{"id": "598395", "title": "Vysoký grúň (Laborecká vrchovina)", "context": "Cez vrch Vysoký grúň vedie hlavná  červená turistická značka, ktorá zároveň vedie po hlavnom karpatskom hrebeni cez najvýchodnejší bod Slovenska – trojmedzie (1207.7 Mnm) na vrchu Kremenec (1221.0 Mnm) a prechádza po slovensko-poľskej štátnej hranici cez viacero vrchov s viacerými panoramatickými vyhliadkami, ako napr. Kamenná lúka (1200.9 Mnm), Jarabá skala (1199.0 Mnm), Ďurkovec (1188.7 Mnm), Pľaša (1162.8 Mnm), ďalej cez Ruské sedlo (801.0 Mnm), vrchy Rypy (1002.7 Mnm), Strop, (1011.2 Mnm), Černiny (929.4 Mnm), Laborecký priesmyk (684.0 Mnm) až k Duklianskemu priesmyku (502.0 Mnm)."}
{"id": "576721", "title": "Kamenný vrch (vrch v Pohronskom Inovci)", "context": "Opis Kamenný vrch leží v nevýraznom hrebeni, vedúcom z Brestova severovýchodným smerom k Veľkej Lehote a na Šibeničný vrch. Niektoré zdroje pod týmto názvom uvádzajú susednú, vysokú kótu na severovýchode. Severne susedí vrch Za zemami (), západne leží Cerov (), juhozápadne Brestovo (), južne Veľký Inovec (), východne Sedlová skala () a severovýchodne Kuchyňa (). Severné a západné svahy odvodňuje Osný potok do Žitavy, z východne sa zvažujúcej časti odvádza vodu Starohutský potok do rieky Hron. Najbližším sídlom je severovýchodne ležiaca Veľká Lehota, ktorej samoty siahajú až na južné svahy vrchu, severozápadne ležia Jedľové Kostoľany a juhovýchodným smerom sú štále (osady) mesta Nová Baňa. Výhľady Výškovo málo výrazný vrch pokrývajú pasienky, preto umožňuje nerušený kruhový rozhľad. Z lokality je veľmi dobre vidieť najvyššiu časť pohoria s dominantným Veľkým Inovcom, no i viaceré okolité vrchy pohoria. Pri vhodných podmienkach je vidieť aj Vtáčnik, Považský Inovec a Tribeč."}
{"id": "574728", "title": "Mravečník", "context": "Poloha Nachádza sa v juhovýchodnej časti pohoria, v geomorfologickom podcelku Kysucké bradlá. Vrch leží v Žilinskom kraji, v okrese Žilina a zasahuje na katastrálne územie obcí Belá a Terchová. Mravečník, nazývaný aj Veľhora, je súčasťou masívu, ktorý zo severozápadu ohraničuje Terchovskú dolinu."}
{"id": "517004", "title": "Chotuc", "context": "Opis Je to výrazný svedecký vrch v tvare krátkeho osamoteného chrbátika v smere východ-západ, tvoreného vrchneturónskymi až koňackými slieňovcami s polohami kremičitých ílovcov (vo vrcholovej časti). Na strmých svahoch sú miestami zosuvy. Na väčšine územia sú háje s hrabmi, lipami, topoľmi, rozptýlené dubové porasty s prímesou brestu, na južnom svahu boli predtým vinice, dnes čerešne. Na južnom svahu je opustený kameňolom. Je to výhľadové miesto."}
{"id": "578472", "title": "Oselná (vrch v Javorníkoch)", "context": "Prístup Značená hrebeňovka vrchol obchádza západným úbočím, preto najľahší prístup je po hrebeni, lesným chodníkom. po červenej turistickej značke: od severu z Makovského priesmyku od juhu z Veľkého Javorníka cez Lemešnú"}
{"id": "271618", "title": "Horeňovo (vrch)", "context": "Poloha Nachádza sa v južnej časti pohoria, v geomorfologickom podcelku Horeňovo. Leží na hranici Žilinského a Trenčianskeho kraja, rozhraní okresov Turčianske Teplice a Prievidza a zasahuje na katastrálne územie obcí Sklené a Ráztočno. Vrch susedí na juhu s vrchom Bór (), juhovýchode Bralovou skalou () a na severe s Vysokým vrchom (). Hrebeňom vedie rozvodnica povodia Nitry a Turca."}
{"id": "208360", "title": "Roháčka (Čierna hora)", "context": "Poloha Nachádza sa na severnom okraji pohoria, v centre rovnomenného podcelku. Leží na hranici Prešovského a Košického kraja, na rozhraní okresov Prešov a Gelnica, v katastri obcí Klenov a Margecany. Vrch sa vypína medzi obcami Margecany (juh), Klenov (východ), Hrabkov (sever) a Kluknava (západ), v povodí Hornádu."}
{"id": "146848", "title": "Kremenec (vrch v Bukovských vrchoch)", "context": "Vrchol Vrchol Kremenca je zalesnený a neposkytuje výhľady, prechádzajú cez neho iba hraničné prieseky. Výhľady ponúka jeho okolie, vrchy v jeho blízkosti, ako Kamenná lúka () vzdialená približne 25 minút pešej chôdze a významný poľský vrch Wielka Rawka () vzdialený približne 45 minút pešej chôdze."}
{"id": "146843", "title": "Kremenec (vrch v Bukovských vrchoch)", "context": "Introduction  Kremenec (; / Kremenec ; ; za prvej Česko-slovenskej republiky ) () je súčasne najvyšším vrchom Bukovských vrchov a Národného parku Poloniny. Kremenec je tiež najvyšším bodom okresu Snina, regiónu Horný Zemplín, ako aj celého Zemplína. Na Kremenci sa nachádza najvýchodnejší bod Slovenska (49° 05 18\" sev. zem. šírky, 22° 34 03\" vých. zem. dĺžky). Vrch je v oblasti, ktorá je z pohľadu svetelného znečistenia najtmavšou oblasťou na Slovensku. Vznikol tu prvý park tmavej oblohy na Slovensku pod názvom Park tmavej oblohy Poloniny."}
{"id": "520490", "title": "Rimákov vrch", "context": "Okolité vrchy Pri Rimákovom vrchu sa nachádzajú aj ďalšie vrchy, a to: Východne Viničky () Drieňová () Šalková () Západne Biely vrch () Ivanov vrch () Rebiaková () Severne Somčiská ()"}
{"id": "146851", "title": "Kremenec (vrch v Bukovských vrchoch)", "context": "Galéria  Kliknite na obrázok pre jeho zväčšenie. Kremenec 005.JPG|Najvýchodnejší bod Slovenska (49° 05 18\" s. z. š., 22° 34 03\" v. z. d.) na Kremenci Kremenec 008.jpg|Hraničný stĺp na Kremenci z ukrajinskej strany Kremenec 006.JPG|Na Kremenci začiatkom augusta nechýbajú turisti Kremenec 007.JPG|Pohľad na poľský vrch Wielka Rawka () z úbočia Kremenca na začiatku augusta Kremenec 001.JPG|Trojmedzie na Kremenci v zime Kremenec 002.JPG|Pohľad na poľský vrch Wielka Rawka () z úbočia Kremenca v zime"}
{"id": "574740", "title": "Čierna Lutiša (vrch v Kysuckej vrchovine)", "context": "Prístup Na vrchol nevedie značený turistický chodník, preto je dostupný lesnými chodníkmi z okolitých obcí. V oblasti je niekoľko cyklotrás."}
{"id": "487131", "title": "Ondrejisko", "context": "Prístup Na vrchol nevedie značený turistický chodník, no južným úbočím vedie červeno značená Cesta hrdinov SNP z Dobšinského kopca () do sedla Besník. Z neho odbočuje rovnako značený chodník na blízky Borovniak."}
{"id": "578414", "title": "Vrchtretina", "context": "Prístup Na vrchol nevedie značený chodník a prístup je možný z okolia lesnými chodníkmi. Neďalekým sedlom Javorník prechádza červená hrebeňovka z Čerenky () do sedla Semeteš."}
{"id": "258709", "title": "Veľká lúka (Malá Fatra)", "context": "Popis Veľká lúka je tiahly lúčnatý vrchol v centrálnej časti hlavného hrebeňa Lúčanskej Malej Fatry. V okolí vrcholu sú zachované väčšie plochy kosodreviny ako aj porasty čučoriedky obyčajnej ( Vaccinium myrtillus ). Okrem toho sa na hrebeni nachádzajú zamokrené rašeliniská, ktoré sú v čase dažďov ťažko prechodné. Je to dobrý vyhliadkový bod s kruhovým výhľadom na Malú a Veľkú Fatru, na Žilinskú a Turčiansku kotlinu, no i vzdialenejšie pohoria. Pri vhodných podmienkach je viditeľná Babia hora i Pilsko v Oravských Beskydách, Veľký Choč a vrchy Západných Tatier, Strážov, Lysá hora, Kněhyně a Smrk v Moravsko-sliezskych Beskydách i Veľká Rača a mnohé ďalšie vrcholy Kysuckých Beskýd. Vrchol Veľkej lúky"}
{"id": "580232", "title": "Veľký kopec (vrch v Oravských Beskydách)", "context": "Prístup Na samotný vrchol nevedie značená turistická trasa, no južným úbočím vrch traverzuje zeleno značená hrebeňovka. Tá vedie zo Zákamenného cez Vlkov vrch na rázc. Kaňovky v hlavnom hrebeni."}
{"id": "264886", "title": "Ostrá Kečka", "context": "Prístup Na vrchol nevedie značená trasa, preto najľahší prístup je odbočením zo zelenej značky, vedúcej z Briestenného severnou časťou Ostrej Kačky na susednú Hrubú Kečku."}
{"id": "588153", "title": "Kamenčie", "context": "Opis Kamenčie leží v najjužnejšej časti hlavného hrebeňa, vedúceho zo sedla Branisko južným smerom cez Suchý hrb (), Sľubicu () a Zadný Moravec (). Severne sa nachádza Zvolanská () a Brezová (), západne Zadný () a Predný Moravec (), južne Svibík () a Gavart () a východne Koľvek () a Zimná hora (). Masív patrí do povodia Hornádu, kde vodu zo západnej časti odvádza potok Slatvinka, zo zvyšku potok Zlatník. Na vrchol nevedie značený turistický chodník."}
{"id": "301148", "title": "Veľká lúka (Muránska planina)", "context": "Poloha Horská lúka sa nachádza v juhovýchodnej časti Národného parku Muránska planina, v nadmorskej výške okolo ."}
{"id": "593690", "title": "Smrečinka", "context": "Prístup Na vrchol nevedie značený turistický chodník, no traverzom je prístup: po červenej turistickej značke (Cesta hrdinov SNP): od východu zo Skaliska cez sedlo Súľová od západu z Dobšinského kopca cez Ostrú a rázc. Pod Smrečinkou po žltej turistickej trase: od severu z lokality Mlynky-Rakovec západným úbočím na rázc. Pod Smrečinkou od juhu z obce Vlachovo cez rázc. Pod Stromišom"}
{"id": "539643", "title": "Veľká kopa (vrch v Západných Tatrách)", "context": "Polohopis Nachádza sa v južnej rázsoche Sivého vrchu () medzi vrcholmi Ostrá () na severe a Malá kopa () na juhu. Od Malej kopy je oddelená sedlom Predúvratie (), od Ostrej je oddelená plytkým bezmenným sedlom. Západné svahy hory klesajú do Huňovej doliny, východné do Bobroveckej doliny. Jedná sa o nevýrazný vrchol tvorený usadenými horninami chočského príkrovu, predovšetkým vápencami a dolomitmi. Vrcholové partie sú porastené hustou kosodrevinou. V niektorých mapách je tento vrchol pomenovaný Baňa a ako Veľká kopa je označená susedná Malá kopa."}
{"id": "580231", "title": "Veľký kopec (vrch v Oravských Beskydách)", "context": "Opis Veľký kopec je súčasťou dlhej rázsochy, ktorá vedie z vrchu Kaňovky () východným smerom na Maršalkov grúň (). Rázsocha sa na hlavný hrebeň pripája medzi sedlom Hlinka () a Úšustom (). Východným smerom leží Vlkov grúň () a Modlový vrch (), severným Malý kopec (), Magurka () a Solisko (), západným Javorina (), Czolo () a Úšust a južným Kovaľov vrch () a Strakov vrch (). Severné svahy odvodňuje do Bielej Oravy riečka Klinianka, južnú časť hrebeňa jej prítok Zásihlianka. Na vrchol nevedie značený chodník, no južným úbočím vedie chodník na hlavný hrebeň. Výhľady Vrcholovú časť pokrýva sčasti nesúvislý lesný porast, ktorý umožňuje veľmi obmedzený rozhľad. Z vhodných miest s nízkou vegetáciou sú viditeľné okolité vrchy Oravských, Kysuckých, Sliezskych a Žywieckych Beskýd, Krivánska Fatra, Oravská Magura, Nízke a Vysoké Tatry."}
{"id": "593414", "title": "Malá skala (vrch vo Volovských vrchoch)", "context": "Opis Malá skala leží v masíve Skaliska (), v nevýraznej rázsoche, vybiehajúcej južným smerom. Východne sa nachádza Žobrácka poľana (), Tri chotáre (), Ramzová () a Biele skaly (), južne Capkov vrch (), Ostrý vrch () a Turecká (), západne Sporný (), Balochova hoľa () a Volovec () a severne Volovec (), Skalisko () a Lysina (). Oblasť patrí do povodia rieky Slaná, kde vodu zo západných svahov odvádza Zlatý potok, z južných a západných Čučmiansky potok. Na vrchol nevedie značená turistická trasa a západným smerom stojí chata Volovec. Výhľady Vrchol pokrýva súvislý, miestami riedky lesný porast, ktorý neumožňuje rozhľad. Z vhodných lokalít s redšou vegetáciou je možné pozorovať okolité vrcholy pohoria, no tiež časť Nízkych Tatier, Stolické vrchy, Revúcku vrchovinu, Slovenský kras a mnohé vrchy v severnom Maďarsku."}
{"id": "532240", "title": "Sivý vrch (geomorfologická časť)", "context": "Vrcholy  Sivý vrch () Ostrá () Veľká kopa () Malá kopa () Babky ()"}
{"id": "592577", "title": "Široká hora (vrch v pohorí Čierna hora)", "context": "Opis Široká hora leží v hrebeni, vedúcom severným smerom z masívu Roháčky (). Severne sa nachádza Vtáčia hora (), Zimná hora () a Ostrý vrch (), východne Grejnár (), Mestické () a Zajačia hora (), južne Bystrá (), Roháčka () a Čierna hora ( a západne vrch Koľvek () a Klinkovec (). Západné svahy odvodňuje Krížovianka, severné jej prítok Banský potok, obe smerujúce do Svinky a voda z východnej časti odteká potokom Bystrá do Hornádu. Na vrchol nevedie značený turistický chodník. Výhľady Vrchol pokrýva súvislý lesný porast, ktorý neumožňuje rozhľad. Z lokalít s riedkou vegetáciou je možné pozorovať okolité vrcholy pohoria, no tiež Tatry, Branisko, Bachureň, Čergov a Slanské vrchy."}
{"id": "590705", "title": "Veľká hora (vrch v Pieninách)", "context": "Opis Veľká hora leží v rázsoche, vybiehajúcej juhovýchodným smerom z Vrchriečok () v hlavnom hrebeni pohoria medzi Watriskom () a sedlom Rozdiel. Západne ležia Vysoké skalky (), Kýčera (), Horbáľová () a Grúň (), južne Kotník () a Patria (), východne Nemecký vrch (), Široký vrch () a Okrúhla () a severne Medvedelica (), Eliášovka (), Grúnik (), Fakľovka () a Vrchriečky. Celý hrebeň patrí do povodia rieky Poprad, kde vodu z východnej časti odvádza Veľký Lipník a zo západných svahov potok Riečka. Na vrchol nevedie značený turistický chodník. Výhľady Vrchol pokrýva nesúvislý lesný porast, ktorý neumožňuje rozhľad. Z lokalít s riedkou a nízkou vegetáciou je možné pozorovať okolité vrcholy Pienin, susednú Ľubovniansku vrchovinu, Čergov, Levočské vrchy, časť Nízkych a Vysokých Tatier a Spišskú Maguru."}
{"id": "307901", "title": "Suchá hora (vrch vo Vtáčniku)", "context": "Opis Suchá hora je súčasťou južného konca hlavného hrebeňa, ktorý pokrýva mladý zmiešaný les. Východne sa nachádza Markov vrch (), sedlo na severovýchode oddeľuje v hlavnom hrebeni ležiaci vrch Tatra (), severne susedí Buchlov (), severozápadne Háj (), západne Hrubý vrch () a južne Stráž (). Juhovýchodnú časť hrebeňa odvodňuje Píľanský potok do riečky Kľak v povodí Hrona, severné a západné svahy napájajú prítoky Oslianskeho potoka, smerujúceho do rieky Nitry. Najbližšími sídlami sú južne situované Veľké Pole, západne leží osada Cerová (Radobica) a severozápadne Horná Ves. Výhľady Nesúvislý mladý porast umožňuje obmedzený rozhľad, pričom dobre viditeľné sú najmä okolité vrchy pohoria. Pri vhodných podmienkach je možné pozorovať aj Strážovské vrchy, Považský Inovec, Tribeč, Pohronský Inovec a Štiavnické vrchy."}
{"id": "487591", "title": "Jarabá skala (vrch v Bukovských vrchoch)", "context": "Introduction  Jarabá skala , alebo Riaba skala () () je tretí najvyšší vrch Bukovských vrchov, zároveň v Národnom parku Poloniny. Prechádza cez neho slovensko-poľská štátna hranica. Nachádza sa južne od poľskej obce Wetlina, na slovensko-poľskom hraničnom hrebeni, medzi vrchmi Ďurkovec () na západe a Čelo () na východe. Odbočuje z neho rázsocha s vrchmi Paportna () a Jawornik () na poľskej strane. Jarabá skala vyhliadka na skalnom brale Na slovenskej strane sa nachádza skalné more, dlhé niekoľko desiatok metrov. Vzniknuté skalné bralo () je vyhliadkovým miestom s osadenou drevenou plošinou. Spolu s Ďurkovcom spadá do národnej prírodnej rezervácie Jarabá skala, vyhlásenej v roku 1964 na výmere s najvyšším 5. stupňom ochrany. Vrcholové časti zaberá územie Stužica – Bukovské vrchy, ktoré bolo v roku 2007 zapísané do zoznamu Svetového prírodného dedičstva UNESCO v kategórii Karpatské bukové pralesy a staré bukové lesy Nemecka (). Dôvodom boli zachovalé pralesy s vyše 200-ročnými bukmi (Fagus sylvatica) vysokými takmer 40 metrov a vyše 300-ročnými mimoriadne mohutnými jedincami a skupinami jedle bielej (Abies alba) mimoriadnej hodnoty, dosahujúcimi výšku až 50 metrov, ako aj rovnako mohutnými jedincami javora horského (Acer pseudoplatanus) a bresta horského (Ulmus glabra). Zároveň patrí do lokality Bukovské vrchy (SKUEV0229), ktorá je územím európskeho významu sústavy Natura 2000. Vrch je v oblasti, ktorá je z pohľadu svetelného znečistenia najtmavšou oblasťou na Slovensku. Vznikol tu prvý park tmavej oblohy na Slovensku pod názvom Park tmavej oblohy Poloniny. Vrcholové časti sa nachádzajú v pásme horských lúk – polonín a poskytujú nádherné panoramatické výhľady."}
{"id": "566894", "title": "Kopa (vrch vo Veľkej Fatre)", "context": "Poloha Nachádza sa na severnom okraji pohoria, v geomorfologickom podcelku Šípska Fatra, nad sútokom Váhu a Oravy. Vrch leží v Žilinskom kraji, na hranici okresov Dolný Kubín a Martin a zasahuje na katastrálne územia obcí Kraľovany a Krpeľany. Kopa sa nachádza na severnom konci hlavného hrebeňa a jeho východným predvrcholom vedie Veľkofatranská magistrála. Najbližším sídlom sú severne ležiace Kraľovany a východne situovaná Ľubochňa. Susednými vrchmi sú na západ ležiaci Sokol (), severne ležiaci Šíp (), východne ležiace Ostré () a južne ležiaca Magura (). Južne od mohutného masívu sa nachádza Ľubochnianske sedlo, ktorým vedie hlavný hrebeň."}
{"id": "307770", "title": "Rúbaný vrch", "context": "Opis Masív Rúbaného vrchu a jeho okolie je výrazne poznačené ťažbou dreva. Plytké sedlo oddeľuje severozápadne susediaci vrch Balatom (), situovaný v bočnom hrebeni, smerujúcom severozápadným smerom na Buchlov (). Nevýrazné sedlo oddeľuje aj v hlavnom hrebeni severovýchodne ležiace Kamenné vráta (), východne susedí Ostrovica () a južne nevýrazná Plešina (). Juhovýchodnú časť hrebeňa odvodňujú prítoky riečky Kľak do Hrona, severné prítoky riečky Bystrica a západné odvádzajú vodu Strateným potokom do Oslianskeho potoka v povodí Nitry. Najbližšími sídlami sú na juhovýchodnom úpätí situované obce Kľak a Ostrý Grúň, na juhu Veľké Pole a západným smerom ležiaca Horná Ves a Radobica. Výhľady Rozsiahle odlesnené časti vrchu umožňujú obmedzené, no zaujímavé výhľady. Vidieť sú okolité vrchy pohoria, no z vhodných lokalít tiež Strážovské vrchy, Považský Inovec, Tribeč, Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy, Javorie, Poľana i Kremnické vrchy."}
{"id": "513580", "title": "Ďurkovský", "context": "Pozri aj  Ďurkovský potok Ďurovský Ďurko"}
{"id": "509234", "title": "Jarabá skala (národná prírodná rezervácia)", "context": "Fotogaléria  Kliknite na obrázok pre jeho zväčšenie. Ďurkovec 03.JPG|Ďurkovec Ďurkovec 16.jpg|Pohľad z Ďurkovca do Sedla pod Ďurkovcom Národná prírodná rezervácia Jarabá skala, Národný park Poloniny (12).jpg Národná prírodná rezervácia Jarabá skala, Národný park Poloniny (16).jpg|Značka pri zelenej turistickej trase pod Sedlem pod Ďurkovcom Národná prírodná rezervácia Jarabá skala, Národný park Poloniny.jpg Národná prírodná rezervácia Jarabá skala, Národný park Poloniny (10).jpg Národná prírodná rezervácia Jarabá skala, Národný park Poloniny (07).jpg Národná prírodná rezervácia Jarabá skala, Národný park Poloniny (09).jpg"}
{"id": "580293", "title": "Bukovina (vrch v Oravských Beskydách)", "context": "Prístup Na vrchol nevedie značená turistická trasa a prístup je tak možný lesnými chodníkmi. Severne vedie modro značený hrebeňový chodník z Rycierovej hory na Úšust, z ktorého sa dá dostať na Bukovinu nevýrazným sedlom. Západne vedie zelená značka zo sedla Demänová na Talapkov Beskyd."}
{"id": "487267", "title": "Ďurkovec", "context": "Výhľad Súbor:Ďurkovec 18.jpg|náhľad|vľavo|Pohľad na ukrajinské vrchy z vrcholu Ďurkovca, nachádzajúce sa v pohorí Gorgany (ukr. Ґорґани) Vrchol Ďurkovca sa nachádza v pásme horských lúk – polonín a poskytuje nádherné panoramatické výhľady. Tie sa naskytajú na slovenské Bukovské vrchy, Vihorlatské vrchy s najvyšším vrchom Vihorlat (), Slanské vrchy s najvyšším vrchom Šimonka (), poľské Poloniny – Bieščady () s najvyšším vrchom Tarnica () a ukrajinské Poloniny. Za dobrých poveternostných podmienok prevažne v zime je z vrcholu vidno západným smerom vyše vzdušnou čiarou vzdialené Vysoké Tatry. Je možné dovidieť aj na Nízke Tatry s nezameniteľným vrchom Kráľova hoľa (). Pohľad na nízkotatranský vrch Veľká Vápenica (), vzdialený patrí k najvzdialenejším vnútroštátnym výhľadom Slovenska. Na „opačnú stranu“ dovidieť hlboko do vnútrozemia Ukrajiny na vyše vzdušnou čiarou vzdialené vrchy nachádzajúce sa v pohorí Gorgany (), ako Jajko Ilemskie () (), Mołoda () (), Grofa () () a najvyšší vrch pohoria Velyka Syvulja () () vzdialený ."}
{"id": "487263", "title": "Ďurkovec", "context": "Introduction  Ďurkovec () () je vrch v Bukovských vrchoch, zároveň v Národnom parku Poloniny."}
{"id": "487264", "title": "Ďurkovec", "context": "Poloha Výhľad z Ďurkovca Ďurkovec sa vypína na severovýchode Slovenska v Bukovských vrchoch na hranici s Poľskom, severo-severovýchodne od obce Runina. Jeho vrcholom prechádza slovensko-poľská štátna hranica. Nachádza sa v hlavnom hrebeni pohoria, medzi vrchmi Pľaša () na severozápade a Jarabá skala () na východo-severovýchode. Odbočuje z neho rázsocha Veľkého Bukovca. Vrchol Ďurkovca je vzdialený približne 23 kilometrov severovýchodne od mesta Snina. Vrch je v oblasti, ktorá je z pohľadu svetelného znečistenia najtmavšou oblasťou na Slovensku. Vznikol tu prvý park tmavej oblohy na Slovensku pod názvom Park tmavej oblohy Poloniny."}
{"id": "487265", "title": "Ďurkovec", "context": "Ochrana Na slovenskej strane spadá Ďurkovec spolu s Jarabou skalou do Národnej prírodnej rezervácie Jarabá skala, vyhlásenej v roku 1964 na výmere s najvyšším 5. stupňom ochrany. Zároveň patrí do lokality Bukovské vrchy (SKUEV0229), ktorá je územím európskeho významu sústavy Natura 2000. Na zabezpečenie ochrany v chránenom území – Národnej prírodnej rezervácii Jarabá skala sa zakazuje: pohybovať sa mimo vyznačeného turistického a náučného chodníka zakladať oheň, táboriť, stanovať, znečisťovať územie odpadkami a odpadmi zbierať rastliny, vrátane ich plodov chytať, usmrtiť alebo loviť živočícha rušiť pokoj a ticho"}
{"id": "541743", "title": "Bukovce (geomorfologický podcelok)", "context": "Vybrané vrcholy  Kremenec () – najvyšší vrch pohoria Kamenná lúka () Jarabá skala () Ďurkovec () Pľaša ()"}
{"id": "64696", "title": "Zoznam geografických článkov/Ď", "context": "ďu Ďubákovo · Ďula · Ďumbierska ulica (Banská Bystrica) · Ďumbierske sedlo · Ďurčanská dolina · Ďurčiná · Ďurďoš · Ďurďošík · Ďurďové · Ďurkov · Ďurková (obec) · Ďurkovce · Ďurkovský potok (prítok Trebušovského potoka) · Ďurova mláka · Ďurský potok Kategória:Zoznamy geografických článkov"}
{"id": "548041", "title": "Sedlo Ďurkovej", "context": "Polohopis Nachádza sa v centrálnej časti podcelku, na západnom okraji časti Ďumbier. Západne od sedla leží vrch Ďurková (), na východe Malý Chabenec (). Leží v hlavnom hrebeni Nízkych Tatier a zo sedla vedie chodník k neďalekej útulni Ďurková pod Chabencom."}
{"id": "487374", "title": "Pľaša (vrch)", "context": "Galéria  Kliknite na obrázok pre jeho zväčšenie. Pľaša 10.jpg|Vrchol Pľaše Pľaša 07.JPG|Pohľad z Pľaše na Ďurkovec Pohľad na Pľašu.JPG|Pohľad na Pľašu z turistického chodníka smerujúceho od Ďurkovca Výhľad z Ďurkovca.JPG|Výhľad z Ďurkovca smerom do Sedla pod Ďurkovcom a na Pľašu (v strede) Pľaša 04.JPG|Pohľad na Pľašu z turistického chodníka smerujúceho od Ďurkovca v auguste Pľaša 05.JPG|Výhľad z Pľaše na slovenskú stranu v pozadí Vihorlatské vrchy Pľaša 09.jpg|Výhľad z Pľaše na poľskú stranu, na Smerek () a pohorie Połonina Wetlińska Pľaša 01.JPG|Pohľad na Pľašu z turistického chodníka smerujúceho od Ďurkovca v zime Pľaša 02.JPG|Pohľad z Pľaše na Ďurkovec Ďurkovec 01.JPG|Výhľad z Ďurkovca na Pľašu (v strede) a poľský vrch Jasło () (vpravo) Pohľad na Bukovské vrchy zo Sninského kameňa.jpg|Pohľad na Pľašu zo Sninského kameňa v zime"}
{"id": "577747", "title": "Geldek", "context": "Prístup Na vrchol nevedie žiadny značený turistický chodník, no okolím ich prechádza niekoľko: po zelenej značke z obce Častá východným úpätím na rázc. Nad jarkami po žltej značke: od východu z obce Doľany cez Zabité na rázc. Nad jarkami od západu z obce Sološnica cez rázc. Sklený vrch a Sklená huta po modrej značke na rázc. Sklená huta z Rohožníka cez rázc. Skalka (pripojenie na Štefánikovu magistrálu i Cestu hrdinov SNP)"}
{"id": "145895", "title": "Pľaša", "context": "Introduction  Pľaša môže byť: vrch () v Bukovských vrchoch, pozri Pľaša (vrch) potok v Bukovských vrchoch, pozri Pľaša (potok) chránené územie v Národnom parku Poloniny, pozri Pľaša (národná prírodná rezervácia)"}
{"id": "563736", "title": "Oreľak (Pirin)", "context": "Chránené celky Severo až severovýchodne sa v blízkosti vrchu nachádza chránený prírodný celokrovnomenná rezervácia Oreľak."}
{"id": "510563", "title": "Makyta (vrch)", "context": "Prístup Na vrchol vedie niekoľko turistických značených trás zo slovenskej i českej strany. Výstup je pomerne náročný, s prevýšením viac ako 400 m. červená turistická značka z Papajského sedla a sedla Radošov zelená z obce Lazy pod Makytou a Huslenky modrá z Francovej Lhoty žltá z Lysej pod Makytou"}
{"id": "541219", "title": "Nízky Vtáčnik", "context": "Vybrané vrcholy  Javorinka () – najvyšší vrch podcelku Markov vrch () Vlčie kúty () Vígľaš () Ostrovica ()"}
{"id": "593581", "title": "Hoľa (vrch vo Volovských vrchoch)", "context": "Prístup Na vrchol nevedie značená turistická trasa, no juhozápadným úbočím vedie traverzom Cesta hrdinov SNP. po červeno značenej magistrále: od severozápadu zo sedla Súľová cez Peklisko od juhu zo Skaliska cez sedlo Volovec po zeleno značenej trase (Chodník Pavla Jozefa Šafárika) z Henclovej cez sedlo Volovec po žltej značke z Betliara cez sedlo Volovec"}
{"id": "536986", "title": "Kľak (geomorfologická časť)", "context": "Vybrané vrchy  Kľak () – najvyšší vrch časti Ostrá skala () Reváň () Bukovec () Košiarka ()"}
{"id": "581891", "title": "Kukučkov kopec", "context": "Prístup Na vrchol nevedie značený turistický chodník, no východným úbočím prechádza modrý chodník z Vígľašskej Huty na rázc. Polomy, kde sa pripája na Rudnú magistrálu, smerujúcu od Zaježovej na Makytovú."}
{"id": "487371", "title": "Pľaša (vrch)", "context": "Výhľad Vrchol Pľaše sa nachádza v pásme horských lúk – polonín a poskytuje nádherné panoramatické výhľady na slovenské Bukovské vrchy, Vihorlatské vrchy s najvyšším vrchom Vihorlat (), Slanské vrchy s najvyšším vrchom Šimonka () a poľské Poloniny – Bieščady () s najvyšším vrchom Tarnica (). Za dobrých podmienok je z vrcholu vidno vyše vzdušnou čiarou vzdialené Vysoké Tatry a vrch Nízkych Tatier – Kráľovu hoľu ()."}
{"id": "598400", "title": "SBV Excelsior", "context": "Excelsior sa v polovici 50. rokov trápil s financiami – sčasti kvôli ubúdajúcej návštevnosti, ale aj odmietavému postoju KNVB voči vyplácaniu platieb za futbal. Iniciatívy za vyriešenie sporu sa chytil práve Excelsior s vtedajším predsedom Henkom Zonom a členom predstavenstva Aadom Libregtsom. Títo sa pokúsili presvedčiť predsedu asociácie Hansa Hopstera, s podporou riaditeľov Feyenoordu, Sparty a ADO Den Haagu, na vznik profesionálneho futbalu v Holandsku. V auguste 1954 bol prijatý návrh a KNVB zafinancovala vznik tejto udalosti.\n\nNielen v tomto ohľade sa Kralingeri stali priekopníkmi holandského profesionálneho futbalu. Boli tiež prvým klubom, ktorý mal v roku 1958 na štadióne krytú tribúnu. Neskôr, v roku 1974, boli prvým tímom, ktorý mal na dresoch reklamné logo. Reklama bola proti vtedajším pravidlám a tak sa na dresoch objavilo len písmeno „A“, ktoré bolo prezentované ako odkaz na „Áčko“ (prvý tím), ale v skutočnosti odkazovalo na spoločnosť Akai, ktorá patrila hlavnému sponzorovi Robovi Albersovi. KNVB sa to po dvoch zápasoch rozhodla zakázať. Reklama na dresoch bola povolená až v roku 1982. Logo spoločnosti Akai bolo na dresoch Excelsioru až do roku 2000."}
{"id": "153501", "title": "MHK SkiPark Kežmarok", "context": "Introduction MHK Kežmarok Klubové údaje Založenie 1931 Adresa Trhovište 4, 060 01 Kežmarok Kontakt tel: +421 (52) 452 25 81 fax: +421 (52) 452 62 68 Prezident Rastislav Polák Tréner Milan Jankura Klubové farby žltá, modrá Liga II. liga seniorov Sezóna 2009/10 8. miesto Štadión Názov Arena Kežmarok / Zimný štadión Kežmarok Kapacita 3000 divákov Stav zastrešený Fanklub Fanklub MHK Kežmarok Internet Homepage www.mhkkezmarok.sk E-Mail info@mhkkezmarok.sk Fanklub Fanklub MHK Kežmarok MHK Kežmarok je slovenský hokejový klub. Klub hrá momentálne v 2. slovenskej hokejovej lige."}
{"id": "93387", "title": "Fanclub Steelers HC Košice", "context": "Introduction Fanklub v sektore A11 počas domáceho extraligového zápasu Fanklub na zápase v Poprade proti Košiciam vo vyhradenom sektore Fanclub Steelers HC Košice je fanklub hokejového tímu HC Košice. Vznikol počas hokejovej sezóny 2005/06. Vtedy mal ako nový fanklub spolu 49 členov. V čase vzniku fanklubu bol domovským štadiónom HC Košice zimný štadión na Kavečanskej ceste v Košiciach. Zanedlho sa hokejový klub HC Košice presťahoval do novovybudovaného zimného štadiónu Steel Aréna – Zimný štadión Ladislava Trojáka. Už v prvej sezóne sa zaradil medzi najlepšie fankluby Slovenkej hokejovej extraligy (podľa oficiálnej štatistiky). V nasledujúcej sezóne ich počet narástol na 75, čo svedčí o spokojnosti košických divákov s fanklubom. Zakladateľom fanklubu a súčasným prezidentom je Karol (Carlos) Matejiček, predsedom je Pavol (Paljuka) Čegiň. V krátkej dobe sa im podarilo vybudovať silný, samostatný a uznávaný fanklub. Steelers sa za relatívne krátky čas prezentovali na viacerých výjazdoch s cieľom podporovať klub mimo Košíc. Vrcholom bolo play-off 2006/07 kde zorganizovali 5 – autobusový výjazd cez celé Slovensko. V porovnaní s minulými rokmi je to nevídaný úspech, keďže „starý fanklub“ bol typický skôr svojou konzervatívnou politikou. Medzi ďalšie významné úspechy patrí výrazné skultúrnenie prostredia a vytváranie tej pravej hokejovej atmosféry. Tak isto stojí za povšimnutie druhé miesto na fanklubáckom hokejbalovom turnaji, ktoré malo svoju premiéru v Nitre. Fanklubu patrí v Steel Aréne sektor A11, ktorý sa nachádza za bránkou hosťujúceho tímu. Steelers ostávajú verní niekdajším klubovým farbám HC Košice, čiernej a oranžovej, ktoré si vzali ako farby fanklubu, no vystupujú v symbolike „ctíme si minulosť, vážime prítomnosť“ – zakomponovanie nových symbolov klubu, zavedenie moderných prvkov do fandenia."}
{"id": "447577", "title": "HC Košice v sezóne 2002/2003", "context": "Introduction  HC Košice Klubové údaje Sezóna 2002/03 Súbor:Med 2.png 2. miesto Základna časť Play-off 3. miesto Prehra vo finále play-off sHC Slovan Slovnaft Bratislava Liga Statut Hierarchia Slovenské telekomunikácie extraligaProfesionálna liganajvyššia liga na Slovensku Statut Profesionálny klub Štadión Kapacita Mesto Crow Arena 2000 divákov Košice, Slovensko Prezident Ing. Ľubomír Veme Viceprezidenti Ing. A. Jura a Ing. P. Lorko Riaditeľ Mojmír Božík. Manažér MVDr. Dušan Kátlovský Klubové farby biela, modrá Tréneri Milan Jančuška Róbert Spišák Rozpočet 50 000 000 SK Lídri tímu Najlepší strelec Arne Kroták – 35 gólov Najlepši nahrávač M. Škovira – 40 asistencií Najproduktívnejší Arne Kroták – 67 bodov HC Košice v sezóne 2002/2003 hrali svoju 10. sezónu v najvyššej slovenskej hokejovej súťaži. Klub Košíc obsadil 2. miesto."}
{"id": "501701", "title": "Víkend hokejbalových šampiónov", "context": "2. ročník Víkend hokejbalových šampiónov 2013 - víťaz Vikings Skalica Druhý ročník v roku 2013 opäť najviac prial Záhorákom. Majster Skalickej hokejbalovej ligy - Vikings Skalica vo finále zlomil odpor zástupcu ZHbL HBT Slovan Bratislava a po roku tak opäť Skaličania triumfovali nad spojenou záhorácko-bratislavskou súťažou. Bronz si odniesli hráči z Prešova, ktorí až do semifinále nepocítili chuť prehry. Konečné poradie: Vikings Skalica HBT Slovan Bratislava 3B Luky Sport Prešov HBC Farma Petržalka Bukovinka Zvolen Hurricanes Skalica KSD Nová Dubnica"}
{"id": "501703", "title": "Víkend hokejbalových šampiónov", "context": "4. ročník Štvrtý ročník Víkendu hokejbalových šampiónov sa konal počas víkendu 30. a 31. januára 2016, opäť v Gajaroch. Zúčastnilo sa ho rekordných dvanásť tímov z celého Slovenska. Turnaj sa z tohto dôvodu po prvý raz hral novým systémom. Mužstvá boli rozdelené do štyroch skupín, po tri tímy. Víťaz skupiny si vybojoval postup priamo do štvrťfinále, zvyšné tímy čakalo osemfinále. Nervydrásajúce play-off prinieslo mnoho kvalitného hokejbalu. Prekvapením bol skorý a razantný koniec Prešovčanov, pred turnajom považovaných za jedných z favoritov. Skončili však už medzi osmičkou najlepších a to po výprasku 1:8 od Indiánov Skalica. Vo finále si to napokon rozdali finalisti z uplynulého ročníka - Indiáni Skalica a Farma Petržalka. Šťastie sa v roku 2016 usmialo na Skaličanov. Tí si pripísali celkové prvenstvo za víťazstvo 3:1 nad dosluhujúcim šampiónov. Tretie miesto vybojoval Havana Team za triumf 4:1 nad pozitívnym prekvapením turnaja Teamom Sharks zo Senca. Individuálne ocenenia turnaja: Najlepší hráč turnaja: Peter Danko (Farma) Najlepší brankár turnaja: Branislav Černáček (Havana Team) Najlepší strelec: Milan Sobol (Indiáni)"}
{"id": "423120", "title": "ŠKP Košice", "context": "Názvy klubu  1961: TJ Červená hviezda Košice 1990: ŠKP Košice 2012: fúzia s klubom KPŠ Akademik Košice-Staré Mesto => ŠKP Modrí Draci Košice-Staré mesto (mediálny názov)"}
{"id": "593079", "title": "BC Komárno", "context": "Úspechy klubu ;Extraliga mužov 1 x 17px2022/23 1 x 17px2021/22"}
{"id": "296600", "title": "Slovenská lakrosová federácia", "context": "Kluby  Tricksters LT Bratislava Zvolen Punishers Bats Bratislava Lacrosse LC Košice Knights (neaktivny) LC Prievidza Hammers (neaktivny) Prievidza HeadHunterz (neaktivny) Trnava Sabers Skalica Chiefs"}
{"id": "425858", "title": "Nitra Knights", "context": "Introduction  Nitra Knights Rok založenia 2023 Prezývka Rytieri Farby biela,čierna,strieborná Vedúci klubu Matej Gašperan Štadión Štadión pod Zoborom Adresa Lužianky a Nitra Nitra Knights je slovenský klub amerického futbalu z Nitry. Hrá v prvej Českej Lige."}
{"id": "447545", "title": "HC Košice v sezóne 2004/2005", "context": "Introduction  HC Košice Klubové údaje Sezóna 2004/05 4. miesto Základna časť Play-off 4. miesto Prehra v semifinále play-off s HKm Zvolen Liga Statut Hierarchia ST extraligaProfesionálna liganajvyššia liga na Slovensku Statut Profesionálny klub Štadión Kapacita Mesto Crow Arena 2000 divákov Košice, Slovensko Prezident Ing. Ľubomír Veme Manažér Klubové farby biela, modrá Tréneri Dušan Gregor Miroslav Marcinko Rozpočet 50 000 000 SK Lídri tímu Najlepší strelec Arne Kroták – 30 gólov Najlepši nahrávač Jaroslav Kmiť – 37 asistencií Najproduktívnejší Jaroslav Kmiť – 64 bodov HC Košice v sezóne 2004/2005 hrali svoju 12. sezónu v najvyššej slovenskej hokejovej súťaži pod názvom ST extraliga. Obsadili v nej 4.miesto."}
{"id": "451269", "title": "Markus Persson", "context": "Minecraft Najznámejším výtvorom Markusa Perssona je tzv. sandboxová hra Minecraft, ktorej beta verzia vyšla 20. decembra 2010. Persson dal výpoveď zo zamestnania herného vývojára, aby sa mohol plne venovať Minecraftu a založil spoločnosť Mojang. Oficiálna verzia hry Minecraft vyšla 18. novembra 2011 na Minecone v Las Vegas. Na začiatku roku 2011 Mojang predal milióntu kópiu hry, v decembri 2011 dosiahol štyri milióny a 8. apríla 2013 sa počet predaných kópií hry zvýšil na desať miliónov. Persson však nebol pripravený na to, že z jeho skromnej hry vyrastie celosvetová kultová hra a preto sa rozhodol svoju spoločnosť predať Microsoftu. Microsoft spoločnosť odkúpil za 2,5 miliardy $."}
{"id": "24802", "title": "Internet Explorer", "context": "Odinštalovanie Myšlienka odinštalovania Internet Explorera zo systému Windows bola prvýkrát navrhnutá počas protimonopolného súdneho prípadu. Kritici cítili, že by mali mať právo slobodne odinštalovať Internet Explorer rovnako ako akýkoľvek iný aplikačný software. Jedným z argumentov Microsoftu počas súdu bolo, že odinštalovanie Internet Explorera z Windows môže spôsobiť nestabilitu systému. Aspoň jeden z komentátorov podporuje tento argument a poznamenáva, že odstránenie Internet Explorera tiež zneprístupní Windows Update, čo zanechá používateľa bez dôležitých bezpečnostných aktualizácií operačného systému. Austrálsky počítačový výskumník Shane Brooks však neskôr demonštroval, že Windows 98 môže v podstate bežať s odstránenými súbormi IE. Brooks pokračoval a vyvinul softvér, ktorý zmení Windows tak, že odstráni „neželané komponenty“. Takýto systém bol neskôr známy ako 98lite/XPLite. Microsoft tvrdil, že software neodstránil všetky komponenty Internet Explorera, pretože za sebou zanechal mnohé DLL súbory."}
{"id": "117576", "title": "Compiz", "context": "Compiz Fusion Compiz Fusion je kolekcia pluginov a konfiguračný systém pre správcu okien Compiz v systéme X Window System. Compiz Fusion je výsledokom spojenia medzi starou komunitnou sadou pluginov „Compiz Extras“ s časťami projektu Beryl. Cieľom projektu je časom previesť skoro všetky funkcie Berylu do pluginov Compizu a pokračovať v písaní ďalších. V rovnaký čas vzniku projektu skončil vývoj Berylu a niektoré jeho základné funkcie boli pridané do jadra Compizu."}
{"id": "279990", "title": "Windows Mobile", "context": "Základné vlastnosti Windows Mobile Windows Mobile má vo väčšine verzií tieto črty: Obrazovka Dnes ukazuje dátum, informácie o vlastníkovi, nadchádzajúce udalosti, e-mailové správy a úlohy. Používatelia môžu upraviť, ktoré informácie sa majú na obrazovke zobrazovať. Na obrazovke sa nachádzajú tiež stavové ikony Bluetooth, Wi-Fi atď. Programy nainštalované v zariadení môžu pridať na obrazovku ďalšie položky. Obrázok na pozadí je možné zmeniť priamo v zariadení alebo možno zmeniť celú tému. Horný pruh ukazuje čas, hlasitosť a stav pripojenia. Hlavnou súčasťou horného pruhu je tlačidlo Štart, ktoré je podobné tomu z desktopovej verzie Windows. Štart menu zahŕňa zoznam nedávno spustených programov, deväť upraviteľných položiek menu a odkazy na zoznam programov, nastavenie, vyhľadávanie a nápovedu. Office Mobile je sada mobilných verzií aplikácií Microsoft Office zahrnutých vo Windows Mobile. Zahŕňa Word Mobile, Excel Mobile a PowerPoint Mobile (od verzie Windows Mobile 5.0). Mobilná verzia majú mnoho rysov desktopových verzií, ale niektoré funkcie boli značne redukované. Outlook Mobile zahŕňa úlohy, kalendár, kontakty a poštu, ktoré možno synchronizovať s aplikáciou Outlook alebo s priamo s Exchange Server Windows Media Player pre Windows Mobile podporuje formáty WMA, WMV, MP3 a AVI Klient pre PPTP VPN"}
{"id": "223472", "title": "XPRESS-MP", "context": "Xpress-Optimizer Xpress-Optimizer na druhú stranu obsahuje modul knižnice, ktorý poskytuje vytvorenie zložitých modelov, ich vyriešenie priamo v Mosel-i a ich vrátenie vo vopred stanovenom spôsobe užívateľom."}
{"id": "95911", "title": "Netscape Navigator", "context": "História Vznik a vzostup Marc Andreessen, zamestnanec NCSA a vedúci tímu, ktorý vytvoril NCSA Mosaic, založil v roku 1994 spolu s Jimom Clarkom (ktorý bol predtým zakladateľom Silicon Graphics) spoločnosť Mosaic Communications Corporation. Firma však bola nútená prestať používať názov Mosaic a bola premenovaná na Netscape Communications Corporation. V priebehu roka 1994 bolo uvoľnených niekoľko betaverzií a pred koncom roka bola vydaná prvá stabilná verzia prehliadača Netscape 1.0. Prehliadač bolo možné stiahnuť z webu zdarma alebo zakúpiť na disketách a neskôr na CD. S nástupom rozšírenia internetu pre bežných užívateľov od polovice 90. rokov rástla aj príťažlivosť Netscape. Jeho výhodou bolo, že bol zdarma pre nekomerčné použitie a tiež, na rozdiel od konkurenčných prehliadačov, bol schopný zobraziť stránku pred stiahnutím obrázkov a dynamicky ju upraviť po ich stiahnutí. To bol výrazný rozdiel oproti iným prehliadačom, pri ktorých užívateľ (neraz celé minúty pri pripojení prostredníctvom modemu) čakal pred prázdnym monitorom na stiahnutie celého obsahu stránky a následné vykreslenie. Koncom 90. rokov Netscape prišiel s významnými inováciami ako boli tzv. koláčiky (cookies), JavaScript a rámce (frames). Tieto vylepšenia sa neskôr stali štandardami W3C, ale v tom čase boli vnímané ako kontroverzné. Kontroverzia však nezabraňovala Netscape získať významný trhový podiel. Prehliadač bol rozšírený na množstve platforiem, napr. Windows (Windows 3.1, 95, 98, NT), Macintosh, Linux, OS/2, a mnohé verzie Unixu ako DEC, Sun Solaris, BSDI, IRIX, AIX a HP-UX. Zároveň bolo ovládanie v rôznych systémoch veľmi podobné a intuitívne a Netscape mal už v polovici 90. rokov viac ako 50-percentný podiel na trhu prehliadačov. Pád Microsoft vnímal úspech Netscape ako hrozbu pre hegemóniu operačných systémov Windows. Netscape totiž experimentoval s prácou na rôznych druhoch súborov prostredníctvom okna prehliadača, nezávisle od operačného systému. Microsoft získal licenciu na zdrojové kódy prehliadača Mosaic prostredníctvom firmy Spyglass a vytvoril z nich Internet Explorer. Nasledoval zápas medzi Internet Explorerom a Netscape, ktorý je dnes známy ako vojna prehliadačov. Verzie 1.0 a 2.0 Internet Explorera boli výrazne slabšie ako Netscape, verzia 3.0 z roku 1996 začala konkurenciu dobiehať a v roku 1997 s verziou IE 4.0 začal súboj vyhrávať Microsoft, čomu výrazne pomohlo, že IE sa stal súčasťou inštalácie systému Microsoft Windows 95 SR1 (pôvodná verzia neobsahovala prehliadač ani podporu TCP/IP protokolu). Po vydaní verzie IE 5.0 (1998), ktorá bola výrazne stabilnejšia ako predchádzajúca, sa trhový podiel Netscape začal výrazne zmenšovať. Microsoft bol za integrovanie webového prehliadača po dlhotrvajúcich súdnych sporoch a odvolanaich právoplatne odsúdený pre monopolné praktiky a nekalú súťaž ako v USA, tak aj Európske únii na zaplatenie pokút dosahujúcich takmer miliardu dolárov. Dominantné postavenie stratil Microsoft po niekoľkých rokoch ako následok vzostupu projektu Mozilla Firefox, ktorý bol odštartovaný práve firmou Netscape v roku 1998. Kategória:Webové prehliadače"}
{"id": "225069", "title": "Microsoft Word", "context": "Súčasnosť Dnešnému trhu Microsoft Word jednoznačne dominuje a formát súborov s príponou .doc sa stal de facto štandardom, ktorý musí podporovať aj konkurenčné programy, ak chcú uspieť. V tom im ale do značnej miery bráni uzavretosť tohto formátu (jeho špecifikácie sú známe len Microsoftu); napriek tomu že podpora v konkurenčných programoch existuje, nie je celkom spoľahlivá. V dôsledku toho je tak tvorený tlak na zákazníkov, aby si kúpili MS Office, aj keď by im inak mohli úplne vyhovovať alternatívne kancelárske balíky (napr. OpenOffice). Zlepšenie tohto stavu sa očakáva s rozšírením otvorených formátov ODF a Office Open XML."}
{"id": "163686", "title": "Accordion (GUI)", "context": "Externé odkazy  Prvok Accordion pre Ext JS - JavaScript knižnicu demo s návodom, ako integrovať Accordion do web stránky Your head ASP.NET AJAX Control Toolkit HedgerWow DHTML Widget: Accordion Menu 2.0 mootools Tutorial (efekt sa tam nazýva sliding shelf – posúvacia polica ) on MONFX Accordion Interface Demo skriptu Accordionu Kategória:World Wide Web Kategória:Grafické používateľské rozhranie"}
{"id": "283706", "title": "Veľké slávoslovie", "context": "Pozri aj  Gloria in Excelsis Deo"}
{"id": "223473", "title": "XPRESS-MP", "context": "Xpress-IVE Xpress-IVE je grafické rozhranie pre Mosel a Optimizer pre užívateľov Microsoft Windows, poskytujúce jednoduché vývojové prostredie, v ktorom je možnosť naučiť sa pracovať s nástrojmi Xpress-MP."}
{"id": "87881", "title": "Mads Bødker", "context": "Klubová štatistika Sezóna Klub Liga Základná časť Play-off Z G A B TM +/- Z G A B TM +/- 2008/09 Rögle BK Elitserien 55 1 8 9 32"}
{"id": "447565", "title": "HC Košice v sezóne 2005/2006", "context": "Introduction  HC Košice Klubové údaje Sezóna 2005/06 4. miesto Základna časť Play-off Súbor:Med 2.png 2. miesto Prehra v semifinále play-off s HK Tatravagónka Poprad Liga Statut Hierarchia T-Com extraligaProfesionálna liganajvyššia liga na Slovensku Statut Profesionálny klub Štadión do 3.3.06 Kapacita Mesto Crow Arena 2000 divákov Košice, Slovensko Štadión po 3.3.06 Kapacita Adresa Steel Aréna košický štadión Ladislava Trojáka 8 347 divákovNerudova 12, Košice, Slovensko Prezident ng. Ľubomír Veme Viceprezident Ing. Anton Jura Riaditeľ Ing. Juraj Bakoš Manažér Klubové farby biela, modrá Fanklub Fanclub Steelers HC Košice Tréneri Dušan Gregor a M. Marcinko v priebehu sezóny Ján Selvek, Milan Staš a Miroslav Marcinko Rozpočet 60 000 000 SK Lídri tímu Najlepší strelec Miroslav Lažo – 26 gólov Najlepši nahrávač P. Podhradský – 25 asistencií Najproduktívnejší Peter Bartoš – 41 bodov Peter Podhradský – 41 bodov HC Košice v sezóne 2005/2006 hrali svoju 13. sezónu v najvyššej slovenskej hokejovej súťaži pod názvom T-Com extraliga. HC Košice v nej obsadili 4. miesto."}
{"id": "542495", "title": "Tipsport liga 2018/2019", "context": "Extraligové kluby V sezóne 2018/2019 v nej hrá 12 regulárnych družstiev, vrátane dvoch maďarských klubov, ktoré nemôžu zostupiť a družstvo HK Orange 20, hrajúce v Piešťanoch, ktoré odohrá iba jej časť ako prípravu pre Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji hráčov do 20 rokov. V tejto sezóne pribudli do Tipsport ligy dva nové kluby z Maďarska - DVTK Jegesmedvék Miškovec a MAC Újbuda Budapešť. Klub Mesto Štadión Kapacita Založený Klubové farby Web stránka HC ’05 iClinic Banská Bystrica Banská Bystrica Zimný štadión Banská Bystrica 2 841 1922 biela, červená, čierna hc05.sk HC 07 Detva Detva Zimný štadión Detva 2 200 2007 biela, modrá hc07detva.net MHk 32 Liptovský Mikuláš Liptovský Mikuláš a Spišská Nová Ves a Žilina Zimný štadión Liptovský Mikuláš a Spiš aréna a Tipsport aréna 3680 5500 6328 1932 biela, modrá, červená mhk32lm.sk HC Košice Košice Steel Aréna 8 378 1920 biela, modrá, oranžová hckosice.sk HK Nitra Nitra Nitra aréna 3 600 1926 biela, modrá hockeynitra.com HK Poprad Poprad Zimný štadión mesta Poprad 4 500 1929 biela, modrá hkpoprad.sk MHC MIKRON Nové Zámky Nové Zámky Zimný štadión Nové Zámky 2 500 2011 biela, zelená hcnovezamky.eu HK Dukla Trenčín Trenčín Zimný štadión Pavla Demitru 6 150 1962 žltá, červená, biela hkdukla.sk HKM Zvolen Zvolen Zimný štadión Zvolen 6 390 1927 žltá, modrá, červená hkmzvolen.sk MsHK Žilina Žilina Tipsport aréna 6 328 1925 žltá, zelená, čierna sk-sk.facebook.com/mshkzilina DVTK Jegesmedvék Miškovec Miškovec Zimný štadión Miškovec 2 304 1978 červená, biela dvtkjegesmedvek.com MAC Újbuda Budapešť Budapešť Tüskecsarnok 2 540 1925 modrá, žltá, biela macbudapesthockey.hu HK Orange 20 Piešťany Easton Aréna 3 500 2007 biela, oranžová, čierna hockeyslovakia.sk/hk-orange-20 MHk 32 Liptovský Mikuláš odohral väčšinu sezóny v Spišskej Novej Vsi a niekoľko zápasov odohral aj v Žiline, pretože zimný štadión v Liptovskom Mikuláši sa rekonštruoval, ale od začiatku februára začal tím hrávať svoje domáce zápasy na svojom štadióne."}
{"id": "572528", "title": "Tipos extraliga 2021/2022", "context": "Extraligové kluby V sezóne 2021/2022 v nej hralo 12 regulárnych družstiev. Tím DVTK Jegesmedvék po troch rokoch v Tipos extralige skončil a vrátil sa späť do maďarskej súťaže Erste liga. Posledný tím v tabuľke po základnej časti hral baráž o zotrvanie v najvyššej súťaži. Klub Mesto Štadión Kapacita Založený Klubové farby Web stránka HC ’05 Banská Bystrica Banská Bystrica Zimný štadión Banská Bystrica 2 950 1920 biela, červená, čierna hc05.sk HC GROTTO Prešov Prešov Zimný štadión Prešov 3 600 2021 červená, čierna, biela hc21presov.com MHk 32 Liptovský Mikuláš Liptovský Mikuláš TITAN Aréna 3 680 1932 biela, modrá, červená mhk32lm.sk HC Košice Košice Steel Aréna 8 347 1920 čierna, oranžová hckosice.sk HK Dukla Ingema Michalovce Michalovce Zimný štadión Michalovce 4 000 1974 oranžová, čierna hkduklamichalovce.sk HK Nitra Nitra Nitra aréna 3 600 1926 biela, modrá hockeynitra.com HC Nové Zámky Nové Zámky Zimný štadión Nové Zámky 3 500 2011 biela, zelená hcnovezamky.eu HK Poprad Poprad Zimný štadión mesta Poprad 4 233 1930 biela, modrá hkpoprad.sk HK DUKLA Trenčín Trenčín Zimný štadión Pavla Demitru 6 150 1962 žltá, červená, biela hkdukla.sk HKM Zvolen Zvolen Zimný štadión Zvolen 5 675 1927 žltá, modrá, červená hkmzvolen.sk HC Slovan Bratislava Bratislava Zimný štadión Ondreja Nepelu 10 055 1921 tmavomodrá, biela, červená hcslovan.sk HK Spišská Nová Ves Spišská Nová Ves Spiš aréna 5 503 1932 biela, modrá hksnv.sk"}
{"id": "510945", "title": "Slovenská florbalová extraliga mužov 2003/04", "context": "Účastníci Družstvo HKL-MJM Petržalka 1. ŠK FBC Dragons Bratislava 2. FK ATU Košice 3. FBC Zoone Team Hurikán Bratislava Academic Žilinská univerzita ŠK Juventa Žilina ŠK Lido Bratislava FBC White Grizzlies Žilina ŠK Gaudeamus Gladiators Bratislava Nováčik pozn. č. 1: Družstvá FBC Hysteria Mojito Bratislava, Young Boys Bratislava, Športové gymnázium Žilina, Gymnázium Hlinská Žilina a Biliguálne gymnázium Bratislava, ktoré účinkovali v minulej sezóne extraligy (vtedy ešte pod názvom Slovak floorball tour ), sa do tejto sezóny neprihlásili. pozn. č. 2: Klub FBC Kométa Bratislava si zmenil názov na FBC Hurikán Bratislava."}
{"id": "444826", "title": "HC Košice v sezóne 1992/1993", "context": "Introduction  HC Košice Klubové údaje Sezóna 1992/93 6. miesto Základna časť Play-off 7. miesto Prehra vo štvrťfinále play-off proti Dukle Trenčín Liga Statut Hierarchia Federálna hokejová ligaProfesionálna liganajvyššia liga v ČSFR Statut Profesionálny klub Štadión Kapacita Adresa Zimný štadión L. Tojáka5100 divákovNerudova,Košice, ČSFROd 1.1. 1993 Slovensko Prezident Ing. Jozef Širotňák Riaditeľ Michal Vorobel Manažér Juraj Ferenc Klubové farby Tréner Július Šupler, Ján Šimčík a Vincent Lukáč Rozpočet Kčs Lídri tímu Najlepší strelec Vlastimil Plavucha - 25 gólov Najlepši nahrávač Pavol Zůbek - 28 asistencií Najproduktívnejší Vlastimil Plavucha - 44 bodov HC Košice v sezóne 1992/1993 hrali svoju 29. sezónu, ktorá bola poslednou a jubilejnou 50. sezónou najvyššej hokejovej súťaže v Česko-Slovensku, kvóli rozpadu federácie na nový rok 1993, Liga niesla názov Federálna hokejová liga. V poslednej sezóne došlo v klube k zmenám v organizácii. Vznikol nezávislý Hokejový klub HC Košice, ako právny subjekt. Aj po premenovaní klubu z HC VSŽ Košice na HC Košice Východoslovenské železiane zostali hlavným sponzorom tímu.Pred sezónou nahradila trojica trénerov Július Šupler, Ján Šimčík a Vincent Lukáč dvojicu trénerov z predošlej sezóny Jána Šterbáka a Vladimíra Šandrika.V tejto sezóne nik nevypadával a v play-off malo možnosť zahrať si o titul opäť 12 zo 14 účastníkov.Košice skončili po základnej časti na 7. priečke o 3 body za štvrtými Vítkovicami, ktoré mali poslednú priamu miestenku do štvrťfinále. Všetky ostatné kluby od 5. do 12. miesta museli hrať kvalifikáciu o postup do štvrťfinále. \"Východniari\" v osemfinále play-off narazili na HC Olomouc, ktorý sa umiestnil po základnej časti na 10. mieste. Košické HC si s Olomoucom poradili 3:0 na zápasy a postúpili do štvrťfinále. Vo štvrťfinále sa stretli s Duklou Trenčín. Tento súboj bol taktiež boj o titul Majstra Slovenska po rozpade federácie, keďže hokejisti Popradu vypadli v osemfinále, keď nechceli nastúpiť na rozhodujúci 5. zápas proti TJ Poldi Kladno a Slovan Bratislava nepostúpil ani do play-off, keď obsadil 13.miesto. Štvrťfinálové zápasy lepšie vyšli Vojakom, ktorý vyhrali 3:0 na zápasy a postúpili do semifinále v ktorom neskôr vypadli s HC Sparta Praha.HC Košice tým obsadili v poslednom ročníku spoločnej ligy 6.miesto. Posledný titul majstra Česko-Slovenska získala HC Sparta Praha. Košice pôsobili v najvyššej hokejovej súťaži v Česko-Slovensku 29. sezón. Počas nich odohrali 1216 zápasov z ktorých 507 vyhrali, 158 remizovali a 551 prehrali. Celkovo oceliari vsietili 4315 gólov a 4529 inkasovali. Počas všetkých sezón nabierali 1172 bodov a získali 4 medaily. 2 zlaté, 1 striebornú a 1 bronzovú."}
{"id": "444925", "title": "HC Košice v sezóne 1996/1997", "context": "Introduction  HC Košice Klubové údaje Sezóna 1996/97 Súbor:Med 2.png 2. miesto Základna časť Play-off Súbor:Med 1.png 1. miesto Prehra vo finále play-off proti Dukle Trenčín Liga Statut Hierarchia Slovenská extraligaProfesionálna liganajvyššia liga na Slovensku Statut Profesionálny klub Štadión Kapacita Mesto Crow Arena 2000 divákovKošice, Slovensko Prezident Ing. J. Valenčík Riaditeľ JUDr. Ján Šterbák Manažér Ing. Vincent Lukáč Klubové farby oranžová, čierna Tréner Ján Faith, Vladimír Šandrikv priebehu sezóny Vincent Lukáč a Peter Slanina Rozpočet sk Lídri tímu Najlepší strelec Vlastimil Plavucha - 33 gólov Najlepši nahrávač V. Plavucha - 41 asistencií Najproduktívnejší Vlastimil Plavucha - 74 bodov HC Košice v sezóne 1996/1997 hrali svoji štvrtú sezónu štvrtého ročníka slovenskej hokejovej extraligy. Do sezóny vstupovali ako obhajcovia posledných dvoch titulov majstra, pričom v prípade víťazstva v lige by získali „zlatý hettrik“(3 tituly v rade). Trénermi mužstva ostali Ján Faith, Vladimír Šandrik, členovia úspešného kádra. Trénerov však v priebehu sezóny vystriedala dvojica Vincent Lukáč a Peter Slanina. Košice od tejto sezóny hrali na štadióne Lokomotívy Košice, kvôli rekonštrukcii Zimného štadióna Ladislava Tojáka. Dočasný domov však košičania museli upraviť aby splňal kritéria pre potreby Európskej súťaže. V príprave \"oceliari\" obhájili prvenstvo na Rona Cupe Ako majstri Slovenska išli opäť hájiť slovenské a klubové farby ako slovenský šampión na turnaj o Pohár európskych majstrov 1996. Tím slovenského majstra bol v súťaži nasadený do druhého kola skupiny G. Toto kolo, respektíve skupinu, odohrali na jeseň 1996 v talianskom meste Bolzano. Súperom Košíc bolo usporiadateľské HC Bolzano, EHC Kloten a Steaua Bukarest. Po odohraní všetkých zápasov mali však tri tímy rovnaký počet bodov a tak musela rozhodovať matematika. Nakoniec rozhodovalo skóre, keďže HC Košice vyhrali nad Klotenom, ktorý porazil HC Bolzano, no prehrali s Bolzanom. Skóre z tejto trojice mali najlepšie Košičania a tým postúpili do finále tohoto turnaja. Finále turnaja sa hralo v decembri 1996 v nemeckom meste Oberhausen. Finále sa hralo na dve skupiny, kde víťazi skupín hrali finálovyý zápas a tímy umiestnené na druhom mieste hrali o 3. miesto na turnaji. HC Košice hrali v L skupine s Ladou Togliatti a Düsseldorfer EG. Zápasy proti týmto mužstvám košický klub prehral zhodne o 5 gólov a vo finálovej skupine skončil na 3.mieste. 32. ročník Pohára európskych majstrov bol zároveň jeho posledným. Najviac až 20. ročníkov vyhralo moskovské CSKA. Košice sa na tomto turnaji zúčastnili 4x, z toho dvakrát skončili za spomínaným CSKA Moskva, ktorý bol v tom čase neporaziteľným, raz nepostúpili zo semifinálovej skupiny a raz (v tejto sezóne) obsadili 6.miesto. Liga v tejto sezóne zmenila systém, keď po odohraní 36 zápasov sa liga rozdelila na dve časti a to sériu A o titul a sériu B o záchranu. Košice po základnej časti skončili na 2. mieste a v nadstavbe sa dokázali prepracovať na vrchol tabuľky pred Duklu Trenčín. V play-off hrali len štyri mužstvá. Play-off matematika priradila tímu Košíc mužstvo ŠKP PS Poprad. HC Košice v východniarskom derby semifinále vyhrali 3:0 na zápasy a postúpili do finále play-off, kde sa opäť po štvrtýkrát stretli s trenčianskou duklou. Vo finále sa napokon radovali Trenčania, keď porazili Košice 3:1 na zápasy a stali sa druhýkrát majstrami Slovenska čim sa dotiahli v počte titulov na svojho finálového súpera z Košíc."}
{"id": "447601", "title": "HC Košice v sezóne 2003/2004", "context": "Introduction  HC Košice Klubové údaje Sezóna 2003/04 4. miesto Základna časť Play-off 4. miesto Prehra v semifinále play-off sDuklou Trenčín Liga Statut Hierarchia ST extraligaProfesionálna liganajvyššia liga na Slovensku Statut Profesionálny klub Štadión Kapacita Mesto Crow Arena 2000 divákov Košice, Slovensko Prezident Ing. Ľubomír Veme Viceprezidenti Ing. Anton Jura Konateľ Ing. Juraj Bakoš Manažér MVDr. Dušan Kátlovský Klubové farby biela, modrá Tréneri Milan Jančuška Róbert Spišák Rozpočet 50 000 000 SK Lídri tímu Najlepší strelec Arne Kroták – 23 gólov Najlepši nahrávač Jaroslav Kmiť – 31 asistencií Najproduktívnejší Arne Kroták – 50 bodov HC Košice v sezóne 2003/2004 hrali svoju 11. sezónu v najvyššej slovenskej hokejovej súťaži. Klub Košíc obsadil 4. miesto."}
{"id": "564624", "title": "Tipos extraliga 2020/2021", "context": "Extraligové kluby V sezóne 2020/2021 v nej hralo 12 regulárnych družstiev. V extralige hral aj jeden tím z Maďarska: DVTK Jegesmedvék Miškovec. Tím MAC Újbuda Budapešť po dvoch rokoch v Tipos extralige skončil a vrátil sa späť do maďarskej súťaže Erste liga. Posledný tím v tabuľke po základnej časti mal hrať baráž o zotrvanie v najvyššej súťaži, ale pre sezónu 2020/2021 toto pravidlo neplatilo a nikto nezostúpil. Klub Mesto Štadión Kapacita Založený Klubové farby Web stránka HC ’05 Banská Bystrica Banská Bystrica a Zvolen Zimný štadión Zvolen 5 675 1922 biela, červená, čierna hc05.sk HC 07 Detva Detva Zimný štadión Detva 2 200 2007 biela, modrá hc07detva.net MHk 32 Liptovský Mikuláš Liptovský Mikuláš TITAN Aréna 3 680 1932 biela, modrá, červená mhk32lm.sk HC Košice Košice Steel Aréna 8 378 1920 čierna,oranžová hckosice.sk HK Dukla Ingema Michalovce Michalovce Zimný štadión Michalovce 4 000 1974 oranžová, čierna hkduklamichalovce.sk HK Nitra Nitra Nitra aréna 3 600 1926 biela, modrá hockeynitra.com HC Mikron Nové Zámky Nové Zámky Zimný štadión Nové Zámky 2 500 2011 biela, zelená hcnovezamky.eu HK Poprad Poprad Zimný štadión mesta Poprad 4 233 1929 biela, modrá hkpoprad.sk HK Dukla Trenčín Trenčín Zimný štadión Pavla Demitru 6 150 1962 žltá, červená, biela hkdukla.sk HKM Zvolen Zvolen Zimný štadión Zvolen 5 675 1927 žltá, modrá, červená hkmzvolen.sk HC Slovan Bratislava Bratislava Zimný štadión Ondreja Nepelu 10 055 1921 tmavomodrá, biela, červená hcslovan.sk DVTK Jegesmedvék Miškovec Miškovec Zimný štadión Miškovec 2 304 1978 červená, biela dvtkjegesmedvek.com HC ’05 Banská Bystrica odohrá celú sezónu vo Zvolene, pretože zimný štadión v Banskej Bystrici sa rekonštruuje."}
{"id": "598403", "title": "Hlavné distribúcie Linuxu", "context": "Projekt je dielom Marka Shuttlewortha, charizmatického milionára z Južnej Afriky, bývalého vývojára Debianu a svetovo druhého vesmírneho turistu. Ubuntu je financované jeho vlastnou spoločnosťou Canonical Ltd, ktorá sídli na ostrove Man (súčasť Veľkej Británie). Okolo Ubuntu sa vytvorila kvalitná internetová infraštruktúra s Wiki dokumentáciou, inteligentným systémom nahlasovania chýb, a taktiež profesionálnym prístupom k bežným používateľom. Zároveň vznikla možnosť zaslania CD s Ubuntu záujemcom pomocou vlastného programu Ship-it, financovaného zakladateľom projektu. Rozposielanie rapídne pomohlo pri jeho rozširovaní."}
{"id": "8316", "title": "Mandriva Linux", "context": "Pozri aj Zoznam distribúcií Linuxu"}
{"id": "228305", "title": "DANIX", "context": "Pozri aj  Zoznam distribúcií Linuxu"}
{"id": "2835", "title": "Linux (operačný systém)", "context": "Aplikácie Linux je vhodnou voľbou pre rôzne druhy internetových serverov, hlavne kvôli natívnej implementácii softvéru ako Apache, MySQL, PHP/Perl/Python a kvôli bezpečnosti a stabilite vyplývajúcej z vývojového modelu. Alternatívou v tomto prípade sú napr. BSD deriváty (FreeBSD, OpenBSD, NetBSD). Linux je výhodný aj pre programátorov, keďže existuje prístup ku všetkým zdrojovým kódom, neexistujú tu problémy s nezdokumentovanými funkciami a najpoužívanejší voľne dostupný kompilátor GCC patrí ku špičke. Nezanedbateľným faktorom je, že je dostupné množstvo programovacích prostredí, z ktorých väčšina je open source a teda netreba za ich používanie platiť. Od roku 2013 je platforma Steam dostupná aj pre Linux. Vďaka tomu je väčšina populárnych titulov portovaná aj pre túto platformu. Začiatkom roka 2015 prekročil počet dostupných hier 1000 kusov. Existuje aj množstvo voľne šíriteľných hier, open source zatiaľ v tejto oblasti zaostáva. V Linuxe je však možné prevádzkovať niektoré aplikácie a hry pre systém Microsoft Windows, pomocou adaptačnej vrstvy Wine (a prípadne doplňujúcich produktov ako Cedega). Pre použitie systému ako desktopový systém existujú kvalitné aplikácie pre všetky bežné úlohy: desktopové prostredia, kancelárske balíky (LibreOffice, Apache OpenOffice, Caligra), aplikácie pre prácu s internetom (Chromium, Chrome, Firefox, Thunderbird, Evolution, Pidgin, Kopete, Konqueror), multimédiami (VLC, MPlayer, Xine, Amarok) a grafikou (GIMP, Inkscape, Blender). V niektorých oblastiach dostupnosť aplikácií zatiaľ zaostáva: DTP, profesionálne audio. Okrem open source aplikácií existuje pre desktop aj množstvo proprietárneho softvéru (Flash Player, Opera, Skype, Nero). Linux je portabilný operačný systém, za čo sčasti vďačí faktu, že väčšina kódu je v jazyku C, ktorého kompilátor je dostupný na množstve platforiem. Linux beží na platformách od multiprocesorových superpočítačov a mainframov ako IBM System z9, cez PC, notebooky a pracovné stanice (x86, iMac, PowerBook, Digital Alpha) až po vnorené zariadenia, mobilné telefóny, PDA či Apple iPod. V portabilite mu konkuruje NetBSD. Podľa aplikácie existujú distribúcie Linuxu tvoriace buď univerzálny operačný systém alebo špecializovaný na konkrétny účel, pozri Najznámejšie distribúcie."}
{"id": "159626", "title": "Edubuntu", "context": "Pozri aj  Zoznam distribúcií Linuxu"}
{"id": "159627", "title": "Edubuntu", "context": "Externé odkazy  Oficiálne zdroje Ubuntu Linux domovská stránka Edubuntu Linux domovská stránka Canonical Ltd domovská stránka (sponzor Ubuntu vývoja) Neoficiálne zdroje Slovenský manuál na Ubuntu Linux Kategória:Distribúcie Linuxu Kategória:Slobodný softvér"}
{"id": "224974", "title": "LPIC", "context": "Externé odkazy  The Linux Professional Institute Kategória:Linux Kategória:Operačné systémy Kategória:Slobodný softvér"}
{"id": "159597", "title": "Xubuntu", "context": "Pozri aj  Zoznam distribúcií Linuxu"}
{"id": "190508", "title": "SUSE Linux Enterprise Desktop", "context": "Pozri aj  openSUSE SUSE Linux Enterprise Server Zoznam distribúcií Linuxu Kategória:Distribúcie Linuxu"}
{"id": "41488", "title": "Kubuntu", "context": "Porovnanie s Ubuntu Rozdiel medzi týmito operačnými systémami je viacmenej len v použitých grafickych aplikáciach a nástrojoch. Softvér Ubuntu Kubuntu Jadro systému Jadro systému Ubuntu Grafická nadstavba X.org Server / Wayland Zvukový subsystém PulseAudio Multimédia GStreamer Xine (nahradzovanie s GStreamer) pomocou Phonon Plocha GNOME KDE Plasma Primárna grafická knižnica GTK Qt Internetový prehliadač Firefox Kancelársky balík LibreOffice E-mail a PIM Thunderbird"}
{"id": "124495", "title": "Arch Linux", "context": "Pozri aj  Zoznam distribúcií Linuxu"}
{"id": "301935", "title": "The Coca-Cola Company", "context": "Introduction Coca Cola Budova spoločnosti The Coca-Cola Company v Atlante The Coca-Cola Company () je americká nadnárodná nápojová korporácia a výrobca, distribútor a obchodník nealkoholických nápojových koncentrátov a sirupov. Spoločnosť je najviac známa pre ich vlajkový produkt, Coca-Colu, ktorá bola vymyslená v roku 1886 lekárnikom Johnom Stithom Pembertonom v Columbuse v štáte Georgia. Recept Coca-Coly a takisto aj značka boli odkúpené v roku 1889 obchodným magnátom Asa Griggsom Candlerom, ktorý založil The Coca-Cola Company v roku 1892. Okrem jej menovca, nápoja Coca-Cola, v súčasnosti Coca-Cola ponúka viac ako 500 značiek vo viac ako 200 krajinách alebo teritóriách a každý deň doručí viac ako 1,7 miliardy obalov. Sídlom The Coca-Cola Company je Atlanta v štáte Georgia. Súčasným predsedom a CEO spoločnosti je Muhtar Kent."}
{"id": "273962", "title": "Salesforce", "context": "História Spoločnosť bola založená v marci 1999 Marcom Benioffom, Parkerom Harrison, Daveom Moellenhoffom a Frankom Dominguezom ako spoločnosť špecializujúca sa na poskytovanie služieb v oblasti Softvér ako služba (Software as a Service, SaaS). V roku 2004 uskutočnila prvú verejnú ponuku akcií na New York Stock Exchange. Akcie spoločnosti sa obchodujú pod značkou CRM. V roku 2008 bola zaradená do indexu S&P 500."}
{"id": "302026", "title": "Honeywell", "context": "Introduction  Honeywell International, Inc. () je hlavnou konglomerátnou spoločnosťou, ktorá vyrába množstvo spotrebných výrobkov, inžinierskych služieb a aerokozmických systémov pre širokú škálu spotrebiteľov, od súkromných spotrebiteľov až po hlavné korporácie a vlády. Honeywell je spoločnosťou zahrnutou v zozname Fortune 100 s približne 130 000 zamestnancami, z ktorých približne 58 000 sú zamestnaní v USA. Spoločnosť má sídlo v meste Morristown v New Jersey. Jej súčasným CEO je Darius Adamczyk. Spoločnosť a jej spoloční predchodcovia boli členom burzového indexu Dow Jones Industrial Average od 7. decembra 1925 do 9. februára 2008. Súčasná \"Honeywell International, Inc.\" je výsledkom spojenia, v ktorom Honeywell Inc. bola v roku 1999 nadobudnutá oveľa väčšou spoločnosťou AlliedSignal. Honeywell má mnoho značiek, ktoré spotrebitelia poznajú. Jedným z najznámejších produktov sú termostaty, turbodúchadlá Garrett a automobilové produkty predávané pod značkami Prestone, Fram a Autolite."}
{"id": "299744", "title": "World Wrestling Entertainment", "context": "Vedenie spoločnosti  Riaditelia Súbor:WWE Corporate HQ, Stamford, CT, jjron 02.05.2012.jpg|náhľad|250px|Sídlo WWE, Stamford, Connecticut. Vince McMahon (predseda predstavenstva a generálny riaditeľ) George Barrios (finančný riaditeľ) Jim Connelly ( výkonný viceprezident spotrebného tovaru) Paul „Triple H“ Levesque (výkonný viceprezident talentového úseku) Michael Luisi (prezident WWE Studios) John Laurinaitis (výkonný viceprezident talentového úseku) Michelle Wilson (marketingový riaditeľ) Stephanie McMahon-Levesque (výkonný viceprezident kreatívneho úseku) Predstavenstvo Vince McMahon Basil DeVito David Kenin Frank Riddick III Jeffrey Speed Joseph Perkins Kevin Dunn Patricia A. Gottesman Stuart Goldfarb"}
{"id": "266256", "title": "Rocketdyne", "context": "Výrobne a ďalšie zariadenia  Canoga Park pri Los Angeles v Kalifornii, teraz ako firma Pratt and Whitney Rocketdyne Downey Palmdate v Kalifornii"}
{"id": "574204", "title": "Johnson Controls", "context": "Introduction  Johnson Controls International plc. (JCI) je akciová spoločnosť so sídlom v meste Cork v Írsku. Je materskou spoločnosťou skupiny Johnson Controls . Táto poskytuje technologické riešenia a techniku na výbavu budov. Výrobkami JCI a jej dcérskych spoločností sú okrem iných vykurovacia, ventilačná, klimatizačná, chladiaca, bezpečnostná a protipožiarna technika. JCI vyrába aj výrobky a poskytuje služby v oblasti energetických riešení, integrovanej infraštruktúry a dopravných systémov ďalšej generácie. JCI pôsobí celosvetovo."}
{"id": "435646", "title": "Foxconn Technology Group", "context": "Introduction Súbor:Electronics factory in Shenzhen.jpg|náhľad|Továreň v Šen-čene Foxconn Technology Group (; v Číne a Taiwane známa ako Hon Hai Precision Industry Co. Ltd. alebo Hon Hai Technology Group , alebo ; medzinárodné známa ako Foxconn ) je nadnárodná spoločnosť s hlavným sídlom v Taiwane v Tchu-čcheng v Tchaj-pej. V Česku má továrne v Pardubiciach a Kutnej Hore. Je celosvetovo najväčším výrobcom elektroniky a počítačových súčiastok, ktoré vyrába najmä pre iné firmy. Medzi jeho výrobky patrí napríklad Mac mini, iPod, iPad a iPhone pre Apple, základné dosky pre Intel, komponenty, rôzne objednávky pre Hewlett-Packard a Dell, PlayStation 2 a PlayStation 3 pre Sony, Wii pre Nintendo, Xbox 360 pre Microsoft, rôzne mobilné telefóny pre Motorolu a zariadenia značky Cisco. Firma vznikla v roku 1974 ako výrobca plastových výrobkov (najmä konektorov) a dodnes ju riadi Terry Gou, ktorý ju založil. Na taiwanskej burze sa objavila v roku 1991. Prvú továreň v Čínskej ľudovej republike otvorila v Šen-čene v roku 1988. Táto továreň je dnes najväčšou firemnou továrňou — má viac ako 330 000 zamestnancov. V roku 2010 sa firma rozhodla zareagovať na sériu samovrážd svojich robotníkov tým, že ich prinúti zaviazať sa, že sa nebudú zabíjať."}
{"id": "156789", "title": "Danone", "context": "Introduction Logo Danone Danone (v USA pod názvom Dannon ) je medzinárodná potravinárska spoločnosť, ktorá má svoje ústredie v Paríži. Patrí jej prvé miesto na svete vo výrobe mliečnych produktov, ktoré sú predávané pod názvom \"umbrella\" a tiež vo flaškových vodách. Aj keď spoločnosť vlastní viacero známych medzinárodných značiek ako Volvic, Evian a Badoit, je preslávená produkciou mliečnych výrobkov, najmä jogurtov a to hlavne série Actimel a Activia. 55% ich čistého zisku z roku 2005 pochádza z mliečnych výrobkov, 27% z nápojov a 18% zo sušeniek a obilnín."}
{"id": "273964", "title": "Salesforce", "context": "Súčasnosť Sídlo společnosti je v San Franciscu v Kalifornii. Hlavné regionálne pobočky sú v Dubline, Singapure a v Tokiu. Jej produkty sú lokalizované do 16 jazykov."}
{"id": "160020", "title": "Cadillac", "context": "Introduction  Cadillac , formálne Cadillac Motor Car Division je divízia americkej spoločnosti General Motors, ktorá vyrába luxusné automobily. Primárne trhy Cadillacu sú USA, Kanada a Čína, avšak Cadillac distribuuje tiež do ďalších 34 krajín. Za rok 2012 predala v USA spoločnosť Cadillac 149 782 automobilov."}
{"id": "598405", "title": "Hlavné distribúcie Linuxu", "context": "Táto stránka obsahuje prehľad 10 hlavných distribúcií Linuxu, vrátane FreeBSD. Tieto operačné systémy sú už celosvetovo pomerne rozšírené. Ubuntu, PCLinuxOS a MEPIS Linux sú vhodné pre začiatočníkov, ktorí požadujú produktívny a jednoduchý systém bez potreby množstva nastavení. Na druhej strane distribúcie ako Slackware Linux, Gentoo Linux či FreeBSD sú určené pre pokročilejších používateľov, ktorí už majú potrebné znalosti v oblasti Linuxu. Fedora, openSUSE, Debian GNU/Linux a Mandriva Linux sa dajú označiť ako stred medzi jednoduchými a zložitými distribúciami. Knoppix je tzv. živá distribúcia (live CD), kedysi veľmi populárna ako testovací a demonštračný nástroj, aj keď už aj iné populárne distribúcie poskytujú live CD/DVD svojich produktov. Distribúcie sú približne usporiadané podľa poradia popularity na DistroWatch a poradie nie je hodnotením ich celkového podielu na trhu alebo kvality."}
{"id": "40110", "title": "Symphony OS", "context": "Pozri aj  Zoznam distribúcií Linuxu"}
{"id": "119761", "title": "Linux (jadro)", "context": "Introduction Súbor:Tux.svg|thumb|Tux, maskot systému Linux Linuxové jadro je jadro slobodného operačného systému unixového typu. V roku 1991 ho začal vyvíjať Linus Torvalds, ale následne sa pridali tisíce programátorov z celého sveta. Pôvodne bolo napísané pre procesory architektúry i386, ale postupne bolo portované na mnoho ďalších platforiem. Skoro celé je napísané v jazyku C s niektorými rozšíreniami GCC, ale obsahuje i časti kódu pre asembler (v AT&T syntaxi). Je vyvíjané pod licenciou GNU General Public License (GPL) (s explicitnou výnimkou na systémové volania), takže zdrojový kód je slobodným softvérom. Linuxové jadro je známe ako základ systému GNU/Linux. Okrem jadra tvorí systém i ďalšie knižnice, nástroje a programy a celok sa nazýva GNU/Linuxová distribúcia, ktorých existuje veľké množstvo."}
{"id": "95731", "title": "Zoznam distribúcií Linuxu", "context": "Introduction Strom distribúcií Linuxu Toto je zoznam najznámejších a najrozšírenejších distribúcií operačného systému Linux, prípadne iných unixových operačných systémov."}
{"id": "457932", "title": "Kali Linux", "context": "Pozri aj  Zoznam distribúcií Linuxu"}
{"id": "261199", "title": "CentOS", "context": "Pozri aj  Zoznam distribúcií Linuxu"}
{"id": "8676", "title": "Gentoo", "context": "Pozri aj  Zoznam distribúcií Linuxu"}
{"id": "171953", "title": "Synaptic", "context": "Distribúcie používajúce Synaptic  Distribúcie využívajúce DEB balíčky Ubuntu a jeho derivácie Linspire a Freespire Debian Dreamlinux Linux Mint Distribúcie využívajúce RPM balíčky PCLinuxOS SAM Linux Ark Linux (Kynaptic)"}
{"id": "2837", "title": "Linux (operačný systém)", "context": "Jadro Kernel bol pôvodne vyvinutý pre mikroprocesor Intel 80386, ale v súčasnosti podporuje množstvo architektúr, okrem PC od tzv. vnorených systémov (mobilný telefón, PDA, router) po superpočítače alebo herné konzoly ako PlayStation 2 alebo PlayStation 3. Vývoj začal v roku 1991 ako osobné hobby Linusa. Jadro Linuxu je schopné bežať ako na jednoprocesorovom počítači, tak aj na viacprocesorovom počítači (akými sú napríklad výkonné servery), pričom dokáže využívať spojený výkon dostupných procesorov. Architektúra jadra je monolitická, ale je možné nahrávať a uvoľňovať moduly za behu systému. Ovládače zariadení bežia zvyčajne v okruhu 0 s plným prístupom k hardvéru. Linux podporuje preemptívny multitasking, virtuálnu pamäť, zdieľané knižnice, nahrávanie modulov na požiadanie, zdieľané copy-on-write programy, správnu správu pamäte a TCP/IP podporu. Linux jadro od verzie 4.0 podporuje aktualizovanie jadra za behu systému bez nutnosti reštartovania. Linuxové jadro tvorí základ aj známych operačných systémov ako Android a Chrome OS."}
{"id": "598407", "title": "Hlavné distribúcie Linuxu", "context": "Začiatky Fedory sa datujú do roku 1995, keď Bob Young a Marc Ewing začali s projektom pod menom Red Hat Linux. Prvý produkt tejto spoločnosti, Red Hat Linux 1.0 s kódovým názvom Deň Matiek, vyšiel v ten istý rok a bol rýchlo nasledovaný niekoľkými opravnými aktualizáciami. V roku 1997 uviedla spoločnosť Red Hat RPM správcu balíkov so systémom závislostí a ďalšími pokročilými funkciami, ktoré zabezpečili distribúcii rapídny vzostup popularity; Red Hat predbehol Slackware Linux, čím sa stal najširšie používanou distribúciou na svete. O pár rokov neskôr sa Red Hat prispôsobil 6 mesačnému cyklu vydávania verzií."}
{"id": "2836", "title": "Linux (operačný systém)", "context": "Distribúcie Pod pojmom distribúcia sa rozumie celok, ktorý obsahuje základný systém tvorený jadrom a ovládačmi zariadení a programy podľa zamerania distribúcie. Hoci je jadro Linuxu voľne šíriteľné, časť programov môže byť komerčného charakteru, prípadne sa platí za technickú podporu. Distribúcie sa odlišujú zameraním, môžu byť všeobecné s veľkým množstvom programov (napr. desktopové) alebo užšie špecializované, cieľovou skupinou, licenčným modelom, jazykovým a geografickým zameraním, použitím preferovaného desktopového prostredia (KDE, Gnome, a pod.), podporovanou počítačovou architektúrou a radom ďalších kritérií. Známe distribúcie voľné: Debian, Gentoo, Slackware, Ubuntu/Kubuntu/Xubuntu, Linux Mint, Arch Linux projekt komunity: Fedora, OpenSUSE, CentOS komerčné: Red Hat, SLED, Xandros distribúcie špecializované na konkrétny účel: smerovač/firewallový systém: ClarkConnect, Coyote Linux, Devil-Linux LiveCD systém: Knoppix, Kanotix, Knoppix STD, Slax, česká verzia -Danix na prevádzku na staršom hardvéri: BasicLinux, SimpleSlax, Puppy webový server: EZblue Linux vysokovýkonný klaster: Clusterix záchranný systém: SystemRescueCd prerozdeľovanie disku: PartedMagic, Gparted LiveCD Prehľad distribúcii Pretože je distribúcií veľmi veľa, vznikla potreba vytvorenia stránok, ktoré by sústredili informácie o distribúciách, a taktiež informovali o nových vydaniach a dôležitých zmenách. Najznámejšiou takouto stránkou je Distrowatch, ktorú vytvoril Ladislav Bodnár. Pre začiatočníkov je vhodná napríklad podstránka, kde sa porovnávajú Hlavné distribúcie Linuxu. Dnes sa tu nachádzajú informácie aj o BSD systémoch."}
{"id": "8322", "title": "Red Hat Linux", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka Fedora Project – História Red Hat Linuxu Red Hat, Inc. – Dokumentácia Kategória:Distribúcie Linuxu"}
{"id": "548995", "title": "Raspberry Pi OS", "context": "Zdroje  Kategória:Distribúcie Linuxu Kategória:Slobodný softvér"}
{"id": "228355", "title": "DSLinux", "context": "Externé odkazy  oficiálna stránka Kategória:Distribúcie Linuxu"}
{"id": "160568", "title": "Hlavné distribúcie Linuxu", "context": "Fedora Začiatky Fedory sa datujú do roku 1995, keď Bob Young a Marc Ewing začali s projektom pod menom Red Hat Linux. Prvý produkt tejto spoločnosti, Red Hat Linux 1.0 s kódovým názvom Deň Matiek , vyšiel v ten istý rok a bol rýchlo nasledovaný niekoľkými opravnými aktualizáciami. V roku 1997 uviedla spoločnosť Red Hat RPM správcu balíkov so systémom závislostí a ďalšími pokročilými funkciami, ktoré zabezpečili distribúcii rapídny vzostup popularity; Red Hat predbehol Slackware Linux, čím sa stal najširšie používanou distribúciou na svete. O pár rokov neskôr sa Red Hat prispôsobil 6 mesačnému cyklu vydávania verzií. V roku 2003, po vydaní Red Hat Linux 9, spoločnosť začala s radikálnymi zmenami jej produktov. Nechala si označenie Red Hat pre svoje komerčné produkty, nazvané Red Hat Enterprise Linux, a predstavila projekt Fedora Core - komunitnú distribúciu sponzorovanú spoločnosťou Red Hat, pripravenú pre Linuxových nadšencov. Po určitej kritike zmien zo strany linuxovej komunity sa Fedora stala akceptovaná ako \"nová\" distribúcia a logické pokračovanie pôvodného Red Hat Linuxu. Red Hat sa rýchlo stal najväčšou a najziskovejšou linuxovou spoločnosťou na svete. Spoločnosť je lákavá svojimi zaujímavými a inovatívnymi programami, ako napríklad Red Hat Certified Engineer (RHCE) - certifikačný program. Smerovanie projektu Fedora je výrazne kontrolované spoločnosťou Red Hat a berie sa ako test pre nadchádzajúce vydanie Red Hat Enterprise Linux. Napriek tomu je Fedora jedna z najinovatívnejších distribúcií súčasnosti. Prispieva do vývoja Linuxového jadra (kernel), a tiež programov glibc a GCC. Na druhej strane Fedora nie je vhodná pre ľudí, ktorí sú v Linuxe úplní začiatočníci. Klady prináša množstvo noviniek bezpečnostné vlastnosti veľký počet podporovaných balíčkov striktné dodržiavanie filozofie slobodného softvéru Zápory pre Fedoru je dôležitejšie doladenie vlastností pre Red Hat Enterprise Linux ako doladenie systému pre bežných používateľov Inštalácia softvéru YUM grafické a textové ovládacie centrum, použitie RPM balíčkov Prítomné edície Fedora pre procesory 32-bit (i386), 64-bit (x86_64) a PowerPC (ppc) Red Hat Enterprise Linux pre architektúry i386, IA64, PowerPC, s390x a x86_64 live CD a Live DVD edície Iné alternatívy založené na Fedore BLAG Linux And GNU (desktop, slobodný softvér) Berry Linux (live CD) Yellow Dog Linux (pre Apple PowerPC počítače) RedStarOS (severokórejská linuxová distribúcia) Iné alternatívy založené na Red Hat CentOS Scientific Linux StartCom Enterprise Linux Lineox"}
{"id": "598408", "title": "Robert Mitchum", "context": "Jeho prvá veľká a úspešná filmová rola prišla až v roku 1945 v snímke The Story of G.I. Joe za ktorú bol tiež prvýkrát a naposledy nominovaný na cenu Americkej filmovej akadémie Oscar. Napriek afére s prechovávaním drog jeho filmová kariéra naďalej stúpala. Predstavoval zvláštny neopozeraný typ drsného, ​​niekedy až zlého chlapíka s nedbalou rečou, ležérnym vystupovaním a aj zvláštnou chôdzou, ktorý sa hodil do dobovej atmosféry vtedy módneho filmového film noir štýlu. Aj napriek veľkej nepriazni filmovej kritiky a jeho nie príliš dobrej povesti u jeho hereckých kolegov sa jednalo o veľmi často obsadzovaného a režisérmi často vyhľadávaného herca s veľmi osobitým hereckým štýlom, ktorý sa dobre hodil pre role vojakov, westernových hrdinov, dobrodruhov, drsných detektívov a pod."}
{"id": "239691", "title": "Mitch Mitchell", "context": "Introduction  John Mitch Mitchell ( 9. júl 1947, Ealing, Spojené kráľovstvo – † 12. november 2008, Portland, Oregon, USA) bol britský hráč na bicie nástroje, ktorý sa preslávil najmä ako bubeník skupiny Jimi Hendrix Experience. K bicím sa dostal na umeleckej škole, kde spoznal množstvo bubeníkov. Začal zaskakovať v kapelách Johnny Kidd and The Pirates a Screaming Lord Sutch . Neskôr hral profesionálne so skupinami Riot Squad a Pretty Things. Po telefonáte s manažérom Jimiho Hendrixa, sa Mitch spolu s Noelom Reddingom dostal k Hendrixovi a vznikol základ kapely The Jimi Hendrix Experience. Pôvodne malo ísť iba o turné po Francúzsku, nebol ale dôvod na rozchod hudobníkov a tak skupina vznikla už oficiálne. V roku 1969 Mitch od Hendrixa odišiel a po krátkej existencii kapely The Band Of Gypsies s Buddym Milesom sa k nemu znovu vrátil. S Hendrixom hral až do jeho smrti v roku 1970. Po Hendrixvej smrti Mitchell hosťoval hudobníkom na nahrávkach a žil striedavo v Spojených štátoch a Anglicku. Zomrel 12. novembra 2008 vo veku 62 rokov uprostred spomienkového Hendrix Experience tour. Mitch Mitchell hrával na bicie Ludwig a činely Avedis Zildjian. Ku koncu osemdesiatych rokov hral za súpravou Yamaha s činelmi Paiste, pri bubeníckych Drum Workshopoch."}
{"id": "63441", "title": "Maria Mitchellová", "context": "Introduction  Maria Mitchellová ( 1. august 1818, Nantucket, USA – † 28. jún 1889, Lynn) bola americká astronómka."}
{"id": "433965", "title": "Mitt Romney", "context": "Životopis Narodil sa v Detroite v roku 1947 ako štvrté dieťa, otec George Wilcken Romney (1907-1995), narodený v mormónskych osadách v Mexiku. Bol podnikateľ a republikánsky politik, v rokoch 1954 až 1962 bol riaditeľom automobilky American Motors, v rokoch 1963 až 1969 bol guvernérom štátu Michigan a v rokoch 1969 až 1973 ministrom bytovej výstavby a rozvoja miest vo vláde USA; matka Lenore Romney (1908-1998, rodená LaFount) bola herečka, po narodení prvého zo štyroch detí zostala v domácnosti. Meno Willard dostal po Johnovi Willard Marriottovi (zakladateľovi hotelového reťazca Marriott, ktorý bol v tom čase rodinným priateľom. Mitt vyrastal v meste Bloomfield Hills (asi 30 km od Detroitu), jeho otec sa vďaka úspešnému vedeniu automobilky postupne stal verejne známou osobou, Mitt sa podieľal aj na jeho guvernérskej volebnej kampani. Na základnej a strednej škole bol priemerným žiakom. Už na strednej škole mal vzťah so svojou budúcou manželkou Ann Davies (poznali sa už od základnej školy). Po roku štúdia na Stanfordovej univerzite 1965-1966 odišiel v rámci rodinnej tradície do Francúzska ako mormónsky misionár. Príliš úspešný nebol, počas 30 mesiacov získal podľa svojho tvrdenia nie viac ako 12 konvertitov. Mormónska viera zakazujúca pitie alkoholu nebola pre Francúzov, milovníkov vína, príliš atraktívna. V júni 1968 bol ako vodič vozidla účastníkom vážnej dopravnej nehody, pri ktorej zahynula aj jeho spolujazdkyňa (manželka predsedu misie), nebola to však jeho vina. Počas misie sa naučil po francúzsky a bol tiež svedkom francúzskych protestov v roku 1968. Počas jeho neprítomnosti jeho priateľka konvertovala k mormónom a začala študovať na mormónskej univerzite Brigham Young University (BYU) v Salt Lake City v Utahu. Mitt po návrate získal priateľku späť a na jej želanie začal vo februári 1969 študovať na BYU. V marci 1969 dvojica uzavrela manželstvo. V roku 1970 sa im narodil syn Taggart (ďalší synovia potom v rokoch 1971, 1975, 1978 a 1981). Mitt v roku 1971 úspešne ukončil bakalárske štúdium angličtiny na BYU, ďalej na radu svojho otca pokračoval v štúdiách práva a ekonómie na Harvardovej univerzite, ktoré úspešne ukončil v roku 1975. Pracoval ako obchodník v konzultačných firmách, v roku 1984 sa podieľal na založení investičnej spoločnosti Bain Capital. V roku 2002 viedol organizačný výbor olympijských hier v Salt Lake City. Podľa časopisu Forbes mal v roku 2012 jeho majetok hodnotu približne 230 miliónov USD."}
{"id": "218052", "title": "Zoznam článkov slnečnej sústavy/E", "context": "ed Edgar Dean Mitchell - Edward Higgins White"}
{"id": "561774", "title": "Elizabeth Mitchellová", "context": "Detstvo a mladosť Mitchellová sa narodila v Kalifornií v Los Angeles ako najstaršia z troch dcér Josepha Mitchella a Josephine Mitchellovej. Po tom, čo sa jej rodičia rozviedli, si jej mama našla druhého partnera za ktorého sa neskôr vydala a Mitchellová prijala jeho priezvisko."}
{"id": "526222", "title": "Robert Mitchum", "context": "Introduction  Robert Mitchum ( 6. august 1917, Bridgeport, Connecticut, USA† 1. júl 1997, Santa Barbara, Kalifornia) bol americký herec a spevák."}
{"id": "95461", "title": "Stolový lístok", "context": "Mitchell 10 stolov Mitchell 11 stolov"}
{"id": "278885", "title": "Sasha Mitchell", "context": "Osobný život Sasha Mitchell sa narodil v Los Angeles v Kalifornii ako syn odevníka. Má židovských a ukrajinských predkov. V roku 1990 sa oženil s Jeannette Robbinsovou. Mali spolu štyri deti a rozviedli sa v roku 1997. V roku 1996 ho manželka obvinila z domáceho násilia. Mitchell požadoval na súde výhradnú starostlivosť o štyri deti. Mitchellova manželka môže vidieť deti len pod dozorom."}
{"id": "276157", "title": "North American B-25 Mitchell", "context": "Introduction Výroba lietadiel B-25 Mitchell v Kansas City, október 1942 Jeden zo šestnástich bombardérov B-25B vzlieta z lietadlovej lode USS Hornet k náletu na Tokio, 18. apríl 1942 North American B-25 Mitchell bolo americké bombardovacie lietadlo používané počas druhej svetovej vojny. Bolo pomenované po generálovi amerického letectva Billovi Mitchellovi, ktorý sa v dvadsiatych rokoch aj proti vôli svojich niektorých nadriadených vehementne zastával leteckej techniky."}
{"id": "207002", "title": "Lorica segmentata", "context": "Newstead Typ Newstead už nie je tak pohodlný ako predchádzajúce typy. Bol síce vyrobený z menej a väčších plátov ako Corbridge, no nezabezpečoval tak výborný pohyb a určite bol jednoduchší na výrobu. Bol vynájdený niekedy v druhe polovici 2. stor. a používal sa asi až do začiatku 4. stor. po Kr."}
{"id": "305076", "title": "Seann William Scott", "context": "Introduction  Seann William Scott (3. október 1976, Cottage Grove, Minnesota, USA) je americký herec a komik. Je najviac známy pre svoju rolu Steva Stiflera zo série filmov Prci, prci, prcičky . Tiež je známy z filmov ako Nezvratný osud , Bláznivá jazda , Kámo, kde mám fáro? , Evolúcia , Nepriestrelný mních , Vitajte v džungli , Majstri hazardu , Veľkí bratia a Poliši ."}
{"id": "278884", "title": "Sasha Mitchell", "context": "Introduction  Sasha Mitchell ( 27. júl 1967, Los Angeles, Kalifornia, USA) je americký herec najviac známy svojimi rolami v seriáloch Dallas , kde hral Jamesa Richarda Beaumonta a Krok za krokom , kde hral Codyho Lamberta. Je držiteľom čierneho pásu v Taekwondo a majstrom v Kickboxe, čo mu umožnilo získať rolu Davida Sloana v troch filmoch zo série Kickboxer . Bol modelom pre Calvina Kleina."}
{"id": "524418", "title": "Channing Tatum", "context": "Introduction  Channing Tatum ( 26. apríl 1980, Cullman, Alabama, USA) je americký herec, ktorý sa preslávil najmä filmami ako Let s Dance (2006), Milý John (2010), Manželský sľub (2012) či Osem hrozných (2015)."}
{"id": "510235", "title": "Burt Kwouk", "context": "Životopis Jeho rodičia boli Číňania a krátko po jeho narodení sa celá rodina vrátila do Šanghaja, kde žil do svojich 17 rokov. V roku 1947 sa presťahovali naspäť do Británie. Herectvu sa začal venovať v 50. rokoch minulého storočia. Po epizódnych filmových úlohach sa objavil vo filme o Ružovom panterovi. V roku 1975 doplnil Petera Sellersa v Návrate Ružového pantera. Svoju úlohu dvorného sluhu hlavnej postavy zopakoval aj v ďalších siedmich filmoch až do roku 1993. Zahral si tiež v troch filmoch o Jamesovi Bondovi - Goldfinger, Casino Royale a Žiješ len dvakrát. V týchto filmoch hral zápornú postavu. V roku 1968 účinkoval po boku Anthony Quinna a Laurence Oliviera v americkom filme The Shoes of the Fisherman . Najväčší filmový úspech mal v dráme Stevena Spielberga Ríša slnka. V dôchodku sa venoval rozhlasu a dabovaniu videohier. 1. januára 2011 sa stal dôstojníkom Radu britského impéria za celoživotný prínos v dramatickej tvorbe."}
{"id": "562619", "title": "Jamie Hyneman", "context": "Efektná kariéra s efektami Začal pracovať pre niekoľko firiem so špeciálnymi efektami. Počas tohto pôsobenia sa mu podarilo podieľať na viac ako 800 reklamných spotoch pre rôzne zameranie (automobily, športová obuv, elektronika ...). Medzi všetkými týmito úspechmi prispieval do vývoja a výskumu v mnohých oblastiach. Stal sa držitelom niekoľkých skvelých patentov a získal veľa ocenení. Ide aj dlhotrvajúceho člena Spolku filmových hercov."}
{"id": "555024", "title": "C. S. Leigh", "context": "Kariéra Svoju kariéru začal v prvej polovici osemdesiatych rokov ako módny návrhár, jeho šaty údajne nosilo niekoľko známych herečiek (Meryl Streepová, Jessica Langeová, Jane Fondová). Kvôli finančným problémom túto kariéru ukončil a na nejaký čas o ňom nebolo počuť. V roku 1987 sa znovu objavil na scéne, tentoraz ako kurátor výstav umenia. Po niekoľkých menších výstavách zorganizoval v roku 1989 v Salzburgu veľmi nákladnú prehliadku The Silent Baroque . Nasledovali ďalšie výstavy, ktoré často bývali inšpirované filmom. Štyri z nich dokonca dostali svoje názvy podľa filmov Alfreda Hitchcocka. Kurátorskej činnosti sa prestal venovať po výstave v Benátkach v roku 1993, ktorá za sebou zanechala dlhy a na dlhú dobu sa ani tu vystavené diela nevrátili do rúk vlastníkov. V tomto období tiež editoval katalógy svojich výstav a prispel článkami do niekoľkých časopisov o umení ( Artforum , Flash Art , Artscribe ). Od druhej polovice deväťdesiatych rokov sa zameriaval na réžiu filmov, pričom väčšina nebola nikdy dostupná verejnosti. Najdostupnejším z nich je film Process (2004), ktorý bol uvedený aj na niekoľkých veľkých filmových festivaloch. V rokoch 2009 a 2010 vydal dve čísla vlastného rozsiahleho magazínu Syntax . Ku koncu života pracoval na niekoľkých ďalších filmoch a tiež bolo usporiadaných niekoľko výstav zameraných na jeho kariéru."}
{"id": "305078", "title": "Seann William Scott", "context": "Kariéra Jeho prvá skutočná veľká úloha prišla v roku 1999 vo filme Prci, prci, prcičky , kde stvárnil Steva Stiflera. Túto úlohu si zopakoval ešte v ďalších dvoch pokračovaniach, ktoré ho neskôr vyniesli do povedomia verejnosti. To ovplyvnilo jeho budúce role, ktoré boli najčastejšie komediálne. Scott sa tiež objavil v portréte Kevina Smitha Jay a mlčanlivý Bob vracajú úder a tiež ako policajt vo filme Apokalypsa , kde znova hral so svojím kolegom Dwaynom Johnsonom, s ktorým predtým hral vo filme Vitajte v džungli . Uvádzal tiež 2003 MTV Movie Awards spolu s Justinom Timberlakom. Pri tejto príležitosti natočili oni dvaja mnoho skečov a scénok, vrátane scén z The Matrix Reloaded , ktoré boli neskôr pridané aj ako bonus k DVD The Matrix Reloaded ."}
{"id": "269508", "title": "James Coburn", "context": "Životopis Od detstva hral ochotnické divadlo, študoval dramatické umenie na dvoch kalifornských univerzitách a neskôr aj súkromne v New Yorku. Počas druhej svetovej vojny narukoval a slúžil ako radista. Po vojne začal najprv hrať v San Diegu, a neskôr aj na newyorskom Broadwayi. V 50-tych rokoch 20. storočia začal hrať aj vo filme, spočiatku išlo skôr o menšie a epizódne roly vo westernoch. Predurčovala ho k tomu hlavne ostro rezaná tvár a štíhla postava. Najväčšiu slávu a všeobecnú známosť mu priniesla výborne zahraná rola neohrozeného pištolníka a vrhača nožov vo svetoznámom westerne Sedem statočných , kde hral postavu Britta. Aj neskôr hral často pištolníkov, kriminálnikov, dobrodruhov a detektívov v rôznych dobrodružných, špionážnych a kriminálnych filmoch. V roku 1998 sa dočkal aj Oscara za vedľajšiu rolu alkoholického otca vo filmovej dráme Utrpenie . Patril medzi propagátorov filmového kaskadérstva a ázijských bojových umení, obdivoval automobilové preteky a orientálnu filozofiu. V závere života sa uplatnil tiež ako moderátor a sprievodca dokumentárnych filmov s touto tématikou. Zomrel vo veku 74 rokov na infarkt myokardu."}
{"id": "586311", "title": "Dermot Mulroney", "context": "Kariéra Od roku 1986 sa objavoval vo filmoch s rôznymi ťažkými témami. V roku 1988 stvárnil jednu z vedľajších úloh vo filme Mladé pušky , kde hral po boku hercov ako Kiefer Sutherland či Charlie Sheen. O rok neskôr, si zahral vo filme Spoločník na druhej trati , ktorý sa zaoberal homosexuálnou témou a vývoju ochorenia AIDS. Vo filme si zahrali tiež Campbell Scott, či Mary-Louise Parker. V roku 1995 si zahral v dráme Vraždy podľa predlohy a o rok neskôr, hral v dráme Bastard Out of Carolina po boku Jennifer Jason Leigh. V roku 2003 hosťoval v televíznom seriály Priatelia . V roku 2006 si zahral v dramatickom filme Griffin a Pheonixová , kde sa objavil v hlavnej úlohe spoločne s Amandou Peet."}
{"id": "561776", "title": "Elizabeth Mitchellová", "context": "Súkromný život V roku 2004 sa Mitchellová vydala za herca Christa Soldevilla, s ktorý žila až do roku 2013. Spoločne majú syna, ktorý sa narodil v roku 2005. V roku 2014 Mitchellová kúpila ranč na ostrove Bainbridge vo Washingtone, kde žije. Má rovnaké rodné meno ako herečka Elizabeth Banks, ktorá si svoje meno zmenila, aby neprišlo k nedorozumeniam po tom, čo sa Banks pripojila k spolku Screen Actors Act."}
{"id": "453317", "title": "Tony Scott", "context": "Introduction  Tony Scott ( 21. jún 1944, South Shields, Spojené kráľovstvo – † 19. august 2012, Los Angeles, Kalifornia, USA) bol britský filmový režisér a producent. Medzi jeho filmy patrí napríklad Top Gun , Policajt z Beverly Hills 2 a Déjà Vu . V auguste 2012 spáchal samovraždu skokom z mostu. Dôvodom jeho rozhodnutia ukončiť svoj život mohol byť neoperovateľný nádor na mozgu. Jeho brat Ridley ( 1937) je tiež filmový režisér."}
{"id": "496515", "title": "George C. Scott", "context": "Introduction  George Campbell Scott ( 18. október 1927, Wise, Virgínia, USA† 22. september 1999, Westlake Village, Kalifornia) bol americký herec, režisér a filmový producent, držiteľ Oscara za najlepší herecký výkon vo filme Generál Patton z roku 1970. Jeho syn Campbell Scott sa tiež stal hercom a režisérom."}
{"id": "194336", "title": "Edgar Dean Mitchell", "context": "Životopis  Škola a výcvik V roku 1952 dokončil štúdium priemyselnej organizácie práce na Carnegie Institut of Technology. Potom nastúpil na základnú vojenskú službu k námornému letectvu. Skončil ju ako aktívny dôstojník, prežil dva roky na lietadlovej lodi, slúžil v Tichomorí, na Okinave a v roku 1958 sa vrátil do Spojených štátov. Stal sa testovacím pilotom v 5. prieskumnej eskadre. Absolvoval štúdium na postgraduálnej škole vojenského námorníctva (U.S. Naval Postgraduate School), v roku 1961 ju skončil ako letecký inžinier. Potom začal študovať na Massachusettskej technickej univerzite (Massachusetts Institute of Technology) a do služby sa vrátil v roku 1964 ako doktor leteckých a astronautických vied. Stal sa vedúcim koordinačného oddelenia pre spoluprácu vojenského letectva na projekte vojenskej orbitálnej družice MOL. Potom nasledoval výcvik vo vojenskej škole pre kozmických výskumných pilotov a dňa 4. apríla 1966 bol prijatý medzi amerických astronautov. Let na Mesiac Edgar Mitchell prezerá mapu počas misie Apollo 14 na Mesiaci Mitchell odštartoval v kozmickej lodi Apollo 14 z Kennedyho vesmírneho strediska spoločne s americkými astronautmi Alanom Shepardom a Stuartom Roosom. Dňa 5. februára 1971 pristáli na Mesiaci v oblasti Fra Mauro. Na Mesiac vystúpil ako šiesty človek zo Zeme hneď po Shepardovi ešte v ten istý deň. Spoločne po 33 hodinách pobytu v poriadku odštartovali na spiatočnú cestu k lodi, ktorá obiehala po obežnej dráhe okolo Mesiaca, odtiaľ celá trojica odletela späť k Zemi. Pristáli v kabíne na padákoch na hladine Tichého oceánu. Celkovo strávil vo vesmíre 9 dní a 1 minútu. Apollo 14 (31. január 1971 – 9. február 1971) Po lete Mitchell bol vymenovaný za záložného pilota pre lunárny modul Apolla 16. V októbri roku 1972 opustil NASA aj námorníctvo a stal sa zakladajúcim riaditeľom Ústavu parapsychológie v Palo Alto v Kalifornii a prezidentom Edgar Mitchell Corporation v Palm Beach na Floride. Bol rozvedený a mal dve deti. Aj keď bol chorý a v nemocnici sa podrobil operácii, zúčastnil sa krátko po nej 4. novembra 2005 vo Švajčiarsku Svetového záhadologického fóra (World Mystery Forum). V júli 2008 vystúpil v britskej rozhlasovej stanici Kerrang! Radio s vyhlásením, že mimozemšťania existujú. Podľa neho navštívili Zem hneď niekoľkokrát, ale vlády ich prítomnosť už šesť desaťročí držia v tajnosti. Sedemdesiatsedemročný Mitchell dodal, že podľa zdrojov NASA, ktoré kontakt s mimozemšťanmi zaznamenali, sú obyvatelia cudzích planét „malí mužíčkovia, ktorí sú pre nás čudní“. NASA jeho tvrdenia odmietla. V roku 2011 NASA zažalovala 80-ročného Mitchella za údajný pokus predať kameru a fotografie z jeho misie k Mesiacu na burze. Záležitosť bola vyriešená tým, že Mitchell kameru daroval Národnému leteckému a kozmickému múzeu vo Washingtone D.C. Edgar Mitchell zomrel po krátkej chorobe dňa 4. februára 2016, jeden deň pred 45. výročím pristátia Apolla 14 na Mesiaci, v hospici vo West Palm Beach na Floride vo veku 85 rokov."}
{"id": "598411", "title": "Robert Mitchum", "context": "Prežil veľmi búrlivú mladosť, pracoval v mnohých rôznych profesiách, prevažne v robotníckych povolaniach. Jedným z týchto povolaní bol profesionálny boxer. Pri boxe utrpel vážne zranenie, ktoré viedlo k tomu, že musel boxovanie zanechať úplne. Odniesol si z neho svoj značne charakteristický vzhľad, totiž mierne krivý nos a jazvu na tvári. K filmu sa dostal cez amatérske divadlo, kde sa zoznámil s ľuďmi, ktorí disponovali potrebnými stykmi v Hollywoode. Zo začiatku hral vo filmoch len drobné či epizódne úlohy v podradných westernoch, vojnových a dobrodružných filmoch v spoločnosti RKO."}
{"id": "95459", "title": "Stolový lístok", "context": "Mitchell 6 stolov Mitchell 7 stolov"}
{"id": "95460", "title": "Stolový lístok", "context": "Mitchell 8 stolov Mitchell 9 stolov"}
{"id": "69703", "title": "Harry Melling", "context": "Životopis Ako päťročný navštevoval v sobotňajšie rána Divadelnú školu The Sue Nieto. V deviatich rokoch sa stal členom Mladej dramatickej skupiny Millfield a zahral si v muzikáloch Roberta Hymana House a Y3K."}
{"id": "576139", "title": "Mark Ruffalo", "context": "Detstvo a začiatky Narodil sa v meste Kenosha v Wisconsine. Jeho matka bola stajlistka a otec, talianskeho pôvodu, pracoval ako stavebný maliar. Má dve sestry, Taniu a Nicole; brat Scott zomrel v roku 2008. Vyštudoval strednú školu vo Virgínii. V následujúcich rokoch založil v Los Angeles divadelnú spoločnosť Orpheus Theatre Company, v ktorej mnohé inscenácie sám napísal aj zrežíroval. Deväť rokov pracoval aj ako barman."}
{"id": "553942", "title": "Cillian Murphy", "context": "Introduction  Cillian Murphy ( 25. máj 1976, Douglas, Cork, Írsko) je írsky divadelný a filmový herec."}
{"id": "239693", "title": "Mitch Mitchell", "context": "Externé odkazy  Mitch Mitchell na stránke Drummercenter.cz Mitch Mitchell na stránke Drummerworld Kategória:Anglickí rockoví bubeníci Kategória:Členovia skupiny Jimi Hendrix Experience"}
{"id": "63302", "title": "1963 vo vede", "context": "Narodenia  6. august - Kevin Mitnick, americký počítačový haker 23. november - Troy Hurtubise, kanadský vynálezca"}
{"id": "589489", "title": "Radha Mitchellová", "context": "Detstvo a mladosť Mitchellovej krstné meno Radha (sanskrt: राधा) pochádza z viery Haré Krišna. Jej ďalšie mená, Rani (रानी – kráľovná) a Ananda (आनन्द – radosť) tiež pochádzajú z podobného pôvodu. Svoje meno pripisuje matkiným skúsenostiam v Indii v 70. rokoch a jej fascinácii v indické filozofie. Mitchellová navštevovala St. Michael s Grammar School v St. Kilda. Jej prvou rolou pred kamerami, bola rola jedenásťročného dievčaťa, ktoré bolo poslané žiť so svojou babičkou, v televíznom seriáli pre deti Sugar and Spice , ktorý sa vysielal v rokoch 1988 až 1989. Jej skúsenosti v seriáli, spolu s dramatickým kurzom, ktorý absolvovala v St Michael s, v nej prebudili záujem o herectvo. Neskôr sa zapísala na Swinburne University of Technology s myšlienkou stať sa psychologičkou ale po prvom roku zo štúdia odišla. Získala bakalársky titul v odbore literatúra a mediálne štúdiá."}
{"id": "194335", "title": "Edgar Dean Mitchell", "context": "Introduction  Edgar Dean „Ed“ Mitchell ( 17. september 1930, Hereford, Texas, USA – † 4. február 2016, West Palm Beach, Florida) bol americký astronaut, ktorý počas misie Apollo 14 pracoval na povrchu Mesiaca."}
{"id": "491058", "title": "Peter Dennis Mitchell", "context": "Introduction Schéma oxidatívnej fosforylácie Peter Dennis Mitchell ( 29. september 1920, Mitcham, Spojené kráľovstvo – † 10. apríl 1992, Bodmin) bol britský biochemik. Študoval na University of Cambridge, kde v roku 1950 získal aj doktorát. V roku 1954 bol výskumným riaditeľom Glynn Research Laboratories . V rokoch 1955 až 1963 viedol oddelenie chémie a biológie na zoologickom inštitúte University of Edinburgh. Potom do roku 1965 dohliadal na obnovu Glynn House v blízkosti Bodminu v Cornwalle. Časť sídla bola adaptovaná na výskumné laboratórium. Spolu s bývalou kolegyňou z výskumu, Jennifer Moyle, založili charitatívnu spoločnosť známu ako Glynn Research Ltd. na podporu základného biologického výskumu v Glynn House a pustili sa do programu výskumu chemiosmotických reakcií a reakčných systémov. V roku 1978 dostal Nobelovu cenu za formuláciu chemiosmotickej teórie."}
{"id": "464388", "title": "Dennis Meadows", "context": "Kariéra Pôsobil ako profesor a riaditeľ Institute for Policy and Social Science Research, University of New Hampshire, USA."}
{"id": "129875", "title": "Thomas Barnett", "context": "Kariéra Pôsobil ako strategický výskumník a profesor na U. S. Naval War College v Newport, Rhode Island, USA. Od októbra 2001 do júna 2003 slúžil ako asistent pre strategické budúcnosti na Office of Force Transformation, Office of the Secretary of Defense. Predtým viedol NewRulesSets.Project v spolupráci s firmou Cantor Fizgerald. Tento projekt bol zameraný na načrtnutie novej mapy sily a vplyvu vo svetovej ekonomike. Riadil Year 2000 International Security Dimension Project. Pôsobil ako projektový riaditeľ pre Center for Naval Analysis a pre Institute for Public Research."}
{"id": "238646", "title": "David Mitchell", "context": "Introduction  David Mitchell ( 12. január 1969, Southport, Spojené kráľovstvo) je anglický spisovateľ, ktorý bol trikrát nominovaný na Bookerovu cenu. V češtine vyšli jeho romány Hybatelé (Ghostwritten), Atlas mraků (Cloud Atlas), Třináct měsíců (Black Swan Green) a sencislo9 (number9dream)."}
{"id": "268944", "title": "Cameron Mitchell", "context": "Introduction Súbor:Ben Browder Comic Con 2008.jpg|náhľad|Postavu Camerona Mitchella stvárnil herec Ben Browder. Cameron Mitchell je jedna z hlavných postáv v seriáli Stargate SG-1. Aj keď sa spomína prvýkrát v rozšírenej verzií posledného dielu siedmej série, stálou súčasťou seriálu sa stáva až v deviatej a desiatej sérii. V tíme nahradil plukovníka Jacka O Neilla. Cameron Mitchell je veliteľom tímu SG-1 s hodnosťou najprv podplukovník a neskôr, vo filme Stargate: Continuum, plukovník. Má špecifický štýl humoru a je skúsený v boji na blízko. Opovrhuje náboženstvom Orájov a často ho porovnáva s kresťanským učením jeho starej mamy. Cameron sa stal expertom na bojové umenie jednej vetvy Jaffov, známych ako Sodanských bojovníkov. Postavu hrá austrálsky herec Ben Browder, ktorý sa dostal do sveta Hviezdnej brány po skončení natáčania seriálu Farscape. Pôvodne mal hrať veliteľa tímu zo Stargate Atlantis, Majora Johna Shepparda. Kategória:Postavy zo seriálu Hviezdna brána"}
{"id": "288282", "title": "Január 2003", "context": "Udalosti  21. január – Kevin Mitnick, známy americký haker, môže znovu začať používať počítač"}
{"id": "447587", "title": "Daniel Kavuliak", "context": "Incident Smrteľný incident sa stal počas cvičenia International military police v rámci medzinárodnej operácie ISAF. Odohral sa približne o 9:45 stredoeurópskeho času 9. júla 2013. Za útokom stál príslušník afganských ozbrojených síl. Na vojakov zaútočil zo strážnej veže, ktorá mala zabraňovať podobným útokom. Okrem zabitého vojaka boli dvaja ťažko zranení. Ďalší štyria utrpeli ľahké zranenia. Podľa opisu Milana Kuderu, ktorý bol pri incidente zranený: „Bez akéhokoľvek varovania bola na nás vedená streľba zozadu, zo vzdialenosti asi 30 metrov. Streľba sa opätovala.“ Strelec, ktorý na vojakov strieľal, bol zadržaný americkými jednotkami a neskôr odovzdaný afganským vojakom. Z väzenia niekoľko dní po streľbe ušiel. Predpokladá sa, že ho pod ochranu zobralo hnutie Taliban. Ako teroristovi mu hrozí trest smrti. Dva ťažšie ranení vojaci sa zotavujú vo vojenskej nemocnici v nemeckom Ramsteine."}
{"id": "4936", "title": "Sam Raimi", "context": "Introduction  Sam Raimi ( 23. október 1959, Royal Oak, Michigan, USA) je americký filmový režisér, producent a scenárista."}
{"id": "428226", "title": "Alan Smithee", "context": "Introduction  Alan Smithee je pseudonym používaný vo filmovom priemysle. Pseudonym, ktorý používali členovia predstavenstva Guild of America (DGA), keď bol riaditeľ nespokojný s konečným produktom. Pseudonym Smithee bol vytvorený počas filmu „Smrť pištoľníka”, v roku 1969, počas jeho natáčania. Hlavný herec Richard Widmark nebol spokojný s režisérom Robertom Tottenom a zariadil, aby ho nahradil Don Siegel. Siegel neskôr odhadol, že Totten strávil 25 dní nakrúcania a on 9 – 10 dní. Každý mal približne rovnaký záznam v konečnej úprave Siegela. Keď skončil film, Siegel nechcel vziať ocenenie a Totten ho odmietol prevziať miesto neho. Pôvodný návrh bolo použiť fiktívne meno „Al Smith”, ale to bolo príliš bežné meno a navyše už použité v rámci filmového priemyslu. Priezvisko bolo najprv zmenené na „Smitha”, potom „Smithee,” čo bolo dosť výrazné, aby nedošlo k zámene, ale pritom na seba neupozorňovalo. The New York Times komentoval, že film „ostro režíroval Allen Smithee, ktorý má obratnú kameru na snímanie tváre a extrahovanie ostrého pozadia, detailu.” Meno Alan Smithee je signálom, že dielo bolo manipulované. V roku 1998 vznikol film, kde sa muž menom Alan Smithee (Eric Idle) chce dištancovať od filmu, ale nemôže tak urobiť, pretože toto jeho pôvodné meno sa používa ako pseudonym. Film režíroval Arthur Hiller, ktorý sa hlásil k DGA. Film mal negatívne reakcie a pritiahol nežiaducu pozornosť aj na pseudonym, čo DGA samozrejme veľmi nepotešilo. Film má klasický postmoderný prístup, kedy sa ústrednou myšlienkou stáva filmový priemysel a jeho absurdity, teda postmoderný tautologický film o filme. David Lynch toto meno použil pri filme Duna, kde mu vzali právo na „finálny strih”. Nikdy nesúhlasil s princípom, keď sa stane režisér iba dôležitou súčasťou filmovej mašinérie a keďže nesúhlasil so strihom, aké spravilo filmové štúdio, na niektorých kinokópiách bolo jeho meno nahradené menom Alan Smithe (Franz, Lukáš, Živel, č. 34, 2011, s. nestránkované)."}
{"id": "598416", "title": "Mira Nábělková", "context": "V rokoch 1975 – 1980 študovala slovakistiku a rusistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, od roku 1980 pracovala v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V roku 1989 obhájila dizertačnú prácu na tému Vzťahové adjektíva v slovenčine. Funkčno-sémantická analýza desubstantívnych derivátov (knižné vydanie Bratislava, Veda 1993). V rokoch 1989 – 1996 bola členkou výboru a vedeckou tajomníčkou Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. V rokoch 1991 až 2000 organizovala každoročné medzinárodné Kolokvium mladých jazykovedcov pod garanciou Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied a JÚĽŠ SAV a bola editorkou periodika VARIA – zborníka príspevkov z jednotlivých ročníkov tohto podujatia. V rokoch 1991 – 1999 pôsobila ako členka vedeckej rady JÚĽŠ SAV."}
{"id": "192520", "title": "Lucie Vondráčková", "context": "Introduction PhDr. Lucie Plekancová Vondráčková , rod. Vondráčková, ( 8. marec 1980, Praha) je česká speváčka, divadelná a filmová herečka."}
{"id": "247723", "title": "Eva Hauserová", "context": "Životopis Vyštudovala biológiu na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity. Pracovala v Ústave molekulárnej genetiky ČSAV a redaktorka časopisov ABC (1989 až 1990), STORY (1990 až 1992), Ikarie , Jackie , Marianne . V súčasnosti je editorkou v PR agentúre. Je členkou STUŽ, Obce spisovateľov, českého PEN klubu, Českého spolku skeptikov Sisyfos a sdruženia Permakultura CS."}
{"id": "456419", "title": "Jitka Sluková", "context": "Život Vyrastala v Českej Lípe a od 13 rokov v Chebe. V mladosti sa venovala okrem iného aj gymnastike. 16 rokov žila s manželom Vilémom a má s ním syna Tomáša. Po roku 2000 sa rozviedla a v súčasnosti (júl 2011) žije s partnerkou, kondičné trénerkou Radkou. Študovala špeciálnu pedagogiku, ale v tomto odbore nikdy nepracovala. Necelý rok pred Nežnou revolúciou začala pracovať ako regionálna reportérka Československej televízie. Potom pracovala v krajskom štúdiu televízie Nova v Chebe a neskôr uvádzala spravodajský program Právě dnes . Ako moderátorka pôsobila aj v Metropolitnom exprese na TV Galaxie a od mája 2000 v hlavnej spravodajskej relácii na TV 3. Následne pôsobila ako moderátorka spravodajstva na ČT24, striedala sa tiež s Janom Hrubešom na pozícii moderátorky relácie Události v regionech . V polovici októbra 2012 z Českej televízie na vlastnú žiadosť odišla, podľa svojho vyjadrenia nebola spokojná s podmienkami v televízii."}
{"id": "456418", "title": "Jitka Sluková", "context": "Introduction  Jitka Sluková ( 22. november 1964 Tábor) je česká televízna moderátorka."}
{"id": "540964", "title": "Alena Antalová", "context": "Životopis Absolvovala bratislavské konzervatórium a JAMU, odbor muzikálové herectvo. V roku 1982 spievala piesne v seriálu Bambuľkine dobrodružstvá. Od roku 1994 pôsobí v Mestskom divadle v Brne na hudobnej a činoherný scéne. Je držiteľkou ceny Thálie za rok 1999 v kategórii Talent roka do 33 rokov za titulnú rolu v divadelnej hre Majster a Margaréta. Známa je tiež z televíznych seriálov Četnické humoresky (Ludmila Horúca-Arazímová) a Poisťovňa šťastia (Anna Jánska-Krausová). Naspievala sólové party k filmu Kytice. V ankete Krídla , ktorú organizuje Mestské divadlo Brno každú sezónu, získala cenu o najobľúbenejšiu herečku sezóny 2010/2011. Je vydatá, s manželom Josefom Juráčkom má štyri deti: Alenu, Elenu, Jana a Marii."}
{"id": "474900", "title": "Hana Maciuchová", "context": "Životopis Počas štúdia na gymnáziu sa venovala ochotníckemu divadlu a bola členkou Studia pri Divadle Oldřich Stibora v Olomouci. Po strednej škole nastúpila na pražskú Divadelné fakultu Akadémie múzických umení, ktorú ukončila úspešne v roku 1968. K jej profesorom na DAMU patrili napr. Radovan Lukavský a Karel Höger, tiež Libuše Havelková, František Salzer a Helena Tesárková. Od roku 1969 bola členkou Divadlo za branou a od roku 1971 hrá v Divadle na Vinohradech. V poslednej dobe zaujala napr. v inscenácii Studia DVA Na konci duhy , kde stvárnila herečku Judy Garland. V roku 1994 začala učiť na konzervatóriu v Prahe. Je známa zo svojich rolí v televíznych seriáloch Krkonošské pohádky , Nemocnice na kraji města , Chalupáři , Ulice a Žena za pultem . Hrala i vo filmoch Samotáři , Lucie, postrach ulice , Člověk proti zkáze či Únos domů . V roku 2017 načítala audioknihu Dva roky, osm měsíců a osmadvacet nocí – Mistři slova (vydala Audiotéka)."}
{"id": "283285", "title": "Jana Doleželová", "context": "Charitatívna činnosť V roku 2004 sa stala Patrónkou stacionára Jasněnka (zariadenie pre postihnuté deti). Usporiadala módnu show pre detský domov v Uničove, vďaka ktorej získal štvrť milióna Kč. V roku 2008 sa stala riaditeľkou nadačného fondu Modrá kotva ."}
{"id": "558905", "title": "Mahulena Bočanová", "context": "Televízia a film Na televíznych obrazovkách sa objavila v seriáli Chalupáři , ďalej vo filme Bohoušův syn , alebo v seriáloch Pan Tau, Lucie, postrach ulice, Návštěvníci, O nejchytřejší princezně, Jak se princ učil řemeslu, O princi, který měl o kolečko víc, Golet v údolí, Kouzelný měšec, Tábor padlých žen alebo Post coitum . Objavila sa tiež v retro seriáli Vyprávěj, Mazalové, Všechny moje lásky, Stopy života, Ordinace v růžové zahradě 2. Do povedomia najmä českých televíznych divákov sa zapísala aj svojim účinkovaním v relácii Českej televízie StarDance...když hvězdy tančí (ako účinkujúca v roku 2006 a ako porotkyňa v roku 2007). Od januára 2008 je hlasom zvukovej grafiky Českého rozhlasu 1 – Rádiožurnálu."}
{"id": "257605", "title": "Eva Holubová", "context": "Život Od štúdií na DAMU sa priatelí s Ivanou Chýlkovou, spoločne hrali napríklad v hre Nahniličko v pražskom Divadle Kalich. S Janom Krausom vydala knihu Pravdu, prosím! . Má manžela Miroslava a dvojčatá Karolínu a Adama. Deti Adam a Karolína uvádzajú vedecko-technický cyklus. Je známa svojou charitatívnou činnosťou, úspešným bojom s alkoholizmom a občasnou externou angažovanosťou v politickom dianí ako napríklad podpora počas najrôznejších kampaní. Za výkon vo filme Účastníci zájezdu získala ocenenie „najlepší herecký výkon“ na festivale Tribeca 2006 v New Yorku."}
{"id": "458050", "title": "Věra Bartošková", "context": "Život Vyštudovala Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, od roku 1974 žije v Duchcove. Pôsobila ako redaktorka Severočeského nakladateľstva, v teplickom Směru, Revue Teplice, ako šéfredaktorka Severočeskej revue a v Severočeskom denníku. Je členkou Syndikátu novinárov, Obce spisovateľov a Severočeského klubu spisovateľov. V roku 1993 založila nakladateľstvo KAPUCÍN Společnosti přátel města Duchcova, vydala v ňom a ako editor pripravila viac ako 40 kníh a publikácií prevažne severočeských autorov. Aktívne spolupôsobí v niekoľkých ekologických a občianskych mimovládnych organizáciách. Iniciovala a od roku 1996 organizuje mnohoúrovňové ekologicko-výtvarné sympózia Vznášení nad krajinou ."}
{"id": "471084", "title": "Jitka Molavcová", "context": "Diskografia  1972: Hej, Tóny/Dám ti růži - Supraphon 0 43 1308 h, SP 1973: Babiččino údolí/Teď hádej - Supraphon 0 43 1533 h, SP 1973: Miláčku/Orchestrion z ráje - Supraphon 0 43 1917 h, SP 1975: Jitka Molavcová - Supraphon 1 13 1549 H, LP 1990: Na okně seděla kočka... - Supraphon, LP (podtitul: ...ale už nesedí. Kde je? Tomu, kdo ji najde zazpívá Jitka Molavcová 17 veselých písniček ) 1994 Já mám ráda komiky - Jitka Molavcová zpívá písničky slavných komiků - Multisonic 31 0216-2311, CD 1997: Písně zbožné, milostné a darebné - Hudba a poezie středověku - Jitka Molavcová, Alfred Strejček, Pavel Jurkovič - CD 1998: Zpívánky s Jitkou Molavcovou - Sony Music / Bonton, CD 2005: Teď hádej - , CD 2010: Pop galerie - Supraphon, CD 2010: Pec nám spadla - Tonada, CD (české a slovenské piesne pre deti) spolu s Máriou Podhradskou a Richardom Čanakym) Kompilácia 1973: 12 pro Mladý svět - Supraphon, LP - A3. Co mi dáš - Jitka Molavcová 1978 Mojmír Balling - Mojmír Balling - Supraphon 1113 2517 H, LP - 21. Krajkoví - Jitka Molavcová (album s piesňami hudobného skladateľa Mojmíra Ballinga) 2003 To byl váš hit - 70. léta - , CD - 04. Ukrejvám rozpaky - Jitka Molavcová"}
{"id": "161508", "title": "Mira Nábělková", "context": "Introduction  Mira Nábělková ( 30. marec 1956, Martin) je slovenská jazykovedkyňa. V rokoch 19751980 študovala slovakistiku a rusistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, od roku 1980 pracovala v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V roku 1989 obhájila dizertačnú prácu na tému Vzťahové adjektíva v slovenčine. Funkčno-sémantická analýza desubstantívnych derivátov (knižné vydanie Bratislava, Veda 1993). V rokoch 19891996 bola členkou výboru a vedeckou tajomníčkou Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. V rokoch 19912000 organizovala každoročné medzinárodné Kolokvium mladých jazykovedcov pod garanciou Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied a JÚĽŠ SAV a bola editorkou periodika VARIA – zborníka príspevkov z jednotlivých ročníkov tohto podujatia. V rokoch 19911999 pôsobila ako členka vedeckej rady JÚĽŠ SAV. Od roku 1999 prednáša na Katedre stredoeurópskych štúdií (predtým v Kabinete slovakistiky Ústavu slavistických a východoevropských studií) Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, kde sa v roku 2010 habilitovala. V rokoch 19992004 externe prednášala na Ústave slavistiky Filozofickej fakulty Masarykovej univerizty v Brne (slovakistika v rámci Ústavu slavistiky FF MU). V roku 2004 dostala striebornú medailu Masarykovej univerzity za prínos k rozvoju českej slovakistiky. Odborne sa zaujíma o lexikálnu sémantiku a slovotvorbu, lexikografiu, syntax a sociolingvistku (problematika jazykových vzťahov slovenčiny a češtiny)."}
{"id": "554614", "title": "Nataša Novotná", "context": "Introduction  Nataša Novotná ( 29. október 1977, Opava) je česká tanečníčka, choreografka, lektorka, spoluzakladateľka súboru 420PEOPLE a zakladateľka Kyliánovho nadačného fondu v Prahe."}
{"id": "194989", "title": "Jarmila Novotná", "context": "Externé odkazy  Jarmila Novotná – operná speváčka Profil v Kdo byl kdo v našich dějinách ve 20. století Hlas a život, na jaké se nezapomíná IMDb.com Nahrávka rozhovoru pre Česko-slovenský rozhlas z roku 1947 Kategória:České operné speváčky Kategória:České filmové herečky Kategória:Českí emigranti a exulanti Kategória:Osobnosti z Prahy"}
{"id": "459389", "title": "Jitka Němcová", "context": "Život Po ukončení štúdia na FAMU pôsobila na stáži v Ríme u známeho talianskeho režiséra Federika Felliniho. Dlhodobo pracuje pre Českú televíziu (predtým Česko-slovenskú televíziu), kde točí relácie rôznych typov od poviedok cez rozprávky a zábavné programy ( Abeceda , Portréty z not ) po dokumentárne cykly a priame prenosy ( Noc s Andělem ). Je pre ňu charakteristický žáner hraného dokumentu akoby z priameho prenosu, s prvkami mystifikácie a tajomna, keď nepoučený divák nevie, či ide o výmysel alebo o skutočnosť (inscenácia Taneční zábava ). Pôsobila aj ako pedagogička na pražskej FAMU."}
{"id": "490037", "title": "Otta Bednářová", "context": "Život Po maturite na reálnom gymnáziu v Prahe nastúpila do Česko-slovenského rozhlasu (1950), kde pracovala ako redaktorka do roku 1963, kedy sa začala angažovať čoby redaktorka a scenáristka Čs. televízie, stala sa jednou z tvorkýň relácii Zvědavá kamera . Jej oblasťami v rozhlase, ale aj televízii, bola kritika spoločenských deformácií, sociálna tematika a občianske práva. V roku 1979 bola odsúdená s Havlom, Uhlom, Bendom a Dienstbierom na 3 roky za svoje postoje voči režimu. Po novembri 1989 stála Otta Bednářová pri zrode Výboru dobrej vôle Olgy Havlovej. V roku 1997 prevzala od Václava Havla Rad Tomáša Garrigua Masaryka tretej triedy. V roku 2010 vyšla kniha autorky Jarmily Cysařovej Já prostě nemohu žít jinak , ktorú venovala osudom tejto disidentky."}
{"id": "518992", "title": "Katarína Nádaská", "context": "Introduction PhDr. Katarína Nádaská , PhD. (rod. Zajicová; 27. november 1967, Bratislava) patrí vďaka popularizačnej činnosti medzi známe slovenské etnologičky. Žije a tvorí v Bratislave."}
{"id": "565481", "title": "Marta Grófová", "context": "Životopis V roku 1966 absolvovala štúdium na Chemickotechnologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. V 70. a 80. rokoch absolvovala viaceré zahraničné študijné pobyty, napr. v Dánsku, v USA, vo Švédsku a v Spojenom kráľovstve. V rokoch 19661997 pôsobila ako vedecká pracovníčka, neskôr sa stala vedúcou oddelenia vírusovej onkogenézy a vedeckou sekretárkou Ústavu experimentálnej onkológie SAV v Bratislave. Sústredila sa na štúdium podstaty mechanizmov premeny normálnej bunky na nádorovú. Okrem toho od klasickej retrovirológie prešla postupne cez modely vtáčích a zvieracích cicavčích buniek k výskumu ľudských nádorov. Pri svojom výskume používala klasické virologické experimentálne metódy, ale i moderné metódy molekulárnej mikrobiológie, imunológie, vrátane prípravy monoklonálnych protilátok, i charakterizáciu špecifických bielkovín zúčastňujúcich sa na transformácii buniek. V rámci toho skúmala tiež vírusové a bunkové gény. Jej vedecké výsledky obohatili súčasné poznávacie procesy mechanizmov nádorovej premeny. Zistila a charakterizovala nový D-typ retrovírusu. Venovala sa aj zakladaniu a podrobnej charakterizácii bunkových línií z ľudských nádorov, rozšírila základné poznatky o úlohe niektorých makromolekúl v modulácii rastu a proliferácie nádorových buniek v podmienkach in vitro . Jej objavy boli publikované vo vyše 100 štúdiách v domácich i zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch ako napríklad Biológia , Bratislavské lekárske listy , Neoplasma a.i. V rokoch 1983, 1985, 1987, 1996 sa podieľala na organizácii medzinárodných sympózií a konferencií. Bola tiež prezidentkou nadácie Výskum rakoviny a členkou Vedeckého kolégia SAV pre molekulárnu biológiu a genetiku, Výkonného výboru nevládnej organizácie Európska asociácia pre výskum rakoviny, od roku 1994 pôsobila ako hovorkyňa záhrebskej iniciatívy The Zagreb Iniciative for the Central and East European Human Bank Network ."}
{"id": "302874", "title": "Jolana Hroncová", "context": "Životopis Odbor Pedagogika a Filozofia študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1968 – 1973). Po ukončení školy pracovala v Ústave experimentálnej pedagogiky SAV a v roku 1978 nastúpila na Katedru pedagogiky Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, kde pôsobí dodnes."}
{"id": "253454", "title": "Soňa Kovačevičová", "context": "Život V rokoch 1939 až 1944 študovala na Univerzite Komenského v Bratislave najprv germanistiku a romanistiku a neskôr etnografiu, archeológiu a dejiny umenia. Po ukončení štúdií pracovala s dvoma vynútenými prestávkami, keď bola prepustená z politických dôvodov, v Národopisnom ústave Slovenskej akadémie vied. V roku 1991 jej bola udelená Národná cena Slovenskej republiky."}
{"id": "62390", "title": "Marína Čeretková-Gállová", "context": "Životopis V roku 1957 absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Po promócii nastúpila do literárno-dramatickej redakcie v Česko-slovenskom rozhlase. Pre svoje zásadné občianske postoje dostala k 31. decembru 1970 výpoveď. V dôsledku toho pracovala v rokoch 1971 – 1978 ako kultúrno-propagačná referentka v Odevných závodoch v Košiciach, neskôr po zmene bydliska ako kultúrna referentka na Strednej priemyselnej škole potravinárskej v Nitre. Žila v Nitre."}
{"id": "588084", "title": "Katarína Slobodová Nováková", "context": "Vedecký život  Vedecko-výskumná činnosť Vo vedeckej oblasti sa sústreďuje najmä na tradičnú agrárnu kultúru so zameraním na vinohradníctvo, vinárstvo, pastierstvo, transport či dopravu a na kulinárnu kultúru. Zaoberá sa aj kolektivizáciou poľnohospodárstva a transformačnými procesmi, etnojazykovou revitalizáciou a etnolingvistikou. Skúma minority na Slovensku a v Európe, regionálnu kultúru, kultúrne dedičstvo a venuje sa aj etnopedagogike. Je členkou niekoľkých domácich, ale aj medzinárodných mimovládnych orgánov a organizácií: členka Národopisnej spoločnosti Slovenska (2005 - trvá) členka hlavného Výboru Národopisnej spoločnosti Slovenska (2008 - 2020) členka Národopisného odboru Matice Slovenskej (2010 - 2014) členka České národopisní společnosti (2016 - trvá) členka revíznej komisie Slovenských vedeckých spoločností (2018 - trvá) členka dotačnej subkomisie Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí pre oblasť kultúra (2014, 2015) členka odborovej komisie ŠPU pre prípravu voliteľného predmetu: Tradičná ľudová kultúra, (2019 - trvá) Okrem toho je členkou vo viacerých redakčných radách vedeckých časopisov: výkonná redaktorka vedeckého časopisu Etnologia Europae Centralis (EEC) (2015-2018) členka redakčnej rady medzinárodného časopisu Slovácko (Česko) členka redakčnej rady medzinárodného časopisu Edukacja Etyczna (Poľsko) členka redakčnej rady medzinárodného časopisu XLinguae (Slovensko) Pobyty na zahraničných univerzitách a inštitúciách, medzinárodná spolupráca University Al Farádí, Alma-Ata, Kazachstan, september 2015, uzatvorenie zmluvy o spolupráci, prezentácia Univerzity na veľtrhu, prednášky o možnostiach štúdia na UCM Valahian University, Targoviste, Rumunsko, 2015, medzinárodná konferencia a workshop Demokratický zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku, Nadlak, Rumunsko, 2015-doteraz, spolupráca, výskum, aktívna participácia na vedeckých podujatiach Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku, Nadlak, Rumunsko, 2015-doteraz, spolupráca, výskum, aktívna participácia na vedeckých podujatiach MGOU, Moskva, jún 2016, pracovný pobyt, spolupráca, výmena študentov Lipeck state technical University, Inštitút jazykov, Lipeck, Ruská Federácia, november 2016, zmluvy o spolupráci, výmena študentov Sultan Quaboos University, Muscat, Omán, Filozofická fakulta, 2016, uzatvorenie zmluvy o spolupráci, možnosti spoločných výskumov a výmenných pobytov pre študentov, spoločný ŠP Blízkovýchodné štúdiá, medzinárodná konferencia University of Toronto, Trinity College, Kanada, máj 2018, výskumný pobyt: Etnojazyková revitalizácia, komparatívny výskum University of Toronto, Trinity College, Kanada, máj 2019, výskumný pobyt: etnojazyková revitalizácia Belgorod State University, Belgorod, inštitút medzinárodných vzťahov, Ruská Federácia, február, apríl 2018, február, október 2019, prednáškový pobyt, zmluvy o spolupráci, Erasmus projekt University of Ss. Cyril nad Methodius, Skopje, Macedónsko, Akadémia Vied Macedónsko, jún 2018, výskumný a pracovný pobyt, zmluvy o spolupráci, Erasmus, spoločný projekt University of Ottawa, Faculty of History, Kanada, apríl 2019, výskumný pobyt: Slováci v Kanade Vancouver, Kanada, apríl 2019, komunita pri kostole sv. Cyrila a Metoda, výskumný pobyt: Slováci v Britskej Kolumbii Sallahadin University, Erbil, Irak, Kurdistan, október 2019, prednáškový pobyt, uzatvorenie zmluvy o spolupráci na ŠP Blízkovýchodné štúdiá FF UK Praha, október 2020, staff mobilita Erasmus University of Dar es Salaam, Tanzánia, október 2021, mobilita v rámci projektu Erasmus K 107, účasť na medzinárodnej konferencii, rozšírenie spolupráce v oblasti výmeny študentov a vedeckovýskumnej činnosti"}
{"id": "532908", "title": "Tatiana Zachar Podolinská", "context": "Životopis V rokoch 19911997 študovala históriu, filozofiu a religionistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1995 a 1996 vyučovala na strednej škole. V roku 1996 začala pracovať na Ústave etnológie SAV, kde sa venovala v projektovej činnosti. Od svojho nástupu na pracovisko sa stala vedúcou, ale aj participantkou na viacerých medzinárodných, ale aj domácich projektov. Počas obdobia 1997 a 2013 pracovala v Slovenskom národopise kde zastávala funkciu výkonnej redaktorky. Svoj výskum realizovala na Slovensku, v Taliansku, Francúzsku, Švédsku, v Mexiku a Guatemale. Od roku 1998 priebežne prednáša na Masarykovej univerzite v Brne a pravidelne na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave."}
{"id": "69299", "title": "Gabriela Kiliánová", "context": "Životopis Štúdium národopisu na Filozofickej fakulte UK ukončila v roku 1974. Od roku 1974 do roku 1982 bola asistentka a interná ašpirantka na Katedre etnografie a folkloristiky FiF UK. V roku 1983 sa stala pracovníčkou vtedajšieho Národopisného ústavu SAV, dnešného Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV. Od roku 2001 dodnes je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenského národopisu, ktorý vydáva Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV. Odborne sa zameriavala na sociálny a kultúrny kontext orálnych tradícií, na výskum malých sociálnych skupín a na otázky kolektívnej identity a pamäti. Tiež sa zaoberala modernizačnými, globalizačnými a transformačnými procesmi, rituálmi smrti a dejinami vedy. Od roku 1996 pôsobila ako pedagogička na Katedre etnológie FiF UK, v Akadémii Istropolitana a Akadémii Istropolitana Nova. Pôsobila aj na univerzitách vo Viedni a v Regensburgu. V rokoch 2000 až 2012 bola riaditeľkou Ústavu etnológie SAV (od roku 2018 Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV). Zásadne sa zaslúžila o vstup tejto inštitúcie do vzdelávacích a vedeckovýskumných projektov spadajúcich do medzinárodnej úrovne."}
{"id": "455509", "title": "Ľubica Blašková", "context": "Životopis Po ukončení Gymnázia – prípravka pre štúdium v zahraničí v Banskej Štiavnici pokračovala v štúdiách v Moskve, ukončila ich v roku 1981. V roku 1982 zložila rigorózne skúšky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a získala titul PhDr. Pracovala ako pedagogička na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Pracovala ako prekladateľka a tlmočníčka, spolupracovala najmä s Ministerstvom kultúry SR a Československou televíziou. Na ďalších pozíciách pracovala v súkromnom a štátnom sektore."}
{"id": "587473", "title": "Alexandra Jarošová", "context": "Život Vysokoškolské štúdium absolvovala na Filologickej fakulte Leningradskej štátnej univerzity Andreja Alexandroviča Ždanova (; od roku 1991 Petrohradská štátna univerzita) v odbore ruský jazyk a literatúra s kvalifikáciou filológ rusista s pedagogickou pôsobnosťou a štátnou skúškou z anglického jazyka (19701975). V roku 1985 získala vedeckú hodnosť kandidátky filologických vied na SAV a o takmer dve dekády neskôr absolvovala externé magisterské štúdium v odbore slovenský jazyka a literatúra na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (19921999). V roku 2015 získala akademický titul doktorky filozofie v odbore slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Od septembra 1975 do septembra 1977 pracovala ako učiteľka (obchodnej a technickej) ruštiny na Strednej ekonomickej škole v Bratislave a od októbra 1977 do októbra 1979 ako samostatná referentka odboru zahraničných vzťahov Slovenského výskumného a vývojového centra urbanizmu a architektúry v Bratislave. Od novembra 1980 pôsobí na JÚĽŠ SAV, kde postupne vystriedala pracovné pozície internej vedeckej ašpirantky (19801983), vedeckej asistentky (19841985) a vedeckej pracovníčky (19851990) až kým sa v roku 1990 stala samostatnou vedeckou pracovníčkou. V rokoch 19881991 zastávala funkciu vedúcej oddelenia slovanských jazykov, v rokoch 19962002 bola vedúcou oddelenia jazykových dát a v rokoch 20052012 vedúcou oddelenia súčasnej lexikológie a lexikografie. Vo svojej vedeckovýskumnej činnosti sa zameriava na jednojazyčnú aj viacjazyčnú lexikografiu, lexikológiu, korpusovú lingvistiku a morfológiu. Od roku 1986 je členkou Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV (od roku 1998 aj členkou výkonného výboru). Zároveň je členkou Lexikologicko-lexikografickej komisie pri Medzinárodnom komitéte slavistov (od roku 2003), riadiaceho výboru Slovenskej terminologickej spoločnosti (od roku 2007), redakčnej rady Jazykovedného časopisu (od roku 2002) a predsedníčkou Kodifikačnej a pravopisnej komisie JÚĽŠ SAV (od roku 2020, predtým v rokoch 20062020 členka Kodifikačnej komisie JÚĽŠ SAV)."}
{"id": "184611", "title": "Ivona Kollárová", "context": "Profesionálna kariéra  2008 - Habilitácia v odbore České a československé dejiny (Filozofická fakulta Univerzity Hradec Králové). Habilitačná prednáška: Konkurenčné vzťahy vydavateľov v druhej polovici 18. storočia. popri doktoranskom štúdiu pracovala v Lyceálnej knižnici v Bratislave po dokončení štúdia vedúca Lyceálnej knižnice školí doktorandov na Katedre knižničnej a informačnej vedy Filozofickej fakulty UK"}
{"id": "142548", "title": "Zlatica Tomková", "context": "Životopis Vysokoškolská pedagogička na Katedre ruského jazyka a literatúry PF (neskôr Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela) v Banskej Bystrici (19601990). Autorka štúdií, odborných článkov z ruskej gramatiky a metodiky pre základné školy v zborníkoch a odborných časopisoch, spoluautorka učebnice Ruský jazyk pre štúdium učiteľstva 1. stupňa základných škôl (1989)."}
{"id": "308607", "title": "Darina Bialeková", "context": "Životopis Po štúdiu na Filozofickej fakulte UK Bratislava v rokoch 1952 - 1957 sa zamestnala v Archeologickom ústave SAV. V rokoch 1991 - 1996 bola vedúcou oddelenia včasného stredoveku SAV. Absolvovala študijné pobyty v NDR (1965), ZSSR (1967), NSR (1969) a Egypte (1986). V roku 1995 obdržala Striebornú čestnú plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách."}
{"id": "596218", "title": "Anna Falisová", "context": "Život V roku 1986 úspešne zavŕšila štúdium archívnictva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v roku 1994 získala titul kandidátky vied na HÚ SAV. V roku 1995 sa stala vedeckou pracovníčkou a v roku 2000 samostatnou vedeckou pracovníčkou na HÚ SAV."}
{"id": "490039", "title": "Alexandra Berková", "context": "Život Narodila sa 2. júla 1949 v Trenčíne. Jej otcom bol dirigent symfonického orchestra Bohumil Berka a matka bola novinárka. Od deviatich rokov až do vysokoškolských štúdií žila v Tepliciach. Maturovala na SUPŠ sklárskej v Kamenickom Šenove a v rokoch 1968 – 1973 študovala na FF UK v Prahe češtinu a výtvarnú výchovu. Absolvovala prácu o literárnokritických sporoch Karla Čapka v 30. rokoch, túto neskôr rozšírila na rigoróznu – titul PhDr. Získala v roku 1980. Pracovala napríklad ako redaktorka vo vydavateľstvách Svoboda (1973 – 79) a Československý spisovatel (1979 – 81), neskôr aj ako upratovačka v kostole. Časopisecky debutovala roku 1976 v Literárnom mesačníku poviedkou Miniromán , knižne potom v roku 1986 zbierkou Knížka s červeným obalem . Stála pri zrode Obce spisovateľov, bola tiež vedúcou osobnosťou Hejna českých spisovatelů Mamut a od roku 2006 bola členkou výboru českého PEN klubu. Venovala sa písaniu televíznych scenárov, rozhlasových hier a publicistike. Z neskôr rozvedeného manželstva s maliarom Vladimírom Novákom (1947) vzišla dcéra Nikola Nováková (1975), maliarka. Po roku 1990 začala učiť tvorivé písanie na Gymnáziu Josefa Škvoreckého, potom na VOŠ Josefa Škvoreckého a na Literárnej akadémii – tu tiež od roku 2001 viedla katedru tvorivého písania. Patrila k priekopníkom tohto odboru v Česku a pre časopis Tvar písala \"manuál na pokračovanie\" O psaní . Žila v Prahe, kde tiež 16. júna 2008 zomrela."}
{"id": "488247", "title": "Lenka Krobotová", "context": "Životopis Vyštudovala činoherné herectvo na DAMU. V roku 2000 sa stala členkou súboru Dejvického divadla . Okrem tohto divadla pôsobí i ako filmová a rozhlasová herečka. V roku 2020 načítala audioknihu Mona (vydala Audiotéka). Je vydatá, jej manželom je Václav Havelka, majú spolu dvoch synov, Šimona a Eliáša."}
{"id": "554410", "title": "Martina Gasparovič Bezoušková", "context": "Životopis Narodila sa v Prahe na Malej Strane v umeleckej rodine maliarky Emy Blažkové (1924 – 2003) a Martina Gašparoviča (1923 – 1989). Je jedným zo štyroch detí – sestra Jana ( 1951), bratia Lukáš ( 1953) a Marek ( 1954). Od predškolského veku sa venovala klasickému baletu v prípravke Národného divadla, stepu, spievala v Detskom speváckom zbore Českého rozhlasu. Neskôr súťažila v spoločenskom tanci. V rokoch 1976 – 1980 študovala na Strednej zdravotníckej škole v Prahe 1 odbor zubný laborant. Po maturite bola prijatá na štúdium na Katedre činoherného divadla, odbor herectvo, Divadelné fakulty Akadémie múzických umení v Prahe (DAMU), kde úspešne absolvovala v roku 1984, titulom MgA. K pedagógom jej ročníka patrili napríklad Jana Hlaváčová, František Laurin, Jiří Klem, Miloš Nedbal, Eva Kröschlová, Alena Livorová, František Štěpánek, Evžen Němec, Jan Císař, Jiřina Tejkalová, Jan Dušek, Jana Makovská a Antonín Dvořák. V ročníku s ňou absolvovali tiež napr. Martin Zahálka, Petr Dohnal, Stanislav Lehký, Josef Vrána, Jiří Kalužný, Roman Šmejkal, Romana Chvalová, Alexandra Tomanová, Petra Cibulková, Eva Režnarová, Jitka Sedláčková, v oboru réžia – dramaturgie potom Jan Burian, Jakub Korčák, Martin Nezval, Anna Dudková a Jana Klimentová. Od roku 2014 pôsobí ako pedagóg javiskovej reči na Katedre činoherného divadla DAMU. Od roku 2016 prednáša na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovy v Prahe na Univerzite tretieho veku program Hovoriť či nehovoriť a Cesta k úspechu je dlázděná slovy . Súčasne od roku 2018 vyučuje na Konzervatóriu a strednej škole Jána Deyla a tiež na Medzinárodnej konzervatóriu Praha. V divadle a vo filme bývala uvádzaná aj ako Martina Gasparovičová , Martina Gasparovičová-Bezoušková alebo Martina Bezoušková ."}
{"id": "545209", "title": "Věra Benšová-Matyášová", "context": "Životopis Po gymnaziálnych štúdiách študovala na pražskom Tanečnom konzervatóriu, ktoré absolvovala roku 1952. Angažmá: Krajské krušnohorské divadlo (19531954), Divadlo satiry a estrády v Prahe (19551957), Státní divadlo v Karlíně (Hudební divadlo Karlín (19571961)). Hrala aj v niekoľkých českých filmoch (Nevěra, Strakonický dudák, Obušok, z vreca von!, Princezná so zlatou hviezdou, Botostroj). Od roku 1961 sa venovala novinárskej práci. Bola redaktorkou Zemĕdelských novin v ktorých uverejňovala články o kultúre, divadle, divadelné recenzie a baletné kritiky. Pochovaná je v Jasenovej."}
{"id": "218535", "title": "Eva Klepáčová", "context": "Životopis Pochádzala z umeleckej rodiny, jej otec Antonín Klepáč bol tanečníkom v českom Národnom divadle, mamička bola tiež tanečnica a herečka. Tak ako celá rada iných pražských hercov začínala v Dismanovom detskom umeleckom rozhlasovom súbore. Po maturite na gymnáziu študovala na pražskom DAMU, po ukončení školy svoju prvú divadelnú sezónu strávila v Severočeskom divadle v Liberci. Potom natrvalo zakotvila v smíchovskom Realistickom divadle Zdeňka Nejedlého v Prahe (dnešné Švandovo divadlo). Menej známe už je dnes to, že pôsobila prakticky od jej začiatkov tiež v Československej televízii, kde vďaka svojmu peknému a kultivovanému hlasovému prejavu pracovala ako konferencierka a príležitostná hlásateľka. Výborné hlasové dispozície tiež veľmi dobre uplatnila pri rozhlasovej práci a v dabingu. Spoločne so svojím manželom Josefom Zímou úspešně nadabovala, okrem iných, hlavnú postavu Nastenky ruskej filmové rozprávky Mrázik (Josef Zíma tu nadaboval jej nápadníka Ivana). Jej život tragicky poznamenala ťažká dopravná nehoda Josefa Zímu v roku 1959, počas ktorej zomrel človek a pri ktorej bola veľmi ťažko zranená česká speváčka a šansóniérka Judita Čeřovská. Okram toho ju tiež, ako mnoho iných českých umelcov, postihla aj vlna zákazov vystupovania a umeleckých obmedzení v dobe normalizácie po roku 1968. O svojom živote napísala spoločne so svojím manželom biografickú knihu Princ a Káča ."}
{"id": "598421", "title": "Sodíková výbojka", "context": "Vysokotlakové sodíkové výbojky sú menšie a obsahujú ďalšie prvky ako ortuť a vytvárajú tmavo ružovú žiaru po zapnutí, a ružovo-oranžové svetlo po zahriatí. niektoré výbojky tiež produkujú číre až modrasté biele svetlo medzi zapnutím a zahriatím. Kvôli extrémne vysokej chemickej aktivite vysokotlakovej sodíkovej výbojky je oblúková lampa vyrobená z priehľadného oxidu hlinitého. Xenón je pri nízkotlakových sodíkových výbojkách použitý ako \"štartovací plyn\". Má nižšiu tepelnú vodivosť a nižšiu ionizačnú energiu zo všetkých nerádioaktívnych vzácnych plynov."}
{"id": "256708", "title": "LED žiarovka", "context": "Introduction LED žiarovka s LED \"vláknami\" (filament), pripomínajúca klasickú žiarovku Súbor:Lamp_LED_uncovered.jpg|náhľad|LED žiarovka s SMD čipmi bez krytu LED žiarovka s Edisonovým závitom Rôzne farby LED žiaroviek 14W LED žiarovka, teplá biela, 110--240V, 850-950 lm, teplota farby: 3500K ±5﹪, stmievateľná LED žiarovka je polovodičová žiarovka, ktorá používa LED diódy ako zdroj svetla. Pretože svetelný výkon jednotlivých LED diód je malý v porovnaní s klasickou žiarovkou, používajú sa viaceré diódy súčasne. LED žiarovky sa môžu používať namiesto klasických žiaroviek. Väčšina LED žiaroviek musí obsahovať aj externé obvody, aby boli schopné pracovať so štandardným striedavým prúdom. V porovnaní s klasickou žiarovkou a kompaktnou žiarivkou ponúkajú vyššiu životnosť a efektívnosť pri porovnateľných vstupných nákladoch."}
{"id": "240147", "title": "Úsporná žiarovka", "context": "Introduction Halogénová xenónová žiarovka s päticou E27 - 230 V, 42 W, trieda energetickej efektívnosti C (EU < 2009 Konform) Úsporná žiarovka je elektrický svetelný zdroj, ktorý je podobný klasickej žiarovke, ale pri rovnakej svetlosti spotrebuje menej energie. Príkladmi sú kompaktná žiarivka (tzv. úsporná žiarivka alebo \"úsporná žiarovka\" v užšom zmysle), vysokotlaková výbojka, luminiscenčná dióda či halogénová žiarovka IRC (infrared coated)."}
{"id": "500250", "title": "Lávová lampa", "context": "Princíp fungovania V podstavci lampy je umiestnená žiarovka. Na podstavci je sklená nádoba naplnená vodou (niekedy olejom) a zmesou priesvitného vosku s chloridom uhličitým (tetrachlórmetánom). Medzi nádobou a žiarovkou je zvinutý kovový drôtik kvôli lepšiemu vedeniu tepla. Po zapnutí lampy začne žiarovka zahrievať kovovú špirálu a dno nádoby s vodou a voskom. Vosk sa rozpustí a začne stúpať v nádobe smerom hore. Tam sa zasa ochladí a začne klesať nadol. Rozdiel teplôt medzi dnom a hornou časťou nádoby je len niekoľko stupňov. Vosk v lampe vytvára zaujímavé väčšie či menšie bubliny. Prevádzková teplota v rôznych lávových lampách sa líši, ale väčšinou sa pohybuje okolo 60 °C. Pokiaľ je v lampe príliš silná žiarovka, zostáva vosk hore, pokiaľ príliš slabá, zostáva dole."}
{"id": "203808", "title": "Žiarivka", "context": "Druhy žiariviek  Lineárna žiarivka Klasická žiarivka v tvare dlhej trubice. Zvykne sa tiež nazývať žiarivková trubica , hovorovo aj neónová trubica alebo neónka . Toto označenie je však nesprávne, nakoľko žiarivka neobsahuje neón (tlejivý výboj v riedkom neóne žiari priamo vo viditeľnom spektre, má oranžovo-červenú farbu a sú na ňom založené iné druhy svetelných zdrojov – napr. tlejivka alebo neónová výbojka, využívaná napr. na tvorbu reklamných nápisov). Kompaktná žiarivka Pojem kompaktná žiarivka (niekedy aj kompaktná žiarovka ) vo všeobecnosti označuje žiarivku s menšími (kompaktnejšími) rozmermi než má klasická žiarivková trubica. Najbežnejším typom sú kompaktné žiarivky, určené pre priamu náhradu klasických osvetľovacích žiaroviek. Takéto žiarivky sa preto nazývajú aj úsporné žiarovky . Majú spravidla podobný tvar a rovnaké objímky ako klasické žiarovky. Obsahujú integrovaný elektronický predradník pre zapálenie a udržiavanie výboja. Existujú tiež samostatné kompaktné žiarivky bez integrovaného predradníka, so špeciálnymi päticami. Sú určené do rôznych menších druhov svietidiel (napr. stolné lampy, osvetlenie v doprave a pod.)."}
{"id": "203807", "title": "Žiarivka", "context": "Introduction Rôzne druhy žiariviek. Zhora: 1. kompaktná žiarivka pre použitie s elektronickým predradníkom 2. kompaktná žiarivka so štartérom, integrovaným v pätici 3. lineárna žiarivka T5/T16 (ø ), 4. lineárna žiarivka T8/T26 (ø ) Verejné osvetlenie lineárnymi žiarivkami Kompaktná žiarivka pre priamu náhradu žiaroviek – tzv. úsporná žiarovka Elektronický predradník kompaktnej žiarivky Tlejivkový štartér pre lineárne žiarivky Predradená tlmivka pre lineárne žiarivky Germicídna výbojka – má rovnakú konštrukciu ako žiarivka, neobsahuje však luminoforovú vrstvu. Vyžaruje preto priamo ultrafialové žiarenie. Využíva sa na sterilizáciu a jej žiarenie je zdraviu škodlivé. Žiarivka je druh elektrického svetelného zdroja, ktorá na premenu elektrickej energie na svetelnú využíva žiarenie tlejivého elektrického výboja v parách ortuti. Samotný výboj vyžaruje neviditeľné ultrafialové žiarenie, ktorým je ožarovaná tenká vrstva vhodného luminoforu, nanesená na vnútornej strane banky žiarivky. Žiarenie excituje molekuly luminoforu, ktoré následne pri návrate do pôvodného stavu emitujú fotóny viditeľného svetla. Tento jav sa nazýva fluorescencia (odtiaľ je odvodený aj anglický názov žiarivky – fluorescent lamp ). Od prvého septembra 2009 bol v krajinách Európskej únie zakázaný predaj klasických žiaroviek s príkonom vyšším ako 80 W a od prvého septembra 2012 bol zakázaný predaj klasických žiaroviek s príkonom vyšším ako 70 W. Tieto obmedzenia sa výraznou mierou podpísali na väčšom rozšírení tzv. kompaktných žiariviek (žiariviek do pätíc) resp. neskôr LED žiaroviek."}
{"id": "50557", "title": "Žiarovka", "context": "Pozri aj  Halogénová žiarovka Výbojka LED"}
{"id": "186766", "title": "Svetelná výbojka", "context": "Introduction Súbor:Xenon short arc 1.jpg|thumb|15 kW xenónová oblúková lampa z IMAX projektoru, kde sa využíva jej vysoký žiarivý výkon, účinnosť a farba svetla, podobná dennému svetlu. Svetelná výbojka je druh výbojky; elektrický svetelný zdroj, v ktorom svetlo vzniká elektrickým výbojom v plyne alebo kovovej pare (alebo ich zmesi). Jeho konštrukcia je jednoduchá: sklenená trubica inertný zriedený plyn elektródy prípadný luminofor, nanesený na vnútornej strane trubice"}
{"id": "287353", "title": "Merný svetelný výkon", "context": "Prehľad merných svetelných výkonov Typ zdroja merný svetelný výkon lm/watt Sodíková výbojka nízkotlaká 160180 LED 100 - 170 Sodíková výbojka vysokotlaká 100140 Halogenidová výbojka 8090 Žiarivka s denným svetlom 6085 Ortuťová výbojka 4060 Žiarivka bežná 4060 Halogénová žiarovka 1217 Žiarovka bežná 1015 Kategória:Osvetlenie"}
{"id": "251587", "title": "Svetlovod", "context": "Materiál a konštrukcia Konštrukciu tvorí kupola, hliníkový tubus vedúci svetlo, ktorý je buď priamy alebo zalomený 30° kolenom, difúzor, tesnenia. Vnútorná strana tubusu je buď ako kompaktný zrkadlový hliníkový materiál s odrazivosťou okolo 96% alebo to môže byť nanesená povrchová vrstva. V spodnej časti je umiestnený rozptyľovač svetla (difúzor), tvorený dvojitým sklom s tepelnoizolačnými vlastnosťami, ktorý rozptyľuje svetlo do priestoru na plochu okolo 25 m2. Na exteriérovej strane sa umiestňuje priehľadná kupola. Tvar kupoly sa volí polguľový, keďže pri takomto tvare v každej fáze dňa dopadá na určitú rovinu kupoly svetlo kolmo. Krytie riešené ako rovinná plocha vykazuje až 30% straty svietivosti. Kupoly sa vyrábajú z pevného akrylátu, odolného voči ultrafialovému žiareniu. Samotný tvar svetlovodu poskytuje niekoľko variant – elipsa, štvorec, obdĺžnik."}
{"id": "500249", "title": "Lávová lampa", "context": "Introduction Mathmos lávová lampa Lávová lampa alebo magma lampa je druh svietidla, ktorý sa väčšinou používa ako dekorácia. Lampa sa vyrába v rôznych tvaroch a s rôzne zafarbenou vodou a voskom. Podstavec môže byť vyrobený z materiálov ako napríklad drevo, plast, hliník…"}
{"id": "421488", "title": "Germicídna výbojka", "context": "Strednotlakové germicídne lampy Strednotlakové germicídne výbojky sú viac podobné vysokotlakovým výbojkám (HID) ako žiarivkám. Tieto výbojky vyžarujú širokopásmové UV žiarenie v spektre C. Často sa používajú v priemyselnej úprave vody, pretože sú zdrojmi veľmi intenzívneho žiarenia. Takisto sú účinnejšie ako nízkotlakové výbojky. Tieto výbojky produkujú veľmi jasné modrastobiele svetlo."}
{"id": "421417", "title": "Sodíková výbojka", "context": "Introduction Nízkotlaková sodíková výbojka Vysokotlakové sodíkové výbojky Emisné spektrum nízkotlakovej sodíkovej výbojky. Veľmi úzke emisné spektrum sodíka spôsobuje monochromatickosť svetla takéhoto druhu výbojok. Predmety nim osvetlené teda strácajú farby a žiaria v odtieňoch 589 nm (žlto-oranžového) svetla. Cesta osvetlená vysokotlakovými sodíkovými výbojkami Sodíková výbojka je druh výbojky, ktorá používa elektrický výboj v prostredí sodíkových výparov na výrobu svetla. Existujú dva varianty týchto výbojok: nízkotlakové a vysokotlakové . Pretože sodíkové výbojky spôsobujú menej svetelného znečistenia ako ortuťové výbojky, mnoho miest, ktoré majú veľké astronomické observatóriá ich uplatňujú."}
{"id": "421418", "title": "Sodíková výbojka", "context": "Nízkotlakové sodíkové výbojky Nízkotlakové sodíkové výbojky majú výbojku z borokremičitého skla, ktorá obsahuje kovový sodík, malú dávku neónu a argónu v Penningovej zmesi kvôli spusteniu plynového výboja. Výbojka môže byť priama alebo v tvare písmena U. Po zapnutí začne výbojka emitovať matné červené/ružové svetlo, ktoré ohrieva kovový sodík a počas niekoľkých minút, ako sa začne kovový sodík vyparovať, sa svetlo zmení na jasno žlté."}
{"id": "186767", "title": "Svetelná výbojka", "context": "Delenie  výbojka plnená plynom, napr. neónová výbojka („neónka“)(prvé neónové trubice zostrojili v roku 1858 nemeckí fyzici Július Plücker (1801-1868) a Heinrich Geissler (1815-1879)), xenónová výbojka, vodíková výbojka, svietiaca rúrka („neónová trubica“), tlejivka výbojka plnená kovovými parami, napr.: halogenidová výbojka ortuťová výbojka – vrátane bežne používaných osvetľovacích žiariviek a kompaktných žiariviek sodíková výbojka kombinácie"}
{"id": "421420", "title": "Sodíková výbojka", "context": "Pozri aj  Ortuťová výbojka Xenónová výbojka Metalhalogenidová výbojka Tlejivka"}
{"id": "421410", "title": "Halogenidová výbojka", "context": "Introduction Metalhalogenidová výbojka Osvetlenie metalhalogenidovými výbojkami na bejzbalovom ihrisku Halogenidová výbojka alebo metalhalogenidová výbojka je výbojka, v ktorej sa svetlo tvorí elektrickým oblúkom v plynnej zmesi rozprášenej ortute a kovových halogenidov (zlúčenina kovov s brómom alebo jódom). Je druhom svetelnej výbojky a nie je zhodná s halogénovou žiarovkou. Bola vyvinutá v 60. rokoch a je podobná ortuťovým výbojkám, ale obsahuje ďalšie zmesi kovov v oblúkovej rúrke na zlepšenie efektívnosti a podania farieb (belosti) svetla. Halogenidové výbojky majú vysoké svetelné využitie, a to okolo 75 - 100 lúmenov na watt, čo je skoro dvojnásobne viac ako ortuťová výbojka a 3 až 5-krát viac ako žiarovky, životnosť 6000 až 15000 hodín (o niečo menej ako ortuťové výbojky) a vytvárajú intenzívne biele svetlo. Podobne ako ostatné výbojky pracuje aj halogenidová výbojka pod vysokým tlakom (4 až 20 atmosfér) a vyžaduje si špeciálne príslušenstvo na bezpečnú prevádzku rovnako ako elektronický predradník. Okrem toho pri nej trvanie predžeravenia dosahuje niekoľko minút, kým nedosiahne úplný svetelný výkon."}
{"id": "94889", "title": "Zoznam fyzikálnych článkov/I", "context": "io Ionizačná energia · Ionizačná komora · Ionizujúce žiarenie"}
{"id": "50593", "title": "Halogénová žiarovka", "context": "Introduction Halogénová žiarovka Automobilová halogénová žiarovka H7 Halogénová žiarovka je žiarovka plnená halogénovým plynom, napr. jódom či brómom. Pri rozžeravení vlákna dochádza k vyrovnanej chemickej reakcii, pri ktorej sa materiál vlákna rovnomerne vyparuje a znova usadzuje na horúcich miestach, čo zabraňuje rýchlemu prehoreniu vlákna. Vďaka tomu môže halogénová žiarovka pracovať na vyšších teplotách, čo vedie k vyššiemu jasu a účinnosti než u klasických žiaroviek. Pretože banka žiarovky pri tomto procese musí byť veľmi horúca, vyrába sa z kremičitého skla, namiesto z normálneho skla, ktoré by pri týchto teplotách bolo príliš mäkké a tekuté. Azda najvýznamejším vedľajším prejavom použitia kremičitého skla namiesto normálneho je, že táto žiarovka sa stáva zdrojom UV-B žiarenia, pretože kremičité sklo je pre toto žiarenie, na rozdiel od obyčajného skla, priepustné. Pri nadmernom vystavení sa svetlu halogénovej žiarovky je teda možné sa aj popáliť. Pretože sklo je zvyčajne horúce a existuje tu nebezpečenstvo požiaru či popálenín, ako aj z dôvodu vystavenia UV žiareniu, sú tieto žiarovky obyčajne chránené filtrom z obyčajného skla, ktoré, ako sme už spomenuli, pohltí väčšinu UV-B žiarenia. Kremičité sklo môže byť poškodené zamastením dotykom ruky. Zamastením sa totiž zmení štruktúra skla a žiarovka sa po zapnutí pri zahriati spáli. Ak dôjde k dotyku sklenenej banky, má sa očistiť technickým liehom. Halogénové žiarovky sa často využívajú v automobilových reflektoroch, alebo v domácnostiach, keď má byť svetlo sústredené do jedného miesta (bodové svetlo)."}
{"id": "421486", "title": "Germicídna výbojka", "context": "Introduction Súbor:Germicidal Lamp 1.jpg|right|thumb|9W germicídna výbojka v tvare kompaktnej žiarivky Žiara germicídnej výbojky vybudená vysokonapäťovým snímačom Germicídna výbojka alebo baktericídna výbojka je špeciálny typ výbojky, ktorá produkuje ultrafialové žiarenie v spektre C (UVC) s vlnovou dĺžkou svetla 253,7 nm. Používa sa na sterilizáciu vzduchu, kvapalín a povrchov predmetov tam, kde je potrebné veľmi sterilné prostredie. Najčastejšie v zdravotníctve a potravinárstve. Existujú dva typy germicídnych výbojok: nízkotlakové germicídne výbojky strednotlakové germicídne výbojky "}
{"id": "186769", "title": "Svetelná výbojka", "context": "Farba svetla Vlnová dĺžka (farba) výbojom emitovaného svetla je pevne určená chemickým zložením použitého plynu a môže sa nachádzať tak vo viditeľnom, ako aj neviditeľnom spektre. Na získanie rôznych farieb vyžarovaného svetla je možné použiť rozličné zmesi inertných plynov. 75px 75px 75px 75px 75px Farba výboja v rôznych plynoch, zľava: hélium, neón, argón, kryptón, xenón Ďalšia možnosť ako získať svetlo žiadanej farby je využitie fotoluminiscencie. Výbojka obsahuje plyn, žiariaci výbojom v oblasti neviditeľného ultrafialového (UV) žiarenia. Vnútorné steny banky sú pokryté luminoforom, excitovaným UV žiarením a následne vyžarujúcim svetlo s väčšou vlnovou dĺžkou – najčastejšie vo viditeľnej oblasti. Týmto spôsobom je možné získať široké spektrum farieb vrátane bielej. Na tomto princípe sú založené aj bežné osvetľovacie žiarivky a kompaktné žiarivky."}
{"id": "50999", "title": "Infračervené žiarenie", "context": "Tepelné žiarenie Farebná škála rozohriateho povrchu podľa teploty (°C) Infračervené žiarenie je často zamieňané za tepelné žiarenie (podľa citlivosti ľudského tela), ale faktom je že povrchy telies zahrievajú takmer všetky druhy elektromagnetického žiarenia. Je však pravda, že objekty pri izbovej teplote emitujú najviac žiarenia v pásme IR 8 – 12 µm. Približne od 700°C je tepelné žiarenie vo vlnových dĺžkach viditeľných pre ľudské oko. Farby prechádzajú od \"tmavého žiaru\" cez tmavo červenú, červenú, po žltú až bielu. Túto skutočnosť používajú kováči na odhad správnej teploty spracovania ocele. Napríklad na správny odhad teploty kalenia. Farebný odhad teploty je možný aj pri rozdúchavaní pahreby, kedy červeno tlejúce uhlíky (750°C) sa pri rozdúchavaní sfarbujú až do žlta."}
{"id": "573760", "title": "Olovený akumulátor", "context": "Chemické reakcie pri nabíjaní a vybíjaní Vybíjaním sa aktívna hmota zápornej aj kladnej elektródy premieňa na síran olovnatý (PbSO4) a elektrolyt je ochudobňovaný o kyselinu sírovú a obohacovaný o vodu. Pri vybíjaní teda klesá koncentrácia elektrolytu a naopak pri nabíjaní jeho koncentrácia rastie. Celková reakcia pri vybíjaní: : Pb + 2H2 SO4 + PbO2 → 2PbSO4 + 2H2O Na zápornej elektróde: : Pb + SO42- → PbSO4 + 2e- Na kladnej elektróde: : PbO2 + 4H+ + SO42- + 2e- → PbSO4 + 2H2O Pri nabíjaní prebiehajú uvedené reakcie opačným smerom. Vybíjanie akumulátora prebieha tiež samovoľne bez pripojenia k elektrickému obvodu."}
{"id": "564380", "title": "Fotovoltika", "context": "Princíp fungovania Fotovoltické články premieňajú slnečné žiarenie priamo na elektrický prúd Fotóny slnečného žiarenia dopadajú na PN priechod a svojou energiou vyrážajú elektróny z valenčného pásma do pásma vodivostného (uvoľňujú ich z pevných väzieb na atómy kryštalickej mriežky). Takto vzniknuté voľné elektróny sa pomocou elektród odvedú u najjednoduchších systémov priamo k spotrebiču, prípadne do akumulátora. Pre napájanie bežných domácich elektrospotrebičov striedavým prúdom je nutné doplniť striedač, ktorý energiu prevedie na striedavé napätie s veľkosťou a frekvenciou zhodnou s distribučnou sústavou. V najjednoduchšom solárnom článku sú vytvorené dve vrstvy s rozdielnym typom vodivosti. V jednej z vrstiev - materiál typu N - prevažujú negatívne nabité elektróny, naproti tomu v druhej vrstve - materiál typu P - prevažujú diery (prázdne miesta), ktorá ľahko akceptujú elektróny. V mieste, kde sa tieto dve vrstvy stretávajú - PN prechod - dôjde ku spárovanie elektrónov s prázdnymi miestami, čím sa vytvorí elektrické pole, ktoré zabráni ďalším elektrónom v pohybe z N-vrstvy do P-vrstvy. Za normálnych okolností sú elektróny v polovodičovom materiáli pevne viazané k atómom kryštalickej mriežky, materiál je nevodivý. Napríklad každý atóm kremíka má štyri valenčné elektróny. Pridaním veľmi malého množstva prvku s väčším počtom valenčných elektrónov (donor) sa vytvorí oblasť s vodivosťou typu N, v ktorej sa vyskytujú voľné elektróny, ktoré môžu prenášať elektrický náboj. Naopak prímes prvku s menším počtom elektrónov vytvorí oblasť s vodivosťou typu P, v ktorej sa kryštalickou mriežkou pohybujú diery - miesta, kde chýba elektrón. Pri zachytení fotónu s dostatočnou energiou (zodpovedajúcou vlnovou dĺžkou) v polovodičovom materiáli vznikne jeden pár elektrón-diera. Ak je vonkajší obvod uzavretý, pohybujú sa títo nositelia náboja opačným smerom, elektróny k zápornej elektróde, diery ku kladnej. Solárne články vyžadujú ochranu pred vplyvmi prostredia, preto sa umiestňujú medzi ochranné vrstvy, zvyčajne sklo a plastovú fóliu, ale používajú sa aj dve sklá alebo iné kombinácie materiálov. Pretože napätie jedného článku je nízke, prepájajú sa články sériovo do väčších panelov. Jeden solárny panel poskytuje dostatok energie (do cca 300 W) pre napájanie jednoduchých zariadení ako je rozhlasový prijímač. Pre napájanie väčších spotrebičov alebo v prípade fotovoltických elektrární sú jednotlivé solárne panely prepojené do väčších systémov. Moderné technológie Súbor:Gleisdorf.Solarbaum.jpg|náhľad|Fotovoltický „solárny strom“ v Štajersku, Rakúsko V súčasnej dobe sa vyvíja takzvaná tretia generácia fotovoltiky. Nosnou myšlienkou tejto generácie fotovoltiky je zvýšenie účinnosti za použitia tenkovrstvých technológií (CIS, CIGS), pokiaľ možno pri použití netoxických, hojne sa vyskytujúcich materiálov. Zvýšenie účinnosti možno dosiahnuť obídením Shockley-Queisserovho limitu pre fotovoltický článok s jedným polovodičovým prechodom použitím štruktúr s väčším počtom PN prechodov. Teoreticky boli navrhnuté aj iné princípy, doteraz sa však nepodarilo ich experimentálne overiť. Shockley-Queisserov limit definuje maximálnu účinnosť fotovoltického článku s jedným PN prechodom. Ďalšou možnosťou ako zvýšiť účinnosť fotovoltického článku je modifikácia spektra žiarenia dopadajúceho na PN prechod konverziou vysokoenergetických fotónov alebo nízkoenergetických fotónov na fotóny o energiu, ktorá najlepšie zodpovedá fyzikálnym vlastnostiam PN prechodu. Každý z vyššie uvedených prístupov má svoje výhody a nevýhody a nachádzajú sa v rôznych stupňoch vývoja."}
{"id": "187979", "title": "Ionizujúce žiarenie", "context": "Zdroje ionizujúceho žiarenia  Prírodné zdroje Kozmické žiarenie Slnečné žiarenie Prírodné rádioizotopy Umelé zdroje Cyklotrón Synchrotrón Jadrový reaktor Jadrová zbraň Röntgenové žiariče Röntgen CT – počítačový tomograf Mamograf Zariadenia pre scintilačné a stopovacie diagnostické metódy Terapeutické zariadenia – žiariče (céziové a kobaltové gama žiariče, gama nôž) Rádiofarmaká a tracery Zariadenia pracujúce s rtg žiarením (aj CRT monitory) Elektrický oblúk"}
{"id": "89204", "title": "Fotovoltický článok", "context": "Účinnosť Účinnosť premeny (potenciálne dopadajúceho) svetla na fotovoltický článok na elektrickú energiu je najdôležitejším parametrom článku. Na celkovú účinnosť má vplyv niekoľko parametrov: čistota povrchu odrazy na povrchu uhol dopadu – použitie natáčania zvyšuje cenu, znižuje spoľahlivosť a je potrebné zvážiť, či energetický zisk vyrovná príkon natáčacej sústavy. reflektivita povrchu – kvôli veľkému rozdielu indexov lomu na rozhraní vzduch/polovodič je potrebné použiť prispôsobovaciu (antireflexnú) vrstvu (resp. sústavu vrstiev) úzka oblasť absorpcie – nosiče nábojov generované mimo oblasť priestorového náboja pn-prechodu nie sú separované, rekombinujú, a neprispievajú k výslednému prúdu. Preto je dôležité, aby pn-prechod bol umiestnený čo najbližšie povrchu a aby bol čo najširší. absorpčné spektrum – u polovodičov je pomerne úzke, t. j. časť dopadajúcich fotónov prejde polovodičom a časť je absorbovaná ale na generáciu elektrón-dierového páru sa využije len časť ich energie, zvyšok sa mení na teplo, ďalšia časť sa mení len na teplo. Pre zvýšenie účinnosti sa používa sústava vrstiev rôznych kompozitných polovodičov (s rôznou šírkou zakázaného pásma a teda) s viacerými pn prechodmi nad sebou. rekombinácia fotogenerovaných nosičov – pre zníženie je potrebné použiť čisté monokryštalické polovodiče sériový odpor (spôsobuje ohmické straty) polovodiča – fotogenerované nosiče prechádzajú P a N vrstvou polovodiča ku kontaktom na povrchu, preto je dôležitá vysoká vodivosť najmä substrátu kontaktov – priehľadné horné kontakty (okrem vyššej ceny) majú významný sériový odpor (a aj nezanedbateľnú reflektivitu), preto sa aj napriek strate časti povrchu používajú nepriehľadné hrebeňovité kontakty. K celkovej účinnosti celej fotovoltickej sústavy pristupujú ešte straty v prepojoch medzi článkami, účinnosť výkonovej elektroniky (meniča) prípadne účinnosť ukladania a znovuzískania energie v akumulátoroch. Keďže osvetlovaná časť článku plní aj funkciu kontaktu a odvádza vyprodukovaný prúd, je dôležité aby kládla čo najmenší odpor a teda aby odvádzala získanú energiu s čo najmenšími stratami. Polovodičová vrstva sa opatruje kovovou mriežkou alebo vodivou priehľadnou elektródou ktoré od nej \"preberú\" vyrobený elektrický náboj a \"odnesú ho preč\". Keďže celý tento proces sa odohráva vo svete veľmi malých rozmerov, výroba takýchto článkov vyžaduje veľkú presnosť a precíznosť. Vývoj zvyšovania efektívnosti konverzie solárnej energie na elektrickú energiu vybraných výrobcov fotovoltických článkov od roku 1976. Typická účinnosť fotovoltických článkov v závislosti na type substrátu: 4 – 12 % pri použití amorfného kremíku 10 – 18,5 % pri použití polykryštalického kremíku 13 – 25 % pri použití monokryštalického kremíku pre bežné nasadenie 45 % pri kvalitných monokryštalických článkov pre kozmické účely Detailnejšie informácie o konkrétnych výrobných programoch sú uvedené na grafe (vpravo). Vývoj globálnej priemernej ceny fotovoltických panelov"}
{"id": "203804", "title": "Elektrický svetelný zdroj", "context": "Delenie  žiarovka - vrátane halogénovej žiarovky svetelná výbojka: výbojka plnená plynom, napr. neónová výbojka („neónka“), xenónová výbojka, vodíková výbojka; svietiaca rúrka (=“neónová trubica“, „neónka“), tlejivka výbojka plnená kovovými parami, napr.: halogenidová výbojka ortuťová výbojka sodíková výbojka kombinácie žiarivka - je prísne vzaté ortuťová výbojka s luminoforom; patria sem aj tzv. úsporné žiarovky oblúkovka elektroluminiscenčný svetelný zdroj kombinácie"}
{"id": "421419", "title": "Sodíková výbojka", "context": "Vysokotlakové sodíkové výbojky Vysokotlakové sodíkové výbojky sú menšie a obsahujú ďalšie prvky ako ortuť a vytvárajú tmavo ružovú žiaru po zapnutí, a ružovo-oranžové svetlo po zahriatí. niektoré výbojky tiež produkujú číre až modrasté biele svetlo medzi zapnutím a zahriatím. Kvôli extrémne vysokej chemickej aktivite vysokotlakovej sodíkovej výbojky je oblúková lampa vyrobená z priehľadného oxidu hlinitého. Xenón je pri vysokotlakových sodíkových výbojkách použitý ako \"štartovací plyn\". Má nižšiu tepelnú vodivosť a nižšiu ionizačnú energiu zo všetkých nerádioaktívnych vzácnych plynov."}
{"id": "132761", "title": "Vysokopecný plyn", "context": "Introduction  Vysokopecný plyn , alebo aj kychtový plyn je produkt, ktorý vzniká vo vysokej peci pri výrobe železa. Obsahuje horľavé zložky, preto sa používa ako palivo. Obsah horľavých plynov tvorí len približne tretinu jeho objemu. Má výhrevnosť 3700 - 4000 kJ.m-3. Využíva sa na vyhrievanie Cowperových ohrievačov vzduchu pre vysokú pec, pohon plynových motorov, alebo vyhrievanie pecí a miestností. Pred použitím je ho potrebné upraviť odstránením prachu a vodnej pary. Na úpravu sa používajú lomené potrubia pre zachytenie najhrubších nečistôt, suché, mokré, alebo elektrostatické čističe."}
{"id": "80956", "title": "Vznetový motor", "context": "Zápalná zmes Vznetový motor spaľuje nehomogénnu zmes s vysokým prebytkom vzduchu. Súčiniteľ prebytku vzduchu je λ > 1 a takáto zmes sa nazýva aj chudobná. K vznieteniu paliva dochádza po jeho vstreknutí do spaľovacieho priestoru."}
{"id": "217524", "title": "Generátorový plyn", "context": "Introduction  Generátorový plyn je plynné palivo pre vznetové motory vytvorené destiláciou dreva, dreveného uhlia alebo koksu priamo v automobile. Oproti nafte, alebo benzínu dosahuje nižšiu výhrevnosť, ale je dobre stlačiteľný, preto je možné prevádzkovať na generátorový plyn vznetové motory bez nutnosti zníženia kompresie. Zapálenia výbušnej zmesi generátorového plynu v spaľovacom priestore sa dosahuje vstreknutím malého množstva nafty."}
{"id": "217525", "title": "Generátorový plyn", "context": "Plynové generátory Generátorový plyn je možné vytvoriť z koksu, dreveného uhlia, alebo dreva. Plyn vygenerovaný z čistého dreva však obsahuje veľké množstvo obťažne odstrániteľných dechtových pár, ktoré sa usádzajú na piestových krúžkoch a ventiloch a lepia ich. Plynový generátor je zariadenie namontované v sacom trakte spaľovacieho motora, v ktorom je nasávaný vzduch preháňaný cez nádobu obsahujúcu tuhé palivo. Palivo je prietokom vzduchu ohrievané a v nižších vrstvách tlie, čím zároveň ohrieva nasávaný vzduch. Do vzduchu nasávaného do motora sa často pridáva voda, aby bol vlhší. Vzdušná vlhkosť sa vplyvom veľkého tepla horiacého paliva rozloží na kyslík a vodík a tým zvyšuje výhrevnosť nasávanej zmesi. Teplý vzduch destiluje vyššie vrstvy paliva, čím sa vzduch obohacuje o horľavý CO. V závislosti od použitého paliva sa rozlišujú dva typy generátorov: Klasický generátor Plynový generátor pre koks Sa používa pre koks, polokoks a drevené uhlie. Generátor sa skladá z valcovej nádoby s dvojitým plášťom. Vnútorný priestor je naplnený pevným palivom, ktoré sa v generátore nachádza v troch stavoch. Najnižšia vrstva (pozícia 4 na obrázku) horí, pretože vzduch vstupujúci do tejto vrstvy je bohatý na kyslík. Vrstva nad ňou (pozícia 5 na obrázku) je ohrievaná teplým vzduchom prechádzajúcim spodnou vrstvou, ale nehorí, pretože nemá dostatok kyslíka. Táto vrstva je rozžeravená. Najvyššia vrstva (pozícia 6) je teplým vzduchom, ktorý časť svojho tepla odovzdal v predošlej vrstve vysúšaná. Koks z najspodnejšej vrstvy po prehorení prepadáva roštom na spodnej časti nádoby a padá do popolníka (pozícia 3). Nasávaný vzduch je do generátora vháňaný v hornej časti dvojitého plášťa (pozícia 1) do vonkajšieho priestoru plášťa (pozícia 2). Pri vstupe vzduchu do plášťa (pozícia 1) je tento niekedy zvlhčovaný. Vodná triešť, ktorá je pridaná do nasávaného vzduchu sa pri ceste vzduchu v plášti (pozícia 2) odparí. Následne sa vzduch dostáva k spodnému okraju nádoby, kde sa nad popolníkom (pozícia 3) cez rošt dostáva do vnútornej nádoby s pevným palivom. Dostáva sa do spodnej vrstvy paliva (pozícia 4), kde podporuje horenie za vzniku oxidu uhličitého (CO2) a veľkého množstva tepla. Po prechode do vyššej vrstvy (pozícia 5) teplý plyn ochudobnený o kyslík rozžeraví palivo, pričom dochádza k reakcii rozžeraveného plynu s uhlíkom a oxid uhličitý sa redukuje na vysoko horľavý oxid uhoľnatý (CO). Zredukovaný a čiastočne ochladený plyn postupuje do najvyššej vrstvy (pozícia 6), kde odovzdáva ďalšiu časť svojho tepla, čím predhrieva a vysúša náplň paliva. Vo vrchnej časti (pozícia 7) opúšťa plyn generátor. Tento plyn je však bezprostredne za generátorom nečistý, pretože pri prechode plynu generátorom tento z pevného paliva strháva pevné častice a popol, takže je nutné ďalšie dočisťovanie a ochladzovanie plynu. Invertný generátor Invertný plynový generátor Invertný generátor sa používa pre vytváranie čistého plynu z dreva. V invertnom generátore je rozvrstvenie zmesi podobné, ako v klasickom generátore, ale vzduch prúdi zmesou opačným smerom. Prúdenie vzduchu generátorom opačným smerom je vynútené uvoľňovaním dechtových pár, ktoré nepriaznivo pôsobia na stav súčasti motora. Pri prechode dreveným uhlím po destilácii však je možné docieliť rozloženie týchto pár. Vzduch vstupuje do generátora vo vrchnej časti (pozícia 1), ale na rozdiel od klasického generátora vstupuje rovno do vnútornej časti valca obsahujúceho drevo. Vstupuje do vrstvy obsahujúcej tlejúce drevo (pozícia 4), ktoré sa destiluje a obohacuje vzduch o dechtové pary, vlhkosť a oxid uhličitý. Cez túto vrstvu sa vzduch dostáva do najspodnejšej vrstvy (pozícia 3), ktorá obsahuje rozžeravené drevené uhlie. Tu sa oxid uhličitý redukuje na oxid uhoľnatý a vplyvom vysokej teploty sa zároveň rozkladajú vzdušné a dechtové pary. Pod vrstvou dreveného uhlia sa nachádza rošt a popolník (pozícia 2). Po prechode touto vrstvou plyn opúšťa generátor výstupom (pozícia 6) a putuje na ďalšie dočisťovanie a ochladzovanie. Vzhľadom na to, že vzduch putuje cez generátor opačným smerom, neprechádza zohriaty vzduch cez vrstvu nedestilovaného dreva (pozícia 5), teda ju ani nevysúša. To však ani nie je žiaduce, pretože vlhkosť obsiahnutá v dreve sa využíva na zvýšenie výhrevnosti rozložením vodných pár na vodík a kyslík. Opačný smer prúdenia takisto spôsobuje, že vzduch po prechode vrstvy s uhlím neprechádza žiadnou ďalšou vrstvou, v ktorej by sa mohli zachytiť voľné častice popola vytrhnuté z vrstvy uhlia, preto je nutné vzduch dočistiť intenzívnejšie, ako pri klasickom generátore. Na rozdiel od motorov na skvapalnený ropný plyn alebo stlačený zemný plyn, generátorové motory neobsahujú vo vypnutom stave nikde plyn stlačený, alebo vo vysokých koncentráciách, preto môžu byť generátorové nádoby opatrene obyčajnými vekami pre plnenie pevného paliva. Jedinou podmienkou je, že veko nesmie prepúšťať vzduch, aby generátor nenasával \"falošný vzduch\", ktorý bude putovať inou cestou, ako by mal a zníži účinnosť destilačného procesu."}
{"id": "554611", "title": "Chladiaca kvapalina", "context": "Chladiace kvapaliny v elektrotechnike Na chladenie transformátorov sa používa olej."}
{"id": "281810", "title": "Paroplynová elektráreň", "context": "Princíp Zemný plyn sa najprv spáli v plynovej turbíne, ktorá vyrobí prvú časť energie a vzniknuté horúce spaliny ešte vyrobia paru v kotli, podobne ako v uhoľnej elektrárni. Táto dvojitá výroba podstatne zvyšuje energickú účinnosť."}
{"id": "56081", "title": "Karbidová lampa", "context": "Dostupnosť Na Slovensku je možné okrem starožitných karbidových lámp kúpiť aj profesionálne speleo-karbidky, teda oddelený vyvíjač plynu a horák. Horák je dostupný iba od firmy Petzl typ E18 ACETO. Vyvíjače plynu su na tom o čosi lepšie. Dostupné su dva typy: prekvapavací vyvíjač acetylénu od firmy Petzl typ E50 ARIANE a tlakový vyvíjač acetylénu ALUSTAR od slovenskej firmy MEANDER."}
{"id": "264991", "title": "Trubicový zásobník", "context": "Výkyvy teploty a ochrana pred koróziou Položenie pod zemou zmenšuje veľké výkyvy teploty (deň/noc), ktoré vedú vo (vlhkom) prostredí k silnému zrážaniu kondenzačnej vody na kovovom povrchu. Také rozdiely teploty v zásobníku vznikajú tiež zmenou tlaku plynu – najmä pri plnení (komprimácia ohriatie) alebo vyprázdnení (pri uvoľnení ochladenie). Trubica sa navyše ešte zvonka chráni „katodicky\" pred koróziou. Pritom sa vedľa trubíc zakope „obetovaná anoda“ a spojí sa s kladným pólom rovnosmerného napätia, ale záporný pól sa spojí s trubicami. Tým sa korózia presmeruje na anodu."}
{"id": "544192", "title": "Spaľovací priestor", "context": "Spaľovacie priestory žiarových motorov Pri tzv. žiarových motoroch, ktoré sa už dnes nepoužívajú sa zmes pripravuje termickým spôsobom , t.j. nastrekuje na horúcu stenu žiarovej vložky. Tu je požiadavka tepelnej izolácie tejto vložky aby si zachovávala vysokú teplotu 650 - 750 °C, resp. vonkajšieho zdroja tepla pre zohriatie pri štartovaní."}
{"id": "78802", "title": "Transformátor", "context": "Použitie  energetika zdroje väzba medzi jednotlivými podobvodmi v elektronických obvodoch zdroj vysokého napätia (Teslov transformátor, zapaľovacia „cievka“ v zážihovom motore, zdroj vysokého napätia pre obrazovky) galvanické oddelenie"}
{"id": "598425", "title": "Brezina (okres Trebišov)", "context": "Obec Brezina leží v regióne Dolný Zemplín na juhozápade okresu Trebišov, v rovinatej oblasti medzi Slanskými vrchmi, resp. ich časťou Milič a Zemplínskymi vrchmi, v tesnej blízkosti maďarských hraníc (približne 2 km). Susedí s obcami Kuzmice a Kazimír. Obcou preteká potok Izra. V obci začína značkovaná turistická trasa Brezina – Izra (jazero) – Čatorňa (Babia hora, medzi vrcholmi Zbojník/Tolvaj-hegy a Lipovec/Hársas-hegy), ktorou je možné prejsť ďalej do malej obce Pusztafalu v Maďarsku. Chotár obce sa nachádza medzi 135 a 310 mnm"}
{"id": "33148", "title": "Breza (okres Námestovo)", "context": "Poloha a charakteristika Obec Breza sa rozprestiera v Podbeskydskej vrchovine na brehu rieky Bielej Oravy. Bola založená okolo roku 1580, osídlením obyvateľmi z Lokce, na základe valašského práva. Patrila Oravskému panstvu a spravovali ju dediční richtári. Obec Breza sa rozprestiera na ľavom brehu rieky Biela Orava v nadmorskej výške Najvyššími geodetickými bodmi územia sú stredohory Zraz (), Vyšná Poperačka () a Vráta (), ktoré sú od seba oddelené dolinou Kýčery. Celková výmera územia je 2 251 ha tvaru lichobežníka. Väčšinu katastrálneho územia tvoria lesy s porastom smreka obyčajného spestrené rôznymi rastlinami, trávami, kríkmi, ako lieska obyčajná, čučoriedka obyčajná, ruža šípová, breza biela, ojedinele buk obyčajný a pod. Brezanský chotár je známi výskytom lesných plodov, najmä jedlých húb, ktoré lákajú mnohých návštevníkov."}
{"id": "33934", "title": "Hronec (okres Brezno)", "context": "Polohopis Leží v údolí Čierneho Hronu na severnom okraji Veporských vrchov, približne 5 km západne od Brezna a 4 km východne od Podbrezovej. Rozloha obce je 35,14 km², nadmorská výška stredu obce je 492 m."}
{"id": "35018", "title": "Prakovce", "context": "Polohopis  Časti obce Sídlisko Breziny (Ortváň) a Sídlisko SNP, Za čurinku, Pánska štvrť(za traťou), Gelnická dolina, Malé domky, Prakovská dolina Vodné toky Rieka Hnilec Hrelíkov potok Zimná voda potok"}
{"id": "27013", "title": "Brezovica (okres Tvrdošín)", "context": "Kultúra, šport a zaujímavosti V obci pôsobí Folklórny súbor Briezka , ktorý sa skladá z viacerých skupín: Folklórna skupina z Brezovice – Skupina bola založená v ruku 1981 a vedie ju Božena Pakosová. Ľudová hudba z Brezovice – Bola založená roku 2000 a vedie ju Ľubomír Kaník. Detský folklórny súbor Briezka – Súbor založil v roku 1990 a vedie Anton Kaník"}
{"id": "33814", "title": "Železná Breznica", "context": "Dejiny V 15. storočí obec patrila k panstvu Dobrá Niva, ktoré sa vyčlenilo zo Zvolenského panstva po vybudovaní hradu. Názov Železnej Breznice, situovanej v blízkosti banských miest prezrádza, že už v 15. storočí predstavovala významné stredoslovenské železorudné stredisko. Väčšina jej obyvateľov bola zamestnaná v baniach a hutách a tiež sa živili výrobou uhlia."}
{"id": "27010", "title": "Brezovica (okres Tvrdošín)", "context": "Introduction  Brezovica je obec na Slovensku v okrese Tvrdošín na úpätí Skorušinských vrchov smerom na juh od Trstenej."}
{"id": "12105", "title": "Brezová pod Bradlom", "context": "Dejiny Brezová na prelome 19. a 20. storočia. Fotografia: Pavel Socháň Počiatok najstaršieho osídlenia územia Brezovej pod Bradlom siaha do eneolitu – neskorej doby kamennej. Ďalšie nálezy sú zo začiatku bronzovej doby. Z roku 1262 pochádza najstarší písomný doklad o existencii osady Brezová (villa Brizoua) – dve listiny uhorského kráľa Bela IV. Brezová potom načas spustla, do roku 1568 o nej nemáme písomné zmienky. Poodhaliť aspoň niečo z týchto rokov nedávno pomohla archeológia. V Brezovej sa zistili stopy jednoduchého opevnenia rámcovo datovaného do 15. storočia. V roku 1564 došlo k zaľudneniu Brezovej, v roku 1568 sa ako Brezowa spomína v urbári čachtického panstva. V roku 1598 bolo na Brezovej už 111 domov. Rozloha poľnohospodárskej pôdy v úzkej brezovskej doline nestačila, v okolí preto začalo vznikať kopaničiarske osídlenie. K rozvoju kopaníc prispel i fakt, že poddaní mali pri ich užívaní veľké úľavy pri odvádzaní dávok a daní. Osídlenci prichádzali na Brezovú (a podobne aj do ďalších oblastí Myjavskej pahorkatiny) najmä zo severu Slovenska v rámci tzv. valašskej kolonizácie – viď priezviská obyvateľov Brezovej Brincza, Vallasik. V tejto neskorej fáze valašskej kolonizácie bola už etnická príslušnosť osídlencov slovenská a valachmi sa nazývali podľa valašského spôsobu života, vyznačujúceho sa salašníctvom a chovom dobytka. Niekoľko osídlencov prišlo pravdepodobne i z dedín na okolí Brezovej, čomu nasvedčujú ich priezviská – Brwnowzky, Krainan, Hrussowsky. Prílev osídlencov neskôr zoslabol a počet Brezovanov sa ďalej zvyšoval hlavne vďaka vysokému populačnému prírastku. Počas Rákocziho povstania kuruci (povstalci) na Brezovej na lúkach Brezovky v roku 1706 odzbrojili a zabili 491 cisárskych vojakov. 10. mája 1709 získala Brezová privilégiom panovníka Jozefa I. jarmočné právo a stala sa oppidom – zemepanským mestečkom. Brezová i jej kopanice prudko rástli. Obyvatelia pribúdali nielen v Brezovej, ale i v celom podbradliansko-podjavorinskom kraji. Nijaká oblasť Slovenska vtedy nedosiahla taký nárast obyvateľstva. Koncom 18. storočia mala Brezová 5291 obyvateľov. V roku 1753 bolo v Brezovej 209 remeselníkov. Rozvíjali sa najmä cechy garbiarsky, ševcovský, mäsiarsky, existoval i cech čižmársky. Nárast obyvateľstva pokračoval ešte v 1. polovici 19. storočia. V roku 1837 mala Brezová 6325 obyvateľov (5937 evanjelického, 246 rímskokatolíckeho a 142 židovského vyznania). Väčšina obyvateľov sa venovala poľnohospodárstvu, role vlastnili i remeselníci. Darilo sa garbiarom, Brezová sa v 1. polovici 19. storočia stala jedným z najdôležitejších centier výroby kože na Slovensku. V obyvateľstve Brezovej, formovanom okrem iného i dlhým zápasom o rešpektovanie svojich náboženských práv, dochádza od začiatku 19. storočia k rozvoju národného hnutia. V rokoch 1840–1843 bol brezovským evanjelickým kaplánom Jozef Miloslav Hurban. 28. apríla 1848 Hurban svojou rečou strháva na brezovskom rínku tritisíc prítomných a vyhlasuje Žiadosti slovenského národa v stolici nitrianskej požadujúce slovenčinu v úradnom styku, slovenské školy, slovenských poslancov na sneme a vrátenie kopaníc, pasienkov a hôr. V septembri 1848 sa podbradliansko-podjavorinský kraj stáva centrom povstania. Slovenská národná rada, prvá politická reprezentácia Slovákov, ktorej je Hurban predsedom, sa presúva z Myjavy na Brezovú. 22. septembra vybojujú na Brezovej slovenskí dobrovoľníci prvé víťazné bitky proti piatim stovkám príslušníkov pravidelného cisárskeho vojska a maďarských gardistov (dnes je 22. september na pamäť týchto bojov Dňom ozbrojených síl Slovenskej republiky). V druhej polovici 19. storočia sa zastavil rast Brezovej a nastal postupný pokles počtu jej obyvateľov, ktorý trval až do vzniku prvej Československej republiky. Poštový úrad mala Brezová od roku 1875, telegrafné spojenie od roku 1878 a železnicu až od roku 1899. Garbiarstvu sa venovalo okolo 300 majstrov. Po roku 1890 však nastal úpadok garbiarskeho remesla. Narastalo vysťahovalectvo, najviac Brezovanov odišlo do Ameriky (v rokoch 1893–1908 okolo 1500 ľudí). Národné povedomie prežilo v podbradliansko-podjavorinskom kraji i napriek útlaku. Iste nie je náhoda, že z tohto kraja vzišli Milan Rastislav Štefánik – najvýznamnejšia osobnosť našich novodobých dejín, či diplomati Štefan Osuský a Ján Papánek i ďalší, ktorí prispeli k formovaniu našej novodobej štátnosti. Za národnú slobodu bojovalo počas I. svetovej vojny v čs. légiách 31 Brezovanov, dvaja z nich zahynuli. V radoch rakúsko-uhorskej armády padlo v I. svetovej vojne 71 Brezovanov. K Československej republike sa prihlásila i Brezová. V roku 1919 bolo na Brezovej 4398 obyvateľov. Vznikli menšie garbiarske podniky, kože sa už začali vyrábať továrenským spôsobom. Okrem nich boli v Brezovej ešte dve šarovne, pradiareň, tkáčovňa, 2 tehelne, neskôr pribudla likérka. Úspešne sa rozvíjalo školstvo, 6. 1. 1919 bola otvorená prvá meštianska škola na Slovensku s vyučovacím jazykom slovenským. Podľa projektu Dušana Jurkoviča bola postavená v rokoch 1927–1928 Mohyla generála M. R. Štefánika na Bradle. Názov obce sa od roku 1928 zmenil z Brezovej na Brezovú pod Bradlom. II. svetová vojna priniesla najväčšie utrpenie brezovským Židom. Z Brezovej bolo do koncentračných táborov deportovaných 77 Židov, dospelí, rodiny i deti – 72 z nich zahynulo. Podbradliansko-podjavorinský kraj bol jednou z mála oblastí západného Slovenska, kde možno po vypuknutí Slovenského národného povstania hovoriť o ozbrojenom povstaní. Partizáni Oddielu Repta II. partizánskej brigády M. R. Štefánika pod vedením Jána Reptu dokázali úspešne pôsobiť až do konca vojny a mohli sa preto podieľať i na oslobodení Brezovej 7. apríla 1945. V II. svetovej vojne sa boja za slobodu v radoch domáceho i zahraničného odboja zúčastnilo 45 občanov Brezovej. Počas vojny zahynulo 84 obyvateľov Brezovej – 12 ich bolo umučených alebo padlých v bojoch, 72 židovských obyvateľov zahynulo v koncentračných táboroch. Z Oddielu Repta zahynulo 17 partizánov – niektorí v priamom boji, iní v koncentračných táboroch. Povojnová história Brezovej pod Bradlom bola spätá s priemyselným rozvojom – najmä so vznikom podniku Pružináreň a strojáreň. Súbežne s ním sa obnovil aj rozvoj Brezovej, ktorá bola v roku 1966 povýšená na mesto."}
{"id": "33939", "title": "Horná Lehota (okres Brezno)", "context": "Polohopis Leží na západnom okraji centrálnej časti Horehronského podolia, na hranici podcelkov Lopejská kotlina a Bystrianske podhorie. Obcou preteká potok, ktorý sa južne od obce v osade Bruchačka vlieva do Hnusného. Prístup do obce zabezpečuje cesta III/2374, ktorá odbočuje v Podbrezovej z cesty I/66 (Banská Bystrica – Brezno). Okresné mesto je vzdialené východným smerom, krajské mesto leží na západ."}
{"id": "30689", "title": "Brezina (okres Trebišov)", "context": "Polohopis Obec Brezina leží v regióne Dolný Zemplín na juhozápade okresu Trebišov, v rovinatej oblasti medzi Slanskými vrchmi, resp. ich časťou Milič a Zemplínskymi vrchmi, v tesnej blízkosti maďarských hraníc (približne 2 km). Susedí s obcami Kuzmice a Kazimír. Obcou preteká potok Izra. V obci začína značkovaná turistická trasa Brezina – Izra (jazero) – Čatorňa (Babia hora, medzi vrcholmi Zlodejka/Tolvaj-hegy a Lipovec/Hársas-hegy), ktorou je možné prejsť ďalej do malej obce Pusztafalu v Maďarsku. Chotár obce sa nachádza medzi 135 a"}
{"id": "41228", "title": "Brezovica (okres Sabinov)", "context": "Introduction  Brezovica je obec na Slovensku v okrese Sabinov. Leží na styku Levočských vrchov a Bachurne a dnes je spolu so svojim okolím predovšetkým vyhľadávaným miestom víkendových výletov s perspektívou rozvoja vidieckeho cestovného ruchu. Po prvýkrát sa písomne spomína už v roku 1317, vtedy tu začal vznikať aj hrad, ktorý staval ako rodinné sídlo rod Berzeviciovcov. Dnes z neho ostali len terénne zvyšky, zanikol zrejme už koncom 15. storočia. Zachovali sa však iné zaujímavé pamiatky – pôvodne gotický, neskôr upravený kostol Všechsvätých z roku 1300. Okrem toho bolo v obci kedysi neuveriteľných 7 kúrií a renesančný kaštieľ zo 17. storočia, dnes síce čiastočne zachované, ale pomerne vážne zdevastované. V obci sú dodnes živé prvky ľudovej architektúry i tradičných remesiel. Dňa 22. apríla 2008 zasiahla obec silná prietrž mračien, ktorá spôsobila rozsiahle škody najmä na poľnohospodárskych plochách."}
{"id": "31449", "title": "Silická Brezová", "context": "Názov  Vývin názvu obce 1399 - Borzua 1430 - Bolzwa 1436 - Brozna 1455 - Borzwa 1477 - Borswa 1786 - Borsowa do 1906 - Borzova od 1906-1948 Silická Brezová - Szádvárborsa 1948 - Silická Brezová - Borzova "}
{"id": "588239", "title": "Brezová (vrch v Branisku)", "context": "Opis Brezová leží v rázsoche, ktorá vybieha severovýchodným smerom z hlavného hrebeňa medzi Sľubicou () a Suchým hrbom (). Severne sa nachádza Zvolanská () a Patria (), západne Rudník (), Rajtopíky (), Suchý hrb a Sľubica, južným Predný () a Zadný Moravec () a Kamenčie () a východným smerom Zimná hora (), Za horou () a Vtáčia hora (). Masív odvodňuje riečka Svinka, ktorá patrí do povodia rieky Hornád. Na vrchol nevedie značený turistický chodník. Výhľady Vrchol pokrýva súvislý lesný porast, ktorý neumožňuje rozhľad. Z vhodných lokalít s redšou vegetáciou je však možné pozorovať okolité vrcholy Braniska, pri priaznivých podmienkach tiež východnú časť Nízkych Tatier, Vysoké a Belianske Tatry, Levočské vrchy, Čergov, Šarišskú vrchovinu, Slanské vrchy, Čiernu horu a Volovské vrchy."}
{"id": "588764", "title": "Brezina (vrch v Bachurni)", "context": "Opis Brezina leží v rázsoche, ktorá vybieha východným smerom z vrchu Mindžová (). Východne sa nachádza Hora () a Končistá hora (), južne Chrasť (), západným smerom Mindžová, Bučie (), Magura (), Bachureň () a Skalky () a severným Marduňa (), Kamenná () a Kohút (). Masív je súčasťou povodia Hornádu, kde vodu zo západných svahov odvádza Mindžovský potok, zo severných Malá Svinka a z južných Hermanovský potok. Na vrchol nevedie značený turistický chodník. Výhľady Vrchol pokrýva súvislý lesný porast, ktorý neumožňuje rozhľad. Z lokalít s redšou vegetáciou je možné pozorovať okolité vrcholy Bachurne, Čergov, Šarišskú vrchovinu, Slanské vrchy, Čiernu horu, Volovské vrchy a Branisko."}
{"id": "33952", "title": "Čierny Balog", "context": "Polohopis Rozľahlá obec sa nachádza v srdci Veporských vrchov, asi 4 km južne od Brezna. Tvorí ju 13 osád, situovaných pozdĺž toku Čierneho Hrona a v priľahlých údoliach, obkolesených hustými lesmi. Rieka tvorí os územia a pokračuje severozápadným smerom k Hroncu, kde sa vlieva do Hrona. Z Hronca až po osadu Dobroč rieku lemuje úzkorozchodná Čiernohronská železnica, ktorá v čase najväčšieho rozmachu dosahovala dĺžku takmer 132 km. Obcou prechádza cestná spojnica II/529 z Brezna cez sedlo Tlstý javor do Hriňovej. Osady Obec má 13 osád: Krám, Jergov, Balog, Závodie, Vydrovo, Medveďovo, Dolina, Fajtov, Komov, Látky, Jánošovka, Pustô a Dobroč."}
{"id": "440985", "title": "Pohorelská Maša", "context": "Poloha Leží v údolí Hrona, v nadmorskej výške , na ceste I/66 z Brezna na Pusté Pole. Osadou prechádza aj železničná trať z Brezna do Margecian. Obec leží na severnom okraji Muránskej planiny a rovnomenného národného parku, severne sa vypínajú Nízke Tatry a zároveň ochranné pásmo národného parku. Na západných svahoch vrchu Gindura () sa nachádza lyžiarske stredisko."}
{"id": "27012", "title": "Brezovica (okres Tvrdošín)", "context": "Dejiny Brezovica bola založená podľa valašského práva valachov patriacich k oravskému panstvu. Zakladaciu listinu vydal v roku 1580 Stanislav Thurzo (1576 – 1625) šoltýsovi Alexandrovi Walasekovi ako náhradu za klčovanie a obrábanie pozemkov pre poľnohospodárstvo. Obec bola v roku 1683 vypálená a v roku 1690 úplne zruinovaná litovskými vojskami. V roku 1695 bola zahájená rekatolizácia obce. Do doby Márie Terézie obec spravovali dediční šoltýsi. Neskôr volení richtári. Konečné pomery medzi starousadlíkmi a oravským panstvom boli upravené urbárskou dohodou z roku 1870. Názov obce je odvodený od brezy. Obyvateľstvo Obyvateľstvo tvoria od samých počiatkov ľudia slovenského pôvodu, hovoriaci typickým hornooravským nárečím."}
{"id": "36575", "title": "Nedožery-Brezany", "context": "Poloha Obec sa nachádza v Hornonitrianskej kotline, približne 5 km severne od Prievidze. Rozkladá sa takmer výhradne na ľavom brehu rieky Nitry, ktorá v južnej časti obce priberá ľavostranný Breziansky potok. Prevažne rovinatý terén chotára sa na východnom okraji obce dvíha na výbežky pohoria Žiar."}
{"id": "12104", "title": "Brezová pod Bradlom", "context": "Polohopis Mesto leží v údolí Brezovského potoka, na rozhraní Malých Karpát a Myjavskej pahorkatiny. Je vzdialená južne od Myjavy, východne od Senice a západne od Piešťan. Časti obce Minárčiny, Štverník, Hurbanova dolina, Žriedlova dolina („Židovské“). Ulice Ulice v Brezovej pod Bradlom: Myjavská, Prietržská, Bukovská, Bradlianska, Družstevná, Štúrova, J. Kráľa, Záhumnie, Budovateľská, Sídlisko D. Jurkoviča, Dr. Š. Osuského, Sídlisko Horný rad, Garbiarska, Hurbanova, Piešťanská, Baranecká, Odbojárov, Sídlisko Dolné Lúky, Vajanského, Pod vŕškami, Dolina, Staničná, Partizánska, Cesta SNP, Športová, Družstevná Námestia: Nám. M. R. Štefánika, Nám. 7. Apríla, Hoštáky Vodné toky Najbližšie okolie Brezovej odvodňuje Brezovský potok, ktorého hlavný prameň vyteká pod Pokryvníkmi, priberá ďalšie štyri potoky (cez Brezovú ešte preteká Baranecký potok, na ktorom je postavená vodná nádrž Brezová), preteká Brezovou, Hradišťom a medzi Osuským a Jablonicou sa vlieva do rieky Myjava, ktorá sa nakoniec vleje do pohraničnej rieky Morava."}
{"id": "187180", "title": "Brezina", "context": "Introduction  Brezina môže byť: porast brezy, pozri breza (rod) obec na Slovensku, pozri Brezina (okres Trebišov) vrch v Bachurni (), pozri Brezina (vrch v Bachurni) vrch (509,3 m n. m.) v Myjavskej pahorkatine pri meste Stará Turá, pozri Brezina (vrch v Myjavskej pahorkatine) vrch (264,6 m n. m.) v Ondavskej vrchovine, pozri Brezina (vrch v Ondavskej vrchovine) rozsiahly lesopark v Trenčíne, pozri Lesopark Brezina chránené územie v TANAP-e, pozri Brezina (prírodná rezervácia) potok v Gemeri, pozri Brezina (prítok Muráňa) priezvisko, pozri Brezina (priezvisko), napr.: Ivan Brezina ( 1967), český novinár Ján Brezina (1917 – 1977), slovenský básnik a literárny vedec Thomas Brezina ( 1963), rakúsky spisovateľ a televízny moderátor"}
{"id": "59056", "title": "Bradlo (Myjavská pahorkatina)", "context": "Poloha Nachádza sa na južnom okraji pahorkatiny, približne severovýchodne od mesta Brezová pod Bradlom. Vrchol patrí do myjavského okresu a zasahuje do katastrálneho územia mesta Brezová pod Bradlom a obcí Priepasné a čiastočne aj Košariská."}
{"id": "33609", "title": "Tekovská Breznica", "context": "Polohopis Tekovská Breznica leží na ľavom brehu rieky Hron, 5 km južne od Novej Bane a 5 km severne od Hronského Beňadiku. Cez kataster obce prechádza rýchlostná cesta R1. Obec sa nachádza na juhozápadných pahorkoch Štiavnických vrchov, v doline medzi vrchmi Veľký Inovec a Priesil. Nadmorská výška obce sa pohybuje medzi 186 a 746 metrami. Cez chotár obce preteká rieka Hron. Neďaleko Tekovskej Breznice sa týči najmladšia sopka Strednej Európy a pod vrchom Chmelinie je lávová jaskyňa Sezam. Blízke osídlenia sú Orovnica, Nová Baňa a Hronský Beňadik."}
{"id": "30688", "title": "Brezina (okres Trebišov)", "context": "Dejiny Prvé písomné zmienky o obci pochádzajú približne z roku 1300. Brezina sa v nich spomína pod menom Kulkassa a Kulbasa. Brezina bola počas svojej histórie prevažne poľnohospodárskou obcou, menšia časť obyvateľstva sa venovala remeslám ako košikárstvo, drevorubačstvo, kováčstvo, tkáčstvo a kolárstvo. Obec patrila od roku 1321 šľachte z Kazimíra. V roku 1427 obyvatelia obce platili daň z 8 port, 1582 10 port. V 17. storočí obyvatelia obce schudobneli, v roku 1610 platili daň z 2,75 a 1635 jednej porty. Od roku 1920 sa obec nazývala Kolbaš, po maďarsky Kolbása. Po Prvej viedenskej arbitráži a počas 2. svetovej vojny zostala Brezina súčasťou Česko-Slovenska, resp. neskôr prvej Slovenskej republiky, napriek svojej polohe v blízkosti Maďarska – nachádzala sa v jedinom úseku slovenských hraníc, ohraničeným obcami Slanec, Slanská Huta a Michaľany, kde nedošlo k odstúpeniu územia. Rozvoj obce sa začal po 2. svetovej vojne. Obec bola oslobodená sovietskou armádou 17. decembra 1944. Do roku 1968 boli upravené miestne komunikácie a v roku 1981 bola dokončená regulácia potoka. Na základe vyhlášky povereníka vnútra dr. Daniela Okáliho č. A-311/16-II/3-1948 z 11. júna 1948 (úradný vestník vlády č. 55 čl. 946/1948) bola obec premenovaná na Brezinu."}
{"id": "170319", "title": "Březina", "context": "Pozri aj  Brezina"}
{"id": "151565", "title": "Grúňový potok (prítok Hlbokého potoka)", "context": "Prameň Pramení v Skorušinských vrchoch, v podcelku Skorušina, na severozápadnom svahu Brezového vrchu (1 135,9 m n. m.) v nadmorskej výške približne 1 005 m n. m."}
{"id": "147377", "title": "Izra (potok)", "context": "Smer toku Od prameňa tečie najprv na východ, na hornom toku sa esovito ohýba a pokračuje znovu východným smerom. Pred obcou Brezina mení smer toku a tečie na juhovýchod, v blízkosti štátnej hranice tečie opäť k východu."}
{"id": "116895", "title": "Slavkovský potok (prítok Torysy)", "context": "Prítoky  pravostranné: krátky prítok prameniaci juhovýchodne od osady Podproč, Michalička, Čierny močiar, prítok z lokality Buchlica, Vysocký potok, prítok zo západného svahu Homôľky (800,3 m n. m.) ľavostranné: prítok z juhovýchodného svahu Hole (949,2 m n. m.), prítok z východného svahu Hole, Rovinka, prítok z juhovýchodného svahu Kozinca (842,1 m n. m.), Kunišovský potok, prítok z juhovýchodného svahu Úboče (803,0 m n. m.), Strieborný potok, dva krátke prítoky z lokality Žľabina Ústie Slavkovský potok ústi do Torysy na východnom okraji obce Brezovica v nadmorskej výške cca 443 m n. m. Obce Potok preteká cez katastrálne územie týchto obcí: Ordzovany Brutovce Bijacovce (tvorí severnú hranicu katastrálneho územia obce) Vyšný Slavkov (tvorí krátku hranicu na severozápade katastrálneho územia pri osade Vlčia) Nižný Slavkov (aj intravilánom obce) Brezovička (aj intravilánom obce) Brezovica (okrajom intravilánu) Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Torysy Kategória:Vodné toky v okrese Sabinov Kategória:Vodné toky v okrese Levoča"}
{"id": "26146", "title": "Mohyla Milana Rastislava Štefánika (Bradlo)", "context": "Prístup Z mesta Brezová pod Bradlom vedie označená asfaltová cesta takmer až k pamätníku, kde je záchytné parkovisko. Turistický chodník z mesta má červenú farbu (Štefánikova magistrála) so zelenou odbočkou na bradlo. Z Košarísk žltou, potom zelenou turistickou značkou."}
{"id": "455400", "title": "Tŕstie (vrch v Stolických vrchoch; 1121 m)", "context": "Prístup  po červeno značenom Chodníku Márie Széchy: od juhu z osady Polom cez Kvakov vŕšok () od severu z obce Muráň cez Tri chotáre () a rázc. Tŕstie po zeleno značenom chodníku cez rázc. Tŕstie: od západu z Rimavskej Píly okolo chaty Tŕstie od juhovýchodu z Krokavy po žlto značenej turistickej trase od severu z Tisovca cez rázc. Tŕstie"}
{"id": "549418", "title": "Breznické podolie", "context": "Turizmus Najvýznamnejšou pamiatkou tejto časti územia je Benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku. Breznické podolie tak tvorí zázemie a východisko výstupov do okolitých pohorí. Severným okrajom vedie Novou Baňou červeno značená Rudná magistrála, vedúca atraktívnym územím s banskými pamiatkami. V južnej časti vedie z Tlmáč modro značená trasa do Štiavnických vrchov, na ktorú sa pripája aj zelená trasa z Tekovskej Breznice. Kláštor Hronský Beňadik a neďalekú Morovú kaplnku spája žltý chodník."}
{"id": "8049", "title": "Brekov (hrad)", "context": "Prístup  po značke z obce Brekov, trvanie ↑ 0:30 h, ↓ 0:20 h"}
{"id": "598430", "title": "Sen", "context": "Sen je zážitok obrazových, zvukových a iných zmyslových vnemov vytváraných mozgom počas spánku. Udalosti v snoch bývajú často neuskutočniteľné alebo málo pravdepodobné, a snívajúci nad nimi obvykle nemá kontrolu. Výnimkou je bdelé snívanie, v ktorom si snívajúci uvedomuje, že sníva a niekedy je schopný ovplyvňovať snovú realitu, v ktorej sa nachádza. Snívajúci môžu mať zážitok silných emócií. Desivé alebo znepokojujúce sny sa nazývajú nočné mory. Vedecká disciplína výskumu sna sa nazýva oneirológia."}
{"id": "112691", "title": "Jasnovidecký sen", "context": "Introduction  Jasnovidecký sen je sen, ktorý podla skutočnosti, alebo v symboloch zobrazuje snívajúcemu človeku dej práve sa odohrávajúci mimo dosahu jeho zmyslového vnímania."}
{"id": "112684", "title": "Sen", "context": "Výklad snov Počas existencie ľudstva je možné zaznamenať v každej dobe, v ktorej človek dokázal súvisle a cielene premýšľať o javoch jemu blízkych, veľmi časté snahy vykladať významy snov. Z historického hľadiska môžeme rozdeliť túto tendenciu na tri smery: Symbolický výklad snov Pri tomto postupe je predmetom skúmania obsah sna ako celku. Obvykle sa prihliada na udalosti, ktoré sa v sne odohrali, v kontexte skutočnej situácie. Často sa predpokladá, že sen prináša informácie o dejoch nasledujúcich po súčasnej situácii, teda nahliada do budúcnosti. Tento prístup je výrazne nespoľahlivý, pretože dvaja rôzni vykladači, aj keď použijú rovnaký postup, môžu dôjsť k úplne rozdielnym, často aj opačným záverom. Za príklad takéhoto postupu je možné označiť tvrdenie, ku ktorému sa dopracoval biblický Jozef pri výklade faraónovho sna. Sen zobrazuje, ako za siedmimi tučnými kravami ide sedem vychudnutých, ktoré pohltia prvé. Sen je vykladaný ako očakávanie príchodu siedmich rokov biedy, ktoré pohltia všetok nadbytok vyprodukovaný v predošlých siedmich úrodných rokoch. Šifrovací výklad snov Šifrovacia metóda výkladu snov sa už snaží postupovať zmysluplnejšie. Z celého deja vyberá dôležité predmety a udalosti, ktoré pomocou kľúčovacej metódy prekladá do zrozumiteľného jazyka. Pretože predmetov a obyčajných udalostí, ktoré sa v snoch vyskytujú, je veľké množstvo, je pre výklad potrebný snár. Snár je v podstate slovník, ktorý obsahuje symbolický výklad každého hesla.Snáre však bývajú väčšinou nepoužiteľné, pretože každý človek má vlastnú symboliku a vlastné myslenie, ktorým sa sen riadi. Postupným prekladom všetkých významných prvkov získame veľké množstvo informácií. Je však na vykladačovi, ktorý túto metódu používa, aby dal jednotlivé informácie do súvislostí a vytvoril tak zmysluplný celok. Z tohto dôvodu je táto metóda, rovnako ako predchádzajúca symbolická , považovaná za neobjektívnu, nevedeckú a výrazne naivnú. Napr. pri hesle Had je možné nájsť nasledujúcu informáciu: byť ovinutý hadom je predpoveďou tvojej bezbrannosti voči intrigám nepriateľov . Analytický výklad snov Analytickú metódu definoval Sigmund Freud vo svojej knihe Výklad snov . Táto metóda je považovaná za jedinú vierohodnú a vedeckú metódu. Výklad snov týmto postupom veľmi pomohol pochopiť štruktúru mysle človeka, objavenie rozdelenia vedomia a nevedomia. Metóda rozoberá sen na čiastkové deje, ktoré skúma samostatne. V niektorých rysoch sa možno podobá šifrovacej metóde, ale v skutočnosti neobsahuje takmer žiadne metaforické a symbolické preklady; význam objektov vysvetľuje na základe znalostí rôznych psychických útvarov."}
{"id": "10103", "title": "Antiromán", "context": "Znaky  udalosti sú podávané nechronologicky chýba logická nadväznosť nejasná téma nejasný záver, viacero alternatívnych záverov alebo záver úplne chýba postavy nemajú rozvinuté osobnosti, sú bez vnútorného sveta a nevyvíjajú sa prázdne strany"}
{"id": "37974", "title": "Astrológia", "context": "Súčasnosť V súčasnosti sa vyskytujú pokusy presvedčiť verejnosť o tom, že astrológia je veda. Autori nových kníh o astrológii píšu o vplyve slnečného žiarenia na človeka, o vplyve fáz Mesiaca na živočíchy, o kozmickom žiarení, o ultrafialových lúčoch, o gravitačných efektoch pri zmene polôh planét, o magnetických poruchách vznikajúcich vplyvom slnečných erupcií, o ionizácii atmosféry a biologických rytmoch. Astrologické predpovede sa však nerobia na základe skúmania toku žiarenia z vesmíru, slnečnej aktivity, záznamov magnetických porúch a gravitačného pôsobenia planét v rôznych konšteláciách, ale v podstate rovnako ako pred tisícročiami, a to z tradovaných formuliek označujúcich polohy planét v určitých súhvezdiach za zlé, v iných za dobré alebo opozíciu dvoch planét za zlú, konjunkciu za dobrú apod. Súčasní astrológovia preberajú staré skúsenosti bez ohľadu na to, že situácia na oblohe sa v priebehu tisícročí zmenila. Vstup Slnka do dvanástich znamení (súhvezdí zvieratníka) počítajú rovnakým spôsobom ako pred 2 000 r, hoci Slnko je v porovnaní s vtedajšou polohou v jarnom slnovrate o 30° ďalej. Pre astrológa je 21. marca Slnko v znamení Barana, na základe toho robí predpoveď, hoci v skutočnosti je Slnko 21. marca v súhvezdí Ryby. Je to dôsledok precesného pohybu zemskej osi. Pred 2 000 rokmi zemská os nesmerovala k Polárke ako dnes a o 12 000 r bude severný pól Zeme pri hviezde Vega v súhvezdí Lýra. Predpovede astrológov sú zhruba o 1 mesiac posunuté vzhľadom na dátum, pre ktorý sa robia. Úspech astrológov spočíva azda v tom, že z nesmierneho množstva predpovedí sa vždy nájdu také, ktoré sa splnia, a tie reklamne využijú. Zástancovia astrológie argumentujú, že moderní seriózni astrológovia si uvedomujú to, že znamenia zodiaku predstavujú určitú časť roka , a teda neuvažujú o postavení planét v súhvezdiach, ako sa mylne domnievajú hlavne kritici astrológie. Napríklad začiatok znamenia Barana predstavuje deň jarnej rovnodennosti a symboliku prírodných rytmov, v tomto prípade \"prebúdzanie prírody, foriem života\" po \"zimnom spánku\" a v tomto duchu analogicky stotožňuje symboliku \"priebojnosti, iniciácie, seba-zachovania\" do oblasti ľudských psycho-somatických procesov. Ani to však nič nemení na fakte, že ide o prázdnu symboliku a na nej založené postupy a výsledky astrológie nemajú žiadne ukotvenie v realite."}
{"id": "826", "title": "Isabel Allendeová", "context": "O skutočnosti „Skutočnosť nie je len to, čo vidíme na povrchu, skutočnosť má i magickú dimenziu, a keď po nej zatúžime, máme právo ju nadsadiť a dať jej farebnosť“."}
{"id": "129317", "title": "Vedomé snívanie", "context": "Obvyklé techniky  Overovanie skutočnosti Overovanie skutočnosti je obvyklý postup na rozoznanie toho, či človek sníva alebo nie. Vyžaduje vykonať nejakú činnosť, ktorej výsledok je odlišný pri opätovnom vykonaní. Tieto techniky sa vykonávajú počas bdelého stavu, čo vyvoláva sen o vykonaní overenia skutočnosti, ktoré obvykle zlyhá, a to potom napomáha snívajúcemu uvedomiť si, že sníva. Nejaké príklady: Prečítajte nejaký text, pozrite sa inde, a potom ho prečítajte znova, alebo pozrite na vaše hodinky a zapamätajte si čas, pozrite sa inde a potom znova na hodinky. Pozorovateľ si všimne, že vo sne sa text alebo čas zvykne zmeniť. Stlačte vypínač svetla alebo sa pozrite do zrkadla. Vypínač svetla vo sne iba zriedkavo funguje správne, a odrazy v zrkadle sa často zobrazujú ako rozmazané, skreslené alebo nesprávne. Uštipnite sa alebo udrite silno nejaký predmet. Vo sne nemusíte pocítiť bolesť. Pozrite sa na svoje ruky. Skúste nimi vykonať nejakú aktivity, napr. nakresliť obraz do vzduchu alebo sa skúste zahrať na čarodeja. Vo sne sa tieto akty môžu splniť, ak očakávate že sa splnia. Ďalšie spôsoby overovania skutočnosti sa týkajú znamení, kľúčov k uvedomeniu si snívania. Snové znamenia sú často rozdelené nasledovným spôsobom: Skutok – Snívajúci, iná snová osoba, alebo vec robí niečo neobvyklé alebo nemožné v bdelom živote, ako napr. fotografie v časopise alebo v novinách sa javia ako trojrozmerné a pohyblivé. Súvislosť – Miesto alebo okolnosti vo sne sú zvláštne. Forma – Snívajúci, iná osoba alebo vec mení tvar, alebo je zvláštne tvarovaná; môže sa vyskytnúť neobvyklé oblečenie alebo vlasy, alebo videnie z pohľadu tretej osoby. Uvedomenie – čudné myšlienky, silné emócie, alebo neobvyklé pocity, alebo zmenené vnímanie. V niektorých prípadoch pohybovanie hlavy zo strany do strany môže spôsobiť sekanie obrazu. Súdržnosť – Niekedy snívajúci môže byť vo sne \"teleportovaný\" na úplne odlišné miesto. Aj keď takéto okolnosti sa môžu javiť v bdelom živote ako neobvyklé, v stave snívania sa môžu javiť ako úplne normálne. Naučiť sa zachytiť tieto znamenia môže pomôcť tomu, aby si človek uvedomil, že sníva. Mnemotechnické vyvolávanie vedomého sna Mnemotechnické vyvolávanie vedomého sna je obvyklá technika na vyvolanie vedomého sna podľa želania, určením zámeru počas zaspávania, ktorý slúži na rozpoznanie snívania, alebo zapamätanie si, že je treba hľadať snové znamenia. Keďže je táto technika jednoduchá na osvojenie (takmer každý si často určuje zámery), je vhodná pre tých, ktorí nikdy nepraktikovali techniky vyvolávania vedomého snívania. Túto techniku vyvinul Stephen LaBerge, a bola podrobne popísaná v jeho knihe Exploring the World of Lucid Dreaming . Prebudenie sa a opätovné zaspanie Technika prebudenia sa a opätovného zaspania je často najľahšia cesta na vyvolanie vedomého sna. Metóda spočíva v tom, že človek ide spať unavený a zobudí sa o päť hodín skôr. Potom, sústrediac všetky svoje myšlienky na vedomé snívanie, zostane bdelý počas jednej hodiny a potom ide znova spať. Pravdepodobnosť výskytu vedomého sna je tak oveľa vyššia. Je to preto, že REM fázy sú v priebehu noci dlhšie, a táto technika ponúka výhodu najlepšej REM fázy. Keďže táto REM fáza je dlhšia a hlbšia, vzniknutá bdelosť môže poskytnúť oveľa dlhší vedomý sen. Okrem toho platí, že človek si ľahšie vybaví sen vtedy, keď je prebudený počas neho. Po skončení snovej fázy človek obvykle upadne do hlbšieho spánku a vďaka tomu si sen nezapamätá. Ak si chcete zapamätať sen počas noci, je najlepšie vstať a krátko sa prechádzať, alebo si sen okamžite zaznamenať do svojho snového denníka, alebo diára, ktorý si položíte na nočný stolík. Vedomý sen vyvolaný z bdelosti Vedomý sen vyvolaný z bdelosti sa objavuje, keď spiaci vstupuje do fázy REM so zachovaným vedomím seba samého priamo z bdelého stavu. Kľúčom k tejto technike je rozoznanie hypnagogického stavu, ktorý je na hrane medzi bdelosťou a spánkom. Ak je človek schopný zostať pri vedomí počas tohto štádia, je možné vstúpiť do sna pri plnom vedomí, že je to sen. Keďže v tejto technike nie je treba rozoznávať signál na vyvolanie vedomého sna, javí sa ako viac spoľahlivá v porovnaní s inými technikami. Sú niektoré kľúčové časy, v ktorých je najlepšie použiť túto techniku; nie je ľahké dosiahnuť úspech počas noci po tom, ako bol človek dlhší čas bdelý, na druhej strane je to pomerne ľahké po približne 15-minútovej bdelosti alebo pri popoludňajšom zdriemnutí. Používatelia tejto techniky často počítajú, predstavujúc si seba ako šplhajú alebo zliezajú schody, spievajú si pre seba, skúmajú zložité pasívne sexuálne fantázie, ovládajú svoj dych, sústreďujú sa na relaxujúce telo počnúc prstom a končiac hlavou, dovoľujú obrazom plynúť a predstavujú si seba ako skáču do týchto obrazov, alebo používajú rôzne formy sústredenia na zachovanie bdelej mysle, až pokiaľ dosiahnu stav pokoja a uspia svoje telo. Počas prechodu do snového stavu majú niektorí zážitok spánkovej paralýzy, vrátane silných vibrácií, sekvencií veľmi hlučných zvukov a pocitov otáčania sa do iného stavu vedomia, \"prechodu do inej dimenzie\". Je tu tiež často pocit prudkého padania skrz posteľ, alebo pocit, že človek vstupuje do tmavej miestnosti, v ktorej je možné vyvolať akúkoľvek snovú scenériu iba tym, že sa na ňu človek sústredí. Kľúčom k úspechu je nezľaknúť sa, najmä počas prechodu, ktorý môže byť náhly a neočakávaný. Technika prispôsobenia cyklov Technika prispôsobenia cyklov , ktorú vyvinul Daniel Love, je efektívna cesta na vyvolanie vedomého snívania. Vyžaduje prispôsobenie spánkových cyklov s cieľom posilniť vedomie počas neskoršej časti spánku. Najprv sa človek prebudí o 90 minút skôr oproti obvyklému času budenia, až pokiaľ sa jeho spánkové cykly začnú prispôsobovať (Love odporúča aspoň týždeň). Počas tejto 90 minútovej periódy vykonáva overovanie skutočnosti. Po dokončení tejto iniciačnej periódy sa denne striedajú normálne časy budenia so skorými. Počas dní s normálnym časom budenia je telo pripravené zobudiť sa a vykonať overovanie skutočnosti aj počas doznievajúceho spánku a snívania. Tieto úpravy spánkových cyklov by mali vytvoriť priaznívé psychologické a biologické podmienky pre vedomé snívanie. Technika Dona Juana Túto techniku spopularizoval Carlos Castaneda v knihe Cesta do Ixtlanu. Ešte pred spánkom sa človek pozrie na svoje ruky a povie si pre seba: \"Neskôr, keď budem snívať, sa pozriem na svoje ruky a uvedomím si, že snívam.\" Počas snívania sa človek pozrie na svoje ruky, potom sa obzrie okolo seba a zopakuje tento postup počas sna. Nástroje pre vyvolávanie vedomých snov Vyvolanie vedomého sna je možné použitím fyzického nástroja. Všeobecný princíp spočíva v prirodzenom fenoméne začlenenia vonkajšieho stimulu do sna. Pokiaľ človek vstupuje do REM fázy, spustí zvuk alebo blikajúce svetlá, ktoré sú zakotvené v sne snívajúceho. Napríklad blikajúce svetlá sa vo sne môžu zjaviť ako svetlá automobilu. Veľmi známym nástrojom je Nova Dreamer, ktorý sa ale od roku 2006 už nevyrába. Elektronické prístroje nie sú jedinými pomôckami na vyvolávanie vedomých snov. Je tiež veľmi rozšírené počúvanie rôznych zvukových nahrávok pred spánkom. Tiež je bežné nastaviť si spustenie zvukovej nahrávky v momente, keď človek začne spať. Týmto spôsobom je možné docieliť vedomý sen vďaka rozoznanému zvuku."}
{"id": "114993", "title": "Umenie vykladať sny", "context": "Introduction  Umenie vykladať sny má podľa E. Fromma za cieľ pochopiť, kedy sen prýšti z nášho lepšieho ja a kedy z našej živočíšnej podstaty: má sa sen chápať ako hlas nižšieho alebo vyššieho ja? Rozumieť jazyku snov je umenie, ktoré si vyžaduje znalosti, talent, cvik a trpezlivosť. Jeden z najdôležitejších a často najťažších problémov pri výklade snov je rozpoznať, či je sen prejavom iracionálnej túžby a jej splnenia, jednoduchého strachu alebo úzkosti, alebo hlbokého pohľadu do vnútorných a vonkajších síl a udalostí."}
{"id": "194261", "title": "Veselé panie z Windsoru", "context": "Hlavná myšlienka Celý život je len bláznivý a rozmarný žart, a preto sa neoplatí brať ho príliš vážne."}
{"id": "67019", "title": "Halucinácia", "context": "Príčiny vzniku halucinácií Halucinácie patria medzi najvýznamnejšie poruchy vnímania. Príčiny ich vzniku môžu byť rôzne, napr.: silné emocionálne zaťaženie – môže viesť k vystupňovaniu vnemov, ktoré súvisia nie s vonkajšími podnetmi, ale so vnútornými aktivitami jedinca stres – telesné alebo duševné preťaženie znižuje kontrolnú funkciu mozgu senzorická deprivácia – vznikajú po úplnom vyradení podnetov alebo ich nedostatku (napr. pri letoch na dlhé vzdialenosti, vo vesmíre, pri dlhotrvajúcej izolácii napr. v tme) hypnóza a vplyv niektorých drog telesné ochorenia – napr. cukrovka duševné ochorenie – veľmi často sú aj znakom duševného ochorenia, pre schizofrenikov býva halucinácia výrazne negatívnym zážitkom spánková deprivácia"}
{"id": "111334", "title": "Povera", "context": "Ľudské povery Ľudia (deti od ôsmeho mesiaca) rovnako automaticky ako holuby, sú pripravení vytvárať si predstavy o príčinných spojeniach viackrát náhodne sa opakujúch situácií (i keď v skutočne ide iba o náhodu). Príkladom je existencia rôznych rituálov pred dôležitými udalosťami, používanie talizmanov, potvrdenie platnosti rôznych proroctiev, i poverčivá viera v nadprirodzené javy. Myšlienkovej chybe, ktorá vzniká neuvedomením si, že \"potom\" nemusí ešte znamenať \"preto\" , je možné predísť kladením \"kacírskych\" otázok a hľadania dôkazov o tom, že presvedčenie sa (ne)zakladá na pravde. Faktory utvrdenia mylného presvedčenia: opakovanie rovnakej dvojice udalostí (informácií) spoločné učenie. Mylné presvedčenie je možné prenášať z generácie na generáciu v prípade, ak rozpor medzi mylným presvedčením a skutočnosťou neznamená, že ľudia ohrozujú svoje šance prežiť. Mylný spôsob myslenia sa môže v takom prípade stať nezávislým od osobnej skúsenosti a stať sa vierou."}
{"id": "78779", "title": "Zoznam hudobných článkov/CH", "context": "chc Chcem byť sám"}
{"id": "114487", "title": "Tieň (psychológia)", "context": "Introduction  Tieň je v Jungovej psychológií inferiórna časť osobnosti. Súhrn všetkých osobných a kolektívnych dispozícií, ktoré v dôsledku ich nezlučiteľnosti s vedome volenou formou života nežijeme a ktoré sa v nevedomí spájajú do relatívne autonómnej časti osobnosti s opačnými tendenciami. Tieň sa správa voči vedomiu kompenzačne, jeho pôsobenie môže byť preto práve tak dobre negatívne ako pozitívne. Ako snová postava má tieň rovnaké pohlavie ako snívajúci. Ako časť osobného nevedomia patrí tieň k ja, avšak ako archetyp odporcu (protivníka, satana) patrí ku kolektívnemu nevedomiu. Uvedomenie si tieňa patrí k počiatočnej, úvodnej práci v analýze. Prehliadanie a potláčanie tieňa, ako aj stotožňovanie ja s tieňom môže viesť k nebezpečným disociáciám. Pretože tieň leží v blízkosti sveta inštinktov, je nevyhnutné brať ho neustále do úvahy. Postava tieňa personifikuje všetko, čo subjekt neuznáva, a čo sa mu predsa len stále znovu a priamo alebo nepriamo vnucuje, teda napr. menejcenné charakterové črty a ostatné nezlučiteľné tendencie. Tieň je oná zahalená, potlačená, väčšinou menejcenná a previnilá osobnosť, ktorá svojimi najvzdialenejšími výbežkami siaha až do ríše živočíšnych predkov a zahŕňa tak celý historický aspekt nevedomia. Pokiaľ sme až doteraz boli toho názoru, že ľudský tieň je zdrojom všetkého zla, môžeme teraz už pri presnejšom skúmaní odhaliť, že nevedomý človek, totiž práve tieň, nepozostáva z tendencií hodných morálneho zvrhnutia, ale vykazuje rad dobrých kvalít, totiž normálne inštinkty, účelné reakcie, vnemy verné skutočnosti, tvorivé impulzy a iné."}
{"id": "112817", "title": "Denné snenie", "context": "Introduction  Denné snenie je snenie v bdelom stave. Jeho obsahom býva to, čo stojí na vrchole hodnotovej orientácie človeka a čo nemôže dosiahnuť, ďalej to, čo má šancu získať, a napokon to, čo ho v najbližšej dobe čaká. Často v dennom snení zaujímajú miesto narušené ľudské vzťahy, zatiaľ čo rutinné záležitosti sa prakticky nevyskytujú."}
{"id": "112683", "title": "Sen", "context": "Introduction  Sen je zážitok obrazových, zvukových a iných zmyslových vnemov vytváraných mozgom počas spánku. Udalosti v snoch bývajú často neuskutočniteľné alebo málo pravdepodobné, a snívajúci nad nimi obvykle nemá kontrolu. Výnimkou je bdelé snívanie, v ktorom si snívajúci uvedomuje, že sníva a niekedy je schopný ovplyvňovať snovú realitu, v ktorej sa nachádza. Snívajúci môžu mať zážitok silných emócií. Desivé alebo znepokojujúce sny sa nazývajú nočné mory. Vedecká disciplína výskumu sna sa nazýva oneirológia. Vedci veria, že takmer všetci ľudia snívajú približne rovnako často; aj tí, ktorí si sny málokedy pamätajú, si na ne spomenú, keď sú prebudení počas fázy REM. Snívanie u zvierat sa líši druh od druhu. Mnohí ľudia veria, že sny majú určitý význam, a preto sa snažia svoje sny určitým spôsobom popísať a potom k nim priradiť význam. Pre pohodlnejšie určovanie významu snov vznikli špeciálne výkladové knihy nazývané snáre. V minulosti sa často verilo, že sny predpovedajú budúcnosť. Niektorí ľudia veria, že v sne hovoria so svojím Bohom. Odborná verejnosť sa stavia k významu snov ako možnosti predpovedania budúcnosti skôr chladne a odmietavo. Podľa taoizmu existuje sen v týchto formách: obyčajný sen, ktorý sa objavuje sám od seba; sen vyvolaný strachom, myslením na čosi, čo nás trápi; radostný sen."}
{"id": "112685", "title": "Sen", "context": "Sen z pohľadu psychológov Sigmund Freud tvrdil, že sen má iracionálnu povahu. Podľa Ericha Fromma má sen tak iracionálnu, ako aj racionálnu podstatu. Cieľom umenia vykladať sny je pochopiť, kedy sen prýšti z nášho lepšieho ja a kedy z našej živočíšnej podstaty. Nijaký sen sa nezaoberá materiálom, ktorý nemá zmysel. Sen má svoj zmysel. Je to váš sen, dej ste si vytvorili vy sami a sami ste si pridelili úlohu. Napriek zjavným nedôslednostiam musí mať sen nejaký význam a musí dávať nejaký zmysel. Symboly použité vo sne sú univerzálne symboly, pričom všeobecnosť sa chápe v obmedzenom zmysle, ako spoločná niektorým kultúram, nie však všetkým. Carl Gustav Jung zastával názor, že sen je prejavom vyššej múdrosti. Je dokázané, že zápach počas spánku negatívne ovplyvňuje naše sny. Naopak vôňa počas spánku ovplyvňuje naše sny pozitívne."}
{"id": "129315", "title": "Vedomé snívanie", "context": "Introduction  Vedomé snívanie (lucidné, bdelé, jasné snívanie) je uvedomovanie si stavu snívania, ktorého výsledkom je oveľa jasnejší snový zážitok, a ktorý niekedy umožňuje ovládanie obsahu sna. Zážitok tohto druhu sa nazýva vedomý sen. Stephen LaBerge, populárny autor a experimentátor v tejto oblasti, opísal vedomé snívanie ako \"snívanie, počas ktorého viete, že snívate.\" Ľudia zažívajúci vedomé sny ich popisujú ako úžasné, farebné a fantastické. Mnohí ich prirovnávajú k duchovnému zážitku a tvrdia, že tieto skúsenosti zmenili ich život a vnímanie sveta. Niektorí dokonca popísali vedomé sny ako hyperrealitu, ktorá sa javí \"viac skutočná ako skutočnosť\", v ktorej sa všetky prvky skutočnosti javili jasnejšie a výraznejšie ako v obvyklom bdelom stave. Vedomé sny sú viac zapamätateľné ako ostatné druhy snov vrátane nočných mor, čo môže byť dôvodom na to, prečo je vedomé snívanie často odporúčané ako prostriedok na zbavenie sa desivých snov."}
{"id": "210820", "title": "Tranz", "context": "Introduction  Tranz je zmenený stav vedomia, v ktorom sa subjekt z väčšej časti alebo aj úplne odpája od svojho každodenného ja, stráca vedomie o čase a mieste, a dokonca i svoju vlastnú identitu, takže ním môže prestúpiť celkom iná identita. Subjekt sa v tomto stave môže stať vysoko sugestibilným (ľahko ovládateľným), ako v hypnóze, alebo náchylným na špecifické modely správania, ako pri pôsobení voodoo. Stav tranzu môže vyvolať extázu i mystické pohrúženie, ako ich zažívajú napríklad šamani. Kategória:Psychológia Kategória:Mágia"}
{"id": "106694", "title": "Jasnovidectvo", "context": "Introduction  Jasnovidectvo je schopnosť vidieť veci, ktoré unikajú bežnému videniu. Druhotne aj schopnosť vidieť do minulosti alebo budúcnosti. Prvé je výsledkom rozšírenej schopnosti normálneho videnia, ktorá údajne závisí od prekonania mentálnej a psychickej roztržitosti. Čím dokonalejšie sa táto roztržitosť potlačí, tým sa subjekt stáva schopnejším pozorovateľom. Na vrchole potlačenia roztržitosti sa stáva jasnovidcom. Je schopný preniknúť k pohnútkam ľudí a na základe týchto pohnútok vyrátať konečný výsledok ich snáh. Druhé je skôr výsledkom zvýšenej psychickej citlivosti identifikovať príčiny zmien v citoch."}
{"id": "515417", "title": "Problém spiacej krásavice", "context": "Problém Spiaca krásavica sa zúčastní experimentu, kde jej povedia tieto pravidlá: V nedeľu ju umelo uspia. Podľa hodu mincou ju buď jedenkrát alebo dvakrát zobudia, spýtajú sa otázku a dajú jej liek, po ktorom na toto zobudenie zabudne. Experimentátori si hodia férovou mincou, ktorá rozhodne, ako bude prebiehať experiment. Ak padne hlava, spiacu krásavicu zobudia iba raz v pondelok. Ak padne znak, tak ju zobudia aj v pondelok aj v utorok. Bez ohľadu na mincu, spiaca krásavica je zobudená v stredu a bez ďalšej otázky sa experiment skončí. Vždy, keď spiacej krásavici položia otázku, tak nebude vedieť, aký je vtedy deň a ani nebude vedieť získať žiadnu informáciu o tom, či už bola zobudená predtým, alebo nie. Otázka, ktorá jej vždy bude položená, znie: \"Aká je miera tvojho presvedčenia, že na minci padla hlava?\""}
{"id": "465858", "title": "Cold reading", "context": "Paušálne popisy Jasnovidec využíva všeobecne platné paušálne opisy, s ktorými sa ľudia radi stotožňujú. Takými sú skryté lichôtky a veci, ktoré radi ľudia počujú, aj keď nemusia byť pravdivé. Účinné je, keď jasnovidec hovorí klientovi to, čo chce klient počuť. Tým utvrdzuje klienta v jeho presvedčení a vzbudzuje v ňom dojem, že naozaj vie o čom hovorí."}
{"id": "106450", "title": "Ilúzia", "context": "Introduction  Ilúzia je skreslený vnem skutočnosti. Pri ilúzii sú senzorické podnety inak interpretované, napr. chorý človek môže vďaka horúčke hru tieňov na stene vnímať ako hrôzostrašnú postavu, unavený šofér považovať strom pri ceste za stojaceho človeka. Je to klamná predstava, prelud. V závislosti od celkového psychického, najmä citového rozpoloženia a zacielenia človeka sa môže stať, že vzniknuté predstavy úplne zatienia alebo skreslia vnem skutočného predmetu. Neraz si šum krovia zamieňame za nárek a pod. Takéto vnemy skreslené predstavami voláme ilúziami . Príčinou vzniku ilúzií je však veľmi často aj nedostatok a neúplnosť zmyslových dát (napríklad v tme) alebo aj to, že sú to podnety neobvyklého tvaru."}
{"id": "199347", "title": "Paradoxný spánok", "context": "Introduction  Paradoxný spánok (iné názvy: REM, spánok REM, REM-spánok, rýchle očné pohyby, aktívny spánok, desynchronizovaný spánok, rombencefalický spánok , REM je angl. skratka spojenia rapid eye movement ) označuje fázu najhlbšieho spánku, pri ktorom dochádza k sneniu. K sneniu avšak môže dochádzať aj v NREM fázach spánku, avšak sny sú opisované ako fádne a nejasné. Sny konajúce sa v REM fáze spánku sú živé a bizarné. Ak sa dívame na časový profil prirodzeného spánku z hľadiska trvania a striedania fázy NREM-spánku a REM spánku, na zvislej osi je mozgová aktivita v Hz, na horizontálnej osi vyobrazený čas trvania spánku. Jeden cyklus REM a NREM spánku trvá 90 minút, avšak aktivita REM spánku je tesne pod úrovňou bdenia, čím sa môžeme domnievať, že REM spánok je spánok plytký. Nie je to tak. Je to ten najhlbší spánok, avšak aktivita mozgu práve v tejto fáze stúpa na hodnoty pripomínajúce bdenie, zobrazujú sa naň vlny podobné beta-vlnám, ktoré sú charakteristické pre zobudeného človeka. REM spánok tvorí 15-20% z celkového trvania spánku, aktivita mozgu je v ňom o 30-40% vyššia ako vo fáze bdenia. Sú preň charakteristické alfa, theta a pílovité vlny s vysokými frekvenciami pripomínajúcimi bdelú aktivitu mozgu. Avšak mozog je v tejto fáze \"odpojený\" od tela ako ochranný mechanizmus pred realizáciou snových pohybov. Dochádza teda k úplnému vymiznutiu svalového tonusu okrem okohybných a autonómnych (aj dýchacích) svalov. Srdcová aktivita a frekvencia dýchania sú zvýšené, dýchanie je rýchle a plytké. Dochádza k transformácii primárnej pamäti na pamäť sekundárnu - slabé spomienkové asociácie sa menia na silné spomienky. Dochádza tu k výraznej prestavbe a regenerácii CNS . Nástup paradoxného spánku riadi štruktúra locus caeruleus v dorzálnej časti hornej polovici mosta. Paradoxný spánok sa vyskytuje len u stavovcov. Najvýraznejšie je zastúpený u cicavcov - viac u mäsožravcov než u bylinožravcov. Z hľadiska ontogenézy sa pozoruje opačná súvislosť - paradoxný spánok trvá 2-krát dlhšie u novorodencov a mláďat než u dospelých jedincov. Následky deprivácie REM spánku sú úzkosť, neistota a agresivita. Alkohol ako sedatívum vyvoláva nedosiahnutie REM fázy spánku, z dlhodobého hľadiska sa vytráca aj hlboká fáza NREM spánku (fáza III a IV)."}
{"id": "129316", "title": "Vedomé snívanie", "context": "Vedecký výskum Mnohé univerzity vedú výskum techník a účinkov vedomého snívania. Výskumu sa venujú aj nezávislé agentúry ako LaBergov The Lucidity Institute. Napríklad Jungiánska psychológia považuje nevedomé (alebo čiastočne vedomé) snívanie ako cestu k sebapochopeniu. V súčasnosti nie sú známe prípady, v ktorých by vedomé snívanie spôsobilo duševnú alebo telesnú ujmu. Napriek tomu by bolo veľmi obťažné určiť, či by nejaká forma vedomého snívania mohla zabrániť úžitku z bežného snívania. Prvou knihou o vedomých snoch, ktorá poukázala na ich jedinečnosť a vedecký potenciál, bola štúdia Lucid Dreams od Celie Green z roku 1968. Štúdia zahŕňa predchádzajúcu literatúru, ale prináša aj vlastné poznatky autorky. Celia Green analyzovala hlavné črty vedomých snov, z ktorých vyvodila, že to boli zážitky celkom odlišné od bežných snov. Predvídala, že by mali byť spojené s REM spánkom. Celia Green tiež ako prvá spojila vedomé sny s fenoménom falošného prebúdzania. Prvá vedecká podpora vedomého snívania prišla v neskorých 1970-tych rokoch vďaka úsiliu britského parapsychológa Keitha Hearnea a od dobrovoľníka Alana Worsleyho, ktorý používal signály pohybu očí na polysomnografe ako znamenie začiatku bdelosti. Filozof Norman Malcolm napísal v roku 1959 text Dreaming , v ktorom vyvracal možnosť overenia pravosti záznamu snov týmto spôsobom, ale tento pokus ukázal, že počas vedomého snívania je možné spomenúť si a vykonať činy dohodnuté počas bdelého života. Podobné pokusy zopakoval Stephen LaBerge na Stanfordovej univerzite vo svojej dizertačnej práci o niekoľko rokov neskôr. Zaujímavé je, že LaBerge v tom čase nevedel o pokusoch Hearnea a Worsleya, pravdepodobne kvôli slabej publicite Hearneovej práce. Počas 1980-tych rokov sa objavilo viacero vedeckých dôkazov potvrdzujúcich existenciu vedomého snívania. Snívajúci boli schopní demonštrovať výskumníkom, že boli vedome prítomní počas spánku (obvykle použitím signálu pohybu očí). Navyše sa podarilo vyvinúť techniky na zvýšenie pravdepodobnosti zachovania tohto stavu vedomia. Je tu jedna nevyriešená otázka o neurofyziologickej povahe vedomého snívania, ktorá je dôvodom na pochybnosti, a to kvôli elektrickej aktivite vo frontálnom kortexe, ktorý je obvykle počas normálneho spánku utlmený. Správanie frontálneho kortexu nebolo doteraz v súvislosti s vedomým snívaním dôkladne preskúmané."}
{"id": "565752", "title": "Poruchy spánku", "context": "Druhy porúch spánku Existuje viac ako tridsať porúch spánku, aj keď najbežnejšie sa vyskytuje len šesť z nich. Priebeh spánku môžu ovplyvňovať buď priamo alebo nepriamo. Najbežnejšie poruchy sú: Spánkové apnoe - osoba počas spánku prestane niekedy prestane na krátku chvíľu dýchať, alebo dýcha povrchne. Enuréza - keď sa človek v posteli počas spánku pomočí. Trápi väčšinou deti a často je dedičná. Insomnia - nedostatočný, nepokojný, nekvalitný spánok, ktorý neposkytuje oddych, je najčastejšou poruchou spánku Syndróm nepokojných nôh - ak človek trpí touto poruchou, chce alebo potrebuje pohybovať nohami, aby zastavil nepríjemné pocity. Spánková paralýza - kvôli tejto chorobe sa človek zobudí uprostred fázy REM, kedy mozog je aktívny, ale telo nie. Táto porucha znemožňuje človeku pohybovať celým telom, okrem očí, a spôsobuje halucinácie zo strachu. Nočné mory - človek trpiaci touto poruchou sa vystrašene a náhle prebudí zo spánku. Námesačníctvo - ľudia počas spánku kráčajú alebo vykonávajú iné činnosti. Narkolepsia - keď je osoba počas celého dňa veľmi unavená, aj keď noc predtým dostatočne dlho spala. Človek môže hocikedy zrazu nedobrovoľne zaspať. Iné parasomnie Denná ospalosť Je najbežnejšia forma hypersomnie. Táto porucha je charakterizovaná skoro neustálymi pocitmi driemot, únavy, vidín alebo ospalosti, a pacient sa sťažuje na to, že nikdy nie je skutočne bdelý, alebo že je tomu tak len veľmi zriedka. Cez deň síce dlho spí, no po prebudení je ešte ospalejší, v niektorých prípadoch viac než pred spánkom; spánok mu neprináša oddych. V noci spí dlho, budí sa neskoro a s ťažkosťami. Pacienti majú pocit, že fungujú „na radar“; pomaly myslia a hovoria. Niekedy sa nevhodne správajú. Tiež môžu trpieť bolesťami hlavy alebo návalmi tepla. Bohužiaľ, ide o chorobu, ktorá ak sa nezistí včas, môže spôsobiť vážne škody v spoločenskom a rodinnom živote, keďže sa zhoršuje spolunažívanie s pacientom. Rovnako škodí aj školskému a pracovnému pokroku, pretože človek nezachytáva informácie tak, ako zdravá osoba. Iné poruchy spánku Idiopatická hypersomnia - jedná sa o zmenu cyklu, počas ktorého pacient okrem spánku v noci spí 1 až 4 hodiny cez deň. Nadmerná spavosť - je menej častá ako predchádzajúca. Vyznačuje sa etapami spánku, ktoré trvajú 18 až 20 hodín počas 3 až 10 dní, počas ktorých pacient nevstane ani aby sa najedol. Idiopatická nespavosť - táto forma nespavosti je dosť zriedkavá; môže sa prejaviť už po narodení. Je spôsobená neurologickou poruchou riadiaceho systému cyklu spánku a bdenia (hyperaktivita časti nervovej sústavy, ktorá má na svedomí prebúdzanie, hypoaktivita časti nervovej sústavy, ktorá reguluje spánok). Pásmová choroba - (angl. jet lag ): adaptívna porucha spánku spôsobená dlhým cestovaním v časových pásmach odlišných od pôvodnej geografickej polohy človeka. Spánkový bruxizmus - škrípanie zubami počas spánku vplyvom stresu, čo zuby výrazne poškodzuje. Somnilokvia - rozprávanie zo sna. Ronchopatia - chrápanie. Fatálna familiárna insomnia - závažné dedičné neurodegeneratívne ochorenie. Syndróm explodujúcej hlavy - pri zaspávaní je počuť hlučný zvuk. Pacienti zvyčajne navštívia lekára z troch hlavných dôvodov: Chronická neschopnosť v noci dostatočne spať. Chronická únava. Abnormálne prejavy správania počas spánku. Pri hodnotení a následnej diagnóze je dôležité riadiť sa dôkladným záznamom o pacientovej chorobe. Odhad pacienta a jeho spolubývajúcich je nevyhnutný je pre diagnózu."}
{"id": "98156", "title": "Spánok", "context": "Poruchy spánku  nespavosť (insomnia) spavosť (hypersomnia) narkolepsia somnambulizmus bruxizmus"}
{"id": "291565", "title": "Nespavosť", "context": "Introduction  Nespavosť , odborne insomnia (z - nespavosť, porucha nočného spánku) je stav, pri ktorom človek zle zaspáva, často sa budí a má plytký spánok. Príčin nespavosti je veľmi veľa; od nezávažných (napríklad zmena prostredia, vyčerpanie) až po závažné systémové choroby ako je napríklad chronické zlyhanie srdca alebo pľúc, chronická bolesť a podobne. Opakom nespavosti je hypersomnia, nadmerná spavosť."}
{"id": "43351", "title": "Paranoja", "context": "Všeobecné chápanie paranoje Vo všeobecnom povedomí je paranoja spojovaná skôr s: pocitom, že človek disponuje zvláštnymi silami a plní dôležitú úlohu presvedčenie o prenasledovaní mimozemšťanmi, tajnými službami, alebo démonmi konšpiračnými teóriami a predstavou, že svet je riadený temnými silami v pozadí pocitom ovladánia mozgu z vonkajšku pocitom, že je človek postavou v práve prečítanom románe Kategória:Psychológia"}
{"id": "157318", "title": "Svetelné znečistenie", "context": "Vplyv na zdravie Svetelné znečistenie je nový prvok zasahujúci do života ľudí. Tisíce rokov bola v noci tma. Spánok je veľmi ovplyvňovaný hormónom melatonínom, ktorý sa vylučuje iba v tme. Už osvetlenie 1 lux spôsobuje viditeľné zníženie jeho hladiny. Aj to spôsobuje problémy so spánkom v modernej dobe. Navyše melatonín je antioxidant, teda zníženie jeho hladiny znamená nárast množstva kyslíkových radikálov. Kyslíkové radikály o. i. narušujú bunky, jadrá buniek a tým prispievajú ku vzniku rakoviny, arterosklerózy, a ďalších chorôb. Aj preto sa svetelné znečistenie dáva do súvislosti s čoraz väčším výskytom civilizačných chorôb."}
{"id": "67017", "title": "Halucinácia", "context": "Introduction Súbor:The Temptation of Saint Anthony (Grünewald) detail.jpg|thumb|Pokušenie sv. Antona, detail, oltár v Insenheime, Mathias Grünewald, 1515, zobrazenie je možno ovplyvnené opisom halucinácií, spôsobených kyjaničkou purpurovou Halucinácia (iné názvy: vidina, mam, prelud ; čiastočné synonymá: fantazma, videnie ) je klam vnímania, pri ktorom pociťujeme realitu, aj keď chýba vonkajšia podnetová energia . Tento vnem vzniká bez súčasného vonkajšieho podnetu a má pritom pre jedinca charakter skutočnosti. Pri pravej halucinácii je vnem taký presvedčivý, že spochybňovanie reálnosti prežitku považuje osoba, ktorá halucináciu vníma, za manéver. Svoju vlastnú pochybnosť vyjadruje, len ak si vnemom nie je celkom istá. Pri pseudohalucinácii (nepravej halucinácii) dokáže rozlíšiť klamné vnemy od reality. O halucináciách jestvuje mnoho teórií. Jedna predpokladá, že sú to iba aktivované predstavy. O tom, ako sa predstavy aktivujú a deformujú, ako získajú reálny charakter, existujú len hypotézy. Aj otázka reálnosti má svoje problémy, z čoho vidieť, že stvárnenie halucinácie nezávisí len od zmyslového orgánu, ale od mnohých osobnostných zvláštností jedinca."}
{"id": "465857", "title": "Cold reading", "context": "Vhodne kladené otázky Jasnovidec má vopred pripravené frázy, ktorými nenápadne z klienta dostáva informácie o jeho stave. Klient si neuvedomuje, že informácie, ktoré mu vykladač hovorí, sú len prerozprávané odpovede, ktoré mu sám povedal."}
{"id": "129318", "title": "Vedomé snívanie", "context": "Populárna kultúra Aj keď vedomé snívanie nie je príliš známe medzi verejnosťou, v populárnej kultúre je veľa odkazov naň. Príkladom je nezávislý film Richarda Linklatera Waking Life (v češtine pod titulom Sním či bdím?), v ktorom je vedomé snívanie hlavnou témou.. Taktiež sa čiastočne touto témou zaoberá filmová snímka od Christophera Nolana, Inception (Počiatok) v hlavnej úlohe s Leonardom DiCapriom, či film Lucid Dream od kórejského režiséra menom Kim Joon-Sung."}
{"id": "434430", "title": "Prebudenie", "context": "Introduction  Prebudenie ( prebúdzanie, budenie ) alebo zobudenie ( zobúdzanie ) môže byť: prebratie (sa) zo spánku či z mdlôb, pozri budenie (spánok) prenesene: vzbudenie, vyvolanie; vzniknutie Prebudenie (prebúdzanie, budenie) môže byť aj vymanenie (sa) z daného duševného stavu Prebudenie môže byť aj: v budhizme: bódhi, pozri bódhi (prebudenie) slovenský film z roku 1989, pozri Prebudenie (slovenský film) film USA z roku 2007, pozri Prebudenie (film USA) Prebúdzanie môže byť aj kanadský telev. film z roku 1996, iný názov: Láska v utajení, pozri Prebúdzanie (film) Zobudenie (zobúdzanie) môže byť prenesene aj vytrhnutie (sa) z pasivity Budenie môže byť aj: vo fyzike: excitácia (zvýšenie energie) vytváranie magnetického poľa pri elektrických strojoch a prístrojoch, pozri budenie (magnetický tok) uvádzanie kmitania schopnej sústavy do kmitavého stavu, pozri budenie kmitov v oznamovacej technike: privádzanie vstupného signálu do zosilovacieho stupňa, pozri budenie (oznamovacia technika) v psychológii: istý hypotetický termín týkajúci sa pudov a mozgu, po anglicky arousal, pozri budenie (psychológia)"}
{"id": "598435", "title": "Birmingham City FC", "context": "Birmingham City Football Club je anglický futbalová klub sídliaci v meste Birmingham. Založený bol v roku 1875 pod názvom  Small Heath Alliance. V roku 1988 bol premenovaný na Small Heath a v 1905 na Birmingham. Súčasný názov má tím od roku 1943. Najväčší úspech tímu je víťazstvo v Ligovom pohári v roku 1963, keď vo finále porazili Aston Villu 3-1. Najväčšími rivalmi Birminghamu je mestský klub Aston Villa. Prezývka mužstva je Blues, podla farby dresov. Domáce zápasy hrajú od roku 1906 na St Andrew's Stadium s kapacitou 30 009 divákov."}
{"id": "233354", "title": "Samir Nasri", "context": "Manchester City FC 24.8.2011 podpísal kontrakt s klubom Manchester City FC. Prestupová cena sa vyšplhala na 25 miliónov britských libier."}
{"id": "264119", "title": "Hráč mesiaca FA Premier League", "context": "Podľa klubu Klub Víťazstvá Manchester United 30 Arsenal 25 Liverpool 16 Chelsea 14 Aston Villa 8 Tottenham Hotspur 7 Leeds United 6 Newcastle United 6 Southampton 6 Blackburn Rovers 5 Everton 5 Bolton Wanderers 3 West Ham United 3 Charlton Athletic 2 Coventry City 2 Fulham 2 Leicester City 2 Manchester City 2 West Bromwich Albion 2 West Ham United 3 Birmingham City 1 Crystal Palace 1 Derby County 1 Hull City 1 Ipswich Town 1 Middlesbrough 1 Portsmouth 1 Queens Park Rangers 1 Sheffield Wednesday 1 Sunderland 1 Wimbledon 1 Kategória:FA Premier League Kategória:Hráči FA Premier League"}
{"id": "255260", "title": "Birmingham City FC", "context": "Introduction  Birmingham City Football Club je anglický futbalová klub sídliaci v meste Birmingham. Založený bol v roku 1875 pod názvom Small Heath Alliance. V roku 1988 bol premenovaný na Small Heath a v 1905 na Birmingham. Súčasný názov má tím od roku 1943. Najväčší úspech tímu je víťazstvo v Ligovom pohári v roku 1963, keď vo finále porazili Aston Villu 3-1. Najväčšími rivalmi Birminghamu je mestský klub Aston Villa. Prezývka mužstva je Blues, podla farby dresov. Domáce zápasy hrajú od roku 1906 na St Andrew s Stadium s kapacitou 30 009 divákov."}
{"id": "128441", "title": "Manchester United FC", "context": "Fanúšikovia Pred 2. svetovou vojnou cestovalo na zápasy na ihriskách súperov len zopár fanúšikov, kvôli času, cenám a logistickým obmedzeniam ako zriedkavosť áut medzi ľuďmi. Keď hrali City a United domáce zápasy striedavo každý každú druhú sobotu, tak sa chodilo mnoho obyvateľov Manchestru pozerať jednu sobotu na City a druhú na United. No po vojne silná rivality vrcholila a fanúšikovia si museli vybrať jeden klub ktorému budú fandiť. Keď United vyhrali v roku 1956 ligový titul, mali najvyššiu domácu návštevnosť v lige, rekord z minulej sezóny držal nasledujúcich zopár rokov Newcastle. Po Mníchovskej leteckej katastrofe v roku 1958 začalo fandiť United viac ľudí a takisto ich viac začalo chodiť na štadión. Kvôli tomu sa fanúšikovská základňa United rozrastala a od vtedy má Manchester každý rok najvyššiu ligovú návštevnosť v anglickom futbale, dokonca aj v Druhej divízii v sezóne 1974 – 75. V skutočnosti nemal Manchester najvyššiu návštevnosť v dvoch sezónach, keď prebiehala veľká rekonštrukcia štadióna Old Trafford v sezónach 1971 – 72, 1992 – 93. Prieskum z roku 2002 s názvom Prichádzate z Manchestru? ukázal, že väčšina držiteľov permanentiek Manchestru City žije vo väčšom obvode, zatiaľ čo držitelia permanentiek na United žijú väčšinou v jednej oblasti. Koncom 90. rokov a na začiatku 21. storočia stúpajúci záujem fanúšikov ponúkol možnosť na predaj klubu. Fanúšikovské zoskupenie IMUSA v roku 1998 veľmi silno odporovalo proti prevzatiu klubu Rupertom Murdochom. Ďalšia skupina Shareholders United Against Murdoch (neskôr Shareholders United a teraz Manchester United Supporters Trust ) vzniklo v tom čase aby povzbudilo fanúšikov na kúpu akcií. Sčasti preto aby mali fanúšikovia väčší hlas v otázkach ktoré sa ich týkajú, ako ceny vstupeniek a ich distribúcia a sčasti preto aby zabránili nechcenému kupcovi kúpiť dostatočný podiel akcií na riadenie klubu. Tento plán zlyhal a nezabránil aby sa stal Malcolm Glazer majoritným vlastníkom. Mnoho fanúšikov bolo pobúrených a niektorý založili odštiepenecký klub FC United of Manchester. Napriek zlosti väčšiny fanúšikov na nových majiteľov, návštevnosť stále stúpala. V súčasnosti má Manchester United okolo pol miliardy fanúšikov po celom svete. Čo je absolútny rekord ! Atmosféra vytváraná fanúšikmi na štadióne bola niekedy kritizovaná. V roku 2000 adresoval poznámku na časti tribún kapitán Roy Keane keď povedal, že títo diváci vôbec nesledujú futbal a ani mu nerozumejú a nazval ich krevetovo-sendvičový oddiel. Alex Ferguson tiež zopárkrát kritizoval fanúšikov, keď atmosféru na zápase 1. januára 2008 označil ako na pohrebe. Neskôr to okomentoval slovami: “Myslím, že podobné zápasy sme už v minulosti zažili. Stalo sa to pred niekoľkými rokmi, keď sme dominovali.” Po famóznej domácej výhre 1:0 nad Barcelonou, ktorá poslala United do finále Ligy majstrov v Moskve, Ferguson povedal, že fanúšikovia boli absolútne fantastický a dostali nás cez cieľovú čiaru."}
{"id": "581727", "title": "Leicester City FC", "context": "História Klub bol založený v roku 1884 pod názvom Leicester Fosse FC. Súčasný názov klubu bol prijatý v roku 1919. V sezóne 2015/16 sa tímu podarilo vyhrať titul Premier League, pod týmto úspechom sa podpísali hráči ako Jamie Vardy, N Golo Kanté a Riyad Mahrez. Tento úspech bol považovaný za senzáciu, pred sezónou bol Leicester adept na zostup s kurzom 5000:1 na zisk titulu. Napriek tomu dokázali predbehnúť väčšie a bohatšie anglické kluby a hlavných kandidátov na zisk titulu. V nasledujúcej sezóne sa tím dostal do štvrťfinále Ligy majstrov, ale v anglickej lige spadli na 12. miesto. V sezóne 2020/21 vyhral Leicester FA Cup keď vo finále zdolali Chelsea 1:0."}
{"id": "583252", "title": "Brighton & Hove Albion FC", "context": "História  Založenie a prvé desaťročia (1901–1972) Brighton & Hove Albion FC bol založený v roku 1901 a o 19 rokov neskôr, v roku 1920, boli vybraní do novej tretej divízie futbalovej ligy – predtým boli členmi Južnej ligy. V Južnej lige vyhrali svoju doteraz jedinú domácu trofej, FA Charity Shield (dnes FA Community Shield), o ktorú v tom čase bojovali šampióni Južnej ligy. Brighton je tak jediný klub v Anglicku, ktorý nikdy nevyhral Premier League alebo FA Cup ale vyhral Communnity Shield. Po prechode do regionalizovanej tretej divízie juh v roku 1921 zostali v tejto divízii až do sezóny 1957/1958, kedy vyhrali titul a zabezpečili si postup do druhej divízie v rovnakom čase, ako sa regionalizovaná severná a južná divízia deregionalizovala do tretej a štvrtej divízie pre sezónu 1958/1959. Albion si udržal svoj druhostupňový status až do zostupu v roku 1962, pričom v roku 1963 utrpel postupný zostup a prvýkrát sa spadol až do štvrtej ligy. V rokoch 1964–1965 vyhrali titul štvrtej divízie a zostali v tretej divízii až do roku 1972, keď si z druhého miesta zabezpečili postup späť do druhej ligy. Presťahovanie sa na nový štadión a postup pod Hughtonom (2011–2017) Falmer Stadium hostil svoj prvý ligový zápas v úvodný deň sezóny 2011 – 2012 proti Doncaster Rovers. Zápas sa skončil víťazstvom 2:1 pre Albion. V sezóne 2012/13 skončil Brighton na 4. mieste a prehral v semifinále Championship play-off proti Crystal Palace. Poyet bol suspendovaný ako tréner po kontroverzných vyjadreniach a komentároch v jeho pozápasovom rozhovore a neskôr bol nahradený Óscarom Garcíom. V posledný deň sezóny 2013/2014 Brighton porazil Nottingham Forest 2-1 s víťazným gólom v poslednej chvíli, ktorý strelil Leonard Ull a klub si zabezpečil 6. miesto. To znamenalo že si opäť zahral semifinále play-off o postup do Premier League. Po prehre s Derby County v semifinále Championship play-off tréner García odstúpil. Sami Hyypiä bol vymenovaný za trénera pre sezónu 2014-15, ale už po štyroch mesiacoch odstúpil pre zlé výsledky a nahradil ho Chris Hughton. V nasledujúcej sezóne Brighton mal opäť vyhliadky na postup do Premier League. Vyhral 21 zápasov v rade bez prehry. V posledný deň sezóny cestoval Brighton do Middlesbrough a potreboval vyhrať, aby si zabezpečil postup do Premier League, no remíza 1:1 znamenala 3. miesto a postup do play-off, kde porážka proti Sheffield Wednesday bola pre Brighton tretím prehraným semifinále play-off v Championship v štyroch sezónach. Brighton začal sezónu 2016-17 18 zápasovou sériou bez prehry, vďaka čomu viac-menej celu sezónu trávil na vrchole ligovej tabuľky. Automatický postup do Premier League si klub zabezpečil 17. apríla 2017 po víťazstve 2:1 proti Wigan Athletic na domácej pôde. Návrat do Premier League a postup do Európy (2017–) Prvá sezóna Brightonu v Premier League bola z veľkej časti úspešná, klub sa v sezóne niekoľkokrát dostal do hornej polovice tabuľky. Napriek tomu, že bol v januári jeden bod nad pásmom zostupu, víťazstvá nad Arsenalom a Manchestrom United v posledných mesiacoch sezóny klubu pomohli zabezpečiť si 15. miesto v tabuľke. Klub prežil ťažkú ​​druhú sezónu v najvyššej divízii a tesne sa vyhol zostupu keď v lige skončil na 17. mieste. V FA Cupe sa Brighton dostal do semifinále prvýkrát od roku 1983 ale prehral 1:0 proti Manchestru City. Hughton bol po skončení sezóny prepustený kvôli zlým výsledkom. Po Hughtonovom prepustení bol tréner Swansea Graham Potter vymenovaný za nového hlavného trénera so štvorročnou zmluvou. Potter predĺžil zmluvu o ďalšie dva roky v novembri 2019. Od marca do júna 2020 bola sezóna prerušená z dôvodu pandémie COVID-19. Brighton skončil v prvých dvoch Potterových sezónach na 15. a 16. mieste. V sezóne 2021/2022 sa klub umiestnil na deviatom mieste v Premier League, čo bolo v tej dobe pre Brighton najvyššie ako kedy v najvyššom anglickom futbale skončil, s rekordným počtom 51 bodov. V septembri 2022 Potter opustil klub a stal sa hlavným trénerom Chelsea po prepustení Thomasa Tuchela. 18. septembra 2022 Brighton oznámil príchod Roberta De Zerbiho ako nového hlavného trénera klubu. Ligová sezóna bola prerušená kvôli Majstrovstvám sveta vo futbale v roku 2022, na ktorých štartoval stredopoliar Brightonu Alexis Mac Allister a asistoval vo finále pri víťazstve Argentíny. Klub sa mohol radovať, že mal vo svojom kádri majstra sveta. Brighton dosiahol svoje druhé semifinále FA Cupu za štyri sezóny, ale prehral na penalty proti Manchestru United po remíze 0:0. 21. mája 2023 sa Brighton po prvý raz vo svojej histórii kvalifikoval do európskeho futbalu víťazstvom 3:1 nad Southamptonom. Ostávalo už len zistiť či sa v ďalšej sezóne predstaví v Európskej lige UEFA alebo Európskej konferenčnej lige UEFA O tri dni neskôr, po remíze 1:1 s Manchestrom City, si Brighton postup do skupinovej fázy Európskej ligy UEFA 2023-24. Brighton ukončil sezónu s rekordným počtom 62 bodov a novým rekordným umiestnením v tabuľke – šiestym miestom. Aktuálna súpiska : Legenda: B – Brankár, O – Obranca, Z – Záložník, Ú – Útočník "}
{"id": "581731", "title": "Leicester City FC", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka Kategória:Leicester City FC Kategória:Anglické futbalové kluby"}
{"id": "268359", "title": "Middlesbrough", "context": "Šport  Middlesbrough FC - futbalový klub"}
{"id": "161082", "title": "Norwich City FC", "context": "Introduction Carrow Road, domovský štadión mužstva Norwich City FC je anglický futbalový klub sídliaci v meste Norwich. Hrá v najvyššej anglickej futbalovej súťaži Premier League. Po nevydarenej sezóne 2021/22 avšak vypadnú do EFL Championship. Ich domovským štadiónom je od roku 1935 štadión Carrow Road, ktorý má kapacitu 26 034 divákov. Klub bol založený v roku 1902. Ich najväčším rivalom je klub Ipswich Town, zápasy medzi nimi sa označujú ako Východoanglické derby. Medzi najväčšie úspechy klubu patrí trojnásobný zisk titulu v druhej lige, v rokoch 1972, 1986, 2004 a 2019 a zisk Ligového pohára v rokoch 1962 a 1985."}
{"id": "564149", "title": "Marek Rodák", "context": "Ocenenia  Rotterham United EFL League One víťaz play-off 2018 Fulham Championship víťaz play-off 2020"}
{"id": "161094", "title": "Scottish Premiership", "context": "Súčasné kluby ([[Scottish Premier League 2018/2019|2018/2019]])  Aberdeen FC Celtic FC Dundee FC Hamilton Academical FC Heart of Midlothian FC Hibernian FC Kilmarnock FC Livingston FC Motherwell FC Rangers FC St. Johnstone FC St. Mirren FC"}
{"id": "192304", "title": "West Ham United FC", "context": "História  19011961 West Ham United vstúpil do Western League v sezóne 1901 a pôsobil v Southern Division 1. V roku 1907 bol West Ham korunovaný za šampióna divízie Western League 1B, následne porazil šampióna 1A Fulham 1:0, čím sa stali celkovým šampiónom celej Western League. Klub naďalej hrával svoje zápasy na Memorial Grounds v Plaistow (financovanom Arnold Hills), ale v roku 1904 sa presťahoval na ihrisko v oblasti Upton Park. Prvý zápas West Hamu v ich novom domove bol proti veľkým rivalom Millwall FC, ktorý prilákal desaťtisícový dav. West Ham tento zápas vyhrali 3:0. V roku 1919 West Ham získali vstup do Football League Second Division, keď ich prvý zápas s Lincoln City skončil remízou 1:1. V roku 1923 postúpili do Division One, čím sa dostal aj na vôbec prvý FA Cup. Finále sa konalo na starom štadióne vo Wembley. Ich oponentmi boli Bolton Wanderers. Na zápas prišlo pozrieť odhadom 200 000 ľudí a jeho výsledok bol 2:0 v prospech Boltonu. Tím zaznamenával v Division One zmiešané úspechy, ale svoj status si udržal desať rokov. Ďalším úspechom bolo semifinále FA Cupu, kde sa tím dostal v roku 1933. V roku 1932 zostúpil West Ham do Division Two a dlhoročný člen Syd King bol po 32 rokoch pôsobenia v klube (ako manažér aj a ako hráč v rokoch 1899 až 1903) odvolaný. Po vypadnutí mal King psychycké problémy. Na zasadnutí správnej rady sa objavil opitý a krátko potom spáchal samovraždu. Na jeho miesto nastúpil jeho asistent manažéra Charlie Paynter, ktorý sám pôsobil vo West Hamu na niekoľkých postoch od roku 1897 a ktorý v tejto funkcii zostal až do roku 1950 - celkovo 480 zápasov. Klub strávil väčšinu nasledujúcich 30 rokov v tejto divízii, najskôr pod vedením Payntera a potom neskôr pod vedením bývalého hráča Teda Fentona. Fentonovi sa podarilo dostať klub na najvyššiu úroveň až v roku 1958. 19611978 V roku 1961 bol Ron Greenwood vymenovaný za Fentonovho nástupcu a čoskoro priviedol klub k dvom hlavným trofejiam keď v 1964 zvíťazili vo finále FA Cupu. Tím viedol mladý Bobby Moore. West Ham vyhral aj Európsky pohár víťazov pohárov. Počas majstrovstiev sveta FIFA 1966 boli kľúčovými členmi víťazných turnajových turnajov v Anglicku hráči West Hamu vrátane kapitána Bobbyho Moora; Martin Peters (ktorý skóroval vo finále); a Geoff Hurst, ktorý strelil prvý a jediný hetrik vo finále majstrovstiev sveta mužov. Všetci traja hráči prešli cez mládežnícky tím West Hamu. FA Cup vyhrali aj v roku 1975 porazením Fulhamu 2:0. Tím Fulhamu mal bývalých anglických kapitánov Alana Mulleryho a legendu West Hamu Bobbyho Moora. Po náročnom začiatku sezóny 1974–75 sa Greenwood presunul „na horné poschodie“, aby sa stal generálnym manažérom, a bez toho, aby o tom informoval správnu radu, vymenoval svojho asistenta Johna Lyalla za manažéra tímu. Výsledkom bol okamžitý úspech - tím strelil 20 gólov vo svojich prvých štyroch zápasoch a vyhral FA Cup. Stal sa posledným tímom, ktorý vyhral FA Cup s čiste anglickou zostavou, v spomínanom finále proti Fulham. Lyall potom priviedol West Ham k ďalšiemu finále Európskeho pohára víťazov pohárov v roku 1976, kde tím prehral zápas 4:2 s belgickým Anderlechtom. Greenwoodovo pôsobenie vo funkcii generálneho riaditeľa trvalo necelé tri roky. 19782005 V roku 1978 West Ham znovu zostúpili do Division Two, ale Lyall zostal ako manažér a viedol tím k finálovému víťazstvu v FA Cupe proti Arsenalu v roku 1980, čo bola ich posledná veľká trofej. Do finále sa dostali keď porazili v semifinále Everton. Kladivári vyhrali tesným skóre 1:0, keď gól strelil v 13. min. Trevor Brooking. Je to pozoruhodné, pretože odvtedy žiadny tím mimo najvyššej ligy nezískal túto trofej. West Ham sa v roku 1981 znova vrátili do Division One a ďalšie tri sezóny sa umiestnili v prvej desiatke prvej divízie. V sezóne 1985–86 klub dosiahol vôbec najvyššie - tretie miesto v lige; zasluhu na tom mala skupina hráčov známa ako The Boys of 86. V roku 1989 však opäť zostúpili, čo malo za následok Lyallovo vyhodenie. Lyall tak opustil West Ham po 34 rokoch. West Ham sa vrátili do najvyššej súťaže v sezóne 1990/91, tentokrát pod vedením bývalého hráča menom Billy Bonds. Sezóna v najvyššej súťaži im však vôbec nevyšla a po jednej sezóne sa vrátili naspäť do nižšej súťaže. Výkony ako na hojdačke pokračovali a hneď ďalšiu sezóny boli West Ham naspäť potom čo obsadili druhé miesto v Division 2. V roku 1999 West Ham skončil piaty, čo je ich najvyššia pozícia v elite od roku 1986. Získali tiež víťazstvo v Intertoto Cupe keď porazili francúzsky klub Metz, aby sa kvalifikovali do Pohára UEFA 1999–2000. Výsledky sa však začali zhoršovať a po sérii zlých investícií bol vtedajší manažér Redknapp prepustený. Spolu s ním odišli aj veľké hviezdy - jeho asistent Frank Lampard, čo nevyhnutne znamenalo predaj jeho syna Franka Lamparda mladšieho. keď v lete 2001 nastúpil do Chelsea za 11 miliónov £. Po kolísavých výkonoch nasledujúce roky sa West Ham vrátili naspäť do Premier League v roku 2005. 20052016 Po návrate do najvyššej divízie skončil West Ham na deviatom mieste. Vrcholom sezóny 2005–06 však bolo finále FA Cupu, kde po nerozhodnom výsledku 3:3 s Liverpoolom sa zápas rozhodol až v penaltovom rozstrele. West Ham prehral rozstrel, ale napriek tomu získal vstupenku do nasledujúcej sezóny Pohára UEFA, pretože Liverpool sa už kvalifikoval do Ligy majstrov. Kontrakty s hráčmi Mascheran a Tevez boli vyšetrované samotnou Premier League kvôli podozreniam z vynechania podrobností o prestupoch z úradných záznamov. Klub bol uznaný vinným a v apríli 2007 bol pokutovaný sumou 5,5 milióna £. West Ham sa vyhol odpočtu bodov, a toto sa nakoniec stalo kritickým pri ich zotrvaní v najvyššej súťaži na konci sezóny 2006-07. West Ham unikol zostupu tým, že vyhral sedem zo svojich posledných deviatich zápasov, vrátane výhry 1:0 nad Arsenalom, a v posledný deň sezóny šokujúco porazil novo korunovaného majstra ligy Manchester United 1:0. Gól sezóny strelil argentínčan Carlos Tevez v 45. minúte, vďaka čomu West Ham obsadili 15. miesto. V sezóne 2007–08 zostal West Ham primerane stabilne v hornej polovici ligovej tabuľky. V poslednom zápase sezóny na ihrisku Boleyn Ground zaznamenal West Ham remízu 2:2 proti Aston Ville, čím si zabezpečil desiatu priečku o trojbodový náskok pred Tottenham Hotspur. V porovnaní s predchádzajúcou sezónou to bolo vylepšenie o päť miest, a čo je najdôležitejšie, West Hamu v tejto sezóne nehrozila reálna hrozba vypadnutia. Alan Curbishley rezignoval na post manažéra klubu 3. septembra 2008. Jeho nástupcom sa stal bývalý útočník Chelsea Gianfranco Zola, ktorý sa 11. septembra 2008 stal prvým klubovým manažérom pochádzaji z mimo Spojeného kráľovstva. V sezóne 2008–09 skončil West Ham na deviatom mieste, čo je vylepšenie o jedno miesto. Zola zostal v tíme do 11. mája 2011. 3. júna 2010 podpísal Avram Grant s tímom štvorročný kontrakt. Forma West Hamu bola však naďalej zlá, keďže tím sa zriedka nachádzal mimo pásma zostupu, Štvrťfinálová výhra v Ligovom pohári 4:0 nad Manchestrom United bola v slabej sezóne jediným z mála jasných bodov. Forma West Hamu v Premier League však našťastie neovplyvnila ich formu v dvoch domácich pohároch. Kladivári sa dostali do semifinále Ligového pohára, keď ich s výsledkom 3:1 vyradili koneční víťazi Birmingham City a štvrťfinále pohára FA skončilo porážkou 2:1 v Stoke City. 15. mája 2011 bolo v zápase s Wigan Athletic na štadióne DW potvrdené vypadnutie West Hamu do Championship. Priebeh zápasu bol dramatický, keď West Ham v prvom polčase už v 26. minúte viedol gólmi Demba Ba 0:2. Wigan sa však dostal späť do zápasu a gólom Charlesa N Zogbiu v 90. minúte zvíťazil 3:2. Po prehre West Ham prepustil manažéra Avrama Granta a 1. júna 2011 bol ako jeho náhradník menovaný Sam Allardyce. V sezóne 2011–12 skončil klub v Championship s 86 bodmi tretí, čím sa dostal do play-off kde v semifinále porazili Cardiff City s celkovým skóre 5:0. Vo finále proti Blackpoolu vo Wembley 19. mája 2012 si West Ham zabezpečil postup do Premier League víťazstvom 2:1 vďaka gólu hráča menom Ricardo Jorge Vaz Té 88. minúte. West Ham pri svojom návrate do Premier League podpísal kontrakt na dobu neurčitú s bývalými hráčmi James Colllinso a George McCartney taktiež si \"prenajal\" Matta Jarvisa a Andyho Carrolla. Svoj prvý zápas v sezóne vyhrali 18. augusta 2012 1:0 proti Aston Ville vďaka gólu Kevina Nolana. Vrcholom prvej polovice sezóny bolo domáce víťazstvo 3:1 proti úradujúcemu majstrovi Európy Chelsea z 1. decembra 2012. V rokoch 2013–14 skončil West Ham na 13. mieste v Premier League. Taktiež sa dostali do semifinále Ligového pohára a celkovo prehrali 9:0 s neskoršími víťazmi Manchester City. V sezóne 2014–15 končil West Ham v Premier League na 12. mieste, čo bolo jedno miesto vyššie ako v predchádzajúcej sezóne. V rokoch 2014 - 2015 sa West Ham stali víťazom Fair Play v Premier League a kvalifikovali sa do Európskej ligy UEFA 2015. 9. júna 2015 bol bývalý hráč West Hamu Slaven Bilić vymenovaný do funkcie manažéra s trojročným kontraktom. Vo štvrtom Bilićovom zápase na čele tímu zvíťazil na Anfielde prvýkrát za 52 rokov, keď zvíťazil nad Liverpoolom 0:3, strelcami boli Manuel Lanzini, Mark Noble a Diafra Sakho. Na konci sezóny skončil West Ham v Premier League na 7. mieste. Tím prekonal v svojej klubovej ére Premier League hneď niekoľko rekordov, napríklad najvyšší počet bodov (62), najvyšší počet gólov v sezóne (65), najmenej prehraných zápasov v sezóne (8) a najnižší počet porážok na cudzom trávniku (5). Táto sezóna bola tiež poslednou sezónou na ihrisku Boleyn Ground a končí sa tak 112-ročné pôsobenie na tomto štadióne. Od 2016 Na konci ťažkej prvej sezóny na londýnskom štadióne skončil tím na 11. mieste a musel sa vyrovnať s odchodom hviezdneho hráča Dimitriho Payeta. Nasledujúcu sezónu však mal tím zlý úvod, keď vo svojich úvodných 11 zápasoch zaznamenal iba dve víťazstvá. Po domácej porážke 4:1 s Liverpoolom skončil 6. novembra 2017 Bilić na pozícií manažéra. Na jeho miesto nastúpil bývalý šéf Sunderlandu David Moyes, ktorý mal zmluvu do konca sezóny. Tím po zvyšok sezóny bojoval s nekonzistentnou formou, ale podarilo sa mu vyhnúť vypadnutiu a obsadiť 13. miesto. Moyesovi nebola ponúknutá nová zmluva. Dňa 22. mája 2018 klub vymenoval bývalého šéfa Manchestru City Manuela Pellegriniho za nového manažéra s trojročným kontraktom. Vo svojej prvej sezóne skončili kladivári na 10. mieste, opäť však trpeli nekonzistentnou formou. Po zlej prvej polovici nasledujúcej sezóny bol Pellegrini v decembri 2019 prepustenýkeď tím bol len jeden bod nad pásmom zostupu. Jeho posledným zápasom bola domáca prehra s Leicestrom City 2:1. Na jeho miesto nastúpil opäť David Moyes. Sezónu 2019/20 prerušila pandémia COVID-19, po obnovení súťaže skončil West Ham na 16. mieste s 5 bodovou rezervou na zostupovú zónu a David Moyes tak mohol pokračovať na svojom poste hlavného manažéra. Pandémiou COVID-19 poznačenú sezónu 2020/21 začal tím dvoma prehrami a po 14 tich kolách sa nachádzal uprostred tabuľky na desiatej priečke."}
{"id": "128442", "title": "Manchester United FC", "context": "Štadión Po založení klubu hral Newton Heath svoje domáce zápasy na malom ihrisku na North Road v Newton Heath. Hosťujúce tímy sa často sťažovali na stav trávnika, ktorý bol samé blato a kameň. Šatne tiež neboli pýchou domácich, pretože sa nachádzali 10 minút pešo od ihriska v krčme Three Crowns na Oldham Road. Neskôr sa presťahovali do ďalšej krčmy na Oldham Road Shears Hotel. No pokiaľ chcel klub ostať v lige, zmena bola nevyhnutná. Heath zostali na North Road 15 rokov a v roku 1893, rok po vstupe do ligy, sa presťahovali na Bank Street v susednom meste Clayton. Nové ihrisko nebolo oveľa lepšie, len niekoľko stebiel trávy trčalo spod piesočnatého povrchu a oblaky dymu klesali z fabriky v susedstve. V jednom zápase odmietol hrať tím Walsall Town Swifts, pretože podmienky boli naozaj zlé. Pracovník odstránil vrstvu piesku a hostia konečne nastúpili a prehrali 14:0. Proti výsledku protestovali a ako dôvod svojej prehry uviedli zlé podmienky a zápas sa musel opakovať. Podmienky neboli omnoho lepšie a aj v opakovanom zápase prehral Walsall, tentoraz len 9:0. V roku 1902 bol klub blízko bankrotu a ihrisku na Bank Street bolo súdom uzatvorené kvôli insolventnosti. Klub sa zachránil v hodine dvanástej vďaka kapitánovi Harrymu Staffordovi, ktorý zohnal potrebné peniaze pre odohratie zápasu na ihrisku Bristolu City a zohnal prechodné ihrisko v neďalekom Harpurhey na odohratie ďalšieho domáceho zápasu proti Blackpoolu. Ďalšie investície priviedli klub opäť na správnu cestu. Po tom, čo sa klub premenoval na Manchester United, túžil po slušnom ihrisku. Šesť týždňov pred prvým triumfom v FA Cupe v apríli 1909 sa stal domovom Manchestru Old Trafford postavený na pôde, ktorú klub kúpil za 60 tisíc libier. Na vytvorenie projektu bol najatý architekt Archibald Leitch, ktorý dostal od sekretára klubu 30 tisíc libier na tento projekt. Pôvodné plány hovorili o štadióne s kapacitou 100 tisíc divákov, no nakoniec sa kapacita znížila na 77 tisíc divákov. Rekordná návšteva bola 76 962 divákov, čo bolo viac ako počet vtedajších fanúšikov. Na stavbe sa podieľali firmy Messrs Brameld a Smith of Manchester. Na otvárací zápas stáli lístky na státie 6 pencí, zatiaľ čo najdrahšie lístky na hlavnú tribúnu stáli až 5 šilingov. Otvárací zápas sa hral 19. februára 1910 proti FC Liverpool. Hostia ho vyhrali 4:3. Ako sa neskôr ukázalo, presťahovanie na nový štadión nemohlo prísť v lepšom čase. Len niekoľko dní po poslednom zápas na Bank Street sa pri búrke zrútila jedna z tribún. Bombardovanie počas 2. svetovej vojny 11. marca 1941 zničilo väčšiu časť štadióna, hlavne hlavnú tribúnu. Tunel na južnej tribúne zostal celý zachovaný. Po vojne sa United obrátili na komisiu vojnových škôd a získali kompenzáciu 22 278 libier na opravu štadióna. Až do zrekonštruovania štadióna v roku 1949 nemohol hrať Manchester svoje domáce zápasy na Old Trafforde. To trvalo takmer 10 rokov. Počas tohto času hrali United domáce zápasy na ihrisku miestneho rivala City Maine Road. Za prenájom platili 5 tisíc libier ročne a percentá zo vstupného. Nasledovalo postupné zastrešovanie štadióna. Najprv sa zakryla Stredford End a potom aj severná a južná tribúna. Staré strechy však znemožňovali výhľad na ihrisko mnohým fanúšikom, čo viedlo k ďalšej rekonštrukcii a k strechám s konzolovými nosníkmi, aké môžeme vidieť na štadióne aj dnes. Stredford End bola poslednou tribúnou s novou strechou, keď prestavba skončila pred sezónou 1993 – 94. Umelé osvetlenie bolo prvýkrát namontované v päťdesiatych rokoch. Boli postavene štyri 55 metrov vysoké stĺpy, na každom bolo 54 svetiel. Celé osvetlenie stálo klub 44 tisíc libier a prvýkrát v zápase bolo použité 25. marca 1957. Staré osvetlenie bolo demontované v roku 1987, kedy ho nahradilo nové, integrované do strechy každej tribúny. Toto osvetlenie je v prevádzke dodnes. V roku 1990 po tragédii v Hillsborough, bola vydaná správa, podľa ktorej museli byť na ligových štadiónoch všetky miesta na sedenie. Po následnej rekonštrukcii klesla kapacita štadióna na 44 tisíc divákov. Vďaka obrovskému záujmu fanúšikov sa musela zväčšiť aj kapacita. V roku 1995 sa o tretie poschodie rozšírila severná tribúna, čo zvýšilo celkovú kapacitu na 55 tisíc divákov. Potom nasledovalo rozšírenie východnej a neskôr západnej tribúny, čo zvýšilo kapacitu na 68 tisíc divákov. Posledné zvýšenie kapacity sa udialo v roku 2006, keď boli otvorené severovýchodný a severozápadný roh. Vďaka tomu bol utvorený nový rekord 76 098 divákov, len o 114 menej ako je celková kapacita štadióna. Uskutočnili sa aj ďalšie pokusy rozšíriť štadión, hlavne južnú tribúnu, ktorá má stále len jedno poschodie. Náklady na toto rozšírenie by sa mohli vyšplhať až na 114 miliónov libier, čo je suma, ktorý bola investovaná do štadióna v posledných 14 rokoch. Táto prestavba by znamenala odkúpenie 50 domov, čo vyvolalo u miestnych obyvateľov značné rozpory. Rozšírenie by tiež muselo byť postavané ponad železnicu, ktorá vedie vedľa štadióna. Teoreticky by rozšírenie južnej tribúny aspoň o 2 poschodia a otvorenie juhozápadného a juhovýchodného rohu zvýšil kapacitu štadióna na 96 tisíc divákov, viac ako má Wembley."}
{"id": "210518", "title": "Hull City AFC", "context": "Introduction  Hull City Association Football Club skrátene Hull City AFC či Hull City je anglický prvoligový futbalový klub sídliaci v meste Kingston upon Hull. Klub bol založený v júni 1904 a domáce zápasy hráva na KC Stadium s kapacitou 25 404 miest. 31. augusta 2009 klub prišiel o špílmachra Michaela Turnera, ktorý odišiel do Sunderlandu."}
{"id": "156877", "title": "Charlton Athletic FC", "context": "Introduction  Charlton Athletic Football Club je futbalový klub z juho-východného Londýna. Je účastník tretej najvyššej anglickej súťaži League One. Klub bol založený v roku 1905 a momentálne hráva na štadióne The Valley v Charltone. 9. júna 1905 sa niekoľko mladých klubov z juhovýchodného Londýna, spolu s East Street Mission a Blundell Mission, rozhodlo sformovať na Charlton Athletic FC. Tradičný dres klubu pozostáva z červených tričiek, bielych treníriek, červených štulpní a ich najpoužívanejšia prezývka je The Addicks . Charlton sa stal profesionálnym klubom v roku 1920 a vstúpil do the Football League v roku 1921. Odvtedy mali štyri obdobia v najvyššej anglickej futbalovej lige: 1936–1957, 1986–1990, 1998–1999 a 2000–2007. Pre Charlton boli najúspešnejším obdobím tridsiate roky, kedy sa umiestnili na dosiaľ najvyššej pozícii, konkrétne druhej, vo First Division v roku 1937. Po druhej svetovej vojne klub dva krát postúpil do FA Cup Final, v roku 1946 a víťazmi sa stali v roku 1947."}
{"id": "216606", "title": "Fulham FC", "context": "Introduction  Fulham Football Club je anglický futbalový klub so sídlom vo Fulhame v juhozápadnej časti Londýna. V súčasnosti hrá v najvyššej anglickej Premier League. Fulham FC bol založený v roku 1879 a je najstarším profesionálnym futbalovým klubom v Londýne. V súčasnosti hrá klub v prvej najvysšej anglickej súťaži Premier League. V roku 2010 sa prebojovali do finále Európskej ligy UEFA, kde však podľahli Atléticu Madrid. Hlavní rivali Fulhamu sú kluby nachádzajúce sa na západe Londýna: Chelsea, Queens Park Rangers a Brentford."}
{"id": "583251", "title": "Brighton & Hove Albion FC", "context": "Introduction  Brighton and Hove Albion FC (celým názvom Brighton and Hove Albion Football Club ) je profesionálny anglický futbalový klub sídliaci v meste Brighton. Domáce zápasy hrajú na štadióne Falmer. S kapacitou 31 800 miest je to 21. najväčší štadión v Anglicku."}
{"id": "183449", "title": "Manchester City FC", "context": "História Založený bol už v roku 1880 pod názvom St. Mark s (West Gorton) a ten súčasný získal v roku 1894. Jedno z najúspešnejšie obdobie sa datuje na prelom 60. a 70. rokov, kedy klub vyhral nielen všetky tri dlhodobo sa hrajúce domáce súťaže (+ superpohár), ale triumfoval aj v Pohár víťazov pohárov (1970). Celkovo potom má z domácich trofejí na konte sedem anglických titulov (1937, 1968, 2012, 2014, 2018, 2019, 2021), šesťkrát triumfoval v FA Cupe (1904, 1934, 1956, 1969, 2011, 2019), sedemkrát v Ligovom pohári (1970 , 1976, 2014, 2016, 2018, 2019, 2020) a šesťkrát v Community Shield. Na konci sezóny 1973/74 anglickej ligy sa v poslednom kole Citizens predstavili na pôde svojho rivala United, ktorý potreboval nutne zvíťaziť a vyhnúť sa tak zostupu. V mužstve nastúpil k poslednému zápasu v kariére mimo iného útočník Denis Law, viac ako 10 rokov futbalista Manchestru United, ktorý s ním pred sezónou už spoluprácu nepredĺžil. Law sa tak vrátil do klubu, v ktorom začínal. Šesť minút pred koncom bol stav 0:0, ale protiútok City vedený \"Frannym\" Leom dostal loptu k 34 ročnému Lawovi a ten strelil rozhodujúci gól. Priaznivci United sa začali búriť, čo prinútilo rozhodca zápas ukončiť. Law gól neoslavoval a odišiel do útrob štadióna Old Trafford. V ročníku 2011/12 si klub vybojoval prvú účasť v novodobej podobe Ligy majstrov, kam dokráčal pod vedením manažéra Roberta Manciniho. Tento bývalý manažér Fiorentiny, či Interu Miláno v decembri 2009 nahradil vo funkcii manažéra klubu Marka Hughesa. V lete 2013 prišiel do klubu nový manažér Manuel Pellegrini, ktorý prišiel zo španielskej Málagy. Vlastníkom klubu je bohatá spoločnosť sídliaca v Spojených arabských emirátoch Abu Dhabi United Group patriaca Sulaiman Al-Fahima a Khaldoon Al Mubarakovi. Éra Manuela Pellegriniho (20132016) Počas letných mesiacov v roku 2013 sa stal trénerom Manuel Pellegrini. Napĺňanie najvyšších ambícií malo podporiť nakupovanie posíl dosahujúce už auguste 2013 čiastky 90 miliónov anglických libier. Za vynaložené peniaze dorazili brazílsky defenzívny záložník Fernandinho, španielsky krídelník Jesús Navas a dvaja útočníci: Španiel Álvaro Negredo a Stevan Jovetič z Čiernej Hory. Táto dvojica mala zastúpiť odchádzajúce dvojicu útočníkov, ktorými boli Carlos Tévez a Mario Balotelli. O obrancu Kompanyho prejavili záujem ďalšie veľkokluby (Barcelona, ​​PSG), hráč a opora obrany však v klube zostal. Bohatý klub stále čakal na výraznejší úspech na európskom poli, úsilie malo byť vynaložené aj na zisk majstrovského titulu. Obdobne ako u City aj konkurenčný Manchester United a Chelsea obsadili pozíciu trénera novou tvárou. Situácia na vrchole tabuľky sa v priebehu sezóny menila, nakoniec ale Pellegrini druhý titul v rámci novodobej Premier League vybojoval. Mužstvo bolo považované za jedného z favoritov, strelilo 102 ligových gólov a v predposlednom 37. kole predskočili Liverpool, zatiaľ čo rival Manchester United sa nevedeli vyrovnať s odchodom Alexa Fergusona. Mužstvo vyhralo päť záverečných zápasov vrátane zápasu posledného 38. kola doma proti West Ham United 2:0, hoci tu stačila aj remíza. Úspešné marcové finále Ligového pohára vyústilo spoločne s ligovým triumfom v tzv. Double. 6 Stredopoliar Yaya Touré sa stal najlepším strelcom tímu v Premier League, keď strelil 20 gólov. Obdobie letnej pauzy klub využil na dojednanie prestupu dvojice obrancov: ako voľný hráč sa City upísal Bacary Sagna schopný hrať v strede aj na kraji obrany. Druhým prichádzajúcom obrancom bol Eliaquim Mangala, ktorého Manchester City odkúpil za čiastku okolo 32 miliónov libier. Ten sa mal stať náhradou za starnúceho 33-ročného stopéra Martína Demichelisa. O pozíciu brankárskej jednotky namiesto Joea Harta mal nanovo usilovať Willy Caballero. Dočasne sa City upísal tiež 36-ročný stredopoliar Frank Lampard, ktorému Chelsea už nepredĺžila zmluvu. Míňanie za posily obmedzovalo FFP zavedené futbalovou organizáciou UEFA ako prekážka pre \"bezhlavé\" míňanie zo strany bohatých klubových majiteľov. Práve porušenie pravidiel FFP pripravilo klub o jedno miesto na súpiske pre Ligu majstrov. Po dvoch víťazstvách na úvod nového ročníka Premier League sa tím stretol na konci augusta doma so Stoke City, teda tímom, ktorý na štadióne Etihad ešte nikdy nestrelil ani gól (v rámci nového ligového formátu začínajúceho rokom 1992). Domáci v ňom napriek štatistikám prehrali 0:1 gólom Dioufa. Útočník Sergio Agüero mužstvo výkonnostne potiahol, zaznamenajúc 31 gólov za 41 zápasov naprieč všetkými súťažami a City sa tak časť sezóny držalo v dosahu Chelsea, ktorú José Mourinho pri svojom druhom angažmán viedol k titulu. Prvého januára 2015 sa Citizens chopili prvého miesta víťazstvom 3:2 nad Sunderlandom. Toto umiestnenie však čoskoro stratili a v priebehu jarnej časti nezabránili niekoľkým dôležitým prehrám, vrátane tej na pôde Manchestru United po výsledku 2:4. Prítomnosť Lamparda pokračovala nad plán, záložník zostal do konca sezóny a zahral si celkom v 37 zápasoch. Keďže predchádzajúce sezóna nepriniesla ani jednu trofej a kluboví predstavitelia sa rozhodli vyjednať príchod Pepa Guardiolu pre budúci rok, malo ísť o Pellegriniho tretí a posledný ročník v úlohe kouča. Posilou predných radov sa stal krídelník Raheem Sterling, za ktorého klub zaplatil sumu 49 miliónov libier. Možnosti kádra ďalej rozšíril stredopoliar Fabian Delph, odišli naopak anglickí futbalisti Micah Richards a James Milner. Na úvod viedol čílsky tréner Citizens naprieč piatimi ligovými výhrami za sebou bez toho, aby tím inkasoval, potom však prišla domáca prehra s West Ham United, prvá z piatich domácich prehier v Premier League v sezóne 2015/16. Vzápätí Pellegrini prehral v Londýne s Tottenhamom 1:4. Jesenné výsledky vrátane výhier 6:1 nad Newcastle United a 2:1 nad Norwich City posunuli mužstvo nakrátko do čela tabuľky. Lenže ďalšie jesenné výkony vyúsťujúcej v prehry proti Liverpoolu, Stoke a Arsenalu zosunuli tím nižšie. Vo februári zavítal na Etihad Stadium nečakaný líder tabuľky Leicester a odviezol si odtiaľto tri body. Citizens tak nevyužili možnosť znovu sa ujať čela a namiesto toho prehrali 1:3. V rámci Ligového pohára (pomenovaného Capital One Cup) medzitým dokráčali do finále, kde v penaltovom rozstrele uspeli proti Liverpoolu a vybojovali jediný pohár v sezóne. Boli to góly Sergia Agüera (celkovo 24 v lige) čo prispeli k zisku štvrtého miesta zabezpečujúceho Ligu majstrov a istotu takéhoto umiestnenia si tím vybojoval až v poslednom 38. kole po remíze 1:1 proti Swansea. To sa trafil mladý nigérijský útočník Kelechi Iheanacho s 8 ligovými gólmi celkom. Proti štvorici najlepšie umiestnených mužstiev (Leicester, Arsenal, Tottenham a Manchester United) mali Citizens bilanciu piatich prehier a troch remíz. Éra Pepa Guardiolu (2016dnes) Manchester City v lete 2016 privítal trénera Pepa Guardiolu, ktorý mal klubu priniesť obdobné úspechy ako tie ktoré dosiahol v Barcelone a Bayernu Mníchov. Boj o titul mal koučovi skomplikovať príchod iných renomovaných koučov do Premier League (Klopp v Liverpoole, Conte v Chelsea, Mourinho v Manchestri United). Niekoľkoročnou zatiaľ nenaplnenou ambíciou bol tiež úspech v rámci Ligy majstrov UEFA. Ligový štart pripísal Citizens na konto niekoľko výhier za sebou. Začiatkom decembra však svoje majstrovské ambície potvrdila Conteho Chelsea, ktorá na Etihad Stadium zvíťazila 3:1. Dramatický zápas nie skúpy na kontroverzie domáci futbalisti v závere nezvládli a Agüero a Fernandinho boli vylúčení. Vo svojej prvej sezóne si Citizens uzurpovali tretiu priečku, titul tak brala Chelsea. Vyššiemu umiestneniu nepomohli nekonzistentné výsledky obzvlášť s lepšími tímami ako decembrová porážka na ihrisku v Leicester 2:4, januárová prehra 0:4 v Evertone či marcová domáce remíza s Liverpoolom. Guardiolovo rozhodnutie priviesť čílskeho brankára Claudia Brava (za čiastku 17 miliónov £) namiesto dlhoročnej jedničky Joea Harta tiež zohralo úlohu - Bravove výkony boli sklamaním a dokonca sa dočkal ironického potlesku od vlastných fanúšikov. V ročníku 2017/18 sa Guardiolovi zverenci zaskveli a získali majstrovský titul ziskom 100 bodov (rekord v Premier League od jej vzniku) a náskokom 19 bodov nad druhými United. Prejavila sa aj ofenzívne sila tímu (106 gólov - takisto rekord) stavajúca na kvalitách stredopoliara Kevina De Bruyneho a tvorivého Davida Silvu. Krídelo Citizens predstavovali pre súpera hrozbu vďaka prítomnosti Leroye Saného a Raheema Sterlinga. Od ligového štartu zaznamenalo mužstvo rad 22 zápasov bez porážky, dokonca sériu 18 vyhratých zápasov v rade medzi augustom a decembrom. Cez polovicu zápasov (21 zo 38) nastrieľali Agüero. Už v septembri sa Citizens uviedli výhrou nad obhajcom Chelsea 1:0 na Stamford Bridge. Konečný počet prehier čítal dve - jednak januárovú na Liverpoolu 3:4 a jednak prehru 2:3 doma s mestským rivalom United, kedy Citizens neudržali vedenie 2:0 a premeškali tak príležitosť oslavovať titul pred domácimi fanúšikmi. Okrem Premier League ovládlo mužstvo Carabao Cup. Anglickej konkurencii sa nepodarilo City zastaviť ani v sezóne 2018/19, hoci zdatným sokom sa ukázal byť Liverpool. Po desiatich rokoch sa tak v anglickom futbale podarilo mužstvu obhájiť titul - pre Citizens to bol už ttretí v tomto období. Mužstvo zostalo na správnej ceste podstatných zmien - posila v podobe tvorivého záložníka Rijada Mahrize za čiastku 60 miliónov libier bola skôr rozšírením kádra pre boj na niekoľkých frontoch. Už začiatkom augusta 2018 mohli hráči City oslavovať, keď vyhrali nad Chelsea 2:0 v zápase o Community Shield (anglický superpohár). Tu vložil tréner Guardiola dôveru v 18-ročného talentovaného záložníka Phila Fodena a v priebehu roka mu dal aj ďalšie príležitosti. Na úvod ligy City vyhrali na štadióne Arsenalu 2:0 a znova sa stali v útoku silným tímom - v konečnej tabuľke mali v kolónke 95 nastrieľaných gólov. Mimo tradičných opôr ako boli Agüero alebo Sterling narástol aj Bernardo Silva, jeden z objavov sezóny. Agüero sa stal útočníkom s 20 vstrelenými ligovými gólmi v piatej po sebe idúce sezóny. Naproti tomu Liverpool sa stal najlepšie brániacim tímom a prvý stret oboch tímov v októbri na Anfield Road skončilo remízou 0:0, pričom Mahriz nepremenil penaltu. Počas decembra sa objavila výsledková kríza. Najprv futbalisti City nestačili vonku na Chelsea 0:2 a neskôr doma prehrali 2:3 s Crystal Palace. Po Crystal Palace prišla porážka 1:2 na pôde Leicesteri City. Prvej priečky sa tak ujal Liverpool, ten ale na začiatku roka 2019 prehral na štadióne City 1:2. Stredný obranca City John Stones si pripísal kľúčový zákrok, keď pred bránkovou čiarou zabránil eventuálnemu gólu Liverpoolu na 1:0. Guardiola utrpel ešte prehru v Newcastli, ale od tejto prehry na konci januára zaznamenali Citizens rad 14 víťazstiev do konca sezóny a vybojovali prvé miesto o bod pred Liverpoolom so ziskom 98 bodov (o 2 menej ako predchádzajúci rok). Vedľa Premier League sa City zúčastnilo dvoch finále anglických pohárov. Najprv vo februári v penaltovom rozstrele prekonalo Chelsea a získalo ligový pohár čiže EFL Cup (alebo tiež Carabao Cup) a v máji vyhralo 6:0 nad Watfordom, čím získalo FA Cup. Bolo to prvýkrát, čo sa v Anglicku podarilo nejakému klubu získať domáce treble. Ziskom FA Cupu sa so City rozlúčil dlhoročný kapitán Vincent Kompany."}
{"id": "128438", "title": "Manchester United FC", "context": "História  Prvé roky (1878 – 1945) Klub vznikol ako Newton Heath LYR F.C. v roku 1878 ako tím pracovníkov Lancashierských a Yorkshirských dráh v depe Newton Heath. Dresy mali zeleno-žlté polovice. Hrávali na malom schátralom ihrisku na North Road. Po 15-tich rokoch sa v roku 1893 presťahovali na Bank Street vo vedľajšom meste Clayton. Klub vstúpil v predchádzajúcej sezóne do ligy. Klub začal prerušovať spojenia so železničným depom a tak vznikla nová spoločnosť s klubovým sekretárom. S názvu zmizlo spojenie LYR a klub sa tak premenoval na Newton Heath F.C. . Na začiatku roku 1902 bol klub na hranici bankrotu s dlhom 2 670 libier, čo by v roku 2010 predstavovalo sumu asi 210 000 libier. Klubové financie boli postihnuté nízkou návštevnosťou a ťažkou ranou v podobe prehratého súdu, ktorý spustil reportér Birminghamského denníka, keď po prehre 4:1 s WBA napísal: “Toto nebol futbal, toto bola obyčajná brutalita a keď toto bola taktika Newton Heath ako vyhrávať zápasy, tak by sa tým mala čo najskôr začať zaoberať Futbalová asociácia.” Sudca ktorý mal prípad na starosti ocenil Newton Heath pokutou a nariadil, aby si každá strana zaplatila vlastné výdavky. Na stretnutí veriteľov, začiatkom roka 1902, oznámil sekretár klubu James West, že klub potrebuje na záchranu 2 000 libier. Kapitán klubu Harry Stafford neskôr oznámil, že má zmluvu so štyrmi miestnymi podnikateľmi. Každý z nich bol pripravený investovať 500 libier na chod klubu. Vedenie súhlasilo s ich podmienkami a prijalo ponuku. Jedným s podnikateľov bol J. H. Davies, generálny riaditeľ Manchesterského pivovaru. Legenda hovorí, že Stafford ukazoval svojho bernardína na zbierke pre klub a Davies sa ponúkol že ho od neho kúpi. Stafford odmietol, ale prehovoril Daviesa aby investoval do klubu a stal sa jeho prezidentom. Rozhodlo sa o tom na jednom zo stretnutí vedenia klubu. Rozhodlo sa tiež o zmene názvu klubu, aby mohol začať ďalšiu etapu s čistým štítom. Manchester Central a Manchester Celtic boli jedny z navrhovaný názvov, pokiaľ Louis Rocca, mladý imigrant z Talianska, povedal: “Páni, prečo by sme sa nemohli volať Manchester United?” Meno ostalo, a tak 26. apríla 1902 oficiálne vznikol klub Manchester United. Davies tiež rozhodol, že by bolo vhodné zmeniť klubové farby z bielej a námorníckej modrej na červenú, bielu a čiernu. Ernest Mangnall bol menovaný ako sekretár klubu potom, čo 28. septembra 1903 rezignoval James West. Mangnall bol poverený cieľom dostať klub do Prvej divízie. Na prvý pokus mu postup unikol len o vlások, keď United skončili v sezóne 1903/04 na treťom mieste. Mangnall sa rozhodol, že je potrebné do klubu priviesť nejaké nové tváre a podpísal hráčov ako Harry Moger do brány, Dick Duckworth na krídlo a Jack Picken do útoku. No bol to iný nový krídelník, Charlie Roberts, ktorý mal najväčší dopad na budúce dianie v klube. Roberts prišiel do klubu za 400 libier z Grimsby Town v roku 1904 a hneď sa stal klubovým kapitánom. V klube hral do roku 1914 a viedol klub pri všetkých úspechoch na začiatku 20. storočia. Netrvalo dlho a klub postúpil prvýkrát pod novým názvom do Prvej divízie, keď v sezóne 1905/06 obsadil druhé miesto v Druhej divízii. Nasledovala sezóna stabilizácie klubu, keď skončili na ôsmom mieste. V roku 1908 vyhrali svoj prvý titul. Neskôr bol vyšetrovaný Manchester City zato, že vyplácal hráčom vyššie platy, aké boli povolené Futbalovou asociáciou FA. Dostali pokutu 250 libier a ôsmi hráči už nemohli nikdy nastúpiť v ich drese. United rýchlo zareagoval na túto situáciu a medzi inými prišiel Billy Meredith (waleský kúzelník) a Sandy Turnbull. Posily, z druhej strany mesta, nemohli kvôli trestu nastúpiť do konca sezóny. Boli tak mimo hry až do začiatku sezóny 1907/08, v ktorej chcel Manchester zaútočiť na titul. A podarilo sa, po výhre 2:1 na Sheffieldom United začala séria výhier. Napriek slabému koncu sezóny ukončili United sezónu s 9 bodovým náskokom pred hlavným rivalom Aston Villou. Nasledujúca sezóna začala ďalším úspechom, výhrou v zápase o Charity Shield a skončila ďalším, výhrou v FA Cupe. V sezóne, v ktorej Manchester obhajoval titul, boli Turnbull a Meredith veľmi užitočnými. Turnbull strelil víťazný gól vo finále FA Cupu. Klub čakal na ďalší úspech 2 roky. V sezóne 1910/11 vyhrali druhýkrát v histórii Prvú divíziu. Medzičasom sa United presťahovali na ich nový štadión Old Trafford. Prvý zápas tam odohrali 19. februára 1910 proti Liverpoolu keď prehrali 3:4 hoci viedli 3:0. Ďalší titul, ktorý bol posledný pod vedením Mangnalla (po 10-tich rokoch odišiel do Manchestru City) a tiež posledný na ďalších 41 rokov, získali v sezóne 1911/12. Ďalších 10 rokov bol klub v úpadku, až nakoniec v roku 1922 zostúpil do Druhej divízie. V roku 1925 opäť postúpili do najvyššej súťaže, no po niekoľkých rokoch v spodnej časti tabuľky zostúpili v roku 1931 späť do Druhej divízie. Najhoršie umiestnenie v histórii zaznamenal klub v roku 1934 keď obsadil 20. miesto v Druhej divízii. V ďalších rokoch Manchester ešte raz postúpil do Prvej divízie no hneď zostúpil späť. V predposlednej sezóne pred vypuknutím 2. svetovej vojny opäť postúpili do Prvej divízie. V poslednej sezóne pred vojnou 1938/39 si zabezpečili účasť v najvyššej lige aj po vojne, keď obsadili 14. miesto. Busbyho roky (1945 – 1969) V roku 1945 nastúpil na pozíciu manažéra klubu z Old Trafford Matt Busby. Bol to nezvyčajný príchod, pretože Busby naliehal, že si bude viesť mužstvo po svojom, vyberie si svojich hráčov a bude riadiť tréningy. Busby stratil manažérsku pozíciu v Liverpoole, ktorý dal tieto úlohy na starosť riaditeľovi, ale United dali šancu novým a inovatívnym metódam. Busbyho prvou osobou ktorú priviedol, nebol žiadny hráč, ale nový asistent Jimmy Murphy. Risk, ktorý podstúpil klub vymenovaním Busbyho sa okamžite začal vyplácať. Klub skončil v rokoch 1947, 1948 a 1949 na druhom mieste a v roku 1948 vyhral FA Cup vďaka domácemu triu Stan Pearson, Jack Rowley a Charlie Mitten (Rowley a Pearson skórovali vo finále FA Cupu 1948) a vďaka krídlu zo severovýchodu Allenby Chiltonovi. Charlie Mitten ušiel do Kolumbie hľadať lepšie zárobky, no zvyšok mužstva ostal pokope a v roku 1952 získal prvý povojnový titul. Busby vedel, že futbalové tímy potrebujú viac ako skúsenosti a začal raziť taktiku, že povolával do mužstva mladíkov z akadémie vždy, keď to bolo možné. Na začiatku mladý hráči ako Roger Byrne, Bill Foulkes, Mark Jones a Dennis Viollet zbierali skúsenosti a skĺzli v tabuľke najnižšie na ôsme miesto, no v sezóne 1956 opäť získali titul. Priemerný vek mužstva bol 22 rokov a v sezóne nastrieľali 103 gólov. Busbyho taktika s mladíkmi spustila najúspešnejšie obdobie v histórii klubu (stred 50., koniec 60. a celé 90. roky). Busbyho pôvodné jadro mladíkov dostalo prezývku “Busby babes”. Klenotom na vrchole ich koruny bol krídelník Duncan Edwards. Chlapec z mesta Dudley zažil svoj debut medzi seniormi v roku 1953 ako 16-ročný. Hovorilo sa, že Duncan mohol hrať na každej pozícii na ihrisku a mnoho s tých, čo ho videli hrať, ho pokladali za najlepšieho hráča vôbec. V sezóne 1956/57 získali ďalší ligový titul a dostali sa do finále FA Cupu kde podľahli Aston Ville. Stali sa tiež prvým anglickým klubom, ktorý nastúpil v Európskom pohári majstrov po tom, čo FA zakázala v minulom roku nastúpiť Chelsea. Dostali sa až do semifinále, kde ich vyradil Real Madrid. Na ceste do semifinále vyradili rekordným víťazstvom 10:0 na Maine Road belgického majstra Anderlecht. Táto výhra je doteraz najvyšším klubovým víťazstvom. Plaketa na Old Trafford na počesť hráčov, ktorý zahynuli pri mníchovskom leteckom nešťastí. V nasledujúcej sezóne postihla klub tragédia, keď po medzipristátí na dotankovanie v Mníchove, havarovalo lietadlo, ktoré viezlo tím zo zápasu Európskeho pohára majstrov v Belehrade. Pri mníchovskej leteckej katastrofe 6. februára 1958, prišli o život ôsmi hráči – Geoff Bent, Roger Byrne, Eddie Colman, Duncan Edwards, Mark Jones, David Pegg, Tommy Taylor a Liam Whelan. Okrem hráčov zahynulo ďalších 15 ľudí, z toho kluboví zamestnanci Walter Crickmer, Bert Whalley a Tom Curry. Piloti sa najprv pokúsili dvakrát neúspešne vzlietnuť. Potom prišiel tretí pokus s fatálnymi následkami. Nehodu zapríčinila kašovitá vrstva snehu na konci dráhy, ktorá spomalila lietadlo na rýchlosť, s ktorej nebolo možné vzlietnuť. Lietadlo sa skĺzlo na konci dráhy a cez plot narazilo do neobývaného domu. Brankár United Harry Gregg nestratil po havárii duchaprítomnosť, a aj napriek strachu z možnej explózii lietadla, vytiahol z trosiek dvojicu Bobby Charlton a Dennis Viollet. Sedem hráčov United zahynulo priamo v lietadle, zatiaľ čo Duncan Edwards zomrel o 14 dní neskôr v nemocnici. Pravé krídlo Johnny Berry prežil nehodu, no kvôli zraneniam ktoré pri nej utrpel musel predčasne ukončiť hráčsku kariéru. Matt Busby, ktorému nedávali mníchovskí doktori veľkú nádej na prežitie a dokonca dostal od kňaza dvakrát Sviatosť pomazania chorých, sa vyliečil a po dvoch mesiacoch opustil nemocnicu. Chýry dokonca hovorili, že United sa odhlásia zo všetkých súťaži. No do doby, kedy sa vylieči Matt Busby, prebral manažérsku pozíciu Jimmy Murphy a klub tak mohol v provizórnych podmienkach pokračovať ďalej. Napriek nehode znova dosiahli finále FA Cupu v ktorom prehrali s Boltonom Wanderers. Na konci sezóny navrhla UEFA, aby sa budúceho ročníka Európskeho pohára zúčastnil okrem majstra Wolverhamptonu aj Manchester United ako poctu pre obete, no FA to zamietla. V nasledujúcej sezóne sa United dotiahli na Wolverhampton a skončili na druhom mieste. Busby na začiatku 60. rokov prebudoval mužstvo, keď podpísal hráčov ako Denis Law alebo Pat Crerand ktorý tvorili novú generáciu jeho mladíkov. Azda najlepším z jeho novej skupiny hráčov bol mladík z Belfastu George Best. Best vynikal svojou prirodzenou atletickosťou, no azda najlepším aspektom jeho hry bola jeho perfektná kontrola lopty. Jeho rýchle nohy mu dovoľovali prejsť takmer cez každého súperovho obrancu a to aj napriek jeho nižšiemu vzrastu. Tím vyhral v roku 1963 FA Cup, aj keď v Prvej divízii skončil na 19. mieste. Triumf v FA Cupe posilnil hráčov, ktorý pomohli klubu najprv k druhému miestu tabuľky v sezóne 1963/64 a potom k titulom v rokoch 1965 a 1967. United v roku 1968 vyhral Európsky pohár majstrov, keď vo finále porazili Eusébiovu Benficu 4:1. United sa tak stal prvým anglickým klubom, ktorý získal túto trofej. Toto mužstvo Manchestru sa stalo pamätným aj vďaka tomu, že v jeho jadre hrali traja držitelia ceny pre Európskeho hráča roku. Túto cenu získali Bobby Charlton, Denis Law a George Best. Matt Busby rezignoval na svoju funkciu v roku 1969. Nahradil ho tréner rezervy a bývalý hráč United Wilf McGuinness. 1969 – 1986 V sezóne 1969/70 bojoval tím pod vedením Wilfa McGuinnessa a nakoniec skončil na neuspokojivom ôsmom mieste. Po zlom štarte do sezóny 1970/71 bol McGuinness preradený späť na pozíciu trénera rezervy. Busby sa vrátil naspäť do klubu, aj keď len na šesť mesiacov. Výsledky sa pod jeho vedením zlepšili, no v lete 1971 opustil Busby klub definitívne. Medzitým Manchester stratil hviezdnych hráčov ako Nobby Stiles a Pat Crerand. United boli ústne dohodnutý z manažérom Jock Steinom, ktorý vyhral s Celticom Európsky pohár majstrov. Stein však na poslednú chvíľu vycúval a nástupcom Busbyho sa tak stal Frank O’Farrell. Podobne ako McGuinness vydržal O´Farrell v klube menej ako 18 mesiacov. Jediným rozdielom medzi nimi bolo, že O’Farrell reagoval na slabé výkony mužstva nákupom talentovaného Martina Buchana z Aberdeenu za 125 000 libier. Na konci roku 1972 sa stal manažérom Tommy Docherty. Docherty v sezóne zachránil United od zostupu, no v ďalšej sezóne 1974 už United zostúpili a zlaté trio Best, Law a Charlton opustilo klub. Dennis Law odišiel v lete 1973 do Manchestru City a strelil gól ktorý poslal United do Druhej divízie. Zdvorilo však odmietol zo spoluhráčmi oslavovať gól. Hráči ako Lou Macari, Stewart Houston a Brian Greenhoff prišli do klubu aby nahradili trio Best, Law a Charlton, no nikdy nedosiahli to, čo hviezdne trio. Tím vybojoval postup hneď na prvý pokus. Pomohol mu mladý Steve Coppell, ktorý zažil debut v drese United ku koncu sezóny, keď prišiel z klubu Tranmare Rovers. V roku 1976 sa klub dostal do finále FA Cupu kde podľahol Southamptonu. V roku 1977 sa dostali do finále opäť a porazili Liverpool 2:1. Aj napriek týmto úspechom a obľube u fanúšikov bol Docherty krátko po finále prepustený po tom, čo sa prevalila jeho aféra s manželkou fyzioterapeuta. V lete 1977 nahradil Dochertyho Dave Sexton, pod ktorým začal tím hrať príliš defenzívnu taktiku. Tento štýl sa nepáčil fanúšikom, ktorý mali radi ofenzívny futbal preferovaný Dochertym a Busbym. Sexton priviedol hráčov ako Joe Jordan, Gordon McQueen, Gary Bailey a Ray Wilkins. Jeho defenzívny štýl však nepriniesol úspechy, keď sa United len raz dostali v tabuľke na druhé miesto a dosiahli jedno finále FA Cupu v ktorom prehrali s Arsenalom. Kvôli týmto neúspechom bol Sexton vyhodený v roku 1981 aj napriek tomu, že vyhral 7 posledných zápasov v rade. Nahradil ho skvelý Ron Atkinson. Atkinson ihneď zlomil britský prestupový rekord, keď priviedol Bryana Robsona z WBA. Robson bol považovaný za najlepšieho záložníka Manchestru od čias Duncana Edwardsa. Atkinson ďalej priviedol hráčov ako Jesper Olsen, Paul McGrath a Gordon Strachan, ktorý hrali po boku mladíkov ako Norman Whiteside a Mark Hughes. United vyhrali za tri roky dvakrát FA Cup a to v rokoch 1983 a 1985 a boli veľkým favoritom na zisk titulu v sezóne 1985/86, keď vyhrali prvých 10 zápasov a v októbri mali na svojich prenasledovateľov 10 bodový náskok. Potom však rapídne poklesla forma a Manchester ukončil sezónu až na štvrtom mieste. Slabá forma pokračovala aj v ďalšej sezóne a po tom, čo sa United nachádzali v novembri 1986 na hranici zostupu, bol Atkinson prepustený. Éra Alexa Fergusona pred treble (1986 – 1998) Súbor:Alex Ferguson.jpg|thumb|Alex Ferguson sa stal manažérom Manchestru United v novembri 1986. Ferguson pricestoval z Aberdeenu aby nahradil Atkinsona ešte v ten deň, čo bol Atkinson prepustený. So sebou si priviedol svojho asistenta Archieho Knoxa. Aj napriek prehre 2:0 v prvom zápase 8. novembra 1986 proti Oxfordu, dokázal Ferguson ukončiť sezónu na 11. mieste. 2. miesto v sezóne 1987/88 s útočníkom Brianom McClairom, ktorý sa stal prvým útočníkom od čias Georga Besta, ktorý strelil viac ako 20 gólov sezóne, dalo fanúšikom kúsok nádeje na lepšie časy. Tá však opäť vyprchala po 11. mieste v nasledujúcej sezóne. Mnoho Fergusonových posíl nespĺňalo očakávania fanúšikov a Ferguson bol začiatkom roka 1990 údajne na pokraji vyhodenia v prípade prehry v 3. kole FA Cupu s Nottinghamom Forest. Gól Marka Robinsa s 56. minúty znamenal výhru United, a naštartoval púť Manchestru do finále vo Wembley, kde United porazili po remíze 3:3 Crystal Palace v opakovanom zápase 1:0. V nasledujúcej sezóne sa Manchester prebojoval do finále Ligového pohára v ktorom podľahol Sheffieldu Wednesday, pod vedením bývalého manažéra Rona Atkinsona 1:0. Okrem toho vyhral prvýkrát v klubovej histórii Pohár víťazov pohárov keď vo finále v Rotterdame porazil Barcelonu 2:1. Víťazstvo v PVP poskytlo United možnosť hrať o Európsky superpohár v ktorom porazili na Old Trafford víťaza Európskeho pohára majstrov Crvenu Zvezdu Belehrad 1:0. Tento súboj sa mal odohrať na odvety, no kvôli politickým nepokojom v Juhoslávii rozhodla UEFA, že sa odohrá len jeden zápas na Old Trafford. V roku 1992 nasledovalo druhé finále v Ligovom pohári v rade. United porazili na Wembley Nottingham Forest 1:0. Udalosti okolo klubu mimo ihriska na prelome desaťročia smerovali k pokusu prezidenta klubu Martina Edwardsa, predať klub magnátovi Michaelovi Knightonovi. Dohoda na sume 20 miliónov libier bola odsúhlasená. Knighton dokonca prišiel na trávnik Old Traffordu v klubových farbách a po niekoľkých trikoch poslal loptu do brány pred Stretford End. Michael Knighton dostal prístup do finančných záznamov klubu, no skôr než sa celý obchod stihol zrealizovať, musel byť zrušený kvôli jeho finančným problémom. Ale kvôli jeho vedomostiam o financiách klubu, dostal výmenou za mlčanie, miesto v jeho štruktúrach. V roku 1991 klub potreboval vďaka Taylorovej správe peniaze na úpravu štadióna a preto vstúpil na Londýnsku burzu s cenou 47 miliónov libier, vďaka čomu sa dostali financie klubu pod dohľad verejnosti. Martin Edwards zostal vo svojej funkcii, no klub mal verejných vlastníkov. V lete roku 1991 prišiel na Old Trafford dánsky brankár Peter Schmeichel, ktorý vychytal v sezóne 1991/92 17 čistých kont a pomohol tak klubu k druhému miestu v tabuľke za Leedsom v strede s fantastickým Francúzom Ericom Cantonom. Ferguson uznal, že Manchester potrebuje útočníka, a tak sa niekoľkokrát neúspešne pokúšal získať Davida Hirsta zo Sheffieldu Wednesday. Potom u prezidenta Martina Edwardsa zazvonil manažér Leedsu Howard Wilkinson, aby sa opýtal na dostupnosť Denisa Irwina, a konverzácia sa rýchlo zvrtla na Cantonu. Na prekvapenie Edwardsa aj Fergusona sa obidve kluby dohodli na odstupnom 1,2 milióna libier za tohto charizmatického Francúza. Cantonov príchod bol zlomovým bodom v ceste United za prvým titulom od roku 1967. Po príchode Roya Keana z Nottinghamu Forest v júli roku 1993, získali United druhý titul v rade, prvýkrát od roku 1957, a takisto vyhrali FA Cup, čo znamenalo prvý double v histórii klubu. V tom istom roku sa klub ponoril do smútku, keď 20. januára 1994 zomrel bývalý manažér Matt Busby. Sezóna 1994/95 bola prvou sezónou bez trofeje od sezóny 1988/89, aj keď bojovali o titul do posledného kola a dostali sa až do finále FA Cupu, kde však podľahli Evertonu. Z Newcastlu prišiel Andy Cole za Keitha Gillespieho a 6 miliónov libier, čo znamenalo v tej dobe nový britský prestupový rekord. Ale zápas po Andyho debute, dostal Cantona 8 mesačný dištanc za to, že zaútočil pri odchode z ihriska na fanúšika Crystal Palace, ktorý ho rasovo urážal. Cantonova suspendácia bola označovaná ako dôvod, prečo Manchester nevyhral tretí titul v rade. Po neúspechu v sezóne Ferguson predal hráčov ako Paul Ince, Andrei Kanchelskis a Mark Hughes a nahradil ich vlastnými odchovancami z akadémie ako David Beckham, Gary Neville, Phil Neville a Paul Scholes. Po prehre v úvodnom zápase sezóny 1995/96 s Aston Villou 1:3, prehlásil televízny komentátor Alan Hansen legendárnu hlášku “nikdy nevyhráte nič s týmito deťmi.” Nový hráči sa rýchlo stali reprezentantmi Anglicka a po návrate Cantonu v októbri 1995, sa Manchester stal prvým klubom ktorý vyhral double dvakrát. V júli 1996 odišiel kapitán Steve Bruce do Birminghamu City a Alex Ferguson vymenoval novým kapitánom Erica Cantonu. Cantona doviedol klub v sezóne 1996/97 k štvrtému titulu za 5 rokov a po skončení sezóny ukončil kariéru vo veku len 30 rokov. Na jeho miesto bol kúpený Teddy Sheringham a jeho legendárnu sedmičku na drese zdedil David Beckham. Sezónu 1997/98 začal Manchester dobre, no prehral 5 zápasov okolo Vianoc a nakoniec skončil na druhom mieste iba bod za Arsenalom. Po dlhom období bez trofeje to bol veľký návrat Arsenalu medzi anglickú elitu. Treble (1998 – 99) Trofeje zo slávneho Treble – Premier League, Liga majstrov a FA Cup (zľava doprava) Sezóna 1998/99 bola pre Manchester najúspešnejšou v anglickej klubovej futbalovej histórii, keď ako jediný anglický klub dokázali vyhrať Treble – Premier League, FA Cup a Ligu majstrov v jednej sezóne. Po napínavej sezóne vyhral Manchester titul až v poslednom kole keď porazil Tottenham 2:1 a aj napriek výhre Arsenalu 1:0 nad Aston Villou sa mohol radovať z titulu. Výhra v Premier League bola prvou časťou Treble a podľa Alexa Fergusona aj najťažšou. Vo finále FA Cupu narazil Manchester na Newcastle a porazil ho 2:0 po góloch Sheringhama a Scholesa. Vo finále Ligy majstrov porazili Bayern Mníchov v zápase, ktorý je označovaný za jeden z najlepších comebackov v histórii. Manchester prehrával 0:1 a no v nastavenom čase po góloch Sheringhama a Solskjaera otočili výsledok a v deň, kedy by mal Sir Matt Busby 90 rokov, získali trofej a treble. Úspešný rok zakončili výhrou v zápase o Interkontinentálny pohár v Tokiu proti Palmeirasu 1:0. Po treble (1999 – 2013) Manchester vyhral ligu v rokoch 2000 aj 2001, no novinári považovali tieto sezóny za zlyhania, pretože sa klubu nepodarilo znovu vyhrať Ligu majstrov. V roku 2000 sa stal Manchester jedným zo zakladajúcich členov zoskupenia G-14 zoskupujúceho najbohatšie európsky kluby. Klub sa tiež v sezóne 1999/2000 nezúčastnil FA Cupu, pretože sa zúčastnil Majstrovstiev sveta klubov v Brazílii na nátlak FA, UEFA a Anglickej kandidatúry na MS 2006. Ferguson prijal viac defenzívnu taktiku, ktorá však nepriniesla úspech a Manchester skončil v sezóne 2001/02 na treťom mieste v Premier League. V nasledujúcej sezóne 2002/03 znovu získali titul. Sezónu začali dobre, no ich forma klesla po tom, čo dostal Rio Ferdinand kontroverzný 8 mesačný dištanc za zmeškané dopingové testy. V roku 2004 vyhrali FA Cup keď vyradili v semifinále Arsenal a vo finále porazili Millwall. Sezóna 2004/05 sa niesla v znamení streleckej mizérie po tom, čo sa zranil strelec Ruud van Nistelrooy. United zakončili sezónu bez zisku trofeje na treťom mieste v tabuľke. V FA Cupe prehrali vo finále s Arsenalom po remíze 0:0 na penalty 4:5. Mimo ihriska sa stalo témou číslo 1 prevzatie Manchestru americkým podnikateľom Malcolmom Glazerom 12. mája 2005. Ten získal kontrolu nad klubom cez svoju spoločnosť Red Football Ltd. za sumu približne 800 miliónov libier. 16. mája zvýšil svoj podiel na 75% potrebných na stiahnutie klubu z burzy a oznámil svoj úmysel prebrať 100% podiel do 20 dní. 8. júna vymenoval svojich synov za nevýkonných členov správnej rady klubu. Manchester mal slabý štart do sezóny 2005 – 06 po tom, čo odišiel záložník Roy Keane do Celticu za kritiku svojich spoluhráčov. Manchester tiež po prehre s Benficou nepostúpil prvýkrát v novom storočí do vyraďovacej fázy Ligy majstrov. Sezóna bola tiež poznačená zraneniami kľúčových hráčov ako Gabriel Heinze, Alan Smith, Ryan Giggs a Paul Scholes. Nakoniec však zabránili tomu, aby zakončili ďalšiu sezónu za sebou bez trofeje, keď vyhrali po 17 rokoch Ligový pohár. Vo finále porazili nováčika z Wiganu 4:0. V poslednom kole po výhre 4:0 nad Charltonom si tiež zabezpečili druhé miesto v tabuľke a automatickú kvalifikáciu do skupinovej fázy Ligy majstrov. Na konci sezóny prestúpil do Realu Madrid kľúčový útočník Ruud van Nistelrooy po sporoch s Alexom Fergusonom. V júli 2006 oznámil klub uzavretie pôžičky v celkovej sume 660 miliónov libier. Ročná splátka sa mala pohybovať vo výške 62 miliónov. Výsledkom toho bol plán na 30% zníženie ročných výdavkov. V sezóne 2006/07 začali hrať United opäť útočný štýl ako v 90. rokoch. V januári 2007 prišiel na dvoj mesačné hosťovanie z Helsingborgu švédsky útočník Henrik Larsson a zohral dôležitú úlohu v postupe do semifinále Ligy majstrov, v ktorom Manchester vypadol s AC Miláno po celkovom skóre 3:5. 6. mája 2007, štyri roky po poslednom titule, zaknihoval Manchester po remíze Chelsea s Arsenalom svoj deviaty titul za posledných 15 rokov. Nakoniec z toho nebolo štvrté double, keď Manchester prehral s Chelsea vo finále FA Cupu na novom Wembley 0:1 po predĺžení. Bolo to prvé finále FA Cupu na tomto štadióne. Ryan Giggs je najoceňovanejším hráčom v anglickom futbale. V sezóne 2007/08 získal Manchester európske double aj napriek zlému štartu do sezóny, keď sa po troch kolách nachádzal na 17. mieste. 11. mája 2008 však Manchester získal po výhre nad Wiganom titul o 2 body pred rivalom z Chelsea, ktorý len remizoval s Boltonom. Manchester sa tiež dostal do svojho tretieho európskeho finále, keď na ceste doň vyradil kluby ako AS Rím či FC Barcelona. V moskovskom finále 21. mája 2008 porazil Chelsea v penaltovom rozstrele 6:5, keď zápas predtým skončil v riadnom hracom čase aj predĺžení 1:1. Týmto víťazstvom získali svoj tretí európsky titul a utvorili tak rekord v počte neprehraných finále. Zhodou okolností v tejto sezóne uplynulo presne 100 rokov od zisku prvého titulu, 50 rokov od Mníchovskej leteckej katastrofy a 40 rokov od zisku prvého titulu v Európskom pohári majstrov. Vo finále tiež nastúpil Ryan Giggs k svojmu 759. zápasu v drese United a prekonal tak rekord Bobbyho Charltona. Ešte pred štartom sezóny 2008/09 vyhral Manchester Community Shield, keď porazil vo finále víťaza FA Cupu Portsmouth 3:1 na pokutové kopy po remíze v riadnom hracom čase 0:0. 21. decembra pridal Manchester ďalšiu trofej do svojej zbierky, keď vyhral Majstrovstvá sveta klubov 2008 v Japonsku. Vo finále porazil ekvádorsky klub LDU Quito 1:0 po góle Wayna Rooneyho. O 2 mesiace neskôr pridali ďalšiu trofej, keď vo finále Ligového pohára porazili Tottenham 4:1 na pokutové kopy. 16. mája zaknihovali svoj 11. titul v Premier League a 18. titul celkovo, keď remizovali 0:0 s Arsenalom. 27. mája 2009 však prehrali v Rímskom finále Ligy majstrov nad Barcelonou 0:2 keď sa do streleckej listiny zapísali Samuel Eto’o a Lionel Messi. Toto finále bolo posledným v drese United pre Carlosa Téveza, ktorému skončilo 30. júna hosťovanie a pre Cristiana Ronalda, ktorý po sezóne prestúpil za 80. miliónov libier do Realu Madrid. Táto čiastka sa stala novým prestupovým rekordom. United nahradilo odchádzajúcich hráčov novými posilami ako Michael Owen, ktorý prišiel zadarmo, Antonio Valencia za 17 miliónov z Wiganu a Gabriel Obertan za 3 milióny z Bordeaux. Sezóna 2009/10 začala pre Manchester dobre aj napriek prehre 0:1 proti Burnley na Turf Moor. Potom nasledovala séria výhier, vrátane toho v mestskom derby 4:3 keď strelil víťazný gól Michael Owen až v 96. minúte. Ale zlý výkon proti Liverpoolu na Anfield Road rezultoval do prehry 0:2. 3. novembra 2009 si Manchester zabezpečil postup zo skupiny v Lige majstrov po remíze 3:3 v Moskve proti miestnemu CSKA. Víťazstvo v skupine si zabezpečil po výhre 3:1 s Wolfsburgom, v zápase v ktorom strelil Michael Owen hetrik. 3. januára 2010 zažil Old Trafford šokujúcu prehru v 3. kole FA Cupu nad rivalom z Leedsu 0:1. Bola to vôbec prvá prehra Alexa Fergusona v 3. kole FA Cupe od nástupu na lavičku Manchestru a jeho prvé vyradenie z tohto pohára klubom z nižšej súťaže. Manchester otočil prehru 1:2 z prvého semifinále Ligového pohára proti Manchestru City a na Old Trafforde vyhral v odvete 3:1 po góle Wayna Rooneyho z nadstaveného času. Toto víťazstvo bolo mnohými považované za symbolické, pretože Manchester City sa snaží dosiahnuť úspechov United. Fanúšikovia boli obzvlášť radi, pretože manažér City Roberto Mancini sľúbil, že po dlhých rokoch bez trofeje so svojím mužstvom nejakú získa. Manchester United porazil vo finále Ligového pohára vo Wembley Aston Villu 2:1 a prvýkrát v klubovej histórii obhájil pohár. Manchester sa vo vyraďovacej fáze Ligy majstrov stretol s talianskym klubom AC Miláno. V prvom zápase na San Sire vyhrali United 3:2 vďaka dvom gólom Wayna Rooneyho. V odvete rozdrvil Manchester talianskeho súpera 4:0. Rooney dal opäť 2 góly. V celkovom súčte postúpili do semifinále zo skóre 7:2. Tento zápas tiež priniesol návrat Davida Beckhama na Old Trafford. Bývalý hráč United zažil skvelé privítanie od domácich fanúšikov a po skvelej strele takmer skóroval. United dosiahli v rokoch 2010–11 rekordný 19. ligový titul a prvenstvo si zabezpečili remízou 1:1 proti Blackburnu Rovers 14. mája 2011. Toto číslo sa v sezóne 2012–13 rozšírilo na 20 ligových titulov a keď si titul zabezpečili domácim víťazstvom 3:0 proti Aston Ville 22. apríla 2013. 2013 – súčasnosť 8. mája 2013 Ferguson oznámil, že na konci futbalovej sezóny končí vo funkcii manažéra, v klube však zostane ako riaditeľ a veľvyslanec klubu. Klub na druhý deň oznámil, že ho od 1. júla nahradí manažér Evertonu David Moyes, ktorý podpísal šesťročný kontrakt. Ryan Giggs prevzal funkciu dočasného hráča a manažéra o 10 mesiacov neskôr, 22. apríla 2014, keď bol Moyes po zlej sezóne vyhodený. V nej klub nedokázal obhájiť titul v Premier League a prvýkrát sa nekvalifikoval v Lige majstrov. od 1995–96. Taktiež sa nedokázali kvalifikovať do Európskej ligy, čo znamená, že to bolo prvýkrát, čo sa Manchester United nekvalifikoval na európsku súťaž od roku 1990. 19. mája 2014 sa potvrdilo, že Louis van Gaal nahradí Moyesa na pozícii manažéra Manchestru United na základe trojročnej dohody, pričom Giggs bude jeho asistent. Aj keď sa Van Gaalovi v prvej sezóne podarilo opäť kvalifikovať United do Ligy majstrov prostredníctvom štvrtého miesta v Premier League, v jeho druhej sezóne vypadol United z rovnakého turnaja v skupinovej fáze. United tiež zaostávali v pretekoch o titul už tretiu sezónu po sebe keď skončili na piatom mieste, a to aj napriek niekoľkým nákladným príchodov počas pôsobenia Van Gaala; v tej istej sezóne však Manchester United vyhral po 12.krát FA Cup, čo bola ich prvá trofej od roku 2013. Napriek tomuto víťazstvu bol Van Gaal odvolaný z funkcie manažéra len o dva dni neskôr, pričom namiesto neho bol 27. mája menovaný José Mourinho, ktorý podpísal trojročnú zmluvu. V tej sezóne skončil United na šiestom mieste, po piatykrát vyhral pohár EFL a po prvýkrát Európsku ligu, rovnako ako FA Community Shield rekordne v Mourinhovom prvom súťažnom zápase. Aj napriek tomu, že United neskončili medzi najlepšími štyrmi, kvalifikovali sa do Ligy majstrov víťazstvom v Európskej lige. Wayne Rooney strelil svoj 250. gól v tíme United a prekonal tak sira Bobbyho Charltona. Na konci sezóny z klubu odišiel a vrátil sa do Evertonu. V nasledujúcej sezóne skončil United na druhom mieste v lige - išlo o ich najvyššie umiestnenie od roku 2013, za víťazným Manchester City však zaostával o 19 bodov. Mourinho taktiež klub doviedol do 19. finále FA Cupu, podľahol však Chelsea 1:0. 18. decembra 2018. Nasledujúci deň bol bývalý útočník United Ole Gunnar Solskjær vymenovaný za dočasného manažéra do konca sezóny. 28. marca 2019 bol so Solskjærom podpísaný trojročný kontrakt. Zásluhu na tom má šnúra 14 víťazstiev z jeho 19 zápasov, vrátane vyradenia Paríža Saint-Germain z Ligy majstrov. Počas svojej prvej plnej sezóny, v ktorej pôsobil, pomohol klubu skončiť na treťom mieste v Premier League a rovnako sa dostal do semifinále EFL Cupu, FA Cupu a Európskej ligy. V sezóne 2019/20 skončili červený diabli so 66 bodmi na treťom mieste Premier League. Táto sezóna bola poznačená pandémiou Covid-19, keď liga musela byť na niekoľko týždňov prerušená. Sezónu 2020/21 poznačila okrem pokračujúcej pandémie aj nie najlepší vstup United do nej. V treťom zápase utrpeli zdrvujúcu prehru 6:1 na domácom štadióne od Tottenhamu a po prvých šiestich zápasoch sa nachádzali v dolnej polovici tabuľky. Svoju formu zlepšil až v decembri 2020, keď v domácej súťaži zo šiestich zápasov 4 krát vyhrali a 2 krát zremizovali."}
{"id": "564113", "title": "EFL Championship", "context": "História V prvej sezóne 2004/2005 bola celková účasť 9,8 milióna, čo bola štvrtá najvyššia účasť v európskom futbale. Premier League (12,88 mil.), La Liga (11,57 mil.) Bundesliga (10,92 mil.), Serie A (9,77 mil.) a Ligue 1 (8,17 mil.). Sunderland vyhral ligu v prvej sezóne po re-brandingu. Wigan Athletic skončil druhý, čím si vybojoval postup do Premier League poprvýkrát v histórií. West Ham United vyhral Championship play-off. V sezóne 2005/06 Reading zlomil rekord anglickej futbalovej ligy v počte získaných bodov za sezónu, získal 106 bodov čím prekonali Sunderland z riku 1999. Sunderland vyhral svoj druhý titul v troch sezónach v sezóne 2006/07. 4 mája 2007 sa Leeds United stal prvým tímom, ktorý skončil v nútenej správe po re-brandingu ligy, bolo im odobratých 10 bodov a zostúpil do League One. 28. mája 2007, Derby County vyhral prvé Championship play-off finále na novom Wembley Stadium. Vo finále porazil West Bromwich Albion 1-0 pred takmer 75 000 divákov. West Bromwich Albion vyhral Championship nasledujúcu sezónu. 30. septembra 2009, Coca-Cola oznámila koniec sponzorstva s Football League (teraz English Football Leauge) na konci sezóny 2009/10. 16. marca 2010, npower bol oznámený ako nový sponzor Football League a začiatkom sezóny 2010/11 do konca sezóny 2012/13 bola Football League Championship známa ako Npower Championship. 18. júla 2013, britský Sky Bet oznámil päťročnú dohodu o sponzorovaní ligy. 24. mája 2014, Championship play-off finále medzi Derby County a Queens Park Rangers videlo najväčší počet divákov v lige - 87 348. QPR vyhral po góle Bobbyho Zamoru v nastavenom čase. Sezóna 2016/17, Football League bola premenovaná na English Football League. Liga dokopy nazbierala návštevnosť viac ako 11 miliónov, play-off zápasy neboli započítané."}
{"id": "183452", "title": "Manchester City FC", "context": "Vlastníctvo a financie Holdingová spoločnosť Manchester City F.C., Manchester City Limited, je súkromná spoločnosť s ručením obmedzeným s emisiou približne 54 miliónov akcií. Klub je v súkromných rukách od roku 2007, keď sa hlavní akcionári dohodli na predaji svojich podielov spoločnosti UK Sports Investments Limited (UKSIL), spoločnosti kontrolovanej bývalým thajským premiérom Thaksinom Šínavatrom. UKSIL potom formálne ponúkla odkúpenie akcií v držbe niekoľkých tisíc malých akcionárov. Pred prevzatím spoločnosti Thaksinom bol klub kótovaný na nezávislom špecializovanom kapitálovom trhu PLUS (predtým OFEX), na ktorom bol kótovaný od roku 1995. Dňa 6. júla 2007 Thaksin po získaní 75% akcií klub preregistroval ju ako súkromnú spoločnosť. Do augusta spoločnosť UKSIL získala viac ako 90% akcií a využila svoje práva podľa zákona o obchodných spoločnostiach na „vytlačenie“ zvyšných akcionárov a získanie celého obchodného podielu. Thaksin Shinawatra sa stal predsedom klubu a dve Thaksinove deti, Pintongta a Oak Chinnawat sa tiež stali riaditeľmi. Bývalý predseda John Wardle zostal v predstavenstve rok, ale rezignoval v júli 2008 po menovaní výkonného riaditeľa Nike Garryho Cooka v máji. Klub dosiahol v roku končiacom sa 31. mája 2007 stratu pred zdanením vo výške 11 miliónov GBP. Nákup Thaksina viedol k obdobiu výdavkov na prestupy v klube okolo 30 miliónov GBP, zatiaľ čo v posledných niekoľkých sezónach patrili čisté výdavky k najnižším v divízii. 1. septembra 2008 spoločnosť Abu Dhabi United Group Investment and Development Limited so sídlom v Abú Zabí dokončila prevzatie Manchestru City. Dohoda v hodnote 200 miliónov libier bola oznámená ráno 1. septembra. Bohatstvo nových majiteľov spôsobilo, že v lete 2009 bol klub schopný financovať nákup niekoľkých skúsených medzinárodných hráčov a utratil viac ako ktorýkoľvek iný klub v Premier League."}
{"id": "183448", "title": "Manchester City FC", "context": "Introduction  Manchester City FC je anglický futbalový klub z Manchesteru založený v roku 1880. Štadión s názvom Etihad Stadium má kapacitu 53 000 divákov. Prezývka klubu je „The Citizens alebo The Sky Blues“. Klub vyhral deväťkrát anglický titul (1937, 1968, 2012, 2014, 2018, 2019, 2021, 2022, 2023), sedemkrát FA Cup (1904, 1934, 1956, 1969, 2011, 2019, 2023), osemkrát ligový pohár (1970, 1976, 2014, 2016, 2018, 2019, 2020, 2021) a raz tiež Pohár víťazov pohárov (1970). Odhaduje sa, že Manchester City má v Británii približne 10 500 000 fanúšikov a na celom svete je ich asi 50 000 000. V klube pôsobil Slovák Vladimír Weiss ml., ktorý v roku 2010 prestúpil do škótskeho tímu Rangers FC."}
{"id": "597795", "title": "Craven Cottage", "context": "História Keď v roku 1989 došlo ku katastrofe v Hillsborough, Fulham bol na predposlenom mieste v The Football League (3.liga) a všetky miesta na štadióne boli len na státie. Ale na základe Taylorovej správy ambiciózny predseda Fulhamu Jimmy Hill predložil v roku 1996 plán štadiónu, kde budú všetky miesta na sedenie. Tieto plány sa nikdy neuskutočnili, čiastočne kvôli nátlaku miestnych obyvateľov, ktorí chceli na zápasoch naďalej stáť. V čase, keď sa Fulham dostal do Premier League, mal stále na štadióne len miesta na státie - v tej dobe to už bolo prakticky neslýchané. Zostával rok na to, aby sa s tým klub niečo urobil (tímy, ktoré sa po prvýkrát dostanú do druhej úrovne mali tri roky na to aby štadión spĺňal štandardy pre dve najvyššie divízie). Posledný ligový zápas sa na Craven Cottage hral proti Leicestru City 27. apríla 2002 - žiadne stavebné plány neboli vyhotovené. Neskôr v tom istom roku sa na Craven Cottage odohrali ešte ďalšie dva zápasy Intertoto Cup (proti FC Haka z Fínska a Egaleo FC z Grécka) a jediným riešením klubu bolo presťahovať sa na Loftus Road - domovský štadión miestnych rivalov QPR. Počas tohto obdobia mnohí fanúšikovia Fulhamu chodili len na vonkajšie zápasy na protest proti presťahovaniu sa z Craven Cottage. Back to the Cottage , bola založená ako nátlaková skupina fanúšikov s cieľom povzbudiť predsedu a jeho radcov, že Craven Cottage je jedinou životaschopnou možnosťou pre futbalový klub Fulham. Po jeden a pol sezóne na Loftus Road sa na Craven Cottage nevykonali žiadne stavebné práce. V decembri 2003 boli predstavené plány na veľkú rekonštrukciu v hodnote 8 miliónov libier, aby bola v súlade s požiadavkami Premier League. S udeleným stavebným povolením od mestskej rady v Londýne sa práce začali v januári 2004, aby sa všetko stihlo do novej sezóny. Práce pokračovali podľa plánu a klub sa mohol vrátiť do svojho domova na Craven Cottage na začiatku sezóny 2004-05 . Ich prvý zápas na novom štadióne s kapacitou 22 000 divákov bol prípravný zápas pred sezónou proti Watfordu a odohral sa 10. júla 2004."}
{"id": "447852", "title": "Cardiff City F.C.", "context": "Introduction  Cardiff City F.C. je Walesský futbalový klub z Cardiffu momentálne hrajúci Premier League. Klub bol založený ako Riverside AFC v roku 1899. Ako jediný klub mimo Anglicka vyhral v roku 1927 FA Cup . Klub vyhral vo Football League Championship (2. najvyššia futbalová liga v anglicku) titul v sezóne 2012/2013 a postúpil tak medzi elitu anglických futbalvých klubov, do Premier League, prvýkrát po 51 rokoch."}
{"id": "302241", "title": "Majstrovstvá klubov FIFA 2011 – Zostavy", "context": "[[Auckland City FC]] Tréner: Ramon Tribulietx Kapitán klubu"}
{"id": "93450", "title": "Manchester", "context": "Šport Štadión Old Trafford V Manchesteri sídlia dva významné futbalové kluby Manchester United a Manchester City. Domovským štadiónom Manchester City je Etihad Stadium a u Manchesteru United je to známy Old Trafford, jeden z najväčších futbalových štadiónov v Anglicku nachádzajúci sa v štvrti Trafford . Tieto veľkokluby sú iba dva z množstva futbalových mužstiev v rámci Manchesteru, ďalšími sú napríklad Oldham Athletic , Stockport County , Bury , Wigan Athletic , Rochdale a Bolton Wanderers . Podľa výskumu Urbis centre má mesto najvyššiu koncentráciu futbalových klubov na jedného obyvateľa na svete. Veľa moderných športových zariadení, napríklad Manchester Velodrome, Etihad Stadium, National Squash Centre a Manchester Aquatics Centre, bolo vybudovaných pre Hry Commonwealthu roku 2002. Kriketový štadión Old Trafford (nie známy futbalový štadión) je domovským ihriskom kriketového klubu Lancashire County Cricket Club . Oblasť Veľkého Manchesteru je reprezentovaná ragbyovými klubmi Sale Sharks , Wigan Warriors , Salford City Reds , Oldham Roughyeds , Rochdale Hornets a Swinton Lions . Belle Vue Stadium v Gortone je využívaný plochodrážnym klubom Belle Vue Aces , ale usporiadavajú sa tu aj dostihy chrtov. Manchester sa aj pre svoju výbornú vybavenosť modernými športovými stánkami dvakrát neúspešne uchádzal o usporiadanie Olympijských hier v rokoch 1996 a 2000. Mesto má byť miestom niektorých súťaží Olympijských hier roku 2012."}
{"id": "93445", "title": "Manchester", "context": "Správne členenie Radnica v Manchesteri Roku 1974 bol Manchester vyčlenený z grófstva Lancashire a bol vytvorený metropolitný okres Manchester. Manchester je začlenený do 4 úrovni správy – Rada mesta Manchester, región North West England, Parlament Veľkej Británie a Parlament Európskej únie. Manchester je tiež súčasťou metropolitného grófstva Veľký Manchester, aj keď rada tohoto grófstva bola zrušená v osemdesiatych rokoch 20. storočia a mesto a ďalšie okresy sa stali samostatnými správnymi jednotkami ( unitary authority ) s výnimkou niekoľkých málo činností zaisťovaných na úrovni grófstva. Manchester sa ďalej člení na mnoho obvodov, ktoré však nemajú úroveň správnych jednotiek. Rada mesta Manchester je správnym orgánom pre metropolitný okres Manchester. Manchester je rozdelený do 32 volebných obvodov, v ktorých je volených 96 radných, traja z každého obvodu. Volebné obvody do rady mesta: Ancoats Ardwick Baguley Benchill Beswick Blackley Bradford Burnage Cheetham Cheetham Hill Chorlton-cum-Hardy Clayton Crumpsall Didsbury Fallowfield Gaythorn Gorton Harpurhey Hulme Levenshulme Longsight Miles Platting Moss Side Moston Newton Heath Northenden Openshaw Rusholme Sharston Whalley Range Withington Woodhouse Park Wythenshawe Pre voľby do Parlamentu Veľkej Británie je Manchester rozdelený do piatich obvodov – Manchester Central, Manchester – Blackley, Manchester – Gorton, Manchester – Withington a Wythenshawe a Sale East. Manchester je súčasťou volebného okrsku North West England pre voľby do Parlamentu Európskej únie."}
{"id": "598440", "title": "Čínska priemyselná a obchodná banka", "context": "Na konci prvého dňa obchodovania sa akcie banky uzavreli na takmer 15 % s 3,52 HKD v Hongkongu v porovnaní s kótovacou cenou 3.07 HKD, ktorá bola vzhľadom na silný dopyt nastavená na vrchole indikatívneho rozpätia. Podľa spoločnosti Bloomberg bola trhová kapitalizácia ICBC na konci obchodovania na základe Hongkongských akcií 156,3 miliardy USD, čím sa jej kapitál stal piatym najvyšším na svete medzi bankami, hneď po JPMorgan Chase. Medzitým  ICBC v Šanghaji kótované A-akcie zaznamenali miernejšie zisky a skončili na 5,1 % z ponukovej ceny 3,12 RMB."}
{"id": "128892", "title": "Čínsky jüan", "context": "Dejiny Žen-min-pi bolo prvýkrát vydané krátko pred nástupom komunistov k moci. Jedna z prvých úloh komunistickej moci bola zastaviť hyperinfláciu, ktorá postihovala Čínu na konci éry Kuomintangu. V roku 1955 sa uskutočnila menová reforma s pomerom 1 nový juan = 10 000 starých juanov. Počas obdobia príkazovej ekonomiky hodnota juanu bola nerealisticky zviazaná s americkým dolárom a boli nastolené tvrdé menové pravidlá. Po otvorení ekonomiky v roku 1978, jüan sa dal použiť iba v Číne a cudzinci boli nútení používať výmenné certifikáty. Nerealistické hodnoty jüanu k západným menám viedli k silnému čiernemu trhu. V 80. a 90. rokoch 20. storočia sa výmenné hodnoty vrátili k realistickým hodnotách a v súčasnosti je cieľ dosiahnuť plnú konvertibilitu jüanu. Ale tento cieľ sa oddialil po finančnej kríze v Ázii roku 1997. V súčasnosti je jüan zviazaný so skupinou silných mien ako je okrem dolára napr. euro, jen a podobne."}
{"id": "434929", "title": "Konžský frank", "context": "Dejiny Konžský frank sa používal od nezávislosti do roku 1967, keď bol nahradený zairom. Od roku 1998 po páde Mobutuho Zairu bol obnovený konžský frank s kurzom 1 frank = 100,000 nových zairov, čo je starých frankov z roku 1967. Bankovky od 1 centime do 20 frankov sa už nepoužívali v roku 2012."}
{"id": "128891", "title": "Čínsky jüan", "context": "Introduction Čínske mince Kurz juanu k americkému doláru Čínsky jüan (iné názvy: jüan, juan, žen-min-pi , po čínsky 元 – pchinjin: yuan alebo 人民币 – pchinjin: renminbi / ren min bi ) je oficiálna mena v kontinentálnej Číne. Vydáva ju Čínska ľudová banka. Oficiálna ISO 4217 skratka je CNY, ale bežne sa používa aj RMB. Symbol v latinke je ¥. Jüan sa delí na ťiao (jiao) a fen v pomere 1 jüan 10 ťiao 100 fen."}
{"id": "192993", "title": "Medzinárodný devízový trh", "context": "Najväčší obchodníci s menami Medzi najväčších obchodníkov na forexovom trhu patria veľké svetové banky. Prvenstvo drží Deutsche Bank s 15,64% podielom. Druhé je Barclays Capital s podielom 10,75 % a tretí UBS AG s podielom 10,59 %. Prvých desať najväčších obchodníkov si medzi seba rozdeľuje viac ako 77 % celého forexového trhu. Okrem investičných bánk na forex trhu obchodujú aj nasledovné subjekty: Centrálne banky Investičné fondy Exportné/Importné spoločnosti Štáty Retail obchodníci"}
{"id": "239151", "title": "Komoditná burza", "context": "Najväčší komoditné burzy Burza Krajina Obrat za mesiac ($M) CME Group USA 19 Tokyo Commodity Exchange Japonsko - NYSE Euronext Dalian Commodity Exchange Multi Commodity Exchange Intercontinental Exchange Africa Mercantile Exchange"}
{"id": "553811", "title": "Čínska priemyselná a obchodná banka", "context": "Základné údaje V roku 2006 mala ICBC 2,5 milióna korporátnych zákazníkov a 150 miliónov individuálnych zákazníkov. V roku 2005 sa čistý zisk zvýšil o 12,4 % na 33,7 miliárd RMB a celkový zostatok pôžičiek bol 3,289,5 miliardy RMB. Súhrnné pasíva sú 6,196,2 miliárd RMB, čo predstavuje nárast o 11,2 %. Oneskorené alebo nesplácané úvery (NPL) predstavovali v roku 2005 154,4 miliárd RMB, pomer NPL (nesplácaný úver) 4,69 % a pomer KP (kapitálová primeranosť) 9,89 %. 2. decembra 2014 bola ICBC označená za najväčšiu banku na svete podľa aktív a kapitálu 1. stupňa. V júli 2007 bola z hľadiska výnosov na 30. mieste. Pôžičky podľa odvetvia V miliónoch Čínskych RMB v roku 2005 : Výroba: 662,376, 20,1% (28,7% v roku 2004) Doprava, skladovanie, pošta & telekomunikácie: 367,371, 11,2 % (10,2 % v roku 2004) Energia, plyn a voda: 281,179, 8,6 % (7,0 % v roku 2004) Maloobchod, veľkoobchod, potraviny: 265,906, 8,1 % (6,9 % v roku 2004) Rozvoj nehnuteľností: 194,024, 5,9 % (5,6 % v roku 2004) Organizácia sociálnych služieb: 103,070, 3,1%, (3.2% v roku 2004) Výstavba: 89,666, 2,7%, (2,1% v roku 2004) Iné odvetvia: 313,804, 9,5%, (12,1% v roku 2004) Discounted bills (zľavnené účty): 392,717, 11,9%, (8,4% v roku 2004) Osobné pôžičky: 515,042, 15,7%, (13,1% v roku 2004) Zámorský biznis: 104,398, 3,2%, (2,7% v roku 2004) Spolu : 3,289,553 Úverové zabezpečenie Zabezpečené hypotékou: 34,1 % Zabezpečené iným kolaterálom: 22,1 % Garantované pôžičky: 23,3 % Nezabezpečené pôžičky: 20,5 % Nesplatené pôžičky Na konci roka 2004 tvorili 19,1 % portfólia ICBC nesplatené pôžičky. S cieľom vyčistiť súvahu ICBC a pripraviť ju na kótovanie v zahraničí čínska vláda zorganizovala sériu kapitálových injekcií, prevodov aktív a likvidáciu zlých pôžičiek dotovaných vládou ktoré nakoniec stáli viac než 162 miliárd USD. To zahŕňalo schválenie finančnej injekcie vo výške 15 miliárd USD. Táto suma bola financovaná z rozsiahlych devízových rezerv Číny 28. apríla 2005. Pekingská štátna spoločnosť China Huarong Asset Management pomohla ICBC zbaviť sa zlých úverov. Podľa výročnej správy za rok 2005, takmer 5% úverov je klasifikovaných označením non-performing, čo znamená nesplatená pôžička, v porovnaní s väčšinou západných bánk, ktoré majú nižšie ukazovatele NPL, napríklad americké komerčné banky približne 1%."}
{"id": "544092", "title": "Ázijská finančná kríza", "context": "Úverová bublina Nárast úverov v období pred krízou bol o 8 – 10 % rýchlejší než rast HDP. Peniaze smerovali najmä do trhu s nehnuteľnosťami a do akciových trhov, ktorých hodnota sa v deväťdesiatych rokov zvýšila štvornásobne. Podiel bankových aktív na HDP sa dostal na úroveň 200%. Rast cien nehnuteľností podporoval prílev ďalších investícií a zároveň umožnil vydávanie nových úverov, čo vytvorilo začarovaný kruh."}
{"id": "489678", "title": "Hongkonský dolár", "context": "Emitovanie bankoviek Podľa Základného zákona (Basic Law), hongkonskej miniústavy, má hongkonská vláda suverenitu nad kontrolou meny na svojom území. Menová politika sa vykonáva prostredníctvom vládnej agentúry Hong Kong Monetary Authority (HKMA). Jednou z jej hlavných úloh je dbať na to, aby bol zachovaný stanovený výmenný kurz s americkým dolárom. Na tento účel zhromaždila tretie najväčšie devízové rezervy na svete. HKMA však sama nevydáva bankovky. Túto právomoc zverila do rúk troch bánk, ktoré môžu vydať nové bankovky len vtedy, keď majú preukázateľne dostatočné krytie v amerických dolároch. Banky majú voľnú roku pri tvorbe dizajnu bankoviek. Hongkonské doláre vydávajú: HSBC Bank of China Standard Chartered Bank"}
{"id": "574714", "title": "Londýnska burza cenných papierov", "context": "História Oficiálne bola Londýnska burza založená v roku 1801, ale v skutočnosti sa história obchodovania s cennými papiermi v Anglicku začala písať v 16. storočí. Britské spoločnosti, ktoré neboli schopné financovať drahé cesty do Číny vlastným kapitálom, podľa podobného modelu v Antverpách inkasovali zlato výmenou za budúci podiel na zisku spoločnosti. V roku 1687 pätnásť spoločností obchodovalo s vlastnými cennými papiermi v Londýne. V roku 1695 tu bolo už okolo 150 spoločností. V dôsledku toho sa s malou časťou týchto akcií aktívne obchodovalo, mnohé spoločnosti sa ukázali ako neživotaschopné. Anglická IPO bublina z 90. rokov 20. storočia sa niekedy prirovnáva k bubline internetových spoločností z 90. rokov 20. storočia. Hlavným indexom londýnskej burzy je FTSE100, ktorý bol uvedený na trh 3. januára 1984. Združuje 100 najväčších spoločností kótovaných na londýnskej burze cenných papierov. V roku 2020 boli celkové príjmy londýnskej burzy 2 124 miliónov GBP (v roku 2019 2 056 miliónov GBP). Londýnska burza tvorila do roku 2021 približne 50 percent medzinárodného obchodovania s akciami. V roku 2021 bol priemerný denný obrat akcií na londýnskej burze 8,6 miliardy EUR."}
{"id": "553809", "title": "Čínska priemyselná a obchodná banka", "context": "Introduction  Čínska priemyselná a obchodná banka (po čínsky: 中國工商銀行股份有限公司 / 中国工商银行股份有限公司 , po anglicky: Industrial and Commercial Bank of China Limited (ICBC)) je čínska nadnárodná finančná inštitúcia. Je najväčšou bankou v Číne a najväčšou bankou na svete podľa súhrnných aktív, vkladov, pôžičiek, počtu zákazníkov a počtu zamestnancov. Je jednou z \"veľkej štvorky\" štátom vlastnených komerčných bánk, ďaľšími troma sú Bank of China, Agricultural Bank of China a China Construction Bank. Bola založená vo forme limited company, podobné slovenskej spoločnosti s ručením obmedzeným, 1. januára 1984. V decembri 2017 mala aktíva v hodnote 4,009 bilión USD. Všeobecne je považovaná za najväčšiu finančnú inštitúciu a verejnú spoločnosť na svete podľa aktív a je prvou Čínskou bankou ktorej sa niečo také podarilo. Je na prvom mieste v rebríčku Top 1000 World Banks podľa časopisu The Bankers´ s a na prvom mieste Forbes Global 2000 zoznamu najväčších verejných spoločností."}
{"id": "553810", "title": "Čínska priemyselná a obchodná banka", "context": "História  Možné prepojenia s rokom 1910 V záznamoch ku čínskej dráme z roku 2004 立秋 od 姚宝瑄, je uvedené že zo starej banky 丰德 ktorá bola predmetom hry v roku 1910 sa neskôr stala ICBC. 1984 Čínska priemyselná a obchodná banka otvorila svoju prvú pobočku 1. januára 1984 v Pekingu v podobe miestnej štátnej banky. 1999 V roku 1999, ICBC otvorila pobočku v Luxembursku ktorá sa stala Európskym sídlom banky v roku 2011. ICBC (Europe) S.A prevádzkuje sieť pobočiek v hlavných európskych mestách menovite Paríž, Amsterdam, Brusel, Miláno, Madrid, Barcelona, Varšava a Lisabon. 2005 Operácie banky v Hongkongu sú uvedené pod názvom ICBC Asia. 10. októbra 2005 zakúpila dcérsku spoločnosť Fortis Bank v Hongkongu a rebrandingovala ju pod svojím vlastným menom. 2006 V rámci prípravy na plánovanú počiatočnú verejnú ponuku poskytli 28. apríla 2006 traja \"strategický investori\" spoločnosti ICBC 3,7 miliardy USD: Goldman Sachs kúpila 5,75 % podiel za 2,6 miliardy USD, čo je najvyššia suma, ktorú spoločnosť Goldman Sachs kedy investovala. Dresdner Bank, 100%-tná dcérska spoločnosť Commerzbank investovala 1 miliardu USD. American Express investovala 200 miliónov USD. V tom čase najväčšia IPO (prvá verejná ponuka akcií) na svete Súbor:ICBC_Beijing.jpg|náhľad|Pobočka ICBC Peking na 2 Fuxingmen South Street, Peking Súbor:ICBC_building_on_the_Bund,_Shanghai.jpg|náhľad|Budova ICBC Bund, Šanghaj Súbor:VM_5492_Xian_-_Industrial_and_Commercial_Bank_of_China.jpg|náhľad|Budova ICBC v Xi an Súbor:ICBC_Tokyo_Branch.jpg|náhľad|Budova ICBC v Tokiu Súbor:ICBCCanada350Hwy7-2.jpg|náhľad|ICBC Kanada Súbor:Torre_Madero_Office_desde_Dársena_Norte.JPG|náhľad|Torre Madero Office, súčasné ICBC sídlo v Buenos Aires Súbor:ICBC_Branch_in_Kuala_Lumpur.jpg|náhľad|Pobočka ICBC v Kuala Lumpur ICBC bola 27. októbra 2006 simultánne zaradená na oboch burzách, Hongkongskej burze s cennými papiermi a Šanghajskej burze s cennými papiermi. V tej dobe to bola najväčšia IPO na svete v hodnote 21,9 miliardy USD, čo presiahlo predchádzajúci rekord IPO 18,4 miliardy USD Japonského NTT DoCoMo v roku 1998. V roku 2010 Agricultural Bank of China presiahla rekord IPO ICBC keď ho navýšila na 22,1 miliardy USD. Najväčšia komerčná banka v Číne bola tiež prvou spoločnosťou ktorá zaznamenala debut na oboch burzách s cennými papiermi v Hongkongu a v Šanghaji. ICBC navýšila o najmenej 14 miliárd USD v Hongkongu (H-akcie) a o ďaľších 5,1 miliardy USD v Šanghaji (A-akcie). Z dôvodu vysokých úpisov sa uskutočnili umiestnenia greenshoe (t.j nadmerné pridelenie) a nárast ICBC vzrástol na 21,9 miliardy USD (17 % trhovej hodnoty ICBC pred IPO), rozdelených na 16 miliárd USD v Hongkongu a 5,9 miliárd USD v Šanghaji. Po celosvetovej ponuke predstavoval voľný vklad akcií 22,14 % trhovej kapitalizácie. Na konci prvého dňa obchodovania sa akcie banky uzavreli na takmer 15 % s 3,52 HKD v Hongkongu v porovnaní s kótovacou cenou 3.07 HKD, ktorá bola vzhľadom na silný dopyt nastavená na vrchole indikatívneho rozpätia. Podľa spoločnosti Bloomberg bola trhová kapitalizácia ICBC na konci obchodovania na základe Hongkongských akcií 156,3 miliardy USD, čím sa jej kapitál stal piatym najvyšším na svete medzi bankami, hneď po JPMorgan Chase. Medzitým ICBC v Šanghaji kótované A-akcie zaznamenali miernejšie zisky a skončili na 5,1 % z ponukovej ceny 3,12 RMB. 2008 V auguste 2008 sa ICBC stala druhou čínskou bankou od roku 1991 ktorá získala federálny súhlas založiť pobočku v New York City. 2010 V roku 2010, ICBC požičala 400 miliónov USD na dokončenie priehrady Gibe III v Etiópii. Organizácie ktoré boli proti priehrade, napríklad International Rivers a Survival International, sa sťažovali alebo písomne zaslali svoje názory ICBC proti stavaniu priehrady. 2011 24. januára 2011 ICBC zriadila pobočku v Madride v Španielsku. 20. mája 2011 ICBC Ltd. zriadila dve pobočky v Pakistane, jednu v Karáči a druhú v Islamabade. 18. augusta 2011, ICBC prešla overením Pakistanskej štátnej banky a začala svoj biznis v Pakistane. 2012 ICBC v novembri 2012 získala za 600 miliónov USD 80 %-tný podiel Standard Bank Argentina a o šesť mesiacov neskôr došlo k zmene v 103 pobočkách ktoré mala juhoamerická banka v republike. Je to najväčšia prevádzka čínskej banky v Latinskej Amerike. V Argentíne má banka 1,000,000 individuálnych zákazníkov, 30,000 firiem vo všetkých oblastiach a viac než 1600 korporátnych spoločností. 2013 Počas Kórejskej krízy v roku 2013, Čínska priemyselná a obchodná banka zastavila obchod so severokórejskou bankou, ktorú USA obvinili z financovania raketových a jadrových programov Pchjongjangu. Koncom júla 2013 bolo oznámené, že juhoafrická Standard Bank jednala o predaji svojho majetku v Londýne s Čínskou priemyselnou a obchodnou bankou za viac než 500 miliónov USD. 2014 24. septembra 2014 bola oficiálne zriadená pobočka ICBC Kuwait v Kuvajte, hlavnom meste Kuvajtu. Táto prvá a momentálne jediná čínska banka pôsobiaca v Kuvajte ukončila zriadením tejto pobočky históriu neprítomnosti čínskej banky v Kuvajte. Okrem toho je tiež štvrtou pobočkou ICBC na blízkom východe, po pobočkách v Dubaji, Abu Zabí a Doha. 2015 25. mája 2015 spoločnosť posilňovala svoju prítomnosť na Blízkom východe a v Európe nákupom tureckej banky TekstilBank a vytvorením dcérskej spoločnosti ICBC Turkey. 2016 Dňa 18. novembra 2016 banka získala licenciu príjimať vklady v Rusku. ICBC Financial Services, maklérska jednotka banky, poskytla na konci roka 2015 približne 88 miliárd USD na dohody o spätnom odkúpení (repo financing), čo predstavuje nárast oproti 59 miliardám USD pred dvoma rokmi, podľa regulačných údajov. Údaje sú pred dohodami o vzájomnom započítavaní, ktoré sa môžu použiť na zníženie súhrnných aktív a pasív. Takmer všetky repo financing ktoré ICBC poskytuje sa týkajú štátnych dlhopisov USA. 2017 ICBC spustila službu robo-poradcu pre svoje činnosti so správou majetku. V októbri 2017 banka oznámila nárast čistého zisku za tretí štvrťrok o 3,3 %."}
{"id": "457253", "title": "Bank of England", "context": "Dejiny Banku založil Škót William Paterson v roku 1694 s cieľom stať sa vládnou bankou. Ponúkol vláde pôžičku 1,2 milióna libier, za čo požadoval, aby bola banka vymenovaná za centrálnu banku ( The Governor and Company of the Bank of England ) s právom vydávať bankovky. Kráľovský patent, povoľujúci túto činnosť bol vydaný 27. júla 1694. Štátny rozpočet bol vtedy takom zlom stave, že v podmienkach pôžičky bol ročný 8% úrok a ročný poplatok vo výške 4 000 £ za správu dlhu. Prvým guvernérom bol sir John Houblon, ktorého podobizeň je zachytená na 50-librovej bankovke, vydanej v roku 1990. Povolenie bolo obnovené v rokoch 1742, 1764 a 1781. Banka sa pôvodne nachádzala nad antickým Mithrasovým chrámom pri Walbrook . Mithras bol okrem iného bohom obchodu, čo bolo vhodné spojenie pre túto banku. V roku 1734 sa banka presťahovala do súčasnej lokality na Threadneedle Street . V roku 1844 zákon Bank Charter Act zviazal emisiu bankoviek so stavom zlatých rezerv a dal bankám právo vydávať bankovky. Len niekoľko bánk pokračovalo vo vydávaní bankoviek do tej doby, než boli prevzaté v 30. rokoch 20. storočia Anglickou bankou. Škótske a severoírske banky si toto právo podržali. V roku 1870 bola centrálnej banke zverená zodpovednosť za stanovenie úrokovej miery. V priebehu rokov 1920 až 1944, kedy bol jej guvernérom Montagu Norman, zrušila činnosti súvisiace s komerčnou činnosťou. V roku 1946 bola banka zoštátnená."}
{"id": "543675", "title": "Ázijská infraštruktúrna investičná banka", "context": "Introduction Prehľad členov AIIB: tmavozelená farba - plnohodnotní regionálni členovia, tmavomodrá - mimo-regionálni členovia, bledé odtiene - prospektívni členovia. Ázijská infraštruktúrna investičná banka (po čínsky: ; pchin-jin: Yàzhōu jīchǔ shèshī tóuzī yínháng ; slovenský prepis: Ja-čou ťi-čchu še-š’ tchou-c’ jin-chang) je medzinárodná finančná inštitúcia sídliaca v Pekingu v Čínskej ľudovej republike, z ktorej popudu z roku 2013 bola v roku 2014 založená. Prakticky funguje od roku 2016. Je zamýšľaná ako rozvojová banka pre ázijsko-pacifický región a je v tomto smere konkurenciou Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu a Ázijskej rozvojovej banky. Vznik banky sprevádzali obavy, že Čína svoj vplyv v nej využije na podrývanie globálnych štandardov dobrého vládnutia a ochrany životného prostredia. AIIB plánovala po vzniku požičať ročne 10-15 miliárd USD, avšak za prvé dva roky fungovania požičala iba 4,4 miliardy USD. V októbri 2018 mala Ázijská infraštruktúrna investičná banka 44 regionálnych (ázijsko-pacifických) členov, 24 mimo-regionálnych členov, 6 prospektívnych regionálnych členov a 13 prospektívnych mimo-regionálnych členov."}
{"id": "128894", "title": "Čínsky jüan", "context": "Externé odkazy  Výmenný kurz Oficiálna stránka Čínskej ľudovej banky Čínske bankovky Jüan Renminbi - Historické a súčasné bankovky Číny (CNY / RMB) 1953-2019 Jüan FEC - Devízové certifikáty (FEC) Čínskej ľudovej republiky 1980-1994 Kategória:Ekonomika v Číne Kategória:Meny v Ázii"}
{"id": "160746", "title": "Svetová banka", "context": "Svetová banka - fondy, pôžičky, granty a služby Dva veľmi úzko pričlenené subjekty Svetovej banky – Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj (IBRD) a Medzinárodné rozvojové združenie (IDA) poskytujú pôžičky a fondy s nízkymi úrokmi až bez úrokov tým krajinám, ktoré majú znevýhodnený prístup k medzinárodnému úverovému trhu, prípadne žiaden prístup nemajú. Na rozdiel od iných finančných inštitúcií, ich účelom nie je dosahovanie zisku. IBRD však je založená na trhových princípoch a využíva svoj vysoký úverový rating nato, aby posunula svoj nízky úrok, za ktorý si požičiava sama peniaze svojim dlžníkom – rozvojovým krajinám. Platí za svoje vlastné operačné náklady, čiže nehľadá cudzie zdroje na financovanie týchto prevádzkových nákladov. Vynára sa otázka, odkiaľ čerpá Svetová banka peniaze na výkon svojich činností a ako využíva fondy, aby mohla napĺňať svoje ciele? ;Tvorba fondov Pôžičky IBRD rozvojovým krajinám sú primárne financované predajom obligácii s ratingom AAA na svetových finančných trhoch. Kým IBRD zarába len malú maržu z týchto pôžičiek, väčšia proporcia jej príjmov pochádza z požičiavania jej vlastného kapitálu. Tento capital pozostáva z rezerv vytvátaných počas rokov a peňažných vkladov jej 185-ich členských krajín. Príjem IBRD sa využíva tiež na operačné výdavky, prispieva IDA a slúži na umorovanie dlhov. IDA, najväčší svetový zdroj bezúročných pôžičiek a poskytovateľ fondov najchudobnejším krajinám, je doplňáné každé 3 roky 40-timi donorskými krajinami. Dodatočné fondy sú obnovované prostredníctvom splatenia základu bezúročných pôžičok poskytnutých na 35 až 40 rokov, ktoré sú následne poskytnuté na opätovné vypožičanie. IDA zodpovedá za takmer 40 % pôžičok Svetovej banky. ;Pôžičky Prostredníctvom IBRD a IDA, Svetová banka ponúka 2 základné druhy pôžičiek a úverov: investičné pôžičky a pôžičky pre rozvojovú politiku. Investičné pôžičky sú poskytované krajinám výmenou za potraviny, prácu a služby, ktoré majú podporiť hospodárske a sociálne rozvojové projekty spadajúce do širokého okruhu hospodárskeho a sociálneho sektora. Pôžičky pre rozvojovú politiku /predtým známe ako “adjustment loans”/ poskytujú rýchlo-vyplatiteľné financovanie na podporu štátnej politiky a inštitucionálnych reforiem. Pôžičky IDA sú bezúročné. Každý návrh projektu zo strany klientov je ohodnotený za účelom zistenia, či daný projekt je ekonomicky, finančne, sociálne a environmentálne uskutočniteľný. Počas rokovaní o pôžičke, sa Banka a klient dohodnú na rozvojových cieľoch, výsledkoch, ukazovateľoch výkonu a plánoch na realizáciu, ako aj rozpis vyplácania pôžičky. Kým Svetová banka dohliada na realizáciu každej pôžičky a hodnotí jej výsledky, klient postupne realizuje projekt alebo program podľa dohodnutých termínov. Takmer 30 % zamestnancov pôsobí v pobočkách rozmiestnených v 100 krajinách po celom svete, ¾ poskytnutých pôžičiek spravujú riaditelia pre určitú krajinu, ktorí sú situovaní mimo sídla Svetovej banky vo Washinghtine. Dlhodobé pôžičky (úvery) IDA sú bezúročné, ale prirátava sa k nim malý servisný poplatok (service charge) vo výške 0,75 % výšky vyplateného fondu. Poplatok za viazanosť (commitment fee) sa pohybuje od 0 po 0,5 % z nečerpaného zostatku úveru, na finančný rok 2006 boli stanovené vo výške 0,30 %. Ďalšie informácie sa dajú získať na stránke World Bank Treasury. Treasury je v IBRD centrom pre vypožičiavanie a požičiavanie fondov. ;Granty Granty sú narhnuté na podporu rozvojových projektov prostredníctvom inovácií a spolupráce medzi organizáciami a miestnymi spoločníkmi, ktorí participujú na projekte. V posledných rokoch granty IDA, ktoré sú financované buď priamo alebo riadené cez partnerstvá, boli použité na: Znížiť dlhové zaťaženie veľmi zadĺžených chudobných krajín. Zlepšiť sanitáciu a vodné zásoby Podporiť vakcinačné a imunizačné programy na zníženie výskytu nákazlivých chorôb ako malária Bojovať proti pandémii HIV/AIDS Podporiť organizácie pre občiansku spoločnosť Vytvoriť iniciatívy na zníženie emisií skleníkových plynov ;Analytické a poradenské služby Pokým je Svetová banka známa najmä ako poskytovateľ financií, ďalšou z jej úloh je poskytovať analýzy, rady a informácie členským krajinám, nato aby bolo možné zabezpečiť trvalé ekonomické a sociálne zlepšenia, ktoré ich ľudia potrebujú. Robí tak prostredníctvom ekonomického výskumu (economic research) zameraného na životné prostredie, chudobu, obchod, globalizáciu, a taktiež prostredníctvom hospodárskej a sektorovej práce zameranej na konkrétnu krajinu. (country-specific economic and sector work), kde hodnotí ekonomické vyhliadky krajiny skúmaním jej bankového systému a finančných trhov, ako aj obchodu, infraštruktúry, chudoby a systému sociálneho zabezpečenia. Svetová banka tiež stavia na jej zdrojoch ako “banka vedomostí” a vzdeláva klientov, aby sami boli schopní riešiť ich rozvojové problémy a podporovať ekonomický rast. Bankou vedomostí sa myslí bohatosť kontaktov, vedomostí, informácií a skúseností, ktoré Svetová banka v priebehu rokov nazbierala v krajine za krajinou a v projekte za projektom v jej rozvojovej činnosti. Jej hlavným cieľom je napomôcť vedomostnej revolúcii v rozvojových krajinách. Tu sú len niektoré spôsoby analýz, rád a vedomostí, ktoré boli sprístupnené členským krajinám, ich vládam, odborníkom pre rozvoj a verejnosti. Hodnotenie miery chudoby Prehľad verejných výdavkov Hospodárske memorandum krajiny Ekonomický a štrukturálny prehľad Sektorové správy Rozvojové témy ;Tvorba kapacít Ďalšou z kľúčových funkcií banky je zvýšiť schopnosti jej zamestnancov, partnerov a ľudí v rozvojových krajinách – pomôcť im získavať vedomosti a zručnosti, ktoré potrebujú na poskytovanie technickej asistencie, zlepšiť výkon vlády a podporiť ekonomický rast spolu s programami na zníženie chudoby. Prepojenia v sieti zdieľaných informácií (pozri dolu uvedené) boli zriadené bankou za účelom adresovania obrovského množstva informácií a dialógu o rozvoji. Poradenské služby a Opýtaj sa nás fóra robia informácie dostupnými podľa témy prostredníctvom telefónu, faxu, emailu alebo webu. Banka sprostredkúva viac než 25 poradenských služieb. Zamestnanci, ktorí rýchlo zodpovedajú nastolené otázky sú často prvým a jediným kontaktom, ktorý má verejnosť a ľudia v rozvojových krajinách s bankou. Globálne rozvojové siete vzdelávania je rozsiahla sieť centier diaľkového učenia, ktoré využíva moderné informačné a komunikačné technológie, aby spájali ľudí pracujúcich pre rozvoj na celom svete. Inštitút Svetovej banky a Globálne a regionálne programy spájajú online a priamo vedúcich rozvojových praktikantov a slúžia na výmenu skúseností a rovoj zručností. B-SPAN webcasting služba je širokopásmová stanica, ktorá uvádza semináre Svetovej banky, workshopy a konferencie zamerané na udržateľný rozvoj a zníženie chudoby."}
{"id": "553812", "title": "Čínska priemyselná a obchodná banka", "context": "Environmentálna politika a výsledky V roku 2008 bola ICBC prvou čínskou bankou, ktorá prijala Equator Principles, medzinárodný súbor sociálnych a enviromentálnych štandardov pre finančné inštitúcie, ktorý bol zahájený v roku 2003. Prijala tiež politiku zelených úverov zavedenú v roku 2007 čínskym ministerstvom ochrany životného prostredia. Medzinárodné environmentálne organizácie kritizovali ICBC za nedodržanie svojich sociálnych environmentálnych štandardov a za pokrytectvo, pretože ICBC sa podieľa na financovaní kontroverznej priehrady Gilgel Gibe III v Etiópii. +Financie v čínskom jüane Year 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009 2010 2011 2012 2013 2014 2015 2016 2017 2018 Príjem,miliarda 107,5 126,7 193,1 181,6 257,4 310,2 309,4 380,7 470,6 529,7 578,9 634,9 668,7 641,7 675,7 725,1 Čistý príjem,miliarda 2,473 2,311 33,70 49,26 81,52 110,8 129,4 166,0 208,4 238,7 263,0 276,3 277,7 279,1 287,5 298,7 Aktíva,bilión 5,279 5,671 6,454 7,509 8,684 9,757 11,79 13,46 15,48 17,54 18,92 20,61 22,21 24,14 26,09 27,70 Majetok,bilión 170,5 163,0 253,4 466,5 538,4 602,7 673,9 820,4 956,7 1125 1274 1531 1789 1970 2127 2330"}
{"id": "544094", "title": "Ázijská finančná kríza", "context": "Chyby v makroekonomickej politike Nadužívanie úverov viedlo k tomu, že zadĺženie u zahraničných bánk presiahlo úroveň štátnych devízových rezerv. To neskôr viedlo k tomu, že štáty neboli schopné udržať menový kurz s americkým dolárom a museli devalvovať. Veľké množstvo lacných úverov viedlo k príliš vysokej úrovni investovania a množstvo investícií bolo nerentabilných. Finančné trhy v regióne ostávali naďalej nízko rozvinuté, keďže väčšina finančných transakcií bola štruktúrovaná v tradičných finančných centrách."}
{"id": "598442", "title": "Materiálovotechnologická fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave so sídlom v Trnave", "context": "Materiálovotechnologická fakulta bola zriadená nariadením vlády s účinnosťou od 1. 1. 1986 pod pôvodným názvom Strojárskotechnologická fakulta so sídlom v Trnave. Aj keď rokom vzniku\nfakulty je uvedený dátum, jej história je omnoho staršia a úzko súvisí s\nčinnosťou technologických smerov strojárskej výroby, ktorých základy boli položené na bývalom Odbore strojného a elektrotechnického inžinierstva ešte v roku 1942 založením Ústavu mechanickej technológie, ktoré sa ďalej rozvíjali v rámci Strojníckej fakulty SVŠT, v súčasnosti STU."}
{"id": "547874", "title": "Fakulta strojného a elektrotechnického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave", "context": "Introduction  Fakulta strojného a elektrotechnického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave pôsobila pod týmto názvom v rámci SVŠT len v jednom školskom roku 1950 - 1951. Jej dekanom bol prof. Ing. Dr. techn. Ľudovít Kneppo, DrSc. Fakulta zanikla rozdelením na: Strojnícku fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Fakulta mala v okamihu zrušenia za sebou viac ako 10-ročnú históriu. Vytvorila sa transformáciou Odboru strojného a elektrotechnického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave , ktorý vznikol hneď pri formovaní školy v roku 1940."}
{"id": "219924", "title": "Trnavská univerzita (historická)", "context": "Introduction  Trnavská univerzita () bola univerzita v Trnave v rokoch 16351777. Bola jednou z prvých univerzít na území dnešného Slovenska."}
{"id": "223735", "title": "Fakulta výrobných technológií so sídlom v Prešove Technickej univerzity v Košiciach", "context": "História fakulty Fakulta výrobných technológií bola zriadená na pokyn Ministerstva školstva SR, rozhodnutím Akademického senátu TU č. 41/92 s účinnosťou od 1. septembra 1992 ako Fakulta odborných štúdií TU na základoch niekdajšieho pracoviska Strojníckej fakulty v Prešove. Fakulta pod súčasným názvom od 1. mája 1996 poskytuje vysokoškolské štúdium v jednom akreditovanom študijnom odbore Výrobné inžinierstvo na šiestich študijných zameraniach, v ktorých študuje celkovo okolo 900 študentov v dennej aj externej forme. Fakultu tvorí 6 katedier a 3 pracoviská."}
{"id": "48435", "title": "Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave", "context": "Fakulty a ostatné súčasti Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave má päť fakúlt a jeden inštitút. Filozofická fakulta Fakulta masmediálnej komunikácie Fakulta prírodných vied Fakulta sociálnych vied Fakulta zdravotníckych vied ( so sídlom v Piešťanoch ), do 31. mája 2020 fungovala ako Inštitút fyzioterapie, balneológie a liečebnej rehabilitácie Inštitút manažmentu"}
{"id": "241906", "title": "Stavebná fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave", "context": "Pracoviská V súčasnosti má fakulta 19 katedier, ústav súdneho znalectva, centrum informačných technológií, knižnicu a informačné centrum, čím je najväčším vzdelávacím a vedecko-výskumným centrom v oblasti stavebníctva a geodézie na Slovensku. Fakulta sídli na Radlinského ulici a ulici Imricha Karvaša, v komplexe budov patriacich Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, spoločne s fakultou Fakultou chemickej a potravinárskej technológie a Strojníckou fakultou. Stavebná fakulta pritom samotná zaberá tri bloky budovy, vrátane celej výškovej budovy na Radlinského ul. Katedry Katedra architektúry Katedra betónových konštrukcií a mostov Katedra dopravných stavieb Katedra geodézie Katedra geotechniky Katedra globálnej geodézie a geoinformatiky Katedra humanitných vied Katedra hydrotechniky Katedra jazykov Katedra konštrukcií pozemných stavieb Katedra kovových a drevených konštrukcií Katedra matematiky a deskriptívnej geometrie Katedra materiálového inžinierstva a fyziky Katedra stavebnej mechaniky Katedra technických zariadení budov Katedra technológie stavieb Katedra telesnej výchovy Katedra vodného hospodárstva krajiny Katedra zdravotného a environmentálneho inžinierstva Ústav súdneho znalectva Akreditované študijné programy (Bc. štúdium) Civil Engineering Geodézia a kartografia Inžinierske konštrukcie a dopravné stavby Krajinárstvo a krajinné plánovanie Matematicko-počítačové modelovanie - https://www.math.sk/mpm/ Pozemné stavby a architektúra Technológie a manažérstvo stavieb Vodné stavby a vodné hospodárstvo Kontakt : Stavebná fakulta STU v Bratislave : Radlinského 11 : 810 05 Bratislava : Slovensko"}
{"id": "284068", "title": "Miroslav Trnka", "context": "Vzdelanie  Slovenská technická univerzita, materiálovotechnologická fakulta v Trnave."}
{"id": "73168", "title": "Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave", "context": "Introduction  Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity (skr. FCHPT STU ) je jednou zo siedmich fakúlt Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Vznikla v roku 1940 začatím činnosti Odboru chemickotechnologického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT). Fakulta má svoje špecifické postavenie ako jediná svojho druhu na Slovensku. Zachytáva celý rozsah chemického, potravinárskeho, farmaceutického a spotrebného priemyslu vrátane ekológie. Jej súčasným dekanom je prof. Ing. Anton Gatial, DrSc."}
{"id": "48434", "title": "Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave", "context": "Introduction  Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave je verejná vysoká škola univerzitného typu. Bola zriadená zákonom č. 201/1997 Z.z. z 27. júna 1997. Hlavným poslaním univerzity je chrániť a šíriť poznanie a rozvíjať vzdelávanie na základe vedeckých poznatkov a tvorivej vedeckej a umeleckej činnosti, v duchu národných a všeľudských humanistických a demokratických tradícií. Svojou činnosťou prispieva k rozvoju vzdelanosti ako súčasti kultúry celej spoločnosti a súčasne prispieva k zvyšovaniu vedeckej, technickej a hospodárskej úrovne regiónu svojho pôsobenia. V roku 2022 oslavuje univerzita 25. výročie svojho vzniku. Od mája 2022 je rektorkou prof. Mgr. Katarína Slobodová Nováková, PhD."}
{"id": "523609", "title": "Vysoká škola DTI", "context": "Introduction  Vysoká škola DTI (v rokoch 20062016 Dubnický technologický inštitút v Dubnici nad Váhom ) je súkromná vysoká škola, ktorá pôsobí na základe uznesenia vlády SR č. 200 zo dňa 1. marca 2006. Poskytuje vysokoškolské vzdelanie v bakalárskych a magisterských študijných programoch formou denného a externého štúdia a má certifikát ISO 9001. 13. mája 2022 sa vymenovaním prezidentkou Zuzanou Čaputovou rektorom stal Tomáš Lengyelfalusy."}
{"id": "148341", "title": "Materiálovotechnologická fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave so sídlom v Trnave", "context": "Poslanie V harmónii s definovaným poslaním Slovenskej technickej univerzity aktívne prispievať ako univerzitná fakulta k jeho naplneniu v rámci stanovených kompetencií v akreditovaných oblastiach výučby, vedy a výskumu, s prioritou na materiálové vedy a výrobné technológie: ponúkať a realizovať univerzitný systém vzdelávania vo všetkých troch stupňoch v akreditovaných študijných programoch šíriť, prehlbovať a rozvíjať poznanie nástrojmi vedy a výskumu zabezpečiť prenos výsledkov vedy a výskumu do procesu vzdelávania zabezpečiť transfer výsledkov vedy a výskumu do podnikateľskej praxe chrániť výsledky svojho výskumu začleniť sa do univerzitného systému celoživotného vzdelávania podieľať sa na dlhodobo udržateľnom rozvoji spoločnosti všetkými svojimi aktivitami, ale hlavne rozvíjaním harmonickej osobnosti študenta v kontexte ideálov humanizmu a demokracie."}
{"id": "48463", "title": "Trnavská univerzita v Trnave", "context": "Introduction Nová budova univerzity Nová budova univerzity alt=Vojenský historický archív Trnava Trnavská univerzita v Trnave (spočiatku Trnavská univerzita so sídlom v Trnave ) je verejná vysoká škola univerzitného typu. Vznikla obnovením historickej Trnavskej univerzity 25. marca 1992 zákonom SNR č. 191/1992. Trnavská univerzita sa hlási k princípom Veľkej Charty európskych univerzít, ktorá definuje základné princípy, ktorými by sa univerzity po celom svete mali riadiť. Sú to najmä ich úplná nezávislosť od politickej a ekonomickej moci, sloboda uskutočňovať výskum a sloboda vyučovať. V roku 2021 sa k aktuálnemu zneniu Magny Charty Universitatum 2020 pripojila aj Trnavská univerzita v Trnave. Trnavská univerzita obhajuje kresťanské princípy, chce chrániť morálne a duchovné hodnoty, vychovávať v duchu ekumenizmu, spolupracovať s univerzitami, výskumnými a vedeckými ústavmi na Slovensku a v zahraničí. V súčasnosti je jej rektorom literárny vedec prof. René Bílik."}
{"id": "148342", "title": "Materiálovotechnologická fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave so sídlom v Trnave", "context": "História  Materiálovotechnologická fakulta bola zriadená nariadením vlády s účinnosťou od 1. 1. 1986 pod pôvodným názvom Strojárskotechnologická fakulta so sídlom v Trnave . Aj keď rokom vzniku fakulty je uvedený dátum, jej história je omnoho staršia a úzko súvisí s činnosťou technologických smerov strojárskej výroby, ktorých základy boli položené na bývalom Odbore strojného a elektrotechnického inžinierstva ešte v roku 1942 založením Ústavu mechanickej technológie, ktoré sa ďalej rozvíjali v rámci Strojníckej fakulty SVŠT, v súčasnosti STU. So začiatkom technologických disciplín na SVŠT zostane navždy späté meno nestora mechanických technológií prof. J. Čabelku, špičkového odborníka v oblasti technológie zvárania. Rozvoj týchto technológií gestorovali profesori J. Nebeský a J. Ondra. Zakladateľom štúdia ekonomiky a riadenia strojárskych výrob bol doc. L. Pavelka. Koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov sa rozčleňujú študijné odbory Strojníckej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave na konštrukčné a ostatné, medzi ktoré patrili strojárska technológia, materiálové inžinierstvo, ekonomika a riadenie strojárskych výrob, automatizované systémy riadenia výrobných systémov, výrobné systémy s priemyselnými robotmi a manipulátormi. Z týchto študijných odborov sa v roku 1986 vytvorila Strojárskotechnologická fakulta so sídlom v Trnave . Spoločenské zmeny a rozvoj fakulty vyvolal nové potreby a pred fakultu postavil požiadavku zmeniť jej orientáciu na technologickú fakultu na širšej báze. V roku 1991 sa mení názov fakulty na Materiálovotechnologickú fakultu Slovenskej technickej univerzity so sídlom v Trnave . Fakulta sa zamerala na výchovu absolventa univerzitného typu pre širokú oblasť priemyselnej, hlavne strojárskej výroby. Menia sa jej študijné odbory a s nimi pracoviská a katedry fakulty tak, aby sa zabezpečila univerzálnosť vzdelania a aby sa umožnila široká uplatniteľnosť absolventov v praxi. Zvýšený dôraz sa kladie na ich adaptabilnosť a operatívnosť tak, aby sa zvýšilo ich individuálne a spoločenské uplatnenie v prostredí trhovej ekonomiky. Fakulta sa stáva skladbou študijných odborov a zameraní jedinou svojho druhu na Slovensku. V súčasnosti fakulta vychováva odborníkov univerzitného typu vo svojom sídle a na výučbových strediskách Dubnica. V zložitých ekonomických podmienkach sa fakulte darí budovať laboratóriá na úrovni, ktorú vyžaduje univerzitné vzdelávanie. Mnohé úlohy je možné riešiť na unikátnych experimentálnych zariadeniach a systémoch."}
{"id": "24208", "title": "Slovenská technická univerzita v Bratislave", "context": "Fakulty a pracoviská Slovenská technická univerzita má v súčasnosti 7 fakúlt (a ústav Manažmentu): Stavebná fakulta (SvF) Strojnícka fakulta (SjF) Fakulta elektrotechniky a informatiky (FEI) Fakulta chemickej a potravinárskej technológie (FCHPT) Fakulta architektúry a dizajnu (FAD) Materiálovotechnologická fakulta (MTF) Fakulta informatiky a informačných technológií (FIIT) Univerzitné pracoviská: Rektorát Centrum výpočtovej techniky Archív Vydavateľstvo Inštitút celoživotného vzdelávania Ústav manažmentu (pedagogiciké pracovisko s akreditovanou výúčbou) Know-how centrum: Kancelária pre spoluprácu s praxou, Univerzitný technologický inkubátor Projektové stredisko Univerzitné vedecké parky, Centrá STU pre nanodiagnostiku Poradenské centrum. Účelové a iné zariadenia: VUS Technik, Centrum akademického športu, STU Scientific s.r.o., Európska aliancia pre inovácie, Materská škôlka STUBAčik"}
{"id": "549479", "title": "Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave", "context": "Dejiny fakulty Fakulta bola založená spolu s Trnavskou univerzitou zákonom č. 191/1992 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 1992 ako jedna z dvoch fakúlt univerzity. Nadväzuje však „na slávnu históriu, hodnoty a odkaz pôvodnej Trnavskej univerzity.“"}
{"id": "259488", "title": "Strojnícka fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave", "context": "História Predchodcom Strojníckej fakulty bolo Oddelenie strojného inžinierstva Odboru strojného a elektrotechnického inžinierstva , ktoré boli vytvorené hneď pri vzniku Slovenskej vysokej školy technickej v roku 1940. Na prvých prednáškach sa zúčastňovalo asi 100 študentov slovenskej, českej a aj bulharskej národnosti. Výučba prebiehala v provizórnych priestoroch na Mýtnej ulici. V školskom roku 1942/43 boli menovaní prví profesori: Ján Gonda a Jozef Fischhof, neskôr Jozef Čabelka a Július Nemessányi. Prvým dekanom bol Jozef Fischof. V roku 1947 bola dokončená nová budova na Mýtnej ulici. V roku 1950 bol Odbor premenovaný na Fakultu strojného a elektrotechnického inžinierstva . Táto fakulta sa hneď v nasledujúcom roku 1951 rozdelila a vznikla samostatná Fakulta strojného inžinierstva . Pri vzniku mala 8 katedier. Neskôr sa premenovala na Strojnícku fakultu . V roku 1963 bola dokončená nová budova fakulty na vtedajšom Gottwaldovom námestí , dnes námestí Slobody. Neskôr sa postavili budovy Katedry hydraulických strojov a zariadení na Mýtnej a budova technologických katedier na Pionierskej. V roku 1952 sa fakulta podieľala na založení Vysokej školy technickej v Košiciach. V roku 1986 sa technologické odbory fakulty vyčlenili do samostatnej Strojárskotechnologickej fakulty v Trnave."}
{"id": "188858", "title": "Budova Strojníckej fakulty STU v Bratislave", "context": "Introduction  Budova Strojníckej fakulty STU v Bratislave (pôvodný názov: Fakulta strojného inžinierstva SVŠT v Bratislave) je sídlo Strojníckej fakulty Slovenskej technickej univerzity na Námestí slobody v Bratislave."}
{"id": "549478", "title": "Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave", "context": "Introduction  Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave je jedna z piatich fakúlt Trnavskej univerzity. Dekankou je doc. Ing. Viera Peterková, PhD."}
{"id": "24205", "title": "Slovenská technická univerzita v Bratislave", "context": "Introduction  Slovenská technická univerzita v Bratislave ( STU ) so sídlom v Bratislave, do 1. apríla 1991 ako Slovenská vysoká škola technická v Bratislave ( SVŠT ), je technická vysoká škola na Slovensku. STU chce byť modernou, výskumno-vzdelávacou inštitúciou, pričom nadväzuje na odkaz Banskej akadémie v Banskej Štiavnici, kde boli položené základy technického vzdelávania na území Slovenska. STU ponúka technické vzdelávanie a zapája študentov do výskumu v oblasti strojárenstva, elektrotechniky, počítačových vied, stavebníctva, architektúry, chémie, potravinárstva a materiálových technológií. Podľa slovenského hodnotenia fakúlt agentúrou ARRA bola dlhodobo najlepšou slovenskou univerzitou pre chemické technológie, počítačové a technické vedy. Výskumné tímy na škole sa zapájajú do riešenia medzinárodných projektov, ročne riešia asi 500 výskumných projektov financovaných z grantov a stovky projektov zmluvného výskumu pre priemyselnú prax. Absolventi STU patria medzi najžiadanejších a najlepšie odmeňovaných zamestnancov na trhu práce. Ročne študuje na 7 fakultách a univerzitnom ústave manažmentu okolo 17-tisíc študentov. Univerzita poskytuje štúdium v bakalárskom, inžinierskom/magisterskom a doktorandskom stupni štúdia. Ponúka tiež programy celoživotného vzdelávania a MBA štúdium v spolupráci s TU Wien. Univerzita je nositeľom značky kvality ECTS Label a DS (diploma suplement) Label. Za rektora bol 7. septembra 2021 vymenovaný Oliver Moravčík."}
{"id": "259487", "title": "Strojnícka fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave", "context": "Introduction  Strojnícka fakulta Slovenskej technickej univerzity (skr. SjF STU ) je jedna z fakúlt Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Sídli na Námestí slobody 17 v Bratislave a susedí so Stavebnou fakultou, Fakultou chemickej a potravinárskej technológie a Fakultou architektúry. Ďalšie pracoviská má na Pionierskej, Mýtnej a Vazovovej ulici. Strojnícka fakulta STU v Bratislave , predtým Strojnícka fakulta SVŠT v Bratislave už viac ako sedem desaťročí prináša kvalitnú výučbu strojárskych študijných odborov na Slovensku. Za obdobie svojej existencie si fakulta výrazne upevnila postavenie významnej vedecko-výskumnej inštitúcie doma i v zahraničí. Mnohí z našich úspešných absolventov vďaka štúdiu na Strojárskej fakulte v Bratislave dosiahli významné postavenie vo svetových firmách, akými sú Volkswagen, PSA Peugeot Citroën, Siemens, IBM, BMW, CEO e-Sense Slovakia a ďalšie. Študenti majú možnosť získať sociálne štipendiá (je nárokové a presne dané vyhláškou), prospechové štipendiá (udeľované je podľa študijných výsledkov) a mimoriadne štipendiá (udeľované jednorazovo na základe mimoriadnych študijných výsledkov dekanom fakulty)."}
{"id": "598445", "title": "Vojna v Slovinsku", "context": "25. júna 1991 vyhlásili Chorvátsko a Slovinsko nezávislosť. Chorvátsko zatiaľ len formálne. Nezávislosť Slovinska bola verejne vyhlásené 26. júna večer na Ľubľanskom Námestí republiky. V Slovinsku začala okamžitá realizácia nezávislosti. Jednotky TO mali celkom 16 000 príslušníkov, polícia mala 10 000 príslušníkov. Okamžite boli zriadené hraničné kontroly na slovinsko-chorvátskej hranici.\nV noci na 25. júna vydala zväzová vláda pohraničným jednotkám rozkaz zvýšiť bojovú pohotovosť na hraniciach s Rakúskom, Maďarskom a Talianskom. Chorvátsko sľúbilo predsedovi Prezídia SFRJ Markovičovi, že nebude brániť intervencii v Slovinsku."}
{"id": "561464", "title": "Geografia Slovinska", "context": "Cestovný ruch Piran Rozmanitosť slovinskej prírody predurčuje túto neveľkú krajinu byť turisticky atraktívnou a vyhľadávanou. Na severozápade dominujú Júlske Alpy s vysokohorským rázom, juhozápad je typicky stredomorský, severovýchod sa zvažuje do rovinatej Panónie a juhovýchodu dominujú výbežky Dinárskych vrchov s hornatinami i krasovými planinami. Kultúra a architektúra sa mení podľa historickej prináležitosti, nakoľko Slovinsko tvoria 4 historické kraje (Kraňsko, Korutánsko, Štajersko a Prímorie), charakteristické svojou jedinečnosťou. Neveľká krajina tak má vysoké hory, pohoria i nížiny a nechýba morské pobrežie, jaskyne a krasové územia s hlbokými kaňonmi a divokou, málo poznačenou prírodou. V roku 2018 absolvovali turisti v Slovinsku 15,7 milióna prenocovaní, ktoré vykonalo 5,933 mil. turistov, z toho 4,425 milióna návštevníkov bolo zo zahraničia. Príjem z cestovného ruchu tvorí významnú časť HDP. Medzi najatraktívnejšie ciele turistov patrí Ľubľana, Júlske Alpy s Bledským jazerom a údolím Soča, Triglavský národný park s najvyšším vrchom krajiny, krasová plošina či jaskyňa Postojnska jama. Pobrežiu Jadranského mora dominuje historické gotické mesto Piran, typicky stredomorská Izola či prístavný Koper. Vnútrozemie zaujme kuchyňou, vínom i kúpeľmi a najpopulárnejšími lokalitami sú Maribor, Ptuj, Škofja Loka, Štanjel, Vipavski Križ, Šmartno a iné."}
{"id": "561457", "title": "Geografia Slovinska", "context": "Poloha a rozloha Poloha krajiny v Európe Slovinsko je prímorský štát, nachádzajúci sa v južnej časti strednej Európy na severnej a východnej pologuli. Na juhozápade má prístup k Jadranskému moru, na západe siaha k Alpám a juhovýchodná časť zasahuje do Dinárskych vrchov. Uhlovú vzdialenosť medzi najvýchodnejším a najzápadnejším bodom 3° 13 urazí Slnko pri svojej zdanlivej púti okolo Zeme za približne 13 minút. Krajné body ;Svetové strany najsevernejší bod: Budinci , Občina Šalovci (46°52′37,52″S) najjužnejší bod: Damelj , Občina Črnomelj (45°25′18,34″S) najzápadnejší bod: Breginj , Občina Kobarid (13°23′47,81″V) najvýchodnejší bod: Benica , Občina Lendava (16°36′07,69″V) geografický stred: pri obci Slivna () ;Nadmorská výška najvyšší bod: Triglav () najnižší bod: pobrežie Jadranského mora () výškové rozpätie: 2 864 m priemerná nadm. výška: (niektoré zdroje uvádzajú ) ;Vzdialenosti (vzdušné) najväčšia dĺžka v smere poludníka: najkratšia šírka v smere rovnobežky: najkratšia vzdialenosť k moru: (Jadranské more) Rozloha Rozloha Slovinska predstavuje 20 273 km², čo krajinu radí na 38. miesto v Európe a 150. miesto vo svete. Rozlohou podobný je vo svete štát Salvádor (21 041 km²), v rámci Európy je rozlohou najbližšie Severné Macedónsko (25 713 km²) alebo Čierna Hora (13 812 km²). Súš zaberá 99,3 % rozlohy, čo je 20 151 km², vodné plochy sa rozprestierajú na 0,7 % krajiny, čo je približne 122 km². Z celkovej rozlohy tvorí poľnohospodárska pôda 34 %, lesná pôda a pasienky 63 % a takmer 3 % plochy Slovinska tvorí zástavba. Štátne hranice Slovinsko má spoločné hranice so 4 štátmi: na západe s Talianskom, na severe s Rakúskom, na severovýchode s Maďarskom a na juhovýchode a juhu s Chorvátskom. Celková dĺžka pozemných hraníc je , pobrežná čiara má dĺžku . ;Hranice : : : : Trojmedzné body sú 3: pri meste Kranjska Gora: Taliansko a Rakúsko pri obci Trdkova : Rakúsko a Maďarsko pri obci Benica : Maďarsko a Chorvátsko"}
{"id": "561458", "title": "Geografia Slovinska", "context": "Povrch Reliéf Slovinska Regionalizácia Slovinska delí krajinu na tieto makroregióny: alpský stredomorský dinársky panónsky Definované sú podľa hlavných reliéfnych jednotiek (Alpy, Panónska nížina, Dinárske vrchy) a podľa klimatických typov (submediteránske (stredomorské), mierne kontinentálne, horské podnebie). Často sú vzájomne prepletené, preto je komplikované určiť ich presné vymedzenie. Charakteristickým znakom povrchu Slovinska je jeho veľká rozmanitosť, nakoľko na jeho územie zasahujú 4 veľké reliéfne celky: vysokohorské Alpy na severe a severozápade (30 % územia) horské Dináre na juhovýchode (30 % územia) stredomorská oblasť na juhozápade (10 % územia) pahorkatinná a rovinatá Panónska panva na východe (30 % územia) Priemerná nadmorská výška Slovinska je (niektoré zdroje uvádzajú ), pričom reliéf krajiny zasahuje od úrovne hladiny Jadranského mora v Terstskom zálive, po na vrchole Triglavu. Najvyšší vrch je národným symbolom krajiny, zobrazeným aj v znaku a na vlajke Slovinska. Južná časť Východných Álp Na západnú časť Slovinska zasahujú Východné Alpy, presnejšie ich časť Južné vápencové Alpy. Tie tvoria horstvá vápencových a dolomitových jednotiek: Júlske Alpy (Triglav, ) – zasahujú na severozápad krajiny Karavanky (Vrtača, ) – zaberajú severné, pohraničné pásmo Kamnicko-Savské Alpy (Grintovec, ) – nachádzajú sa na severe centrálnej časti krajiny Pohorje (Črni vrh, ) – tvorí najvýchodnejší výbežok Álp, zasahujúci po Maribor V južnej časti vystupujú výbežky Dinárskej sústavy, do ktorej patria napríklad pohoria Javorniki, Gorjanci alebo Trnovski Gozd. Východným smerom vrchoviny ustupujú a striedajú sa pahorkatiny a nížiny. Prakticky na celom území Slovinska sa nachádzajú krasové oblasti, čo dokladá 6 599 registrovaných (z toho 20 prístupných) jaskýň. Najrozšírenejšie sú v Alpách, Dinároch a Krase, v pohorí, podľa ktorého dostali tieto oblasti pomenovanie. Najznámejšími a najnavštevovanejšími sú jaskynné systémy Postojnska jama a Škocjanske jame. Pohoria Z pohorí v Slovinsku výškovo i plošne výrazne dominujú vápencové Júlske Alpy, ktoré tvoria časti Triglav, Škrlatica, Martuljka, Razor-Prisojnik a Jalovec-Mangart. Rovnako ako susedné pohoria Karavanke, Kamniško-Savinjske Alpe a Pohorje, sú aj Júlske Alpy súčasťou Východných Álp. V krajine je 34 vrchov, dosahujúcich (Slovensko má takých vrchov 9) a až 352 štítov dosahuje nadmorskú výšku cez 2 000 metrov. Mimo Álp dominuje južnej časti krajiny vysoký Snežnik, ktorý leží v Dinárskych vrchoch. Ostatné horstvá sú výrazne nižšie a menej rozľahlé. Špecifické sú krasové planiny v južnej a juhozápadnej časti Slovinska. ;Zoznam 10 najvyšších vrchov Slovinska: Obrázok Vrch Nadmorskávýška Pohorie Poloha 120px Triglav| Júlske Alpy 120px Škrlatica| Júlske Alpy 120px Mangart| Júlske Alpy 120px Visoki Rokav| Júlske Alpy 120px Jalovec| Júlske Alpy 120px Veliki Oltar| Júlske Alpy 120px Velika Ponca| Júlske Alpy 120px Razor| Júlske Alpy 120px Dolkova špica| Júlske Alpy 120px Srednji Rokav| Júlske Alpy Geológia Vápencové pobrežie Slovinska Slovinsko, patriace do alpínskej orogenézy, má zložitú geologickú štruktúru. Na jeho území sa stretávajú tri tektonické mikroplatne, ktorých pohyb vytvára v oblasti časté zemetrasenia. Zo západu zasahujú mohutné Alpy, z juhovýchodu Dinaridy a zo severovýchodu Panónska panva. Ich vzájomné pôsobenie i tlak vyvolaný protipohybom Eurázijskej a Africkej platne sú dôvodom skutočnosti, že toto územie patrí k seizmicky aktívnym. Najčastejšie otrasy postihujú alpskú, sávsku a dinársku oblasť, no najničivejšie bývajú otrasy na pobreží. Podľa historických záznamov sa tu vyskytlo viac ako 60 silných zemetrasení. Jedno z najničivejších sa vyskytlo v roku 1667, kedy bola zničená značná časť terajšieho Slovinska i vtedajšej Dubrovníckej republiky. V horských oblastiach sa nachádzajú dôležité ložiská rúd, predovšetkým železitých, olovnatých a zinočnatých. Ich ťažba a spracovanie však tvorí zanedbateľnú časť HDP. Celá oblasť je známa hojným výskytom minerálnych prameňov, ktorých časť je využívaná na liečebné či rekreačné účely. Kvalitu pôd ovplyvňuje kamenné podložie, čím prevažujú v horských oblastiach kyslé štrkové, piesočnaté a ílovité lesné, málo úrodné pôdy, na ktorých sú lesy a lúky. Kvalitnejšia pôda podhorských oblastí a riečnych nív je využívaná na pestovanie menej náročných plodín a pastviny, pri priaznivých klimatických podmienkach sa kvalitnejšie pôdy osádzajú viničom a ovocnými sadmi. Najúrodnejšia pôda a na ňu naviazané poľnohospodárstvo je predovšetkým vo východnej, nížinatej časti Slovinska. Červenkastá a tehlovohnedá, zväčša kamenistá pôda, je typická pre pobrežnú stredomorskú oblasť."}
{"id": "561463", "title": "Geografia Slovinska", "context": "Vodstvo  Rieky Slovinsko má približne jadranského pobrežia, no napriek prímorskej polohe patrí až 80 % rozlohy krajiny do úmoria Čierneho mora. Mimo neveľkého územia na západe krajiny odvádzajú vodné toky prebytkovú vodu do prítokov Dunaja. Severom územia preteká rieka Mura (tvorí prirodzenú hranicu s Maďarskom) a Dráva, strednú časť odvodňuje Sáva a južnú Kolpa, ktoré smerujú východným smerom do Chorvátska a k mohutnému Dunaju. V západnej časti dominuje rieka Soča, smerujúca južným smerom cez Taliansko do Jadranu. Riečna sieť Slovinska ;Najdlhšie rieky: Sáva – , povodie 10 872 km² Dráva – , povodie 3 489 km² Savinja – , povodie 1 848 km² Soča – , povodie 1 576 km² Krka – , povodie 2 353 km² Dravinja – , povodie 817 km² Ledava – , povodie 675 km² Pesnica – , povodie 539 km² Idrjica – , povodie 598 km² Ščavnica – , povodie 288 km² Jazerá Bohinjsko jezero Vodné plochy sú zastúpené od jazier lužných lesov v povodí veľkých riek v severovýchodnej časti, cez krasové jazerá až po vysokohorské plesá ľadovcového pôvodu v Júlskych Alpách. Vrátane umelo vytvorených vodných plôch ich je v Slovinsku celkovo 321. Rozlohou najväčšími sú Ptujsko jezero (346 ha) a Bohinjsko jezero (318 ha), hoci v čase záplav je najrozľahlejším Cerknické jezero, dosahujúce dočasne vodnú plochu až 2500 ha. To však v letných na zrážky chudobných mesiacoch takmer vysychá a zaberá len zlomok tejto plochy. Minerálne pramene Krajina je bohatá na termálne pramene a minerálne vody, využívané na pitie i liečebné účely. Najznámejšie sú minerálne pramene Radenci (tzv. Radenska), Rogaška Slatina, Očeslavska Slatina, Ivanjševska Slatina, Kralova Slatina, Slatina v Ravnu a Železova voda pod Olševo. Slovinské termálne vody sú využívané tiež na rehabilitáciu pohybového aparátu, nervového systému a stavov po úrazoch a operáciách pohybového aparátu. Termálne vody sa využívajú aj na športové a rekreačné účely. Najznámejšie termálne pramene sú Laško, Lendava, Moravske Toplice, Dobrna, Čatež, Dolenjske Toplice, Olimia, Ptuj, Radenci, Rogaška, Šmarješke Toplice, Topolšica a Zreče."}
{"id": "3245", "title": "Slovinsko", "context": "Pozri aj  Zoznam miest v Slovinsku"}
{"id": "3236", "title": "Slovinsko", "context": "Introduction  Slovinsko (slov. Slovenija ), dlhý tvar Slovinská republika (slov. Republika Slovenija ), je štát nachádzajúci sa v Európe na križovatke hlavných európskych kultúrnych a obchodných ciest. Hraničí na západe s Talianskom, na severe s Rakúskom, na severovýchode s Maďarskom, na juhovýchode s Chorvátskom a na juhozápade s Jadranským morom. Slovinsko má rozlohu 20 271 km2 a 2 095 036 obyvateľov. Je jedným z bývalých štátov Juhoslávie. Je to parlamentná republika, a je členom Európskej únie, Spojených národov a NATO. Hlavným a najväčším mestom je Ľubľana. Slovinsko má prevažne hornatý terén s prevažne kontinentálnym podnebím, s výnimkou Slovinského prímoria, ktoré má stredozemné podnebie, a Júlskych Álp na severozápade, ktoré majú alpské podnebie. Zároveň sa na území Slovinska stretávajú Dináre a Panónska nížina. Je to krajina, ktorá sa vyznačuje významnou biologickou diverzitou, je jednou z najbohatších na vodu v Európe s hustou riečnou sieťou, bohatým vodným systémom a významnými krasovými podzemnými tokmi. Viac ako polovica územia je pokrytá lesmi. Ľudské osídlenie Slovinska je roztrúsené a nerovnomerné. Slovinsko bolo historicky križovatkou slovanských, germánskych a románskych jazykov a kultúr. Hoci populácia nie je úplne homogénna, väčšinu tvoria Slovinci. Juhoslovanský jazyk slovinčina je úradným jazykom v celej krajine. Slovinsko je do značnej miery sekularizovanou krajinou, ale jeho kultúru a identitu významne ovplyvnili katolicizmus a luteránstvo. Ekonomika Slovinska je malá, otvorená a orientovaná na vývoz, a preto je silne ovplyvnená podmienkami ekonomík vyvážajúcich partnerov. Platí to najmä pre Nemecko, najväčšieho obchodného partnera Slovinska. Podobne ako väčšina vyspelého sveta bolo Slovinsko vážne zasiahnuté krízou eurozóny, ktorá sa začala v roku 2009, ale začala sa zotavovať v roku 2014. Hlavnou ekonomickou hnacou silou krajiny je odvetvie služieb, po ktorom nasleduje výroba a stavebníctvo. Historicky bolo územie Slovinska súčasťou mnohých rôznych štátov, ako napríklad: Rímska ríša, Byzantská ríša, Karolínska ríša, Svätá rímska ríša, Uhorsko, Benátska republika, Rakúske cisárstvo a Rakúsko-Uhorsko. V októbri 1918 vznikol štát Slovincov, Chorvátov a Srbov. V decembri 1918 sa zlúčili so Srbským kráľovstvom do Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (v roku 1929 premenované na Juhoslovanské kráľovstvo). Počas druhej svetovej vojny (1939 - 1945) okupovalo Nemecko, Taliansko a Maďarsko územia zahŕňajúce dnešné Slovinsko. V roku 1945 sa Slovinsko stalo zakladajúcim členom Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky, premenovanej v roku 1963 na Juhoslovanskú socialistickú federatívnu republiku. V prvých rokoch po druhej svetovej vojne bol tento štát pôvodne spojencom východného bloku, ale z dôvodu rozdelenia Tita a Stalina v roku 1948 nikdy nepodpísalo Varšavskú zmluvu a v roku 1961 sa stalo jedným zo zakladateľov hnutia nezúčastnených krajín. V júni 1991, po zavedení viacstrannej zastupiteľskej demokracie, sa Slovinsko stalo prvou republikou, ktorá sa oddelila od Juhoslávie a stala sa nezávislým suverénnym štátom. V roku 2004 vstúpilo do NATO a Európskej únie; v roku 2007 sa stalo prvou predtým komunistickou krajinou, ktorá vstúpila do eurozóny; a v roku 2010 sa pripojilo k OECD, globálnej asociácii rozvinutých krajín s vysokými príjmami. Slovinsko je vysoko rozvinutá krajina s vysokými príjmami s veľmi vysokým indexom ľudského rozvoja. Je na 12. mieste v indexe ľudského rozvoja upraveného o nerovnosť. 15. mája 2020 sa Slovinsko stalo prvou európskou krajinou, ktorá vyhlásila ukončenie pandémie COVID-19. Francúzska automobilka Renault prepustila Slovinských pracovníkov v závode v dôsledku pandémie."}
{"id": "561459", "title": "Geografia Slovinska", "context": "Podnebie Klimatické oblasti a klimagrafy Slovinsko má prevažne mierne kontinentálne prechodné podnebie, typické pre Strednú Európu a striedajú sa tu štyri ročné obdobia. Oblasť mierneho klimatického pásma leží v prechodnej oblasti medzi vlhším oceánskym a suchým kontinentálnym podnebím. Klímu v krajine zásadným spôsobom ovplyvňujú blízke Alpy a Atlantický oceán so Stredozemným morom, pričom významným faktorom je aj nadmorská výška. Pokým na severozápade krajiny je alpské podnebie s množstvom zrážok, miernym letom a drsnou tuhou zimou, vo východnej časti Slovinska sú popri chladných zimách už letá horúce a zrážkovo menej bohaté. Pobrežná oblasť, ovplyvnená blízkym morom, má už subtropické podnebie s miernymi zimami a horúcim letom. Pre územie Slovinska sú tak charakteristické veľké teplotné rozdiely v rámci roka; pokým priemerná teplota v júli dosahuje 23°C, v januári klesá na –1°C. V jadranskom prímorí sa výraznejšie presadzuje vplyv teplotnej zotrvačnosti vodnej masy, čím zimné mesiace na pobreží bývajú o poznanie teplejšie a daždivejšie, než vo vnútrozemí. Jar prichádza pomerne skoro, jeseň býva prevažne slnečná a teplá až do konca októbra, kedy sa aj teplota vody stále pohybuje až do 19°C. V tejto najteplejšej časti krajiny dosahujú priemerné teploty v júli 27°C a teplota vody presahuje 23°C. Zrážkovo bohaté bývajú marec a apríl v jarných a október a november v jesenných mesiacoch. Prevažuje smer vetra od pobrežia do vnútrozemia (vietor južných smerov), pričom aj v tejto časti Jadranu sa vyskytuje bóra, silný (severný) vietor, vanúci z pevniny nad more a prinášajúci ochladenie. Dosahuje silu orkánu a spôsobuje výrazné materiálne škody. Obdobným, no nie tak ničivým je „jugo“, prinášajúci výrazné zrážky a vietor južných smerov. Oteplenie prináša tzv. „zmorac“ a predovšetkým v chladnejšej časti roka vanúci alpský fön, zvyšujúci teplotu najmä v horských oblastiach. Rôznorodé sú i zrážky, ktorých ročné úhrny sa pohybujú od 800 mm vo východne situovaných oblastiach Panónskej panvy, po cca 2500 mm v horských oblastiach Júlskych Álp. Množstvo zrážok sa môže medziročne značne líšiť a vyskytujú sa suché a výrazne vlhké periódy, spôsobujúce rozsiahle povodne. V zimných mesiacoch nie je nezvyčajné, ak v alpskej oblasti napadne za niekoľko hodín i viac ako 1 meter snehu a celková snehová pokrývka (napr. v horskej stanici Kredarica ()) presahuje 3 metre. Klimatické oblasti ;V krajine rozlišujeme 5 klimatických oblastí: (viď mapka) tundra (ET) v najvyšších polohách hôr subpolárna oblasť (Dfc) v horských polohách nad hranicou lesa kontinentálna oblasť (Dfb) v pohoriach oceánska oblasť (Cfb) na väčšine územia Slovinska vlhká subtropická oblasť (Cfa) na pobreží ; Podnebie možno rozdeliť do 3 hlavných skupín sub-stredomorské podnebie – zaberá juhozápadné Slovinsko, od pobrežia po dinárske krasové plošiny; je najteplejšie a najmiernejšie podnebie, ovplyvnené blízkym morom, ktoré zmierňuje zimu i letné horúčavy. Oproti stredomorskej klíme má vyššie zrážky a nižšie teploty. mierne kontinentálne podnebie – je typické pre väčšinu Slovinska a prináša chladné zimy a pomerne horúce letá. alpské podnebie – sa vyskytuje v horských oblastiach krajiny a prináša výrazne vlhké počasie a nízke teploty. Značnú časť roka sa tu vyskytujú zrážky vo forme snehu. Rekordy Teplotné extrémy v Slovinsku dosahujú rozpätie takmer 90°C; minimálna zaznamenaná teplota klesla na stanici Komna (pri Bohinjskom jezere pod Triglavom) 9. januára 2009 na -49,1 °C a teplotné maximum dosiahlo 8. augusta 2013 v Cerklje ob Krki (v údolí Sávy na východe krajiny) 40,8 °C. Najvyšší denný úhrn zrážok bol zaznamenaný v oblasti Posočje na západe krajiny, kde ich za 24 hodín spadlo 423 mm. ;Počasie v meste Ľubľana"}
{"id": "91566", "title": "Slovinci", "context": "Dejiny Ich predkovia prišli na dnešné územia v 2. pol. 6. storočia. Ich pôvodné územie pokrývalo aj dnešné východné Rakúsko (až po Dunaj) a ďalšie alpské údolia (tzv. alpskí Slovania). Vo 8. storočí ich územie ovládli Bavori, neskoršie Franská ríša. Archeologickým prejavom Slovincov v 9.-10. storočí bola tzv. karantánska kultúra (köttlašská kultúra). Slovinci boli v priebehu dejín z veľkej časti germanizovaní, zostali len Slovinci v dnešnom Slovinsku a menšiny najmä v Rakúsku a Maďarsku."}
{"id": "3237", "title": "Slovinsko", "context": "Etymológia Názov Slovinsko znamená „Slovanská krajina“ v slovinčine a iných juhoslovanských jazykoch. Ide teda o príbuzne slovo ako Slavónsko, Slovensko a Slovania. Etymológia samotného Slav zostáva neistá. +Oficiálne názvy Dátum Názov 1945 - 1946 Federálne Slovinsko 1946 - 1963 Slovinská ľudová republika 1963 - 1990 Slovinská socialistická republika 1990 - súčasnosť Slovinská republika "}
{"id": "3241", "title": "Slovinsko", "context": "Ekonomika Súbor:Eurozone.svg|náhľad|Od roku 2007 je Slovinsko súčasťou eurozóny (tmavomodrá). Slovinsko má rozvinutú ekonomiku a je na obyvateľa najbohatšou slovanskou krajinou podľa nominálneho HDP a druhou najbohatšou podľa HDP (PPP) za Českom. Slovinsko patrí tiež medzi svetové ekonomiky z hľadiska ľudského kapitálu. Slovinsko bolo začiatkom roku 2007 prvým novým členom, ktorý zaviedol euro ako svoju menu a nahradil toliar. Od roku 2010 je členom Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj. Medzi jednotlivými regiónmi existuje veľký rozdiel v prosperite. Ekonomicky najbohatšími regiónmi sú regióny Strednoslovinska, ktoré zahŕňajú hlavné mesto Ľubľana a regióny západného Slovinska, ako sú Gorický región a Pobrežno-krasový región , zatiaľ čo najchudobnejšími regiónmi sú Pomurský región, Zasávsky región a Vnútornokraňsko-krasový región . Ekonomický rast Pomer pôžičiek a vkladov v Slovinsku podľa rokov - vrátane obdobia rozmachu 2005 až 2008. V rokoch 2004 až 2006 vzrástla ekonomika v Slovinsku v priemere o takmer 5% ročne; v roku 2007 sa zvýšila o takmer 7%. Nárast rastu bol podporený dlhmi, najmä medzi firmami a najmä v stavebníctve. Finančná kríza v rokoch 2007 až 2010 a dlhová kríza v eurozóne mali významný vplyv na domácu ekonomiku. V roku 2009 sa slovinský HDP na obyvateľa znížil o 8%, čo je najväčší pokles v Európskej únii po pobaltských krajinách a Fínsku. Zvyšujúcim sa zaťažením slovinskej ekonomiky je jej rýchlo starnúca populácia. V auguste 2012 dosiahla medziročná redukcia 0,8%, v prvom štvrťroku však došlo k rastu o 0,2% (v porovnaní s predchádzajúcim štvrťrokom po úprave údajov podľa ročných období a pracovných dní). Medziročný pokles bol spôsobený poklesom domácej spotreby a spomalením rastu vývozu. Pokles domácej spotreby sa pripisuje fiškálnej úspore, zmrazeniu rozpočtových výdavkov v posledných mesiacoch roku 2011, zlyhaniu úsilia o vykonávanie hospodárskych reforiem, nevhodnému financovaniu a zníženiu vývozu. V dôsledku účinkov krízy sa v roku 2013 očakávalo, že z fondov EÚ bude musieť dostať pomoc niekoľko bánk, avšak potrebný kapitál bola krajina schopná pokryť z vlastných zdrojov. Fiškálne opatrenia a právne predpisy zamerané na zníženie výdavkov, ako aj niekoľko privatizácií, od roku 2014 podporili oživenie ekonomiky. Reálna miera ekonomického rastu bola v roku 2016 na úrovni 2,5% a v roku 2017 sa zrýchlila na 5%. Stavebníctvo zaznamenalo nedávno nárast a očakáva sa, že odvetvie cestovného ruchu bude mať neustále rastúci počet. Národný dlh Celkový štátny dlh Slovinska sa počas veľkej recesie výrazne zvýšil a od roku 2019 klesal; na konci roku 2018 predstavoval 32,223 miliárd €, čo je 70% HDP. Služby a priemysel Grafické zobrazenie vývozu slovinských výrobkov do 28 farebne označených kategórií Takmer dve tretiny ľudí sú zamestnaných v službách a viac ako tretina v priemysle a stavebníctve. Slovinsko využíva výhody vzdelanej pracovnej sily, dobre rozvinutej infraštruktúry a svojej polohy na križovatke hlavných obchodných ciest. Úroveň priamych zahraničných investícií (PZI) na obyvateľa v Slovinsku je jednou z najnižších v EÚ a produktivita práce a konkurencieschopnosť slovinskej ekonomiky sú stále výrazne pod priemerom EÚ. Dane sú relatívne vysoké, trh práce vnímajú obchodné záujmy ako nepružné a priemyselné odvetvia strácajú predaj v Číne, Indii a inde. Vysoká miera otvorenosti spôsobuje, že Slovinsko je mimoriadne citlivé na ekonomické podmienky svojich hlavných obchodných partnerov a zmeny v medzinárodnej cenovej konkurencieschopnosti. Hlavnými priemyselnými odvetviami sú motorové vozidlá, elektrické a elektronické zariadenia, stroje, farmaceutika a palivá. Medzi hlavné slovinské spoločnosti pôsobiace v Slovinsku patria výrobca domácich spotrebičov Gorenje, farmaceutické spoločnosti Krka a Lek (dcérska spoločnosť Novartis), ropná distribučná spoločnosť Petrol Group, distribučná spoločnosť GEN-I a Revoz, výrobná dcérska spoločnosť Renaultu. Energia V roku 2018 bola čistá výroba energie 12 262 GWh a spotreba 14 501 GWh. Vodné elektrárne vyrobili 4 421 GWh, tepelné elektrárne 4 049 GWh a jadrová elektráreň Krško vyrobila 2 742 GWh (50% podiel ide do Slovinska; ďalších 50% ide do Chorvátska kvôli spoločnému vlastníctvu). Domáca spotreba elektrickej energie bola pokrytá domácou produkciou 84,6%; percento klesá z roka na rok, čo znamená, že Slovinsko je stále viac závislé od dovozu elektriny. Stavba nového bloku tepelnej elektrárne Šoštanj s výkonom 600 MW bola na jeseň roku 2014 uvedená do prevádzky. Nová vodná elektráreň HE Krško s výkonom 39,5 MW bola dokončená v roku 2013 a odvtedy je najväčším samostatným výrobcom energie, ktorý predstavuje hrubú výrobu energie v roku 2018. V roku 2018 boli na rieke Sáva postavené vodné elektrárne Brežice s výkonom 41,5 MW a elektrárňa Mokrice s výkonom 30,5 MW. V roku 2030 sa plánuje dokončenie výstavby ďalších 10 vodných elektrární s kumulatívnou kapacitou 338 MW. V štádiu plánovania je veľká prečerpávacia vodná elektráreň Kozjak na rieke Dráva. Na konci roku 2018 bolo nainštalovaných najmenej 295 MWp fotovoltaických modulov a 31,4 MW bioplynových elektrární. Oproti roku 2017 prispeli obnoviteľné zdroje energie k celkovej spotrebe energie o 5,6 percentuálneho bodu viac. Existuje záujem pridať viac výroby v oblasti solárnych a veterných zdrojov energie (dotačné schémy zvyšujú ekonomickú uskutočniteľnosť), ale postupy urovnávania mikroklóbií si vyžadujú obrovské úsilie o efektívnosť tejto iniciatívy (dilema ochrany prírody a zariadení na výrobu energie). Cestovný ruch Súbor:Postojna (22206343750).jpg|náhľad|Postojnska jaskyňa Slovinsko ponúka turistom širokú škálu prírodných a kultúrnych za><<riadení. Rozvinuli sa rôzne formy cestovného ruchu. Gravitačná oblasť cestovného ruchu je značne veľká, turistický trh je však malý. Neexistoval rozsiahly cestovný ruch ani akútne environmentálne tlaky; v roku 2017 vyhlásil časopis National Geographic Traveller s Magazine Slovinsko za krajinu s najudržateľnejším cestovným ruchom na svete. Súbor:Panoramics of Piran 2015.jpg|vľavo|náhľad|Staré mesto Piran na slovinskom pobreží Hlavné mesto krajiny Ľubľana má mnoho významných barokových a viedenských secesných budov, s niekoľkými významnými dielami rodeného architekta Jožeho Plečnika a tiež jeho žiaka, architekta Eda Ravnikara. Na severozápadnom cípe krajiny ležia Júlske Alpy s jazerom Bled a údolím Soča, ako aj najvyšší vrchol národa, hora Triglav uprostred národného parku Triglav. Medzi ďalšie pohoria patria Kamnicko-Savinjské Alpy, Karavanky a Pohorje, ktoré sú obľúbené medzi lyžiarmi a turistami. Najznámejšími jaskyňami sú jaskyňa Postojna a jaskyne Škocjan zapísané na zozname UNESCO. Región Slovinskej Istrie sa stretáva s Jadranským morom, kde najdôležitejšou historickou pamiatkou je benátske gotické stredomorské mesto Piran, zatiaľ čo sídlo Portorož v lete láka davy ľudí. Súbor:Bled Overview.JPG|náhľad|233x233bod|Bledské jazero so svojím ostrovom Kopce okolo druhého najväčšieho slovinského mesta Maribor sú známe svojou výrobou vína. Severovýchodná časť krajiny je bohatá na kúpele, pričom v posledných dvoch desaťročiach rástol význam miest Rogaška Slatina, Radenci, Čatež ob Savi, Dobrna a Moravske Toplice. Medzi ďalšie obľúbené turistické destinácie patria historické mestá Ptuj a Škofja Loka a niekoľko hradov, ako napríklad Predjamský hrad. Medzi dôležité súčasti cestovného ruchu v Slovinsku patrí kongresová a hazardná turistika. Slovinsko je krajina s najvyšším percentuálnym podielom kasín na 1 000 obyvateľov v Európskej únii. Perla v Novej Gorici je najväčšie kasíno v regióne. Väčšina zahraničných turistov v Slovinsku pochádza z kľúčových európskych trhov: Talianska, Rakúska, Nemecka, Chorvátska, Beneluxu, Srbska, Ruska a Ukrajiny, po ktorých nasleduje Spojené kráľovstvo a Írsko. Európski turisti vytvárajú viac ako 90% turistického príjmu Slovinska. V roku 2016 bolo holandskou organizáciou Green Destinations vyhlásené za prvú ekologickú krajinu na svete. Po vyhlásení za najudržateľnejšiu krajinu v roku 2016 malo Slovinsko veľkú úlohu v ITB v Berlíne na podporu trvalo udržateľného cestovného ruchu. Doprava Súbor:Pendolino ETR 310.jpg|náhľad|Sklápací vlak Pendolino Od staroveku diktovala geografia dopravné trasy v Slovinsku. Pri rozvoji dopravných koridorov oblasti zohrávali úlohu významné pohoria, hlavné rieky a blízkosť Dunaja. Jednou z nedávnych zvláštnych výhod sú paneurópske dopravné koridory V (najrýchlejšie spojenie medzi severným Jadranom a strednou a východnou Európou) a X (spájajúce strednú Európu s Balkánom). To dáva Slovinsku osobitné postavenie v európskej sociálnej, hospodárskej a kultúrnej integrácii a reštrukturalizácii. alt= Cestná nákladná a osobná doprava predstavuje najväčšiu časť dopravy v Slovinsku s 80%. Osobné automobily sú omnoho obľúbenejšie ako verejná cestná osobná doprava, ktorá sa výrazne znížila. V porovnaní s priemerom Európskej únie má Slovinsko veľmi vysokú hustotu diaľníc. Diaľničný systém, ktorého výstavba sa po roku 1994 zrýchlila, Slovinsko pomaly, ale stabilne zmenilo na veľké súmestie. Ostatné štátne cesty sa rýchlo zhoršovali v dôsledku zanedbávania a celkového nárastu premávky. Existujúce slovinské železnice sú zastarané a nemôžu konkurovať diaľničnej sieti; čiastočne aj v dôsledku rozptýleného osídlenia obyvateľstva. Z tohto dôvodu a predpokladaného nárastu premávky cez prístav Koper, ktorý je predovšetkým vlakom, je druhá železničná trať na trase Koper-Divača v počiatočných fázach začatia výstavby. Vzhľadom na nedostatok finančných prostriedkov sa zanedbávala údržba a modernizácia slovinskej železničnej siete. V dôsledku zastaranej infraštruktúry sa podiel železničnej nákladnej dopravy v Slovinsku znížil. Železničná osobná doprava sa zotavuje po veľkom poklese z 90. rokov. Celoeurópske železničné koridory V a X a niekoľko ďalších významných európskych železničných tratí sa pretínajú v Slovinsku. Všetky medzinárodné tranzitné vlaky v Slovinsku prechádzajú železničným uzlom v Ľubľane. Súbor:Ljubljana airport 2017.jpg|náhľad|Letisko Joža Pučnika Ľubľana je najväčším medzinárodným letiskom v krajine Hlavným slovinským prístavom je prístav Koper. Je to najväčší prístav na severnom Jadrane z hľadiska kontajnerovej dopravy s takmer 590 000 TEU ročne a smeruje do všetkých hlavných svetových prístavov. Je to omnoho bližšie k cieľom východne od Suezského prieplavu ako k prístavom v severnej Európe. Okrem toho sa námorná osobná doprava väčšinou uskutočňuje v Koperi. Dva menšie prístavy používané na medzinárodnú osobnú a nákladnú dopravu sa nachádzajú v Izole a Pirane. Osobná preprava sa uskutočňuje hlavne s Talianskom a Chorvátskom. Splošna plovba, jediná slovinská lodná spoločnosť, prepravuje náklad a je aktívna iba v zahraničných prístavoch. Letecká doprava v Slovinsku je pomerne nízka, od roku 1991 sa však výrazne zvýšila. Z troch medzinárodných letísk v Slovinsku je letisko Joža Pučnika Ľubľana v strednom Slovinsku najrušnejšie a má spojenie s mnohými významnými európskymi destináciami. Letisko Edvarda Rusjana Maribor sa nachádza vo východnej časti krajiny a letisko Portorož v západnej časti. Štátna spoločnosť Adria Airways je najväčšou slovinskou leteckou spoločnosťou; v roku 2019 však vyhlásila bankrot a ukončila operácie. Od roku 2003 vstúpilo na trh niekoľko nových dopravcov, najmä nízkonákladové letecké spoločnosti. Jediným slovinským vojenským letiskom je letecká základňa Cerklje ob Krki v juhozápadnej časti krajiny. V Slovinsku je tiež 12 verejných letísk."}
{"id": "560083", "title": "Chorvátske kráľovstvo (925 – 1102)", "context": "Introduction  Chorvátske kráľovstvo (, ) bol stredoveký štátny útvar na Balkáne existujúci v rokoch 924/9251102/1918. Kráľovstvo vzniklo povýšením Chorvátskeho kniežatstva za vlády Tomislava I. Mocenské maximá kráľovstvo následne dosiahlo za vlád Štefana Držislava a Petra Krešimíra IV. Po tom, čo v roku 1091 vymrel chorvátsky kráľovský rod Trpimírovcov sa o moc v krajine snažili uhorskí Arpádovci. Uhorský kráľ Koloman v roku 1097 v bitke pri Petrovej gore porazil zvoleného kráľa Petra Svačića a následne v roku 1102 pripojil Chorvátsko k Uhorsku. Podľa jednej historickej tradície sa tak stalo na základe dohody ( pacta conventa ), iné názory hovoria o anexii územia. Definitívny zánik Chorvátskeho kráľovstva následne prišiel až v roku 1918 spolu so zánikom Rakúsko-Uhorska."}
{"id": "6072", "title": "Chorvátsko", "context": "Dejiny Pozri aj: Dejiny Juhoslávie, Vojna v Chorvátsku starovek: územie Chorvátska je osídlené ilýrskymi a keltskými kmeňmi 1. storočie5. storočie: prevažne súčasťou Rímskej ríše 6. storočie9. storočie: dalmátske mestá súčasťou Byzantskej ríše, vznik Chorvátskeho kniežatstva, franský vplyv 6.7. storočie: osídľovanie Slovanmi (žijú tu dodnes) a Avarmi (vyhynuli v 9. stor.) 8. storočie: Slovanov a Avarov si podmanila Východofranská ríša koniec 9. storočia11. storočie: samostatné Chorvátske kniežatstvo (neskôr od roku 924/925 Chorvátske kráľovstvo), časti Slavónska sú však súčasťou Uhorska 1091 a 11021918: súčasť Uhorska, Dalmácia však sčasti prešla iným vývojom (pozri nižšie) 14. storočie1797: Dalmácia prevažne pod kontrolou Benátskej republiky od 15. storočia: sústavne napádané Turkami (Osmanskou ríšou), ktorí koncom 16. storočia skoro celú krajinu obsadili (neobsadený západ patril k tzv. Kráľovskému Uhorsku, ktorého jadro tvorilo Slovinsko, neobsadená Dalmácia Benátskou republikou a Dubrovnícka republika) pred 1700: vytlačenie Turkov 17971918: Dalmácia súčasťou Rakúska (s výnimkou rokov 18051814, keď bola Napoleonom pripojená k Francúzsku) prvá polovica 19. storočia: sformovali sa chorvátske národné hnutia, požadujúce plnú autonómiu Chorvátska a vystupujúce s programom jazykového, kultúrneho a politického zjednotenia južných Slovanov (ilyrizmus) 18481849: v čase revolúcie narazili národné požiadavky Chorvátov na maďarizačnú politiku uhorskej revolučnej vlády, v dôsledku čoho sa chorvátska politická reprezentácia (na čele s bánom J. Jelačičom) postavila na stranu Habsburgovcov (Rakúska) a pomáhala jej potlačiť revolúciu vo Viedni a v Maďarsku 18671918: Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní 1867 patrí vlastné Chorvátsko v rámci Rakúska-Uhorska spolu napr. so Slovenskom do Zalitavska; Dalmácia je súčasťou Predlitavska 18681918: vlastné Chorvátsko má na základe tzv. chorvátsko-uhorského vyrovnania (1868) čiastočnú vnútornú, cirkevnú, školskú a súdnu autonómiu v rámci (veľkého) Uhorska. Na čele Chorvátska stojí bán. koniec 19. stor.: V chorvátskom politickom tábore sa vytvorili dva smery; jeden juhoslovanský, usilujúci sa o spoluprácu a okrem iného aj o štátne politické zjednotenie všetkých južných Slovanov, a druhý (od 60-tych rokov 19. stor.) veľkochorvátsky, nacionalistický a ostro protisrbsky zameraný, žiadajúci vytvorenie tzv. Veľkého Chorvátska v rámci trialisticky prebudovaného Rakúsko-Uhorska. 1918: Keďže Prvá svetová vojna vytvorila podmienky pre víťazstvo juhoslovanského, protihabsburského smeru, stalo sa 1. decembra 1918 vlastné Chorvátsko a Dalmácia súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa v roku 1929 premenovalo na Juhosláviu. 19391941: V rámci Juhoslávie existuje autonómna chorvátska bánovina, zahŕňajúca aj Dalmáciu Mapa z roku 1941 19411945: Nezávislý štát Chorvátsko ( Nezavisna Država Hrvatska ), satelitný štát Nemecka vytvorený chorvátskymi fašistami po napadnutí Juhoslávie nemeckou, talianskou a maďarskou armádou v apríli 1941 na neobsadenom teritóriu 1945: Chorvátsko jednou zo zväzových republík Juhoslávie 1990: apríl: vo voľbách zvíťazila strana HDZ (Chorvátska demokratická jednota) Franja Tudjmana, ktorý bol menovaný predsedom štátneho predsedníctva (prezidentom) august: premenovanie na \"Chorvátska republika\" 19911995: občania sa v referende rozhodli o odpojení od Juhoslávie a 25. júna 1991 bola vyhlásená Chorvátska republika (krajinami sveta uznaná až v roku 1992), čo vyvolalo občiansku vojnu až do roku 1995 (pozri Dejiny Juhoslávie), v rámci ktorej Srbi obsadili východ, stred a stredozápad Chorvátska. Na tomto území vyhlásili nikým neuznaný štát: Republika srbská Krajina . Chorvátsko napokon v roku 1995 Srbov porazilo. Vojna zasadila ranu tunajšiemu cestovnému ruchu, ale v súčasnosti je Chorvátsko druhá najvyspelejšia krajina bývalej Juhoslávie. 1997: autoritatívny Tudjman bol opäť zvolený za prezidenta 1999: zomrel Tudjman a krajina prešla od roku 2000 liberálnymi reformami 2004: Chorvátsko sa stalo oficiálnym kandidátom na členstvo v EU 1. apríl 2009: Chorvátsko sa stalo členom NATO 1. júl 2013: Chorvátsko sa stalo 28. členom Európskej únie 1. január 2023: Chorvátsko sa stalo členom eurozóny a členom Schengenu"}
{"id": "6070", "title": "Chorvátsko", "context": "Introduction  Chorvátsko (), dlhý tvar Chorvátska republika , je juhoeurópsky a stredomorský štát na brehu Jadranského mora. Kedysi patrilo monarchii Habsburgovcov, neskôr tvorilo nesúčasť Juhoslávie. Nezávislosť získalo v roku 1991."}
{"id": "150960", "title": "Dejiny Chorvátska", "context": "Prvá a druhá svetová vojna right Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa Chorvátsko (okrem Istrie, Rijeky a Zadaru – tie pripadli Taliansku) stalo 1. decembra 1918 súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa v roku 1929 premenovalo na Juhosláviu. Počiatočná snaha o zblíženie s Francúzskom a štátmi Malej dohody (Česko-Slovensko, Rumunsko a Juhoslávia) bola v 30. rokoch vystriedaná viazaním sa na nacistické Nemecko, Rumunsko a Bulharsko. Po nástupe protifašistickej vlády v roku 1941 vpadli nemecké vojská do Juhoslávie. Chorvátsko vyhlásilo samostatný štát NDH (Nezavisna država Hrvatska), do ktorého patrilo aj územie Bosny. Na čele tohto nacistického Nezávislého štátu Chorvátsko bol Ante Pavelić, ktorý mal titul vodca (poglavnik). Zvyšok územia Juhoslávie okupovali Nemci, Taliani, Bulhari a Maďari. Mladistvý kráľ ušiel do exilu do Londýna. Jeho prívrženci v krajine spolupracovali s okupantmi. Proti nacistom sa rozvinulo partizánske hnutie odporu, vedené komunistami na čele s Josipom Brozom Titom."}
{"id": "464269", "title": "Incident na Plitvických jazerách", "context": "Dôvod V roku 1990 sa po vyhlásení chorvátskej nezávislosti etnické nepokoje len vyostrili. JNA skonfiškovala zbrane chorvátskej Teritoriálnej Obrany ( Teritorijalna obrana – TO ), aby minimalizovali odpor. 17. augusta nepokoje vyústili v otvorenú vzburu chorvátskych Srbov v oblastiach obývaných prevažne Srbmi, hlavne v oblasti Dalmácie, v okolí mesta Knin, oblastí Liky, Kordunu, Banoviny a východného Chorvátska. Ako odpoveď na chorvátsku nezávislosť pod vedením nového chorvátskeho prezidenta Franja Tuđmana Milan Babić, zubár z Kninu, a náčelník Kninskej polície, Milan Martić, založili SAO Krajina, štát vytvorený na oblastiach v Chorvátsku obývanej Srbmi. Začiatkom roka 1991 Chorvátsko nemalo prakticky žiadnu armádu. Jediné, čo predstavovalo brannú moc Chorvátska bola polícia v počte približne 20 000 ľudí. Najsilnejšie zložky polície, stávajúce približne z 3 000 mužov boli rozdelené do 12 bataliónov, pripomínajúcich vojenskú organizáciu. Približne 10 000 mužov bolo rozdelených do 16 bataliónov a 10 čát vyzbrojených ťažšími zbraňami. Plitvické jazerá a ich okolie obývané Srbmi taktiež patrili do SAO Krajina. 28. marca polícia SAO Krajina začala vyzbrojovať civilistov a odstraňovať chorvátske znaky z administratívnych budov v národnom parku Plitvické jazerá. Srbské jednotky, ktoré kontrolovali Plitvické jazerá boli v zložení približne 100 mužov. Oblasť bola len riedko obývaná. Stala sa však strategickým miestom, pretože komunikácie, prechádzajúce cez túto oblasť, spájali oblasti Lika a Banovina, ktoré boli taktiež obývané Srbmi."}
{"id": "6073", "title": "Chorvátsko", "context": "Obyvateľstvo Podľa sčítania ľudu z roku 2001 v Chorvátsku žije 4 437 460 obyvateľov, z toho je 2 301 560 žien a 2 135 900 mužov. Priemerný vek je 39,3 (muži 37,5, ženy 41,0). Priemerná dĺžka života je 75 rokov, gramotných je 98.5% obyvateľov. Priemerný ročný prírastok obyvateľstva: 0,40 % v roku 1992 (z 0,82 % v r. 1948). Národnostné zloženie vpravo V roku 2001: Chorváti 89,63 % Srbi 4,54 % Bosniaci 0,47 % Taliani 0,44 % Maďari 0,37 % Albánci 0,34 % Slovinci 0,30 % Česi 0,24 % Rusi 0.1 % Náboženské zloženie Rímskokatolícka cirkev 86,83 % Pravoslávna cirkev 4,40 % Moslimovia 1,30 %"}
{"id": "491645", "title": "Geografia Chorvátska", "context": "Územnosprávne rozdelenie Chorvátsko je územno-správne rozdelené do 21 žúp („županija“), vrátane samostatného územia hlavného mesta Záhreb. Každá župa má svoj vlastný snem ( županijska skupština ), ktorý volí vládu župy (župana a max. 12 podžupanov), schvaľuje ročný rozpočet, rozhoduje o majetku župy a podobne. Chorvátske župy Chorvátske župy Chorvátsko sa delí na týchto 20 žúp: Bjelovarsko-bilogorská župa Brodsko-posávska župa Dubrovnícko-neretvianska župa Istrijská župa Karlovecká župa Koprivnicko-križevatská župa Krapinsko-zagorská župa Licko-senjská župa Medzimurská župa Osijecko-baranjská župa Požecko-slavónska župa Prímorsko-gorskokotarská župa Sisacko-moslavinská župa Splitsko-dalmatínska župa Šibenicko-kninská župa Varaždínska župa Viroviticko-podrávska župa Vukovarsko-sriemska župa Zadarská župa Záhrebská župa Hlavné mesto Záhreb Najväčšie mestá Chorvátska ZagrebZáhreb SplitSplit RijekaRijeka OsijekOsijek Poradie Mesto Župa Počet obyv. ZadarZadar PulaPula Slavonski BrodSlavonski Brod VinkovciVinkovci 1 Záhreb Záhreb 688 163 2 Split Splitsko-dalmatínska župa 167 121 3 Rijeka Prímorsko-gorskokotarská župa 128 314 4 Osijek Osijecko-baranjská župa 83 104 5 Zadar Zadarská župa 71 471 6 Pula Istrijská župa 57 460 7 Slavonski Brod Brodsko-posávska župa 53 531 8 Karlovac Karlovecká župa 46 833 9 Varaždin Varaždínska župa 38 839 10 Šibenik Šibenicko-kninská župa 34 302 11 Sisak Sisacko-moslavinská župa 33 332 12 Vinkovci Vukovarsko-sriemska župa 32 032 13 Velika Gorica Záhrebská župa 31 553 14 Dubrovnik Dubrovnícko-neretvianska župa 28 434 15 Bjelovar Bjelovarsko-bilogorská župa 27 024 16 Vukovar Vukovarsko-sriemska župa 26 486 17 Koprivnica Koprivnicko-križevatská župa 23 955 18 Solin Splitsko-dalmatínska župa 20 212 19 Zaprešić Záhrebská župa 19 644 20 Požega Požecko-slavónska župa 19 506"}
{"id": "491641", "title": "Geografia Chorvátska", "context": "Poloha a rozloha Poloha krajiny v Európe Chorvátsko je prímorský štát, nachádzajúci sa na západnom Balkáne, na rozhraní strednej a južnej Európy na severnej a východnej pologuli. Má tvar písmena „C“, obopínajúceho susednú Bosnu a Hercegovinu. Rozprestiera sa v severojužnom smere od nížin Panónskej panvy cez Dináre až po Jadranské more (najväčšia vzdialenosť je 490 km) a v západovýchodnom smere od Istrie po Dunaj (najväčšia vzdialenosť je 464 km). Ku Chorvátsku prináleží aj 1185 ostrovov v Jadranskom mori s celkovou rozlohou Krajinu tvoria historické oblasti Slavónsko vo východnej časti, Centrálne Chorvátsko s hlavným mestom Záhreb, Istria v západnej časti a pobrežná Dalmácia. Štátne hranice Chorvátsko má spoločné hranice so 6 štátmi: na severozápade so Slovinskom, na severovýchode s Maďarskom, na východe so Srbskom a Bosnou a Hercegovinou a na juhovýchode s Čiernou Horou. S Talianskom má krajina námornú hranicu v Jadranskom mori. Celková dĺžka hraníc je , pričom ich veľkú časť tvoria rieky (Mura, Dráva, Una, Sáva, Dunaj a i.) a horské hrebene. Dĺžka pobrežia pevniny je vzhľadom na veľkú členitosť až 1777 km a pobrežie ostrovov dosahuje ďalších 4058 km. ;Hranice : : : : : Rozloha Rozloha Chorvátska predstavuje 54 542 km², čo krajinu radí na 23. miesto v Európe a 123. miesto vo svete. Rozlohou podobná je susedná Bosna a Hercegovina. K celkovej rozlohe krajiny prináleží aj 31 067 km² vôd Jadranského mora a 1185 ostrovov s celkovou rozlohou Z tohto počtu je 718 ostrovov v konvenčnom zmysle, 389 útesov a 78 rifov. Zo 66 obývaných ostrovov je najväčší a zároveň najľudnatejší Krk (405,7 km² a cca 18 000 obyvateľov), nepatrne menší je Cres (405,2 km² a cca 3200 obyv.) a tretí je Brač (394,5 km² a cca 14 000 obyv.). Krajné body Krajné body Chorvátska Bod Názov Poloha Región Mapa Najsevernejší bod Žabnik Sveti Martin na Muri Medzimurská župa Najjužnejší bod Galijula súostrovie Palagruža Splitsko-dalmatínska župa Mys Oštra polostrov Prevlaka Dubrovnícko-neretvianska župa Najvýchodnejší bod Rađevac Ilok Vukovarsko-sriemska župa Najzápadnejší bod Mys Lako Umag Istria Najvyšší bod Sinjal Dinara Šibenicko-kninská župa Najnižší bod Jadranské more Stredozemné more - Mys Oštra je najjužnejší bod pevninskej časti, Galijula je najjužnejší bod územia. Uhlovú vzdialenosť medzi najvýchodnejším a najzápadnejším bodom 5° 57 urazí Slnko pri svojej zdanlivej púti okolo Zeme za 24 minút."}
{"id": "437186", "title": "Juhoslovanské kráľovstvo", "context": "Dejiny Štát vznikol v októbri 1929 premenovaním Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré vzniklo na konci roka 1918 v súvislosti s rozpadom Rakúsko-Uhorska. Na jeho čele stál rod Karađorđevićovcov. K premenovaniu došlo pár mesiacov po tom, ako kráľ v dôsledku národnostných nepokojov zrušil ústavu, rozpustil parlament, vyhlásil diktatúru a zmenil územnosprávne členenie z dovtedajších 32 oblastí na 9 bánovín. Na jeseň 1931 bola prijatá nová ústava, boli znovu vypísané voľby a obnovený parlament, ale postavenie panovníka zostalo silné a boli zakázané národné politické strany. Členenie na bánoviny bolo ponechané. V roku 1934 chorvátsky radikál spáchal atentát na juhoslovanského kráľa Alexandra I. v Marseille. V nasledujúcich rokoch (1934 - 1941) nedospelého nového kráľa Petra II. zastupovala regentská rada. V rokoch 1935 až 1939 stál na čele juhoslovanskej vlády Milan Stojadinović, ktorý sa pokúšal o zblíženie s veľmocami Osi a zaviedol autoritatívnu vládu. Stojadinovićov nástupca Dragiš Cvetković sa dohodol s Chorvátmi a poskytol im v rámci Juhoslávie autonómiu, teda špeciálne postavenie. Prejavilo sa to aj na administratívnom členení: dovtedajšia Sávska bánovina a Prímorská bánovina (a niektoré ďalšie menšie susediace územia obývané prevažne Chorvátmi) boli zlúčené do jednej bánoviny nazvanej Chorvátska bánovina (veľmi približne na území dnešného Chorvátska). Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa štát stal obeťou agresie Nemecka a Talianska. 17. apríla Juhoslávia kapitulovala, jej územie bolo rozdelené medzi Nemecko, Taliansko, Maďarsko a Bulharsko, pričom Chorvátsko dostalo formálnu nezávislosť pod kontrolou Nemecka."}
{"id": "560084", "title": "Chorvátske kráľovstvo (925 – 1102)", "context": "Dejiny kráľovstva  Historický kontext Slovanské kmene sa na územie Chorvátska dostali v 7. storočí, na miestne územie ich ako protiváhu Avarom mal pozvať byzantský cisár Hérakleios. Ako prvé boli prevažne osídlené kraje v severnej Dalmácii, odkiaľ sa postupne chorvátske osídlenie rozšírilo i po okolí. Na novo osídlenom území sa slovanské chorvátske kmene začali miesiť s pôvodným románskym (dalmátskym) obyvateľstvom, postupne prebiehala aj ich christianizácia. V ranom období spadalo územie pod rozličných cudzích vládcov a Chorvátske kniežatstvo nemalo ucelenú územnú podobu. Ako prvý vojvoda Chorvátov býva v historických prameňoch označovaný Trpimír (845864), zakladateľ rodu Trpimírovcov, samotné chorvátske panstvo je však staršie. Mocenský vývoj v Chorvátsku v tomto období bol premenlivý a o vplyv sa snažila ako Byzantská ríša, tak i Franská ríša, či Benátky, z cirkevného hľadiska následne i Pápežský štát. V Slavónii sa rozkladalo kniežatstvo panónskych Chorvátov prezývané aj Sávske kniežatstvo. V 10. storočí na Balkáne povstali nové mocenské prvkyUhorský štát s mocenským centrom v Panónii a Prvá bulharská ríša v juhovýchodnom Podunajsku. Práve Uhri okolo roku 900 obsadili Slavónsko a Bulhari dočasne obsadili Bosnu rozkladajúcu sa východne od vlastných chorvátskych zemí. V roku 910 sa chorvátskym kniežaťom stal Tomislav I., ktorý sa ukázal byť schopným vládcom. Po tom, čo boli Uhri zamestnaní bojmi s Bulharmi obsadil Slavóniu (niekdajšie Sávske kniežatstvo) a proti Bulharom hľadal pomoc u ich klasických nepriateľov, byzantských vládcov. Vznik kráľovstva Súbor:Papa_Ivan_X._Tomislav-dio_pisma26.gif|vľavo|náhľad|List pápeža Jána X., v ktorom tituluje Tomislava I. ako kráľa Chorvátov Súbor:Oton_Ivekovic,_Krunidba_kralja_Tomislava.jpg|vľavo|náhľad|Oton Ivekovic, Korunovácia kráľa Tomislava I. , olej na plátne, Nacionalni muzej moderne umjetnosti, Záhreb Vďaka dobrým vzťahom s pápežom bol Tomislav I. v roku 924 pápežom Jánom X. prehlásený za kráľa Chorvátov a podľa Dukljanskej legendy sa mala v roku 925 na zhromaždení všetkého ľudu ( saboru ) na Duvanjskom poli uskutočniť jeho korunovácia. Tomislavova moc bola uznaná aj Byzantskou ríšou, ktorá mu udelila titul prokonzula a potvrdila jeho zvrchovanosť nad dalmátskymi mestami a ostrovmi. Chorvátska moc v tomto období bola značná, aj keď počty uvádzané Konštantínom Porfyrogenétom sú zrejme prehnané (100 000 pešiakov a 60 000 jazdcov). Chorvátsku ochranu v tomto období prijali aj vládcovia v Červenom Chorvátsku (južná Dalmácia/Hercegovina) a tribút Chorvátom v tomto období platili aj Benátky. Spory o nadvládu nad západným Balkánom vyústili do vojny v roku 927 po tom, čo Tomislav prichýlil srbského princa Zacharija Pribislavljavića z Rašky, ktorý utiekol pred cárom Simeonom. Vo vojne s Bulharmi Chorváti vyhrali a narozdiel od srbských krajín si udržali nezávislosť. Hoci sú presné podmienky mieru neznáme, tak zrejme Chorvátsko získalo aj výhodnú hranicu na juhovýchode. Po Tomislavovej smrti moc krajiny čiastočne upadla a spod vplyvu Chorvátska sa vymanili Neretvania. Po Trpimírovi II. na panovnícky stolec zasadli Krešimír I. a Miroslav, ktorí museli o moc bojovať s prvým historicky doloženým bánom Pribinom, ktorý spravoval Krbavu, Liku a Gacku. Po nástupe maloletého kráľa Miroslava sa Pribina ujal vlády nad krajinou a z túžby po moci Miroslava dokonca zavraždil. Šľachta však Pribinu za kráľa neuznala a Miroslavov brat Michal Krešimír II. bána v boji porazil a zabil. O Krešimírovej vláde sa mnoho nevie, známa je však jeho žena Helena (Jelena), ktorá poskytla viacero donácií cirkvi. Okolo roku 960 sa územie Chorvátskeho kráľovstva rozšírilo o Bosnu. V tomto období sa o južné kraje začali zaujímať aj Uhri, ktorí boli po bitke na rieke Lech prinútení upustiť od svojich nájazdov na západ. Uhri obsadili Sriem i Slavóniu, ktoré boli výrazne vyľudnené, vlastné Chorvátsko v severnej Dalmácii však bolo od ich nájazdov ušetrené. Štefan Držislav a úpadok kráľovstva V roku 970 sa chorvátskym kráľom stal Štefan Držislav, ktorý sa po boku Bazila II. zúčastnil bojov s bulharským cárom Samuilom. Samuil bol mocným a ambicióznym panovníkom a najmä spočiatku mal nad Byzantskou ríšou zasiahnutou vnútornými problémami mocensky navrch. To sa prejavilo i na situácii v Chorvátsku, ktoré bez podpory nedokázalo zabrániť strate Bosny a vyplieneniu bohatých prístavných Zadaru, Kotoru a Dubrovníka Bulharmi. Byzantský cisár sa však chorvátskemu spojencovi za podporu odmenil kráľovskou korunou a Štefan Držislav tak bol v Biograde korunovaný za Kráľa Chorvátska a Dalmácie . V roku 990 získal aj vysoký byzantský titul patrikios a následne aj titul eparchos . Štefan Držislav sa v krajine pokúsil zaviesť model primogenitúry a už za svojho života za spoluvládcu určil svojho syna Svetoslava. Po jeho smrti v roku 995 sa však proti novému usporiadaniu postavili Svetoslavovi bratia Krešimír (neskôr vládol ako Krešimír III.) a Gojslav a v krajine vypukla interná vojna. Situáciu využili Benátky, ktoré Chorvátom najprv prestali platiť tribút, a následne zabrali dalmátske mestá a ostrovy. Svetoslav navyše musel do Benátok poslať svojho syna ako rukojemníka. Do sporov zasiahol aj Samuil, ktorý sa tiež postavil na stranu Svetoslavových bratov, a kráľ tak musel z krajiny utiecť, pravdepodobne do Uhorska. Po porážke Prvej bulharskej ríše (1018) sa do Chorvátka opäť rozšíril byzantský vplyv a krajina bola spojená s cisárskou mocou, hoci požívala väčšiu autonómiu ako ríšske provincie. Chorvátsky kráľ získal čestný titul patricija. Po tom, čo bol z Benátok vyhnaný rod Orseolovcov sa Krešimír III. v roku 1024 pokúsil znovu ovládnuť Dalmáciu, no záujem o ňu mala aj Byzantská ríša, takže Chorvátsko územie nezískalo. Spolu s rodom Orseolovcov sa do Uhorska dostal aj syn kráľa Svetoslava, ktorého uhorský kráľ v roku 1027 dosadil do Slavónskeho kniežatstva (aj Slavónsky banát), a územie voľne priviazal k Uhorsku. Krešimír III. sa pokúsil s Byzanciou rokovať o prinavrátení dalmátskeho územia Chorvátsku, avšak úspech nedosiahol. Po smrti byzantského cisára Romana III. byzantská moc na Balkáne zoslabla a syn Krešimíra III. Štefan I. sa pokúsil Dalmáciu získať násilne. Následné rokovania však nevyšli a Byzancia do Dalmácie poslala loďstvo. Situácia sa upokojila po tom, čo strany v roku 1045 uzavreli kompromisný mier, v ktorom Chorvátsko získalo časť pobrežia s výnimkou Zadaru, ktorý krátko po tom získali Benátky. 11. storočie Súbor:Zaruke_hrvatskog_kralja_Zvonimira_Celestin_Medović.JPG|náhľad|Mato Celestin Medović, Zásnuby kráľa Demetera Zvonimira , olej na plátne, pred rokom 1920, Hrvatski institut za povijest, Záhreb Nezávislosť Chorvátsko opätovne získalo za vlády Petra Krešimíra IV. v druhej polovici 11. storočia. Okolo roku 1060 pod svojou vládou znovu zjednotil Chorvátsko, Dalmáciu i Bosnu. V tomto období sa do dalmátskych miest stále viac a viac dostáva chorvátsky prvok a miestne románske obyvateľstvo sa asimiluje (slavonizuje). Krajina sa vnútorne rozčlenila okrem žúp aj na tri na menšie územné celky - bánoviny v Prímorí, Slavónii a pravdepodobne v Bosne. Ich charakter nie je úplne zrejmý, zrejme však šlo o jednotky podobné údelným kniežatstvám. Novou hrozbou pre krajinu sa v tomto období stávajú sicílski Normani, ktorí dobyli byzantské územia na juhu Talianska, a ktorí útočili aj na chorvátske územia. Normani na istý čas dokonca obsadili pás dalmátskeho pobrežia a časť vnútorného Chorvátska. Záver Krešimírovej vlády je preto nejasný, podľa niektorých názorov vládol spolu so slavónskym bánom Zvonimírom (vládol na území, ktoré pred tým obsadili Uhri, ide o neskoršieho kráľa Demetera Zvonimíra), iné názory za jeho spoluvládcu uvádzajú neistého vojvodu Štefana, snáď synovca Petra Krešimíra IV. Podľa prameňov sa mal v roku 1074 stať chorvátskym kráľom aj normanský gróf Amicus, ktorý dočasne ovládal minimálne časť územia s významnými chorvátskymi centrami. Podľa iných názorov zase v roku 10741075 v krajine vládol Peter Slavac z rodu Kačićov. V roku 1075 boli Normani z Jadranu vyhnaní vďaka Benátčanom a dóža Domenico Silvio sa následne ako dalmátsky vojvoda ujal vlády nad dalmátskymi mestami. V tomto období Chorvátsko znovu prišlo aj o Bosnu, ktorú následne získalo srbské kniežatstvo Zeta. O územie Chorvátska mali v tomto období záujem Uhorsko, i západné panstvá Svätej ríše rímskej. Ulrich I., vládca Istrijského a Kraňského markgrófstva, ktorý dostal od cisára ako léno na úkor Chorvátska časti Istrie a ostrovy Krk, Cres a Osor, kde vznikla dočasná Dalmátska marka. Po Ulrichovej smrti ale územie znovu pripadlo Chorvátsku. V roku 1075 sa na chorvátsky trón za pomoci uhorského kráľa Ladislava I. dostal Demeter Zvonimír, manžel Ladislavovej sestry Heleny, ktorý bol pravdepodobne potomkom bývalého kráľa Svetoslava. Zvonimírova vláda však bola chorvátskou šľachtou spochybňovaná, a aby si Zvonimír udržal moc, požiadal o korunováciu pápeža. Gregor VII., ktorý týmto aktom mohol výšiť prestíž pápežskej mocenskej náuky do Chorvátska vyslal legáta Gebiz(on)a, ktorý Zvonimíra v Soline korunoval, a na znak vazalského postavenia Chorvátska voči Pápežskému štátu mu odovzdal pápežskú korúhvu. Chorvátsko sa tak v boji o investitúru postavilo na stranu pápeža a pápežovi sa aj zaviazalo platiť ročný tribút 200 bezantov (daň svätého Petra). Ako spojenec pápeža Zvonimír následne viedol napr. lokálne spory s istrijským kniežaťom (vitézom) Vecelinom. Spory malo Chorvátsko v tomto období aj s Benátkami, ktoré si robili nároky na dalmátske mestá. V roku 1085 získali Benátky za pomoc byzantskému cisárovi Alexiovi I. proti Normanom zlatú bulu, ktorá im mimo iných výhod pririekla i právo na dalmátske mestá, a Benátky tak získali cenný argument pre boj proti Chorvátom. Záver Zvonimírovej vlády je nejasný a dodnes zostáva predmetom sporov. Po smrti pápeža Gregora VII. začal kráľ pravdepodobne hľadať spojencov v Byzancii, čím si však znepriatelil časť chorvátskej šľachty, a podľa legendy mal byť v roku 1089 na Kninskom poli zavraždený. Dukljanská kronika za príčinu Zvonimírovej vraždy zase pokladá kráľov úmysel zúčastniť sa svätej vojny, s čím nemali jeho vazali súhlasiť pre únavu krajiny po vojnách, táto verzia je však málo pravdepodobná. Podľa splitského historika Tomáša mal byť naopak Zvonimír posledným chorvátskym panovníkom, ktorý zomrel prirodzenou smrťou, a k povstaniu teda nemuselo vôbec dôjsť. Zvonimír zomrel bezdetný (jeho jediný syn Radovan zomrel okolo roku 1083) a v roku 1089 sa tak moci ujal Štefan II. (podľa niektorých názorov vyššie spomínaný vojvoda Štefan), ktorý však vládol len do roku 1091. Spolu s kráľom Štefanom II. vymrel aj rod Trpimírovcov. Vznik personálnej únie Súbor:Pacta_Conventa_(Croatia).jpg|náhľad|Manuskript tzv. pacta conventa, opis údajnej dohody medzi chorvátskymi šľachticmi a uhorským kráľom zo 14. storočia, Maďarské národné múzeum, Budapešť Súbor:Oton_Ivekovic,_Smrt_kralja_Petra_Svacica_u_Gori_Gvozdu_1097_god.jpg|náhľad|Oton Ivekovic, Smrť kráľa Petra Svačića po bitke pri Petrovej gore , olej na plátne, 1894|vľavo Po smrti kráľa Štefana II. sa Helena, vdova po Demeterovi Zvonimírovi, obrátila so žiadosťou o pomoc na svojho brata, uhorského kráľa Ladislava I., ktorý obsadil časť slavónsku časť Chorvátskeho kráľovstva a požiadal pápeža o nárok na celé Chorvátsko. To sa však nepáčilo byzantskému cisárovi Alexiovi I., na ktorého sa obrátila časť dalmátskej šľachty. Alexios I. preto na Uhrov poštval nomádskych Kumánov, ktorí pred tým lúpili v Bulharsku. Ladislavovu prípadnú vládu v Chorvátsku zrejme pre zásah Alexia I. neposvätil ani pápež Urban II. a Uhorsku preto pripadla iba Slavónia, v ktorej Ladislav ponechal svojho brata Álmoša. Álmoša za svojho vládcu uznala iba časť šľachty a ďalšia časť zvolila za kráľa Petra Svačića. Okrem nich sa vlády v dalmácii pod taktovkou Byzancie ujal syn Normana Amica - Guifred. V roku 1095 zomrel uhorský kráľ Ladislav a Petrovi Svačićovi sa podarilo od Uhorska opätovne získať Slavóniu. Ladislavov nástupca Koloman však o Chorvátsko hodlal bojovať a po tom, čo si zaistil dobré vzťahy s pápežom i Normanmi v roku 1097 vtrhol do Chorvátska, a v bitke pri Petrovej gore (Bitka pri Gvozde) Chorvátov porazil a Petra Svačića zabil. Uhorské vojská následne obsadili hlavné sídelné mesto Knin i korunovačné mesto Biograd. Krátko po tom sa však Uhri pre konflikt s Kyjevskou Rusou a Kumánmi stiahli do Uhorska. V roku 1102 sa Koloman do Chorvátska vrátil znovu a pripojil Chorvátsko k Uhorsku na ďalších 700 rokov. Byzantská ríša viazaná organizovaním križiackej výpravy a bojmi na východe nemala ako zareagovať. Presné udalosti pripojenia sú predmetom sporov. Podľa legendy mala byť Kolomanova vláda dohodou ( pacta conventa , dohodnuté zmluvy) uznaná predstaviteľmi dvanástich chorvátskych rodov (či kmeňov) a výmenou za to im mali byť potvrdené všetky dovtedajšie privilégiá. V neskoršom období bola dohoda vykladaná ako zmluva chorvátskeho národa a uhorského panovníka, podľa ktorej Chorvátsko de iure nikdy nestratilo nezávislosť. Teória pacty conventy však býva historikmi často spochybňovaná, pretože nie je jednoznačne dokázaná (zachoval sa len údajný opis zo 14. storočia). Najmä v 19. storočí sa objavili aj úvahy o anexii kráľovstva a nie o vzniku personálnej únie na základe dohody."}
{"id": "598447", "title": "Vojna v Slovinsku", "context": "23. decembra 1990 sa v Slovinsku konalo referendum o nezávislosti. Referenda sa zúčastnilo 93% obyvateľov a až 95% sa vyjadrilo za nezávislosť. V apríli 1991 bolo jasné, že slovinský návrh na premenu Juhoslávie na konfederáciu nebude prijatý. 9. mája 1991 informoval slovinský parlament, že slovinská nezávislosť bude vyhlásená v súlade s výsledkami referenda najneskôr do 26. júna 1991.\nOd mája 1991 boli pod vedením Lojze Peterleho zriaďované pracovné skupiny, ktoré prijali balíky opatrení potrebných na vyhlásenie nezávislosti. Už v apríli 1991 bola vytvorená taktika vedenia obrannej vojny - Slovinci mali obkľúčiť jednotky a kasárne Juhoslovanskej ľudovej armády v Slovinsku, zabrániť cestnými blokádami postupu JĽA z Chorvátska a aktívne bojovať tam, kde by mala slovinská Teritoriálna obrana vojenskú výhodu.\nV Slovinsku boli umiestnené silné zložky JĽA. 8. marca 1991 slovinský parlament rozhodol, že brancov bude posielať len do jednotiek TO a polície. Začiatkom mája 1991 zvýšila JLA, na čele ktorej stáli v tej dobe dvaja Srbi, osem Chorvátov, dvaja Slovinci, dvaja Macedónci a jeden moslim, bojovú pohotovosť jednotiek v Slovinsku, Chorvátsku a Bosne. Mobilizovala juhoslovanských záložných vojakov v zámienke účasti na cvičení \"Zákopo\". Cvičenie simulovalo napadnutie SFRJ zo strany Talianska a Rakúska."}
{"id": "3242", "title": "Slovinsko", "context": "Demografia S počtom obyvateľov 101 na kilometer štvorcový sa Slovinsko zaraďuje medzi európske krajiny s nízkou hustotou obyvateľstva (v porovnaní so 402 obyvateľmi na km2 v Holandsku alebo 195 obyvateľmi na km2 v prípade Talianska). Štatistický región Vnútornokraňsko-krasový región má najnižšiu hustotu obyvateľstva, zatiaľ čo štatistický región Strednoslovinsko má najvyššiu. Slovinsko patrí medzi európske krajiny s najvýraznejším starnutím populácie, ktoré možno pripísať nízkej pôrodnosti a zvyšujúcej sa strednej dĺžke života. Takmer všetci slovinskí obyvatelia starší ako 64 rokov sú na dôchodku bez výrazného rozdielu medzi pohlaviami. Skupina v produktívnom veku sa napriek prisťahovalectvu zmenšuje. Návrh na zvýšenie veku odchodu do dôchodku zo súčasných 57 rokov pre ženy a 58 rokov pre mužov bol v referende v roku 2011 zamietnutý. Okrem toho je stále výrazný rozdiel medzi pohlaviami, pokiaľ ide o očakávanú dĺžku života. Celková miera pôrodnosti sa v roku 2014 odhadovala na 1,33 narodených detí/žien, čo je nižšia miera ako miera reprodukcie na úrovni 2,1. Väčšina detí sa rodí slobodným ženám (v roku 2016 bolo 58,6% všetkých narodených detí nemanželských). V roku 2018 bola priemerná dĺžka života 81,1 roka (muži 78,2 roka a ženy 84 rokov). V roku 2009 bola miera samovrážd v Slovinsku 22 ku 100 000 osôb ročne, čo z tohto hľadiska Slovinsko zaraďuje medzi najvyššie hodnotené európske krajiny. Od roku 2000 do roku 2010 sa však počet samovrážd znížila asi o 30%. Rozdiely medzi regiónmi a pohlaviami sú výrazné. Súbor:Population density in Slovenia.png|náhľad|300x300bod|Hustota obyvateľstva v Slovinsku podľa občín. Viditeľné sú štyri hlavné mestské oblasti: Ľubľana a Kranj (v strede), Maribor (severovýchod) a Slovinská Istria (juhozápad). Urbanizácia Podľa definície žije 65% až 79% ľudí v širších mestských oblastiach. Podľa definície OECD pre vidiecke oblasti nie je žiadny zo slovinských štatistických regiónov väčšinou urbanizovaný, čo znamená, že 15% alebo menej obyvateľstva žije vo vidieckych komunitách. Podľa tejto definície sú štatistické regióny klasifikované: väčšinou vidiecke regióny: Pomurský región, Podrávsky región, Korutánsky región, Sávsky región, Dolnoposávsky región, Vnútornokraňsko-krasový región, Gorický región, Juhovýchodné Slovinsko mierne vidiecke regióny: Zasávsky región, Hornokraňský región, Pobrežno-krasový región, Strednoslovinský región. Súbor:View of Celje (28189851435).jpg|náhľad|229x229bod|Celje Jediné veľké mesto je hlavné mesto Ľubľana. Medzi ďalšie (stredné) mestá patria Maribor, Celje a Kranj. Celkovo je v Slovinsku jedenásť mestských oblastí. Súbor:Liubliana 10.jpg|vľavo|náhľad|227x227bod|Ľubľana Súbor:Maribor Lent.jpg|vľavo|náhľad|210x210pixelů|Maribor Najväčšie mestá v Slovinsku (1. január 2019) Por. Názov Štatistický región Pop. 1. Ľubľana Strednoslovinský región 284 355 2. Maribor Podrávsky región 95 767 3. Celje Sávsky región 37 875 4. Kranj Hornokraňský región 37 463 5. Koper Pobrežno-krasový región 25 611 6. Velenje Sávsky región 25 327 7. Novo mesto Juhovýchodné Slovinsko 23 719 8. Ptuj Podrávsky región 17 858 9. Kamnik Strednoslovinský región 13 742 10. Trbovlje Zasávsky región 13 718 Jazyky Úradným jazykom v Slovinsku je slovinčina, ktorá je členom juhoslovanskej jazykovej skupiny. V roku 2002 bola slovinčina podľa sčítania ľudu rodným jazykom približne 88% slovinskej populácie, pričom viac ako 92% slovinskej populácie ňou hovorilo v domácnostiach. Táto štatistika zaraďuje Slovinsko medzi najhomogénnejšie krajiny v EÚ, pokiaľ ide o podiel osôb hovoriacich prevažujúcim materinským jazykom. Slovinčina je dialektmi veľmi rozmanitý slovanský jazyk s rôznymi stupňami vzájomnej zrozumiteľnosti. Počty dialektov sa pohybujú od menej ako siedmich dialektov, často považovaných za skupiny dialektov alebo dialekty, ktoré sa ďalej delia na 50 dialektov. Iné zdroje charakterizujú počet dialektov deväť alebo osem. Maďarčina a taliančina, ktorými hovoria príslušné menšiny, majú štatút úradných jazykov v etnicky zmiešaných regiónoch pozdĺž maďarských a talianskych hraníc. Dokonca aj pasy sú vydané v týchto oblastiach dvojjazyčné. V roku 2002 okolo 0,2% slovinskej populácie hovorilo taliansky a približne 0,4% hovorilo maďarsky ako svojim rodným jazykom. Maďarčina je spolu so slovinčinou oficiálnym jazykom v 30 obciach v 5 občinách (z ktorých 3 sú oficiálne dvojjazyčné). Taliančina je spolu so slovinčinou oficiálnym jazykom v 25 obciach a 4 občinách (všetky z nich sú dvojjazyčné). Rómčina, ktorou v rodnom jazyku v roku 2002 hovorilo 0,2% ľudí, je v Slovinsku zákonom chráneným jazykom. Ľudia, ktorí hovoria rómskym jazykom, patria predovšetkým do geograficky rozptýlenej a marginalizovanej rómskej komunity. Nemčina, ktorá bola pred druhou svetovou vojnou najväčším jazykom menšín v Slovinsku (okolo 4% obyvateľstva v roku 1921), je v súčasnosti rodným jazykom len okolo 0,08% obyvateľstva, z ktorých väčšina má viac ako 60 rokov. Značný počet ľudí v Slovinsku hovorí ako svojim rodným jazykom variantami srbochorvátčiny (srbčinou, chorvátčinou, bosniančinou alebo čiernohorčinou). Väčšinou ide o prisťahovalcov, ktorí sa presťahovali do Slovinska z iných bývalých republík Juhoslávie od šesťdesiatych rokov do konca osemdesiatych rokov a ich potomkov. V roku 2002 používalo 0,4% slovinskej populácie ako rodený jazyk albánčinu a 0,2% rodený jazyk macedónčinu. Čeština, štvrtý najväčší menšinový jazyk v Slovinsku pred druhou svetovou vojnou (po nemeckom, maďarskom a srbochorvátskom jazyku), je teraz rodným jazykom niekoľkých stoviek obyvateľov Slovinska. Pokiaľ ide o znalosť cudzích jazykov, Slovinsko patrí medzi najlepšie európske krajiny. Najviac vyučovanými cudzími jazykmi sú angličtina, nemčina, taliančina, francúzština a španielčina. V roku 2007 hovorilo aspoň jedným cudzím jazykom 92% obyvateľstva vo veku od 25 do 64 rokov a okolo 71,8% hovorilo najmenej dvoma cudzími jazykmi, čo bolo najvyššie percento v Európskej únii. Podľa prieskumu Eurobarometer mohla väčšina Slovincov od roku 2005 hovoriť po chorvátsky (61%) a po anglicky (56%). Podľa tohto prieskumu hovorilo 42% Slovincov nemecky, čo bolo jedno z najvyšších percent mimo nemecky hovoriacich krajín. Taliansky sa často hovorí na slovinskom pobreží a v niektorých ďalších oblastiach Prímoria. Asi 15% Slovincov hovorí po taliansky, čo je (podľa prieskumu Eurobarometer) tretie s najvyššou percentuálnou hodnotou hovorení taliančiny v Európskej únii po Taliansku a Malte. Prisťahovalectvo V roku 2015 sa asi 12% (237 616 osôb) obyvateľov Slovinska narodilo v zahraničí. Približne 86% populácie narodenej v zahraničí pochádza z iných krajín bývalého štátu Juhoslávia ako (v zostupnom poradí) z Bosny a Hercegoviny, po ktorej nasledujú prisťahovalci z Chorvátska, Srbska, Severného Macedónska a Kosova. Na začiatku roku 2017 žilo v krajine asi 114 438 ľudí s cudziny, ktoré tvoria 5,5% z celkovej populácie. Z týchto cudzincov malo 76% občianstvo iných krajín bývalého štátu Juhoslávia (okrem Chorvátska). 16,4% malo občianstvo EÚ a 7,6% malo občianstvo iných krajín. Podľa sčítania obyvateľov z roku 2002 sú hlavnými etnickými skupinami Slovinska Slovinci (83%), avšak ich podiel na celkovej populácii sa neustále znižuje vzhľadom na ich relatívne nízku mieru plodnosti. Najmenej 13% (v roku 2002) populácie boli prisťahovalci z iných častí bývalej Juhoslávie a ich potomkovia. Usadili sa najmä v mestách a prímestských oblastiach. Relatívne malé, ale chránené Ústavou Slovinska, sú maďarská a talianska etnická menšina. Osobitné postavenie zastáva autochtónna a geograficky rozptýlená rómska etnická komunita. Počet ľudí emigrujúcich do Slovinska od roku 1995 neustále rástol a v posledných rokoch sa zvyšuje ešte rýchlejšie. Po vstupe Slovinska do EÚ v roku 2004 sa ročný počet prisťahovalcov od roku 2006 zdvojnásobil a od roku 2009 sa opäť zvýšil o polovicu. V roku 2007 malo Slovinsko jednu z najrýchlejšie rastúcich čistých mier migrácie v Európskej únii. Náboženstvo Najviac obyvateľov sa hlási k rímskokatolíckej cirkvi. Pôsobí tu aj evanjelická cirkev augsburského vyznania, pravoslávna cirkev a žijú tu i moslimovia a neveriaci."}
{"id": "501130", "title": "Referendum v Slovinsku v roku 2015", "context": "Introduction Výsledky podľa volebných obvodov (podiel hlasov proti v percentách). 20. decembra 2015 sa v Slovinsku konalo referendum o legalizácii manželstiev osôb rovnakého pohlavia . Zákon, uznávajúci rovnakopohlavné manželstvá bol v referende zamietnutý, keďže väčšina zúčastnených (63,51%) hlasovala proti zákonu. Zároveň volebná účasť v referende dosiahla viac ako 36 percent - hlasovania sa zúčastnilo vyše 623-tisíc ľudí (36,38%), pričom ich muselo byť aspoň 343 104 (20 percent) z celkového počtu oprávnených voličov asi 1,714 milióna - čo je podmienka záväznosti referenda v Slovinsku. V roku 2012 sa v Slovinsku konalo podobné referendum, v ktorom 54,55 percenta voličov pri volebnej účasti 30,31 percenta zamietlo rozšírenie práv registrovaných partnerstiev osôb rovnakého pohlavia."}
{"id": "91565", "title": "Slovinci", "context": "Náboženstvo Sú prevažne rímskokatolíci. V období reformácie sa medzi nimi rozšírilo aj luteránstvo, ale v následnom období rekatolizácie sa väčšina Slovincov vrátila späť k rímskokatolíckej cirkvi."}
{"id": "3239", "title": "Slovinsko", "context": "Geografia Topografická mapa Slovinska Slovinsko sa nachádza v strednej a juhovýchodnej Európe, dotýka sa Álp a hraničí so Stredozemím. Najvyšší vrchol Slovinska je Triglav (2 864 m.n.m.); priemerná výška krajiny je 557 m.n.m. V Slovinsku sa stretávajú štyri hlavné európske geografické oblasti: Alpy, Dináre, Panónska nížina a Stredozemné more. Hoci je pobrežie Jadranského mora blízko Stredozemného mora, väčšina Slovinska sa nachádza v povodí Čierneho mora. Alpy - vrátane Júlskych Álp, Kamniksko-Savinjaských Álp a reťazca Karavanka, ako aj masív Pohorje - dominujú severnému Slovinsku pozdĺž jeho dlhej hranice s Rakúskom. Pobrežie Slovinska na Jadrane sa rozprestiera od Talianska po Chorvátsko približne 47 km.Súbor:Triglav.jpg|náhľad|234x234bod|Vrch TriglavVýraz „krasová topografia“ sa vzťahuje na juhozápadnú slovinskú krasovú planinu, vápencovú oblasť podzemných riek, roklín a jaskýň, medzi Ľubľanou a Stredomorím. Na panónskej nížine na východe a severovýchode, smerom k chorvátskym a maďarským hraniciam je krajina v podstate rovinatá. Väčšina slovinského terénu je však kopcovitá alebo hornatá, s približne 90% povrchu, ktorý je 200 m.n.m. Viac ako polovica krajiny (11 823 km2) je pokrytá lesmi. Vďaka tomu je Slovinsko po Fínsku a Švédsku treťou najzalesnenejšou krajinou v Európe. Oblasti pokrývajú prevažne bukové, jedľové a bukovo-dubové lesy a majú pomerne vysokú výrobnú kapacitu. Stále sa tu nachádzajú zvyšky pralesov, najväčšie v oblasti Kočevje. Lúky a pastviny pokrývajú 5 593 km2 a polia a záhrady 954 km2. Existuje 363 km2 sadov a 216 km2 viníc. Geológia Slovinsko sa nachádza v pomerne aktívnej seizmickej zóne kvôli svojej polohe na malej Apulskej platni, ktorá je stlačená medzi eurázijskou platňou na severe a africkou platňou na juhu a otáča sa proti smeru hodinových ručičiek. Krajina je teda na križovatke troch dôležitých geotektonických jednotiek: Alpy na severe, Dináre na juhu a Panónska nížina na východe. Vedci dokázali v minulosti identifikovať 60 ničivých zemetrasení. Mnoho častí Slovinska má uhličitanovú pôdu a rozvinul sa rozsiahly podzemný systém. Podnebie Typy podnebia v Slovinsku v rokoch 1970 až 2000. Súbor:Triglav National Park (7892861178).jpg|náhľad|217x217bod|Cez národný park Triglav preteká rieka Soča Slovinsko sa nachádza v miernych zemepisných šírkach. Podnebie ovplyvňuje aj rôznorodosť reliéfu a vplyv Álp a Jadranského mora. Na severovýchode prevláda kontinentálny typ podnebia s najväčším rozdielom medzi zimnou a letnou teplotou. Na územiach pobrežia je Stredozemné podnebie. Vplyv mora na mieru teploty je viditeľný aj v údolí Soča, zatiaľ čo vo vysokohorských oblastiach je prítomné silné alpské podnebie. Medzi týmito tromi klimatickými systémami existuje vo väčšine krajiny silná interakcia. Zrážky, ktoré často pochádzajú z Janovského zálivu, sa v krajine líšia. V niektorých západných oblastiach je viac ako 3 500 mm zrážok a v Prekmurie klesá na 800 mm zrážok. Cez zimu je sneh pomerne častý a rekordná snehová vrstva v Ľubľane bola zaznamenaná v roku 1952 pri 146 cm snehu. V porovnaní so západnou Európou nie je Slovinsko príliš veterné, pretože leží v úpätí Álp. Priemerné rýchlosti vetra sú nižšie ako na pláňach okolitých krajín. Kvôli členitému terénu sú prítomné miestne vertikálne vetry s dennými obdobiami. Okrem toho existujú tri vetry osobitného územného významu: bora, jugo a foehn. Jugo a bora sú charakteristické pre Prímorie. Zatiaľ čo jugo je vlhký a teplý, bora je zvyčajne chladná a nárazovitá. Foehn je typický pre alpské regióny na severe Slovinska. V Slovinsku sa zvyčajne vyskytuje severovýchodný vietor, juhovýchodný vietor a severný vietor. Vodstvo Súbor:Lake Bohinj (9452094709).jpg|náhľad|Bohinjsko jazero, najväčšie slovinské jazero, jeden z dvoch prameňov rieky Sávy Územie Slovinska (16 423 km2, t.j. 81%) patrí do povodia Čierneho mora a menšia časť (3 850 km2, t.j. 19%) patrí do povodia Jadranského mora. Tieto dve časti sa delia na menšie jednotky, pokiaľ ide o ich centrálne rieky, povodie rieky Mura, povodie Drávy, povodie Sávy s povodím Kopy a povodie jadranských riek. V porovnaní s ostatnými rozvinutými krajinami sa kvalita vody v Slovinsku považuje za jednu z najvyšších v Európe. Jedným z dôvodov je nepochybne to, že väčšina riek vzniká na hornatom území Slovinska. To však neznamená, že Slovinsko nemá problémy s kvalitou povrchových a podzemných vôd, najmä v oblastiach s intenzívnym poľnohospodárstvom. Biodiverzita Súbor:P anguinus2.jpg|náhľad|Jaskyniara vodného je možné nájsť v jaskyni Postojna a ďalších jaskyniach v krajine. Slovinsko podpísalo 13. júna 1992 Dohovor o biologickej diverzite a 9. júla 1996 sa stalo zmluvnou stranou dohovoru. Následne vypracovala národnú stratégiu a akčný plán pre biodiverzitu, ktorá bola prijatá dohovorom 30. mája 2002. Slovinsko sa vyznačuje výnimočne širokou škálou biotopov v dôsledku kontaktu geologických jednotiek a biogeografických regiónov a v dôsledku ľudských vplyvov. Približne 12,5% územia je chránených s 35,5% v ekologickej sieti Natura 2000. Napriek tomu z dôvodu znečistenia a zhoršovania životného prostredia diverzita klesá. Živočíšstvo Biologická diverzita krajiny je vysoká, pričom 1% svetových organizmov sa nachádza na 0,004% zemského povrchu. Existuje 75 druhov cicavcov, medzi ktoré patria svišť, kozorožec alpský a kamzík. Existuje tu mnoho jeleňov, srncov, kancov a zajacov. Plch sivý sa často vyskytuje v slovinských bukových lesoch. Chytanie týchto zvierat je dlhá tradícia a je súčasťou slovinskej národnej identity. Včela Medzi dôležité mäsožravce patrí rys ostrovid, európske mačky divé, líšky (najmä líška hrdzavá) a šakal európsky. Nachádzajú sa tu ježkovia, bodliaky a hady, ako sú zmije a užovka obojková. Podľa posledných odhadov má Slovinsko cca. 40-60 vlkov a asi 450 medveďov hnedých. V Slovinsku sa vyskytuje mimoriadne rozmanitý počet jaskýň s niekoľkými desiatkami endemických druhov. Medzi jaskynnými stavovcami je jediný známy jaskyniar vodný, ktorý žije v krase, Dolnom Kraňsku a Bielom Kraňsku. Jediným regulárnym druhom veľrýb, ktorý sa vyskytuje v severnom Jadranskom mori, je delfín skákavý ( Tursiops truncatus ). Žije tu široká škála vtákov, ako je napríklad sova obyčajná, myšiarka ušatá, výr, jastraba a hadiar krátkoprstý. Zaznamenali sa aj iné dravé vtáky, ako aj rastúci počet havranov a vrán a migrujúcich do Ľubľany a Mariboru, kde sa usadia. Medzi ďalšie vtáky patrí tesár čierny a žlna zelená a bocian biely, ktoré hniezdia hlavne v Prekmurie. Súbor:Lipica horses (7198987762).jpg|náhľad|Moderné pasenie lipicánov V Slovinsku existuje 13 domácich zvierat z ôsmich druhov (sliepky, ošípané, psy, kone, ovce, kozy, včely a hovädzí dobytok). Medzi nimi sú krašský ovčiak, kranská včela a lipicánsky kôň. Salmo marmoratus sú pôvodné slovinské ryby. Slovinsko je tiež domovom sumca západného. Huby Zo Slovinska bolo zaznamenaných viac ako 2 400 druhov húb a keďže toto číslo nezahŕňa huby tvoriace lišajníky, celkový počet už známych slovinských húb je nepochybne oveľa vyšší. Ostáva ešte objaviť mnoho ďalších. Rastlinstvo Slovinsko je treťou najlesnatejšou krajinou v Európe a 58,3% územia pokrývajú lesy. Lesy sú dôležitým prírodným zdrojom a ťažba dreva je obmedzená na minimum. Vo vnútrozemí krajiny sú typické stredoeurópske lesy, prevažne dubové a bukové. V horách sa vyskytujú smreky, jedle a borovice. Borovice rastú na náhornej plošine Kras, aj keď iba jedna tretina tejto oblasti je pokrytá borovicovým lesom. Lipa, bežná v slovinských lesoch, je národným symbolom. Slovinsko má na svojom území veľa rastlín z etnobotanicky užitočných skupín. Z 59 známych druhov etnobotanického významu sú niektoré druhy ako prilbica modrá, konopa siatá a tis obyčajný obmedzené podľa Úradného vestníka Slovinskej republiky."}
{"id": "497209", "title": "Vojna v Slovinsku", "context": "Predohra k vojne 23. decembra 1990 sa v Slovinsku konalo referendum o nezávislosti. Referenda sa zúčastnilo 93% obyvateľov a až 95% sa vyjadrilo za nezávislosť. V apríli 1991 bolo jasné, že slovinský návrh na premenu Juhoslávie na konfederáciu nebude prijatý. 9. mája 1991 informoval slovinský parlament, že slovinská nezávislosť bude vyhlásená v súlade s výsledkami referenda najneskôr do 26. júna 1991. Od mája 1991 boli pod vedením Lojze Peterleho zriaďované pracovné skupiny, ktoré prijali balíky opatrení potrebných na vyhlásenie nezávislosti. Už v apríli 1991 bola vytvorená taktika vedenia obrannej vojny - Slovinci mali obkľúčiť jednotky a kasárne Juhoslovanskej ľudovej armády v Slovinsku, zabrániť cestnými blokádami postupu JĽA z Chorvátska a aktívne bojovať tam, kde by mala slovinská Teritoriálna obrana vojenskú výhodu. V Slovinsku boli umiestnené silné zložky JĽA. 8. marca 1991 slovinský parlament rozhodol, že brancov bude posielať len do jednotiek TO a polície. Začiatkom mája 1991 zvýšila JLA, na čele ktorej stáli v tej dobe dvaja Srbi, osem Chorvátov, dvaja Slovinci, dvaja Macedónci a jeden moslim, bojovú pohotovosť jednotiek v Slovinsku, Chorvátsku a Bosne. Mobilizovala juhoslovanských záložných vojakov v zámienke účasti na cvičení \"Zákopo\". Cvičenie simulovalo napadnutie SFRJ zo strany Talianska a Rakúska."}
{"id": "501131", "title": "Referendum v Slovinsku v roku 2015", "context": "Pozadie Slovinskí poslanci schválili 3. marca 2015 v parlamente zákon, ktorý zmenil definíciu manželstva zo zväzku muža a ženy na zväzok dvoch osôb . Oponenti zákona následne zozbierali dostatočný počet podpisov (v Slovinsku je potrebných na vypísanie referenda o schválenom zákone 40-tisíc podpisov, po zozbieraní vyše 48-tisíc sa oponenti zákona obrátili na parlament) na vypísanie referenda, ktorého úspešnosť znamená automatické zamietnutie zákona prijatého parlamentom. Následne 26. marca schválil slovinský parlament zablokovanie referenda na základe jeho protiústavnosti, keďže slovinská ústava neumožňuje ľudové hlasovanie o zákonoch, ktoré sa dotýkajú ľudských práv a základných slobôd. Zástanci referenda napadli rozhodnutie na Ústavnom súde, ktorý sa 22. októbra 2015 uzniesol, že parlament nemá právomoc vyhlásiť referendum za protiústavné. Referendum bolo následne parlamentom vypísané na 20. decembra 2015. Proti zákonu sa postavila katolícka cirkev aj pápež František. Množstvo politikov z EÚ, vrátane slovinskej eurokomisárky Violety Bulcovej, volalo po hlasovaní za zákon."}
{"id": "497211", "title": "Vojna v Slovinsku", "context": "Vyhlásenie nezávislosti 25. júna 1991 vyhlásili Chorvátsko a Slovinsko nezávislosť. Chorvátsko zatiaľ len formálne. Nezávislosť Slovinska bola verejne vyhlásené 26. júna večer na Ľubľanskom Námestí republiky. V Slovinsku začala okamžitá realizácia nezávislosti. Jednotky TO mali celkom 16 000 príslušníkov, polícia mala 10 000 príslušníkov. Okamžite boli zriadené hraničné kontroly na slovinsko-chorvátskej hranici. V noci na 25. júna vydala zväzová vláda pohraničným jednotkám rozkaz zvýšiť bojovú pohotovosť na hraniciach s Rakúskom, Maďarskom a Talianskom. Chorvátsko sľúbilo predsedovi Prezídia SFRJ Markovičovi, že nebude brániť intervencii v Slovinsku."}
{"id": "3240", "title": "Slovinsko", "context": "Politika Budova vlády a kancelária prezidenta v Ľubľane Súbor:Borut Pahor 2010-10-08.jpg|náhľad|264x264bod|Prezident Borut Pahor Slovinsko je parlamentnou demokratickou republikou s viacstranným systémom. Hlavou štátu je prezident, ktorý je volený ľudovým hlasovaním a má dôležitú integračnú úlohu. Prezident je volený na päť rokov a najviac na dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia. Má prevažne reprezentatívnu úlohu a je hlavným veliteľom slovinských ozbrojených síl. Výkonným a správnym orgánom v Slovinsku je vláda Slovinska ( Vlada Republike Slovenije ), ktorej lídrom je predseda vlády a rada ministrov alebo vláda, ktorých volí Národné zhromaždenie ( Državni zbor Republike Slovenije ). Zákonodarnú moc má dvojkomorový parlament Slovinska, ktorý sa vyznačuje asymetrickou dualitou. Prevažná časť moci je sústredená v Národnom zhromaždení, ktoré pozostáva z deväťdesiatich členov. Z toho 88 je volených všetkými občanmi v systéme pomerného zastúpenia, zatiaľ čo dvaja sú volení registrovanými členmi autochtónnej maďarskej a talianskej menšiny. Voľby sa konajú každé štyri roky. Národná rada ( Državni svet Republike Slovenije ), ktorá sa skladá zo štyridsiatich členov vymenovaných za zastupovanie sociálnych, ekonomických, profesionálnych a miestnych záujmových skupín, má obmedzenú poradenskú a kontrolnú právomoc. Obdobie rokov 1992 až 2004 bolo poznačené vládou liberálnej demokracie Slovinska, ktorá bola zodpovedná za postupný prechod z Titoistického hospodárstva na kapitalistické trhové hospodárstvo. Neskôr pritiahlo veľa kritiky neoliberálnych ekonómov, ktorí požadovali menej postupný prístup. Prezident strany Janez Drnovšek, ktorý pôsobil ako predseda vlády v rokoch 1992 až 2002, bol spolu s prezidentom Milanom Kučanom (ktorý pôsobil v rokoch 1990 až 2002) jedným z najvplyvnejších slovinských politikov 90. rokov. Obdobie rokov 2005 až 2008 sa po vstupe do EÚ vyznačovalo nadmerným nadšením. Počas prvého funkčného obdobia vlády Janeza Janša prvýkrát po nezávislosti slovinské banky zistili, že pomer pôžičiek vymkol spod kontroly. Došlo k nadmerným pôžičkám od zahraničných bánk a potom k nadmernému úverovaniu zákazníkov vrátane miestnych obchodných magnátov. Po začatí finančnej krízy v rokoch 2007 až 2010 a európskej krízy štátneho dlhu musela ľavicová koalícia, ktorá nahradila Janšovu vládu vo voľbách v roku 2008, čeliť dôsledkom nadmerného požičiavania v rokoch 2005 až 2008. Pokusy o uskutočnenie reforiem, ktoré by pomohli hospodárskemu oživeniu, sa stretli s protestujúcimi študentmi, ktorých viedol študent, ktorý sa neskôr stal členom SDS Janeza Janša, a odbormi. Navrhované reformy boli odložené v referende. Ľavicová vláda bola bez hlasovania vylúčená. Janez Janša pripísal rozmach výdavkov a nadmerných pôžičiek obdobiu ľavicovej vlády; navrhol tvrdé úsporné reformy, ktoré predtým odložil. Niektorí ekonómovia vo všeobecnosti odhadujú, že ľavicové a pravicové strany sa pripisujú nadmernému požičiavaniu a prevzatiu manažérov; dôvodom bolo to, že každá strana sa snažila založiť ekonomickú elitu, ktorá bude podporovať politické sily. Súdnictvo Súdne právomoci v Slovinsku vykonávajú sudcovia, ktorých volí národné zhromaždenie. Súdnu moc v Slovinsku vykonávajú súdy so všeobecnou zodpovednosťou a špecializované súdy, ktoré sa zaoberajú záležitosťami týkajúcimi sa konkrétnych právnych oblastí. Štátny prokurátor je nezávislý štátny orgán zodpovedný za stíhanie prípadov podozrivých zo spáchania trestných činov. Ústavný súd, zložený z deviatich sudcov zvolených na deväťročné funkčné obdobie, rozhoduje o súlade zákonov s ústavou; všetky zákony a nariadenia musia tiež byť v súlade so všeobecnými zásadami medzinárodného práva a ratifikovanými medzinárodnými dohodami. Administratívne členenia a tradičné regióny Samosprávy Súbor:Borders of the Historical Habsburgian Lands in the Republic of Slovenia.png|náhľad|239x239bod|Tradičné regióny Slovinska - 1.) Slovinské prímorie, 2.a) Horné Kraňsko, 2.b) Vnútorné Kraňsko, 2.c) Dolné Kraňsko, 3.) Korutánsko, 4.) Dolné Štajersko, 5.) Prekmurie Slovinsko je oficiálne rozdelené na 212 občín (z ktorých jedenásť má štatút mestských samospráv). Občiny sú jediné orgány miestnej samosprávy v Slovinsku. Na čele každej občiny je starosta ( župan ), ktorý je volený každé štyri roky ľudovým hlasovaním, a mestská rada ( občinski svet ). Vo väčšine občín je obecná rada volená prostredníctvom systému pomerného zastúpenia; len niekoľko menších občín používa väčšinový volebný systém. V mestských samosprávach sa občinské rady nazývajú mestské rady. Každá občina má tiež lídra mestskej správy ( načelnik občinske uprave ) menovaného starostom, ktorý je zodpovedný za fungovanie miestnej správy. Štatistické regióny: 1. Gorizia, 2. Horné Kraňsko, 3. Korutánsko, 4. Dráva, 5. Mura, 6. Stredné Slovinsko, 7. Centrálna Sáva, 8. Savinja, 9. Pobrežie, 10. Vnútorné Kraňsko, 11. Juhovýchodné Slovinsko, 12. Dolná Sáva Správne obvody Medzi občinami a Slovinskou republikou neexistuje žiadna oficiálna sprostredkovateľská jednotka. 62 správnych obvodov, ktoré sa oficiálne nazývajú „administratívne jednotky“ ( upravne enote ), sú iba podskupinami štátnej správy a sú pomenované podľa ich príslušných sídiel. Na jeho čele je vedúci oddelenia ( načelnik upravne enote ), ktorého menuje minister verejnej správy. Tradičné regióny a identity Tradičné regióny boli založené na bývalých habsburských korunných krajinách, medzi ktoré patrili Kraňsko, Korutánsko, Štajersko a Prímorie. Hlavné mesto Ľubľana bolo historicky administratívnym centrom Kraňska a patrilo do Vnútorného Kraňska, s výnimkou okresu Šentvid, ktorý sa nachádzal v Hornom Kraňsku a tiež v čase, keď bola hranica medzi nemeckým anektovaným územím a talianskou provinciou Ľubľana počas druhej svetovej vojny. Štatistické regióny Dvanásť štatistických regiónov nemá administratívnu funkciu a na účely regionálnej politiky Európskej únie sa člení na dva makroregióny. Tieto dva makroregióny sú: Východné Slovinsko ( Vzhodna Slovenija - SI01), ktoré zoskupuje štatistické regióny Mura, Dráva, Korutánsko, Savinja, Stredná Sáva, Dolná Sáva, Juhovýchodné Slovinsko a Vnútorné Kraňsko. Západné Slovinsko ( Zahodna Slovenija - SI02), ktoré zoskupuje štatistické regióny Stredné Slovinsko, Horné Kraňsko, Gorizia a Pobrežie. Vojsko Slovinskí vojaci 3. roty 10. pluku na vojenskom cvičení Súbor:AS AL 532 SLO.jpg|vľavo|náhľad|Eurocopter AS532 Cougar slovinskej armády|165x165pixelů Slovinské ozbrojené sily poskytujú vojenskú obranu nezávisle alebo v rámci aliancie v súlade s medzinárodnými dohodami. Keďže v roku 2003 bolo branné právo zrušené, je organizované ako plne profesionálna armáda. Hlavným veliteľom je prezidentom Slovinskej republiky, zatiaľ čo operačné velenie je v právomoci náčelníka generálneho štábu slovinských ozbrojených síl. V roku 2016 predstavovali vojenské výdavky odhadom 0,91% HDP krajiny. Od vstupu do NATO sa slovinské ozbrojené sily aktívnejšie podieľajú na podpore medzinárodného mieru. Zúčastnili sa na operáciách na podporu mieru a humanitárnych činnostiach. Slovinskí vojaci sú okrem iného súčasťou medzinárodných síl pôsobiacich v Bosne a Hercegovine, Kosove a Afganistane."}
{"id": "561465", "title": "Geografia Slovinska", "context": "Doprava Sieť diaľnic Cestná doprava Slovinsko, ležiace na rozhraní Balkánu, Strednej a Západnej Európy, malo už počas éry Rímskej ríše veľký dopravný význam. Územím viedli dôležité cesty (medzi nimi slávna Jantárová cesta), po ktorých smerovali obchodníci i vojaci a prepravovali sa zásoby do provincii Panónia, Norikum a Dalmácia. V súčasnosti vedú krajinou dva hlavné európske dopravné koridory; prvý vedie západo-východným smerom v trase Terst – Ľubľana – Budapešť, druhý v severo-južnom smere v trase Salzburg – Ľubľana – Záhreb. Významným je tiež koridor Graz – Maribor – Záhreb, ktorý je mimo tranzitnej nákladnej dopravy dôležitou cestou pre dovolenkárov, smerujúcich zo strednej a západnej Európy do Dalmácie. Medzi najdôležitejšie dopravné tepny tak patria tzv. európske cesty s medzinárodným významom, ktorými prechádza väčšina tranzitu. Celková cestná sieť v Slovinsku dosahuje 38 985 km, z toho je 769 km rýchlostných ciest (sav v roku 2012). Križovatka A1 a A2 Malence pri Ľubľane ;Európske cesty E 57: (Graz) → ŠentiljMariborCeljeĽubľana E 59: (Graz) → ŠentiljMariborKozminci → Záhreb E 61: (Villach) → HrušicaĽubľanaPostojnaDivača → Terst E 70: (Terst) → DivačaĽubľanaObrežje → Záhreb ;Diaľnice A1: Šentilj – Maribor – Ľubľana – Srmin () A2: Karavanken – Kranj – Ľubľana – Novo mesto – Obrežje () A3: Gabrk – Fernetiči () A4: Maribor – Gruškovje () A5: Maribor – Pince () Železničná doprava Železničná sieť Slovinska Železničná doprava využíva štandardný rozchod koľají 1435 mm, čo zjednodušuje medzinárodnú prepravu. Hornatý reliéf krajiny limituje používanie železnice do rovinatejších oblastí nížin a horských kotlín, ktorými vedie väčšina hlavných tratí. Celková dĺžka železničnej siete je 1 229 km (v roku 2014), z toho elektrifikovaných jednosmerným napätím 3 kV je 503 km a dvojkoľajných tratí je 331 km. Významným je železničný uzol v Ľubľane a pre nákladnú dopravu prístav Koper. Nezastupiteľnú úlohu v rámci turistického ruchu v hlavnom meste zohráva pozemná lanová dráha na Ľubľanský hrad. V minulosti v meste premávali električky, ktoré však boli v roku 1959 zrušené. Veľkú obľubu má v hlavnom meste cyklodoprava. Lodná doprava Najvýznamnejším prístavným mestom krajiny je Koper, kde je jediné významnejšie prekladisko námorných lodí v Slovinsku. Na jadranskom pobreží je niekoľko malých prístavov a mol. Vnútrozemská riečna doprava má zanedbateľný význam a plní skôr rekreačnú funkciu. Letecká doprava V krajine je 16 letísk, z ktorých je 9 s nespevnenou dráhou. Z hľadiska prepravy dominuje medzinárodné letisko Joža Pučnika pri Ľubľane, ktoré v roku 2019 odbavilo cca 31,5 tisíc letov a viac ako 1,72 mil. cestujúcich. Medzinárodné sú ešte letiská v Maribore a v Portoroži, slúžiace najmä doprave turistov na jadranské pobrežie. Vnútroštátna letecká doprava je vzhľadom na rozlohu krajiny a existujúcu diaľničnú sieť využívaná minimálne."}
{"id": "598449", "title": "Píla (okres Žarnovica)", "context": "Prvá písomná zmienka o miestnom osídlení je z roku 1429. V roku 1534 sa písomne uvádza ako Bolyaperci. Patrila hradnému panstvu Revište, od roku 1672 časť pripadla Pavlínom z Lefantoviec. Po zrušení rehole patrila táto časť verejným základinám, časť dovtedy patriaca rodine Dóczyovcov prešla pod správu Banskej komory v Banskej Štiavnici. Obec sa skladala z osád (štálov): Abrahámov štál, Bachhübl, Bartošov štál, Bauer, Borovička, Danielovci atď. Obyvatelia sa zoberali hlavne poľnohospodárstvom a prácou v lese. Po druhej svetovej vojne boli z obce obyvatelia nemeckej národnosti vysídlení a usadili sa tu obyvatelia z vypálených obcí."}
{"id": "28780", "title": "Jablonec (okres Pezinok)", "context": "Pamiatky V obci sa nachádza socha sv. Floriána z 19. storočia, socha sv. Magdalény z 18. storočia, pomník zosnulým z 1. a 2. svetovej vojny a rímskokatolícky kostol sv. Magdalény z roku 1860."}
{"id": "169723", "title": "Svojšice (okres Kolín)", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1241."}
{"id": "178360", "title": "Velký Ořechov", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1141."}
{"id": "11771", "title": "Žarnovica", "context": "Pozri aj  Zoznam kultúrnych pamiatok v Žarnovici"}
{"id": "227578", "title": "Mochovce (obec)", "context": "Polohopis Bývalá obec ležala v údolí Telinského potoka, na rozhraní Hronskej pahorkatiny (podcelok Podunajskej pahorkatiny) a Kozmálovských vŕškov (podcelok Štiavnických vrchov). Severozápadne leží zalesnený vrch Dobrica (), východným smerom dominuje Veľká Vápenná ()."}
{"id": "478996", "title": "Služín", "context": "História Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1131."}
{"id": "33568", "title": "Píla (okres Žarnovica)", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o miestnom osídlení je z roku 1429. V roku 1534 sa písomne uvádza ako Bolyaperci . Patrila hradnému panstvu Revište, od roku 1672 časť pripadla Pavlínom z Lefantoviec. Po zrušení rehole patrila táto časť verejným základinám, časť dovtedy patriaca rodine Dóczyovcov prešla pod správu Banskej komory v Banskej Štiavnici. Obec sa skladala z osád (štálov): Abrahámov štál, Bachhübl, Bartošov štál, Bauer, Borovička, Danielovci atď. Obyvatelia sa zoberali hlavne poľnohospodárstvom a prácou v lese. V roku 1944 bola veľká časť civilných nemeckých obyvateľov Píly mučená a zavraždená spolu s obyvateľmi Veľkého Poľa na železničnej stanici v Banskej Štiavnici. Pochovaní boli do masových hrobov na opustenom cintoríne určenom pre obete moru. Po druhej svetovej vojne boli z obce zvyšní obyvatelia nemeckej národnosti vysídlení a usadili sa tu obyvatelia z vypálených obcí."}
{"id": "31165", "title": "Gemerská Hôrka", "context": "Polohopis Obec leží na rozhraní juhozápadnej časti Slovenského krasu a Rimavskej kotliny, na nive a terase rieky Slanej, na polceste medzi Rožňavou a Tornaľou. Rozloha obce je 1 286 ha."}
{"id": "33604", "title": "Rudno nad Hronom", "context": "Polohopis Katastrálne územie obce susedí s 5 obcami: sever – Žarnovica, severovýchod – Voznica, severozápad – Nová Baňa, juhozápad – Brehy (všetky okres Žarnovica), juhovýchod – Uhliská (Nitriansky kraj, okres Levice). Kataster obce sa rozkladá v 3 geomorfologických celkoch: Štiavnické vrchy, Vtáčnik a Žiarska kotlina. Väčšina územia sa rozprestiera v CHKO Štiavnické vrchy. Najvyšším bodom katastra je vrch Veľký Žiar (), najnižším hladina Hrona (okolo ). Celé katastrálne územie je zväčša hornaté, vulkanického (sopečného) pôvodu. Horninové podložie tvoria najmä treťohorné sopečné horniny ako andezit, ryolit a ich tufy. V oblasti, ktorou pretekajú vodné toku sú to štvrtohorné štrkové a piesčité sedimenty. Rieka Hron a jej prítoky Cez katastrálne územie obce preteká rieka Hron v dĺžke okolo juhozápadným smerom. Ďalej jeho ľavostranný prítok Rudniansky potok, pravostranný prítok Mokráň a ďalšie menšie vodné toky. Rudniansky vodopád Zaujímavosťou je chránená prírodná pamiatka Rudniansky vodopád. Rudniansky vodopád je jediným vodopádom v CHKO Štiavnické vrchy. Je vysoký asi a vznikol pri tektonickom zlome geologického podložia, tvoreného sopečnými horninami, andezitmi. Tvorí ho viacero prúdov, obtekajúcich skalu, ktoré v zime vytvárajú nádhernú cencúľovú výzdobu. V roku 1995 bol vyhlásený za prírodnú pamiatku. Nachádza sa na hornom toku Rudnianskeho potoka, ktorý preteká obcami Uhliská a Rudno nad Hronom, asi nad obcou Rudno nad Hronom v katastrálnom území obce Uhliská."}
{"id": "54075", "title": "Rimavská Píla", "context": "Občianska vybavenosť V Rimavskej Píle stojí krčma, 2 obchody, materská škola, kultúrny dom, evanjelický kostol, komunitné centrum. Je tu železničná zastávka na trati Jesenské - Brezno."}
{"id": "33566", "title": "Píla (okres Žarnovica)", "context": "Introduction  Píla (nemecky Paulisch) je obec na Slovensku v okrese Žarnovica. Obec je typická roztrateným osídlením kopanicového typu, štálmi."}
{"id": "34017", "title": "Banský Studenec", "context": "Obec, história Chotár je hornatina, ktorú tvoria rozličné druhy andezitov a ich pyroklastiká. Okolie obce je odlesnené, priľahlé lesy sú dubové, jedľové a bukové. Stred obce sa nachádza v nadmorskej výške 585 m, chotár 490-882 m. Prvýkrát sa obec spomína v roku 1266. Historické názvy: roku 1266 Kulpah, 1773 Kolpachy, 1948 Banský Studenec. V roku 1352 patrila mestu Banská Štiavnica, neskoršie komore a lesnému eráru. Od roku 1730 sú v obci dve vodné nádrže. Veľký Kolpašský tajch bol dokončený 1730 a Malý Kolpašský tajch v roku 1763. Voda z tajchov sa viedla aj cez jedinečný akvadukt pre prechod ponad železničnú trať v Kysihýbli, do úpravárenských zariadení pri bývalej šachte František v Banskej Štiavnici. V roku 1715 mala obec 18 domácností, 1828 tu bolo 66 domov a 398 obyvateľov. Zaoberali sa prevažne hutníctvom."}
{"id": "182754", "title": "Zoznam slovenských článkov/P", "context": "pí Píla (okres Lučenec) · Píla (okres Pezinok) · Píla (okres Žarnovica)"}
{"id": "34195", "title": "Lehôtka pod Brehmi", "context": "Polohopis Obec leží v strednej časti Žiarskej kotliny medzi Kremnickými a Štiavnickými vrchmi. Leží pri ceste I/65 do Žiaru nad Hronom a cez obec vedie cesta do Banskej Štiavnice cez neďaleké Sklené Teplice. Nachádza sa tu lom, z ktorého sa čerpá surovina pre blízku fabriku, ktorá vyrába tepelnoizolačný materiál perlit."}
{"id": "33001", "title": "Píla (okres Lučenec)", "context": "Dejiny Obci s názvom Píla je na Slovensku niekoľko. Táto leží v údolí pod vrchom Javor. Vznikla v 14. storočí ako osada drevorubačov a patrila k divínskemu panstvu Balassovcov. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1456 a spomína sa pod názvom Fyryz. Pôvodne obec ležala v dolinke povyše dnešného mlyna. V roku 1742 ju celú zničila veľká povodeň. Tí, ktorí besnenie živlov prežili novú obec postavili v mieste osady Gúrovci. Staré a cudzojazyčné pomenovania obce boli: Fyryz (1456), Fyreez (1502), maďarsky Fürész. Dnešné pomenovanie obce Pila je od roku 1808. Patrila Divínskemu panstvu. V 1. polovici 18. storočia obec pre povodne spustla. V roku 1828 mala zase 24 domov a 142 obyvateľov. Zaoberali sa málo výnosným poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Poľnohospodárstvo bolo hlavným zamestnaním aj za I. ČSR. Stredom obce preteká miestny potôčik Pilňanka, ktorý napája množstvo malých prítokov. Pilňanka sa vlieva do Krivánskeho potoka, ktorý je vyhlásený za prírodnú pamiatku, po jeho brehoch rastie vzácna rastlina Perovník pštrosí. Od začiatku 20. storočia pôsobila v obci cirkevná evanjelická škola. V roku 1938 k nej pribudla cirkevná katolícka škola, v súčasnosti sú obidve bez žiakov. Po druhej svetovej vojne bola v obci vybudovaná budova terajšieho obecného úradu, obecné maštale pre spolok súkromne hospodáriacich roľníkov, ktorý svoju činnosť ukončil až v roku 1981. V 70. rokoch v čase najväčšieho rozkvetu obce si miestni občania svojpomocne vybudovali budovu kultúrneho domu, pohostinstva a rozličného tovaru, domu smútku a vybudoval sa tiež nový podjazd do obce, ktorý je jediným vstupom do nej. Pôvodný slúži teraz iba pre potok Pilňanka."}
{"id": "541209", "title": "Župkovská brázda", "context": "Doprava Južným okrajom územia vedie rýchlostná cesta R1 (Nitra – Zvolen) i cesta I/65, rovnako i Železničná trať Nové Zámky – Zvolen. Zo Žarnovice vedie údolím riečky Kľak cesta II/512, z ktorej odbočujú miestne komunikácie."}
{"id": "33581", "title": "Voznica", "context": "Polohopis Obec leží na ľavej strane rieky Hron medzi mestami Žarnovica a Nová Baňa. Kataster obce lemuje z východu Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy a zo západu Pohronský Inovec. Obcou preteká potok Richňava s ústím do rieky Hron. Najvyšším miestom je Drastvica s nadmorskou výškou 820 m n. m."}
{"id": "37390", "title": "Horné Chlebany", "context": "Významné budovy v obci  Kaštieľ a kaplnka V obci sa nachádza pôvodne barokový kaštieľ z 18. storočia, ktorý bol v 19. storočí úplne prestavaný. Pred kaplnkou stojí kamenná socha Svätého Floriána – patróna hasičov – postavená v roku 1773, (zrekonštruovaná v roku 2002 – 2003) a dňa 22. 9. 2003 v roku návštevy Slovenska pápežom Jánom Pavlom II., vysvätená. Socha Jána Nepomuckého Socha Jána Nepomuckého bola zrekonštruovaná aj s podstavcom v roku 2009."}
{"id": "11765", "title": "Žarnovica", "context": "Symboly obce Mestský znak Žarnovice tvorí jednoznakový erb-zlatý žarnov v červenom gotickom štíte. Za mestský znak sa považuje aj jeho jednofarebné zobrazenie, ak vyobrazením zodpovedá mestskému znaku Žarnovice. Vlajka mesta Žarnovica sa skladá z troch pozdĺžnych pruhov vychádzajúcich z farieb mestského znaku, žltého v 1/3, v 1/3 červeného a v 1/3 opäť žltého, usporiadaných pod sebou. Pečať mesta Žarnovica je kruhová s priemerom 3,7 cm. Je na nej v strede mestský znak a po obvode kruhopis-mesto Žarnovica. Reťaz (insígnie) mesta Žarnovica je tvorená 25 článkami s motívom Žarnovica. Reťaz je ukončená štítovou medailou s vyobrazením erbu mesta a s nápisom: mesto Žarnovica. <!--"}
{"id": "32033", "title": "Neded", "context": "Občianska vybavenosť V obci sa okrem reformovaného a rímskokatolíckeho kostola nachádza aj moderný evanjelický kostol, vybudovaný po druhej svetovej vojne presídlencami z Dolnej zeme a baptistická modlitebňa."}
{"id": "33028", "title": "Čakanovce (okres Lučenec)", "context": "Dejiny V chotári obce boli objavené významné paleotologické nálezy a morské lastúrniky. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1439. Patrila rozličným zemepánom. Počas vojen v 17. storočí spustla. Obnovili ju v 18. storočí. Obyvatelia sa zoberali hlavne poľnohospodárstvom."}
{"id": "33615", "title": "Veľké Pole", "context": "Národnostné zloženie Ako vyplýva z nasledovných štatistík bývalé obce karpatských Nemcov dnes pomaly vymierajú: 1919: Veľké Pole: 2468 obyvateľov (z toho Nemcov 2390) Píla (Tekovská): 1828 obyvateľov (z toho Nemcov 1652) 2012: Veľké Pole: 399 obyvateľov Píla: 144 obyvateľov"}
{"id": "177166", "title": "Hrušky (okres Břeclav)", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1368. 24. júna 2021 obcou prešlo tornádo s extrémnou búrkou, ktoré polovicu obce v podstate zrovnalo so zemou, u mnohých domov zostali len obvodové múry bez strechy, kostol prišiel o strechu i o vežu."}
{"id": "37074", "title": "Selec", "context": "Dejiny Počas druhej svetovej vojny, 3. decembra 1944 do obce vpadli nemecké jednotky a zatkli 56 mužov z obce za pomoc partizánom. 50 z nich neskôr odvliekli do koncentračných táborov, 45 z nich zahynulo."}
{"id": "31383", "title": "Tokajík", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1430. Druhá svetová vojna Cez druhú svetovú vojnu obyvatelia poskytovali pomoc sovietskym partizánom. 19. novembra 1944 zatkli nemecké jednotky všetkých 34 mužov z obce a za pomoc partizánom ich postrieľali asi 1 km severne od obce. Prežili iba dvaja zranení. Nasledujúceho dňa obec nacisti obkľúčili, ženy a deti vyhnali z domovov a obec zapálili. Nepoškodený zostal iba kostol. Súčasnosť V súčasnosti (k 31. 12. 2015) žije v obci 101 obyvateľov."}
{"id": "95958", "title": "Psiare", "context": "Polohopis Obec sa nachádza 2 km južne od Hronského Beňadika, na ceste I/76 (10km južne od Novej Bani a 18km severne od Levíc) a pri železničnej trati Kozárovce - Zvolen."}
{"id": "548998", "title": "Žarnovické podolie", "context": "Doprava Údolím Hrona vedú Žarnovickým podolím dôležité komunikácie nadregionálneho významu, rýchlostná cesta R1 (súčasť E 58), cesta I/65 a železničná trať Nové Zámky – Zvolen. Z hlavných ciest v Žarnovici odbočuje cesta II/512 (Žarnovica – Oslany)."}
{"id": "31436", "title": "Rudná (okres Rožňava)", "context": "Dejiny Obec bola založená niekedy okolo roku 1291, z tohto obdobia pochádza prvá písomná zmienka ako o baníckej obci. Po roku 1989 banícky priemysel v obci zanikol a väčšina obyvateľov sa zamestnáva v blízkej Rožňave, prípadne v poľnohospodárstve a službách v obci."}
{"id": "9683", "title": "Žarnovica (okres)", "context": "Administratívne členenie  Mestá Nová Baňa Žarnovica Obce BrehyHodruša-HámreHorné HámreHrabičovHronský BeňadikKľakMalá LehotaOrovnicaOstrý GrúňPíla PsiareRudno nad HronomTekovská BreznicaVeľká LehotaVeľké PoleVoznicaŽupkov"}
{"id": "598454", "title": "Kýčerný potok (prítok Čierneho Hrona)", "context": "Od prameňa tečie smerom na severozápad, zľava priberá krátky prítok prameniaci severovýchodne od kóty 1 020 m, sprava dva krátke prítoky z južného svahu Kýčerského grúňa (939 m n. m.) a znovu zľava prítoky Horná Strmá a Dolná Strmá. Následne sa stáča viac na SSZ, z ľavej strany priberá Snohy, z pravej strany prítok zo západného svahu Kýčerského grúňa a oblúkom sa stáča smerom na západ. Na dolnom toku ešte priberá krátky pravostranný prítok spod Kýčerského grúňa a tiež potok zvaný Tajšok zľava, esovito sa stáča a na južnom okraji Dobroče, juhovýchodne od stredu obce Čierny Balog, ústi v nadmorskej výške približne 579 m n. m. do Čierneho Hrona."}
{"id": "162028", "title": "Čierny potok (prítok Bieleho Váhu)", "context": "Opis toku Od prameňa tečie najprv severoseverovýchodným smerom, následne na sever, potom sa stáča na severozápad a preteká Čiernou dolinou. Tu priberá dva ľavostranné prítoky prameniace juhovýchodne, resp. severovýchodne od kóty a tečie popri horárni Čierna dolina na pravom brehu. Napokon sa oblúkom stáča na severoseverovýchod, vstupuje do Liptovskej kotliny, podteká železničnú trať č. 180 a južne od obce Východná ústi v nadmorskej výške cca do Bieleho Váhu. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Váhu Kategória:Vodné toky v Kozích chrbtoch Kategória:Vodné toky v Liptovskej kotline Kategória:Vodné toky v okrese Liptovský Mikuláš"}
{"id": "422226", "title": "Brôtovo (potok)", "context": "Opis toku Od prameňa tečie najprv smerom na severovýchod k horárni Sedmák, v blízkosti ktorej priberá zľava Lopatu a Sedmák a na krátkom úseku tečie na východ. Následne sa oblúkom stáča na severovýchod, sprava priberá prítok tečúci západne od Dobročského pralesa, zľava dva krátke prítoky z východného svahu Ramže (1 029 m n. m.) a sprava Hatiarovu dolinku a Fajtovie salaš. Odtiaľ pokračuje smerom na sever k sútoku s ľavostranným prítokom zvaným Pod Skalicou, následne znovu severovýchodným smerom, z oboch strán priberá na strednom toku viaceré krátke prítoky (z pomenovaných Horná Suchá a Dolná Suchá zľava a Podstrungovú v blízkosti horárne v Brôtove sprava) a na dolnom toku už tečie smerom na sever. Z ľavej strany ešte priberá Jaškovú a Prednú jamu, koryto sa esovito stáča a vytvára výrazný oblúk prehnutý na východ. Napokon vteká do intravilánu obce Čierny Balog, kde sa v blízkosti centra miestnej časti Dobroč vlieva v nadmorskej výške cca 558 m n. m. do Čierneho Hrona. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Hrona Kategória:Vodné toky vo Veporských vrchoch Kategória:Vodné toky v okrese Brezno"}
{"id": "161959", "title": "Čierny potok (prítok Kamenistého potoka)", "context": "Introduction  Čierny potok je potok na Horehroní, v južnej časti okresu Brezno. Je to ľavostranný prítok Kamenistého potoka, meria 6,4 km a je tokom V. rádu. Pramení na Poľane, v podcelku Vysoká Poľana, na severovýchodnom svahu Kopcov (1 334,0 m n. m.) v nadmorskej výške približne 1 125 m n. m. Na hornom toku tečie severovýchodným smerom, pričom nepriberá prítoky, následne sa esovito stáča, pričom najprv vytvára oblúk prehnutý na sever. Potom tečie na krátkom úseku na východ, vstupuje do Veporských vrchov, do podcelku Sihlianska planina, sprava priberá prítok z oblasti Kľuky, stáča sa a ďalej už pokračuje smerom na sever. Následne vytvára oblúk ohnutý na východ, priberá pravostranný prítok z oblasti Koliesky a dva ľavostranné prítoky, najprv dlhší prítok (1,8 km) pretekajúci dolinou Veľká ráztoka, potom prítok vznikajúci juhozápadne od kóty 850,6 m. Napokon sa pri osade Čierny Potok vlieva v nadmorskej výške cca 708 m n. m. do Kamenistého potok. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Hrona Kategória:Vodné toky v okrese Brezno"}
{"id": "422209", "title": "Šaling (potok)", "context": "Opis toku Na hornom toku tečie sprvu smerom na SSZ dolinou Pod Rozsypkom, zľava najprv priberá Podrôsypok, potom sprava prítok zvaný Pod Machyniarkou, prechodne sa stáča viac na severozápad a zľava priberá Kaliská. Následne priberá Podpomyváč sprava (v blízkosti Jilemnického horárne), z tej istej strany Martinovú, prechodne pokračuje smerom na západ a z ľavej strany postupne priberá Krivú, Hlbokú a Brozmanovú, pričom už tečie cez Starú dolinu|, stáča sa na severozápad a zľava priberá tri krátke prítoky prameniace na juhozápadnom, resp. západnom svahu Kýčerného grúňa (939 m n. m.). Na strednom toku tečie potom na krátkom úseku na sever k sútoku s pravostranným Pomývačným potokom, z tej istej strany priberá aj Boldišku a definitívne sa stáča západným smerom. Na dolnom toku postupne priberá Jankovú a Kráľovstvo sprava, Kušnierovú a Dolnú Kušnierovú zľava, Šafranku, Šopík, Drábovú, Valašku sprava a vteká do intravilánu obce Čierny Balog. Preteká miestnou časťou Dobroč, postupne ešte priberá Ondríkovú, Zasranú a Prvú dolinku sprava a východne od centra Dobroče sa v nadmorskej výške približne 575 m n. m. vlieva do Čierneho Hrona. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Hrona Kategória:Vodné toky vo Veporských vrchoch Kategória:Vodné toky v okrese Brezno"}
{"id": "119911", "title": "Čierny potok (prítok Bariny)", "context": "Introduction  Čierny potok je krátky potok na Strednom Pohroní, v juhovýchodnej časti okresu Prievidza. Je to ľavostranný prítok Bariny, meria 2,2 km a je tokom V. rádu. Preteká pohorím Vtáčnik, pramení v podcelku Vysoký Vtáčnik, v masíve Predný Kľak, na východnom svahu Jarabej skaly (1 169,0 m n. m.) v nadmorskej výške približne 990 m n. m. V pramennej oblasti tečie na krátkom úseku na východ, sprava priberá krátky prítok z východoseverovýchodného svahu Jarabej skaly a ďalej tečie juhovýchodným smerom. Na dolnom toku sa stáča severojužným smerom, sprava priberá prítok (1,7 km) z lokality Veľký Báň na juhovýchodnom svahu Jarabej skaly a v nadmorskej výške cca 575 m n. m. ústi v Kľackej doline do Bariny. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Hrona Kategória:Vodné toky v okrese Prievidza"}
{"id": "554713", "title": "Čadečka (potok)", "context": "Smer toku Spočiatku tečie na západ až severozápad údolím na južnom okraji zastavaného územia dediny Koniaków, prechádza do katastra dediny Jaworzynka, kde sa postupne stáča na juh a tečie stále údolím na okraji zástavby smerom k štátnej hranici, ktorú dosahuje v lokalite Kotelnica . Po prekročení hranice v katastrálnom území obce Skalité sa stáča na juhozápad, kde vytvára hlboké údolie, ktoré premosťuje Most Čadečka na diaľnici D3. Tesne pred ústím potok vstupuje do katastra obce Čierne."}
{"id": "422397", "title": "Kýčerný potok (prítok Čierneho Hrona)", "context": "Introduction  Kýčerný potok je potok na Horehroní, v južnej časti okresu Brezno. Je to pravostranný prítok Čierneho Hrona, meria 4,5 km a je tokom IV. rádu"}
{"id": "575796", "title": "Čierťažský potok (prítok Breznického potoka)", "context": "Opis toku Z ráztoky tečie juhozápadozápadným smerom poľnohospodárskym extravilánom, striedavo lemovaný pásom príbrežnej vegetácie, pravým brehom obmýva pasienok a vinicu Pod vinicami , nižšie trvalý trávny porast Rožok , ďalej pole Čierťaž , v nadmorskej výške vteká na obecnú hranicu medzi obcou Priekopa a obcou Vojnatina, ktorú sleduje až po nadmorskú výšku , kde ju opúšťa, pokračuje územím obce Vojnatina a po krátkom úseku v poľnohospodárskom extraviláne v nadmorskej výške ústi do Breznického potoka na severnom okraji nevýrazného vrchu Tibavská tabla ako jeho ľavostranný prítok. Breznický potok ďalej ústi do Kruhovského potoka v povodí Uhu, čiže do južnejšieho ramena Kruhovského potoka, ktoré vzniklo rozdelením pod ráztokou v nadmorskej výške ; toto rameno i pod ráztokou nesie názov Kruhovský potok . Čierťažský potok nemá prítoky. Čierťažský potok sa začína v ráztoke Kruhovského potoka a horný úsek toku preteká v poľnohospodárskom extraviláne obce Priekopa, kratšiu dolnú časť toku tečie v poľnohospodárskom extraviláne obce Vojnatina vrátane ústia, v okrese Sobrance, v Košickom kraji, v geomorfologickom celku Východoslovenská pahorkatina, v geomorfologickom podcelku Podvihorlatská pahorkatina."}
{"id": "63410", "title": "Rohozná (prítok Hrona)", "context": "Priebeh toku Pramení vo Veporských vrchoch v masíve Fabovej hole () v nadmorskej výške cca Tečie juhozápadným smerom, vytvára dolinu Kopačno, na konci ktorej sa stáča na západ. Zľava priberá Svetlú a mení smer toku na severozápad. Preteká obcou Pohronská Polhora, tu priberá potok Lipianka sprava a vstupuje do Horehronského podolia, do podcelku Breznianska kotlina. Ďalej tečie cez Michalovú, v obci priberá z pravej strany Lieskový potok, následne Michalkovský potok sprava, Chmeľúsku a Zubákovú zľava a Zadný Hliník sprava. Preteká osadou Rohozná (súčasť mesta Brezno) a pri Zadných Halnách sa v nadmorskej výške cca vlieva do Hrona."}
{"id": "116226", "title": "Šťavica (prítok Suchej)", "context": "Opis toku Na hornom toku tečie severojužným smerom, na dolnom viac-menej juhovýchodným smerom. Preteká osadou Prievrana a okrajom obce Nové Hony. Sprava priberá Bolín a pri obci Veľké Dravce napája rovnomennú vodnú nádrž, do ktorej vteká po prekonaní dvoch výrazných oblúkov vypnutých na západ k obci Nové Hony. Do Suchej ústi neďaleko obce Veľké Dravce v nadmorskej výške cca 197 m n. m. na území tzv. Novohradských terás. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Ipľa Kategória:Vodné toky v Lučenskej kotline Kategória:Vodné toky v okrese Lučenec Kategória:Vodné toky v okrese Poltár"}
{"id": "165881", "title": "Hodruša (prítok Malužinej)", "context": "Opis toku Od prameňa tečie najprv smerom na sever, esovito sa ohýba, sprava priberá prítok zo severného svahu Zadnej hole a prechodne tečie severozápadným smerom. Následne sa stáča na sever, preteká rovnomennou dolinou a v jej hornej časti postupne priberá niekoľko prítokov: najprv sprava spod Sedla pod Veľkým bokom (), potom zľava z juhovýchodného svahu Domárky () a tiež pravostranný z južného svahu Veľkého boku (). V strednej časti doliny pokračuje severozápadným smerom, sprava priberá prítok zo západného svahu Veľkého boku, zľava prítok zo severného svahu Domárky a na krátkom úseku tečie na sever. Potom preteká popri horárni Škarkétka na pravom brehu, pri ktorej priberá pravostranný prítok zo severoseverozápadného svahu Malého boku () a v dolnej časti doliny potom tečie západo-severozápadným smerom. Sprava následne priberá prítok z južného svahu Pukanca (), zľava dva krátke prítoky z lokality Široká, opäť sprava prítok z juhojuhozápadného svahu Doliniek () a napokon zľava ďalší krátky prítok z lokality Široká. Potom už pokračuje k ústiu západným smerom, tečie popri horárni Predné na ľavom brehu a neďaleko nej, juhovýchodne od obce Malužiná, ústi v nadmorskej výške cca do potoka Malužiná."}
{"id": "558693", "title": "Stará Graba", "context": "Opis toku Po vzniku potok tečie juhozápadojužným smerom, stále vo vyrastenom listnatom poraste, ktorý je obklopený rozľahlými podmočenými lúkami a močiarmi. Po chvíli sa mierne stáča na juh, podteká miestnu účelovú komunikáciu a nakrátko opúšťa les. Preteká trsťovým močiarom a onedlho znova vstupuje do stromového porastu. Pokračuje stále južným smerom, križuje sa s moravskou cyklomagistrálou a pomaly sa začína presmerovávať na juhovýchodojuh. Vteká do väčšieho systému močarísk a koryto toku sa značne zmení, z priekopy na prirodzené, nezregulované. Asi 115 metrov pred sútokom s Malinou naposledy vteká do listnatého lesa, výraznejšie sa stáča na juhovýchod a zľava sa vlieva do spomínanej rieky v nadmorskej výške , v katastri Borinky."}
{"id": "96890", "title": "Rieka (prítok Dunajca)", "context": "Opis toku Pramení a preteká výhradne na území Spišskej Magury. Prameň leží v nadmorskej výške okolo , pod hlavným hrebeňom podcelku Repisko, pod kótou Na svojom hornom toku tečie viac-menej na severozápad, priberá niekoľko kratších prítokov z oboch strán, najdlhším je ľavostranný prítok spod Smrečín (). Potom preteká cez obec Reľov, kde sprava priberá Ščerbovú, pokračuje cez miestnu časť Hágy a pri osade Keheľ priberá ľavostranný Jezerský potok. Rieka rozširuje svoje koryto, tečie cez Spišské Hanušovce a mení smer toku na sever, popri osade Potok, v blízkosti ktorej priberá z pravej strany Zálesie (). Následne preteká cez Matiašovce a až k Spišskej Starej Vsi sa koryto výraznejšie horizontálne vlní. Na dolnom toku tečie cez mestečko Spišská Stará Ves a severne od neho ústi do Dunajca."}
{"id": "212642", "title": "Stužická rieka", "context": "Opis toku V pramennej oblasti tečie severojužným smerom, severovýchodne od Kýčery () sa oblúkom stáča a pokračuje na juhovýchod. Následne postupne priberá niekoľko ľavostranných prítokov: najprv prítok z východného svahu Čierťaže, potom prítok z juhozápadného svahu Hrúbok (), krátky prítok z južného úpätia Hrúbok, ďalej prítok () zo západného svahu Kamennej lúky () a prechodne tečie východným smerom. Zľava ešte priberá Kamenistý potok, mení smer toku viac na VJV a vteká na územie Ukrajiny. Tam priberá zľava najprv občasný prítok z východného svahu Kalnice (), následne prítok z juhovýchodného svahu Kalnice, výrazne esovito sa stáča a z tej istej strany priberá významný prítok () z južného svahu Kremenca (). Napokon sa stáča smerom na juh, sprava priberá tri krátke prítoky zo severovýchodných svahov vrchu Kičera pierša () a na území obce Stužycja ústi v nadmorskej výške cca n. m. do Uhu. Stužická rieka preteká husto zalesneným, neobývaným územím národného parku Poloniny, pričom celý úsek na území Slovenska je súčasťou národnej prírodnej rezervácie Stužica."}
{"id": "554709", "title": "Kostolný potok (prítok Perneckého potoka)", "context": "Opis toku Po vzniku potok chvíľu pokračuje na juhozápad a následne sa oblúkom stáča na západ. Tvorí zrejmú vlnu vydutú na sever, podteká miestnu účelovú komunikáciu a mierne sa stočí na severozápad. Priberá svoj prvý prítok, sprava spod Krížnice (), pokračuje stále severozápadným smerom a ústi doňho ďalší pravostranný potôčik, taktiež spod Krížnice. Krátko po sútoku sa potok jemne stáča na západ, následne, prudšie na juhozápad a vytvára miernu vlnu smerujúcu na juhovýchod. Potok teraz po prvý raz opúšťa les (doteraz tiekol len v dorastenom listnatom lese) a vteká nakrátko do trávnatého porastu, pokračuje ďalej na juhozápad, teraz už však opäť v listnatom lese. Následne sa tok stočí zase na západ, vlní sa a vteká do zastavaného územia obce Pernek. Postupne sa oblúkom stáča na juhozápad, preteká v blízkosti miestneho kostola od ktorého je názov potoka odvodený a po chvíli sa ešte výraznejšie stočí na juhozápad. Napokon ešte podteká cestu II/503, tečie zregulovaným korytom a nakoniec v nadmorskej výške ústi pravostranne do Perneckého potoka."}
{"id": "422380", "title": "Krížne (potok)", "context": "Opis toku Od prameňa tečie najprv smerom na severoseverovýchod, zľava priberá krátky prítok z juhovýchodného svahu Salašíkov(852 m n. m.), stáča sa na sever a opäť zľava priberá krátky prítok zo severovýchodného svahu Salašíkov, pričom preteká Krížnou dolinou. Na dolnom toku už pokračuje severovýchodným smerom, nepriberá ďalšie trvalé prítoky, vteká do intravilánu obce Čierny Balog, kde sa v miestnej časti Pusté vlieva v nadmorskej výške cca 550 m n. m. do Čierneho Hrona. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Hrona Kategória:Vodné toky vo Veporských vrchoch Kategória:Vodné toky v okrese Brezno"}
{"id": "575198", "title": "Črchľový potok (prítok Varínky)", "context": "Opis toku Tečie západným smerom lesným extravilánom, v nadmorskej výške priberá pravostranný bezmenný prítok a stáča sa do juhozápadného smeru, v nadmorskej výške priberá ďalší pravostranný bezmenný prítok, vteká do osady Kováčovci , v nadmorskej výške priberá ľavostranný bezmenný prítok. Mení smer na západný, v nadmorskej výške priberá ďalší ľavostranný bezmenný prítok odvodňujúci severné svahy lesa Črchľa , opúšťa osadu Kováčovci , v nadmorskej výške priberá pravostranný bezmenný prítok, vteká do intravilánu centrálneho úseku časti obce Kubíková , stáča sa na juh a v intraviláne priberá v nadmorskej výške pravostranný bezmenný prítok. Opúšťa intravilán osady Kubíková , v nadmorskej výške priberá ľavostranný bezmenný prítok, tečie okrajom intravilánu osady Káčerovci , postupne priberá tri pravostranné bezmenné prítoky v nadmorskej výške , v nadmorskej výške pritekajúci z poľa Pirohové a v nadmorskej výške odvodňujúci západné svahy vrchu Okrúhlica s nadmorskou výškou , vteká do úzkej zalesnenej doliny, ľavým brehom obmýva les Močiarske , v nadmorskej výške priberá ľavostranný bezmenný prítok, pravým brehom obmýva les Hrbaté , v nadmorskej výške priberá ľavostranný bezmenný prítok, ľavým brehom obmýva pasienok Nedelové , vyteká z lesa a pri horskom stredisku zimnej údržby a pri čističke odpadových vôd v centrálnej časti územia obce Belá východne od jej intravilánu v nadmorskej výške ústi do Varínky ako jej pravostranný prítok. Varínka ďalej ústi do Váhu. Má dvanásť bezmenných prítokov. Pramení a preteká v geomorfologickom celku Kysucká vrchovina, v geomorfologickom podcelku Kysucké bradlá a ústi na hranici s geomorfologickým celkom Žilinská kotlina, geomorfologickým podcelkom Varínske podolie. Pôvod názvu Vodný tok má pôvod v názve lesa Črchľa (Kysucké bradlá), na severnom a západnom úpätí ktorého potok tečie. Z toponyma Črchľa rozšírením o formant -ový a kombináciou so všeobecným podstatným menom potok s významom menší prirodzený vodný tok bolo utvorené dvojslovné hydronymum atributívneho typu (dvojčlenný determinatívny názov so zhodou zložený z prídavného mena a z podstatného mena) Črchľový potok ako súčasť veľmi početnej skupiny názvov v slovenskej toponymii, najmä hydronymii. Názov lesa Črchľa , ktorého nižšie položené časti sú aj v súčasnosti odlesnené a transformované na poľnohospodárske pozemky, najmä na lúky a pasienky, má pôvod vo všeobecnom podstatnom mene črchľa vo význame časť lesa, v ktorom sa lúpala kôra zo stromov, aby vyschli, vyčrchlené miesto . Motivantom pomenovacieho procesu bol charakteristický výskyt vyčrchleného miesta v priestore lesa v čase pomenovania. Črchlenie bol jeden zo stredovekých spôsobov odlesňovania, transformácie lesných pozemkov na kultúrnu pôdu - poľnohospodárske pozemky. Najskôr sa obsekala, olúpala kôra dookola kmeňa stromu, aby vyschol, neskôr sa očrchlené vyschnuté stromy vytínali a potom sa klčovaním získavala užitočná, kultúrna pôda. Podstatné meno črchľa je v súčasnej slovenčine vysunuté na okraj jej slovnej zásoby. Najstarší doložený písomný doklad na výskyt názvu obce Belá je z roka 1378. V roku 2007 bola štandardizovaná podoba hydronyma Črchľový potok . Porovnaj aj hydronymá napr. Črchľový potok, Črchľový potok, Črchľový potok, Črchlinský potok, Črchľa, Črchľa."}
{"id": "60810", "title": "Biela Orava (rieka)", "context": "Opis toku Pramení v Oravskej Magure, v podcelku Paráč, pod vrchom Paráč () v nadmorskej výške približne Najprv tečie na severozápad, zľava priberá Brveník, pri horárni Flajšová sa stáča na sever, tečie okrajom Kysuckej vrchoviny a sprava priberá Novú rieku. Ďalej vteká do intravilánu obce Oravská Lesná (a zároveň aj do Podbeskydskej vrchoviny) a smeruje na severovýchod. Tu zľava najprv priberá Katrenčíkovský potok (), za Oravskou Lesnou tečie veľkým oblúkom, priberá najprv z pravej strany Zimnú vodu a potom z ľavej strany Juríkov potok. Nasleduje zľava Požehovka a vteká na územie obce Zákamenné. Na území obce Zákamenné priberá ľavostrannú Zásihlianku. Ďalej preteká obcou Lomná, priberá Lomnicu sprava, cez Krušetnicu, kde z ľavej strany priberá Klinianku, neskôr Mútňanku () a pri obci Breza Kýčeru. Následne vytvára meander, veľkým oblúkom tečie popri Lokci a priberá významný prítok Hruštínka. Potom už tečie viac-menej severovýchodným smerom, okrajom Oravskej kotliny, kde priberá prítoky: Nevolajku pri Ťapešove sprava, Veselianku pri Oravskej Jasenici zľava a Adamku z pravej strany. Ústi do vodnej nádrže Orava južne od Námestova v nadmorskej výške"}
{"id": "553649", "title": "Ondriašov potok", "context": "Opis toku Od prameňa potok pokračuje východoseverovýchodným smerom v medzi uprostred lúky, kde preteká pomedzi stromy a trávu. Tok sa mierne stočí na východ a vzápätí na juhovýchod pričom jeho koryto ostáva stále rovnakého charakteru. Následne sa potok stáča na východ, tečie v listnatom lese, podteká cestu II/501 a priberá zľava spomínaný kanál, ako svoj najvýznamnejší prítok. Pokračuje viac-menej východným smerom, potom sa tok presmeruje na severovýchod, mierne sa vlní a podteká aj železničnú trať Zohor-Plavecký Mikuláš. Tečie v zmiešanom lese, na východ, ústi do neho ľavostranný kanál a následne je premostený mostom miestnej účelovej komunikácie v obci Lozorno. Úsek od mosta preteká v menovanej obci, v umelom koryte, kde ho následne križuje elektrické vedenie vysokého napätia. Pokračuje v princípe na severovýchod a hneď sa mierne oblúkom stočí zase na východ. Priberá pravostranný prítok, stále tečie východným smerom, voľne meandruje, ešte podteká cestný most, až napokon, v nadmorskej výške ústi sprava do Suchého potoka."}
{"id": "422399", "title": "Kýčerný potok (prítok Čierneho Hrona)", "context": "Opis toku Od prameňa tečie smerom na severozápad, zľava priberá krátky prítok prameniaci severovýchodne od kóty 1 020 m, sprava dva krátke prítoky z južného svahu Kýčerského grúňa (939 m n. m.) a znovu zľava prítoky Horná Strmá a Dolná Strmá. Následne sa stáča viac na SSZ, z ľavej strany priberá Snohy, z pravej strany prítok zo západného svahu Kýčerského grúňa a oblúkom sa stáča smerom na západ. Na dolnom toku ešte priberá krátky pravostranný prítok spod Kýčerského grúňa a tiež potok zvaný Tajšok zľava, esovito sa stáča a na južnom okraji Dobroče, juhovýchodne od stredu obce Čierny Balog, ústi v nadmorskej výške približne 579 m n. m. do Čierneho Hrona. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Hrona Kategória:Vodné toky vo Veporských vrchoch Kategória:Vodné toky v okrese Brezno"}
{"id": "161239", "title": "Kátlinský potok", "context": "Opis toku V pramennej oblasti tečie sprvu juhojuhovýchodným smerom, následne sa stáča na juhovýchod a sprava priberá prítok z východného svahu Javorníčka (). Ďalej už pokračuje viac-menej východným smerom, zľava najprv priberá prítok z osady Zigovci, ďalej už tečie po hranici CHKO Kysuce, potom od osady Vlčkovci (obe osady sú súčasť miestnej časti Kátlina) a preteká miestnou časťou Hadoše, kde sprava priberá prítok spod Kýčerky (). Následne priberá aj pravostranný prítok zo severného svahu Širokého () a pri osade Repovci ľavostranný prítok () zo západného svahu Králikova (683,8). Napokon ešte priberá svoj najvýznamnejší prítok, Kaprinský potok sprava a pri osade Ficovci, severozápadne od centra Dolnej Marikovej, ústi v nadmorskej výške cca do Marikovského potoka."}
{"id": "162254", "title": "Stolečniansky potok", "context": "Opis toku Na hornom toku tečie juhozápadným smerom, zľava priberá najprv prítok zo severozápadného svahu Kazíckej Kýčery (910,4 m n. m.), potom dlhší prítok (549,7 m n. m.; 1,3 km) z juhozápadného svahu Kazíckej Kýčery. Ďalej už tečie západným smerom a pri samote Kvočinovo priberá ľavostranný prítok z juhozápadného svahu Kršliska (798 m n. m.). Napokon sa pri osade Puckalovci, severne od obce Dlhé Pole, vlieva v nadmorskej výške 492,8 m n. m. do Dlhopoľky. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Váhu Kategória:Vodné toky v Javorníkoch Kategória:Vodné toky v okrese Žilina"}
{"id": "207181", "title": "Kýčerský potok", "context": "Introduction  Kýčerský potok môže byť: prítok Klenovskej Rimavy v povodí Rimavy, pozri Kýčerský potok (prítok Klenovskej Rimavy) prítok Lipníka v povodí Dunajca, pozri Kýčerský potok (prítok Lipníka) prítok Stružnice v povodí Cirochy, pozri Kýčerský potok (prítok Stružnice) prítok Zubáka v povodí Váhu, pozri Kýčerský potok (prítok Zubáka)"}
{"id": "228406", "title": "Tichá voda (prítok Hnilca)", "context": "Opis toku V pramennej oblasti tečie najprv smerom na východ, následne sa stáča na severovýchod a preteká Tichovodskou dolinou. V strednej časti doliny vytvára výrazný oblúk prehnutý na východ, obteká chránené územie Polianske rašelinisko na ľavom brehu a stáča sa na sever. Potom preteká cez Tichú vodu, kde priberá pravostranný Suchý potok a tiež ľavostrannú Henclovú. Ďalej sa prechodne stáča viac na SSV, v okolí osady Zahájnica tečie znovu smerom na sever a pod osadou sa definitívne stáča na severovýchod. Tesne pred ústím ešte podteká železničnú trať Červená Skala – Margecany i cestu II. triedy č. 546. V úseku medzi Tichou Vodou a ústím sleduje tok potoka miestami zachovaná lesná železnica."}
{"id": "101005", "title": "Trnovec (prítok Váhu)", "context": "Smer toku Od prameňa tečie severojužným smerom až k sútoku s Klínovkou, odtiaľ potom pokračuje viac-menej juhozápadným smerom."}
{"id": "100875", "title": "Zázrivka", "context": "Smer toku Od prameňa tečie najprv na západ, potom sa oblúkom stáča a na hornom toku tečie juhozápadným smerom (po obec Zázrivá). V obci sa stáča a ďalej pokračuje severojužným smerom, pričom sa niekoľkokrát esovito vlní. Za rekreačnou osadou Lučivná už tečie k ústiu juhovýchodným smerom, pri obci Párnica sa zľava oddeľuje vedľajšie rameno a potok tečie na krátkom úseku na juh."}
{"id": "164222", "title": "Býkor", "context": "Opis toku Od prameňa tečie najprv západným smerom, následne sa na krátkom úseku stáča na sever a sprava priberá prítok vznikajúci východne od osady Kostolište. Ďalej tečie opäť na západ cez lokalitu Ploská, opätovne mení smer a oblúkom sa stáča severozápadným smerom. Z pravej strany ešte priberá prítok prameniaci južne od osady Kostolište a severovýchodne od obce Príbovce sa v nadmorskej výške cca 419 m n. m. vlieva do Čierneho potoka."}
{"id": "556655", "title": "Kuchynská Malina", "context": "Opis toku Po prameni potok tvorí jemnú dvojvlnu smerujúcu na západ a ďalej pokračuje severozápadným smerom, v listnatom lese. Následne sa mierne stáča na západ, kde tu vytvára meandre a pokračuje na rozhraní lesa a trávnatého porastu. Oblúkom sa stáča na severozápad, vlní sa a neskôr zmení smer na západoseverozápadný. Týmto smerom tečie až po svoje ústie, pričom časť toku (približne 150 metrov) je zatopená vodami Druhého rybníka. Ústi sprava do Perneckej Maliny, v nadmorskej výške"}
{"id": "553975", "title": "Michalov jarok", "context": "Opis toku Najprv potok tečie približne severným smerom, na rozhraní vyrasteného lesa a mladiny. Potom sa oblúkom stáča na severovýchod, preteká v dorastenom listnatom lese a neskôr sa tok mierne presmeruje na severovýchodosever. Viac-menej týmto smerom už definitívne pokračuje k svojmu ústiu, kde sa ešte presne pred ním križuje s vysokonapäťovým vedením. Nakoniec sa blízko chatovej oblasti vlieva do Perneckého potoka, v nadmorskej výške , ako jeho ľavostranný prítok."}
{"id": "214647", "title": "Čierny potok", "context": "Introduction  Čierny potok je častý názov vodných tokov na Slovensku: v povodí Bodrogu Čierny potok (prítok Barnova) Čierny potok (prítok Zlatianskeho potoka) v povodí Dunaja Čierny potok (prítok Dunaja) v povodí Dunajca Čierny potok (prítok Javorinky) v povodí Hornádu Čierny potok (prítok Drienického potoka) Čierny potok (prítok Štvrtockého potoka) v povodí Hrona Čierny potok (prítok Bariny) Čierny potok (prítok Bystrianky) Čierny potok (prítok Čierneho Hrona) Čierny potok (prítok Harmanca) Čierny potok (prítok Hrona) Čierny potok (prítok Kamenistého potoka) Čierny potok (prítok Píľanského potoka) horný tok Kosorínskeho potoka v povodí Kysuce Čierny potok (prítok Čierňanky) Čierny potok (prítok Olešnianky) v povodí Moravy Čierny potok (prítok Myjavskej Rudavy) v povodí Nitry Čierny potok (prítok Brezianskeho potoka) Čierny potok (prítok Radiše) v povodí Oravy Čierny potok (prítok Holického potoka) Čierny potok (prítok Hruštínky) Čierny potok (prítok Mútňanky) Čierny potok (prítok Oravice) v povodí Popradu Čierny potok (prítok Kamienky) Čierny potok (prítok Velického potoka) v povodí Slanej Čierny potok (prítok Gortvy) Čierny potok (prítok Štítnika) Čierny potok (prítok Turca, Ratkovské Bystré) v povodí Váhu Čierny potok (prítok Bieleho Váhu) Čierny potok (prítok Hradnianky) Čierny potok (prítok Lesnianky) Čierny potok (prítok Petrovičky) Čierny potok (prítok Skalného potoka) Čierny potok (prítok Striebornice) Čierny potok (prítok Turca, Košťany nad Turcom) horný tok Mlynského potoka alebo: prírodnej pamiatky v CHKO Vihorlat, pozri Čierny potok (prírodná pamiatka) Čierny Potok môže byť: obec v okrese Rimavská Sobota, pozri Čierny Potok osada na Poľane, pozri Čierny Potok (Poľana)"}
{"id": "153712", "title": "Furandovský potok", "context": "Opis toku Na hornom toku tečie juhozápadným smerom, následne sa stáča severojužným smerom a v lokalite Furandová priberá dva krátke ľavostranné prítoky. Napokon sa stáča opäť na juhozápad a severne od Mútňanskej Píly ústi v nadmorskej výške cca 887 m n. m. do Bystrého potoka."}
{"id": "60935", "title": "Čierny Hron", "context": "Introduction  Čierny Hron je významný ľavostranný prítok Hrona v regióne horné Pohronie, na území okresu Brezno. Má dĺžku , priemerný prietok v ústí /s, je tokom III. rádu a priemerná lesnatosť povodia je približne 80 %. Hydrologické poradie toku: 4-23-01-111, číslo recipienta: 4-23-01-3177. Pramení vo Veporských vrchoch pod Sedmákom () v nadmorskej výške cca . Najprv priberá ľavostranný prítok spod Dlhého grúňa () a tečie severovýchodným smerom dolinou Za dlhým grúňom, na konci ktorej priberá sprava Rakytovo a stáča sa na sever. Neskôr priberá Čierny potok z pravej strany a údolie Čierneho Hrona sa nápadnejšie rozširuje. Ďalej priberá opäť sprava Kýčerný potok a vteká do intravilánu obce Čierny Balog (postupne preteká jej časťami: Dobroč, Pusté, Jánošovka, Jergov, Krám a Nový Krám) a mení smer toku na severozápad. Následne priberá najprv sprava Šaling a potom zľava Brôtovo, ďalším významným prítokom na území obce je ľavostranné Vydrovo a pri Kráme opäť ľavostranný prítok Veľká dolina. Opúšťa obec Čierny Balog a zarezáva sa do severného okraja Balockých vrchov, kde vytvára niekoľko zaklesnutých meandrov. Zľava priberá svoj najväčší prítok, Kamenistý potok, a oblúkom sa stáča k severu. Preteká obcou Hronec, zľava priberá vody Osrblianky a vstupuje do Horehronského podolia. Tečie ešte okrajom Valaskej, stáča sa na západ a pri Chvatimechu ústi v nadmorskej výške do Hrona. Údolím Čierneho Hrona a niektorých bočných dolín vedie Čiernohronská lesná železnica, ktorá je zrekonštruovaná v úseku Vydrovo-Čierny Balog-Chvatimech."}
{"id": "598459", "title": "Francesc Fàbregas", "context": "V roku 2011 sa opäť vrátil do klubu FC Barcelona (prestupné 35 miliónov libier a ďalšie 5 miliónov libier dodatočne). V tom čase 24-ročný Fabregas súhlasil aj s tým, že v katalánskom veľkoklube bude poberať menší plat. Zároveň priznal, že sa chce zlepšiť, pretože si osobne myslí, že jeho výkony nie sú Barcelony hodné. Vyjadril sa sebakriticky aj napriek tomu, že podľa odborníkov do tímu zapadol veľmi dobre a stal sa dôležitým hráčom i strelcom. Podľa jeho vlastných slov mu viac sedí hra na hrote ako v záložnej formácii, kde musí dodržovať striktnú hernú disciplínu.redirect Šablóna:Bez citácie"}
{"id": "94143", "title": "Aachenský mier (1668)", "context": "Historický kontext Po smrti kardinála Mazarina (9. marec 1661) začal kráľ Ľudovít XIV. vládnuť samostatne. Vo vtedajšom vnímaní kráľa zohrávala podstatnú úlohu jeho reputácia resp. sláva (), ktorú mohol získať len tým, že by sa presadil ako vojvodca a dobyvateľ. Ľudovít tomu prispôsobil svoju zahraničnú politiku a v počiatočnom období sa zameral na expanziu na úkor dlhoročného protivníka Bourbonovcov, na Habsburgovcov. Na rozpútanie svojej prvej vojny Ľudovít využil ako zámienku uplatnenie tzv. devolučného práva (brabantského nástupníckeho práva) a krátko po smrti španielskeho kráľa Filipa IV. vzniesol nároky na územia v Španielskom Nizozemsku. Medzinárodná situácia priala Francúzsku. Španielsko viedlo vojnu s Portugalskom (16401668), ktorá pútala veľkú časť jeho vojenského potenciálu a viedla k uzavretiu portugalsko-francúzskej aliancie (lisabonská zmluva z 31. marca 1667). Spojencom Francúzska v portugalsko-španielskej vojne bolo Nizozemsko, ktoré malo dlhoročnú francúzsku podporu vo vojne so Španielskom a v apríli 1662 s ním sformovalo obrannú alianciu. Ľudovít začal v roku 1665 rozširovať francúzsku armádu a pripravovať ju na vojnu so Španielskom. 24. mája 1667 francúzske vojsko vedené maršalom Turennom vpadlo do Španielskeho Nizozemska, kde narazilo len na slabý odpor španielskych posádok. Tie nedokázali vzdorovať početnejšej armáde, ktorá obsadzovala pohraničné posádky a pomocou novej taktiky, ktorú zaviedol Vauban, obľahla opevnenia. K otvorenému boju nedošlo a Francúzom sa pomerne rýchlo podarilo dobyť viacero významných miest. K najvážnejšej konfrontácii došlo len pri obležení mesta Lille, ktoré trvajúc od 28. augusta do 26. septembra 1667 predstavovalo jediné vleklé obliehanie vo vojne. Zatiaľ čo Vauban na severe rýchlo zabral flámske mestá a mestečká, na juhu Turennova armáda vo februári 1668 bez väčšieho odporu obsadila Franche-Comté. Úspešný francúzsky postup zalarmoval Nizozemsko, ktoré rýchlo ukončilo vojnu s Anglickom, aby preskupilo loďstvo a finančné prostriedky na obranu voči Ľudovítovým teritoriálnym ambíciám. V januári 1668 Nizozemsko, Anglicko a Švédsko sformovali Trojitú alianciu. Súhlasili s vyvinutím nátlaku na Španielsko, aby odstúpilo Francúzsku územia, ale zároveň odmietali realizáciu radikálnych teritoriálnych zmien v Španielskom Nizozemsku v Ľudovítov prospech. Vyhlásili, že si Francúzsko môže ponechať územné zisky, ale pokiaľ bude pokračovať vo vojne, aliancia vstúpi do boja po boku Španielska. Ľudovít nebol pripravený na dlhodobú vojnu proti takýmto silným protivníkom, preto s uzavretím mieru súhlasil."}
{"id": "44485", "title": "Ľudovít XIV.", "context": "Životopis Narodil sa ako dlhoočakávané dieťa Ľudovíta XIII. a Anny Habsburskej, dcéry španielskeho kráľa Filipa III. a Margaréty Habsburskej. Na kráľovskom tróne Kráľom sa stal ešte ako malý 4-ročný chlapec v roku 1643 a do doby jeho dospelosti vládla za neho ako regentka jeho matka Anna Habsburská a prvý minister kardinál Mazarin. Ten pokračoval v diele svojho predchodcu kardinála Richelieua a položil základy absolutistického francúzskeho kráľovstva, ktoré charakterizovala koncentrácia moci, oklieštenie moci stavovského parlamentu a vysokej šľachty a drancovanie peňažných prostriedkov štátu. Obdobie regentstva využila časť šľachty a zorganizovala odpor proti korune do vzbury zvanej fronda, ktorá však bola kardinálom Mazarinom potlačená. Ľudovítova matka a kardinál spravovali krajinu až do roku 1651, keď Ľudovít dosiahol vek trinásť rokov. Bol vyhlásený za plnoletého a regentstvo jeho matky oficiálne skončilo. Na samostatnú vládu bol však primladý a preto menoval Mazarina prvým ministrom (premiérom) vlády. Po Mazarinovej smrti v roku 1661 zostal tento post neobsadený a kráľ prebral všetky práva i povinnosti a vládol sám. Korunovaný bol však 7. júna 1654 v katedrále Notre-Dame v Reims. Na trón zasadol v čase vrcholiacej tridsaťročnej vojny, ktorá napriek obrovskému ľudskému utrpeniu priniesla pre mladého kráľa a jeho krajinu územný zisk a posilnenie jeho pozície v medzinárodnom meradle. Uzavretím vestfálskeho mieru v roku 1648 Francúzsko získalo Alsasko a zvrchovanosť nad troma biskupstvami – Metz, Verdun a Toul. Navyše v roku 1658 posilnilo svoju prevahu nad habsburskou monarchiou, keď drobné nemecké štáty vytvorili tzv. Rýnsky spolok pod ochranou Francúzska. V roku 1659 skončila vleklá vojna so Španielskom uzavretím tzv. pyrenejského mieru, ktorým Francúzsko získalo na severe grófstvo Artois a na juhu Roussillon. Gestom mierového urovnania sporu sa stal i Ľudovítov sobáš so španielskou infantkou Máriou Teréziou, ktorá sa však musela zriecť dedičských nárokov po svojom otcovi. Pyrenejský mier znamenal začiatok konca dovtedajšieho výsadného medzinárodnopolitického postavenia Španielska. Ľudovítova expanzívna politika Kardinál Mazarin V roku 1665 zomrel španielsky kráľ Filip IV. a ako nástupcu zanechal iba štvorročného syna Karola. Francúzsky kráľ situáciu okamžite využil a pod zámienkou nevyplatenia manželkinho vena vzniesol požiadavku na Slobodné grófstvo burgundské a niekoľko belgických miest. 24. mája 1667 vpadol do Flámska. Rozpútal tak tzv. devolučnú vojnu (z „ius devolutionis“, t. j. dedičné právo), v ktorej spočiatku dosiahol značné úspechy. Bezohľadnosť, s akou riešil svoje územné požiadavky, však v európskych panovníckych kruhoch vyvolala veľkú nevôľu. Holandsko a Španielsko získali významného spojenca v Anglicku. Spojeneckou zmluvou z 23. januára 1668 sa vytvorila tzv. prvá protifrancúzska koalícia, ktorej Ľudovít nedokázal čeliť. Ešte v máji toho roku bol francúzsky kráľ prinútený vydať zabraté územia. Napriek tomu však francúzsky kráľ túto záležitosť nepovažoval za uzavretú. Vedel, že situáciu zvráti vo svoj prospech iba rozdelením protivníkov. Získal na svoju stranu anglického kráľa Karola II. a švédskeho kráľa Karola XI. Osamotené Holandsko sa v roku 1672 stalo jeho ľahkou korisťou. Porážka Holandska však nebola definitívna. Jeho miestodržiteľ Viliam III. Oranžský sa v druhej protifrancúzskej koalícii spojil s Dánskom, Španielskom a habsburskou monarchiou a v roku 1674 vyhlásil Ľudovítovi XIV. vojnu. Francúzske jednotky napriek drvivej prevahe protivníka triumfovali. Výsledkom bolo uzavretie mieru v roku 1678 v Nijmegene, ktorým Francúzsko získalo opäť Burgundsko, takmer celé Lotrinsko a od habsburskej monarchie Freiburg a rozšírilo tak svoj vplyv až po rieku Rýn. Napriek ohromnému úspechu sa však Ľudovít neuspokojil s dosiahnutým. V roku 1679 začal násilne obsadzovať územia patriace kedysi ku krajom, ktoré mu teraz patrili. Tak v roku 1681 získal Štrasburg a Luxembursko. Francúzsko sa na konci 17. storočia stalo najsilnejšou a najobávanejšou európskou krajinou. Súbor:Adam Frans van der Meulen - Louis XIV at the taking of Besançon (1674).jpg|thumb|Adam Frans van der Meulen: Ľudovít XIV. pri obliehaní Besançonu v r. 1674 , okolo 1674, olej na plátne, Louvre, Paríž Ľudovítovi na ceste k veľmocenskému postaveniu priala i medzinárodná situácia. Habsburská monarchia musela odolávať tureckému obľahnutiu Viedne a preto ťažko mohla hájiť svoje záujmy na západe Európy. Tento fakt Ľudovít využil a začal vojenské operácie proti okolitým krajinám: v decembri 1683 obsadil Katalánsko a v júli 1684 Luxembursko. V auguste 1684 boli cisár Leopold I. Habsburský a Španielsko nútení uznať francúzske výboje. V snahe o elimináciu expanzívnej francúzskej politiky a v obave z jeho očakávaného útoku v ríši uzavrel cisár Leopold I. so Španielskom, Švédskom, Falckom, Saskom a ďalšími štátmi 9. júla 1686 v Augsburgu spojenectvo (tzv. Augsburskú ligu). Účel vzniku tohto spojenectva potvrdili nasledujúce roky. Francúzske vojská i napriek jednoznačnej prevahe štátov združených v protifrancúzskej koalícii v septembri roku 1688 vpadli do Falcka a nemilosrdne ho vyplienili. Ľudovít XIV. pri obliehaní Namuru (1692) V novembri vyhlásilo Francúzsko vojnu severnému Nizozemsku. Koaličné krajiny, od mája 1689 posilnené o Holandsko, Anglicko a Savojsko (vznik tzv. Veľkej aliancie), vyhlásili Francúzsku vojnu. V priebehu prvého polroku 1690 dosahovali francúzske jednotky výrazné úspechy na väčšine bojísk; najvýznamnejšie bolo víťazstvo v bitke pri Fleuruse 1. júla 1690. Počas nasledujúcich rokov sa však prejavilo finančné vyčerpanie Francúzska a bojové sily sa vyrovnali. Sedem ďalších rokov pokračovala ničivá vojna nerozhodne. Až v septembri 1697 uzavrelo Francúzsko pod tlakom nepriaznivých okolností mier, ktorým odstúpilo Španielsku všetky územia, získané po nijmegenskom mieri. Druhé obdobie vlády Socha Ľudovíta XIV. od Antoina Coysevoxa na nádvorí paláca Carnavalet Osemdesiate roky 17. storočia sa niesli v znamení vrcholiacej moci Ľudovíta XIV. Kráľovský dvor posilňoval svoje postavenie i na úkor cirkvi. V novembri 1681 Ľudovít vydal nariadenie označované ako Deklarácia o duchovenstve Francúzska ( Déclaration clergé de France ), ktorej cieľom bolo obmedzenie pápežskej moci na území kráľovstva. Na základe tohto nariadenia prišlo k výraznému obmedzeniu vplyvu kléru a jeho podriadeniu sa moci korune. Bez kráľovho súhlasu nesmel žiadny duchovný opustiť Francúzsko a žiadny štátny úradník nesmel byť exkomunikovaný za skutky vykonané pri plnení svojich povinností. Obrat v dovtedajšej úspešnej politike Ľudovíta XIV. nastal pred rokom 1690. V roku 1685 jeho nešťastné rozhodnutie, odvolanie nantského ediktu, krajinu veľmi vnútorne oslabilo. V dôsledku tohto rozhodnutia bolo viac ako dvestotisíc hugenotov nútených opustiť Francúzsko. V roku 1683 zomrel Colbert, veľký strojca hospodárskeho vzrastu Francúzska. Napriek úsiliu priviesť krajinu na pozíciu prvej európskej veľmoci, svoj cieľ nedosiahol. Colbert bol ešte svedkom založenia rozsiahlej francúzskej osady pri ústí rieky Mississippi, nazvanej po Ľudovítovi XIV. Louisiana. Nahradil ho minister Louvois, ktorého politika viedla krajinu k novým vojnám a novým výdavkom. V dôsledku ním podporovaných Ľudovítových vojenských dobrodružstiev a následkom nákladného života kráľovského dvora bola štátna pokladnica vyčerpaná a na obzore sa črtali ďalšie vojny vyžadujúce ďalšie náklady. Ale tvrdenie, že Ľudovít XIV. priviedol krajinu takmer na pokraj štátneho bankrotu, je vzhľadom na historickú realitu nespravodlivé. Po vysiľujúcej vojne o španielske dedičstvo bolo síce Francúzsko veľmi zadlžené, ale stále prosperujúce. Štátny dlh v roku 1715 nebol výsledkom prehnanej obľuby luxusu a veľkých stavieb, ale najmä vleklého vojnového konfliktu, ktorý si vyžiadal obrovské finančné náklady. Dvakrát dal kráľ všetko striebro v krajine skonfiškovať, roztaviť a vyrobiť z neho mince, aby mohol zaplatiť vojsko. Až Lawov finančný systém od roku 1716, špekulácie v Amerike a nasledujúci kolaps bánk vo veľkej miere spôsobil takmer štátny bankrot. 1. novembra 1700 zomrel bezdetný Karol II., posledný Habsburg na španielskom tróne. O španielske dedičstvo sa prihlásil Ľudovít XIV. i rímskonemecký cisár Leopold I. Obaja túžili po španielskej korune – Leopold chcel na trón dosadiť druhorodeného syna Karola VI. a Ľudovít vnuka Filipa. Práve Filipa určil vo svojom závete umierajúci Karol II. na Ľudovítov nátlak svojim nástupcom. Dodatkom k závetu bola Karolova požiadavka, aby sa Filip zriekol nárokov na francúzsku korunu. Keď Ľudovít XIV. s týmto vyhlásením otáľal, habsburská monarchia s Anglickom a Holandskom na jednej strane a francúzsko-španielska koalícia na strane druhej vstúpili proti sebe do vojny, ktorá od roku 1701 trvala s kratšími či dlhšími prestávkami trinásť rokov, stála obe bojujúce strany veľké obete a priniesla nesmierne utrpenie ľudí. Na sklonku života Nicolas de Largillière: Ľudovít XIV. a jeho rodina , 1715, olej na plátne, Wallace Collection, Londýn. Ľudovít XIV. (sediaci) so synom Ľudovítom (vpravo), vnukom Ľudovítom (vľavo), malým pravnukom Ľudovítom a jeho guvernantkou, madame de Ventadour V závere svojej vlády musel Ľudovít čeliť tzv. povstaniu camisardov ( la Guerre des camisards ), ktoré v rokoch 17021704 postihlo juhozápadné územia krajiny. Jeho aktéri sledovali prevažne protifeudálne ciele, i keď podnetom k ich odboju bolo prenasledovanie nekatolíkov po zrušení nantského ediktu. Kráľ musel vynaložiť veľké úsilie a nasadiť ohromné vojenské sily na potlačenie vzbury. Ľudovíta na sklonku života sprevádzali i osobné tragédie, vplývajúce na samú podstatu kráľovskej moci – následníctvo. 14. apríla 1711 zomrel na mŕtvicu jediný kráľov syn, dauphin Ľudovít. V nasledujúcom roku, 18. februára, zomrel i dauphinov najstarší syn Ľudovít, vojvoda z Bourgogne, ktorý bol po otcovej smrti následníkom trónu a 8. marca jeho starší syn Ľudovít (pravnuk Ľudovíta XIV.). Z priamych potomkov tak ostal nažive iba jeho najmladší syn Ľudovít, vtedy dvojročný chlapec. Pretože Filip V. (mladší brat vojvodu z Bourgogne a vnuk Ľudovíta XIV.) sa musel pri podpise mierovej zmluvy vzdať nároku na francúzsky trón, bol Ľudovítovým následníkom tento jeho maličký pravnuk. Ľudovít XIV. vo svojom závete ustanovil regentom pravnuka Ľudovíta svojho synovca Filipa Orléanskeho. Už začiatkom augusta 1715 sa u Ľudovíta objavili prvé bolesti v ľavej nohe. Ukázalo sa, že práve tie boli príčinou vzniku gangrény, ktorej Ľudovít XIV. 1. septembra 1715 vo veku sedemdesiatsedem rokov po vláde, ktorá trvala neuveriteľných sedemdesiattri rokov, podľahol. Pri lôžku umierajúceho kráľa bola iba jeho druhá manželka madame de Maintenon."}
{"id": "423821", "title": "Nicolas Fouquet", "context": "Protektor umení Saint-Mandé Fouquet mal početné sídla. Ako mladý muž sídlil v rodičovskom dome na ulici de Jouy v Paríži. Kúpil dom pri ulici de Matignon, potom sa presťahoval do hôtel de Castille, ktorý mu ako veno priniesla druhá manželka. Vlastnil tiež hôtel de Narbonne a d Émery oproti Mazarinovi. Kúpil tiež veľkú usadlosť v Saint-Mandé. Dal ju prestavať a skrášliť. Umiestnil v nej veľkú zbierku kníh (27 000 ks). Tiež vybudoval záhrady so sochami, skleníkmi a oranžériami. Vo výzdobe interiéru uprednostnil dekoratívne a pompézne kúsky. Usporadúval tu mnohé recepcie a hral vysokú hru. V roku 1656 tu prijal dvor, Gastona Orléanskeho a kráľovnú Kristínu I. Švédsku. Vaux-le-Vicomte Zámok Vaux-le-Vicomte Od 1653 začal stavať nádherný zámok vo Vaux-le-Vicomte (aktuálne obec Maincy). Panstvo bolo kúpené pred nastúpením do funkcie surintendanta. Začal metodicky vykupovať pozemky v okolí zámku. Celkový súbor pozemkov panstva Vaux predstavoval viac ako 200 zmlúv o predaji a nákupe. Nechal zrušiť obec Vaux, niekoľko samôt a les, presunul koryto rieky a vytrhal vinohrady. Uskutočnil stavbu vodovodu. Na prebudovaní tohto zámku pracovali umelci Le Vau, Le Nôtre, Charles Le Brun a Villedo. Sústredil okolo seba malý okruh spisovateľov, napríklad Molière, La Fontaine, Madame de Sévigné a Madeleine de Scudéry. Kráľ tam prišiel prvýkrát v júli 1659. 17. júla 1660 ho tam Fouquet privítal znovu, už spolu s infantkou Marie-Thérèse, s ktorou sa kráľ práve oženil, teda potom, ako sa vrátili zo Saint-Jean-de-Luz. 11. júla 1661 tu prijal znovu celý dvor. Ľudovít XIV. nemohol v tom čase prísť, a tak sa ďalšia slávnosť konala 17. augusta, zúčastnil sa jej monarcha a 600 jeho dvoranov. Bola to prepychová slávnosť s ohňostrojom, vodometmi, prestretými stolmi pre viac ako tisíc osôb, o ktoré sa postaral François Vatel, a s divadelným predstavením Molièrovej hry Les Fâcheux . Ľudovít XIV. zúril, keď videl taký prepych, zatiaľčo jeho vlastné sídla boli prázdne. Pôvod toľkých peňazí sa mu videl byť podozrivý. Fouquetova ponuka, že mu Vaux daruje, ho len viac podráždila. Podľa abbého de Choisy vyhlásil kráľ v kočiari na spiatočnej ceste Anne Rakúskej: „ Ah, Madame, či nedáme pripraviť o hrdlo všetkých tých ľudí? “ Mecenáš Busta Nicolasa Fouqueta v zámku Vaux-le-Vicomte Fouquet založil salón v Saint-Mandé na konci Frondy. Pritiahol doň Paula Pellissona, Charles Perraulta, Quinault, Ménagea, La Fontainea a Madame de Sévigné. Prijímal aj vedcov, napríklad lekára Samuela Sorbièra alebo filozofa La Mothe Le Vayera. Od roku 1660 sa zaujímal aj o Molièra. Ochraňoval maliara Nicolasa Poussina. Salón vo Vaux bol miestom stretávania sa preciózok. Fouquet sám písal poémy, piesne, tvoril rébusy a rýmovačky nasledujúc tak vtedajšiu módu. Vyplácal podpory mnohým básnikom, napríklad Corneillovi 2000 livier ročne, ochraňoval sochárov Françoisa Anguiera, jeho žiaka Françoisa Girardona, tiež Thibauta Poissanta a Pierre Pugeta. Ako vyjadrenie vďaky mu venoval Corneille svoju hru „Oidipus“ (1659), Madeleine de Scudéry mu vo svojom románe „Clélie, histoire romaine“ vyhradzuje miesto na tej istej úrovni, ako bol Richelieu, tiež protektor umení."}
{"id": "295084", "title": "Charles Alexandre de Calonne", "context": "Životopis Calonne sa po nástupe do úradu pustil do nápravy fiškálnej krízy, pre čo našiel u Ľudovíta XVI. dostatok podpory. Začal zostavovať široký a ambiciózny plán zvýšenia príjmov a centralizácie riadenia štátnych financií. Kráľovi ho predstavil 20. augusta 1786. Jeho jadrom bol nový daňový systém, ktorý mal nahradiť staré dvadsiatkové daňové odvody a odstrániť daňové výnimky privilegovaných vrstiev. Nový systém daní mal byť organizovaný podľa provincií a jeho úradníci mali byť volení poplatníkmi – majiteľmi v jednotlivých obvodoch a provinciách. Tento hlavný návrh mal ako svoju súčasť balík racionalizačných reforiem, vrátane umožnenia voľného obchodu a odstránenia množstva lokálnych colných bariér a poplatkov vo vnútornom obchode. Keď nastúpil do funkcie, našiel po predchodcoch štátny dlh vo výške 113 miliónov libier ako následok financovania americkej revolúcie, okrem iných aktivít. Na znovuoživenie ekonomiky zaviedol znovu zlatý štandard vo francúzskej mene (libra) a štátny účet diskontných úverov. Predstavil oficiálne balík týchto opatrení: zníženie vládnych výdavkov vytvorenie a oživenie metód voľného obchodovania schválenie predaja cirkevného majetku vyrovnanie daní z tabaku a soli Uzákonenie všeobecnej univerzálnej dane v krajine Tieto nové zákony neprešli, čo zapríčinila slabá mocenská a ekonomická pozícia Ľudovíta XVI. Návrh bol napadnutý a zamietnutý aj prispením Jacquesa Neckera, nasledujúceho ministra financií Francúzska."}
{"id": "105446", "title": "Fronda", "context": "Fronda princov 1649 – 1650 Spory medzi princom de Condé a Mazarinom začali na jeseň, keď Condé odmietol podpísať svadobnú zmluvu Laury Manciniovej, Mazarinovej netere, s vojvodom de Mercoeur. Spory vyvrcholili aférou s taburetom v októbri, ktorým sa proti Condému vystupňoval hnev až tak, že v decembri niekto napadol jeho prázdny koč s cieľom zabiť ho. Aféra s taburetom, teda právo sedieť v prítomnosti kráľovnej pre manželku kniežaťa de Marcillac, rozdelila dvorskú šľachtu na dva tábory. Požiadavka na taburet bola prednesená Condém, ktorý by teoreticky mohol mať podporu dvora. Ale Condé aj Marcillac sa prerátali. Princovia na dvore boli rozčúlení takouto uzurpáciou a časť vysokej šľachty sa postavila proti nemu a tiež de Gondi a vojvodkyňa de Cheuvreuse. 12. januára dvor uzavrel spojenectvo so starou frondou proti Condému. 18. januára boli do Palais Royal zvolaní na poradu princovia Condé, Conti a Longueville. Všetci boli zatknutí a prevezení do Vincennes. Správa bola v Paríži prijatá s úľavou, pretože sa domnievalo, že všetko skončilo. Fronda princov začala. Odpoveďou bolo totiž povstanie šľachty v provinciách, kde mali princovia veľký vplyv a podporu. Vojvodkyňa de Longueville sa pokúsila primäť Normandiu k povstaniu, napokon sa spojila s Turennom v Stenay v Lotrinsku a uzatvorili zmier so Španielskom, ktoré vstúpilo do konfliktu frondy. Dvor opustil Paríž a až do roku 1653 ho bude striedavo opúšťať ako vyhnanec a vracať sa doň ako víťaz. 4. júla sa vydali do Guyenne a vládu zverili Monsieurovi s titulom „zástupca kráľa vo všetkých provinciách a vojenských zboroch.“ Násilie v krajine sa stupňovalo, do Paríža prichádzali ľudia zo spustošených oblastí. Občianska vojna začala v septembri útokom na Bordeaux, ktoré bolo sídlom manželky de Turenna a kňažnej de Condé, mesto sa napokon vzdalo. V Paríži sa zatiaľ vytvorili tri strany – Mazarinova, Gondiho a Condého. Do frondy princov opäť vstupuje Parlament požiadavkou prepustiť princov z Vincennes a prepustiť Mazarina z kráľovniných služieb a prikazuje maršalom poslúchať iba nariadenia Gastona Orleánskeho. Mazarin 6. februára tajne ušiel z Paríža s plánom neskôr sa spojiť s kráľovskou rodinou v Saint Germain. Plán bol prezradený, v meste vypukol ošiaľ, zostrili sa stráže, aby sa nepodarilo kráľovskej rodine utiecť. Parížania však neverili, že kráľ je v paláci, Gondi dokonca požiadal Monsieura vydať dôkaz. Aby sa zabránilo vzbure, museli sa znovu otvoriť brány a ľud nechali defilovať pred posteľou kráľa. Túto noc kráľ Gondimu nikdy nezabudol. Na druhý deň kráľovná vydala príkaz prepustiť princov. Mazarin napokon ušiel z krajiny do nemeckého Bruhlu, no naďalej udržiava tajnú korešpondenciu s Annou Rakúskou. No spor Condé verzus kráľovský dvor pokračoval. Zamiešal sa do neho aj Gaston Orleánsky, strýko kráľa. Kráľ mu vyčítal nerozhodnosť zaujať stanovisko voči jednej alebo druhej strane. V septembri skončilo Regentstvo, Ľudovít XIV. dovŕšil 13 rokov, teda plnoletosť. Pri tejto príležitosti sa konali oslavy, na ktorých chýbal Condé, čo bolo napriek jeho ospravedlneniu považované za urážku majestátu. Kráľ sa prvýkrát rozhodol uskutočniť kroky v zmene riadenia štátu, proti čomu sa postavil Monsieur, protestoval vetom a spojil sa s Condém. Na jeseň 1651 začala otvorená občianska vojna. Condé sa spojil so Španielskom a postupne dobíjali územie krajiny, vydal Španielom jeden z francúzskych prístavov na brehu Atlantiku, zatiaľ čo kráľ mal armádu sotva so 4000 mužmi, ktorým velil vojvoda de Turenne. Kráľovná matka, aby sa priblížila Condého vojsku, zriadila dvor v Poitiers a Paríž zostal v rukách Parlamentu vedený Gondim a Gastonom Orleánskym. Ani Mazarin v nemeckom exile nezaháľal, vytvoril vďaka pôžičkám silnú armádu, ktorá začiatkom zimy vytiahla z Kolína na Paríž. Parlament dal na bývalého prvého ministra vypísať odmenu 150 000 libier za jeho hlavu. V januári 1652 Anna Rakúska povolala do Francúzska Mazarina. Vo februári vytiahol dvor na Paríž. Začiatkom apríla sa stretlo 12 000 vojsko Condého so 4000 de Turenna pri Bléneau. Bitka netrvala dlho, kráľovské vojsko bolo porazené a Condé slávnostne vstúpil do Paríža, kým kráľ utiekol s hanbou do Burges. Posledná veľká epizóda frondy sa odohrala 2. júla 1652. V bitke pri parížskom predmestí Saint Antoine sa sily vymenili. Slabé Condého vojsko zachránila dcéra Gastona Orleánskeho Grande Mademoiselle, ktorá rozkázala strieľať na kráľovské vojsko z diel z Bastilly a nezabudla jednou strelou „pozdraviť“ jeho kráľovské Veličenstvo. Grande Mademoiselle sa netajila s plánom vydať sa za svojho mladučkého bratranca, no ako povedal Mazarin, týmto skutkom si zabila manžela. Neschopnosť princov vytvoriť silnú koalíciu proti kráľovi a ich vzájomné spory viedli napokon v lete 1652 k postupnému rozpadu frondy. V októbri sa mladý kráľ triumfálne vrátil do hlavného mesta a usídlil sa v Louvri. Monsieur a jeho dcéra sa uchýlili na svoje zámky. Condé bol odsúdený na smrť a vylúčený z kráľovského domu. Jeho vojsko odolávalo až do júla 1653. Po porážke frondy opozičná šľachta utekala do zahraničia alebo sa verejne kajala. Navrátivší Mazarin, opäť prvý minister, začal tvrdo presadzovať politiku absolutizmu. frondistom bola napokon udelená milosť – Condé sa vrátil do Francúzska a žil na výslní svojej slávy, Grande Mademoiselle bola na pozvaná na dvor a Anna Rakúska ju privítala slovami: „Ajhľa, tu je dáma, ktorá sa už dosť hnevala, že bola zlomyseľná, nabudúce už bude rozumná.“ Princom boli ponechané vysoké dôchodky a bolo im slávnostne odpustené, okrem vojvodkyne de Longueville a Gondiho, ktorému sa podarilo ujsť z väzenia v Nantes do Ríma."}
{"id": "443370", "title": "Nérac (obvod)", "context": "Kantóny  Casteljaloux Damazan Francescas Houeillès Lavardac Mézin Nérac"}
{"id": "251029", "title": "Bitka v zátoke Vigo", "context": "Predohra Španielske dŕžavy na americkej pevnine a v Karibiku Španielska strieborná flotila 11. mája 1702 vyplávala z prístavu Veracruz v Novom Španielsku najskôr do Havany a potom do Španielska flotila, nazývaná Strieborná, pod velením dona Manuela de Valesco, jedného z najschopnejších španielskych admirálov. Flotilu tvorilo dvadsať dva fregát a galeón , medzi nimi napríklad Capitana de Barlovento , San Diego , San Juan , Santísima Trinidad , Tojo , Sacra Familia , či San Cristo de Buen Viaje , sám Manuel de Valesco velil z lode Jesus-María-José . Keďže na bohatstve mal záujem aj francúzsky kráľ Ľudovít XIV., nechal Striebornú flotilu sprevádzať loďstvom dvadsiatich dvoch vojnových lodí pod velením Françoisa Louisa de Rousselet Châteaurenaulta na fregate Le Fort , ktoré celkovo nieslo 283 diel. Celý konvoj vyrazil z Havany 7. júla, 17. dní pred stretom v zátoke Vigo a pozostával z celkovo 56 lodí; okrem vojnových tu bolo tiež veľa obchodných lodí, ktoré sa ku koncu plavby oddelili a doplávali do Francúzska akurát včas, aby boli ušetrené útoku Angličanov a Holanďanov.. Keď admirál Châteaurenault roku 1701 vyrazil z Európy do Karibiku, vojna medzi Francúzskom a námornými mocnosťami ešte nebola oficiálne vyhlásená, napriek tomu už konvoj prijímal správy o prepuknutí nepriateľstva a Rookeovej blokáde Cádizu, obvyklého cieľa španielskych strieborných flotíl. Bolo preto jasné, že konvoj bude potrebovať nový cieľ. Valesco zvažoval malý španielsky prístav Los Pasajes, ale Châteaurenault uprednostňoval francúzsky Brest, alebo La Rochelle, či dokonca Lisabon. Nakoniec došlo ku kompromisu a 23. septembra francúzsko-španielske loďstvo vplávalo do zátoky Vigo v Galícii. Po zakotvení ale veľké byrokratické prieťahy spôsobili značné zdržanie pri vykladaní nákladu; úradníci, ktorí sa prijímania amerického tovaru zúčastnili (inšpektori, odhadcovia, kráľovskí dôstojníci a i.) boli vo veľkých prístavoch v Seville a Cádize a muselo sa na nich čakať, kým sa čokoľvek z lodí dostane na pobrežie. Keď sa s vykladaním konečne začalo, ukázalo sa, že pre vykladanie tovaru je nedostatok transportných prostriedkov. Prioritou sa stalo striebro, ktoré bolo vyložené prvé a odoslané do Luga vo vnútrozemí. Po mesiaci strávenom v zátoke tak z celej flotily boli vyložené iba tri lode. Michael Dahl: Admirál Cloudesley Shovell Spojenecké prenasledovanie V polovici októbra anglická vláda zistila prítomnosť Striebornej flotily v zátoke Vigo a okamžite vyslala poslov, aby našli Rookea a admirála Cloudesleyho Shovella, ktorý so svojou eskadrou operoval pri Ouessante. V tom čase sa admirál Rooke vracal do Anglicka, keď bol na konci septembra nútený ukončiť ťaženie proti Cádizu v dôsledku zlej koordinácie a bojovej morálky. Rooke už v tom čase vedel o španielskom konvoji; anglický kapitán Thomas Hardy na lodi Pembroke , ktorý zostal vzadu, aby sa plavil do portugalského prístavu Lagos. Kaplán na Pembroke , ktorý sa volal Beauvoir, pôvodom z Jersey, sa dozvedel od urečneného francúzskeho konzula o loďstve s pokladom prístave, túto správu Beauvoirovi potvrdil i posol z cisárskej ambasády v Lisabone. Kapitán Hardy sa okamžite pustil za admirálom Rookom, ktorého dohnal 17. októbra, aby mu zabránil prekročiť Biskajský záliv Rooke sa rozhodol proti Španielom vyraziť. Rooke vyslal lode, aby preskúmali ústie zátoky Vigo. Vyloďovacia skupina získala od jedného zajatého mnícha informácie, že časť pokladu patriaca španielskemu kráľovi Filipovi už bola vyložená na pevninu, ale že sa na palubách španielskych lodí aj tak nachádzalo ešte značné bohatstvo."}
{"id": "252744", "title": "Zoznam politických článkov/É", "context": "éa Éamon de Valera"}
{"id": "44487", "title": "Ľudovít XIV.", "context": "Štátny systém Jean-Baptiste Colbert, Ľudovítov minister financií, mal veľký podiel na raste prosperity Francúzska Základnou zásadou vlády Ľudovíta XIV. bola úplná koncentrácia moci v panovníkových rukách. Iba kráľ mal rozhodovať nielen o vnútornej a zahraničnej politike, ale i o vydávaní zákonov či o slobode a neslobode svojich poddaných, ku ktorým počítal všetkých obyvateľov kráľovstva vrátane vysokej šľachty a kléru. Na to, aby mohol zodpovedne rozhodovať o takom rozsiahlom okruhu problémov, potreboval však rozsiahly aparát pomocníkov, ktorí vykonávali administratívne práce a pripravovali preňho informácie o záležitostiach, ktoré sa práve prerokúvali. Z toho vyplývalo, že výsledok konkrétneho rozhodnutia vo veľkej miere závisel od podkladov, ktoré k danej záležitosti dostal. I keď teoreticky o všetkom rozhodoval kráľ, nešlo o systém postavený na úplnej subjektívnej vôli vladára, ani o osobnú vládu v plnom slova zmysle. Skutočnú politickú moc mala nepočetná skupina radcov a pomocníkov – Conseil d Etat (Štátna rada) – ktorých si kráľ vybral a vybavil ich špecifikovanou plnou mocou. Prvým rozhodným činom jeho vlády bolo odstránenie dosiaľ všemocného vrchného intendanta financií Nicolasa Fouqueta. Bol prvým finančníkom krajiny a čelil obvineniu, že sa obohacoval na úkor celého národa. V roku 1661 bol zatknutý, postavený pred súd a odsúdený k doživotnému väzeniu. Vo väzení, kde strávil takmer dvadsať rokov, zomrel. Jeho úrad zveril Ľudovít XIV. Jeanovi-Baptistovi Colbertovi, mimoriadne vzdelanému mužovi, ktorý sa v ekonomických otázkach stal ozajstným odborníkom a v menovaní ktorého mal Ľudovít šťastnú ruku. Jeho zásluhou nastal hospodársky rast Francúzska a prílev štátnych financií. Na tomto hospodárskom rozvoji a plnej štátnej pokladnici bola založená vojenská sila Ľudovíta XIV. Na čele vojenskej organizácie stál minister Louvois, ktorý v armáde zaviedol potrebné reformy. Treťou najdôležitejšou osobnosťou štátnej rady bol minister zahraničia Hugues de Lion, jeden z niekdajších najbližších spolupracovníkov kardinála Richelieua a vynikajúci znalec európskej politiky. I s jeho pomocou získaval mladý kráľ úspechy počas prvých desiatich rokov svojej vlády. Markíz Louvois, minister vojny počas vlády Ľudovíta XIV. Zákonodarnú moc si Ľudovít uzurpoval úplne tým, že v roku 1665 odňal parlamentu hlavného mesta i provinčným zákonodarným orgánom právo vznášať pripomienky voči kráľovským rozhodnutiam. Do budúcnosti mali parlamenty novoprijaté zákony a nariadenia iba registrovať. V šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch 17. storočia prebehli právne a hospodárske reformy. Zaviedli sa nové spôsoby vedenia civilných z trestných procesov, nové druhy daní a ciel – napr. soľná daň ( gabelle ), daň z nápojov ( aides ), daň vyberaná na hraniciach medzi provinciami ( traites ) a i. Bez zmeny však ostali základné právne normy feudálnej spoločnosti – oslobodenie od daní šľachty a cirkvi. Výsledkom hospodárskych opatrení bolo zavedenie poriadku do štátnych financií a získanie nových príjmov. Ak štátna pokladnica v priebehu vlády Ľudovíta XIV. zaznamenávala neustály rast, na jej konci sa financie v dôsledku nerealistickej zahraničnej politiky a neúmerných výdavkov kráľovského dvora dostali do katastrofálnej situácie. Vyriešiť problém mala novozavedená daň z hlavy, v roku 1694 najskôr stanovená ako jednorazová, ale od roku 1701 pravidelná. V roku 1710 bolo v krajine okrem toho zavedené platenie tzv. desatiny ( dixième ), podľa ktorej mal každý obyvateľ Francúzska platiť ročnú dávku vo výške jednej desatiny príjmu. Ani toto opatrenie však zhoršujúcu sa situáciu nezachránilo. Na dokumentáciu zúfalej situácie štátnych financií môže poslúžiť príklad z obdobia po skončení vojny o španielske dedičstvo: príjmy štátneho rozpočtu činili šesťdesiatdeväť miliónov livrejov, naproti tomu výdavky až stotridsaťdva miliónov. Štátny dlh vo výške 3,5 miliardy činil päťnásobok ročného štátneho príjmu."}
{"id": "85627", "title": "Louis Joseph de Bourbon, vojvoda z Vendôme", "context": "Boje v Holandsku a Španielsku V roku 1708 zahájili francúzske vojská v Holandsku mohutnú a nečakanú ofenzívu. Tá zaskočila protifrancúzsku koalíciu, ale Marlborough s Eugenom (ktorý sa medzitým stihol veľmi presvedčivo vysporiadať s Vendômovými náhradníkmi v Taliansku) zareagovali prekvapivo rýchlo a 11. júla sa pochodové formácie oboch obrovských armád zrazili pri Oudenaarde. V nasledujúcom boji, ktorý bol charakteristický najmä úplným zmätkom, kulminovali spory medzi francúzskymi veliteľmi natoľko, že sa Vendôme a vojvoda Burgundský chvíľami v podstate ignorovali a každý riadil svoje jednotky po svojom, čo nakoniec vyústilo do zdrvujúcej porážky a iba noc zachránila francúzske vojská pred obkľúčením a úplným zničením. Spory pokračovali aj po bitke a vyústili do Vendômovho odvolania. Po krátkej prestávke bol poslaný do Španielska ako veliteľ vojsk Filipa V., kde dosiahol svoj posledný veľký úspech, keď porazil vojská protifrancúzskej koalície v bitke pri Villaviciose. 1. júla 1712 vo Vinaro`s náhle zomrel."}
{"id": "458980", "title": "The Death of Bessie Smith", "context": "Forma Štylistickou figúrou, ktorú autor používa na vyjadrenie napätia, emocionálnych pohnútok a citového rozpoloženia hrdinov, sú mnohopočetné apoziopézy. Pozorujeme ich vo väčšine prehovorov hry."}
{"id": "40641", "title": "Psychóza 4:48", "context": "Dej Hra pozostáva z fragmentov rozhovorov a vnútorných monológov. Postavy, ani jednotlivé repliky nie sú vôbec vyznačené. Forma hry naznačuje, čo sa asi stane s mysľou človeka, ktorý zažije psychický kolaps. Pevné hranice medzi realitou a predstavivosťou miznú. Hranice medzi snom a bdením a medzi sebou samým a vonkajším svetom sú zborené. Napriek tomu obsah hry je nadovšetko jasný. Názov hry súvisí s časom 4:48, o ktorom sa hlas zmieňuje niekoľkokrát. O 4:48 je ľudská vôľa žiť vo svojom najnižšom bode: O 4:48 / keď sa dostaví zúfalstvo / obesím sa / počúvajúc dych môjho milenca. 4:48 ráno je ten čas, keď hlas z hry prežíva hodinu čistej mysle. V akomkoľvek inom čase, stráca schopnosť dotknúť sa samého seba – blúzni. A práve vtedy všetci ostatní ju považujú za zdravú a normálnu? Vzniká teda otázka: Kto má právo rozhodovať o tom, čo je normálne a čo nie? Dej hry sa z veľkej časti odohráva v samotnej mysli hlavnej postavy, prípadne v ambulancii psychiatra. Hra bola napísaná v štádiu ťažkej depresie a už po skúsenostiach s liečbou psychiatrov. V hre sa nachádzajú útržky zo sedení, ale aj z chorobopisu pacientky – uvádza sa tu jej stav, naordinované lieky, ich dávkovanie a ich vplyv na konanie pacientky. Hra je plná smútku, beznádeje a hnevu: Jebem ťa! Jebem ťa! Jebem ťa preto, že ma odmietaš a preto, že tu nikdy nie si, jebem ťa preto, že kvôli tebe sa cítim mizerne, jebem ťa preto, že si zo mňa vysal všetok skurvený život a lásku, jebem svojho otca predože mi skurvil celý môj žviot a jebem svoju matku preto, že ho nikdy neopustila a zo všetkých najviac jebem teba, Bože, pretože si ma stvoril aby som milovala niekoho, kto neexistuje. Jebem ťa! Jebem ťa! Jebem ťa! Hlavná postava pociťuje odpor voči pokryteckosti lekárov a ich falošnému súcitu. Znechutenie zo sveta okolo nej a túžbu umrieť charakterizuje slovami: Nič nemôže upokojiť môj hnev. A nič nemôže obnoviť moju vieru. Toto nie je svet, v ktorom si prajem žiť. Láska pre ňu znamená všetko, je schopná pre ňu čokoľvek urobiť, len aby o ňu neprišla ( Vyrežte mi jazyk / vytrhajte mi vlasy / odseknite mi údy / ale nechajte mi moju lásku / radšej by som prišla o nohy / vytrhala si zuby / a vypichla oči / než stratila svoju lásku ). Je sklamaná z lásky, pretože nikdy nenašla človeka, ktorého by mohla milovať. Nenávidí svet a Boha, pretože ju stvoril, aby milovala človeka, ktorý sa nenarodil. Cíti sa prázdna, ako by sa zmysel jej života nikdy nenaplnil. Alebo hľadal hlas v hre celý život sám seba a nikdy sa nenašiel? Som to ja, koho som nikdy nestretla, koho tvár je nalepená na spodnej strane mojej mysle. Hra Psychóza 4:48 bola uvedená 16 mesiacov po autorkinej samovražde. Kategória:Divadelné hry"}
{"id": "123440", "title": "The Elder Scrolls IV: Oblivion", "context": "Znamenia Druhá možnosť ktorú dáva hra hráčovi na výber je voľba znamenia. Výber znamenia dáva určitú začiatočnú výhodu. ; Učeň : + 100 bodov magickej energie, 100 % slabosť voči mágii. ; Atronach : + 150 bodov magickej energie, nedokáže regenerovať magickú energiu, 50 % absorbovanie magickej energie. ; Dáma : upevní 10 bodov sily vôle, upevní 10 bodov odolnosti. ; Pán : Dokáže regenerovať zdravie, slabosť voči ohňu 25 %. ; Milenka : Raz za deň dokáže paralyzovať nepriateľa bozkom pričom stratí 120 bodov výdrže. ; Mág : + 50 bodov magickej energie. ; Rituál : Raz za deň: :: odstraší nemrtvého na 30 s; :: zregeneruje 200 bodov života. ; Had : Raz za deň: :: rozptýli kúzlo do 90 bodov na seba; :: zraní zdravie nepriateľov 3 body za 20 s; :: stratí výdrž 100 bodov; :: vylieči jed. ; Tieň : Raz za deň sa dokáže zneviditeľniť na 60 s. ; Žrebec : Upevní 20 bodov rýchlosti. ; Zlodej : Upevní obratnosť, štastie a rýchlosť o 10 bodov. ; Veža : Raz za deň: :: odomkne priemernú zámku; :: odrazí 5 % zranenia po dobu 120 s. ; Bojovník : Upevní 10 bodov Sily a Odolnosti. Kategória:The Elder Scrolls Kategória:RPG Kategória:Počítačové hry z 2006 Kategória:Hry pre Windows"}
{"id": "543121", "title": "Ve stínu havrana", "context": "Príbeh a gameplay Hráč preberá úlohu mnícha Severina, ktorý je jedného dňa nútený utiecť z kláštora. Vyskočí von oknom, do ľadovej rieky a stratí vedomie. Prebúdza sa na kraji lesa, odkiaľ vyráža preskúmať okolitý svet a \"nájsť svoju cestu\", ako sa mu zjavilo v divnom sne behom jeho bezvedomia. V hre sa hráč dostáva do desiatok ručne kreslených lokácií, v ktorých čakajú klasické hádanky, rozhovory a hľadanie predmetov. Aj napriek tomu, že hru vytvorili slovenskí vývojári, hra vyšla kompletne po česky, a všetky postavy v hre nadaboval český herec Jiří Lábus."}
{"id": "458954", "title": "Americký sen (divadelná hra)", "context": "Prostredie Celá hra sa odohráva v obývacej izbe v dome mamky a tatka. Postavy sedia na pohovke alebo idú do vedľajšej izby, či k dverám otvoriť hosťom. Celý dej sa odohráva v jeden deň (v hre nie je uvedený čas, ani rok), ale ako uvádza podnadpis, zrejme pôjde o obdobie medzi rokmi 1939-1960."}
{"id": "48513", "title": "Hra (zábava)", "context": "Hry z filozofického hľadiska Podľa Finka hra sa prijíma ako životný impulz svojbytnej hodnoty a vlastného rádu, aj sa tak pestuje, chápe sa ako liek proti civilizačným škodám novodobej technokracie, vychvaľuje sa ako omladzujúca a život obnovujúca sila – a zároveň ako možnosť ponoriť sa znovu do ranej sviežej pôvodnosti a plastickej tvorby."}
{"id": "559648", "title": "Hikaru Nakamura", "context": "Jeho odkaz V šachovej komunite je známy najmä tým, že počas pandémie koronavírusu zapríčinil tzv. chess boom (spopularizoval šach pomocou kolaborácii s inými tvorcami obsahu na Internete a tým priviedol viac hráčov ku hre). Taktiež je známy spropagovaním šachového otvorenia \"Bongcloud Attack\", závislosťou na kofeíne a záľubou pozerať sa na svoj strop počas kalkulovania šachových pozícii. Zaraďuje sa medzi najlepších hráčov rýchleho šachu (Blitz/Bullet), ak nie najlepšieho na svete, v ktorom si udržuje stabilne vysoký Elo rating v \"over the board\" šachu, ale aj na najpoužívanejšej online stránke chess.com."}
{"id": "150953", "title": "Doc Savage", "context": "Súvisiace postavy Napriek vzdelaniu ho podporuje vedecký tím, ktorého členovia sú: Andrew Blodgett - chemik Theodore Marley - právnik John Renwick - architekt a inžinier Thomas J. Roberts - inžinier elektrotechniky William Harper Littlejohn - archeológ a geológ. K neskorším postavám patrí aj neter Patricia Savage, ktorá sa napriek zákazom svojho strýka zúčastňuje jeho dobrodružstiev."}
{"id": "195417", "title": "Tennessee Williams", "context": "Dielo Vo svojich hrách vychádzal z vlastných skúseností, predovšetkým zo svojho detstva. Pochádzal z juhu, kde v dobe po prvej svetovej vojne platili veľmi puritánske pravidlá. Hrdinovia jeho hier často unikajú do sveta ilúzií. Zápas anjelov – 1940, známa skôr ako Orfeov zostup – 1955 (prvýkrát zinscenovaná v roku 1957). Hra je postavená na kombinácii dvoch mýtov: gréckeho o Orfeovi a kresťanského o Kristovi. Orfea a zároveň Krista predstavuje tulák s gitarou Val Xavier, ktorý vstupuje do južanského pekla pokryteckej morálky, rasizmu aby z neho vyviedol Lady (Eurydiku), ktorá za svoj vzťah a vzburu proti svojmu okoliu zaplatí životom. Je zastrelená svojim manželom, keď bráni Vala pred lynčovaním. Sklený zverinec – 1944 Električka zvaná Túžba – 1947, psychologická dráma, vrchol americkej dramatickej tvorby; analýza krutého zrútenia iluzórnych predstáv o minulosti, ktoré vedú k sebaklamu; krutosť, hrubosť, násilie, brutalita – ničenie ľudských túžob a nádejí. Hlavná postava: Blanche, sestra Stella. Dej hry sa odohráva v New Orleans, kde na tej istej trase premávajú električky Túžba a Cintorín. Hlavná hrdinka je nervovo chorá Blanche, ktorá žije zo spomienok na minulosť a túži po úprimnej láske. Jej protikladom je jej švagor Stanley, tvrdý realista, ktorý ju psychicky trýzni, vysmieva sa jej. Mačka na horúcej plechovej streche – 1955, sfilmované 1958. Ústrednou postavou tejto hry je Maggie, ktorá sa vydá za syna južanského milionára. Tento milionár dostane rakovinu. Celé dielo je postavené na snahe mnohých zúčastnených získať priazeň milionára a tak sa dostať do poslednej vôle. Maggie sa vďaka týmto sporom znova zblíži s manželom, ktorý má sklony k alkoholizmu. Napísal aj značné množstvo jednoaktoviek a poviedok s rovnakými alebo veľmi podobnými námetmi."}
{"id": "252176", "title": "Rithmomachia", "context": "Pozri aj  Matematická hra"}
{"id": "436782", "title": "Pedro Rodríguez Ledesma", "context": "Kariéra  Klubová Svoju kariéru začínal v CD San Isidro, odkiaľ v roku 2004 prestúpil do Barcelony. Svoj debut absolvoval v ročníku 2007/08, kedy si ho vybral tréner Rijkaard a Barcelona porazila Real Murcia 4:0. V sezóne 2008/09 patril predovšetkým do B tímu, napriek tomu si ho nový tréner Guardiola vybral do A mužstva. Veľa minút neodohral, no bol na ihrisku i vo finále Ligy majstrov proti Manchesteru United. Zlomový bol nasledujúci ročník. Po prvýkrát na seba upozornil gólom v Španielskom superpohári do siete Athletic Bilbaa, následne ako striedajúci hráč rozhodol súboj so Šachtarom Doneck o Európsky superpohár. V Lige majstrov s klubom porazil Inter Miláno či Dynamo Kyjev a presadil sa i v lige. Na MS klubov zavŕšil svojím semifinálovým gólom absolútny rekord, keď sa strelecky presadil vo všetkých šiestich súťažiach, ktoré FC Barcelona hrala. Vo finále tohto turnaja dal taktiež gól, ktorý posunul zápas s Estudiantes do predĺženia. Reprezentačná Z barcelonskej zostavy vytlačil kanoniera Thierryho Henryho, strelecky sa presadil i proti Realu Madrid a nakoniec ho tréner reprezentácie Vicente del Bosque zaradil do nominácie na svetový šampionát. Počas turnaja vytlačil zo zostavy Fernanda Torresa a nastúpil aj vo finále, ktoré rozhodol Andrés Iniesta. 20. augusta 2015 prestúpil do Chelsea FC za 27 miliónov eur."}
{"id": "175625", "title": "Antonio Puerta", "context": "Reprezentácia V španielskej reprezentácii odohral 1 stretnutie, v ktorom gól nestrelil. Bol takisto členom kádru reprezentácie do 21 rokov."}
{"id": "494949", "title": "Jordi Masip", "context": "Kariéra Narodil sa v katalánskom meste Sabadell. Keď mal 15, stal sa členom mládežníckej akadémie La Masia klubu FC Barcelona. V ročníku 2008/09 hosťoval v klube UE Vilajuïga vo štvrtej španielskej lige Tercera División. V sezóne 2014/15 bol povýšený do A-mužstva Barcelony ako tretí brankár za Čiľanom Claudiom Bravom a Nemcom Marc-André ter Stegenom. Debutoval 16. decembra 2014 v španielskom pohári Copa del Rey na Camp Nou proti tímu SD Huesca (výhra 8:1)."}
{"id": "214529", "title": "Mario Kempes", "context": "Klubová kariéra Na klubovej úrovni zažil najviac slávy v drese španielskej Valencie. V roku 1979 s ňou vyhral Copa del Rey - španielsky pohár a o rok neskôr aj Pohár víťazov pohárov a európsky Superpohár. V sezónach 1976/77 a 1977/78 bol najlepším strelcom španielskej ligy. V týchto sezónach strelil 24 a 28 gólov. Neskôr hrával v Rakúsku, Čile a v Indonézií."}
{"id": "495144", "title": "Munir El Haddadi", "context": "Klubová kariéra  Počiatky Za tím Cadete A klubu CF Rayo Majadahonda, kde hosťoval z Atlética Madrid a ktorý uchvátil na skúške v roku 2010, dal v 29 zápasoch 32 gólov. Vďaka nim prilákal pozornosť takých veľkoklubov ako sú Real Madrid, Manchester City alebo Barcelona, do ktorej akadémie v lete 2011 vstúpil. FC Barcelona Len čo sa dostal do juniorského mužstva Barcelony, nastúpil v sezóne 2013/14 do UEFA Youth League, mládežníckej podoby Ligy majstrov UEFA. Svoj debut v tejto súťaži si odkrútil proti Ajaxu, ktorému dal dva góly. Rovnaký počet dal i juniorom AC Milána a dánskeho FC Kodaň. Vo vyraďovacej fáze sa potom v každom zápase trafil minimálne raz. Turnaj nakoniec zakončil s 11 gólmi z 10 zápasov, medzi ktorými bolo i finále proti portugalskej Benfice Lisabon. Tu sa El Haddadi opäť presadil dvakrát a prispel tak k výhre svojho mužstva 3:0. Na počiatku roku 2014 bolo jeho meno spojované s prestupmi do celkov ako Arsenal, Paris Saint-Germain či Bayern Mníchov. Avšak 3. marca predĺžil kontrakt s Barcelonou, ktorá ho v tíme FC Barcelona udrží do konca júna roku 2017. Jeho výkupná klauzula bola stanovená na 12 miliónov eur a v prípade, že by sa stal oficiálnym členom A-tímu, vyšplhala by sa ešte o 23 miliónov vyššie na 35 miliónov. Potom, čo zostal ako nevyužitý náhradník v zápasoch s CD Tenerife a Deportivom La Coruñou si svoju premiéru za béčko odbyl deň pred predĺžením kontraktu v druholigovom dueli s RCD Mallorkou, ktorý béčko vonku vyhralo 2:1. Munir do neho nastúpil v 72. minúte, keď striedal Sandra Ramíreza. Svoj prvý gól dal opäť pri víťazstve 2:1, tentokrát 19. apríla doma proti Girone. Dňa 24. augusta 2014 si talentovaný útočník pripísal premiéru aj medzi dospelými, keď vo veku 18 rokov a 357 dní nastúpil v základnej zostave úvodného kola Primery División proti Elche. Za 67 minút, po ktorých ho vystriedal Pedro Rodríguez, stihol dať druhý gól zápasu, keď vďaka ďalším dvom zásahom Lionela Messiho zápas skončil 3:0."}
{"id": "209846", "title": "Santi Cazorla", "context": "Kariéra  Klubová V prestupovom období 2008/2009 ako hráč Villarealu odmietol ponuku prestúpiť do Realu Madrid za sumu 16 miliónov eur. 4. apríla 2009 sa v zápase španielskej ligy proti Almerii zranil. V roku 2011 prestúpil do tímu Malaga za 14 miliónov eur. Reprezentačná Bol nominovaný na Euro 2008, kde väčšinou nastupoval ako striedajúci hráč. V štvrťfinálovom rozstrele proti Taliansku premenil v druhej sérií pokutových kopov svoj pokus."}
{"id": "436698", "title": "Sergio Busquets", "context": "Osobné Sergiov otec Carles bol taktiež futbalistom. V 90. rokoch chytal za Barcelonu ako náhradný brankár."}
{"id": "546940", "title": "Carles Aleñá", "context": "Klubová kariéra  Barcelona Aleñá sa narodil v Mataré, v mestskej časti Barcelony. Futbal začal hrávať ako 7-ročný, a to v mládežníckych kategóriách FC Barcelona. Po tom, ako postupne prešiel mládežou, začal hrať za FC Barcelonu B. Debutoval 29. augusta 2015 v zápase proti CF Pobla de Mafumet. Zápas sa skončil . Do konca roka 2015 dal Aleñá gól v UEFA Youth League, teda mládežníckej Lige majstrov. V decembri dal svoj prvý gól za Barcelonu B. Skóroval pri vonkajšej prehre s CD Eldense. Debut za A-tím Barcelony prišiel 30. novembra 2016, a to v zápase Copa del Rey proti Hércules CF. V La Lige Aleñá debutoval 2. apríla 2017 ako náhradník za Ivana Rakitića pri vonkajšej výhre nad Granadou. 28. júna 2017 podpísal profesionálny kontrakt s Barcelonou, ktorý zahŕňal výstupnú klauzulu 75 miliónov eur. V júli 2018 bol nominovaný na prestížnu cenu Golden Boy. 4. decembra 2018 bol oficiálne predstavený ako hráč A-tímu. 3 dni predtým dal svoj prvý gól v La Lige, a to proti Villarrealu. Barcelona doma vyhrala . V sezóne 2020/21 ho barcelonský veľkoklub poslal na hosťovanie do španielskeho klubu Getafe CF."}
{"id": "262188", "title": "Josep Guardiola", "context": "Kariéra Väčšinu svojej kariéry odohral v drese katalánskeho veľkoklubu FC Barcelona, ktorého trénerom bol od roku 2008 do roku 2013. Od roku 2013 do roku 2016 trénoval Bayern Mníchov. Teraz trénuje anglický klub Manchester City. Hrával na poste defenzívneho stredopoliara. V roku 1984 sa stal hráčom FC Barcelona, do prvého tímu sa prebojoval o sedem rokov neskôr. V roku 2001 prestúpil do talianskej Brescie, z ktorej počas nasledujúcich sezón hosťoval v ďalších kluboch. Po konci sezóny 2007-08 nahradil Franka Rijkaarda na poste hlavného trénera Barcelony. Pod jeho vedením došlo k zmene hráčov v klube (odišli Ronaldinho, či Deco) a k zisku treble v sezóne 2008-09. Hneď v prvej sezóne 2013-14 v klube FC Bayern dokázal získať Nemecký pohár a Bundesligu zároveň."}
{"id": "431333", "title": "Diego Lugano", "context": "Kariéra Klubovú kariéru začal v Club Atlético Tres Esquinas Canelones a neskôr Club Atlético Libertad. V roku 1998 sa stal vo svojich 18-tich rokoch majstrom krajiny s tímom Libertad. V roku 1999 prestúpil do tímu Nacional Montevideo a o pár rokov na to prestúpil do Plaza Colonia."}
{"id": "219976", "title": "AS Rím", "context": "Aktuálna súpiska  (na hosťovaní z Chelsea) (na hosťovaní z Manchester United) (na hosťovaní z Atlético Madrid) (na hosťovaní z Fiorentina) (na hosťovaní z Atalanta) Kapitán klubu (na hosťovaní z Arsenal FC) "}
{"id": "494955", "title": "Rafinha", "context": "Kariéra V profesionálnom futbale debutoval v drese FC Barcelona."}
{"id": "540275", "title": "Dele Alli", "context": "Klubová kariéra V detstve hral v tíme City Colts . Vo veku 11 rokov odišiel do klubu Milton Keynes Dons . Na prelome rokov 2014/2015 prestúpil do severolondýnského tímu Tottenham Hotspur. Do leta 2015 bol na hosťovaní, ale po návrate do Spurs na seba upútal pozornosť. Začiatkom augusta, tesne pred štartom Premier League si zaslúžil základnú zostavu svojím výkonom proti madridskému Realu. V zápase s \"Bielym baletom\" nasadil jasličky uznávanému stredopoliarovi Lukovi Modrićovi. Zaistil si miesto v základnej zostave a začal pravidelne nastupovať do zápasov."}
{"id": "172258", "title": "Real Madrid CF", "context": "Aktuálna súpiska Kapitán klubu Hráči na hosťovaní: Brahim Díaz v AC Miláno Reinier v Girona FC Antonio Blanco v Cádiz FC"}
{"id": "540291", "title": "Ousmane Dembélé", "context": "Klubová kariéra S futbalom začal v roku 2004 tíme ALM Évreux, v roku 2009 prestúpil do klubu Évreux FC. Jeho v 13-tich rokoch ho získal klub Stade Rennais. Stade Rennais FC Debutoval v drese rezervného tímu Stade Rennais 6. septembra 2014, keď striedal Zana Alléeho. Svoj prvý gól dal 9. novembra 2014 proti Stade Lavallois. V prvej sezóne dosiahol 13 gólov v 18 zápasoch. Borussia Dortmund V lete 2016 prestúpil do nemeckého klubu Borussia Dortmund, kde podpísal päťročnú zmluvu. Debutoval v zápase proti Bayernu v ktorom Dortmund prehral 0-2. Svoj prvý gól zaznamenal 20. septembra 2016 v zápase Bundesligy proti VfL Wolfsburgu, ktorý Dortmund vyhral 5-1. Dňa 22. novembra 2016 zaznamenal svoj prvý gól v Lige majstrov, keď nemecký klub porazil Legiu Varšavu 8-4 v skupine. V letnom prestupovom období roku 2017 sa oň zaujímal katalánsky klub FC Barcelona, ktorý prišiel o svojho ofenzívneho hráča Neymara. FC Barcelona V auguste 2017 prestúpil za 105 miliónov eur (+ bonusy) do katalánskeho klubu FC Barcelona pôsobiaceho vo španielskej Primera División a stal sa tak druhým najdrahším hráčom histórie po Neymarovi, ktorý v lete odišiel za 222 miliónov eur z Barcelony do Paris Saint-Germain FC. Teraz nosí na drese číslo 11 po Neymarovi. Za Barcelonu debutoval 9. septembra keď v 68. minúte nahradil Gerarda Deulofea v zápase v ktorom Barcelona vyhrala 5-0 nad RCD Espanyol Espanyol na Camp Nou a prihral na gól Suárezovi. Vo svojom prvom štarte v základnej zostave o osem dní neskôr v Getafe CF si zranil Achillovu šľachu a bol odpísaný na štyri mesiace. 9. mája skóroval dvakrát v zápase proti Villarealu v ktorom Barca vyhrala 5-1."}
{"id": "296228", "title": "Santiago Bernabéu Yeste", "context": "Hráčska kariéra V drese Real Madrid debutoval v roku 1913. V roku 1917 vyhral s tímom Španielsky pohár, keď vo finále vyhral Real Madrid nad Arenas Guecho 2:1. Hráčsku kariéru ukončil v roku 1927."}
{"id": "532359", "title": "David Trezeguet", "context": "Klubová kariéra Desať sezón patril medzi opory talianskeho Juventusu Turín s ktorým vyhral Seriu A a dostal sa až do finále Ligy majstrov UEFA, kde jeho tím nestačil na AC Miláno. V júli 2013 odišiel hosťovať z argentínskeho klubu River Plate do iného argentínskeho celku Newell s Old Boys potom čo s ním prestal tréner River Plate Ramón Díaz počítať. S Newell s Old Boys sa dohodol na ročnej zmluve."}
{"id": "85258", "title": "Phil Kessel", "context": "Zdravotné ťažkosti 11. decembra 2006 jeho rodina oznámila, že bol hospitalizovaný pre príčinu nesúvisiacu s hokejom. Neskôr bostonský športový komentátor Bob Lobel upresnil, že ide o rakovinu semenníkov. 16. decembra bolo oznámené, že operácia prebehla úspešne (bol odstránený napadnutý semenník) a o niekoľko týždňov sa bude môcť vrátiť na ľad, čo sa aj stalo."}
{"id": "561973", "title": "Ian Holm", "context": "Úmrtie Mnoho rokov bojoval s Parkinsonovou chorobou. Zomrel v nemocnici 19. júna 2020 vo veku 88 rokov."}
{"id": "233771", "title": "Jakov Fak", "context": "Poznámky  Na 14. mieste skončil spolu s Michaelom Roeschom."}
{"id": "594919", "title": "Just Jaeckin", "context": "Povedali o ňom "}
{"id": "575610", "title": "Bill Durnan", "context": "Osobný život Po zavesení korčúľ na klinec sa začal venovať trénovaniu, istý čas bol lodivodom Ottawy Senators. Zomrel v októbri 1972 z dôvodu zlyhania obličiek. V posledných rokoch života trpel cukrovkou a jeho zdravie sa rapídne zhoršovalo."}
{"id": "497771", "title": "Juraj Sabol", "context": "Nieco o nom "}
{"id": "236375", "title": "Tamás Mocsai", "context": "Neštastie Začiatkom marca 2009 v zápase proti Göppingenu (23:29) v 49. minúte spadol na zem po zrážke so súperovým hráčom. Následne ostal ležať v bezvedomí. Rozhodca zápas neprerušil a tak klubový lekár Andreas Bickelhaupt vybehol na palubovku a zistil čo sa stalo. Otvoril mu ústa a vytiahol jazyk. Hráč sa po dvoch minútach prebral. Neskôr ho previezli do nemocnice, kde mu zistili silný otras mozgu a zlomený prst."}
{"id": "533269", "title": "Roland Bartetzko", "context": "Vojenská kariéra a účasť vo vojne v Juhoslávii Vojenský výcvik a vojenskú službu absolvoval v Nemeckej armáde, kde ako výsadkár dosiahol hodnosť rotného. V roku 1992 nastúpil na vysokú školu, avšak vzdelanie nedokončil, pretože sa vydal zapojiť do vojny v Bosne a Hercegovine na strane Chorvátskeho obranného výboru, čo odôvodnil morálnymi i osobnými dôvodmi. Jednak veril v to, že Chorváti viedli spravodlivú vojnu, jednak ovplyvnený filozofickými prácami Mauricea Maeterlincka, Thomasa Manna, Charlesa Baudelairea či Friedricha Nietzscheho pokladal účasť vo vojne za spôsob ako dosiahnuť „vyšší stupeň vedomia“ , teda za „míľnik na mojej ceste za sebanaplnením“ . Následne sa po vypuknutí vojny v Kosove pridal na stranu Kosovskej oslobodzovacej armády, jednak kvôli tomu, že ho lákala myšlienka zapojiť sa do partizánskej vojny, na čo bol ako výsadkár vycvičený, avšak nemal možnosť sa jej zúčastniť. Zároveň pokladal boj kosovských povstalcov za nezávislosť za správny. „Po tom, čo som videl, čo Srbi konali v Bosne som nemohol sedieť a čakať kým niekto iný urobí niečo na pomoc kosovskému obyvateľstvu“ ."}
{"id": "233959", "title": "René Herms", "context": "Smrť Zomrel 9. januára 2009 v dome jeho svokry na zlyhanie srdcového svalu. Zlyhanie mala za následok chrípka, ktorú krátko pred smrťou prekonal."}
{"id": "428812", "title": "Silvester Krčméry", "context": "Povedali o ňom "}
{"id": "598464", "title": "Francesc Fàbregas", "context": "V novembri 2008 sa stal kapitánom Arsenalu Londýn, po Williamovi Gallasovi. Navzdory kritike podával lepšie a lepšie výkony. Za azda najlepší výkon v Lige majstrov možno pokladať zápas proti klubu Real Madrid a zápas štvrťfinále proti klubu Juventus Turín, kde svojím výkonom pomohol Arsenalu až do finále s FC Barcelona.redirect Šablóna:Bez citácie Cesca začali prirovnávať k W.Rooneymu a k najlepšiemu futbalistovi minulých rokov Ronaldinhovi.redirect Šablóna:Bez citácie Podľa talianskych médii sa oňho zaujímal klub AC Miláno aj Real Madrid. On však zdôraznil, že je hráčom Arsenalu až do roku 2014. V marci 2009 sa vyjadril, že z Arsenalu by odišiel len vtedy, ak klub opustil súčasný tréner Arsène Wenger."}
{"id": "238696", "title": "Gabonské národné futbalové mužstvo", "context": "Známi hráči  Pierre-Emerick Aubameyang (FC Barcelona) Mario Lemina (OGC Nice)"}
{"id": "149781", "title": "Gary Neville", "context": "Trofeje  Premier League (8): 1995-96, 1996-97, 1998-99, 1999-2000, 2000-01, 2002-03, 2006-07,2007-2008 Liga Majstrov (2): 1998-99,2007-2008 FA Cup (3): 1996, 1999, 2004 Ligový pohár (1): 2006 FA Community Shield (3): 1996, 1997, 2008 Interkontinentálny pohár (1): 1999 Majstrovstvá klubov (1): 2008"}
{"id": "149874", "title": "Patrice Evra", "context": "Trofeje  2003 - Coupe de la Ligue s Monacom 2003 - Ligue 1 s Monacom – 2. miesto 2004 - Liga majstrov UEFA s Monacom – Finále 2006 - Carling Cup s Manchesterom United 2007 - FA Premier League s Manchesterom United 2007 - FA Community Shield s Manchesterom United 2008 - FA Premier League s Manchesterom United 2008 - Liga majstrov UEFA s Manchesterom United – Víťaz"}
{"id": "218658", "title": "Robin van Persie", "context": "Arsenal V drese Arsenalu získal ocenenie Hráč roku Premier League (PFA) za sezónu 2011-2012. K zisku ocenenia mu pomohla aj koruna strelcov v anglickej najvyššej súťaži v tomto ročníku, kde nastrieľal celkom 30 gólov. Dostal sa aj do Jedenástky roku v Premier League."}
{"id": "96947", "title": "Edwin van der Sar", "context": "Trofeje  Klubové Ajax Eredivisie: 1994, 1995, 1996, 1998 KNVB Cup: 1993, 1998, 1999 Liga majstrov: 1995 UEFA Cup: 1992 Európsky Superpohár: 1995 Interkontinentálny pohár: 1995 Fulham Intertoto Cup: 2002 Manchester United Premier League: 2007, 2008, 2009, 2010, 2011 Ligový pohár: 2006 Community Shield: 2007, 2008 Liga majstrov: 2008 MS klubov FIFA: 2008 Individuálne Najlepší európsky brankár: 1995"}
{"id": "239016", "title": "Papa Bouba Diop", "context": "Kariéra  Reprezentačná Na Majstrovstvách sveta vo futbale 2002 strelil tri góly. Okrem iného, strelil aj prvý gól celých Majstrovstiev sveta. Bolo to v zápase proti Francúzsku na 1:0. Keďže tento zápas sa skončil 1:0, tak tento gól bol aj víťazný. Druhý gól strelil v zápase proti Uruguaju na 2:0 a tretí v tom istom zápase na 3:0. Tento zápas sa skončil 3:3."}
{"id": "151353", "title": "Wes Brown", "context": "Trofeje  FA Premier League: 1998-99, 1999-00, 2000-01, 2002-03, 2006-07, 2007-08 Ligový pohár: 2006, 2010 Community Shield: 2003, 2007, 2008, 2010 FA Cup: 1999, 2004 Liga majstrov UEFA: 1999, 2008"}
{"id": "210648", "title": "Jonathan Woodgate", "context": "Reprezentačná kariéra Za Anglicko nastúpil v siedmich zápasoch. Reprezentuje od roku 1999."}
{"id": "478690", "title": "Charlie George", "context": "Klubová kariéra Arsenal Rodák z Londýna bol fanúšikom Arsenalu už ako dieťa. V roku 1966 sa mu splnil sen a stal jeho hráčom. Debutoval 9. augusta 1969 proti Evertonu, ale Arsenal prehral 1 – 0. Už v tejto sezóne sa stal dôležitou súčasťou tímu keď odohral 39 zápasov a dal góly v obdobe dnešnej Európskej ligy tímom ako Ajax Amsterdam a RSC Anderlecht, ktorý Arsenal vyhral 4 – 3 po predĺžený. Charlie si nešťastne zlomil členok na začiatku nasledujúcej sezóny po zrážke s brankárom Evertonu Gordonom Westom, vrátil sa po piatych mesiacoch a hral významnú úlohu v Arsenale v sezóne 1970/71. Vtedy sa mu podarilo skórovať päťkrát v 17 zápasoch. Ale vrcholom jeho sezóny bol FA Cup, kde skóroval vo štvrtom, piatom a šiestom kole, rovnako sa ukázal ako rozdielový hráč vo finále FA Cupu 1971 proti Liverpoolu. Skóroval v predĺžený a vďaka nemu Arsenal vyhral 2 – 1. George hral ďalšie štyri sezóny v Arsenale, tiež hral vo finále FA Cupu 1972, ktorý Arsenal prehral s Leedsom United 1 – 0. Ani on nebol výnimkou a tiež trpel zraneniami. Dokonca sa dostal do konfliktu s vedením klubu a v sezóne 1971/72 bol disciplinovaný dvakrát. Na Vianoce roku 1974 sa dostal na prestupovú listinu, a v júli 1975 ho kúpilo Derby County za £100 000. Celkovo odohral 179 zápasov so 49 gólmi. Derby County V Derby strávil tri roky, kde pamätne skóroval hat-trick proti Realu Madrid v Lige majstrov, hoci Derby prehralo 5 – 6 po predĺžený. Ďalšie 3 góly strelil za Derby v Európskej lige UEFA. Iné kluby Hrával ešte za Minnesotu Kicks v juhoamerickej futbalovej lige. Taktiež hrával aj za Southampton do ktorého sa vrátil v decembri 1978 ale často ho sužovali zranenia a preto bol poslaný na hosťovanie do Nottinghamu Forest. Vo finále Ligy majstrov, ktorá sa hrala ešte na dva zápasy dal v prvom gól. Nottingham vyhral 1 – 0 a druhý zápas remizoval 1 – 1 a tak sa stal víťazom. Po sezóne sa vrátil späť do Southamptonu. V lete 1981 podpísal zmluvu s klubom Bulova v Hongkongu. O rok sa už sťahoval späť do Anglicka do Bournemouthu. Taktiež prestúpil ešte do Dundee United ale neodohral v ňom ani jeden zápas. Rovnaký osud ho čakal aj v Coventry City."}
{"id": "478841", "title": "Pat Jennings", "context": "Klubová kariéra  Newry Town & Watford Hral za Shamrock Rovers do 18 rokov už vo veku 11 rokov. V 16 rokoch sa vrátil späť do svojho rodného mesta, do tímu Newry Town, s ktorým dokonca aj vyhral pohár juniorov. Tottenham Hotspur Jennings tu strávil 13 rokov, keď odohral 472 ligových zápasov a 591 vo všetkých súťažiach. So Spurs vyhral v roku 1967 FA Cup, Anglickú ligu v rokoch 1971 a 1973, a Pohár UEFA v roku 1972. Patovi sa podarilo dokonca dať gól z vlastnej polovice ihriska proti Manchesteru United v FA Cupe. V roku 1973 ho asociácia novinárov menovala ako futbalistu roka. Arsenal V auguste 1977, prestúpil k najväčšiemu rivalovi Tottenhamu, do Arsenalu. Spurs sa domnievali že to urobil kvôli tomu, že sa blížil jeho koniec futbalovej kariéry, no opak bol pravdou. V Arsenale strávil 8 rokov. Pomohol mu dostať sa trikrát do finále FA Cupu v rokoch 1978, 1979, 1980 a v tom istom roku do Pohára UEFA. Ale, Arsenal vyhral len vo finále FA Cupu v roku 1979 nad Manchestrom United. Pat celkovo odohral 327 zápasov za Arsenal. Dňa 26. februára 1983 dosiahol významný míľnik a to 1000 odohraných zápasov v najvyššej lige proti West Bromwich Albion, ktorý skončil remízou 0 – 0."}
{"id": "272750", "title": "David Degen", "context": "FC Basel 1893 – hosťovanie (2007 – 2008) Po vypadnutí Borussie Mönchengladbach ho manažér Borussie Jos Luhukay uvoľnil na hosťovanie do FC Basel 1893 (20 zápasov, 3 góly)."}
{"id": "272760", "title": "Henri Bienvenu", "context": "Cotonsport Garoua (2003-2005) Svoju kariéru začal v kamerúnskom klube Cotonsport Garoua, kde hral 55 zápasov a strelil 29 gólov."}
{"id": "264175", "title": "Tréner roka FA Premier League", "context": "Zoznam víťazov Rok Tréner Klub Poznámka 1993/94 Manchester United Zisk double za výhru v FA Cup a FA Premier League. 1994/95 Blackburn Rovers Získal z Blackburnom ligový titul po 80 rokoch. 1995/96 Manchester United Zisk druhého double za tri roky. 1996/97 Manchester United Zisk štvrtého ligového titulu. 1997/98 Arsenal Prvý zahraniční tréner ktorý vyhral s Arsenalom ligový titul a aj double. 1998/99 Manchester United Zisk Treble: Liga Majstrov, FA Premier League a FA Cup. 1999/00 Manchester United Zisk šiesteho ligového titulu. 2000/01 Ipswich Town Trénoval Ipswich Town v Európskych pohároch v prvej sezóne pôsobenia. 2001/02 Arsenal Zisk druhého double a neporaziteľnosť na ihriskách súpera. 2002/03 Manchester United Zisk ôsmeho titulu. 2003/04 Arsenal Zisk tretieho titulu a neprehral ani jeden ligový zápas. 2004/05 Chelsea Získal z Chelsea ligový titul po 50 rokoch a získal najviac ligových bodov v lige v histórii FA Premier League. 2005/06 Chelsea Druhýkrát za sebou získal z Chelsea ligový titul. 2006/07 Manchester United Zisk deviateho titulu. 2007/08 Manchester United Zisk desiateho ligového titulu a Ligy Majstrov. 2008/09 Manchester United Zisk tretieho ligového titulu za sebou. 2009/10 Tottenham Hotspur Prvý Angličan z týmto ocenením za štvrté miesto s Tottenhamom a prerušenie nadvlády veľkej štvorky. 2010/11 Manchester United Kategória:FA Premier League Kategória:Tréneri FA Premier League"}
{"id": "175623", "title": "Antonio Puerta", "context": "Kariéra Ľavonohý futbalista, ktorý nastupoval na ľavej strane futbalového ihriska. Jeho futbalové umenie ho priviedlo do reprezentácie a vzbudilo záujem takých klubov, ako Real Madrid, Arsenal alebo Manchester United."}
{"id": "219629", "title": "Kevin Nolan", "context": "Reprezentácia V národnom tíme neodohral ani jeden zápas. Hral len v anglickom národnom mužstve do 19 rokov a 21 rokov. Kategória:Anglickí futbalisti Kategória:Hráči Bolton Wanderers FC"}
{"id": "564146", "title": "Marek Rodák", "context": "Klubová kariéra Rodák odišiel na hosťovanie do Accrington Stanley kde 14. januára 2017 debutoval v English Football League proti Cheltenham Town. Vo Fulhame debutoval 8. augusta 2017 v ligovom pohári proti Wycombe Wanderers. V ten mesiac odišiel na hosťovanie do konca sezóny do Rotherham United. Do klubu sa znova vrátil na ďalšie sezónne hosťovanie. Do Fulhamu sa vrátil na sezónu 2019-20, kde odohral 38 zápasov a pomohol Fulhamu postúpiť do Premier League cez play-off."}
{"id": "587382", "title": "Josh Hartnett", "context": "Súkromný život Od roku 2012 tvoril pár s anglickou herečkou Tamsin Egerton, za ktorú sa v roku 2021 oženil. Majú spolu tri deti."}
{"id": "239916", "title": "Boris Borgula", "context": "2004 - doteraz Od roku 2004 sa po ukončení aktívnej kariéry venuje profesionálnemu trénerstvu."}
{"id": "526156", "title": "Tomáš Drucker", "context": "Iné V roku 2016 získal ocenenie magazínu Forbes a poradenskej spoločnosti PwC „The Most Respected CEO 2016“. Je ženatý a má dve deti."}
{"id": "271570", "title": "Martin Jakubec", "context": "Popieranie pandémie Počas pandémie ochorenia COVID-19 sa opätovne zviditeľnil na svojom YouTube kanáli, na ktorom lákal pozornosť konšpirátorov vyhlasovaním nepodložených tvrdení za vedecké fakty. Dlhodobo odmieta antigénové a PCR testovanie, kritizuje vakcináciu a spochybňuje závažnosť pandémie. O vakcínach tvrdí, že zaočkovaní infikujú nezaočkovaných zdravých ľudí a sú „chodiaca smrť“, „do dvoch rokov budú všetci zomierať“."}
{"id": "422349", "title": "Peter Dufka", "context": "Pôsobenie v Rádiu Vatikán Začiatok pôsobenia vo vatikánskom rozhlase sa datuje k roku 1997, presne 2. augusta 1997, kedy sa stal redaktorom. Vedúcim slovenskej sekcie sa stal v novembri 2009. V októbri 2011 začal prednášať na univerzite, preto opustil vedúcu pozíciu a stal sa externým spolupracovníkom. V Rádiu Vatikán vysiela pravidelnú rubriku „Spiritualita súčasného človeka“ a prispieva do rubriky „Rozhovor týždňa“ ."}
{"id": "526493", "title": "Tom Welling", "context": "Osobný život Po štvorročnom vzťahu si v roku 2002 vzal svoju priateľku Jamie, s ktorou žil v Los Angeles. V novembri 2015 sa dvojica rozviedla."}
{"id": "430400", "title": "Sergej Anatolievič Ovčinnikov", "context": "Smrť Podľa polície sa 29. augusta 2012 v skorých ranných hodinách obesil v hoteli Valamar Diamant v chorvátskom meste Poreč. V tom čase bol trénerom ruského klubu Dynamo Krasnodar a v Poreči bol na príprave s mužstvom."}
{"id": "61890", "title": "Peter Zůbek", "context": "Ďalšie pôsobenie Po ukončení hráčskej a trénerskej kariéry ostal žiť v meste Fredrikstad do leta 2011, odvtedy býva v Košiciach kde pracuje v stavebnej firme. Je ženatý, s manželkou Zuzanou majú synov Petra a Tomasa."}
{"id": "288868", "title": "Nikola Gruevski", "context": "Osobný život 12. mája 2007 sa oženil s Borkicou Manceva, majú dcéru."}
{"id": "295713", "title": "Angus T. Jones", "context": "Zaujímavosti Za každú jednu epizódu mu pribudlo na účet 300 000 dolárov (230 000 eur). Iné projekty "}
{"id": "226894", "title": "Arsène Wenger", "context": "Externé odkazy  Profil na Arsenal.com FotbalJinak.cz: Šestnáct sezon Wengera v Arsenalu. Tři tituly a sedm let půstu Kategória:Francúzski futbaloví tréneri Kategória:Držitelia Radu britského impéria Kategória:Osobnosti zo Štrasburgu"}
{"id": "219536", "title": "Euzebiusz Smolarek", "context": "Kariéra Profesionálnu kariéru začal v roku 2000 klube Feyenoord Roterdam. V roku 2005 prestúpil do Borussie Dortmund. Po dvoch sezónach prestúpil do španielskeho klubu Racing Club de Santander. Od roku 2008 je na hosťovaní v anglickom klube Bolton Wanderers."}
{"id": "230277", "title": "Jermain Defoe", "context": "Reprezentácia Prvý zápas v národnom tíme Anglicka odohral proti Poliakom 8. septembra 2004 na kvalifikácii majstrovstiev sveta a dal prvý gól zápasu. Zápas nakoniec skončil 2-1 pre Anglicko. Za Anglicko odohral vyše 30 zápasov. Kategória:Anglickí futbalisti Kategória:Hráči Tottenham Hotspur FC Kategória:Hráči West Ham United FC Kategória:Hráči Majstrovstiev sveta vo futbale 2010 Kategória:Hráči Majstrovstiev Európy vo futbale 2012 Kategória:Osobnosti z Londýna"}
{"id": "465698", "title": "Romelu Lukaku", "context": "Klubová kariéra Prešiel mládežníckou akadémiou Anderlechtu Brusel. Už vo veku pätnásť rokov začal hrávať za A družstvo Anderlechtu. Tam ho začali oslovovať \"Mladý Drogba\"., Didier Drogba je jeho dlhoročným vzorom, čo ovplyvnilo jeho prestup do klubu Chelsea FC (za 22 miliónov libier). Potom nasledovalo hosťovanie vo W.B.A, kde nastrieľal v 35 zápasoch 17 gólov a pridal 7 asistencií. V poslednom zápase sa rozlúčil hetrikom proti Manchestru United. Tvrdilo sa, že bude hráčom číslo 1. no tréner José Mourinho ho poslal na jednu sezónu hosťovať do Evertonu. V tomto klube dokázal vstreliť 16 gólov a pridal 8 asistencií. Potom prišiel v r. 2014 trvalý prestup z Chelsea do Evertonu, kde sa okamžite stal hlavným a hlavne svetovým útočníkom. A po sezóne 2016/2017 odmietol podpísať nový kontrakt s Evertonom a rozhodol sa prestúpiť do Manchestru United."}
{"id": "242923", "title": "Sergej Alexandrovič Volkov", "context": "Hodnosti  21. októbra 1995 - poručík 2. októbra 1996 - nadporučík 29. októbra 1998 - kapitán ? - Major 16. decembra 2004 - podplukovník"}
{"id": "190606", "title": "Unión Deportiva Almería", "context": "Aktuálna súpiska kapitán"}
{"id": "158770", "title": "Prinz Eugen (ťažký krížnik)", "context": "Služba Ešte počas vyzbrojovania jednotku zasiahli bombardéry RAF v júni 1940. Kriegsmarine ho prebrala 1. augusta 1940. Až do mája 1941, keď sa pripojil k lodi Bismarck, absolvovala posádka výcvik a rôzne testy."}
{"id": "441589", "title": "Tim Burke", "context": "Olympijské hry Zúčastnil sa dvoch ZOH, jeho najlepší výsledok bolo umiestnenie sa na 9. priečke v rámci pretekov štafiet mužov. Najlepší individuálny výsledok je 18. miesto z pretekov s hromadným štartom na ZOH 2010. Sezóna D Miesto SP PU MS IN TE 2010 ZOH Vancouver 47. 46. 18. 45. 13. 2006 ZOH Turín 35. 36. - 58. 9."}
{"id": "440827", "title": "Hidenori Isa", "context": "ZOH Zatiaľ sa zúčastnil troch ZOH s tým že maxium dosiahol v roku 2006 keď v súťaži štafiet skončil na 12. mieste. Olympijské hry Sezóna D Miesto SP PU MS IN TE 2010 ZOH Vancouver 68. - - 83. 2006 ZOH Turín 38. 35. - 63. 12. 2002 ZOH Salt Lake City 62. - - 44. 13. ;Legenda SP – šprint PU – stíhacie preteky MS – preteky s hromadným štartom IN – vytrvalostné preteky TE – preteky štafiet "}
{"id": "121228", "title": "Augustín Malár", "context": "Hodnostný postup  august 1915: Kadet-ašpirant 1 apríl 1916: Práporčík 13.február 1918: Poručík 1.október 1918: Nadporučík 1.máj 1919: Kapitán 28, jún 1923: Štábny kapitán 1. január 1931: Major 1. január 1937: Podplukovník 17. máj 1939: Plukovník 1. január 1942: Generál II.triedy"}
{"id": "45153", "title": "Boston Bruins", "context": "Kapitáni tímu v histórii  Bez kapitána, 1924-27 Lionel Hitchman, 1927-31 George Owen, 1931-32 Dit Clapper, 1932-38 Cooney Weiland, 1938-39 Dit Clapper, 1939-47 John Crawford, 1947-50 Milt Schmidt, 1950-55 Ed Sandford, 1955 Fernie Flaman, 1955-61 Don McKenney, 1961-63 Leo Boivin, 1963-66 John Bucyk, 1966-67 Bez kapitána, 1967-73 John Bucyk, 1973-77 Wayne Cashman, 1977-83 Terry O Reilly, 1983-85 Ray Bourque & Rick Middleton, 1985-88 (spolu-kapitáni) Ray Bourque, 1988-2000 Jason Allison, 2000-01 Bez kapitána, 2001-02 Joe Thornton, 2002-05 Bez kapitána, 2005-06 Zdeno Chára , 2006-2020 Patrice Bergeron , 2020-súčasnosť"}
{"id": "441332", "title": "Roland Lessing", "context": "Juniorské majstrovstvá sveta Jeho najlepším umiestnením v rámci JMS v biatlone je 37. miesto z individuálnych pretekov z roku 1997. Sezóna D Miesto SP PU MS IN TE 1998 JMS Forni Avoltri 45. - - 47. - 1997 JMS Jericho a Val Cartier - - - 37. - Legenda SP - šprint PU - stíhacie preteky MS - preteky s hromadným štartom IN - vytrvalostné preteky TE - preteky štafiet MIX - preteky zmiešaných štafiet DNS - nenastúpil na štart LPD - dostihnutý o kolo "}
{"id": "547272", "title": "Jozef Kováčik (generál ČSĽA)", "context": "Ocenenia Za svoje bojové zásluhy bol odmenený mnohými československými aj zahraničnými vyznamenaniami."}
{"id": "441659", "title": "Dmitrij Vladimirovič Malyško", "context": "Svetový pohár Najlepšie umiestnenia v celkovom hodnotení SP v jeho doterajšej kariére boli 8. a 19. miesto. Sezóna Miesto 2012/13 8. 2011/12 19."}
{"id": "598469", "title": "Francesc Fàbregas", "context": "Futbal začal hrať v juniorských tímoch klubu FC Barcelona. Na šampionáte FIFA U-17 v roku 2003 získal ocenenie Adidas Golden Shoe (Za najlepšieho strelca) a Golden Ball (Za najlepšieho hráča na turnaji). Potom o neho prejavil záujem Arsenal FC a 11. septembra 2003 sa stal Fabregas hráčom tohto klubu. Prvýkrát za Arsenal nastúpil 23. októbra 2003 v Ligovom Pohári na domácej pôde proti Rotherham United; bol najmladším hráčom, ktorý kedy nastúpil v základnom mužstve, mal v tom čase iba 16 rokov. O niekoľko dní sa stal aj najmladším strelcom Arsenalu, keď svojím gólom pomohol k výhre nad Wolverhampton Wanderers FC 5 – 1. V roku 2003 však neodohral žiadny ligový zápas."}
{"id": "243110", "title": "Jozy Altidore", "context": "Kariéra  Red Bull New York V roku 2006 bol draftovaný klubom MetroStars v prvom kole zo 17. miesta. V Major League Soccer debutoval 23. augusta 2006 v zápase proti Lamar Hunt US, jeho mužstvo vyhralo 3:1. Prvý gól strelil 16. septembra toho istého roku v 83. minúte zápase proti Columbus Crew. Tento gól bol zároveň víťazný, MetroStars vyhralo 1:0. O týždeň neskôr, pri prehre 3:4 v derby proti DC United skóroval taktiež. V prvých siedmich zápasov v ktorých nastúpil skóroval sedemkrát, čím sa stal obľúbeným hráčom u fanúšikov. V semifinále play-off Východnej konferencie skóroval pri prehre 2:1 v zápase proti DC United vo veku 16 rokov a 337 dní a stal sa tak najmladším strelcom gólu v play-off Major League Soccer, čím prekonal starý rekord DaMarcusa Beasleyho o takmer tri roky. V novembri 2007 sa v médiach objavili špekulácie ohľadom prestupu, spomínal sa anglický klub Newcastle United či španielsky Real Madrid, no o takmer pol roka prestúpil do konkurenčného Villarrealu. Villarreal CF Zmluvu s Villarrealom podpísal 11. júna 2008, kam prestúpil z Red Bull New York za 7,4 milióna EUR. Tento prestup prevyšoval sumu prestupu Clinta Dempseyho, ktorý prestúpil za 2 milióny EUR do Fulhamu z New England Revolution v lete 2007. Altidore sa tak stal najdrahším hráčom, ktorý prestúpil z Major League Soccer do inej ligy. Okrem toho sa stal najdrahším americkým futbalistom v histórii, prekonal totiž rekordný prestup Claudia Reynu zo sezóny 2001/2002. Reyna vtedy prestúpil z Glasgowu Rangers do AFC Sunderland za 4 milióny EUR. V La Lige debutoval 14. septembra 2008, keď nastúpil v druhom polčase v zápase proti Deportivu La Coruña. Prvý gól strelil 1. novembra 2008 v zápase proti Athleticu Bilbao na 4:1 v 90. minúte len pár sekúnd po tom, čo vystriedal Josebu Llorenteho. Xerez Dňa 30. januára 2009 ho získal klub Xerez na hosťovanie do konca sezóny 2008/2009. Villarreal totiž chcel, aby Altidore mohol pravidelne hrávať a aby si osvojil španielsku kultúru, preto dal prednosť Xerezu pre hosťovaním v Evertone."}
{"id": "119960", "title": "Arsenal FC", "context": "História Bertie Mee bol bývalý tréner Arsenalu. Arsenal FC je jedným z najúspešnejších anglických klubov s dlhou a bohatou históriou. Klub bol založený v roku 1886 v londýnskej časti Woolwich. V roku 1913 sa presťahoval na štadión Highbury. V uplynulých 80 rokoch sa Arsenal môže pochváliť úspechmi, za ktoré najviac vďačí Herbertovi Chapmanovi a Bertiemu Meeovi. Ďalším dôležitým trénerom bol George Graham, ktorý viedol klub od roku 1986 až po rok 1995, pričom získal dva ligové tituly, dva ligové poháre, FA Cup a taktiež Pohár UEFA. Od roku 1996 sa manažérom stal Arsène Wenger, ktorý priviedol Arsenal k trom ligovým titulom, piatim FA Cupom a piatim titulom v Anglickom superpohári. Obdobie začiatku (1886 – 1910) Zostava Royal Arsenal (sezóna 1888 – 89) Arsenal bol založený v roku 1886 ako \"Dial Square\" skupinou pracovníkov, ktorí boli zamestnaní v dielni u výrobcu zbraní – \"Royal Arsenal\" vo Woolwich v juhovýchodnom Londýne. Zakladajúcimi členmi klubu sa stal David Danskin a Jack Humble. K nim ďalej patril brankár Nottinghamu Forest Fred Beardsley, ktorý neskôr spolu s Morrisem Batesem získal od jeho bývalého klubu červené dresy. Červené farby tímu ostali až dodnes. Woolwich Arsenal (v tmavom) proti Newcastlu United (v pruhovanom) v semifinále FA Cupu. Prvý zápas odohral Dial Square 11. decembra 1886 proti Eastern Wanderes. Zápas sa hral na ihrisku v Isle of Dogs a Dial Square vyhral 6 – 0. Krátko potom, údajne na Štedrý deň, bol klub premenovaný na Royal Arsenal. Zo začiatku hral na Plumstead Common, no začal hľadať alternatívu. Pred svojím presunom na Manor Ground v roku 1888 hral na susednom Plumstead. Vybavenie na Manor Ground nebolo dostatočné, preto sa presťahoval v roku 1890 na neďaleký Invicta Ground. O tri roky neskôr sa vrátil späť na Manor Ground, pretože prenájom za Invicta Ground bol príliš drahý. Počas tohto obdobia začal Royal Arsenal vyhrávať miestne súťaže. V ročníku 1889 – 90 vyhral ako Kent Senior Cup, tak London Charity Cup. V rovnakom roku si zahral aj FA Cup. O rok neskôr, v sezóne 1890 – 91, triumfoval v London Senior Cupu. Ale priepasť medzi Arsenalom a profesionálnymi klubmi zo severu Anglicka bola evidentná. Klubu hrozilo, že jeho hráčov budú „lanáriť“ na vysoké platy do niektorého z profesionálnych tímov. Dôkazom bol zápas FA Cupu z roku 1891. Arsenal hral proti Derby County. Ich zástupcovia sa po odohraní zápasu pokúšali podpísať s dvomi hráčmi Arsenalu profesionálne zmluvy. Rozhodnutie stať sa v roku 1891 profesionálnym klubom bolo veľa amatérskymi celkami z juhu odsudzované. Londýnska futbalová asociácia im dokonca zakázala účasť v miestnych súťažiach. Royal Arsenalu zostávali len priateľské zápasy alebo zápasy v FA Cupu. Preto sa pokúsili založiť ekvivalent k vtedajšej Football League. S týmto pokusom však neuspeli. V roku 1893 sa z klubu stala kapitálová obchodná spoločnosť. Tým pádom mal dostatok financií na zabezpečenie si Manor Ground. Pri tejto príležitosti sa premenoval na Woolwich Arsenal. V roku 1893 bol Woolwich Arsenal pozvaný do Football League, čím bol zachránený. Do tej doby to s ním nevyzeralo dobre. Arsenal sa stal prvým klubom z juhu, ktorý hral vtedajšiu ligu. Začínal v Second Division. V reakcii na situácii klub opustili niektorí amatérsky hráči. Nechceli sa stať profesionálmi ale chceli zachovať pôvodný robotnícky klub. Preto vytvorili klub Royal Ordnance Factories, ktorý ale nemal dlhé trvanie. Woolwich Arsenal hral v Second Division jedenásť sezón. Pred vymenovaním Harryho Bradshawa trénerom v roku 1889 hral prevažne o stred tabuľky. Bradshaw priviedol do klubu niekoľko hráčov ako bol brankár Jimmy Ashcroft a kapitán Jimmy Jackson. S ich pomocou v ročníku 1903 – 04 vyhral Second Division a postúpil do First Division. Predtým než odohrali v najvyššej súťaži jediný zápas, sa presunul v máji 1904 do Fulhamu. Na počiatku 20. storočia zažíval futbal v Anglicku rozmach. Návštevnosť na zápasoch Arsenalu bola hlavne kvôli zemepisnej izolácii malá. To malo za následok nízke príjmy zo vstupného. Aby bol Woolwich Arsenal konkurencieschopný, musel predať svoje najväčšie hviezdy (Jimmy Ashcroft, Tim Coleman, Bert Freeman). Ani to ale nezastavilo postupný pád tabuľkou, čím sa finančné problémy ešte zhoršili. Klub bol blízko bankrotu. V roku 1910 sa dostal do konkurzu. Následne bol kúpený konzorciom podnikateľov. Najväčším akcionárom bol realitný magnát sir Henry Norris, ktorý bol tiež predsedom Fulhamu. Obdobie presunu na Highbury (1910 – 1925) Norris si bol vedomí problémov spojených s polohou Woolwich Arsenalu, a preto sa snažil zvýšiť príjem klubu. Najskôr sa pokúsil spojiť Woolwich Arsenal s Fulhamom. To však Football League nedovolila, a tak chcel klub presťahovať. Nakoniec si vybral pozemok v Highbury, na severe Londýna. Napriek námietkam sa neúnavne snažil presun presadiť. Za výstavbu štadiónu údajne zaplatil 125 000 £. Štadión bol postavený na mieste ihriska patriacemu teologickému internátu. Navrhnutý bol architektom Archibaldom Leitchom. V roku 1913 sa klub presťahoval. Sezónu 1912 – 13 skončil na poslednom mieste. Zostúpil späť do Second Division. V máji 1914 došlo k zmene mena klubu. Časť „Woolwich“ bola nahradená slovom „The“. Konečnej podoby sa názov dočkal v novembri 1919, kedy bol názov skrátený na „Arsenal“. V roku 1919 sa klub pripojil k First Division a to napriek skutočnosti, že ročník 1914 – 15, poslednú sezónu hranú pred prvou svetovou vojnou, skončil na šiestom mieste. V skutočnosti však Arsenal skončil o skóre na piatom mieste. Football League túto chybu opravila v roku 1975. Počet tímov hrajúcich First Division bol zvýšený z 20 na 22. Nováčikovia boli vyberaný valným zhromaždeným Football League. Zaujímavosťou je, že Chelsea FC, ktorá v lige skončila na 19. mieste a mala by zostúpiť, dostala šancu hrať sezónu v First Division. Ďalšie miesto malo pripadnúť Tottenhamu (skončil dvadsiaty), Barnsley FC alebo Wolverhampton Wanderers FC, ktorí skončili tretí, respektíve druhý v Second Division. Namiesto toho sa predstavitelia Football League rozhodli pre Arsenal, čím dali prednosť histórii pred zásluhami. Norris tvrdil, že klub vďačí za postup „dlhej službe ligovému futbalu“. Zároveň sa z neho stal prvý tím z juhu Anglicka, ktorý hral najvyššiu súťaž. Vedenie Football League súhlasilo. Osemnástimi hlasmi poslalo do First Division Arsenal, keď jeho najväčší rival Tottenham Hotspur FC dostal len osem hlasov. Dôsledkom toho sa dlhodobá neznášanlivosť medzi oboma len kluby prehĺbila. Klub bol obviňovaný, že za postup medzi elitu vďačí zákulisným dohodám alebo dokonca úplatku zo strany sira Henryho Norrisa. Jeho priateľ, John McKenna, predseda Liverpoolu a Football League, odporučil posun Arsenalu. Žiadny presvedčivý dôkaz protiprávneho konania nebol nikdy dokázaný. V roku 1929 Norris rezignoval na pozíciu predsedu a z klubu odišiel. Príčinou bol fakt, že bol futbalovou asociáciou obvinený z finančných nezrovnalostí. Norris zneužil svoj účet, keď mu výnos z predaja klubového autobusu išiel priamo do vrecka. Bez ohľadu na okolnosti postupu medzi najlepšie kluby, je Arsenal od roku 1919 v najvyššej súťaži dodnes. Ide o najdlhšiu sériu sezón strávenú medzi elitou. Je to anglický rekord. Presun klubu priniesol omnoho vyššiu návštevnosť. Pri prvej sezóne na Highbury bola priemerná návštevnosť 23 000 divákov. V roku 1919, keď Arsenal postúpil do najvyššej súťaže, návštevnosť ďalej rástla. Počas finančnej krízy naopak zase klesla. Návrat Arsenalu do First Division nepriniesol ihneď úspech. Pod Lesliem Knightom klub nikdy neskončil na lepšom než deviatom mieste. V ročníku 1923 – 24 nechýbalo veľa a Arsenal by zostúpil do Second Division. Vtedy skončil devätnásty s náskokom jedného bodu nad pásmom zostupu. Nasledujúci rok mizéria Arsenalu pokračovala. Skončil na dvadsiatom mieste, ale tentoraz na tom bol paradoxne lepšie. Mal sedem bodov náskok nad pásmom zostupu. Tento neúspech už bol pre Norrisa poslednou kvapkou. V máji 1925 vyhodil Knighta a na jeho miesto priviedol Herberta Chapmana. Obdobie Herberta Chapmana (1925 – 1934) Socha na počesť Herberta Chapmana Chapman ako tréner zmenil hneď niekoľko vecí. Najskôr zmodernizoval tréningové a rehabilitačné metódy. V auguste 1928 nechal na dresy pridať čísla hráčov. V marci 1933 nechal zmeniť klubové farby. Červené dresy doplnil bielymi rukávmi. Taktiež trval na tom, aby novinári pri písaní článkov o Arsenale používali prostý názov „Arsenal“, teda bez „The“. Ďalej viedol úspešnú kampaň za premenovanie stanice londýnskeho metra „Gillespie Road“ na „Arsenal“. Súčasne mal k dispozícii veľkú sumu peňazí, ktorá bola vyčlenená na prestupy. Peniaze boli získané zo vstupného z nového štadiónu a od Henryho Norrisa. Norris chcel, aby bol káder tímu aj za predpokladu veľkého utrácania peňazí doplnení o nové posily. Zastávka metra \"Gillespie Road\". Dnes sa už nazýva \"Arsenal.\" Prvým Chapmanovým hráčom bol Charlie Buchan, ktorý prišiel zo Sunderlandu a v nasledujúcich rokoch hral významnú rolu v klube. Potom, ako bol Arsenal v októbri porazený Newcastlem United 7 – 0, Buchan navrhol zmenu rozostavenia. Išlo o formáciu „WM“, ktorá je popisovaná ako 3–2–5, 3–4–3 alebo lepšie 3–2–2–3. Obrana bola posilnená tým, že strední obrancovia sa posunuli viac dozadu, zatiaľ čo krajní obrancovia sa premiestnili na krídlo. Časom Chapman toto rozostavenie ďalej rozvinul. Veľký dôraz kládol na útočnú líniu. Krídla premiestnil viac do stredu ihriska. Za nimi vytvoril pozíciu pre takzvaného \"tvorivého záložníka.\" V prvej sezóne pod Chapmanom sa Arsenal umiestnil na druhom mieste v lige. V tej dobe to bolo zatiaľ najlepšie umiestnenie v celej histórii. Po niekoľkých sezónach hral klub v strede tabuľky. Chapmanovi totiž chvíľu trvalo než zostavil tím podľa svojich predstáv. Do svojho nového systému priviedol hráčov ako Joe Hulme, Jack Lambert, Tom Parker a Herbie Roberts. V ročníku 1926 – 27 sa Arsenal prebojoval do svojho prvého finále FA Cupu. Potom, čo brankár Arsenalu Dan Lewis pustil strelu za svoj chrbát, podľahol Arsenal Cardiffu City 1 – 0. Dodnes je Cardiff City jediným klubom mimo Anglicka, ktorému sa podarilo získať FA Cup. Chapmana neúspech neodradil a ďalej pokračoval vo výstavbe tímu. Do klubu priviedol spolu s budúcim anglickým kapitánom Eddiem Hapgoodem troch hráčov – Davida Jacka, Alexe Jamese a Cliffa Bastina. Tvorivý záložník Alex James bol u fanúšikov obľúbený kvôli svojej podpore útočnej fázi hry. Neskôr bol označený za motor tímu. V sezóne 1929 – 30, tri roky po prvom finále FA Cupu, sa Arsenal dostal do Wembley znovu. Tentoraz stál proti bývalému Chapmanovému klubu, Huddersfield Town. Zápas sa stal pozoruhodným, pretože v priebehu boli hráči „obťažovaní“ zvukom vydávaným obrovskou nemeckou vzducholoďou Graf Zeppelin. Arsenal napriek tomu vyhral 2 – 0 a získal tak svoju prvú významnú trofej. Dňa 30. augusta 1930 sa Arsenal podieľal na vytvorení rekordu návštevnosti na domácom štadióne Blackpoolu. Na zápas sa prišlo pozrieť 28 723 divákov. V nasledujúcich dvoch sezónach znovu prispel k zvýšeniu rekordu, keď na ich zápasy prišlo 29 576 a 30 218 divákov. Ich úspech v FA Cupe bol len začiatok dominancie v tomto desaťročí. Arsenal vyhral First Division v ročníku 1930 – 31. Vtedy viedol súboj s Aston Villou nielen o to, ktorý tím dá viac gólov, ale hlavne o ligový titul. Dokázal poraziť niekoľko klubov rozdielom triedy. Konkrétne išlo o výhry 7 – 1 nad Blackpoolom, 7 – 2 nad Leicesterem City a 9 – 1 nad Grimsby Town. Dodnes je tento počin neprekonaným klubovým rekordom. Do konca sezóny zostávali ešte dva zápasy a Arsenal mal už titul istý. Za celý ročník sa mu podarilo dať 127 gólov, zatiaľ čo Aston Ville sa podarilo dať 128 gólov. Stále ide o rekord. Nasledujúci ročník, 1931 – 32, sa Arsenal prebojoval do finále FA Cupu znovu. Prehral však s Newcastelom United 2 – 1. Frustrácia Arsenalu bola ešte podčiarknutá stratou ligového titulu. Slabý začiatok Arsenalu znamenal, že svojich súperov po väčšinu sezóny dobiehal. Nakoniec prehral súboj o titul o dva body s Evertonom. Nasledujúcu sezónu sa Arsenal vrátil späť na vrchol, keď vyhral svoj druhý titul v lige. Úvod sezóny bol zo strany londýnského klubu rozpačitý, ale potom dokázal zvíťaziť niekoľkokrát v rade. Tým sa dotiahol na svojho konkurenta v ligovom boji, Aston Villu. Doma na Highbury ju v apríli porazil 5 – 0 a zaistil si tak triumf v lige. V tej dobe už niektorí hráči zostarli, a tak s vidinou budúcnosti Champan presunul George Malea, ktorý nahradil Toma Parkera, do prvého tímu. Miesto Davida Jacka priviedol do klubu Raye Bowdena. Jedinou nepríjemnosťou v celom ročníku bola prehra v FA Cupe s Walsallom. Päť hráčov prvého tímu nemohlo do zápasu nastúpiť z dôvodu zranenia alebo chrípky. Ich miesta zaujali hráči rezervy a navzdory skutočnosti, že v zostave bolo šesť hráčov prvého tímu Arsenal prehral 2 – 0. Jeden z náhradníkov, Tommy Black, bol na vine zvlášť kvôli zavinenej penalte. O týždeň neskôr ho rozzúrený Chapman predal do Plymouthu Argyle. Podobne dopadol útočník Charlie Walsh, ktorý šiel do Brentfordu o týždeň nato. Obdobie ligového hetriku (1934 – 1939) Tribúna East Stand na štadióne Highbury Arsenal začal sezónu 1933 – 34 solídne. Ale v januári 1934 Herbert Chapman náhle zomrel na zápal pľúc. Navzdory tomu sa Arsenalu pod dočasným trénerom Joem Shawem podarilo obhájiť titul. Hulme a James boli po väčšinu času zranený, takže klub nebol v útočnej fáze veľmi efektívny. Podarilo sa mu dať 75 gólov, čo je oproti minulej sezóne, kedy dal 118 gólov, rozdiel. V lete 1934 sa pozície trénera ujal bývalý riaditeľ klubu George Allison. Chapman začal rokovania o prestupe Jacka Craystona a Wilfa Coppinga, ktoré Allison dokončil. Ďalej do klubu prišiel útočník Ted Drake. S novými tvárami Allison dokončil v sezóne 1934 – 35 ligový hetrik. Klub patril, čo sa týka útočnej hry, k najlepším. Drake dal 42 ligových gólov. Arsenal zaznamenal radu jednoznačných výhier tak, ako v ročníku 1930 – 31, keď porazil 7 – 0 Wolverhampton, 8 – 1 Liverpool a dvakrát výhru 8 – 0 nad Leicesterem City a Middlesbrough. V novembri 1934 dosahovala útočná sila Arsenalu také rozmery, že sedem hráčov nastúpilo za Anglicko proti Taliansku v zápase nazývanom aj „Bitka o Highbury“. Anglicko vyhralo 3 – 2 a dodnes ide o najvyšší počet hráčov z jedného klubu, ktorý kedy nastúpil k zápasu národného tímu. Úspech Arsenalu privádzal stále viac a viac priaznivcov. Highbury bolo kompletne prestavané. Pôvodné tribúny z roku 1913 boli zbúrané. Na ich mieste boli postavené nové tribúny v štýle Art deco. Fasáda tribúny East Stand má status druhého stupňa na zozname budov zvláštneho architektonického alebo historického významu. Preto spolu s fasádou protiľahlej tribúny neboli zbúrané, ale sú súčasťou bytového komplexu, ktorý na Highbury vznikol po presťahovaní na Emirates. Na tribúny North Bank a Clock End bola nainštalovaná strecha. Najvyššia návštevnosť na novom štadióne bola 9. marca 1935 v zápase proti Sunderlandu. Prišlo 73 295 divákov. Dominancia Arsenalu v tomto desaťročí bola zvýraznená druhým triumfom v FA Cupe. V ročníku 1935 – 36 porazil Arsenal Sheffield United 1 – 0. Po triumfe v lige v sezóne 1934 – 35 sa klub začal postupne prepadať. Za následok bol hlavne odchod Alexa Jamesa do futbalového dôchodku, a dlhodobým zranením hráčov ako Herbie Roberts a Joe Hulme. V ročníku 1937 – 38 Arsenal získal svoj piaty ligový titul, keď v poslednom ligovom kole porazil Wolverhampton a zavŕšil tak svoje úspešné obdobie. Obdobie druhej svetovej vojny (1939 – 1945) Skoro po vypuknutí druhej svetovej vojny v roku 1939 bol profesionálny futbal v Británii pozastavený. Sezóna 1939 – 40 bola preto anulovaná. Highbury bolo zabavené a používané ako stanica ARP. Za Clock Endom pôsobila letka balónov. Počas Blitzu bola tribúna North Bank poškodená bombardovaním. Bola zničená strecha, a šrot ktorý sa nachádzal na tribúne, zachvátil požiar. Pretože bolo Highbury uzavrené, hral Arsenal svoje domáce zápasy na White Hart Lane, čo je štadión jeho najväčšieho rivala, Tottenhamu Hotspur. Zápasy odohrané v období vojny sa do oficiálnych štatistík nepočítajú. Súťaže sa často hrali na regionálnej úrovni a tímy celú sezónu ani nedokončili. Dôvodom bola skutočnosť, že mnoho futbalistov slúžilo v armáde ako tréneri a inštruktori. Po dlhú dobu boli mimo svoje kluby. Bežne boli títo hráči na hosťovaniach v iných tímoch. V sezóne 1942 – 43 Arsenal zvíťazil vo Football League War Cupu. V rokoch 1939 – 40, 1941 – 42 a 1942 – 43 vyhral tituly z London League alebo Southern League. Účasť v London League viedla v roku 1941 spolu s ďalšími štrnástimi klubmi k vyhnaniu z Football League. V apríli 1942 boli po prejavení ľútosti a zaplatení desiatich libier prijatí späť. V novembri 1945 bola ligová súťaž stále pozastavená, a tak bol Arsenal jedným z tímov, ktoré si zahrali priateľský zápas proti Dinamu Moskva na jeho turné po Británii. Mnoho hráčov Arsenalu stále slúžilo v armáde rôzne po svete. Preto z dôvodu nedostatku hráčov klub využil služby iných šiestich futbalistov ako boli napríklad Stanley Matthews a Stan Mortensen. To viedlo Dinamo k prehláseniu, že hrali proti Anglicku , napriek tomu že traja hráči v zostave Arsenalu boli z Walesu. Dinamo malo zase v tíme Vsevoloda Bobrova, ktorý bol na hosťovaní z CSKA Moskva. Výkop zápasu prebehol za silnej hmly na White Hart Lane a technicky zdatnejšie Dinamo vyhralo 4 – 3 potom, čo Arsenal v polčase ešte viedol 3 – 1. Aj keď na výsledku zápasu bola nájdená zhoda, informácie o jeho priebehu sa už rozchádzajú. Dokonca aj totožnosť strelcov gólov je sporná. Podľa správ z Anglicka hralo Dinamo zápas chvíľu s dvanástimi hráčmi v poli. Na rozhodcu vyvolávali tlak, aby zápas ukončil. To sa dialo, keď Dinamo prehrávalo. Na oplátku Sovieti obvinili Arsenal z pretrvávajúcej nečestnej hry a obvinili Georga Allisona z toho, že si stavil na výsledok zápasu. Neskôr toto prehlásenie Dinamo odvolalo. Po väčšinu zápasu bola na trávniku hmla, ktorá bránila pohľadu na hru, nehovoriac o jazykovej bariére a počiatku Studenej vojny, je dnes veľmi nepravdepodobné, že sa na túto vec niekedy objaví nezaujatý pohľad. Obdobie po vojne (1945 – 1966) Vojna si vyžiadala životy deviatich hráčov prvého tímu Arsenalu. Išlo o stratu najvyššieho počtu hráčov akéhokoľvek klubu hrajúceho najvyššiu súťaž. Vojna zároveň skrátila kariéry hráčom, ako boli Bastin a Drake. Okrem toho, dlhy vzniknuté výstavbou Highbury a jeho opravou vojnových škôd vznikla klubu veľká finančná zátaž. Preto mal Arsenal v roku 1946 problémy. V dvoch hraných zápasoch tretieho kola FA Cupu v sezóne 1945 – 46 prehral celkovým skóre 6 – 1 s West Hamom. V lige v ročníku 1946 – 47 skončil na trinástom mieste, čo bolo najhoršie umiestnenie za posledných 17 rokov. Na konci tejto sezóny sa George Allison rozhodol odísť z futbalu. Jeho miesto zaujal bývalý Allisonov asistent Tom Whittaker. Whittaker bol dlhodobým zamestnancom klubu. Trénoval už pod Chapmanovým vedením. Pod Whittakerom nastal okamžitý úspech. Arsenal vyhral ligový titul v ročníku 1947 – 48 o sedem bodov. Najväčšiu zásluhu na tom mal kapitán Joe Mercer, ktorý bol prvotriednym obrancom, a Reg Lewis s Ronnie Rookom, od nich prichádzalo veľa gólov. Od októbra až do vyvrcholenia sezóny sa potom klub nachádzal na prvom mieste. Vzhľadom na vek hráčov nebol dlhodobý úspech možný. V reakcii na to priviedol Whittaker do klubu niekoľko mladších hráčov ako boli Doug Lishman, Alex Forbes a Cliff Holton. Arsenal napriek tomu nebol schopný sa v ligovom boji udržať. V sezóne 1949 – 50 sa mu už s novými hráčmi podarilo triumfovať v FA Cupe. Arsenal porazil Liverpool 2 – 0. Billy Wright (v bielom) sa stal v roku 1962 trénerom Arsenalu. V ročníku 1951 – 52 veľa nechýbalo k tomu aby sa mohol klub radovať z víťazstva \"Double\". Nakoniec však zostal s prázdnymi rukami. Za to mohla séria zranený a nabitý program. Posledné dva ligové zápasy totiž klub prehral s najväčším konkurentom v boji o titul, s Manchesterem United. Na Old Trafford mu podľahol v poslednom ligovom kole. Prehra 6 – 1 znamenala konečné tretie miesto. Pred Arsenal sa ešte o skóre dostal jeho úhlavný rival Tottenham Hotspur. O týždeň neskôr hral klub finále FA Cupu proti Newcastelu United. Do prvého tímu sa vrátilo pár nie úplne fit hráčov. Walley Barnes musel v 35. minúte odísť kvôli problémom s kolenom z ihriska (vtedy nebolo povolené žiadne striedanie), a tak Arsenal pokračoval s desiatimi hráčmi. Ďalšie zranenie na seba nenechalo dlho čakať. Holton, Roper a Daniel utrpeli taktiež zranenia. Arsenal vtedy dohrával so siedmimi zdravými hráči v poli. Preto Newcastle vyhral 1 – 0. Napriek sklamaniu z predchádzajúcich sezón Arsenal vyhral v sezóne 1952 – 53 svoj siedmi ligový titul. Išlo o jeden z vôbec najtesnejších súbojov. Preston North End mal na konci ročníku rovnaký bodový zisk ako Arsenal, ale prehral o skóre. Potom, čo Arsenal prehral v predposlednom kole s Prestonom 2 – 0, to vyzeralo, že titul získa Preston. Ale v poslednom zápase sezóny porazil Burnley 3 – 2, a stal sa tak majstrom. Tento úspech bol na ďalších 17 rokov poslednou trofejou, ktorú získal. Po náhlom úmrtí Toma Whittakera v októbri 1956 sa klub začal prepadať. Napriek tomu že klub nebol taký úspešný, priviesť do tímu hviezdy bol problém. Hráči ako David Herd odchádzali do úspešnejších klubov. Jack Crayston a George Swindin, obaja bývalí hráči, pokračovali vo Whittakerovej práci, ale nedokázali zopakovať jeho úspech. Arsenal obvykle obsadzoval miesta uprostred tabuľky, takže tretie miesto zo sezóny 1958 – 59 a dve piate miesta z rokov 1955 – 56 a 1956 – 57, môžu byť považované za úspech tej doby. Rovnako tak nemal šťastie v FA Cupe. V sezóne 1951 – 52 sa prebojoval do finále. Od tej doby až do ročníku 1970 – 71 sa ďalej než do štvrťfinále nedostal. A aby bola situácia pre klub ešte horšia, jeho najväčší rival Tottenham Hotspur vyhral v ročníku 1960 – 61 Double. V roku 1962 učinil Arsenal smelý, ale neúspešný krok, keď na pozíciu trénera vymenoval bývalého anglického reprezentanta a bývalého kapitána Wolverhamptonu Billyho Wrighta. Wright mal len veľmi malé skúsenosti s trénovaním a v podstate žiadnu skúsenosť s pracou v klube akým bol Arsenal. Rovnako ako jeho dvaja predchodcovia, ani Wright nebol úspešný. Pod jeho vedením klub debutoval na európskej scéne. V ročníku 1963 – 64 absolvoval Veltržný pohár. Kvalifikoval sa do neho o rok skôr, keď v lige skončil na siedmej pozícii. Vo Wrightovej poslednej sezóne, 1965 – 66, sa Arsenal umiestnil na štrnástom mieste, čo bolo najhoršie umiestnenie za 36 rokov. K tomu ešte bola 5. mája 1966 na Highbury nameraná najnižšia návšteva vôbec. Na zápas proti Leedsu United prišlo len 4 554 divákov. Vedenie Arsenalu v lete 1966 prepustilo Wrighta a na jeho miesto priviedlo fyzioterapeuta Bertieho Meea. To, že je Mee fyzioterapeut, vedenie v tej dobe nevedelo. Počas nasledujúcich piatich rokov Mee doviedol klub k úspechu ako v Európe, tak na domácej scéne. Obdobie prvého Double (1966 – 1976) Frank McLintock bol bývalým kapitánom Arsenalu. Potom, čo v lete roku 1966 dostal Billy Wright výpoveď, sa jeho nástupcom stal fyzioterapeut Bertie Mee. Tento krok prekvapil mnoho ľudí, ale samotného Meea nie. Mee žiadal klub o to, aby mu v prípade neúspechu v roli trénera mužstva bolo umožnené vrátiť sa po 12 mesiacoch k svojej bývalej profesii. So svojim asistentom Davem Sextonom sa Mee snažil zlepšiť profesionálny prístup ku klubu. Mladé talenty povolával do prvého tímu. V roku 1966 sa Arsenalu podarilo vyhrať FA Youth Cup. Niekoľko útočných hráčov dostalo pozvánku do prvého tímu. Išlo o Charlieho George, Johna Radforda, Petera Simpsona a Raye Kennedyho. Mee doplnil túto mladú útočnú krv niektorými skúsenejšími hráčmi. Kapitán Arsenalu, Frank McLintock, mal na starosti stred obrany, zatiaľ čo o defenzívnu prácu v strede poľa sa staral záložník Peter Storey. V rokoch 1968 a 1969 sa prebojoval do finále Ligového poháru. V oboch prípadoch Arsenal trofej nezískal. Najskôr podľahol Leedsu United 1 – 0. Následne Arsenal prehral 3 – 1 v zápase s tímom Swindon Town FC. Osem hráčov prvého tímu malo chrípku, a tak bolo Arsenalu presunutých niekoľko predchádzajúcich zápasov. To nič nemení na skutočnosti, že sa do predĺženia dostal len vďaka chybe brankára súpera. V predĺžení Swindon dal dva góly a o víťazstve bolo rozhodnuté. Sezóna však pre Arsenal neskončila úplnou katastrofou. Vďaka štvrtému miestu z ligy si zaistil do sezóny 1969 – 70 účasť v európskych pohároch. Na druhej strane bola prehra vo finále Ligového poháru spolu so ziskom Veltržného poháru zo sezóny 1969 – 70 jediným úspechom za posledných sedemnásť rokov. V semifinále Veľtržného poháru sa Arsenal stretol s Ajaxom, ktorého po dvoch zápasoch porazil v celkovom skóre 3 – 1. Vo finále potom predviedol slávny návrat proti Anderlechtu. V prvom zápase Arsenal prehrával v 74. minúte 3 – 0. Rayovi Kennedymu sa podarilo na konci zápasu dať gól, čím vykresal iskru nádeje. V odvetnom zápase hranom na zaplnenom Highbury Arsenal vyhral 3 – 0. V súčte oboch zápasov Arsenal vyhral 4 – 3 a triumfoval tak vo Veľtržnom pohári. Zostava Arsenalu a Anderlechtu vo finále Veľtržného poháru zo sezóny 1969 – 1970. V rovnakom ročníku Arsenal skončil v lige na dvanástom mieste. Pravdepodobne ho rozptyľovala jeho \"Európa,\" pretože ako kandidát na titul nevyzeral. O rok neskôr, v sezóne 1970 – 71, sa mu podarilo získať svoj prvý ligový Double (Liga a FA Cup). Stal sa tak jedným z dvoch klubov, ktorým sa to v 20. storočí podarilo. Po dobrom začiatku sezóny Arsenal v septembri prehral 5 – 0 so Stoke a nevyzeral tak, že by bojoval o titul. Po tejto prehre sa klub vzchopil a v ligovom zápase neprehral až do januára. Nakoniec sa mu titul podarilo získať, keď v tesnom súboji porazil o jeden bod Leeds United. Po aprílovej prehre s Leedsom to s Arsenalom vyzeralo zle. K tomu, aby získal titul, potreboval v poslednom kole vyhrať alebo remizovať na ihrisku jeho úhlavného rivala, Tottenhamu. Severolondýnske derby bolo dlhú dobu bez gólov. V 87. minúte sa hostia ujali vedenia. Spurs sa zúfalo snažili o vyrovnanie, ale nepodarilo sa im to a Arsenal tak oslavoval zisk titulu. Arsenal sa ešte dostal do finále FA Cupu. Vo finále FA Cupu sa stretol s Liverpoolom. Zápas hraní vo Wembley vyhrali \"Gunners\" 2 – 1. Zisk Double sa ukázal ako vrchol 70-tych rokov. Po ňom totiž prišlo obdobie neúspechu. Klub v lete podpísal Alana Balla za 220 000 libier, čo bol vtedy klubový rekord. Prvé tri zápasy v auguste prehral a dokonca ročníka bol nútený sťahovať náskok ostatných mužstiev. Sezónu dokončil na piatom mieste. Debut Arsenalu v Pohári majstrov začal dobre. Prebojoval sa do štvrťfinále, kde podľahol Cruijffovmu Ajaxu, ktorý neskôr celú súťaž vyhral. Arsenal sa taktiež dostal do finále FA Cupu. Vo finále sa stretol s Leedsom United ale podľahol mu 1 – 0. Arsenal dokončil sezónu 1972 – 73 na druhom mieste. Ani nie rok potom, čo vyhral Double, sa začal tím rozpadať a Mee nebol schopný zostaviť nový. Výrazný prepad klub zaznamenal v rokoch 1974 – 75, kedy skončil v lige šestnásty, a o rok neskôr, v sezóne 1975 – 76 skončil dokonca sedemnásty. Rokovania sa o najhoršie umiestnenie za viac ako 40 rokov. Tento prepad donútil Meea k rezignácii. Na jeho miesto prišiel tréner Tottenhamu, Terry Neill, ktorý bol bývalým hráčom Arsenalu. Stal sa tak najmladším trénerom v histórii Arsenalu. Obdobie štyroch finále (1976 – 1980) Frank Stapleton – bývalý útočník Arsenalu. Pod vedením Neilla sa Arsenal posunul späť na predné pozície tabuľky. To len pomohlo rozvinúť talent írskej hviezdy, Liama Bradyho. Brady doplnil už tak veľký počet írskych hráčov. Medzi nich patrili Pat Rice, Frank Stapleton, Pat Jennings a mladý David O Leary. Klub ďalej podpísal kontrakt so skúsenými hráči ako Malcolm Macdonald a Alan Hudson. Do Arsenalu sa tiež vrátil Don Howe, ktorý bol súčasťou trénerského personálu pri výhre Double. Nadvládu Liverpoolu v lige sa však Arsenalu narušiť nepodarilo. Ku koncu 70-tych rokov ukázal svoju bojovnosť v FA Cupe, keď sa do finále dostal trikrát v rade (1978, 1979 a 1980). Vyhrať sa mu podarilo ale len raz, a to v roku 1979 keď porazil Manchester United. Zo začiatku to vyzeralo, že Arsenal zvíťazí. Ešte päť minút pred koncom viedol vďaka gólom Briana Talbota a Franka Stapletona 2 – 0. V úplnom závere zápasu sa podarilo Red Devils vyrovnať. To ešte nebolo všetko. Minútu pred koncom strhol vedenie na stranu Arsenalu Alan Sunderland a Gunners sa tak mohli tešiť zo slávneho víťazstva 3 – 2. Hneď v ďalšej sezóne, 1979 – 80, odohral Arsenal 70 zápasov! Podarilo sa mu prebojovať do dvoch pohárových finále, ale ani v jednom nevyhral. Vo finále FA Cupu sa stretol s West Hamom United. V zápase bol jasným favoritom Arsenal, no napriek tomu prehral 1 – 0. Pritom sa ešte dostal do finále Poháru víťazov pohárov. V semifinále sa stretol s Juventusom, ktorého porazil v dvoch zápasoch v pomere 2 – 1. Vo finále na Arsenal čakala Valencia. Po bezgólovej remíze sa zápas dostal k penaltám, v nich však boli úspešnejší hráči Valencie. Obdobie mierneho úpadku (1980 – 86) Liam Brady v lete 1980 opustil Arsenal a prestúpil do Juventusu. Tým sa klub dostal do ďalšieho horšieho obdobia. Na začiatku 80-tych rokov sa vždy umiestnil v najlepšej štvorke, ale o ligový titul nebojoval. Podobná situácia nastala aj v FA Cupe. Výnimkou bola sezóna 1982 – 83, kedy sa Arsenal dostal do dvoch pohárových semifinále. V oboch prípadoch mu skrížil plány Manchester United. Neill sa snažil so situáciou niečo urobiť. Počas jeho funkčného obdobia nastali problémy s alkoholom hráčov. Neillovi sa nepodarilo tento problém odstrániť. Ku koncu pôsobenia Neilla v klube, Arsenal niekoľkokrát utrpel zahanbujúce prehry. V ročníku 1981 – 82 prehral v Pohári UEFA s KFC Winterslag (dnes K.R.C. Genk). V sezóne 1983 – 84 zase prehral v Ligovom pohári proti Walsallu. Po poslednom výsledku bol Neill v decembri 1983 vyhodený. Don Howe, Neillov asistent, bol síce úspešnejší než jeho predchodca, ale nedokázal klub doviesť k trofeji. Pod ním sa Arsenal umiestnil na šiestom a siedmom mieste v lige. O titul však nebojoval. V októbri 1984 sa dokonca chvíľu nachádzal na prvej pozícii v lige. V rovnakej sezóne bol prehral v FA Cupe s Yorkom City. Fanúšikovia boli s výkonmi tímu nespokojní. Návštevnosť na štadióne preto \"spadla\" niekedy až pod 20 000 divákov. V marci 1986 sa vedenie rozhodlo pre zmenu trénera. Vedenie oslovilo trénera Barcelony, Terryho Venablesa. Howe odstúpil a jeho miesto dočasne zaujal Steve Burtenshaw. Klub sa rozhodol, že po novom, trénerovi sa porozhliadne mimo klubu. Vedenie Arsenalu oslovilo škótsky Aberdeen, či by bol ochotný jednať o presune Alexa Fergusona. Zároveň sa snažil získal z Millwallu trénera George Grahama. Ferguson odmietol, ale onedlho sa už upísal Manchestru United. Obdobie Georga Grahama (1986 – 1995) George Graham, tréner Millwallu a bývalý hráč Arsenalu, bol v máji 1986 vymenovaný novým trénerom Arsenalu. Týmto bola začatá nová éra úspechu na Highbury. Graham časom predal väčšinu starších hráčov a nahradil ich novými alebo hráčmi z rezervy. Zároveň presadzoval omnoho prísnejšiu disciplínu než jeho predchodcovia. Forma Arsenalu sa okamžite zlepšila. Na Vianoce 1986 sa už nachádzal na prvom mieste. Alan Smith v útoku proti Sheffieldu Wednesday; zápas hraný na Highbury Arsenal nakoniec vyhral 7 – 1 Hráči ako Kenny Sansom, Steve Williams, Tommy Caton a Charlie Nicholas skončili. V novom tíme Arsenalu pôsobil Lee Dixon, Nigel Winterburn, Steve Bould, David Rocastle a Alan Smith. V prvej sezóne pod Grahamovým vedením Arsenal skončil na štvrtom mieste. V semifinále ligového pohára na Arsenal čakal rival Tottenham Hotspur. Potom, čo prehral v prvom zápase na Highbury 1 – 0 a v druhom zápase prehrával v prvom polčase na White Hart Lane 1 – 0, to s Arsenalom vyzeralo zle. Vďaka dvom gólom sa im zápas podaril otočiť a vyhrať, a tak po dvoch zápasoch s celkovým skóre 2 – 2 si vynútil opakovanie zápasu. V opakovanom zápase sa Spurs ujali vedenia 1 – 0. Arsenal však zápas otočil a vyhral 2 – 1. Vo finále sa stretol s Liverpoolom kde sa opakoval scenár zo semifinále. Liverpool sa dostal do vedenia 1 – 0. Za Arsenal sa ale dvakrát trafil Charlie Nicholas a Gunners tak oslavovali triumf v Ligovom pohári. Išlo o prvú významnú trofej získanú za posledných osem rokov. Po tragédii na štadióne Heysel v roku 1985 UEFA zakázala hrať anglickým tímom v európskych pohároch. Napriek skutočnosti, že Arsenal nasledujúci rok prekvapivo prehral vo finále Ligového poháru 3 – 2 s Lutonom Town, sa jeho ligová forma zlepšovala. Graham kládol dôraz na kvalitnú obranu. Defenzíva mala mladého kapitána Tonyho Adamsa, Lee Dixna, Stevea Boulda a Nigela Winterburna. Týmto mal klub položený základný kameň obrany na viac než desaťročie. Graham mal v tíme schopných záložníkov ako David Rocastle, Michael Thomas a Paul Merson. V útočnej fáze figuroval Alan Smith, ktorý vo väčšine z ôsmich sezón strávených v klube dal cez 20 gólov. Na konci Grahomovej tretej sezóny 1988 – 89 Arsenal vyhral ligový titul a to za dramatických okolností. Od Vianoc bol na čele ligy, ale po prehre s Derby County a domácej remíze s Wimbledonom v máji, sa pred neho dostal Liverpool. Už to vyzeralo, že Arsenal nakoniec o titul príde, ale v poslednom kole sa stretol práve s Liverpoolom na Anfield Road. K zisku titulu potreboval vyhrať o dva góly. Liverpool už v tej dobe vyhral FA Cup a bol favoritom. V druhom polčase sa Arsenal dostal vďaka gólu Alana Smitha do vedenia 1 – 0. Čas bol stále neúprosný a Arsenal potreboval ešte jeden gól. Smith našiel prihrávkou za obranu Michaela Thomasa, ten prehodil brankára domácich. Arsenal tak oslavoval zisk titulu. Nasledujúci sezónu, 1989 – 90, sa mu titul obhájiť nepodarilo. Celkovo skončil na štvrtom mieste. Pred ním sa ešte umiestnil víťaz Liverpool a druhá Aston Villa s tretím Tottenhamom. V pohároch sa Arsenalu tiež nedarilo. Pretože stále platil zákaz účasti anglických klubov v európskych pohároch, nemohol Arsenal reprezentovať Anglicko v Pohári majstrov európskych zemí. Graham sa snažil tím posilniť, a preto priviedol do klubu Davida Seamana a švédskeho útočníka Andersa Limpara. Obaja sa ukázali platnými členmi. Preto sa navzdory dvom nepríjemnostiam Arsenalu podarilo v sezóne 1990 – 91 znovu získať ligový titul. V októbri boli Arsenalu potom, čo desať jeho hráčov bolo zapojených do bitky s hráčmi Manchesteru United, odpočítané dva body. V decembri bol kapitán Tony Adams odsúdený k trestu odňatia slobody na dĺžku štyroch mesiacov za šoférovanie s alkoholom v krvi. Napriek tomu sa Arsenalu podarilo získať titul s náskokom siedmich bodov, keď za celú sezónu prehral len jeden ligový zápas. Ďalej sa prebojoval do semifinále FA Cupu, kde na neho čakal Tottenham Hotspur. Zápas skončil 3 – 1 v prospech Tottenhamu a nádej na zisk druhého Double tak bola stratená. V septembri 1991 Arsenal zaplatil Crystal Palace rekordných 2,5 milióna libier za prestup Iana Wrighta. V sezóne 1991 – 92 sa Arsenal po dvadsiatich rokoch predstavil v Pohári majstrov európskych zemí. Hneď v druhom kole však podľahol Benfike a nedostal sa tak do skupinovej fáze. Zo zlej sezóny sa stala ešte horšia. Gunners vypadli z FA Cupu so slabým Wrexhamom. V lige nakoniec skončil na štvrtom mieste. Arsenal bol v sezóne 1992 – 93 zakladajúcim členom Premier League. Svoj prvý zápas v novej súťaži však prehral 4 – 2. V zápase s Norwichom City vyhrával na Highbury 2 – 0, ale ani to na výhru nestačilo. Arsenal, pred sezónou jeden z favoritov na titul, dokončil ročník na desiatom mieste. Pohárová forma klubu bola omnoho lepšia než forma v lige. V ročníku 1992 – 93 sa Arsenal stal prvým klubom, ktorému sa podarilo získať tzv. pohárový Double (FA Cup a Ligový pohár). Vo finále Ligového pohára na Arsenal čakal Sheffield Wednesday. Sheffield Wednesday sa ujal vedenia 1 – 0, no napriek tomu Arsenal zvíťazil. V semifinále FA Cupu porazil Arsenal Tottenham a pomstil tak svoju porážku z roku 1991. Vo finálovom zápase na neho potom znovu čakal Sheffield Wednesday. Prvý zápas skončil výsledkom 1 – 1, a tak sa finále opakovalo. Wright za Arsenal otvoril skóre, Chris Waddle potom vyrovnal. Zápas dospel do predĺženia a stále to vyzeralo, že gól nepadne. V 119. minúte však padol, a Arsenal vyhral. V sezóne 1993 – 94 Arsenal získal svoju druhú európsku trofej. Vo finálovom zápase Pohára víťazov pohárov hranom v Kodani porazil 1 – 0 Parmu. Arsenal predviedol bezchybný výkon a vďaka gólu Alana Smitha sa radoval z triumfu. Víťazstvo tohto poháru sa ukázalo ako posledná trofej ktorú Graham s klubom získal. Vo februári nasledujúceho roku bol Škót vyhodený. Dôvodom bolo prijatie úplatku za príchod Johna Jense. Jeho agent, Rune Hauge, mu za to zaplatil 425 000 libier. Obdobie Brucea Riocha (1995 – 1996) Bruce Rioch – bývalý tréner Arsenalu. Pozíciu trénera prevzal do konca sezóny 1994 – 95 asistent Stewart Houston. Arsenal dokončil ročník na dvanástom mieste, čo je k roku 2014 najhoršie umiestnenie v Premier League. V rovnakom roku sa Arsenalu podaril slávny návrat proti Liverpoolu. Arsenal sa dostal vďaka gólu Dennisa Bergkampa do vedenia 1 – 0 a tento stav sa mu aj s desiatimi hráčmi podarilo udržať až do konca. Ďalej sa znovu dostal do finále Pohára víťazov pohárov, kam sa prebojoval po víťazstve nad Sampdoriou v semifinále. Skóre po oboch zápasoch bolo 5 – 5. O postupujúcom teda rozhodli penalty, kde Arsenal nezaváhal a postúpil do finále. Tam sa stretol s Realom Zaragoza. Za stavu 1 – 1 by po predĺžení nasledovali penalty, ale v 120. minúte sa z 37 metrov trafil Nayim a Real vyhral. V júni 1995 sa novým trénerom stal Bruce Rioch. Rioch sa s Boltonom Wanderers dostal do finále Ligového pohára a zároveň sa s ním prebojoval do najvyššej súťaže. Už ako tréner Arsenalu prekonal anglický rekord, keď za útočníka Interu Miláno, Dennisa Bergkampa, zaplatil 7,5 miliónov libier. V ročníku 1995 – 96 sa klub dostal do semifinále Ligového poháru a v lige skončil na piatom mieste, čím sa kvalifikoval do Poháru UEFA. Riochova éra však skončila náhle. V auguste 1996, tesne pred začiatkom nového ligového ročníku, bol Rioch vyhodený potom, čo mal s predstavenstvom spor ohľadne financií na prestupy. Na lavičku sa dočasne posadil Stewart Houston. Vydržal ale len mesiac, a potom odišiel do QPR. Niekoľko zápasov bol na lavičke Arsenalu tréner mládeže Pat Rice. Na konci septembra už klub priviedol Arsèna Wengera ktorý je tam dodnes. Obdobie dvoch Double (1996 – 2003) Hráči Arsenalu oslavujú zisk titulu. Pod Wengerovým vedením sa tím hneď zlepšil. V sezóne 1996 – 97 sa s klubom umiestnil na treťom mieste. Wenger tím prestaval a priviedol niekoľko pre Britániu neznámych francúzskych hráčov. Patrick Vieira prišiel do klubu na Wengerovo odporučenie ešte predtým než sa oficiálne ujal funkcie trénera. V lete 1997 ho doplnili ďalší dvaja Francúzi – Nicolas Anelka a Emmanuel Petit. Spolu s nimi prišiel do klubu ešte Marc Overmars. Na pozícii asistenta trénera si Wenger ponechal Pata Ricea. Nasledujúci ročník Wenger dosiahol prvý úspechu. Stal sa z neho prvý zahraničný tréner, ktorému sa podarilo získať titul v anglickej lige. Ďalej s klubom získal FA Cup a pre klub získal Double. Potom, čo Arsenal v decembri prehral doma 3 – 1 s Blackburnom, to vyzeralo, že o titul nebojuje. Podarilo sa mu dohnať dvanásť bodové manko a predbehnúť Manchester United. Dňa 3. mája porazil Arsenal doma 4 – 0 Everton a zaistil si titul s predstihom. O niekoľko dní neskôr, 16. mája, porazil vo finále FA Cupu 2 – 0 Newcastle United a skompletoval tak Double. Pred odchodom Iana Wrighta z klubu v lete 1998 sa mu podarilo prekonať rekord Cliffa Bastina v počte gólov za Arsenal. Dal ich celkom 185. Od roku 1998 nasledovalo niekoľko neplodných rokov, aj napriek tomu že do klubu v roku 1998 prišiel Fredrik Ljungberg a o rok neskôr Thierry Henry. Po väčšinu ročníka 1998 – 99 Arsenal viedol v tabuľke, dokiaľ nepodľahol 1 – 0 Leedsu United, čím sa pred neho dostal Manchester United. V poslednom kole sezóny Arsenal porazil Aston Villu, ale United vyhrali nad Tottenhamom a titul získali oni. Aby toho nebolo málo, Arsenal prehral v poslednom opakovanom zápase semifinále FA Cupu s United. V základnom hracom čase nepremenil Dennis Bergkamp penaltu. V predĺžený potom Ryan Giggs dal za United víťazný gól. V ročníku 1999 – 2000 Arsenal opäť skončil na druhom mieste. Na víťaza, Manchester United, stratil ale 18 bodov. V Lige majstrov zažil slabú sezónu. V skupine skončil tretí a zaistil si tak len miesto v jarnej časti Pohára UEFA. Tam sa prebojoval do finále, kde na neho čakal Galatasaray. Zápas hraný v Kodani skončil 0 – 0 a dostal sa až do predĺženia. Galatasaray potom, čo Davor Šuker a Patrick Vieira nepremenili za Arsenal penalty, vyhral. O rok neskôr, v sezóne 2000 – 01, skončil Arsenal znovu na druhom mieste. Teraz bol rozdiel medzi United a druhým Arsenalom desať bodov. Do februára to však vyzeralo na tesný súboj. Vtedy však Arsenal prehral na Old Trafford 6 – 1 a klub dal prednosť pohárom a Európe. V semifinále FA Cupu sa stretol so Spurs. Vo finále na neho na Millennium Stadium v Cardiffe čakal Liverpool. Po väčšinu zápasu bol Arsenal lepší. Do vedenia sa dostal vďaka Ljungbergovi Arsenal. Na konci zápasu sa však podarilo Michaelovi Owenovi dvakrát skórovať a Liverpool vyhral 2 – 1. V Lige majstrov sa Arsenal prebojoval do štvrťfinále, ale tam podľahol Valencii kvôli pravidlu gólov u súpera. Wenger bol v roku 2001 nútený prestavať svoj tím, ktorý v roku 1998 vyhral Double. Anelka, Overmars a Petit odišli za vysoké prestupové čiastky do španielskych klubov. V obrannej rade zase hráči zostarli. Bould a Winterburn už klub opustili. Adams s Dixnom vydržali pred koncom kariéry ešte jednu sezónu. Na ich miesta Wenger priviedol Sola Campbella a Laurena. Z mládežníckeho tímu sa do Áčka prebojoval Ashley Cole. Do zálohy Wenger priviedol Roberta Piresa. Do útoku prišiel jeho krajan Sylvain Wiltord, zatiaľ čo Thierry Henry sa adaptoval na anglický futbal a stal sa z neho jeden z najlepších útočníkov v Premier league. Útok bol silnou stránkou Arsenalu. V sezóne 2001 – 02 sa Arsenalu podarilo vyrovnať rekord, keď získal svoje tretie Double. Gunners sa podarilo dať gól v každom zápase v Premier league a ani v jednom zápase na pôde súpera neprehrať. Vo februári bol rozdiel medzi prvými štyrmi klubmi 4 body a vyzeralo to na veľmi tesný ligový súboj. Arsenal však dokázal v tabuľke súperom odskočiť. Podarilo sa mu vyhrať 13 zápasov v rade a nakoniec získať titul o sedem bodov pred druhým Liverpoolom. Titul získal už v predposlednom zápase, v ktorom na Old Trafford vyhral vďaka gólu Wiltorda 1 – 0. Cez predchádzajúci víkend porazil vo finále FA Cupu gólmi Raya Parloura a Freddieho Ljungberga Chelsea 2 – 0. V ročníku 2002 – 03 sa z Arsenalu stal prvý klub (po viac ako dvadsiatich rokoch), ktorému sa podarilo obhájiť FA Cup. Vo finále porazil Southampton 1 – 0. Radosť zo zisku FA Cupu bola pokazená skutočnosťou, že im tesne unikla obhajoba majstrovského titulu. V priebehu sezóny mal Arsenal na víťaza, Manchester United, v jednej chvíli náskok ôsmich bodov. Ku koncu sezóny však ich forma postupne upadala. Zápas proti Boltonu skončil remízou 2 – 2. O týždeň neskôr prehral doma s Leedsom 3 – 2, čím získal United titul. Obdobie \"The invincibles\" a finále Ligy majstrov (2003 – 2006) Zápas číslo 43 bez prehry proti Blackburnu Rovers. Arsenal vyhral 3 – 0. Prehra s Leedsom bola po viac ako jeden rok poslednou prehrou Arsenalu v lige. Sezóna 2003 – 04 bola pre Arsenal rekordná. Získal titul bez jednej jedinej porážky (26 výhier, 12 remíz a 0 prehier) s náskokom jedenástich bodov na druhú Chelsea. Stal sa tak druhým klubom, ktorému sa toto podarilo. Prvýkrát dokončil ligu bez prehry Preston North End ešte v ročníku 1888 – 89. Súperi Arsenalu o titul sa mu pomstili v iných súťažiach. V štvrťfinále Ligy majstrov a FA Cupe Arsenal podľahol Chelsea, respektíve Manchesteru United. Po týchto prehrách klub čelil potencionálnemu kolapsu celej sezóny. Titul Arsenal vyhral remízou 2 – 2 na Tottenhame, čím napodobnil svoj úspech z roku 1971. V nasledujúcom ročníku, 2004 – 05, sa Arsenalu titul obhájiť nepodarilo. Na víťaza Chelsea stratil 12 bodov. Arsenalu sa však podarilo predĺžiť šnúru neporaziteľnosti na 49 ligových zápasov, čo je anglický rekord. K vyrovnaniu rekordu došlo pri dramatickej výhre nad Middlesbrough 5 – 3. Pred porážkou 2 – 0 na Old Trafford s Manchesterom United ešte Arsenal porazil v auguste 2004 Blackburn Rovers 3 – 0. Neúspech na Old Trafford ovplyvnil formu tímu po zostatok sezóny. Z boja o titul sa časom stala jednostranná záležitosť. V Lige majstrov sa Arsenalu opäť sláva vyhla. V osemfinále bol vyradený Bayernom Mníchov v celkovom skóre 3 – 2. Sezónu ale nedokončil s prázdnymi rukami. Podarilo sa mu triumfovať v FA Cupe, čím Arsenal získal tri FA Cupy za štyri roky. V priebehu zápasu, ktorý skončil remízou 0 – 0, bol lepším tímom Manchester United. Po predĺžení nasledovali penalty, v ktorý Arsenal vyhral 5 – 4. Hráči Arsenalu oslavujú zisk titulu v Premier League. (2004) V lete 2005 klub oslabil odchod kapitána Patricka Vieiry do Juventusu. Sezóna 2005 – 06 bola pre Arsenal v domácich súťažiach sklamaním, keď nebojoval ani o jednu domácu trofej. Zlá forma i napriek víťazstvám (5 – 0 nad Aston Villou a 7 – 0 nad Middlesbrough) znamenala, že po väčšinu času sa Arsenal nachádzal na piatom alebo horšom mieste a už to vyzeralo na prvú neúčasť v Lige majstrov od roku 1997. Arsenal vyhral posledné tri zápasy. Zápas s Wiganom Athletic vyhral 4 – 2. Bolo to poslední zápas v sezóne a poslední zápas hraný na Highbury. Tottenham Hotspur, ktorý bol pred posledným kolom pred Arsenalem, prehral s West Hamom a to znamenalo, že sa Arsenal dostal na konečné štvrté miesto, čím si zaistil účasť v ďalšom ročníku Ligy majstrov. Na rozdiel od svojej domácej formy bol Arsenal v Lige majstrov omnoho silnejším súperom. Prvýkrát v histórii sa prebojoval do finále a stal sa z neho prvý londýnský klub, ktorému sa to podarilo. Skupinu Arsenal vyhral a nechal tak za sebou Ajax, FC Thun a pražskú Spartu. V osemifinále vyradil Real Madrid. V ďalších kolách premohol Juventus a Villarreal. Vytvoril tak nový rekord v Lige majstrov, keď nedostal gól v desiatych zápasoch. Vo finále na Stade de France sa Arsenal stretol s Barcelonou. Počas prvého polčasu bol za faul na hranici pokutové územia vylúčený brankár Arsenalu, Jens Lehmann, a zostatok zápasu tak Gunners dohrávali s desiatimi hráčmi. Aj napriek tomu sa ujali vedenia. V 37. minúte skóroval z primeho kopu hlavou Sol Campbell. Arsenal sa zúfalo snažil svoj náskok udržať, ale dva góly na konci zápasu od Samuela Eto a a Juliana Bellettiho znamenali výhru Barcelony 2 – 1. Obdobie presunu na Emirates Stadium a súčasnosť (od 2006) Pohľad na Emirates Stadium. Arsenal bol počas 90-tych rokov a prvého desaťročia 21. storočia veľmi úspešným klubom, ale kapacita Highbury bola len 38 500 divákov. Prakticky každý zápas bol vypredaný a vedenie nebolo schopné zvýšiť príjem. Rozšírenie Highbury taktiež nebolo možné, a tak klub v roku 1999 odhalil plány na presun na Ashburton Grove. Na novo zakúpenom pozemku boli najskôr zbúrané budovy a potom, v decembri 2002, bola začatá výstavba nového štadiónu. Emirates Stadium bol otvorený v júni 2006 a sezónu 2006 – 07 tak klub už odohral na novom štadióne. Aklimatizácia na nový štadión Arsenalu nejakú dobu trvala. V novembri 2006 dokonca tréner Arsène Wenger pripustil, že je nepravdepodobné, že jeho tím bude aj naďalej v boji o titul. Prenasledovaný zlou formou u súperov skončil na štvrtom mieste. Tým, ktorý prehral vo finále Ligového poháru s Chelsea 2 – 1, bol zložený hlavne z mladých hráčov. V ostávajúcich súťažiach už Arsenal taký úspešný nebol. Z FA Cupu aj z Ligy majstrov vypadol. Sezóna 2006 – 07 bola prechodným obdobím. Arsenal predal veľa kľúčových hráčov. Klub opustili Ashley Cole, Sol Campbell, Lauren, Fredrik Ljungberg a hlavne najlepší strelec Arsenalu a kapitán, Thierry Henry. Arsenal tak vstupoval do sezóny 2007 – 08 len so štyrmi hráčmi, ktorí boli súčasťou tímu, ktorý v ročníku 2003 – 04 vyhral titul. Arsenal začal sezónu veľmi dobre. Prvú porážku utrpel až na začiatku decembra. Ďalej sa mu podarilo stanoviť nový klubový rekord, keď neprehral v 28 zápasoch vo všetkých súťažiach v rade. V novom roku Arsenal pokračoval na víťaznej vlne. Emmanuel Adebayor sa medzitým dostal do streleckej formy. Eduardo, hráč, ktorý sa pre klub začal stávať nenahraditeľným, však utrpel zranenie v zápase proti Birminghamu City. Mužstvo táto nepríjemná situácia zasiahla. Na jar Arsenal klesal tabuľkou dole a sezónu dokončil na treťom mieste. Z Ligy majstrov bol v štvrťfinále vyradený Liverpoolem a z FA Cupu po prehre s Manchesterom United. V Ligovom pohári bol klub úspešnejší. Tretíkrát v rade sa prebojoval do semifinále, kde prehral celkovým skóre 6 – 2 s Tottenhamom Hotspur. Išlo o prvú prehru v North London derby po takmer 9 rokoch. Ročník 2008 – 09 začal pre Arsenal dobre. V druhej polovici septembra sa ocitol na najvyššom mieste v tabuľke. Potom však akoby tím stratil prvotný impulz a v novembri trikrát prehral. Napriek výhram nad Manchesterom United a Chelsea nebol na začiatku Vianoc medzi štyrmi najlepšími. Po Novom roku strácanie bodov naďalej pokračovalo. Nakoniec v polovici marca predstihol Aston Villu a dostal sa na štvrté miesto. V FA Cupe sa klub dostal do semifinále, kde prehral s Chelsea 2 – 1 v prvom zápase hranom v novom Wembley. V Lige majstrov Arsenal skončil v skupinovej fáze na druhom mieste a v ďalších kolách vyradil AS Rím a Villarreal. Vyradil ho až v semifinále Manchester United v celkovom skóre 4 – 1. Chelsea vs Arsenal vo finále Carling Cupu 2007. Pred začiatkom sezóny 2009 – 10 bol Arsenal mnohými médiami odpisovaný. Do Premier League však vstúpil výborne. Bola vytvorená nová útočná formácia. O obranou fázu hry v zálohe sa staral Alex Song. Obranu vystužila nová posila Thomas Vermaelen. Na konci novembra po prehrách s Chelsea, Manchestrom United a Manchestrom City zmizla nádej na zisk titulu. Ale Chelsea a Manchester United začali strácať body. Arsenal v priebehu decembra prežíval pôsobivú sériu výhier, a tak boli šance na titul nádejné. Z Ligového poháru však boli hráči Arsenalu v decembri vyradený Manchestrom City. Aaron Ramsey však 27. februára utrpel hrôzostrašné zranenie, ktoré sa veľmi podobalo Eduardovmu zraneniu zo zápasu proti Birminghamu City. Vtedy zápas s Birminghamom City skončil remízou 2 – 2 potom, čo Gaël Clichy zavinil v nastavenom čase penaltu. Kapitán William Gallas potom v slzách rozkopal reklamný panel. Preto bola spochybňovaná tímová mentalita. Po 31 odohraných zápasoch sa Arsenal 25. marca nachádzal so 67 bodmi na treťom mieste. Dva body strácal na vedúci Manchester United. Prvý zápas Arsenalu v jarnej časti Ligy majstrov príliš nevyšiel, keď v zápase proti Portu prehral 2 – 1. V odvete hranej 9. marca na Emirates Stadium sa Arsenalu darilo omnoho lepšie. Nicklas Bendtner sa trafil trikrát, Samir Nasri a Emmanuel Eboué jedenkrát a \"bolo vymaľované.\" Arsenal vtedy v celkovom skóre 6 – 2 postúpil do štvrťfinále Ligy majstrov. Je iróniou, že Bendtner v predchádzajúcom zápase proti Burnley zahodil niekoľko vyložených gólových príležitostí. Los štvrťfinále ligy majstrov prisúdil Arsenalu Barcelonu. Prvý zápas na Emirates Stadium skončil zásluhou Thea Walcotta a Cesca Fàbregasa remízou 2 – 2. Odvetný duel už pre Arsenal tak dobre nedopadol. Lionel Messi dal štyri góly ktoré znamenali výhru Barcelony 4 – 1. Celkové skóre bolo 6 – 3. Ligovú sezónu Arsenal dokončil na treťom mieste. Taktiež išlo o piatu sezónu, bez trofeje. Potýčka medzi hráčmi Arsenalu a Bracelony v semifinále Ligy majstrov 2011. Po väčšinu sezóny 2010 – 11 Arsenal podával dobré výkony a spolu s Manchesterom United bojoval o ligový titul. V rovnakom období došlo ešte k ďalším významným udalostiam. Prvá z nich bola výhra doma v Lige majstrov nad Barcelonou 2 – 1. Druhou bola remíza 4 – 4 s Newcastelom. Arsenal sa prebojoval do finále Ligového poháru a mal tak príležitosť ukončiť dlhoročné čakanie na trofej. Vo finále proti Birminghamu City ale prehral 2 – 1, čím sa jeho čakanie na zisk trofeje predĺžilo. Po tejto hanbe na klub čakal odvetný zápas proti Barcelone. Zápas Arsenal prehral 3 – 1 a vypadol tak zo súťaže s budúcim šampiónom. V FA Cupe prehral s Manchesterom United. Šanca Gunners na zisk titulu bola ukončená prehrou s Boltonom v apríli 2011, a po sérii ďalších nevydarených zápasov. Arsenal dokončil sezónu na štvrtom mieste, čo vzhľadom na to, že zisk titulu bol jeho hlavným cieľom, bol neúspech. Sezóna 2011 – 12 bola pre Arsenal začatá 13. augusta zápasom proti Newcastlu United. Klub však opustili kľúčový hráči ako Fabregas a Nasri. Zápas skončil nerozhodným výsledkom 0 – 0 a ani jeden zo zmienených hráčov nefiguroval v súpiske. Tým to ale nepoložilo a v prvom zápase predkola Ligy majstrov pokoril Udinese 1 – 0. Podarilo sa mu kvalifikovať do skupinovej fáze Ligy majstrov. Išlo už o štrnástu účasť v rade. S niekoľkými zranenými a suspendovanými hráčmi to už s Arsenalom vyzeralo pochmúrne. Zlé obdobie je symbolizované prehrou 8 – 2 na Old Trafford proti Manchesteru United. Klub bol po tejto prehre odpísaný z boja o titul. Niektorí fanúškovia dokonca požadovali vyhadzov Arsèna Wengera. Po zahanbujúcej prehre na Old Trafford Arsenal priviedol do svojich radov niekoľko nových hráčov. Prišiel Per Mertesacker, Mikel Arteta, André Santos a Josi Benajun. Výsledky sa začali zlepšovať. V lige Arsenal vyhral nad Swansea City a v Lige majstrov vonku remizoval s Borussiou Dortmund. Nasledovali výhry nad Shrewsbury Town v Ligovom pohári, Boltonom Wanderers v lige a Olympiakosom Pireus v Lige majstrov. Lepšie výsledky zlepšili morálku tímu a klub začal stúpať tabuľkou. Návrat Thierryho Henryho (vpravo) do Arsenalu proti Leedsu United. Navzdory prehre v North London Derby klub pokračoval v získavaný bodov a 23. novembra 2011 bol na siedmom mieste v ligovej tabuľke. O týždeň neskôr Arsenal nadviazal na svoju dobrú formu, keď vyhral na Stamford Bridge 5 – 3. Dne 9. januára 2012 prišiel do klubu na hosťovanie z New Yorku Red Bulls najlepší strelec v histórii Arsenalu, Thierry Henry. Henry hneď vo svojom prvom zápase proti Leedsu United v FA Cupe dal víťazný gól. Radosť z toho, že je Henry späť, netrvala dlho. Potom, čo dal víťazný gól na 2 – 1 proti Sunderlandu v lige nasledovala porážka 4 – 0 v Lige majstrov od AC Milána. Klub bol tiež vyradený z FA Cupu. V piatom kole totiž podľahol Sunderlandu 2 – 0. Navzdory týmto neúspechom sa Arsenalu podarilo sezónu dokončiť dobre. Odvetný zápas proti AC Milánu vyhral 3 – 0, čím ho takmer vyradil. Druhé North London Derby hrané na Emirates Stadium vyhral 5 – 2 a v ligovej tabuľke sa umiestnil na konečnom treťom mieste. Na počiatku ligového ročníku 2012 – 13 sa objavili špekulácie o možnom odchode Robina van Persieho. Dňa 4. júna 2012 prehlásil, že svoj kontrakt s klubom nepredĺži. Pri tejto situácii Wenger priviedol Oliviera Girouda a Lukasa Podolského. Keď bol dokončený prestup van Persieho do Manchesteru United, Wenger priviedol do klubu záložníka Santiho Cazorlu. Arsenal začal sezónu sľubne. Ale potom prišiel herní výpadok, ktorý znamenal celkové štvrté miesto v lige. V Lige majstrov klub vypadol v osemfinále s Bayernom Mníchov vďaka pravidlu o góloch strelených na ihrisku súpera v celkovom pomere 3 – 3. V FA Cupe sa mu nedarilo o nič lepšie. Vypadol v piatom kole po domácej prehre s Blackburnom Rovers. V lete 2013 bolo mnoho fanúšikov Arsenalu nervóznych pretože klub hráči skôr opúštali, ako prichádzali. Odišiel Andrei Arshavin, Denilson a Sebastian Squallaci. Klub napriek odchodom hráčov sľuboval podpísanie nových ale prišiel len Yaya Sanogo a navrátilec Mathieu Flamini. Napriek tomu sa klub údajne pokúšal získať Luisa Suáreza z Liverpoolu. Ďalším hráčom v hľadáčiku bol Gonzalo Higuaín z Realu Madrid. Ale ani jeden z vyššie menovaných sa Arsenalu neupísal. Aby toho nebolo málo Gervinho odišiel za 8,5 milióna libier do AS Rím a Vito Mannone za 2,5 milióna libier do Sunderlandu. V úplnom závere sa však Arsenalu podaril kúpiť Mesuta Özila z Realu Madrid za 42,5 milióna libier čo je dodnes rekord klubu. Hráči Arsenalu oslavujú v uliciach Londýna zisk FA Cupu 2014. Klub vstúpil do Emirates Cupu remízou 2 – 2 proti Neapolu a následnou prehrou 2 – 1 proti Galatasarayu. V pohári sa umiestnil na treťom mieste. Začiatok sezóny mal ako vystrihnutý z hororu keď v prvom kole doma prehral s Aston Villou 3 – 1. Po tomto zápase akoby Arsenal vstal z mŕtvych a začal vyhrávať. Dokonca na prvom mieste v tabuľke strávil najviac dní ale ani to mu nepomohlo a skončil štvrtý. Chuť si mohol napraviť v FA Cupe kde sa dostal až do finále. V semifinálne najprv po urputnom boji porazil Wigan Athletic. Vo finále na neho čakal Hull City. Začiatok zápasu však Arsenal zaspal, a ani sa nenazdal a Hull viedol 2 – 0. Do polčasu sa ešte podarilo streliť gól vďaka parádnemu priamemu kopu Santiho Cazorlu na 2 – 1. V druhom polčase bol lepším tímom Arsenal a zaslúžene vyrovnal gólom Pera Mertesackera na 2 – 2. Zápas sa dostal do predĺženia kde Aaron Ramsey upravil na konečných 3 – 2 pre Gunners. Arsenal sa tak po 9 rokoch čakania dočkal trofeje. V lete 2014 z klubu odišiel Lukasz Fabianski do Swansea City, Bacary Sagna do Manchestru City, Thomas Vermaelen do Barcelony, Johan Djourou do Hamburger SV, Nicklas Bendtner a Chu-Young Park sa stali voľnými hráčmi. Hosťovanie ukončil Kim Källström a Emiliano Viviano. Opačným smerom putovali Mathieu Debuchy z Newcastle United za 12 miliónov libier, David Ospina z Nice za 3 miliónov libier a mladý Calum Chambers z Southamptonu za 11 miliónov libier. Po majstrovstvách sveta 2014 Arsenal zaujal výbornými výkonmi Alexis Sánchez. Po rokovaniach sa Alexis nakoniec stal hráčom Arsenalu za 35 miliónov libier keď prestúpil z Barcelony. Dňa 12. augusta 2014 na Arsenal čakal zápas Community Shield proti Manchestru City. Arsenal vyhral 3 – 0 a získal už druhú trofej v tomto roku. V posledný deň prestupového obdobia Arsenal podpísal Dannyho Welbecka z Manchestru United za 16 miliónov libier."}
{"id": "594648", "title": "Sead Kolašinac", "context": "Úspechy  Arsenal FA Cup: 2019/20 FA Community Shield: 2017, 2022"}
{"id": "545129", "title": "João Goulart", "context": "Mladosť Pochádzal zo zámožnej statkárskej rodiny zo štátu Rio Grande do Sul. Bol nádejný futbalista, hrával za Sport Club Internacional, kým pohlavná choroba neobmedzila pohyblivosť jeho pravej nohy. Vyštudoval právo, ale dal prednosť práci na rodinnej farme."}
{"id": "217133", "title": "Andrew Raycroft", "context": "Súkromný život a trénerská kariéra Má ženu a tri deti. Práve rodina bola dôvodom jeho skorého ukončenia kariéry, keď každú sezónu pôsobil v inom tíme (v inej krajine). Do roku 2020 pôsobil na univerzite v Connecticute ako tréner brankárov (venoval sa napríklad aj slovenskému brankárovi Adamovi Húskovi)."}
{"id": "201924", "title": "Zbyněk Pospěch", "context": "Kariéra S futbalom začal už ako 6-ročný chlapec v meste jeho rodiska - v Opave. Ako 17-ročný zažil ligový debut. V hral za kluby 1. FC Slovácko, Slovan Liberec a aj nórsky klub Odd Grenland. Od januára 2009 bdue hrať za český klub 1. FC Brno."}
{"id": "221862", "title": "František Laurinec", "context": "Hráčska kariéra Počas hráčskej kariéry nedosiahol žiadne významnejšie úspechy; hrával za Iskru Partizánske."}
{"id": "235125", "title": "Rob Thomas (spisovateľ)", "context": "Záľuby Počas strednej školy bol v basketbalovom tíme i v rockových kapelách Public Bulletin , Hey Zeus , a Black Irish , kde hral na basovú a rytmickú gitaru."}
{"id": "153357", "title": "Francesco Totti", "context": "Kariéra Hrá na pozícii útočného stredopoliara, alebo útočníka. Je považovaný za symbol Ríma, pretože počas svojej profesionálnej kariéry hral iba za tento klub, hoci mal možnosti prestúpiť do lepších a bohatších klubov. Je hráčom, ktorý odohral najviac stretnutí v drese AS Rím v histórii, tiež je historicky najlepším strelcom tohto klubu. V sezóne 2006/07 získal Zlatú kopačku pre najlepšieho európskeho strelca. Dňa 20. marca 2011 v zápase ACF Fiorentina – AS Rím strelil dva góly, čím ako šiesty hráč v histórii prekonal hranicu 200 strelených gólov v talianskej lige."}
{"id": "87283", "title": "Kaspars Daugaviņš", "context": "Reprezentácia Zúčastnil sa MS v rokoch 2006, 2007, 2008, 2010 a 2012."}
{"id": "494923", "title": "Sergi Roberto", "context": "Reprezentačná kariéra Zúčastnil sa MS hráčov do 17 rokov v roku 2009 v Nigérii a MS hráčov do 20 rokov v roku 2011 v Kolumbii."}
{"id": "86168", "title": "Viktor Pavlovič Kosťučenok", "context": "Reprezentácia Zúčastnil sa na MS 2006, 2007, 2008 a 2009. Štatistika na MS Rok Počet zápasov Góly Asistencie Body Trestné minúty +/- Strely Umiestnenie 2006 7 1 1 2 0 -2 12 6."}
{"id": "213984", "title": "Shaun Wright-Phillips", "context": "Futbalové začiatky Začínal v Nottingham Forrest, ktorý ho požičal na hosťovanie Manchesteru City, na ktorý bol v pätnástich rokoch ale „moc malý“, odtiaľ ho poslali zase na hosťovanie do Maine Road, kde sa vypracoval na hráča hodného štartu v Premier League. Jeho manévre a guráž z neho urobili jedného z najlepších hráčov, ktorí vzišli z anglickej mládežníckej akadémie. Prvý gól za reprezentáciu vsietil 18. augusta 2004 do siete Ukrajiny, kde bol ako náhradník. Prvý celý zápas odohral 9. februára 2005 proti Holandsku."}
{"id": "209578", "title": "Bastian Schweinsteiger", "context": "Kariéra  Klubová V decembri 2008 predĺžil zmluvu s Bayernom Mníchov do 30. júna 2012. Jeho predchádzajúca zmluva znela do konca sezóny 2008/2009. Reprezentačná Bol v nominácií pre Euro 2004, kde striedal proti Holandsku, Lotyšsku a proti Česku nastúpil v základnej zostave. Na MS 2006 zaznamenal dva góly v zápase o 3. miesto proti Portugalsku. V zápase Eura 2008 proti Chorvátsku bol vylúčený, začo nesmel hrať v nasledujúcom zápase proti Rakúsku."}
{"id": "86425", "title": "Andrej Olegovič Kosticyn", "context": "Reprezentácia Zúčastnil sa majstrovstiev sveta 2005, 2006 a 2008. Štatistika na MS Rok Počet zápasov Góly Asistencie Body Trestné minúty +/- Strely Umiestnenie 2006 6 1 4 5 6 1 21 6."}
{"id": "222910", "title": "Robbie Keane", "context": "Reprezentačná kariéra V reprezentácii debutoval v roku 1998. Reprezentačnú kariéru ukončil v auguste 2016 v stretnutí s Ománom, pričom reprezentačnú derniéru okorenil strelením svojho 68 gólu za reprezentáciu."}
{"id": "86062", "title": "Jaroslav Rostislavovič Čupris", "context": "Reprezentácia Zúčastnil sa MS 2003, MS 2006 a MS 2008 Štatistika na MS Rok Počet zápasov Góly Asistencie Body Trestné minúty +/- Strely Umiestnenie 2006 7 1 1 2 10 -1 9 6."}
{"id": "267222", "title": "Jakub Diviš", "context": "Reprezentačná kariéra V roku 2004 odohral priateľský zápas za reprezentáciu do 19 rokov proti Cypru a do roku 2008 bol tiež v širšej nominácii reprezentácie do 21 rokov, za ktorú zohral 3 prípravné zápasy. Svoje posledné stretnutie za túto vekovú kategóriu absolvoval v priateľskom stretnutí s Anglickom na jeseň 2008."}
{"id": "496181", "title": "William Alves de Oliveira", "context": "Klubová kariéra Svoju futbalovú kariéru začal v Friburguense. V roku 2010 prestúpil do Botafoga, kde najprv nastupoval za mládež a neskôr za prvé mužstvo. V zimnom prestupovom období sezóny 2012/13 zamieril na svoje prvé zahraničné angažmán do slovenského FK AS Trenčín, kde rok hosťoval. V januári 2014 sa dohodol na trojročnom kontrakte s MŠK Žilina."}
{"id": "598474", "title": "Francesc Fàbregas", "context": "V medzinárodnom rozsahu sa začala jeho kariéra keď reprezentoval v Španielskom národnom futbalovom mužstve do 17 rokov na Majstrovstvách sveta vo futbale hráčov do 17 rokov 2003 vo Fínsku. V roku 2006 prestúpil do seniorského mužstva. Za španielske národné futbalové mužstvo hral na Majstrovstvách sveta vo futbale 2006, Majstrovstvách Európy vo futbale 2008, Majstrovstvách sveta vo futbale 2010 a Majstrovstvách Európy vo futbale 2012. Pomohol Španielsku dosiahnuť víťazstvo v posledných troch menovaných šampionátoch."}
{"id": "279915", "title": "Igor Novák", "context": "Reprezentačná kariéra V národnom mužstve odohral 6 zápasov a dal 1 gól, 5 krát nastúpil za tím olympionikov a raz za juniorov."}
{"id": "260037", "title": "Martin Kuľha", "context": "Kariéra Celú svoju doterajšiu kariéru pôsobil na Slovensku. Hrávať začal v rodnom Poprade. Za A-tím začal hrať v sezóne 1995/1996. Počas tejto sezóny hrával na striedavý štart v Žiline v tej nasledujúcej v Púchove, inak až do sezóny 2000/2001 pôsobil v Poprade. V spomínanej sezóne prestúpil do Slovana Bratislava kde pôsobil do sezóny 2009/2010. V drese Slovana sa stal dvakrát najlepším strelcom extraligy."}
{"id": "205181", "title": "Juraj Piroska", "context": "Kariéra Je odchovancom Slovana Bratislava, v ktorom pôsobil až do 17. rokov. Potom dostal spolu s Marekom Hamšíkom ponuku do Brescie , no rozhodol sa pôsobiť v nemeckom SC Freiburg. Po ročnom pôsobení v doraste nemeckého Freiburgu prestúpil do Trenčína, kde sa priveľmi nepresadil. Po ročnom zranení chrbtice nasledoval prestup do Artmedie Petržalka, kde sa uchytil. V zimnom prestupovom období sezóny 2008/09 bol na skúške v klube 1. FC Kolín, ale neprestúpil doň. Nakoniec, vo februári 2009, na poslednú možnú chvíľu prestúpil do Sparty Praha. Zmluvu podpísal na štyri roky, nakoniec v roku 2011 odišiel na Tehelné Pole."}
{"id": "86036", "title": "Jevgenij Viačeslavovič Kurilin", "context": "Klubový hokej Od sezóny 2006/07 odohral dva kompletné roky v mužstve Dinamo Minsk, v priebehu tretieho prestúpil do tímu Junosť Minsk."}
{"id": "207154", "title": "Andrej Rendla", "context": "Kariéra Ligový debut zaznamenal v drese Dukly Banská Bystrica, kde nastúpil 14. októbra 2006 proti AS Trenčín. V FC Twente 25. novembra 2007, keď sa na ihrisko dostal v 68. minúte v zápase proti Sparte Rotterdam za stavu 1-0."}
{"id": "518548", "title": "Zdenko Filípek", "context": "Klubová kariéra Svoju futbalovú kariéru začal v FK Senica, kde prešiel mládežníckymi kategóriami. V januári 2014 sa prepracoval do senického A-mužstva. V najvyššej slovenskej súťaži debutoval v ligovom zápase 8. marca 2014 proti FK Dukla Banská Bystrica (prehra Senice 1:3). Na hraciu plochu sa dostal v 79. minúte, kde vystriedal Vitora Gavu. V zimnom prestupovom období ročníku 2014/15 zamieril na hosťovanie do klubu TJ OFC Gabčíkovo. V klube strávil pol roka. V lete 2015 odišiel na ročné hosťovanie do klubu FC Rohožník kde odohral v lige 27 zápasov a strelil 3 góly. V lete 2016 prestúpil do klubu FC Rohožník kde pôsobí aj dodnes. Od 1.7.2019 hráčom klubu SC Forstinger Traismauer ( Giebitsliga Nordwest/Waldviertel )."}
{"id": "426607", "title": "Per Mertesacker", "context": "Reprezentácia Svoju premiéru v reprezentácii zaznamenal 9. októbra 2004 proti Iránu. Za reprezentáciu odohral doteraz 81 stretnutí a strelil 1 gól."}
{"id": "470353", "title": "Richard Lásik", "context": "Klubová kariéra Svoju futbalovú kariéru začal v Slovane Bratislava, odkiaľ ešte ako dorastenec zamieril najprv do Akadémie Jozefa Vengloša a v roku 2007 odišiel vo svojich 15 rokoch do talianskeho klubu Brescia Calcio. Brescia Calcio Pred sezónou 2011/12 sa prepracoval do prvého tímu Brescie. V októbri 2013 predĺžil o dva roky s Bresciou zmluvu (pôvodne do júna 2015, novo do júna 2017). Za klub počas svojho pôsobenia odohral celkovo 43 zápasov, v ktorých strelil jeden gól. MFK Ružomberok (hosťovanie) 25. januára 2012 šiel hosťovať do konca sezóny do MFK Ružomberok, kde debutoval 9. marca v zápase proti Spartaku Trnava (remíza 0:0). Počas svojho pôsobenia nastúpil k 11 stretnutiam a strelil jeden gól v zápase proti domácemu klubu FC ViOn Zlaté Moravce (výhra Ružomberka 5:3). Potom sa vrátil späť do Brescie. ŠK Slovan Bratislava V júni 2014 dostal od Brescie povolenie pripravovať sa s tímom slovenského majstra zo sezóny 2013/14 ŠK Slovan Bratislava, schyľovalo sa k prestupu do tohto mužstva. Následne do mužstva prestúpil. 5. júla 2014 bol pri výhre 1:0 nad MFK Košice v slovenského Superpohári."}
{"id": "440471", "title": "Štefan Nadzam", "context": "Klubová kariéra S futbalom začal ako žiak v Budkovciach. Nasledovalo pôsobenie v dorasteneckom družstve klubu Strojár SPŠ Zvolen, kde dostal neskôr príležitosť aj v A mužstve. Povinnú vojenskú službu absolvoval v klube Dukla Šumperk odkiaľ prestúpil do Třinca. Na Morave vydržal 7 rokov. Po návrate domov hral za Michalovce, kde po štyroch rokoch ukončil aktívnu hráčsku činnosť."}
{"id": "441299", "title": "Andreas Birnbacher", "context": "Olympijské hry Doposiaľ bol účastníkom iba jedných ZOH a jeho najlepšie umiestnenie pochádza zo štafety mužov, keď sa umiestnil na 5. mieste. Sezóna D Miesto SP PU MS IN TE 2010 ZOH Vancouver 23. 13. 15. 12. 5."}
{"id": "441662", "title": "Dmitrij Vladimirovič Malyško", "context": "Juniorské majstrovstvá sveta Jeho najlepším umiestnením je 8. miesto z pretekov štafiet, ktoré dosiahol v roku 2005 v Kontiolahti. Sezóna D Miesto SP PU MS IN TE 2009 JMS Kontiolahti 10. 29. - 8. -"}
{"id": "226142", "title": "Adam Ondra", "context": "Preteky na umelých stenách Už v r. 2008 získal hlavnú cenu Arco Rock Legends - a potom ešte viackrát. Má množstvo medailí z majstrovstiev sveta alebo Európy či Svetového pohára. V rokoch 2014 a 2016 vyhral Majstrovstvá sveta v lezení na obťažnosť. Z r. 2014 má aj zlato a z 2016 striebro v bouldroch, t. j. krátkych cestách bez lana. V r. 2019 získal na Majstrovstvách sveta v Hachioji svoj tretí titul majstra sveta v lezení na obtiažnosť. Kvôli Olympiáde 2020, resp. 2021 sa okrem svojich dvoch parádnych disciplín cvičil aj v lezení na rýchlosť. Napokon žiaľ na medailu nedočiahol, skončil šiesty."}
{"id": "232044", "title": "Zali Steggallová", "context": "Víťazstvá vo Svetovom pohári Dátum Miesto Disciplína 23. november 1997 Park City Slalom"}
{"id": "441257", "title": "Alexis Bœuf", "context": "Svetový pohár Najlepšie umiestnenie v rámci celkového hodnotenia svetového pohára dosiahol v sezóne 2012/12, keď sa v konečnom poradí umiestnil na 17. mieste. Doposiaľ sa dokázal 4x prebojovať na stupeň víťazov, z toho 1x skončil prvý, 1x druhý a 2x tretí. Zatiaľ jediné víťazstvo si vybojoval v stíhacích pretekoch v americkom stredisku Presque Isle v sezóne 2010/11. Sezóna Miesto 2012/13 17. 2011/12 23. 2010/11 18. 2009/10 53. 2008/09 82. 2007/08 76."}
{"id": "441298", "title": "Andreas Birnbacher", "context": "Svetový pohár Najlepšie umiestnenie v rámci celkového hodnotenia svetového pohára dosiahol v sezóne 2011/12 keď sa v konečnom poradí umiestnil na 3. mieste. Doposiaľ sa dokázal 13x prebojovať na stupeň víťazov, z toho 6x sa tešil z víťazstva. Sezóna Miesto 2012/13 5. 2011/12 3. 2010/11 14. 2009/10 15. 2008/09 27. 2007/08 10. 2006/07 13. 2005/06 17. 2004/05 30. 2003/04 29. 2002/03 46. 2001/02 54. Víťazstvá v SP Individuálne víťazstvá v SP: Aktuálne k dátumu: 28. marec 2013 Rok Číslo SP Mesto Krajina Preteky Čas 2012 6 Antholz-Anterselva Taliansko preteky s hromadným štartom na 15km 38:45,7 2012 4 Oberhof Nemecko preteky s hromadným štartom na 15km 38:34,6 2012 3 Pokljuka Slovinsko preteky s hromadným štartom na 15km 35:39,4 2012 2 Hochfilzen Rakúsko šprint na 10km 25:31,1 2011 9 Oslo-Holmenkollen Nórsko šprint na 10km 26:14,6 2011 3 Hochfilzen Rakúsko stíhacie preteky na 12,5 km 34:40,3"}
{"id": "234133", "title": "Gina Stechertová", "context": "Víťazstvá vo Svetovom pohári Dátum Miesto Disciplína 21. február 2009 Tarvisio Zjazd"}
{"id": "441347", "title": "Benjamin Weger", "context": "Olympijské hry Zúčastnil sa ZOH a jeho najlepšie umiestnenie pochádza zo štafety mužov, keď sa umiestnil na 9. mieste. Sezóna D Miesto SP PU MS IN TE 2010 ZOH Vancouver 69. - - 55. 9."}
{"id": "441349", "title": "Benjamin Weger", "context": "Juniorské majstrovstvá sveta Má jednu striebornú medailu z JMS v biatlone, ktorú získal v šprinte v kanadskom stredisku Canmore v roku 2009. Sezóna D Miesto SP PU MS IN TE 2009 JMS Canmore 2. 9. - 35. - 2008 MS Rupholding 4. 5. - 7. 11. 2007 MS Martell-Val Martello 13. 11. - 15. -"}
{"id": "441570", "title": "Erik Lesser", "context": "Svetový pohár Najlepšie umiestnenie v rámci celkového hodnotenia svetového pohára dosiahol v sezóne 2012/13, keď sa v konečnom poradí umiestnil na 16. mieste. Vo svojej kariére sa zatiaľ umiestnil dvakrát na treťom mieste. Sezóna Miesto 2012/13 16. 2011/12 65. 2010/11 91. Umiestnenia na stupni víťazov Individuálne umiesntnenia na stupni víťazov v SP: Aktuálne k dátumu: 2. apríl 2013 Sezóna Umiestnenie Číslo SP Mesto Krajina Preteky 2012/13 3. miesto 1 Östersund Švédsko vytrvalostné preteky na 20km 2012/13 3. miesto 7 Oslo-Holmenkollen Nórsko preteky s hromadným štartom na 15km"}
{"id": "420205", "title": "SD Itxako Estella", "context": "Úspechy Španielska najvyššia súťaž: 4 x zlato2009, 2010, 2011 3 x striebro2008 Víťaz Španielskeho pohára: 2 x 15px2010, 2011"}
{"id": "434778", "title": "Španielske národné futsalové družstvo mužov", "context": "Vrcholné podujatia Jeho najväčším úspechom je 2-násobné víťazstvo na majstrovstvách sveta FIFA, ktoré dosiahlo v rokoch 2000 a 2004. Okrem toho získalo z MS aj 3 strieborné a 2 bronzové umiestnenia. Spolu s Brazíliou a Argentínou sa ako jediné európske družstvo zúčastnilo všetkých svetových šampionátov. Z výnimkou prvého donieslo zo všetkých medailu. MS 1996 dokonca organizovalo a skončilo na nich na 2. mieste, keď podľahlo odvekému rivalovi a najúspešnejšiemu futsalovému družstvu svetaBrazílii. Na šampionáte v roku 2000 vyhralo všetky zápasy a vo finále porazilo práve Brazíliu. O 4 roky neskôr si vo finále poradilo s európskym rivalom z Talianska. Na ďalších 2 šampionátoch vždy podľahlo až vo finále, a vždy s tým istým súperomBrazíliou. Majstrovstvá Európy UEFA organizovalo Španielsko hneď dvakrát po sebe v rokoch 1996 a 1999. Prvé vyhralo, na druhom ho vo finále porazilo družstvo Ruska. Rovnako ako na MS aj na ME sa Španieli zúčastnili všetkých turnajov. Po titule z roku 2001 a bronze z roku 2003 prišla séria 4 prvenstiev (20052012), na ktorých prehralo Španielsko iba jediný zápas. Európsky šampionát v Chorvátsku v roku 2012 vyhralo bez straty bodu a potvrdilo status najúspešnejšieho európskeho tímu. Na šampionáte v belgických Antverpách v roku 2014 prehralo v semifinále s až po predĺžení a po 11 rokoch sa nedostalo do finále. V súboji o bronz potom jasne zdolalo . Ďalší titul, v poradí už siedmy, vybojovalo v roku 2016 v Srbsku po finálovej výhre s Ruskom."}
{"id": "208981", "title": "Ivica Vastić", "context": "Majstrovstvá sveta 1998 Na MS 1998 vo Francúzsku strelil gól Čile v základnej skupine, ktorým vyrovnával v 90. minúte na 1:1."}
{"id": "210258", "title": "Xabi Alonso", "context": "Reprezentačná kariéra Ako reprezentant Španielska hral na Majstrovstvách Európy 2004, Majstrovstvách sveta 2006 a Majstrovstvách Európy 2008. Debut v rámci reprezentácie odohral v apríli 2003 v zápase proti Ekvádoru, ktorý Španielsko vyhralo 4:0. Na Eure 2008 bol členom víťazného tímu. 27. augusta 2014 skončil s reprezentačnou kariérou."}
{"id": "257628", "title": "Majstrovstvá Európy vo futbale 1964", "context": "Finále Majstrovstvá Európy vo futbale 1964 Španielsko Španielsko Prvý titul "}
{"id": "436554", "title": "Martín Montoya", "context": "Úspechy  Klubové Barcelona 1x víťaz Primera División 2010/11 1x víťaz Copa del Rey: 2011/12 Reprezentačné Španielsko U21 1x víťaz Majstrovstiev Európy U21: 2011"}
{"id": "192880", "title": "Sergio Ramos", "context": "Medzinárodná kariéra V roku 2004 sa stal kľúčovým hráčom 21-ky, odohral 6 zápasov a nadobudol potrebné skúsenosti a začali sa o neho záujímať aj iné kluby. V Salamance ako 19-ročný debutoval v seniorskej reprezentácii proti Číne(26.3. 2005). Stal sa najmladším hráčom v národnom tíme po 55-ich rokoch. Jeho rekord zlomil až Francesc Fabregas z Arsenalu. Svojím výkonom si zabezpečil miesto v národnom tíme aj v dôležitom kvalifikačnom zápase na MS 2006 proti Srbsku a Čiernej hore. Pretože chýbal jeho tímový kolega z Realu Míchel Salgado nastúpil v základnej 11-ke. 15.mája 2006 sa stal súčasťou tímu, ktorý cestoval na MS a nakoniec nahradil Míchela Salgada na voľbe pravého obrancu. Počas kvalifikácie na Euro 2008 sa stal pravidelným členom základnej 11-ky španielskeho družstva, keď postúpili z prvého miesta v skupine F pred Švédskom. V kvalifikácii skóroval 2-krát, pri víťazstve nad Dánskom 3-1 raz a taktiež raz proti Švédom 3-0 v 11-ich štartoch."}
{"id": "224485", "title": "Španielske národné hádzanárske mužstvo", "context": "Pozri aj  Španielske národné hádzanárske mužstvo na Majstrovstvách sveta v hádzanej mužov 2009"}
{"id": "245675", "title": "Daniel Jarque", "context": "Úspechy ; Espanyol Copa del Rey 2005/06 - víťaz Pohár UEFA 2006/07 - finalista ; Španielsko do 19 rokov Majstrovstvá Európy hráčov do 19 rokov 2002 - víťaz"}
{"id": "287552", "title": "Lassana Diarra", "context": "Real Madrid V klube nastupoval v domácich súťažiach s číslom 6, v Lige majstrov s číslom 39. Na svojom drese mal napísané \"Lass\", aby sa neplietol so svojim spoluhráčom menom Mahamadou Diarra. V sezóne 2009-10 dostal číslo 10 po Wesley Sneijderovi, ktorý prestúpil do klubu Inter Miláno. Číslo 6 dostal uzdravený Mahamadou Diarra. Po prvýkrát vsietil gól za Real Madrid v zápase sezóny španielskej La Ligy 20092010 proti Deportivo de La Coruña, v ktorom Real zvíťazil 3-2."}
{"id": "192747", "title": "Luis Enrique", "context": "Introduction  Luis Enrique , celým menom Luis Enrique Martínez García ( 8. máj 1970, Gijón, Astúria, Španielsko) je bývalý španielsky futbalista. Po začiatku svojej futbalovej kariéry v klube Sporting de Gijón v roku 1989 Enrique prestúpil do dvoch najslávnejších španielskych klubov; Realu Madrid a FC Barcelony. V drese Barcelony získal v roku 1997 Pohár víťazov pohárov a v roku 1998 Európsky superpohár. Reprezentoval Španielsko na Majstrovstvách sveta vo futbale v roku 1994, na Majstrovstvách sveta vo futbale v roku 1998 a Majstrovstvách sveta vo futbale v roku 2002 a tiež na Eure 96. Spolu odohral za Španielsko 62 zápasov, v ktorých strelil 12 gólov. Bol tiež členom víťazného futbalového tímu na Olympijských hrách v roku 1992 v Barcelone. 10. augusta 2004 oznámil koniec profesionálnej kariéry. Od sezóny 2011/2012 je trénerom talianskeho mužstva AS Roma. Po sezóne v Ríme pokračoval ako tréner v Celte Vigo, aby sa 19.5. 2014 stal trénerom katalánskeho veľkoklubu FC Barcelona a napodobnil tak svojho bývalého spoluhráča Pepa Guardiolu z pred 5 sezón."}
{"id": "522382", "title": "Paco Alcácer", "context": "Reprezentačná kariéra Alcácer bol členom španielskych mládežníckych reprezentácií. S výberom do 19 rokov vyhral Majstrovstvá Európy U19 v rokoch 2011 (vo finále proti Česku - výhra 3:2 po predĺžení - strelil dva góly) aj 2012. V A-mužstve Španielska debutoval 4. septembra 2014 v priateľskom zápase na Stade de France proti Francúzsku (porážka 0:1). Premiérový gól strelil o 4 dni neskôr 8. septembra v kvalifikácii na EURO 2016 proti Macedónsku (výhra 5:1), a bol to rovno víťazný gól. Vo svojom treťom zápase 9. októbra 2014 v tej istej kvalifikácii proti Slovensku ako jediný španielsky strelec prekonal brankára Matúša Kozáčika, na bodový zisk to však nestačilo, favorizovaní Španieli prehrali 1:2."}
{"id": "546515", "title": "Lucas Vázquez", "context": "Reprezentačná kariéra Vázquez nereprezentoval Španielsko v mládežníckych kategóriách. Jeho prvý štart za A-tím Španielska prišiel 7. júna 2016 v priateľskom zápase s Gruzínskom pri domácej prehre . Za španielsky národný futbalový tím ešte neskóroval ani raz."}
{"id": "598478", "title": "Francesc Fàbregas", "context": "Fàbregas začal so svojou kariérou ako nováčik v klube FC Barcelona ale v septembri 2003 vo veku 16 rokov podpísal zmluvu s klubom FA Premier League, Arsenalom FC. Po zranení kľúčových stredopoliarov v sezóne 2004/2005 upevnil svoje miesto stredopoliara, rozohrávača a kapitána. Prelomil niekoľko klubových rekordov a stal sa jedným z najlepších mladých futbalistov na tejto pozícii. Nakoniec sa však vrátil do klubu FC Barcelona. Katalánsky klub ho kúpil za počiatočných 35 miliónov libier a ďalších 5 miliónov libier, ktoré boli vyplatené 15. augusta 2011."}
{"id": "531126", "title": "Zoznam rekordov a štatistík FC Barcelona", "context": "Ocenenia FC Barcelona vyhrala ich prvú trofej v roku 1902 keď vyhrali Copa čo bol predchodca Katalánskeho turnaja. Klub vyhral v Katalánskych turnajoch rekordných 23-krát počas 40 rokov tohto turnaja. Keď začala národná liga v roku 1929, význam regionálnej ligy klesol a skončil v roku 1940. Odvtedy sa Barcelona nepodieľala na regionálnych súťažiach až do vytvorenia Copa Catalunya v roku 1993, pohára, ktorý vyhrala rekordných osemkrát. Barcelona je najúspešnejší španielsky klub, keď dokázal vyhrať celkovo 74 domácich trofejí: 26-krát La Liga, rekordných 30-krát Copa del Rey, rekordných 13-krát Supercopa de España, rekordných 3-krát Copa Eva Duarte a rekordné 2 Copa de la Liga. Klub je taktiež jeden z najúspešnejších klubov v medzinárodných súťažiach, keď dokázal vyhrať celkovo 22 oficiálnych trofejí, 14 UEFA trofejí, vrátane rekordných troch Inter-Cities Fairs Cup, považovaných za predchodcov Európskej ligy UEFA. Vyhrala päť trofejí v Lige Majstrov, rekordných päť Superpohárov UEFA, rekordné štyri Poháre víťazov pohárov UEFA, rekordné tri Poháre veľtržných miest a rekordné tri Majstrovstvá sveta klubov. Regionálne tituly Campionat de Catalunya: Víťazstvo (23) (rekord) : Copa Macaya (1): 1902. Copa Barcelona (1): 1903. Campionat de Catalunya (21): 1904/1905, 1908/1909, 1909/1910, 1912/1913, 1915/1916, 1918/1919, 1919/1920, 1920/1921, 1921/1922, 1923/1924, 1924/1925, 1925/1926, 1926/1927, 1927/1928, 1929/1930, 1930/1931, 1931/1932, 1933/1934, 1935/1936, 1937/1938. Druhé miesto (5): Copa Macaya (1): 1901. Campionat de Catalunya (4): 1907/1908, 1911/1912, 1932/1933, 1936/1937. Liga Catalana: Víťazstvo (1) (rekord) : 1937/1938. Katalánsky pohár: Víťazstvo (8) (rekord) : 1991, 1993, 2000, 2004, 2005, 2007, 2013, 2014. Druhé miesto (9): 1996, 1997, 1998, 2001, 2002, 2006, 2008, 2010, 2011. Národné tituly La Liga: Víťazstvo (26): 1928/1929, 1944/1945, 1947/1948, 1948/1949, 1951/1952, 1952/1953, 1958/1959, 1959/1960, 1973/1974, 1984/1985, 1990/1991, 1991/1992, 1992/1993, 1993/1994, 1997/1998, 1998/1999, 2004/2005, 2005/2006, 2008/2009, 2009/2010, 2010/2011, 2012/2013, 2014/2015, 2015/2016, 2017/2018, 2018/2019. Druhé miesto (25): 1929/1930, 1945/1946, 1953/1954, 1954/1955, 1955/1956, 1961/1962, 1963/1964, 1966/1967, 1967/1968, 1970/1971, 1972/1973, 1975/1976, 1976/1977, 1977/1978, 1981/1982, 1985/1986, 1986/1987, 1988/1989, 1996/1997, 1999/2000, 2003/2004, 2006/2007, 2011/2012, 2013/2014, 2016/2017. Copa del Rey: Víťazstvo (30) (rekord) : 1911/1912: 2:0 vs. R. S. Gimnástica Española 1912/1913: 2:1 vs. Real Sociedad 1919/1920: 2:0 vs. Athletic Bilbao 1921/1922: 5:1 vs. Real Unión 1924/1925: 2:0 vs. Getxo 1925/1926: 3:2 vs. Atlético Madrid 1927/1928: 3:1 vs. Real Sociedad 1941/1942: 4:3 vs. Athletic Bilbao 1950/1951: 3:0 vs. Real Sociedad 1951/1952: 4:2 vs. Valencia 1952/1953: 2:1 vs. Athletic Bilbao 1956/1957: 1:0 vs. Espanyol 1958/1959: 4:1 vs. Granda 1962/1963: 3:1 vs. Real Zaragoza 1967/1968: 1:0 vs. Real Madrid 1970/1971: 4:3 vs. Valencia 1977/1978: 3:1 vs. Las Palmas 1980/1981: 3:1 vs. Sporting Gijón 1982/1983: 2:1 vs. Real Madrid 1987/1988: 1:0 vs. Real Sociedad 1989/1990: 2:0 vs. Real Madrid 1996/1997: 3:2 vs. Real Betis 1997/1998: 1:1 vs. Mallorca (5:4 po penaltách) 2008/2009: 4:1 vs. Athletic Bilbao 2011/2012: 3:0 vs. Athletic Bilbao 2014/2015: 3:1 vs. Athletic Bilbao 2015/2016: 2:0 vs. Sevilla 2016/2017: 3:1 vs. Deportivo Alavés 2017/2018: 5:0 vs. Sevilla Druhé miesto (10): 1918/1919: 2:5 vs. Getxo 1931/1932: 0:1 vs. Athletic Bilbao 1935/1936: 1:2 vs. Real Madrid 1953/1954: 0:3 vs. Valencia 1973/1974: 0:4 vs. Real Madrid 1983/1984: 0:1 vs. Athletic Bilbao 1985/1986: 0:1 vs Real Zaragoza 1995/1996: 0:1 vs. Atlético Madrid 2010/2011: 0:1 vs. Real Madrid 2013/2014: 1:2 vs. Real Madrid 2018/2019: 1:2 vs. Valencia Copa de la Liga: Víťazstvo (2) (rekord) : 1982/1983: 4:3 (2: 2 / 2 :1) vs. Real Madrid 1985/1986: 2:1 (1: 0 / 2 :0) vs. Real Betis Supercopa de España: Víťazstvo (13) (rekord) : 1983: 4:1 ( 3 :1 / 0: 1 ) vs. Athletic Bilbao 1991: 2:1 (0: 1 / 1 :1) vs. Atlético Madrid 1992: 5:2 ( 3 :1 / 1: 2 ) vs. Atlético Madrid 1994: 6:5 (0: 2 / 4 :5) vs. Real Zaragoza 1996: 6:5 ( 5 :2 / 3: 1 ) vs. Atlético Madrid 2005: 4:2 (0: 3 / 1 :2) vs. Real Betis 2006: 4:0 (0: 1 / 3 :0) vs. Espanyol 2009: 5:1 (1: 2 / 3 :0) vs. Athletic Bilbao 2010: 5:3 (3: 1 / 4: 0) vs. Sevilla 2011: 5:4 (2: 2 / 3 :2) vs. Real Madrid 2013: 1:1 (1: 1 / 0 :0) vs. Atlético Madrid 2016: 5:0 (0: 2 / 3 :0) vs. Sevilla 2018: 2:1 vs. Sevilla Druhé miesto (10): 1985: 2:3 (3: 1 / 1 :0) vs. Atlético Madrid 1988: 2:3 (2: 0 / 2 :1) vs. Real Madrid 1990: 1:5 ( 0 :1 / 4: 1 ) vs. Real Madrid 1993: 2:4 (3: 1 / 1 :1) vs. Real Madrid 1997: 3:5 ( 2 :1 / 4: 1 ) vs. Real Madrid 1998: 1:3 (2: 1 / 0 :1) vs. Mallorca 1999: 3:5 (1: 0 / 3 :3) vs. Valencia 2012: 4:4 ( 3 :2 / 2: 1 ) vs. Real Madrid 2015: 1:5 (4: 0 / 1 :1) vs. Athletic Bilbao 2017: 1:5 (1: 3 / 0 :2) vs. Real Madrid Copa Eva Duarte: (predchodca Supercopa de España ) Víťazstvo (3) (rekord) : 1948: 1:0 vs. Sevilla 1952: Získala titul bez play-off zápasov, pretože vyhrala Copa del Rey a La Ligu 1953: Z ískala titul bez play-off zápasov, pretože vyhrala Copa del Rey a La Ligu Druhé miesto (2): 1949: 4:7 vs. Valencia 1951: 0:2 vs. Atlético Madrid Copa de Oro Argentina: (predchodca Copa Eva Duarte ) Víťazstvo (1) (rekord) : Európske tituly Pohár majstrov európskych krajín / Liga Majstrov UEFA: Víťazstvo (5) : 1991/1992: 1:0 vs. Sampdoria 2005/2006: 2:1 vs. Arsenal 2008/2009: 2:0 vs. Manchester United 2010/2011: 3:1 vs. Manchester United 2014/2015: 3:1 vs. Juventus Druhé miesto (3): 1960/1961: 2:3 vs. Benfica 1985/1986: 0:0 vs. Steaua Bukurešť (0-2 na penalty) 1993/1994: 0:4 vs. AC Miláno Pohár víťazov pohárov UEFA: Víťazstvo (4) (rekord) : 1978/1979: 4:3 vs. Fortuna Düsseldorf 1981/1982: 2:1 vs. Standard Liège 1988/1989: 2:0 vs. Sampdoria 1996/1997: 1:0 vs. PSG Druhé miesto (2): 1968/1969: 2:3 vs. Slovan Bratislava 1990/1991: 1:2 vs. Manchester United Inter-Cities Fairs Cup: Víťazstvo (3) (rekord) : 1955-1958: 8:2 (2: 2 / 6 :0) vs. Londýnska XI 1958-1960: 4:1 (0: 0 / 4 :1) vs. Birmingham City 1965-1966: 4:3 ( 0 :1/2: 4 ) vs. Real Zaragoza Druhé miesto (1): 1961-1962: 3:7 (6: 2 / 1 :1) vs. Valencia Superpohár UEFA: Víťazstvo (5) (spoločný rekord) : 1992: 3:2 (1: 1 / 2 :1) vs. Werder Brémy 1997: 3:1 ( 2 :0/1: 1 ) vs. Borussia Dortmund 2009: 1:0 vs. Šachtar Doneck 2011: 2:0 vs. Porto 2015: 5:4 vs. Sevilla Druhé miesto (4): 1979: 1:2 (1: 0 / 1 :1) vs. Nottingham Forest 1982: 1:3 ( 1 :0/3: 0 ) vs. Aston Villa 1989: 1:2 ( 1 :1/1: 0 ) vs. AC Miláno 2006: 0:3 vs. Sevilla Medzinárodné tituly Interkontinentálny pohár/Majstrovstvá klubov FIFA: Váťazstvo (3): 2009: 2:1 vs. Estudiantes 2011: 4:0 vs. Santos 2015: 3:0 vs. River Plate Druhé miesto (2): 1992: 1:2 vs. São Paulo 2006: 0:1 vs. Internacional"}
{"id": "233577", "title": "Hymna FC Barcelona", "context": "Verzie Toto nie je jediná hymna, ktorú klub v priebehu rokov používala. Prvá hymna klubu je z 18. februára 1923, slová k nej zložil Rafael Folch i Capdevila a hudbu Enric Morera. Po prvýkrát sa spievala na štadióne Les Corts zborom Orfeóna Gracienca, ako súčasť vzdania úcty prezidentovi a zakladateľovi klubu Joanovi Gamperovi. Jej slová opisovali vzťah medzi športom a katalánskym národom. Pri príležitosti 50. výročia založenia klubu napísal Esteve Calzada slová pre novú hymnu, ku ktorej hudbu zložil Joan Dotras. Bola nazvaná Barcelona, sempre amunt! . Navzdory vtedajšej politickej situácii bola napísaná v katalánčine. V roku 1957 pri príležitosti slávnostného otvorenia Camp Nou, napísal Josep Badia tretiu hymnu Himne a l’Estadi . Vtedy sa po prvýkrát objavil v slovách hymny výraz Barça . Táto hymna bola skomponovaná Adolfom Cabané. Hymna z roku 1974 bola natoľko úspešná, že na predchádzajúce sa veľmi rýchlo zabudlo. Je súčasťou klubovej tradície a ani po viac ako 30 rokoch používania tejto hymny si nikto nevie predstaviť, že by ju mala nahradiť iná. Ďalšia hymna bola napísaná k storočnici založenia klubu, s názvom Cant del Centenari a po prvýkrát sa hrala 22. septembra 1998. Slová k nej napísal Ramon Solsona a hudbu zložil Antoni Ros Marbà. Od začiatku bolo jasné, že táto hymna sa použije len v kontexte osláv storočnice klubu."}
{"id": "255744", "title": "FC Barcelona C", "context": "Introduction  Fútbol Club Barcelona C bol druhým rezervným tímom FC Barcelona, ktorý bol 2. júla 2007 zrušený, svoje zápasy hrával na štadióne Mini Estadi, v tesnej blízkosti Camp Nou. Bol založený v roku 1967 ako amatérsky tím a názov FC Barcelona C prijal až v roku 1993. Na rozdiel od systému, ktorý funguje v Anglicku, v Španielsku hrajú rezervné tímy v tej istej futbalovej pyramíde ako ich materské kluby. Samozrejme rezervné tímy nemôžu postúpiť do tej istej divízie ako ich materský tím alebo iný rezervný tím klubu. FC Barcelona C naposledy hrala v Tercera División, čo je štvrtá úroveň španielskej ligy a nemohla postúpiť do vyššej súťaže, Segunda División B, nakoľko túto súťaž hralo klubové béčko, FC Barcelona Atlètic. Po sezóne 2006/07, keď FC Barcelona Atlètic vypadla zo Segunda División B do Tercera División, sa prezident klubu Joan Laporta rozhodol ho neprihlásiť do katalánskej regionálnej súťaže a klub rozpustil."}
{"id": "302242", "title": "Majstrovstvá klubov FIFA 2011 – Zostavy", "context": "[[FC Barcelona]] Tréner: Josep Guardiola"}
{"id": "255736", "title": "FC Barcelona Atlètic", "context": "Introduction  Fútbol Club Barcelona B (kedysi Fútbol Club Barcelona Atlètic ) je španielsky futbalový klub, ktorý je rezervným tímom FC Barcelona. V Španielsku hrajú rezervné tímy v tej istej futbalovej pyramíde ako ich materské kluby. Samozrejme rezervné tímy nemôžu postúpiť do tej istej divízie ako ich materský tím. Z tohto dôvodu aj FC Barcelona B nemôže postúpiť do Primera División. Rezervné tímy tiež nemôžu hrať Copa del Rey, španielsky kráľovský pohár. Na dôvažok len hráči do 23 rokov alebo hráči do 25 rokov s profesionálnou zmluvou sa môžu v priebehu sezóny meniť medzi materským a rezervným tímom. História tohto tímu je odlišná od histórie materského klubu a len v deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa klub stal známym ako béčko FC Barcelona. Predtým bol klub známy ako Club Deportivo Espanya Industrial , Club Deportivo Condal a Barcelona Atlètic . Od roku 1993 do 2007 bol céčkom FC Barcelona a po jeho zrušení, od sezóny 2007/08 sa FC Barcelona B stala známa ako Barcelona Atlètic. Po príchode nového prezidenta na stoličku FC Barcelona sa Barca Atlètic premenovala opäť na FC Barcelona B Hoci FC Barcelona je tradične vnímaná ako veľmi kozmopolitný klub, napriek tomu má bohatú históriu vo výchove vlastných odchovancov. Množstvo hráčov základu prvého tímu postupne prešlo mládežníckymi, ako aj rezervnými kategóriami klubu. FC Barcelona B hrá svoje zápasy na štadióne Mini Estadi, v tesnej blízkosti Camp Nou. Mini Estadi je jeden z najkrajších štadiónov rezervného tímu na svete. Bol otvorený v roku 1982 a hral na ňom svoje zápasy aj tím amerického futbalu FC Barcelona Dragons a andorrská reprezentácia. Súčasným trénerom klubu je Gerard López, ktorý prevzal taktovku od Jordiho Vinyalsa po spadnutí do Segunda División B."}
{"id": "198115", "title": "Camp Nou", "context": "Plánovanie a výstavba Od roku 1948 boli ľudia okolo klubu čoraz viac odhodlaní vybudovať nový štadión, ale uskutočniť takúto výstavbu nebola vôbec jednoduchá vec. Bolo nutné presvedčiť mestské autority, aby boli ochotné zaradiť nový štadión do územných plánov. Často sa hovorí, že to, čo nakoniec mestských radných presvedčilo o správnosti rozhodnutia pre výstavbu nového štadióna, bol príchod legendárneho Ladislava Kubalu, jedného z najlepších hráčov, aký kedy hral za FC Barcelona. Kubala nepochybne pritiahol ku klubu viac pozornosti a zvýšil jeho atraktívnosť. Rozhodnutie postaviť nový štadión bolo tiež inšpirované ziskom dvoch ligových titulov v sezónach 1947/48 a 1948/49, tesne pred príchodom Kubalu. V septembri 1950, pätnásť dní pred prvým priateľským zápasom Kubalu v novom drese FC Barcelona, sa odohrala kľúčová udalosť pre výstavbu nového štadióna. Vtedajší prezident klubu, Agustí Montal y Galobart, podpísal dohodu, ktorá mala viesť ku kúpe pozemku v oblasti známej ako La Maternidad, dohoda vstúpila do platnosti o dva mesiace neskôr. Fanúšikovia klubu FC Barcelona na štadióne Camp Nou tvoria farby klubu Nasledovalo rušné obdobie. Dňa 9. februára 1951 sa rozhodol výbor pre výstavbu Camp Nou zmeniť miesto, kde mal štadión stáť na inú lokalitu, čo viedlo k sérii neplodných rokovaní s autoritami, ktorým sa to moc nepozdávalo. Zdalo sa, že celá záležitosť bude odložená na neurčito. Avšak 14. novembra 1953 vyhral voľby prezidenta klubu Francesc Miró-Sans. Nový prezident bol nadšeným podporovateľom myšlienky, čo najskoršieho vybudovania nového štadióna. Prvú vec, ktorú 18. februára 1954 po nástupe do funkcie urobil bolo to, že zmenil miesto pre výstavbu na pôvodne kúpený pozemok v roku 1950. A tak sa mohol pred 60 000 fanúšikmi, zástupcom mesta Felipe Acedo Colunga a s požehnaním barcelonského Arcibiskupa Gregoria Modrego, položiť základný kameň budúceho Camp Nou. Architektmi štadióna boli Francesc Mitjans Miró, bratranec prezidenta Miró-Sans, a Josep Soteras Mauri v spolupráci s Lorenzom García Barbónom. Viac ako o rok neskôr 11. júla 1955, klub poveril výstavbou firmu INGAR SA, ktorá odhadla projekt na 66 620 000 pesiet, s tvrdením, že za 18 mesiacov ho postaví. Cena výstavby štadióna nakoniec prevýšila pôvodný odhad a vyšplhala sa na 288 miliónov pesiet. Bola pokrytá hypotekárnym úverom (100 miliónov pesiet) a krátkodobými pôžičkami (60 miliónov pesiet). Síce to umožnilo vybudovanie nového štadióna, ale klub sa zároveň na dlhé obdobie zadĺžil."}
{"id": "163166", "title": "FC Barcelona", "context": "Funkcionári klubu Súčasným prezidentom klubu je Joan Laporta, ktorý je vo funkcii od roku 2021. Trénerom FC Barcelona je Xavi Hernández Vedenie klubu : Prezident: Joan Laporta Športový riaditeľ: Ariedo Breida Prvý viceprezident: Javier Faus Realizačný tím : Hlavný tréner: Xavi Prvý asistent trénera: José Ramón"}
{"id": "436485", "title": "Marc Bartra", "context": "Úspechy  Barcelona 1x víťaz Ligy majstrov: 2010/11 2x víťaz Primera División: 2009/10, 2010/11 1x víťaz Copa del Rey: 2011/12"}
{"id": "436777", "title": "Marc Muniesa", "context": "Úspechy  Barcelona 1x víťaz Primera División: 2008/09 1x víťaz Copa del Rey: 2008/09 2x víťaz španielskeho Superpohára: 2009, 2010 1x víťaz Ligy majstrov: 2008/09 1x víťaz európskeho Superpohára: Superpohár UEFA 2009 Reprezentačné účasť na MS 2009 do 17 rokov - 3. miesto"}
{"id": "436608", "title": "Isaac Cuenca", "context": "Úspechy  Barcelona 1x víťaz MS klubov: 2011 1x víťaz Copa del Rey: 2011/12"}
{"id": "296229", "title": "Santiago Bernabéu Yeste", "context": "Funkcionár v Reale Madrid V rokoch 1935 – 1940 pracoval ako sekretár klubu a v roku 1943 bol Santiago Bernabéu zvolený za predsedu Realu Madrid. Okamžite začal so svojím snom – výstavbou štadiónu a vyzdvihnutím Realu Madrid medzi svetové veľkokluby. Od roku 1979 sa každé leto na jeho počesť uskutočňuje turnaj Trofeo Santiago Bernabéu ."}
{"id": "594442", "title": "Gabriel Barbosa", "context": "Klubová kariéra  Santos 26. mája 2013 Gabriel debutoval v lige vo veku iba 16 rokov remízou 0:0 proti Flamengu. Svoj prvý profesionálny gól strelil 22. augusta pri víťazstve 1:0 nad Gremiom v Copa de Brasil. Inter Miláno 27. augusta 2016 Gabriel podpísal s Interom Miláno päťročnú zmluvu v hodnote údajne 29,5 milióna eur. Svoj prvý gól za Inter strelil 19. februára po tom, čo nastúpil ako náhradník pri víťazstve 1:0 vonku proti Bologni. Hosťovanie v SL Benfica Dňa 31. augusta 2017 sa Gabriel pripojil k portugalskému klubu Benfica na základe celoročnej zmluvy o hosťovaní. Debutoval 12. septembra v zápase Ligy majstrov UEFA proti CSKA Moskva. Gabriel debutoval v Primeira Lige 16. septembra 2017 pri prehre 2:1 na ihrisku Boavista. Klub opustil v januári, odohral iba 165 minút a strelil jediný gól. Návrat do Santosu (hosťovanie) Dňa 25. januára 2018 Gabriel smeroval na ročné hosťovanie do svojho rodného klubu Santos. Svoj návrat absolvoval 11. februára a strelil gól pri remíze 2:2 vonku proti Ferroviária. Gabriel Barbosa vo Flamengu Hosťovanie vo Flamengu Dňa 11. januára 2019 Flamengo oficiálne oznámilo dohodu s Interom Miláno o podpise Gabriela na hosťovanie do konca roka. Gabriel debutoval za Flamengo 23. januára 2019 v Campeonato Carioca pri remíze 1:1 s Resende FC. Svoj prvý gól za Flamengo strelil 24. februára 2019 pri výhre 4:1 proti Americano FC. Dňa 23. novembra 2019 strelil Gabriel dva góly vo finále Copa Libertadores 2019, pri výhre 2:1 nad River Plate, v zápase bol tiež vylúčený a stal sa najlepším strelcom súťaže s deviatimi gólmi. Flamengo Dňa 27. januára 2020 Flamengo oznámilo, že sa s Interom dohodli na trvalom prestupe a Gabriel podpísal s klubom zmluvu do decembra 2024 s dohodou v hodnote 18,5 milióna eur."}
{"id": "436354", "title": "Tito Vilanova", "context": "Životopis  Hráčska kariéra Narodil sa v Bellcaire d Empordà, v katalánskej provincii Girona. V roku 1990, po absolvovaní mládežníckej akadémie Barcelony, opustil tím z Primera División, keďže nebol schopný sa dostať do \"A tímu\". Jeho ďalší klub bol tiež v rodnom regióne, UE Figueres. Tomu pomohol v sezóne 1991/1992 k historicky najlepšiemu umiestneniu v Segunda División (3. miesto). Následne sa presunul do prvoligového Celta Vigo, ale celé tri roky nastupoval len zriedkakedy. Preto sa v roku 1995 vrátil späť do Segunda División, kde hral za tím CD Badajoz a neskôr do RCD Mallorca, UE Lleida a Elche CF. Kariéru ukončil v UDA Gramenet, v rodnom regióne. V roku 1998, počas svojej prvej sezóny v Lleida, v zápase Copa Catalunya proti Barcelone, trénovanej Mourinhom (počas turnaja zastupoval Louisa van Gaala ako hlavného kouča), dal Vilanova gól a stal sa tak historicky prvým hráčom, ktorý dal gól tímu vedenému týmto Portugalčanom. Trénerská kariéra Po svojej nenápadnej hráčskej kariére – za 3 roky odohral len 26 zápasov v Primera División – začal pracovať v Barcelone (jeho prvý klub) ako asistent trénera Pepa Guardiolu. Bol súčasťou tímu, ktorý vyhral 14 titulov. Po odchode Guardiolu prevzal v roku 2012 mužstvo a v sezóne 2012/2013 ho priviedol (napriek zdravotným problémom) k titulu v španielskej lige s rekordným ziskom 100 bodov. V Lige majstrov 2012/13 Barcelonu v semifinále vyradil FC Bayern München. Dňa 19. júla 2013 zo zdravotných dôvodov musel opustiť trénerskú funkciu v Barcelone. 25. apríla 2014 vo veku 45 rokov podľahol rakovine."}
{"id": "463511", "title": "Dick Dale", "context": "Mladosť Narodil a v Bostone v Massachusetts. (Mnohé biografie píšu, že sa narodil v Bejrúte v Libanone). Má libanonsky, poľský a bieloruský pôvod. V Južnej Kalifornii vo veku 17 rokov spoznal surfovú hudbu. skoro potom sa naučil hrať na bicie a na trúbku. Kvôli svojmu libanonskému pôvodu, mal veľký záujem o arabskú hudbu, ktorá neskôr mala výrazný vplyv na jeho vývoj v surf rockovej hudbe."}
{"id": "488018", "title": "Claude François", "context": "Životopis Narodil sa v egyptskom meste Al-Ismáílíja talianskej matke a francúzskemu otcovi. Počas Suezskej krízy v roku 1956 sa rodina presťahovala do Monaka. Spevácky začínal ako hotelový spevák na francúzskej riviére, jeho kariéra však odštartovala najmä po presťahovaní do Paríža. Tu uvádzal do francúzskeho kultúrneho okruhu rad vplyvov anglosaskej hudby (twist, rock), čo mu v 60. rokoch prinieslo mimoriadnu popularitu najmä medzi mládežou, ktorej sa páčil aj jeho dynamický pohyb po javisku. Niekedy bol nazývaný tiež francúzskym Elvisom Presleym. Preslávil sa predovšetkým coververziami amerických hitov. V 70. rokoch plynulo prešiel od rokenrolu k nastupujúcemu disko štýlu. V tejto ére si získal takisto kredit usporadúvaním charitatívnych koncertov. V roku 1975 tesne unikol smrti pri bombovom útoku teroristickej organizácie IRA v Londýne, rok potom čelil pokusu o vraždu, keď na neho vystrelil neznámy muž pri vystupovaní z auta. Aj tentoraz však vyviazol. Napriek tomu onedlho, v roku 1978, zomrel za zvláštnych okolností: pri kúpeli vo vani sa pokúšal opraviť pokazené svietidlo na stene a zabil ho elektrický prúd. Smrť populárneho umelca v 39 rokoch Francúzsko silno zasiahla a vzbudila vlnu záujmu o jeho dielo. Aj preto v roku 2005 skončil v ankete Najväčší Francúz na 36. mieste."}
{"id": "487508", "title": "Joseph Alfidi", "context": "Život Narodil sa roku 1949 v meste Yonkers v americkom štáte New York do rodiny talianskeho pôvodu a hudbe sa venoval už od detstva. V troch rokoch začal hrať na niekoľko rôznych nástrojov. Vo svojich šiestich rokoch prvýkrát dirigoval Miamský symfonický orchester. V siedmich rokoch potom prvýkrát vystupoval v newyorskej Carnegie Hall a čoskoro vystúpil v televíznom programe, kde hral na štyri nástroje. V roku 1960 odišiel do Belgicka, kde hral pre kráľovnú Alžbetu. Neskôr sa však verejnému vystupovaniu prestal venovať a začal vyučovať hru na klavír na Kráľovskom konzervatóriu Liège. Zomrel po dlhej chorobe na začiatku roka 2015 v Bruseli."}
{"id": "506356", "title": "Casey Neistat", "context": "Reklamy Okrem jeho kariéry v televízii a na YouTube, natočil aj reklamy. Natočil ich pre Nike, Inc., Google, J.Crew, a aj Mercedes-Benz."}
{"id": "578863", "title": "Mike Danton", "context": "Osobný život V roku 2015 si vzal za ženu dlhoročnú priateľku Nancy, s ktorou má dve deti. O rok neskôr získal magisterské tituly v oblasti psychológie a kriminológie. Štúdium na Saint Mary s University ukončil s vyznamenaním. Po zavŕšení hokejovej kariéry sa začal venovať trénovaniu, no v budúcnosti by rád využil nadobudnuté vzdelanie na prácu so športovcami, ktorí trpia závislosťami na drogách či depresiami."}
{"id": "310353", "title": "Drew Van Acker", "context": "Životopis Narodil sa vo Philadelphii, detstvo prežil v Medforde v New Jersey. S herectvom začal na strednej škole, kde bol aj členom futbalového a lacrossového mužstva. Futbalový talent mu zabezpečil štúdium na Towson University v Marylande, kde navštevoval aj herecké kurzy. Po krátkom pobyte v New Yorku sa presťahoval do Los Angeles. Účinkoval napríklad v seriáli Castle , momentálne (2012) hrá v modernom americkom seriáli Pretty Little Liars postavu Jasona DiLaurentisa."}
{"id": "209713", "title": "Andrej Sergejevič Aršavin", "context": "Zaujímavosti Ako chlapec bol povolaný do regionálneho výberu. Svoj profesionálny debut si odbil proti anglickému Bradford City. Napísal tri knihy, vrátane jednej s názvom - 555 otázok a odpovedí o ženách, peniazoch, politike a futbale. Má diplom z módneho návrhárstva. Vyhral Pohár UEFA s jeho bývalým klubom. V Zenitu Petrohrad strelil 71 gólov."}
{"id": "530400", "title": "Sam Shepard", "context": "Životopis Obaja jeho rodičia boli pôvodným povolaním učitelia, jeho otec za 2. svetovej vojny slúžil v americkom letectve ako bombardér a po vojne v armáde zostal natrvalo, svoje detstvo preto strávil na rôznych amerických vojenských základniach. Nakoniec však celá rodina skončila na ovocinárskej poľnohospodárskej farme, kde sám spočiatku tiež pracoval. Okrem toho sa venoval aj športu (rodeo a bejzbal) a hudbe, hral okrem iného aj v rockovej kapele, hudba jeho kapely The Holy Modal Rounders zaznela v známom filme Bezstarostná jazda . Po ukončení strednej školy krátko študoval aj na vysokej škole, štúdium však nedokončil, pretože sa pripojil k zájazdovej divadelnej skupine. Službe vo vietnamskej vojne sa vyhol výhovorkou na to, že je drogovo závislý na heroíne. Na začiatku osemdesiatych rokov spolupracoval s waleským hudobníkom a skladateľom Johnom Caleom; prispel dvoma textami na jeho album Music for a New Society , konkrétne k piesňam \"If You Were Still Around\" a Risé, Sam and Rimsky-Korsakov. "}
{"id": "300533", "title": "David Luiz", "context": "Externé odkazy  Profil hráča na oficiálnej stránke klubu Arsenal FC Profil hráča na stránke Transfermarkt Profil hráča na stránke Soccerway"}
{"id": "85193", "title": "Freddy Meyer", "context": "Klubový hokej V sezóne 2005/06 sa definitívne prebojoval do hlavného mužstva klubu NHL Philadelphia Flyers (predošlý rok pôsobil hlavne vo farmárskom tíme)."}
{"id": "231712", "title": "Dino Zoff", "context": "Trenerská kariéra V roku1982 vybojoval ako hráč s taliansko reprezentáciou titul mastrov sveta. V roku 2000 viedol taliansku reprezentciu na majstrovstvách Európy. Tím dovedol až do finále, kde Taliansko podľahlo Francúzsku až v predĺžení. Po kritike zo strany Silvia Berlusconiho (talianskeho premiéra a majiteľa AC Miláno) z postu reprezentačného trénera odstúpil."}
{"id": "85214", "title": "Ryan Malone", "context": "Klubový hokej V sezóne 2005/08 hrával za klub NHL Pittsburgh Penguins. Deň pred otvorením trhu s voľnými hráčmi, bol vymenený do tímu Tampa Bay Lightning s ktorým okamžite podpísal dlhodobú zmluvu."}
{"id": "86492", "title": "Mark Streit", "context": "Klubový hokej Bol draftovaný v roku 2004, od sezóny 2005/06 hrával za Montreal Canadiens. V lete 2008 podpísal päťročný kontrakt s klubom New York Islanders, mal by podporiť presilovky tímu."}
{"id": "242911", "title": "Robert Kovač", "context": "Kariéra Kariéru odštartoval v nižších súťažiach v kluboch Rapid Wedding a Hertha Zehlendorf. V nemeckej bundeslige debutoval v drese FC Norimberg v roku 1995. Neskôr hral za Bayer Leverkusen (1996-2001), Bayern Mníchov (2001-2005). V rokoch 2005-2007 hrával v taliansku - Juventus Turín. V roku 2007 sa na jednu sezónu vrátil do Nemecka do klubu Borussia Dortmund. V roku 2009 prestúpil do chorvátskeho klubu Dinamo Zahreb."}
{"id": "598483", "title": "Gustav Mahler", "context": "Jeho otec bol v Kališti obchodníkom. Prežil detstvo plné smútku a nepokoja: zomrelo mu sedem súrodencov. V detstve prejavoval hudobné nadanie a tak sa rodičia rozhodli, že bude hudobníkom. Učili ho najlepší jihlavskí hudobníci. Ukončil gymnázium v Jihlave a zároveň konzervatórium vo Viedni. Po absolutóriu vystriedal mnoho pôsobísk napr. Halle, Ľubľana, Olomouc, Praha, Lipsko – ako operný dirigent. V Lipsku vytvoril Lipskú symfóniu, ktorá mala premiéru v Budapešti, kde sa stal riaditeľom opery. Potom pôsobil v Hamburgu a desať rokov vo Viedni. V období prenasledovania Židov bol v USA, kde bol riaditeľom Metropolitnej opery v New Yorku. Tu mu zomrela dcéra a lekári mu zistili srdcovú chybu. Po nezhodách v opere odišiel a zomrel vo viedenskom sanatóriu. Pochovaný je vedľa svojej dcéry v Grinzingu."}
{"id": "203312", "title": "Sankt Gilgen", "context": "Osobnosti  Anna Maria Mozartová ( 1720 – † 1778), matka Wolfganga Amadea Mozarta Helmut Kohl ( 1930), nemecký politik a štátnik"}
{"id": "166104", "title": "Karel Stamic", "context": "Životopis Narodil sa a žil v cudzine. Od detstva bol virtuóznym hudobníkom, už v sedemnástich rokoch pôsobil ako druhý huslista vychýreného mannheimského orchestra, ale ovládal aj mnoho ďalších nástrojov. Už v roku 1770 sa stal dvorným skladateľom grófa de Noailles v Paríži. Dosiahol veľkú popularitu počas svojich početných koncertných ciest po Európe, predovšetkým v Nemecku, Nizozemsku a Anglicku. Jeho skladateľská práca obsahuje predovšetkým kompozície sonátovej formy, ktorú ovládal s veľkou suverenitou (v tomto zmysle pokračoval v odkaze svojho otca, ktorý bol objaviteľom jej klasickej cyklickej formy). Témy sú spracovávané s maximálnou spevnosťou.A tak."}
{"id": "116887", "title": "Pieseň o zemi", "context": "Introduction  Pieseň o zemi () je dielo rakúskeho hudobného skladateľa Gustava Mahlera. Bolo napísané v rokoch 1907 – 1908 a ide o jednu z jeho najzaujímavejších symfonických prác. Skladba zachytáva Mahlera vo svojom najsmutnejšom, ale najinovatívnejšom období. Pieseň o zemi je filozofická, ale intímna zároveň. Piesňou o zemi vstúpil Mahler do neskorého obdobia svojej tvorby. V porovnaní s predošlou Mahlerovou tvorbou je Pieseň o zemi lyrickejšia a citovejšia. Táto citovosť je však spätá s minulosťou, ktorá je už nenávratne preč."}
{"id": "488836", "title": "Franz Xaver Süßmayr", "context": "Introduction  Franz Xaver Süßmayr ( 1766, Schwanenstadt, Rakúsko – † 17. september 1803, Viedeň) bol rakúsky hudobný skladateľ."}
{"id": "203454", "title": "Pörtschach am Wörther See", "context": "Osobnosti  Johannes Brahms, ( 1833 - † 1897), nemecký hudobný skladateľ"}
{"id": "518069", "title": "Leopold Mozart", "context": "Introduction  Johann Georg Leopold Mozart ( 14. november 1719, Augsburg† 28. máj 1787, Salzburg) bol hudobný skladateľ, huslista a hudobný pedagóg. Bol otcom Wolfganga Amadea Mozarta a jeho sestry Marie Anny Mozartovej."}
{"id": "8773", "title": "1911", "context": "Úmrtia Súbor:Gustav Mahler 1909.jpg|thumb|upright|Gustav Mahler ( 18. máj) Súbor:JosephPulitzernndb.jpg|thumb|upright|Joseph Pulitzer ( 29. október) 16. január – Noël Bernard, francúzsky botanik ( 1874) 17. január – Francis Galton, anglický psychológ a antropológ ( 1822) 27. január – Anton Bielek, slovenský spisovateľ ( 1857) 1. marec – Jacobus Henricus van ’t Hoff, holandský chemik ( 1852) 10. apríl – Edward Palmer, americký botanik a archeológ ( 1829) 19. apríl – Ivan Grohar, slovinský impresionistický maliar ( 1867) 30. apríl – Arthur Fallot, francúzsky lekár ( 1850) 18. máj – Gustav Mahler, rakúsky hudobný skladateľ ( 1860) 29. máj – W. S. Gilbert, anglický dramatik, libretista, básnik a ilustrátor ( 1836) 26. jún – Othmar Zeidler, rakúsky chemik ( 1859) 16. júl – August Harambašić, chorvátsky básnik a politik ( 1861) 8. september – Jan Puzyna de Kosielsko, poľský biskup a kardinál ( 1842) 1. október – Wilhelm Dilthey, nemecký filozof ( 1833) 7. október - Elmer McCurdy, americký bankový a vlakový lupič ( 1880) 9. október – Elzéar Abeille de Perrin, francúzsky entomológ ( 1843) 18. október – Alfred Binet, francúzsky psychológ ( 1857) 19. október – Eugene Burton Ely, americký letecký priekopník ( 1886) 29. október – Joseph Pulitzer, maďarsko-americký redaktor a vydavateľ ( 1847) 2. november – Miloš Jiránek, český maliar ( 1875) 10. november – Félix Ziem, francúzsky maliar († 1821) 16. november – Ján Mocko, slovenský evanjelický kňaz, cirkevný a literárny historik ( 1843) 26. november – Paul Lafargue, francúzsky novinár, politický aktivista, zať Karla Marxa ( 1842) 1. december – Vasilij Maximovič Maximov, ruský realistický maliar ( 1844) 5. december – Valentin Alexandrovič Serov, ruský maliar a grafik ( 1865) 13. december – Nikolaj Nikolajevič Beketov, ruský fyzikálny chemik ( 1827) 20. december – Paul Topinard, francúzsky antropológ a lekár ( 1830) 1911"}
{"id": "105736", "title": "Joseph Haydn", "context": "Introduction Portréd na nemeckej známke z roku 1959 Franz Joseph Haydn ( 31. marec 1732, Rohrau, Rakúsko – † 31. máj 1809, Viedeň) bol rakúsky hudobný skladateľ."}
{"id": "518070", "title": "Leopold Mozart", "context": "Život Leopold Mozart sa narodil 14. novembra 1719 ako syn Johanna Georga Mozarta a jeho ženy Anny Marie v Augsburgu. Základné vzdelanie získal na Jezuitskom gymnáziu a lýceu. Podľa priania rodičov sa mal stať kňazom, ale po otcovej smrti v roku 1737 sa kňazstva vzdal a vstúpil na Salzburskú univerzitu, kde študoval filozofiu a právo. Zo začiatku študoval veľmi úspešne a už po prvom roku štúdia zložil bakalárske skúšky a získal verejnú pochvalu. Tvrdá školská disciplína kládla nemalé nároky na samostatného ducha a už v roku 1739 bol pre nevhodné správanie z univerzity vylúčený. Vstúpil do služieb grófa Johanna Thurn-Valsassina a Taxis, a získal titul Kammerdiener. Grófovi tiež venoval svoj opus č. 1: 6 triových sonetov. Krátko potom skomponoval zbierku Nemecké pašie a niekoľko skladieb na latinské texty, čo sa stalo doporučením, aby v roku 1743 získal miesto štvrtého huslistu v orchestri Princa-arcibiskupa. Okrem toho sa stal učiteľom husľovej a organovej hry chrámového chlapčenského zboru. To mu zaistilo trvalý peňažný príjem a mohol sa konečne vo veku 28 rokov oženiť. Kariéra sľubne pokračovala. V roku 1757 bol menovaný dvorným skladateľom a v roku 1763 zástupcom kapelníka. Jeho manželkou sa stala Anna Maria Pertl a podľa všetkých záznamov bolo manželstvo veľmi šťastné. Mali spolu sedem detí, no iba dvaja sa dožili dospelosti: Maria Anna Walburga Ignatia ( 1751), ktorú prezývali Nannerl a Johann Chrysostom Wolfgang Gottlieb ( 1756), známy pod menom Wolfgang Amadeus Mozart. V roku Amadeovho narodenia vydal svoju preslávenú školu husľovej hry Versuch einer gründlichen Violinschule , ktorá razom učinila Leopolda známym po celej hudobnej Európe. Bol navrhnutý za člena prestížnej hudobnej spoločnosti Societät der Musikalischen Wissenschaften v Lipsku. V týchto rokoch bol Leopold Mozart na vrchole svojej tvorivej aktivity."}
{"id": "126541", "title": "Claudio Abbado", "context": "Životopis Pochádzal z rodiny hudobníkov: otec bol profesorom hry na husliach, matka klaviristka. Hru na klavír študoval v Miláne, dirigovanie vo Viedni. Ako dirigent debutoval v roku 1958, v roku 1963 zvíťazil v dirigentskej súťaži Dmitria Mitropoulousa v New Yorku. Jeho úspešná kariéra pokračovala najskôr získaním miesta dirigenta a v roku 1971 umeleckého riaditeľa opery La Scala v Miláne. Súčasne pôsobil ako stály dirigent Viedenského filharmonického orchestra a hlavný hosťujúci dirigent Londýnskeho symfonického orchestra. Z jeho iniciatívy vznikol v roku 1986 Mládežnícky orchester Gustava Mahlera (nem. Gustav Mahler Jugendorchester). Od roku 1988 dirigent a umelecký riaditeľ Viedenskej štátnej opery (Wiener Staatsoper), v rokoch 1989 - 2002 pôsobil ako šéfdirigent svetoznámych Berlínskych filharmonikov. Spolupracoval so Slovenským filharmonickým zborom pri inscenovaní operných predstavení."}
{"id": "35801", "title": "Gustav Mahler", "context": "Introduction  Gustav Mahler ( 7. júl 1860, Kaliště – † 18. máj 1911, Viedeň) bol rakúsky hudobný skladateľ a dirigent. Jeho otec bol v Kališti obchodníkom. Prežil detstvo plné smútku a nepokoja: zomrelo mu sedem súrodencov. V detstve prejavoval hudobné nadanie a tak sa rodičia rozhodli, že bude hudobníkom. Učili ho najlepší jihlavskí hudobníci. Ukončil gymnázium v Jihlave a zároveň konzervatórium vo Viedni. Po absolutóriu vystriedal mnoho pôsobísk napr. Halle, Ľubľana, Olomouc, Praha, Lipsko – ako operný dirigent. V Lipsku vytvoril Lipskú symfóniu, ktorá mala premiéru v Budapešti, kde sa stal riaditeľom opery. Potom pôsobil v Hamburgu a desať rokov vo Viedni. V období prenasledovania Židov bol v USA, kde bol riaditeľom Metropolitnej opery v New Yorku. Tu mu zomrela dcéra a lekári mu zistili srdcovú chybu. Po nezhodách v opere odišiel a zomrel vo viedenskom sanatóriu. Pochovaný je vedľa svojej dcéry v Grinzingu."}
{"id": "474014", "title": "Karl Thomas Mozart", "context": "Introduction  Karl alebo Carl Thomas Mozart , ( 21. september 1784, Viedeň, Habsburská monarchia – † 31. október 1858, Miláno, Habsburská monarchia) bol druhý a starší z dvoch preživších synov Wolfganga a Constance Mozartových. Druhým synom bol Franz Xaver Wolfgang Mozart."}
{"id": "159971", "title": "Violončelový koncert", "context": "Ďalšie významné diela pre violončelo a orchester  Max Bruch Kol Nidrei Piotr Iljič Čajkovskij Variácie na rokokovú tému Johannes Brahms Dvojkoncert pre husle a violončelo a-mol Benjamin Britten Cello Symphony"}
{"id": "20096", "title": "Wolfgang Amadeus Mozart", "context": "Introduction Mozartov dom vo Viedni Wolfgang Amadeus Mozart ( 27. január 1756, Salzburg – † 5. december 1791, Viedeň), pokrstený ako Johannes Chrysostomus Wolfgangus Theophilus Mozart bol rakúsky klasicistický hudobný skladateľ. Jeho dielo malo veľký vplyv na vývoj európskej hudby. Je považovaný za jedného z najväčších BS skladateľov klasicizmu aj celých dejín hudby."}
{"id": "116891", "title": "Pieseň o zemi", "context": "Externé odkazy  Das Lied von der Erde: The Literary Changes; pôovodné čínske básne, Bethegeho preklady a Mahlerove úpravy básní (po anglicky) Kategória:Gustav Mahler Kategória:Hudobné kompozície Gustava Mahlera Kategória:Symfónie"}
{"id": "291412", "title": "Katedrála svätého Ruperta a Virgila", "context": "Hudba v salzburskej katedrále Wolfgang Amadeus Mozart skomponoval vo funkcii dvorného chrámového organistu nespočetné omše a duchovné skladby určené práve pre tento chrám."}
{"id": "520257", "title": "Wilhelm Friedemann Bach", "context": "Introduction  Wilhelm Friedemann Bach ( 22. november 1710, Weimar, Nemecko – † 1. júl 1784, Berlín) bol nemecký skladateľ. Bol najstarším synom skladateľa Johanna Sebastiana Bacha a jeho prvej manželky Márie Barbary Bachovej."}
{"id": "202779", "title": "Maissau", "context": "Osobnosti  Gottfried von Einem ( 1918 – † 1996), hudobný skladateľ"}
{"id": "598486", "title": "Roman Dragoun", "context": "Hoci pochádza z juhočeského mesta Písek, veľká časť jeho hudobnej kariéry je spojená s Brnom. Tu hral v polovici 70. rokov 20. storočia v amatérskej rockovej skupine Regenerace, kde sa stretol s gitaristom Milošom Morávkom. Ich hudobná kariéra sa významne prepojila v nasledujúcom desaťročí. Morávek sa v roku 1978 stal členom skupiny Progres 2, kam ho o dva roky neskôr nasledoval aj Dragoun, ktorý v skupine nahradil hráča na klávesové nástroje Karla Horkého a speváckym prejavom i speváka a gitaristu Pavla Váněho. Progres 2 vytvorili tematický projekt Třetí kniha džunglí (premiéra 30. mája 1981 v Brne), s ktorým ďalšie dva roky koncertovali po celom Československu.\nAko dvojalbum vyšla Třetí kniha džunglí v roku 1982 a v roku 1983 aj anglická verzia The Third Book of Jungle."}
{"id": "519897", "title": "Michal Romeo Dvořák", "context": "Tvorba Je významnou osobnosťou česko-slovenskej hip-hopovej scény, maľoval graffiti, nakrútil niekoľko českých i slovenských hudobných videoklipov, dokumentov a dvd, 5 rokov viedol českú hudobnú televíznu hitparádu T-music. Pochádza z Prahy, kde na VŠUP vyštudoval konceptuálne umenie, ktorému sa dodnes venuje. Je spoluzakladateľom umeleckej skupiny Ztohoven, podieľal sa na vzniku pražského centra alternatívnej kultúry Trafačka. Je majiteľom filmovej produkčnej spoločnosti Romeofilms s pobočkou v Prahe a Bratislave. Stál na začiatku kariéry kapely Kontrafakt, nakrútil im všetky prvé videoklipy. Je členom združenia eSlovensko a autorom publikácie pre mládež MAŤ FILIPA, venujúcej sa duševnému vlastníctvu."}
{"id": "228658", "title": "Karel Vágner", "context": "Diskografia  Okrem albumov na ktorých je uvedený ako autor hudby mu vyšli aj tieto albumy: 1983 Duhová víla - Přátelská setkání 3, Karel Vágner se svým orchestrem - Supraphon, LP 1985 In The New Mood, VOX - Karel Vagner Group - Supraphon/Artia, LP 1987 SingingThatHappySong, VOX - Karel Vagner Group - Supraphon/Artia, LP 1988 Dny jdou - Supraphon, LP 1989 Jambo Karla Vágnera - Supraphon, LP 1988 Transformations - Lubomír Brabec a Karel Vágner - Supraphon, LP 1990 Transformations 2 - Lubomír Brabec a Karel Vágner - Supraphon 1993 Christmas Transformations - Lubomír Brabec a Karel Vágner - Multisonic, CD 1997 V pohodě - Multisonic, CD 2007 My jsme kluci vočkovaný Olšanem - Jan Vyčítal & Karel Vágner - Multisonic, CD 2008 65 + 65 = 130 - Jan Vyčítal & Karel Vágner - Multisonic, DVD"}
{"id": "257212", "title": "Grimaso", "context": "Zoznam skladieb produkovaných Grimasom  2003 Dylema (Majk Spirit) : \"Byť či nebyť\" Cigo : \"Ruky hore daj (ft. Dylema /Majk Spirit/) MCL (Suvereno) : \"2haplus\" : \"Dve časti (ft. Šipo)\" 2004 H16 - Jednašeska ftvojom klube : 02. \"Jednašeska ftvojom klube\" : 06. \"Jednašeska ftvojom klube (Radio edit)\" 2005 Miky Mora : \"Žečošetkojebem (ft. Moloch Vlavo)\" Viktor Hazard - Rapsuperstar mixtape vol. 1 : 08. H16 - \"Seriózna hra\" 2006 DJ Yanko Král - Thug errčite mixtape vol. 1 : 01. H16 & Vec - \"Intro\" Druhá Strana - Výpoveď otom čojetu videť : 04. \"Každý vie byť zlý\" : 06. \"Stratená\" H16 - Kvalitný materiál : 03. \"Kvalitný materál\" : 04. \"Idem si svoje\" : 05. \"Zarábaj keš\" : 06. \"Nech vidia (ft. Rytmus) : 14. \"Poď somnou von (ft. Tina) : 15. \"Nasávaj ten dym\" Miky Mora - Moratón : 04. \"Po-Po (ft. Agresor Lotor, Moloch Vlavo)\" : 05. \"Rím na Rím\" : 09. \"Uličný žúr\" : 15. \"Začalo druhé moratórium\" : 16. \"Zdraví ten skutočný\" Miky Mora - Singel z projektu Moratón : 02. \"Zdraví ten naozaj skutočný\" : 04. \"Ženačošetkojebem (remix) (ft. Moloch Vlavo)\" Moja Reč - S/M show : 06. \"Keď ide von\" : 15. \"Nespavosť (ft. IdeaCZ)\" Rytmus - Bengoro : 22. \"Sága pokračuje\" 2007 2H+ - Premium : 16. \"Nemýl si... DJ Kappa - Hra sa začína : 10. Nyaka ft. Nironic - \"Don t let go\" : 15. H16 - \"GPS\" DJ Yanko Král - Thug errčite mixtape vol. 2 : 03. H16 - \"Čo o tom vieš\" Grimaso - Kto dá viac : 01. \"Intro\" : 02. Koko Šajs (Majk Spirit), Opak, Supa - \"Návod\" : 03. 2H+ - \"Odpočívaj v pokoji\" : 04. Zverina - \"Toto je\" : 05. Bacil, Danosť - \"Kde máš flou\" : 06. Tash - \"Big up\" : 07. Tafrob, Jay Diesel - \"Moh bych, ale nechce se mi\" : 08. Otecko, Supercrooo - \"Rock\" : 09. DJ Lucco - \"Skrečjeb\" : 10. ABYSI - \"V mene ulíc\" (rap: Kaidžas, Malá Eva) : 11. Nironic - \"Everywhere we go\" : 12. Koko Šajs (Majk Spirit), Orion, Ego - \"Jak sa vieš hýbať\" : 13. Michadelik - \"Tomu vrrr\" : 14. \"Bang Bang\" : 15. Nyaka - \"1 for me\" : 16. Opak - \"Šeci sa pýtajú\" : 17. Tragikomix - \"Leto na sídlisku\" : 18. Shomi - \"Drvič na odpadky\" : 19. Vladis - \"Niekedy\" : 20. Misha - \"Spomalíme svet\" : 21. Boy Wonder - \"Toto je o mne\" : 22. Cigo - \"Ži s tým, čo más\" : 23. Otecko, Vec - \"Kto dá viac\" Misha - 13000krát : 06. \"Spomalíme svet (ft. Opak)\" 2008 Bacil - Poézia Ulice : 08. \"Alkoholik (ft. Otecko)\" DJ Tager & DJ Grimaso - Who gives you more mixtape vol. 1 : 01. Club Crushers - \"Intro (Zombie nation) (ft. Fatman Scoop)\" : 02. Novakane - \"Do the glock\" (Club Crushers Remix) : 07. Balance - \"Step up (ft. Garcia) (Club Crushers Remix)\" : 10. MJG - \"Shades (Club Crushers Remix)\" : 11. Chamillionaire - \"Roll wit a rockstar (Club Crushers Remix)\" : 12. Affiliated Soldierz - \"I m good where I m at (Club Crushers Remix)\" : 15. Bone Thugs-N-Harmony - \"Fast lane (Exclusive Track)\" : 18. Assassin - \"Go dumb girl (ft. Tequila) (Club Crushers Remix)\" : 19. Blakk Boxx - \"Fi-Fire (Club Crushers Remix)\" : 22. J. Harden - !Marching band (ft. Trick Daddy) (Club Crushers Remix)\" : 23. Provoke - \"Get em up (Club Crushers Remix)\" : 25. Mims - \"Like this (Club Crushers Remix)\" : 27. Club Crushers - \"Outro (It s on you) (feat. Real McCoy)\" Kaidžas - V mene ulíc mixtape : 13. \"V mene ulíc\" H16 - Čísla Nepustia : 01. \"Intro\" : 03. \"Vitaj v meste\" : 04. \"Robím čo chcem\" : 06. \"Dávno viem\" : 07. \"S kým si taký si (ft. Hugo Toxxx)\" : 09. \"Luďom jebe\" : 10. \"Ostaň silný\" : 16. \"Jak sa vieš hýbať (remix)\" Hugo Toxxx - Rok psa : 03. \"Blejt Runner (ft. LA4 aka Gyzmo)\" Opak - Otvorenie : 13. \"Románik (ft. Robo Papp)\" Shomi - Posledný skaut : 05. \"Čo robím, keď vstávam (ft. Hypnoz)\" 2009 David Steel - Bumerang : 08. \"Business\" H16 - Antivirus mixtape : 01. \"Katapult\" : 04. \"Súčasť plánu\" : 07. \"Tu a teraz (ft. Suvereno)\" (krátka ukážka) : 13. \"Nehas, čo ťa nepáli (ft. Kali)\" (krátka ukážka) : 15. \"To ti jebe (ft. Suvereno)\" : 25. \"Kto dá viac (ft. Zverina)\" Kaidžas - Klokočino : 06. \"Nehaj hudbu hrať\" : 08. \"Deň-Noc\" : 12. \"Hraj s kartami jaké máš (ft. Labrak)\" Kaidžas - V mene ulíc 2 mixtape : 07. \"Hraj s kartami jaké máš (ft. Lyrik & Labrak)\" Kali : \"Autoškola\" Ma§aker - Oko vraha : 10. \"Trest\" Roman Zámožný - 11:55 mixtape : 01. Vec - \"Intro\" Shomi - Podla plánu : 20. \"Bonus Track: 1, 2, 3\" Stanica Projekt - Album : 14. \"Z ulice\" (ft. Miky Mora) Vendetta : \"Keby som bol žena\" (ft. Jimmy Dickson & Robert Rosenberg) Zverina - Zvierací inštinkt : 02. \"Mám rád (ft. Hugo Toxxx)\" 2010 Grimaso - Let the beat come true : 01. \"Intro\" : 02. \"Music is my life\" (ft. Nironic) : 03. \"Get low\" (ft. S.A.S) : 04. \"V tvojej hlave\" (ft. H16) : 05. \"Hip hop ide hore\" (ft. Rytmus) : 06. \"Money money get it get it\" (ft. Young De) : 07. \"Really real\" (ft. Meloe Melodic) : 08. \"Movement\" (ft. Evidence, S.A.S & Stephano Moses) : 09. \"Bůh\" (ft. Hugo Toxxx) : 10. \"Alibi\" (ft. Suvereno & Dominika Mirgová) : 11. \"Tell me\" (ft. Gigi Gabor) : 12. \"Do it big\" (ft. Affiliated Soldierz) : 13. \"Forbidden\" (ft. Rasco & ZPU) : 14. \"Mantra – skit\" : 15. \"Skener\" (ft. Suvereno) : 16. \"Hip hop international\" (ft. KAF) : 17. \"Closer to you\" (ft. Tom Malar & Nironic) : 18. \"Get low (remix)\" (ft. S.A.S) Jamie Drastik ft. Fabolous : \"BOB\" (Grimaso remix) Kali - Pod maskou je pravda : 06. \"Nehas čo ťa nepáli\" (ft. Majk Spirit) : 08. \"Šecko alebo nič\" (ft. Tuko) : 11. \"Viem čo chcem\" (ft. Separ, Decko, Dame + DJ Miko) : 15. \"Nádej umiera posledná\" (ft. Lubeck) Suvereno - Král vs Joker : 07. \"Tu a teraz\" (ft. Majk Spirit) : 11. \"Diskogule\" : 18. \"Alibi\" (ft. Dominika Mirgová) Suvereno & Grimaso : \"Skener (Club remix)\" PNS : \"Mladí hajzli\" Three 6 Mafia : \"Keep my name out ya mouth\" (Grimaso remix) Same Keyboards ft. Grimaso : \"Flying\" Vladis - Evolúcia mixtape : 02. \"Odpočívaj v pokoji\" (ft. Suvereno) (skladba vydaná v roku 2007 na Grimasovom albume Kto dá viac ) : 14. \"Niekedy\" (skladba vydaná v roku 2007 na Grimasovom albume Kto dá viac ) : 23. \"Svedomie\" (nevydaná skladba z roku 2003) Vladis - Generácia (CD 2) : 16. \"Väčšina\" : 18. \"Nezabúdaj/Pamätaj\" 2011 DeFuckTo - Triumf : 08. \"Chceme víc\" Hugo Toxxx - Legální drogy : 08. \"Bůh\" Layla : \"Nestrácaj dych\" (ft. Majk Spirit) Majk Spirit - Nový človek : 11. \"Ja a ty\" (ft. Celeste Buckingham) : 13. \"Sexy\" Mario Bihary : \"Zatiaľ čo oni\" (ft. Zverina) (obsahuje ten istý beat ako skladba \"Forbidden\" z albumu Let the beat come true ) Moja Reč - Dobrí chlapci 3 (mixtape) : 03. \"Mne netreba veľa\" Otecko - To som ja : 03. \"Takto hovoríme my\" (ft. Vec) : 12. \"Úspech\" (ft. Majk Spirit) Suvereno - Zlatá stredná cesta mixtape : \"SUV 2011\" ViZiA - Ver svojim snom : 14. \"Plamene\" (ft. DNA) (prod. Grimaso) Vladis - Fénix (mixtape) : 12. \"10 rokov\" (ft. Suvereno) (prod. Grimaso) 2012 Ayah Marar : \"Mind controller\" (Grimaso remix) Bacil & Rakby - Abnormal : 02. \"Flow\" : 09. \"Splniť sen\" : 11. \"Slečna nebezpečná\" (ft. El Nino) Grimaso : \"Cesspool service\" : \"Fat frog demo\" : \"Headshot\" : \"Here we go again\" : \"Hudba\" (ft. Nicole) : \"Let s go\" Kali - Kto to povedal : 01. \"Kam až\" : 02. \"Stále som to ja\" : 18. \"Oslava\" Milkshejk : \"Generation\" (Grimaso remix) Nironic - The machine : 14. \"22\" (ft. C-Bugz) Otecko : \"Idem tvrdo\" (Grimaso remix) (ft. Smack) Vladis - Svet nie je pre chudobných : 08. \"Peniaze\" 2013 Grimaso - Heartbeat : \"Čo by si vrátil späť\" (ft. Mater, Danosť, Separ & Decko) Grimaso : \"Flava like this\" (ft. Layla) Kaidžas - KajO : 12. \"Originál KajO\" (scratch: DJ Lucco) : 16. \"Zabudni\" (ft. Momo) H16 : \"Celú noc\" (remix) (ft. Orion, Ben Cristovao, Supa & Ektor) H16 - Rýmy, hudba a boh : 01. \"Intro\" (scratch: DJ Yanko Král) : 02. \"Nech ti nejebe III\" : 05. \"Celú noc\" : 06. \"Tieto chvíle\" (ft. Tina) : 07. \"Angel\" (ft. Igor Kmeťo) : 08. \"Na dne\" (ft. Moja Reč) : 09. \"Pripravený\" : 14. \"Čo vlastne vieme\" (ft. Čistychov & DNA) Majk Spirit : \"Rap neni hip-hop\" Revolta : \"Rap\" Šorty : \"Hip-hop žije\" Tafrob & Radikal - Headshot : 02. \"Už nikdy\" : 08. \"Rapstroje\" Vladis : \"Už nikdy ulica\" Produkované single : H16 - \"Jednašeska ftvojom klube\" (2004) : H16 - \"Nech vidia\" (ft. Rytmus) (2006) : H16 - \"Zarábaj keš\" (2006) : Misha - \"Spomalíme svet\" (ft. Opak) (2007) : H16 - \"Vitaj v meste\" (2008) : Kaidžas - \"Nehaj hudbu hrať\" (2009) : Zverina - \"Mám rád\" (ft. Hugo Toxxx) (2009) : Grimaso - \"Get low\" (ft. S.A.S) (2010) : Layla - \"Nestrácaj dych\" (ft. Majk Spirit) (2011) Produkované skladby umiestnené v rebríčkoch Rok Skladba SK Top 100 SK Top 50 domáce Album 2007 \"Spomalíme svet\" (Misha ft. Opak) 4 1 13000krát 2008 \"Vitaj v meste\" (H16) - 31 Čísla Nepustia 2012 \"Ja a ty\" (Majk Spirit ft. Celeste Buckingham) 48 5 Nový človek 2012 \"Sexy\" (Majk Spirit) 56 7 Nový človek 2012 \"Kam až\" (Kali) 59 47 Kto to povedal 2013 \"Tieto chvíle\" (H16 ft. Tina) 60 5 Rýmy, hudba a boh "}
{"id": "571643", "title": "Ľuboš Šrámek", "context": "Člen hudobných projektov a zoskupení  člen formácie Elie Quintet a Big Bandu Konzervatória Bratislava člen Tentetu a CZ/SK Big Bandu M. Jakabčica člen Kvarteta J. Dömeho ( live record – CD from Bratislava Jazz Days 2004) člen Gustav Brom Big Bandu člen projektu Three pianos (Ondrej Krajňák, Klaudius Kováč) člen formácie Funkpunk (Juraj Griglák, Martin Valihora, Radovan Tariška) člen projektu Š. Markoviča Saxtett člen projektu M.Suchomela Sax in the City člen projektu R. Tarišku Folklore Jazz člen projektu E. Rothensteina Fools Of Chelm člen projektu S. Michalidesovej Chloe člen projektu M. Vitouša the Trio člen komisie /hudba/ Krištáľové krídlo "}
{"id": "204560", "title": "Diskografia Michala Davida", "context": "Alegro  1989 Michal David - Allegro - Supraphon"}
{"id": "220632", "title": "Momo (raper)", "context": "Introduction  Roman Grigely , známy pod umeleckým menom ako Momo (kedysi eMO2 ), je slovenský raper, ktorý pochádza z Petržalky. Patrí medzi pôvodných členov bratislavskej hip-hopovej skupiny XIV (Štrnásť). V roku 2008 vydal svoj debutový album Nepatrím Medzi… pod vydavateľstvom Hip-Hop.sk/EMI. Počas svojej hudobnej kariéry veľakrát spolupracoval so skupinou Druhá Strana a ich členmi na ich sólových projektoch. Jeho štýl, ktorý predviedol na debutovom albume, bol dosť agresívny, uličný a obsahoval dissy na iných raperov, adresované najmä skupine H16 a jej členom. V roku 2011 vyšiel jeho druhý album Stratená Rovnováha , ktorý sa niesol oproti debutovému v modernejšom, miernejšom a menej agresívnejšom duchu. Koncom roka 2013 vydal tretí album Za Očami pod vlastným vydavateľstvom Nedám Sa Okoňovať Records , z ktorého sa ku januáru 2014 predalo okolo 2 000 kusov."}
{"id": "239565", "title": "Marián Greksa", "context": "Diskografia ;So skupinou Modus 1984 – Najlepšie dievčatá 1985 – Každý niečo hrá ;Sólové albumy 1990 – Amnestia v blázinci ;Skupina Demikát 1986 – Demikát 1995 – Grejtst Hic ;Skupina Grexabat 2003 – Grexabat 2015 – Bolí... ;Projekt Psycho 2006 – Live In Mushow Big Opening 2006 "}
{"id": "257209", "title": "Grimaso", "context": "Introduction  Michal Mikuš , známy najmä pod umeleckým menom Grimaso je slovenský hip-hopový producent známy najmä hudobnými produkciami pre bratislavskú skupinu H16, ktorej je členom. Takisto pôsobí aj ako DJ."}
{"id": "461463", "title": "Ty Nikdy", "context": "Zoznam interpretov Meno Rok vstupu Vydané albumy pod TNKD Popis Idea 2006 6 Raper ze Zlína, v roku 2006 toto vydavateľstvo založil. Rest 2010 2 Raper z Prahy, pôvodom zo Slovenska. 27. októbra 2010 vydal pod produkciou DJa Fattea albumy „Premiéra“ a „Střepy“ . MC Gey 2010 2 Raper z Pardubíc. V roku 2010 vydal svoj debutový album „Imaginárium naprosto běžných podivností“ . Paulie Garand 2010 3 Raper z Liberca. Jeho debutový album „Harant“ vyšiel v roku 2010. Inphy — 0 Producent z Boskovíc, v súčasnej dobe DJ pre Ty Nikdy. DJ Fatte 2008 8 Producent zo Zlína. Pod Ty Nikdy vydal 8 albumov, z toho 2 sólové, 4 s IdeaFatte a 2 ako producent. FNTM — 2 Producent zo Vsetína, v súčasnej dobe DJ pre Ty Nikdy. Dubas — 0 Producent z Holíc, v súčasnej dobe DJ pre Ty Nikdy. Kenny Rough 2010 2 Producent z Liberca, v roku 2010 vyšiel jeho album s Ryesom, „Páni kluci“ . Boy Wonder 2011 1 Raper z Trnavy, prvý slovenský člen Ty Nikdy. Jeho debutový album, „Špinavý poet“ , vyšiel 16. apríla 2012. Šmejdy 2010 0 Nehudobný člen Ty Nikdy, autor videoklipov z produkcie Dark Hand. DJ AKA 2014 0 DJ z Brna ktorý v minulosti jazdil so skupinou IdeaFatte na turné. Matys 2015 0 Rapper z Banskej Bystrice zo skupiny Krok Spet a po novom nový člen Ty Nikdy Label. DTonate 2014 0 DJ a producent z Olomouca ktorý je popri TNKD člen projektu Oooh! Bývalí členovia Meno Roky účinkovania Vydané albumy pod TNKD Popis Ryes 2008-2011 2 Raper z Opavy, svoj debutový album „Talamus“ vydal pod Ty Nikdy 16. decembra 2008, vydavateľstvo opustil 7. októbra 2011."}
{"id": "243985", "title": "Petr Lutka", "context": "Introduction  Petr Lutka ( 28. jún 1952, Hranice (okres Přerov)) je český folkový spevák."}
{"id": "598487", "title": "Allentown", "context": "Mesto bolo na konci 19. storočia významným centrom textilného priemyslu a spracovania hodvábu. V tridsiatych rokoch, po tom, ako syntetika nahradila hodváb, začalo toto odvetvie v meste upadať a posledný závod na spracovanie hodvábu bol uzatvorený v roku 1989. V roku 1905 bola v meste založená firma na výrobu kamiónov Mack Trucks.  Dnes, tak, ako vo väčšine pennsylvánskych miest je hospodárstvo mesta založené na sektore služieb a čiastočne na priemyselnej výrobe. Výrobné a obchodné firmy majú svoje prevádzky v priemyslovom parku a inkubátore Bridgeworks."}
{"id": "222660", "title": "Groupe PSA", "context": "Dejiny  1974 Prepad predaja automobilky Citroën ho priviedol pred bankrot. Akcionári požiadali rodinu Peugeotovcov o záchranu automobilky 1976 Fúzia automobiliek Peugeot a Citroën 1978 Prevzatie Chrysler Europe (neskôr Talbot) 1986 Zrušenie značky Talbot 2003 Začiatok výstavby závodu PSA Peugeot Citroën Slovakia pri Trnave 2012 Vstup General Motors do skupiny PSA, čím sa stal druhým najväčším spoluvlastníkom (po rodine Peugeotovcov) so 7 % akcií 2014 Odčlenenie prémiového radu automobilov Citroën DS a vytvorenie samostatnej značky DS Automobiles 2017 6. marca Skupina PSA odkúpila od koncernu GM, automobilky Opel a Vauxhall. Po dokončení dohodnutej akvizície značiek Opel a Vauxhall sa PSA posunie z tretej (v roku 2016) na druhú najväčšia automobilka so sídlom v Európe (po VW)."}
{"id": "263015", "title": "Praga (podnik)", "context": "História Výroba automobilov začala ako spoločný projekt Prvej česko-moravskej továrne na stroje v Prahe a Ringhofferových závodov (Tatra) , zlúčených ako materská spoločnosť Pragovky v koncerne ČKD v roku 1908 licenciami talianskej firmy Isotta Fraschini, o rok neskôr francúzskych značiek Charon a Renault. Koncom roku 1909 bolo zavedené označenie Praga . Prvou vlastnou konštrukciou bola v roku 1911 Praga Mignon, ktorá vznikla pod vedením konštruktéra Františka Keca. Nasledujúci rok nasledovala Praga Grand a o ďalší rok Praga Alfa. V júni 2006 kúpila značku britská firma International Truck Alliance s úmyslom od roku 2007 opäť vyrábať nákladné vozidlá Praga v poľskom Lubline."}
{"id": "234531", "title": "Greyhound Lines", "context": "Introduction Autobus s aktuálnym designom spoločnosti Greyhound Lines je najväčšou spoločnosťou poskytujúcou diaľkovú prepravu osôb v Severnej Amerike. Patrí britskej dopravnej spoločnosti FirstGroup. Hlavné sídlo má v Dallase."}
{"id": "234532", "title": "Greyhound Lines", "context": "Charakteristika Firma založil v roku 1914 Carl Wickman. Jeho autobusom prevážal baníkov z Hibbingu do Alice. Meno spoločnosti je odvodené od psej rasy greyhound, ktorá je typickou rasou chrtov. Podľa vlastných firemných údajov je firemné logo jednou z najznámejších značiek v USA. Podľa vlastných údajov obsluhuje firma Greyhound 3 100 cieľov v Severnej Amerike, zamestnáva 8 400 ľudí a ročne prepraví 22 miliónov cestujúcich. Firma disponuje 1 250 autobusmi, ktoré sú v priemere staré osem rokov. Okrem prepravy cestujúcich firma ponúka aj prepravu balíkov a donáškovú službu."}
{"id": "185246", "title": "Tovarna avtomobilov Maribor", "context": "Vozidlá jazdiace na Slovensku Najčastejšie sa stretnete s vozidlami od firmy TAM BUS v Bratislave, kde dopravný podnik začiatkom 90. rokoch 20. storočia začal uvažovať o obnove vozidlového parku. Vozidlá Tam Bus v tej dobe spĺňali ekologické parametre a tak sa nimi čiastočne obnovil vozidlový park. Slovinská firma plánovala výstavbu závodu na výrobu autobusov aj v Bratislave. V roku 1997 mal začať produkovať prvé autobusy a ročne by vyrábal tento závod do 200 kusov. Nakoniec pre finančné ťažkosti firmy sa tento zámer neuskutočnil. Vozidlá firmy (TVM) neprevádzkuje ani jeden dopravný podnik na Slovensku. A to aj preto lebo vozidlá od TVM nie sú v mestskej verzii, ale len turistickej, medzimestskej a letiskovej úprave. Bratislava TAM 260 A 180 M - 1 kus TAM 272 A 180 M - 34 kusov TAM 232 A 116 M - 1 výstavný kus, 10 kusov (pôvodne určené pre DP Teplice) Banská Bystrica TAM 272 A 180 M - 1 kus, od júna 2008 odpredaný DPB Košice TAM 272 A 180 M - 1 kus Prešov TAM 272 A 180 M - 4 kusy"}
{"id": "226545", "title": "MAN Truck & Bus", "context": "Introduction MAN TGM MAN Truck & Bus SE (do 2019: MAN Truck & Bus AG, do 2010: MAN Nutzfahrzeuge AG doslova: MAN úžitkové vozidlá a.s.) je nemecký podnik (právna forma: európska spoločnosť), vyrábajúci autobusy, nákladné automobily a úžitkové vozidlá. Je to dcérska spoločnosť podniku MAN SE. Výrobné závody sú v Rakúsku, Poľsku, Rusku, Francúzsku, Holandsku, Indii, Brazílii a na Slovensku. Na Slovensku zastupuje MAN spoločnosť MAN Truck & Bus Slovakia s.r.o. (do roku 2011 pod názvom: MAN - ÚŽITKOVÉ VOZIDLÁ - SLOVAKIA , s.r.o.) Prvý naftový motor značky MAN vyrobil v roku 1897 Rudolf Diesel v terajšej továrni Augsburg."}
{"id": "394774", "title": "Lola Cars", "context": "Introduction  Lola Cars International Ldt. je anglická spoločnosť vyrábajúca pretekárske automobily, ktorú v roku 1958 založil Eric Broadley so sídlom v Huntingdon v Anglicku. Spoločnosť Lola Cars začala so stavbou malých športových automobilov s motorom vpredu a neskôr sa stala výrobcom monopostov Formula Junior. V roku 1998 získal spoločnosť Martin Birrane, po neúspešnom pokuse tímu MasterCard Lola vo Formule 1, ktorej za zúčastňovala od roku 1962. Lola Cars je značkou skupiny Lola Group, ktorá kombinuje bývalú spoločnosť na výrobu veslárskych člnov Lola Aylings a Lola Composities, ktorá sa špecializuje na výrobu z uhlíkových vlákien."}
{"id": "287075", "title": "Oshkosh Corporation", "context": "Introduction Výrobný závod Oshkosh Súbor:HEMTT.jpg|náhľad|Paletizovaný nákladný systém PLS Oshkosh Corporation , predtým Oshkosh Trucks je americký výrobca a konštruktér špeciálnych nákladných automobilov a nadstavieb a vyslobodzovacích vozidiel. Spoločnosť sídli v meste Oshkosh v štáte Wisconsin v USA. Zamestnáva 12 300 ľudí po celom svete. Je rozdelená do štyroch základných obchodných skupín: Prístupové zariadenia, obrana, požiarne a záchranná zariadenia a komerčné zariadenia."}
{"id": "174727", "title": "LIAZ", "context": "Súčasnosť V poslednej dobe sa na tradíciu LIAZu pokúsila nadviazať spoločnosť Tedom a Martin Macík. Tá odkúpila areál motorárne bývalého podniku LIAZ, vrátane technickej dokumentácie a know-how výroby motorov. Tie montovala aj do kogeneračných jednotiek, ktorých výrobe sa spoločnosť venovala. V roku 2006 Martin Macík založil spoločnosť Tedom Truck, ktorá kúpila aj všetky práva na výrobu nákladných automobilov rady 300 a 400 vrátane dokumentácie, technológie a výrobných zariadení a začala vyrábať vozy značky FOX. Vyrábala a modernizovala tiež vozy LIAZ, ale pre nedostatok zakázok dňa 30. 10. 2009 zanikla. Z pôvodného LIAZu tak dodnes prežila iba motoráreň. Ochrannú známku LIAZ vlastní spoločnosť AP Trust, súčasť holdingu Škoda."}
{"id": "220313", "title": "Maybach", "context": "Introduction  Maybach-Motorenbau GmbH je nemecká automobilka, ktorá vyrába luxusné automobily. Bola založená v roku 1909 Wilhelmom Maybachom so synom Karlom ako riaditeľom. Spoločnosť bola pôvodne dcérskou spoločnosťou firmy Zeppelin a bola známa ako Luftfahrzeug-Motorenbau GmbH až do roku 1918. Dnes spoločnosť vlastní Daimler AG so sídlom v Stuttgarte. Maybach SW 42, 1939 Maybach 62"}
{"id": "262642", "title": "Coal Harbour", "context": "Obytná štvrť Názov Coal Harbor sa tiež používa na označenie relatívne novej vancouverskej štvrte. Na juhovýchode je ohraničená ulicou Burrard Street, na juhozápade ulicami West Georgia a Pender Street a na severozápade Stanley Parkom. V jej severozápadnej časti sú parky, súkromné prístaviská, niekoľko veslárskych a lodných klubov a komunitné centrum postavené podľa návrhu architekta Gregoryho Henriqueza. Smerom na Financial District na juhovýchod a cez ulicu Georgia Street dominujú okoliu výškové kancelárske a bytové domy. Väčšina oblasti medzi ulicami Hastings Street a Georgia Street je súčasťou mestskej obchodnej štvrti. V minulosti, keď tu bola obytná zóna pre zámožnejších obyvateľov, bola ulica West Pender Street známa ako Blueblood Alley (v slov. doslova Alej modrej krvi), lebo pozdĺž nej sa nachádzal veľký počet honosných rezidencií."}
{"id": "270436", "title": "Downtown Eastside (Vancouver)", "context": "Demografia V tejto mestskej časti žilo v roku 2001 16 590 obyvateľov. Podľa údajov mesta 10 percent obyvateľov sa označilo za indiánov, čo predstavovalo približne 10 percent celkovej populácie indiánskeho etnika v meste. V roku 2001 tvorili prisťahovalci 43 percent obyvateľov, z toho 23 percent bolo z Číny, 5 percent z Vietnamu, 2 percentá z Hongkongu a 14 percent z ostatných krajín. Jedno percento obyvateľov žilo v Downtown Eastside na základe víz a povolenia k pobytu, alebo malo štatút utečenca."}
{"id": "179891", "title": "Central business district", "context": "Introduction Súbor:ChryslerBuildingMidtownManhattanNewYorkCity.jpg|náhľad|Midtown Manhattan v meste New York je najväčším central business district na svete. Na obrázku je pohľad na jeho východnú časť, resp. okolie mrakodrapu Chrysler Building. Central business district (skratka: CBD , c.b.d. ; v doslovnom preklade z angl. „hlavná/centrálna obchodná štvrť“) alebo v Severnej Amerike v angličtine hovorovo downtown je komerčné a často aj geografické jadro mesta. V Spojenom kráľovstve, Írsku, Austrálii, Novom Zélande, Hongkongu, Singapure a častiach Južnej Afriky je aj formálnym názvom takýchto štvrtí miest ( Central Business District )."}
{"id": "199963", "title": "Battery Park City", "context": "Introduction Poloha Battery Park City Battery Park City je najjužnejšia štvrť Manhattanu. Sídlila tam bývalá colná správa Custom House, cez ktorú prešlo viac ako sedem miliónov prisťahovalcov. Dnes je tu sídli konkurzný súd a Indiánske múzeum. V Battery Park Ciry je prekvapivo podarená skupina mrakodrapov postmodernej architektúry, ktoré po svojom dokončení mali až 25 000 obyvateľov. Z pobrežnej promenády, jedinej na Manhattane, je pekný výhľad na Sochu Slobody. Kategória:Manhattan"}
{"id": "295209", "title": "Pearland (Texas)", "context": "Dejiny História mesta sa začína príchodom železnice na konci 19. storočia. Pôvodný názov Mark Belt bol zmenený na Pearland z dôvodu pestovania veľkého množstva ovocia (hrušiek). Poľnohospodárske centrum v 19. storočí, v tridsiatych a štyridsiatych rokoch bolo mesto známe svojimi tanečnými zábavami a stretnutiami pri pive. V deväťdesiatych rokoch mesto objavili developeri, ktorí tu začali vo veľkom skupovať pozemky."}
{"id": "26423", "title": "Connecticut", "context": "Významné mestá New Haven Mesto New Haven bolo založené v roku 1638 skupinou bohatých puritánov z Londýna vo veľkom prírodnom prístave na juhu Connecticutu. Rozvinulo sa v solídnu ekonomiku založenú na love rýb a neskôr priemysle. V roku 1716 sa stalo sídlom známej Yalovej univerzity, tretej najstaršej univerzity v USA. Hlavné mesto, Hartford, je situované v centre štátu. Okrem iných múzeí tu môžete nájsť Múzeum histórie Connecticutu, v ktorom sú uchované pušky a revolvery a písací stôl, na ktorom Abraham Lincoln podpísal dokument, ktorý zrovnoprávnil všetkých otrokov počas občianskej vojny. Hartford bol tiež domovom Noaha Webstera (1758 - 1843), žurnalistu, učiteľa a lingvistu, ktorý napísal prvý americký slovník. Okrem neho tu žili dvaja známejší ľudia: americkí spisovatelia Harriet Beecher Stowe (Chalúpka strýčka Toma) a Mark Twain. V skutočnosti boli „susedia od vedľa“ a oba ich viktoriánske domy, stále zariadené tak, ako ostali, sú otvorené verejnosti. Mark Twain tu žil takmer 20 rokov, počas ktorých napísal množstvo klasických prác, ku ktorým patria aj Dobrodružstvá Huckleberryho Finna."}
{"id": "129194", "title": "Camden (londýnsky obvod)", "context": "Mestské časti  Belsize Park Bloomsbury Camden Town a Primrose Hill Cantelowes Fortune Green Frognal a Fitzjohns Gospel Oak Hampstead Haverstock Highgate Holborn a Covent Garden Kentish Town Kilburn Kings Cross Regent’s Park St Pancras a Somers Town Swiss Cottage West Hampstead"}
{"id": "181528", "title": "Financial District", "context": "Introduction Federal Hall Financial District , je ohraničený zo západu West Street, z juhu končí pri Hudson River a Battery Park z východu Broadway a zo severu Vesey Street. Nachádzalo sa tam Svetové obchodné Centrum (, WTC ). Teraz sa namiesto WTC nachádza Ground Zero. Ľudia z celého sveta, teraz prúdia do kostola St. Paul´s Chapel, kde zadarmo dostanú materiál o stave obnovy Ground Zero. Na južnom cípe Manhattnu, Battery Parku, sídli colná správa, cez ktorú za čias osídlovania Spojených štátov, až do roku 1892, keď bol daný do prevádzky Ellis Island, prešlo takmer sedem miliónov ľudí. Taktiež je najväčším obchodným centrom New Yorku. Kategória:Manhattan"}
{"id": "443654", "title": "Castletown (Man)", "context": "Dejiny Castletown je bývalé hlavné mesto ostrova Man a sídlo Tynwaldu. Jeho história siaha až do roku 1090. Rybárske lode ešte aj dnes vyrážajú na more z miestneho prístavu. Komerčná doprava do prístavu skončila v 70. rokoch 20. storočia, napriek rozvoju priemyslu a finančníctva v oblasti. Prvé telefóny sa objavili v Castletown v roku 1901."}
{"id": "494332", "title": "Tyrone (grófstvo)", "context": "Mestá  Omagh Cookstown Dungannon Strabane Coalisland Castlederg"}
{"id": "4215", "title": "Wellington", "context": "Osídlenie a názov mesta Európski kolonizátori prvýkrát do oblasti Wellingtone priplávali 20. septembra 1839 na lodi menom Tory patriacej Novozélandskej spoločnosti, anglickej organizácii venujúcej sa systematickou kolonizáciou Nového Zélandu. V januári nasledujúceho roku dorazilo na lodi Aurora ďalších 150 osadníkov. Prvé domy boli stavané v rovinatej oblasti okolo ústia rieky Hutt, kde sa v súčasnosti nachádza Petone, šesťtisícové predmestie Lower Hutt. K presunutiu novovybudovanej osady viac do hôr primäl osadníkov močaristý terén a skutočnosť, že svoje prvé obydlia vybudovali v záplavovej oblasti. Mesto bolo osadníkmi pomenované podľa Arthura Wellesleyho, 1. vojvodu z Wellingtonu a víťaza bitky pri Waterloo, ktorého titul pochádza z mestečka v anglickom Somersete. Maorský názov pre mesto Wellington znie Te Whanga-nui-a-Tara , čo v preklade znamená \"veľký prístav Tary\" podľa jedného z prvých domorodých obyvateľov tohto územia. Možno sa tiež stretnúť s názvom Pōneke alebo Te Upoko-o-te-Ika-a-Maui , \"Hlava Máuiho ryby\", tradičným označením najjužnejšej časti Severného ostrova. To sa viaže k legende, podľa ktorej bol celý Severný ostrov vylovený z vody polobohom Máuim."}
{"id": "421969", "title": "Allentown", "context": "Introduction  Allentown je americké mesto v Lehigh County v Pensylvánii. Je to tretie najľudnatejšie mesto Pensylvánie, po Philadelphii a Pittsburghu. Podľa sčítania obyvateľov z roku 2010 malo mesto 118 032 obyvateľov a bolo najrýchlejšie rastúcim v Pensylvánii. Je tiež sídlom okresu Lehigh county. Mesto sa rozprestiera na brehoch rieky Lehigh. Je najväčším z trojice miest, ktoré tvoria aglomeráciu východnej Pensylvánie a západného New Jersey, známu ako údolie Lehigh (Lehigh Valley). Nachádza sa 60 míľ (97 km) severne od Philadelphie, 80 míľ (130 km) na východ od Harrisburgu, a 90 míľ (140 km) na západ od New York City. V meste sa nachádzajú dve vysoké školy, Cedar Crest College a Muhlenberg College. V blízkosti mesta sa nachádza zábavný park Dorney Park & Wildwater Kingdom. Komerčné lety pre mesto a okolie sú zabezpečované prostredníctvom letiska Lehigh Valley International Airport (LVIA). Chartrové lety prevádzkuje menšie letisko Allentown Queen City Municipal Airport. Mesto v roku 1762 založil William Allen pod názvom Northhampton town a v roku 1932 bolo premenované na počesť svojho zakladateľa. Allentown je dvojnásobným víťazom ocenenia All-America City Award, z roku 1962 a z 1974–1975.."}
{"id": "268998", "title": "Alice Springs", "context": "Doprava Okrem leteckých liniek spája mesto so svetom Stuartová diaľnica, ktorá vedie z juhu z Adelaide na sever do Darwinu. Nedávno bola dokončená transkontinentálna železnica, ktorá vedie po tej istej trase. Táto železnica sa nazýva Ghan, a to podľa skomoleniny, ktorou boli nazývané karavány tiav, ktoré predtým zaisťovali spojenie s mestom Adelaide ( Ghan - Afghan cameleers ). Veľká časť týchto tiav bola po dokončení telegrafnej linky pre nadbytočnosť vypustená do divočiny, kde zdiveli a dodnes sa tu hojne vyskytujú. Austrália sa tým dokonca stala jedinou lokalitou, kde sa tento druh tiav vyskytuje vo voľnej prírode."}
{"id": "42303", "title": "Zlatá horúčka na Klondiku", "context": "Založenie mesta Dawson Dawson v počiatkoch zlatej horúčky Na objavení zlata na Klondiku zbohatli nielen zlatokopi, ale aj podnikatelia alebo podnikavci. Jedným z najznámejších bol Joseph Francis Ladue, ktorý je považovaný za zakladateľa mesta Dawson. Joseph Ladue nebol žiaden nováčik. Žil na Yukone už od roku 1882 a skúšal šťastie ako zlatokop, obchodník a podnikateľ. Vlastnil pílu pri ústí rieky Sixtymile River, niekoľko desiatok kilometrov od Klondiku proti prúdu rieky Yukon. Joseph Ladue pochopil, že obchodovaním so zlatokopmi sa dá zarobiť viac, ako vlastným hľadaním zlata. Prišiel na sútok riek Klondike a Yukon iba 5 dní po šťastnom náleze Georgea Carmacka. Vytýčil tam pre seba 64 hektárový pozemok a šiel si ho okamžite dať zaregistrovať do Fort Constantine pri ústí Fortymile Creek do Yukonu, kde bola policajná stanica. Hneď po návrate z Fort Constantine sa pustil do stavby skladu a malej chatrče pre seba, ktorá zároveň slúžila aj ako hostinec. Ladue pomenoval vznikajúce mesto Dawson na počesť kanadského geológa Georga Mercer Dawsona."}
{"id": "589278", "title": "Brandon (Manitoba)", "context": "Dejiny Od konca 18. storočia Spoločnosť Hudsonovho zálivu v oblasti založila tri obchodné stanice, všetky boli pomenované Brandon House. Názov pochádza od vojvodu z Brandonu. V roku 1881 bolo miesto zvolené za križovatku železničnej spoločnosti Canadian Pacific Railway. Ako mesto bolo založené v roku 1882. Na začiatku 20. storočia mesto rástlo, do začiatku Prvej svetovej vojny sa populácia strojnásobila. Semenárska firma McKenzie Seeds bola jedna z najväčších v britskom Spoločenstve národov. Počas Druhej svetovej vojny v meste a v neďalekej základni Shilo trénovali množstvo vojakov. Po vojne mesto ďalej rástlo, vznikla regionálna knižnica, kultúrne a športové centrum."}
{"id": "294028", "title": "McAllen", "context": "Zaujímavosti  Článok v magazíne Forbes zaraďuje McAllen medzi mestá s najlepším trhom nehnuteľností v USA. CNNMoney.com uviedla McAllen ako mesto s najrýchlejšie rozvíjajúcim sa trhom nehnuteľností RelocateAmerica.com zaraďuje McAllen medzi 10 najlepších miest pre život v roku 2010 V roku 2007 mal McAllen tretie najmenšie životné náklady v USA McAllen sa radí medzi 11 miest ktoré najlepšie prekonali krízu, podľa Brookings Institute McAllen je najobéznejšie mesto v USA (2023)"}
{"id": "155851", "title": "Sobia zlatá horúčka", "context": "Stavba obcí a ciest v oblasti Časť obyvateľov sa rozhodla usadiť v oblasti už natrvalo, vďaka tomu sa mesto Quesnel stalo najväčším a najznámejším z osád, ktoré boli postavené za zlatej horúčky. Medzi mestá nachádzajúce sa na trase Sobiej cesty patrilo mesto Williams Lake a osady Clinton a 100 Mile House. No medzi najväčšie a najdôležitejšie patrilo mesto Barkerville, ktoré vyrástlo v okolí najziskovejšieho a najslávnejšieho náleziska zlata v oblasti Cariboo."}
{"id": "577926", "title": "Burlington (Ontário)", "context": "Turizmus V meste sa nachádzajú Royal Botanical Gardens, zasahujúce aj do Hamiltonu."}
{"id": "158380", "title": "Severozápadná spoločnosť", "context": "Počiatky Súbor:SimonMctavish.jpg|thumb|Simon McTavish Prvá písomná zmienka o spoločnosti sa datuje do obdobia roku 1779, no niektoré zmienky o jej formovaní sa objavujú už v roku 1770. Po štyri roky tvorilo spoločnosť len voľné zoskupenie pár obchodníkov z Montrealu, ktorí chceli narušiť dominanciu Spoločnosti Hudsonovho zálivu v jej obchodovaní s kožušinami v Severnej Amerike. Severozápadná spoločnosť bola oficiálne založená v roku 1783, so sídlom v Montreali. Viedol ju obchodník Benjamin Frobisher, jeho brat Joseph, Simon McTavish a skupina investorov, medzi ktorých patril Nicholas Montour, Robert Grant, Patrick Small, George McBeath a William Holmes. V roku 1787 sa Severozápadná spoločnosť zlúčila s firmou Gregory, McLeod and Co. K zväčšujúcej sa firme sa pridal Roderick Mackenzie spolu s jeho bratrancom Alexandrom Mackenziem, ktorý chcel dohliadať na prieskum západných oblastí Kanady. Jeho skupina, ktorú prezývali \"zimní partneri\", obchodovala s kožušinami s indiánskymi lovcami. Grand Portage, ležiace na brehu Horného jazera (v angl. Lake Superior) sa stalo hlavným obchodným strediskom pre Severozápadnú spoločnosť. Obchodníci spoločnosti tam mohli nájsť zásoby, ktoré tam boli dopravované kanoe z Montrealu. V roku 1803 sa stredisko presunulo na sever od americkej hranice do Fort William. Po výpravách Alexandra Mackenzieho, Simona Frasera a Davida Thompsona sa činnosť spoločnosti rozšírila aj do oblastí v okolí jazera Athabasca. Cesty týchto prieskumníkov smerovali aj na západ do divočiny Skalnatých vrchov a po brehoch riek až k úžine Strait of Georgia na západnom pobreží Kanady v dnešnej provincii Britská Kolumbia."}
{"id": "105583", "title": "Henry Gantt", "context": "Život Narodil sa v Calvert County, v Marylande. Maturoval na McDonogh School v roku 1878, následne študoval na Stevens Institute of Technology v New Jersey. Pracoval ako učiteľ a projektant, než sa stal strojným inžinierom. V roku 1887 spoločne s Frederickom W. Taylorom začal uplatňovať vedecké princípy manažmentu v spoločnostiach Midvale Steel a Bethlehem Steel - tam pracovali až do roku 1893. V neskoršej kariére pokračoval ako konzultant manažmentu - vynašiel Ganttov diagram, tiež navrhol systém pre výplatu mzdy úlohy a bonus a ďalšie metódy merania efektivity a produktivity pracovníkov. Ganttov diagram je stále prijímaný ako dôležitý nástroj riadenia, ktorý umožňuje grafické znázornenie plánu a spôsob záznamu priebehu projektu."}
{"id": "500790", "title": "Talent (Oregon)", "context": "Dejiny A. P. Talent, pochádzajúci z Tennessee sa usadil v Oregone okolo roku 1870. Mesto založil v roku 1880. Chcel ho nazvať Wagner, ale pracovníci pošty preferovali Talent . Pošta sa tu otvorila v roku 1883. Usadlosť sa predtým volala aj Eden District a Wagner Creek ."}
{"id": "476436", "title": "Emery Roth & Sons", "context": "Introduction  Emery Roth & Sons bola rodinná architektonická spoločnosť založená v roku 1938 americkým architektom židovského pôvodu Emerym Rothom, ktorý premenoval svoju architektonickú prax po pribratí jeho synov Juliana (19011992) a Richarda Rotha (19041987) za spoločníkov. Zanikla v roku 1996, krátko po odchode Richarda Rotha Jr. do penzie."}
{"id": "571990", "title": "Rothschild & Co", "context": "Významný súčasný a bývalí zamestnanci Súčasťou spoločnosti boli viacerí pozoruhodní ľudia vrátane hláv štátov, generálnych riaditeľov a miliardárov. V tomto zozname sa nachádzajú viacerí významní členovia pracujúci v spoločnosti ktorá patrí rodine Rothschildovcov. Obchod René-Pierre Azria - CEO Jarden Corporation; Výkonný riaditeľ Blackstone Indosuez Dominic Barton - celosvetový výkonný riaditeľ McKinsey & Company Franco Bernabé - CEO Telecom Italia; Riaditeľ PetroChina Michel de Carvalho - vice-chairman investičného bankovníctva v Citigroup; Riaditeľ Heineken International José María Castellano - CEO Inditex Group Sir John Collins - CEO Shell UK, Chairman National Power Alfonso Cortina - chairman a CEO Repsol Douglas Daft - chairman a CEO The Coca-Cola Company; Riaditeľ The McGraw-Hill Companies Dudley Eustace - chairman The Nielsen Company, vice-chairman Royal Philips Electronics Pehr G. Gyllenhammar - chairman Aviva; zakladateľ European Round Table of Industrialists Jay Hambro - CIO Petropavlovsk plc; CEO Aricom Sir Graham Hearne - zastupujúci chairman Gallaher Group; chairman a CEO Enterprise Oil Henry Keswick - chairman Jardine Matheson Holdings; chairman Open Europe Sir Carl Meyer - zastupujúci chairman De Beers; Guvernér Egyptskej národnej banky Baron Moser - chairman Britského múzea, chairman Economist Intelligence Unit Paul Myners - chairman Guardian Media Group; chairman Marks & Spencer Jonathan Oppenheimer - riaditeľ E. Oppenheimer & Son Ltd. Robert S. Pirie - senior výkonný riaditeľ Bear Stearns & Co. Gerald Rosenfeld - riaditeľ investičného bankovníctva Lazard Wilbur Ross - investor, miliardár a minister obchodu Spojených štátov Trevor C. Rowe - riaditeľ Australian Securities Exchange; chairman United Group; chairman Queensland Investment Corporation (QIC) Anthony Salz - senior partner Freshfields Bruckhaus Deringer; súčasný predseda rady guvernérov BBC Peter Smith - chairman Coopers & Lybrand; chairman Savills Raymond W. Smith - CEO Bell Atlantic; chairman Verizon Baron Vallance of Tummel - vice-chairman Royal Bank of Scotland; chairman British Telecom Jeremy Weir - CEO Trafigura Politici a štátna služba Thierry Breton - francúzsky minister hospodárstva, financií a priemyslu (2005-2007) Gerhard Schröder - nemecký kancelár (1998-2005) Liam Byrne - námestník ministra vnútra (2006-2010); námestník ministra pre pokladnicu Jej Veličenstva (2008-2010) Baron George - guvernér Bank of England (2008-2010) John Kingman - výkonný riaditeľ UK Financial Investments Baron Lamont - člen Britského parlamentu (1972-1997), kancelár Exchequer Anthony Nelson - člen Britského parlamentu (1974-1997); hospodársky tajomník štátnej pokladnice (1992-1994) Sir Edwin Leather - člen Britského parlamentu (1950-1964); guvernér Bermúd (1973-1977) Oliver Letwin - chairman Conservative Research Department; námestník ministra pre politiku Emmanuel Macron - prezident Francúzska a knieža Andorry (od 2017) René Mayer - premiér Francúzska (1953) Baron Nuberger of Abbotsbury - Lord of Appeal in Ordinar (od 2007) Georges Pompidou - premiér Francúzska (1962-1968); bývalý prezident Francúzska a knieža Andorry John Redwood - člen Britského parlamentu (od 1987) Jacob Rees-Mogg - člen Britského parlamentu (od 2010) Felix Rohatyn - veľvyslanec Spojených štátov vo Francúzsku (1997-2000) Goh Keng Swee - zastupujúci premiér Singapúru (1973-1984); Minister financií Singapúru (1967-1970) Baron Wakeham - líder Snemovne Lordov (1992-1994); líder Dolnej Snemovne (1987-1989) John Whittingdale - Britský politik Armádny predstavitelia Poľný Maršal Baron Guthrie of Craigiebank - bývalý Náčelník generálneho štábu, bývalý Náčelník štábu obrany"}
{"id": "254753", "title": "Pittsburgh Pirates (NHL)", "context": "Vlastníci  James F. Callahan (zakladateľ) 1925-1928 Bill Dwyer 1928-1930 Benny Leonard 1928-1930"}
{"id": "148933", "title": "Skidmore, Owings and Merrill", "context": "Externé odkazy  oficiálna stránka spoločnosti Kategória:Architektonické firmy Kategória:Podniky v USA"}
{"id": "219276", "title": "Woodward’s", "context": "Introduction Obrázok:Vancouver Woodward s 2005.jpg|thumb|Woodward s building vo Vancouveri rok pred jej odstrelom v roku 2006 Woodward s bol názov siete obchodných domov v Kanade, ktorá pôsobila v provinciách Alberta a Britská Kolumbia vyše sto rokov, kým nebola odkúpená Spoločnosťou Hudsonovho zálivu (HBC). Charles Woodward otvoril prvý obchod nesúci jeho meno v roku 1892 vo Vancouveri na rohu ulíc Main Street a Georgia Street. 12. decembra 1902 bola založená spoločnosť Woodward Department Stores Ltd. a bol otvorený nový obchod na rohu Hastings Street a Abbott Street. V roku 1926 bol otvorený obchod v Edmontone a koncom 40. rokov 20. storočia začala spoločnosť otvárať značný počet nových obchodov v obidvoch provinciách. Po finančných ťažkostiach bol Woodward s v roku 1993 predaný Spoločnosti Hudsonovho zálivu. Woodward s bol po vačšinu 20. storočia hlavnou sieťou obchodných domov najmä na juhozápade Britskej Kolumbie. Kategória:Podniky v Kanade"}
{"id": "257067", "title": "Lost Heaven", "context": "Mestské štvrte  Západná strana Chinatown Chinatown je malá štvrť severne od Little Italy pri Terranovom moste, ktorý spája čínsku štvrť a New Ark. Rovnako ako v ostatných čínskych štvrtiach v iných mestách, aj tu žije väčšina čínskych prisťahovalcov. Vedie tadiaľto električková trať, ktorá zabezpečuje dopravu pre občanov bez vozidla. V čínskej štvrti sa nachádza autoservis, ale v období 1930 – 1937 je prázdny kvôli kríze. V roku 1938 autoservis opäť začína podnikať. Z čínskej štvrti vedú 2 cesty do krajiny. Little Italy Je to najdôležitejšie miesto v celom meste. Toto je miesto, kde je rodina mafie Dona Salieriho a kde sa začína väčšina misií hry. Rodina sídli v Salieriho bare. Názov tejto štvrti pochádza z migrácie Talianov, najmä Sicílčanov, do Spojených štátov. Električková trať spája túto oblasť s čínskou štvrťou a štvrťou Works Quarter. Cez Little Italy prechádza trať a je tu aj stanica nadzemky. Works Quarter Rovnako ako v mnohých mestách po celom svete, industrializácia pomohla Lost Heaven premeniť na moderné mesto (v tej dobe). Domy vo Works Quarter sú väčšinou budovy mestských závodov a iných priemyselných zariadení. Táto oblasť je považovaná za chrbticu lostheavenskej ekonomiky. Iné dôležité stavby zahŕňajú centrálnu vlakovú stanicu pre osobnú a nákladnú dopravu. Works Quarter sa tiež môže pochváliť vlastnou požiarnickou stanicou. Mestská električková linka jazdí po celej priemyselnej štvrti, ale nie je tam žiadna trasa nadzemky. V najzápadnejšej časti štvrti je malá cesta, ktorá vedie k Lost Heaven Racing Circuit, kde sa ľudia môžu tešiť na víkendové preteky. Centrálna časť (Central Island) Central Island je obchodným centrom mesta Lost Heaven. Názov hovorí za všetko. Je to ostrov nachádzajúci sa v strede mesta. Tak ako v Manhattane v New York City, tak aj na Central Islande sú mrakodrapy a domy niekoľkých podnikov, ktoré slúžia mestu. Sú tu významné stavby, ako je State Capitol a úrady mestských úradníkov, primátora mesta, politikov a ďalších významných osobností. Lostheavenské divadlo a lostheavenská galéria výtvarného umenia sú tiež umiestnené na tomto ostrove. Policajná stanica (jediná známa policajná stanica v celom meste) sa nachádza na najjužnejšom konci ostrova neďaleko galérie. Mestské električkové linky sa schádzajú uprostred ostrova a potom sa otočia na východ a mieria späť na ostrov pozdĺž jeho obvodu. Ostrov má dve stanice: Central Island a Giuliano Street (videná v intre, kde Tommy opustí vlak pred odchodom do kaviarne, kde je Norman), v severnej časti ostrova. Existujú rôzne spôsoby, ako môžu ľudia vstúpiť na ostrov, od Works Quarter cez West Marshall Bridge, z Little Italy cez Central Island Tunnel, z New Arku cez Giuliano Bridge a od Downtownu cez East Marshall Bridge. Východná strana mesta New Ark Sú tam niektoré dôležité budovy, ako je lostheavenská nemocnica a mestská zbrojnica. New Ark je prepojený s Čínskou štvrťou cez Terranov most, rovnako ako s Central Islandom cez Giuliano Bridge. Aj touto štvrťou vedie električková trať a je tu stanica nadzemnej dráhy. Morellova rodina tu má svoju operačnú základňu v Lounge Bare. Pod Giulianovým mostom je opravovňa automobilov, kde vodiči s problémami s ich autami môžu prísť a nechať si ich opraviť. Opravár Lucas Bertone je spolupracovník Salieriho rodiny a je jedným z Tomových priateľov. Downtown Rovnako ako centrum mesta je táto oblasť ďalšie obchodné centrum s mnohými prosperujúcimi firmami. Downtown sa nachádza južne od New Arku. Toto susedstvo je spájané električkou a nadzemkou. Nachádza sa tu aj lostheavenská First National Bank. Blízko južného konca Downtownu je Lost Heavenský kostol a hotel Corleone. Hoboken Hoboken sa nachádza východne od New Arku. Táto štvrť predstavuje chudobnú štvrť mesta Lost Heaven. Jej budovy sú schátralé alebo úplne zatvorené. Existuje niekoľko miest v Hobokene, ktoré majú menší záujem hráča. Patrí medzi ne Hobokenský štadión a podzemný obchod so zbraňami patriaci mužovi menom Žltý Pete. Obchod je umiestnený pod kinom Twister v blízkosti stavby. Nadzemná železničná trať má dve stanice v Hobkene a to Central Hoboken a Market Avenue . Je to zábavná štvrť, pretože sú tu Pompei Bar a Palermo Club, rovnako ako staré zanedbané kino Twister. Oakwood Oakwood je malá štvrť radových domčekov a malých bytov obývaných stredne bohatou vrstvou ľudí mesta. Táto malá a pokojná štvrť sa nachádza východne od Downtownu. Nie je tu veľa zaujímavých miest. Je tu malý Oakwoodský kostol v blízkosti kruhového objazdu. Je tu tiež Oakwood Junior High School (jediná známa škola v Lost Heaven). Oakwood je jedným z mála štvrtí, cez ktoré nevedie električková trať. Do Oakwoodu je potrebné sa dostať autom, inak je to dlhá prechádzka. Oak Hill Oak Hill sa nachádza východne od Lost Heaven na vrchole pomerne veľkého kopca. Vedú tam dve veľmi strmé cesty, ktoré idú na vrchol; jedna ide z Hobokenu, druhá z Oakwoodu. Oak Hill je najbohatšie a najmalebnejšie miesto v Lost Heaven kvôli svojej polohe na vrchole kopca. Je ďaleko od hluku a znečistenia mesta a pýši sa krásnou prímorskou polohou. Oak Hill je obsadené vilami, ktoré si môžu dovoliť len veľmi bohatí ľudia. Preto si Oak Hill vyslúžil prezývku „milionárska štvrť“. Na Oak Hill nie je k dispozícii žiadna verejná doprava, vzhľadom k strmosti svahov. Na cestu na vrchol je potrebné auto. Na úpätí kopca je maják a je prístupný malou cestou, ktorá vedie od hlavnej Oakwood-Oak Hill ceste."}
{"id": "491027", "title": "Hamilton (Ontário)", "context": "Turizmus V meste sa nachádzajú Royal Botanical Gardens, zasahujúce aj do Burlingtonu."}
{"id": "470211", "title": "Chambers County (Texas)", "context": "Mestá  Anahuac Baytown (hlavná časť Baytown je v Harris County) Beach City Cove Mont Belvieu Old River-Winfree Shoreacres (iba vodná plocha) Seabrook (iba vodná plocha) Texas City (iba vodná plocha)"}
{"id": "79375", "title": "Georgetown (Guyana)", "context": "Introduction  Georgetown je hlavné a najväčšie mesto Guyany založené v 18. storočí. V roku 2002 mal Georgetown 213 000 obyvateľov. Leží na pobreží Atlantiku na mieste, kde sa do neho vlieva rieka Demerara. Prezýva sa „ Karibské záhradné mesto “. Predovšetkým slúži ako administratívne a finančné centrum. Nachádza sa tu Georgetown University."}
{"id": "198707", "title": "Downtown (Vancouver)", "context": "Geografia Mrakodrapy v downtowne Nočná panoráma downtownu Oblasť Downtownu je na severe ohraničená fjordom Burrard Inlet, Stanley Parkom a mestskou časťou West End na západe, zálivom False Creek na juhu a mestskou časťou Downtown Eastside na východe. Okrem mrakodrapov v ktorých sídlia finančné a obchodné inštitúcie oblasť Downtownu zahŕňa aj Yaletown, bývalú priemyselnú oblasť, ktorá bola po skončení Expa v roku 1986 transformovaná do podoby dnešnej luxusnej obytnej štvrte a Coal Harbour. Madzi ďalšie oblasti, ktoré sa chápu ako súčasť Downtownu, patria Granville Mall a Granville Entertainment District, Downtown South, Gastown, Japantown a Chinatown."}
{"id": "598492", "title": "Presídlenie Maďarov do Čiech", "context": "Hlavná fáza odsunu do Česka sa uskutočnila medzi novembrom 1946 až februárom 1947, keď bolo presídlených 41 666 osôb maďarskej národnosti. Česko-Slovensko akciu odôvodňovalo pracovnou povinnosťou na základe dekrétu prezidenta republiky č. 88/1945 Zb., viaceré ustanovenia dekrétu však nedodržiavalo. Odsun mal formu násilných deportácií za účasti bezpečnostných orgánov štátu. Vzhľadom na to, že boli deportované celé rodiny vrátane žien a detí, bola celá akcia značne nehumánna a prinášala množstvo citovo vypätých scén.  Situáciu začiatkom roka ešte zhoršovalo nepriaznivé zimné počasie. Konflikty s bezpečnostnými orgánmi a pokusy o útek  priniesli aj obete na životoch. Rozdeľovanie Maďarov medzi českých roľníkov bolo vykonávané spôsobom ponižujúcim ľudskú dôstojnosť. Maďari z nových pracovných miest hromadne utekali a vracali sa späť do svojich domovov, kde potom dochádzalo ku konfliktom s novými osídlencami, ktorých našli na svojich majetkoch. Organizovaný návrat prebehol  až v januári až apríli 1949. Väčšina Maďarov sa vrátila do svojich bydlísk na území Slovenska."}
{"id": "280122", "title": "Litavský banát", "context": "Politické následky vojenského prevratu  Vznik Malej dohody – podpis dvojstrannej dohody medzi Československom a Rumunskom. Konečný zánik vlády dynastie Habsburgovcov. Narušenie medzinárodných vzťahov Maďarska, hlavne s nástupníckymi štátmi rozpadnutého štátneho útvaru Rakúsko-Uhorsko."}
{"id": "174656", "title": "Dejiny Česko-Slovenska", "context": "Tretia česko-slovenská republika (1945 – 1948) Po oslobodení Červenou armádou (v juhozápadných Čechách americkými vojakmi) a konci druhej svetovej vojny bol obnovený štát Česko-Slovensko vo svojich predmníchovských hraniciach s tým, že Sovietsky zväz obsadil (oficiálne dostal) Podkarpatskú Rus a maďarské obce Jarovce, Rusovce a Čunovo pripadli Česko-Slovensku. 17. mája 1945 poľská armáda obsadila časť Spiša a Oravy, ktoré sa stali opäť súčasťou Poľska. Od Slovenska boli tiež odčlenené obce na východnom Slovensku: Batva, Galoč, Malé a Veľké Rátovce, Malé Selemence, Palová, Palaď-Komárovce, Surty, Šalamúnová a Téglaš a mesto Čop, osídlené prevažne maďarským obyvateľstvom a pričlenené k ZSSR. K Slovensku bolo pripojené mesto Lekárovce, ktoré bolo do roku 1939 súčasťou Podkarpatskej Rusi. Z Česka bolo na základe Postupimskej konferencie a Benešových dekrétov deportované nemecké obyvateľstvo, Nemci zo Slovenska boli z väčšej časti evakuovaní už pred koncom vojny a iba menšia časť bola potom deportovaná. Keďže veľmoci nedovolili podobný postup ako v prípade Nemcov aj pre Maďarov, prebehla v roku 1946 dohoda medzi Maďarskom a Slovenskom o výmene obyvateľstva a riešení menšinovej otázky. Vo februári 1948 sa po nátlakových akciách a následných voľbách ujali vlády v štáte komunisti, ktorých už od druhej svetovej vojny významne podporoval Sovietsky zväz. V Česko-Slovensku nastalo obdobie tzv. \"ľudovej demokracie\" pod vládou komunistickej strany (1948 – 1989), ktorá v r. 1960 prijala socialistickú ústavu."}
{"id": "156414", "title": "Vysťahovalectvo", "context": "Emigrácia cez Slovensko V rokoch 19451949 emigrovalo cez Slovensko (Bratislavu) približne 150 000 židovských utečencov, väčšinou z Poľska. Maďarskí Židia smerovali cez Slovensko do Viedne a potom do talianskych prístavov a ďalej do Izraela. Po zatiahnutí železnej opony sa cez naše hraničné pásmo pokúšali prejsť na Západ Utečenci z NDR a Poľska, ktorí sa často (mylne) domnievali, že česko-slovenská hranica je slabšie zabezpečená, než tá medzi NDR a Západným Nemeckom. Počet úspešných emigrácii týmto spôsobom bol však veľmi nízky."}
{"id": "12482", "title": "Prvá viedenská arbitráž", "context": "Predzvesť arbitráže Slovensko po prvej viedenskej arbitráži (pre bližšie info klikni na obrázok) Viedenskej arbitráži predchádzal celý sled udalostí. Už 12. januára 1938 predložila Zjednotená maďarská strana česko-slovenskej vláde svoje požiadavky. Chceli uzákoniť autonómiu Slovenska, zaviesť národný kataster a v prevažne maďarských obciach zrušiť slovenské školy. 10. marca maďarskí predstavitelia (Andor Jaross, János Esterházy a Géza Szüllő) opäť vzniesli požiadavky maďarskej menšiny žijúcej na Slovensku, tentoraz bol dokument odovzdaný priamo premiérovi Milanovi Hodžovi. 26. júla 1938 vláda ČSR schválila národnostný štatút, ktorý zladil rôzne zákony týkajúcich sa slobôd národnostných menšín z oblasti občianskych práv, školstva a kultúry. Prijatý mal byť aj nový jazykový zákon a schválená mala byť decentralizácia štátu, teda autonómia Slovenska a Podkarpatskej Rusi. 27. augusta Zjednotená maďarská strana odmietla národnostný štatút a žiadala úplnú autonómiu pre Maďarov na Slovensku. 21. septembra 1938 sa v Budapešti konala rozsiahla revizionistická demonštrácia, v ktorej sa požadovalo „pripojenia bratov Slovákov“ k Maďarsku. (Maďarsko v tomto období voči Slovensku uplatňovalo striedavo politiku vyhrážok a prísľubov širokej autonómie v rámci poučenia z minulosti. Viacero výziev v tomto a podobnom duchu adresovalo aj priamo Jozefovi Tisovi.) 23. septembra 1938 bola vyhlásená mobilizácia. Po Mníchovskej dohode bola pohotovosť armády odvolaná, okrem Slovenska, kde v okolí Rimavskej Soboty začiatkom októbra došlo k narušeniu hraníc maďarským oddielom. Česko-slovenská armáda ich však vzápätí vytlačila. Súčasťou Mníchovskej dohody bol aj dodatok o vyriešení požiadaviek Maďarska do troch mesiacov. V prípade, že by sa v tejto dobe nepodarilo dosiahnuť dohodu, mali o vyriešení rozhodnúť signatárske veľmoci. Keďže politickí predstavitelia Maďarska mali pochybnosti, či je možné revizionistické požiadavky uspokojiť mierovou cestou, mali záujem na tom, aby sa problém riešil diktátom veľmocí, a nie vzájomnou dohodou. Maďarsko v snahe využiť šok z Mníchovskej dohody, medzinárodné oslabenie Česko-Slovenska, zaneprázdnenie jeho vlády rokovaniami s Nemeckom a Poľskom a vnútropolitické problémy naliehalo na urýchlený začiatok rokovaní o vytýčení novej hranice. Súčasťou nátlaku boli aj diverzné a teroristické akcie v pohraničí a pokusy vyvolať nepokoje maďarskej menšiny prostredníctvom rozhlasu, zhadzovania letákov a tajných agitátorov. Napriek tomu táto snaha nesplnila očakávania a vodcovia maďarskej menšiny sa v obave pred postihom zdržiavali organizovania otvorených protištátnych akcií. Rokovania o slovensko-maďarskej hranici boli dohodnuté na začiatok októbra. V tom čase však nastali v Česko-Slovensku vnútropolitické zmeny (odstúpenie prezidenta a vlády a Žilinská dohoda), a tak 5. októbra 1938 Maďarsko súhlasilo s posunutím rokovaní na 9. október. Medzitým sa Jozef Tiso stal predsedom autonómnej vlády Slovenska, v tom čase premenovanom v rámci ČSR na Slovenskú krajinu. Ministerská rada v Prahe sa rozhodla, že česko-slovenskú delegáciu budú tvoriť iba slovenskí a rusínski predstavitelia. Toto bolo v súlade s želaním Tisovej vlády, ktorá verila, že sa jej podarí jednoduchšie nájsť kompromisné riešenie poskytnutím autonómie maďarskej menšine. Komárňanské rokovania 9. októbra 1938 sa v Komárne začali rokovania česko-slovenskej delegácie (predseda Jozef Tiso, ostatní členovia Ferdinand Ďurčanský, generál Rudolf Viest, Ivan Krno, zástupca Podkarpatskej Rusi I. Parkányi) s maďarskou (minister zahraničných vecí Kálmán Kánya, minister školstva Pál Teleki a iní) o vytýčení novej hranice s Maďarskom. Vzhľadom na rýchly vývoj situácie nebola česko-slovenská delegácia na rokovanie dostatočne pripravená. Materiály sa vopred nevypracúvali a pražská ministerská rada neurčila postup ani konkrétne kroky. Postoj delegácie sa kryštalizoval v priebehu rokovaní. Jozef Tiso a Ferdinand Ďurčanský sa navyše podobných rokovaní zúčastňovali prvýkrát a museli čeliť medzinárodne skúseným politikom. Napriek tomu kládli pri rokovaniach tvrdý odpor. Maďarská delegácia naopak prišla s vypracovanou koncepciou. Napriek oficiálnemu postoju – revízii na základe etnického princípu – tento princíp porušovala, pričom dávala najavo, že jej cieľom nie je dosiahnutie kompromisu, a požiadavky predkladala ultimatívnym spôsobom. Česko-slovenská delegácia odmietla maďarskú požiadavku plebiscitu, keďže nebol požadovaný domácim obyvateľstvom ani žiadnou politickou stranou a nebolo možné vnútiť ho zvonku. V priebehu príprav plebiscitu nemal na danom území vykonávať právomoci česko-slovenský štátny aparát, čím by sa uvoľnil priestor na promaďarskú propagandu. Delegácie sa nezhodli ani na otázke etnických hraníc. Maďarská strana požadovala za základ sčítanie obyvateľstva z roku 1910, ktoré bolo silne poznačené prebiehajúcou maďarizáciou. Česko-slovenská strana namiesto toho navrhovala výsledky sčítania z roku 1930, prípadne z roku 1880, ktoré ešte nebolo maďarizáciou natoľko poznačené. Okrem toho namietala, že maďarský návrh nerešpektuje ani sčítanie z 1910, keďže zahŕňa aj súvislé slovenské etnické územie, na ktorom ani podľa daného sčítania nežila maďarská väčšina. Česko-Slovensko bolo na znak svojej ochoty rokovať ochotné odstúpiť Maďarsku Šahy a Slovenské Nové Mesto. Tým sa prerušilo priame železničné spojenie medzi Podkarpatskou Rusou a českými krajinami. Maďarská armáda obsadila tieto mestá 11. októbra 1938. Maďarská delegácia sa však s týmto územným ziskom neuspokojila. Ultimatívne požadovala okamžité odstúpenie územia od línie Devín – Bratislava – Nitra – Tlmače – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Trebišov – Pavlovce nad Uhom – Užhorod – Mukačevo – hranice s Rumunskom (vrátane miest). Česko-Slovensko s tým, samozrejme, nesúhlasilo. Ešte počas rokovaní Ferdinand Ďurčanský a Alexander Mach navštívili Nemecko, kde sa na stretnutí s Hermannom Göringom (12. októbra 1938) snažili získať podporu voči nadmerným maďarským požiadavkám. Na základe Ďurčanského informácií česko-slovenská delegácia dospela k názoru, že Nemecko nebude tieto nadmerné požiadavky podporovať. Česko-slovenská strana ponúkla niekoľko ďalších návrhov, vrátane autonómie pre maďarskú menšinu alebo odstúpenia Žitného ostrova, pričom na zvyšných územiach malo dôjsť k vzájomnej výmene obyvateľstva, čím by boli obidva štáty národnostne kompaktnejšie. Maďari obvinili česko-slovenskú delegáciu, že odmieta naplniť dodatok Mníchovskej dohody o vyriešení hraníc s Maďarskom, a 13. októbra jednostranne rozhodli o ukončení rokovaní. Koncom októbra 1938 sa ČSR a Maďarsko dohodli, že sa podriadia rozhodnutiu veľmocí – Nemecka a Talianska. Arbitráž bola zvolaná na zámok Belvedér vo Viedni na 2. november 1938. Anglicko a Francúzsko sa vzdali nároku na zasahovanie. Územné nároky Maďarska a Poľska Poľsko vznieslo požiadavky voči Česko-Slovensku už 21. septembra 1938 a následne 1. októbra anektovalo Těšínsko, obývané najmä Poliakmi. Dvojstranné rozhovory s Poľskom nadiktované Mníchovskou dohodou sa začali až 25. októbra 1938. Výsledkom týchto rokovaní bolo, že Poľsko získalo 1. decembra ďalšie územia, tentoraz na severe Slovenska. Išlo o a 4 280 obyvateľov. Maďarsko požadovalo odstúpenie územia od línie Devín – Bratislava – Nitra – Tlmače – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Trebišov – Pavlovce nad Uhom – Užhorod – Mukačevo – hranice s Rumunskom (vrátanie miest). Po arbitráži mu nakoniec pripadlo územie na severe ohraničené líniou Senec – Galanta – Vráble – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Michaľany – Veľké Kapušany – Užhorod – Mukačevo – hranice s Rumunskom. Slovensko tak prišlo o vyše štvrtinu svojho územia."}
{"id": "505441", "title": "Dejiny Maďarska", "context": "Prvá maďarská republika História novodobého Maďarska sa začala písať dňa 16. novembra 1918, kedy bola vyhlásená Prvá maďarská republika. Ako nástupnícky štát Uhorska stratilo Maďarsko po prvej svetovej vojne celých 71,5% územia bývalých Uhier, vrátane radu oblastí s väčšinovou maďarskou populáciou. Táto situácia predstavovala pre Maďarov traumu porovnateľnú s tým, čo Česi pociťovali o 20 rokov neskôr po Mníchovskej dohode. Tento fakt v medzivojnovej dobe určoval vzťahy Maďarska k susedným krajinám s maďarskými menšinami a významne ich ovplyvňuje aj dnes."}
{"id": "47609", "title": "Výmena obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom", "context": "Introduction  Výmena obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom bola povojnová obojstranná migrácia obyvateľstva na základe vzájomnej dohody medzi oboma štátmi. Primárnym zámerom česko-slovenských predstaviteľov bolo vysídlenie čo najväčšieho počtu Maďarov a budovanie národného štátu Čechov a Slovákov bez neslovanských menšín. Po tom, čo sa česko-slovenskej diplomacii nepodarilo presadiť jednostranné vysídlenie Maďarov podľa vzoru nemeckej menšiny, mala byť vzájomná výmena optimálnym riešením. Rokovania o výmene začali v decembri 1945 a dohoda bola podpísaná vo februári 1946. Do konca roku 1948, pred, počas aj po platnosti dohody sa v rámci nej ale aj mimo nej vysťahovalo 89 660 Maďarov zo Slovenska a približne 72 000 Slovákov z Maďarska. Dohoda aj samotná výmena boli vnímané kontroverzne a to najmä pre rôzne podmienky v oboch zmluvných krajinách."}
{"id": "433866", "title": "Prepadnutie okresu Berehovo", "context": "Predchádzajúce udalosti Na základe Mníchovskej dohody prijatej dňa 30. septembra 1938 bolo Česko-Slovensko zaviazané do troch mesiacov vyriešiť územné nároky Maďarska. Začiatkom októbra sa začali v severnom Maďarsku organizovať ozbrojené skupiny, ktorých úlohou bolo ilegálne prechádzať do ČSR a vykonávať tam podvratnú činnosť s cieľom destabilizácie pohraničných oblastí."}
{"id": "163277", "title": "Obete druhej svetovej vojny", "context": "Československo Celkové straty na životoch obyvateľov Československa dosahovali asi 350 000 až 360 000. Z toho v koncentračných táboroch zahynulo približne 235 000 osôb, z toho asi 149 000 židovského pôvodu. V Česku to bolo asi 78 000 a na Slovensku 71 000 osôb. Celkovo však prešlo koncentračnými tábormi asi 350 000 osôb. Neskoršia dokumentácia uvádza pre Česko 92 000 deportovaných (z toho 79 000 mŕtvych), zo Slovenska bolo deportovaných 109 000 ľudí. Pri stanných právach bolo bez súdov popravených 10 000 osôb. Počet padlých príslušníkov vojenských a partizánskych jednotiek predstavuje asi 12 000 osôb. Pri leteckých náletoch zahynulo 7000 osôb. Bezprostredne po skončení vojny zahynulo na následky prežitého utrpenia asi 95 000 osôb. Počas vojny bolo umučených a zavraždených asi 15 000 detí, prevažne židovského pôvodu, ale aj z vypálených obcí. Nacistický vpád na Slovensko si vyžiadal viac ako 10 000 obetí, v Pražskom povstaní padlo asi 1600 bojovníkov. Na nútené práce do Nemecka a do nacistami okupovaných krajín bolo nasadených asi 500 000 osôb z bývalého Česko-Slovenska. (Zo Slovenska to boli najmä vojaci dvoch odzbrojených východoslovenských divízií a zaistení obyvatelia vypálených obcí). Pri represáliách a prenasledovaní partizánov bolo čiastočne alebo úplne vypálených 90 obcí v Česku a na Slovensku."}
{"id": "476190", "title": "Presídlenie Maďarov do Čiech", "context": "Introduction  Presídlenie Maďarov do Čiech bolo súčasťou povojnových perzekúcií maďarskej menšiny. Česko-slovenskí predstavitelia, vzhľadom na predchádzajúcu ofenzívnu iredentistickú politiku Maďarska, vnímali prítomnosť maďarskej menšiny ako trvalú hrozbu pre mier a stabilitu štátu. Po neúspešných pokusoch dosiahnuť jej jednostranné vysídlenie podľa vzoru Nemcov sa ťažiskom riešenia maďarskej otázky stali výmena obyvateľstva s Maďarskom, reslovakizácia a nútené presídľovanie v rámci štátu. Tieto opatrenia mali znížiť koncentrácie maďarskej menšiny na južnom Slovensku, rozptýliť ju po republike a pripraviť tak podmienky pre jej asimiláciu. Veľmi dôležitým motívom pre presídľovanie bol aj nedostatok pracovnej sily po vysídlení Nemcov. Maďari však neboli presídľovaní výhradne do českého pohraničia, ale aj do centrálnych okresov. Prvá vlna presídľovania prebehla od septembra do decembra 1945, keď bolo do Česka deportovaných 9 247 Maďarov. Akcia bola pomerne rýchlo zastavená, nakoľko sa Česko-Slovensko v tomto čase sústredilo uzavretie dohody o výmene obyvateľstva. Od júla do augusta 1946 Česko-Slovensko organizovalo nábor pracovných síl do Česka na dobrovoľnom základe pod heslom Pomoc Slovenska českým krajinám pri poľnohospodárskych prácach, na ktorom sa maďarská menšina zúčastnila v minimálnej miere. Po neúspechu akcie medzi maďarským obyvateľstvom a v súvislosti s mierovou konferenciou v Paríži, ktorá odmietla revizionistické nároky Maďarska ako aj jednostranný transfer maďarského obyvateľstva, sa česko-slovenské orgány rozhodli využiť nútený odsun. Hlavná fáza odsunu do Česka sa uskutočnila medzi novembrom 1946 až februárom 1947, keď bolo presídlených 41 666 osôb maďarskej národnosti. Česko-Slovensko akciu odôvodňovalo pracovnou povinnosťou na základe dekrétu prezidenta republiky č. 88/1945 Zb., viaceré ustanovenia dekrétu však nedodržiavalo. Odsun mal formu násilných deportácií za účasti bezpečnostných orgánov štátu. Vzhľadom na to, že boli deportované celé rodiny vrátane žien a detí, bola celá akcia značne nehumánna a prinášala množstvo citovo vypätých scén. Situáciu začiatkom roka ešte zhoršovalo nepriaznivé zimné počasie. Konflikty s bezpečnostnými orgánmi a pokusy o útek priniesli aj obete na životoch. Rozdeľovanie Maďarov medzi českých roľníkov bolo vykonávané spôsobom ponižujúcim ľudskú dôstojnosť. Maďari z nových pracovných miest hromadne utekali a vracali sa späť do svojich domovov, kde potom dochádzalo ku konfliktom s novými osídlencami, ktorých našli na svojich majetkoch. Organizovaný návrat prebehol až v januári až apríli 1949. Väčšina Maďarov sa vrátila do svojich bydlísk na území Slovenska."}
{"id": "12497", "title": "Druhá česko-slovenská republika", "context": "Česko-Slovensko  október 1938 Súbor:Bundesarchiv Bild 183-58507-003, Besetzung des Sudetenlands, Grenzpfahl.jpg|thumb|right|Sudetskí Nemci ničia česko-slovenské pohraničné stĺpy Prvý október 1938 začal pre Česko-Slovensko potupne. Prvé nemecké jednotky začali obsadzovať česko-slovenské pohraničie. Začalo aj vysťahovanie českých obyvateľov z pohraničia, ktorí boli na mnohých miestach vyháňaní svojimi bývalými nemeckými susedmi i sudetonemeckými bojovníkmi. Časť obyvateľov odišla z dôvodov straty zamestnania sama (štátni úradníci, žandári, vojaci), časť musela opustiť svoje domovy násilím, časť odišla z kombinácie oboch predchádzajúcich dôvodov. Násilie v pohraničí pokračovalo, sudetonemecké jednotky Freikorpsu mnohokrát strieľali po českých občanoch i žandároch, ktorí zabezpečovali vypratanie. Náčelník sudetonemeckého Freikorpsu vo Vroclave vydal tajný rozkaz: „Nič nezapaľovať... Korisť riadne odovzdať. Červených a Čechov na úteku zlikvidovať...“ Policajné riaditeľstvo v Moravskej Ostrave hlásilo o prepadoch Česko-Slovenska z poľského územia. Prostredníctvom rozhlasu sa ozvalo aj Maďarsko, ktoré požadovalo „vyriešenie maďarskej otázky v Česko-Slovensku“ . 1. októbra došlo i k tajnému prevezeniu pozostatkov Karla Hynka Máchu z Litoměřic do Prahy. 2. októbra 1938 odovzdal maďarský veľvyslanec v ČSR nótu zo žiadostí o oznámenie, kedy a kde je Česko-Slovensko ochotné začať rokovania. Poľské vojsko vstúpilo do Českého Těšína, nemecké vojsko obsadilo Šluknovský a Frýdlantský výbežok. Nadšená a k plaču dojatá sudetská Nemka z Chebu víta príchod nemeckých vojsk O deň neskôr prišiel na okupované územie neďaleko mesta Aš Adolf Hitler, sprevádzaný nemeckou nacistickou špičkou. Delegácie boli vítané davmi nadšených sudetských Nemcov. 5. októbra abdikoval na svoju funkciu prezident Edvard Beneš. Toho istého dňa prekročili hranice na južnom Slovensku jednotky maďarskej pohraničnej stráže a vyprovokovali incident s jednotkami Stráže obrany štátu. 6. októbra bola na Slovensku podpísaná tzv. Žilinská dohoda, ktorá vyhlásila autonómiu. V názve republiky sa začala používať pomlčka a štát sa nazýval Česko-Slovensko . 8. októbra Hitler vydal smernicu Ribbentropovmu úradu podporovať autonómiu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ale zatiaľ vo zväzku ČSR. V českom pohraničí pokračovali násilnosti nemeckých ordnérov, bolo zabitých či zranených a neskôr odvlečených niekoľko príslušníkov Stráže obrany štátu, avšak britská misia, ktorá dohliadala na odovzdávanie českého pohraničia nacistickému Nemecku, proti týmto praktikám nezasiahla. 10. októbra 1938 obsadila nemecká armáda Petržalku a v Bratislave bola ustanovená Deutsche Partei. 11. októbra bola vyhlásená autonómia Podkarpatskej Rusi. 12. októbra bolo napadnuté predsunuté mužstvo Česko-slovenskej armády v Osekách na Prachaticku. Išlo o jeden z mnohých útokov, ktoré vykonávali Nemci na delimitačnej čiare v priebehu roku 1938, a ktorí sa pokúšali zabrať územie, ktoré im podľa Mníchovskej dohody nepatrilo. Útoky proti česko-slovenským pohraničným jednotkám zo strany Maďarska prebiehali aj na južnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Súčasne prebiehali rokovania medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom o odstúpení oblastí s prevahou maďarského obyvateľstva Maďarsku. V obsadených Sudetoch pokračovali návštevy Adolfa Hitlera so súkmeňovcami. V piatok 28. októbra 1938 sa neuskutočnili oficiálne oslavy vzniku Československej republiky, ktoré už boli predtým zrušené. Došlo len k niekoľkým pietnym aktom pri hrobe Neznámeho vojaka či hrobe prezidenta T. G. Masaryka. 31. októbra 1938 bola henleinovcami prepadnutá Moravská Chrastová, kde žilo prevažne české obyvateľstvo. Česko-slovenské jednotky však vytlačili Nemcov späť, ale došlo k niekoľkým stratám na životoch, niekoľko Čechov bolo odvlečených. Udalosti konca roku 1938 Wehrmacht zaberá české pohraničie Príchod českých utečencov z pohraničia pred Wilsonovou stanicou v Prahe Druhá republika s novým prezidentom Emilom Háchom, ktorý bol uvedený do funkcie 30. novembra 1938, bola len tieňom tej prvej – množstvo priemyslu, obranných opevnení, komunikácií spolu s 33 % plochy českých zemí bolo stratených. Navyše, bolo treba postarať sa o desaťtisíce utečencov z okupovaných území. Napríklad k 1. novembru 1938 bolo provizórne obývaných utečencami z pohraničia 6 000 železničných vagónov. Utečenci nemali často prácu, ich majetky zostali v zabranom pohraničí. Štát začal kopírovať taliansky fašistický model. Bola vytvorená Strana národnej jednoty, kde sa pod vedením agrárnikov zjednotili občianske strany a časť národných socialistov. Ako legálna opozícia pôsobila Národná strana práce zložená zo sociálnych demokratov a ľavého krídla národných socialistov. Nový premiér Rudolf Beran bol vždy silne pravicovo orientovaný (oproti ostatným agrárnikom) a skeptický k liberalizmu a demokracii. Komunistická strana bola rozpustená, hoci jej členovia zostali v parlamente. Bola zavedená tvrdá cenzúra. Bol vydaný splnomocňujúci zákon, ktorý zmocňoval vládu, aby vládla bez parlamentu. Program Strany národnej jednoty bol inšpirovaný korporativistickým programom talianskych fašistov a boli vydané aj antisemitské dekréty. „Záruky“, ku ktorým sa zaviazal v Mníchovskej dohode Adolf Hitler, zostali iba na papieri. Stále dochádzalo k pohraničným incidentom, mnohí česko-slovenskí príslušníci ozbrojených síl zostali po únose na nemecké územie „nezvestní“. Nenastalo dohodnuté prepustenie časti Čechov, zajatých pred 1. októbrom 1938 v čase Mníchovskej krízy. Z nemeckého koncentračného tábora v Dachau sa podarilo prepašovať do Česko-Slovenska správu o 16 000 väzňoch, medzi ktorými je 42 zavlečených Čechov. Nemecko pokračovalo v diktáte pri stanovovaní ďalších zábor českého územia, a to aj v prípadoch, že išlo o obce s prevahou českého živlu. Slovensko a Podkarpatská Rus (Karpatská Ukrajina) počas obdobia druhej republiky Dňa 2. novembra bolo zavŕšené aj rokovanie o odstúpení južných častí Slovenska a Podkarpatskej Rusi horthyovskému Maďarsku (Prvá viedenská arbitráž). Na okupovanej časti Slovenska i Podkarpatskej Rusi (premenovanej v novembri 1938 na Karpatskú Ukrajinu) došlo pod nátlakom Maďarov k nútenému odchodu slovenského a rusínskeho obyvateľstva. Ani po následnom zábore odstúpeného územia nenastal na novej česko-slovensko-maďarskej hranici pokoj, maďarské silové zložky ďalej pokračovali v útokoch na príslušníkov Stráže obrany štátu. Štát bol v závere roka nútený riešiť neutešenú situáciu utečencov z pohraničia, ktorí nemali stále strechu nad hlavou ani zamestnanie. Napríklad 25. novembra vydala česko-slovenská vláda nariadenie, aby okresné úrady podľa možností umiestňovali poľnohospodárskych utečencov s ich rodinami a hospodárskym inventárom v poľnohospodárskych závodoch nad 50 ha výmery. Na pomoc utečencom boli organizované aj verejné zbierky, peniaze došli aj od organizácií a cirkví zo zahraničia. Do konca roka 1938 sa podarilo česko-slovenským úradom z veľkej časti vyriešiť ako problém utečencov, tak aj problémy výroby, zásobovania, školstva či peňažníctvo. V odtrhnutých Sudetoch sa české obyvateľstvo dostalo do pozície národnostnej menšiny bez akýchkoľvek práv. Boli zrušené všetky české politické strany a spolky, ich majetok bol zabavený, v úradnom styku bol zakázaný český jazyk, česky sa nesmelo hovoriť ani na verejnosti a v dopravných prostriedkoch. Česi nesmeli vykonávať zamestnanie v ktorejkoľvek inštitúcii štátnej správy. Boli zrušené všetky české noviny, bola zakázaná tlač českých kníh, do kín nesmel prísť žiadny český film, bolo zrušené české vysielanie v rozhlase. Zakázané boli aj české divadelné ochotnícke predstavenia, futbalové zápasy, tanečné zábavy, púte, verejná procesia i kázanie a bohoslužby v češtine. Nemeckí nacisti rozpútali v pohraničí aj hon na Židov, čo vyvrcholilo v novembri 1938 Krištáľovou nocou. január – marec 1939 Vo februári 1939 opäť začali – tentoraz v oklieštenom vnútrozemí – henleinovské provokácie pod heslom Heil März! Začiatok roku 1939 bol v znamení zvýšeného nátlaku na Česko-Slovensko ako zo strany nacistického Nemecka, tak zo strany Maďarska. 12. januára dostali vybrané jednotky Wehrmachtu tajnú smernicu o pohotovosti v nasadení v Česku. Na novej hranici na južnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi prebiehali stupňujúce sa incidenty Maďarov, ktorí strieľali na česko-slovenské pohraničné jednotky a vnikali na česko-slovenské územie. 21. januára 1939 navštívil Berlín česko-slovenský minister zahraničných vecí František Chvalkovský, ktorý prišiel rokovať o vzájomných vzťahoch a nemeckých zárukách pre Česko-Slovensko. Oficiálna návšteva, ktorá sa konala v duchu konania pána s nevoľníkom, však dopadla veľmi nepriaznivo. Chvalkovský bol skritizovaný ako od Joachima Ribbentropa, tak aj od Hitlera, ktorý mu nadiktoval, akým smerom sa má ďalšia česko-slovenská politika uberať. Začiatkom roku 1939 prebiehali rokovania Hitlera s maďarskými a slovenskými predstaviteľmi, ktorá smerovala k úplnému rozbitiu česko-slovenského štátu. 12. februára navštívil Nemecko slovenský politík Tuka, ktorý „odovzdával osud slovenského národa do Hitlerovej starostlivosti“ . Nátlak Nemecka pokračoval aj naďalej vo všetkých oblastiach. Česko-Slovensko bolo, napr. donútené povoliť nemeckým občanom používať vlajočky s hákovým krížom či Čechom naopak zakázať používať niektoré symboly prvej republiky. Boli zabavované letáky, ktoré mohli Nemcov „podráždiť“. Česko-slovenské ministerstvo obrany bolo donútené povoliť Nemcom vydať niektoré plány česko-slovenských zbraní. Zle dopadol pokus česko-slovenských politikov vyhlásiť neutralitu, ktorú Hitler z pozície sily „zatrhol“. Nemecko tiež od Česko-Slovenska vyžadovalo, aby vydalo alikvotný podiel česko-slovenského zlata a devíz, ktorý pripadal na krytie obeživa v Sudetoch. Česko-slovenská strana súhlasila za podmienok, že Nemecko prevezme aj alikvotnú časť česko-slovenského štátneho dlhu, čo Nemci odmietli. Pod obrovským nátlakom nakoniec boli nútení zástupcovia Národnej banky česko-slovenskej podpísať zmluvu s nemeckou Ríšskou bankou, podľa ktorej ČSR uvoľňuje 481 miliónov korún, z toho 465,8 v zlate a zvyšok v devízach, pre krytie obeživa v ulúpenom pohraničí. Začiatkom marca 1939 dostala česko-slovenská vláda prvé informácie o tom, že nacisti obsadia zvyšok Česka a účastníci Mníchovskej dohody Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Taliansko proti tomu nič nepodniknú. Na Moravskom Slovácku sa uskutočnila akcia slovenských fašistov pre pripojenie tejto oblasti k Slovensku. Na samotnom Slovensku došlo k protičeskej kampani, situácia došla tak ďaleko, že česko-slovenská vláda vyhlásila na Slovensku výnimočný stav a v noci z 9. na 10. marca prevzala v tejto časti republiky moc armáda. Vedúci separatistickí politici Tuka, Mach a Černák boli zatknutí, zásah si nevyžiadal žiadne námietky zo zahraničia. 11. marca 1939 dal nemecký minister propagandy Joseph Goebbels pokyn ríšskej tlači k vystupňovaniu protičeskej propagandy. V Prahe i Bratislave prebiehali horúčkovité rokovania o vyriešení krízy zostavením novej autonómnej vlády Slovenska. V Prahe vyprovokovali pražskí Nemci krčmovú bitku, ktorá skončila policajným zásahom. O deň neskôr sa 80 nemeckých študentov snažilo vykrikovaním Heil Hitler vyvolať ďalšiu bitku. Dňa 13. marca zaútočila skupina asi 600 Nemcov na četnícku stanicu v Stonařove a došlo k lynčovaniu četníkov. V ten istý deň sa uskutočnil pochod asi 6 000 brnianskych Nemcov smerom k Pohořeliciam, kde na nových česko-slovenských hraniciach zapálili českú colnicu a rozohnali jej osadenstvo. Česko-slovenskí zástupcovia z Viedne oznámili, že sa k česko-slovenským hraniciam blížia jednotky Wehrmachtu. K najzásadnejšej udalosti tohto dňa však došlo v Berlíne, kam odletel slovenský predák Jozef Tiso. Toho postavil Hitler pred hotovú vec – buď vyhlási samostatný Slovenský štát, ktorého hranice bude Nemecko garantovať, alebo bude Slovensko okupované Maďarmi. Tiso predložil ihneď túto Hitlerovu požiadavku Slovenskému snemu, ktorý ju nasledujúci deň 14. marca krátko po 12. hodine schválil. Na Podkarpatskej Rusi sa toho istého dňa uskutočnil pokus bojovníkov Karpatskej Siče o puč, ktorý bol česko-slovenskými vojenskými jednotkami potlačený. Do Prahy však dorazilo ultimátum z Budapešti, ktoré požadovalo pripojenie zvyšku Podkarpatskej Rusi k Maďarsku. Predseda chustskej vlády Vološin síce telegrafoval Hitlerovi, aby prinútil maďarskú vládu dodržiavať uznesenia viedenskej arbitráže, ale márne. Česko-slovenské vojská dostali rozkaz na stiahnutie z Podkarpatskej Rusi, pričom zvádzali s maďarskými jednotkami tuhé ústupové boje. Časť česko-slovenských vojsk bola nútená ustúpiť na územie Rumunska a Poľska. Najväčšie boje medzi jednotkami Karpatskej Siče, dobrovoľníkmi z radov obyvateľstva čerstvo vyhlásenej Karpatskej Ukrajiny a maďarskými Honvédmi sa uskutočnili na Krásnom Poli pri Chuste."}
{"id": "47610", "title": "Výmena obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom", "context": "Prečo sa výmena stala kontroverznou Z českého pohľadu možno považovať sudetských Nemcov počas prvej ČSR, za tzv. piatu kolónu - ich lojalita k hitlerovskému Nemecku výrazne pomohla k strate pohraničných území Československa v prospech nacistického Nemecka. Takto sa pozeral Beneš aj na Maďarov na Slovensku. Z českého pohľadu \"sa výmena stala jedinou možnou cestou po tom, čo víťazné mocnosti už nechceli tolerovať spôsob odsunu použitý pri vysídlenie Nemcov (na základe záverov Postupimskej dohody z augusta 1945). Maďari boli v tom čase (do roku 1948), podobne ako Nemci, okrem početných prípadov antifašistov a pod. považovaní za vojnových zločincov a boli zbavení občianskych práv. V tomto prípade tiež v súvislosti s prenasledovaním Slovákov na území južného Slovenska, ktoré Maďarsko okupovalo na základe prvej viedenskej arbitráže a Malej vojny\". Slovenská aj česko-slovenská vláda už mali skúsenosti aj z územných sporov s Poľskom (Česko-slovensko-poľský spor o Oravu a Spiš) v ktorom slovenská strana neúspešne navrhla rokovania na základe etnického princípu (cestou lokálnych plebiscitov). Na základe prvej viedenskej arbitráže získalo Maďarsko časť Slovenska s viac ako milión obyvateľmi. Základom rozhodovania na etnickom princípe bol počet obyvateľov menšiny na danom území a ich schopnosť asimilovať iné národnosti (pozri maďarizácia a slovakizácia). Maďarská menšina na Slovensku bola odhadovaná ako väčšia ako počet Slovákov v Maďarsku a aj preto Maďarsko nesúhlasilo s dohodou ani keď bola založená na rovnakom počte presídlencov a žiadalo zásah spojencov. Česko-Slovensko pri návrhu dohody vychádzalo z vlastných optimistických odhadov počtu Slovákov v Maďarsku. Maďarské štatistiky nepovažovalo za dôveryhodné, pretože podľa oficiálneho sčítania z roku 1941 žilo na území dnešného Maďarska iba 75 920 obyvateľov so slovenským materinským jazykom a z nich sa iba 16 689 hlásilo k slovenskej národnosti. Česko-Slovensko na území Maďarska vykonalo vlastný prieskum, podľa ktorého napočítalo 473 556 Slovákov. Dohoda bola uzatvorená formou medzištátnej zmluvy, ktorá bola podpísaná 27. februára 1946. Na oboch stranách predpokladala presídlenie rovnakého počtu osôb. Tiež umožňovala presťahovalcom vziať si so sebou všetky svoje hnuteľnosti. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prechádzalo na štát ich doterajšieho bydliska s tým, že zmiešaná komisia určí výšku náhrady (s jediným obmedzením a to ak nehnuteľnosť presahuje 50 hektarov). Dohoda však nebola úplne symetrická: V Česko-Slovensku sa netýkala osôb, ktoré sa na jeho území usídlili po Viedenskej arbitráži počas okupácie južného Slovenska. Títo boli vysídlení automaticky, na základe dohody o prímerí a netýkala sa ich dohoda o výmene (a jej výhody). Tridsať tisíc Maďarov, ktorí prišli do krajiny v roku 1938, neboli predtým československými občanmi. Podľa maďarských zdrojov opustili územie (podľa Šutaja asi v počte 11 tisíc ešte pred platnosťou dohody) aj preto, že so vznikom ČSR boli vylúčení z dôchodkového, sociálneho a zdravotného systému. Špeciálnou skupinou boli takzvaní \"režimisti\" , pre ktorých organizovali \"R\" transporty. Boli to ľudia ktorí prišli na Slovensko po Viedenskej arbitráži ako zamestnanci maďarského štátu, alebo v rámci pracovnej migrácie. Bolo ich vysídlených 1 034. V článku VIII. zmluvy boli definované osoby maďarskej národnosti, ktoré majú stále bydlisko na území Československa a ktoré sa dopustili špecifických trestných činov tzv. vojnových zločincov, ktorí majú byť presťahovaní a nevzťahujú sa na nich výhody ustanovenia článkov VI a VII tejto Dohody. Podľa Šutaja takýchto bolo 2 905. Z Československa sa časť obyvateľov vysťahovala dobrovoľne, väčšiu časť však nedobrovoľne (pozri predchádzajúce odrážky). Šutaj uvádza 6 000 dobrovoľníkov medzi 89 660 Maďarmi zo Slovenska. Z Maďarska presídľovali len tí Slováci, ktorí sa k výmene dobrovoľne prihlásili. Do 27. mája 1947 sa v Maďarsku prihlásilo na výmenu 90 090 osôb, čo bolo pre Česko-Slovensko sklamaním. Maďarsko dohodu od začiatku hodnotilo ako vynútenú, krajne nevýhodnú a vyhýbalo sa jej realizácii. Prihlásení Slováci čelili v Maďarsku rôznym formám nátlaku, boli pozbavovaní zamestnania, štátni zamestnanci posielaní na nútenú dovolenku a odďaľovanie výmeny komplikovalo ich sociálnu situáciu. Represie na nemaďarskom obyvateľstve na okupovanom južnom Slovensku po roku 1938 pripomínali metódy zastrašovania obyvateľov opačnej národnosti, ktoré boli pred a počas tejto výmeny využívané. Česko-Slovensko voči Maďarsku taktiež uplatňovalo nátlakové nástroje, ktorými sa naopak snažilo dosiahnuť plnenie dohody. Maďari v Česko-Slovensku čelili tiež diskriminácii. Košickým vládnym programom a prezidentskými dekrétmi z roku 1945 im bolo odobraté štátne občianstvo (pokiaľ neboli účastníkmi odboja), nemohli voliť ani sa politicky organizovať a pod. Keď Budapešť zastavila výmenu obyvateľstva, Praha na to reagovala koncom jesene 1946 deportáciami Maďarov z južného Slovenska do českého pohraničia. Výber osôb neprebiehal na oboch stranách rovnakým spôsobom. V Maďarsku sa hlásili dobrovoľne, v Česko-Slovensku ich určoval štát. Toto viedlo k odlišnej sociálnej štruktúre presídlencov. Česko-Slovensko aby zabezpečilo podmienky pre očakávaných presídlencov malo záujem na vysťahovaní majetnejších Maďarov, naopak z Maďarska mali záujem odísť predovšetkým menej majetní Slováci."}
{"id": "62729", "title": "Dekréty prezidenta republiky", "context": "Úloha dekrétov vo vzťahu k vybraným politikám vlády ČSR  Dekréty a opatrenia voči Nemcom a Maďarom Súbor:Old people.jpg|náhľad|Maďari odsunutí do Čiech (z Gúty / Kolárova do Mladej Boleslavi) vo februári 1947. Väčšina opatrení voči Maďarom v Československu nesúvisela s dekrétmi prezidenta republiky. Historik Štefan Šutaj rozdeľuje opatrenia československých štátnych orgánov z hľadiska dopadu voči maďarskej národnostnej menšine nasledovne: obyvatelia maďarskej národnosti, pri ktorých bolo individuálne konštatované previnenie, na základe rozhodnutia ľudových súdov, ktoré boli na území Slovenska ustanovené na základe nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. o potrestaní fašistických zločincov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva a v českých krajinách na základe... (z odsúdených do 31. decembra 1948 na Slovensku bolo 55,18 % maďarskej a 12,31 % nemeckej národnosti), obyvatelia maďarskej národnosti, kde sa riešenie uskutočnilo na základe medzinárodných zmlúv: odsun anyásov (tzn. štátnych občanov Maďarska, ktorí sa po 2. novembri 1938 prisťahovali na územie južného Slovenska odstúpené Maďarsku na základe prvej viedenskej arbitráže), ktorý prebiehal na základe dohody o prímerí s Maďarskom z 20. januára 1945 (išlo celkovo o 31 780 osôb), výmena obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom, ktorá prebiehala na základe medzištátnej dohody z 27. februára 1946 (týkala sa 89 660 osôb maďarskej národnosti vysídlených z ČSR do Maďarska a cca 72 000 osôb slovenskej a českej národnosti presunutých z Maďarska do ČSR), skupiny obyvateľstva maďarskej národnosti, pri ktorých sa uplatňovalo povojnové zákonodarstvo na základe princípu kolektívnej zodpovednosti (kolektívnej viny) v zmysle dekrétov prezidenta republiky, resp. nariadení SNR: nábor resp. deportácie obyvateľstva maďarskej národnosti do Čiech: akcia v septembri až decembri 1945 (asi 12 000 osôb) sa konala bez právneho podkladu a až neskôr bola odôvodnená dekrétom prezidenta republiky č. 88/1945 Zb. z 1. októbra 1945 o všeobecnej pracovnej povinnosti, akcia v júli až auguste 1946 sa konala na dobrovoľnom základe ako nábor pracovných síl na pomoc českému poľnohospodárstvu, pričom väčšinu prihlásených tvorili Slováci (akcie sa zúčastnilo 1932 osôb maďarskej národnosti), akcia na prelome rokov 1946 a 1947, ktorá bola najväčšou deportáciou do Čiech (44 129 osôb maďarskej národnosti, pritom len 2154 bolo odsunutých dobrovoľne) bola odôvodňovaná dekrétom prezidenta republiky č. 88/1945 Zb., avšak konalo sa nad rámec ustanovení tohto dekrétu (zatiaľ čo dekrét umožňoval zapojenie len práceschopných dospelých osôb, počas tejto akcie boli vysídlené celé rodiny; presun navyše prebiehal v zimnom období v nevykurovaných vagónoch a za asistencie vojska a Zboru národnej bezpečnosti) konfiškácia pôdohospodárskeho majetku, ktorá na území Slovenska prebiehala na základe nariadenia Predsedníctva SNR č. 4/1945 Zb. o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa a v českých krajinách podľa..., konfiškácia majetku, ku ktorej došlo na základe dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. o konfiškácii nepriateľského majetku a o Fonde národnej obnovy, pričom majetok Nemcov a Maďarov na Slovensku sa ešte pred prijatím tohto dekrétu dostal do národnej správy na základe nariadenia SNR č. 50/1945 Zb. o národných správach, Strata občianstva a odsun Na základe ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. z 2. augusta 1945 o úprave československého štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti, mohli títo stratiť československé štátneho občianstva. Týkalo sa to Nemcov a Maďarov (na území ČSR), ktorí podľa predpisov cudzej okupačnej moci nadobudli nemecké alebo maďarské občianstvo, čím dňom jeho nadubudnutia stratili československé občianstvo. Dekrét sa naopak nevzťahoval na tých Nemcov a Maďarov, ktorí sa v dobe zvýšeného ohrozenia republiky úradne prihlásili za Čechov a Slovákov. Dekrét bol zrušený Zákonom č. 194/1949 Sb., o nabývání a pozbývání československého státního občanství. Z pohľadu súčasťou problematiky štátneho občianstva špecifikom na Slovensku bola reslovakizácia. Práve tento dekrét z 2. augusta 1945 podľa historikov vytvoril predpoklad pre budúci odsun, počas ktorého opustili Československo zhruba tri milióny Nemcov. Hoci sa o Benešových dekrétoch hovorí predovšetkým v súvislosti s odsunom obyvateľstva, jeho samotného sa žiadny dekrét priamo netýkal. Povojnovým usporiadaním sa zaoberala začiatkom augusta 1945 postupimská konferencia víťazných mocností a tie sa v spoločnom komuniké zhodli, že \"bude potrebné pristúpiť k prevedeniu obyvateľstiev nemeckých zostávajúcich v Poľsku, Československu a Maďarsku do Nemecka\". V rovnaký deň potom prezident Beneš podpísal dokument číslo 33/1945 o odobratí československého občianstva. Výnimku dostali ľudia, ktorí \"zostali verní Československej republike, nikdy sa neprevinili proti národom českému a slovenskému a buď sa činne zúčastnili boja za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom\". Kto si chcel byť isté že nebude odsunutý, musel do šiestich mesiacov podať žiadosť (potvrdzujúcu vernosť) u príslušného okresného národného výboru alebo u zastupiteľského úradu (pokiaľ býval v cudzine). O žiadosti potom rozhodoval krajský výbor na návrh okresného výboru. Dekréty a retribučné, ľudové súdnictvo Dekréty a pozemková reforma Dekréty a znárodňovanie ťažby nerastných surovín, priemyslu a peňažníctva"}
{"id": "505172", "title": "Maďarská invázia na Podkarpatskú Rus", "context": "Straty Maďari priznali 72 mŕtvych, 2 nezvestných a 240 zranených. Tieto počty bývajú spochybňované a historici sa skôr prikláňajú k 200 mŕtvym a niekoľkým stovkám ranených Maďarov. Pokiaľ ide o česko-slovenské straty. Býva uvádzané 120 ranených, ale odhady počtu mŕtvych sa rôznia. Najčastejšie býva uvádzané 40 mužov. Ďalšie zdroje uvádzajú 16 alebo 70 mŕtvych. Karpatská Sič stratila 1500 mužov, ale nie všetci padli v boji. Mnohí boli popravení bezprostredne po ňom."}
{"id": "433607", "title": "Prepadnutie okresu Jesenské", "context": "Dôsledky Maďarské straty počas boja predstavovali dovedna 9 mŕtvych a viacero zranených a zajatých. Na česko-slovenskej strane nepadol ani jeden vojak, bolo však niekoľko zranených. Zajatí maďarskí vojaci boli rozdelení do menších skupín a na nákladných autách odvezení na výsluch do Rimavskej Soboty. Koncom roka 1938 boli presunutí do Martina, resp. Ilavy. Nadránom, ešte počas maďarského útoku, bola Budapešť telefonicky vyzvaná na okamžité zastavanie paľby. V ten istý deň si zástupca česko-slovenského ministerstva zahraničných vecí nechal predvolať maďarského veľvyslanca Jánosa Wettsteina. Požiadal ho, aby Maďarsko nezhoršovalo už i tak napätú situáciu, pretože vojenské prepady teritória ČSR môžu znemožniť rokovania o prípadnej úprave štátnych hraníc. O incidente boli informované veľvyslanectvá ČSR v Paríži, Londýne, Berlíne, Bukurešti a Belehrade, ktoré o situácii informovali tamojšie vlády. Česko-slovenské úrady zatkli spolu 25 obyvateľov okresu, ktorí sa počas prepadu pridali k maďarskému vojsku."}
{"id": "216813", "title": "Výmena obyvateľstva", "context": "Pozri aj  Výmena obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom"}
{"id": "501361", "title": "Anyási", "context": "Introduction  Anyási alebo anyiasi (výslovnosť: aňáši; z ) bolo označenie štátnych príslušníkov Maďarska, ktorí sa na územie južného Slovenska prisťahovali po 2. novembri 1938 (t. j. po prvej viedenskej arbitráži), používané v povojnovej Česko-slovenskej republike. Išlo o sociálne rôznorodú vrstvu obyvateľstva, predovšetkým o úradníkov, žandárov a iných štátnych zamestnancov okupačnej moci. Povojnová slovenská politická reprezentácia ich vnímala ako symbol pomaďarčovania juhu Slovenska, územných zmien a požiadaviek voči Slovensku zo strany Maďarska. Podľa čl. 2 Dohody o prímerí s Maďarskom z 20. januára 1945, ktorú za Spojencov podpísal sovietsky maršal Kliment Jefremovič Vorošilov, sa Maďarsko zaviazalo evakuovať všetkých svojich vojakov a úradníkov za štátne hranice Maďarska z 31. decembra 1937. Ich odsun z územia ČSR bol nariadený okresným výborom a okresným správnym komisiám Povereníctvom vnútra Slovenskej národnej rady v máji 1945 a podľa archívnych prameňov bolo do 1. júla 1945 takto odsunutých 31 780 Maďarov, pričom išlo o jednostranný odsun celej skupiny obyvateľstva (až na malé výnimky, konkrétne podľa údajov z roku 1948 bolo na území ČSR 539 osôb ktorí nemali priznané československé občianstvo). Ich hmotný a nehmotný majetok, ktorý si zväčša ani nemohli zobrať so sebou, bol skonfiškovaný a daný pod národnú správu. V. Clementis v uvedenom prejave poznamenal, že tzv. anyási (ako aj Nemci v rovnakom postavení) mohli byť súdení ľudovými súdmi na základe § 1 (ako „fašistickí okupanti“ ) nariadenia Slovenskej národnej rady (SNR) č. 33/1945 Zb. n. SNR z 15. mája 1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a odsúdení na trest smrti (odsúdenie mohlo byť zmiernené podľa § 6 na trest odňatia slobody na 30 rokov). V poslednej vete úryvku avizuje ďalšie opatrenia voči nemeckej a maďarskej menšine, ktoré už ale boli iného rázu, keďže sa týkali Maďarov s česko-slovenským štátnym občianstvom."}
{"id": "468973", "title": "Okupácia južného Slovenska", "context": "Postavenie menšín Maďarská vláda od začiatku nedodržala viacero bodov dohody o evakuácii a odovzdaní odstúpeného územia a nedokázala predísť výčinom armády, žandárstva, teroristických oddielov szabadcsapatok ale aj miestnych Maďarov voči slovenskému a českému obyvateľstvu. Prevzatie územia Maďarskom sprevádzalo násilné vyháňanie, rabovanie a krádeže, v obci Gbelce (Köbölkút) došlo dokonca k vražde štyroch českých kolonistov. Maďarská vláda rozpustila všetky nemaďarské spolky, ich majetok zhabala alebo pridelila maďarským organizáciám. Tieto kroky boli v príkrom rozpore v medzivojnovou maďarskou propagandou, ktorá kritizovala česko-slovenskú menšinovú politiku, ako aj prejavmi Miklósa Horthyho Košiciach a Komárne, keď vítal Slovákov späť v ich s \"tisícročnej vlasti\" a sľuboval rešpektovanie ich národnostných a kultúrnych práv. Maďarsko svojou politikou smerovalo k rýchlej zmene etnických a majetkových pomerov. V zvlášť ťažkej situácii sa ocitli bývalí česko-slovenskí legionári, ktorí boli vnímaní ako nepriatelia štátu a nemaďarskí kolonisti. Už 5. novembra 1938 maďarský generálny štáb vydal nariadenie o vypovedaní všetkých kolonistov, ich rodinných príslušníkov a potomkov, pričom nepovoľoval výnimky ani pre osoby, ktoré sa hlásili k maďarskej národnosti. Termín \"kolonista\" sa v praxi nevzťahoval len na poľnohospodárskych kolonistov, ale na akékoľvek osoby, ktoré sa na južnom Slovensku usídlili po roku 1918 z ľubovoľného iného dôvodu, vrátane prirodzenej vnútroštátnej migrácie a nákupu majetku z vlastných prostriedkov. Okrem Čechov a Slovákov sa tieto opatrenia dotkli aj príslušníkov nemeckej menšiny. K prvým opatreniam vojenskej správy patril zákaz používania slovenčiny ako úradného jazyka, odstraňovanie slovenských nápisov a zatváranie slovenských škôl. Maďarsko skonfiškovalo majetok 150 škôl Slovenskej ligy, ktoré boli postavené po roku 1918. Pomocou nátlaku na štátnych zamestnancov slovenskej národnosti dochádzalo k umelému znižovaniu počtov detí v slovenských triedach a ich následnému zatváraniu. Znižoval sa aj počet slovenských učiteľov. Do začiatku roka 1939 územie opustilo 862 z 1 119 učiteľov, ďalší nasledovali. Slováci stratili 386 ľudových škôl, 29 meštianskych škôl a 10 gymnázií (4 v Košiciach a 6 ďalších v iných mestách). Tieto opatrenia mali negatívny vplyv aj na vzdelávanie žiakov maďarskej národnosti, keďže následné preplnenie tried slovenskými žiakmi znižovalo kvalitu výučby. Postoj slovenskej menšiny na okupovanom území vyvrátil propagandistické tézy o \"bratoch Slovákoch\", ktorí túžia o oslobodení spod českého jarma a chcú návrat k tisícročnej svätoštefanskej ríši. Vďaka 20-ročnej existencii spoločného česko-slovenského štátu si boli v oveľa väčšej miere vedomí svojich národnostných práv a dožadovali sa ich, príp. sa priamo dožadovali znovupričlenenia k Č-SR. Na viacerých miestach toto viedlo k násilným konfliktom so štátnou mocou (napr. Šurany, Komjatice, Čechy). Slovenská strana brzdila snahy o vyháňanie obyvateľstva a nútenú asimiláciu hrozbou odvetných opatrení, ako napr. možné usídlenie ďalších vyhnaných kolonistov na maďarských pozemkoch v Č-SR alebo aplikácia podobného postupu voči maďarským menšinovým školám. Perzekúcie Slovákov vnímala veľmi citlivo a základným kritériom pre vzťah k maďarskej menšine sa stal princíp reciprocity, podľa ktorého mali Maďari na Slovensku len také práva, aké bola ochotná poskytnúť maďarská vláda Slovákom. Obe strany viedli voči sebe intenzívnu propagandu, ktorá ďalej vyostrovala vzájomné vzťahy. Na jeseň 1943 maďarská vláda prehodnotila svoju politiku a navrhla, aby sa miesto priameho maďarizačného úsilia osvetová činnosť vykonávala v jazyku národnostných menšín, čím sa malo dosiahnuť ich zblíženie s maďarským štátom. Plán nebol vzhľadom na nemeckú okupáciu Maďarska uvedený do praxe. Špecifické bolo postavenie židovskej menšiny. Slovenská autonómna vláda sa na odstúpené územie snažila deportovať Židov, ktorých obvinila z výsledku arbitráže a ešte pred jeho obsadením realizovala \"postrk\" (deportácie) 7 500 Židov. Maďarská vláda prirodzene odmietla Židov bez domovskej príslušnosti prijať a naopak, aj ona sa snažila čo najvyšší počet Židov vyhostiť na Slovensko. V čase arbitráže už v Maďarsku platil prvý protižidovský zákon a protižidovská legislatíva sa ďalej rozširovala. Po začiatku okupácie bola nariadená revízia židovských živností, ktorá sa na zvyšok územia Maďarska nevzťahovala. Slovenský štát (najmä po nástupe pronacistického krídla HSĽS po rokovaniach v Salzburgu) pristupoval k riešeniu židovskej otázky s vyššou razanciou, čo však neznamená, že Židia na južnom Slovensku boli celkom v bezpečí. Ešte pred prvým transportom zo Slovenska maďarská vláda realizovala deportácie približne 18 000 Židov do Kamenca-Podolského, kde boli následne povraždení. Extrémne vysokú úmrtnosť mali aj pracovné jednotky nasadené počas vojny proti ZSSR. Tragický osud Židov na južnom Slovensku zavŕšila nemecká okupácia a následné deportácie realizované maďarským žandárstvom a políciou."}
{"id": "532490", "title": "Prepadnutie železničnej stanice Pribeník", "context": "Predchádzajúce udalosti Na základe Mníchovskej dohody prijatej dňa 30. septembra 1938 bolo Česko-Slovensko zaviazané do troch mesiacov vyriešiť územné nároky Maďarska. Začiatkom októbra sa začali v severnom Maďarsku organizovať ozbrojené skupiny, ktorých úlohou bolo ilegálne prechádzať do ČSR a vykonávať tam podvratnú činnosť s cieľom destabilizácie pohraničných oblastí."}
{"id": "570321", "title": "Slovenský prestolný prosbopis", "context": "Obsah Slovenského národného prosbopisu Slovenský prestolný prosbopis bol napísaný v nemeckom jazyku. Neobsahoval ani raz slovo „Slovensko“, pretože ho vnímali ako zemepisné územie obývané Slovákmi. Dokument obsahoval sťažnosti proti útlaku národov a maďarizácií. Tvrdil, že Slováci sa ochotne budú učiť maďarský jazyk a uznal aj rečové zákony. Odmieta rozširovanie maďarského jazyka podľa zákona na miesta, kde to nie je potreba. Odmieta používanie maďarského jazyka počas evanjelických bohoslužieb. Ohradzovali sa aj proti útokom v maďarskej tlači za odmietanie písania v maďarskom jazyku. Platilo to pre časopisy ako Jelenkor , či Pesti Hírlap . Žiadali vymenovať slovensky hovoriacich cenzorov. Požadovali, aby sa mohli založiť katedry slovenskej reči a literatúry nachádzajúce sa na univerzitách, aby cirkevné matriky zostali v latinčine."}
{"id": "468974", "title": "Okupácia južného Slovenska", "context": "Obnovenie Česko-Slovenska Po prechode Červenej armády sa južné Slovensko stalo opäť súčasťou obnoveného Česko-Slovenska, ktoré začalo likvidovať okupačnú správu. Česko-Slovensko pri postoji k maďarskej menšine vychádzalo z princípu kolektívnej zodpovednosti a aplikovalo voči nej rozsiahle represívne opatrenia. Nové hranice boli potvrdené Parížskou mierovou konferenciou, ktorá zamietla maďarské územné nároky a zavedenie menšinového štatútu, ale aj jednostranný transfer obyvateľstva z Česko-Slovenska ako základnú metódu riešenia sporu."}
{"id": "506731", "title": "Vznik Česko-Slovenska", "context": "Ďalšie udalosti Po vyhlásení samostatnosti Česko-Slovenska sa konali v mestách aj v obciach oslavy, slávnostné sprievody a bohoslužby. Ľud jasal nad nadobudnutou samostatnosťou, aj nad koncom vojny. Pri týchto oslavách dochádzalo k ničeniu štátnych symbolov Rakúsko-Uhorska, ale tiež k ničeniu vecí, ktoré Habsburskú monarchiu hoci len pripomínali. 3. novembra sa vydal dav pod vedením Frantu Sauera zničiť historickú pamiatku – mariánsky stĺp, ktorý stál na Staromestskom námestí v Prahe ako pripomienka na Švédske obliehanie Prahy v roku 1648. 3. novembra 1918 zástupcovia nemeckého obyvateľstva na južnej Morave proklamovali ustanovenia provincie Deutschsüdmähren a zástupcovia Nemcov v južných Čechách vznik provincie Böhmerwaldgau, ktoré mali byť pripojené k Nemeckému Rakúsku. 4. novembra 1918 bola v Skalici ustanovená dočasná slovenská vláda a na Slovensko zároveň vstúpil prvý oddiel česko-slovenského vojska. 13. novembra vyhlásil Národný výbor Dočasnú ústavu, ktorá prenášala moc na Národné zhromaždenie. Nasledujúci deň sa konala prvá schôdza Národného zhromaždenia, na ktorej bol česko-slovenský štát vyhlásený republikou a Tomáš Garrigue Masaryk bol zvolený jej prezidentom. Bola vytvorená vláda na čele s Karlom Kramářom. Národné zhromaždenie ďalej vydalo zákon o zrušení šľachtických titulov a poriadkov a zákon o osemhodinovom pracovnom čase. Súbor:Alsasko_a_Těšínsko.jpg|thumb|left|Dobová karikatúra, porovnávajúca návrat Alsaska Francúzsku so stratou časti Těšínska V novembri došlo tiež k prvým stretom v maďarsko-československej vojne a 15. novembra 1918 vydala maďarská vláda vyhlásenie proti postupu českých jednotiek na Slovensko a sama sem vyslala vojenské oddiely. 11. decembra 1918 vyhlásil Viktor Dvorčák ako predseda Východoslovjackej národnej rady vyhlásil v Košiciach samostatnú Slovenskú ľudovú republiku, ktorá proklamovala nezávislosť od Prahy a úzke spojenie s Maďarskom. Následne sa stal prezidentom tohto útvaru a postavil sa na čelo jeho vlády. Po obsadení Košíc česko-slovenskými vojskami 29. decembra 1918 Slovenská ľudová republika zanikla. 29. novembra obsadila vznikajúca česko-slovenská armáda Most a začala tak vojenskú likvidáciu sudetonemeckých provincií. Do konca roka prevzala armáda správu týchto území. Nálada sa v nemeckých oblastiach opäť vyostrila v marci 1919, keď české úrady zakázali českým Nemcom zúčastniť sa volieb do rakúskeho parlamentu. Pri následných demonštráciách 4. marca 1919 bolo českou armádou zabitých 54 osôb a 84 osôb bolo zranených. Tento marcový incident značne poznamenal ďalšie česko-nemecké vzťahy. 19. decembra 1918 vydalo francúzske ministerstvo zahraničia vyhlásenie, že Česko-Slovensko ako spojenecký štát má právo podržať až do rozhodnutia mierovej konferencie územie v rámci historických hraníc českých krajín a Slovenska. Prezident \"osloboditeľ\" v Tábore 21. decembra 1918 V piatok 20. decembra 1918 bol prezident Tomáš Garrigue Masaryk slávnostne privítaný Národným zhromaždením v železničnej stanici Horní Dvořiště a verejne prvýkrát vystúpil na úplne zaplnenom veľkom námestí v Českých Budějoviciach. Pri jeho triumfálnej ceste vlakom ho v železničných staniciach na trase (Veselí nad Lužnicí, Tábor, Benešov) do hlavného mesta vítali tisícky občanov. V nedeľu 22. decembra predniesol Masaryk na Pražskom hrade svoje Prvé posolstvo, v ktorom načrtol koncepciu Česko-Slovenského štátu. 24. decembra 1918 sa Maďarsko podvolilo nóte Dohody o stanovení demarkačnej čiary na Slovensku a do 20. januára 1919 obsadila Česko-slovenská armáda zvyšok Slovenska. 21. januára 1919 zaslala česko-slovenská vláda poľskej vláde memorandum, ktoré fakticky ohlasovalo vojenské obsadzovanie Tešínska. Boje trvali do 30. januára 1919 a dohoda o novej demarkačnej čiare bola podpísaná 3. februára. 25. februára 1919 bol vydaný zákon o okolkovaní bankoviek Rakúsko-Uhorskej banky a bolo začaté vytváranie vlastnej česko-slovenskej meny. 25. marca bolo na Slovensku vyhlásené stanné právo proti vodcom boľševického hnutia, čo bolo reakciou na vznik Maďarskej republiky rád. 27. marca prekročili oddiely česko-slovenskej armády demarkačnú čiaru s Maďarskom a začali intervenciu proti Maďarskej republike rád. 16. apríla bol prijatý zákon o pozemkovej reforme, ktorý rozhodol o zábere pozemkového majetku nad poľnohospodárskej pôdy alebo 250 hektárov pôdy vôbec. 4. mája 1919 zahynul pri leteckej nehode Milan Rastislav Štefánik. 8. mája sa v Užhorode uskutočnila porada rusínskych národných rád, ktorá potvrdila výsledok plebiscitu o pripojení Podkarpatskej Rusi k Česko-Slovensku. Rozpad rakúsko-uhorskej monarchie 20. mája 1919 prešla Maďarská republika rád do protiútoku a vtrhla na Slovensko, kde bola na juhu 16. júna vyhlásená Slovenská republika rád. Po bitke o Zvolen však museli maďarské vojská zo Slovenska postupne ustúpiť a Slovenská republika rád zanikla."}
{"id": "26716", "title": "Prvá česko-slovenská republika", "context": "Vznik Česko-Slovenska Súbor:Kratky, Frantisek - Kolin, postovni schranka (28.10. 1918).jpg|thumb|left|Zamaľovávanie symbolov monarchie na poštovej schránke v Kolíne dňa 28. októbra 1918 Nezávislosť Česko-Slovenska bola vyhlásená 28. októbra 1918 päťčlenným Národným výborom v Prahe, ktorého členmi boli štyria Česi a jeden Slovák, tzv. „muži 28. októbra“. Vyhlásená bola v súčinnosti so zahraničnou akciou Česko-slovenskej národnej rady, ktorá sa už o 4 dni skôr vyhlásila za dočasnú vládu nového štátu. Národný výbor presadil v záujme uchovania verejného poriadku kontinuitu zákonov a vládol prostredníctvom dekrétov. Počiatočným problémom bolo zostavenie česko-slovenského parlamentu. Keďže voľby boli zatiaľ nereálne, bol parlament – Revolučné národné zhromaždenie – poskladaný na základe volieb z roku 1911 do rakúsko-uhorského snemu. Slovensko bolo zastúpené 44 menovanými poslancami. Národný výbor odovzdal svoje právomoci na prvom zasadnutí Národného zhromaždenia 14. novembra 1918, kedy bol prezidentom zvolený Tomáš Garrigue Masaryk, predsedom vlády Karel Kramář, ministrom zahraničia Edvard Beneš a ministrom vojenstva Milan Rastislav Štefánik; tiež bol slávnostne zosadený rod Habsburgovcov a bola prijatá dočasná ústava. Nemci nemali v tomto parlamente zastúpenie žiadne (odmietli sa zúčastniť), hoci ich bolo viac ako Slovákov. Na základe povojnovej deklarácie prezidenta USA Woodrowa Wilsona, ktorá hovorí o práve každého človeka na sebaurčenie, sa väčšina sudetských Nemcov hlásila k Nemecku či Rakúsku. Maďari na juhovýchode Slovenska zase k Maďarsku. Mierová konferencia v Paríži z januára 1919 uzavrela väčšinu územných sporov. Česko-slovenskú delegáciu viedli Karel Kramář a Edvard Beneš. Konferencia schválila vyhlásenie Československej republiky, rozprestierajúcej sa na území historických krajín českej koruny (Čiech, Moravy a Sliezska) a časti Horného Uhorska (Slovensko a Podkarpatská Rus). Lužice, ktoré Beneš nárokoval na základe príslušnosti Českému kráľovstvu do tridsaťročnej vojny, zostali nemecké. Dohoda potvrdzujúca konferenciu bola podpísaná 10. septembra 1919. Rovnako tak Česko-Slovensko nezískalo ani širšie územie v okolí Bratislavy, dnes patriace Rakúsku, ani rozsiahlejšie oblasti v okolí pohoria Matra a Bükk spolu s mestom Miškovec, ktoré si zachovalo Maďarsko. Do novej republiky tak bolo začlenených 6 etnických skupín s rôznymi historickými, politickými a ekonomickými tradíciami. Česko-Slovensko do roku 1928 Česko-Slovensko po roku 1928 Problémom boli samotné hranice štátu. S Nemeckom a Rakúskom sa väčšia časť priebehu hraníc vyriešila na základe historického vývoja, saint-germainská konferencia Česko-Slovensku z dôvodu obrany navyše pridelila aj severné svahy Krkonôš (čo sa nakoniec nezrealizovalo). S Maďarskom však žiadne historické hranice neexistovali – tie preto určila spomínaná konferencia v Paríži na základe Benešových 7 memoránd. Aj napriek potvrdeniu zmluvy v Trianone z roku 1920 musela na území zasiahnuť česko-slovenská a rumunská armáda. Vznikol aj spor o územie Tešínska. Z pohľadu historického práva patrilo celé Tešínsko ku krajinám českej koruny, nárok si naň z etnických dôvodov však robilo aj novovzniknuté Poľsko. Po krátkom česko-slovensko-poľskom vojenskom stretnutí bolo Tešínsko rozhodnutím medzinárodnej arbitráže v Spa rozdelené medzi oba štáty. Posledný spor bol ohľadom priemyselne zaostalej Podkarpatskej Rusi, ktorú si nárokovala okrem Česko-Slovenska aj Ukrajinská ľudová republika (1918 – 1919), s ktorou však vtedajšia Podkarpatská Rus vôbec nesusedila (bola oddelená Poľskom a Rumunskom) a tiež Maďarsko. Situáciu opäť musela riešiť česko-slovenská armáda, resp. čs. legionári. Ďalšie problémy novovzniknutého štátu boli tiež výrazné hospodárske a sociálne rozdiely medzi tzv. historickými krajinami (Čechy, Morava, Sliezsko) a Slovenskom, resp. Podkarpatskou Rusou. Na Slovensko odchádzali českí lekári, učitelia a úradníci. V roku 1919 bola založená Komenského univerzita, v roku 1920 Slovenské národné divadlo. Stále sa však časť Slovákov a najmä viac ako 3 milióny Nemcov a 700-tisíc Maďarov necítili byť rovnocennou súčasťou republiky a postupne tak narastali vnútorné rozpory. Severne od Slovenska existovala aj tzv. Lemko-rusínska republika, ktorej časť obyvateľov sa chcela časom pripojiť k ČSR. Prezident Masaryk nechcel po spore o Tešínsko kaziť česko-poľské vzťahy. O túto krajinu však nemal veľmi veľký záujem, a v marci 1920 ju preto zabralo Poľsko."}
{"id": "433603", "title": "Prepadnutie okresu Jesenské", "context": "Predchádzajúce udalosti Na základe Mníchovskej dohody prijatej dňa 30. septembra 1938 bolo Česko-Slovensko zaviazané do troch mesiacov vyriešiť územné nároky Maďarska. Začiatkom októbra sa začali v severnom Maďarsku organizovať ozbrojené skupiny, ktorých úlohou bolo ilegálne prechádzať do ČSR a vykonávať tam podvratnú činnosť s cieľom destabilizácie pohraničných oblastí."}
{"id": "468969", "title": "Okupácia južného Slovenska", "context": "Pozadie Česko-slovenské hranice boli stanovené na základe kombinácie etnických, hospodárskych a vojenských kritérií a k novému štátu bolo pričlenené aj územie s početnou maďarskou menšinou. Napriek existencii aktivistických prúdov v politike maďarských menšinových strán, väčšina príslušníkov maďarskej menšiny sa s česko-slovenským štátom nestotožnila a žiadala pripojenie k Maďarsku, ktoré im bolo jazykovo a kultúrne bližšie. Medzivojnové Maďarsko sa s rozpadom Uhorska nezmierilo, usilovalo sa o obnovu predtrianonských hraníc a revizionistické myšlienky sa stali integrálnou súčasťou maďarskej spoločnosti vrátane vzdelávacieho systému. Keďže Maďarsko v zahraničí nenašlo pre svoje snahy dostatočné pochopenie, nádeje vkladalo do nových totalitných režimov a svoju zahranično-politickú koncepciu postavilo na spolupráci s nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom. Zmena mocenských pomerov v Európe, Mníchovská dohoda a politika appeasementu západných veľmocí vytvorili predpoklady pre teritoriálne zmeny na úkor Česko-Slovenska. Tieto vychádzali z výsledkov prvej viedenskej arbitráže, keď úlohu arbitrov prevzali štáty priamo zainteresované na jeho likvidácii a jeho územné oklieštenie malo byť prípravou na ďalšiu agresiu."}
{"id": "40039", "title": "Sudety (región)", "context": "Obnovené Česko-Slovensko Po porážke nacistického Nemecka bolo celé odstúpené pohraničné územie vrátené späť ČSR a zároveň na základe článku XI. až XII. záverov Postupimskej dohody víťazných veľmocí (1945) bola drvivá väčšina nemeckého obyvateľstva vysídlená z Česko-Slovenska, aj keď tzv. divoký odsun spojený s mnohými excesmi prebiehal nezákonne fakticky už od mája 1945."}
{"id": "17471", "title": "1541", "context": "Udalosti  Uhorsko sa rozdelilo na tri časti: Habsburská časť, Sedmohradsko a Budínsky pašalik"}
{"id": "598496", "title": "National Gallery of Art", "context": "Národná galéria umenia je jednou z najlepších umeleckých zbierok na svete. Bola vytvorená pre občanov Spojených štátov amerických na základe rozhodnutia Kongresu a prijatím darov zberateľov umenia, mecenášov, finančníkov a verejnosti. Obsahuje európske a americké maliarstvo, sochárstvo, práce na papieri, fotografie a dekoratívne umenia a sochy. Stále zbierky obrazov siahajú od stredoveku až po súčasnosť. Najrozsiahlejšie sú zbierky talianskej renesancie, ktorá obsahuje napríklad diela Ducciove Maesta, Adoration of the Magi od Fra Angelicoa a diela Filippo Lippiho. Nechýbajú ani diela od Leonarda, Tiziana a Raphaela."}
{"id": "245722", "title": "National Gallery of Art", "context": "Zbierky Národná galéria umenia je jednou z najlepších umeleckých zbierok na svete. Bola vytvorená pre občanov Spojených štátov amerických na základe rozhodnutia Kongresu a prijatím darov zberateľov umenia, mecenášov, finančníkov a verejnosti. Obsahuje európske a americké maliarstvo, sochárstvo, práce na papieri, fotografie a dekoratívne umenia a sochy. Stále zbierky obrazov siahajú od stredoveku až po súčasnosť. Najrozsiahlejšie sú zbierky talianskej renesancie, ktorá obsahuje napríklad diela Ducciove Maesta , Adoration of the Magi od Fra Angelicoa a diela Filippo Lippiho. Nechýbajú ani diela od Leonarda, Tiziana a Raphaela. Zbierky sochárskeho a dekoratívneho umenia zahŕňajú diela ako kalich od Abbot Sugera zo Saint-Denis a vynikajúcu kolekciu prác Rodina a Degasa. Expozícia v západnej budove Fotografie Múzeum vlastní rozsiahlu zbierku fotografií. Napríklad maliarka Georgia O Keeffová darovala po smrti svojho muža Alfreda Stieglitza mnoho jeho diel. V súčasnosti obsahujú zbierky stovky Stieglitzových fotografií. Séria obsahuje samozrejme niekoľko portrétov jeho manželky Georgie O Keeffovej, snímky z New Yorku, Paríža, Benátok, abstrakcie mrakov; portréty významných osobností ako boli Alfred Maurer, Abraham Walkowitz, Arthur B. Carles, Charles Demuth, Dorothy Normanová, Marcel Duchamp a mnoho dalších. Z ďalších fotografov sú zahrnuté napríklad diela pioniera britskej fotografie, jedného z prvých vojnových fotožurnalistov Rogera Fentona; niekoľko diel avantgardistu a kurátora galérie MoMA Edwarda Steichena, Irvinga Penna a mnoho ďalších. V zbierkach sú portréty od Julie Margaret Cameronovej, Oscara Rejlandera, krajiny Carletona Watkinsa, fotografie Paríža z doby Napoleona III. od Charlesa Nègra, Charlesa Marvilla, Eugèna Atgeta, Alfreda Stieglitza, André Kertésza, Louis-Émila Durandella, Germaine Krulla, lIlse Binga, Brassaïa a ďalších."}
{"id": "184427", "title": "Nová štátna galéria v Stuttgarte", "context": "Hmota a formy Centrálne nádvorie Štátnej galérie, prehľadné z cesty pre verejnosť, predstavuje pre galerijné priestory akési aktívne ohnisko. Valcovitá forma pripomína kupolovité centrálne priestory klasických a renesančných stavieb. Hoci budovu kritizovali príslovečne ako „virtuozitu okolo prázdnoty“ rotunda predstavuje pozoruhodný a dobre identifikovateľný verejný priestor. Verejná terasa sa rozlieva okolo voľne tvarovaných súčastí spájajúcich oddelené časti galérie. Táto koláž skulpturálnych objektov kontrastuje s jednoduchou kulisou galerijných krídel. Zasklený oceľový prístrešok- edikula vyznačuje centrálnu os budovy pri pohľade z ulice. Pozornosť návštevníkov sa však- na rozdiel od konvenčného klasického plánu- nenasmerovala na túto náhradku centrálne umiestneného vchodu, ale na rampový prístup vedúci na prvé poschodie pódia a ku vstupnému foyer. Výrazne sfarbené držadlá z rúrkovej ocele sú hravo predimenzované, aby sa zvýraznil okružný priebeh cesty po rampách. Iné prvky ako mriežky ventilácie a vchodové prístrešky, boli podobne na optické zvýraznenie mierkovo zveličené. Esovito stočený bok vstupného vestibulu pripomína v pôdoryse tvar kriviek klavírnych krídel, aký uplatnil v mnohých modernistických stavbách Le Corbusier. Foyer poskytuje návštevníkom neformálne miesto na zhromažďovanie, usmerňujúc ich pohyb smerom k okrajovým okružným cestám galeríjnych krídel. Pódium, ktoré ukrýva podzemné parkovisko, vyzdvihuje verejný priestor nad hluk a znečistenie rušnej hlavnej ulice."}
{"id": "47792", "title": "Tate Modern", "context": "Prítomnosť a budúcnosť galérie V súčasnosti sa zbierky nachádzajú na treťom, štvrtom a piatom poschodí. Trvalá expozícia diel Dalího, Rothka, Picassa, Matissa, Warhola a iných velikánov moderného umenia i predstaviteľov generácie súčasných umelcov sa nachádza na treťom a piatom poschodí. Štvrté poschodie je vyčlenené pre sezónne projekty galérie. Hala, kde sa nachádzala turbína sa využíva na prezentáciu diel vytvorených špeciálne pre galériu. Od októbra do marca, každý rok tu vystavuje jeden z umelcov, v rámci série sponzorovanej spoločnosťou Unilever. Doteraz v tomto priestore v rámci Unilever Series vystavovali: 2000 - Louise Bourgeois - Maman, I Do, I Undo, I Redo 2001 - Juan Muñoz - Double Bind 2002 - Anish Kapoor - Marsyas 2003 - Ólafur Elíasson - The Weather Project 2004 - Bruce Nauman - Raw Materials 2005 - Rachel Whiteread - Embankment Táto séria bola plánovaná pôvodne len na prvých päť rokov existencie galérie, avšak jej nesmierna popularita viedla k jej predĺženiu až do roku 2008. V súčasnosti sa plánuje s rozšírením výstavných priestorov, čím by sa zväčšila výstavná plocha galérie o celých 60%. Architektonické riešenie prístavby bolo zverené opäť firme Herzog & de Meuron. Jej otvorenie je naplánované na rok 2012."}
{"id": "201170", "title": "National Gallery (Londýn)", "context": "Introduction  National Gallery alebo po slovensky Národná galéria v Londýne je obrazáreň nachádzajúca sa na severnej strane Trafalgar Square. Napriek tomu, že myšlienka na založenie národnej obrazárne v krajine rezonovala dlhý čas, Anglicko sa k tomuto kroku odhodlalo, v porovnaní s ostatnou Európou, pomerne neskoro. Hlavným dôvodom bolo, že neexistovala kráľovská či významnejšia šľachtická zbierka umeleckých diel, ktorá by poslúžila ako základ kolekcie pre národnú obrazáreň. Národná galéria vznikla ako zbierka jednotlivých obrazov a takou aj zostala. Nikdy nemala ambíciu byť múzeom v pravom slova zmysle s cieľom vystavovať diela rýdzo historickej hodnoty, ale od samého začiatku sa zamerala aj na ich estetickú kvalitu."}
{"id": "258740", "title": "Štátna Tretiakovská galéria", "context": "Súčasti galérie Do dnešného komplexu Všeruského múzejného združenia Štátna Tretiakovská galéria ( Всероссийское музейное объединение Государственная Третьяковская галерея ) je organizačne včlenených niekoľko umeleckých ustanovizní: Múzeum Anny Semjonovny Golubkiny , Múzeum Viktora Michajloviča Vasnecova , Múzeum Apollinarija Michajloviča Vasnecova , Múzeum Pavla Dmitrijeviča Korina a Výstavná sieň v štvrti Tolmači. Organickou súčasťou galérie je i Chrám svätého Mikuláša v Tolmačiach, predstavujúci unikátne spojenie galérie a sakrálneho priestoru."}
{"id": "201173", "title": "National Gallery (Londýn)", "context": "Budova galérie Dvojpodlažná budova Národnej galérie zaberá celú severnú časť Trafalgarského námestia, miesta križovanie viacerých významných londýnskych ulíc. Stavba postavená v pôsobivom klasicistickom štýle s mohutnou kupolou byzantského typu a impozantným portikom bola dokončená v roku 1838 podľa projektov Wiliama Wilkinsa. Je postavená z bieleho kameňa. Dominujúcim prvkom vchodovej časti je osem mohutných korintských stĺpov, ktoré boli pôvodne súčasťou budovy Carlton House, ktorá bola zbúraná v roku 1826. Stĺporadie ukončuje mohutný tympanón na spôsob gréckych chrámov. Pohľad do expozíciePo dokončení sa najprv budova delila o priestory s Kráľovskou akadémiou. Tento stav trval až do roku 1868, kedy sa Akadémia z budovy odsťahovala. Napriek uvoľneným priestorom sa čoskoro ukázalo, že stavba pre potreby galérie nepostačuje. Pôvodné úvahy smerovali k stavbe novej budovy. Napokon bolo rozhodnuté o prestavbe existujúcej budovy a jej rozšírení. V roku 1876 boli nové výstavné priestory dokončené a sprístupnené. Ďalšie prestavby sa uskutočnili v roku 1907 a posledná v roku 1991, kedy bolo pristavané Sainsburyho krídlo, ktoré svoje pomenovanie dostalo po obchodníkovi a politikovi Johnovi Sainsburym. Tu našli svoje miesto talianski majstri 13. - 15. storočia. Vystavené diela sú rozdelené na oboch poschodiach; prvé poschodie je hlavným výstavným priestorom, prízemie slúži na vystavovanie tzv. rezervného fondu."}
{"id": "201171", "title": "National Gallery (Londýn)", "context": "Vývoj galérie a jej zbierkového fondu V roku 1768 vznikla Kráľovská akadémia umenia ( Royal Academy of Arts ), ktorá mala rozhodujúci význam pre vznik anglického národného múzea. Už o deväť rokov sa naskytla možnosť významne obohatiť základ kolekcie galérie kúpou bohatej umeleckej zbierky Sira Roberta Walpolea. Kvôli odporu verejnej mienky sa kúpa nezrealizovala a zbierku zakúpilo Rusko (dnes sa nachádza v petrohradskej Ermitáži). Súbor:Carlo Crivelli 011.jpg|150px|thumb|Carlo Crivelli, Pieta , oltárne krídlo z kostola sv. Františka v Montefiore dell Aso, okolo 1470, tempera na dreve Súbor:Pope_Julius_II.jpg|150px|thumb|Raffael, Portrét pápeža Júliusa II. , 1511 - 1512, olej na dreve Súbor:Giovanni Battista Moroni 001.jpg|150px|thumb|Giovanni Battista Moroni, Krajčír , 1570 - 1575, olej na plátne Impulzom, rozhodujúcim pre zriadenie národnej obrazárne možno považovať donáciu Sira Georgea Beaumonta, správcu Britského ústavu ( British Institut ), ktorý sa v roku 1823 rozhodol svoju súkromnú zbierku venovať galérii. Vďaka tomu sa do rodiacej galérie dostali diela Rembrandta ( Snímanie z kríža ), Canaletta ( Benátky ) a iné obrazy. Galéria ešte v tom istom roku získala významnú kolekciu diel ruského emigranta a podnikateľa Johna Juliusa Angersteina - Tizianova Venuša a Adonis , Rubensov Únos Sabiniek , Rembrandtove Klaňanie sa pastierov . 10. mája 1824 Národnú galériu otvorili pre verejnosť. Dočasne sa výstavné priestory nachádzali v budove na ulici Pall Mall 100 v súkromnej Angersteinovej galérii. V roku 1831 sa konečne vyriešila pozemková otázka galérie. Budova sa mala postaviť na nedávno vybudovanom námestí Trafalgar Square, priečelím obrátená do námestia. Projekt budovy vypracoval architekt Wiliam Wilkins. Výstavba trvala sedem rokov a 9. apríla 1838 sa konalo slávnostné otvorenie nového sídla galérie. Galéria však zaberala iba západné krídlo budovy; východné bolo určené Kráľovskej akadémii. Celé predchádzajúce i nasledujúce obdobia boli vyplnené obohacovaním zbierok od rôznych darcov (napr. i kráľ Viliam IV. daroval v roku 1836 galérii niekoľko obrazov). V roku 1839 sa zbierkový fond rozšíril o Rubensovu Krajinu pri západe slnka a Raffaelovu Svätú Katarínu Alexandrijskú . Z hľadiska vývoje galérie a jej zbierkového fondu boli dôležité roky 1868 - 1869. V týchto rokoch sa Kráľovská akadémia z budovy vysťahovala a Národná galéria sa nasťahovala i do východného krídla, ktoré plánovali v najbližšom období rozšíriť (dostavba sa uskutočnila v roku 1876). Sedemdesiatsedem obrazov prevažne holandských a flámskych majstrov získala galéria v roku 1871 z pozostalosti bohatého obchodníka Roberta Peela. V roku 1876 bola podľa projektu E. M. Barryho dokončená prístavba v zadnej časti východného krídla, čím sa dočasne vyriešil problém s nedostatkom priestorov. V poslednom dvadsaťročí 19. storočia galéria získala viacero významných prírastkov - v roku 1880 Leonardovu Madonu v skalách , v roku 1882 Velázquezovho Filipa IV. Španielskeho v hnedom a striebornom a Tintorettovo Umývanie nôh , v roku 1885 Dyckov Portrét Karola I. na koni , v roku 1892 z rozpredaja súkromnej zbierky v Paríži získala galéria Vermeerov obraz Dievča sediace pri virginale . Ďalším medzníkom v rozvoji galérie sa stal rok 1901, kedy padlo rozhodnutie o demolácii kasární ležiacich severne od budovy Národnej galérie. Budova galérie bola súčasne rozšírená o severné krídlo. Po ukončení stavebných prác boli nové priestory sprístupnené verejnosti v roku 1911. V roku 1924 galéria získala hodnotný dar, pozostávajúci takmer výlučne z diel talianskych majstrov (Botticelli, Tizian). Počas druhej svetovej vojny boli obrazy z galérie umiestnené v horských jaskynných priestoroch v Galles. Budova utrpela pri bombardovaní Londýna značné škody. Vzápätí prebehli nevyhnutné opravné práce, ktoré mali za cieľ galériu sprístupniť verejnosti v čo najkratšom čase. V roku 1954 sa od Národnej galérie oddelila Tate Gallery, ktorá od roku 1897 tvorila súčasť Národnej galérie pod názvom Národná galéria britského umenia ( National Gallery of British Art ). V roku 1958 sa galéria rozšírila o tzv. Hamptonsite, západne od budovy, čím sa výstavné priestory rozšírili o šesť miestností s plochou 1 400 m2. V roku 1961 sa definitívne skončili rekonštrukčné práce na vojnou zničenej budove, ktoré galérii priniesli i zvýšenie technického vybavenia. V roku 1962 galéria zakúpila Leonardovu skicu Madona a Dieťa so svätou Annou a malým svätým Jánom . V rokoch 1963 - 1964 sa otvorili nové výstavné priestory v západnom krídle prízemia s tzv. rezervnou zbierkou (Reserve Collection). Získavanie nových diel s pomocou štátnych subvencií a darmi naďalej rastie a pokračuje dodnes."}
{"id": "185243", "title": "Stedelijk Museum", "context": "Zbierka V galérii Stedelijk Mueum sú zastúpené všetky hlavné prúdy moderného umenia. Výtvarní umelci klasickej moderny, ako napríklad (Pablo Picasso, Claude Monet, Pierre Auguste Renoir, Paul Cézanne, Vasilij Kandinskij, Marc Chagall), či (Piet Mondrian, Theo van Doesburg a Gerrit Rietveld) patriaci k hnutiu De Stijl, rovnako ako Karl Appel, Constant a Corneille patriaci k hnutiu CoBrA . Kazimir Malevič je zastúpený 29 obrazmi. Zbierka SM obsahuje aj diela nemeckého expresionizmu, amerického pop artu, video artu (Nam June Paik, Bruce Nauman), Arte Povera, súčasných Nemckých výtvarných umelcov (Reinhard Mucha, Anselm Kiefer, Georg Baselitz, Markus Lüpertz, A. R. Penck) a aktuálne britské umenie (Gilbert & George, Damien Hirst)."}
{"id": "557365", "title": "František Reichentál", "context": "Zastúpenie v zbierkach galérií (výber)  Slovenská národná galéria – Bratislava Galéria Nedbalka – Bratislava Galéria mesta Bratislavy Múzeum židovskej kultúry / Slovenské národné múzeum – Bratislava Východoslovenské múzeum – Košice Národná galéria v Prahe Múzeum holokaustu a vzdelávacie centrum (Holocaust Museum & Educational Center, Glen Cove) – New York Židovské múzeum, (Jewish Museum (Manhattan)) – New York Múzeum moderného umenia (Museum of Modern Art) – Miami, Florida Štátne múzeum západného umenia (Государственный музей нового западного искусства (ГМНЗИ)) – Moskva"}
{"id": "129026", "title": "Slovenská národná galéria", "context": "História Počas existencie Slovenského štátu bola v roku 1943 založená v Bratislave Slovenská galéria. Slovenská národná galéria však vznikla až po vojne a februárovom prevrate v roku 1948 zákonom Slovenskej národnej rady č. 24 z 29. júla 1948. Vznik presadzoval predovšetkým komunistický básnik, novinár a spisovateľ Laco Novomeský, v tom čase povereník pre školstvo, vedu a umenie. Vedením galérie bolo najprv poverené šesťčlenné kuratórium (Vladimír Wagner - riaditeľ kuratória, Miloš Jurkovič - riaditeľ Slovenského múzea, Ján Mudroch - od roku 1950 rektor Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, Jozef Kostka, Milan Škorupa, J. Dubnický - člen ex offo a Alžbeta Günterová-Mayerová). Prvé zasadnutie kuratória sa konalo 7. januára 1949. Prvou výstavou bola v roku 1949 \"Výstava obrazov starých majstrov zo zbierok SNG\", ktorej komisárkami boli Günterová-Mayerová a Ľudmila Kraskovská. Bola to putovná výstava reinštalovaná v Partizánskom, Martine a Košiciach. V nasledujúcom období až do roku 1970 galériu viedol Karol Vaculík."}
{"id": "598497", "title": "Vianoce", "context": "\nVianoce alebo vianočné sviatky (skrátene Sviatky) sú kresťanské sviatky narodenia Ježiša Krista, dnes aj všeobecne – kresťanmi aj nekresťanmi – v rovnakom období slávené sviatky pokoja a mieru. Ako náboženská a kultúrna slávnosť sú slávené miliardami ľudí na celom svete. Predchádza ich prípravné obdobie (advent alebo Filipovka) a pokračujú vianočnou oktávou, resp. posviatkom alebo obdobím nazývaným vianočné obdobie. Dni od 24. do 26. decembra sú dni pracovného pokoja a ako rodinnú alebo spoločenskú udalosť ich slávi aj väčšina nekresťanov, ktorí ich niekedy označujú iba všeobecne \"sviatky\", ktorý nepoukazuje na ich kresťanský aspekt."}
{"id": "306099", "title": "Nový rok", "context": "Introduction Novoročný pozdrav Nový Rok je sviatok začiatku nového roka a podľa gregoriánskeho kalendára pripadá na 1. januára. V noci z 31. decembra na 1. januára svet oslavuje koniec starého a začiatok nového roka. Podľa iných kalendárov pripadajú oslavy Nového roka na iné dni, napríklad židovský Nový rok, nazývaný Roš ha-šana, pripadá na september gregoriánskeho kalendára. Byzantský Nový rok sa oslavoval 1. septembra, tento dátum sa zachováva dodnes ako začiatok cirkevného alebo liturgického roka v byzantskom obrade. 1. január v juliánskom kalendári, ktorý používajú niektoré pravoslávne a východné katolícke cirkvi, pripadá na 14. január podľa gregoriánskeho kalendára, preto sa niekedy 14. január označuje ako juliánsky občiansky Nový rok. Nový rok je na Slovensku a v mnohých krajinách štátnym sviatkom."}
{"id": "52837", "title": "Vianoce", "context": "Introduction Ikona Kristovho narodenia (1546) Vianoce alebo vianočné sviatky (skrátene Sviatky ) sú kresťanské sviatky narodenia Ježiša Krista, dnes aj všeobecne – kresťanmi aj nekresťanmi – v rovnakom období slávené sviatky pokoja a mieru. Ako náboženská a kultúrna slávnosť sú slávené miliardami ľudí na celom svete. Predchádza ich prípravné obdobie (advent alebo Filipovka) a pokračujú vianočnou oktávou, resp. posviatkom alebo obdobím nazývaným vianočné obdobie. Dni od 24. do 26. decembra sú dni pracovného pokoja a ako rodinnú alebo spoločenskú udalosť ich slávi aj väčšina nekresťanov, ktorí ich niekedy označujú iba všeobecne „sviatky“, ktorý nepoukazuje na ich kresťanský aspekt. Vianoce patria (spolu s Veľkou nocou) k najvýznamnejším kresťanským sviatkom, 25. december je sviatok v skoro všetkých kresťanských cirkvách. S Vianocami sa viaže množstvo ľudových tradícií, piesní (kolied), výzdoby, jedál a iných zvykov."}
{"id": "128507", "title": "Advent", "context": "Advent v cirkevnom kalendári Advent sa začína 1. adventnou nedeľou, teda nedeľou medzi 27. novembrom a 3. decembrom a je zároveň začiatkom cirkevného roka. Končí sa po západe slnka na Štedrý večer (vigília Sviatku Narodenia Pána). 3. adventná nedeľa sa nazýva Gaudete a oproti ostatným adventným dňom tu liturgickou farbou môže byť ružová. Advent trvá do prvých vešpier Narodenia Pána. Nakoľko advent sa vyznačuje dvojakým očakávaním (narodenie a druhý príchod), je rozdelený na dve časti, kde hranicu tvorí 17. december. Prvá časť dáva dôraz na očakávanie druhého príchodu Krista a druhá časť je prípravou veriacich na stretnutie s Kristom pri jasliach. Toto delenie je veľmi dobre vidieť v liturgických textoch a modlitbách. Pravoslávna cirkev aj gréckokatolícka cirkev má dodnes šesťtýždňové prípravné obdobie pred sviatkom Narodenia Pána. Toto obdobie sa tradične nazýva Filipovka, trvá od 15. novembra do 24. decembra a zachovalo si charakter pôstu. Zároveň Filipovka nepredstavuje začiatok cirkevného roka, ktorý sa na Východe začína 1. septembra. V západnej tradícii je advent aj obdobím upokojenia, ktoré zodpovedalo životnému štýlu našich predkov, prispôsobenému dlhým decembrovým nociam. Dnes sa však advent využíva komerčne, a preto o ňom ako o období upokojenia nemožno hovoriť. Advent sprevádza adventný veniec ozdobený štyrmi sviecami, ktoré zodpovedajú počtu adventných nedieľ. Tento zvyk patrí skôr do mestského prostredia a jeho pôvod je v krajinách hovoriacich germánskymi jazykmi. Deti často otvárajú adventný kalendár."}
{"id": "291740", "title": "Štedrý deň", "context": "Štedrý večer v rímskokatolíckej cirkvi Štedrý večer je u niektorých kresťanov (napr. rímskokatolíkov) vyvrcholením adventu a zároveň začiatkom vianočných sviatkov. Po západe slnka sa začína vigília Pánovho narodenia, v minulosti sa dokonca konala aj omša na vigíliu, ktorá má vlastné liturgické čítania a modlitby. Štedrým večerom sa v rímskokatolíckej cirkvi končí advent a polnočnou omšou sa začína sláviť Božie narodenie."}
{"id": "15917", "title": "Veľká noc", "context": "Veľká noc v rímskokatolíckej cirkvi Veľká noc podľa rímskokatolíckej tradície sa začína Veľkonočnou vigíliou (ktorá je stredom a vyvrcholením Veľkonočného trojdnia) a trvá päťdesiat dní až do Turíc, slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Prvý týždeň Veľkej noci sa nazýva Veľkonočná oktáva. 40. deň Veľkej noci je slávnosť Nanebovstúpenia Pána, ktorá pripomína Ježišov výstup zo zeme do neba a jeho oslávenie u Otca."}
{"id": "52839", "title": "Vianoce", "context": "Dátum slávenia Dátum 25. december je tradičný a pravdepodobne nepredstavuje skutočný historický dátum narodenia Ježiša Krista. 25. december je ako cirkevný sviatok po prvýkrát doložený vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov („Depositio Martyrum“) z roku 336. Pôvod tohto dátumu je sporný. Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti – Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka – ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. Aj niektorí raní kresťanskí autori spájali narodenie Krista so sviatkom znovuzrodenia slnka Najnovšie názory na pôvod dátumu slávenia Vianoc prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových čias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. decembra – jednoducho k tomuto dátumu pripočítali deväť mesiacov a vyšiel im predpokladaný dátum narodenia Ježiša Krista. Východné cirkvi pôvodne slávili Narodenie Ježiša Krista v rámci sviatku Bohozjavenia 6. januára. V mnohých krajinách sú 24. a 25. december dňami pracovného pokoja. Niekde sa podobne slávi aj Druhý sviatok vianočný (v rímskokatolíckom kalendári sviatok sv. Štefana, v gréckokatolíckom a pravoslávnom kalendári Zhromaždenie (Zbor) k presvätej Bohorodičke , v anglosaských krajinách tzv. Boxing Day), ktorý pripadá na 26. decembra."}
{"id": "128506", "title": "Advent", "context": "Dejiny adventu Pôvodne pochádza pojem advent z gréckeho pojmu ἐπιφανεία ( epifaneia – zjavenie), ktorý označoval príchod božstva do chrámu alebo návštevu kráľa. Adventné obdobie má kajúci charakter, ale nechápe sa ako čas pokánia v tom zmysle, ako je to vo Veľkom pôste (napr. stále sa spieva Aleluja). Obdobie prípravy na slávenie Narodenia Pána sa dostalo v 4. storočí z kresťanského Východu do Galie a Španielska. Odtiaľ pochádza zvyk spájať advent s eschatologickým očakávaním Krista na konci časov. V Galii sa od 5. storočia advent začínal už na sv. Martina a v Španielsku 24. novembra. V rímskej liturgii trvalo obdobie adventu dva týždne a malo charakter očakávania či prípravy na vtelenie Božieho Syna. Vianočná doba (= vianočné obdobie v širšom zmysle, t. j. advent + Vianoce) sa od 4. storočia pohybovala medzi 11. novembrom a 6. januárom, na ktorý pôvodne pripadala oslava narodenia Ježiša Krista (dnes slávnosť Zjavenia Pána čiže Epifaneia). Týchto osem týždňov predstavovalo (s výnimkou nedieľ, ktorými si kresťania stále pripomínajú vzkriesenie) spolu 40 dní. Začiatky adventu siahajú do 4. storočia, kedy sa oslavoval určitý počet (2 až 6) adventných nedieľ. Až rímsky pápež Gregor Veľký († 604) stanovil adventný čas na 4 týždne. V ľudovej kultúre Slovenska má advent magický charakter začiatku, kedy môžu pozitívne či negatívne ovplyvniť budúcnosť nadprirodzené sily (stridžie dni). S tým súvisia rôzne ľudové obyčaje a povery, ako veštenie, vinšovanie, zatváranie dvier pri rannom zvonení a podobne."}
{"id": "144627", "title": "Slovanský kalendár", "context": "Sviatky U Slovanov sa slávia o. i. tieto sviatky: 2. februára (dnes tzv. Hromnice) – u západných Slovanov sviatok boha Perúna, u východných Slovanov tzv. sretenie fašiangy jarná rovnodennosť – chodenie s figurínou symbolizujúcou smrť či zimu (nazýva sa Morena, Marmuriena a podobne) stavanie májov – na začiatku mája alebo na konci mája, niekde sa tento sviatok končil tzv. majálesom svätodušné sviatky – v niektorých regiónoch (napr. na Hornom Považí) v predvečer tohto sviatku stavajú viechy, pri ktorých na noc zapaľujú vatry letný slnovrat – zapaľovanie vatier, púšťanie ohnivých kôl z kopca (spojené so spevom, tancom a nezvykle voľným sexom) jeseň – dožinky (staršie: hody) zimný slnovrat – Kračún"}
{"id": "523121", "title": "Nedeľa cirkevného roka", "context": "V latinskom obrade Nedele v advente sú vždy štyri. Počet iných nedieľ, označených poradím (t.j. nedeľa po Vianociach, nedeľa po Zjavení Pána, nedeľa po sv. Trojici) sa môže z roka na rok meniť podľa toho, ako v ktorý rok v kalendári vyjdú – najmä s ohľadom na obdobie Veľkej noci. Zoznam nedieľ cirkevného roka latinského obradu Prvá adventná nedeľa (prvá nedeľa cirkevného roka) Druhá adventná nedeľa Tretia adventná nedeľa Štvrtá adventná nedeľa Narodenie Pána – Vianoce Prvá nedeľa po Vianociach Krst Krista Pána – 1. nedeľa po Zjavení Pána (Zjavenie Pána pripadá na 6. januára) 2. nedeľa v Cezročnom období 3. nedeľa v Cezročnom období 4. nedeľa v Cezročnom období 5. nedeľa v Cezročnom období 6. nedeľa v Cezročnom období 7. nedeľa v Cezročnom období 8. nedeľa v Cezročnom období 1. pôstna nedeľa 2. pôstna nedeľa 3. pôstna nedeľa 4. pôstna nedeľa 5. pôstna nedeľa Kvetná nedeľa (6. pôstna nedeľa) Veľkonočná nedeľa – Zmŕtvychvstanie Pána Nedeľa Božieho milosrdenstva, 2. veľkonočná nedeľa Biblická nedeľa, 3. veľkonočná nedeľa Nedeľa Dobrého Pastiera, 4. veľkonočná nedeľa 5. veľkonočná nedeľa 6. veľkonočná nedeľa 7. veľkonočná nedeľa Zoslanie Ducha Svätého Nedeľa svätej Trojice, Najsvätejšej Trojice 11. nedeľa v Cezročnom období 12. nedeľa v Cezročnom období 13. nedeľa v Cezročnom období 14. nedeľa v Cezročnom období 15. nedeľa v Cezročnom období 16. nedeľa v Cezročnom období 17. nedeľa v Cezročnom období 18. nedeľa v Cezročnom období 19. nedeľa v Cezročnom období 20. nedeľa v Cezročnom období 21. nedeľa v Cezročnom období 22. nedeľa v Cezročnom období 23. nedeľa v Cezročnom období 24. nedeľa v Cezročnom období 25. nedeľa v Cezročnom období 26. nedeľa v Cezročnom období 27. nedeľa v Cezročnom období 28. nedeľa v Cezročnom období 29. nedeľa v Cezročnom období 30. nedeľa v Cezročnom období 31. nedeľa v Cezročnom období 32. nedeľa v Cezročnom období 33. nedeľa v Cezročnom období Slávnosť Krista Kráľa (posledná nedeľa cirkevného roka), 34. nedeľa v Cezročnom období"}
{"id": "52838", "title": "Vianoce", "context": "Definícia Presnejšie sa Vianocami rozumie niektorý alebo niektoré z nasledujúcich významov: sviatok len v deň slávenia narodenia Ježiša Krista, t. j. 25. decembra (do 4. storočia po Kr. sa narodenie Krista oslavovalo 6. januára), prípadne vrátane (najmä večera) 24. decembra; synonymá sú Narodenie Ježiša Krista , Narodenie Pána , slávnosť Narodenia Pána , sviatok Narodenia Pána , Božie narodenie , sviatok Božieho narodenia , Prvý sviatok vianočný , zastarano Boží hod , Svätá noc ; v západnom kresťanstve obdobie od vigílie (večera) 24. decembra do 27. decembra, ktoré teda zahŕňa Štedrý večer, Narodenie Pána 25. decembra, sviatok sv. Štefana 26. decembra (v tento deň slávený v rímskokatolíckej, anglikánskej) a sviatok sv. Jána Apoštola 27. decembra (v tento deň v rímskokatolíckej cirkvi) vianočné obdobie, t. j.: v rímskokatolíckej cirkvi (v užšom zmysle) obdobie zahŕňajúce všetky dni od Štedrého večera do nedele nasledujúcej po Zjavenia Pána (Epifániu), pričom do 2. vatikánskeho koncilu vianočné obdobie trvalo až do 2. februára (Hromnice) v evanjelickej cirkvi obdobie od adventu po Zjavenie Krista Pána mudrcom v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi obdobie od 20. decembra (predsviatok Narodenia Ježiša Krista) do 31. decembra (odovzdanie sviatku)."}
{"id": "291739", "title": "Štedrý deň", "context": "Introduction Vianočný stromček ako symbol Vianoc Štedrý deň (iné, spravidla nárečové, názvy: Vilija , Dohviezdny deň , Pôstny deň , Kračún / Kračun / Kračuň , u gréckokatolíkov Predvečer Narodenia Pána ) je názov (nepohyblivého sviatku dňa) 24. decembra, odvodený zo skutočnosti, že obyčaje viažúce sa k tomuto dňu mali za cieľ zabezpečiť zdar v budúcom roku sústredením všetkých dôležitých prvkov spokojného blahobytného života. U kresťanov je to deň pôstu pred narodením Ježiša Krista. Štedrý večer (iné, spravidla nárečové, názvy: Badňak , Dohviezdny večer , Kračún / Kračun / Kračuň , Posviat hvizdy , Pôstny večer , Svätý večer ) je večer Štedrého dňa. Slovo „Vilija“ je odvodené od latinského slova vigília - predvečer sviatku."}
{"id": "52840", "title": "Vianoce", "context": "Západní kresťania V rímskokatolíckej cirkvi je druhým najhlavnejším sviatkom Sviatok narodenia Pána alebo Prvý sviatok vianočný , ktorý sa podľa gregoriánskeho kalendára slávi 25. decembra. Vianoce sú jedny z niekoľkých sviatkov, ktorým vždy predchádzala vigília, ľudovo nazývaná Štedrý deň (24. decembra). Oslava narodenia Ježiša Krista sa takto rozkladá do o niečo dlhšieho času. Kým protestanti sústreďujú svoju oslavu na podvečerné bohoslužby počas Štedrého dňa a na ranné bohoslužby na 25. decembra, tak rímski katolíci sústreďujú svoju oslavu najmä k času, keď odbije polnoc medzi 24. a 25. decembrom. Omša sa takto slávi priamo o polnoci a preto sa nazýva polnočná omša. V Rímskom misáli sa táto omša označuje „Vo svätej noci“ ( In nocte ) a podľa žiadneho predpisu sa nemusí sláviť priamo o polnoci, ale do roku 1960 rubriky predpisovali, že sa má „prvá omša na slávnosť Narodenia Pána sláviť po polnoci, po skončení hymnu Te Deum laudamus v matutíne“. Vianoce patria spolu s Veľkou nocou a Turícami medzi hlavné kresťanské sviatky. Vianočné obdobie je jedným z období rímskokatolíckeho liturgického roka. Trvá od prvých vešpier Sviatku Narodenia Pána až do nedele po Sviatku Zjavenia Pána (ľudovo Traja králi)."}
{"id": "114596", "title": "Turíce", "context": "Názov Prví kresťania prevzali slávenie tohto sviatku zo židovstva, pričom používali názov Päťdesiatnica pochádzajúci z gréčtiny. Slovenské pomenovanie Turíce vzniklo od slova Tur a súvisí s rovnomenným staroslovanským božstvom plodnosti a sviatkom oslavujúcim silu prírody, ktorá na jar všetko dvíha k oblohe. Pomenovanie Turíce sa používa v rímskokatolíckej cirkvi. V protestantizme sa (najmä na označenie v Biblii popísaného zoslania Ducha Svätého) používa starší výraz Letnice. V cirkvách byzantského obradu (teda u gréckokatolíkov a pravoslávnych) sa pre tento sviatok používa názov Zostúpenie Svätého Ducha alebo Päťdesiatnica ."}
{"id": "15920", "title": "Veľká noc", "context": "Nenáboženské veľkonočné tradície Podobne ako mnoho iných kresťanských sviatkov, aj Veľká noc sa preniesla aj mimo cirkvi. Už od jej vzniku je to čas osláv a veselia. Dnes je aj komerčne dôležitá, pretože sa na ňu viaže veľa zvykov, ktorých uskutočnenie si vyžaduje nejaké úsilie prípadne nákup. Predávajú sa napríklad veľkonočné pohľadnice, ozdoby alebo sladkosti v podobe veľkonočných vajíčok, barančekov alebo zajačikov. Na Veľkonočný pondelok je prastarou tradíciou hodovanie, polievanie a šibačka (korbáč). Od rána muži a chlapci chodia po domácnostiach svojich známych a polievajú alebo šibú ženy a dievčatá ručne vyrobeným korbáčom z vŕbového prútia. Korbáč je spletený z ôsmich, dvanástich alebo až dvadsiatich štyroch prútov a je zvyčajne od pol do dvoch metrov dlhý a ozdobený pletenou rukoväťou a farebnými stužkami. Podľa tradície muži pri hodovaní prednesú koledy. Či sa najprv šibe alebo polieva a potom spievajú či recitujú koledy záleží na situácii. Aj keď šibanie môže byť bolestivé a polievanie nepríjemné, nie je ich cieľom spôsobiť krivdu. Skôr je korbáč symbolom záujmu mužov o ženy. Nenavštívené dievčatá sa môžu dokonca cítiť urazené. Vykorbáčovaná či poliata žena dáva mužovi farebné vajíčko ako symbol jej vďaky a odpustenia. Treba spomenúť, že zvyčajne sa v minulosti používala iba jedna metóda. Na strednom a západnom Slovensku väčšinou korbáčovanie a na východe polievanie. V USA sú Veľkonočné sviatky už prakticky nenáboženským sviatkom, takže mnoho amerických rodín sa zúčastní iba veľkonočného veselia okolo zdobenia veľkonočných vajíčok v sobotu večer a ich „lovu“ v nedeľu ráno. Podľa detských rozprávok boli vajíčka počas noci prinesené veľkonočným zajačikom a poschovávané po dome a záhrade, aby počkali na deti, až sa zobudia. Dôvod, prečo by to mal zajačik robiť, sa vysvetľuje iba zriedkavo. V Nórsku je, okrem lyžovania v horách a maľovania vajíčok, tradíciou riešenie vrážd. Všetky veľké televízne stanice vysielajú kriminálne a detektívne príbehy, ako je napríklad Poirot Agathy Christie. Aj noviny publikujú články, z ktorých môžu čitatelia skúsiť odvodiť, kto je páchateľom. Samozrejme tiež vychádza množstvo kníh. Dokonca aj krabice od mlieka bývajú potlačené príbehmi s vraždami."}
{"id": "557237", "title": "Svätojánska noc", "context": "Introduction Súbor:Astrup_Jonsokbål.jpg|náhľad|Svätojánska noc, Nikolaj Astrup, 1912 Svätojánska noc je európsky ľudový sviatok oslavovaný predvečer sviatku kresťanského svätca Jána Krstiteľa, ktorý spadá na 24. jún. Nadväzuje na dávne predkresťanské oslavy letného slnovratu, ako sú slovanské kupadeľné sviatky alebo anglosaské litovské slávnosti, a veľkú rolu pri tomto sviatku mal predovšetkým oheň, voda, nahota a zeleň. Typickým prvkom tejto noci sú svätojánske ohne, pálené na kopcoch. Ohne zakladali za dedinou na najviditeľnejšom mieste okolo ktorých sa tancovalo a spievalo. Tento deň je najdlhším dňom v roku. Symbolicky predstavujú slnko, ktoré je v dobe letného slnovratu na vrcholi síl. Tieto ohne sa kvôli získaniu sily preskakujú, zapaľujú sa v nich metly, ktorými sa potom krúži a v niektorých častiach Európy sa z kopcov púštajú horiace kolesá alebo sudy, symbolizujúce putujúce slnko."}
{"id": "549301", "title": "Exsultet", "context": "Pozri aj  Veľkonočná vigília Veľká noc"}
{"id": "291742", "title": "Štedrý deň", "context": "Zvyky Celý Štedrý deň bol prípravou na Štedrý večer, tak po stránke duchovnej, ako aj materiálnej. Pripravovalo sa jedlo na štedrú večeru, zdobil sa vianočný stromček, robil sa betlehem, no zároveň dodržiaval pôst a spomínalo sa na predkov. Po štedrej večeri sa spievali koledy a rozdávali darčeky. V rímskokatolíckej cirkvi sa veriaci pred polnocou spoločne odoberajú na polnočnú omšu, ktorou sa začína oslava príchodu Ježiša Krista."}
{"id": "454843", "title": "Vianočka", "context": "Introduction Vianočka Vianočka pred upečením Vianočka je druh sladkého pečiva, ktorý je obľúbený hlavne v Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, Česku a na Slovensku. Konzumuje sa väčšinou ako sviatočné jedlo na Vianoce alebo počas iných významných dní. Obľúbenou kombináciou pri konzumácii vianočky je napríklad maslo, med, džem, marmeláda či nutella a pod."}
{"id": "15860", "title": "Sviatok", "context": "Iné (neštátne) pamätné dni Tieto dni sú pracovné. 8. marec – Medzinárodný deň žien Deň matiek – V 17. storočí vo Veľkej Británii pracovalo u pánov od rána do večera veľa detí bez nároku na voľno. Jedine štvrtá nedeľa počas pôstu bola príležitosťou navštíviť rodičov a doniesť darčeky súrodencom. Tejto nedeli sa začalo hovoriť „Nedeľa matiek“. Po celom USA viedla Anna Jarvisová kampaň za špeciálny deň pre matky, potom čo jej zomrela matka v roku 1908. V roku 1914 podpísal prezident USA Woodrov Wilson v Kongrese rezolúciu, ktorou ustanovuje sviatok Deň matiek na druhú nedeľu v máji. Niektoré krajiny vo svete si osvojili rovnaký deň, ale vo Veľkej Británii sa oslavoval štvrtú nedeľu počas pôstu."}
{"id": "291741", "title": "Štedrý deň", "context": "Štedrý večer v gréckokatolíckej cirkvi V gréckokatolíckej cirkvi je 24. december, nazývaný Predvečer Narodenia Pána, posledným dňom Filipovky - Pôstu pred Narodením Pána. Až do večera sa zachováva prísny pôst, ak však pripadne 24. december na sobotu alebo nedeľu, pôst sa presúva na predchádzajúci piatok. V tento deň (niekedy už 23. decembra) sa ráno slávia kráľovské hodinky (cárske časy) s čítaním žalmov, starozákonných čítaní, apoštolských čítaní a evanjelií, ktoré sa viažu k narodeniu Ježiša Krista. Poobede alebo podvečer sa slávi veľká večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého. Potom, ešte pred veľkým povečerím, sa koná slávnostná večera. Tradične by mala obsahovať len pôstne jedlá, hoci rozmanité a početné. Po večeri sa rozdávajú darčeky, niekde na dedinách sa chodí koledovať od domu k domu. Neskoro večer sa potom slávi veľké povečerie, na konci ktorého sa koná litia - posvätenie chlebov, pšenice, vína a oleja. Tie sa potom rozdávajú veriacim na utierni alebo po liturgii. Charakteristickým spevom veľkého povečeria je S nami Boh! , vybrané verše z knihy proroka Izaiáša. Niekde sa spolu s povečerím slávi hneď aj utiereň, inde sa utiereň slávi až 25. decembra ráno."}
{"id": "52843", "title": "Vianoce", "context": "Etymológia slova Slovo Vianoce či jeho obdoba sa zo slovanských jazykov vyskytuje len v súčasnej v slovenčine a češtine, ostatné slovanské jazyky označujú tento sviatok úplne inými spôsobmi, napr. po rusky je Roždestvo Christovo (t. j. Narodenie Krista), po ukrajinsky Rizdvo Christove (t.j. Narodenie Krista), po poľsky Boże Narodzenie (t. j. Božie narodenie), po bulharsky rovnako ako v ruštine alebo Koleda, po bielorusky Koľady alebo Kaľady, po slovinsky, chorvátsky/srbsky Božič/Božić resp. po macedónsky Božik (t.j. Boží Syn, malý Boh), v hornej lužickej srbčine Hody, v dolnej lužickej srbčine Gody/staršie: Gódy (t.j. Hody) a v polabčine Trébè. Najstarším domácim slovanským pomenovaním Vianoc bolo slovo kračún, ktoré sa dodnes používa napr. ešte v slovenčine (pozri nižšie a pozri článok kračún) a v maďarčine (Karácsony). Na Slovensku sa Vianoce označujú okrem slova Vianoce (a odvodenín typu vianočné sviatky, prvý sviatok vianočný a pod.) aj výrazmi kračún/kračun/kračuň (južné stredné Slovensko a Zemplín), Hody (východné a severné Slovensko), Narodenie (Pána/Ježiša Krista a pod.) a zriedkavo aj koleda. České slovo vánoce (starým pravopisom wánoce, staročesky vánocě) je doložené od zač. 14. stor. (napr. v Pasionáli, u Klareta, v Bohemáři A, u Pulkavu a inde). Obyčajne sa ako pôvod tohto českého slova i pôvod slovenského slova Vianoce (v Bernolákovom slovníku je uvedený západoslovenský tvar wánoce) uvádza niektorý historický tvar dnešného nemeckého slova Weihnachten (význam: Vianoce), a to doslovným preložením druhej polovice slova (dnešné slovo Nacht znamená noc, dnešný plurál znie Nächte) a prevzatím a len prispôsobením prvej polovice (t.j. historický tvar dnešného výrazu weih mal byť prispôsobený na české či slovenské vá-, via-). Mareš (1959) sa nazdával, že ide o výpožičku z staronemeckého winnahten z čias ešte pred 9. storočím (teda pred Cyrilom a Metodom a pred oddelením sa češtiny od slovanských jazykov), a tento názor prevzal do svojho slovníka aj Machek (1968). Tento názor ale označuje vo svojom slovníku ako problematický Rejzek, ktorý správne poukazuje na fakt, že nemecké slovo je doložené až z 12./13. storočia (pozri nižšie) a teda nie už z 8. stor., a že sú problémy s odvodením „á“ v slove vánoce z historického nemeckého tvaru (pozri nižšie). Podobne Elektronický slovník staré češtiny opakuje, že „S tradičným etymologickým výkladom predpokladajúcim predčeský kalk zo sthn. winnahten (...) nesúhlasí súčasná etymológia (...)“. Po nemecky sa Vianoce dnes povedia Weihnachten vyslov: vajnacht(e)n alebo alternatívne Weihnacht vajnacht, pričom prvý tvar je pomnožné (či plurálové) podstatné meno a druhý je jednotné číslo. Prvýkrát je takýto výraz v nemčine doložený až na konci 12. storočia, a to v podobe dvoch samostatných slov - okolo roku 1170 ako wîhe naht (vyslov: ví(h)e nacht; význam: wîhe svätá, naht noc) a okolo 1190 v datíve ze wîhen naht (vyslov: ce ví(h)en nacht; význam: „k svätej noci“, čiže: na Vianoce). Veľmi častý bol v stredoveku tvar v datíve množného čísla ze den wîhen nahten (význam: „k svätým nociam“, čiže: na Vianoce), z ktorého pochádza dnešné zakončenia slova Weihnachten na -nachten (namiesto „očakávaného“ tvaru -nächte); množné číslo malo zrejme vyjadrovať, že sa oslavuje viacero dní, ale môže mať aj inú príčinu. Od 13. storočia sa vyskytujú aj tvary písané dovedna (t.j. ako jedno slovo), napr.: wîna(c)ht(en), wîhe(n)na(c)ht(en), wîena(c)ht. Zhruba od 14. storočia sú doložené aj varianty dnešných tvarov, čiže obsahujúce na začiatku vaj- namiesto ví-, napr. ako weynachtheilig v Breslauer Urkundenbuch, weinachtkaese v Endres Tuchers Baumeisterbuch der Stadt Nürnberg či priamo ako weynachten napr. u Luthera. Všetky stredoveké aj novoveké tvary boli najprv vo veľkej väčšine prípadov v pomnožnej podobe (dnešné Weihnachten), až od 18. storočia sa používa častejšie aj tvar v jednotnom čísle (dnešné Weihnacht). Pokiaľ ide o vyššie uvedené stredoveké stredohornonemecké prídavné meno wî(c)h (vyslov: vích; ženský rod wîhe; význam: svätý), toto slovo pochádza zo starohornonemeckého wîh, podobne bolo v gótčine weihs. Pôvod je germánske weiha (význam: svätý). Príbuzné tvary sú napr. staronordické vé (chrám), staroanglické wēoh či wīg (boží obraz) a latinské victima (obetné zviera). Z slova wî(c)h sa vyvinulo okrem iného dnešné nemecké sloveso weihen (vyslov:vaj(h)en; význam: (vy)svätiť); vo význame „svätý“ pôvodné wî(c)h prežíva už len v niektorých zloženinách na Weih-, inak sa „svätý“ v dnešnej nemčine už povie heilig. zdroje"}
{"id": "160347", "title": "Medzinárodný deň detí", "context": "Zdroje  Deň detí v USA Kategória:Medzinárodné sviatky Kategória:Detstvo Kategória:1. jún"}
{"id": "38584", "title": "Deň pracovného pokoja", "context": "Dni pracovného pokoja na Slovensku  1. január – Deň vzniku Slovenskej republiky 6. január – Zjavenie Pána (Traja králi a vianočný sviatok pravoslávnych kresťanov) Veľký piatok Veľkonočný pondelok 1. máj – Sviatok práce 8. máj – Deň víťazstva nad fašizmom 5. júl – Sviatok svätého Cyrila a Metoda 29. august – Výročie Slovenského národného povstania 1. september – Deň Ústavy Slovenskej republiky 15. september – Sedembolestná Panna Mária 1. november – sviatok Všetkých svätých 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu 24. december – Štedrý deň 25. december – prvý sviatok vianočný 26. december – druhý sviatok vianočný"}
{"id": "5328", "title": "6. január", "context": "Introduction Je dňom pracovného pokoja. Niektorí kresťania slávia Zjavenie Pána (Traja králi) Pravoslávni slávia Vianoce."}
{"id": "445034", "title": "Židovské sviatky", "context": "Pôstne dni  Tiš a be-av – 9. av – Najsmutnejší deň židovskej histórie, výročie zničenia oboch jeruzalemských Chrámov a ďalších tragických udalostí Pôst 10. tevetu – Pripomenutie začiatku obliehania Jeruzalema Pôst 17. tamuzu Pripomenutie prelomenia jeruzalemských hradieb Pôst Gedaljov Pripomenutie zavraždenia miestodržiteľa Gedalju"}
{"id": "445027", "title": "Židovské sviatky", "context": "Introduction  Židovský sviatok je deň alebo viac dní, ktoré dodržiavajú Židia ako sväté alebo svetské pripomenutie dôležitých udalostí židovskej histórie. V hebrejčine môžu byť židovské sviatky podľa ich druhu pomenované: – jom tov (pl. jamim tovim – „dobré dni“) – chag (pl. chagim – „sviatok“, „púť“) – moed / zman (pl. moadim, zmanim – „obdobie“, „(presne stanovený) čas“) – taanit / com (pl. taanijot, comim – „pôst“) Sviatky možno deliť na biblické, historické a tzv. moderné. Biblické sviatky majú svoj zdroj v Tóre alebo v Biblii (Tanachu). Medzi historické sviatky radíme Chanuku a Purim. Moderné sviatky súvisia so vznikom a existenciou moderného štátu Izrael. Sviatky biblické a historické sú podrobne vykladané v Talmude, najmä v oddiele Moed, a ďalej rozpracované do jednotlivých detailov v rabínskej literatúre. V halachickej literatúre sa im venuje predovšetkým druhá polovica oddielu Orach chajim a nadväzujúce komentáre."}
{"id": "14330", "title": "24. december", "context": "Introduction  Kresťania v tento deň slávia Štedrý deň."}
{"id": "551", "title": "Kresťanstvo", "context": "Charakteristika Kresťanstvo sa zrodilo v 1. storočí po Kr. ako odnož judaizmu, zdieľajúca mnohé náboženské texty židovského náboženstva, ktoré sú kresťanom známe ako tzv. Starý zákon. Kresťanstvo je považované za náboženstvo spasenia, ktoré vzniklo v prednoázijsko-helenistickom prostredí neskorého staroveku a ktoré očakáva spásu od svojho zakladateľa Ježiša Nazaretského. Vierou v jediného, transcendentného, osobného, neviditeľného Boha sa pojem Boha v kresťanstve stotožňuje s Bohom, ktorý v Starom zákone uzavrel zmluvu s izraelským národom. Podľa kresťanov však Boh nie je iba Bohom jediného židovského ľudu, ale bezpodmienečným Pánom a Vládcom celého ľudstva a celého vesmíru. Ježiš, podľa kresťanov, ako Boží Syn svojou smrťou a zmŕtvychvstaním premohol smrť, zmieril celý svet s Bohom a tak ho vykúpil od smrti a zatratenia. Zbierkou svätých kníh kresťanstva je Biblia, ktorá sa skladá zo Starého a Nového zákona. Spolu obsahuje 66 až 73 kníh (v rôznych cirkvách sa ich počet líši), ktoré sa delia na historické, prorocké a poučné. Ústredné posolstvo kresťanskej Biblie vystihuje verš z evanjelia Jána, 3.kapitola, 16. verš: \"Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.\""}
{"id": "4867", "title": "Piatok", "context": "Piatok v náboženstve Piatok je významný pre islam, pretože je to deň spoločnej týždennej modlitby v mešite. Pre kresťanstvo je piatok dňom smrti Ježiša Krista, preto je to v mnohých cirkvách deň pokánia a pôstu. Kvakeri nazývajú tento deň „šiesty deň“, aby sa tak vyhli pohanskému pôvodu anglického názvu piatku."}
{"id": "197703", "title": "Kvetná nedeľa", "context": "Introduction  Kvetná nedeľa alebo Palmová nedeľa () je pohyblivý kresťanský sviatok, ktorý pripadá na nedeľu pred Veľkou nocou a pripomína slávnostný príchod Ježiša do Jeruzalema. Túto udalosť zaznamenávajú všetky štyri evanjeliá (Mt 21, 1 – 11; Mk 11, 1 – 11; Lk 19, 28 – 40; Jn 12, 12 – 19). Názov sviatku je odvodený od kvetov, ktorými bývajú ozdobené chrámy, resp. od kvitnúcich ratolestí, ktoré sa rozdávajú veriacim počas bohoslužieb a majú pripomínať palmové vetvy, ktorými ľud vítal Ježiša."}
{"id": "52842", "title": "Vianoce", "context": "Zvyky na Slovensku Kresťania aj nekresťania na Slovensku i v mnohých iných krajinách slávia Vianoce vzájomným obdarovávaním sa. Tento zvyk je v protestantskom prostredí doložený od 16. storočia. V katolíckych rodinách sa darčeky naopak rozdávali na sviatok sv. Mikuláša. Medzi ďalšie vianočné zvyky a symboly patrí ľudová dramatizácia vianočného príbehu (od 11. storočia), ktorú si nacvičili mladší chlapci prezlečení za betlehemských pastierov (betlehemci) s tradičnými čapicami veľmi podobnými faraónskej ženskej čiapke s krížom anch, stavanie jasličiek (od 13. storočia, sv. František z Assisi), adventný veniec (1839), vyzdobený vianočný stromček (od 19. storočia). Mnohé krajiny majú ďalšie špecifické vianočné zvyky. Súbor:Nativity Church15.jpg|thumb|Miesto narodenia Ježiša v Chráme Kristovho narodenia v Betleheme"}
{"id": "128505", "title": "Advent", "context": "Čítania liturgických textov Čítania evanjelií počas adventu sa vzťahujú na: Ježišov príchod (prvá nedeľa) Jána Krstiteľa (druhá a tretia) udalosti bezprostrednej prípravy (štvrtá nedeľa). Čítania zo Starého zákona tvoria proroctvá (túžba po očakávaní) o Mesiášovi od proroka Izaiáša. Čítania od apoštolov počas adventu obsahujú povzbudenia."}
{"id": "8160", "title": "Jún", "context": "Sviatky  1. jún – Medzinárodný deň detí (MDD)"}
{"id": "560743", "title": "Hierarchia liturgických dní", "context": "Hierarchia z pohľadu „sily“ liturgických dní Z pohľadu sily liturgických dní sú liturgické dni členené do 6 kategórií. Veľkonočné trojdnie, veľkonočná nedeľa, dni veľkonočnej a vianočnej oktávy Nedele adventného, vianočného, pôstneho a veľkonočného obdobia, dni veľkého týždňa Prikázané sviatky a slávnosti Nedele cezročného obdobia Sviatky, spomienky a ľubovoľné spomienky, férie pôstneho a adventného obdobia Férie cezročného obdobia V prípade, že nastane situácia pri ktorej sa stretne niekoľko liturgických dni v jeden kalendárny deň, postupuje sa podľa vyššie uvedenej hierarchie a slávi sa ten, ktorý je hierarchicky najvyššie. Stáva sa to napr. 25. marca na Slávnosť zvestovania Pána, keď v niektorom roku vyjde táto slávnosť na niektorú pôstnu nedeľu. V takom prípade sa slávi pôstna nedeľa, lebo tá je hierarchicky vyššie ako slávnosť. Slávnosť zvestovania Pána sa tak prekladá na najbližší možný deň - pondelok 26. marca."}
{"id": "4870", "title": "Nedeľa", "context": "Kresťanstvo Väčšina kresťanov oslavuje nedeľu ako sviatok na počesť vzkriesenia Ježiša Krista. Každá nedeľa cirkevného roka má svoj určitý význam. V kultúrach, ktoré vyšli z kresťanstva, je nedeľa sviatočným dňom, pretože väčšina kresťanov si v tento deň, „deň po sobote“, pripomína vzkriesenie Ježiša Krista a aplikuje na neho rovnako prikázanie z desatora o svätení dňa odpočinku (ktoré v Starom zákone bolo aplikované na sobotu). Tento kresťanský význam nedele sa odráža napr. v ruskom názve tohoto dňa воскресенье voskresenie – vzkriesenie. Aplikácia prikázania o svätení dňa odpočinku viedla k tomu, že sa z nedele stal deň pracovného pokoja a odpočinku. Prvý výnos o zachovávaní pracovného pokoja v nedeľu pochádza od rímskeho cisára Konštantína z roku 321. Týmto výnosom bola nedeľa určená za deň úradného pokoja. Povolené vykonávať bolo iba tzv. „manumissiones“ – prepustenie otrokov na slobodu. Do tejto doby sa nedeľa nijako neodlišovala od ostatných dňoch týždňa. Názov pre nedeľu odvodený z latinského (dies) dominica , t. j. „deň Pána“, pochádza zo skutočnosti, že tento deň ako deň Kristovho vzkriesenia je jemu zasvätený, je to teda „Pánov deň“. Sú to napr. taliančina (Domenica), španielčina (Domingo), francúzština (Dimanche) a ďalšie. Naopak názvy ako anglicky Sunday či nemecky Sonntag pochádzajú z predkresťanskeho obdobia – podobne ako starí Rimania (Dies solis) – označujú nedeľu za „deň Slnka“. V starej severštine je nedeľa zasvätená bohyni Sol."}
{"id": "197713", "title": "Veľký piatok", "context": "Gréckokatolícka Cirkev V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi je Veľký piatok striktne aliturgický deň (neslúži sa liturgia ani sa neprijíma eucharistia). V tento deň sa zachováva najprísnejší pôst (rovnako ako v Čistý pondelok). Veľký piatok má tri nosné bohoslužby: Utiereň s čítaním dvanástich evanjelií o utrpení Ježiša Krista, ktorá sa tradične nazýva Strasti . Strasti sa na Slovensku tradične slúžia na Veľký štvrtok večer. Kráľovské hodinky alebo tiež cárske časy. Na každej hodinke sa čítajú žalmy, proroctvo, apoštol a evanjelium, ktoré sa viažu k utrpeniu a smrti Ježiša Krista. Večiereň so sprievodom (procesiou) okolo chrámu a uložením pláštenice. Sprievod okolo chrámu symbolizuje pohrebný sprievod Ježiša Krista. Iné kresťanské denominácie Zvláštne bohoslužby sa konajú aj v mnohých protestantských cirkvách."}
{"id": "560741", "title": "Hierarchia liturgických dní", "context": "Introduction  Hierarchia liturgických dní v katolíckej cirkvi je systém, ktorým je každý deň v rámci liturgického roka zaradený do určitého liturgického rámca. Na základe tohto zaradenia delíme jednotlivé dni liturgického roka na: Féria (všedný deň) Ľubovoľná spomienka: pripomienka svätca, ktorá prislúcha na daný deň. Môže, alebo nemusí sa sláviť Spomienka: pripomienka svätca, ktorá prislúcha na daný deň. Musí sa však sláviť Sviatok: pripomienka významnejšieho svätca (napr. Apoštola), alebo nejakého nábožného predmetu, skutku, osoby (napr. Sviatok Povýšenia sv. Kríža, alebo Sviatok premenenia Pána) Slávnosť: najvyššia pripomienka významného svätca, alebo tajomstva (napr. Slávnosť Božieho tela a krvi, Slávnosť narodenia sv. Jána Krstiteľa)"}
{"id": "563201", "title": "Slávnosť (liturgický deň)", "context": "Zoznam slávností Do zoznamu slávností, ktoré slávi celá univerzálna cirkev, sa zaraďujú – so súhlasom Apoštolskej stolice – aj sviatky, ktoré sú významné pre miestnu cirkev. Na Slovensku je to napríklad slávnosť Sedembolestnej Panny Márie. Zároveň každá farnosť a filiálka slávi slávnosť v deň titulu chrámu (tzv. hody). Desať slávností je charakterizovaných ako prikázaný sviatok, čo znamená, že veriaci sa majú povinne zúčastniť slávenia Eucharistie a vyhýbať sa ťažkým prácam. Pohyblivé slávnosti + Deň Názov slávnosti Poznámka pozri Výpočet dátumu Veľkej noci Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania prikázaný sviatok 40. deň po Veľkej noci Nanebovstúpenie Pána prikázaný sviatok 50. deň po Veľkej noci Zoslanie Ducha Svätého Prvá nedeľa po Zoslaní Ducha Svätého Najsvätejšej Trojice Štvrtok po Najsvätejšej Trojici Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi prikázaný sviatok Piatok po druhej nedeli po Zoslaní Ducha Svätého Najsvätejšieho Srdca Ježišovho posledná nedeľa v cezročnom období Nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme Nepohyblivé slávnosti + Deň Názov slávnosti Poznámka 1. január Panny Márie Bohorodičky prikázaný sviatok 6. január Zjavenie Pána prikázaný sviatok 19. marec Sv. Jozefa, Ženícha preblahoslavenej Panny Márie prikázaný sviatok vo svete, na Slovensku sú od neho veriaci dišpenzovaní 25. marec Zvestovanie Pána 24. jún Narodenie sv. Jána Krstiteľa 29. jún Sv. Petra a Pavla, apoštolov prikázaný sviatok 5. júl Sv. Cyrila, mnícha, a Metoda, biskupa, slovanských vierozvestov, patrónov Európy Slovensko, Česko 15. august Nanebovzatie preblahoslavenej Panny Márie prikázaný sviatok 15. september Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska Slovensko 1. november Všetkých svätých prikázaný sviatok 8. december Nepoškvrnené počatie preblahoslavenej Panny Márie 25. december Narodenie Pána prikázaný sviatok"}
{"id": "560744", "title": "Hierarchia liturgických dní", "context": "Poznámka Každý prikázaný Sviatok v katolíckej Cirkvi, je v skutočnosti slávnosťou. Pomenovanie „prikázaný sviatok“ je ľudové pomenovanie. Prakticky však žiaden Sviatok v hierarchií nie je prikázaný, prikázané sú len slávnosti, aj to nie všetky. V prikázaný sviatok a každú nedeľu sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši v katolíckom obrade a zdržiavať sa práce (porov. CIC, kán. 1247 – 1248)."}
{"id": "41926", "title": "Sedmopočetníci", "context": "Dátum sviatku V minulosti bol sviatok svätých sedmopočetníkov slávený 26. novembra i 17. júla, v súčasnosti sa v slovanskom svete ustálil ako dátum sviatku 27. júl. Na tento dátum pripadá ich spoločný sviatok aj v kalendári Gréckokatolíckej aj Pravoslávnej cirkvi na Slovensku. V Rímskokatolíckej cirkvi pripadá na tento deň sviatok svätého Gorazda a spoločníkov."}
{"id": "559864", "title": "Svätenina", "context": "Rozdiel medzi Sviatosťou a sväteninou Kým Sviatosti sú ustanovené samotným Kristom, sväteniny sú ustanovené len Cirkvou . Z toho dôvodu aj vysluhovanie svätenín nie je také prísne, ako vysluhovanie Sviatosti. Pri Sviatosti máme istotu o jej účinku, a to bez ohľadu na aktuálnu disponovanosť vysluhovateľa i prijímateľa, pri sväteninách však nie. Pôsobenie Božej milosti totiž závisí od dispozície prijímateľa (napr. či je v stave ťažkého hriechu). Príklady svätenín Požehnanie príbytku Požehnanie nového kostola, oltára, ambóny, organu Požehnanie nového vozidla Požehnanie matky pred pôrodom Požehnanie devocionálií (náboženských predmetov), napr. ruženca, kríža, náboženského medailónu, škapuliara, modlitebnej knižky,... Požehnanie ratolesti (na Palmovú nedeľu) Požehnanie úrody, bylín a kvetov Značenie popolom (na popolcovú stredu) Eucharistické požehnanie Poklona sv. krížu (na Piatok utrpenia Pána ) Žehnanie sa svätenou vodou Osobný (malý) aj slávnostný (veľký) Exorcizmus Kresťanský pohreb"}
{"id": "197301", "title": "Zmŕtvychvstanie Pána", "context": "Rímskokatolícka cirkev V rímskokatolíckej cirkvi Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania predchádza Veľkonočná vigília, bohoslužba noci, v ktorej bol Ježiš vzkriesený. Oslava Veľkej noci bezprostredne trvá po celú veľkonočnú oktávu, no veľkonočná doba ako taká sa končí až 50. dňom slávnosťou Zoslania Ducha Svätého (Turíce). Špecifikom veľkonočnej omše je tzv. Sekvencia Victime Paschali laudes (Obeť svoju Veľkonočnú), ktorá sa prednáša spevom pred alelujovým veršom."}
{"id": "547007", "title": "Maslenica (sviatok)", "context": "Charakteristika Celý týždeň je sprevádzaný množstvom rituálov spojených s mytológiou. Pôvodne sa týkal najmä pytačiek, spoznávania rodiny nevesty a ženícha a uzavretia manželstva. Každý deň má svoj názov a tradičné povery, rituály spojené s mytológiou: pondelok – stretnutie, utorok – úskoky, streda – skromná streda, štvrtok - hýrenie alebo široký štvrtok, piatok - svokrin večer, sobota - švagrinine posiedky, nedeľa - syropust (tiež masopust, odpust, spoveď, jar, žírna nedeľa, čirka, čierna nedeľa alebo palacinkový deň). Nedeľa - Maslenica je vyvrcholením celého syrového týždňa. Do nedele sa údajne musia zjesť všetky zásoby masla z minulého roka. V nedeľu sa blízki prosia o odpustenie dlhov a priestupkov z minulého roka, večer sa spomínajú a uctievajú mŕtvi predkovia, spália sa zvyšky sviatočného jedla z celého týždňa, dôkladne sa umyje všetok riad, vykonáva sa očistný kúpeľ, na koniec dňa je rituálne upálená veľká slamená \"baba\" žltej farby - Maslenica (podobne ako u západných Slovanov upálenie Moreny) a jej popol je rozptýlený po poliach. Sviatok je spojený s tradičným jarmokom, sánkovaním, zábavou, návštevami rodiny a známych, pečením a jedením koláčov a palaciniek na všetky možné spôsoby."}
{"id": "598505", "title": "Hudobný žáner", "context": "Primárne je džez inštrumentálnou hudbou. Typickými nástrojmi pre džezovú hudbu sú saxofón a trúbka, basa, gitara a bicie. V raných štýloch džezu bol často využívaný klarinet a bendžo. Napriek tomu, že existuje veľa slávnych džezových spevákov a v džezových skladbách sa bežne vyskytujú spievané texty, nehrajú v tomto žánri až tak dôležitú rolu. V rokoch najväčšej popularity džezu (1920- 1950) bola silná spojitosť medzi ním a populárnou hudbou. Populárne skladby boli ovplyvnené džezom a veľa džezových hitov bolo prerobenými populárnymi piesňami, prípadne boli pokusy o vytváranie populárnych hitov pridávaním textov k džezovým tónom."}
{"id": "95353", "title": "Džez", "context": "Definícia džezu Waldemar Kurpiński & Tress Jazz band Džez je veľmi ťažké definovať, pretože siaha od Ragtime valčíkov až do 2000 sfér syntézy. V určitom čase bolo mnoho pokusov určenia džezu, ale významný kritik Joachim Berendt považuje všetky tieto pokusy za nevyhovujúce. Berendt tento pojem definuje ako „ formu umenia“ hudby, ktorá vznikla v USA konfrontáciou s hudbou černochov. Ďalej tvrdí aj to, že sa líši od európskej džezovej hudby, ktorá má osobitný vzťah k času, je definovaná ako swing a jej spontánnosť a vitalita hudobnej produkcie v ktorých hrá hlavnú úlohu improvizácia, zvučnosť a spôsob formulácie, ktoré odrážajú osobnosť realizátora. Bol často charakterizovaný aj ako výrobok demokratickej tvorivosti, interakcie, spolupráce a umiestňovania rovnakých hodnôt. Travis Jakson zaviedol taktiež širšiu definíciu džezu – hovorí, že „ džez je hudba zahrňujúca vlastnosti, improvizáciu, skupinové interakcie, rozvoj a bytie rôznych hudobných možností.“ Podľa Krina Gabbarta je hudba tohto štýlu chápaná ako súčasť súvislej tradície. Nech sú v džezovej skupine akokoľvek dobrí hráči, nikdy nezahrajú v rovnakom zložení, rovnakým spôsobom dvakrát po sebe. Džezový hudobník si môže meniť melódie, alebo bude v takte. Európska klasická hudba bola pre skladateľov akýmsi médiom. V New Orleans a Dixielande hrali umelci striedavú melódiu, zatiaľ čo ostatní improvizovali. Od swingovej éry sa big bandy viac blížili a spoliehali na prehľadnú hudbu: dojednania boli buď písomne alebo naspamäť, lebo veľa skorých džezových umelcov nemohlo čítať noty. Neskôr v bebope sa pozornosť presunula späť k malej skupine a boli prijaté minimálne opatrenia."}
{"id": "420500", "title": "Nu jazz", "context": "Introduction  Nu jazz (synonymá pozri nižšie) je zastrešujúci termín vytvorený koncom 90. rokov na označenie hudby, ktorá spája džezové prvky s ostatnými hudobnými štýlmi ako funk, soul, elektronická tanečná hudba a voľná improvizácia."}
{"id": "95361", "title": "Džez", "context": "Roky 1980 – 2009 Rokom 1980 sa zmenšila komunita zastupujúca džez. O džez sa, ale neprestala zaujímať najmä staršia generácia. Umelec obdobia týchto rokov akým bol Wynton Marsalis propagoval džezovú hudbu v rôznych formách a inšpiroval sa najmä umelcami akými boli Louis Armstrong a Duke Ellington. Na základe zákona z roku 1987, ktorý bol navrhnutý demokratom Johnom Conyersom bol džez definovaný ako jedinečná forma americkej hudby, ktorá tvorí americký národný poklad. Smooth (jemný) jazz Začiatkom tohto obdobia rokov vstúpila do povedomia nová forma džezu pod názvom „smooth jazz“. Tento jazz je charakteristikou hladkosti, jemnosti. Jazz tohto druhu tvorili umelci ako Grover Washington a Michael Lington. V USA sa snažil najmä o posilnenie kariéry a úspešnosti vokalistov, ktorých súčasťou boli mená ako Al Jarreau, Anita Baker, Chaka Khan a Sade. Táto jemná forma jazzu skladby hráva niekde medzi 90 až 105 BPM. Využíva hru na saxofón a gitaru podľa vopred udaných rytmov. Acid jazz, nu jazz & jazz rap Acid jazz vznikol vo Veľkej Británii niekedy medzi rokmi 1980 a 1990 a tým ovplyvnil aj jazz funk a elektronickú tanečnú hudbu. Za predchodcov acid džezu boli považovaní hudobníci ako Roy Ayers a Donald Byrd. Nu jazz je forma akejsi džezovej harmónie a melódie, ktorá ovplyvňuje improvizáciu aspektov. Môže mať veľmi experimentálny charakter a môže sa líšiť vo zvuku a koncepcii. Jazz rap, ktorý sa vyvinul medzi rokmi 1980 a 1990 zahŕňa v jazze Hip hop. Významné vydané debutové singly sú: Words I Manifest, Night in Tunisia, Talkin All That Jazz. Punk jazz & jazzcore Pop skupina pôsobiaca v Londýne začala premiešavať free džez s dub reggae do akéhosi druhu Punkrocku. Príklady tohto štýlu sú práce – Lýdie Lunch kráľovnej Siamu a práce Jamesa Chanceho. V roku 1986 bol vydaný album „Spy vs Spy“ Ornettom Colemanom v súčasnom thrashcorovom štýle. V tom istom roku bol Sonnym Sharrockom, Petrom Brotzmannom, Billom Laswellom a Ronaldom Shannonom Jacksonom nahraný prvý album s názvom „Last Exit“, ktorý bol zmesou thrashu a free džezu. Tento vývoj predchádzal vývoju džezcoru. V roku 1990 vznikol džezcore, ktorý tvoril akúsi fúziu free džezu a hardcore punku, ale bral taktiež inšpiráciu z death metalu. Experimentálni umelci Medzi významných džezových hudobníkov patrili Dave Brubeck, Wynton Marsalis, Sonny Rollins, Wayne Shorter a Jessica Williamsová, ktorí tvorili a nahrávali nové albumy. Medzi rokmi 1990 a 2000 bolo objavených zopár ďalších mladých hudobníkov ako pianisti Brad Mehldau, Jason Moran a Vijay Iyer, gitarista Kurt Rosenwinkel, vibrafonista Stefon Harris, trubkári Roy Hargrove a Terence Blanchard a saxofonisti Chris Potter a Joshua Redman. Medzi najvýznamnejších experimentálnych umelcov patrili aj americkí trubkári Dave Douglas a Rob Mazurek, saxofonista Ken Vandermark, nórsky klavirista Bugge Wesseltoft a basista Christian McBride. Modern Creative (Moderný rozvoj) V roku 1980 vznikla na veľkej džezovej scéne v New Yorku okolo nového žánru s názvom Modern Creative zmes starších žánrov ako bop, free, funk, pop a rock. Hudobníci v tomto žánri si prakticky mohli zahrať čokoľvek – mohli sa začleniť do voľnej hry. K hudobníkom patriacim k tejto scéne patrili saxofonisti John Zorn, Tim Berne, David Murray a Chris Speed; trubkári Butch Morris a Dave Douglas; klarinetista Don Byron; gitarista Bill Frisell; klaviristi Wayne Horvitz, Uri Caine a Marilyn Crispell; basisti Michael Formánek, William Parker, Mark Dresser a Drew Gress; violončelista Hank Roberts a bubeníci Joey Baron, Bobby Previo a Jim Black. Medzi ostatných umelcov patrili: nemecký džezový klarinetista Theo Jorgensmann; tenorsaxofonista Gerd Dudek."}
{"id": "221469", "title": "Swing", "context": "Introduction  Swing je tanečný podžáner jazzu, pozostávajúci z tradičných bluesových černošských prvkov obohatený o belošské vplyvy. Vznik swingu sa datuje po prvej štvrtine 20. storočia, konkrétne v období rokov 1930 až 1935. Swing je aj druh tanca, ktorý vznikal popri tomto hudobnom smere. Swingové orchestre, takzvané „big bandy“, mali väčší počet členov ako klasické jazzové kvintetá alebo sextetá. Najznámejším swingovým kapelníkom bol Benny Goodman a jeho orchester. Okrem toho, že bol Benny výborným klarinetistom, bol vedúcim viacerých súborov, ktoré hrali swing v jeho klasickej podobe. Benny bol jedným z prvých belochov, ktorý sa presadil v dovtedy hlavne černošskom hudobnom štýle, akými boli jazz, respektíve swing. Hral prevažne vlastné skladby, pričom ich na rozdiel od pôvodných (černošských) interpretov podával s akýmsi novým, európskym nádychom."}
{"id": "268217", "title": "Elektronická tanečná hudba", "context": "Žánre Elektronická tanečná hudba je kategorizovaná hudobnými novinármi a fanúšikmi so stále sa rozvíjajúcim nadbytkom žánrov, štýlov a podštýlov. Ako u mnohých druhoch tanečnej hudby, pomáha určiť daný typ hudby rytmus BPM. Niektoré žánre ako techno, house, trance, electro, breakbeat, drum and bass sú primárne určené pre tancovanie. Iné žánre ako IDM, glitch alebo trip-hop sú viac experimentálne a sú spájané skôr s počúvaním ako s tancom."}
{"id": "95355", "title": "Džez", "context": "Etymológia džezu Slovo džez sa prvýkrát objavilo na baseballovom vystúpení v San Franciscu v roku 1913. Džez bol zavedený do San Francisca v roku 1913 Williamom Slatterom , športovým redaktorom a propagovaný band-leaderom Artom Hickmanom. V Chicagu o ňom bolo počuť niekedy okolo roku 1915, a v New Yorku o rok neskôr."}
{"id": "293797", "title": "Jazz-funk", "context": "Predstavitelia jazz-funku sú ;Pôvodne Roy Ayers Eddie Henderson Charles Earland Mass Production ;Následne Donald Byrd Gil Scott-Heron Lonnie Liston Smith Funkanova Herbie Hancock Eumir Deodato Kool & The Gang Grover Washington, Jr. Level 42 Mezzoforte Azymuth Ronnie Laws Ned Doherty Francine McGee"}
{"id": "49036", "title": "Populárna hudba", "context": "Globálna perspektíva Na rozdiel od západnej populárnej hudby, hudobný žáner populárny mimo západného sveta, je kategorizovaný ako World music. Týmto označením sa inak obľúbené hudobné štýly menia v očiach verejnosti na exotickú a neznámu kategóriu. Západná koncepcia „World music“ homogenizuje množstvo rôznych žánrov populárnej hudby do jedného pojmu, čo je pre západné publikum prístupnejšie. Pomocou nových technológií sa mestské hudobné štýly dostali aj do odľahlých vidieckych oblastí na celom svete. Vidiecke oblasti sú na druhej strane schopné poskytnúť mestským centrám spätnú väzbu o nových štýloch hudby. Urbanizácia, modernizácia, expozícia zahraničnej hudby a masmédií prispeli k vytvoreniu hybridných urbanistických popových štýlov. Hybridné štýly tiež našli priestor v západnej populárnej hudbe prostredníctvom prejavov ich národnej kultúry. Prijímajúce kultúry si vypožičiavajú prvky z hostiteľských kultúr a menia význam a kontext nachádzajúce sa v hostiteľskej kultúre. Mnohé západné štýly sa na druhej strane tiež stali medzinárodnými štýlmi, k čomu prispeli nadnárodné nahrávacie štúdiá. Afrika Súbor:Didier Awadi.jpg|thumb|Senegalský raper Didier Awadi. Namiesto toho, aby sa vyvíjali z hudby používanej pri určitých tradičných obradoch, ako sú svadby, narodenia alebo pohreby, populárne africké hudobné štýly vychádzajú z tradičných zábavných žánrov. Africká populárna hudba ako celok bola ovplyvnená európskymi krajinami, afro-americkou a afro-latinskou hudbou, a rovnako tiež štýlmi špecifickými pre jednotlivé regióny, ktoré sa stali obľúbenými u väčšej skupiny ľudí. V mnohých afrických spoločnostiach hrali dôležitú úlohu politické piesne. Napríklad v Južnej Afrike boli politické piesne počas Anti-apartheidového hnutia založené na tradičnej kmeňovej hudbe, skĺbenej s hybridnými formami importovaných žánrov. Aktivisti používali protestné a osloboditeľské skladby, aby primäli jednotlivcov konať, získavať bojom skúsenosti, a aby u nich vybudovali politické povedomie. Tieto piesne odrážali jemné nuansy medzi rôznymi spoločenskými triedami zapojenými do oslobodzovacieho boja. Jedným zo žánrov, ktoré sa v Afrike používajú v politickom kontexte, je hip hop. Napriek tomu, že hip hop vychádza zo severoamerickej kultúrnej tradície, v Afrike mu dali novú tvár, aby dokázal osloviť africkú mládež. Do Afriky sa dostal v 80. rokoch, kedy bol populárny najmä v Senegale, a postupne sa rozšíril po celom kontinente, takže v každom regióne sa vytvorila lokálna scéna podporujúca „kultúru mládeže, komunitnú inteligenciu a globálnu solidaritu“. Ázia Indonézia Súbor:KRAS.jpeg|thumb|KRAS, indonézska heavymetalová skupina. Populárnu hudbu v Indonézii možno vnímať ako hybrid západných hudobných štýlov a pôvodných, veľmi osobitých indonézskych štýlov. K takýmto špecifickým žánrom patrí aj Dangput , ktorý je v Indonézii veľmi obľúbený, a z ktorého sa vyvinuli štýly Indo-Pop a Underground . Tento žáner sa vyformoval do väčšieho spoločenského hnutia, charakteristického oblečením, kultom mládeže, oživením islamských tradícií a taktiež kapitalistickým zábavným priemyslom. Indonézski punkeri zo scény Banda Aceh. Ďalším veľmi obľúbeným žánrom v Indonézii je Punk rock. Ako si všíma česká hudobná publicistka Jana Chržová, „Indonézia sa môže pýšiť undergroundovými punkovými komunitami, ktoré patria k najväčším na svete“. Miestna scéna sa začala rozvíjať predovšetkým v polovici 90. rokov, a to hlavne v Jakarte, keď miestna mládež objavila klasický punk a s ním skupiny ako Dead Kennedys, The Exploited alebo Discharge. Medzinárodnú pozornosť pritiahla komunita punkerov z indonézskej provincie Aceh v roku 2011, kedy miestna náboženská polícia počas koncertu zadržala 64 punkerov, „oholila im násilím hlavy, spálila ich oblečenie a nahnala ich do jazera, v ktorom sa mali očistiť z morálneho bahna“. Čína V čínskej kultúrnej oblasti, ktoré zahŕňa okrem ČĽR aj Hongkong, Taiwan, krajiny Juhovýchodnej Ázie a západ USA, udáva mainstreamovej populárnej hudbe tón predovšetkým periféria. Počtom obyvateľov trpaslíci, Hong Kong (6 mil.) a Taiwan (22 mil.) vďaka svojej pomerne liberálnej politickej klíme a otvorenosti svetu od 70. rokov minulého storočia produkovali a stále produkujú piesne, ktoré dominujú hudobnej scéne v jedenapolmiliardovej pevninskej Číne. V rámci stredného prúdu sú tu populárne predvošetkým žánre zvané c-pop , cantopop a mandopop . Cui Jian, priekopník čínskeho rocku. V roku 1979 vznikla v Pekingu skupina The Peking All-Stars. Išlo síce o prvú rockovú kapelu v Číne, ale jej členovia neboli rodení Číňania – išlo o cudzincov pobývajúcich vtedy v Pekingu. Koncom leta 1979 odohrala skupina historicky prvý rockový koncert v Číne. Prvým rockovým albumom vydaným v Číne bola nahrávka nazvaná Rock N Roll on the New Long March , ktorú vydal miestny hudobník Cui Jian. Ale rock západného strihu malo možnosť čínske publikum prvýkrát verejne ochutnať až v roku 1985, kedy sa na pekinskom Štadióne pracujúcich odohral koncert anglickej pop/rockovej skupiny Wham! Až dovtedy boli populárna hudba a rock len okrajovým fenonémom pre zopár nadšencov a šírili sa pomocou pirátskych nahrávok na kazetách, ktoré do krajiny priniesli zahraniční návštevníci a študenti. Za prvú heavymetalovú skupinu sa poväčšine považuje Tang Chao, ktorá vznikla v roku 1988. V polovici 90. rokov sa tiež začínajú formovať prvé thrashmetalové a nu metalové skupiny, takisto sú obľúbené aj ďalšie heavymetalové odnože, napríklad black metal, obyčajne obohatené o prvky tradičnej čínskej hudby. V tomto období sa tiež začína formovať miestna punkrocková scéna, reprezentovaná interpretmi ako He Yong či Brain Failure. Relatívne novým fenoménom na čínskej hudobnej scéne je Hip hop, ktorý sa prvýkrát udomácnil v Pekingu okolo roku 2000, aj keď jeho korene v tejto krajine siahajú až do 80. rokov. V súčasnosti čínska hip-hopová kultúra prekvitá vďaka podpore niekoľkých príležitostných konzumentov a kultúrnych producentov. Napriek tomu, že hip-hop je na čínskom trhu stále relatívnou novinkou, stihol už ovplyvniť populárnu hudbu, mládežníčku módu i firemný marketing. Stredný východ V arabskom svete modernizácia hudby v sebe zahŕňala inšpirácie z tureckej hudby a západných hudobných štýlov. Miestni hudobníci sa učili západné inštrumentálne štýly, aby vytvorili svoje vlastné populárne štýly, do ktorých zakomponovali svoje rodné jazyky a domáce hudobné prvky. Komunity v rámci celého arabského sveta pripisujú veľký význam svojej domácej hudobnej identite, zatiaľ čo sa prispôsobujú novým hudobným štýlom prevzatých zo susedných krajín alebo masovokomunikačných prostriedkov. V priebehu 80. a 90. rokov bola populárna hudba iránskou vládou vnímaná ako problém, keďže panovali obavy zo svetských posolstiev a taktiež z netradičných tanečných pohybov, predovšetkým z metlenia. V tomto období sa na Strednom vyvinuli undergroundové heavymetalové scény, ktoré boli v niektorých prípadoch prenasledované miestnymi vládami. Rovnako ako ich západní náprotivníci, metaloví nadšenci na Strednom východe vyjadrovali svoje pocity odcudzenia. Ibaže ich myšlienky sú poznačené vojnami a sociálnymi obmedzeniami, ktoré tu mládež zažíva. V rozhovoroch s iránskymi tínedžermi v rokoch 1990 až 2004 mládež celkovo uprednostňovala západnú populárnu hudbu, aj keď bola zakázaná vládou."}
{"id": "554295", "title": "World music", "context": "Vybrané žánre pojmu world music  Keltská hudba Škandinávska hudba Rumunská hudba"}
{"id": "95358", "title": "Džez", "context": "Roky 1920 – 1930 Džez si v týchto rokoch vytváral reputáciu a najmä príslušníci staršej generácie ho vnímali tak, že ohrozuje staré hodnoty v oblasti kultúry. Medzi hlavné centrum rozvoja nového „Hot džezu“ patrilo Chicago, kde sa King Oliver pripojil k Billovi Johnsonovi . Už v roku 1924 sa Louis Armstrong pripojil k hudobnej skupine Fletchera Hendersona ako sólista a vystupoval s ňou 1 rok. Po 1. roku pôsobenia založil Louis Armstrong svoju vlastnú hudobnú skupinu s názvom „ Hot Five“ . Medzi významné kapely ktoré ovplyvnili vývoj veľkej skupiny s názvom swing džez patria kapely: Fletchera Hendersona , Duka Ellingtona v New Yorkua Earla Hinesa v Chicagu. Swing Rok 1930 patril populárnym veľkým swingovým kapelám, v ktorých niektorí sólisti sa stali takými známymi ako vedúci skupiny. K významným postavám vývoja veľkých džezových kapiel vrátane kapelníkov a aranžérov patrili: Count Basie , Cab Calloway, Jimmy a Tommy Dorseyovci, Duke Ellington, Benny Goodman, Fletcher Henderson, Earl Hines, Glenn Miller a Artie Shaw . Swing bol taktiež tanečnou hudbou. Aj keď to bola kolektívna hudba, swing ponúkal individuálnym hudobníkom šancu a improvizáciu v melódii, tematické sóla, ktoré boli občas zložité, ale dôležité pre hudbu. Ako tak čas plynul, začala v Amerike ustupovať aj rasová segregácia časom už bieli kapelníci začali medzi seba prijímať aj čiernych hudobníkov a naopak čierni hudobníci prijímali taktiež bielych. Asi v polovici roku 1930, Benny Goodman najal pianistu Teddyho Wilsona , vibrafonistu Lionela Hamptona a gitaristu Charlieho Christiana a vytvoril malú skupinu. Na začiatku roku 1940 sa začal objavovať nový štýl nazvaný ako „ Jumping the blues“ tzv. skákajúci blues, ktorý používa malé kombá, horné tempo hudby a blues akordu. Jumping the blues čerpal z bluesu „ boogie-woogie“ z roku 1930. Začiatky v Európskom džeze Významným typom džezu v Európe bol tzv. „Gipsy džez“, ktorý tvoril mix amerického swingu z roku 1930 a bol spopularizovaný belgickým gitaristom Djangom Reinhardtom . Medzi hlavné nástroje Európskeho džezu patria: oceľové strunové gitary, husle a kontrabas. Sóla prechádzajú od jedného hráča k ostatným tak ako na gitaru, tak aj na basu a základom je rytmická sekcia. Niektorí muzikanti vychádzajú z toho, že džez bol privezený z Philadelphie do Francúzska Eddiem Langom a Joeom Venutom, hudobníkmi ktorí propagovali gypsy džez."}
{"id": "95360", "title": "Džez", "context": "Roky 1960 – 1970  Latin džez Je akousi kombináciou rytmu z Afriky a Latinskej Ameriky. Využíval netradičné hudobné nástroje ako konga, timbales, guiro, claves, ale nezanevrel ani na nástroje ako klavír či kontrabas. Tvorili ho dva druhy a to: 1. afro-kubánsky džez, ktorý sa hral v USA a 2. brazílsky džez, ktorý bol v roku 1960 viac populárny. Významní hudobníci afro-kubánskeho džezu boli hudobníci ako Dizzy Gillespie, Billy Taylor, Xavier Cugat, Tito Puente a Arturo Sandoval. Typickým brazílskym džezom bol džez „ bossa nova“ , ktorý vznikol odvodením od samby. Využíval najmä mierne tempo s naspievanými melódiami v portugalčine a angličtine. Propagovali ho najmä Brazílčania, osoby ako Joao Antonio Carlos Jobim, Stan Getz a Charlie Byrd. K jeho najpopulárnejším častiam patrili najmä nahrávky Charlieho Byrda, Stana Getza, Elly Fitzeraldovej a Franka Sinatru. Tieto nahrávky prispeli k upevneniu štýlu „bossa nova“ a vo svete hudby si vytvorili svoje miesto až do súčasnosti. Post bop Predstavuje oproti predošlým štýlom formu akéhosi malého džezu. Je chápaný ako súhrn vplyvu štýlov hard bopu, modálneho džezu, avant-garde štýlu a free džezu. Medzi kľúčové albumy patria: „Speak No Evil“, ktorý vytvoril Wayne Shorter, „Real McCoy“ podľa Mccoya Tynera, „ Maiden Voyage“ vytvorený Herbiem Hancockom. Post bopovi umelci pracovali aj na iných žánroch, ktoré sa prekrývali s hard bopom. Soul džez Tento druh džezu bol ovplyvnení najmä hard bopom, od ktorého sa líši tým, že improvizácie boli často menej náročné a zdôraznil najmä opakované drážky a melodické háky. Na tento štýl mal veľký vplyv Horace Silver, ktorého piesne používajú funky a evanjelium „Vamps na klavír“. Významnými soul džezovými hudobníkmi boli: Jimmy McGriff, Jimmy Smith, Johny Hammond Smith, Eddie Davis a Stanley Turrentine. Džez fusion (splynutie) V tomto období vznikli mnohé formy džezovo-rockovej fúzie spojením džezovej improvizácie s rockovými rytmami. V tejto dobe boli elektrické nástroje už na vyššej úrovni a fáza zvukov bola posilnená hudobníkom Jimmym Hendrixom . Miles Davis v roku 1970 vytvoril album „ Bitches Brew“ . Ostatní hudobníci, ktorí pracovali s Milesom Davisom tvorili štyri najvplyvnejšie fúzie skupín: „Weather Report a Mahavishnu Orchestra“, ktoré vznikli v roku 1971 a „Forever a Headhunters“. Proti džezu protestovali najmä Puristi. Pri džez fusion sa používala zmes metier, taktov, synkôp, zložité akordy a harmónia. Okrem nástrojov ako kameň, elektrická gitara, elektrická basgitara, elektrické piano a klávesov sa používali taktiež wah-wah pedále a ďalšie efekty. Umelcami tohto boli: Miles Davis, keybordista Joe Zawinul, Chick Corea, Herbie Hancock, vibrafonista Gary Burton, bubeník Tony Wiliams, huslista Jean-Luc Ponty, gitaristi Larry Coryell, Al Di Meola, John McLaughlin a Frank Zappa, saxofonista Wayne Shorter a basisti Jaco Pastorius a Stanley Clarke. Koncom roku 1960 hudobníci experimentovali najmä z rytmami rocku. Významnými skupinami boli „ Cream“ , „ Grateful Dead“ , „ Blood, Sweat & Tears“ , „ Mothers of Invention“ Franka Zappu, v ktorých boli obsiahnuté najmä harmonické, melodické a rytmické hudobné prvky džezovej tradície. Ostatné trendy Hudobníci ako Pharoah Sanders, Hubert Laws a Wayne Shorter začali preferovať používanie afrických nástrojoch akými boli: kalimbas, vrúbkované tekvice a iné nástroje, ktoré neboli nástrojmi tradičného džezu. Začali sa zaoberať aj nástrojmi ako harfa, husle ba dokonca aj dudami. Džez sa neustále vyvíjal a menil – nadobúdal nové tvary, ktoré boli napĺňané stále novými a novými druhmi hudby, akými je svetová hudba, vážna hudba, rocková a populárna hudba. Stále pribúdali noví umelci ako Keith Jarrett, Paul Bley, Pat Metheny Group, Jan Garbarek, Ralph Towner, Kenny Wheeler, John Surman a Eberhard Weber, ktorí využívali prevažne akustické nástroje."}
{"id": "160358", "title": "Hudobný žáner", "context": "Kategorizácia I keď existuje mnoho hudobných žánrov je možné ich zlúčiť podľa spoločných znakov do jednotlivých skupín: Ľudová hudba Ľudová hudba (hudobný folklór) je spontánny prejav ľudovej hudobnosti. Základom európskej ľudovej hudby je pieseň. Mnohé z piesní boli tak obľúbené, že sa ústnym podaním preniesli cez celé generácie a stali sa tak najprirodzenejším a najčistejším prejavom národného hudobného cítenia, súčasne sú neoceniteľným dokumentom hudobných koreňov príslušného etnika. Klasická hudba Termínom „ klasická (vážna) hudba “ označujeme množstvo rozličných žánrov, ktoré majú spoločné znaky. U nás sa pod termínom „ klasická hudba “ rozumie európska klasická hudba (v staršie definície ju špecifikujú ako západnú umeleckú hudbu z čias klasickej hudobnej éry). Ako klasická hudba môže byť taktiež chápaná aj klasická hudba v iných kultúrach ako je napríklad čínska, indická, alebo perzská klasická hudba. Tradične je klasická hudba komponovaná a prezentovaná profesionálne trénovanými, študovanými umelcami. Diela klasickej hudby sú tradične vydávané v písanej forme. Komponované a písané sú v notovej forme a pravidlom je aby sa tieto notové party interpretovali čo najpresnejšie. Súčasná kresťanská hudba Súčasná kresťanská hudba je žáner populárnej hudby, ktorej texty sú zamerané na témy kresťanskej viery. V hudobnom priemysle je tento žáner reprezentovaný kresťanskou a gospelovou hudbou. Dychová hudba Dychová hudba je špecifický druh zábavnej hudby, ktorý využíva široké spektrum dychových nástrojov (trúbky, klarinet, heligón). Rytmický základ dychovej hudby je podobne ako v klasickom orchestri hraný jednoduchými rytmickými nástrojmi najčastejšie veľkým bubnom, malým bubnom a činelami. Dychová hudba je čiastočne ovplyvnená európskou ľudovou, klasickou a tanečnou hudbou. Dychová hudba má široké spoločenské využitie, hráva pochodové, tanečné, smútočné skladby. Blues Blues je hudobný štýl, ktorý vznikol v afroamerickej komunite otrokov v 19. storočí v USA. Je to hudba, vychádzajúca z náboženských gospelových piesní a spirituálov a je veľmi výrazne ovplyvnená pôvodnou africkou hudbou. Na rozdiel od spirituálov bol v začiatkoch blues dávaný hlavný dôraz na sólový spev. Často bol pri speve využívaný model zvolania a odpovedi. Sólový hlas bol neskôr sprevádzaný hudobným nástrojom, veľmi často gitarou. Country & Western Country & Western (niekedy označovaná zjednodušene ako Country) má svoj pôvod na juhu spojených štátov (Nashville, štát Tennessee). Je ovplyvnená hlavne tradičnou folkovou hudbou, keltskou hudbou, blues, gospelom. Džez Džez je hudobnou formu, ktorá je ovplyvnená folkom, blues, ragtime a európskou hudbou hlavne hudbou produkovanou hudobnými skupinami. Je označovaný ako prvá národná hudba ktorá vznikla v USA (New Orleans). Džezová hudba od svojho počiatku prešla rôznymi vývojovými trendmi. Ich poradie by sa dalo zhruba určiť takto: dixieland, swing/ big band, bebop, hard bop, cool jazz, free jazz, jazz fusion, smooth jazz... Primárne je džez inštrumentálnou hudbou. Typickými nástrojmi pre džezovú hudbu sú saxofón a trúbka, basa, gitara a bicie. V raných štýloch džezu bol často využívaný klarinet a bendžo. Napriek tomu, že existuje veľa slávnych džezových spevákov a v džezových skladbách sa bežne vyskytujú spievané texty, nehrajú v tomto žánri až tak dôležitú rolu. V rokoch najväčšej popularity džezu (1920- 1950) bola silná spojitosť medzi ním a populárnou hudbou. Populárne skladby boli ovplyvnené džezom a veľa džezových hitov bolo prerobenými populárnymi piesňami, prípadne boli pokusy o vytváranie populárnych hitov pridávaním textov k džezovým tónom. Džezová hudba je charakteristická improvizáciami, dobrá džezová formácia musí pozostávať z hudobníkov s citom pre harmóniu a vysokou technickou zdatnosťou v hre na nástroje. Latinskoamerická hudba Latinskoamerická hudba (alebo Latino ) je hudba, ktorá pochádza z Mexika, Strednej a Južnej Ameriky a z Karibskej oblasti. Tieto oblasti majú bohaté hudobné a kultúrne zdroje: od kultúr pôvodného obyvateľstva z oblasti rieky Amazonky, cez andské národy, pôvodné mexické osídlenie, američanov afrického pôvodu zmiešanej so silným vplyvom prisťahovalcov španielsko- portugalského pôvodu. Tento etnický a kultúrny babylon sa stal liahňou pre pestrú paletu hudobne príbuzných chytľavých tanečných štýlov členených podľa jednotlivých oblastí. Z jednotlivých tanečno-hudobných smerov latinskoamerickej populárnej hudby sú portorická bomba a plena, kolumbijská cumbia, čilská cueca, ekvádorská marimba, brazílska samba, argentínske tango a bolívijská lambada. Najpopulárnejšie sú však latinskoamerické hudobné štýly pochádzajúce z karibskej oblasti, najmä z Kuby. Sú to napríklad kubánska rumba, čačača, habanera, latinojazz, mambo a salsa. Reggae V 50. rokoch 20. storočia spojením R&B a Menta (odnože folkovej hudby) vznikol hudobný štýl nazvaný Ska. Zo Ska vznikol v 60. rokoch na Jamaike nový hudobný žáner, nazvaný Reggae a z Reggae vzniklo množstvo iných hudobných žánrov napríklad: Dub a Dancehall. Reggae je ovplyvnené rastafariánstvom (náboženstvo chudobných štvrtí). Rozdiel medzi Reggae a Ska je v tom, že Reggae je omnoho pomalšie. Reggae sa obvykle hrá v štvorštvrťovom takte. Hudbu tvoria bubny (one drop, rockers a steppers), basová gitara, rytmická gitara, sprievodná gitara, klavír, organ a niekedy aj lesný roh, kravské zvonce a perkusie. Pre Reggae je charakteristický aj spev. Témy textov piesní sú väčšinou politické, alebo náboženské. Najznámejším predstaviteľom štýlu Reggae je Bob Marley. Súčasná africká hudba Hudba na počúvanie Hudba na počúvanie je žáner, ktorý vznikol v polovici 20. storočia. Typická je ľahkými, chytľavými melódiami, ich rytmus obvykle nebýva tanečný. Skladby sú väčšinou inštrumentálne, často hrané v ľahkých tónoch na nástrojoch ako sú organ Hammond, klavír, neskreslené až klasicky znejúce zvuky gitár, sláčikové orchestre, alebo ukulele. Zo spevákov sú typickými predstaviteľmi tohto štýlu Andy Williams, Jack Jones, Engelbert Humperdinck a Eydie Gorme. Aj samotné hviezdy populárnej hudby ako napríklad Frank Sinatra, Bing Crosby a Tom Jones majú vo svojom repertoári niektoré frenetické, swingovo ladené skladby ktoré sú primárne určené skôr pre počúvanie v rádiách. R&B Rhythm and blues (alebo R&B a RnB) je hudobný žáner, ktorý kombinuje prvky džezu, gospelu a blues. Vznikol medzi afroamerickými hudobníkmi v 40. rokoch 20. storočia. Najčastejšie používanými nástrojmi pôvodného R&B boli basová gitara, saxofón, bicie a klávesové nástroje. V súčasnej dobe sa žáner R&B dostal do komerčnej sféry kde splynul, podobne ako napríklad Hip Hop, s inými prúdmi populárnej hudby a začali do neho vnikať prvky pop rocku, podobne ako do mnohých iných štýlov. Soul Hudobný žáner ktorý vznikol v 40. rokoch 20. storočia v Spojených Štátoch premenou zmesi R&B a gospelovej hudby na predchodcu štýlu funky sa nazýva soul . Medzi najznámejších interpretov ovplyvnených soulovou hudbou patria James Brown, Ray Charles, Aretha Franklin, Diana Ross and The Supremes, Whitney Houston, Little Richard, Alicia Keys, Wilson Pickett, Smokey Robinson, Dusty Springfield, The Temptations, Tina Turner, Barry White, The Jackson 5 (rodinná kapela detí, v ktorej hrali a spievali aj Jannett, LaToya a Michael Jacksonovci), Stevie Wonder... Funk Funk je hudobný žáner vytvorený Afroameričanmi v 60. rokoch 20. storočia. Jeho najznámejšími predstaviteľmi sú James Brown, The Isley Brothers, George Clinton, Earth, Wind & Fire a Kool and The Gang, týmto štýlom je ovplyvnená aj hudobná tvorba skupiny Red Hot Chili Peppers. Najväčšej popularite sa tento štýl tešil v 70. rokoch 20. storočia, dodnes sú funkové motívy a sample využívané v iných hudobných žánroch, predovšetkým v hip hope a modern jazzu. Predchodcom štýlu funk bol soul. Funky oproti soulu používa komplexnejší rytmus, štruktúra skladby je obvykle jednoduchšia. Vyznačuje sa štvorštvrťovým taktom, silnou basovou linkou, ostrou rytmickou gitarou, výraznou na rytmus orientovanú hrou na dychové nástroje, výraznými perkusiami, bicími, spievanými a kričanými vokálmi, nájdeme v ňom i vplyv afrických tónov. Vo funky je dôraz kladený na tanečnú stránku hudby. Rock Rockom v najširšom zmysle slova sa dajú označiť azda všetky populárne nahrávky od roku 1950. Jeho základným znakom je dôraz na rytmus a použitie nástrojov so zosilneným zvukom, najčastejšie gitary. Základom jeho najhranejšej formy, rokenrolu je blues. Rokenrol bol prvýkrát spopularizovaný hudobníkmi ako boli Chuck Berry, Bill Haley, Buddy Holly a Elvis Presley, ktorí spojili zvuk blues a country do štýlu nazvaného rockabilly. Štýl rockabilly sa rýchlo stal jedným z najpopulárnejších žánrov. Začiatkom 60. rokov 20. storočia sa britské hudobné skupiny inšpirovali americkým blues a R&B a stali sa známymi na oboch brehoch Atlantického Oceánu ako „ britská invázia “. Jej najvýznamnejšími predstaviteľmi boli The Beatles, The Rolling Stones... britská rocková vlna sa postupne orientovala na psychedelický rock, ktorý sa stal základom pre možné improvizácie v skladbách. Najvýraznejším predstaviteľom psychedelického rocku je skupina Pink Floyd. Vytváranie variácií a rozvíjanie tém jednotlivých hudobných motívov sa stali základom pre vznik progresívneho rocku. Niektoré skupiny, ktoré boli silnejšie orientované na britskú bluesovú hudbu sa neskôr stali významnými predstaviteľmi žánru nazvaného hard rock (The Yardbirds, Led Zeppelin, Deep Purple...), ktorého nablýskanejšou verziou bol glam rock (T-Rex, Slade, The Sweet, David Bowie...). Z temnej verzii hard rocku vznikol základ toho, čo sa nachádza pod spoločným názvom heavy metal (Black Sabbath...). Koncom 70. rokov 20. storočia začal svoju hudobnú éru rebelujúci štýl nazvaný punk rock (The Clash, The Ramones a Sex Pistols). Tieto základné rockové podžánre vzájomným ovplyvňovaním a miešaním štýlov a hudobných nápadov spôsobili v priebehu nasledujúcich desaťročí vznik rôznych hudobných štýlov. Z punku sa vyvinul napríklad new wave, post-punk, hardcore punk, a alternatívny rock, z heavy metalu glam metal, death metal, a black metal. Alternatívny rock sa stal populárnym v 90. rokoch 20. storočia a stal sa základom pre vznik žánrov ako sú britpop, gothic rock, emo music a grunge. Pop Pop music je dôležitým žánrom. Odlišuje sa od klasickej, umeleckej, prípadne ľudovej (folklórnej) hudby. Pod termínom pop music rozumieme flexibilný žáner, ktorý väčšinou (od 50. rokov 20. storočia) k rockovému (soft rock, pop rock) základu preberá podľa aktuálneho módneho trendu prvky z ďalších hudobných žánrov. Je to priamy „ produkt “ hudobného priemyslu a má za cieľ osloviť čo najširšie spektrum poslucháčov. Elektronická hudba Elektronická hudba vznikla skôr ako bol objavený syntetizátor. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa pre tento žáner využívali páskové slučky a analógové zvukové efekty. Za priekopníkov tohto hudobného žánru sú považovaní John Cage, Pierre Schaeffer a Karlheinz Stockhausen a prví hráči na syntetické nástroje Wendy Carlos, Jean Michel Jarre a Morton Subotnick. Najznámejšími prezentáciami prvej elektronickej hudby bola scénická hudba v seriáli Doctor Who , ktorú v roku 1963 nahrala Delia Derbyshire. Prvým hudobníkom, ktorý spopularizoval hru na syntetizátor bol Wendy Carlos, ktorý na tomto nástroji hrával skladby klasickej hudby so skupinou Tangerine Dream a stal sa jedným z predchodcov novodobej hudby. Elektronická hudba má mnoho subžánrov a je ovplyvnená ostatnými hudobnými žánrami. Jedným zo špecifických subžánrov je Ambientná hudba so svojim významným predstaviteľom, ktorým je Brian Eno, ktorý svoj cieľ pri tomto štýle charakterizuje ako snahu o to aby dal poslucháčovi šancu vybrať si, či sa pri počúvaní sústredí na hudbu, alebo ju bude ignorovať . Melodická hudba Hip-Hop/ Rap "}
{"id": "269638", "title": "Intelligent drum and bass", "context": "Jazzstep  Jazzstep , tiež známy ako jazzy jungle alebo jazz and bass je podžáner drum and bassu, ktorý vznikol v roku 1995. Je to výsledok kombinácie rytmickej drum and bass štruktúry s moderným elektronickým jazz zložením. Typické melódie tohto žánru sú charakterizované mosadznými zostavami, akustickými nástrojmi, jazzovými váhami a jazzovými rytmami. Súvisiace žánre sú intelligent drum and bass a liquid funk."}
{"id": "95354", "title": "Džez", "context": "Rozpravy Zmena alebo transformácia džezu na základe nových vplyvov bola spočiatku často kritizovaná – Andrew Gilbert tvrdí, že džez má „ schopnosť absorbovať a premeniť vplyvy “ z rôznych hudobných štýlov. Niektorí nadšenci zase džez argumentovali pre užšie definície, ktoré vylučujú množstvo iných druhov hudby. Džezoví hudobníci sa sami často zdráhajú definovať hudbu, ktorú hrajú. Duke Ellington zhrnul džez slovami: „Toto je hudba“. Niektorí kritici však kritizovali Ellingtona, že jeho hudba nebola džezom, pretože bola riadená a prehľadná. Na druhej strane Ellingtonov priateľ Earl Hines, ktorý bol dvadsiatym sólistom uviedol transformatívnu verziu Elingtonovych skladieb, ktoré popísal džezový kritik Ben Ratliff z novín New York Times ako dobrý príklad džezového procesu. Obchodno-orientované populárne formy džezovej hudby boli dlho kritizované a to najmä od vzniku Bopu. Tradičný džezoví nadšenci zamietli Bop. V roku 1970 dochádza ku komerčnému znehodnoteniu hudby. Podľa Bruca Johnsona mala džezová hudba vždy „ napätie medzi džezom, komerčnou hudbou a umením.“ Village Voice a džezový kritik Gary Giddins tvrdia, že pri vytváraní a šírení džezu sú stále dominantné veľké zábavné podniky."}
{"id": "229157", "title": "Zoznam hudobných termínov", "context": "J  jazz – pozri džez jive –"}
{"id": "95356", "title": "Džez", "context": "Počiatok džezu Maľba The Old Plantation znázorňujúca tancujúcich Afričanov Od roku 1808 priniesol Atlantický obchod s otrokmi takmer pol milióna Afričanov do Spojených štátov. Otroci pochádzali vo väčšine zo západnej časti Afriky a s nimi prišli aj silné kmeňové hudobné tradície. Na festivaloch sa predstavovali africké tance s bubnami, ktoré boli organizované v nedeľu na miesto Konga. Africká hudba bola veľmi funkčná, rituálna a zahŕňala piesne práce a terénne hulákanie. Africké tradície využili single-line melódiu a call-and-response vzor, ale bez európskeho poňatia harmónie. Africké rytmy odrážali reč, vzory a africké použitie váh, ktoré viedlo k modrej poznámke bluesu a džezu. Blackface skupina Virginia Minstrels v roku 1843 začala predstavovať tamburínu, husle, banjo a kosti. Na začiatku 19. storočia bol stále väčší počet čiernych hudobníkov ktorí sa naučili hrať na európskych nástrojoch, najmä na husliach, ktoré slúžia na paródiu európskej tanečnej hudby. Na druhej strane, americko-európskych umelcov minstrel show s blackface popularizoval ako medzinárodnú hudbu, ktorá sa kombinuje s európskym harmonickým sprievodom. Louis Moreau Gottschalk upravil afroamerickú hudbu cakewalk štýlom a ďalšie melódie otrokov ako hudbu salónov. Iný vplyv prišiel od čiernych otrokov, ktorí sa naučili harmonický štýl hymny a začlenili ju do svojej hudby ako spirituály. Pôvod blues je neznámy, aj keď môže byť videný ako svetský náprotivok spirituálov. Paul Oliver zameral pozornosť na podobnosti v nástrojoch, hudby a sociálne funkcie na Griots Západu africkej savany."}
{"id": "221470", "title": "Swing", "context": "Slávne mená swingovej éry Big bandy tradične pozostávali z dvoch klarinetov, piatich saxofónov, troch až štyroch trubiek a z jedného až štyroch trombónov. Rytmickú časť zastupovala súprava bicích, kontrabas, gitara a iné nástroje. Nebolo raritou, že big bandy boli rasovo zmiešané súbory s prevahou černochov. Medzi afroamerickými swingovými big bandmi vynikali hlavne orchestre Counta Basieho, Jimmieho Lunceforda alebo Andyho Kirka a medzi belošskými to boli orchestre Bennyho Goodmana, Jimmyho Dorseya, jeho brata Tommyho Dorseya, Woodyho Hermana a Glenna Millera. Swing postupne po druhej svetovej vojne zaniká, ostáva už len ako spomienka na tanečných parketoch. Viaceré fúzne vplyvy swingu prechádzajú neskôr do iných jazzových podžánrov, napríklad do bebopu či modálneho jazzu. Veľmi dôležitý podžáner swingu sa volá rómsky swing ( gypsy swing ), respektíve rómsky džez (gypsy jazz), ktorého hlavným predstaviteľom je gitarista rómskeho pôvodu, rodený Belgičan Django Reinhardt."}
{"id": "221244", "title": "Slovenská populárna hudba", "context": "1920 – 1948 Populárna hudba v období po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie do roku 1948 patrila v novovzniknutých krajinách k žánru a subžánrom džezu. Do Česka sa džez začal dostávať už pred prvou svetovou vojnou. Spoznávali ho väčšinou mladí šľachtici, pre ktorých bola znalosť tohto žánru vecou prestíže. Ďalšími vyznávačmi džezu boli príslušníci umeleckej inteligencie, ktorí sa s džezovou hudbou stretli počas štúdií v Mníchove, či v Paríži. Prinášali domov správy o nových tancoch a kabaretnej zábave, ktorá sa do Európy dostávala zo Spojených štátov. Priťahovala ich exotika, drsnosť ragtime, ktoré boli v kontraste so zaužitým sentimentom európskeho gýča. Nadchýnala tým umelcov, hlavne spisovateľov, ktorí dokázali vzletne popisovať svoje dojmy. Hudobníkov tento žáner začal priťahovať až neskôr. V priebehu 20. rokov sa o džezovú hudbu začal zaujímať stále širší okruh ľudí. Pre intelektuálne založenú mládež sa džez stal záležitosťou módy. Európski fanúšikovia žánru vnímali efektnú stránku toho hudobného žánru, nie sociálne pozadie jeho vzniku. Voskovec a Werich v roku 1938 Džez po rozpade Rakúsko-Uhorska do bývalej ČSR k širšiemu publiku dostával vďaka masovokomunikačným prostriedkom. Neprichádzal priamo zo Spojených štátov, ale prenikal k nám skôr cez médiá zo Spojeného kráľovstva. Spočiatku bol reprodukovaný z gramofónových platní, neskôr sa šíril éterom cez vysielania rozhlasových staníc. Viacnásobné opakovanie skladieb v rozhlase podmienilo vznik šlágrov. Došlo k spojeniu medzi gramofónovým priemyslom a rozhlasovými spoločnosťami. V roku 1929 sa po prvý raz na našom trhu objavilo prvé hudobné (gramofónové) vydavateľstvo Esta , ktoré vzniklo z niekdajšej filiálky zahraničného distribútora Ultraphon . S novou hudbou prichádzal do zábavných podnikov aj nový tanec, kabarety typu Montmartre sa stali módnou záležitosťou, ktorá sa z Prahy s pomocou putovných turné orchestrálnych telies dostala aj do Bratislavy. Aj vďaka mladým pražským študentom ako bol Jiří Voskovec, Jan Werich, neskôr aj absolvent konzervatória Jaroslav Ježek začal džez znieť aj na Slovensku v zrozumiteľnom jazyku. Hudobná zábava podávaná v humornom podtexte získala pre poslucháča ďalší, atraktívny rozmer. S pribúdaním diktátorských vodcov v 30. rokoch sa do textov piesní dostávala satira, džez sa stal súčasťou angažovanej tvorby. Popularita tohto žánru bola ale dominantná viac u obyvateľstva väčších miest za riekou Moravou. K silnejšiemu prieniku džezu na naše územie došlo až na prelome 30. a 40. rokov spolu s érou swingu. Slovenská populárna hudba sa vyvíjala na pozadí rozvoja populárnej kultúry európskeho zábavného priemyslu. Ďalšou podstatnou zložkou pre jej podmienený vývoj bola kultúra prezentovaná divadlách, kaviarniach a kabaretoch európskych centier ako bola Paríž, Viedeň, Budapešť a Berlín s divadelným a hlavne operetným repertoárom. Na slovenskom vidieku bol súčasťou života ľudí folklór, populárna hudba mestského typu na vidiek výraznejšie neprenikala. Vzácnymi výnimkami boli mestá Košice a Bratislava. V Košiciach už v 20. rokoch vznikali prvé kaviarne a podniky napodobňujúce západný štýl, v ktorých hrávali často cigánske kapely, kopírujúce dobové šlágre, a hudobný štýl moderných tancov ako boli shimmy, two step, tango, charleston, či samba. Súbor:Bratislava, Reduta.jpg|thumb|left|Budova Reduty, dnes Slovenskej filharmónie v Bratislave. V Bratislave sa zábavnými strediskami stávali viechy a tzv. koncertné kaviarne. Často v nich hrávali študenti hudobných škôl, konzervatória, hudobníci s klasickým hudobným vzdelaním, z rómskych hudobníkov to boli tí, ktorí poznali noty. Prvý nočný bar s názvom American Bar bol v Bratislave založený v roku 1915. Neskôr na začiatku 20. rokov vznikali ďalšie nočné podniky (Reduta, Bristol, Astória, Moderna...) s ponukou revuálnych programov a tanečnej hudby. V roku 1926 bola v Bratislave otvorená reštaurácia Etablissement Adlon , v ktorej hrávali pozvané zahraničné džezové kapely. V týchto časoch sa začali stávať súčasťou salónnych ansáblov aj hráči na trúbku, saxofón, či na bicie. Známe hudobné formácie zo zábavných podnikov dotávali príležitosť hrávať v rozhlasových vysielaniach. Výraznejšie sa vo vysielaní začali bratislavské kapely presadzovať od roku 1926, t. j. od roku, kedy vznikla bratislavská pobočka Československého rozhlasu. V roku 1929 vznikol Orchester Rádiožurnálu, hrajúci repertoár zväčša zameraný na populárnu hudbu, ktorú tvorili predovšetkým obľúbené úryvky operiet a suít. V priebehu 30. rokov začala do hudobného vysielania prenikať aj hudba zábavného tanečného charakteru, hrávaná cigánskymi kapelami v kaviarniach Reduta a Štefánka, hudba niektorých dobových džezových zoskupení, koncerty vojenského orchestra z Trenčianskych Teplíc, či ľudovej hudby Samka Dudíka. Koncom 30. rokov sa v zahraničných médiách šíril džez, swing, country and western, či iné populárne žánre, no v Čechách a na Morave bola po tlakom nacistickej propagandy populárna hudba zakázaná. Situácia spätá s populárnou hudbou sa aj u nás v tomto období komplikovala, nakoľko kultúrnu politiku novovzniknutého Slovenského štátu začalo regulovať Nemecko. Nemecká nacistická propaganda poukazovala na to, že tento druh kultúry je produktom nečistých rás (židovskej, a černošskej). Pre mládež sa tak swing stal jedným zo symbolov odporu proti obmedzenosti diktatúry totalitného režimu. Obmedzovanie zo strany nacistov, dokonca od roku 1941 zákaz tanca a spolitizovanie kultúry, vyvolal u mládeže opačnú reakciu, odpor voči režimu a zvýšil záujem o populárnu hudbu. V období 2. svetovej vojny mnoho českých džezových umelcov končilo v koncentračných táboroch, či v emigrácii. Na Slovensku nebol voči nemeckým kultúrnym požiadavkám výraznejší odpor. U obyvateľstva Slovenského štátu v období 2. svetovej vojny dominoval záujem o ľudovú hudbu. Kladný vzťah k národným kultúrnym tradíciám nebol v rozpore s predstavami vládnucich nacistických strán. Prvá gramofónová platňa s nahrávkou slovenskej tanečnej hudby vyšla v roku 1935. Boli to dve tangá nahrané v roku 1934: „Dita“ od autorskej dvojice Alexander Aranyos a Štefan Hoza a „Nepovedz dievčatko nikomu“ od autorov Dušana Pálku a Štefana Hozu. V začiatkoch vývoja populárnej hudby na Slovensku patril k najvýznamnejším predstaviteľom pôvodnej slovenskej populárnej hudby skladateľ Gejza Dusík, ktorý nadviazal na tvorbu jedného z prvých predstaviteľov slovenskej operetnej tvorby prelomu 19. a 20. storočia Miloslava Francisciho. Gejza Dusík v druhej polovici 40. rokov založil vlastné nezávislé hudobné vydavateľstvo, takže patrí zároveň aj medzi zakladateľov hudobného priemyslu populárnej hudby na Slovensku. Medzi významných interpretačných predstaviteľov slovenskej zábavnej hudby patrí dnes už legendárny spevák František Krištof Veselý. Začiatky slovenskej populárnej hudby boli žánrovo späté so zmesou zľudovených operetných melódií v zmesi s dobovým džezom a popom. Prvé amatérske džezové formácie začali na Slovensku vznikať na sklonku 40. rokov. Bol to napríklad Tanečný orchester bratislavských vysokoškolákov (r. 1947), zameraný na swing a čiastočne aj moderný jazz, či Ali Jazz Band v Seredi (r. 1946). Prvým profesionálnym džezovým orchestrom na Slovensku bol bratislavský Dixieland (1956). Medzi priekopníkov džezu na Slovensku patril Siloš Pohanka. skladatelia: Gejza Dusík textári (libretisti): Pavol Braxatoris, Otto Kaušitz, Ali Brezovský interpreti: František Krištof Veselý, Štefan Hoza, Dr. Janko Blaho, Siloš Pohanka..."}
{"id": "95352", "title": "Džez", "context": "Introduction  Džez (-kodifikovaný tvar) alebo jazz () je hudobný žáner, ktorý vznikol začiatkom 20. storočia v USA, v meste New Orleans, ktoré sa nachádza v štáte Louisiana. Vznikol postupným zlúčením afroamerického folklóru (najmä bluesu) s európskymi hudobnými tradíciami. Štýl sa vyznačuje improvizáciou, zvláštnym spôsobom tvorby tónu a stretávaním niekoľkých metrorytmických pásiem. Džez znamenal zásadný prevrat v populárnej hudbe 20. storočia. Z tohto štýlu od jeho vzniku vzniklo mnoho iných štýlov ako napríklad Big band swing-style v rokoch 1930 – 1940, bebop od polovice 1940 roku, rôzne druhy Latin jazz fúzií ako afro-kubánsky jazz v rokoch 1950 a 1960, jazz-rock fúzia v rokoch 1970 a 1980, alebo acid jazz, ktorý je prímesou jazzu a vplyv na funk a hip-hopu. Ako hudba je známa po celom svete, využíva miestne národy a regionálne hudobné kultúry, pričom jeho estetika prispôsobená jeho rozmanitému prostrediu a vedie k mnohým štýlom."}
{"id": "95359", "title": "Džez", "context": "Roky 1940 – 1950  Dixielandské oživenie Na konci roku 1940 dochádza k oživeniu hudby v Dixielande a dochádza k návratu na pôvodný New Orleansky štýl. V tom čase dochádza k tomu, že sa opäť začala vydávať džezová klasika ktorej tvorcami boli King Oliver, Jelly Roll Morton a Armstrongove skupiny z roku 1930. K obnove sa v tomto období pričinili dve skupiny hudobníkov. Prvú skupinu tvorili hudobníci, ktorí tvorili v tradičnom štýle. Medzi týchto hudobníkov patria napríklad Bob Crosby , Max Kaminsky , Eddie Condon a Will Bill Davison. Hudobníci druhej skupiny boli najmä mladí hudobníci ako skupina „LU WATTERS“. Osobou, ktorá je pre džez taktiež dôležitá bol Louis Armstrong, ktorý sa koncom roka 1940 stal vedúcim kapely „ ALLSTARS“ . Dixieland patril medzi najpopulárnejšiu časť výskytu džezu v USA, Európe a Japonsku. Bebop Začiatkom roka 1940 pomohol bebop prejsť od chudobnejšieho tanca populárnej hudby k náročnejšiemu. Vyskytoval sa najmä v tanečnej hudbe. Od swingu sa líšil najmä tým, že swing chcel počúvať, bez tanca. V bebope hráči dbajú na súzvuk založený na improvizácii, využívajú náhradné akordy, menia ich a podobne. Štýl bubnovania je prchavý a výbušný. Bebop sa začiatkom roku 1950 stal uznávanou súčasťou džezovej slovnej zásoby aj napriek nepriateľskej kritike. Medzi najvýznamnejších bebop muzikantov patria: saxofonista Charlie Parker, klaviristi Bud Powell a Thelonious Monk, bubeník Max Roach a trumpetisti Dizzy Gillespie a Clifford Brown. Cool (chladný) džez Na rozdiel od bebopu bol cool džez štýlom pokoja, hladkosti, jemnosti, pohody. Po prvýkrát sa objavil začiatkom roka 1950 v New Yorku ako zmes štýlov zvyčajne bielych muzikantov a čiernych bepop muzikantov. Tento druh džezu mal ohlasy v Európe a to najmä na Škandinávskom polostrove. Významné v ňom boli osoby ako saxofonista Lars Gullin, klaviristka Bengt Hallbergová, pianista Bill Evans , ktorý hľadal spôsoby ako ináč tvoriť svoju improvizáciu. Teoretické základy cool džezu stanovil slepý klavirista Lennie Tristano a jeho vplyv sa tiahne až do konca free džezu. Modal (formálny) džez Vývoj modal džezu sa začal niekedy koncom roka 1950. Jeho režim a hudobná stupnica sú základom hudobnej štruktúry a improvizácie. Predtým ako vznikol modal džez boli sólisti zvyknutí hrať sólo, ktoré presne zapadá do daného akordu, ale po jeho vzniku sa forma pre sólistov ustálila v akejsi harmónii melódie. Najvýznamnejšou osobou v rámci tohto džezu bol Miles Davis , ktorý vytvoril najpredávanejší album s názvom „Kind of Blue“. Medzi ďalšie významné osoby patrili John Coltrane a Herbie Hancock . Free (voľný) džez Free džez súvisel najmä s avantgardným džezom a jeho melódie dávali hudobníkom väčšiu voľnosť, voľné harmónie a tempo, ktoré bolo kontroverzné. S avantgardným džezom bol spájaný aj basista Charles Mingus , ale jeho skladby využívali aj mnohé iné štýly. Za prvé pozdvihnutie tohto džezu sa považuje rok 1950 s vytvorením prác Ornetta Colemana a Cecila Taylora. Pri pozdvihnutí tohto džezu stáli aj osobnosti ako John Coltrane, Archie Shepp, Sun Ra, Albert Ayler, Pharoah Sanders a iní. Svoje uplatnenie našiel aj v Európe aj vďaka tomu, že hudobníci Ayler, Taylor, Steve Lacy a Eric Dolphy tam žili určitý čas. Európsky džez bol známy aj preto, že neustále objavoval nových hudobníkov a rozvíjal nové prístupy."}
{"id": "275758", "title": "Rocksteady", "context": "Premena na [[reggae]] Viacero faktorov ovplyvnilo premenu rocksteady na reggae v neskorých 60. rokoch. Emigrácia kľúčových hudobných producentov Jackieho Mittoa a Lynna Taitta do Kanady a zlepšenie vybavenia jamajských nahrávacích štúdií malo veľký vplyv na zvuk a celkový pocit z nových piesní. Začali sa objavovať komplexnejšie a výraznejšie basové linky, elektronické klávesy vytlačili tradičný klavír, dychové nástroje sa dostávajú ešte viac do pozadia, rytmická gitara sa začína škrabavým zvukom čoraz viac ponášať na perkusie. Do módy sa dostávajú aj čisto inštrumentálne, resp. B-verzie piesní, čo neskôr vyústi do vzniku samostatného žánru dub. Výraznou zmenou je aj rozšírenie rastafariánskeho hnutia na Jamajke. Reggae piesne sú tak menej romantické a viac politické, protestné či náboženské. Vydanie filmu The Harder They Come v hlavnej úlohe so spevákom Jimmy Cliffom či medzinárodný úspech Boba Marleyho prenieslo reggae na svetovú scénu, čo sa rocksteady nikdy nepodarilo."}
{"id": "186793", "title": "Dychová hudba", "context": "Introduction  Dychová hudba je hudobný žáner, ktorý pre svoj prejav využíva hlavne plechové dychové nástroje a perkusie. Jej hudobný štýl je spojením európskej klasickej a ľudovej hudby. Vznikol tak zábavný hudobný žáner, ktorý je dodnes v širokom spektre využívaný na prezentáciu pre ňu typickej pochodovej, smútočnej, tanečnej (polka, valčík) ale aj koncertnej hudby. Prepojením dychovej hudby, afroamerického folklóru a blues vznikal v USA základ pre vznik klasického džezu."}
{"id": "469984", "title": "Jazz fusion", "context": "Introduction  Jazz fusion , fusion alebo jazz-rock je hudobný žáner, ktorý vznikol z miešania rytmov funku a R&B s rockovou hudbou. Termín \"jazz rock\" je často používaný ako synonymum pre \"jazz fusion\", a rovnako pre hudbu hranú rockovými hudobníkmi v 60. a 70. rokoch, ktorí včleňovali jazzové prvky do svojej hudby."}
{"id": "103740", "title": "Dejiny hudby", "context": "Delenie 2.  Praveká hudba Vznik hudby vysvetľuje niekoľko teórií : dar od bohov (božsko-posvätný pôvod v mýtoch mnohých národov, súčasť kultu - komunikačný kanál medzi pozemským a nadpozemským), zo zvukových prejavov zvierat (teória Charlesa Darwina), rytmický tep srdca, komunikácia a s ňou súvisiace napodobňovanie reči (teóriu rozvinul Herder), vznik pri práci, z citoslovcií (teória Stumpf) a iné. Výskum založený na etnomuzikológii spočíva v komparácii pravekej hudby s hudbou primitívnych národov a etnických skupín, najmä v Afrike a Ázii. Za najstarší prejav hudby sa považuje ľudský hlas a po ňom rytmické nástroje. V pravekej hudbe bol jednotlivec tvorcom aj recipientom. Teórie hovoria, že hudba mala najmä rituálny charakter, priamo súvsiaci so socializáciou a náboženským kultom. Medzi najstaršie hudobné nástroje patrili hrkálky, rohy, bezdierové a dierové píšťaly, flauty a strunové nástroje (harfy, lutny a lýry). Boli vyrábané z rozličných materiálov - kosť, kameň, drevo, koža zvierat. Hudbu praveku dokazujú archeologické nálezy nástrojov, jaskynné maľby, zápisy (egyptské obrázkové písmo, grécka písmová notácia) a písomné správy o hudbe (básne, kroniky, hudobné teórie). Prvotný inštrumentár Medzi najstaršie hudobné nástroje pravdepodobne patria : idiofóny - chrastidlá (kamenné, drevené), škrabky a nástroje vydávajúce pískľavý zvuk, duté časti kmeňov stromov (neskôr štrbinový bubon) a taktiež ľudské telo (dupanie, tlieskanie, údery dlaní o stehná, údery kusmi dreva) aerofóny - flauty z trstiny, zvieracie rohy chordofóny - luk ako predchodca hudobných nástrojov Vývoj hudobných nástrojov Doba kamenná priniesla prvé prototypy dychových nástrojov - plátkové a hranové (flauta, hoboj, klarinet). Vznikli prvé kostenné píšťaly, flauty so štrbinami a duté kosti. Z bicích nástrojov sa v neolite objavujú hlinené bubny a chrastidlá. Z paleolitu pochádza jaskynná maľba luku ako hudobného nástroja. Doba bronzová vytvorila základné prototypy trúbky, lesného rohu a pozauna. Doba železná vytvorila základné prototypy pre vznik brnkacích hudobných nástrojov (harfa, lýra, lutna). vzdušne nástroje z hľadiska hudobného : od jednotónových, k viactónovým až k polyfonickým (ne-burdónovým a burdónovým) z hľadiska druhové : z kosti, trstiny, dreva (flauty); rohoviny (rohy); kovu (trúbky) bicie hudobné nástroje nemelodické : chrastidlá a škrabky , litofóny (visiace kamenné tabule), membránofóny (blanozvučné - malý bubon ako tamburína, veľký bubon vajcovitého tvaru, kotol pohárovitého typu a dvojkotly) a klavír melodické : xylofóny strunové nástroje od jednostrunných (luk) k viacstrunným (lýra) Staroveká hudba Staroveká hudba bola dlho považovaná len za jednohlasnú, ale súčasné archeologické nálezy, napríklad obrazy na starovekých vázach a stenách a staroveká literatúra naznačujú, že harmónia (v hudobnom zmysle slova) existovala. Jedna z píšťal pravdepodobne udávala základný tón, zatiaľ čo druhá hrala melodické pasáže. India Indickú klasickú hudbu môžeme nájsť v zápiskoch hinduistickej tradície – vo Védach. Sama véda, jedna zo štyroch vied opisuje podrobne hudbu. Indická hudba bola silne nábožensko-filozofická a z kompozičného hľadiska matematicky vypočítaná. Striedajú sa tu napríklad párne a nepárne takty. V indickom presvedčeńi každý tón zodpovedá určitému \"ladeniu planéty, časti sveta a časti človeka\". Rovnaký princíp funguje v makrokozme, aj v mikrokozme. Najdôležitejší rozdiel medzi európskym hudobným myslením a východným spočíva v rozšírení o štvrťtóny. Indické melódie vychádzajú v chrámoch a mala odvracať moc zla. Muzikanti sa delili na dve skupiny, a to \"gala\" (reprodukovali smútočné náreky) a \"nar\" (oslavovali kráľov a bohov). Údaje o profesionálnych hudobníkoch sa zachovali cca. 3000 pred Kr. V tomto období sa hralo na rytmické nástroje (hrkálky, rapkáče, plačky a bubny), strunové (lutna, harfa) a dychové (flauty, dvojité šalmaje). Vysoké nároky na hudobníkov vyžadovali aj odborné vzdelanie a preto vznikali chrámové školy. Egypt O hudbe starovekého Egypta sa dozvedáme z faraónových písomností, ikonografických materiálov, nálezov hudobných nástrojov v hrobkách a správ grécko-rímskych autorov. Podľa egyptskej mytológie vznikla hudba z hymnu Amarna na boha Hesu. Jednotlivé tóny zobrazovala tzv. cheironómia. Hudba bola súčasťou aj egyptskej drámy Osiris passion . Hudba mala taktiež spirituálny charakter. Podľa muzikológov sa práve v Egypte po zrušení štátneho boha Amona (počas vlády Achnatona okolo roku 1361 pred Kr.) rodia prvé motívy, vyjadrujúce zúfalstvo a nepokoj. V Egypte sa vyskytovali podobné hudobné nástroje ako v Mezopotámii. Palestína Židovskú hudobnú kultúru poznáme z kníh Starého Zákona. Je spätá s Mezopotániu a Egyptom. Židovská hudba kládla dôraz najmä na vokálne formy (vznik psalmódie-žalmu a hymnodie), ktoré mali neskôr vplyv na hudbu kresťanskú. Významný rozvoj hudby nastal za kráľa Davida. Z nástrojov typických pre Palestínu sú známen : kinor, šofar, ugab . Grécko Dejiny gréckej hudby (zachovanej v písomnostiach) siahajú až do starovekého Grécka. Bola podstatnou časťou gréckeho divadla. V starovekom grécku vystupovali pre pobavenie, oslavu a duchovné motívy zmiešané spevácke zbory. Nástroje zahrnovali píšťaly a strunové nástroje – napríklad lýru, a jej špeciálny druh nazývaný kithara. Hudba bola dôležitou súčasťou vzdelania v starovekom grécku a mladí chlapci sa ju v škole učili od šiestich rokov. Grécka hudobná vzdelanosť vytvorila v hudobnej teórii veľký pokrok. Grécka hudobná teória zahrnovala grécke hudobné módy, ktoré sa neskôr stali základom pre západnú náboženskú hudbu a klasickú hudbu. Neskôr, vplyvy z Rímskej ríše, východnej Európy a Byzantskej ríše zmenili grécku hudbu. Čína Čínska klasická hudba je tradičné umenie. Má dlhú históriu, trvajúcu viac ako tisíc rokov. Má svoj jedinečný systém notácie, ako aj ladenia nástrojov a výšky tónov, hudobných nástrojov a štýlov či žánrov. Podľa Číňanov veľmi silne pôsobí na ľudskú dušu a harmonizuje city a rozum. Čína mala ucelený vedecky rozpracovaný systém stupnice o dvanástich stupňoch už 1500 rokov pred Kristom a je doložená existencia viac než 70 hudobných nástrojov. Starovekí Číňania sa radi zabávali a mali radi najmä divadlo, tanec a hudbu. Slová ,,hudba\" a ,,radosť\" majú ten istý znak, čo viedlo konfuciánskeho mysliteľa k výroku, že ,,hudba\" je ,,radosť\". Číňania v staroveku organizovali festivaly, ktoré pretrvajú dodnes.Čínska hudba sa spomína okolo roku 3000 pred Kr., keď dosiahla svoj prvý kultúrny vrchol. Podľa mytológie vynašiel cisár Chuang-Ti písmo a hudbu. Dochovala sa hudobná teória Konfucia, Kniha piesní a Kniha obradov. Pramene dokazujú výskyt rituálnych spevov, sólové nástrojové formy, rôzne formy hudobného divadla, popisujú hudobnú teóriu a pod. Hudba je prepojená s kozmogonickou teóriou. V Číne existoval dokonca cisársky úrad hudby. Základom čínskej tónovej sústavy bola pentatonika (jednotlivé tóny mali konkrétny význam - ročné obdobie, prírodné živly a pod.). Z čínskych hudobných nástrojov sa nám zachovali dokumenty o zvonkohrách, rozličných druhov bicích nástrojov, ústnych varhn - šen, Panovej flaute, zubcovej flaute, okaríne, citare, cimbale a lutne. Klasická hudba (vážna hudba) Klasická hudba je široký a nepresný pojem zahrnujúci hudbu vytvorenú alebo zakorenenú v tradičnom umení. Klasická hudba sa opisuje aj ako komplexná, dlhotrvajúca, transcendentná a abstraktná. V mnohých kultúrach klasická tradícia koexistovala s populárnou hudbou, niekedy tisícky rokov a so vzájomným ovplyvňovaním a „požičiavaním“ prvkov. Francúzsko Francúzska klasická hudba je tradičné umenie. Má dlhú históriu, trvajúcu viac ako tisíc rokov. Japonsko V Japonsku existovali nespočetné typy klasickej hudby. Dve najstaršie sú shōmyō (budhistické spevy) a gagaku orchestrálna palácová hudba. Obe sa datujú do obdobia Nara a Heian. India Klasická hudba Indie zahrnuje dve hlavné tradície: južnú karnataka a severnú hindustrani. Indická klasická hudba sa vyvíjala viac ako tisícročie. Jej vývoj prebiehal v niekoľkých etapách a zostáva aj dnes podstatným pre životy Indov dnes ako zdroj náboženskej inšpirácie kultúrneho vyjadrenia a zábavy. Indická klasická hudba je jednohlasná a založená na jednej melodickej linke (raga) a rytmicky organizovaná cez (talas). Hudba karnataka je z veľkej časti devotívna – zasvätená niektorému hinduistickému božstvu. Existuje aj veľa piesní zdôrazňujúcich lásku a sociálne otázky. Hindustrani nebola ovplyvnená len starovekými hinduistickými tradíciami, Védskou filozofiou a pôvodnými obyvateľmi Indie, ale aj perzskými vystúpeniami. Pôvodnú indickú klasickú hudbu môžeme nájsť na starých písomnostiach, časti indickej tradície – Védach. Perzia Starovekí obyvatelia Iránu prikladali hudbe a poézii veľký význam. Tabuľa zo siedmeho storočia znázorňuje hudobníkov z éry Sassánovcov. Európa Európska klasická hudba je veľmi široký pojem a týka sa hudby, ktorá bola vytvorená, alebo mala korene v tradícii európskeho umenia, duchovnej a koncertnej hudby. Označuje sa takto najmä hudba, ktorá vznikla približne od roku 476/1000 až do roku 1990. Ústredné normy tejto hudby sa budovali v rokoch 1550 až 1825. Raná hudba (476 - 1760) Raná hudba je všeobecný pojem používaný na označovanie hudby, ktorá sa tvorila na území Európy po páde Rímskej ríše v roku 476 až do konca baroka v polovici osemnásteho storočia. Hudba v tomto obrovskom časovom rozpätí bola neobyčajne rôznorodá, zahrnovala viaceré kultúrne tradície na rozsiahlom geografickom priestore. Jedným zo zjednocujúcich prvkov v stredoveku bola cirkev a náboženský život, ktorý sa stal ústredným motívom pre rozvoj hudby. Zachovalo sa len veľmi málo nekresťanskej hudby z tejto doby, kvôli potlačovaniu cirkvou a neexistencii hudobného zápisu – notácie. Delí sa takto: Stredoveká hudba (476 – 1400) Renesančná hudba (1400 – 1600) Baroková hudba (1600 – 1760) Stredoveká hudba : Kým hudobný život bol nepochybne bohatý v ranom stredoveku, ako dosvedčujú mnohé písomnosti, opisy nástrojov, zápisky o hudbe a iné záznamy, jediné zachované piesne spred roka 800 po Kr. sú rímskokatolícke liturgické piesne, nazývané Gregoriánske chorály. Pápež Gregor I., podľa ktorého boli nazvané a ktorý ich skomponoval, je považovaný za pôvodcu liturgie v jej dnešnej podobe. Mnohí učenci však veria že jeho skutočný význam a reputácia boli prehnané. Renesančná hudba : Začiatky renesančnej hudby nie sú až tak jasne vyznačené, ako začiatok renesancie v iných umeniach a na rozdiel od renesancie v iných oblastiach, renesancia v hudbe nezačala v Taliansku, ale v severnej Európe, konkrétne v oblasti rozkladajúcej sa na území dnešného severného Francúzska, Holandska, Belgicka. Štýl burgundských skladateľov, ako prvej generácie Franko-Flámskej školy je známy a bol prvou reakciou na prehnanú komplexnosť štýlu 14. storočia – obsahoval jednu jasnú melódiu a vyváženú polyfóniu vo všetkých hlasoch. Najznámejší skladatelia Burgundskej školy v strede 15. storočia boli Guillaume Dufay, Gilles Binchois, and Antoine Busnois. Do polovice 15. storočia, sa skladatelia a speváci z Porýnia a priľahlých oblastí začali sťahovať najmä do Talianska, kde boli zamestnávaní pápežskou kaplnkou a aristokratickými mecenášmi, ako napríklad rodinou Medici, Est, Sforza. Hlavnými formami náboženskej hudobnej kompozície boli omša, moteto, a laude; svetské formy zahrnovali šansón, frottola (pieseň za sprievodu lutny) a neskôr madrigal. Vynález kníhtlače mal ohromný vplyv na šírenie hudobných štýlov a spolu s pohybom Franko-Flámskych hudobníkov cez Európu, prispel k vytvoreniu prvého medzinárodného štýlu v európskej hudbe od zjednotenia gregoriánskych spevov pred 700 rokmi. Medzi skladateľov strednej generácie Franko-Flámskej školy patrili Johannes Ockeghem, Jackob Obrecht a Josquin Desprez. Záverečnú fázu renesančnej fázy reprezentovali tri významné osobnosti, a to : 1. Andrea a Giovani Gabrieli - predstavitelia tzv. benátskej školy 2. Giovanni Pierlugi da Palestrina - predstaviteľ rímskej školy 3. Orlando di Lassso Baroková hudba : V tomto období sa presadzuje monodický štýl, založený na nadvláde vedúcej melódie sprevádzanej akordmi (vzniká opera (umenie), oratórium, kantáta). Je to obdobie barokovej hudby. Hudba 17. stor. sa vyznačuje novým harmonicko-melodickým slohom, ktorý vznikol najprv v Taliansku v dôsledku prenikania ľudovej hudby do hudby umelej a pôsobením umeleckej skupiny zvanej florentská camerata. Títo umelci sa schádzali vo Florencii koncom 16. storočia a chceli obnoviť v hudbe zreteľnosť spievaného slova, ktorá sa v bohatom polyfónnom pradive strácala. Ideál videli v antickej dráme a podľa nej vytvorili najprv recitatívny spev, ktorý dával prednosť deklamácii slova pred rozvinutím bohatšej melódie. Tento nový spôsob spevu uplatnili jednak v piesňach (v roku 1601 vydáva Giulio Caccini zbierku piesní príznačne nazvanú Nuove musiche), jednak v prvých operách. Inštrumentálna hudba sa stala dominantnou v baroku a väčšina hudobných foriem bola definovaná práve v tomto období. Kontrapunkt bol jednou z hlavných hnacích síl inštrumentálnej aj vokálnej hudby tohto obdobia. Aj keď silný vplyv cirkvi pretrvával, sekulárna hudba prichádzala do popredia vznikom sonáty, koncertu, concerto grosso. Väčšina hudby bola určená na improvizáciu. Klávesové nástroje, najmä čembalo bol dominantný nástroj a začiatky temperovaného ladenia, otvorili nové možnosti hrania vo všetkých stupniciach a modulácii. Vo väčšine barokových skladieb sa vyskytovalo Basso continuo. Štyria vynikajúci skladatelia tejto doby boli Johann Sebastian Bach, Georg Friedrich Händel a Antonio Vivaldi a Claudio Monteverdi. Ale množstvo iných skladateľov bolo v tejto dobe aktívnych, medzi nich patria: Arcangelo Corelli Alessandro Scarlatti Henry Purcell Jean-Baptiste Lully Dieterich Buxtehude Johann Pachelbel Giuseppe Torelli François Couperin Jean-Philippe Rameau Francesco Manfredini Domenico Scarlatti Johann Friedrich Fasch Francesco Maria Veracini Giuseppe Tartini Giovanni Pergolesi Tomaso Albinoni Obdobie 1750 - 1900 Toto obdobie sa viacerými spoločnými črtami odlišuje od ranej hudby aj od hudby 20. storočia. Predovšetkým ide o hudbu tonálnu. Delí sa takto: rokoková hudba (1730 – 1800) klasicistická hudba (1770 – 1820) romantická hudba (1800 – 1890) impresionistická hudba (1890 – 1910) Rokoková hudba : Rokoková hudba bola zameraná na dekoratívny detail a francúzsku šľachtu Klasicistická hudba : Je založená na výrazovej prostote a pátose. Vznikla pôvodne v Nemecku (vznik symfónie a sláčikového kvarteta) a v Rakúsku (Mozart, Haydn, Beethoven) Hudba klasického obdobia je charakterizovaná homofonickou textúrou, alebo jasnou melódiou so sprievodom. Tieto nové melódie sú zaspievateľné ľudským hlasom, čo umožnilo nahradiť nástroje spevákmi. Inštrumentálna hudba preto rýchlo nahradila operu a iné spievané formy (oratórium). Opera ale nevymizla, počas klasickej doby niekoľko skladateľov písalo opery pre širokú verejnosť, v ich rodnom jazyku. Popri postupnom nahrádzaní hlasu silnejšími a jasnými melódiami, kontrapunkt sa stal iba dekoratívnym prvkom, používaný často na konci skladby, alebo pasáže. Jeho miesto zaujali arpeggia a v klavírnej hudbe Alerti bass (druh sprievodu v ktorom sa opakuje jednoduchý motív na basovej linke). V tejto dobe sa popularite tešili najmä sonáta, symfónia a concerto. Rané obdobie zahŕňa autorov ako Johann Stamitz, Franz Xaver Richter, Carl Stamitz a Christian Cannabich. Mali rozhodujúci vplyv na Josepha Haydna a cez neho na celú európsku hudbu. Wolfgang Amadeus Mozart bol hlavnou postavou klasicistického obdobia a jeho fenomén a rôznorodé diela charakterizujú naše vnímanie tohto obdobia. Medzi ďalších významných klasicistických skladateľov patrili: Carl Czerny (1791 – 1857) Muzio Clementi (1752 – 1832) Friedrich Kuhlau (1786 – 1832) Ludwig van Beethoven a Franz Schubert boli prechodní skladatelia, privádzajúci hudobné umenie do obdobia romantizmu, rozšírením existujúcich žánrov, foriem a dokonca aj funkcií hudby. Romantická hudba : Zameriava sa na výraz a poetizuje hudobnú náladu. V prvej fáze (1800 – 1830, Chopin, Schumann, Mendelsohn, Schubert) sa pestovali hlavne menšie vokálne hudobné formy, v druhej fáze (1830 – 1870(?), novoromantizmus, Hector Berlioz, Franz Liszt, Richard Wagner, Giuseppe Verdi, Musorgskij, Rimskij-Korsakov, Smetana, Erkel, Grieg) prevažovali symfonické básne (od roku 1850), programné symfónie a hudobné drámy a vznikali národné hudobné školy (najmä česká, nórska, maďarská). V poslednej fáze (1870(?)-1890, Brahms, Dvořák, Bruckner, Franck, Mahler) došlo k syntéze klasicistických a romantických skladbových princípov a k rozvoju veľkých symfonických diel. V romantickom období sa hudba stala expresívnejšou a emotívnejšou, obklopovala literatúru, umenie a filozofiu. Na konci 19. storočia sa orchester dramaticky rozšíril a vzrástol význam koncertov v mestskej spoločnosti. Impresionistická hudba : Je charakteristická zjemnenou melódiou, inštrumentálnou farbenosťou a akordikou. Obdobie impresionistickej hudby malo krátke trvanie. Zástupcovia sú najmä Debussy a Ravel, ale tiež Dukas, Falla, Respighi a ďalší. Impresionizmom sa čiastočne inšpirovali aj Skriabin, Stravinskij, Suk a Bartók, ktorých ale medzi impresionistov nezaraďujeme. 20. storočie Vo všeobecnosti v 20. storočí prevláda snaha o nájdenie nových vyjadrovacích možností: štvrťtónová hudba dodekafonická hudba elektronická hudba (akustický štýl) konkrétna hudba seriálna hudba syntetická hudba Ústredným problémom hudby 20. storočia je tónina a tonalita. Popri jadrnej dur-molovej tonalite sa stretávame so zahmlievaním tonálnej určitosti, s používaním tónin starých, s celotónovou stupnicou, s rôznymi stupnicami novo zostavenými, s časťami skladieb alebo s celými skladbami bez tóniny (atonálnymi), alebo naopak so spájaním dvoch alebo viacero zreteľne určených tónin v súčasnom znení (bitonalita, polytonalita). V niektorých skladobných smeroch sa stráca téma a práca s témou, hlavný stavebný materiál hudobnej formy v predchádzajúcich storočiach, a náhrada sa hľadá v dodekafónii, ktorá prináša nový poriadok. Akordika postupuje od súzvukov zostavených z tercií cez kvartové akordy k využitiu akýchkoľvek súzvukov nielen v systéme poltónovom, ale aj štvrťtónovom a šesťtónovom. Harmónia opúšťa rozvádzanie disonancií. Komplikuje sa aj rytmika, zaznievajú simultánne postupy v odlišných a často nepravidelných rytmoch, do popredia vystupuje tónová farba. Prvky vyplývajúce z postupného historického vývoja hudobného materiálu (melodiky, harmónie a i.) sa v skladbách často dopĺňajú prvkami ľudovej alebo aj súčasnej populárnej hudby, po roku 1918 aj džezovej hudby. Významnou črtou inštrumentálnej hudby je aj motorizmus, rýchle behy v drobných notách v rovnomernom rytme, pripomínajúcom beh motorov a po hudobnoštýlovej stránke barokové toccaty; ide o zámerné nápadné odlíšenie od hudby romantickej. Vo vokálnej hudbe sa až do krajnosti uplatňujú zásady niekdajších operných reforiem, prednes sa dostáva na pomedzie spevu a recitácie (Sprechgesang; voiceband, výrazne melodizovaná recitácia). Po formovej stránke sa hudba veľmi bohato rozrôzňuje do najrozmanitejších útvarov, často len celkom vzdialene súvisiacich s formami staršími, ale vždy možno v skladbách sledovať určité členenie na čiastkové úseky, dvoj-, troj- i viacčasťové formy, pričom na celkovú formu majú vedľa melódie väčší vplyv i ďalšie zložky hudobného výrazu, dynamika, farba, tempo a i. Dvadsiate storočie prinieslo do hudby slobodu a rôzne experimenty s novými hudobnými žánrami, štýlmi a formami, ktoré napádali dovtedy akceptované hudobné pravidlá. Smery Klasická (vážna) hudba V 20. storočí veľa skladateľov pokračovalo v práci podľa vzorov a foriem, ktoré sa odvíjali od hudby 19. storočia. K týmto autorom patrili Rachmaninoff a Edward Elgar. Ale modernizmus v hudbe sa stával čoraz dôležitejším. K prvým modernistom patrili Bartók, Stravinsky a Ives. Schoenberg a ďalší „dvanásť tónový“ skladatelia, ako napríklad Alban Berg a Anton von Webern doviedli až do extrémnej podoby. Opustili tonalitu a tradičnú koncepciu harmónie a melódie. Skladatelia ako Milhaud a Gershwin kombinovali klasické a džezové výrazové prvky. Iní, ako napríklad Šostakovič, Prokofiev, Hindemith, Boulez a Villa-Lobos, rozšírili klasickú paletu o niektoré disonantné prvky, bez toho aby zašli až do takých extrémov ako „dvanásťtónoví skladatelia“. Do hudby 20. storočia sa niekedy zaraďuje aj impresionistická hudba (pozri vyššie). Medzi 1910 a 1920 prevláda hudobný expresionizmus zdôrazňujúci výrazovú zložku, ktorý okolo roku 1920 vyústil do hudobného konštruktivizmus (Schönberger, Berg, Webern). Smery klasickej hudby v 20. stor. sú aj napríklad: punktualizmus (Webern) hudobný neoklasicizmus a neorealizmus (Prokofiev, Šostakovič) hudba socialistického realizmu súčasná hudba (Penderecki, Lutoslawski) – syntéza stupňovaného výrazu vysokej konštruktívnej disciplíny a dôrazu na farebnosenzuálnu pôsobivosť Populárna hudba Okrem klasickej hudby sa rozvíjajú rôzne smery tzv. populárnej hudby (pop music v širšom zmysle). Ľudová hudba (folk) Folk, v pôvodnom zmysle slova je hudba ľudí a o ľudoch. Folk najlepšie prežíva v spoločnosti nepoznačenej prostriedkami masovej komunikácie a komercializáciou kultúry. Folk bol pôvodne zdieľaný celou komunitou a nie iba špeciálnou vrstvou expertov, či profesionálnych umelcov a bol prenášaný ústnou tradíciou. Počas 20. folk dostal novú podobu: slúži ako pomenovanie pre istý druh populárnej hudby, ktorá je z kultúrneho hľadiska dedičstvom tradičného folklóru. Ako príklad môže slúžiť napríklad Bob Dylan či iný pesničkár. Táto hudba sa vo vzťahu k inej populárnej hudbe vyznačuje väčšou jednoduchosťou, hlási sa k tradíciám a je podobná country, bluegrassu a iným podobným žánrom."}
{"id": "239724", "title": "Bubenícke sólo", "context": "História bubeníckeho sóla Bubenícke sóla mali v každom období iný raz. Do povedomia sa dostali vďaka jazzovým bubeníkov ako Gene Krupa, Buddy Rich, Elvin Jones, Max Roach a neskôr Joe Morello (známy zo skladby „Take Five“). Významný vplyv mal na bubenícke sóla rock and roll - tzv. surf rock priniesol množstvo skladieb s bubeníckym sólom (The Shadows a ich „Little B“ (Brian Bennett) alebo The Ventures a ich „Wipe Out“). Najväčší rozvoj bubeníckych sól priniesla éra psychedelického a progresívneho rocku (koniec šesťdesiatych rokov a sedemdesiate roky, dvadsiateho storočia). Táto éra priniesla bubeníkov ako boli napríklad Keith Moon, John Bonham, Mitch Mitchell, Ian Paice, Robert Wyatt (spievajúci bubenícky líder Soft Machine), Ron Bushy, Carl Palmer a ďalší. Koncom osemdesiatych a v deväťdesiatych rokoch, nástupom elektroniky a rytmického minimalizmu došlo k výraznému zjednodušeniu rytmov a bubenícke sóla (často aj bubeníci) v mainstreame prakticky zanikli (dokonca ich nahradili automatickí bubeníci)."}
{"id": "269640", "title": "Intelligent drum and bass", "context": "Jazzstep skladby  Grand Unified feat. Kadeem - Music Makes Me Feel This Way DJ Pulse - Planet Funk Carlito & DJ Addiction - Supergrass Roni Size - It s Jazzy Kategória:Subžánre drum and bassu Kategória:Elektronické hudobné žánre"}
{"id": "491100", "title": "Tradicionál", "context": "Introduction  Tradicionál je buď označenie jazzového orchestra hrajúceho neworleanský štýl jazzu z počiatku 20. storočia, alebo skladby v tomto hudobnom štýle. Tradicionál vychádza zo štýlov jazzu dixieland a ragtime."}
{"id": "598510", "title": "Janko Čajak", "context": "Jeho tvorbu ovplyvnila najmä činnosť v Jednote mládeže slovenskej. Aj keď sa považuje za štúrovského básnika, do formovania tejto literatúry nijako závažne nezasiahol, pretože tvoriť začal až v porevolučnom období. Pre jeho diela je typický smútok, beznádej a sklamanie, ktoré charakterizovalo porevolučnú literatúru. Vo svojej tvorbe využíval ľudovú slovesnosť a reflexívne piesne. Pre nedostatok publikačných možností uverejňoval svoje diela až v 60. rokoch v almanachu Concordia, v časopise Priateľ školy a literatúry alebo v Sokole, ktorý v tom čase redigoval Pavol Dobšinský. Viacero jeho diel vyšlo až posmrtne v Orle, Národnom Hlásniku či Tatrane. Knižne vydal jeho básne Pavol Dobšinský."}
{"id": "93794", "title": "Ján Čajak mladší", "context": "Tvorba Začínal ako redaktor a publicista. Bol redaktorom slovenského časopisu v Juhoslávii Svit a zároveň v ňom uverejňoval svoje recenzie a články o aktuálnych problémoch Slovenska a jeho literatúry. Prvé poviedky mu vyšli v časopise Svit v roku 1934. Do časopisu Náš život prispieval poviedkami aj prekladmi. Vplyv na jeho dielo mali ako jeho otec Ján Čajak, tak i Martin Kukučín, Jozef Gregor Tajovský a ďalší realistickí autori. Okrem románov, poviedok a publicistických diel písal i historické eseje, spomienky a pamäti, často sa venoval i osobám z rodiny či literátom (Janko Čajak, Michal Godra, Janko Kráľ a i.). (Pozn.: Oprava pamäte na pamäti, lebo slovo pamäť sa od nepamäti skloňuje podľa vzoru kosť. Pamäte môže mať iba počítač.)"}
{"id": "93772", "title": "Janko Čajak", "context": "Životopis Narodil sa v rodine kuchára Mateja Čajaka a jeho manželky Anny rodenej Lanštjakovej, ktorý sa stal neskôr úradníkom na veľkostatku. Vzdelanie získaval v Liptovskom Mikuláši, Rožňave a Levoči a napokon ukončil štúdium na teologickom seminári vo Viedni. Chvíľu pracoval ako pomocný učiteľ, neskôr ako domáci učiteľ v Liptovskom Jáne, kde sa napokon aj stal v roku 1860 farárom. V roku 1866 však ochorel na tuberkulózu a ani nie o rok neskôr zomrel."}
{"id": "98511", "title": "Ján Domasta", "context": "Tvorba Svoje prvé literárne diela uverejňoval v študentských časopisoch (Rozvoj, Svojeť). Jeho učiteľské poslanie malo vplyv i na smerovanie jeho vývoja – začal sa venovať literatúre pre deti a mládež, najmä historickým povestiam, románom a poviedkam. Okrem toho tiež napísal niekoľko divadelných hier, básničiek a veršovaniek, no tiež spolu pracoval s rozhlasom a televíziou, pre ktorú písal najmä relácie a scénky pre školskú mládež. Pre rozhlas tiež zdramatizoval román Rodina Rovesných (Ján Čajak) a Dom v stráni (Martin Kukučín)."}
{"id": "93792", "title": "Ján Čajak mladší", "context": "Introduction  Ján Čajak ml. , pseudonymy Ján Blatňanský , Ján Svätojánsky a i. ( 18. júl 1897, Selenča, Srbsko – † 3. júl 1982, Bratislava) bol slovenský prozaik, novinár a redaktor, syn prozaika Jána Čajaka a vnuk básnika Janka Čajaka."}
{"id": "134756", "title": "Dušan Čajka", "context": "Introduction  Dušan Čajka ( 9. júl 1897, Mošovce – † 4. september 1949, Bardejov) bol slovenský lekár."}
{"id": "134739", "title": "Anna Miloslava Čajaková", "context": "Introduction  Anna Miloslava Čajaková ( 1. jún 1888, Martin, Rakúsko-Uhorsko, dnes Slovensko – † 16. august 1981, Banská Bystrica, ČSSR, dnes Slovensko) bola slovenská kultúrna pracovníčka a spolková funkcionárka, predstaviteľka zahraničného prvého československého odboja. Pôsobila ako krajanská pracovníčka v Chicagu v štáte Illinois v Spojených štátoch, kde spoluzaložila viaceré spolky a organizácie. Pracovala v Evanjelickej jednote, spevokole Lipa a v Slovenskej lige v Amerike. Organizovala rôzne zbierky a slávnosti. Publikovala vo viacerých krajanských časopisoch. Spolu s manželom Jánom Miloslavom Čajakom žili od roku 1919 v Banskej Bystrici. S organizáciou Sokol boli spoluvlastníkmi kina. V roku 1923 vítala v Banskej Bystrici prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka. Postupne s manželom adoptovali a vychovali 32 detí, pretože vlastné nemali. Život dožila v Banskej Bystrici u chovanice Márie Lauríkovej. Je pochovaná s manželom v Banskej Bystrici vedľa svojej učiteľky a priateľky Terázie Vansovej."}
{"id": "134752", "title": "Juraj Čajda", "context": "Introduction  Juraj Čajda ( 23. december 1844, Dlhé Pole – † 19. február 1913, Martin) bol slovenský publicista, redaktor. Pseudonym: Dlhopoľský, Federov, Ďuro Jeho otec František Čajka, jeho matka Anna rod. Podhradská"}
{"id": "93793", "title": "Ján Čajak mladší", "context": "Životopis Vzdelanie získal v Petrovci, Sarvaši, Novom Vrbase a Novom Sade, neskôr študoval evanjelickú teológiu v Bratislave a Prešove, vzdelávanie napokon ukončil v Belehrade na Vysokej škole pedagogickej v roku 1925. Pracoval ako profesor slovenčiny a dejepisu na gymnáziu v Petrovci, v roku 1942 sa presťahoval do Budapešti, kde bol redaktorom. Po vojne pracoval na Ministerstve zahraničia ČSR v Budapešti, neskôr na povereníctve informácií. V roku 1949 sa definitívne usadil v Bratislave, kde pracoval ako redaktor, venoval sa publicistike a prekladom z juhoslovanskej literatúry. V roku 1960 odišiel do dôchodku. Dokumentárny film Ján Čajak ml. vyrobila v rámci cyklu Osobnosti náboženského života Slovenská televízia Bratislava v roku 1996 /scenár Ondrej Bartko, réžia Fedor Bartko/."}
{"id": "93774", "title": "Janko Čajak", "context": "Dielo  1875 – Básne Janka Čajaka , zbierka básní vydaná P. Dobšinským 1979 – Zrná , súborné dielo"}
{"id": "148620", "title": "Selenča", "context": "Osobnosti obce  Významní rodáci Ján Čajak ( 1897 – † 1982), slovenský prozaik, novinár a redaktor Vladimir Valent ( 1940), univerzitný profesor pôsobiaci na Belehradskej univerzite Ján Nosál ( 1941 - † 2009), skladateľ, pedagóg, hudobný redaktor v Novosadskom rozhlase, autor prvej slovenskej opery vojvodinských Slovákov Zlatko Kesler ( 1960), stolný tenista, víťaz piatich paralympijských medailí Pôsobili tu Ján Čajak ( 1863 - † 1944), slovenský spisovateľ a prekladateľ"}
{"id": "137173", "title": "Jozef H. Čajka", "context": "Introduction  Jozef H. Čajka (vl.m. Jozef Hurtík) ( 12. jún 1911, Žiar nad Hronom - † 1. december 1989, Veľké Uherce) bol rímskokatolícky kňaz, spisovateľ. Pseudonym: J. H. Čajka"}
{"id": "134735", "title": "Ján Miloslav Čajak", "context": "Introduction Hrob Jána Čajaka a jeho manželky v banskobystrickom evanjelickom cintoríne. Ján Miloslav Čajak ( 1881, Banská Bystrica - † 1972, Banská Bystrica) bol kultúrno-osvetový pracovník. Jeho manželka Anna Miloslava Čajaková"}
{"id": "93744", "title": "Ján Čajak", "context": "Životopis Narodil sa v rodine štúrovského básnika a evanjelického farára Janka Čajaka a Adely Čajakovej, rodenej Medveckej (sestra Terézie Vansovej), no už ako štvorročnému mu predčasne zomrel otec (na tuberkulózu) a jeho matka sa vydala druhý raz za Pavla Dobšinského. Jeho synom bol Ján Čajak (prozaik, novinár a redaktor). Základné vzdelanie dostal doma, neskôr študoval na gymnáziu v Martine, no keď ho zatvorili, pokračoval vo vzdelávaní na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote a nemeckom gymnáziu v Kežmarku. Neskôr študoval aj v Lučenci, Banskej Štiavnici, Bratislave, odkiaľ bol vylúčený pre svoje politické názory. Učiteľské skúšky napokon zložil v roku 1889 v Kláštore pod Znievom. Pracoval v advokátskej kancelárii Petra Jamnického v Pezinku, učil v Liptovskej Kokave, Rajci a v Kráľovej Lehote. V roku 1893 sa natrvalo presťahoval na Dolnú zem do Báčky, neskôr slovenskej obci Selenče a v roku 1899 sa usadil v Petrovci. Tu stál vyše 40 rokov v centre kultúrnych a politických snáh dolnozemských Slovákov. Zaslúžil sa tiež o založenie slovenského gymnázia v Petrovci a v roku 1924 odišiel do dôchodku. Ďalej však pôsobil ako predseda literárneho a národopisného odboru Matice slovenskej v Juhoslávii a aj v pokročilej starobe sledoval politický a kultúrny vývoj na Slovensku."}
{"id": "60586", "title": "Zoznam literárnych článkov/Č", "context": "ča Čajka (dielo) - Čajka Jonathan Livingston - Čarodejnica z Portobella - Čarodejníkov synovec - Časomerný veršový systém - Časopis - Časopis katolického duchovenstva - Časopis pre ženy - Častuška"}
{"id": "422331", "title": "Čajka", "context": "Introduction  Čajka môže byť: slovenský názov niektorých rodov z čeľade čajkovité, pozri pod čajkovité malá loďka, najmä kozácka alebo turecká, pozri čajka (loďka) názov drámy A. P. Čechova, pozri Čajka (dielo) priezvisko Dušan Čajka Jozef H. Čajka Luděk Čajka"}
{"id": "73438", "title": "Piotr Iľjič Čajkovskij", "context": "Charakter hudby Čajkovského hudba patrí do epochy vrcholiaceho dekadentného romantizmu. Symfonické i koncertné skladby sú nasýtené „citovým programom“, až exaltovane poetickou expresiou a melancholickým lyrizmom. Jeho hudba je výrazne melodická, často melancholická s kontrastnou inštrumentáciou a prudkými dramatickými konfliktmi, ktoré badať v neskorších, vyzretejších dielach. Čajkovskij neholdoval ideálom ľudového umenia Mocnej hŕstky (Balakirev, Borodin, Rimskij-Korsakov, Musorgskij, Kjui), predsa jeho hudba navodzuje veľa asociácií s ruským hudobným folklórom. Čajkovskij asimiloval vtedajšie technické výdobytky európskych skladateľov a vytvoril vlastný, osobitý štýl. Bol ovplyvnený „otcom“ ruskej národnej hudby Michailom Ivanovičom Glinkom a Alexandrom Sergejevičom Dargomyžským. Jeho celoživotným vzorom bol Wolfgang Amadeus Mozart, ktorý mal tiež vplyv na jeho tvorbu. Čajkovského balety predstavovali zásadný zlom v chápaní baletnej hudby a ovplyvnili ďalších ruských skladateľov."}
{"id": "134748", "title": "Ján Čajda", "context": "Introduction  Ján Čajda ( 27. január 1840 Veľké Rovné - † 14. október 1919 Kolárovice) bol včelár, ovocinár, pedagóg. Jeho otec Jozef Čajda, jeho matka Karolína rod. Mužiková"}
{"id": "134745", "title": "Ivan Čajda", "context": "Introduction  Ivan Čajda ( 9. apríl 1921, Martin – † 20. apríl 2000, Martin) bol spisovateľ pre deti a mládež."}
{"id": "134740", "title": "Karel Čajánek", "context": "Introduction  Karel Čajánek ( 10. október 1894, Staré Hámry - † 12. apríl 1955, Bratislava) bol lesnícky odborník, drevársky odborník. Jeho otec František Čajánek, jeho matka Jana rod. Drabinová."}
{"id": "93771", "title": "Janko Čajak", "context": "Introduction  Janko Čajak (pseudonym Lohinský) ( 1. január 1830, Paludza – † 4. február 1867, Liptovský Ján) bol slovenský básnik štúrovskej generácie; otec prozaika Jána Čajaka a starý otec prozaika a novinára Jána Čajaka ml."}
{"id": "21268", "title": "Pavol Dobšinský", "context": "Život Narodil sa v rodine evanjelického farára v Slavošovciach. Vzdelanie získal na gymnáziu v Rožňave a Miškovci. Od roku 1840 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 úspešne doštudoval a zložil farársku skúšku. V rokoch 18481849 sa pridal k revolučnej armáde a neskôr sa stal vojakom cisárskeho vojska. V roku 1850 – 1852 pôsobil v Revúcej ako asistent u evanjelického farára a etnografa Samuela Reussa. Vďaka svojmu zamestnávateľovi sa začal venovať zbieraniu a vydávaniu slovenskej ľudovej slovesnosti. Od roku 1852 pracoval ako pomocný redaktor v časopise Slovenské pohľady, neskôr pôsobil ako kaplán, v rokoch 1858 – 1861 ako profesor slovenského jazyka a literatúry v Banskej Štiavnici, a napokon sa usadil v Drienčanoch, kde od roku 1861 pôsobil ako kňaz. Zomrel 22. októbra 1885 na silný zápal pľúc. Oženil sa celkom dvakrát – prvý raz si vzal Paulínu Schmidtovú. Jeho druhou manželkou sa stala Adela Medvecká-Čajaková, vdova po Jankovi Čajakovi a sestra Terézie Vansovej."}
{"id": "93743", "title": "Ján Čajak", "context": "Introduction  Ján Čajak (pseudonymy Aliquis , Ján Drienčanský , Michal Kopanický , Nihil , Pozorovateľ , Starý Hodžov volič , Strýčko Ján a i.) ( 19. december 1863, Liptovský Ján – † 29. máj 1944, Petrovec, Juhoslávia) bol slovenský spisovateľ a prekladateľ."}
{"id": "459011", "title": "Milan Mareček", "context": "Dielo Hral divadlo, viedol Združenie evanjelickej mládeže, spieval v Spevokole našim, recitoval, písal básne. Vyjadroval v nich hlbokú nespokojnosť, pocit bezprávia a neslobody: „Slovíčko sloboda má kúzelný, ba dokonca opojný význam, či sa už týka jednotlivca, či národa...“ Verše mu uverejňovali v niektorých časopisoch, najmä Tvorba a Nový rod , tiež v Krmanovom dedičstve. Pokračoval v kraskovsko-lukáčovskej poetickej línii, vplýval naňho Majakovskij. Jeho dielo bolo vydané posmrtne: Odkaz (1946) - básnická zbierka Odpusťte, mamička... (1974) - rukopisná antológia (zostavil Ondrej Sliacky)"}
{"id": "598515", "title": "Abraham Mendel Theben", "context": "Mendel Theben bol synom Menahema Mendela Thebena (zomrel v 1730), ktorý viedol židovskú komunitu v Bratislave (Prešporku). V židovských zdrojoch sa Mendel Theben nazýva manhig ufarnas ham'dina (vodca a predstavený krajiny), čo znamená, že Židia celého kráľovstva ho uznávali ako svojho vodcu. Udržoval blízke vzťahy s dvorom Habsburgovcov a s rakúskou aristokraciou. Svoj vplyv použil na potreby svojich ľudí, osobne cestoval do Viedne, aby intervenoval priamo u cisárovnej Márii Terézii za Židov uväznených za údajné rituálne vraždy kresťanov v dedine Orkuta. Mendel Theben bol obľúbenec cisárovnej napriek jej silnej fóbii zo Židov. Počúvala ho s empatiou."}
{"id": "448333", "title": "Abraham Mendel Theben", "context": "Introduction  Abraham Mendel Theben ( pred 1730 – † 1768) bol hlava židovskej obce v Uhorsku. Mendel Theben bol synom Menahema Mendela Thebena (zomrel v 1730), ktorý viedol židovskú komunitu v Bratislave (Prešporku). V židovských zdrojoch sa Mendel Theben nazýva manhig ufarnas ham dina (vodca a predstavený krajiny), čo znamená, že Židia celého kráľovstva ho uznávali ako svojho vodcu. Udržoval blízke vzťahy s dvorom Habsburgovcov a s rakúskou aristokraciou. Svoj vplyv použil na potreby svojich ľudí, osobne cestoval do Viedne, aby intervenoval priamo u cisárovnej Márii Terézii za Židov uväznených za údajné rituálne vraždy kresťanov v dedine Orkuta. Mendel Theben bol obľúbenec cisárovnej napriek jej silnej fóbii zo Židov. Počúvala ho s empatiou. Bol otcom Jakoba Mendela Thebena. Jeho dcéra sa vydala za syna Jonathana Eybeshutza."}
{"id": "180442", "title": "André Breton", "context": "Osobný život Bol ženatý tri razy: jeho prvou manželkou sa stala Simone Kahnová s druhou manželkou Jacqueline Lambaovou mal svoje jediné dieťa, dcéru Aube Jeho treťou manželkou sa stala Elisa Clarová Breton bol zapáleným zberateľom umenia, etnografických materiálov a nezvyčajných šperkov. Zaujímal sa obzvlášť o materiály zo severozápadného pobrežia Severnej Ameriky. Keď v roku 1931 musel čeliť finančnej kríze, väčšina jeho zbierky (podľa jeho priateľa Paula Éluarda) predaná v dražbách. Následne obnovil svoju zbierku, ktorú chránili členovia jeho rodiny od jeho smrti až do roku 2003, kedy sa jeho knihy, umenie a etnografické materiály dostali do aukčnej siene Camels Cohen."}
{"id": "739", "title": "Thomas Abbt", "context": "Životopis Narodil sa ako syn parochniara. Po skončení gymnázia v Ulme študoval od roku 1756 na univerzite v Halle filozofiu a matematiku. V roku 1760 sa stal profesorom filozofie na Alma Mater Viadrina . Na jeseň 1761 prijal miesto profesora matematiky v Rintelne. V období 1761 až 1762 vyučoval v Berlíne. V Berlína sa zoznámil s Friedrichom Nicolaiom a Mosesom Mendelssohnom. Pod pseudonymom B spolupracoval na Briefe, die neueste Litteratur betreffend , ktoré vychádzali v 24 dieloch v období 1733 až 1765. Asi rok žil vo Francúzsku a pri spiatočnej ceste navštívil Voltaira vo Ferney. Koncom roku 1765 ho gróf Wilhelm Schaumburg-Lippe menoval dvorným radcom. Thomas Abbt zomrel na komplikácie spôsobené hemoroidami. Jeho písomná pozostalosť je uložená v štátnom archíve Bückeburg."}
{"id": "474182", "title": "Andrew Lloyd Webber", "context": "Životopis Narodil sa v londýnskom Kensingtone ako starší syn skladateľa a organistu Williama Lloyda Webbera (1914 – 1982) a huslistky a klaviristky, Jean Hermione (rodenej Johnstone, 1921 – 1993). jeho mladší brat, Julian, je renomovaný hudobník, hráč na violončelo. Už ako deväťročný skomponoval svoje prvé hudobné dielo, šesťdielnu hudobnú suitu. Spolu s bratom a tetou Violou sa pustil do jej realizácie, vo svojom hračkárskom divadle, ktoré postavil spolu s tetou. Neskôr sa stal vlastníkom niekoľkých divadiel vo West Ende. Patrilo k nim napríklad aj londýnske divadlo Palace Thetre. Jeho teta Viola, ktorá bola herečkou, ho často brávala na svoje vystúpenia a umožňovala mu javiskovým výhľadom sledovať divadelný svet. Navzdory všetkým očakávaniam v roku 1964 začal študovať na Oxford University v odbore dejiny umenia, lebo ho zaujímali prehistorické stavby na území Anglicka. Na škole ale vydržal len asi pol roka. Potom sa zoznámil s mladým Timom Riceom a zo školy odišiel. Zapísal sa na The Royal College Of Music v Londýne, kde bol riaditeľom jeho otec, a vyštudoval tu kompozíciu a hudobné dejiny."}
{"id": "594234", "title": "Theon Greyjoy", "context": "Život Theon sa narodil na hrade Pika na Železných ostrovoch, nehostinnej zemi západne od Západozemia. Tam prežil prvých desať rokov života. Jeho otcom je Balon Greyjoy, matkou Alannys z rodu Harlawyovcov. Theon bol ich posledné dieťa. Mal dvoch starších bratov, Rodrika a Marona, a sestru Ashu. Na súrodencov nespomínal s láskou. Z otcovej strany má strýkov Eurona prezývaného Vranie oko, Victariona a Aerona. Rodrik a Maron boli zabití počas povstania. Theon, ako Balonov dedič, bol odvlečený do Zimovresu, aby tam vyrastal ako chovanec Eddarda Starka. S chlapcom zaobchádzali dobre a vychovávali ho ako Starkove vlastné deti. Majster Luwin ho učil čítať a počítať, sir Rodrick zase bojovať. Theon mal však napriek tomu pocit, že lord Eddard je k nemu príliš chladný, pretože vie, že v prípade ďalšej vzbury jeho otca bude musieť tohto nevlastného syna zabiť. Deti lorda Eddarda boli príliš malé, než aby si s nimi rozumel, s výnimkou jeho najstaršieho syna Robba, ku ktorému cítil niečo ako k mladšiemu bratovi. Hra o tróny V prvom dieli knižnej série je Theon len okrajovou postavou. Vystupuje už v prvej kapitole, keď sa prizerá poprave zbeha Nočnej hliadky. Je pri Starkovcoch, keď nájdu mláďatá pravlka. Tvrdí, že neprežijú, a chce mladé zabiť. Deti Starkovcov si ich ale nechajú. Zostáva na Zimovrese, keď lord Eddard odíde na juh ako nový pobočník kráľa. Keď Brana Starka, malého, od pása nadol ochrnutého chlapca, v lese prepadnú zbehovia z Nočnej hliadky, Theon mu zachráni život tým, že posledného útočníka zastrelí. Branov brat Robb však Theona pokarhá, lebo mohol trafiť samotného Brana. Neskôr Robb zvolá vazalov, aby išli na juh oslobodiť Eddarda Starka, ktorý sa vinou obvinenia zo zrady dostal do väzenia. Theon ide s nimi. Pri strete s nepriateľskými Lannisterovcami, bitke v Šepkajúcom lese, Theon bojuje po Robbovom boku. Lorda Eddarda však medzičasom dá nový kráľ Joffrey popraviť. Robbovi vazali sa pred Joffreym nesklonia a vyhlásia Robba za kráľa Severu. Súboj kráľov Robb potom pošle Theona, aby sa pokúsil vyjednať spojenectvo proti Lannisterovcom s Theonovým otcom Balonom. Za to mu sľúbi kráľovskú korunu a autonómiu. Theon sa priplaví na Železné ostrovy, nedostane sa mu však uvítania, aké si predstavoval. Nikto ho nespoznáva alebo k nemu zostáva ľahostajný. Odprevadiť na hrad ho príde jeho strýko Aeron, ktorý sa stal kňazom Potopeného boha, viery uznávanej na Železných ostrovoch. Theonove komnaty na hrade Pika sú nevábne a otec ho prijme chladne. Pohŕda ním preto, že prišiel ako vyslanec Starkovcov, predpokladá, že zabudol, kým je. Robbovu ponuku zamietne a chce sa zmocniť území vlastnou silou bojového loďstva, ako bývalo na Železných ostrovoch oddávna zvykom. Neskôr v prístavoch stretne Theon mladú ženu, ktorá sa mu zapáči. Tvrdí o sebe, že je manželkou lodiara a dovolí Theonovi, aby ju na svojom koni odviezol na hrad, kde, ako dúfa, z nej urobí svoju milenku. Na hrade však odhalí svoju totožnosť – je jeho vlastnou sestrou Ashou. Nespoznal ju, lebo keď ju videl naposledy, bola pubertálnym dievčaťom s tvárou plnou vyrážok. Asha sa mu za to, ako ju zvádzal, posmieva a celkovo ním opovrhuje. Theon však znechutene zistí, že Asha je veľmi vážená bojovníčka a jeho otec si ju ctí viac než jeho. Pridelí jej väčšie loďstvo a dá jej dôležitejšiu úlohu, kým Theon dostane iba zopár lodí a príkaz plieniť pobrežie Západozemia. Theon poslúchne, no potom zmení plán. So svojou malou skupinkou bojovníkov prenikne oveľa hlbšie do vnútrozemia a obsadí Zimovres. Hrad bol len veľmi slabo strážený, lebo väčšina vojakov odišla buď s lordom Eddardom, alebo neskôr s Robbom, alebo ešte neskôr so serom Rodrickom. Z rodu Starkovcov je na hrade len osemročný, od pása nadol ochrnutý Bran, a jeho malý brat, štvorročný Rickon. Theon prinúti Brana oficiálne mu odovzdať vládu nad hradom. Vyhlási sa za princa Zimovresu. Služobníctvu sa to ale nepáči, tak jedného z nich, kováča Mikkena, Theon zabije na výstrahu. Kňaza Siedmich bohov musí utopiť v studni ako obeť Potopeného boha. Z mestečka pod hradom si ako milenku privedie dievčinu Kyru. Oslobodí tiež muža menom Smraďoch z hradnej väznice. Jednej noci Theon zistí, že Bran, Rickon ušli spolu so svojimi pravlkmi, s dospievajúcimi súrodencami Reedovcami a služobníkmi Hodorom a Oshou. Theon ich začne prenasledovať so svojou družinou a vybranými služobníkmi Starkovcov, ktorým to ale nie je po vôli. Stopu utečencov však stratia a nenájdu. Theon vie, že ak si má udržať autoritu, nesmie sa vrátiť bez Starkovcov. Smraďoch mu vnukne myšlienku, aby namiesto nich doniesol zabité a do šiat Starkov oblečené iné deti. Theon preto vyvraždí rodinu v neďalekom mlyne a hlavy dvoch malých chlapcov dá na koly naraziť stiahnuté z kože, aby nebolo poznať, že to v skutočnosti nie sú Bran a Rickon. Potom postupne pozabíja tých svojich vojakov, ktorí poznajú pravdu, aby ju nikomu neprezradili, a zabije ďalšieho muža, na ktorého tie vraždy hodí. Theona po týchto činoch trápia výčitky svedomia a mučivé sny, nahovára si však, že nemal na výber. Za zradu Starkov ním množstvo ľudí pohŕda a začnú ho nazývať Theonom Prebehlíkom. Theon cíti, že nemá žiadnych priateľov, ani medzi svojimi vojakmi. Pošle svojmu otcovi a sestre havrany s prosbou o viac vojakov, aby dokázal Zimovres udržať pod svojou nadvládou. Otec ho však ignoruje a sestra mu dovedie len desať mužov. Jej pohŕdanie voči nemu neklesne, obsadenie Zimovresu považuje za šialenstvo a radí mu vypáliť hrad a ujsť. Theon to odmieta. Potom Asha odíde. Zúfalý Theon dá Smraďochovi vrece striebra, aby sa pokúsil zaň najať nejakých žoldnierov. Pod múry Zimovresu príde ser Rodrick s asi tisíckou vojakov, kým Theon ich má už len sedemnásť. Theon sa však Zimovresu stále odmieta vzdať. Vyhráža sa, že ak ser Rodrick zaútočí, zabije jeho jediného žijúceho potomka, dcéru Beth. Kým uplynie čas na rozmyslenie, na armádu sera Rodricka zaútočí iná a pobije ju. Vedie ju Smraďoch. Theon mu otvorí brány, Smraďoch ho však zradí. Vyzradí mu, že nie je skutočným Smraďochom, ale jeho pánom menom Ramsay Snow, ktorý si s mŕtvym Smraďochom vymenil identitu. Ramsay nechá vypáliť Zimovres a všetkých obyvateľov, okrem dvoch chlapcov z rodu Freyov, pobiť. Búrka mečov Ramsay tvrdí, že hrad podpálil Theon sám, keď videl, že bitka je prehraná. Tanec s drakmi V Tanci s drakmi vysvitne, že Ramsay nechal nažive a v zajatí aj Theona a Kyru. Theona drží vo väzení hradu Hrôzov, ktorý patrí Ramsayovmu otcovi. Tam Theona mimoriadne krutým spôsobom mučí. Rod Boltonov, z ktorého Ramsay pochádza, je známy, že väzňov sťahuje z kože. Ramsay dá stiahnuť kožu z niekoľkých Theonových prstov na rukách a nohách, až potom mu ich amputuje. Raz sa Theon pokúsi utiecť, keď za ním príde Kyra s tým, že ukradla kľúče. Oboch utečencov však naháňa Ramsay so psami, pričom Theona znova zajmú a Kyru zabijú. Theon pochopí, že Ramsay ho nechal utiecť zámerne, aby sa bavil jeho naháňaním. Zlomí ho to a už sa viac nepokúsi o útek. Vyhladovaný, umučený Theon sa zmení na ľudskú trosku. Obelejú mu vlasy a vyzerá ako starec. Nesmie sa umývať a Ramsay ho začne nazývať svojím novým Smraďochom. Keď považuje Theona za dostatočne spracovaného, pošle ho na hrad Priekopa Cailin, ktorý obsadili Železní muži, aby ich presvedčil, nech sa vzdajú. Theon to urobí a Ramsay ich všetkých nechá pobiť. Potom má pre Theona novú úlohu – doviesť k oltáru dievča, ktoré si chce vziať za ženu. Theonovi povedia, že je to Arya Starková. Theon však v dievčati nespozná Aryu, ale dcéru niekdajšieho majordóma Zimovresu, menom Jeyne Poolová. Nikomu sa to ale neodváži povedať. Pochopí, že jeho úlohou je dosvedčiť, že je to skutočná Arya, pretože s ňou vyrastal a jej najbližšia rodina to urobiť nemôže, lebo je buď zabitá alebo nezvestná. Uvažuje tiež, že Jeyne zabije, aby ju ušetril manželstva s netvorom, ako je Ramsay, ani na to sa však neodváži. Boltonovci čiastočne opravia Zimovres, kde prebehne svadba. Potom tam Ramsayova armáda ostane, aby sa stretla v bitke s vojskom Stannisa Baratheona. Theon sa môže voľne pohybovať po hrade. Stretáva podozrivé ženy, o ktorých vysvitne, že prišli, aby umožnili utiecť Aryii. Ani im neprezradí, že takzvaná Arya je v skutočnosti Jeyne. Hoci má veľký strach z Ramsaya, ženy napokon Theona prinútia, aby im s vyslobodením „Arye“ pomohol. Ostatné ženy pri úteku zahynú alebo sú zajaté a ostane len Theon s Jeyne, ktorému sa na konci knihy podarí dostať do Stannisovho tábora a stretnúť sa s jeho zajatkyňou – Ashou. Theonov otec Balon medzičasom umrel, ale nikto neuzná Theona za kráľa Železných ostrovov a Balonovi bratia začnú súperiť o vládu medzi sebou."}
{"id": "287028", "title": "Gideon Mantell", "context": "Introduction  Gideon Mantell ( 3. február 1790 – † 10. november 1852) bol anglický geológ, paleontológ a lekár. Jeho pokus o rekonštrukciu života a štruktúry Iguanodona bol na začiatku vedeckého skúmania dinosaurov. V roku 1822 objavil a identifikoval prvý fosílny zub a neskôr celú kostru Iguanodona. Dôležitou bola aj jeho práca o kriede v južnom Anglicku."}
{"id": "431891", "title": "Richard Aldington", "context": "Život Aldington sa narodil v Portsmouthe v rodine právneho poradcu a vzdelávanie absolvoval v Dover College a jeden rok na University of London. Vysokú školu nedokončil kvôli zlej finančnej situácii jeho rodiny. V roku 1911 stretol americkú poetku H.D. (Hilda Doolittle), s ktorou sa roku 1913 oženil. V roku 1916 vstúpil do armády, bojoval s jednotkou „Royal Sussexs“ na západnom fronte a v 1917 bol ranený. Vojnová skúsenosť mala na svedomí jeho psychické trápenie spôsobené post-traumatickým stresom. Po príchode z vojny sa snažil o znovuoživenie a zlepšenie manželského vzťahu s H.D., no po mŕtvonarodenej dcére sa ich vzťah rozpadal. Počas jeho bojového nasadenia jeho manželka udržiavala intímny vzťah s Cecilom Grayom, priateľom spisovateľa D. H. Lawrencea. H.D. bola okrem toho ovplyvnená lesbickým vzťahom so spisovateľkou Bryher (pseudonym) a preto bola formálne separovaná od Aldingtona. Rozviedli sa až v roku 1938. Pre zvyšok života však zostali priateľmi. Neskorší život V roku 1928 odišiel do exilu, ktorý si sám vybral. Žil v Paríži niekoľko rokov spolu s Brigit Patmoreovou, neskôr sa dal fascinovať Nancy Cunardovou, ktorú stretol v 1928. Po rozvode sa oženil v roku 1938 s Nettou, rodenou McCulloughovou, dovtedy Brigitinou nevestou pod menom Mrs. Michael Patmore. Death of a Hero publikovaný v 1929 bol jeho literárnou odpoveďou na vojnu a bol pochválený spisovateľom Lawrence Durrellom ako \"najlepší román epochy\". Román napísal počas pobytu na ostrove Port-Cros v Provensalsku ako rozvinutie svojho rukopisu spred desiatich rokov. Kniha má úvod vo forme listu dramatikovi Halcottovi Gloverovi. Obsahuje rôzne, no väčšinou cynické a kritické postuláty a útočí proti viktoriánskym a edwardiánskym pokryteckým názorom. Vydal tiež niekoľko prác o literárnej fikcii. V roku 1930 publikoval eroticky implicitný preklad Dekameronu. V roku 1933 vyšiel jeho román All Men are Enemies appeared , v slovenčine vyšiel pod názvom Všetci ľudia budú nepriatelia . Autor ho nazval romancou. Román bol voľným pokračovaním „Death of a Hero“. Bol to ešte výraznejšie protivojnovo ladený príbeh ako Death of a Hero , no so šťastným koncom. V roku 1942 odcestoval do Spojených štátov so svojou novou manželkou Nettou Patmore, kde začal písať biografie. Prvá bola Wellingtonova, The Duke: Being an Account of the Life & Achievements of Arthur Wellesley, 1st Duke of Wellington, 1943. Nasledovná práca o T. E. Lawrenceovi, Lawrence of Arabia:A Biographical Inquiry, 1955 , v ktorej ho nekompromisne napadol mala negatívny dopad na jeho osud. Táto biografia spôsobila škandál a bezprostrednú odvetu zaň. Bol prvý, kto vyniesol na verejnosť správu o nelegitímnom pôvode Lawrenceovom a jeho homosexualite, čo vyvolalo kontroverzné reakcie. Niektoré zdroje tvrdia, že Lawrence žil v celibáte a žiaden z jeho blízkych priateľov (ktorí boli viacerí homosexuálmi) ho nepovažoval za gaya. Iné zdroje sa odvolávajú na údajný intímny vzťah s mladým sýrskym Arabom Dahoumom, ktorý mu robil asistenta pri archeologických vykopávkach. Aldingtonova práca bola považovaná za lživú, čo však bolo len sčasti pravdivé. T. E Lawrence bol nelegitímny syn sira Chapmanna. Aldingtonove životopisné výskumy zavinili, že Lawrenceovo meno získalo sporné renomé. Neskôr, keď boli archívne záznamy o Lawrenceovej kariére v štátnej službe sprístupnené, údajne vyšla najavo skutočnosť o jeho nehomosexuálnej orientácii. Aldingtonova dobrá reputácia už nikdy nebola počas jeho života celkom obnovená. Viacerí boli toho názoru, že Aldington utrpel účasťou na vojne psychickú traumu získanú na Strednom východe počas Prvej svetovej vojny. Aldington zomrel v Léré vo Francúzsku 27. júla 1962, krátko po tom, ako bol vyznamenaný a oslavovaný v Moskve pri príležitosti svojich sedemdesiatych narodenín a publikácii ruských prekladov jeho románov. Napriek tomuto neschvaľoval politickú líniu Komunistickej strany ZSSR a Rusi nepokračovali v jeho podporovaní. Jeho politické názory boli však vzdialené aj pravicovým myšlienkam, čo zdieľal spolu s Lawrence Durrellom, od roku 1950 blízkym priateľom. Od publikácie biografie o T. E. Lawrenceovi ho však britská spoločnosť vylúčila spomedzi svojich radov a žil v Provensalsku pri Montpellieri a v Aix-en-Provence. 11. novembra 1985 bolo jeho meno spolu s ďalšími šestnástimi vojnovými básnikmi vytesané do pamätníka vo Westminster Abbey. Nápis na kameni je citáciou z diela básnika Wilfreda Owena: „ My subject is War, and the pity of War. The Poetry is in the pity. “"}
{"id": "46781", "title": "Robert Baden-Powell", "context": "Detstvo Narodil sa ako šiesty syn (celkovo mal 7 bratov) v rodine profesora geometrie na Oxfordskej univerzite Harry Baden-Powella. Otec mu zomrel ako trojročnému, potom si ho na starosť vzala matka. Po absolvovaní Rose Hill School v Tunbridge Wells bolo B.-P. udelené štipendium na súkromnej strednej škole Charterhouse school v Godalmingu, grófstvo Surrey. Tam v neďalekých lesoch získaval svoje prvé skúsenosti so stopovaním, lovom a kuchynskou úpravou úlovkov. Ale aj prvé skúsenosti vyzvedača, pretože išlo o činnosť zakázanú a neskôr stíhanú vychovávateľmi. Hral na piáno a violu a vynikajúco kreslil. Počas svojej služby v Indii publikoval kresby tamojšej prírody v britskom magazíne Graphics. Ilustroval všetky svoje príručky – pre vojenských prieskumníkov i skautov. Jeho štýl pripomína kresby amerického spisovateľa, ilustrátora a zálesáka Ernesta Thomsona Setona. Prázdniny trávil väčšinou na lodiach, plachtením a veslovaním so svojimi bratmi."}
{"id": "182813", "title": "Zoznam slovenských článkov/T", "context": "th Theo H. Florin"}
{"id": "38707", "title": "John Forbes Nash", "context": "Introduction  John Forbes Nash Jr. ( 13. jún 1928, Bluefield, Západná Virgínia, Spojené štáty† 23. máj 2015, Monroe Township, New Jersey, Spojené štáty) bol americký matematik známy svojou prácou v oblasti teórie hier a diferenciálnej geometrie. Jeho sľubne sa rozvíjajúcu kariéru matematika na takmer tridsať rokov výrazne skomplikovala vážna duševná porucha, napriek tomu zotrval pri svojej práci. V roku 1994 mu bola za prínos k teórii hier udelená Cena Švédskej národnej banky za rozvoj ekonomickej vedy na pamiatku Alfreda Nobela. Spoločne s ním ju získali aj ďalší dvaja matematici, Reinhard Selten a John Harsanyi."}
{"id": "510236", "title": "Burt Kwouk", "context": "Osobný život V roku 1961 sa oženil s Caroline Tebbs. V roku 1974 sa im narodil syn Christopher. Zomrel na rakovinu v Marie Curie Hospice v Hampsteade v Londýne."}
{"id": "253503", "title": "John Denver", "context": "Introduction Pamätník Johna Denvera John Denver , vlastným menom Henry John Deutschendorf, Jr , ( 31. december 1943, Roswell, Nové Mexiko, USA – † 12. október 1997 Pacific Grove, Kalifornia) bol americký country/folkový spevák a skladateľ a folkrockový hudobník. Bol jedným z najpopulárnejších umelcov sedemdesiatych rokov, pokiaľ ide o predaj nahrávok. Nahral a vydal okolo 300 piesní, z ktorých približne 200 sám zložil. Piesne ako „Leaving On a Jet Plane“ (1967), „Take Me Home, Country Roads“ (1971), „Rocky Mountain High“ (1972), „Sunshine on My Shoulders“ (1973), „Thank God I m a Country Boy“(1974), „Annie s Song“ (1974) a „Calypso“ (1975) sú známe po celom svete. Denver bol nazývaný \"básnikom pre planétu\", \"syn matky prírody\" (odvodené od piesne The Beatles „Mother s Nature Son“, ku ktorej vytvoril cover verziu) a \"najlepší priateľ piesne\". V roku 1994 publikoval svoju vlastnú autobiografiu Take Me Home . V roku 1996 bol uvedený do skladateľskej siene slávy. Zomrel 12. októbra 1997 vo veku 53 rokov, keď jeho lietadlo Rutan Long-EZ havarovalo a padlo do zálivu Monterey Bay neďaleko mesta Pacific Grove v USA štáte Kalifornia."}
{"id": "240897", "title": "Hermetické bratstvo z Luxoru", "context": "História a učenie Theon sa síce stal veľmajstrom Vonkajšieho rádu, ale zdá sa, že okrem svojej počiatočnej úlohy nemal s každodenným životom rádu moc spoločného a ani s jeho edukačnými aktivitami. Pravdepodobne tieto veci prenechal Petrovi Davidsonovi, ktorý bol provinčným veľmajstrom severnej (Škótska) a neskôr aj východnej oblasti (Ameriky). Učenie údajne vychádzalo zo staroegyptskej tradície, čo naznačuje aj v názve zmienený egyptský Luxor, a tiež sa zakladalo na magicko-sexuálnych teóriách P. B. Randolpha, s ktorým rád udržoval kontakt. Randolph ovplyvnil také spoločnosti akými bol napr. Ordo Templi Orientis (O.T.O.). Nie je však známe, či bol jeho súčasťou. V roku 1888, ešte pred vzostupom Hermetického rádu Zlatý úsvit, Hermetické bratstvo z Luxoru bolo jedinou organizáciou, ktorá vyučovala praktický okultizmus západnej tradície. Medzi členmi bolo niekoľko okultistov (napr. Papus, Th. Reuss alebo A. Crowley), spiritualistov a teozofov. Vzťah s Teozofickou spoločnosťou bol na začiatku srdečný a veľa členov jednej organizácie bolo súčasne členom druhej. Neskôr vzájomná väzba zanikla, keď sa rád postavil proti učeniu H. Blavatskej, ktoré bolo založené na východnej tradícii. Davidson sa domnieval, že Blavatská sa ocitla pod vplyvom určitého budhistického rádu. Na oplátku Teozofická spoločnosť zverejnila proces s Thomasom Henrym Burgoynom, sekretárom rádu, autorom spisu The light of Egypt a zakladajúcim členom, súdeným za spreneveru, čím chcela ukázať skazenosť rádu."}
{"id": "576687", "title": "George Hugh Gabb", "context": "Introduction  George Hugh Gabb ( 1868† 11. august 1948) bol britský analytický chemik a zberateľ starožitného vedeckého vybavenia. Vyštudoval Bishops Hatfield School a chémiu na polytechnickej škole. Pracoval v spoločnosti Welford and Son a neskôr ako nezávislý konzultant. Okolo roku 1885 sa uňho prebudil záujem o dejiny vedy. Patril k jedným z vôbec prvých zberateľov vedeckého vybavenia, pôsobivším v dobe, kedy bola táto činnosť na pokraji záujmu, vďaka čomu sa označoval za „otca vedeckých starožitností“. Podarilo sa mu zhromaždiť a zreštaurovať veľké množstvo významných artefaktov ako napr. astroláb približne z roku 1570, najstarší anglický teodolit (1574) či teleskop z roku 1646. Venoval sa tiež zberateľstvu portrétov osobností vedy, fotografovaniu a patril k skupine vedcov, ktorá sa v rokoch 18961897 venovala experimentom s röntgenovým žiarením, vďaka čomu sa do jeho zbierky zaradili aj viaceré röntgenové snímky (napr. snímka vlastnej ruky z februára 1896). Vroku 1937 Gabbovu zbierku odkúpil James Caird za 10 000 libier šterlingov a následne ju venoval novozaloženému Národnému námornému múzeu. Gabb odkázal ďalšie časti svojej zbierky Múzeu vedy v Londýne, Múzeu dejín vedy Oxfordskej univerzity a Kráľovskej inštitúcii."}
{"id": "65242", "title": "Zoznam hudobných článkov/H", "context": "h. H.P. Baxxter"}
{"id": "561688", "title": "Sem (biblická postava)", "context": "V Biblii a židovskej tradícii Sem sa narodil približne okolo päťstých narodenín svojho otca. David Gans vo svojej kronike uvádza, že sa tak stalo v roku 1558 od stvorenia sveta, čo zodpovedá rozmedziu rokov 2203-2204 pred Kr., dva roky po narodení svojho staršieho brata Jafeta . Z Biblie o ňom rovnako ako v prípade Chama a Jafet vieme len to, že so svojimi manželkami, otcom a matkou boli ušetrení skazy pri potope sveta . Po potope prejavil úctu svojmu otcovi tým, že spoločne s Jafetom prikryl jeho nahotu čím dal jasne najavo, že lipne na dodržiavaní siedmich noachidských prikázaní. Inak sa v Biblii jeho meno prakticky nevyskytuje. Podľa biblickej chronológie však Sem prežil mnoho svojich potomkov v nasledujúcich pokoleniach vrátane Abraháma - praotca izraelského národa. Podľa židovskej tradície Sem založil akadémiu, v ktorej učil záujemcov z nasledujúcich generácií tomu, čo sa naučil od svojich otcov, a učil sa u neho ešte aj Abrahámov vnuk Jakub (Jákob) v medziobdobí, ako býval u svojho strýka Labana (Labána) potom, čo utiekol od svojich rodičov pred hnevom svojho brata Ezaua (Ezáva). Židovská tradícia navyše identifikuje Sema s kráľom a kňazom Melchisedekom a tvrdia o ňom, že sa narodil bez predkožky a spĺňal teda základnú podmienku brit mila . Podľa tradície mal tento kňaz dcéru Tamar, s ktorou mal Jakubov syn Juda synou Peresa a Zeracha."}
{"id": "87162", "title": "Princípy židovskej viery", "context": "Introduction  Princípy židovskej viery sú základné teologické princípy, ktoré boli stanovené židovskými rabínmi a učencami s cieľom určiť, v čo musí veriť každý, kto chce byť v súlade s židovskou ortodoxiou. V priebehu židovských dejín sa objavilo niekoľko spôsobov ich stanovovania. Napríklad rabi Josef Albo rozlišoval tri základné princípy, naproti tomu Maimonides (nazývaný tiež Rambam ) je autorom tzv. Trinástich článkov viery ."}
{"id": "87163", "title": "Princípy židovskej viery", "context": "Trinásť článkov židovskej viery podľa Maimonida Týchto trinásť dogmatických článkov sa nachádza v židovských modlitebných knihách (siduroch) pod názvom Ani ma amin - Verím - podľa úvodnej formuly každého z nich (Ani ma amin be-emuna šlema: Verím dokonalou vierou… ). Toto je ich súhrn: 1. Boh je stvoriteľ a riadi všetko stvorenie. 2. Boh je jediný; jeho bytie nie je ohraničené časom. 3. Boh je netelesný. 4. Boh je prvý a posledný. 5. Modliť sa možno jedine k Bohu. 6. Boh sa zjavuje ľuďom, slová prorokov sú pravdivé. 7. Mojžiš je najväčší z prorokov. 8. Mojžiš získal celú Tóru - tak ako ju máme dnes - na Sinaji od Boha. 9. Tóra nikdy nebude pozmenená ani nahradená iným nariadením. 10. Boh pozná myšlienky a skutky všetkých ľudí. 11. Boh je nanajvýš spravodlivý: odmeňuje tých, ktorí dodržiavajú jeho prikázania a trestá tých, ktorí ich prestupujú. 12. Raz sa nepochybne uskutoční príchod Mesiáša. 13. Mŕtvi budú vzkriesení."}
{"id": "536272", "title": "Herbert Braun", "context": "1969: Ježiš, muž z Nazaretu a jeho doba V trinástich kapitolách tejto svojej knihy Herbert Braun postupne predstavuje etický a teologický význam náuky človeka Ježiša z Nazareta. Charakteristika doby Herbert Braun situuje človeka Ježiša z Nazareta do politických a náboženských súvislostí jeho doby. Život palestínskych Židov je výrazne ovplyvnený apokalyptikou a farizeizmom. Konkrétne apokalyptické predstavy sa však rozchádzajú – či už ide o časové ohraničenie apokalypsy, postavu Mesiáša alebo samotnú predstavu spásy. Farizeizmus ukladá plnenie kňazských povinností, ako sú spísané v Tóre, všetkým zbožným laikom a zároveň presadzuje prísnu morálnu kazuistiku, zvlášť čo sa týka nariadení o rituálnej čistote. Piliermi farizejskej etiky sú skromnosť, podporovanie chudobných a prísna sexuálna morálka. Ak by to bolo nevyhnutné, musí byť ortodoxný žid pripravený položiť za svoje náboženstvo aj vlastný život. Pred Bohom, čoby personifikovaným Zákonom a konečným Sudcom všetkého, má zbožný žid, ktorý vyznáva svoje hriechy a koná pokánie, nádej v Božie milosrdenstvo. Pre správne pochopenie postavy Ježiša z Nazareta, ako je vykreslená v textoch evanjelií, je potrebné uvedomiť si aj helenistické a orientálne vplyvy, ktoré poznačili židovskú náboženskú tradíciu. Grécka predstava božského človeka (θεῖος ἀνήρ), bohočloveka, akéhosi múdrosťou obdareného Liečiteľa alebo i iné predstavy o spasiteľoch , vykupiteľoch , prírodných božstvách, hérooch či apoteóze a božských vládcoch ovplyvnili židovské predstavy o očakávanom Mesiášovi. Prejavom týchto vplyvov sú napr. predstavy o zázračnom narodení, narodení z panny, nanebovstúpení a zjaveniach po smrti. V gnostických myšlienkových smeroch sa stretávame s predstavou zbožstvenia človeka, ktoré však zároveň spôsobí zánik jeho konkrétnej individuality. Pramene Evanjeliá nie sú neutrálnymi historickými prameňmi, ale: 1. vyznaniami viery , 2. s misionárskym zámerom , 3. v rámci antického chápania sveta . Z tohto dôvodu ich je potrebné historicko-kriticky preskúmať. Najvzdialenejšie historickému Ježišovi je Jánovo evanjelium, avšak synoptické evanjeliá tiež zobrazujú Ježišov život vedené istými konkrétnymi zámermi. Obzvlášť ťažké je rekonštruovať (či identifikovať) skutočné Ježišove výroky. Skúmanie dejín literárnych foriem napríklad ukazuje, že čím dlhšie je jedno ucelené rozprávanie, o to nevyhnutnejší je predpoklad intenzívnej redakčnej úpravy s úmyslom poučenia spoločenstva veriacich. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že za historicky pravdepodobné sa smú považovať tie pasáže, ktoré zodpovedajú židovskému jazykovému štýlu. Každopádne sa však výskum obsahu nezaobíde bez hermeneutického kruhu. Za historicky pravdepodobné Ježišove slová sa vo všeobecnosti považujú tie, ktoré prekračujú rámec židovského myslenia. Životopis Podľa Brauna spadá Ježišovo narodenie skôr do doby vládnutia kráľa Herodesa Veľkého († 4 pred Kr.) než do obdobia konania sčítania ľudu (6/7 pred Kr.), „keď Sýriu spravoval (Pubius Sulpicius) Quirinius“. Za miesto Ježišovho narodenia sa pokladá Betlehem len vzhľadom na Micheášovo proroctvo. Opis okolností Ježišovho narodenia vykazuje legendárne prvky, celá táto naratívna pasáž sa ponáša na rôzne rozprávania o helenisticko-orientálnych zázračných „spasiteľoch“. Je pravdepodobné, že Ježiš mal súrodencov a bol pokrstený Jánom Krstiteľom. Ježiš nezodpovedal židovských predstavám o Mesiášovi, nešlo mu o politické oslobodenie svojho národa, nevyžadoval si nijaké uznanie svojej mesiášskej hodnosti . Bola to však už ranokresťanská komunita, ktorá ju spätne projektovala do rozprávania o Ježišovom živote, stvárniac ju vo forme tajuplných zjavení tejto skutočnosti. Ježiš nebol askét. Mal priateľmi medzi verejnými hriešnikmi. Ježišov spôsob života narazil na ostrú kritiku zbožných ortodoxných židov. Ježišov rozprával aramejčinou. Jeho reč bola obrazná, dokázal si ňou získať ľudí. Zaiste sa (primárne) neorientoval na odovzdávanie akýchsi dôverných posolstiev hŕstke vyvolených. Ježiš nikdy nevykonal zázrak, ktorým by niekoho potrestal. Práve naopak, jeho zázraky vždy prinášajú trpiacemu uzdravenie. Vychádzajúc z dobového presvedčenia, každé zázračné uzdravenie bolo vo svojej podstate vyhnaním démona z tela človeka. Prírodné zázraky a vzkriesenia mŕtvych je potrebné chápať len ako dobové štylistické prostriedky na ozvláštnenie deja. Tvrdenie, že Ježiš si vytvoril svoj okruh učeníkov, zodpovedá dobovým zvyklostiam. Opis učeníkov je tým viac idealizovaný, čím mladší je text evanjelia. A čím mladší je text evanjelia, o to viac je možné vnímať kontrast medzi Ježišom a jeho učeníkmi. Učeníci nevytvárajú cirkev. Z pasáží opisujúcich Ježišove posledné hodiny, umučenie a smrť môžeme za istú považovať smrť na kríži. Posledná večera sa zdá byť akýmsi poveľkonočným teologickým dodatkom, keďže takéto prvky helenistickej sakramentality nezodpovedajú charakteru palestínskeho prostredia. Opis udalostí v Getsemanskej záhrade je evidentne vymyslený, rovnako tak aj opis priebehu súdneho konania pred Sanhedrinom. Ježišova smrť na kríži je v mladších textoch už vykreslená triumfálnejšie. Spôsob pochovania Ježišovho tela nezodpovedá židovským zvyklostiam ohľadom zaobchádzania s telami odsúdencov. Cieľom takéhoto stvárnenia bolo zrejme opísať akýsi archetyp martýria a zdôrazniť vinu židov namiesto Rimanov. Zároveň tak však bolo možné situovať Poslednú večeru pred udalosti umučenia. U synoptikov ešte nemá Ježišova smrť zmierny charakter. Eschatologický horizont Ježišovo očakávanie blízkeho príchodu Božieho kráľovstva a akéhosi Syna človeka, zodpovedajúce intenciám vtedajšej židovskej apokalyptiky, v dejinách tradície postupne vyústilo do presvedčenia, že tieto udalosti sa uskutočnili už v Ježišovi. Ježiš akceptoval súdobú židovskú vieru v zmŕtvychvstanie. Ježiš však súčasne hlásal potrebu väčšej osobnej zodpovednosti. Aktuálne morálne konanie človeka nie je závislé od toho, či a kedy nastane apokalyptický koniec sveta a zmŕtvychvstanie. Obrátenie V zhode so židovskou tradíciou je Ježišova etika orientovaná na prax. Obrátenie (gr. metanoia ) teda nie je akýmsi náboženským zážitkom, ale reálnym a konzekventným aktom vôle, ktorá chce poslúchať iba Boha. Obrátenie je uznaním totálnej odkázanosti a podriadenosti človeka v jeho vzťahu k Bohu. Toto individuálne rozhodnutie má prednosť pred akýmikoľvek inými osobnými záväzkami. Pravú poslušnosť voči Bohu nemožno realizovať nasledujúc nejaké hereronómne autority či príkazy. Práve naopak, je nevyhnutne potrebné vnímať danú situáciu a nasledovať vlastný rozumný úsudok. Poslušnosť voči Bohu, ako ju hlásal Ježiš, teda celkom určite nemožno vtesnať do dobového formálno-právneho systému. Takáto nekompromisná, rigoristická poslušnosť voči Bohu však nevedie k pohŕdaniu inými. Pretože ten, kto je Bohu skutočne poslušný, seba samého v skutočnosti vníma ako Bohom nekonečne obdarovaného. Akékoľvek porovnávanie či sebaospravodlivovanie je v tejto oblasti nemysliteľné a nezmyselné."}
{"id": "87166", "title": "Princípy židovskej viery", "context": "Externé odkazy  Trinásť článkov židovskej viery podľa Maimonida (po hebrejsky a anglicky) Kniha princípov Jozefa Alba (po hebrejsky) Kategória:Judaizmus"}
{"id": "556", "title": "Boh", "context": "Judaistická koncepcia Boha Judaistická predstava o Bohu je, že je to jedna jediná osoba. Trinásť dogmatických článkov židovskej viery podľa Maimonida sa nachádza v židovských modlitebných knihách (siduroch) pod názvom Ani ma amin – Verím – podľa úvodnej formuly každého z nich (Ani ma amin be-emuna šlema: Verím dokonalou vierou…). Podľa nich: :Boh je stvoriteľ a riadi všetko stvorenie. :Boh je jediný; jeho bytie nie je ohraničené časom. :Boh je netelesný. :Boh je prvý a posledný. :Modliť sa možno jedine k Bohu. :Boh sa zjavuje ľuďom, slová prorokov sú pravdivé. :Boh pozná myšlienky a skutky všetkých ľudí. :Boh je nanajvýš spravodlivý – odmeňuje tých, ktorí dodržiavajú jeho prikázania a trestá tých, ktorí ich prestupujú. :Raz sa nepochybne uskutoční príchod Mesiáša. :Mŕtvi budú vzkriesení."}
{"id": "1034", "title": "Belzebub", "context": "Etymológia Etymológia mena Belzebub je sporná. Opiera sa primárne o výskyty v rôznych zápisoch Biblie. Význam hebrejského zápisu mena (Ba‘al Zebúb iný prepis prvého slova: Baal; iné prepisy druhého slova: Zəbúb, Zəvúv, Zvúv, Zvuv) nie je istý. Pri gréckom zápise mena nie je isté ani to, ktorá z viacerých známych verzií gréckeho zápisu mena (Beelzeboub iný prepis:Beelzebúb, Beelzeboul iný prepis:Beelzebúl, Baal myian a podobne) je prvotná a ktoré sú len jej skomoleniny (predovšetkým tu ide o to, či je v pôvodnom tvare na konci slova -b alebo -l). Okrem toho nie je úplne isté ani to, či v Starom a Novom zákone ide o tú istú bytosť. Pravdepodobné je, že časť \"bel\" je pôvodné kanaanske/hebrejské slovo \"baal\", ktoré tu (a aj inde) znamená pán (resp. boh nejakého mesta), ale môže sa myslieť aj špecifickejšie Baal ako hlavný kanaansky boh. Celé meno Belzebub (Belzebul, Baal-zebúb atď.) mohlo potom pôvodne podľa rôznych výkladov znamenať: \"pán (nebeského) obydlia\", \"pán vysokého domu\" (týka sa primárne tvaru zakončeného na -l), \"pán vznešenosti\", \"vznešený pán\" (týka sa primárne tvaru zakončeného na -l), \"pán múch\" (týka sa primárne tvaru zakončeného na -b; pánom múch sa asi myslí buď boh ich odháňania, teda boh liečenia, alebo mohlo ísť o vedomú posmešnú skomoleninu pôvodného mena pán nebeského obydlia či iného), \"pán (kopy) hnoja\", \"pán špiny\" (takto napr. v rabínskych textoch), \"knieža Baal\", \"pán/knieža podsvetia\"."}
{"id": "261449", "title": "Tel Chacor", "context": "Pozri aj  Staroveké dejiny Židov Biblická archeológia"}
{"id": "295847", "title": "Teórie vzniku Pentateuchu", "context": "Wellhausenova teória dokumentov Medzitým sa Astrucova teória stále rozvíjala. Tzv. Elohista, t. j. autor používajúci pre Boha označenie „Elohím“, bol rozdelený na dva pramene, tzv. E1 a E2. Autori tohoto rozdelenia boli nezávisle na sebe Karl David Ilgen (v roku 1798) a Hermann Hupfeld (v roku 1853). Riehm v roku 1854 začal navyše hovoriť o nezávislom prameni pre knihu Deuteronomium. Tým sa objavilo rozdelenie na štyri základné pramene Pentateuchu, ako ho neskôr nachádzame v klasickej Wellhausenovej práci. Vrcholom tejto teórie bola štúdia Júlia Wellhausena (1844 – 1918). Wellhausen, silne poznačený romanticizmom, láskou k všetkému starému a pôvodnému, obdivom k pruskej monarchii a odporom k všetkému, čo bolo poznačené legalizmom, rozlišuje v starovekých dejinách Izraela tri obdobia: monarchiu (cca 1000 – 622 pred Kr.); Joziášovu reformu (622 pred Kr.); dobu po babylonskom exile (po 532 pred Kr.). Do týchto období tiež zaradil jednotlivých autorov dokumentov obsiahnutých v Pentateuchu, o ktorých sa domnieval, že ich napísali alebo redakčne upravili: 1. Jahvistická tradícia (J) Jahvista (používajúci pre Boha označenie JHVH (יהוה)) asi pôsobil v 10./9. storočí pred Kr. v južnom, Judskom kráľovstve a napísal prvé, najstaršie dejiny. Označuje sa písmenom J. Autor rozpráva pekne, živo, konkrétne i s humorom. Prostredie je kráľovské s kráľovskou ideológiou. Boha oslovujú Jahve, Pán histórie plný dobroty. Históriu smeruje k univerzalizmu. Je blízky človeku. Horu, kde Mojžiš dostal zákony nazýva Sinaj. Predstavuje človeka, ktorý sa cíti nehodný a Boh mu dáva viac ako dúfa. Spisy tejto tradície boli napísané približne roku 1000 pred Kr. a zohrávajú v nich dôležitú úlohu ženy. 2. Eloistická tradícia (E) Elohista (kedysi E2; pre Boha používa označenie Elohím (אלהים)) asi žil v 8. stol. pred Kr. v severnom, Izraelskom kráľovstve a napísal od Jahvistu nezávislé dejiny. Označuje sa písmenom E. Autor je moralizátor, nie je taký blízky človeku ako v jahvistickej tradícii a neskôr je až diskrétny. Je situovaný do prostredia Izraelského (Severného) kráľovstva. Horu zákonov nazýva Chóreb a pre Boha používa výraz El, Elohim. Spisy tejto tradície boli napísané pred rokom 721 pred Kr. (pád Samárie). Boh človeka skúša, vyžaduje rešpekt a žiada od neho veľa. Je plný milosti a má priateľov i nepriateľov. Kladie sa dôraz na zákony. 3. Deuteronomistická tradícia (D) Deuteronomista, autor Deuteronómia, je predpokladane zviazaný s Joziášovou reformou v roku 622 pred Kr. Označuje sa písmenom D. Autor je dobrý kazateľ a vie presviedčať. Knihy tejto tradície sa odohrávajú v prostredí Severného, neskôr Južného (Júdskeho), kráľovstva. Ideológia je prorocká. Boli napísané medzi rokmi 721 – 586 pred Kr. Boh, Jahve alebo Elohim, je jeden jediný, nenávidí modloslužbu, je plný lásky a zvolil si židovský národ za vyvolený medzi ostatnými. Možno ho adorovať v Jeruzaleme. Človek má odpovedať na lásku Boha láskou, má poslúchať a zachovávať zákon, lebo len vtedy bude šťastný. V tejto tradícii je napísaná celá kniha Deuteronómium. 4. Kňazská tradícia (P) Autor tzv. kňazského kódexu, označovaný písmenom P (z nemeckého Priestercodex), asi pôsobil po exile a jeho dielo je silne poznačené poexilným legalizmom. Pôsobil niekedy na prelome 6. a 5. stol. pred Kr. Autorom je systematický teológ, ktorý píše v slávnostnom štýle a v Jeruzalemskom chráme v rokoch 644 – 633 pred Kr. Boh, Jahve alebo Elohim, Pán sveta, histórie a človeka od svojho ľudu vyžaduje veľa. Žiada separáciu svojho národu (čo je definíciou svätosti v SZ) a až neskôr sa otvára všetkým a hlása univerzalizmus. Je neviditeľný a treba ho adorovať v Jeruzaleme. Človek má manifestovať svoju židovskú identitu, čistotu rasy, manželstva, pôvod. Veľký dôraz sa kladie na Mojžišov zákon. Pentateuch podľa tejto teórie vznikal nasledovne: Jahvista napísal svoje dejiny, po ňom ich nezávisle na ňom napísal i Elohista. Istý redaktor potom obe rozprávania spojil, pravdepodobne po páde Izraelského kráľovstva v roku 722 pred Kr., a to tak, že text J doplnil textom E. Text E je preto neúplný. Neskôr bol napísaný deuteronomický zákonník, pripojený opäť nejakým redaktorom k celku JE. Nakoniec počas exilu a po ňom pôsobiaci kňazi spísali svoj „kňazský kódex“ a pripojili ho k celku JED, takže vznikol dnešný Pentateuch. Táto Wellhausenova teória vysvetľovala mnoho nezrovnalostí v dnešnom texte Pentateuchu, ale čoskoro sa objavili pochybnosti."}
{"id": "199775", "title": "Jozef Kalman", "context": "Osobný život Je ženatý, má dve deti."}
{"id": "13652", "title": "Ernst Karl Abbe", "context": "Introduction  Ernst Karl Abbe ( 23. január 1840, Eisenach – † 14. január 1905, Jena) bol nemecký fyzik, astronóm a sociálny reformátor. Bol profesor fyziky na univerzite v Jene, neskôr zamestnanec a od roku 1888 majiteľ spoločnosti Zeiss-Werke (dnešný Carl Zeiss AG), kde zaviedol 8-hodinový pracovný čas. Zaoberal sa predovšetkým optikou, kde je autorom viacerých priekopníckych zariadení a objavov, ktoré nesú jeho meno: Abbeho komparátor Abbeho kondenzor Abbeho refraktometer Abbeho číslo Abbeho teória mikroskopu (1873) V roku 1866 vyvinul apochromatické objektívy (apochromát). Na jeho počesť udeľuje Nadácia Karla Zeissa Abbeho medailu."}
{"id": "552736", "title": "Ulrich von Hutten", "context": "Rodinné väzby Okrem historicky známej osobnosti Hansa von Huttena bol Ulrich von Hutten rodinne prepojený s nemeckým dobrodruhom Philippom von Hutten."}
{"id": "25368", "title": "Štefan Anián Jedlík", "context": "Pôvod Podľa J. Tibenského: hoci vyrastal v maďarskom prostredí a maďarsky aj cítil, po svojich predkoch bol nesporne slovenského pôvodu, narodil sa na území dnešného Slovenska, v Zemnom (okres Nové Zámky) a navyše začas účinkoval v Bratislave ."}
{"id": "500889", "title": "Mór Déchy", "context": "Krátky životopis Narodil sa v rodine železničného inžiniera. Rodičia sa postarali o jeho vzdelanie a výučbu cudzích jazykov. Navštevoval piaristické gymnázium v Temešvári a v Budapešťi a po jeho dokončení študoval geografiu a geológiu na univerzite vo Viedni. V roku 1884 sa oženil s dcérou bohatého bankára Paulinou Steinbergovou. Narodili sa im dve deti, Mária a Ivan. Počas života sa zasadzoval za ochranu prírody a vyzýval úrady na vytvorenie uhorského národného parku. V roku 1872 sa podieľal na založení Maďarskej geografickej spoločnosti a bol jej členom až do svojej smrti. Stal sa členom korešpondentom Maďarskej akadémie vied a členom zahraničných zemepisných spoločností. Podieľal sa na založení Uhorského karpatského spolku, bol členom londýnskej Royal Geographical Society (Kráľovskej geografickej spoločnosti), talianskeho Alpínskeho klubu a mnohých iných. Bol ocenený mnohými vysokými štátnymi vyznamenaniami. Bol poctený čestným doktorátom na univerzite v Kluži. Bol autorom mnohých geografických štúdií a publikácií. Fotografie a zbierku hornín venoval maďarskému Kráľovskému geologickému ústavu a maďarskému Národnému múzeu."}
{"id": "141768", "title": "Móric Sonnenfeld", "context": "Životopis Celým menom sa volal Moritz Markus Moses Sonnenfeld. Spoločník Jakuba Singera, majiteľa tlačiarne v Banskej Bystrici (1894-1897). Majiteľ tlačiarne Hungária (1897-1919), ktorá neskôr existovala v Banskej Bystrici pod menom vlastníka, nakoniec pod názvom Slovan (1929-1935). Mal obchod s knihami a papierom na Hornej ul. v Banskej Bystrici."}
{"id": "506260", "title": "Menandros (dramatik)", "context": "Život Narodil sa v zámožnej rodine. Žil vo svojej vile a podľa jednej správy sa utopil pri kúpaní."}
{"id": "189124", "title": "Siegfried Theiss", "context": "Prax Pracoval s Maxom Ferstelom. V rokoch 1907 až 1961 bol jeho partnerom Hans Jaksch v ich architektonickej kancelárii Theiss & Jaksch vo Viedni. Theiss & Jaksch často vyhrávali súťaže a stali sa známymi cez veľkú škálu zákaziek pre kancelárske a sakrálne stavby ešte pred 1. svetovou vojnou. V medzivojnovom období navrhovali hlavne obytné sídla pre Viedenskú mestskú samosprávu. Koncom 20. rokov sa obrátili k modernejšiemu štýlu s výškovými budovami v prvej obytnej štvrti Viedne (Herrengasse, 1931-1933). Počas Národno sociálneho obdobia postavili niekoľko mliekární, po roku 1945 navrhli typické výklady a interiérový nábytok obchodov Palmers group."}
{"id": "450437", "title": "Friedman (priezvisko)", "context": "Známi nositelia Pozri v článku Friedman."}
{"id": "433839", "title": "Božstvá starovekého Egypta", "context": "Introduction  Božstvá starovekého Egypta boli nadprirodzené bytosti uctievané v starovekom Egypte. Staroegyptský panteón zahŕňal väčší počet bytostí – bohyne, bohov, polobohov a démonov. Starší bádatelia v raných obdobiach egyptológie, medzi nimi napr. E. A. Wallis Budge usudzovali podľa vývoja náboženských predstáv hlavne z Novej ríše, že staroegyptské náboženstvo bolo vo svojej podstate monoteistické. Iní, ako napr. W. M. Flinders Petrie, ho zase pokladali za polyteistické. Erik Hornung odporúča termín henoteizmus , t. j. bohoslužba jednému bohu ale nie jedinému, ktorý asi najlepšie vystihuje pôsob akým starí Egypťania chápali svoje božstvá a narábali s nimi."}
{"id": "96028", "title": "Nemrut Dag", "context": "Významní bádatelia  Friedrich Karl Dörner Theresa Goell Osman Hamdi Bey Karl Humann Otto Puchstein Karl Sester"}
{"id": "16282", "title": "Achnaton", "context": "Život Náboženský reformátor a zakladateľ hlavného mesta Achetaton. Bol to „faraón revolucionár“, „kacírsky kráľ“ a „ chorobný fanatik“. Nebol ani vojak, ani diplomat a už vôbec nie básnik. Toto sú len niektoré jeho charakteristické črty z pera súčasných historikov. Na trón nastúpil po smrti Amenhotepa III. Celým menom sa volal Nefercheprure Vaenre Amenhotep. Do dejín však nevošiel ako Amenhotep IV., lebo v šiestom roku vlády sa tohto mena vzdal. Znamenalo totiž „Amón je spokojný“, ale Achnaton s tým nebol spokojný. Achnaton nakoniec uprel Amónovi aj božstvo a aj ostatným bohom s výnimkou Atona. Dal aj postaviť nové hlavné mesto Achetaton (Atonov obzor). Stál presne medzi Mennoferom (Memfidou) a Vesetom (Tébami). Dal si tam postaviť chrámy, paláce, oltáre a všetko ostatné. Toto utrácanie by sa dalo označiť za „faraónske“. Dnes sa toto územie volá el-Amarna. Achnaton „zaviedol kult Atona“ aj keď loď kráľovnej Teje sa volala „Aton žiari“. Thutmose IV. sa usiloval s podporou kultu Atona nábožensky zjednotiť obyvateľstvo etnicky rôznorodej Egyptskej veľríše. Sám Achnaton bol pred nástupom na trón Atonovým veľkňazom. O motívoch tejto reformy či revolúcie nezanechal Achnaton správu. Achnaton zaútočil na mocenské centrum, ktoré predstavoval Amónov chrám vo Wesete. Pod Amónovými štandardami oslobodili vasetskí králi Egypt spod nadvlády Hyksósov. Venovali mu preto podiel na vojnovej koristi, zväčšovali a zvelebovali jeho chrámy, obdarúvali ho pozemkami a otrokmi. Keďže Amónov majetok a na ostatných bohov sa darovalo menej, kňazi boli nahnevaní. Kňazi išli až tak ďaleko, že vyhlásili, že moc kráľa závisí od Amóna, čiže od nich. A preto sa chcel Achnaton zbaviť Amóna a spravil to veľmi jednoducho a zároveň geniálne: zobral im majetok a zrušil im Amóna. Po víťazstve sa utiahol do Achetatonu. Achnaton sa nepovažoval za boha na Zemi no považoval sa za veľkňaza. Zaoberal sa literatúrou a dokazuje nám to „Chválospev na Slnko“, ktorý patrí medzi najlepšie výtvory egyptskej poézie. Priam vystatovačne dával najavo svoju lásku k manželke Nefertiti (\"najkrajšej žene všetkých čias\") a tiež sa dával zobrazovať so svojimi deťmi (mal ich 6 – Meritaton, Meketaton, Aanchesenpaton, Nefernefruaton, Nefernefrure, Setepenré). Takto sa mohol správať akurát súkromník, rozhodne nie kráľ. V dvanástom roku vlády už nemal nikoho, už ani milovanú Nefertiti, s ktorou sa rozišli v zlom. Preto to využili Amónovi kňazi a pokúsili sa zosadiť Achnatona z trónu. Podrobnosti nepoznáme, ani okolnosti, za ktorých sa stal potom Achnatonov mladší brat Smenchkare jeho spolukráľom (zomrel po dvojročnej vláde, z nezistených dôvodov). Achnatonova vláda trvala 17 rokov a zabili ho asi dýkou alebo jedom. Ale ani toto nestačilo Amónovým kňazom. Zničili jeho hrob a múmiu asi zničili alebo ju spálili. Jeho hrob našiel A. Barsantim na pohrebisku v Darb el-Meleku. Najznámejšia Achnatonova socha stála v Karnaku dnes v Káhire. Dnes je dvojnásobne vyššia a vyniká svojou štylizáciou, ktorá zdôrazňuje jeho zoženštenosť. Dokazuje to i množstvo reliéfov z rôznych období jeho života."}
{"id": "105522", "title": "Fysei", "context": "Názory na fyzei Herakleitos Podľa Herakleita je fyzei príroda, prirodzenosť, vlastná povaha vecí, ktorá sa rada skrýva. Táles Podľa Tála väčšina tých, čo sa prví zaoberali filozofiou, si myslela, že počiatky vecí sú iba v podobe hmoty. Lebo to, z čoho sú všetky veci a z čoho ako z prvého vznikajú a do čoho ako posledného zanikajú, pričom podstata ostáva a menia sa len jej stavy, vyhlasujú za prvok a počiatok (arché) vecí, a to, že nič nevzniká, ani nič nezaniká, veria preto, lebo sú tej mienky, že sa takáto podstata (fysis) vždy zachováva. Teda musí byť určitá podstata, buď jediná, alebo viaceré, z ktorých všetko ostatné vzniká, zatiaľ čo ona sama ostáva zachovaná. Pravda, pokiaľ ide o počet a druh takého počiatku, nie sú všetci rovnakej mienky, Táles však, pôvodca takejto filozofie, hovorí, že je to voda (preto tiež hlásal, že zem spočíva na vode). Možno čerpal túto domnienku z pozorovania, že potrava všetkých vecí je vlhká a že z vlhka vzniká a ním sa živí aj samo teplo (to však, z čoho všetko vzniká, je počiatkom všetkého). Túto domnienku mal teda z tohto i z toho, že semená všetkých vecí majú vlhkú podstatu."}
{"id": "120677", "title": "Téby (Egypt)", "context": "Náboženské predstavy Pravdepodobne najstarším a pôvodným božstvom v oblasti Téb bol Montu, sokolí boh vojny a „pán Téb“. Dodnes boli objavené v tébskom okolí tri jemu zasvätené chrámy (lok. Armant, el-Tod a Medamud). Poslední panovníci 11. dynastie, ktorí z Téb pochádzali, mali jeho meno vo svojom ( Mentu hoptep – Montu je spokojný). Neskôr, možno počas 12. dynastie sa začal posun od Montua k Amonovi. Amenemhet, prvý panovník 12. dynastie bol nositeľom Amonovho mena ( Amen emhet — Amon je na vrchole). Amon reprezentoval skryté vlastnosti chaosu a objavoval sa už v Textoch pyramíd popri svojej partnerke Amonet. Stále nemáme predstavu ako sa stal hlavným božstvom Téb a neskôr celého Egypta. Predpokladá sa, že tento proces začal niekedy počas Strednej ríše a dosiahol vrcholu v období Novej ríše. Jeho najvyššou formou bolo spojenie so slnečným božstvom v podobe Amon-Rea, „kráľa bohov“. Spojením s jedným z najstarších božstiev Egypta bohom plodnosti Minom predstavoval Amon-Kamutefa. V širších náboženských predstavách mal za partnerku bohyňu Mut, božskú matku egyptského panovníka. S ňou mal syna Chonsa, boha Mesiaca. Spolu tvorili Tébsku triádu, uctievanú v tébskej oblasti a vo 4. hornoegyptskom kraji, ktorej bol zasvätený aj rozsiahli chrámový komplex v dnešnom Karnaku."}
{"id": "157335", "title": "Ranodynastické obdobie (Egypt)", "context": "Introduction  Ranodynastické obdobie alebo archaické obdobie alebo archaická doba alebo obdobie cenejských (tinidských) dynastií alebo tinidská ríša je obdobie dejín Egypta zodpovedajúce 1. a 2. dynastii (teda asi 3150/3000 – 2700/2600 pred Kr.). Niekedy medzi rokmi 3150 a 3100 pred Kr. sa podarilo jedinému vládcovi z Abydu zlomiť nezávislosť Dolného Egypta a zjednotiť Egypt od nílskej delty po prvý katarakt pri Asuáne. Podľa egyptského historika Manetóna bolo jeho meno Meni. Tento kráľ by mohol byť tou istou osobou ako Narmer z Narmerovej palety alebo vládca známy pre historikov ako Hor-Aha, nedostatok dokladov z tej doby a zmätenosť neskorších prameňov však znemožňujú presne určiť panovníkovu identitu. S istotou možno povedať len, že od zjednotenia prijali faraóni titul nebtej (Obe pani), ktorý sa vzťahuje na hornoegyptskú Nechbet a dolnoegyptskú Vadžet, ochranné bohyne dvoch zemí. Podľa Herodota založil Meni na pomedzí Horného a Dolného Egypta nové mesto, Memfis, ktoré sa stalo hlavným mestom zjednoteného kráľovstva, hádam preto, aby vybudovaním nového sídla Meni posilnil svoju autoritu a z bližšieho Memfisu mohol účinnejšie zasahovať proti odporu v Dolnom Egypte. Ako sa zdá, za jeho života a za vlády jeho nástupcov nebola jednotnosť Egypta istou záležitosťou a faraóni mnohokrát museli potláčať snahy o odtrhnutie delty až do nástupu 3. dynastie. K ich politike voči Dolnému Egyptu patrilo prijímanie severských princezien za hlavné manželky a výstavba kráľovských hrobiek v Hornom aj Dolnom Egypte. Za vlády ôsmich kráľov prvej dynastie a ďalších ôsmich kráľov dynastie druhej došlo v Egypte k všeobecnému rozvoju. Už pred Meniho zjednotením mali Egypťania svoju úradnícku vrstvu. Počas archaickej doby sa z úradníkov stal nástroj, ktorý dokázal udržať Egypt jednotný. Na konci 2. dynastie máme zmienky o výkonnom štátnom aparáte a o stabilnej zemi. Poľnohospodárstvo dokázalo vyprodukovať nadbytok potravín, ktoré boli predmetom obchodu so Sýriou a Palestínou. Piaty kráľ 1. dynastie, Den, za ktorého dosiahla svoj vrchol, podnikol vojenské ťaženie na Sinaj a zmocnila sa tamojších dolov. Bohatstvo Egypta, ktorý bol navyše chránený púšťou a o to bezpečnejší, podnietilo rozvoj písomníctva, umení aj remesiel. Začali sa vyrábať umelecké nádoby z rôznych druhov nerastov, predmety z tepanej aj odlievanej medi a vďaka objavu čapovaného spoju aj drevený nábytok a lode. Za vlády posledného kráľa 2. dynastie, Chasechemueja, došlo k pokroku v sochárstve. Jeho sochy, ktoré sa našli v Hierkanopoli, majú už typickú egyptskú podobu a stali sa vzorom pre zobrazovanie panovníka po nasledujúce tisícročia."}
{"id": "468483", "title": "Nemeth (priezvisko)", "context": "Známi nositelia Pozri v článku Nemeth."}
{"id": "293337", "title": "William Matthew Flinders Petrie", "context": "Odkaz Jeho svedomitá organizácia záznamov a štúdia artefaktov dala základ novým štandardom a postupom v archeológii. Raz povedal: „Verím, že skutočný vedecký prístup spočíva na zaznamenávaní a porovnávaní najmenších detailov.“ Bol prvý, ktorý používal v egyptológii časové radenie (seriácia) – spájal keramiku rôzneho tvaru a štýlu s periódami v historickom období. Táto metóda pomáha určiť chronológiu archeologických lokalít. Flinders Petrie je zodpovedný aj za školenie celej generácie egyptológov, vrátane Howarda Cartera, objaviteľa Tutanchamonovej hrobky. Ostáva však kontroverznou postavou kvôli svojim pro-eugenickým postojom a názorom v ďalších spoločenských témach, ktoré sa napr. objavujú v jeho polemikách s expertom Britského egyptologického múzea E. A. Wallisom Budgem. Budge tvrdil, že náboženstvo Egypťanov bolo v podstate rovnaké ako náboženstvá severovýchodnej a strednej Afriky. Väčšina jeho kolegov vrátane Petrieho však zastávala názor, že staroegyptské náboženstvo je výsledkom importu náboženských predstáv, ktoré na územie priniesla „kaukazská“ „dynastická rasa“ pri svojej invázii do Egypta v dávnom prehistorickom období, a tak priniesla tzv. faraónsku kultúru. Bol presvedčeným zástancom eugeniky. Veril, že nejestvuje niečo ako kultúrna alebo sociálna inovácia v ľudskej spoločnosti, ale všetky sociálne zmeny sú výsledkom biologických zmien, ako je napr. migrácia alebo násilný vpád a následné kríženie pôvodného obyvateľstva s dobyvateľom. Nikdy neprestal veriť v „dynastickú rasu“ a otvorene predpokladal, že to bola „kvalitná“ „kaukazská“ rasa, ktorá prenikla do Egypta z juhu v dávnom preddynastickom období a podmanila si „druhoradých“ obyvateľov, „vytvorila“ „mulatskú“ rasu, ktorá sa následne rozšírila po Egypte a krížením s „druhoradým“ domorodým obyvateľstvom pomaly uviedla „kvalitnejšiu“ dynastickú rasu do egyptských dejín. Petrie sa Budgeovmu názoru, v ktorom kládol pôvod starovekých Egypťanov do východnej Afriky, vysmieval a pokladal ich za nemožné a „nevedecké“, rovnako ako jeho žiaci. Je známe, že Petrie mal blízko k rôznym pravicovým skupinám s protidemokratickými myšlienkami, ktoré pôsobili v Anglicku. Tiež bol presvedčený o nadradenosti ľudí zo severu nad hispáncami a južanmi."}
{"id": "598520", "title": "Branislav Diďák", "context": "Plk. Branislav Diďák (*nar. 1972) je bývalý policajt, whistleblower o pomeroch a šikane policajtov v Policajnom zbore, v súčasnosti aktivista v oblasti komplexnej reformy Policajného zboru SR. Policajný zbor opustil na vlastnú žiadosť koncom roka 2017 na pozícii riaditeľa kynológie a hipológie Prezídia Policajného zboru PZ. Upozornil na zvláštne praktiky a ľudí, ktorí majú mať podchytených svojich policajtov následkom čoho na neho bývalý policajný prezident Tibor Gašpar podal trestné oznámenie. Naďalej s políciou aktívne spolupracuje ako súdny znalec."}
{"id": "239118", "title": "Jaroslav Ďaďo", "context": "Introduction Prof. Ing. Jaroslav Ďaďo PhD. ( 15. september 1954, Kňažia, dnes časť Dolného Kubína) je slovenský profesor na Katedre ekonomiky a manažmentu podniku Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici v študijnom odbore ekonomika a manažment podniku. Prof. Ďaďo je ženatý, má dve deti a žije v Banskej Bystrici."}
{"id": "597425", "title": "Kondela", "context": "Vedenie Vo vedení sú jej zakladatelia manželia Aneta a Miloš Kondelovci, na manažérskych pozíciách sú aj členovia rodiny: syn Miloš Kondela ml., dcéra Veronika Ferulíková a jej manžel Filip Ferulík. Obchodným riaditeľom je Martin Šúty."}
{"id": "555990", "title": "Branislav Diďák", "context": "Introduction Plk. Branislav Diďák ( nar. 1972) je bývalý policajt, whistleblower o pomeroch a šikane policajtov v Policajnom zbore, v súčasnosti aktivista v oblasti komplexnej reformy Policajného zboru SR. Policajný zbor opustil na vlastnú žiadosť koncom roka 2017 na pozícii riaditeľa kynológie a hipológie Prezídia Policajného zboru PZ. Upozornil na zvláštne praktiky a ľudí, ktorí majú mať podchytených svojich policajtov následkom čoho na neho bývalý policajný prezident Tibor Gašpar podal trestné oznámenie. Naďalej s políciou aktívne spolupracuje ako súdny znalec."}
{"id": "271642", "title": "Pavol Diňa", "context": "Introduction  Pavol Diňa ( 11. júl 1963) je bývalý slovenský futbalový útočník, odchovanec MFK Snina."}
{"id": "57387", "title": "Boby na Zimných olympijských hrách 2006", "context": "Introduction Slovensko v boboch reprezentovali: Milan Jagnešák, Viktor Rájek, Andrej Benda, Róbert Kresťanko a Branislav Prieložný"}
{"id": "471318", "title": "S2G Band", "context": "Členovia  Matúš Uriga – basgitara, manažér Jozef Bubnár – spev, texty Peter Dzurjanin – spev, elektrická gitara Matúš Dzurjanin – spev, klávesy (V súčasnosti sa venuje učeniu na ZŠ Bernolákova ul. vo Vranove nad Topľou) Marek Hrdinský – bicie nástroje Michal Brandýs – spev, husle hosťujúci členovia: Peter Tomko – akustická gitara Štefan Žembéry – elektrická gitara"}
{"id": "513328", "title": "Borik", "context": "Pozri aj  Borík Bôrik Boric"}
{"id": "23630", "title": "Vladimír Ďaďo", "context": "Introduction  Vladimír Ďaďo ( 25. september 1948) je slovenský politik, bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. Vladimír Ďaďo bol zvolený za poslanca NR SR vo volebnom období 2002-2006 za KSS. Bol členom Mandátového a imunitného výboru NR SR a Výboru NR SR pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie. Po volebnom neúspechu vo voľbách v roku 2006 bol po odstúpení celého vedenia strany na čele s predsedom Jozefom Ševcom 23. júna 2006 dočasne poverený vedením strany až do konania snemu. Kategória:Narodenia v 1948 Kategória:Slovenskí politici Kategória:Politici KSS Kategória:Predsedovia slovenských politických strán Kategória:Poslanci NR SR (2002 – 2006)"}
{"id": "516132", "title": "Velďák", "context": "Introduction  Velďák je priezvisko, pozri Velďák (priezvisko), napr.: Dana Velďáková ( 1981), slovenská atlétka, trojskokanka, sestra – dvojča Jany Jana Velďáková ( 1981), slovenská atlétka, skokanka do diaľky"}
{"id": "564261", "title": "Ľubomír Bajaník", "context": "Introduction Mgr. Ľubomír Bajaník , PhD. ( 23. apríl 1977, Zlaté Moravce) je slovenský televízny moderátor, spravodajca a redaktor. V súčasnosti je aj odborným asistentom na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave."}
{"id": "245502", "title": "Michal Kopčik", "context": "Životopis Členom Policajného zboru sa stal v roku 1991, kedy pôsobil v pohotovostnom útvare v Košiciach. V roku 1994 ukončil dôstojnícku školu v Bratislave. V rokoch 1994 až 1999 študoval na Prešovskej univerzite, v odbore personálneho manažmentu. V období rokov 1998 až 2004 pracoval na protidrogovom oddelení Národnej protidrogovej jednotky Policajného zboru v Prešove, neskôr v oblasti boja proti organizovanej kriminalite a boja proti nelegálnej migrácii taktiež v Prešove. 7. augusta 2006 bol vymenovaný za prvého viceprezidenta PZ SR. Od 1.6.2011 bude pôsobiť ako policajný pridelenec SR v Chorvátsku."}
{"id": "538433", "title": "Ján Balciar", "context": "Hodnostná kariéra Do prvej vojenskej generálskej hodnosti brigádny generál bol prezidentom Slovenskej republiky vymenovaný v roku 2013. 19. apríl 2016 generálmajor 2. máj 2017 generálporučík 26. apríl 2018 generál"}
{"id": "555992", "title": "Branislav Diďák", "context": "Iniciatíva Za lepšiu políciu Dňa 24. Apríla 2019 predstavil Diďák balík opatrení obsiahnutých v reforme slovenskej polície pod názvom Polícia pre 21. storočie, ktorých cieľom má byť \"transparentná, dôveryhodná a odborná polícia\". Iniciátorom reformy aj tlačovej konferencie je oficiálne Iniciatíva Za lepšiu políciu, ktorá združuje 20 odborníkov z radov Policajného zboru, hasičov, záchranárov a civilných zamestnancov ministerstva vnútra v rôznych jeho zložkách.Iniciatívu zastrešuje plukovník Branislav Diďák. Reforma slovenskej polície je rozdelená ako reforma navonok a reforma dovnútra. Opatrenia smerom navonok majú zabezpečiť politickú nezávislosť policajtov, verejnú kontrolu výberu funkcionárov a zvýšenie dôveryhodnosti v políciu. Pri reforme smerom dovnútra ide o presné pravidlá kariérneho postupu policajtov, ich odmeňovanie podľa výkonnostných kritérií, primeraný plat policajtov a rovnosť pred zákonom, aby aj policajti boli postihovaní za rôzne priestupky."}
{"id": "544315", "title": "Milan Lučanský", "context": "Pôsobenie v Policajnom zbore Svoju policajnú službu začal v roku 1989 ako frekventant PÚ VB pre SR Pezinok. V roku 1990 sa stal starším inšpektorom OO VB Liptovský Hrádok. Neskôr prešiel do Martina. Od roku 1997 bol starším referentom operatívneho oddelenia OKP KR PZ Žilina. V roku 2004 sa stal vedúcim oddelenia odhaľovania, odboru boja proti organizovanej kriminalite STRED Úradu boja proti organizovanej kriminalite. V roku 2008 sa stal riaditeľom odboru STRED Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ. V roku 2012 sa stal zástupcom riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite. Po nástupe vlády Ivety Radičovej z polície odišiel. V rokoch 2012 až 2016 bol 1. viceprezidentom Policajného zboru. V rokoch 2016 až 2018 bol generálnym riaditeľom SKIS MV SR. Počas svojho pôsobenia mal vyšetrovať Mikuláša Černáka. Podľa svojich slov sa mal podieľať na vyšetrovaní skupín okolo Ivana a Karola Mella či sýkorovcov. 7. októbra 2015 vláda schválila vymenovanie Milana Lučanského (vtedajšieho prvého viceprezidenta), viceprezidenta PZ Ľubomíra Ábela a Ivana Šefčíka, generálneho riaditeľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR do generálskych hodností. 26. novembra 2018 ich prezident Andrej Kiska do nich vymenoval. Prezident Policajného zboru Koncom mája 2018 bolo oznámené, že strana SMER-SD našla nástupcu dovtedajšieho prezidenta PZ, Tibora Gašpara. Lučanský bol považovaný za pravú ruku Roberta Kaliňáka. Prezidentom Policajného zboru je od 1. júna 2018. Na čele PZ by mal byť kým do platnosti nevstúpi zákon o výberovom konaní na tento post. Počas svojho pôsobenia odstavil riaditeľa NAKA od vyšetrovania Vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ako aj nariadil kontrolu po nesprávnom informovaní od NAKA ohľadne trestných podaní na organizátorov protestov Za slušné Slovensko. Minister vnútra Roman Mikulec Lučanského nechal vo funkcii kvôli spolupráci na boji proti koronavírusu. Následne by mala prebehnúť medzi nimi diskusia o Lučanského ďalšom pôsobení. 30. júna 2020 Lučanský oznámil, že podal žiadosť o uvoľnenie z funkcie k 31. augustu. Dôvodom malo byť, že si s ministrom vnútra Romanom Mikulcom a vedením ministerstva nerozumie. Vo svojom vyhlásení okrem iného napísal „Nemám ich dôveru a oni zase nemajú tu moju. Spolupráca musí byť založená na vzájomnom rešpekte. Uznávam, že vnímam Romana Mikulca ako korektného človeka, ale neuznávam ho ako ministra vnútra. Naše pohľady na ďalší chod polície sú rozdielne, naše názory na viacero tém sú odlišné.“ Odmietol tiež politizáciu funkcie policajného prezidenta. Po Lučanského odchode ho k 1. septembru 2020 dočasne nahradil Peter Kovařík."}
{"id": "50892", "title": "Martin Pado", "context": "Politická činnosť  1989 – jeden zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu v Michalovciach 1992 – jeden zo zakladateľov Hnutia za demokratické Slovensko, podľa vlastných slov sa však nestal členom 1995 – NDS, Demokratická únia po zlúčení 2000 – Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ) 24. október 2002 – 8. február 2006 - štátny tajomník ministerstva vnútra 8. február 2006 – menovaný za ministra vnútra po demisii dovtedajšieho ministra Vladimíra Palka ;Komunálna politika 2005 – zvolený za koalíciu SDKÚ, DS, SZS v okrese Michalovce za poslanca zastupiteľstva Košického samosprávneho kraja. Kategória:Narodenia v 1959 Kategória:Žijúci ľudia Kategória:Poslanci Košického samosprávneho kraja Kategória:Ministri vnútra Slovenskej republiky Kategória:Politici VPN Kategória:Politici NDS Kategória:Politici DÚ (1995) Kategória:Politici SDKÚ Kategória:Poslanci NR SR (2006 – 2010) Kategória:Poslanci NR SR (2010 – 2012) Kategória:Osobnosti z Michaloviec"}
{"id": "564548", "title": "Marcel Mihalik", "context": "Životopis Je dlhoročným mestským policajtom a predsedom Združenia náčelníkov obecných a mestských polícií Slovenska. Po zvolení do funkcie poslanca pokračuje ako náčelník mestskej polície v Piešťanoch. Požiadal však o poskytnutie pracovného voľna. Bol jedným z iniciátorov zavedenia výsluhových dôchodkov pre obecných a mestských policajtov. Je predsedom odborovej organizácie mestských a obecných polícií pri OZ Sloves. Politické pôsobenie Vo Voľbách do Národnej rady v roku 2020 získal na kandidátke OĽaNO 2 930 hlasov. V Národnej rade je podpredsedom Osobitného kontrolného výboru pre kontrolu činnosti NBÚ a členom Výboru Národnej rady pre obranu a bezpečnosť."}
{"id": "245504", "title": "Alexander Nejedlý", "context": "Životopis V roku 1984 ukončil Strednú priemyselnú školu v Žiline, v odbore požiarnej ochrany a v rokoch 1994 až 1999 absolvoval štúdium na Akadémii Policajného zboru v Bratislave, kde získal titul doktora práv. Spočiatku pracoval ako hasič v podniku Chemko Strážske, neskôr na Okresnej správe Zboru Požiarnej ochrany v Michalovciach. V roku 1996 sa stal veliteľom zmeny jednotky Zboru Požiarnej ochrany v Michalovciach. V roku 2006 sa stal riaditeľom Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zbor (HaZZ) u v Michalovciach. 14. júla 2008 bol vymenovaný za prezidenta Hasičského a záchranného zboru. Vo funkcii pôsobil až do 1. augusta 2011, keď bol prevelený na veliteľstvo Hasičského a záchranného útvaru hlavného mesta Bratislavy. Na prezídium HaZZ sa vrátil 1. mája 2012. V máji 2014 povýšíl prezident Ivan Gašparovič do hodnosti generála Alexandra Nejedlého ako vôbec prvého príslušníka Hasičského a záchranného zboru Minister vnútra Robert Kaliňák navhrnutie na povýšenie odôvodnil výraznou zásluhou Alexandra Nejedlého na reformách v zbore. Má ísť o poctu nielen Nejedlému, ale celému zboru."}
{"id": "535339", "title": "Vladimír Ďurišin", "context": "Policajná kynológia Bol dlhoročný riaditeľ odboru kynológie Prezídia Policajného zboru (v súčasnosti odbor kynológie a hipológie Prezídia Policajného zboru), ktorý zakladal v roku 1991. V tejto funkcii pôsobil až do roku 2010. Prispel k rozvoju policajnej kynológie na Slovensku uplatnením viacerých koncepčných projektov v systéme policajných činností, policajných služieb a policajných vied. Zaslúžil sa o založenie strediska klasického výcviku služobných psov v Malých Levároch a zriadenie strediska špecializovaného výcviku služobných psov v Bratislave. Inicioval systemizáciu funkcií psovodov na obvodných oddeleniach Policajného zboru, zriadenie oddelení služobnej kynológie na okresných a krajských riaditeľstvách Policajného zboru a znovuzriadenie skupín metódy pachových konzerv v Bratislave a v Košiciach. Prispel k založeniu oddelenia jazdnej polície v Košiciach. Súčasne mal zásluhu na etablovaní samostatného vyučovacieho predmetu \"Policajná kynológia a hipológia\" v bakalárskom štúdiu na Akadémii Policajného zboru v Bratislave. Zorganizoval viacero národných a medzinárodných kynologických konferencii a medzinárodných zvodov chovných psov a sučiek plemena nemecký ovčiak. Usporiadal v Európe prvú medzinárodnú súťaž policajných psov na vyhľadávanie výbušnín, prvé Majstrovstvá Európy policajných psov vo vyhľadávaní omamných a psychotropných látok (drog) a Majstrovstvá Európy policajných psov vo vyhľadávaní výbušnín."}
{"id": "456969", "title": "Jaroslav Demian", "context": "Introduction Ing. Jaroslav Demian ( 6. február 1963, Brezno) je bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. Jaroslav Demian bol zvolený za poslanca NR SR vo volebnom období 2012 – 2016 za SMER-SD. Bol podpredsedom Mandátového a imunitného výbor NR SR a členom Výboru NR SR pre financie a rozpočet."}
{"id": "538431", "title": "Ján Balciar", "context": "Život a vzdelanie Po skončení základnej a strednej školy v rodnom meste roku 1986 ukončil Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre a následne po skončení vojenskej služby roku 1987 nastúpil do služobného pomeru na oddelenie hospodárskej kriminality OS ZNB. Od roku 1990 pôsobil v Policajnom zbore SR kde zotrval až do roku 2003. Neabsolvoval žiadne klasické, vysoké vojenské vzdelanie. V športovej oblasti sa aktívne venoval džudu kde dosiahol majstrovský stupeň džuda-prvý dan. Je ženatý a s rodinou býva v meste Bratislava."}
{"id": "245501", "title": "Michal Kopčik", "context": "Introduction plk. Mgr. Michal Kopčik ( 9. december 1969, Prešov) je býval prvý viceprezident Policajného zboru."}
{"id": "573970", "title": "Štefan Hamran", "context": "Pôsobenie v Policajnom zbore V Policajnom zbore pôsobí od roku 1999 keď sa stal inšpektorom na Obvodnom oddelení PZ v Komárne. Pracoval tam do roku 2001. Od roku 2005 do roku 2008 bol hraničný splnomocnenec pre štátne hranice s Maďarskom a Poľskom na Odbore medzinárodnej a cezhraničnej spolupráce úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ. V rokoch 2008 až 2009 bol starší referent Jednotky zvláštnych zahraničných činností útvaru osobitného určenia Prezídia PZ. Pracoval na Zastupiteľskom úrade SR v Bagdade v Iraku v štátnej službe „zameranej na poskytovanie ochrany diplomatickému personálu“. V rokoch 2009 až 2010 bol veliteľom Jednotky zvláštnych zahraničných činností útvaru osobitného určenia Prezídia PZ. V rokoch 2011 až 2021 bol veliteľom Útvaru osobitného určenia Prezídia Policajného zboru. V tejto funkcii bol zvolený za predsedu medzinárodnej organizácie ATLAS, pre zabezpečenie „spolupráce špeciálnych protiteroristických jednotiek všetkých členských krajín EÚ, Islandu, Nórska a Švajčiarska“. Prezident Policajného zboru Hamran sa o funkciu prezidenta Policajného zboru uchádzal spolu so svojím predchodcom, Petrom Kovaříkom. Peter Kovařík 31. augusta 2021 oznámil, že vo vedení Policajného zboru k 15. septembru 2021 skončí. Ako prvá viceprezidentka mala po avizovanom odstúpení Petra Kovaříka Policajný zbor dočasne viesť 1. viceprezidentka, gen. Jana Maškarová. Vedením Policajného zboru bol nakoniec od 16. septembra 2021 dočasne poverený plk. Štefan Hamran. Minister vnútra vymenoval 31. marca 2022 do funkcie prezidenta Policajného zboru plk. JUDr. Štefana Hamrana. Oficiálne sa stal prezidentom Policajného zboru od 1. apríla."}
{"id": "428731", "title": "Tibor Gašpar", "context": "Policajný zbor Do služobného pomeru policajta bol prijatý 1. decembra 1993. V tom istom roku začal na Akadémii Policajného zboru v Bratislave špecializačné policajné vzdelanie. V rokoch 1993 až 1996 pôsobil ako vyšetrovateľ v Nitre, v rokoch 19961999 bol zástupcom riaditeľa Okresného úradu vyšetrovania PZ v Nitre. Následne pôsobil na Krajskom riaditeľstve PZ v Nitre, postupne prešiel až do funkcie I. zástupcu riaditeľa Krajského riaditeľstva v Nitre a súčasne riaditeľa Úradu justičnej a kriminálnej polície KR PZ v Nitre, v rokoch 20032005. Počas Dzurindovej druhej vlády bol v roku 2005 vymenovaný za riaditeľa Úradu boja proti korupcii. V tomto poste ostal aj počas nasledovnej vlády Roberta Fica. Do hodnosti generála bol 2. septembra 2008 menovaný prezidentom Ivanom Gašparovičom. V rokoch 2010 až 2011 bol opäť v službe Úradu justičnej a kriminálnej polície KR PZ v Nitre."}
{"id": "245500", "title": "Stanislav Jankovič", "context": "Životopis Členom Zboru národnej bezpečnosti sa stal v roku 1984. V roku 1988 ukončil dôstojnícku školu v Bratislave. V rokoch 1996 až 2001 študoval na Akadémii Policajného zboru v Bratislave, v odbore bezpečnostných služieb. V období rokov 2003 až 2006 pracoval ako zástupca riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave. 7. augusta 2006 bol vymenovaný za viceprezidenta PZ SR."}
{"id": "111745", "title": "Ján Packa (policajný funkcionár)", "context": "Introduction Gen. JUDr. Ján Packa ( 25. august 1956, Nitra) je bývalý prezident Policajného zboru, tento post zastával v rokoch 2006 až 2010."}
{"id": "245508", "title": "Róbert Károlyi", "context": "Životopis V roku 1985 ukončil Vojenské gymnázium SNP v Banskej Bystrici a následne v roku 1993 ukončil štúdium na Vysokej vojenskej pedagogickej škole v Bratislave. Po jej ukončení nastúpil do Vojenského útvaru Vajnory. Koncom roka 1995 sa stal príslušníkom Okresnej správy Zboru PO v Galante. Popri zamestnaní vyštudoval v rokoch 1996 až 2001 Akadémiu Policajného zboru v Bratislave. V roku 2002 sa stal vedúcim oddelenia požiarnej prevencie na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Galante. V roku 2004 sa stal riaditeľom Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Galante a následne v roku 2005 riaditeľom Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Trnave. 17. novembra 2008 bol vymenovaný do funkcie viceprezidenta HaZZ SR, z ktorej bol odvolaný v roku 2009. Po odchode z HaZZ naďalej pôsobí v oblasti požiarnej ochrany ako špecialista PO. V roku 2019 bol navrhnutý a zvolený za prezidenta Asociácie pasívnej požiarnej ochrany SR."}
{"id": "538432", "title": "Ján Balciar", "context": "Služobná kariéra Počas policajnej služby bol vedúcim oddelenia násilnej kriminality Odboru kriminálnej polície Okresného veliteľstva Policajného zboru v Rimavskej Sobote. Neskôr špecialistom oddelenia národnej protidrogovej jednotky. Plnil úlohy aj v iných spravodajských útvaroch v oblasti bezpečnostnej komunity SR. Prešiel výcvikom a kurzami aj zahraničných spravodajských služieb. V roku 2003 bol prijatý do služobného pomeru profesionálneho vojaka Ozbrojených síl SR a minister obrany ho vyčlenil na plnenie úloh organizačných zložiek Vojenského spravodajstva. Pracoval vo viacerých pozíciách vo Vojenskom spravodajstve. Od začiatku roka 2013 vykonával funkciu 1. zástupcu riaditeľa Vojenského spravodajstva. Riaditeľom Vojenského spravodajstva ministerstva obrany SR bol od roku 2016. 23. marca 2020 oznámil, že na vlastnú žiadosť končí. Funkcie sa vzdá k 31. marcu 2020."}
{"id": "555298", "title": "Pavol Nereča", "context": "Život V rokoch 19851989 absolvoval štúdium na Vojenskej strednej odbornej škole oznamovacej techniky v Novom Meste nad Váhom. Po vyštudovaní pracoval ako požiarnik (19901991) a následne ako starší požiarnik (19921996) na Okresnej správe zboru požiarnej ochrany v Nitre. V nadchádzajúcich dvoch rokoch pôsobil ako operačný dôstojník odboru požiarnej ochrany Krajského úradu v Nitre a v rokoch 19982001 zastával funkciu náčelníka oddelenia operatívno-technického príslušného odboru. Zároveň v rokoch 19962001 vyštudoval odbor riadenie v poľnohospodárstve so študijnou špecializáciou na krízový manažment na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. V rokoch 20012010 bol vedúcim oddelenia operatívno-technického Krajského riaditeľstva (KR) HaZZ v Nitre a jeho právnych predchodcov. 1. októbra 2010 bol vymenovaný do funkcie riaditeľa KR HaZZ v Nitre. 27. augusta 2019 ho ministerka vnútra Denisa Saková vymenovala do funkcie prezidenta HaZZ, čím nahradil gen. Alexandra Nejedlého, ktorý bol prezidentom od 1. mája 2012 do odchodu z funkcie na vlastnú žiadosť 26. augusta 2019."}
{"id": "473649", "title": "Detektív", "context": "Detektívi vo verejnej službe  Slovensko Štatút Mestskej polície Šahy umožňoval v rokoch 20042012 používať príslušníkovi vyšetrovacieho oddelenia pred hodnosťou oslovenie „detektív“."}
{"id": "464652", "title": "Zoznam slovenských nevojenských generálov", "context": "Rok vymenovania 1994  Generál prof. JUDr. Jaroslav Ivor, DrSc. (Policajný zbor) Generál Ing. Ladislav Pittner, Csc. Generál Štefan Lastovka (Prezident Policajného zboru SR)"}
{"id": "489601", "title": "Akcia Vír", "context": "Zdroje  30. výročie akcie Vír Mgr. Patrik Dubovský: Akcia \"Vír\""}
{"id": "590150", "title": "Pavol Dinka", "context": "Kontroverzie V januári 2009, krátko po zvolení Dinku do Rady pre vysielanie a retransmisiu počas prvej vlády Roberta Fica, obvinil novinár denníka SME Tomáš Bella Pavla Dinku z plagiátorstva, keď na blogu uviedol, že Dinkova kniha Slovenské masmédiá : Metódy manipulácie z roku 2008 obsahuje fragmenty jeho seminárnej práce z roku 2001. Vtedajší riaditeľ Transparency International Slovensko Gabriel Šipoš vyčíslil, že šlo približne o tretinu Bellovej práce, spolu 740 slov. Dinka sa bránil tým, že o Bellovom texte nevedel a úryvky označené ako plagiát pochádzajú od jeho známeho (v roku 2022 ho dodatočne identifikoval ako syna osvetového pracovníka Jozefa Pokorného), ktorý súhlasil s ich zverejnením v knihe, no neželal si byť uvedený ako ich autor. Šipoš tiež upozornil na to, že si Dinka pod pseudonymom Jozef Pálenický napísal recenziu tejto knihy pre časopis Záhorák , ktorá bola kópiou jej úvodu. Informáciu následne zverejnil aj denník SME s tým, že Dinka Bellov text použil už v roku 2007, v článku „Nevyvážená ‚tlačenka‘ tlačových médií“, publikovanom v časopise Slovenské pohľady , rovnako pod pseudonymom J. Pálenický. Svoj pohľad na kauzu Dinka opísal v knihe Žurnalisti – lovci vo svorke z roku 2010. Na ďalší prípad plagiátorstva upozornil denník Pravda , podľa ktorého Dinka v publikácii Voda a chlad (2008) bez priznania autorstva použil tri strany textu z práce lekára a otužilca Jozefa Makaia. Podľa Dinku Makai s uverejnením svojho textu v knihe súhlasil, ten však toto vysvetlenie odmietol. Dinka sa neskôr bránil tým, že išlo o „všeobecne platný a vo svete akceptovaný návod na prvú pomoc pri podchladení organizmu“ ."}
{"id": "428732", "title": "Tibor Gašpar", "context": "Policajný prezident Tibor Gašpar bol 15. mája 2012 vymenovaný za prezidenta Policajného zboru ministrom vnútra Robertom Kaliňákom. Vo funkcii nahradil Jaroslava Spišiaka. V septembri 2013 sa stalo kontroverzným Gašparovo menovanie nového riaditeľa Národnej kriminálnej agentúry. Novovymenovaný Daniel Goga mal byť spoluzodpovedný za nevydarenú policajnú akciu v Leviciach, pri ktorej v auguste 2008 zomreli dvaja ľudia, civilista Ivan Rigo a policajt Róbert Vida. Po akcii Goga odstúpil z funkcie zástupcu krajského riaditeľa Policajného zboru v Nitre, odstúpil tiež krajský riaditeľ Ján Štark a riaditeľ krajskej kriminálky Mário Machovec. Po vyšetrení incidentu vtedajší policajný prezident Ján Packa povedal: „Akciu v Leviciach sme dôkladne vyšetrili a vyšlo nám, že osoby prítomné priamo na akcii niesli 70 percentný podiel viny a ich nadriadení 30 percentný podiel.“ Iné kontroverzné opatrenie bolo, že vyšetrovanie ohovárania ministra Jána Počiatka novinárom Martinom Daňom nebude vykonávať vyšetrovateľ okresného policajného zboru, ale priamo vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry. Ako policajný prezident tiež podpísal vyhlásenie NEF Hospodárskeho klubu o migrácii. Vo vyhlásení sa hovorí: „Dnes sme dokonca svedkami ako sa Európania stávajú nevoľníkmi vo vlastnej krajine aj vďaka uplatňovaniu „ľudskoprávnemu imperializmu“ zo strany protinárodne orientovaných štruktúr.“ Autori vyhlásenia plánujú politickú činnosť, ako predstaviteľ polície by mal Gašpar byť apolitický. Vyjadrenie od neho žiadali predseda MOST – HÍD Béla Bugár a ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská. 23. januára 2017 sa Gašpar stretol s prezidentom Andrejom Kiskom, ktorý od neho tiež požadoval vysvetlenie. Ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi (SMER-SD) Gašparov podpis neprekážal. Gašpar sa k vyhláseniu odmietol vyjadriť. Ako prezident Policajného zboru získaval v roku 2017 priemerne 4435 eur. Koniec vo funkcii policajného prezidenta Tibor Gašpar je švagrom majiteľa nitrianskej bezpečnostnej firmy Bonul Miroslava Bödöra. Ján Kuciak v článku z apríla 2017 upozornil na firmy personálne prepojené na Bödörovho syna Norberta, ktoré získali dotácie a štátne zákazky za niekoľko miliónov eur. Aj preto po vražde Kuciaka žiadali v marci 2018 účastníci protestov Za slušné Slovensko odchod Gašpara z vedenia polície. Okrem pochybení na začiatku vyšetrovania vraždy ich znepokojoval aj fakt, že na mieste činu sa nachádzal šéf Národnej kriminálnej agentúry NAKA Róbert Krajmer, o ktorom Kuciak priamo písal. Po tlaku verejnosti sa od vtedajšieho ministra vnútra Tomáša Druckera očakávalo, že vyvodí dôsledky aj v Policajnom zbore a prispeje k odstúpeniu Tibora Gašpara. Drucker sa v apríli 2018 zotavoval v nemocnici a odďaľoval rozhodnutie vo veci policajného prezidenta. Nakoniec sám odstúpil a Tibor Gašpar sa s predsedom vlády Petrom Pellegrinim dohodol, že do 31. mája 2018 rezignuje z postu policajného prezidenta. Na margo svojej vlastnej rezignácie sa Gašpar vyjadril nasledovne: „Jasné, že som počítal s tým, že k tomuto kroku dôjde, nie som naivný, mám dosť rokov“ (23. apríla 2018 oslávil svoje 56 narodeniny). Vo svojej funkcii bol teda 2207 dní, čím sa stal najdlhšie slúžiacim prezidentom zboru. Nová ministerka vnútra Denisa Saková potom oznámila, že nástupcom Gašpara bude šéf policajnej inšpekcie Milan Lučanský, ktorý bol menovaný dočasným prezidentom PZ 1. júna 2018."}
{"id": "428793", "title": "Úrad boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru", "context": "Činnosť Úradu Úrad sídlil v Bratislave, okrem nej mal ďalšie 3 regionálne odbory: Západ (v Nitre), Stred (v Banskej Bystrici) a Východ (v Košiciach) s 5 vysunutými pracoviskami, ktoré spolu pokrývali všetky kraje Slovenska. Pri menovaní nového policajného prezidenta, Tibora Gašpara v máji 2012 minister vnútra Robert Kaliňák oznámil zámer zlúčiť Úrad boja proti korupcii s Úradom boja proti organizovanej kriminalite a vytvoriť \"úrad na riešenie závažnej hospodárskej kriminality\". Tento zámer bol uskutočnený v decembri 2012 kedy vznikla Národná kriminálna agentúra. V rokoch 2005 až 2010 bol riaditeľom úradu Tibor Gašpar. V roku 2011 pracovalo na Úrade 154 príslušníkov Policajného zboru. V období 2010 až 2012 úrad viedol Peter Kovařík. Riaditeľom úradu v auguste 2012 bol plk. JUDr. Ján Bajla."}
{"id": "211796", "title": "Policajný zbor", "context": "Vedenie Policajného zboru Súčasným dočasným prezidentom Policajného zboru je od 20. septembra 2021 plk. Štefan Hamran. 11. januára 2022 si Štefan Hamran vybral nového prvého viceprezidenta: stal sa ním doterajší poverený šéf NAKA Branko Kišš. Druhým policajným prezidentom sa stal Damián Imre z Lynx Commanda, špeciálneho protiteroristického útvaru ( Útvar osobitného určenia ). Bývalí prezidenti Policajného zboru Hamranov predchodca, Peter Kovařík sa dočasným prezidentom stal 1. septembra 2020. Nahradil Milana Lučanského, ktorý odišiel k 31. augustu 2020, Lučanský vo funkcii pôsobil od roku 2018. 28. septembra 2020 minister vnútra Roman Mikulec vypísal výberové konanie na miesto prezidenta. 9. decembra 2020 Ministerstvo vnútra zverejnilo, že o funkciu prezidenta mali záujem 4 kandidáti, ale dvaja z nich nevyhoveli podmienkam. Do ďalšieho kola postupúpili Peter Kovařík a veliteľ Útvaru osobitného určenia Štefan Hamran. Bývalý prezident Tibor Gašpar plánoval reformu špecializovaných útvarov, ktorá mala znížiť duplicitu niektorých funkcií. Chcel vymeniť technické zabezpečenie PZ. Minister vnútra Robert Kaliňák \"plánuje, že polícia čo najviac zbaví občanov tzv. dennej kriminality - vykrádania bytov, chát a motorových vozidiel. Okrem toho chcú viacerými prostriedkami zvýšiť autoritu niektorých priestupkov v občianskom spolunažívaní, najmä na východnom Slovensku.\" Tibor Gašpar sa s predsedom vlády Petrom Pellegrinim dohodol, že do 31. mája 2018 rezignuje z postu policajného prezidenta. Vo svojej funkcii mal teda byť 2207 dní, čím sa stane najdlhšie slúžiacim prezidentom zboru. Zoznam bývalých prezidentov Policajného zboru plk. František Krajča, policajný prezident od 18.8.1992 do 16.3.1994, bol teda vo funkcii 575 dní gen. Štefan Lastovka (od 16. marca 1994 do 3. januára 1995, 293 dní) plk. Jozef Holdoš (od 3. januára 1995 do 1. júla 1997, 910 dní) plk. Peter Nemec (od 1. júla 1997 do 2. novembra 1998, 489 dní) gen. Ján Pipta (od 3. novembra 1998 do 31. mája 2001, 940 dní) plk. Pavel Zajac (od 1. júna 2001 do 29. októbra 2002, 515 dní) plk. Anton Kulich (od 30. októbra 2002 do 7. augusta 2006, 1377 dní) gen. Ján Packa (od 8. augusta 2006 do 17. júla 2010, 1439 dní) plk. Jaroslav Spišiak (od 19. júla 2010 do 15. mája 2012, 666 dní) Prvým viceprezidentom bol plk. JUDr. Ján Vaľo. gen. Tibor Gašpar (od 15. mája 2012 do 31. mája 2018, 2207 dní) gen. Milan Lučanský (od 1. júna 2018 do 31. augusta 2020, 822 dní) plk. Peter Kovařík (dočasne od 1. septembra 2020 do 27. januára, trvalo od 28. januára do 31. augusta 2021, 365 dni) plk. Štefan Hamran (dočasne od 20. septembra 2021 do 31.3.2022, 193 dní; trvalo od 1. apríla 2022 - súčasnosť)"}
{"id": "428792", "title": "Úrad boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru", "context": "Introduction Sídlo na Račianskej 45 v Bratislave Úrad boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru bol \"špecializovaný útvar Policajného zboru\" zameraný na odhaľovanie trestných činov prijímania úplatku, podplácania, nepriamej korupcie a volebnej korupcie. Úrad nemal kompetencie v prípade korupcie príslušníkov Policajného zboru, úlohu prebrala Sekcia kontroly a inšpekčnej služby MV SR."}
{"id": "598525", "title": "Artona", "context": " upozornenie    Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na použité zdroje a môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné overiť.Pomôžte Wikipédii a [edit doplňte do článku] citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.\n ()Kategória:Wikipédia:Chýbajúce referencie\nArtona je sesterský label spoločnosti Ultraphon zameriavajúci sa na vydávanie lacných šelakovych platní. Repertoár však nevznikal priamo pre tento label, ale bol odsunutý z vydania Ultraphonu buď technickou, alebo interpretačnou nedokonalosťou nahrávky."}
{"id": "271672", "title": "Iónia", "context": "Zdroje  Mikrasiatika Chronika, Enosis Smyrneon, Athina Ellas 1980. "}
{"id": "109530", "title": "Metaontológia", "context": "Introduction  Metaontológia (gr.) je teória, ktorá analyzuje a porovnáva ontológiu. Podľa niektorých autorov (Willard Van Orman Quine, Simons) môže adekvátna metaontológia umožniť hlbšie nahliadnuť do povahy ontológie."}
{"id": "109782", "title": "Grécke myslenie", "context": "Introduction  Grécke myslenie sa vyznačuje tým, že takmer každý grécky mysliteľ je zároveň predstaviteľom nového typu myslenia. Po prírodnej filozofii milétskej školy prichádzajú pytagorovci s objavom matematickej filozofie, zatiaľ čo eleati sú prví myslitelia, ktorí nastoľujú ideál logickej filozofie. Herakleitos stojí na rozhraní medzi kozmologickým a antropologickým myslením. Hoci sa ešte stále vyjadruje ako prírodný filozof a patrí medzi \"starých fyziológov\", je presvedčený, že nemožno preniknúť do tajomstva prírody, ak nepreskúmame tajomstvo človeka. Ak sa chceme zmocniť skutočnosti a pochopiť jej zmysel, musím splniť požiadavku sebareflexie."}
{"id": "126666", "title": "Grécka hudba obdobia antiky", "context": "Introduction Vyučovanie kythary Grécka hudba obdobia antiky je obsahom a rozsahom veľká a mnohostranná. Je odrazom niektorých osobitých momentov sociálneho a kultúrneho života starovekých Grékov, tiež aj prvou vyvinutou a ucelenou hudobnou kultúrou a svojimi hodnotami položila základy celej ďalšej európskej hudobnej kultúre."}
{"id": "114166", "title": "Filozofický text", "context": "Príklady filozofického textu  Platon: Podobenstvo jaskyne"}
{"id": "212269", "title": "Číslo (filozofia)", "context": "Pytagoreizmus Číslo je v pytagoreizme kľúč k pochopeniu zákonov kozmu, symbol božieho usporiadania sveta. Objav, že chvejúce sa struny, ktorých dĺžky vyjadrujú jednoduché číselné vzťahy, vydávajú príjemne znejúce akordy, viedol k formulovaniu pojmu harmónie v dnešnom zmysle a bol zároveň prvým krokom na ceste k matematickému prístupu k svetu. Podľa toho možno vyjadriť každú formu číslami (\"Všetko je číslo\"), ktoré sú skryté vo všetkých javoch sveta ako \"božské archetypy\" (praprincípy) a ktoré sa človeku vyjavia pri dôkladnom štúdiu vesmíru. To ukazuje napr. aj známe Pytagorova veta obdivuhodnom vzťahu štvorcov nad stranami pravouhlého trojuholníka."}
{"id": "103806", "title": "Deontológia", "context": "Introduction  Deontológia (gr.) je časť etiky, ktorá skúma povinnosť, morálnu požiadavku, normu, to, čo sa má (Sollen). Výraz deontológia zaviedol Jeremy Bentham. Deontologická etika pri rozlišovaní dobra a zla nahliada na úmysel, nie na výsledok resp. dôsledok morálne posudzovaného konania, preto sa dá povedať, že je v protiklade k teleologickej alebo konzekvencialistickej etike. Kantova etika sa považuje za deontologickú, čo možno ľahko pochopiť z jeho kategorického imperatívu."}
{"id": "109405", "title": "Nesmrteľnosť duše človeka (Platón)", "context": "Introduction  Nesmrteľnosť duše človeka podľa Platona spočíva v tom, že vždy znovu vzniká, že nikdy nezaniká. Preto je potrebné čo najzbožnejšie prežiť svoj život. Keďže je nesmrteľná a vždy znovu vzniká a keďže to všetko videla, čo je tu a čo v Háde, niet ničoho, čo by nepoznala, preto nie je čudné, že môže si spomenúť na to, čo už prv vedela. Keďže celá priroda je súrodá a duša pozná všetky veci, nič to, keď si človek spomenie iba na jednu - čo ľudia nazývajú učením sa - aby potom sám našiel všetky ostatné, ak je odvážny a neúnavný v hľadaní, lebo hľadanie a poznávanie je vlastne anamnéza."}
{"id": "109870", "title": "Novopytagoreizmus", "context": "Introduction  Novopytagoreizmus je smer antickej filozofie počnúc 1. storočím, ktorý obnovil a pod vplyvom orientálneho náboženstva modifikoval pytagoreizmus, ktorý spájal s prvkami rôznych gréckych filozofém. Jeho špekulácie sa nesú v teozofickom a teurgickom duchu. Novopytagoreizmus pripisoval hodnotu mystike čísel. Novopytagoreizmus do seba pojal okrem prvkov pytagoreizmu aj prvky platonizmu (vznikol v dosť blízkom spojení so stredným platonizmom) aristotelizmu, stoicizmu, orientálneho a gréckeho náboženstva. Platonizujúci novopytagoreizmus považuje za hlavný princíp jestvovania rozum ako absolútny, aktívny, prvotný činiteľ, ktorý si podriaďuje všetko materiálne a relatívne. Pytagoreizmus, ktorému boli bližšie stoické predpoklady, uznával rozum za základ všetkého sucna, ale ho nevylučoval zo skutočnosti materiálneho sveta a - hlásajúc materializujúci monizmus - považoval svet za harmonické rozvinutie imanentného usporadujúceho prvku. V hľadaní šťastia sa tento smer pokúša premeniť na akési mysticko-racionalizované náboženstvo. Požiadavka striedmosti, pokánia a morálnej prípravy na príchod vykupiteľa, ktorý novopytagorejci predpovedali, mala silný vplyv na vtedajšieho ideovo dezorientovaného človeka. Človek, podľa novopytagoreizmu, má odhaľovať modely vysvetlenia princípov stavby sveta a každej v ňom jestvujúcej veci v rozume demiurga, ktorý vládne nad vznikom a zánikom bytia. Týmto odhaľovaním človek spolupracuje s demiurgom a pomáha mu normovať vonkajší svet."}
{"id": "109688", "title": "Platónova noetika", "context": "Introduction  Platonova noetika je Platónova teória poznania. Poznávacím nástrojom duše je rozum, nús (NÚS); poznateľnosťou sa vyznačujú predmety rozumového poznania (TA NOÉTA). Miera poznateľnosti je totožná s mierou súcnosti. Dokonale poznateľné je to, čo dokonalé je (TO ONTÓS ON), skutočné súcno, idea; úplne nepoznateľné je nesúcno (TO MÉ ON); nedokonale poznateľné je to, čo je urpostred medzi súcnom a nesúcnom, čo sa deje (TO GIGNOMENON), t. j. v čom je vznik a zánik, svet zmyslových javov. Táto súvsťažnosť medzi mierou súcnosti a mierou poznania je základ Platonovej noetiky. Na označenie dokonalého poznania, GNÓMÉ, používa Platón sprvu obvykle slovo EPISTÉMÉ vedenie , neskôr slovo NÚS rozum ; poznanie nedokonalé je DOXA zdanie , mienenie , a úplné nepoznanie je AGNOIA neznalosť . Pre označenie poznávania ideí nepoužíval Platon jeden ustálený názov, práve tak, ako ho nemal ani pre označenie samých ideí. "}
{"id": "598526", "title": "Radoslav Tybor", "context": "Radoslav Tybor začínal s hokejom v klube MHK Dubnica nad Váhom. V dorasteneckom veku prestúpil do susednej Dukly Trenčín. Premiéru v Extralige absolvoval v reprezentácii Slovenska do 20 rokov, ktorá v tom čase niesla oficiálny názov HK VSR SR 20. Z projektu HK VSR 20 sa dostal na Majstrovstvá sveta do 20 rokov, ktoré sa konali v kanadskej Ottawe. Slovenskí juniori tam skončili na 4. mieste, keď v boji o bronz podľahli reprezentácii Ruska. Po Juniorských Majstrovstvách sveta, kde odohral 7 stretnutí, dohral koniec sezóny v klube Dukla Trenčín. \nV Dukle Trenčín odohral ďalšie 4 sezóny. V sezóne 2009/10 sa stal najlepším strelcom klubu po základnej časti za 19 gólov. Najlepším strelcom v Dukle Trenčín sa stal aj v nasledujúcej sezóne, keďď zaznamenal v základnej časti tiež 19 gólov, tak ako v minulej sezóne. V tejto sezóne sa stal, ale aj najlepším strelcom v Dukle Trenčín aj v play-off, kde sa stal zároveň aj najlepším nahrávačom a najproduktívnejším hráčom v kanadskom bodovaní. V nasledujúcej sezóne zaznamenal v Dukle Trenčín po základnej časti najviac bodov v kanadskom bodovaní. S klubom získal bronzovú medailu. Tú štvrtú, ktorou bola sezóna 2012/13, ale dohral v českej Extralige za klub HC Pardubice. V každej z týchto sezón hral za reprezentáciu Slovenska prípravné stretnutia, ale do konečnej nominácie na Majstrovstvá sveta sa nedostal. Na Majstrovstvá sveta sa prebojoval až v sezóne 2013/14, ktoré sa konali v Bielorusku. Túto sezónu odohral celú za klub HC Pardubice. V Pardubiciach hrával až do polovice sezóny 2015/16, ktorú dokončil v tíme HC Třinec. Sezónu 2016/17 začal v Dukle Trenčín, ale po 17 stretnutiach prestúpil do klubu HC Vítkovice Ridera."}
{"id": "43229", "title": "Rastislav Pavlikovský", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v HK Spartak Dubnica, v extralige debutoval v sezóne 1993/94 v Dukle Trenčín. V priebehu ročníka 1995/96 odišiel do zámoria (OHL), ďalšiu sezónu znovu pôsobil v Trenčíne spolu s bratom, mužstvo získalo majstrovský titul po víťazstve nad HC Košice. Potom odohral tri roky v nižších zámorských súťažiach (IHL a AHL). Bol draftovaný v roku 1998 Ottawou Senators v 9. kole z 246. miesta. Ročník 2000/01 začal vo fínskom Jokerite, dokončil vo švédskom HV71 Jönköping. V tomto mužstve pôsobil aj ďalšiu sezónu, počas ktorej musel brať tabletky proti bolesti kvôli zranenému ramenu. Po MS 2002 absolvoval operačný zákrok vo Švédsku, ktorý však nepomohol a tak 5. augusta 2002 podstúpil artroskopickú operáciu u lekára slovenskej reprezentácie MUDr. Dalimíra Jančoviča a MUDr. Vladimíra Ľuptáka. Pred ročníkom 2002/03 podpísal zmluvu s mužstvom NHL Minnesota Wild, kvôli potrebnej rekonvalescencii však nemohol absolvovať prípravný kemp mužstva. Vedenie klubu ho po uzdravení poslalo do farmárskeho tímu Houston Aeros (AHL), kde zotrval celú sezónu, mužstvu pomohol vybojovať Calderov pohár. Ďalšie tri roky odohral v Elitserien (Leksands IF, Mora IK a MoDo Hockey). Pred ročníkom 2006/07 uzavrel kontrakt so švajčiarskym Zürich SC Lions, kde odohral dve sezóny, v úvode druhej mal opäť problémy s ramenom a niekoľko zápasov vynechal. Mužstvo získalo majstrovský titul, vedenie mu však neponúklo novú zmluvu. Pred ročníkom 2008/09 ho angažoval ruský klub Sibir Novosibirsk z KHL, od ďalšieho pôsobil opäť vo Švédsku, v Elitserien aj Allsvenskan. Sezónu 2013/14 začal v Dukle Trenčín, po 12 zápasoch prestúpil do KalPa Kuopio vo fínskej SM-liige. Pred sezónou 2016/17 sa stal členom obnoveného kádra mužov MHK Dubnica nad Váhom v 2. hokejovej lige SR. S klubom vyhral ligu. Klub zároveň postúpil do Budiš 1. hokejovej ligy SR. Klubová štatistika Sezóna Klub Liga Základná časť Play-off Z G A B TM +/- Z G A B TM +/- 1993/94 Dukla Trenčín SE 3 0 1 1 1994/95 Dukla Trenčín SE 14 0 7 7 6 1 1 2 0 1995/96 Dukla Trenčín SE 20 5 3 5 8 4 Dukla Trenčín SE 20 22 5 2 7 24 Dukla Trenčín B 1. SHL 7 2 5 7 4 Sault Ste. Marie Greyhounds OHL 13 0 3 3 1996/97 Dukla Trenčín SE 42 10 13 23 44 1997/98 Dukla Trenčín SE 3 2 1 3 0 Dukla Trenčín EHL 1 0 0 0 Las Vegas Thunder IHL 1 0 0 0 0 Utah Grizzlies IHL 74 17 29 46 54 +12 2 0 0 0 6 1998/99 Cincinnati Cyclones IHL 31 4 12 Cincinnati Mighty Ducks AHL 36 12 23 35 59 +12 2 0 1 1 4 -1 1999/00 Grand Rapids Griffins IHL 15 0 5 5 24 Philadelphia Phantoms AHL 12 4 7 11 8 Cincinnati Mighty Ducks AHL 17 3 5 8 10 2000/01 Jokerit Helsinki SM-liiga 7 0 1 1 0 HV71 Jönköping Elitserien 23 6 8 14 93 2001/02 HV71 Jönköping Elitserien 46 14 16 30 102 -1 8 2 2 4 6 0 2002/03 Houston Aeros AHL 44 14 13 27 47 +4 23 3 10 13 18 +3 2003/04 Leksands IF Elitserien 34 7 15 22 57 Leksands IF baráž 10 1 3 4 6 2004/05 Mora IK Elitserien 38 12 22 34 44 2005/06 Modo Hockey Elitserien 48 10 22 32 42 +4 5 1 1 2 14 -2 2006/07 Zürich SC Lions NLA 43 9 26 35 7 1 2 3 8 2007/08 Zürich SC Lions NLA 23 6 9 15 2008/09 Sibir Novosibirsk KHL 46 5 12 17 56 2009/10 HC Litvínov ČE 2 0 0 0 4 Örebro HK Allsvenskan 23 6 11 17 14 2010/11 AIK IF Stockholm Elitserien 44 6 14 20 18 +10 8 1 3 4 10 -3 2011/12 Mora IK Allsvenskan 11 4 7 11 2 AIK IF Stockholm Elitserien 24 2 5 7 24 -1 5 0 1 1 6 -1 2012/13 Linköping HC Elitserien 10 1 1 2 2 -6 10 0 1 1 2 -4 2013/14 Dukla Trenčín SE 12 3 12 15 16 KalPa Kuopio SM-liiga 15 0 2 2 8"}
{"id": "574063", "title": "Martin Haba", "context": "Florbalová kariéra So športom začínal v klube 1. SC Malacky, odkiaľ neskôr prestúpil do extraligového tímu Tsunami Záhorská Bystrica, s ktorým vybojoval titul ako v juniorskej, tak i v seniorskej súťaži. So slovenskou florbalovou reprezentáciou sa v roku 2019 predstavil na turnaji Polish Open. Toho roku sa zúčastnil taktiež letnej prípravy vtedy úradujúceho majstra českej extraligy 1. SC TEMPISH Vítkovice. Napriek tomu, že celú profesionálnu kariéru strávil medzi tromi tyčami, príležitostne si rád zahrá aj v útoku. V poli sa predstavil na florbalovom turnaji Malacky Street Floorball Cup, kde jeho mužstvo obsadilo konečné tretie miesto a k tomuto umiestneniu prispel viacerými gólmi. Reprezentoval taktiež Gymnázium Alberta Einsteina na viacerých stredoškolských turnajoch v Bratislave, kde vytvoril brankárske duo spoločne s Martinom Loffayom. Keď bránkovisko prepustil kolegovi, chopil sa hokejky a so spolužiakmi Henrichom Havrillom i Martinom Durdiakom bol členom útočnej formácie."}
{"id": "61834", "title": "Roman Veber", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v Slovane Bratislava, kde odohral päť sezón v česko-slovenskej lige a dve v slovenskej extralige. Od sezóny 1999/00 hral v Nemecku, prevažne v nižších súťažiach. Kariéru ukončil v ročníku 2008/09, keď hral za HC ’05 Banská Bystrica v slovenskej extralige a HK Ružinov (1. SHL). Klubová štatistika Sezóna Klub Liga Základná časť Play-off Z G A B TM +/- Z G A B TM +/- 1994/95 Slovan Bratislava SE 21 0 6 6 44 +20 1995/96 Slovan Bratislava SE 39 3 8 11 10 +1 1996/97 HC Olomouc ČE 49 4 7 11 20"}
{"id": "250049", "title": "Mário Bližňák", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v Dubnici, kde si prvýkrát zahral aj medzi seniormi. V roku 2005 ho draftoval klub Vancouver Canucks v 7. kole ako 205. v poradí. Po sezóne odišiel do zámoria, kde hrával tri sezóny vo WHL v klube Vancouver Giants, s ktorým v roku 2007 vyhral Memorial Cup. V sezóne 2008/2009 hral za klub Manitoba Moose, kde v 64 zápasoch 7 gólov a 16 bodov, čím sa zaradil na druhé miesto medzi nováčikmi. S klubom sa dostal do finále Calder Cupu, kde však prehral s klubom Hershey Bears. Prvý duel v NHL odohral 30. októbra 2009, keď s číslom 62 nastúpil v zápase proti Anaheimu. 11. novembra 2010 v zápase v Ottawe strelil svoj premiérový gól v NHL, ktorý bol zároveň aj jeho prvým bodom v tejto súťaži. Sezónu 2011/2012 odohral v klube HC Sparta Praha. Po skončení sezóny podpísal dvojročnú zmluvu so Slovanom Bratislava. 31. októbra 2019 ukončil v dôsledku zranenia svoju aktívnu hráčsku kariéru."}
{"id": "469625", "title": "Radoslav Tybor", "context": "Introduction  Radoslav Tybor ( 23. november 1989) je slovenský hokejový útočník hrajúci na pozícii pravého krídla. Je odchovancom klubu MHK Dubnica nad Váhom."}
{"id": "97768", "title": "Július Šupler", "context": "Hráčska kariéra S hokejom začínal v rodnom Poprade, neskôr pokračoval v Liptovskom Mikuláši (oba vo vtedajšej 1. slovenskej národnej hokejovej lige). V rokoch 1970 – 1972 bol hráčom Slovana Bratislava a 1972 – 1976 VSŽ Košice."}
{"id": "82597", "title": "Ľubomír Vaic", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v Spišskej Novej Vsi. Po vzniku slovenskej extraligy hral za HK Poprad, pred sezónou 1996/97 ho angažovali HC Košice, kde získal majstrovský titul po finálovom víťazstve nad Duklou Trenčín. Bol draftovaný Vancouverom Canucks v roku 1996 celkovo z 227. miesta. V NHL odohral 9 stretnutí v sezónach 1997/98 a 1999/00, viac vo farmárskej AHL za mužstvo Syracuse Crunch. Ročník 2000/01 odohral v DEL v mužstve Eisbären Berlin, ďalší začal v českom HC Vsetín a v jeho priebehu prestúpil do SaiPa Lappeenranta vo fínskej SM-liige. Počas sezóny 2003/04 bol hráčom Metallurgu Magnitogorsk v ruskej superlige, klub sa prebojoval do finále play-off, v ktorom prehral s Avangardom Omsk. Následne sa vrátil do českej extraligy, keď sa stal hráčom klubu Bílí Tygři Liberec. V sezóne 2005/06 sa s 52 bodmi v 52 stretnutiach základnej časti stal najproduktívnejším hráčom celej súťaže. Pred ročníkom 2008/09 podpísal trojročný kontrakt s HC Slovan Bratislava. V klube patril medzi hráčov s najväčšou bodovou produktivitou. V základnej časti prvej sezóny dosiahol 14 gólov a 37 asistencií, Slovan prehral v semifinále play-off so Skalicou 3:4 na zápasy. V sezóne 2009/10 dosiahol v 46 zápasoch v základnej časti 15 gólov a 39 asistencií, mužstvo sa prebojovalo do finále play-off, kde prehralo s HC Košice. V priebehu nasledujúceho ročníka prestúpil do VIK Västerås v Allsvenskan, kde absolvoval 18 zápasov. Pred sezónou 2011/12 uzavrel zmluvu s HK Poprad. Mužstvo prehralo v 1. kole play-off s Duklou Trenčín. Pred ďalším ročníkom posilnil HK Spišská Nová Ves v 1. SHL. V 30 zápasoch dosiahol 20 gólov a 20 asistencií, následne ho opäť angažoval HK Poprad. V sezóne 2013/14 mužstvo prehralo v úvodnom kole play-off s ŠHK 37 Piešťany. Klubová štatistika Sezóna Klub Liga Základná časť Play-off Z G A B TM +/- Z G A B TM +/- 1993/94 HK Poprad SE 28 10 6 16 1994/95 HK Poprad SE 20 5 4 9 1995/96 HK Poprad SE 49 4 26 33 HK Spišská Nová Ves 1. SHL 2 0 2 2 1996/97 HC Košice SE 43 15 22 27 1997/98 Vancouver Canucks NHL 5 1 1 2 2 Syracuse Crunch AHL 50 12 15 27 22 +1 3 0 0 0 4 -1 1998/99 HC Košice SE 46 22 25 47 1999/00 Vancouver Canucks NHL 4 0 0 0 Syracuse Crunch AHL 63 13 29 42 42 0 4 0 3 3 8 0 2000/01 Eisbären Berlin DEL 26 1 6 7 70 2001/02 HC Vsetín ČE 34 10 18 28 22 Saipa Laaperantaa SM-liiga 22 7 4 11 30 2002/03 Saipa Laaperantaa SM-liiga 56 16 23 39 28 2003/04 Metallurg Magnitogorsk RHS 49 12 14 26 24 +15 12 2 3 5 16 +3 2004/05 Bílí Tygři Liberec ČE 51 13 14 27 62 +13 12 4 5 9 12 +3 2005/06 Bílí Tygři Liberec ČE 52 20 32 52 101 +20 5 0 4 4 6 0 2006/07 Bílí Tygři Liberec ČE 45 9 9 18 48 +3 7 1 1 2 6 0 2007/08 HC Sparta Praha ČE 52 10 9 19 69 -3 4 0 0 0 0 0 2008/09 HC Slovan Bratislava SE 55 14 37 51 40 +25 12 2 7 9 16 -3 2009/10 HC Slovan Bratislava SE 46 15 39 54 30 +55 15 5 14 19 20 +10 2010/11 HC Slovan Bratislava SE 33 11 12 23 43 Västerås Allsvenskan 12 5 6 11 8 +5 6 2 0 2 2 -2 2011/12 HK Poprad SE 54 18 33 51 59 +22 6 1 3 4 6 -2 2012/13 HK Spišská Nová Ves 1. SHL 30 20 20 40 40 HK Poprad SE 25 7 12 19 37 -4 7 0 2 2 27 -4 2013/14 HK Poprad SE 24 6 6 12 4 -4 5 0 2 2 2 -1 HK Spišská Nová Ves 1. SHL 1 0 1 1 2"}
{"id": "238808", "title": "Juraj Mikuš", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v Dukle Trenčín. V roku 2007 ho draftovalo v 5. kole pre NHL Toronto Maple Leafs. Nasledujúce tri sezóny hrával v za farmárské mužstvo Toronta, Toronto Marlies (AHL). Pred sezónou 2012/2013 prestúpil do klubu KHL HC Lev Praha. Nosí dres s číslom 66. Klubová štatistika Sezóna Klub Liga Základná časť Play-off Z G A B TM Z G A B TM 2006/07 HC Dukla Trenčín SE 22 0 0 0 2 — — — — — 2007/08 HC Dukla Trenčín SE 35 1 7 8 34 — — — — — 2008/09 HC Dukla Trenčín SE 51 2 1 3 28 — — — — — 2009/10 Toronto Marlies AHL 68 5 18 23 38 — — — — — 2010/11 Toronto Marlies AHL 56 4 12 16 14 — — — — — 2011/12 Toronto Marlies AHL 74 3 9 12 42 11 0 3 3 2 2012/13 2013/14 HC Lev Praha HC Lev Praha KHL 43 5 22 3 0 0 0 2"}
{"id": "61579", "title": "Miloš Rehák", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v klube VTJ Topoľčany. Od sezóny 1981/82 pôsobil šesť rokov v Dukle Trenčín, následne v SK Karviná, MHK Dubnica, HK Nitra a HC Olomouc. Po vzniku slovenskej extraligy hral dva roky v Slovane Bratislava. Ročník 1995/96 odohral v českom HC Třinec, ďalší v Dukle Trenčín, kde získal majstrovský titul. Sezónu 1997/98 začal v MHC Martin, v jej priebehu prestúpil do talianskeho mužstva SC Laces Val Venosta. Posledné dva roky aktívnej kariéry odohral v belgickom klube Phantoms Deurne. Klubová štatistika Sezóna Klub Liga Základná časť Play-off Z G A B TM +/- Z G A B TM +/- 1993/94 HC Slovan Bratislava SE 41 5 11 1994/95 HC Slovan Bratislava SE 36 3 19 22 1995/96 HC Třinec ČE 1996/97 Dukla Trenčín SE 31 1 1"}
{"id": "426821", "title": "Bruno Mráz", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v klube HC Slovan Bratislava, kde v dorasteneckom družstve ako pätnásťročný absolvoval premiérovú sezónu 2007/2008. Zaznamenal v nej 19 gólov a 27 asistencií v 50 stretnutiach. V ročníku 2008/2009 ešte odohral niekoľko stretnutí v družstve dorastu, no väčšinu sezóny bol k dispozícií družstvu juniorov. V tom čase patril k najmladším hokejistom, ktorí pôsobili v slovenskej lige juniorov. V prvej sezóne dokázal pokoriť hranicu dvadsiatich bodov. Druhá bola ešte úspešnejšia, keď v 32 zápasoch zaznamenal 15 gólov a 22 asistencií. V Extralige sa prvýkrát objavil v drese HK Orange 20 pod vedením trénera Štefana Mikeša. Pred sezónou 2011/2012 odišiel do zámorskej WHL, kde hral za klub Brandon Wheat Kings. V sezóne 2013/2014 hráva za HC Slovan Bratislava v Kontinentálnej hokejovej lige."}
{"id": "61421", "title": "Pavol Paukovček", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v klube MHk 32 Liptovský Mikuláš. Počas ročníka 1990/91 hral v Nitre, jeho spoluhráčmi boli Žigmund Pálffy a Jozef Stümpel. Od ďalšej sezóny pôsobil v Poprade, v základnej časti posledného ročníka česko-slovenskej ligy strelil 18 gólov. V priebehu prvej sezóny slovenskej extraligy ho angažovala Dukla Trenčín, kde pomohol vybojovať majstrovský titul. V januári 1995 bol poslaný na hosťovanie do MHC Martin. Ďalšie štyri roky odohral v Trenčíne, v sezóne 1996/97 sa klub stal druhýkrát slovenským majstrom. Pred ročníkom 1999/00 podpísal kontrakt s Liptovským Mikulášom, kde hrával dva roky. Posledné dve sezóny aktívnej kariéry pôsobil v Poprade. Tituly 1993/94 – Dukla Trenčín 1996/97 – Dukla Trenčín Klubová štatistika Sezóna Klub Liga Základná časť Play-off Z G A B TM +/- Z G A B TM +/- 1990/91 HK Nitra ČSHL 17 4 2 1991/92 HK Poprad ČSHL 32 5 3 5 2 1 1992/93 HK Poprad ČSHL 40 18 13 1993/94 HK Poprad SE 16 7 4 11 Dukla Trenčín SE 25 9 3 12 1994/95 Dukla Trenčín SE 13 2 3 5 2 0 1 1 0 MHC Martin SE 11 0 2 2 3 0 0 0 4 1995/96 Dukla Trenčín SE 46 16 10 26 85 1996/97 Dukla Trenčín SE 42 14 15 29 72 1997/98 Dukla Trenčín SE 46 11 11 22 64 EHL 4 2 0 2 1998/99 Dukla Trenčín SE 37 8 18 26 60 +2 3 1 2 1999/00 MHk 32 Liptovský Mikuláš SE 46 8 18 26 46 2000/01 MHk 32 Liptovský Mikuláš SE 33 9 12 21 82 2001/02 HK Poprad SE 48 4 6 10 65 HK Nitra 1. SHL 2002/03 HK Poprad SE 40 9 6 15 4 0 0 0 4"}
{"id": "59971", "title": "Miroslav Zálešák", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v Nitre. V roku 1998 bol draftovaný klubom San Jose Sharks a v jeho drese nastúpil počas sezón 2002/03 a 2003/04 v dvanástich dueloch s bilanciou gól a dve asistencie. V rámci svojho zámorského pôsobenia hrával prevažne za Cleveland Barons v AHL. Po návrate do Európy pôsobil v českých kluboch Litvínov a Třinec, švédskom Södertälje a od sezóny 2007/08 patril medzi opory rodnej Skalice. Od sezóny 2010/11 pôsobil v klube HC Košice, kde počas dvoch sezón nastúpil na 90 zápasov, v ktorých získal 83 bodov (33+50). Pred sezónou 2012/13 podpísal jednoročnú zmluvu s českým klubom HC Piráti Chomutov. Za Chomutov odohral 53 zápasov, v ktorých zaznamenal 22 bodov (9+3). Po skončení sezóny sa dohodol na ročnej zmluve s kazašským klubom Irtyšom Pavlodar, kde sa v sezóne 2013/2014 tešil z majstrovského titulu. Následne sa klubom dohodol na predĺžení kontraktu. Sezónu však dohral v Skalici, s ktorou sa dohodol na zmluve do konca sezóny. Pred sezónou 2015/2016 sa dohodol na zmluve s anglickým klubom Swindon Wildcats. Po siedmich odohraných zápasoch sa však vrátil do tímu Skalice, odkiaľ následne pre finančné problémy v klube prestúpil do Piešťan. Začiatkom júla 2016 ukončil svoju aktívnu hokejovú kariéru. Klubová štatistika Základná časť Play-off Sezóna Tím Liga Z G A B TM Z G A B TM 1997–98 HK Nitra SVK 30 8 6 14 0 – – – – – 1998–99 HK Nitra SVK 15 4 3 7 10 – – – – – Drummondville Voltigeurs QMJHL 45 24 27 51 18 – – – – – 1999–00 Drummondville Voltigeurs QMJHL 60 50 61 111 40 16 7 11 18 4 2000–01 Kentucky Thoroughblades AHL 60 14 11 25 26 3 0 1 1 4 2001–02 Cleveland Barons AHL 74 22 20 42 44 – – – – – 2002–03 Cleveland Barons AHL 50 27 22 49 35 – – – – – San Jose Sharks NHL 10 1 2 3 0 – – – – – 2003–04 Cleveland Barons AHL 72 35 40 75 80 9 1 4 5 14 San Jose Sharks NHL 2 0 0 0 0 – – – – – 2004–05 HK 36 Skalica SVK 18 11 14 25 18 – – – – – HC Litvínov CZE 30 6 6 12 26 6 1 1 2 0 2005–06 Södertälje SK SEL 43 16 9 25 28 91 1 3 4 4 2006–07 HC Oceláři Třinec CZE 11 2 0 2 6 1 1 0 1 32 2007–08 HC Oceláři Třinec CZE 25 4 5 9 55 – – – – – HK 36 Skalica SVK 21 13 16 29 20 10 3 5 8 31 2008–09 HK 36 Skalica SVK 38 13 33 46 62 17 2 9 11 16 2008–09 HK 36 Skalica SVK 47 26 14 40 76 7 2 1 3 6 2009–10 HK 36 Skalica SVK 52 23 33 56 88 – – – – – HC Košice SVK 6 5 3 8 4 14 8 8 16 4 2011–12 HC Košice SVK 54 15 32 47 36 16 7 5 12 18 2012–13 HC Piráti Chomutov CZE AHL celkovo 256 98 93 191 185 12 1 5 6 18 NHL celkovo 12 1 2 3 0 – – – – – Extraliga (SVK) celkovo 226 103 121 224 278 48 15 23 38 57 Extraliga (CZE) celkovo 55 10 11 21 81 7 2 1 3 32 Elitserien celkovo 43 16 9 25 28 9 1 3 4 4"}
{"id": "61719", "title": "Miroslav Šimonovič", "context": "Klubový hokej Je odchovancom popradského hokeja. Debut v extralige zaznamenal v ročníku 1994/95. Pravidelne však začal v najvyššej súťaži chytať až v HC Košice (sezóna 1998/99). Ďalšie dva roky odohral znova v Poprade, potom ho angažoval český klub HC Plzeň. Prvé štyri stretnutia mu nevyšli a dostal sa do pozície tretieho brankára, ktorý ani necestoval na zápasy vonku. S vedením sa dohodol na predčasnom ukončení zmluvy a vrátil sa do Popradu, kde bol s percentuálnou úspešnosťou 93,4 oporou tímu. Po sezóne opäť podpísal kontrakt s Košicami, ďalšie dva roky pôsobil v MsHK Žilina. Ročníky 2005/06 a 2006/07 chytal za HKM Zvolen, v sezónach od roku 2007 po rok 2009 bol opäť hráčom svojho materského klubu HK Aquacity ŠKP Poprad. V sezóne 2010 - 2011 hral za HC 05 Banská Bystrica a od decembra 2011 je znova hráčom HK AutoFinance Poprad."}
{"id": "57229", "title": "Tomáš Surový", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v rodnom meste, v klube HC Banská Bystrica. V extralige debutoval v sezóne 1998/99, ďalší rok hrával v rovnakom klube v rámci 1. SHL. V ročníku 2000/01 bol hráčom HK Tatravagónka Poprad, v základnej časti dosiahol 22 gólov a 28 asistencií. V roku 2001 si ho vybral v úvodnom drafte NHL klub Pittsburgh Penguins v 4. kole ako 120. v celkovom poradí. Nasledujúcu sezónu odišiel do zámoria a odohral ju na farme Pittsburghu v mužstve Wilkes-Barre/Scranton Penguins v AHL. Prvý zápas NHL absolvoval v ročníku 2002/03. Na sezónu 2005/06 mal uzavretú zmluvu s príjmom 450 tisíc dolárov ročne, čo bol minimálny plat v NHL. Pred nasledujúcim ročníkom podpísal kontrakt so švédskym klubom Luleå HF. V klube odohral úspešnú sezónu, v ktorej strelil 23 gólov a na 32 prihral. Pred ďalším ročníkom sa zúčastnil prípravného kempu Phoenix Coyotes, do prvého mužstvo sa však neprebojoval a uzavrel kontrakt s ďalším švédskym mužstvom Linköpings HC. Od sezóny 2010/11 hrával v KHL, prvý ročník pôsobil v lotyšskom mužstve Dinamo Riga, ďalší v ruskom CSKA Moskva a sezónu 2012/13 odohral v novovytvorenom českom klube Lev Poprad. V tomto mužstve hral zväčša v treťom útoku, mužstvo vypadlo v 1. kole play-off s CSKA Moskva. Vedenie následne oznámilo Surovému, Marcelovi Hossovi a Ľubošovi Bartečkovi ukončenie spolupráce. Klubová štatistika Sezóna Klub Liga Základná časť Play-off Z G A B TM +/- Z G A B TM +/- 1996/97 HC Banská Bystrica 18 SE 18 45 19 17 36 34 1997/98 HC Banská Bystrica 18 SE 18 55 42 44 86 38 1998/99 HC Banská Bystrica SE 3 0 0 0 0 HC Banská Bystrica 20 SE 20 41 17 25 42 40 1999/00 HC Banská Bystrica 1. SHL 41 28 29 57 4 HC Banská Bystrica 20 SE 20 10 5 10 15 2 2000/01 HK Poprad SE 53 22 28 50 30 +3 6 2 1 3 12 +2 HK Poprad 20 SE 20 2 0 2 3 2 -1 2001/02 Wilkes-Barre/Scranton Penguins AHL 65 23 10 33 37 2002/03 Pittsburgh Penguins NHL 26 4 7 11 10 Wilkes-Barre/Scranton Penguins AHL 39 19 20 39 18 +3 6 2 3 5 2 +3 2003/04 Pittsburgh Penguins NHL 47 11 12 23 16 2004/05 Wilkes-Barre/Scranton Penguins AHL 80 17 32 49 43 -10 11 2 6 8 9 0 2005/06 Pittsburgh Penguins NHL 53 12 13 25 45 Wilkes-Barre/Scranton Penguins AHL 25 16 12 28 26 2006/07 Luleå HF Elitserien 55 23 32 55 38 +12 4 1 1 2 29 +2 2007/08 Linköpings HC Elitserien 42 15 13 28 14 +1 11 3 5 8 4 +4 2008/09 Linköpings HC Elitserien 33 5 6 11 12 -7 7 0 0 0 2 -3 2009/10 HC Banská Bystrica SE 5 1 2 3 2 Skellefteå AIK Elitserien 48 10 13 23 10 +1 11 0 0 0 8 +1 2010/11 Dinamo Riga KHL 54 14 18 32 64 -4 11 4 2 6 2 0 2011/12 CSKA Moskva KHL 38 11 5 16 18 -4 5 0 1 1 2 -3 2012/13 Lev Praha KHL 51 10 10 20 24 +3 4 0 0 0 4 -1"}
{"id": "61804", "title": "Jaroslav Török", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal Martine. V sezóne 1990/91 debutoval v česko-slovenskej lige, keď pôsobil v HK Nitra. V poslednom ročníku tejto súťaže 1992/93 odohral päť zápasov za Duklu Trenčín, viac za MHC Martin v 1. slovenskej národnej hokejovej lige. V premiérovom ročníku slovenskej extraligy pomohol Martinu dosiahnuť 3. miesto. Za tento klub odohral aj ďalšie štyri roky. Pred sezónou 1998/99 ho angažoval HKm Zvolen, kde od ďalšieho ročníka vytvoril produktívnu dvojicu s Richardom Šechným. Od sezóny 1999/00 klub dosiahol tri finálové účasti za sebou, pričom v druhej zvíťazil nad Duklou Trenčín a vybojoval prvý majstrovský titul. Ročník 2003/04 začal v MsHK Žilina, po 29 zápasoch sa vrátil do Zvolena. 14. februára 2004 počas 47. kola základnej časti proti Slovanu Bratislava utrpel po zákroku Juraja Halaja zranenie hlavy a chrbtice, pričom mu praskol siedmy stavec. Operácia nebola potrebná, sezóna sa však pre neho skončila. Ďalší ročník začal v HK Nitra a opäť dokončil vo Zvolene. Sezónu 2005/06 začal v MHC Martin, 31. januára 2006 prestúpil v rámci hosťovania do HC Košice. S týmto mužstvom absolvoval aj letnú prípravu, avšak Martin podal protest na Arbitrážnu komisiu SZĽH, ktorá rozhodla, že je stále hráčom ich klubu. V základnej časti ročníka 2006/07 zaznamenal 20 gólov, čo bolo najviac v rámci mužstva. V úvodnom kole play-off Martin prehral s Duklou Trenčín. Za tento klub hral aj ďalšie dva roky, pričom patril medzi lídrov. V sezóne 2008/09 klub zvíťazil v Kontinentálnom pohári. Török kvôli zraneniu a následnej operácii ruky vynechal značnú časť základnej časti a na play-off nemohol nastúpiť, Martin prehral v prvom kole s Slovanom Bratislava 1:4 na zápasy. Po nezhodách ohľadom výšky platu sa s vedením dohodol na ukončení spolupráce. V ročníku 2009/10 odohral len desať zápasov za MsHK Žilina, ďalší pôsobil v HC Tábor v 1. ČHL. Toto mužstvo si vybral, aby bol blízko svojho syna Tomáša, ktorý pôsobil v juniorskom výbere Slavie Praha. Po uplynutí sezóny ukončil aktívnu kariéru. Nosil dres číslo 26. Klubová štatistika Sezóna Klub Liga Základná časť Play-off Z G A B TM +/- Z G A B TM +/- 1990/91 Plastika Nitra ČSHL 9 0 1 1 0 10 1992/93 Dukla Trenčín ČSHL 5 0 0 0 0 Martimex Martin 1. SNHL 34 23 15 38 1993/94 Martimex Martin SE 42 18 8 26 1994/95 Martimex Martin SE 20 3 4 7 34 3 0 0 0 8 1995/96 Martimex Martin SE 49 9 18 27 71 +8 1996/97 Martimex Martin SE 51 16 27 43 88 +30 1997/98 Martimex Martin SE 33 14 9 23 99 -12 1998/99 HKm Zvolen SE 55 25 17 42 63 +18 1999/00 HKm Zvolen SE 52 16 28 44 48 +16 10 2 7 9 18 0 2000/01 HKm Zvolen SE 42 12 21 33 97 +20 4 0 3 3 6 +1 2001/02 HKm Zvolen SE 46 29 22 51 40 +35 2002/03 HKm Zvolen SE 46 14 22 36 38 9 4 1 5 12 HKm Zvolen B IHL 1 0 0 0 4 2004/04 MsHK Žilina SE 29 4 12 16 39 +4 HKm Zvolen SE 11 2 7 9 20 +12 2004/05 HK Nitra SE 31 7 9 16 32 +10 HKm Zvolen SE 12 2 5 7 0 +7 14 5 6 11 26 +8 2005/06 MHC Martin SE 37 10 19 29 47 +6 HC Košice SE 2 1 1 2 4 +1 2006/07 MHC Martin SE 52 20 19 39 50 +30 4 1 1 2 2 -2 2007/08 MHC Martin SE 48 16 23 39 123 +24 7 5 1 6 8 +4 2008/09 MHC Martin SE 41 8 31 39 64 +18 2009/10 MsHK Žilina SE 8 0 1 1 4 -1 2010/11 HC Tábor 1. ČHL 29 10 10 20 22 +6"}
{"id": "61349", "title": "Miroslav Michalek", "context": "Klubový hokej Odohral niekoľko sezón v Slovane Bratislava, väčšinu kariéry pôsobil v HKm Zvolen"}
{"id": "242351", "title": "Marek Mertel", "context": "Klubový hokej Odchovanec klubu Hk Nitra. Od začiatku sezóny 2003/04 až do konca sezóny 2006/07 odohral 161 zápasov za juniorov Hk Nitra do 18 a 20 rokov. V nasledujúcej sezóne 2007/08 vznikol projekt HK VSR SR 20, kde hrali hráči do 20 rokov s klubmi zo slovenskej extraligy. Po sezóne 2007/08 ako 19-ročný pokračoval v projekte - tím sa už volal HK Orange 20 - ako jeho kapitán. Kapitánom bol aj na majstrovstvách sveta do 20 rokov. Po majstrovstvách sa vrátil do Nitry kde dokončil sezónu 2008/09. V sezóne 2009/10 podpísal zmluvu s HC Košice."}
{"id": "423658", "title": "Patrik Svitana", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v rodnom Poprade. V slovenskej extralige debutoval v sezóne 2006/2007. Pôsobil v Poprade a Kežmarku. Po skončení sezóny 2011/2012 podpísal s klubom HC Košice dvojročnú zmluvu. Po sezóne 2012/2013 však z Košíc odišiel a dohodol sa na zmluve s kazašským Irtyšom Pavlodar. Momentálne je kapitánom tímu Tipos extraligy HK Poprad."}
{"id": "21555", "title": "Ján Filc", "context": "Hráčska kariéra Od jedenástich rokov sa venoval hokeju ako brankár. V rokoch 1971 a 1972 získal dve bronzové medaily na MS juniorov. Dva roky pôsobil v hlavnom mužstve Slovana Bratislava. Po ukončení vysokej školy prestúpil do Plastiky Nitra, kde hrával 10 rokov (s výnimkou ročného pôsobenia v Poprade v rámci povinnej vojenskej služby). Aktívnu kariéru ukončil ako 31-ročný pre pracovné povinnosti. Jeho syn Róbert bol takisto hokejový brankár."}
{"id": "520268", "title": "Pavol Skalický", "context": "Klubový hokej So seniorským hokejom začínal v tíme HK Spišská Nová Ves v 1. hokejovej lige. V extralige hral za tímy HK Orange 20 a HC Košice, s ktorými získal v sezóne 2013/2014 titul majstra najvyššej slovenskej hokejovej súťaže. Časť sezóny 2014/2015 pôsobil so Švédsku. 15 zápasov odohral za juniorský tím Örebro HK J20. Jeden zápas odohral aj za seniorský tím Örebro HK v najvyššej švédskej lige SHL. Od sezóny 2015/2016 pôsobí v slovenskom tíme HC Slovan Bratislava hrajúcom medzinárodnú Kontinentálnu hokejovú ligu. Prvý zápas v KHL odohral 26. augusta 2015 proti Admiralu Vladivostok. Svoj prvý gól v KHL zaznamenal 17. októbra 2015 v zápase proti Jugre Chanty-Mansijsk. V priebehu sezóny 2015/2016 odohral 4 zápasy play-off aj za juniorský tím HC Slovan Bratislava U20 a stal sa majstrom extraligy juniorov. V sezóne 2016/2017, po skončení základnej časti KHL, v ktorej sa nepodarilo Slovanu Bratislava postúpiť do play-off odohral zvyšok sezóny na hosťovaní v tíme slovenskej najvyššej súťaže HC 05 Banská Bystrica. V play-off bol vďaka 14 bodom (7+7) štvrtým najproduktívnejším hráčom tímu a výraznou mierou sa tak podieľal na zisku historicky prvého titulu pre HC 05 Banská Bystrica, ktorý získali 22.apríla 2017 po víťazstve nad HK Nitra 4:1 na zápasy. Klubové štatistiky Sezóna Tím Liga Z G A B TM +/- Z G A B TM +/- 2011/2012 HK Spišská Nová Ves U18 Extraliga U18 39 11 27 38 66 2012/2013 HK Spišská Nová Ves U20 Extraliga U20 16 0 5 5 4 -9 Play-off 4 0 1 1 2 -1 HK Spišská Nová Ves Slovensko 2 6 1 1 2 0 -4 Play-off 3 0 0 0 0 0 2013/2014 HK Orange 20 Extraliga 17 2 2 4 16 -6 HC Košice Extraliga 4 0 0 0 0 -3 Play-off 16 1 0 1 0 -4 HK Spišská Nová Ves Slovensko 2 5 0 5 5 2 5 Play-off 3 1 4 5 2 2 2014/2015 HK Orange 20 Extraliga 20 4 2 6 18 -10 Örebro HK J20 SuperElit 15 6 10 16 39 9 Play-off 3 1 2 3 12 0 Örebro HK SHL 1 0 0 0 0 -1 2015/2016 HC Slovan Bratislava U20 Extraliga U20 0 0 0 0 0 Play-off 4 1 3 4 12 4 HC Slovan Bratislava KHL 60 6 2 8 20 -15 Play-off 4 0 0 0 7 -1 2016/2017 HC Slovan Bratislava KHL 35 4 3 7 16 -12 HC Banská Bystrica Extraliga 12 2 6 8 6 1 Play-off 15 7 7 14 8 10"}
{"id": "303891", "title": "Vladimír Kútny", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v roku 1991 v tíme MHK Dubnica nad Váhom. Od roku 1998 hrával za dorast, kde pokračoval v roku 2000 popri štúdiách na tunajšom Športovom gymnáziu za juniorov v Dukle Trenčín. Už ako 17-ročný hrával zámorskú juniorskú súťaž QMJHL za klub Quebec Remparts. V Quebecu odohral celú sezónu 2002/03. V roku 2003 (17.25. máj) sa zúčastnil v kanadskom meste Quebec Juniorskej hokejovej súťaže Memorial Cup. Ďalšiu sezónu začal v Quebecu, ale dohral ju už v klube Val d Or Foreurs. Tam začal aj sezónu 2004/05, ktorú však dokončil už v klube Acadia-Bathurst Titan. V sezóne 2005/06 sa vrátil na Slovensko do klubu Dukla Trenčín. Tam pôsobil až do konca sezóny 2008/09. Ďalšiu sezónu začal v českej extralige v klube HC Oceláři Třinec, odkiaľ prestúpil do klubu HC ’05 Banská Bystrica. Ročník 2011/12 odohral celý v tíme HC 05 Banskej Bystrica. Pred sezónou 2012/13 podpísal zmluvu z klubom Ertis Pavlodar, ktorý hráva najvyššiu súťaž v Kazachstane. Počas sezóny ale prestúpil do klubu HC Mulhouse, ktorý hrá najvyššiu francúzsku ligu Ligue Magnus. Pred sezónou 2013/14 podpísal zmluvu s Duklou Trenčín. Po skončení sezóny na Slovensku si predĺžil sezónu na Novom Zélande. Za klub Canterbury Red Devils v miestnej lige NZIHL odohral 7 stretnutí. S klubom získal novozélandský titul. Pred sezónou 2014/15 podpísal zmluvu s nórskym klubom Manglerud Star. Po deviatich zápasoch ale prestúpil do anglického klubu Guildford Flames hrajúceho v súťaži EPIHL. Novú sezónu začal v rovnakej lige, ale v klube Telford Tigers. Sezónu, ale dokončil v Rakúsku v klube EHC Kundl hrajúcom 4. ligu. V sezóne 2016/17 sa stal hráčom nórskeho klubu Nidaros Ishockeyklubb v 1.divízii, čo je 2 najvyššia súťaž v Nórsku. S klubom vyhral ligu a získal tak zlatú medailu. Zároveň išli hrať baráž o najvyššiu súťaž, ale v nej klub neuspel. Po sezóne sa vrátil domov do Dubnice nad Váhom. V sezóne 2017/18 sa stal hráčom nováčika 1. hokejovej ligy SR, klubu MHK Dubnica nad Váhom. V sezóne 2018/19 získal s klubom bronzovú medailu. Po sezóne ukončil aktívnu kariéru."}
{"id": "595541", "title": "Samuel Kňažko", "context": "Klubová kariéra S hokejom začínal v Dubnici, v školských rokoch prestúpil do Dukly Trenčín, za ktorú nastupoval v mládežníckych kategóriach. Od sezóny 2018-19 pôsobil vo Fínsku, pripojil sa ku mládežníckemu tímu TPS Turku. V najvyššej fínskej hokejovej súťaži určenej hráčom do 20 rokov nastupoval až do sezóny 2021-22. V roku 2021 debutoval v Liige. Medzi dospelými napokon odohral jediný zápas, pretože sa v priebehu ročníka rozhodol prestúpiť do juniorského klubu Seattle Thunderbirds pôsobiacom vo WHL. V sezóne 2022-23 sa pripojil ku tímu Columbus Blue Jackets, ktorý ho draftoval. Väčšinu ročníka strávil v AHL, v rezervnom tíme Cleveland Monsters naskočil do 50 stretnutí, v ktorých vsietil jeden gól a na ďalších 20 prihrával. V NHL debutoval v závere základnej časti v zápase proti Pittsburghu Penguins. Druhý štart pridal v úplne poslednom zápase sezóny proti Buffalu Sabres. Na ľade strávil takmer 22 minút a bol druhým najvyťaženejším obrancom Blue Jackets."}
{"id": "448786", "title": "Michal Chovan", "context": "Klubový hokej Je odchovancom HKm Zvolen. V slovenskej extralige sa po prvýkrát objavil v sezóne 2005/06. Za Zvolen v nej odohral len 7 zápasov. V nasledujúcej sezóne odohral za klub 16 zápasov ale zaznamenal len 2 body, a tak prestúpil do HC 07 Detva kde odohral 4 zápasy. V ďalšej sezóne opäť hral za HKm Zvolen, odohral 44 zápasov a získal 3 body. V sezóne 2008/09 sa získal stále miesto v základnej zostave HKm Zvolen, ktorý končil v semifinále. Odohral v základnej časti 53 zápasov a nazbieral 44 bodov, v play-off odohral 12 zápasov a nazbieral 13 bodov. Kategória:Slovenskí hokejisti Kategória:Slovenskí hokejoví útočníci Kategória:Hráči HKm Zvolen Kategória:Slovenskí hokejbalisti Kategória:Osobnosti zo Zvolena"}
{"id": "60701", "title": "Peter Fabuš", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v klube HK Spartak Dubnica. Od ročníka 1999/00 bol hráčom Dukly Trenčín, zaradil sa medzi najlepších strelcov súťaže, v druhom roku svojho pôsobenia strelil v základnej časti 31 gólov. Bol draftovaný v roku 2000 klubom Phoenix Coyotes, v 9. kole z 281. miesta. Časť sezóny 2001/02, ako aj nasledujúcu, pôsobil v zámorskej AHL v klube Springfield Falcons, výraznejšie sa nepresadil a vrátil sa do Trenčína, kde hrával ďalšie dva roky. V sezóne 2003/04 získal majstrovský titul po finálovom víťazstve nad HKm Zvolen. V ďalšom ročníku počas lockoutu v NHL Dukla prehrala v semifinále so Slovanom Bratislava. Ročník 2005/06 začal vo švédskej Elitserien, za klub Mora IK odohral 18 zápasov (zaznamenal len dva body) a dohodol sa s vedením na ukončení spolupráce. Následne prestúpil do českého mužstva HC Oceláři Třinec. Pred sezónou 2006/07 podpísal zmluvu s HC Lasselsberger Plzeň. V januári 2007 s ním klub predĺžil kontrakt o ďalšie dva roky. Od sezóny 2009/10 hrával za BK Mladá Boleslav, v priebehu nasledujúceho prestúpil do HC Košice, klub sa stal majstrom extraligy, keď vo finále porazil HK Poprad. Počas ďalšej sezóny sa vrátil do Trenčína a v ročníku 2012/13 bol hráčom bieloruského klubu Neman Grodno. V sezóne 2013/14 hral za kazašský Ertis Pavlodar, ktorý trénoval Július Pénzeš a pôsobilo v ňom ďalších šesť slovenských hokejistov. Celkovo tu odohral štyri sezóny, v ktorých dvakrát získal titul majstra Kazachstanu. V lete 2017 prestúpil do klubu SC Csíkszereda, účastníka Erste Ligy. Klubová štatistika Sezóna Klub Liga Základná časť Play-off Z G A B TM +/- Z G A B TM +/- 1996/97 HK Spartak Dubnica SE 1 0 0 0 0 1997/98 HK Spartak Dubnica 1. SHL 38 4 4 8 26 1998/99 MsHK Žilina 1. SHL 26 7 8 1999/00 Dukla Trenčín SE 54 20 11 31 34 +1 5 1 1 2 0 -6 2000/01 Dukla Trenčín SE 52 31 22 53 94 +13 14 4 6 10 60 +4 2001/02 Dukla Trenčín SE 28 14 11 25 65 Springfield Falcons AHL 6 0 0 0 2 2002/03 Springfield Falcons AHL 33 5 7 12 25 +3 1 0 0 0 0 0 2003/04 Dukla Trenčín SE 50 18 18 36 60 +34 14 8 6 14 16 +1 2004/05 Dukla Trenčín SE 53 18 18 36 95 +24 12 7 7 14 6 +13 EPM 2 1 0 1 0 VTJ Piešťany 1. SHL 1 1 1 2 0 2005/06 Mora IK Elitserien 18 0 2 2 6 HC Oceláři Třinec ČE 23 5 5 10 28 -9 4 1 1 2 6 +1 2006/07 HC Lasselsberger Plzeň ČE 47 16 7 23 58 2007/08 HC Lasselsberger Plzeň ČE 49 18 13 31 24 +12 4 0 0 0 0 +2 2008/09 HC Lasselsberger Plzeň ČE 34 17 15 32 14 2009/10 BK Mladá Boleslav ČE 52 16 15 31 40 -1 10 2 2 4 6 -3 2010/11 BK Mladá Boleslav ČE 15 4 4 8 6 HC Košice SE 12 4 3 7 2 +7 14 3 9 12 0 +11 2011/12 HC Košice SE 25 6 11 17 2 Dukla Trenčín SE 28 16 9 25 10 -4 10 6 2 8 6 -1 2012/13 Dukla Trenčín SE 5 2 2 4 4 Neman Grodno BHL 38 16 11 27 22 +15 8 1 2 3 16 +3 2013/14 Jertis Pavlodar KAZ 12 4 4 8 4"}
{"id": "61345", "title": "Tibor Melichárek", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal vo VTJ Topoľčany, kde odohral päť sezón v 1. SHL. V najvyššej slovenskej súťaži debutoval až ako 24-ročný, keď ho pred ročníkom 2000/01 angažoval HC Slovan Bratislava. Pred ďalšou sezónou prestúpil do Dukly Trenčín, kde pôsobil šesť rokov. V sezóne 2003/04 klub získal majstrovský titul, keď vo finále play-off porazil HKm Zvolen 4:2 na zápasy. Po základnej časti ročníka 2006/07 bol s 29 gólmi druhým najlepším strelcom súťaže po Marekovi Uramovi. V kvalitných výkonoch pokračoval i v priebehu play-off, jeho klub sa prebojoval do finále, kde prehral so Slovanom Bratislava 0:4 na zápasy. Pred ďalším ročníkom uzavrel zmluvu s klubom Sibir Novosibirsk z ruskej superligy, kde sa mal stať spoluhráčom Miroslava Kováčika. Za mužstvo však neodohral žiaden zápas, pretože už o mesiac vedenie s oboma slovenskými hráčmi rozviazalo zmluvu, dôvodom bola skutočnosť, že počet cudzincov v tíme prevyšoval povolený limit. Následne podpísal kontrakt so Spartou Praha. Prvý rok v tomto klube zaznamenal v základnej časti 11 gólov. V priebehu MS 2008 si privodil zranenie ramena, kvôli ktorému vynechal podstatnú časť letnej prípravy na ďalší ročník. Z tohto dôvodu vypadol zo základnej zostavy a v prvých šiestich kolách nastúpil len raz, potom ho klub poslal na mesačné hosťovanie do Třinca. Začiatkom decembra prestúpil do HC České Budějovice. Manažér klubu Jaromír Látal ho označil za hráča s výborným ťahom na bránku, schopného dať gól. 23. februára 2009 sa s vedením dohodol na predĺžení zmluvy do konca sezóny 2010/11. Od sezóny 2010/11 hráva opäť v slovenskej extralige, prvé dva roky v Dukle Trenčín. Pred ročníkom 2012/13 ho angažoval nováčik súťaže ŠHK 37 Piešťany. Mužstvo sa prekvapivo prebojovalo až do semifinále play-off, v ktorom prehralo s HKm Zvolen 3:4 na zápasy. V ďalšom ročníku dosiahlo rovnaké umiestnenie, keď prehralo s HC Košice 2:4 na zápasy. Koncom mája 2014 podpísal zmluvu s Duklou Trenčín, keď ho oslovil asistent trénera Branislav Jánoš, do rovnakého klubu prestúpil aj jeho spoluhráč Vladimír Nemec. V sezóne 2016/17 posilnil klub MHK Dubnica nad Váhom na zápasy play-off. S klubom získal titul v 2. hokejovej lige SR, klub tiež postúpil do Budiš 1. hokejovej ligy SR. Klubová štatistika Sezóna Klub Liga Základná časť Play-off Z G A B TM +/- Z G A B TM +/- 1995/96 VTJ Topoľčany 1. SHL 48 18 8 26 8 1996/97 VTJ Topoľčany 1. SHL 48 19 15 34 10 1997/98 VTJ Topoľčany 1. SHL 29 16 9 25 28 1998/99 VTJ Topoľčany 1. SHL 36 12 15 27 46 1999/00 VTJ Topoľčany 1. SHL 44 30 21 51 12 2000/01 HC Slovan Bratislava SE 50 13 10 23 12 +26 7 2 2 4 0 +4 2001/02 Dukla Trenčín SE 51 7 10 17 12 +3 7 1 3 2002/03 Dukla Trenčín SE 54 13 7 20 6 +21 12 4 2 6 8 2003/04 Dukla Trenčín SE 52 22 10 32 4 +31 14 5 2 7 2 +6 2004/05 Dukla Trenčín SE 53 14 9 23 18 +15 11 0 2 2 2 0 2005/06 Dukla Trenčín SE 54 12 13 25 18 +9 4 0 0 0 20 -1 2006/07 Dukla Trenčín SE 54 29 31 60 77 +41 14 9 4 13 2 +11 2007/08 HC Sparta Praha ČE 52 11 3 14 14 -4 4 1 1 2 0 -1 EPM 3 2 1 3 2 2008/09 HC Sparta Praha ČE 10 0 1 1 4 HC Třinec ČE 12 3 2 5 4 HC České Budějovice ČE 23 2 9 11 4 2009/10 HC České Budějovice ČE 49 5 4 9 10 +2 5 3 1 4 0 0 2010/11 Dukla Trenčín SE 56 16 21 37 28 +11 9 2 3 5 0 2 2011/12 Dukla Trenčín SE 48 5 18 23 28 -4 10 4 1 5 4 +1 2012/13 ŠHK 37 Piešťany SE 56 17 7 24 36 -1 10 4 5 9 12 -3 2013/14 ŠHK 37 Piešťany SE 55 12 20 32 36 -2 11 3 2 5 8 -3 2014/15 Dukla Trenčín SE 56 19 20 39 30 +13 5 1 0 1 2 -3 2015/16 Dukla Trenčín SE 55 19 8 27 14"}
{"id": "60865", "title": "Juraj Halaj", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v MHk 32 Liptovský Mikuláš. V tomto klube pôsobil až do sezóny 2001/02, keď prestúpil do Slovana Bratislava, kde získal dva majstrovské tituly v rade. Od ročníka 2004/05 hral v HK Aquacity ŠKP Poprad, kde patril k najproduktívnejším hráčom. Od sezóny 2008/09 hral v rodnom Liptovskom Mikuláši, kde po dvoch rokoch ukončil aktívnu kariéru."}
{"id": "238895", "title": "Marek Bartánus", "context": "Klubový hokej V roku 2005 ho draftoval v štvrtom kole z celkového 92. miesta klub NHL – Tampa Bay Lightning. Sezóny 2005-2007 odohral v Ontario Hockey League (OHL) v drese Owen Sound Attack. V sezóne 2007/2008 už pôsobil v klube HC Košice, kde sa mu ale strelecky nedarilo. V 48 zápasoch základnej časti skóroval iba trikrát a v priebehu sezóny bol poslaný na hosťovanie do prvoligového Trebišova, kde v siedmich zápasoch získal 13 bodov (7+6). Sezónu 2008/2009 začal v Košiciach, no následne sa dohodol na zmluve s Popradom. V nasledujúcej sezóne 2009/2010 sa stal v drese MHK 32 Liptovský Mikuláš najlepším strelcom v základnej časti slovenskej extraligy, keď v 47 zápasoch strelil 28 gólov a pridal k nim aj 21 asistencií. Pred sezónou 2010/2011 sa upísal českému klubu HC Sparta Praha, kde odohral 50 zápasov, v ktorých zaznamenal 17 bodov (9+8). Po sezóne ho Sparta uvoľnila na ročné hosťovanie do tímu HC Karlovy Vary, odkiaľ následne putoval do bratislavského Slovana. V základnej časti odohral 36 zápasov, v ktorých zaznamenal 27 bodov, v play-off pomohol Slovanu k zisku titulu ďalšími 12 bodmi v 16 zápasoch. V sezóne 2012/2013 vo veľkej konkurencii útočníkov v KHL nedostal šancu a sezónu začal v Skalici, kde si v 14 zápasoch pripísal rovnaký počet bodov a patril medzi najproduktívnejších hráčov mužstva. Sezónu dohral na hosťovaní v českých Vítkoviciach. Sezónu 2013/2014 začal v extraligových Piešťanoch. Následne sa dohodol na kontrakte do 31. decembra 2013 s druholigovým švajčiarskym klubom HC Ajoie. V januári podpísal zmluvu do konca sezóny s extraligovými Košicami. V Košiciach zotrval aj nasledujúce dve sezóny, v sezóne 2015/2016 bol kapitánom mužstva. V máji 2017 prestúpil do tímu majstra HC Banská Bystrica. V jeho drese získal dva majstrovské tituly."}
{"id": "599395", "title": "Ľadové pleso", "context": "Ľadové pleso (oficiálne), nesprávne Zbojnícke ľadové pleso (správnejšie má sa volať Ľadové pleso vo Veľkej Studenej doline alebo zriedkavejšie Zbojnícke Ľadové pleso), ({{vjz|pol| Zmarzly Staw, Zmarzly Staw Staroleśny}}, ''Eisee'' (deu), ''Jegestó'' alebo ''Nagytarpataky Jegestó'' (hun)) je pleso vo  Veľkej Studenej doline v kotline pod juhovýchodnou stenou Hranatej veže a Kresaným rohom nad Starolesnianskym plesom Vysokých Tatrách. Pleso býva do leta zamrznuté. Meno mu dal jeho ľad. Má rozlohu . Dosahuje maximálnu hĺbku 17.8 m. Leží v nadmorskej výške 2057 mnm."}
{"id": "49640", "title": "Zmrzlé pleso", "context": "Názov Pleso je uzavreté vysokými štítmi a preto do neskorého leta je pokryté ľadom. Maďarský názov Jeges-tó znamená Ľadové pleso , rovnaký význam má nemecký názov. Obmeny Zamrzlé pleso, Zamrznuté pleso a Zmrznuté pleso zavádzajú k nežiaducim zámenám so Zamrznutým plesom pod Poľským hrebeňom."}
{"id": "496581", "title": "Belasé pleso", "context": "Introduction  Belasé pleso () leží v Doline Zeleného plesa v prostrednom dolinnom stupni Červenej doliny. Vyplňuje hlboký ľadovcový kar, v dolnej časti je prehradené vysokou morénou."}
{"id": "498084", "title": "Trojrohé pleso", "context": "Introduction  Trojrohé pleso , Trojuholníkové pleso , Trojhranné pleso (, , ) je druhé najväčšie jazero zo skupiny Bielych plies ležiacich na juh od Veľkého Bieleho plesa v Doline Bielej vody vo Vysokých Tatrách. Leží na východ od magistrály medzi Žeruchovým prameňom a Veľkým Bielym plesom. Pleso dostalo názov od trojuholníkového tvaru. Je to morénové jazero. Má rozlohu . Je dlhé, široké a hlboké. Leží v nadmorskej výške"}
{"id": "49615", "title": "Krivánske Zelené pleso", "context": "Názov Hlboké pleso odráža reflexy na hladine, ktoré dodávajú vode zdanlivo zelenkasté zafarbenie."}
{"id": "495947", "title": "Zamrznuté pleso", "context": "Názov Hladina plesa býva väčšinou do neskorého leta pokrytá snehom a ľadom. Tým, že na rozdiel od Ťažkého plesa v Ťažkej doline bol pre neho ustálený názov Zamrznuté pleso, možno ich od seba jasne rozlišovať, lebo ležia v spoločnom dolinnom systéme a aj začiatok cesty k nim cez Bielovodskú dolinu vedie jedným smerom."}
{"id": "49600", "title": "Popradské pleso", "context": "Názov Pleso bolo spolu s Mengusovskou dolinou v chotári obci Mengusovce. Aj napriek tomu nesie meno vzdialeného mesta Poprad. Pravdepodobne preto, lebo cez neho preteká rieka Poprad, ktorá vyviera z plesa pod Ostrvou. Popradské pleso ako () spomína v latinskom diele Bibliotheca, seu Cynosura Peregrinantium, hoc est: Viatorium in duas partes digestum (Liber Secundus) (Ulm 1644) Kežmarčan Dávid Fröhlich. Polyhistor Matej Bel v roku 1736 ho spomína ako Rybie oko . Hovorí o ňom ako o plese, v ktorom, ako jedinom na južnej strane Vysokých Tatier žili ryby. Názov prevzali Maďari aj Nemci, ale pretože na poľskej strane Tatier, Rybím plesom nazývali Morské oko, hovorili Popradskému plesu Malé rybie oko alebo Popradské rybie oko . Dokonca sa o plese hovorilo ako o Mengusovskom plese , čo malo racionálny základ. Nakoniec sa ujal a ustálil názov Popradské pleso."}
{"id": "496133", "title": "Kolové pleso", "context": "Poloha a rozmery Kolové pleso má nepravidelný podlhovastý tvar. Ako napovedá jeho názov v minulosti malo zaoblený tvar. Pleso je plytké, jeho hĺbka sa pohybuje okolo 1 metra. Pleso je v nadmorskej výške , plocha: , objem: , hĺbka: . Z plesa vyteká Kolový potok, ktorý smeruje do Javorinky."}
{"id": "496583", "title": "Belasé pleso", "context": "Názov Názov plesa vyplýva zo zdanlivého zafarbenia vody vyvolávaného reflexmi na hladine plesa. V starších slovenských prameňoch sa objavuje ako Belavé pleso , prípadne Belavé Kežmarské pleso ."}
{"id": "541882", "title": "Kotlina Ľadového plesa", "context": "Plesá Ľadové pleso mengusovské"}
{"id": "529003", "title": "Czarny Staw", "context": "Pozri aj  Čierne pleso"}
{"id": "499092", "title": "Dračie pleso", "context": "Okolie plesa Pleso na západnej strane lemuje Popradský hrebeň a na ňom Malá Kôpka () a Veľká Kôpka (), na severe je Ťažký štít (), Vysoká (), na východe Dračie sedlo, Veľká Dračia hlava () a na juhovýchode Zlomisková veža (). Blízko plesa sú Malé Dračie pleso a Dračie oká. K plesu nevedie turistický chodník."}
{"id": "503738", "title": "Slepé pleso", "context": "Introduction  Slepé pleso tiež Slepé pliesko () je takmer vyschnuté pleso asi 100 metrov na severozápad od Štrbského plesa. Postupne ho vytláča rašelina a dnes sa objavuje už len príležitostne, keď prší a je viac vody."}
{"id": "496083", "title": "Čierne Javorové pleso", "context": "Názov Názov dostalo od jeho čierneho bahnitého dna. Pôvodný ľudový názov je len krátko Čierne pleso."}
{"id": "499094", "title": "Malé Dračie pleso", "context": "Okolie plesa Pleso na západnej strane lemuje Popradský hrebeň a na ňom Malá Kôpka () a Veľká Kôpka (), na severe je Ťažký štít (), Vysoká (), na východe Dračie sedlo, Veľká Dračia hlava () a na juhovýchode Zlomisková veža (). K plesu nevedie turistický chodník."}
{"id": "214158", "title": "Ľadové pleso mengusovské", "context": "Introduction Ľadové pleso mengusovské Ľadové pleso mengusovské (keďže vo Vysokých Tatrách je viac plies s podobnými alebo rovnakými názvami spresňuje sa meno polohopisnými prívlastkami) (, , ) je pleso vo Vysokých Tatrách, v ľadovcovom karovom kotle v Zlomiskovej doline, ktorá je vetvou Mengusovskej doliny. Má rozlohu . Dosahuje maximálnu hĺbku . Leží v nadmorskej výške ."}
{"id": "190849", "title": "Dlhé pleso (Velická dolina)", "context": "Introduction  Dlhé pleso vo Velickej doline (, , ) leží v kotlinke Velickej doline medzi masívom Gerlachovského štítu a Guľatým kopcom blízko ústia Krčmárovho žľabu, z ktorého padajú do plesa kamene a preto sa neustále zmenšuje. Jeho názov vyplynul z podlhovastého tvaru. V názvosloví sa spresňuje názvom Dlhé pleso vo Velickej doline , ale vyskytujú sa aj pomenovania Velické Dlhé pleso , (v poľskej Wikipédii) a Dlhé pleso pod Gerlachom . Nachádza sa v nadmorskej výške . Podľa meraní pracovníkov TANAPu má hĺbku a rozlohu ."}
{"id": "496285", "title": "Tiché pleso", "context": "Vodný režim Pleso nemá povrchový prítok ani odtok. Teplota vody v lete dosahuje asi 20 °C. Asi od neho je nestále Malé Tiché pleso. Široký jarok, ktorý vyúsťuje do Javorinky, sa objavuje až nižšie v doline."}
{"id": "156274", "title": "Dlhé pleso (Veľká Studená dolina)", "context": "Introduction  Dlhé pleso , spresnene sa označuje ako Dlhé pleso vo Veľkej Studenej doline na rozdiel od Dlhého plesa vo Velickej doline (, , ) leží na dne Dlhej kotliny vo Veľkej Studenej doline pod Východnou Slavkovskou vežou. Jeho nadmorská výška je Je to stále bezprítokove pleso. Vyteká z neho potok ktorý napája Vareškové oko a neskôr Vareškové pleso."}
{"id": "496690", "title": "Červené pleso", "context": "Introduction  Červené pleso v staršej literatúre Červené pleso kežmarské , Červené kežmarské pleso (, , ) je najväčšie z plies v Červenej doline na jej dolnom stupni, bezprostredne nad jazerným prahom."}
{"id": "49616", "title": "Krivánske Zelené pleso", "context": "Turistika K plesu nevedie žiaden turistický chodník. Pleso je v prísne chránenej prírodnej rezervácii."}
{"id": "496744", "title": "Malé Čierne pleso", "context": "Introduction  Malé Čierne pleso () je pleso vo Vysokých Tatrách. Leží severozápadne od Čierneho plesa kežmarského neďaleko Zeleného plesa a Chaty pri Zelenom plese v Doline Zeleného plesa. Má rozlohu a je dlhé a široké. Maximálna hĺbka . Leží vo výške . Názov plesa vyplýva z jeho malých rozmerov a z jeho polohy v susedstve Čierneho plesa kežmarského."}
{"id": "498085", "title": "Trojrohé pleso", "context": "Okolie Okolo plesa rastie kosodrevina. Na juhozápade sa dvíhajú Žeruchové kopy. Vo vzdialenosti 200 metrov od neho je Veľké Biele pleso."}
{"id": "533314", "title": "Zelené pleso pod Predným Zeleným", "context": "Introduction Zelené pleso pod Predným Zeleným Zelené pleso pod Predným Zeleným (iné názvy: Zelené pliesko, Zelené pliesko pod Predným Zeleným, Žabie pliesko, Opálové pliesko , ) je malé jazierko v Západných Tatrách v Spálenej doline. Má rozlohu 0,027 ha, je 37 metrov dlhé a 13 metrov široké. Jeho maximálna hĺbka je 2,1 m a maximálny objem je 162 m³. Nachádza sa v nadmorskej výške . Do plesa ústia dva potoky, jeden z juhu a jeden z východu. Tieto potoky pramenia kúsok nad plesom. Z plesa odteká Spáloný potok, ktorý sa vlieva do Roháčskeho potoka. Po južnom brehu vedie modrá turistická značka z rázcestia Adamcuľa na Horné Roháčske pleso."}
{"id": "498094", "title": "Veľké Biele pleso", "context": "Okolie Okolo jazera rastie kosodrevina, v okolí sú malé lúky. Neďaleko plesa stála do roku 1974, kedy vyhorela, Kežmarská chata. Na juhozápade sa dvíha hrebeň Žeruchovej kopy a asi 200 metrov južne je Trojrohé pleso. Pleso má povrchový prítok z Nižnej Žeruchovej kotlinky a vyteká z neho Biely potok, ktorý po spojení so Zeleným potokom vytvára Kežmarskú Bielu vodu"}
{"id": "599400", "title": "Arnold Ipolyi-Stummer", "context": "Študoval na gymnáziu v Krupine a v Banskej Štiavnici, filozofiu v Trnave, teológiu vo Viedni, Ostrihome a v Bratislave, 1847 vysvätený za kňaza. Vychovávateľ v Bratislave, kaplán v Dolnom Petre, v Bratislave, farár v Zohore a i., egerský kanonik, rektor seminára v Budapešti, biskup v Banskej Bystrici (1871 – 1886), od 1886 biskup v Oradei. Zaoberal sa ľudovou slovesnosťou a hmotnou kultúrou, neskôr uh. výtvarnými dejinami a archeológiou, priekopník ochrany  umeleckých pamiatok. V knihách systematicky spracúval predovšetkým stredoveké uh. pamiatky, podnietil zakladanie múzeí vo väšších mestách. Autor asi 50 publikácií, v ktorých spracoval uhorské stredoveké staviteľstvo, sochárstvo, zlatníctvo,  emailérstvo atď., písal o dejinách Bratislavy, Trnavy, Banskej Bystrici, Spiša a pod. Na jeho žiadosť je v kaplnke sv. Barbory v Banskej Bystrici pochované jeho srdce. Od 1858 člen korešpondent, 1861 akademik, 1874 riadny člen, 1881 – 1886  predseda sekcie Uhorskej akadémie vied."}
{"id": "241800", "title": "Imrich Henszlmann", "context": "Mladosť Pochádzal z nemeckej luteránskej rodiny Henszlmannovcov pôvodom z Bardejova, ktorá sa v Košiciach usadila v roku 1811. Jeho otec Imrich Henszlmann starší (17701817) si odkúpil meštiansky dom na rohu Hlavnej a Alžbetinej ulice, kde viedol prosperujúci železiarsky obchod. V roku 1813 sa mu v tomto dome, v tieni Dómu svätej Alžbety narodil syn. Hoci vyštudovaný lekár na univerzitách v Pešti, Viedni a Padove, svojej profesii sa nevenoval a začal sa zaoberať umením a architektúrou, ktorú študoval vo Francúzsku."}
{"id": "85261", "title": "Karol Rimely", "context": "Životopis Narodil sa 4. februára 1825 v Ostrihome do rodiny Františka Rimelyho a Alžbety, rod. Szloboda. Deň po narodení dostal pri krste mená Karol František. Študoval na gymnáziu v Ostrihome a v Bratislave. Filozofiu absolvoval v Trnave v rokoch 1840-1842, a v rokoch 1842-1846 pokračoval štúdiom teológie vo Viedni, ktoré ukončil ziskom titulu doktor teológie. 21. júna 1848 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako pedagóg na seminári v Ostrihome a na Pázmaneu vo Viedni. V roku 1867 sa stal kanonikom bratislavskej kapituly. Od roku 1868 vyučoval maďarský jazyk a literatúru následníka rakúsko-uhorského trónu korunného princa Rudolfa a jeho dve sestry Gizelu a Klotildu. V roku 1870 bol vymenovaný za titulárneho opáta opátstva Lekýr (, dnes časť obce Hronovce). V roku 1893 bol zvolený za farára v Bratislave. 25. mája 1893 bol vymenovaný za banskobystrického biskupa a 27. augusta 1893 prijal biskupskú vysviacku z rúk ostrihomského arcibiskupa kardinála Kolosa Vaszaryho. Nástupom na biskupský stolec sa stal aj členom hornej komory uhorského parlamentu. Počas svojho pôsobenia na biskupskom stolci dal prestavať na vlastné náklady (60.000 korún) banskobystrický seminár z jednoposchodového na dvojposchodový. Taktiež sa zaslúžil o rekonštrukciu biskupského sídla vo Svätom Kríži (Žiar nad Hronom). Medzi jeho najvýznamnejšia literárno-vedecké diela patria dejiny viedenského Pázmanea a bratislavskej kapituly. Tlačou mu vyšlo viacero príležitostných kázní a článkov, bol spoluautorom Magyar Egyetemes Encyklopaedie (Uhorská univerzitná encyklopédia). Zomrel 13. januára 1904 a bol pochovaný v biskupskej krypte v Žiari nad Hronom."}
{"id": "588839", "title": "Jozef Vurum", "context": "Biografia Stredoškolské vzdelanie absolvoval v Trenčíne, Bratislave a Trnave. V rokoch 1781 až 1788 študoval na Biskupskom seminári v Nitre. Za diakona bol vysvätený 17. augusta 1788 a nasledujúci deň kňaza. V roku 1791 sa stal profesorom teológie v Nitre. V roku 1805 sa stal kanonikom Jágerskej katedrálnej kapituly. Dňa 7. júna 1816 bol menovaný biskupom v Stoličnom Belehrade (Maďarsky: Székesfehérvár ) a 23. septembra 1816 toto vymenovanie potvrdil pápež Pius VII. Za biskupa ho v Budíne vysvätil 10. novembra 1816 v István Fischer de Nagy, Jágerský biskup. Spolusvätiteľmi boli László Kámánházy, vacovský biskup a Karol Perényi, ostrihomský pomocný biskup. Dňa 21. decembra 1821 bol menovaný biskupom vo Veľkom Varadíne, dnes Oradea. Dňa 27. mája 1827 sa stal nitrianskym diecéznym biskupom. Bol vyznamenaný Kráľovským uhorským radom sv. Štefana (Maďarsky: Magyar Királyi Szent István-rend ), ktorý mu bol v hodnosti komandéra udelený 1. mája 1836. Bol tiež významným historikom. V Nitre a v Žiline sú po ňom pomenované ulice."}
{"id": "134114", "title": "Imrich Bende", "context": "Životopis Teológiu študoval na univerzite vo Viedni ako chovanec Pázmanea. Štúdia ukončil ziskom titulu doktora teológie v roku 1847. 29. augusta 1847 ho v Kalocsi vysvätili na kňaza. V roku 1869 sa stal farárom v Novom Sade. V rokoch 1878 a 1884 ho zvolili v novosadskom obvode za poslanca vládnej Liberálnej strany uhorského snemu. V roku 1886 bol vymenovaný za biskupa banskobystrickej diecézy. Biskupskú vysviacku prijal 24. apríla 1887 z rúk uhorského prímasa, ostrihomského arcibiskupa kardinála Jána Simora. Počas svojho pôsobenia v rámci kanonických vizitácií farností navštívil aj všetky diecézne školy. Podporoval Jozefa Murgaša pri jeho štúdiu na Maliarskej akadémii v Mníchove 19. januára 1893 bol menovaný za nitrianskeho biskupa. V Nitre podporoval výstavbu dievčenskej meštianskej školy. V roku 1901 získal titul rímskeho grófa a v roku 1904 sa stal vnútorným tajným radcom. 15. apríla 1910 z dôvodu svojho veku a zdravotného stavu sa vzdal svojich výkonných právomocí v prospech svojho pomocného biskupa Viliama Batthyányho. Počas svojho pôsobenia ako biskup presadzoval v cirkevnom živote politiku maďarizácie. Je autorom viacerých pastierskych listov a kázní, prispieval do rôznych časopisov, poväčšine náboženských. Bol členom Nábožného združenia saleziánskych spolupracovníkov (tretí rád saleziánov), ktorý založil v roku 1876 taliansky kňaz Ján Bosco."}
{"id": "594680", "title": "Daniel Iráni", "context": "Životopis Jeho rodičmi boli Daniel Halbschuh a Žofia Cecília Czapkay de Nemesszegh. Základné a stredné školy navštevoval v Prešove, Kežmarku a Rožňave. Právo a filozofiu študoval na luteránskom lýceu v Prešove. V roku 1842 požiadal o zmenu priezviska na Iráni. Prvý rok právnickej praxe absolvoval ako prísediaci súdu v Prešove a následne sa presťahoval do Budapešti, kde v roku 1844 zložil záverečné skúšky z verejného a dedičského práva. Bol vymenovaný za notára a stal sa jedným z najvyhľadávanejších advokátov v hlavnom meste, čo mu pomohlo k zoznámeniu sa s Ľudovítom Košutom a ďalšími predstaviteľmi reformnej opozície. Zúčastňoval sa činnosti opozičných spolkov a stal sa súčasťou mládežníckého hnutia, ktoré zohralo zásadnú úlohu v uhorskej revolúcii v roku 1848."}
{"id": "190386", "title": "Michal Massányi", "context": "Biografia O jeho živote nie je známych veľa informácií. Narodil sa v roku 1836 v obci Acsa v Maďarsku. Po skončení základnej školy odchádza v roku 1848 študovať na lýceum do Banskej Štiavnice. Tu strávil celkove 5 rokov. Svoje štúdium teológie ukončil v Bratislave. V rokoch 1855 až 1857 pôsobil ako vychovávateľ v obci Beletinec (na území Chorvátska). V tomto období navštevoval Viedeň a severné Taliansko. V ďalšom období kratšiu dobu pôsobil ako vychovávateľ na severnom Maďarsku v obci Szügy. V roku 1862 bol menovaný za evanjelického farára do Levíc, kde pôsobil až do svojej predčasnej smrti. V marci roku 1871 bol vymenovaný za učiteľa náboženstva na Levickom štátnom učiteľskom ústave, kde mal dvojhodinový týždenný úväzok. Zomrel pomerne mladý, ako 43-ročný, v roku 1878 v Leviciach."}
{"id": "241801", "title": "Imrich Henszlmann", "context": "Zakladateľom umenovedy v Uhorsku Od roku 1841 sa stal korešpondentom Uhorskej akadémie vied. V roku 1846 mu vyšla knižka Kassa városának ó-német stylű templomairól (Košické kostoly staronemeckého štýlu), ktorá bola jeho prvou prácou o košických pamiatkach a prvým dielom v tomto odbore v Uhorsku vôbec. V tom istom roku sa v Košiciach konal celokrajinský kongres lekárov a prírodovedcov, kde pod jeho taktovkou vznikla požiadavka na vznik pamiatkovej obnovy v Uhorsku. V roku 1873 sa stal riadnym členom Uhorskej akadémie vied a vedúcim katedry archeológie budapeštianskej univerzity."}
{"id": "1939", "title": "Imre Lakatos", "context": "Životopis Narodil sa ako Imre Lipschitz . Štúdium v odboroch matematika, fyzika a filozofia ukončil na univerzite v Debrecíne v roku 1944. Počas II. svetovej vojny väčšina jeho rodiny zahynula v koncentračnom tábore v Osvienčime, on sám bol aktívnym členom komunistickej strany a aby sa vyhol prenasledovaniu zo strany nacistov, zmenil si meno na Imre Molnár . Po vojne pokračoval v štúdiu v Budapešti a pracoval ako vyšší úradník na ministerstve školstva; zmenil si tiež priezvisko na Lakatos . V roku 1947 obhájil na univerzite v Debrecíne dizertačnú prácu, ktorá sa ale za neznámych okolností stratila. Jej obsah je možno zhruba vyvodiť na základe v tom čase publikovaných článkov, napríklad článok Kritika fyzického idealizmu . V roku 1950 v dôsledku vnútorných bojov o vládu v maďarskej komunistickej strane bol uväznený a obžalovaný z revizionizmu – roky 1950–1953 strávil vo väzení. Po opustení väzenia vedecky pracoval ako matematik, preložil tiež klasickú knihu George Polyu Ako to vyriešiť do maďarčiny. Formálne bol naďalej komunista, ale jeho názory sa menili – je známe, že v období pred revolúciou roku 1956 bol členom skupiny disidentov. Po sovietskej invázii do Maďarska v roku 1956 utiekol do Viedne, a odtiaľ do Veľkej Británie. V roku 1958 začal písať doktorskú prácu z filozofie matematiky Essays in the Logic of Mathematical Discovery na univerzite v Cambridge. Jeho promotorom bol Karl Popper. Doktorát získal v roku 1961. V roku 1960 sa stal prednášajúcim v London School of Economics, kde viedol prednášky z filozofie a matematiky vedľa takých známych osobností ako jeho učiteľ Karl Popper a John Watkins. Pracoval tam až do smrti."}
{"id": "469674", "title": "Ján Šimor", "context": "Životopis Gymnaziálne štúdium absolvoval v Stoličnom Belehrade a Budíne. Filozofiu študoval od roku 1830 v Trnave a od roku 1833 teológiu na viedenskom Pázmaneu. 28. októbra 1836 bol vysvätený za kňaza. V roku 1841 získal doktorát z históre. V roku 1857 bol vymenovaný za biskupa v Rábe (Győr). Biskupskú vysviacku prijal 19. júna 1857 v Ostrihome. Po smrti ostrihomského arcibiskupa Ján Scitovského sa 20. január 1867 stal jeho nástupcom. Dokončil stavebné práce na ostrihomskej bazilike, založil v Ostrihome Kresťanské múzeum, ako aj samostatnú prímasskú knižnicu. V rokoch 18691870 sa zúčastnil zasadaní 1. vatikánskeho koncilu. V roku 1873 ho pápež Pius IX. vymenoval za kardinála-kňaza s pridelil mu titulárny kostol San Bartolomeo all’Isola."}
{"id": "65856", "title": "Giuseppe Arcimboldo", "context": "Životopis Uprostred 16. storočia debutoval s mladíckymi prácami vrátane návrhov pre okná a tapisériami pre katedrály v Miláne a Monze a fresky pre katedrálu v Como. Po viacerých ponukách z dvora Ferdinanda I. prijal v roku 1562 funkciu dvorného portrétistu, počas vlády Maxmiliána II. mal za úlohu organizovať slávnostné sprievody a hry a cisár Rudolf II., na dvore ktorého pôsobil v rokoch 1562-1587, mu udelil za jeho fantastické obrazy zostavené z rastlín, živočíchov a vecí šľachtický titul a erb. Vynašiel typ podobizne, skladajúcej sa z maľovaných zvierat, kvetín, ovocia a predmetov komponovaných do podoby ľudskej hlavy. Niektoré obrazy sú satirické portréty osobností z dvora, iné sú alegorické personifikácie. Vytvoril cykly Štyri ročné obdobia , ako aj známy portrét cisára Rudolfa II., ktorého stvárnil ako rímskeho boha pravidelného striedania ročných období. Arcimboldov štýl bol mnohokrát napodobňovaný v ďalších storočiach a je niekedy ťažké priradiť ho. Bol v ňom videný akýsi predchodca surrealizmu 20. storočia, ale skôr by mal byť chápaný v súvislosti s koncom renesancie. Bola to doba, kedy ľudia (zberatelia a vedci rovnako) začínali venovať viac pozornosti prírode. Arcimboldo naozaj vytvoril fantastický obraz dvora v Prahe, ďalej navrhoval kostýmy, vytváral situované návrhy a ozdoby. Cisár Rudolf II. mu zveril za úlohu skúmanie a kúpu umeleckých diel a prirodzených kuriozít a zadal mu množstvo zákaziek na obrazy. V roku 1587 sa Arcimboldo vrátil do Milána, ale zostal v kontakte s cisárom. Ku koncu svojho života poslal cisárovi jeho výstredný portrét v podobe boha Vertumnusa. Najslávnejšou Arcimboldovou kresbou je jeho autoportrét, ktorý prezrádza zmysel pre noblesu, tajomnosť a pýchu. Arcimboldo vraj vynikol aj ako staviteľ hydraulických strojov, vynašiel spôsob, ako zaznamenávať hudbu pomocou farieb a vytvoril šifrovaný kód."}
{"id": "594977", "title": "Urbicius z Metz", "context": "Uctievanie Podľa rímskeho martyrológia pripadá jeho ľubovoľná spomienka na 20. marec. Je zobrazený na vitráži métzskej katedrály spolu s ďalšími miestnymi svätými biskupmi."}
{"id": "534439", "title": "Flegón z Trallu", "context": "Biografia Z antických prameňov vieme o ňom len veľmi málo, len to, že pochádzal z maloázijského Trallu, niekoľko rokov prežil na Sicílii a že bol prepustencom rímskeho cisára Hadriána."}
{"id": "102209", "title": "Arnulf (Východofranská ríša)", "context": "Introduction Arnulf Korutánsky na romantickom portréte Arnulf Korutánsky ( 850 – † 8. december 899, Rezno) bol vládca Bavorska, neskôr Východofranskej ríše a neskôr cisár. Viedol časté vojny proti Veľkej Morave."}
{"id": "466752", "title": "Alexander Roslin", "context": "Životopis Narodil sa v roku 1718 v Malmö vo Švédsku. V roku 1759 sa oženil s Marie-Suzanne Giroustovou. Žil v Štokholme, Bayreuthe, Taliansku a od roku 1758 predovšetkým v Paríži, kde tiež 5. júla roku 1793 zomrel. Portrétoval väčšinou ženy z bohatých rodín, šľachticov, alebo iné osobnosti z vyšších vrstiev. Slávny je aj jeho portrét s názvom Dáma so závojom (1768), na ktorom vyobrazil svoju ženu, alebo portrét Carla Linného z roku 1775."}
{"id": "52182", "title": "Bertel Thorvaldsen", "context": "Životopis Schillerov pomník Narodenie Bertela Thorvaldsena sprevádza tajomstvo. Podľa vlastných slov sa narodil na lodi, na ktorej cestoval jeho otec Gotskálk Thorvaldsen s manželkou z Grónska do Dánska, podľa iných údajov sa narodil až v Kodani. Prvé umelecké vzdelanie získal od otca, umeleckého rezbára. Ďalej si ho rozširoval a prehlboval na Kráľovskej akadémii v Kodani. Medzi jeho učiteľov patril sochár Johannes Wiedewelt, priateľ J. J. Winckelmanna, a maliar Nikolaj Abraham Abildgaard. Pod ich vplyvom vytvoril už počas svojho umeleckého štúdia mnohé diela, ktoré sa inšpirovali antickými námetmi. Bertelovo majstrovstvo sa prejavilo už za jeho pobytu na škole, keď niekoľkokrát za svoje študentské práce získal čestné ocenenia akadémie v podobe strieborných medailí. Za svoje dielo – reliéf Odpočívajúci Amor získal v roku 1789 striebornú medailu a v roku 1793 za reliéf Vyliečenie chromého veľkú zlatú medailu, ale predovšetkým štipendium na študijnú cestu na Apeninský polostrov. Na tú sa však mohol vybrať až po ďalšom roku práce doma s otcom, keď si ďalšie peniaze na cestu zarobil umeleckými prácami. Venoval sa vyrezávaniu z dreva, zhotovoval busty a reliéfy. Medzitým vytvoril aj svoje prvé významné sochárske dielo pre palác svojho učiteľa Abildgaarda – sochy Múz Terpsichoré a Euterpé . Do Ríma sa dostal až 8. marca 1797. Neskôr hovoril, že tento deň sa stal dňom jeho druhých narodenín, pretože Rím sa stal odvtedy jeho osudom. V Ríme sa stretol s už známym maliarom A. J. Carstensom, z ktorého maliarskych diel a grafík si vytvoril súkromnú zbierku, ale aj s J. A. Kochom. Títo priatelia mu umožnili preniknúť do umeleckých a spoločenských kruhov v Ríme, čo malo pre jeho činnosť veľký význam. Jednou z podmienok udelenia štipendia Kráľovskou akadémiou bolo, že vytvorí študijné kópie antických sôch. Táto práca ho natoľko ovplyvnila, že už v r. 1803 vytvoril prvé zo svojich veľkých majstrovských diel inšpirovaných antikou – sochu Jáson so zlatým rúnom . Pod vplyvom antického umenia vytvoril aj ďalšie významné diela: Amor a Psyché, Bacchus, Apollón či Ganymedés, Venuša s jablkom, Boh vojny Mars a malým Amorom, Trójsky kráľ Priamos v Achilleovom stane, Ganymedés s orlom . Sochár sa stal módnym umelcom, u ktorého si objednávali diela, najmä náhrobky, predstavitelia šľachty. Vyhotovil bustu básnika Byrona, náhrobok grófky Anna Maria Porro Sabelloni, sochu Karoliny von Humboldt, vytvoril pomník básnika Friedricha Schillera pre Stuttgart, Johanna Gutenberga pre Mohuč či škótskeho spisovateľa Waltera Scotta. Bertel Thorvaldsen tvoril diela pre členov najvyšších sociálnych vrstiev. Jeho zákazníčkou bola grófka Voroncovová, dánsky veľvyslanec pri kráľovskom dvore v Neapole barón Herman Schubart, vytvoril dokonca diela pre dánsky kráľovský palác Christiansborg v Kodani, ktorý predtým vyhorel. Jeho zákazníkom sa stal aj bavorský korunný princ Ludwig I., ktorý Thorvaldsena poveril reštaurovaním reliéfov z chrámu bohyne Afaie na ostrove Aigína, ktoré boli nájdené v roku 1811. Dnes sa tieto reliéfy nachádzajú v Glyptotéke v Mníchove, ale bez Thorvaldsenových zásahov. Gréckym reliéfnym umením, konkrétne Feidiovým vlysom na Partenóne v Aténach sa inšpiroval Thorvaldsen pri tvorbe rozsiahleho reliéfu (dlhý 45 metrov), ktorým sa mal pôvodne osláviť Napoleonov príchod do Ríma. Mramorový reliéf sa dodnes nachádza v paláci Quirinal v Ríme, ale aj v kópiách na iných miestach."}
{"id": "62736", "title": "Friedrich Hölderlin", "context": "Životopis Jeho život a tvorbu zrejme poznačilo, že otca stratil už vo veku dvoch rokov. Jeho matka si priala, aby sa jej syn stal evanjelickým kňazom. Začal navštevovať latinskú školu v Nürtingene, neskôr to boli evanjelické kláštorné školy vo Württembergu a Maulbronne. Univerzitu vyštudoval v Tübingene, kde sa spriatelil s filozofmi Herderom a Schellingom. Vo svojom štúdiu pokračoval na univerzite v Jene, kde sa zoznámil s Goethem, Schillerom a Fichtem. Pracoval ako domáci učiteľ. Vo svojich dielach často imitoval Schillera. Považuje sa za romantického melancholika. Väčšinu života prežil sužovaný duševnou chorobou. Silný pocit osamelosti sa snažil preklenúť hraním na klavíri, kreslením, čítaním, písaním a cestovaním. V jeho tvorbe je prítomný prvok, ktorý jeho súčasníci označovali ako „dotyk šialenstva“. Jeho básne najčastejšie vychádzali jednotlivo. Spočiatku písal hymny, ódy a elégie (Brod und Wein). Väčšiu pozornosť vzbudil až vydaním diela „Hyperion“. V tomto diele sa stáva princípom gréckej kultúry postava Diotima. Ovplyvnený bol nielen gréckou kultúrou, ale aj antikou. V znamení antiky je jeho ďalšie dielo „Der Tod des Empedokles\". Po jeho smrti bolo vydané jeho dielo „Gedichte.\" Rovnako ako Goethe a Schiller - jeho starší vrstovníci - Hölderlin bol vášnivým obdivovateľom antickej gréckej kultúry."}
{"id": "46142", "title": "Carl Linné", "context": "Životopis Už od detstva sa zaujímal o prírodu, pozoroval a študoval rastliny. Tento záujem prevzal po svojom otcovi farárovi, ktorý bol vášnivým záhradkárom. Rovnako ako jeho otec však nemal v úmysle pokračovať v úradníckej kariére a v roku 1727 začal študovať medicínu na univerzite v Lunde, aby po roku prestúpil na univerzitu v Uppsale, ktorá bola v tom čase považovaná za najlepšiu univerzitu vo Švédsku. Celý čas sa venoval svojej záľube - botanike. S pomocou profesora biológie Olofa Rudbecka získal Karol miesto záhradníka v univerzitnej botanickej záhrade. V tom čase bola botanika súčasťou vzdelávania lekárov, ktorí používali bylinky na liečbu. Svoje botanické znalosti výrazne rozšíril aj počas expedície v roku 1732 v Laponsku, počas ktorej prešiel viac ako 7 000 km a opísal mnoho nových druhov rastlín. Výsledkom tejto výpravy bola podrobná správa, ktorá obsahovala aj podrobnosti o živote obyvateľov a lekárske pozorovania. Miesta, na ktorých Karl Linné pracoval Po návrate z expedície si ešte nejaký čas zarábal prednáškami, v ktorých informoval o svojich pozorovaniach v Laponsku, vrátane minerálov, o ktoré sa tiež zaujímal. Príjmy z týchto prednášok stačili na financovanie jeho druhej expedície, na ktorú sa vydal dva roky po prvej. Počas druhej výpravy sa zamiloval do Sáry, dcéry lekára z Falunu, a požiadal ju o ruku. Jeho budúci svokor mu však stanovil podmienku - najprv musí dokončiť štúdium medicíny, aby mal stály zdroj príjmu. Preto odišiel študovať do Holandska, napísal dizertačnú prácu o malárii a získal doktorát na univerzite v Harderwijku. Jeho návrat do Švédska sa oneskoril, pretože v Holandsku sa mu podarilo spriateliť s niekoľkými bohatými ľuďmi, ktorí financovali vydanie jeho životného diela Systema naturae . Neskôr dielo ešte rozšíril, takže v roku 1770 malo nakoniec viac ako 6 000 strán v troch zväzkoch. Potom navštívil Paríž, Londýn, pracoval v niekoľkých botanických záhradách v Holandsku a vydal tam niekoľko menších vedeckých prác. Napokon sa v roku 1738 vrátil do Švédska, už ako uznávaný vedec, a oženil sa so Sarou Moraeusovou. V Štokholme si otvoril lekársku prax a v roku 1742 sa stal profesorom na univerzite v Uppsale. Jeho úspechy boli uznané, stal sa prvým prezidentom práve zakladanej Kráľovskej švédskej akadémie vied (aktívne sa podieľal na jej založení), bol poctený šľachtickým titulom, funkciou lekára kráľovského dvora a zahraničným členstvom na mnohých univerzitách. V meste Råshult sa nachádza Dom Karla Linného, ktorý bol zrekonštruovaný v štýle Linnaeusovej éry a je v ňom umiestnené vybavenie, ktoré bádateľ zozbieral. Kvetinová záhrada z 18. storočia je stále zachovaná a rastú v nej rovnaké druhy rastlín ako v jeho dobe. S manželkou Sarou mal sedem detí - dvoch synov (Carla a Johannesa) a päť dcér (Elisabeth Christinu, Saru Magdalénu, Lovisu, Saru Christinu a Sophiu). V roku 1774 mu v práci na univerzite zabránila mozgová príhoda. Odvtedy sa jeho zdravotný stav zhoršoval, napriek tomu prežil infarkt a zomrel v roku 1778."}
{"id": "137263", "title": "Arnold Ipolyi-Stummer", "context": "Introduction  Arnold Ipolyi-Stummer - Stummer de Ipoly ( 18. október 1823, Kmeťovce, dnes Drženice časť Kmeťovce, † 2. december 1886, Veľký Varadín (Oradea), dnešné Rumunsko) bol rímskokatolícky biskup, v rokoch 18711886 diecézny biskup banskobystrický a od roku 1886 veľkovaradínsky. Bol priekopníkom v oblasti uhorských dejín umenia."}
{"id": "158392", "title": "Heinrich Schliemann", "context": "V posledných rokoch V rokoch 1878 – 1879 Schliemann kopal v Tróji opäť s pomocou nemeckého učenca Rudolfa Virchowa. V roku 1880 odhalili bohato zdobenú pokladnicu Minyasa, legendárneho zakladateľa mesta Orchomenos. V roku 1882 sa uskutočnili tretie vykopávky v Tróji. Od tohto roku pri hľadaní za podpory nemeckého architekta a archeológa Wilhelma Dörpfelda. V roku 1884 začal Schliemann vykopávky v Tirynse, kde odkryl ruiny starobylého paláca a zistil, že sú pamiatkou mykénsko-krétskej kultúry. V roku1886 opäť kope v Orchomene, v Tróji na sklonku roku 1890. Odhalí celkom 9 vrstiev – a myslí si, že mesto kráľa Priama sa nachádza v druhej vrstve. V roku 1889 a v roku 1890 zorganizoval dve konferencie, ktorých sa zúčastnili významní učenci. Na týchto konferenciách upozornil na nesmiernosť vykonanej práce uskutočnenej pri Hisarliku. 13. novembra 1890 podstúpil operáciu ucha v meste Halle v Nemecku a potom odišiel na odporúčanie lekárov do Talianska. Na Vianoce v roku 1890 odpadol v Neapole na námestí Piazza della Santa Carità, kde ho našli v bezvedomí bez dokladov a bez peňazí, oblečeného len v ľahkom kabáte. Schliemann, jeden z najslávnejších ľudí sveta, umrel nepoznaný nasledujúci deň v nemocnici v Neapole a až neskôr našli vo vrecku jeho kabáta list, ktorý preukázal jeho totožnosť. Pozostatky Schliemanna boli potom prenesené do Atén. Pohrebu sa zúčastnil aj grécky kráľ a dedič trónu, diplomatický zbor, členovia gréckej vlády a grécki odborníci všetkých vedeckých inštitúcií. Schliemann bol pochovaný na cintoríne v Aténach, kde mu postavili veľké mauzóleum. Široké vlysy medzi podstavcom a budovou znázorňujú na jednej strane obrovské múry, na druhej a tretej strane scény z Iliady a Odysey a na štvrtej Schliemannove vykopávky. Na rímsu nad bustu vpísali Gréci dve slová: ΗΡΩΙ ΣΧΛΙΜΑΝΝΩΙ , Héroovi Schliemanovi. Súbor:Schliemann grave.jpg|náhľad|250px| Mauzóleum Heinricha Schliemanna , Atény"}
{"id": "544563", "title": "Róbert Gragger", "context": "Životopis Študoval na univerzite v Budapešti, v Paríži (Sorbonna) a na Friedrich-Wilhelms-Universität v Berlíne s Erichom Schmidtom a Gustavom Roethem. Štúdium ukončil v roku 1909. Potom pôsobil ako učiteľ na strednej škole a neskôr na univerzite pre pedagógov. S podporov etnológa Johannesa Bolteho, ktorý ho zahrnul do výskumu zdrojov rozprávok bratov Grimmovcov, literárneho historika Maxa Roedigera a Ulricha von Wilamowitz-Moellendorffa (rektora) bol napriek vojnovým obmedzeniam ako výnimočný expert maďarsko-nemeckých vzťahov v oblasti jazyka a literatúry vymenovaný za pridruženého profesora maďarského jazyka a literárnej histórie na Friedrich-Wilhelms-Universität 1. októbra 1916. Zároveň bol vymenovaný za prvého riaditeľa Maďarského inštitútu v Berlíne. Tento pôvodne seminár s 84 študentmi je dnes najdlhšie fungujúcim maďarským inštitútom v zahraničí bez prerušenia. Zároveň pri seminári založil knižnicu, ktorá na začiatku obsahovala 10 000 zväzkov kníh. Do jeho smrti v roku 1926 tento počet narástol na 25 000 zväzkov. V roku 1921 bol vymenovaný za riadneho profesora. O rok neskôr v rámci inštitútu zriadil Ugro-Fínske oddelenie. Collegium Hungaricum Berlin Vďaka svojim skúsenostiam bol v roku 1922 Georgom Leidingerom, vedúcim oddelenia rukopisov Bavorskej štátnej univerzity, poverený preskúmaním cudzieho textu z Latinského kódexu z 13. storočia, ktorý bol turkológom Franzom Babingerom identifikovaný ako písaný v maďarčine. Po jeho preskúmaní zistil, že ide o jeden z prvých maďarských rukopisov vôbec, takzvaný Staromaďarský nárek Panny Márie . Graggerova hlavná oblasť výskumu bola komparatívna literatúra. Taktiež skúmal vplyvy Moliéra v Maďarsku a venoval sa spisovateľom Theodorovi Stormovi, Theodorovi Fontanemu a Nikolausovi Lenauovi. V roku 1925 bol vymenovaný za čestného profesora na univerzite v Pécsi. Po veľkom úsilí, keď sa mu podarilo v októbri 1926 zabezpečiť kúpu bývalého Herz-Palais ako nového sídla pre Collegium Hungaricum, nečakane zomrel 10. novembra 1926. Je pochovaný na cintoríne v Dahleme. Jeho vedecké pozostalosti zostali na Univerzite v Berlíne."}
{"id": "544715", "title": "Theodore von Kármán", "context": "Život Narodil sa ako Szőllőskislaki Kármán Tódor v rodine Mórica Karmana a Heleny Konnovej; jedným z jeho predkov bol pražský rabín Jehuda Löw ben Becalel. Vyštudoval technickú univerzitu v Budapešti, neskôr študoval na univerzite v Göttingene (Nemecko), kde v roku 1910 získal aj doktorát. V rokoch 1910-1912 tam aj učil. V roku 1912 prijal miesto na vysokej banskej škole v Banskej Štiavnici (vtedy Schemnitz), ale keď zistil že na škole sa nerobí výskum, vrátil sa do Göttingenu . Vo februári 1913 získal miesto riaditeľa leteckého inštitútu v Aaachene. Neskôr emigroval do USA, kde pôsobil ako profesor na Kalifornskom technickom inštitúte (Caltech) v Pasadene. Od roku 1951 pôsobil ako riaditeľ oddelenia pre letecký výskum NATO a od roku 1960 ako prvý prezident Medzinárodnej astronautickej akadémie. Zaoberal sa teoretickými otázkami letov rakiet. Bol jedným zo zakladateľov americkej astronautiky, v 30. a 40. rokoch vychoval stovky špecialistov. Po 2. svetovej vojne sa podieľal na pátraní po nemeckých raketových odborníkoch a skomponoval predstavu využitia letectva v 3. svetovej vojne."}
{"id": "157330", "title": "Gyula Dahlström", "context": "Životopis Narodil sa vo Vranove nad Topľou lekárnikovi Eduardovi Dahlströmovi a jeho manželke Juliane rod. Krajčinovej. Po skončení základnej školy sa vyučil za obchodníka a pôsobil ako pokladník a neskôr ako riaditeľ sporiteľne v Prešove. Tento entomológ je za Rakúsko-Uhorsko uvedený tiež v knihe Wilhelma Junka „Entomologen Adressbuch“ z roku 1905. Počas svojho života sa zaoberal faunistikou a tiež výskumom niektorých druhov hmyzu. Pre entomológiu územia Slovenska majú význam hlavne jeho práce, ktoré publikoval prevažne v maďarskom časopise Rovartani lapok a ktoré pojednávajú o prieskume fauny motýľov východného Slovenska, hlavne okolia Prešova. Časť svojich prác publikoval i v Lipsku v časopise Insektenbörse . Zomrel na exkurzii v okolí Solivaru pri Prešove 13. augusta 1907. Jeho zbierka hmyzu (hlavne palearktické druhy motýľov zo skupiny Macrolepidoptera ) je uložená čiastočne v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti a druhá časť je uložená v Rákocziho múzeu v Košiciach. Okrem neho je známy i jeho syn Gyula Dahlström, ktorý okrem svojej profesie pôsobil tiež ako obchodník s hmyzom a s entomologickými pomôckami v Prešove – hlavne pre potreby regionálnej entomologickej komunity. Robil entomologický výskum hlavne v okolí Prešova. Zaoberal sa výskumom druhu mlynárika hrachorového ( Leptidea sinapis L.)."}
{"id": "544532", "title": "Emil Ágoston", "context": "Životopis V roku 1899 ukončil štúdium na Budapeštianskej technickej univerzite a ďalej pokračoval v štúdiu v Taliansku. Istý čas strávil v Berlíne a Paríži. Za jeho najproduktívnejšie obdobie možno považovať obdobie 1906 – 1911, kedy bol v Budapešti vyhľadávaným architektom obytných budov. Jeho štýl bol ovplyvnený romantizmom, obzvlášť v severonemeckom štýle. Po roku 1919 začal spolupracovať s bratom Gejzom. Spoločne postavili rímske kúpele v Budapešti a podobný projekt v Holandsku."}
{"id": "25073", "title": "Eduard Pöschl", "context": "Introduction  Eduard Pöschl ( 11. máj 1820, Viedeň, Rakúsko – † 29. november 1898, Budapešť, Maďarsko) bol rakúsky matematik a pedagóg Študovať začal v svojom rodisku, kde absolvoval aj gymnázium a filozofické ročníky, neskôr študoval právo v Győri, baníctvo a hutníctvo na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, mineralógiu a geológiu vo viedenskom Montanistisches Museum, napokon matematiku, strojníctvo a staviteľstvo na technike, tiež vo Viedni. V r. 1850– 1887 pôsobil ako profesor na banskoštiavnickej akadémii, stál na čele katedier deskriptívnej geometrie a staviteľstva (1850– 1866), banského a hutníckeho strojníctva a staviteľstva (1866– 1872), napokon opäť deskriptívnej geometrie (1872– 1887). V r. 1873– 1876 bol prvým voleným riaditeľom školy. Venoval sa najmä konštrukčným výpočtom banských strojov, pokusom s konzervovaním dreva používaného v baníctve. V oblasti matematiky nebol publikačne činný ani napriek dlhému pôsobeniu na katedre deskriptívnej geometrie. Zomrel 29. novembra 1898 v Budapešti."}
{"id": "184569", "title": "Ignác Alpár", "context": "Biografia  Mladosť a vysoká škola Narodil sa v Budapešti 17. januára 1855 pod menom Ignác Schöckl, ako druhé dieťa z ôsmich. Jeho matka Mária Eiselleová pochádza z remeselníckej rodiny Wünterbergovcov, otec Matej Schöckl bol majiteľom prvého stolárskeho závodu v Budapešti. Alpár sa po skončení základnej školy sa stal murárskym učňom. Od roku 1874 pracuje v ateliéri Alajosa Huszmanna, ktorý ho povzbudzuje aby pokračoval v štúdiách na Stavebnej akadémii v Berlíne. Alpár neváha a ešte v tom roku začína študovať na škole, ktorej študentom bol aj Richard Lucaea. Práca Po skončení štúdií pracuje v rôznych berlínskych ateliéroch. V roku 1880 získa ocenenie tamojšieho stavebného spolku tzv. \"Schinkelovu medailu\". V tomto roku si pomaďarčil svoje meno na Alpára. V roku 1881 absolvuje dlhší študijný pobyt v Taliansku. V rokoch 1882-1888 je asistentom Technickej univerzity v Budapešti. Tu sa zdokonaľuje v projektovaní občianskych budov a vo vypracovaní projektov."}
{"id": "580776", "title": "Arpád Gerster", "context": "Život Súbor:LHH Color etching 1868.jpg|náhľad| German Hospital v New Yorku, 1868 Jeho otec pôsobil v Uhorskej revolúcii, jeho strýko Anton Gerster, sa podieľal na uhorskej vojne za nezávislosť a neskôr bol dôstojníkom v Americkej občianskej vojne. Jeho sestrou bola Etela Gersterová-Gardiniová, ktorá v New Yorku pracovala niekoľko rokov. Arpád študoval na košickom premonštrátskom gymnáziu. Lekárske štúdie získal na Viedenskej univerzite. Štúdium začal v roku 1866 no už v roku 1872 dokončil štúdium a získal úplnú chirurgickú a pôrodnícku kvalifikáciu. Od 1. októbra 1872 do 1. októbra 1863 bol dobrovoľníkom na chirurgickom oddelení vojenskej nemocnice vo Viedni. Po jeho ceste v Nemeckom na začiatku roka 1874 sa v marci 1874 rozhodol emigrovať do amerického New Yorku. V roku 1878 sa zamestnal v New Yorkej nemocnici German Hospital (teraz Lenox Hill Hospital) na Manhattane. V roku 1879 sa taktiež stal chirurgom v Mount Sinai Hospital v Mannhattane. V roku 1882 bol zvolený za chirurgického učitela na New Yorkskej poliklinickej škole. Na škole oôsobil do roku 1894. Columbia University ho vymenoval za profesora operácií v roku 1910. Na univerzite bol členom tzv \"Century Club\" od roku 1890. Bol aktívne zapojený do činností lekárskych profesijných združení a na komunitných fórach amerických Maďarov. V tejto súvislosti predsedal desať rokov na maďarskom združení v New Yorku. Medzi Američanmi si ako slávny chirurg držal veľkú úctu, ovládal anglický jazyk aj nemčinu. Rodina Dňa 15. decembra 1875 sa oženil s Annou Bernard Wynne, s ktorou mal jedno dieťa – Jána Karola Arpáda Gerstera, ktorý vykročil po stopách svojho otca a tiež vstúpil na lekársku dráhu života. Významné členstvá Chirurgické združenie mesta New York (prezident od 1891) Americká chirurgická asociácia (prezident od 1911) Maďarská spoločnosť New Yorku (prezident) Budapeštianska lekárska komora (člen od 1891) Chirurgická spoločnosť v Nemecku (člen od 1891)"}
{"id": "144634", "title": "Ján Brokoff", "context": "Štúdiá Nizšie školy vychodil vo svojom rodisku. Od roku 1672 na vandrovkách. Výučný list rezbára získal pravdepodobne v Regensburgu."}
{"id": "137186", "title": "Adolf Husár", "context": "Životopis Za umeleckého zlievača sa vyučil u A. Fernkorna, u H. Gassera, 1870-1872 študoval na AVU vo Viedni u F. Bauera, krátko u K. Zumbuschsa. Od 1871 pôsobil v Budapešti, 1897 prof. Všeobecnej kresliarskej školy. Popredný reprezentant maď. monumentálneho sochárstva, charakteristický akademickým štýlom. Podnikol študijnú cestu po Nemecku a Taliansku. Na Slovensku sú jeho práce z mladosti v banskobystrickom múzeu, neskoršie vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach."}
{"id": "24971", "title": "Michal Lipsicz", "context": "Životopis Narodil sa v Mosonmagyaróvári. Do jezuitskej rehole vstúpil v roku 1720, vysokoškolské štúdiá absolvoval vo Viedni a Grazi, získal doktorát filozofie i teológie. Spočiatku vyučoval na gymnáziách v Győri a Kluži, potom bol profesorom na univerzite v Košiciach (1737 – 1741), resp. v Trnave ( 1742– 1745, 1748– 1749), prednášal matematiku, fyziku, filozofiu a teológiu. Neskôr sa venoval najmä výuke teológie na rôznych jezuitských školách (Eger, Budín, Záhreb, Šopron, Győr) a bol kazateľom v Šoproni. Zomrel ako prefekt a riaditeľ konviktu v Győri. Publikačne najplodnejšie bolo jeho pôsobenie v Košiciach, vtedy vydal svoju algebru – prvú učebnicu tohto predmetu na Slovensku aj v Uhorsku (Košice 1738), filozoficko-fyzikálnu rozpravu Statica… a ďalšiu astronomicko-kozmologickú prácu. Bol prvým autorom na Slovensku, ktorý sa na pôde neoscholastiky venoval aj Descartovmu a Newtonovmu učeniu. Kým v otázkach kinematiky, zväčša aj dynamiky, sa prikláňal k Newtonovi, gravitáciu vysvetľoval v súlade s Descartom ako tlak čiastočiek éteru. V svojej astronomickej práci už jednoznačne zamietal Ptolemaiov systém, Kopernikov však prijíma len ako hypotézu a prikláňa sa ku „kompromisu“ Tycha Braheho."}
{"id": "180564", "title": "Karol Kelecsényi", "context": "Entomologické aktivity Asi od roku 1876 sa zaoberal ornitológiou, ale neskôr sa venoval hlavne zberu, faunistike a štúdiu chrobákov a motýľov, ktoré zbieral prevažne vo svojom okolí (Topoľčany a Nitra), ale tiež na území celého Uhorska, ako aj na Balkáne (Bosna a Hercegovina). Svoje výsledky zberateľskej expedície z tohoto územia zhrnul v svojej práci: „Coleopterologische Reise nach Bosnien“, ktorá vyšla v roku 1900 v Rovartani lapok. Udržiaval priateľské styky s mnohými entomológmi a vymieňal zbierkový materiál s viacerými domácimi, nemeckými, anglickými i francúzskymi entomológmi. Je autorom viacerých článkov v odborných časopisoch. Jeho najvýznamnejšia práca je prehľad chrobákov a motýľov Nitrianskej župy, ku ktorej vydával postupne doplnky o ďalších, neskôr zistených druhoch. V roku 1905 bol za Rakúsko-Uhorsko uvedený v „Entomologen Adressbuch“ Wilhelma Junka v Berlíne."}
{"id": "212412", "title": "Felix Bryk", "context": "Biografia V entomologických kruhoch je známy predovšetkým ako významný entomológ – lepidopterológ a známy antropológ. Svoje antropologické štúdie prevádzal vo východnej Afrike. Napísal i viacero prác s touto tematikou. Zaoberal sa aj biografiou Karola Linného a napísal viacero prác o jeho živote. Počas svojho života spolupracoval hlavne s Curtom Jacobusom Eisnerom, s ktorým sa zaoberal štúdiom motýľov z rodu Parnassius – (Parnassinae)."}
{"id": "167461", "title": "Árpád Soós", "context": "Introduction Dr. Árpád Soós , DrSc. ( 20. september 1912, Budapešť, Uhorsko – † 1. jún 1991, Budapešť, Maďarsko) bol menej známy maďarský zoológ, muzeológ a entomológ – dipterológ, homopterológ a hemipterológ. Narodil sa v Budapešti v rodine Lájosa Soósa (= akademik Maďarskej akadémie vied: 1879 - 1972), preto mal ihneď od začiatku excelentné zázemie pre štúdium prírodovedy. Po skončení základnej a strednej školy začína študovať prírodné vedy na Univerzite v Budapešti, ktorú ukončil v roku 1935. Počas svojho života sa zaoberal viacerými skupinami živočíchov, hlavne však mäkkýšmi, pijavicami a z radu hmyzu hlavne dvojkrídlovcami, homopterami a hemipterami. Spolupracoval s mnohými významnými vedcami vtedajšej doby a bol členom mnohých maďarských i medzinárodných prírodovedeckých inštitúcií. Pre svetovú entomológiu má význam hlavne jeho mnohozväzkové dielo, ktoré napísal spoločne s Lászlom Pappom: „Catalogue of Palaearctic Diptera“. Zomrel v roku 1991 v Budapešti."}
{"id": "137448", "title": "Jozef Jonáš", "context": "Životopis Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici a Váci, filozofiu v Bratislave, 1806-1808 externe na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Od študenstských čias sa venoval mineralógii, pri zbere minerálov precestoval celé Uhorsko. Zúčastnil sa geologického prieskumu Banskej Bystrice, Smolníka a i. Kustód prírodovedeckých zbierok Národného múzea v Budapešti, člen viacerých zahraničných učených spoločností. Autor článkov v odbprných i zahraničných časopisoch."}
{"id": "146943", "title": "Ernő Csiki", "context": "Entomologické aktivity Zaoberal sa hlavne radom chrobákov (Coleoptera) a to predovšetkým čeľaďami Carabidae a Chrysomelidae . Entomologickej verejnosti je známy tiež ako redaktor maďarských „Entomologických listov“ – Rovartani lapok, kde spolupracoval hlavne s Lajosom Abafi – Aignerom. Spracovával tiež niektoré biografické články o významných entomológoch prevažne z Rakúsko – Uhorskej monarchie. Bol významný taxonóm a špecialista v odbore coleopterológie. Opísal asi 400 nových druhov hmyzu z územia Európy, Ázie, ale tiež mal význam ako prieskumník coleopter z územia Balkánu. Pre našu slovenskú entomológiu má význam hlavne preto, lebo robil prieskum niektorých lokalít z oblasti územia Slovenska. Od období rokov 1897 až 1932 pôsobil ako kustód v Magyar Természettudományi Múzeum. V roku 1953 získal titul doktora prírodných vied. Počas svojho života napísal asi 451 prác s viac ako 9000 stránkami textu. Jeho zbierka hmyzu sa zachovala v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti: obsahuje hlavne jeho zbierku chrobákov a materiál z tretej expedície Eugena Zichyho z centrálnej a východnej Ázie z roku 1898. Pozostáva z takmer milióna jedincov."}
{"id": "140785", "title": "František Psotka", "context": "Život a dielo Štúdiá v Budapešti, roku 1870 zložil profesorské skúšky z prírodopisu. V rokoch 1869-1870 skúšobný profesor matematiky a prirodných vied na Štátnom maďarskom kráľovskom katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, od 1871 na reálke v Kremnici, neskôr jej riaditeľ. Autor štúdií a článkov so spoločenskou, politickou a kultúrnou problematikou banských miest, historickej práce o kremnickom Kasíne, monografie o revolúcii 1848 a o pôsobení vojsk Arthura Görgeia v okolí banských miest."}
{"id": "473392", "title": "Ervin László", "context": "Futurologické a organizačné aktivity Je členom Rímskeho klubu. Je spoluautorom správy Rímskemu klubu Ciele pre ľudstvo z roku 1977. V roku 1987 publikoval ďalšiu správu pre Rímsky klub pod názvom Evolúcia – nová syntéza . Je zakladateľom a vydavateľom časopisu World Futures - The Journal of General Evolution . V roku 1993 založil Budapešťianský klub - Club of Budapest , kde vykonáva funkciu prezidenta. Je vedeckým riaditeľom na University for Peace v Berlíne. Pôsobí v The General Evolution Research Group , ktorú spoluzaložil v roku 1984 v Budapešti. Vykonáva tu funkciu riaditeľa. V roku 2011 založil prvú svetovú univerzitu pre globálny posun nazvanú Giordano Bruno Globalshift University , ktorá bola oficiálne otvorená 9. septembra 2011. Publikoval viac ako 90 kníh a množstvo článkov a publikácií. Dielo Ervin László vydal ako autor, spoluautor, editor alebo spolueditor knihy: Introduction to Systems Philosophy (1972) The System View of the World (1972) The World System. Models, Norms, Applications (editor) (1973) A Strategy for the Future. The System Approach to World Order (1974) Goals for Mankind. A Report to the Club of Rome on the New Horizons of Global Community (1977) Goals in a Global Community. The Original Background Studies for the Goals for Mankind. A Report to the Club of Rome. Volume 1. Studies on the Conceptual Foundations (1977) Goals in a Global Community. The Original Background Studies for the Goals for Mankind. A Report to the Club of Rome. Volume 2. The International Values and Goals Studies (1977) The Inner Limits of Mankind. Heretical Reflections on Today´s Values, Culture and Politics (1978) Evolution - Die neue Synthese. Wege in die Zukunft (1987) Evolution. The Grand Synthesis (1987) The New Evolutionary Paradigm (editor) (1991) The Age of Bifurcation. Understanding the Changing World (1991) The Creative Cosmos. A Unified Science of Matter, Life, and Mind (1993) The Evolution of Cognitive Maps. New Paradigms for the Twenty-First Century (spolueditor) (1993) The Choice: Evolution or Extinction ? (1994) Vision 2020 (1994) The Interconnected Universe (1995) The Whispering Pond. A Personal Guide to the Emerging Vision of Science (1996) The Connectivity Hypothesis. Foundations of an Integral Science of Quantum, Cosmos, Life, and Consciousness (spoluautor) (2003) Macroshift. Navigating the Transformation to a Sustainable World (2001) The Consciousness Revolution (spoluautor)(2003) You Can Change The World. The Global Citizen´s Handbook for Living on Planet Earth (spoluautor) (2003) Changing Visions. Cognitive Maps - Past, Present, and Future (spoluator) (1996) Science and Akashic Field. An Integral Theory of Everything (2004) Science and the Reenchantment of the Cosmos. The Rise of the Integral Vision of Reality (2006) Chaos Point. The World at the Crossroads. Seven Years to Avoid Global Collapse and Promote Worldwidw Renewal (2006) CosMos. A Co-creator´s Guide to the Whole World (spoluautor) (2008) The Akashic Experience. Science and the Cosmic Memory Field (2009) World Shift 2012. Making Green Business, New Politics and Higher Consciousness Work Together (2009) Chaos Point. 2012 and Beyond. Our Choices Between Global Disaster and a Sustainable Planet. Appointment with Destiny (2010) Simply Genius and Other Tales from My Life. An informal autobiography by Ervin Laszlo scientist, pianist, global change activist (2011) Bibliografia Knihy Laszlo, Ervin (1974): A Strategy for the Future. The System Approach to World Order. George Braziller, Inc., New York, New York, ISBN 0-8076-0744-4, 240 str. Laszlo, Ervin et al. (1977): Goals for Mankind. A Report to the Club of Rome On the New Horizons of Global Community. New American Library, Signet Hutchinson, ISBN 0525034552, ISBN 978-0525034551, 434 str. Laszlo, Ervin, Bierman, Judah (editors) (1977): Goals in a Global Community. The Original Background Studies for the Goals for Mankind. A Report to the Club of Rome. Volume 1. Studies on the Conceptual Foundations. Pergamon Press, Elmsford, New York, ISBN 0080222218, 335 str. Laszlo, Ervin, Bierman, Judah (editors) (1977): Goals in a Global Community. The Original Background Studies for the Goals for Mankind. A Report to the Club of Rome. Volume 2. The International Values and Goals Studies. Pergamon Press, Elmsford, New York, ISBN 008229735, 553 str. Laszlo, Ervin (1987): Evolution - Die neue Synthese. Wege in die Zukunft. The Club of Rome Information Series. Contribution to Understanding of the World Problematique. Vol. 3., Wien, Munchen, Zurich: Europaverlag, ISBN 3-203-50968-7, 224 str. Laszlo, Ervin (1991): The New Evolutionary Paradigm. World Futures General Evolution Studies. Volume 2. Gordon & Breach Science Publishers Ltd., 978-2881243752, 204 str. Laszlo, Ervin (2000): Macroshift 2001 - 2010. Creating the Future in the Early 21st Century. With an Introduction by Arthur C. Clarke. toExcel, San Jose, New York, Lincoln, Shanghai, ISBN 9780595001101, 164 str. Laszlo, Ervin (2001): Macroshift. Navigating the Transformation to a Sustainable World. Foreword by Arthur C. Clarke. Berrett-Koehler Publishers, Inc., San Francisco, California, ISBN 978-1576751633, 218 str. Laszlo, Ervin (2003): You Can Change The World. The Global Citizen´s Handbook for Living on Planet Earth. With an Introduction of Mikhail Gorbachev and a Contribution by Masami Saionji. SelectBooks, Inc., New York, New York, ISBN 978-1590790571, 144 str. Laszlo, Ervin (2004): Science and the Akhasic Field. An Integral Theory of Everything. Inner Traditions, Rochester, Vermont, ISBN 978-1594770425, 224 str. Laszlo, Ervin (2006): The Chaos Point. The World at the Crossroads. Seven Years to Avoid Global Collapse and Promote Worldwidw Renewal. Foreword by Sir Arthur C. Clarke. Hampton Roads Publishing Company, Inc., Charlottesville, Virginia, ISBN 1-57174-485-1, 176 str. Laszlo, Ervin(2008): Quantum Shift in the Global Brain. How the New Scientific Reality Can Change Us and our World. Inner Traditions, Rochester, Vermont, ISBN 978-1594772337, 192 str. Laszlo, Ervin (2009): The Akashic Experience. Science and the Cosmic Memory Field. With contributions of Alex Grey, Stanislav Grof, Stanley Krippner, Swami Kriyananda, Edgar Mitchell and others. Inner Traditions, Rochester, Vermont, ISBN 978-1594772986, 288 str. Laszlo, Ervin (2009): World Shift 2012. Making Green Business, New Politics and Higher Consciousness Work Together. Foreword by Deepak Chopra and Mikhail Gorbachev. Inner Traditions, Rochester, Vermont, ISBN 978-1-59477-328-0, 144 str. Laszlo, Ervin (2010): Chaos Point. 2012 and Beyond. Our Choices Between Global Disaster and a Sustainable Planet. Appointment with Destiny. Foreword by Barbara Marx Hubbard. Hampton Roads Publishing Company, ISBN 978-1571746429, 208 str. Laszlo, Ervin (2011): Simply Genius and Other Tales from My Life. An informal autobiography by Ervin Laszlo scientist, pianist, global change activist. Foreword by Deepak Chopra. Hay House, Inc., ISBN 978-1401929589, 284 str. Knihy v českom jazyku Laszlo, Ervin (2005): Věda a ákášické pole. Integrální teorie všeho. Pragma, Hodkovičky, ISBN 80-7205-216-0, 192 str. Laszlo, Ervin, Gorbačev, Michail,Coelho, Paulo, Saionji, Masami (2009): Můžeš změnit svět. Příručka světoobčana 21. století. Malvern, Praha, ISBN 978-80-86702-56-8, 120 str. Laszlo, Ervin (2011): Zkušenosti s Akašou. Nakladatelství Dialog, Liberec, ISBN 978-80-7424-029-4, 248 str. Grof, Stanislav, László, Ervin, Russell, Peter: Revoluce vědomí. Transatlantický dialog. Carpe Momentum, 2014, ISBN 978-80-905334-0-0, 160 str."}
{"id": "599404", "title": "Arnold Ipolyi-Stummer", "context": "Narodil sa v šľachtickej rodine, šľachtický titul získal v roku 1741 jeho praprastarý otec Juraj Stummer de Ipoly. Otec František Stummer de Ipoly (1799 – 1848) bol stoličný úradník, matka Arsenia rod. Smrečaniová (Szmrecsányi) (1802 – 1881). Ako miesto jeho narodenia sa takmer vždy uvádzajú Kosihy nad Ipľom, avšak podľa matriky pokrstených farnosti Horné Žemberovce sa narodil vo filiálke Disznós, čo je vtedajší názov pre Kmeťovce v levickom okrese. V Kmeťovciach sa o dva roky neskôr narodil aj jeho brat Ľudovít. Arnold dostal pri krste 22. októbra 1823 mená Arnold Matthias Aloysius Vendelin, teda Arnold Matej Alojz Vendelín, resp. ''Arnold Mátyás Alajos Vendel'' (hun). Posledné z krstných mien - Vendelín - predstavuje meno svätca, ktorý má sviatok 20. októbra, teda v deň narodenia. Zaujímavosťou je, že v úmrtnom zázname jeho otca z roku 1848 sa priezvisko uvádza ešte ako Stummer, avšak v úmrtnom zázname jeho matky z roku 1881 už ako Ipolyi-Stummer."}
{"id": "156656", "title": "Imrich Frivaldský", "context": "Životopis Narodil sa v Bačkove (Bocsko) na Zemplíne v okrese Trebišov. Dve triedy gymnázia absolvoval v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely), kde sa už ako gymnazista zúčastňoval na prírodovedeckých exkurziách v Slanských vrchoch. V spolupráci s ďalšími prírodovednými odborníkmi sa podieľal na vedeckom výskume flóry a fauny rodného kraja. Popisy prírodovedných exkurzií, bohaté zbierky botanických endemitov a neskôr dôsledný súpis živočíšstva kraja sa stali základnými dielami mladého a už vtedy veľmi talentovaného prírodovedca. V štúdiách na strednej škole pokračoval v Jágri v Maďarsku a tu sa od roku 1814, pod vplyvom Pavla (Pála) Kitaibela a Jozefa (Jószefa) Sadlera venoval hlavne botanike na území Zemplínskych vrchov. V priebehu rokov 1814 – 1815 bol zapísaný vo filozofickom kurze na Kráľovskej akadémii v Košiciach. Otec chcel mať zo syna právnika, ale mladý Imre Frivaldský prejavoval záujem hlavne o prírodné vedy, a preto sa roku 1816 zapísal na lekársku fakultu Peštianskej univerzity. Viac ako štúdiu medicíny sa však venoval prírodným vedám, najskôr botanike a neskôr i zoológii. Ako poslucháč lekárskej fakulty robil vo svojom voľnom čase výlety do okolia Pešti a neskôr i Budína. Cez prázdniny, už v prvom ročníku spravil okružnú cestu po území Slovenska. Počas prázdnin v roku 1819 robil výskumy na Maďarskom pohorí Matra a v nasledujúcom roku v Banáte. Bohaté zbery, ktoré počas týchto svojich ciest vykonal mu umožnili už ako mladému študentovi publikovať niekoľko štúdií a článkov v odborných časopisoch. V roku 1821 ukončil vysokoškolské štúdia a venuje sa hlavne zveľaďovaniu prírodovedného oddelenia národného múzea v Pešti. V roku 1822 ukončil štúdium medicíny. V nasledujúcom roku 1823 sa stal pomocným kustódom prírodopisných zbierok Maďarského národného múzea. Už ako kustód peštianskych prírodovedných zbierok v roku 1824 svojou obhajobou dizertácie o hadoch získal hodnosť doktora lekárskych vied. Riadnym kustódom múzea sa stal však až roku 1850. V marci roku 1824 sa Imrich Frivaldský zriekol svojej lekárskej praxe a venoval sa výlučne prírodným vedám. Prvé roky pracoval v oblasti botaniky. V uvedenom čase sa na území Uhorska hodne vedcov venovalo botanike, preto sa rozhodol venovať hlavne zoológii, najmä však entomológii. Po smrti entomológa Tobiáša Koya kúpil veľkú časť jeho knižnice a bohatú zbierku hmyzu, ktorá sa spoločne s Ochsenheimerovou (Ferdinand Ochsenheimer = Theobald Unklar (1767 – 1822) zbierkou motýľov, zakúpenou v roku 1823 (1824) stala základom entomologických zbierok múzea. Svoje početné entomologické zbery začal na území okolia Pešti a Budína, ale neskôr precestoval niekoľkokrát celé Uhorsko. Inicioval viaceré vedecké zberateľské entomologické expedície, pričom na mnohých z nich sa zúčastnil osobne. Zo všetkých expedícií priniesli účastníci veľké množstva rôznych druhov rastlín a živočíchov, obzvlášť hmyzu. V období keď sa už zo zdravotných príčin nemohol osobne zúčastňovať na náročných zahraničných cestách, zameral sa na výskum pozemných a sladkovodných mäkkýšov na území Slovenska a na štúdium neznámych živočíchov v uhorských jaskyniach. Zo zdravotných dôvodov (očná choroba) roku 1851 opustil prácu v múzeu a už ako súkromník spracovával výsledky zo svojich expedícií vo Svábhegyi alebo Jobbágyi. Ako člen mnohých domácich a zahraničných vedeckých spoločností, stály dopisovateľ vedeckých ustanovizní v Londýne, Paríži, Florencii, Lipsku, Regensburgu, Altenburgu, Štetíne atď. bol známy vo vedeckom svete ako naslovovzatý odborník. Už jeho počiatočné výskumy našli ohlas v školských ročenkách v Sátoraljaújheli, Egeri, Košiciach, Pešti a upozornili vtedajší vedecký svet na mimoriadny talent. Imre Frivaldszky zanechal svetu cenné výskumy, obohatil prírodovedu o nové poznatky, v systematizácii flóry a fauny objavil nové veci. Svojou obrovskou húževnatosťou, systematickou prácou a vďaka obrovskému talentu sa prebojoval do kruhu svetoznámych prírodovedcov a sústavným štúdiom opísal mnohé poddruhy, druhy i čeľade flóry a fauny stredoeurópskej oblasti, z ktorých mnohé nesú jeho meno. Počas svojho života opísal viacero druhov hmyzu, napr.: Melolontha albida Frivaldszky, 1835, Polyommatus eroides Frivaldszky, 1835, Phragmatobia placida Frivaldszky, 1835, Plebejides sephyrus Frivaldszky, 1835, Orthosia rorida Frivaldszky, 1835, Euprepia placida Frivaldszky, 1835 a iné. Na jeho počesť bolo viacero druhov hmyzu pomenované jeho menom, napr. motýľ Ahlbergia frivaldszkyi (Kindermann in Lederer, 1853), chrobák Pseudotrematodes frivaldszkyi Ménétriés, 1836 a pod. MUDr. Imrich Frivaldský zomrel vo svojej kúrii v Jobbágyi v Novohrade. Časť jeho zbierky hmyzu z územia Rakúsko – Uhorska, Turecka a Malej Ázie bola uložená v Národnom Budapeštianskom prírodovednom múzeu. Tu bola jej veľká časť, spoločne so zbierkou Ferdinanda Ochsenheimera (1767 – 1822) zničená počas povodní v roku 1838 a iróniou osudu ten zvyšok čo prežil povodne, bol skoro celý zničený počas protikomunistického povstania v Budapešti v roku 1956."}
{"id": "310190", "title": "Matej Kornel Hell", "context": "Pôvod Dosiaľ je sporné miesto jeho pôvodu, v archívoch absentuje aj presný dátum jeho narodenia (1651 alebo 1653), no pravdepodobne pochádzal z Čiech. Z roku 1707 sa zachoval úradný zápis, že je natione Bohemus ex Schlackenberg , čo môže znamenať z Čiech/Česka, narodený v Česku/Čechách, českej národnosti, ale označovali sa tak vtedy niekedy aj uhorskí Slováci (spravidla protestanti). V zápise matričnej knihy rímskokatolíckeho farského úradu v Banskej Štiavnici je zapísaný ako: Dominus Matthæus Höll . Ako rodinný jazyk prichádza do úvahy nemčina a slovenčina, pretože pri zápise jeho syna do seminára roku 1753 sa pri jazykoch uvádza Quas linguas calleat: Latinam, German. et Slav. bene. (preklad: Ktoré jazyky ovláda: latinský, nem. a sloven. dobre). „Schlackenberg“ sa spravidla (najmä u súčasných slovenských autorov) interpretuje ako Horný Slavkov v Česku () alebo Kremnica/?miesto v Kremnici na Slovensku, alebo (najmä staršie) ako Ostrov nad Ohří () v Česku. Podľa rodinnej tradície rodina Höllovcov pochádzala z Bavorska. V roku 1738 je Cornelius pri zápise svojho syna do jezuitského rádu uvedený ako Officialis German. (preklad: Nem. úradník). Meno Matthäus Cornelius Höll je nemecká podoba mena používaná aj vo vtedy štandardne používaných latinských textoch. V modernej nemčine sa jeho meno uvádza skôr ako Matthias Cornelius Höll/Hell; v modernej slovenčine znie Matúš Kornel Höll, ale obyčajne sa uvádza ako Matej Kornel Hell (Matthias Matej, Matthäus Matúš); a v modernej maďarčine sa uvádza ako Hell Máté Kornél alebo Hell Mátyás Kornél/Cornelius (Máté Matúš, Mátyás Matej)."}
{"id": "169191", "title": "Jozef Conrad", "context": "Biografia Študoval medicínu a lekárom sa stal asi v roku 1779. Entomológiou sa zaoberal ako svojim koníčkom. Zomrel veľmi mladý v roku 1788 – niekedy sa rok úmrtia udáva aj 1780."}
{"id": "274522", "title": "Georg Löffelholz", "context": "Životopis Narodil sa v Norimbergu. Jeho otec bol Jakub Wiliam Löffelholz a matka Regína Katarína, ktorá pochádzala z významnej rodiny Scheuerlovcov z Defersdorfu. Pochádzali zo zámožnej rodiny, ktorá bola od roku 1440 až do konca roku 1806, keď Norimberg prestal mať štatút cisárskeho mesta, stálymi členmi magistrátu a mestskej tajnej rady. Rodina si taktiež držala predsedníctvo v mestskom predstavenstve, podľa tzv. Tanečných pravidiel ( Tanzstatut ). Rod Löffelholz sa prvý raz spomína už v trinástom storočí v Bambergu. Keď došlo k nezhodám medzi biskupstvom a bambergskou mestskou radou, členovia rodiny Burkhard a Hans odišli a usadili sa v Norimbergu. V roku 1512 rodina získala šľachtický titul. Vo vojne o landshutské dedičstvo jeden z jeho predkov úspešne viedol vojská vojvodu Albrechta IV. Ako odmenu za víťazstvo dostal zámok Kolberg (dnes Josefsburg) v Altöttingu. V roku 1708 získal Georg Löffelholz titul baróna a jeho rodina sa zapísala do triedy bavorskej aristokracie. Georg študoval na vojenskej jazdeckej akadémii v Turíne. V roku 1676 bol veliteľom jazdeckej školy. Neskôr bol v službách markgrófa Hermanna von Baden (1621–1691). Zároveň bol cisárskym radcom. Neskôr bol menovaný za poľného maršala a spolu so Sebastianom de Montecuccoli bojoval v Alsasku a Breisgau. V roku 1681, sotva dvadsaťročný, velil elitnému pešiemu pluku grófa Daunchena. Na jar roku 1683 bol zapojený do protitureckej vojenskej kampane v Uhorsku, kde strávil potom celý svoj život. 13 rokov velil pluku v posádkach v Prešove a Košiciach. Bol plukovníkom elitného Houchinišského regimentu. V roku 1685 ako plukovník - nadporučík získal rozkaz obliehať turecké opevnenie v Sedmohradsku. Silné turecko-tatárske zoskupenia odvážnymi nájazdami vytlačil z Transylvánie. Pozoruhodné vojenské úspechy získal v bitke medzi Starým Slankamenom, Petrovaradínom a Zemunom pri Belehrade pod velením markgrófa Ludwiga von Badena. V ďalších rokoch slúžil ako veliteľ na pohraničných pevnostiach Lipa, Káranšebeš v Banáte, Brašov. Roku 1709 bol povýšený na cisárskeho plukovníka. V rokoch 1701 – 1704 velil v Sedmohradsku dôležitej pohraničnej pevnosti Arad. Tu sa Georg Löffelholz vyznamenal tým, že posádka pevnosti prežila z vlastných zdrojov a nepotrebovala financie na zásobovanie z prázdnej cisárskej pokladnice. Požiadavky tureckého pašu z Temešváru odmietol a nespoľahlivé maďarské oddiely v decembri 1702 premiestnil do Kežmarku. V roku 1704 bol povýšený na poľného generála. V roku 1707 prijal hodnosť generálporučík - poľný maršal. Jeho pluk niesol meno „Peší pluk grófa Freisenského“ (Július Heinrich, gróf z Freisenu, 1657 — 1706). Dňa 6. augusta 1708 získal šľachtický titul dedičného baróna. V roku 1709 sa vo významnej miere zúčastnil na potláčaní povstania Františka II. Rákociho v Uhorsku. Velil cisárskym vojenským postaveniam na Liptove. V jeseni 1709 bez boja dobyl morovou epidémiou oslabený Prešov. V zime 1710 tri mesiace obliehal Levoču na Spiši, ktorá bola baštou rákociovských povstalcov. Napokon 13. februára 1710 Levoča kapitulovala bez boja. Vtedajšia uhorská povstalecká tlač Mercurius Veridicus ex Hungaria napísala, že o kapituláciu „sa zaslúžila jedna frivolná žena“ (Juliana Géciová-Korponaiová). 24. júna 1710 bol vymenovaný za cisárskeho dvorného vojnového radcu, ale zostal naďalej v aktívnej vojenskej službe. Zúčastnil sa obliehania takmer nedobytného Spišského hradu a 22. júna 1711 a pevnosti Palánok v Mukačeve. Dobytím týchto pevností sa kurucká vojna skončila. Za to si vyslúžil osobitné ocenenie cisárskym výnosom z 28. augusta 1713. Potom velil kľúčovej hraničnej pevnosti v Petrovaradíne. 2. mája 1716 bol veliteľom poľného cisárskeho delostrelectva. Rýchlo prenikol cez rieku Sávu a prelomil Turkami obsadený priesmyk Mitrovica. Dňa 15. júna 1716 bol jeho pluk začlenený pod hlavné velenie princa Eugena Savojského, keď začala nová vojna proti Turkom. Dňa 5. augusta 1716 sa odohrala bitka známa ako Bitka pri Petrovaradíne, kde bola porazená oveľa početnejšia armáda veľkovezíra Damada Aliho. Maršal Löffelholz v pamätnej bitke velil prvému vojenskému zoskupeniu Kronenwerk a druhému Retrachementu. V auguste 1716 taktiež dobyl Turkami kontrolovaný priesmyk Knieževac, ktorý spája Bosnu so Srbskom. Jeho zásluhy boli odmenené cisárskym dekrétom. V novembri roku 1717 pôsobil ako veliteľ pevnosti v Budíne a bol taktiež vymenovaný za veliteľa mest, ktoré bolo 145 rokov pod tureckou nadvládou. Tento vysoký post si však v Budíne dlho neudržal, pretože 10. augusta 1719 zomrel. Krátko pred tým (23. júna toho istého roku) stratil svojho jediného syna, ktorý v hodnosti podplukovníka velil v pluku svojho otca v bitke pri Villafranka na Sicílii. Generál Georg Löffelholz bol pochovaný v Loretánskej kaplnke v Budíne, pretože v mladosti konvertoval ku katolicizmu. Bol dvakrát ženatý. Prvýkrát: 3. mája 1687 si vzal Máriu Polyxenu Stuppartovú von Lowental, ktorá bola dcérou kráľovského radcu. Zomrela pri pôrode tretieho dieťaťa v roku 1692. Druhý sobáš bol s Konštanciou von Zaunerovou."}
{"id": "448330", "title": "Alfred Friedrich Bluntschli", "context": "Životopis Syn známeho odborníka na právo, Johanna Caspara Bluntschliho, bol najskôr žiakom Gottfrieda Sempera v Zürichu, potom odišiel v roku 1863 na štúdiá do Florencie, 1864 do Paríža na École nationale supérieure des beaux-arts de Paris a v roku 1866 do Heidelbergu. S Karlom Jonasom Myliusom mal vo Frankfurte nad Mohanom v období 1870 – 1881 úspešnú kanceláriu, ktorá okrem iného v roku 1876 vyhrala architektonickú súťaž na novú budovu hamburskej radnice. Plánovaná výstavba však nebola realizovaná. V roku 1876 postavili vo Frankfurte Frankfurter Hof Hotel. Ich prácu na Ústrednom cintoríne vo Viedni pripomína ulica Mylius-Bluntschli-Straße . Bluntschli realizoval mnoho nádherných budov a palácov. V období 1881 – 1914 pôsobil ako profesor na polytechnickom inštitúte (teraz ETH) v Zürichu. Jeho hrob je na cintoríne Friedhof Sihlfeld."}
{"id": "137264", "title": "Arnold Ipolyi-Stummer", "context": "Pôvod Narodil sa v šľachtickej rodine, šľachtický titul získal v roku 1741 jeho praprastarý otec Juraj Stummer de Ipoly. Otec František Stummer de Ipoly (17991848) bol stoličný úradník, matka Arsenia rod. Smrečaniová (Szmrecsányi) (18021881). Ako miesto jeho narodenia sa takmer vždy uvádzajú Kosihy nad Ipľom, avšak podľa matriky pokrstených farnosti Horné Žemberovce sa narodil vo filiálke Disznós, čo je vtedajší názov pre Kmeťovce v levickom okrese. V Kmeťovciach sa o dva roky neskôr narodil aj jeho brat Ľudovít. Arnold dostal pri krste 22. októbra 1823 mená Arnold Matthias Aloysius Vendelin , teda Arnold Matej Alojz Vendelín , resp. . Posledné z krstných mien - Vendelín - predstavuje meno svätca, ktorý má sviatok 20. októbra, teda v deň narodenia. Zaujímavosťou je, že v úmrtnom zázname jeho otca z roku 1848 sa priezvisko uvádza ešte ako Stummer, avšak v úmrtnom zázname jeho matky z roku 1881 už ako Ipolyi-Stummer."}
{"id": "454731", "title": "Bartholomäus Scherrenmüller", "context": "Životopis Po štúdiu a Magister artium (1476) v Erfurte odišiel na Universität Tübingen, kde sa v roku 1492 stal profesorom medicíny. Eberhard I. z Württemberga ho poveril prekladom lekárskych textov do nemčiny. ;Dochované rukopisy: Regimen und uffenthalt der gesunthait , prelozeno v roku 1493 z Summa conservationis et curationis , autor Wilhelm von Saliceto Buch von der wundartzny , čiastočný preklad Chirurgia , autor Pietro d’Argelata."}
{"id": "143252", "title": "Henrich Weinhart", "context": "Životopis Začal sa učiť v otcovej dielni, kde sa zúčastnil na realizácii viacerých výtvarných návrhov. V marci 1659 výučbu skončil a získal vlastnú kamenársku značku HW. Na erbe náhrobníka podnikaľa E. Höfflingera na južnej strane vo vnútri Kostola sv. Kríža v Banskej Bystrici (1648) je signatúra HW; predpokladá sa, žeho vytesal sám podľa otcovej predlohy. Pôsobil v oblasti dekoratívnej výzdoby budov a náhrobníkov. Roku 1676 sa stal občanom mesta Freiberg."}
{"id": "544714", "title": "Theodore von Kármán", "context": "Introduction Theodore von Kármán Theodore von Kármán (; 11. máj 1881 - † 6. máj 1963) bol maďarsko-americký matematik, letecký inžinier a fyzik, ktorý pôsobil predovšetkým v oblasti letectva a kozmonautiky. Vypracoval mnoho kľúčových pokrokov v aerodynamike, najmä jeho práca na nadzvukovom a hypersonickom prúdení vzduchu. Je považovaný za vynikajúceho aerodynamického teoretika dvadsiateho storočia."}
{"id": "521980", "title": "Jenő Kalmár", "context": "Životopis Ukončil vojenskú akadémiu a stal sa inžinierom. Po určitú dobu žil a pôsobil v Berlíne. Bol predsedom Berlínskeho združenia Maďarov, neskôr, od roku 1899 bol zamestnancom spoločnosti Gesellschaft für Südkamerun (Spoločnosť Južného Kamerunu). Vďaka tejto funkcii sa dostal do Kamerunu, kde mal za úlohu skúmať a mapovať Zadný Kamerun a vyhľadať možnosti k založeniu obchodných pobočiek. Hlavným vývozným artiklom Kamerunu bol v tom čase kaučuk a slonovina. Úlohou bolo zorganizovať vývoz týchto surovín. S prerušeniami strávil v Afrike spolu 12 rokov, počas tejto doby sa zaoberal aj etnografickou zberateľskou a kartografickou činnosťou. Listy z Afriky písané rodine vnímavo opisujú jeho tamojší život, zvyky domorodcov a ich vzájomné boje ako aj boj proti Európanom, ktorý priniesol veľa obetí. Neskôr sa stal generálnym riaditeľom Južno kamerunskej akciovej spoločnosti. Po návrate domov v roku 1912 robil prednášky o zážitkoch a skúsenostiach pre rôzne odborné spoločnosti, medzi ďalšími pre Maďarskú geografickú spoločnosť, Etnografickú spoločnosť a pre Obchodné združenie Subotice. Časť prednášok vyšla aj v tlači, v Buletíne maďarského etnografického múzea (1913) a v zošitoch publikujúcich texty valného zhromaždenia Ľudovej akadémie Erzsébet (1911 a 1913). Maďarské etnografické múzeum obohatil s hodnotnou, viac než 200 kusovou zbierkou z Kamerunu, niekoľko vlastnoručných náčrtov máp, cestopisov a materiál prednášok uchováva Maďarské geografické múzeum. Zúčastnil sa prvej svetovej vojny, ako dôstojník (kapitán) v zálohe, kde bol vážne zranený a neskôr dostal prestížne vyznamenanie. Niektoré svoje zážitky z vojny aj publikoval. Po vojne sa usadil v Bratislave, kde si založil rodinu. Zomrel v roku 1937."}
{"id": "448876", "title": "Štefan Schwarz (sochár)", "context": "Život Narodil sa v Nitre v rodine tesára a pôvodne sa mal stáť kňazom, prišiel však do Pešti, kde pracoval v železiarskej továrni, odtiaľ odchádza do Viedne kde pracuje v bronziarskej fabrike Dziedzinski und Hanusch a učí sa tam cizelérskemu remeslu. V rokoch 1869-1874 študuje na novozaloženej Vysokej škole umeleckopriemyselnej vo Viedni u sochára Otta Königa. V roku 1876 nastupuje na túto školu ako učiteľ, vďaka historikovi umenia, profesorovi Rudolfovi Eitelbergerovi rytierovi z Edelbergu. Tvorba Štefana Schwarza je pozoruhodná najmä medailami a reliéfmi, bol tiež znamenitým portrétistom (medaila s podobizňou sochára Georga Raphaela Donnera 1893, manželov Kruppovcov, spoločná plaketa Denka, Matschenka a Exnera, Davida rytiera Schönherra) . V roku 1884 sa stáva profesorom na Vysokej škole umeleckopriemyselnej vo Viedni (Universität für angewandte Kunst Wien). Na fasádu Neue Burgu vo Viedni vytvoril historizujúcu sochu rytiera (1895-1901) . Je autorom náhrobku Rudolfa Eitelbergera rytiera z Edelbergu 1887 na Centrálnom cintoríne vo Viedni. Z jeho školy vyšlo viacero talentovaných sochárov a medailérov, boli to napríklad aj Joseph Kowarzik, Heinrich Kautsch pochádzajúci z Prahy."}
{"id": "582356", "title": "Robert Ultzmann", "context": "Životopis Jeho otec bol obchodníkom. V mladosti vyštudoval strednú školu v Košiciach. V roku 1861 odišiel do Viedne a neskôr po svojom štúdiu na Viedenskej univerzite bol vymenovaný za profesora. Od roku 1872 pracoval vo všeobecnej nemocnici vo Viedni, kde okrem mnohých pacientov ošetroval aj Júliusa Andrášiho – vtedajšieho ministra zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska. Zomrel počas nehody v jedenástom viedenskom obvode Simmering. Je pochovaný vo Viedni. Jeho mramorová busta bola odhalená v roku 1929 a nachádza sa v hlavnej hale () Viedenskej univerzity. V roku 1888 bol Ultzmann zvolený členom Nemeckej akadémie prírodných vied Leopoldina. V roku 1954 po ňom vo viedenskej mestskej časti Donaustadt (22. obvod) pomenovali ulicu – Ultzmanngasse . Kariéra Ultzmann je jedným zo zakladateľov modernej urológie, vrátane charakteristiky chémie moču, fyziológie a patológie renálnych a močových systémov. Vytvoril presnú metodiku a predstavil dnes bežne používané diagnostické a chirurgické nástroje v tejto oblasti."}
{"id": "188128", "title": "Ján Sturmayr", "context": "Externé odkazy  Záznam o narodení a krste v matrike - indexovaný záznam; pokrstený ako Joannes Ignatius Sturmayr"}
{"id": "175860", "title": "Karol Ľudovít Doležal", "context": "Entomologické aktivity Entomológii, najmä štúdiu motýľov, sa začal venovať už počas gymnaziálnych rokov v Modre, hlavne pod vplyvom svojho spolužiaka Dionýza Štúra. Ešte počas svojich vysokoškolských štúdií sa vo Viedni zoznámil so správcom Prírodovedného múzea a významným entomológom Ludwikom Redtenbacherom. Počas plavby v prístavoch Afriky a na Madagaskare robil zoologické výskumy, o čom písal v svojich listoch Dionýzovi Štúrovi. Pri pobyte v Indonézii sa popri lekárskych povinnostiach venoval štúdiu dvojkrídlovcov, motýľov a pavúkov. V roku 1852 vydal svoju prácu: Systematisches Verzeichniß der im Kaiserthum Österreich vorkommenden Spinnen . V ďalších rokoch napísal viacero entomologických a arachnologických prác, ktoré sú uvedené v priloženej bibliografii. Po svojom preložení na ostrov Amboin robil i tu entomologické výskumy. Jeho zbierka hmyzu sa nachádza v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti."}
{"id": "305445", "title": "Dionýz Ignác Stanetti", "context": "Život Biografické dáta z jeho mladosti sú neúplné. Vzhľadom na jeho meno sa mu pôvodne prisudzoval taliansky pôvod a jeho dielo sa spájalo s dielom jeho menovca, viedenského dvorského sochára Johanna Stanettiho (16631725). Na základe umeleckohistorického bádania sa vie, že sa narodil v Dolnom Benešove neďaleko Opavy ako jeden z troch synov kapitána Jána Pavla Stanetiho, hospodárskeho správcu miestneho panstva, a Zuzany, rodenej Cigfirstovej (jeho bratia Anton a František tiež boli sochármi). Umelecké vzdelanie nadobudol pravdepodobne v Rakúsku a Sliezsku. Prvý hodnoverný údaj o jeho pôsobení na Slovensku pochádza z roku 1741 v súvislosti s prácami v piaristickom Kostole Najsvätejšej Trojice v Prievidzi, počas ktorých nadviazal dlhoročnú plodnú spoluprácu s viedenským maliarom, usadeným v neďalekej Banskej Štiavnici, Antonom Schmidtom. V roku 1745 sa definitívne usadil v Kremnici, kde sa aj v tom istom roku oženil (s manželkou Terezou, rod. Gürtlerovou, mal päť detí). Získal mestské občianstvo a časom tu založil sochársku dielňu."}
{"id": "214437", "title": "Anton Rochel", "context": "Biografia Narodil sa v rakúskom Neunkirchene v roku 1770. Po skončení základného a stredného vzdelania pokračoval v štúdiu medicíny na Lekárskej fakulte vo Viedni, ktoré ukončil v roku 1792. Po skončení štúdií pracoval spočiatku ako lekár rakúskej armády. V rokoch 1800 až 1805 bol osobným lekárom baróna Alojza Mednyanského vo Veselom pri Piešťanoch a neskôr v rokoch 1811 – 1815 v Rakoviciach. V rokoch 1815 až 1820 pracoval ako osobný lekár grófa Aspremonta v Lednických Rovniach pri Púchove, kde v tomto období v botanickej záhrade pestoval asi 2 000 divo rastúcich druhov rastlín. V tomto období sa veľmi intenzívne venoval floristickému prieskumu celej Trenčianskej župy a patril medzi popredných znalcov flóry stredného Považia. Ako svojmu koníčku sa počas života venoval hlavne botanike. Po smrti významného botanika Pála Kitaibela v roku 1821 prijal miesto hlavného riaditeľa univerzitnej botanickej záhrady v Pešti, kde pracoval až do roku 1840. Zomrel roku 1847 v Štajerskom Hradci v Rakúsku. Počas života vykonal mnohé cesty do Vysokých Tatier, Turca, Oravy, Liptova a Spiša. Niektoré jeho rukopisy boli uložené vo viedenskom múzeu."}
{"id": "568617", "title": "Svätá Cecília", "context": "Sviatky Cecília patrí dodnes k obzvlášť obľúbeným svätým. Meno Cecília bolo v skorších dobách jedným z častých dievčenských mien. Sv. Cecília je patrónkou hudby a nevidiacich, má meniny 22. novembra. Sviatok svätých Valerianusa a Tiburcia je 14. apríla (slovenskou obdobou mena Tiburcius je Ctibor). Inou svätou rovnakého mena je sv. Cecília Lotrinská, ktorá zomrela v roku 670. Podľa cirkevného kalendára má meniny 12. augusta."}
{"id": "7258", "title": "25. december", "context": "Introduction  Prvý sviatok vianočný (Narodenie Pána) – deň pracovného pokoja"}
{"id": "14478", "title": "7. október", "context": "Introduction  7. októbra sa oslavuje Ružencová Panna Mária"}
{"id": "128504", "title": "Advent", "context": "Introduction Adventný veniec Súbor:HK Advents-Labyrinth 14122013 100sec.ogg|thumb|thumbtime=84|Adventný labyrint krétskeho štýlu vyrobený z 2500 horiacich čajových sviečok v Centre pre kresťanskú meditáciu a spiritualitu diecézy Limburg u svätého Kríža vo Frankfurte nad Mohanom-Bornheim Advent alebo adventné obdobie (z lat. adventus príchod) je prvá časť liturgického roka v západnej liturgickej tradícii vymedzená 4 nedeľami pred sviatkom narodenia Ježiša Krista a obdobie duchovnej prípravy na Vianoce. V teologickom zmysle sa advent vyznačuje dvojakým očakávaním – sviatku narodenia Ježiša Krista a jeho druhého (eschatologického) príchodu na konci času (parúzia), ale taktiež sa nezabúda na osobitnú úctu Ježišovej Matky napríklad tzv. rorátnou sv. omšou v dňoch do 16. decembra. Liturgickou farbou pre advent je fialová (na tretiu adventnú nedeľu je možné použiť ružovú farbu) ."}
{"id": "551723", "title": "Najsvätejšie Kristovo Telo a Krv", "context": "Introduction Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi ľudovo nazývaná aj Božie Telo () je prikázaný sviatok v katolíckej cirkvi. Je pripomienkou skutočnej prítomnosti Ježiša Krista, spasiteľa sveta, vo Sviatosti oltárnej ako Boha a človeka. Oslavuje sa vždy v druhý štvrtok po slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Tento sviatok je spojený s procesiamieucharistickými pochodmi naprieč mestami a obcami doprevádzanými modlitbami."}
{"id": "4495", "title": "30. júl", "context": "Introduction  Sviatok svätých apoštolov (Grécko)"}
{"id": "303585", "title": "Obetovanie Pána", "context": "Západná cirkev V Ríme bol sviatok slávený od 7. storočia. Počas sprievodu od Rímskeho fóra do Baziliky Santa Maria Maggiore ľudia niesli v rukách sviece, ktoré boli znakom pokánia, ale aj očisty. Zvyk niesť sviece zaviedol pápež Geláz I. v roku 494 po Kr. Tento sviatok je aj dňom zasväteného života. Zasvätení ho slávia v rámci diecéz spoločne so svojimi biskupmi. Starší názov Očisťovanie Panny Márie bol v rímskokatolíckej cirkvi od roku 1969 zmenený na teraz používaný názov Obetovanie Pána ."}
{"id": "519469", "title": "Zvestovanie Pána", "context": "Introduction Súbor:Annunciation_by_El_Greco_(1570-1575,_Prado).jpg|náhľad|Zvestovanie Pána, El Greco, 1575. Zvestovanie Pána je v rímskokatolíckej cirkvi slávnosť (nie prikázaný sviatok), ktorá má ako svoju nosnú tému zvestovanie vtelenia Božieho Slova. Táto udalosť je opísaná v Evanjeliu podľa sv. Lukáša 1, 28-33. V rímskokatolíckej cirkvi sa slávi obyčajne 25. marca. V prípade, že vychádza dátum 25. marca na Svätý týždeň (napr. v roku 2016) alebo na Veľkonočnú oktávu, sviatok sa presúva na najbližší deň po Veľkonočnej oktáve. V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa tento sviatok slávi ako Zvestovanie presvätej Bohorodičke alebo Zvestovanie našej presvätej Vládkyni, Bohorodičke Márii, vždy Panne."}
{"id": "599408", "title": "Hugo Chávez", "context": "V apríli 2002 sa v hlavnom meste Caracas rozhoreli protesty proti Bolívaristickej vláde. Pri zrážkach s políciou zomrelo asi 20 ľudí 110 bolo ranených. Proti Chávezovi sa postavila časť armády, ktorá ho prinútila odstúpiť a odísť do La Orchila. Za dočasného prezidenta sa vyhlásil podnikateľ Pedro Carmona. Protesty na podporu Cháveza spolu s nedostatočnou podporou pre režim Carmonu, ktorý niektorí považovali za smerujúci k totalite, rýchlo viedol k jeho rezignácii. Chávez sa vrátil k moci 14. apríla 2002."}
{"id": "269159", "title": "Salvádorská občianska vojna", "context": "Predohra Vnútropolitická situácia v Salvádore bola napätá už dlho pred vypuknutím vojny. V krajine dlhodobo panovali veľké sociálne rozdiely, keď rodiny niekoľkých oligarchov vlastnili takmer všetku pôdu na úkor väčšinového chudobného obyvateľstva. Pri potláčaní sociálnych nepokojov nadobudla v Salvádore veľký vplyv armáda a už od 30. rokov 20. st., počnúc diktátorom Maximilianom Hernández Martínezom, zastávali post prezidenta prakticky výlučne vysokopostavení armádni dôstojníci, dosadzovaní po sfalšovaných voľbách, prípadne vládli viacčlenné vojenské chunty, ktoré tvrdo potláčali všetku opozíciu, obzvlášť z radov ľavicovo orientovaných politických strán a hnutí. Táto situácia, spolu so stále zhoršujúcou sa sociálno-ekonomickou situáciou majoritného obyvateľstva viedla v priebehu 70. rokov k viacerým väčším nepokojom, ktoré však bývali armádou tvrdo potlačené a predstavitelia opozície začali byť fyzicky likvidovaní a zastrašovaní hlavne pomocou eskadier smrti. V tomto období bol nárast sociálneho napätia čiastočne spojený aj s návratom veľkého množstva chudobných salvádorských imigrantov z Hondurasu, ktorí boli odtiaľ vyhnaní po tzv. Futbalovej vojne v roku 1969. Tieto okolnosti viedli už od začiatku 70. rokov k vzniku viacerých radikálnych ľavicových skupín, ktoré sa rozhodli vojenský režim zvrhnúť pomocou ozbrojeného partizánskeho boja. Najväčšou z nich sa stali Ľudové oslobodzovacie sily \"Farabundo Martí\" , ktoré sa v roku 1980 spojili s ďalšími štyrmi menšími hnutiami a spolu založili Front národného oslobodenia Farabunda Martího ( FMLN ). Povstalecký bojovník z hnutia FMLN, 1984"}
{"id": "5970", "title": "Bolívia", "context": "Geografia Mapa Bolívie Uyuni Bolívia sa nachádza v centrálnej časti Južnej Ameriky na ploche 1 098 581 km². Juhozápadnú časť pokrývajú vrcholy Ánd, pričom centrálne územie vyplňuje náhorná plošina Altiplano. Severné a východné okraje Bolívie spadajú do nižších polôh dažďových pralesov v povodí Amazonky (rieka Mamoré) a oblasti Gran Chaco v povodí rieky Paraná (Paraguaj). Bolívia stratila prístup k pobrežiu Tichého oceánu v tzv. Pacifickej vojne v roku 1879. Najvyšším vrcholom Bolívie je vulkán Nevado Sajama s výškou 6 542 m, ktorý sa nachádza v departmente Oruro. Severozápadnú hranicu zeme tvorí z malej časti jazero Titicaca. Najväčšími mestami sú La Paz, El Alto, Santa Cruz de la Sierra a Cochabamba. Hlavné mesto je Sucre patrí medzi najvyššie položené hlavné mestá sveta. Známy La Paz nie je hlavné mesto, je to len mesto, kde má sídlo vláda."}
{"id": "542757", "title": "Dejiny Bolívie", "context": "Introduction  Dejiny Bolívie je možné rozdeliť na viacero častí. Prvá je predkolumbovská éra, v ktorej sa vyskytlo viacero pomerne vyspelých indiánskych civilizácii. Významnejšie indiánske spoločenstvo sa objavilo až v 7. storočí, keď získala dominantné postavenie kultúra Tiahuanaco, ktorá sa vyspelosťou približovala indiánskym spoločenstvám v susedom Peru. Po zániku tejto kultúry sa indiánske spoločenstvá v Bolívii znova rozdrobili a boli tak v ďalšom období z väčšej časti ovládnuté Ríšou Inkov, ktorá zabrala podstatnú časť severozápadnej Bolívie. Po príchode Španielov sa bolívijskí indiáni postavili na stranu európskych dobyvateľov, pretože Inkov považovali rovnako iba za cudzích okupantov. Po pričlenení k Španielskej ríši dostalo toto územie pomenovanie Horné Peru a boli tu objavené obrovské zásoby striebra, čo z Horného Peru urobilo najcennejšiu časť španielskej Ameriky. Koniec španielskej nadvlády predznamenali veľké indiánske povstania na konci 18. storočia, v ktorých indiáni bojovali hlavne kvôli svojmu vykorisťovaniu zo strany Španielov. Vojny za nezávislosť územie Horného Peru skôr obchádzali, po niekoľkých neúspešných pokusoch o inváziu z Argentíny sa stalo baštou zástancov monarchie (rojalistov). Počas vojny za nezávislosť v susednom Peru sa však miestni rojalisti začali správať autonómne, čo v konečnom dôsledku znamenalo porážku rojalistov nie len v Peru, ale aj v samotnom Hornom Peru. Nezávislosť tak bola do Bolívie fakticky privezená armádou tvorenou bojovníkmi za slobodu z iných juhoamerických štátov. Z najbohatšej časti španielskej Ameriky v koloniálnej ére sa Bolívia už pri svojom vzniku stala jedným z najchudobnejších štátov v Južnej Amerike. Na začiatku postupne vládli Bolívii tzv. osloboditelia, teda Simón Bolívar, Antonio José de Sucre a Andrés de Santa Cruz. Santa Cruz presadil spojenie Bolívie s Peru do Peruánsko-bolívijskej konfederácie, ktorá však nemala podporu a po vojne s Čile zanikla. Nasledovalo dlhé obdobie štátnych prevratov, ktoré bolo ukončené druhou vojnou s Čile, v ktorej Bolívia bojovala spoločne s Peru, no s rovnakým výsledkom ako pred tým, keď Čile vyhralo. Bolívia po vojne stratila svoje územie pri Tichom oceáne bohaté na suroviny, ktoré si privlastnilo Čile. Moc v krajine po strate tohto územia získali bohatí majitelia baní na striebro z Konzervatívnej strany, ktorí vládli do konca 19. storočia. Konzervatívcov vystriedala na ďalších 20 rokov Liberálna strana, ktorú zas kontrolovali majitelia baní na cín, ktorí získali na začiatku 20. storočia dominantné postavenie v krajine. V 30. rokoch získala dominantné postavenie Republikánska strana a následne jej odštiepené frakcie, ktoré doviedli krajinu do ďalšej neúspešnej vojny, tento raz s Paraguajom o územie Chaco, čo znamenalo ďalšiu stratu územia. Po vojne nastali radikálne spoločenské a politické zmeny, ktoré umožnili návrat armády k moci. Tú na zhruba 10 rokov vystriedala ľavicová vláda, ktorú znova v polovici 60. rokov 20. storočia nahradila armáda. Vojenské diktatúry skončili na začiatku 80. rokov 20. storočia úplným chaosom. Civilné vlády museli pristúpiť k radikálnym ozdravným ekonomickým opatreniam, ktoré síce krajine pomohli, no súčasne vzrástla chudoba. Po medzinárodnom tlaku musela Bolívia bojovať proti pestovaniu koky, čo znamenalo rast popularity indiánskych vodcov, ktorí koku obhajovali ako tradíciu pôvodných obyvateľov. Vďaka tomu sa v roku 2006 stal prezidentom prvý indián v dejinách Bolívie Evo Morales."}
{"id": "261260", "title": "Vojna štvrtej generácie", "context": "Príklady  Generál Raul Baduel, bývalý minister obrany Venezuely, obvinil v roku 2005 Spojené štáty z vedenia vojny štvrtej generácie proti Bolívijskej revolúcií Huga Chaveza."}
{"id": "5972", "title": "Bolívia", "context": "Administratívne členenie Správne členenie Bolívia sa člení na 9 departmentov/departamentos (v zátvorke je uvedené hlavné mesto): Beni (Trinidad) Chuquisaca (Sucre) Cochabamba (Cochabamba) La Paz (La Paz) Oruro (Oruro) Pando (Cobija) Potosí (Potosí) Santa Cruz (Santa Cruz de la Sierra) Tarija (Tarija) Departmenty sa ďalej delia do 100 provincií ( provincias ), provincie sa ešte členia do mnoho kantónov ( cantones ) a obcí ( municipalidades )."}
{"id": "577928", "title": "Bolívijské národné futbalové mužstvo", "context": "Introduction  Bolívijské národné futbalové mužstvo reprezentuje Bolíviu na medzinárodných futbalových akciách, ako napríklad Majstrovstvá sveta alebo Copa America."}
{"id": "5973", "title": "Bolívia", "context": "Hospodárstvo Bolívia disponuje nesmiernym nerastným bohatstvom vrátane rozsiahlych ložísk rúd striebra. Práve tie sem privábili Španielov, ktorí zemi vládli od 16. storočia až do chvíle, kedy povstala so zbraňou v ruke a v roku 1825 získala nezávislosť. Bolívia je jeden z najchudobnejších štátov Latinskej Ameriky. Vinou politickej nestability štátu však väčšina jej obyvateľov, a hlavne Indiánov, dodnes žije v značnej chudobe. Bolívia vyváža hlavne nerasty vrátane cínu. Je strediskom rozsiahleho ilegálneho obchodu s kokaínom."}
{"id": "14322", "title": "1825", "context": "Udalosti  6. august – vyhlásenie nezávislosti Bolívie bola zhotovená prvá fotografia (Joseph Nicéphore Niépce)"}
{"id": "269162", "title": "Salvádorská občianska vojna", "context": "Ukončenie konfliktu K podstatnému zvratu vo vojne došlo v novembri 1989, keď FMLN odštartoval novú veľkú ofenzívu, v ktorej sa mu podarilo získať kontrolu dokonca nad niektorými okrajovými štvrťami San Salvadoru, pričom v niektorých častiach mesta došlo k obzvlášť intenzívnym pouličným bojom. Mesto sa im nakoniec obsadiť nepodarilo, no ich akcia ukázala patovosť ozbrojeného konfliktu, kde ani jedna zo strán nie je schopná vojensky poraziť tú druhú a udalosti tak zosilnili medzinárodný tlak na mierové ukončenie občianskej vojny. Na salvádorskú vládu v tomto ohľade začal naliehať aj jej najväčší podporovateľ, vláda USA. Nový prezident Salvádoru Alfredo Cristiani (zvolený v roku 1989 taktiež po „kvázi slobodných“ voľbách) tak napriek nesúhlasu časti armády začal s povstalcami priame rokovania, ktoré viedli v apríli 1991 k prímeriu a definitívne vyústili do podpísania mierovej zmluvy v zámku Chapultepec v Mexiko City 16. januára 1992. Civilnú obeť konfliktu prenášajú jej príbuzní na svoju farmu kvôli pohrebu, 1982"}
{"id": "269160", "title": "Salvádorská občianska vojna", "context": "Začiatky vojny Za začiatok občianskej vojny v Salvádore sa považuje 17. október 1979, keď úradujúceho vojenského prezidenta, generála Carlosa Humberto Romera zvrhla tzv. Revolučná vládnuca chunta , ktorá okrem vojakov pozostávala aj z niekoľkých civilných politikov, akým bol napr. konzervatívny pravičiar José Napoleón Duarte, dovtedy známy odporca vojenskej diktatúry. Chunta si kládla za cieľ upokojiť napätú situáciu v krajine, preto opatrne začala uskutočňovať niektoré ľavicou presadzované reformy, ako zoštátnenie niektorých strategických podnikov, či miernu pozemkovú reformu (napriek tomu si však udržovala dobré vzťahy s USA). Hoci nová chunta oficiálne rozpustila obávanú polovojenskú jednotku ORDEN (ktorú už od 60. rokov využívali na upevňovanie moci predchádzajúci vojenský prezidenti), v skutočnosti sa politické represie a násilnosti za jej vlády zintenzívnili a pomerne rýchlo vyeskalovali do občianskej vojny. Zásluhu na tom mala vo veľkej miere vojenská časť chunty, ktorá vstup civilných politikov už na začiatku podmieňovala tým, že armáde nebudú klásť prekážky v boji proti ľavicovým guerillám. Za vzrastanie násilia však najvýraznejšie mohli rozpory v armáde. Jej radikálne ultrapravicové krídlo totiž nedôverovalo umiernenejším „reformistom“ z chunty a na vlastnú päsť organizovalo brutálne eskadry smrti, ktoré začali masovo vraždiť nielen ľavicových predstaviteľov a aktivistov, ale aj civilistov, ktorí s nimi čo i len prejavovali sympatie, či napr. nahlas kritizovali armádu. Táto radikálna časť armády, reprezentovaná hlavne majorom Robertom D Aubuissonom, chcela touto eskaláciou násilia nielen zlikvidovať ľavicovú opozíciu, ale zároveň podkopať a zastrašiť civilno-vojenskú chuntu, zabrániť reformám a opäť prevziať v krajine absolútnu moc. Vládnuca chunta, vedomá si tohto tlaku a obávajúca sa otvoreného konfliktu v armáde tak akcie ultrapravičiarov vo veľkej miere tolerovala, či dokonca v tichosti podporovala."}
{"id": "148824", "title": "Hugo Chávez", "context": "Introduction  Hugo Rafael Chávez Frías ( 28. júl 1954, Sabaneta, Venezuela – † 5. marec 2013 Caracas, Venezuela) bol venezuelský politik a prezident Venezuely. Chávez propagoval víziu demokratického (kresťanského) socializmu, latinskoamerickej integrácie a boj proti imperializmu. Bol kritikom neoliberálnej globalizácie a súčasnej zahraničnej politiky USA. Chávez bol štyrikrát zvolený za prezidenta Venezuely v rokoch 1998, 2000, 2006 a 2012. 5. marca 2013 Chávez prehral dvojročný boj s rakovinou."}
{"id": "542762", "title": "Dejiny Bolívie", "context": "Bolívia na začiatku 20. storočia  Vláda liberálov Súbor:Ismael_Montes_1914.jpg|vpravo|náhľad|Ismael Montes bol prezidentom dvakrát. Je považovaný za najvýznamnejšieho liberálneho prezidenta Bolívie. Po víťaznej občianskej vojne sa k moci dostali zástupcovia Liberálnej strany. V skutočnosti však vládu nad Bolíviou získali traja najmocnejší oligarchovia a majitelia cínových baní Simón Iturri Patiño, Moritz Hochschild a Carlos Víctor Aramayo. Iturri Patiño patril dokonca medzi najbohatších ľudí na svete. Práve oni v skutočnosti rozhodovali o politike vlády. Už krátko po nástupe liberálov k moci však musela Bolívia čeliť územným nárokom Brazílie, ktorá chcela získať územie zvané Acre, ktoré bolo bohaté na kaučuk. Ten bol významným zdrojom príjmov Bolívie. Miestni Brazílčania, ktorí ale tvorili vďaka masívnemu prisťahovalectvu do oblasti väčšinu tamojšieho obyvateľstva, dokonca vyhlásili nezávislú Republiku Arce, čo spustilo ozbrojený konflikt, ktorý trval do roku 1903. Vojensky sa Bolívia Brazílii nemohla rovnať, ozbrojené strety jasne prehrala a tak sa konflikt skončil vzájomnou dohodou, v ktorej Bolívia postúpila pomerne veľké územie Brazílii výmenou za 2 milióny britských libier. Po skončení Federálnej revolúcie bola ustanovená dočasná chunta, ktorú tvorili José Manuel Pando, Serapio Reyes Ortiz a Macario Pinilla Vargas. Táto vládla do októbra, kedy sa funkcie prezidenta ujal po voľbách vodca revolúcie José Manuel Pando. Vláda začala ihneď s masívnym budovaním železničnej siete, čo umožnilo oveľa lepšie spojenie medzi jednotlivými časťami krajiny a súčasne uľahčilo a zlacnilo presun tovarov, hlavne cínu a kaučuku. Pando v roku 1904 uzatvoril po dlhom čakaní mierovú zmluvu s Čile, na ktorú sa čakalo 20 rokov. V tejto zmluve Bolívia definitívne uznala stratu prímorského regiónu a vzdala sa nároku na prístav v Tichom oceáne. Vláda totiž potrebovala Čile k umožneniu efektívneho obchodu, čo bolo pre ňu najpodstatnejšie. Prezident sa vôbec nesnažil o federalizovanie krajiny, čo bol oficiálne dôvod poslednej občianskej vojny. Zmena ale nastala v tom, že Bolívia získala súčasne dve hlavné mesta, La Paz sa stal sídlom exekutívy a Sucre legislatívy. Vláde liberálov sa ekonomicky darilo a tak bez problémov vyhrali liberáli aj prezidentské voľby v roku 1904, po ktorých sa prezidentom stal ich kandidát Ismael Montes. Ten bol zamestnanec bohatého majiteľa cínových baní Simóna Iturri Patiña. Za jeho vlády dosiahla Bolívia vďaka vývozu cínu a kaučuku veľké zisky. To umožnilo pokračovať v rozširovaní železnice, začať s reformami armády či školstva. V roku 1909 sa konali nové voľby, v ktorých vyhral ďalší liberál Eliodoro Villazón. Ten bol verný ďalšiemu podnikateľovi Carlosovi Víctorovi Aramayovi. Bývalý prezident vládol o rok dlhšie z dôvodu úmrtia kandidáta, ktorý vyhral riadne voľby v roku 1908. Aj za vlády tohto prezidenta pokračovala modernizácia štátu, ktorú umožnili veľké príjmy z exportu. Ďalšie voľby sa konali v roku 1913 a podľa očakávania v nich vyhral bývalý prezident Ismael Montes. Krajina bola prakticky závislá na vývoze cínu, no 1. svetová vojna, ktorá zasiahla Európu, teda hlavný cieľ exportu, ceny cínu znížila. Vláda tak už nemohla utrácať peniaze tak, ako pred tým. Šetrenie vyvolalo nespokojnosť a stabilná a dominantná Liberálna strana sa začala rozpadať. Oddelila sa z nej časť nespokojných členov, ktorí vytvorili Republikánsku stranu. Liberáli mali šťastie, keď po krátkom čase začali ceny cínu znova rásť a tak mohli znova investovať peniaze do rôznych projektov. Vďaka tomu vyhrali aj ďalšie voľby v roku 1917, kedy sa prezidentom stal José Gutiérrez Guerra. S tým sa ale nechceli zmieriť členovia novej Republikánskej strany, ktorí výsledky volieb neuznali. Začali požadovať prehodnotenie podmienok mierovej zmluvy s Čile, požadovali návrat prímorského regiónu a vyvolali protivládne stávky, ktoré boli veľmi tvrdo potlačené vojskom. V júli 1920 svoju snahu republikáni zavŕšili v úspešnom štátnom prevrate, keď s podporou armády zvrhli prezidenta, ktorý musel ujsť na veľvyslanectvo USA, kde následne rezignoval. Vláda republikánov Súbor:Bautista_Saavedra_Mallea_2.jpg|vpravo|náhľad|Bautista Saavedra Mallea bol prvým republikánskym prezidentom Bolívie. S víťazstvom republikánov v prevrate sa k moci dostala po dlhej dobe armáda, ale i stredná vrstva a robotníci, ktorí spoločne tvorili opozíciu voči oligarchom. Vlády sa ujala dočasná chunta, ktorú tvorili republikáni Bautista Saavedra Mallea, José María Escalier a José Manuel Ramírez. Nová vláda pristúpila k sociálnym reformám, uzákonila osemhodinovú pracovnú dobu a umožnila stávkovať. Aj republikáni investovali do stavby železnice a armády. Na druhej strane vôbec nezasiahli voči oligarchom, ktorí ovládali Liberálnu stranu. Už v januári 1921 bol za prezidenta zvolený Bautista Saavedra Mallea, ktorý už od začiatku musel čeliť rozkolu vo vlastnej strane. Z tej sa oddelili nespokojní členovia a založili Pravú republikánsku stranu. Členovia pravých republikánov boli radikálni a nesúhlasili so spoluprácou s liberálmi a ľavičiarmi a hlavne podporovali iného kandidáta na prezidenta. Proti vláde tak vzniklo niekoľko pokusov o prevrat, ktoré viedli práve nespokojní radikálni praví republikáni. Napriek tomu, že prezidenta títo považovali za ľavicového, neváhal Saavedra Mallea tvrdo potlačiť stávky a nepokoje indiánov, ktoré začali vznikať. Nakoniec predsa len zdanil ťažbu cínu, na čo časť oligarchov reagovala odchodom do zahraničia, čo znamenalo stratu príjmov pre štátny rozpočet. Vláda si tak začala brať pôžičky z USA, ktoré však neboli veľmi výhodné. V roku 1922 predal licenciu na ťažbu ropy, ktorá sa našla v Bolívii spoločnostiam z USA, čo znamenalo potvrdenie začiatku obchodnej hegemónie Spojených štátov v Bolívii. Prezident vydržal celé funkčné obdobie a v roku 1925 ho mal vystriedať víťaz volieb José Gabino Villanueva, ktorý však kritizoval Saavedru Malleu a chcel vládnuť s opozíciou. Na to Saavedra Mallea reagoval anulovaním volieb. Vlády v pozícii dočasného prezidenta sa ujal iný republikán Felipe Segundo Guzmán. V decembri 1925 sa tak uskutočnili ďalšie voľby, ktoré vyhral Hernando Siles Reyes. Úradu sa ujal v januári 1926. Spočiatku bol spojenec bývalého prezidenta, no na konci roka 1926 sa mu vzoprel a založil so svojimi prívržencami Nacionalistickú stranu. Siles Reyes začal tvrdo bojovať s ľavicovými myšlienkami a hnutiami, čo vyvolalo nespokojnosť a nové povstania indiánov, ktoré vláda tvrdo potlačila. Veľmi negatívne do jeho vlády zasiahla veľká hospodárska kríza z konca 30. rokov 20. storočia, ktorá spôsobila veľké zníženie cien cínu a teda podstatné straty štátneho rozpočtu. Vláda preto pristúpila k prijatiu nových pôžičiek z USA. Ani to však nepomohlo, keďže ceny cínu klesli ešte viac a ekonomika Bolívie sa úplne zrútila. To spustilo novú vlnu protestov, čo využila armáda, ktorá v máji 1930 prezidenta zvrhla. Na čelo štátu sa fakticky dostal generál Carlos Blanco Galindo, čím skončila vláda republikánov. Jeho cieľom bolo hlavne presadiť ústavu, ktorá by zakazovala znovuzvolenie prezidenta. V roku 1931 sa konali nové voľby, ktoré vyhral Daniel Salamanca Urey z Pravej republikánskej strany. Za viceprezidenta bol vybraný zástupca Liberálnej strany, čo potvrdilo úplný návrat cínových oligarchov k moci, ktorí využili krátku vojenskú vládu na odstavenie všetkých politických protivníkov. Hlavnou snahou vlády bolo zvýšenie cien cínu a potláčanie ľavice a odborov. Aby získal prezident podporu, začal sa zameriavať na región zvaný Chaco, na ktorý si nárokovala nie len Bolívia, ale aj susedný Paraguaj. Bolívia tvrdila, že má na Chaco právo ako nástupca bývalej španielskej audiencie v meste Chuquisaca, ktorá Chaco spravovala. Hranice však neboli nikdy jasne stanovené. Formálne sa Bolívia hlásila k tomuto územiu vždy, no neprejavovala o Chaco vážny záujem až do chvíle, než stratila prístup k moru po prehranej vojne s Čile v roku 1883. Vláda Bolívie sa teda zamerala práve na Chaco, kde boli splavné rieky, ktoré ústili až do Atlantického oceánu, čím chcela Bolívia obnoviť spojenie s morom. Územie Chaca však za svoje považoval aj Paraguaj a tak vlády oboch štátov o tomto probléme viackrát jednali, no bez úspechu. Oba štáty tak v Chacu budovali vlastné osady a pevnosti a predávali pôdu. V 20. rokoch 20. storočia pridelila bolívijská vláda právo na ťažbu ropy v Chacu americkej spoločnosti Standard Oil, súčasne zas paraguajská vláda udelila tie isté práva britsko-holandskej spoločnosti Royal Dutch Shell. V tej dobe totiž panovalo presvedčenie, že v Chacu sú bohaté zásoby ropy, čo iba zvýšilo snahu oboch štátov na získaní tohto územia. Nasledovali ďalšie pokusy o uzatvorenie dohody, no aj tie boli neúspešné. Oba štáty tak začali zbrojiť. Na Paraguajskú stranu sa postavila Argentína, no prezident bol presvedčený, že v prípadnej vojne by Bolívia Paraguaj ľahko porazila. V polovici roka 1931 už oba štáty prerušili vzájomné diplomatické vzťahy. 15. júna 1932 bolívijské vojsko zaútočilo na paraguajskú pevnosť pri jazere Pitiantutá, čím začala vojna o Chaco. Vojna o Chaco Súbor:Karte_Chaco-Krieg.png|náhľad|vľavo|Mapa ukazuje vojnu o Chaco. Paraguaj je znázornený žltou farbou, Bolívia hnedou farbou. Čiara tvorená červenými bodkami ukazuje maximálny dosah paraguajskej ofenzívy, čiara tvorená hnedými bodkami ukazuje maximálny dosah bolívijskej ofenzívy. Neprerušovaná červená čiara znázorňuje nový rozsah paraguajského územia po vojne. Bolívia si najala na pomoc nemeckých vojenských poradcov, na čelo bolívijskej armády sa dokonca postavil nemecký dôstojník Hans Kundt. Zbrane Bolívii dodávali britské a československé spoločnosti. Paraguajci si najali na pomoc francúzskych vojenských poradcov. Francúzi dodávali Paraguaju zbrane a vybudovali prvé letectvo. Ďalších dodávateľov zbraní získal Paraguaj v USA, Španielsku, Belgicku, Taliansku a iných európskych štátoch. Na velení paraguajskej armády sa z väčšej časti podieľali ruskí vojenskí dôstojníci, ktorí z Ruska ušli po neúspešnej občianskej vojne s boľševikmi. Bolívijskú armádu z veľkej časti tvorili indiáni, ktorí nechceli bojovať, ich mobilizácia bola nútená a indiáni sa kvôli tomu niekoľkokrát vzbúrili. Navyše pochádzali z vysokohorského prostredia Bolívie a na boje v nížine pri teplotách okolo 40 °C neboli zvyknutí. Ako veľmi významnou sa ukázala stratégia, pretože kým Bolívia pod velením Kundta bojovala zastaraným spôsobom frontálnych útokov známym z 1. svetovej vojny, Paraguaj pod velením domáceho dôstojníka Josého Félixa Estigarribiu sa zameral na najmodernejšie spôsoby boja. Po prvom bolívijskom útoku vykonal Paraguaj už o mesiac neskôr protiútok a stratenú pevnosť dobyl späť. Nasledovali ďalšie bolívijské útoky na iné paraguajské pevnosti v Chacu. Paraguajský prezident následne vyhlásil mobilizáciu. Paraguaj tak začal útok 9. septembra 1932, čo je považované za oficiálny začiatok vojny. Ako prvú dobyli Paraguajci pevnosť Bonquerón, ktorá padla 29. septembra. Paraguaj pokračoval v ofenzíve a postupne obsadil viacero ďalších pevností. Paraguaj tak využil čas, ktorý mu poskytla zdĺhavá mobilizácia v Bolívii. Tá bola ukončená až v decembri 1932 a tak nasledovala bolívijská protiofenzíva. Ofenzíva bola spočiatku úspešná a Bolívia získala viacero paraguajských pevností, no pri pevnosti Nanawa došlo 20. januára 1933 k zastaveniu bolívijského útoku Paraguajcami. Nasledoval ďalší neúspešný útok Bolívie na inom mieste, čo malo za následok demoralizáciu bolívijskej armády, čím sa ofenzíva prakticky zastavila. Na konci januára 1933 sa pokúsili Argentína, Brazília a Čile vyjednať prímerie, no tieto snahy boli neúspešné. O novú ofenzívu sa Bolívia pokúsila v júli 1933, no táto snaha bola znova neúspešná. Bolívia stratila tisíce vojakov, zatiaľ čo Paraguaj iba niečo vyše 100. Po neúspechoch nepriateľa sa paraguajské velenie rozhodlo v septembri 1933 začať druhú ofenzívu. Cieľom bolo ovládnuť kľúčové pevnosti Bolívie v oblasti. Paraguajská armáda zaznamenala rýchle úspechy. Zdecimované bolívijské vojsko sa stiahlo k pevnosti Campo Vía, kde v mesiacoch november a december roku 1933 prebehli rozhodujúce boje Proti sebe stálo 9 000 demoralizovaných bolívijských vojakov a viac ako 17 000 Paraguajcov. Túto bitku podľa očakávania jednoznačne vyhral Paraguaj, keď zajal viac ako 7 000 nepriateľských vojakov a získal veľké množstvo zbraní. Z tejto porážky sa už Bolívia až do konca vojny nedokázala úplne spamätať. Nasledovalo odvolanie generála Kundta, ktorého nahradil bolívijský generál Enrique Peñaranda. Paraguajský prezident chcel po tejto výhre ponúknuť Bolívii mier, navrhol preto prímerie, ktoré malo platiť od 19. do 30. decembra 1933. Na tento návrh Bolívia pristúpila, aby získala čas, po ktorý začala organizovať novú armádu. Mapa ukazuje jednotlivé straty územia Bolívie od začiatku jej existencie. Keďže Bolívia nevyužila prímerie na vyjednávanie a naopak začala budovať novú armádu, začal Paraguaj 6. januára 1934 tretiu veľkú ofenzívu. Už na počiatku obsadili paraguajskí vojaci dôležité bolívijské pevnosti. Územie, ktoré Paraguaj kontroloval sa tak výrazne zväčšovalo, čo komplikovalo logistiku. Prvý úspech po dlhom čase zaznamenala bolívijská armáda v máji 1934 v bitke pri Cañada Strongest. Paraguaj síce túto bitku jednoznačne prehral, no jeho ofenzíva pokračovala ďalej. Ani jedna strana však nedokázala získať potrebnú prevahu a tak pre zmenu navrhol diplomatické rokovanie prezident Bolívie Daniel Salamanca Urey. Paraguajské velenie však týmto snahám nedôverovalo a začalo prekvapivý útok na severozápade, kedy paraguajská armáda prešla cez náročný terén a dobyla pevnosť 27 de Noviembre a následne paraguajské vojsko zamierilo k bolívijským ropným poliam pri meste Camiri. Túto oblasť dosiahla paraguajská armáda na konci augusta 1934. Keďže však paraguajská armáda nemala dostatok zásob, rozhodla sa pre ústup. Aby Bolívia mohla čeliť paraguajskej ofenzíve na severe, musela oslabiť svoje vojsko na juhu. To umožnilo Paraguaju zaútočiť práve v južnej časti frontu. Tisíce bolívijských vojakov bolo zajatých už po krátkom boji. Situácia bolívijského vojska bola kritická a tak opustilo veľmi dôležitú pevnosť Ballivián. Tú následne 17. novembra 1934 bez boja obsadili Paraguajci. Prezident Salamanca Urey odišiel osobne na bojisko, čo využili nespokojní armádni dôstojníci a 27. novembra ho prinútili rezignovať. Novým prezidentom sa stal dovtedajší viceprezident José Luis Tejada Sorzano z Liberálnej strany. Bolívia následne začala ofenzívu na severe, kde sa jej spočiatku darilo, no keď sa Paraguaju podarilo obsadiť jediný zdroj vody v oblasti, skončila aj táto snaha Bolívie neúspechom. Paraguajská armáda následne zaútočila na západe v samotnej Bolívii na oblasť okolo mesta Villamontes. Tu sa Paraguajcom podarilo obsadiť všetky ústupové cesty pre bolívijskú armádu, čo bola pre Bolíviu ďalšia katastrofa. Bolívijské jednotky sa opevnili pred mestom Villamontes, kde očakávali paraguajský útok. Ten sa im vo februári 1935 podarilo odraziť. Paraguaju sa napriek tomu podarilo prerušiť spojenie medzi mestom Villamontes a mestom Santa Cruz de la Sierra. V máji 1935 začali opäť diplomatické rokovania, čo zastavilo ofenzívy oboch armád. Bolívia sa napriek tomu ešte pokúsila o posledný útok na začiatku júna 1935, ktorý však skončil ich porážkou. Vyjednávanie viedli Argentína, Brazília, Čile, Peru, Uruguaj a USA. Už 11. mája 1935 začali rokovania v Buenos Aires. Diplomatické vyjednávanie však bolo nakoniec úspešné a tak vojna o Chaco skončila 12. júna 1935, kedy bol podpísaný protokol o ukončení nepriateľstva. Boje však skončili až 14. júna 1935. 1. júla 1935 sa v Buenos Aires začala mierová konferencia, ktorá mala riešiť predovšetkým otázku hraníc. Vyjednávanie však trvalo až tri roky, po ktorých bola 21. júla 1938 podpísaná konečná mierová zmluva. Paraguaj stratil vo vojne 35 000 až 50 000 ľudí, straty Bolívie sú odhadované až k počtu 80 000. Oba štáty stála vojna obrovské množstvo peňazí. Konečná dohoda znamenala, že Bolívia stratila tri štvrtiny územia Chaco, naopak územie Paraguaja sa vďaka úspešnej vojne zväčšilo o približne . Bolívia získala predsa len prístup k rieke Paraguaj, ktorý sa nachádza na úplnom okraji jej územia v rámci vojenského prístavu Puerto Busch."}
{"id": "149837", "title": "Májová revolúcia", "context": "Introduction  Májová revolúcia ( Revolución de Mayo ), bola séria politických a sociálnych udalosti v Buenos Aires, ktoré vytvorili prvú miestnu vládu v Laplatskom vicekráľovstve (ktoré zahŕňalo dnešnú Argentínu, Bolíviu, Paraguaj a Uruguaj), ktorú nevymenovala španielska koruna. Hoci udalosti prebiehali iba v Buenos Aires, dôsledkom toho bolo to, že vicekráľ Cisneros bol vyhnaný z úradu. Na týchto aktoch sa podieľali väčšinou stredné a vyššie vrstvy obyvateľstva Buenos Aires (väčšinou Španieli alebo potomkovia Španielov). Udalosti neboli spojené so žiadnymi násilnosťami; a termín \"revolúcia\" bol voľne aplikovaný argentínskou tradíciou, ako potreba zvýrazniť vládnu zmenu a nepopierateľný fakt, že po \"revolúcii\" v Buenos Aires už neboli podriadení rozhodnutiam prijatým v Madride. Dňa 13. mája 1810, príchod britskej fregaty do Montevidea potvrdil povesti šíriace sa v Buenos Aires: Napoleon I. napadol Španielsko, zvrhol kráľa Ferdinanda VII, a nahradil ho svojim starším bratom Jozefom. Pôsobenie koruny bolo prenesené do regentského výboru v Cádize, ktorý bol však obkľúčený francúzskymi oddielmi. Situácia bol jasná: autorita a moc vicekráľovstva skončila, nastalo mocenské vákuum. Dňa 25. mája 1810 bola vytvorená prvá chunta v Buenos Aires, ktorá prevzala moc od vicekráľa Baltasara Hidalga de Cisneros. Dňa 9. júla 1816 Argentína deklarovala svoju nezávislosť od španielskej koruny. Dnes si každoročne 25. mája v Argentíne pripomínajú tieto významné udalosti v dejinách krajiny ako el Dia de la Revolucion de Mayo ( Deň májovej revolúcie ). Kategória:Dejiny Argentíny"}
{"id": "38721", "title": "Simón Bolívar", "context": "Životopis Bol synom šľachtica španielskeho pôvodu; po smrti rodičov odišiel roku 1799 študovať do Španielska, kde sa roku 1802 oženil. Na krátku dobu sa vrátil do vlasti v rokoch 1803 - 1804 a definitívne roku 1807. Zapojil sa do hnutia, ktoré sa snažilo o oslobodenie od španielskej nadvlády, a keď v roku 1810 junta v Caracase vyhlásila nezávislosť, vyslala Bolívara ako vyjednávača do Anglicka. V roku 1812 sa zúčastnil na neúspešnom povstaní venezuelských republikánov pod vedením Francisca de Mirandu. Po Mirandovej kapitulácii potom v Cartagene organizoval ozbrojené sily, ktoré sa v roku 1813 zmocnili Caracasu; Bolívar získal titul Osloboditeľ (El Libertador) . V roku 1814 sa mu na krátku dobu podarilo oslobodiť aj Bogotu, ale v nasledujúcom roku po opakovanej porážke odišiel hľadať pomoc na Jamajku, neskôr na Haiti. V roku 1816 sa znova vrátil s vojskom a dobyl Angosturu (dnešný Ciudad Bolívar), ktorá sa stala sídlom revolučnej vlády. Po víťazstve pri Boyacá v roku 1819 bola veľká časť Novej Granady oslobodená a začlenila sa do Veľkej Kolumbie (federácia dnešnej Venezuely, Kolumbie, Panamy a Ekvádoru), vytvorené na kongrese v Angosture ; Bolívar sa stal prezidentom Veľkej Kolumbie. Ďalšie víťazstvá nad španielskymi vojskami v rokoch 1821 až 1822 upevnili Bolívarove postavenie. Bolívar prispel k oslobodeniu Peru a roku 1821 bol zvolený za jeho prezidenta. Definitívnu porážku Španielom zasadili v roku 1824 Bolívar pri Ayacucha a Sucre pri Juníne. Roku 1825 bolo Horné Peru na jeho počesť pomenované Bolívia. Bolívarov plán na vytvorenie panamerickej federácie kongres latinskoamerických štátov v Paname v roku 1826 neprijal. Veľkú Kolumbiu zmietali stále väčšie nezhody, ktoré Bolívar nebol schopný zvládnuť. V rokoch 1827 – 1828 sa odtrhli Peru a Bolívia. Sklamaný odstúpil v roku 1828 z prezidentského úradu a stiahol sa do ústrania. V rokoch 1829 – 1830 sa od Venezuely odtrhli Kolumbia a Ekvádor; Bolívar, chorý na tuberkulózu, zomrel roku 1830. O úcte, ktorú dodnes Bolívar v Južnej Amerike požíva, svedčí napríklad aj to, že jeho rodná zem, Venezuela, nesie oficiálny názov República Bolivariana de Venezuela (Bolívarská venezuelská republika). Meno Bolívar má tiež venezuelská mena."}
{"id": "148825", "title": "Hugo Chávez", "context": "Život Narodil sa ako 2. zo siedmich detí v učiteľskej rodine v meste Sabaneta v štáte Barinas vo Venezuele v roku 1954. Jeho pradedo Pedro Pérez Delgado bol známy ako bojovník, ktorý položil život v boji proti diktátorovi Gomezovi. Od mladosti prejavoval záujem o bejzbal. Po absolvovaní strednej školy navštevoval v rokoch 1971–1975 vojenskú akadémiu v Caracase. Po skončení štúdia pôsobil v armáde. Od roku 1977 začal organizovať tajné ľavicové armádne hnutie (Ejército de Liberación del Pueblo de Venezuela, skr. ELPV). V tomto období sa oženil s Nancy Colmenares, s ktorou mal 3 deti. V roku 1992 viedol neúspešný pokus o vojenský prevrat, keď sa pokúšal zvrhnúť prezidenta Péreza, po ktorom bol zatknutý. Z väzenia bol prepustený v roku 1994 na základe amnestie prezidenta Calderu. Po prepustení odišiel z armády a angažoval sa v Bolívarskom hnutí. V roku 1998 kandidoval vo voľbách na prezidenta s podporou svojho Hnutia piatej republiky (Movimiento Quinta Republica, skr. MVR). Sľubujúc reformy v prospech chudobného obyvateľstva nastúpil na post prezidenta v roku 1999, po tom čo získal vo voľbách 56% hlasov. Na začiatku vlády mal širokú podporu v rámci celého spektra obyvateľstva. Bol označovaný za idealistu schopného zmien v skostnatenom politickom systéme krajiny. V nasledujúcom období sa prejavil ako ľavicový populista, postupne koncentrujúci vo svojich rukách veľkú moc. Do vysokých štátnych funkcií menoval bývalých armádnych dôstojníkov. Zníženie inflácie na 12,3% dosiahol vďaka zisku z predaja ropy. Počas svojej vlády sa zasadil o znárodnenie ťažobných zariadení v krajine, zmenil podmienky zmlúv s firmou Exxon-Mobil. Financie získané z predaja ropy využíval na boj s chudobou. Bol odporcom liberalizácie svetového obchodu. V roku 1999 rýchlo zmenil ústavu a získal možnosť zotrvať v kresle prezidenta 6 rokov. V apríli 2002 sa v hlavnom meste Caracas rozhoreli protesty proti Bolívaristickej vláde. Pri zrážkach s políciou zomrelo asi 20 ľudí a 110 bolo ranených. Proti Chávezovi sa postavila časť armády, ktorá ho prinútila odstúpiť a odísť do La Orchila. Za dočasného prezidenta sa vyhlásil podnikateľ Pedro Carmona. Protesty na podporu Cháveza spolu s nedostatočnou podporou pre režim Carmonu, ktorý niektorí považovali za smerujúci k totalite, rýchlo viedol k jeho rezignácii. Chávez sa vrátil k moci 14. apríla 2002. V roku 2011 bola Chávezovi diagnostikovaná rakovina. Zomrel 5. marca 2013 v dôsledku infekcie dýchacích ciest. Podlomenú imunitu mala za následok liečba rakoviny. Na post prezidenta následne nastúpil Nicolás Maduro."}
{"id": "532786", "title": "Dejiny Čile", "context": "Parlamentná republika (1891 – 1925)  Počiatky diktátu parlamentu Súbor:Jorge Montt Álvarez con banda presidencial.jpg|vpravo|náhľad|Jorge Montt bol jedným z vodcov parlamentného povstania a následne aj prvým prezidentom v ére parlamentnej republiky. Potom, čo predchádzajúci prezident Balmaceda zrušil politické strany, tieto s víťazstvom parlamentu obnovili svoju činnosť a stali sa hlavnou silou v štáte. Najsilnejšie postavenie si zachovala Liberálna strana, nasledovala Národná strana, Radikálna strana a Liberálna demokratická strana, ktorá presadzovala myšlienky prezidenta Balmaceda. Neskôr sa do parlamentu dostala ešte Demokratická strana, ktorá vznikla oddelením od Radikálnej strany a zamerala sa na ľavicové témy. Na čelo štátu bol dočasne menovaný viceadmirál Jorge Montt, synovec bývalého prezidenta Manuela Montta. Ani vláda politických strán a parlamentu neznamenala automaticky skutočne slobodné voľby, lebo aj voľby do parlamentu boli rovnako skorumpované, ako voľby pred tým, pričom politické strany si hlasy často kupovali. Aby mohli politické strany efektívnejšie vládnuť, začali sa spájať do koalícii či aliancii. Vznikla tak Liberálna aliancia (Alianza Liberal) a tzv. Koalícia (Coalición), niekedy nazývaná aj Konzervatívna koalícia (Coalición Conservadora). Práve tieto dve združenia politických strán následne v priebehu nasledujúcich desaťročí medzi sebou bojovali o úrad prezidenta a vládu nad štátom. Za svojho prvého prezidenta zvolil parlament Jorgeho Montta, ktorý vládol už vtedy ako dočasná hlava vlády. Montt bol zvolený konsenzom všetkých parlamentných strán a získal tak 100% hlasov. Nová parlamentná vláda však musela riešiť ekonomické problémy, do ktorých sa Čile po nákladnej občianskej vojne dostalo. Nemal však jednoduchú pozíciu, pretože parlament menil vládnych ministrov veľmi často podľa toho, aké politické nálady práve v parlamente prevládali. To vyvolalo často dominový efekt, kedy odvolanie jedného ministra nasledovali odvetné odvolania ďalších a následne bola zosadená často aj celá vláda. Prezident mal tak veľmi zložité postavenie. Moc nad parlamentom si tak postupne získali bohatí podnikatelia a rôzne záujmové skupiny, ktoré si prostredníctvom kúpených poslancov presadzovali svoje vlastné záujmy. Myšlienky parlamentnej demokracie, ktoré podporovala bývalá parlamentná armáda počas občianskej vojny, tak boli rýchlo nahradené skrytou vládou oligarchie. Nebola teda náhoda, že sa na popredných vládnych funkciách začali striedať členovia významných rodín, kam patril aj prezident Jorge Montt. Ten však napriek všetkému pôsobil veľmi skromne a nemal záujem profitovať z vtedajšej situácie. Vďaka tomu sa stal aj veľmi populárnym. V roku 1896 sa uskutočnili nové prezidentské voľby. Tie sa konali v oboch komorách parlamentu, kde vyhral kandidát Koalície Federico Errázuriz Echaurren, ktorý bol synom bývalého prezidenta Federica Errázuriza Zañartua. Už jeho voľba bola veľmi tesná a vzbudzovala pochybnosti o kupovaní hlasov. Koalícia, ktorá prezidenta presadila mala síce väčšinu v senáte, no nie v parlamente, takže prezident mal veľmi zložitú situáciu. Ekonomická situácia sa postupne zhoršovala, keďže ťažba liadku už nebola tak vysoká ako pred tým. Zároveň sa zvyšovala nezamestnanosť a na medzinárodnej úrovni malo Čile stále napäté vzťahy s Peru a Bolíviou. K tomu sa pridalo zhoršenie vzťahov aj s Argentínou, s ktorou malo Čile územné spory na severných hraniciach v oblasti Puma de Atacama, ktoré pred tým patrili Bolívii (tento problém bol vyriešený v roku 1902 v arbitráži). Federico Errázuriz Echaurren sa zameral na zlepšovanie vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, keď založil hneď niekoľko zdravotníckych škôl. Prezident mal však veľké zdravotné problémy počas celého svojho mandátu. Posledné mesiace svojej vlády musel svoje kompetencie delegovať na viceprezidenta, keďže musel podstupovať liečbu. Avšak 12. júla 1901 prezident náhle zomrel na následky trombózy. Novým prezidentom sa dočasne stal viceprezident a minister vnútra Aníbal Zañartu. Tohto 18. septembra 1901 vystriedal nový zvolený prezident za Liberálnu alianciu Germán Riesco Errázuriz, synovec bývalého prezidenta Federica Errázuriza Zañartua. Jeho vláda sa vyznačovala veľkou nestabilitou, parlamentom bol prinútený vymeniť až 17 vládnych kabinetov. Germánovi Riescovi sa však v roku 1904 podarilo po dlhej dobe podpísať mierovú zmluvu s Bolíviou. Prezident sa zameral tiež na reformu právnych kódexov, čim Čile získalo nové občianskoprávne a trestnoprávne zákony. Podporil tiež modernizáciu Santiaga. Vzhľadom na rastúcu infláciu musel pristúpiť na novú emisiu papierových peňazí, čo zhoršilo sociálnu situáciu obyvateľstva. To vyvolalo viaceré štrajky a demonštrácie. Z nich najväčšie boli tzv. mäsové nepokoje v Santiagu, kde chudoba protestovala proti vysokej cene mäsa a generálny štrajk v Antofagaste. Za vlády Germána Riesca sa stupňovala kríza s Argentínou, s ktorou prebiehali aj tzv. preteky v zbrojení. V roku 1902 však tieto spory vyriešila arbitráž. Prezident obnovil v roku 1906 tiež diplomatické styky s Peru. Koniec vlády parlamentu Súbor:A Alessandri Palma.JPG|vpravo|náhľad|Arturo Alessandri bol posledným prezidentom v ére parlamentnej republiky a súčasne prvým prezidentom prezidentského systému. V roku 1906 vyhral prezidentské voľby zástupca Liberálnej aliancie Pedro Montt, syn bývalého prezidenta Manuela Montta. Tento sa prezidentom stal v čase štrajkov a stávok. Vyzval teda armádu, aby nepokoje potlačila, čo sa aj stalo. Za jeho vlády sa začalo so stavbou železnice, ktorá išla po celej dĺžke štátu. Taktiež podporoval ťažbu liadku a medi. Montt však mal zdravotné problémy kvôli ktorým musel v roku 1910 opustiť Čile, keď sa odišiel liečiť do Nemecka. Tam aj v auguste 1910 zomrel. Novým dočasným prezidentom sa stal viceprezident a minister vnútra Elías Fernández Albano. Avšak ten nebol vo funkcii ani mesiac, keď zomrel v septembri 1910 na srdcové problémy. Dočasným prezidentom sa tak stal viceprezident a minister spravodlivosti Emiliano Figueroa. V roku 1910 tak prebehli nové prezidentské voľby, ktoré vyhral spoločný kandidát oboch aliancii Ramón Barros Luco, ktorý do úradu nastúpil 23. decembra 1910. Parlament však často menil aj jeho ministrov, takže ani Barros Luco nemal ľahké postavanie. Prezident však našiel v parlamente spojencov, ktorým sa nepáčil chaos, ktorý parlamentná vláda spôsobovala. Presadil tak v rokoch 1914 a 1915 reformy zamerané proti volebným podvodom, no paradoxne tieto opatrenia znamenali zvýšenie volebnej korupcie. V roku 1915 sa uskutočnili ďalšie voľby, ktoré vyhral kandidát Koalície Juan Luis Sanfuentes. Sanfuentes do tej doby vládol z pozadia, kedy rozhodoval o zmenách vo vládach bez toho, aby mal oficiálne moc. Najväčším pozitívom Sanfuentesovej vlády bolo, že udržal Čile mimo prvú svetovú vojnu. Vďaka tomu mohlo Čile na tejto vojne ekonomicky profitovať. Sanfuentes presadil taktiež prvé zákony, ktoré riešili pracovné a sociálne problémy. V roku 1918 sa postupne začal do popredia presadzovať Arturo Alessandri z Liberálnej aliancie. Alessandriho politické vystupovanie však následne znamenalo, že pri prezidentskej voľbe v roku 1920 ho odmietla časť Liberálnej aliancie podporiť a radšej sa pripojila ku konzervatívnej Koalícii. Alessandri však mal podporu robotníkov a strednej triedy. Koalícia sa premenovala na Národnú úniu. Volieb sa prvýkrát zúčastnili aj komunisti s názvom Socialistická robotnícka strana, tá však získala minimálnu podporu. Liberálnu alianciu tvorila aj nová časť zložená zo strednej triedy a robotníctva, takže Alessandri sa stal vďaka tomu kandidátom aliancie. Alessandri si už pred rokmi uvedomil, že práve robotníci a stredná vrstva sú časti populácie, ktoré majú veľkú silu, no parlamentné strany ich ignorujú. Dá sa povedať, že Alessandri zaplnil voľné miesto a vďaka svojim rečníckym schopnostiam získal medzi touto časťou spoločnosti veľkú podporu. Voľba nového prezidenta však bola zložitejšia ako pred tým, žiadny z kandidátov nezískal dostatočnú podporu. Avšak Alessandri mal v uliciach také silné postavenie, že parlament z obavy pred revolúciou (aká sa udiala v Rusku) vytvoril zvláštnu komisiu, ktorá mala vybrať lepšieho kandidáta, pričom podľa očakávania bol vybraný práve Alessandri, ktorý sa tak stal 23. decembra 1920 novým prezidentom. Prezident Arturo Alessandri bol síce kandidátom robotníkov a strednej vrstvy, no po nástupe do úradu bol konfrontovaný s realitou. Proti prezidentovi vystupoval predovšetkým senát, kde mali prevahu konzervatívci z Národnej únie. To znamenalo, že aj jeho vlády boli často menené a ministri sa pravidelne striedali. Ani parlament prezidenta veľmi nepodporoval a to napriek tomu, že tam mala Liberálna aliancia prevahu. Ďalším problémom bola nemožnosť výraznejšieho exportu liadku, čo znižovalo príjmy krajiny. Súčasne sa však začala zvyšovať nezamestnanosť hlavne na kedysi bohatom severe krajiny. Miestni nezamestnaní tak začali migrovať do centrálnej a južnej časti krajiny, takže sa sociálne problémy postupne rozšírili. Prezidentovi sa v roku 1924 podarilo získať väčšinu v parlamentných voľbách vďaka štedrým sociálnym sľubom. Krajina však už v tej dobe mala veľké ekonomické problémy, štátny rozpočet vykazoval veľký deficit. Prezident napriek víťazstvu v parlamentných voľbách nemohol realizovať svoje sľuby, lebo členovia Liberálnej aliancie sa začali medzi sebou sporiť o moc a verejné funkcie. Ľavicové sľuby prezidenta sa však vôbec nepáčili konzervatívcom z Národnej únie, ktorí sa obrátili na armádu. Niektorí radikálni členovia Národnej únie dokonca vytvorili tajnú organizáciu Pochodeň, ktorej úlohou bola príprava ozbrojených útokov na predstaviteľov Alessandriho vlády. Vojenské vlády Súbor:Junta_Altamirano.jpg|vpravo|náhľad|Prezidenta Alessandriho vystriedala vojenská chunta na čele s generálom Luisom Altamiranom. V priebehu roka 1924 sa ekonomické problémy krajiny prejavili v nedostatku peňazí potrebných na mzdy štátnych zamestnancov a vojakov. Parlament sa však namiesto riešenia problémov zaoberal iba vlastnými vnútornými spormi. Prvým náznakom problémov bola účasť vojakov na zasadnutí parlamentu v septembri 1924, kde poslancom hrozili zbraňami. Ani tieto hrozby vojakov však na poslancov neboli účinné. 5. septembra 1924 tak velenie armády vyslalo oficiálnu delegáciu priamo k prezidentovi, ktorý sľúbil, že problémy budú rýchlo vyriešené. Ešte v ten istý deň padla vláda a na čelo novej vymenoval prezident generála Luisa Altamirana. Armádna vláda dokázala silou presadiť v parlamente schválenie požadovaných zákonov v priebehu nasledujúcich pár dní. Vďaka tomu bola presadená napríklad osemhodinová pracovná doba, či zavedené povinné pracovné poistenie zamestnancov. Armáda presadila za jediný deň v parlamente schválenie množstva sociálnych zákonov. Velenie armády následne začalo požadovať rozpustenie parlamentu a zmeny vo verejnej správe. Prezident Alessandri pochopil tieto kroky ako vojenský prevrat a ušiel na americké veľvyslanectvo. 12. septembra 1924 sa tak k moci vďaka vojenskému prevratu dostala armáda. Táto vytvorila chuntu tvorenú troma členmi, generálom Luisom Altamiranom (ktorý sa stal prezidentom), viceadmirálom Franciscom Nefom a generálom Juanom Pablom Bennettom. Armáda následne skutočne rozpustila parlament a 12. septembra 1924 aj prijala oficiálnu demisiu prezidenta Alessandriho. Avšak aj členovia velenia armády sa medzi sebou hádali rovnako, ako pred tým poslanci. Navyše radoví vojaci a nižší dôstojníci nezískali ani napriek vláde armády vyššie mzdy. Vláda armády sa pomerne rýchlo dostala pod vplyv tradičných oligarchických rodín. Vojenská vláda bola tak skorumpovaná a nepopulárna, že 23. januára 1925 bola aj ona zvrhnutá vojenským prevratom, ktorý tento raz viedli nižší dôstojníci. Novým prezidentom sa na niekoľko dní stal generál Pedro Dartnell. Cieľom prevratu bol návrat ústavného systému a civilnej vlády. Generála Dartnella vystriedal po štyroch dňoch vo funkcii prezidenta Emilio Bello Codesido. Do krajiny sa triumfálne vrátil Arturo Alessandri, ktorého návrat požadovali aj niektorí členovia armády. 12. marca 1925 sa tak Alessandri vrátil do funkcie prezidenta a bolo mu umožnené dokončiť svoje posledné funkčné obdobie. Vojenským prevratom z roku 1924 a návratom prezidenta Alessandriho do úradu v roku 1925 sa skončilo obdobie parlamentnej republiky."}
{"id": "542429", "title": "Dejiny Peru", "context": "Peru v novom tisícročí Súbor:Garciaalan09112006-1.jpg|thumb|Alan García pôsobil ako prezident Peru dvakrát, bol prvým prezidentom pochádzajúcim z ľavicovej strany APRA. V apríli 2001 sa konali prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil Alejandro Toledo pred bývalým ľavicovým prezidentom Garcíom. Toledo pochádzal z chudobnej indiánskej rodiny. Povolaním bol ale ekonóm, študoval a pracoval v USA, ktoré ho vo voľbách aj podporovali. Toledo sa ale stal už veľmi skoro nepopulárnym, keď všeobecné pobúrenie vzbudila výška jeho mzdy, ktorá bola až 18 000 amerických dolárov. Nasledoval škandál spojený s prezidentovou manželkou Eliane Karpovou, ktorá nechala vyplácať obrovské odmeny politickým poradcom a spolupracovníkom z peňazí určených na riešenie problémov indiánov a černochov. Asi najväčším škandálom sa stalo zistenie, že politická strana Perú Posible, teda Peru možné, za ktorú kandidoval Toledo v posledných prezidentských voľbách, sfalšovala až 70% podpisov potrebných na jej registráciu pred voľbami v roku 2000. Nasledovalo podozrenie sestry prezidenta Toleda, ktorá mala viesť falšovateľskú dieľňu. Vláda tak mala ťažkú pozíciu, nedarilo sa jej napĺňať sociálne sľuby, navyše chcela privatizovať niektoré oblasti hospodárstva Peru. To spôsobilo v roku 2003 generálnu stávku a nepokoje. Prezident reagoval vyslaním vojska a vyhlásením výnimočného stavu. Parlament následne presadil zmenu zákona, podľa ktorej nemohol prezident kandidovať dvakrát po sebe. V apríli 2006 sa tak konali nové prezidentské voľby. V nich tesne vyhral bývalý prezident Alan García, ktorý sa tak stal znova prezidentom Peru. Mal blízko k ostatným ľavicovým prezidentom Južnej Ameriky okrem venezuelského Huga Cháveza, s ktorým mal veľmi zlé vzťahy. García však už nebol lídrom ľavice, rovnako ani jeho strana APRA, keďže v tej dobe už pôsobili aj ďalšie silné ľavicové strany, ktoré mali podporu odborov. Tie ľavicového prezidenta často kritizovali, pretože prezident prijímal skôr centristické až pravicové opatrenia. Vďaka tomu zlepšil ekonomickú situáciu Peru, no súčasne vyvolal voči sebe protesty obyvateľstva. Už na jeseň roku 2006 prebehla veľká celoštátna stávka, ktorú podporovali odbory a neúspešný kadidát na prezidenta, taktiež ľavičiar, Ollanta Humala. V roku 2008 čelil aj García obvinniam z korupcie, keď mali jeho blízki spolupracovníci prijať veľké úplatky za umožnenie ťažky ropy. Prezident tak musel odvolať všetkých ministrov. V roku 2009 došlo na severe Peru k vážnemu incidentu, kedy pri protestoch miestnych indiánov voči ťažbe ropy na ich území, zahynulo viac ako 20 policajtov a podobný počet indiánov. Nové voľby sa konali v apríli a júni 2011. V oboch kolách tesne vyhral ľavicový kandidát Ollanta Humala, ktorý získal podporu väčšiny ľavice v krajine. Na druhom mieste skončila Keiko Fujimoriová, dcéra bývalého prezidenta Alberta Fujimoriho. Humala kritizoval bývalého prezidenta Garcíu, že neplnil svoje sociálne sľuby, no vzhľadom na ekonomickú situáciu krajiny nedokázal svoje predvolebné sľuby plniť ani Humala. Väčšinu svojich kľúčových sľubov nedodržal, pričom následne uvádzal, že bol nútený pristúpiť na kompromosy. To viedlo k veľkej nepopularite prezidenta a nasledujúce voľby v roku 2016 vyhral pravicový kandidát poľsko-nemecko-židovského pôvodu Pedro Pablo Kuczynski. Ten študoval vo Veľkej Británii a USA ekonómiu a politológiu. Následne pôsobil vo viacerých veľkých svetových bankách. Vo voľbách veľmi tesne porazil Keiko Fujimoriovú, keď získal 50,1 % hlasov. Už krátko po svojom zvolení musel prezident Kuczynski čeliť veľkej stávky učiteľov, ktorí požadovali vyššie mzdy. Prezident čelil veľkému tlaku, musel vymeniť vládu. Aby získal dôveru, potreboval získať podporu opozičnej strany Ľudová sila Keiko Fujimoriovej. Poporu však mal získať výmenou za prislúbenie amnestie pre bývalého prezidenta Fujimoriho, čo sa aj stalo a vyvolalo to veľké celoštátne protesty. Nasledovalo vypuknutie veľkého celojuhoamerického korupčného škandálu spojeného s brazílskou stavebnou spoločnosťou Odebrecht. To ešte zvýšilo tlak na prezidenta. Korupčný škandál Odebrecht však zasiahol viacerých bývalých prezidentov Peru, okrem Kuczynského, aj Garcíu, Humalu a Toleda. Humala a jeho manželka dokonca skončili vo vyšetrovacej väzbe. Na Toleda bol vydaný medzinárodný zatykač. V decembri 2017 ešte hlasovanie o dôvere prebehlo v jeho prospech, no potom sa objavili nahrávky, ktoré zachytávali podplácanie opozičných poslancov, aby hlasovali za prezidenta. Ten sa tak v marci 2018 rozhodol podať demisiu, aby sa tak vyhol svojmu odvolaniu. 23. marca 2018 sa tak prezidentom automaticky stal viceprezident Martín Vizcarra, ktorý by mal vládnuť až do konca riadneho funkčného obdobia pôvodného prezidenta."}
{"id": "542761", "title": "Dejiny Bolívie", "context": "Počiatky novej republiky  Vláda Andrésa de Santa Cruza, konfederácia s Peru a obnovenie republiky Súbor:Andréssantacruz2.jpg|thumb|Generál Andrés de Santa Cruz bol najvýznamnejším prezidentom Bolívie na začiatku jej existencie. Presadil vytvorenie konfederácie s Peru, čo neskôr viedlo k jeho zosadeniu. Podľa novej ústavy bol prezident volený na doživotný mandát. Za prezidenta bol zvolený Antonio José de Sucre, ktorý však takýto dlhý mandát odmietol a zaviazal sa vykonávať iba dvojročný mandát, potom sa chcel vrátiť domov do Veľkej Kolumbie. V novom štáte žilo o niečo viac ako jeden milión ľudí, z toho bolo približne 800 000 indiánov. Hospodárska situácia krajiny však nebola dobrá, z najlukratívnejšej časti španielskej koloniálnej Ameriky sa v poslednom období španielskej nadvlády a počas vojny za nezávislosť zmenilo na chudobnú krajinu. Najviac bolo zlú situáciu vidieť v banskom meste Potosí, kde bolo ešte na začiatku 19. storočia približne 100 banských šachiet, kým po vyhlásení nezávislosti ich bola sotva polovica. Po zrušení povinnej práce pre indiánov však nemal ani v zostávajúcich baniach kto pracovať. Problémy mali aj výrobne textilu, ktoré nedokázali konkurovať lacnému dovozu z Anglicka a pomerne rýchlo väčšina z nich skrachovala. Keďže krajina nemala skoro žiadny významný zdroj príjmu okrem striebra (ktorého produkcia klesala), rozhodla vláda po roku o znovuzavedení povinnej indiánskej dane. Ani to však nedokázalo stabilizovať a zlepšiť situáciu. Nový problém vyvolala prítomnosť vojska Veľkej Kolumbie, ktoré prišlo ešte so Sucrem počas vojny za nezávislosť. Bolívia míňala na toto vojsko veľa peňazí, ktoré však potrebovala použiť inde. Časť bolívijských vojakov sa dokonca v roku 1828 vzbúrila a dokázala prezidenta zraniť. Sucre tak radšej 18. apríla 1828 odovzdal moc novému prezidentovi Josému Maríovi Pérezovi de Urdinineaovi, ktorého sám vybral. O mesiac neskôr však do Bolívie vtrhlo vojsko peruánskeho generála Agustína Gamarru, ktorý nechcel dopustiť, aby Peru ohrozovalo z Bolívie vojsko Veľkej Kolumbie, s ktorou malo v tej dobe už Peru značné územné spory. Vďaka tomu Bolívia dosiahla, že bez jej snahy nakoniec kolumbijská armáda po dohode s Peru o krátky čas z krajiny skutočne odišla domov. Peruánci si súčasne vymohli zvolanie bolívijského kongresu, ktorý mal oficiálne prijať novú ústavu a Sucreho dimisiu. V auguste sa tak stalo, kongres dokonca zvolil nového prezidenta, ktorým sa stal Andrés de Santa Cruz, no ten sa v tej dobe nenachádzal v Bolívií a tak bol úlohou zastupujúceho prezidenta poverený viceprezident José Miguel de Velasco Franco. O dva dni neskôr bývalý prezident Sucre Bolíviu aj so svojim vojskom opustil a odišiel do Veľkej Kolumbie. Peruánsky generál Gamarra však nechcel, aby sa Santa Cruz stal prezidentom Bolívie a tak sa rozhodol presadiť na tento post Pedra Blanca Sota, ktorý však vládol iba dva týždne, keďže bol 1. januára 1829 zastrelený pri vojenskom prevrate. Kongres tak schválil Santa Cruza ešte raz, no funkcie sa ujal až 24. mája 1829. Andrés de Santa Cruz pred tým slúžil dokonca aj ako prezident susedného Peru. Zvolený za prezidenta však bol aj on iba dočasne. Nový prezident nechal hneď zrušiť platnú ústavu a pripraviť novú. Ekonomiku sa snažil pozdvihnúť zrušením reštriktívnych ekonomických pravidiel, ktoré umožnili voľný obchod. Vďaka tomu sa ekonomická situácia krajiny začala zlepšovať. Pre indiánov, ktorí boli ochotní pracovať v baniach, presadil mzdu a iné príplatky. Vláda sa zamerala tiež na zefektívnenie ťažby drahých kovov a založenie bankového systému. Aby zvýšil príjmy štátu, nechal Santa Cruz raziť mince s nižším obsahom striebra, čo sa ukázalo ako účinné opatrenie. Tejto mene sa hovorilo ľahká minca a v obehu bola až do 70. rokov 19. storočia. Prezident tiež presadil zavedenie povinnej vojenskej služby a modernizoval armádu. Obyvateľstvo tvorené z väčšiny indiánmi však nechcelo vo vojsku vôbec slúžiť a preto vláda pristupovala k násilným odvodom. Armádu modernizoval prezident z jediného dôvodu, chcel spojiť Bolíviu s Peru a vytvoriť tak veľký štát, ktorý by dokázal konkurovať stále silnejšiemu Čile. V roku 1835 prebehlo v susednom Peru už niekoľké povstanie proti prezidentovi Luisovi Josému de Orbegosovi. Vzbúrenci boli pomerne úspešní a tak bol peruánsky prezident prinútený požiadať o pomoc Bolíviu. V júni 1835 tak Santa Cruz dostal zámienku, na ktorú čakal a vyslal svoje vojsko do Peru, aby tam nastolilo poriadok. V auguste porazil najprv Santa Cruz vojsko bývalého prezidenta Peru Gamarru a následne vo februári 1836 aj vojsko druhého vzbúrenca Salaverryho, ktorý bol o niekoľko dní neskôr popravený. Santa Cruz sa tak stal najmocnejším človekom aj v Peru, čo chcel využiť pre uskutočnenie svojho plánu na vytvorenie spoločného štátu s Peru. To rozdelil na Republiku južné Peru a Republiku severné Peru. Následne parlamenty oboch nových štátov odhlasovali spojenie s Bolíviou. 28. októbra 1836 tak vznikla Peruánsko-bolívijská konfederácia. V máji 1837 zasadol spoločný parlament, ktorý formálne vymenoval Andrésa de Santa Cruza za protektora konfederácie na 10 rokov. Santa Cruz presadil množstvo reforiem a prijatie novej ústavy. Konfederácia však mala podporu iba v časti regiónov, väčšina dôležitých miest v Peru, ale dokonca aj v Bolívii ju odmietala. Ani okolité štáty neprivítali vznik konfederácie. Najväčší odpor vzbudzovala v Čile, keďže oba štáty mali mocenské ambície v regióne. Čile navyše požadovalo splatenie dlhu zo strany Peru a zmenu v colnej politike voči svojim produktom. Santa Cruz v snahe oslabiť Čile podporil bývalého prezidenta Čile v jeho snahe násilne získať moc, čo sa však nepodarilo. V decembri 1836 tak vyhlásilo Čile vojnu konfederácii. Na stranu Čile sa postavila aj susedná Argentína. Aby získal Santa Cruz peniaze potrebné na vedenie vojny, nechal znížiť mzdy a nariadil zavedenie nových daní. To vyvolalo všeobecnú nespokojnosť. Prvý čilský útok sa podarilo zastaviť, ale v júni 1838 Čile zaútočilo znova, pričom tejto výpravy sa zúčastnilo množstvo peruánskych exulantov, vrátane bývalého prezidenta Gamarru. Už v júli oznámila Republika severné Peru svoje vystúpenie z konfederácie. Čiľania dokonca obsadili na krátko Limu, kde za dočasného prezidenta Peru vyhlásili Gamarru. Rozhodujúca bitka sa odohrala 20. januára 1839 pri meste Yungay, kde Čile jasne porazilo vojsko konfederácie. Po tejto porážke bol Santa Cruz nútený ujsť, následne došlo v jeho domovskej Bolívii k prevratu, po ktorom nasledovalo vystúpenie Bolívie z konfederácie. 20. februára 1839 tak prezident Santa Cruz rezignoval a opustil Bolíviu. Revoltu proti Santa Cruzovi viedli viceprezident generál José Miguel de Velasco Franco, ktorého následne parlament zvolil za nového prezidenta a generál José Ballivián. Tým skončila éra Andrésa de Santa Cruza a na dlho aj stabilita v krajine. Obdobie prevratov Súbor:José_Ballivián.jpg|thumb|Generál José Ballivián viedol vojsko Bolívie vo víťaznej vojne s Peru. V roku 1841 sa na 6 rokov stal prezidentom. Jeho vláda patrila v nepokojnom období štátnych prevratov k tým lepším a stabilnejším. Krátko po nástupe nového prezidenta do funkcie bolo rozhodnuté, že hlavné mesto Bolívie Chuquisaca sa premenuje na Sucre. Došlo tiež k prijatiu novej ústavy. Najväčší problém pre prezidenta však predstavoval jeho bývalý spojenec proti Santa Cruzovi generál José Ballivián, ktorý chcel byť taktiež prezidentom Bolívie. Povstal voči prezidentovi, no bol porazený a musel utiecť do Peru, kde sa pridal k prezidentovi Gamarrovi. Gamarra chcel taktiež spojiť Peru s Bolíviou a tak bola podpora od Balliviána pre neho veľmi výhodná. Čakal iba na zámienku, aby mohol Bolíviu napadnúť. Zámienkou sa stali nepokoje v Bolívii v roku 1840, ktoré úmyselne vyvolali prívrženci Balliviána. Gamarra následne v októbri 1841 vyhlásil Bolívii vojnu. Pomerne rýchlo obsadilo peruánske vojsko La Paz, no už 18. novembra 1841 sa pri meste Ingavi odohrala rozhodujúca bitka vojny, kde bolívijská armáda prekvapivo porazila Peruáncov, v bitke dokonca zahynul aj prezident Gamarra. Bolívia bola úspešná najmä preto, lebo vojna zjednotila väčšinu obyvateľstva a na stranu prezidenta Velasca Franca sa postavil dokonca aj jeho rival generál Ballivián, ktorý v rozhodujúcej bitke velil vojsku Bolívie. Mierová zmluva bola podpísaná až júni 1842 v meste Puno. Krajina bola napriek vojenskému víťazstvu v ekonomickej kríze. Postupne sa ale začala tvoriť málo početná elita, ktorá pozostávala predovšetkým z veľkostatkárov a obchodníkov z väčších miest. Začalo sa obdobie štátnych prevratov, pričom Velasco Franco vládol iba do júna 1841. V septembri sa vlády ujal generál José Ballivián. Prezident presadil prijatie novej ústavy a osídľovanie východnej časti štátu. Aby štát získal viac peňazí, snažil sa Ballivián o zníženie počtu vojakov, čo vyvolalo v armáde nespokojnosť a niekoľko pokusov o prevrat. Prezident sa tiež snažil o zlepšenie vzdelávania, no súčasne umožnil podnikateľom z Čile preniknúť do Bolívie, čo sa o niekoľko rokov neskôr ukázalo ako problém. Na konci roka 1847 vypuklo niekoľko vojenských povstaní súčasne. Prezident ich postupne potlačil, ale aby situáciu v krajine upokojil, rozhodol sa 23. decembra radšej odstúpiť z funkcie. Funkcie prezidenta sa ujal Eusebio Guilarte Vera, ktorý však bol už po desiatich dňoch prinútený odstúpiť a za prezidenta sa dosadil José Miguel de Velasco Franco, ktorý už bol pred tým prezidentom. Tomuto sa podarilo vládnuť skoro rok, ale čelil tlaku zo strany generála Manuela Isidora Belza, ktorý mal taktiež záujem o vládnutie. Ten viedol voči prezidentovi ozbrojený odpor a v decembri 1848 sa mu podarilo vyhrať a sám sa tak stal prezidentom. Ten chcel svoje postavenie posilniť podporou chudoby, čo mu skutočne pomohlo odraziť niekoľko pokusov o štátny prevrat. Pokusov o prevrat však bolo tak veľa, že sa v auguste 1855 aj prezident rozhodol radšej odstúpiť. Stihol ale presadiť novú ústavu, ktorá zrušila otroctvo a obmedzila funkčné obdobie prezidenta na jedno štvorročné obdobie bez možnosti znovuzvolenia. V roku 1855 sa uskutočnili prvé prezidentské voľby v dejinách Bolívie. Za prezidenta bol zvolený Jorge Córdova, zať predchádzajúceho prezidenta. Voliť však mohlo iba 13 000 zo skoro dvoch miliónov obyvateľov krajiny. Na druhom mieste skončil José María Linares, ktorý výsledok volieb odmietol uznať a povstal proti novému prezidentovi. Linares mal podporu oligarchie a tak sa mu po dvoch rokoch bojov podarilo zvíťaziť a 21. októbra 1857 sa stal prezidentom on ako prvý nevojak vôbec. V roku 1858 sa vyhlásil za doživotného diktátora, nechal znížiť mzdy úradníkom a znížiť počty vojakov, s ktorými nemal dobré vzťahy. Aj on musel tým pádom čeliť množstvu pokusov o prevrat, až kým aj on nebol v januári 1861 zvrhnutý. Stihol ešte presadiť voľný obchod a začal s modernizáciou krajiny. Nahradil ho triumvirát tvorený Josém Maríom Acháom, Rupertom Fernándezom a Manuelom Antoniom Sánchezom. Už po polroku však začal José María Achá vládnuť sám. Aj on presadil prijatie novej ústavy. Svoje postavenie nechal potvrdiť vo voľbách, po ktorých však proti nemu povstali jeho politickí odporcovia, takže aj on musel čeliť pokusom o prevrat. Prezident Achá nechal krátko po získaní absolútnej moci pozatýkať svojich odporcov a 70 z nich bolo následne popravených. Pri týchto udalostiach bol zavraždený aj bývalý prezident Córdova. Prezidenta zvrhol jeho bývalý spojenec Mariano Melgarejo v decembri 1864. Nový prezident mal podporu iba v armáde, medzi obyvateľmi a neskôr aj oligarchiou bol veľmi nepopulárny. Práve jeho vládou začalo vládnutie viacerých podobných prezidentov, ktorým sa hovorí barbarskí caudillos. Melgarejo mal veľké problémy s alkoholizmom a preto bola jeho vláda veľmi slabá, čo využívala armáda na drancovanie krajiny. V marci 1865 sa do krajiny z exilu vrátil bývalý prezident Manuel Isidoro Belzu, čo vyvolalo nové povstanie proti prezidentovi. Ten prehrával, no rozhodol sa využiť poslednú šancu. Potom, čo Belzu už oslavoval svoje víťazstvo v prezidentskom paláci tam vtrhol prezident Melgarejo a Belzua osobne zastrelil. Týmto činom získal prekvapivo podporu a zostal vládnuť. O rok neskôr sa rozhodol potrestať indiánov, ktorí jeho vládu nepodporovali tým, že začal zabavovať pôdu, na ktorej hospodárili. To vyvolalo veľké indiánske povstanie, ktoré však bolo krvavo potlačené. Následne uzavrel prezident dohodu s Čile o spoločnej hranici a v roku 1869 prenechal časť územia Bolívie Brazílii výmenou za obchodnú dohodu. Taktiež presadil menovú reformu. Už u rok neskôr ale začali vznikať nové povstania. Povstanie malo veľkú podporu indiánov, čo sa prejavilo vo februári 1871 v rozhodujúcej bitke o La Paz, v ktorej povstalci drvivo vládne vojsko porazili. Prezident Melgarejo utiekol z bojiska do susedného Peru. Novým prezidentom sa stal vodca povstania generál Agustín Morales, ktorý nechal ihneď zrušiť zákony, ktoré umožňovali zaberanie pôdy indiánov počas predchádzajúcej vlády. Problém ale predstavovala prítomnosť čilských obchodníkov v departmente Litoral, kde profitovali na ťažbe guána. Prezident navrhol predať celý department Litoral Čile, čo však parlament odmietol. Poslanci na konci roka 1872 radšej presadili uzavretie tajnej dohody s Peru, ktorá smerovala proti Čile. O niekoľko dní neskôr bol prezident zavraždený. Novým prezidentom sa tak stal Tomás Frías Ametller, ten však iba pripravil usporiadanie nových volieb. Tie vyhral Adolfo Ballivián, syn bývalého prezidenta Josého Balliviána. O polroka ale zomrel na rakovinu žalúdka a tak sa prezidentom stal opäť Tomás Frías Ametller. Aj Frías Ametller musel riešiť hlavne povstania domácej opozície a tak sa nemohol naplno sústrediť na susedné Čile. V úrade vydržal do mája 1876, kedy ho po ďalšom štátnom prevrate nahradil generál Hilarión Daza. Druhá vojna s Čile, strata prístupu k moru a vláda konzervatívcov Súbor:Map_of_the_War_of_the_Pacific.en2.svg|vpravo|náhľad|Mapa ukazuje posun hraníc Čile po druhej tichomorskej vojne na úkor Peru a Bolívie. Súbor:Aniceto_Arce.jpg|vpravo|náhľad|Aniceto Arce bol prezidentom v rokoch 1888 až 1892. Bol majiteľom najväčších strieborných baní v Bolívii, čo bol typický príklad člena bolívijskej Konzervatívnej strany. Aj prezident Daza čelil problémom, ktoré mala Bolívia už dlhý čas. Opieral sa hlavne o podporu armády, no jeho reformy sa nepozdávali majiteľom baní, lebo zvyšovali dane na vývoz striebra. Komplikáciou bola tiež požiadavka na federalizáciu, ktorú žiadal veliteľ mesta Santa Cruz de la Sierra Andrés Ibáñez. Ten žiadal rovnoprávnosť pre všetkých a jeho činnosť tak znepokojovala predovšetkým oligarchiu, ktorá presadila, aby prezident zasiahol. V apríli 1877 sa tak stalo a Ibáñez bol popravený. Prezident Daza presadil prijatie ďalšej novej ústavy. Vláda dúfala, že ekonomike pomôže vývoz guána a liadku (liadky sú soli kyseliny dusičnej, ktoré sa dobre rozpúšťajú vo vode a sú významné priemyselné hnojivá), ktoré sa obe hojne nachádzali v departmente Litoral, ktorý patril Bolívii. Povolenie na ťažbu liadku v tomto departmente získala spoločná čilsko-anglická spoločnosť, ktorá s Bolíviou uzatvorila dohodu v roku 1866, že na území, kde ťaží liadok bude oslobodená od daní na 15 rokov. Táto spoločnosť dokonca začala stavať na tomto území železnicu, aby mohla rýchlejšie prevážať vyťažený liadok. V roku 1874 uzatvorilo Čile s Bolíviou ďalšiu dohodu, ktorá potvrdzovala vzájomné hranice a súčasne sa Bolívia zaviazala, že po dobu 25 rokov nebudú čilskí podnikatelia ťažiaci striebro platiť vývozné clo. No už o rok neskôr sa Bolívia dostala do veľkých ekonomických problémov a zaťažila vývoz liadku clom. Čile proti tomuto kroku protestovalo a súčasne vyhlásilo, že posledná vzájomná dohoda sa vzťahovala aj na ťažbu liadku. Následne Čile vyhlásilo, že posledná vzájomná dohoda prestala platiť. Spoločnosť ťažiaca liadok stanovené clo nerešpektovala, načo bolívijská vláda vo februári 1879 reagovala uväznením jej riaditeľa a praktickým znárodnením majetku tejto spoločnosti. Bolívijská vláda následne uvalené clo odvolala, no Čile na predchádzajúce kroky Bolívie reagovalo vyhlásením vojny Bolívii. Keďže v Čile už vedeli o existencii tajnej dohody medzi Bolíviou a Peru, chceli do vojny zatiahnuť aj to, keďže mali záujem aj o peruánske územie bohaté na liadok. Čile 14. februára 1879 obsadilo prístav Antofagasta. Bolívia tak vyhlásila Čile vojnu a v zmysle tajnej dohody požiadala Peru o vojenskú podporu. Peru sa ešte pokúšalo s Čile vyjednávať, no neúspešné, následne Čile vyhlásilo obom štátom vojnu. Tým sa začala tzv. vojna o Pacifik, tiež nazývaná druhá tichomorská vojna, či vojna o liadok. Čilská armáda mala moderné zbrane a veľmi dobre vycvičených vojakov, spojenecké vojsko malo síce presilu, ale zastarané zbrane a slabo vycvičených vojakov. V čase začatia konfliktu však už malo Čile k dispozícii dve moderné pancierované lode. Peruáncom sa síce na začiatku podarilo potopiť jednu čilskú loď, no tá už bola zastaralá, naopak Čiľania potopili jednu z dvoch najmodernejších peruánskych vojnových lodí. O nejaký čas Čiľania dokonca dokázali zajať druhú z dvoch kedysi najmodernejších peruánskych lodí Huáscar, ktorú následne pripojili k svojej flotile. Čile tak mohlo zahájiť pozemnú inváziu do provincie Tarapacá. Hneď na začiatku zaznamenali Čiľania niekoľko víťazstiev a postupovali ďalej. Avšak v bitke pri osade Tarapacá narazili na silnejší odpor, než čakali. Peruánske vojsko ich prekvapilo a túto bitku vyhralo. Čile však napriek tomu pokračovalo ďalej a následné bitky už znova vyhralo. Postupne tak provinciu Tarapacá predsa Čile obsadilo. Obsadenie tejto provincie spôsobilo v Peru aj Bolívii vážne problémy. Peruánsky prezident odišiel z krajiny a bolívijský prezident Daza bol v apríli 1879 zvrhnutý po štátnom prevrate. Aj on následne odišiel z krajiny a nahradil ho Pedro José Domingo de Guerra. V januári 1880 sa prezidentom stal generál Narciso Campero. Čiľania mali v tej dobe už veľkú prevahu, aj početnú, aj kvalitatívnu. Rozhodujúca bitka sa odohrala v polovici roka 1880 pri meste Tacna, kde utrpela bolívijská armáda pod velením samotného prezidenta Campera také veľké straty, že do vojny už vôbec nezasiahla a následne stiahla všetky svoje bojové oddiely na svoje územie. Peruánci nedokázali čilskej ofenzíve vzdorovať a v roku 1883 definitívne vojnu prehrali. Bolívia však podpísala prímerie s Čile až rok po skončení vojny. Víťazné podmienky Čile boli veľmi tvrdé. Čile získalo bolívijskú provinciu Litoral (súčasná provincia Antofagasta), čim Bolívia stratila prístup k moru. Peru muselo odovzdať provincie Tarapacá, Tacna (túto provinciu v 20. storočí Čile vrátilo Peru) a Arica. Strata prístupu k moru bola ešte potvrdená mierovou zmluvou z roku 1904. Koniec vojny a strata prímorského územia bohatého na liadok a guáno znamenalo pre Bolíviu nutnosť hľadať nové spôsoby, ako získať peniaze do štátneho rozpočtu. Bolívia sa tak vrátila k ťažbe striebra ako najvýznamnejšej zložky ekonomiky. Anglické spoločnosti začali budovať v Bolívii železnice, čo malo pomôcť ekonomike. Postupne však železnicu využili podnikatelia z Čile, ktorí získali kontrolu nad predajom poľnohospodárskych produktov v Bolívii. Prezident Campero nechal prijať novú ústavu. Najväčšiu moc v krajine získali dve politické strany, Konzervatívna strana a Liberálna strana. Konzervatívnu stranu ovládali bohatí podnikatelia z Čile a Veľkej Británie a preto podporovala mier s Čile, naopak Liberálna strana považovala Čile za nepriateľa. Voľby v roku 1884 vyhral bohatý banský podnikateľ Gregorio Pacheco z Demokratickej strany. Tento sa prezidentom stal vďaka dohode s Konzervatívnou stranou, keď sa zaviazal podporiť ich kandidáta v nasledujúcich voľbách. Práve on uzatvoril prímerie s Čile, no v ňom ponechal otázku hraníc otvorenú, zameral sa iba na obchodnú dohodu s Čile. Pacheco dokázal vládnuť celé štvorročné funkčné obdobie, čo prinieslo potrebnú stabilitu. V roku 1888 sa konali ďalšie voľby, ktoré podľa dohody vyhral konzeratívec Aniceto Arce. Aj on bol bohatý majiteľ baní. Arce už musel čeliť pokusom o prevraty, ktoré viedli zástancovia liberálov. Presadzoval dobré vzťahy s Čile na úkor Peru, pretože dúfal v získanie prístupu k moru práve na úkor Peru. Z dôvodu príchodu nových osadníkov do odľahlejších častí krajiny sa v roku 1889 vzbúrili tamojší indiáni. Vláde sa ale podarilo povstanie potlačiť, pričom po boji bolo povraždených množstvo indiánov. Aby zaručil výhru kandidáta konzervatívcov v ďalších prezidentských voľbách, nechal zatknúť predstaviteľov Liberálnej strany. To umožnilo vo voľbách konaných v roku 1892 vyhrať konzervatívcovi Marianovi Baptistovi. Ten v roku 1895 uzatvoril dohodu s Čile, v ktorej sa Bolívia zriekla svojho pobrežného územia za garanciu, že Bolívia v budúcnosti získa prístav v Tichom oceáne, čo sa však nikdy nestalo. Napriek silnejúcemu odporu liberálov sa konzervatívcom podarilo vo voľbách v roku 1896 presadiť ďalšieho svojho kandidáta Severa Fernándeza, ktorý bol taktiež vlastníkom bane. Vplyv vlastníkov baní sa však so znižovaním svetových cien striebra začal taktiež znižovať. Prezident sa preto snažil rokovať s opozičnými liberálmi, no tých už v tom čase podporovali vlastníci baní na cín, ktorí získavali dominantné postavenie na úkor vlastníkov strieborných baní. Predmetom hlavného sporu oboch skupín sa stala otázka hlavého mesta, konzervatívci presadzovali svoju baštu Sucre, kým liberáli zas svoju baštu La Paz a súčasne chceli federalizáciu štátu, čím chceli ukončiť vládu konzervatívcov. V decembri 1898 vyhlásili liberáli v La Paze federatívnu republiku, čo vyvolalo občiansku vojnu, zvanú tiež Federálna revolúcia. Na čelo povstalcov sa postavil liberál José Manuel Pando. Ten dokázal zorganizovať federálne vojsko a vyzbrojiť ho modernými zbraňami z Peru. Ako veľmi dôležitou sa ukázala podpora zo strany indiánov pre povstalcov, pretože práve indiáni dokázali zvrátiť obliehanie La Pazu vládnym vojskom. Boje ale trvali niekoľko mesiacov, až kým v apríli 1899 v bitke pri obci Paria povstalci zvíťazili. Po výhre sa však vzbúrili indiáni, ktorí boli do tej doby spojencami povstalcov a vyhlásili vlastný štát. Pando však rýchlo toto povstanie potlačil. Prezident Severo Fernández ušiel 12. apríla 1899 z krajiny, čím skončila vláda konzervatívcov."}
{"id": "5971", "title": "Bolívia", "context": "Dejiny Časť španielskeho kráľovstva Rio de la Plata, nazývajúca sa Horné Peru, vyhlásila 6. augusta 1825 nezávislosť. Nový štát bol pomenovaný podľa juhoamerického bojovníka za slobodu Simóna Bolívara. Prvé osídlenie územia dnešnej Bolívie je známe z rokov 200 pred Kr.- 600 n. l., kedy v stredných Andách vzniklo kultúrne centrum Tiahuanaco. Mesto sa stalo centrom ríše, ktorá pokrývala vedľa panvy pri jazere Titicaca aj rozsiahle časti bolívijských pohorí a časť pobrežia Tichého oceánu. Po roku 800 sa centrálna štátna organizácia rozpadla a malé kmene neboli schopné odolať náporu Inkov, v ktorých čele stál Pačakuti Inka Jupanki. Roku 1460 dobyli Inkovia panvu jazera Titicaca a podmanili si tamojší indiánsky kmeň Aymará. Španieli v Andách Po prvých vojenských výpravách španielskych dobyvateľov roku 1533 a 1535 bola dnešná Bolívia spolu zo susedným Peru začlenená do španielskeho vicekráľovstva. Roku 1538 bolo založené dnešné hlavné mesto Sucre (vtedy pod názvom Ciudad de la Plata ) a roku 1548 La Paz, dnešné sídlo vlády. Mimoriadny význam pre rozvoj krajiny mal objav striebra v Potosí (1545). Roku 1776 sa stala Bolívia spolu s Argentínou, Paraguajom a Uruguajom súčasťou vicekráľovstva Rio de la Plata. Nezávislosť Bolívie Simón Bolívar (po ňom je krajina pomenovaná) V júni 1823 začala povstaním nacionalistov, vedených José Antoniom de Sucre, oslobodzovacia vojna proti Španielom. Skončila 6. augusta 1825 vyhlásením nezávislosti krajiny. Simón Bolívar, ktorý dal krajine meno, bol prezidentom len niekoľko mesiacov. Po ňom prevzal vládu v decembri 1825 Sucre, ktorý dal krajine druhú ústavu, tretiu potom presadil Andrés de Santa Cruz, ktorý Sucreho roku 1829 zosadil. Počas svojej desaťročnej vlády vyhlásil po úspešnej vojenskej výprave zjednotenie svojej krajiny s Peru, ale po zákroku Čile a Argentíny sa musel stiahnuť a bolívijsko-peruánsku úniu rozpustiť. Oslabenie krajiny vo vojnách Vojny so susednými krajinami Bolíviu oslabili a viedli k strate územia. Vojna proti Čile (1879 až 1883) mala za následok stratu oblasti Atacama a tým jediného prístupu k moru. Vo vojne proti Brazílii (1902 až 1903) stratila Bolívia provinciu Acre a vo vojne s Paraguajom (1932-1935) veľkú časť oblasti Gran Chaco. Táto vojna navyše priviedla rozvrat bolívijského hospodárstva, čo malo za následok nastolenie vojenskej vlády. Jej veliteľ, plukovník Germán Busch, nechal zoštátniť americkú firmu Standard Oil. Napriek tomu že krajina mala príjmy z baní, hospodárstvo stagnovalo, čo viedlo k nepokojom, po ktorých prevzal vládu Víctor Paz Estenssoro, vodca Revolučného národného hnutia (Movimento Nacionalista Revolucionario) . Vláda Paza Estenssora Nový predseda vlády znárodnil cínové bane a roku 1953 previedol rozsiahlu pozemkovú reformu, v ktorej rozdelil veľkostatky roľníkom. Zároveň sa snažil o rozšírenie obrábanej pôdy na východe krajiny. V rokoch 1956 - 1960 bol prezidentom Hernán Siles Zuazo, potom sa však znovu ujal úradu Paz Estenssoro, ktorý bol zosadený vojenským pučom 4. novembra 1964. Vojenská vláda Vojenská junta pod velením generála René Barrientosa sa ujala vlády 6. novembra 1964, čo vyvolalo niekoľko vzbúr baníkov, ktorých postavenie sa po poklese cien cínu na svetových trhoch zhoršilo. Bojov proti vojenskému režimu sa zúčastnil aj Ernesto Che Guevara, ktorý bol zastrelený 9. októbra 1967. Barrientosa vystriedal v čele junty plukovník Hugo Banzer Suárez, ktorý bol zvrhnutý koncom sedemdesiatych rokov, 29. júna 1980 sa v krajine konali voľby, po ktorých sa stal prezidentom Zuazo, ktorý musel odvracať ešte jeden pokus o vojenský puč (1982). Návrat k demokracii Prezident Zuazo prevzal neblahé dedičstvo. Zlú hospodársku situáciu sa snažil riešiť úspornými opatreniami, veľká nezamestnanosť a nízke mzdy však boli príčinou početných štrajkov, organizovaných odbormi. Roku 1985 bol zvolený prezidentom konzervatívny politik Víctor Paz Estenssoro: roku 1987 zaznamenala krajina po šiestich rokoch mierny ekonomický rast. V ďalších voľbách bol zvolený prezidentom Jaime Paz Zamora, po ňom v roku 1993 Gonzalo Sánchez de Lozada."}
{"id": "533639", "title": "Dejiny Paraguaja", "context": "Éra diktatúry (1814 – 1870)  Vláda Josého Gaspara Rodrígueza de Franciu Súbor:José Gaspar Rodríguez de Francia.jpg|náhľad|José Gaspar Rodríguez de Francia vládol v Paraguaji od roku 1811 až do roku 1840, väčšinu času v pozícii diktátora. Kongres, ktorý mal rozhodnúť o novej vláde Paraguaja sa začal na konci septembra 1813. Tohto sa zúčastnil aj zástupca Buenos Aires, ktorý poukazoval na výhody spojenia so Spojenými provinciami La Platy, no súčasne hrozil protiopatreniami (vrátane vojny) Buenos Aires v prípade, ak sa Paraguaj nepripojí. Nie len kvôli prejavu zástupcu Buenos Aires bola diskusia veľmi búrlivá a miestami sa už zdalo, že nedôjde k žiadnej dohode. Rodríguez de Francia však presvedčil kongres, aby rokoval ďalej, pričom práve on a Fulgencio Yegros boli určení, aby vypracovali nový vládny program. Tento bol o pár dní prijatý a José Gaspar Rodríguez de Francia a Fulgencio Yegros sa stali 12. októbra 1813 na základe neho novými konzulmi Paraguajskej republiky, ako znel nový oficiálny názov štátu. 12. októbra 1813 tak Paraguaj aj zákonnou normou vyhlásil svoju nezávislosť na Španielsku, čím fakticky predstihol aj Spojené provincie La Platy (súčasná Argentína), ktoré tak učinili o niekoľko rokov neskôr. V zmysle prijatého vládneho programu, ktorý slúžil aj ako ústava, mali konzuli rovnaké právomoci a každé štyri mesiace sa mali striedať v predsedaní vláde. V skutočnosti však vládol iba Rodríguez de Francia, Yegros sa zameral na vojsko. Buenos Aires reagovalo na oficiálne vytvorenie Paraguaja ekonomickými protiopatreniami voči novému štátu. Paraguaj však na tieto opatrenia nereagoval, dokonca nepodporil ani vzburu Josého Gervasia Artigasa voči Buenos Aires. Medzi prvými krokmi novej vlády bolo zameranie sa na Španielov žijúcich v Paraguaji. Títo sa najprv museli povinne registrovať, neskôr boli dokonca uväznení, celkovo boli ich práva výrazne obmedzované. V roku 1814 sa Rodríguez de Francia rozhodol, že systém striedania dvoch konzulov nechá zrušiť. Svoj návrh predniesol na novom kongrese, ktorý začal na začiatku októbra 1814. Rodríguez de Francia mal veľkú podporu medzi zástupcami vidieka a časti armády, vďaka tomu bola jeho snaha úspešná a 3. októbra 1814 sa Rodríguez de Francia stal tzv. najvyšším diktátorom republiky Paraguaj (Dictador Supremo de la República del Paraguay). Najväčších kritikov nových pomerov poslal nový diktátor buď ďaleko z Asunciónu, alebo ich nechal uväzniť. Jeho hlavnou snahou bolo posilnenie jeho vplyvu v armáde. Následne sa zameral na zaistenie nezávislosti nového štátu. Začal teda s modernizáciou a stavbou infraštruktúry. Za veľmi krátku dobu sa jeho vláde podarilo výrazne znížiť kriminalitu. Vďaka tomu sa Paraguaj stal miestom, kam smerovali aj ľudia z okolitých území, kde stále prebiehali vojenské konflikty. Vďaka tomu si získal Rodríguez de Francia veľkú podporu. V roku 1816 tak začal Rodríguez de Francia s veľkou kampaňou, pomocou ktorej chcel získať ešte väčšiu moc na neobmedzenú dobu. Nový kongres sa zišiel 30. mája 1816, keďže prvý deň nedokázal schváliť neobmedzenú diktatúru pre Rodrígueza de Franciu, nechal tento rozostaviť pred budovu, kde sa kongres zišiel armádu. Na druhý deň tak kongres prijal rozhodnutie, na základe ktorého sa stal José Gaspar Rodríguez de Francia doživotným diktátorom Paraguaja a súčasne sa kongres uzniesol na tom, že sa zíde až vtedy, ak to bude chcieť diktátor. Po zvolení za doživotného diktátora sa Rodríguez de Francia zameral na cirkev, ktorú považoval za mocenskú konkurenciu. Postupnými opatreniami obmedzil jej vplyv a prinútil aj radových kňazov prisahať vernosť republike a súčasne im zakázal prijímať rozhodnutia zo zahraničia. Následne zhabal všetky kláštory, nechal zoštátniť majetok cirkvi a zaviedol civilné svadby, pričom iné svadby boli považované od tej doby za neprávoplatné. To však automaticky neznamenalo, že by potlačil cirkev ako celok, jej zvyšky naopak využil v prospech štátu. V roku 1820 boli odhalené snahy opozície o spáchanie atentátu na Rodrígueza de Franciu. Nasledovalo zatýkanie a po zistení, že časť opozície sa dokonca spojila s rôznymi zahraničnými skupinami na podpore vojny proti Paraguaju, pristúpil Rodríguez de Francia k nariadeniu popráv zradcov. Medzi popravenými bol aj bývalý konzul Fulgencio Yegros. Na druhej strane poskytol azyl uruguajskému revolucionárovi Josému Gervasiovi Artigasovi, ktorý mohol svoj život dožiť v Paraguaji. Postupne nechal Rodríguez de Francia zatvoriť všetky inštitúcie, ktoré mohli konkurovať jeho moci, alebo priniesť zahraničné myšlienky. Nechal tiež výrazne obmedziť obchod s cudzinou. Aby nahradil tovary zo zahraničia, začal štát podporovať domácu výrobu, čo posilnilo izoláciu krajiny. Dokonca zakázal do krajiny vstúpiť všetkým cudzincom. Napriek všetkému sa postupne začalo Paraguaju ekonomicky dariť, začal byť sebestačný a nemal žiadne dlhy. Miera chudoby sa výrazne znížila, no súčasne prestali existovať bohatí, pokračovalo taktiež znižovanie kriminality. Rodríguez de Francia pristúpil tiež k modernizácii Asunciónu. Vláda Rodrígueza de Franciu sa vyznačovala pokojom a stabilitou. Diktátor žil veľmi skromne, nechal si sám znížiť svoju mzdu, ktorú si neskôr prestal úplne vyplácať a žil iba z vlastných úspor. Napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu odmietol vybrať svojho nástupcu. 20. septembra 1840 tak zomrel vo veku 74 rokov. Je ťažké hodnotiť osobnosť a vládu Rodrígueza de Franciu, no je možné ho označiť za zakladateľa Paraguaja a za osobu, ktorá nový štát stabilizovala. Vládol síce ako diktátor, no okrem popráv ľudí, ktorí voči nemu chceli reálne vystúpiť v rámci prevratu v roku 1820, nebola jeho vláda poznačená tvrdými represiami. Napriek tomu, že bojoval proti cirkvi, neprenasledoval kňazov. V Paraguaji mali za jeho vlády rovnaké postavenie chudobní aj bohatí, v krajine panoval poriadok, stabilita, veľmi nízka kriminalita a Paraguaj nemal žiadny štátny dlh. Vďaka tomu bol Paraguaj výnimkou medzi zvyšnými štátny Južnej Ameriky, kde prebiehali neustále občianske vojny, ekonomické krízy a veľká sociálna nerovnosť. Vláda Carlosa Antonia Lópeza Súbor:Carlos Antonio López.jpg|náhľad|Carlos Antonio López vládol v Paraguaji od roku 1841 ako jeden z dvoch konzulov. V roku 1844 sa stal prvým prezidentom Paraguaja a ním bol až do roku 1862. Po smrti Rodrígueza de Franciu prevzala vládu nad Paraguajom dočasná vojenská chunta na čele s Manuelom Antoniom Ortizom. Vojaci sa snažili zabrániť najbližším spolupracovníkom bývalého diktátora, aby sa dostali k moci. Táto vláda však bola veľmi slabá a tak bola 21. januára 1841 zvrhnutá vojenským prevratom, ktorý vytvoril novú vládu triumvirátu. Tento tvorili Juan José Medina, José Gabriel Benítez a José Campos. Triumvirát však vládol iba do 9. marca 1841, kedy došlo k ďalšiemu prevratu. Na čelo štátu sa dostal Mariano Roque Alonso. Jeho jedinou úlohou bolo zvolanie kongresu na 12. marca 1841. Túto nestabilnú situáciu využil Carlos Antonio López, právnik z vidieka pri hlavnom meste, ktorý sa stal poradcom dôstojníkov, ktorí síce vládli, no nemali dostatočné vzdelanie. Tento sa vyznačoval podobnými vlastnosťami, ako bývalý diktátor. Rovnako žil skromne a skôr v ústraní. López začal zvyšovať svoj vplyv a dokonca sa mu podarilo rozšíriť medzi členmi kongresu fámu, že zosnulý diktátor si vybral za nástupcu práve jeho. Vďaka tomu sa Lópezovi podarilo presadiť, aby kongres vytvoril znova vládu dvoch konzulov, pričom jedným z nich bol práve Carlos Antonio López. Druhým sa stal Mariano Roque Alonso, vojak, ktorý priviedol Lópeza k moci. Konzuli sa moci ujali oficiálne v deň konania kongresu, teda 12. marca 1841 a mali vládnuť tri roky. Kongres dal súčasne novým konzulom za úlohu obnoviť medzinárodné vzťahy Paraguaja, no vzhľadom na zložitú situáciu v okolitých štátoch, sa tento proces dial iba veľmi pomaly a ťažko. Vláda nakoniec predsa len pristúpila o niekoľko mesiacov k podpísaniu aspoň obchodnej dohody s argentínskou provinciou Corrientes, ale išlo iba o mierny posun k otvoreniu sa zahraničiu. Nastali tiež reformy v legislatíve a armáde, ktoré sa snažili modernizovať krajinu. Veľká pozornosť bola venovaná rozvoju školstva, ktoré bolo počas dlhej vlády bývalého diktátora úmyselne zamerané iba na základnú výuku. Paraguaj taktiež obnovil svoje vzťahy s katolíckou cirkvou. Následne došlo k veľkým projektom zameraným na rozšírenie infraštruktúry, tak poľnohospodárskej, ako aj cestnej. Zrejme najvýznamnejším krokom bolo zavedenie prvej vlastnej meny Paraguaja (peso). V roku 1842 presadil López opatrenie, aby kongres aj formálne prijal vyhlásenie nezávislosti prostredníctvom zákona, čo sa aj stalo 25. novembra 1842. Postupne získal López dominantné postavenie, pričom druhý konzul Alonso s týmto faktom sám súhlasil. López sa rozhodol, že je potrebné prijať novú ústavu a reformovať usporiadanie štátu. 13. marca 1844 bola bez diskusie prijatá ústava vo forme, ktorú López navrhol. Ústava zriaďovala novú prezidentskú funkciu, ktorá nahradila systém konzulov. Za prvého prezidenta bol 13. marca 1844 podľa očakávania na 10 rokov zvolený práve Carlos Antonio López. Ústava súčasne umožňovala opätovné zvolenie prezidenta. Nový prezident sa zameral na obnovenie zahraničného obchodu a dosiahnutie uznania nezávislého Paraguaja zo strany okolitých štátov. Postupne sa mu podarilo získať uznanie od Bolívie, či Brazílie. Paraguaj postupne uznalo aj viacero európskych štátov, no Argentína stále odmietala a označovala Paraguaj iba za svoju provinciu. To komplikovalo situáciu, lebo oficiálnu dohodu o hraniciach mal Paraguaj zatiaľ iba s Brazíliou, s Argentínskou konfederáciou nie (tak sa v roku 1831 premenovali Spojené provincie La Platy). Argentína dokonca blokovala rieku Paraná, aby zatlačila na Paraguaj a súčasne ho potrestala za to, že sa rozhodol obchodovať s jej provinciou Corrientes bez súhlasu Buenos Aires. Na blokádu rieky Paraná reagoval López tvrdo, keď pohrozil Argentíne, že záujmy Paraguaja je pripravený hájiť aj vojenskou cestou. López začal s posilňovaním vojska a opevňovaním hraničných osád. Následne uzatvoril Paraguaj s provinciou Corrientes spojeneckú zmluvu. Keď bol López presvedčený, že je Paraguaj pripravený, rozhodol sa 4. decembra 1845 vyhlásiť vojnu Argentíne. Paraguajská armáda prekročila hranice a spojila sa s vojskom provincie Corrientes. Ale veľká časť paraguajských vojakov sa vzbúrila, lebo nechceli bojovať vo vojne proti Buenos Aires. Následne došlo k nedorozumeniam aj medzi predstaviteľmi velenia a Paraguaj nakoniec od vojny ustúpil a z územia Argentíny povolal svoje vojsko späť domov. Guvernérovi Buenos Aires Juanovi Manuelovi de Rosasovi sa tak podarilo poraziť nie len provinciu Corrientes, ale aj všetky zvyšné hrozby daného obdobia. Na jeseň 1846 nakoniec López pristúpil k uzavretiu mieru s Argentínou. Napriek tomu začali nové spory týkajúce sa územia Misiones, ktoré sa svojvoľne rozhodol Paraguaj obsadiť. Proti tomu protestovala Argentína, ktorá si toto územie taktiež nárokovala. López nechal vyhnať z Misiones obyvateľov, ktorí mali pôvod v argentínskej provincii Corrientes. Na to reagovala Argentína novou blokádou riek do Paraguaja. Paraguaj reagoval vojenským zásahom, no tak ako pred tým, aj teraz jeho vojaci radšej opustili bojisko, než by mali bojovať s Argentínou. Úspech však nedokázala získať ani samotná Argentína a tak sa vojna znova rýchlo skončila. Argentína však zaznamenala diplomatický úspech, keď presvedčila Brazíliu, aby neratifikovala zmluvu s Paraguajom, v ktorej sa v minulosti zaviazala uznať Paraguaj a jeho hranice. López sa tak dostal pod tlak a rozhodol sa rokovať s Argentínou. Medzi tým však na Paraguaj zaútočila Brazília, ktorá obsadila časť územia na východe krajiny. Paraguaj však protiútokom získal stratené pozície späť. V tom čase však Brazília obsadila Banda Oriental (súčasný Uruguaj), čo malo za následok koniec spojenectva Brazílie s Argentínou. Brazília tak uzatvorila spojeneckú zmluvu s Paraguajom namierenú proti Argentíne. Do udalostí však vstúpil argentínsky generál Justo José de Urquiza, guvernér provincie Entre Ríos. Ten sa rozhodol využiť paraguajsko-brazílske spojenectvo a zvrhol guvernéra Buenos Aires Rosasa z jeho pozície. Urquiza mal podporu väčšiny argentínskych provincii, ale i Paraguaja a Brazílie. Práve na základe rozhodnutia Urquizu uznala v roku 1852 Argentína Paraguaj ako nezávislý štát, súčasne uznala hranice Paraguaja a umožnila voľnú plavbu na rieke Paraná. Na druhej strane sa Paraguaj vzdal nárokov na časť územia Misiones. Ku konečnej ratifikácii došlo v Argentíne pre rôzne spory až o 20 rokov neskôr. Spory s Argentínou síce skončili, no obnovili sa územné spory s Bolíviou a Brazíliou. Na druhej strane však ukončenie sporov s Argentínou umožnilo, že Paraguaj bol uznaný európskymi mocnosťami a Spojenými štátmi. Paraguaj čelil počas vlády prezidenta Carlosa Antonioa Lópeza viacerým sporom s inými štátmi. Spor s USA vyvrcholil intervenciou amerického námorníctva priamo v Paraguaji. Na obrázku sú lode tzv. paraguajskej eskadry, ktorá v roku 1859 prišla do Paraguaja presadiť záujmy Spojených štátov. V roku 1853 začal López masívne propagovať v Európe možnosť imigrácie do Paraguaja. Na to reagovali stovky ľudí, ktorí sa stali prvými európskymi prisťahovalcami nezávislého Paraguaja. To otvorilo cestu aj zahraničným investíciám. Najväčšie obchodné ambície mali predstavitelia USA. To však vyústilo do roztržky so Spojenými štátmi. Ich vojnová loď USS Water Witch sa v roku 1853 nachádzala v Paraguaji. Jeden z najväčších amerických obchodníkov v Paraguaji po neúspechu svojich obchodných snáh začal s veľkou antikampaňou proti prezidentovi Lópezovi. Následne sa tento nalodil na loď USS Water Witch a keď sa loď priblížila pri prvú paraguajskú pevnosť na rieke Paraná, začala sa delostrelecká prestrelka medzi Paraguajcami a Američanmi. López oficiálne protestoval proti chovaniu posádky lode USS Water Witch, no neúspešne. Tým začal diplomatický konflikt s USA. 13. marca 1854 sa uskutočnil nový kongres, ten mal zvoliť nového prezidenta a posúdiť činnosť Lópeza. Podľa očakávania bolo zasadnutie iba formálne a López bol zvolený na druhé desaťročné funkčné obdobie. Sám López však toto odmietol s poukazom na svoj zlý zdravotný stav a tak bolo jeho nové funkčné obdobie trojročné. V roku 1856 sa podarilo urovnať diplomatický spor s Brazíliou. Ale územné spory trvali naďalej a to nie len s Brazíliou, ale znova aj s Argentínou (keďže táto stále nezískala sľúbené územie Misiones). Lópezovi sa podarilo vyjednať odloženie rozhodnutí o územných sporoch s Brazíliou a Argentínou o 6 rokov. Kongres znova zasadol 13. marca 1857. Tento zvolil Lópeza znova na nové desaťročné funkčné obdobie, čo teraz prezident prijal. V tomto období začala ďalšia modernizácia krajiny. V Paraguaji bola postavená prvá vlastná paroloď, ktorá sa stala základom novej obchodnej flotily štátu. Aj úroveň vzdelanosti výrazne vzrástla a obyvatelia Paraguaja sa stali zrejme najvzdelanejšími v celej Latinskej Amerike. Súčasne sa paraguajská vláda zamerala na vyzbrojenie armády modernými zbraňami z Európy, no budovala aj vlastnú vojenskú výrobu. Taktiež začala vláda s reformou armády, kam boli pravidelne povolávaní obyvatelia krajiny ako rezervné sily na cvičenia. V roku 1861 bola otvorená prvá železničná trať. S modernizáciou pomáhali predovšetkým odborníci z Európy. Paraguaj napredoval takým tempom, že Brazília s Argentínou začali byť veľmi znepokojené. Napriek veľkým investíciám nemal Paraguaj ekonomické problémy, žiadne dlhy a všetko dokázal platiť zo štátneho rozpočtu. V roku 1856 sa pod vplyvom posilnenia armády rozhodol López prijať opatrenia, ktoré zamedzovali voľnej plavbe brazílskych lodí po riekach Paraná a Paraguay. Tým došlo k porušeniu vzájomnej zmluvy, proti čomu Brazília protestovala. Ale potom, čo Brazília uzatvorila s Argentínou zmluvu, ktorá jej umožňovala presunúť armádu cez argentínske územie až do Paraguaja, pristúpil López k zrušeniu opatrení týkajúcich sa plavby po riekach do Paraguaja. V roku 1859 boli odhalené neúspešné prípravy na prevrat. Vláda obvinila z podpory prevratu aj zahraničných predstaviteľov žijúcich v Asuncióne, to znamenalo zhoršenie vzťahov s európskymi štátmi a USA. Spojené štátny dokonca vyslali do Paraguaja niekoľko vojnových lodí a viac ako 2 000 vojakov, čím chceli dosiahnuť ospravedlnenie za streľbu na svoju loď USS Water Witch a odškodniť amerických obchodníkov, ktorí v tom čase neuspeli v Paraguaji. Keď sa americké lode dostali až do oblasti Río de la Plata, pristúpili Paraguaj a USA za pomoci Brazílie a Argentíny ku kompromisu, keď Paraguaj vyplatil odškodné za zabitého amerického námorníka z lode USS Water Witch a zaviazal sa podstúpiť arbitráž s vyhnanými americkými obchodníkmi. Krátko pred svojou smrťou nechal prezident López za viceprezidenta vymenovať svojho syna generála Francisca Solana Lópeza. Chcel tým zabezpečiť, že z neho bude po jeho smrti nový prezident. Carlos Antonio López zomrel 10. septembra 1862. Ešte pred svojou smrťou varoval svojho syna Francisca, aby konflikty Paraguaja neriešil silou. Vláda Francisca Solana Lópeza a začiatok vojny trojspolku Súbor:Solano Lopez ak.jpg|náhľad|Francisco Solano López sa prezidentom stal v roku 1862 po smrti svojho otca. Vládol až do roku 1870, kedy padol vo vojne trojspolku. Novým prezidentom sa podľa očakávania stal najstarší syn zosnulého Carlosa Antonia Lópeza Francisco Solano López. Najprv ako dočasný z pozície viceprezidenta, no 16. októbra 1862 ho zvolil kongres za nového prezidenta Paraguaja. Jeho otec mu zabezpečil najlepšie dostupné vzdelanie, hovoril niekoľkými jazykmi a od rannej mladosti pôsobil v armáde. Už v 19. rokoch bol plukovníkom, o krátko neskôr sa stal dokonca generálom. Jeho vojenské úspechy sú však minimálne diskutabilné. Solano López bol veľmi pyšný a egocentrický, čo sa neskôr ukázalo ako veľké negatívum pre celú krajinu. Negatívne osobnostné vlastnosti nového prezidenta sa ukázali okamžite po jeho zvolení. Pri voľbe prezidenta v kongrese, vystúpil proti pokračovaniu dynastie jediný poslanec. Po voľbe ho nechal za trest prezident uväzniť. Mapa ukazuje územie Paraguaja v roku 1864, teda pred začatím vojny. Samotné územie Paraguaja je znázornené ružovou farbou. Územia vyplnené pásmi boli predmetom sporov. V roku 1860 sa prezidentom Uruguaja stal Bernardo Prudencio Berro. Ten začal s veľkými politickými reformami, kedy chcel zakázať tradičné najsilnejšie politické strany, čím chcel prispieť k demokratizácii Uruguaja. Na jeho snahu reagovala veľmi negatívne Brazília, ktorá podporila proti uruguajskému prezidentovi vojenský prevrat. Ten viedol generál Venancio Flores, ktorý mal podporu nie len Brazílie, ale i Argentíny. Prezident Berro sa o pomoc rozhodol požiadať práve nového prezidenta Paraguaja Solana Lópeza. Paraguajský prezident si uvedomoval vážnosť situácie a tak sa rozhodol pre diplomatické vyjednávanie, no jeho snaha nenašla odozvu. Naopak Brazília s Argentínou uzatvorili spoločnú dohodu týkajúcu sa situácie v Uruguaji. To vyvolalo veľké obavy aj v Paraguaji, či sa po Uruguaji nestane ďalším cieľom svojich susedov. V roku 1864 sa novým uruguajským prezidentom stal Atanasio Cruz Aguirre. Ten čelil rovnako ako jeho predchodca generálovi Floresovi a jeho ofenzíve. Cruz Aguirre vyslal do Paraguaja vyslanca, ktorý prezidentovi Solanovi Lópezovi povedal o údajných plánoch Brazílie a Argentíny na rozdelenie Paraguaja medzi oba spomenuté štáty. Nasledovalo stretnutie zástupcov Argentíny, Brazílie, Veľkej Británie a uruguajského generála Floresa. Tu sa hovorilo o údajných plánoch Paraguaja na využitie nespokojných provincii Argentíny na boj proti Buenos Aires a súčasne o údajnom zasahovaní Paraguaja do vnútorných záležitostí Uruguaja cez jednu z dvoch hlavných tamojších politických strán (reálne však do vnútorných záležitostí Uruguaja zasahovali predovšetkým Brazília a Argentína). V auguste 1864 zaslala Brazília do Uruguaja diplomatickú nótu, v ktorej žiadala nahradiť škody, ktoré boli pri vnútorných sporoch v Uruguaji spôsobené brazílskym občanom a stanovila uruguajskej vláde šesť dní na splnenie svojich požiadaviek. Následne bola podpísaná nová dohoda medzi Brazíliou a Argentínou o Uruguaji, kde sa formálne oba štáty dohodli na zachovaní nezávislosti Uruguaja. Paraguajský prezident Solano López bol presvedčený, že ultimátum voči Uruguaju znamená dohodu o rozdelení Uruguaja medzi Argentínu a Brazíliu a obával sa, že nasledovať bude Paraguaj. Solano López zaslal do Brazílie vlastnú diplomatickú nótu, v ktorej varoval Brazíliu, že kroky proti Uruguaju bude považovať za vojenské kroky proti Paraguaju. Solano López začal s veľkou kampaňou na podporu vojny, začalo sa taktiež vo veľkom zbrojiť a posilňovala sa armáda. Keďže Uruguaj nepristúpil na požiadavky Brazílie, zaútočila brazílska vojnová loď na uruguajskú. Uruguajská vláda požiadala o pomoc Paraguaj, no prezident Solano López odmietol do Uruguaja vyslať svoju armádu. 12. októbra 1864 vstúpila brazílska armáda do Uruguaja. Tým začala tzv. vojna trojspolku, známa tiež ako vojna trojitej aliancie, paraguajská vojna či veľká vojna. K brazílskemu vojsku sa pripojil aj uruguajský generál Flores. Na to reagoval prezident Solano López, ktorý dal rozkaz na obsadenie brazílskej obchodnej lode, ktorá sa práve nachádzala v Paraguaji. Nasledovalo prerušenie všetkých stykov s Brazíliou a aj keď Paraguaj nevyhlásil formálne Brazílii vojnu, boli oba štáty fakticky vo vojnovom stave. Prvý útok proti Brazílii viedol Paraguaj na provinciu Mato Grosso. Útok Paraguaja na toto územie bol pre Brazíliu takým prekvapením, že Paraguajci obsadili niekoľko osád a pevnosti. Brazília vyslala do oblasti svoju armádu, no časť územia Mato Grosso sa podarilo paraguajskej armáde udržať až do roka 1868. Ďalším a hlavným cieľom Paraguaja sa však stala brazílska provincia Rio Grande do Sul. Aby sa však na dané miesto paraguajská armáda dostala, musela prejsť cez územie Misiones, ktoré však patrilo Argentíne. Argentínsky prezident Bartolomé Mitre však nedal súhlas na prechod svojho územia. Medzi tým však brazílska armáda úspešne pokračovala vo svojej uruguajskej kampani. To viedlo k zmene na čele Uruguaja, kedy sa novým prezidentom stal Tomás Villalba. Ten si uvedomoval bezvýchodnosť situácie a pristúpil na uzatvorenie mierovej dohody s Brazíliou. Vo februári 1965 sa novým prezidentom Uruguaja stal generál Venancio Flores, spojenec Brazílie. Na udalosti reagoval paraguajský prezident Solano López zvolaním kongresu v marci 1865. Tu poslanci povýšili Solana Lópeza za maršala a zvýšili mu mzdu. Brazília sa medzi tým chystala začať blokovať rieky do Paraguaja. Blokovanie chcel Solano López zmierniť obsadením argentínskeho riečneho prístavu Corrientes. 18. marca 1865 tak Paraguaj vyhlásil vojnu aj Argentíne, čo však mesiac argentínska vláda utajila, aby v prípade paraguajského útoku mohla označiť Paraguaj za agresora. Následne Paraguaj bez väčšieho odporu obsadil mesto Corrientes. Zatajenie vyhlásenia vojny skutočne pomohlo vyvolať v Argentíne také celospoločenské zjednotenie, ktoré prezident Mitre očakával. Brazília využila situáciu a dojednala s Argentínou spojeneckú zmluvu, do ktorej prizvala aj Uruguaj, vznikla tak tzv. dohoda trojspolku. Argentína a Brazília sa dohodli, že po vojne získajú tie paraguajské územia, na ktoré si roky nárokovali, súčasne bude musieť Paraguaj vyplatiť veľké vojnové reparácie. Paraguaj mal podľa dohody zostať síce po vojne nezávislým štátom, no predbežne iba na obdobie 5 rokov. Smrť prezidenta a koniec vojny Obrázok znázorňuje smrteľné zranenie prezidenta Francisca Solana Lópeza v bitke pri Cerro Corá (1. marca 1870). Paraguajská armáda síce zaznamenala na počiatku úspechy. Tieto však vyplývali predovšetkým z momentu prekvapenia, než z reálnej vojenskej sily Paraguaja. Zbrane paraguajskej armády boli väčšinou zastarané a nové sa do krajiny z dôvodu blokády nemohli dostať. Aj paraguajské námorníctvo bolo v porovnaní s druhou stranou veľmi slabé. Na druhej strane bola argentínska armáda menšia, než paraguajská a súčasne mala katastrofálnu morálku, keďže v Argentíne panovala veľká medziregionálna nevraživosť a väčšina veliteľov nemala žiadnu autoritu. Celkovo bola Argentína na vojnu absolútne nepripravená. Uruguaj bol na tom podobne, jeho armáda bola veľmi malá. Rozhodujúcu pozíciu tak mala Brazília. Jej armáda a námorníctvo boli početné, ako všetky ostatné spolu. Morálka radových vojakov však bola nízka. Na druhej strane mala najlepší dôstojnícky zbor z celej aliancie a neskôr jej dôstojníci museli veliť dokonca aj argentínskemu vojsku, kde nahradili nie príliš schopných argentínskych veliteľov. Paraguajci boli v okolí mesta Corrientes úspešní a obsadili aj ďalšie osady v jeho okolí. Na riekach chceli taktiež získať prevahu, no brazílske lode ich námorníctvo bez väčších problémov veľmi rýchlo porazili a Paraguaj tak už na počiatku stratil možnosť bojovať na riekach. Prvý veľký úspech zaznamenala aliancia 17. augusta 1865 pri rieke Yatay, kde aliančná armáda pod velením uruguajského prezidenta Floresa drvivo porazila paraguajskú armádu. Nasledovalo obliehanie mesta Uruguaiana obkľúčili a následne zajali tisíce paraguajských vojakov. Obliehanie viedli osobne brazílsky cisár Peter II., argentínsky prezident Mitre a uruguajský prezident Flores. Aliančné armády tak začali postupovať smerom do Paraguaja. Solano López preto vydal rozkaz na opustenie mesta Corrientes a paraguajská armáda sa začala postupne sťahovať späť na svoje územie. Bola totiž v katastrofálnom stave, kedy prišla o celé námorníctvo a väčšinu najlepších vojakov. Najväčšia bitka sa uskutočnila 2. mája 1866 pri potoku Estero Bellaco v blízkosti rieky Paraná. Tu nakoniec vyhrala opäť aliancia, pričom obe strany zaznamenali veľké straty. Výhra aliancie znamenala, že vojna sa definitívne preniesla na územie Paraguaja. Nasledovali ďalšie úspechy aliančných vojsk a Paraguajci sa museli sťahovať stále hlbšie na svoje územie. V septembri 1866 už Solano López vedel, že situácia je pre Paraguaj kritická. Požiadal teda argentínskeho prezidenta Mitreho o stretnutie, kde chcel rokovať o mieri. Mitre a časť brazílskeho generálneho štábu boli mieru naklonení, no brazílsky cisár Peter II. mierovú dohodu jasne odmietol a požadoval kapituláciu Paraguaja. V tomto období vyšla najavo tajná dohoda medzi Argentínou a Brazíliou a delení územia Paraguaja po skončení vojny. To vyvolalo veľké protivojnové nálady v Argentíne, no súčasne získal Paraguaj veľké sympatie po celej Južnej Amerike. Ďalšia veľká bitka sa odohrala 22. septembra 1866. Paraguajská armáda sa opevnila v pevnosti Curupayty, ktorú chceli aliančné vojská dobyť. Obranu pevnosti viedol generál José Eduvigis Díaz, ktorý bol zrejme najschopnejším dôstojníkom paraguajskej armády. Generálovi Díazovi sa podarilo postaviť tak schopnú obranu, že drvivo vyhral nad početnejšou aliančnou armádou, pričom jeho vlastné straty boli veľmi nízke. Táto bitka na čas zastavila boje, keďže Solano López sa rozhodol iba pre posilňovanie obrany a aliančné vojská sa museli preskupiť. Do situácie veľmi negatívne zasiahla epidémia cholery, ktorá značne znížila stavy oboch armád. Pre Paraguaj však boli tieto straty citeľnejšie a jeho armáda sa výrazne zmenšila. 2. novembra 1867 začali aliančné vojská obliehať najväčšiu paraguajskú pevnosť Humaitá, ktorá sa nachádzala na strategickom mieste pri rieke Paraguay. Tejto velil samotný prezident Solano López, no na konci marca 1868 z pevnosti radšej odišiel. Pevnosť bola síce obkľúčená a paraguajská armáda podnikla niekoľko neúspešných pokusov o prelomenie obkľúčenia, aliancii sa ale napriek tomu nepodarilo pevnosť obsadiť, no pri jednom z pokusov stratilo aliančné vojsko tisíce vojakov. Keďže však situácia obrancov bola veľmi kritická, rozhodol prezident Solano López, aby bola pevnosť opustená. Túto tak aliancia obsadila bez boja 25. júla 1868. Zlá situácia na bojisku spôsobila nespokojnosť v hlavnom meste Asunción. Proti prezidentovi začala konšpirovať skupina vplyvných osôb na čele s jeho vlastnými bratmi Benignom a Venanciom. Títo mali podľa zistení komunikovať s brazílskou stranou cez amerického veľvyslanca. Od júna 1868 začali pol roka prebiehať popravy zradcov, medzi prvými boli zastrelení brat prezidenta Benigno, niekoľko ministrov a časť generálneho štábu, spolu viac ako 300 ľudí. Mapa ukazuje územné zmeny po vojne trojspolku. Brazília získala územie znázornené žlto-zelenými pásmi na severe Paraguaja. Argentína získala územie znázornené žlto-ružovými pásmi na východe Paraguaja a fakticky aj územie bielej farby medzi riekami Pilcomayo a Barmejo. Na jeseň 1868 začal Solano López v očakávaní útoku aliancie organizovať obranu Asunciónu. Paraguajskú armádu v tomto období však už tvorili hlavne starí ľudia a deti. 21. decembra 1868 začala bitka pri rieke Pikysyry. Trvala týždeň a obe strany pri nej stratili tisíce vojakov, keďže však aliančná armáda mohla straty ľahšie nahradiť, boje po týždni vyhrala, čím sa jej otvorila cesta na hlavné mesto Paraguaja. 31. decembra 1868 sa paraguajská obrana pred Asunciónom definitívne rozpadla, keď zvyšky obrancov kapitulovali. 5. januára 1869 obsadili aliančné sily Asunción. Brazílski vojaci začali vo veľkom plieniť Asunción. Argentínska armáda zostala na protest proti správaniu Brazílčanov pred mestom. Víťazné mocnosti sa snažili vytvoriť novú paraguajskú vládu z opozície Solana Lópeza. 15. augusta 1869 tak bol vytvorený triumvirát, ktorý tvorili Cirilo Antonio Rivarola, Carlos Loizaga a José Díaz de Bedoya. Nová dočasná vláda začala od začiatku plniť želania spojencov a pristúpila tak na liberalizáciu obchodu so zahraničím. Prezident Solano López sa stiahol na sever krajiny, kde vybudoval svoj nový hlavný štáb a zhromaždil až 12 000 nových vojakov, väčšinou však znova detí a starcov, dokonca aj žien. Brazílske vojsko však postupovalo bez väčších problémov a čoskoro bolo iba niekoľko kilometrov od nového sídla paraguajského prezidenta. V tejto etape už bola vojna veľmi krutá, brazílska armáda nebrala žiadnych zajatcov, dokonca podpálila nemocnicu, kde zhoreli stovky zranených paraguajských vojakov. Paraguajská armáda už v tomto období nemala skoro žiadne strelné zbrane a tak bojovala so všetkým, čo našla. 16. augusta 1869 v rámci bitky pri Acosta Ñu nechali Brazílčania vypáliť les, kde sa ukrývali zvyšky paraguajskej armády, ktorú tvorili prakticky iba deti. Väčšina z nich tam zhorela. Napriek všetkému pokračoval v represiách proti skutočným, či domnelým zradcom aj prezident Solano López. Nechal dokonca mučiť vlastnú matku a znova aj brata Venancia, ktorý na následky mučenia zomrel. Solano López sa stiahol až k hore Cerro Corá, ktorá sa nachádzala na úplnom severe Paraguaja pri brazílskych hraniciach. Tu sa prezident rozhodol zostať, keďže odmietol odísť do Bolívie. Už na začiatku roka 1870 boli Brazílčania pripravení na konečný útok na Cerro Corá. Paraguajci už bojovali prakticky výhradne iba s kopijami, nožmi, či mačetami. Napriek tomu sa odmietali vzdať a bojovali ďalej. 1. marca 1870 sa začala rozhodujúca bitka. Podobne ako všetky strety v tomto období, aj táto bola veľmi krvavá. Najprv padol syn prezidenta Panchito. Brazílska kavaléria dostihla prezidenta Solana Lópeza, ktorý sa pokúšal utiecť. Prezident bol vyzvaný, aby sa vzdal, čo odmietol a zaútočil na brazílskych vojakov. Tí prezidenta v boji smrteľne zranili. Ešte sa mu však aj s ťažkými zraneniami podarilo ustúpiť k svojmu vojsku. Aj tu sa odmietol vzdať. Následne ho našli brazílski vojaci a zastrelili. 1. marca 1870 prezident Francisco Solano López zomrel, jeho smrťou zároveň skončila vojna trojspolku. Výsledky vojny boli pre Paraguaj absolútnou katastrofou. Presný počet obetí však nie je jasne stanovený a vychádza zväčša iba z odhadov. Podľa odhadov žilo pred vojnou v Paraguaji cca 1 300 000 obyvateľov, po vojne iba 221 000, pričom mužov starších ako 14 rokov bolo iba 28 000. Zdecimovaná krajina začala byť okupovaná brazílskou armádou, ktorá tu zotrvala až do roku 1876. Paraguaj sa tak stal protektorátom Brazílie, na jeho čele stál brazílsky protektor José Paranhos, ktorý fakticky v Paraguaji vládol. Na základe mierovej zmluvy musel Paraguaj odstúpiť Brazílii svoje územie v Mato Grosso. Mier bol v roku 1873 uzatvorený aj s Uruguajom, ktorý získal právo voľnej plavby po rieke Paraguay. Mierová zmluva s Argentínou bola podpísaná až v roku 1876, keďže táto si nárokovala veľké územie, s čím nesúhlasila Brazília. Argentína nakoniec získala územie Misiones a časť územia v Chacu. Celkom stratil Paraguaj viac ako . Vojna trojspolku je do súčasnosti veľkou traumou je paraguajskú spoločnosť. Príčiny vojny sú však otázne. Nedá sa s istotou konštatovať, že Brazília a Argentína by na Paraguaj skutočne zaútočili v prípade, ak by sám nereagoval na brazílsku inváziu do Uruguaja. No súčasne sa táto možnosť nedá ani úplne vylúčiť. Je pravda, že Paraguaj mal územné spory so svojimi susedmi, no tieto dokázal predchádzajúci prezident Carlos Antonio López vždy vyriešiť mierovou cestou. Na vypuknutí vojny mal nesporne podstatný podiel paraguajský prezident Francisco Solano López, ktorý dlhé roky ťažil iba zo skutočnosti, že bol synom prezidenta, čo malo veľký vplyv na jeho osobnostné črty. Jeho taktické a vojenské znalosti boli minimálne otázne. Je fakt, že úspešné bitky pre Paraguaj viedli zväčša iní velitelia, než samotný prezident. Ten skôr zaznamenával prehry a neúspechy. Domýšľavosť prezidenta Solana Lópeza iba dokazuje skutočnosť, že neváhal vyhlásiť vojnu v rovnakom čase dvom oveľa väčším susedom, pričom jeho armáda mala zväčša zastarané zbrane a ani početne nedokázala spojenej armáde aliancie konkurovať. Prezident Solano López bol síce ochotný uzavrieť mier, no až vtedy, keď sa vojna presunula do Paraguaja a bolo jasné, že situácia je pre krajinu kritická. Ale po celý čas nebol ochotný odstúpiť z postu prezidenta, čo bola hlavná požiadavka Brazílie na zastavenie vojny. Aj rozhodnutie Solana Lópeza zostať za každú cenu naďalej prezidentom spôsobilo, že sa vojna výrazne predĺžila a znamenala pre Paraguaj oveľa väčšiu katastrofu, než by bola v prípade jeho skorého odstúpenia. Na druhej strane je potrebné poukázať na veľkú krutosť aliančnej armády, predovšetkým tej brazílskej, ktorej činnosť v poslednom období vojny možno označiť za páchanie vojnových zločinov."}
{"id": "544541", "title": "Néstor Kirchner", "context": "Prezident Argentíny  Veľká ekonomická kríza a prezidentské voľby v roku 2003 Volebný lístok Néstora Kirchnera a Daniela Scioliho vo voľbách v roku 2003. Už počas druhého funkčného obdobia prezidenta Menema sa ekonomická situácia štátu začala postupne zhoršovať. Na konci roka 2001 už Argentínu naplno zasiahli dôsledky ekonomickej krízy, krajina sa dostala do veľkých ekonomických problémov. Tieto následne vyvolali masové celonárodné násilné protesty, po ktorých 21. decembra rezignoval prezident Fernando de la Rúa, ktorý vo voľbách v roku 1999 nahradil Menema. Keďže krajina v tej dobe nemala viceprezidenta, ktorý rezignoval rok pred tým, právomoci prezidenta prevzal dočasný predseda senátu Ramón Puerta. Ten okamžite zvolal zasadnutie legislatívneho zhromaždenia, ktoré 23. decembra zvolilo za nového prezidenta Adolfa Rodrígueza Saá, ktorý mal zostať prezidentom až do volieb. Prezident Saá vyhlásil očakávaný štátny bankrot, no jeho ostatné opatrenia na riešenie krízy iba vystupňovali protesty a tak aj Saá o krátky čas odstúpil. 30. decembra sa tak právomocí prezidenta mal opätovne ujať dočasný predseda senátu Ramón Puerta, ktorý však v tento deň ohlásil svoju rezignáciu zo zdravotných dôvodov. Ďalším v poradí, ktorý podľa ústavy mal prevziať právomoci prezidenta bol predseda poslaneckej snemovne, ktorým bol Eduardo Camaño. Aj Camaño, podobne ako pred tým Puerta, okamžite zvolal legislatívne zhromaždenie, ktoré 2. januára 2002 zvolilo nového prezidenta, ktorým sa stal Eduardo Duhalde. Ten mal byť v úrade až kým funkciu neprevezme prezident, ktorý vyhrá voľby v roku 2003. Kvôli tzv. Avellanedskému masakru z júna 2002, pri ktorom boli pri demonštrácii tzv. piqueteros zabití dvaja demonštranti a ďalších 33 bolo zranených sa Duhalde rozhodol zvolať prezidentské voľby skôr o šesť mesiacov. Na začiatku roka 2003 si Justicialistická strana vyberala kandidáta do prezidentských volieb, hlavnými kandidátmi sa stali bývalí prezidenti Carlos Menem a Adolfo Rodríguez Saá a práve Néstor Kirchner. Strana sa však rozdelila na dve veľké skupiny, jedna podporovala Menema a druhá prezidenta Eduarda Duhaldeho, ktorý však nechcel kandidovať a naopak podporoval Néstora Kirchnera, ktorý sa tak stal s Menemom hlavným favoritom. Pôvodne však chcel Duhalde podporiť iných kandidátov, no viacerí túto ponuku odmietli. Duhalde nebol podporovateľom Kirchnera, skôr naopak, ale Menema nechcel vôbec za prezidenta, preto Kirchnera podporil. Primárne voľby nakoniec členovia strany obišli a do volieb išli všetci traja hlavní kandidáti samostatne. Každý kandidoval súčasne za Justicialistickú stranu, no tiež za vlastný volebný koaličný front, v prípade Kirchnera sa jednalo o Front za víťazstvo (Frente para la Victoria). Kirchner si za kandidáta na viceprezidenta vybral Daniela Scioliho, aby posilnil svoju pozíciu v Buenos Aires, keďže Scioli pôsobil práve v tomto regióne. Na konci apríla 2003 sa uskutočnilo prvé kolo prezidentských volieb, toto vyhral Carlos Menem s viac ako 24% hlasov, druhý Kirchner získal 22%, Saá skončil až na štvrtom mieste so ziskom 14%. Druhé kolo sa malo konať v máji, ale predvolebné prieskumy naznačovali, že Kirchner drvivo vyhrá, keďže mal získať všetky hlasy, ktoré získali zvyšní kandidáti. Znova sa začali objavovať obvinenia z korupcie voči Menemovi a tak sa Menem rozhodol odstúpiť z volieb, prezidentom sa tak automaticky bez druhého kola stal Kirchner. Kirchner sa počas kampane profiloval ako sociálny demokrat, vďaka čomu postupne získal širokú podporu. Prezident Eduardo Duhalde podporil kandidatúru Néstora Kirchnera na prezidenta. Po jeho zvolení sa však začali sporiť. Na fotke sú obaja pri rokovaní v marci 2004. 25. mája 2003 zložil Kirchner prísahu a stal sa prezidentom. Kirchner sa profiloval ako ľavičiar, jeho inaugurácie sa tak zúčastnil dokonca aj kubánsky prezident Fidel Castro, z bývalých prezidentov Argentíny iba Raúl Alfonsín. Časť vlády predchádzajúceho prezidenta Duhaldeho ponechal, ministrom financií zostal Roberto Lavagna, ktorý už za Duhaldeho začal s ekonomickými reformami. Na mieste ponechal tiež ministra zdravotníctva Ginésa Gonzáleza Garcíu, zostali aj minister vnútra a minister obrany. Na ďalšie významné ministerstvá dosadil predovšetkým ľudí, s ktorými spolupracoval už ako starosta, alebo guvernér, vrátane jeho sestry Alicie, ktorá sa stala ministerkou sociálneho rozvoja. Minister zahraničných vecí bol dokonca z inej strany. Skutočnosť, že časť ministrov ponechal ešte z predchádzajúcej vlády bola okrem snahy o pokračovanie reforiem aj dôsledkom slabého volebného výsledku, keďže Kirchner v podstate nevyhral ani prvé kolo volieb a prezidentom sa stal iba pre odstúpenie svojho protikandidáta. Kirchner tak musel hľadať politických spojencov. Podporu našiel aj u časti Radikálnej občianskej únie. Postupne sa ale spolupráca Kirchnera s Duhaldem narušila, keď prezident z vlády odvolal Duhaldeho prívržencov. Duhaldeho vplyv v strane bol stále silný a tak sa Kirchner od Duhaldeho dištancoval a snažil sa o získanie dominancie pre seba. Napriek tomu v záujme dobrého volebného výsledku spočiatku ešte spolupracovali, no pri voľbách v roku 2005 sa už ich vzájomné spory prejavili naplno. Prezident Kirchner vtedy na post senátorky za provinciu Buenos Aires navrhol svoju manželku Cristinu a Duhalde zas svoju manželku Hildu. Voľby nakoniec vyhrala Fernándezová Kirchnerová, ale do senátu sa dostala aj Gonzálezová Duhaldeová. Néstor Kirchner počas svojej inaugurácie v máji 2003. Okrem riešenia ekonomickej situácie štátu, čo bol najdôležitejší bod programu sa vláda zamerala aj na ďalšie oblasti. V oblasti vzdelávania boli vedy prijaté opatrenia, ktoré mali za cieľ zvýšiť financovanie týchto oblastí tak, aby v roku 2010 bolo ich financovanie na úrovni až 6% HDP. Nárast financovania určeného na vzdelávanie sa ale podaril iba čiastočne. Vláda sa tiež snažila o návrat vedcov do krajiny v rámci plánu Raíces . Povinná školská dochádzka bola stanovená na minimálne 13 rokov od 5 rokov veku. V roku 2007 došlo tiež k založeniu novej univerzity v chudobnej oblasti Chaco a súčasne došlo k výraznému navýšeniu rozpočtu pre univerzity. Kirchner sa tiež snažil rokovať s odbormi a rôznymi záujmovými združeniami, tie chcel presvedčiť, aby neprotestovali, ale zapojili sa do politickej činnosti. Sľúbil im preto aj potrebné finančné prostriedky, aby si mohli vytvoriť politické štruktúry. Ďalšou oblasťou, na ktorú sa vláda zamerala bola justícia. Najvyšší súd bol dlhodobo kritizovaný za svoju previazanosť na výkonnú moc, keďže často rozhodoval v prospech aktuálnej vlády. Už krátko po nástupe Kirchnera do funkcie časť sudcov najvyššieho súdu radšej sama odstúpila zo svojich funkcii, keďže sa obávali svojho odvolania. Jeden sudca bol nakoniec skutočne prostredníctvom žaloby odvolaný. Bol prijatý zákon, podľa ktorého museli všetci kandidáti na sudcov najvyššieho súdu prejsť transparentným výberom. Ten najprv vykonajú mimovládne organizácie, univerzity a organizácie na ochranu ľudských práv, potom ministerstvo spravodlivosti zhromaždí všetky poklady v prospech aj neprospech kandidátov, ktoré zverejní na internete a až následne ich môže prejednať kongres. Ekonomická politika Kirchner ponechal vo funkcii ministra financií Roberta Lavagnu, ktorý bol zodpovedný za ekonomickú stabilizáciu krajiny. V ekonomických otázkach pokračovali úsporné opatrenia ministra financií Roberta Lavagnu, ktorý zostal vo funkcii. Pokračovala tak devalvácia meny, čo pomáhalo exportu, vďaka čomu sa postupne zvyšovalo HDP Argentíny, ktoré začalo každoročne rásť o 10%. Vláda sa snažila zvýšiť priemyselnú produkciu, rokovala tiež so spoločnosťami vykonávajúcimi verejné služby, ktoré pred tým privatizoval prezident Menem, aby posilnili svoju činnosť. Napriek tomu sa nedarilo dlho znížiť mieru chudoby. Spolu s ministrom financií sa snažil vyjednávať o reštrukturalizácií národného dlhu tak, aby ho znížili o jednu tretinu. Vláda tiež odmietla stabilizačný program a miesto toho vykonala platbu splátky pôžičky od Medzinárodného menového fondu z rezerv centrálnej banky. Pozitívne sa pre Argentínu vyvíjali ceny niektorých tovarov na medzinárodných trhoch a keďže tieto patrili medzi hlavné exportné komodity Argentíny, malo to na ekonomiku krajiny pozitívny dopad. Postupne sa však zvýšil aj domáci dopyt, čo bolo tiež pozitívne, keďže vláde sa nedarilo získavať zahraničné investície. Tieto neprichádzali aj pre negatívny postoj argentínskej vlády a spoločnosti k Medzinárodnému menovému fondu a niektorým krajinám. Cieľom vlády bolo čo najrýchlejšie splatenie dlhu voči Medzinárodnému menovému fondu, aby ukončila podriadenosť jeho rozhodnutiam. Dlh voči nadnárodným medzinárodným organizáciám sa nakoniec argentínskej vláde poradilo znížiť až o skoro 80%. O krátky čas sa ale prejavili rozdielne postoje ministra financií a prezidenta. Kým minister chcel spomaliť rast HDP, aby mohol kontrolovať infláciu, prezident s tým nesúhlasil a chcel podporovať zvyšovanie miezd v záujme znižovania ekonomickej nerovnosti obyvateľstva. Verejné služby, ceny energii a potravín začala vláda dotovať, aby zachovala ich nízku hladinu. To síce zvýšilo ekonomickú aktivitu, no súčasne aj infláciu. Keďže vláda nedokázala infláciu kontrolovať, začala skresľovať štatistické údaje vo svoj prospech. Prezidentovi sa tiež podarilo rozdeliť odborové hnutie, ktorého časť Kirchnera podporovala a druhá chcela štrajkovať. S poslednými vládnymi opatreniami ale nesúhlasil minister financií Lavagna, ktorý v novembri 2005 rezignoval. Nahradila ho prezidentka národnej banky Felisa Miceliová. Napriek všetkému sa vláde postupne darilo zvyšovať priemernú mzdu, ktorá do konca volebného obdobia vzrástla skoro štvornásobne. Miera chudoby aj nezamestnanosti sa tiež výrazne za danú dobu znížili. Finančné rezervy krajiny sa zvýšili zo 14 miliárd dolárov v roku 2003 na 47 miliárd dolárov v roku 2007. 3. januára 2006 Argentína úplne vyplatila svoj dlh Medzinárodnému menovému fondu. Celkovo sa ale dá hodnotiť vláda prezidenta Kirchnera z ekonomického hľadiska pozitívne. Miera rastu HDP dosahovala pravidelne až 10% ročne, zvyšovala sa spotreba domácností, export sa zvýšil dokonca až štvornásobne, nezamestnanosť sa naopak znížila zo 17% na 7% na konci jeho vlády. Vláde sa podarilo znížiť sociálnu nerovnosť, aj mieru chudoby. Vláda tiež ohlásila plán na reaktiváciu jadrovej energetiky v Argentíne. Plán zahŕňal dokončenie druhého bloku jadrovej elektrárne Atucha, ktorého stavba mala byť dokončená v roku 2011. Predĺžiť sa mala tiež životnosť jadrovej elektrárne Embalse, ktorá mala skončiť taktiež v roku 2011. Po rekonštrukcii sa fungovanie elektrárne malo predĺžiť o 25 rokov. Vybudovať sa mal tiež najmodernejší reaktor v provincii Neuquén. Ľudské práva Prezident Néstor Kirchner dohliada na odstránenie portrétov predstaviteľov poslednej vojenskej chunty zo stien vojenskej akadémie. Medzi priority vlády patrila tiež podpora ochrany ľudských práv, podporovala preto aj organizácie, ktoré sa ochrane ľudských práv venovali. Zvlášť sa prezident Kirchner zasadzoval o pokračovanie stíhania predstaviteľov poslednej vojenskej chunty a krajne pravicovej teroristickej organizácie Triple A za ich zločiny počas poslednej vojenskej diktatúry. Tieto stíhania boli totiž z dôvodu rozhodnutí predchádzajúcich prezidentov Alfonsína a Menema zastavené, resp. amnestované. To spôsobovalo veľkú traumu pre celú spoločnosť a prezident tak považoval tento problém za nevyriešený. Jeho úplne prvým krokom v tejto oblasti bolo nariadenie núteného odchodu do penzie pre čelných predstaviteľov ozbrojených síl, ktorí pôsobili aj v čase špinavej vojny. V kongrese následne v auguste 2003 vláda presadila zrušenie rozhodnutí, ktoré bránili pokračovaniu stíhaní, no toto rozhodnutie bolo iba symbolické. Až najvyšší súd v roku 2005 definitívne zrušil sporné zákony ako neústavné a umožnil obnovenie stíhaní a súdnych procesov. 24. marca 2004, teda presne na výročie zosadenia prezidentky Maríe Estely Martínezovej Perónovej vojenským prevratom, nechal Kirchner symbolicky odstrániť portréty vojenských predstaviteľov poslednej vojenskej chunty zo stien vojenskej akadémie. Súčasne požiadal ľud za štát o odpustenie za zločiny, ktoré chunta v mene štátu počas svojej vlády vykonala. V rámci politiky ochrany ľudských práv vláda presadzovala aj odvolanie sudcov, ktorí mohli mať podiel na zločinoch vojenskej chunty. Okrem toho nechala vybudovať Národnú banku genetických údajov, aby bolo možné v budúcnosti identifikovať pozostatky obetí. Bývalé zadržiavacie centrá vojenskej chunty nechala vláda zmeniť na pamätníky obetí. Kirchner tiež presadil odškodnenie obetí po teroristickom útoku na argentínko-izraelské nevládne židovské centrum AMIA v Buenos Aires z roku 1994, kedy zahynulo až 45 ľudí. O niečo neskôr podpísal prezident nariadenie, ktoré nariaďovalo odškodnenie aj obetí útoku na izraelské veľvyslanectvo, ktorý sa odohral v roku 1992. Vláda tiež zmenila legislatívu v oblasti vydávania osôb. Tie mohli byť vydané na stíhanie za určitý trestný čin do Argentíny bez toho, aby sa dopustili daného trestného činu v Argentíne alebo na jej občanovi. Krajina tiež v roku 2003 prijala dohovor OSN o neuplatniteľnosti zákonných obmedzení na postihovanie vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Vďaka tomu začali argentínske súdy stíhať aj zločiny z minulosti, ktoré v čase existencie poslednej vojenskej diktatúry ani nemuseli byť trestnými činmi. V novembri 2005 vymenoval symbolicky bývalú politickú väzenkyňu Nildu Garréovú za ministerku obrany, táto sa súčasne stala prvou ženou v tejto funkcii. Aj kvôli tomu však boli vzťahy medzi prezidentom Kirchnerom a ozbrojenými silami napäté. Na druhej strane však vláda čelila kritike, že úmyselne prehliadala teroristickú činnosť ľavicových gerilových skupín ako Montoneros, či Ľudová revolučná armáda (Ejército Revolucionario del Pueblo, v skratke ERP). Obete útokov týchto skupín neboli odškodnené, vláda totiž presadzovala politickú líniu, že v špinavej vojne bola vinná iba jedna strana. Ešte počas vlády prezidenta Kirchnera sa súdne procesy s predstaviteľmi chunty naplno rozbehli. Na konci jeho vlády už boli stovky bývalých predstaviteľov chunty stíhaných, niektorí už boli dokonca aj odsúdení. Vláda sa však tiež zamerala na ochranu žien pred týraním a zneužívaním. V roku 2006 spustila vláda program na boj proti obchodovaniu s ľuďmi, súčasne boli stanovené zákonné normy upravujúce starostlivosť o ženy, ktoré sú obeťami znásilnení. Boli tiež vytvorené špeciálne jednotky na boj proti detskej prostitúcii. Zahraničná politika Kirchner sa postupne zameral na spoluprácu s ďalšími krajinami Južnej Ameriky. Na fotografii počas stretnutia s venezuelským prezidentom Chávezom a brazílskym Lulom. V medzinárodnej politike sa Kirchner zaradil k ďalším ľavicovým prezidentom, ktorí v tej dobe v Južnej Amerike vládli. To vytvorilo veľké predpoklady na možnosť úzkej spolupráce, vďaka ktorej by štáty regiónu mohli prvýkrát vo svojej histórii tvoriť skutočne nezávislú politiku. Na druhej strane však bol Kirchner v prvom rade pragmatickým politikom, čo ho odlišovalo od radikálnejších lídrov, akým bol napríklad venezuelský prezident Hugo Chávez. Aj preto bola Argentína spočiatku v snahe o užšiu spoluprácu s ďalšími štátmi regiónu skôr zdržanlivejšia. Pragmatizmus Kirchnera sa prejavil, keď jeho vláda nesúhlasila s vytvorením tzv. Americkej zóny voľného obchodu, v skratke FTAA, ktorú presadzovali Spojené štáty, keďže tu sa malo rozhodovať väčšinovým systémom, kde Argentína nevedela dostatočne presadzovať svoje záujmy. Naopak presadzovala obchodnú spoluprácu v rámci projektu Mercosur s inými juhoamerickými krajinami, pretože v rámci proporčného zastúpenia, ktorý sa uplatňoval v rámci projektu Mercosur, mohla mať Argentína väčší vplyv. Kirchnerova manželka Cristina bola počas celej jeho politickej kariéry jeho najbližšou spolupracovníčkou. V roku 2007 ho nahradila vo funkcii prezidenta. Kirchner tiež podporoval boj proti terorizmu, no súčasne odmietal americkú vojnu proti terorizmu. Presadzoval iba nevyhnutné vojenské intervencie a to iba po schválení Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov. Odmietol dokonca prijať amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda, následne začal presadzovať užšiu spoluprácu s inými štátmi regiónu. Zameral sa preto na Mercosur, ktorý začal podporovať. Aby tento projekt mohol naplno fungovať, pokúsil sa zlepšiť vzťahy so susednou Brazíliou, kde bol v tej dobe taktiež ľavicový prezident Luiz Inácio Lula da Silva. Kirchner tak začal úzko spolupracovať s ďalšími ľavicovými lídrami regiónu ako brazílsky prezident Lula da Silva, venezuelský Hugo Chávez, čilský Ricardo Lagos a neskôr Michelle Bacheletová, bolívijský Evo Morales, uruguajský Tabaré Vázquez, či ekvádorský Rafael Correa. Napriek tomu, že Cháveza považoval až za príliš protiamerického, vybudoval s ním obchodnú alianciu, vďaka čomu sa argentínsky export do Venezuely zvýšil do konca Kirchnerovho funkčného obdobia štvornásobne. Napriek zmene zamerania Argentíny sa Kirchner nestal nepriateľským voči USA, ako napríklad Chávez. Naopak si so Spojenými štátmi udržiaval pomerne dobré vzťahy. Voľby v roku 2007 a koniec v úrade Napriek tomu, že vláde sa pomerne darilo, rozhodol sa Kirchner, že vo voľbách v roku 2007 nebude kandidovať. Už v júni 2007 naznačovali niektorí členovia vlády, že Kirchner podporí kandidatúru svojej manželky Cristiny Fernándezovej Kirchnerovej na funkciu prezidentky. Už v tej dobe sa uvažovalo, že Kirchner sa rozhodol nekandidovať a naopak podporiť svoju manželku, aby obišiel limity na počet prezidentských mandátov po sebe, keďže manželia sa mali pravidelne v prezidentskej funkcii striedať. Voľby sa konali v októbri, Fernándezová Kirchnerová získala viac ako 45% hlasov pri účasti 76% oprávnených voličov, čo iba potvrdilo popularitu Kirchnera a jeho vlády. Fernándezová Kirchnerová síce nebola prvou prezidentkou Argentíny, keďže ňou bola v roku 1974 María Estela Martínezová Perónová, no táto sa stala prezidentkou po smrti prezidenta Juana Peróna z pozície viceprezidentky. Až Fernándezová Kirchnerová bola do úradu zvolená, ako vôbec prvá žena v dejinách Argentíny."}
{"id": "542427", "title": "Dejiny Peru", "context": "Peru v období studenej vojny Súbor:Fernando_Belaúnde_Terry_1980.jpg|thumb|Fernando Belaúnde Terry bol v období studenej vojny dvakrát prezidentom Peru. Ako jeden z mála prezidentov tejto doby vzišiel z volieb. V júli 1950 nechala vojenská chunta uskutočniť prezidentské voľby, v ktorých kandidoval iba jeden kadidáto a to generál Manuel A. Odría, ktorý tak získal 100% hlasov. Od počiatku vlády chunty sa začalo s represiami voči ľavici, predovšetkým členom zakázanej strany APRA. Odría sa však snažil vyhnúť ľudovým nepokojom a tak robil aj sociálnu politiku v prospech strednej triedy, robotníkov a roľníkov. So znižujúcimi sa príjmami štátu však rástla nespokojnosť vládnucej elity. V roku 1956 sa tak uskutočnili nové prezidentské voľby, v ktorých vyhral Manuel Prado Ugarteche. Ten už bol pred tým prezidentom a v týchto voľbách sa opieral hlavne o podporu zakázanej strany APRA. Odría a armáda však voči zvolenému prezidentovi nezasiahli výmenou za beztrestnosť a ponechanie korupciou získaného majetku. V tomto období nastalo uvoľnenie pomerov, keď bola opäťovne povolená činnosť politických strán. To opäť aktivizovalo ľavicové strany a odbory, ktoré znova zvolávali stávky a protesty. Tie však vyplývali hlavne zo stále zlej životnej situácie roľníkov a robotníkov. Prezidentské voľby v roku 1962 skončili nejednoznačne, keď nikto nezískal väčšinu hlasov. Armáda sa obávala návratu strany APRA a tak vyhlásila voľby za neplatné a prinútila prezidenta Prada Ugartecheho rezignovať. Na čelo štátu sa znova postavila vojenská chunta, ktorú viedli generáli Ricardo Pérez Godoy a Nicolás Lindley López. Vojsko chcelo upokojiť nespokojných roľníkov a tak prijalo rôzne reformy, ktoré mali riešiť ich situáciu. Napriek tomu prebehla v okolí mesta Cusco veľká revolta roľníkov, ktorú musela potlačiť polícia. Chunta následne umožnila roľníkom zostať na pôde, ktorú obsadili veľkostatkárom. V roku 1963 umožnilo vojsko konanie nových prezidentských volieb. Tie vyhral konzervatívec Fernando Belaúnde Terry, ktorý mal širokú politickú podporu, pričom vo voľbách porazil kandidáta strany APRA. V parlamente však nezískal väčšinu a tak mu APRA a strana bývalého prezidenta Odríju bránili v reformách. Napriek tomu sa poradilo začať s vyvlastňovaním veľkých statkov, ktoré boli rozdeľované medzi drobných roľníkov. Ďalším významným krokom bolo uznanie kečuánčiny, teda jazyka indiánov, za ďalší oficiálny jazyk Peru. Vďaka tomu sa prezidentovi podarilo stabilizovať krajinu. Napriek tomu vzniklo niekoľko gerilových ľavicových skupín, ktoré operovali hlavne v horských častiach štátu. Väčšina však po pár rokoch zanikla. Peru sa ekonomicky pomerne darilo, no v roku 1967 sa výrazne znížil export, čo znížilo príjmy štátu, zvýšilo zahraničný dlh a mena prudko devalvovala. Ľavica tak znova zahájila množstvo stávok. Prezident na to reagoval spoluprácou so stranou APRA, ktorá sa tak podieľala na vláde. Po niekoľkých korupčných škandáloch a aj vzhľadom na spoluprácu s ľavicovou stranou APRA sa preto armáda znova rozhodla zasiahnuť. 3. októbra 1968 zosadilo vojsko prezidenta pri prevrate. Na čelo štátu bol dosadený generál Juan Velasco Alvarado. Vojsko sa opäť rozhodlo predísť nepokojom chudoby, hlavne indiánov, tým, že presadilo niekoľko sociálnych reforiem nazvaných spoločne ako Plán Inka. Opäť sa začala vyvlastňovať pôda v prospech chudobných roľníkov, pričom došlo k vyvlasteniu približne tretiny všetkej poľnohospodárskej pôdy. Bývalých majiteľov sa však štát snažil odškodniť. Tieto opatrenia ale znížili potravinovú sebestačnosť Peru. Vláda sa následne rozhodla znárodniť aj ťažobný, energetický, potravinársky a ropný priemysel. Znárodnené boli aj banky a médiá. Chunta dokonca spolupracovala so štátmi Východného bloku a Kubou. Peru znova doplatilo na zahraničnú ekonomickú krízu. Tento raz v roku 1975, kedy sa znížil export a zvýšil zahraničný dlh. Situáciu zhoršovala aj činosť strany APRA, ktorá chcela konkurovať chunte. V tej dobe bol už prezident dlho ťažko chorý a nemohol tak vykonávať svoju funkciu. Na nepriaznivú situáciu sa preto rozhodlo reagovať velenie vojska, ktoré na konci augusta 1975 zosadilo prezidenta a na jeho miesto dosadilo generála Francisca Moralesa Bermúdeza. Nový prezident bol odporca politiky svojho predchodcu a preto odvolal všetkých jeho priaznivcov z vlády, zrušil jeho reformy a privatizoval niektoré zoštátnené podniky. Vláda musela pristúpiť na radikálne rozpočtové škrty. Tie spôsobili výrazné zníženie miezd obyvateľstva, čo veľmi zvýšilo chudobu. Tieto kroky vyvolali v roku 1978 veľké celonárodné stávky. Situáciu sa nedarilo upokojiť a preto chunta súhlasila s konaním volieb. Tie sa uskutočnili v roku 1980 a vyhral ich bývalý prezident Fernando Belaúnde Terry, ktorý získal aj väčšinu v parlamente. Nová vláda začala ihneď s radikálnymi ekonomickými reformami, ktoré mali pomôcť krajine. To sa ale vôbec neporadilo a Peru si muselo zobrať nové pôžičky, čím sa znova zvýšil zahraničný dlh a invlácia sa dostala nad 100%. V zložitej situácii zvýšila svoju činnosť ľavicová gerilová (teroristická) skupina s názvom Svetlý chodník. Jednalo sa o radikálnu maoistickú ozbrojenú skupinu, ktorú tvorili radikálni komunisti. Na jej čele stál profesor Abimael Guzmán. Svetlý chodník vykonával od roku 1980 pravidelné teroristické akcie v rôznych častiach Peru. Na to vláda reagovala vyhlásením výnimočného stavu vo viacerých častiach Peru. Polícií a ani armáde sa však činnosť Svetlého chodníka nedarilo zastaviť. O niečo neskôr vznikla ďalšia ľavicová teroritická organizácia s názvom Revolučné hnutie Túpaca Amarua, alebo iba MRTA. Tá mala za vzor skôr Kubánsku revolúciu a činnosť Che Guevaru. Uskutočnila niekoľko teroristických akcii hlavne v mestách. Obe organizácie však nespolupracovali, skôr si konkurovali. Nové prezidentské voľby sa uskutočnili v roku 1985. Tieto vyhral kadidát ľavicovej strany APRA Alan García, ktorý sa tak stal úplne prvým prezidentom z tejto strany. Napriek činnosti ľavicových teroristických skupín zaznamenala ľavica v týchto voľbách veľký úspech, keď sa na druhom mieste umiestnil ďalší ľavicový kandidát. Nový prezident zahájil reformy, ktoré postupne zvýšili prokukciu rôznych sektorov hospodárstva, výrazne sa znížila inflácia (zostala však stále vysoká), znížia sa nezamestnanosť a začali stúpať mzdy. Po dvoch či troch rokoch sa však situácia začala znova zhoršovať, podieľ na tom mala aj činnosť ľavicových teroristických skupín a neochota podnikateľov financovať vládnu sociálnu politiku. Prezident presadil v roku 1987 znárodnenie domácich bánk. Na to reagovali zahraničné podniky odchodom, noví investori neprichádzali. Následne sa znova rapídne zvýšila inflácia a zahraničný dlh. Sociálna situácia sa zhoršila, čo vyvolalo nové celoštátne stávky."}
{"id": "532789", "title": "Dejiny Čile", "context": "Návrat k demokracii (1990 – súčasnosť)  Vlády Kresťanskodemokratickej strany Súbor:Aylwin_Banda.jpg|vpravo|náhľad|Patricio Aylwin sa v roku 1990 stal prvým demokraticky zvoleným prezidentom Čile po konci vojenskej vlády. Patricio Aylwin sa prezidentom stal 11. marca 1990. Na základe dohôd vyplývajúcich ešte z ústavy z roku 1980 bol zvolený na štyri roky. Nová vláda v podstate ťažila z ekonomických opatrení predchádzajúcej vojenskej vlády, ktorých počiatočné negatívne dôsledky sa prejavili ešte za vlády vojska. Prezident Aylwin tak mal výrazne uľahčenú pozíciu, keďže v období po jeho nástupe už bola ekonomika stabilizovaná. Vďaka tomu sa podarilo novej vláde za štyri roky výrazne zvýšiť HDP krajiny. Taktiež sa podarilo znížiť počet chudobných. Kvôli silnému vplyvu armády sa však vláde nepodarilo obnoviť skutočne nezávislý najvyšší súd. Už v roku 1991 sa vláde podarilo urovnať ďalšie staré územné spory s Argentínou. Vláda musela pod veľkým tlakom verejnosti začať riešiť zločiny predchádzajúceho vojenského režimu. Bola zriadená komisia, ktorej sa rýchlo podarilo získať množstvo dôkazov potvrdzujúcich zločiny bývalého režimu. Prezident Aylwin však vyhlásil, že v Čile sa neuskutočnia žiadne procesy a za zločiny bývalého režimu sa sám všetkým ospravedlnil. Prezident sa obával prípadnej reakcie armády, ktorú stále viedol Pinochet. Súčasne však treba uviesť, že súčasťou dohody, ktorá upravovala návrat k demokracii, bolo uznanie rozhodnutí z obdobia vojenského režimu. Každý, kto bol vojenským režimom perzekvovaný sa mal sám obrátiť na súd, ktorý mal jeho kauzu prejednať. Faktom však je, že väčšina sudcov patrila k sympatizantom bývalého vojenského režimu, takže vymožiteľnosť práva v tomto smere bola minimálna. Aylwin musel riešiť aj problém politických väzňov. Prezident vyhlásil amnestiu na konkrétne prípady, no napriek tomu trvalo dlho, kým sa všetci politickí väzni dostali na slobodu. Aj to bol následok dohody o prechode k demokracii. Prezident sa však napriek tomu pokúšal presadiť súdne konania aspoň s tými členmi armády, ktorí sa dokázateľne podieľali na mučení a vraždách. Napriek všetkým obmedzeniam sa v novembri 1993 podarilo obžalovať a odsúdiť členov armády, ktorí boli zodpovední za vraždu bývalého Allendeho ministra Orlanda Leteliera, ktorý bol zavraždený v USA. Medzi odsúdenými bol generál Manuel Contreras (bývalý veliteľ tajnej služby DINA) a generál Pedro Espinoza Bravo (zástupca veliteľa DINA). Contreras bol odsúdený na 7 a jeho zástupca Espinoza Bravo na 6 rokov väzenia. V decembri 1993 sa uskutočnili nové prezidentské voľby. Aj tieto vyhral kandidát Koalície, ktorým bol kresťanský demokrat Eduardo Frei Ruiz-Tagle. Úradu prezidenta sa ujal v marci 1994. Súčasne sa konali voľby do parlamentu a senátu, kde však už Koalícia zvíťazila s menším rozdielom, takže vláda musela pre svoje rozhodnutia často hľadať aj podporu opozície. Za vlády prezidenta Frei Ruiz-Tagleho sa zhoršili vzťahy v rámci Koalície, keďže jej členské strany mali rozdielne názory na riešenie zločinov vojenského režimu. Vláda sa zamerala na opätovné scivilnenie najvyššieho súdu, na reformu senátu a na zmeny v rámci ozbrojených síl, ktoré by oslabili ich pozíciu. Avšak všetky snahy zasiahnuť do armády boli vojskom rázne zastavené, rovnako aj snaha o súdne vyrovnanie sa s bývalým vojenským režimom. Prezident Frei Ruiz-Tagle sa tak zameral na zvýšenie financovania zdravotníctva a školstva. Ako významná sa ukázala reforma dôchodkového systému. Vláde sa podarilo zvýšiť mieru hospodárskeho rastu a inflácia už bola iba na úrovni 8%. Rovnako aj miera nezamestnanosti klesla na nízku úroveň. Podarilo sa tiež vyvážiť na približne rovnakú úroveň import a export. Vláde sa darilo ešte viac znížiť mieru chudoby. Vláda pokračovala v trende nezasahovania do ekonomiky, súčasne pristúpila k privatizácii väčšiny štátnych podnikov. Štát si ponechal vlastníctvo iba v niektorých dôležitých odvetviach (napríklad ťažba medi). Za jednu z hlavných priorít si vláda vytýčila rozširovanie siete diaľnic, železníc či metra nie len v hlavnom meste. V roku 1998 Augusto Pinochet prestal byť veliteľom pozemných vojsk, no súčasne sa stal doživotným senátorom za Santiago. Vďaka tomu získal imunitu. Avšak Augusto Pinochet odcestoval v roku 1998 do Veľkej Británie, kde sa mal podrobiť zdravotnému zákroku. Pinochet mal diplomatický pas, takže sa domnieval, že existujúce trestné konania v Európe, ktoré sa týkali jeho osoby ho nemohli zasiahnuť. V Británii však bol po svojom príchode zatknutý. Tento krok vyvolal veľkú polemiku, v Čile aj Británii sa uskutočnilo množstvo demonštrácii tak odporcov, ako aj podporovateľov Pinocheta. Bývalého prezidenta podporila aj bývalá britská premiérka Margaret Thatcherová. Oficiálne o vydanie Pinocheta požiadali Španielsko a Švajčiarsko. Británia vyriešila problém s Pinochetom tak, že ho vyhlásila za vážne chorého a z tzv. humanitárnych dôvodov bol Pinochet prepustený a následne bol zabezpečený jeho návrat do Čile. Za čas, ktorý Pinochet strávil v britskom domácom väzení však výrazne utrpela jeho povesť aj v Západnom svete, kde bol do tej doby pomerne uznávaný. Na verejnosť sa dostali mnohé obvinenia zo zločinov proti ľudskosti. K týmto sa na prekvapenie pridali aj obvinenia z ekonomických trestných činov, kedy boli odhalené tajné bankové účty v zahraničí, ktoré mal Pinochet a iní predstavitelia bývalého režimu. Pinochet sa však väzeniu vyhol kvôli svojmu zdravotnému stavu. Otázka súdenia Augusta Pinocheta v zahraničí však rozdelila aj vládu, keďže časť jej členov považovala jeho zadržanie napriek držbe diplomatického pasu za narušenie suverenity Čile, no druhá ľavicovejšia časť vlády naopak chcela, aby bol bývalý prezident súdený aspoň v zahraničí, keďže v Čile to podľa nich nebolo možné. Na konci 90. rokov 20. storočia sa Argentína dostala do vážnej finančnej krízy, ktorá sa následne preniesla aj do Uruguaja, pričom oba štáty zaznamenali obrovské straty. Dokonca Argentína neskôr vyhlásila štátny bankrot. K tomu sa pridali finančné problémy v Ázii. Tieto problémy zasiahli čiastočne aj Čile, ktorému sa dovtedy veľmi darilo. To malo za následok zastavenie rastu a rast nezamestnanosti. Je však potrebné uviesť, že vláde výrazne zhoršili možnosti na realizáciu ekonomických opatrení aj rôzne prírodné katastrofy, ktoré Čile v druhej polovici 90. rokov postihli. Na prelome rokov 1999 a 2000 sa uskutočnili nové prezidentské voľby. Tieto boli veľmi vyrovnané, keď kandidát ľavicovej Koalície Ricardo Lagos a kandidát pravice Joaquín Lavín získali zhodne po 47%. V druhom kole vyhral veľmi tesne Ricardo Lagos (51,3% hlasov). Vláda Ricarda Lagosa Súbor:Ricardo Lagos (2003).jpeg|vpravo|náhľad|Ricardo Lagos sa stal po desaťročiach prvým jasne ľavicovým prezidentom Čile. V marci 2000 sa prezidentom stal Ricardo Lagos. Tento bol síce taktiež kandidátom Koalície, no bol členom ľavicovej Strany za demokraciu (Partido por la Democracia), čo znamenalo zmenu oproti stredoľavicovým kresťanským demokratom. Lagos bol v minulosti členom Socialistickej a Radikálnej strany, takže sa jednalo o presvedčeného socialistu. Od zvrhnutia prezidenta Allendeho sa tak stal prvým socialistom v úrade prezidenta. Lagos bol členom socialistov aj v období vojenskej diktatúry, takže patril k tvrdým odporcom Pinocheta. Práve v čase nástupu prezidenta do funkcie vrcholila kríza v susednej Argentíne a hlavnou úlohou nového prezidenta bolo zabrániť jej premiestneniu do Čile. Bolo potrebné ekonomiku krajiny znova vylepšiť tak, aby mohla rásť, súčasne nezamestnanosť bola na vysokej úrovni. Už na počiatku volebného obdobia nového prezidenta sa objavil veľký korupčný škandál, do ktorého boli zapojení dokonca aj niektorí ministri Lagosovej vlády. Prezident Lagos nadviazal na svojho predchodcu Frei Ruiz-Tagleho a vyjednal viacero medzinárodných obchodných zmlúv s inými štátmi. Tieto zmluvy sa začali prejavovať už po pár rokoch veľmi pozitívne, keďže čilská ekonomika začala znova rásť. Napriek tomu, že prezident Lagos bol jasne ľavicovým politikom, nemal práve najlepšie vzťahy s inými ľavicovými lídrami z Južnej Ameriky, súčasne však odmietol podporiť USA v ich útoku na Irak. V období vlády prezidenta Lagosa sa znova obnovil spor s Bolíviou, ktorej ľavicový prezident Carlos Mesa v snahe získať väčšiu domácu popularitu, sa vyjadroval o nespravodlivosti voči Bolívii, ktorá po vojne s Čile ešte v 19. storočí prišla o prístup k moru a žiadal o navrátenie strateného územia. Bolíviu v jej požiadavkách podporoval aj venezuelský ľavicový prezident Hugo Chávez. Týmto požiadavkám čilský prezident Lagos, tak ako jeho predchodcovia, neustúpil. Ako presvedčený socialista presadil Lagos aj obnovenie vyšetrovania zločinov Pinochetovho režimu. Už na konci roka 2004 bola hotová správa, ktorá popisovala zločiny vojenskej diktatúry. Podľa zistení bolo viac ako 28 000 ľudí mučených (z toho 1 200 detí). Prezident sa rozhodol, že tieto obete štát odškodní. Počas vlády prezidenta Lagosa sa obnovil starý spor s kmeňom Mapuče, ktorý žiadal navrátenie aspoň časti pôdy, ktorá im bola zabraná v minulosti. Tento spor sa pomerne vyhrotil, keď niektorí členovia Mapuče obsadzovali spornú pôdu, či zapaľovali budovy miestnych spoločností zaoberajúcich sa ťažbou dreva. Ani tu prezident neustúpil. V roku 2005 bola presadená novela ústavy, ktorá skrátila funkčné obdobie prezidenta zo 6 na 4 roky. Na prelome rokov 2005 a 2006 sa uskutočnili nové prezidentské voľby. Keďže žiadny prezident nemôže funkciu prezidenta vykonávať v dvoch funkčných obdobiach tesne po sebe, za Koalíciu kandidovala populárna ministerka obrany z Lagosovej vlády Michelle Bacheletová. Pravicová koalícia Aliancia za Čile proti nej postavila Sebastiána Piñeru. Ako pred tým, aj tento raz rozhodlo druhé kolo, kde zvíťazila Bacheletová, ktorá sa tak stala prvou ženou prezidentkou v dejinách Čile. Prvá prezidentka v úrade a návrat socialistov k moci Súbor:Michelle Bachelet with sash.jpg|vpravo|náhľad|Michelle Bacheletová sa v roku 2006 stala prvou ženou v prezidentskom úrade Čile a súčasne od pádu Allendeho prvou socialistickou prezidentkou. Michelle Bacheletová sa úradu ujala v marci 2006. Kandidovala síce za Koalíciu, no bola členkou Socialistickej strany Čile, teda tej istej strany, ako bývalý prezident Salvador Allende, ktorého zosadil vojenský prevrat. Bacheletovej otca generála vzdušných síl Alberta Bacheleta, ktorý bol členom ľavicovej Ľudovej jednoty a miestnej slobodomurárskej lóže Pinochetov režim označil za zradcu Čile. Následne ho uväznil, mučil a nakoniec zavraždil. Aj samotnú Michelle Bacheletovú a jej matku vojaci mučili, potom bola nútená stráviť určitý čas v zahraničí v exile. Bacheletová sa ako ľavicová prezidentka zamerala okrem zabezpečenia ekonomického rastu aj na vylepšenie sociálnej otázky. Jedným z jej prvých opatrení bolo presadenie bezplatnej zdravotnej starostlivosti pre ľudí starších ako 60 rokov. Už niekoľko týždňov po nástupe do úradu však čelila veľkej vlne protestov známej ako revolúcia tučniakov (Revolución de los pingüinos), ktorá dostala meno podľa farieb školských uniforiem protestujúcich študentov. Tí spolu s pedagógmi protestovali za lacnejšie a kvalitnejšie školstvo. Ďalším protestom čelila v roku 2007, keď skolaboval nový a drahý systém hromadnej dopravy v hlavnom meste Santiago, ktorý sa síce nakoniec podarilo spustiť, no popularita prezidentky výrazne klesla. V ekonomickej sfére sa však Bacheletovej pomerne darilo, predovšetkým však vďaka rastu svetových cien medi, čo bola dôležitá exportná komodita Čile. Prezidentka následne vďaka dobrej ekonomickej situácii presadila dôchodkovú reformu. Tým pádom získala slušný dôchodok aj najchudobnejšia časť populácie, ktorá dovtedy žila na úrovni chudoby. Nasledovalo zakladanie množstva nových predškolských zariadení, ktoré boli určené taktiež pre chudobnejšiu časť populácie, ktorá si vtedajšie zariadenia nemohla pre svoje deti finančne dovoliť. Podporila taktiež výstavbu tisícov nových sociálnych bytov, kde bolo regulované nájomné. V decembri 2006 zomrel bývalý prezident Augusto Pinochet. Prezidentka Bacheletová mu odmietla priznať štátny pohreb a ani sa jeho pohrebu nezúčastnila. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že Pinochet nebol nikdy demokraticky zvolený a bol diktátorom. Pohreb tak zorganizovali so všetkými poctami ozbrojené sily. Aj napriek veľmi zhoršenej povesti Pinocheta z posledných rokov, kedy Pinochet čelil množstvu rôznych obvinení, sa jeho pohrebu zúčastnilo až 60 000 ľudí. Osoba Augusta Pinocheta však rozdeľuje čilskú spoločnosť do súčasnosti. Na medzinárodnej úrovni sa zamerala skôr na spoluprácu s ľavicovými lídrami z Južnej Ameriky, s ktorými mal jej predchodca Lagos skôr negatívne vzťahy. Tento príklon chcel využiť prezident Bolívie Evo Morales, ktorý sa snažil získať znova prístup k moru pre svoju krajinu, no bolívijské snahy neuspeli ani u prezidentky Bacheletovej. Súčasne sa však Bacheletová zamerala na krajiny juhovýchodnej Ázie a štáty Oceánie, kde chcela pre Čile nadviazať nové obchodné vzťahy, aby Čile nebolo až tak ovplyvniteľné prípadnými problémami susedných štátov. V roku 2008 sa svetová hospodárska kríza dostala aj do Čile. Ako otvorená ekonomika zameraná na export bolo Čile výrazne negatívne poznačené. Hospodársky rast sa zastavil a v roku 2009 bol dokonca na mínusovej úrovni. Súčasne sa znova zvýšila nezamestnanosť. Napriek tomu sa vláde podarilo krízu zastaviť. Mzdy v krajine dokonca začali rásť, čo popularitu prezidentky výrazne zvýšilo. V januári 2010 sa v Čile uskutočnili nové prezidentské voľby. Avšak v Koalícii sa začali veľké spory o to, kto bude novým prezidentským kandidátom. Časť členov Koalície dokonca toto zoskupenie opustila a postavila vlastných kandidátov. Zvyšky Koalície sa nakoniec dohodli na kandidatúre bývalého prezidenta Eduarda Frei Ruiz-Tagleho. Proti rozštiepenej ľavici sa postavila prakticky zjednotená pravica v novom zoskupení s názvom Koalícia pre zmenu. Jej kandidátom sa stal znova Sebastián Piñera, ktorý bol úspešný a voľby tesne vyhral. Pravicová vláda Sebastiána Piñeru Súbor:Fotografía_oficial_del_Presidente_Sebastián_Piñera_-_2.jpg|vpravo|náhľad|Sebastián Piñera sa stal po desaťročiach prvým zvoleným pravicovým prezidentom Čile. Sebastián Piñera sa prezidentom stal v marci 2010. Pred vstupom do politiky bol Piñera úspešným podnikateľom, ktorý sa postupne prepracoval až na vrchol. Keď nastupoval do úradu prezidenta, bol štvrtým najbohatším občanom Čile. Kontroverziu spôsoboval tiež fakt, že v roku 1982 bol Piñera obvinený z podvodu (obvinenia bol ešte v danom období zbavený) a skrýval sa pred políciou. Politickým súperom sa tiež nepáčilo, že prezident mal kontrolu nad niektorými médiami, ktoré vlastnil. Tesne pred nástupom nového prezidenta do úradu však Čile zasiahlo veľmi silné zemetrasenie, ktoré si vyžiadalo stovky obetí a veľké škody. Nový prezident sa tak namiesto svojho programu musel zamerať na odstraňovanie škôd po zemetrasení, keďže aj niektoré významné čilské mestá boli vážne poškodené. Prezident tiež v roku 2010 viedol záchrannú operáciu, ktorá mala zachrániť zasypaných baníkov v bani San José. Po 70. dňoch záchranných prác sa 33 baníkov podarilo zachrániť . So svojimi požiadavkami sa naďalej ozývali aj členovia kmeňa Mapuče, ktorí boli za svoje akcie často zatýkaní a uväznení, keďže ich akcie sú podľa čilských zákonov posudzované ako terorizmus. To vyvolalo tlak, aby Čile zmenilo svoje zákony tak, aby akcie indiánov neboli posudzované ako terorizmus. V roku 2011 zas musel prezident čeliť protestom na úplnom juhu krajiny, kde miestni obyvatelia protestovali proti plánovanému rastu cien plynu. Na to reagoval prezident odvolaním niektorých ministrov. V máji 2011 znova protestovali študenti. Tento raz proti školskému systému v Čile, ktorý bol platený a teda chudobní študenti mohli navštevovať iba bezplatné školy, ktorých kvalita je však nízka. Prezident však požiadavky študentov odmietol a školský systém obhajoval. Popularita prezidenta začala klesať. Postupne sa stal najviac nepopulárnym prezidentom od návratu k demokracii. Ďalším nepopulárnym krokom prezidenta bola podpora projektu výstavby hydroelektrární na juhu Čile. Proti tomu sa postavila väčšina miestnych obyvateľov, ako aj ekologickí aktivisti. Po skončení funkčného obdobia prezidenta Piñeru bol nakoniec projekt hydroelektrární zrušený . Na medzinárodnej úrovni podporil prezident Piñera argentínske nároky na Falklandské ostrovy. Prezident Piñera sa ku kritike obdobia vojenskej diktatúry staval rezervovane. Na jednej strane síce odsúdil zločiny režimu ako neospravedlniteľné , no súčasne vyzdvihoval ekonomické úspechy diktatúry. Uviedol tiež, že vojenský prevrat bol nevyhnutým dôsledkom Allendeho vlády . Ľavicová opozícia prezidenta obviňovala zo sympatii k Pinochetovi. Kritika zosilnila v roku 2012, keď vláda pripravila menšie zmeny v učebniciach dejepisu, kde obdobie vojenskej diktatúry označila spojením \"režim\", ktoré nahradilo označenie \"diktatúra\". To opozícia označila za ďalší prejav sympatii pravicovej vlády k Pinochetovi . V roku 2013 však prezident Piñera kritizoval súdy a niektoré média, že sa k vojenskej diktatúre stavajú ľahostajne . Na konci roka 2013 sa uskutočnili prezidentské voľby. V nich znova kandidovala bývalá prezidentka Michelle Bacheletová. Tento raz však už za alianciu s názvom Nová väčšina, ktorá nahradila rozhádanú Koalíciu. Proti nej sa postavila za pravicovú Alianciu pre Čile ekonómka Evelyn Mattheiová. Michelle Bacheletová vyťažila z vlastnej popularity a naopak z nepopulárnosti prezidenta Piñeru a jednoznačne vyhrala v oboch kolách volieb. Druhé vlády Michelle Bacheletovej a Sebastiána Piñeru Michelle Bacheletová sa druhýkrát ujala úradu prezidenta 11. marca 2014. V rovnakom čase sa predsedníčkou senátu stala Isabel Allendeová, členka Socialistickej strany a dcéra bývalého prezidenta Salvadora Allendeho. Prezidentka sľúbila vyriešiť problém súvisiaci so školským systémom, kvôli ktorému v predchádzajúcich rokoch často protestovali študenti. Súčasne prisľúbila zvýšiť o 5% dane pre veľké spoločnosti a zmeniť ústavu tak, aby šancu dostať sa do parlamentu mali aj menšie strany. Druhé prezidentské obdobie Michelle Bacheletovej bolo poznačené vážnym korupčným škandálom zvaným Caval, do ktorého bol zapojený jej syn s manželkou. Prezidentka vyhlásila, že aktivite svojej rodiny nevedela a dozvedela sa o nej až z médií. Jej popularita však klesla na historické minimum a prekonala tak aj najnižšie čísla jej predchodcu v úrade. V roku 2015 sa vláde poradilo presadiť v oboch komorách parlamentu reformu školského systému. Po novom už mohli študenti za určitých podmienok študovať bezplatne aj na vysokých školách. Koniec vlády prezidentky Bacheletovej však poznačil ekonomický prepad krajiny. Za týchto okolností sa 19. novembra 2017 uskutočnilo prvé kolo prezidentských volieb, ktoré vyhral bývalý pravicový prezident Sebastián Piñera so ziskom 36%. Keďže však nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov, konalo sa 17. decembra 2017 druhé kolo, kde sa Piñera stretol so zástupcom ľavicovej koalície Nová väčšina Alejandrom Guillierom. Druhé kolo vyhral so ziskom viac ako 54% hlasov opäť Piñera, ktorý sa tak stane znova prezidentom Čile. Piñera pred voľbami sľúbil, že po nástupe do úradu zníži dane pre podnikateľov a zabezpečí investície do infraštruktúry."}
{"id": "164200", "title": "Dejiny Argentíny", "context": "Návrat k demokracii  Vláda Raúla Alfonsína Súbor:Raúl Alfonsin.jpg|náhľad|vpravo|Raúl Alfonsín sa stal prvým demokratickým prezidentom Argentíny po páde vojenskej chunty, zároveň po 53. rokoch prvým prezidentom z Radikálnej občianskej únie. Raúl Alfonsín sa stal oficiálne prezidentom 10. decembra 1983. Jeho Radikálna občianska únia mala prezidenta naposledy v roku 1930 (v 60. rokoch vládli prezidenti z odštiepeneckej časti tejto strany). Vďaka tomu, že vojakom sa počas poslednej vojenskej vlády podarilo zlikvidovať hlavnú časť teroristických skupín, mohla sa nová vláda sústrediť na ekonomické a sociálne problémy Argentíny, ale predovšetkým sa bolo potrebné vysporiadať s poslednou vojenskou vládou. Ani Perónosti po prehre vo voľbách nezačali druhú stranu obviňovať z manipulácii, ale nakoniec uznali výsledky a podporili nového prezidenta. Vo voľbách sa sformovali dve hlavné politické strany, ktoré mali tvoriť politiku Argentíny v ďalších rokoch a to Radikálna občianska únia a Justicialistická strana. Hlavný problém pre vládu bola ekonomika štátu. Tá bola po desaťročiach vojenských a Perónistických vlád úplne na dne. Prvou úlohou bolo získať pôžičky od Medzinárodného menového fondu, keďže Argentína nemala dostatok peňazí na splácanie zahraničného dlhu. Iná možnosť v danej dobe, ako vyriešiť katastrofálny stav ekonomiky neexistovala, lebo Argentína bola považovaná za veľmi nestabilnú krajinu a žiadny štát či banka nebola ochotná poskytnúť prostriedky do takéhoto prostredia, ďalšie možné opatrenia by zas mohli vyvolať občianske protesty, pričom hlavne v prípade odborov, ktoré dlhé roky nemohli protestovať sa nová vláda obávala, aby nezačali nové protesty či stávky a nezhatili tak začiatok nového politického systému. Nová vláda výrazne znížila veľký armádny rozpočet a začala získané peniaze prerozdeľovať do ozdravných projektov v rôznych sektoroch. Najviac sa očakávali nové kroky ministerstva financií, to sa rozhodlo predovšetkým znížiť obrovskú infláciu (cca 200%), zvýšiť export, hospodársky rast a mzdy a neustále vyjednávať o výhodnejších podmienkach na splácanie veľkého zahraničného dlhu. Rovnako sa prezident Alfonsín chcel zamerať na reformu odborového hnutia v krajine, ktoré bolo jednak rozdrobené, no súčasne boli jeho súčasťou stále osoby dosadené vojenskou chuntou či Perónistami. Alfonsín navrhoval, aby sa vodcovia odborov volili demokratickým spôsobom pod dohľadom štátu. Túto snahu však zablokovali Perónisti v senáte, kde mali prevahu. Medzitým rôzne časti spoločnosti, ktoré viedli Matky z Májového námestia, neustále žiadali začiatok vyšetrovania zločinov vojenskej chunty. Ale na druhej strane armáda stále trvala na svojej beztrestnosti a hrozilo, že tieto svoje požiadavky je vojsko ochotné presadiť aj silou. Situácia sa ešte viac vyhrotila, keď sa začali objavovať prvé masové hroby, svedectvá a dôkazy, ktoré dokladali skutočný rozsah zločinov bývalého vojenského režimu. Prezident Alfonsín napriek riziku podporil tieto snahy a taktiež žiadal, aby sa zodpovedné osoby postavili pred súd. Bolo však potrebné zrušiť vojakmi prijatý zákon o ich beztrestnosti, ktorý stihli schváliť na konci svojej vlády. To sa skutočne podarilo už na začiatku roka 1984. Tu sa prejavili prvé nezhody, nakoľko väčšina obyvateľstva žiadala pre zodpovedné osoby trest smrti, no prezident chcel súdny proces pred súdom a o treste smrti nehovoril. Prvé vyšetrovania, ktoré pomaly začínali, sa týkali generálov Reynalda Bignoneho a Ramóna Campsa. Na vyšetrovanie zločinov vojska zriadil prezident špeciálnu komisiu nazvanú Národná komisia pre zmiznutie osôb (Comisión Nacional sobre la Desaparición de Personas), v skratke CONADEP. Táto komisia už o niekoľko mesiacov získala množstvo dôkazov o zločinoch režimu. Podľa zistení CONADEP bolo počas vojenskej vlády v Argentíne 300 koncentračných táborov a podobných väzenských zariadení, prvotné dôkazy dokladali spáchanie zločinu proti ľudskosti u viac ako 1 000 vojakov. Bolo tiež zistené, že medzi zavraždenými boli i osoby, ktoré nespáchali žiadny trestný čin, dokonca dochádzalo k vraždeniu aj tehotných žien. Komisia zistila, že niektoré osoby boli popravené preto, aby následne mohli vojaci vyrabovať ich majetok. Bolo tiež doložené, že niekoľko tisíc obetí bolo vyhodených z lietadiel nad oceánom. Tieto správy spôsobili v spoločnosti obrovské pobúrenie a súdne konania boli následne zverené do právomoci civilných súdov. Súdny proces tak mohol začať v prvej polovici roka 1985, výsledok bol známy na konci roka. Generál Jorge Rafael Videla bol odsúdený na doživotie, rovnaký trest dostal aj admirál Emilio Eduardo Massera. Generál Roberto Eduardo Viola bol odsúdený na trest vo výške 17 rokov, admirál Armando Lambruschini dostal 8 rokov a generál Orlando Ramón Agosti 4 a pol roka. Zvyšní generáli vrátane Leopolda Galtieriho boli oslobodení vo veci zločinov proti ľudskosti, no niektorí z nich boli ešte súdení v iných procesoch týkajúcich sa ďalších zločinov chunty. Napríklad generál Ramón Camps dostal v roku 1986 trest 25 rokov za dokázané zločiny. Ďalším výsledkom procesu bolo ďalšie zníženie vojenského rozpočtu a zníženie počtu generálov. V roku 1985 sa uskutočnil súdny proces s čelnými predstaviteľmi vojenskej chunty. Prezident Alfonsín sa rozhodol vyriešiť aj územný spor s Čile o Ohňovú zem. 19. novembra 1984 vo Vatikáne došlo k podpisu tzv. Zmluvy o miery a priateľstve, ktorú za Argentínu podpísal Alfonsín a za Čile prezident Augusto Pinochet. Čile vďaka tomu získalo priamo prístup do Atlantického oceána cez prieliv Beagle. Na 25. novembra 1984 vyhlásil prezident Alfonsín referendum, ktoré túto dohodu jednoznačne podporilo. Spor s Čile tak bol ukončený a prezident sa na medzinárodnej úrovni snažil začať riešiť aj problém Falkladských ostrovov, keďže všetky strany pred voľbami sľubovali získanie tohto územia späť pod argentínsku správu. Británia však jeho snahy v podstate ignorovala a nechcela o otázke štatútu tohto územia vôbec jednať. Alfonsínovej vláde sa však v otázke ekonomiky vôbec nedarilo, inflácia vzrástla ešte viac a medzinárodní veritelia neboli ochotní jednať s vládou o zmenách v splácaní zahraničného dlhu Argentíny. V roku 1985 už bola ekonomická situácia v krajine kritická. Vláda tak predstavila nový plán, ktorý drasticky znížil výdavky štátu tak, aby štát už nemal deficit rozpočtu. Boli tiež zmrazené mzdy a zrejme najväčšou zmenou bolo zavedenie novej štátnej meny Australu, ktorý nahradil Peso. Alfonsín chcel dokonca aj presunúť hlavné mesto na juh Argentíny, no pre veľmi silný odpor od tohto zámeru ustúpil. Infláciu a deficit sa skutočne začalo dariť riešiť, no keďže opatrenia boli veľmi tvrdé, začali sa od roku 1987 množiť protesty a stávky. Ďalší spor vznikol s katolíckou cirkvou, pretože Alfonsínova vláda sa snažila zákonom povoliť rozvody manželstiev. V dolnej komore to síce Radikálna občianska únia vďaka väčšine schválila, no v senáte tento zákon blokovala väčšina Perónistov, ktorí sa paradoxne stali spojencami cirkvi. Súčasne sa okrem generálov začali vyšetrovať aj zločiny teroristických skupín a Argentíne sa darilo vyjednať vydanie viacerých teroristických vodcov, vrátane vodcu Montoneros a pravicovej organizácie Triple A. V roku 1987 rozhodol prezident Alfonsín, že už nebudú vznesené nové obvinenia proti radovým vojakom a presadil prijatie zákona, ktorý to umožňoval. Väčším problémom však bola stále zlá ekonomická situácia, ktorú sa ani napriek prísnym opatreniam nedarilo riešiť. Vláda tak predstavila nový a ešte prísnejší program, no proti tomu sa začali búriť odbory, ktoré od roku 1988 zorganizovali viacero generálnych stávok. Nové voľby sa mali konať v polovici roka 1989 a prezident Alfonsín sa rozhodol nekandidovať, na miesto neho vybrala jeho strana Eduarda Angeloza. Perónisti z Justicialistickej strany proti nemu postavili ambiciózneho Carlosa Menema, ktorý v máji 1989 voľby jednoznačne vyhral. Vláda Carlosa Menema a návrat Perónistov Súbor:Menem con banda presidencial.jpg|náhľad|vpravo|Carlos Menem vyhral voľby v roku 1989 a stal sa tak prezidentom Argentíny. Carlos Menem bol právnik sýrskeho pôvodu. Počas predchádzajúcich zložitých dekád zastupoval politických väzňov a členov opozície. Počas vlády poslednej vojenskej chunty bol dokonca aj on uväznený. Menem a jeho nová vláda čelili od začiatku veľkým ekonomickým problémom. Menem preto presadil reformy (zníženie počtu štátnych zamestnancov, zlepšenie podmienok pre zahraničné investície a privatizácia), vďaka ktorým zastavil zvyšovanie inflácie. Následne došlo konečne k zvyšovaniu rastu ekonomiky. Aby zabránil riziku ďalšej inflácie, rozhodol o stálom výmennom kurze argentínskej meny s americkým dolárom v pomere 1 ku 1. Ďalším opatrením, ako si zaistiť pokračovanie reforiem, bolo zabrániť odborom, aby snahu vlády podkopávali stávkami. To sa Menemovi prekvapivo skutočne podarilo a zníženie vplyvu odborov prinieslo stabilitu krajiny. Súčasne Perónisti presadili zmeny ústavy, ktoré skrátili mandát prezidenta znova na štyri roky s možnosťou opätovného zvolenia. Ústavné zmeny podporil aj bývalý prezident Raúl Alfonsín a jeho Radikálna občianska únia. Nová ústava tak bola prijatá v roku 1994. Táto upravila aj počty poslancov a senátorov, ich funkčné obdobia, možnosti opätovného zvolenia, počet členov vlády a ich úlohy. Aby sa znížila sila armády, došlo k jej profesionalizácii a teda zrušeniu brannej povinnosti, čo počty vojakov zredukovalo. Aby však vojsko upokojil (keďže sa znižovali jeho stavy a rozpočet), udelil prezident Menem všeobecnú amnestiu. Od začiatku 90. rokov 20. storočia sa začal postupný rast ekonomiky a exportu a už o pár rokov bola Argentína v podstate stabilizovaná a dosahovala pravidelný a pomerne vysoký hospodársky rast. Asi najväčším úspechom prezidenta bolo prakticky absolútne zlikvidovanie obrovskej inflácie, pravidelne vyrovnaný štátny rozpočet a schopnosť bez problémov splácať štátny dlh. Jediným negatívom bola zvyšujúca sa nezamestnanosť, ktorá v polovici 90. rokov bola na úrovni 15%. Vláda taktiež prestala dotovať a zvýhodňovať zahraničných investorov. Menem sa snažil začať riešiť vzťahy so Spojeným kráľovstvom, keďže tieto boli po vzájomnej vojne prerušené. K obnoveniu diplomatických stykov došlo v roku 1990, no keďže Argentína naďalej trvala na svojom práve na Falklandy, boli (a stále sú) vzájomné vzťahy veľmi zložité. Na druhej strane sa aj demokratické vlády (podobne ako pred tým vojenská chunta) snažili mať dobré vzťahy so Spojenými štátmi, keďže práve USA mohli podporiť ich snahy o riešenie otázky splácania zahraničného dlhu či podporiť snahy Argentíny o vstup do rôznych medzinárodných organizácii. V roku 1995 sa Menemovi podarilo s Britániou dohodnúť na spoločnom využívaní prírodných zdrojov z oblasti Falklandských ostrovov. V máji 1995 sa konali nové voľby, kde Menem obhajoval za svoju stranu post prezidenta. Proti nemu sa postavil José Octavio Bordón, ktorého nominovala strana Front za solidaritu v krajine (Frente por un País Solidario), ktorú tvorili odídenci z Justicialistickej strany a Radikálnej občianskej únie. Vo voľbách Menem zvíťazil ešte väčším rozdielom, ako pred tým. Jeho Justicialistická strana už však nebola klasická perónistická strana (skôr ľavicová a populistická), ale stala sa z nej pod Menemovým vedením skôr stredopravicová politická strana. Po víťazstve vo voľbách sa prezident Menem zameral na ďalší rozvoj štátu a na podporu stavebných a infraštruktúrnych projektov zameraných na modernizáciu štátu. Krátko po víťazných voľbách musel Menem čeliť korupčnému škandálu, do ktorého bolo zapojených niekoľko jeho ministrov. To využili odbory, ktoré zvolali generálnu stávku. V následných parlamentných voľbách sa Justicialistická strana prepadla a stratila tak väčšinu v parlamente. Menem však napriek tomu pokračoval v reformách. Na tieto odbory odpovedali ďalšou generálnou stávkou. Pod tlakom protestov a stávok tak od niektorých reforiem musel Menem ustúpiť. Napriek tomu vládol Carlos Menem dve funkčné obdobia, až do roku 1999. Druhé funkčné obdobie však bolo poznačené ekonomickou nestabilitou, zahraničný dlh sa začal znova zvyšovať. Negatívny vplyv mali aj veľké finančné problémy susednej Brazílie. Celková ekonomická kondícia Argentíny sa tak začala zhoršovať, obyvateľstvo začalo byť zreteľne chudobnejšie. Jeho vláda sa však okrem počiatočných ekonomických úspechov stala známou aj klientelizmom a snahou vymeniť sudcov tak, aby boli v súlade s názormi prezidenta a jeho strany. Tak ako v minulosti Juan Perón, aj Carlos Menem si začal svoju podporu v podstate kupovať. Obvinenia z korupcie sa nedotýkali iba ministrov, no začali siahať aj k samotnému prezidentovi. Koniec éry prezidenta Menema už bol poznačený protestmi všetkých častí populácie a častými stávkami, keďže životná situácia obyvateľstva sa stále zhoršovala. V októbri 1999 sa mali konať nové voľby, kde už Menem nekandidoval. Jeho strana však bola Menemovou vládou natoľko oslabená, že vo voľbách jednoznačne prehrala. Voľby vyhral starosta Buenos Aires Fernando de la Rúa z Radikálnej občianskej únie."}
{"id": "532787", "title": "Dejiny Čile", "context": "Prezidentská republika (1925 – 1973)  Obdobie nestability Súbor:Carlos Ibañez del Campo dibujo.JPG|vpravo|náhľad|Generál Carlos Ibáñez del Campo vydržal vo funkcii prezidenta Čile najdlhšie zo všetkých v rámci obdobia nestability. Arturo Alessandri ihneď začal s novými opatreniami. Nechal založiť centrálnu banku, ktorá mala stabilizovať ekonomiku a financie štátu. V roku 1925 presadil v referende novú ústavu. Tá bola zameraná na ukončenie vlády parlamentu, ktorého právomoci dostali presné limity. Parlament už nemohol ani blokovať nový vládny rozpočet, ktorý musel prejednať. Súčasne nová ústava oddelila cirkev od štátu, čo bol dôvod mnohých minulých konfliktov. Najväčšiu zmenu však predstavovalo zavedenie priamej voľby prezidenta. Avšak aj v tomto období pokračovali protesty a stávky, ktoré boli tvrdo potlačené. Ešte pred koncom svojho funkčného obdobia 1. októbra 1925 však prezident Alessandri rezignoval. Až do decembra sa dočasným prezidentom stal viceprezident a minister vnútra Luis Barros Borgoño. Voľby v roku 1925 vyhral Emiliano Figueroa z Liberalnej demokratickej strany. Predsedom vlády sa stal generál Carlos Ibáñez del Campo, ktorý však ovplyvňoval rozhodnutia prezidenta do takej miery, že fakticky vládol krajine. Prezident Figueroa s podporou Ibáñeza del Campa sa zameral na ľavicovú časť politického spektra, časť politikov bola vyhostená a bola zavedená cenzúra novín. V marci 1927 však vznikol spor aj medzi prezidentom a predsedom vlády. Ibáñez del Campo totiž presadil odvolanie predsedu najvyššieho súdu, ktorý však bol bratom prezidenta Figueroa, ktorý odmietol podpísať jeho odvolanie. Pod tlakom predsedu vlády však prezident Figueroa 10. marca 1927 odstúpil z funkcie. Carlos Ibáñez del Campo bol v tej dobe už aj viceprezidentom a tak sa po rezignácii svojho predchodcu stal novým prezidentom on. Ibáñez del Campo nechal vyhlásiť nové voľby, v ktorých sa rozhodol kandidovať. Keďže počas vlády predchádzajúceho prezidenta došlo k veľkým politickým čistkám, nemal Ibáñez del Campo reálneho protikandidáta a tak voľby vyhral so ziskom 98% hlasov. 21. júla 1927 sa tak funkcie ujal už ako priamo zvolený prezident. Carlos Ibáñez del Campo bol profesionálny vojak a nebol členom žiadnej politickej strany. Vládol pomerne autoritatívne. Na druhej strane priniesla jeho vláda po rokoch nestability poriadok. Ibáñez del Campo mal podporu Radikálnej strany. Postavenie parlamentu počas vlády Ibáñeza del Campa veľmi pokleslo. Parlamentné voľby v roku 1930 boli iba formálne, nakoľko už pred nimi politické strany využili ústavnú klauzulu, ktorá stanovovala, že v prípade, ak bude počet kandidátov do parlamentu nižší alebo rovný počtu poslancov, voľby sa nemusia uskutočniť. Tak sa aj stalo a volebná komisia iba formálne potvrdila nový parlament. Aby si poslanci zachovali svoje pozície, schválili prezidentovi všetko, čo požadoval. Aby mohol Carlos Ibáñez del Campo budovať nové projekty, začalo si Čile požičiavať v zahraničí veľké množstvá peňazí. Stav v Čile ovplyvnila negatívne veľká hospodárska kríza, ktorá začala v roku 1929. Aby Čile zachránilo svoj priemysel ťažby liadku, vytvorilo veľký štátno-súkromný podnik na ťažbu tejto suroviny. Tento krok sa ukázal ako chybný, keďže dopyt po liadku klesol na minimum a Čile bolo nútené skladovať obrovské množstvá suroviny, ktorú samo do takej miery nepotrebovalo. To zvýšilo nezamestnanosť a krajina si nedokázala požičiavať nové peniaze. V krajine znova začali protesty a štrajky. Tieto boli také veľké, že ani armáda a polícia ich nedokázali potlačiť tak, ako pred tým. Prezident sa rozhodol napätie zmierniť zrušením predchádzajúcich reštrikcii a cenzúry. Ani to však nezastavilo veľké demonštrácie. Už o dva týždne po uvoľnení pomerov musel prezident odstúpiť, následne opustil krajinu. Na jeden deň sa 26. júla 1931 stal prezidentom dočasne predseda senátu Pedro Opaso, následne 27. júla prevzal úrad prezidenta dočasne viceprezident a minister vnútra Juan Esteban Montero z Radikálnej strany. Ten bol opakom bývalého prezidenta Ibáñeza del Campa, čo mu bez väčšieho pričinenia prinieslo veľkú popularitu. Aj nová dočasná vláda musela riešiť vážne ekonomické problémy, pristúpila tak na zníženie miezd štátnych zamestnancov a vojakov o polovicu. 20. augusta 1931 sa novým dočasným prezidentom stal Manuel Trucco, ktorý bol v danom čase viceprezident a minister vnútra. Situácia v krajine sa však stala kritickou. Rozhodnutie o znížení platov vyvolalo vzburu v časti armády, ktorá musela byť vyriešená bombardovaním rebelov. 15. novembra 1931 sa znova dočasným prezidentom stal Juan Esteban Montero, avšak v tom čase už bol fakticky novým zvoleným prezidentom, keď v októbri vyhral prezidentské voľby. Do úradu nastúpil oficiálne 4. decembra 1931. Ekonomická a sociálna situácia však bola taká zlá, že napriek snahe nedokázal Montero nájsť riešenie. V júni 1932 bola situácia taká kritická, že prezident Montero bol zvrhnutý vojenským prevratom, ktorý však mal veľkú podporu naprieč spoločnosťou. Na čelo štátu sa dostala trojčlenná chunta. Na jej čele bol generál Arturo Puga ako prezident. Prvá chunta vláda iba necelé dva týždne, samotný prezident Puga bol vo funkcii presne dva týždne, keď 16. júna 1932 skončil. Na čelo štátu sa dostala nová chunta. Na jej čele stál Carlos Dávila, člen Socialistickej strany (Partido Socialista de Chile). Nová chunta vyhlásila Čile za socialistickú republiku. Postupne boli vyhlásené nové socialistické opatrenia, ktoré sa nepozdávali mnohým spoločenským skupinám. Aj socialistická chunta tak bola po niekoľkých dňoch zvrhnutá. Nová chunta poslala členov predchádzajúcej do vyhnanstva. Následne bolo pristúpené k zákazu protestov a stávok. Prezident Dávila však zostal vo funkcii až do septembra 1932. Pod tlakom armády však odstúpil a na jeho miesto 13. septembra 1932 nastúpil generál Bartolomé Blanche. Ten vo funkcii vydržal tri týždne a bol nahradený predsedom najvyššieho súdu Abrahamom Oyanedelom. Ten vyhlásil na 30. október nové prezidentské voľby. Tie jednoznačne vyhral bývalý prezident Arturo Alessandri, ktorý ukončil obdobie nestability. Vláda Radikálnej strany Súbor:Pedro Aguirre Cerda.jpg|vpravo|náhľad|Pedro Aguirre Cerda bol prvým prezidentom v období vlády Radikálnej strany. 24. decembra 1932 sa Arturo Alessandri stal oficiálne prezidentom. Čile malo v danom čase vysokú nezamestnanosť a štátny dlh bol na vysokej úrovni. Alessandri sa preto rozhodol postupovať tvrdo. Bez súhlasu parlamentu vymenoval svoju novú vládu. Napriek tomu, že Alessandri bol tradične ľavicovo orientovaný a jeho voliči boli predovšetkým robotníci, začal sa chovať pravicovo. Dokonca za svojich spojencov si začal vyberať konzervatívcov. Aby nahradil zdecimovanú armádu, nechal dočasne vytvoriť početné milície, ktoré by v prípade potreby armádu nahradili. To, že milícia bude naozaj dočasná prezident splnil, keď ju v roku 1936 rozpustil. Alessandriho vláda však potrebovala hlavne vyriešiť ekonomické problémy. Avšak už zo skúsenosti predchádzajúcich vlád jej bolo jasné, že ak pristúpi k tvrdým úsporným opatreniam, vyvolá to ľudové nepokoje. Vláda tak začala podporovať zvýšenie produkcie a súčasne spotreby. Keďže sa súčasne zlepšovala aj celosvetová ekonomická situácia, keďže aj svetová hospodárska kríza postupne končila, situácia v Čile sa zlepšovala. Vláda tak pristúpila na zvýšenie daní, ktoré však vďaka zlepšenej situácii nevyvolalo nepokoje. Vďaka tomu bolo Čile znova schopné splácať svoj štátny dlh. V roku 1933 bolo ženám udelené právo voliť v regionálnych voľbách. Prezident sa stále viac prikláňal k pravici, no napriek tomu presadil aj prijatie viacerých sociálnych opatrení. Do popredia sa začala dostávať Socialistická strana Čile, ktorá v rámci parlamentných volieb prvýkrát kandidovala v roku 1937. Ľavicové a komunistické strany sa následne združili do koalície nazvanej Ľudový front (Frente Popular). Na druhej strane sa sformovala aj fašistická strana Národno-socialistické hnutie (Movimiento Nacional-Socialista). Fašistom sa však na rozdiel od socialistov veľmi nedarilo. Ďalšou novou stranou sa stala sociálne zameraná katolícka strana Národná falanga (Falange Nacional). V roku 1938 sa uskutočnili nové voľby. Tieto vyhral Pedro Aguirre Cerda z Radikálnej strany. Táto však už bola súčasťou Ľudového frontu. Nový prezident Aguirre Cerda patril k najväčším kritikom vstupu Radikálnej strany do Ľudového frontu. Fašisti však neboli spokojní s tým, že prezidentom sa stal kandidát Ľudového frontu a pokúsili sa nového prezidenta zosadiť s použitím bývalého prezidenta Carlosa Ibáñeza del Campa. Následne v septembri 1938 sa skupina fašistov pokúsila o vyvolanie vojenského prevratu, no nenašla v armáde žiadnu odozvu. Naopak armáda sa jednoznačne postavila na stranu vlády a pokus o prevrat tvrdo potlačila. Pedro Aguirre Cerda získal pri svojej voľbe podporu komunistov (paradoxne Cerda bol odporcom komunizmu), ktorí postupne získali kontrolu nad odbormi v štáte. V januári 1939 postihlo Čile silné zemetrasenie, ktoré spôsobilo veľké škody. Keďže sa Cerda stal prezidentom ako kandidát ľavicového Ľudového frontu, mal v parlamente problémy s pravicou, ktorá mala väčšinu. Aby upevnil svoju pozíciu, no zároveň uspokojil svojich ľavicových podporovateľov, snažil sa prezident presadzovať opatrenia na zvýšenie životnej úrovne obyvateľov. Súčasne sa snažil o modernizáciu krajiny jej spriemyselňovaním. Aby sa tento cieľ podarilo naplniť, začala vláda podporovať aj vzdelávanie, hlavne v technických smeroch. Prezidentova politika pomohla Radikálnej strane v roku 1941 vyhrať parlamentné voľby, čo bolo pre prezidenta veľmi pozitívne. Väčšina v parlamente však rýchlo skončila, keďže sa vládnuci Ľudový front začal zmenšovať odchodmi niektorých strán. Citeľný bol hlavne odchod Komunistickej strany, Ľudový front sa následne úplne rozpadol. Prezidentovi sa však podarilo zabezpečiť na jednej strane zvýšenie miezd a zlepšenie situácie robotníkov, no na druhej strane vďaka dohode s obchodníkmi zabránil rastu cien a zhoršeniu ekonomickej situácie štátu. Súčasne sa v Čile postavili tisíce nových bytov pre robotníkov a chudobných. 25. novembra 1941 však prezident Cerda náhle zomrel na komplikácie spojené s tuberkulózou. Napriek krátkemu trvaniu sa však pôsobenie prezidenta Cerdu dá hodnotiť veľmi kladne. Novým dočasným prezidentom sa stal viceprezident a minister vnútra Jerónimo Méndez. Prezidentské voľby v roku 1942 vyhral kandidát Radikálnej strany Juan Antonio Ríos. Nový prezident už nebol tak negatívne vyhranený voči komunistom a krajnej ľavici, preto sa mu podarilo opätovne získať aj ich podporu. Na rozdiel od predchodcu v úrade sa novému prezidentovi nedarilo robiť sociálnu politiku bez zhoršovania ekonomicky štátu. Začala sa tak zvyšovať inflácia a ceny. Prezident Ríos pomerne rýchlo rozhodol, že Čile prerušilo diplomatické styky s krajinami Osi, čím si posilnilo svoje vzťahy so spojencami. Pri konci funkčného obdobia sa prejavila choroba aj u tohto prezidenta, ktorý trpel rakovinou. Zdravotný stav prezidenta Ríosa sa však v júni 1946 radikálne zhoršil. 27. júna zomrel, čím Čile prišlo o ďalšieho aktívneho prezidenta. Novým prezidentom sa stal viceprezident a minister vnútra Alfredo Duhalde. Keďže sa však tento rozhodol uchádzať o prezidentský úrad, vo funkcii ho vystriedal Vicente Merino. Keďže však Alfredo Duhalde nebol v primárnych voľbách v rámci Radikálnej strany úspešný, vrátil sa na post dočasného prezidenta. Z tohto postu však znova o dva mesiace odstúpil a novým dočasným prezidentom sa tak stal Juan Antonio Iribarren. Voľby v roku 1942 vyhral bez problémov kandidát Radikálnej strany Gabriel González Videla. Videla, podobne ako jeho predchodca, mal taktiež silnú podporu ľavicovej časti parlamentu. Aj sám sa radil k ľavicovým politikom. Napriek účasti vo vláde však komunisti súčasne organizovali odborárske stávky, čo malo negatívny dopad na krajinu. Voči tomuto konaniu sa sformovalo niekoľko ozbrojených organizácii. Pre destabilizujúcu politiku komunistov rozhodol prezident o ich vylúčení z vlády. Na to reagovali komunisti organizovaním ďalších stávok. V reakcii sa spojili všetky ostatné politické strany a vytvorili jednotnú vládu zameranú proti komunistom. Táto vláda následne schválila tzv. zákon na ochranu demokracie. Na základe tohto zákona bola komunistická strana zakázaná, jej poslanci boli zbavení poslaneckých mandátov. Vládne opatrenia však znamenali, že časť komunistov bola zatknutá a prevezená do špeciálnych táborov, ktoré sa dajú označiť dokonca za obdobu koncentračných. Práve v týchto táboroch začínali svoju vojenskú kariéru neskorší vodcovia vojenskej vlády, ktorá začala v roku 1973. Na radikálne vládne opatrenia reagovali odbory ďalšími stávkami a protestmi. Stávky prinútili vládu odstúpiť. Spoločnosť pod vplyvom udalostí prestala tradičným politickým stranám dôverovať, čo sa prejavilo aj v prezidentských voľbách v roku 1952. Stabilizácia a následný úpadok Súbor:Retrato de Jorge Alessandri con banda presidencial cropped.JPG|vpravo|náhľad|Jorge Alessandri sa prezidentom stal v roku 1958 a podarilo sa mu stabilizovať Čile. Spoločnosť po období stávok, protestov a zhoršujúcej sa ekonomickej a sociálnej situácie chcela stabilitu. V roku 1952 sa rozhodol na prezidenta kandidovať bývalý prezident generál Carlos Ibáñez del Campo (kandidoval ako nezávislý). Práve vojak v úrade prezidenta sa voličom pozdával do takej miery, že Ibáñez del Campo vyhral jednoznačne voľby, v druhom kole (kde volili obe komory parlamentu) dokonca získal skoro 92% hlasov. Ibáñez del Campo bol úspešný aj vďaka kampani, ktorú viedol tak, že sa prezentoval ako jediný človek, ktorý urobí poriadok v rozvrátenom štáte. Vo voľbách v roku 1952 prvýkrát kandidoval aj kandidát Socialistickej strany Salvador Allende, ktorý však skončil až na štvrtom mieste. Voliči boli tak znechutení politickými stranami, že v parlamentných voľbách v roku 1953 volili podľa želania prezidenta jemu verných kandidátov. Prezident zdedil krajinu v zlej ekonomickej situácii, ktorú však ani on nedokázal reálne riešiť. Naopak ekonomická situácia Čile sa počas jeho vlády výrazne zhoršila. Vláda tak pristúpila ku škrtom, ktoré sa týkali predovšetkým miezd štátnych zamestnancov. Ani to nepomohlo, nezamestnanosť sa začala zvyšovať, znížila sa priemyselná produkcia a inflácia stúpla z cca 20% až na skoro 80%. To vyvolalo nové masové protesty. V snahe zmierniť protesty zrušil prezident Ibáñez del Campo zákaz komunistickej strany. Ani to však prezidentovi veľmi nepomohlo. V roku 1958 sa uskutočnili nové prezidentské voľby. Prvé kolo tesne vyhral Jorge Alessandri, druhý skončil socialista Salvador Allende. V druhom už parlamentnom kole však Alessandri získal 85% hlasov a stal sa tak prezidentom Čile. Jorge Alessandri bol synom bývalého prezidenta Artura Alessandriho. Vo voľbách kandidoval ako nezávislý, no mal podporu Liberálnej strany a konzervatívnych skupín. Jorge Alessandri bol veľmi skromný človek a aj v úrade prezidenta sa choval veľmi zdržanlivo. Od začiatku však nemal prezident väčšinu v parlamente, takže jeho vláda bola veľmi komplikovaná. Postupne však na svoju stranu získal pravicové strany, čím vznikol tzv. Demokratický front, o ktorý sa prezident pri svojej vláde opieral. Vďaka tomu mohla vláda prijať viacero ekonomických opatrení, ktoré v prvom rade znížili infláciu z 80% dokonca pod 10%. Takéto radikálne zníženie však bolo vytvorené na úkor výdavkov štátu na sociálne opatrenia. Súčasne došlo k zvýšeniu cien, čo vyvolalo nové protesty. Na druhej strane vláda nechala postaviť desaťtisíce nových bytov. Prezidentovi sa podarilo taktiež presadiť reformu týkajúcu sa úpravy vlastníctva pôdy, ktorá bola priznaná roľníkom, ktorí ju reálne obhospodarovali. Cieľom bolo v Čile vytvoriť kompaktnú triedu zabezpečených roľníkov. Napriek všetkému si však prezident zachoval veľkú popularitu, dokonca na rozdiel od svojich predchodcov, nebol obvinený zo žiadneho korupčného správania. Nové voľby prezidenta sa uskutočnili v roku 1964. Tieto vyhral už v prvom kole Eduardo Frei Montalva, kandidát novej dominantnej pravicovej Kresťanskodemokratickej strany. Druhý skončil znova Salvador Allende zo Socialistickej strany. Eduardo Frei Montalva bol zvolený hlavne ako protikomunistický kandidát väčšiny pravice. Nový prezident chcel presadiť viacero výrazných sociálnych a ekonomických reforiem. Hlavným cieľom bolo oslabiť pozíciu krajnej ľavice, teda komunistov a socialistov. Napriek tomu sa kresťanskodemokratická vláda rozhodla nadviazať diplomatické styky so Sovietskym zväzom. Ďalším krokom bolo radikálne zvýšenie platov vo verejnej správe. Nasledovali opatrenia zamerané na najchudobnejšiu časť populácie, ktorej chcela vláda výrazne pomôcť. Tieto plány zaistili vláde po parlamentných voľbách v roku 1965 aj väčšinu v parlamente. Tradičné pravicové strany sa rozhodli na volebný neúspech reagovať zjednotením, čím vznikla nová Národná strana. Vláda pokračovala v sociálnych reformách. Bol prijatý napríklad zákon umožňujúci stávkovanie aj poľnohospodárom. V roku 1967 prijala vláda najvýznamnejší zákon svojho funkčného obdobia, ktorý sa týkal reformy poľnohospodárstva. Vláda tým chcela zvýšiť produkciu poľnohospodárstva a zlepšiť postavenie obyčajných roľníkov (chcela si tak upevniť predovšetkým vlastné postavenie). Mohlo tak dôjsť k vyvlastneniu ľubovoľnej pôdy, o ktorej boli vládni úradníci presvedčení, že je nesprávne obhospodarovaná. Bývalým vlastníkom bol štát ochotný vyplatiť iba symbolické odškodné a vyvlastnená pôda bola následne prideľovaná chudobným roľníkom. To vyvolalo obrovské napätie medzi vládou a vlastníkmi pôdy. Ďalším dôležitým bodom vládneho programu bol plán znárodnenia baní zameraných na ťažbu medi. Tieto boli prakticky výhradne vo vlastníctve spoločnosti z USA, ktoré však konali predovšetkým vo vlastnom obchodnom záujme, ktorý bol neraz na úkor záujmov Čile. Štát tak mal zo svojich zásob medi iba príjem v rámci výberu daní. Vláda chcela znárodnením dosiahnuť vyššiu produkciu a zvýšený podiel štátu na zisku z predaja medi. V roku 1966 vláda skutočne znárodnenie baní presadila. Toto opatrenie však nebolo radikálne a znamenalo iba čiastočné znárodnenie, ktoré bolo vykonané cez vytvorenie spoločného štátno-súkromného podniku, kde mali svoj podiel štát aj americké spoločnosti. Veľká snaha však bola nakoniec kontraproduktívna, keďže svoje plány nedokázala vláda realizovať rýchlo a tak sa prezident stal postupne skôr nepopulárnym. Aj poľnohospodárska reforma priniesla jednak napätie v spoločnosti a jednak aj zníženie poľnohospodárskej produkcie. Čiastočné znárodnenie baní na meď ostro kritizovali komunisti a socialisti, ktorí volali po úplnom zoštátnení bez odškodnenia pre americké spoločnosti. Vláde sa nakoniec nedarilo ani v ekonomickej oblasti, keďže sa inflácia namiesto znižovania zvýšila. Tieto neúspechy rozdelili aj vládnu stranu. Časť jej členov sa spojila s komunistami a socialistami, časť s pravicou. Spojenie časti kresťanských demokratov a krajnej ľavice znamenalo vytvorenie pomerne silného bloku, ktorý požadoval znárodnenie všetkých súkromných podnikov (ktoré \"nehospodárili dobre\"). Aby sa ľavicoví členovia kresťanských demokratov mohli lepšie organizovať, vystúpili zo strany a vytvorili novú s názvom Hnutie jednotnej ľudovej akcie (Movimiento de Acción Popular Unitario). V snahe získať väčšinu založili ľavicové strany spoločnú alianciu s názvom Ľudová jednota (Unidad Popular). Do tej sa okrem komunistov a socialistov pripojilo aj Hnutie jednotnej ľudovej akcie. Okrem toho vzniklo aj ozbrojené hnutie s názvom Hnutie revolučnej ľavice (Movimiento de Izquierda Revolucionaria). Toto sa zameralo na ozbrojené akcie s cieľom dosiahnuť komunistickú revolúciu. To zahŕňalo ozbrojené útoky, únosy lietadiel a podobne. V roku 1970 sa uskutočnili nové prezidentské voľby. Tu sa postupne vyprofilovali dvaja hlavní kandidáti. Na jednej strane bol socialista Salvador Allende, ktorého podporovala Ľudová jednota. Na druhej bol bývalý prezident Jorge Alessandri (nezávislý), ktorého podporovala Národná strana. Socialisti hlásali vytvorenie socialistického štátu, ktorý by nahradil vtedajší štát, ktorý bol podľa nich buržoázny. O radikálnosti Ľudovej jednoty svedčí skutočnosť, že komunisti sa postupne stali jej najumiernenejšou zložkou. Voľby vyhral tesne kandidát Ľudovej jednoty Allende (získal 36,6% hlasov), nezískal však potrebnú nadpolovičnú väčšinu a tak nasledovalo druhé (parlamentné) kolo. V parlamente vyhral jednoznačne Salvador Allende, ktorý okrem ľavice získal aj podporu kresťanských demokratov. Vláda Salvadora Allendeho Súbor:Salvador_Allende_Gossens-.jpg|vpravo|náhľad|Salvador Allende bol prvým socialistickým prezidentom Čile. V roku 1973 bol zosadený vojenským prevratom. Salvador Allende bol vyštudovaný lekár, no od mladosti sa venoval prakticky výhradne politike. Zvolenie Allendeho privítali predovšetkým robotníci a chudoba, ktorí očakávali zlepšenie svojho postavenia. Keďže už predchádzajúci kresťanskodemokratický prezident pristúpil k vyvlastneniu pôdy a čiastočnému znárodneniu niektorých oblastí priemyslu, spôsobilo zvolenie krajne ľavicového prezidenta veľkú nevôľu medzi vlastníkmi spoločností. Zahraničné spoločnosti začali prakticky hneď po zvolení predávať svoj majetok a z Čile radšej odchádzali. Prakticky celý súkromný sektor očakával vystupňovanie snáh o zoštátňovanie súkromného vlastníctva, čo vyvolalo veľké napätie. Aby Allende upokojil situáciu, opakovane vyhlasoval, že všetky kroky bude jeho nová vláda vykonávať iba v medziach platnej ústavy. Allende tiež odmietal spôsob, akým sa o prechod ku komunizmu snažili ľudia z Hnutia revolučnej ľavice, keďže Čile chcel zmeniť na ľavicový štát nenásilnou cestou. Objavovali sa však aj názory, ktoré spochybňovali Allendeho umiernenosť a obviňovali ho, že iba vyčkáva na správny čas, aby Čile zmenil na komunistický štát aj násilnou formou. Faktom je, Allende skutočne vyjadroval svoje názory podľa toho, s kým sa práve rozprával, takže o jeho umiernenosti je možné vyjadriť určitú pochybnosť, keďže jeho primárnou snahou bolo získať po niekoľkých neúspešných pokusoch post prezidenta. Nová ľavicová vláda sa zamerala na rast ekonomiky a zníženie nezamestnanosti. Allende pristúpil k okamžitému zvýšeniu mzdy o 40% a súčasne zmrazil ceny. Následne vláda rozhodla, že zamestnancom, ktorí zarábali najmenej, budú mzdy zvýšené dokonca o 100%. Taktiež došlo k zvýšeniu sociálnych dávok a rozšíreniu sociálneho systému štátu. Tieto opatrenia boli spočiatku pomerne úspešné, keďže ľudia mali viac prostriedkov, čo znamenalo aj vyššiu mieru utrácania, čo zvyšovalo národnú produkciu. Keďže sa zvýšila produkcia, skutočne sa znížila nezamestnanosť. Zvýšeniu dopytu však nestíhali domáci poľnohospodári a priemysel. Tým pádom bolo Čile nútené dovážať potraviny a iné suroviny. Keďže však bolo potrebné dovážať veľa tovaru, Čile bolo nútené za import platiť svojimi devízovými rezervami, ktoré sa začali rýchlo míňať. Súčasné si vláda nemohla dovoliť zvýšenie cien potravín. To znižovanie devízových rezerv iba urýchlilo. Vláda následne pristúpila k tlačeniu nových peňazí. Napriek všetkému vykazovalo Čile vysoký ekonomický rast, zvýšila sa produkcia a znížila nezamestnanosť. Čoskoro sa však prejavili vládne opatrenia negatívne, keď sa začala zvyšovať inflácia. To spôsobilo, že ľudia sa snažili zbavovať domácej meny a vymieňať ju za zahraničné. Napriek tomu bola Ľudová jednota v parlamentných voľbách v roku 1971 úspešnejšia ako pred tým, celkovo však voľby skončili remízou medzi ľavicou a pravicou. Ľudová jednota vyhrala síce tesne, no to Allendemu stačilo na to, aby vyhlásil, že dôjde k znárodneniu textilného priemyslu. Vláda však verejne vyhlásila, že musí dôjsť k zoštátneniu aj ťažkého a strojárskeho priemyslu, všetkých baní a bánk. Do toho vstúpila znova ľavicová teroristická skupina Hnutie revolučnej ľavice, ktorá začala s ozbrojenými útokmi v snahe urýchliť zavedenie komunistického štátu. Niektorí členovia Ľudovej jednoty dokonca verejne podporovali násilné akcie ľavicových teroristických skupín, ktoré tiež vyzývali k novým útokom. Vláda vytvárala po celej krajine tzv. osady bezdomovcov, kde mala polícia zákaz vstupu. Opozícia preto obviňovala vládu, že tieto osady sú v skutočnosti výcvikovými centrami ľavicových teroristov. Veľkú kritiku vzbudil Allendeho krok, ktorým udelil ľavicovým teroristom amnestiu, keď vyhlásil, že sa jedná iba o mladých idealistov. Allende k tomuto kroku pristúpil napriek tomu, že ľavicoví teroristi neprepadávali iba banky, ale páchali aj atentáty (politické vraždy) na politických súperov. V roku 1971 vláda presadila reformu ústavy, ktorá stanovovala, že všetko nerastné bohatstvo Čile musí byť výlučne vo vlastníctve štátu. Aby vláda maximálne znížila odškodnenie, ktoré malo byť majiteľom baní po ich znárodnení vyplatené, vyhlásila, že odškodnenie bude znížené o tzv. \"neprimerané zisky\" z minulosti. Znárodnenie baní a priemyslu však znamenalo, že po odchode zahraničných majiteľov (predovšetkým z USA), odišiel aj dôležitý personál. Keďže vláda nebola schopná týchto ľudí nahradiť, začali znárodnené sektory upadať a znižovať produkciu. Napriek tomu nechala vláda znárodniť stovky podnikov z rôznych hospodárskych sektorov, pričom výsledok bol rovnaký, ako v prípade baní, nedostatok odborníkov a teda znižovanie produkcie. Banky však vláda znárodnila iným spôsobom, keď skúpila ich akcie. Banky pod ľavicovým vedením začali poskytovať pôžičky prakticky komukoľvek. Do veľkých problémov sa tak začal dostávať aj tento sektor. Následne prijala vláda opatrenie, ktoré stanovovalo, že ak je v krajine nedostatok nejakého tovaru alebo suroviny, môže znárodniť podniky, ktoré tieto tovary alebo suroviny produkovali. To znamenalo začiatok novej vlny znárodňovania bez odškodnenia pôvodných majiteľov. Vláda pokračovala v tejto politike napriek tomu, že už predchádzajúce znárodnenie znamenalo zníženie produkcie a vážne problémy znárodnených odvetví. Pristúpila tiež ku konfiškácii pôdy. Graf ukazuje reálnu mzdu v Čile od roku 1967 do roku 1977. Oranžové čiary ukazujú začiatok a koniec vlády Salvadora Allendeho. Znárodňovanie ďalších podnikov a pôdy už znamenalo vážne problémy, na ktoré obyvateľstvo reagovalo demonštráciami a stávkami. Z nich najznámejšia sa stala demonštrácia žien, ktoré búchali do hrncov a protestovali proti drahým potravinám, ktoré sa dali zohnať v podstate iba na čiernom trhu. Na neozbrojené ženy začali ľavicoví teroristi hádzať kamene. Následne polícia na všetkých zúčastnených použila slzný plyn. Keďže ľavicová čilská vláda začala vo veľkom spolupracovať s Kubou, rozhodli sa Spojené štáty uvaliť na Čile sankcie, čo krajine spôsobilo ďalšie ekonomické problémy. Nedostatok potravín a zlá ekonomická situácia rozdelili Čile na dve skupiny. Na jednej strane bola opozícia (ktorú ľavičiari nazývali fašistickou, lebo nesúhlasila s ľavicovými reformami) a na druhej strane vláda (ktorú pravičiari obviňovali z prípravy komunistickej revolúcie a zruinovania krajiny). Na činnosť ľavicových teroristov reagovala pravicová časť spoločnosti vytvorením vlastných obdobných organizácii. Časť z nich mala skutočne fašistické tendencie (napríklad skupina Vlasť a sloboda). Na zlú situáciu reagoval už aj parlament, ktorý odvolával ministrov Allendeho kabinetu. Ten však na to reagoval iba presúvaním odvolaných ministrov na iné ministerstvá, čím úplne ignoroval vôľu parlamentu. Parlament v roku 1972 dokonca presadil ústavnú reformu, ktorá zabraňovala ďalšiemu znárodňovaniu. Aj toto rozhodnutie však Allende ignoroval. Allendeho vláda musela dokonca pristúpiť pre nedostatok potravín k zavedeniu prídelového systému, čo bolo v Čile ešte pred niekoľkými rokmi úplne nemysliteľné, keďže krajina bola sebestačná. Medzi tým sa stále posilňovala ľavicová teroristická skupina Hnutie revolučnej ľavice, ktorá postupne získala niekoľko desiatok tisíc členov. Títo boli vo veľkom cvičení na Kube a začali sa snažiť o skutočnú ozbrojenú komunistickú revolúciu. Oddiely Hnutia revolučnej ľavice boli také početné, že začali obsadzovať továrne, kde nahradili nie len vlastníkov či vedenie, ale i odbory. Iné skupiny protiprávne zaberali aj malé polia, ktoré tak fakticky odoberali aj malým roľníkom. Jediným z mála návrhov ľavicovej vlády, ktorému sa podarilo v parlamente zabrániť, bolo zavedenie ľudových súdov, ktoré by nahradili klasické. Keďže aj samotní členovia vlády si začali uvedomovať, že vládne opatrenia iba zhoršujú situáciu v štáte, začali sa objavovať rôzne návrhy na riešenie. Allende v snahe udržať si moc, pristúpil na rokovania s časťou opozície. Tieto boli neúspešné a v apríli 1972 prebehla veľká demonštrácia proti vláde, ktorej sa zúčastnilo 300 000 ľudí. O niekoľko mesiacov neskôr začali v Čile obrovské celonárodné stávky, do ktorých sa zapojili mnohé odvetvia priemyslu, poľnohospodárstva a služieb. Protesty boli také veľké, že ľavicová vláda poslala do ulíc ozbrojené ľavicové skupiny, aby situáciu vyriešili. Nepokoje trvali nepretržite skoro celý mesiac. Vďaka tlaku ulice sa opozícii podarilo v parlamente presadiť zákaz polovojenských organizácii (väčšina z nich boli ľavicové teroristické skupiny, ktoré boli podporované niektorými členmi vlády). Allende sa preto rozhodol, že vymenuje novú vládu, kde dal priestor aj členom armády. Ani to však veľmi nepomohlo, keďže ľavicové teroristické skupiny získali veľkú moc. Začali preto žiadať vyšší podiel na moci, dokonca požadovali vylúčenie komunistov z vlády, lebo tí boli podľa nich málo pokrokoví. Allende bol v bezvýchodnej situácii a preto sa rozhodol robiť všetko preto, aby získal čas. V marci 1973 sa uskutočnili parlamentné voľby, ktoré vyhrala bez problémov opozícia. Tá sa pred tým spojila do aliancie Konfederácia za demokraciu a získala spolu viac ako 57% hlasov. Ani táto podpora však nestačila, aby mohli poslanci prezidenta prehlasovať. Na voľby reagoval Allende vytvorením ďalšej novej vlády, kde už neboli vojaci. Tých nahradili radikálni ľavičiari. Vláda tak pokračovala v znárodňovaní a to aj napriek tomu, že dovtedajšie znárodňovanie priviedlo krajinu na pokraj bankrotu. V máji 1973 vydal dokonca najvyšší súd vyhlásenie, kde kritizoval Allendeho a jeho vládu za systematické porušovanie ústavy. Na konci júna 1973 sa vzbúrila časť armády v hlavnom meste. Vojaci zaútočili dokonca na prezidentský palác, ktorý ostreľovali tankami. Vláda s pomocou zvyšku armády však rýchlo vzbúrencov porazila. Allende na to reagoval výzvou, aby robotníci obsadili podniky, kde pracovali. Keďže však už veľká časť robotníkov prezidenta nepodporovala, výzva smerovala reálne k príslušníkom ľavicových teroristických organizácii, ktorí už pred tým protiprávne obsadili mnoho podnikov. Allende tiež požadoval vyhlásenie výnimočného stavu, čo parlament v obave z občianskej vojny odmietol. Vláda miesto toho, aby riešila kritickú situáciu krajiny, prijala nový školský model, ktorý určoval povinné vzdelávanie marxizmu a leninizmu na školách. Znova sa rozšírili stávky a demonštrácie. Proti vláde protestovali aj robotníci z tovární a baní, ktoré boli znárodnené, lebo ich podmienky sa po znárodnení ešte zhoršili. Na to vláda reagovala veľmi neobvykle, keď vyhlásila, že stávka je zločin. V roku 1973 bola už inflácia prakticky nekontrolovateľná. Devízové zásoby krajiny boli úplne vyčerpané (a to už dávno pred koncom vlády Allendeho), priemyselná a poľnohospodárska produkcia Čile výrazne klesla a ťažba bola na minime. Allendeho vláda, ktorá sa v zahraničí prezentovala ako príkladná socialistická vláda však úmyselne a systematicky porušovala ústavu Čile (čo potvrdil aj najvyšší súd krajiny). Vznikol tiež obrovský čierny trh, ktorý spôsobil zvýšenie cien aj tak nedostatkových potravín. Dá sa konštatovať, že Čile bolo skutočne na pokraji vzniku občianskej vojny. Allendeho v prezidentských voľbách v roku 1970 podporila iba tretina voličov, čo jeho legitimitu na vykonávanie tak veľkých zmien limitovalo. Životné náklady sa počas Allendeho vlády zvýšili o 700%, napriek obrovskej inflácii vláda ďalej tlačila nové bankovky. Aby Allende upokojil situáciu v armáde, vymenoval za veliteľa pozemných síl generála Augusta Pinocheta, ktorý nahradil nepopulárnych ľavicových veliteľov akým bol okrem iných Carlos Prats. Ten pôsobil od začiatku aj v Allendeho vládach. Funkčné obdobie prezidenta Allendeho však malo končiť až v roku 1976."}
{"id": "543771", "title": "Juan Carlos Onganía", "context": "Životopis Narodil sa v meste Marcos Paz v provincii Buenos Aires, v roku 1934 úspešne absolvoval Národnú vojenskú akadémiu. Následne bol prevelený ku kavalérii. V roku 1959 dosiahol hodnosť brigádneho generála, čím sa zaradil medzi najvyšších predstaviteľov ozbrojených síl. Armáda sa v nasledujúcich rokoch rozdelila na dve frakcie. Na jednej strane stálo krídlo Azules, teda Modrých a na druhej Colorados, teda Červených. Azules podporovali civilnú vládu zameranú proti komunizmu a Colorados požadovali vojenskú diktatúru. Onganía sa stal jedným z vodcov modrej frakcie, tá postupne začala pripúšťať návrat Peronizmu, no nie Juana Peróna do politického života krajiny. Peronizmus totiž táto časť armády pokladala za umiernenú sílu podporujúcu nacionalizmus a kresťanstvo, ktorá je potrebná na odobratie hlasov extrémnej ľavici. Modrí v septembri 1962 presadili vymenovanie Onganíu za veliteľa ozbrojených síl, čo však bol výsledok kompromisu, keď sa obe frakcie museli vzdať časti svojich požiadaviek. Od roku 1963, teda od nástupu prezidenta Artura Umberta Illiu, sa ekonomická situácia Argentíny postupne zhoršovala. V roku 1965 sa vláda rozhodla usporiadať nové parlamentné voľby, aby umožnila Perónistom účasť, pretože Illia časom nebol spokojný s tým, že vyhral v neslobodných voľbách. Voľby však vyhrali Perónisti, čo spôsobilo v armáde veľkú nespokojnosť. K armáde sa v nespokojnosti pridali statkári a priemyselníci, ktorí neboli spokojní s deficitom štátneho rozpočtu, vládnou kontrolou cien, uprednostňovaním štátnych spoločností a zmrazením vysokých daní. Proti vláde sa postavili aj najväčšie noviny v krajine, ktoré začali proti prezidentovi systematickú antikampaň. K nespokojným sa pridali aj Spojené štáty, ktoré začali podporovať časť armády presadzujúcu vojenský prevrat. Zvrhnutie prezidenta začala po čase podporovať väčšina armády a aj veľká časť politického spektra. Vláda následne pristúpila k úsporným opatreniam, ktoré vyvolali veľké demonštrácie a nespokojnosť. 28. júna 1966 sa rozhodla armáda riešiť situáciu novým pučom. Prevrat prebehol prakticky bez násilia, keďže občania boli k prezidentovi a vláde už úplne ľahostajní. Prezident Illia bol vyzvaný na rezignáciu, čo odmietol, keď vyhlásil, že on je najvyšším veliteľom ozbrojených síl. Vojsko následne obkľúčilo prezidentský palác a prítomný veliteľ prezidentovi odkázal, že už nie je schopný garantovať bezpečnosť ľudí v okruhu prezidenta. Za tejto situácie tak Illia odstúpil. Vlády sa na zvyšok dňa ujala vojenská chunta zložená z generála Pascuala Pistariniho za pozemné vojsko, generála Adolfa Álvareza za letectvo a admirála Benigna Varelu za námorníctvo. Títo následne rozhodli, že novým prezidentom sa stane generál Juan Carlos Onganía, ktorého na druhý deň vymenovali do funkcie. Prevrat nazvali ozbrojené sily Argentínskou revolúciou. Vojsko pod vedením Onganíu sa rozhodlo prekvapivo pre zavedenie čisto vojenskej vlády. Došlo k zákazu politických strán, z univerzít boli vylúčení nepohodlní pedagógovia a študenti a niektorí vodcovia odborov boli zatknutí. Hlavne zásah proti univerzitám bol veľmi tvrdý, stovky študentov a pedagógov bolo zatknutých počas jedinej noci, ktorá sa nazýva noc dlhých palíc podľa palíc, ktoré vojaci proti študentom pri zásahu používali. Armáda ohlásila začiatok tzv. Argentínskej revolúcie (Revolución Argentina), čo mal byť už názov pre nový vládny program. Ciele tejto revolúcie však boli stanovené iba veľmi všeobecne, takže jej koniec sa nedal vôbec odhadnúť. Vláda pristúpila k devalvácii meny v snahe zlepšiť ekonomickú situáciu štátu a podporiť export. Veľmi rýchlo sa podarilo výrazne znížiť infláciu a naštartovať hospodársky rast. V Argentíne sa začalo so stavbou prvej jadrovej elektrárne. Ale veľké množstvo bankrotov súkromných firiem rýchlo počiatočné úspechy zastavilo. Výrazne vzrástlo aj daňové zaťaženie a veľa strategických podnikov prešlo do rúk zahraničných vlastníkov. Ako reakcia na tento postup armády vzniklo postupne niekoľko masových protestov, ktoré prerástli do pouličných bojov. V meste Córdoba začalo povstanie cordobazo (koniec mája 1969). Toto povstanie trvalo niekoľko dní až kým ho armáda veľmi tvrdo nepotlačila. V meste Corrientes protestovali študenti v rámci protestu correntinazo, aj toto povstanie bolo tvrdo potlačené. Napriek tomu následne prebehli ďalšie demonštrácie po celej Argentíne, pričom práve tieto sú považované za začiatok konca vlády Onganíu. Začali sa tiež objavovať ľavicové gerilové (teroristické) skupiny ako Montoneros či Ľudová revolučná armáda (Ejército Revolucionario del Pueblo, v skratke ERP). Napriek tomu chcel Onganía vládnuť ďalej, veliteľom ozbrojených síl dokonca povedal, že ani podnik sa nemôže reštrukturalizovať za 10 či 20 rokov. Zvrat situácie začal 29. mája 1970, kedy bol unesený bývalý prezident generál Pedro Eugenio Aramburu ľavicovou gerilovou organizáciou Montoneros. Únoscovia okrem iného požadovali navrátenie tela bývalej prvej dámy Evy Perónovej, ale potom, čo vláda ich požiadavky nesplnila, únoscovia Aramburua zastrelili. Objavili sa však aj podozrenia, že bývalého prezidenta nechal zavraždiť sám Onganía, lebo sa obával, že by armáda mohla Aramburua presadiť na jeho miesto. Vražda bývalého prezidenta veľmi oslabila postavenie Onganíu, na čo už reagovali ozbrojené sily a 8. júna 1970 ďalším vojenským prevratom prezidenta zosadili. Na čelo krajiny sa dostal admirál Pedro Gnavi, veliteľ prevratu, ktorý prechodne vládol do 18. júna, kedy bol za prezidenta vymenovaný generál Roberto Marcelo Levingston. Napriek nesúhlasu s týmto postupom odišiel radšej Onganía do dôchodku. Zomrel v júni 1995 v Buenos Aires na infarkt myokardu."}
{"id": "164199", "title": "Dejiny Argentíny", "context": "Vojenská vláda a reorganizácia štátu  Začiatky vojenskej vlády a represie Súbor:Tte.Gral.Videla.jpg|náhľad|vpravo|Generál Jorge Rafael Videla viedol vojenský prevrat a následne bol faktickým prezidentom Argentíny počas väčšiny vlády vojenskej chunty. Na čelo štátu sa dostal veliteľ pozemného vojska generál Jorge Rafael Videla, ktorý sa stal 29. marca 1976 faktickým prezidentom Argentíny. Krajine však vládol vojenský triumvirát, ktorý okrem Videlu tvorili admirál Emilio Eduardo Massera za námorníctvo a generál Orlando Ramón Agosti za letectvo. Krajina bola v tak zlom stave, že nástup vojenskej chunty vnímala väčšina obyvateľov pozitívne. Hlavnou úlohou vojska bolo zastaviť ľavicových teroristov, čo sa armáde za pomerne krátky čas z väčšej časti podarilo. Bolo to však vďaka nebývalej brutalite vojakov, ktorí zabíjali všetkých bez ohľadu na vek, či skutočné členstvo v nejakej teroristickej skupine. Vojna proti teroristom sa však rýchlo zmenila na prenasledovanie kohokoľvek, kto nesúhlasil s režimom, alebo mal ľavicové názory. Tejto ére sa hovorí Špinavá vojna (Guerra Sucia) a je do súčasnosti veľkou traumou pre celú Argentínu. Počas tejto doby zmizli tisíce ľudí, ktorí boli zavraždení v špeciálnych táboroch či väzeniach, časť z nich dokonca vojaci vyhadzovali z lietadiel nad oceánom. Stovkám obetí (ktoré zavraždili) boli odobraté malé deti, ktoré si do tzv. prevýchovy zobrali prívrženci vojenského režimu. Montoneros boli nakoniec skutočne porazení, poslednú významnejšiu akciu vykonali v roku 1978, no ich predstavitelia boli buď zabití, alebo utiekli do zahraničia. Na začiatku svojej vlády v roku 1976 predstavil generál Videla plán, ktorý nazval Národný reorganizačný proces (Proceso de Reorganización Nacional). Počas tohto procesu došlo k zrušeniu všetkých perónistických inštitúcii, opozícia bola úplne potlačená, stávky a protesty zakázané. Vojaci začali riešiť tiež ekonomickú situáciu štátu, do čela ministerstva financií bol armádou dosadený jeden z najbohatších Argentínčanov José Alfredo Martínez de Hoz. Ten nechal rýchlo znížiť mzdy, pričom toto zníženie bolo najväčšie v dejinách krajiny. Taktiež zmrazil mzdy štátnym zamestnancom a zvýšil dane. Tieto opatrenia pomohli ekonomike, keď export začal znova stúpať. Ale tvrdé ekonomické opatrenia boli možné iba vďaka silnej vojenskej represii. Argentína sa v tomto období dostala znova do sporu so susedným Čile o oblasť Ohňovej zeme. Vojaci sa rozhodli využiť hrozbu vojny na upevnenie svojej moci a chceli vyvolať masovú vlasteneckú podporu prípadnej vojne a teda aj svojej vláde. V armáde sa však objavilo viacero krídel, ktoré sa usilovali o presadenie vlastnej predstavy o budúcnosti štátu. Prevahu nakoniec získal generál Videla a generál Roberto Eduardo Viola, nový veliteľ pozemného vojska. Títo verili, že po stabilizácií by mohlo dôjsť k určitej liberalizácii, pretože nechceli, aby krajine vládla úzka skupina oligarchov. Spor s Čile nakoniec vyriešila mediácia pápeža Jána Pavla II., ktorému sa podarilo presvedčiť oba štáty k dohode, čím sa predišlo vojne. Po tom, čo si Videla s Violom upevnili v armáde moc, zmiernili v rámci svojej filozofie represie. Generáli sa snažili po zmiernení represii získať priazeň obyvateľstva. Inflácia sa tak prestala znižovať a krajina sa začala masívne zadlžovať. V roku 1980 už v krajine nastal pokoj, aj keď potláčanie práv zo strany vojenskej chunty naďalej trvalo. Následne však skrachovala banka Banco de Intercambio Regional, čo spustilo reťazovú reakciu, keď začali krachovať aj ďalšie banky. Na začiatku roka 1981 tak celý bankový systém úplne skolaboval. Falklandská vojna a koniec vojenskej vlády Prezidenta Videlu tak v úrade 29. marca 1981 nahradil jeho spojenec generál Roberto Eduardo Viola. Ani on však nedokázal zastaviť ekonomický prepad krajiny a preto pristúpil k rokovaniam s politickými stranami. Za to si vyslúžil veľkú kritiku naprieč ozbrojenými silami. V novembri nastala masívna devalvácia meny a pokles HDP Argentíny. To stálo Violu pozíciu a na 10 dní ho nahradil viceadmirál Carlos Lacoste. 22. decembra 1981 sa faktickým prezidentom Argentíny stal generál Leopoldo Galtieri, ktorý bol zástancom tvrdej línie. Galtieri začal rýchlo hľadať podporu doma i v zahraničí. No keďže sa mu veľmi nedarilo, vyhrotil opätovne spor s Čile o Ohňovú zem, ktorý už pred tým pomohol vyriešiť samotný pápež. Keď sa mu však nepodarilo rozpútať vojnu s Čile a ani nezvýšil svoju domácu podporu, rozhodol sa pre iný konflikt, ktorý by mu pomohol. Súbor:Argentine_prisoners_of_war_-_Port_Stanley.JPG|náhľad|vpravo|Neúspešná vojna o Falklandy bola začiatkom konca vojenskej vlády. Na obrázku sú argentínski vojnoví zajatci na Falklandoch (16. jún 1982). Galtieri začal presadzovať propagandu, ktorá hlásala nároky Argentíny na Falklandské ostrovy, ktoré v Argentíne nazývali Malvínske ostrovy (Islas Malvinas). Aby sa vojenská vláda vyhla neúspechu v snahe získať domácu podporu, naplánovala rýchlo inváziu na ostrovy už na konci roka 1981. Na začiatku roka 1982 začali po celej Argentíne veľké protesty proti zlej ekonomickej situácii krajiny a katastrofálnemu stavu ľudských práv. To prinútilo vojenskú vládu urýchliť plány na útok, ktorý začal 2. apríla 1982. Útok bol úspešný, keďže Spojené kráľovstvo malo na ostrovoch iba malú vojenskú posádku v počte iba niekoľkých desiatok príslušníkov námornej pechoty. Argentínski vojaci však mali rozkaz nezabiť žiadneho britského vojaka. Po úspešnom obsadení ostrovov začali Argentínčania posilňovať svoje jednotky v očakávaní britskej odpovede. Obyvateľstvo Argentíny počiatočný úspech privítalo s nadšením, ku ktorému sa pripojili dokonca aj odporcovia vojenskej chunty. Argentíne sa dokonca na svoju stranu podarilo získať aj ostatné krajiny Latinskej Ameriky okrem Čile, ktoré snahu Argentíny hodnotili ako boj proti imperializmu a pozostatkom kolonializmu. Galtieri sa domnieval, že kvôli bezvýznamným ostrovom nepôjde Veľká Británia do otvorenej vojny a súčasne sa spoliehal na podporu Spojených štátov, ktoré by mohli podľa jeho predstáv Britániu od vojny odradiť. Argentínsky prezident sa však mýlil, keď sa britská premiérka Margaret Thatcherová rozhodla, že Falklandy vráti späť pod britskú kontrolu. Porážka zo strany Argentíny totiž mala negatívny vplyv na jej ďalšie politické postavenie a tak vytvorila vlastnú propagandu, ktorá vojnu s Argentínou označovala ako boj demokracie s diktatúrou. Už za krátko začali Briti bombardovať pozície Argentíny na ostrovoch. Boje začali už na konci apríla, pričom Briti začali postupne získavať stratené územia späť. Argentína však nezískala podporu USA, prezident Ronald Reagan otvorene podporil Britániu a odsúdil kroky Argentíny, voči ktorej vyhlásil sankcie. Už za krátko získala Británia nad ostrovmi úplnú kontrolu, keď sa zostávajúce argentínske jednotky vzdali. Prehra vo vojne o Falklandy znamenala začiatok konca nie len vlády generála Galtieriho, ale i celej vojenskej chunty. Obyvateľstvo, ale aj samotná armáda, boli presvedčení, že prehra znamená stratu prestíže v rámci Latinskej Ameriky. Matky z Májového námestia v typických bielych šatkách sa stali symbolom odporu voči vojenskej chunte. Len štyri dni po konci vojny, teda 18. júna 1982, bol Galtieri na poste prezidenta dočasne nahradený generálom Alfredom Oscarom Saint Jeanom. Na jeho miesto nastúpil 1. júla 1982 generál Reynaldo Bignone, ktorý bol považovaný za člena umierneného krídla armády. Začala sa riešiť otázka, čo s následkami Špinavej vojny a Falklandskej vojny. Časť generálov žiadala zaistenie beztrestnosti pre ľudí, ktorí mali tieto udalosti na svedomí. Zároveň sa znova aktivizovali hnutia žiadajúce dodržiavanie ľudských práv, z nich najznámejšie sú tzv. Matky z májového námestia (Madres de Plaza de Mayo), ktoré od čias chunty až do súčasnosti bez slov protestujú pravidelne na Májovom námestí v Buenos Aires za to, aby sa dozvedeli, čo sa stalo s ich príbuznými, ktorí zmizli počas vojenskej vlády. Známym sa stal tiež aktivista Adolfo Pérez Esquivel, ktorý v roku 1980 získal Nobelovu cenu za mier. Na zvýšenú aktivitu aktivistov reagoval režim opätovným pokračovaním represii. Armáda však začala pripúšťať, že počas jej vlády dochádzalo k excesom, no odmietala obvinenia zo systematického prenasledovania a mučenia oponentov. Ani to však nezabránilo odhaľovaniu ďalších dôkazov o zločinoch vojenskej chunty, vrátane masových hrobov so stovkami obetí. Bignone začal vyjednávať, no jednania neboli jednoduché, keďže armáda žiadala beztrestnosť za zločiny spáchané počas jej vládnutia, zároveň generáli žiadali svoju prítomnosť v novej vláde. Na konci roka 1982 začali masové protesty, nasledovala generálna stávka. Bignone tak oznámil, že voľby sa budú konať na jeseň 1983. Už čoskoro niektorí armádni predstavitelia dokonca prestali tajiť, čo sa počas vojenskej vlády dialo, no svoje konanie ospravedlňovali hrozbou komunizmu a prakticky nikto neprejavil ľútosť. V septembri 1983 prijala vojenská vláda zákon o amnestii, no všetky politické strany okamžite vyhlásili, že tento zákon okamžite zrušia. Po smrti vodcu opozície Ricarda Balbína v roku 1981 sa do čela Radikálnej občianskej únie postupne dostal právnik Raúl Alfonsín. Proti Alfonsínovi a radikálom kandidovala premenovaná perónova strana, ktorá sa nazývala Justicialistická strana. Za ňu bol vybraný Ítalo Luder ako prezidentský kandidát. Alfonsín sa stal počas kampane tak populárny, že iba v Buenos Aires prišlo na jeho míting pol milióna ľudí. Voľby v októbri 1983 nakoniec vyhral Raúl Alfonsín a jeho Radikálna občianska únia, ktorá získala aj väčšinu v parlamente."}
{"id": "532301", "title": "Prvý triumvirát (Argentína)", "context": "Pôvod Neschopnosť veľkej chunty účinne vládnuť celému územiu Spojených provincii La Platy, no predovšetkým vojenské neúspechy, ktoré jej armáda zaznamenávala v niektorých okrajových oblastiach, postavili proti vláde aj verejnú mienku v Buenos Aires. Veľká chunta mala príliš veľký počet členov, ktorí sa často nemohli na niektorých otázkach dohodnúť. Opozícia tak vinila veľkú chuntu, že nepracuje a jej členovia iba strácajú čas v diskusiách, čo odďaľuje prijatie dôležitých rozhodnutí. Potom, čo 20. júna 1811 porazili rojalisti armádu Spojených provincii v bitke pri Huaqui, sa nespokojnosti ešte vystupňovala. Prezident veľkej chunty Cornelio Saavedra sa rozhodol osobne prevziať velenie severnej armády a túto reorganizovať. Opozícia na čele s Marianom Morenom využila neprítomnosť prezidenta v Buenos Aires a nanútila členom veľkej chunty prijatie nových členov z Buenos Aires. Následne došlo k rozhodnutiu, aby bola veľká chunta nahradená iným typom vlády, ktorý by bol efektívnejší. 22. septembra 1811 tak vznikol tzv. prvý triumvirát, kde moc získali zástupcovia Buenos Aires. Vytvorenie triumvirátu však neznamenalo automatický zánik veľkej chunty. Táto ešte krátky čas fungovala taktiež a mala určité legislatívne právomoci."}
{"id": "542425", "title": "Dejiny Peru", "context": "Počiatky novej republiky  Vnútorné konflikty a čiastočná konsolidácia Súbor:Gamarra.jpg|thumb|Maršal Agustín Gamarra bol najvýznamnejším prezidentom prvej republiky, ako jediný v tomto období vydržal celé funkčné obdobie a dokázal stabilizovať Peru. Po skončení vojny za nezávislosť sa Peru nachádzalo v zložitej situácii. Aby krajina dokázala fungovať, musela vyvážať aj produkty, ktoré sama nevyhnutne potrebovala. Postupne si absolútne najvyšší podiel na vývoze získalo striebro, ktoré sa vyvážalo predovšetkým do Veľkej Británie, ktorá zároveň získala najväčší vplyv na peruánsky zahraničný obchod. Peru tak muselo získavať naďalej príjem od indiánov, ktorí boli stále nútení platiť špeciálnu daň, ďalší príjem pochádzal z pôžičiek z Británie. Nepriaznivá ekonomická situácia sa odrážala aj na kriminalite, ktorá bola stále veľmi vysoká. Hlavne mimo miest existovali organizované bandy lupičov, ktoré komplikovali obchod a zásobovanie miest. Za tohto stavu sa Bolívar rozhodol vzdať svojho postu diktátora, no parlament odmietol prijať jeho rezignáciu a zvolil ho naopak za doživotného diktátora. Bolívar tak pripravil novú ústavu, ktorá bola schválená parlamentom v máji 1826. Už na jeseň 1826 však Simón Bolívar odišiel z Peru, aby pokračoval vo svojej funkcií prezidenta Veľkej Kolumbie. Vládu prenechal generálovi Andrésovi de Santa Cruzovi. Formálne však Bolívar napriek svojej neprítomnosti zostával diktátorom Peru. O niekoľko mesiacov odišli aj posledné časti kolumbijského vojska, čo využila opozícia. V parlamente si vynútila zrušenie Bolívarovej ústavy a následne dokonca parlament zvolil nového prezidenta, ktorým sa v auguste 1827 stal maršal José de la Mar. V júni 1828 následne parlament prijal úplne novú ústavu s liberálnymi prvkami. Proti novému prezidentovi však od začiatku stála veľmi silná opozícia, ktorú viedli ambiciózni generáli z obdobia vojny za nezávislosť, ktorí mali taktiež záujem o úrad prezidenta. Ďalším problémom bolo povstanie časti indiánov, ktorí pred tým bojovali na strane rojalistov. K úplnému potlačeniu povstania došlo až v polovici roka 1828. Nepokojná situácia však bola aj v Bolívii (Hornom Peru), kde sa búrila armáda pozostávajúca ešte z kolumbijských vojakov. Do Bolívie tak odišla armáda z Cusca, ktorú viedol generál Agustín Gamarra. Tejto sa podarilo situáciu zvládnuť a prinútiť posledných kolumbijských vojakov odísť domov. Udalosti z Bolívie naznačovali blízky konflikt s Veľkou Kolumbiou. Peru aj Veľká Kolumbia si nárokovali prístav Santiago de Guayaquil a niektoré územia v Amazónii. Problém predstavovali aj nároky Veľkej Kolumbie na preplatenie vojenských nákladov pri bojoch za nezávislosť Peru. Keďže nedošlo k dohode, vyhlásila Veľká Kolumbia v júli 1828 vojnu Peru. Na počiatku boli viac úspešní Peruánci, no v rozhodujúcej bitke pri Portete de Tarqui vo februári 1829 vyhrala Veľká Kolumbia, ktorú viedol generál Antonio José de Sucre. Peruánci boli nútení uzavrieť prímerie a dohodu, na základe ktorej mali opustiť sporné územia a zaplatiť vojenské výdavky Veľkej Kolumbie počas vojny za nezávislosť Peru. Peruánsky prezident De la Mar však túto dohodu neuznal, čo malo za následok vojenský prevrat, po ktorom bol zosadený a deportovaný. Vojna tak bola ukončená podpísaním dohody v septembri 1829. Približne o rok neskôr sa ale Veľká Kolumbia po dlhých vnútorných rozporoch rozpadla, čím vznikli tri štáty, Kolumbia, Venezuela a Ekvádor. V decembri 1830 zomrel aj samotný Simón Bolívar na tuberkulózu, ktorý niekoľko mesiacov pred tým rezignoval zo všetkých svojich funkcii. Bezvládie v Peru využil generál Antonio Gutiérrez de la Fuente, ktorý v júni 1829 zosadil viceprezidenta a sám prevzal vládu nad krajinou. Následne parlament zvolil v decembri 1829 nového prezidenta, ktorým sa stal maršal Agustín Gamarra, ktorý pred tým viedol zosadenie bývalého prezidenta. Gamarrova vláda bola autoritatívna, no súčasne stabilizovala republiku vo viacerých oblastiach. Napriek stabilite sa prezident musel vysporiadať s mnohými vzburami. Gamarra tak vládol riadne celé štyri roky a sám v roku 1833 navrhol konanie nových volieb prezidenta. Parlament zvolil za nového prezidenta generála Luisa Josého de Orbegosa napriek tomu, že Gamarra navrhoval iného kandidáta. To viedlo k niekoľkomesačnej občianskej vojne, v ktorej sa proti zvolenému prezidentovi postavili generáli verní Gamarrovi. Zvolený prezident však bol úspešný a vzbúrenci museli ujsť do zahraničia, vrátane bývalého prezidenta Gamarru. O niekoľko mesiacov vypuklo ďalšie povstanie, ktoré viedol generál Felipe Santiago Salaverry, ktorému sa podarilo obsadiť Callao a následne dokonca aj Limu. Prezident Orbegosa bol nútený požiadať o pomoc susednú Bolíviu, ktorá okamžite vyslala armádu. Na čele Bolívie stál známy generál Andrés de Santa Cruz, ktorý mal ambície na zjednotenie Bolívie s Peru. Sám pred tým presadil vytvorenie Bolívie. V auguste 1835 porazil najprv Santa Cruz vojsko bývalého prezidenta Peru Gamarru a následne vo februári 1836 aj vojsko samotného Salaverryho, ktorý bol o niekoľko dní neskôr popravený. Tým porazil Santa Cruz všetkých hlavných protivníkov a nič mu už nebránilo uskutočniť jeho ambíciu na spojenie Bolívie s Peru. Peruánsko-bolívijská konfederácia, obnovenie republiky a vojny s Čile a Bolíviou Súbor:RamonCastilla.jpg|thumb|Generál Ramón Castilla bol prezidentom Peru niekoľkokrát, najprv v roku 1844 a potom s menšími prestávkami od roku 1845 do 1863. Po víťazstve Santa Cruza sa v meste Sicuani zišli zástupcovia južných departmentov Peru, ktorí odsúhlasili vytvorenie tzv. Republiky južné Peru, následne sa v meste Huaura stretli zástupcovia severných departmentov Peru a odsúhlasili vytvorenie tzv. Republiky severné Peru. Potom zasadol parlament Bolívie, ktorý odsúhlasil spojenie s dvoma peruánskymi republikami a 28. októbra 1836 tak vznikla Peruánsko-bolívijská konfederácia. V máji 1837 zasadol spoločný parlament, ktorý vymenoval Andrésa de Santa Cruza za protektora konfederácie na 10 rokov. Santa Cruz presadil množstvo reforiem a prijatie novej ústavy. Nový štát však mal podporu iba v časti regiónov, väčšina dôležitých miest v Peru, ale dokonca aj v Bolívii ho odmietala. Ani okolité štáty neprivítali vznik konfederácie. Najväčší odpor vzbudzovala v Čile, keďže oba štáty mali mocenské ambície v regióne. Čile navyše požadovalo splatenie dlhu zo strany Peru a zmenu v colnej politike voči svojim produktom. Santa Cruz v snahe oslabiť Čile podporil bývalého prezidenta Čile v jeho snahe násilne získať moc, čo sa však nepodarilo. V decembri 1836 tak vyhlásilo Čile vojnu konfederácii. Prvý čilský útok sa poradilo zastaviť, ale v júni 1838 Čile zaútočilo znova, pričom tejto výpravy sa zúčastnilo množstvo peruánskych exulantov, vrátane bývalého prezidenta Gamarru. Už v júli oznámila Republika severné Peru svoje vystúpenie z konfederácie. Čiľania dokonca obsadili na krátko Limu, kde za dočasného prezidenta vyhlásili Gamarru. Rozhodujúca bitka sa odohrala 20. januára 1839 pri meste Yungay, kde Čile jasne porazilo vojsko konfederácie. Po tejto porážke bol Santa Cruz nútený ujsť, následne došlo v jeho domovskej Bolívii k prevratu, po ktorom nasledovalo vystúpenie Bolívie z konfederácie a rezignácia Santa Cruza. Po skončení vojny s Čile a rozpade Peruánsko-bolívijskej konfederácie zasadol opäť peruánsky parlament, ktorý 10. júla 1840 zvolil za prezidenta znova Agustína Gamarru. Ten nechal schváliť novú ústavu, ktorá opäť povoľovala otroctvo a poskytovala prezidentovi veľkú moc. Veľkou ambíciou Gamarru bolo obnovenie konfederácie s Bolíviou. Rozhodol sa preto vyhlásiť v októbri 1841 Bolívii vojnu, následne pomerne rýchlo obsadilo peruánske vojsko La Paz. 18. novembra 1841 sa pri meste Ingavi odohrala rozhodujúca bitka vojny, kde bolívijská armáda prekvapivo porazila Peruáncov, v bitke dokonca zahynul aj prezident Gamarra. Mierová zmluva bola podpísaná až júni 1842 v meste Puno. Po smrti prezidenta a ukončení vojny nasledovalo ďalšie obdobie nestability, kedy sa vystriedalo niekoľko generálov na čele štátu. Najdlhšie vládol 5 mesiacov Juan Francisco de Vidal, ktorý sa nechal 20. októbra 1842 vymenovať za prezidenta. Aj ten však bol zosadený. V apríli 1843 sa za diktátora vyhlásil generál Manuel Ignacio de Vivanco. Vládol viac ako rok, až kým ho v polovici roka 1844 nezosadil neskorší prezident generál Ramón Castilla. Castilla bol po rodičoch Argentínčan a indián, bojoval na strane Čile a Josého de San Martína a proti Santa Cruzovi vo vojne medzi Čile a konfederáciou Peru a Bolívie. Jeho vlády sú považované za jedno z najstabilnejších a najlepších období tejto éry histórie Peru. Práve on nechal definitívne zrušiť otroctvo aj špeciálnu daň pre indiánov. V roku 1848 bola spustená železnica z prístavu Callao do Limy, prvá v Južnej Amerike. Prvé funkčné obdobie skončilo prezidentovi Castillovi v apríli 1851. Na jeho miesto zvolil parlament generála Josého Rufina Echeniqueho. Výmenou za voľnú plavbu po rieke Amazonka prenechal Brazílii časť peruánskeho územia. Jeho vláda však bola poznačená korupciou, čo využila opozícia na čele s bývalým prezidentom Castillom. 5. januára 1855 bol prezident José Rufino Echenique zosadený a na jeho miesto sa sám dosadil Castilla, ktorý vládol fakticky až do októbra 1862. Postupne modernizoval krajinu, armádu, námorníctvo a potvrdil dohodu s Brazíliou o voľnej plavbe na rieke Amazonka, taktiež za územné ústupky v prospech Brazílie. V roku 1860 vyhlásil vojnu Ekvádoru, pretože ten chcel postúpiť územia, na ktoré si nárokovalo aj Peru, iným štátom výmenou za odpustenie dlhov. Peru malo silnejšie vojsko a tak bez problémov zvíťazilo a presadilo svoju vôľu. V rovnakom roku nechal prijať novú ústavu. Vojna so Španielskom, stabilizácia, druhá vojna s Čile Súbor:Manuel Pardo y Lavalle 2.jpg|thumb|Manuel Pardo bol prvým civilným prezidentom Peru. Súbor:Map_of_the_War_of_the_Pacific.en2.svg|vpravo|náhľad|Mapa ukazuje posun hraníc Čile po druhej tichomorskej vojne na úkor Peru a Bolívie. Napriek tomu, že od vojny za nezávislosť už ubehlo niekoľko desaťročí, Španielsko stále neuznalo nezávislosť Peru. V roku 1862 dokonca vyslalo k brehom Peru svoju flotilu. Úlohou španielskeho loďstva bolo brániť záujmy Španielska a jeho občanov v oblasti, no v skutočnosti iba čakala na zámienku k útoku. Tou sa stala smrť španielskeho občana v auguste 1863 pri nepokojoch. Španielska flotila následne obsadila súostrovie Chincha, kde boli veľké zásoby guána a požadovala aj ďalšie finančné kompenzácie. V tej dobe bol prezidentom Peru Juan Antonio Pezet, ktorý nahradil Castilla. Ten sa však snažil Španielom vyhovieť a ponúkol im dohodu, ktorá spočívala v zaplatení požadovanej finančnej kompenzácie Španielsku výmenou za navrátenie súostrovia Chincha. Proti tejto dohode sa však postavila celá peruánska spoločnosť, následne armáda zvrhla prezidenta a dočasne ho nahradila generálom Pedrom Diezom Cansecom. Za nového prezidenta bol vybraný dôstojník Mariano Ignacio Prado, ktorý sa funkcie ujal 28. novembra 1865. Peru získalo pre konflikt so Španielskom podporu ďalších juhoamerických štátov a následne vyhlásilo Španielsku vojnu. Na stranu Peru sa postavili Čile, Ekvádor a Bolívia. Hlavne pomoc od námorníctva Čile bola veľmi dôležitá. Spoločná čilsko-peruánska flotila dokázala Španielov niekoľkokrát poraziť a viedla proti nim úspešné akcie. Spojená flotila sa však stále nemohla rovnať španielskej a tak zvolila taktiku vyhýbania sa priamemu stretu v snahe, aby Španielom došli zásoby. To sa skutočne aj darilo a Španieli začali mať nedostatok zásob a ich situácia bola kritická. 31. marca 1866 tak začali ostreľovať čilský prístav Valparaíso, ktorý vážne poškodili. O to isté sa Španieli pokúsili aj v peruánskom prístave Callao. Callao však malo na rozdiel od nechráneného Valparaísa vlastnú obranu a obrancom sa podarilo vážne poškodiť viaceré španielske lode. Španieli tak bolí nútení odísť preč. Mier však bol uzatvorený až v roku 1879, kedy Španielsko konečne uznalo nezávislosť Peru. S ukončením bojov so španielskou flotilou začalo nové povstanie indiánov, ktoré viedol majiteľ veľkých haciend Juan Bustamante Dueñas. Do bojov sa muselo zapojiť aj bolívijské vojsko, no na začiatku roka 1868 sa povstanie podarilo potlačiť a Bustamante Dueñasa popraviť. Výsledkom indiánskej revolty bolo požadovanie návratu k predchádzajúcej ústave, opozícia následne v januári 1868 presadila zosadenie prezidenta. Toho najprv zastupovalo niekoľko generálov, až kým sa 2. augusta 1868 neujal funkcie zvolený prezident José Balta. Jeho vládu hneď na začiatku poznačilo veľké zemetrasenie a následní epidémie. Negatívom bolo tiež zníženie ceny guána, ktoré bolo v tej dobe hlavným vývozným artiklom Peru, až neskôr sa k nemu pridal liadok (liadky sú soli kyseliny dusičnej, ktoré sa dobre rozpúšťajú vo vode a sú významné priemyselné hnojivá), ktorý sa ťažil hlavne v regióne Tarapacá. Do ťažby liadku investovali predovšetkým podnikatelia z Čile a Európy. Darilo sa aj pestovaniu poľnohospodárskych produktov a krajina tak začala postupne prosperovať. Získané financie sa prezident rozhodol investovať do budovania železničnej siete, ktorá bola do tej dobe iba veľmi malá. S rastom bohatstva krajiny sa postupne vytvorila aj bohatá vrstva obyvateľov, ktorej cieľom bolo dosadiť prezidenta, ktorý by konečne nebol z armády. Táto snaha sa však nepozdávala časti armády a tak v júli 1872 vypuklo povstanie, pri ktorom vojaci uniesli prezidenta Baltu a 26. júla ho zavraždili. To vyvolalo veľké ľudové nepokoje, pri ktorých dav vodcov vojenského povstania zabil. Až do volieb sa na krátko ešte vlády ujal viceprezident Mariano Herencia Zevallos, ktorý sa stal na určitý čas posledným prezidentom z armády. Prvý civilným prezidentom sa 2. augusta 1872 stal Manuel Pardo z Civilistickej strany. Musel sa však vyrovnať s prudkým znížením cien guána, čo malo negatívny vplyv na štátny rozpočet. Straty sa preto prezident snažil vykompenzovať vytvorením štátneho monopolu na vývoz liadku, čím chcel zvýšiť jeho cenu. Ani to však nepomohlo a v roku 1875 už nedokázalo Peru splácať svoje zahraničné dlhy. Muselo preto zastaviť stavby železníc. Situácia v Peru sa nepozdávala ani susednému Čile, ktoré malo svoje záujmy s liadkom, do ktorého jeho podnikatelia investovali aj na peruánskom území veľké množstvo peňazí. Peru sa ekonomickému tlaku zo strany Čile snažilo brániť uzatvorením tajnej dohody s Bolíviou o spoločnej obrane, ktorá smerovala proti Čile. V ďalších voľbách bol za prezidenta zvolený Mariano Ignacio Prado. Pochádzal z rovnakej strany ako jeho predchodca a úradu sa ujal 2. augusta 1876. Situáciu v krajine však negatívne ovplyvnili ekonomické problémy v Európe, po ktorých sa ekonomika Peru dostala do kritickej situácie. Prezident navyše čelil niekoľkým pokusom o prevrat, čo iba zhoršilo situáciu. Dôvodom budúceho sporu medzi Peru a Bolíviou na jednej strane a Čile na strane druhej bol liadok. Oprávnenie na ťažbu tejto suroviny získala na území Peru aj Bolívie spoločnosť z Čile, v ktorej však mali účasť aj podnikatelia z Veľkej Británie. Táto spoločnosť bola oslobodená od vývozného cla tak v Peru, ako aj Bolívii. V roku 1875 však nastala v Európe ekonomická kríza, ktorá výrazne znížila vývoz liadku a tým aj spôsobila problémy v rozpočtoch všetkých troch štátov. Bolívia na krízu reagovala čiastočným uvalením cla na vývoz liadku, voči čomu protestovalo Čile, ktoré poukazovalo na predchádzajúce dohody zaručujúce nulové clo. Spoločnosť ťažiaca liadok stanovené clo nerešpektovala, načo bolívijská vláda reagovala uväznením jej riaditeľa a praktickým znárodnením majetku tejto spoločnosti. Ako odpoveď Čile 14. februára 1879 obsadilo prístav Antofagasta. Bolívia tak vyhlásila Čile vojnu a v zmysle tajnej dohody požiadala Peru o vojenskú podporu. Peru sa ešte pokúšalo s Čile vyjednávať, no neúspešné, následne Čile vyhlásilo obom štátom vojnu. Tým sa začala tzv. vojna o Pacifik, tiež nazývaná druhá tichomorská vojna, či vojna o liadok. Čilská armáda mala moderné zbrane a veľmi dobre vycvičených vojakov, spojenecké vojsko malo síce presilu, ale zastarané zbrane a slabo vycvičených vojakov. Vojsko spojencov navyše tvorili predovšetkým indiáni, ktorí nemali záujem bojovať vo vojne za Peru či Bolíviu. V čase začatia konfliktu však už malo Čile k dispozícii dve moderné pancierované lode. Peruáncom sa síce na začiatku podarilo potopiť jednu čilskú loď, no tá už bola zastaralá, naopak Čiľania potopili jednu z dvoch najmodernejších peruánskych vojnových lodí. O nejaký čas Čiľania dokonca dokázali zajať druhú z dvoch kedysi najmodernejších peruánskych lodí Huáscar, ktorú následne pripojili k svojej flotile. Čile tak mohlo zahájiť pozemnú inváziu do provincie Tarapacá. Hneď na začiatku zaznamenali Čiľania niekoľko víťazstiev a postupovali ďalej. Avšak v bitke pri osade Tarapacá narazili na silnejší odpor, než čakali. Peruánske vojsko ich prekvapilo a túto bitku vyhralo. Čile však napriek tomu pokračovalo ďalej a následné bitky už znova vyhralo. Postupne tak provinciu Tarapacá predsa Čile obsadilo. Obsadenie tejto provincie spôsobilo v Peru aj Bolívii vážne problémy. Tieto neúspechy pripravili o miesto prezidenta Bolívie Hilarióna Dazu, ktorý bol zvrhnutý. Na nepriaznivú situáciu reagoval prezident Peru Prado tým, že pod zámienkou hľadania nových spojencov ušiel v decembri 1879 do zahraničia, z kadiaľ sa už nevrátil. Novým dočasným prezidentom Peru sa stal na necelý týdeň Luis La Puerta. Už 23. decembra bol nahradený Nicolásom de Piérolom. Čiľania mali v tej dobe už veľkú prevahu, aj početnú, aj kvalitatívnu. Rozhodujúca bitka sa odohrala v polovici roka 1880 pri meste Tacna, kde utrpela bolívijská armáda také veľké straty, že do vojny už vôbec nezasiahla a následne stiahla všetky svoje bojové oddiely na východ (na územie súčasnej Bolívie). Peru však nedokázalo čilskej armáde vôbec vzdorovať a Čile tak postupovalo stále viac na sever. Čilskí vojaci vstúpili do Limy 17. januára 1881. Prezident Piérola pred čilskou armádou ušiel do hôr. Čilské vojsko zostalo v Lime až do októbra 1883, medzi tým ešte prebehlo niekoľko bitiek, no vo vojne definitívne zvíťazilo Čile Prezident bol po čase prinútený armádou odstúpiť a na jeho miesto bol dosadený v marci Francisco García Calderón. Tento sa však nachádzal v okupovanej Lime a tak ho po čase Čiľania odviezli do Čile. 28. septembra 1881 tak bol nahradený Lizardom Monterom Floresom. Čiľania sa rozhodli na konci augusta 1882 presadiť nového prezidenta, ktorým sa stal Miguel Iglesias. Práve Iglesias podpísal 20. októbra 1883 za Peru s Čile mierovú zmluvu. Podľa tejto zmluvy Čile získalo bolívijskú provinciu Litoral (súčasná provincia Antofagasta), čim Bolívia stratila prístup k moru. Peru muselo odovzdať provincie Tarapacá, Tacna (túto provinciu v 20. storočí Čile vrátilo Peru) a Arica."}
{"id": "542763", "title": "Dejiny Bolívie", "context": "Vojenské vlády  Vojenský socializmus Súbor:Germán Busch - 4.jpg|vpravo|náhľad|Generál Germán Busch bol prezidentom Bolívie dvakrát. Je hlavným predstaviteľom tzv. vojenského socializmu. Ďalšia vojenská porážka a s tým spojená ďalšia strata územia mala za následok veľké spoločenské a politické zmeny v krajine. Vtedajšie hlavné politické strany získali povesť nekompetentných spolkov a ich miesto aj s podporou časti spoločnosti mala zaujať armáda, kde prevládali sympatizanti talianskeho fašizmu. Druhá časť spoločnosti, hlavne chudoba, robotníci a indiáni dávali prednosť krajnej ľavici a jej myšlienkam, čím sa Bolívia zaradila k hlavným baštám krajnej ľavice v Južnej Amerike. Za hlavného vinníka prehry okrem domácej oligarchie, ktorá ovládala hlavné politické strany bol väčšinou spoločnosti označený zahraničný kapitál. Tradičné strany boli vystriedané novými na celom politickom spektre, pričom iba Republikánska strana si dokázala aspoň čiastočne udržať svoje postavenie, no iba za cenu transformácie na Republikánsku socialistickú stranu, čo malo predstavovať príklon k socializmu. Aby členovia tradičných strán nestratili úplne možnosť ovplyvňovať dianie v krajine, zjednotili sa do spoločného politického hnutia nazvaného Zhoda (Concordancia). Zložitá politická situácia vyvrcholila v máji 1936, keď armáda zosadila prezidenta Josého Luisa Tejadu Sorzana. Na čele vojenského prevratu stál veliteľ armády generál Germán Busch, ktorý začal tvoriť novú vládu, ktorú mali tvoriť členovia Spojenej socialistickej strany a Republikánskej socialistickej strany. Tento pokus však trval iba veľmi krátko a vojsko pristúpilo k vojenskej vláde. Na jej čelo bol 20. mája 1936 dosadený dôstojník David Toro, čím začala éra tzv. vojenského socializmu inšpirovaného situáciou v Taliansku. Cieľom novej vojenskej vlády bola politika v prospech robotníkov, chudoby a vojenských veteránov, čo malo predstavovať okrem iného aj zavedenie tzv. pracovnej povinnosti, či kontrola cien potravín. Na druhej strane vláda tvrdo bojovala proti ľavici, ktorú považovala za extrémnu, teda proti komunistom a anarchistom. Aby vláda získala viac peňazí, rozhodla sa v marci 1937 znárodniť ropný priemysel v Bolívii, čím však tiež chcela potrestať americkú spoločnosť Standard Oil, ktorá bola všeobecne obviňovaná z podielu na porážke Bolívie v poslednej vojne. Opatrenia vlády z pozadia stále sledoval veliteľ armády Germán Busch a v júli 1937 sa rozhodol prevziať moc osobne a poslal prezidenta do exilu. Generál Busch mal aj napriek prehre vo vojne veľkú prestíž, no nebolo jasné, či bude pokračovať v socialistických opatreniach, alebo nie. Ako prvé však presadil prijatie novej ústavy, ktorá mala umožniť štátu plne riadiť hospodárstvo, ekonomiku a sociálne veci. Následne prezident nechal rozpustiť parlament a vládol ako diktátor. Busch síce prejavoval isté sympatie k nacizmu, no odmietal antisemitizmus a rasizmus. Na druhej strane presadil v máji 1939 prijatie prvého zákonníku práce, ktorý výrazne pomohol pracujúcim v krajine. Aby pomohol s obnovou krajiny, prikázal tzv. povinný odvod devíz do národnej banky. To znamenalo, že banské spoločnosti museli zahraničné devízy, ktoré získali exportom cínu, odovzdať do národnej banky, kde sa tieto zamenili za domácu menu v pevne stanovenom kurze, čo malo dobrý dopad na štátny rozpočet. To ale vyvolalo veľký odpor banskej oligarchie, ktorá bola stále veľmi silná. Prezident však pohrozil každému, kto by toto nariadenie obchádzal trestom smrti. Moritz Hochschild, jeden z troch hlavných cínových oligarchov sa však napriek tomu pokúsil nariadenie obísť a iba s veľkým šťastím sa vyhol zastreleniu potom, čo ho prezident nechal zatknúť. Prezident ale trpel psychickými problémami a pod veľkým tlakom spojeným s vymáhaním devízového nariadenia sa 23. augusta 1939 sám zastrelil vo veku 35 rokov. Smrť prezidenta znamenala, že v armáde získali prevahu skôr pravicové sily a za prezidenta tak bol dosadený generál Carlos Quintanilla, ktorý vyznával skôr liberálne hodnoty. Ten však vládol iba do volieb konaných v roku 1940. Voľby vyhral ďalší generál Enrique Peñaranda, ktorý sa taktiež radil k pravicovému krídlu armády. V parlamente však mala prevahu ľavica, čo vytváralo komplikovanú politickú situáciu. Práve s nástupom prezidenta Peñarandu do úradu sa k moci fakticky vrátili cínoví oligarchovia, ku ktorým mal nový prezident blízko a v súlade s ich záujmami aj vykonával svoju politiku. Na konci roka 1942 však prezident nechal krvavo potlačiť stávku baníkov v meste Catavi. To vyvolalo veľké nepokoje a časť armády s podporou ľavice sa rozhodla prezidenta zvrhnúť. Prevrat sa uskutočnil 20. decembra 1943 a vlády sa ujal mladý dôstojník Gualberto Villarroel. Ľavica, ktorá ovládala parlament následne o rok neskôr presadila prijatie novej ústavy podľa jej predstáv. Cínoví oligarchovia sa však snažili vyvolať voči vláde prevrat, kvôli čomu skoro opäť zastrelili oligarchu Moritza Hochschilda, ktorý bol hlavným iniciátorom príprav prevratu. Napriek tomu organizoval Hochschild v roku 1944 ďalší podobný pokus, ktorý už bol skoro úspešný, no vzbúrených vojakov porazili a následne tajne popravili vládnou vyslaní vojaci z La Pazu. V novembri 1944 nechal prezident zrušiť zákaz, ktorý bránil všetkým indiánom vstup na hlavné námestie v La Paze a súčasne prijal aj ďalšie opatrenia, ktoré zlepšili postavenie indiánov (ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva). Tajná poprava vzbúrencov, ktorá sa odohrala ešte pred tým, sa stala dôvodom, pre ktorý získala snaha o zvrhnutie vlády veľkú podporu. V polovici roka 1946 sa uskutočnila generálna stávka, ktorú sa prezident snažil ukončiť odvolaním ľavicových ministrov a ich nahradením vojakmi. To ale situáciu neupokojilo a tak sa prezident Villarroel rozhodol 21. júla podať demisiu, no situácia sa aj tak vyhrotila a protestujúci vtrhli do prezidentského paláca, prezidenta a jeho spolupracovníkov zavraždili a zavesili na pouličné lampy. Návrat civilnej vlády a Bolívijská národná revolúcia Súbor:Victor_Paz_Estenssoro_1958.jpg|vpravo|náhľad|Víctor Paz Estenssoro bol hlavným predstaviteľom tzv. Bolívijskej národnej revolúcie. Po vražde prezidenta a faktickom prevrate sa na čelo štátu postavil civil Néstor Guillén, ktorý bol na čele dočasnej vlády iba do augusta. 15. augusta sa dočasným prezidentom stal ďalší civilista Tomás Monje. V marci 1947 sa po prezidentských voľbách stal novým prezidentom lekár Enrique Hertzog, ktorého podporovala Strana republikánskej socialistickej únie. Vláda však musela čeliť nedostatku peňazí, čo bol následok stále sa znižujúcej ťažby nerastov, hlavne cínu. Vláda pristúpila k tlačeniu nových peňazí, čo automaticky zvýšilo infláciu a teda reálne mzdy začali klesať. V prvej polovici roka 1947 sa navyše vzbúrila väčšina indiánov v najľudnatejších častiach krajiny. Vláda vyslala na potlačenie nepokojov armádu aj políciu, no ani tie nedokázali udržať dlhodobejší poriadok. Kvôli znižujúcej sa reálnej mzde začali stávkovať baníci, pričom v roku 1949 sa ich stávka stala dokonca generálnou. Stávkujúci pri tejto príležitosti uväznili dvoch pracovníkov zo zahraničia, ktorých chceli vymeniť za svojich uväznených predákov. Ale potom, čo vláda na výmenu nepristúpila, stávkujúci uväznených cudzincov zavraždili. Na to reagovala armáda masakrom stávkujúcich baníkov, čo v auguste vyvolalo veľké nepokoje. Vzbúrencom sa podarilo obsadiť viaceré najvýznamnejšie bolívijské mestá a vytvoriť tzv. revolučnú vládu. Po troch týždňoch vzburu potlačilo vojsko. Prezident Hertzog sa radšej rozhodol 22. októbra 1949 odstúpiť, aby situáciu upokojil. Na čelo krajiny sa tak automaticky dostal viceprezident Mamerto Urriolagoitía. Za jeho vlády ponúklo Čile Bolívii časť svojho územia, čím by Bolívia získala znova prístup k moru výmenou za vodu z bolívijských jazier, čo však prezident odmietol. Namiesto toho sa sústredil na potláčanie nepokojov a opozície. V polovici roka 1951 sa uskutočnili nové prezidentské voľby, ktoré vyhral ľavičiar Víctor Paz Estenssoro. Výhru ľavice však úradujúci prezident nechcel dopustiť, podal v predstihu 16. mája 1951 demisiu a vládu odovzdal armáde, ktorá vytvorila vojenskú chuntu. Na jej čele bol generál Hugo Ballivián, ktorý nechal okamžite anulovať výsledky volieb a vyhlásil výnimočný stav. Vojenská vláda ale musela čeliť silnej opozícii ľavice, ale aj časti armády. Vojenskú vládu nakoniec ukončila samotná armáda, ktorá už 9. apríla 1952 začala povstanie. Boje trvali do 11. apríla, kedy podal prezident Ballivián demisiu. Víťazstvo ľavice umožnilo návrat viacerých významných ľavicových politikov z exilu. Vlády sa však na necelý týždeň ujal Hernán Siles Zuazo, jeden z vodcov povstania, vládu bol ale rozhodnutý odovzdať víťazovi posledných volieb Pazovi Estenssorovi. 16. apríla sa vlády ujal ľavicový líder Víctor Paz Estenssoro, ktorý sa krátko pred tým vrátil z exilu. Moci sa tým ujala ľavicová strana Revolučné nacionalistické hnutie, alebo tiež MNR. Nová vláda začala okamžite s represiami, prepustila stovky dôstojníkov, úlohu polície a časti armády prevzali robotnícke milície tvorené baníkmi a došlo k vytvoreniu koncentračných táborov pre oponentov vlády a strany. V týchto táboroch skončili stovky ľudí. Na druhej strane v polovici roka 1952 udelila vláda volebné právo pre všetkých mužov a ženy starších ako 21 rokov, čo bola veľká zmena. Do tej doby totiž mohlo voliť iba niekoľko stotisíc belochov, ktorí boli gramotní. 70% obyvateľstva Bolívie (hlavne indiánov) v tej dobe bolo negramotných. Indiáni mali stále zakázaný vstup do centier miest. V októbri došlo k znárodneniu najvýznamnejších cínových baní, čo postupne viedlo skoro k ich úplnému kolapsu. K faktickému znárodneniu došlo aj v oblasti poľnohospodárstva, kedy najprv indiáni obsadili statky, čo neskôr legitimizovala vláda opatrením. Nasledujúcich desať rokov vláda postupne prerozdelila veľké územie poľnohospodárskej pôdy. Vďaka tomu sa podarilo upokojiť indiánov, ktorí tak nadlho nepristúpili k väčším vzburám a protestom. Tým však došlo k zníženiu poľnohospodárskej produkcie a krajina musela dovážať stále viac potravín. Do toho sa pridala vysoká inflácia a až úver z USA v podstate zachránil Bolíviu pred bankrotom. Vláda tak na druhej strane znova umožnila zahraničným spoločnostiam podieľať sa na ťažbe ropy v Bolívii, odškodnila majiteľov znárodnených podnikov a postavila sa proti komunizmu. Vláda následne rozhodla rozvinúť aj východnú časť krajiny a začala podporovať hlavne poľnohospodárstvo a migráciu na východ. V roku 1956 sa uskutočnili nové voľby, ktoré vyhral Hernán Siles Zuazo, taktiež kandidát strany MNR, no pravicovejšie založený. Tento sa rozhodol skončiť s lavicovými opatreniami, pretože chcel znížiť infláciu. Vláda následne prijala ozdravný plán navrhnutý Medzinárodným menovým fondom, čo znamenalo skončenie podporných vládnych opatrení pre chudobu a robotníkov. To viedlo k neskoršiemu rozpadu vládnej strany. Proti vláde však paradoxne vystúpila najviac krajne pravicová strana Bolívijská socialistická falanga, ktorá sa niekoľkokrát pokúsila o štátny prevrat. Napriek tomu dovládla vláda až do volieb v roku 1960. Tieto vyhral znova bývalý prezident Víctor Paz Estenssoro. Už krátko po voľbách sa z vládnej strany oddelilo pravicové krídlo, ktoré založilo Autentickú revolučnú stranu. Napriek tomu sa vláde podarilo už v nasledujúcom roku presadiť novú ľavicovú ústavu, ktorá legitimizovala predchádzajúce ľavicové reformy ešte z čias prvej vlády prezidenta Paza Estenssora. No aj tak musela vláda pristúpiť k znižovaniu počtu zamestnancov v hlavných cínových baniach, čo vyvolalo nové stávky a nepokoje. V roku 1964 sa uskutočnili ďalšie voľby, ktoré znova vyhral Víctor Paz Estenssoro. Aby upevnil svoju moc, za viceprezidenta si vybral generála Reného Barrientosa, čím chcel získať podporu celej armády. Práve generál Barrientos využil stávky a nepokoje a 4. novembra 1964 zvrhol prezidenta a sám sa dosadil na čelo Bolívie. Návrat armády k moci Vládu prevzala vojenská chunta a na jej čelo sa postavili viceprezident generál René Barrientos a veliteľ pozemného vojska generál Alfredo Ovando Candía. V roku 1966 nechala armáda zorganizovať voľby, v ktorých vyhral práve generál Barrientos a stal sa tak formálne riadnym prezidentom. Už v roku 1967 presadila vláda novú ústavu. S jej pomocou chcela zmeniť reformy prijaté predchádzajúcimi civilnými vládami, aj keď verejne vyhlasovala, že ich zachová a bude pokračovať v pôvodnej politike. Vďaka novej ústave došlo k zrušeniu robotníckych milícii, ktoré boli oporou ľavice a prezidentom bolo umožnené znova kandidovať. Onedlho však vláda začala prenasledovať ľavicových politikov, niektorí museli odísť do exilu, čo spustilo stávky a nepokoje, ktoré však vojsko potlačilo. Následne boli stávky zakázané. Stávky napriek tomu pokračovali, čo vyvolalo krvavý zásah armády. Vláda ale získala podporu roľníkov, teda indiánov, za sľub získania pôdy. Indiáni sa dokonca mohli stať poslancami, čím si vláda získala podporu väčšiny z nich. V tej dobe už v krajine pôsobil Che Guevara, ktorý sa tu snažil vytvoriť gerilovú skupinu. Nenašiel však podporu medzi miestnymi indiánmi, ale ani ľavicovými politickými stranami. Do svojej skupiny dokázal získať iba nespokojných baníkov. Už 8. októbra 1967 bola činnosť jeho gerilovej skupiny bolívijskou armádou úplne eliminovaná. Bolo to aj vďaka prítomnosti poradcov z USA, ktorí trénovali bolívijské armádne špeciálne jednotky. Hneď na druhý deň po porážke, teda 9. októbra bol zranený a zajatý Che Guevara zavraždený bolívijskými vojakmi. V Bolívii tak tento revolucionár vydržal pôsobiť necelý rok. Prezident Barrientos však 27. apríla 1969 zahynul pri leteckom nešťastí. Na čelo krajiny sa dostal viceprezident Luis Adolfo Siles Salinas. Už v septembri čelil prezident vojenskému prevratu, ktorý ho zosadil. Puč viedol generál Alfredo Ovando Candía, ktorý vládol už pred tým spoločne s generálom Barrientosom. Ovando Candía však bol na rozdiel od Barrientosa skôr ľavicovo založený a podľa toho aj vyzeralo zloženie jeho vlády. Medzi prvými opatreniami jeho vlády bolo znárodnenie ropnej spoločnosti, ktorú ovládali podnikatelia z USA, čo malo za následok zastavenie úverov. Bezpečnostná situácia v krajine sa ale zhoršila, vznikali miestne vzbury ľavicových ozbrojencov, ktoré následne armáda krvavo potláčala, ani v mestách nebolo bezpečne. Prezident sa ale nakoniec rozhodol 6. októbra 1970 sám rezignovať, čím reagoval na smrť syna, ktorý zahynul pri leteckej nehode. O získanie moci bojovali viacerí generáli, až získal dominantné postavenie ľavicový generál Juan José Torres, ktorý pokračoval v politike svojho predchodcu a znárodňoval významné odvetvia hospodárstva. Ľavica získavala stále väčší vplyv, organizovala viaceré násilné akcie, pri ktorých boli zaberané statky, podniky, či napádaní pracovníci zo Západných štátov. Po necelom roku v auguste 1971 zvrhol vojenskú vládu vojenský prevrat, ktorý viedli pravicoví dôstojníci na čele s Hugom Banzerom, ktorý bol radikálny antikomunista, čo spustilo ďalšie násilie. V roku 1974 sa vláda rozhodla zakázať všetky ľavicové strany bez rozdielu, súčasne došlo k rozpusteniu odborov a uzavretiu univerzít. V krajine začali znova fungovať koncentračné tábory pre odporcov režimu. Vláda Huga Banzera sa aktívne zapojila do tzv. Operácie Condor, ktorú vo viacerých juhoamerických štátoch organizovala americká CIA. Jej cieľom bolo prenasledovanie a vraždy ľavicových politikov. Banzerovi sa vďaka zahraničnej politike ekonomicky darilo, na druhej strane nechal výrazne znížiť daňové zaťaženie pre zahraničných investorov. Peniaze však vláda nedokázala dobre investovať, čo začalo zhoršovať ekonomickú situáciu krajiny, keďže krajina nedokázala splácať stále sa zvyšujúce zahraničné pôžičky. Ďalším problémom bola stále sa zvyšujúca produkcia koky, z ktorej sa hneď vyrábal kokaín. Práve výroba a export drog sa už čoskoro stali hlavným problémom Bolívie doma i v zahraničí, pričom na tomto obchode profitovali aj viacerí členovia vlády a armády. V polovici 70. rokov 20. storočia po zvýšení cien základných produktov sa už začali búriť aj roľníci, ktorí viac ako 20 rokov vo väčšej miere neprotestovali. Aby si prezident upevnil svoju moc, došlo k zavraždeniu aj niekoľkých jeho blízkych spolupracovníkov, o ktorých sa prezident domnieval, že by ho mohli nahradiť. V roku 1977 sa k moci v USA dostal prezident Jimmy Carter, čo znamenalo stratu podpory zo strany Spojených štátov. To povzbudilo domácu opozíciu a tak vyhlásil prezident Banzer voľby. Tie sa konali v júni 1978 a vyhral ich favorit úradujúceho prezidenta generál Juan Pereda Asbún. Keď sa však objavili dôkazy, že došlo k manipulácii volieb, prevzal generál Pereda Asbún moc prevratom. Nový prezident dokázal vládnuť iba niekoľko mesiacov a v novembri už bol zvrhnutý ďalším vojenským prevratom, ktorý viedol generál David Padilla. Ten nechal zorganizovať voľby v polovici roka 1979, kedy však nikto nezískal nadpolovičnú väčšinu. Parlament tak vymenoval dočasného prezidenta, ktorým sa stal predseda senátu Walter Guevara Arze. Toho po troch mesiacoch zvrhol ďalší prevrat, ktorý viedol Alberto Natusch Busch, synovec bývalého prezidenta Germána Buscha. Celé dva týždne svojej vlády čelil Natusch Busch masívnym demonštráciám a stávkam a tak ho nechal parlament vymeniť. Za novú prezidentku 16. novembra 1979 parlament zvolil Lidiu Gueilerovú Tejadovú, ktorá sa stala prvou ženou na čele Bolívie. V júni 1980 sa odohrali voľby, v ktorých nikto nezískal nadpolovičnú väčšinu. To využil generál Luis García Meza, ktorý o necelý mesiac neskôr zosadil prezidentku novým prevratom a vyhlásil sa za prezidenta. Prezident García Meza sa stal známym vďaka tomu, že sa osobne spolu s niektorými členmi svojej vlády podieľal na obchode s drogami, ktorých výroba sa počas jeho vlády v Bolívii značne rozšírila. Obchodovanie s drogami spôsobilo 4. augusta 1981 zosadenie prezidenta v prevrate, po ktorom sa prezidentom stal generál Celso Torrelio. Ten bol v júli 1982 po dohode v rámci armády nahradený generálom Guidom Vildosom Calderónom, ktorého jedinou úlohou bolo umožniť návrat civilnej vlády, ktorá by Bolíviu konečne stabilizovala. To sa ale nemalo stať cestou volieb, ale prostredníctvom parlamentu z roku 1980. V októbri 1982 sa tak tento parlament zišiel a zvolil nového civilného prezidenta. Na rozdiel od iných juhoamerických štátov si pri odovzdaní vlády civilistom armáda nestanovila žiadne požiadavky na amnestiu, či konkrétnu výšku rozpočtu."}
{"id": "164197", "title": "Dejiny Argentíny", "context": "Argentínska revolúcia Súbor:Saludo militar de Onganía.jpg|náhľad|vpravo|Generál Juan Carlos Onganía stál na čele vojenského prevratu a viedol Argentínu štyri roky ako faktický prezident. Vojenský prevrat viedol generál Juan Carlos Onganía z frakcie Modrých. Tento sa stal de facto prezidentom Argetníny pre nasledujúce obdobie. Vojsko pod jeho vedením sa rozhodlo prekvapivo pre zavedenie čisto vojenskej vlády. Došlo k zákazu politických strán, z univerzít boli vylúčení nepohodlní pedagógovia a študenti a niektorí vodcovia odborov boli zatknutí. Došlo k oficiálnemu vyhláseniu tzv. Argentínskej revolúcie (Revolución Argentina), ktorá mala trvať až do dosiahnutia cieľov, ktoré si armáda stanovila. Tieto ciele však boli určené veľmi všeobecne, takže koniec revolúcie sa nedal odhadnúť. Vláda pristúpila k devalvácii meny v snahe zlepšiť ekonomickú situáciu štátu a podporiť export. Veľmi rýchlo sa podarilo výrazne znížiť infláciu a naštartovať hospodársky rast. V Argentíne sa začalo so stavbou prvej jadrovej elektrárne. Ale veľké množstvo bankrotov súkromných firiem rýchlo počiatočné úspechy zastavilo. Výrazne vzrástlo aj daňové zaťaženie a veľa strategických podnikov prešlo do rúk zahraničných vlastníkov. V roku 1969 začali v meste Córdoba veľké ľudové nepokoje, ktoré nariadil Onganía tvrdo potlačiť. V máji 1969 v meste Corrientes začali demonštrovať miestni študenti. Aj tieto armáda potlačila, pričom jedného študenta pritom vojaci zabili. To vyvolalo protesty študentov po celej Argentíne, následné zabitie ďalšieho študenta počas inej študentskej stávky už prerástlo do celonárodných masových protestov. Do všetkých miest, kde prebiehali protesty poslal Onganía vojsko, aby zabezpečilo poriadok. Najväčšie protesty prebehli v meste Córdoba, kde sa spojili študenti a robotníci, ktorí sa dokonca opevnili v jednej z mestských častí. Aj tu však zasiahla armáda, ktorá pritom zabila 14 ľudí. Nasledovali bombové útoky na obchody v Buenos Aires. Armáda pri čistkách zavraždila ľavicového novinára a následne aj odborárskeho vodcu Augusta Vandora. V máji 1970 bol Perónistami unesený bývalý prezident generál Pedro Eugenio Aramburu. Únoscovia žiadali, aby vojenská chunta oznámila, kde je ukryté telo Evy Perónovej. Po tom, čo nedosiahli svoje požiadavky, Aramburua 1. júna 1970 popravili. Na to zareagoval veliteľ generálneho štábu ozbrojených síl generál Alejandro Agustín Lanusse, ktorý dňa 8. júna 1970 nariadil zosadenie prezidenta Onganíu. Za nového prezidenta vybrala armáda verejnosti neznámeho generála Roberta Marcela Levingstona, ktorý do funkcie faktického prezidenta nastúpil 18. júna 1970. Ale ani nástup nového generála na post prezidenta nezastavil vlnu násilností, ktoré postihli Argentínu. Nasledujúce roky tak boli v znamení ozbrojených útokov na vojenské a policajné zariadenia, či politické, podnikateľské a odborárske osoby. Najväčšou skupinu bola perónistická skupina Montoneros. Jej členovia uniesli a zavraždili ešte v rámci inej organizácie aj bývalého prezidenta Aramburua. Na ľavej strane bola najsilnejšia skupina ERP, ktorá bojovala za celoamerickú komunistickú revolúciu. Keďže prezident Levingston nedokázal riešiť násilie v krajine, rozhodol sa veliteľ generálneho štábu generál Alejandro Agustín Lanusse, že sám preberie moc v štáte. 23. marca 1971 sa tak Lanusse stal faktickým prezidentom Argentíny. Tento krok bola jeho odpoveď na nové násilnosti v meste Córdoba, ktoré boli ešte väčšie, ako pred tým. Generál Lanusse ohlásil ukončenie tzv. Argentínskej revolúcie a sľúbil vypísanie nových volieb. Lanusseho vláda pristúpila k tvrdým opatreniam, aby zabránila ďalším násilnostiam. Mestá, kde mali ozbrojenci najväčšiu podporu nechal obsadiť veľkými vojenskými oddielmi. Tieto opatrenia sa ukázali ako účinné a násilnosti postupne ustali. Lanusse zároveň urobil zmierlivý krok smerom k odborom, ktorým umožnil znova fungovať v rámci určitých hraníc. Ústupky odborom však znamenali ďalšie zvýšenie inflácie. V roku 1972 v snahe uzmieriť spoločnosť zrušil prezident zákaz Perónistickej strany. Ďalší ústupok prišiel na konci roka 1972, kedy vojenská vláda dovolila Perónovi, aby sa na krátky čas vrátil do Argentíny. V roku 1973 sa konečne konali voľby, v ktorých jednoznačne vyhrala Perónistická strana, ktorú viedol Héctor José Cámpora. Juan Perón nemohol pre odpor armády kandidovať a tak vybral miesto seba Cámporu, ktorý bol jeho verným nasledovníkom. Cámpora sa tak 25. mája 1973 stal prezidentom Argentíny. V máji 1973 sa do krajiny triumfálne vrátil Juan Perón. Tohto vítalo pol milióna ľudí, keďže jeho popularita po rokoch nestability a násilia znova vzrástla. Násilnosti však naďalej pokračovali a tak Perón rozhodol, že Cámporu vo funkcii prezidenta vystrieda iný člen jeho strany. 13. júla 1973 sa tak na krátky čas stal prezidentom Raúl Alberto Lastiri. V septembri 1973 sa uskutočnili nové voľby, kde už mohol kandidovať aj samotný Juan Perón. Jeho strana získala 60% hlasov a v októbri 1973 sa tak Juan Perón stal znova argentínskym prezidentom."}
{"id": "164195", "title": "Dejiny Argentíny", "context": "Oslobodenecká revolúcia Súbor:PEAramburu.jpg|náhľad|vpravo|Generál Pedro Eugenio Aramburu bol jedným z vodcov vojenského prevratu proti prezidentovi Perónovi, neskôr sa stal de facto prezidentom republiky. Zásahu armády, ktorý viedol k pádu prezidenta Peróna sa hovorí Oslobodenecká revolúcia (Revolución Libertadora). Aj v tomto prípade sa armáda delila na dve krídla, umiernené a nacionalistické. Generál Eduardo Lonardi, ktorý prevrat viedol, patril k nacionalistickému krídlu armády. 23. septembra 1955 sa stal de facto prezidentom republiky, no keďže jeho krídlo bolo menej početné, ako umiernené, vydržal na čele štátu iba do novembra toho istého roka. Lonardi a jeho podporovatelia však nechceli Peronizmus úplne odstrániť, iba ho modifikovať. Nová vojenská vláda povolila devalváciu meny (čo pomohlo exportérom, hlavne veľkostatkárom), no uškodilo robotníkom. Aby nevyhrotil vzťah s robotníkmi úplne, na čelo ministerstva práce vymenoval člena odborov. Došlo tiež k rozpusteniu parlamentu, kde mali v oboch komorách absolútnu väčšinu prívrženci Peróna. Následne boli zatknutí niektorí predstavitelia starého režimu a obsadené vysoké školy. Napriek tomu, že Lonardi patril k nacionalistickému krídlu, bol pre väčšinu armády málo radikálny ohľadne vysporiadania sa s peronistami. 13. novembra 1955 ho tak nahradil generál Pedro Eugenio Aramburu. Ten nariadil bez meškania rozpustenie Perónistickej strany a masové zatýkanie prívržencov bývalého prezidenta. Represie sa dotkli dokonca aj tela Evy Perónovej, ktoré armáda ukryla, aby sa zabránilo vzniku pútnického miesta, ktorým by hrob Evity mohol byť. V roku 1956 došlo k zrušeniu platnosti ústavy prijatej Perónom a do platnosti sa tak vrátila ústava z roku 1853. Zároveň bola obnovená sloboda tlače, okrem perónistickej. Represie boli také silné, že skupina perónistických podporovateľov v armáde pripravila pokus o kontrarevolúciu. 7. júla 1956 Perónisti na krátky čas ovládli niekoľko budov v provinčných mestách, no ich pokus bol veľmi rýchlo potlačený. Nasledovali popravy bez súdu, kedy boli armádou v odvete zavraždené desiatky ľudí. Toto vyvolalo v krajine veľké zdesenie, lebo za politické zločiny sa v Argentíne už desiatky rokov bez súdu nepopravovalo. Perónovi podporovatelia vytvorili hnutie odporu voči vojenskej vláde. Po politických represiách však musela vojenská vláda začať riešiť aj zlú ekonomickú situáciu krajiny. Najsilnejšou politickou stranu sa stala znova Radikálna občianska únia. Táto sa však začala štiepiť na dve krídla, jedno viedol Ricardo Balbín a druhé Arturo Frondizi. Z Radikálnej občianskej únie sa nakoniec v roku 1956 odštiepila radikálnejšia časť, ktorá založila novú stranu Nekompromisnú radikálnu občiansku úniu na čele s Arturom Frondizim. Vojenská vláda vyhlásila nezáväzné voľby. Perón zo svojho exilu prikázal svojim stúpencom vhadzovať prázdne biele lístky. Voľby skončili patom, keď Perónisti a obe radikálne strany získali približne po 2 milióny hlasov, najviac však mali stále Perónisti. Kandidáti Peróna však mali zákaz kandidovať v akýchkoľvek voľbách, no napriek tomu sa ukázalo, že mal stále veľký počet podporovateľov. Frondizi sa preto rozhodol hľadať podporu medzi Perónistami a začal tým pádom hlásať politiku uzmierenia, nie represii. Frondiziho nakoniec z exilu podporil aj samotný Juan Perón. Vojenská vláda napriek stále silnej podpore Peróna medzi obyvateľstvom nakoniec povolila konanie slobodných volieb vo februári 1958. Tu sa proti sebe postavili kandidáti dvoch odštiepených častí Radikálnej občianskej únie, pričom víťazom sa jednoznačne stal Arturo Frondizi, keď porazil Balbína. Keďže však mal podporu aj Perónistov, stratil tak dôveru armády."}
{"id": "533641", "title": "Dejiny Paraguaja", "context": "Vláda strany Colorado (1886 – 1904) Súbor:Patricio_escobarpy.jpg|náhľad|Patricio Escobar bol prezidentom v rokoch 1886 – 1890, no vplyv na chod krajiny si udržal aj v ďalších rokoch. Patricio Escobar sa úradu ujal 25. novembra 1886. Umožnil vytvorenie dvoch hlavných strán, ktoré v budúcnosti určovali politický vývoj štátu. Už v roku 1887 vznikla Liberálna strana (Partido Liberal), ktorá združovala hlavné opozičné sily. Jej farbou sa stala modrá, čo dalo názov aj jej členom, ktorí sa nazývali azules, teda modrí. Súčasne bola strana nazývaná tiež Modrá strana, teda Partido Azul. O pár mesiacov neskôr založil prezident Escobar a jeho podporovatelia konkurenčnú stranu Národná republikánska asociácia (Asociación Nacional Republicana). Táto si za svoju farbu zvolila červenú a tak dostala aj svoj názov, ktorý sa postupne stal jej hlavným pomenovaním, teda strana Colorado, čiže Červená strana. Do jej čela sa však nepostavil prezident Escobar, ale bývalý prezident Caballero. V tomto období sa začala Bolívia usilovať o získanie prístupu k rieke Paraguay, kde chcela vybudovať prístav. Prišla totiž vo vojne s Čile o prístup k moru a práve takto si chcela svoju stratu kompenzovať. Ale z tohto dôvodu musela Bolívia začať prístav budovať na území zvanom Chaco. Predstavitelia vlády Paraguaja niekoľkokrát uzatvorili s Bolíviou zmluvy, kde sa upravovalo užívanie Chaca aj Bolíviou, ale žiadna zmluva nebola ratifikovaná paraguajským kongresom. V roku 1890 bol zvolený nový prezident, ktorým sa stal kandidát strany Colorado Juan Gualberto González. Jeho vláda bola poznačená vážnymi ekonomickými problémami Argentíny, ktoré sa presunuli aj do Paraguaja. Ďalším problémom sa ukázala rivalita s Liberálnou stranou. Na jej členov zaútočili ozbrojenci zo strany Colorado, pričom konflikt prerástol až do pokusu o prevrat v roku 1891. Vláda následne vyhlásila výnimočný stav, uväznila niekoľkých predstaviteľov Liberálnej strany, zvyšným sa podarilo utiecť do zahraničia. V roku 1894 sa mali uskutočniť nové voľby. Prezident však za nového prezidenta presadzoval svojho favorita Josého Segunda Decouda. S tým však nesúhlasili vplyvní členovia strany Colorado vrátane bývalých prezidentov Caballera a Escobara. Nespokojenci našli podporu v Brazílii, aby tak zabránili prípravnému zásahu Argentíny. Brazília poskytla potrebné financie a logistickú podporu vzbúrencom, ktorí zatkli a uväznili prezidenta Gonzáleza. Posledný polrok jeho funkčného obdobia vládol podľa pokynov vzbúrencov viceprezident Marcos Morínigo. V tejto situácii sa predsa len konali v roku 1894 nové voľby prezidenta, v ktorých bol zvolený jeden zo vzbúrencov Juan Bautista Egusquiza. Aj nový prezident musel čeliť pokračujúcim ekonomickým problémom. Postavenie zamestnancov sa neustále zhoršovalo, čo spôsobovalo problémy, keďže v krajine sa začali šíriť protesty a stávky. Túto situáciu začali využívať radikálne skupiny, predovšetkým anarchisti a komunisti. Títo začali vo väčšej miere šíriť svoje myšlienky a vplyv. Ľavicové myšlienky šírila dokonca aj katolícka cirkev, ktorá volala po návrate k pôvodným paraguajským tradíciám. Aby prezident upokojil situáciu a znížil vplyv radikálov, umožnil členom Liberálnej strany návrat do krajiny a súčasne do politického života. Liberálna strana sa v tej dobe rozdelila na dve skupiny, pričom jedna súhlasila s návratom a druhá nie. Bautistovi Egusquizovi sa nakoniec podarilo zlepšiť ekonomickú situáciu, predovšetkým vďaka zvýšeniu poľnohospodárskej produkcie. V roku 1898 sa uskutočnili nové voľby. Tie vyhral ďalší člen strany Colorado Emilio Aceval. Liberálna strana začala v tomto období zvyšovať svoju aktivitu. Podporu našla v Argentíne, ktorá cez Liberálnu stranu chcela získať vplyv v Paraguaji na úkor Brazílie, ktorá podporovala stranu Colorado. Liberáli požadovali modernizáciu krajiny podľa vzoru Argentíny. Vláda však skutočne k modernizácii pristupovala. Argentínčania však šírili svoj vplyv aj exportom vlastného kapitálu. Obyvatelia napriek tomu nepovažovali modernizáciu a postupné zlepšovanie ekonomiky za dostatočne, čo sa prejavilo v začiatku veľkého odchodu obyvateľov Paraguaja do susedných štátov, hlavne do Argentíny. Je fakt, že podmienky chudoby, roľníkov a robotníkov v Paraguaji boli katastrofálne, takže emigrácia bola často jediným východiskom. Krajinu tak v priebehu necelých desiatich rokov opustila až tretina obyvateľov. Vzostup Liberálnej strany spôsobil nové konflikty vnútri strany Colorado, kedy niektorí členovia nesúhlasili s tolerantným prístupom vlády k liberálom. Na čele nespokojencov stáli znova bývalí prezidenti Caballero a Escobar. 9. januára 1902 pristúpili opäť k vykonanie prevratu a uväznili prezidenta Acevala. Na prevrat reagovala násilne aj druhá časť strany Colorado, ktorej prívrženci zavraždili kandidáta na prezidenta, ktorého navrhol Caballero. Vzbúrenci rozhodli, že do konca funkčného obdobia prezidenta Acevala dovládne viceprezident Andrés Héctor Carvallo. V novembri 1902 sa uskutočnili nové voľby. Prezidentom sa stal ďalší člen strany Colorado Juan Antonio Escurra. Tento pristúpil k okamžitým ekonomickým opatreniam, ktoré však boli veľmi tvrdé a negatívne vplývali hlavne na obchod. To vyvolalo negatívne reakcie obchodníkov. Prezident následne pristúpil k tlačeniu nových peňazí, čo spôsobilo infláciu. Keďže peniaze strácali hodnotu, protestovať začali robotníci, ktorých mzda prestala mať hodnotu. Proti prezidentovi sa tak postavila zjednotená Liberálna strana, obchodníci, statkári, robotníci a poľnohospodári. Strana Colorado však zostávala rozdelená, takže prezident rýchlo strácal podporu. V auguste 1904 začalo v krajine povstanie proti prezidentovi. Toto trvalo štyri mesiace, počas ktorých sa udialo niekoľko ozbrojených stretov medzi vládnou armádou a vzbúrencami z Liberálnej strany. Vnútorný konflikt bol ukončený v decembri 1904, kedy bola uzatvorená dohoda, ktorú pomohli vyjednať Argentína a Brazília. Na základe tejto dohody odstúpil prezident Escurra 19. decembra 1904 z funkcie. Za nového dočasného prezidenta bol vybraný člen Liberálnej strany Juan Bautista Gaona, čim sa skončila vláda strany Colorado."}
{"id": "594602", "title": "Vyhlásenie republiky v Brazílii", "context": "Vojenský prevrat 15. novembra 1889 Maršal Deodoro da Fonseca V Riu republikáni trvali na tom, aby monarchista Deodoro da Fonseca, viedol revolučné hnutie, ktoré by nahradilo monarchiu republikou. Po dlhom naliehaní súhlasil. Podľa historických údajov 15. novembra 1889, maršal Deodoro s vojakmi v uliciach mali v úmysle zvrhnúť len vtedajšieho ministerského predsedu (premiéra), Afonsa Celsa. Pokus o vraždu baróna z Ladária, vtedajšieho ministra námorníctva Presvedčený, že ho cisárska vláda zatkne, 15. novembra za úsvitu opustil Deodoro svoju rezidenciu, prešiel cez park Campo de Santana, kde sa stretol s vojakmi. Maršál nasadol na koňa a podľa svedectva si sňal klobúk a vyhlásil: „Nech žije republika!“ Demonštrácia pokračovala prehliadkou vojsk na ulici Direita až po cisársky palác. Prvá strana Diária Popular zo 16. novembra 1889, oznamujúceho vyhlásenie republiky. Národný archív Brazílie. Sprisahanci zosadili vládu a zatkli svojho premiéra akurát keď v cisárskom paláci vysvetľoval generálovi Floriana Peixota, že nasadené jednotky vzburu potlačia. Floriano Peixoto, hlásiaci sa k republikánskemu hnutiu, následne odsúdil šéfa vlády do väzenia. 15. novembra popoludní bola na radnici v Riu de Janeiro slávnostne vyhlásená republika. Pedro II., ktorý bol akurát v Petrópolise, sa vrátil do Ria. Cisár si myslel, že cieľom revolucionárov bolo len nahradiť Celsovu vládu a preto sa pokúsil zorganizovať ďalší ministerský kabinet pod vedením radcu Josého Antônia Saraivu. Keď sa cisár dozvedel o prevrate, bol rozčarovaný, ale rozhodol sa neklásť odpor. Nasledujúci deň bola brazílska cisárska rodina vyhnaná do Európy, návrat do Brazílie jej povolil až v roku 1920 prezident Epitácio Pessoa."}
{"id": "164193", "title": "Dejiny Argentíny", "context": "Štátny prevrat v roku 1943 a ďalšia vojenská vláda Súbor:Rawson_y_Ramirez_en_Casa_Rosada_-Asumen-4JUN43-HIA-T8-15.jpg|náhľad|vpravo|Generáli Arturo Rawson a Pedro Pablo Ramírez oznamujú obyvateľom Buenos Aires uskutočnenie štátneho prevratu (4. jún 1943). 4. júna 1943 vykonala armáda štátny prevrat, ktorý ukončil vládu prezidenta Castilla a konzervatívcov. Tento krok armády uvítala väčšina obyvateľstva, keďže toto verilo, že iba vojaci zaistia poriadok a stabilitu. Generáli sa zas domnievali, že predlžovanie zlej situácie a ďalšie volebné podvody iba prehĺbia krízu. Prevrat podporila radikálna strana, ale i Spojenci, predovšetkým USA. Ale členovia prevratu sa opäť delili na umiernených a radikálnych. Umiernení sa chceli pripojiť k spojencom a prerušiť styky s Osou, kým radikáli chceli pokračovať v tvrdej protiamerickej politike. Na čelo štátu sa dostal generál Arturo Rawson, ktorý mal americké korene. Tento však v čele štátu a samotného prevratu zostal iba tri dni a 7. júna 1943 bol nahradený generálom Pedrom Pablom Ramírezom. Ramírez patril k umiernenému krídlu a prisľúbil dokonca vypísanie nových prezidentských volieb. Spojené štáty nový vojenský režim bez problémov uznali za vládu Argentíny. Generál Ramírez však nakoniec nové voľby odmietol a dokonca aj zhoršil vzťahy s USA, keď odmietol prerušiť styky s Osou. Do popredia sa začalo dostávať radikálne krídlo armády, keď sa viceprezidentom a ministrom vojny stal generál Edelmiro Julián Farrell, jeden z najväčších extrémistov medzi generálmi. Konzervatívni generáli verili, že podpora nacistického Nemecka a jeho spojencov pomôže Argentíne, aby sa v budúcnosti zbavila závislosti na britskej obchodnej dominancií. Voči vojenskej vláde sa však čoskoro začala tvoriť silná opozícia zložená z rôznych politických strán a spoločenských tried. Obyvateľstvo požadovalo vypísanie volieb a zrušenie výnimočného stavu. Armáda pristúpila k zvýšeniu intenzity národného vyučovania na školách, k posilneniu vyučovaniu náboženstva (v snahe získať cirkev), došlo však aj k zrušeniu politických strán, cenzúre tlače, zákazu stávok a tvrdým represiám voči opozícii. Vojenská vláda následne začala rokovať s Nemeckom o dodávkach zbraní (keďže USA jej nechceli dodávať). To znamenalo stratu podpory aj posledných krajín, ktoré boli ochotné s Argentínou spolupracovať ako Spojené kráľovstvo. Spojenci pohrozili vojenskej vláde totálnym embargom na všetok tovar. Tomuto tlaku v januári 1944 vojenská vláda ustúpila a prerušila diplomatické styky s Nemeckom. To sa však nepáčilo konzervatívnemu krídlu armády, ktoré presadilo odvolanie Ramíreza z funkcie faktického prezidenta. Na čelo štátu sa tak 24. februára 1944 dostal zástanca tvrdej konzervatívnej línie generál írskeho pôvodu Edelmiro Julián Farrell. Pod jeho vedením sa začala veľká výstavba a budovanie rôznych stavebných projektov v Argentíne. Ale výdavky štátu na armádu boli obrovské, čo spôsobovalo problémy. V krajine začal vládnuť režim podobný tým v Nemecku, Taliansku či Španielsku, opozičné názory boli tvrdo potláčané. Do popredia sa začal dostávať ďalší vojak a chránenec prezidenta Farrella Juan Perón. Tento sa stal v roku 1944 viceprezidentom Argentíny. Ešte pred tým však absolvoval cestu po Taliansku a Španielsku, kde videl následky európskych konfliktov a občianskych vojen. Práve tomu chcel zabrániť v Argentíne. Vďaka svojmu vystupovaniu a rétorickým schopnostiam si veľmi skoro získal masovú ľudovú podporu. Zameral sa hlavne na robotníkov, lebo vedel, že tvoria podstatnú a dôležitú časť obyvateľstva, ktorej podporu potrebuje. Kvôli tomu začal presadzovať zvyšovanie platov a iné zvýhodnenia pracujúcich. Perón však využíval hlavne skutočnosť, že Argentíne sa napriek všetkému ekonomicky celkom darilo a mzdy sa dokonca prirodzene zvyšovali. Perón však zároveň presvedčil bohatú triedu a vlastníkov tovární, že zlepšením postavenia robotníkov ochráni ich majetky a záujmy pred hrozbou komunizmu. Ale stále sa našlo veľa ľudí, ktorí tieto Perónove snahy hodnotili ako ďalší prejav fašizmu vojenského režimu. Na začiatku roka 1945 urobili USA ústretový krok a zmiernili embargo voči Argentíne. To sa stretlo v krajine s veľmi pozitívnou odozvou a Argentína dokonca o pár mesiacov vyhlásila vojnu Nemecku a Japonsku. Spojené štáty ako odpoveď plne uznali vládu generálov. Ale po smrti amerického prezidenta Roosevelta v apríli 1945 sa prezidentom stal Harry Truman, ktorý pristúpil k personálnym zmenám na viacerých postoch vrátane veľvyslanca v Argentíne, ktorým sa stal v októbri 1945 zástanca tvrdej línie Spruille Braden. Ten začal hneď organizovať opozíciu voči vojenskému režimu v Argentíne, neskôr hlavne opozíciu voči Perónovi. V októbri 1945 založili Perónovi priaznivci novú Stranu práce (Partido Laborista). Táto však nemala iba podporu robotníkov a odborov, ale i časti radikálov, konzervatívcov a cirkvi. 8. októbra 1945 však Perónovi nepriatelia v armáde naliehali na prezidenta Farrella, aby Peróna odvolal, s čím Farrell pod nátlakom súhlasil a vyzval Peróna k rezignácii, čo Perón hneď na druhý deň urobil. Súčasne s podpisom demisie podpísal aj opatrenie zabezpečujúce zvýšenie platov pre všetkých obyvateľov Argentíny. Zároveň mal dovolené prehovoriť v rozhlase, čo bola veľká chyba jeho odporcov, lebo aj toto vystúpenie mu iba zvýšilo podporu. Následne musel Perón odísť do väzenia na ostrov Martín García. Perónovi protivníci však urobili ďalšie chyby, najprv zrušili niektoré z výhod, ktoré Perón podpísal pri svojom odchode a taktiež dovolili priateľke Peróna Eve Duarteovej, aby organizovala podporovateľov Peróna. Práve Evita, ako sa prezývalo Eve Duarteovej, nakoniec zorganizovala 17. októbra 1945 mohutný pochod robotníkov na Buenos Aires, ktorý sa nazýva Deň vernosti (Día de la lealtad). V súčasnosti však už historici spochybňujú účasť Evity na organizácii tohto protestu. Tohto sa zúčastnili státisíce ľudí, ktorí volali po prepustení Peróna z väzenia. Polícii velil priateľ Juana Peróna, a tak policajti nezasiahli voči demonštrantom, ktorí sa tak presunuli do centra mesta. Keďže aj vojaci odmietli strieľať do demonštrantov, prikázal prezident Farrell, aby bol Perón prevezený do Casa Rosada, čo je sídlo argentínskeho prezidenta, kde Perón triumfálne pred svojimi priaznivcami vystúpil s prejavom. Tu Perón ohlásil prechod z armády do civilného politického života. Proti silnému Perónovi sa však sformovala koalícia zložená zo všetkých jeho nepriateľov, ktorá sa nazvala Demokratická únia (Unión Democrática). Vo februári 1946 sa uskutočnili voľby, v ktorých Perón a jeho Strana práce vyhrali. Ľudia ho vtedy volili aj z protestu proti americkej antikampani vedenej veľvyslancom Bradenom, ktorú považovali za miešanie sa do vnútorných záležitostí Argentíny. Armáda ešte pred voľbami prisľúbila, že umožní víťazovi volieb prebrať vládu, čím skončilo obdobie vojenskej vlády, ktorá vzišla po prevrate z roku 1943."}
{"id": "532334", "title": "Špinavá vojna", "context": "Priebeh udalostí  Počiatky Bombardovanie Májového námestia 16. júna 1955 znamenalo začiatok konca vlády prezidenta Peróna. Tzv. špinavá vojna nezačala až s príchodom vojenskej chunty v roku 1976, začala skôr, no nedá sa s určitosťou stanoviť, kedy sa tak stalo. Prvé náznaky budúcich konfliktov nastali v roku 1955. 16. júna začala armáda bombardovať prezidentský palác v snahe zavraždiť prezidenta Juana Peróna. Nálet si vyžiadal 300 mŕtvych na Májovom námestí v Buenos Aires . Prezident však v úrade vydržal ešte niekoľko mesiacov až do septembra, kedy pod tlakom armády odstúpil a odišiel do exilu (tzv. Oslobodenecká revolúcia). Vládu prevzali generáli, ktorí sa pred tým pokúšali zavraždiť Peróna. Po prevzatí moci začala armáda s politickými represiami, zatkla viacerých predstaviteľov bývalej vlády. O krátky čas však moc prevzala radikálnejšia časť armády a tým začalo masové zatýkanie prívržencov Juana Peróna, súčasne bola zakázaná jeho politická strana. Na represie armády reagovali stúpenci Juana Peróna v armáde, ktorí sa pokúsil 7. júla 1956 o kontrarevolúciu. Tento pokus však armáda rýchlo potlačila. Následne spustila veľké čistky, pri ktorých boli bez súdu zavraždené desiatky ľudí. Ako následok boli vytvorené prvé ľavicové hnutia odporu proti armáde. Tým začali prvé konflikty, ktoré neskôr prerástli až do tzv. špinavej vojny. Veľký vplyv nie len na Argentínu, ale i Latinskú Ameriku mala kubánska revolúcia, kedy sa na Kube dostali k moci ľavicoví (komunistickí) povstalci. V roku 1958 dovolila armáda dostať sa k moci civilnému prezidentovi Arturovi Frondizimu. Avšak zlá ekonomická situácia v krajine a stále silný vplyv armády na vládu mal za následok štrajky. Následne v roku 1959 začali prvé bombové útoky zo strany ľavicových peronistov na armádne a policajné ciele. Ako odpoveď nechala vláda prezidenta Frondiziho armáde voľnú ruku pri odhaľovaní a trestaní páchateľov. V roku 1962 sa uskutočnili voľby, ktoré vyhrali v niektorých provinciách peronisti. Armáda ako odpoveď vyslala do daných provincii vojsko, aby prevzalo kontrolu. V roku 1963 bol unesený Felipe Vallese, ľavicový peronista a odborár. Tento je považovaný za prvého zo zmiznutých v Argentíne (v skutočnosti však niekoľko ľavicových politikov a odborárov zmizlo už pred tým). Súčasne začali argentínski dôstojníci navštevovať školu armády Spojených štátov nazvanú School of the Americas v Paname, kde USA školili dôstojníkov z Latinskej Ameriky v rôznych oblastiach, vrátane ideologických. Súbor:Cordobazo.jpg|náhľad|vpravo|Nepokoje známe ako cordobazo boli jedným z najväčších povstaní proti režimu generála Onganíu. V roku 1965 sa uskutočnili ďalšie voľby, kde boli znova peronisti úspešní. Vďaka tomu dokázali následne v parlamente účinne blokovať vládne návrhy. Súčasne prebiehali po celej krajine štrajky proti politike vlády. 28. júna 1966 tak znova zasiahla armáda a urobila vojenský prevrat nazvaný Argentínska revolúcia. Po prevrate nasledoval zákaz politických strán a perzekúcie ľavicovo zmýšľajúcich ľudí. Tieto kroky armády spolu so stále zlou ekonomickou situáciou v krajine vyvolali ďalšie protesty a štrajky. Armáda tieto tvrdo potlačila, pričom pri tom zabila viacerých demonštrantov. Ako reakcia na tento postup armády vzniklo postupne niekoľko masových protestov, ktoré prerástli do pouličných bojov. V meste Córdoba začalo povstanie cordobazo (koniec mája 1969) . Toto povstanie trvalo niekoľko dní až kým ho armáda veľmi tvrdo nepotlačila. V meste Corrientes protestovali študenti v rámci protestu correntinazo, aj toto povstanie bolo tvrdo potlačené . Represie armády sa ešte vystupňovali a na začiatku 70. rokov 20. storočia nasledovali povstania v ďalších mestách. V Rosariu povstanie rosariazo, v provincii Mendoza povstanie mendozazo, v meste San Miguel de Tucumán povstanie tucumanazo, v provincii Neuquén povstanie choconazo, provincii Río Negro povstanie rocazo, znova v meste Córdoba druhé povstanie zvané viborazo, v meste Trelew povstanie trelewazo. Tieto nepokoje si vyžiadali spolu veľa obetí na strane civilného obyvateľstva a stali sa súčasne dôvodom na vznik viacerých ľavicových teroristických a gerilových skupín. Z nich najväčšie boli Revolučné ozbrojené sily (Fuerzas Armadas Revolucionarias), v skratke FAR , Peronistické ozbrojené sily (Fuerzas Armadas Peronistas), v skratke FAP , Montoneros a Ľudová revolučná armáda (Ejército Revolucionario del Pueblo), v skratke ERP . Tieto skupiny začali postupne vo vysokej miere vykonávať bombové útoky na armádne a policajné ciele, súčasne začali unášať bohatých Argentínčanov a cudzincov na vysokých pozíciách v súkromnom sektore za výkupné. Taktiež tieto ľavicové skupiny zavraždili 7 významných predstaviteľov bývalých vojenských režimov a pravicových politických strán a ideológii. Z nich najznámejším prípadom sa stal únos a následná vražda (vykonaná členmi Montoneros) generála Pedra Eugenia Aramburua, ktorý bol v minulosti počas vojenskej diktatúry faktickým prezidentom Argentíny . V rokoch 1971 a 1972 zavraždili tieto ľavicové skupiny 95 policajtov a predstaviteľov armády. Armáda odpovedala znova represiami a v tomto období začali postupne miznúť prví ľavicovo zmýšľajúci ľudia. V roku 1972 sa armáde podarilo zadržať 16 ľavičiarov, ktorí sa pred tým pokúsili utiecť z väzenia. Medzi týmito však neboli iba teroristi, ale aj obyčajní ľavicoví aktivisti či členovia ľavicových politických organizácii. Všetkých následne vojaci prinútili, aby sa pokúsili znova o útek, pri ktorom ich následne zavraždili. Táto udalosť je známa ako Trelewský masaker. Boje medzi armádou a ľavicovými teroristami V roku 1975 sa Argentína rozdelila do piatich vojenských zón. Veľmi zlá ekonomická situácia v krajine a intenzívne konanie teroristických a gerilových skupín prinútili armádu, aby v roku 1972 dovolila najprv na krátky čas vrátiť sa Juanovi Perónovi z exilu a následne v roku 1973 dokonca povolila uskutočnenie slobodných volieb. V nich nemohol Perón ešte osobne kandidovať, ale prezidentom sa stal jeho spolupracovník Héctor José Cámpora . Následne sa v júni do krajiny triumfálne vrátil aj Juan Perón. Už na letisku ho vítalo pol milióna ľudí. Túto udalosť však poznačil útok pravicových peronistov, ktorí začali strieľať do čakajúceho davu, v ktorom stál aj samotný prezident Lastiri (ľavicový peronista). Pravicoví peronisti zastrelili minimálne 13 ľudí a stovky ďalších zranili. Táto udalosť dostala pomenovanie ezeizský masaker podľa názvu miestneho letiska . Samotnému Perónovi pod tlakom situácie v štáte nakoniec armáda povolila aj osobne kandidovať a tak sa na jeseň 1973 uskutočnili ďalšie voľby, v ktorých už Perón kandidoval a následne aj vyhral, stal sa tak opäť prezidentom. Už začiatok jeho vlády bol poznačený posledným masakrom, ktorý mal za následok prerušenie spolupráce medzi pravicovými a ľavicovými peronistickými skupinami. Na úspech Peróna vo voľbách reagovali aj ľavicové teroristické skupiny. Kým Montoneros vyhlásili, že svoje aktivity pozastavujú, Ľudová revolučná armáda zostala aktívna a chcela naďalej útočiť na svojich nepriateľov. Na zvolenie Peróna a súčasne nezastavenie aktivít niektorých ľavicových teroristických skupín reagovali niektorí čelní predstavitelia polície a armády. Títo sa spolu s niektorými čelnými pravicovými predstaviteľmi Perónovej strany v októbri 1973 rozhodli založiť vlastnú organizáciu, ktorá dostala pomenovanie Argentínska antikomunistická aliancia (Alianza Anticomunista Argentina), nazývaná tiež Triple A, alebo iba AAA. Túto však mal údajne tajne viesť pravicový peronista a súčasne Perónov minister sociálnych vecí José López Rega . Triple A sa zamerala na ľavicových teroristov a členov geríl, súčasne však na ľavicových peronistov a ľavičiarov všeobecne. V nasledujúcich dvoch rokoch zavraždila táto organizácia stovky ľudí, pričom často útočila na civilné ciele, kde bolo veľa obetí . Do súčasnosti sa presne nevie, aké poznatky o aktivite Triple A mal samotný Juan Perón. Rok 1973 bol poznačený pravicovými vojenskými prevratmi v susedných štátoch Uruguaj a Čile. Tieto udalosti sa preniesli aj do Argentíny, kde bol v roku 1974 spáchaný atentát na Carlosa Pratsa, ktorý pôsobil v bývalej ľavicovej čilskej vláde ako minister a súčasne bol bývalým veliteľom generálneho štábu čilskej armády . Už v januári 1974 zaútočila Ľudová revolučná armáda na vojenskú posádku v meste Azul . Na tento útok reagoval aj do vtedy skôr ľavicovejšie zameraný prezident Perón, ktorý nariadil tvrdé represie. Perón sa pod vplyvom útokov rôznych ľavicových skupín začal postupne stále viac prikláňať k pravicovému krídlu peronistov. Aktivitu začali zvyšovať aj pravicové teroristické skupiny na čele s Triple A, okrem bombových útokov sa zamerali aj na cielené vraždy politických oponentov. Postupne tak zavraždili desiatky ľavicových politikov, odborárov, či ľavicovo zmýšľajúcich členov katolíckej cirkvi . V auguste sa ľavicové skupiny pokúsili o ďalšie útoky na vojenské ciele. Najprv skupina zvaná Compañía del Monte, ktorá bola napojená na Ľudovú revolučnú armádu, chcela napadnúť vojenskú základňu v provincii San Fernando del Valle de Catamarca a súčasne iná ľavicová skupina chcela zaútočiť na vojenskú továreň v provincii Córdoba. Prvý útok však bol neúspešný, keď vojaci 16 útočníkov zajali a následne popravili . Ľudová revolučná armáda následne oznámila, že zabije 16 vojenských dôstojníkov ako odvetu. Do decembra bolo takto zavraždených 10 dôstojníkov. Odveta však bola zastavená, nakoľko pri prestrelke pri zabití posledného dôstojníka zahynula aj jeho malá dcéra, ktorá sa dostala do prestrelky. 1. júla 1974 zomrel prezident Juan Perón a novou prezidentkou sa stala jeho manželka a viceprezidentka María Estela Martínezová Perónová. Svoju činnosť následne obnovila aj skupina Montoneros, ktorá už na jeseň 1974 obnovila únosy bohatých Argentínčanov za výkupné. V roku 1975 počet vrážd klesol, no bezpečnostná situácia zostávala napriek tomu katastrofálna. Došlo k vražde amerického konzula Johna Patricka Egana, či niektorých vysokých vojenských dôstojníkov. Nasledovali odvetné vraždy ľavičiarov. V roku 1975 tak činnosťou armády zmizlo 359 ľudí. Ľudová revolučná armáda začala v hornatej provincii Tucumán povstanie. Toto bolo neskôr podporené aj posilami z Montoneros. Ľavicovým gerilovým skupinám sa tu dokonca podarilo zostreliť vládne armádne lietadlo. Ako odpoveď nariadila prezidentka Perónová začatie protiteroristickej operácie Nezávislosť, ktorá bola zameraná na provinciu Tucumán a jej vyčistenie od teroristických skupín. Vojsko bolo čoskoro úspešné, keď dokázalo zabiť väčšinu teroristov a ich sympatizantov v tejto provincii. Napriek tomu sa však teroristickú aktivitu v provincii Tucumán nepodarilo celkom zastaviť. Následne niekoľko stoviek členov Montoneros v rámci operácie Primicia zaútočilo na miestnu vojenskú základňu, obsadilo priľahlé letisko, zmocnilo sa zbraní a z miesta utieklo ukoristeným lietadlom Boeing 737 a pripravenými vozidlami. Armáda prišla o 43 vojakov, ktorých teroristi v boji zabili. Na konci roka 1975 zas stovky členov Ľudovej revolučnej armády zaútočili na vojenskú základňu v blízkosti Buenos Aires a obsadili štyri policajné stanice. Pri útoku teroristi zabili 7. vojakov a 3. policajtov. Pri prestrelke však zahynulo aj 20 civilistov. 30. decembra 1975 ľavicoví teroristi odpálili bombu vo vnútri generálneho štábu argentínskych ozbrojených síl, kde zranili 6 vojakov. Montoneros zas zaútočili v prístave na zakotvenú vojnovú loď argentínskeho námorníctva, ktorú na niekoľko rokov vyradili. Vláda začala vo väčšej miere na boj s ľavicovými teroristami využívať krajne pravicové polovojenské oddiely, ktoré dostali za úlohu zlikvidovať každú ideologickú hrozbu. Predovšetkým činnosť ľavicových teroristických skupín spôsobila v spoločnosti veľkú atmosféru strachu, ktorá viedla až ku generálnemu štrajku. Situácia v krajine sa dala v danej dobe označiť bez problémov za občiansku vojnu. Vláda tak prikročila k tvrdým opatreniam. Došlo k zatýkaniu odborárov či aktivistov. Armáda tak postupne získala stále väčšiu moc. Následne, keď prezidentka prestala pre chorobu svoj úrad fakticky vykonávať, tak armáda rozhodovala už prakticky sama podľa vlastného uváženia. Vojenský prevrat, koniec boja s teroristami a začiatok systematických represii Matky z Májového námestia začali s tichými protestami už počas vojenskej vlády. Jednalo sa o matky obetí režimu. Armáda prevzala de facto vládu už na začiatku roka 1976. Ľavicoví teroristi útočili vo veľkom aj na začiatku roka 1976. Keď zlá bezpečnostná situácia pokračovala, vyzvali traja najvyššie postavení predstavitelia ozbrojených síl prezidentku Perónovú, aby odstúpila. Táto to však odmietla. Už vo februári armáda v provincii Tucumán porazila teroristov z Montoneros. V marci zas Ľudová revolučná armáda zavraždila jedného z odborových vodcov. Na to už na druhý deň reagovala armáda, ktorá 24. marca 1976 vykonala štátny prevrat, keď zbavila prezidentku moci. Kroky armády podporovala v tej dobe veľká väčšina populácie Argentíny. K moci sa najprv dostal triumvirát zložený z Jorgeho Rafaela Videlu, Emilia Eduarda Masseru a Orlanda Ramóna Agostiho. Tento triumvirát vládol 5 dní, následne prebral vládu ako faktický prezident generál Videla. Ľavicoví teroristi sa v roku 1976 pokúsili spáchať atentát aj na generála Videlu, no boli neúspešní. Armáda ohlásila začiatok tzv. Národného reorganizačného procesu (Proceso de Reorganización Nacional). Okrem zákazu politických strán a peronistických hnutí sa armáda zamerala na boj proti ľavicovými teroristom. Hneď na začiatku vydala nová vojenská vláda varovanie pre všetkých obyvateľov Argentíny, aby striktne dodržiavala zákony a nariadenia vojska, pretože porušenia by si mohli vyžiadať zásah. Taktiež bola zavedená tzv. väzba na neurčito, ktorá hrozila aj za propagáciu opozičných hnutí. Každý, ktorý kritizoval kroky armády, mohol byť odsúdený až na 10 rokov odňatia slobody. Vláda zrušila tiež ústavné právo na opustenie krajiny. Všetky reštrikcie sa týkali osôb starších ako 16 rokov. Následne pristúpila armáda k praktickým krokom. Bola vytvorená tajná štruktúra, ktorú tvorili tzv. \"pracovné skupiny\". Tieto mali za úlohu výkon únosov a následných \"zmiznutí\" odporcov režimu, súčasne boli vytvorené tajné zadržiavacie centrá (armáda postupne vytvorila až 300 tajných väzníc), boli zostavené plány a mechanizmy na zabíjanie odporcov a následnú likvidáciu ich mŕtvol. Došlo tiež k vytvoreniu tajných pôrodníc, kde mali rodiť ženy z radov opozície, pričom týmto mali byť následne narodené deti odoberané. Armáda prinútila veľké spoločnosti, aby s ňou spolupracovali na tejto kampani v tom zmysle, aby v prípade potreby boli pripravené poprieť existenciu nejakej osoby, ktorá buď zmizla, alebo bola deportovaná z krajiny. Všetky tieto opatrenia boli formálne zamerané na potlačenie teroristickej hrozby . Útoky ľavicových skupín však pokračovali. Mediálne známym sa stal prípad, kedy 14 ročná dcéra jedného z generálov si k sebe domov pozvala prespať svoju rovnako starú priateľku. Tá si so sebou priniesla kufor s vecami, ktorý však uprostred noci vybuchol a zabil obe dievčatá, ako aj generála a jeho manželku. Toto však nebol ojedinelý prípad. Armáda začala byť postupne úspešná. Už v decembri 1976 stratili ľavicové teroristické skupiny spolu približne 4 000 členov, Montoneros dokonca až 80% svojich vodcov. Na strane vlády sa straty v rokoch 1975 a 1976 odhadovali na približne 293 vojakov a policajtov. Napriek stratám sa Montoneros pokúsili do apríla 1977 ešte o ďalšie tri atentáty na generála Videlu. Súčasne sa pokúsili spáchať atentát aj na admirála Masseru, keď umiestnili bombu na jeho jachtu, ktorá bola ťažko poškodená. Podarilo sa im však zavraždiť veliteľa argentínskej federálnej polície. Rovnako však zabili ľavicoví teroristi aj viacero vojakov a policajtov pri ďalších útokoch. V septembri 1976 dokonca prebiehali na predmestí Buenos Aires ťažké boje medzi armádou a Montoneros, pri ktorých obe strany používali ťažké zbrane. Napriek všetkému sa armáde do konca roka 1977 poradilo všetky ľavicové teroristické skupiny v podstate poraziť. Následne tieto prestali efektívne fungovať. Napriek tomu, že ak vôbec boli následne nejaké útoky ľavicových teroristov, tieto boli veľmi sporadické, pokračovala vláda v systematických represiách. Ich cieľom sa však stalo celé spektrum argentínskej populácie, vrátane niektorých cudzincov, ktorí sa v danom čase nachádzali v Argentíne. Armáda sa zamerala na odborárov, robotníkov, členov cirkvi (ktorí podporovali chudobných, alebo kritizovali armádu), ľudskoprávnych aktivistov, vedcov, lekárov, učiteľov, študentov a členov niektorých politických strán. Cieľom sa stali aj ľudia, ktorí poukazovali na korupciu, prípadne ľudia, o ktorých majetok mal niekto záujem. Keďže však už ľavicové teroristické skupiny prestali prakticky fungovať, ich reálni členovia boli buď zabití, uväznení alebo v emigrácii, nedá sa povedať, že armáda bojovala proti reálnej hrozbe. Metódy mučenia boli rôzne, zahŕňali elektrické šoky, tzv. waterboarding, pálenie cigaretami, sexuálne zneužívanie a znásilnenia, vytrhávanie zubov a nechtov, pálenie vriacou vodou, olejom alebo kyselinou a v niektorých prípadoch došlo tiež ku kastrácii obetí. V roku 1979 sa Montoneros pokúsilo o obnovenie činnosti. Armáda však rýchlo zabila stovku členov tejto skupiny. Následne sa do krajiny vrátila skupina členov Montoneros, ktorí boli pred tým trénovaní na Strednom východe, pretože lídri tejto skupiny verili, že nastal čas na revolúciu. Avšak niečo podobné bolo v tej dobe už úplne nereálne. Po neúspechu pokusu Montoneros o návrat pokračovala armáda vo svojom programe represii, no tieto už neboli až tak masové, ako pred tým (stále sa však jednalo o stovky obetí ročne). Na začiatku 80. rokov 20. storočia začala argentínska armáda trénovať gerilové skupiny zo Strednej Ameriky, ktoré mali bojovať proti tamojšej ľavici. Súčasne došlo tiež k zmenám vo vedení Argentíny, keď generála Videlu nahradil na poste prezidenta generál Roberto Eduardo Viola a toho o krátky čas nahradil na pár dní viceadmirál Carlos Lacoste a následne sa k moci dostal generál Leopoldo Galtieri. Po prehranej Falklandskej vojne už bola pozícia vojenskej chunty iba ťažko udržateľná bez začatia ešte väčších represii. V decembri 1983 sa tak prezidentom stal Raúl Alfonsín, ktorý bol demokratický zvolený. Koniec vlády vojenskej chunty je zároveň považovaný za koniec tzv. špinavej vojny, aj keď reálne ešte armáda vykonávala čiastočne niektoré represívne činy aj niekoľko mesiacov po návrate demokratickej vlády. Na vyšetrovanie zločinov vojska zriadil prezident špeciálnu komisiu nazvanú Národná komisia pre zmiznutie osôb (Comisión Nacional sobre la Desaparición de Personas), v skratke CONADEP. Táto komisia už o niekoľko mesiacov získala množstvo dôkazov o zločinoch režimu. Podľa zistení CONADEP bolo počas vojenskej vlády v Argentíne 300 koncentračných táborov a podobných väzenských zariadení, prvotné dôkazy dokladali spáchanie zločinu proti ľudskosti u viac ako 1 000 vojakov. Bolo tiež zistené, že medzi zavraždenými boli i osoby, ktoré nespáchali žiadny trestný čin, dokonca dochádzalo k vraždeniu aj tehotných žien. Komisia zistila, že niektoré osoby boli popravené preto, aby následne mohli vojaci vyrabovať ich majetok. Bolo tiež doložené, že niekoľko tisíc obetí bolo vyhodených z lietadiel nad oceánom. V roku 1985 začal tzv. proces s chuntou, teda s čelnými predstaviteľmi vojenského režimu v Argentíne."}
{"id": "166906", "title": "Juan Vicente Gómez", "context": "Introduction  Juan Vicente Gómez ( 24. júl 1857 - † 17. december 1935) venezuelský politik, prezident a vojenský generál. Čistokrvný Indián z And. V roku 1899 vstúpil do armády a v roku 1908 sa presadil ako veliteľ. S pomocou armády sa v roku 1908 stal prezidentom; 27 rokov vládol ako absolútny diktátor. Vďaka rope priviedol do krajiny zahraničné investície, podporoval verejné práce (hlavne pri stavbe železníc). Vo svojej dobe považovaný za najbohatšieho muža Latinskej Ameriky."}
{"id": "6630", "title": "Venezuela", "context": "Obyvateľstvo Obyvateľstvo je zo 67% tvorené mesticmi, z 21% potomkami Európanov, z 10% potomkami Afričanov a z 2% domorodými obyvateľmi. Žije tu približne 200 000 Indiánov, zvyškov spoločenstiev, ktoré sa stále živia lovom a zberom. Obyvateľstvo je predovšetkým rímskokatolíckeho (96%) a protestantského vyznania. Venezuela má 31 568 179 obyvateľov (odhad z r. 2016). Z tohoto počtu pripadá najväčšia časť na mesticov. Z čistokrvných indiánskych kmeňov, ktoré ešte na začiatku 19. storočia obývali Venezuelu. Zachovali sa, nehľadiac k zvyškom v Guayane sídliacim, len Cumangoto a Chaima . Ostatní sa zmiesili s prisťahovanými Španielmi, menej s černochmi. Títo sú jednak potomkami prepustených otrokov po zrušení otroctva roku 1856, alebo sa prisťahovali neskôr, a zaoberajú sa hospodárstvom; čistých černochov je sotva 5%. Z Európanov tu mali najväčší vplyv Španieli, hlavne Baskovia, ktorí sa pomiešali s Indiánmi. Počet cudzincov koncom 19. storočia narastal. Zo 44 000 cudzincov napočítaných roku 1894 bolo 11 000 Kolumbijčanov, 13 000 Španielov, a zo zostávajúcich 19 000 pripadlo 6 100 na Angličanov (hlavne z Trinidadu), 3 700 na Holanďanov (z Curaçaa), 3 200 na Talianov, 2500 na Francúzov (z Korziky) a 1 000 na Nemcov, ktorý spolu s Angličanmi mali najväčší vplyv v krajine, držiaci vo svojich rukách obchod, cesty a bane. Úradným jazykom je španielčina. Čo sa týka zamestnania obyvateľstva, zaoberá sa z najväčšieho podielu buď poľnohospodárstvom alebo chovom dobytka. Výhradne pre domácu spotrebu sa pestujú kukurica, yucca, zemiaky, banány a cukrová trstina; ryža je takmer neznáma."}
{"id": "599413", "title": "Hugo Chávez", "context": "V roku 1998 kandidoval vo voľbách na prezidenta s podporou svojho Hnutia piatej republiky (Movimiento Quinta Republica, skr. MVR). Sľubujúc reformy v prospech chudobného obyvateľstva nastúpil na post prezidenta v roku 1999, po tom čo získal vo voľbách 56% hlasov. Na začiatku vlády mal širokú podporu v rámci celého spektra obyvateľstva. Bol označovaný za idealistu schopného zmien v skostnatenom politickom systéme krajiny. V nasledujúcom období sa prejavil ako ľavicový populista, postupne koncentrujúci vo svojich rukách veľkú moc. Do vysokých štátnych funkcií menoval bývalých armádnych dôstojníkov. Zníženie inflácie na 12,3% dosiahol vďaka zisku z predaja ropy. Počas svojej vlády sa zasadil o znárodnenie ťažobných zariadení v krajine, zmenil podmienky zmlúv s firmou Exxon-Mobil. Financie získané z predaja ropy využíval na boj s chudobou. Bol odporcom liberalizácie svetového obchodu."}
{"id": "6629", "title": "Venezuela", "context": "Geografia Stredná časť krajiny je vyplnená Orinockou nížinou. Na severozápade a severe sa tiahnú horské pásma Cordillera de Mérida (5 007 m n. m.) a Cordillera de la Costa (2 596 m n. m.), juhovýchod krajiny zaujíma Guyanská vysočina s náhornými plošinami a stolovými horami (Neblina, 3 014 m n. m.; Roraima, 2 772 m n. m.). Pobrežie je väčšinou hornaté; nížinné len na západe s veľkým Maracaibským zálivom a na východe v delte rieky Orinoko. Venezuela má veľa ostrovov; najväčší je Isla de Margarita (1 072 km²). Väčšina Venezuely patrí do povodia Orinoka (hlavné prítoky Meta, Apure, Caura, Caroni a iné.); v povodí veľa vodopádov (Salto del Ángel, 979 m, na rieke Churún je najvyšší na svete). Je tu vlhké tropické podnebie zo stálymi teplotami. Tropické pralesy pokrývajú hlavne horné povodie Orinoka, na súšach horských svahoch vždyzelené aj opadavé tropické lesy. V nížinách sa nachádza hustá savana. Vo Venezuele je asi 105 chránených oblastí, ktoré pokrývajú približne 26 % kontinentálneho, morského a ostrovného povrchu krajiny."}
{"id": "552474", "title": "Andrés Manuel López Obrador", "context": "Úrad prezidenta od roku 2018 López Obrador bol kandidátom na prezidenta po tretí krát vo voľbách v roku 2018, kedy kandidoval za Juntos Haremos Historia, koalíciu zloženú z ľavicovej Strany práce, pravicovej Strany sociálneho stretu a Národného hnutia obnovy (MORENA). Vo voľbách získal 53 % hlasov a zvíťazil vo všetkých štátoch s výnimkou Guanajuata. V kampani hovoril o navýšení finančnej pomoci pre študentov, zdvojnásobení penzií pre dôchodcov, zdvojnásobení minimálnej mzdy, amnestii pre drogových kriminálnikov či o výstavbe 100 nových univerzít a o bezplatnom prístupe na verejné vysoké školy. Taktiež avizoval ukončenie drogovej vojny proti kartelom a legalizáciu niektorých drog ako marihuana. Ohlásil, že zruší projekt na výstavbu nového medzinárodného letiska pre hlavné mesto, ktorý bol obklopený škandálmi a možnými dopadmi na životné prostredie. Tiež chcel vyhlásiť referendum na predošlé energetické reformy, implementované v roku 2013, ktoré ukončili štátnu kontrolu nad ropnou spoločnosťou Pemex, ktorej zisky predstavovali 18% celkových príjmov rozpočtu verejného sektoru. Deklaroval tiež politiku stimulov a podpory pre poľnohospodársky sektor krajiny, ako aj oddialenie opätovného vyjednania dohody NAFTA až do volieb. K jeho ambicióznym plánom patrí výstavba ďalších ropných rafinérií, navýšenie sociálnych výdavkov, zníženie platov a výhod politikov a decentralizácia vlády, spočívajúca v presunutí niektorých vládnych rezortov a agentúr z hlavného mesta do iných štátov Mexika."}
{"id": "574380", "title": "Alberto Fernández", "context": "Životopis  Vstup do politiky Na univerzite v Buenos Aires vyštudoval práva, následne na škole učil, nakoniec sa dal na politiku. Od roku 1983 je členom peronistickej Justicialistické strany, pracoval ako poradca v miestnom parlamente či na rôznych ministerstvách. Na prelome tisícročí mal blízko k prezidentovi Eduardovi Duhaldemu (vo funkcii v rokoch 2002 až 2003), v rokoch 2000 až 2003 bol zástupcom v Buenos Aires. V máji 2003 ho prezident Nestor Kircher menoval šéfom argentínskeho kabinetu ministrov. Kabinet viedol krátko aj počas vlády prezidentky Cristiny Kirchnerovej (Kirchnerovej manželky). Rezignoval 23. júla 2008, len niekoľko dní po tom, čo parlament zamietol plány vlády prezidentky na zvýšenie vývozných daní na poľnohospodárske produkty. Ako dôvody rezignácie uviedol Fernandéz podľa médií \"vyčerpanie\" a \"stratu autority\". V prezidentských voľbách roku 2015 viedol kampaň liberálneho kandidáta Sergia Massy, ktorý vtedy skončil v prvom kole volieb na treťom mieste. Prezident Vo voľbách roku 2019 kandidoval na prezidenta ako líder stredoľavej koalície Unidad Ciudadana (Občianska jednota). V októbri 2019 zvíťazil už v prvom kole volieb, keď porazil jeho stredopravého súpera Mauricia Macriho v pomere 48,03/40,44 percenta hlasov. V novembri 2020 oznámil, že parlamentu poslal návrh zákona o legalizácii interrupcií, pričom následne v decembri toho roku bola legalizácia schválená aj senátom. V marci 2021 sa stal terčom útoku zo strany odporcov banskej ťažby, keď cestoval po oblasti zasiahnutej nedávno lesnými požiarmi. Fernández sa nachádzal vo vozidle neďaleko mesta Lago Puelo, keď ho skupina ľudí začala zasypávať kameňmi a rozbila dve okná. Nadávky smerovali aj na adresu Mariana Arcioniho, guvernéra tamojšej provincie Chubut, ktorý podporoval ťažobný projekt a mal podporu prezidenta. Koronavírus V apríli 2021 bol pozitívne testovaný na koronavírus. Miestne médiá informovali, že Fernández dostal 21. januára prvú dávku vakcíny Sputnik V a 11. februára bol preočkovaný jej druhou dávkou. V auguste 2021 argentínska prokuratúra obvinila Fernandeza z porušenia povinne nariadenej karantény, keď v júli 2020 usporiadal narodeninovú oslavu pre svoju priateľku."}
{"id": "542764", "title": "Dejiny Bolívie", "context": "Návrat k demokracii  Ekonomické ozdravovanie krajiny Za prezidenta bol zvolený Hernán Siles Zuazo, ktorý už bol prezidentom Bolívie dvakrát pred tým. Funkcie sa ujal 10. októbra 1982 s podporou ľavicových strán, no väčšinu v parlamente mala opozícia. Nová civilná vláda tak bola veľmi nestabilná, nemala podporu parlamentu a veľký tlak na ňu vyvíjali aj odbory, ktoré požadovali väčšie sociálne reformy. Za tri roky svojej vlády tak prezident vystriedal až 80 ministrov a vymenoval 7 vlád. Hernán Siles Zuazo tak priviedol Bolíviu do najväčšej hospodárskej krízy v 20. storočí. Produkcia klesla o 40%, export o 50% a inflácia bola na konci jeho vlády, teda v roku 1985 vo výške 8 767%. Tento vývoj vyvolal očakávateľné stávky a demonštrácie. Prezidenta na niekoľko hodín dokonca uniesli príslušníci polície. V roku 1985 tak bol Hernán Siles Zuazo prinútený zorganizovať predčasné voľby. Tie vyhral bývalý pravicový vojenský diktátor Hugo Banzer, parlament ale nechcel pripustiť, aby sa stal prezidentom bývalý diktátor a tak radšej za prezidenta zvolil druhého v poradí, tiež bývalého prezidenta Víctora Paza Estenssora (parlament v tom období volil prezidenta z troch najúspešnejších kandidátov, ktorí vzišli z volieb). V tomto období však už Paz Estenssoro nebol tým radikálnym ľavicovým politikom z 50. rokov, ale presadzoval presne odlišnú neoliberálnu politiku. Keďže tak už nový prezident nebol ľavičiar, práve naopak, získal pre svoje opatrenia aj podporu Huga Banzera a jeho strany. Hlavným cieľom bolo zastaviť obrovskú infláciu a tak vláda vykonala menovú reformu, kedy úplne zmenila národnú menu. Nasledovalo prepúšťanie, zmrazenie miezd, uvoľnenie cien potravín a iných výrobkov a zvýšenie cien energii. Vďaka tomu sa inflácia znížila rekordne až na 1% iba v priebehu pár rokov. Na druhej strane tieto opatrenia zvýšili objem pestovania koky a teda aj výroby drog. Nezamestnanosť začala rapídne rásť, čo spôsobovalo problémy. V roku 1989 sa uskutočnili nové voľby, ktoré vyhral Gonzalo Sánchez de Lozada so svojou stranou, na druhom mieste bol znova Hugo Banzer. Aby Banzer zabránil Sánchezovi de Lozadovi získať funkciu prezidenta, podporil tretieho v poradí Jaimeho Paza Zamoru, ktorého tak parlament zvolil za nového prezidenta. Aj Paz Zamora, podobne ako jeho predchodca, bol pred tým ľavičiar, no s podporou Banzera sa z neho stal skôr liberálne zmýšľajúci politik, ktorý pokračoval v reformnom úsilí svojho predchodcu. Vďaka tomu sa podarilo Bolíviu stabilizovať. V roku 1992 došlo k dohode s Peru, ktoré uzavrelo s Bolíviou zmluvu, na základe ktorej bola zriadená na dobu 50 rokov na pobreží Peru tzv. Bolívijská zóna voľného obchodu, ktorá bola dlhá 5 km a zahŕňala aj prístav. Ekonomická stabilizácia štátu a privatizácia však spôsobovali aj problémy. Vláda nechcela veľmi zasahovať do konania investorov a tak začalo dochádzať k masívneho odlesňovaniu dažďových pralesov a vyháňaniu pôvodných obyvateľov týchto území. Bolívia bola tiež stále kritizovaná za pestovanie koky a následné obchodovanie s drogami, na čo poukazovali najmä Spojené štáty. V roku 1993 sa konali nové voľby, ktoré vyhral jednoznačne Gonzalo Sánchez de Lozada a stal sa tak prezidentom. Bol v USA vyštudovaný ekonóm a aj on pokračoval v reformách svojich predchodcov. Na rozdiel od nich, ktorí o privatizácii iba hovorili, on začal presadzovať skutočnú čiastočnú privatizáciu veľkých strategických podnikov, kde si mal štát nechať polovicu. Vďaka tomu prišli do Bolívie veľké zahraničné investície. Vláda tiež podporila rozvoj ťažby zemného plynu a ropy, ktoré sa stali strategickými exportnými surovinami Bolívie. Kontrolu nad touto časťou hospodárstva však mali taktiež zahraničné spoločnosti. V krajine tak začali znova protesty, najprv proti účasti zahraničných spoločností v strategických podnikoch a odvetviach, neskôr proti iným reformám vlády. Netransformovali sa však do väčších teroristických skupín, ako sa to stalo v iných juhoamerických štátoch. Za viceprezidenta bol vybraný Víctor Hugo Cárdenas, ktorý sa tak stal prvým viceprezidentom indiánskeho pôvodu v dejinách Bolívie. Aj vďaka nemu bola prijatá v roku 1994 novela ústavy, ktorá stanovovala, že Bolívia je štát multietnický a plurikultúrny, teda že v Bolívii žije vedľa seba viacero jedinečných a rovnocenných kultúr. Vláda tiež pristúpila k decentralizácii krajiny a zmene volebného systému, vďaka ktorému sa do parlamentu konečne dostalo viac indiánov, ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva. Vláda sa snažila viac bojovať proti pestovaniu koky, proti čomu ale protestovali jej pestovatelia – indiáni zvaní Cocaleros, ktorí tvrdili, že koka je indiánskou tradíciou. Na ich čelo sa postavil Evo Morales, ktorý v roku 1994 viedol veľký pochod indiánov do La Pazu. V roku 1997 sa federácia pestovateľov koky zlúčila so stranou Hnutie za socializmus (MAS), na čelo ktorého sa následne postavil práve Evo Morales. Morales v ďalších rokoch viedol protesty indiánov proti vládnym snahám o zničenie polí s kokou. V tom istom roku sa konali nové voľby, v ktorých však nikto nezískal dostatočne vysokú podporu. Parlament tak za prezidenta zvolil bývalého diktátora Huga Banzera. Ten pristúpil k privatizácii ropného priemyslu a niektorých významných podnikov. Negatívny vplyv na ekonomiku Bolívie však mala hospodárska kríza v Argentíne a Brazílii na prelome tisícročia. V tom istom období sa v krajinách Južnej Ameriky začalo konečne viac hovoriť o minulosti spojenej s vládou vojenských diktatúr a Operácii Condor. K tomu sa pridali obvinenia z korupcie a rakovinové ochorenie a tak sa v roku 2001 rozhodol prezident radšej podať demisiu. Novým prezidentom sa tak 7. augusta stal viceprezident Jorge Quiroga Ramírez, ktorý dovládol do konca pôvodného funkčného obdobia. V roku 2002 sa konali nové voľby, ktoré vyhral tesne bývalý prezident Gonzalo Sánchez de Lozada. No Evo Morales bol už druhý a jeho popularita stále rástla. Prezident chcel zaviesť nové reformy a úspory. Cez nový plynovod vedúci do Čile bolo možné exportovať plyn aj do USA a Mexika. Vláda však na jeho export uzatvorila veľmi nevýhodné zmluvy, čo vyvolalo demonštrácie, pri ktorých obyvatelia žiadali miesto nízkych exportných cien nízke spotrebiteľské ceny pre občanov Bolívie. Polícia demonštrácie potlačila, no zastrelila pritom desiatky ľudí. Tieto udalosti sa nazývajú Vojna o plyn. Prezident tak v októbri 2003 radšej ušiel z krajiny do USA. Vlády sa ujal viceprezident Carlos Mesa, ktorý vytvoril vládu z nestraníkov. Ani on sa však nevyhol násilnému potlačeniu demonštrácii, ktoré v roku 2005 požadovali znárodnenie ropného a plynového priemyslu. Kvôli pokračujúcim demonštráciám nakoniec 6. júna prezident radšej odstúpil. Vláda Evo Moralesa, prvého indiánskeho prezidenta Súbor:Evo_Morales_2017.jpg|vpravo|náhľad|Evo Morales sa prezidentom stal v roku 2006. Je prvým indiánom na čele Bolívie. Po odstúpení prezidenta Mesu sa novým dočasným prezidentom stal predseda najvyššieho súdu Eduardo Rodríguez Veltzé, ktorý mal vládnuť iba do vymenovania nového prezidenta, ktorý vzíde z volieb. V krajine však pokračovali protesty, ktoré sa tento raz týkali vody. Voľby sa uskutočnili v decembri 2005 a vyvolávali všeobecné obavy, pretože hrozilo rozdelenie krajiny. Východ Bolívie, ktorý je považovaný za viac kreolský (belošský) nechcel za prezidenta Moralesa. Aby ten zmiernil obavy, za potenciálneho viceprezidenta si vybral ľavicového kreola Álvara Garcíu Lineru. Voľby vyhral drvivo Evo Morales, ktorý získal 53,7% hlasov, pri volebnej účasti 84,5% a stal sa tak vôbec prvým indiánom na čele Bolívie. Krajina sa však etnicky a volebne rozdelila, na západe vyhral Morales, kým na východe bývalý prezident Jorge Quiroga Ramírez, ktorý bol kreol. Morales sľuboval znárodnenie ropného a plynového priemyslu, zmeny ústavy v prospech indiánov a reformu poľnohospodárstva. Úradu sa ujal v januári 2006, no ešte deň pred inauguráciou ho zástupcovia indiánov z celej Ameriky formálne vymenovali za najvyššieho vodcu. Prvým opatrením prezidenta bolo zníženie vlastnej mzdy o polovicu, čo patrilo tiež k jeho sľubom. Od počiatku mal Morales veľkú podporu z Venezuely a Kuby, kde taktiež vládli ľavicové vlády. Vďaka tejto podpore mohol Morales rozvíjať školstvo a zdravotníctvo. Následne pristúpil k určitej forme znárodnenia ropného a plynárenského priemyslu, keď zákonom nariadil takýmto spoločnostiam, aby ťažbu prenechali štátnej spoločnosti, pričom absolútna väčšina zisku mala patriť výlučne štátu. Pokračoval nariadením, ktoré stanovilo, že v banských spoločnostiach musí mať väčšinový podiel štát. Postupne došlo k znárodneniu viacerých strategických podnikov, baní, telekomunikácii či dopravy, väčšinou symbolicky v deň osláv 1. mája. Súčasne sa objavili požiadavky na prijatie novej ústavy, ktoré zaznievali zo všetkých politických smerov. Západ krajiny chcel prerozdelenie bohatstva aj medzi chudobných, kým východ krajiny požadoval federalizáciu, aby získal čo najviac právomocí a príjmov z rozpočtu, keďže práve tu sa vytvorila nová bohatá elita krajiny. Tá sa obávala socialistických reforiem, ktoré by mohli zrušiť predchádzajúce neoliberálne opatrenia. V máji 2008 si hlavný východný department Santa Cruz v referende odhlasoval autonómiu, čo však centrálna vláda odmietla uznať. To ale vyvolalo napätie v celej spoločnosti, v septembri 2008 dokonca vláda prezidenta Moralesa vyhostila z krajiny veľvyslanca USA, ktorý podľa nej mal snahy východu krajiny vyvolávať a podporovať. Následne zrušil právo pre protidrogové úrady USA pôsobiť na území Bolívie. Bolíviu podporila aj Venezuela a jej prezident Hugo Chávez nechal taktiež vyhostiť amerického veľvyslanca. V januári 2009 bola prijatá nová ústava, ktorá získala väčšinu hlasov voličov. Umožňovala opätovné zvolenie prezidenta hneď po sebe na 5 rokov a zlepšovala postavenie indiánov. Súčasne zmenila oficiálne názov krajiny na Estado Plurinacional de Bolivia, teda Bolívijský mnohonárodnostný štát. Morales reagoval vyhlásením, že prijatie tejto ústavy znamená ukončenie koloniálneho štátu. Ústava poskytovala autonómiu indiánskym etnikám, ale i východným departmentom, no neposkytovala potrebné právomoci. Opozícia tak nebola s novou ústavou spokojná. V roku 2009 nechal prezident znárodniť a prerozdeliť veľké poľnohospodárske územie patriace veľkostatkárom, ktoré pridelil indiánom. Moralesove snahy o reformy ale negatívne ovplyvnila nová celosvetová hospodárska kríza z roku 2007. Vláda musela v ďalších rokoch zrušiť kontrolu cien palív a základných potravín. Ceny tak začali rapídne stúpať, čo vyvolalo protesty. Prezident tak kontrolu cien opätovne zaviedol, no za krátky čas bola Bolívia odkázaná na dovoz časti základných potravín. Vďaka vysokým cenám ropy ale zaznamenávala napriek všetkému Bolívia vysoký rast HDP až na úrovni 6%. Z ropných peňazí tak vláda financovala reformy, ktoré znížili počet chudobných až o 20%. Došlo k zavedeniu aj ďalších sociálnych výhod ako zvýšenie dôchodkov, podpora sociálne slabších skupín a nezamestnaných. To získalo prezidentovi veľkú podporu, čo sa ukázalo vo voľbách, ktoré sa konali decembri 2009. V nich získal Morales dokonca až 64,22% hlasov pri účasti 94% voličov, pričom v parlamente a senáte získala jeho strana ústavnú väčšinu. V roku 2011 sa prezident Morales snažil v OSN presvedčiť ostatné štáty, aby bola koka vyňatá z Dohovoru o narkotikách, čo zablokovali USA. Vláda pokračovala v podpore chudoby, vďaka čomu pomohla ďalším zhruba pol milióna ľuďom. Aj to zaistilo prezidentovi stabilnú popularitu a dokonca aj vo východných častiach krajiny začal získavať hlasy. V roku 2014 sa konali ďalšie voľby, v ktorých opäť vyhral bez problémov Evo Morales. Získal síce o 2,5% menej hlasov ako pred tým, no volil ho vyšší počet voličov. Volebná účasť bola 87%. V roku 2016 sa prezident snažil o zmenu ústavy, ktorá by mu umožnila kandidovať aj štvrtýkrát po sebe. V referende však voliči tieto snahy odmietli. V roku 2017 predstavil prezident projekt železnice, ktorá pôjde z Peru až do Brazílie, pričom túto by financovala hlavne Bolívia a bola by náhradou za prístup k moru. Stavba má trvať 8 rokov. Prezident však ďalej bojoval za možnosť opätovne sa uchádzať o post prezidenta, čo mu v novembri 2017 umožnil ústavný súd. V auguste 2018 nechal Morales v La Paze hneď veľa historickej budovy prezidentského paláca otvoriť mrakodrap s 29. poschodiami, ktorý sa stal jeho novým sídlom, čo vyvolalo veľkú kritiku."}
{"id": "545269", "title": "Nicolás Maduro", "context": "Život Pôvodne pracoval ako vodič autobusu, potom sa stal odborovým predákom. V politike je od roku 1999, najskôr bol poslanec, potom predseda parlamentu, minister zahraničných vecí a nakoniec viceprezident. Niekdajší viceprezident zložil prísahu na mimoriadnom zasadnutí Národného zhromaždenia v Caracase; opozícia však schôdzu bojkotovala. Prezidentom sa stal na základe faktu, že zosnulý Hugo Chávez neprisahlal k 4. prezidentskému obdobiu, a preto z právneho hľadiska bola doba jeho smrti považovaná stále za 3. prezidentské obdobie. V prípade, že prezident zomrie alebo odstúpi počas posledných 2 rokov svojho mandátu, pozíciu prezidenta preberá viceprezident a to do zvolania legitímnych volieb. Po zložení prezidentskej prísahy oznámil, že požiadal o okamžité vyhlásenie prezidentských volieb. Tie sa podľa ústavy majú uskutočniť do 30 dní po prezidentovej smrti. Prezident Venezuely Maduro kandidoval v nasledujúcich prezidentských voľbách, ktoré sa konali 14. apríla 2013. Socialisti chceli využiť odkaz masovo obľúbeného Cháveza, ktorý Madura v poslednom verejnom vystúpení označil za svojho nástupcu. Na jeho stranu sa navyše po Chávezovej smrti postavila armáda, ktorej ústava zakazuje hrať akúkoľvek úlohu v politike. Maduro nakoniec vyhral veľmi tesne, získal 50,66 %. Jeho protivník Henrique Capriles výsledky vyhlásil za sfalšované. Od marca 2017 čelí Maduro masovým demonštráciám, stále má však podporu armády. Protesty si už vyžiadali niekoľko mŕtvych a desiatky zranených. Podnetom pre túto vlnu demonštrácií bol okrem hyperinflácie, nedostatku potravín a vysokej zločinnosti pokus najvyššieho súdu (nakloneného Madurovi) prevziať právomoci parlamentu. Opozícia potom Madura označila za diktátora. Počas 48 hodín súd pod tlakom od svojho rozhodnutia ustúpil. Aj cez všetky problémy, ktorým krajina za jeho prezidentovania čelila a ktoré viedli k predčasným prezidentským voľbám, dokázal Maduro 21. mája 2018 svoj mandát obhájiť, získal 68 % odovzdaných hlasov. Maduro teda môže v prezidentskej funkcii zotrvať až do roku 2025. Prezidentská kríza 2019 V nadväznosti na opozíciou bojkotované prezidentské voľby z mája 2018 a následný nástup Madura do druhého volebného obdobia 10. januára 2019 vyhlásilo Národné zhromaždenie, v ktorom má Madurova opozícia väčšinu, že Maduro už nie je viac prezidentom a zvolilo za nového dočasného prezidenta vtedajšieho predsedu Národného zhromaždenia Juana Guaidá. Maduro však zo svojho postu odmietol odstúpiť."}
{"id": "545268", "title": "Nicolás Maduro", "context": "Introduction  Nicolás Maduro Moros ( 23. november 1962, Caracas) je venezuelský politik, ktorý sa 8. marca 2013 po smrti prezidenta Cháveza stal dočasným prezidentom krajiny, a následne riadne zvoleným prezidentom."}
{"id": "164201", "title": "Dejiny Argentíny", "context": "Argentína v novom tisícročí  Finančná a hospodárska kríza Argentíny Koniec roka 2001 bol poznačený masovými, často násilnými, protestmi (fotografia z 20. decembra 2001). Fernando de la Rúa síce pochádzal z Radikálnej občianskej únie, no vo voľbách kandidoval za širokú stredoľavú koalíciu Aliancia za prácu, spravodlivosť a vzdelanie (Alianza para el Trabajo, la Justicia y la Educación). Prezidentský úrad prevzal oficiálne 10. decembra 1999. De la Rúa však preberal krajinu vo veľmi zlom stave, zahraničný dlh krajiny bol znova veľmi vysoký a štátny rozpočet už dávno nebol vyrovnaný, naopak deficit bol taktiež veľmi vysoký. Tak ako obaja jeho predchodcovia, aj prezident De la Rúa musel pristúpiť k výrazným škrtom v rozpočte a zvýšeniu daní pre obyvateľstvo. Nič však nepomáhalo a ekonomická situácia sa stále zhoršovala a vyvrcholila v roku 2001. Na začiatku roka 2001 začali obyvatelia masovo vyberať svoje peniaze z bankových účtov, veľká časť z týchto vkladov odchádzala navyše do zahraničia a domáca mena bola menená za akúkoľvek zahraničnú menu, predovšetkým americké doláre. Nepomohla ani finančná pomoc od Medzinárodného menového fondu. Vláda sa ešte pokúsila o ďalšie úsporné opatrenia, ktoré však nie len že nepomohli, ale očakávateľne vyhrotili situáciu v spoločnosti. V decembri 2001 bola vláda nútená zmraziť všetky bankové účty v krajine, aby zabránila pokračujúcemu odlivu peňazí z krajiny a bánk. Bol stanovený týždenný limit na výber z účtu a prevod do zahraničia bol úplne zakázaný. Toto opatrenie však bolo tak nepopulárne, že po dlhej dobe začali veľké ľudové nepokoje. Prezident v reakcii vyhlásil výnimočný stav. Pri následných zrážkach zahynulo približne 40 ľudí a keď sa demonštranti priblížili až k prezidentskému palácu, musel prezident utiecť preč na vrtuľníku. Fernando de la Rúa rezignoval 20. decembra 2001, formálne však vládol o jeden deň dlhšie. 23. decembra 2001 sa prezidentom stal Adolfo Rodríguez Saá z Justicialistickej strany. Ten síce vydržal v úrade iba jeden týždeň, no počas tohto času vyhlásil očakávaný štátny bankrot Argentíny. Vyhlásenie bankrotu sa prekvapivo stretlo s veľkou podporou nie len v parlamente, ale i v uliciach. Vo funkcii Saá vydržal do 30. decembra 2001. 2. januára 2002 ho nahradil ďalší perónista Eduardo Duhalde. Obyvatelia Argentíny už neboli ochotní čakať na ďalší vývoj a začali cestovať do susedných štátov a vyberať peniaze tam. Kríza sa tak rozšírila dokonca i do Uruguaja. Duhalde následne zrušil pevný kurz s dolárom, čo umožnilo devalváciu národnej meny, no súčasne nastala aj inflácia a Argentínčana začali vo veľkom strácať svoje úspory bez ohľadu na to, či ich mali v pese alebo dolároch. Výsledok bol katastrofálny. Na konci roka 2002 bola viac ako polovica obyvateľov Argentíny pod hranicou chudoby a nezamestnanosť sa vyšplhala na rekordných 21%. Prvýkrát v histórii Argentíny začalo obyvateľstvo z krajiny odchádzať a nie do nej prichádzať. Znova sa začali rozširovať násilné protesty. Zároveň sa výrazne zvýšila kriminalita, hlavne krádeže a lúpeže, ktorá Argentínu trápila vo veľkej miere aj v ďalších rokoch. Duhaldemu však napriek všetkému poradilo aspoň zastaviť zhoršovanie situácie, aj keď nie ju výraznejšie zlepšiť. Na apríl 2003 vyhlásil nové voľby. V prvom kole zvíťazil bývalý prezident Carlos Menem. V druhom sa však rozhodol nekandidovať (keďže bolo jasné, že nevyhrá), druhé kolo sa tak nekonalo a Néstor Kirchner sa tak stal automaticky prezidentom, keďže v prvom kole sa umiestnil na druhom mieste. Vlády Kirchnerovcov a stabilizácia štátu Súbor:Cristina_con_baston_y_banda.jpg|náhľad|vpravo|Manželia Néstor Kirchner (vzadu) a Cristina Fernándezová Kirchnerová (vpredu) viedli Argentínu 12 rokov ako prezidenti. Néstor Kirchner sa ujal funkcie prezidenta 25. mája 2003. Pochádzal prakticky z úplného juhu Argentíny. Bol členom Justicialistickej strany a vo voľbách kandidoval za koalíciu Front za víťazstvo (Frente para la Victoria), ktorá okrem Justicialistickej strany združovala aj iné politické subjekty. Aj Kirchner bol počas vojenskej vlády prenasledovaný. Pred funkciou prezidenta pôsobil ako guvernér svojej domovskej provincie Santa Cruz. Tu bolo jeho pôsobenie vnímané veľmi pozitívne, lebo do zaostalej a chudobnej provincie na úplnom juhu krajiny dokázal nie len prilákať zahraničné investície, ale aj zabezpečiť stabilné ekonomické príjmy. Kirchner sa však v kampani staval proti politike bývalého prezidenta Menema a inklinoval skôr k Juanovi Perónovi. Kirchnerovej vláde sa začalo od začiatku v zložitej situácii pomerne dariť. Podarilo sa mu riešiť situáciu s národným dlhom, presadil väčšiu devalváciu národnej meny, čím výrazne pomohol exportu. To naštartovalo rast HDP, ktorý rástol rekordnou rýchlosťou 10%. Taktiež nezamestnanosť začala klesať a z 20% sa znížila až na 10%. Jedným z hlavných pilierov jeho politiky bolo znížiť počet chudobných, čo sa mu aj darilo. Z viac ako 50% postupne počet chudobných klesol k 30%. Ako ľavicový politik postupne zmenil aj zahraničnú politiku Argentíny, ktorá začala viac spolupracovať s ľavicovými vládami naprieč Latinskou Amerikou, na druhej strane sa snažil nepoškodiť vzťahy so Spojenými štátmi. Táto politika však nebola jednoduchá, keďže napätie medzi niektorými ľavicovými lídrami Latinskej Ameriky a vládou USA bolo často pomerne vysoké. Prezident Kirchner presadil tiež zrušenie amnestii a zákonov, ktoré chránili členov vojenskej chunty pred ďalšou zodpovednosťou za ich zločiny. Napriek tomu, že sa Kirchnerovi pomerne darilo, rozhodol sa v ďalších voľbách nekandidovať a do popredia začal presadzovať svoju manželku Cristinu Fernándezovu Kirchnerovú. Tá nebola pre Argentínčanov neznámou osobou, keďže bola politicky aktívna už dávnejšie, aj ona bola rovnako jej muž právnička a tiež čelila perzekúcii počas vojenskej vlády. Taktiež svojho muža podporovala počas jeho prezidentskej kampane. Voľby sa konali v októbri 2007 a Cristina Fernándezová Kirchnerová v nich jednoznačne vyhrala. Aj ona bola členkou Justicialistickej strany, no kandidovala v rámci koalície Front za víťazstvo. Napriek tomu, že Argentína už mala jednu prezidentku v osobe Maríe Estely Martínezovej Perónovovej (táto nebola zvolená, ale prezidentkou sa stala po smrti prezidenta z pozície viceprezidenta automaticky), Cristina Fernándezová Kirchnerová bola prvou skutočne zvolenou ženou prezidentkou v dejinách Argentíny. Úrad prevzala 10. decembra 2007. Nová prezidentka nemenila nič na politike svojho manžela a predchodcu v úrade. Dokonca aj ministerský kabinet prešiel iba menšími zmenami. Fernándezová Kirchnerová sa zamerala hlavne na vedu a vzdelanie a začala podporovať projekty predovšetkým v týchto oblastiach, pričom aj výrazne zvýšila rozpočet určený na vzdelanie a vedu. Počas vlády manželov Kirchnerovcov bolo v Argentíne vybudovaných až 1 000 nových škôl. Rovnako podporovala aj rozvoj internetu a počítačového vzdelania v Argentíne. Ako presvedčená perónistka verila, že je potrebné získané bohatstvo začať prerozdeľovať medzi chudobnejšie časti spoločnosti. Do roku tak počet chudobných klesol až na 11% (pred príchodom Néstora Kirchnera ich bolo viac ako 50%). Rovnako sa podarilo znížiť nezamestnanosť na 7%. Predzidentka Fernándezová Kirchnerová pokračovala v úsilí svojho muža potrestať vinníkov za zločiny vojenskej chunty. Vďaka tomu pokračovali procesy s bývalými vojakmi. 27. októbra 2010 však prezidentku Fernándezovú Kirchnerovú postihla osobná tragédia, keď jej manžel a bývalý prezident Néstor Kirchner zomrel na následky srdcových problémov. Napriek tomu dokázala prezidentka pomerne úspešne previesť Argentínu cez hospodársku krízu z konca prvého desaťročia 21. storočia. 23. októbra 2011 sa konali prezidentské voľby, kde Fernándezová Kirchnerová zvíťazila ešte vyšším rozdielom, ako pred tým. Hneď začiatok jej druhého funkčného obdobia však bol poznačený správou, že prezidentka trpí rakovinou štítnej žľazy. Počas následných lekárskych zákrokov sa však ukázalo, že prezidentka rakovinu nemá a tak sa do úradu veľmi rýchlo vrátila. Ďalšie zdravotné problémy prekonala v septembri 2013, kedy podstúpila operáciu mozgu. V roku 2012 došlo k spomaleniu ekonomického rastu krajiny, na základe čoho začali znova narastať dlhy štátu. Tento stav sa negatívne prejavil v priebehu roka 2014, keď sa Argentína znova dostala na pokraj bankrotu, keďže nemala dostatok prostriedkov na splácanie svojich dlhov. Veľmi negatívny vplyv malo predovšetkým rozhodnutie new yorského súdu, ktorý ukladal Argentíne povinnosť vyplatiť najprv tzv. hedžové fondy a až potom zvyšných veriteľov. Po kríze z roku 2001 sa totiž Argentína dohodla s veriteľmi na tom, že im vyplatí iba časť ich pohľadávok pod podmienkou, že iní veritelia nebudú voči nim zvýhodnení. Toto súdne rozhodnutie však túto dohodu narušilo. Na konci júla 2014 tak Argentína vyhlásila tzv. technický bankrot, teda neschopnosť splatiť dlh vo výške 29 miliárd dolárov. To znamenalo, že k oficiálnemu vyhláseniu bankrotu nedošlo, vláda iba vyhlásila, že dlh nesplatí. To viedlo k zníženiu HDP Argentíny, čím začala nová kríza. Vláda sa snažila problémy riešiť tak, že prezidentka Fernándezová Kirchnerová presadila tzv. devízovú kontrolu, ktorá spočívala v možnosti obmedziť nákupy alebo predaje zahraničných mien, predovšetkým amerických dolárov. Počas druhého funkčného obdobia sa tiež zhoršili vzájomné vzťahy so Spojenými štátmi. Súčasne sa objavili obvinenia, že prezidentka mala kryť skutočných páchateľov bombových útokov na židovské a izraelské ciele v Buenos Aires zo začiatku 90. rokov, čo však Cristina Fernándezová Kirchnerová odmietala. 25. októbra 2015 sa uskutočnilo prvé kolo prezidentských volieb. Tu už Cristina Fernándezová Kirchnerová nemohla kandidovať, tak za prezidentského kandidáta vybrala guvernéra provincie Buenos Aires a bývalého viceprezidenta Daniela Scioliho. Toho však vo voľbách tesne porazil kandidát pravicovej strany Republikánsky návrh (Propuesta Republicana) Mauricio Macri (kandidoval však za koalíciu troch politických strán pod názvom Cambiemos, teda Zmeňme to ), čím skončilo obdobie vlády Kirchnerovcov. Vláda Kirchnerovcov bola ovplyvnená novou formou peronizmu, tzv. kirchnerizmom. Táto politická filozofia je charakterizovaná taktiež ľavicovosťou, odmietaním neoliberalizmu a zameraním sa na Latinskú Ameriku. Vláda Mauricia Macriho Súbor:Presidente_Macri_en_el_Sillon_de_Rivadavia_%28cropped%29.jpg|náhľad|vpravo|Mauricio Macri sa stal v decembri 2015 prezidentom a ukončil tak éru ľavicových vlád. Mauricio Macri sa úradu ujal 10. decembra 2015. Pred zvolením za prezidenta bol starostom Buenos Aires. Je zaujímavé, že Macri je iba prvou generáciou svojej rodiny narodenej priamo v Argentíne. Jeho otec je prisťahovalec z Talianska. Macri prevzal úrad taktiež v zložitej situácii. Posledná vláda bývalej prezidentky Fernándezovej Kirchnerovej vyčerpala devízové rezervy krajiny. Inflácia bola znova na úrovni 30% a štátny rozpočet bol znova deficitný. Macri nechal hneď zrušiť devízovú kontrolu zavedenú jeho predchodkyňou. To umožnilo devalvovať peso, rovnako boli upravené colné poplatky a kvóty na vývoz a dovoz. Vláda sa na začiatku roka 2016 dokázala dohodnúť s veriteľmi, ktorým Argentína odmietla v roku 2014 splatiť ich pohľadávky . Nový prezident a jeho vláda musela teda od začiatku riešiť vážne problémy, no už v priebehu prvého roka vlády bola táto schopná urobiť dôležité opatrenia pre stabilizáciu ekonomiky. Okrem zrušenia devízovej kontroly prestala centrálna banka ovplyvňovať napríklad kurz národnej meny. Vláda tým chcela dosiahnuť jednak zníženie inflácie na jednociferné číslo a jednak naštartovať hospodársky rast. Ale aj v polovici roka 2017 bola inflácia stále na úrovni 20% a sľubovaný ekonomický rast sa nedarilo výraznejšie zvýšiť . V roku 2016 však musel Macri čeliť veľkému škandálu, ktorý jeho meno spájal s tzv. Panama Papers. Na medzinárodnej úrovni sa nová administratíva zamerala na opätovné zlepšenie vzťahov so Spojenými štátmi, ktoré sa zhoršili počas predchádzajúcich argentínskych ľavicových vlád. 22. októbra 2017 sa v krajine uskutočnili voľby do časti parlamentu a senátu. Týmto však predchádzalo zmiznutie a smrť Santiaga Maldonada, aktivistu za práva indiánov, ktorý protestoval proti plánom zahraničnej spoločnosti na využitie indiánskej pôdy. Smrť Maldonada vyvolala po krajine masové protesty. Keďže Maldonado bojoval proti plánom zahraničných korporácii, ktoré podporoval prezident Macri, využila opozícia na čele s bývalou prezidentkou Fernándezovou Kirchnerovou túto udalosť a obvinila Macriho a jeho vládu z nedostatočnej snahy o vyšetrenie zmiznutia a smrti Maldonada. O návrat do politiky sa v týchto voľbách pokúsila aj bývalá prezidentka Fernándezová Kirchnerová, ktorá sa uchádzala o miesto v senáte. Macri podporoval vo voľbách koalíciu Cambiemos, teda Zmeňme to (táto zahŕňala aj jeho stranu Republikánsky návrh), Fernándezová Kirchnerová podporovala novú koalíciu s názvom Frente de la Unidad Ciudadana, teda Front občianskej jednoty. Bývalá prezidentka nakoniec nevyhrala vo svojej provincii, no druhé miesto jej zaručilo miesto v senáte. Vďaka tomu získala imunitu, keďže v tomto období čelila viacerým obvineniam z korupcie, ktoré sa týkali jej prezidentskej vlády. Ale zlá ekonomická situácia, v ktorej bola Argentína v čase odchodu bývalej prezidentky z funkcie pomohla aj v roku 2017 prezidentovi Macrimu vyhrať voľby, keď jeho koalícia zvíťazila tak vo voľbách do parlamentu, ako aj v senátnych voľbách, čím si tak prezident Macri upevnil svoju pozíciu v zákonodarnom zbore. 15. novembra 2017 zmizla argentínska ponorka San Juan. Vláda zahájila veľkú pátraciu akciu do ktorej sa následne pripojilo aj viacero ďalších štátov. Ani po týždňoch sa však ponorku nepodarilo vypátrať. Predpokladá sa, že celá jej posádka zahynula pri výbuchu. Ekonomickú situáciu krajiny sa však vláde nepodarilo zlepšiť a od januára do augusta 2018 oslabilo argentínske peso oproti americkému doláru o 42%. To vyvolalo ďalšie obavy, predovšetkým o to, či dokáže Argentína splácať svoje zahraničné dlhy. Vláda preto požiadala Medzinárodný menový fond o poskytnutie pôžičky, čo vyvolalo protesty verejnosti. V septembri 2018 zrušil prezident Macri niekoľko ministerstiev a zvýšil vývozné clá v snahe efektívnejšie riešiť novú ekonomickú krízu."}
{"id": "302892", "title": "Čilský zázrak", "context": "Priebeh Ekonomické reformy boli navrhnuté a uskutočnené skupinou čilských ekonómov známych pod prezývkou Chicago Boys , ktorú získali svojim štúdiom na University of Chicago. Plán mal 3 ciele: ekonomickú liberalizáciu, privatizáciu štátneho majetku a stabilizáciu inflácie. Úvodné reformy, boli implementované v troch etapách – v rokoch 1974 – 1983, 1985 a 1990. Naďalej prehlbované však boli aj po Pinochetovom odchode z čela krajiny."}
{"id": "149825", "title": "Spojené provincie La Platy", "context": "Dejiny Spojené provincie La Platy boli vytvorené cez zdĺhavý proces, ktorý začal v máji 1810, kedy obyvatelia a vojaci z Buenos Aires, hlavného mesta Miestokráľovstva Río de la Plata, zvrhli španielskeho miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisnerosa v rámci tzv. Májovej revolúcie. Aj keď nebola formálne vyhlásená nezávislosť v tejto chvíli a vláda, ktorá vzišla z tejto revolúcie deklarovala vernosť zosadenému španielskemu kráľovi Ferdinandovi VII., v skutočnosti sa nová vláda pokúsila o reorganizáciu sociálnych, politických a ekonomických štruktúr miestokráľovstva. Keď čelila okamžitému odporu z niektorých častí miestokráľovstva (napríklad v Banda Oriental – súčasný Uruguaj – kde sa vyhlásil za miestokráľa Francisco Javier de Elío), tak sa revolúcia veľmi skoro pretransformovala do vojny za nezávislosť. Uprostred vojny za nezávislosť a počas celého obdobia od roku 1810 až do roku 1831, prebiehalo niekoľko vážnych konfliktov medzi stále sa meniacimi frakciami, ktoré sa týkali organizácie štátu a politických cieľov jednotlivých revolučných vlád. Na týchto konfliktoch sa podieľali štátne prevraty, rôzne vzbury, politicky motivované procesy, vyhrážky a väznenia oponentov, ktoré nakoniec prerástli do otvorenej občianskej vojny. Počiatočné revolučné vlády Okamžite od revolúcie vznikli vážne konflikty medzi rôznymi názormi ohľadom politickej organizácie provincii. Niektorí obhajovali silnú a výkonnú centrálnu vládu s malou zodpovednosťou voči regionálnych záujmom. Tento názor spočiatku presadzovali aj osvietenci a stúpenci nezávislosti. Iní sa snažili o integráciu zástupcov z provincii do väčšieho zhromaždenia. Keď druhý názor získal prevahu, začala v roku 1811 Primera chunta začleňovať zástupcov z provincii. Avšak keď začalo byť zrejmé, že takéto usporiadanie nebolo dostatočne účinné, aby viedlo riadne vojenské úsilie, prevzal výkonné právomoci triumvirát (Prvý triumvirát), kým zhromaždenie si ponechalo iba niektoré kontrolné funkcie. Zhromaždenie roku XIII. 8. októbra 1812 prebehla v Buenos Aires ďalšia revolúcia, ktorá viedla k zosadeniu tzv. Prvého triumvirátu a jeho nahradeniu Druhým triumvirátom. Vzburu viedli dvaja revolucionári José de San Martín a Carlos María de Alvear, táto dostala pomenovanie Revolúcia 8. októbra 1812. Revolúcia vznikla z dôvodu, že niektorí patrioti sa domnievali, že členovia Prvého triumvirátu nie sú dostatočne oddaní myšlienke nezávislosti. Druhý triumvirát zvolal národné zhromaždenie nazvané Asamblea del Año XIII, teda zhromaždenie roku XIII. Toto sa bez zástupcov niektorých provincii zišlo 31. januára 1813 (z toho vzniklo aj jeho pomenovanie). Úlohou zhromaždenia bolo definovanie vhodného systému pre republiku. Toto de facto znamenalo vyhlásenie nezávislosti na Španielsku a napísanie prvej ústavy nového štátu. Director Supremo Zhromaždenie roku XIII. sa okrem iného rozhodlo vymeniť tzv. Druhý triumvirát za iný orgán, ktorý bude vládnuť v krajine (1814). Tento však už nebol kolektívny, ale jednalo sa o jedno-osobový orgán, ktorý dostal názov Director Supremo de las Provincias Unidas del Río de la Plata, teda \"hlavný riaditeľ\" Spojených provincii La Platy. Každý Director Supremo mal mať funkčné obdobie dva roky. Zhromaždenie dúfalo, že pomocou tohto orgánu bude účinnejšie bojovať proti rojalistom, navyše Director Supremo nemal mať neobmedzenú moc, ale mal byť kontrolovaný radou pozostávajúcou z deviatich členov, pričom všetci mali byť zodpovední práve zhromaždeniu. V roku 1820 došlo k podpísaniu Dohody Pilar, čo znamenalo jednak koniec funkcie Directora Supremo a federalizáciu krajiny. Zároveň sa začalo šesťročné obdobie bez hlavy štátu nazvané tiež Anarquía del año 20, teda Anarchia 20. rokov. Vyhlásenie nezávislosti Deklarácia nezávislosti Spojených provincií (1816). Vojenské nezdary z roku 1815, kedy armáda Spojených provincií utrpela niekoľko porážok zo strany rojalistov a návrat španielskeho kráľa Ferdinanda VII. na trón znamenali nutnosť definitívne rozhodnúť o politickom statuse krajiny. 9. júla 1816 sa stretlo v meste San Miguel de Tucumán zhromaždenie reprezentantov provincií (nazývané v súčasnosti Congreso de Tucumán), ktoré vyhlásilo nezávislosť Spojených provincií Južnej Ameriky (resp. Spojených provincií La Platy) od španielskej koruny, zároveň boli vyhlásené ustanovenia pre vytvorenie ústavy. Liga Federal Liga Federal (1815-1820), tiež nazývaná Liga slobodných ľudí (Liga de los Pueblos Libres), bol aliancia niektorých provincii súčasnej Argentíny a Uruguaja, ktorá bola organizovaná pod demokratickými federalistickými myšlienkami, ktoré boli silno obhajované ich vodcom Josém Gervasiom Artigasom. Vláda Spojených provincií La Platy pocítila rastúcu hrozbu odvolania zo strany Federálnej ligy, takže neurobila nič, čo by znížilo potenciálnu hrozbu portugalskej invázie do provincii Misiones Orientales (v súčasnosti súčasť Brazílie) a Banda Oriental (v súčasnosti Uruguaj), čo boli hlavné bašty Artigasa. Brazílsky generál Carlos Frederico Lecor sa domnieval, že jeho početná a materiálna prevaha porazí Artigasa a jeho armádu, čo viedlo k okupácii Montevidea 20. januára 1817. Boje však pokračovali ďalšie tri roky predovšetkým na vidieku. Artigas bol nahnevaný z pasivity Buenos Aires a tak mu vyhlásil vojnu, keď prehrával s Portugalcami. 1. februára 1820 guvernéri z Federálnej ligy Francisco Ramírez a Estanislao López porazili armádu Directora Supremo, čím skončila centralistická vláda Spojených provincií a vznikla federálna dohoda (Dohoda Pilar) s provinciou Buenos Aires. Podobne Federálna liga skončila, keď sa jej provincie znovupripojili k Spojeným provinciám. Artigas bol porazený Portugalcami a ustúpil do provincie Entre Ríos. Tu odmietol Dohodu Pilar a vstúpil do vojny s bývalými spojencami (napríklad guvernérom Franciscom Ramírezom), ktorí rozdrvili zvyšky Artigasovej armády. Artigas tak odišiel do exilu v Paraguaji, kde zostal až do svojej smrti. Východné provincie boli anektované Brazíliou v roku 1821. Anarchia 20. rokov Zhromaždenie reprezentantov provincii (Congreso de Tucumán) prijalo v roku 1819 novú ústavu. Táto však bola prijatá iba zástupcami Buenos Aires, no odmietnutá ostatnými provinciami, takže nezačala vôbec platiť. Bitka pri potoku Cepeda v roku 1820 zmarila cieľ lídrov Buenos Aires riadiť krajinu pod argentínskou ústavou z roku 1819. V roku 1820 došlo k podpísaniu Dohody Pilar, čím sa krajina federalizovala, no zároveň s koncom posledného Directora Supremo v rovnakom roku stratila na 6 rokov hlavu štátu. Medzi rokmi 1820 a 1826 Spojené provincie fungovali ako voľná aliancia autonómnych provincii, ktoré spolu fungovali na základe paktov a zmlúv. Absentovala však skutočná ústredná vláda. Medzinárodné vzťahy celého spoločenstva však riadil guvernér Buenos Aires. V roku 1826 získal dostatočnú silu Bernardino Rivadavia, ktorý sa stal prvým prezidentom. Vo funkcii však bol iba rok a pol, keďže čelil množstvu domácich problémov a aj následnej vojne s Brazíliou. Vojna s Brazíliou a nezávislosť Uruguaja Bitka pri Sarandí (1825). Spojené provincie tvorené vojakmi z Banda Oriental porazili Brazíliu. V roku 1825 začala vojna s Brazíliou. Slabosť a rozpoltenosť Spojených provincií využila Brazília, ktorá už v roku 1816 zaútočila na východné časti krajiny a v januári 1817 okupovala Montevideo. Miestne sily definitívne porazili Brazílčania v roku 1820 a anektovali tak niektoré časti východných provincii, ktoré boli známe pod označením Cisplatina. Po vyhlásení nezávislosti Brazílie na Portugalsku sa Cisplatina stala súčasťou Brazílskej ríše. Obyvateľstvo v týchto oblastiach, predovšetkým v Cisplatine (Banda Oriental), však bolo voči Brazílčanom pomerne nepriateľské. Spojené provincie tak obyvateľstvu poskytli politickú a materiálu podporu, pretože sa domnievali, že im to pomôže nastoliť znova vlastnú vládu nad týmto regiónom. Odpor miestneho obyvateľstva viedli Fructuoso Rivera a Juan Antonio Lavalleja. V roku 1825 zvolali títo zhromaždenie na ktorom vyhlásili nezávislosť od Brazílie a potvrdili opätovne vernosť Spojeným provinciám. Ako odpoveď vyhlásila Brazília Spojeným provinciám vojnu. Brazília sa snažila využiť svoju námornú prevahu a zahájila blokádu Río de la Plata a tým aj obchodu do Spojených provincií. Po počiatočných úspechoch menšej argentínskej flotily však Brazília využila svoju prevahu a zvíťazila v rozhodujúcej námornej bitke pri Monte Santiago (7-8. apríl 1827), čím úspešne predĺžila námornú blokádu Buenos Aires. V pozemných bitkách však boli Argentínčania oveľa úspešnejší, keď potupili brazílskeho cisára, ktorý sa musel vzdať priameho velenia nad armádou a vrátiť sa do hlavného mesta Brazílie. V bitke pri Ituzaingó zvíťazili Argentínčania a zabránili tak prípadnému postupu Brazílčanov k Buenos Aires. V bitke pri meste Sarandí jednoznačne vyhrali jednotky Spojených provincií, ktoré však tvorili iba bojovníci z Banda Oriental. Neuspokojivé výsledky znamenali, že konflikt sa stal v Brazílii veľmi nepopulárnym, pričom aj veľmi zaťažoval štátny rozpočet oboch krajín. Obe bojujúce strany tak pristúpili k podpisu Dohody z Montevidea (1828), ktorá ukončila vojenský konflikt. Cisplatina tak dostala nezávislosť pod názvom Východná republika Uruguaj, čo je predchodca súčasného Uruguaja. Obnovenie občianskej vojny Keď sa argentínske jednotky vrátili z vojny s Brazíliou do Buenos Aires, ich veliteľ Juan Lavalle viedol vojenský prevrat proti guvernérovi Manuelovi Dorregovi, ktorého pri prevrate popravili (1. december 1828). Lavalle začal ťaženie proti federalistom. Odpor voči Lavallovi zorganizoval Juan Manuel de Rosas. Rosas donútil Lavalla opustiť vládu a obnovil parlament. Lavallov spojenec José María Paz následne v roku 1830 zorganizoval tzv. Unitárnu ligu, do ktorej sa pripojilo deväť západných a severných provincii krajiny. Naopak Rosas podpísal v roku 1831 tzv. Federálny pakt (Pacto Federal), do ktorého sa pridali okrem Buenos Aires aj provincie Santa Fe a Entre Ríos. Všetky unitárne provincie však boli v prebiehajúcom konflikte porazené a pripojili sa k paktu, čím vznikla Argentínska konfederácia. Rosas sa zostal guvernérom Buenos Aires, ktorá sa stala hlavnou funkciou v konfederácii zodpovednou za medzinárodné vzťahy celej krajiny."}
{"id": "6114", "title": "Salvádor", "context": "Ekonomika Po podpise mierovej dohody v Chapultepecu zaznamenávala ekonomika mierny, ale trvalý rast. Od 1. januára 2001 sa americký dolár stal platidlom rovnocenným domácemu colónu, ktorý postupne ako platidlo v obchodnej praxi zanikol. Rastie podiel výroby a služieb na výkonnosti ekonomiky, a to na úkor pestovania kávy. Hlavné priemyselné odvetvia sú potravinárstvo, petrochémia, chémia, textilný a nábytkársky priemysel. Salvádor podpísal dohodu o voľnom obchode s USA, Strednou Amerikou a Dominikánskou republikou (CAFTA), ako aj s Mexikom, Čile, Tchajwanom, Kolumbiou a Panamou. Najväčším zdrojom príjmov do štátneho rozpočtu je DPH, ktorej sadzba je od roku 1995 13%. Dolarizácia ekonomiky spôsobila pokles úrokových sadzieb. Finančné agentúry ako Moody´s dávajú vyššie hodnotenie ekonomiky v Latinskej Amerike iba Čile a Mexiku. Salvádorské investície je možné nájsť v celej Strednej Amerike. Významným zdrojom vylepšujúcim zahraničnoobchodné saldo sú aj úspory, ktoré zasielajú krajania pracujúci v Severnej Amerike svojim príbuzným. Medziročná inflácia je menšia ako 10% a export stále rastie."}
{"id": "532294", "title": "Veľká chunta", "context": "Vláda Veľká chunta nechcela robiť od začiatku radikálne rozhodnutia a rozhodla sa počkať, ako sa vyvinie situácia v Španielsku, kde Španieli bojovali proti Francúzom. Chunta sa však dostala do problémov, pretože už nevládla iba Buenos Aires, ale mala spravovať celé miestokráľovstvo. Tým začali vznikať prvé nezhody medzi zástupcami Buenos Aires (ktorí presadzovali viac záujmy hlavného mesta) a zástupcami z provincii (ktorí žiadali spravodlivejšiu politiku, ktorá by zohľadňovala záujmy celej krajiny). Došlo tak k založeniu tzv. provinčných chúnt (Juntas Provinciales). Tieto spadali pod veľkú chuntu. Pod provinčnými chuntami fungovali ešte miestne chunty, ktoré spravovali dané mesto alebo osadu. Tento systém bol pomerne pozitívne prijatý naprieč celou krajinou, no niektoré mestá tento model odmietli. Negatívny vplyv však mali vojenské neúspechy armády Spojených provincii La Platy. Tieto neúspechy mali za následok stratu niektorých území pôvodného miestokráľovstva, kedy došlo k postupnej strate Horného Peru (Bolívia), Paraguaja a Banda Oriental (Uruguaj). Slabosť vlády mala za následok revolúciu, ktorá sa uskutočnila 5. a 6. apríla 1811. Vzbúrenci obsadili hlavné námestie v Buenos Aires (súčasné Plaza de Mayo) a odovzdali chunte niekoľko petícii. Pod tlakom udalostí došlo k nahradeniu niektorých členov chunty. Po vojenských neúspechoch sa vláda rozhodla vyslať na sever svojho prezidenta Cornelia Saavedru, aby reorganizoval armádu a zastavil možnosť španielskej invázie. Odchodom prezidenta tak zostala vláda bez svojho vodcu. V tom istom čase muselo Buenos Aires čeliť námornej blokáde zo strany rojalistov z Montevidea. Toto využila miesta vláda Buenos Aires (cabildo), ktorá začala tlačiť na členov veľkej chunty. Miesta vláda Buenos Aires chcela pre seba získať väčšiu moc na úkor veľkej chunty. Predseda miestnej vlády Domingo Matheu dokonca nechal z Buenos Aires vyhnať sekretára veľkej chunty. Buenos Aires si postupne získalo čoraz väčší vplyv a 22. septembra 1811 na zasadnutí veľkej chunty sa zástupcom z hlavného mesta podarilo členov veľkej chunty prinútiť, aby bola táto nahradená novou vládou. Nová vláda bola skutočne vytvorená a stala známou pod označením prvý triumvirát. Avšak istý čas fungovali popri sebe tak triumvirát ako aj veľká chunta. Vzájomný vzťah však nebol jasne určený, no v praxi fungovala vláda tak, že ak chunta schválila nejaké opatrenie, muselo byť toto následne schválené aj miestnou vládou Buenos Aires. Tento stav sa však ukázal ako dlhodobo neudržateľný a v novembri 1811 bola chunta definitívne zrušená."}
{"id": "128230", "title": "Augusto Pinochet", "context": "Stúpenci a odporcovia Pinochetovi stúpenci vyzdvihujú jeho zásluhy na odvrátení hrozby komunizmu, boj proti radikálnym ľavicovým teroristickým skupinám a presadenie politiky voľného trhu. Jeho odporcovia ho obviňujú zo zničenia čilskej demokracie, presadzovania politiky represívneho štátu, mučenia odporcov, uspokojovania súkromných potrieb z pozície svojho postavenia a prijatia ekonomického modelu, ktorý zvýhodňoval bohatých a poškodil stredné a nižšie príjmové skupiny obyvateľstva. V súčasnosti aj jeho stúpenci prijímajú ako fakt, že za jeho vlády došlo k prenasledovaniu, mučeniu a smrti ľudí, ktorí nesúhlasili s jeho politikou. Rôzne nezávislé vyšetrovania a správy uvádzajú, že počas jeho režimu bolo usmrtených 1 200 až 3 200 ľudí, ďalších vyše 30 000 bolo nezákonne väznených a preukázateľne mučených. Tieto represie boli namierené proti celému, aj umiernenému ľavicovému spektru a týkali sa napr. aj kresťanských socialistov, ich obeťami sa navyše často stávali aj deti."}
{"id": "268852", "title": "Občianska vojna v Guatemale", "context": "1960 – 1980 Prvé organizácie ozbrojeného odporu začali vznikať na začiatku 60. rokov a pozostávali predovšetkým z členov zakázanej Guatemalskej strany práce a mladých, ľavicovo orientovaných dôstojníkov, ktorí sa 13. novembra 1960 otvorene vzbúrili proti rozkazom vládnucej chunty. Väčšina z nich bola vtedy zmasakrovaná, no tí, ktorý prežili sa ukryli do hôr a podľa vzoru kubánskej revolúcie odštartovali partizánsku vojnu. V tom čase najväčšia povstalecká organizácia, známa ako Ozbrojené sily povstalcov (Fuerzas Armadas Rebeldes), uskutočňovala útoky proti vojenskej chunte a jej podporovateľom aj priamo v Guatemala City, pričom napr. v r. 1968 zavraždili amerického veľvyslanca Johna Gordon Meina . V priebehu 70. rokov vzniklo viacero ďalších povstaleckých skupín, ako napr. Revolučná organizácia ozbrojeného ľudu , či Partizánska armáda chudobných , pričom všetky tieto organizácie nadviazali úzku spoluprácu. Armáda už od začiatku proti povstalcom podnikala tvrdé kroky a zintenzívnila represie, pričom od druhej polovice 60. zriaďovala tzv. eskadry smrti, ktoré uskutočňovali početné vraždy, únosy a „zmiznutia“ politických odporcov režimu. Napriek všetkým týmto udalostiam však občiansky konflikt v 60. a 70. rokoch mal pomerne nízku intenzitu oproti tomu, čo nasledovalo v 80. rokoch."}
{"id": "268651", "title": "Hnutie 26. júla", "context": "Introduction Vlajka Hnutia 26. júla Hnutie 26. júla (špan.: Movimiento 26 de Julio , skr. M-26-7 ) bola kubánska guerillová organizácia, ktorá na konci 50. rokov 20. st. pod vedením Fidela Castra uskutočnila revolúciu proti diktátorovi Fulgenciovi Batistovi. Názov hnutia sa viaže k udalostiam z 26. júla 1953, keď skupina vyše 150 revolucionárov pod vedením právnika Fidela Castra uskutočnila ozbrojený útok na kasárne Moncada a Bayamo, pričom cieľom tejto akcie bolo spustenie povstania proti diktátorskému režimu Fulgencia Batistu. Útok sa skončil neúspešne a väčšina jeho účastníkov bola zabitá (len veľmi malá časť z nich zahynula priamo pri útoku, väčšinu zavraždili neskôr počas „výsluchov“ po zadržaní alebo vo väzniciach). Zvyšok účastníkov útoku, vrátane Fidela Castra a jeho brata Raúla odsúdili na dlhoročné tresty odňatia slobody vo väznici na Isla de Pinos (dnes Isla de Juventud – Ostrov mládeže ). Na upokojenie domácej situácie udelil v máji 1955 Batista väčšine svojich politických väzňov milosť, vrátane Castra a jeho útočníkov z Moncady. Castro bol už v tom čase v rámci protibatistovskej opozície veľmi populárny a 12. júna 1955 oficiálne založil Hnutie 26. júla . O necelý mesiac na to odišiel do exilu v Mexiku, kde začal formovať ozbrojenú vetvu hnutia, s ktorou plánoval vylodiť sa na Kube a spustiť revolúciu. Medzitým sa napriek policajnému prenasledovaniu a represiám rozrástlo Hnutie 26. júla aj priamo na Kube, obzvlášť vo veľkých mestách ako Havana či Santiago de Cuba, kde je jedným z popredných aktivistov hnutia Frank País (zavraždený Batistovou políciou 30. júla 1957). Po spustení partizánskej vojny v decembri 1956 sa mnohí členovia hnutia pridali ku Castrovým povstalcom v horách (táto časť hnutia sa začala nazývať Ejército Rebelde ), alebo pokračovali v odbojovej činnosti v mestských oblastiach (tzv. mestský front). Hoci obe vetvy hnutia úzko spolupracovali, nie vo všetkých otázkach dosiahli konsenzus a niekedy dochádzalo k rozporom. K takejto situácii došlo napr. v prípade generálneho štrajku z 9. apríla 1958, ktorý presadzoval mestský front, zatiaľčo Castro ho odmietal ako neefektívny. To sa ukázalo ako pravda a štrajk už v zárodku Batista brutálne potlačil. Po víťazstve revolúcie v januári 1959 sa Hnutie 26. júla pod vedením F. Castra stalo najsilnejšou stranou v novej vláde a v júli 1961 sa spojilo s ďalšími organizáciami protibatistovského odboja, aby sa v r. 1965 pretransformovalo na Komunistickú stranu Kuby ."}
{"id": "205815", "title": "Veľká proletárska kultúrna revolúcia", "context": "Príčiny Oficiálnym zámerom kultúrnej revolúcie bolo „vykorenenie kapitalizmu“ v Komunistickej strane Číny, ktoré mal uskutočniť ľud podľa myšlienky „masovej demokracie“. Skutočnou príčinou kampane však bola postupná strata vplyvu Mao Ce-tunga na chod štátu a jeho postupné zatlačovanie do ústrania novou generáciou čínskych komunistov. Najmä mladí intelektuáli začali používať nepriame metódy podobenstiev, narážok a historických príkladov, aby podnietili a podporili kritiku chýb Veľkého skoku a Maovej taktiky mobilizácie más. Kritické hlasy zaznievali najmä z Pekingu, kde na čele mestskej straníckej organizácie stál Pcheng Čen. Mao, ktorý od víťazstva čínskej komunistickej revolúcie v roku 1949 nazhromaždil rozsiahle právomoci, sa preto teraz rozhodol mobilizovať masy, aby znovu získal svoje neotrasiteľné postavenie na čele štátu."}
{"id": "192483", "title": "Maximiliano Hernández Martínez", "context": "Introduction  Maximiliano Hernández Martínez ( 21. október 1882, San Matías, Salvádor - † 15. máj 1966, veľkostatok Jamastrán, Honduras) bol salvádorský vojak a diktátor. Pochádzal z ôsmich detí. Po ukončení vojenskej školy v Guatemale sa postupne stal brigádnym generálom. V roku 1931 bol zvolený za viceprezidenta republiky. O deväť mesiacov neskôr, po vojenskom prevrate sa stal prezidentom, čo o rok neskôr potvrdil aj parlament. Vládol autoritárskym spôsobom a prostredníctvom dekrétov 13 rokov. V r. 1932 krvavo potlačil povstanie roľníkov proti svojej vláde, pričom dal zmasakrovať vyše 10 000 ľudí. Bol horlivým fašistom a zaviedol rasistický zakon, ktorý zabraňoval vstupu černochov do krajiny. Na druhej strane, počas jeho vlády nastalo ozdravenie verejných financií, bola založená štátna emisná banka, vyrovnal sa zahraničný dlh a bola vybudovaná salvádorská časť Panamerickej magistrály. Založil fondy financujúce bývanie pre chudobných, civilným osobám zrušil právo nosiť zbraň a nechal stíhať každého, kto bol \"tulák a neviedol čestný život\". Kriminalitu potláčal drakonickými zákonmi. Trestom za krádež bola amputácia ruky, v prípade recidívy poprava zastrelením. V roku 1939 presadil čiastočné volebné právo žien. V roku 1944 odstúpil po generálnom štrajku, vyvolanom rozhodnutím parlamentu o predĺžení jeho funkčného obdobia. Zomrel zavraždený svojím šoférom o 22 rokov neskôr v exile v Hondurase. Ten ho dobodal na smrť ako pomstu za smrť jeho otca, ktorý bol jednou z obetí Martinezovej diktatúry. Kategória:Narodenia v 1882 Kategória:Úmrtia v 1966 Kategória:Prezidenti Salvádora Kategória:Diktátori"}
{"id": "552473", "title": "Andrés Manuel López Obrador", "context": "Prvé pokusy o kreslo prezidenta López Obrador sa o úrad prezidenta uchádzal trikrát - vo voľbách v roku 2006, 2012 aj 2018. V roku 2006 ako kandidát Strany demokratickej revolúcie skončil tesne na druhom mieste za víťazom Felipem Calderónom (PAN) v pomere 35,9% ku 35,3%. V roku 2012 skončil znovu ako kandidát PRD opäť druhý, keď ho porazil Enrique Peña Nieto (PRI) v pomere 38,2% ku 31,6%. V oboch prípadoch mal teritoriálne podporu najmä v južných štátoch (domovské Tabasco, Guerrero, Oaxaca)."}
{"id": "599418", "title": "Važecká dolina", "context": "Okrajom Važeckej doliny prechádzajú tri značkované turistické chodníky. Najnižšia  zeleno označená cesta ide ponad Cestu Slobody lesným porastom zo Štrbského Plesa k bývalej Chate kpt. Rašu a ďalej ku starej horárni Tri studničky. Potom vystupuje v serpentínach na Grúnik a popod juhozápadný hrebeň Kriváňa k Vyšnej priehybe. Odtiaľ šikmo vpravo pretína široký Krivánsky žľab a pod Daxnerovým sedlom sa napája na  modro značkovanú cestu od Jamského plesa. Druhou veľmi frekventovanou cestou je  červenou značená magistrála, ktorá pretína celé južné úbočie Vysokých Tatier. Z Podbanského ide okolo horárne na Troch studničkách ku bývalej Chate kpt. Rašu, odtiaľ miernym výstupom do Važeckej doliny. Treťou je  modro značená trasa, ktorá odbočuje z magistrály tesne pred Jamským plesom a vystupuje južným úbočím Malého Kriváňa cez Jamy a nad Krivánskymi baňami sa spája so  zelenou značkou od Grúnika do Daxnerového sedla a potom vystupuje na vrchol Kriváňa."}
{"id": "587812", "title": "Slamená", "context": "Prístup Na vrchol nevedie značená turistická trasa, no západným úpätím vedie Murnou dolinou z osady Čierny Váh do Važca zeleno značený chodník."}
{"id": "495929", "title": "Suchá dolina (važecká)", "context": "Introduction  Suchá dolina , na turistických mapách ako Dolina suchej vody , býva označovaná aj ako važecká Suchá dolina alebo Suchá dolina važecká , Suchovodská dolina , dolina Suchej vody (, , ) je dolina, ktorá je samostatným odvetvím Važeckej doliny, ktoré smeruje rovnobežne s ňou v dĺžke pod Nefcerské sedlo. Do Važeckej doliny ústi v jej prednej časti."}
{"id": "187696", "title": "Važecká dolina", "context": "Turistika Okrajom Važeckej doliny prechádzajú tri značkované turistické chodníky. Najnižšia zeleno označená cesta ide ponad Cestu Slobody lesným porastom zo Štrbského Plesa k bývalej Chate kpt. Rašu a ďalej ku starej horárni Tri studničky. Potom vystupuje v serpentínach na Grúnik a popod juhozápadný hrebeň Kriváňa k Vyšnej priehybe. Odtiaľ šikmo vpravo pretína široký Krivánsky žľab a pod Daxnerovým sedlom sa napája na modro značkovanú cestu od Jamského plesa. Druhou veľmi frekventovanou cestou je červenou značená magistrála, ktorá pretína celé južné úbočie Vysokých Tatier. Z Podbanského ide okolo horárne na Troch studničkách ku bývalej Chate kpt. Rašu, odtiaľ miernym výstupom do Važeckej doliny. Treťou je modro značená trasa, ktorá odbočuje z magistrály tesne pred Jamským plesom a vystupuje južným úbočím Malého Kriváňa cez Jamy a nad Krivánskymi baňami sa spája so zelenou značkou od Grúnika do Daxnerového sedla a potom vystupuje na vrchol Kriváňa. Samotná Važecká dolina je pre turistov uzavretá."}
{"id": "278147", "title": "Kozie chrbty", "context": "Poloha a prírodné podmienky Pohorie sa tiahne východozápadným smerom, od Jánoviec pri Poprade až po Kráľovu Lehotu pri sútoku Bieleho a Čierneho Váhu. Jeho severné svahy spadajú do Podtatranskej kotliny, južnú hranicu s Nízkymi Tatrami tvorí údolie Čierneho Váhu. Východnejšie je situovaná hlboká a výrazná Vikartovská priekopa, ktorou preteká horný tok rieky Hornád, patriaca Hornádskej kotline. Hlavný hrebeň pohoria len málokde klesá pod hranicu 1 000 metrov nad morom. Svoj vrchol dosahuje na Kozom kameni (), ktorý má dva vrcholy spojené úzkym skalnatým hrebeňom. Potom mierne klesá cez Krížový vrch () a Krížovú () do hlbokého zárezu pri Kvetnici. Reliéf pohoria má prevažne charakter vrchoviny. Pohorie je sčasti tvorené Važeckým krasom, rozprestierajúcim sa južne od Važca na ploche približne 30 kilometrov štvorcových. Vyskytujú sa tu najmä podzemné krasové javy, najznámejším z nich je sprístupnená Važecká jaskyňa."}
{"id": "537282", "title": "Važecký chrbát", "context": "Vymedzenie Važecký chrbát tvorí západnú časť pohoria a z veľkej časti ho ohraničuje údolie Čierneho Váhu z juhu a Bieleho Váhu zo severozápadu. Na západe a severe susedí s Liptovskou kotlinou, na severovýchode s Popradskou kotlinou (tieto dve sú podcelkami Podtatranskej kotliny), na východe pokračujú Kozie chrbty podcelkom Dúbrava. Na juhovýchode susedí Vikartovská priekopa, patriaca pod Hornádsku kotlinu, a južne sú údolím Čierneho Váhu oddelené Kráľovohoľské Tatry, podcelok Nízkych Tatier."}
{"id": "187694", "title": "Važecká dolina", "context": "Okolie Jej stredná časť má názov Zadný handel a niečo nižšie je Predný handel a Poľana po babou. Preteká ňou Zlomiskový potok, ktorý v spojení s Furkotským potokom tvorí Biely Váh. V dolnej časti doliny leží Jamské pleso, v hornej časti je Krivánske Zelené pleso a Malé pliesko. Dolina je rozdelená južným hrebeňom Malého Kriváňa na Krivánsky žľab a Krivánsky kotol. Hranicu Važeckej doliny na severe a severozápade tvorí záver krivánskej rázsochy a na východe Suchá dolina a Jamský hrebeň vychádzajúci z Krátkej."}
{"id": "587224", "title": "Malá Vápenica", "context": "Prístup Na vrchol nevedie značená trasa, no západne situovanou dolinou Ráztoky vedie žlto značený turistický chodník z rázcestia Ipoltica (napojenie na chodník z osady Čierny Váh) do sedla Priehyba. Tam sa pripája na hrebeňovku (Cesta hrdinov SNP), z ktorej sa dá cez Veľkú Vápenicu prejsť na vrchol po hrebeni."}
{"id": "296078", "title": "Spálená (vrch v Západných Tatrách)", "context": "Lavínové žľaby Priamo z masívu spadá smerom na severovýchod strmý lavínový žľab do Spálenej doliny a tiež smerom na juhozápad spadá do časti Hlbokej doliny nazývanej Vrece o niečo miernejší skalnatý žľab."}
{"id": "587849", "title": "Brada (vrch v Kozích chrbtoch)", "context": "Poloha Nachádza sa v strednej časti Kozích chrbtov, v geomorfologickom podcelku Važecký chrbát. Leží na hranici Žilinského a Prešovského kraja a okresov Liptovský Mikuláš a Poprad a zasahuje na katastrálne územie obcí Važec a Štrba. Najbližšími sídlami sú východne ležiace obce Šuňava a Štrba, severozápadne situovaný je Važec a západne sú obce Východná, Hybe a osada Čierny Váh. Vrcholom vedie hranica ochranného pásma Národného parku Nízke Tatry."}
{"id": "587777", "title": "Rybíková", "context": "Prístup Na vrchol nevedie značená turistická trasa, no západným úpätím vedie do sedla Muránsko modrý chodník z osady Čierny Váh. Východne situovanou Murnou dolinou vedie zeleno značená trasa z Čiernovážskej doliny do Važca."}
{"id": "575297", "title": "Cesta III. triedy 2177 (Slovensko)", "context": "Stav Podľa údajov z roku 2008 bola cesta na úseku dlhom 0,774 km (57,8 % priebehu) vo veľmi dobrom stave a na úseku dlhom 0,564 km (42,2 % priebehu) v stave nevyhovujúcom. V roku 2015 prebehla na ceste rekonštrukcia s cieľom opravy vodovodnej prípojky v miestnej časti v úseku dlhom 242 m na polovici vozovky. V roku 2019 bola pri stanici posilnená vozovka v 500 m dlhom úseku cesty."}
{"id": "222442", "title": "Cesta I. triedy 70 (Slovensko)", "context": "História Cesta bola v rokoch 1946 až 1950 klasifikovaná ako cesta II. triedy II/522 a už v 40. rokoch mala bezprašný povrch. V roku 1950 bola preklasifikovaná na cestu I. triedy."}
{"id": "9782", "title": "Vranov nad Topľou (okres)", "context": "Cesty  Cesty I. triedy: 54,215 km Cesty II. triedy: 81,917 km Cesty III. triedy: 155,107 km"}
{"id": "570595", "title": "Cesta III. triedy 2172 (Slovensko)", "context": "Stav Podľa údajov z roku 2008 bola cesta na úseku dlhom 0,93 km (18,8 % priebehu) vo veľmi dobrom stave a na zvyšnom úseku – 0,402 km (81,2 % priebehu) v stave nevyhovujúcom."}
{"id": "267576", "title": "Štátna cesta 2 (Maďarsko)", "context": "Pozri aj  Rýchlostná cesta M2 Cesta I/66"}
{"id": "260724", "title": "Európska cesta 50", "context": "Priebeh Dôležitá cestná komunikácia E50 vedie Európou v smere západ – východ a spája pobrežie Atlantiku a Kaspického mora. : komunikácia začína v meste Brest a v trase N12 vedie cez Saint-Brieuc do Rennes, kde pokračuje ako N157 cez Laval do Le Mans a po A11 cez Chartres do (po A10) Paríža. V trase A4 smeruje k mestu Remeš (priberá E17) a cez Metz na hranicu s Nemeckom : ako cesta číslo 6 obchádza Saarbrücken v smere na Mannheim (križuje E31 a E35) a Heilbronn (križuje E41, neskôr E43) prichádza do Norimbergu. Tu križuje E45 a E56 a pokračuje v trase cesty číslo 6 na Amberg a hraničný prechod Waidhaus : cesta pokračuje cez Rozvadov ako D5 na Plzeň (križuje E49 a E53) a Prahu (križuje E48, E55, E65), kde prechádza na D1 do miest Jihlava a Brno (križuje E461 a E462). V Slavkove prechádza po ceste I/50 cez Bučovice, Uherské Hradiště a Uherský Brod na hraničný prechod Starý Hrozenkov : po ceste I/9 vedie do Trenčína, kde sa napája na E75 a ako diaľnica D1 pokračuje cez Bytču (priberá E442) na križovatku Hričovské Podhradie. Odtiaľ pokračuje ako D3 (do Strážova, kde sa odpája od E75) a I/61 do Žiliny (kde končí E442). V Žiline obchádza centrum mesta po I/60 a ako I/18 smeruje cez Martin, Ružomberok (križuje E77 a pokračuje po D1), Poprad a Prešov do Košíc. Spája sa s E58 a po ceste I/19 vedie cez Sečovce a Michalovce na hraničný prechod Vyšné Nemecké : trasa pokračuje po M06 cez Užhorod, Mukačevo, Stryj, (po M12 ) Ternopiľ (križuje E85), Chmeľnyckyj, Vinnycia, Kropyvnyckyj, Znamjanka; (po M04 ) Dnipro (križuje E105), Doneck (prechádza na M03 ) a opúšťa územie Ukrajiny : na ruskom území vedie spolu s E40 k mestu Rostov nad Donom, ďalej po M-4 a M-29 do Armaviru, Mineraľnych Vod, Grozného do Machačkaly <!--"}
{"id": "570654", "title": "Cesta III. triedy 2173 (Slovensko)", "context": "Stav Podľa údajov z roku 2008 bola cesta na úseku dlhom 0,355 km (100 % priebehu) v nevyhovujúcom stave."}
{"id": "570744", "title": "Cesta III. triedy 2175 (Slovensko)", "context": "Stav Podľa údajov z roku 2008 bola cesta na úseku dlhom 0,158 km (11,9 % priebehu) vo veľmi dobrom stave a na úseku dlhom 1,167 km (88,1 % priebehu) v stave nevyhovujúcom. Na ceste sa nachádza jeden most a jeden priepust."}
{"id": "268215", "title": "Rýchlostná cesta S1 (Poľsko)", "context": "Označenie Do roku 2016 bol tento úsek označený ako cesta S69 a ako S1 bola označená dnešná cesta S52."}
{"id": "227274", "title": "Cesta I. triedy 79 (Slovensko)", "context": "História Cesta I/79 vznikla pretriedením a prečíslovaním cesty II. triedy 553 v roku 1997."}
{"id": "567996", "title": "Cesta II. triedy 211 (Slovensko)", "context": "Dejiny Cesta vznikla v januári 2019 prekategorizovaním cesty III/1400 v celej dĺžke na cestu II. triedy."}
{"id": "570447", "title": "Cesta III. triedy 2170 (Slovensko)", "context": "Stav Podľa údajov z roku 2008 bola cesta na úseku dlhom 1,620 km (100 % priebehu) v nevyhovujúcom stave."}
{"id": "568002", "title": "Cesta II. triedy 143 (Slovensko)", "context": "Dejiny Cesta vznikla v decembri 2019 prekategorizovaním cesty III/1113 v celej dĺžke na cestu II. triedy."}
{"id": "301993", "title": "Cesta I. triedy 54 (Česko)", "context": "Priebeh Začína na križovatke s I/50 a E50 pri Slavkove u Brna, odkiaľ pokračuje cez Žarošice, Kyjov, Veselí nad Moravou (križuje I/55), Blatnice pod Svatým Antonínkem (križuje I/71).Pred obcou Boršice u Blatnice sa križuje s III\\1004 , v obci sa križuje s III\\1003 . V Slavkove sa križuje s II\\499 a za obcou sa križuje s III\\1002 . V Blatničke sa križuje s III\\1005 .Pred Stráňami sa križuje s III\\1001 a v obci sa križuje s III/1000. Potom cesta pokračuje na štátnu hranicu so Slovenskom, kde končí a odkiaľ pokračuje slovenská cesta I/54."}
{"id": "302039", "title": "Európska cesta 49", "context": "Priebeh  : cesta začína na križovatke s E30 pri Magdeburgu a vedie cez Halle, Lipsko (odtiaľ po Plauen peáž s E51), Geru a Plauen na hraničný prechod Vojtanov : od hranice vedie po ceste I/21 ku Chebu (odtiaľ po Jenišov peáž s E48), pokračuje po I/6 a následne I/20 cez Plzeň (križuje E50) do Českých Budějovíc (križuje E55 a E551). Odtiaľ (v peáži s E551) po I/34 do Třebone a po I/24 na hraničný prechod Halámky : od hranice vedie po spolkovej ceste 2 cez Schrems, Vitis, Horn, odtiaľ po ceste 4 cez Ziersdorf a Stockerau (v peáži s E59) do Viedne"}
{"id": "586221", "title": "Cesta III. triedy 2180 (Slovensko)", "context": "Stav Cesta prekonáva vodné toky jedným mostom a troma priepustami. Podľa údajov z roku 2008 bola cesta na úseku dlhom 0,760 km (16,8 % priebehu) vo veľmi dobrom a na úseku 3,763 km (83,2 % priebehu) v nevyhovujúcom stave."}
{"id": "301589", "title": "Cesta I. triedy 60 (Slovensko)", "context": "Priebeh Cesta je staničená proti smeru hodinových ručičiek a začína aj končí v križovatke s cestou I/61, vedúcej do mesta od Bratislavy zo západného smeru po ulici Kragujevská. Pokračuje južným smerom popod mimoúrovňovú križovatku Rondel a následne už ako ulica Mostná križuje I/64 od Prievidze, ktorá vedie po Rajeckej ceste. Stáča sa východným smerom a v hlbokom záreze vedie už ako Nemocničná, križuje niekoľko komunikácii a obchádza nemocnicu. Následne pri hypermarkete Tesco vchádza do najvýznamnejšieho dopravného uzla mesta, kde križuje ulicu Košická, privádzajúcu po ceste I/18 dopravu od Popradu. Pokračuje severovýchodným smerom po ulici Na Horevaží a v ľavotočivom oblúku križuje cestu II/583 na Terchovú. Pobrežím Váhu vedie západným smerom po križovatku s cestou I/11 od Ostravy, kde sa stáča na juhozápad a pokračuje mimoúrovňovou estakádou až na križovatku s Kragujevskou a cestou I/61, kde končí."}
{"id": "216676", "title": "Cesta II. triedy 595 (Slovensko)", "context": "Priebeh Cesta sa začína križovatkou s cestou I/16 a III/2644 neďaleko Tomášoviec a pokračuje na severovýchod cez obec Veľká Ves. V obci Kalinovo sa križuje s III/2642 a v nasledujúcej obci Breznička s III/2714. Cesta smeruje do okresného mesta do Poltár, kde sa postupne križuje s III/2715, III/2713, III/2669 a III/2725. V obci České Brezovo sa ďalej križuje s III/2726 a III/2720. Ďalej nasleduje obec Zlatno a v nej križovatka s III/2727. II/595 pokračujúc smerom do Kokavy nad Rimavicou sa ešte križuje s III/2776 a II/526 v samotnom centre spomínanej obce. V tejto križovatke sa cesta končí."}
{"id": "486900", "title": "Cesta I. triedy 80 (Slovensko)", "context": "Zaujímavosti Po ceste viedol európsky ťah E50, pričom po nej viedol už v čase, keď bola cestou III. triedy. Išlo o jediný takýto prípad na Slovensku. Zmena klasifikácie pôvodnej cesty III. triedy bola vyvolaná práve nevhodnosťou pôvodného zaradenia – európske ťahy musia byť minimálne cestami I. triedy."}
{"id": "301981", "title": "Cesta I. triedy 51 (Česko)", "context": "Pozri aj  Zoznam ciest I. triedy v Česku Cesta I. triedy 51 (Slovensko)"}
{"id": "301972", "title": "Cesta I. triedy 49 (Česko)", "context": "Pozri aj  Zoznam ciest I. triedy v Česku Cesta I. triedy 49 (Slovensko)"}
{"id": "301994", "title": "Cesta I. triedy 54 (Česko)", "context": "Pozri aj  Zoznam ciest I. triedy v Česku Cesta I. triedy 54 (Slovensko)"}
{"id": "217204", "title": "Európska cesta", "context": "Cesty II. triedy "}
{"id": "227115", "title": "Cesta I. triedy 76 (Slovensko)", "context": "História Cesta bola pôvodne kategorizovaná ako II/510 . Neskôr došlo k úprave povrchu a rozšíreniu cesty a bola prekategorizovaná na I/76 . Voľné číslo potom dostala cesta Most pri Bratislave-Galanta, ktorá bola pôvodne len cestou III. triedy."}
{"id": "599423", "title": "Važecká dolina", "context": "Jej stredná časť má názov Zadný handel a niečo nižšie je Predný handel a Poľana po babou. Preteká ňou Zlomiskový potok, ktorý v spojení s Furkotským potokom tvorí Biely Váh. V dolnej časti doliny leží Jamské pleso, v hornej časti je Krivánske Zelené pleso a Malé pliesko. Dolina je rozdelená južným hrebeňom Malého Kriváňa na Krivánsky žľab a Krivánsky kotol. Hranicu Važeckej doliny na severe a severozápade tvorí záver krivánskej rázsochy a na východe Suchá dolina a Jamský hrebeň vychádzajúci z Krátkej."}
{"id": "588307", "title": "Patria (vrch v Branisku)", "context": "Opis Patria leží v rázsoche, ktorá vybieha južným smerom z masívu Smrekovice () v hlavnom hrebeni a pokračuje na Zvolanskú (). Východne sa nachádza Sopková () a Príkry hrb (), severne Homôľka (), Nad Bučom () a Smrekovica, západne Príkre () a Ostrá hôrka () a južne Rudník (), Rajtopíky (), Brezová () a Zvolanská (). Masív patrí do povodia Hornádu, kde vodu z juhozápadnej časti odvádza riečka Svinka, z východu jej prítok Kolbašský potok a zo severu Kanný jarok. Vrcholom vedie značený turistický chodník zo Širokého. Výhľady Vrchol pokrýva nesúvislý lesný porast, ktorý umožňuje obmedzený rozhľad. Z vhodných lokalít je tak možné pozorovať okolité vrcholy Braniska, pri priaznivých podmienkach tiež Levočské vrchy, Vysoké a Belianske Tatry, východnú časť Nízkych Tatier, Hornádsku kotlinu, Slovenský raj, Volovské vrchy, Čiernu horu, Slanské vrchy, Šarišskú vrchovinu a Čergov."}
{"id": "549691", "title": "Veľkopoľská vrchovina", "context": "Introduction  Veľkopoľská vrchovina je geomorfologickou časťou Rázdiela, podcelku pohoria Tribeč. Leží vo východnej časti podcelku, v širšom okolí obce Veľké Pole, podľa ktorej je pomenovaná."}
{"id": "123049", "title": "Hellas Planitia", "context": "Introduction  Hellas Planitia je názov veľkej impaktnej panvy na južnej pologuli planéty Mars. Má v priemere približne 2 200 km a hĺbku (pozri nulová nadmorská výška na Marse) približne 6 km. Od okraja (ktorým je val krátera) k jej dnu je viac ako 9 km."}
{"id": "474377", "title": "Rimavská kotlina", "context": "Polohopis  Hierarchia Alpsko-himalájska sústava → Karpaty → Západné Karpaty → Vnútorné Západné Karpaty → Lučensko-košická zníženina → Juhoslovenská kotlina → Rimavská kotlina Zaberá jej východnú časť a ohraničujú ju zo severu Revúcka vrchovina s podcelkami Železnícke predhorie a Cinobanské predhorie, západným smerom pokračuje Juhoslovenská kotlina podcelkom Lučenská kotlina. Južným smerom leží Cerová vrchovina s podcelkami Bučenská, Hajnáčska a Petrovská vrchovina. Na juhovýchode leží Gemerská pahorkatina (podcelok Bodvianskej pahorkatiny) a východným susedom je Slovenský kras a jeho podcelky Silická planina, Plešivská planina, Koniarska planina a Jelšavský kras. Rozprestiera sa tak v povodí stredného a dolného toku riek Slaná, Blh a Rimava. Má pahorkatinný charakter a budujú ju piesčité sliene a vápnité piesky a íly. Klimaticky leží v teplej oblasti s mierne suchým charakterom a studenou zimou, s priemernými teplotami v júli okolo 19 - 20 °C a v januári okolo -3 - -4 °C. Priemerne v oblasti za rok spadne okolo 600 mm zrážok."}
{"id": "532661", "title": "Bodvianska pahorkatina", "context": "Polohopis  Hierarchia Alpsko-himalájska sústava → Karpaty → Západné Karpaty → Vnútorné Západné Karpaty → Lučensko-košická zníženina → Bodvianska pahorkatina Rozprestiera sa v juhovýchodnej časti stredného a v juhozápadnej časti východného Slovenska, rozdelená pásmom Slovenského krasu. Na území Slovenska potom susedí už len s Juhoslovenskou kotlinou na západnom okraji (podcelok Gemerská pahorkatina) a s Košickou kotlinou na severnom okraji vo východnej časti (podcelok Abovská pahorkatina). Celý južný okraj vymedzuje štátna hranica s Maďarskom."}
{"id": "298879", "title": "Šípska Fatra", "context": "Vymedzenie Z východu je vymedzená obcou Biely Potok, Ružomberkom, obcou Valaská Dubová a sedlom Brestová. Zo severu obcami Komjatná a Žaškov. Zo západu a severozápadu je oddelená riekou Orava a Váh od Malej Fatry. Z juhu je od zvyšku pohoria oddelená hranicou, prechádzajúcou Ľubochnianskym sedlom, časťou Ľubochnianskej doliny, dolinou Kračkov, časťou záveru doliny Bystrého potoka, v sedle pod najvyšším vrchom Vtáčnik () prechádza do záveru Čutkovskej doliny, cez kótu Vtáčnik () do Trlenskej doliny a cez osadu Vlkolínec až k Bielemu Potoku. Z geomorfologického hľadiska ju zo severu ohraničuje Oravská vrchovina a Krivánska Fatra (podcelok Malej Fatry), zo západu Šútovské podhorie a Turčianske nivy (podcelky Turčianskej kotliny), z juhu Lysec, Šiprúň a Revúcke podolie (podcelky Veľkej Fatry) a z východu Liptovská kotlina (podcelok Podtatranskej kotliny) a Choč (podcelok Chočských vrchov)."}
{"id": "280007", "title": "Jesenická oblast", "context": "Introduction  Jesenická oblast (iné názvy: Jesenická podsoustava, Východosudetská oblast, Východní Sudety , po slovensky aj Východné Sudety ; ; ; ) je geomorfologická oblasť nachádzajúca sa na pomedzí poľského a českého Sliezska, východných Čiech a severnej Moravy. Na západe pri obci Heřmanice nadväzuje na Orlickú oblasť (Mladkovské sedlo (Przelęcz Międzyleska), rovnako ako celá Kladská kotlina, ešte patrí do Orlickej oblasti), na severe prechádza do Krkonošsko-jesenického podhoria (Przedgórze Sudeckie), na severovýchode sa dotýka Sliezskej nížiny, na juhovýchode ju Moravské úvaly (Vonkajšie karpatské zníženiny) oddeľujú od Karpát. Na juhu leží Brněnská vrchovina, ktorá patrí do Českomoravskej subprovincie. Najvyšším vrcholom je Praděd (). Na časti pohoria je vyhlásená CHKO Jeseníky s rozlohou , ktorá zahŕňa 11 maloplošných chránených území."}
{"id": "308573", "title": "Vregny", "context": "Polohopis Vregny má rozlohu . Najvyšší bod je položený a najnižší bod ."}
{"id": "12885", "title": "Vyšná Rybnica", "context": "Polohopis Od západu až na juhovýchod sa tiahne pohorie Vihorlatské vrchy, na juhu Potiská nížina - Východoslovenskej nížiny. Najsevernejšia časť jej katastrálneho územia od čias existencie stolíc ( žúp ) bola súčasťou severnej hranice Užskej župy so sídelným mestom Užhorod (Ukrajina) a v mladšej histórii, ako aj v súčasnosti tvorí severnú časť hranice okresu Sobrance, v rokoch 1960 až 1996 okresu Michalovce a Košického kraja. Vodné toky Riečka Okna Vodné plochy Vodná nádrž Vyšná Rybnica"}
{"id": "534019", "title": "Spádová dolinka", "context": "Názov Charakterizuje ju strmý spád dolinnej terasy."}
{"id": "510882", "title": "Ľadová dolinka", "context": "Názov Do dolinky, ktorá je uzavretá vysokými horskými hrebeňmi sa dostáva málo slnečného svitu, preto ju po takmer celý rok pokrýva sneh. O snehovom poli v najvyššej časti dolinky bol rozšírený názor, že je pozostatkom dávneho zaľadnenia. Ukázalo sa, že to nie je pravda."}
{"id": "544649", "title": "Pavúčia dolina", "context": "Turistika Do doliny nevedie turistický chodník"}
{"id": "462365", "title": "Zlomiská", "context": "Turistika Do doliny nevedú turistické chodníky. Pohyb v doline je možný len s horským vodcom. Zlomiská sú prírodnou rezerváciou."}
{"id": "173970", "title": "Bocianska dolina", "context": "Prístup Dolinou prechádza významná cestná spojnica Horehronia a Liptova - cesta I. triedy č. 72. Dolina je významnou oblasťou cestovného ruchu s početnými ubytovacími i stravovacími zariadeniami. Zachovaná drevená i murovaná architektúra sa postupne mení na rekreačné objekty. Obraz doliny dotvárajú početné drevené senníky, najmä v strednej časti doliny."}
{"id": "547662", "title": "Čierna dolina (Belianske Tatry)", "context": "Turistika Do doliny nevedú turistické chodníky. Dolina je prísnou prírodnou rezerváciou TANAPu."}
{"id": "549990", "title": "Babia dolina", "context": "Turistika Do doliny nevedú turistické chodníky. Dolina je v prísne chránenej prírodnej rezervácii TANAPu."}
{"id": "540444", "title": "Garajova dolina", "context": "Turistika Do doliny nevedú turistické chodníky."}
{"id": "552103", "title": "Dolina Javorinka", "context": "Turistika Do doliny nevedú turistické chodníky. Dolina je prísnou prírodnou rezerváciou TANAPu."}
{"id": "540298", "title": "Dračia dolinka", "context": "Turistika Do dolinky nevedú turistické chodníky."}
{"id": "547641", "title": "Suchá dolina (Belianske Tatry)", "context": "Turistika Do doliny nevedú turistické chodníky."}
{"id": "122587", "title": "Čadečka (Čadca)", "context": "Klíma Hlavný vplyv na klímu v doline má geografická poloha a nadmorská výška. Dolina patrí najmä jej vyššia časť do chladnej oblasti ktorá je mierne chladná. Typickým pre dolinu je klesanie teploty a nárast zrážok s rastúcou nadmorskou výškou. Najchladnejším mesiacom býva január s priemernou dennou teplotou 4,5 – 7 ° C. Pričom dni s prízemných mrazom sa často vyskytujú ešte na prelome apríla a mája. V súčasnosti sa aj tu objavujú častejšie výkyvy počasia pre túto oblasť menej typické."}
{"id": "545712", "title": "Turkova dolina", "context": "Turistika Do doliny nevedú turistické chodníky."}
{"id": "498217", "title": "Slavkovská dolina", "context": "Turistika Do doliny nevedie žiadny značkovaný chodník, preto je turisticky neprístupná."}
{"id": "187475", "title": "Zadné Meďodoly", "context": "Príroda V dobe ľadovej bola pokrytá ľadom. V dolnej časti doliny rastie hustý les. V doline v dávnych dobách sa pásaval dobytok a ovce."}
{"id": "195836", "title": "Žabia Bielovodská dolina", "context": "Turistika Do doliny nevedú turistické chodníky. Je v chránenej prírodnej rezervácii."}
{"id": "193661", "title": "Bystrá dolina (Západné Tatry)", "context": "Vegetácia v doline Dolná časť doliny vo výške 970 až je porastená prevažne smrekovým lesom. Ďalej vo výške 1 380 – sa nachádza kosodrevinový porast. Na niekoľkých miestach okolo výšky sa nachádzajú početné a lúky a toto obzvlášť platí v alpínskom stupni od vyššie."}
{"id": "191687", "title": "Belianska dolina (Malá Fatra)", "context": "Opis Dolinu ohraničujú kopce s hustým porastom prevažne bukových lesov so skalnatými útvarmi. Skaly na vrchu Kykula () sú pekným vyhliadkovým bodom a vhodným miestom pre horolezecké športy. Na začiatku doliny sa nachádzajú rekreačné chaty. V doline sa nachádza osada Frankovci. Dolinou preteká Beliansky potok, ktorý je regulovaný a funguje ako rezervoár pitnej vody pre blízke obce"}
{"id": "512484", "title": "Žabia Javorová dolina", "context": "Turistika Blízko doliny vedie turistický chodník po zelenej značke na Sedielko a ďalej do Malej Studenej doliny. Dolina nie je prístupná pre turistov. Je chránenou prírodnou rezerváciou TANAPu."}
{"id": "552029", "title": "Dolina pod Košiare", "context": "Turistika Do doliny nevedú turistické chodníky. Dolina je prísnou prírodnou rezerváciou TANAPu."}
{"id": "512678", "title": "Svišťovská dolina", "context": "Turistika Do doliny nevedie turistický chodník. Je prísne chránenou prírodnou rezerváciou TANAPu."}
{"id": "79481", "title": "Krivánska Fatra", "context": "Zaujímavosti V Krivánskej Fatre žije viacero endemitických druhov fauny a flóry."}
{"id": "226605", "title": "Kôprovský štít", "context": "Topografia Nachádza sa už v krivánskej rázsoche, neďaleko hlavného hrebeňa Tatier. S ním ho prepája Piargový chrbát v oblasti Čubriny. Predvrchol Kôprovské plece je od hlavného vrcholu oddelený Kôprovskou priehybou . Z vrcholu na severozápad vybieha dva a pol kilometrový bočný hrebeň Prostredný chrbát oddeľujúci Hlinskú a Temnosmrečinskú dolinu."}
{"id": "128761", "title": "Malý Kriváň (vrch v Malej Fatre)", "context": "Opis Vrch v južnej časti hlavného hrebeňa Krivánskej Fatry je druhým najvyšším v celom pohorí. Hlavný hrebeň zo severovýchodného smeru vedie z Veľkého Kriváňa () cez sedlo Bublen () a pokračuje západným smerom cez sedlo Priehyb () a na juhozápad k vrchu Stratenec (). Na jeho vrchole sa nachádzajú vápencové skaliská a veľká časť vrchu je bohatá na vápnomilnú a vysokohorskú vegetáciu. Na jeho severných svahoch sa rozprestiera Národná prírodná rezervácia Prípor, ktorá je súčasťou Národného parku Malá Fatra. Na vrchole Malého Kriváňa je vysoký kamenný stĺp a viacero kamenných „hniezd“, vhodných na bivak. Severné svahy odvodňuje Beliansky potok, smerujúci do Varínky, východné svahy odvádzajú vodu potokom Studenec a juhozápadné Bielym potokom priamo do Váhu. Počas merania pomocou systému GNSS (Globálny navigačný satelitný systém) a metódy RTK bola v roku 2017 zistená nadmorská výška vrcholu Výhľady Skalnatý vrchol mohutného vrchu je bez vyššej vegetácie, preto umožňuje kruhový výhľad na široké okolie. Severovýchodný horizont sčasti zatieňujú vrcholy hlavného hrebeňa Krivánskej Fatry, juhozápadnému dominujú vrcholy Martinských holí. Výborne viditeľné sú aj Žilinská a Turčianska kotlina a všetky okolité pohoria. Pri vhodných podmienkach sa na horizonte objavujú vrchy Západných a Nízkych Tatier, Veľkej Fatry, Kremnických vrchov i Vtáčnika. Juhozápadným smerom vidieť Súľovské vrchy, Javorníky, Kysuckú vrchovinu, Kysucké, Oravské a Moravsko-sliezske Beskydy."}
{"id": "540169", "title": "Belianska dolina (Vysoké Tatry)", "context": "Názov Vyplýva z priezračnosti potoka, ktorý pramení na svahoch Kriváňa a je možno sekundárne odvodený z pomenovania Bieleho Váhu. Hoci dolina zasahuje pod samotný Kriváň, názov Belianska dolina sa používa zväčša len pre najnižšie partie a horná časť, uzavretá ramenami Kriváňa, je všeobecne známa ako Veľký žľab."}
{"id": "228251", "title": "Prostredný hrot", "context": "Charakteristika Prostredný hrebeň sa oddeľuje z hlavného hrebeňa v Širokej veži. V tomto hrebeni leží aj turistom dobre známe Priečne sedlo. Prostredný hrot je od Žltej veže oddelený Sedlom za Prostredným. Má nižší severozápadný vrchol Malý hrot. Na juhovýchode hrebeň klesá na Sedlo pred Prostredným. Malý hrot má v juhozápadnej stene (nad Veľkou Studenou dolinou) výrazné platne, hladké, kolmé, miestami až previsnuté. Do Veľkej Studenej doliny spadá Prostredný hrot vysokými nepriehľadnými strminami a trávnatými plošinkami. Z Malej Studenej doliny vidno dve steny. Severnú, vysokú , pretína ju, v spojnici Žlté lávky a Štrbiny za Žltou stenou, Dubkeho lávka. Pred vysokú severovýchodnú stenu vystupuje samostatný vrchol Žltej steny a vľavo od nej je Malá Žltá stena, ktorá poskytuje množstvo zaujímavých horolezeckých trás."}
{"id": "191688", "title": "Belianska dolina (Malá Fatra)", "context": "Prístup Prístup je možný po asfaltovej a upravenej ceste až k závore, ktorá bráni prejazdu vozidiel k chránenej oblasti. Smerom k Malému Kriváňu cesta pokračuje a mení sa na chodník. Malý Kriváň na konci doliny, vľavo Belské skaly"}
{"id": "79480", "title": "Krivánska Fatra", "context": "Hrebeň Krivánskej časti Malej Fatry Turistické značky, sedlo Vráta Hlavný hrebeň Krivánskej Fatry sa začína v blízkosti obce Nezbudská Lúčka pri Váhu a pokračuje po červenej turistickej značke okolo zrúcanín Starhradu, chaty pod Suchým na vrchol Suchý (). Odtiaľ hrebeň pokračuje cez sedlo Vráta () na Stratenec (), potom cez sedlo Priehyb () na Malý Kriváň (), druhý najvyšší vrchol Malej Fatry. Sedlom Bublen () a vrcholom Pekelníka () je Malý Kriváň oddelený od najvyššieho vrcholu horstva, ktorým je Veľký Kriváň (). Hrebeň sa ďalej tiahne cez Snilovské sedlo () s hornou stanicou lanovky na Chleb (), Hromové (), Steny, Poludňový grúň () do Stohového sedla (). Odtiaľ pokračuje na výrazný vrchol Stohu () a cez sedlo Medziholie () na najkrajší vrchol – Veľký Rozsutec (). Hrebeň klesá do sedla Medzirozsutce () a naposledy stúpa na skalnatý Malý Rozsutec (). Červená turistická značka hrebeňa pokračuje do obce Zázrivá."}
{"id": "584727", "title": "Kriváň (vrch v Nízkych Tatrách)", "context": "Opis Kriváň je súčasťou hrebeňa, ktorý vedie severozápadným smerom zo Sedla pod Malým Salatínom na Kohút (). Západne sa nachádza Ostré () a Brankov (), južne Vyšný Brankov (), Bohúňovo (), Magura () a Malý Salatín (), východne Chopec () a Príslop () a severne Kohút (). Vrch patrí do povodia Váhu a odvodňujú ho prítoky Ludrovčanky. Vrcholom vedie značený turistický chodník z Ludrovej. Výhľady Vrchol a hrebeň Kriváňa pokrýva lesný porast s menšími čistinami, ktoré umožňujú obmedzený rozhľad. Z vhodných lokalít s redšou vegetáciou je možné pozorovať okolité vrcholy Nízkych Tatier a susednej Veľkej Fatry, pri priaznivých podmienkach tiež Tatry, Chočské vrchy, Oravskú Maguru i Beskydy a Malú Fatru."}
{"id": "599428", "title": "On an Island", "context": "\nTurné, ktoré bolo venované tomuto albumu absolvoval Gilmour s Rickom Wrightom, Philom Manzanerom a Guyom Prattom, na saxofón hral Dick Parry („Money“, „Shine On You Crazy Diamond“, „Us and Them“ a „Wearing the Inside Out“), na klávesy dlhoročný spolupracovník skupiny Pink Floyd aj Rogera Watersa Jon Carin. Orchester počas vystúpenia v poľskom Gdansku dirigoval Zbigniew Preisner. Na londýnskej show sa spojil s Gilmourom aj bubeník skupiny Pink Floyd, Nick Mason a na vystúpení hosťoval aj David Bowie, ktorý spieval v skladbách „Comfortably Numb“ a „Arnold Layne“, ktoré boli potom vydané na singli."}
{"id": "153285", "title": "A Momentary Lapse of Reason", "context": "Výroba albumu  Pink Floyd David Gilmour – spev, gitary, klávesy Nick Mason – vokály v skladbe „Learning to Fly“ a „Sorrow“, bicie a perkusie, automatický bubeník, zvukové efekty Spolupracovali Richard Wright – klávesy, vokály Tony Levin – basová gitara, Chapman Stick Bob Ezrin – perkusie Carmine Appice - bicie Jim Keltner – bicie Jon Carin – klávesy Tom Scott – altový a soprán saxofóny Scott Page – tenor saxofón Patrick Leonard – syntetizátory Bill Payne – Hammond organ Michael Landau – rytmická gitara John Helliwell – saxofón Darlene Koldenhaven, Carmen Twillie, Phyllis St. James, Donnie Gerrard – vokály Ken Caillat, Tom Jones, Sarah Nean Bruce – priestorový zvuk Guy Charbonneau, Le Mobile, Los Angeles – nahrávacie štúdio Andrew Jackson – prídavné zvukové efekty Phil Taylor – supervízor pre techniku a hudbu Mastering Lab & Precision Lacquer - mastering Steve O Rourke, EMKA Productions, London – manažment skupiny Pink Floyd"}
{"id": "155279", "title": "The Piper at the Gates of Dawn", "context": "Zostava  Pink Floyd Syd Barrett – sólová gitara, rytmická gitara, spev Roger Waters – basová gitara, spev Richard Wright – Farfisa Compact Duo, Hammond organ, klavír, syntetizátor, vibrafón, spev Nick Mason – bicie, perkusie Spolupracovali Peter Jenner (jeden z manažérov skupiny) – vokály na začiatku skladby „Astronomy Domine“ Norman Smith – výroba Peter Brown – technik Vic Singh – dizajn"}
{"id": "496765", "title": "Pink Floyd: Live at Pompeii", "context": "Obsadenie  Pink Floyd: David Gilmour – gitara, spev Roger Waters – basgitara, gong, vokály, spev Rick Wright – klávesy, vokály Nick Mason – bicie pes Mademoiselle Nobs – vytie v rovnomennej skladbe"}
{"id": "497009", "title": "Dark Side of the Moon Tour", "context": "História Počas tohto turné skupina odohrala 93 koncertov (tento počet koncertov prekonala skupina až v roku 1994). Pôvodné názvy albumu boli: Eclipse , Dark Side of the Moon - A Piece for Assorted Lunatics, Eclipse (A Piece for Assorted Lunatics). Počas európskej časti turné v novembri 1972 a v januári 1973 vystupovala skupina Pink Floyd spolu s Roland Petit Ballet. Pre tieto skladby bola vytvorená baletná choreografia „One of These Days“, „Careful with That Axe, Eugene“, „Obscured by Clouds“, „When You re In“, „Childhood s End“ a „Echoes“. Počas tohto tohto skupina po prvýkrát vystúpila aj s ďalšími hudobníkmi. Dick Parry hral v skladbách „Money“ a „Us and Them“ na saxofón. Skupina si priniesla aj vokalistky. Skupina Pink Floyd vystúpila 18. mája 1973 v exhibičnej hale Earls Court. Bola to vôbec prvá skupina, ktorá v tejto hale mala kedy koncert. Kvôli obrovskému úspechu v tabuľkách vďaka albumu Dark Side of the Moon, ktoré sa v USA umiestnilo na 1. priečke a americkému vydaniu singlu Money sa v júni 1973 zmenila povaha a záujem divákov. Skupina zvykla hrávať v divadlách a posluchárniach, teraz ale začala hrávať na štadiónoch."}
{"id": "2850", "title": "Pink Floyd", "context": "Ocenenia Počas svojej kariéry skupina Pink Floyd dosiahla viacero ocenení: Silver Clef ( Strieborný husľový kľúč ) Skupina Pink Floyd dostala ocenenie Silver Clef („Strieborný husľový kľúč“) za ich charitatívnu prácu pre The Nordoff-Robbins Music Center v roku 1980 Grammy Skupina Pink Floyd bola viackrát nominovaná na cenu Grammy: 1973 nominácia pre album roka Dark Side of the Moon – vyhral album od Stevie Wondera Innervisions 1980 nominácia pre album roka The Wall —vyhral album od Christophera Crossa Christopher Cross 1980 nominácia pre najlepšie rockové dielo naspievané duom, alebo skupinou „Another Brick in the Wall (Part 2)“ – Grammy získal Bob Seger so skladbou „Against the Wind“ 1994 nominácia pre najlepšiu rockovú inštrumentálnu skladbu „Marooned“ z albumu The Division Bell – skladba nomináciu vyhrala American Music Awards Skupina Pink Floyd bola nominovaná na American Music Award 1995 nominácia na najlepšiu pop rockovú skupinu, alebo duo – vyhrali Ace of Base RIAA zlaté albumy: Atom Heart Mother Obscured by Clouds A Nice Pair RIAA platinové albumy: Ummagumma (1 000 000+) Meddle – 2x (2 000 000+) Dark Side of the Moon – 15x (15 000 000+) Dark Side of the Moon DVD – 2x (100 000+) Live at Pompeii VHS/DVD – 2x (100 000+) Wish You Were Here – 6x (6 000 000+) Animals – 4x (4 000 000+) The Wall – 23x (11 500 000+) A Collection of Great Dance Songs – 2x (2 000 000+) The Final Cut – 3x (3 000 000+) A Momentary Lapse of Reason – 4x (4 000 000+) Delicate Sound of Thunder – 3x (3 000 000+) Shine On - (9-CD boxed set) (1 000 000+) The Division Bell – 3x (3 000 000+) P U L S E – 2x (2 000 000+) P U L S E VHS/DVD – 8x (400 000+) Is There Anybody Out There? (The Wall Live 1980–81) (1 000 000+) Echoes: The Best of Pink Floyd 3x (3 000 000+) Albumy Dark Side of the Moon , a The Wall získali diamantové platne za predaj nad 10 miliónov kópií. Počet predaných kópií albumov skupiny Pink Floyd v USA podľa RIAA 73,500,000+ Počet predaných albumov skupiny na celom svete: 250 miliónov. Rock and Roll Hall of Fame Skupina Pink Floyd bola uvedená do Rokenrolovej siene slávy v roku 1996 do UK Music Hall of Fame bola uvedená roku 2005. Barret sa zo zdravotných dôvodov nezúčastnil žiadneho z týchto uvedení. Waters sa zo zdravotných dôvodov nedostavil na uvedenie roku 1996, ocenenie roku 2005 komentoval cez telemost. Gilmour a Mason boli na obidvoch akciách a Wright sa pre operáciu oka nemohol zúčastniť roku 2005. Ďalšie ocenenia: V roku 2002 Q magazine označil skupinu Pink Floyd ako jednu z „50 Bands To See Before You Die“ („jedna z päťdesiat, ktoré by ste mali počas života vidieť“). O dva roky neskôr tento istý časopis umiestnil skupinu Pink Floyd medzi najväčšie skupiny všetkých čias nad skupinu The Beatles, The Rolling Stones a Led Zeppelin. Hodnotilo sa podľa komplexného systému, ktorý porovnával skupiny podľa predaja albumov, umiestnení v rebríčkoch popularity, podľa vystúpení a návštevnosti koncertov. Po skupine je pomenovaná planétka 19367 Pink Floyd."}
{"id": "498263", "title": "The Great Gig in the Sky", "context": "Kompozícia Pink Floyd: Their Mortal Remains exhibition --> Skladbu napísal Richard Wright. Pôvodne sa volala „The Mortality Sequence“ alebo „The Religion Song“. Počas Dark Side of the Moon Tour (hlavne pred vydaním albumu) obsahovala skladba iba organovú hru. Počas nahrávania albumu sa skupina rozhodla nahradiť organ klavírom a ku koncu nahrávania pozvať vokalistku Clare Torry."}
{"id": "83227", "title": "Wish You Were Here (album, Pink Floyd)", "context": "Výroba  Pink Floyd David Gilmour - spev, gitara Richard Wright - spev, klávesy Nick Mason - bicie Roger Waters - basová gitara Spolupracovali Roy Harper – spev skladby „Have a Cigar“ Dick Parry – saxofón v skladbe „Shine on You Crazy Diamond“ Venetta Fields – vokály v skladbe „Shine on You Crazy Diamond“ Carlena Williams – vokály v skladbe „Shine on You Crazy Diamond“ Stephane Grapelli – husle v skladbe „Wish You Were Here“ (veľmi slabo počuť v závere) Produkcia Brian Humphries – technik Peter James – technik Hipgnosis – dizajn, fotografie Storm Thorgerson – úprava dizajnu Peter Christopherson – dizajn Phil Taylor – fotografie pre remasterovanú verziu Jill Furmanovsky – fotografie pre remasterovanú verziu George Hardie – ilustrácie Richard Manning – asistent dizajnu Howard Bartrop – asistent dizajnu Jeff Smith – asistent dizajnu James Guthrie - remastering Doug Sax - remastering Gerald Scarfe - „Welcome to the Machine“ hudobné video Kategória:Hudobné albumy z 1975 Kategória:Albumy Pink Floyd"}
{"id": "154514", "title": "Is There Anybody Out There? (The Wall Live 1980–81)", "context": "Miesta vystúpení Pink Floyd vystúpil na koncertoch The Wall iba na pár miestach. Bolo to hlavne pre veľkoleposť a nákladnosť príprav a samotnej show. Bolo treba postaviť gigantickú stenu, medzi hudobníkov a obecenstvo okrem do tých čias používaných efektov na konceroch skupiny ako gigantické kruhové premietacie plátno, lietajúce prasa, pyrotechniku. The Wall Tour David Gilmour - gitary, spev Roger Waters - basová gitara, spev Nick Mason - bicie Richard Wright - klávesy 1980 ďalšia zostava na koncertoch Basová gitara - Andy Brown Gitary - Snowy White Klávesy - Peter Wood Bicie - Willie Wilson Vokály - Joe Chemay, Jim Farber, Jim Haas, John Joyce Master of Ceremonies - Cynthia Fox, Jim Ladd, Gary Yudman Konanie koncertov Sports Arena,Exposition Park ,Los Angeles, Kalifornia Nassau VeteransMemorial Coliseum , Uniondale,Long Island, New York Earls Court Exhibition Hall,Earls Court ,Londýn, Anglicko 7. február, 1980 8. február, 1980 9. február, 1980 10. február, 1980 11. február, 1980 12. február, 1980 13. február, 1980 24. február, 1980 25. február, 1980 26. február, 1980 27. február, 1980 28. február, 1980 4. august, 1980 5. august, 1980 6. august, 1980 7. august, 1980 8. august, 1980 9. august, 1980 1981 - ďalšia zostava na koncertoch Basová gitara - Andy Brown Gitary - Andy Roberts, Klávesy - Peter Wood, Bicie - Willie Wilson Vokály - Joe Chemay, Jim Farber, Jim Haas, John Joyce Master of Ceremonies - Wili Tomsik, Gary Yudman Konanie koncertov Westfalenhalle Dortmund, Nemecko Earls Court Exhibition Hall Earls Court Londýn, Anglicko 21. február, 1981 24. február, 1981 25. február, 1981 26. február, 1981 27. február, 1981 28. február, 1981 13. jún, 1981 14. jún, 1981 15. jún, 1981 16. jún, 1981 17. jún, 1981 Roger Waters sa pokúsil o prezentáciu tejto show 21. júla 1990, koncertom The Wall – Live in Berlin , ktorý mal byť oslavou zrútenia berlínskeho múru. Uskutočnil a na Potsdamerskom námestí, ktoré bolo v tom čase územím nikoho, rozdeľujúcom západný a východný Berlín."}
{"id": "496591", "title": "James Guthrie (producent)", "context": "Výber prác súvisiacich so skupinou Pink Floyd  Pink Floyd The Wall (1979) — Koprodukcia. Technik. Zvuková mixáž. Bicie nástroje v skladbách „The Happiest Days of Our Lives“, sláčikový syntetizátor a hlas v skladbe „Empty Spaces“, „Hey You“, sekvencer v skladbe „In the Flesh“, efekty v skladbe „Run Like Hell“. Pink Floyd The Wall vystúpenia (19801981) — mixáž. Pink Floyd A Collection of Great Dance Songs (1981) — koprodukcia, mixáž. Pink Floyd „Money“ (1981) — koprodukcia a mixáž nahrávky pre kompiláciu A Collection of Great Dance Songs . Nick Mason s Fictitious Sports (1981) — mixáž. Pink Floyd—The Wall (1982) — Zvuková koordinácia. Pink Floyd The Final Cut (1983) — Koproducent spolu s Rogerom Watersom a Michaelom Kamenom. Zvukový technik. David Gilmour About Face (1984) — Zvukový technik. Pink Floyd A Momentary Lapse of Reason (1987) — Dodatočná zvuková mixáž. Pink Floyd „Run Like Hell“ (koncertná verzia) singel (1987) — Mixáž spolu s Davidom Gilmourom. Roger Waters Amused to Death (1992) — zvuková mixáž. Pink Floyd CD remastrované verzia (19921994) — Spolu s Dougom Saxom spätne remastroval hudobný katalóg skupiny Pink Floyd. (Pozri: Shine On box set.) Pink Floyd MiniDisc remasters (1994) — Remastering spolu s Dougom Saxom. Pink Floyd The Division Bell (1994) — Mastering spolu s Dougom Saxom. Pink Floyd Pulse (1995) — Koproducent s Gilmourom. Nahrávanie a mixáž. Pink Floyd Pulse VHS (1995) — Hudobná produkcia a zvuková mixáž. Pink Floyd Pulse television commercial (1995) — zvuková mixáž. Richard Wright Broken China (1996) — zvuková mixáž. Pink Floyd—The Wall DVD (1999) — Producent. Zvukové formáty. Pink Floyd Is There Anybody Out There? The Wall Live 1980–81 (1999) — Producent. Nahrávanie. Mixáž. Roger Waters In The Flesh (2000) — Producent. Technik. Mixáž. Pink Floyd Wish You Were Here Video k 25. výročiu (2001) — Mixáž. Pink Floyd Echoes: The Best of Pink Floyd (2001) — Koproducent a mastering. Roger Waters In the Flesh DVD (2001) — Hudobný producent a mixáž. Roger Waters Flickering Flame: The Solo Years Vol. 1 (2002) — Kompilácia s Rogerom Watersom. David Gilmour In Concert DVD (2002) — Audio mastering. Pink Floyd The Dark Side of the Moon 30th Anniversary Edition (2003) — SACD 5.1 mixing a mastering. Stereo remaster. Pink Floyd The Final Cut 2004 remaster — Stereo remaster. Pink Floyd Is There Anybody Out There? The Wall Live 1980–81 2004 remaster — Stereo remaster. Pink Floyd A Momentary Lapse of Reason 2005 remaster — Stereo remaster. Pink Floyd Live 8 performance (2005) — Asistencia pri mixáži nahraného koncertného videa. Comfortably Numb: A History of \"The Wall\", Pink Floyd 19781981 — Kontrola a editácia fotografií (20052006). Pink Floyd Pulse DVD — Hudobný producent. DVD producent (spolu so Stormom Thorgersonom). Oprava videa. Audio pre menu (asistoval Joel Plante). (20052006). David Gilmour On an Island (2006) — Mastering s Dougom Saxom. David Gilmour About Face 2006 remaster — Stereo remaster. Roger Waters „Hello (I Love You)“ (2007) — Koproducent s Rogerom Watersom a s Howardom Shorem. Recording a mixing. The Last Mimzy — Remix Watersovej nahrávky „Hello (I Love You)“ pre soundtrack k záverečným titulkom (2007). The Last Mimzy Original Motion Picture Soundtrack (2007) — Remix Watersovej nahrávky „Hello (I Love You)“ pre album so soundtrackom (iná verzia ako je vo filme). Pink Floyd The Piper at the Gates of Dawn edícia k 40. výročiu (2007) — Kompilácia a remastrovanie. Roger Waters vystúpenie Live Earth (2007) — Zvuková mixáž. Live Earth DVD a CD (2007) — Mixáž a mastering Watersových skladieb. Roger Waters The Wall Live 30. výročie svetové turné (20102013) — Hudba a kvadrofonické spracovanie. Pink Floyd CD remastrovanie (20092011) — Remastering katalógu skupiny Pink Floyd (spolupracoval Joel Plante) na CD. (pozri aj: Discovery box set.) Pink Floyd Wish You Were Here edícia k 35. výročiu (2011) — SACD 5.1 mixing and mastering. Stereo remaster. The Missing Piano — Director/Producer/Editor/Filming/Sound (2012). 12-12-12: The Concert for Sandy Relief úprava formátov (2012) — Mixing and mastering Watersových skladieb. The Final Cut: A History of Pink Floyd 19821983 — Písanie, kontrola fotografií, úpravy (20082014). Roger Waters Amused to Death remastrovaná verzia z roku 2015 — SACD/Blu-ray 5.1 mixing and mastering. Stereo remaster."}
{"id": "498859", "title": "Wearing the Inside Out", "context": "Koncertné verzie Skupina Pink Floyd túto skladbu nikdy naživo neodohrala. Svoj debut zažila až počas turné Davida Gilmoura, On an Island Tour v roku 2006. Záznamy skladby sú na disku Remember That Night (DVD) a na bonusovom disku deluxe edície Live in Gdańsk ."}
{"id": "497315", "title": "The Division Bell Tour", "context": "História Na niektorých koncertoch skupina zahrala celý album The Dark Side of the Moon , naposledy tak urobili v roku 1975. Počas tohto turné boli koncerty oveľa prepracovanejšie, boli použité lasere a na vrchole reproduktorových veží boli umiestnené počas skladby „One of These Days“ nafukovacie prasatá, ktoré na konci skladby spadli. V Severnej Amerike a Európe boli postupne rozmiestňované tri koncertné pódia, ktoré boli 55 metrov dlhé a mali 40 metrov vysoký oblúk, ktoré predstavovali Los Angelesky Hollywood Bowl. V Európe ho sponzorovala automobilka Volkswagen, ktorá pre túto príležitosť vydala pamätnú edíciu ich najviac predávaného modelu „Golf Pink Floyd“. Toto auto bolo cenou na každom koncerte. Úplne posledný poriadny koncert v Európe sa konal 29. októbra 1994 a v Severnej Amerike 18. júla 1994. Úplne posledný koncert spolu aj s bývalým basgitaristom Rogerom Watersom prebehol 2. júla 2005 počas charitatívnej akcie Live 8, trval 18 minút."}
{"id": "497226", "title": "A Momentary Lapse of Reason Tour", "context": "História Spočiatku nebolo isté, či sa skupina vôbec vydá na nejaké turné. Pink Floyd mali posledné koncerty v roku 1981, kedy vystupovali s albumom The Wall na The Wall Tour. Ich posledným „poriadnym turné“ bolo In the Flesh Tour, kde okrem vtedy nového albumu Animals zahrali aj ich staršie hity. Waters opustil skupinu v 1985, veriac, že tým ukončil existenciu Pink Floyd. Gilmour a Mason sa ale nechystali ukončiť prácu v skupine, a tak sa rozhodli pokračovať bez Watersa. Vďaka obrovskému úspechu s predošlým turné musela skupina vytvoriť väčšie a prepracovanejšie koncerty. Turné bolo tak úspešné, že ho museli predĺžiť o dva roky, končiac v 1989. Pink Floyd zahrali 197 koncertov s celkovou návštevnosťou 5,5 milióna ľudí. Skupina po prvýkrát navštívila tieto krajiny: Rusko, Nórsko, Španielsko a Nový Zéland. Koncerty boli zdokumentované na Delicate Sound of Thunder (album aj video) a Live at Knebworth 90 (video)."}
{"id": "191337", "title": "Zabriskie Point (soundtrack)", "context": "Pink Floyd Nahrávky skupiny Pink Floyd, ktoré sú na tomto albume vznikali v novembri a decembri 1969, po vydaní ich dvojalbumu Ummagumma . \"Come in Number 51, Your Time Is Up\" je znovu nahraná verzia skladby \"Careful with That Axe, Eugene\", ktorá pôvodne vyšla ako \"B\" strana ich singlu z roku 1968. \"Love Scene (Version 4)\" je sólová klavírna kompozícia od Richarda Wrighta. \"Country Song\" je balada ktorá je zložená z metafor inšpirovaných šachom. \"Unknown Song\" (známy aj ako \"Rain in the Country\") je inštrumentálna relaxačná skladba. \"Love Scene (Version 6)\" je inštrumentálna skladba v štýle blues. Pre tento album bola nahrané aj skladby s názvom \"Fingals Cave\" a \"Oenone\", ktoré sa na finálnej verzii soundtracku neobjavili. Počas tohto nahrávania vznikli aj ďalšie nahrávky. Najvýznamnejšou je Wrightova kompozícia s pracovným názvom \"The Violent Sequence\", ktorej prepracovanú verziu skupina použila pod názvom \"Us and Them\" pre ich slávny album The Dark Side of the Moon ."}
{"id": "506268", "title": "Nevydaný materiál skupiny Pink Floyd", "context": "Introduction Skupina Pink Floyd je známa tým, že počas koncertov hrali aj skladby, ktoré neboli nikdy vydané (či už na singloch alebo štúdiových albumoch). Tu sú uvedené len tie, ktorých existenciu je možné doložiť. Niektoré skladby spomenuté nižšie boli aj pirátsky nahrané (bootlegované)."}
{"id": "498207", "title": "Zoznam skladieb skupiny Pink Floyd", "context": "Pozri taktiež  Diskografia skupiny Pink Floyd Videografia skupiny Pink Floyd Nevydaný materiál skupiny Pink Floyd"}
{"id": "497064", "title": "Wish You Were Here Tour", "context": "Introduction  Wish You Were Here Tour bolo turné anglickej rockovej skupiny Pink Floyd v roku 1975, ktoré podporovalo pripravovaný albumu Wish You Were Here . Turné bolo rozdelené na dve hlavné časti: v prvej časti boli Spojené štáty, západné pobrežie a východné pobrežie, a vystúpenie na festivale Knebworth Festival v Spojenom kráľovstve. Počas tohto turné skupina po prvýkrát zahrala skladbu „Have a Cigar“ a skladba „Shine On You Crazy Diamond“ bola rozdelená na dve časti s už spomenutou skladbou uprostred. Posledný koncert tohto turné sa uskutočnil práve na festivale Knebworth Festival, kde okrem Pink Floyd hrali aj Steve Miller Band, Captain Beefheart a Roy Harper (ktorý spolu s Pink Floyd spieval v skladbe „Have a Cigar“). Na tomto koncerte kapela poslednýkrát zahrala pieseň „Echoes“ a celý album The Dark Side of the Moon album s basgitaristom Rogerom Watersom."}
{"id": "150985", "title": "Meddle", "context": "O albume  One of these days, I’m going to cut you into little pieces... ( V jednom z tých dní vás prídem rozsekať na malé kúsky…) Skupina Pink Floyd si rezervovala v januári 1971 na jeden mesiac Štúdio 2 na Abbey Road firmy EMI bez toho aby mali vopred napísaný kúsok skladby. David Gilmour hovorí, že to bol akýsi pokus o namiešanie džúsu z kreativity. Členovia iba šli nahrať jednotlivé časti melódií bez toho, aby počuli predtým jeden druhého. No a napodiv fungovalo to dobre. O skladbách albumu Hneď v úvode albumu počuť kombináciu dynamiky vibrujúcej basovej gitary, klávesov, mixovaných slučkových efektov, bicích a slide gitary v titule „One of These Days“. Skladba „Pillow of Winds“ jedna z mála skladieb skupiny Pink Floyd, ktorej ústrednou témou je láska. V závere piesni „Fearless“ chorál fanúšikov Liverpool FC zaspieva svoj bojový pokrik „You ll Never Walk Alone“. „San Tropez“, je zase skladba silne nakazená jazzom. Ako krásne zvláda pes blues zase počuť v piesni, ktorá dostala jeho meno: „Seamus“. Nahrávanie jednej skladby albumu začalo jednoduchou variáciou hry na klávesy od Ricka Wrighta. Pôvodne to mal byť jednoduchý singel. Keď boli klávesové variácie pustené cez Leslie Rotating Speaker , ktorý vytvoril akýsi kvapkajúci efekt vytvorených melodických prvkov, postupným primiešavaním sa zo singla stala jedna z najdlhších štúdiových skladieb skupiny Pink Floyd. Jej pracovný názov bol „Return of the Son of Nothing“, potom „Won the Double“ a nakoniec v poslednej minúte, tesne predtým ako ju skupina prezentovala na John Peel radio show, dostal tento 23 minútový opus svoj terajší názov „Echoes“ a miesto na celej druhej strane vtedajšej vinylovej LP platne. Pred ukončením nahrávania albumu skupina Pink Floyd preniesla vyrobený materiál na finálnu mixáž do štúdií Air Studios a Morgan Studios , ktoré vtedy ako prvé v Anglicku začali používať 16- stopé nahrávanie. Vydanie a úspechy albumu Prvýkrát bol album vydaný v USA 30. októbra, 1971 vydavateľstvom Harvest Capitol a v UK 5. novembra, 1971 vo vydavateľstve Harvest/ EMI. Album bol trikrát remastrovaný. Prvýkrát v roku firmou Mobile Fidelity Sound Lab na HQ vinyl a kazetu, potom v roku 1989 na Ultradisk. Tretí raz album remastroval Doug Sax (spolupracoval s ním James Guthrie) pre Shine Box Set vydaný v roku 1992. Toto tretie vydanie bolo použité aj pre CD s novou grafikou od Hipgnosis, ktoré vyšlo v aguste 1994 v Európe a v apríli 1995 v USA. AJ keď sú skladby albumu v rôznych náladách Meddle je všeobecne považovaný za omnoho kompaktnejší ako predošlý album Atom Heart Mother . Fanúšikmi je uznaný za prvé skutočne veľkolepé dielo, ktoré skupina vytvorila po odchode Syda Barretta. V Anglicku album dosiahol tretiu priečku v rebríčkoch popularity, ale vďaka slabšej publicite bol jeho predaj v USA nižší (v rebríčku Bilboard bol na sedemdesiatom mieste). Aj tak získal album od RIAA v októbri 1973 zlato a 11. marca, 1994 bol dvojnásobne platinový."}
{"id": "217558", "title": "Sonic Youth", "context": "Introduction  Sonic Youth je americká alternatívna rocková skupina založená v roku 1981 v New Yorku. Skupina pozostáva z gitaristu a speváka Thurstona Moorea, basgitaristky a speváčky Kim Gordon, sprievodného gitaristu Lee Ranalda a bubeníka Stevea Shelleyho. Okrem bubeníka sú všetci súčasní členovia v skupine od začiatku. Kapela vznikla v prostredí newyorskej nezávislej umeleckej scény na začiatku osemdesiatych rokov. Táto scéna sa nazývala no wave a bola alternatívou ku vtedy plne rozvinutému a populárnemu new wave hudobnému štýlu."}
{"id": "497852", "title": "On an Island (skladba)", "context": "Zoznam skladieb  „On an Island“ - 6:47 (Gilmour/Polly Samson) „On an Island“ (edit) - 4:42 (Gilmour/Samson)"}
{"id": "571495", "title": "Burnout 3: Takedown Soundtrack", "context": "Zoznam skladieb  1208 – „Fall Apart“ (z albumu Turn of the Screw ) Amber Pacific – „Always You (Good Times)“ (z albumu Fading Days ) Ash – „Orpheus“ (z albumu Meltdown ) Atreyu – „Right Side of the Bed“ (z aknu The Curse ) Autopilot Off – „Make a Sound“ (z albumu Make a Sound ) Burning Brides – „Heart Full of Black“ (z albumu Leave No Ashes ) Chronic Future – „Time and Time Again“ (z albumu Lines in My Face ) Donots – „Saccharine Smile“ (z albumu Amplify the Good Times ) Eighteen Visions – „I Let Go“ (z albumu Obsession ) Fall Out Boy – „Reinventing the Wheel to Run Myself Over“ (z albumu Take This To Your Grave ) Finger Eleven – „Stay in Shadow“ (z albumu Finger Eleven ) Franz Ferdinand – „This Fire“ (z albumu Franz Ferdinand ) From First to Last – „Populace in Two“ (z albumu Dear Diary, My Teen Angst Has a Body Count ) Funeral for a Friend – „Rookie of the Year“ (z albumu Casually Dressed & Deep in Conversation ) Go Betty Go – „C mon“ (z albumu Worst Enemy ) Jimmy Eat World – „Just Tonight...“ (z albumu Futures ) Letter Kills – „Radio Up“ (z albumu The Bridge ) Local H – „Everyone Alive“ (z albumu Whatever Happened to P.J. Soles? ) Maxeen – „Please“ (z albumu Maxeen ) Midtown – „Give It Up“ (z albumu Forget What You Know ) Moments in Grace – „Broken Promises“ (z albumu Moonlight Survived ) Motion City Soundtrack – „My Favorite Accident“ (z albumu I Am the Movie ) Mudmen – „Animal“ (z albumu Overrated ) My Chemical Romance – „I m Not Okay (I Promise)“ (z albumu Three Cheers For Sweet Revenge ) New Found Glory – „At Least I m Known for Something“ (z albumu Catalyst ) No Motiv – „Independence Day“ (z albumu Daylight Breaking ) Pennywise – „Rise Up“ (z albumu From the Ashes ) Ramones – „I Wanna Be Sedated“ (z albumu Road to Ruin ) Reggie and the Full Effect – „Congratulations Smack and Katy“ (z albumu Under the Tray ) Rise Against – „Paper Wings“ (z albumu Siren Song of the Counter Culture ) Sahara Hotnights – „Hot Night Crash“ (z albumu Kiss & Tell ) Silent Drive – „4/16“ (z albumu Love is Worth It ) Sugarcult – „Memory“ (z albumu Palm Trees and Power Lines ) The Bouncing Souls - „Sing Along Forever“ (z albumu Anchors Aweigh ) The D4 – „Come On!“ (z albumu 6twenty ) The Explosion – „Here I Am“ (z albumu Black Tape ) The F-Ups – „Lazy Generation“ (z albumu The F-Ups ) The Futureheads – „Decent Days and Nights“ (z albumu The Futureheads ) The Lot Six – „Autobrats“ (z albumu Major Fables ) The Matches – „Audio Blood“ (z albumu E. Von Dahl Killed the Locals ) The Mooney Suzuki – „Shake That Bush Again“ (z albumu Alive & Amplified ) The Ordinary Boys – „Over the Counter Culture“ (z albumu Over the Counter Culture ) The Von Bondies – „C mon C mon“ (z albumu Pawn Shoppe Heart ) Yellowcard – „Breathing“ (z albumu Ocean Avenue )"}
{"id": "294096", "title": "The Island", "context": "Introduction „ The Island “ je tretí singel austrálskej drum and bassovej skupiny Pendulum z ich albumu Immersion . Bol vydaný dňa 19. septembra 2010. The Island je skladba rozdelená do dvoch častí, „Dawn“ a „Dusk“. Časť „Dawn“ je často hraná v rozhlasových staniciach. Singel obsahuje remixy od DJa Tiësta a drum and bassového DJa Lenzmana. Časť „Dusk“ obsahuje prvky piesne „I m Really Hot“ od Missy Elliott."}
{"id": "153693", "title": "Sirenia (skupina)", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka skupiny Kategória:Nórske heavymetalové hudobné skupiny Kategória:Gotickometalové hudobné skupiny Kategória:Hudobné skupiny z 2001"}
{"id": "275668", "title": "Silver Side Up", "context": "Písanie, nahrávanie Viacero skladieb, ktoré sa objavili na albume boli nahrané už počas nahrávania ich predchádzajúceho albumu The State z roku 1998 spoločne s producentom Dale Penerom. Skladby ako „Money Bought“, „Where Do I Hide“ či „Hangnail“ boli prezentované už počas turné propagujúceho predchádzajúci album. Skupina pokračovala v práci na novom materiáli začiatkom leta roku 2001. Nahrávanie sa konalo v prestížnom štúdiu London Bridge Studio v Seattli, kde nahrávali svoje albumy také skupiny ako Alice in Chains, Soundgarden či Zakk Wylde. Nahrávanie trvalo do konca júna. Na album sa nakoniec dostalo 10 skladieb, z ktorých jedna je nová verzia skladby „Just For“ z albumu Curb z roku 1996. Skupina pozvala k nahraniu producenta Randyho Stauba, ktorý je známy spoluprácou so skupinami ako Metallica alebo U2. Zvukovým inžinierom bol Joe Moi a jeho asistentom bol Pat Sharman. Nahrávanie albumu trvalo 5 mesiacov. Masteringom albumu bol poverený George Marino v štúdiu Sterling Sound."}
{"id": "196080", "title": "Folkearth", "context": "Diskografia  Oficiálne albumy 2004 – A Nordic Poem 2006 – By the Sword of My Father 2007 – Drakkars in the Mist 2008 – Father of Victory 2008 – Songs of Yore 2008 – Fatherland 2009 – Rulers of the Sea "}
{"id": "204088", "title": "Girlschool", "context": "Externé odkazy  All Music Guide Oficiálna stránka skupiny Kategória:Britské hudobné skupiny Kategória:Anglické hudobné skupiny"}
{"id": "451073", "title": "Little Talks", "context": "Introduction „ Little Talks “ je debutový singel islandskej indie folkovej/indie popovej skupiny Of Monsters and Men. Skladba bola vydaná ako hlavný singel z ich debutového albumu My Head Is an Animal . Takisto bola vydaná na ich EP Into the Woods . Skladbu napísali Nanna Bryndís Hilmarsdóttir a Ragnar Þórhallsson a produkoval ju Aron Þór Arnarsson. Skladba je napísaná v tónine D-dur."}
{"id": "146089", "title": "Mudvayne", "context": "Hudba Skupina je považovaná nu metalovú, prípadne sa zaraďuje pod žáner alternatívny metal. Na rozdiel od kapiel ako Slipknot či System of a Down je ich hudba oveľa viac zložitejšia, čo sa týka štruktúry skladieb. Dominuje u nich ostrý stredne vysoký vrieskavý vokál, kombinovaný čistým výrazným spevom, barytónovo naladená gitara, extravagantná technická hra na base a dynamicko-technické bicie. Pri počúvaní skladieb sa stretnete hlavne s veľkou dávkou progresivity, kreativity a dych vyrážajúcej, správne načasovanej disharmónie. Baladickou skladbou jemnejšieho charakteru je pieseň A World So Cold z albumu The End of All Things to Come . Bol k nej natočený aj videoklip, ktorý nájdete tu:"}
{"id": "161963", "title": "Wet Dream", "context": "Introduction  Wet Dream bol prvým sólovým albumom hráča na klávesové nástroje skupiny Pink Floyd Richarda Wrighta. Album bol vydaný v roku 1978. Autorom a producentom takmer všetkých skladieb (okrem piesne „Against the Odds“) je Richard Wright."}
{"id": "150209", "title": "The Final Cut", "context": "Výroba albumu  Skupina Pink Floyd Roger Waters – spev, basová gitara, syntetizátory, špecálne efekty, akustická gitara, dizajn obalu David Gilmour - gitary, spev v skladbe „Not Now John“, basová gitara Nick Mason – bicie, perkusie, holophonic sound recordings Spolupráca pri nahrávaní a výrobe Michael Kamen – klavír, harmónium Andy Bown - Hammond organ Ray Cooper - perkusie Andy Newmark – bicie v skladbe „Two Suns in the Sunset“ Raphael Ravenscroft - tenor saxofón The National Philharmonic Orchestra, dirigent a aranžmány - Michael Kamen James Guthrie - remastering, výroba a remastering reedície z r. 2004 Andrew Jackson - výroba Willie Christie - fotografie Doug Sax - mastering originálneho albumu a remastering reedícií v rokoch 1994 a 1997 Kategória:Hudobné albumy z 1982 Kategória:Albumy Pink Floyd"}
{"id": "155189", "title": "A Saucerful of Secrets", "context": "Zostava  Skupina Pink Floyd Roger Waters – basová gitara, spev David Gilmour – sólová gitara, spev (na albume je jeho meno nesprávne napísané ako \" Gilmore \") Richard Wright – klavír, organ, mellotron, vibrafón, spev Nick Mason – bicie, perkusie, vokály Syd Barrett – rytmická gitara, sólová gitara, spev Spolupracovali Norman Smith – bicie a vokály v skladbe „Remember a Day“ Osem členov Salvation Army (The International Staff Band) - Ray Bowes (cornet), Terry Camsey (cornet), Mac Carter (trúbka), Les Condon (Eb bass), Maurice Cooper (Euphonium), Ian Hankey (trombón), George Whittingham (Bb bass), a ešte jeden v skladbe „Jugband Blues“."}
{"id": "435970", "title": "Richard Addinsell", "context": "Životopis Pôvodne študoval právo, neskôr sa však preorientoval na hudbu. Po dokončení štúdií sa venoval scénickej a neskôr najmä filmovej hudbe, keď sa v roku 1933 presťahoval do Hollywoodu. Jeho najznámejším dielom je Varšavský koncert pre klavír a orchester z filmu Dangerous Moonlight ."}
{"id": "147204", "title": "Pink Freud", "context": "Hudobné albumy  2001: Zawijasy (Cpt. Sparky Records) 2003: Sorry Music Polska (Zen Possé) 2007: Punk Freud (Universal Music Polska) 2010: Monster of Jazz (Universal Music Polska) 2012: Horse & Power (Universal Music Polska) 2016: Pink Freud Plays Autechre (Mystic Production) 2020: piano forte brutto netto (Mystic Production) Live 2002: Live in Jazzgot (Cpt. Sparky Records) 2005: Jazz Fajny Jest (Post_Post) 2008: Alchemia (Universal Music Polska) 2017: Punkfreud Army (Agora)"}
{"id": "50646", "title": "Roger Taylor", "context": "Zaujímavosti Roger hral na mnoho rôznych hudobných akciách. Z najvýznamnejších: The Freddie Mercury Tribute Concert vo Wembley v roku 1992 bol koncert pre zosnulého Freddieho Mercuryho a výťažok z neho šiel pre výskum AIDS. Koncert 46664, charitatívny koncert pre Nelsona Mandelu. Vystupoval spolu s Zuccherom a The Corrs, predviedli pieseň Everybody s gotta learn sometimes Vh1 Rock Honours, hral spolu s Brianom Mayom a Foo Fighters Jubileum kráľovny Alžbety v roku 2002, hral spolu s Philom Collinsom V roku 1998 zaspieval svoju obľúbenú pesničku Rock n roll od Led Zeppelin Spolu s Paulom Rodgersom a Brianom Mayom sa v 2005 vydali na európske turné ako skupina Queen + Paul Rodgers, následne vydali CD a DVD sa názvom The Return Of The Champions "}
{"id": "99982", "title": "What’s Really Happening?", "context": "Externé odkazy  Teenage Wildlife; text piesne Kategória:Piesne Davida Bowieho Kategória:Piesne z 1999"}
{"id": "99994", "title": "Something in the Air", "context": "Externé odkazy  Teenage Wildlife; text piesne Kategória:Piesne Davida Bowieho Kategória:Piesne z 1999"}
{"id": "100035", "title": "Brilliant Adventure", "context": "Iné vydania  Skladba okrem iného vyšla aj na kompilácii Bowieho obľúbených inštrumentálnych skladieb s názvom All Saints . Kategória:Piesne Davida Bowieho Kategória:Piesne z 1999"}
{"id": "100039", "title": "The Dreamers (pieseň)", "context": "Externé odkazy  Teenage Wildlife; text piesne Kategória:Piesne Davida Bowieho Kategória:Piesne z 1999"}
{"id": "99968", "title": "Survive (pieseň)", "context": "Externé odkazy  Teenage Wildlife; text piesne Kategória:Piesne Davida Bowieho Kategória:Piesne z 2000 Kategória:Single Davida Bowieho Kategória:Single z 2000"}
{"id": "100140", "title": "Life on Mars?", "context": "Externé odkazy  Teenage Wildlife; text piesne YouTube.com; videoklip YouTube.com; záznam z koncertného vystúpenia Fashion Rocks (2005) Kategória:Piesne Davida Bowieho Kategória:Piesne z 1973 Kategória:Single Davida Bowieho Kategória:Single z 1973"}
{"id": "40734", "title": "Space Oddity (album)", "context": "Zoznam skladieb Autorom hudby a textov je David Bowie. „Space Oddity“ – 5:14 „Unwashed and Somewhat Slightly Dazed“ – 6:10 „Don t Sit Down“ – 0:39 „Letter to Hermione“ – 2:30 „Cygnet Committee“ – 9:30 „Janine“ – 3:19 „An Occasional Dream“ – 2:56 „Wild Eyed Boy From Freecloud“ – 4:47 „God Knows I m Good“ – 3:16 „Memory of a Free Festival“ – 7:07"}
{"id": "100037", "title": "New Angels of Promise", "context": "Externé odkazy  Teenage Wildlife; text piesne Kategória:Piesne Davida Bowieho Kategória:Piesne z 1999"}
{"id": "40566", "title": "David Bowie (album)", "context": "Introduction  David Bowie je eponymný debutový album britského hudobníka Davida Bowieho, vydaný 2. júna 1967 vo Veľkej Británii vydavateľstvom Deram Records."}
{"id": "100025", "title": "China Girl", "context": "Externé odkazy  Teenage Wildlife; text piesne Kategória:Piesne Davida Bowieho Kategória:Piesne z 1983 Kategória:Single Davida Bowieho Kategória:Single z 1983"}
{"id": "599433", "title": "Kozí vršek", "context": "\nKozí vršek je prírodná pamiatka ležiaca na severovýchodnom okraji obce Vlkov v okrese Tábor, kde sa nachádza rulová skalka s ojedinelým výskytom ponikleca jarného s typickou sprievodnou vegetáciou plytkých a na živiny chudobných pôd. Pamiatka sa nachádza za železničným násypom v obci. Oblasť bola skôr využívaná ako lúka slúžiaca na pastvu hospodárskych zvierat. Na dvoch tretinách pamiatky dnes rastie prevažne dub letný a Borovica sosnová, miestami potom ešte Breza previsnutá. Bylinné poschodie pokrýva kostrava ovčia, metluška krivolaká, v malých ostrovčekoch tu tiež rastie Vres obyčajný."}
{"id": "594709", "title": "Kobylí vrch (vrch v Belianskych Tatrách)", "context": "Opis Kobylí vrch leží na východnom konci hlavného hrebeňa Belianskych Tatier. Západným smerom sa nachádzajú Stežky (), Rinias (), Faixová skala (), Skalné vráta () a Bujačí vrch (), severným Tokáreň (), Čierny vrch (), Skalka (), Husár () a Pálenica () a východným Valtín (), Partizánska hora () a Čierna hora (). Oblasť patrí do povodia rieky Poprad, kde vodu zo severovýchodných svahov odvádza riečka Biela, voda z južných častí odteká potokom Hučava. Na vrchol nevedie značený turistický chodník. Na severných svahoch sa nachádza Belianska jaskyňa. Výhľady Vrchol pokrýva nesúvislý riedky lesný porast, ktorý umožňuje obmedzený rozhľad. Z vhodných častí možno pozorovať okolité vrchy Belianskych Tatier, Spišskú Maguru, Levočské a Volovské vrchy a východnú časť Nízkych Tatier."}
{"id": "278151", "title": "Kozie chrbty", "context": "Pozri aj  Zoznam vrcholov v Kozích chrbtoch"}
{"id": "580324", "title": "Burkov vrch", "context": "Prístup Značená hrebeňovka vrchol obchádza severným smerom, no krátkym odbočením umožňuje prístup naň. po červenej turistickej značke hlavným hrebeňom: od západu z rázc. Biely Kríž cez Malý Polom od východu z obce Mosty u Jablunkova cez Veľký Polom po žltej značke z obce Horní Lomná cez Muřinkový vrch po modrej značke: z rázc. Klokočovské skálie cez Uhorskú z rázc. Korcháňovci (Raková) cez Veľký Polom po zelenej značke z rázc. Vrchpredmier (Klokočov) cez Uhorskú"}
{"id": "219039", "title": "Zoznam biologických článkov/R", "context": "rů Růžový vrch"}
{"id": "461667", "title": "Železný vrch", "context": "Introduction  Železný vrch je vrch v Krkonošiach v závere Kozích chrbtov, 2 km severovýchodne nad Špindlerovým Mlynom. Hrebeň Kozích chrbtov vybieha z Lúčnej hory a jeho vrcholová partia je mimoriadne úzka, severné aj južné svahy vykazujú značné prevýšenie a prudkosť. Pod severným svahom sa nachádza Důl Bílého Labe, pod južným údolie Svätého Petra. Vyššie položené vrcholové partie sú porastené kosodrevinou, pri hrebeni miestami vyčnievajú menšie skaly. Zvlášť na južných svahoch sa nachádzajú celkom rozsiahle kamenné moria. Nižšie polohy pokrývajú horské smrečiny, ktoré sú miestami vyrúbané. Svahy Železného vrchu a Kozích chrbtov odvodňujú súbežne tečúce vodné toky. Na severe je to Bílé Labe, na juhu Svatopetrský (alebo aj Dolský ) potok. Pod západným zakončením preteká rieka Labe, do ktorej sa oba vyššie spomínané toky zľava vlievajú."}
{"id": "588021", "title": "Krížový vrch (vrch v Kozích chrbtoch)", "context": "Opis Krížový vrch leží v hlavnom hrebeni pohoria, medzi Kozím kameňom () a Krížnou (). Severne sa nachádza vrch Za hájom (), Smolník (), Malý Smolník () a Čarnušová (), východne Krížová (), Zámčisko () a Krížna, južne Človečia hlava (), Koreň (), Vysoký vrch () a Holý vrch () a západne Jedlinská (), Krahulec (), Kozí kameň a Čierna (). Masív je súčasťou povodia rieky Poprad, kde vodu odvádzajú prítoky potoka Potôčky, no južné svahy odvodňuje Krížový potok do Hornádu. Na vrchol nevedie značený turistický chodník. Výhľady Vrchol pokrýva nesúvislý lesný porast s mnohými odlesnenými plochami, ktoré umožňujú obmedzený rozhľad. Z vhodných lokalít je tak možné pozorovať Podtatranskú i Hornádsku kotlinu, no najmä okolité vrcholy Kozích chrbtov a blízkych Nízkych Tatier, no tiež Západné a Vysoké Tatry, Levočské vrchy, Branisko, Slovenský raj a Volovské vrchy."}
{"id": "526212", "title": "Karbunkulový hrebeň", "context": "Objekty na hrebeni  Belasé sedlo Malý Kolový štít Zadná karbunkulová štrbina Zadný kopiniak Prostredná karbunkulová štrbina Prostredný kopiniak Predná karbunkulová štrbina Predný kopiniak Jastrabí zárez Jastrabia kôpka Jastrabie vrátka Jastrabí hrb s tromi vrcholmi Jastrabie sedlo Jastrabia veža Vyšná jastrabia štrbina Veľký jastrabí zub Prostredná jastrabia štrbina Prostredný jastrabí zub Nižná jastrabia štrbina Malý jastrabí zub"}
{"id": "433721", "title": "Nový (vrch v Tatrách)", "context": "Opis Vrch Nový leží v severozápadnej časti hlavného hrebeňa Belianskych Tatier, medzi Havranom () a Muráňom (). Západne sa nachádza Veľký Baboš (), Malý Baboš (), Muráň () a Kôň (), severne Kýčera (), Nový vrch (), Repisko () a Javorinka (), východne Žľabina (), Havran (), Ždiarska vidla () a Hlúpy () a južne Jahňací štít (), Kolový štít (), Kopa brán () a Štefan (). Oblasť patrí do povodia Dunajca, kde vodu z juhozápadnej časti odvádza potok Štefanka do riečky Javorinka, ktorá tečie západne ležiacou Javorovou dolinou. Severnú časť hrebeňa odvodňuje Nový potok a Havran, rovnako smerujúce do Javorinky. Vrchol je neprístupný, preto naň nevedie značený turistický chodník. Názov hory pochádza od pastvín v Novej doline, k vrcholu priliehajúcim. Vrch bol už oddávna známy pytliakom a pastierom. V jeho okolí sa nachádza niekoľko menších jaskýň, v ktorých boli nájdené pozostatky zvierat z doby ľadovej. Výhľady Turisticky neprístupný vrchol je pokrytý len nízkou vegetáciou. Z vrcholu je viditeľná severná časť hlavného hrebeňa Belianskych Tatier a mnohé vrcholy Vysokých Tatier, pri vhodných podmienkach aj Oravské Beskydy s Babou horou a Pilskom, Spišská Magura, Pieniny a mnohé prihraničné vrchy južného Poľska."}
{"id": "594898", "title": "Nad Kršlí", "context": "Prístup Na vrchol nevedie značená turistická trasa, no blízkym sedlom prechádza červeno značená hrebeňovka, vedúca z rázc. Bílý Kříž na Veľký Polom (), na ktorú sa pripájajú trasy z okolitých obcí. Značené chodníky vedú aj severným úbočím, kde je významné rázcestie Okrouhlice."}
{"id": "563734", "title": "Oreľak (Pirin)", "context": "Ďalšie názvy Ďalšie názvy pod ktorými je vrchol známy sú Orlova čuka (), alebo Orlovi skali (). Pôvod názvu Pôvod názvu pochádza z minulosti, kedy v krasových častiach vo východnej časti vrchu zvyklo hniezdiť veľké množstvo orlov."}
{"id": "233372", "title": "Malý Javorový štít", "context": "Opis Malý Javorový štít leží v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, medzi Svišťovým štítom () a Javorovým štítom (). Od Javorového štítu ho delí Javorová škára, od Kresaného rohu sedielko Malý Závrat. Na severozápad vysiela dlhý hrebeň Javorových veží , ktorý končí masívom Javorinskej Širokej (). Tam ho od Zadnej Javorovej veže oddeľuje Zadné Javorové sedlo. Južnou stenou spadá do Veľkej Studenej doliny, sutinovým svahom na západ do doliny Rovienok a severnou stenou do Javorovej doliny. Severná stena je súčasťou tzv. Javorového múra . Severným smerom sa nachádza Žabí vrch (), Široká (), Svišťovky () a Malá Ľadová veža (), východne leží Snehový štít (), Ľadový štít (), Malý Ľadový štít (), Široká veža (), Lomnický štít (), Javorový štít () a Prostredný hrot (), južne Slavkovský štít (), Slavkovská kopa () a Bradavica () a západne Gerlachovský štít (), Východná Vysoká (), Svišťový štít (), Rysy () a Veľká Javorová veža (). Severné svahy padajú do Zadnej Javorovej doliny, ktorou odteká voda potokom Javorinka do Dunajca. Rovnakým smerom odteká voda západne ležiacou dolinou Rovienky a Rovienkovým potokom, napájajúcim Bielu vodu. Južným smerom leží Veľká Studená dolina, z ktorej vodu odvádza Studený potok do rieky Poprad. Na vrchol nevedie značený turistický chodník. Výhľady Turisticky voľne neprístupný skalnatý vrchol umožňuje kruhový rozhľad. Viditeľné sú najmä okolité vrcholy Vysokých Tatier, no tiež hrebeň Belianskych Tatier a pri vhodných podmienkach aj Oravské Beskydy a vrchy v južnom Poľsku."}
{"id": "589105", "title": "Čiernohuzec", "context": "Opis Čiernohuzec leží v rázsoche, ktorá vedie z vrchu Javor () severovýchodným smerom na Kuliguru (). Východne sa nachádza Kuligura, Čierna kopa (), Stredný vrch (), Čierna hora () a Javorinka (), južne Chmelov (), Na Bielkach (), Čistý diel () a Škapová (), západne Javor, Jankovec (), Piesočný vrch (), Čierna hora () a Repisko () a severným smerom Magurič (), Zámčisko (), Siminy (), Hrča () a Kopa (). Severné svahy odvodňuje potok Vyšný Toráč do riečky Jakubianky v povodí Popradu, vodu z južných odvádzajú prítoky Škapovej a z východných potok Filipovec do Torysy. Na vrchol nevedie značený turistický chodník. Výhľady Vrchol pokrýva nesúvislá nízka vegetácia, ktorá umožňuje kruhový rozhľad. Pri vhodných podmienkach ponúka výhľad na okolité vrcholy Levočských vrchov, Čergov, Slanské vrchy, Bachureň, Branisko, Volovské vrchy, no tiež časť Nízkych a Vysokých Tatier."}
{"id": "496584", "title": "Belasé pleso", "context": "Okolie Na sever sa dvíha hrebeň, ktorý spája Kozí a Jahňací štít. Na západe je Kolové sedlo a na juhu Jastrabia veža. Smerom na juhovýchod je otvorená krajina, kde je Červené pleso a za ním terén klesá do Doliny Zeleného plesa."}
{"id": "596887", "title": "Kozovec", "context": "Opis Kozovec leží v severnej časti pohoria, nad sedlom Besník, v hrebeni, vedúcom severným smerom zo Stolice () cez Kyprov () a Trsteník (). Severne sa nachádza Prostredný vŕšok (), Popová (), Javorina (), Rakytovec () a Kopa (), východne Doštianky (), Ondrejisko (), Borovniak () a Čierna hora (), južne Skálie (), Buchvald (), Stolica (), Kyprov () a Trsteník () a západne Homoľa (), Grúň (), Gregová (), Kráľova skala () a Kráľova hoľa (). Východné a severozápadné svahy masívu odvodňuje Spišský potok do Hnilca, voda zo západných odteká do rieky Hron. Na vrchol nevedie značená turistická trasa. Výhľady Vrcholovú oblasť pokrýva súvislý lesný porast, ktorý neumožňuje rozhľad. Z lokalít s redšou vegetáciou sú však viditeľné okolité vrchy Stolických vrchov, Spišsko-gemerského krasu a Nízke Tatry."}
{"id": "582056", "title": "Kozí hrb (vrch v Javorí)", "context": "Opis Kozí hrb je súčasťou hrebeňa, ktorý vedie od Malého Lysca () juhozápadným smerom na Štetku (). Severným smerom susedí Bučina (), Drieň () a Človekovo (), západným susedí Holý vrch () a Sekier (), južným Hôrka (), Priečne bralo () a Králikov vrch () a východným Veľký Lysec () a Malý Lysec (). Severnú časť masívu odvodňuje potok Sekier do rieky Slatina v povodí Hrona, voda z južných svahov odteká riekou Krupinica do Ipľa. Na vrchol nevedie značený chodník. Výhľady Vrchol pokrýva súvislý lesný porast, ktorý neumožňuje rozhľad. Z lokalít s nižšou vegetáciou a malých odlesnených častí možno vidieť okolité vrchy Javoria, pri dobrých podmienkach tiež Štiavnické vrchy, Vtáčnik, Kremnické vrchy, Veľkú Fatru, Nízke Tatry, Poľanu a Ostrôžky."}
{"id": "526210", "title": "Karbunkulový hrebeň", "context": "Introduction Jastrabia veža - pohľad zo Zeleného plesa Karbunkulový hrebeň () je hrebeň nad Belasou dolinou a nad Dolinou Zeleného plesa. Hrebeň vedie od vysokej Jastrabej veže cez menšie vyvýšeniny až po vysokú Belasú vežu (alebo až po vysokú Zmrzlú vežu). Hrebeň sa končí na Kolovom štíte."}
{"id": "594982", "title": "Kozí vrch", "context": "Opis Kozí vrch leží v hrebeni, ktorý vybieha východným smerom zo Svinice () v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier na slovensko-poľskej hranici. Severne susedí Žólta Turnia (), Zadni Granat () a Buczinowa Stražnica (), východne Śvistowa Kopa (), Široká (), Svišťovky () a Opalony Wierch (), južne Medziane (), Hrubý štít (), Hrubý vrch () a Veľká kopa () a západne Valentková (), Svinica (), Niebieska Turnia () a Kościelec (). Severné svahy padajú do Kozej dolinky, ktorou odteká voda potokom Sucha Woda cez Czarny Staw Gasienicowy, južným smerom voda odteká Dolinou Pięciu Stawów Polskich potokom Raztoka do Dunajca. Na vrchol vedie značený turistický chodník. Výhľady Skalnatý vrchol umožňuje kruhový rozhľad. Viditeľné sú okolité vrcholy Vysokých Tatier, hrebeň Belianskych Tatier a široké okolie Zakopaného, pri vhodných podmienkach možno pozorovať aj Oravské Beskydy, Spišskú Maguru a veľkú časť Nízkych Tatier."}
{"id": "506537", "title": "Chránená krajinná oblasť Český ráj", "context": "Maloplošné chránené územia Súbor:Rybník_Obora.jpg|thumb|vpravo|250px|Rybník Obora v PR Údolí Plakánek PR Apolena PR Bažantník PR Bučiny u Rakous PR Hruboskalsko PP Libunecké rašeliniště PP Libuňka PR Klokočské skály NPP Kozákov PP Meziluží PR Na hranicích PP Na Vápenici PP Oborská luka PP Ondříkovický pseudokrasový systém PR Podtrosecká údolí PR Prachovské skály PR Příhrazské skály PP Rybník Vražda NPP Suché skály PP Tachovský vodopád PP Trosky PR Údolí Plakánek PP V Dubech PP Vústra PR Žabakor V správe CHKO sú aj dve územia, ktoré ležia mimo chránenú oblasť: NPP Bozkovské dolomitové jeskyně NPP Strážník"}
{"id": "520074", "title": "Dolní Šárka (prírodná pamiatka)", "context": "Flóra Na území prírodnej pamiatky sa dochovali teplomilné spoločenstvá kostravových trávnikov a lemov s pakostom krvavým a smldníkom jelením. Ďalšie významné druhy sú napríklad jagavka ľaliovitá, cesnak poľný a krivec český."}
{"id": "473774", "title": "Zoznam chránených území v okrese Zlín", "context": "Introduction Toto je zoznam chránených území v okrese Zlín aktuálny k 10. októbru 2019, v ktorom sú uvedené chránené územia v oblasti okresu Zlín. Kód Obrázok Typ Názov Rozloha (ha) Galéria Commons Popis územia Súradnice Bezedník PP Bezedník Rybník - refúgium obojživelníkov Severná časť CHKO Bílé Karpaty CHKO Bílé Karpaty Bílé potoky PR Bílé potoky Druhovo bohatá lúka s mokraďovou vegetáciou a výskytom niekoľkých druhov orchideí Budačina PP Budačina Skupina pieskovcových skál s jaskyňou. Prírodný výtvor je chránený z hľadiska prírodného i historického PR Bukové hory Dochované územie so sústredenými prírodnými hodnotami so zastúpením ekosystémov typických a významných pre príslušnú geografickú oblasť; zachovanie fragmentov pôvodných lesných porastov v tomto prípade bučiny s doprovodnou flórou a faunou Bzová - pahýly PP Bzová Bukový prales s klenom a jedľou Čertův kámen PP Čertův kámen Výrazná ukážka selektivneho zvetrávania pieskovcových skál Dobšena PP Dobšena Extenzívna pastvina s prameniskom s populáciou kruštíka močiarneho a ďalších lúčnych vstavačovitých druhov Popis obrazku PP Hluboče Zvyšok typickej bielokarpatskej lúky s bohatou kvetenou Holíkova rezervace PP Holíkova rezervace Zmiešaný les s prevahou buka Hostýnské vrchy PRP Hostýnské vrchy Popis obrazku PP Chladná dolina Lesné penovcové prameniská, petrifikujúce pramene s tvorbou penovcov, kvetnaté bučiny. PP Chladný vrch Dva staré bukové porasty, nálezisko fuzáča alpského Chřiby z rozhľadne Brdo PRP Chřiby PP Jalovcová louka Pastvina s porastom borievky a s výskytom vstavačovitých Jalovcová stráň PR Jalovcová stráň Uchovanie krajinárskych hodnôt územia, ochrana rastlinných a živočíšnych spoločenstiev Javorůvky PR Javorůvky Druhovo bohatá lúka s mokraďovou vegetáciou a výskytom niekoľikých druhov orchideí Kaňoury PP Kaňoury Spoločenstvá kvetnatých lúk a pastvín s výskytom teplomilných druhov rastlín a vzácnych druhov hmyzu Králky PP Králky Výrazné skaly budované horninami magurského flyšu PR Lazy Jedno z najlepšie zachovaných spoločenstiev karpatských prepásaných lúk s výskytom ohrozených druhov rastlín, predovšetkým orchideí Na letišti PP Na letišti Slepé rameno Moravy s vodnou flórou a faunou Na želechovických pasekách PP Na želechovických pasekách Lokalita pečeňovníka trojlaločného (Hepatica nobilis) Nad Kašavou PP Nad Kašavou Mezofilné ovsíkové lúky PP Okrouhlá Prirodzený zmiešaný listnatý porast s bohatým bylinným poschodím Ondřejovsko PP Ondřejovsko Skalnaté svahy s porastom buka, klenu a brestu PP Pernikářská Lesné penovcové pramenisko, petrifikujúce pramene s tvorbou penovcov, kvetnaté bučiny Ploščiny PR Ploščiny Pasienky s bohatou kvetenou, krajinársky vysoko hodnotné územie Přírodní památka Pod Cigánem PP Pod Cigánem Mokraďová lúka s bohatým výskytom vstavačovca májového a vstavačovca Fuchsovho Pod Drdolem PP Pod Drdolem Lokalita vstavača bledého PP Pod lázněmi PP Pod lázněmi Prameň minerálnej vody PP Pod Obecním kopcem Lesné penovcové prameniská, petrifikujúce pramene s tvorbou penovcov, kvetnaté bučiny Pod Vrchy PP Pod Vrchy Lokalita snežienky jarnej PP Podskaličí Lokalita šafranu bielokvetého Polichno - Pod duby PP Polichno - Pod Duby Priadkovec trnkový - európsky významný druh a jeho biotop Průkopa PP Průkopa Bohatá lokalita kruštíka močiarneho, rožkatého a širolistého PR Sidonie Reprezentatívny bukový porast v Bielych Karpatoch PP Sirnaté lázně Prameň minerálnej vody Skály PP Skály Typická ukážka solánských vrstiev magurského flyša PP Slanice pramen Prameň minerálnej vody PP Slanice studna Prameň minerálnej vody Smolinka PP Smolinka Bohatá lokalita šafranu bielokvetého PP Solisko Pôvodná karpatská jedľobučina Šumlatová-> PP Šumlatová Lúčna enkláva s hojným výskytom vstavačovitých Popis obrazku PP Tlumačovská tůňka Rybníček so vzácnymi druhmi rias a veľkým množstvom obojživelníkov PP U Petrůvky Lokalita červenohlava obyčajného, modráčika krvavcového a modráčika bahniskového PP U rybníka Prameň minerálnej vody Uhliska PP Uhliska Mokraďová lúka s bohatou flórou a faunou Vela PP Vela Zvyšok bučiny Vizovické vrchy od Lidečka PRP Vizovické vrchy Prírodný park so súvislým zalesnením (väčšinu porastu tvoria smrekové monokultúry), časť krajiny je osídlená a hospodársky využívaná. PP Zelené údolí Prameň minerálnej vody PP Želechovické paseky Prameň minerálnej vody Popis obrazku PRP Želechovické paseky Prírodný park k zachovaniu, ochrane a podpore prírodných a kultúrnych hodnôt vyvážené krajiny. }"}
{"id": "287630", "title": "Zoznam chránených území v okrese Plzeň-sever", "context": "Introduction Toto je zoznam chránených území v okrese Plzeň-sever aktuálny k mesiacu december 2016, v ktorom sú uvedené chránené územia v oblasti okresu Plzeň-sever. Kód Obrázok Názov Druh Galérie Commons Popis územia Súradnice 2093 100x100px Bažantnice PR Cenný komplex zmiešaného lesa s bohatým bylinným podrastom včítane potočnej nivy, nadväzujúci na systém rybníkov, kultúrne floristicky bohaté lúky a prameniská 1327 Čerňovice PP Skalnaté stráne nad riekou Mže s teplomilnou kvetenou 634 Čertova hráz PP Dokonale vytvorený obtočník nad Kralovickým potokom 2486 Dubensko PR Tisový porast 105 100x100px Háj PR Ochrana prirodzených lesných porastov v údolí Berounky 100x100px Prírodný park Horní Berounka PrP 100x100px Prírodný park Horní Střela PrP 619 Hromnické jezírko Hromnické jezírko PP zatopené zvyšky po historickej ťažbe kamenných bridlíc a priľahlý komplex háld s ponechaním lokality prirodzenému vývoju 100x100px Prírodný park Hřešihlavská PrP 126 Hůrky PR Ochrana mozaiky reprezentatívnych a zachovaných typov rašelinísk, slatín a mokraďových jelšín s výskytom ohrozených druhov rastlín 563 Stolová hora Kozelka Kozelka PR Stolová hora vulkanického pôvodu s pseudozávrtmi, skalnými vežami,pyramídami a suťami 195 Prírodná rezervácia Krašov Krašov PR Ochrana prírodného rázu, flóry a fauny v okolí zrúcaniny hradu Krašov 24 CHKO Křivoklátsko CHKO Křivoklátsko CHKO 13782 Malenický pramen PP Ochrana prameňa vyvierajúceho z bridlicového podložia 234 Malochova skalka Malochova skalka PP Ochrana vzácnej teplomilnej kveteny 3374 Nový rybník Nový rybník PR Ochrana hniezdiska a migračného stanoviska vodných vtákov, mokraďový ekosystém 618 Odlezelské jezero Odlezelské jezero NPP Zosuvom vzniknuté hradené jazero 292 Osojno PP Zvyšok zmiešaného teplomilného lesa 1069 100x100px Petrovka PR Pseudokrasový žľab, rašelinisko, mokrade a bôr (miestny ekotyp borovice lesnej) 344 Příšovská homolka PP Treťohorná čadičová sopka 5604 Rašeliniště u Polínek PR Prechodové rašelinisko s výskytom chránených a ohrozených druhov rastlín a živočíchov 627 Údolie střely Střela PR Kaňonovité údolie Střely s prirodzenými teplomilnými porastami 459 Prírodná pamiatka U Báby - U Lomu U Báby - U Lomu PP Skupina žulových balvanov"}
{"id": "522770", "title": "Karlov (prírodná rezervácia)", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je zmiešaný porast v revíri Horní Hoja ."}
{"id": "481681", "title": "Zoznam chránených území v okrese Ústí nad Orlicí", "context": "Introduction Toto je zoznam chránených území v okrese Ústí nad Orlicí aktualizovaný k 1.11.2017 Kód Obrázok Názov Typ Galéria Commons Popis územia Súradnice 1754 Bošínská obora Bošínská obora PR Toto územie je tvorené lesnými porastami lužného lesa prirodzeného charakteru. Ďalej ju tvoria lúčne porasty bývalej obory a bažantnice s významnými solitérmi, s parkovou úpravou a s umelou vodnou nádržou 1500 Čenkovička Čenkovička PP Bohaté nálezisko bledule jarnej 1786 Hemže-Mýtkov Hemže-Mýtkov PR Toto územie je tvorené južnými svahmi nad riekou so suťovými lesmi na opukových výbežkoch s bohatým výskytom kveteny, mäkkýšov a obojživelníkov v priľahlých slepých ramenách Tichej Orlice 122 Hradní kopec Litice Hradní kopec Litice PP Porast jedle, buka a javora okolo ruiny hradu 2235 Hynkovice PR Svahové rašelinisko s divo rastúcimi rastlinami a voľne žijúcimi živočíchmi 1298 Králický Sněžník Králický Sněžník NPR Ochrana komplexu prirodzených a prírode blízkych ekosystémov viazaných na geologický podklad a reliéf horského masívu Králického Sněžníku 1772 Štěnecký rybník Kusá hora PP Ochrana lesných biotopov s výskytom čistých bučín a zmiešaných dubohrabových porastov na opukovom podloží so zastúpením jedlí a acidofilných dúbrav, a ďalej botanicky cenných hájnych a teplomilných druhov rastlín na stráňach , vodných a vlhkomilných rastlín 209 Letohradská bažantnice PP Zvyšok bažantnice založenej v roku 1628; starý zmiešaný porast 1502 Maštale Maštale PR Charakteristické skalné útvary s prevahou cenomanských pieskovcov a na nich zastúpených kultúrnych a reliktných bôrov Tichá Orlice v Bezpráví Orlice PrP Prírodný park má za úlohu chrániť zachované riečne a nivné ekosystémy a celkový ráz krajiny v okolí toku. Tichá, Divoká a spojená Orlice je jednou z mála českých riek, ktorá nebola vo svojom dolnom toku v dlhých úsekoch zregulovaná, má prirodzený a naďalej se vyvíjajúci charakter. 64 Orlické hory Orlické hory CHKO 305 Peliny Peliny PR Strmé opukové stráne so zmiešaným porastom a teplomilnou kvetenou 385 Selský les Selský les PR Zvyšok zmiešaného bukojedľového porastu 1496 Selský potok PP Bohatá lokalita bledule jarnej 1577 Střemošická stráň Střemošická stráň PR Ochrana prirodzených lesných a lesostepných spoločenstiev na opukových stráňach s dubohrabovým porastom a výskytom chránených a ohrozených druhov rastlín. Tieto spoločenstvá ďalej dopĺňajú stepné druhy hmyzu a drobného vtáctva. Suchý vrch - Buková hora PrP Bohatá lokalita bledule jarnej 428 Sutice PR Opuková stráň so vzácnou kvetenou, lokalita črievičníka papučkového 723 100x100px Šejval PP Lokalita ohrozených druhov rastlín, zvlášť truskavca obyčajného. 2087 Třebovské stěny Třebovské stěny PR Jedinečné porasty kvetnatých bučín a suťových lesov s voľne žijúcimi živočíchmi 1498 U Kaštánku U Kaštánku PR Rašelinisko s hojným výskytom chránených a ohrozených druhov rastlín a živočíchov 1497 U Vinic U Vinic PP Podmáčané lúky s hojným výskytom vstavačovca májového, všivca lesného a ďalších ohrozených druhov rastlín 1514 Údolí Záhorského potoka Údolí Záhorského potoka PP Bohatá lokalita bledule jarnej 480 V dole PR Bohatá lokalita bledule jarnej 1499 Vstavačová louka Vstavačová louka PP Vlhké lúky s bohatým výskytom kosatca sibírskeho, vstavačovca májového, kruštíka močiarneho a ďalších ohrozených druhov rastlín 1040 Zemská brána Zemská brána PR Skalnaté údolie Divokej Orlice so zaujímavými geologickými útvarmi"}
{"id": "586352", "title": "Cvičák", "context": "Prírodné pomery Cudzopasná záraza biela Flóra Na území pamiatky rastie veľké množstvo vzácnych a ohrozených druhov rastlín. Typickými rastlinami Cvičáku sú oman vrbolistý, jagavka konáristá , mrvica peristá a kruštík tmavočervený. Fauna Motýli: spriadač kostihojový, modráčik hnedoškvrnný, očkáň trávový Vtáci: penica jarabá, strakoš obyčajný, krutohlav hnedý Plazi: slepúch lámavý"}
{"id": "476275", "title": "Chránená krajinná oblasť Jeseníky", "context": "Maloplošné osobitne chránené územia v CHKO PR Břidličná PR Borek u Domašova Na území CHKO Jeseníky je vyhlásené (k 1. 1. 2014) celkovo 31 maloplošných chránených vtáčích území o celkovej rozlohe cca 4 915 ha, tj. 6,6% plochy CHKO. Národné prírodné rezervácie Praděd Rašeliniště Skřítek Rejvíz Šerák-Keprník Národné prírodné pamiatky Javorový vrch Prírodná rezervácia Borek u Domašova Břidličná Bučina pod Františkovou myslivnou Filipovické louky Františkov Franz-Franz Jelení bučina Niva Branné Pod Jelení studánkou Pod Slunečnou strání Pstruží potok Rabštejn Ružová Skalní potok Sněžná kotlina Suchý vrch Šumárník U Slatinného potoka Vysoký vodopád Prírodné pamiatky Chebzí Louka Na Miroslavi Morgenland Pasák Smrčina Pfarrerb Zadní Hutisko"}
{"id": "479259", "title": "Prírodný park Velký Kosíř", "context": "Chránené územia v parku  Prírodné rezervácie Malý Kosíř Andělova zmola Národné prírodné pamiatky Růžičkův lom Státní lom Prírodné pamiatky Vápenice Studený kout"}
{"id": "472310", "title": "Prírodný park Svratecká hornatina", "context": "Chránené územia Na území prírodného parku Svratecká hornatina sa nachádza niekoľko maloplošných osobitne chránených území: Národná prírodná pamiatka Švařec Prírodná rezervácia Čepičkův vrch a údolie Hodonínky Prírodná rezervácia Hrádky Prírodná rezervácia Ochoza Prírodná rezervácia Ploník Prírodná rezervácia Pod Sýkořskou Myslivnou Prírodná rezervácia Sokolia skala Prírodná rezervácia Vírská skalka Prírodná pamiatka Dědkovo Prírodná pamiatka Dobrá studně Prírodná pamiatka Habrová Prírodná pamiatka Hersica Prírodná pamiatka Horní Židovka Prírodná pamiatka Javorův kopec Prírodná pamiatka Kačiny Prírodná pamiatka Klášterce Prírodná pamiatka Kocoury Prírodná pamiatka Krížník Prírodná pamiatka Lhotské jalovce a stěny Prírodná pamiatka Loucká obora Prírodná pamiatka Lúky u Polomu Prírodná pamiatka Luzichová Prírodná pamiatka Nad Berankou Prírodná pamiatka Nad koupalištěm Prírodná pamiatka Nyklovický potok Prírodná pamiatka Ostražka Prírodná pamiatka Padělky Prírodná pamiatka Pilský rybníček Prírodná pamiatka Údolí Chlébského potoka Prírodná pamiatka Svratka Prírodná pamiatka Sýkoř Prírodná pamiatka U Hamrů Prírodná pamiatka Veselská lada Prírodná pamiatka Veselský chlum Prírodná pamiatka Zámocký les v Lomnici"}
{"id": "599436", "title": "Žilina (vodné dielo)", "context": "Pri výstavbe vodného diela bola zaplavená takmer celá časť zástavby žilinskej mestskej časti Mojšova Lúčka, celá miestna časť Hruštiny a tri domy v obci Mojš. Namiesto zaplavených domov boli vybudované nové domy prevažne v Mojšovej Lúčke za cestou I/18, vrátane školy, nákupného strediska a nedokončeného kultúrneho domu. Z miestnej časti Hruštiny boli postavené domy v žilinskej časti Rosinky. V obci Mojš boli pre výstavbu hrádze postavené tri domy. Medzi mestskou časťou Mojšova Lúčka a obcou Mojš bola vybudovaná oceľová mostná konštrukcia pre peších ponad VD namiesto starej lávky ponad rieku Váh. Do obce Mojš bola vybudovaná povedľa hrádze nová cesta zo Žiliny. Z pôvodnej starej zástavby v mestskej časti Mojšovej Lúčke, bývalej samostatnej obci, zostalo blízko VD len niekoľko domov a kaplnka. Miestna časť Hruštiny, ktorá patrila do katastra Žiliny, zanikla úplne. Pamiatka na ňu zostala len malá prícestná kaplnka na Šibeniciach, odkiaľ schádzala cesta do Hruštín pri rieke Váh. Stará cesta zo Žiliny do Martina viedla pôvodne cez Hruštiny a starú zástavbu v Mojšovej Lúčke. Pri výstavbe VD bola zaplavená. Namiesto nej je vybudovaná cykloturistická trasa, ktorá samozrejme nevedie v polohe pôvodnej cesty."}
{"id": "147955", "title": "Žilina (rozlišovacia stránka)", "context": "Introduction  Žilina môže byť: na Slovensku: mesto, pozri Žilina okres, pozri okres Žilina Žilinský kraj Žilinský samosprávny kraj hrad Žilina, pozri Žilina (hrad) vodné dielo, pozri Žilina (vodné dielo) diaľničný tunel, pozri Tunel Žilina osobná motorová loď z roku 1958, prevádzkovaná na Oravskej priehrade, pozri Žilina (loď) v Česku: obec v okrese Kladno, pozri Žilina (okres Kladno) mestská časť Nového Jičína, pozri Žilina (Nový Jičín)"}
{"id": "301590", "title": "Cesta I. triedy 60 (Slovensko)", "context": "Stavebné úseky  Žilina, estakáda Išlo o investičnú akciu na ceste I/11, ktorej účelom malo byť do budúcna prepojiť komunikačný systém mesta na diaľnice D1 a D3. Stavba bola projektovaná v kategórii MR 24,5 a merala 1,1 km. Dominantným objektom bola estakáda, ktorou sa dosiahlo kríženie s inými cestnými komunikáciami a železnicou. Súčasťou bola tiež mimoúrovňová križovatka s cestou I/18 (dnes I/61). Celková dĺžka hlavných vetiev predstavuje 1.154 m a križovatkových 405 m. Stavba prebehla v rokoch 1997 - 2000 za 476,6 mil. Slovenských korún, jej realizátorom bol Doprastav. Žilina ľavobrežná, I. a II. etapa Išlo o novostavbu cesty I/18A v kategórii MR 23,5, ktorá bola rozdelená do 2 etáp. Súčasťou 1. etapy bolo nové napojenie cesty II/583 na pôvodnú cestu I/18. Stavba sa mala pôvodne začínať na mimoúrovňovej križovatke pri Žilinskej teplárni; táto však bola neskôr v rámci úspor zmenená na úrovňovú, svetelne riadenú. Ide pritom o jedinú úrovňovú križovatku na I/60. Dominantným objektom bol Most cez Váh na ceste II/583 dlhý 222,65 m. Celá I. etapa prebehla v rokoch 1996 - 2003, jej 2. časť (práve Most cez Váh na II/583) bola realizovaná Doprastavom v rokoch 1999 - 2000."}
{"id": "95472", "title": "Žilina (vodné dielo)", "context": "Introduction Vodné dielo Žilina, pohľad z výhliadkovej veže Dubeň Vodné dielo Žilina Lávka cez vodné dielo Žilina pri obci Mojš Vodné dielo Žilina je vodné dielo na rieke Váh neďaleko mesta Žilina. Dielo bolo uvedené do prevádzky v rokoch 1997 – 1998. Účelom Vodného diela Žilina je výroba elektrickej energie a zásobovanie priemyselných podnikov v Žiline technologickou vodou. Nachádza sa tu vodná elektráreň, ktorá má dva hydroagregáty s celkovým výkonom 72 MW (2 × 36 MW). Priemerná ročná dodávka elektrárne za roky 1998 – 2000 bola 156 GWh/rok."}
{"id": "509728", "title": "Most cez Vážsku vodnú nádrž Hričov", "context": "Výstavba mosta Zmluva na výstavbu úseku bola podpísaná 1. júna 2016. Zo stavebnými prácami súvisiacimi s týmto mostom sa začalo začiatkom roku 2015. V priebehu roku 2015 bola zhotovená väčšina pilierov, následne sa začalo z betonážou prvých polí od konca predošlého úseku na pevnej skruži. Koncom roka 2015 sa začalo betónovať aj jedno z hlavných polí tzv. letmou betonážou, začiatkom roka 2016 sa začalo aj s betonážou od Tunela Považský Chlmec a to mocou ťažkej hornej výsuvnej skruže s organickým predpätím. Napokon v marci 2013 sa začala betonáž aj v smere od MÚK Strážov k hlavným poliam pomocou hornej výsuvnej skruže MSS. Súčasne sa začalo s realizáciu posledného, 3. zdvojeného piliera, ktorý bude slúžiť ako stabilizácia 3. váhadla počas letmej betonáže posledných dvoch polí. Stavbu realizuje združenie Eurovia SK a.s., Stavby mostov Slovakia, a.s. a Hochtief CZ."}
{"id": "256750", "title": "Železničná trať Žilina – Mosty u Jablunkova", "context": "Modernizácia Medzi rokmi 2007 bol uzatvorený jeden z Jablunkovských tunelov a prestavaný na dvojkoľajný tunel. Po jeho sprovoznení bol druhý tunel čiastočne zasypaný. V polovici novembra 2009 došlo na stavbe k niekoľkým závalom . Súčasne bol medzi rokmi 2008 a 2011 modernizovaný úsek Žilina – Krásno nad Kysucou . Výstavba bola ukončená v roku 2011. Pre úsek Čadca – štátna hranica je vypracovaný projekt stavby a prebieha výkup pozemkov. Financovanie úseku z programu CEF nebolo v roku 2017 schválené, preto bol preradený medzi náhradné projekty OPII. Ku schváleniu došlo až v roku 2020. Pre úsek Krásno nad Kysucou (mimo) – Čadca je zpracovaný projekt stavby, príprava však bola kvôli velkej finančnej náročnosti zastavená. V auguste 2012 sa však začali prípravné práce na stavbe tunela, ktorý mal byť jeden z najdlhších na Slovensku. Mal viesť popod Gavlasovský kopec do Horelice. Pri osade U Gavlasov začala aj výstavba prieskumnej štôlne. V pláne bolo zachovanie starej trate ako regionálnej. V marci 2021 Železnice Slovenskej republiky vypísali súťaž na modernizáciu trate v úseku Čadca (mimo) – štátna hranica: modernizáciu spodku a zvršku, rekonštrukciu trakčného vedenia, výstavbu protihlukových stien a nového zabezpečovacieho zariadenia. Plánovaná rýchlosť je 120 km/h. Stavať by sa malo začať na jar 2022 a stavba mala trvať 25 mesiacov. Celkové náklady na modernizáciu sú takmer 47 miliónov eur. Prehľad modernizácie úsekov úsek dlžka začatievýstavby uvedeniedo prevádzky Žilina (mimo) – Krásno nad Kysucou (vrátane) 18,9 km jún 2008 marec 2012 Krásno nad Kysucou (mimo) – Čadca (vrátane) 8,7 km Čadca (mimo) – štátná hranica Slovensko/Česko 4,9 km marec 2022 2024"}
{"id": "7618", "title": "Tunel Žilina", "context": "Introduction  Tunel Žilina je diaľničný dvojrúrový tunel s dĺžkou 655 m. Nachádza sa na diaľnici D1 v úseku Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka v okrese Žilina. Zmluva na výstavbu bola podpísaná 9. decembra 2013. Samotná výstavba sa oficiálne začala 20. februára 2014, tunel je súčasťou diaľničného obchvatu mesta Žilina. Slávnostný začiatok razenia tunela a osadenie sošky sv. Barbory sa uskutočnilo dňa 5. novembra 2014 pri západnom portáli. Vplyvom nepriaznivých geologických podmienok a niekoľkokrát prepadnutého stropu trval proces raziacich prác podstatne dlhšie, ako bolo pôvodne plánované. Tunel bol slávnostne prerazený 5. decembra 2016. V zmysle zmluvy mal byť tunel sprejazdnený v roku 2018. K tomu nedošlo pre pomalý priebeh prác. Nový termín sprejazdnenia v decembri 2019 nebol taktiež dodržaný, kedže diaľničný úsek, ktorého je tento tunel súčasťou, nebolo možné včas prepojiť na existujúcu cestnú sieť pre chýbajúci privádzač a výjazd Lietavská Lúčka. Sprejazdnenie tak bolo možné až po dokončení privádzača a výjazdu Lietavská Lúčka. Tunel bol v plnom profile slávnostne odovzdaný do definitívneho užívania 29. januára 2021."}
{"id": "501343", "title": "Žilinská pahorkatina", "context": "Vodstvo Východo-západným smerom preteká rieka Váh, do ktorej v Žiline ústí rieka Kysuca a Rajčanka. Vo východnej časti pahorkatiny je vybudované Vodné dielo Žilina s rastúcim rekreačným využitím."}
{"id": "261152", "title": "Estakáda Považská Bystrica", "context": "Introduction  Estakáda Považská Bystrica je mestská diaľničná estakáda, ktorá prechádza priamo mestom Považská Bystrica. Je súčasťou úseku diaľnice D1 Sverepec – Vrtižer. Po dokončení výrazne odľahčila dopravnú situáciu v meste, pretože cez mesto prechádzala doprava z D1. Dizajn mosta v mestskej zástavbe dotvára večerné osvetlenie a sivo-zelený náter betónových konštrukcií. Estakáda získala ocenenie Stavba roka 2010."}
{"id": "532940", "title": "Strečniansky tunel", "context": "Introduction  Strečniansky tunel je súbor troch železničných tunelov medzi Strečnom a Vrútkami na trati Žilina – Košice. Názov Dĺžka Otvorenie Poloha Strečno I 318 m 1939 Strečno II 593 m 1939 Strečno III 524/546 m 1871"}
{"id": "7606", "title": "Diaľnica D3 (Slovensko)", "context": "Zaniknuté úseky  Diaľničný privádzač 11 Diaľničný privádzač 11 sa nachádzal medzi Dolným a Horným Hričovom. Spájal cestu III/018262 s križovatkou Letisko Žilina na D3. Jeho celková dĺžka bola 675 metrov, dostavaný bol v roku 2008. Od roku 2014 je samostatnou vetvou križovatky. Diaľničný privádzač 12 Diaľničný privádzač 12 sa nachádzal pri obci Skalité v okrese Čadca. Mal dĺžku 99 metrov a spájal štátnu hranicu s Poľskom a zatiaľ nedostavaný úsek diaľnice D3 Skalité – štátna hranica."}
{"id": "223800", "title": "Žilina (hrad)", "context": "Introduction Súbor:Zilina castle ruins.jpg|náhľad|Archeologický výskum, na obrázku vidieť nález pôdorysu hradnej veže. Žilina (-normovaný názov) alebo Žilinský hrad je zaniknutý hrad v Žiline, ktorého pozostatky sa našli až v roku 2008. Prvá zachovalá písomná zmienka o hrade je z roku 1318, keď bol hrad vo vlastníctve Matúša Čáka Trenčianskeho. Avšak hrad môže byť aj starší. Naposledy bol hrad písomne spomínaný v roku 1457, zanikol v 15. storočí. Historik Richard Marsina tvrdí, že vtedajší majitelia Žiliny Detrikovci začali po roku 1270 stavať Žilinský hrad, kvôli opevneniu a ochrane pred útokmi. Avšak história hradu nie je jednoznačná a existuje veľa hypotéz o jeho dejinách a význame. Až na prelome mája a júna 2008 sa počas archeologického prieskumu objavili pozostatky Žilinského hradu. Zvyšky kamennej veže sa našli vedľa Katedrály Najsvätejšej Trojice (Farských schodov) v centre mesta. Podľa vedúceho výskumu Jozefa Hošša ide o najvýznamnejší súčasný objav v Žiline, ktorý prepísal jej dejiny. Veža s vnútorným priemerom 7,5 m a vonkajším priemerom 13,2 m a s šírkou muriva 290 – 300 cm, mohla mať výšku až 20 metrov. Išlo o donjon - obytnú vežu. Môžeme uvažovať aj so začiatkom výstavby pravdepodobne už na konci 12. storočia v súvislosti s aktivitami uhorského panovníka Bella III. Budatínsky hrad je vzdialený len 1,3 km od centra Žiliny. Na ľavej strane budova starej fary, dnes už zničená. Pre výstavbu obchodného centra Mirage sa archeologický nález na pôvodnom mieste nezrekonštruoval, ale bol zbúraný. Jednotlivé kamene boli použité na hypotetickú rekonštrukciu umiestenú v obchodnom dome. Obchodný dom nahradil časť mestskej pamiatkovej rezervácie Žilina. Pre výstavbu bola už 12. júla 2008 dokonca zničená pamiatkovo chránená budova starej fary. Tieto kroky pobúrili verejnosť a ministerstvo kultúry, ktoré ju vyhlásilo za národnú kultúrnu pamiatku (definitívne však až po jej odstránení) aj proti súhlasu cirkvi. Ministerstvo podalo trestné oznámenie. Projekt rátal s obnovením pôvodnej budovy fary a zakomponovaním do novej budovy obchodného centra, no táto časť zámeru sa nerealizovala."}
{"id": "501346", "title": "Žilinská pahorkatina", "context": "Doprava Žilina na križovatke ciest z východu, severu, západu i juhu bola oddávna významným dopravným uzlom. Po vybudovaní ciest údoliami riek v stredoveku a neskôr i železnice sa tieto komunikácie križovali práve v Žiline. Súčasné koridory nadnárodného významu obchádzajú centrum mesta. Južným okrajom pahorkatiny sa buduje diaľnica D1 (Bratislava – Trenčín – Žilina – Ružomberok – Košice), na severozápade vedie diaľnica D3 na Kysuce a do Poľska. Mestom vedú medzinárodné cesty E 50, E 75 a E 442 a križujú sa tu cesty I/11, I/18, I/60, I/61 a I/64. V železničnej stanici Žilina sa križujú trate z Bratislavy, Rajca, Ostravy a Košíc."}
{"id": "258939", "title": "Dopravný podnik mesta Žiliny", "context": "Lodná doprava Lodná doprava bola zabezpečovaná loďou Žilina na Oravskej priehrade v päťdesiatych rokoch minulého storočia."}
{"id": "2812", "title": "Žilina", "context": "Stavby  Pamiatky Súbor:Mariánske námestie.jpg|thumb|Pohľad na Mariánske námestie Historické jadro Žiliny je mestskou pamiatkovou rezerváciou. Centrom mesta je štvorcové Mariánske námestie s arkádami po celom obvode a dvomi priľahlými ulicami, ktoré sa začalo formovať v 12. storočí. Na námestí sa nachádza Kostol Obrátenia svätého Pavla s kláštorom, stará budova radnice so zvonkohrou a baroková socha Nepoškvrnenej Panny Márie (Immaculata) z roku 1738, ktorá stojí uprostred námestia. Vybudovaná bola na počesť ukončenia rekatolizácie v meste. Neďaleko námestia stojí Katedrála Najsvätejšej Trojice, vedľa neho Burianova veža. Ďalšie pamiatky: Budatínsky zámok, hrad na sútoku riek Váh a Kysuca v správe Považského múzea Rímskokatolícky drevený kostol sv. Juraja v mestskej časti Trnové (jeden z mála drevených kostolov mimo východného Slovenska) Kostol sv. Štefana Kráľa v časti Rudiny na Závodskej ulici je najstaršia architektonická pamiatka v Žiline. Kostol sv. Barbory (Františkánsky kostol) z rokov 17231730 na ulici J. M. Hurbana s mimoriadne cenným barokovým vybavením. Evanjelický kostol na ulici Martina Rázusa bol postavený v rokoch 19351936 a stavbu projektoval nestor slovenských architektov Michal Milan Harminc. Ortodoxná synagóga na Dlabačovej ulici s expozíciou Múzea židovskej kultúry. Neologická synagóga na ulici J. M. Hurbana od významného architekta moderny, prof. dr. Petra Behrensa. Pomníky Pamätník Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi v Budatíne. Socha sv. Cyrila a Metoda Socha sv. Cyrila a Metoda na balustráde nad Hlinkovým námestím. Socha bola odhalená v roku 2004 a jej autor je žilinský akademický sochár Ladislav Berák. Socha Andreja Hlinku – Otca národa na Hlinkovom námestí, autor Ladislav Berák. Socha Antona Bernoláka od akademického sochára Juraja Brišáka. Dielo bolo vytvorené v roku 2000 a je umiestené na ul. Antona Bernoláka. Pamätník rtn. Jozefa Gabčíka, kpt. in memoriam, na Závodskej ulici. Autor busty a pomníka je akademický sochár Štefan Pelikán. Pamätník židovským občanom „Cesta bez návratu“ bol odhalený v roku 2004 a je umiestený na Závodskej ceste blízko kasární. Autormi pamätníka sú Jacob Enyedi a Arieh Klein. Pamätník žilinským obetiam holokaustu na Židovskom cintoríne v Žiline bol odhalený 26. októbra 1952 a jeho autorom je architekt Jozef Zweigethal. Pamätník obetiam vojny v Mestskom parku od sochára Rudolfa Pribiša rodáka z Rajca. Súsošie odhalili v roku 1955 pri 10. výročí vstupu 1. čsl. armádneho zboru do mesta. Bronzová busta generála M. R. Štefánika na Štefánikovom námestí od autora Ladislava Beráka. Socha Ľudovíta Štúra bola odhalená v roku 2002 na námestí Ľudovíta Štúra a v r. 2012 bola znovuodhalená v Parku Ľudovíta Štúra na Bôriku. Autorom sochy je akademický sochár Ladislav Berák. Pamätník slovenským dobrovoľníkom je postavený v Budatíne na Námestí hrdinov na počesť bojov Slovenských dobrovoľníkov. Pamätník Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi odhalený v roku 2006 v Budatíne. Autorom jazdeckej sochy je Ladislav Berák. Pamätník obetiam komunizmu, odhalený v roku 1998 sa nachádza pred Mestským úradom v Žiline, na Námestí obetí komunizmu. Autor diela je sochár Milan Lukáč. Reliéf SNP na Vojnovom cintoríne na Bôriku je najväčší reliéf na Slovensku a aj jeho autorom je Ladislav Berák. Pamätník – busta mešťanostovi Žiliny JUDr. Vojtechovi Tvrdému od Ladislava Beráka je na budove Mestského divadla od 14. októbra 2000. Pamätník – busta evanjelického biskupa Fedora F. Ruppeldta je umiestená na budove Mestského divadla. Bola odhalená 11. júna 2006 a jej autor je Ladislav Berák. Pamätník žilinským hasičom (1957) na Námestí požiarnikov je od akademického sochára Stanislava Bíroša. Socha Alexandra Lombardiniho v životnej veľkosti bola odhalená 18. novembra 2011 v jeho múzeu na Hornom vale. Dielo je od akademického sochára Ondreja Liptáka. Vojnový cintorín sovietskych vojakov na Bôriku, kde je pochovaných 1 786 vojakov bol otvorený 30. apríla 1946 a jeho autormi sú sovietski architekti. Pamätník 32 zavraždeným občanom, ktorí boli zastrelení 8. januára 1945 v Lesoparku Chrasť počas slovenského národného odboja. Pamätník žilinským textilným robotníkom, ktorí štrajkovali za svoje práva v Slovene v rokoch 1924 a 1943. Pamätník je umiestený v malom parčíku na Kysuckej ulici. Pamätník príslušníkom vojenských táborov nútených prác v Sade na Studničkách bol odhalený 24. septembra 2010. Výškové budovy v meste Súbor:Snímka143-Europalace a The Cube.jpg|náhľad|Europalace a The Cube Súbor:Hotelholidayinn.jpg|náhľad|Hotel Holiday Inn. Najvyššou konštrukciou v Žiline je komín teplárne s výškou 192 metrov z roku 1982. +Budovy Poradie Názov Mestská časť Výška Podlaží Rok otvorenia Využitie 1. Amfiteáter Bôrik 25 2010 obytný dom 2. Europalace Vlčince 22 2010 obytný dom 3. budova Váhostavu Hliny asi 14 pred 1989 kancelárie 4. Holiday Inn Centrum asi 10 2007 hotel 5. The Cube Vlčince 13 2010 obytný dom Parky Žilinský mestský park Žilinský mestský park (nachádza sa v centre mesta, v parku sa nachádza fontána a kryté pódium, predtým Sad SNP) Park Ľudovíta Štúra (Bôrický park) Sad Studničky (fontána) Budatínsky park (Zámocký park, v areáli Budatínskeho zámku) Bytčický park (v areáli kaštieľa) Lesopark Chrasť (medzi sídliskami Vlčince a Solinky) Lesopark Bôrik"}
{"id": "509726", "title": "Most cez Vážsku vodnú nádrž Hričov", "context": "Introduction  Most cez Vážsku vodnú nádrž Hričov prevádza diaľnicu D3 ponad Hričovskú nádrž, cesty I/61 a II/507, trať ŽSR 120 a Hričovský rybník na západnom okraji mesta Žilina."}
{"id": "7620", "title": "Tunel Považský Chlmec", "context": "Introduction  Tunel Považský Chlmec je diaľničný dvojrúrový tunel na Slovensku, ktorý meria 2218 metrov. Nachádza sa severozápadne od centra Žiliny a je súčasťou úseku diaľnice D3 Žilina, Strážov – Žilina, Brodno . Zmluva na výstavbu bola podpísaná 26. mája 2014, samotná výstavba sa oficiálne začala 17. júna 2014. Slávnostný začiatok razenia tunela osadením sošky sv. Barbory sa uskutočnil dňa 10. marca 2015 v mieste stavby stredového portálu tunela. K 5. júnu 2015 bolo v súčte vyrazených 1127 m v kalote. Tunel bol slávnostne prerazený 28. januára 2016 a v plnom profile odovzdaný do užívania 2. decembra 2017."}
{"id": "7603", "title": "Diaľnica D3 (Slovensko)", "context": "Úseky diaľnice  Hričovské Podhradie – Žilina, Strážov Trasa úseku Hričovské Podhradie – Žilina, Strážov sa začína v diaľničnej križovatke Hričovské Podhradie, kde sa diaľnica D3 napája na diaľnicu D1. Diaľnica odtiaľ vedie severovýchodným smerom a na 2. kilometri sa nachádza výjazd na žilinské letisko. Cesta ďalej prechádza okolo obce Dolný Hričov a estakádou okolo Horného Hričova sa dostáva do bezprostrednej blízkosti rieky Váh a cesty I/18. Po 7,53 km sa úsek končí v napojení na I/18 západne od centra Žiliny. Úsek Hričovské Podhradie – Žilina, Strážov bol vo výstavbe od 7. októbra 2005. Jeho kategorizácia je podľa STN 736101 D26,5/100, teda šírka telesa cesty je 26,5 metra a návrhová rýchlosť 100 km za hodinu. Výnimku tvorí len 200 metrov dlhý úsek na km 6,650 až 6,850, kde je teleso diaľnice užšie o dva metre (kategória D24,5/100). Súčasťou stavby je spolu 21 mostných objektov v celkovej dĺžke 4786,8 metra, z toho 9 leží priamo na diaľnici a tieto dosahujú spoločnú dĺžku 2601 metrov. Úsek bol daný do prevádzky čiastočne v polovičnom profile v dĺžke 4 km dňa 12. januára 2007. Zvyšok cesty, ako aj druhý profil skôr vybudovanej časti otvorili 6. júna 2008.. Stavebné náklady na výstavbu sa vyšplhali na hodnotu 6 miliárd slovenských korún Žilina, Strážov – Žilina, Brodno Obrázok:Výstavba tunela Považský Chlmec v apríli 2015.jpg|right|thumb|Výstavba tunela Považský Chlmec v apríli 2015 Úsek Žilina, Strážov – Žilina, Brodno je 4,25 km dlhý a technicky mimoriadne náročný úsek, ktorý tvorí západný diaľničný obchvat mesta Žilina. Začína sa v križovatke Žilina, Strážov , západne od centra mesta, odkiaľ sa trasa diaľnice stáča na sever a 1,4 km dlhou estakádou premosťuje plochu Vodného diela Hričov. Za ním nasleduje Tunel Považský Chlmec a následne výjazd Žilina, Brodno na cestu I/11, kde sa úsek končí. Úsek Žilina, Strážov – Žilina, Brodno bol vybudovaný podľa STN 736101 v kategórii D24,5/80 s telesom cesty širokým 24,5 metra. Na úseku sa nachádza dvojrúrový Tunel Považský Chlmec a celkovo štyri mostné objekty, z toho dva v dĺžke 2089 metrov priamo na trase diaľnice a ďalšie dva mimo diaľnice so spoločnou dĺžkou 229 metrov. Tento úsek bol postavený za necelých 255 miliónov €, Národná diaľničná spoločnosť pôvodne odhadla stavebné náklady na sumu 257,9 milióna €. Zmluva na výstavbu bola podpísaná 26. mája 2014, samotná výstavba sa oficiálne začala 17. júna 2014 a celý úsek bol slávnostne odovzdaný do užívania 2. decembra 2017. Pri optimálnej premávke motoristom ušetrí 4 minúty cesty voči trase cez Žilinu, reálne však vyhnutím dlhým kolónam najmä v Budatíne vodičom ušetrí desiatky minút. Žilina, Brodno – Kysucké Nové Mesto Úsek Žilina, Brodno – Kysucké Nové Mesto bude 11,200 km dlhý úsek, ktorý povedie paralelne s trasou cesty I/11. Začínať sa bude v križovatke Žilina, Brodno , od ktorej bude pokračovať smerom na severovýchod obchádzajúc mestskú časť Brodno. Po dosiahnutí Kysuckej brány diaľnica mostom prekríži železničnú trať Žilina – Čadca a povedie paralelne s riekou Kysuca, ktorú bude križovať až pri mestskej časti Oškerda. Južne od Kysuckého Nového Mesta je navrhnutý rovnomenný výjazd a za ním sa cesta dostane na most v dĺžke viac ako 1,5 km. Za Budatínskou Lehotou sa diaľnica opätovne dostane na pravý breh Kysuce, po ktorom bude pokračovať až do konca úseku južne od obce Kysucký Lieskovec kde sa dočasne napojí na cestu I/11. Úsek Žilina, Brodno – Kysucké Nové Mesto je navrhnutý podľa STN 736101 v kategórii D24,5/100 s telesom cesty širokým 24,5 metra a návrhovou rýchlosťou 100 km za hodinu.. V súčasnosti prebieha proces stavebného konania a začiatok výstavby je plánovaný na rok 2025. Výstavba sa pravdepodobne začne v roku 2023. Kysucké Nové Mesto – Oščadnica Kysucké Nové Mesto – Oščadnica je plánovaný úsek s dĺžkou 10,790 km, ktorý povedie paralelne s cestou I/11. Začínať sa bude na pravom brehu Kysuce v km 21,18 podľa staničenia diaľnice D3, v nadväznosti na predchádzajúce úseky navrhnutý ako štvorpruhový, v kategórii D24,5/100(80) podľa STN 736101 . Trasa diaľnice začne v ľavostrannom súbehu s I/11 severne od Kysuckého Nového Mesta až pod Ochodnicu. Odtiaľ bude pokračovať po pravej strane cesty I/11 cez katastrálne územia Kysuckého Lieskovca, Dunajova a Krásna nad Kysucou, kde je navrhnutá rovnomenná MÚK. Úsek bude ukončený neďaleko odbočky od Oščadnice, kde sa naň napojí v súčasnosti už čiastočne postavený úsek Oščadnica – Čadca, Bukov Súčasťou stavby bude aj veľké ľavostranné odpočívadlo Krásno nad Kysucou , veľké pravostranné odpočívadlo Oščadnica a Stredisko správy a údržby diaľnic Oščadnica. Okrem toho bude potrebné vybudovať 18 mostných objektov v celkovej dĺžke 1543,9 metra. V súčasnosti prebieha proces stavebného konania a začiatok výstavby je plánovaný na rok 2025. Oščadnica – Čadca, Bukov Obrázok:Horelica.jpg|right|thumb|východný portál tunela Horelica Úsek Oščadnica – Čadca, Bukov , resp. Obchvat Čadce je 5,971 km dlhý úsek diaľnice D3, ktorý Slovenská správa ciest eviduje ako cestu I/11a. Je navrhnutý v kategórii D26,5/100(80), no vybudovaný je zatiaľ len jeho polovičný profil so šírkou telesa cesty 11,5 metra. Súčasťou stavby je Tunel Horelica s dĺžkou 605 metrov, 15 mostných objektov, MÚK Oščadnica a dve úrovňové križovatky, ktoré úsek dočasne napájajú na cestu I/11. Výstavba obchvatu Čadce sa začala 25. apríla 1996 položením základného kameňa a cesta bola dokončená v roku 1998. Výstavba Tunela Horelica, ktorý je súčasťou úseku, sa však výrazne oneskorila, a preto bol obchvat Čadce odovzdaný do prevádzky až v apríli 2005. Bez jeho existencie nemohol byť skôr dokončený úsek sprevádzkovaný. Úsek je bez úhrady pre osobné vozidlá do 3,5 tony. Na dostavbu druhého profilu v súčasnosti prebieha proces stavebného konania a začiatok výstavby je plánovaný na rok 2018. Čadca, Bukov – Svrčinovec Úsek je dlhý 5,7 kilometra. Kategorizácia tohoto úseku je podľa STN 736101 D24,5(80). Zmluva na výstavbu bola podpísaná 23. novembra 2016, samotná výstavba sa oficiálne začala 24. januára 2017. Cena za dielo je vyše 239 miliónov eur bez DPH. Stavalo ho konzorcium Strabag, Porr a Hochtief. Nachádza sa na ňom 24 mostov a 2 mimoúrovňové križovatky. Začína sa pravým profilom po napojení na predchádzajúci úsek pred križovatkou Čadca (Bukov). Časť ľavého profilu bola už od roku 2005 v prevádzke. Pokračuje povedľa železničnej trate, mostom prekonáva miestnu časť Podzávoz a končí pred križovatkou nasledujúceho úseku D3 Svrčinovec – Skalité. Celý úsek bol aj napriek vtedy pretrvávajúcej celosvetovej pandémii vyvolanej novým vírusom načas odovzdaný do užívania motoristickej verejnosti dňa 21. decembra 2020. Úsek mal byť dokončený do konca roka 2020 čím sa stal jedným z mála úsekov slovenských diaľnic postaveným pred termínom. Predpokladaná suma na jeho postavenie však bola vyššia oproti pôvodnému štátnemu plánu 199 mil eur. Pri skutočnej cene 42 mil eur na kilometer je jeho cena približná výstavbe tunela. Po otvorení by mal úsek skrátiť cestu priemerne o 5 minút, podľa ministra dopravy Andreja Doležala v dopravnej špičke až o 30 minút. Svrčinovec – Skalité Súbor:D3 Čierne 09.2015.jpg|náhľad|Výstavba Mostu Valy v septembri 2015, pohľad zo Hrčavy V roku 2013 vyhralo tender na zhotovenie úseku konzorcium Váhostav, Doprastav, Strabag a Metrostav s cenou 329,9 milióna eur bez DPH. Výstavba tohto technicky náročného úseku s dĺžkou 12,280 km v polovičnom profile prebiehala od roku 2013 do roku 2017. Začína sa za tunelom Svrčinovec, za križovatkou s R5. Nachádza sa tu aj tunel Poľana a malé obojstranné odpočívadlo Čierne. Azda najdominantnejším prvkom tohto úseku je najvyšší diaľničný most na Slovensku, Most Valy s výškou až unikátnych 85 metrov nad terénom. Most sa navyše vyznačuje európskou raritou – vetrolamom. Ten tvorí 8 lamiel pod uhlom 45°, aby bol zabezpečený výhľad z mosta na okolie troch štátov. Podobné vetrolamy sú už len na mostoch v Chorvátsku a vo Francúzsku. Pre bezpečnosť premávky sú na moste inštalované aj merače rýchlosti vetra. V prípade, že vietor dosahuje vysokú rýchlosť, býva premávka spomalená alebo dochádza k preorganizovaniu dopravy pre kamióny. Medzi ďalšie veľké mosty patria mosty Čadečka (najdlhší na tomto úseku), Rieka, Vŕšok, Markov ako aj most cez údolie križovatky Svrčinovec, ktorý sa ako jediný mostný objekt na diaľnici vybudoval pre plný profil diaľnice. Zhotoviteľom stavby bolo konzorcium Váhostav, Doprastav, Strabag a Metrostav. Cena ponúknutá konzorciom bola 329,9 mil. €, štát predpokladal cenu 365,6 mil. €. Zmluva o dielo na výstavbu bola uzavretá 28. júna 2013. Výstavba polovičného profilu úseku diaľnice bola oficiálne spustená 25. októbra 2013 odovzdaním staveniska zhotoviteľovi, základný kameň stavby bol slávnostne položený 30. októbra 2013. Most Valy 03-2017 Na budovanie diaľnice bolo nasadených do služby v čase najväčších letných špičiek počas silnej stavebnej sezóny až takmer 550 stavbárov. Na ústeku sa 27. mája 2017 konal deň otvorených dverí. Celý úsek bol v polprofile slávnostne odovzdaný do užívania 10. júna 2017. Stavba meškala rok. Podľa odhadov sa po otvorení úseku jazdí o 9 minút rýchlejšie. Skalité – štátna hranica Slovensko/Poľsko Tento úsek D3 bol čiastočne vo výstavbe už od roku 1997. Vedie súbežne s I/12 okolo obce Skalité na poľskú štátnu hranicu. Kategorizácia podľa STN 736101 je D26,5/100, maximálna rýchlosť na úseku je obmedzená na 100 km/h. Krátky úsek v okolí bývalého hraničného priechodu sprevádzkovali v novembra 2007 Pre dlhoročnú nedokončenosť tohto úseku diaľnice ju nazval bývalý investičný šéf Národnej diaľničnej spoločnosti Juraj Čermák „diaľnicou pre poľovníkov“. V roku 2006 rozhodol, že diaľnica zostane nedostavaná kým sa k nej nepriblíži ďalší úsek. Váhostav tak dostával príspevky na udržiavanie diaľnice čo stavbu predražilo viac ako o dvojnásobok. Ján Kotuľa, čo NDS riadil počas Radičovej vlády poznamenal, že by bolo lacnejšie keby sa o úsek starala NDS. Úsek mal byť v poloprofile otvorený spolu s úsekom Svrčinovec – Skalité na konci roku 2016. Značka, ktorá signalizuje prípojku na D3 (Svrčinovec) Po dvadsiatich rokoch od začiatku výstavby bol celý trojkilometrový úsek v polprofile slávnostne odovzdaný do užívania spolu s predchádzajúcim úsekom D3 Svrčinovec – Skalité 10. júna 2017. Celková cena oboch úsekov bola 417 mil. eur. Úseky majú spolu 15 460 metrov, 29 mostných objektov s celkovou dĺžkou 3782 m, 2 tunely, 2 križovatky a jedno odpočívadlo. Úsek je bez úhrady pre osobné vozidlá do 3,5 tony."}
{"id": "471880", "title": "Tunel Kysuca", "context": "Introduction  Tunel Kysuca bol plánovaný hĺbený diaľničný tunel na Slovensku s dĺžkou 584 m, ktorý sa mal nachádzať na diaľnici D3 v úseku Žilina, Brodno - Kysucké Nové Mesto . Podľa štúdie realizovateľnosti z roku 2015 sa už s tunelom neráta, nahradený má byť estakádou na rovnakom mieste, vďaka čomu sa zlepšia výškové parametre trasy, zníži sa bezpečnostné riziko (v tuneli by kvôli smerovým parametrom musela byť maximálna povolená rýchlosť 80 km/h, ktorej by predchádzalo prudké brzdenie z neprehľadného esíčka) a celý úsek zlacnie o desiatky miliónov €."}
{"id": "2814", "title": "Žilina", "context": "Doprava Súbor:Zilina view.JPG|náhľad|Nemocničná ulica (most) súčasť obchvatu mesta. Farebná vitráž Kraj Žilina na železničnej stanici. Stanovište BikeKIA pri OC MAX. Vďaka svojej polohe je Žilina oddávna križovatkou obchodných ciest a už v roku 1364 uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký dal vybudovať cestu z Košíc na Považie. Zmienka o moste cez Váh pri Budatíne sa datuje do roku 1438. Mesto sa tak rýchlo stalo významným dopravným uzlom, zabezpečujúcim spojenie v smere do Poľska, Česka, na Ukrajinu alebo na juh, Považím na Bratislavu a Rajeckou dolinou do Ponitria. V Žiline sa stretávajú tri cesty medzinárodného významu E 50, E 75 a E 442. Dôležitú úlohu zohráva mestský okruh, na ktorý sa napájajú všetky hlavné ťahy a ktorý smeruje tranzitnú dopravu mimo centra mesta. Juhozápadným okrajom je vedená diaľnica D1 spájajúca Bratislavu a Košice. Diaľnica D1 je vybudovaná po diaľničný privádzač pri Lietaskej Lúčke. Severozápadnou časťou prechádza D3 ponad Vodné dielo Hričov smerom na Čadcu a Poľsko, dokončená v roku 2017. Z diaľnice D3 pri Strážove pokračuje do mesta diaľničný privádzač, v príprave je tiež privádzač k diaľnici D1 smerom k Lietavskej Lúčke. Železničná doprava je v Žiline veľmi frekventovaná, čo spôsobuje križovanie železničných tratí E 42 a E 52, ktoré plnia funkciu medzinárodných magistrál. Železničná stanica Žilina sa nachádza na trase paneurópskeho koridoru č. 5 a najviac rýchlikov premáva na trati z Bratislavy do Košíc. V meste sa križujú trate 120 (Bratislava – Žilina), 126 (Žilina – Rajec), 127 (Žilina – Mosty u Jablunkova) a 180 (Žilina – Košice). Žilina využíva medzinárodné letisko pri Dolnom Hričove, ktoré bolo spustené do prevádzky v roku 1975. Dĺžka pristávacej plochy je a je využívané Žilinskou univerzitou a na privátne lety, nakoľko pravidelné linky letisko neprevádzkuje. Mestská doprava bola zavedená v roku 1949 a v roku 1994 začala pravidelná trolejbusová premávka. (pozri Trolejbusová doprava v Žiline) Od 29. marca 2019 v meste funguje systém zdieľaných bicyklov, nazývaný BikeKIA . Má 20 stanovíšť, na ktorých je k dispozícii 120 bicyklov."}
{"id": "276018", "title": "Hruštiny (Žilina)", "context": "Pozri aj  Vodné dielo Žilina Žilina Kategória:Mestské časti Žiliny"}
{"id": "130303", "title": "Hrabovo (Ružomberok)", "context": "Introduction Súbor:Ružomberok, nádrž Hrabovo a lanovka na Malinô-Brdo.jpg|náhľad|Vodná nádrž Hrabovo, v pozadí lanovka na Malinô-Brdo Panoráma časti Hrabovo Hrabovo je prímestská časť nachádzajúca sa na západe Ružomberka. So vznikom súvisí vybudovanie vodného diela v oblasti pre účely zásobovania bavlnárskych závodov. K rozvoju prispel cestovný ruch, ktorý súvisel s budovaním lyžiarskeho strediska na Maline-Brde. V roku 1964 bola z Hrabova vybudovaná kabínková lanovka na Malinô-Brdo. Hrabovo dnes slúži nielen ako dolná stanica spomínanej lanovky, ale aj ako východisko do Veľkej Fatry. Okrem chatovej oblasti sa tu nachádzajú aj mnohé plochy na rekreáciu a šport. V súčasnosti sa v okolí vodnej nádrže realizuje stavba rekreačných budov."}
{"id": "280434", "title": "Vodné dielo Mikšová", "context": "Introduction  Vodné dielo Mikšová je vodné dielo na rieke Váh, južne od Bytče. Je súčasťou Vážskej kaskády a využíva akumulačnú schopnosť Hričovského kanála. Patrí medzi naše najvýkonnejšie vodné elektrárne v Bytčianskom okrese."}
{"id": "276017", "title": "Hruštiny (Žilina)", "context": "Introduction Prícestná kaplnka na Hruštinách Hruštiny je zaniknutá mestská časť Žiliny. Nachádzala sa pri Váhu, pri starej (dnes zatopenej) ceste do Mojšovej Lúčky, asi 4 km východne od mesta. Dôvodom presídlenia obyvateľov na blízke Rosinky a zánik osady bola výstavba Vodného diela Žilina. V lokalite Hruštín sa nachádza prístav."}
{"id": "7610", "title": "Tunel Višňové", "context": "Výstavba, prerážka a opätovný útlm Obrázok:D1meets180January2015.jpg|right|thumb|Teleso diaľnice D1 v úseku Dubná Skala - Turany pri východnom portáli tunela križuje trať Žilina – Košice západne od Vrútok (január 2015). Zmluva na výstavbu bola podpísaná 11. júna 2014, samotná výstavba sa oficiálne začala 17. júna 2014 poklepaním základného kameňa stavby v centre mesta Žilina. S razením tohto nateraz najdlhšieho dopravného tunela na Slovensku sa oficiálne a slávnostne začalo 9. júna 2015 starou baníckou tradíciou, a to osadením sošky sv. Barbory, patrónky baníkov, za účasti predstaviteľov Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, Národnej diaľničnej spoločnosti, zhotoviteľa a ďalších hostí. Aby sa zmenšil rozsah trhacích prác najmä v tzv. dne tunelových rúr, bolo prehodnotené ich trasovanie a napokon sa rozhodlo o zachovaní podstatnej časti pôvodnej prieskumnej štôlne na účely odvodnenia tunela. Keďže sa ale museli zachovať portály v existujúcej polohe, prvé desiatky metrov južnej tunelovej rúry sa museli raziť v mieste pôvodnej prieskumnej štôlne, v dôsledku čoho sa cca 300 metrov dlhé úseky odvodňovacej štôlne razili nanovo. Banícke čaty od oboch portálov sa po vyše troch rokoch stretli a v jednom bode definitívne prerazili ako prvú južnú tunelovú rúru 28. augusta 2018. Severná tunelová rúra bola prerazená 13. septembra 2018; trhacie práce teda prebiehali 1250 dní. Trhacie práce prebiehali väčšinou metódou plnoprofilového razenia ADECO-RS (na území Slovenska sa použila po prvýkrát), priportálové úseky a krátke úseky okolo výrazných tektonických zlomov boli razené tradičnou, NRTM. Priemerná rýchlosť razenia bola 12,5 metra denne. Celkovo kvôli výstavbe tunela bolo z masívu Malej Fatry vyťažených 1,6 milióna m3 horniny a použitých bolo 1037 ton trhavín. Mimoriadne zlé riadenie stavby zo strany združenia Dúha a.s. a Salini Impregilo S.p.A. a jeho dlhoročné problémy s platením, resp. neplatením prác subdodávateľov, vyvolali na prelome rokov 2018 a 2019 odchod subdodávateľov zo stavby a tým celkový kolaps výstavby. V januári 2019 ministerstvo dopravy a NDS oficiálne oznámili, že združenie Dúha a.s. - Salini Impregilo S.p.A. nie je schopné stavbu dokončiť. V marci 2019 uzatvorila NDS dohodu so združením o ukončení výstavby, stávajúce združenie tak toto rozostavané dielo nebolo schopné ďalej realizovať. Do konca roku 2019 mala NDS previesť jednak komplexnú inventarizáciu stavby za účelom zistenia, ktoré objekty, a v akom rozsahu a kvalite sú postavené, a súčasne mala vyhlásiť a vyhodnotiť súťaž na nového zhotoviteľa diela. NDS ale nedodržala svoj vlastný termín a súťaž na nového zhotoviteľa nevyhlásila v auguste 2019, ale až 31. januára 2020. 11. mája 2020 NDS oznámila, že začína hodnotiť ponuky záujemcov o dokončenie tejto stavby. Záujem prejavili celkom štyria záujemcovia, spoločnosť Metrostav, konzorcium Strabag, Doprastav, Váhostav a TuCon, spoločnosť Skanska a konzorcium Ferrovial Agromán a Budimex. 18. augusta 2020 NDS oznámila, že k súťažnému dialógu prizvala prvých troch menovaných uchádzačov, vylúčený uchádzač, konzorcium Ferrovial Agromán a Budimex, proti vylúčeniu nepodal námietku. Proces výberu zhotoviteľa na dostavbu úseku sa posunul až na začiatok roka 2021."}
{"id": "119186", "title": "Brodno", "context": "Doprava Cez mestskú časť prechádza Košicko-bohumínska železnica a štvorpruhová cesta I/11, ktorá bude prebudovaná na diaľnicu D3. Po dobudovaní diaľnice D3 bude celá oblasť prestavaná. Cez Brodno bude vybudovaná nová cesta do Kysuckého Nového Mesta namiesto terajšej I/11. Vybuduje sa nová prístupová komunikácia do Žiliny cez železnicu, jestvujúci nadjazd ponad budúcu diaľnicu D3 a cez rieku Kysuca na cestu z Vrania. Zároveň bude zrušené terajšie prepojenie s budúcou diaľnicou D3 a zruší sa cestný priechod cez železnicu. Autobusové spojenie zabezpečuje linka MHD č. 22 premávajúca každodenne na trase Brodno - Budatín - centrum - Bytčica a späť."}
{"id": "2819", "title": "Žilina", "context": "Pozri aj  Zoznam ulíc a námestí v Žiline Zoznam kultúrnych pamiatok v Žiline"}
{"id": "457356", "title": "Mestské časti Žiliny", "context": "Zoznam mestských častí Žiliny  Názov Fotografia Rozloha Prvá zmienka- územie Prvá zmienka- obec Počet domov18. storočie Počet obyvateľov18. storočie Počet domov20. storočie Počet obyvateľov20. storočie Pamiatky Súčasť Žiliny od: Bánová 200px 796,06 ha 1208 1393 54 domov 483 obyvateľov 408 domov 1 961 obyvateľov – klasicistický kaštieľ – trojičný stĺp s plastikou sv. Floriána – Kostol Božského srdca Ježišovho 1980 Bôrik 100px výstavba v 19. storočí – – – – 3 593 obyvateľov – očná nemocnica v Žiline – športová hala 19. storočie Brodno 728,12 ha 1244 1438 50 domov 324 obyvateľov 278 domov 1 316 obyvateľov – rímskokatolícky kostol zasvätený Všetkým svätým 1980 Budatín 200px 404,07 ha 1321 1438 46 domov 265 obyvateľov 285 domov 1 841 obyvateľov – Budatínsky zámok (pôvodne hrad prestavaný na zámok) – kaštieľ z 19. storočia – pomník obetiam 1. a 2. svetovej vojny – kaplnka Sv Cyrila a Metoda 1949 Bytčica 100px 546,30 ha ? 1409 32 domov 403 obyvateľov 388 domov 2 115 obyvateľov – klasicistický kaštieľ z 18. storočia – klasicistický kaštieľ z 19. storočia – rímskokatolícky kostol, klasicistická fara 1970 Hájik 200px výstavba v rokoch1987 – 2007 – – – – 7 880 obyvateľov – kostol Božieho milosrdenstva 1987 Hliny 200px výstavba v rokoch1955 - 1977 – – – – 11 166 obyvateľov – obchodná ulica zvaná Bulvár (pamätník A. Bernoláka) 1955 Mojšova Lúčka 295,28 ha ? 1439 33 domov 196 obyvateľov 140 domov 451 obyvateľov V 90-tych rokoch 20. storočia bola časť obce zatopená a obyvatelia presídlení do novovybudovanej časti. 1970 Považský Chlmec 200px 532,36 ha 1244 1438 44 domov 76 obyvateľov 340 domov 1 494 obyvateľov – kaplnka v Považskom Chlmci 1970 Rosinky okolo roku 1800 – ? ? ? 703 obyvateľov – Solinky 200px výstavba v rokoch1981 – 1988 – – – – 13 016 obyvateľov – rímskokatolícky kostol Dobrého Pastiera 1981 Staré mesto 200px 1 525,22 ha ?(pred rokom 1208) 1208 ? ? ? 8 931 obyvateľov – Katedrála Najsvätejšej trojice – Kostol Svätej Barbory – Kostol Obrátenia svätého Pavla – Mariánske námestie – Mestská pamiatková rezervácia – Strážov 280,62 ha – 1393 25 domov 235 178 domov 769 obyvateľov 1970 Trnové 874,05 ha ? 1393 56 domov 423 obyvateľov 432 domov 2 621 obyvateľov – Kostol svätého Juraja – Kostol svätých Cyrila a Metoda 1970 Vlčince 100x100bod výstavba v rokoch1971 – 1982 – 54 483 408 18 578 obyvateľov 1980 Vranie 246,36 ha ? 1438 30 domov 168 obyvateľov 170 domov 805 obyvateľov 1980 Zádubnie 383,85 ha ? 1438 28 domov 205 obyvateľov 162 domov 754 obyvateľov 1980 Zástranie 200px 606,51 ha ? 1439 38 domov 231 obyvateľov 151 domov 941 obyvateľov – sociálny ústav 1980 Závodie 160px 581,12 ha ? 1351(časť patrila Žiline) 64 domov 405 obyvateľov 455 domov 2 831 obyvateľov – Kostol svätého Štefana Kráľa 1949 Žilinská Lehota 203,01 ha ? 1402 15 domov 180 obyvateľov 76 domov 334 obyvateľov 1980 }"}
{"id": "434181", "title": "Žilinský regionálny integrovaný dopravný systém", "context": "Stanice a zóny číslo zóny názov zóny Poznámky 1 MHD Žilina nad 5 zastávok 2 MHD Žilina do 5 zastávok 3 Žilina Železničná stanica 4 Žilina-Záriečie / Žilina-Solinky 5 Bytčica / Lietavská Lúčka / Porúbka 6 Poluvsie / Rajecké Teplice / Konská pri Rajci 7 Zbyňov / Kľače / Rajec"}
{"id": "7451", "title": "Ulica vysokoškolákov", "context": "Občianska vybavenosť Na ulici sa nachádzajú obchodné centrá Atrium Dubeň, Obi (bývalý Baumax) či Nay elektrodom. Sú tu aj supermarkety Lidl a Kaufland, Mestská krytá plaváreň Žilina z roku 1963, čerpacie stanice Shell, OMV a Slovnaft, neštátne zdravotnícke zariadenie ŽILPO, druhá najvyššia žilinská budova Europalace, v ktorej sídli pošta a klientské centrum Ministerstva vnútra SR a vysokoškolské internáty Žilinskej univerzity."}
{"id": "599441", "title": "Žilina (vodné dielo)", "context": "Technické parametre: dĺžka nádrže 7,5 km, šírka nádrže 250 – 600 m, celkový objem nádrže 18,15 mil. m³, úžitkový objem pri maximálnej výške hladiny 352,00 m n. m. 3,9 mil. m³, kolísanie vodnej nádrže za prevádzky 1,7 m, kóta maximálnej hladiny vody 352 m n. m., hrádza nádrže maximálna výška 15 m, šírka koruny 6 m, šírka komunikácie 4,5 m, je tesnená fóliou naviazanou na podzemnú tesniacu stenu. Prietoky Váhu v Mojši: Qr priem = 95,6 m³/s, Q100 = 2 140 m³/s (po modifikovaní vplyvom vodných diel Liptovská Mara a Orava: Q100 = 1 490 m³/s)."}
{"id": "274536", "title": "Vodní nádrž Les Království", "context": "Technické parametre Hrádza priehrady Les Kráľovstva Hrádza je gravitačná oblúková, murovaná z kráľovodvorského pieskovca. Šírka hrádze v základe je 37 metrov a v korune . Dĺžka hrádze v korune je 218 metrov. Maximálna výška hrádze je , hĺbka pri hrádzi je asi 28 metrov. Nádrž je pri zásobnom objeme dlhá a maximálna zatopená plocha je 85 hektárov (v bežnej prevádzke ). Súčasťou priehrady je od roku 1923 aj vodná elektráreň o výkone 2×600 kW. Po korune hrádze vedie cesta miestneho významu."}
{"id": "99135", "title": "Liptovská Mara (priehrada)", "context": "Technické parametre Vodné dielo vybudovala spoločnosť Váhostav, n. p. v rokoch 1965 až 1975. Celkovým objemom 361,9 mil. m3 je to druhá najväčšia vodná nádrž na Slovensku. Dlho bola považovaná za najväčšiu čo do objemu vody, ale podľa zamerania z roku 1993 už patrí prvé miesto Oravskej priehrade. Pri vzdutí na kótu zaplavuje priehrada Liptovská Mara územie s plochou takmer 27 km2. Vodné dielo pozostáva zo 43,5 m vysokej (konštrukčná výška 52 m) zemnej priehrady s hlinitým tesnením a vodnej elektrárne so 4 turbínami (2 Kaplanove, 2 reverzibilné typ Deriaz) s celkovým inštalovaným výkonom 198 MW. Pri výstavbe sa premiestnilo 11 mil. m3 zeminy, okolo 300 tis. m3 kameňa a viac ako 400 tis. m3 betónu a železobetónu. Teleso zemnej priehrady je v korune dlhé 1350 m. Vodná elektráreň stojí pri vzdušnej päte priehrady (voda je privádzaná oceľovým potrubím s priemerom 670 cm) ako 45 m vysoký objekt (pôdorys 43 130 m)."}
{"id": "279688", "title": "Gbeliansky potok", "context": "Externé odkazy  Poloha ústia na turistickej mape Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Vodné toky v Žilinskej kotline Kategória:Povodie Váhu Kategória:Vodné toky v okrese Žilina"}
{"id": "424769", "title": "Belianske jazero", "context": "Dokumentácia priehrady hrádze  Základné rozmery: výška hrádze šírka hrádze dĺžka hrádze kóta koruny hrádze objem vodnej nádrže – výška hrádze"}
{"id": "283227", "title": "Bešeňová (vodná nádrž)", "context": "Introduction Bešeňovská nádrž VN Bešeňová Bešeňová je vodná nádrž na rieke Váh, pod priehradou Liptovská Mara, pri obci Bešeňová. Je súčasťou Vážskej kaskády a slúži ako vyrovnávacia nádrž počas špičkovej prevádzky elektrárne Liptovská Mara. Zemná hrádza vodnej stavby Bešeňová v údolnej časti tvorí spoločné teleso s preložkou železnice."}
{"id": "283232", "title": "Vodné dielo Považská Bystrica", "context": "Introduction  Vodné dielo Považská Bystrica je vodná elektráreň na derivačnom kanáli rieky Váh neďaleko mesta Považská Bystrica. Dielo bolo uvedené do prevádzky v roku 1964. Je súčasťou Vážskej kaskády a za VD ústi kanál do Vodnej nádrže Nosice."}
{"id": "95474", "title": "Žilina (vodné dielo)", "context": "Výstavba Pri výstavbe vodného diela bola zaplavená takmer celá časť zástavby žilinskej mestskej časti Mojšova Lúčka, celá miestna časť Hruštiny a tri domy v obci Mojš. Namiesto zaplavených domov boli vybudované nové domy prevažne v Mojšovej Lúčke za cestou I/18, vrátane školy, nákupného strediska a nedokončeného kultúrneho domu. Z miestnej časti Hruštiny boli postavené domy v žilinskej časti Rosinky. V obci Mojš boli pre výstavbu hrádze postavené tri domy. Medzi mestskou časťou Mojšova Lúčka a obcou Mojš bola vybudovaná oceľová mostná konštrukcia pre peších ponad VD namiesto starej lávky ponad rieku Váh. Do obce Mojš bola vybudovaná povedľa hrádze nová cesta zo Žiliny. Z pôvodnej starej zástavby v mestskej časti Mojšovej Lúčke, bývalej samostatnej obci, zostalo blízko VD len niekoľko domov a kaplnka. Miestna časť Hruštiny, ktorá patrila do katastra Žiliny, zanikla úplne. Pamiatka na ňu zostala len malá prícestná kaplnka na Šibeniciach, odkiaľ schádzala cesta do Hruštín pri rieke Váh. Stará cesta zo Žiliny do Martina viedla pôvodne cez Hruštiny a starú zástavbu v Mojšovej Lúčke. Pri výstavbe VD bola zaplavená. Namiesto nej je vybudovaná cykloturistická trasa, ktorá samozrejme nevedie v polohe pôvodnej cesty. Pôvodným majiteľom i prevádzkovateľom diela bolo Vodné dielo Žilina, a.s. (v likvidácii od 06. 10. 2000). Vodné dielo Žilina je v súčasnosti v majetku štátu. Správcom i prevádzkovateľom celého diela je Vodohospodárska výstavba Bratislava, š. p."}
{"id": "597196", "title": "Kachovská vodná nádrž", "context": "Údaje Priehrada bola postavená v roku 1956. Objem priehradnej nádrže je 18,2 kilometrov kubických, čo predstavuje približne 50-násobok objemu najobjemnejšej slovenskej priehrady, Liptovskej Mary. Jej rozloha je približne 62 krát väčšia ako rozloha najrozľahlejšej priehrady na Slovensku, Oravskej priehrady. Priehradný múr je 30 metrov vysoký a 3,2 kilometra dlhý."}
{"id": "270944", "title": "Vážska vodná cesta", "context": "Úsek [[Žilina]] - [[Bohumín]] Tento úsek predstavuje preplavné prepojenie Vážskej vodnej cesty s vodnou cestou na rieke Odre, čo by konečnom dôsledku umožnilo spojenie Dunajskej vodnej cesty s cestou na Odre a ďalším pokračovaním na prístavy Baltského mora. Koncepčne to znamená vybudovať prieplav o parametroch triedy Va v podstate v koryte rieky Kysuca v úseku Žilina-Čadca. Za Čadcou prechádza trasa prieplavu do umelého kanála smerujúceho do Jablunkovského priesmyku a do údolia rieky Jelša (územie SR) a jeho zaústenie do rieky Odry u Bohumína. Myšlienku prepojenia Váhu s Odrou a vodného koridoru Dunaj-Odra-Labe na poľskej strane podporuje aj poľský projekt program integrovaného vodného hospodárstva v povodí Odry známy pod názvom \"Program Odra 2006\". Súčasťou integrovaného vodného hospodárstva je riešenie dopravnej funkcie rieky Odra a uvažuje sa o splavnení Odry na celom jej toku. Realizácia plavebného spojenia Váhu a Odry v úseku Žilina-Bohumín sa dosiahne vybudovaním následných stavieb na tokoch spájaných riek a ich prítokoch: stavba Plavebná komora Budatín (územie Slovenska) stavba Prieplav Budatín - Rudinka (územie Slovenska) stavba Plavebná komora Rudinka (územie Slovenska) stavba Prieplav Rudinka - Kysucké Nové Mesto (územie Slovenska) stavba Plavebná komora Kysucké Nové Mesto (územie Slovenska) stavba Prieplav Kysucké Nové Mesto - Kysucký Lieskovec (územie Slovenska) stavba Plavebná komora Kysucký Lieskovec (územie Slovenska) stavba Prieplav Kysucký Lieskovec - Krásno (územie Slovenska) stavba Plavebná komora Krásno (územie Slovenska) stavba Prieplav Krásno - Čadca (územie Slovenska) stavba Plavebná komora Čadca (územie Slovenska) stavba Prieplav Čadca - Raková (územie Slovenska) stavba Lodné zdvíhadlo Raková (územie Slovenska) stavba Prieplav Raková - Dejúvky (územie Slovenska) stavba Lodné zdvíhadlo Dejúvky (územie Slovenska) stavba Plavebný tunel Jablunkov (územie Slovenska-Česka) Na tieto stavby by nadviazala celkom 16 stavieb (prieplavy, plavebné komory a lodné zdvíhadlo) na území Slovenska a 9 stavieb na území Poľska, ktorými by sa dosiahlo prepojenie Vážskej vodnej cesty na Oderskou vodnú cestu."}
{"id": "279685", "title": "Kotrčiná", "context": "Externé odkazy  Poloha ústia na turistickej mape Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Vodné toky v Žilinskej kotline Kategória:Povodie Váhu Kategória:Vodné toky v okrese Žilina"}
{"id": "266540", "title": "Nosice (vodná nádrž)", "context": "Parametre  Maximálna hĺbka 18 m Objem nádrže je 36 mil. m³ ) Priehradný múr je vysoký 36 m a dlhý 472 m. Plocha nádrže zaberá 5,7 km² Bežná priemerná kóta nadmorskej výšky hladiny je 277,000 metrov, ale počas výstavby premostenia nádrže (súčasť výstavby úseku Púchov (mimo) – Považská Teplá železničnej trate Bratislava – Žilina) staviteľ občas žiada o zníženie vodnej hladiny. Nízky stav vody „ dlhodobo traumatizuje “ rybárov a majiteľov nehnuteľností pri nádrži."}
{"id": "235609", "title": "Turčekovský vodovod", "context": "Prístupnosť pre verejnosť Podzemné časti vodného diela nie sú prístupné verejnosti kvôli nevyhovujúcemu ťažnému stroju na šachte 4."}
{"id": "270946", "title": "Vážska vodná cesta", "context": "Negatívne vplyvy Vybudovanie úseku Žilina - Bohumín si vyžiada veľké finančné náklady na výstavbu a nezvratný zásah do životného prostredia, pričom bude zmenený povrch veľkého územia. Plánovaná trasa prechádza aj cez obývané územia s existujúcou infraštruktúrou. Spojenie Vážskej vodnej cesty s vodnou cestou na rieke Odre musí prekonať Moravsko-sliezske Beskydy s výškou vrcholovej zdrže minimálne (pri využití prieplavného tunela s dĺžkou 5 500 m). Trieda VI.a - Rozmery plavebných komôr : 110 × 24 × 4,5 m Vodné dielo Kráľová Vodné dielo Selice Trieda III - Rozmery plavebných komôr : 70 x 9 m V týchto parametroch boli vybudované plavebnej komory na 11 vodných dielach na Váhu medzi králi a Žilinou, tie sú však nedokončené a slúži iba na prevádzanie vody. Všetky majú byť nahradené novými plavebnými komorami Triedy Va o rozmeroch plavebných komôr 110 x 12 m s hĺbkou nad záporníkem 4,0 m. Výstavba Vážskej vodnej cesty v úseku Komárno - Žilina bude pozostávať z výstavby týchto stavieb: Vodné dielo Kolárovo Rekonštrukcia plavebnej komory Kráľová Vodné dielo Sereď - Hlohovec Plavebná komora Madunice Plavebná komora Horná Streda Plavebná komora Nové Mesto nad Váhom Plavebná komora Kostolná Plavebná komora Trenčín Plavebná komora Dubnica Plavebná komora Ilava Plavebná komora Ladce Lodné zdvíhadlo Nosice Plavebná komora Považská Bystrica Plavebná komora Mikšová Plavebná komora Hričov Plánované prístavy Prístav Hlohovec Prístav Nové Mesto nad Váhom Prístav Trenčín Prístav Dubnica Prístav Púchov Prístav Šaľa Prístav Sereď Prístav Považská Bystrica Prístav Žilina Ďalej bude potrebné upraviť a zrekonštruovať všetky plavebné kanály a zdvihnúť 7 cestných a 3 železničné mosty . Minimálna podjazdová výška mostov bude 7 m. Železničný most Šaľa Cestný most v Hlohovci Cestný Krajinský most v Piešťanoch Kolonádový most v Piešťanoch Železničný most v Trenčíne Železničný most v Nemšovej Cestný most v Nemšovej Cestný most v Ilave Cestný most v Nosice Cestný most v Oblazove Spojenie Váh-Odra - úsek Žilina - Bohumín Tento úsek predstavuje průplavní prepojenie Vážskej vodnej cesty s vodnou cestou na rieke Odre , čo v konečnom dôsledku umožňuje spojenie Dunajskej vodnej cesty s cestou na Odre a ďalším pokračovaním na prístavy Baltského mora . Koncepčne to znamená vybudovať prieplav o parametroch triedy Va v podstate v koryte rieky Kysuca v úseku Žilina - Čadca . Za Čadcou prechádza trasa prieplavu do umelého kanála smerujúceho do Jablunkovského priesmyku a do údolia rieky Olše ( územie SR ) a jeho zaústenie do rieky Odry u Bohumína . Myšlienku prepojenia Váhu s Odrou a vodného koridoru Dunaj - Odra - Labe na poľskej strane podporuje aj poľský projekt program integrovaného vodného hospodárstva v povodí Odry známy pod názvom \"Program Odra 2006\" . Súčasťou integrovaného vodného hospodárstva je riešenie dopravnej funkcie rieky Odra a uvažuje sa so splavněním Odry na celom jej tok . Realizácia průplavního spojenie Váhu a Odry v úseku Žilina - Bohumín by sa dosiahlo vybudovaním následných stavieb na tokoch spájaných riek a ich prítokoch: Stavby na území Slovenska plavebná komora Budatín prieplav Budatín - Rudinka plavebná komora Rudinka prieplav Rudinka - Kysucké Nové Mesto plavebná komora Kysucké Nové Mesto prieplav Kysucké Nové Mesto - Kysucký Lieskovec plavebná komora Kysucký Lieskovec prieplav Kysucký Lieskovec - Krásno plavebná komora Krásno prieplav Krásno - Čadca plavebná komora Čadca prieplav Čadca - Raková lodné zdvíhadlo Raková prieplav Raková - Dejúvky lodné zdvíhadlo Dejúvky plavebný tunel Jablunkov (zasahuje aj na územie Česka) Na tieto stavby nadväzuje celkom 16 stavieb ( prieplavy , plavebné komory a lodné zdvíhadlo) na území Slovenska a 9 stavieb na území Poľska , ktorými sa dosiahne prepojenie Vážskej vodnej cesty na Oderské vodnú cestu. Prínosy Myšlienka projektu VVC je založená na dobudovanie vodné cesty, pričom podstatná časť hlavných objektov splavneni Váhu je už vybudovaná. Realizácia VVC by mala mať priaznivý vplyv na mnohé oblasti hospodárskeho a verejného života spoločnosti vďaka mimoriadne širokému záberu aktivít, ktoré je možné okolo vodnej cesty na Váhu rozvinúť. Projekt je založený na princípe zhodnotenie: plavebného využitia vybudovaním plavebnej dráhy energetického využitia výstavbou a inovácií vodných elektrární využitie v oblasti rozvoja cestovného ruchu ekologizácia a revitalizácie územia pozdĺž Váhu možnosť vybudovania obchodných a priemyselných zón Negatíva a komplikácie Vybudovanie úseku Žilina-Bohumín by si vyžiadalo veľké finančné náklady na výstavbu a zásah do životného prostredia, pričom bude zmenený povrch veľkého územia. Plánovaná trasa prechádza aj cez obývané územia s existujúcou infraštruktúrou. Spojenie Vážskej vodnej cesty s vodnou cestou na rieke Odre musí prekonať Moravskoslezské Beskydy s vrcholovou zdrží vo výške minimálne 470 m nm (pri využití průplavního tunela o dĺžke 5500 m). Zástupcovia hospodárstva v Moravskosliezskom kraji nesúhlasí s prepojením Odry a Váhu cez Jablunkovský priesmyk, pretože nerieši prístup na vodnú cestu Moravskosliezskym firmám a neumožňuje prepojenie Odry a Labe. Preferovaným vodným spojením v Česku je vodný koridor Dunaj-Odra-Labe."}
{"id": "276935", "title": "Hričov (vodná nádrž)", "context": "Introduction Vodná nádrž Hričov Hričov je vodná nádrž na rieke Váh, pod jeho sútokom s Kysucou a Rajčankou, pri obci Horný Hričov. Je súčasťou druhej časti Vážskej kaskády a s Vodným dielom Žilina sú jej najvyšším stupňom. Pri výstavbe vodného diela bola zatopená časť obce Strážov."}
{"id": "212809", "title": "Červená studňa", "context": "Technické parametre  nadmorská výška 787 m n. m. dĺžka hrádze 117 m výška hrádze cca 10 m sklon návodnej strany hrádze 40,5° sklon vzdušnej strany hrádze 36° objem vodnej nádrže cca 30 000 m3"}
{"id": "279675", "title": "Lipovec (prítok Váhu)", "context": "Externé odkazy  Poloha ústia na turistickej mape Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Vodné toky v Žilinskej kotline Kategória:Povodie Váhu Kategória:Vodné toky v okrese Žilina"}
{"id": "279672", "title": "Javorina (prítok Váhu)", "context": "Externé odkazy  Poloha na turistickej mape Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Vodné toky v Žilinskej kotline Kategória:Povodie Váhu Kategória:Vodné toky v okrese Žilina"}
{"id": "599446", "title": "Imrich Andrejčák", "context": "V rokoch 1976 až 1978 absolvoval doplňujúce štúdium na Vojenskej akadémii Generálneho štábu ozbrojených síl ZSSR v Moskve. Po skončení štúdia velil 14. tankovej divízii v Prešove, bol náčelníkom štábu 1. armády, neskôr veliteľom 1. armády  v Příbramy. Pokračoval vo vojenskej kariére ako náčelník štábu Východného vojenského okruhu v Trenčíne, kde bol roku 1982 menovaný do prvej generálskej hodnosti. 11. septembra 1989 sa stal veliteľom Východného vojenského okruhu v Trenčíne. Od roku 1990 pracoval vo funkcii námestníka ministra obrany ČSFR. V roku 1992 sa stal ministrom obrany ČSFR. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa stal poradcom predsedu vlády Slovenskej republiky."}
{"id": "135284", "title": "Samuel Dianiška", "context": "Životopis Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, v roku 1953-1958 absolvoval štúdium na SVŠT v Bratislave, 1982 CSc. Pôsobil v Leteckých opravovniach a v Tesle Banská Bystrica, od 1976 pracuje vo Výskumnom ústave spojov v Banskej Bystrici. Realizoval pilotné projekty káblovej televízie a progresívne systémy telekomunikačnej techniky. Je autorom odborných publikácií a autorom a spoluautorom 4 patentov. Odborne publikuje a prednáša."}
{"id": "307340", "title": "Jozef Medveď (minister)", "context": "Kvalifikácia V roku 1977 ukončil štúdium na Národohospodárskej fakulte VŠE v Bratislave, odbor Financie. V roku 1983 získal titul CSc. za prácu „Devízovo – finančné aspekty zahraničného cestovného ruchu“, odbor Odvetvové a prierezové ekonomiky – financie. V roku 1985 bol vymenovaný za docenta pre vedný odbor „Odvetvové a prierezové ekonomiky“, v januári 1991 potvrdený vedeckou radou FESCR VŠE na základe habilitačného spisu – súboru prác na tému „Vybrané problémy financovania nevýrobných odvetví služieb“. V roku 2011 bol vymenovaný za profesora pre vedný odbor 3.1.14. „Sociálna práca“ v špecializácii financovanie zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, inauguračná prednáška na tému: „Viaczdrojové financovanie zdravotníctva a sociálnej starostlivosti (zabezpečenia) v Slovenskej republike“ (09/2009). Ďalšie vzdelanie V roku 1993 absolvoval 4-týždňový intenzívny seminár na Bazilejskej univerzite vo Švajčiarsku (Basler Intensivseminar für marktorientierte Unternehmensführung). V roku 2002 všeobecné štúdium súdneho inžinierstva na Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Ďalšie funkcie 1994 - 1998 Banka Slovakia, a.s. Banská Bystrica - predseda predstavenstva a prezident, 1995 - 2005 Fakulta financií UMB (vedúci katedry bankovníctva, mimoriadny profesor, vo funkcii dekana fakulty 2000 - 2004), 2003 - 2006 Wyzsza Szkola Banskova w Chorozowie - profesor Pedagogická činnosť V rámci pedagogickej činnosti gestoroval a zabezpečoval výučbu v predmetoch: Financie a mena, Finančná propedeutika, Financie nevýrobných odvetví služieb, Financie cestovného ruchu, Investičné spoločnosti a investičné fondy, Bankovníctvo, Bankový manažment a marketing, Finančný a bankový marketing, Medzinárodné financie, Peniaze a peňažné teórie a v ostatnom období vybrané problémy Bankovníctva, Verejné financie špeciálne semináre z financií. Vedie diplomové práce a metodické semináre v rámci Katedry bankovníctva a poisťovníctva a Katedry financií a účtovníctva pre metodické spracovanie kvalifikačných prác v oblasti financií. Úspešne vyškolil desiatich a v súčasnosti vedie ôsmich doktorandov. Od roku 1995 bol garantom a spolugarantom odboru a špecializačného študijného programu v rámci študijného odboru Financie. Od augusta 2005 je spolugarantom študijného odboru Finance magisterského štúdia v rámci BIVŠ Praha, zahraničná vysoká škola, SR. Vedecko-výskumná činnosť Orientoval sa predovšetkým na rozpracovanie teoretických princípov financovania cestovného ruchu a širokej sféry služieb, predovšetkým v oblasti financovania nevýrobných odvetví – financovania školstva, kultúry, zdravotníctva a telesnej kultúry, ďalej na problematiku uplatňovania finančných nástrojov podpory malých a stredných podnikov v období prechodu na trhovú ekonomiku. Koncom deväťdesiatych rokov a začiatkom tohto desaťročia pracoval v oblasti teórie na problematike rozvoja bankového systému a súčasne v oblasti teórie mikroekonomických otázok verejných financií a verejných financií v širšom zmysle slova. Počas vedeckej a výskumnej činnosti spolupracoval s Wirtschaftsuniversität Wien v Rakúsku, Universität Basel vo Švajčiarsku a Univerzity USM, Hattiesburg, Mississippi. Participoval aj na výskumnom programe TEMPUS, predovšetkým v otázkach prejavu tieňovej ekonomiky."}
{"id": "528070", "title": "Myrón Malý", "context": "Životopis Vyštudoval Strednú zdravotnícku školu v Bratislave a lekárske vzdelanie získal na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Vedeckú hodnosť PhD. získal v roku 1995 na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, vedecko-pedagogickú hodnosť docent v roku 2000 a profesor v roku 2009. Ako pedagóg a garant pôsobil na viacerých vysokých školách a univerzitách (Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity, Katedre fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie Slovenskej zdravotníckej univerzity, Fakulte zdravotníctva SZU v Banskej Bystrici či Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci.), no tiež v špecializovaných komisiách Ministerstva zdravotníctva SR. Zúčastnil sa viac ako 125 konferencií a kongresov a bol školiteľom a oponentom množstva prác. Je tiež autorom rozsiahlej publikačnej činnosti, vrátane knižných publikácií, monografií, učebníc, či iných vedeckých prác. Pôsobil ako lekár v Uliči, neskôr sa po nehode ako pacient dostal do Rehabilitačného ústavu v Hrabyni, kde ho zaujal odbor fyzioterapie. Zamestnal sa v danom zariadení a pôsobil tam 8 rokov. Získané vedomosti a skúsenosti zúžitkoval po roku 1986 počas dokončovania prác a rozbehu Rehabilitačného liečebného ústavu v Kováčovej, kde pôsobil ako dlhoročný riaditeľ. Zaslúžil sa o rozvoj a zvýšenie kreditu zariadenia, ktoré je špecializovaným štátnym zariadením na liečbu poúrazových a pooperačných stavov. Dlhodobo presadzuje komplexnú rehabilitáciu a veľký dôraz kladie na rozvoj osobnosti ako celku a jej návrat do života bez ohľadu na závažnosť postihnutia."}
{"id": "135337", "title": "Svetozár Dluholucký", "context": "Životopis V roku 1958-1964 absolvoval štúdium na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1967 ukončil I. st. a 1970 II. st. atestácie z odboru pediatrie, 1990 CSc., doc. 1997 prof. Absolvoval pracovné pobyty v Nemecku (1991, 1993). Pôsobil na Lekárskej fakulte. Bol dekanom Fakulty zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave so sídlom v Banskej Bystrici. UK v Martine (1964-1966) a na Lekárskej fakulte UK v Bratislave (1967-1968). Od roku 1991 pracuje na Detskej klinike IVZ v Banskej Bystrici a od roku 1993 na Fakulte ošetrovateľstva a sociálnej práce Trnavskej univerzity. Pôsobil ako krajský odborník Stredoslovenského kraja pre pediatriu Ministerstva zdravotníctva SSR (1974-1990). Jeho nástup znamenal mimoriadne dynamický rozvoj zdravotníckej starostlivosti o dieťa v kraji. Sledovaním moderných trendov odboru, originálnymi riešeniami klinických, organizačných i technologických problémov pozdvihol detské oddelenie vtedajšieho KÚNZ, dnes detskú kliniku, na špičkovú úroveň. Od roku 1998 je členom komisie pre eradikáciu poliomyelitíty Ministerstva zdravotníctva SR. Je funkcionárom a členom odborných spoločností doma i v zahraničí. Ako spoluautor prispel do zahraničnej publikácie, je spoluautorom odborných publikácií, učebníc a vysokoškolských skrípt, je autorom 2 priemyselných vzorov a 10 realizovaných zlepšovacích návrhov. Ako autor a spoluautor publikoval odborné štúdie v slovenských a zahraničných odborných časopisoch, odprednášal vyše 200 prednášok. Je autorom 18-dielneho televízneho seriálu Matka a dieťa (STV, 1994) a autorom fejtónov (pod pseudonymom) uverejňovaných v regionálnom denníku Smer."}
{"id": "137287", "title": "Milan Izák (oftalmológ)", "context": "Životopis V roku 1946 – 1956 študoval na JSŠ v Brezne, Banskej Bystrici a vo Zvolene, 1956 – 1962 absolvoval štúdium na Lekárskej fakulte J.E. Purkyně v Brne. V roku 1966 obhájil atestáciu I. st. a v roku 1970 atestáciu II. stupňa na ILF v Košiciach, 1977 CSc., 1989 docent, 1997 vymenovaný za profesora. Absolvoval študijné a pracovné cesty do takmer všetkých štátov sveta, v medicínsky najvyspelejších krajinách bol opakovane. V roku 1962 nastúpil do KÚNZ v Banskej Bystrici ako lekár, 1966 sa stal zástupcom prednostu oddelenia a 1977 prednostom očného oddelenia, od 1991 je prednostom Očnej kliniky NsP F.D. Roosevelta v Banskej Bystrici. V rámci pedagogickej činnosti pôsobil ako profesor na Trnavskej Univerzite v Trnave (1998 – 1999). Je členom 13 domácich a zahraničných odborných spoločností. Venuje sa mikrochirurgii oka a využitím progresívnej techniky a zavádzaním nových operačných metód do rutinnej praxe. Patrí mu rad priorít v rámci Československa a Slovenska. Je autorom 9 zlepšovacích návrhov, vybudoval jedno z najlepšie vybavených oftalmologických pracovísk na Slovensku. Vychoval rad vynikajúcich odborníkov. Je spoluautorom 2 monografií, publikoval odborné príspevky doma i v zahraničnej tlači. Podieľal sa na príprave 20 výučbových videofilmov."}
{"id": "134573", "title": "Michal Bučko", "context": "Životopis V roku 19501954 absolvoval štúdium na VŠCHT v Prahe, 1967 CSc., 1987 DrSc. Pôsobil v Biotike Slovenská Ľupca (19551991), z toho (19621991) ako vedúci výskumu. Prednášal z oblasti biosyntézy antibiotík a aminokyselín na UK v Bratislave. Žije v Banskej Bystrici. Od roku 1992 vykonáva poradenskú činnosť v oblasti výskumu a výroby antibiotík. Je členom komisie pre udeľovanie vedeckých hodností z oblasti kvasnej chémie a technilógie. Je autorom a spoluautorom čs. a slovenských patentov a autorských osvedčení, vedeckých a odborných publikácií, odborných publikácií, odborných prednášok na medzinárodných a národných konferenciách, záverečných správ štátnych a odborových úloh, záverečných podnikových úloh."}
{"id": "445463", "title": "Milan Ružička", "context": "Štúdium a kariéra Po maturite na elokovaných triedach Reálneho gymnázia v Bratislave (1940 – 1948) začal študovať na Slovenskej univerzite, neskôr premenovanej na Univerzitu Komenského v Bratislave. Prvé dva ročníky absolvoval na pedagogickom smere predmety Prírodopis - Zemepis. Po druhom ročníku sa zapísal na Botaniku, špecializáciu Geobotanika. V roku 1951, ešte počas štúdia v piatom ročníku univerzity, sa stal riaditeľom referátu pre prírodné vedy Slovenskej akadémie vied. V roku 1952 bol poverený podieľať sa na prípravách zákona a zahájenia činnosti SAV v roku 1953. Prevzal funkciu tajomníka pre biologicko – lekárske vedy. V roku 1960 obhájil dizertačnú prácu na SAV v Bratislave a získal titul CSc.. V roku 1965 založil Ústav biológie krajiny Slovenskej akadémie vied, ktorý položil základ pre rozvoj medzinárodnej spolupráce v tomto smere. Počnúc rokom 1967 organizoval každé tri roky medzinárodné sympóziá, venované problematike ekologického výskumu krajiny. Inicioval založenie Medzinárodnej asociácie krajinnej ekológie (IALE), ktoré sa uskutočnilo v roku 1982 v ČSSR. Dve funkčné obdobia bol jej viceprezidentom. Od roku 1992 spolupracoval s Vysokou školou pedagogickou v Nitre, neskôr Univerzitou Konštantína Filozofa v Nitre pri vytvorení študijného odboru Ekológia a environmentalistika. Pripravil vznik Katedry ekológie a environmentalistiky FPV (v roku 1994) a desať rokov bol jej vedúcim. V roku 1992 sa habilitoval za docenta v odbore Ochrana a tvorba krajiny na Technickej univerzite vo Zvolene. V tom istom roku získal titul DrSc., na SAV v Bratislave. V roku 1993, na základe úspešne ukončeného vymenúvacieho konania získal vedecko – pedagogický titul profesor na Technickej univerzite vo Zvolene pre odbor Ekológia krajiny. Ako prejav uznania jeho celoživotnej vedeckej a pedagogickej práce mu bol v roku 2009 na Technickej univerzite vo Zvolene udelený titul „Doctor honoris causa“. Čestný titul „profesor emeritus\" mu bol udelený v roku 2011 za aktívnu vedeckú, publikačnú a pedagogickú prácu a za odborný prínos v oblasti ekológie a environmentalistiky."}
{"id": "138141", "title": "Peter Kothaj", "context": "Životopis V roku 19701976 absolvoval štúdium na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1992 CSc., 1996 docent. Od roku 2003 bol profesorom chirurgie. Po skončení štúdia pôsobil na chirurgickom oddelení NsP v Brezne ako sekundárny lekár (19761979). Od roku 1979 bol chirurgom vo FNsP F.D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Od roku 1991 prednostom chirurgickej kliniky, od 1993 vedúcim Vysunutého výučbového strediska SZU v Banskej Bystrici. Od roku 1997 bol prezidentom Slovenskej chirurgickej spoločnosti. Od roku 2004 bol vedúcim Katedry gastroenterologickej chirurgie Lekárskej fakulty Slovenskej zdravotníckej univerzity. Na Chirurgickej klinike SZU v Banskej Bystrici v roku 1991 zaviedol kompletné spektrum laparoskopických a torakoskopických výkonov. Jeho vedecká činnosť bola nasmerovaná predovšetkým na klinický výskum, ktorý zameriava na význam radikálnej lymfadenektómie a na problematiku karcionómu pankreasu a pečene, pod jeho vedením v Banskej Bystrici ako prvé chirurgické pracovisko na Slovensku zaviedlo laparoskopickú adrenalektómiu, laparoskopickú kardiomyotómiu a laparoskopickú resekciu žalúdka. Venoval sa aj dejinám slovenskej chirurgie, bol šéfredaktorom časopisu Slovenská chirurgia , členom viacerých profesných domácich i zahraničných spoločností. Bol autorom a spoluautorom odborných publikácií, vedeckých prác publikovaných v domácich i zahraničných časopisoch. Najznámejšie monografie: Chirurgická liečba rakoviny pankreasu (1996), Momenty z dejín slovenskej chirurgie (1999), Operácie na pečeni (2007). Bol členom Slovenskej chirurgickej spoločnosti."}
{"id": "135471", "title": "Dušan Driensky", "context": "Životopis Štúdium strojného inžinierstva na Strojníckej fakulte SVŠT v Bratislave absolvoval v roku 1954. V roku 1973 absolvoval Fakultu spoločenských vied v Prahe. V tom istom roku obhájil titul CSc. na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1976 získal hodnosť docenta tak isto na Filozoficke fakulte UK a v roku 1987 hodnosť profesora na Univerzite Komeského v Bratislave. V roku 1997 mu bol udelený titul Eur. Ing. na Féderation Européen d´ Association Nationales d´ Ingénieurs Paris (FEANI) a Ing. Paed. IGIP na Internationale Gesellschaft für Ingenieurpädagogik Klagenfurt (IGIP) . Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Katedre inžinierskej pedagogiky a psychológie (v rokoch 1983 - 1994 ako jej vedúci). Katedra vznikla 1. januára 1962 na Slovenskej technickej univerzite, pričom jej názov bol niekoľkokrát zmenený. Od roku 1990 bola súčasťou Materiálovotechnologickej fakulte STU v Trnave. Vo vedeckej práci sa zaoberal najmä teóriou vyučovania technických odborných predmetov, didaktickou technikou a inžinierskej pedagogikou. Bol aj autorom a spoluautorom viacerých monografií, stredoškolských učebníc, vysokoškolských skrípt. Bol vedúcim projektov, zodpovedným riešiteľom aj riešiteľom mnohých výskumných úloh."}
{"id": "134099", "title": "Jozef Benčo", "context": "Životopis V roku 1956-1961 absolvoval štúdium na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Roku 1976 CSc., 1981 doc., 1993 prof. Pôsobil ako pedagóg na FESCR v Banskej Bystrici, od roku 1991 bol vedúcim Katedry verejnej správy EF UMB v Banskej Bystrici. Recenzoval rôzne odborné práce, monografie, zostavoval vysokoškolské učebnice, publikoval vedeckovýskumné štúdie, odborné články a pod."}
{"id": "138596", "title": "Pavol Kuna", "context": "Životopis Pochádzal z Vrbice, dnes súčasť Liptovského Mikuláša, kde absolvoval aj meštiansku školu. V roku 1914 maturoval na Vyššej obchodnej škole v Kežmarku. Pôsobil ako bankový úradník v Ružomberku. V máji 1915 sa ako dobrovoľník prihlásil do rakúsko-uhorskej armády. Po absolvovaní výcviku v rámci 9. honvédskeho pluku v Košiciach pôsobil ako veliteľ čaty na východnom fronte prvej svetovej vojny v Haliči. V lete 1916 padol do zajatia. Prešiel rôznymi zajateckými tábormi a v septembri 1917 sa prihlásil do československého vojska v Rusku. Účastník bojov proti boľševikom na Sibíri a Ďalekom východe. Pôsobil v rôznych funkciách od veliteľa čaty, roty, dozorného a dispozičného dôstojníka. Na Ruskom území zotrvával do roku 1920. Evakuovaný loďou Ixion . Do Československa sa vrátil 23. júla 1920. Po návrate do vlasti pôsobil ako veliteľ čaty pluku 37 v Košiciach. Absolvoval dôstojnícky výcvik a povýšený na kapitána (1920), neskôr na štábneho kapitána (1927). Veliteľ štvormesačných poddôstojníckych škôl. Od roku 1931 pôsobil na vojenskej akadémii v Hraniciach, kde vyučoval maďarský jazyk a pôsobil ako inštruktor pešieho výcviku. V rokoch 1931 - 1939 zastával rôzne dôstojnícke funkcie v pechotnom pluku 37 v Levoči. V roku 1936 povýšený do hodnosti major pechoty. Počas mobilizácie na jeseň 1938 velil II. práporu pechotného pluku 37. Po vzniku Slovenského štátu veliteľ 11. divízie dislokovanej v Spišskej Novej Vsi. S touto jednotkou bol nasadený v malej vojne v priestore Košickej Belej a Revúcej. Následne 17. mája 1939 povýšený do hodnosti podplukovník pechoty a poverený velením pechotného pluku 1 v Levoči. Počas útoku na Poľsko viedol tzv. Podtatranskú skupinu zaisťujúcu hranicu s Poľsko medzi Kopským sedlom po Starú Ľubovňu. Po začiatku útoku na Sovietsky zväz v roku 1941 presunutý krátko v roku 1941 s pechotným plukom 1 na východný front. Od 25. novembra 1941 pôsobil ako veliteľ Zaisťovacej divízie. V lete 1942 bol z funkcie odvolaný a vrátil sa späť k pech. pluku 1 do Bratislavy. Neskôr bol od mája do júna 1943 znovu vyslaný na východný front ako veliteľ Rýchlej divízie po jej stiahnutí na Krym. Následne stiahnutý na Slovensko. Ďalej pôsobil v štábnych funkciách na Vojenskej správe pri Ministerstve národnej obrany. Bol v kontakte s odbojovými ilegálnymi pracovníkmi a z titulu svojej funkcie kryl konšpiračnú činnosť príprav Povstania, predovšetkým predisponovávanie výzbroje a výstroje do oblasti Banská Bystrica - Brezno - Zvolen, ktorá sa neskôr stala pre SNP kľúčová. Po vypuknutí povstania veliteľ obrannej oblasti 1 (údolie Nitri, Žitavy a dolný Turiec) povstaleckej armády. Neskôr boli jeho jednotky transformované do 3. taktickej skupiny (veliteľstvo vo Zvolene). Jeho jednotky bojovali proti nemeckej skupine Schill a neskôr aj divízií tankových granátnikov Tatra. Pred koncom povstania krátko velil 4. taktickej skupine. Po porážke povstania ustúpil so zvyškami vojsk cez Prašivú do Nízkych Tatier a do januára 1945 sa skrýval na rôznych miestach. Následne sa v januári 1945 spojil s partizánskym zväzkom Jaromov. S touto jednotkou prekročil front a spojil sa so sovietskymi vojskami. Bol následne zaradený do 1. čs. armádneho zboru. Zaradený k 4. československej samostatnej brigáde. Ako jej veliteľ sa zúčastnil oslobodzovacích bojov na Liptove. Po oslobodení prispel k výstavbe čs. armády. V rokoch 19451947 zástupca veliteľa zboru Ministerstva národnej obrany v Banskej Bystrici. V septembri 1947 povýšený do hodnosti brigádneho generála, krátko na to však musel odísť na nútenú dovolenku. Neskôr prepustený a zbavený hodností. Obvinený a súdený za zločiny spáchané Zaisťovacou divíziou na sovietskom území. V roku 1950 súdom oslobodený, avšak z politických dôvodov zbavený hodnosti, nároku na dôchodok a prepustený z armády. Následne v rokoch 1954 - 1968 pracoval ako účtovník v komunálnych službách v Levoči. V roku 1991 posmrtne rahabilitovaný."}
{"id": "135536", "title": "Ondrej Ďumbala", "context": "Životopis Absolvoval Vyššiu priemyselnú školu strojnícku v Košiciach, potom Vojenskú leteckú akadémiu v Hraniciach na Morave. Letec-stíhač pri útvaroch v Piešťanoch a v Kuchyni, veliteľ 13. letky v bojoch proti ZSSR na východnom fronte, pred vypuknutím SNP mjr., veliteľ leteckej školy v Banskej Bystrici. Príslušník protifašistického odboja v armáde, počas SNP veliteľ letectva 1. čs. armády na Slov. Pri plnení úloh ho zatklo Gestapo, zahynul v Mauthausene."}
{"id": "136780", "title": "Bohuslav Hlôška", "context": "Životopis Študoval na VŠT v Bratislave a na VŠZ v Brne. Po ukončení lesný asistent Riaditeľstva štátnych lesov v Banskej Bystrici (1948-1949). Pracovník Štátnych lesov vo Zvolene (1950-1955), hlavný inžinier Lesostavu vo Zvolene (1956-1957), námestník riaditeľa Bučiny Zvolen (1957-1961). Vedúci výstavby podnikového Riaditeľstva štátnych lesov v Banskej Bystrici (1961), ekonomický námestník podnikového Riad. št. lesov v Banskej Bystrici (1969-do odchodu na dôchodok). Zaslúžil sa o vybudovanie lesných ciest, mostov a i. lesných objektov na Horehroní. Účastník SNP vo Vysokoškolskom strážnom odd. na Donovaloch, väznený v zajateckom tábore Mühlberg v Nemecku (1944-1945). Nositeľ Radu SNP II. tr a i. vyznamenaní."}
{"id": "140775", "title": "Július Psotka starší", "context": "Životopis Študoval na Štátnom maďarskom kráľovskom katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici. Námorný kapitán v 1. svetovej vojne, vedúci inžinier železiarní v Podbrezovej (od roku 1919). V rokoch 1937 až 1939 žil v Příbrami - Březových horách, kde pôsobil ako technický komisár. Neskôr žil v Bratislave."}
{"id": "136036", "title": "Teofil Galba", "context": "Životopis Do roku 1934 študoval na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Pôvodne učiteľ, neskôr dôstojník Slovenskej armády (19391945). Účastník protifašistického odboja v armáde, po vypuknutí SNP veliteľ 35. pešieho práporu Vápenec 4. taktickej skupiny Muráň, s kt. sa zúčastnil oslobodzovacích bojov o republiku. Po vojne pôsobil ako dôstojník ČSĽA (19451950). V roku 1950 ako pplk. preradený do zálohy, 19501975 pracovník Pozemných stavieb v Banskej Bystrici."}
{"id": "141300", "title": "Samuel Sekuris", "context": "Životopis Ľudovú školu navštevoval v Banskej Bystrici - Radvani. Maturoval na Gymnáziu A. Sládkoviča v Banskej Bystrici (1925). Vyučil sa za garbiara v Banskej Bystrici - Radvani (19251932), pracoval u otca. Neskôr úradník, v roku 19391943 dôstojník slovenskej armády v rozličných funkciách v Bratislave, v Topoľčanoch, v Trenčíne a v Banskej Bystrici, 19431944 v hodnosti mjr. veliteľ posádky v Brezne, kde sa zapojil do protifašistického hnutia a príprav SNP. Po potlačení SNP sa ukrýval v horách, po príchode do Banskej Bystrice - Radvane zatknutý (31. marca 1945), väznený v Banskej Bystrici, eskortovaný do koncentračného tábora. Všestranný atlét, podnáčelník SĽAS."}
{"id": "509499", "title": "Ivan Ľupták", "context": "Vzdelanie a profesionálna kariéra Študoval na Strednom odbornom učilišti chemickom. V rokoch 19621963 pracoval v závode Bučina Zvolen. Následne až do roku 1990 pracoval vo Východoslovenských železiarňach Košice."}
{"id": "138373", "title": "Samuel Kriška", "context": "Životopis Študoval na obchodnej škole v Kežmarku a na gymnáziu v Rimavskej Sobote, lesníctvo na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Inžinier, od roku 1940 vysokoškolský profesor. Pôsobil ako riaditeľ Štátnych lesov v Banskej Bystrici. Podporoval lesné staviteľstvo, zaslúžil sa o rozvoj lesníckeho vysokého školstva. Dekan lesníckeho odboru Vysokej školy poľnohospodárskej a lesného inžinierstva. Autor odborných článkov. Nositeľ vyznamenaní."}
{"id": "507495", "title": "Miroslav Korba", "context": "Život a vzdelanie Po absolvovaní Vojenského gymnázia Banská Bystrica v roku 1982 absolvoval Vysokú vojenskú leteckú školu Košice."}
{"id": "298580", "title": "Michal Králka (protifašistický bojovník)", "context": "Životopis Navštevoval meštiansku školu (1931-1935) a Obchodnú akadémiu (1935-1937) v Banskej Bystrici. Pôvodne úradník, neskôr dôstojník ZNB. Vojak slovenskej armády. Účastník protifašistického odboja a SNP. Príslušník 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Pracovník Ministerstva vnútra v Prahe, pôsobil v diplomatických službách v Moskve a v Budapešti. Na dôchodku žil v Banskej Bystrici (od 1973). Nositeľ viacerých vyznamenaní."}
{"id": "590583", "title": "Elemír Polk", "context": "V ozbrojených silách Slovenského štátu Po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 sa vrátil na Slovensko a stal sa náčelníkom štábu V. zboru v Trenčíne. Ďalšie pôsobenia Po reorganizácii armády prednosta 4. oddelenia štábu Vyššieho veliteľstva 2 v Banskej Bystrici. V decembri 1939 preradený do skupiny dôstojníkov generálneho štábu. Od 1. február 1940 ako prednosta 3. oddelenia štábu Vyššieho veliteľstva 2 v Banskej Bystrici Po ďalšej reorganizácii od 1. októbra 1940 prednosta výcvikového oddelenia Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici Po vypuknutí vojny proti ZSSR bol už 27. júna 1941 odvelený do poľa. Domov sa vrátil 6. októbra 1941. Od novembra 1941 do mája 1942 zastupoval vo funkcii Náčelník štábu Veliteľstva pozemného vojska. 1. február 1943 prednosta všeobecného a organizačného oddelenia Veliteľstva pozemného vojska. 30. apríl 1943 oblastný veliteľ BV v Banskej Bystrici. 3. január 1944 bol prevelený k Najvyššiemu úradu pre zásobovanie v Bratislave. 1. apríl 1944 sa stal Náčelníkom štábu Veliteľstva divíznej oblasti 1 v Trenčíne. 6. máj 1944 sa presunul na východ Slovenska, kde sa formovala poľná, tzv. Východoslovenská armáda (VSA). Zaujal funkciu náčelníka štábu 1. pešej divízie (1. PD),"}
{"id": "551691", "title": "Róbert Kleštinec", "context": "Životopis V roku 1988 ukončil Gymnázium Nitra, v rokoch 1988 až 1992 študoval na Vysokej vojenskej leteckej škole Košice. V roku 1992 sa stal kapitánom vrtuľníka Miešaného dopravného leteckého zboru v Mošnove. Neskôr v ten rok pilotoval vrtuľník Mi-24 v 4. vrtuľníkovom pluku Prešov. V roku 1992 sa tam stal starším pilotom, v roku 1994 kapitánom vrtuľníka. Od roku 1995 bol veliteľom roja vrtuľníkovej letky, 4. vrtuľníkového krídla 4. leteckej základne. Od roku 2000 bol zástupcom veliteľa vrtuľníkovej letky. Od roku 2003 zástupcom veliteľa vrtuľníkového krídla 3. leteckej základne Prešov. V roku 2004 prevzal funkciu Vedúci starší dôstojník – špecialista oddelenia leteckého výcviku Vzdušných síl vo Zvolene. Od roku 2008 bol veliteľom leteckého krídla Leteckej základne Prešov a od roku 2009 velil letke Vrtuľníkového krídla v Prešove. Od roku 2010 bol zástupca veliteľa Vrtuľníkového krídla generálplukovníka Jána Ambruša Prešov. Od roku 2012 vykonával funkciu Vojenský poradca – predstaviteľ pre LaPVO a spoluprácu s NATO, Úrad vojenského predstaviteľa pri Vojenskom výbore NATO v Bruseli. Od roku 2015 bol zástupcom náčelníka štábu Veliteľstva Vzdušných síl vo Zvolene. Od 15. novembra 2018 bol zástupca veliteľa Vzdušných síl. V tejto funkcii ho 28. mája 2019 prezident Andrej Kiska povýšil do prvej generálskej hodnosti, brigádny generál. 16. marca 2023 ho prezidentka Zuzana Čaputová povýšila do hodnosti generálmajor. Minister obrany Jaroslav Naď 16. septembra 2020 oznámil, že Kleštinec sa stane riaditeľom Vojenského spravodajstva. Kleštinec prešiel prísnou previerkou do stupňa „prísne tajné“."}
{"id": "139406", "title": "Mikuláš Markus", "context": "V ozbrojených silách Slovenského štátu Deň po vzniku Slovenského štátu prevzal velenie 10. divízie v Banskej Bystrici. Ďalšie pôsobiská Od 1. mája do 31. októbra 1939 pôsobil ako veliteľ Školy na výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Banskej Bystrici. Od 28. augusta 1939 bol dočasným veliteľom pešieho pluku 6, s ktorým sa do 7. septembra zúčastnil ťaženia slovenskej armády proti Poľsku. Ako veliteľ pešiemu pluku 3 vo Zvolene pôsobil od novembra 1939 do 25. júna 1941 a od 1. júla do 31. decembra 1943 Po napadnutí ZSSR v júni 1941 odišiel s peším plukom 3 do na vých. front., kde zotrval do 4. decembra 1941. 8. 12. 1941, po návrate na Slovensko, prevzal velenie pešieho pluku 3 vo Zvolene. Na východný front opäť odišiel 16. septembra 1942, kde do začiatku apríla 1943 zastával funkciu veliteľa motorizovaného pešieho pluku 20 v rámci Rýchlej divízie. S účinnosťou od 1. januára 1944 bol ustanovený za veliteľa Vojenskej divíznej oblasti 1 v Trenčíne. Jeho divízia sa stala súčasťou tzv. Východoslovenskej armády (VSA) a preto už 7. mája 1944 odišiel ako jej veliteľ na východné Slovensko do priestoru Giraltoviec, kde bol zriadený štáb divízie."}
{"id": "468194", "title": "Ľubomír Šebo", "context": "Život V rokoch 19801984 absolvoval Vojenské gymnázium SNP v Banskej Bystrici a následne pokračoval v štúdiu na Vysokej vojenskej škole Pozemného vojska vo Vyškove na Morave, ktoré úspešne ukončil v roku 1988. Kariéru profesionálneho vojaka začal v roku 1988 ako veliteľ čaty a roty 22. výsadkovej brigády Česko-slovenskej armády. Po rozdelení ČSFR pôsobil vo funkcii zástupcu veliteľa pre výcvik novovznikajúceho 3. špeciálneho odriadu v Žiline (od 1. októbra 1995 5. pluk špeciálneho určenia, skratka 5. PŠU). V roku 1995 absolvoval pobyt na jazykovej škole v San Antoniu v Texase a kvalifikačný kurz pre dôstojníkov špeciálnych síl vo Fort Bragg v Severnej Karolíne. V roku 1998 sa zúčastnil odborného kurzu Paracommando v Marche-les-Dames, časti mesta Namur v Belgicku. Vo februári 2001 bol ako podplukovník vymenovaný za veliteľa 5. pluku špeciálneho určenia, odkiaľ v roku 2006 prešiel do pôsobnosti Centra riadenia operácií Generálneho štábu ozbrojených síl SR. V júni 2007 absolvoval Kurz národnej bezpečnosti v Národnej akadémii obrany Andreja Hadika v Liptovskom Mikuláši a 9. júla 2007 bol slávnostne inaugurovaný za veliteľa veliteľa 5. PŠU. Službou 15 rokov patril na Slovensku medzi najdlhšie slúžiacich veliteľov."}
{"id": "142968", "title": "Mirko Vesel", "context": "Životopis Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici (19131921), na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, na Vojenskej aplikačnej škole delostrelectva v Olomouci, neskôr absolvoval niekoľko vojenských kurzov. Od roku 1923 dôstojník československej a neskôr slovenskej armády, príslušník delostreleckého pluku vo funkcii veliteľa, prednosta 4. odd. štábu 1. divízie, dôstojník na doplnkovej správe MNO v Bratislave. Bol účastník ilegálneho protifašistického hnutia, spolupracovník občianskych odbojových skupín. Stúpenec čs. exilovej vlády, organizoval informačné služby britskej rozviedky pre československý zahraničný odboj. Spoluorganizátor a účastník SNP, 29. augusta 1944 bol s bratom Milanom iniciátor a aktér obsadenia budovy Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Tiež bol signatár Proklamácie s slovenským vojakom a Proklamácie k slovenskému národu, ktorými bolo vyhlásené povstanie. Počas neho bol prednosta politickej správy Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku, v októbri-novembri 1944 zástupca 1. čs. armády na Slovensku v delegácii povstaleckej SNR na rokovaniach s exilovou vládou v Londýne a účastník delegácie na rokovaniach v Moskve. Po roku 1945 sa zúčastnil na budovaní novej čs. armády a 19. februára 1947 bol vymenovaný do hodnosti brigádny generál. V roku 1950 bol zbavený vojenskej hodnosti, ktorá mu bola v roku 1991 vrátená in memoriam . Mestský národný výbor v Banskej Bystrici mu udelil 21. augusta 1990 čestné občianstvo in memoriam. Pochovaný je v Banskej Bystrici."}
{"id": "152879", "title": "Milan Cerovský", "context": "Život Narodil sa 10. októbra 1949 v Kalinove, okres Lučenec. V rokoch 19641967 bol žiakom Vojenskej školy Jana Žižku z Trocnova v Bratislave. Následne ďalej pokračoval v štúdiu na Vojenskej akadémii vo Vyškove na Morave, ktoré zakončil roku 1971. 1. augusta 1971 bol prijatý za vojaka z povolania a menovaný do hodnosti poručík. Následne do roku 1974 vykonával základné veliteľské funkcie veliteľa čaty a roty. V rokoch 19741976 absolvoval interné postgraduálne štúdium na Vojenskej akadémii v Brne. Medzi rokmi 1976 a 1979 bol zástupcom náčelníka štábu, potom veliteľ tankového práporu 60. tankového pluku v Kežmarku. V roku 1979 absolvoval kurz veliteľov plukov vo vyšších dôstojníckych kurzoch Výstrel v meste Solnečnogorsk v ZSSR. Následne pôsobil do roku 1985 ako náčelník štábu, potom veliteľ 63. motostreleckého pluku v Michalovciach. Potom medzi rokmi 1985 a 1987 slúžil ako náčelník štábu 13. tankovej divízie, neskôr až do roku 1992 ako zástupca jej veliteľa. Po absolvovaní vyššieho akademického kurzu vo Vojenskej akadémii v Brne sa stal veliteľom 13. tankovej divízie. 1. novembra 1994 sa stal veliteľom 1. armádneho zboru Armády Slovenskej republiky v Topoľčanoch. V roku 1997 absolvoval štúdium na Kráľovskej akadémii obranných štúdii v Londýne. 1. januára 1998 bol ustanovený do funkcie náčelníka Správy pre integráciu a štandardizáciu Generálneho štábu Armády Slovenskej republiky v Trenčíne a toho istého roku menovaný do prvej generálskej hodnosti. 4. decembra 1998 nastúpil do funkcie náčelníka Generálneho štábu Armády Slovenskej republiky v Trenčíne."}
{"id": "27910", "title": "Jozef Marko (generál)", "context": "Životopis<ref name=\"VODS\" /> V rokoch 19141922 študoval na reálnom gymnáziu v Bratislave a v Trnave. V štúdiu pokračoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú z materiálnych dôvodov nedokončil. Od 1. októbra 1924 do 15. augusta 1926 absolvoval Vojenskú Akadémiu v moravskom meste Hranice na Moravě. 1. októbra 1926 bol povýšený na poručíka spojára z povolania, v roku 1936 do hodnosti kapitán. V prvých rokoch slúžil ako veliteľ čaty najprv v tel. prápore v Trnave, od roku 1929 v Kutnej Hore, od roku 1933 ako veliteľ roty v Týne nad Vltavou, v rokoch 19351936 v Kutnej Hore a v Brne. Na jeseň 1936 nastúpil ako pedagóg do Vojenskej Akadémie v Hraniciach, kde pôsobil až do rozpadu republiky. Po vzniku Slovenského štátu sa stal veliteľom spojovacieho vojska na MNO v Bratislave. Dňa 1. mája 1939 bol povýšený do hodnosti major. Zároveň bol ustanovený za veliteľa spojovacieho práporu 1 v Turčianskom Sv. Martine. Okrem toho mal vybudovať miestne spojovacie učilište. V čase príprav na vojnu proti Poľsku v druhej polovici augusta 1939 sa jeho veliteľstvo presťahovalo do Spišskej Novej Vsi, kde sa podieľal na budovaní spojovacieho ústredia pre velenie slovenskej armády. V máji 1941 sa stal popri svojej funkcii v Martine referentom civilnej protileteckej obrany (CPO) v Bratislave. 1. januára 1944 bol spolu s týmto úradom premiestnený do Banskej Bystrice. 1. júna 1944 bol popri tomto zaradení menovaný za veliteľa spojovacieho oddelenia v štábe Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Odbojové aktivity Kontakty s odbojovými pracovníkmi začal budovať už v roku 1940. Výrazne sa zaslúžil o budovanie kontaktov medzi SNR a predstaviteľmi armády. Z poverenia SNR osobne rokoval s dôstojníkmi slovenskej armády. Zabezpečil priame spojenie s podplukovníkom Jánom Golianom, s ktorým udržiaval pravidelné konšpiratívne styky, ako i ďalšími do odboja zainteresovanými dôstojníkmi. Po vzniku Vojenského ústredia (VÚ) v apríli 1944 sa stal jedným z jeho najužších spolupracovníkov. Na starosti mal styk s partizánmi a záležitosti spojenia. Pôsobil ako styčný dôstojník VÚ so SNR. Spolu so stotníkom M. Polákom zabezpečoval kontakty VÚ s československým MNO v Londýne. V júli 1944 zabezpečil styk medzi VÚ a spravodajcami — parašutistami (príslušníkmi čs. vojenských jednotiek v ZSSR), ktorých na Slovensko vyslala Československá vojenská misia v Moskve. 27. júla 1944 sa zúčastnil pri Čremošnom porady členo SNR a VÚ, kde sa prediskutovali vojenské a politické otázky príprav Povstania, a 13. augusta 1944 porady medzi pplk. Golianom a partizánskym veliteľom, pôsobiacim v Kantorskej doline Piotrom Alexejevičom Veličkom. Partizánske hnutie pomáhal aj materiálne zásobovať. Prispel tiež k zabezpečeniu prechodu francúzskych vojnových zajatcov z Maďarska k partizánom v Turci. Po vypuknutí povstania sa stal veliteľom spojovacieho vojska 1. československej armády na Slovensku. Podieľal sa na technickej príprave a zapojení Slobodného slovenského vysielača. Po jeho vyradení z činnosti nepriateľom 2. septembra 1944 prispel k jeho obnoveniu prostredníctvom mobilného vojenského leteckého vysielača. 12. októbra 1944 sa stal členom Rady na obranu Slovenska, ako jeden zo štyroch zástupcov armády. Spolu s nimi sa prostredníctvom tejto inštitúcie pokúšal dosiahnuť súčinnosť medzi velením armády a partizánmi. Prispel k odletu spojeneckých letcov – bývalých vojnových zajatcov z povstaleckého územia na ich vojenské základne v Taliansku. Pred pádom Banskej Bystrice budoval na Donovaloch a okolí novú spojovaciu sieť veliteľstva 1. československej armády na Slovensku. So spiatočnou platnosťou od 1. mája 1944 bol povýšený na plukovníka. Do hôr odišiel 28. októbra spolu so skupinou osvetových dôstojníkov. Spočiatku sa skrýval nad obcou Hiadeľ v priestore výšiny Kozí chrbát. V decembri odcestoval cez Ružomberok a Trnavu za rodinou, vydávajúc sa za evakuanta z východného Slovenska. Až do prechodu frontu sa skrýval vo svojom rodisku Zelenči blízko Cífera. Povojnové aktivity V rokoch 19451948 pôsobil ako veliteľ spoj. na MNO v Prahe. V roku 1945 sa podieľal na vzniku organizácie Zväz vojakov SNP a krátky čas bol predsedom jej pražskej expozitúry. 19. februára 1947 bol povýšený do hodnosti brigádny generál. 27. marca 1948 zbavený činnej vojenskej služby a poslaný na zdravotnú dovolenku. 1. septembra bol preradený do zálohy. V priebehu rokov 19491950 bol z politických dôvodov zatknutý a väznený. V rokoch 19511952 bol zamestnaný ako pracovník Správy spojov, 19531955 Montážnej správy spojov, 19551956 Spojprojektu, 19571958 Krajského zväzu výrobných družstiev. V roku 1958 bol opäť zatknutý. 25. marca 1959 ho Krajský súd v Bratislave v procese s tzv. Karvašovou skupinou odsúdil na 14 rokov väzenia za velezradu. Bol väznený na Mírove. Na slobodu sa dostal v septembri 1963 vďaka amnestii prezidenta republiky. ŠtB ho však naďalej pozorne sledovala a podozrievala z nepriateľskej činnosti proti republike. V rokoch 19631968 bol pracovníkom Ľudového družstva invalidov v Bratislave. Do dôchodku odišiel v roku 1968. V tomto roku bol oslobodený spod obžaloby pre trestný čin velezrady. V Čase „pražskej jari“ sa verejne angažoval v Slovenskej organizácii na obranu ľudských práv. Jeho pokusy o vrátenie hodnosti generála však boli neúspešné. Naopak, v dôsledku normalizácie ŠtB obnovila jeho sledovanie. Úplne rehabilitovaný bol až po smrti v roku 1991, keď mu bola priznaná hodnosť generálmajor in memoriam. Je pochovaný v Bratislave."}
{"id": "572495", "title": "Ernest Bielik", "context": "Život Pochádzal z Topoľčianok. Vyučil sa za pekára a neskôr pracoval ako príležitostný robotník u pekára a murársky pomocník. V roku 1938 narukoval do armády a absolvoval poddôstojnícky kurz. V roku 1941 bol odvelený ako vojak armády Slovenského štátu na východný front. Vo februári 1943 pri Krasnodare dezertoval. Skrýval sa do príchodu Červenej armády. Bol zajatý. V zajatí vstúpil do československej jednotky na východnom fronte. Absolvoval výcvik a zúčastnil sa bojov o Kyjev. Následne pôsobil ako inštruktor počas prípravy príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády. V lete 1944 absolvoval kurz radistov a minérov a bol pridelený k Ústrednému štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve. Velil výsadku 8 člennej organizátorskej skupiny do priestoru Nízkych Tatier. Skupina organizovala partizánsku brigádu Jánošík s viac ako 1 300 členmi, ktorá sa podieľala v regióne Nízke Tatry na bojoch počas Slovenského národného povstania. Po vojne pracoval v hospodárskych funkciách. Bol nositeľom viacerých vyznamenaní (Československý vojnový kríž 1939, Rád Slovenského národného povstania, sovietskych a francúzskych vyznamenaní, atď.). K 50. výročiu konca vojny ho prezident SR Michal Kováč v roku 1995 povýšil do hodnosti generálmajora. Získal tiež Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za aktívnu účasť na protifašistickom odboji."}
{"id": "578295", "title": "Róbert Tóth", "context": "Vojenská kariéra  Začiatky V roku 1991 absolvoval Vysokú vojenskú leteckú školu SNP Košice a stal sa pilotom 11. vrtuľníkového pluku 1. armády, Západný vojenský okruh. V roku 1992 sa stal kapitánom vrtuľníka vo 4. vrtuľníkovom pluku Prešov. Od roku 1999 bol dôstojník streleckej a taktickej prípravy vrtuľníkovej letky – 34. letecká základňa Prešov. Od roku 2001 bol veliteľom roja tejto základne. Od roku 2004 pôsobil ako zástupca veliteľa letky – letecká základňa Prešov, Vrtuľníkové krídlo Prešov. V roku 2010 sa stal inšpektor bezpečnosti letov - pilot a neskôr toho roku veliteľom letky Vrtuľníkového krídla Prešov. Od roku 2012 bol zástupcom veliteľa Vrtuľníkového krídla Prešov, v rokoch 2013 až 2020 Vrtuľníkovému krídlu generálplukovníka Jána Ambruša Prešov velil. Ako plukovník sa k 1. októbru 2020 stal zástupcom veliteľa Vzdušných síl. Veliteľ vzdušných síl OS SR Od 1. januára 2021 je veliteľom Vzdušných síl. Do prvej generálskej hodnosti bol prezidentkou Zuzanou Čaputovou vymenovaný 28. januára 2021. 4. mája 2022 ho prezidentka Zuzana Čaputová povýšila do hodnosti generálmajor."}
{"id": "269795", "title": "Karol Navrátil", "context": "Život V roku 1982 absolvoval Vojenskú strednú odbornú školu v Martine a v roku 1986 Vojenskú vysokú školu vo Vyškove na Morave a zároveň bol menovaný do hodnosti poručík ako vojak z povolania. Následne pôsobil na Slovensku kde vykonával základné veliteľské funkcie v ženijnom vojsku na stupni čata až rota a potom štábne funkcie na veliteľstve divízie a armádneho zboru v Prešove. Po ukončení akademického kurzu na Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši bol v roku 2000 ustanovený do funkcie ženijného náčelníka 1. mechanizovanej brigády v Prešove. V roku 2001 bol premiestnený do Michaloviec, kde zastával funkciu veliteľa ženijného práporu. Od roku 1999 do roku 2007 absolvoval niekoľko jazykových kurzov z jazyka nemeckého a anglického. V roku 2008 ukončil 10 mesačný Kurz národnej bezpečnosti vo Vojenskej akadémii Liptovský Mikuláš kde dosiahol najvyššie vojenské vzdelanie, ktoré je predpokladom pre výkon najvýznamnejších funkcií v rezorte MO SR. Od februára 2004 do augusta 2004 pôsobil ako veliteľ ženijnej roty v rámci medzinárodnej operácie „Iracká sloboda“ v Iraku. Od 1. februára 2005 pôsobil na Veliteľstve Pozemných síl najprv vo funkcii zástupcu náčelníka a od 1. októbra 2005 náčelníka Štábu Veliteľstva Pozemných síl OS SR. Túto funkciu vykonával do 31. augusta 2007 a znovu od 30. júna 2008. V roku 2010 sa stal veliteľom vojenskej posádky v Prešove a zároveň aj veliteľom 2. mechanizovanej brigády so sídlom v Prešove. V rokoch 2012 až 2015 bol zástupcom veliteľa Pozemných síl, v rokoch 2015 až 2017 náčelníkom štábu Veliteľstva Pozemných síl a od 1. februára 2017 opäť zástupcom veliteľa Pozemných síl. 5. mája 2017 bol prezidentom SR Andrejom Kiskom menovaný do vojenskej hodnosti brigádny generál. Z aktívnej služby odišiel po „viac ako 42 rokoch“ k 31. decembru 2020 vo funkcii zástupcu veliteľa Pozemných síl. 8. júla 2021 mu v novovzniknutej tradícii za službu vlasti poďakovala prezidentka Zuzana Čaputová."}
{"id": "142155", "title": "Miroslav Sura", "context": "Životopis Základnú školu navštevoval v Banskej Bystrici, 1968 maturoval na Strednej priemyselnej škole strojníckej vo Zvolene, vysokoškolské štúdium absolvoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1974 začal pracovať na Mestskej pamiatkovej správe v Bratislave (1976 vedúci odboru pamiatkovej starostlivosti), 19781983 pôsobil vo funkcii vedúceho výskumu pamiatok v Projektovom ústave kultúry Bratislava, stredisko v Banskej Bystrici. Od roku 1983 je riaditeľom Oblastného reštaurátorského ateliéru v Banskej Bystrici (Pamiatkového ústavu v Bratislave). Bol členom Reštaurátorskej komisie (19881998) a od roku 2000 je prezidentom občianskeho združenia ITHAKA. V 80. rokoch pracoval na akcii \"Záchrana pokladu\" – projektu záchrany Banskej Štiavnice. Stal sa autorom najlepšieho výskumu roku 1980 za objekt 198/II Banská Bystrica a hrad Vígľaš (1981). Publikoval elaboráty z umelecko-historických architektonických výskumov pamiatkových objektov. Medzi najvýznamnejšie výskumy patrí hrad Vígľaš, Hradný areál Banská Bystrica s návrhom realizácie slohovej rekonštrukcie Matejovho domu, Kostola Nanebovzatie Panny Márie s primárnym dotvorením existencie Románskej Baziliky z 13. storočia. Ako prvý spracoval výskum bloku III. Mestskej pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica. Realizoval (v spolupráci s akad. soch. I. Škadlíkom) zhotovenie slohovej vežičky budovy na Námestí SNP č. 23 v Banskej Bystrici (1997). Uskutočnil výskum Mestskej radnice Nám. SNP č. 1 v Banskej Bystrici s významným nálezom gotických nástenných malieb a základov najstaršej meštianskej architektúry z 13. storočia (1998). Je autorom ideového projektu a ojedinelej realizácie transferu gotickej svätyne kostola v obci Koš (6. decembra 2000). Realizoval slohovú rekonštrukciu secesných fasád objektu Matice slovenskej v Báčskom Petrovci (2001)."}
{"id": "139637", "title": "Ivan Michalec", "context": "Životopis Po ukončení štúdií pracoval na Ministerstve výstavby a techniky SSR. Predseda Zväzu architektov, člen komisie EHS v Ženeve. Autor projektov budov a územných plánov, publikácií a článkov. Inicioval vytvorenie strediska URBION v Banskej Bystrici. Vedúci odboru územného plánovania na SKNV v Banskej Bystrici (1976-1990)."}
{"id": "224682", "title": "Jozef Ďuračka", "context": "Profesionálna kariéra Po maturite na strednej ekonomickej škole študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, kde absolvoval odbor prevádzkovej ekonomiky. Po skončení vysokej školy v roku 1979 pôsobil v rezorte poľnohospodárstva a potravinárstva ako plánovač, ekonóm a šéf technického a investičného rozvoja. Po Nežnej revolúcii začal podnikať v chemickej a potravinárskej sfére, neskôr v reštauračných službách a hotelierstve."}
{"id": "136112", "title": "Ján Gašperan", "context": "Životopis V rokoch1966 – 1969 študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Brezne, 1970 – 1975 na odbore pozemné stavby Stavebnej fak. SVŠT, 1973 – 1975 doplňujúce pedagogické štúdium na SVŠT v Bratislave, 1995 – 1996 manažment školstva a školy na Ekonomickej fak. UMB v Banskej Bystrici, 1997 – 1998 odbor právo na Univerzite tretieho veku v Banskej Bystrici. V rokoch 1969 – l970 pracoval ako technik v Mostárni Brezno, 1976 – 1990 pedagóg odborných predmetov na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Banskej Bystrici, 1990 – 1999 predseda rady základnej organizácii stred. školstva na strednom Slovensku, externe vyučoval na SPŠS v Banskej Bystrici, od 1999 Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku. Pravidelne publikuje v odborných periodikách, člen konzult. kruhu časopisu \"Škola, manažment, ekonomika, legislatíva\", 1985 – 1990 odborný poradca pre školskú inšpekciu v oblasti odborných predmetov, lektor a poradca stredoškolskej odbornej činnosti, autor celoštátnych učebných pomôcok. Zomrel 13. júla 2012 v Bratislave."}
{"id": "51307", "title": "Pavol Bielik", "context": "Profesionálna kariéra  1977 – absolvoval Prírodovedeckú fakultu Univerzitu Komenského v Bratislave 19781979 – Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre, odborný pracovník 19791993 – Slovenská akadémia vied, vedecký pracovník 1990 – obhajoba kandidátskej dizertačnej práce 19911992 – uvoľnený na výkon funkcie 1. námestníka ministra kontroly 19931996 – v riadiacich funkciách súkromných spoločností – riadenie ľudských zdrojov, 19961998 – prednosta Miestneho úradu mestskej časti Bratislava - Staré Mesto"}
{"id": "136482", "title": "Pavol Hajtman", "context": "Životopis Vyštudoval Vysokú školu poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Košiciach (1946-1950), postgraduálne VŠLD vo Zvolene (1966). Roku 1950 Ing., 1950 CSc. V roku 1950-1951 zástupca riaditeľa Lesného závodu v Podbrezovej-Štiavničke, 1951-1953 pracovník Taxácie štátnych lesov v Banskej Bystrici, od roku 1958 Ústavu pre hospodársku úpravu lesov vo Zvolene, od 1970 hlavný inžinier ústavu. Spoluorganizátor hospodárskej úpravy lesov a lesného hospodárstva na Slovensku. Autor prác v odborných časopisoch a zborníkoch."}
{"id": "142705", "title": "Ondrej Uhorskai", "context": "Životopis Študoval na lesníckom odbore Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva (VŠPLI) v Košiciach, 1950 Ing. Odborný asistent na VŠPLI, od 1952 na VŠLD, 1953-1955 technológ Banskobystrického lesného priemyslu, 1956-1967 pracovník Krajskej správy lesov v Banskej Bystrici. Vedúci technického oddelenia Podnikového riaditeľstva Štátnych lesov v Banskej Bystrici (1967-1973), vedúci odboru technickej prípravy výroby (1973-1981). Špecializoval sa na technológiu prípravy ťažobných a pestovateľských prác. Autor 5 realizovaných zlepšovacích návrhov a odborných článkov."}
{"id": "298964", "title": "Jozef Marko (lesnícky odborník)", "context": "Životopis Vyštudoval na lesníckom odbore Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach (19471952). Od roku 1952 prednášal na katedre lesníckych stavieb VŠLD vo Zvolene. Špecializoval sa lesné cestné staviteľstvo, v rámci predmetu lesnícke technické meliorácie na zahrádzanie bystrín. Spoluautor publikácií o tejto problematike, autor štúdií a článkov v zborníku VŠLD a v časopise Les . Nositeľ viacerých vyznamenaní."}
{"id": "572512", "title": "Jozef Zvara", "context": "Život V rokoch 1944 až 1947 pôsobil ako technik a stavbyvedúci pri rekonštrukciách inžinierskych sietí. Následne do roku 1952 študoval na Stavebnej fakulte Slovenskej technické univerzity v Bratislave, kedy školu ukončil ziskom vysokoškolského diplomu stavebného inžiniera. Následne sa stal odborným asistentom na svojej fakulte na katedre Betónových konštrukcií a mostov. V roku 1962 sa habilitoval a získal titul docenta. Aj v nasledujúcich rokoch pôsobil na tej istej katedre a to až do roku 1994, kedy sa na osem rokov (do roku 2002) stal zástupcom šéfredaktora a výkonným redaktorom odborného periodika nazvaného ."}
{"id": "50353", "title": "Ján Dobrovič", "context": "Manažérska kariéra Pôsobil na rôznych manažérskych pozíciach napríklad v Slovenskej poisťovni, Obchode s nábytkom š.p., GR Nitra, pracovisko Prešov, Tatravagónka Poprad, ako aj na pozícií riaditeľa Krajského inšpektorátu Prešov Slovenskej obchodnej inšpekcie a ako námestník GR pre medzinárodné vzťahy na Daňovom riaditeľstve SR v Banskej Bystrici."}
{"id": "599450", "title": "Nad Tatrou sa blýska", "context": "Nad Tatrou sa blýska je hymnická pieseň od Janka Matúšku z roku 1844. Text napísal po tom, ako na Nový rok 1843 suspendovali Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka evanjelického lýcea v Bratislave. Na protest proti tomu odišlo 22 študentov z Bratislavy a 13 ich prišlo do Levoče. Spievať ju odporučil na nápev ľudovej piesne Kopala studienku. Prvý raz sa objavila anonymne roku 1851 v Domovej pokladnici pod názvom Dobrovoľnícka. Najstarší zápis piesne z roku 1844 sa nachádza v zápisníku Viliama Paulinyho-Tótha.redirect Šablóna:Bez citácie Zapísaná je pod titulom Prešporskí Slováci, budúci Levočania (orig. Prešporskí Slováci, budoucí Levočané). Táto pôvodná verzia má 6 strof, známa je aj pod názvom Ponad Tatrou blýska."}
{"id": "8907", "title": "Pieniny", "context": "Opis Súbor:Tri koruny.JPG|náhľad|Tri koruny od Červeného Kláštora. V popredí most ponad Dunajec, vedúci do Poľska Územie sa nachádza v severnej časti Spiša, nazývaného tiež Zamagurie. Pieniny zo severu vymedzuje hranica s Poľskom, na východe Ľubovnianska vrchovina, na juhu Spišsko-šarišské medzihorie a na západe Spišská Magura. Na tomto území žili v minulosti prevažne Slováci, Gorali, Rusíni, Poliaci no i Židia, Nemci a Rómovia. Pieniny tvorí horský masív bradlového pásma a najvyšším vrchom sú Vysoké skalky, dosahujúce . Na území Slovenska sú výškovo a turisticky zaujímavé vrcholy Vysoká (), Vrchriečky (), Kýčera (), Fakľovka (), Šľachovky (), Plašná (), Rabštín () a Holica (), na poľskej strane sú najatraktívnejšie Sokolica () a Tri koruny (poľsky: Trzy korony ()). Turisticky atraktívne sú vápencové bralá Haligovských skál a okolie Červeného kláštora."}
{"id": "201473", "title": "Štátne symboly Slovenskej republiky", "context": "[[Nad Tatrou sa blýska|Štátna hymna Slovenskej republiky]] Sú prvé dve slohy piesne Nad Tatrou sa blýska. Melódia pochádza z ľudovej piesne Kopala studienku. Zložil ju štúrovec Janko Matúška v 19. storočí. Štátna hymna sa hrá alebo spieva najmä pri príležitosti štátnych sviatkov, pamätných dní, výročí a pri iných významných príležitostiach. Slovenská hymna znie: :1. \\:Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú.:\\ ::\\:Zastavme ich bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú.:\\ :2. \\:To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo.:\\ ::\\:Ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.:\\"}
{"id": "50330", "title": "Hej, Slováci", "context": "Text  Slovensky (Hymna Slovenského štátu 1939 - 1945) Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije, Dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije. Žije, žije, duch slovenský, bude žiť naveky, Hrom a peklo, márne vaše proti nám sú vzteky! Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny, Nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny; I nechže je koľko ľudí, toľko čertov v svete; Boh je s nami: kto proti nám, toho Parom zmetie. A nechže sa i nad nami hrozná búrka vznesie, Skala puká, dub sa láme a zem nech sa trasie; My stojíme stále pevne, ako múry hradné. Čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne! Česky Hej, Slované, ještě naše slovanská řeč žije, pokud naše věrné srdce pro náš národ bije. Žije, žije duch slovanský, bude žít na věky. Hrom a peklo, marné vaše, proti nám jsou vzteky. Jazyka dar svěřil nám Bůh, Bůh náš hromovládný. Nesmí nám ho tedy vyrvat na tom světě žádný. I nechať je tolik lidí, kolik čertů v světě. Bůh je s námi, kdo proti nám, toho Perun smete. A nechať se též nad námi, hrozná bouře vznese. Skála puká, dub se láme. Země ať se třese ! My stojíme stále pevně, jako stěny hradné. Černá zem pohltí toho, kdo odstoupí zrádně ... Poľsky Hej Słowianie, jeszcze nasza Słowian mowa żyje, póki nasze wierne serce za nasz naród bije. Żyje, żyje duch słowiański, i żyć będzie wiecznie, Gromy, piekło - złości waszej ujdziem my bezpiecznie! Dar języka zwierzył nam Bóg, Bóg nasz gromowładny, Nie śmie nam go tedy wyrwać na świecie człek żadny. Ilu ludzi, tylu wrogów, możem mieć na świecie, Bóg jest z nami, kto nam wrogiem, tego Piorun zmiecie! I niechaj się ponad nami groźna burza wzniesie, skała pęka, dąb się łamie, ziemia niech się trzęsie. My stoimy stale, pewnie, jako mury grodu. Czarna ziemio, pochłoń tego, kto zdrajcą narodu! Rusky (azbuka) Гей, Славяне, наше слово Песней звонкой льётся И не смолкнет, пока сердце За народ свой бьётся. Дух Славянский жив на веки В нас он не угаснет, Беснованье силы вражьей Против нас напрасно. Наше слово дал нам Бог На то Его воля! Кто заставит нашу песню Смолкнуть в чистом поле? Против нас хоть весь мир, что нам Восставай задорно. С нами Бог наш, кто не с нами — Тот умрёт позорно. Rusky (transkripcia) Gej, Slavjaně, naše slovo Pěsněj zvonkoj ljotsja I ně smolknět, poka serdce Za narod svoj bjotsja. Duch Slavjanskij živ na věki V nas on ně ugasnět, Besnovanje sily vražej Protiv nas naprasno. Naše slovo dal nam Bog Na to Jego volja! Kto zastavit našu pěsnju Smolknuť v čistom pole? Protiv nas choť ves mir, čto nam Vosstavaj zadorno. S nami Bog naš, kto ne s nami – Tot umrjot pozorno. Slovinsky Hej Slovani, naša reč slovanska živo klije dokler naše verno srce za naš narod bije Živi, živi, duh slovanski, bodi živ na veke, grom in peklo, prazne vaše proti nam so steke Naj tedaj nad nami strašna burja se le znese, skala poka, dob se lomi, zemlja naj se strese Bratje, mi stojimo trdno kakor zidi grada, črna zemlja naj pogrezne tega, kdor odpada! Bosniansky Hej Slaveni, jošte živi Riječ naših djedova Dok za narod srce bije Njihovih sinova Živi, živi duh slavenski Živjet će vjekov ma Zalud prijeti ponor pakla Zalud vatra groma Nek se sada i nad nama Burom sve raznese Stijena puca, dub se lama Zemlja nek se trese Mi stojimo postojano Kano klisurine Proklet bio izdajica Svoje domovine! Srbsky (azbuka) Хеј Словени, јоште живи Дух (реч) наших дедова Док за народ срце бије Њихових синова Живи, живи дух словенски Живеће веков ма Залуд прети понор пакла, Залуд ватра грома Нек се сада и над нама Буром све разнесе Стена пуца, дуб се лама, Земља нек се тресе Ми стојимо постојано Кано клисурине, Проклет био издајица Своје домовине! Srbsky (transkripcia) Hej Sloveni, jošte živi Duh (reč) naših dedova Dok za narod srce bije Njihovih sinova Živi, živi duh slovenski Živeće vekov ma Zalud preti ponor pakla Zalud vatra groma Nek se sada i nad nama Burom sve raznese Stena puca, dub se lama Zemlja nek se trese Mi stojimo postojano Kano klisurine Proklet bio izdajica Svoje domovine! Chorvátsky Hej Slaveni, jošte živi Riječ naših djedova Dok za narod srce bije Njihovih sinova Živi, živi duh slavenski Živjet će vjekov ma Zalud prijeti ponor pakla Zalud vatra groma Nek se sada i nad nama Burom sve raznese Stijena puca, dub se lomi Zemlja nek se trese Mi stojimo postojano Kano klisurine Proklet bio izdajica Svoje domovine! Macedónsky (azbuka) Еј, Словени, жив е тука зборот свет на родот штом за народ срце чука преку син во внукот! Жив е вечно, жив е духот словенски во слога. Не нè плашат адски бездни ниту громов оган! Пустошејќи, нека бура и над нас се втурне! Пука даб и карпа сура, тлото ќе се урне: Стоиме на стамен-прагот - клисури и бедем! Проклет да е тој што предал Родина на врагот! Macedónsky (transkripcia) Ej, Sloveni, živ e tuka zborot svet na rodot štom za narod srce čuka preku sin vo vnukot! Živ e večno, živ e duchot slovenski vo sloga. Ne né plašat adski bezdni nitu gromov ogan! Pustošejťi, neka bura i nad nas se vturne! Puka dab i karpa sura, tloto ťe se urne: Stoime na stamen-progot – klisuri i bedem! Proklet da e toj što predal Rodina na vragot! Bulharsky (azbuka) Хей славяни, все още жив е духът на нашите предци Докато сърцето за народа бийе на техни наследници. Жив е, жив е духът славянски ще живее с векове, Не-ни плашат ни бездни адски, нито огнените гръмове. Нека сега и над нас със буря всичко да се разнесе Скала се пука, дъбът се цепи, Земята нек се разтресе. Ние стоим твърдо като крепост. Проклет да е предателят На своето отечество! Bulharsky (transkripcia) Chej slavjani, vse ošte živ e duchăt na našite predci Dokato sărceto za naroda bije na techni naslednici. Živ e, živ e duchăt slavjanski šte živee s vekove, Ne-ni plašat ni bezdni adski, nito ognenite grămove. Neka sega i nad nas săs burja vsičko da se raznese Skala se puka, dăbăt se cepi, Zemjata nek se raztrese. Nie stoim tvărdo kato krepost. Proklet da e predateljat Na svoeto otečestvo! Ukrajinsky (azbuka) Гей, слов’яни, наше слово Піснею лунає І не стихне, поки серце За народ страждає Наше слово дав Господь нам На те Його воля Хто примусить нашу пісню Змовкнути у полі? Дух слов’янський живе вічно В нас він не погасне Злої сили біснування Проти нас завчасне Проти нас хоч світ повстане Але нам те марно З нами Бог, а хто не знами- Згине той безславно. Rusínsky (azbuka) Гий Славляне, ищи жиє Дух нашых дїдôв ! Кой за нарôд сирцё биє Йих вірных сынôв ! Живи, живи дух Славляньскый Живи лем вікамы ! Нам нестрашны бездны адьскы Прокляты бісамы ! Нич ся трафит кой над намы Ся буря рознесе, Стїна пукне, дуб ся зломит Зимля ся розтресе Стойиме сьме, постояны Гикой йсї скалины ! Проклят буде, уддаватиль Своєй утцюзнины ! Rusínsky (transkripcia) Hij Slavľane, išči žije Duch našych dědóv ! Koj za naród sirćo bije Jich věrnych synóv ! Živi, živi duch Slavľaňskyj Živi lem věkamy ! Nam nestrašny bezdny aďsky Prokľaty běsamy ! Nič śa trafit koj nad namy Śa buŕa roznese, Stěna pukne, dub śa zlomit Zimľa śa roztrese Stojime śme, postojany Hikoj jsě skaliny ! Prokľat bude, uddavatiľ Svojej utćuzniny ! Slovensky Hej, Slovania, ešte naša slovanská reč žije, Dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije. Žije, žije, duch slovanský, bude žiť naveky, Hrom a peklo, márne vaše proti nám sú vzteky! Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny, Nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny; I nechže je koľko ľudí, toľko čertov v svete; Boh je s nami: kto proti nám, toho Parom zmetie. A nechže sa i nad nami hrozná búrka vznesie, Skala puká, dub sa láme a zem nech sa trasie; My stojíme stále pevne, ako múry hradné. Čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne!"}
{"id": "9019", "title": "Tatry", "context": "Národné parky Tatry z lietadla Na území Tatier ležia dva národné parky: : Tatranský národný park (TANAP) na území Slovenska Vyhlásený: v roku 1948 s účinnosťou od 1. januára 1949 Rozloha: , z toho vlastné územie , ochranné pásmo : Tatrzański Park Narodowy (TPN) na území Poľska Vyhlásený: v roku 1954 s účinnosťou od 1. januára 1955 Rozloha: Ochranársky najhodnotnejším je pás Tatier o dĺžke a šírke . Dĺžka Tatier je asi ."}
{"id": "120475", "title": "Hymna Česko-Slovenska", "context": "Introduction  Hymna Česko-Slovenska sa skladala z dvoch častí. Prvú tvorila jedna sloha českej piesne Kde domov můj a druhú prvá sloha slovenskej piesne Nad Tatrou sa blýska. Vznikla v decembri 1918, ďalšie uzákonenia sa uskutočnili v roku 1920 (uznesenie vlády č. 19300) a v roku 1927 (upresnenie melódie). V rokoch 1918 až 1938 pre silnú nemeckú menšinu (1/4 až 1/3 obyvateľov) v Česko-Slovensku existovala aj oficiálna nemecká verzia česko-slovenskej hymny. V 70. a 80. rokoch sa hymna oficiálne označovala ako Štátna hymna Československej socialistickej republiky , Zákon 102/1990 Zb. hymnu nazýva Štátna hymna Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a konštatuje, že ju tvorí hymna Českej republiky (Čl. IV ústavného zákona Českej národnej rady č. 67/1990 Zb., o štátnych symboloch Českej republiky) a prvá sloha hymny Slovenskej republiky (Čl. V ústavného zákona Slovenskej národnej rady č. 50/1990 Zb., o názve, štátnom znaku, štátnej vlajke, štátnej pečati a o štátnej hymne Slovenskej republiky); pri hraní a speve štátnej hymny sa zachováva toto poradie. "}
{"id": "117016", "title": "Anton Marec", "context": "Dielo  Tvorba pre dospelých 1982 – Na hrebeni víchrica , novela 1985 – Stopy túlavej zveri , zbierka poviedok 1986 – Za vrcholom vrchol , novela 1989 – Kroky proti vetru 1990 – Až ťa odpočítajú 1992 – Listy nevidiacim, hudba pre nepočujúcich , novela 1994 – V doline dlhých tieňov , novela 1995 – Na Solisko hviezdy nepadajú , zbierka poviedok 2000 – Kruté safari 2000 – Len popol vo vetre 2002 – Dlhé sú tiene okamihov 2003 – V dreve zomiera noc 2012 – Aj Spiš ronil svoje slzy Literatúra faktu 1989 – Zóna odvahy – črty o zdolávaní najvyšších horských vrcholov 2007 – Tatranské siluety – portréty ľudí, čo svojimi životmi napísali autentický tatranský román 2010 – Tatranské (dez)ilúzie alebo Ako sa národný park mení na lunapark 2017 – Spišské nomen omen – prehľad názorov o pôvode, vývoji a význame miestopisných názvov 2018 – Po stopách tatranských názvov – nový pohľad na minulosť našich veľhôr 2020 – Názvy, čo písali históriu Sp. Novej Vsi a Slovenského raja 2020 – Po stopách tatranských názvov , 2. vydanie 2021 – Tatranské osady : Udalosti, stavby a postavy 2021 – O pôvode názvov spišských obcí a miest História, povesti a legendy 1991 – Zlato pod Kriváňom 1993 – Zakliaty hrad v Tatrách 1994 – Jánošík, Jánošík (preklad do angličtiny 1995) 2000 – Hnali sa veky nad hradbami 2001 – Kežmarská čierna pani 2002 – Tatranské povesti 2004 – Spišské povesti 2018 – Povesti z Tatier 2019 – Bardejov 13202020 2019 – Kežmarok 12692019 2019 – Jánošík, Jánošík... (2. rozšírené vydanie) 2019 – Levoča 2020 – Spišský hrad a okolie 2021 – Stará Ľubovňa a okolie"}
{"id": "9947", "title": "Vysoké Tatry (mesto)", "context": "Partnerské mestá  Bukowina Tatrzańska, Poľsko Kežmarok, Slovensko Košice, Slovensko Pardubice, Česko Poprad, Slovensko Prostějov, Česko Zakopané, Poľsko"}
{"id": "308162", "title": "Barania Góra", "context": "Pozri aj  Sliezske Beskydy Skrzyczne"}
{"id": "9287", "title": "Nad Tatrou sa blýska", "context": "Introduction Súbor:Nad Tatrou 1851.gif|náhľad|Prvý výtlačok piesne (1851) Nad Tatrou sa blýska je hymnická pieseň od Janka Matúšku z roku 1844. Text napísal po tom, ako na Nový rok 1843 suspendovali Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka evanjelického lýcea v Bratislave. Na protest proti tomu odišlo 22 študentov z Bratislavy a 13 ich prišlo do Levoče. Spievať ju odporučil na nápev ľudovej piesne Kopala studienku . Prvý raz sa objavila anonymne roku 1851 v Domovej pokladnici pod názvom Dobrovoľnícka . Najstarší zápis piesne z roku 1844 sa nachádza v zápisníku Viliama Paulinyho-Tótha. Zapísaná je pod titulom Prešporskí Slováci, budúci Levočania (orig. Prešporskí Slováci, budoucí Levočané ). Táto pôvodná verzia má 6 strof, známa je aj pod názvom Ponad Tatrou blýska . Prvé dve slohy piesne tvoria štátnu hymnu Slovenska."}
{"id": "51355", "title": "Isten, áldd meg a magyart", "context": "Dejiny Text hymny napísal v roku 1823 maďarský básnik Ferenc Kölcsey. Bola to báseň v ôsmich slohách z dejín Maďarska – pripomínala hrdinstvo kniežaťa Árpáda, víťazstvo kráľa Mateja Korvína nad Rakúskom, tatárske a turecké nájazdy. Hudbu zložil v roku 1844 tvorca maďarskej národnej opery Ferenc Erkel. Keď vzniklo Rakúsko-Uhorsko, Himnusz ( Isten áldd meg a magyart ) sa stal oficiálnou hymnou Uhorska. Je zaujímavým svedectvom maďarizačnej politiky v Uhorsku. Kým v rakúskej časti monarchie vytvorili pre hymnu Gott erhalte Franz den Kaiser oficiálne jazykové mutácie pre jednotlivé národnosti, v Uhorsku museli hymnu všetci bez výnimky spievať po maďarsky. Pretože sa hymna obracia k Bohu, hrala sa podľa rozhodnutia komunistickej vlády od roku 1949 len v inštrumentálnej verzii. Po povstaní v roku 1956 text hymny vrátili. Ako štátna hymna sa spieva prvá sloha."}
{"id": "599451", "title": "Pearl Jam", "context": "Nasledujúci album Riot Act vyšiel 12. novembra 2002. Albumu bol pre mnohých fanúšikov sklamaním a predalo sa ho len 500 000 nosičov. Hudobne je album viac experimentálny s prvkami folku. Skladba „Arc“ je poctou  deviatim ľuďom, ktorí zomreli na festivale Roskilde. Na túto tragédiu odkazuje aj skladba „Love Boat Captain“, kde sa spieva \"Lost 9 friends we'll never know... 2 years ago today (stratili sme 9 priateľov, ktorých sme nikdy nepoznali...2 roky dozadu). Keď kapela hráva túto skladbu na koncertoch, Vedder upravuje pasáž tak, aby časovo sedela s dobou tragédie (v roku 2006: \"...6 years ago today\")."}
{"id": "97572", "title": "Riot Act (album)", "context": "Introduction  Riot Act je siedmy album skupiny Pearl Jam. Žánrovo je najviac ovplyvnený folkom a experimentálnou hudbou. Album vydalo 12. novembra 2002 hudobné vydavateľstvo Epic Records. Nahrávanie tohto albumu produkoval Adam Kasper. V roku 2007 dostal tento album za predaj hudobných nosičov v USA zlatý certifikát. Riot Act bol prvým albumom, na ktorom organové party nahrával Kenneth \"Boom\" Gaspar, ktorý najvýraznejšie ovplyvnil výslednú nahrávku piesne \"Love Boat Captain\". Väčšina skladieb bola nahrávaná naživo."}
{"id": "97536", "title": "Alive (skladba)", "context": "Introduction  „Alive“ je jedna z najpopulárnejších skladieb rockovej kapely Pearl Jam. Hudbu k skladbe napísal v roku 1990 gitarista skupiny Stone Gossard ešte ako člen skupiny Mother Love Bone. Autorom textu je Eddie Vedder. Text napísal v roku 1990, ešte v čase, keď pracoval ako obsluha benzínovej čerpacej stanice. Singel vyšiel v roku 1991. V rebríčkoch dosiahol šestnáste miesto ( Billboard Mainstream Rock Tracks ). Táto pesnička pochádza z ich štúdiového albumu Ten . Kategória:Piesne skupiny Pearl Jam Kategória:Piesne z 1991 Kategória:Single Pearl Jamu Kategória:Single z 1991"}
{"id": "67617", "title": "Pearl Jam", "context": "Vznik skupiny Kapela bola založená členmi skupiny Mother Love Bone (Ament, Gossard), ktorých spevák Andrew Wood zomrel v roku 1990 na predávkovanie heroínom. Spolu s gitaristom Mike McCready a bubeníkom Daveom Krusenom, vytvorili zopár demo nahrávok a už ostávalo len nájsť speváka. Tým sa stal surfér zo San Diega Eddie Vedder. Čoskoro vznikli základy prvých piesní Pearl Jam („Alive“, „Once“). Ich debutový album Ten vyšiel v roku 1991 a bol obrovským úspechom skupiny. Nasledovali albumy Vs. , Vitalogy ... Pearl Jam sa tak zaradili spolu s kapelami ako Nirvana, Alice in Chains a Soundgarden do úspešnej grunge vlny 90. rokov, a ako jediná z kapiel tohto žánru fungujú bez prestávky dodnes a stále majú široký okruh poslucháčov."}
{"id": "97581", "title": "Ten (Pearl Jam)", "context": "Externé odkazy Kategória:Albumy Pearl Jamu Kategória:Debutové albumy Kategória:Hudobné albumy z 1991"}
{"id": "97575", "title": "Pearl Jam (album)", "context": "Introduction  Pearl Jam je album americkej grungeovej hudobnej skupiny Pearl Jam z roku 2006."}
{"id": "97562", "title": "Yield (album)", "context": "Výroba albumu  Mike McCready – gitara Stone Gossard – gitara Eddie Vedder – spev, gitara Jeff Ament – basová gitara Jack Irons – bicie Brendan O Brien, Pearl Jam – producenti Brendan O Brien – mixáž Nick DiDia – mixáž skladby „Push Me, Pull Me“ Nick DiDia – nahrávanie Matt Bayles – technik Matt Bayles at Studio Litho, Sam Hofstedt at Studio X, Ryan Williams at Southern Tracks – technici Rodney Mills Masterhouse – mastering Stone Gossard – koncept albumu Jeff Ament, Jerry Gay, Greg Montijo – fotografie P. – j. glacier photo Barry Ament, George Estrada, Coby Schultz, Jeff Ament – obal Kategória:Albumy Pearl Jamu Kategória:Hudobné albumy z 1998"}
{"id": "97540", "title": "No Code", "context": "Introduction  No Code je štvrtým štúdiovým albumom americkej rockovej skupiny Pearl Jam, ktorý augusta 1996 vydalo hudobné vydavateľstvo Epic Records. Do roku 2007 sa tento album stal v USA platinovým."}
{"id": "97531", "title": "Vs.", "context": "Introduction  Vs. je druhý štúdiový album americkej rockovej formácie Pearl Jam, ktorý 19. októbra, 1993 vydalo hudobné vydavateľstvo Epic Records. Tento album sa držal päť týždňov na prvej pozícii v rebríčku Billboard 200, čo bola najdlhšia doba zo všetkých albumov tejto skupiny. Do roku 2007 bol tento album v USA sedemkrát certifikovaný ako platinový. Tento album je prvým albumom, ktorý skupiny nahrala s bubeníkom Davem Abbruzzesem. Album má omnoho voľnejší a surovejší zvuk oproti predchádzajúcemu debutu skupiny ktorý vyšiel pod názvom Ten . Témy textov skladieb sú osobne, spoločensky a politicky zamerané. Témy sú o zneužívaní detí („Daughter“), o kontrole zbraní („Glorified G“), rasizme („W.M.A.“) a o médiách („Blood“)."}
{"id": "67618", "title": "Pearl Jam", "context": "Obdobie najväčšej popularity 1991 – 1995 Album Ten začala skupina nahrávať v marci 1991 v Seattli. Vyšiel 27. augusta 1991. Aj keď sa spočiatku predával pomaly, dodnes sa ho po celom svete predalo vyše 15 miliónov. Album obsahuje 11 skladieb (z toho je jedna koncertná verzia skladby „Alive“) a je doslova nabitý hitmi. Skladby „Alive“, „Even Flow“, „Jeremy“ a „Oceans“ vyšli aj ako single. Veľmi obľúbený je skladba „Black“, skupina sa ale rozhodla neurobiť z neho singel, pretože táto sklaba bola podľa nich \"príliš osobná na to, aby sa to zničilo videom, alebo vydaním singlu\" . Námety piesní sú zväčša temné a vyjadrujú pocity ako úzkosť, samota, depresie... Text piesne „Alive“ je odrazom životnej udalosti Eddieho Veddera, keď sa ako teenager dozvedel, že jeho skutočný otec nie je ten, o kom si myslel. V roku 1992 kapela vystupovala v MTV Unplugged. Ďalší album skupiny, Vs. , vyšiel 19. októbra 1993. Len počas prvého týždňa sa z neho predalo 950 378 nosičov. Najznámejšími skladbami tohto albumu sú „Go“, „Dissident“, „Daughter“, „Rearviewmirror“, „Animal“ a „Elderly Woman Behind The Counter In A Small Town“. Po masovom úspechu grunge štýlu, ktorý začal úspechom albumu Nevermind od Nirvany v roku 1991, sa hudobné spoločnosti snažili vyťažiť čo najviac. Z tohto obdobia je známy boj Pearl Jam proti predraženým lístkom na koncerty so sieťou Ticketmaster. Kapela na protest zrušila letné turné v roku 1994. Tretí album Vitalogy vyšiel 6. decembra 1994 (na vinylovej platni o dva týždne skôr). Po dokončení tohto albumu skupinu opustil bubeník Dave Abbruzzese a nahradil ho Jack Irons. Medzi Abbruzzesem a ostatnými členmi kapely boli názorové nezhody, napr. Abbruzzese nesúhlasil s bojkotom Ticketmaster. Album v čiernom obale (knižke), Vitalogy , obsahoval 14 skladieb a mnohé z nich hovoria a ťarche slávy, ktorá už dlhší čas padala na kapelu. Druhá skladba z albumu, „Spin The Black Circle“, vyhrala v roku 1996 Grammy. Vitalogy tiež obsahuje známe skladby „Not For You“, „Corduroy“, „Immortality“ a „Better Man“. O piesni „Immortality“ prevládal všeobecný názor, že témou jej textu je smrť Kurta Cobaina, ale Eddie Vedder to poprel. Pearl Jam pokračovali v bojkote firmy Ticketmaster aj počas turné Vitalogy v roku 1995. Nehrávali na ich podujatiach a tak na dlhšiu dobu nekoncertovali v Amerike vôbec."}
{"id": "97560", "title": "Yield (album)", "context": "Introduction  Yield je piatym štúdiovým albumom americkej rockovej skupiny Pearl Jam, ktorý februára 1998 vydalo hudobné vydavateľstvo Epic Records. Do roku 2007 sa tento album stal v USA platinovým. Album Yield sa štýlom priamočiareho rocku približuje k ranej tvorbe skupiny. Okrem iného je inšpirovaný novelou Ishmael od Daniela Quinna, novelou Majster a Margaréta od Michaila Bulgakova a zápiskami Charlesa Bukowského. Názov albumu pochádza z jednej z myšlienok Daniela Quinna („yielding to nature“- „návrat k prírode“). Texty skladieb napísali okrem Veddera aj Stone Gossard a Jeff Ament."}
{"id": "97558", "title": "Live on Two Legs", "context": "Introduction  Live on Two Legs je album americkej grungeovej hudobnej skupiny Pearl Jam. Label: Sony/Epic Rok: 1998 Čas: 71:10"}
{"id": "97574", "title": "Riot Act (album)", "context": "Výroba albumu Všetky informácie pochádzajú z AllMusic. Jeff Ament – basová gitara Stone Gossard – gitara Mike McCready – gitara Eddie Vedder – gitara, spev Matt Cameron – bicie, perkusie, rytmická gitara Boom Gaspar – Hammond B3, Fender Rhodes, klávesy, organ Adam Kasper – klavír George Webb – gitarový technik Greg Keplinger – technik bicích nástrojov Adam Kasper, Pearl Jam – produkcia Adam Kasper – nahrávanie Brendan O Brien – mixáž Sam Hofstedt – technik John Burton – technik Al Nostreet – koncept albumu Jeff Ament – fotografie Danny Clinch – fotografie Kenny Gilliam – kované oceľové figuríny Brad Klausen – ilustrácie a dizajn eV – pisár Venovanie Pearl Jam venoval tento album trom hráčom na basové hudobné nástroje, ktorí zomreli v roku 2002: John Entwistle, The Who Dee Dee Ramone, Ramones Ray Brown, legendárny džezový hudobník"}
{"id": "97569", "title": "Binaural (album)", "context": "Introduction  Binaural je album americkej hudobnej skupiny Pearl Jam. Label: Sony/Epic Rok: 2000 Čas: 51:58"}
{"id": "475221", "title": "Ram Jam", "context": "Introduction  Ram Jam bola americká rocková skupina aktívna v 70. rokoch. Najviac známa je vďaka svojmu hitu „Black Betty“ z roku 1977. Členmi skupiny boli Bill Bartlett (gitara), Pete Charles (bicie), Myke Scavone (hlavný spev) a Howie Arthur Blauvelt (basová gitara). Tiež Jimmy Santoro cestoval so skupinou na podporu ich debutového albumu. Bertlett bol predtým sólovým gitaristom skupiny The Lemon Pipers. Howie Blauvelt zomrel v roku 1993 a Pete Charles zomrel v roku 2002. Scavone pokračuje v skladní a nahrávaní hudby so skupinou The Doughboys."}
{"id": "97578", "title": "Ten (Pearl Jam)", "context": "Introduction  Ten je debutovým štúdiovým albumom rockovej skupiny Pearl Jam. Album vydalo 27. augusta, 1991 hudobné vydavateľstvo Epic Records. V priebehu roku album v rebríčkoch Billboardu dosiahol druhú priečku a do roku 2007 sa stal v USA dvanásťkrát platinovým. Album Ten je teda zároveň aj najúspešnejším albumom skupiny Pearl Jam."}
{"id": "599453", "title": "Pearl Jam", "context": "Šiesty album Binaural uzrel svetlo sveta 16. mája 2000. Nachádzajú sa na ňom piesne vydané ako single „Nothing As It Seems“ a  „Light Years“. Z albumu sa predalo len niečo vyše 700 000 nosičov. Po vydaní albumu nasledovalo turné, ktoré sa skončilo tragédiou na Roskilde festivale v Dánsku 30. júna 2000. Pre zvukové problémy sa dav asi 50 000 rozvášnených fanúšikov snažil natlačiť čo najviac dopredu. Po trištvrte hodine kapela hranie prerušila a Eddie Vedder vyzval masu aby ustúpila viac dozadu, ale už bolo neskoro. Na zablatenú zem od predchádzajúceho dažďa niektorí fanúšikovia spadli a 9 ľudí bolo udupaných alebo udusených na smrť, ďalších 30 skončilo v nemocnici. Zostávajúce dva koncerty Európskeho turné boli zrušené a kapela vážne zvažovala koniec svojho pôsobenia."}
{"id": "67616", "title": "Pearl Jam", "context": "Introduction  Pearl Jam je americká rocková hudobná skupina, založená v roku 1990 a jej terajšími členmi sú Mike McCready (gitara), Jeff Ament (basgitara), Eddie Vedder (gitara, spev), Stone Gossard (gitara) a Matt Cameron (od 1998, bicie)."}
{"id": "104927", "title": "Eddie Vedder", "context": "Pearl Jam I keď je najznámejší ako vokalista skupiny, Eddie taktiež hrá na niekoľkých hudobných nástrojoch. Už na začiatku svojej pôsobnosti v skupine začal Eddie do svojich vystúpení na koncertoch zahŕňať politické názory. Na koncertoch medzi skladbami často urobí malú prestávku, aby mohol predniesť malý politický komentár na aktuálnu tému. Počas koncertu skupiny v roku 1992 v MTV Unplugged sa Vedder postavil na stoličku, vytiahol popisovačku a veľkými písmom napísal na svoju ruku heslo PRO-CHOICE (názov politického a etického hnutia, ktoré presadzuje myšlienku, že ženy by mali mať absolútnu kontrolu nad otázkami ohľadom svojho tehotenstva)."}
{"id": "500677", "title": "Barn Jams", "context": "Momentálne známe skladby „Barn Jams“  Remember That Night „Island Jam (2007)“ (Gilmour) Live in Gdańsk Nasledujúce skladby sú súčasťou štvrtého disku zo 4-diskovej edície (ako video), deluxe edície a na piatej vinylovej platni vinylovej edície albumu Live in Gdańsk (iba audio). „Barn Jam 166“ (4:49) (Gilmour) „Barn Jam 192“ (2:49) (Gilmour) (neobsiahnutá na vinylovej edícii) „Barn Jam 121“ (7:32) (Gilmour) Rattle That Lock Nasledujúce skladby sú ako videozáznam súčasťou na CD/Blu-Ray a CD/DVD deluxe edície albumu Rattle That Lock . „Barn Jam 1“ (Gilmour) „Barn Jam 2“ (Gilmour) „Barn Jam 3“ (Gilmour) „Barn Jam 4“ (Gilmour)"}
{"id": "100655", "title": "Lost Dogs (album)", "context": "Introduction  Lost Dogs je dvojalbum, kompilácia, americkej grungeovej formácie Pearl Jam, ktorý vydalo v novembri 2003 vydavateľstvo Sony/Epic. Album je zbierkou usporiadanou zo skladieb tzv. \"B\" strán singlov, rarít a ďalšieho vydaného, aj nepublikovaného hudobného materiálu. Väčšina skladieb sa odlišuje od predtým publikovaných verzií (napr. aj „U“, „Dirty Frank“, „Wash“ a „Alone“). V prvom týždni po vydaní sa z tohoto albumu predalo 89 500 nosičov a album debutoval na 15. pozícii rebríčka Billboard 200 . V USA bol tento album certifikovaný RIAA ako zlatý album."}
{"id": "97543", "title": "No Code", "context": "Externé odkazy Kategória:Albumy Pearl Jamu Kategória:Hudobné albumy z 1996"}
{"id": "97532", "title": "Vs.", "context": "Názov albumu Názov Vs. je poctou post-punkovej kapele Mission of Burma a ich jedinému štúdiovému albumu z osemdesiatych rokov, ktorý mal rovnaký titul a patrí medzi obdivované albumy lídra skupiny Pearl Jam, Eddie Veddera. Pôvodný názov albumu mal byť Five Against One podľa slohy v texte piesne „Animal“: \"One, two, three, four, five against one...\", ktorý mal neskôr nahradiť jednoduchý názov podľa mena skupiny ( Pearl Jam ), no na poslednú chvíľu bol zmenený na Vs. (lat. Verzus , t. j. názov, ktorý akcentuje význam konfliktných tém piesní)."}
{"id": "599456", "title": "Pearl Jam", "context": "Nasledujúce albumy skupiny neboli až takým horúcim tovarom ako prvé tri. Album No Code vyšiel 27. augusta 1996. Pôvodný zvuk kapely sa zmenil, a aj keď sa album vyšplhal na prvé miesto v Billboard 200, udržal sa na ňom len dva týždne a rýchlo padol dole. Bol to zároveň ich posledný album, ktorý dosiahol túto pozíciu. Album je viac experimentálny, badať na ňom východné vplyvy, hovorené slovo a jemnú harmonickosť. No Code obsahuje single „Hail, Hail“, „Who You Are“, a „Off He Goes“. Pre pokračujúci bojkot Ticketmastra kapela koncertovala len veľmi málo na podporu tohto albumu, na konci roka 1996 sa vydali na európske turné."}
{"id": "599458", "title": "Pearl Jam", "context": "Album Ten začala skupina nahrávať v marci 1991 v Seattli. Vyšiel 27. augusta 1991. Aj keď sa spočiatku predával pomaly, dodnes sa ho po celom svete predalo vyše 15  miliónov. Album obsahuje 11 skladieb (z toho je jedna koncertná verzia skladby „Alive“) a je doslova nabitý hitmi. Skladby „Alive“, „Even Flow“, „Jeremy“ a „Oceans“ vyšli aj ako single. Veľmi obľúbený  je skladba „Black“, skupina sa ale rozhodla neurobiť z neho singel, pretože táto sklaba bola podľa nich \"príliš osobná na to, aby sa to zničilo videom, alebo vydaním singlu\". Námety piesní sú zväčša temné a vyjadrujú pocity ako úzkosť, samota, depresie... Text piesne „Alive“ je odrazom životnej udalosti Eddieho Veddera, keď sa ako teenager dozvedel, že jeho skutočný otec nie je ten, o kom si myslel."}
{"id": "97584", "title": "Single Video Theory", "context": "Skladby  „All Those Yesterdays“ „Faithfull“ „Brain of J“ „Given To Fly“ „No Way“ „MFC“ „Wish List“ „In Hiding“ „Low Light“ „Do The Evolution“ „Red point“ Kategória:Pearl Jam"}
{"id": "293303", "title": "Jimmy Jam a Terry Lewis", "context": "Produkcia Nasledujúce piesne produkované duom Jimmy Jam & Terry Lewis sa dostali na 1. priečku Hot 100, popového rebríčku Billboard . Boyz II Men: \"On Bended Knee\" Boyz II Men: \"4 Seasons of Loneliness\", Mariah Carey featuring Joe & 98 Degrees: \"Thank God I Found You\" The Human League: \"Human\" Janet Jackson: \"When I Think of You\", \"Miss You Much\", \"Escapade\", \"Black Cat\", \"Love Will Never Do (Without You)\", \"That s the Way Love Goes\", \"Again\", \"Together Again\", \"Doesn t Really Matter\" & \"All for You\" George Michael: \"Monkey\", Usher: \"U Remind Me\" Karyn White: \"Romantic\"."}
{"id": "599463", "title": "Pearl Jam", "context": "Tretí album Vitalogy vyšiel 6. decembra 1994 (na vinylovej platni o dva týždne skôr). Po dokončení tohto albumu skupinu opustil bubeník Dave Abbruzzese a nahradil ho Jack Irons. Medzi Abbruzzesem a ostatnými členmi kapely boli názorové nezhody, napr. Abbruzzese nesúhlasil s bojkotom Ticketmaster. Album v čiernom obale (knižke), Vitalogy, obsahoval 14 skladieb a mnohé z nich hovoria a ťarche slávy, ktorá už dlhší čas padala na kapelu. Druhá skladba z albumu, „Spin The Black Circle“, vyhrala v roku 1996 Grammy. Vitalogy tiež obsahuje známe skladby „Not For You“, „Corduroy“, „Immortality“ a „Better Man“. O piesni „Immortality“ prevládal všeobecný názor, že témou jej textu je smrť Kurta Cobaina, ale Eddie Vedder to poprel. Pearl Jam pokračovali v bojkote firmy Ticketmaster aj počas turné Vitalogy v roku 1995. Nehrávali na ich podujatiach a tak na dlhšiu dobu nekoncertovali v Amerike vôbec."}
{"id": "169421", "title": "Dave Abbruzzese", "context": "Introduction  Dave Abbruzzese ( 17. máj 1968, Stamford, Connecticut, USA) je americký bubeník. V rokoch 1991 až 1994 pôsobil v skupine Pearl Jam. Abbruzzese hral na albumoch Vs. a Vitalogy . Spolupracoval aj so Steviem Salasom. Kategória:Rockoví bubeníci USA Kategória:Rockoví gitaristi USA Kategória:Členovia skupiny Pearl Jam Kategória:Osobnosti z Connecticutu"}
{"id": "225566", "title": "Hawthorne Heights", "context": "Zloženie kapely  JT Woodruff – spev Micah Carli – gitara Matt Ridenour – basová gitara Eron Bucciarelli – bicie Kategória:Rockové hudobné skupiny USA Kategória:Hudobné skupiny z 2001"}
{"id": "221910", "title": "Mapex", "context": "Známi bubeníci hrajúci na bicie značky Mapex  Dom Famularo Steve Flynn (Atheist) Andy Schroeder (Vehemence) Chris Adler (Lamb of God) Gregg Bissonette Chris Pennie ex-(The Dillinger Escape Plan) Nick D Virgilio (Spock s Beard) Paul Crosby (Saliva) V minulosti tiež na Mapex hrali Billy Cobham Mike Portnoy (Dream Theater)"}
{"id": "211462", "title": "Taking Back Sunday", "context": "Členovia skupiny  Adam Lazzara - spev Matthew Fazzi - gitara, vokály Matt Rubano - basová gitara, vokály Eddie Reyes - gitara Mark O Connell - bicie"}
{"id": "263201", "title": "Revolucionár (album)", "context": "Single a videoklipy  \"Je čas\" - prvý singel, hudobnú produkciu urobil Šegy 100. DNA zverejnil singel 21. mája na sociálnej sieti facebook a v ten deň sa dostal aj na rôzne internetové stránky. Ku skladbe bol urobený aj videoklip, ktorý režíroval Karol Vosátko. Klip bol zverejnený na youtube 3. júna cez kanál politickej strany Sloboda a Solidarita, ktorú DNA týmto klipom podporil. DNA mal skladbu napísanú už v roku 2009 a pred voľbami 2010 ju sám ponúkol strane SaS. \"Vervto\" - Promo video, klip mal premiéru 24. októbra na oficiálnom facebooku DNA. Skladbu produkoval Gary. \"Reštart\" - Prvý plnohodnotný videoklip z albumu, premiéru mal 1. apríla 2011. O video sa postarali ToxProduction a nakrúcalo sa v interiéroch a aj v exteriéroch (les, smetisko). V roku 2012 sa dostalo na internet aj video akustickej verzie skladby. \"Scifi žena\" - Druhý plnohodnotný videoklip k albumu s hosťujúcim Petrom Kotuľom. Premiéru mal 3. októbra 2011 a postarali sa oň Imagine Vision."}
{"id": "433756", "title": "Robert Burian", "context": "Sólové albumy Názov Detaily Ocenenie Predaj Najvyššia zaznamenaná pozícia v rebríčkoch Sound Park Dátum vydania: 1. február 2010 Vydavateľstvo: Forza Music Formát: CD, digitálny download - - - Single, remixy ;Single: \"Soul Tonic Mono Label Sampler\" feat. Anto Vitale / Soulbasics / Pleasure Bar (2006) \"Uma Beldade (Housemusic)\" feat. Mike Romeo (2006) \"Doom\" (2008) \"Orion\" (2009) \"Pro Life\" feat. Talla 2XLC (2010) \"Poď ku mne\" ft. Mišo Biely (2013) \"BABY\" (2015) \"Čo je!\" ft. KALI (2016) ;Remixy: \"Freedom\" Grenz and Burian - \"Chapter One\" \"Vegas\" Talla 2XLC vs. Robert Burian - \"Déjà Vu\" Grenz & Burian - \"Loveshy\" \"Collapse\" Marcus Schössow & Robert Burian - \"Kofola\" \"Supersize\" \"Saloon\" \"Forum\" \"Recovery\" Robert Burian vs. Miro Žbirka - \"Seven Days / 22 dní\" \"Sound Park / Nudei\" Robert Burian feat. Zdenka Predna - \"You\" Talla 2XLC & Robert Burian - \"Dynamo\" \"Boomerang\" Skladby umiestnené v rebríčkoch Rok Skladba SK Top 100 SK Top 50 domáce SK Top 100 Digital CZ Top 100 CZ Top 50 domáce CZ Top 20 YouTube hudobné klipy CZ Top 100 Digital Album 2012 \"Žijeme len raz\" (Ego prod. Robert Burian) 1 1 35 3 2 1 71 Žijeme len raz 2012 \"Vianoce sú zas\" (Rádio Expres ft. Ego; prod. Robert Burian) 33 5 - - - - - - 2014 \"Veľký plán\" (ft. Igor Kmeťo) - - 85 - - - - - 2014 \"Čistá duša\" (Kontrafakt prod. Robert Burian) - - 100 - - - - Navždy 2014 \"Higher ground\" (ft. Nikolas) - - 87 - - - - - 2014 \"Tvôj hlas\" (ft. Dara Rolins) - - 88 - - - - -"}
{"id": "210310", "title": "Shogun (album)", "context": "Zoznam skladieb  „Kirisute Gomen“ - 6:26 „Torn Between Scylla And Charybdis“ - 6:48 „Down From The Sky“ - 5:33 „Into The Mouth Of Hell We March“ - 5:51 „Throes Of Perdition“ - 5:53 „Insurrection“ - 4:56 „The Calamity“ - 4:57 „He Who Spawned The Furies“ - 4:07 „Of Prometheus And The Crucifix“ - 4:39 „Like Callisto To A Star In Heaven“ - 5:24 „Shogun“ - 11:53 Kategória:Albumy skupiny Trivium Kategória:Hudobné albumy z 2008"}
{"id": "270117", "title": "Netsky (album)", "context": "Introduction  Netsky je rovnomenný debutový album belgického drum and bassového hudobníka Netsky. Na albume sa nachádzajú predovšetkým drum and bassové skladby, ktoré predstavujú rôznych spevákov ako sú MC Darrison alebo Jenna G. Album bol vydaný začiatkom mája 2010, teda mesiac pred očakávaným vydaním, ktoré malo byť v júni."}
{"id": "574943", "title": "Ein Stein Blues", "context": "Reedícia Reedícia albumu vyšla v roku 2012 u Pavian Records ako digipak, s rovnakými skladbami, ale s inou titulnou fotografiou než bola na pôvodnom vydaní. Pri príprave reedície sa totiž zistilo, že pôvodné fotografie obalu sa stratili, preto boli použité iné zábery z tej istej fotosession."}
{"id": "451350", "title": "Silence", "context": "Charakteristika Originálna verzia skladby na albume a nasledovná verzia \"radio edit\" majú pomalé tempo ako ďalšie jej remixy boli štruktúrované ako popová skladba s charakteristickou syntetickou hudobnou inštrumentáciou melodickej strany ambientnej hudby. Skladba je často porovnávaná s tvorbou populárnych ambientných/new age/world projektov ako Enigma a Deep Forest. Singel obsahuje viacero remixov od DJa Tiësta a Fadea, ktoré ju posunuli do klubov."}
{"id": "474297", "title": "Dolce Vita", "context": "Introduction  Dolce Vita je debutový album a aj jediný album slovenskej skupiny Fun Master, vydaný v roku 1997. Album obsahuje celkovo 11 skladieb, medzi neznámejšie patria „Shubidube Love“, „Dance With Me“ a skladba „FunTasy“ ku ktorej bol taktiež natočený videoklip."}
{"id": "550634", "title": "ADiss", "context": "Oficiálne albumy a kariéra (2014-súčasnosť)  Album Trištvrte na mňa 2014 Počas viacročnej spolupráci s producentom meno Tretina pod vydavateľstvom Beattuners Music vydal ADiss som prvý štúdiový album, ktorý obsahuje 14 plnohodnotných skladieb so zvučnými menami ako Supa zo skupiny Moja reč, Kali, Cigo zo skupiny H16, Plexo či speváčka Layla. Najväčší úspech priniesla skladba Blázon , ktorá bola zaradená do éteru rádií Európa2 a Rádio SiTy. Výraznejší zásah však mali aj skladby ako Have no money , V rukách či Nie. Album vznikol aj vďaka agentúre PPA. Album Redcard/Červená karta 2017 Na prelome oddelenia sa od Beattuners Music a založenia vlastnej značky OVERGROUNDart vzniká album obsahujúci 20 skladieb, ktorý bol vyrobený vo formáte USB karty, ale aj CD. Na albume nájdeme skladby ako Femme fatale , Daj mi chvíľu , Bude fajn , Pripravený zomrieť a Jazda . Už tak pestrofarebný album obohatili svojou spoluprácou umelci Majk spirit, Supa, Refew, Šorty, Andess, Nathael, Greezy a k úsmevnej skladbe Nananananana pridal svoj pôvab aj moderátor Matúš Krnčok. Pár týždňov pred vydaním albumu ADiss zadarmo zavesil na internet zadarmo Overground mixtape s obsahom 28 skladieb, ktoré zlepil z jeho najlepších spoluprác a nevydaných skladieb. Album podporili aj rádia Europa2, Rádio Sity a Funradio. Projekt vznikol aj vďaka vydavateľstvu Spirit Music Label, s ktorým má ADiss blízke a pozitívne vzťahy. Dvojalbum My 2018 Pod stopercentnou záštitou vlastnej značky OVERGROUNDart vzniká tretí štúdiový album, ktorý hudobne odprodukoval slovenský producent Hoodini pôvodom zo Zvolena. V priebehu 16-tich mesiacov sa tejto dvojici podarilo nahrať 26 plnohodnotných skladieb, ktoré tento nosič rozdeľujú na dva 13 stopové albumy v jednom. Celý album sa nahrával v OG štúdiu a o väčšinu videoklipov sa postaral Róbert \"Abdul\" Belej s ADissom. Na albume je možné počuť špičku československej hudobnej scény v podobe 16ich hostí. Svojim talentom prispel Separ, Dame, Dj Wich, Tina, Kali, Supa, Delik, Majself, Refew, Ronie, Andess, Šorty, Dj Mikroman, Puerto, Cigo a Veronika Strapková. Tento album vznikol aj vďaka partnerom Ruka Hore, Brands24, SneakAvenue a Bašavel garage."}
{"id": "503607", "title": "MMXV", "context": "O albume Na albume sa objavili viacerí známi raperi, ako Strapo, Pil C, Vladimir 518, Tina, skupina L.U.Z.A. a Minimo, čo sa neskôr ukázalo, že bola Tina. Na hudobnej produkcii albumu sa okrem Smarta a Dameho, ktorí patria do skupiny DMS podieľali aj Homiebeats, Deryck, Kaapo, Specialbeats, Hajtkovič a DJ Wich. Videoklip bol zatiaľ natočený iba k skladbe „Intro“. Album obsahuje aj dva avizované skryté tracky, ktoré sa nachádzajú v skladbách „Chlap vs chlapec“ („Musíš sám“) a „Nechaj ma“ („Slnko stoj“)."}
{"id": "553819", "title": "MDMS", "context": "O albume Na albume sa objavili dvaja známi českí raperi Yzomandias a Nik Tendo z labelu Milion+. Na albume má aj dve slohy producent Smart, ktorý prvýkrát rapoval na albume Prepáčte v skladbe „Horšia pesnička“. V tejto nahrávke si rapovanie zopakoval v skladbách „FUCKOFF“ a „MDMS“. Na hudobnej produkcii albumu sa okrem Smarta a Dameho, ktorí patria do skupiny DMS podieľali aj Homiebeats, Special Beatz, Peter Pann, Dokkeytino a Grizzly. Videoklipy boli zatiaľ natočené ku skladbám „sós“, „jak ti J.B“, „Prečo“ a „Lebo“."}
{"id": "599468", "title": "Pearl Jam", "context": "Ďalší album skupiny, Vs., vyšiel 19. októbra 1993. Len počas prvého týždňa sa z neho predalo 950 378 nosičov. Najznámejšími skladbami tohto albumu sú „Go“, „Dissident“, „Daughter“, „Rearviewmirror“, „Animal“ a „Elderly Woman Behind The Counter In A Small Town“. Po masovom úspechu grunge štýlu, ktorý začal úspechom albumu Nevermind od Nirvany v roku 1991, sa hudobné spoločnosti snažili vyťažiť čo najviac. Z tohto obdobia je známy boj Pearl Jam proti predraženým lístkom na koncerty so sieťou Ticketmaster. Kapela na protest zrušila letné turné v roku 1994."}
{"id": "500676", "title": "Barn Jams", "context": "Introduction  „Barn Jams“ (vo voľnom preklade: improvizácie v stodole) sú inštrumentálne pasáže (skladby), ktoré zložil britský hudobník a gitarista niekdajšej rockovej skupiny Pink Floyd, David Gilmour. Existujú aj zábery, na ktorých sú tieto skladby predstavené, hrajú na nich David Gilmour (gitary), Richard Wright (klávesy), Guy Pratt (basgitara) a Steve DiStanislao (bicie). Títo hudobníci sú taktiež súčasťou live kapely, s ktorou momentálne koncertuje David na Rattle That Lock Tour . Zábery boli natočené v januári 2007 v stodole, ktorú vlastní gitarista. Nie je presne známe, koľko takýchto záznamov existuje, tri boli vydané ako časť 4-diskovej, deluxe a vinylovej edície albumu Live in Gdańsk (2008). Ďalšia skladba bola súčasťou albumu Remember That Night (2007) a štyri ďalšie boli súčasťou deluxe edície albumu Rattle That Lock (2015). Toto sú posledné oficiálne zábery klaviristu, klávesáka a člena skupiny Pink Floyd, Richarda Wrighta († 2008)."}
{"id": "280906", "title": "SYR6: Koncertas Stan Brakhage Prisiminimui", "context": "Zoznam skladieb  „Heady Jam 1“ – 24:16 „Heady Jam 2“ – 14:13 „Heady Jam 3“ – 27:02"}
{"id": "599473", "title": "Ján Golian (generál)", "context": "Golianova manželka Jarmila a syn Ivan boli 13. októbra 1944 evakuovaní letecky do Moskvy. Po vojne sa vrátili do Banskej Bystrice, kde však našli len zdemolovaný a vykradnutý byt. V januári 1951 bola Jarmila Golianová odsúdená za organizáciu špionážnej bunky (zrejme na základe zaistenia súkromného listu, v ktorom popisovala situáciu v krajine manželovmu priateľovi žijúcemu v emigrácii). Golianovho syna Ivana nakoniec vychovávala rodina brata manželky Jarmily. Po skončení štúdia žil a pracoval v Prahe ako technik laboratórnych prístrojov."}
{"id": "135202", "title": "Štefan Darvaš", "context": "Životopis Účastník protifašistického odboja, počas SNP náčelník zdravotníckej správy 1. čs. armády na Slovensku. Do protifašistického odboja a SNP zapojený v ilegálnej vojenskej skupine Jána Goliana v Banskej Bystrici (19401944). Nemeckými bezpečnostnými orgánmi zaistený v Banskej Bystrici (3. novembra 1944), väznený, prepustený (17. decembra 1944)."}
{"id": "256222", "title": "Adolf Weinhold", "context": "Život Narodil sa v Stropkove, kde aj vychodil ľudovú školu. Ďalej pokračoval v štúdiu, ktoré ukončil maturitou v Košiciach. Následne nastúpil na povinnú vojenskú službu u 2. horského práporu v Bardejove. Študoval na VUT v Prahe. Popri štúdiu pracoval ako robotník a neskôr ako úradník v Prahe. Počas mobilizácie v roku 1938 narukoval do Jelšavy ako veliteľ záložného práporu. Neskôr do septembra 1939 pôsobil ako úradník v Bratislave. Po vzniku Slovenskej republiky 31. augusta 1939 nastúpil ako dôstojník do Slovenskej armády. Slúžil ako dôstojník dozornej služby v Podbrezovej. Známy bol svojim protinacistickým zmýšľaním. Spolupracoval s odbojovými skupinami pripravujúcimi povstanie. Neskôr bol prevelený v hodnosti stotníka do Zemianskych Kostolian, kde nadviazal spojenie s protifašisticky naladenými dôstojníkmi. Golianom bol poverený riadiť operácie posádok Nováky, Bošany a Zemianske Kostoľany. Spolupracoval s partizánmi a podieľal sa na vyzbrojení a vystrojení Hornonitrianskej partizánskej brigády. Z miestnych vojenských skladov vytvoril významné oporné body povstania v oblasti. Zabezpečil aj plynulú výrobu munície pre povstalcov. Večer 29. augusta 1944 sa spolu s celou posádkou pridal k povstalcom. Urýchlene uskutočnil mobilizáciu a dozeral na formovanie obrany a vyzbrojovanie povstaleckých jednotiek. Vyše týždňa jednotky pod jeho velením húževnato vzdorovali útokom nemeckej útočnej skupiny Schill. Vyznamenal sa najmä v bojoch o Baťovany (dnešné Partizánske).. 9. septembra 1944 pri vedení protiútoku pri Malých Uherciach padol do nemeckého zajatia. Po vypočúvaní Gestapom v Topoľčanoch a Nitre bol odvezený na neznáme miesto a neskôr pravdepodobne popravený. Jeho zajatie bolo ťažkou ranou pre povstalcov na tomto úseku. 13. septembra Nemci obsadili Nováky a o deň neskôr i Prievidzu."}
{"id": "122740", "title": "Jozef Turanec", "context": "Hodnostný postup  Slobodník - 1. február 1913 Desiatnik – 8. apríl 1914 Podporučík – 1. október 1914 Poručík - 1. september 1915 Nadporučík– 1. november 1917 Kapitán – 1. november 1921 Major – 1. júl 1937 Podplukovník – 17. máj 1939 Plukovník – 1. január 1940 Generál II. triedy – 1. január 1942"}
{"id": "139752", "title": "Michal Minka", "context": "Životopis V roku 1939 maturoval na gymnáziu v Banskej Bystrici. Od roku 1941 dôstojník-letec z povolania, 1944 veliteľ roty leteckej školy v Banskej Bystrici. Po začatí SNP sa so svojou rotou leteckého dorastu zúčastnil bojov pri Telgárte, neskôr v rámci 4. taktickej skupiny 1.čs. armády bojoval pri Handlovej, Kremnici, Turčeku a Skalke. 12. októbra 1944 bol odvelený do ZSSR ako šturman 1.čs. zmiešanej leteckej divízie. Zúčastnil sa bojov o Ostravu. Tragicky zahynul dňa 20. apríla 1945, keď pri štarte svojho lietadla Lavočkin La-5FN na letisku Poreba narazil v dôsledku silného bočného vetra do zaparkovaného stroja Il-2m3. Jeho telo pochovali v obci Brzeźce. In memoriam povýšený na kpt."}
{"id": "568967", "title": "Štefan Suroviak", "context": "Prvá svetová vojna Po vypuknutí 1. svetovej vojny narukoval k 71. pešiemu slovenskému pluku v Trenčíne a po dvojmesačnom vojenskom výcviku bol zapojený do bojov na ruskom fronte. Počas bojov bol zajatý, avšak zo zajatia neskôr utiekol a opäť nastúpil k svojmu pluku v meste Kragujevac, kde sa stal svedkom popravy 42 slovenských vojakov (známa ako vzbura v Kragujevaci). Neskoršie bol ustanovený za veliteľa železničnej stanice v čiernomorskom meste Mariupoľ, kde zotrval do konca vojny."}
{"id": "590585", "title": "Elemír Polk", "context": "Hodnostný postup  Nadporučík – 27 november 1933 Kapitán jazdectva – 1. apríl 1938 Major generálneho štábu – 1. november 1940. Podplukovník generálneho štábu – 12. jún 1945 Plukovník generálneho štábu – 20. február 1947 Brigádny generál – 3. december 1949 (neskôr premenovaná na genmjr.)."}
{"id": "596960", "title": "Ludvík Krejčí", "context": "Hodnostný postup  august 1918 - podplukovník december 1918 - plukovník jún 1923 - brigádny generál máj 1928 - divizny generál marec 1934 - armádny generál"}
{"id": "96184", "title": "Ján Golian (generál)", "context": "Introduction  Ján Golian ( 26. január 1906, Dombóvár, Maďarsko – † pravdepodobne 1945, Flossenbürg, Nemecko) bol slovenský štábny dôstojník, brigádny generál, organizátor a významný predstaviteľ Slovenského národného povstania na strednom Slovensku. Pôvodne dôstojník československej armády. Počas druhej svetovej vojny štábny dôstojník vojnovej slovenskej armády. Aktívne sa zapojil do protinacistického odboja. Ako vplyvný dôstojník štábu pozemného vojska v Banskej Bystrici okolo seba sústredil protinacisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a pripravoval plán povstania proti Nemecku, ktoré začalo 29. augusta 1944 za nepriaznivých okolností a nedokončených príprav po vstupe nacistických vojsk na slovenské územie zo západu a severu. V októbri 1944 nahradený vo funkcii veliteľa povstaleckej armády gen. R. Viestom. Po porážke povstania spolu s gen. Viestom zajatý nacistami a odvlečený do Nemecka, kde bol pravdepodobne na konci vojny zavraždený."}
{"id": "201354", "title": "Dombóvár", "context": "Osobnosti mesta  Ján Golian ( 1906 – † 1945), slovenský brigádny generál, organizátor a významný predstaviteľ Slovenského národného povstania"}
{"id": "599474", "title": "Ján Golian (generál)", "context": "Od 7. októbra 1944 nahradil Goliana vo vedení povstaleckej armády gen. Rudolf Viest. Golian sa stal jeho zástupcom. Počas SNP sa zúčastnil zasadnutí SNR, v období medzi 12. septembrom a 7. októbrom 1944 predsedal operatívno-koordinačného výboru SNR (takzvaná Rada na obranu Slovenska). V tejto funkcii prerokúval a konzultoval otázky spoločného boja s partizánskymi veliteľmi, členmi sovietskej, anglickej a americkej vojenskej misie. Počas príprav i priebehu povstania sa prejavil ako rozhodný antifašista, ktorý ostro vystupoval proti Nemcom a ľudáckemu režimu. Patril k ústredným postavám a organizátorom SNP, bojoval za obnovenie Česko-Slovenska.\n\nV noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal spolu s Viestom na Donovaloch posledný operačný rozkaz povstaleckým vojskám, keď nariadili armáde prechod na partizánsky spôsob boja a sami prešli do hôr. Dňa 3. novembra 1944 bol Golian s Viestom v Pohronskom Bukovci zajatý. Dom, v ktorom sa nachádzali, najprv obkľúčili gardisti a nemecké jednotky, čoskoro ich vyzvali aby sa vzdali, pričom oznámili, že v prípade, že budú klásť odpor, trestná jednotka obec vypáli (neskôr nacisti aj napriek tomu časť obce vypálili). Golian bol vyšetrovaný v Banskej Bystrici a Bratislave, potom transportovaný do Berlína."}
{"id": "45865", "title": "Slovenské národné povstanie", "context": "Bojové operácie  Začiatok povstania Situácia v prvých dňoch SNP Okolo 15. hodiny poobede 29. augusta 1944 dostalo povstalecké velenie v Banskej Bystrici prvé správy o vstupe nemeckých vojsk v oblasti Púchova a Žiliny. Okamžite na to boli upozornené aj všetky ostatné vojenské posádky na Slovensku. Napriek správam o prenikaní Nemcov Golian nevydal žiadny rozkaz, pretože očakával, že slovenská vláda alebo aspoň niektorí z jej umiernených členov sa budú nemeckému vstupu brániť a vydajú rozkaz na ozbrojený odpor, ktorý by uposlúchlo všetko obyvateľstvo. Jeden z prvých krokov povstalcov 29. augusta bolo zatknutie gen. Turanca na letisku Tri Duby. Povstalci však čakali na Čatlošov prejav o 19. hodine. Ten však v prejave, vytvorenom Tidom Gašparom, označil všetkých, ktorí sa budú stavať proti nemeckému vstupu, za „zradcov svojho rodu“. Čatlošove jednanie bolo nepochopiteľné aj pre to, že v tej dobe sa snažil o jednanie so sovietskou stranou (tzv. Čatlošovo memorandum). Čatlošov prejav u mnohých veliteľov posádok na západnom i severovýchodnom Slovensku spôsobil zaváhanie, ktoré Nemci využili a rýchlo ich odzbrojili. Dôvodom bolo i to, že na západnom Slovensku povstalecké ústredie nemalo taký vplyv ako v oblasti Banskej Bystrice, kde mal Ján Golian do značnej miery voľnú ruku pri svojom konaní, poprípade mohol veľkú časť príprav dobre skryť. Prakticky žiadna z vojenských posádok na západnom Slovensku, kadiaľ postupoval hlavný nemecký nápor, nekládla odpor. Povstalecké velenie tak po tomto prejave prišlo o posádky v Nitre, Seredi, Hlohovci, Trenčíne (v Zlatovciach i Trenčianskych Biskupiciach), Novom Meste nad Váhom aj Bratislave. Výnimkou na západe bola Trnava, ktorej vojenská posádka sa k povstalcom organizovane pridala so 4 000 mužmi. Neorganizovaný bol aj odchod skupiny letcov z letiska v Piešťanoch. Výzvu postaviť sa Nemcom na odpor neuposlúchli ani posádky v Kežmarku a Levoči. Toto zaváhanie bola prvá známka toho, ako nešťastne pre povstalcov sa bude situácia v nadchádzajúcej dobe vyvíjať. Povstanie preto začalo na rozkaz Jána Goliana 29. augusta 1944 o 20:00 po odznení dohodnutého hesla („Začnite s vysťahovaním“). Na druhý deň bol rozkaz potvrdený písomne. Do Banskej Bystrice, ktorú už v tej dobe kontrolovali povstalci, vošli jednotky 1. partizánskej brigády J.V. Stalina, ktorej velil kpt. A. Jegorov. Partizáni aj tu vyhlásili obnovenie Československej republiky. Začal vysielať Slobodný vysielač. Zvláštna situácia nastala v dvoch kľúčových divíziách na východnom Slovensku. Ukázalo sa, že prípravy na povstanie, ktoré mal v jednotkách uskutočniť Viliam Talský, ktorého priamo poveril Ján Golian, sa odohrali iba v minimálnej miere. Talský nevyužil 2 dni a tri noci pokoja, ktorý mu nemecké jednotky nechali, keďže sami neboli tiež schopné odzbrojovanie okamžite vykonať. Vrchol chaosu nastal, keď 30. augusta plk. Viliam Talský namiesto dohodnutého plánu odletel so slovenskými letcami do Poľska zanechajúc dve armádne divízie v chaose bez velenia. Talský svoj odchod odôvodňoval potrebou prerokovať súčinnosť východoslovenských divízií s Červenou armádou. Dve slovenské pešie divízie v Karpatoch boli bez velenia ponechané svojmu osudu a Nemcom sa ich podarilo rýchlo odzbrojiť už na poludnie bez jediného výstrelu. Nič nezachránil ani Golianov rozkaz: „nenechať sa odzbrojiť“. Časť tohto vojska síce prešla k partizánom, alebo vytvorila vlastné partizánske jednotky, pri čom si so sebou zobrala aj časť ťažkej techniky, ale to nebola ani tretina z 30 000 najlepších mužov Slovenskej armády, ktorí predtým mali veľkú šancu podporiť Červenú armádu v bojoch v Karpatoch. V danej situácii, po strate východoslovenských divízií, očakávalo velenie povstaleckej armády, že sa udrží brániť nemeckým útokom asi 14 dní. Dôsledkom nemeckej intervencie bolo, že povstanie vypuklo predčasne a už dopredu stratilo kľúčovú zložku pripravovaných plánov. Bez dvoch najlepšie vyzbrojených armádnych divízií, ktoré by dokázali odolávať Nemcom, nemalo prílišné vyhliadky na úspech. 1. ukrajinský front v tej dobe už síce prekročil Vislu a nachádzal sa v predhorí Karpát, ale až 30 či od postavenia východoslovenských divízií. Pritom medzi nimi a Červenou armádou sa nachádzali dve pásma nemeckej obrany. Navyše Šmidkeho a Ferjenčíkova misia, ktorá mala informovať Sovietske vedenie o prípravách povstania, odletela do ZSSR neskoro a ešte nestihla splniť všetky úlohy. Problematické reakcie na začiatok povstania vyvolal aj fakt, že v mnohých oblastiach s ním nepočítali a neboli s ním dopredu oboznámení. Na mnohých miestach k zmätku prispelo aj to, že ľudia boli lákaní pridať sa k povstaniu otvorenými lžami: napríklad Mirko Vesel, jeden z organizátorov povstania, v rozhlasovom vysielaní hlásil, že „ Nemci zrušili Slovenskú republiku, uväznili prezidenta Dr. Jozefa Tisu a odvliekli ho do Malaciek, kde ho majú zastreliť. (...) Maďari už prekročili hranice pri Lučenci. “ Na niektorých miestach sa takto motivovaní ľudia skutočne chopili zbrane na ochranu Slovenskej republiky. Zmena ich postoja však na seba nenechala dlho čakať. Časť ľudí, ktorá povstala so zbraňou v ruke, po Tisovom prejave ďalší deň pochopila, že sadla na lep propagande a zložila zbrane. Skutočne zničujúci bol pre povstalcov práve Čatlošov prejav, ktorý odznel v éteri ešte pred samotným začiatkom povstania. Iróniou ostáva, že Čatloš niekoľko dní po prejave odišiel z Bratislavy k povstalcom. Bolo to preto, lebo Nemci Tisovi, ktorý nad Čatlošom držal ochrannú ruku, dokázali, že plánoval previesť Slovensko k Spojencom. Čatloš mal byť zatknutý, preto radšej utiekol k povstalcom. Prvé boje s okupačnými jednotkami Kolóna techniky, ktorá neskôr zasiahla proti nemeckej okupácii Z vojenského hľadiska je terén stredného Slovenska ideálny na vedenie obranných bojov. Úzke horské doliny a mnohé priesmyky sú miestami, ktoré je schopné brániť proti silnejšiemu nepriateľovi i menej početná obrana. K prvým bojom Slovenského národného povstania došlo v priestore Žiliny ešte 29. augusta. Veliteľ mestskej posádky major J. Dobrovodský začal organizovať povstalecké jednotky. Čoskoro z vojakov posádky, z mobilizovaných záložníkov i dobrovoľníkov žilinského okresu zorganizoval 2 bojaschopné prápory. Prvý prápor bol nasadený juhozápadne od Žiliny, pri Hričove. Druhý prápor bol nasadený severne od Žiliny, pri Brodne, s vysunutou rotou pri Čadci. Z ostatných zmobilizovaných vojakov bol čiastočne vyzbrojený a vystrojený tretí prápor s úlohou odraziť postup Nemcov v Rajeckej doline na smere Považská Bystrica – Rajec a útočná skupina, ktorej úlohou bolo zneškodnenie nemeckej posádky, ktorá sa opevnila v kasárňach v Žiline a kládla tam ozbrojený odpor. Čoskoro jednotky z okolia Žiliny dostali rozkaz nevyčerpávať sa v bojoch o mesto, ale čerstvými silami urýchlene obsadiť Strečno a tam viesť obranný boj. 30. augusta 1944 sa tieto jednotky začali sťahovať na východný okraj Žiliny a ustúpili do Strečnianskej tiesňavy. Tam v spolupráci s francúzskymi partizánmi začali budovať nové obranné postavenia. Ďalšieho dňa sa v Strečnianskej tiesňave rozpútali boje medzi povstaleckými jednotkami a nemeckými bojovými skupinami Ohlen a Junck, podporovanými tankami a letectvom. 31. augusta o 8. hodine ráno spozorovali povstalci prvé jednotky nepriateľa. Ten najprv sústredil väčšie sily v snahe zaútočiť v čo najširšom priestore. Nasledovalo ostreľovanie mínometmi, ktoré prichádzalo zo smeru od Stráňav. Po tom, čo povstalci spolu s francúzskymi partizánmi odrazili prvé útoky, Nemci pochopili, že cez tiesňavu tak ľahko neprerazia a preto sa začali presúvať na gumených člnoch a kompe na druhý breh Váhu. Vzhľadom na to, že ten dovtedy partizánsky oddiel pod Veličkovým velením ešte nestihol obsadiť – a neobsadil ho ani neskôr, získali Nemci bez boja strategické výšiny okolo zrúcanín Starhradu, odkiaľ následne bočnou paľbou najmä ťažkými guľometmi ostreľovali pozície obrancov. Ťažké straty utrpela najmä jednotka francúzskych partizánov, ktorá bola neskôr stiahnutá na odpočinok do Sklabine. Brániť sa v danej pozícii po nasadení nemeckých tankov bez dostatku protitankových zbraní už viac nebolo možné. 4. septembra 1944 boli povstalecké jednotky spolu s partizánmi nútené ustúpiť nemeckej presile. Povstalecké vojská v tomto období premárnili najlepšiu príležitosť zastaviť nepriateľa v ťažko priechodnom teréne. Mohlo za to najmä sľúbené ale nesplnené obsadenie pozícií Veličkovými partizánmi na pravom brehu Váhu. Úlohu zohral aj nedostatočný výcvik mužstva a v tomto období na začiatku povstania i slabé skúsenosti povstaleckých dôstojníkov. Postupujúce nemecké jednotky následne obsadili 5. septembra 1944 dôležitý železničný uzol Vrútky. Povstalci sa v súčinnosti s partizánmi v nasledujúcich dňoch pokúsili niekoľkokrát bezúspešne vziať Vrútky protiútokmi späť. Obidve strany vtedy utrpeli ťažké straty. Pri protiútoku padol aj nemecký podplukovník, ktorý mal veliť útoku práporu. Našiel sa pri ňom aj písomný rozkaz, v ktorom sa hovorilo, že sa nemecké jednotky majú zmocniť Turčianskeho Sv. Martina 8. až 9. septembra. Postupujúce nemecké jednotky sa zastavili v dôsledku silnejúceho odporu povstalcov na fronte pred Martinom. 5. septembra bola z nemeckých a sčasti i slovenských jednotiek vytvorená spojením bojovej skupiny plk. Ohlena, plk. Juncka a 2 práporov Domobrany, ktoré došli 3. septembra 1944 k Žiline, 178. divízia tankových granátnikov Tatra. Divízii velil jej generálporučík von Loeper. V noci z 30. na 31. augusta 1944 vpadol na Slovensko z južného Poľska nemecký úderný pluk 1. tankovej armády a prenikol do Kežmarku, kde sa dostal do boja s časťami levočskej a popradskej posádky i s partizánmi. Povstalecké jednotky sa neboli schopné napriek svojej početnej prevahe účinne sformovať a efektívne zasiahnuť proti nepriateľovi. Pod tlakom nepriateľa boli nútené ustúpiť na úsek Hranovnica – Telgárt, poprípade smerom na Štrbu. 1. septembra 1944 obsadili nemecké vojská Poprad a Levoču. Menšie boje prebehli v blízkosti Popradského letiska, ktoré 140-členná povstalecká posádka bránila najmä vďaka silnej guľometnej paľbe. Nemci stratili 12 vojakov, niekoľko nákladných automobilov, 4 mínomety a dva protilietadlové kanóny. Po tom, čo na letisko podnikla útok skupina Schäfer s niekoľkými tankami PzKpfw III, opustili povstalci aj tieto pozície. O štyri dni neskôr obsadili nacisti i Spišskú Novú Ves. Úderný pluk 1. tankovej armády vytesniac povstalecké jednotky dobyl 3. septembra Pusté Pole a Telgárt. Večer 4. septembra presvedčili partizáni veliteľa povstaleckého úseku kapitána Staneka, že je na oslabené postavenia Nemcov v dedine potrebné čo najskôr zaútočiť. 5. septembra povstalecké a partizánske jednotky pod Stanekovým vedením podnikli protiútok a Telgárt do 11. hodiny dobyli. Ich postup k sedlu Besník bol však popoludní zastavený nemeckými protiútokmi. V Telgárte padlo najmenej 100 nemeckých vojakov, celá obec však ľahla popolom, pričom v nej zahynuli niekoľkí civilisti. Povstalci pri tom utrpeli iba malé straty. Nasledujúceho dňa Nemci podnikli protiútok a získali časť pozícií späť. Front sa v oblasti stabilizoval na úseku Chamrošský tunel – Čršaľa – kríž na Čuntavskej ceste. Protiútok pri Telgárte bol v snahe posilniť morálku povstaleckej armády prezentovaný ako jedna z najúspešnejších akcií povstalcov počas SNP. Bojová skupina Schäfer začala 3. septembra 1944 z Popradu postup na horný Liptov. Už o tri dni bez boja obsadila Liptovský Mikuláš a 6. septembra Ružomberok. Strata týchto miest bola veľmi zahanbujúca i preto, že Nemci postupovali týmto smerom od Popradu iba slabými silami a povstalci ich napriek tomu nedokázali zastaviť. V Ružomberku bol najdôležitejším cieľom Nemcov Mautnerov závod, kde sa nachádzalo 928 delostreleckých lafiet, ktoré boli ihneď prevezené do Nemecka. Nemci sa ďalej pokúšali preniknúť na juh do Banskej Bystrice. Za zbabelý postup voči nepriateľovi Golian odvolal veliteľa 2. obrannej oblasti Ladislava Bodického a nahradil ho podplukovníkom Jánom Černekom. Až pri Bielom Potoku narazila jednotka Schäfer na odpor posádky letiska Mokraď aj časti mikulášskej a ružomberskej posádky, ktoré tam zorganizoval podplukovník Černek. V noci z 31. augusta na 1. september 1944 prenikla z Čiech a Moravy do Bratislavy bojová skupina Schill. 2. septembra odzbrojila bratislavskú vojenskú posádku a bez boja obsadila Trnavu a Nitru. Velitelia vojenských posádok týchto miest sa odmietli pridať k povstalcom, alebo v prípade Trnavy neriskovali boj v obkľúčení, keďže posádky okolitých miest sa k povstalcom nepripojili, a tak ustúpili na povstalecké územie. Ďalšie nemecké jednotky podobne obsadili 31. augusta letisko v Trenčianskych Biskupiciach, 1. septembra Piešťany a Trenčín. Pred Topoľčanmi narazila skupina Schill na predsunutú obranu povstaleckých jednotiek, ktoré pripravovali obranu Baťovian. Prvé ozbrojené stretnutie na tomto úseku sa odohralo pri Mýtnej Novej Vsi (dnes súčasť Ludaníc). V boji padlo 12 povstalcov. Boje o mesto napokon trvali od 3. do 9. septembra 1944. Skupina Schill mesto dobyla hlavne vďaka podpore samohybných diel, obrnenej techniky aj letectva, ktorým neboli slabé povstalecké sily ani partizáni v oblasti schopné čeliť. Povstalecké jednotky ustúpili smerom na Prievidzu, partizáni na Vtáčnik. Pri jednom z protiútokov bol zajatý povstalecký veliteľ úseku kapitán Adolf Weinhold. V noci zo 4. na 5. septembra sa vrátila zo ZSSR do Banskej Bystrice delegácia, ktorú plánovači povstania vyslali, aby prerokovala vzájomnú vojenskú spoluprácu so sovietskou stranou. Ferjenčík a Šmidke v Moskve dostali prísľub pomoci pre SNP, bol to najmä presun 2. československej paradesantnej brigády a 1. československého stíhacieho pluku na povstalecké územie. O svojom rokovaní informovali na prvom zasadaní SNR. 5. septembra bol Ján Golian povýšený na generála a stal sa veliteľom celej Slovenskej armády. SNR vyhlásila mobilizáciu záložníkov do 35 rokov. Plénum SNR zvolilo 6-členné predsedníctvo SNR. Tvorili ho: Karol Šmidke, Gustáv Husák, Daniel Ertl za KSS, Vavro Šrobár, Jozef Lettrich a Ján Ursíny za Demokratickú stranu. Po mobilizácii, ktorá prebehla toho istého dňa, sa počet príslušníkov povstaleckej armády zvýšil na 47 000 osôb. Armáda však nemala dostatok zbraní pre všetkých. SNR tiež vydala Deklaráciu, ktorá okrem iného zahŕňala aj tieto body: vytvoriť nový štát Čechov a Slovákov na demokratických a pokrokových zásadách zlepšiť sociálne postavenie robotníkov a roľníkov odsúdiť kolaborantov a zradcov Vo vzdušných bojoch nad povstaleckým územím niekoľkokrát zasiahla povstalecká Kombinovaná letka. K najkurióznejším z nich patria zostrely, ktoré dosiahol František Cyprich 2. septembra, keď na Avii B-534 zostrelil neozbrojený maďarský Ju-52/3m a zostrel, ktorý 7. septembra dosiahol na zastaranom Letove Š-328 pozorovateľ ašpirant Matej Beznák, keď pomocou pohyblivých guľometov zostrelil nepriateľský prieskumný Focke-Wulf Fw 189. 8. septembra Červená armáda a 1. čs. armádny zbor v ZSSR začali útok na Dukliansky priesmyk na slovensko-poľských hraniciach. Slovenskí povstalci však neboli schopní sa s jednotkami Červenej armády spojiť. Krvavé boje v horách, ktoré stáli Červenú armádu 19 000 padlých, sa pretiahli na dva mesiace. Útoky prinútili nemeckú Skupinu armád Severná Ukrajina stiahnuť niektoré jednotky zo Slovenska, čo podstatne pomohlo povstalcom. Povstalecké velenie neskôr predpokladalo, že bez tejto pomoci by povstanie vydržalo iba dva týždne. V dňoch 8. až 13. septembra Nemci odsunuli vyše 12 400 vojakov a dôstojníkov, medzi nimi aj príslušníkov úderného pluku 1. tankovej armády, čo viedlo k stabilizácii východného a severného úseku povstaleckého frontu. Boje po reorganizácii povstaleckých jednotiek Propagandistický povstalecký leták. 10. septembra o 20. hodine bola realizovaná reorganizácia povstaleckého vojska. Dve vojenské obranné oblasti boli zmenené na 6 taktických skupín. Každá taktická skupina bola vybavená ako vyššia jednotka, organizovaná z niekoľkých samostatných práporov, delostreleckých oddielov, telegrafickej a ženijnej roty, výcvikového a náhradného strediska ako aj všetkých služieb. Pôvodná organizácia obranných oblastí sa ukázala v bojoch ako ťažkopádna. Terén, v ktorom sa bojovalo, vytvoril podmienky na vznik samostatných obranných celkov, ktoré boli relatívne nezávislé od ostatných. Prvé boje tiež priniesli všestranné skúsenosti veliteľov jednotiek i štábu. Bolo zrejmé, že bojové jednotky v porovnaní s nepriateľom, ktorý už 5. rok viedol vojnu, majú nedostatočnú bojovú prípravu a skoro žiadne bojové skúsenosti. Nedostatok výzbroje, najmä protitankových zbraní, mínometov a ťažkých zbraní vo všeobecnosti, tak predurčoval celý priebeh povstania. Chýbali tiež spojovacie prostriedky, nedostatočné sa javili tiež skúsenosti v boji s tankami, ktoré nemal s vojakmi ani kto nacvičiť, pretože vhodní inštruktori v povstaleckej armáde neboli. So zbraňami, ktoré boli povstalcom dodané, sa vojaci nestihli dostatočne rýchlo zoznámiť a precvičiť. Pomalý postup nacistických vojsk si vyžiadal nasadenie ďalších síl a prostriedkov. Do Malaciek bola 16. septembra 1944 presunutá 708. divízia ľudových granátnikov, ktorá začala obsadzovať Považie medzi Trenčínom a Žilinou. Divízii velil plukovník Wilhelm Bleckwenn. 20. septembra 1944 bola do Trnavy presunutá 271. divízia ľudových granátnikov, ktorá obsadila celé Ponitrie. Velil jej generálmajor Martin Bieber. Na západnom úseku frontu naďalej trval tlak nepriateľa. Dobytím Baťovian a Oslian si Schill otvoril cestu cestu na Žarnovicu a Prievidzu, ktorá bez boja padla 14. septembra 1944. Preto Golian nariadil protiútok jednotkám 4. taktickej skupiny v súčinnosti s partizánmi Brigády kpt. Jána Nálepku dobyť späť Prievidzu. Protiúder sa začal 18. septembra, skončil sa však neúspechom. Schill pokračoval v ceste do Turca a na stredné Pohronie, kde 20. septembra vnikol do tyla 5. taktickej skupiny. Kvôli súbežnému útoku divízie Tatra hrozilo 5. taktickej skupine obkľúčenie. Preto Golian z 21. na 22. septembra rozhodol Turiec vyprázdniť. Pre povstalcov to bola veľmi ťažká strata, o ktorej sa rokovalo aj v SNR. Ústup povstaleckých jednotiek zabezpečovali partizáni z 1. čs. partizánskej brigády J.V. Stalina. Po strate Martina 21. septembra 1944 prebrali obranu smeru, z ktorého Nemci bezprostredne ohrozovali Banskú Bystricu, v oblasti Čremošného jednotky 1. taktickej skupiny, podporované pancierovým vlakom „Hurban“. O ochranu západných svahov Veľkej Fatry sa mala postarať 1. čs. partizánska brigáda J.V. Stalina. Ešte 13. septembra obsadila nemecká bojová skupina Schäfer Dolný Kubín, o deň neskôr Kraľovany a spojila sa tak s jednotkami divízie Tatra. Takto boli vojenské jednotky na Orave úplne odrezané, v dôsledku čoho sa utvorila takzvaná Oravská vojenská skupina. Na smere Ružomberok – Banská Bystrica jednotka Schäfer narazila na jednotky 6. taktickej skupiny, ktoré odrazili pri obrane výšiny Ostrô v nasledujúcich dňoch 14 nepriateľských útokov. 10. októbra 1944 bola skupina Schäfer stiahnutá do priestoru Jelšavy, kde sa spojila so svojou materskou 18. divíziou SS Horst Wessel a bola vystriedaná brigádou Dirlewanger. 15. septembra pristáli na letisku Tri Duby 4 sovietske La-5FN. Pilotoval ich veliteľ 1. čs. samostatného stíhacieho pluku škpt. F. Fajtl, ktorý na povstalecké územie dorazil v sprievode zástupcu škpt. J. Klána a veliteľov perutí npor. F. Cháberu a npor. J. Stehlíka. Spolu s povstaleckým velením sa následne dohodli na prílete zvyšku jednotky. 1 lietadlo so zraneným npor. Cháberom zostalo na letisku, ostatné sa vrátili späť. 17. septembra pristáli na letisku Tri Duby 4 americké B-17, ktoré priviezli americkú styčnú vojenskú misiu. Jej veliteľom bol James Holt Green. Doviezli zbrane, strelivo, niekoľko protitankových zbraní bazooka (ktoré povstalci nevedeli použiť) a lieky. 17. septembra 1944 priletelo na povstalecké územie na provizórnom letisku Zolná pri Zvolene 20 lietadiel 1. čs. samostatného stíhacieho pluku. V ten istý deň začal z povstaleckého územia 1. čs. samostatný stíhací letecký pluk operovať pod velením škpt. Františka Fajtla. Jednotka mala základňu na Troch Duboch. Spojenci 20. septembra pomohli povstaniu tým, že napadli letisko Nový Dvor pri Malackách. Pri nálete zlikvidovali 6 Ju-87 Stuka, 2 He 111, 3 Ju 88 a niekoľko ďalších Ju 52, Bf 110 a Do 17. Poškodili rozjazdovú dráhu a vyradili letisko na dlhú dobu z prevádzky. Nemci boli preto nútení nasadzovať proti povstalcom lietadlá Luftwaffe z Maďarska, ktoré by inak boli nasadené proti sovietskej hrozbe z Rumunska. Po strate Turca a neúspešnom protiútoku s cieľom dobyť Prievidzu sa 4. taktická skupina pod tlakom jednotky Schill podporovanej letectvom stiahla do Kremnických vrchov. Ústupové boje 4. taktickej skupiny podporovali svojim vzdušným krytím letci 1. čs. samostatného stíhacieho pluku. 21. septembra 1944 obsadili Nemci Handlovú a o niekoľko týždňov 6. októbra Kremnicu. Sily skupiny Schill sa potom rozdelili, keď sa väčšina jednotky okrem časti nasadenej v oblasti Handlová – Žiar nad Hronom presunula od priestoru Oslian. Úsek frontu v dotyku s 1. a 4. taktickou skupinou povstaleckej armády prevzala divízia Tatra a 2. prápor jednotky Schill. 25. septembra 1944 začal presun 2. čs. paradesantnej brigády z Kroscienka v Poľsku na povstalecké územie. Dopravné stroje Li-2 prevážali ostrieľaných príslušníkov paradesantnej brigády na letisko Tri Duby, odkiaľ boli okamžite nasadení na front. Povstalecké velenie si sľubovalo od nasadenia tejto jednotky veľmi veľa. Až neskôr sa vyjasnilo, že parašutisti po bojoch na Dukle utrpeli značné straty a jednotka nebola ani zďaleka v plnej sile. Nasledujúci deň SNR vyhlásila druhú mobilizáciu záloh do 1. československej armády na Slovensku. Týkala sa piatich ročníkov. Po druhej mobilizácii počet príslušníkov povstaleckej armády dosiahol 60 000 osôb, ale asi štvrtina z nich nemala zbrane. V druhej polovici septembra 1944 1. československá armáda na Slovensku okrem rôznych druhov armádnych jednotiek a útvarov vrátane leteckej skupiny disponovala 44 pešími prápormi, 6 delostreleckými oddielmi a 32 delostreleckými batériami. 26. septembra bola vysadená nad povstaleckým územím aj britská styčná vojenská misia. Územie držané povstalcami začiatkom októbra. Novému veliteľovi nemeckých vojsk generálovi Höflemu sa 8. októbra 1944 podarilo pre nasadenie na Slovensko získať i 14. divíziu granátnikov SS a 18. divíziu tankových granátnikov SS Horst Wessel (SS-Brigadeführer Wilhelm Trabandt). Súčasne bola skupina Schäfer presunutá k svojej kmeňovej 18. divízii SS Horst Wessel, ktorá z vyčkávacieho postavenia v Komárne prešla neskôr do generálneho útoku nemeckých okupačných vojsk proti povstalcom. Z Poľska prišla medzi 10. a 15. októbrom 1944 2. brigáda SS Dirlewanger. Mala 4 000 príslušníkov a operovala v priestore horného Považia a Turca. V 2. polovici októbra 1944 bola do boja proti povstalcom na úseku Čertovica nasadená bojová skupina Wittenmeyer. Proti obrannému úseku Vernár – Hrabušice – Stratená – Dobšiná sa od 18. až 19. októbra zhromažďovala bojová skupina armádnej skupiny Heinrici, na úseku Poprad posilnená obrneným vlakom. 7. októbra 1944 na Slovensko priletel gen. Rudolf Viest, ten prevzal velenie 1. československej armády na Slovensku. Na Slovensko priletel aj vládny delegát pre oslobodené územie minister František Němec s cieľom prevziať politickú moc. SNR jednoznačne odmietla tieto zámery československej vlády v Londýne a vyslala do Londýna svoju delegáciu, aby rokovala o slovenskej otázke s prezidentom Edvardom Benešom. 7. októbra pristálo na letisku Tri Duby 6 amerických B-17, ktoré priviezli zásoby vojenského a zdravotníckeho materiálu a zobrali späť 5 francúzskych občanov a 25 amerických a anglických letcov, ktorí boli zostrelení nad oblasťou a podarilo sa im dostať na povstalecké územie. Súbor:Kanon88.jpg|náhľad|vľavo|Jeden z povstaleckých kanónov bol použitý i pri obrane mostov cez Hron Po ťažkom boji s jednotkami 4. a 3. taktickej skupiny a partizánmi, podporovaných pancierovým vlakom i letectvom, jednotka Schill obsadila 3. októbra 1944 Žiar nad Hronom, zaistiac si tak nezničené mosty cez Hron a rýchlo postupovala na Zvolen. 2. časť skupiny Schill súčasne postupovala od Oslian smerom na Žarnovicu, zlomila odpor jednotiek 3. taktickej skupiny a 27. septembra obsadila Žarnovicu, Novú Baňu a začala postupovať na Banskú Štiavnicu. Keďže veliteľstvo 1. československej armády na Slovensku už nemalo zálohy, jednotky 3. taktickej skupiny stiahlo z oblasti Banskej Štiavnice, ktorá padla do rúk Nemcov 9. októbra 1944. Jednotky 3. taktickej skupiny potom pri Hronskej Dúbrave posilnili obranu najkratšieho smeru na letisko Tri Duby. 4. októbra prisunuli do oblasti smerom od Zvolena povstalci vlak s 1000 neozbrojenými mužmi, keďže už v tej dobe panoval nedostatok zbraní. Tí mali postupne prevziať zbrane od bojujúcich jednotiek a vystriedať ich. V oblasti práve prebiehali silné boje a vlak zostal stáť v Starej Kremničke, kde po ňom nemecké jednotky spustili paľbu z ťažkých guľometov a mínometov. Časť mužstva sa v panike rozutekala a transport sa nakoniec na pomoc 4. taktickej skupine nedostal. Zlepšenie poveternostných podmienok umožnilo v tejto dobe ukončiť prepravu 2. paradesantnej brigády z Poľska. Jej jednotky boli postupne nasadzované na najťažšie úseky povstaleckých frontov. Potom spoločne s 3. taktickou skupinou a partizánmi, podporovaní delostrelectvom i letectvom uskutočnili 8. októbra 1944 protiútok proti divízii Tatra a v priebehu niekoľkých dní ju zatlačili o na západ, kde sa pri Jalnej až do 26. októbra 1944 front stabilizoval. Počiatkom októbra javila povstalecká armáda známky vyčerpania a nezvratnej demoralizácie. Počiatočné nadšenie medzi vojakmi vyprchalo a čoraz viac ho zadúšali nemecké tanky, z ktorých mali neskúsení povstaleckí vojaci priam panický strach. Dobytie Turca ani ďalšie úspechy nemeckých vojsk na západnom úseku povstaleckého frontu nemohli zakryť skutočnosť, že blesková policajná akcia hitlerovského velenia na Slovensku, pôvodne plánovaná na 1 týždeň, nesplnila pôvodné očakávania. To však nič nemenilo na veľmi vážnej situácii na zmenšujúcom sa povstaleckom území. Útoky Červenej armády a česko-slovenského armádneho zboru v oblasti Duklianskeho priesmyku zatiaľ prešľapovali na mieste bez väčších územných ziskov. Dobývanie česko-slovenského územia bolo vo východných Karpatoch vykúpené obrovskými stratami na životoch. Lepšie sa však vyvíjala činnosť sovietskej armády južne od slovenského územia, kde sa približovala k Debrecínu. Aj to však bolo príliš ďaleko na to, aby ovplyvnilo situáciu na povstaleckom území. Príslušníci štábu 2. paradesantnej brigády počas bojov v okolí Svätého Kríža nad Hronom. Očakávajúc zhoršenú situáciu 14. októbra 1944 povstalci rozhodli premiestniť zlatý poklad uložený v trezoroch Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici a letecky ho dopravili do Moskvy, aby sa nedostal do rúk nemeckých okupantov. Išlo o zlata, striebra a iných vzácnych kovov. Záverečný útok a likvidácia povstaleckej armády Zmenšená aktivita na nemeckej strane frontu bola predzvesťou záverečnému útoku na povstalecké územie. Do 18. októbra sústredil Hermann Höfle brigádu Dirlewanger do priestoru Ružomberok – Martin, divíziu Horst Wessel na líniu Jelšava – Rimavská Sobota – Lučenec, bojovú skupinu Wittenmayer do priestoru Kráľova Lehota – Liptovský Mikuláš, bojovú skupinu Henrici do priestoru Poprad – Telgárt, jednotky POHG do priestoru Kráľova Lehota – Ružomberok a jednotky Domobrany do priestoru Banskej Štiavnice. Generálny útok začal 18. októbra 1944 zosilneným bombardovaním Banskej Bystrice, Liptovskej Osady a Brezna. Následne sa začal útok nemeckých pozemných síl. Vrcholilo aj zhadzovanie propagandistických letákov. Skupina Schill obsadila toho istého dňa Krupinu a skupina Heinrici zaútočila na Vernár. 19. októbra vyrazila z Jelšavy divízia Horst Wessel a už o dva dni obsadila Revúcu a Muráň. Jedna časť ďalej postupovala na Červenú Skalu, a druhá na Tisovec. Strate Červenej Skaly 21. októbra nezabránilo ani nasadenie pancierového vlaku Masaryk. Útokom bolo ohrozené tylo jednotiek 2. taktickej skupiny v priestore Telgártu. Povstalecké jednotky sa tu nachádzali v značnom stupni dezorganizácie a poľnými cestami ustupovali pozdĺž úpätia Nízkych Tatier cez Šumiac v smere na Heľpu. Bojová skupina Heinrici sa 22. októbra spojila v Telgárte s jednotkami divízie Horst Wessel. Do nemeckých rúk padol tiež Tisovec a Rimavská Baňa. Z priestoru Lučenca prešli 22. októbra 1944 do útoku ostatné sily divízie Horst Wessel. Nemecký útok z juhu nadobúdal nebezpečné rozmery, nezastavili ho ani letecké útoky, ani útok pancierového vlaku na trati Zvolen – Lučenec. Preto generál Viest zvolal poradu veliteľov taktických skupín, na ktorej sa rozhodlo o stiahnutí 1. československej armády na Slovensku do obranného postavenia na svahoch Nízkych Tatier, Veľkej Fatry a Slovenského rudohoria. 23. októbra vyrazili nemecké sily spolu s POHG a Domobranou do útoku proti povstaleckým silám na všetkých smeroch. Vnikli do Podkriváňa, Detvy, obsadili Brezno a dobyli aj strategickú výšinu Ostrô. Z priestorov južne a juhozápadne od Zvolena začali povstalci masovo ustupovať do Nízkych Tatier a čiastočne aj na Poľanu a Vepor. Všeobecný ústup povstalcov priviedol Rudolfa Viesta a Hlavný štáb partizánskych oddielov na Slovensku (HŠPO) na Slovensku 25. októbra k dohode, podľa ktorej mali obranu zvyškov partizánskeho územia zabezpečovať jednotky 1. československej armády na Slovensku spolu s partizánmi 1. čs. partizánskej brigády J.V. Stalina. Ostatné partizánske oddiely mali prejsť do určených priestorov v tyle nemeckých vojsk. Začala sa evakuácia Banskej Bystrice. Predsedníctvo SNR presunulo svoje sídlo na Donovaly. 2. čs. paradesantná brigáda zaujala obranné postavenie na prístupových cestách k Banskej Bystrici v priestore Badína, Vlkanovej a pri Šalkovej. V dôsledku toho, že sa letisko Tri Duby ocitlo v oblasti dostrelu nemeckého delostrelectva, vydal Viest rozkaz, aby Prvý česko-slovenský samostatný stíhací letecký pluk odletel na sovietsku stranu frontu. Povstalecká armáda tak prišla o svoje jediné krytie a podporu zo vzduchu. V nasledujúcich dňoch sa začalo veliteľstvo 1. československej armády na Slovensku a HŠPO premiestňovať na Donovaly. Jednotka Schill dobyla 26. októbra Zvolen a 27. októbra 1944 Banskú Bystricu. Na ďalší deň jednotka Dirlewanger obsadila Liptovskú Osadu. Rozklad 1. československej armády na Slovensku bol v tejto chvíli takmer dovŕšený, keďže tá už prestala klásť súvislý odpor. Viest preto v noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal rozkaz v ktorom nariadil prechod povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja. Rozkaz však prišiel neskoro, keď už s väčšinou armádnych jednotiek nebolo žiadne spojenie. 1. československá armáda na Slovensku ako jednotný ozbrojený útvar prestala klásť organizovaný ozbrojený odpor. V ťažkej a zložitej situácii, keď najvyššie velenie nemalo spojenie so všetkými útvarmi, asi polovica povstaleckých jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja. Veľa vojakov sa vrátilo domov a mnohí ďalší padli do zajatia. Pod sústavným tlakom prešlo veliteľstvo povstaleckej armády spolu s partizánskym štábom z Donovál do hôr. Vtedy už brigáda Dirlewanger energicky očisťovala severné svahy a skupina Schill s divíziou Horst Wessel južnú stranu Nízkych Tatier. Divízia Tatra prenasledovala partizánov a rozbité jednotky povstalcov v Kremnických vrchoch, zatiaľ čo skupina Wittenmeyer očisťovala priestor Liptovský Mikuláš – Poprad. 30. októbra 1944 gen. Hermann Höfle za spoluúčasti predstaviteľov slovenskej vlády na čele s dr. Jozefom Tisom usporiadal v Banskej Bystrici vojenskú slávnosť. Dr. Jozef Tiso slúžil omšu, vyznamenal príslušníkov Waffen-SS a verejne poďakoval Hitlerovi. Do tohoto dňa zajali Nemci vyše 10 000 povstalcov, ukoristili asi 80 diel, 600 nákladných áut, 1 pancierový vlak, 1 nákladný vlak, 300 koní a získali štátnu pokladnicu s hotovosťou 2,8 miliardy korún. 1. československá armáda na Slovensku dokladala 1 720 padlých, 3 600 ranených (z ktorých skoro 700 bolo evakuovaných do ZSSR), 150 zajatých a 580 nezvestných. (Celkové straty v dôsledku bojov na Slovensku sa odhadujú na približne 10 až 12 000) Nemecké vojská prišli o 4200 padlých, 5000 zranených, 300 zajatých. Prišli tiež o 130 diel a mínometov, o približne 20 tankov a samohybných diel (67 PzKpfw III a IV, 7 PzKpfw 35(t) a 38(t) a 6 StuG III a IV), 28 lietadiel, 210 automobilov rôznej kategórie a 1 pancierový vlak. 3. novembra 1944 Nemci spolu so slovenskými kolaborantmi zajali Rudolfa Viesta aj Jána Goliana a niekoľko ďalších dôstojníkov, ktorí odpočívali pred pripravovaným prechodom cez Hron v Pohronskom Bukovci. Obidvaja generáli neskôr v nemeckom zajatí zahynuli."}
{"id": "143569", "title": "Gustáv Zeman", "context": "Vyznamenania  1947 – Rad SNP 1. triedy"}
{"id": "99332", "title": "Prvá česko-slovenská armáda na Slovensku", "context": "Velenie  Veliteľ Otázka veliteľa zodpovedného za prípravy ozbrojeného povstania sa riešila v prvej štvrtine roka roka 1944. Favoritom politikov ilegálnej Slovenskej národnej rady na tento post bol gen. II. tr. Štefan Jurech, ktorý imponoval najmä svojim pokusom prejsť s celou slovenskou Rýchlou divíziou na sovietsku stranu. Pre čechoslovakisticky zmýšľajúcich ľudí na exilovom československom Ministerstve obrany v Londýne bol však Jurech nepriechodný, nakoľko bol príliš proslovenský. Jurech bol navyše pod drobnohľadom Ústredne štátnej bezpečnosti, čo výrazne sťažovalo jeho zapojenie do príprav povstania. A keďže napokon zlyhal aj prvý pokus letecky dopraviť zástupcov domáceho ilegálneho odboja vrátane samotného Jurecha k sovietom , tak sa účasť Štefana Jurecha na prípravách povstania stala bezpredmetnou. Voľba československého exilového vedenia padla na politicky nevyhraneného a pomerne neznámeho pplk. gšt. Jána Goliana, ktorý od 1. januára 1944 zastával funkciu náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Golian bol štábny dôstojník a podľa mjr. Júliusa Noska chápal svoje poslanie tak, že povstanie pripraví a po jeho vypuknutí prevezme velenie skúsenejší dôstojník. Golian sa napokon rozhodol poverenie veliteľa príprav povstania prijať. Komunistická časť Ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) hodlala za pobočníkov Goliana presadiť, plk. gšt. Viliama Talského a plk. Jána Imra. Hlavným dôvodom, prečo sa obidvaja plukovníci napokon nestali pobočníkmi Goliana, spočíval v tom, že pplk. Golian už bol na Veliteľstve pozemného vojska obklopený dôstojníkmi, ktorými dôveroval. Vznikol štáb tajného Vojenského ústredia (VÚ). Politikárčenie pri menovaní veliteľa príprav povstania sa napokon stalo základom nedôvery medzi komunistickou časťou ilegálnej SNR a vedením vojenského ústredia a neskôr s velením povstaleckej armády. Štáb vojenského ústredia Pri prípravách povstania sa najužšími spolupracovníkmi Goliana na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici stali mjr. gšt. Július Nosko, pplk. vet, Mikuláš Ferjenčík, stot. jazd. v.z. Milan Polák. Ďalšími členmi tajného VÚ sa stali mjr. gšt. Anton Cyprich, mjr. spoj. Jozef Marko, npor. pech. Jakub Hluchý, pplk. pech. Dezider Kišš-Kalina, pplk. del. Mirko Vesel, pplk. pech. Jozef Tlach, mjr. gšt. Jozef Tóth, mjr. del. Alexander Korda a ďalší. Pplk. Branislav Manica zabezpečoval spojenie s patizánskymi skupinami. Štáb vojenského ústredia sa stal súčasťou ilegálnej SNR. Členovia VÚ mali informácie o stave odbojových aktivít od ilegálnych pracovníkov SNR, ale najmä z dvoch stretnutí konaných 29. júna a 27. júla 1944. Súčasťou práce štábu VÚ bolo, okrem zisťovania politickej a vojenskej situácie v regióne a okolitých krajinách aj kádrové preverovanie a podchycovanie ľudí pre odbojovú činnosť, ako aj premiestňovanie odbojových dôstojníkov. Po preverení boli v jednotlivých posádkach postupne určení nasledovní odbojoví dôstojníci: Kpt. J. Fedák (posádka Levoča), pplk. J. Nasčák (Poprad), pplk. Ján Malár (Liptovský sv. Mikuláš), mjr. Miloš Vesel (Ružomberok), npor. V. Miškovič (Dolný Kubín), pplk. Branislav Manica a npor. Cyril Kuchta (Turčiansky sv. Martin), npor. P. Nosal (Kremnica), mjr. S. Sekuris (Brezno nad Hronom), kpt. A. Weinhold (Topoľčany, Nováky, Bošany, Zemianske Kostoľany), pplk. Ján Černek (Nitra), mjr. Š. Želinský (Zvolen), mjr. A. Korda (Oremov Laz), mjr. J. Dobrovodský (Žilina), npor. K. Fraňo (Trnava), mjr. J Čilík (Hlohovec), pplk. V. Danielovič (intendančné sklady vo Vrútkach, Nemeckej a Zvolene), pplk. J. Hluchý (zbrojné sklady Nováky, Širiny, Pršany a Zvolen), náčelník štábu vzdušných zbraní mjr. J. Tóth (letecké posádky Mokraď, Tri Duby, Piešťany a Biskupice). V posádkach v údolí Váhu mal určiť a pripraviť veliteľov veliteľ západnej oblasti pplk. J. Zadžora. Koncom mája bol za odbojového dôstojníka v Bratislave určený pplk. D. Kiš-Kalina. Šlo o prednostu duchovnej správy, ktorý mal aj plnú dôveru prezidenta Jozefa Tisa. pplk. D. Kiš-Kalina si v lete vytvoril určité predpoklady pre získanie veliteľov do príprav povstania, no napokon bol v auguste na nátlak politikov, ktorí argumentovali tým, že Kiš-Kalina je kňaz a nemá dostatok veliteľských skúseností za odbojového dôstojníka v Bratislave určený mjr. Kovačovič, veliteľ strážneho oddielu v hlavnom meste. Pplk. D. Kiš-Kalina mal na starosti celé juhozápadné Slovensko teda aj posádky v Trnave, Hlohovci a Pezinku. Pplk. Golian však tesne pred vypuknutí povstania urobil opätovne zmenu a za odbojového dôstojníka v Bratislave bol určený mjr. Š. Murgaš, ktorý bol dôstojníkom na generálnom štábe a pracoval na operačnom oddelení Ministerstva národnej obrany . Na smeroch Kokava nad Rimavicou – Klenovec bol za odbojového dôstojníka určený mjr. I. Daxner (neskôr kpt. V. Bukva), v Tisovci bol menovaný za odbojového veliteľa kpt. J Nosko a vo Veľkej Revúcej kpt. P. Jamrich. U poľnej tzv. Východoslovenskej armády bolo do odbojových aktivít pri príprave povstania zaangažované velenie 1. divízie reprezentované veliteľom divízie plk. pech Mikulášom Markusom a náčelníkom štábu divízie mjr. gšt. Elemírom Polkom. Postupne sa do odbojových aktivít zapojil, takmer celý štáb. Situáciu s určením odbojového veliteľa u 2. divízii komplikovalo časté striedanie dôstojníkov vo funkcii hlavného veliteľa divízie. Na Armádnom veliteľstve veliteľstve v Prešove boli do príprav povstania zapojení zástupca veliteľa poľnej armády plk. gšt. Viliam Talský, na odboj boli napojení aj 2. náčelník pplk. Urban a npor. Vlček. V auguste 1944 bol politikmi tzv. demokraticko-občianskeho krídla Slovenskej národnej rady, ale bez vedomia VÚ kontaktovaný gen. II: tr. Augustín Malár. Návrh, aby sa Malár stal odbojovým veliteľom, bol napokon zamietnutý československým Ministerstvom národnej obrany . Po vypuknutí povstania Dňa 29. augusta 1944 vo večerných a nočných hodinách došlo na Veliteľstve pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici k prevratu. Boli zatknutí prorežimoví dôstojníci: veliteľ divíznej oblasti 1 plk. Zverin a plk, Kanák. Vojenské ústredie súčasne zaslalo do všetkých posádok dohodnuté heslo na začatie ozbrojeného odporu - Začnite s vysťahovaním. Na druhý deň 30. augusta 1944 o 6. hodine ráno sa konala porada užšieho štábu VÚ. Následne sa o 9. hodine konalo v jednálni VPV stretnutie dôstojníkov posádky Banská Bystrica a Radvaň, na ktorom prehovoril pplk. Golian. Po predstavení kpt. Krátkeho a npor. Pavloviča, styčných dôstojníkov z Londýna a Moskvy, Golian vyhlásil, že: \",,,sme od predchádzajpceho večera vo vojnovom stave s fašistickým Nemeckom a s jeho pomáhačmi na Slovensko (...) Rozhodli sme sa z vlastnej vôle skončiť prisluhovanie nemeckému fašizmu a jeho pomáhačom doma a postaviť sa po boku spojencov do otvoreného boja za lepšiu a krajšiu budúcnosť slovenského národa. Nechceme, aby za našu slobodu a za nás krvácali iní\". Plk. Golian ďalej vyhlásil všetky jednotky, ktoré sa so zbraňou v ruke postavili na odbor nemeckým okupantom, za súčasť Česko-slovenskej armády na Slovensku . Ďalej vyzval tých, ktorí by s nami a našou cestou nesúhlasili, že môžu slobodne odísť. Nikto neodišiel. S okamžitou platnosťou bol zakázaný pozdrav \"Na stráž!\" .a orlica slovenského štátu bola nahradená česko-slovenskou trikolórou. Z pôvodného tajného vojenského ústredia sa okamžite začalo formovať Veliteľstvo Česko-slovenskej armády na Slovensku a jeho členovia zložili česko-slovenskú prísahu podľa predpisu A-I-1 Bezvýhradne tak vyjadrili vernosť česko-slovenskej štátnosti a prezidentovi Edvardovi Benešovi. Armádne veliteľstvo Budova veliteľstva 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku (zdroj Múzeum SNP) Veliteľstvo Česko-slovenskej armády na Slovensku bolo vytvorené z pôvodného tajného VÚ, VPV a Vojenskej správy. Za veliteľa ČSAS bol Slovenskou národnou radou ku dňu 4. septembra 1944 oficiálne ustanovený Ján Golian, ktorý bol súčasne povýšený na brigádneho generála (už 29. augusta 1944 bol Golian prezidentom Edvardom Benešom povýšený na plukovníka gšt. Za zásluhy o Povstanie). Od 12. septembra 1944 začal Golian predsedať Rade pre obranu Slovenska . Náčelníkov štábu sa stal mjr. gšt. Július Nosko. Po svojom návrate z Moskvy sa pplk. vet, Mikuláš Ferjenčík stal Povereníkom pre obranu. Armádne veliteľstvo bolo organizované podľa predvojnovej Česko-slovenskej armády. Okrem bežných oddelení a podriadených referátov jednotlivých zbraní a zložiek bola jeho súčasťou aj politická správa, prijímacia komisia pre dôstojníkov a rotmajstrov a osvetová správa. Vedúcim Referátu útočnej vozby , ktorá bola súčasťou Operačného oddelenia a mala na starosti organizovanie tankových a protitankových jednotiek bol plk. útv. Štefan.Čáni Do 15 septembra 1944 bol súčasťou veliteľstva aj Referát pre styk a súčinnosť s partizánmi . Staral sa o kontakty s partizánskymi brigádami, o ich zásobovanie zbraňami, muníciou a finančnými prostriedkami. Činnosť referátu neskôr prevzal Hlavný štáb partizánskych oddielov. Veliteľstvo ČSAS v Banskej Bystrici sídlilo v budove pôvodného Veliteľstva pozemného vojska."}
{"id": "96348", "title": "Rudolf Viest", "context": "Introduction  Rudolf Michal Viest ( 24. september 1890, Revúca† 1945, Flossenbürg, Nemecko) bol slovenský divízny generál, veliteľ povstaleckej armády na Slovensku počas Slovenského národného povstania a jediný slovenský generál počas predvojnovej ČSR."}
{"id": "96351", "title": "Rudolf Viest", "context": "Vyznamenania Pamätná tabuľa v Banskej Bystrici. In memoriam bol Rudolf Viest vyznamenaný Radom SNP I. triedy (roku 1945), Československým vojnovým krížom 1939 (roku 1945), Radom červenej zástavy (roku 1969) ako aj viacerými ďalšími československými a zahraničnými medailami. Roku 1945 bol in memoriam povýšený do hodnosti armádneho generála. V roku 1995 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy."}
{"id": "138601", "title": "Štefan Kuna", "context": "Životopis Príslušník čs. četníctva, po roku 1939 hlavný dôstojnícky zástupca žandárstva na rozličných miestach Slovenska. Už od začiatku roku 1944 v Martine aktívne spolupracoval s partizánmi. Na udanie Nemcov musel sám zakročiť proti partizánom, ktorých najprv zatkol ale potom ich odviedol na bezpečné miesto a prepustil. Nemcov následne ubezpečil, že je všetko v poriadku. Počas SNP styčný dôstojník Veliteľstva čs. četníctva na Slovensku v Turčianskych Tepliciach s Hlavným štábom partizánskych oddielov. Bojoval v priestore Vrútky – Martin – Banská Bystrica. Po prechode SNP do hôr zajatý pri Pohronskom Bukovci spolu s B. Žingorom a O. Vrbom a popravený. Pochovaný bol v Bystričke."}
{"id": "554187", "title": "Začnite s vysťahovaním", "context": "Introduction Súbor:Ján Golian3.jpg|náhľad|Ján Golian pred rokom 1939 „ Začnite s vysťahovaním “ bolo konšpiratívne heslo, ktoré 29. augusta 1944 s platnosťou od 20:00 vydal veliteľ Vojenského ústredia Slovenskej národnej rady pplk. gšt. Ján Golian jednotlivým posádkam zapojeným do prípravy Slovenského národného povstania, čím dal pokyn na začiatok aktívnej obrany proti okupácii územia Slovenska (chápaného ako súčasť Československa) nacistickým Nemeckom. Golian tento rozkaz vydal telefonicky. Okrem vnútorných vojenských spojovacích liniek sa malo heslo „Začnite s vysťahovaním“ a k nemu rovnoprávne heslo „Obchodný cestujúci Škrovina má sa ihneď vrátiť do Bratislavy, lebo mu zomrela manželka“ oznámiť prostredníctvom rádiových vĺn, kvôli čomu 28. augusta Golian nariadil nepretržité počúvanie rozhlasu. 30. augusta Golian svoj rozkaz potvrdil aj písomne. V tento deň po 11:00 zároveň z banskobystrického rozhlasu (známeho ako Slobodný slovenský vysielač) zaznela Proklamácia vojenského revolučného vedenia , ktorú prečítal pplk. Mirko Vesel, a Proklamácia predsedníctva Ústredného národného výboru , ktorú prečítal príslušník občianskeho odboja, bývalý agrárnik Jozef Styk. K povstaleckej výzve sa pridala väčšina posádok na strednom a v menšej miere aj na západnom a východnom Slovensku, ako aj dobrovoľníci z radov civilného obyvateľstva."}
{"id": "133633", "title": "Ján Bajus", "context": "Životopis Účastník protifašistického hnutia. Po vypuknutí SNP pridelený k Veliteľstvu 1. čs. armády na Slovensku v Turci ako šofér-spojka, neskôr vykonával funkciu strážnej služby. Počas služby v Banskej Bystrici zastrelený fašistami 26. októbra 1944."}
{"id": "557407", "title": "Partizánska brigáda Jana Žižku – Pola", "context": "Vypuknutie SNP Na základe správ o príchode nemeckých jednotiek na Slovensko vydal Ján Golian 29. augusta 1944 večer, s platnosťou od 20.00 hodiny heslo „Začnite s vysťahovaním!\". Podľa neho povstalecká armáda prechádzala do otvoreného boja. Oficiálnu informáciu o obsadzovaní Slovenska podal vtedajší minister obrany Ferdinand Čatloš 29. augusta 1944 po 19.00 hodine v bratislavskom rozhlase. Predniesol prejav v ktorom hanobil partizánov a na záver vyzval, „aby každý statočný vojak a každý statočný Slovák privítal všade nemecké vojsko ako našich spojencov a aby im každý účinne pomáhal\". Tento prejav vniesol medzi vojakov veľa neistoty a spôsobil váhanie v posádkach. Na strednom Považí organizovane prešli na stranu povstania len piešťanskí letci a čiastočne posádka v Novom Meste nad Váhom. Z trenčianskej posádky odišli organizovane len niektoré skupiny, napríklad skupina poručíka Alexandra Slováka, ktorá sa stala základom partizánskej jednotky na Zliechove a vo Valaskej Belej. Z posádky v Trenčianskych Tepliciach odišli dve autá s nákladom a vojakmi. Z posádky v Horných Motešiciach na výzvy partizánov sa časť pridala k povstaniu, časť zostala opatrovať kone v žrebčíne. Hneď v prvý deň SNP sa rozutekali židovské pracovné tábory v Dubnici n.V., Ilave a v Novákoch, z ktorých sa mnoho zapojilo do 1. československej armády na Slovensku a partizánskych oddielov. Nemeckí vojaci, ktorí strážili závod v Dubnici n.V. nepustili robotníkov a zamestnancov do práce a zastavila sa výroba na niekoľko dní. Toto obdobie využili hlavne totálne nasadení robotníci z Čiech a Francúzska na odchod k povstalcom. Nemecké jednotky prenikajúce z Rakúska a Moravy obsadili Piešťany, Nové Mesto nad Váhom a Trenčín bez boja 2.septembra 1944. Odzbrojili vojakov, ktorí zostali a obsadili všetky vojenské objekty, sklady, pošty a železničné spoje. Na hornom Ponitrí sa posádky v Topoľčanoch a Zemianskych Kostoľanoch pridali k SNP a stali sa najvýznamnejšou silou obrany povstaleckého územia proti SS skupine Schill, ktorá útočila od Nitry smerom na Prievidzu. Sklady v Zemianskych Kostoľanoch boli zdrojom výzbroje tvoriacich sa partizánskych jednotiek. Prvé boje zviedli povstalecké sily pri Mýtnej Novej Vsi 3.septembra 1944, potom zaujali obranu pred Topoľčanmi. Po jej prerazení zaujali obranu na čiare Skačany- Návojovce –Veľké a Malé Bielice – Brodzany- Malé Uherce, kde prebiehali boje až do 13. septembra 1944, kedy bola obrana prelomená a skupina Schill obsadila Nováky a Prievidzu. Obsadenie Bánoviec nad Bebravou povstalcami Partizánske oddiely zložené z občanov uhrovskej doliny a Miezgoviec obsadili ráno 30. augusta 1944 Uhrovec a po vyzbrojení sa zbraňami zo Zemianskych Kostolian spolu s partizánmi zo Slatinskej doliny, hlavne z Podlužian, popoludní Bánovce nad Bebravou. Veliteľmi boli žandársky dôstojnícky zástupca Mikuláš Aujesky z Miezgoviec a sovietsky dôstojník Ivan Časnyk. Okresný náčelník Minárik skúšal zorganizovať pred blížiacim sa obsadením mesta partizánmi aj asistenčnú jednotku POHG, ale zistil jej nedostatočnú vyzbrojenosť a neochotu bojovať. Partizáni medzitým obsadili mesto. Miezgovčania obsadili z juhovýchodu križovatku ciest na Topoľčany a prešli k nádražiu, proti nim smerom od západu, keď predtým obsadila železničnú zastávku v Ozorovciach, po ceste a trati prišla jednotka z Podlužian. Hlavný prúd smeroval po doline okolo potoka Radiše a po ceste do stredu Bánoviec nad Bebravou, obsadili obecný dom, poštu, okresný úrad, žandársku stanicu, sklady Hlinkovej gardy, odzbrojili gardistov a žandárov. Na dôležitých bodoch postavili povstalci stráže. Držali v rukách železničnú trať Trenčín - Topoľčany, spojovaciu cestu Trenčín - Zvolen a opevnili sa na nich. Ďalšia skupina z Podlužian kontrolovala cestu Bobot - Motešice a odzbrojovala vojakov, ktorí nechceli bojovať. V Bánovciach nad Bebravou sa zastavovali vojaci, ktorí utekali z Piešťan, Nového Mesta nad Váhom a z Trenčína, ale aj chlapci a dievčatá z Moravy a Čiech, totálne nasadení v Dubnici nad Váhom, i tí, ktorí prešli protektorátnu hranicu. Na požiadanie okresného náčelníka poslali z Trenčína vojenskú jednotku na potlačenie partizánov, ale tá sa k nim pridala. V celom okrese Bánovce nad Bebravou bolo vyhlásené obnovenie Československej republiky a moc prevzal Okresný revolučný národný výbor na čele s Jánom Repkom, ktorý vyhlásil mobilizáciu. Partizáni ovládli celé územie okresu. Do Uhrovca prišiel aj minister obrany Ferdinand Čatloš ktorý sa tam vzdal partizánom. Odoslali ho do Banskej Bystrice. Boje proti nemeckým fašistom v okrese Bánovce nad Bebravou sa začali 10.septembra pri Rybanoch. Vzhľadom na nedostatok síl a prostriedkov povstalcov bola hlavná časť miestnych partizánskych oddielov odvelená na pomoc obrane na úseku Skačany-Veľké a Malé Bielice- Brodzany-Malé Uherce, kde bojovali až do 13. septembra 1944, kedy bola táto obrana prelomená. Časť partizánov sa vrátila do uhrovskej doliny, ostatní zostali bojovať v 1. čs. armáde na Slovensku. Bánovce nad Bebravou boli niekoľkokrát obsadené nemeckými vojskami a od 13.septembra prišla ako posádka nemecká letecká škola z Malaciek. Mesto bolo obsadené nemeckým vojskom a okolité obce ovládali partizáni, ktorých hlavný štáb bol v uhrovskej doline."}
{"id": "140461", "title": "Emil Perko", "context": "Životopis Narodil sa v Prešove vo vojenskej rodine. Po dosiahnutí stredoškolského vzdelania nastúpil v roku 1923 na vojenskú službu a neskôr v tom istom roku začal študovať na dôstojníckej škole v Hraniciach na Morave. Po skončení štúdia slúžil na viacerých postoch ako dôstojník delostrelectva. V lete 1937 dosiahol hodnosť štábny kapitán, pôsobil aj ako poradca veliteľstva Hlinkovej gardy v Kežmarku. Ako veliteľ delostreleckého pluku 1 sa zapojil do ťaženia proti Poľsku. Ako veliteľ tejto jednotky sa v roku 1941 zúčastnil i bojov v ZSSR. Podieľal sa na založení štátnej vojenskej reálky v Banskej Bystrici (1942-1943), neskôr presťahovanej do Martina. V septembri 1943 bol znovu prevelený na východný front, vo funkcii veliteľa delostreleckého pluku 11. V období zdravotnej dovolenky veliteľa krátko viedol i 1. pešiu (bývalú rýchlu) divíziu. Veliteľ vojenskej posádky v Martine. Pod jeho velením sa vojenské jednotky v meste zapojili do protifašistického odboja. Golianom bol krátko pred začatím povstania poverený obranou Turca. Nadviazal spojenie so skupinou P.A. Velička. Po vypuknutí SNP bol 9. septembra 1944 vymenovaný za veliteľa 5. taktickej skupiny „Ďumbier“ 1. čs. armády na Slovensku. Zúčastnil sa ťažkých bojov pri Strečne. Viedol obranné boje o vstup do Turčianskej kotliny pri Vrútkach, Priekope, Sučanoch, Martine a Dolnom Záturčí. Jeho jednotky boli z Turca nútené ustúpiť v noci z 21. na 22. septembra. Neskôr po porážke povstania ustupoval s časťou svojho štábu k Ľubietovej, neskôr sa ukrýval do marca 1945 vo Zvolene, po oslobodení mesta bol presunutý do Košíc. Po vojne velil krátko 10. divízii, neskôr sa zúčastnil bojov proti Banderovcom na východnom Slovensku. V roku 1946 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. Na konci roku 1950 velil 1. delostreleckému zboru v Banskej Bystrici. V máji 1951 prepustený z armády a politicky prenasledovaný. Neskôr pôsobil ako robotník a hospodársky pracovník v roku 1965 odišiel na dôchodok. Pracoval v Múzeu SNP v Banskej Bystrici (1970-1977). Zomrel 27. augusta 1984 v Banskej Bystrici. V roku 1991 bol posmrtne rehabilitovaný a bola mu navrátená pôvodná hodnosť. Nositeľ viacerých vyznamenaní."}
{"id": "583040", "title": "Východoslovenská armáda", "context": "Záverečné zhrnutie K oficiálnemu zániku Východoslovenskej armády došlo 31. agusta 1944. Z 35 000 vojakov a dôstojníkob sa v nemeckom zajatí ocitlo odhadom 18 000. Väčšina z nich sa stala lacnou pracovnou silou v internačných a pracovných táboroch v Nemecku a Rakúsku. Na základe intervencií prezidenta Jozefa Tisa, a slovenskej vlády bolo v decembri 1944 na Slovensko vrátených asi 7 000 - 8 000 z nich. Boli zaradení ako technické vojsko do Domobrany, kde rozšírili rady nespoľahlivých vojakov. Nemci sa zmocnili tankov 3.tankovej roty, tankov prvých dvoch čiat 1.tankovej roty, časti tankov 2. tankovej rory, 14 stíhačov tankov Marder III, veľkej časti protitankových kanónov a takmer všetkých poľných diel.. Z pôvodnej štruktúry a počtu jednotiek poľnej armády sa približne 4 000 vojakov zapojilo do Slovenského národného povstania. Šlo o tri prápory pechoty od 2.PD (velitelia stot. pech. Jobák, stot. pech. Vitalay, stot. pech Oškvarek) a 13 tankov 2. tankovej roty (npor.útv. Achimský), ktoré boli z východného Slovenska odvelené na konci augusta a ďalších približne 2000 vojakov, ktorí sa na povstalecké územie presunuli po 31.auguste.. Ďalší vojaci, ktorí neboli zajatí, ktorí nepadli, alebo neprešli na územie Stredného Slovenska sa rozišli domov alebo sa pridali k partizánom. Na počiatku septembra 1944 bolo výrazné zastúpenie vojakov slovenskej poľnej armády v partizánskych zväzkoch Šukájeva, zväzok Čapajev, čiastočne oddiel Alexander Nevskij, partizánska jednotka Kvitinského, oddiel Kovalenka-Belova a ďalšie."}
{"id": "99336", "title": "Prvá česko-slovenská armáda na Slovensku", "context": "Zánik armády Dňa 18. septembra 1944 spustilo velenie nemeckých okupačných síl tzv. Generálnu ofenzív u voči povstaniu. Na druhý deň zaútočili Nemci z východu v smere Hranovica- Vernár proti skupine Staněk V ten istý deň zaútočili aj zo smerov Jelšava - Veľká Revúca a Rimavská Sobota - Rimavská Baňa. Veliteľ 1. česko-slovenskej armády na Slovensku div, gen. Rudolf Viest po zvážení situácie prijal riešenie o záchrane armády. Jednotky sa mali postupne stiahnuť na horské obranné postavenia vo Veľkej Fatre a Nízkych Tatrách a uvoľniť tak údolie rieky Hron a priestor Banskej Bystrice a s menšími silami vytvoriť partizánsku oblasť na Poľane. Svoj návrh predniesol Predsedníctvu Slovenskej národnej rady, ktoré s ním súhalsilo. Za nové sídlo veliteľa armády a sídlo predsedníctva SNR boli navrhnuté Donovaly. Vo večerných hodinách 22. septembra 1944 zvolal gen. Viest poradu veliteľov taktických skupín a 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády, na ktorej konkretizoval a vymedzi tri oblasti, do ktorých sa mali stiahnuť jednotky armády. 1. oblasť mala byť pod priamym velením veliteľstva 1. ČSAS, 2. oblasti mal veliť plk. Michal Šírica a 3. oblasť mala byť pod velením plk. Mikuláša Markusa. V nasledujúci deň museli byť v dôsledku s vývoja situácie II. Taktickej skupine pozmenené inštrukcie. Ako prvá sa 24. októbra 1944 do Španiej doliny stiahla pracovná V. taktická skupina a následne začala na južných svahoch Nízkych Tatier severne od Banskej Bystrice pripravovať obranné postavenia. Šlo o úsek od Laskomera až po Hiadeľský potok.Mali byť pre IV. taktickú skupinu. III: taktická skupina bola pred ústupom prinútená sa preskupiť a súčasne došlo k veliteľskej rošáde medzi III: TS a IV. TS. Velenie III: taktickej skupiny prevzal plk. pech. Markus. Preskupenie komplikovala situácia na fronte spočívajúca v križovaní sa ústupových trás jednotiek a nasadenie 2. ČSSPB v priestore Siroň - Ježová proti SS divízii Horst Wessel. Dňa 24, októbra obdržal veliteľ ČSSLP František Fajtl rozkaz preletieť so svojimi zostávajúcimi lietadlami do Sovietskeho zväzu. Pozemný personál mal prejsť na partizánsky spôsob boja. V kritickej situácii bola II. taktická skupina. V dňoch 25. a 26. októbra mala ustúpiť údolím Hrona k Banskej Bystrici a v noci na 27.októbra mala zaujať obranné postavenia v Nízkych Tatrách. Jej veliteľstvo ustúpilo do Brusna a ďalej cez hrebene Nízkych Tatier na Magurku. Dňa 25. októbra začala z Kremnických vrchov ustupovať aj IV. taktická skupina. Jej nové obranné postavenia mali viesť severne od Banskej Bystrice. V ten istý deň vyslalo na Donovaly svoj ubytovací sled aj veliteľstvo armády. Obrana Banskej Bystrice bola po presune veliteľstva I. taktickej skupiny do Harmanca odovzdaná posádkovému veliteľstvu Banská Bystrica. V noci na 26. októbra prichádzali od všetkých taktických skupín správy o zlom stave jednotiek a únave vojakov. Tú istú noc prijalo velenie armády rozkaz o okamžitom stiahnutí všetkých jednotiek, ktoré sa nachádzali južne od Banskej Bystrice na sever. Ústup týchto jednotiek mala kryť paradesantná brigáda na čiare Badín - Vlkanová. Dňa 26. októbra popoludní ukončilo veliteľstvo 1. ČSAS presun na Donovaly. Posledný orgán operačného oddelenia opustil budovu veliteľstva v podvečerných hodinách. V tom čase už nefungovalo spojenie velenia a jednotlivých taktických skupín. Ústup povstaleckých jednotiek Starohorskou dolinou bol sprevádzaný chaosom a panikou. S povstaleckými jednotkami do hôr odchádzali aj civilisti. Situáciu komplikovani nálety nemeckých strmhlavých bombardérov. Pred svitaním 27. oktobra opustili Banskú Bystricu aj jednotky 2. ČSSPB. Medzi 6. a 7. hodinou 27. októbra vstúpili do Banskej Bystrice prvé nemecké okupačné jednotky. Ráno toho istého dňa obdržalo velenie VI. taktickej skupiny rozkaz o ústupe k Liptovskej Osade. Týmto manévrom sa malo vyhnúť obkľúčeniu. V dopoludňajších hodinách prišiel na Donovaly veliteľ II. taktickej skupiny plk. Šírica a ohlásil, že obranu južných svahov Nízkych Tatier nemôže zabezpečiť nakoľko nemá k dispozícii dostatok jednotiek. Obsadenie Banskej Bystrice okupantami skomplikovalo ústup jednotiek IV. taktickej skupiny a do pripravených obranných pozícií sa dostali len jednotlivci. V priebehu 27. októbra sa situácia zhoršovala. Veliteľ armády gen Viest a jeho štáb kvôli neexistujúcemu spojeniu nemali možnosť zastaviť jej postupný rozklad, lebo veľa jednotiek už svojvoľne prešlo na partizánsky spôsob boja. Viest odmietal vydať rozkaz na prechod na partizánsky spôsob boja napriek tomu, že armáda s vynimkou II., III. a VI. taktickej skupiny už ani neexistovala. Až po návrate z predsedníctva Slovenskej národnej rady tesne pred polnocou, vydal Viest rozkaz o prechode na partizánsky spôsob boja s účinnosťou od 29. augusta 1944, ktorý už mali Nosko, Golian a Ferjenčík skoncipovaný, Rozkaz vymedzoval oblasti, v ktorých mali jednotlivé taktické skupiny a 2. ČSSPB pôsobiť. Jednotlivé partizánske skupiny mali byť tvorené po 100 -120 zväčša dobovoľníkoch a ľudí, ktorí sú ochotní pre vlasť prinášť najväčšie obete. V priebehu 28. augusta mali byť zo skladov vydané všetky potraviny a munícia. Rozkaz obsahoval inštrukcie, kde malo byť odobrané čerstvé mäso, munícia, ovos pre kone a chlieb. Stravu a fajčivo mali vojaci dostať na tri dni. Generál Viest odmietol návrh, aby sa o jeho ochranu mala starať časť 2. ČSSPB s odôvodnením, že nebude oslabovať bojové jednotky. Celá 2. ČSSPB bola napokon premenovaná na 2. partizánsku brigádu a vzala pod svoju ochranu Hlavný štáb partizánskych oddielov . O ochrana veliteľstva armády sa tak starala jazdecká čata veliteľstva armády, štábna rota a vysokoškolský strážny oddiel, čo v žiadnom prípade neboli skúsené bojové jednotky. V tom čase teda 27. októbra sa veliteľ armády Viest a jeho zástupca brig. gen. Golian nachádzali na Donovaloch v hotely Šport. V tom čase sa na Donovaloch zhromaždilo mnoho ľudí, ustupujúcich vojakov, partizánov a civilistov, ktorí nechceli padnúť do nemeckých rúk. Veľké zástupy ľudí smerom Donovaly sa tiahli aj vedľajšími cestami. Odchod z Donovál bol naplánovaný na raňajšiu 6. hodinu, no napokon sa oneskoril. O 6. hodine z Donovál vyrazila len štábna rota a jazdecká čata. Velitelia armády tak zostali pod ochranou len neskúseného vysokoškolského strážneho oddielu. Skupina vyrazila na cestu približne o 8. hodine. Presúvala sa cez Polianku smerom na Kečku. Na Polianke vydal Viest posledný rozkaz, ktorý bol odvysielaný v Slobodnom slovenskom vysielači, a v ktorom Viest oznámil, že boj za slobodu pokračuje až do víťazného konca. Zajatie povstaleckých generálov Veliteľ armády Viest hodlal cez Poľaňu prejsť k III. taktickej skupine, no tento záper sa však nepodarilo zrealizovať. Cestou došlo k stretnutiu s veliteľom paradesantnej brigády Přikrylom a veliteľom VI. taktickej skupiny Černekom a ich vzájomnej porade. Skupina s oboma hlavnými veliteľmi armády, v ktorej boli aj náčelník štábu Július Nosko a pplk. Mikuláš Ferjenčík chránená vysokoškolským oddielom zostala uväznená na hrebeňoch Nízkych Tatier. Dňa 2. novembra sa Viest rozhodol prečkať deň na západnom svahu proti spádovej kope asi 1 km západne od dedinky Pohronský Bukovec.Práve na tomto mieste došlo k prepadu, ktorý rozbil skupinu na menšie časti. Jeden z vysokoškolákov mal strýka menom Babjak, ktorý bol v Pohronskom Bukovci horárom. Krátko po prepade sa chlapec ponúkol, že pôjde do dediny po proviant. Pri návrate však našiel len veliteľskú skupinu s oboma generálmi. Viest ho mal požiadať, aby zašiel za strýkom ešte raz, aby ho požiadal, či by nemohli prenocovať. V noci z 2. na 3. novembra prenocovali u Babjaka a 4. novembra hodlali pokračovať v presune na východ. Medzitým sa Nemci pravdepodobne od zajatých vojakov dozvedeli, že v oblasti sa nachádza aj štáb veliteľa armády, Dňa 3. novembra od skorých ranných hodín venovali Bukovcu zvýšenú pozornosť. O 5. hodine sa odohrala prvá povrchná prehliadka, zameraná na horáreń a blízke domy. O 9. hodine sa konala druhá prehliadka, počas ktorej legitimovali všetkých obyvateľov obce. Ani pri nej nič nezistili, novyšetrovanie a pátranie pokračovalo ďalej, takže popoludní o 15.hodine už išli naisto. Zastrašovaním o vypálení celej dediny, v prípade, že sa generáli neobjavia a lsťou, dosiahli upresnenie, v ktorom dome sa generáli nachádzajú. Ako prvý vyšiel z úkytu Rudolf Viest. Po zistení jeho totožnosti vyzvali aj Goliana, aby sa vzdal. Výzva však bola neúčinná. Nemci preto pohrozili vypálením celého gazdovstva, ak sa Golian nevzdá. Viest zavolal na Goliana. \"Kamarát, poď dolu, nemá to zmysel, lebo by tým chudákom zapálili stavanie.\". Dňa 3. novembra 1944 približne o 15.45 hod, padli obidvaja povstaleckí generáli a hlavní velitelia 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku do nemeckého zajatia."}
{"id": "96188", "title": "Operácia Kartoffelernte", "context": "Prípravy Príprava nacistov na odzbrojenie slovenských jendotiek na východnom Slovensku sa začala už 24. augusta 1944. Podľa niektorých predpokladov boli pripravené preventívne plány, po nemeckých skúsenostiach s prechodom Rumunska na sovietsku stranu. Plány na odzbrojenie boli schválené v štábe Skupiny armád Severná Ukrajina 27. augusta. Podľa prvej verzie plánu ( - zber zemiakov bez prémie) sa mala slovenská armáda odzbrojiť bez internovania. Druhá verzia ( - zber zemiakov s prémiou) rátal s odzbrojením aj internovaním príslušníkov slovenskej armády. Hlavným dôvodom neúspechu slovenských jednotiek na východnom Slovensku bolo neukončená príprava na začatie povstania. Viliam Talský, Golianom priamo poverený vedením najdôležitejšej časti povstania, nestihol do 29. augusta ukončiť prípravy a mobilizáciu jednotiek na očakávané bojové operácie. Generál Augustín Malár, veliteľ oboch východoslovenských divízií, sa napriek tomu, že s ním Golianove velenie počítalo, k povstaniu nepriklonil. Možným problémom bol fakt, že nikdy o príprave povstania osobne s Golianom nerokoval. Malár, uznávaný aj viacerými odbojovými dôstojníkmi vrátane Goliana, navrhoval vyčkať pre vhodnejšiu príležitosť zasiahnuť do bojov. Letel dokonca do Bratislavy a v rozhlasovom prejave upokojoval situáciu a žiadal vojakov na strednom Slovensku, nech zložia zbrane. Podotýkal pritom, že „ ešte neprišiel vhodný čas na začiatok povstania “. Malára však na ceste naspäť Nemci zatkli. Na východnom Slovensku Talský neviedol prakticky žiadnu činnosť ani dva dni po začatí povstania. V noci z 30. na 31. augusta, po konzultácii so slovenskými letcami, ktorí sa chystali odletieť na sovietske územie, sa rozhodol odletieť a prerokovať tam so sovietskou stranou ďalší postup a koordináciu. Talský nevydal obom divíziám žiadne rozkazy na pohotovosť ani k tomu aby sa v žiadnom prípade nenechali odzbrojiť. Dve slovenské divízie tak zostali v pasivite bez velenia."}
{"id": "135108", "title": "Ján Cyril Čobrda", "context": "Životopis Od roku 1920 dôstojník čs. četníctva, 1939 žandárstva Slovenského štátu, po roku 1945 na dôchodku plk. ZNB. Po vypuknutí SNP zastával v Banskej Bystrici rozličné funkcie, od 12. októbra 1944 veliteľ poľného žandárstva 1. čs. armády na Slovensku Po ústupe SNP do hôr partizán."}
{"id": "588473", "title": "Rudolf Pilfousek", "context": "Hodnostný postup  od 28. októbra 1924 – nadporučík delostrelectva od 1. októbra 1928 – kapitán. delostrelectva od 1. apríla 1931 – štábny kapitán delostrelectva, od 31. júla 1932 – štábny kapitán.generálneho štábu, od 1. januára 1935 – major gšt. od 1. júla 1938 – podplukovník.gšt. od 30. novembra 1940 – plukovník gšt. august 1944 – SS – Standartenführer"}
{"id": "595375", "title": "Štefan Čáni", "context": "Hodnostný postup  25. august 1918 desiatnik 1. augusta 1919 - podporučík 1. mája 1921 - pororučík pechoty 28. októbra 1925 - nadporučík pechoty s účinnosťou a poradím od 1. septrembra 1924 28. október 1930 - kapitán pechoty. 30. september 1936 - štábny kapitán pechoty 17. máj 1939 - major pechoty 1. júl 1940 - podplukovník pechoty (od 1. október 1940 zmenený prívlastok na podplukovník útv (útv - útočná vozba) 1. januára 1944 - plukovníka útv."}
{"id": "505186", "title": "Bitka pri Rozvegove", "context": "Zoznam ranených čechoslovákov Hodnosť Meno Jednotka Rok narodenia Vojak Josef Červenka 1. rota 36. pešieho pluku 1914 Vojak Alois Čižmár 1. rota 36. pešieho pluku 1916 Vrchný rešpicient Antonín Kohel SOS Rozvegovo, rota Razošín 1896 Strážmajster Jaroslav Kotúčik SOS Rozvegovo, rota Razošín 1893 Vojak František Novotný 2. rota 36. pešieho pluku 1893"}
{"id": "116139", "title": "Ferdinand Čatloš", "context": "Hodnostný postup  kadet-ašpirant – 1915 práporčík – júl 1917 poručík – december 1918 kapitán – 1. máj 1919 štábny kapitán – 1925 major generálneho štábu – 1930 podplukovník – 1. január 1935 divízny generál – 14. apríl 1939 generál I. triedy – 15. (alebo 17.) máj 1939"}
{"id": "433605", "title": "Prepadnutie okresu Jesenské", "context": "Príprava prepadu Veliteľ maďarských jednotiek dňa 4. októbra 1938 obdržal z veliteľstva hraničnej oblasti VII v Miškovci rozkaz na pohotovosť celej svojej jednotky. Iniciatívne si však tento rozkaz interpretoval ako povel na prekročenie štátnej hranice a útok na územie ČSR. Podobne situáciu interpretovalo aj maďarské veľvyslanectvo v Prahe, ktoré vyhlásilo, že veliteľ jednotiek konal na vlastnú päsť a že bude okamžite odvolaný a stíhaný. Podľa neskorších výpovedí zajatých maďarských vojakov bola celá akcia dopredu pripravovaná. Prienik maďarských jednotiek na teritórium ČSR mal byť vedený na niekoľkých miestach naraz v dĺžke 16 až 18 kilometrov. Útočné družstvá mali za úlohu prelomiť líniu opevnení v siedmich lokalitách na úseku Šimonovce–Rimavská Seč. V prípade úspechu by cez uvoľnený koridor prenikla väčšina jednotiek, ktorá by pokračovala ďalej cez kolóniu Bottovo a obec Sútor smerom na Rimavskú Sobotu. Pôvodne bol útok roty pohraničníkov plánovaný v koordinácii so streleckým práporom z Ózdu a cyklistickou čatou. V dôsledku chybného predpokladu veliteľa roty a nevyčkania na ďalšie relevantné rozkazy sa akcie nakoniec zúčastnila len uvedená zmobilizovaná rota s niektorými ďalšími malými jednotkami. Vpádu na česko-slovenské teritórium sa zúčastnilo 10 dôstojníkov a 446 vojakov, vrátane 34 príslušníkov žandárstva a 7 colníkov. Vyzbrojení boli ručnými granátmi, puškami, trhavinami, osobnými zbraňami a 14 guľometmi."}
{"id": "433869", "title": "Prepadnutie okresu Berehovo", "context": "Dôsledky Maďarské straty počas boja predstavovali dovedna 16, resp. 17 mŕtvych a viacero zranených a zajatých. Na česko-slovenskej strane padol jeden vojak a jeden civilný obyvateľ, okrem toho bolo viacero zranených. Okrem týchto strát bol zničený jeden železničný most, poškodený civilný vlak a železničná stanica v Boržave. 339 zajatých ozbrojencov bolo prevezených do pevnosti Palanok v Mukačeve. Medzi 28. a 29. októbrom boli presunutí do Ilavy. O incidente boli informované veľvyslanectvá ČSR v zahraničí, ako aj maďarská vláda. V prepadnutej oblasti bolo dňa 11. októbra 1938 vyhlásené stanné právo."}
{"id": "583037", "title": "Východoslovenská armáda", "context": "Východoslovenská armáda a prípravy SNP Podľa tvrdení Júliusa Noska, ktorý bol v roku 1944 najskôr náčelníkom štábu Golianovho Vojenského ústredia (VÚ) a po vypuknutí povstania sa stal náčelníkom štábu 1. československej armády na Slovensku, VÚ podchyteniu Východoslovenskej armády pre pripravované povstanie, nevenovalo dostatočnú pozornosť. S veliteľom poľnej armády Malárom sa vôbec nehovorilo. Za odbojového veliteľa bol vybraný plk. gšt, Talský, no ten, napriek inštrukciám od VÚ, vyvíjal len minimálnu prípravnú činnosť. Na druhej strane VÚ Talského vôbec nekontrolovalo, nakoľko pplk. Golian Talskému plne dôveroval. Do príprav povstania bol zasvätený aj veliteľ pešieho pluku 4 plk.pech. Jozef Husár, no ten takisto nevyvíjal prípravnú činnosť a v prvých hodinách povstania sa dokonca nechal vypísať zo zdravotných dôvodov. Najagilnejším v prípravách povstania bol veliteľ 1. pešej divízie plk. pech Mikuláš Markus so svojim štábom. Podcenenie príprav zapojenia Východoslovenskej armády do chystaného povstania naznačuje aj korešpondencia veliteľa VÚ pplk. Goliana s exilovými československým ministrom obrany gen. Sergejom Ingrom. Z korešpondencie je patrné, že VÚ nemalo ujasnenú predstavu, ako by mali jednotky Východoslovenskej armády po vypuknutí povstania postupovať."}
{"id": "599478", "title": "Ján Golian (generál)", "context": "Od 1. septembra 1944 prvý veliteľ 1. česko-slovenskej armády na Slovensku a povýšený na plukovníka. Už 5. septembra 1944 povýšený na brigádneho generála (hodnosť odpovedajúca jeho dôležitosti). Od toho istého dňa sa stal členom SNR za povstaleckú armádu. Ako hlavný veliteľ československej brannej moci na Slovensku sa počas svojho pôsobenia opieral najmä o armádne ozbrojené zložky a usiloval sa dosiahnuť podriadenie partizánskych jednotiek Veliteľstvu 1. česko-slovenskej armády na Slovensku alebo ich odchod z frontových oblastí, čo by v tej dobe povstalcom podstatne pomohlo, keďže partizáni v tyle povstalcov neviedli bojovú činnosť, ale často skôr vyvolávali zmätok."}
{"id": "591538", "title": "Fritz Schlieper", "context": "Hodnostný postup  poručík- august 1912 nadporučík - januári 1916 kapitán - 1. máj 1922 major - október 1931 podplukovník - 1. apríl 1934 plukovník - 1. marec 1936 genelálporučík - 1. november 1941 generalmajor. - november 1939"}
{"id": "464767", "title": "Adolf Opálka", "context": "Ocenenie Posmrtne vyznamenaný viacerými vyznamenaniami. V roku 2002 in memoriam povýšený do hodnosti plukovníka."}
{"id": "464116", "title": "Jozef Blizman", "context": "Dosiahnuté vojenské hodnosti  18.07.1976 poručík 01.11.1978 nadporučík 01.10.1981 kapitán 01.10.1984 major 01.05.1989 podplukovník 01.05.1994 plukovník 28.06.1997 plukovník gšt. 01.09.1999 generálmajor 01.01.2004 záloha"}
{"id": "459631", "title": "František Pospíšil (výsadkár)", "context": "Po vojne Dňa 1. decembra 1945 bol vymenovaný za podporučíka pechoty in memoriam a zároveň povýšený na poručíka pechoty. 17. júla 1947 bol in memoriam povýšený na nadporučíka pechoty."}
{"id": "133634", "title": "Ján Bajus", "context": "Ocenenie  Rad SNP I.tr.; Čs. vojnovým krížom 1939; povýšený do hodnosti práporčíka;"}
{"id": "258441", "title": "Zoltán Jakuš", "context": "Život V rokoch 1935 až 1939 navštevoval v Rimavskej Sobote gymnázium, ktoré pre vojnu ukončil až v roku 1944. Potom krátko pôsobil ako učiteľ. V roku 1945 sa prihlásil v Poprade do česko-slovenskej armády. Tu absolvoval Školu dôstojníkov v zálohe a potom bol premiestnený do Košíc a neskoršie do Galanty. Zúčastnil sa vojenských akcií proti benderovcom. Následne odišiel do civilu. V roku 1951 bol v rámci tzv. straníckeho náboru povolaný za dôstojníka z povolania do Malaciek. Absolvoval Vyššiu školu dôstojníkov pechoty v Bruntáli. Po jej absolvovaní prevzal v roku 1956 velenie pluku. Ďalšie vzdelanie získal v kurzoch na Vojenskej akadémii K. Gottwalda v Prahe a na Vojenskej akadémii A. Zápotockého v Brne. Potom bol premiestnený do Košíc, kde v roku 1967 prevzal funkciu zástupcu veliteľa 18. motostreleckej divízie. Divízia bola po premiestnení veliteľstva do Prešova premenovaná na 14. tankovú divíziu, ktorej veliteľom sa stal v roku 1967. Počas výkonu tejto funkcie bol prezidentom ČSSR 1. mája 1971 vymenovaný do prvej generálskej hodnosti generálmajor. V roku 1972 bol premiestnený na výkon funkcie v Generálnom štábe Česko-slovenskej ľudovej armády v Prahe. Vojenskú kariéru ukončil 31. decembra 1983. Ovládal maďarský jazyk. Zomrel 11. júna 2005 v Prešove."}
{"id": "136576", "title": "Štefan Hanus", "context": "Ocenenie  Roku 1945 vyznamenaný Radom SNP I. tr. a medailami Roku 1945 vyznamenaný Radom SNP I. tr. a pamätnými medailami"}
{"id": "599480", "title": "Ján Golian (generál)", "context": "Vo večerných hodinách 29. augusta 1944 o 20.00 po Čatlošovom prejave vydal Golian rozkaz, ktorým informoval do príprav povstania zapojených dôstojníkov zápoľnej a východoslovenskej armády o ozbrojenom vystúpení slovenských jednotiek proti nemeckým okupačným jednotkám. Heslo znelo: „Začnite s vysťahovaním“. Sám Golian nepredpokladal, že by sa mal po vypuknutí povstania stať jeho veliteľom. Podľa plánu, ktorý sám pripravoval, malo hlavné dejstvo povstania prebehnúť na východnom Slovensku, a hlavnými ozborojenými zložkami, ktoré ho mali viesť, by boli 2 divízie pod vedením gen. Malára, ktoré mu priamo nepodliehali, práve ich činnosť mala byť v povstaní kľúčová."}
{"id": "580944", "title": "Čatlošovo memorandum", "context": "Zlyhanie Keď sovietmi aj spontánne organizované akcie povstalcov na Strednom Slovensku prerástli do väčších rozmerov, rozhodlo nemecké velenie o obsadení Slovenska, ktoré sa začalo 29. augusta 1944 (tzv. operácia Kartoffelernte). Čatloš napriek svojim snahám o nadviazanie kontaktov so ZSSR nakoniec v rozhodujúcom momente povstanie nepodporil. 29. augusta 1944 o 19. hodine v štátnom rozhlase prečítal vyhlásenie, ktorým nabádal vojenské posádky k pasivite. Tento príhovor bol pre organizátorov povstania katastrofou a zároveň udalosťou, ktorá viedla Vojenské ústredie na čele s pplk. gšt. Golianom k rozkazu na začiatok organizovaného povstania armády („Začnite s vysťahovaním“)."}
{"id": "9418", "title": "Zoznam predsedov vlády Slovenska", "context": "Predseda zboru povereníkov (1944; v rámci Povstania)  Predsedníctvo Slovenskej národnej rady (1. september 1944 – 23. október 1944)"}
{"id": "584472", "title": "Bitka o Zvolen", "context": "Bitka Odpočinok vojakov a čistenie zbraní v čase bojov proti maďarskej Červenej armáde - máj 1919 Ráno 10. júna začala 2. pešia brigáda demonštračný útok na Zvolen. Jej ľavé krídlo sa prekvapivo objavilo v boku maďarských vojsk, pravé krídlo vstúpilo do Banskej Štiavnice. Všetky maďarské útoky nasledujúceho dňa boli odrazené a 2. divízia pokračovala v útoku. Šnejdárek zmenil smer úderu a 13. júna nariadil obchvatný útok na Zvolen. Po štyroch hodinách boja obsadili jeho jednotky dominantné kóty a začal útok na kľúčové pozície maďarskej obrany. Okolo poludnia dosiahli prvé jednotky Zvolen a front bol prerazený do hĺbky 10 kilometrov. Do česko-slovenských rúk sa tak dostal celý stredný tok Hronu a maďarské velenie už nemalo zálohy, ktorými by mohlo prielom zaceliť."}
{"id": "10555", "title": "Vznik Slovenského štátu", "context": "Vyhlásenie samostatnosti 14. marca 1939 sa zišiel snem, kde Tiso vecne a bez pátosu popísal obsah rozhovorov v Berlíne a zdôraznil termín, do ktorého sa treba rozhodnúť. Zasadanie sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty. Po Tisovom referáte predsedníctvo snemu počas prestávky vypracovalo návrh zákona o vzniku nového štátu. Na neverejnom pokračovaní zasadania potom poslanci (sedem minút po vypršaní Hitlerovho ultimáta) jednomyseľne a bez diskusie schválili povstaním návrh zákona a zaspievali pieseň Hej Slováci . Snem prijal názov Slovenský štát , ktorý platil až do prijatia ústavy 21. júla 1939, ktorá zaviedla názov Slovenská republika . Zároveň vymenoval novú vládu, ktorej prvým predsedom sa stal Jozef Tiso. Vyhláseniu samostatnosti sa na poslednú chvíľu snažila zabrániť skupina česko-slovenských legionárov, ktorá doručila poslancom memorandum s výzvou na zachovanie ČSR, ale už po hlasovaní. Do skupiny patrili popri iných aj budúci velitelia SNP gen. Rudolf Viest a pplk. Augustín Malár, spisovatelia Janko Jesenský a Jozef Gregor Tajovský. Vznik nového štátu v ten istý deň v rozhlase slávnostne oznámil šéf propagandy Mach. 14. marca 1939 pozval Hitler do Berlína Emila Háchu, ktorý bol v noci na 15. marca pod hrubým nátlakom prinútený podpísať dokument o včlenení Čiech a Moravy do Nemecka. Hácha tak urobil bez konzultácie s parlamentom, pričom je potrebné brať do úvahy, že rokovanie sa nieslo v násilnejšom tóne ako rokovanie s Tisom. Hitler vyhlásil, že každý odpor bude zlomený „všetkými prostriedkami brachiálneho násilia“ a Hermann Göring sa dokonca vyhrážal bombardovaním Prahy. Rozpad Česko-Slovenska bol zavŕšený ráno 15. marca, keď Maďarsko začalo obsadzovať zvyšnú Karpatskú Ukrajinu, a keď prekročili jednotky Wehrmachtu české hranice. 16. marca bol Hitlerom na Pražskom hrade vyhlásený Protektorát Čechy a Morava a Hácha sa stal bábkovým prezidentom tohto útvaru."}
{"id": "99333", "title": "Prvá česko-slovenská armáda na Slovensku", "context": "Armádne jednotky Základy budúcej armády sa kládli v prvej polovici roka 1944. Odbojoví dôstojníci v jednotlivých posádkach, zväčša ich velitelia, na cvičeniach alebo sústredeniach vo výcvikových priestoroch postupne usmerňovali myslenie vojakov, napríklad rozširovaním ilegálných odbojových tlačovín. Do úvodne fázy povstanie počítalo VÚ s 11 pešími prápormi a 11 batériami delostrelectva, Tieto jednotky mali vykryť jedenásť taktických smerov vedúcich do centra Slovenska. Ďalšie 3 pešie prápory mali tvoriť zálohu. Po odchode jednotiek vytvorenej poľnej tzv. Východoslovenskej armády na východné Slovensko zostali nedotknuté len vojenské školy, náhradné veliteľstvá a náhradné jednotky so zvyškami pisárov, remeselníkov a mužstva kategórie „B“, ako aj protekčné deti. VÚ rátalo s poslucháčmi vysokých škôl, ktorí mali vykonávať funkcie nižších veliteľov rôt, čiat a batérií. V polovici mája 1944 sa uskutočnila ďalšia mobilizácia pre potreby divízií v Karpatoch, čo výrazne napomohlo prípravám povstania. Vďaka nej sa podarilo na konci mája v Oremovom Laze a vo Zvolene sústrediť 6 rôt pechoty, 2 roty ťažkych guľometov, 4 batérie delostrelectva, po 1 spojovacej, automobilovej a ženijnej rote. Pešie jednoty boli vo Zvolene a Oremovom Laze sústredené do práporu a pokračovali v intenzívnom výcviku. Delostrelecké batérie boli sústredené do Brezna, kde sa v rámci príprav povstania začalo vytvárať delostrelecké učilište. Na konci mája bolo pripravených aj niekoľko civilných jednotiek v priestore Muráň – Revúca, Klenovec, Kokava nad Rimavicou a Tisovec. Pre zaistenie smeru od Malého Šturca bolo prijaté rozhodnutie zorganizovať ďalší civilný prápor zo zamestnancov papierní v Harmanci. Civilné jednotky sa mali pripravovať a precvičovať počas brannej výchovy. Proti možnému útoku horthyovského Maďarska dostal odbojový veliteľ v posádke Oremov Laz pokyny pre vytvorenie ďalších jednotiek na prehradenie smeru Balážske Ďarmoty - Modrý Kameň – Zvolen a v prípade potreby pomôcť Zvolenu na hlavnom smere cez Starú Hutu a Podkriváň. Napokon sa VÚ podarilo na priek všetkým problém podarilo vytvoriť 9 rôt pechoty 6 batérié delostrelectva po jednej rote spojovacieho a ženijného vojska a tieto jednotky precvičiť a preškoliť v ostrých streľbách na predpokladaných smeroch budúcich bojísk. V júli 1944 bolo v Kremnici sústredených približne 2 000 záložníkov, ktorí mali prejsť výcvikom v Oremovom Laze a potom doplniť 1. a 2. technickú divíziu. Napriek snahe sa však týchto záložníkov na strednom Slovensku nepodarilo udržať . Podobne tomu bolo aj s vojakmi zmobilizovanými pre potreby vytváraného Technického zboru. Začiatkom augusta 1944 sa členom tajného VÚ podarilo presvedčiť veliteľa pozemného vojska gen. Jozefa Turanca, že sa blíži nástup nováčikov ročníka 1944 a preto je potrebné prichystať pre nich inštruktorov, Tak sa podarilo na stredné Slovensko vrátiť asi 2000 poddôstojníkov a schopných veliteľov poddôstojníckych škôl. Títo vojaci boli vhodne rozmiestnení podľa toho, ako to vyhovovalo tajnému VÚ. Podobne tomu bolo aj s náhradnými a mierovými jednotkami, ktoré sa na stredné Slovensko presunuli z východného Slovenska v súvislosti s vytváraním Východoslovenskej armády. V prvých dňoch povstania mala povstalecká armáda k dispozícii 16 peších práporov a 8 samostatných rôt. Povstalecká armáda bola konštituovaná s účinnosťou od dňa 31. augusta 1944. Mobilizácia a početný stav Krátko po vypuknutí povstania sa početný stav sformovanej povstaleckej armády ustálil na 18 000 mužov. Na základe česko-slovenského branného zákona, ktorý v nezmenenej forme platil aj Slovenskej republike 1939-45, bola 6. septembra 1944 nariadená mobilizácia osôb do 35 rokov, koní, materiálu a vozov. Keďže na základe pôvodných rozkazov vydaných ešte pred vypuknutím povstania a rozhlasovej výzvy z 30. augusta vstúpilo dobrovoľne do povstaleckej armády aj mnoho osôb nad túto vekovú hranicu, prijalo Velenie ČSAS rozhodnutie, aby osoby nad 35 rokov, ktoré o to požiadajú, boli presunuté do zálohy. Toto rozhodnutie bolo prijaté s ohľadom na nedostatok zbraní, ako aj potreby civilného života t.j. najmä nedokončenej žatvy. Ku 6. septembru sa tak početný stav armády navýšil približne na 47 000 osôb. Druhá mobilizácia zo dňa 26. septembra 1944 navýšila stav armády až na 60 000 osôb. Výzbroj Kasárne Radvaň, Dobrovoľníci a zmobilizovaní fasujú výstroj Povstalecká armáda bola vyzbrojená asi 46 000 puškami, 4 000 samopalmi, 2 700 guľometmi, 200 delami a mínometmi, Mala nedostatok ťažkých, protitankových a protilietadlových zbraní, čo do určitej miery kompenzovali letecké dodávky vojenskej výzbroje (protitankové pušky a protilietadlové guľomety) zo ZSSR a USA (M1 Bazooka). Výzbroj peších jednotiek bola dedičstvom po predvojnovej česko-slovenskej armáde, Časť zbraní boli dodávky spojencov najmä ZSSR a časť pochádzala ešte z nemeckých dodávok slovenskej armáde. Hlavnou zbraňou jednotlivca bola česko-slovenská puška vzor 24 kalibru . Išlo o vtedajšiu typickú 5-ranovú opakovačku, ktorá bola pomerne účinná a presná. Jej veľkou slabinou bola nízka rýchlosť streľby, hlavne počas útoku a v pouličných bojoch. Tvorila asi 90% z celkového počtu pušiek. Pre nedostatok samopalov nebolo možné utvoriť väčšie úderné jednotky. Výzbroj peších jednotiek vyhovovala viac na obranu ako na útok. V neskoršom období povstalecká armáda pociťovala citeľný nedostatok pušiek a samopalov a nebola schopná ani vyzbrojiť všetkých vojakov základnej služby, ktorých mala k dispozícii. To v konečnom dôsledku spôsobovalo, že velenie nedisponovalo týmito zálohami a jednotky na fronte nemal kto vystriedať. Citeľnou ranou pre povstalecké ozbrojené sily sa stala strata armádnych skladov v Kvetnici pri Poprade, ktoré začiatkom septembra 1944 padli do rúk jednotkám bojovej skupiny Shäfer. Situáciu s výzbrojou komplikoval aj fakt, že armáda zo svojich zásob zbraní podporovala aj partizánske jednotky. Prvá veľká zásielka armádnych zbraní prisľúbená pplk. Golianom dorazia na Prašivú, kde sa nachádzali partizánske základne, už 25. augusta 1944, no rozrastajúce sa partizánske skupiny sa k armádnym zbraniam dostali rôznymi cestami. Zväčša šlo o prejav budovania dôvery medzi vojakmi a partizánmi. Pozemné vojsko Rozkazom Veliteľstva Česko-slovenskej armády bolo velenie na oslobodenom území rozdelené nasledovne: Vojenská obranná oblasť 1 (VOO 1) s veliteľstvom v Banskej Bystrici, neskôr v Selciach. Veliteľ plk. Pavol Kuna. Jednotky boli rozdelené na tri obranné strediská: údolie Nitry, údolie Turca a povstalecká operačná základňa (Brezno - Banská Bystrica - Zvolen). Vojenská obranná oblasť 2 (VOO 2) s veliteľstvom v Liptovskom Mikuláši. Veliteľ plk. Ladislav Bodický (od 6. septembra pplk. Ján Černek). Obranné strediská: Dolný Kubín, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Poprad - Kežmarok - Levoča. Organizačné členenie na 2 obranné oblasti vychádzalo z pôvodného členenia slovenskej brannej moci na 2 divízne oblasti. Z toho vyplývala aj podriadenosť jednotiek pod obe veliteľstvá obranných oblastí. Pod VOO 1 spadali náhradné jednotky plukov 1, 2. a 3 a delostreleckej skupiny zloženej z delostreleckých plukov 1 až 11. Pod VOO 2 spadali náhradné jednotky plukov 4, 5 a 6 a delostreleckej skupiny zloženej z delostreleckých plukov 2 a 12. Okrem vojenských pozemných jednotiek boli veliteľom oboch oblastí podriadené aj partizánske oddiely. Medzi úlohy veliteľstiev oboch oblastí patrila aj stavba opevnení a protitankových prekážok, vytváranie spojenia a zabezpečenie zásobovania. Velitelia zároveň pôsobili aj ako správcovia svojich oblastí. Toto elenie sa však čoskoro ukázalo ako nevýhodné, Preto bola ČSAS od 10. septembru 1944 zreorganizovaná na 6 taktických skupín I. taktická skupina (krycie meno Kriváň , veliteľ pplk. Jozef Tlach) II. taktická skupina ( Fatra , plk. Michal Širica). Skupina sa členila na obranný úsek Plesnivec (kpt. gšt. Ján Stanek) a obranný úsek Kosatec (kpt. Martin Kučera) III. taktická skupina ( Gerlach plk. Pavol Kuna, neskôr plk. Mikuláš Markus). Od 23. septembra 1944 bola skupina organizačne rozčlenená na podskupinu Ipeľ (mjr. Ján Kovačovič) a podskupinu Volga (mjr. Štefan Murgaš) IV. taktická skupina ( Muráň , pplk. Ján Malár, neskôr plk. Mikuláš Markus a plk. Pavol Kuna) V. taktická skupina ( Ďumbier pplk. Emil Perko) VI. taktická skupina ( Zobor , pplk. Ján Černek) Jednotky Česko-slovenskej armády v Strečnianskej tiesňave. Každá taktická skupina mala vymedzený svoj operačný priestor. V. taktická skupina bola 23. septembra 1944 po ústupe z Turca pretransformovaná na výcvikovú a pracovnú. Do 13. septembra 1944 tvorila súčasť armády aj samostatná Oravská vojenská skupina. Vytvorili ju povstalecké jednotky na Orave a velil jej mjr. D. Jamiška. Dňa 14. septembra sa k nim pridala aj časť práporu kpt. J. Oškvarka, ktorý bol po nemeckom útoku v Kraľovianskom priesmyku rozdelený na dve časti. Oravská skupina zostala odrezaná od hlavných síl Česko-slovenskej armády až do 3. októbra, keď sa mjr. Dušan Jamiška so zbytkami svojich jednotiek prebil z Oravy a spojil sa so VI. taktickou skupinou. Pechota a delostrepectvo Jednotlivé veliteľstvá taktických skupín mali podradené pešie prápory a delostrelecké batérie. + por. č. jednotka krycie meno veliteľ takt. sk. pozn. 1. peší pr. i. 2. peší pr. i. 3. peší pr. i. 4. peší pr. i. 5. peší pr. kpt. Štubniak i. 6 peší pr. Breza stot. del. Ignác Zivčák, od 27. sep. kpt. jazd, Jozef Vražda I. peší pr. stot. pech. J. Fedák II. peší pr. stot. pech. M. Nagy II. peší pr. Šuška stot. pech. Ľ. Šuška II. 14. peší pr. II. 15. peší pr. II. 16. peší pr. II. 17. peší pr. II. 18. peší pr. II. 22. peší pr. Hornád stot. Andrej Búrik III. podsk. Ipeľ 23. peší pr. Dunaj stot. Andrej Benka-Rybár III. podsk. Volga 24. peší pr. Topľa npor. V. Martin, neskôr stot. Michal Petrík III. podsk. Volga 26. peší pr. Bečva stot. Emil Kapišinský III. podsk. Ipeľ z časti pr. Jobák a Oškvarek 27, peší pr. Ondava stot. František Felcman III. podsk. Ipeľ 31. peší pr. Korunt stot. pech. Ján Hlucháň 32. peší pr. Kremeň stot. pech. Tomáš Čellár IV. 33 peší pr. Safír stot. pech. Štefan David IV. peší pr. Jabloň stot. del. Fedor Zorkócy IV. peší pr. Gindl stot. J. Gindl IV. peši pr. Galba stot. I. Galba IV. záloha vel. arm. peší pr. Jobák stot. pech, Ivan Jobák V 29.9. od VSA peší pr. Oškvarek stot. pech. Ján Oškvarek V 29.9. od VSA peší pr. Vitalay stot. pech. Alexander Vitalay V 29.9. od VSA pr. spojár. Sleichart stot. spoj. Teodor Schleichart V peší pr. Repašský stot. pech. Karol Repašský V peší pr. stot. pech. Ján Lovich V 51. peší pr. Vi. 52. peší pr. Vi. 53. peší pr. Vi. 54. peší pr. Vi. pešia rota Chalúpka stot. Chalúpka peši pr. Hruška stot. Ľ. Hruška od 20.10. II.TS peší pr. stot. I. Hruška od 20.10. III.TS sformovaný pr. letcov Haluzický stot. let.Ivan Haluzický armádna jed. motorizovaný rota pad. strelc. npor. Bičava rota cyklistická kpt. Surovčík 1. sam. del. oddiel Kysel kpt. Július Kleskeň III. podsk. Ipeľ 2. sam. del. oddiel Orlický kpt. Imrich Orlický III. podsk. Volga hors. delo. bat. kanóny 7,5cm. 18. protilietad batéria kpt. Juraj Hinterbruchner Prápory Oškvarek , Jobák a Vitalay boli pôvodne súčasťou Východoslovenskej armády, no na konci augusta boli odvelené na stredné Slovensko kvôli účastiam na protipartizánskych akciách.. Od 26. septembra 1944 sa súčasťou armády stala aj 2. česko-slovenská paradesantná brigáda v ZSSR (2. ČSSPB - krycí názov Poľana). Útočná vozba Povstaleckú útočnú vozbu (tankové a protitankové jednotky) vytvorili jednotky náhradného práporu v domovských kasárňach Pluku útočnej vozby v Turčianskom svätom Martine a 13 tankov 2. poľnej roty npor. útv. Jána Achimského. Táto rota bola na konci augusta 1944 odvelená z východnéo Slovenska od poľnej jednotky PÚV a mala sa zúčastniť na protipartizánskych akciách, ale okamžite sa zapojila do povstania, K nim je potrebné prirátať aj 11 tankov LT vz.38 a 2 stíhače Marder III 1. poľnej roty a štábnej roty 2. práporu poľnej jednotky PÚV, ktoré sa 31. augusta 1944 pridali partizánskemu zväzku Čapajev. V kasárňach v Turčianskom svätom Martine bola na konci augusta 1944 k dispozícii nasledovná technika. + Technika v náhradnom prápore (koniec augusta 1944) typ tč vz. 33 LT vz. 34 LT vz. 35 LT vz. 38 LT vz. 40 PII (PzKpfw II) PIII (PzKpfw III) PA vz.30 Marder III KPÚV vz. 37 PAK 38 PAK 40 pč. k. 5 27 48 19 14 3 5 13 2 26 2 9 V prípade obrnených vozidiel šlo o techniku v rôznom technickom stave, K okamžitému nasadeniu bolo pripravených len niekoľko tankov LT vz. 38 (najmä 5 tankov tzv. asistenčnej čaty) a po zostavení posádok aj 4 tanky P III. Tanky LT vz. 35 a LT vz. 34, ktoré sa nepodarilo spojazniť, boli použité na stavbu improvizovaných pancierových vlakov a na zriadenie statických palebných postavení, Ľahký tank LT vz. 38 mal v povstaleckej útočnej vozbe napočetnejšie zastúpenieNajvýkonnejším tankom, ktorým disponovala povstalecká útočná vozba, boli 4 stroje stredného tanku P III (PzKpfw III ausf. N). Tri z nich však boli zničené počas bojov o Vrútky, Štvrtý tank sa stal osobitnou zálohou velenia 1. česko-slovenskej armády na Slovensku. Dňa 23. septembra 1944 bola povstalecká útočná vozba reorganizovaná do podoby Práporu útočnej vozby Vojtech s východím . Veliteľom jednotky sa stal stot. útv. František Ploskuňák Prápor sa skladal z tankovej roty, roty KPÚV, pomocnej roty, náhradnej jednotky s výcvikovým stredisko, troch rôt improvizovaných pancierových vlakov (IPV Štefánik, IPV Hurban, IPV Masaryk) a protitankovej roty vyzbrojenej americkými bazukami a sovietskými protitankovými puškami. Prápor podliehal priamo veleniu 1. česko-slovenskej armády na Slovensku a to prideľovalo obrnenú techniku povstaleckým jednotkám po čatách, Letectvo Súbor:Avia S-13.png|alt=Avia B-534 , S-13 František Cyprich|náhľad|Avia B-534 s označením S-13, na ktorej dosiahol František Cyprich 5. septembra 1944 posledný zostrel dosiahnutý dvojplošníkom Leteckej skupine s krycím Štúr , velil mjr. Tóth. Povstalecké letectvo bolo tvorené tzv. kombinovanou letkou zloženou zväčša zo zastaralých lietadiel predvojnovej česko-slovenskej výroby. Letku tvorili tri Avie B-534 a jedna Avia Bk-534 (kanónová verzia). Na jednej z nich dosiahol 5. septembra 1944 stíhač František Cyprich pravdepodobne posledný zostrel dosiahnutý dvojplošníkom v histórii. Za obeť mu padlo maďarské dopravné lietadlo Junkers Ju 52. Vo výzbroji povstaleckej kombinovanej letky bolo niekoľko pozorovacích dvojplošníkov Letov Š-328 Šmolík , ktoré mohli slúžiť aj ako ľahké bombardéry. Lietadlo, ktoré si u slovenských pilotov vyslúžilo kvôli svojej pomalosti prezývku \" kravka \" však bolo beznádejne zastaralé. Až do príletu 1. čs. samostatného stíhacie leteckého pluku boli najlepšími strojmi dve stíhačky Messerschmitt Bf 109 G-6 a dve Messerschmitt Bf 109 E-4. Jedno lietadlo verzie E však bolo spoločne s jednu Aviou a jedným Letovom zničené pri nemeckom nálete. Nemecké lietadlá trpeli nedostatkom munície pre palubné guľomety MG 131. Dňa 31. agusta 1944 získalo povstalecké letectvo cennú posilu v podobne talianskeho bombardéra Savola-Marchetti SM.84 bis. Stalo sa tak vďaka poručíkovi Viliamovi Grúňovi, ktorý s lietadlom preletel z letiska Mokraď na Tri Duby. Lietadlo bolo 4. septembra 1944 použité na prepravu politickej delegácie k sovietom. Od 17. septembra 1944 prevzal jej úlohy 1. česko-slovenský samostatný stíhací letecký pluk (Šafárik) kpt. Františka Fajtla vyzbrojený 22 lietadlami Lavočkin La-5FN. Povstalecké letectvo operovalo z hlavné letiska Tri Duby (dnešné letisko Sliač). K dispozícii malo aj letisko Zolná a niekoľko menších letisk. Letisko Tri Duby, ktoré počas povstania čelilo niekoľkým náletom, sa stalo hlavným leteckým prístavom zabezpečujúcim letecké spojenie so spojencami. Na povstaleckom území bolo nadbytok letcov, ktorí nemali na čom lietať. Preto bolo prijaté rozhodnutie o ich leteckom prepravovaní k sovietom, kde boli preškoľovaní na výkonné sovietske stoje a zaradení k vytváranej 1. česko-slovenskej zmiešanej leteckej divízii."}
{"id": "45866", "title": "Slovenské národné povstanie", "context": "Význam Z vojenského hľadiska možno význam Slovenského národného povstania vidieť najmä vo fakte, že narušilo celistvosť nemeckého frontu a síce len nakrátko, ale predsa, znemožnilo nemeckým vojskám využívať dopravné spojenie a hospodárske zdroje pre svoje vojnové úsilie. Povstanie znemožnilo využitie ľudských síl Slovenskej armády podľa zámerov nacistického velenia pre boj proti sovietskym vojskám. To bolo významné aj z pohľadu Sovietskeho zväzu, pre ktorý bolo Slovensko jednou z nepriateľských krajín, ktorá mu bezdôvodne vypovedala vojnu, pričom Sovietsky zväz predtým uznal Slovenský štát. Tisova vláda tiež poskytla Wehrmachtu dve armádne divízie a leteckú jednotku, ktoré viedli bojovú činnosť na fronte a neskôr zabezpečovali tylové územia alebo bojovali proti sovietskym partizánom. Veľmi dôležitým bol aj politický a morálny rozmer povstania, v ktorom sa občania malej krajiny rozhodli postaviť nacistickej vojnovej mašinérii. Pre Slovensko bolo takéto počínanie bezprecedentné aj preto, že v krajine bez vojnových tradícií išlo o jedno z mála významnejších ozbrojených vystúpení proti cudzej okupácii. Bolo tiež významným politickým aktom, ktorým sa Slováci naprieč politickým spektrom prihlásili k cieľom protihitlerovskej koalície. Slovenské národné povstanie vypuklo v tom istom mesiaci ako povstanie vo Varšave, spolu s ním a bojom povstalcov v Juhoslávii patrí k najväčším protifašistickým povstaniam v Európe. Ukázalo že Slováci nebudú na oslobodenie Červenou armádou nečinne čakať, ale pripoja sa k boju za slobodu. Napriek tomu, že nezačalo za optimálnych podmienok, bolo poznačené radom chýb a zlyhaní a nakoniec bolo zatlačené do hôr, patrí k najvýznamnejším míľnikom novodobých slovenských dejín."}
{"id": "497133", "title": "Vojnové zločiny na území Slovenska počas druhej svetovej vojny", "context": "Potrestanie vojnových zločinov Po vojne došlo k potrestaniu viacerých osôb zodpovedných za vojnové zločiny. Boli nimi predovšetkým čelní predstavitelia vojnového Slovenského štátu (Tiso, Tuka) ako aj velitelia nemeckých vojsk, ktoré zasiahli proti SNP (Hoffle). Potrestané boli tiež viaceré osoby zodpovedné za masakre civilného obyvateľstva."}
{"id": "546326", "title": "Prepadnutie žandárskej stanice v Pečovskej Novej Vsi", "context": "Pozri aj  Slovenské národné povstanie § činnosť partizánov pred vypuknutím povstania"}
{"id": "599482", "title": "Ján Golian (generál)", "context": "Narodil sa 26. januára 1906 v obci Dombóvár v dnešnom Maďarsku. Jeho rodičia, rodení Slováci pochádzali zo Šurian (otec Rudolf Golian) a Komjatíc (matka Gizela). Rodina sa však onedlho presťahovala do Poľného Kesova, neskôr do Mojmíroviec a nakoniec do Trnovca nad Váhom. Študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, v roku 1927 získal hodnosť poručík delostrelectva. Neskôr pokračoval v štúdiu na Vojenskej vysokej škole v Prahe. V roku 1937 získal hodnosť kapitán. V Čáslavi sa  zoznámil a v Prahe 16. júna 1934 zosobášil s dcérou finančného právnika Jarmilou Peterkovou (1913 – ?)"}
{"id": "495563", "title": "Štefan Morávka", "context": "Životopis Od 1. septembra 1934 nastúpil ako žandár k výkonu služby do Bratislavy. Počas Slovenského národného povstania pôsobil na žandárskej stanici na Štrbskom Plese kde spoluorganizoval vytvorenie odbojovej skupiny. 23. septembra 1944 sa táto skupina pridala k partizánskemu oddielu Vysoké Tatry. Padol v boji s nemeckými vojakmi 14. januára 1945 na Grúniku pod Kriváňom vo Vysokých Tatrách. Pochovaný je na Štrbskom Plese spolu s Jánom Rašom. V roku 1946 bol povýšený do hodnosti kapitána, vyznamenaný Československým vojnovým krížom a Radom SNP 1. triedy, in memoriam. Jeho meno nesie chata pri Popradskom plese vo Vysokých Tatrách. Tabuľka s jeho menom je umiestnená v sektore G15, na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese."}
{"id": "137239", "title": "Ján Imro", "context": "Životopis Účastník protifašistického odboja počas 2. svet. vojny, dôstojník čs. légií v Taliansku. Povýšený do hodnosti brigádneho generála, hodnosti zbavený a preradený do výslužby, rehabilitovaný (1965). Veliteľ 2. školskej roty pre dôstojníkov pechoty v zálohe, pridelený k 26. pešiemu pluku v Banskej Bystrici (1936-1937). Po vzniku Slovenského štátu splnomocnenec vlády na veliteľstve VII. armádneho zboru v Banskej Bystrici; organizátor a veliteľ Vojenskej akadémie v Banskej Bystrici (november 1939). Prednosta odd. Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici (začiatkom 1944). Veliteľ 2. technickej divízie v júli 1944. Pracovník Múzea SNP v Banskej Bystrici (1965), kde písal svoje pamäti."}
{"id": "223668", "title": "Ladislav Kováč (protifašistický bojovník)", "context": "Životopis Narodil sa v Banskej Belej ako druhorodený syn obecného lesníka. Jeho starý otec bol hlavným kapitánom mesta Banská Štiavnica. Vyštudoval gymnázium v Banskej Štiavnici a neskôr pôsobil ako učiteľ. V roku 1941 narukoval do slovenskej armády, získal dôstojnícku hodnosť a pôsobil v Liptovskom Mikuláši. Organizoval prechody troch slovenských oddielov na sovietsku stranu. Od 10. augusta 1944 príslušník partizánskeho oddielu Za slobodu Československa. Neskôr v septembri sa stal veliteľom tohto oddielu. Účastník bojov o Lipovský Mikuláš. Za svoje zásluhy získal radu ocenení. Po 2. svetovej vojne pôsobil ako profesionálny vojak na viacerých pozíciach. Na ministerstve obrany v Prahe, v Karlových Varoch ako veliteľ divízie, ostatnú časť pôsobil na východnom okruhu v Trenčíne. Spolubojovníci 2. svetovej vojny, stretnutie po rokoch"}
{"id": "139903", "title": "Ondrej Moriš", "context": "Životopis Pôsobil ako žandársky strážmajster v Turčianskych Tepliciach, kde nadviazal styky s antifašistami na Hlavnom veliteľstve žandárstva. Účastník protifašistického odboja a SNP. V bojoch pri Čremošnom bol ťažko zranený črepinami mínometného granátu do chrbta. V nemocnici v Banskej Bystrici zraneniu podľahol."}
{"id": "139404", "title": "Mikuláš Markus", "context": "V rakúsku-uhorskej armáde V októbri 1915 bol odvedený do armády a 15. októbra bol ako jednoročný dobrovoľník prezentovaný v 5. náhradnej rote 29. poľného jágerského práporu v Lučenci, kde bol odoslaný do Školy dôstojníkov v zálohe. V júli 1916 bol ako veliteľ čaty odoslaný na ruský front. V septembri 1917 bol ťažko ranený a až do 13. júna 1918 bol v nemocničnom ošetrení. V júni 1918 ako veliteľ útočnej roty odoslaný na taliansky front, kde zotrval do októbra 1918. Po skončení vojny demobilizoval, s úmyslom študovať na Vysokej škole lesníckej v Banskej Štiavnici, ale finančné pomery mu to nedovolili."}
{"id": "138101", "title": "Alexander Korda (generál)", "context": "Ocenenie  Roku 1945 vyznamenaný Radom SNP I.tr. a Čs. vojnovým krížom 1939, roku 2008 vyznamenaný Krížom M. R. Štefánika 1. triedy. Od roku 2013 je po ňom pomenovaný Samohybný delostrelecký oddiel 2. mechanizovanej brigády Pozemných síl Slovenskej republiky."}
{"id": "585241", "title": "Anton Pulanich", "context": "Život V rokoch 1895 až 1900 študoval na nemeckom reálnom gymnáziu v Hodoníne. Následne pokračoval v rokoch 1901 až 1903 na vlastibraneckej kadetskej škole vo Viedni. Po jej ukončení nastúpil ako kadet-ašpirant k pešiemu pluku v Olomouci. V tomto období sa rozhodol pokračovať vo vojenskej kariére. V roku 1905 bol prevelený do Moravského Šumperku, kde slúžil ako pobočník pri prápore a neskôr veliteľ čaty. V roku 1914 bol prevelený späť do Olomouca do funkcie veliteľa náhradnej roty. V decembri 1914 bol odvelený na ruský front kde slúžil ako veliteľ roty a veliteľ práporu. Bol účastníkom bojov počas Brusilovej ofenzívy. Po podpísaní Brest-litovského mieru sa na niekoľko mesiacov presunul ešte na talianske bojisko a domov sa vrátil až v októbri 1918. Tri dni po vzniku Československa sa prihlásil k svojmu materskému pluku v Olomouci a pokračoval vo funkcii veliteľa roty. V januári a februári 1919 bol so svojou rotou nasadený v oblasti Tešínska kde prebehali boje o pohraničné oblasti s Poľskom. V máji 1919 bol už v hodnosti kapitána a funkcii veliteľa II. práporu čs. streleckého pluku č 16 prevelený na Slovensko do Banskej Bystrice. V júni 1919 sa dostal priamo do bojovej oblasti proti jednotkám Maďarskej republiky rád, ktoré postúpili až k Zvolenu a Banskej Bystrici. V polovici júna bol pre zdravotné problémy stiahnutý späť do Olomouca. Po vyliečení sa vrátil na Slovensko a pôsobil krátko vo viacerých posádkach. Od 15. októbra 1920 bol už v hodnosti majora prevelený do Levoče na pozíciu veliteľa práporu. V roku 1924 sa presunul v rovnakej funkcii do Žiliny kde pôsobil až do roku 1928. Medzitým bol povýšený na podplukovníka a následne sa presunul do Čadce stále ako veliteľ práporu. V októbri 1931 nastúpil na dva roky do Trenčína ako zástupca veliteľa pluku. 15. septembra 1933 bol povýšený na plukovníka a prevelený na pozíciu veliteľa hraničného práporu v Parkane (Štúrovo) a po roku na pozíciu veliteľa pešieho pluku 25 do Lučenca. Kvôli zdravotným problémom bol 19. novembra 1936 uznaný za neschopného poľnej služby a preložený do výslužby. Druhá svetová vojna V novembri 1938 podala slovenská vláda návrh na jeho reaktiváciu a on v decembri 1938 nastúpil do funkcie zástupcu náčelníka vojenského štábu pri Hlavnom veliteľstve Hlinkovej gardy. Služobne však podliehal Ministerstvu národnej obrany. Po vzniku samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bol presunutý, ako všetci dôstojníci pridelení k Hlinkovej garde, do slovenskej armády. Krátko na to ho povýšili do hodnosti generála II. triedy a 19. mája sa stal veliteľom Vyššieho veliteľstva 1 v Trenčíne. 27. augusta 1939, v rámci príprav na poľské ťaženie bol prevelený do Spišskej Novej Vsi ako veliteľ 1. divízie Jánošík . Divízia sa pod jeho velením zapojila do bojov od 1. do 11. septembra. 7. novembra sa generál Pulanich vrátil do Trenčína. Za operáciu získal slovenské vyznamenania aj nemecký Železný kríž I. triedy. V januári 1940 nastúpil na pozíciu veliteľstva slovenského letectva. Po napadnutí Sovietskeho zväzu bol na krátko poverený velení spojovacieho štábu na východnom fronte. Po jeho návrate na Slovensko pokračoval vo funkcii veliteľa letectva až do mája 1942. Medzitým bol 1. januára 1942 povýšený do hodnosti generála I. triedy. Od mája 1942 do januára 1944 pôsobil v Banskej Bystrici vo funkcii veliteľa pozemného vojska. Od januára 1944 zastával post generálneho inšpektora slovenskej armády v Bratislave a v marci 1944 odišiel po druhýkrát do výslužby, aj keď funkciu zastával naďalej. V nej ho zastihlo aj Slovenské národné povstanie. Po zajatí generála Turanca, veliteľa pozemného vojska, povstalcami bol opäť vymenovaný do tejto funkcie, aj keď sa ju zdráhal, vzhľadom na situáciu prijať. Kvôli zhoršenému zdravotnému stavu zakrátko abdikoval a odišiel definitívne do výslužby. Povojnové obdobie Po skončení vojny sa Pulanich vrátil do Holíča. V rámci povojnových súdnych procesov mu pomohli svedectvá o tom, že zakročil proti neľudskému zaobchádzaniu s civilistami a tiež, že zachránil väčší počet mužov pred nútenými prácami. Aj keď sa nikdy nepridal k povstalcom a bol počas celej kariéry považovaný za germanofila, procesy prečkal len v úlohe svedka. Od 31. decembra 1947 bol prijatý ako generál vo výslužbe do Československej armády. V roku 1950 mu však bola hodnosť generála odobraná. Zomrel 4. januára 1962 na rakovinu hrubého čreva. V roku 1991 bolo zrušené jeho odobratie hodnosti a bola mu posmrtne priznaná hodnosť brigádneho generála."}
{"id": "197474", "title": "Plukovník", "context": "V Ozbrojených silách Slovenskej republiky Podľa bývalého Náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky Ľubmíra Bulíka: „Z 540 plukovníkov zostalo približne sedem desiatok.“ nižšia hodnosť Podplukovník 28px (Ozbrojené sily Slovenskej republiky) Plukovník (Plukovník generálneho štábu) vyššia hodnosť Brigádny generál "}
{"id": "535099", "title": "Ján Šmigovský", "context": "Vojenské hodnosti  1926 poručík 1931 nadporučík 1936 kapitán 1941 major 1944 podplukovník "}
{"id": "96185", "title": "Ján Golian (generál)", "context": "Život  Mladosť a raná kariéra Narodil sa 26. januára 1906 v obci Dombóvár v dnešnom Maďarsku. Jeho rodičia, rodení Slováci pochádzali zo Šurian (otec Rudolf Golian) a Komjatíc (matka Gizela). Rodina sa však onedlho presťahovala do Poľného Kesova, neskôr do Mojmíroviec a nakoniec do Trnovca nad Váhom. Študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, v roku 1927 získal hodnosť poručík delostrelectva. Neskôr pokračoval v štúdiu na Vojenskej vysokej škole v Prahe. V roku 1937 získal hodnosť kapitán. V Čáslavi sa zoznámil a v Prahe 16. júna 1934 zosobášil s dcérou finančného právnika Jarmilou Peterkovou (1913 – 1995). V roku 1938 slúžil v 10. divízii v Banskej Bystrici, kde bol poverený štábnymi funkciami. Medzi rokmi 1939 - 1943 pôsobil ako pracovník Veliteľstva 1. divíznej oblasti v Trenčíne a v rade ďalších funkcií. V Trenčíne sa zapojil do ilegálnej odbojovej práce, pomáhal pri ilegálnych prechodoch bývalých príslušníkov Československej armády do zahraničia. Známy pod krycím menom Ley a Gama. V roku 1943 sa stal náčelníkom štábu Rýchlej divízie. Od januára 1944 bol menovaný do funkcie náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, kde okolo seba sústredil vplyvnú skupinu antifašisticky orientovaných dôstojníkov, udržiavajúcich styk s emigrantskou česko-slovenskou vládou v Londýne. Na spojenie s Londýnom skupina využívala 3 vysielačky (Vít, Oto a Leo). V hektickom období pred začiatkom SNP sa mu 8. augusta 1944 po 10-ročnom bezdetnom manželstve narodil syn Ivan. Prípravy na Slovenské národné povstanie Na požiadanie vojenskej odbojovej skupiny vypracoval plán ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády, ktorý bol začiatkom roku 1944 zaslaný do Londýna. 23. marca 1944 bol Golian dočasne poverený londýnskym Ministerstvom národnej obrany a E. Benešom vedením antifašistických vojenských akcií na Slovensku. Po viacerých prípravných rokovaniach (často v jeho byte) takéto jednanie schválili aj príslušníci domáceho odboja tzv. ilegálnej SNR 27. apríla 1944. Prijal politický program SNR (takzvanú Vianočnú dohodu) a podmienku výlučnej spolupráce so SNR. 30. apríla 1944 bol po porade predstaviteľov SNR vymenovaný za veliteľa Vojenského ústredia. Jeho zástupcami vo vojenskom ústredí boli plukovníci Ján Imro a Viliam Talský. Ďalšími spolupracovníkmi boli pplk. Mikuláš Ferjenčík, maj. Jozef Marko, mjr. Július Nosko a mjr. Anton Cyprich. Udržiaval styk s domácim občianskym odbojom, úzko spolupracoval s Milanom Polákom, s ktorým konzultoval najmä politické otázky. So štábom Vojenského ústredia vypracoval základný dokument vojenských príprav SNP (takzvaný Vojenský plán SNP). Podľa svojich možností, vyplývajúcich z funkcie v Slovenskej armáde na Veliteľstve pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici, zabezpečil kádrové a materiálne podmienky na prípravu povstania a boj. Pre nadchádzajúce povstanie zostalo problematickým zapojenie jednotiek na východnom Slovensku. Do vypuknutia bojov nebolo jednoznačne určené, či má byť povstaleckým veliteľom východoslovenských divízií gen. A. Malár alebo plk. V. Talský. Zabezpečenie rozhodného a jednotného velenia ako aj spolupráce medzi konšpiratívnym velením v Banskej Bystrici a velením východoslovenských divízií nedošlo. Golian sa v júli 1944 zúčastnil ilegálnej porady politických činiteľov a vojenského velenia pri Čremošnom. Vojenské návrhy spojenia so sovietskymi vojskami mala vyriešiť vojenská a politická delegácia, ktoré tajne odleteli na sovietske územie zo Slovenska. 2. augusta 1944 odletel J. Korecký a Š. Hanus. 5. augusta odleteli K. Šmidke, M. Ferjenčík, M. Lisický. Do vypuknutia povstania sa však žiadnych správ ani príkazov, ako koordinovať svoju činnosť so sovietskymi jednotkami nedočkali. Vo večerných hodinách 29. augusta 1944 o 20.00 po Čatlošovom prejave vydal Golian rozkaz, ktorým informoval do príprav povstania zapojených dôstojníkov zápoľnej a východoslovenskej armády o ozbrojenom vystúpení slovenských jednotiek proti nemeckým okupačným jednotkám. Heslo znelo: „ Začnite s vysťahovaním “. Sám Golian nepredpokladal, že by sa mal po vypuknutí povstania stať jeho veliteľom. Podľa plánu, ktorý sám pripravoval, malo hlavné dejstvo povstania prebehnúť na východnom Slovensku, a hlavnými ozborojenými zložkami, ktoré ho mali viesť, by boli 2 divízie pod vedením gen. Malára, ktoré mu priamo nepodliehali, práve ich činnosť mala byť v povstaní kľúčová. Slovenské národné povstanie Od 1. septembra 1944 prvý veliteľ 1. česko-slovenskej armády na Slovensku a povýšený na plukovníka. Už 5. septembra 1944 povýšený na brigádneho generála (hodnosť odpovedajúca jeho dôležitosti). Od toho istého dňa sa stal členom SNR za povstaleckú armádu. Ako hlavný veliteľ československej brannej moci na Slovensku sa počas svojho pôsobenia opieral najmä o armádne ozbrojené zložky a usiloval sa dosiahnuť podriadenie partizánskych jednotiek Veliteľstvu 1. česko-slovenskej armády na Slovensku alebo ich odchod z frontových oblastí, čo by v tej dobe povstalcom podstatne pomohlo, keďže partizáni v tyle povstalcov neviedli bojovú činnosť, ale často skôr vyvolávali zmätok. Od 7. októbra 1944 nahradil Goliana vo vedení povstaleckej armády gen. Rudolf Viest. Golian sa stal jeho zástupcom. Počas SNP sa zúčastnil zasadnutí SNR, v období medzi 12. septembrom a 7. októbrom 1944 predsedal operatívno-koordinačného výboru SNR (takzvaná Rada na obranu Slovenska). V tejto funkcii prerokúval a konzultoval otázky spoločného boja s partizánskymi veliteľmi, členmi sovietskej, anglickej a americkej vojenskej misie. Počas príprav i priebehu povstania sa prejavil ako rozhodný antifašista, ktorý ostro vystupoval proti Nemcom a ľudáckemu režimu. Patril k ústredným postavám a organizátorom SNP, bojoval za obnovenie Česko-Slovenska. V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal spolu s Viestom na Donovaloch posledný operačný rozkaz povstaleckým vojskám, keď nariadili armáde prechod na partizánsky spôsob boja a sami prešli do hôr. Dňa 3. novembra 1944 bol Golian s Viestom v Pohronskom Bukovci zajatý. Dom, v ktorom sa nachádzali, najprv obkľúčili gardisti a nemecké jednotky, čoskoro ich vyzvali aby sa vzdali, pričom oznámili, že v prípade, že budú klásť odpor, trestná jednotka obec vypáli (neskôr nacisti aj napriek tomu časť obce vypálili). Golian bol vyšetrovaný v Banskej Bystrici a Bratislave, potom transportovaný do Berlína. Niektorí sa domnievajú, že bol nemeckým súdom odsúdený na trest smrti a v nemeckom koncentračnom tábore Flossenbürg pravdepodobne spoločne s Viestom popravený. Avšak informácie o jeho osude po presune do Flossenbürgu nie sú známe. Golian bol oficiálne vedený ako nezvestný ešte niekoľko rokov po vojne. Kvôli nejasnostiam ohľadom jeho smrti existujú aj rôzne konšpiračné teórie o tom, že mohol byť po oslobodení tábora zavlečený do ZSSR jednotkami NKVD. Pre takéto tvrdenie neexistujú žiadne dôkazy. Tábor Flossenbürg bol navyše okrem niektorých menších satelitných táborov oslobodený americkými jednotkami. Rodina Pamätná tabuľa v Banskej Bystrici. Vpravo reliéf J. Goliana. Golianova manželka Jarmila a syn Ivan boli 13. októbra 1944 evakuovaní letecky do Moskvy. Po vojne sa vrátili do Banskej Bystrice, kde však našli len zdemolovaný a vykradnutý byt. V januári 1951 bola Jarmila Golianová odsúdená za organizáciu špionážnej bunky (zrejme na základe zaistenia súkromného listu, v ktorom popisovala situáciu v krajine manželovmu priateľovi žijúcemu v emigrácii). Golianovho syna Ivana nakoniec vychovávala rodina brata manželky Jarmily. Po skončení štúdia žil a pracoval v Prahe ako technik laboratórnych prístrojov. Po vojne sa švagriná a neter Jána Goliana vrátili do Trnovca nad Váhom."}
{"id": "502807", "title": "Martin Stoklasa", "context": "Život V roku 1986 získal maturitné vzdelanie na Vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. V roku 1990 absolvoval Vojenskú vysokú školu vo Vyškove na Morave v študijnom odbore veliteľsko-inžinierskom tankového vojska a zároveň bol menovaný do hodnosti poručík ako vojak z povolania. Následne nastúpil na výkon základných veliteľských funkcií v tankovom vojsku na stupni čata až rota a potom vykonával štábne funkcie na vyšších vojenských veliteľstvách na Slovensku aj v zahraničí."}
{"id": "142961", "title": "Miloš Vesel", "context": "Životopis Absolvoval gymnázium v Banskej Bystrici (1929). Študoval na vojenskej škole v Košiciach, na Vojenskej akadémii v Hraniciach, na Vojenskej aplikačnej škole delostrelectva v Olomouci, absolvoval vojenské kurzy v Míloviciach, v Plaveckom podhradí, Vysokú vojenskú školu v Prahe. Od 1929 vojak v Nitre, od 1932 dôstojník československej a neskôr slovenskej armády z povolania. Pôsobil ako vojenský veliteľ vo viacerých delostreleckých útvaroch v Brezne, v Banskej Štiavnici a i. Od júla 1944 veliteľ posádky v Ružomberku. Bol protifašisticky zmýšľajúci, ako dôstojník slovenskej armády spolupracoval s odbojom, orientoval sa na londýnske centrum. Spoluorganizátor a účastník SNP. Do povstania sa zapojil ako veliteľ vojenskej posádky v Ružomberku, veliteľ obranného úseku Biely Potok 6. taktickej skupiny 1. čs. armády na Slovensku. Neskôr po prechode povstania do hôr pôsobil ako zástupca veliteľa a súčasne veliteľ 1. práporu 2. čs. paradesantnej brigády. Po spojení s červenou armádou bol od februára veliteľom delostrelectva 4. čs. samostatnej brigády. Po oslobodení z politických dôvodov predčasne prepustený z armády. Rehabilitovaný bol v roku 1964. Nositeľ vysokých vojenských vyznamenaní, 10. december 1991 in memoriam udelená hodnosť generálmajor a Rad M. R. Štefánika III. tr."}
{"id": "136095", "title": "Pavel Gašpar", "context": "Životopis Dôstojník, príslušník Slovenskej armády (1939-1944), po oslobodení ČSĽA, v hodnosti pplk. preradený do invalidného dôchodku. Pôvodne učiteľ. Účastník protifašistického odboja a vojenských príprav SNP v Banskej Bystrici (1944). Pracovník osobného oddelenia Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici (od 29. augusta 1944). Po prechode povstania do hôr pôsobil na Prašivej. Od januára (1945) sa liečil v Banskej Bystrici. Nositeľ viacerých vyznamenaní."}
{"id": "138939", "title": "Viliam Lichner", "context": "Životopis V roku 19131921 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, v roku 19211924 na Vojenskej akadémii v Míloviciach. Získal dôstojnícku hodnosť. Účastník protifašistického odboja v armáde. Od roku 1944 zástupca veliteľa 2. čs. paradesantnej brigády v ZSSR. Po vypuknutí SNP 13. októbra 1944 presunutý spolu s jednotkou na povstalecké územie. Brigáda patrila k najlepším vojenským jednotkám v záverečných bojoch SNP. Zúčastnil sa na bojoch o Čierny Balog a pri oslobodení Brezna. Od roku 1945 prednosta MNO v Prahe. Dôstojník ČSĽA, od roku 1947 generálmajor. Zomrel v roku 1977 v Bratislave, pochovaný je v Šamoríne."}
{"id": "599487", "title": "Air France", "context": "V 50. rokoch 20. storočia Air France prevádzkovali najdlhšiu sieť liniek na svete. V roku 1952 spoločnosť presúva svoju operačnú a technickú základňu do nového Južného terminálu na letisku Paríž-Orly. V auguste 1953 Air France začali lietať s prúdovým dopravným lietadlom de Havilland Comet 1A na linke Paríž – Rím – Bejrút, čím vstúpili do prúdovej éry. Dobré meno tohto typu lietadla však poškodili vážne nehody u spoločnosti BOAC v roku 1954 spôsobené únavou materiálu v tlakovej kabíne, najmä u obdĺžnikových okien, ktoré boli príčinou náhleho poklesu tlaku. Preto boli tieto verzie ihneď stiahnuté z prevádzky a náhradou bolo spoľahlivé lietadlo Comet 4 s okrúhlymi oknami, ktoré však už Air France nezakúpili."}
{"id": "513040", "title": "Dassault Mirage 2000", "context": "Vznik a vývoj Počiatky snáh o vývoj nového stíhacieho lietadla pre francúzske letectvo siahajú až do roku 1965. V tej dobe sa začal anglo-francúzsky projekt vývoja lietadla s meniteľnou geometriou krídel AFVG (Anglo-French Variable Geometry). Vzájomná spolupráca bola o dva roky neskôr ukončená, keď Francúzsko z projektu odstúpilo. Naopak, Spojené kráľovstvo pokračovalo ďalej v rozvoji konceptu s meniteľnou geometriou krídel a v spolupráci so Západným Nemeckom a Talianskom vyvinuli lietadlo Panavia Tornado. Francúzsky Mirage 2000B Dassault potom pracoval na niekoľkých nových konceptoch lietadiel, ktoré vyvinul na základe experimentálneho prototypu s meniteľnou geometriou krídel Mirage G. Tieto práce vyústili do sofistikovanej konštrukcie s označením ACF (Avion de Combat Futur – Budúce bojové lietadlo). Tesne pred dokončením prvého funkčného prototypu ACF sa však rozhodla francúzska vláda projekt zrušiť. Lietadlo bolo pre potreby francúzskeho letectva príliš veľké a drahé, preto bol jeho vývoj v decembri 1975 definitívne zastavený. Vývojárom Dassaultu bolo hneď od začiatku jasné, že exportný potenciál ACF bude vzhľadom k jeho rozmerom a cene nízky. Preto súbežne s vývojom ACF prebiehali v spoločnosti aj práce na koncepcii lietadla, ktoré by bolo menšie, jednoduchšie a lacnejšie. Dassault Aviation bol hneď potom ako bol zrušený ACF, schopný okamžite ponúknuť ako alternatívu koncept lietadla, nazvaného neskôr Mirage 2000. Paradoxom bolo, že zatiaľ čo ACF malo byť v prvom rade útočné lietadlo a až sekundárne záchytná stíhačka, v prípade Mirage 2000 to bolo presne naopak. Náklady na obstaranie takéhoto stroja však boli mimoriadne priaznivé a tak dala bezpečnostná rada Francúzska projektu „zelenú“. Vďaka výkonnému motoru SNECMA M53, vyvinutému pôvodne pre ACF, mohol prototyp Mirage 2000 vzlietnuť už v marci 1978. Prvý sériovo vyrobený stroj sa dostal do vzduchu o štyri roky neskôr a v roku 1984 dosiahla prvá letka lietadiel Mirage 2000C počiatočných operačných schopností."}
{"id": "43567", "title": "Letectvo", "context": "Civilné letectvo Civilné letectvo zahŕňa všetku leteckú dopravu s výnimkou vojenskej, ako všeobecné letectvo a pravidelnú leteckú dopravu. Riadené letové služby Airbus A330-200. Zatiaľ čo v minulosti existovalo veľa fabrík civilného letectva, v súčasnosti sa zachovalo iba päť majoritných fabrík: Airbus, sídlo v Európe Boeing, sídlo v USA Bombardier, sídlo v Kanade Embraer, sídlo v Brazílii Tupolev, sídlo v Rusku (ktoré sa plánuje spojiť do United Aircraft Building Corporotation) Boeing, Airbus a Tupolev sa sústreďujú na výrobu široko-trupých a úzko-trupých prúdových prepravných lietadiel určené pre medzinárodné lety, zatiaľ čo spoločnosti Bombardier a Embraer sa zameriavajú na výrobu prepravných lietadiel pre regionálne a vnútroštátne lety. Do roku 1970, majoritné aerolínie boli národné spoločnosti daných krajín, sponzorované vládami týchto krajín a izolované od konkurencie. Vplyvom rôznych dohôd začala rásť konkurencia a možnosť výberu pre zákazníka s padajúcimi cenami pre aerolínie. Kombináciou vysokej ceny palivových hmôt, s nízkym cestovným, s vysokými platmi a nehodami ako útoky 11. septembra 2001 alebo epidémia SASR, mnoho týchto aerolínií boli rozpustené vládou, zbankrotovali, alebo sa zlúčili s inými. V tom istom čase, nízko-nákladové spoločnosti ako Ryanair a Southwest začali profitovať. Všeobecné letectvo Cessna 120 Všeobecné letectvo obsahuje všetko neriadené civilné lietanie ako súkromné a obchodné. Pretože všeobecné letectvo zahŕňa veľké množstvo aktivít, je ťažké definovať všeobecné letectvo s jednoduchým opisom – všeobecné letectvo môže zahŕňať obchodné lety, súkromné letectvo, výcvikové lety, lietanie s balónom, parašutistiku, plachtenie, paragliding, paramotoring, letecké fotografovanie, letecká rýchla pomoc, práškovanie, čartrové lietanie, leteckú políciu, hasičské lety pri požiaroch lesov a veľa ďalších typov lietania. Každá krajina zaraďuje letectvo odlišne, ale typicky pre všetky krajiny, všeobecné letectvo spadá pod niekoľko odlišných typov usmernení záležiac na tom či je to súkromný alebo obchodný let a aké prostriedky boli na tento let použité. Veľa malých výrobných leteckých spoločností ako Cessna, Piper, Diamon, Mooney, Cirrus Design, Raytheon a veľa ďalších sa vyskytujú na trhu všeobecné letectva, ktoré sa sústreďujú na súkromné letectvo a pilotný výcvik. Najdôležitejší súčasný rozvoj pre malé lietadlá bolo zaradenie rozšírenej leteckej elektroniky (obsahujúc GPS), ktoré boli najskôr využívané iba u veľkých lietadiel a zaradenie rôzneho materiálu, ktoré spravili malé lietadla ľahšími a rýchlejšími. Ultraľahké lietadlá a lietadlá vyrobené doma sa začali stávať čoraz viac populárnejšie pre rekreačné používanie odkedy sa vo väčšine krajín povolilo súkromné lietanie. Výhodou takéhoto lietania sú menšie náklady a fakt, že lietanie s nimi, riadenie a údržby sú oveľa menej komplikované ako pri certifikovaných lietadlách."}
{"id": "163331", "title": "Air France", "context": "Flotila Súbor:Air France aviation Economy class (B777-300ER).JPG|thumb|Turistická trieda na palube Boeingu 777-300ER spoločnosti Air France Premium Economy trieda na palube Boeingu 777-300ER Súbor:F-HRBA AF789 BUSINESS CLASS (32507227265).jpg|thumb|Obchodná trieda v Boeingu 787-9 Sedadlá La Première triedy v Boeingu 777-300ER Večera podávaná v obchodnej triede na palube Boeingu 777-300ER počas letu New York-JFK – Paríž-Charles de Gaulle Súčasná flotila Flotila Air France pozostávala v júni 2022 z nasledujúcich lietadiel: Flotila osobných dopravných lietadiel Air France Lietadlo V prevádzke Fotografia Objednávky Počet sedadiel Poznámky F J W Y Spolu Airbus A220-300 9 100px 51 — 20 — 128 148 Náhrada za lietadlá Airbus A318 a A319. Airbus A318-100 12 100px — — 18 — 113 131 Air France sú najväčším prevádzkovateľom lietadiel A318.Stroje budú vyradené a nahradia ich Airbusy A220-300. Airbus A319-100 25 100px — — 20 — 122 142 Budú vyradené a nahradia ich Airbusy A220-300. 123 143 Airbus A320-200 41 100px — — 20 — 154 174 Dve lietadlá sú vo farbách aliancie SkyTeam. 18 160 178 Airbus A321-100 5 100px — — 20 — 182 202 Airbus A321-200 14 100px — — 20 — 182 202 Jedno lietadlo je vo farbách SkyTeam. Airbus A330-200 15 100px — — 36 21 167 224 Airbus A350-900 17 100px 21 — 34 24 266 324 Náhrada za staršie Boeingy 777-200ER. Boeing 777-200ER 19 100px — — 40 24 216 280 Staršie lietadlá budú vyradené a nahradené Airbusmi A350-900. 28 260 312 Boeing 777-300ER 43 100px — 4 58 28 206 296 Celosvetovo prvý používateľ.Tri lietadlá sú vo farbách SkyTeam. — 42 24 315 381 14 28 430 472 Boeing 787-9 10 100px — — 30 21 228 279 Flotila Air France Cargo Airbus A350F — 4 nákladný Dodávky lietadiel majú začať v roku 2025.Nahradia Boeingy 777F. Boeing 777F 2 100px — nákladný V roku 2025 budú vyradené a nahradené Airbusmi A350F. Spolu 212 76"}
{"id": "163330", "title": "Air France", "context": "Destinácie Air France v súčasnosti lietajú do 211 pravidelných a sezónnych destinácií v Európe, Ázii, Afrike, Severnej a Južnej Amerike. Codeshare Air France majú tzv. codeshare dohodu a v súčasnosti prevádzkujú spoločné lety so spoločnosťami:"}
{"id": "268925", "title": "Let Air France 447", "context": "Posádka Z dôvodu dĺžky trvania letu a interných pravidiel spoločnosti Air France boli na palube traja piloti: Marc Dubois, 58-ročný kapitán, ktorý pracoval v Air France od roku 1988 a mal nalietaných 10 988 hodín, z toho 6 258 hodín ako kapitán, a 1 700 hodín ako pilot lietadla typu Airbus A330, pričom trasu letu Air France 447 absolvoval 16 krát, David Robert, 37-ročný kopilot, ktorý pracoval v Air France od roku 1998 a mal nalietaných 6 547 hodín, z toho 4 479 ako pilot lietadla typu Airbus A330, pričom trasu letu Air France 447 absolvoval 39 krát - v čase nehody zastával pozíciu v manažmente spoločnosti, príležitostné lety absolvoval z dôvodu udržania letuschopnosti v osobných záznamoch na karte pilota a Pierre-Cédric Bonin, 32-ročný kopilot, ktorý pracoval v Air France od roku 2003 a mal nalietaných 2 936 hodín, z toho 807 hodín ako pilot lietadla typu Airbus A330, pričom trasu letu Air France 447 absolvoval päťkrát. Okrem pilotov mala posádka ďalších 12 členov, z toho 11 francúzskej národnosti a jedného brazílskej."}
{"id": "280918", "title": "Air France-KLM", "context": "Introduction  Air France-KLM je európska letecká holdingová spoločnosť založená podľa francúzskeho práva so sídlom na letisku Charlesa de Gaulla v Tremblay-en-France, Francúzsko, neďaleko Paríža. Spoločnosť má pobočky v Montreuil, Seine-Saint-Denis, neďaleko Paríža, a v Amstelveene v Holandsku. Air France-KLM je výsledkom zlúčenia v roku 2004 medzi spoločnosťami Air France a KLM. V roku 2008 to bola najväčšia letecká spoločnosť na svete z hľadiska celkových prevádzkových výnosov a tiež najväčšia na svete z hľadiska medzinárodných osobokilometrov. Výkonným riaditeľom spoločnosti od 1. januára 2009 je Pierre-Henri Gourgeon, nasledujúci po Jeanovi-Cyrilovi Spinettovi. Obidve spoločnosti (Air France a KLM) sú členmi aliancie leteckých spoločností SkyTeam. Ponúkajú aj vernostný program s názvom Flying Blue. Spoločnosti majú hlavné základne na dvoch letiskách: Letisko Charlesa de Gaulla, neďaleko Paríža, a Letisko Amsterdam Schiphol, neďaleko Amsterdamu. Spoločnosť Air France-KLM v roku 2009 prepravila 71,374 milióna cestujúcich."}
{"id": "163329", "title": "Air France", "context": "História Air France vznikli 7. októbra 1933 zlúčením spoločností Air Orient, Air Union, Compagnie Générale Aéropostale, Compagnie Internationale de Navigation aérienne (CIDNA) a Société Générale des Transports aériens (SGTA). SGTA, ktorá vznikla v roku 1919 ako Lignes Aériennes Farman, bola prvým komerčným leteckým dopravcom vo Francúzsku. Spoločnosť CIDNA viedla od 20. rokov 20. storočia linku z Paríža do juhovýchodnej Európy cez Prahu, kde mala technickú základňu. V tejto spoločnosti mala Československá republika významnú kapitálovú účasť. Po vzniku Air France lietali na základe dohody u spoločnosti aj česko-slovenskí piloti. Súbor:Douglas C-47A F-BAXP AF RWY 06.07.52 edited-2.jpg|thumb|left|Douglas DC-3 (F-BAXP) v službách Air France na letisku v Manchestri, 6. júl 1952 Počas druhej svetovej vojny sa spoločnosť Air France premiestnila do Casablancy v Maroku. Dňa 26. júna 1945 boli všetci francúzski leteckí dopravcovia znárodnení a 29. decembra toho istého roku bol vydaný dekrét, na základe ktorého boli Air France splnomocnené prevádzkovať všetky letecké linky na území Francúzska. Dňa 1. januára 1946 bola spoločnosť obnovená pod názvom Société Nationale Air France . Od tohto roku sa tiež na palubách lietadiel Air France začali objavovať stevardky. Na pravidelných linkách po Európe spoločnosť vtedy lietala s typom Douglas DC-3. Dňa 1. júla 1946 Air France otvorili linku z Paríža do New Yorku s technickými medzipristátiami na doplnenie paliva v írskom Shannone a kanadskom Gandere, na ktorú nasadili lietadlá Douglas DC-4. V rokoch 1947 až 1965 spoločnosť prevádzkovala lietadlá Lockheed Constellation na prepravu cestujúcich a nákladu po celom svete. V 50. rokoch 20. storočia Air France prevádzkovali najdlhšiu sieť liniek na svete. V roku 1952 spoločnosť presúva svoju operačnú a technickú základňu do nového Južného terminálu na letisku Paríž-Orly. V auguste 1953 Air France začali lietať s prúdovým dopravným lietadlom de Havilland Comet 1A na linke Paríž – Rím – Bejrút, čím vstúpili do prúdovej éry. Dobré meno tohto typu lietadla však poškodili vážne nehody u spoločnosti BOAC v roku 1954 spôsobené únavou materiálu v tlakovej kabíne, najmä u obdĺžnikových okien, ktoré boli príčinou náhleho poklesu tlaku. Preto boli tieto verzie ihneď stiahnuté z prevádzky a náhradou bolo spoľahlivé lietadlo Comet 4 s okrúhlymi oknami, ktoré však už Air France nezakúpili. Air France natrvalo vstúpili do prúdovej éry v roku 1960, kedy do flotily zaradili prúdové dopravné lietadlá Sud-Aviation SE 210 Caravelle a Boeing 707. Dňa 1. februára 1963 francúzska vláda formalizovala rozdelenie liniek medzi Air France a ich konkurentmi zo súkromného sektora. Air France sa mali stiahnuť zo západnej Afriky (okrem Senegalu), strednej Afriky (okrem Burundi a Rwandy), južnej Afriky (vrátane Juhoafrickej republiky), Líbye v severnej Afrike, Bahrajnu a Ománu na Blízkom východe, Srí Lanky v južnej Ázii, Indonézie, Malajzie a Singapuru v juhovýchodnej Ázii, Austrálie, Nového Zélandu a tiež aj Novej Kaledónie a Tahiti. Tieto linky boli pridelené spoločnosti Union de Transports Aériens (UTA), novej francúzskej súkromnej leteckej spoločnosti, ktorá vznikla zlúčením dopravcov TAI a UAT. UTA tiež získala exkluzívne práva lietať medzi Japonskom, Novou Kaledóniou a Novým Zélandom, Južnou Afrikou a ostrovom Réunion v Indickom oceáne, a tiež aj Los Angeles a Tahiti. Súbor:Boeing 747-128, Air France AN0938331.jpg|thumb|left|Boeing 747-128 (F-BPVC) spoločnosti Air France na Letisku Charlesa de Gaulla v Paríži, september 1977 Súbor:Airbus A300B2-101, Air France AN2111996.jpg|thumb|right|Airbus A300B2-101 (F-BVGA) spoločnosti Air France pristáva na letisku Heathrow v Londýne, 11. december 1976 V roku 1970 boli Air France jednou z prvých leteckých spoločností, ktoré uviedli do prevádzky širokotrupé dopravné lietadlo Boeing 747-100, vtedy najväčšie lietadlo sveta určené na komerčnú prepravu osôb. Od roku 1974 začali Air France presúvať väčšinu svojich operácií na Letisko Charlesa de Gaulla v Paríži. Do začiatku 80. rokov Air France lietali z letiska Orly iba na Korziku, Martinik, Guadeloupe, prevádzkovali väčšinu liniek do Francúzskej Guyany, na ostrov Réunion, do regiónu Maghreb, východnej Európy (okrem ZSSR), južnej Európy (okrem Grécka a Talianska) a jednu dennú linku do New Yorku-JFK. V roku 1974 sa Air France tiež stali prvou leteckou spoločnosťou na svete, ktorá uviedla do prevádzky lietadlo Airbus A300, prvé komerčné dopravné lietadlo spoločnosti Airbus Industrie. V sedemdesiatych rokoch sa uskutočnila ďalšia výnimočná udalosť pre spoločnosť, keď 21. januára 1976 Air France nasadili do pravidelnej letovej prevádzky prvé a jediné plnohodnotné nadzvukové dopravné lietadlo Concorde (sovietsky Tu-144 bol po necelých troch rokoch a 55. uskutočnených letoch s cestujúcimi stiahnutý z prevádzky). Nadzvukový inauguračný let Concordu (F-BVFA) u Air France sa uskutočnil po trase Paríž-Charles de Gaulle – Dakar – Rio de Janeiro-Galeão. Úvodný let na linke Paríž-Charles de Gaulle – Washington-Dulles uskutočnil 24. mája 1976 tiež Concorde s imatrikulačnou značkou F-BVFA. Na linke do New Yorku-JFK Air France prvýkrát nasadili Concorde 22. novembra 1977. Let z Paríža do New Yorku trval 3 hodiny a 23 minút pri približne dvojnásobnej rýchlosti zvuku. Schválenie letov Concordu do Spojených štátov bolo spočiatku odopreté z dôvodu protestov proti nadmernej hlučnosti lietadla. Súbor:Aerospatiale-BAC Concorde 101, Air France AN0839842.jpg|thumb|right|Concorde (F-BVFC) spoločnosti Air France na Letisku Charlesa de Gaulla v Paríži, 17. jún 1983 V roku 1983 Air France začali ako prvá európska letecká spoločnosť lietať s cestujúcimi do Kórejskej republiky. V roku 1986 francúzska vláda upustila od politiky rozdelenia prepravných práv na pravidelné linky medzi spoločnosťami Air France, Air Inter a UTA. Tieto zmeny umožnili spoločnosti UTA otvoriť pravidelné linky do nových destinácií v oblasti pôsobenia Air France a konkurovať im na týchto linkách. Paríž-Charles de Gaulle – San Francisco sa stala prvou linkou, na ktorej UTA konkurovala Air France. Air France odpovedali predĺžením niektorých letov Paríž-Charles de Gaulle – Los Angeles do Papeete, na Tahiti, kde konkurovali UTA na linke Los Angeles – Papeete. V roku 1988 sa Air France a Air Inter stali prvými leteckými spoločnosťami, ktoré nasadili lietadlá Airbus A320 na krátkych trasách. Dňa 12. januára 1990 boli operácie Air France, Air Inter a UTA zlúčené do rozšírených Air France. Akvizícia UTA a Air Inter spoločnosťou Air France bola súčasťou vládneho plánu začiatkom 90. rokov 20. storočia s cieľom vytvoriť jednotného národného leteckého dopravcu s úsporami z rozsahu a globálnym dosahom na boj proti potenciálnym hrozbám liberalizácie vnútorného trhu leteckej dopravy EÚ. V júni 1999 vytvorili Air France a Delta Air Lines dvojstranné transatlantické partnerstvo. Po roku 2000 Air France prešli množstvom krízových udalostí, ktoré postihli sektor leteckej dopravy, ako napr. teroristické útoky 11. septembra 2001 a epidémia SARS v Ázii. Dňa 22. júna 2000 sa Air France stali zakladajúcim členom aliancie leteckých spoločností SkyTeam. V roku 2004 došlo k zlúčeniu Air France a KLM, čím vznikli Air France-KLM, najväčšia letecká spoločnosť na svete z hľadiska tržieb. Koncom roku 2015 Air France čelili finančnej kríze, ktorá sa ešte zhoršila štrajkom pilotov proti spoločnosti. Air France na štrajk odpovedali oznámením o zrušení približne 2 900 pracovných miest. V decembri 2015 spoločnosť avizovala vyradenie svojho posledného lietadla typu Boeing 747-400 so špeciálnym scénickým letom 14. januára 2016. Air France prevádzkovali Boeingy 747 v niekoľkých verziách od roku 1970. V januári 2017 Air France získali prvý Boeing 787-9 Dreamliner. V júli 2017 spoločnosť Air France-KLM uzavrela strategické partnerstvo s leteckými spoločnosťami Delta Air Lines, China Eastern Airlines a Virgin Atlantic Airways, čím sa upevnili už existujúce väzby medzi týmito dopravcami. V roku 2018 Air France okrem iného oznámili, že od septembra toho istého roku rušia linky do Iránu z obavy, že tieto linky už nie sú komerčne životaschopné v dôsledku predefinovaných sankcií USA."}
{"id": "504271", "title": "Boeing 307 Stratoliner", "context": "Používatelia  Civilní Aigle Azur (Francúzsko) - spoločnosť v roku 1951 kúpila jedno ex-TWA lietadlo Air Laos (Laos) - ex-Aigle Azur lietadlo Howard Hughes (USA) - spoločnosť kúpila jedno lietadlo Pan Am (USA) - prevádzkovala 3 lieatdla TWA - spoločnosť prevádzkovala 5 lietadiel Vojenskí Haiti USA"}
{"id": "268926", "title": "Let Air France 447", "context": "Priebeh letu Trasa letu Airbus A330-200 s imatrikulačnou značkou F-GZCP a so sériovým číslom 660, po prvýkrát vzlietol 25. februára 2005 a v čase havárie mal nalietaných 18 870 hodín. Z Ria de Janeira štartoval 31. mája o 19:03 miestneho času (22:03 UTC) s plánovaným pristátím v Paríži o 11:10 miestneho času (09:10 UTC). Posledný rádiový kontakt s posádkou lietadla sa uskutočnil o 01:33 UTC, keď sa nachádzalo vo vzdialenosti 565 kilometrov od severovýchodného brazílskeho pobrežia. Posádka hlásila, že počas päťdesiatich minút očakáva vstup do senegalského vzdušného priestoru. O 01:48 UTC lietadlo vyletelo z priestoru pokrytého radarom brazílskeho riadenia letovej prevádzky umiestnenom na súostroví Fernando de Noronha. Podľa tohto radaru v tom čase prebiehal let normálne, stroj letel v letovej hladine FL350 (cca ) rýchlosťou 453 kt (cca /h). V čase približne 01:51 – 02:16 UTC trasa lietadla zrejme postupne prechádzala tromi búrkovými systémami. Medzi 02:10 a 02:14 UTC vyslalo lietadlo 24 automatických chybových hlásení pomocou systému ACARS, ktoré informovali o technických problémoch: najprv bolo hlásené odpojenie autopilota a prechod do zvláštneho režimu pre poruchu. Ďalej bolo postupne hlásených mnoho závad na systémoch inerciálnej navigácie a primárnym i záložným letovým počítačom. Posledné prijaté hlásenie z 02:14 upozorňovalo na možnú stratu pretlaku v lietadle. Záverečná správa z 5. júla 2012 uvádza aj podrobný prepis záznamu z čiernej skrinky, pričom najdôležitejšie časti sú nasledujúce: Dráha letu Air France 447 smerovala z Brazílie do Francúzka ponad Atlantický oceán, kde sa nachádzala oblasť bez radarového pokrytia. Z podnebného hľadiska ležala táto oblasť v tzv. tropickej zóne konvergencie, v ktorej sa stretávajú vzduchové hmoty severnej a južnej pologule s častým výskytom frontálnych búrok. Približne o 01:33 UTC dňa 1. júna 2009, teda v čase posledného rádiového kontaktu, vletelo do búrkového systému aj lietadlo Airbus A330 letu Air France 447. Hoci cez danú oblasť letelo niekoľko ďalších lietadiel, lietadlo letu Air France 447 bolo jedno z mála, ktorého posádka sa rozhodla cez búrkový systém preletieť. 00:41:49 UTC kapitán Dubois: Hádam sa nenecháme rozhádzať nejakým búrkovým oblakom. 01:17:53 UTC kapitán Dubois: Teraz by sa nám hodilo vedieť plávať. 01:18:10 UTC kopilot Bonin: Takže točíme na sever? 01:18:24 UTC kapitán Dubois : Tým sa nič nezmení. 01:37:03 UTC kapitán Dubois : Sneží. 01:46:12 UTC kopilot Bonin: Tlmím svetlá v kabíne, aby sme videli trochu von. 01:46:14 UTC kapitán Dubois : Dobre, dobre. 01:46:15 UTC kopilot Bonin: A zapnem vonkajšie svetlá, aby sme videli lepšie. 01:46:21 UTC kapitán Dubois : Čo? 01:46:23 UTC kopilot Bonin: Vyzerá to, že vstupujeme do oblakov. 01:51:10 UTC kapitán Dubois : No toto sme teraz potrebovali! 01:51:14 UTC kopilot Bonin: Nemyslel som, že si užijeme toľko búrky. 01:51:21 UTC kapitán Dubois : Naozaj sme teraz potrebovali Eliášov oheň. 01:51:58 UTC kapitán Dubois: Vyzerá to tak, že si užijete turbulencie, keď pôjdem spať. 01:55:57 UTC kapitán Dubois: Zapnime mu svetlá. 01:56:16 UTC kapitán Dubois: Mimochodom, kto s tým pristane? Môžeš ty? Dobre, tak pôjde na moje miesto. Kapitán Dubois sa vymenil s kopilotom Davidom Robertom, pričom za hlavného pilota určil menej skúseného Pierra-Cédrica Bonina, ktorý navyše sedel na nesprávnom sedadle. 01:59:36 UTC kopilot Bonin: Vyspal si sa? 01:59:38 UTC kopilot Robert: Tak trochu. 01:59:44 UTC kapitán Dubois : Ty si nespal? 01:59:47 UTC kopilot Bonin: Veď povedal \"tak trochu\". 02:00:08 UTC kapitán Dubois : Dobre, tak ja padám. 02:00:19 UTC kopilot Robert: Trochu som zachrápal. 02:00:29 UTC kopilot Robert: Si v pohode? 02:00:33 UTC kopilot Bonin: Áno, v pohode. Tie menšie turbulencie, ktoré si práve zažil, mali by sme na ne ešte naraziť, pretože sme v momentálne v oblakoch. Naneštastie, teplota klesá príliš pomaly, takže nemôžeme stúpať. 02:05:55 UTC kopilot Robert: Zavolajme im, nech vedia. 02:05:59 UTC letuška : Áno, tu Marilyn. 02:06:04 UTC kopilot Bonin: Ahoj Marilyn, tu Pierre. Počúvaj, za také dve minúty vletíme do oblasti, kde to bude triasť trochu viac ako doteraz. 02:06:13 UTC letuška : Máme sa teda posadiť a pripútať? 02:06:15 UTC kopilot Bonin: To nie je zlý nápad, daj vedieť aj kolegom. 02:06:18 UTC letuška: Dobre, ďakujem, poviem aj ostatným. 02:06:19 UTC kopilot Bonin: Dám Ti vedieť, keď z toho vyletíme. Po tomto rozhovore zaznel v kokpite zvukový signál indikátora vypnutého autopilota. Dôvodom bolo zamrznutie Pitotovych trubíc, ktoré posielali do systému autopilota očividne nesprávne informácie. Na základe toho bol autopilot automaticky vypnutý a piloti museli lietadlo ovládať ručne. Lietadlo fungovalo bez chyby s výnimkou nesprávnych údajov o rýchlosti a výške, ktoré boli nepatrne nižšie ako v skutočnosti. Ani Bonin ani Robert však neprešli tréningom, na základe ktorého by vedeli, ako pokračovať v lete pri nespoľahlivých údajov týkajúcich sa rýchlosti a výšky. 02:10:06 UTC kopilot Bonin: Preberám ovládanie. 02:10:07 UTC kopilot Robert: Dobre. Pravdepodobne pod vplyvom neštandardných atmosférických javov, Eliášovho ohňa a krupobitia, ktoré boli umocnené citeľnými turbulenciami, kopilot Bonin reagoval na vzniknutú situáciu neprofesionálne a riadiacu páku pri jeho pravej ruke potiahol k sebe, čím zvýšil uhol náletu a spôsobil, že lietadlo začalo stúpať. Uhol náletu však nastavil tak vysoký, že lietadlo začalo strácať rýchlosť, pričom sa v kokpite ozval varovný signál informujúci posádku o strate vztlaku. 02:10:07 UTC kopilot Robert: Čo je to? 02:10:15 UTC kopilot Bonin: Toto, toto nie je dobré. Mám zlý ukazovateľ rýchlosti. 02:10:16 UTC kopilot Robert: Takže strácame rýchlosť. V tomto momente lietadlo stúpalo rýchlosťou 7 000 stôp za minútu, pričom pozemská rýchlosť bola len 93 uzlov, ktorá je typická pre malý motorový letúň. Robert si všimol chybu, ktorej sa dopustil Bonin a opravil ho. 02:10:27 UTC kopilot Robert: Pozor na rýchlosť! Pozor na rýchlosť! 02:10:28 UTC kopilot Bonin: Dobre, dobre, klesám. 02:10:30 UTC kopilot Robert: Stabilizuj. 02:10:31 UTC kopilot Bonin: Dobre. 02:10:31 UTC kopilot Robert: Klesaj! Hovorí to, že stúpame, hovorí to, že stúpame. Tak klesaj! 02:10:36 UTC kopilot Robert: Klesaj! 02:10:37 UTC kopilot Bonin: Dobre, klesáme. 02:10:38 UTC kopilot Robert: Jemne! Bonin uvoľnil riadiacu páku, lietadlo znížilo uhol náletu, začalo naberať rýchlosť a zrýchlilo na pozemskú rýchlosť 223 uzlov. Varovný signál informujúci o strate vztlaku sa vypol a posádka chvíľu ovládala lietadlo. Robert sa ešte pre istotu rozhodol zobudiť kapitána. 02:10:41 UTC kopilot Bonin: Stúpame. 02:10:49 UTC kopilot Robert: Dokelu, kde je? 02:10:55 UTC kopilot Robert: Dokelu! Keďže ďalšia Pitotova trubica začala fungovať správne, piloti v tomto momente začali dostávať všetky informácie pravdivé na to, aby boli schopní bezpečne letieť. Pod vplyvom manuálneho riadenia kopilota Bonina sa však informácie o rýchlosti a výške tak radikálne zmenili, že sa im piloti rozhodli nedôverovať. 02:11:06 UTC kopilot Robert: Dokelu! Tak príde, alebo nie? 02:11:21 UTC kopilot Robert: Stále máme motory na plný výkon. Nerozumiem, čo sa to do pekla deje. Čo sa to do pekla deje. V tomto momente lietadlo dosiahlo svoju maximálnu výšku a krátky moment letelo horizontálne. Z dôvodu nízkej rýchlosti a nízkej hustoty vzduchu však úplne stratilo vztlak a začalo padať k zemi. Robert podľa prepisu záznamu z čiernej skrinky nemal vôbec predstavu, čo sa vlastne dialo a Bonin stále držal svoju riadiacu páku vzadu s vysokým uhlom náletu. Obaja piloti zlyhali v dodržiavaní štábnej kultúry, v komunikácii a v kooperácii. Predpokladá sa, že ak by Bonin pustil riadenie, lietadlo by sa samočinne dostalo zo stavu straty vztlaku. Vďaka vysokému uhlu náletu však lietadlo naďalej padalo. 02:11:32 UTC kopilot Bonin: Do r i, neovládam lietadlo. Vôbec neovládam lietadlo. 02:11:37 UTC kopilot Robert: Ľavé sedadlo preberá riadenie. Ovládanie pre ľavé sedadlo! V tomto momente ukázal Robert aspoň náznaky korektnej komunikácie medzi pilotmi. Nanešťastie, nevedomý skutočnosti, že lietadlo padá bez vztlaku, aj on začal ťahať riadiacu páku k sebe zvyšujúc uhol náletu. Lietadlo stále padalo, pričom Bonin znova začal zasahovať do ovládania lietadla napriek tomu, že riadenie odovzdal druhému pilotovi. Po minúte a pol od vypuknutia krízy na palube prišiel kapitán, pričom v kabíne stále opakovane znel výstražný signál o strate vztlaku. 02:11:43 UTC kapitán Dubois : Čo to do čerta robíte? 02:11:45 UTC kopilot Bonin: Stratili sme kontrolu nad lietadlom. 02:11:47 UTC kopilot Robert: Úplne sme stratili kontrolu nad lietadlom. Vôbec ničomu nerozumieme. Skúsili sme už všetko. Lietadlo sa teraz vrátilo do svojej pôvodnej letovej hladiny. S náletovým uhlom 15° nahor a pozemskou rýchlosťou 100 uzlov však padalo rýchlosťou 10 000 stôp za minútu. Pitotove trubice začali fungovať bezchybne a zakrátko ukazovali pilotom pozemskú rýchlosť len 60 stôp. Keďže náletový uhol bol dlhodobo vysoký a lietadlo strácalo výšku extrémne rýchlo, výstražný signál straty vztlaku predpokladal chybu a vypol sa. Piloti tak mohli nadobudnúť dojem, že situáciu začínajú mať pod kontrolou. Počas problému nebol zaznamenaný pokus kapitána dostať sa k ovládaniu lietadla. Predpokladá sa, že by v momente zistil problém a rapídnym znížením uhlu náletu nadol by získal späť rýchlosť a vztlak. Namiesto toho však zostal sedieť za pilotmi a namiesto podrobných informáciách o podniknutých krokoch si do pilotov vypočul dojmy zo vzniknutej situácie. 02:12:14 UTC kopilot Robert: Čo myslíš? Čo myslíš? Čo by sme mali spraviť? Počas diskusie k riešeniu problému nikto nespomenul slovo „vztlak“, hoci to predtým ľudskou rečou opakoval výstražný signál. Počas pádu spôsobovali krídla lietadla turbulencie, ktoré viedli k nakláňaniu lietadla zľava doprava a naspäť. Piloti sa istý čas venovali vyrovnávaniu krídel. Približne vo výške 10 000 stôp priznali všetci členovia posádky, že padajú a Robert sa pokúsil stratu vztlaku riešiť štandardným spôsobom - potlačením riadiacej páky vpred, znížením uhla náletu, zvýšením rýchlosti a k vzniku vztlaku pod krídlami. Paralelne s ním však Bonin ťahal riadiacu páku k sebe zvyšujúc uhol náletu. Palubný počítač tieto protichodné vstupy vzájomne anuloval a uhol náletu stále zostal veľmi vysoko. 02:13:40 UTC kopilot Robert: Stúpaj... stúpaj... stúpaj... stúpaj! 02:13:40 UTC kopilot Bonin: Nerozumiem, veď som riadiacu páku chvíľu ťahal k sebe. Tesne pred pádom lietadla sa Bonin priznal k zvyšovaniu uhlu náletu, pričom kapitál Dubois si okamžite uvedomil, čo sa stalo. 02:13:42 UTC kapitán Dubois : Nie, nie, nie... nestúpaj... nie, nie nie! 02:13:43 UTC kopilot Robert: Klesaj! Ovládanie na mňa. Preberám ovládanie! Bonin odovzdal ovládanie Robertovi, ktorý konečne znížil uhol náletu a lietadlo začalo zvyšovať rýchlosť. Napriek tomu stále klesalo takmer voľným pádom. Vo výške asi 2000 stôp sa ozval nový výstražný signál, ktorý upozorňoval na blízkosť oceánu. Piloti už nemali čas, aby nechali lietadlo klenutím zvýšiť rýchlosť na požadovanú úroveň. V tomto momente navyše, pravdepodobne pudovo, Bonin opäť začal ťahať riadiacu páku k sebe. 02:14:23 UTC kopilot Robert: Do r i, havarujeme! To nie je možné! 02:14:25 UTC kopilot Bonin: Ale čo sa stalo? 02:14:27 UTC kapitán Dubois : 10° uhol náletu! Lietadlo narazilo na hladinu oceánu trupom rýchlosťou približne 200 km/h. Predpokladá sa, že všetci cestujúci zahynuli hneď po kontakte s oceánom."}
{"id": "268929", "title": "Let Air France 447", "context": "Vyšetrovanie príčin katastrofy Vyšetrovanie sa od začiatku odoberalo viacerými smermi: Teroristický útok: Niekoľko dní pred katastrofou bolo Air France vyhrážané útokom na ich lietadlá. Táto verzia sa však javí v prípade katastrofy letu 447 ako veľmi málo pravdepodobná, pretože sa dosiaľ neprihlásila k „zodpovednosti“ žiadna teroristická skupina. Počasie: V oblasti sú časté silné búrky, lietadlo mohlo vlietnuť do jadra niektorej z nich. Oblasťou však v rovnakom čase prelietavalo viac strojov a ani jediný z nich nehlásil žiadne extrémne počasie. Technická závada: Lietadlo pred zmiznutím vyslalo počas 4 minút 24 chybových hlásení – bol odpojený autopilot (nie je jasné či automaticky alebo manuálne), kolaboval jeden systém za druhým a došlo k náhlemu poklesu tlaku v kabíne. Podľa vyšetrovateľov je isté, že senzory rýchlomerov stroja pred pádom poskytovali navzájom rozdielne údaje o skutočnej rýchlosti pohybu lietadla. Palivo na hladine oceánu naznačuje, že lietadlo neexplodovalo, trosky na veľkej ploche však naopak ukazujú na to, že stroj sa zrejme rozpadol ešte vo vzduchu. Pravdepodobne teda za katastrofou stojí súhra viacerých okolností – búrka a technické problémy lietadla. Spoločnosť Airbus krátko po havárii vydala varovanie o možných chybných rýchlomeroch u všetkých svojich vyrábaných typov lietadiel. 7. októbra 2008 mal navyše vážne technické problémy Airbus A330-300 spoločnosti Qantas – pri lete došlo chybou autopilota k prepadu lietadla asi o 300 metrov a zraneniu viac ako 70 cestujúcich. Finálne rozuzlenie bolo jasné až po analýze čiernych skriniek, ktoré boli vyzdvihnuté na jar roku 2011. Prvotnou príčinou bylo zlyhanie systémov Pitotovej trubice kvôli námraze a následná dezorientácia pilotov, ktorých neadekvátne reakcie privedli stroj k pádu."}
{"id": "280636", "title": "Letisko Paríž-Orly", "context": "Introduction  Letisko Paríž-Orly (), (IATA: ORY , ICAO: LFPO ) je jedným z letísk Paríža. Nachádza sa pri meste Orly na juhu metropolitnej časti mesta. Do vybudovania Letiska Charlesa de Gaulla bolo hlavným letiskom Paríža a i teraz zostáva najvyťaženejším letiskom pre vnútroštátne linky."}
{"id": "127868", "title": "VAL", "context": "Zoznam systémov VAL ;Francúzsko Lille metro, 25. apríl 1983 Paríž: linka Orlyval, 1991 linka na letisko Charlesa de Gaulla (CDGVAL), 2006 Toulouse metro, 1993 Rennes metro, 2002 ;Ostatné krajiny Chicago, O’Hare International Airport Taipei, Muzha Line, 1996 Turín, Metrotorino, 4. február 2006 Vancouver , Skytrain, 1986"}
{"id": "304271", "title": "Biarritz", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka Letisko Biarritz Anglet Bayonne"}
{"id": "278749", "title": "Nieuport", "context": "Zdroje  Kategória:Výrobcovia lietadiel z Francúzska"}
{"id": "527591", "title": "Dassault Mystère", "context": "Používatelia  Francúzsko :Francúzske vzdušné sily: prevádzkovali 150 lietadiel."}
{"id": "268924", "title": "Let Air France 447", "context": "Introduction  Let Air France 447 bol let stroja Airbus A330-203 (imatrikulačná značka F-GZCP ) leteckej spoločnosti Air France z medzinárodného letiska Galeão v brazílskom Rio de Janeiro do Paríža na Letisko Charlesa de Gaulla. Lietadlo s 216 pasažiermi (osem detí, 82 žien a 126 mužov – celkom 32 národností) a 12 členmi posádky sa počas preletu Atlantického oceánu 1. júna 2009 zrútilo do mora. Ide o prvú haváriu typu Airbus A330 s obeťami na životoch v komerčnej prevádzke a najväčšiu katastrofu v dejinách leteckej spoločnosti Air France. Na základe záverečnej správy z 5. júla 2012 viedli k zrúteniu lietadla najprv odlišné údaje z rýchlomerov, ktoré boli pravdepodobne spôsobené zamrznutím tzv. Pitotových trubíc (čidla určené na meranie prúdenia vzduchu a vypočítanie výšky a rýchlosti lietadla), a následne odpojený autopilot, na čo nedokázala posádka s nedostatočným výcvikom správania sa v kritických situáciách včasne reagovať. Nadmerný zásah posádky do riadenia letu po odpojení autopilota a nasledujúce obnovenie činnosti Pitotových trubíc, ktoré po takmer dvojminútovom výpadku začali vysielali správne, ale pre posádku nelogické informácie, spôsobili, že piloti prestali reagovať profesionálne, začali robiť chyby v komunikácii, dostali lietadlo do stavu straty vztlaku a kvôli nekoordinovanému postupu pri riešení problému sa zrútili do oceánu."}
{"id": "557339", "title": "Trans World Airlines", "context": "Introduction  Trans World Airlines ( TWA ) boli hlavným leteckým dopravcom Spojených štátov, ktorý existoval v rokoch 1930 až 2001. Spoločnosť vznikla pod názvom Transcontinental & Western Air a spolu s American, United a Eastern Air Lines patrila medzi „Veľkú štvorku“ vnútroštátnych leteckých dopravcov v USA. V roku 1939 začal preberať kontrolu nad TWA obchodný magnát a priekopník letectva Howard Hughes a po druhej svetovej vojne viedol expanziu spoločnosti do Európy, na Blízky východ, do Afriky a Ázie, čím sa TWA stali druhým neoficiálnym národným leteckým dopravcom Spojených štátov po Pan Am. V 60. rokoch sa Hughes musel vzdať TWA a nové vedenie dopravcu kúpilo spoločnosti Hilton International a Century 21 v snahe diverzifikovať obchodnú činnosť dopravcu. TWA sídlili v rokoch 1931 až 1964 v Kansas City v štáte Missouri a z tunajšieho medzinárodného letiska plánovali spraviť svoju hlavnú vnútroštátnu a medzinárodnú základňu, ale v 70. rokoch od tohto plánu upustili. Najväčšou základňou spoločnosti sa neskôr stalo Lambertovo medzinárodné letisko v St. Louis. Hlavnou transatlantickou základňou TWA bol Terminál TWA ( TWA Flight Center ) na Medzinárodnom letisku Johna F. Kennedyho v New Yorku. Terminál od architekta Eera Saarinena bol dokončený v roku 1962, má futuristický dizajn, ktorým sa značne odlišuje od ostatných letiskových terminálov. Betónové škrupiny vytvárajú obraz vtáka, ktorý sa skláňa nad zemou. V roku 1996 TWA postihla najväčšia letecká katastrofa v dejinách dopravcu, explózia letu TWA 800. V roku 2001 TWA kúpila spoločnosť American Airlines, ktorá po útokoch z 11. septembra prepustila viacerých bývalých zamestnancov TWA a v roku 2003 zatvorila základňu v St. Louis."}
{"id": "163328", "title": "Air France", "context": "Introduction  Air France (formálne: Société Air France, S.A. ), vystupuje pod značkou AIRFRANCE , je francúzsky národný letecký dopravca so sídlom v Paríži. Je dcérskou spoločnosťou Air France-KLM Group. Domovským letiskom Air France je Letisko Charlesa de Gaulla v Paríži, odkiaľ je spoločnosťou denne odbavených približne 1 700 letov do 211 destinácií. V roku 2015 spoločnosť prepravila 46 803 000 cestujúcich a v roku 2016 pre Air France pracovalo 84 602 zamestnancov. V súčasnosti je väčšinovým vlastníkom spoločnosti stále francúzsky štát, ktorý však svoj podiel postupne predáva. Air France je zakladajúcim členom aliancie SkyTeam. V roku 2004 Air France prevzali kontrolu nad holandskou leteckou spoločnosťou KLM, čím vznikla najväčšia letecká spoločnosť na svete z hľadiska tržieb s názvom Air France-KLM. Vlastnícky podiel štátu sa po zlúčení leteckých spoločností zmenšil na 44%. Medzi dcérske spoločnosti Air France patrí regionálna Air France Hop a nízkonákladová Transavia France."}
{"id": "91909", "title": "British Airways", "context": "Introduction  British Airways ( BA ) sú britský národný letecký dopravca so sídlom v Londýne v Anglicku. Spoločnosť má hlavné základne na londýnskych letiskách Heathrow a Gatwick. V januári 2011 sa British Airways zlúčili so spoločnosťou Iberia, čím vytvorili International Airlines Group, holdingovú spoločnosť registrovanú v Madride v Španielsku. British Airways vznikli v roku 1974 potom, čo britská vláda zriadila British Airways Board na riadenie dvoch znárodnených leteckých spoločností British Overseas Airways Corporation a British European Airways a dvoch regionálnych dopravcov Cambrian Airways z Cardiffu a Northeast Airlines z Newcastle upon Tyne. Dňa 31. marca 1974 sa všetci štyria dopravcovia zlúčili do spoločnosti British Airways. Po takmer 13 rokoch pôsobenia ako štátnej spoločnosti boli British Airways vo februári 1987 privatizované v rámci širšieho privatizačného plánu konzervatívnej vlády. V tom istom roku British Airways expandovali prostredníctvom akvizície British Caledonian, v roku 1992 Dan-Air a British Midland International v roku 2012. British Airways sú už dlhý čas považované za národný symbol Spojeného kráľovstva ako svetovej mocnosti, pričom dodnes lietajú do niektorých krajín, ktoré boli v minulosti súčasťou, resp. pod vplyvom Britského impéria. British Airways sú tiež zakladajúcim členom aliancie leteckých spoločností Oneworld, ktorú založili spoločne s American Airlines, Cathay Pacific, Qantas a Canadian Airlines, ktoré sa v roku 2001 zlúčili s Air Canada."}
{"id": "91910", "title": "British Airways", "context": "Destinácie British Airways v súčasnosti lietajú do 183 pravidelných a sezónnych destinácií v Európe, Ázii, Afrike, Severnej a Južnej Amerike a Austrálii. Codeshare British Airways majú tzv. codeshare dohodu a v súčasnosti prevádzkujú spoločné lety so spoločnosťami: Aliancia British Airways sú zakladajúcim členom aliancie leteckých spoločností Oneworld."}
{"id": "251126", "title": "Tyrolean Airways", "context": "História Spoločnosť založili v roku 1978 Gernot Langes-Swarovski a Christian Schwemberger-Swarovski ako Aircraft Innsbruck . V roku 1979 bola spoločnosť premenovaná na Tyrolean Airways a v roku 1980 otvorila pravidelnú prevádzku so 48 miestnym lietadlom De Havilland Canada Dash 7 z Innsbrucku do Viedne a Zürichu. V roku 1994 kúpila podiel v spoločnosti Austrian Airlines. Následne došlo k čiastočnej obmene flotily a farebná úprava lietadiel sa priblížila k farbám materskej spoločnosti."}
{"id": "429566", "title": "Air Canada", "context": "Destinácie Air Canada v súčasnosti lieta do 222 pravidelných a sezónnych destinácií v Severnej a Južnej Amerike, Európe, Ázii, Afrike a Austrálii. Codeshare Air Canada má tzv. codeshare dohodu a v súčasnosti prevádzkujú spoločné lety so spoločnosťami:"}
{"id": "504903", "title": "Brussels Airlines", "context": "História Brussels Airlines vznikli po zlúčení firiem SN Brussels Airlines (SNBA) a Virgin Airlines. Dňa 12. apríla 2005, SN Airholding, ktorý stál za SNBA, podpísal dohodu s Richardom Bransonom, ktorá ustanovila kontrolu na Virgin Express. 31. marca 2006 SNBA a Virgin Express oznámili zlúčenie do jednej spoločnosti. Dňa 7. novembra 2006 bol predstavený nový názov, Brussels Airlines. Aerolinky začali svoju činnosť dňa 25. marca 2007. Dňa 15. septembra 2008, Lufthansa oznámila, že získala 45 % podiel v spoločnosti Brussels Airlines s možnosťou získať ostávajúcich 55 % od roku 2011. Súčasťou dohody bolo, že sa Brussels Airlines pripoja do leteckej aliancií Star Alliance, ktorej členom je od 9. decembra 2009. Dňa 15. júna 2009 Brussels Airlines oznámila, že Európska komisia povolila Lufthanse prevziať spoločnosť. Od 25.októbra 2009 sú aerolinky Brussels Airlines členom vernostného programu Lufthansy \"Miles & More\". Dňa 9. decembra 2009, počas ceremoniálu na radnici v Bruseli sa aerolinky stali 26. členom Star Alliance. Dňa 15. decembra 2009, schválili rozšírenie flotily lietadiel Airbus A330. V júli 2010 začali prevádzkovať piate prenajaté lietadlo typu Airbus A330. Dňa 15. decembra 2009, Brussels Airlines oznámili, že pracujú na novom africkom regionálnom dopravcovi v KDR s pracovným názvom \"Korongo\". Hlavná základňa leteckej spoločnosť je na letisku Lubumbashi. Letecká spoločnosť začala svoju funkciu v roku 2011. Aerolinky oznámili 11. augusta 2010, že uzavreli zmluvu s cestovnou kanceláriou Club Med. Od apríla 2011 tak budú aerolinky prepravovať 80 % zákazníkov cestovnej kancelárie a to ako na existujúcich linkách, tak na nových charterových linkách. Brussels Airlines tiež oznámili, že si prenajme dva lietadlá Airbus A320 od januára 2011."}
{"id": "280919", "title": "Air France-KLM", "context": "Dcérske spoločnosti a menšinové podiely  Úplne vo vlastníctve K úplným dcérskym spoločnostiam Air France-KLM patrí: Air France Air France Hop (po zlúčení Brit Air, CityJet a Régional v roku 2013) KLM KLM Cityhopper Martinair Transavia.com Transavia.com France Transavia Denmark ApS Air France Cargo je súčasťou spoločnosti Air France. Régional a Brit Air sú regionálne letecké spoločnosti Air France. Spolu so spoločnosťou CityJet sú dcérskymi spoločnosťami Air France v rámci Air France-KLM. KLM Cargo je súčasťou spoločnosti KLM. KLM Cityhopper je regionálna letecká spoločnosť KLM. Spolu s Martinair a Transavia.com sú dcérskymi spoločnosťami KLM v rámci Air France-KLM. Air France-KLM tiež vlastnia aj Cobalt Ground Solutions (pozemná obsluha) so základňou na londýnskom letisku Heathrow, ale pôsobí tiež aj na letisku London City. Menšinové podiely Letecké spoločnosti, v ktorých Air France-KLM vlastní menšinový podiel: Air Calédonie 2% Air Corsica 12% Air Mauritius 5% Air Tahiti 7% Airlinair 19,5% Alitalia 25% Air One Air One CityLiner Alitalia Express Kenya Airways 26% Royal Air Maroc 3% Atlas Blue NS Hispeed 10%"}
{"id": "446955", "title": "Air France Hop", "context": "História Nová letecká spoločnosť bola vytvorená s cieľom zaútočiť na nízkonákladové letecké spoločnosti, ktoré majú významný podiel na trhu regionálnych liniek Air France."}
{"id": "260392", "title": "Belle Air", "context": "Introduction  Belle Air Sh. p.k. bola nízkonákladová letecká spoločnosť so sídlom v Tirane, Albánsko, ktorá prevádzkovala medzinárodné lety do viacerých miest v Taliansku, Nemecku, Švajčiarsku, Kosove, a tiež charterové lety do Egypta a Turecka."}
{"id": "599490", "title": "Air France", "context": "Air France natrvalo vstúpili do prúdovej éry v roku 1960, kedy do flotily zaradili prúdové dopravné lietadlá Sud-Aviation SE 210 Caravelle a Boeing 707. Dňa 1. februára 1963 francúzska vláda formalizovala rozdelenie liniek medzi Air France a ich konkurentmi zo súkromného sektora. Air France sa mali stiahnuť zo západnej Afriky (okrem Senegalu), strednej Afriky (okrem Burundi a Rwandy), južnej Afriky (vrátane Juhoafrickej republiky), Líbye v severnej Afrike, Bahrajnu a Ománu na Blízkom východe, Srí Lanky v južnej Ázii, Indonézie, Malajzie a Singapuru v juhovýchodnej Ázii, Austrálie, Nového Zélandu a tiež aj Novej Kaledónie a Tahiti. Tieto linky boli pridelené spoločnosti Union de Transports Aériens (UTA), novej francúzskej súkromnej leteckej spoločnosti, ktorá vznikla zlúčením dopravcov TAI a UAT. UTA tiež získala exkluzívne práva lietať medzi Japonskom, Novou Kaledóniou a Novým Zélandom, Južnou Afrikou a ostrovom Réunion v Indickom oceáne, a tiež aj Los Angeles a Tahiti."}
{"id": "84249", "title": "Linka 3 (parížske metro)", "context": "História linky Prvý úsek tejto linky bol sprevádzkovaný už 10. októbra roku 1904. Spájal cintorín Père Lachaise a Villiers. Jeho výstavba trvala dlhšie ako sa predpokladalo, hlavne vďaka prekládke rôznych vedení (elektrina, plyn). Už nasledujúci rok bola predĺžená, pre cestujúcich bola otvorená stanica Gambetta. Do prvej svetovej vojny sa trasa rozširovala najmä západným smerom, na východnom boli tiež otvorené niektoré nové úseky, avšak omnoho kratšie. V roku 1967 práve na linke , ako na prvej z celej siete, boli nasadené novšie vozne, dodnes stále používané na väčšine linkách (boli však postupne modernizované). Roku 1971 bol sprevádzkovaný nový úsek do stanice Gallileni, zároveň bola trať v smere Gambetta – Porte des Lillas od linky oddelená a preznačená ako ."}
{"id": "169039", "title": "Linka 7 (parížske metro)", "context": "Chronológia Geograficky presná mapa dráhy linky 5. november 1910: Bola otvorená linka spájajúca Opéra a Porte de la Villette 18. január 1911: Bola otvorená nová vetva od Louis Blanc po Pré-Saint-Gervais 1. júl 1916: Linka bola rozšírená na juh od Opéra po Palais Royal 16. apríl 1926: Linka bola rozšírená od Palais Royal po Pont Marie 15. február 1930: Zatiaľ čo sa staval tunel na linke cez Seinu, bol otvorený nový úsek medzi Place Monge a Place d Italie a dočasne prevádzkovaný ako časť linky 1. máj 1946: Linka bola rozšírená od Porte d Ivry po Mairie d Ivry 1967: Kvôli nedostatku dopravných možností sa severná vetva na linke medzi Louis Blanc a Pré-Saint-Gervais stala novou nezávislou vetvou známou ako Linka 7bis 4. október 1979: Linka bola na severe rozšírená od Porte de la Villette po Fort d Aubervilliers 10. december 1982: Bola otvorená nová vetva na juhu od Maison Blanche po Le Kremlin-Bicêtre 28. február 1985: Linka bola rozšírená od Le Kremlin-Bicêtre po Villejiuf Louis Aragon 6. máj 1987: Linka bola rozšírená od Fort d Aubervilliers po La Courneuve – 8 mai 1945 "}
{"id": "84272", "title": "Linka 3bis (parížske metro)", "context": "Popis linky Dnešné stanice, ktoré sa na linke nachádzajú, boli otvorené ako súčasť linky už v roku 1921. O päťdesiat rokov neskôr, roku 1971, bola linka rozvetvená, takže starý úsek Porte des Lillas – Gambetta sa stal jednou z vetví. Aby bola udržaná prehľadnosť v sieti, bola linka odpojená od hlavnej a označená ako . V budúcnosti sa plánuje zjednotenie s neďalekou linkou . Všetky stanice na tejto linke sú položené hlboko pod zemou a prístupné iba pomocou eskalátorov. Dĺžka trasy je a sú tu nasadené trojvozňové súpravy."}
{"id": "169242", "title": "Linka 10 (parížske metro)", "context": "Vývoj mien staníc  15. máj 1921: Stanica Wilhelm (vtedy na linke ) bola premenovaná na Église d Auteuil . 1923: Sèvres - Croix Rouge bola premenovaná na Sèvres - Babylone . 14. júl 1945: Beaugrenelle bola premenovaná na Charles Michels . 1979: Gare d Orléans-Austerlitz bola premenovaná na Gare d Austerlitz ."}
{"id": "169041", "title": "Linka 7 (parížske metro)", "context": "Budúcnosť  Rozšírenie linky do La Courneuve do Le Bourget je zvažované do budúcnosti. Linka , sestra linky , bude možno spojená s linkou a vytvorili by novú linku so západnou konečnoou zastávkou na Château-Landon na linke ."}
{"id": "168853", "title": "Transilien", "context": "História Prvá linka do parížskych predmestí bola otvorená 26. augusta 1837 – cesta viedla od Paris-Saint-Lazare po Le Pecq . Linka bola považovaná ako kľúč k západným predmestiam. 1. októbra 1972 bola linka predaná RER-u a začala sa používať ako linka A. SNCF prevzalo 1. septembra 1999 opäť kontrolu nad linkou a spolu s týmto sa vytratila 1. trieda. Počas Parížskych vzbúr v roku 2005, Transilien stiahol svoje spoje do predmestí kvôli strachu o bezpečnosť ich pracovníkov."}
{"id": "268928", "title": "Let Air France 447", "context": "Pátranie po troskách  1. 6. 2009 – lietadlo sa stratilo, začalo pátranie 2. 6. 2009 – nájdené trosky v mieste predpokladaného pádu (600 až 650 kilometrov severovýchodne od brehov brazílskeho súostrovia Fernando de Noronha) 3. 6. 2009 – Air France informovala, že 27. mája bolo spoločnosti vyhrážané bombovým útokom na stroje letiace z argentínskeho Buenos Aires do Paríža 4. 6. 2009 – médiá informovali o tom, že lietadlo 15 (neskôr upravené na 4 a následne na 5) minút pred odmlčaním vyslalo správu o prechode z autopilota na manuálny režim a ďalších 24 správ hlásiacich kolaps palubných počítačov 5. 6. 2009 – bolo oznámené, že nájdené trosky nepatria stratenému lietadlu; spoločnosť Airbus navyše ohlásila, že u ich strojov môžu byť chybné rýchlomery 6. 6. 2009 – 640 kilometrov severovýchodne od brazílskych ostrovov Fernando de Noronha boli nájdené telá dvoch pasažierov osudného letu a skutočné trosky stroja 7. 6. 2009 – bolo nájdených ďalších 15 obetí a ďalšie trosky Vyzdvihnutie smerového kormidla havarovaného Airbusu 9. 6. 2009 – medzi nájdenými troskami bolo aj smerové kormidlo z chvosta lietadla, dosiaľ nájdených 28 obetí 10. 6. 2009 – dosiaľ nájdených 41 obetí; Francúzsko nasadilo ponorku na hľadanie čiernych skriniek; bolo oznámené, že dvaja cestujúci mali rovnaké mená ako teroristi, ale išlo len o zhodu mien 11. 6. 2009 – prvých 16 obetí bolo dopravených na pevninu a odovzdaných k testom DNA pre zistenie totožnosti a pitve pre zistenie možných príčin katastrofy 12. 6. 2009 – nájdené ďalšie 3 obete; s ohľadom na veľkú oblasť, kde boli trosky nájdené, bolo oznámené, že stroj sa zrejme rozpadal niekoľko minút 13. 6. 2009 – nájdené ďalšie obete, celkom dosiaľ 50 ľudí 14. 6. 2009 – výsledky vyšetrovania a prvých pitiev ukázali, že stroj sa zrejme rozlomil ešte vo vzduchu na 2 polovice (ľudia boli vyzlečení prúdom vzduchu pri páde z veľkej výšky a obete boli nájdené na dvoch miestach vzdialených od seba ) 17. 6. 2009 – dosiaľ nájdených viac ako 400 trosiek a 51 obetí 21. 6. 2009 – od 17. 6. nebolo nájdené nič významného, Brazília preto stiahla z oblasti väčšinu svojich pátracích lietadiel (zostalo jediné lietadlo a niekoľko lodí) 22. 6. 2009 – identifikovaných prvých 11 nájdených obetí 23. 6. 2009 – francúzske médiá informovali o zachytení signálu čiernych skriniek, vyšetrovatelia to však dementovali 24. 6. 2009 – Francúzsko ukončilo letecké pátranie 25. 6. 2009 – bolo oznámené, že medzi identifikovanými obeťami je aj kapitán lietadla a jeden steward 27. 6. 2009 – Brazília ukončila pátranie po obetiach a troskách, pátranie po čiernych skrinkách pokračovalo 2. 7. 2009 – francúzski vyšetrovatelia zverejnili prvú správu o nehode airbusu spoločnosti Air France, podľa nej nebol zničený počas letu a vo veľkej rýchlosti sa roztrieštil o hladinu; dosiaľ nájdených asi 640 trosiek, počet nájdených obetí zostal na 51 10. 7. 2009 – americké ponorky ukončili pátranie po nenájdených čiernych skrinkách, francúzska ponorka pokračovala 21. 7. 2009 – francúzska ponorka pokračovala v pátraní po nenájdených čiernych skrinkách, ktoré už nevysielali akustické signály, pokúšali sa ich vizuálne nájsť zhruba 1 mesiac 21. 8. 2009 – francúzsky úrad pre vyšetrovanie leteckých nehôd oznámil, že bolo ukončené pátranie po čiernych skrinkách, tie neboli nájdené 11. 12. 2009 – v rovnakej oblasti mal vážne problémy s turbulenciou ďalší Airbus A330-200 spoločnosti Air France (let AF 445, na palube 215 osôb), stroj sa pritom prepadol o 17. 12. 2009 – francúzski vyšetrovatelia oznámili, že od februára 2010 na 3 mesiace opäť obnovia pátranie po čiernych skrinkách"}
{"id": "84150", "title": "Linka 1 (parížske metro)", "context": "Historický vývoj Výstavbou tejto linky na prelome 19. a 20. storočia začala história celého parížskeho metra. Jej prvý úsek viedol medzi stanicami Porte de Vincennes a Porte Maillot. Vzhľadom na veľmi primitívne stavebné technológie (linka je položená veľmi plytko – iba niekoľko metrov pod povrchom), nebolo možné kopať pod vodou, teda trasa sledovala parížske ulice, navyše sa vo veľkej miere používalo ešte aj drevo. Linka bola postavená ako hĺbená s bočnými nástupišťami. Na prvom úseku, otvorenom 19. júla 1900, sa tak po dvoch rokoch stavebných prác nachádzalo celkom 8 stanic. Ale plánovaných ich bolo 18, 10 ďalších bolo otvorených až v auguste a septembri toho istého roku. Sprevádzkovanie bolo načasované aby bol celý systém predaný do používania pred veľkou výstavou. Na novú linku boli nasadené drevené vozne podobné električkám poháňané elektrickým prúdom. K menším predĺženiam a úpravám došlo ešte pred druhou svetovou vojnou, o ďalších niekoľko desiatok rokov neskôr, v roku 1963, bola linka prebudovaná tak, aby bola umožnená prevádzka vozňov metra na pneumatikách. Zároveň boli rozšírené aj stanice, takže mohli byť nasadené dlhšie vlaky. Posledné predĺženie prebehlo v roku 1992 a to západným smerom pod Grande Arche v štvrti La Défense. V budúcnosti sa ráta s modernizáciou a automatizáciou vozňov metra, bude to však veľmi ťažká úloha, vzhľadom na to, že prvá linka v sieti je najvyťaženejšia a že práce budú prebiehať za prevádzky."}
{"id": "509647", "title": "Let EgyptAir 804", "context": "Introduction  Let EgyptAir 804 bol pravidelný medzinárodný let spoločnosti EgyptAir z letiska Charlesa de Gaulla v Paríži na medzinárodné letisko v Káhire. Lietadlo Airbus A320-200, používané na tejto linke, zmizlo dňa 19. mája 2016 o 02:45 SELČ nad Stredozemným morom v egyptskom vzdušnom priestore. Egyptské úrady neskôr v ten istý deň oznámili, že boli nájdené trosky dopravného lietadla približne 80 kilometrov juhovýchodne od poslednej známej pozície lietadla, neďaleko gréckeho ostrova Karpathos. Vedenie gréckeho úradu pre vyšetrovanie leteckých nehôd následne vyhlásilo, že nájdené trosky nepatria nezvestnému lietadlu, čo neskôr oficiálne potvrdila aj spoločnosť EgyptAir. Trosky lietadla spolu s osobnými vecami cestujúcich boli objavené 20. mája 2016 pátracou skupinou egyptských ozbrojených síl v Stredozemnom mori približne 290 kilometrov severne od pobrežia mesta Alexandria. Na palube lietadla bolo 56 cestujúcich, 2 piloti, 5 letušiek a 3 bezpečnostní pracovníci. Momentálne prebieha medzinárodná pátracia a záchranná operácia. Podľa gréckych vojenských radarových dát sa lietadlo stočilo o 90 stupňov doľava a následne z letovej hladiny 11 280 metrov prudko kleslo na 3 000 metrov, pričom sa otočilo o 360 stupňov doprava. Vo výške 3 000 metrov bol s lietadlom stratený radarový kontakt."}
{"id": "255326", "title": "Let Pan Am 103", "context": "Let Let PA 103 odštartoval ako let PA 103A z Letiska Frankfurt nad Mohanom v Nemecku na palube Boeingu 727 a smeroval na letisko Heathrow v Londýne v Spojenom kráľovstve, kde prestúpilo 47 pasažierov z celkového počtu 89 do Boeingu 747, ktorý pokračoval s 259 pasažiermi ako let PA 103 a mal pristáť na letisku JFK v New Yorku v USA, a potom pokračovať na cieľové letisko, opäť lietadlom Boeing 727 do Detroitu. Let mal podľa letového poriadku odštartovať z Londýna o 18:00 miestneho času, ale kvôli oneskoreniu opustil runway číslo 27L o 18:25. V čase 18:56 prekročilo lietadlo anglicko-škótske hranice. V čase 19:00 bol let odovzdaný pod kontrolu leteckej prevádzky (KLP) letiska Glasgow-Prestwick. Pozdrav spolu so zadaním súradníc boli posledné slová zachytené KLP. V posledných minútach letu bolo lietadlo pozorované na radaroch v čase 19:01 a 19:02 nad zálivom Solway Firth. Posledné dostupné informácie o lietadle boli, že letelo vo výške 9 400 metrov rýchlosťou /h v čase 19:02:46 – 21. decembra 1988. Potom v lietadle explodovala nálož. Následné pokusy o kontakt s kapitánom letu McQuarrim boli neúspešné. Trosky lietadla dopadli na Sherwood Crescent v Lockerbie, kde spôsobili ďalšie nešťastie v podobe ďalších obetí. Geologickou stanicou v Eskdalemuir neďaleko Lockerbie boli zaznamenané seizmické otrasy s hodnotou 1,6 stupňa Richterovej stupnice. Pilot spoločnosti British Airways kapitán Robin Chamberlain, letiaci na linke Glasgow – Londýn, v tom čase v blízkosti mesta Carlisle, spozoroval a následne ohlásil veľký výbuch v onej oblasti."}
{"id": "260394", "title": "Belle Air", "context": "Flotila Flotilu Belle Air tvorili tieto lietadlá (stav z novembra 2013): + Flotila Belle Air Lietadlo Obrázok V prevádzke Objednávky Sedadiel Airbus A319-132 100px 3 0 144 Airbus A320-233 100px 2 0 180 ATR 72-500 100px 2 0 68 Spolu 7 0 "}
{"id": "577799", "title": "Únia severoafrického futbalu", "context": "Introduction  Únia severoafrických futbalových federácii () skrátene UNAF , je asociácia pre futbalové federácie Severnej Afriky. UNAF vznikla v roku 2005 severoafrickými členmi Konfederácie afrického futbalu (CAF), Alžírsko, Egypt, Líbya, Maroko, Tunisko. Na poste prezidenta sa bude striedať päť zakladajúcich krajín. UNAF je jednou z piatich organizácii Konfederácie afrického futbalu"}
{"id": "93756", "title": "Stredoeurópska dohoda o voľnom obchode", "context": "Súčasné postavenie Všetky členské štáty CEFTA spred roku 2006 okrem Severné Macedónsko sa stali členmi EÚ a odišli z CEFTA. CEFTA bude zachovaná vďaka tomu, že sa do nej združuje zvyšok balkánskych štátov, ktoré už majú absolvovaný kompletný rámec bilaterálnych rokovaní pre Pakt stability pre juhovýchodnú Európu. Kritériá na členstvo Predchádzajúce na základe Poznanskej deklarácie: člen svetovej obchodnej organizácie (World Trade Organisation, WTO) asociačná zmluva s EÚ s ustanoveniami o budúcom úplnom členstve v EÚ Združenie voľného obchodu so súčasnými členskými krajinami CEFTA Súčasné kritéria na základe rokovaní v Záhrebe v roku 2005: členstvo vo svetovej obchodnej organizácie (World Trade Organisation, WTO) alebo záväzok rešpektovania všetkých predpisov WTO akákoľvek asociačná zmluva s EÚ Združenie voľného obchodu so súčasnými členskými krajinami CEFTA Kritéria boli znížené, takže Bosna a Hercegovina, Srbsko, Čierna Hora a Moldavsko mohli vstúpiť do organizácie skôr."}
{"id": "305584", "title": "Arabské majstrovstvá vo futsale", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka UAFA (po arabsky) Arabské majstrovstvá na stránke goalzz.com Arabské majstrovstvá na stránke rsssf.com Futsal Kategória:Futsalové súťaže"}
{"id": "160238", "title": "Medzinárodná organizácia pre civilné letectvo", "context": "Regióny a regionálne centrá ICAO Hlavné sídlo organizácie ICAO, Montreal, Quebec, Kanada ICAO má jedno hlavné sídlo a sedem regionálnych centier: Hlavné sídlo – Montreal, Quebec, Kanada Ázia a Pacifik (APAC) – Bangkok, Thajsko Východo a juhoafrický (ESAF) – Nairobi, Keňa Európa a Severný Atlantik (EUR/NAT) – Paríž, Francúzsko Stredný východ (MID) – Káhira, Egypt Severoamerický, Stedoamerický a Karibský región (NACC) – Mexiko, Mexiko Juhoamerický región (SAM) – Lima, Peru Západo a stredoafrický región (WACAF) – Dakar, Senegal"}
{"id": "578121", "title": "Únia arabských futbalových asociácii", "context": "Introduction  Zväz arabských futbalových asociácii (po angl. Union of Arab Football Associations ) skrátene UAFA, je riadiacim orgánom futbalu v Lige arabských štátov. UAFA bola založená v roku 1974 a má 22 členských asociácii z AFC a CAF. UAFA je asociácia ktorú FIFA neuznáva."}
{"id": "294485", "title": "Medzinárodná netballová federácia", "context": "Kompetencie INF  stanovovať oficiálne pravidlá netballu, špecifikácie výstroja, vybavenia a všetky vnútorné vykonávacie predpisy, ktoré sa musia vzťahovať na všetky medzinárodné súťaže, pre ktoré INF stanovuje systém súťaže kontrolovať a upravovať pravidlá menovania medzinárodných rozhodcov upravovať podmienky prestupov hráčov medzi jednotlivými krajinami kontrolovať a riadiť všetky medzinárodné súťaže"}
{"id": "55655", "title": "Baskicko a jeho sloboda", "context": "Terorizmus Teroristické akty ETA sa začali v roku 1968, keď polícia pri prestrelke zabila jej vodcu. Organizácia na to odpovedala vraždou policajného šéfa. Od roku 1968 ETA zavraždila vyše 800 ľudí, väčšinou „nepriateľov“ ako politikov a príslušníkov polície, ale pri bombových útokoch aj mnoho náhodných obetí. Po sérii útokov na málo významných provinčných politikov strácala ETA širšiu podporu baskickej verejnosti. Únosy rukojemníkov v „mene baskického ľudu“ Baskovia tiež postupne prestali podporovať. ETA však svoj boj proti španielskej vláde neukončila, hoci sa odklonila od pôvodných zámerov. Kým na začiatku bojovala za myšlienku vlastného baskického štátu, v priebehu ďalšieho vývoja sa zachovanie organizácie stalo dôležitejším."}
{"id": "267522", "title": "Obchodná dohoda o boji proti falšovaniu", "context": "Rokovania Dohadovanie zmluvy ACTA neprebiehalo na pôde žiadnej medzinárodnej inštitúcie. Podľa Úradu pre obchodné zastúpenie Spojených štátov Priami(fialová) a nepriami účastníci dohody (Office of the United States Trade Representative, USTR) začali predbežné rozhovory o ACTA medzi USA, Kanadou, Európskou komisiou, Švajčiarskom a Japonskom v rokoch 2006 a 2007. 23. októbra 2007 vydali Spojené štáty, Európske spoločenstvo, Švajčiarsko a Japonsko spoločné vyhlásenie o tom, že začali rokovať o ACTA. Do rokovaní sa následne zapojili ďalšie štáty: Austrália, Kórejská republika, Nový Zéland, Mexiko, Jordánsko, Maroko, Singapur a Spojené arabské emiráty. Rokovania o zmluve ACTA bolo do 22. mája 2008 vedené v utajení. Diskusný list o navrhnutej dohode bol však uložený na WikiLeaks a noviny ihneď potom informovali o tajných rokovaniach. Rokovania pôvodne predpokladali zavŕšenie do konca roku 2008, v novembri 2008 však Európska komisia ohlásila, že budú pravdepodobne pokračovať aj v roku 2009. thumb Hoci rokovania prebiehali v utajení, rad korporácií mal zastúpenie v poradných výboroch USTR a mal prístup k utajovaným dokumentom. V septembri 2009 sa zistilo, že USTR dal text pracovného návrhu ACTA k dispozícii vybraným subjektom mimo formálnych poradných orgánov prostredníctvom dohôd zakazujúcich zverejnenie. Podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám bolo zistené, že dohody s USTR podpísali nasledujúce organizácia: Google, eBay, Dell, Business Software Alliance, News Corporation, Sony Pictures, Time Warner, Americká asociácia filmového priemyslu a Verizon. USTR pozval množstvo veľkých skupín, ktoré zastupovali jednotlivé korporácia hudobného, filmového a softvérového priemyslu, aby mohol začleniť ich návrhy a pripomienky už pri príprave pracovnej verzie ACTA. Tieto skupiny zahŕňali International Intellectual Property Alliance, ktorá združuje okrem iného Business Software Alliance (BSA), Americkú asociáciu filmového priemyslu (MPAA alebo MPA), Americkú asociáciu nahrávacieho priemyslu (RIAA) a Asociáciu amerického farmaceutického výskumu a výroby. Americká asociácia nahrávacieho priemyslu (RIAA) zmluvu ACTA podporuje. V apríli 2010 bolo po rokovaniach vo Wellingtone na Novom Zélande oznámené, že ešte v ten mesiac dôjde k zverejneniu aktuálnej verzie návrhu textu dohody. Ešte v júli 2010 však bol návrh v Európskej únii utajovaný v režime Vyhradené a nebol žiadateľom podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám poskytnutý. Konečný text bol zverejnený 15. novembra 2010. V júni 2010 označili India a Čína, ktoré sa na rokovaniach nezúčastnili, opatrenie ACTA ako „TRIPS-plus“, pretože navrhovaná zmluva podľa nich ďaleko prekračuje rozsah Dohody o obchodných aspektoch práv k duševnému vlastníctvu (TRIPS), ktorá bola prijatá na pôde Svetovej obchodnej organizácia (WTO). Obavy, že by ACTA mohla narušiť medzinárodný obchod, boli prednesené aj na rokovaní výboru TRIPS a údajne mali podporu 153 členov WTO."}
{"id": "577800", "title": "Únia severoafrického futbalu", "context": "Členské štáty UNAF má päť členov. Všetci členovia boli zakladajúcimi členmi UNAF. Týchto päť krajín je súčasťou Konfederácie afrického futbalu (CAF) a tiež Únie arabských futbalových asociácii (UAFA). Kód Krajina Vznik Členom UNAF ALG 1962 2005 EGY 1921 2005 LBY 1962 2005 MAR 1955 2005 TUN 1957 2005"}
{"id": "577452", "title": "Severoamerická futbalová únia", "context": "Introduction  Severoamerická futbalová únia (, skr. NAFU) je regionálne zoskupenie národných futbalových organizácii v zóne Severnej Ameriky pod hlavičkou CONCACAF. NAFU nemá organizačnú štruktúru. Stanovy hovoria „ CONCACAF uznáva ... Severoamerickú futbalovú úniu (NAFU) “. NAFU poskytuje jedného zo zástupcov CONCACAF výkonnému výboru FIFA."}
{"id": "599495", "title": "Air France", "context": "Počas druhej svetovej vojny sa spoločnosť Air France premiestnila do Casablancy v Maroku. Dňa 26. júna 1945 boli všetci francúzski leteckí dopravcovia znárodnení a 29. decembra toho istého roku bol vydaný dekrét, na základe ktorého boli Air France splnomocnené prevádzkovať všetky letecké linky na území Francúzska. Dňa 1. januára 1946 bola spoločnosť obnovená pod názvom Société Nationale Air France. Od tohto roku sa tiež na palubách lietadiel Air France začali objavovať stevardky. Na pravidelných linkách po Európe spoločnosť vtedy lietala s typom Douglas DC-3. Dňa 1. júla 1946 Air France otvorili linku z Paríža do New Yorku s technickými medzipristátiami na doplnenie paliva v írskom Shannone a kanadskom Gandere, na ktorú nasadili lietadlá Douglas DC-4. V rokoch 1947 až 1965 spoločnosť prevádzkovala lietadlá Lockheed Constellation na prepravu cestujúcich a nákladu po celom svete."}
{"id": "168949", "title": "Električková doprava v Paríži", "context": "História Od roku 1855 do 1938 Parížu slúžila rozsiahla električková sieť, ktorá predchádzala metro asi o polstoročie. Posledná z troch prvých generácií tratí, do Versailles, bola zatvorená v roku 1957. Pôvodne boli poháňané koňmi, neskôr parou, pneumatickými motormi a elektrinou. Pozemná lanovka, ktorá premávala v Belleville od roku 1891 do 1924, je niekedy mylne považovaná za električkovú trať. Prvá z novej generácie električiek v Paríži bola linka T1, otvorená v roku 1992. Sieť tvorí spolu s linkou T2 otvorenou v roku 1997, linkou T4 18. novembra 2006 a linkou T3 16. decembra 2006. Konštrukcia linky T8 sa mala začať v januári 2007, ale stavba sa ešte nespustila."}
{"id": "256468", "title": "Swiss International Air Lines", "context": "Introduction Sídlo spoločnosti Swiss International Air Lines Logo spoločnosti na konci krídla lietadla A340-300 Swiss International Air Lines (skrátene Swiss ) je švajčiarska hlavná letecká spoločnosť s hlavnou základňou na letisku v Zürichu. Spoločnosť poskytuje pravidelné lety po Európe, do Severnej a Južnej Ameriky, Afriky a Ázie. Swiss je vlastnená nemeckou spoločnosťou Lufthansa. Swiss International Air Lines boli založené po bankrote národnej spoločnosti Swissair v roku 2002. Začiatky boli problematické, ale v roku 2005 sa stala spoločnosť súčasťou Lufthansy. 1. apríla 2006 sa stali Swiss International Air Lines súčasťou aliancie Star Alliance. Spoločnosť v súčasnosti lieta do 84 destinácií."}
{"id": "444640", "title": "Sabena", "context": "Introduction Súbor:Sabena Airbus A310-200 Gilliand.jpg|thumb|Airbus A310 spoločnosti Sabena v roku 1985 Sabena (akronym oficiálneho francúzskeho názvu S ocieté A nonyme B elge d E xploitation de la N avigation A érienne ) bol v rokoch 1923 až 2001 belgický národný letecký dopravca, ktorého domovským letiskom bolo Letisko Brusel. Po bankrote spoločnosti v roku 2001 prevzala vo februári nasledujúceho roka jej majetok spoločnosť SN Brussels Airlines. Tá sa v roku 2007 zlúčila s Virgin Express a odvtedy je pod názvom Brussels Airlines belgickým národným leteckým dopravcom."}
{"id": "460619", "title": "Jet2.com", "context": "Introduction Súbor:Jet2 BAe 146-300 Spijkers.jpg|náhľad|Lietadlo BAe 146-300 spoločnosti Jet2.com Jet2.com Limited , bežne známa ako Jet2 , je britská nízkonákladová letecká spoločnosť založená na letisku Leeds Bradford v Anglicku. Lieta z ôsmich letísk v Anglicku a jedného letiska v Španielsku do 65 destinácií. Zároveň ponúka chartrové a nákladné služby. Hlavná základňa spoločnosti je na letisku Leeds Bradford, ďalšie základne sú Manchester, Belfast International, Blackpool, Edinburgh, Newcastle, East Midlands, Glasgow a v poslednom čase aj Alicante. Spoločnosť má 3000 zamestnancov. Je držiteľom prevádzkovej licencie Typ A na prepravu pasažierov, pošty a nákladu na lietadlách s viac ako 20 sedadlami. Licenciu jej udelil Britský úrad pre civilné letectvo."}
{"id": "168948", "title": "Električková doprava v Paríži", "context": "Introduction  Električky spravuje v Paríži mestský dopravný podnik RATP, ktorý prevádzkuje aj parížske metro a väčšinu autobusových spojov. V meste sa momentálne nachádzajú štyri linky a je naplánovaná ďalšia."}
{"id": "422463", "title": "Medzinárodné letisko Miami", "context": "Štatistika + Najvyťaženejšie medzinárodné linky Miami International Airport (Júl 2010 – Jún 2011) Poradie Letisko Počet cestujúcich Hlavné letecké spoločnosti 1 Londýn, Spojené kráľovstvo (Heathrow) 837 929 American Airlines, British Airways, Delta Air Lines, Virgin Atlantic Airways 2 São Paulo, Brazília (Guarulhos) 749 777 American, TAM Airlines 3 Caracas, Venezuela 716 798 American, LAN Airlines, SBA Airlines 4 Buenos Aires, Argentina (Ezeiza) 609 938 Aerolineas Argentinas, American, LAN Argentina 5 Lima, Peru 561 800 American, LAN Peru, TACA Peru 6 Mexico City, Mexiko 559 150 Aeromexico, Aeromexico Connect, American, Interjet 7 Port-au-Prince, Haiti 500 318 Air France, American, Insel Air 8 Bogota, Kolumbia 496 227 American, Avianca, LAN Airlines 9 Panama City, Panama 495 876 American, Copa 10 Toronto, Kanada (Pearson) 481 361 Air Canada, American, WestJet + Najvyťaženejšie domáce linky Miami International Airport Poradie Letisko Počet cestujúcich za 12 mesiacov Hlavné letecké spoločnosti 1 Atlanta, Georgia 671,000 American, Delta 2 New York, New York (JFK) 611,000 American, Delta 3 Chicago, Ilinois 578,000 American, United 4 Dallas/Fort Worth, Texas 549,000 American 5 New York, New York (LGA) 530,000 American 6 Los Angeles, California 496,000 American, Delta 7 Orlando, Florida 472,000 American, Delta 8 Washington, DC (DCA) 445 000 American, Delta 9 San Juan, Portoriko 418 000 American 10 Boston, Massachusets 390 000 American"}
{"id": "196224", "title": "Letisko Charlesa de Gaulla", "context": "Introduction  Letisko Charlesa de Gaulla () alebo Letisko Roissy , (IATA: CDG , ICAO: LFPG ) je najväčšie letisko v Paríži a po londýnskom letisku Heathrow druhé najväčšie v Európe, čo do počtu pasažierov. Je vzdialené 23 kilometrov severovýchodne od Paríža a s mestom je spojené mnohými dopravnými linkami či už vlakovými (RER, TGV), alebo autobusovými (RoissyBus, autobusové linky RATP č. 350 a 351). Toto letisko bolo jedno z prvých v Európe, ktoré malo integrovaný dopravný systém. Tri terminály letiska spájajú bezplatné autobusy, ktoré denne prepravia približne 200 000 ľudí. Terminál 1 obsluhuje medzinárodné lety, avšak nezahŕňa Air France, Terminál 2 zahŕňa Air France a iné linky do európskych destinácií a Terminál T9 obsluhuje výlučne charterové lety. Terminál 2 má momentálne 5 separovaných hál a je ďalej rozširovaný na predbežnú kapacitu 50 mil. ľudí do roku 2010. Terminál 2E otvorili znovu v roku 2008 po zrútení strechy v roku 2004. Letisko Charlesa de Gaulla ponúka svojim zákazníkom možnosť ubytovať sa v luxusných hoteloch ako napr. Sheraton, Holiday Inn."}
{"id": "169038", "title": "Linka 7 (parížske metro)", "context": "Introduction  Linka 7 Rok otvorenia 1910 Posledné rozšírenie 1987 Vozový park MF 77 Obsluhované stanice 38 Dĺžka Priemerná zastávka po 605 metroch Vykonaných jázd 121 341 833 (ročne) Linka je jedna zo 16 liniek metra v Paríži. Linka spája La Courneuve na severe s Ivry a Villejuif na juhu. Každý rok použije linku okolo 121 341 833 cestujúcich (aj keď toto číslo zahŕňa aj dopravu na linke ."}
{"id": "128416", "title": "Waterloo (železničná stanica)", "context": "Meno Stanica dostala svoje meno podľa Bitky pri belgickom Waterloo, v ktorej bol porazený Napoleon Bonaparte. Ironicky, v súčasnosti je práve Waterloo International vstupnou bránou do Londýna pre cestujúcich z Francúzska a Belgicka. V roku 1998 francúzsky politik Florent Longuepée napísal list britskému premiérovi Tonymu Blairovi a (neúspešne) ho vyzval, aby stanica bola premenovaná, keďže jej súčasné meno je necitlivé voči francúzskym návštevníkom."}
{"id": "599498", "title": "Air France", "context": "Air France vznikli 7. októbra 1933 zlúčením spoločností Air Orient, Air Union, Compagnie Générale Aéropostale, Compagnie Internationale de Navigation aérienne (CIDNA) a Société Générale des Transports aériens (SGTA). SGTA, ktorá vznikla v roku 1919 ako Lignes Aériennes Farman, bola prvým komerčným leteckým dopravcom vo Francúzsku. Spoločnosť CIDNA viedla od 20. rokov 20. storočia linku z Paríža do juhovýchodnej Európy cez Prahu, kde mala technickú základňu. V tejto spoločnosti mala Československá republika významnú kapitálovú účasť. Po vzniku Air France lietali na základe dohody u spoločnosti aj česko-slovenskí piloti."}
{"id": "145675", "title": "Airbus A380", "context": "Objednané a dodané lietadlá podľa zákazníka Zákazník rok dodania objednávky dodané kusy EA RR Air France 2009 12 10 Asiana Airlines 2014 6 6 ANA 2018 3 British Airways 2013 12 12 China Southern 2011 5 5 Emirates 2008 142 96 90 52 Etihad Airways 2014 10 10 Korean Air 2010 10 10 Lufthansa 2009 14 14 Malaysia Airlines 2011 6 6 Qantas 2008 20 12 Qatar Airways 2014 10 8 Singapore Airlines 2007 24 19 Thai Airways 2012 6 6 Celkom 280 214 Referencie "}
{"id": "271615", "title": "Ústredná tibetská správa", "context": "Introduction + Vlajka Tibetu Seal of Tibet Vlajka Tibetu Znak Tibetu Úradný jazyk Tibetčina Sídlo Dharamsala (India) Hlava štátu Tändzin Gjamccho, 14. dalajláma predseda vlády Lobsang Tenzin, Samdhong Rinpočhe hymna Tibetská hymna Ústredná tibetská správa (skratka CTA z anglického Central Tibetan Administration), celým názvom Ústredná tibetská správa Jeho Svätosti Dalajlámu , je exilová vláda, ktorú vede Tändzin Gjamccho, 14. dalajláma, a ktorá o sebe tvrdí, že je oprávnenou a legitímnou vládou Tibetu. Často je preto nazývaná „ tibetská exilová vláda “. Územie Tibetu je v súčasnej dobe kontrolované vládou Čínskej ľudovej republiky, čo Ústredná tibetská správa považuje za nelegitímnu vojenskú okupáciu. Podľa CTA je Tibet zvrchovaným štátom s dlhou tradíciou nezávislosti. Súčasná politika dalajlámovej vlády však nežiada plnú nezávislosť Tibetu, ako skôr autonómny štatút, podobný ako má Hongkong alebo Macao. CTA má svoje sídlo v indickom meste Dharamsala, kde sa dalajláma usadil po svojom úteku z Tibetu v roku 1959. „Historické územie Tibetu“, ktoré si táto vláda nárokuje, zahŕňa Tibetskú autonómnu oblasť, provinciu Čching-chaj a veľké časti provincií Kan-su, S’-čchuan a Jün-nan. CTA vykonáva mnoho vládnych funkcií v rámci tibetskej exilovej komunity v Indii, ktorá má okolo 100 000 členov. Prevádzkuje rad škôl, zdravotníckych zariadení, kultúrnych aktivít a projektov podporujúce ekonomický rozvoj. Okrem toho finančne podporuje stovky Tibeťanov, ktorí utiekli z Tibetu, a prišli do Indie, obvykle cez Nepál. Indická vláda súhlasila s tým, že CTA vykonáva v severnej Indii dohľad nad záležitosťami tibetskej komunity. CTA nie je ako vláda uznaná žiadnym štátom. Od vlád niektorých krajín ako aj od medzinárodných organizácií však dostáva finančnú pomoc pre tibetskú exilovú komunitu v Indii. V roku 2001 tibetská exilová komunita uskutočnila demokratické voľby predsedu vlády, ktorým sa stal Lobsang Tenzin, šesťdesiatdva ročný budhistický mních a učenec známy ako Ctihodný profesor Samdhong Rinpočhe . Išlo o prvé demokratické voľby medzi Tibeťanmi v dejinách."}
{"id": "218076", "title": "Zoznam článkov slnečnej sústavy/G", "context": "go GOCE - Gomul Catena - Gordon Cooper"}
{"id": "55654", "title": "Baskicko a jeho sloboda", "context": "Introduction Logo ETA Členovia ETA pália salvu v Aritxulegi Baskicko a (jeho) sloboda alebo ETA (po baskicky: Euskadi ta Askatasuna ) je jedna z najstarších moderných teroristických skupín v Európe. Bola založená v roku 1959 s cieľom vytvoriť nezávislý štát Baskov pozostávajúci z území, ktoré sú v súčasnosti provincie Španielska a Francúzska. Ideológia organizácie prináleží v politickom spektre k ultraľavici, aj keď pre vonkajšieho pozorovateľa je jej hlavná charakteristika extrémny nacionalizmus."}
{"id": "64440", "title": "Zoznam politických článkov/G", "context": "gs GSG 9"}
{"id": "271616", "title": "Ústredná tibetská správa", "context": "Externé odkazy  Oficiálne stránky CTA Článok o Ústrednej vláde Tibetu"}
{"id": "545821", "title": "Sega", "context": "Externé odkazy  Oficiálne stránky SEGA Europe Ltd. (Anglicky) Oficiálne stránky SEGA Community (japonsky) Neoficiálny história firmy SEGA (anglicky)"}
{"id": "135012", "title": "Všeobecná dohoda o clách a obchode", "context": "Úlohy Hlavnou úlohou GATT bola liberalizácia svetového obchodu, čo okrem iného znamenalo zabráneniu zvyšovania ciel a colných preferencií. GATT taktiež zabezpečila postupné a podstatné znižovanie colných bariér."}
{"id": "143573", "title": "Grand Theft Auto 1", "context": "Zaujímavosti  Ako k jedinej hre zo série GTA tu vyšiel aj datadisk. Odborné recenzie All Game Guide 70px link"}
{"id": "93754", "title": "Stredoeurópska dohoda o voľnom obchode", "context": "História CEFTA bola založená Poľskom, Maďarskom a Česko-Slovenskom 21. decembra 1992 v Krakove v Poľsku. Slovinsko sa pripojilo k CEFTA v roku 1996, Rumunsko v roku 1997, Bulharsko v roku 1999, Chorvátsko v roku 2003 a Severné Macedónsko v roku 2006. Prostredníctvom CEFTA zúčastnené krajiny dúfali v mobilizáciu úsilia integrovať sa do inštitúcií západnej Európy prostredníctvom účasti v CEFTA, pripojiť sa k európskym politickým, ekonomickým bezpečnostným a právnym systémom, a tým upevniť demokraciu a slobodný trh. Všetky zúčastnené krajiny mali predtým podpísať prístupové dohody s EÚ, takže v podstate CEFTA slúži ako príprava na plnohodnotné členstvo v Európskej únii, a všetky krajiny zúčastnené v CEFTA sa stali súčasťou EÚ (Poľsko, Česko, Maďarsko, Slovensko, Slovinsko 1. mája 2004, Bulharsko a Rumunsko 1. januára 2007, Chorvátsko vstúpilo do EÚ 1. júla 2013. Na odporúčanie EÚ budúci členovia pripravujúci sa na vstup do EÚ majú mať založené združenia voľného obchodu. Veľká časť zahraničného obchodu CEFTA je s krajinami EÚ. V tom istom období ako keď bola budovaná CEFTA , novovzniknuté krajiny získajúce nezávislosť po rozpade Sovietskeho zväzu v Pobaltí vytvorili podobnú organizáciu - Baltic Free Trade Area (BAFTA). Toto prestalo existovať keď sa jeho členovia (Estónsko, Litva a Lotyšsko) pripojili k EÚ 1. mája 2004. CEFTA 2006 V súvislosti so vstupom zakladajúcich štátov (Česko, Slovensko, Poľsko, Maďarsko), a Slovinska bolo potrebné prispôsobiť organizáciu novej situácii a zreformovať ju. Členské krajiny sa preto v roku 2006 dohodli na reforme, čím CEFTA nadobudla dnešnú podobu. Dohoda o reforme CEFTA nadobudla platnosť 26. júna 2007 . Zreformovanej organizácii sa hovorí aj CEFTA 2006."}
{"id": "444834", "title": "ETAG", "context": "Spolupráca ETAG ďalej spolupracuje ako pridružený člen s: Európskou komisiou Európskym parlamentom Svetovou turistickou organizáciou (UNWTO) Medzinárodnou obchodnou komorou (ICC) Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) United Federation of Travel Agents and Associations"}
{"id": "463906", "title": "TAP Air Portugal", "context": "Organizácia spoločnosti Lisabon Portela. Dcérske spoločnosti Portugália (100%) PGA Express Groundforce (Handling) (49.9%) TAP Maintenance and Engineering (100%) VEM Maintenance and Engineering (90%) TAP Tours (100%) TAP Serviços (100%) CateringPOR (51%) Lojas Francas de Portugal (51%) Megasis (100%) UCS (100%) Codeshare TAP zdieľa kódy na letoch (codeshare) s týmito spoločnosťami ( - členovia Star Alliance): Aegean Airlines airBaltic Air Canada Air China Air New Zealand Alitalia (Skyteam) ANA Austrian Airlines Avianca Brussels Airlines Croatia Airlines EgyptAir Emirates Etihad Airways Finnair (Oneworld) LAM Mozambique Airlines LOT Polish Airlines Lufthansa S7 Airlines (Oneworld) SATA International Singapore Airline South African Airways Swiss International Airlines TACV TAM Airlines Thai Airways Turkish Airlines Ukraine International Airlines United Airlines US Airways "}
{"id": "463904", "title": "TAP Air Portugal", "context": "Introduction  Transportes Aéreos Portugueses , bežne známa ako TAP Portugal , je portugalská národná letecká spoločnosť založená v roku 1945. TAP Portugal je v úplnom vlastníctve štátu a základňu má na letisku Portela Airport in Santa Maria dos Olivais v Lisabone. 14. marca 2005 spoločnosť oslavovala 60. výročie založenia a od toho istého dňa je členom najväčšej leteckej aliancie, Star Alliance. Sieť liniek TAP Portugal zahŕňa 80 destinácií v 79 mestách 34 krajín po celom svete. Jej flotila sa skladá z 55 lietadiel typu Airbus, a 17 ďalších lietadiel regionálnych spoločností Portugália Airlines a PGA Express, ktoré spolu týždenne obslúžia takmer 2000 letov. Jej hlavné letisko v Lisabone slúži ako križovatka do Afriky, Južnej Ameriky a Severnej Ameriky. Podľa správy JACDEC o bezpečnosti leteckých spoločností vydanej v januári 2011 bola TAP Portugal hodnotená ako najbezpečnejšia letecká spoločnosť Západnej Európy a po Qantas, Finnair a Air New Zealand ako štvrtá najbezpečnejšia v celosvetovom rozsahu. Global Traveler Magazine menoval TAP Portugal ako \"Najlepšiu leteckú spoločnosť v Európe\" pre rok 2011 a znovu aj v roku 2013."}
{"id": "599502", "title": "Air France", "context": "V súčasnosti je väčšinovým vlastníkom spoločnosti stále francúzsky štát, ktorý však svoj podiel postupne predáva. Air France je zakladajúcim členom aliancie SkyTeam. V roku 2004 Air France prevzali kontrolu nad holandskou leteckou spoločnosťou KLM, čím vznikla najväčšia letecká spoločnosť na svete z hľadiska tržieb s názvom Air France-KLM. Vlastnícky podiel štátu sa po zlúčení leteckých spoločností zmenšil na 44%. Medzi dcérske spoločnosti Air France patrí regionálna Air France Hop a nízkonákladová Transavia France."}
{"id": "78689", "title": "Boeing 737", "context": "Používatelia na Slovensku V súčasnosti tento typ lietadiel na Slovensku používajú spoločnosti AirExplore, Go2Sky a Travel Service Slovakia, ktorá je dcérskou spoločnosťou českej chartrovej leteckej spoločnosti Travel Service. V minulosti tento typ lietadiel používali Air Slovakia, Seagle Air, Slovenské aerolínie, Sam Air a SkyEurope Airlines."}
{"id": "92503", "title": "Tajarán al-Imárát", "context": "Firemný manažment Súbor:Emirates A345 A6-ERA.jpg|thumb|Emirates A340-500 pristáva na letisku Zurich Letecká spoločnosť je dcérskou spoločnosťou The Emirates Group, ktorá je sama dcérskou spoločnosťou investičnej spoločnosti Dubajskej vlády, investičná spoločnosť z Dubaja. Letecká spoločnosť vykázala zisk každý rok, s výnimkou druhého, a rast nikdy neklesol pod 20% ročne. Vo svojich prvých 11 rokov, spoločnosť zisk zdvojnásobila každých 3,5 rokov, a zvyšuje ho každé 4 roky. V roku 2010 Emirates vypláca dividendy v hodnote AED956 miliónov ($260 miliónov), v porovnaní s 2,9 miliardami AED ($793 miliónov dolárov) v roku 2009. Vláda získala Dhs 7.1 miliardy od Emirates pretože dividendy boli zaplatené v roku 1999 za to, že počiatočný start-up kapitál z USA bol $10 miliónov dolárov a ďalšie investície vo výške asi $80 milión v tej dobe založenia leteckej spoločnosti, Dubajská vláda bola jediným vlastníkom spoločnosti. Ale, tieto peniaze neboli určené na túto činnosť ani nezasahovali nijak do prevádzky leteckej spoločnosti. Štruktúra a zamestnanosť Emirates má štruktúru v súvisiacich odvetviach a sektoroch, vrátane letiskových služieb, strojárstvo, služby v oblasti pohostinstva a stravovania a operácií cestovných kancelárií. Emirates má sedem dcérskych spoločností a jej materská spoločnosť má viac ako 50. Emirates mala dňa 31. marca 2011 zamestnaných celkom 38.797 zamestnancov. Jeho materská spoločnosť, The Emirates Group, zamestnávala celkom 49.950 zamestnancov, z ktorých 10.785 boli letušky, 2237 boli piloti, 1904 ich bolo v strojárenstve, a 9084 boli uvedení v ďalších odvetviach. Primárne zameranie Emirates a jej zamestnancov je poskytovať vynikajúce služby zákazníkom. Na druhej strane, Emirates poskytuje svojim zamestnancom výhody, ako sú komplexné zdravotné plány, platená materská dovolenka a nemocenské dovolenky. Ďalšie stratégie zamestnancov Emirates je získanie podieľa na zisku a zaslúžiť si tak odmenu ako súčasť riadenia manažmentu. Finančná a prevádzková výkonnosť Vo finančnom roku 2011 – 2012, Emirates dosiahla obrat okolo AED 62 milardy emirátskych dirhamov, čo predstavuje nárast približne o 15% oproti predchádzajúcemu roku keď sa tržby pohybovali okolo AED 54 miliardy dirhamov. Počet cestujúcich sa tiež zvýšil z 31 miliónov na približne 34 miliónov v rovnakom období čo predstavuje nárast o približne 8%. Vo finančnom roku 2009 – 2010, počet cestujúcich dosiahol 27,4 milióna, pričom v rokoch 2008 – 2009 bol len 22,7 milióna čo predstavuje nárast o 20,1% oproti predchádzajúcemu roku. Cargo sa v rokoch 2009 – 2010 tiež zlepšila, o 12,2% na 1,580,000 ton (2008 – 2009: 1,408,000 ton). Zisky leteckej spoločnosti za fiškálny rok 2009 – 2010 vzrástli o viac ako štvornásobne na AED 3,538 miliónov dirhamov (964 miliónov dolárov) až o AED 2,852 miliónov dirhamov (2008 – 2009: AED 686 miliónov dirhamov) aj napriek znižovaniu nákladov sa zvýšil počet cestujúcich o takmer 21 percent. Zisk jej materskej spoločnosti vzrástol o 248% na 1,1 miliardy dolárov za rok do 31. marca v porovnaní so $406 miliónmi za predchádzajúci rok. Letecká spoločnosť tvrdí, že platia trhové ceny za palivo, na rozdiel od všeobecného presvedčenia, a je to veľmi úspešný zaisťovací program palivo/cena. V marci 2012, Emirates nepoužíva zabezpečené ceny pohonných hmôt. Palivo z celkových nákladov je 45%, a jeho cena sa môže vyšplhať aj na $ 1.7 miliardy za rok končiacim ku 31. marcu 2012. Spoločnosť bola siedma najväčšia na svete, pokiaľ ide o medzinárodne prepravených cestujúcich, a najväčšia na svete, pokiaľ ide o pravidelné medzinárodne prepravené osoby. Tiež je siedma najväčšia pokiaľ ide o prepravený náklad tona/kilometer."}
{"id": "158923", "title": "Koninklijke Luchtvaart Maatschappij", "context": "Introduction  Koninklijke Luchtvaart Maatschappij N.V. (skrátený názov: KLM ; ) je holandský národný letecký dopravca so sídlom v Amstelveene. Hlavnú základňu má na amsterdamskom letisku Schiphol. KLM je sesterskou spoločnosťou Air France-KLM. Spoločnosť KLM bola založená v roku 1919 a v súčasnosti je najstaršou dodnes fungujúcou leteckou spoločnosťou na svete. Regionálne linky po Európe zabezpečuje pre KLM dcérska spoločnosť KLM Cityhopper. V roku 2017 KLM prepravili 32,7 milióna cestujúcich, čo predstavuje doterajší rekord spoločnosti."}
{"id": "92377", "title": "SkyEurope Airlines", "context": "História Súbor:SkyEurope Airlines Embraer EMB-120RT Brasilia OM-FLY (26000280390).jpg|thumb|Embraer EMB 120RT Brasilia (OM-FLY) spoločnosti SkyEurope Airlines pristáva na letisku v Zürichu, október 2003 Súbor:Boeing 737-5Y0, SkyEurope Airlines JP455826.jpg|thumb|Boeing 737-500 (OM-SEB) na letisku v Manchestri, 16. apríl 2005 Súbor:OM-NGG, SkyEurope Airlines (2120497291).jpg|thumb|Boeing 737-700 (OM-NGG) vzlieta z letiska Schiphol v Amsterdame, 17. február 2007 Letecká spoločnosť bola založená v novembri 2001 a začala prevádzku 13. februára 2002 (vnútroštátne lety Bratislava – Košice operované 30 sedadlovým lietadlom Embraer 120 ER Brasilia). Založil ju Alain Skowronek (predseda) a Christian Mandl (výkonný šéf) za financovania Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBRD), ABN-Amro a EÚ fondov. Pred krachom (august 2009) spoločnosť zamestnávala okolo 600 ľudí. Pred masívnym prepúšťaním, po rušení základní v Krakove a v Budapešti koncom roka 2007, ich bolo 900. Od 27. septembra 2005 sa stala verejneobchodovateľnou na burzách vo Viedni a Varšave. Otváracia cena za akciu bola 6 eur, s hodnotou spoločnosti 120 miliónov eur. Časom jej akcie klesli až na 0,15 eur (február 2009). Na konci septembra 2008 SkyEurope dlhovala Sociálnej poisťovni takmer milión eur. Od svojho vzniku boli SkyEurope Airlines každoročne v strate. Problémy spoločnosti sa vyhrotili na začiatku roku 2009, keď im 9. januára lízingová spoločnosť odobrala 6 lietadiel.. Aerolinky situáciu riešili prenajímaním lietadiel spolu s posádkou od iných leteckých spoločností, aby dokázali naplniť svoj letový plán. 22. júna 2009 - medzinárodné letisko Paríž-Orly aerolinkám zadržalo lietadlo Boeing 737-700NG kvôli údajným nesplateným dlhom. Stalo sa tak hneď po tom, ako v ten istý deň súd povolil reštrukturalizáciu SkyEurope Airlines, ktorej súčasťou bola aj ochrana pred veriteľmi. Napriek ochrane francúzsky súd rozhodol v prospech letiska Orly, a lietadlo aj po krachu SkyEurope stále chátra na letisku. Cielom reštrukturalizácie bolo priviesť do spoločnosti nového investora a ozdraviť ju. 31. júla SkyEurope Airlines oznámili vstup nového investora - holandskej spoločnosti Focus Equity. Investor plánoval do spoločnosti naliať 16,5 milióna eur pod podmienkou, že spoločnosť úspešne prejde procesom reštrukturalizácie. 14. augusta 2009 - viedenské letisko (jedna zo základní spoločnosti) prestalo vybavovať lety SkyEurope kvôli neuhradeným pohľadávkam spred udelenia ochrany pred veriteľmi. SkyEurope presunul lety z Viedne na letisko v Bratislave vzdialeného 50 km. Pasažierov medzi letiskami spoločnosť prevážala kyvadlovými autobusovými linkami. V tento deň sa spoločnosť dohodla so zamestnancami na odložení uhradenia výplat o 15 dní, na 31. augusta 2009. 31. augusta 2009 - pražské letisko Ruzyně a dodávateľ paliva dali aerolinkám ultimátum pre neuhradené platby. Krátko pred polnocou 31. augusta 2009 reštrukturalizačný správca vyhlásil bankrot spoločnosti. + Vybrané finančné ukazovatele SkyEurope Holding AG milióny eur 2004 2005 2006 2007 2008 X/08-III/09 Prevádzkové výnosy 53 113 159 236 260 85 Prevádzkové náklady (66) (146) (214) (257) (316) (111) Prevádzkový zisk (13) (34) (55) (21) (56) (27) Zisk (10) (29) (57) (24) (59) (32) Aktíva 22 84 117 150 113 94 Vlastné imanie 0,1 34 16 (3) (61) (98) Záväzky 22 50 101 152 174 192 Peňažné prostriedky 9 46 42 12 1 0,5 Trhová hodnota n/a 102 82 103 19 6 + Počet cestujúcich (tisíce) Kalendárný mesiac X XI XII I II III IV V VI VII VIII IX Finančný rok 2008 305 284 269 227 255 308 280 333 344 387 415 355 Finančný rok 2009 274 220 233 174 161 188 203 208 214 243 Index -10% -23% -13% -24% -37% -39% -28% -38% -38% -37%"}
{"id": "158926", "title": "Koninklijke Luchtvaart Maatschappij", "context": "Destinácie KLM v súčasnosti lietajú do 145 pravidelných a sezónnych destinácií v Európe, Ázii, Afrike, Severnej a Južnej Amerike. Codeshare KLM majú tzv. codeshare dohodu a v súčasnosti prevádzkujú spoločné lety so spoločnosťami:"}
{"id": "158924", "title": "Koninklijke Luchtvaart Maatschappij", "context": "História  Založenie Súbor:COLLECTIE TROPENMUSEUM Groepsportret voorafgaand aan het vertrek van directeur Rendorp van de KNILM per Fokker F-XII van de KLM naar Nederland TMnr 60027465.jpg|thumb|left|Fokker F.XVIII spoločnosti KLM pred odletom z Holandskej východnej Indie, 1932 Súbor:KLM DC-2 at Fornebu.jpeg|thumb|Douglas DC-2 KLM na letisku Fornebu v Osle, 1. jún 1939 KLM boli založené 7. októbra 1919 pod kráľovským patronátom, lebo v decembri toho istého roku nad nimi prevzala záštitu holandská kráľovná Wilhelmína, čím získali právo nosiť vo svojom názve titul „Kráľovské“, holandsky „Koninklijke“. Ide o najstaršiu dodnes existujúcu leteckú spoločnosť a tiež o najstaršiu spoločnosť, ktorá nesie stále rovnaký názov. Prvý let uskutočnili 17. mája 1920 a otvorili linku medzi Londýnom a Amsterdamom. Na palube lietadla Airco DH.16 boli dvaja britskí novinári a náklad novín. Táto linka je prevádzkovaná dodnes a ide o najstaršiu prevádzkovanú pravidelnú leteckú linku na svete. V roku 1924 KLM zaviedli do prevádzky holandské dopravné lietadlo Fokker F.VII a v roku 1929 s ním bola otvorená pravidelná linka do Indonézie. KLM sa stali prvou európskou spoločnosťou, ktorá zaviedla do prevádzky americké dvojmotorové dopravné lietadlo Douglas DC-2. Neskôr boli dodané tiež Fokkery F.XVIII a Douglasy DC-3. Druhá svetová vojna Počas druhej svetovej vojny boli lietadlá KLM označené na trupe nápisom „Holland“, čo ich malo identifikovať ako lietadlá neutrálnej krajiny. To umožnilo aj počas vojny zabezpečovať množstvo trás a zriadiť pravidelnú linku do Spojených štátov, aj keď časť liniek spoločnosť rovnako musela obmedziť či zastaviť. Povojnová expanzia Súbor:Douglas DC-7C Seven Seas, KLM Royal Dutch Airlines JP6934490.jpg|thumb|Douglas DC-7C KLM na medzinárodnom letisku v New Yorku, jún 1961 Ihneď po skončení vojny spoločnosť rýchlo obnovila všetky linky. Do flotily zaviedla tiež lietadlá Douglas C-54 Skymaster, s ktorými lietala do Indonézie. Ďalším z nových typov vo flotile bol Douglas DC-4, s ktorým lietala na linke do New Yorku. KLM otvorili aj nové linky do Južnej Ameriky a Mexika. V roku 1955 uviedli do prevádzky typ Lockheed L-1049 Super Constellation, v roku 1957 Vickers Viscount a DC-7 a v roku 1959 Lockheed Model 10 Electra. Prúdová éra Súbor:PH-DNN DC-9-33RC KLM LPL 26JUN68 (5594651439).jpg|thumb|left|McDonnell Douglas DC-9-33 KLM na letisku v Liverpoole, 26. jún 1968 Súbor:Boeing 747-206B(SUD), KLM - Royal Dutch Airlines AN1166327.jpg|thumb|Boeing 747-200B(SUD) spoločnosti KLM na medzinárodnom letisku Mirabel v Montreale, 31. máj 1986 KLM vstúpili do prúdovej éry zavedením lietadiel Douglas DC-8 v marci 1960. V roku 1965 založili spoločnosť KLM Helicopters, ktorá obstarávala vrtuľníky na ropné plošiny v Severnom mori. V roku 1966 zaviedli do flotily typ DC-9 na linky po Európe a na Blízky východ. KLM boli prvou leteckou spoločnosťou, ktorá vo februári 1971 uviedla do prevádzky širokotrupé štvormotorové prúdové dopravné lietadlá Boeing 747-200B. V roku 1972 bol tiež dodaný prvý trojmotorový McDonnell Douglas DC-10. V týchto lietadlách zaviedla KLM v roku 1974 službu „KLM FFF“ (KLM Full Fare Facilities), v rámci ktorej mali cestujúci za príplatok k letenke doplnkové exkluzívne služby na palube. Išlo tak o predchodcu súčasnej obchodnej triedy. V roku 1977 sa stala najväčšia letecká katastrofa v dejinách, keď sa 27. marca zrazil Boeing 747-200B spoločnosti KLM uprostred vzletovej a pristávacej dráhy s Boeingom 747-100 spoločnosti Pan Am. Pri leteckom nešťastí na Tenerife zahynulo 583 ľudí. 80. a 90. roky Počas osemdesiatych rokov KLM uviedli do flotily lietadlá európskej výroby typu Airbus A310 a americké Boeingy 737, ktoré postupne nahradili DC-9. V roku 1985 KLM získali od Air Transport World ocenenie „Letecká spoločnosť roka“. V roku 1989 bol KLM dodaný prvý Boeing 747-400, v roku 1994 prvý MD-11 a o rok neskôr získala spoločnosť tiež prvý Boeing 767. V deväťdesiatych rokoch tiež uzavreli KLM alianciu s dnes už zaniknutými Northwest Airlines a získali v nich 20% podiel. Dňa 1. apríla 1991 vznikla zlúčením spoločností NLM CityHopper a Netherlines regionálna dcérska spoločnosť KLM Cityhopper. V roku 1998 vznikla spoločnosť KLM uk. Stalo sa tak pri zakúpení podielu KLM v Air UK. Táto spoločnosť prevádzkovala vnútroštátne lety v Spojenom kráľovstve a lety zo Spojeného kráľovstva do Holandska, pričom mala základňu na letisku Londýn-Stansted. V roku 1998 KLM tiež predali podiel v Northwest Airlines a začali sa zaujímať o iné letecké spoločnosti. Naviazali tak spoluprácu s talianskou spoločnosťou Alitalia, ktorú však v roku 2000 zrušili. 21. storočie V roku 2000 prebiehali diskusie o spojení KLM s British Airways v novú silnú leteckú spoločnosť, ale táto myšlienka nakoniec nebola realizovaná. Teroristické útoky 11. septembra 2001 zapríčinili menší záujem o lietanie a následne museli KLM kvôli stratám znížiť kapacity o 15% a prepustili približne 1 500 zamestnancov. Vedenie spoločnosti rozhodlo o redukcii prevádzkovaných typov na diaľkových linkách na Airbus A330, Boeing 747 a 777, predovšetkým kvôli zníženiu celkových nákladov. V roku 2003 bola spoločnosť KLM uk zlúčená s KLM Cityhopper. Dňa 30. septembra 2003 oznámili Air France s KLM vytvorenie spoločnej leteckej spoločnosti s názvom Air France-KLM. V roku 2004 sa KLM stali členom aliancie leteckých spoločností SkyTeam. Posledný let holandského lietadla značky Fokker spoločnosti KLM sa uskutočnil 27. októbra 2017, išlo o typ Fokker 70. Lietadlá Fokker 100 spoločnosť vyradila z flotily už predtým. Tieto boli nahradené ekonomickejšími a novšími lietadlami Embraer E-Jet."}
{"id": "504902", "title": "Brussels Airlines", "context": "Introduction Logo Brussels Airlines Brussels Airlines sú vlajkovým leteckým dopravcom Belgicka so sídlom v Bruseli. Nemecký dopravca Deutsche Lufthansa AG má v spoločnosti 45 % vlastnícky podiel. Lieta do 66 destinácií v 20 krajinách Európy a tiež prevádzkuje diaľkové lety do USA, východnej, strednej a západnej Afriky. Spoločnosť je členom IATA, Asociácie európskych aerolínií (AEA) a leteckej aliancie Star Alliance."}
{"id": "572911", "title": "Air Liquide", "context": "Introduction  Air Liquide je medzinárodná francúzska skupina podnikov špecializujúca sa na priemyselné, zdravotné, environmentálne a výskumné plyny. Jej materská spoločnosť sa volá L’Air Liquide S.A. . Skupina pôsobí v osemdesiatich krajinách sveta a osluhuje viac ako 3,6 miliónom zákazníkov a pacientov. Spoločnosť L Air Liquide S.A. je kótovaná na parížskej burze cenných papierov a je súčasťou indexu CAC 40, Euro Stoxx 50 a FTSE4Good."}
{"id": "599507", "title": "Dupuytrenova kontraktúra", "context": " upozornenie    Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na použité zdroje a môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné overiť.Pomôžte Wikipédii a [edit doplňte do článku] citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.\n ()Kategória:Wikipédia:Chýbajúce referencie\n\nDupuytrenova kontraktúra je ochorenie pri ktorom dochádza k postupnému stiahnutiu a zvrašteniu kože na dlani s následnou deformitou prstov, vyvolanému nebolestivým väzivovým pruhom, ktorý ide z dlane na prsty. Zasiahnuté bývajú predovšetkým prstenník a malíček, ktoré sa niekedy dokážu skrútiť až dole do dlane. Ochorenie spravidla postihuje obe ruky, pričom sa rozvíja až okolo 40. roku života. Ochorenie, podľa záznamov, častejšie postihuje mužov než ženy."}
{"id": "11617", "title": "Kľúčna kosť", "context": "Choroby Vrodené chýbanie kľúčnej kosti je často spojené s poruchou vývinu lebky a zubov. Táto vývinová porucha sa nazýva kleido-kraniálna dysplázia (lek. dysplasis cleidocranialis alebo dysostosis cleidocranialis ). Je to komplexná dedičná osteochondrodysplázia, charakteristická jednostrannou alebo obojstrannou apláziou kľúčnych kostí. Postihnutý jedinec priblíži ramena pred hrudníkom až k strednej čiare. Do obrazu patrí rázštep symfýzy bez diastázy, coxa vara , brachydaktýlia na rukách a nohách, anomália osifikácie lebky (rozostup šípového švu). Abnormálny počet ossa Wormiana v švoch lebky dáva krytu lebky mapovitý vzhľad. Švy zostávajú do vysokého veku."}
{"id": "560453", "title": "Periférne artériové ochorenie", "context": "Príznaky a diagnostika Príznaky záležia od orgánu, ktorý je postihnutý nedokrvením v dôsledku obmedzenia prietoku krvi. V prípade veľkých tepien, zásobujúcich mozog, to môžu byť poruchy vedomia alebo mozgová porážka, zúženia veľkých končatinových artérii sa prejavujú bolesťami končatiny po námahe, bolesti veľkých brušných artérii bolesťami brucha, prípadne aj poruchami trávenia. Charakteristickým, ale skôr zriedkavým príznakom je počuteľný cievny šelest, vznikajúci prúdením krvi cez zúžené miesto, za zúžením v niektorých lokalizáciach sa dá zistiť oslabenie pulzácii tepien, končatiny bývajú chladné, so zmenenou farbou a prípadne vredmi. Pre stanovenie presnej diagnózy je potrebné zobrazenie tepny pomocou duplexnej ultrasonografie alebo angiografické vyšetrenie. Typické lokalizácie PAO postihnutie extrakraniálnych karotických a vertebrálnych artérii: jedná sa o zúžené veľké tepny na krku, zásobujúce krvou mozog - krčná tepna a chrbticová tepna. Poruchy prívodu krvi sa prejavujú závratmi, stratami vedomia a nakoniec aj mozgovou porážkou. Diagnóza sa stanovuje ultrasonograficky, prípadne angiograficky. Liečbu najčastejšie vyžaduje významné zúženie krčnej tepny (karotickej artérie), vykonáva sa endarterektomia (odstránenie zužujúcej aterosklerotickej masy) alebo sa do postihnutého úseku zavádza výstuha - stent. postihnutie tepien horných končatín: vcelku zriedkavejšie, okrem aterosklerózy býva pomerne časté zúženie následkom tlaku z okolia, čo vyžaduje chirurgickú liečbu. postihnutie mezenterických artérii: postihnutie týchto tepien, zásobujúcich krvou črevá sa prejavuje nevysvetliteľnými bolesťami brucha, niekedy začínajúcimi v súvislosti s jedením. Náhly rozsiahly uzáver v dôsledku trombózy alebo embólie je sprevádzaný krutými bolesťami a pacienta ohrozuje na živote následkom nekrózy čreva. Liečba je neodkladná, aplikovaná ako život zachraňujúci výkon. zúženie obličkových artérii môže prostredníctvom narušenia regulačných mechanizmov spôsobovať artériovú hypertenziu, alebo z dôvodu nedokrvenia obličiek ich zlyhávanie. periférne artériové ochorenie dolných končatín je najčastejšie, spôsobuje námahové bolesti dolných končatín a môže končiť aj stratou končatiny. V prípade závažného nedokrvenia sa lieči chirurgicky alebo endovaskulárnym výkonom. Ultrasonograficky zobrazená karotická artéria, zúžená aterosklerotickými masami (svetlé masy na obrázku tepny hore a dole) Často sa u jedného pacienta vyskytujú zúženia artérii vo viacerých lokalizáciach, čo platí najmä pre postihnutie pri ateroskleróze. Preto je u každého pacienta so zistený periférnym artériovým ochorením pátrať po príznakoch ischemickej choroby srdca, spôsobenej aterosklerózou koronárnych tepien srdca, pretože táto ho môže priamo ohroziť na živote."}
{"id": "457682", "title": "Dupuytrenova kontraktúra", "context": "Introduction Súbor:Morbus dupuytren fcm.jpg|náhľad|Ruka s Dupuytrenovou kontraktúrou u prstenníku Dupuytrenova kontraktúra je ochorenie pri ktorom dochádza k postupnému stiahnutiu a zvrašteniu kože na dlani s následnou deformitou prstov, vyvolanému nebolestivým väzivovým pruhom, ktorý ide z dlane na prsty. Zasiahnuté bývajú predovšetkým prstenník a malíček, ktoré sa niekedy dokážu skrútiť až dole do dlane. Ochorenie spravidla postihuje obe ruky, pričom sa rozvíja až okolo 40. roku života. Ochorenie, podľa záznamov, častejšie postihuje mužov než ženy."}
{"id": "49925", "title": "Popľúcnica", "context": "Introduction  Popľúcnica (lat. pleura visceralis ) a pohrudnica (lat. pleura parietalis ) sú tenké lesklé blany pokrývajúce vnútornú časť hrudnej dutiny a vonkajšiu časť pľúc. Kategória:Dýchacia sústava"}
{"id": "561067", "title": "Zúženie krčnej tepny", "context": "Introduction  Zúženie krčnej tepny (krčnice, karotickej artérie) je zúženie (stenóza) veľkej tepny na krku, ktorá privádza krv do hlavy. Je najčastejšie spôsobené aterosklerózou (ACAD - Atheromatous Carotid Artery Disease - aterosklerotické ochorenie karotických artérii). Aterosklerotický plát vzniká väčšinou v jej vetvení na vnútornú vetvu, zásobujúcu krvou mozog a vonkajšiu, zásobujúcu ostatné štruktúry na hlave. Je to jeden z najčastejších prejavov periférneho artériového ochorenia. Úlomky aterosklerotických plátov z tejto lokalizácie sú príčinou veľkej časti ischemických cievnych mozgových príhod."}
{"id": "444012", "title": "Adrenogenitálny syndróm", "context": "Introduction  Adrenogenitálny syndróm je syndróm zaraďovaný do skupiny chorôb žliaz s vnútorným vylučovaním, pri ktorom dochádza k vzostupu hladiny androgénov, steroidných hormónov, ktoré sa tvoria v kôre nadobličiek. Prejavy aj príčiny adrenogenitálneho syndrómu sa odlišujú v závislosti od veku pacienta. Rozlišuje sa: vrodený (kongenitálny) , tzv. kongenitálna adrenálna hyperplázia - príčinou je vrodená porucha metabolizmu tvorby steroidných hormónov (viacero mutácií); navonok sa prejaví u mužov predčasným pohlavným dozrievaním, u žien nepravým ženským hermafroditizmom prepubertálny - najčastejšie spôsobený nádorom nadobličky produkujúcim androgény, ktorý sa prejaví predčasným dospievaním chlapcov a virilizmom dievčat pubertálny a adrenogenitálny syndróm dospelých - najčastejšie spôsobený hyperpláziou kôry nadobličiek; u žien sa prejaví opäť rôznym stupňom virilizmu, u mužov je najčastejším prejavom neplodnosť a zmenšenie semenníkov Liečba závisí od príčiny: pri nádoroch je chirurgická, pri hyperplázií sa podávajú kortikoidy."}
{"id": "558467", "title": "Osteoartróza", "context": "Introduction  Osteoartróza (tiež artróza) je heterogénna choroba, pri ktore postupne dochádza k degenerácii kĺbovej chrupavky, priliehajúcej kosti a kĺbového púzdra. Jej dôsledkom je obmedzenie pohyblivosti kĺbu, jeho bolestivosť a nakoniec viditeľná deformácia."}
{"id": "539651", "title": "Perikarditída", "context": "Introduction  Perikarditída (lat. pericarditis) je zápalové ochorenie perikardu. Býva spojená s tvorbou zápalovej tekutiny (perikardiálny výpotok, fluidoperikard) medzi dvoma vrstvami perikardu - vonkajšieho blanitého obalu srdca; kým sa táto tekutina vytvorí, pohyby srdca spôsobujú charakteristické bolesti pri trení oboch vrsiev. Rýchlo sa tvoriaca tekutina pri akútnej perikarditíde môže stlačiť srdce do tej miery, že sťaží až znemožní plnenie pravej komory krvou (tamponáda), čo môže spôsobiť aj smrť. Pri chronickej perikarditíde sú príznaky menej nápadné, podobné príznakom srdcového zlyhania."}
{"id": "155569", "title": "Sklerodermia", "context": "Introduction  Sklerodermia je chronické autoimunitné ochorenie patriace do skupiny fibróznych kožných ochorení. Dochádza k fibrotickej sklerotizácií ciev, ktoré sa v klinickom obraze prejavujú kožnými defektmi až samotným stvrdnutím kože primárne na rukách. V pokročilých štádiách dochádza aj k postihnutiu vnútorných orgánov, čo nazývame systémová sklerodermia (Ssc - z angl. systemic scleroderma) (Rosendahl et al, 2022). Ak nám toto ochorenie postihuje iba kožu a podkožné tkanivo, zvyčajne predstavuje iba benígnu formu nazývanú lokálna sklerodermia (Careta, Romiti, 2015)."}
{"id": "503446", "title": "Infarkt myokardu", "context": "Komplikácie<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=Kondur|meno=Ashok, K.|titul=Complications of Myocardial Infarction|url=https://emedicine.medscape.com/article/164924-overview#showall|dátum vydania=Dec 18, 2014|dátum prístupu=16.1.2018|vydavateľ=Medscape}}</ref>  Mechanické Ruptura - prederavenie voľnej steny komory často končí letálně. Dochádza k tamponáde (stlačeniu srdca, čo zabraňuje prítoku krvi zo žíl) a zástave obehu. Klinicky sa prejavuje poklesom krvného tlaku a rozvojom cirkulačného šoku. Rozlišujú sa 3 typy ruptúry: - typ I sa objavuje do 24 hodín, spravidla po prednom infarkte, typ II je spôsobený eróziu na rozhraní nekrotického a zdravého myokardu a typ III súvisí s vytvorením aneuryzy komory. Diagnóza sa dá stanoviť echokardiografickým vyšetrením, pacient sa dá dočasne stabilizovať perikardocentézou so súčasným doplnením intravaskulárneho objemu a riešiť kardiochirurgicky (infarktektómia, záplata), pokiaľ je dosiahnuteľné takéto pracovisko. Ruptura komorového septa (medzikomorovej prepážky) má za následok prenikanie krvi z ľavej do pravej komory. Prejavuje sa nálezom nového šelestu na srdci. Diagnóza sa dá stanoviť echokardiograficky. Dochádza k preťaženiu pravej komory, prípadne aj k poklesu krvného tlaku až vývoju zlyhania oboch komôr a rozvoju kardiogénneho šoku. Liečba je kardiochirurgická, v niektorých prípadoch sa dá defekt uzatvoriť perkutánnou intervenciou pomocou okluderu. Ruptura (pretrhnutie) papilárního svalu vede k rôzne závažnej insufficiencii mitrálnej chlopne. Vzniká najčastejšie 7- 10 dní po infarkte. Prejavuje sa novým systolickým šelestom a rôzne závažným zlyhaním ľavej srdcovej komory, prípadne až kardiogénnym šokom. Diagnóza sa stanovuje echokardiograficky. Pacient sa stabilizuje obvyklou liečbou srdcového zlyhania a nasledovne sa kardiochirurgicky lieči mitrálna insufficeincia (najčastejšie náhradou chlopne). Aneuryzma (vydutie) ľavej komory ohrozuje pacienta pacienta rupturou alebo vznikom trombu s nasledovnou embolizáciou. Je potrebná antikoagulačná liečba. V dôsledku mechanických komplikácii, ale aj následkom straty funkcie časti ľavej srdcovej komory často dochádza k zlyhaniu ľavej komory, ktoré sa lieči tak, ako srdcové zlyhanie iného pôvodu. Akútne srdcové zlyhanie v prvých hodinách po vzniku infarktu myokardu je dôvodom k neodkladnej p-PCI, a to aj v rámci kardiopulmonálnej resuscitácie a poresuscitačnej starostlivosti, pokiaľ je dostupné pracovisko s potrebným vybavením. Z liekov sa používajú v prvom rade intravenózne podávané nitráty a ACE inhibítory. Arytmické V akútnej fáze infarktu myokardu vznikajú arytmie dosť často a bývajú aj závažné. fibrilácia komôr a bezpulzová komorová tachykardia môže viesť ku klinickej smrti už v prvých minútach po vzniku infarktu. Lieči sa neodkladne defibriláciou (elektrickým výbojom) v rámci kardiopulmonálnej resuscitácie. Menej závažné sú supraventrikulárne arytmie (fibrilácia predsiení, supraventrikulárna tachykardia), ktoré sa liečia podľa stupňa naliehavosti - v prípade, že sú príčinou srdcového zlyhania, tiež urgentne - elektrokardioverziou, prípadne podaním antiarytmík. Vždy je treba zistiť, či k vzniku porchy rytmu neprispely abnormálne hladiny minerálov v krvi. Pri rozsiahlom prednom infarkte vznikajú predsieňovokomorové blokády (AV blokády) rôzneho stupňa, ktoré sú často spojené so zlou prognózou pacienta. Ak je ich dôsledkom bradykardia, býva nutná liečba dočasnou alebo neskôr trvalou kardiostimuláciou. Extrasystolické arytmie samotné môžu byť predzvesťou závažnejších arytmii, samé osebe však pacienta väčšinou neohrozujú. Ostatné Medzi ďalšie komplikácie akútneho infarktu myokardu patria ochorenia perikardu - pericarditis epistenocardiaca, Dresslerov syndróm, intrakardiálna trombóza a tiež hlboká žilová trombóza s pľúcnou embolizáciou v dôsledku dlhého pobytu na lôžku."}
{"id": "251764", "title": "Marfanov syndróm", "context": "Klinické príznaky Klinické príznaky sú prítomné už pri narodení (napr. dlhé prsty, deformity hrudníka) alebo sa rozvinú v neskoršom veku. Rozsah klinických príznakov a ich miera závažnosti sú u každého jedinca odlišné. U ľudí s rovnakou mutáciou (napr. v rámci jednej rodiny) môže byť stav ochorenia mierny alebo až veľmi vážny. S pribúdajúcim vekom dochádza k zhoršovaniu mnohých klinických príznakov. Klinické príznaky jednotlivých orgánov (sústav): kostra – často vysoká a štíhla postava, \"lievikovitý\" alebo \"kurací\" hrudník, skolióza, nepomerne dlhé kosti a dlhé prsty, hypermobilita kĺbov oči – posunutie šošoviek z ich normálnej polohy (ectopia lentis), krátkozrakosť (myopia), odlúpenie sietnice, zelený zákal (glaukóm) srdce a cievy – porucha aortálnej a mitrálnej chlopne srdca, prolaps, aneuryzma a život ohrozujúca disekcia aorty pľúca – spontánny kolaps pľúc (pneumothorax), reštrikčná choroba pľuc, emfyzém miecha – ektázia dura mater (rozšírenie obalu miechy), zapríčiňuje u cca 60 % pacientov bolesti chrbta, hlavy, brucha a dolných končatín"}
{"id": "132819", "title": "Detská obrna", "context": "Charakteristika Postihnutie centrálneho systému sprevádzané horúčkou, bolesťami hlavy, stuhnutím svalstva, hlavne šijového."}
{"id": "457685", "title": "Dupuytrenova kontraktúra", "context": "Liečba Jedinou skutočne efektívnou metódou liečby tohto ochorenia je chirurgický výkon, pri ktorom sa zosilnené tkanivo pod kožou dlane vyreže a odstráni. Problém sa však môže po nejakej dobe vrátiť. Niektorým postihnutým sčasti pomôže cvičenie a kúpele v teplej vode. Doplnková terapia Podľa názoru niekoľkých amerických odborníkov môže príznaky ochorenia zmierniť tiež zvýšený prísun vitamínu E."}
{"id": "550759", "title": "Achondroplázia", "context": "Črty a znaky ochorenia  malá postava kratšie ruky a nohy s nadbytočnými záhybmi kože na končatinách obmedzenie roztiahnutia lakťa trojzubcovité rozostavenie prstov vrodené alebo získané charakteristické postavenie kolien, nohy do „O“ torakolumbálny gibbus (hrb) v detstve nadmerné prehnutie chrbtice do zadu pri prvých krokoch dieťaťa veľká hlava so zaoblením vpredu nevyvinutý koreň nosa"}
{"id": "58672", "title": "Opuch", "context": "Introduction Opuch pri zlomenine V. metakarpu pravej ruky Opuch alebo edém (lat. oedema ) je stav, pri ktorom sa v tkanive alebo orgáne vyskytuje viac tekutiny, ako za normálnych, fyziologických okolností. Príčiny môžu byť miestne - napríklad zápal alebo úraz, alebo celkové - napríklad zlyhávanie srdca alebo obličiek. Zvyčajne je sprevádzaný zvýšenou lokálnou teplotou tkaniva. Kategória:Patofyziológia Kategória:Patológia"}
{"id": "262701", "title": "Sjögrenov syndróm", "context": "Klinický obraz  Postihnutie žliaz - glandulárne prejavy Postihnutie slinných žliaz - následok nedostatočnej tvorby slín - suchosť v ústach, suchosť pier, bolestivé zdurenie príušných žliaz, sťažené prehĺtanie potravy Postihnutie očí - následok nedostatočnej tvorby sĺz - pálenie oka, pocit rezania v oku, pocit cudzieho telesa (pacienti to popisujú ako keby im nafúkal vietor piesok do oka a tohto pocitu sa nevedia zbaviť), svetloplachosť, keratokonjuktivitída Postihnutie pokožky - suchosť kože, znížené potenie Postihnutie genitálu - dyspareunia, vaginitída, vulvitída Extraglandulárne prejavy Celkové príznaky - slabosť, únava, zvýšená teplota Cievny systém - Raynaudov fenomén Pohybový systém - bolesti kĺbov, artritída Endokrinný systém - autoimunitná thyreoiditída Nervový systém - periférna neuropatia"}
{"id": "557105", "title": "Poranenie kolena", "context": "Typy poranení kolena Poranenia svalových šliach vznikajú ich preťažením. Väčšinou ide o ich natiahnutie, niekedy natrhnutie. Poranenia postranných väzov kolena - mediálneho (MCL) na vnútornej strane kolena a laterálneho (LCL) na vonkajšej strane kolena, ktoré zaisťujú bočnú stabilitu kolena, vznikajú pôsobením bočnej sily na koleno. Poranenia predného skríženého väzu (ACL) vnútri kolenného kĺbu, ktorý zabezpečuje správne postavenie kĺbových plôch, bývajú následkom pôsobenia sily na kolenný kĺb spredu alebo zozadu. Zlomenina mediálneho kondylu stehennej kosti, zobrazená vyšetrením počítačovou tomografiou Poranenia zadného skríženého väzu (PCL) vznikajú spravidla pôsobením sily na ohnuté koleno. Poranenie menisku - natrhnutie a pretrhnutie menisku, chrupavkovitej štruktúry v kolene, ktorá stabilizuje kĺb a tlmí nárazy pri chôdzi, sa často vyskytuje spolu s pretrhnutím predného skríženého väzu alebo aj postranných väzov (\"nešťastná triáda\"). Býva výsledkom pôsobenia sily na kolenný kĺb z niektorého smeru a krútivého pohybu. U mladých ľudí to je jeden z najčastejších úrazov pri športe a určitý stupeň často bezpríznakového poškodenia menisku v súvislosti s jeho degeneratívnymi zmenami sa nájde u väčšiny starých ľudí.Artroskopicky viditeľné natrhnutie meniskuZlomeniny kostí postihujú najčastejšie jabĺčko (patellu), hlavičku ihlice (fibuly), hornú plochu píšťaly (plaeau tibie) napr. po dopade na vystretú nohu. Zlomeniny zodpovedajúcej časti stehennej kosti sa vyskytujú tiež, spravidla však vznikajú až pôsobením väčšej sily. Zápaly šľachových puzdier (burzitídy) postihujú častejšie prepatelárnu burzu nad jabĺčkom (\"koleno dlaždičov\" alebo \"koleno slúžky\") následkom dlhého kľačania na kolenách."}
{"id": "68347", "title": "Brušný týfus", "context": "Komplikácie  Perforácia (prederavenie) tenkého čreva – najzávažnejšia komplikácia, zvyčajne v 3. týždni – prejaví sa náhlym poklesom horúčky a krvného tlaku, neskôr príznakmi peritonitídy. Krvácanie do čriev s následnou melénou. Myokarditída Preležaniny (dekubity) Zápal žlčníka (cholecystitída) Pneumónia (zápal pľúc) Zápal žíl (tromboflebitída) Vzácne relaps (návrat) ochorenia"}
{"id": "88836", "title": "Paratýfus A", "context": "Introduction  Paratýfus A je črevné infekčné ochorenie klinicky veľmi podobné brušnému týfusu. Od neho sa líši kratším inkubačným časom, celkovo kratším trvaním a ľahším priebehom. Komplikácie sú ľahšie a zriedkavejšie. Diagnostika, prevencia a liečba je praktický zhodná. Tento typ paratýfu sa vyznačuje častejším relapsom (návratom) ochorenia, ako brušný týfus. Miernejšia, nesystémová forma ochorania sa môže prejaviť ako gastroenteritída (žalúdočný a črevný katar). Pôvodcom ochorenia je druh Salmonella enterica, poddruh I, sérotyp Salmonella paratyphi A , ktorý je striktne ľudským patogénom. Proti ochoreniu dodnes neexistuje účinná vakcína."}
{"id": "68346", "title": "Brušný týfus", "context": "Klinické príznaky Spočiatku sa objavujú nešpecifické príznaky – nechutenstvo, únava, horúčka, zvracanie a bolesť hlavy. V tejto fáze môže byť ochorenie zamenené za chrípku. Hnačka môže ale nemusí byť. Ako sa ochorenie rozvíja, človek sa stáva ospalým a môže začať blúzniť (najmä v noci). Do určitej miery typickým pre toto ochorenie je charakter zmien teploty. V prvom týždni ochorenia teplota stúpa schodovito ( stadium incrementi ), v nasledujúcich dvoch týždňoch sa udržuje stabilne na vysokých hodnotách ( febris continua ) a v štvrtom týždni postupne klesá ( stadium decrementi ). K ďalším pomerne typickým príznakom patrí povlak na jazyku v tvare písmen V alebo W. Objavuje sa bronchitída (zápal priedušiek), bradykardia (spomalenie činnosti srdca – ďalší pomerne typický príznak, paradoxný vzhľadom na vysokú horúčku), hepatosplenomegalia (zväčšenie sleziny a pečene), meteorizmus (nafukovanie). Okolo 10. dňa akútneho ochorenia sa zjavuje typická ružová vyrážka ( roseola typhosa ) na bruchu a po bokoch hrudníka. V 2. a 3. týždni sa objavuje hnačka žltozelenej farby, vzhľadom pripomínajúca hrachovú polievku. V 4. týždni všetky príznaky relatívne rýchlo ustupujú. Okrem vyššie popísaného typického priebehu existujú i miernejšie formy ochorenia: tzv. ambulantný týfus , ktorý pacient zvyčajne prechodí abortívny týfus , trvá len 2 týždne A naopak, existuje i ťažká forma ochorenia – tzv. hypertoxický týfus , pri ktorom pacient zomiera do troch dní na prudkú sepsu s príznakmi zlyhania srdcovo-cievneho systému."}
{"id": "501101", "title": "Von Hippelova-Lindauova choroba", "context": "Introduction  Von Hippelova-Lindauova choroba (skratka VHL ; iné názvy: Von Hippelov-Lindauov syndróm ) je vzácne, geneticky podmienené ochorenie, ktorého príčinou je mutácia tzv. von Hippelovho–Lindauovho tumor supresorového génu, ktorý sa nachádza na krátkom ramene chromozóme 3. Je autozomálne dominantne dedičné a prejavuje sa rastom viacerých typov nezhubných i zhubných nádorov centrálneho nervového systému (CNS), obličiek, nadobličiek a pankreasu. K najčastejším patria hemangioblastómy a zhubné nádory obličiek. VHL sa považuje za dokázanú v nasledujúcich prípadoch: výskyt viac ako jedného hemangioblastómu v CNS výskyt jedného hemangioblastómu v CNS a niektorý z typických prejavov v oblasti ostatných orgánov známy rodinný výskyt a niektorý z vyššie uvedených prejavov ochorenia"}
{"id": "437801", "title": "Tuberózna skleróza", "context": "Introduction  Tuberózna skleróza je autozomálne dominantne dedičný neurokutánny syndróm (fakomatóza), ktorý sa prejavuje výskytom nezhubných nádorov vo viacerých orgánoch (angiomyolipóm obličky a pečene, rabdomyóm srdca, obrovskobunkový astrocytóm mozgu). Zvyčajne sa diagnostikuje už v ranom detstve. V roku 1880 ju popísal francúzsky neurológ Désiré-Magloire Bourneville."}
{"id": "231357", "title": "Akútna apendicitída", "context": "Introduction  Akútny zápal červovitého prívesku alebo odborne akútna apendicitída je najčastejšou náhlou príhodou brušnou v každom veku."}
{"id": "560372", "title": "Periférne artériové ochorenie dolných končatín", "context": "Introduction  Periférne artériové ochorenie (PAO) dolných končatín (starší názov obliterujúca ateroskleróza, ischemická choroba dolných končatín) je postupné zužovanie artérii (tepien) dolných končatín, najčastejšie ako výsledok aterotrombotického procesu. Jeho príznaky sú dôsledkom zníženého prekrvenia a nedostatku kyslíka v tkanivách. Konečným štádiom ochorenia je kritická končatinová ischémia, kedy je porucha prekrvenia tak závažná, že bez liečby v priebehu krátkeho času často dôjde k strate končatiny alebo dokonca úmrtiu pacienta."}
{"id": "568849", "title": "Alkaptonúria", "context": "Symptómy Do dosiahnutia 20. až 30. roku života sa ochorenie prejavuje len málo symptómami, z nich najvýraznejším je tmavý moč a tmavé sfarbenie ušnej chrupavky a ušníc (tieto dva znaky slúžia aj na skorú diagnostiku). Od 40. roku života sa symptómy postupne zhoršujú, najčastejšie prejavy sú obličkové kamene, problémy s pohybovým ústrojenstvom (hlavne zaťažené kĺby a progresívne sa zhoršujúca kyfóza alebo skolióza), ktoré postupne môžu prejsť až ku celkovej invalidite (ochronotická artropatia). Sú známe aj problémy so srdcom, oslabenie šliach, osteopénia, prostatové kamene Ochorenie nespôsobuje mentálnu retardáciu a neovplyvňuje ani dĺžku života."}
{"id": "16220", "title": "Kiahne", "context": "Prejavy choroby Medzi symptómy ochorenia patria: vyrážky, objavujú sa asi 4. deň od začiatku infekcie ako okrúhle červené škvrny (lek. macula ) na tele a sliznici meniace sa na pupence (lek. papula ), ktorých je viac na okraji tela, za 2 dni sa zmenia na pľuzgieriky (lek. vesicula ) veľké až 5 milimetrov, na 7. až 9. deň od začiatku ochorenia vznikajú chrasty (lek. crusta ), ktoré odpadávajú, a vznikajú jazvy bolesť hlavy teploty a horúčky."}
{"id": "251762", "title": "Marfanov syndróm", "context": "Introduction  Marfanov syndróm je dedičné, autozomálne dominantné ochorenie spojivového tkaniva, ktoré postihuje mnohé orgány, vrátane kostry, srdca, ciev, očí a pľúc. Ochorenie postihuje mužov a ženy každej rasy alebo etnickej skupiny. Incidencia syndrómu je 1:3 000 - 5 000. Ochorenie prvýkrát popísal francúzsky pediater Antoine Marfan v roku 1896."}
{"id": "423323", "title": "Ankylozujúca spondylitída", "context": "Príznaky Typickými príznakmi sú: Bolesť a stuhnutosť v dolnej časti chrbta, sedacej časti a horných zadných častiach oboch stehien. Objavuje sa nenápadne - spravidla býva horšia ráno, miernym cvičením sa aspoň čiastočne odstráni, ale v pokoji sa znovu vráti. Postupne dochádza k obmedzeniu pohybu chrbtice vo všetkých smeroch a zníženej schopnosti roztiahnuť hrudník, trvalému narovnaniu zakrivení spodnej časti chrbta. Horná časť chrbtice môže vybočiť, obmedzená je aj pohyblivosť krku. Až 30% ľudí s ankylozujúcou spondylitídou máva spravidla opakovane zápal uveálneho traktu. Bežne býva postihnuté len jedno oko, ale pri záchvate choroby môže ísť o ktorékoľvek."}
{"id": "554536", "title": "Bakerova cysta", "context": "Introduction  Bakerova cysta (tiež popliteálna cysta) je vačok, naplnený synoviálnou tekutinou v podkolennej jamke. Najčastejšie sa objavuje ako komplikácia poškodenia kolenného kĺbu poranením alebo zápalom. Prejavuje sa opuchom, bolesťou a pocitom tlaku, ktorý niekedy obmedzuje pohyb, ale často je úplne bez príznakov. Pomenovaná je po Williamovi Bakerovi, ktorý toto ochorenie popísal roku 1877."}
{"id": "544580", "title": "Guillainov-Barrého syndróm", "context": "Introduction  Guillainov-Barrého syndróm (GBS) je akútne zápalové postihnutie periférnych nervov, vrátane miechových koreňov. Charakterizovaný je parézou, parestéziami a areflexiou. Typická forma má ascendentný, progresívny priebeh. U závažných stavov dochádza v dôsledku obrny dýchacích svalov k respiračnému zlyhaniu s nutnosťou umelej pľúcnej ventilácie.."}
{"id": "599512", "title": "Indická filozofia", "context": "Štúdium indickej filozofie musí rešpektovať dôležitú zvláštnosť, že tzv. klasické systémy (daršana) majú mnohostoročnú históriu ešte predtým, než poznáme prvých filozofov menom, a často až do klasickej doby nemáme ani žiadny spoľahlivý text. Nemôžeme teda o nich pojednávať rovnakým spôsobom, ako sme zvyknutí z dejín európskej filozofie, kde vykladáme názory jednotlivých filozofov a môžeme ich ľahko porovnávať a pozorovať dráhy myšlienkového pohybu. V Indii musíme asi až tak do polovice prvého tisícročia n. l. postupovať pri klasických systémoch inak. Musíme ukázať ich viac-menej záverečnú klasickú podobu a musíme sa pokúsiť spätne rekonštruovať cestu, po ktorej sa k nej dospelo. Táto rekonštrukcia, ktorá je niekedy dôležitejšia, než sama ustrnutá klasická podoba systému, je vždy do značnej miery probabilistická a rozhodne ju nemôžeme spájať s nejakými historickými mysliteľskými osobnosťami, ktoré zostávajú navždy skryté. (Len nesmieme zabúdať, že pri budhistickej filozofii môžeme sledovať jednotlivých filozofov už od prvých storočí letopočtu, ak nie už aj skôr.) Pritom obdobie, v ktorom sa určitá filozofia vyvíjala, presahuje desiatky generácií. Napríklad pri vaišéšikovom systéme sa odhaduje doba jeho anonymného vývoja najmenej na 8 storočí. Pri sánkhji to bolo ešte viac."}
{"id": "108570", "title": "Scholastická metóda", "context": "Pozri aj  stredoveká filozofia konkordancia scholastika"}
{"id": "2345", "title": "Scholastika (filozofia)", "context": "Pozri aj  Stredoveká filozofia"}
{"id": "109596", "title": "Metóda filozofie", "context": "Pozri aj  predmet filozofie"}
{"id": "167", "title": "Filozofia", "context": "Predmet filozofie "}
{"id": "105268", "title": "Teoretická filozofia", "context": "Pozri aj  Praktická filozofia"}
{"id": "105151", "title": "Praktická filozofia", "context": "Pozri aj  Teoretická filozofia"}
{"id": "330", "title": "Zoznam filozofických smerov", "context": "F  fenomenológia filozofia analytická filozofia života"}
{"id": "109925", "title": "Stredoveká mystika", "context": "Pozri aj  stredoveká filozofia mystika"}
{"id": "105280", "title": "Východná filozofia", "context": "Pozri aj  Západná filozofia"}
{"id": "105228", "title": "Starogrécka filozofia", "context": "Introduction  Starogrécka filozofia je staroveká filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. st. pred Kr. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. st. n. l. Tvorí podstatnú súčasť antickej filozofie. Starogrécka filozofia je najvýznamnejšou etapou vývinu gréckej filozofie. V starovekej gréckej filozofii prevládalo riešenie ontologických problémov. Gnozeologické a antropologické otázky sa riešia len v rámci vysvetľovania a zdôvodňovania určitej ontologickej koncepcie."}
{"id": "99657", "title": "Prepis z japonského písma do latinky", "context": "Jednotlivé systémy  Slovenský systém podľa PSP (používaný aj na slovenskej Wikipédii) Pozri Kap. VII 3.2 (v online verzii je tabuľka prepisu umiestnená na konci súboru , v tlačenej verzii je uvedená priamo v kapitole VII 3.2; \"japonský prepis\" v tabuľke je systém Nippon a \"anglický prepis\" je Hepburnov systém). Japonské systémy Najznámejšie sú: systémy podľa ISO 3602: systém Nippon (Nihon šiki) systém kunrei (kunrei šiki) - oficiálny systém predpísaný a vyučovaný v Japonsku wápuro - na zadávanie do počítačov JSL - na učenie sa japončiny Anglický (Hepburnov systém) "}
{"id": "222786", "title": "Šógi", "context": "Introduction Počiatočné rozostavenie šógi dosky. Podstavce na zajaté figúrky možno vidieť po bokoch. Šógi (v japončine 将棋, anglicky \"Shogi\") alebo japonský šach je dosková hra pre dvoch hráčov. Patrí do tej istej skupiny hier ako šach, čínsky šach, makruk, alebo čaturanga. V Japonsku ide nesporne o najrozšírenejšiu šachovú hru. Vďaka spoločnému predkovi, šógi zdiela rovnaký cieľ hry ako jeho príbuzný zo západu – dať súperovmu kráľovi mat. No od šachu sa líši hneď v niekoľkých aspektoch. Šógi doska má deväťkrát deväť políčok s dvadsiatimi figúrkami na každej strane. Na rozdiel od šachu, v ktorom je iba za istých okolností možné vymeniť pešiaka za inú figúru, v šógi môžu skoro všetky figúrky povýšiť a získať tak nové pohybové schopnosti. Nesporne ale najzaujívavejšia odlišnosť je dokladanie . V šógi vyhodené figúrky putujú do súperovho zajatia. Tento ich následne môže doložiť do hry. Najmä vďaka dokladaniu sa zo šógi stala dynamická hra, ktorá len zriedka skončí remízou."}
{"id": "160506", "title": "Obdobie Edo", "context": "Inštitúcie šógunátu  Ródžú a wakadošijori Ródžú () boli predstavení šógunátu. Dohliadali na ómecuke, mačibugjó, ongokubugjó a ďalšie úrady, dozorovali vzťahy s Cisárskym dvorom v Kjóte, kuge (predstaviteľmi šľachty), daimjómi, budhistickými kláštormi a šintoistickými kaplnkami. Mali dohľad aj nad vecami, ktoré sa týkali napríklad rozdelenie lén. Zvyčajne úrad zastávali štyria alebo piati muži. V službe sa striedali po mesiaci. Radili sa o dôležitých veciach. Počas administratívnej reformy v roku 1867 sa úrad dostal mimo priazeň byrokratického systému (ministrov vnútra, financií, zahraničných vzťahov, armády a námorníctva). V princípe sa v úrade rōdžū mohli zamestnať fudai (dediční) daimjóvia s pridelenými lénami viac ako 50 000 koku. V každom prípade bolo potrebné splniť obe kritéria. Veľa menovaní bolo od úradov z bezprostrednej blízkosti šóguna ako soba jōnin, šošidai Kjóta a džodai Osaki. Nepravidelne šóguni vymenúvali ródžú do funkcie tairó (hlavný komorník). Úrad bol obmedzený pre rody Ii, Sakai, Doi a Hotta, ale Jošijasu Janagisawovi bol daný tento titul tiež. Medzi najznámejších patril aj Naosuke Ii, ktorý bol zavraždený v roku 1860 pred bránou do Edského hradu Sakurada. Wakadošijori bol úrad v hierarchii hneď pod rōdžū. Vznikol z skoršieho šesťčlenného rokuninšú (1633 – 1649) a svoj názov a finálnu formu dostal v roku 1662, ale už iba ako štvorčlenný úrad. Jeho primárna zodpovednosť bola za riadenie záležitostí hatamotov a gokeninov, priamych bezprostredných vazalov šóguna. Niektorí šóguni menovali soba jōnin . Táto osoba slúžila ako hovorca medzi šógunom a rōdžū. Význam soba jōnina sa zvýšil počas panovania piateho šóguna Cunajošiho Tokugawu, keď wakadošijori, Masayasu Inaba zavraždil hlavného komorníka Masatošiho Hotta. Z obavy o osobnú bezpečnosť, Cunajoši presunul rōdžū do vzdialenejšej časti hradu. Medzi najznámejších soba jōnin patrili Jošijasu Janagisawa a Okicugu Tanuma. Ómecuke and mecuke Ómecuke and mecuke boli úradníci, ktorí podávali správy pre ródžú a wakadošijori. Päť ómecuke malo na starosti monitorovanie záležitostí daimjóv, kuge a cisárskeho dvora. Mali na starosti objaviť akúkoľvek hrozbu vzbury. Začiatkom obdobia Edo daimjóvia, tak ako Munefuju Jagjū, zastávali úrad a patrili k hatamotom s príjmom viac ako 5000 koku. Aby sa im zvýšila autorita pri rokovaniach s daimjómi, často im bol zvýšený príjem na 10 000 koku a dostali titul kami (starobylý titul, typicky označujúci guvernéra provincie) ako napríklad Bizen-no-kami . Časom, funkcia ōmecuke sa vyvinula do odovzdávania príkazov od šóguna k daimjóm a do administrácie ceremónií na Edskom hrade. Tiež dostali ba starosť ďalšiu zodpovednosť – na dohliadanie na náboženské hrozby a kontrolu strelných zbraní. Mecuke podávali správy wakadošijori a dohliadali na hrozby vazalov voči šógunovi. Boli to policajné sily tisícov hatamoto a gokenin, ktoré boli koncentrované v Edo. Jednotlivé léna (han) mali svoje vlastné mecuke, ktoré obdobne dohliadali na svojich samurajov. San-bugjó San-bugjó (\"Traja správcovia\") boli džiša, kandžō a mači bugjō. Džiša bugjō bol najvyššie postavený z trojice. Dohliadal na správu budhistických kláštorov ( ji ) a šintoistických kaplniek ( ša ), ktorých bolo veľké množstvo. Tiež zasadal súdnym prípadom, ktoré sa týkali provincií mimo Kantó. Zvyčajne úrad zastával daimjó; s výnimkou Tadasuke Ōoku, ktorý sa stal daimjóm až neskôr. Kandžó bugjó bol ďalší v hierarchii. Štyria úradníci tohto úradu podávali hlásenia rōdžū. Boli zodpovední za financie šógunátu. Mači bugjó bol hlavný mestský správca Edo. Pozícia zlučovala starostu, náčelníka polície (neskoršie aj náčelníka požiarnikov) a sudcu v kriminálnych a občianskych veciach, ktoré sa netýkali samurajov. Dvaja (na krátky čas aj traja) muži, zvyčajne hatamotovia, sa v úrade striedali v mesačnom intervale. Traja mači bugjó sa stali známi prostredníctvom džidaigeki (japonské dramatické dielo): Tadasuke Óoka a Kinširō Tójama ako kladní hrdinovia a Jōzō Torii ako zloduch. San-bugjó tvorili spolu radu nazývanú hjódžóšo . V tomto zložení boli zodpovední za správu tenrjō, dohľad nad gundai, daikan a nad kura bugjō, ako aj vypočutie prípadov týkajúcich sa samurajov. Tenrjó, gundai a daikan Šógunovi priamo patrili krajiny v rôznych častiach Japonska. Tieto boli známe ako bakufu čokkacuči ; do obdobia Meidži bol termín tenrjó ich synonymom. Navyše k teritóriám, ktoré Iejasu vlastnil pred Bitkou pri Sekigahara, boli včlenené krajiny, ktoré získal v tejto bitke a zeme, ktoré získal ako výsledok letného a zimného obliehania Osaky. Na konci sedemnásteho storočia, zem patriaca šógunovi dosahovala výnosy 4 miliónov koku. Do tejto kategórie patrili aj také veľké mestá ako Nagasaki a Osaka a bane, včítane Sado – bane na zlato. Namiesto menovania daimjóv na čelo usadlostí, šógunát určoval správcov na dohľad. Tituly pre týchto správcov boli gundai , daikan a ongoku bugjó . Táto posledná kategória zahŕňala Osaku, Kjóto a Sumpu mačibugjó, a Nagasaki bugjó. Menovaný bol hatamoto."}
{"id": "162547", "title": "Šógun", "context": "Šógunát Termín bakufu pôvodne znamenal príbytok a domácnosť šóguna, ale časom sa začal používať pre systém vlády feudálnej vojenskej diktatúry vykonávaný šógunom. V tomto význame bol prevzatý aj do iných jazykov popri termínu „šógunát“. Systém bakufu bol pôvodne vytvorený Minamotom no Joritomom počas Kamakurského šógunátu. Napriek tomu, že teoreticky bol štát a teda cisár vlastníkom celého Japonska, systém mal niektoré feudálne prvky, keď menší územní páni sa zaväzovali väčším. Samuraji boli odmeňovaní za svoju lojálnosť územiami, tých ktorí boli zradení a ďalej odovzdávané a rozdeľované medzi ich synov. Hierarchia, ktorá držala tento systém vlády bola posilnená úzkou väzbou medzi samurajmi a ich podriadenými. Tieto tri šógunáty sú obvykle stotožňované dvomi spôsobmi – buď podľa rodiny alebo klanu, ktorý bol stotožnený so správou bakufu alebo podľa oblasti, kde bola centralizovaná vláda nad Japonským súostrovím: Hódžó šógunát alebo Kamakurská bakufu v období Kamakura Ašikagaský Šógunát alebo Muromačská bakufu v období Muromači Tokugawský šógunát alebo Edská bakufu v období Edo"}
{"id": "251332", "title": "Obdobie Heian", "context": "Politické dejiny V tomto období začala vo väčšej miere prechádzať voľná pôda zo štátneho vlastníctva do súkromného vlastníctva provinčných veľmožov, či chrámových inštitúcií. Za účelom získania rôznych daňových a správnych výhod sa v priebehu 8. storočia začali roztrieštené súkromné roľnícke hospodárstva zlučovať do väčších celkov pod patronátom mocných regionálnych rodov. Takto vzniknuté veľko-hospodárstva sa nazývali šóen a na ich čele mohol stáť aj vplyvný dvorný aristokrat, ale vo väčšine prípadov však príslušníci z radov provinčnej šlachty. Došlo teda k decentralizácií štátnej moci a mnohé pôvodne výberové štátne inštitúcie získali podobu ustálenej rodovej funkcie, ktorá sa dedila z otca na syna. Jedným z týchto rodov bol rod Fudžiwara, ktorý v 9. storočí získal premyslenou politikou systematických sobášov svojich dcér s mužskými členmi cisárskeho rodu a zhromažďovaním obrovského pozemkového vlastníctva takmer úplnú kontrolu nad cisárstvom. Hlava rodu Jošifusa dosadil v roku 858 n. l. na trón svojho vnuka Seiwa. Pretože nový cisár mal iba sedem rokov, nechal sa Jošifusa menovať cisárskym regentom (seššó). Fujuwara no Motocune sa stal regentom podobným spôsobom. Vytvoril dokonca novú správnu funkciu regent kampaku, v dobe keď sa stal regentom už dospelého cisára Kókó, ktorý nastúpil na trón v roku 884 po Kr. Spod vplyvu rodu Fudžiwarov sa cisársky dvor vymanil až v roku 1072, keď s rodom Fudživarov nespriaznený cisár Gosandžó abdikoval v prospech svojho syna Širakawu. Cisár Gosadžó chcel zo zákulisia riadiť vládu svojho syna, ale pol roka po svojej abdikácii zomrel. Základy nového systému tak plne rozvinul až jeho syn Širakawa. Ako tridsaťštyriročný v roku 1086 abdikoval v prospech svojho syna Horikawu a odišiel do kláštora, odkiaľ však naďalej z ústrania ovplyvňoval vládu svojho syna. Táto forma nepriamej vlády sa nazývala insei a pokračovala zhruba ďalšie storočie aj napriek tomu, že rod Fudžiwara i naďalej súperil s cisárskym rodom o vládnúcu moc. Tento zápas o vplyv a podobu vlády insei nakoniec viedol k vážnemu oslabeniu moci cisárskeho dvora a k moci sa postupne dostali silné vojenské klany sídliace v provinciách, ktoré mali k dispozícii vlastné ozbrojené družiny. V čase nepokojov, keď cisársky dvor negarantoval právo a poriadok v krajine, poskytoval systém súkromných feudálnych domén šóen obyvateľstvu krajiny potrebnú ochranu pred lúpežníctom a v pobrežných oblastiach krajiny aj pred pirátmi z oblastí Vnútorného mora. Jeden takýto klan, rod Minamoto sídliaci vo východnej časti Japonska, sa od roku 1031 dostal do nepretržitého konfliktu s rodom Taira. Rody Minamotov a Taira sa následne snažili celý zvyšok 11. a prvú polovicu 12. storočia získať priazeň cisárskeho dvora a mocného rodu Fudžiwarov. Súbor:Battle-of-Akama-Strait-at-Dan-no-Ura-in-Choshu-1185.png|thumb|right|Maľba z 12. storočia znázorňujúca bitku pri Dannoury, ktorá sa odohrala 25. marca 1185. V roku 1156 po smrti cisára Gotoby si nárokovali cisársky trón jeho dvaja synovia. Jedného zo synov podporoval rod Minamoto a druhého rod Taira. Nepriateľstvo medzi rodom Taira a Minamoto prebiehalo už dlhšie obdobie a spor Gotobových synov o nástupníctvo iba ešte viac vyhrotil vzájomnú rivalitu. Rod Taira v priebehu bojov (Nepokoje éry Hógen, Nepokoje éry Heidži) získal vedúce postavenie, keď sa mu podarilo poraziť vojská rodu Minamotovcov. Príslušníci rodu Minamotovcov boli zavraždený a najmladší členovia rodu Minamoto, ktorý boli ušetrený, utiekli do vyhnanstva. Hlava víťazného rodu Taira no Kijomori vydal svoju dcéru za cisára a v roku 1180 dokonca dosadil na trón svojho vnuka Antoku. Kijomoriho despotický spôsob vlády, porušovanie starých zvykových obyčajov postupne oslabilo spojenectvo a puto vernosti s ostatnými vojenskými rodmi, dvornou šľachtou a budhistickými náboženskými skupinami. Dosadenie cisára Antoku proti zvykom tradičného práva a úvahy o premiestnený hlavného mesta do bezvýznamnej rybárskej osady Fukuhara, ktorá bola rodovým sídlom Tairovcov, avšak bez ohľadu na mienku dvora, šľachty a obyvateľstva krajiny onedlho viedlo k veľkému povstaniu proti Kijomorimu. Do jeho čela sa postavil Minamoto no Jorimoto, člen rodu Minamoto, ktorý po násilnom vyvraždení členov svojej rodiny žil vo vyhnanstve na polostrove Izu. Spolu so svojim bratom Jošicunom dobyl Heian-kjó, vyhnal klan Tairov a definitívne ich porazil v roku 1185 v bitke pri Dannoury. Touto bitkou skončilo obdobie Heian."}
{"id": "114144", "title": "Všeobecná teória systémov", "context": "Pozri aj  teória systémov"}
{"id": "167158", "title": "Nagasaki", "context": "Pozri aj  Naga-saki (názov viacerých mysov v Japonsku)"}
{"id": "238558", "title": "Zoznam článkov slnečnej sústavy/Ó", "context": "óš Óšima (ostrov) Kategória:Zoznamy článkov slnečnej sústavy"}
{"id": "250570", "title": "Šógunát Ašikaga", "context": "Štruktúra vlády Aj preto, že Takaudži Ašikaga založil svoj šógunát popri cisárovi, na rozdiel od predchádzajúceho šógunátu Kamakura, Ašikaga sa výraznejšie delil o vládu s cisárom ako šógunát Kamakura. To bol dôvod, prečo bol slabší ako šógunát Kamakura alebo Tokugawský šógunát. Centralizovaný vazalský systém zaužívaný v Kamakura bol nahradený vysoko decentralizovaným systémom daijmjóv (lokálnych pánov) a vojenská moc šógunátu Ašikaga silno závisela na lojalite daimjóv. Zahraničné vzťahy V týchto dobách bolo rozšírené pirátstvo, keď japonskí piráti, ktorí sa niekedy zaoberali aj obchodom, napadali prímorské osady v Kórei a Číne. Číňania ich označovali ako ‘wakó’ (“japonský zlodej“). Jošimicuovi Ašikaga sa podarilo ‘wakó‘ potlačiť a Čína následne súhlasila s prijatím japonského posolstva a znovuotvorením obchodu, z čoho Jošimicuovi plynuli výrazné zisky."}
{"id": "444242", "title": "Chronologická tabuľka kozmologických teórií", "context": "Pred rokom 1900  cca 16. storočie pred Kr. – Mezopotámska kozmológia obsahovala plochú, kruhovú Zem obklopenú kozmickým oceánom. cca 12. storočie pred Kr. – Rigvéda obsahuje nejaké kozmologické spevy, čiastočne v 10. knihe. Násadíja Súkta opisuje pôvod vesmíru, ktorý vznikol z Hiranjagarbha čiže Zlatého vajca. 6. storočie pred Kr. – Babylonská mapa sveta zobrazuje Zem obklopenú kozmickým oceánom, so siedmimi ostrovmi okolo nej, tvoriacimi sedemcípu hviezdu. Súdobá biblická kozmológia opisuje plochú, okrúhlu Zem, plávajúcu na vode a preklenutú pevnou klenbou s hviezdami. 4. storočie pred Kr. – Aristoteles navrhol geocentrický vesmír, v ktorom je Zem stacionárna a vesmír je konečný v priestore, ale nekonečný v čase. 3. storočie pred Kr. – Aristarchos zo Samosu navrhol heliocentrický vesmír. 3. storočie pred Kr. – Archimedes zo Syrakúz vo svojej práci Psammites odhadol priemer vesmíru na približne 2 svetelné roky. 2. storočie pred Kr. – Seleukos doplnil Aristarchov model použitím slapových javov. 2. storočie po Kr. – Ptolemaios navrhol geocentrický model, kde Slnko, Mesiac a viditeľné planéty obiehali okolo Zeme 5. – 11. storočie po Kr. – Viacero astronómov navrhlo heliocentrický model: Árjabhata, Albumasar a Al-Sidžzí. 6. storočie po Kr. – Ján Filoponos navrhol vesmír, ktorý je konečný v čase. cca 8. storočie – Puránska hinduistická kozmológia, v ktorej vesmír prechádza opakovaným cyklom stvorenia, zničenia a znovuzrodenia. Jeden cyklus trvá 4,32 miliardy rokov. 9. – 12. storočie – Al-Kindí, Saadja Gaon a Al-Gazzálí podporujú vesmír s konečnou minulosťou a vyvinuli dva logické argumenty proti koncepcii nekonečnej minulosti. Jeden z nich neskôr prevzal Immanuel Kant. 964 – Abd ar-Rahmán ibn Umar as-Súfí, perzský astronóm, uskutočnil prvé zaznamenané pozorovanie galaxie Androméda a Veľkého Magellanovho mraku. 12. storočie - Fachr ad-Dín ar-Rází rozoberal islamskú kozmológiu, odmietol Aristotelovu predstavu geocentrického vesmíru a tvrdil, že vesmír má okrem nášho sveta veľmi veľa svetov, že vesmír je nekonečný a je možné že existuje nekonečný počet vesmírov. 13. storočie – Nasír al-Dín al-Túsí poskytol prvý empirický dôkaz o rotácii Zeme okolo vlastnej osi. 13. storočie – Nachmanides predpokladal rozpínanie vesmíru a existenciu 10 rozmerov. 15. storočie – Ali Kušdží poskytol empirický dôkaz rotácie Zeme okolo vlastnej osi a odmietol Ptolemaiove a Aristotelove teórie o stacionárnej Zemi. 15. – 16. storočie – Nílakantha Sómajádži a Tycho Brahe navrhli vesmír, v ktorom planéty obiehali Slnko a Slnko obiehalo Zem, geoheliocentrická sústava (tzv. tychovská sústava). 1543 – Mikuláš Kopernik publikoval v práci De revoluionibus orbium coelestium heliocentrický vesmír. 1576 – Thomas Digges upravil Kopernikov systém, vonkajší okraj nahradil neohraničeným priestorom s hviezdami. 1584 – Giordano Bruno navrhol nehierarchický vesmír, v ktorom Kopernikova slnečná sústava nie je stred vesmíru, ale len relatívne bezvýznamná hviezda. 1610 – Johannes Kepler použil tmavú nočnú oblohu ako dôkaz konečného vesmíru. 1687 – Sir Isaac Newton opísal pohyb veľkých telies v celom vesmíre pomocou svojich zákonov. 1720 – Edmund Halley navrhol ranú podobu Olbersovho paradoxu. 1744 – Jean-Philippe de Cheseaux navrhol ranú podobu Olbersovho paradoxu. 1755 – Immanuel Kant tvrdil, že hmloviny sú v skutočnosti samostatné galaxie mimo Mliečnej cesty, nazval ich ostrovné vesmíry. 1791 – Erasmus Darwin napísal prvý opis cyklického vesmíru vo svojej básni The Economy of Vegetation. 1826 – Heinrich Wilhelm Olbers predstavil Olbersov paradox. 1848 – Edgar Allan Poe navrhol prvé správne riešenie Olbersovho paradoxu v Eureka: A Prose Poem."}
{"id": "599514", "title": "Petr Bezruč", "context": "Slezské písně vychádzali stále častejšie a Bezruč sa stal „národným“ básnikom. Vašek sa však čoraz viac uzavrel pred svetom. Utekal pred verejnosťou a pred akýmikoľvek ováciami. Rád podnikal túry (sám tomu hovorí „výplazy“) po Beskydách. Bol v dobrej kondícii, ktorú si udržoval otužovaním (rád sa kúpal v riekach nahý) a výletmi. Záver svojho života prežíval v meste Kostelec na Hané. Zomrel v olomouckej nemocnici 12. februára 1958 vo vysokom veku – 90 rokov.\nV roku 1945 získal titul národný umelec."}
{"id": "457110", "title": "Arne Novák", "context": "Dielo Bol veľmi vzdelaný. V jeho diele je zrejmý nadhľad, veľký prehľad, ale aj analytické a hodnotiace schopnosti. Jeho názory ovplyvnili jeho učitelia František Xaver Šalda, Jaroslav Vlček a Josef Pekař. Z jeho diela je patrný vplyv pozitivizmu. Přehledné dějiny literatury české – prvé vydanie v roku 1910 pod názvom Stručné dějiny literatury české . Postupne boli rozširované. Naposledy vyšli v roku 1995. Praha barokní (Zlatoroh, Spolok výtvarných umelcov Mánes 1915) – eseje o pražskej barokovej architektúre Kritika literární (1916 a 1925) – teoretický výklad postupov literárnej kritiky Zvony domova (1916) – state o českých spisovateľoch Duch a národ (1936) Zvony domova – eseje Nosiči pochodní – eseje Literární atlas československý (2 zväzky, spoluautor) Monografie: Jan Neruda Svatopluk Čech Josef Dobrovský Viktor Dyk Josef Pekař "}
{"id": "191415", "title": "Jan Štolba", "context": "Literárna tvorba V samizdatovej Edícii Petlice vydal cestovný Deník pro Marcelu Šternovou (1986), v Kolářovej pařížskej Edici K prvú zbierku Čistá vrána (1987). V polovici 90. rokov začal publikovať oficiálne, vydal prózy Provazochodcův sen (1995) a Město za (1997), zbierky básní Bez hnutí křídel (1996), Nic nemít (2001), Den disk (2002), Hřebeny (2007). Svoje literárne eseje a kritiky zhrnul vo výbere Nedopadající džbán. Úvahy o básnících a poezii (2006). Kategória:Narodenia v 1957 Kategória:Českí spisovatelia"}
{"id": "46933", "title": "Ivan Martin Jirous", "context": "Introduction  Ivan Martin Jirous známy aj pod prezývkou Magor ( 23. september 1944, Humpolec† 10. november 2011, Praha), bol český básnik, publicista a výtvarný kritik, významný predstaviteľ undergroundu – názorového prúdu, ktorý nesúhlasil s komunistickým režimom."}
{"id": "45116", "title": "Jan Drda", "context": "Životopis Narodil sa v Příbrame ako syn robotníka. V roku 1921 stratil matku, ktorá zomrela pri pôrode ďalšieho dieťaťa. Otec začal po rozpade svojho druhého manželstva piť a od detí odišiel. Jana a jeho sestru Mariu potom vychovával starý otec. Jan sa mal pôvodne vyučiť za klampiara, ale jeho babička presadila, aby študoval na klasickom gymnáziu v Příbrame, kde roku 1934 maturoval a začal študovať slovanskú a klasickú filológiu na pražskej Karlovej univerzite. Od mladosti písal poviedky a hry pre ochotnícke divadlo. Štúdium filológie nedokončil, ale už od roku 1932 prispieval do novín a časopisov. Svoju románovú prvotinu Městečko na dlani vydal ako 25-ročný. V rokoch 1937 – 1942 bol redaktorom Lidových novín (LN), do ktorých prispieval fejtónmi, črtami a reportážami. Po oslobodení prešiel do Svobodných novín, neskôr do denníka Práce, aby sa v roku 1948 vrátil do LN, tentoraz ako šéfredaktor (do roku 1952). Roku 1945 vstúpil do KSČ. Po Víťaznom februári zastával významné kultúrne a politické funkcie, okrem iného bol v rokoch 1948 – 1960 poslancom Národného zhromaždenia a v rokoch 1949 – 1956 predsedom Zväzu československých spisovateľov. Významná bola aj jeho spolupráca s filmom, predovšetkým sa uplatnil ako autor námetov a scenárov. Ku koncu života bol šéfredaktorom týždenníka Svět práce, ktorý roku 1968 sám založil. Postavil sa proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968, za čo bol hneď roku 1969 z tohto miesta vyhodený. Zomrel osamelý na zámku v Dobříši. Je pochovaný na dobříšskom cintoríne."}
{"id": "45117", "title": "Jan Drda", "context": "Dielo  Próza Městečko na dlani , 1940 – obraz mestečka Rukapáň (v skutočnosti autorove rodné mesto Příbram) tesne pred prvou svetovou vojnou; šťastné aj smutné osudy mesta a jednotlivých obyvateľov Živá voda , 1942 – román o živote umelecky založeného dedinského chlapca v povojnových rokoch Putování Petra Sedmilháře , 1943 – román, príbeh nemanželského chlapca, potom siroty a tuláka, ktorý hľadá svojho neznámeho otca a vymýšľa si o ňom fantastické príbehy Svět viděný zpomaloučka , 1943 – knižné vydanie výberu z jeho tvorby pre Lidové noviny Listy z Norimberka , 1946 – kniha fejtónov s témou Norimberský proces Kuřák dýmky , 1948 Němá barikáda , 1948 – zbierka poviedok z vojny, asi najznámejšie autorove dielo; obsahuje poviedky: Třetí fronta, Včelař, Vyšší princip, Hlídač dynamitu, Vesnická historie, Nenávist, Padlý bez jména, Pancéřová pěst, Zákeřník, Až vstanou mrtví..., Němá barikáda Dětství soudruha Stalina , 1953 – životopisná črta o Stalinovom živote až do jeho 16 rokov Krásná Tortiza , 1952 – zbierka poviedok Jednou v máji , 1958 – román pre mládež o obrane Trojského mosta v dňoch Májového povstania, hrdinstvo jeho obrancov z ľudu České pohádky , 1959 – 12 ľudových rozprávok s ilustráciami Josefa Ladu Posvícení v Tramtárii, 1972 – 3 rozprávky ( Posvícení v Tramtárii , Sláva a pád Matesa Přespolňáka a O třech králích, jak panovali jeden za druhým, a o princeznách Pyšnilce, Fintilce a Brebentilce, jak na ně Modroočka pěkně vyzrála ); posledné autorove dielo, formou nadväzuje na Hrátky s čertem; opakuje sa motív neschopného starého kráľa a rozumnejšieho nástupcu České lidové hádanky v podání Jana Drdy: pro čtenáře od 6 let , 1984 Nedaleko Rukapáně , 1989 – posmrtne vydaný výber z autorových poviedek Milostenky nemilostivé , 1995 – zbierka súdničiek z rokov 1939 – 40 Dramatická tvorba Magdalenka , 1941 – jednoaktová komédia Jakož i my odpouštíme , 1941 – hra s tromi dejstvami Romance o Oldřichu a Boženě , 1953 – komédia s dobovo poplatnou témou – ľúbostný príbeh kombajnistu Oldřicha a zväzáčky Boženy Hrátky s čertem , 1946 – inotajová rozprávka, komédia s 10 obrazmi, sfilmovaná a spracovaná ako opera aj bábková hra, premiéra v Stavovskom divadle Dalskabáty, hříšná ves aneb Zapomenutý čert , 1960 – komédia s 8 obrazmi, polepšený čert pomôže odhaliť diabla prezlečeného za farára Jsou živí, zpívají , 1961 – znova téma Májového povstania Filmové scenáre a námety Druhá směna , 1940 – námet Děvčica z Beskyd , 1944 – scenár Znamení kotvy , 1947 – námet a scenár Němá barikáda , 1949 – námet a scenár Hrátky s čertem , 1956 – námet a scenár Dařbuján a Pandrhola , 1959 – námet a scenár Vyšší princip , 1960 – námet a scenár Zlaté kapradí , 1963 – námet O princezně Jasněnce a létajícím ševci , 1987 – námet"}
{"id": "105455", "title": "Bedřich Fučík", "context": "Dielo  Sedmero zastavení , 1977 samizdat, 1981 Mníchov Čtrnáctero zastavení , 1985 samizdat, 1992 Zpovídání , samizdat 1989, 1994 Píseň o zemi , 1994 Setkávání a míjení , samizdat 1988, 1995 Zakopaný pes, aneb, O tom, jak, proč a kde vznikla některá slova, jména, rčení, úsloví, pořekadla a přísloví , 2001 Kritické příležitosti , dva diely 1998 a 2002 Rodná krajina básníkova , 2003 Okrem tejto tvorby je autorom mnohých článkov, esejí a kritík, ktoré uverejňoval v časopisoch Listy pro umění a kritiku , Tvar , Akord Vyšehrad . Ďalej je autorom mnohých prekladov."}
{"id": "189362", "title": "Petr Bezruč", "context": "Tvorba Poézia Petra Bezruča je v kontexte českej literatúry vonkoncom ojedinelá. Jeho originalita netkvie len v (jedinom) prudkom básnickom výboji, ktorý sa zaoberá sociálnymi a národnostnými problémami v Sliezsku na konci 19. storočia ale tiež i v jeho zvláštnom vzťahu k vlastnému jedinému dielu, v ktorom sa dal tak prudko na stranu chudobných a utláčaných. A to len jedenkrát za svoj život. Pre tieto aspekty býva zaraďovaný medzi sociálnych, buričských autorov. Literárny teoretici prichádzali s najrôznejšími teóriami, ktoré mali vysvetliť mnoho nejasností ohľadne života a diela Petra Bezruča. Tieto teórie nie sú však dodnes uspokojivo vysvetlené. Stavba jeho básní je dramaticky vzdorovitá a útočná. Keďže vo svojich básňach používa výhražné pokriky, hyperboly, kontrasty, štipľavý sarkazmus, zámerné prerušovanie rytmu, nárečové prvky, metafory, zvukomaľbu, ktoré nútia čitateľa zamýšľať sa nad témami jeho básní. Slezské písně 1909, ide o básne veľmi často s národnou a sociálnou tématikou, ale sú tam však napr. i ľúbostné básne. Toto dielo bolo pôvodne vydané pod názvom Slezské číslo a až po rozšírení získalo svoj známy názov Slezské písně . Niektoré básne zo Slezských písní . intímne básne osobného charakteru\" Labutinka – báseň nájdená po smrti básnika; formálne bola presunutá do Slezských písní (1961; hovorí o Bezručovej láske a jeho ľúbostnom sklamaní.) Jen jedenkrát Červený květ – úvodná báseň zbierky, kvet je symbolom jeho vlastného vnútra, kaktus ako kvet, ktorý vykvitne len raz, symbolizuje jeho životnú osamelosť. básne reagujúce na sociálnu biedu a národnostný útlak (za problém utlačovania ľudí viní Nemcov, Poliakov, Židov a tiež ľahostajnosť Čechov). Maryčka Magdónova – Maryčka je sirota (otec bol pijan, ktorý sa zabil pri návrate z krčmy). Maryčka sa stará o mladších súrodencov. Raz pri krádeži dreva vlese bola prichytená a udaná. Keď ju odvádza strážnik do Frýdku, spácha samovraždu skokom zo skaly do rieky Ostravice. Ostrava – báseň, v ktorej sa snáď najviac skrýva obžaloba utláčateľov (majiteľov baní). Kantor Halfar – príbeh učiteľa, ktorý vzdoroval tlaku odnárodňovania a učil česky. 70 000 Bernard Žár pohľad na vtedajšiu českú politiku a vlastenectvo: Praga caput regni básne, ktorých estetická hodnota spočíva v spojení rôznorodých princípov, tendencií a poetík: Škaredý zjev – pomocou nepriamych obrazov (symbolov) tu opisuje ťažký život na Ostravsku, označuje sa za večného tuláka. Samostatné básne Paralipomena I. Paralipomena II. Stužkonoska modrá – spomienka na svoju mladosť (v určitej miere i kritika pomerov v prvej republike) Přátelům a nepřátelům – bola vydaná po jeho smrti; ide o ľúbostnú lyriku a o verše premýšľajúce o zmysle života."}
{"id": "457081", "title": "Milan Jungmann", "context": "Život V októbri 1938 (po zabraní Sudet) sa presťahoval do Prahy, kde vyštudoval gymnázium. Po gymnáziu ešte absolvoval ročnú knihovnícku školu. Po druhej svetovej vojne sa stal knihovníkom ministerstva informácií a osvety. Od roku 1946 študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity slovanské literatúry, filozofiu a estetiku. Potom, čo ukončil štúdiá (1954), sa stal redaktorom časopisu Praha-Moskva . Potom krátko pôsobil ako riaditeľ pražskej Národnej knižnice. Od roku 1955 bol redaktorom Literárních novin a šéfredaktorom od roku 1964 až do ich zrušenia v roku 1969. Po zrušení Literárních novin mal zákaz publikačnej činnosti. Od roku 1972 pracoval ako čistič výkladov v podniku, toto povolanie vykonával až do roku 1982. Počas tejto doby prekladal pod cudzím menom z ruštiny. Od roku 1982 publikoval svoje literárne kritiky v samizdatovom časopise Obsah . V roku 1990 sa stal predsedom Obce spisovateľov; funkciu zastával až do roku 1994."}
{"id": "189364", "title": "Petr Bezruč", "context": "Literárni bádatelia, ktorí sa zaoberali tvorbou Petra Bezruča  Oldřich Králík Drahomír Šajtar Jiří Urbanec Alois Adamus Joža Vochala František Buriánek Jaromír Dvořák Miroslav Červenka"}
{"id": "523415", "title": "Svatopluk Čech", "context": "Dielo Jeho dielo je žánrovo veľmi bohaté. Písal predovšetkým eposy s mnohými prirovnaniami a opisy, ktorými je prerušovaná dej, ale aj sociálnu, politickú a alegorickú lyriku, satiry, poviedky a romány. Svojimi Výletmi pana Broučka sa stal jedným z priekopníkov science fiction v českej literatúre. Napísal tiež veľké množstvo humoristických poviedok, čŕt a fejtónov, ku ktorým čerpal často námety z advokátskeho prostredia. Mnohokrát bol kritizovaný za frázovitosť. Uznával, že jeho poézia môže pôsobiť frázovite, ale on sa hlásil k trvalým hodnotám, ktoré si v sebe niesol celý život (napr. láska k vlasti, túžba po sociálnej spravodlivosti atp.). Husita na Baltu (1868 v almanachu Ruch ), historický epos, ktorý porovnáva dobu husitských vojen s búrkou v ľudských vzťahoch Oběti pověry (1871), o čarodejníctve a prenasledovaní jeho v krajinách kresťanských, príspevok k dejinám ľudského bludu Adamité (1873 v časopise Lumír ), epos s námetom zničenia radikálnej husitskej sekty adamitov Jánom Žižkom Básně (1874), básnická zbierka, v ktorej autor zhrnul všetky svoje významnejšie rané práce (okrem iného obsahuje aj prvé knižné vydanie Adamitů ) Čerkes (1875 v časopise Lumír ), epos s námetom z Kaukazu Upomínky z východu ( Národní listy 1875-1876, knižne 1885), poviedky Jestřáb kontra Hrdlička (1876 v časopise Lumír ), poviedka o právnickom spore medzi peňazí chtivým úžerníkom Jestřábom a miernym a starostlivým Hrdličkom, ktorý nie je schopný splácať svoj dlh Evropa (1878 v časopise Lumír ), alegorický epos o lodi Európa, ktorá vezie politických väzňov do vyhnanstva, pričom ich vzájomné nezhody spôsobia katastrofu Povídky, arabesky a humoresky (1878), tu okrem iného aj prvé knižné vydanie poviedky Jestřáb kontra Hrdlička Povídky, arabesky a humoresky II. (1879) Žižka (1879), rapsódia, v ktorej autor predstavuje Žižku ako vojvodca, ktorý bol odhodlaný postaviť sa proti Pražanom Kandidát nesmrtelnosti (1879 v časopise Květy , knižne 1884), humoristický román Ve stínu lípy (1879 v časopise Květy ), idylický epos založený na spomienkach autora na detstvo prežité v Litni, vlastne cyklus malých poviedok veršom, ktoré si rozprávajú susedia pri spoločnom posedení Povídky, arabesky a humoresky III. (1880) Nová sbírka veršovaných prací (1880), tu okrem iného prvé knižné vydanie eposov Čerkes , Evropa a Ve stínu lípy Václav z Michalovic (1882), epos z pobelohorskej doby inšpirovaný Mickiewiczovým Konrádom Wallenrodom Petrklíče (1883), veršovaná báchorka Povídky, arabesky a humoresky IV. (1883) Lešetínský kovář (1883 zhabaný, druhýkrát vydané roku 1892 v USA), epos, v ktorom vedie český kováč spor s nemeckým podnikateľom, ktorý sa usiluje o jeho kováčňu Několik drobných povídek (1884) Kresby z cest (1884) Slávie (1884), alegorický epos napísaný v duchu utopického panslavizmu, v ktorom zástupcovia slovanských národov spoločne úspešne odolávajú vzbure lodníkov na lodi Slávie Hanuman (1884), satirický epos zosmiešňujúci súdobý český život aj politický režim v Rakúsko-Uhorsku (opičí kráľ sa márne snaží poeurópčiť svoju ríšu) Dostupné online Několik obrázků moravských (1884) Dagmar (1885), epos inšpirovaný básnikovým pobytom v Dánsku, ktorého hrdinkou je dcéra Přemysla Otakara I. Markéta vydatá za dánskeho kráľa Valdemara II., ktorú autor líči ako ideál ženy Ikaros (1885 v časopise Květy , knižne 1908), sociálny román Pravda a drobné básně (1886) Humoresky, satiry a drobné črty (1887) Různé črty žertovné i vážné (1887) Jitřní písně (1887), zbierka básní, politická lyrika, v ktorej autor vyjadruje svoju nádej v lepšiu budúcnosť českého národa, ktorá bude podľa neho dosiahnutá duchovnými zbraňami a usilovnou prácou Nové písně (1888), zbierka básní, politická lyrika, v ktorej autor okrem iného prekladá svoje úvahy o vlastnom živote a básnickej tvorbe a svoju vieru v budúcnosť slovanských národov Několik povídek a různých črt (1888) Pravý výlet pana Broučka do Měsíce (1888), satirická poviedka s fantastickým námetom, ktorej hrdinom je pán domáci Brouček, ktorý sa (zrejme ale vo sne) dostane na Mesiac, kde sa stretne s éterickými Mesiačanmi. Je tu však zosmiešňované nielen meštiactvo pána Broučka, ale aj prázdne intelektuálstvo a neplodné estétstvo reprezentované Miesiačanmi, ktorí nie sú schopní pochopiť reálny život Nový epochální výlet pana Broučka, tentokráte do XV. století (1888), druhá satirická fantastická poviedka s hlavným hrdinom pánom Broučkom, ktorý sa tentoraz dostane (opäť zrejme vo sne) do Prahy deň pred bitkou na Vítkove. Zaujíma ho však len vlastný prospech, a podľa toho, ako sa mu to hodí, sa vydáva tu za husitu, tú za katolíka. V závere príbehu Jan Žižka súdi, že nie je možné, aby sme mali takých potomkov Kratochvílná historie o ptáku Velikánu Velikánoviči (1888), satirická báseň parodujúca súdobý spor o Rukopisy Vácklav Živsa (1889-1891 v časopise Květy , knižne 1901), báseň Pestré cesty po Čechách: společnou prací Matěje Broučka a společníků (1891), voľný rad novelistický-časopiseckých obrazov s memoárovými básňami a epizódami Matěj Brouček na výstavě (1892), druhá časť Pestrých cest po Čechách , poviedka zosmiešňujúce podliezavosť meštiakov voči šľachte a ich prezieravý postoj k ľudu pred cudzincami Druhý květ (1893 v časopise Květy , knižne 1899), autobiografická próza, v ktorej autor opisuje svoju mladosť a štúdium na gymnáziu Sníh (1894 v časopise Květy , knižne 1900), báseň Zpěvník Jana Buriana (1894), báseň riešiaca pomer českého sedliaka k odrodilej šľachte Rozličná próza (1895) Písně otroka (1895), alegorická lyrika pomocou ktorej chcel autor povzbudiť národ v boji za jeho práva, pretože mal pocit, že sa národ cíti ponížený Modlity k Neznámému (1896), básne obsahujúce filozofické a náboženské úvahy O čarovném pavouku (1896), báseň pre mládež Šotek (1899), veršovaná báchorka Sekáči (1904), báseň Roháč na Sioně a jiné zlomky (1909), posmrtné vydanie autorových nedokončených prác Poslední verše (1910), vydané posmrtne, obsahuje okrem iného básne Do světa širého a Step Cestovní poznámky (1910), vydané posmrtne Poslední kniha povídek a črt (1918), vydané posmrtne"}
{"id": "189366", "title": "Petr Bezruč", "context": "Literatúra  Adamus, Alois: Po stopách Slezských písní . Moravské kolo spisovatelů. Brno 1927 Drozd, Jan: Autoři Slezských písní . Tilia. Ostrava 2003 Dvořák, Jaromír: Bezručovské studie . Profil. Ostrava 1982 Ivanov, Miroslav: Historie skoro detektivní Králík, Oldřich: Rukopisy Petra Bezruče z let 1899 a 1900 . Univerzita Palackého. Olomouc 1950 Králík, Oldřich: Kapitoly o Slezských písních Králík. Ficek: Kapitoly o Petru Bezručovi Macura, Vladimír: Zásilky Času 1899 - 1914 . Československý spisovatel. Praha 1980 Pračka. Králík. Dvořák: Bezručův proces 1915 - 1918 . Krajské nakladatelství v Ostravě. Ostrava 1964 Šedivec, Vít (pseudonym Ladislava Vaška, básníkova bratra): Z kroniky rodu Bezručova . Brno 1948 Šajtar, Drahomír: Prameny Slezských písní Šlosar, Jaromír: Petr Bezruč bez záruky . Oftis. Ostrava 2004 Tomášková, Zdenka: Ortel samoty . Doplněk. Brno 2003 Urbanec, Jiří: Mladá léta Petra Bezruče . Profil. Ostrava 1969"}
{"id": "189365", "title": "Petr Bezruč", "context": "Galéria Súbor:Petr Bezruč 1927.png|Petr Bezruč, 1927 Súbor:Petr Bezruč 1947.png|Petr Bezruč, 1947 Súbor:Pamětní síň Petra Bezruče, Kostelec na Hané, okres Prostějov.jpg|right|thumb|Pamätná sieň v Kostelci na Hané"}
{"id": "460861", "title": "Vlastimil Brodský", "context": "Ostatná tvorba  1957 - filmový scenár Mezi nebem a zemí – podľa scenára nakrútil potom Z. Podskalský rovnomenný celovečerný film, v hlavnej úlohe pracovníka Nováčika vystúpil Vlastimil Brodský Kniha pre deti O ničem (v spolupráci s výtvarníkom Brychta), vyd. SNDK"}
{"id": "122478", "title": "Frýdek-Místek", "context": "Významné osobnosti  Petr Bezruč ( 1867 – † 1958), básnik Óndra Łysohorský ( 1905 – † 1989), lašský básnik, prekladateľ a pedagóg Jan Keller ( 1955), ľavicový sociológ a publicista Irena Pavlásková ( 1960), režisérka Jaromír Dulava ( 1960), herec Ivana Chýlková ( 1963), herečka"}
{"id": "457436", "title": "Ivan Wernisch", "context": "Život Maturoval v roku 1959 na keramickej priemyselnej škole v Karlových Varoch. Už počas tohto štúdia začal uverejňovať svoje básne v časopisoch Host do domu a Tvář . Keďže sa angažoval v procese spojenom s rokom 1968, stal sa v období normalizácie zakázaným autorom a jeho diela vychádzali iba samizdatom, alebo v exile. V roku 2012 mu bola za celoživotné dielo udelená Státní cena za literaturu . Z prvého manželstva má syna Michala."}
{"id": "193408", "title": "Petr Borkovec", "context": "Životopis V roku 1988 absolvoval pražské Gymnázium Jana Keplera, potom študoval odbor český jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, ale štúdium nedokončil. Od roku 1992 je redaktorom revue o literatúre a kultúre Souvislosti . Pracoval ako korektor v denníku MF Dnes , redaktor beletrie v Nakladatelství Lidové noviny (1995 – 1997), viedol týždennú prílohu denníku Lidové noviny Umění a kritika (1998 – 1999), pracoval ako redaktor Literárních novin (2000 – 2001). V súčasnosti žije ako slobodný spisovateľ a prekladateľ poézie. Jeho básne boli preložené takmer do všetkých európskych jazykov; knižne publikoval v Rakúsku a Taliansku. Prekladá najmä z ruskej poézie 20. storočia."}
{"id": "46935", "title": "Ivan Martin Jirous", "context": "Umelecký a názorový vývoj Svoje prvé básne publikoval v časopisoch, napríklad v Sešitech alebo Mladé tvorbě . Už koncom 60. rokov sa zblížil s undergroundovou skupinou The Primitives Group , neskôr sa stal manažérom The Plastic People of the Universe . Kvôli jeho nesúhlasu s komunizmom nemal možnosť venovať sa profesionálne literatúre. Striedal zamestnania ako nočný strážnik, záhradník a podobne. Za svoje názory bol dokonca väznený, prvý raz v rokoch 1973 – 74, druhý raz na 18 mesiacov v roku 1976 v súvislosti s jeho spoluprácou s Plastic People a potom ešte trikrát. Celkom strávil vo väzení osem rokov, z toho štyri v prísnom väzení vo Valdiciach. Jeho postoj k režimu bol viac než zrejmý – jeho Zprávu o třetím českém hudebním obrození z roku 1975 možno považovať aj za programové vyhlásenie českého undergroundu. Podpísal samozrejme aj Chartu 77. Roku 1979 sa podieľal na založení samizdatovej edície Vokno. Navzdory pádu komunistického režimu, proti ktorému brojil, mal Jirous aj potom občasné konflikty so zákonom, často kvôli výtržníctvu. Žil na Vysočine. Autorom prezývky Magor je Eugen Brikcius."}
{"id": "457082", "title": "Milan Jungmann", "context": "Dielo  Obléhání Tróje , 1969, akýsi zborník jeho recenzií a literárnych prác Cesty a rozcestí , 1987 v cudzine V obklíčení příběhů Literárky, můj osud , spomienky Průhledy do české prózy , 1990"}
{"id": "49725", "title": "František Hrubín", "context": "Životopis Narodil sa v Prahe, ale mladosť prežil v Lešanoch v Posázaví. Vyštudoval gymnázium v Prahe (1932), potom sa neúspešne pokúšal vyštudovať filozofiu a pedagogiku na Karlovej univerzite. Od roku 1934 bol zamestnaný v Mestskej knižnici v Prahe a neskôr na ministerstve informácií. Od roku 1946 bol spisovateľom z povolania. Roku 1939 sa oženil, mal dve deti. Výrazne sa podieľal na založení detského časopisu Mateřídouška , v rokoch 1945–1950 ho redigoval. Na II. zjazde Zväzu československých spisovateľov (1956) spolu s J. Seifertom odvážne kritizoval spojenie literatúry a politiky, zastali sa na ňom nielen perzekvovaných, ale aj väznených spisovateľov. Jeho vystúpenie viedlo najprv k zákazu literárnej činnosti, veľmi skoro mu ale bolo povolené prekladať, a písať literatúru pre deti, jeho samostatná tvorba prechádzala rôznymi obdobiami zákazov a vydávaní."}
{"id": "456873", "title": "Bohuslav Březovský", "context": "Životopis V Poličke absolvoval reálne gymnázium a potom pokračoval v štúdiách v Prahe, na Karlovej univerzite. Zvolil si odbory právo a potom aj filozofiu. V rokoch 1936 až 1938 bol redaktorom Národního osvobození a potom v rokoch 1939 - 1941 pracoval v nakladateľstve Melantrich a Orbis. V roku 1944 bol zatknutý a zvyšok vojny strávil v koncentračnom tábore. Po návrate pracoval opäť v Národním osvobození. V období 1948 - 1951 bol zamestnaný v Československom štátnom filme. Ďalším zamestnávateľom mu bolo v rokoch 1951 - 1955 nakladateľstvo Československý spisovatel, bol tu redaktorom rovnako, ako v ďalšom zamestnaní v časopise Květen , kde pracoval v rokoch 1955 - 1957. Potom bol spisovateľom z povolania. V období normalizácie po roku 1970 mal problémy s vydávaním kníh. Bol zaťom spisovateľa Karla Nového. Březovský napísal sedem románov a rad poviedok a rozprávok. Jeho románová tvorba nadväzuje na tradíciu psychologickej prózy, analyzuje postavenie a komplikované dozrievanie človeka vo svete sociálnych a etických prevratov."}
{"id": "138437", "title": "Kristína Krnová", "context": "Dielo  Peter Karvaš, roku 1992 Próza Ladislava Ťažkého v kontexte modernej slovenskej literatúry, roku 1993 Prozaik Dušan Mitana, roku 1995 Vojnová tematika v tvorbe Vladimíra Mináča, roku 1996 Z novšej slovenskej prózy – Lyrická próza Andreja Chudobu, roku 1997 Poviedky Jozefa Puškáša; Prejavy umeleckej nekonformnosti v próze Ivana Hudeca, roku 1998"}
{"id": "60167", "title": "Ľubomír Feldek", "context": "Životopis Pochádza z úradníckej rodiny a vzdelanie získaval v Senici, v Žiline, kde v roku 1954 aj zmaturoval a po skončení strednej školy študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave slovenský jazyk a literatúru. Už počas štúdií začal pracovať ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá, odkiaľ musel v októbri 1958 odísť v súvislosti s politickou perzekúciou otca a zároveň mu na jeden rok zamedzili možnosť uzavrieť vysokoškolské štúdium štátnou skúškou (namiesto r.1958 ju vykonal až r.1959). V rokoch 196061 pracoval ako redaktor závodného časopisu v Nižnej na Orave. V rokoch 19611973 bol spisovateľom v slobodnom povolaní a v rokoch 19731986 vedúcim redaktorom oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie a súčasne dramaturgom divadla Nová scéna v Bratislave. V roku 1989 protestoval proti uväzneniu Václava Havla, podpísal politický manifest Několik vět a v novembri sa podieľal na založení hnutia Verejnosť proti násiliu. Od roku 1990 bol vedúcim redaktorom kultúrnej prílohy Ahoj, Európa občasníka Verejnosť. V súčasnosti žije v Prahe a Bratislave…"}
{"id": "493422", "title": "Vladimír Barborík", "context": "Knižné publikácie  Pavel Hrúz (Bratislava : Kalligram, 2000) Prozaik Gejza Vámoš (Bratislava : SAP, 2006) Hľadanie minulého času (Bratislava : Slovart, 2009) – kniha rozhovorov s Vladimírom Petríkom Hľadanie rozprávača (Prózy Vincenta Šikulu) (Bratislava : LIC, 2014) Pohyb k nehybnosti : literárny život od začiatku 60. do konca 70. rokov objektívom Antona Šmotláka. Bratislava : LIC, 2018) - spoluautor Vladimír Petrík."}
{"id": "233999", "title": "Rudolf Jurolek", "context": "Introduction  Rudolf Jurolek ( 3. máj 1956, Zákamenné) je slovenský publicista a básnik."}
{"id": "61212", "title": "Peter Jaroš", "context": "Introduction  Peter Jaroš ( 22. január 1940, Hybe) je slovenský prozaik, dramatik a filmový a televízny scenárista."}
{"id": "536909", "title": "Oleg Pastier", "context": "Dielo <ref name=\"lic-oleg-pastier\" />  Próza Spytovanie : (román) (2010, spoločné dielo Olega Pastiera a Ivana Kadlečíka, román koncipovaný z rozhovorov, textových fragmentov a korešpondencie) Krúženie : (fragmenty románu) (2014) Poézia Tieň Chamraj (1981, samizdat) Pavúčie hniezda (1982, samizdat) Plot (1992) Oko za zub (1995) Možno (2003) Album (2006) Haiku, haiečku, haiku zelený : sedemnásťslabičná antológia (2011) Rozhlasová tvorba Rodinné striebro (cyklus relácií o významných osobnostiach a udalostiach v slovenskej kultúre a histórii 20. storočia) Publicistika Nezabúdanie (2004, kniha rozhovorov Olega Pastiera s Albertom Marenčinom) Z protiľahlého brehu (2008, kniha rozhovorov) Za ozvenou tichých hlasov (2011) Za ozvenou tichých hlasov II (2012) Za ozvenou tichých hlasov III (Príbeh Juraja Mojžiša) (2013)"}
{"id": "488477", "title": "Ján Čižmár", "context": "Tvorba Už v mladom veku ako textár spolupracoval so skladateľom Igorom Bázlikom. Prvé ich spoločné dielo v roku 1967, pieseň Cesta späť s interpretom M. Ličkom, získalo prvú cenu v televíznej súťaži Vyberte si pesničku. Od roku 1968 už písal poéziu, kratšie literárne útvary a scenáre. V roku 1969 ho denník Smena vyhlásil za autorskú dvojicu roka spolu s I. Bázlikom a začal písať libretá pre muzikály a hudobné pásma. Odvtedy napísal okolo 300 textov k piesňam pre rozhlas, televíziu alebo gramofónové spoločnosti. Výber z nich vyšiel v roku 2010 pod názvom Skús život dúškami piť . Bol členom Spolku slovenských spisovateľov."}
{"id": "121648", "title": "Ján Buzássy", "context": "Životopis Narodil sa v úradníckej rodine a vzdelanie získaval v Bratislave, kde vyštudoval odbor knihovníctvo a slovenčina na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Pracoval ako redaktor a neskôr i šéfredaktor časopisu Mladá tvorba, od roku 1971 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, v rokoch 199495 bol šéfredaktorom časopisu Kultúrny život. V súčasnosti žije v Bratislave a venuje sa výlučne literárnej tvorbe a literárnym aktivitám."}
{"id": "599518", "title": "Adam chromozómu Y", "context": "Teória migrácie z Afriky je v rozpore so staršou teóriou „multiregionálny počiatok súčasného človeka“. Táto tvrdila, že pred približne miliónom rokov sa Homo erectus rozšíril po celom svete a tam sa v jednotlivých regiónoch postupne vyvíjal na Eskimákov, Pygmejov a ďalšie dnešné rasy. Priamym dôsledkom tejto teórie bolo, že súčasné rasy sú teda výsledkom rôznych predkov a zásadne sa líšia. Túto teóriu vyvracajú nielen genetické štúdie, ale aj fosílne nálezy, keďže nájdené fosílie súčasného typu človeka (Homo sapiens sapiens) sú staršie než fosílie neandertálskeho človeka. Neandertálci teda neboli naši priami predchodcovia."}
{"id": "51430", "title": "Človek turkanský", "context": "Vývojové vzťahy Vyvinul sa buď z druhu Kenyanthropus platyops alebo z (gracilných) australopitekov. Z druhu Homo rudolfensis sa podľa dnes prevažujúceho názoru nič nevyvinulo (slepá vývojová vetva), staršie sa skôr predpokladalo, že sa z neho vyvinul Homo ergaster. U autorov, ktorí druh Homo rudolfensis neuznávajú, sa stráca v taxóne Homo habilis v širšom zmysle (Z druhu Homo habilis v širšom zmysle sa podľa skôr starších názorov vyvinul najmä Homo ergaster a možno Homo georgicus, od roku 2007 sa skôr predpokladá, že išlo o slepú vývojovú vetvu)."}
{"id": "298535", "title": "Homo habilis wushanensis", "context": "Význam Nález je okrem prestíže pre Čínu (možný najstarší čínsky nález človeka) významný tým, že ak sa priradí k rodu Homo (čo je sporné), tak dokazuje, že sa človek rozšíril z Afriky už okolo 1,9 mil. rokov BP. Ak by bol priradený druhu Homo ergaster (Homo erectus), znamenalo by to, že sa Homo ergaster (Homo erectus) rozšíril z Afriky do Ázie prakticky hneď na začiatku svojej existencie,"}
{"id": "299591", "title": "Človek cepranský", "context": "Zaradenie v systéme Možné zaradenia sú: samostatný druh Homo cepranensis (Mallegni et al. 2003 a ďalší) Homo heidelbergensis (Mounier 2011, Manzi 2011, Schrenk 2008, Bruner a Manzi 2005, 2007, Тhurzo 1998, Foley a Lahr 1997) Homo rhodesiensis v širšom zmysle (Cambridge Dictionary 2005). Homo antecessor/Homo cf. antecessor (príp. Homo mauritanicus v širšom zmysle) (Thurzo 2010, Delson a Baab 2007 – oba zdroje dodávajú, že len \"možno\", Manzi et al. 2001) Homo erectus (v užšom zmysle) (Cameron a Groves 2004, Delson 2002, Stringer 2002, Rightmire 1998, Klein 1999 – často texty dodávajú, že je nález takto zaradený len \"možno\") Homo erectus v širšom zmysle (Vančata 2007, McKee 2005) \"neskorý\" Homo erectus (Clarke 2000, Ascenzi et al. 1996) Homo sp. (indet.) (Klein 1999, Wood 2011) Zaradenie pod Homo heidelbergensis je výrazne podporované jednak dôkladnou štúdiou Mounier 2011 a jednak novým datovaním nálezu okolo 400 000 BP, ktoré jednoznačne spadá do obdobia druhu Homo heidelbergensis. Na druhej strane Clarke 2000 dôkladne zdôvodnil zaradenie pod druh Homo erectus."}
{"id": "298661", "title": "Človek gruzínsky", "context": "Zaradenie Veľa (asi väčšina) autorov Homo georgicus neuznáva ako samostatný druh a príslušné nálezy potom zaraďuje pod druhy: Homo ergaster alebo Homo erectus alebo Homo sp. indet. aff. Homo ergaster alebo Homo sp. indet. alebo Homo habilis v širšom zmysle (Cambridge Dictionary 2005, Thurzo 2010) „raný Homo“"}
{"id": "298637", "title": "KNM-WT 15000", "context": "Zaradenie Klasifikuje sa ako Homo ergaster (resp. Homo erectus v širšom zmysle). Presnejšie: Pôvodne bol klasifikovaný ako Homo erectus, ale v roku 1991 ho B. Wood preklasifikoval na Homo ergaster."}
{"id": "88847", "title": "Starý paleolit (v užšom zmysle)", "context": "Antropogenéza Z ľudských druhov sem patria: čiastočne †človek vzpriamený (Homo erectus) †človek predchodca (Homo antecessor) - na \"hranici\", lebo starý asi 800 000 (prípadne viac) rokov †človek heidelberský (Homo heidelbergensis, archaický Homo sapiens v užšom zmysle) - presahuje do stredného paleolitu (vyskytoval sa cca. do 200 000 pred Kr.)"}
{"id": "298653", "title": "Človek pracujúci", "context": "Postavenie v systéme Mnohí autori druh Homo ergaster neuznávajú ako samostatný druh a príslušné nálezy klasifikujú ako súčasť (maximálne poddruh) druhu Homo erectus. Veľmi veľa textov v tomto ohľade „rezignuje“ a jednoducho uvádza, že druh Homo ergaster možno zaradiť buď ako samostatný druh, alebo ako súčasť Homo erectus (často sa v textoch potom píše Homo erectus/ergaster ). Menšia skupina autorov druh Homo ergaster nezaraďuje do či blízko k druhu Homo erectus, ale zaraďuje ho skôr niekde k Homo habilis, napr. Aiello 1996 má popri Homo erectus skupinu “raný Homo“, ktorá pozostáva z Homo rudolfensis, Homo habilis a Homo ergaster Thurzo 2010 a 1998 tvrdí, že Homo ergaster sú nálezy v minulosti zaraďované pod Homo habilis, teda že ide o tzv. habilinov. Ďalej (v roku 1998) dodáva, že vzhľadom na morfometrické znaky druhu H. ergaster predpokladáme, že ide o fylogeneticky hraničný druh medzi habilinmi a tzv. erektmi - skupiny vytvorenej z druhov H. erectus a H. heidelbergensis. Hoci z hľadiska datovania (existoval v rozmedzí 1,75-1,5 mil. rokov BP) by sme ho mohli zaraďovať aj priamo k erektom, vzhľadom na jeho \"tradičný pôvod\" v skupine habilinov ho v nej zatiaľ ponechávame. Soukup 2005 druh Homo ergaster spomína aj v súvislosti s Homo habilis aj v súvislosti s Homo erectus. Manzi 2011 má – popri „štandardnom“ Homo ergaster (od 1,9 mil.) – tam, kde iní majú druhy Homo habilis a Homo rudolfensis, zoskupenie „raný Homo“ a dodáva, že tento raný Homo zahŕňa (citát:) „Homo habilis?, primitívny Homo ergaster?“."}
{"id": "109121", "title": "Človek neandertálsky", "context": "Vývojové vzťahy Neandertálec mohol vzniknúť: z druhu Homo heidelbergensis (t. j. archaického Homo sapiens) veľmi zhruba okolo 400 000 BP (a človek dnešného typu vznikol takisto z Homo heidelbergensis, ale trochu neskôr) alebo z druhu Homo antecessor resp. Homo mauritanicus okolo 700 000 BP (paralelne vznikol Homo rhodesiensis či Homo heidelbergensis, z ktorého neskôr vznikol človek dnešného typu) z druhu Homo erectus či Homo ergaster zhruba okolo 700 000 BP (paralelne vznikol Homo rhodesiensis či Homo heidelbergensis, z ktorého neskôr vznikol človek dnešného typu) Z neandertálca sa podľa dnešných názorov už nič nevyvinulo (slepá línia). Predtým sa predpokladalo, že neandertálec tvoril medzičlánok medzi Homo erectus a človekom dnešného typu (teda, že celé dnešné ľudstvo prešlo neandertálskou fázou – tzv. hypotéza neandertálskej fázy) alebo že časť neandertálcov (spravidla raní neandertálci/preneandertálci – tzv. preneandertálska hypotéza) tvorila tento medzičlánok a druhá časť (klasickí neandertálci) tvorila slepú vývojovú líniu."}
{"id": "118123", "title": "Homo erectus", "context": "Pozri aj  Homo erectus: človek erektívny"}
{"id": "106256", "title": "Človek rozumný", "context": "Rôzne rozsahy pojmu a taxónu Homo sapiens Termín Homo sapiens zaviedol Linné (mimochodom popri alternatívnom označení Homo diurnus ) na označenie človeka ako biologického druhu (v tom čase fosílne nálezy človeka ešte takmer neexistovali). Neskôr sa označenie Homo sapiens obyčajne používalo na označenie len ľudí dnešného typu (nižšie označované ako Homo sapiens v užšom zmysle), iné nálezy boli považované za iné druhy (treba však poznamenať, že do prvej polovice 20. storočia viacerí autori nahradzovali druh Homo sapiens sadou viacerých rozlične zadelených a pomenovaných geograficky definovaných druhov, ktoré by sme dnes skôr klasifikovali maximálne ako rasy). Neskôr, najmä od 60. do 90. rokov 20. storočia, väčšina autorov zvykla pod Homo sapiens zahŕňať ako poddruhy aj neandertálcov a často aj časť alebo väčšinu nálezov, ktoré dnes obyčajne radíme pod Homo heidelbegensis (napr. Homo steinheimensis, Homo soloensis, Homo rhodesiensis a pod.). Takto chápaný Homo sapiens sa nižšie označuje ako Homo sapiens v širšom zmysle. Človek dnešného typu sa pri takomto postupe taxonomicky obyčajne označoval ako Homo sapiens sapiens. Pre nálezy, ktoré spadajú pod Homo sapiens v širšom zmysle, ale nie sú to ľudia dnešného typu (teda nie sú Homo sapiens v užšom zmysle), sa čoskoro zaužívalo aj súhrnné označenie archaický Homo sapiens (podrobnosti pozri v článku archaický Homo sapiens). Od polovice 90. rokov sa vyššie spomenuté nálezy typu Homo steinheimensis, Homo soloensis atď. preradili do Homo heidelbergensis a neandertálci do (po rokoch opäť) samostatného druhu Homo neanderthalensis. Homo sapiens sa takto zredukoval späť na svoj pôvodný rozsah – Homo sapiens v užšom zmysle; inými slovami, druh Homo sapiens sa stal zhodným s dovtedajším poddruhom Homo sapiens sapiens. Treba však dodať, že niektorí autori (najmä nemeckí) naďalej definujú Homo sapiens ako Homo sapiens v širšom zmysle, teda vrátane toho, čo je u iných bádateľov klasifikované ako Homo heidelbergensis a Homo neanderthalensis, pričom však niektorí z tejto skupiny autorov už Homo neanderthalensis považujú za samostatný druh. Menšia skupina autorov (napr. Wolpoff 1999; Curnoe a Thorne 2003) Homo sapiens nielenže nezúžila, ale naopak rozšírila ( Homo sapiens v najširšom zmysle ): Do Homo sapiens zaraďuje nielen Homo heidelbergensis a Homo neanderthalensis, ale aj to, čo iní označujú ako Homo erectus a Homo ergaster (autori zastávajúci tento názor patria medzi zástancov teórie multiregionálneho vývoja), prípadne zriedkavejšie aj to, čo iní označujú ako Homo habilis (v širšom zmysle) ."}
{"id": "160657", "title": "Teória evolúcie (biológia)", "context": "Syntetická teória evolúcie V súčasnosti rozhodne prevláda syntetická teória evolúcie, ktorú po prvý raz súhrnne prezentoval S. S. Četverikov (1880 – 1959) v roku 1926, ale ktorá \"prerazila\" až v roku 1937 knihou \"Genetics and the origin of species\", ktorú napísal Američan Theodorius Dobzhansky. Zhruba od 40. rokov 20. storočia sa dá považovať za aktuálny vedecký konsenzus v tejto oblasti. Podľa tejto teórie sa evolúcia uskutočňuje pôsobením základných evolučných faktorov: :a) mutabilita zabezpečuje vznik nového genetického materiálu, :b) selekcia je hlavným faktorom a zabezpečuje rozmnožovanie najlepšie prispôsobených jedincov populácie, :c) migrácia vedie k výmene génov medzi populáciami, :d) izolácia pôsobí v opačnom smere a zabraňuje genetické spojenie populácií. Všetky evolučné faktory pôsobia spoločne, pri jednotlivých druhoch neprebiehajú rovnako rýchlo, tempo vývoja je rôzne aj u toho istého druhu na rozdielnych etapách vývoja."}
{"id": "102045", "title": "Antropogenéza", "context": "Stručný prehľad vývoja človeka Prírodovedec Carl Linné (1758) ako prvý zaradil človeka do vývojového radu živočíchov (primáty). Prírodovedec Charles Darwin v diele O pôvode druhov prirodzeným výberom opísal vznik a vývoj druhov. Spoloční živočíšni predchodcovia človeka a ľudoopíc (gorila, šimpanz) sa objavili na začiatku treťohôr. Išlo o antropoidné opice (človeku podobné), ktoré žili na konci treťohôr v nezalesnených oblastiach Afriky, Južnej Ázie. Boli donútené pohybovať sa po zemi. Mali zvislejšie posadenie hlavy, čo podporuje vývoj mozgu a lebky. Palec bol posadený oproti ostatným prstom, čo umožňuje používať rozličné predmety ako prirodzené nástroje. Na základe týchto zmien postupne prešli od zberu k lovu. Bielkoviny z mäsa majú vplyv na vývoj mozgu, čím sa zvýšila vynaliezavosť a dôvtip. Napriek tomu ešte nevedeli cieľavedome vyrábať nástroje - až postupne si začali uvedomovať užitočnosť nájdených kovov a ostrých kameňov, ktoré sústavne používali. Zámernou výrobou sa naši predkovia začali odlišovať od zvierat - práca utvárala človeka. Hominizácia sa začala asi pred 14 miliónmi rokov. Medzi jej základné javy patrí: vzpriamenie postavy, chôdza na zadných končatinách vývin ruky ako orgánu práce ústup zvieracieho vzhľadu zväčšovanie mozgu klenutie lebky stereoskopický zrak (plastické, priestorové videnie, rozoznanie perspektívy (bližšie/ďalej)) posunutie hrtana - rozvoj reči Ďalej pozri článok Homo. Kategória:Človek Kategória:Evolučná biológia Kategória:Pravek"}
{"id": "294725", "title": "Archaický moderný človek", "context": "Introduction  Archaický moderný človek (angl. Archaic Modern ; pozor na zámenu s termínom archaický Homo sapiens) je anatomicky moderný Homo sapiens (teda od 200 000/130 000 BP), ktorý vykazuje isté archaické črty. Zdroj dodáva, že takto definovaný pojem môže zahŕňať časť súčasných ľudí (zrejme sa myslia napr. austrálski domorodci). Odhliadnuc od definície v tomto zdroji je pojem pomerne zriedkavý a v bežnom používaní zrejme ide jednoducho o synonymum spojenia raný moderný človek."}
{"id": "160656", "title": "Teória evolúcie (biológia)", "context": "Druhy Základné typy teórie evolúcie: gradualistická teória evolúcie – evolúcia spočíva v postupnom a stálom hromadení malých zmien počas dlhého časového obdobia punktualistická teória evolúcie – síce platí gradualistická teórie evolúcie, ale postupný vývoj je prerušovaný obdobím prudkých evolučných zmien, pri ktorých z malých izolovaných populácií veľmi rýchlo vznikajú nové druhy neutrálna teória evolúcie – evolúcia je primárne založená na genetickej náhode (genetický drift a náhodná fixácia mutácií) a nie na prírodnom výbere syntetická teória evolúcie – evolúcia je primárne založená na prírodnom výbere a prebieha tak, že najprv vzniká náhodná variácia ako východzia \"surovina\" a táto je potom podrobená prírodnému výberu; inak evolúcia prebieha gradualisticky"}
{"id": "40754", "title": "Biologická evolúcia", "context": "Introduction schéma ľudskej evolúcie karikatúra Darwina Biologická evolúcia alebo evolúcia je proces, tvoriaci základ teórie evolúcie, teda vývoj ako proces postupného rozdeľovania druhov na viacero nových druhov v čase a priestore pri prechode z generácie na generáciu. Výsledkom tohto procesu je súčasná biodiverzita (bohatosť druhov). Často sa dodáva, že evolúcia je spojená aj s rastom komplexity jedincov, teda postupným zdokonaľovaním živej hmoty a foriem života medzi jednotlivými generáciami, smerujúci od jednoduchých organizmov k stále zložitejším. Vedný odbor, ktorý sa zaoberá evolúciou sa nazýva evolučná biológia alebo evolucionistika. Teoretické koncepty evolučnej biológie sa aplikovali aj na proces vzniku, vývoja a šírenia základných informačno-kultúrnych jednotiek, mémov. Touto problematikou sa zaoberá memetika."}
{"id": "212274", "title": "Ľudstvo (antropológia)", "context": "Introduction  Ľudstvo v antropologickom sú všetci ľudia na Zemi, a to tak žijúci, ako aj zomretí a vyhynutí príslušníci ľudského rodu. V paleoantropológii sa rozlišujú podľa jednotlivých druhov chronologicky po sebe nasledujúcich, v etnickej antropológii sa ľudstvo rozlišuje podľa rás a etnických skupín na jednotlivé kmene, národnosti a národy. Kategória:Antropológia"}
{"id": "294724", "title": "Raný moderný človek", "context": "Porovnaj  človek predveký (v podstate synonymum)"}
{"id": "118117", "title": "Človek predveký", "context": "Porovnaj  raný moderný človek (v podstate synonymum)."}
{"id": "160663", "title": "Teória evolúcie (biológia)", "context": "Dôkazy evolúcie Najstaršími dôkazmi o evolúcii sú fosílne nálezy (menovite početné „prechodné články“), ktoré študuje paleontológia a výsledky porovnávacej anatómie. Novšie dôkazy poskytuje hlavne molekulárna biológia (porovnávanie sekvencií DNA), ale aj biochémia, fyziológia, ekológia alebo etológia. Fyzika prispela k súčasným poznatkom o evolúcii hlavne metódami datovania fosílnych nálezov na základe rádioaktívneho rozpadu prvkov. Geológia zase poznatkami o ukladaní geologických vrstiev, pohybe kontinentov, zmenách klímy, zloženia atmosféry Zeme a podobne."}
{"id": "113145", "title": "Prvotnopospolná spoločnosť", "context": "Etapy Vo vývine prvotnopospolnej spoločnosti sa rozlišujú štyri základné etapy: etapa (tzv. etapa prvobytného stáda) je starší a stredný paleolit, t. j. obdobie vzniku človeka. Predpokladá sa, že vtedy vznikli prvé zárodky základných foriem spoločenskej organizácie. Ľudia sa zoskupovali do tlúp, pravdepodobne na základe pokrvného príbuzenstva. Všestrannú nerozvinutosť dokladajú primitívne výrobné nástroje. Chýbajú spoľahlivé doklady o spoločenskom vedomí (náboženstvo, umenie), pokračoval fyzický vývin človeka (antropogenéza). etapu tvorí matriarchát (nediferencovaná rodová spoločnosť), ktorý zodpovedá mladšiemu paleolitu až neolitu. etapu tvorí patriarchát, ktorý na Slovensku zodpovedá obdobiu od eneolitu do začiatku železnej doby. etapu tvorí obdobie vojenských demokracií, ktoré na Slovensku zodpovedá obdobiu rozvinutej železnej doby. 2. až 4. etapa sa spolu označujú ako rodová spoločnosť (rodové zriadenie). Niekedy sa do pojmu prvotnopospolná spoločnosť nezahŕňa 1. etapa, potom teda pojmy rodová spoločnosť a prvotnopospolná spoločnosť splývajú."}
{"id": "118143", "title": "Neskorý neandertálec", "context": "Introduction  Neskorý neandertálec môže byť: opak/pokračovanie raného neandertálca, teda klasický neandertálec posledné nálezy neandertálcov (typicky od cca 40 000 BP) progresívny neandertálec"}
{"id": "109115", "title": "Človek neandertálsky", "context": "Objav, opis a prvé nálezy Nálezy prvých fosílnych indícií sú nález z jaskyne Engis v Belgicku z roku 1828 (uvádza sa aj 1829) a potom nález z Gibraltáru (Forbes’ Quarry) z roku 1848, ale oba nálezy boli spočiatku viac-menej ignorované a nedocenené. Preto sa za prvý „skutočný“ nález neandertálca považuje nález z jaskyne Kleine Feldhofer Grotte (doslova „Malá feldhofská jaskynka“) v Neandertali (pôvodne písané Neanderthal; doslova „Neanderova dolina“) v Nemecku z roku 1856; nález sa volá Neanderthal 1 resp. Neandertal 1. Majiteľ miestneho kameňolomu si myslel, že ide o kosti medveďa, ale odovzdal ich miestnemu učiteľovi menom Johann Carl Fuhlrott, ktorý si uvedomil, že sú to kosti nezvyčajného človeka. Fuhlrott neskôr odovzdal nález známemu anatómovi menom Hermann Schaaffhausen, ktorý sa nazdával, že ide o rasu, ktorá obývala severnú Európu pred Germánmi a Keltmi. Thomas Huxley v roku 1863 ako prvý zastával názor, že ide o morfologicky primitívneho človeka, ktorý bol navyše oveľa bližšie k dnešnému človeku než k opiciam (teda vlastne zastával názor zhodný s dnešným). Huxley a Schaaffhausen a iní odmietali považovať nález za druh odlišný od druhu Homo sapiens. Nový druh zaviedol, teda holotyp opísal, až William King v roku 1864, ktorý druh nazval „Homo neanderthalensis“. Nález Neandertal 1 nie je len holotypom neandertálca, ale aj vôbec prvým opísaným druhom (nie však prvým nálezom) fosílneho hominida v dejinách. Ďalšie dôležité nálezy do 50. rokov 20. stor. boli chronologicky z lokalít: La Naulette (Belgicko) v roku 1866, Šipka (Morava) v roku 1880, Spy (Belgicko) v roku 1886, Krapina (Chorvátsko) v rokoch 18991905, rôzne lokality z Francúzska v rokoch 19081921, Ehringsdorf v rokoch 19081916 a 1925, Kiik-Koba (Ukrajina) v roku 1924, Gánovce (Slovensko) v roku 1926, Tabun (Izrael) v roku 1931, Saccopastore (Taliansko) v rokoch 1929 a 1935, Subalyuk (Maďarsko) v roku 1932, Tešik-Taš (Uzbekistan)v roku 1938, Monte Circeo (Taliansko) v roku 1939, Šánidar (Irak) v rokoch 19531960 a Regourdou (Francúzsko) v roku 1957. Časová os nálezov a chápania neandertálca je tu . Paratypy druh nemá stanovené."}
{"id": "109127", "title": "Človek neandertálsky", "context": "Neandertálci na Slovensku Na Slovensku sa neandertálcom pripisujú kultúry moustérien a mikromoustérien (130 000 – 70/65 000 BP) a kultúry s moustérienom príbuzné (resp. jeho varianty), a to premoustérien (=protomoustérien; 200 – 130 000 BP), micoquien (130 – 45 000 BP) a levallois moustérien (70 000/65 000 – 40 000 BP). Szeletien (40 – 32 000 BP) je tiež príbuzný s moustérienom, ale či bol jeho nositeľom neandertálec alebo už človek dnešného typu (alebo obaja) je sporné. Podrobnejšie pozri v článkoch stredný paleolit na Slovensku a mladý paleolit na Slovensku. Pokiaľ ide o nálezy indivíduí neandertálcov na Slovensku, nález z Gánoviec (značka Gánovce 1) sa zaraďuje ako protoneandertálec, nálezy Šaľa 1 a Šaľa 2 ako klasický neandertálec (ale Šaľa 1 sa zaraďuje – najmä staršie - aj ako prechodný neandertálec, protoneandertálec či protosapient) a nález zo Silickej Brezovej (dolná stolička stará 80 000 – 45 000 BP) ako klasický neandertálec. Podrobnosti o nálezoch pozri v príslušných článkoch."}
{"id": "118136", "title": "Klasický neandertálec", "context": "Introduction  Klasický neandertálec (menej často: typický neandertálec , extrémny neandertálec , neskorý neandertálec , prípadne neandertálec v najužšom zmysle ) bola vývojová etapa neandertálca, do ktorej patria natypickejšie nálezy neandertálcov. Vždy zahŕňa minimálne západoeurópske nálezy od 60 000 do 40 000 BP, rôzni autori však do pojmu pridávajú aj ďalšie nálezy. Konkrétne existujú takéto definície: neandertálci od 80/75/70 000 do 35/30 000 BP neandertálci od 90 000 do 27 000 BP neandertálci od 100 000 do 35/30 000 BP neandertálci od 127 000 do 40/30 000 BP neandertálci od 135/?100 - 28 000 BP neandertálci od 80/70/60 000 do 40 000 BP (t.j. okrem posledných nálezov neandertálcov) európski neandertálci od 100 000 do 35/30 000 BP západo- a stredoeurópske nálezy neandertálcov od 110 000 do 35 000 BP západoeurópske nálezy neandertálcov počas würmu (okrem konca würmu) t.j. podľa staršieho datovania würmu asi od 70 000 BP západoeurópske nálezy neandertálcov od 230/200 000 do 30/25 000 BP"}
{"id": "118134", "title": "Preneandertálec", "context": "Introduction  Preneandertálec (lat. zriedkavo Homo sapiens praeneanderthalensis, Homo praeneanderthalensis, Homo präneanderthalensis, Homo preneanderthalensis ) môže byť: najčastešie: protoneandertálec pôvodne: pojem z tzv. preneandertálskej hypotézy (40.-60. roky 20. stor.), t. j. skupina ľudí, z ktorej sa vyvinuli aj klasickí neandertálci aj ľudia dnešného typu; konkrétne sa sem zahŕňali najmä nálezy Steinheim, Weimar/Ehringsdorfu, Swanscombe, As-Schúl (Skhul) a Tabun (Tabún) , pozri preneandertálska hypotéza anteneandertálec v užšom zmysle (t. j. definovaný tak, že predchádza protoneandertálcovi) + protoneandertálec anteneandertálec v užšom zmysle (t. j. definovaný tak, že predchádza protoneandertálcovi), presnejšie: všetky európske nálezy do MIS 9, t. j. do cca 300 000 BP, v užšom zmysle len nálezy od MIS 11 (t. j. od cca 420/440 000 BP) do MIS 9 všetky európske nálezy od MIS 13 do MIS 7, t. j. cca od 450 do 200 000 BP"}
{"id": "109118", "title": "Človek neandertálsky", "context": "Zánik  Datovanie Ako približný dátum ich zániku sa obyčajne udáva 35 000/30 000/29 000/28 000/27 000 BP. Za najmladšie nálezy sa donedávna považovali lokality Vindija (Chorvátsko, 3332 000 BP), Gruta Nova (Columbeira, 29 000 BP) , Figueira Brava (3029 000 BP) , Zafarraya (Španielsko, 33/30/29/28/27/26 000, ale prípadne až 25 000 BP) , ďalšie lokality z Pyrenejského polostrova (pozri napr. ) a Wolpoff 1999 uvádza, že najmladší nález by mohol byť nejasný nález z Devil’s Tower v Gibraltáre starý len 15 000 BP. V roku 2006 pribudlo datovanie nálezov z jaskyne Gorham’s Cave na Gibraltáre 28 000 BP, ale možno len 24 000 BP. Bývalé datovanie lokality Mezmajskaja na 29 000 BP bolo v roku 2005 a v roku 2011 opravené na starší dátum (konkrétne v roku 2005 na 40 000 BP a v roku 2011 na 39 000 BP) a v roku 2011 z toho niektorí bádatelia vyvodili záver, že neandertálci zanikli celkovo oveľa skôr než sa myslelo.. V roku 2014 v časopise Nature vyšiel článok, ktorý datuje vyhynutie neandertálcov s pravdepodobnosťou 95,4 % na obdobie 41 030–39 260 BP. Príčiny O príčine pomerne rýchleho nahradenia neandertálcov ľudmi dnešného typu (t. j. druhom Homo sapiens), ktorí prišli do Európy okolo 40 000 BP, t. j. krátko pred predpokladaným zánikom neandertálcov, existuje viacero teórií: Neandertálci vyhynuli, lebo značne ubudol počet veľkej zveri, ktorou sa živili, a to v dôsledku zmeny podnebia a/alebo príchodu konkurenčných lovcovľudí dnešného typu. Podľa novších výskumov však neandertálci bezpečne jedli aj rastliny a menšiu zver. Ľudia dnešného typu žili okolo 50 rokov, neandertálci len niečo vyše 30 rokov. Skúsenosti starších možno predstavovali populačnú výhodu. Ľudia dnešného typu jednak mali nástroje zo vzdialených oblastí, teda obchodovali a mali deľbu práce a tým aj špecializáciu, a jednak sa spoločensky združovali do väčších celkov, kým neandertálci mali nástroje len z materiálov z blízkeho okolia a žili len rozptýlene v oddelených skupinách (a preto asi ani nemali spoločný jazyk). Neandertálci mali aj horšie organizované bývanie. Toto všetko výrazne zvýhodnilo ľudí dnešného typu. Neandertálci sa nenaučili používať ihlu, a preto príchod extrémne chladného počasia v Európe už nezvládli. Iná hypotéza, naopak, hovorí, že neandertálci sa nevedeli vyrovnať s veľmi teplým počasím. Neandertálci zanikli prirodzene ako každá civilizácia (v ich prípade navyše po dlhom období vzdorovania ľadovým dobám) a iba náhodou sa pri ich konci ocitli ľudia dnešného typu. Neandertálci mali zlú výživu, lebo im chýbali nenasýtené mastné kyseliny (typické pre kvalitnú morskú stravu), dôležité na rozvoj mozgu. Neskorší výskum však ukázal, že neandertálci ryby jedli. Došlo jednoducho k bratovražednej vojne medzi neandertálcami a ľuďmi dnešného typu. Trinkaus v roku (?)2006 zverejnil závery k nálezu Oase 2 (Rumunsko), ktorý podľa neho dokladá kríženie neandertálcov a ľudí dnešného typu (názory o možnom krížení týchto dvoch taxónov sú ale oveľa staršie). Jedna z možností, ktorá z toho vyplýva, je, že neandertálci nevyhynuli, ale splynuli s ľuďmi dnešného typu. Podľa genetikov (stav v roku 2010) síce ku kríženiu dochádzalo, ale len v niektorých oblastiach a nehralo významnú úlohu (pozri podnadpis Genetika). Podľa D. Lewisa-Williamsa neandertálci boli voči ľuďom dnešného typu v nevýhode tým, že nedokázali abstraktne myslieť, plánovať, vytvárať stratégie založené na minulej skúsenosti a uskutočňovať ich v skupine, a nemohli snívať a rozprávať o snoch. Fernando Rozzi si myslí, že k zániku neandertálcov prispelo to, že ich ľudia dnešného typu konzumovali (kanibalizmus). V roku 2010 pribudla teória, že neandertálci vyhynuli kvôli výbuchu sopky pri dnešnom Neapole, ku ktorému došlo 39 000 BP, a ktorý výrazne zhoršil podnebie. V roku 2011 niektorí bádatelia na základe nového datovania nálezu Mezmajskaja, ktoré ukazuje, že nález je oveľa starší ako sa myslelo, vyjadrili presvedčenie, že je možné, že neandertálci vymreli skôr než ľudia dnešného typu vôbec prišli do Európy."}
{"id": "118133", "title": "Protoneandertálec", "context": "Introduction  Protoneandertálec alebo raný neandertálec alebo včasný neandertálec je vývojová etapa neandertálca (spravidla uvádzaná ako etapa, ktorá bezprostredne predchádza klasickému neandertálcovi resp. obdobiu würm podľa staršieho datovania). Presnejšie to môže byť: všeobecne: európske nálezy z obdobia pred würmom, ktoré mali niektoré neandertálske črty nálezy neandertálca z obdobia 220 – 135 000 BP nálezy neandertálca z obdobia MIS 7 až MIS 5 resp. z obdobia 230 – 80 000 BP Homo sapiens steinheimensis (európske) nálezy neandertálca z obdobia 150 – 100 000 BP (Ehringsdorf, Saccopastore, Fontéchevade, Gánovce) resp. 150 – 120 000 BP nálezy neandertálca z obdobia 180 – 90 000 BP (nálezy: Krapina, Saccopastore, Forbes Quarry, Altamura, Ochtendung) resp. 200 – 70 000 BP nálezy neandertálca z obdobia MIS 5 resp. z obdobia od 120 000 BP do ?75 000 BP (t. j. nálezy Bañolas, Gibraltár, Pinar, Saccopastore, La Chaise, Ehringsdorf, Taubach, Krapina, Tabun E1, Džabal Irhúd, Hauna Fteah, Dire Dawa, Ma-pa, Gánovce) resp. z obdobia 150 000 BP do 60 000 BP (nálezy: Ehringsdorf, Saccopastore, Fontéchevade, Gánovce) Raný neandertálec alebo včasný neandertálec môže byť zriedkavo aj synonymum anteneandertálca (nálezy od 600 – 127 000 BP)"}
{"id": "109122", "title": "Človek neandertálsky", "context": "Telesné znaky Vančata 2007 (jeho definície neandertálca a jeho častí pozri nižšie) uvádza: Výška nepresahovala , hmotnosť bola niekedy aj vyše Mali veľké zuby s veľkými zubnými dutinami (tzv. taurodontný chrup), rezáky sklonené vpred, za poslednou stoličkou bol tzv. retromolárny priestor (t.j. medzera), bradový výbežok nie je výrazný, prítomný je alveolárny prognatizmus. Mali veľmi charakteristický, veľký a silno pneumatizovaný skelet tváre, veľké očnice, výrazné nadočnicové oblúky Mozgovňa je nízka a dlhá. V tylovej časti je tzv. (po anglicky) occipital bun (charakteristická vypuklina). Absolútna veľkosť mozgu je podobná ako u človeka dnešného typu, ale jeho relatívna veľkosť je menšia než u človeka dnešného typu. Kosti ich končatín boli veľmi robustné a krátke. Súdkovitý hrudník spolu s neobvyklými proporciami tela a končatín (dlhý mohutný trup a krátke končatiny s krátkym predlaktím a holeňou) naznačuje, že fyziológia dýchania mohla byť do istej miery odlišná od anatomicky moderného človeka, a ich metabolizmus bol náročnejší na energiu. Vďaka týmto vlastnostiam, a vďaka menej vhodnej biomechanike, neboli neandertálci zrejme fyziologicky dostatočne prispôsobení na dlhé usilovné pochody tak ako anatomicky moderný človek. Podľa úponov a stavby kostry mali neandertálci mimoriadnu fyzickú silu a pravdepodobne boli oveľa silnejší ako akýkoľvek súčasný človek. Niektorí bádatelia zastávajú názor, že väčšina neandertálcov neprežila predposledný glaciál a genetické vlastnosti a fenotyp nasledujúcich neandertálcov preto ovplyvnil takzvaný bottleneck effect (efekt úzkeho profilu). Neskoré neandertálske populácie vykazujú niektoré ”moderné” znaky, ktoré sú dôkazom, že neandertálci sa v priebehu stredného paleolitu vyvíjali, prípadne v niektorých prípadoch aj paralelne s človekom dnešného typu (napr. gracializácia lebky). Thurzo 1998 (jeho definície neandertálca a jeho častí pozri nižšie) uvádza, že protoneandertálec morfologicky pripomína Homo heidelbergensis a neskorý neandertálec morfologicky pripomína človeka dnešného typu (t. j. Homo sapiens). Znaky klasického neandertálca sú tieto: priemerná výška (muži)/ (ženy) priemerná hmotnosť 68 (podľa niektorých názorov až do ) kapacita lebky 1 300; mali (presnejšie nálezy z obdobia 50 – 30 000 BP mali) zo všetkých druhov rodu Homo najväčšiu absolútnu veľkosť mozgu (Relatívna – t. j. v pomere k hmotnosti tela meraná – veľkosť mozgu je však u človeka dnešného typu väčšia o 10 %). platycefalická (plochá) mozgovňa, tenšie kosti lebky ako u H. heidelbergensis, nadočnicový val s náznakom členenia na dva obočné oblúky (arcus superciliares), vyčnievajúce záhlavie vytvárajúce \"drdol\", fossa suprainiaca, pomerne plochá báza lebky, kruhovitý obrys lebky pri pohľade zozadu, vyčnievajúca tvár s veľkým a širokým nosom alveolárny prognatizmus, nevyvinutá alebo naznačená bradová hrčka (protuberantia mentalis), pomerne veľké rezáky, taurodontizmus (veľká dutina črenových zubov a stoličiek so zrastenými koreňmi), retromolárna medzera medzi treťou stoličkou a predným okrajom ramena sánky, chýbajúca fossa canina; u nálezov zo západnej Ázie sa vyskytujú navyše silne obrúsené zuby prednej časti chrupu acetabulum posunuté smerom dozadu jarček na chrbtovej strane laterálneho okraja lopatky mohutné úpony svalov vrátane ohýbačov prstov Zavalité telo so súdkovitým hrudníkom, veľká celková robustnosť, ako aj veľký a vystupujúci nos boli následkom prispôsobenia sa nepriaznivým podmienkam európskej ľadovej doby. Nos asi okrem iného slúžil na zohrievanie vzduchu pred vstupom do priedušiek a do pľúc. Filit uvádza, že Neandertálec bol menšej, rozložitej postavy, 155160 cm vysoký, s ľahko nachýlenou postavou, s pokrčenými kolenami a s dopredu nahnutou hlavou. Jednotlivé kosti boli silné a ich konfigurácia ukazuje na značný vývin kostrového svalstva. Lebku mal veľkú. Markantnými znakmi sú: nízka a plochá lebka, šikmé čelo, veľké nadočnicové oblúky strechovite sa klenúce nad veľkými okrúhlymi očnicami, široký a mohutný nos, silné čeľuste so silnými zubami a bezbradou dolnou čeľusťou. Veľký otvor tylový, ktorým je lebka nasadená na krčnú kostru, bol posunutý značne dozadu, a tak vznikla i zaklonenosť hlavy. "}
{"id": "109126", "title": "Človek neandertálsky", "context": "Nehmotná kultúra a duševné vlastnosti Vyrábali prvé artefakty majúce symbolickú funkciu. Umelecký prejav neandertálca nie je známy. Nevylučuje sa rituálny kanibalizmus (jaskyňa Hortus; Krapina). Doklady tzv. medvedieho kultu v Alpách (locality Drachenloch a Drachenhöhle) svedčia o začiatkoch kultových predstáv a zárodkoch totemizmu a s ním spojených obradov. Podľa Vančata 2007 je sporné, či neandertálci vôbec mali kultúru v užšom zmysle, no tvrdenie, že neandertálci boli úplne akultúrni je z rôznych dôvodov veľmi nepravdepodobné. Pravdepodobne pochovávali svojich mŕtvych (o spornosti toho, či neandertálci mali hroby, pozri napr. McKee 2005 str. 301 a nasl.). Za hroby sa považujú nálezy z lokalít Tešik-Taš, Monte Circeo, Le Moustier, La Ferrassie a Šánidar. Hroby vystielali konármi, do hrobov pridávali kvety a liečivé rastliny (typický príklad sú hroby v Šánidare) . Neandertálci mali pomerne vysoký stupeň duševných schopností. Doložené sú dokonalo vykonané amputácie (Šánidar), svedčiace o základných anatomických poznatkoch i úspešných liečebných praktikách. Vzájomne koordinovali činnosť relatívne dostatočne rozvinutým jazykom. Vykazovali sociálnu solidaritu (starali sa o chorých a starých). Pochovávali svojich mŕtvych (jaskyňa v La Chapelle-aux-Saints). V roku 2007 sa našli dôkazy o tom, že si neandertálci čistili zuby Rekonštrukcia neandertálskeho novorodenca v roku 2008 ukázala, že pôrod bol podobne komplikovaný ako u dnešných ľudí, a teda aj neandertálcom musel pri pôrode niekto druhý pomáhať."}
{"id": "109125", "title": "Človek neandertálsky", "context": "Hmotná kultúra a prostredie Pokiaľ ide o archeologickú kultúru, typický je mousterién a jeho varianty (pozri článok moustérien). Existovalo niekoľko špecifických kultúrnych variantov (moustérien acheulskej tradície, charentien, taubachien, klasický moustérien a zúbkovaný moustérien). Neskorí neandertálci mali veľmi podobnú čepeľovú industriu (chatelperronien, szeletien a bohunicien) ako mal človek dnešného typu, ako to dokazuje napr. nálezisko St. Césaire. Okrem toho na Prednom východe moustérien, ktorý je typický pre skoro všetkých neandertálcov okrem posledných, zdieľali s neandertálcami ľudia dnešného typu. Charakteristický je aj nárast typologickej škály nástrojov (škrabadlá, trojuholníkové hroty, čepeľové nože, rydlá atď.) a výroba kožených odevov. Používali oheň, a to aj prenosný oheň (fakle či kahance na osvetlenie vnútorných častí jaskýň). Žili v malých skupinách tvorených asi 20 jedincami. V teplejších dobách uprednostňovali voľný terén na brehoch riek, ale zhoršujúce sa podnebie ku koncu ich existencie ich nútilo vyhľadávať skalné prístrešky (tzv. abri) a jaskyne (nálezy z Francúzska), vítané boli aj termálne žriedla (nález Gánovce 1); táboriská vo voľnej prírode však boli naďalej početné. V lokalite Molodova na Dnestri sa našli najlepšie zachované dočasné oválne chaty neandertálcov Európy. Podľa Soukupa 2005 je pre nich charakteristický vznik rozsiahlejších loveckých sídlisk, stavby loveckých stanov a chát. Podľa Vančata 2007 žili väčšinou na jednom mieste (spravidla v spomínaných jaskyniach, abri alebo chatách), a z týchto stálych táborov sa vydávali na hviezdicové výpravy. Neandertálcov v užšom geografickom zmysle údajne nikdy nebolo naraz na svete viac ako 15-tisíc. Prírodným prostredím neandertálcov bola polárna tundra s machmi, lišajníkmi a kosodrevinami, ktorá smerom k juhu prechádzala v trávnatú tajgu a lesostep."}
{"id": "498845", "title": "Civilizačné ochorenie", "context": "Zdroje  Civilizačné choroby a moderný výskum"}
{"id": "108729", "title": "Migracionizmus", "context": "Introduction  Migracionizmus môže byť: paleoantropologická teória, ktorá predpokladá, že človek kromaňonského typu (Homo sapiens) ako predstavitelia nového a dokonalejšieho človeka začal koncom poslednej doby ľadovej inváziu do starých neandertálskych sídlísk a vyhubil pôvodných, primitívnejších obyvateľov typu Homo neanderthalensis v 19. a 20. storočí to bola teória, ktorá sa snažila ospravedlniť migráciu a výboje príslušníkov bielej rasy proti farebným v kolóniách"}
{"id": "57358", "title": "Maltuziánstvo", "context": "Introduction  Maltuziánstvo alebo maltuzianizmus alebo maltuziánska populačná teória je demografická a národohospodárska teória (resp. smer), prvýkrát sformulovaná Thomasom Robertom Malthusom (1766-1834). Hovorí, že kým obyvateľstvo má prirodzenú tendenciu rásť geometrickým radom, ponuka potravín a prostriedky na existenciu majú tendenciu rásť aritmetickým radom; z toho vyplýva, že produkcia potravín na hlavu klesá v čase a brzdí rast obyvateľstva. Závery sú jednak, že príčinou hladu v spoločnosti je príroda, a jednak, že sa civilizácia časom musí vrátiť k pravekému spôsobu života. Maltuziánstvo spája možnosť prekonať spomínané problémy vyplývajúce z rastu obyvateľstva s predchádzaním takému rastu obyvateľstva, ktorý nie je ekonomicky zabezpečený, ako aj s prirodzenou reguláciou obyvateľstva prostredníctvom hladu, epidémií, vojen atď.. Moderný variant maltuziánstva sa volá neomaltuziánstvo."}
{"id": "297540", "title": "Mitochondriálna Eva", "context": "Niektoré dôsledky datovania a umiestnenia Mitochondriálnej Evy Mapa ľudskej migrácie z Afriky na základe mitochondriálnej DNA. Čísla reprezentujú tisícky rokov späť od súčasnosti. Modrá línia ohraničuje oblasť ľadovca počas poslednej doby ľadovej. V strede leží severný pól, Afrika, východisko migrácie, je v hornom ľavom rohu a Južná Amerika vpravo. Porovnávanie počtu mutácií v mitochondriálnej DNA vo vzorkách zhromaždených z celej planéty dokazuje, že celé ľudstvo je geneticky veľmi podobné. Z toho priamo vyplýva, že len pred (podľa súčasných odhadov) približne 200 000 rokmi sme všetci mali spoločnú „pramatku“. Takže všetci súčasní ľudia sú si navzájom vzdialení bratranci a sesternice. Tiež sa ukázalo, že Afričania majú medzi sebou navzájom viac mutácií v mtDNA, než ostatné rasy a teda sú najstaršou ľudskou skupinou. Všetci súčasní ľudia sú teda pravdepodobne potomkami černošskej rasy žijúcej južne od Sahary pred pár stotisíc rokmi. Zároveň to znamená, že rôzne dnešné rasové znaky (farba kože, farba vlasov, tvar očí atď.) sú len neskoršou „kozmetickou“ úpravou spoločného základu mechanizmom mikroevolúcie. Táto teória bola nazvaná „(nedávna) Migrácia z Afriky“ a v súčasnosti je široko prijímanou vedeckou hypotézou. Podporujú ju nielen genetické štúdie, ale aj jazykové analýzy a štúdium ľudských fosílií. Ďalšie genetické štúdie skúmajúce mutácie v mtDNA umožňujú rovnakou metódou stanoviť pôvod i približný čas osídlenia jednotlivých kontinentov či dokonca regionálnych oblastí. Je pravdepodobné, že aj v rámci kontinentov sa bude prejavovať tzv. zakladateľský efekt. Súvis dnešného človeka s neandertálcami zatiaľ nie je jednoznačne objasnený a je predmetom intenzívneho výskumu. Strom ľudskej mtDNA. \"Mitochondriálna Eva\" je hore, šípky ukazujú postupný vznik mutácií vyskytujúcich sa v rôznych regiónoch A graf zobrazuje predpokladaný vývoj k modernému človeku podľa Multiregionálnej teórie Mitochondriálna skupina, ktorú určuje Mitochondriálna Eva je špecifická pre Homo sapiens sapiens alebo aspoň pre jeho aktuálny „chronospecies“. Predpokladá sa, že je možné definovať skoršie „Evy“, napríklad tú, ktorá bola predkom súčasného človeka a neandertálcov alebo dokonca opíc. Vyskytujú sa však aj závažné námietky voči takémuto zjednodušenému pohľadu. Podľa súčasných výskumov stále nie je isté, či neandertálci boli predkami súčasného Homo sapiens sapiens alebo len vedľajšou slepou vetvou. Zatiaľ sa zdá, že ich mtDNA sa v súčasnom ľudskom genofonde v priamej (materskej) línii nezachovala. Niektoré genetické a archeologické objavy však pripúšťajú možnosť vzájomného kríženia týchto dvoch druhov v minulosti. Čo sa týka spoločného predka dnešných ľudí a šimpanzov, výskum z roku 1973 (Mary-Claire King) tvrdil, že genetická podobnosť šimpanzov a ľudí je 99 %. Avšak štúdie z posledných rokov používajúce výstižnejšiu metodiku hovoria len o 98 až 94 % podobnosti čo vrhá silné pochybnosti na určenie ich spoločnej „Evy“. Mitochondriálna makro - haplo skupina náležiaca Mitochondriálnej Eve je v súčasnosti označovaná ako L, lebo obsahuje všetky dnešné mitochondriálne línie. Teória migrácie z Afriky je v rozpore so staršou teóriou „multiregionálny počiatok súčasného človeka“. Táto tvrdila, že pred približne miliónom rokov sa Homo erectus rozšíril po celom svete a tam sa v jednotlivých regiónoch postupne vyvíjal na Eskimákov, Pygmejov a ďalšie dnešné rasy. Priamym dôsledkom tejto teórie bolo, že súčasné rasy sú teda výsledkom rôznych predkov a zásadne sa líšia. Túto teóriu vyvracajú nielen genetické štúdie, ale aj fosílne nálezy, keďže nájdené fosílie súčasného typu človeka (Homo sapiens sapiens) sú staršie než fosílie neandertálskeho človeka. Neandertálci teda neboli naši priami predchodcovia."}
{"id": "76098", "title": "Rasizmus", "context": "Súčasnosť a kritika Rasistická, fašistická a nacistická ideológia však nie je mŕtva ani dnes. Aj po roku 1945 sa niektoré štáty riadili (Juhoafrická republika) alebo riadia týmito myšlienkami (Zimbabwe). Na konci 20. storočia sa objavil rad menších skupín a politických strán s rasistickými myšlienkami a ideológiami, ktoré sa udržujú a šíria po celom svete. Podľa konvencie OSN je rozlišovanie prevahy na základe rasy z vedeckého hľadiska falošné, morálne odsúdeniahodné, sociálne nespravodlivé a nebezpečné, a neexistuje žiadny dôvod na rasovú diskrimináciu, kdekoľvek, v teórii alebo v praxi."}
{"id": "224360", "title": "Migrácia (sociológia)", "context": "Teórie migrácie E.G. Ravenstein v roku 1885 vydal článok s názvom „The Laws of Migration“, v ktorom na základe štatistík a údajov o migrácii pochádzajúcich z Veľkej Británie, zhromaždil tzv. zákony migrácie, ktoré zahŕňajú diaľku, rôzne typy migrantov, rozdielne preferencie žien a mužov pri migrovaní, a pod. E.S. Lee delí faktory spôsobujúce migráciu na tzv. „push faktory“ a „pull faktory“. „Push faktory“ sú negatíva, ktoré človeka odrádzajú v zotrvaní v pôvodnej oblasti, napr. zlá ekonomická situácia, zmena politického režimu, konflikty, vojny, diskriminácia, a pod. „Pull faktory“ sú pozitíva, ktoré človeka motivujú k migrácii do novej oblasti, napr. pracovné príležitosti, priaznivé podnebie, vzdelanie, fungujúca ekonomika, a pod."}
{"id": "195028", "title": "Teória demografickej revolúcie", "context": "Introduction  Teória demografickej revolúcie je najviac uznávaná z pomedzi teórií, ktoré sa snažia vysvetliť zmeny v reprodukčnom správaní obyvateľov vyspelých krajín za posledných asi 200 rokov. Na začiatku demografickej revolúcie došlo k výraznému poklesu úmrtnosti a rastu obyvateľstva. Následne došlo k poklesu pôrodnosti a k stabilizácii populácie."}
{"id": "295596", "title": "Von z Afriky", "context": "Introduction (Hypotéza/model/teória) Von z Afriky alebo (hypotéza/model/teória) Out of Africa (angl. Out of Africa ) môže byť: presnejšie \"Von z Afriky 2\": hypotéza nedávneho afrického pôvodu (t.j. hypotéza, že človek dnešného typu celého sveta pochádza z Afriky, kde vznikol okolo 300/200 000 rokov BP resp. podľa starších názorov okolo 100 000 BP) presnejšie \"Von z Afriky 1\": hypotéza o rozchode ľudí (asi druhu Homo erectus či Homo ergaster) pred 1,8 mil. rokov alebo (najneskôr) pred 1 mil. rokov, pozri Von z Afriky 1 Out of Africa môže byť aj britská charita, pozri Out of Africa (charita)"}
{"id": "114376", "title": "Teória kultúrnych okruhov", "context": "Introduction  Teória kultúrnych okruhov je teória, podľa ktorej sa kultúrne prvky objavili vždy na jednom mieste sveta, vo zvláštnej konštelácii, a odtiaľ sa migráciou preniesli do inej časti sveta; opakom je teória kultúrnej konvergencie."}
{"id": "448391", "title": "Saldo", "context": "Pozri aj  saldo migrácie (rozdiel medzi počtom imigrantov a počtom emigrantov)"}
{"id": "160659", "title": "Teória evolúcie (biológia)", "context": "Vznik a vývoj evolučnej teórie  Začiatky evolučného myslenia Myšlienka vzniku a postupnej zmeny živých foriem zamestnávala už filozofov v antickom Grécku (napr. Anaximandros, Empedokles, Epikuros a podobne), no Aristoteles a Platón, ktorí najviac ovplyvnili západnú civilizáciu, takúto myšlienku neuznávali. V 18. storočí Carl von Linné pripustil, že nové druhy by mohli vznikať krížením existujúcich druhov (čím čiastočne ustúpil zo svojho pôvodného stanoviska, že druhov musí byť toľko, koľko ich bolo stvorených). Georges Buffon predpokladal, že druhy by mohli „degenerovať“, čím mohli napríklad vzniknúť ľudské rasy. Krátko sa o možnosti vývinu druhov zmieňuje aj Erasmus Darwin (starý otec Ch. Darwina) v diele Zoonómia (1794 a 1796). Na prelome 18. a 19. storočia si Georges Cuvier, zakladateľ paleontológie, všimol že jednotlivé typy fosílií, nachádzajúce sa v okolí Paríža, sú vždy charakteristické pre tú-ktorú geologickú vrstvu. Vysvetlil si to tak, že v minulosti dochádzalo k opakovaným katastrofám, ktoré potom zmenili zastúpenie živočíšnych druhov. Táto teória sa nazývala katastrofizmus . Na druhej strane geológovia ako James Hutton a Charles Lyell prišli s myšlienkou, že Zem nebola formovaná katastrofami, ale pomalými a postupnými procesmi, ktoré museli trvať dlhšie ako 6000 rokov, čo bol vek Zeme stanovený niektorými teológmi. Lamarckizmus Jean-Baptiste Lamarck, socha v Jardin des Plantes v Paríži. Jeden z najvýznamnejších ideových predchodcov modernej evolučnej teórie bol francúzsky prírodovedec Jean Baptiste de Lamarck. Lamarck bol zástancom myšlienky, že organizmy môžu počas svojho života získavať nové vlastnosti a charakteristiky, ktoré sa potom prenášajú dedením na ďalšie generácie. Pri zmene prostredia sa menia aj potreby (fr. besoin ) živočíchov, takže sú nútené meniť, prispôsobovať svoje správanie. V priebehu sledu generácií tak dochádza k premene (transmutácii) organizmu na nový druh, lepšie prispôsobený zmenenému prostrediu. Svoje názory publikoval v roku 1809. Teória o dedičnosti získaných vlastností dostala po ňom názov lamarckizmus . Lamarck (a vôbec biologická veda v tom čase) nemal potrebné znalosti o mechanizmoch dedičnosti, ako ich máme dnes. Skutočne získané vlastnosti sa nededia biologickým spôsobom. Napriek tomu spočíva Lamarckov význam v tom, že formuloval princíp biologickej evolúcie ako takej. Organizmy nie sú statické entity, prežívajúce v čase bez zmeny, ale menia sa v odpovedi na zmeny vonkajšieho prostredia. Darvinizmus Titulná stránka knihy O pôvode druhov . Pôvodnú teóriu fylogenetickej evolúcie sformuloval britský prírodovedec Charles Darwin. Podľa neho dostala aj názov darvinizmus . Darwinove pinky Podnety pre svoju teóriu dostal ako prírodovedec vedeckej expedície okolo sveta na lodi Beagle. S úžasom zisťoval rozmanitosť živých organizmov, ako aj to, že na rôznych miestach Zeme žijú rôzne organizmy, aj keď podmienky môžu byť podobné. V roku 1835 výprava dorazila na súostrovie Galapágy, kde Darwin zbieral vzorky rastlín a živočíchov. Po návrate do Londýna si pri spracovávaní materiálu všimol, že má pred sebou trinásť druhov veľmi podobných drobných vtákov, piniek podčeľade Geospizinae , ktoré sa líšili len vo veľkosti, stavbe a tvare zobáka. Vo svojich zápiskoch Denník výskumov (angl. Journal of Researches , populárne známy pod menom Cesta lode Beagle , angl. The Voyage of the Beagle ) píše udivene: :„ Človeku sa naozaj zdá, že z pôvodne malého počtu vtákov na tomto súostroví niekto vybral jediný druh a prispôsobil ho na rôzne účely. “ Darwin tu skoro presne popisuje princíp evolučného procesu dnes zvaného adaptívna radiácia, ktorý sa považuje za predstupeň vzniku nových druhov. Príklad adaptívnej radiácie na Galapágoch sa dostal do povedomia pod názvom Darwinove pinky. Podobné závery vychádzali aj z pozorovania ostrovných druhov korytnačiek a iných plazov. Syntézu svojich teórií publikoval Darwin v roku 1859 vo svojej známej knihe O pôvode druhov (celým názvom O pôvode druhov prirodzeným výberom, alebo uchovávanie zvýhodnených rás v boji o život )."}
{"id": "13024", "title": "Život", "context": "O definíciách života a dôsledkoch Prvotná bola hore uvedená klasická definícia a jej podobné definície. Aristoteles, zakladateľ vedeckej biológie, definoval život v nadväznosti na Platóna ako prítomnosť schopnosti samopohybu (tiež rastu a vnímania). Podľa Aristotela živé bytosti nesú svoj vlastný cieľ (po grécky télos ) v sebe. Rozlišoval tiež tri druhy života : vegetatívny (vegetatívny život rastlín; výživa, rast, rozmnožovanie) senzitívny (senzitívny život zvierat; vnímanie, pohyb, snaženie) racionálny (racionálny duchovný život človeka; schopnosť poznávať) Rastliny majú len vegetatívny, zvieratá vegetatívny a senzitívny a ľudia vegetatívny, senzitívny aj racionálny život. Každý stupeň zodpovedá inému stupňu schopnosti slobodne konať. Toto delenie sa dnes spravidla zamieta jednak kvôli existencii vírov a iných medziforiem a jednak sú proti sociobiológovia a zástancovia evolučnej teórie poznania. Dnes sa teda v prírodných vedách na účely definície života uprednostňuje opis statických a dynamických vlastností živých bytostí, pričom je samozrejme predpokladom, že definujúci abstrahuje od života jeho samého. Filozofická biológia však dodnes viac-menej používa Aristotelovu definíciu (samopohyb, télos atď.) a považuje subjektivitu živej bytosti za základ pochopenia života, pričom statické a dynamické procesy chápe ako druhotné – ako podmienky pre uvedenú subjektivitu. Tieto dve koncepcie (prírodovedecká koncepcia a koncepcia filozofickej biológie) si vlastne konkurujú už od staroveku. Výber koncepcie je však aj dnes rozhodujúci, lebo má praktické následky. Pri prírodovedeckej koncepcii (1) nevznikajú žiadne etické ani politické „predpisy“ pre zaobchádzanie so živými tvormi v oblasti ochrany prírody a zvierat a zaobchádzani s ľudmi, (2) v medicíne potom platí koncepcia iatrotechnológie, čiže chápania choroby ako poruchy stroja a lekára ako opravára, a zdravie sa chápe ako „pocit úplnej telesnej, duchovnej a sociálnej pohody človeka“ (čo by pri dôslednom dodržovaní bolo pre ľudstvo osudným). Naštastie sa však v medicíne uplatňuje aj staroveká filozofia, a teda filozoficko biologická koncepcia, ktorá je vyjadrená Hippokratovou prísahou, ktorá zakotvuje akúsi lekársku stavovskú etiku (úctu pred životom) nevyplývajúcu z prírodovedeckej koncepcie života."}
{"id": "564270", "title": "Panspermia", "context": "História Prvé úvahy na túto tému sa dajú nájsť okolo roku 450 pred Kr. u gréckeho filozofa Anaxagora. V pozmenenej podobe sa hypotéza opäť objavila v 19. storočí (Jöns Jakob Berzelius, William Thomson, Hermann von Helmholtz) a na začiatku 20. storočia ju do hĺbky rozpracoval švédsky chemik a fyzik Svante Arrhenius. Jej aktívnymi zástancami v 20. storočí boli sir Fred Hoyle a Chandra Wickramasinghe, ktorí sa domnievali, že život z vesmíru je pôvodcom niektorých epidémií, nových chorôb, ale aj genetických noviniek podporujúcich makroevolúciu. Podobne aj vedci Carl Sagan, Francis Crick a Leslie Orgel považovali za možné, že život sa na Zem dostal z vesmíru zámerným konaním vyspelej mimozemskej civilizácie. Posledne ju podporil tiež fyzik Stephen Hawking: „Život sa mohol šíriť z planéty na planétu alebo z hviezdneho systému do hviezdneho systému dopravovaný na meteoroch“."}
{"id": "160666", "title": "Evolucionizmus", "context": "Pozri aj  evolučná teória"}
{"id": "14381", "title": "Človek (filozofia)", "context": "Podstata človeka Podstata človeka je súhrn vnútorných trvalých vlastností človeka."}
{"id": "50984", "title": "Evolučná abiogenéza", "context": "Introduction :: Pozri aj vznik života Evolučná abiogenéza je v súčasnosti prírodovedcami všeobecne najviac akceptovaná teória vzniku života, spočívajúca v postupnom a zákonitom vývoji (preto „evolučná“) živej hmoty (organických zlúčenín) pôvodne z neživej hmoty. Ak navyše predpokladáme, že k tomuto vzniku došlo priamo na Zemi, hovoríme o autochtónnej (evolučnej) abiogenéze . Autorom autochtónnej evolučnej abiogenézy bol pôvodne v roku 1924 sovietsky biológ a biochemik Alexander Ivanovič Oparin (18941980). Vznik úplne prvej živej veci (chemickou evolúciou), vrátane chemickej histórie, ktorá mu predchádzala, sa niekedy nazýva aj biopoéza (termín zaviedol Pirie v roku 1937). Naopak pre - predpodkladaný - opätovný vznik života chemickou evolúciou, ktorý prebieha od vzniku prvého života dodnes sa používa aj termín neobiogenéza (termín zaviedol Keosian v roku 1965/1968)."}
{"id": "102049", "title": "Biologická antropológia", "context": "Dejiny Zakladateľmi fyzickej antropológie ako samostatného vedného odboru boli v polovici 19. storočia Paul Pierre Broca (1824-1880) a Franz Boas (1858-1942). Fyzická antropológia teda vznikla skôr, ako boli publikované známe dve kľúčové teórie 19. storočia: evolučná teória Charlesa Darwina (evolúcia) teória genetickej dedičnosti Gregora Mendela (genetika) Niektoré rané štádiá biologickej antropológie sú dnes zavrhnuté ako pseudovedecké. Týka sa to predovšetkým antropometrie, ktorá využívajúc meranie istých častí ľudského tela (napr. lebky - tzv. cefalitický index) robila závery o charaktere, správaní a nadaní danej osoby."}
{"id": "599523", "title": "Pavel Šulek", "context": "Venoval sa röntgenovej štruktúrnej analýze, ale po prechode na PFUK sa začal zaoberať jadrovou fyzikou. V SÚJV Dubna pracoval v skupine, ktorá hľadala tzv. Diracov monopól. Venoval sa vývoju metód na výpočet apochromatických optických sústav pre Čerenkovove počítače. Za práce venované simulácii experimentu metódou Monte Carlo získal so spoluautormi 2. cenu SÚJV (1970). Je tiež spoluautorom patentu Zariadenie na hľadanie magnetických nábojov na urýchľovači nabitých častíc (1971). Zomrel 20. januára 1987 v Bratislave."}
{"id": "25184", "title": "Ján Štohl", "context": "Introduction RNDr. Ján Štohl , DrSc. ( 26. júl 1932, Pezinok† 21. marec 1993, Pezinok) bol slovenský astronóm."}
{"id": "25334", "title": "Ľubomír Hrivnák", "context": "Životopis Narodil sa v Bratislave. Po štúdiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1948 – 1952 nastúpil na svoju alma mater ako asistent. V rámci ašpirantúry študoval v Prahe u zakladateľa českej školy teórie tuhých látok Zdeňka Matyáša. Ako prvý na Slovensku sa začal zaoberať touto problematikou a získal titul CSc. za prácu Vznik excitónu nežiarivou rekombináciou elektrónu a diery . V roku 1961 prešiel na Vysokú školu dopravnú v Žiline, kde sa v roku 1964 habilitoval a stal sa vedúcim Katedry fyziky. V rokoch 1968 – 1969 bol prodekanom Strojnícko-elektrotechnickej fakulty VŠD. Za politické postoje v tomto období bol v roku 1969 odvolaný z funkcie prodekana a v roku 1971 aj z funkcie vedúceho katedry. Po návrate do Bratislavy v roku 1974 pracoval v Elektrotechnickom ústave Slovenskej akadémie vied, kde v roku 1984 obhájil doktorskú dizertáciu prácou Neohmický transport v polovodičoch . Inauguračné pokračovanie absolvoval v roku 1990 na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave. Spočiatku sa venoval štúdiu Fröhlichovho hamiltoniánu a stanoveniu podmienok, kedy sa dva elektróny v polárnom dielektriku môžu priťahovať v dôsledku elektrónovo-fonónovej interakcie. V tých časoch to bol ústredný problém kvantovej teórie tuhých látok. Počas jeho pôsobenia sa v Žiline okolo neho vytvorila silná skupina, ktorá rozvíjala výskum tuhých látok ultrazvukovými metódami a dosiahla vynikajúce výsledky i uznanie. Šírka jeho vedeckých záujmov bola mimoriadne veľká: zaoberal sa nežiarivou rekombináciou elektrónu a diery, kvantovým Hallovým javom, Bohmovým–Aharonovým efektom i neparabolickými disperznými zákonmi v polovodičoch. Odvodil poloempirický vzťah medzi mriežkovou konštantou polovodičov, ich šírkou zakázaného pásma a parametrami disperzného zákona vodivostných elektrónov. Ako prvý v dejinách fyziky na Slovensku prednášal o kvantovej teórii tuhých látok a popri profesorovi Jánovi Fischerovi aj o elektrónovej štruktúre atómov a molekúl. Vďaka jeho úsiliu a pod jeho vedením vznikla kniha Teória tuhých látok , ktorá bola prvou publikáciou svojho druhu v Česko-Slovensku a vyšla v dvoch vydaniach. Ešte na Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave založil v roku 1961 spoločne s profesorom Milanom Petrášom seminár z teoretickej fyziky. Po príchode na Elektrotechnický ústav SAV zasa viedol seminár z fyziky polovodičov. V rokoch 1969 – 1971 bol prvým predsedom Fyzikálnej sekcie Jednoty slovenských matematikov fyzikov. V tejto funkcii sa zúčastnil v roku 1969 na zakladacom zasadnutí Európskej fyzikálnej spoločnosti a bol zvolený za člena jej prvej rady. Zomrel 30. augusta 1993 v Bratislave."}
{"id": "25191", "title": "Jozef Šucha", "context": "Introduction  Jozef Šucha ( 30. január 1912, Brusno – † 29. január 1997, Bratislava) bol slovenský pedagóg a fyzik. Narodil sa 30. januára 1912 v Brusne. Ako riaditeľ školy najdlhšie pôsobil v Bratislave, ZDŠ Teplická ul. Bol významným priekopníkom svojpomocnej výroby učebných pomôcok a ich používania pri vyučovaní fyziky. Inštruktáže konal nielen v Bratislave, ale aj v iných mestách Slovenska, ba aj v Prahe. Napísal knihu Príručka k rozkladnému transformátoru – obsahuje 180 pokusov z elektriny a magnetizmu. Spolupracoval pri vydaní publikácií: JSMF – vznik – poslanie – činnosť, Matematici, fyzici a astronómovia na Slovensku. Získal vyznamenania: r. 1971 Zaslúžilý učiteľ, r. 1972 a 1975 Za vynikajúcu pedagogickú prácu, r. 1987 Čestný člen JSMF. Zomrel 29. januára 1997 v Bratislave."}
{"id": "442627", "title": "Jan Fischer (rozlišovacia stránka)", "context": "Pozri aj  Ján Fischer (1905 – 1980), slovenský fyzik"}
{"id": "100907", "title": "Zoznam slovenských fyzikov", "context": "V + V Meno Rok narodenia a úmrtia Povolanie Poznámka Ján Vanovič 1907 – 1973 fyzik zaoberal sa teóriou relativity Štefan Veis 1923 – 1981 fyzik založil Vedeckú školu fyziky plazmy Ján Veme 1934 – 1993 fyzik zaoberal sa magnetickými vlastnosťami feromagnetických vrstiev Vojtech Mikuláš Vikár 1903 – 1988 fyzik Fyzici Slovenskí fyzici"}
{"id": "291250", "title": "Július Krempaský", "context": "Životopis Narodil sa 31. marca 1931 v Krížovej Vsi. Po maturite na gymnáziu v Kežmarku v roku 1949 sa rozhodol pre štúdium fyziky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Štúdium ukončil v roku 1953. Už v priebehu štúdia sa stal asistentom na katedre fyziky na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej, na ktorej tiež zotrval v priebehu celej svojej pedagogickej kariéry. V roku 1963 sa habilitoval na docenta, v roku 1973 ako vôbec prvý z fyzikálnej obce na Slovensku získal titul doktora vied a v roku 1980 bol vymenovaný za profesora. Aktívne sa venoval tiež popularizácii vedy a vzťahom kresťanstva a fyziky, resp. vedy v širšom zmysle."}
{"id": "25196", "title": "Pavel Šulek", "context": "Introduction RNDr. Pavel Šulek , CSc. ( 2. december 1935, Beluša – † 20. január 1987, Bratislava) bol slovenský fyzik. Narodil sa v Beluši v okrese Púchov. Fyziku a matematiku študoval na Fakulte prírodných vied VŠP v Bratislave (1953– 1957). Neskôr vyštudoval popri zamestnaní odbor Pravdepodobnosť a matematická štatistika na PFUK (1978). Tu získal doktorát prírodných vied (1968) a v r. 1979 aj hodnosť kandidáta vied, hoci kandidátsku dizertáciu odovzdal už v roku 1971. V roku 1957 nastúpil ako asistent na svojej alma mater. Po jej zrušení (1959) prešiel na PFUK, kde sa v roku 1961 stal členom novovytvorenej Katedry jadrovej fyziky. Absolvoval dlhodobý pracovný pobyt v SÚJV Dubna v ZSSR (1964– 1972). Tu bol v rámci previerok vylúčený z KSČ, pretože ako predseda straníckej organizácie odmietol presadiť zrušenie rezolúcií proti okupácii ČSSR a za oslobodenie A. Dubčeka. Po návrate bol preradený ako odborný pracovník na Katedru všeobecnej fyziky, kde pracoval až do svojho predčasného skonu. Venoval sa röntgenovej štruktúrnej analýze, ale po prechode na PFUK sa začal zaoberať jadrovou fyzikou. V SÚJV Dubna pracoval v skupine, ktorá hľadala tzv. Diracov monopól. Venoval sa vývoju metód na výpočet apochromatických optických sústav pre Čerenkovove počítače. Za práce venované simulácii experimentu metódou Monte Carlo získal so spoluautormi 2. cenu SÚJV (1970). Je tiež spoluautorom patentu Zariadenie na hľadanie magnetických nábojov na urýchľovači nabitých častíc (1971). Zomrel 20. januára 1987 v Bratislave."}
{"id": "100905", "title": "Zoznam slovenských fyzikov", "context": "Š + Š Meno Rok narodenia a úmrtia Povolanie Poznámka Zuzana Šimkovicová 1922 – 1983 fyzička Július Šoltés 1935 – 1990 fyzik Jozef Šucha 1912 – 1997 fyzik zaoberal sa pokusmi z elektriny a magnetizmu Pavel Šulek 1935 – 1987 fyzik zaoberal sa röntgenovou štruktúrnou analýzou"}
{"id": "25118", "title": "Josef Sahánek", "context": "Introduction  Josef Sahánek ( 18. február 1896, Praha – † 23. marec 1942, Mauthausen, Rakúsko) bol český fyzik."}
{"id": "19335", "title": "Albert Fuchs", "context": "Introduction  Albert Fuchs ( 8. apríl 1808, Levoča – † 1894, Bratislava) bol slovenský fyzik."}
{"id": "100896", "title": "Zoznam slovenských fyzikov", "context": "J + J Meno Rok narodenia a úmrtia Povolanie Poznámka Andrej Jaslinský 1715 – 1784 fyzik a filozof začal prednášať Newtonovskú fyziku (namiesto Aristotelovej) Štefan Anián Jedlík 1800 – 1895 fyzik objavil výrobu sódovej vody Zdeněk Juránek 1940 – 1992 fyzik zaoberal sa premagnetizačnými procesmi feromagnetík Štefan Jánoš 1943 – fyzik zaoberal sa skúmaním vlastností materiálov pri veľmi nízkach teplotách"}
{"id": "493657", "title": "Ľudovít Jaroslav Šulek", "context": "Život<ref name=\":0\" /> Ľudovít Jaroslav Šulek sa narodil 9. septembra 1822 v Sobotišti a jeho mladé roky boli poznamenané úmrtím oboch rodičov (bratia mali iba 15 a 12 rokov). V roku 1841 absolvuje štúdium na Evanjelickom lýceu, kde sa stretáva s Ľudovítom Štúrom. Prostredníctvom Štúra sa zoznamuje s Heglovou filozofiou. Zaujímal sa tiež o demograficko-štatistické údaje o slovenských mestách a obciach, o dobrodružnom živote Mórica Beňovského (tento záujem sa premieta aj do roviny ochotníckej hry, na ktorú sa Šulek pripravoval ako herec). Zaujal ho i život legendárneho zbojníka Vdovčíka a tiež významní muži z maďarského tábora, ktorí prekonali typickú nepriazeň svojho prostredia a mali netradičný vzťah k Slovákom. Dňa 13. marca 1845 Šulek prichádza pokračovať v štúdiu evanjelickej teológie do Halle. Ľudovít Šulek spolupracoval pred revolúciou so Štúrom (diskutoval s ním tiež otázky o spôsobe národného obrodenia) a Hurbanom na vydávaní novín, zakladal knižnice, spolky miernosti, nedeľné školy a často zastupoval Hurbana v povinnostiach kňazských. Prvého augusta sa zjavuje prvé číslo Štúrových novín, kde Šulek prispieva svojou prvou informáciou o národných oslavách na Javorine, kde účastníci zapálili vatru, prednášali básne a zaspievali večernú nábožnú pieseň. Po príchode hurbanovských dobrovoľníkov bol na Myjave menovaný do vojenskej služby v rámci slovenského povstania. Viliam sprostredkoval rozkazy SNR a získaval dobrovoľníkov pre povstanie z Krajného a okolia (pridalo sa 400 dobrovoľníkov aj v prvej víťaznej bitke 22. 9. v Brezovej). Ľudovít Šulek organizoval v Brezovej pod Bradlom spolu s Hurbanom veľké zhromaždenie (3000 ľudí), ktorí predniesli Žiadosti slovenského národa. Na 7. mája bolo zvolané celonárodné zhromaždenie do Liptovského Mikuláša – Ľ. Šulek a D. J. Bôrik boli delegovaní ako zástupcovia Slovákov odovzdať Žiadosti stoličnému predstaviteľovi sídla župy (Nitra) ako Nitrianske žiadosti slovenského národa – tu Šulek informuje o žiadostiach slovami: Nasledovalo zatknutie a deportácia spolu s Bôrikom (tomu sa podarilo ujsť) do pevnosti v Komárne, kde v júni 1849 zomiera vo veku 26 rokov na choleru."}
{"id": "493655", "title": "Ľudovít Jaroslav Šulek", "context": "Introduction  Ľudovít Jaroslav Šulek ( 12. september 1822, Sobotište – † 16. jún 1849, Komárno) bol účastník slovenského povstania 1848. Jeho mladší brat bol Viliam Šulek. Pochovaný je na reformovanom cintoríne v Komárne. Na jeho počesť bolo v roku 1995 premenované komárňanské gymnázium na Gymnázium Ľudovíta Jaroslava Šuleka."}
{"id": "228976", "title": "Michal Šulek", "context": "Introduction  Michal Šulek ( 1932, Bobrov – † 2001) bol politický väzeň. Narodil sa v Bobrove v rodine robotníka. Počas štúdia na Prírodovedeckej fakulte UK so spolužiakmi rozniesol balíček protirežimových letákov. S pomocou konfidentov ich tajná polícia odhalila a pozatýkala. Bol odsúdený na 8 rokov, ktoré skoro celé strávil v Jáchymovských baniach. Tieto skúsenosti opísal v diele A život ide ďalej... s podtitulom Spomienky na strašné javisko v srdci Európy ."}
{"id": "19027", "title": "Ján Fischer", "context": "Introduction Prof. RNDr. Ján Fischer ( 5. máj 1905, Martin, Slovensko – † 4. február 1980, Bratislava, Slovensko) bol slovenský fyzik."}
{"id": "25350", "title": "Dionýz Ilkovič", "context": "Posledné roky V marci 1976 Prof. Ilkovič odišiel do dôchodku. Aj potom sa živo zaujímal o dianie vo fyzike, na katedre i v celej fyzikálnej komunite. Zomrel 3. augusta 1980 v Bratislave."}
{"id": "493656", "title": "Ľudovít Jaroslav Šulek", "context": "Rodina  Otec: Ján Šulek - farár Matka: Mária Neumannová Brat: Viliam Šulek Partnerka: Anna Koléniová Otec Ján Šulek (niekedy zapisovaný aj Schulek) získal vzdelanie na vyšších školách (kolégium v Debrecíne a lýceum v Kežmarku), aby mohol zastávať kňazský úrad, no pre nedostatok miesta pôsobil najprv ako učiteľ. Od roku 1797 pôsobil ako rektor evanjelickej školy v Hybiach, v rokoch 1801-1805 učiteľ v Mošovciach (tu bol jeho žiakom aj Ján Kollár). Až následne bol evanjelickým farárom v Pržne na Morave, potom v Sobotišti. Ján Šulek bol dva razy ženatý, prvou ženou mu bola Rozália Margaréta, rodená Weberová. Hoci zomrela ako 33-ročná (1782 – 1815), mal s ňou 9 detí. Z nich sa stal známym najmä Ján Michal Šulek, lekár (1806 – 1860), ktorý bol autorom prvého ortopedicko-traumatologického diela pre ránhojičov u nás. Druhou manželkou Jána Šuleka bola Mária, rodená Neumannová (1786 – 1837), s ktorou mal až 9 detí. Z nich vynikol Bohuslav Karol Šulek (1816 – 1895), redaktor viacerých novín a od roku 1874 tajomník Juhoslovanskej akadémie vied v Záhrebe. Do rodiny sú tiež predkovia Milana Rastislava Štefánika. Ľudovít mal vzťah s dcérou Annou Koléniovou, dcérou vdovy Anny Koléniovej, slovenskej vlastenky, pomáhajúcej štúrovcom v ich obrodeneckej činnosti, práci na prvej Slovenskej národnej rady a dobrovoľníkom vo všetkých výpravách Slovenského povstania. V ich dome je od roku 1968 Múzeum Slovenských národných rád."}
{"id": "558611", "title": "Vladimír Šucha", "context": "Introduction Prof. RNDr. Vladimír Šucha DrSc. ( 20. apríl 1961, Zvolen) je slovenský politik, vedec, vysokoškolský pedagóg a manažér."}
{"id": "429132", "title": "Ján Frýdecký", "context": "Životopis Navštevoval ľudovú školu, v roku 1935 maturoval na reálnom gymnáziu. V rokoch 1935 – 38 študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1938 – 41 slavistiku na univerzitách v Belehrade a v Záhrebe. V roku 1941 sa vrátil do Bratislavy, 1942 PhDr. V rokoch 1942 – 44 profesor na učiteľskej akadémii v Modre a v Bratislave, súčasne externý lektor srbochorvátskeho jazyka na VŠE a na Filozofickej fakulte SU, v 1944 – 46 učil na priemyselnej škole, v 1945 – 46 pracoval na Povereníctve školstva. V roku 1946 bol krátko zamestnaný v Slovanskom ústave SAVU, v rokoch 1946 – 55 bol vedúci knižnice SAVU, resp. SAV, súčasne od 1953 súdny tlmočník, v 1955 – 63 pracovník Novinárskeho študijného ústavu, od 1963 odborný asistent na Katedre slavistiky a indoeuropeistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Venoval sa výskumu chorvátsko-dalmátskej literatúry, najmä dráme, skúmal život, tvorbu a pôsobenie B. Šuleka v chorvátskej kultúre. V oblasti slovenských dejín sa zaoberal problematikou štúrovskej generácie, jej odkazom a portrétmi najvýznamnejších predstaviteľov. Zaujímal sa aj o jazykové otázky, informoval slovenskú verejnosť o zmenách v srbochorvátskom pravopise, o slavistike v Bulharsku a v Juhoslávii. V rámci pedagogickej činnosti viedol semináre z gramatiky chorvátskeho a srbského jazyka, napísal učebnice a zostavil čítanku srbochorvátčtiny, prednášal o dejinách južných slovanských literatúr."}
{"id": "558613", "title": "Vladimír Šucha", "context": "Kariéra Počas Nežnej revolúcie pôsobil na Geologickom ústave SAV, kde ho zvolili za predsedu štrajkového výboru a bunky VPN. Ponuku ísť do politiky vtedy odmietol, aby sa sústredil na vedu. Prepracoval sa medzi svetovú špičku v oblasti výskumu ílov. Bol najmladší držiteľ titulov DrSc. a profesor na Slovensku. Prednášal na Univerzite Komenského, zaoberal sa mineralógiou, prírodnými nano-materiálmi, či dopadmi ťažby na životné prostredie. V roku 1995 sa habilitoval, v roku 2002 bol menovaný za profesora, čím sa stal najmladším profesorom na Slovensku. V roku 2004 sa stal predsedom Rezortnej koordinačnej skupiny pre európske záležitosti Ministerstva školstva SR. V roku 2005 spoluzakladal Agentúru na podporu výskumu a vývoja (APVV) v Bratislave, ktorú krátko viedol ako riaditeľ. Práca v Eurokomisii Od roku 2006 pracoval pre Európsku komisiu v Bruseli. Do roku 2012 pôsobil ako riaditeľ direktoriátu pre vzdelávanie a kultúru, následne sa stal zástupcom generálneho riaditeľa Spoločného výskumného centra Európskej komisie, ktoré poskytuje vedecké podklady k novej európskej legislatíve. V roku 2014 sa stal jeho generálnym riaditeľom. V roku 2019 bol najvyššie postaveným slovenský euroúradníkom v Bruseli. Z tejto pozície po trinástich rokoch v októbri 2019 z Európskej komisie odišiel, aby podľa informácií SME, posilnil Progresívne Slovensko a bránil hodnoty liberálnej demokracie a nechce, aby boli ohrozené. 9. septembra 2019 Progresívne Slovensko oznámilo, že sa pridal do ich tímu expertov. V roku 2019 bol na neplatenom voľne z Európskej komisie a niekoľko mesiacov sa angažoval v slovenskej politike. 24. novembra 2021 bol vymenovaný za vedúceho Zastúpenia Európskej komisie v Bratislave a do funkcie nastúpil 1. januára 2022. Šucha je členom viacerých vedeckých organizácií zameraných na minerály a geológiu."}
{"id": "142146", "title": "Juraj Šulek", "context": "Introduction  Juraj Šulek ( 11. január 1915, Klenovec – † 7. máj 1973, Banská Bystrica) bol politický pracovník a odborársky pracovník."}
{"id": "271155", "title": "Šulek", "context": "Introduction  Šulek ( Sulek, Schulek , Shulek , f. Šuleková ), je priezvisko: Gašpar Šulek (1788 – 1827), slovenský filozof, evanjelický kňaz a teológ Bohuslav Šulek (1816, Sobotište – 1895), slovenský prírodovedec, jazykovedec a publicista Ľudovít Jaroslav Šulek (1822, Sobotište – 1849, Komárno), účastník slovenského povstania 1848 Viliam Šulek (1825, Sobotište – 1848, Šulekovo), účastník slovenského povstania 1848 Juraj Šulek (1915, Klenovec – 1973, Banská Bystrica), politický pracovník, odborársky pracovník Michal Šulek (1932, Bobrov – 2001), politický väzeň Pavel Šulek, CSc. (1935, Beluša – 1987, Bratislava), slovenský fyzik"}
{"id": "259674", "title": "Štefan Šáro", "context": "Introduction Prof. RNDr. Štefan Šáro, DrSc. ( 10. december 1933, Békešská Čaba – † 28. máj 2013) bol slovenský jadrový fyzik a vedúci oddelenia jadrovej fyziky na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Podieľal sa na objave chemických prvkov darmštátium, röntgénium a kopernícium na časticovom urýchľovači typu synchrotrón SIS-18 v Centre pre výskum ťažkých iónov GSI Darmstadt. Pôsobil aj v SÚJV Dubna (Ruská federácia). V rámci súťaže významných slovenských vedcov, technológov a mladých výskumníkov zo všetkých oblastí vedy Vedec roka SR získal v roku 1998 ocenenie Uznanie za výskum v SR ."}
{"id": "559575", "title": "Jan Dobeš (fyzik)", "context": "Introduction Ing. Jan Dobeš Csc. ( 23. december 1944, Zlín) je český fyzik a vedecký pracovník, ktorý v súčasnosti pôsobí ako vedecký pracovník oddelenia teoretickej fyziky Ústavu jadrovej fyziky Akadémie vied Českej republiky. V rokoch 1998 až 2012 pôsobil na poste riaditeľa tohto ústavu."}
{"id": "572869", "title": "Karol Mikula", "context": "Vedecká činnosť Vo svojej výskumnej práci sa venuje predovšetkým vývoju numerických metód v spracovaní obrazu , výpočtovej dynamike tekutín , level-set metódam a Lagrangeovským metódam pre pohyb kriviek a plôch, modelovaniu tiažového poľa Zeme a ďalším aplikáciám. V rokoch 2005 až 2010 so svojou výskumnou skupinou úspešne riešil európske projekty Embryomics a BioEmergences, ktoré sa zaoberali počítačovou rekonštrukciou raných štádií vývoja embrya jednoduchých stavovcov. V roku 2011 získal ocenenie Vedec roka STU a tiež cenu Vedec roka SR za výsledky v programoch Európskej únie. Na túto prácu nadväzujú ďalšie dva európske projekty, ImageInLife a INFLANET , kde spolupracuje s európskymi pracoviskami z oblasti biológie. Jeho skupina tiež prispela k zavedeniu novej svetovej konštanty W0, ktorá vyjadruje potenciál tiažového poľa Zeme na strednej hladine morí. Táto konštanta bola prijatá Medzinárodnou geodetickou asociáciou v roku 2016. Jeho odborné publikácie dosahujú Hirschov index 32, čím sa zaraďuje medzi širšiu špičku slovenskej vedy."}
{"id": "19447", "title": "Ladislav Gomolčák", "context": "Introduction RNDr. Ladislav Gomolčák ( 9. jún 1932, Košice – † 14. júl 1976, Bratislava) bol slovenský fyzik."}
{"id": "464913", "title": "Fyzikálny ústav Slovenskej akadémie vied", "context": "Introduction  Fyzikálny ústav Slovenskej akadémie vied je vedeckovýskumné pracovisko sídliace v Bratislave, v areáli SAV na Patrónke. Ústav sa zameriava na základný fyzikálny výskum."}
{"id": "102566", "title": "Jozef Zámečník", "context": "Introduction Prof. RNDr. Jozef Zámečník , PhD. ( 9. február 1935, Malacky) je slovenský fyzik, autor učebníc o fyzike."}
{"id": "599527", "title": "Pavel Šulek", "context": "Narodil sa v Beluši v okrese Púchov. Fyziku a matematiku študoval na Fakulte prírodných vied VŠP v Bratislave (1953– 1957). Neskôr vyštudoval popri zamestnaní odbor Pravdepodobnosť a matematická štatistika na PFUK (1978). Tu získal doktorát prírodných vied (1968) a v r. 1979 aj hodnosť kandidáta vied, hoci kandidátsku dizertáciu odovzdal už v roku 1971. V roku 1957 nastúpil ako asistent na svojej alma mater. Po jej zrušení (1959) prešiel na PFUK, kde sa v roku 1961 stal členom novovytvorenej Katedry jadrovej fyziky. Absolvoval dlhodobý pracovný pobyt v SÚJV Dubna v ZSSR (1964– 1972). Tu bol v rámci previerok vylúčený z KSČ, pretože ako predseda straníckej organizácie odmietol presadiť zrušenie rezolúcií proti okupácii ČSSR a za oslobodenie A. Dubčeka. Po návrate bol preradený ako odborný pracovník na Katedru všeobecnej fyziky, kde pracoval až do svojho predčasného skonu."}
{"id": "299074", "title": "Jozef Masarik", "context": "Život Vyrastal v Jalovci. Vyštudoval jadrovú fyziku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (dnes FMFI UK). Je profesorom na Katedre jadrovej fyziky a biofyziky a bol dekanom FMFI UK. Stal sa vedcom roka 2009. Je ženatý, má dve deti, syna Jozefa (1992) a dcéru Máriu (1994)."}
{"id": "25198", "title": "Ján Šumný", "context": "Introduction  Ján Šumný ( 13. august 1901, Bobot† máj 1981, Zlaté Moravce) bol slovenský pedagóg a matematik."}
{"id": "122886", "title": "Bogoslav Šulek", "context": "Introduction  Bogoslav Šulek , rodený ako Bohuslav Šulek , ( 22. apríl 1816, Sobotište, Slovensko – † 30. november 1895, Záhreb, Chorvátsko) bol chorvátsky prírodovedec, jazykovedec a publicista slovenského pôvodu. Študoval na lýceu v Bratislave a bol spoluzakladateľom Spoločnosti československej. V roku 1838 odišiel do Chorvátska, kde sa aktívne podieľal na vývine kultúrneho a politického života. Pôsobil tam až do smrti."}
{"id": "142129", "title": "Ľudovít Šuhajík", "context": "Introduction  Ľudovít Šuhajík ( 2. január 1905, Banská Bystrica - † 20. máj 1974, Praha) bol slovenský lesný inžinier. Jeho otec Gustáv Šuhajík, matka Emília rod. Mensatorisová."}
{"id": "599529", "title": "Noach Baruch Fischer", "context": "Rabín Baruch Fischer si vzal 15.decembra 1885 za manželku Hindl-Hermínu Fischerovú(*1860) zo Stoličného Belehradu,dcéru tamojšieho ortodoxného rabína Gottlieba Fischera(1810-1895). Sobášil ich švagor rabín Salom Kutna z Esenstadtu.V  Székesfehérvári bol približne päť rokov ako výpomocný rabín, pri svojom svokrovi. Vieme o ich štyroch deťoch, tri sa narodili v Székesfehérvári a posledný v Mliečne. David(1886-1905)zomrel v Prešove, Henrik(*1888). Dcéra Miriam Lea/Ilona (nar.v r.1890 v Stoličnom Belehrade, zahynula počas Holocaustu r. 1944) bola vydatá za jeho synovca po sestre, rabína Š. M. Ungara. Zrejme posledný z detí Moses, sa narodil v r. 1892 (zahynul počas holocaustu r.1942) počas pôsobenia Mliečne pri Šamoríne. Noach Baruch Fischer bol v Mliečne v rabínskom úrade od septembra 1890, iste ešte aj v roku 1895."}
{"id": "69649", "title": "Heinz Fischer", "context": "Kontroverzie V čase vrcholiaceho sporu medzi Brunom Kreiským a známym prenasledovateľom nacistov Simonom Wiesenthalom to bol práve Fischer, ktorý ako predseda poslaneckého klubu dal podnet na vytvorenie vyšetrovacej komisie proti Wiesenthalovi. Bývalý prezident sa dodnes skutočne neospravedlnil za tento krok, iba povedal, že mohol vtedy konať inak."}
{"id": "69647", "title": "Heinz Fischer", "context": "Introduction  Heinz Fischer ( 9. október 1938, Graz, Nemecká ríša) je rakúsky politik, právnik a vysokoškolský pedagóg, v rokoch 2004 až 2016 bol spolkovým prezidentom Rakúska."}
{"id": "442625", "title": "Fritz Fischer", "context": "Introduction  Fritz Fischer môže byť: nemecký biatlonista, olympijský víťaz ( 1956), pozri Fritz Fischer (biatlonista) švajčiarsky fyzik (1898 – 1947), pozri Fritz Fischer (fyzik) nemecký historik (1908 – 1999), pozri Fritz Fischer (historik) nemecký nacistický lekár (1912 – 2003), pozri Fritz Fischer (lekár)"}
{"id": "18364", "title": "Daniel Fischer (lekár)", "context": "Rodina  otec: Michal Fischer matka: Agneta"}
{"id": "100517", "title": "Julia Fischerová", "context": "Rodina Matka, Viera Fischer rod. Krenková, klaviristka. Otec, Frank-Michael Fischer, matematik."}
{"id": "192409", "title": "Robert Fischer", "context": "Introduction  Robert James Fischer známy aj pod menom Bobby Fischer ( 9. marec 1943, Chicago, Illinois, USA – † 17. január 2008, Reykjavík, Island) bol americký šachový veľmajster. Slávnym sa stal ešte v mladom veku, keď vďaka svojim šachovým schopnostiam vo veku 14 rokov vyhral americké majstrovstvá. V roku 1972 sa stal prvým americkým šachistom, ktorý získal titul svetového šampióna. Po víťazstve nad Borisom Vasilievičom Spasským získal vtedy rekordný predinflačný rating 2785. Roku 1975 odmietol obhájiť tento titul po tom, ako FIDE nesúhlasila s jeho podmienkami, takže ho bez boja získal Anatolij Jevgenievič Karpov. Napriek vážnym psychickým ťažkostiam, predčasnému dôchodku, antisemitizmu (kvôli dlhej rivalite s Samuelom Hermanom Reshevským), sektárstvu a pod., bol Robert Fischer geniálny šachista a zaslúžil sa o nebývalý rozvoj a popularitu šachu na Západe."}
{"id": "456395", "title": "Václav Fischer (podnikateľ)", "context": "Introduction  Václav Fischer ( 22. jún 1954, Praha) je nemecký podnikateľ a politik českého pôvodu, ktorý žije od roku 1978 v Berlíne. Zakladateľ a majiteľ cestovnej kancelárie Fischer Reisen a senátor Parlamentu Českej republiky v rokoch 1999-2002."}
{"id": "202455", "title": "Artur Fischer", "context": "Životopis Narodil sa ako najstarší syn v rodine krajčíra. Vyučil sa za stavebného zámočníka. V roku 1948 založil malú dielňu Artur Fischer GmbH & Co. KG známu aj dnes ako Fischerwerke . Bol držiteľom 1 080 patentov a 5 867 chránených vzorov (stav k 31. decembru 2003, firma Fischerwerke má registrovaných viac než 8 700 patentov). Thomas Alva Edison, ktorého by Artur Fischer rád prekonal, má na svojom „konte“ 1 093 patentov. K najznámejším vynálezom Artura Fischera patrí Fischer S nylonová príchytka z roku 1958, stavebnica fischertechnik (1965 obdoba Lega, ale viac technicky zameraná). V roku 2001 dosiahli pobočky Fischer Group po celom svete obrat 400 miliónov eur, väčšinou vďaka produkcii kotvenia a upevňovacej techniky. Spoločnosť, ktorú vedie od roku 1980 syn Klaus Fischer , produkovala v roku 2004 len v jedinom závode vo Waldachtale sedem miliónov príchytiek každý deň. V roku 1990 bolo Arturovi Fischerovi udelené významné nemecké vyznamenanie Werner-von-Siemens-Ring."}
{"id": "503055", "title": "Ernst Otto Fischer", "context": "Introduction  Ernst Otto Fischer ( 10. november 1918, Solln, dnes Mníchov – † 23. júl 2007, Mníchov) bol nemecký chemik, nositeľ Nobelovej ceny za chémiu za rok 1973 (spolu s Geoffrey Wilkinsonom). Za vojny sa zúčastnil bojov ako vojak nemeckej armády a študoval chémiu na Technickej univerzite Mníchov. Doktorskú prácu mu viedol Walter Hieber. Na rovnakej univerzite neskôr pokračoval ako učiteľ, profesor a od roku 1964 vedúci katedry anorganickej chémie. Venoval sa štúdiu organokovovej chémie a v tomto odbore dosiahol prelomových výsledkov."}
{"id": "442628", "title": "Josef Fischer", "context": "Introduction  Josef Fischer môže byť: nemecký cyklista (1865 – 1953), pozri Josef Fischer (cyklista) český filozof (1891 – 1945), pozri Josef Fischer (filozof) česko-slovenský politik nemeckej národnosti (1867 – ?), poslanec NZ, pozri Josef Fischer (česko-slovenský politik) izraelský politik (1920 – 1992), pozri Josef Fischer (izraelský politik)"}
{"id": "69648", "title": "Heinz Fischer", "context": "Životopis Heinz Fischer sa narodil v sociál­nodemokratickej rodine. Jeho otec Rudolf bol v rokoch 1954–1956 štátnym tajomníkom ministerstva obchodu. Na Viedenskej univerzite vyštudoval v roku 1961 právo a získal titul doktora práv. Od roku 1978 pôsobil na Univerzite v Innsbrucku a vo Viedni, titul univerzitného profesora získal v roku 1993. Po absolvovaní súdnej praxe bol v rokoch 1963-75 tajomníkom klubu poslancov za Sociálnodemokratickú stranu Rakúska (SPÖ). V októbri 1971 sa stal za volebný obvod Viedeň poslancom Národnej rady. Predsedom parlamentnej frakcie SPÖ bol dvakrát, v novembri 1979 ho zvolili za podpredsedu SPÖ. V rokoch 1983-87 zastával Heinz Fischer post rakúskeho ministra pre vedu a výskum, v období od 5. novembra 1990 do decembra 2002 pôsobil ako predseda Národnej rady Rakúskej republiky. Heinz Fischer patrí medzi významné osobnosti sociálnej demokracie nielen v Rakúsku, ale aj v Európe. V roku 1992 sa stal podpredsedom Strany európskych socialistov a v období 1993-99 bol predsedom Fóra Európy pre demokraciu a solidaritu. V priamych prezidentských voľbách v apríli 2004, kandidoval za Sociálnodemokratickú stranu Rakúska a porazil Benitu Ferrerovú-Waldnerovú z Rakúskej ľudovej strany (ÖVP). Zvíťazil so ziskom vyše 52 percent hlasov voličov. Úradu hlavy štátu sa na šesťročné volebné obdobie ujal 8. júla 2004. Na poste hlavy štátu vystriedal Thomasa Klestila, ktorý umrel 6. júla večer, dva dni pred vypršaním mandátu. Bol prvým sociálnym demokrat po 30 rokoch, ktorý sa ujal prezidentského kresla. Vo prezidentských voľbách roku 2010 sa stal sa tak víťazom už po prvom kole volieb. Ďaleko za ním skončili kandidátka slobodných Barbara Rosenkranzová a mimoparlamentný kresťanský demokrat Rudolf Gehring. V júli 2016 ho v prezidentskom kresle vystriedal Alexander Van der Bellen, nakoľko Fischer po dvoch šesťročných funkčných obdobiach už znova nemohol kandidovať."}
{"id": "448524", "title": "Juraj Fischer", "context": "Životný príbeh Juraj Fischer pochádzal z významnej židovskej obchodníckej rodiny z Lučenca a pred prenasledovaním židov počas druhej svetovej vojny sa ako 19-ročný zachránil útekom zo Slovenska. Jeho otec a brat zahynuli v koncentračnom tábore. Po peripetiách na Balkáne a Blízkom východe sa jeho útek skončil vo Francúzsku, kde dobrovoľne vstúpil do armády. Zúčastnil sa vojenskej operácie s krycím názvom Dynamo pri Dunkerque a po obsadení Francúzska nemeckou armádou sa pridal k Československej armáde v Anglicku. V Československom zahraničnom odboji bol od 1. apríla 1940 do 5. mája 1945, teda vyše 5 rokov a ako veliteľ tanku sa od októbra 1944 do 9.mája 1945 zúčastnil obliehania Dunkerque. Po návrate do Lučenca pracoval ako zástupca riaditeľa vo veľkoobchode. V 50-tych rokoch 20.storočia, v čase politických procesov, ho obvinili z údajnej sabotáže a po vykonštruovanom procese, kedy mu hrozil dokonca až trest smrti ako Rudolfovi Slánskému, ho 28. júla 1952 súd v Banskej Bystrici odsúdil pre trestný čin sabotáže a poslal ako politického väzňa do Jáchymova na ťažbu uránu. Ľudový súd mu v roku 1960 skonfiškoval dom a celý majetok, paradoxne podľa Benešových dekrétov 108/60 ako nepriateľovi Československého štátu. Podľa tohto dekrétu sa konfiškoval len majetok nacistov a kolaborantov. Budovu neskôr zbúrali a na jej pozemku si KSČ postavila svoje sídlo. Hrob Juraja Fischera v lučenskom židovskom cintoríne Spravodlivého zadosťučinenia sa nedočkal ani po prevrate v novembri 1989. Jeho žiadosť o odškodnenie za stratu majetku súd zamietol a postup vyvlastnenia označil ako legálny. Paradoxne bola Ministerstvom spravodlivosti SR zamietnutá aj jeho žiadosť o odškodnenie za smrť jeho otca a brata v koncentračnom tábore. Po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov sa obrátil vo veci odškodnenia a nepriznania náhrady za skonfiškovaný majetok na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, o čom listom informoval aj Svetové združenie bývalých československých politických väzňov, ktorého bol členom. Juraj Fischer zomrel vo veku nedožitých 87 rokov, v symbolický deň - 9. mája 2007 – na 62. výročie platnosti kapitulácie Nemecka."}
{"id": "441151", "title": "Noach Baruch Fischer", "context": "Život Noach Baruch Fischer sa narodil v Piešťanoch Davidovi a Pepi Fischerovým. Otec David Moše Fischer bol rodákom z Dunajskej Stredy, kde sa narodil v roku 1821. V čase narodenia svojho syna bol už piešťanským rabínom. Jeho predchádzajúcim pôsobiskom bola Brezová pod Bradlom. V Piešťanoch bol av bet din – hlavným rabínom – takmer dvadsať rokov až do svojej smrti v apríli roku 1880. Matka Pepi, rodená Sonenscheinová, sa narodila v januári 1825 vo Vrbovciach. Tiež dožila v Piešťanoch v rodine svojej dcéry a zaťa – rabína. Zomrela dvadsať rokov po svojom manželovi začiatkom novembra roku 1900. Rabín Baruch Fischer si vzal 15.decembra 1885 za manželku Hindl-Hermínu Fischerovú( 1860) zo Stoličného Belehradu,dcéru tamojšieho ortodoxného rabína Gottlieba Fischera(1810-1895). Sobášil ich švagor rabín Salom Kutna z Esenstadtu.V Székesfehérvári bol približne päť rokov ako výpomocný rabín, pri svojom svokrovi. Vieme o ich štyroch deťoch, tri sa narodili v Székesfehérvári a posledný v Mliečne. David(1886-1905)zomrel v Prešove, Henrik( 1888). Dcéra Miriam Lea/Ilona (nar.v r.1890 v Stoličnom Belehrade, zahynula počas Holocaustu r. 1944) bola vydatá za jeho synovca po sestre, rabína Š. M. Ungara. Zrejme posledný z detí Moses, sa narodil v r. 1892 (zahynul počas holocaustu r.1942) počas pôsobenia Mliečne pri Šamoríne. Noach Baruch Fischer bol v Mliečne v rabínskom úrade od septembra 1890, iste ešte aj v roku 1895. V roku 1901 začína pôsobiť ako hlavný ortodoxný rabín v Prešove, kde stál aj na čele tamojšej povestnej ješivy. Mimo spomenutého Székesfehérváru, Mliečna a Prešova, bol rabínom na krátko aj v rodných Piešťanoch a tiež v rumunskom meste Beiuș (Belényes). Je pochovaný na čestnom mieste prešovského ortodoxného cintorína v susedstve raslavického kolegu rabína Elihu Kohena. Odznel aj názor, že Noach Brauch Fischer bol jedným z najväčších rabínov Uhorska."}
{"id": "442619", "title": "Alfred Fischer", "context": "Introduction  Alfred Fischer môže byť: nemecký architekt (1881 – 1950), pozri Alfred Fischer (architekt) nemecký botanik (1858 – 1913), pozri Alfred Fischer (botanik) nemecký sudca (1919 – 2004), pozri Alfred Fischer (sudca) nemecký veliteľ SS (1907 – 1945), pozri Alfred Fischer (veliteľ SS) geológ USA nemeckého pôvodu (1921 – 2003), pozri Alfred G. Fischer Kategória:Rozlišovacie stránky – Osobnosti"}
{"id": "238631", "title": "Jan Fischer", "context": "Politická činnosť V rokoch 1980 až 1989 bol členom Komunistickej strany Československa. Fischer bol 9. apríla 2009 menovaný prezidentom Václavom Klausom do funkcie predsedu vlády Českej republiky v tzv. úradnickej vláde. Po voľbách zložil do rúk prezidenta demisiu 25. júna 2010 a ešte krátko vládol súbežne s novým premiérom. Vo funkcii ho definitívne 13. júla 2010 vystriedal Petr Nečas."}
{"id": "441150", "title": "Noach Baruch Fischer", "context": "Introduction Náhrobný kameň rabína Fischera v prešovskom židovskom ortodoxnom cintoríne Noach Baruch Fischer ( 18. júl 1863, Piešťany, Rakúsko-Uhorsko – 1919, Prešov, Česko-Slovensko) bol významný ortodoxný rabín."}
{"id": "441152", "title": "Noach Baruch Fischer", "context": "Rodina Zo súrodencov Barucha Fischera môžeme spomenúť sestru Judit Ungarovú ( 1862, Brezová – 1933, Piešťany), a brata Judu ( 1866, Piešťany). Pri sestre Judit, je dobre doplniť, že sa v r. 1881 vydala za rabína Josefa Moše Ungara ( 1855, spomína sa Miškovec aj Bratislava – 1898, Piešťany), ktorý nasledoval svojho predchodcu, svokra, po jeho smrti na poste piešťanského rabína. Z tejto Ungarovej rodiny vyšiel aj rabín Šmuel David Ungar (1885 – 1945), ktorý bol rabínom v Krompachoch, Trnave a nakoniec v Nitre. On bol jednou z najväčších ortodoxných rabínskych autorít, nemenovaným hlavným rabínom Slovenska pred II. sv. vojnou. Zahynul na konci vojny pri ukrývaní, na hlad pri Banskej Bystrici. Žiadal si byť pochovaný v Piešťanoch pri svojej rodine. Jeho syn, Benzion Josef Ungar posledný piešťanský rabín zahynul v seredskom tábore v r.1944 a je pochovaný na tamojšom židovskom cintoríne. Preživší syn Šolom Moše so svojim švagrom, známym slovenským rabínom, najmä z vojnových čias, Ch. M. D. Weissmandlom založili obdobu zaniknutej nitrianskej ješivy, ktorej hlavou bol Š. D. Ungar. Rabín Fischer sa v Prešove dožíva vzniku Československa, zomiera v lete v mesiaci tamuz r.1919 ."}
{"id": "102902", "title": "Alexander Bach", "context": "Život Narodil sa v Loosdorfe v Rakúsku. Ako mešťan patril k tretiemu stavu a neskôr sa stal vyhľadávaným viedenským advokátom. Už v roku 1848 získal miesto ministra vnútra. Titul baróna získal za zásluhy o trón roku 1852. Najprv sa usiloval „minister brigád” o premenu monarchie so silnými pozostatkami feudalizmu na demokratický štát s modernou správou. Vo funkcii ministra vnútra ho do svojho normalizačného kabinetu prizval knieža Schwarzenberg a od rozpustenia kroměřížskeho snemu v roku 1849 bol Bach nazývaný „muž budúcnosti”. Bol veľmi schopný a povahou karierista. Po októbrovom krvipreliatí vo Viedni zbabelo utiekol preoblečený z mesta. Potom, čo za zosnulého Franza Stadiona prevzal ministerstvo vnútra v lete 1849, predstavoval Bach hlavného obnoviteľa „starých poriadkov”. Po smrti Schwarzenberga roku 1852 sa Bach stal všemohúcim absolutistom. Toto obdobie sa často označuje ako Bachov absolutizmus . Opovrhovaný minister vnútra zostal až do roku 1859 hneď po cisárovi druhým najmocnejším mužom štátu, ktorý však tento štát ťažko zadĺžil (za éry Bacha vzrástol dlh ríšskej pokladnice na 1 800 miliónov zlatých). Bach zvýšil priame dane o 143 %, vrátil do života mnohé staré metternichovské praktiky, najmä ostrú cenzúru, policajné špehovanie a pod. Na druhej strane sa za odsudzujúcou nálepkou absolutizmu skrývali aj pokroky v hospodárstve, technike a štátnej správe. Rozvíjal sa priemysel a obchod, budovali sa železnice a cesty, boli zrušené colné bariéry a zavedené okresy a kraje. Po prehratej vojne v roku 1859 bolo pomerne jednoduché pripísať Bachovi zásadnú a rozhodujúcu úlohu pri rozvrate ríše. Po zvrhnutí bol Bach v rokoch 18591867 veľvyslancom v pápežskej kúrii. Roku 1893 zomiera v ústraní v rakúskom Schöngraberne."}
{"id": "450590", "title": "Martin Fischer", "context": "Pozri aj  Martin Henry Fischer (1879 – 1962), americký fyziológ Martin Fischer-Dieskau ( 1954), nemecký dirigent"}
{"id": "456396", "title": "Václav Fischer (podnikateľ)", "context": "Biografia Súbor:Boeings_737-300_in_Fischer_Air_livery.jpg|náhľad|Boeingy vo farbách Fischer Air, Ruzyně, marec 2010 Rané roky a emigrácia Narodil sa v Prahe - Karlíne. Vyštudoval Gymnázium Jána Nerudu a vnútorný obchod na Vysokej škole ekonomickej (1978). V deň svojej promócie, 13. novembra 1978 odišiel z ČSSR do Švajčiarska a neskôr do Nemecka. Jeho prvou nemeckou zastávkou bol Západný Berlín. Tu tiež získal v študentskej cestovnej kancelárii ARTU REISEN svoju prvú prácu. Po roku sa presťahoval do Hamburgu a pracoval v lodnej spoločnosti TT Línia a neskôr v exkluzívnej cestovnej agentúre World in Travel. V roku 1980 založil v Hamburgu cestovnú kanceláriu Fischer Reisen . 90. roky a expanzia v Nemecku a začiatky v Česko-Slovensku Nežná revolúcia zastihla Václava Fischera na Kanárskych ostrovoch. Cez varovanie svojich spoločníkov, spolupracovníkov a priateľov začal zvažovať svoju obchodnú činnosť v Strednej Európe a od roku 1990 tu začal predávať zájazdy. Zároveň však rozvíjal činnosť nemeckej Fischer Reisen, ktorá sa rozšírila aj na územie bývalej NDR, ponúkala svoje zájazdy s odletom zo 14 nemeckých letísk a v polovici deväťdesiatych rokov pripravovala každoročne dovolenku pre pol milióna klientov. O rastúcu FISCHER REISEN sa začala zaujímať konkurencia, Václav Fischer v dôverných rokovaniach v rokoch 1996 a 1997 zariadil prevzatie svojej cestovnej kancelárie novovzniknutým zoskupením C und N Turistik, patriacim do štruktúr medzinárodných koncernov. Predajom získané finančné prostriedky investoval do nákupu lietadiel ( Fischer Air ) a do ďalšieho rozvoja svojich firiem v Česku (vydavateľstvo Fischer , Fischer Collection ) a do expanzie na Slovensko, do Maďarska a Poľska. Najväčšiu časť finančných prostriedkov investoval Václav Fischer do nákupu nových lietadiel typu Boeing 737 - 300, ktoré prevádzkovala jeho letecká spoločnosť Fischer Air. Václav Fischer v politike V auguste 1999 jednoznačne zvíťazil v prvom kole doplňovacích volieb do Senátu (71,24% hlasov) za obvod Praha 1 a stal sa prvým nezávislým senátorom Parlamentu Českej republiky.. Predvolebnú kampaň poznačili okrem iného billboardy s nápisom \" Homosexuál v Senáte? Prečo nie. Václav Fischer do Senátu. Štvorpercentný menšina \", na ktoré Fischer v rozhovore pre MF Dnes reagoval: \" Moja orientácia je bohatšia. Môj život sprevádzalo mnoho žien a tiež niekoľko mužov a ja som sa tým nikdy netajil. \" V Senáte pracoval Václav Fischer vo Výbore pre európsku integráciu. Po skončení svojho trojročného mandátu senátora v roku 2002 z politiky odišiel. Podnikanie v Česku V roku 2003 bola na jeho spoločnosti Cestovní kancelář Fischer,a.s. , Fischer, s. r. o. a Fischer Air vyhlásená exekúcia, ktorá sa týkala aj osobného majetku Václava Fischera. Bol nútený svoje firmy predať. Fischer sa niekoľko rokov domáhal a doteraz domáha svojich nárokov súdnou cestou. Bojuje najmä o odškodnenie za lietadlá, ktoré boli po dlhé roky zadržiavané na pražskom letisku a neskôr dislokované do Afriky. Žiada však tiež navrátenie svojich slovenských firiem a to najmä spoločnosti Cestovní kancelář Fischer,a.s . 5. januára 2005 sa vzdal českého občianstva, ktoré získal v roku 1991 a ponechal si len nemecké, ktoré má od roku 1984. V roku 2008 pôsobil Fischer ako riaditeľ leasingovej firmy Aircraft leasing Meier & Fischer (AMF) v Hamburgu a bol tiež obchodným a marketingovým riaditeľom nemeckej Tomi Tour GmbH , ktorá 17. júla 2009 vyhlásila bankrot v slovenskej cestovnej kancelárii Tomi Tour s. r. o. Podľa vlastných slov je Václav Fischer presvedčený o tom, že Tomi Tour bola od jesene 2008 systematicky mediálne a finančne poškodzovaná rovnakou skupinou ľudí, ktorá v roku 2003 nepriateľsky ovládla jeho firemné skupiny Fischer. Podnikanie v Nemecku od roku 2010 Svoju činnosť potom rozvíja v Nemecku. Od mája 2010 do decembra 2012 sa podieľal na prevádzke tradičných českých reštaurácií pod značkou Zlatá Praha v Berlíne. Od roku 2011 spolupracuje Václav Fischer so spoločnosťou Student Agency a ponúka klientom v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku pobyty v Česku. Jeho nemecká firma Fischer Reisen zastupuje tiež rad významných cestovných kancelárií a pripravuje tiež nový projekt leteckých zájazdov. Václav Fischer sa opäť zaoberá podnikaním v leteckej doprave a poradenstvom v cestovnom ruchu."}
{"id": "136697", "title": "Alexander Hell", "context": "Rodina  otec Anton Hell matka Františka rod. Burešová"}
{"id": "19028", "title": "Ján Fischer", "context": "Život Ján Fischer sa narodil v Martine. Po maturite na martinskom gymnáziu (1923) vyštudoval matematiku a fyziku na Karlovej univerzite v Prahe (1928). Za podpory štátu a Matice slovenskej absolvoval v rokoch 1928–1931 študijný pobyt u prof. Gregora Wentzela na univerzite v Zürichu. Tu napísal dve práce, ktoré boli uverejnené v najvýznamnejšom fyzikálnom časopise Annalen der Physik a dodnes patria do zlatého fondu svetovej fyziky. Medzi prvými v nich metódami kvantovej mechaniky riešil problém interakcie žiarenia s atómami, menovite fotoefekt a Comptonov jav. Za tieto práce získal titul doktora filozofie i cenu zürišskej univerzity (1931). Po návrate do vlasti sa však pre mladého nádejného vedca nenašlo miesto na nijakej vysokej škole. Pôsobil teda na rôznych stredných školách, napr. v rokoch 1937–1939 pôsobil na učiteľskom ústave v Leviciach a v Novej Bani. Keď aj na Slovensku začali platiť v roku 1940 rasové zákony, Ján Fischer, nositeľ zlatej medaily zürišskej univerzity, prvý slovenský teoretický fyzik, bol prepustený zo štátnej školskej služby a stal sa výpomocným učiteľom na židovskej ľudovej škole v Michalovciach. V roku 1942, v čase deportácií židov, predsa len svitol Jánovi Fischerovi lúč nádeje. Vďaka úsiliu dr. Štefana Rakovského, pokrokovo zmýšľajúceho riaditeľa Obchodnej akadémie v Banskej Bystrici, dalo Ministerstvo školstva a národnej osvety súhlas, aby J. Fischer pôsobil na tomto ústave ako výpomocný učiteľ. V Banskej Bystrici zastihlo Jána Fischera Slovenské národné povstanie. Vtedy pracoval na Povereníctve školstva, kde mal na starosti likvidáciu platov profesorov stredných a odborných škôl. Po potlačení odboja odišiel spolu so svojou rodinou do partizánskej obce Kalište. Po oslobodení pôsobil J. Fischer až do skončenia školského roku 1944/1945 ako profesor na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici a v nasledujúcom školskom roku na učiteľskom ústave. Začiatkom školského roku 1946/1947 odišiel na cvičné gymnázium do Bratislavy, kde pôsobil ako cvičný profesor a od 1. februára 1948 zastával aj funkciu dočasného riaditeľa. V tomto období súčasne pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity, kde prednášal Základy mechaniky a viedol Metodické cvičenia z fyziky. 1. septembra 1950 J. Fischer prechádza na Prírodovedeckú fakultu natrvalo. Stáva sa odborným asistentom a zastáva funkciu tajomníka Katedry fyziky. Po odchode prof. Viléma Kunzla do Prahy Jána Fischera vymenovali roku 1954 za vedúceho Katedry fyziky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského a za zástupcu docenta. Neskôr sa stal docentom (1956) a aj profesorom (1965). Počas pôsobenia na PFUK Dr. Fischer nadviazal na svoje staršie práce a so spoluautormi uverejnil niekoľko článkov o Comptonovom jave vo vyšších hladinách vodíkového atómu. Väčšinu svojho času však venoval pedagogickej a organizačnej činnosti a vydávaniu učebných pomôcok pre študentov. Okrem 10 vedeckých prác napísal 5 skrípt. Po rozdelení Katedry fyziky na tri pracoviská (1961) sa Ján Fischer stal vedúcim Katedry teoretickej fyziky a túto funkciu zastával až do odchodu do dôchodku v r. 1975. Okrem toho bol aj riaditeľom Ústavu fyziky PF UK (1957–1967) a v rokoch 1956–1959 zastával funkciu prodekana Prírodovedeckej fakulty UK. Aj po odchode do dôchodku prof. Fischer prednášal ako externista. Ján Fischer právom patrí medzi zakladateľské osobnosti slovenskej teoretickej fyziky. Nielenže bol prvým slovenským teoretikom, ale veľký význam treba pripísať skutočnosti, že kým viedol katedru dosiahla teoretická fyzika na bratislavskej univerzite i na celom Slovensku úroveň porovnateľnú s úrovňou vo vyspelých krajinách. Zomrel 4. februára 1980 v Bratislave."}
{"id": "442629", "title": "Josef Fischer", "context": "Pozri aj  Josef Fischer von Röslerstamm (1787 – 1866), rakúsky entomológ Josef Ludvík Fischer (1894 – 1973), český filozof a sociológ Joschka Fischer ( 1948). nemecký politik Joseph Emanuel Fischer von Erlach (1693 – 1742), rakúsky barokový architekt"}
{"id": "136560", "title": "František Hánrich", "context": "Rodina  otec: Ignác Hainrich matka: Eva"}
{"id": "56740", "title": "Hermann Emil Fischer", "context": "Životopis Narodil sa v Euskirchene pri Kolíne ako syn obchodníka. Po ukončení štúdia si predsavzal, že bude študovať prírodné vedy, ale jeho otec ho prinútil pracovať v rodinnom podniku až kým nezistil, že jeho syn je nevhodný pre toto povolanie. Fischer potom začal navštevovať Univerzitu v Bonne v roku 1872, v tom roku však prestúpil na Univerzitu v Štrasburgu. Svoj doktorát získal za štúdium ftalínov. V 1875 nasledoval jedného zo svojich učiteľov na Univerzitu v Mníchove a stal sa tam profesorom chémie. V roku 1881 sa stal profesorom na Univerzite v Erlangene. V roku 1888 mu bolo ponúknuté miesto profesora chémie na Univerzite vo Würzburgu, kde zostal až do roku 1892, kedy mu bolo ponúknuté miesto predsedu katedry chémie na Univerzite v Berlíne po A. W. Hofmannovi. Tu pôsobil až do svojej smrti v roku 1919. Fischer je známy svojou prácou o cukroch a iných významných organických syntézach glukózy a purínu. Jeho meno stále nachádzame v mnohých chemických reakciách a pojmoch: Fischerova syntéza indolov Fischerova projekcia Fischerova syntéza oxazolu Fischerova syntéza peptidov Fischerova reakcia fenyldrazínu a oxazónu Fischerova redukcia Fischer-Speierova esterifikácia Ocenenie Nemeckej chemickej spoločnosti je pomenovaná na jeho pamiatku."}
{"id": "229987", "title": "Emile Berliner", "context": "Životopis Narodil sa v nemeckom Hannoveri. Ako devätnásťročný vycestoval do USA, kde pracoval ako fyzik. O šesť rokov neskôr predal svoj patent na mikrofón Bell Telephone Company . Jeho návrh gramofónu odkúpila spoločnosť Victor Talking Machine Company . Gramofón bol zdokonalením prístroja fonograf. Založil spoločnosť Deutsche Grammophon a britskú Gramophone Co. Ltd . ktorá začala gramofóny predávať aj v Európe. Slávna značka HMS ( His master s voice ), ktorú spropagoval na základe jednej kresby Francisa Barrauda, kde pes počúva v starom fonografe hlas svojho pána, sa tiež viaže k jeho menu. Išlo o vynikajúci obchodný ťah zdôrazňujúci kvalitu prenášaného zvukového záznamu. Berlinger ako prvý zachytil hlas do zinkovej platne. Neskôr zo zinkového podkladu prešiel na oceľový a z tohto prelisovával drážky so záznamom do tvrdej gumy – vinylu. Hľadal ten najvhodnejší základný materiál na výrobu gramoplatní a nakoniec prišiel na šelak, čo je prírodná živica z Thajska. Šelak bol lacný a pred vynájdením nových umelých hmôt bol veľmi vhodný na sériovú výrobu gramoplatní. Menej sa vie o jeho záujme o celkom odlišné odvetvie a tým bolo lietanie, presnejšie, vertikálne lietanie. So svojim synom Henrym zostrojili helikoptéru, ktorú predviedli pred zástupcami amerického námorníctva a médii dňa 24. februára 1924. Tento let bol uznaný za prvý kontrolovaný let helikoptéry. Ich stroj, ktorý je vystavený v College Park Aviation Museum, uletel vtedy vo výške 4,5 metra vyše 40 metrov a dosiahol rýchlosť cca /h."}
{"id": "226093", "title": "Jicchak Perlman", "context": "Životopis Narodil sa v Tel Avive, vo vtedajšom Britskom mandáte Palestína. O hru na husle sa prvýkrát začal zaujímať, keď počul záznam vážnej hudby vysielaný v rozhlase. Ako štvorročný prekonal detskú obrnu s doživotnými následkami. Hru na husle študoval na Hudobnej akadémií v Tel Avive. V roku 1958 odišiel do USA, kde vďaka štipendiu pokračoval v štúdiu na prestížnej Juilliard School of Music v New Yorku pod vedením Ivana Galamiana. Debutoval v roku 1963 v Carnegie Hall s Wieniawského Husľovým koncertom fis mol . Nasledujúci rok vyhral súťaž Leventritt Memorial Competition a krátko nato sa začala rozbiehať jeho medzinárodná kariéra. Vystupoval takmer so všetkými významnými svetovými orchestrami a dirigentmi. V roku 1987 sa pridal k Izraelskej filharmónii pri jej turné v krajinách východného bloku. Zúčastnil sa tiež turné Izraelskej filharmónie na jar 1990, keď prvýkrát vystupovala v Sovietskom zväze, v mestách Leningrad a Moskva. V súčasnosti žije so svojou manželkou Toby v New Yorku. Majú päť detí - Noa, Nava, Leoru, Rami a Arielu."}
{"id": "578221", "title": "Karel Janeček (matematik)", "context": "Osobný život S prvou manželkou Michaelou má dve dcéry a s druhou manželkou Mariem má syna. Jeho tretia manželka Lilia Khousnoutdinova je spisovateľka a filantropka a majú spolu dve deti."}
{"id": "523664", "title": "David Popper", "context": "Život Narodil sa v Prahe do rodiny Ester Kischovej a Angelusa Poppera, pražského vrchného židovského kantora Cikánovy synagógy. Študoval hru na violončelo na Pražskom konzervatóriu, kde bol žiakom Julia Goltermanna. Zaujal už počas štúdií svojou mimoriadnou technikou. Zdokonaľoval sa štúdiom metód husľovej hry a čoskoro sa stal vyhľadávaným sólistom. V roku 1872 sa oženil s vynikajúcou klaviristkou Sofiou Menterovou a spoločne žali úspechy na koncertných cestách. Manželstvo však vydržalo len do roku 1886. Popri sólovej dráhe bol v rokoch 18681873 koncertnom majstrom a sólistom Dvornej opery vo Viedni a od roku 1886 pôsobil ako profesor na Hudobnej akadémii v Budapešti. Za svoje majstrovstvo bol vyznamenaný Radom Františka Jozefa . Zomrel 7. augusta 1913 vo Viedni, spopolnený však bol v Drážďanoch. Jeho mladší brat Wilhelm ( 1846 † 1915) hral tiež na violončelo. Pôsobil v orchestroch vo Viedni a v Londýne a ako pedagóg v New Yorku."}
{"id": "540821", "title": "Henrich Mchitarjan", "context": "Osobný život Narodil sa v Jerevane v rodine populárneho arménskeho futbalistu Hamleta Mchitarjana a Mariny Taschianovej. Vyrastal vo Francúzsku, kde jeho otec hrával futbal. Ten však zomrel na rakovinu v tridsiatich troch rokoch, keď mal Henrich sedem rokov. Jeho matka Marina je v súčasnosti hlavnou manažérkou reprezentačných výberov Arménskej futbalovej federácie. Aj jeho sestra Monica pôsobí vo futbale, je hlavnou asistentkou v sídle futbalovej asociácie UEFA. Jeho futbalovým vzorom je fenomenálny francúzsky stredopoliar s alžírskymi koreňmi Zinedine Zidane."}
{"id": "290498", "title": "Nicky Wire", "context": "Osobný život V roku 1993 sa oženil so svojou dlhoročnou priateľkou Rachel. V súčasnosti s ňou má dve deti."}
{"id": "599534", "title": "Noach Baruch Fischer", "context": "Noach Baruch Fischer sa narodil v Piešťanoch Davidovi a Pepi Fischerovým. Otec David Moše Fischer bol rodákom z Dunajskej Stredy, kde sa narodil v roku 1821. V čase narodenia svojho syna bol už piešťanským rabínom. Jeho predchádzajúcim pôsobiskom bola Brezová pod Bradlom. V Piešťanoch bol av bet din – hlavným rabínom – takmer dvadsať rokov až do svojej smrti v apríli roku 1880. Matka Pepi, rodená Sonenscheinová, sa narodila v januári 1825 vo Vrbovciach. Tiež dožila v Piešťanoch v rodine svojej dcéry a zaťa – rabína. Zomrela dvadsať rokov po svojom manželovi začiatkom novembra roku 1900."}
{"id": "203163", "title": "Brixlegg", "context": "Osobnosti  Stephan Eberharter ( 1969), lyžiar"}
{"id": "547729", "title": "Jared Kushner", "context": "Mladosť a rodinný život Vyrástol v modernej ortodoxnej židovskej rodine, jeho otcom je developer v oblasti nehnuteľností Charles Kushner a mamou Seryl Kushner. Má mladšieho brata Joshuu a dve sestry Nicole a Daru. Jeho starí rodičia Reichel a Joseph Kushner prišli do USA v roku 1949 z Navahrudaku, ktorý sa teraz nachádza v Bielorusku. Morris Stadtmauer je jeho starým otcom z matkinej strany. Jeho manželkou je Ivanka Trumpová, dcéra prezidenta USA Donalda Trumpa. Majú spolu 3 deti. Dcéra Arabella Rose sa narodila v júli 2011 a synovia Joseph Frederick v októbri 2013 a Theodore James v marci 2016. Dodržuje košér domácnosť a šabat. Majú zbierku umenia v hodnote niekoľkých miliónov amerických dolárov a radi navštevujú štúdiá s umením."}
{"id": "203324", "title": "Straßwalchen", "context": "Osobnosti  Ludwig Paischer ( 1981), olympijský medailista v džude"}
{"id": "499071", "title": "Meyer Lansky", "context": "Mladosť Jeho otec Max a matka Yetti boli poľskí židia. V roku 1909 odišiel Max Suchowljansky do Ameriky a usadil sa v New Yorku. V roku 1911 za ním prišla jeho žena a deti – desaťročný Maier (Meyer) s bratom Jakom a sestrou. Otec pracoval v továrni na textil ako žehliar. To, čo zarobil, sotva stačilo pre potreby rodiny. V New Yorku žili krátko v Brownsville (Brooklyn), potom sa presťahovali do Lower East Side (Manhattan). Priezvisko si poameričtili na Lansky. Snažili sa stále dodržiavať židovské tradície. Meyer Lansky študoval náboženstvo a v 13 rokoch prešiel obradom Bar micva. Na ulici často Meyer pozoroval, ako sa hrajú kocky, a odkukal triky, vďaka ktorým sa vyhrávalo. Táto hra sa stala zdrojom jeho prvých príjmov. Časom sa naučil s financiami veľmi dobre zaobchádzať a v podsvetí platil takmer za finančného génia, ktorý dokáže peniaze nielen získať, ale ovláda umenie prania špinavých peňazí a peniaze vie zlegalizovať. Ako mladík si Lansky zarábal nielen na kockách, ale aj rôznymi zákazkami spojenými s vydieraním obchodníkov a inými násilnými akciami."}
{"id": "198758", "title": "Zoznam operiet podľa abecedy", "context": "CH  Chlapec alabo dievča – Bruno Granichstaedten – 1908 Hore "}
{"id": "39469", "title": "Eduard Buchner", "context": "Životopis Narodil sa v Mníchove ako syn fyzika a profesora súdneho lekárstva. V roku 1884 začal študovať chémiu s Adolfom von Baeyerom a botaniku s profesorom Karlom Wilhelmom von Nägelim na botanickom inštitúte v Mníchove. Počas spolupráce s Ottom Fischerom v Erlagene získal doktorát na Mníchovskej univerzite v roku 1888. Bol profesor v Kieli, Tübingene, Berlíne, Vroclave a Würzburgu. Venoval sa heterocyklickým organickým zlúčeninám a kvaseniu. V roku 1900 sa oženil s priateľkou Lotte Stahlovou. Počas 1. svetovej vojny slúžil Buchner ako major v prvej línii v poľnej nemocnici v Focșani v Rumunsku. Bol zranený 3. augusta 1917 a na toto zranenie zomrel o 10 dní. Kategória:Nemeckí biochemici Kategória:Nositelia Nobelovej ceny za chémiu Kategória:Nemeckí nositelia Nobelovej ceny Kategória:Osobnosti z Mníchova"}
{"id": "86872", "title": "Richard Bach", "context": "Životopis Lietať začal už ako 17-ročný a neskôr istý čas pracoval ako pilot vzdušných síl. Vystriedal rôzne zamestnania a bol dvakrát ženatý. S prvou ženou Bette, s ktorou sa rozviedol v roku 1970, má šesť detí. Jeho syn Jonathan, ktorý je novinárom, vydal knihu o tom, aké to bolo vyrastať bez otca a stretnúť sa s ním až ako študent na strednej škole. Jeho druhou manželkou sa stala herečka Leslie Parrish, s ktorou sa stretol počas nakrúcania filmu Jonathan Livingston Seagull (Čajka Jonathan Livingston) . Vzali sa v roku 1981, no ich manželstvo dlho nevydržalo. Richard Bach žije v súčasnosti v meste Stanwood, štát Washington."}
{"id": "149281", "title": "Aaron Nimzowitsch", "context": "Životopis Narodil sa 7. novembra 1886 v Rige a zomrel 16. marca 1935 v Dánsku. Pochádzal z bohatej židovskej rodiny, šach sa naučil hrať od svojho otca. V roku 1904 odcestoval do Berlína študovať filozofiu. Avšak ešte v tom istom roku dal prednosť šachu a začal sa mu venovať profesionálne. Po prvej svetovej vojne sa presťahoval do Kodane, kde začína dosahovať prvé úspechy. Žil tam až do smrti, získal dánske občianstvo. Je pochovaný v Bispebjergskom cintoríne."}
{"id": "212556", "title": "Andreas Bang-Haas", "context": "Biografia Andreas Bang-Haas sa narodil v Dánsku v menšom mestečku Horsens. Neskôr sa presťahoval do Nemecka, kde pracoval v Staudingerovej firme, ktorá obchodovala s hmyzom. Oženil sa s dcérou Otta Staudingera Carmen Dolores Staudingerovou a stáva sa spolumajiteľom firmy a neskôr - v roku 1900 - po smrti Dr. Staudingera pokračovateľom rodinnej firmy Staudinger & Bang-Haas . Ešte počas jeho života pokračoval v rodinnej tradícii jeho syn Otto Bang-Haas - asi od roku 1913."}
{"id": "148200", "title": "Hans Fruhstorfer", "context": "Biografia Narodil sa v nemeckou Passau. Po získaní základného vzdelania si spravil kvalifikáciu obchodníka. Bol to veľmi energický a všestranný muž s nevyčerpateľným množstvom vnútornej energie. Počas svojho života vykonal viacero významných výskumných a zberateľských ciest do rôznych, mnohokrát i značne exotických oblastí sveta. Zomrel v Mníchove na rakovinu hrubého čreva."}
{"id": "183031", "title": "Zoznam informatických článkov/CH", "context": "cha Charles Antony Richard Hoare · Charles Bachman · Charles Thacker · Chaser (počítačová hra) · Chat"}
{"id": "559681", "title": "Max Blümich", "context": "Kariéra Na začiatku svojej šachovej kariéry hral na turnaji v Lipsku, kde v roku 1909 delil 46. miesto, v roku 1910 8. miesto, v roku 1911, 3. miesto, v roku 1912, 3. miesto a v roku 1913, 5. miesto. Po prvej svetovej vojne zvíťazil alebo zdieľal 1. miesto v nasledujúcich mestách spolu s rokom kedy sa turnaj hral: Mittwerda 1922, Frankfurt 1923, Lipsko 1923, Magdeburg 1924, Chemnitz 1925, Lipsko 1928, Bautzen 1929 a Lipsko 1930. Získal tiež 11. miesto v Breslau v roku 1925 (24. kongres DSB, vyhral Efim Bogoljubow), 9. miesto v Drážďanoch v roku 1926 (vyhral Aron Nimzowitsch), delil 10.11. miesto vo Viedni v roku 1926 (vyhrali Karl Gilg a Heinrich Wagner), 10. miesto v Duisburgu v roku 1929 (26. kongres DSB, vyhral Carl Ahues), ďalej skončil tretí v Zwickau v roku 1930 (vyhral Karl Helling), delil 46. miesto v meste Bad Liebenwerda v roku 1934 (vyhral Salo Flohr), na 1415. skončil na turnaji v Bad Aachen v roku 1935 (3. nemecké šachové majstrovstvá, vyhral Kurt Richter) a na 7. mieste v turnaji v meste Bad Elster v roku 1937 (vyhrali Ludwig Rellstab a Bogoljubow). Reinhold Max Bluemich zastupoval Nemecko v zápasoch proti Holandsku v Berlíne v roku 1922 a v Rakúsku vo Viedni v roku 1926. Hral za Nemecko aj na 2. šachovej olympiáde v Haagu v roku 1928 s výsledkom +5–4 = 4. Počas druhej svetovej vojny delil 5.8. miesto na turnaji v Krakove / Krynici / Varšave v roku 1940 (1. šachový turnaj verejnej správy, vyhral Bogoljubow a Anton Kohler), získal 7. miesto v Bad Elster v roku 1941 (vyhral Klaus Junge) a delil 7.9. miesto v Krakove / Varšave 1941 (zvíťazili Alexander Alekhine a Paul Felix Schmidt). V rokoch 19251942 bol redaktorom prvého nemeckého šachového časopisu Deutsche Schachzeitung . Bol autorom neslávne známeho vydania Kleine Lehrbuch des Schachspiels z roku 1941, ktoré napísali Jean Dufresne a Jacques Mieses a ktorý oportunisticky zmenil, vynechal a upravil odkazy na šachové osobnosti so židovským pôvodom."}
{"id": "599539", "title": "Komorná knižnica Elánu", "context": "\nKomorná knižnica Elánu je knižná edícia, ktorú vydávalo vydavateľstvo Elán v Bratislave. V rokoch 1941 – 1948 vyšlo v edícii 18 zväzkov. Komornú knižnicu založil (v r. 1939) a redigoval Ján Smrek. Knihy z tejto edície sú číslované a podpísané autormi (príp. prekladateľmi či ilustrátormi), možno ich zaradiť medzi slovenské bibliofilské vydania. Edícia neskôr pokračovala (stále ju redigoval Ján Smrek) v nakladateľstve Pravda a vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (tu pod názvom Nová komorná knižnica). Štyri zväzky Komornej knižnice výtvarne vyzdobil mladý Vincent Hložník (Ave Eva, Drak sa vracia, Havran, Igric)."}
{"id": "40732", "title": "František Hečko", "context": "Diela  Poézia 1931 – Vysťahovalci , zbierka časopisecky vydaných básní 1942 – Na pravé poludnie , zbierka básní 1946 – Slovanské verše , zbierka básní Romány 1948 – Červené víno 1951 – Drevená dedina 1958 – Svätá tma , nedokončený román (vyšiel len 1. diel a torzo 2. dielu) Publicistické diela 1940 – Družstevné výstupy (vydané pod pseudonymom Štefan Čulek) 1941 – Družstevné články a skúsenosti 1942 – Dozorný výbor v úverovom družstve 1943 – Babka k babce, budú kapce 1953 – Moskva – Leningrad – Jasná Poľana , cestopisné reportáže zo študijného pobytu v ZSSR 1953 – Od veršov k románom , autobiografické dielo 1956 – Fejtóny , výber publicistickej tvorby 1961 – Prechádzky po kraji , výber z fejtónov"}
{"id": "72429", "title": "Elán (časopis)", "context": "Časopis v elektronickej podobe  Archív časopisu Elán - dostupný v Digitálnej knižnici UKB"}
{"id": "60029", "title": "Ján Smrek", "context": "Tvorba Verše Jána Smreka Jeho prvé literárne pokusy vznikli už počas stredoškolských štúdií v roku 1916, keď začal posielať svoje diela do Slovenského denníka a neskôr tiež do Národných novín v Martine. Tu publikoval prvé besednice, správy a publicistické články. Svoje básne uverejňoval aj v časopisoch Živena, Slovenské pohľady, Zlatá Praha, Lidové noviny, Evanjelický posol spod Tatier, Tvorba T, Cirkevné listy a iné. Svojou tvorbou sa radí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej literárnej tvorby v 20. storočí. Jeho básnická tvorba sa vyznačuje jednoduchosťou a melodičnosťou a vo svojich dielach vyjadruje najmä lásku k človeku a životný optimizmus. Stredobodom jeho pozornosti bola často aj žena ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života. Vo svojich básniach definoval zásady svojej poetiky. Poslaním poézie je podľa neho vyvolávať najmä pocity krásy a harmónie, pričom presadzoval názor, že báseň má byť citová a muzikálna. Verše Jána Smreka Spolupracoval so slovenským hudobným skladateľom Jánom Cikkerom na librete opery Beg Bajazid a je aj spolutvorcom libreta opery Mr. Scrooge. Medzi spolupracovníkmi – hudobnými skladateľmi je Frico Kafenda, ktorý skomponoval na slová básnika cyklus troch piesní: Listy , Okúzlenie a Pieseň . K Smrekovej poézii si našiel cestu aj Eugen Suchoň. Okrem iných skladieb skomponoval na slová Jána Smreka k 50. výročiu Speváckeho zboru slovenských učiteľov skladbu Slovenská pieseň pre mužský zbor . Jeho poézia poslúžila aj Andrejovi Očenášovi, Otovi Ferenczymu a Alfrédovi Zemanovskému. Okrem vlastnej tvorby sa venoval (najmä po roku 1948) prekladom z maďarčiny (Endre Ady, Attila József, Sándor Petőfi), francúzštiny (Villon, Pierre Corneille), ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), poľštiny (Julian Tuwim) a turečtiny (Nazim Hikmet)."}
{"id": "42318", "title": "SĽUK", "context": "Literatúra  Vladomír Kyseľ, Heda Melicherová: SĽUK 1949 - 2008 , FO ART, ISBN 80-88973-16-3, Juraj Kubánka: Návraty do nenávratna , Perfekt, 2005, ISBN 80-8046-316-6, EAN: 9788080463168, Kompilácie 1987 My (do tanca a na počúvanie) - Milan Lasica – Jaroslav Filip - Opus, LP - B6 - My"}
{"id": "141062", "title": "Emil Rusko", "context": "Životopis V roku 1912-1916 navštevoval meštiansku školu v Banskej Bystrici. Študoval na učiteľských ústavoch v Turčianských Tepliciach, Kiskunfélegyháze a v Leviciach. Najskôr pôsobil ako učiteľ, potom rozhlasový pracovník, priekopník rozhlasového vysielania na Slovensku. Zakladateľ SĽUK-u, jeho riaditeľ. Autor básnických zbierok (Piesne nového rána, Košice 1926), rozhlasových dramatizácií, reportáží a pásiem. Patril medzi prvých dramatizátorov rozprávok pre vysielanie pre deti."}
{"id": "140302", "title": "Alžbeta Pappová", "context": "Dielo  Album pre mládež. Zbierka ľahkých klavírnych skladieb pre 1. ročník hudobných škôl, Bratislava roku 1958"}
{"id": "100781", "title": "Jozef Malovec", "context": "Životopis Súkromne študoval skladbu u Jána Zimmera, v štúdiu pokračoval u Alexandra Moyzesa na VŠMU v Bratislave a na pražskej AMU u Jaroslava Řídkeho a Vladimíra Sommera. Popri skladateľskej činnosti pôsobil v Slovenskom rozhlase ako redaktor, dramaturg a riadiaci pracovník Experimentálneho štúdia Československého rozhlasu v Bratislave."}
{"id": "457872", "title": "Komorná knižnica Elánu", "context": "Introduction Ján Smrek Komorná knižnica Elánu je knižná edícia, ktorú vydávalo vydavateľstvo Elán v Bratislave. V rokoch 1941 – 1948 vyšlo v edícii 18 zväzkov. Komornú knižnicu založil (v r. 1939) a redigoval Ján Smrek. Knihy z tejto edície sú číslované a podpísané autormi (príp. prekladateľmi či ilustrátormi), možno ich zaradiť medzi slovenské bibliofilské vydania. Edícia neskôr pokračovala (stále ju redigoval Ján Smrek) v nakladateľstve Pravda a vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (tu pod názvom Nová komorná knižnica). Štyri zväzky Komornej knižnice výtvarne vyzdobil mladý Vincent Hložník (Ave Eva, Drak sa vracia, Havran, Igric)."}
{"id": "258997", "title": "Cválajúce dni", "context": "Introduction  Cválajúce dni je typická vitalistická zbierka od Jána Smreka, ktorú vydal v roku 1925. V básňach tlmočí dychtivosť a netrpezlivosť mladej generácie. Poéziu pritom poníma ako dobrodružstvo. Zbierka je polytematická, oslavuje život, pohyb a premeny. Autor intenzívne zmyslovo prežíva skutočnosť. Ide o autentické citové výpovede. V zbierke vyjadruje radosť z rôznych senzuálnych zážitkov. Signálnou básňou zbierky je báseň Cválajúce dni ."}
{"id": "72427", "title": "Elán (časopis)", "context": "Redaktor a vydavateľ  zodpovedný redaktor : Ján Čietek Smrek vydavateľ : Leopold Mazáč tlač : Jaromír Dolanský"}
{"id": "556516", "title": "Marcel Horniak", "context": "Dielo (výber)  1946 – Životné pramene krásneho písomníctva "}
{"id": "545760", "title": "Ladislav Šášky", "context": "Dielo  Sprievodca po pamiatkach Bratislavy , 1964, Osveta Bratislava. Kremnica , 1968, edícia: Umeleckohistorické pamiatky na Slovensku, Šport, Bratislava. Héró a Leandros - Tapisérie Primaciálneho paláca v Bratislave , spoluator: Borodáč, Ladislav, 1976, Pallas Kamenná krása našich miest , 1981, Osveta, ISBN 70-034-81. Bratislavské rokoko , 1982, Tatran Umenie Slovenska , 1988, Tatran, podtitul: Obrazový sprievodca po pamiatkach. Svätý Vojtech , 1991, spoluator: Anton Bagin, Orion (2 vyd., 1997, Spolok svätého Vojtecha, ISBN 80-7162-183-8) Bratislava - Mesto na Dunaji , 1992, Smena Články Kremnica , Pamiatky a múzeá, č. 2, 1956, roč. V, rozbor umeleckej činnosti Andreja Stollmanna, spoluator: Karol Stollmann, Zborník Slovenského národného múzea č. 68 – História č. 14, s. 249-278, 1974 Z minulosti Divína a jeho pamiatok , spoluautor Mikuláš Mózer, Vlastivedný časopis, č. 3/1970 Návrh na morový stĺp v Kremnici , Zborník Slovenského národného múzea, 1987, História 27, ročník. LXXXI. Filmografia Kamenná kronika Bratislavy, 1960, réžia, námet ascenár: Pavel Miškuv, odborná spolupráca: Ladislav Šášky ."}
{"id": "22324", "title": "Albín Brunovský", "context": "Diela  Stretnutie numizmatikov Dáma s klobúkom Vernisáž v prírode ilustrácie v Modrej knihe rozprávok Československé bankovky Sedem obrazov vo vstupnej sále Národnej rady Slovenskej republiky"}
{"id": "72425", "title": "Elán (časopis)", "context": "Introduction Titulný list mesačníku Elán. Elán bol jeden z najvýznamnejších a najvplyvnejších kultúrnych a spoločenských časopisov počas prvej Česko‐slovenskej republiky a prvej Slovenskej republiky. Časopis Elán bol reprezentačný literárny a umelecký mesačník, ktorý združoval všetkých literárnych a umeleckých pracovníkov. Vychádzal v náklade 2600 exemplárov. Poslaním časopisu bolo propagovať slovenskú literatúru doma i v zahraničí, umelecká výchova a zvyšovanie kultúrnej úrovne. Okrem poézie a prózy uverejňoval štúdie z literárnej teórie a histrórie, literárno - kritické príspevky. Elán sledoval aj otázky vedeckého života. Slovenskú literatúru a umenie zapájal do inonárodných súvislostí a naopak. Vznikol v roku 1930, založil a redigoval ho slovenský básnik, vitalista, Ján Smrek. Počas svojej existencie uverejnil veľké množstvo významných článkov, ktoré hýbali slovenských kultúrnym životom. Smrek publikoval prvotiny nastupujúcej slovenskej kultúrnej elity, ktoré potom následne vydával v pražskom vydavateľstve Ladislava Mazáča ako Edíciu mladých slovenských autorov. Robil to na pomerne širokej programovej základni a často konvergentne s pokrokovými prúdmi v slovenskom medzivojnovom kultúrnom a politickom dianí. Pri Eláne vznikla aj tzv. Komorná knižnicu Elánu. Elán bol zakázaný v roku 1947 počas nástupu komunistickej totality ako nepohodlný, pokrokový časopis. Jeho editorovi Jankovi Smrekovi bolo až do odmäku v šesťdesiatych rokoch 20. storočia zakázané (okrem tvorby pre deti) publikovať."}
{"id": "216625", "title": "Športová hala Elán", "context": "Introduction Súbor:Hala Elán počas Mítingu Elán 2011.jpg|náhľad|vpravo|Športová hala Elán počas atletickej súťaže Elán míting 2011 Športová hala Elán je športová hala v bratislavskej mestskej časti Nové Mesto. Medzi športové využitia patrí aerobik, tenis, sálový futbal, hádzaná, atletika. Hala však môže byť využitá aj na mimošportové podujatia ako spoločenské podujatia, propagačné akcie, koncerty, prezentácie, výstavy. Adresa Bajkalská 7 Bratislava "}
{"id": "597244", "title": "Elán: Megakoncert", "context": "Introduction  Elán: Megakoncert je názov koncertného dvojalbumu a koncertného DVD slovenskej pop rockovej skupiny Elán, ktoré v roku 2004 vydalo hudobné vydavateľstvo MC production."}
{"id": "564432", "title": "Tankard (hudobná skupina)", "context": "Diskografia ;Štúdiové albumy"}
{"id": "44202", "title": "Boris Filan", "context": "Dielo  Knižné vydania textov piesní 1987 – Túlavý psík 1996 – 69 textov , texty piesní 2004 – Kamalásky , texty piesní 2008 – Slávne texty slávnych piesní – Boris Filan (kniha+CD), Forza Music, ISBN 978-80-89359-07-3, (edícia Slávne texty slávnych piesní ) Knihy pre dospelých 1991 – Paternoster , poviedky 1993 – Tam-tam , cestopisné črty a úvahy 1995 – Nový Tam-tam , cestopisné črty a úvahy 1999 – Tam-tam 3 , cestopisné črty a úvahy 2001 – Pálenica 2002 – Nočný Tam-tam 2003 – Tri opice 2004 – Posledný Tam-tam , cestopisné črty a úvahy 2005 – Ľubošova finta 2006 – Wewerka 2007 – Tam-tam plus 2008 – Bratislavské krutosti 2009 – Dole vodou 2009 – Klimtov bozk 2010 – PrešpoRock 2010 – Tajomstvo Budhovho úsmevu 2011 – Rozhovor Majstra s hlúpym žiakom 2011 – Raba Suli Bratislava III 2012 – Ako išlo oko na vandrovku 2012 – Zabíjačka a iné rozkoše 2013 – Vodka, duša, kaviár 2014 – Umenie zablúdiť 2015 – Po vtákoch 2015 – Rozhovor s tigrom 2017 – Káva od Felliniho 2018 – Hodina človečiny 2019 – ŠirokoĎaleko (Výber najlepších cestopisov) 2019 – Cesta okolo seba (Výber najlepších filanoviek) 2020 – Nebo, peklo, hraj 2022 – Cigary idú do neba Knihy vydané v českom preklade 2000 – Tam-tam 2015 – Klimtův polibek Knihy pre deti a mládež 1991 – Puki Ostatné diela 1989 – Rabaka – scenár hudobného filmu so skupinou Elán 1991 – Snehulienka a sedem pretekárov , tanečný muzikál pre deti (spoluautor Vašo Patejdl, uviedlo Slovenské národné divadlo) 2011 – Ôsmy svetadiel , muzikál zo súčasnosti na motívy skladieb skupiny Elán. Boris Filan je spolu s Jánom Ďurovčíkom a Petrom Pavlacom spoluautorom libreta, uvádza Divadlo Nová scéna v Bratislave a Divadlo Kalich v Prahe"}
{"id": "159769", "title": "Ján Baláž", "context": "Diskografia  So skupinou Elán pozri článok: Elán, diskografia"}
{"id": "597290", "title": "Elán – Cez prekážky", "context": "Introduction  Elán – Cez prekážky je názov kompilácie, ktorú slovenskej pop rockovej skupine Elán v roku 1984 vydalo na audiokazete hudobné vydavateľstvo Opus."}
{"id": "597449", "title": "Diskografia skupiny Elán", "context": "Diskografia  Štúdiové albumy Slovenské verzie 1981 Ôsmy svetadiel 1982 Nie sme zlí 1983 Elán 3 1985 Hodina slovenčiny 1986 Detektívka 1988 Nebezpečný náklad 1989 Rabaka 1991 Netvor z čiernej hviezdy Q7A 1994 Hodina angličtiny 1997 Hodina pravdy 2002 Elán 3000 2003 Tretie oko 2010 Anjelska daň 2014 Živých nás nedostanú 2019 Najvyšší čas Anglické verzie 1982 Kamikadze Lover 1984 Nightshift 1985 School Party 1987 Missing 1991 Midnight in the City Koncertné albumy 1998 Odpojený Elán Unplugged, to pravé… (CD, DVD) 2004 Elán: Megakoncert (CD, DVD) 2007 Elán Unplugged, Carnegie Hall, New York (CD) Kompilácie 1984 Elán – Cez prekážky 1987 Neviem byť sám 1992 Legenda 1 1992 Legenda 2 1995 Hodina nehy 1997 Legenda 3 1998 Legenda 4 1999 Jožo… 1999 Zlaté hity 1999 Best Of… vol. 2 2000 Legenda 5 – Posledná… 2001 Ver Mi! – Love Songs 2001 To naj… 2001 Neviem byť sám 2001 2004 Megahity 2004 2005 3 Hodiny Elánu 2006 Gold 2009 Hodina rocku 2009 Láskohity 2010 Hodina Zamilovaných 2015 Kamaráti 6CD 2019 Zlodej slnečníc DVD Video 2003 História legendy I. 1981-1991 2003 Nebezpečný náklad 2003 Detektívka/Mám chuť na niečo chladené/Bratislavská Lýra 1986 2003 Rabaka 2006 Elán na Hrade (DVD) 2013 Elán v divadle (DVD) 2017 Elán – LIVE Single Oficiálne single 1978 - „Semafór“/„Dám ti všetko“, čo mám Opus 1978 - „Rád som s tebou“/„Čakám ťa láska“ Opus 91 43 0485 1978 - „Spievam Rock and Roll si každý deň“/„Elán, Elán“ Opus 91 43 0480 1979 - „Bláznivé hry“/„Lieky proti láske“ Opus 9143 0501 1980 - „Len nájsť pravú chvíľu“/„Kaskadér“ Opus 1981 - Elán: „Čas mláďat“/Za-ja-ce: „Rozhovor v daždi“ Opus 1982 - „Kamikadze lásky“/„Čakám ťa láska“ — Elán Opus 1982 - „Môžeš ísť“/„Aj keď bez peňazí“ Opus 1985 - Elán: „Neviem byť sám“/Karol Duchoň: „Volám ťa láska“ Opus 1986 - „Detektívka“/„Neviditeľné dievčatá“ Opus 1986 - Elán a Lojzo: „Že mi je ľúto“/Elán: „Dresy“ Opus 1987 - „Ešte ktorej zavoláme?“/„Smrtka na Pražskom Orloji“ Opus 1988 - Elán a Lojzo: „Hurá na paprike“/Lojzo: „Hudobné sny“ Opus 1989 - „Van Goghovo ucho“/„Odtrhla raz muche krídlo“ Opus 1989 - „Čaba, neblázni“/„Znelka Slovanu“ Opus 9143 0722 1993 - „Amnestia na neveru“/„Love Addiction“ Musica MU 0019-2 311 1994 - „Tisícajedenkrát“/„Anča“ BMG Ariola 74321 19947 2 1996 - „Odkazovač“/„Zmrzlina“ Ariola 74321 425492 1997 - „Hej, hej zlato“/„Desať deka tresky“ Ariola 74321 51212 2 2001 - „Otázniky“/„Všetko, čo máš“ BMG Ariola 74321 88415 2 2014 - „Ryšavá“ ‎(File, MP3, Single, 320) Warner Music 825646197989 2015 - „Prístav nádeje“ ‎(File, MP3, Single, 320) Warner Music 825646019502 2018 - „Ľúbim ťa“ ‎(File, AAC, Single, 256) Not On Label Propagačné single 1997 - Koncerty pro nadaci Kopretina : „Hey, hey, zlato“/„Zaľúbil sa chlapec 97“ — Elán (CD, Single, Promo) BMG Ariola 1999 - „Vinea“ (CD, Single, Promo) RJ 0002-3-331 2002 - „Zanedbaný sex“/„Maštaľný ples“ BMG Czech Republic/ promo"}
{"id": "151871", "title": "Elam (klub)", "context": "Introduction Klub Elam Elam bol vysokoškolský klub v priestoroch študentského domova Mladosť v Bratislave v Mlynskej doline (Staré grunty 53). Bol založený a otvorený v decembri 1982. Klub založili študenti Elektrotechnickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej, terajšia FEI STU. V Elame študenti trávili voľnočasové aktivity v mnohých záujmových krúžkoch, kde dosiahli mimoriadne úspechy; napr. v rámci celoslovenskej súťaže vysokých škôl v programovaní, propagácii, v elektronike a v kultúrnom programe. Fotokrúžok usporadúval besedy s fotografiami a výstavy. Divadlo hudby robilo pravidelne predstavenia - profily známych hudobníkov. Videokrúžok, ako jediný na Slovensku, usporadúval videopredstavenia s komerčnou, ale aj kvalitnou filmovou tvorbou a vlastnil prvý videorekordér Philips Video 2000. Elam klub ako jediná kultúrna inštitúcia na Slovensku premietal film The Day After (r. 1983). Krúžok mikropočítačovej techniky (KMIT) vychoval veľa úspešných hardvérových a softvérových odborníkov. Klub mal dve poschodia a 3 tanečné parkety. Bol známy tematickými diskotékami. Akciami v priestoroch klubu financoval svoj chod a krúžky. V ELAMe hrávali známi dídžeji: Bohumil Martinák, Peter Groiss, Dano Strhan, Laco Gavorník, Pišta Klein Bigi. Vystupovali tu populárne hudobné skupiny ako Tublatanka, Turbo, Richard Müller (spevák), Metalinda, Paleček a Janík, Lojzo, Nerez a ďalšie, tanečné skupiny ako Gumení chlapci, Fredy dance group a iné. Elam klub bol zriaďovateľ kapely Tublatanka. Vysokoškolský klub Elam trvalo ukončil svoju činnosť a existenciu ku dňu 31. mája 2017. Priestory Elamu stále existujú, nie sú však využívané a sú neprístupné z dôvodu prebiehajúceho súdneho sporu medzi bývalým vedením klubu a vedením Študentského domova Mladosť."}
{"id": "94400", "title": "Elán (skupina)", "context": "História  Roky 1968 – 1980: začiatky Elán spočiatku fungoval ako viac menej voľná formácia, s ktorou spolupracovali aj ďalší hudobníci. Hrávali v stredoškolských a vysokoškolských kluboch v Bratislave, neskôr v zahraničí: v Tunise, Bulharsku a Švédsku. Hrávali hlavne coververzie zahraničných interprétov. Koncom 70. rokov sa už aktívnejšie venovali pôvodnej tvorbe. Niektoré prvé skladby si textovali sami, no jedným z prvých externých textárov kapely Elán bol Pavol Jursa, ktorý sa od roku 1973 poznal s Jožom Rážom. Bolo to v dobe kedy Jursa popri štúdiu na Vysokej škole ekonomickej chodil tancovať do súboru Lúčnica. Jeho tanečnou partnerkou bola vtedy dcéra umeleckého šéfa súboru, Štefana Nosáľa, Barbora, ktorá sa neskôr stala Rážovou manželkou. Prvé známe pôvodné skladby skupiny Elán boli „Semafór“, „Dám ti všetko čo mám“, „Ponúkam“, či úspešný pokus Vaša Patejdla skladba s názvom „Bláznivé hry“ s ktorou kapela vystúpila na Bratislavskej lýre v roku 1979. Vašo Patejdl vtedy získal cenu za najlepší aranžmán. Do povedomia širšej verejnosti sa skupina dostala v roku 1980 po tom ako na Bratislavskej lýre získala strieborné ocenenie s piesňou „Kaskadér“. Roky 1981 – 1985: od Ôsmeho svetadielu po Hodinu slovenčiny Debutovým albumom bol Ôsmy svetadiel z roku 1981, po ňom nasledovali albumy Nie sme zlí , Elán 3 , Hodina slovenčiny . Skladby z tohto obdobia ako „Tuláci v podchodoch“, „Človečina“, „Stužková“, „Zaľúbil sa chlapec“, či „Kráľovná bielych tenisiek“ patria stále do repertoáru nielen koncertov skupiny Elán, ale aj repertoáru hudobníkov na rôznych príležitostných spoločenských podujatí na Slovensku. V priebehu 80. rokov kapela zaujala publikum hlavne svojou pôvodnou slovenskou tvorbou. Významnou zmenou v jej histórii bol príchod Jána Baláža zo skupiny Modus a spolupráca na koncipovaných štúdiových albumoch s textármi ako boli Boris Filan, či Ľuboš Zeman, ale aj výtvarným spracovaním vizualizácie albumov a hudobných projektov, vrátane loga skupiny, známeho Bubáka s vyplazeným jazykom od Alana Lesyka. Roky 1985 – 1989: od Detektívky po projekt Rabaka V druhej polovici 80. rokov (1985) od skupiny odchádzajú Zdeno Baláž, Vašo Patejdl a Juraj Farkaš. Ján Baláž spolu s Jožom Rážom doplnili zostavu skupiny bubeníkom Gabrielom Szabóom a klávesistom Martinom Karvašom. Táto zostava začala druhú etapu pôsobenia kapely od roku 1986. Skupina Elán vydáva štúdiové hudobné projekty, ktoré vyšli na albumoch Detektívka , Nebezpečný náklad (so sériou videoklipov), či Rabaka , ku ktorému bol nakrútený rovnomenný film na scenári ktorého sa s Borisom Filanom podieľal aj režisér Dušan Rapoš. Z tohto obdobia pochádzajú hity skupiny ako „Tanečnice z Lúčnice“, „Detektívka“, „Ver mi“, „Nebezpečný náklad“, v roku 1988 boli mimo oficiálnych albumov vydané na jednom singli skladby „Smrtka na Pražskom orloji“ a „Dresy“. Jožo Ráž naspieval s Petrom Nagyom skladbu „Psi sa bránia útokom“, z projektu Rabaka vzišli skladby ako „Od Tatier k Dunaju“, „Van Goghovo ucho“, či „Čaba neblázni“. Koncom roku 1989 zo skupiny odišli Szabó s Karvašom. 90. roky: návraty, zmeny v kapele... Začiatkom 90. rokov sa skupina obnovuje v zložení Jožo Ráž, Ján Baláž, Peter Farnbauer, Ľubomír Horňák a Juraj Kuchárek. Táto zostava nahrala albumy Netvor z čiernej hviezdy Q7A a niekoľko reedícií svojich hitov pod názvom Legenda. Z tohoto obdobia pochádzajú hity ako sú „Bosorka“, „Sestrička z Kramárov“, „Hostia z inej planéty“, „Pištoľ“, „Modlitba pre dva hlasy“, „Amnestia na neveru“. V roku 1996 sa do kapely vracia Vašo Patejdl a skupina ohlasuje nahrávanie nového albumu, ktorý vychádza pod názvom Hodina pravdy („Anna Mária“, „Odkazovač“, „Hey, hey zlato“). Dňa 20. júna 1999 o 10 hodine večer mal Jožo Ráž v Bratislave ťažkú nehodu. Na svojej terénnej motorke Yamaha prechádzal po hlavnej ceste na nábreží Dunaja, kde sa zrazil s vozidlom Opel Vectra Caravan, ktorý šoféroval nemecký štátny občan. Po tejto nehode zostal Jožo Ráž v kritickom stave na dva mesiace v Nemocnici na Kramároch v kóme. Po roku 2000 Po motocyklovej havárii Joža Ráža boli v rokoch 2002 a 2003 vydané ďalšie dva komerčne úspešné albumy Elán 3000 a Tretie oko . Na jeseň 2010 bol po dlhých siedmich rokoch vydaný ďalší štúdiový album Anjelská daň . V októbri 2014 bol po podpise zmluvy s hudobným vydavateľstvom Warner Music vydaný nový štúdiový album Živých nás nedostanú . Pri príležitosti osláv 50. výročia od založenia skupiny vyšiel v roku 2019 vo vydavateľstve Warner Music ďalší nový štúdiový album Najvyšší čas Elán aj v rámci československej hudobnej scény vyprodukoval viacero hitov a má za sebou niekoľko ocenení aj vo verejných anketách popularity, ako sú umiestnenia v ročníkoch československej, či neskôr len slovenskej ankety Slávik. Značka Elán patrí medzi tie, ktoré dodnes dokážu vypredať v Česku a na Slovensku aj najväčšie koncertné pódiá. Na koncerte na pražskej Letnej bolo v publiku viac ako 100000 ľudí. Dňa 21. septembra 2007 skupina odohrala koncert v prenajatej hale newyorskej Carnegie Hall. Skupina Elán v roku 2018 ohlásila koniec koncertnej činnosti a pri príležitosti 50. výročia od svojho založenia odohrala posledné koncertné turné, avšak nevylúčila, že sa výnimočne môže na pódia vrátiť. Takáto situácia nastane v roku 2024 keď sa chystá dvojica koncertov v Prahe a Bratislave, ktorá bude oslavou sedemdesiatín Vaša Patejdla a Joža Ráža."}
{"id": "597337", "title": "Hodina nehy", "context": "Introduction  Hodina nehy je názov kompilácie, ktorú slovenskej pop rockovej skupine Elán v roku 1995 vydalo hudobné vydavateľstvo BMG Ariola."}
{"id": "223491", "title": "Hodina angličtiny", "context": "Introduction  Hodina angličtiny je deviaty štúdiový album slovenskej pop rockovej skupiny Elán, ktorý v roku 1994 vydalo hudobné vydavateľstvo BMG Ariola."}
{"id": "60269", "title": "Zoznam literárnych článkov/E", "context": "el Elán (časopis) - Eldest - Eleanor Cattonová - Elektronická kniha - Elena Antalová - Elena Čepčeková - Elena Holéczyová - Elena Kamenická - Elena Krššáková - Elena Lacková - Elégia - Elfriede Jelineková - Eli Urbanová - Elia Levita - Elias Canetti - Elias Lönnrot - Elias Vella - Eliáš Berger - Eliáš Galajda - Eliáš Ladiver - Eliáš Láni - Eliáš Mlynarových - Eliáš Tornarius - Elie Wiesel - Eliphas Lévi - Elipsa (literatúra) - Eliptický variant frazémy - Elisa Donovanová - Elisabeth Åsbrinková - Elist - Eliška Krásnohorská - Elizabeth Barrettová Browningová - Elizabeth Jane Weston - Elizabeth Shepleyová Sergeantová - Elsa Trioletová"}
{"id": "128470", "title": "Jozef Ráž", "context": "Literatúra  Milan Tesař: Elán Rock na život a na smrt , Champagne Avantgarde, 1992, ISBN 80-7150-053-4, Ingrid Mareková: Posledné tri hodiny Elánu, alebo legenda pokračuje , Slovakia GT Music, 2000, Marcela Titzlová: Jožo Ráž Návrat z neba , Rybka Publisher, 2000, ISBN 80-86182-12-6, ISBN 978-80-86182-12-4, Marcela Titzlová: Elán Unplugged, Carnegie Hall, New York , MC production s.r.o., 2007, (kniha + CD) Dana Čermáková: Jožo Ráž - Můj příběh , Imagination of people, 2014, ISBN 978-80-87685-25-9"}
{"id": "597247", "title": "Elán Unplugged, Carnegie Hall, New York", "context": "Introduction  Elán Unplugged, Carnegie Hall, New York je názov koncertného albumu slovenskej pop rockovej skupiny Elán, ktorý v roku 2007 vydalo hudobné vydavateľstvo MC production."}
{"id": "223479", "title": "Nebezpečný náklad (album)", "context": "Introduction  Nebezpečný náklad je šiesty štúdiový album, ktorý v roku 1988 vydalo hudobné vydavateľstvo Opus slovenskej pop rockovej skupine Elán."}
{"id": "597384", "title": "Legenda 5 – Posledná…", "context": "Introduction  Legenda 5 – Posledná… je plný názov kompilácie, ktorú slovenskej pop rockovej skupine Elán v roku 2000 vydalo hudobné vydavateľstvo Musica."}
{"id": "528565", "title": "Zoznam piesní skupiny Elán", "context": "Introduction Toto je zoznam piesní , ktoré nahrala a naspievala skupina Elán. Zoznam poz. – pieseň – (autor hudby / autor textu piesne) (na doplnenie)"}
{"id": "597229", "title": "Odpojený Elán Unplugged, to pravé…", "context": "Introduction  Odpojený Elán Unplugged, to pravé… je názov koncertného dvojalbumu slovenskej pop rockovej skupiny Elán, ktorý v roku 1998 vydalo hudobné vydavateľstvo Ariola."}
{"id": "223464", "title": "Elán 3", "context": "Introduction  Elán 3 je tretí štúdiový album, ktorý v roku 1983 vydalo hudobné vydavateľstvo Opus slovenskej pop rockovej skupine Elán."}
{"id": "434100", "title": "Zoznam slovenských hudobných skupín", "context": "E  Ear Drum Kru Ears Editor Elán Elpa Emgeband Ens ESPé Essence Of Existence Etterna Eufory Ex-Tip Exfónia Exil Extasy"}
{"id": "597293", "title": "Neviem byť sám", "context": "Introduction  Neviem byť sám je názov kompilácie, ktorú slovenskej pop rockovej skupine Elán v roku 1987 vydalo ako vinylový dvojalbum hudobné vydavateľstvo Opus."}
{"id": "94404", "title": "Elán (skupina)", "context": "Literatúra (výber)  Milan Tesař: Elán Rock na život a na smrt , Champagne Avantgarde, 1992,ISBN 80-7150-053-4 Elán komplet , SLOVAKIA GT Music, 1998 Elán komplet , SLOVAKIA GT Music, 1999 Ingrid Mareková: Posledné tri hodiny Elánu, alebo legenda pokračuje , Slovakia GT Music, 2000 Marcela Titzlová: Jožo Ráž Návrat z neba , Rybka Publisher, 2000, ISBN 80-86182-12-6, ISBN 978-80-86182-12-4 Elán komplet , SLOVAKIA GT Music, 2001 Marcela Titzlová: Elán Unplugged, Carnegie Hall, New York , MC production s.r.o., 2007, (kniha + CD) Elán komplet 4 , SLOVAKIA GT Music, 2009, spevník Dana Čermáková: Jožo Ráž Můj příběh , Imagination of People, 2014, ISBN 978-80-87685-25-9"}
{"id": "599544", "title": "Ján Pardavý", "context": "Od sezóny 1999/00 pôsobil v zahraničných kluboch – Vsetíne, Djurgaardene, Znojme, MoDo Hockey. Ročník 2006/07 začal v Dukle Trenčín, v novembri ho angažoval ruský klub Lokomotiv Jaroslavľ. Hoci podpísal zmluvu do konca sezóny, odohral za mužstvo len štyri zápasy a vrátil sa do Trenčína, kde sa opätovne zaradil medzi opory v útoku. Jeho klub dosiahol finále play-off, v ktorom podľahol Slovanu Bratislava. S vedením sa dohodol na predĺžení kontraktu o ďalší rok.\n Pred sezónou 2008/09 prestúpil do klubu HC Banská Bystrica. Od sezóny 2010/11 do sezóny 2012/13 hral opäť za Duklu Trenčín. Od sezóny 2013/14 hrá vo francúzskej lige za Štrasburg."}
{"id": "60782", "title": "Martin Frank", "context": "Reprezentácia 1. apríla 2008 ho tréner Ján Šterbák nominoval na dva prípravné zápasy s Fínskom. Spolu v slovenskej reprezentácii odohral 3 zápasy, strelil 1 gól."}
{"id": "60705", "title": "Marcel Hanzal", "context": "Reprezentácia V slovenskej reprezentácii odohral 8 zápasov, strelil 1 gól. (štatistické údaje v článku sú z 23. apríla 2008) "}
{"id": "61323", "title": "Michal Macho", "context": "Reprezentácia V slovenskej reprezentácii odohral 11 zápasov, strelil 2 góly. Tréner Ján Filc ho nominoval na MS 2009 vo Švajčiarsku. (štatistické údaje v článku sú z 11. apríla 2009) "}
{"id": "61746", "title": "Miroslav Škovira", "context": "Reprezentácia V slovenskej reprezentácii odohral 13 zápasov, strelil 2 góly. (štatistické údaje v článku sú z 18. apríla 2007) "}
{"id": "60906", "title": "Ivan Harvánek", "context": "Reprezentácia V slovenskej reprezentácii odchytal 1 zápas."}
{"id": "61449", "title": "Vincent Lukáč", "context": "Trénerská kariéra Trénovať začal ako asistent Júliusa Šuplera v Košiciach v sezóne 1992/93. V tom istom klube pôsobil aj ďalšie 3 sezóny ako asistent Jána Selveka, v sezóne 1996/97 bol hlavným trénerom klubu. V roku 2000 tréner národného mužstva Juhoafrickej republiky. Trénoval aj v Žiline."}
{"id": "60976", "title": "Vladimír Hiadlovský (hokejista, 1960)", "context": "Reprezentácia V slovenskej reprezentácii odchytal 3 zápasy."}
{"id": "430885", "title": "Michal Breznaník", "context": "Reprezentačná kariéra Za slovenskú reprezentáciu odohral v rokoch 2012 až 2014 10 zápasov. Prvýkrát nastúpil 29. februára 2012 v zápase proti Turecku, kde odohral 30 minút."}
{"id": "292527", "title": "Tomáš Ďubek", "context": "Reprezentačná kariéra V marci 2013 figuroval v širšej nominácii slovenského národného tímu pre kvalifikačný zápas s Litvou (22. marca) a priateľský zápas so Švédskom (26. marca, oba zápasy mali dejiska v Žiline na štadióne Pod Dubňom). Do žiadneho zápasu však nezasiahol. Svoj debut v reprezentačnom A-mužstve absolvoval 7. júna 2013 proti Lichtenštajnsku, išlo o kvalifikačný zápas na MS 2014 (remíza 1:1)."}
{"id": "61286", "title": "Miroslav Lažo", "context": "Reprezentácia V slovenskej reprezentácii odohral 12 zápasov, strelil 6 gólov. (štatistické údaje v článku sú z 1. júna 2014) "}
{"id": "61297", "title": "Miroslav Lipovský", "context": "Reprezentácia V slovenskej reprezentácii odchytal 15 zápasov. Referencie "}
{"id": "61423", "title": "Pavol Paukovček", "context": "Trénerské pôsobenie Po ukončení hráčskej činnosti sa stal trénerom. Viedol prvoligový HK 21 SM Ružomberok, podľa jeho slov klub fungoval v podmienkach amatérskeho mužstva. Po jeho odchode ho nahradil Jaroslav Spodniak, klub bol v decembri 2007 vylúčený zo súťaže, keď niekoľkokrát za sebou nepostavil na zápas dostatočný počet hráčov. Pred ročníkom 2008/09 sa stal asistentom českého trénera MHk 32 Liptovský Mikuláš Mojmíra Trličíka."}
{"id": "61692", "title": "Roman Stantien", "context": "Trénerské pôsobenie Od sezóny 2010/11 bol asistentom trénera v HK Nitra. Od januára 2012 pôsobil v rovnakej pozícii v klube HC Slovan Bratislava. Od sezóny 2014/15 sa stal trénerom Dukla Trenčín, za asistenta si vybral Branislava Jánoša. Od apríla roku 2018 nastúpil na pozíciu hlavného trénera HK Poprad, kde pôsobil jeden rok. Následne bol 2 roky hlavným trénerom Slovana Bratislava, v slovenskej extralige. Tituly v pozícii asistenta 2011/12 – HC Dukla Trenčín"}
{"id": "148280", "title": "Ján Šterbák", "context": "Trénerská kariera Po skončení hráčskej kariéry pôsobil ako tréner na všetkých úrovniach. Pôsobil ako tréner Slovenskej reprezentácie v sezóne 1997/98, ako asistent reprezentačného trénera v sezóne 2002/03 a vo viacerých kluboch na Slovensku (VSŽ Košice, Poprad, Liptovský Mikuláš, Žilina). Spolu s Jánom Faithom v sezóne 1987/1988 získali druhý titul pre Košice vo federálnej lige. S klubom MsHK Žilina v sezóne 2005/06 získal zlatú medailu v najvyššej hokejovej lige – Slovnaft extralige. Po tejto veľmi úspešnej sezóne podpísal dvojročný kontrakt s klubom HC Košice. V druhom roku pôsobenia v klube však pred 46. kolom extraligy dňa 25. januára 2008 abdikoval na svoju funkciu. Stalo sa tak po veľkom tlaku hráčov a fanúšikov, nakoľko klub vzhľadom na svoje ambície dosahoval neuspokojivé výsledky. V sezóne 1992-1993 pôsobil ako hlavný tréner Československej reprezentácie do 20 rokov. Asistenta mu robil neskorší tréner Slovenska Vladimír Vůjtek starší."}
{"id": "61418", "title": "Ján Pardavý", "context": "Klubový hokej S hokejom začínal v Dukle Trenčín, debut v česko-slovenskej lige zaznamenal v sezóne 1990/91. Počas niekoľkoročného pôsobenia v klube patril k najproduktívnejším útočníkom. V ročníku 1996/97 dosiahol v 53 zápasoch 42 gólov a 44 asistencií. Od sezóny 1999/00 pôsobil v zahraničných kluboch – Vsetíne, Djurgaardene, Znojme, MoDo Hockey. Ročník 2006/07 začal v Dukle Trenčín, v novembri ho angažoval ruský klub Lokomotiv Jaroslavľ. Hoci podpísal zmluvu do konca sezóny, odohral za mužstvo len štyri zápasy a vrátil sa do Trenčína, kde sa opätovne zaradil medzi opory v útoku. Jeho klub dosiahol finále play-off, v ktorom podľahol Slovanu Bratislava. S vedením sa dohodol na predĺžení kontraktu o ďalší rok. Pred sezónou 2008/09 prestúpil do klubu HC Banská Bystrica. Od sezóny 2010/11 do sezóny 2012/13 hral opäť za Duklu Trenčín. Od sezóny 2013/14 hrá vo francúzskej lige za Štrasburg. Sezóna 2016/17 bola pre Jána Pardavého prvou v pozícii hlavného trénera. Stal sa trénerom klubu MHK Dubnica nad Váhom v 2. hokejovej lige SR. S klubom vyhral 2. ligu seniorov postúpil do Budiš 1. hokejovej ligy SR. Počas sezóny viedol aj mužstvo Západu vo výbere hviezd 2. hokejovej ligy, kde jeho mužstvo vyhralo nad výberom Východu. Klubová štatistika Sezóna Klub Liga Základná časť Play-off Z G A B TM +/- Z G A B TM +/- 1990/91 Dukla Trenčín ČSHL 1 0 0 0 0 1991/92 Dukla Trenčín ČSHL 7 0 1 1 2 1992/93 Dukla Trenčín ČSHL 30 4 5 9 16 1993/94 Dukla Trenčín SE 42 17 6 23 36 1994/95 Dukla Trenčín SE 31 19 7 26 8 9 10 2 12 14 1995/96 Dukla Trenčín SE 46 15 14 29 143 +11 1996/97 Dukla Trenčín SE 53 42 44 86 60 +47 1997/98 Dukla Trenčín SE 37 14 17 31 54 -6 Dukla Trenčín EHL 3 2 5 4 1998/99 Dukla Trenčín SE 44 19 27 46 75 +12 1999/00 HC Vsetín ČE 52 25 27 52 67 +24 9 3 6 9 22 +6 2000/01 HC Vsetín ČE 46 12 25 37 46 +18 14 10 2 12 14 +9 2001/02 Djurgårdens IF Elitserien 47 12 11 23 70 +5 5 0 0 0 4 -3 2002/03 HPK Hämeenlinna SM-liiga 52 17 27 44 69 +25 13 1 1 2 12 +4 2003/04 HC Znojemští Orli ČE 51 13 15 28 62 -5 7 1 1 2 8 -4 2004/05 HC Znojemští Orli ČE 18 5 4 9 41 -4 Dukla Trenčín SE 23 9 15 24 83 +13 3 4 1 5 16 +6 Dukla Trenčín EPM 2 0 0 0 12 -1 2005/06 MoDo Hockey Elitserien 47 8 14 22 36 +2 5 1 2 3 6 -2 2006/07 Dukla Trenčín SE 41 19 16 35 50 +38 14 6 7 13 22 +11 Lokomotiv Jaroslavľ RHS 4 1 0 1 0 +1 2007/08 Dukla Trenčín SE 50 13 24 37 126 +18 13 3 10 13 39 +5 2008/09 HC Banská Bystrica SE 56 17 29 46 103 +1 5 1 3 4 2 +2 2009/10 HC Banská Bystrica SE 45 27 28 55 12 +29 6 3 3 6 14 +4 2010/11 Dukla Trenčín SE 53 14 32 46 34 +15 9 2 1 3 6 -1 2011/12 Dukla Trenčín SE 39 9 18 27 32 +5 10 1 8 9 4 +2 2012/13 Dukla Trenčín SE 49 14 18 42 41 +19 4 0 0 0 2 -2 2013/14 Štrasburg FL 26 19 26 45 20 4 4 0 1 1 4 -3 2014/15 Štrasburg FL 26 8 17 25 8 -10 5 0 4 4 4 4 2015/16 Štrasburg FL 22 10 15 25 6 -4"}
{"id": "61417", "title": "Ján Pardavý", "context": "Introduction  Ján Pardavý ( 8. september 1971, Trenčín) je bývalý slovenský hokejový útočník. Momentálne zastáva funkciu hlavného trénera HC Slovan Bratislava v Tipos Extralige a taktiež pôsobí pri slovenskej hokejovej reprezentácii ako asistent trénera."}
{"id": "61330", "title": "Miroslav Marcinko", "context": "Trénerské pôsobenie V rokoch 2004 – 2006 pôsobil v klube HC Košice ako asistent trénera Dušana Gregora a neskôr Jána Selveka"}
{"id": "61249", "title": "Matúš Kostúr", "context": "Kariéra Draftoval ho v roku 2000 tím New Jersey Devils v 5. kole ako 164. v poradí. V slovenskom drese odchytal 2 zápasy. V súčasnosti chytá za HK Poprad ."}
{"id": "430764", "title": "Matúš Putnocký", "context": "Reprezentačná kariéra  A-mužstvo V marci 2013 figuroval v nominácii slovenského národného tímu ako tretí brankár pre kvalifikačný zápas s Litvou (22. marca) a priateľský zápas so Švédskom (26. marca, oba zápasy sa odohrali v Žiline na štadióne Pod Dubňom)."}
{"id": "447543", "title": "Jozef Talian", "context": "Klubová kariéra S futbalom začal v Prešove. V roku 2004 sa po prvýkrát dostal do seniorského kádra Tatrana Prešov. V sezóne 2007/2008 po zranení brankárskej jednotky Miloša Buchtu sa chopil šance a stal sa veľkou oporou celého mužstva v 2.lige. Corgoňligový debut zaznamenal 23. septembra 2008 v zápase s Dubnicou. V roku 2009 počas prípravného zápasu Prešovských juniorov utrpel zlomeninu lícnej kosti. Nasledovala operácia po ktorej sa vrátil do bránky s maskou podobnou Petrovi Čechovi. Po dlhodobom pôsobení v materinskom klube sa mu s tímom v sezóne 2015/2016 opäť podarilo postúpiť do najvyššej futbalovej súťaže, v ktorej chytáva doteraz."}
{"id": "84030", "title": "Igor Sergejevič Jemelejev", "context": "Klubový hokej V sezóne 2005/06 bol hráčom klubu ruskej hokejovej superligy SKA Petrohrad."}
{"id": "86081", "title": "Sergej Rudoľfovič Šabanov", "context": "Klubový hokej V sezóne 2005/06 bol hráčom klubu ruskej superligy SKA Petrohrad."}
{"id": "86029", "title": "Alexej Michajlovič Ugarov", "context": "Klubový hokej Od sezóny 2005/06 bol hráčom klubu ruskej Superligy Neftechimik Nižnekamsk, kde odohral tri roky, následne prestúpil do MVD Balašicha."}
{"id": "240804", "title": "Semion Alexandrovič Varlamov", "context": "Kariéra S hokejom začal vo veku 8 rokov. Hrával v juniorskom klube Jaroslavľ-2 v tretej ruskej hokejovej lige. V sezóne 2004/05 bol preradený do prvého tímu Lokomotivy Jaroslavľ, kde pôsobil ako náhradník za Ivana Kaustina. V lete 2005 odišiel Kaustin z klubu preč, a tak pozíciu jednotky dostal Semion Varlamov. V roku 2008 výrazne pomohol postupu Jarosľavu do finále ruskej ligy. Sezónu 2008/09 sa z Jarosľavu presunul do farmárskeho klubu Washingtonu Capitals Hershey Bears v AHL. V Hersey Bears odohral 27 zápasov a v NHL-ke odchytal 6 zápasov. Na konci základnej časti sa zranil Brent Johnson a na pozíciu dvojky vo Washingtone bol povolaný s AHL-ky Varlamov. Zlom v jeho kariére prišiel po prvom zápase play-off s New Yorkom Rangers, keď po nepresvedčivom výkone Joseho Theodora dostal šancu chytať v druhom zápase. Odvtedy nepustil Joseho Theodora do bránky. Až v siedmom zápase v sérii proti Pittsburghu ho pustil po štvrtom inkasovanom góle. Pred sezónou 2009/10 ho tréner Bruce Boudreau vyhlásil za brankársku dvojku."}
{"id": "84027", "title": "Maxim Jurievič Sušinskij", "context": "Klubový hokej V sezóne 2005/06 bol hráčom klubu ruskej hokejovej superligy Dinamo Moskva."}
{"id": "86044", "title": "Vladimir Ferdinantovič Svito", "context": "Klubový hokej V sezóne 2005/06 bol hráčom klubu bieloruskej najvyššej súťaže HC Gomeľ. V ďalšom roku pôsobil v mužstve Keramin Minsk, od ročníka 2007/08 hráva za HK Vitebsk."}
{"id": "83987", "title": "Denis Vladislavovič Kuľaš", "context": "Klubový hokej V sezóne 2005/06 bol hráčom klubu ruskej hokejovej superligy Dinamo Moskva."}
{"id": "84762", "title": "Georgij Pavlovič Mišarin", "context": "Klubový hokej V sezóne 2005/06 bol hráčom klubu ruskej hokejovej superligy CSKA Moskva."}
{"id": "86391", "title": "Vladimir Viktorovič Cyplakov", "context": "Hráčska kariéra V čase Sovietskeho zväzu hrával za Torpedo Jaroslavľ a HC Dynamo Minsk. V deväťdesiatych rokoch odohral tri sezóny v zámorí v International Hockey League. Draftovaný do NHL bol v roku 1995 klubom Los Angeles Kings ako 59. v celkovom poradí. Debutoval v sezóne 1995/96 a stal sa súčasťou základnej zostavy Los Angeles. V sezóne NHL 1999/2000 bol vymenený do Buffalo Sabres. Tam vytvoril produktívny útok s Michaelom Pecom a Václavom Varaďom. V Buffale odohral jednu a pol sezóny, potom sa vrátil do Ruska. Celkovo v NHL odohral 331 zápasov, zaznamenal 69 gólov a 101 asistencií. V ruskej Superlige hrával ku koncu kariéry za Ak Bars Kazaň a HC CSKA Moskva. Reprezentačná kariéra Ako junior reprezentoval Sovietsky zväz, v roku 1989 na majstrovstvách sveta do 20 rokov bol členom zlatého tímu. Neskôr reprezentoval Bielorusko na šiestich hokejových svetových šampionátoch (štyrikrát v elitnej kategórii). Hral tiež na olympiáde v Nagane 1998 a bol pri najväčšom úspechu Bieloruska, keď na olympiáde 2002 v Salt Lake City tím vyradil vo štvrťfinále Švédsko a skončil celkovo štvrtý."}
{"id": "60967", "title": "Oto Haščák", "context": "Trénerská kariéra Po skončení kariéry zostal pri hokeji. Najskôr sa stal hrajúcim trénerom Dukly Trenčín, následne sa stal viceprezidentom klubu. Od sezóny 2003/2004 do sezóny 2005/2006 bol skautom tímu Boston Bruins v NHL. Od sezóny 2006/2007 do sezóny 2009/2010 bol skautom Los Angeles Kings. Od sezóny 2010/2011 je skautom New York Rangers."}
{"id": "61272", "title": "Martin Kučera (hokejista)", "context": "Reprezentácia V slovenskom drese odchytal 2 zápasy."}
{"id": "116003", "title": "Marek Mintál", "context": "Reprezentácia Na svoj prvý reprezentačný zápas nastúpil 6. februára 2002. V máji 2009 oznámil koniec reprezentačnej kariéry."}
{"id": "219354", "title": "Toni Kalio", "context": "Reprezentácia V reprezentácii debutoval 31. januára 2000. Odohral už vyše 40 zápasov v reprezentácii."}
{"id": "599549", "title": "Druk tsendhen", "context": "Hudbu piesne zložil v roku 1953 Aku Tongmi a slová napísal Dasho Gyaldun Thinley. Tongmi, ktorý získal vzdelanie v Indii v tej dobe viedol dychový zbor armády, a pretože do zeme mal prísť na štátnu návštevu indický premiér Nehrú, vznikla potreba vytvoriť štátnu hymnu. Skladba bola inšpirovaná britskou, indickou hymnou a bhutánskou ľudovou piesňou Thri nyampa med pa pemai thri (Nemenný lotosový trón). Melódia bola neskôr ešte dvakrát upravená. Pôvodný text mal 12 veršov, ale v roku 1964 bol skrátený na súčasných šesť."}
{"id": "496441", "title": "Loser (Big Bang)", "context": "Cover verzie Nakoľko bola pieseň veľmi populárna, vzniklo mnoho cover verzií. Medzi interpretmi bola napríklad skupina Tritops, ktorá svoju verziu vydala 30. apríla. 6. mája zverejnili na Instagrame svoj cover Epik High. Čong Dä-hjon zo skupiny B.A.P zverejnil svoj cover 8. mája na YouTube."}
{"id": "564728", "title": "Milan Allé", "context": "Zoznam skladieb  „Noget Om Helte“ „Milan Allé“ „Blå Løgne“ „Engle“ „En Kold Triumf“ „Samvittighed“ „En Sidste Chance Til“ „Klar Besked“ „Sidste Omgang“ „Lyset Over Nørrebro“"}
{"id": "469373", "title": "The Return", "context": "Skladby Hudba a texty - Quorthon „Revelation of Doom“ – 3:27 „Total Destruction“ – 3:50 „Born for Burning“ – 5:13 „The Wind of Mayhem“ – 3:13 „Bestial Lust“ – 2:41 „Possessed“ – 2:42 „The Rite of Darkness“ – 2:05 „Reap of Evil“ – 3:28 „Son of the Damned“ - 2:48 „Sadist“ – 3:00 „The Return of the Darkness and Evil“ - 3:49 „Outro“ – 0:25 Piesne „Bestial Lust“ a „Sadist“ bývajú niekedy uvádzané ako „Bestial Lust (Bitch)“ a „Sadist (Tormentor)“."}
{"id": "438226", "title": "My Country, 'Tis of Thee", "context": "Text piesne ; 1 : My country, tis of thee, : Sweet land of liberty, : Of thee I sing; : Land where my fathers died, : Land of the pilgrims pride, : From ev ry mountainside : Let freedom ring! ; 2 : My native country, thee, : Land of the noble free, : Thy name I love; : I love thy rocks and rills, : Thy woods and templed hills; : My heart with rapture thrills, : Like that above. ; 3 : Let music swell the breeze, : And ring from all the trees : Sweet freedom s song; : Let mortal tongues awake; : Let all that breathe partake; : Let rocks their silence break, : The sound prolong. ; 4 :Our fathers God to Thee, :Author of liberty, :To Thee we sing. :Long may our land be bright, :With freedom s holy light, :Protect us by Thy might, :Great God our King. Prídavný verš na oslavu stého jubilea Georgea Washingtona ; 5 : Our joyful hearts today, : Their grateful tribute pay, : Happy and free, : After our toils and fears, : After our blood and tears, : Strong with our hundred years, : O God, to Thee. Prídavné verše od Henryho van Dykea ;6 : We love thine inland seas, : Thy groves and giant trees, : Thy rolling plains; : Thy rivers mighty sweep, : Thy mystic canyons deep, : Thy mountains wild and steep,-- : All thy domains. ;7 : Thy silver Eastern strands, : Thy Golden Gate that stands : Fronting the West; : Thy flowery Southland fair, : Thy North s sweet, crystal air: : O Land beyond compare, : We love thee best! Prídavné abolicionistické verše, 1843, A. G. Duncan ;8 :My country, tis of thee, :Stronghold of slavery, of thee I sing; :Land where my fathers died, :Where men man’s rights deride, :From every mountainside thy deeds shall ring! ;9 :My native country, thee, :Where all men are born free, if white’s their skin; :I love thy hills and dales, :Thy mounts and pleasant vales; :But hate thy negro sales, as foulest sin. ;10 :Let wailing swell the breeze, :And ring from all the trees the black man’s wrong; :Let every tongue awake; :Let bond and free partake; :Let rocks their silence break, the sound prolong. ;11 :Our father’s God! to thee, :Author of Liberty, to thee we sing; :Soon may our land be bright, :With holy freedom’s right, :Protect us by thy might, Great God, our King. ;12 :It comes, the joyful day, :When tyranny’s proud sway, stern as the grave, :Shall to the ground be hurl’d, :And freedom’s flag, unfurl’d, :Shall wave throughout the world, O’er every slave. ;13 :Trump of glad jubilee! :Echo o’er land and sea freedom for all. :Let the glad tidings fly, :And every tribe reply, :“Glory to God on high,” at Slavery’s fall. ; 1 : Moja krajina, : sladká zem slobody, : o nej spievam; : zem, kde moji otcovia zomreli, : zem pýchy pútnikov, : z každého kúta hôr : nech sloboda znie! ; 2 : Moja rodná krajina, : zem vznešených a slobodných, : jej meno milujem; : Milujem jej kamene a potôčky, : jej lesy a kopce; : Moje srdce s nadšením : to všetko má rado. ; 3 : Nech hudba s vánkom odvanie : a zaznie zo všetkých stromov : sladká pieseň slobody. : Nech sa prebudia hrozné jazyky; : Nech sa pridá aj dych; : Nech kamene ich ticho preruší, : Zvuk predĺži. ; 4 : Boh našich otcov, : Tvorca slobody, : tebe spievame. : Nech dlho naša zem žiari : svätým svetlom slobody, : Chráň nás tvojou mocou, : Veľký Boh, náš kráľ."}
{"id": "193522", "title": "Finntroll", "context": "Diskografia  Oficiálne albumy 1999 – Midnattens widunder 2001 – Jaktens tid 2004 – Nattfödd 2007 – Ur jordens djup 2010 – Nifelvind 2013 – Blodsvept 2020 – Vredesvävd Demá a EP 1998 – Rivfader (demo) 2003 – Visor om slutet (EP) 2004 – Trollhammaren (EP)"}
{"id": "473676", "title": "Hammerheart", "context": "Skladby Hudba a texty - Quorthon „Shores in Flames“ – 11:07 „Valhalla“ – 9:33 „Baptised in Fire and Ice“ – 7:57 „Father to Son“ – 6:28 „Song to Hall Up High“ – 2:30 „Home of Once Brave“ – 6:43 „One Rode to Asa Bay“ – 10:23 „Outro“ – 0:52"}
{"id": "474175", "title": "We're Not Gonna Take It", "context": "Coververzie Bolo vytvorených viacero coververzií tejto skladby, vrátane: Kanadská vegánska straight edge skupina Chokehold vytvorila coververziu pre album Prison of Hope z roku 1994. Americká ska punková skupina Less Than Jakevytvorila coververziu pre punk rockovú kompiláciu Where s the Beef . Americká skupina The Huntingtons vytvorila coververziu pre album All the Stuff (And More)-Vol 1 z roku 1998. Americká hardcore punková skupina A Global Threat vytvorila coververziu pre album What the Fuck Will Change? z roku 1999. Kanadský rockový spevák Bif Naked vytvoril coververziu pre album soundtrackov Ready to Rumble z roku 2000. Americká speváčka Joan Jett vytvorila coververziu pre tribute album Twisted Forever - A Tribute to the Legendary Twisted Sister z roku 2001. Nemecká pop punková skupina Donots vytvorila coververziu v roku 2002. Švédska trojica Hellsongs vytvorila coververziu pre album Hymns in the Key of 666 z roku 2008. Holandská rocková skupina Mooi Wark vytvorila coververziu pre album Wrieven, Pappen & Nat Hollen ako „De Eerste Keer Dut Zeer“. Španielska Oi! skupina Oi! The Arrase vytvorila coververziu pre album Anarkoi z roku 1997. klasická rocková muzikál Rock of Ages, ktorý mal premiéru na Broadwayi v roku 2009, a v jeho filmovej verziije skladba spievaná spoločne s jej \"protiváhou\" „We Built This City“. (Dee Snider appeared in the Broadway production, but did not sing this number.) Fínska symfonická metalová skupina Nightwish. Americká powerviolence skupina Charles Bronson použila skladbu vo svojej skladbe „Can t Take This“. Americká street punková skupina Total Chaos vytvorila coververziu pre album Punk Invasion z roku 2001. Americká industriálna metalová skupina Powerman 5000 vytvorila coververziu pre album coververzií Copies, Clones & Replicants . Billie Joe Armstrong z americkej punk rockovej skupiny Green Day zaspieval začiatok skladby na známom Woodstocku 1994."}
{"id": "544830", "title": "Song", "context": "Zdroj e  song. In: song. In: song. In: song. In: song. In: song (2.). In: Duden song. In:"}
{"id": "538778", "title": "Beyond Hell / Above Heaven", "context": "Zoznam skladieb Všetky texty sú napísané Michaelom Poulsenom, okrem tých, kde je napísané"}
{"id": "39077", "title": "Der er et yndigt land", "context": "Introduction  Der er et yndigt land je dánska hymna. Der er et yndigt land, 1. Der er et yndigt land, det står med brede bøge : nær salten østerstrand : Det bugter sig i bakke, dal, det hedder gamle Danmark : og det er Frejas sal : 2. Der sad i fordums tid de harniskklædte kæmper, : udhvilede fra strid : Så drog de frem til fjenders mén, nu hvile deres bene : bag højens bautasten : 3. Det land endnu er skønt, ti blå sig søen bælter, : og løvet står så grønt : Og ædle kvinder, skønne mø r og mænd og raske svende : bebo de danskes øer : 4. Hil drot og fædreland! Hil hver en danneborger, : som virker, hvad han kan! : Vort gamle Danmark skal bestå, så længe bøgen spejler : sin top i bølgen blå : Je taká krásna krajina 1. Je taká krásna krajina stojí so širokými bukmi : na slanom brehu východného mora : Jej údolia s pahorkami mierne spadajúcimi, jej staré meno je Dánsko, : a to je Frejina sieň : 2. Tu za dávnych čias ozbrojení bojovníci odpočívali : medzi svojimi krvavými bojmi : A potom išli na proti nepriateľovi Dnes ich kosti : odpočívajú v kamenných mohylách : 3. Tá krajina je stále krásna, pretože morské vlny sú tak modré, : a listy zostávajú tak zelené. : A urodzené ženy, krásne dievky, a muži a bystrí mládenci : obývajú dánske ostrovy : 4. Nech žije kráľ a vlasť! Nech žije každý Dán, : ktorý robí, čo len dokáže! : Naše staré Dánsko bude existovať, kým sa koruny bukov budú odrážať : na vrcholkoch modrých vĺn. :"}
{"id": "39753", "title": "National anthem of South Africa", "context": "Text  Prvý verš, prvé dva riadky - v xhoštine (s prekladom) Nkosi Sikelel iAfrika Maluphakanyisw uphondo lwayo, Boh žehnaj Afrike, Nech znie jej volanie, Prvý verš, posledné dva riadky - v zuluštine (s prekladom) Yizwa imithandazo yethu, Nkosi sikelela, thina lusapho Iwayo. Vyslyš aj naše modlitby, Požehnaj nám, Pane, sme jej rodina. Druhý verš v jazyku sesotho (s prekladom) Morena boloka setjhaba sa heso, O fedise dintwa le matshwenyeho, O se boloke, O se boloke setjhaba sa heso, Setjhaba sa, South Afrika, South Afrika. Pane, žehnaj nášmu národu, Zbav nás vojen a utrpenia, Zachráň nás, zachráň náš národ, Národ Južnej Afriky - Južnej Afriky. Tretí verš v afrikánčine (s prekladom) Uit die blou van onse hemel, Uit die diepte van ons see, Oor ons ewige gebergtes, Waar die kranse antwoord gee, Z modrej našich nebies, Z hlbín nášho mora Cez večné hory Kde bralá dajú odpoveď, Štvrtý verš v angličtine (s prekladom) Sounds the call to come together, And united we shall stand, Let us live and strive for freedom In South Africa our land. Znie volanie k jednote, A jednotní budeme, Žime a bojujme za slobodu V Južnej Afrike, našej krajine."}
{"id": "432207", "title": "Zoznam piesní Ivana Horvátha", "context": "Zoznam pozn.: pieseň - interpret - (autor hudby / autor textu piesne) (t: ) - doteraz nezistený autor textu ( na doplnenie )"}
{"id": "200626", "title": "Zoznam piesní s hudbou Karla Svobodu", "context": "Zoznam poz. -pieseň - interpret - (autor textu piesne-t:) ( /t:) - doteraz nezistený autor textu ( na doplnenie )"}
{"id": "490970", "title": "Living for Love", "context": "O piesni Pieseň ja zmesou EDM a housu a s tempom 123 úderov za minútu."}
{"id": "276306", "title": "Never Gonna Be Alone", "context": "Text a štýl skladby Text skladby má v sebe milostné prvky. Vzhľadom na tematiku textu a zvuk skladba sa zaraďuje k baladovým skladbám ako „Far Away“, „If Everyone Cared“ alebo „I’d Come for You“. Skladba je držaná v ľahkom soft rockovom zvuku je väčšinou počuť akustické gitary. Je to jedna z troch balád z albumu Dark Horse ."}
{"id": "275870", "title": "Figured You Out", "context": "Text piesne Pieseň je o divokom príbehu s často hrubým sexuálnym vzťahom medzi mužom a ženou. Hoci sa zdá, že obaja berú drogy, žena má viac problémov než muž. Podobné sexuálne témy sú aj v textoch piesní „Animals“ a „Something in Your Mouth“. Skladba je charakterizovaná silným metalovým zvukom skreslených gitár."}
{"id": "202268", "title": "Zoznam piesní Ivana Krajíčka", "context": "Zoznam poz. -pieseň - (autor textu piesne / autor textu piesne) (h:/t:) - doteraz nezistený autor hudby alebo textu ( na doplnenie )"}
{"id": "471838", "title": "Druk tsendhen", "context": "Introduction  Národnou hymnou Bhutánu je pieseň Druk tsendhen (Kráľovstvo hromového draka). Hudbu piesne zložil v roku 1953 Aku Tongmi a slová napísal Dasho Gyaldun Thinley. Tongmi, ktorý získal vzdelanie v Indii v tej dobe viedol dychový zbor armády, a pretože do zeme mal prísť na štátnu návštevu indický premiér Nehrú, vznikla potreba vytvoriť štátnu hymnu. Skladba bola inšpirovaná britskou, indickou hymnou a bhutánskou ľudovou piesňou Thri nyampa med pa pemai thri (Nemenný lotosový trón). Melódia bola neskôr ešte dvakrát upravená. Pôvodný text mal 12 veršov, ale v roku 1964 bol skrátený na súčasných šesť."}
{"id": "498687", "title": "Matti Aikio", "context": "Literárne dielo  Bygden pae elvenesset (1929) Ginunga-gap (1907) Hyrdernes kapiel (1918) Aj Dyreskind (1906) Under blinfyret (1918)"}
{"id": "253650", "title": "Jaktens tid", "context": "Skladby  „Krig“ – 2:09 „Födosagan“ – 5:03 „Slaget Vid Blodsälv“ – 3:17 „Skogens Hämnd“ – 4:06 „Jaktens Tid“ – 3:34 „Bakom Varje Fura“ – 2:15 „Kitteldags“ – 2:05 „Krigsmjöd“ – 3:10 „Vargtimmen“ – 3:31 „Kyrkovisan“ – 1:22 „Den Hornkrönte Konungen“ – 3:45 „Aldhissla“ – 6:28 „Tomhet Och Tystnad Härska“ – 4:35"}
{"id": "510084", "title": "Čo Čong-sok", "context": "Diskografia Rok Názov piesne Poznámka 2006 „Sugar Daddy“ „Angry Inch“ piesne z muzikálu Hedwig a Mizerný palec 2007 „Čot sarang“ () „Motdžinkchisu“ () „Abodžiga čohajo“ () „Noi badanun“ () „Hadžiman nanun anga“ () „Häsui bada“ () „Adžik nutdži anasso“ () „Saranghä ondžekkadžina“ () piesne z muzikálu Čot sarang 2008 „Nä maumi pchunggum“ () „Nai sarang sudžong (Love Thema)“ () „Unnuniju“ () „Nabii kkum“ () „Agassi“ () „Pomida kučchi“ () „Kchopchihjang“ () „Unggupčchočchi“ () „Sopchung“ () „Ttärjočchjo“ () „Wä“ () „Hongjoni an wassojo“ () „Springtime“ piesne z muzikálu Nä maumi pchunggum 2011 „Tear Me Down“ „Wig in a Box“ piesne z muzikálu Hedwig a Mizerný palec 2012 „Pchurunotsomä“ () OST k filmu Kangčchol Tä-o: Kuguki čcholgabang „Might Gonna“ „Iruodžinda“ () „With You“ japonská edícia OST k seriálu What s Up? 2013 „I Love You So Much“ OST k seriálu Čchögoda I Sun-sin 2015 „Gimme a Chocolate“ singel 2016 „Don t Worry“ OST k filmu Hjong "}
{"id": "522743", "title": "Swan Song", "context": "Pozri aj  Swansong Schwanengesang Labutia pieseň"}
{"id": "443212", "title": "Keeper of the Seven Keys Part 1", "context": "Zoznam skladieb  Initiation (Hansen) – 1:21 I m Alive (Hansen) – 3:23 A Little Time (Kiske) – 3:59 Twilight of the Gods (Hansen) – 4:29 A Tale That Wasn t Right (Weikath) – 4:42 Future World (Hansen) – 4:02 Halloween (Hansen) – 13:18 Follow the Sign (Hansen/Weikath) – 1:46 Niektoré vydania uvádzajú skladbu „Judas\" medzi skladbami „A Tale That Wasn t Right\" a „Future World\"."}
{"id": "96414", "title": "Zoznam štátnych hymien", "context": "T Tadžikistan Surudi Milli (Tadžická Národná hymna) Tanzánia Mungu ibariki Afrika (God Bless Africa) Tatarstan Hymn of the Republic of Tatarstan Thajsko Civil: Phleng Chat (Národná pieseň) — Kráľovská: Phleng Sansoen Phra Barami Togo Salut à toi, pays de nos aïeux (Hail to thee, land of our forefathers) Tonga Ko e fasi o e tui o e Otu Tonga Trinidad a Tobago Forged From The Love of Liberty Tunisko Himat Al Hima (Obranca vlasti) (bývalá hymna Ala Khallidi (Ó, zvečni)) Turecko İstiklâl Marşı (Pochod nezávislosti) Turkmenistan Independent, Neutral, Turkmenistan State Anthem Tuva Tooruktug Dolgaï Tangdym (Les je plný píniových orieškov) Tuvalu Tuvalu mo te Atua (Tuvalu pre Všemohúceho)"}
{"id": "222892", "title": "Hep seninleyiz Türkiye", "context": "Text hymny Göğsümüzde ay ve yıldız Sel olduk biz, geliyoruz Göğü titretir bu şarkımız Yetmiş milyon söylüyoruz Oooooo Türkiye Türkiye Haydi zafere Türkiye Türkiye Oooooo Yer gök inlesin Bu sesi dinlesin Hep seninleyiz Türkiye OoooOoOoooo OoOoOOOOooooo.. Çalsın davullar, essin Rüzgar Dalgalansın, tüm bayraklar Arşa yükselsin, bu şarkımız Omuz omuza yürüyoruz Oooooo Türkiye Türkiye Haydi zafere Türkiye Türkiye OoooOoOoooo Yer gök inlesin Bu sesi dinlesin Hep seninleyiz Türkiye OoOoOOOOooooo.. Hep Seninleyiz Türkiye Mesiac a hviezda sú v našich hrudiach Staneme sa vlnou, prichádzame. Táto (naša) pieseň trasie oblohou 70 miliónov ľudí spieva Ooo Turecko, Turecko pokračujte vo víťazení Turecko, Turecko oooo Ston, zem a obloha Počúvajte ten zvuk My vždy budeme s tebou Turecko OoooOoOoooo OoOoOOOOooooo.. Dunia bubny, fúka vietor všetky vlajky vlajú Cesta k nebu to je naša pieseň Chodíme plece pri pleci Ooo Turecko Turecko Pokračujte vo víťazení Turecko, Turecko oooo OoooOoOoooo (Moan - to neviem čo je), zem a obloha Počúvajte ten zvuk My vždy budeme s tebou Turecko OoooOoOoooo My vždy budeme s tebou Turecko"}
{"id": "96408", "title": "Zoznam štátnych hymien", "context": "N Namíbia Namibia, Land of the Brave Nauru Nauru Bwiema (Nauru Naša vlasť) Nepál Sayaun Thunga Phool Ka Holandské Antily Anthem without a title Newfoundland Ode to Newfoundland Nový Zéland God Defend New Zealand, God Save the Queen Nikaragua Salve a ti, Nicaragua (Hail to You, Nicaragua) Niger La Nigerienne Nigéria Arise O Compatriots, Nigeria s Call Obey Niue Ko e Iki he Lagi KĽDR Aegukka (애국가 The Patriotic Hymn – different song from that of South Korea) Severné Írsko God Save the Queen ( football anthem ), Londonderry Air ( Commonwealth Games anthem ) Nórsko Civil: Ja, vi elsker dette landet (Áno, my milujeme túto krajinu) – Royal: Kongesangen"}
{"id": "16697", "title": "Brhlík obyčajný", "context": "Hlas Vábi hlasitými hvizdami \"twit\" , nosovými \"güt güt güt...\" , pripomínajúce padajúce kamienky na ľad, aj jemnejším sýkorkiným \"si si\" . Spev je buď trilkovitý, opisovaný ako \"kvikvikvi\" či \"vivivivivi...\" , alebo je spev preníkavé pískavé \"küj küj küj...\" či \"piü piü piü...\" . Eurasian Nuthatch (Sitta europaea) (W1CDR0001520 BD24).ogg|Trilkovitý spev \"vivivivivi...\" 1 min 17 s, Anglicko XC164989-Eurasian Nuthatch call Oostermaet NL 2014.ogg|Hvízdavý spev \"piü piü piü...\" 1 min 17 s, Anglicko Eurasian Nuthatch (Sitta europaea) (W1CDR0001532 BD13).ogg|Hlasné hvízdavé vábenie \"twit twit...\" 57 s, Anglicko, na pozadí počuť spev druhu červienka obyčajná 76 Pista 76 converted.ogg|Vábenie \"twit twit...\" a v druhej časti hlas \"güt güt...\" 34 s, na pozadí počuť hlasy a spev druhu červienka obyčajná Sitta europaea.ogg|Hlas \"güt güt...\" 6,1 s, Rusko"}
{"id": "198276", "title": "Ensiferum", "context": "Charakteristika  Growlingové vokály často mixované s čistými vokálmi najmä počas chórusov a bridgov. Inšpirácia v textoch z fantasy, historických udalostí a príbehov. Napríklad z nórskych ság a známej fínskej epickej skladby Kalevala. Metalové a folkové melódie hrané na hlavnej gitare alebo klávesoch prekrývajúce tradičné heavy metalové rytmy ako klasický gallopský rytmus."}
{"id": "230734", "title": "Sirius B", "context": "Zoznam skladieb  „The Blood of Kingu“ – 5:45 „Son of the Sun“ – 5:35 „The Khlysti Evangelist“ – 5:38 „Dark Venus Persephone“ – 4:02 „Kali Yuga, Pt. 1“ – 3:27 „Kali Yuga, Pt. 2“ – 5:48 „The Wondrous World of Punt“ – 7:19 „Melek Taus“ – 5:31 „Call of Dagon“ – 4:14 „Sirius B“ – 3:43 „Voyage of Gurdjieff (The Fourth Way)“ – 5:56"}
{"id": "443221", "title": "Straight Out of Hell", "context": "Skladby Nabataea je skladba a zároveň aj singel v ktorom Andi Deris popisuje ako v minulosti žil úžasný národ,pretože vedeli ako viesť svoj život,ľudia žili v miere,nebol tam vtedy hlad,žili bez kráľa,vládcu alebo pánovníka a život bol aj tak úžasný pre každého.Kedysi to bola prvá demokrácia. World of War , je to skladba, ktorá sa snaží ľuďom napovedať,že niektoré hlúpe problémy niektorých ľudí by boli len maličkosťou pre niektorých, ktorí majú naozajstné problémy a vojna je jediné riešenie pre tieto problémy. Zoznam skladieb "}
{"id": "599554", "title": "We Are the World", "context": "Singel „We Are the World“ bol populárny nielen u mladšíchch, ale aj u starších generácií. Oslovilo ich určite aj široké spektrum obľúbených hviezd, ale aj možnosť kúpou singlu podporiť dobrú vec. Našli sa aj ľudia, ktorí nekúpili jednu, ale aj päť hudobných dosiek. Prvá lisovaná edícia v počte 800 000 nosičov bola vypredaná za tri dni od vydania. Nahrávka sa stala najrýchlejšie predávaným americkým popovým singlom v histórii. V západnom Hollywoode v jednom obchode s hudobnými nosičmi na Sunset Boulevard sa tisíc kópií „We Are the World“ predalo za dva dni. Do tej doby sa podľa slov predavača z nahrávok, ktoré boli v rebríčkoch na absolútnom vrchole predávalo týždenne okolo 100 – 125 kusov. Na konci roka 1985 sa singel „We Are the World“ stal absolútnym bestsellerom roka."}
{"id": "294913", "title": "You’re Shining", "context": "Externé odkazy  Odkaz na videoklip You’re Shining Kategória:Single z 2004 Kategória:Piesne Styles & Breeze"}
{"id": "274064", "title": "Someday", "context": "Úspech Singel bol vydaný dňa 1. septembra 2003 v Nemecku a o päť dní mal premiéru v Spojených štátoch. 15. septembra bol vydaný vo Veľkej Británii. Singel dosiahol prvé miesta v kanadských hudobných rebríčkoch a udržal sa v nich tri týždne a zaujal taktiež 7 v amerických rebríčkoch. Tiež dosiahol 4 v Austrálii a 9 na Novom Zélande. Pieseň bola v roku 2004 nominovaná na cenu Grammy za najlepšiu rockovú pieseň a tiež na cenu Juno Award v kategórii Single of the Year. Singel tiež získal zlatú platňu udelenú asociáciou RIAA. „Someday“ je štvrtým singlom, ktorý dosiahol takýto stav. Najprv bol takto ocenený singel „How You Remind Me“ a neskôr „Figured You Out“ a „Photograph“."}
{"id": "238388", "title": "The Black Album", "context": "Skladby  Disk 1 Strana A „Wait for the Blackout“ 3:57 „Lively Arts“ 2:59 „Silly Kids Games“ 2:35 „Drinking About My Baby“ 3:04 „Twisted Nerve“ 4:39 „Hit or Miss“ 2:37 Strana B „Dr. Jekyll and Mr. Hyde“ 4:35 „Sick of This and That“ 1:50 „The History of the World (Part 1)“ 3:45 „13th Floor Vendetta“ 5:05 „Therapy“ 6:12 Disk 2 Strana A „Curtain Call“ 17:13 Strana B Všetky skladby sú naživo. Všetky skladby okrem New Rose (z albumu Damned Damned Damned) pochádzajú z albumu Machine Gun Etiquette. „Love Song“ 2:10 „Machine Gun Etiquette“ 1:46 „Smash It Up“ 4:24 „New Rose“ 1:49 „I Just Can t Be Happy Today“ 3:55 „Plan 9 Channel 7“ 5:12"}
{"id": "240013", "title": "Prázdniny na Zemi", "context": "Zaujímavosť Album má svoju anglickojazyčnú verziu. „Holidays On Earth“ (vyšlo v roku 1980). Na rovnakú hudbu boli anglicky otextované všetky piesne."}
{"id": "464670", "title": "We Are the World", "context": "Introduction „ We Are the World “ je pieseň a zároveň aj charitatívna nahrávka, ktorú v roku 1985 nahrala superskupina USA for Africa. Autormi skladby sú Michael Jackson a Lionel Richie, producentmi Quincy Jones a Michael Omartian. Nahrávka bola vydaná na albume We Are the World . S celosvetovým predajom viac ako 20 miliónov nosičov sa tento singel nachádza v „top tridsiatke“ tých, ktorých bolo predaných minimálne 10 miliónov. Projekt USA for Africa bol americkou reakciou na projekt, ktorý v Spojenom kráľovstve na podnet Boba Geldofa vznikol pod názvom Band Aid a nahral iný úspešný charitatívny singel „Do They Know It s Christmas?“. Projekty Band Aid aj USA for Africa finančným výnosom zo singlov organizovali pomoc hladujúcej Afrike. Americká akcia bola na podnet aktivistu Harryho Belafonteho, ktorý spolu so zakladateľom Kenom Kragenom napomáhal jeho vízii aby sa preniesla do reality. Na začiatku táto dvojica kontaktovala viacero hudobníkov až o skomponovanie piesne boli nakoniec požiadaní Jackson a Richie. Jej napísanie trvalo asi sedem týždňov po vydaní skladby „Do They Know It s Christmas?“, a nasledujúceho dňa 21. januára 1985 pieseň „We Are the World“ prvýkrát v štúdiu aj nahrali. Posledným z nahrávacích dní bol 28. január 1985. Táto dnes už historická udalosť dala vtedy dokopy niekoľko najslávnejších umelcov hudobného priemyslu tej doby. Pieseň ako jediný singel albumu We Are the World vyšla 7. marca 1985. Obrovský komerčný úspech nahrávku vystrelil na vrcholy rebríčkov krajín na svete. Singel sa stal najrýchlejšie predávanou popovou skladbou histórie. Bol prvým, ktorý bol certifikovaný ako multiplatinový. Od RIAA získal platinu hneď štvornásobnú. Napriek všetkému sa ale pieseň stretala s protichodnými ohlasmi od novinárov, hudobnej kritiky a verejnosti. Fanúšikovia si užívali rasovo a muzikálne odlišných interpretačných umelcov spievajúcich na spoločnej nahrávk e. Nesporne ich pozitívne motivovala aj skutočnosť, že kúpou singlu „We Are the World“ a zapojením sa do charity prispievajú na dobrú vec. Iné osobnosti vrátane množstva komentátorov rockovej tlače boli nespokojní s tým, že song nemobilizuje poslucháčov k zamysleniu prečo vznikajú hladomory a jeho slová majú iba sebapovnášajúci charakter. Singel získal viacero cien vrátane troch Grammy, jedného ocenenia American Music Award a People s Choice Award. Hudobné video piesne bolo podporené kritikou bola podporovaná naprieč viacerými médiami, vyšlo o nej špeciálne vydanie časopisu, viacero knižiek, publikovali sa k nej plagáty, jej motívy boli na tričkách a natáčali sa k nej aj domáce videá. Táto podpora a predaj pomohla úspechu projektu natoľko, že získali sumu 63 miliónov dolárov pre humanitárnu pomoc v Afrike a Spojených štátoch. Dňa 1. februára 2010 bola ďalšou skupinou speváckych hviezd nahratá verzia tejto piesne pod názvom „We Are the World 25 for Haiti“. Bola odpoveďou na devastáciu, ktorú spôsobil 7.0 Mw magnitúdy počas Zemetrasenia na Haiti dňa 12. januára 2010. Táto pieseň vyšla na singli 12. februára 2010, a výnosy z jej záznamu pomáhali prežiť v tejto chudobnej krajine."}
{"id": "464896", "title": "Do They Know It's Christmas?", "context": "Zoznam skladieb ; 7\" Singel Do They Know It s Christmas? 3:55 Feed The World 4:19 ;12\" Maxi single Do They Know It s Christmas? (12\" Mix) 6:16 Do They Know It s Christmas? 3:55 Do They Know It s Christmas? 4:19"}
{"id": "280806", "title": "Fireflies", "context": "Zoznam skladieb ;Európe CD singel „Fireflies“ – 3:48 „Hot Air Balloon“ – 3:35 ;US CD promo „Fireflies“ – 3:48"}
{"id": "216022", "title": "’74 Jailbreak", "context": "Zoznam skladieb  „Jailbreak“ – 4:40 „You Ain t Got a Hold on Me“ – 3:30 „Show Business“ – 4:43 „Soul Stripper“ – 6:23 „Baby, Please Don t Go“ – 4:50 Autormi piesní 13 sú A. Young, M. Young & B. Scott. Autormi piesne 4 sú A. Young & M. Young Autorom piesne 5 je Big Joe Williams"}
{"id": "275050", "title": "See You at the Show", "context": "Videoklip Videoklip predstavuje ukážky z futbalového zápasu a scénu, kde hrá skupina pred davom ľudí. Počas hrania piesne je možné vidieť pyrotechnické efekty, používané skupinou na koncertoch. Verzia piesne vo videoklipe je kratšia a trvá 3 minúty a 32 sekúnd. Režisérom videoklipu bol Nicholas Wrathall, bol vydaný v roku 2004."}
{"id": "262708", "title": "Diskografia Rihanny", "context": "Videoklipy Rok Videoklip Spoluúčinkujúci Režisér Odkaz Album 2005 \"Pon de Replay\" — Little X YouTube Music of the Sun \"If It s Lovin That You Want\" — Marcus Raboy YouTube 2006 \"SOS\" (International & Nike Versions) — Chris Applebaum YouTube A Girl Like Me \"Unfaithful\" — Anthony Mandler YouTube \"We Ride\" — YouTube 2007 \"Roll It\" J-Status & Shontelle Va$htie YouTube The Beginning \"Umbrella\" Jay-Z Chris Applebaum YouTube Good Girl Gone Bad \"Shut Up and Drive\" — Anthony Mandler YouTube \"Don t Stop the Music\" — TAJ StansberryRihanna YouTube \"Hate That I Love You\" Ne-Yo / David Bisbal Anthony Mandler YouTube 2008 \"Take a Bow\" — YouTube Good Girl Gone Bad: Reloaded \"If I Never See Your Face Again\" Maroon 5 YouTube It Won t Be Soon Before Long \"Disturbia\" — Anthony Mandler & Rihanna YouTube Good Girl Gone Bad: Reloaded \"Rehab\" Justin Timberlake Anthony Mandler YouTube Good Girl Gone Bad \"Live Your Life\" T.I. Youtube Paper Trail 2009 \"Run This Town\" Jay-Z & Kanye West Youtube The Blueprint 3 \"Wait Your Turn\" — Youtube Rated R \"Russian Roulette\" — YouTube \"Hard\" Young Jeezy Melina Matsoukas YouTube \"Shy Ronnie\" The Lonely Island Akiva Schaffer YouTube — 2010 \"Rude Boy\" — Melina Matsoukas YouTube Rated R \"Rockstar 101\" Slash YouTube \"Te Amo\" — Anthony Mandler Youtube \"Love the Way You Lie\" Eminem Joseph Kahn Youtube Recovery \"Who s That Chick?\" (Day & Night Versions) David Guetta Jonas Åkerlund Youtube One More Love \"Only Girl (In The World)\" — Anthony Mandler Youtube Loud \"Shy Ronnie 2: Ronnie and Clyde\" The Lonely Island Akiva Schaffer Youtube Turtleneck & Chain \"What s My Name?\" Drake Philip Andelman Youtube Loud 2011 \"S&M\" — Melina Matsoukas Youtube \"All Of The Lights\" Kanye West & Kid Cudi Joseph Kahn Youtube My Beautiful Dark Twisted Fantasy \"California King Bed\" — Anthony Mandler Youtube Loud \"Man Down\" — Youtube \"Cheers (Drink To That)\" — Evan Rogers & Ciara Pardo Youtube \"Fly\" Nicki Minaj Sanaa Hamri Youtube Pink Friday \"We Found Love\" Calvin Harris Melina Matsoukas Youtube Talk That Talk \"You Da One\" — Youtube 2012 \"Take Care\" Drake Yoann Lemoine Youtube Take Care \"Princess of China\" Coldplay Adria PettyAlan Bibby Youtube Mylo Xyloto \"Where Have You Been\" — Dave Meyers Youtube Talk That Talk \"Diamonds\" — Anthony Mandler Unapologetic 2013 \"Stay\" Mikky Ekko Sophie Muller Youtube \"Pour It Up\" — Rihanna \"What Now\" — Jonathan CravenSimon McLoughlinJeff Nicholas \"The Monster\" Eminem Rich Lee The Marshall Mathers LP 2 2014 \"Can t Remember to Forget You\" Shakira Joseph Kahn Shakira Účinkovanie vo videoklipoch Rok Videoklip Režisér Odkaz Album 2005 \"Like That\"Memphis Bleek featuring Swizz Beatz R. Malcolm Jones Youtube 534 2009 \"Paranoid\" Kanye West Nabil Elderkin Youtube 808s & Heartbreak 2011 \"Can t Get Enough\"J. Cole featuring Trey Songz Clifton Bell Youtube Cole World: The Sideline Story 2013 \"Fashion Killa\"ASAP Rocky ASAP Rocky and Virgil Alboh Youtube Long. Live. ASAP Kategória:Rihanna Rihanna"}
{"id": "599555", "title": "We Are the World", "context": "Pieseň ako jediný singel albumu We Are the World vyšla 7. marca 1985. Obrovský komerčný úspech nahrávku vystrelil na vrcholy rebríčkov krajín na svete. Singel sa stal najrýchlejšie predávanou popovou skladbou histórie. Bol prvým, ktorý bol certifikovaný ako multiplatinový. Od RIAA získal platinu hneď štvornásobnú. Napriek všetkému sa ale pieseň stretala s protichodnými ohlasmi od novinárov, hudobnej kritiky a verejnosti. Fanúšikovia si užívali rasovo a muzikálne odlišných interpretačných umelcov spievajúcich na spoločnej nahrávk\ne. Nesporne ich pozitívne motivovala aj skutočnosť, že kúpou singlu „We Are the World“ a zapojením sa do charity prispievajú na dobrú vec. Iné osobnosti vrátane množstva komentátorov rockovej tlače boli nespokojní s tým, že song nemobilizuje poslucháčov k zamysleniu prečo vznikajú hladomory a jeho slová majú iba sebapovnášajúci charakter."}
{"id": "474863", "title": "My Way (Limp Bizkit)", "context": "Zoznam skladieb  „My Way“ (Album Version) „My Way“ (William Orbit Remix) „My Way“ (DJ Premier Remix) „My Way“ (Enhanced Video)"}
{"id": "519723", "title": "Climate Change", "context": "Zoznam skladieb  „We Are Strong“ (feat. Kiesza) „Bad Man“ (feat. Robin Thicke, Joe Perry, Travis Barker). „Greenlight“ (feat. Flo Rida, LunchMoney Lewis). „Messin Around“ (feat. Enrique Iglesias). „Better On Me“ (feat. Ty Dolla $ign). „Sexy Body“ (feat. Jennifer Lopez) „Freedom“ „Options“ (feat. Stephen Marley). „Educate Ya“ (feat. Jason Derulo). „Only Ones To Know“ (feat. Leona Lewis) „Dedicated“ (feat. Austin Mahone & R. Kelly) „Can t Have“ (feat. Steven A. Clark & Ape Drums)"}
{"id": "294097", "title": "The Island", "context": "Formáty a zoznamy skladieb Toto sú hlavné formáty a súvisiace zoznamy skladieb singlu „The Island“, ktorý napísali a produkovali Rob Swire a Gareth McGrillen. <!--"}
{"id": "541554", "title": "Beauty Behind the Madness", "context": "Introduction  Beauty Behind the Madness je druhý štúdiový album kanadského speváka The Weeknd, ktorý vyšiel 28. augusta 2015 prostredníctvom vydavateľstva XO a Republic. Na albume spolupracoval s umelcami ako: Labrinth, Ed Sheeran a Lana Del Rey. Na produkcii sa po boku speváka podieľali producenti: Stephan Moccio, DaHeala, Illangelo, Ben Billions, DannyBoyStyles, Max Martin, Ali Payami a ďalší. Z albumu bolo vydaných 5 singlov: „Often“, „The Hills“, „Can t Feel My Face“, „In the Night“ a „Acquainted“. Piesne „The Hills“ a „Can t Feel My Face“ dosiahli prvú priečku amerického rebríčka Billboard Hot 100. Beauty Behind the Madness tiež obsahuje pieseň nominovanú na Academy Award s názvom „Earned It“, ktorá vyšla ako singel zo soundtracku k filmu Päťdesiat odtieňov sivej (2015)."}
{"id": "558376", "title": "Billie Eilish", "context": "Turné  Don t Smile at Me Tour (2017) Where s My Mind Tour (2018) 1 by 1 Tour (2018 – 2019) When We All Fall Asleep World Tour (2019) Where Do We Go? World Tour (2020) Happier Than Ever, The World Tour (2022) Ako predskokan Florence and the Machine – High as Hope Tour (2018 – 2019)"}
{"id": "473904", "title": "Walk of Life", "context": "Zoznam skladieb ;7\" singel „Walk of Life“ – 4:07 „One World“ – 3:36 ;12\" singel „Walk of Life“ – 4:07 „Why Worry“ (instrumental) – 3:56 „One World“ – 3:36"}
{"id": "144813", "title": "The Soundhouse Tapes", "context": "Zaujímavosti  Pôvodne mala byť na nahrávke aj skladba „Strange World“ ale kvôli nízkej kvalite zvuku ju kapela na album nezaradila. The Soundhouse Tapes Soundhouse Tapes, The"}
{"id": "295429", "title": "Around the World", "context": "Zoznam skladieb ;12″ (katalóg V25D-38608) „Around the World“ (radio edit) – 3:11 „Around the World“ (Tee s Frozen Sun mix) – 7:56 „Around the World“ (Motorbass Vice mix) – 6:39 „Around the World“ (album version) – 7:07 ;CD singel „Around the World“ (radio edit) – 3:59 „Around the World“ (album version) – 7:07 „Teachers“ (extended mix) – 5:51 „Around the World“ (Motorbass Vice mix) – 6:39"}
{"id": "537826", "title": "2 Cool 4 Skool", "context": "Hudobné klipy Hudobný klip pre skladbu „No More Dream“ bol uverejnený 11. júna 2013 ešte pred ich prvým oficiálnym vystúpením. Pár dní na to zverejnili aj video s choreografiou k skladbe „No More Dream“. Hudobný klip pre druhý singel z albumu „We are Bulletproof Pt.2“ bol uverejnený 16. júla 2013 kvôli ich následujúcim propagačným vystúpeniam. Klipy boli režírované známou producentskou spoločnosťou ZanyBros, kým o choreografiu sa postaral Son Sungdeuk."}
{"id": "599556", "title": "Didas z Egypta", "context": "Staroveký autor Pausanias uvádza, že Didas z egyptského nomu Arsinoitina bol na 226. olympijských hrách potrestaný za prijatie úplatku. Sám autor o tom píše: „Sú tu ešte iné dve sochy, diela z mojej doby. Počas dvesto dvadsiatej šiestej olympiády sa prezradilo, že sa pästní zápasníci dohodli o víťazstve a odmene. Namiesto toho však dostali pokuty. I boli Diovi sochy postavené, jedna po ľavej strane pri vchode na stadion a druhá po pravej strane. Títo pästní zápasníci sa menovali Didas, a ten ktorý dal peniaze Sarapammón, pochádzali z jedného nomu v Egypte, z toho najmenšieho Arsinoitina. Skutočne sa zdá prekvapujúce, ako môže niekto nemať ani trochu v úcte boha v Olympii a prijímať alebo dávať dary pre zápas...\""}
{"id": "304626", "title": "Iasón", "context": "Pomoc bohov a kúzla Médeie V tej chvíli do príbehu opäť vstupila bohyňa Héra, ktorá požiadala o pomoc aj bohyňu Aténu. Spoločnými silami potom ovplyvnili boha lásky Erota, aby vystrelil svoj čarovný šíp do srdca krásnej Médeie, dcéry kráľa Aiéta, ktorá bola mocnou čarodejnicou. Vo chvíli, keď ju Iasón prišiel požiadať o pomoc, Médeia bola v moci lásky a bola mu vo všetkom nápomocná. Účinkom jej čarovné masti sa Iasón stal nezraniteľným a na jeden deň nepremožiteľným. Poradila mu, aby medzi bojovníkov vyrastených z dračej sejby vhodil kameň, o ktorý sa pobijú a Iasóna nespozorujú a on ich ľahko premôže. Tak sa aj stalo a Aiétes bol na druhý deň prekvapený splnením úlohy a Iasón sklamaný, že mu aj napriek tomu kráľ nechce rúno vydať. Opäť mu však pomohla Médeia, v noci zaviedla Iasóna do Areovho hája, uspala draka, Iasón si rúno vzal a čo najrýchlejšie zmizol. Iasón jej s vďačnosti ponúkol manželstvo a Médeia súhlasila. Spolu s ním potom nastúpila na palubu lode Argó a tajne odplávali."}
{"id": "315431", "title": "Idas (argonaut)", "context": "Introduction Súbor:Rape Marpessa Staatliche Antikensammlungen 2417 n2.jpg|náhľad|300px| Idas a Marpéssa sú Diom oddelení od Apolóna , červenofigúrový psykter, cca.480 pred Kr. Idas alebo Ídás (starogr. Ίδας – Idas , ) je v gréckej mytológii syn messénskeho kráľa Afarea a jeho manželky a nevlastnej sestry Arény. Idas bol bratom a dvojčaťom Lynkea, mali rovnakú matku, ale Idas bol v skutočnosti synom boha morí Poseidóna. Kým bol Idas veľký silák, Lynkeus bol obdarený takým ostrým zrakom, že videl cez drevo, do hĺbky zeme a dokonca aj v tme. Ich bratrancami boli Dioskúrovia, bratia Kastor a Polydeukes, aj oni mali spoločnú matku, Lédu, otcom Kastora bol spartský kráľ Tyndareós, ale Polydeukov otec bol najvyšší boh Zeus, preto bol Polydeukes nesmrteľný. Obaja boli nerozluční a spolu prežívali všetky svoje dobrodružstvá. Keďže obaja boli zdatní, vyhrávali na olympijských hrách. Polydeukes bol preslávený v pästnom zápase a Kastor mal povesť dobrého vojaka a krotiteľa koní. Idas sa uchádzal o Marpéssu, dcéru aitólskeho kráľa Euéna. Kráľ však dal pytačom svojej dcéry podmienku, že ju dostane len ten, ktorý s ním vyhrá preteky v záprahu koní, ale ak prehrá, príde o hlavu. Idas však od svojho otca Poseidóna dostal okrídlený voz a preteky vyhral. Euénos toto pokorenie nezniesol. Najprv zabil svoje kone a potom aj sám seba. Po vyhratých pretekoch musel ale Idas o Marpéssu ešte bojovať s bohom Apolónom, ktorý o Marpéssu tiež usiloval. Do ich tvrdého súboja však zasiahol Zeus, súperov od seba odtrhol a prikázal, nech rozhodne Marpéssa pre koho sa rozhodne. Marpéssa si zvolila Ida, pretože jej lichotilo, že Idas sa kvôli nej nebál zviesť súboj ani z bohom. Idas sa s Lynkeom zúčastnili lovu na kalydónského kanca, aj výpravy Argonautov do Kolchidy pre zlaté rúno, na oboch výpravách boli tiež Dioskúrovia. Po smrti kráľa Afarea podnikli spoločnú akciu – krádež stáda dobytka z Arkádie. Akcia bola úspešná, ale problémy medzi nimi nastali pri delení koristi. Pre pár kusov dobytka o ktoré chcel oklamať Idas svojich bratrancov došlo medzi nimi k roztržke. Nahnevaní Dioskúrovia vpadli preto do Messénie a vzali si celé stádo a ako hovoria niektoré mýty uniesli im aj nevesty, dcéry messénskeho miestokráľa Leukippa. Keďže vedeli, že im to bratranci neodpustia, ukryli sa do starého dutého stromu, aby ich z nenazdajky prepadli. Lynkeov ostrý zrak však prenikol aj drevom a Idov oštep preklal Kastora. Polydeukes následne vybehol z úkrytu, jedinou ranou zabil Lynkea a vrhol sa na Ida. Do urputného boja nakoniec zasiahol Zeus, ktorý Ida zabil bleskom."}
{"id": "425123", "title": "Polydektes (Serifos)", "context": "Introduction  Polydektes alebo Polydektés (starogr. Πολυδέκτης – Polydektes/iný prepis Polydektés , ) je v gréckej mytológii kráľ na ostrove Serife, zohral neslávnu úlohu v príbehu hrdinu Persea. Keď krásnu Danau, dcéru argejského kráľa Akrisia, zviedol cez všetky ochranné opatrenia v podobe zlatého dažďa najvyšší boh Zeus, ona porodila syna Persea, jej otec ich potom oboch nechal zatvoriť do truhlice a hodiť do mora. Dôvodom tejto jeho krutosti bola dávna veštba, ktorá mu predpovedala smrť z rúk vlastného vnuka. Nešťastníkom však nakoniec šťastie prialo, lebo ich ešte živých vylovil z mora rybár Diktys, brat serifského kráľa Polydekta. Kráľ Polydektes ich prijal vľúdne a pohostinne a následne im poskytol všetku starostlivosť a navyše Perseovi výchovu a vzdelanie. Do Danay sa však kráľ onedlho zamiloval a ponúkal jej manželstvo, ale ona ho opakovane odmietala. Keď to nešlo po dobrom, pokúšal sa ju získať násilím, ale Perseus ju stále ubránil. Aby mu Perseus neprekážal, rozhodol sa ho odstrániť ľsťou a to tak, že začal spochybňovať jeho božský pôvod a žiadal dôkaz. Navrhol mu preto ťažkú, priam nadľudskú úlohu: zabiť Medúzu jednu z troch Gorgón a ako dôkaz priniesť jej hlavu. Perseus sa dal nachytať a úlohu prijal, vydal sa na dlhú cestu, našiel Medúzu a s pomocou bohov i zázračných predmetov sa mu podarilo odseknúť jej hlavu a vrátil sa s ňou na Serifos. Matku po príchode našiel ukrytú pred útokmi Polydekta v Diovom chráme, stráženú ozbrojencami, aby nemohla utiecť. Kráľ si zatiaľ čas krátil hodovaním, pokojný v presvedčení, že Perseus už nie je nažive. Keď sa Perseus zjavil vo dverách, prekvapene na neho pozeral, ale provokoval ďalej, nazval ho klamárom a žiadal dôkaz – a stalo sa, keď Perseus hlavu Medúzy vytiahol, Polydektes sa so svojimi druhmi v tom okamihu premenili na kameň. Perseus tak matku oslobodil, vládu nad Serifom odovzdal bratovi kráľa Diktyovi a vrátil sa do rodného Argu. Referencie "}
{"id": "421601", "title": "Tydeus (mytológia)", "context": "Introduction Súbor:Tydeus Ismene Louvre E640.jpg|náhľad|250px| Tydeus a Isméné , čiernofigúrová amfora, cca 560 pred Kr. Tydeus alebo Týdeus (starogr. Τυδεύς – Tydeus, ) je v gréckej mytológii syn kalydónskeho kráľa Oinea. Jeho matkou bola druhá kráľova manželka Periboia. Bol ešte veľmi mladý, keď nahnevaný v hádke zabil dvoch svojich príbuzných a musel preto narýchlo opustiť rodný Kalydón. Uchýlil sa do Argu, kde ho prijal kráľ Adrastos a to až tak priateľsky, že sa Tydeus po čase stal manželom jeho mladšej dcéry Déipyly. Tá mu neskôr porodila syna Dioméda, ktorý sa stal jedným z hrdinov trójskej vojny. V rovnakej dobe sa objavil v Argu Polyneikes, syn tébskeho kráľa Oidipa. Bolo to v pohnutých časoch, keď bol slepý Oidipus po zverejnení jeho ťažkých osudových previnení vyhnaný ľuďom aj svojimi synmi z bohatých, opevnených Téb a nútený odisť do vyhnanstva sprevádzaný len svojou dcérou Antigonou. Medzi Polyneikom a jeho bratom Eteoklom prepukol následne spor o trón. Víťazne zo sporu vyšiel Eteokles, ktorý za pomoci strýka Kreonta vyhnal Polyneika z Téb a on si našiel spojenca pre znovuzískanie svojich práv v Argu. Kráľ Adrastos ho prijal rovnako prívetivo ako predtým Tydea a dal Polyneikovi za manželku svoju druhú dcéru Argeiu. Ako sa dalo čakať už po krátkom čase obaja zaťovia prehovárali Adrasta, aby im pomohol dobyť ich rodné mestá. Dohodli sa na tom, že prvé sa budú dobývať Téby a potom Kalydón. Zorganizovali veľké vojsko na čele so siedmimi vojvodcami a tiahli do vojny známej ako vojna Siedmi proti Tébam. Zúčastnili sa v nej okrem Adrasta, Tydea a Polyneika aj: Kapaneus, Hippomedón, veštec Amfiaraos a Parthenopaios. Ich výprava však skončila katastrofálne, všetci veliaci hrdinovia pred bránami Téb padli, prežil z nich jediný Adrastos. Padol aj Tydeus, aj napriek ochrane bohyne Atény. Bol zranený tébskym bojovníkom Melanippom, ktorého vzápätí zabil Amfiaraos. Odťal Melanippovi hlavu a niesol ju zranenému Tydeovi, ktorému ponúkol mozog nepriateľa aby si tak zachoval život. Ale v tej chvíli sa blížila bohyňa Aténa, aby Tydea zachránila, ale keď videla tú odpudivú scénu, vyliala na zem čarovný liek, ktorý ho mal zachrániť a Tydeus na následky svojho zranenia zomrel. Téby sa ubránili, nie však nadlho. Po desiatich rokoch synovia slávnych dobyvateľov z vojny Sedmi proti Tébam priviedli výpravu epigonov (potomkov). Padol tentoraz iba Adrastov syn, ostatní prežili. Brány Téb boli prelomené, hradby zbúrané a mesto pokorené."}
{"id": "464768", "title": "Dórieus z Rodosu", "context": "Introduction  Dórieus () bol trojnásobný olympijský víťaz v pankratiu a veliteľ loďstva v peloponézskej vojne v piatom storočí pred Kr. Dórieus z Rodu bol syn boxera Diagora, jedného z najslávnejších športovcov starovekého Grécka. V rokoch 432, 428 a 424 pred Kr. zvíťazil na olympijských hrách v pankratiu. Okrem toho sa presadil aj na iných panhelénskych slávnostiach, na nemejských hrách zvíťazil sedemkrát na isthmijských hrách až osemkrát a na pythijských hrách bol dokonca vyhlásený za víťaza bez boja (nenašiel sa hodný súper). Rovnako úspešnými športovcami na olympijských hrách boli aj jeho starší bratia Akousilaos, víťaz v boxe a Damagétos, dvojnásobný víťaz v pankratiu. Na 83. olympijských hrách jeho bratia Damagétos a Akousilaos zvíťazili v jednom dni. Diváci na štadióne v okamihu prepukli v obrovský jasot, veď víťazstvo dvoch synov jedného otca, ktorý bol sám olympijským víťazom dovtedy ešte nik nevidel. Keď potom jeho otec Diagoras prišiel synom blahopriať k úspechu, nadšení diváci hádzali k jeho nohám kvety a následne ako ho synovia zobrali na plecia a niesli ho doprostred štadióna, volali: „Dlho nech žije Diagoras“ a keď po chvíli stíchli, aby sa ich otec mohol poďakovať, z hľadiska sa ozval nejaký Sparťan: „Zomri Diagoras hneď teraz!“ Nebola to od neho zlomyseľnosť ani závisť, ale výraz toho, že väčšie blaho už smrteľník v živote nedosiahne. Diagoras premožený šťastím v tej chvíli naozaj skonal. V Olympii potom Diagorovi a jeho synom vďační občania Rodu dali postaviť sochy, aby ich sláva pretrvala naveky. Dórieus bol však neskôr nepriateľskou politickou stranou vypovedaný z Rodu a utiekol do Turií, kde sa po úspešnej športovej kariére stal veliteľom loďstva a počas peloponézskej vojny bojoval na strane Sparťanov proti Aténam. V zime roku 412 pred Kr. sa Sparťan Hippokrates vypravil s vojskom na desiatich lodiach z Turií, ktorým velil Dórieus a s dvoma loďami z Lakónie a Syrakúz na obranu Knidu, ktorý na podnet Tissaferna (perzského spojenca Sparty) povstal. Keď sa o tom dozvedeli Sparťania v Miléte, Dórieovi prikázali polovicu lodí poslať k mysu Triopiu, aby tam zadržiaval nákladné lode plaviace sa z Egypta do Atén. Aténčania hneď nato poslali z ostrova Somos k Triopiu vojnové lode a zajali šesť zakotvených lodí, ale posádky sa im nepodarilo zajať. Potom sa plavili do Knidu a zaútočili na mesto, ktoré takmer dobyli. Na druhý deň Aténčania opäť zaútočili, ale obrancovia sa stihli opevniť a keď im prišla na pomoc posádka, ktorá sa zachránila z lodí, Aténčania sa obliehania vzdali a vrátili sa na Samos. Antický autor Thukydides zaznamenal aj incident, ktorý sa neskôr odohral medzi Dórieom a Astyochom, vrchným veliteľom spartského loďstva. Námorníci zo Syrakúz a z Turií požadovali od Astyocha vyplatenie žoldu, ale on im opovržlivo odpovedal a vyhrážal sa Dórieovi, ktorý sa ich zastal a dokonca sa naňho zahnal palicou. Keď to vojaci uvideli, vrhli sa na Astyocha, ale ten v poslednej chvíli ušiel k nejakému oltáru a tak sa zachránil. V roku 411 pred Kr. bol Dórieus poslaný spolu s veliteľom Mindarom s trinástimi loďami na Rodos, aby v zárodku potlačili vzburu jej obyvateľov. Svoju úlohu úspešne splnili. Nasledujúci rok však jeho loďstvo pri Hellesponte prekvapila presila Aténčanov na 74 lodiach a Dórieus bol nútený ustúpiť k Dardanu, kde vylodil svojich vojakov. Keď sa o tejto situácii dozvedel spartský veliteľ loďstva Mindaros, ktorého loďstvo kotvilo pri Ilione, vypravil sa na more pomôcť Dórieovi s celou svojou flotilou a v bitke pri Abýde ho Aténčania vedení Alkibiadom na hlavu porazili. Dórieus sa následne vrátil na Rodos, kde bol Aténčanmi zajatý a odvedený do Atén. Keď potom v Aténach uvideli Dóriea medzi ostatnými zajatcami, spomenuli si na jeho slávne športové úspechy a ich nepriateľské pocity sa voči nemu náhle zmenili a nechali ho odísť. Neskôr keď sa aténskemu politikovi Konónovi podarilo Roďanov presvedčiť, aby opustili spartskú alianciu a pridali k Aténčanom, Dórieus bol práve vo vnútrozemí Peloponézu, kde ho Sparťania zajali, usvedčili zo zrady a odsúdili na trest smrti."}
{"id": "455446", "title": "Peristhenes (syn Aigypta)", "context": "Introduction  Peristhenes alebo Peristhenés ( Peristhenes/iný prepis: Peristhenés ) je v gréckej mytológii syn egyptského kráľa Aigypta a jeho manželky Kaliadny. Peristhenes bol jedným z päťdesiatich synov egyptského kráľa Aigypta. Jeho otec sa rozhodol, že svojich synov ožení s päťdesiatimi dcérami svojho brata Danaa, ktorý bol kráľ susednej Líbye. Danaos však s tým nesúhlasil a preto mu Aigyptos vypovedal vojnu a porazil ho. Danaos nato ušiel s dcérami do Argu na Poloponéze, ale Aigyptos sa so svojimi synmi za ním vypravil a k svadbe ho prinútil. Keď sa potom konala hromadná svadba a Peristhenes si bral za manželku Élektru, ani netušil, že Danaos prikázal dcéram, aby svojich manželov počas svadobnej noci zavraždili. Okrem najmladšej Hyperméstry, všetky dcéry príkaz otca splnili a za tento hrozný skutok si po smrti vyslúžili od bohov večný trest nosiť v podsvetí do deravého suda vodu."}
{"id": "32321", "title": "Bitka pri Termopylách", "context": "Následky Súbor:Léonidas_aux_Thermopyles_(Jacques-Louis_David).PNG|náhľad| Léonidas v Termopylách (Jacques-Louis David, 1814, Musée du Louvre, Paríž)Keď Peržania našli Leonidovo telo, Xerxes mu v zlosti nechal odťať hlavu a napichnúť ju na kôl. Jeho telo dal ukrižovať. Herodotovi sa to zdalo neobyčajné, pretože Peržania mali podľa jeho slov vo zvyku uctiť si padlých vynikajúcich bojovníkov z nepriateľského tábora. Xerxes bol však známy aj svojím hnevom, napr. keď nechal potrestať vody Helespontu 300 ranami bičom potom, ako mu búrka zničila pontónové mosty na začiatku jeho výpravy. Ako sa Xerxes s armádou pohol z miesta, Gréci pozbierali mŕtvych a pochovali ich na pahorku. Po skončení perzskej invázie postavili v Termopylách kamenného leva, ktorý mal pripomínať kráľa Leónida. Leónidove pozostatky boli po 40 rokoch prenesené do rodnej Sparty a uložené s veľkými poctami. Odvtedy sa každý rok konali hry na jeho počesť. Keď Peržania prerazili cez Termopylský priesmyk, blokáda perzských námorných síl pri myse Artemision bola zbytočná. Grécka flotila sa preto preplavila do Sarónskeho zálivu k ostrovu Salamis pomáhať pri evakuácii Atén. Perzské pozemné vojsko tiahlo cez Boiótiu a plienilo mestá, ktoré neposkytli Xerxovi „vodu a zem“ – Plataje a Tespije. Medzitým sa Gréci, hlavne Peloponézania, pripravovali k obrane Korintskej šije (Istmu). Rozobrali každú cestu, ktorá cez ňu prechádzala a postavili naprieč šijou múr. Podobne ako predtým pri Termopylách, aj tu bol plán obojživelnej blokády, spolu s uzavretím Istmu Gréci mali v pláne uzatvoriť flotilou aj Sarónsky záliv, aby sa Peržania nemohli vylodiť priamo na pevnine Peloponézu. Temistokles však blokádu zmenil na presvedčivé námorné víťazstvo Grékov. Peržanov vlákal do Salamínskej úžiny. Využil skutočnosť, že grécke lode boli menšie a mohli sa v stiesnenom priestore úžiny lepšie pohybovať. Potopili väčšinu perzských lodí v bitke pri Salamíne, čím skončila perzská hrozba Peloponézu. Xerxes sa po prehranej bitke začal obávať o svoje mosty v Helesponte, jeho armáda by uviazla v Európe pokiaľ by boli zničené. V Grécku nechal malý vybraný kontingent pod Mardoniovým velením, aby splnil ciele výpravy nasledujúci rok. S ostatnou väčšinou sa pohol nazad domov do Ázie. Na ceste však vojsko trpelo hladom a chorobami. Do Ázie sa vrátil len malý zostatok. Mardonios s vojskom prezimoval v Tesálii a Macedónii. Po prieťahoch sa Atény s Peloponézanmi dohodli. Spartské, megarské a korintské vojská vstúpili do Atiky a spolu s aténskymi donútili Mardonia bojovať. Aby Grékov vylákal na otvorený priestor, Mardonios ustúpil z Atiky do Boiótie. Obe strany sa stretli neďaleko Platají. V bitke pri Platajách Gréci získali presvedčivé víťazstvo, a tým ukončili perzskú inváziu. Spolu s bitkou na súši prebiehala námorná bitka pri Mykalé, v ktorej Gréci zničili väčšinu perzských plavidiel, ktoré zostali. Tým sa zažehnala aj hrozba ďalšej perzskej invázie."}
{"id": "258571", "title": "Kleomenes I.", "context": "Zosadenie Démorata V spore, ktorý medzi nimi vznikol, Kleomenes obvinil Démarata, že vládne neprávom, lebo nie je synom kráľa. Dôkaz o tom si zadovážil v Delfskej veštiarni, keď to potvrdila Pýtia a Démaratos na to ušiel k Peržanom. Jeho miesto zaujal Leótychidas. Po čase však vyšlo najavo, že Pýtia bola podplatená a tentoraz musel ujsť Kleomenes."}
{"id": "15633", "title": "Herakles (mytológia)", "context": "Heraklove odplaty  Augeias Prvý za svoju zradu zaplatil kráľ Augeias, ktorý ho za vyčistenie chlievov namiesto odmeny vyhnal. To sa mu však neskôr stalo osudným. Keď Hérakles splnil všetky úlohy a dosiahol slobodu, prišiel do Élidy s veľkým vojskom a Augeia zabil. Laomedón Laomedón bol preslávený svojou vierolomnosťou a tým, že nevedel dodržať svoje slovo. Raz sľúbil odmenu bohom Apollónovi a Poseidónovi za to, že mu pomohli na Diov rozkaz postaviť trójske hradby. Keď boli hotoví, odmenu im uprel a navyše ich s urážkami vyhnal. Bohovia preto zoslali na mesto trest: Poseidón zemetrasenie a morskú obludu, ktorá požierala ľudí a Apollón zoslal na krajinu mor. Mesto sa podľa veštby mohlo vykúpiť jedine tým, že morskej oblude obetujú kráľovu dcéru Hésionu. V tej dobe prišiel do mesta hrdina Herakles, ktorý bol ochotný Hésionu zachrániť, od jej otca však za to žiadal, aby mu dal vzácne kone, ktoré dostal jeho starý otec od samotného Dia. Laomedón to bez meškania sľúbil, keď však obludu Herakles zabil a dcéru mu vyslobodil, svoj sľub opäť nedodržal. Herakles prisahal pomstu. Keď po nejakej dobe skončila jeho služba u mykénskeho kráľa Eurysthea, vrátil sa k Tróji so šiestimi loďami,mesto dobyl a Laomedonta a všetkých jeho synov zabil. Pred smrťou sa zachránili len Tithón a Podarkes, ktorí už predtým padli do zajatia. Podarkes bol neskôr Hésionou vykúpený a nazvaný Priamos, čo znamená \"vykúpený\", a stal sa Laomedontovým následníkom na trójskom tróne. Vládol až do dňa, kým slávnu Tróju nezničili achájske vojská. Eurytos Herakles nezabudol aj na potupu od Euryta a po rokoch sa vypravil so svojimi druhmi do Oichalie, zrovnal ju so zemou, Euryta a jeho synov Toxea, Moliona a Klytia zabil a jeho dcéru Iolu si odviedol. Súbor:Hans Rottenhammer 007.jpg|náhľad| Hérakles, Déianeira a Kentaur Nessos , autor: Hans Rottenhammer (1564 – 1625)"}
{"id": "464597", "title": "Damagétos z Rodosu", "context": "Introduction  Damagétos ( Damagétos ) bol v roku 452 a 448 pred Kr. víťaz olympijských hier v pankratiu. Damagétos z Rodosu bol syn boxera Diagora, jedného z najslávnejších športovcov starovekého Grécka. Na 82. a 83. olympijských hrách zvíťazil v pankratiu. Rovnako úspešnými športovcami na olympijských hrách boli aj jeho mladší bratia Akousilaos, víťaz v boxe a Dórieus, trojnásobný víťaz v pankratiu. Na 83. olympijských hrách zvíťazil spolu so svojim bratom Akousilaom v jednom dni. Diváci na štadióne v okamihu prepukli v obrovský jasot, veď víťazstvo dvoch synov jedného otca, ktorý bol sám olympijským víťazom dovtedy ešte nik nevidel. Keď im ich otec Diagoras prišiel blahopriať k úspechu, nadšení diváci hádzali k jeho nohám kvety a potom ako ho zobrali synovia na plecia a niesli ho doprostred štadióna, volali: „Dlho nech žije Diagoras“ a keď po chvíli stíchli, aby sa ich otec mohol poďakovať, z hľadiska sa ozval nejaký Sparťan: „Zomri Diagoras hneď teraz!“ Nebola to od neho zlomyselnosť ani závisť, ale výraz toho, že väčšie blaho už smrteľník v živote nedosiahne. Diagoras premožený šťastím v tej chvíli naozaj skonal."}
{"id": "599557", "title": "Prezident Írska", "context": "\nPrezident Írska (''President of Ireland'' (eng), ''Uachtarán na hÉireann'' (gle)) je írska hlava štátu. Prezident je volený priamo ľuďmi. Prezident zastáva funkciu po dobu 7 rokov a môže byť zvolený najviac na dve funkčné obdobia. Post prezidenta je do začnej miery veľmi ceremoniálny úrad ale prezident má veľmi obmedzené právomoci a úlohy vykonáva s absolútnou diskrétnosťou. Oficiálne sídlo prezidenta je Áras an Uachtaráin v Dubline. Post prezidenta bol založený po vzniku írskej ústavy v roku 1937 a medzinárodne uznávaným sa stal v roku 1949 kedy nadobudol účinnosť zákon o Írskej republike."}
{"id": "183376", "title": "Zoznam historických článkov/Í", "context": "ír Írska občianska vojna · Írska republika (1919 – 1922) · Írska republikánska armáda · Írske kráľovstvo · Írske republikánske bratstvo · Írski dobrovoľníci · Írsky republikanizmus · Írsky slobodný štát"}
{"id": "502811", "title": "Prezident Írska", "context": "Introduction Štandarda prezidenta Írska Prezident Írska (, ) je írska hlava štátu. Prezident je volený priamo ľuďmi. Prezident zastáva funkciu po dobu 7 rokov a môže byť zvolený najviac na dve funkčné obdobia. Post prezidenta je do začnej miery veľmi ceremoniálny úrad ale prezident má veľmi obmedzené právomoci a úlohy vykonáva s absolútnou diskrétnosťou. Oficiálne sídlo prezidenta je Áras an Uachtaráin v Dubline. Post prezidenta bol založený po vzniku írskej ústavy v roku 1937 a medzinárodne uznávaným sa stal v roku 1949 kedy nadobudol účinnosť zákon o Írskej republike. Súčasný prezident Írska je Michael D. Higgins ktorý bol zvolený 29. októbra 2011. Jeho inaugurácia sa konala 11. novembra 2011. Pečať prezidenta Írska"}
{"id": "202264", "title": "Grófstvo (Írsko)", "context": "Introduction Súbor:Ireland_trad_counties_named.svg|thumb|Rozdelenie Írska na 32 tradičných grófstiev. Grófstva (, ) sú administratívne podcelky, ktoré v minulosti a v niektorých prípadoch aj dnes vymedzujú územia miestnej samosprávy. Primárnou funkciou grófstiev bolo zaviesť kráľovskú kontrolu v oblasti daní, bezpečnosti a súdnictva na miestnej úrovni. Pred rokom 1838 v Írsku jestvovalo 32 grófstiev, tzv. tradičných grófstiev . V Severnom Írsku grófstva nehrajú v správe už žiadnu rolu, nahradili ich okresy . Po rozdelení Írska a vzniku Írskeho slobodného štátu zostalo 26 grófstiev v nezávislom Írsku a zvyšných šesť zostalo súčasťou Spojeného kráľovstva ako Severné Írsko. V dnešnom Írsku je 26 grófstiev, 2 city and county councils a 3 takzvané County Boroughs ( city councils )."}
{"id": "63904", "title": "Zoznam geografických článkov/Í", "context": "ír Írska republika (1919 – 1922) · Írske kráľovstvo · Írske more · Írsko · Írsky slobodný štát Kategória:Zoznamy geografických článkov"}
{"id": "450040", "title": "Cork (grófstvo)", "context": "Írčina Podľa sčítania 2011 z populácie staršej ako 3 roky (379 061 ľudí) ovládalo írčinu 46,8 % (177 536 obyvateľov). Necelá tretina z nich (29,6 % – 52 543) írčinu používa iba v školstve, kde je vyučovanie írčiny povinné."}
{"id": "502812", "title": "Prezident Írska", "context": "Pozri aj Zoznam prezidentov Írska"}
{"id": "3282", "title": "Írsko", "context": "Hospodárstvo V súčasnosti je najmenej rozšíreným odvetvím írskeho hospodárstva poľnohospodárstvo. Vytvára asi 5 % HDP. Pre porovnanie: služby 49 % a priemysel 46 %. Írsko má nepríliš významné nerastné bohatstvo. Ťaží sa hlavne olovo a zinok, ďalej meď, rašelina, stavebný materiál, striebro a zemný plyn. Rozvíjajú sa predovšetkým petrochemický a chemický priemysel, elektronický, kovospracujúci, nábytkársky a potravinársky. Vyrábajú sa tu aj dopravné prostriedky a počítače. Najdôležitejším odvetvím poľnohospodárstva je tradičný chov oviec pre vlnu."}
{"id": "474143", "title": "Longford (grófstvo)", "context": "Írčina Podľa sčítania 2011 z populácie staršej ako 3 roky (37 075 ľudí) ovládalo írčinu 38,8 % (14 388 obyvateľov). Necelá tretina z nich (32,17 % – 4 628) írčinu používa iba v školstve, kde je vyučovanie írčiny povinné."}
{"id": "464979", "title": "Zoznam ostrovov Írska", "context": "Pozri aj  Írsko (Írska Republika) Grófstvo (Írsko) Provincia (Írsko) Írsko (ostrov)"}
{"id": "541352", "title": "Írske ústavné referendá v roku 2015", "context": "Vek kandidátov na prezidenta Voliči neschválili návrh znížiť minimálny vek kandidáta na prezidenta Írska z 35 na 21 rokov v pomere 73% ku 27%. Vek kandidátov na prezidenta Hlasy % Áno 520 898 26,94% Nie 1 412 602 73,06% Celkom 1 949 438 Celkom platných 1 933 500 99,18% Oprávnení voliči 3 221 681 – Účasť 60,52%"}
{"id": "6415", "title": "Severné Írsko", "context": "Dejiny Takisto ako Írsko bola aj táto časť už od staroveku osídlená Keltmi. Tí sa v 5. storočí začali sťahovať do severných oblastí Británie, kde založili svoje kráľovstvo a následne ovládli celé dnešné územie Škótska a ďalšie oblasti. V období od 9. do 11. storočia Írsko pustošili vikingské nájazdy. Vikingovia ale na rozdiel od Angličanov nejako významne ostrov neosídlili. Od 12. storočia bola oblasť na severovýchode ostrova pod vplyvom Anglicka. Sem tiež od 16. storočia smerovala silná imigrácia anglických a hlavne škótskych presbyteriánov. Títo takzvaní ulsterskí Škóti neskôr tvorili významný podiel kolonistov do Severnej Ameriky. Severné Írsko vzniklo v roku 1921, keď došlo k rozdeleniu Írska a vzniku Írskeho slobodného štátu. Väčšinu obyvateľov Severného Írska tvorili unionisti (lojalisti) – väčšinu z nich tvoria protestanti a potomkovia kolonistov z Veľkej Británie. Menšia časť obyvateľov, zväčša katolíci, si želala jednotné a nezávislé Írsko (republikáni). Z rozporov medzi týmito dvomi komunitami vyplynulo napätie, ktoré v 60. rokoch vyústilo do konfliktu (Troubles). Ten si vyžiadal až tritisíc obetí a podarilo sa ho ukončiť až v roku 1998."}
{"id": "496589", "title": "Írske obranné sily", "context": "Úloha Štát má dlhotrvajúcu politiku neagresivity v ozbrojených konfliktoch, ktorá zahŕňala neutralitu v Druhej svetovej vojne. Vojenské využite Írska je pomerne skromné. Avšak štát má dlhú históriu zapájania sa do mierových misií OSN. Medzi funkcie obranných síl patrí: príprava na obranu štátu v prípade ozbrojeného útoku pomoc pre Garda Síochána (policajné zložky) vrátane ochrany vnútornej bezpečnosti štátu strážiť rybolov v súlade so záväzkami štátu v rámci dohôd Európskej únie rôzne civilné pohotovostné povinnosti požadované vládou, ako je pátranie a záchrana osôb, zabezpečovanie vzdušnej záchrany, zaisťovanie bezpečnej leteckej prepravy pre ministrov, pomoc v prípade prírodných a iných katastrof, zabezpečovanie zachovania základných služieb a pomoc v boji proti znečisťovaniu mora olejom"}
{"id": "442980", "title": "Provincia (Írsko)", "context": "Introduction  provincie \"Vlajka štyroch provincíí\" \" štít provincíí \" Poloha Údaje Rozloha: 84 421 km² Počet obyvateľov (2011): 6 241 700 Provincie alebo kraje sú veľké historické jednotky v Írsku. Írsko bolo historicky rozdelené na štyri provincie: Leinster, Ulster, Munster a Connacht. Írsky výraz pre tieto územné jednotky, cúige , znamená doslova pätina , z čoho sa dá usudzovať, že ich svojho času bolo päť; piata provincia, Meath, bola začlenená väčšinovo do Leinsteru, malé časti sa stali súčasťou Ulsteru. Írske provincie neslúžia na administratívne ani politické účely, ale ako historické a kultúrne jednotky. Po vikinskej invázii boli provincie nahradené dnešným systémom grófstiev."}
{"id": "3276", "title": "Írsko", "context": "Introduction Satelitná snímka Írska Írsko (, ), niekedy Írska republika (, ), je štát v západnej Európe, zaberajúci približne päť šestín povrchu ostrova Írsko. Zostávajúca šestina, označovaná ako Severné Írsko, je súčasťou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Hlavným mestom Írska je Dublin vo východnej časti krajiny, v ktorom žije viac ako 553-tisíc obyvateľov (údaje z roku 2016). V aglomerácii Dublinu ( Greater Dublin ) žije až 1 904 806 obyvateľov (2016), čo predstavuje takmer štvrtinu všetkých obyvateľov Írska. Írsko je unitárny štát, parlamentná republika s prezidentom ako hlavou štátu. Írsko vyhlásilo nezávislosť už v roku 1919, táto Írska republika bola uznaná Spojeným kráľovstvom po podpísaní anglicko-írskej zmluvy (1922). Írsko tak získalo nezávislosť a vystupovalo pod názvom Írsky slobodný štát do roku 1937."}
{"id": "3279", "title": "Írsko", "context": "Dejiny V 3. storočí pred Kr. sa v Írsku usadili Kelti, ktorí v 5. storočí prijali kresťanstvo. V 9. a 10. storočí tu zakladali svoje osady Vikingovia. Koncom 12. storočia začali ostrov dobývať Angličania, celkom ho však ovládli až za Cromwella v polovici 17. storočia. Írska nezávislosť bola obnovená v roku 1922. V polovici 19. storočia bol v Írsku tzv. „zemiakový hladomor“. Štatistiky hovoria, že zomrelo vyše 1 000 000 ľudí. Z írska pochádzal aj slávny spisovateľ Jonathan Swift, autor príbehov o Guliverových cestách. Po vstupe do EÚ sa ekonomika Írska výrazne posilnila. K úspešne sa rozvíjajúcim odvetviam patrí napríklad počítačový priemysel."}
{"id": "3281", "title": "Írsko", "context": "Administratívne členenie Írsko je historicky rozdelené na štyri provincie: Connaught na západe, Leinster na východe, Munster na juhu a Ulster (jeho väčšina dnes leží v Severnom Írsku) na severe. Provincie sú ďalej členené na 32 tradičných (26 v Írsku a 6 v Severnom Írsku) grófstiev. V súčasnosti je tradičné grófstvo Dublin rozdelené na Dublin City, Dún Laoghaire-Rathdown, Fingal a South Dublin a grófstvo Tipperary sa ďalej delí na North Tipperary a South Tipperary. Samosprávnymi mestami sú Dublin, Cork, Limerick, Galway a Waterford. Súčasné Írsko tak tvorí 29 grófstiev a 5 samosprávnych miest."}
{"id": "7136", "title": "Írsko (ostrov)", "context": "Introduction  Írsko ( , , ulst. šk. Airlann ) je tretí najväčší ostrov v Európe a dvadsiaty najväčší na svete. Na jeho území sa nachádza štát Írsko a časť Spojeného kráľovstva, nazývaná Severné Írsko. Ostrov sa nachádza v severozápadnej časti Európy, v tesnom susedstve ostrova Veľká Británia. Oddeľuje ho od nej Severný prieliv, Írske more a prieliv svätého Juraja. Ostrov je zväčša zvlnený a nížinatý, vyššie pohoria sú najmä na okrajoch. Najvyšším vrcholom je Carrauntoohil (). Naopak najnižšie položené miesto () sa nachádza v špeciálnej chránenej oblasti North Slob (ekvivalent chránenenej krajinnej oblasti na Slovensku) v grófstve Wexford. Územie ostrova je administratívne rozdelené na 4 základné provincie - Leinster, Ulster, Munster a Connacht. Provincia Ulster patrí do Severného Írska a tvorí približne jednu šestinu celkovej rozlohy ostrova. Podnebie ostrova je mierne, s letnými teplotami len výnimočne presahujúcimi 30°C a zimnými, ktoré zriedkavo klesajú pod bod mrazu. Celoročné priemerné teploty sa pohybujú medzi 220°C, pričom medzi jednotlivými regiónmi ostrova sú len veľmi malé rozdiely. Priemerný počet hodín slnečného svitu je 56 hodín v letných mesiacoch a 1-2 hodiny v zimných, celoročný priemer sa pohybuje medzi 3¼ až 3¾ hodiny. Zrážok býva pomerne dosť, celoplošný priemer sa pohybuje od , vo vyšších polohách to býva až do za rok. Sneh sa vyskytuje len výnimočne, najčastejšie len vo vyšších horských oblastiach. Prudké búrky s bleskami sa nevyskytujú takmer vôbec, preto na budovách v Írsku nebývajú ani bleskozvody. Írsko je v rámci Európy najväčším poducentom zinku. V menšej miere sa tu ešte ťaží sadrovec, kalcit, mastenec, dolomit, vápenec, piesok a štrk. Od roku 1971 bolo objavených niekoľko ložísk plynu a ropy. V marci 2012 bol uvedený do prevádzky prvý komerčný ropný vrt približne od Corku s produkciou 3500 barelov denne. Ostrov je bohatý na náleziská rašeliny, ktorá sa ako palivo ťaží a používa už stáročia, ale s príchodom lepších palív a v snahe zachovať prírodu sa v súčasnosti od toho postupne ustupuje. Poloha Írska v rámci Európy topografia ostrova"}
{"id": "465983", "title": "Kildare (grófstvo)", "context": "Írčina Podľa sčítania 2011 z populácie staršej ako 3 roky (198 860 ľudí) ovládalo írčinu 42,0 % (83 526 obyvateľov). Necelá tretina z nich (32,1 % – 26 810) írčinu používa iba v školstve, kde je vyučovanie írčiny povinné. Sedem írskojazyčných základných škôl (Gaelscoil) a jednu strednú školu (Gaelcholáiste) navštevuje 2 451 žiakov a študentov."}
{"id": "64472", "title": "Zoznam politických článkov/Í", "context": "ír Írska národná oslobodzovacia armáda · Írska republikánska armáda · Írski dobrovoľníci · Írsko · Írsky republikanizmus"}
{"id": "432576", "title": "Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska", "context": "Introduction  Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska () bolo založené 1. januára 1801 v súlade s podmienkami Dohody o únií z roku 1800, ktorými boli zjednotené samostatné kráľovstvá Veľkej Británie a Írska. V roku 1922 dvadsať šesť z tridsiatich dvoch oblastí Írska vystúpilo z únie a založilo Írsky slobodný štát (neskôr Írska republika) a tak je v roku 1927 v britskom parlamente schválený názov \"Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska\". Jeho obdobie začína keď novovytvorené Spojené kráľovstvo začalo porážať Francúzsko v napoleónskych vojnách v roku 1814. Ako priamy dôsledok toho, britské impérium sa stalo predovšetkým svetovou veľmocou pre budúce storočia. Vo Veľkej Británii a na severo-východe Írska začala industrializácia rýchlo, zatiaľ čo v zvyšku Írska nie čo sa prejavilo na prehĺbení hospodárskych a sociálnych rozdielov medzi nimi. Devastujúci hladomor a obnovenie vládnej nečinnosti v polovici 19. storočia, viedlo k demografického kolapsu vo väčšine Írska, a zvýšenému volaniu po írskej pozemkovej reformy a preneseniu výkonnej moci. Počas a po prvej svetovej vojne došlo k vzostupu írskeho nacionalizmu a fyzickej sily republikanizmu čo nakoniec vyvrcholilo do Írskej vojny za nezávislosť, a v roku 1922 sa časť Írska oddelila a vytvorila Írsky slobodný štát zatiaľ čo severo-východ sa rozhodo zostať súčasťou Spojeného kráľovstva ako Severné Írsko."}
{"id": "491164", "title": "Veľkonočné povstanie", "context": "Pozadie udalostí Dohoda o únií z roku 1800 zjednotila Kráľovstvo Veľkej Británie a Írske kráľovstvo ako Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska, zrušila írsky parlament a dala zastúpenie Írsku vo Westminsteri. Od začiatku bolo mnoho írskych nacionalistov proti únií a videli ju ako vykorisťovanie a zbedačovanie ich krajiny. Írske republikánske bratstvo (IRB) videlo príležitosť vytvoriť ozbrojenú organizáciu na vykonanie vlastných cieľov a 25. novembra 1913 bola vytvorená skupina Írski dobrovoľníci. Jej cieľom bolo \"zabezpečenie a udržanie práva a slobody pre všetkých obyvateľov Írska. Vodcom Írskych dobrovoľníkov bol Eoin MacNeill ktorý nebol členom IRB. Bol vytvorený dočasný výbor, ktorý zahŕňal ľudí so širokou škálou politických názorov. Ďalšia militantná skupina Írska občianska armáda bola vytvorená odborármi v tom istom roku ako dôsledok Dublinskej výluky. Rastúca militarizácia Írskej politiky bola zatienená skoro, po vypuknutí Prvej svetovej vojny a zapojenie Írska do konfliktu."}
{"id": "7137", "title": "Írsko (ostrov)", "context": "Pozri aj  Írsko Grófstvo (Írsko) Provincia (Írsko) Zoznam ostrovov Írska"}
{"id": "493392", "title": "Krvavá nedeľa (1972)", "context": "Vplyv na severoírske spory Napriek sporom sa všetky zainteresované strany zhodujú, že Krvavá nedeľa spôsobila negatívny zvrat v osude Severného Írska. Harold Wilson, predák opozície v Dolnej snemovni, zopakoval svoje presvedčenie, že jediným riešením problémov je zjednotenie celého Írska. William Craig, severoírsky minister vnútra, navrhol, aby časť mesta Derry na západnom brehu bola prisúpená Írskej republike. Keď pôvodne britská armáda prišla do Severného Írska, bola vítaná katolíkmi ako neutrálna sila, ktorá ich ochráni pred protestantskými bandami predstavovanými policajnými silami Kráľovskej ulsterskej polície a B-Specials. Po Krvavej nedeli sa katolíci od armády odvrátili a už nebola vnímaná ako ochranca, ale ako nepriateľ. Mladí nacionalisti boli viac priťahovaní extrémistickými republikánskymi skupinami. V situácii, keď Oficiálna IRA a Oficiálna Sinn Féin opustili hlavný prúd írskeho nacionalizmu a republikanizmu smerom k marxizmu, Dočasná IRA začala získavať podporu nespokojných radikalizujúcich sa mladých ľudí. V nasledujúcich dvadsiatich rokoch Dočasná IRA a ďalšie menšie republikánske skupiny ako Írska národná oslobodzovacia armáda začali ozbrojenú kampaň proti Britom, a to proti policajnej organizácii Kráľovská ulsterská polícia, britskej armáde a jej Ulsterskému obrannému pluku (Ulster Defence Regiment), ako aj proti protestantom všeobecne a proti unionistickým predstaviteľom. Medzi polovojenskými organizáciami nacionalistov / republikánov a unionistov / lojalistov (Ulsterské obranné združenie, Ulsterské dobrovoľnícke sily) sa rozhorela zatrpknutá a krutá vojna, ktorá si vyžiadala tisíce obetí. Ako príklady zverstiev teroristov možno uviesť zavraždenie troch členov Katolíckej popovej skupiny Miami Showband členmi polovojenskej organizácie UVF, ktorí zároveň oficiálne pôsobili ako príslušníci Ulsterského obranného pluku a pri svojej akcii boli oblečení v uniformách pluku, na druhej strane zase príslušníci Dočasnej IRA bombovým atentátom zabili veteránov druhej svetovej vojny a ich rodiny, ktorí navštívili pamätník v meste Enniskillen. Oficiálne ukončenie násilia zo strany niektorých hlavných polovojenských skupín na základe Veľkopiatokovej dohody (1998) a nové prešetrenie udalostí Savilleho vyšetrovacou komisiou dáva nádej k zahojeniu rán, ktoré po Krvavej nedeli zostali."}
{"id": "565183", "title": "Benjamin Disraeli", "context": "Prvé obdobie Stanleyho zdravotný stav sa zhoršoval, vo februári 1868 z funkcie premiéra odstúpil, a tak sa Disraeli stal jeho nástupcom. Konzervatívna vláda bola kabinetom menšinovým a prijatie reformy volebného práva vyvolalo nutnosť vyhlásiť nové všeobecné voľby. Hlavnou témou jeho prvého funkčného obdobia bolo riešenie otázok súvisiacich s Írskou cirkvou. Aj keď bolo Írsko prevažne katolícke, existovala tu aj protestantská cirkev, ktorá bola financovaná z výberu daní. Inicioval rozhovory s kardinálom Manningom o založení rímskokatolíckej univerzity v Dubline, ale medzitým Gladstone vydal vyhlásenie, v ktorom navrhol zrušenie Írskej protestantskej cirkvi. Tento návrh rozdelil konzervatívcov, zatiaľ čo viedol k zjednoteniu liberálov. Po voľbách získala Liberálna strana v dolnej komore parlamentu väčšinu a konzervatívna vláda padla."}
{"id": "3277", "title": "Írsko", "context": "Povrch a charakter územia Írsko je nížinatá krajina. Hory sa zdvíhajú iba na východe a juhozápade. Najvyšší vrchol vrchu sa volá Carrauntoohil, ktorý je vysoký . Na západnom pobreží sú skalnaté útesy omnoho väčšie a členitejšie, ako na východnom pobreží. Podnebie je v Írsku stále a teploty sú pomerne vyrovnané na celom území, lebo klíma ostrova je ovplyvňovaná teplým Golfským prúdom a prevládajúcimi juhozápadnými vetrami prichádzajúcimi od Atlantického oceánu. Najchladnejšími mesiacmi sú január a február, kedy sa priemerné teploty pohybujú v rozmedzí 4 až 7 °C, medzi najteplejšie mesiace sa radia júl a august, kedy priemerné teploty dosahujú 14 až 16 °C. Najslnečnejšími mesiacmi sú máj a jún, kedy dĺžka slnečného svitu dosahuje 5 až 7 hodín denne. V nízko položených oblastiach je priemerný ročný úhrn zrážok 800 až , zatiaľ čo v horách môže presahovať ."}
{"id": "501693", "title": "Zoznam prezidentov Írska", "context": "Introduction Štandarda prezidenta Írska Tento článok obsahuje zoznam prezidentov Írska : Portrét Meno prezidenta V úrade od V úrade do Nominovaný politickou stranou 1 Douglas Hyde 25. jún 1938 24. jún 1945 celoparlamentná nominácia 2 Sean Thomas O Kelly 25. jún 1945 24. jún 1959 Fianna Fáil (1945) Sebanominácia (1952) 3 Éamon de Valera 25. jún 1959 24. jún 1973 Fianna Fáil 4 Erskine H. Childers 25. jún 1973 17. november 1974 Fianna Fáil 5 Cearbhall Ó Dálaigh 19. december 1974 22. október 1976 celoparlamentná nominácia 6 Patrick Hillery 3. december 1976 2. december 1990 Fianna Fáil 7 Mary Robinsonová 3. december 1990 12. september 1997 Labouristická stranaRobotnícka strananezávislá 8 Mary McAleeseová 11. november 1997 10. november 2011 Fianna Fáil (1997) Sebanominácia (2004) 9 Michael Daniel Higgins 11. november 2011 súčasnosť Labouristická strana Kategória:Politika v Írsku Kategória:Prezidenti Írska Írsko Kategória:Írske zoznamy"}
{"id": "497451", "title": "Štátny znak Írska", "context": "Pozri aj  Írsko Írska hymna Írska vlajka"}
{"id": "599562", "title": "Dôstojník", "context": "Veliaci dôstojníci väčšinou riadia vojenské jednotky, kde sú im podriadení poddôstojníci a mužstvo. Dôstojníci sú hlavnou autoritou jednotiek a nesú zodpovednosť za ich činnosť a splnenie úloh nariadených vyššími autoritami. Tiež nesú zodpovednosť za použitie sily ale aj financie, výzbroj a výstroj jednotky, či dohliadajú na disciplínu.  Hodnosť dôstojníka však môže byť pridelená aj príslušníkom rôznych druhov ozbrojených síl a špecialistom, ktorí nemusia byť bezprostredne veliacimi dôstojníkmi (napr. v letectve či zdravotnej službe)."}
{"id": "144712", "title": "Dôstojník", "context": "Všeobecná charakteristika Veliaci dôstojníci väčšinou riadia vojenské jednotky, kde sú im podriadení poddôstojníci a mužstvo. Dôstojníci sú hlavnou autoritou jednotiek a nesú zodpovednosť za ich činnosť a splnenie úloh nariadených vyššími autoritami. Tiež nesú zodpovednosť za použitie sily ale aj financie, výzbroj a výstroj jednotky, či dohliadajú na disciplínu. Hodnosť dôstojníka však môže byť pridelená aj príslušníkom rôznych druhov ozbrojených síl a špecialistom, ktorí nemusia byť bezprostredne veliacimi dôstojníkmi (napr. v letectve či zdravotnej službe)."}
{"id": "436466", "title": "Práporčík", "context": "Introduction  Práporčík (OR-9b) Práporčík je vojenská hodnosť, ktorá sa používa aj v iných zboroch a organizáciách. Zvyčajne je hierarchicky zaradená medzi práporčíkov."}
{"id": "139409", "title": "Mikuláš Markus", "context": "Hodnostný postup  zvk od 11. júla 1916 čatár v zálohe - 1. februára 1917 poručík pechoty v zálohe - 1. júla 1917 (s poradím od 1. augusta 1917) nadporučík pechoty - 7. máj 1921 s poradím od 1. augusta 1920. kapitán pechoty - od 1. apríla 1929 štábny kapitán pechoty - od 1 apríla 1936 major pechoty - od 17. mája 1939 podplukovník pechoty - od 1. júla 1940 plkovník pechoty - od 1. januára 1943 brigádny generák od 1. júna 1945 divízny generál od 23. októbra 1948. (s účinnosťou a poradím od 1. apríla 1947).."}
{"id": "283215", "title": "Vojak 1. stupňa", "context": "Introduction  Vojak 1. stupňa (OR-1) Vojak 1. stupňa je vojenská hodnosť, zaradená medzi mužstvo. V Ozbrojených silách Slovenskej republiky je to najnižšia vojenská hodnosť, nižšia ako Vojak 2. stupňa. Hodnosť vojaka 1. stupňa sa používa pri prípravnej štátnej službe, buď 9- až 12-týždňovej, alebo pri štúdiu na vojenskej vysokej škole. Túto hodnosť dostanú dňom prijatia na bakalárske vysokoškolské štúdium študenti Akadémie ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika. Súčasne sú menovaní do funkcie kadet. Po ukončení štúdia sú absolventi menovaní do dočasnej štátnej služby a do hodnosti poručík. Počas pôsobenia v hodnosti dostávajú vojaci hodnostný plat 296 €."}
{"id": "256543", "title": "Kasárne", "context": "Armáda V mnoho armádach, dôstojnícky a poddôstojnícky personál je často ubytovaný v kasárňach počas doby výcviku alebo služby. Mladší poddôstojníci a občas i dôstojníci často dostávajú menší priestor a bývajú ubytovaní spolu s radovými vojakmi, zatiaľ čo starší dôstojníci môžu zdielať alebo mať svoju izbu. Pojem „posádkové mesto“ je obvyklé označenie pre akékoľvek mesto, ktoré má kasárne alebo inú trvalú vojenskú prítomnosť."}
{"id": "449070", "title": "Ženijné vojsko", "context": "Úlohy vojska Medzi úlohy ženijného vojska patrí inštalácia vlastných a odstraňovanie nepriateľských zátarasov, ničenie nepriateľských krytov a opevnení prevádzkovo alebo strategicky nevhodných pre využitie vlastnými bojovými silami, ďalej zriaďovanie dopravných, presunových a zásobovacích ciest dočasného (provizórneho) alebo havarijného charakteru rýchle vystaviteľných, ako sú napríklad pontónové mosty a plavidlová preprava cez vodné toky. K činnosti vojska patria aj opevňovacie práce dôležitých objektov. Hlavné úlohy jednotiek ženijného vojska možno rozdeliť na dve základné oblasti, ktoré sa však navzájom prelínajú. Prvá oblasť, ženijná bojová podpora, v sebe zahŕňa úlohy a opatrenia zabezpečujúce vlastnú mobilitu vojsk, teda vojsk, ktoré podporujú. Sem možno zaradiť činnosti ako odstraňovanie nepriateľských zátarasov (mínové polia či nevýbušné zátarasy, závaly, barikády, blokády a stromové záseky). Ďalej zriaďovanie, opravy a údržbu ciest, zriaďovanie rôznych typov prepravísk, ako mosty na pevných či plávajúcich podperách, podvodné či brodové prepravisko. Ďalej úlohy a opatrenia znižujúce mobilitu nepriateľa, teda: ničenie mostov, komunikácií a cestných objektov, pokladanie mínových polí, ničenie domov, zriaďovanie stromových zásekov, sústav nevýbušných zátarasov, nástražných mín a pod. Úlohy zabezpečenia bojaschopnosti vojsk sú treťou oblasťou bojovej ženijnej podpory. Sem patria činnosti súvisiace s opevňovaním vlastných vojsk, budovanie okopov, krytov, opevnených skladov munície, výstavbu základní pri hrozbe náhleho napadnutia nepriateľom. Úlohy všeobecnej ženijnej podpory v sebe zahrňujú množstvo variabilných činností, napr. budovanie prístavov, letísk, opravy letísk, maskovanie, klamanie, priama bojová podpora (nasadenie ženistov ako jednotiek mechanizovaných) a pod."}
{"id": "436464", "title": "Podpráporčík", "context": "Introduction  Podpráporčík (OR-9c) Podpráporčík je vojenská hodnosť, ktorá sa používa aj v iných zboroch a organizáciách. Zvyčajne je hierarchicky zaradená medzi práporčíkov."}
{"id": "207969", "title": "Čata (vojenská jednotka)", "context": "Introduction Nastúpená čata pechoty nemeckého Bundeswehru Čata je vojenská jednotka obyčajne zložená z dvoch až štyroch družstiev, osádok alebo obslúh. V závislosti od krajiny a druhu vojsk môže mať 30 až 50 mužov. Čaty sú organizované do rôt (resp. batérií), ktoré majú tri až päť čiat. Zvyčajne sa čaty delia podľa druhu vojsk na mechanizované, tankové, ženíjne, guľometné atď., zriedkavo však môžu byť aj samostatné. Čata je najmenšou vojenskou jednotkou vedenou dôstojníkom, obyčajne poručíkom. Veliteľovi čaty asistujú vyšší poddôstojíci - čatári, v niektorých iných armádach seržanti. Vo väčšine armád, sa čaty delia na pechotné, tankové, mínometné atď. Francúzska armáda používa výraz čata iba pre jazdecké jednotky a pre iné druhy vojsk používa výraz družstvo, ktorý má v slovenčine iný ekvivalent. V hasičskom zbore, tvoria čatu dve alebo tri družstvá jednej zmeny."}
{"id": "66876", "title": "Hierarchia", "context": "Hierarchia armády  generál generálporučík generálmajor brigádny generál plukovník podplukovník major kapitán nadporučík poručík nadpráporčík práporčík podpráporčík štábny nadrotmajster nadrotmajster rotmajster rotný čatár desiatnik slobodník vojak 2. triedy vojak 1. triedy Napriek uvedenej hodnostnej hierarchii sa v armáde vyskytuje aj funkčná hierarchia. Niekedy sa môže stať, že vojak hodnostne nižší má vyššiu funkciu a je nadriadený hodnostne vyššiemu."}
{"id": "44876", "title": "Generál", "context": "Iné významy Vo Švajčiarsku sa pod označením generál skrýva vrchný veliteľ armády, tento post navyše existuje len v časoch vojny."}
{"id": "546298", "title": "Milícia", "context": "Pozri aj  Ľudové milície miličná armáda ozbrojené sily"}
{"id": "115354", "title": "Pozemné vojsko", "context": "Hierarchia organizácie Hierarchické členenie pozemného vojska. vrchné velenie pozemných síl - má odlišné názvy prakticky v každej krajine. Niekedy je takéto velenie jednotné aj pre letectvo a námorníctvo. skupina armád - štáty s početným pozemným vojskom, majú v rámci veliteľstiev aj veliteľstvá skupiny armád, ktoré riadia viaceré armády operujúce v skupine na jednom bojisku. armáda zbor divízia brigáda - typ jednotky, ktorý môže byť súčasťou divízie, alebo môže operovať samostatne pluk prápor rota čata družstvo tím"}
{"id": "545520", "title": "Vojenské letectvo", "context": "Členenie Vojenské letectvo tvorí: vojskové letectvo, protilietadlové raketové vojsko, rádiotechnické vojsko, prostriedky elektronického rušenia."}
{"id": "4529", "title": "Omán", "context": "Obrana a bezpečnosť Sultánove ozbrojené sily (, skr. (SAF)) sa delia do troch zložiek: Kráľovská armáda Ománu () Kráľovské námorníctvo Ománu () Kráľovské vzdušné sily Ománu () V roku 2002 disponovali ozbrojené sily Ománu celkovo 41 700 vojakmi, vrátane podružných zložiek. Pozemná armáda čítala 25 000 vojakov a tvorilo ju cez 100 hlavných bojových tankov a 37 tankov typu Scorpion . Letecký personál čítal 4 100 ľudí a disponoval 40 bojovými lietadlami. Námorníctvo malo k dispozícii posádku o 4 200 ľuďoch s 13 hliadkovými loďami. Kmeňové domobrany zvané Firqats sú polovojenskou zložkou a čítali 4 000 bojovníkov anizovaných v menších kmeňových skupinách. Ďalšími polovojenskými zložkami sú pobrežná policajná hliadka v počte 400 ľudí a menšie policajné letecké krídlo. V roku 2005 boli vojenské výdaje krajiny percentuálne voči hrubému domácemu produktu najvyššie na svete (11,4 % až 11,8 % HDP). V roku 2009 vydal Omán na obranu 1,545 miliardy ománskych rialov čili 4,003 miliardy amerických dolárov. Vojenská služba je dobrovoľná, branná povinnosť dosiaľ nebola zriadená."}
{"id": "89706", "title": "Zoznam štátov podľa štátneho zriadenia", "context": "Konštitučná monarchia V tomto politickom systéme je premiér vedúcou osobnosťou vlády a zákonodarného zboru. Hlavou štátu je monarcha, ktorý však nemá nijakú výkonnú moc a zastáva skôr reprezentačné úlohy. Andorra Belgicko Dánsko Holandsko Japonsko Kambodža Lesotho Luxembursko Malajzia Nórsko Samoa (tzv. Západná Samoa) Španielsko Švédsko Thajsko Zväzové kráľovstvo (Commonwealth realms) Konštitučná monarchia, v ktorej je formálnou hlavou štátu monarcha, no výkonná moc je v rukách národnej vlády a jej predsedu. Antigua a Barbuda Austrália Bahamy Belize Grenada Jamajka Kanada Nový Zéland Papua-Nová Guinea Spojené kráľovstvo Svätá Lucia Svätý Krištof a Nevis Svätý Vincent a Grenadíny Šalamúnove ostrovy Tuvalu Semi-konštitučná monarchia Premiér má výkonnú moc, no monarcha má stále značnú politickú silu, ktorú môže použiť podľa svojho uváženia. Bahrajn Jordánsko Kuvajt Lichtenštajnsko Monako Maroko Nepál"}
{"id": "63219", "title": "Austrália a Oceánia", "context": "Štáty a závislé územia "}
{"id": "289206", "title": "Poddôstojník", "context": "Funkcia Poddôstojníci sú všeobecne považovaní za chrbtovú kosť ozbrojených síl, keďže sú dôležitou súčasťou reťazca medzi velením, ktoré vydáva rozkazy a mužstvom, ktoré ich má vykonávať. Sú najnižším článkom velenia vojska, ako zástupcovia veliteľa čaty a velitelia družstiev. Sú priamo zodpovední za vykonanie rozkazov a splnenie vojenských úloh. Často tiež riadia výcvik a prípravu jednotiek vedúcu k splneniu bojových úloh. Výcvik samotných poddôstojníkov väčšinou zahŕňa rozvoj vodcovských a manažérskych schopností, rovnako ako prípravu na ovládanie konkrétnych bojových prostriedkov pre použitie v boji."}
{"id": "221786", "title": "Poloprezidentská republika", "context": "Základné vlastnosti Deľba moci je tu prevedená v duchu výraznej prevahy moci výkonnej nad mocou zákonodarnou; hlava štátu zohráva dôležitú politickú úlohu a zúčastňuje sa výkonu moci; existujú dva aktívne subjekty exekutívy: prezident a vláda na čele s premiérom."}
{"id": "89707", "title": "Zoznam štátov podľa štátneho zriadenia", "context": "Absolútna monarchia Monarchie, v ktorých monarcha je hlavou výkonnej zložky a sústreďuje sa v ňom celá moc. Bhután Brunej Katar Omán Saudská Arábia Spojené arabské emiráty Svazijsko Tonga"}
{"id": "5469", "title": "Severná Amerika", "context": "Štáty a závislé územia "}
{"id": "171227", "title": "Divízia (vojenská jednotka)", "context": "Druhy divízií  Pechotná divízia sa zvykne skladať z 3 pechotných plukov a 1 delostreleckého pluku a niekoľkých práporov podporných jednotiek. Tanková divízia sa od motostreleckej môže líšiť iba pomerom počtu tankových a motostreleckých plukov. U tankovej divízie sú to 2-3 tankové pluky k 1 motostreleckému, u motostreleckej divízie je pomer obrátený. Okrem základných plukov má divízia zväčša aj 1 až 3 delostrelecké pluky, 1 pluk protilietadlovej obrany, prápor raketového delostrelectva, vrtuľníkovú peruť, ženíjny prápor, spojovací prápor, automobilový prápor, prieskumný prápor, prápor rádioelektronického boja, zásobovací prápor, opravárenský prápor, medicínsko-sanitárny prápor, rotu chemickej obrany a podľa okolností aj niekoľko špeciálnych podporných jednotiek."}
{"id": "529169", "title": "Vzdušno-kozmické sily Ruskej federácie", "context": "Velenie  Funkcia Hodnosť Meno Hlavný veliteľ vzdušno-kozmických síl generálplukovník Sergej Vladimirovič Surovikin Náčelník hlavného štábu – prvý zástupca hlavného veliteľa vzdušno-kozmických síl generálporučík Viktor Musavirovič Afzalov Zástupca hlavného veliteľa vzdušno-kozmických síl generálporučík Andrej Viačeslavovič Judin Zástupca hlavného veliteľa vzdušno-kosmických sil – veliteľ vojenských vzdušných síl generálporučík Sergej Vladimirovič Dronov Zástupca hlavného veliteľa vzdušno-kosmických sil — veliteľ vojska protivzdušnej a protiraketovej obrany generálporučík Jurij Nikolajevič Grechov Zástupca hlavného veliteľa vzdušno-kosmických sil — veliteľ kozmického vojska generálplukovník Alexandr Valentinovič Golovko"}
{"id": "115351", "title": "Pozemné vojsko", "context": "Introduction Súbor:Soldiers from 12th Mechanized Battalion of 1st Mechanized Brigade2.jpg|náhľad|Vojaci z 12. mechanizovaného práporu 1. mechanizovanej brigády Pozemných síl OS SR Pozemné vojsko alebo pozemné sily sú druh resp. časť ozbrojených síl určená na vedenie bojovej činnosti na zemi. Vo väčšine štátov predstavuje pozemné vojsko najväčšiu časť ozbrojených síl. Podľa inej definície ide o „vojsko zložené z poľného vojska, vojska domobrany a síl rýchleho nasadenia.“ "}
{"id": "289205", "title": "Poddôstojník", "context": "Introduction Poddôstojník nemeckého Wehrmachtu s ďalekohľadom a samopalom (vľavo) kráčajúci po boku svojich vojakov cez obec počas bojov vo Francúzsku cez druhú svetovú vojnu v lete 1944. Poddôstojník je príslušník ozbrojených síl (prípadne policajného či hasičského zboru), ktorého funkcia poskytuje určité veliteľské a poriadkové právomoci nad mužstvom. V Ozbrojených silách Slovenskej republiky medzi poddôstojnícke hodnosti patria (od najnižšej po najvyššiu) čatár, rotný, rotmajster, nadrotmajster a štábny nadrotmajster. V slovenskom Policajnom zbore sú poddôstojníkmi všetci príslušníci s hodnosťami: strážmajster, nadstrážmajster, podpráporčík, práporčík, nadpráporčík). Poddôstojníci sa v PZ odlišujú od dôstojníkov farbami kovov svojich hodnostných označení. Poddôstojníci majú svoje značenie (hviezdy) v striebornej farbe zatiaľ čo dôstojníci ho majú v zlatej farbe. Poddôstojníci väčšinou nezastávajú žiadnu vyššiu funkciu."}
{"id": "197476", "title": "Plukovník", "context": "Pozri aj  Vojenská hodnosť"}
{"id": "282765", "title": "Major", "context": "Pozri aj  Vojenská hodnosť"}
{"id": "269793", "title": "Generálporučík", "context": "Pozri aj  Vojenská hodnosť Kategória:Vojenské hodnosti Kategória:Generáli"}
{"id": "78062", "title": "Slobodník", "context": "Pozri aj  Vojenská hodnosť"}
{"id": "282759", "title": "Čatár", "context": "Pozri aj  Vojenská hodnosť Kategória:Vojenské hodnosti"}
{"id": "269791", "title": "Generálporučík", "context": "Introduction  Generálporučík (OF-8) Generálporučík je generálska hodnosť, ktorej držiteľ má právo na náplecníkoch svojej uniformy nosiť 3 generálske hviezdy. Pôvodne sa hodnosť generálporučík používala pre 2-hviezdičkového generála. Tak to bolo aj v česko-slovenskej armáde a naďalej to platí najmä v Rusku a v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu. V týchto krajinách vojenskej hodnosti 3-hviezdičkový generálporučík zodpovedá hodnosť generálplukovník. Generálporučík (trojhviezdičkový) spravidla zastáva funkciu, ktorá je najbližšie k funkcii určenej pre hodnosť generál. V podmienkach Ozbrojených síl Slovenskej republiky je takouto funkciou pre 3-hviezdičkového generálporučíka funkcia zástupcu náčelníka generálneho štábu. V Ozbrojených silách SR je najbližšia nižšia hodnosť generálmajor a najbližšia vyššia hodnosť generál."}
{"id": "151215", "title": "Desiatnik (hodnosť)", "context": "Pozri aj  Vojenská hodnosť Kategória:Vojenské hodnosti"}
{"id": "115352", "title": "Pozemné vojsko", "context": "Členenie Pozemné sily sa skladajú z týchto druhov síl: mechanizované sily, tankové sily, výsadkové sily, raketové sily, delostrelectvo, sily protivzdušnej obrany. Kvôli zabezpečeniu bojovej činnosti sú v pozemnom vojsku tiež špeciálne druhy síl, napr.: ženijné sily, chemické sily, spojovacie sily, rádiotechnické sily, železničné sily, automobilové sily, cestné sily, sily logistiky."}
{"id": "295340", "title": "Organizačná štruktúra USAF", "context": "Introduction  Hlavné veliteľstvá vzdušných síl ( USAF MAJCOMs ) Veliteľstvo vzdušného boja ( Air Combat Command , ACC ) Veliteľstvo leteckej výuky a výcviku ( Air Education and Training Command , AETC ) Veliteľstvo globálneho úderu vzdušných síl ( Air Force Global Strike Command , AFGSC ) Veliteľstvo vzdušných síl pre zásobovanie a obstarávanie ( Air Force Materiel Command , AFMC ) Veliteľstvo záloh vzdušných síl ( Air Force Reserve Command , AFRC ) Veliteľstvo špeciálnych operácií vzdušných síl ( Air Force Special Operations Command , AFSOC ) Veliteľstvo leteckej prepravy vzdušných síl ( Air Mobility Command , AMC ) Vzdušné sily Spojených štátov v Európe – Vzdušné sily Afrika ( United States Air Forces in Europe – Air Forces Africa , USAFE-AFAFRICA ) Pacifické vzdušné sily ( Pacific Air Forces , PACAF ) Národná letecká garda ( Air National Guard , ANG )"}
{"id": "295344", "title": "Organizačná štruktúra USAF", "context": "Veliteľstvo záloh vzdušných síl (AFRC) Emblém veliteľstva záložných vzdušných síl Sídli na základni Robinsovej základni vzdušných síl v Georgii, USA. Bolo založené 17. februára 1997. Vedie ho trojhviezdičkový generálporučík a zodpovedá za päť záložných leteckých základní. Veliteľstvo má k dispozícii približne 375 bojových a podporných lietadiel. Pri mobilizácii sú lietadlá tohto veliteľstva priradené k iným veliteľstvám v štruktúre amerického letectva. Veliteľstvo špeciálnych operácií vzdušných síl (AFSOC) Emblém veliteľstva špeciálnych operácií vzdušných síl Sídli na Hurlburtovom letisku na Floride a zamestnáva viac než 16 500 osôb. Jeho úlohou je poskytovanie špecializovanej vzdušnej podpory na úlohy nekonvenčného boja. Bolo založené 22. mája 1990 a pokračuje vo svojom raste, ktorý je výsledkom skúseností, nadobudnutých v Iraku, Afganistane a v operáciách po celom svete. Veliacim dôstojníkom je generálplukovník a spadá pod neho jedna letecká armáda. Spravuje tri základne a patria pod ňu aj niektoré pracoviská na Eglinovej základni vzdušných síl."}
{"id": "449071", "title": "Ženijné vojsko", "context": "Činnosť vojska Ženijné vojsko plní úlohy samostatne alebo v súčinnosti s inými druhmi vojsk. V dobách mieru plní úlohy spojené s civilnou ochranou a pomocou pri katastrofách prírodného alebo iného charakteru."}
{"id": "455675", "title": "Veliteľ", "context": "Introduction Sovietsky veliteľ vedúci svoju jednotku do boja. Veliteľ je ten kto velí organizovanej vojenskej jednotke, resp. vozidlu alebo lodi. Týmto termínom sa označujú aj osoby riadiace činnosť policajných alebo hasičských jednotiek. Osoba poverená touto funkciou nesie za jednotky pod svojim velením osobnú zodpovednosť a musí sa riadiť vojenskými predpismi a vojnovým právom. Medzi dôležité úlohy veliteľa patrí udržiavanie disciplíny a bojovej pripravenosti jednotky. Veliteľ zodpovedá za činy svojich podriadených a je povinný ich kontrolovať. Podriadení sú naopak povinní chrániť svojho veliteľa v boji a v prípade jeho zranenia alebo smrti musia prevziať velenie jednotky aby splnili úlohy v stanovenej dobe. Menším vojenským jednotkám napr. družstvám môžu veliť poddôstojníci, väčším jednotkám ako sú čata velia dôstojníci. Aj z tohto dôvodu sa často používa ako synonymum označenia veliteľ termín veliaci dôstojník (angl. Commanding Officer, skrátene CO)."}
{"id": "117646", "title": "Royal Air Force", "context": "Štruktúra Profesionálnym vedúcim RAF je náčelník štábu letectva ( Chief of the Air Staff ). Náčelník štábu letectva je zároveň vedúcim predstavenstva Rady vzdušných síl ( Air Force Board ), ktorá je výborom Rady obrany ( Defence Council ). Rada vzdušných síl je správnou radou RAF a pozostáva z niekoľkých vysokopostavených dôstojníkov. Veliteľská právomoc je prenesená z Rady vzdušných síl na veliteľstvo RAF. Zatiaľ čo v minulosti existovali individuálne veliteľstvá zodpovedné za bombardéry, stíhačky, výcvik atď., dnes existuje len Letecké veliteľstvo ( Air Command ) so sídlom na základni RAF High Wycombe. Napriek tomu, že toto veliteľstvo vedie samotný náčelník štábu letectva, nefunguje takým spôsobom ako predchádzajúce veliteľstvá s vlastnými samostatnými leteckými veliacimi dôstojníkmi ( Air officers commanding ) a personálom vzdialeným od Whitehall. Skupiny Skupiny sú podriadené Leteckému veliteľstvu a sú zodpovedné za rôzne typy operácií vo vymedzených geografických oblastiach: 1. skupina RAF ( No. 1 Group RAF ) koordinuje činnosť nadzvukového letectva RAF, spravodajstva, sledovania, zisťovania cieľov a prieskumu (ISTAR). 2. skupina RAF ( No. 2 Group RAF ) koordinuje činnosť leteckej prepravy vzdušných síl a ochrany vojsk RAF. 11. skupina RAF ( No. 11 Group RAF ) riadi letecké a vesmírne operácie. 22. skupina RAF ( No. 22 Group RAF ) je zodpovedná za poskytovanie kvalifikovaného a skúseného personálu RAF. 38. skupina RAF ( No. 38 Group RAF ) je zodpovedná za inžinierstvo a logistiku, komunikáciu a lekárske operácie. 83. expedičná letecká skupina ( No. 83 Expeditionary Air Group ) predstavuje operačné veliteľstvo RAF na Blízkom východe. Zodpovedá za britské letecké operácie v spoločných operačných oblastiach ( Joint Operating Areas ) v rámci operácií Kipion a Shader. Letecké základne Spojené kráľovstvo Zámorie RAF Akrotiri, Suverénne základňové územia Akrotiri a Dekeleia RAF Ascension Island, Ascension RAF Gibraltar, Gibraltár RAF Mount Pleasant, Falklandy"}
{"id": "599567", "title": "Virna Lisi", "context": "Narodila sa v Ancone, v kraji Marche v strednom Taliansku. Po ukončení strednej školy sa rozhodovala medzi štúdiom práv na rímskej univerzite, ako si priali jej rodičia, a štúdiom hry na klavír. Z právnickej fakulty ale vzápätí odišla a odmietla aj štúdium na konzervatóriu, o ktorom pôvodne uvažovala. Hudobný talent a láska k hudbe ju však priviedli do filmových ateliérov. Zariadil to rodinný priateľ, spevák Giacomo Rondinella, ktorý jej sprostredkoval vystupovanie v zábavných programoch, kde mohla uplatniť svoje hudobné vlohy. Prostredím filmových ateliérov sa zoznámila s ľuďmi, ktorí jej pomohli v jej ďalšej kariére. Prvú väčšiu filmovú príležitosť\njej ponúkol režisér Francesco Maselli vo filme Žena, o ktorej sa hovorí (La Donna del giorno). S týmto filmom reprezentovala Taliansko ako začínajúci mladá herečka na MFF v Karlových Varoch v roku 1957 a film získal Cenu mladých tvorcov."}
{"id": "461983", "title": "Martina Stoesselová", "context": "Kariéra V šoubiznise pôsobí od malička. Ako deväťročná účinkovala v seriáli „Patito Feo“ (Martina). Známou sa stala predovšetkým stvárnením postavy Violetty Castillo v seriáli Violetta vysielanom na Disney Channel. Po seriáli Violetta sa uskutočnilo aj turné ViolettaLIVE ktoré malo veľký úspech a podnietilo vznik filmu „Tini el gran cambio de Violetta“ (Tini nový život Violetty), v ktorom si zahrala hlavnú úlohu. Film mal premiéru v máji 2016 a TINI k nemu naspievala 20 piesní v španielčine a v angličtine. Od roku 2017 sa venuje svojej sólovej speváckej kariére pod umeleckým menom TINI. V roku 2018 v spolupráci so spevákom Álvarom Solerom a reperom Flo Rida naspievala remix piesne La Cintura . Taktiež sa stala tvárou novej kampane kozmetickej značky Pantene Argentina. Stala sa porotkyňou v La Voz Argentina v preklade hlas Argentíny.Vydala svoje 2.album s názvom Quiero Volver v preklade \"Chcem sa Vrátiť.\" 2019 spolupracovala so spevákom Jonas Blue na pesničke Wild. Dabovala postavičku Moxy vo filme Ugly Dolls. Spustila 2.Túrne Quiero Volver Tour. V roku 2020 vydala svoje 3.album z názvom Tini Tini Tini. Na albume sa nachádza 14 piesní. Un beso de Madrid s Alejandro Sanz, Fresa s Lalo Ebratt a mnoho ďalších spoluprác. Tiež sa zúčastnila v La Voz España (Hlas Španielska) ako poradkyňa spevákovi Alejandro Sanz."}
{"id": "476616", "title": "Mihaela Mihai", "context": "Životopis Je absolventkou Národného hudobného konzervatória (Conservatorului Naţional de Muzică) v Bukurešti, kde študovala hru na husle a klavír. Vyhrala prvú cenu na „Coupe d Europe du Tour de Chant“ v roku 1971 v Belgicku. Hrala v rumunských celovečerných filmoch „Cartierul veseliei“ (Miesto smiechu, 1964), „Asediul“ (Obliehanie, 1970), „Bariera“ (Bariéra, 1972). Manžel Mihai Stihi. Roku 1975 uzatvára zmluvu so spoločnosťou „Phonogram“ v Paríži, kde sa aj sťahuje. Tam si vezme Francúza Maxima Dufuora, majiteľa dvoch reklamných agentúr, s ktorým má dcéru Isabelle-Marie. Roku 1990 sa vracia do Rumunska, kde je však prijatá s nepriateľstvom, tak sa vracia do Paríža. Vezme si Caisu Dumitru, veľvyslanca Rumunska v Paríži, s ktorým sa však tiež rozvedie a roku 2000 sa vracia do Rumunska. Potom sa ešte bez úspechu pokúša kandidovať za europoslankyňu za Rumunsko."}
{"id": "556605", "title": "Riff Cohenová", "context": "Životopis Narodila sa a vyrastala v štvrti Ramat Aviv na severozápade Tel Avivu, v rodine otca tunisko-židovského a matky alžírsko-francúzsko-židovského pôvodu. Po absolvovaní stredoškolského štúdia nastúpila na štúdium muzikológie na Telavivskej univerzite a zároveň začala vystupovať ako speváčka v hudobnej skupine. Po tom, čo získala umelecké štipendium sa v roku 2008 presťahovala do Paríža. Debutovala singlom „A Paris“ (2012), ktorý sa stal základom pre rovnomenný album vydaný v roku 2012. Ten obsahuje celkom 14 skladieb, z ktorých sú štyri naspievané v hebrejčine, jedna v núbijčine a zvyšok vo francúzštine. V septembri 2012 vystúpila ako predskonka na telavivskom koncerte skupiny Red Hot Chili Peppers, ktorý sa konal v rámci ich svetovej túr I m with You World Tour . V októbri 2012 uzavrela kontrakt s hudobným vydavateľstvom AZ Records. V roku 2013 jej Telavivská asociácia skaldateľov, autorov a vydavateľov hudobných diel udelila cenu „nečakaný objav roka“. Hudobne sa podieľala sa na tvorbe albumu Le Monde Möö (2014) rockovej skupiny Moodoïd a v roku 2015 vydala svoj ďalší album pod názvom A La Menthe . Okrem hudobnej tvorby sa príležitostne venuje filmovému herectvu. Vystúpila v krátkometrážnom izraelskom filme Yeladim (2008) režisérky Yuly Gidronovej a izraelskej celovečernej dráme The Golden Pomegranate (2010) režiséra Dana Turgemana. Vo vedľajšej úlohe sa predstavila tiež v koprodukčnej, francúzsko-kanadsko-izraelskej dráme Une bouteille à la mer (2011, dosl. Fľaša v gazskom mori) režiséra Thierryho Binistiho."}
{"id": "526052", "title": "Renata Scottová", "context": "Život Debutovala v osemnástich rokoch rolou Violetty vo Verdiho La traviata . V La Scale prvýkrát spievala v roku 1953. Do zahraničia prenikla v septembri 1957, to keď na festivale v Edinburghu musela zaskočiť za slávnu Mariu Callasovú v Belliniho La sonnambula a zožala úspech. Jej kariéra kulminovala v 60. rokoch 20. storočia. Roku 1964 spievala s ansámblom La Scaly aj v Bolšojom teatru v Moskve, išlo o prvé vystúpenie západných operných umelcov v Sovietskom zväze v ére Studenej vojny. O rok neskôr debutovala v Metropolitnej opere v New Yorku v Madama Butterfly . Na tejto scéne potom stvárnila 26 rolí vo viac ako 300 predstaveniach. Spevácku kariéru ukončila v roku 2002 a potom sa úspešne obrátila k réžii (o. i. Ceny Emmy za televíznu réžiu Gioconda a Traviaty ) a pedagogickej činnosti na Accademia Nazionale di Santa Cecilia v Ríme a na Juilliard School v New Yorku. Žije v USA, spolu so svojím manželom, huslistom Lorenzo Anselmim."}
{"id": "569012", "title": "Gigliola Cinquetti", "context": "Životopis Vo veku šestnásť rokov vyhrala s piesňou „Non ho l età“ Festival Sanremo a Eurovision Song Contest. Skladba získala tiež platinovú platňu. V roku 1966 vyhrala v Sanremo druhýkrát s piesňou „Dio come ti amo“, ktorú s ňou spieval Domenico Modugno. V roku 1974 získala na súťaži Eurovízia druhé miesto za pieseň „SI“, ktorá tiež obsadila ôsme miesto na UK Singles Chart pod názvom „Go (Before You Break My Heart)“. Vysielanie piesne však bolo v Taliansku zakázané kvôli obavám, že by jej názov („Áno“) mohol ovplyvniť práve prebiehajúce referendum o legalizácii rozvodov. V roku 1991 uvádzala prenos z Veľkej ceny Eurovízie spolu s Toto Cutugnom. Pôsobí ako moderátorka televízie RAI. V roku 2001 hrala vo filme I Cavalieri che fecero l impresa . Vydala autobiografickú knihu In viaggio con lei . Jej manželom je Luciano Teodoro, majú dvoch synov."}
{"id": "589152", "title": "Laima Vaikule", "context": "Introduction  Laima Vaikule ( 31. marec 1954, Cēsis, Lotyšská sovietska socialistická republika, dnes Lotyšsko) je lotyšská herečka, speváčka, režisérka a choreografka, ktorá je v Európe a v bývalom ZSSR známa najmä vďaka populárnym hitom ako „Vernisage“ a „Charlie“ ."}
{"id": "545403", "title": "Virna Lisi", "context": "Filmografia (výber) Virna Lisi vo filme Dámy a pánové (1965)"}
{"id": "273173", "title": "Ornella Muti", "context": "Introduction Ornella v roku 2000 Ornella Muti ( 9. marec 1955, Rím), rodným menom Francesca Romana Rivelli je talianska herečka a bývalá modelka."}
{"id": "520597", "title": "Isabella Rosselliniová", "context": "Introduction  Isabella Fiorella Elettra Giovanna Rosselliniová ( 18. jún 1952, Rím, Taliansko) je talianska herečka, modelka a maliarka."}
{"id": "559759", "title": "Lucia Bosè", "context": "Introduction  Lucia Bosè ( 28. január 1931, Miláno, Taliansko - † 23. marec 2020, Segovia, Španielsko) bola talianska herečka."}
{"id": "231670", "title": "Melina Kanakaredesová", "context": "Zo života Narodila sa a vyrastala v Ohiu. Študovala v Ohiu a v Pittsburghu. Jej prvou väčšou úlohou bola Eleni Andros Spaulding Cooper v seriáli Guiding Light . Jej najznámejšími úlohami sú Dr. Sydney Hansenová v seriáli Providence , ktorý sa vysielal v rokoch 1999 – 2002, a od roku 2004 Stella Bonasera v seriáli C.S.I.: Kriminálka New York . Objavila sa napríklad v seriáloch Polícia New York , Zapadákov , Smer juh . Z filmov je to napríklad The Long Kiss Goodnight a 15 Minutes ."}
{"id": "169995", "title": "Lina Wertmüllerová", "context": "Životopis Narodila sa v katolíckej rodine švajčiarskeho pôvodu. Svoju kariéru začala ako herečka, hrajúca desať rokov pred tým, než začala pracovať ako asistentka režiséra na filme Federica Felliniho 8½ v roku 1962. Nasledujúceho roku natočila svoj režisérsky debut The Lizards . Nasledovalo niekoľko nasledujúcich mierne úspešných filmov, ale bolo to až v roku 1972, kedy dosiahla medzinárodné uznanie sériou štyroch filmov v ktorých hral Giancarlo Giannini. Posledný, a najlepšie prijatý, bol film z roku 1975 Seven Beauties , ktorý jej priniesol 4 nominácie na Academy Awards a stal sa medzinárodným hitom. Hoci jej kariéra bola odvtedy veľmi plodná, a je stále aktívna režisérka, žiaden z jej neskorších filmov nemal taký dopad ako jej práce zo 70. rokov 20. storočia, kedy spolupracovala s Gianninim. Jej manželom bol Enrico Job, umelecký dizajné, ktorý pracoval na niekoľkých jej filmoch."}
{"id": "52940", "title": "Jessica Albová", "context": "Kariéra  Začiatky (1992 – 1999) Jessica sa na filmovej scéne mala prvý raz objaviť v pôvodne malej roli v komédii Všetko je dovolené (Camp Nowhere) v roku 1994. Zamýšľaná dvojtýždenná účasť na natáčaní sa však nakoniec pretiahla na dva mesiace, keď jedna z hlavných predstaviteliek filmu od zmluvy odstúpila a Jessica dostala jej rolu. Jessica s úsmevom pripúšťa, že to nebol nejaký jej fenomenálny talent alebo kúzlo, ktoré prinútili režiséra obsadiť ju do tejto roly. Boli to jej vlasy, ktoré jej dodávali na originalite. Albová v roku 2007 Mladá Jessica natočila tiež televízne reklamy pre Nintendo a J.C. Penney a účinkovala v niekoľkých nezávislých filmoch. Objavila sa v malej roli mladého snoba v troch epizódach komediálneho seriálu Tajuplný svet Alex Mackovej (The Secret World of Alex Mack) . V rokoch 1995 – 1996 si zahrala Mayu v prvých dvoch sériách známeho Flippera . Pod dohľadom svojej matky sa Jessica učila plávať skôr, ako vedela chodiť a má tiež potápačskú licenciu (PADI), čo jej umožnilo užívať si s delfínmi, keď sa v Austrálii natáčala prvá séria. V roku 1996 sa objavila vo filme Venus Rising ako mladá Eva. V tom istom roku si zahrala malú rolu Márie v jednej epizóde známeho seriálu Nemocnica Chicago Hope. O rok neskôr bola hosťom v kanadskej talk show Dini Petty Show , kde hovorila o svojej dovtedajšej hereckej kariére a o roli v seriáli Flipper . V roku 1998 pokračovala v seriálových roliach hosťovaním v seriály Loď lásky (Love Boat) , kde si zahrala dievča zamilované do mladého syna kapitána lode, hrala tiež v dvoch epizódach seriálu Beverly Hills 90210 ako Leanne alebo v seriáli Brooklyn South ako Melissa. Okrem hosťovania v seriáloch tiež účinkovala vo filme P.U.N.K.S. , ktorý bol uvedený začiatkom roku 1999. V roku 1999 sa tiež objavila v mnohých časopisoch a začala získavať lepšie obsadenia vo filmoch. V romantickej komédii Nepobozkaná (Never Been Kissed) si zahrala menšiu rolu Kirsten Liosis po boku Drew Barrymore. Väčšia rola potom prišla v podobe Molly v horore Ruka zabijak (Idle Hands) . Jej herecké výkony v týchto dvoch filmoch spôsobili rozruch v zábavnom priemysle a Jessica tiež vzbudila väčšiu pozornosť médií než dovtedy. V tom istom roku dostala taktiež hlavnú rolu v thrilleri Paranoia (Paranoid) , ktorý sa dostal na plátna kín o rok neskôr. Prelomové roky (2000 – 2008) Albová v roku 2008 Zásadný zlom v jej hereckej kariére prišiel nepochybne v roku 2000 spolu s hlavou rolou v úspešnom sci-fi seriáli Temný anjel (Dark Angel) . Po úspechu Temného anjela sa už Jessica objavovala prevažne v hlavných roliach. V roku 2002 natočila romantický film So slovníkom v posteli (The Sleeping Dictionary) , ktorý bol uvedený v nasledujúcom roku, kde si zahrala pôvabnú Selimu. V roku 2003 si zahrala v tanečnom filme Honey barmanku Honey Danielsovú, v roku 2004 sa dostala malú rolu v horore A Dream of Color in Black and White a ešte v tom istom roku začala natáčať na Bahamách film Do hlbiny (Into the Blue) , kde hrá jednu z hlavných postáv – Sam (film bol uvedený v roku 2005). Rok 2005 bol v kariére Jessicy v znamení filmových adaptácií komixových predlôh. Najprv to bolo Sin City – mesto hriechu (Sin City) , natočené podľa pôvodného komixu, kde Jessica hrala jednu zo svetlejších rolí v celom filme, barovú tanečnicu Nancy Callahanovú. Film bol režijným dielom troch hviezdnych režisérov – Roberta Rodrigueza, Franka Millera a Quentina Tarantina. Ďalším filmovým stvárnením komixu bola známa Fantastická štvorka (Fantastic Four) , kde si zahrala jednu z postáv kľúčovej štvorice, vedkyňu Susan Stormovú, nazývanú vďaka jej schopnostiam aj Neviditeľná žena (Invisible Woman). V roku 2006 dokončila prácu na filmoch Awake (ako Sam) a Good Luck Chuck (ako Cam Wexlerová). Natočila tiež pokračovania filmovej adaptácie Fantastickej štvorky s názvom Fantastic Four: Rise of the Silver Surfer , kde pokračuje vo svojej predošlej roli Neviditeľnej ženy. V priebehu roku 2007 natočila tiež prerobenú verziu pôvodného hongkonského thrilleru Oko (The Eye) , kde hrá slepé dievča Allison, ktorá podstúpi operáciu rohovky, ktorá má vedľajšie následky, vďaka ktorým môže vidieť nepredstaviteľné javy. Jessica tu pracovala po boku Toma Cruisa, ktorý je tiež producentom filmu."}
{"id": "545401", "title": "Virna Lisi", "context": "Introduction  Virna Lisi , rodným menom Virna Pieralisi ( 8. november 1936, Ancona, Taliansko - 18. december 2014, Rím) bola talianska herečka."}
{"id": "578419", "title": "Melinda Clarke", "context": "Súkromný život Jej manželom bol Ernie Mirich, v rokoch 1997 až 2005. Majú spolu jedno dieťa, dcéru Catherine Grace, narodenú v roku 2000. V septembri 2015 sa vydala druhý krát, za Adama Farmera, v jej rodnom meste. Na základe jej hereckej postavy, boli vytvorené dve akčné figúrky. Prvou bola postava Jessicy Priest, vo filme Spawn , z roku 1997 a druhou bola rola Velascy, z televízneho seriálu Xena ."}
{"id": "273882", "title": "Diana Doll", "context": "Kariéra Pred začatím kariéry pracovala ako grafická dizajnérka. V pornobiznise debutovala relatívne neskoro – ako 25 ročná. Prvý film Brazilian Snake nakrútila v roku 2001. Jej kariéra pornoherečky a modelky sa však rozbehla až dva roky neskôr v USA. Pracovala pre rôzne známe európske aj americké štúdiá. Medzi rokmi 2004 - 2006 dočasne prestala nakrúcať scény s mužmi a sústredila sa na lesbické a sólo scény. Počas svojej kariéry nakrútila cez 250 pornofilmov. V rokoch 2008 a 2009 bola na AVN Awards nominovaná na „najlepšiu zahraničnú herečku roka“."}
{"id": "289498", "title": "Claudia Rossi", "context": "Kariéra Claudia Rossi vstúpila do pornopriemyslu v roku 2003, vo veku 20 rokov. Claudia Rossi podpísala exkluzívny kontrakt s Európskou produkčnou spoločnosťou Moiré Candy. Počas svojej kariéry nakrútila viac ako 250 pornofilmov. V rokoch 2007 a 2009 bola na AVN Awards nominovaná na „najlepšiu zahraničnú herečku roka“. Na svojom osobnom blogu píše o jej živote, o svojom psovi a o jazdení na koni, jej priateľoch, aj to že jej najobľúbenejší spisovateľ je Erich Maria Remarque a rada počúva hudbu Rammstein."}
{"id": "450426", "title": "Marisa Allasiová", "context": "Životopis Narodila sa ako dcéra Lucie Rocchiettiovj a Federica Allasia, ktorý bol v 30. a 40. rokoch brankárom v AC Torino a CFC Janov a neskôr pracoval ako tréner. Rodina sa preto často sťahovala. V Janove a neskôr v Ríme navštevovala herecké kurzy, napríklad u Wandy Capodaglio. V 16-tich debutovala na filmovom plátne v Gli eroi della Domenica . Bola tiež obľúbenou dabérkou. Na jeseň 1957 sa objavila na obálke amerického pánskeho časopisu Modern Man Quarterly . 10. novembra 1958 sa v Serralunga di Crea vydala za talianskeho šľachtica Piera Francesca Vittoria Maria Agostina Lucu Frediano Calviho di Bergolo a skončila s filmovou kariérou. Narodili sa im syn a dcéra."}
{"id": "569537", "title": "Maggie Gyllenhaalová", "context": "Súkromný život V roku 2002 začala chodiť s jej hereckým kolegom Petrom Sarsgaardom. V roku 2009 sa zosobášili a majú spolu dve dcéry, narodené v roku 2006 a 2012."}
{"id": "237272", "title": "Suzi Quatro", "context": "Herečka a rozhlasová moderátorka Suzi Quatro dostala niekoľko príležitostí zahrať si epizódne postavy v televíznych seriáloch, ako bola napríklad rola Leather Tuscadero, matky priateľky Fonzieho, jedného z hlavných postáv v americkom sitcome Happy Days (v r. 19741984). Niekoľko drobných úloh sa Suzi ušlo aj v ďalších známych seriáloch, ako sú Dempsey a Makepeaceová , Vraždy v Midsomeri a iné. Suzi sa v roku 2006 uchádzala o priazeň divákov v britskej reality show Trust Me – I m A Beauty Therapist , v ktorej sa osem britských celebrít školilo v jednom kozmetickom salóne v Južnom Walese. Suzi Quatro hosťuje aj v programoch stanice BBC Radio 2 o rockovej hudbe. Prvý z nich mal názov Rockin with Suzi Q a v súčasnosti vysiela počas sobôt program Wake Up Little Suzi , ktorý sa dá stiahnuť aj na webových stránkach rádia BBC.."}
{"id": "303038", "title": "Jasmin Geratová", "context": "Život Jasmin je dcérou nemeckej matky a tureckého otca. V roku 1994 vyhrala súťaž Bravo girl. Neskôr začala pracovať v nemeckých televíziách, kde moderovala relácie ako Heart Attack či Chartbreaker . Svoju hereckú kariéru zahájila v roku 1997."}
{"id": "579606", "title": "Rena Soferová", "context": "Kariéra Jej prvou hereckou rolou, bola postava Lois Marie Cerullo, v televíznom seriály Všeobecná nemocnica . Za svoj herecký výkon v seriály získala v roku 1995 ocenenie Daytime Emmy. V televíznom seriály účinkovala do roku 1997, potom ju nahradila Lesli Kay. V rokoch 1998 až 1999 stvárnila rolu Amandy v televíznom seriály Melrose Place . O rok neskôr, stvárnila vedľajšiu úlohu v komédii Kňaz, rabín a blondínka alebo keď sa traja majú radi , po boku Jenny Elfman a Bena Stillera. V roku 2002 stvárnila rolu učiteľky Desjardinovej v televíznom spracovaní filmu Carrie . Hosťovala tiež v rôznych televíznych seriáloch, ako napríklad Seinfeld , Hrdinovia , Priatelia či Dva a pol chlapa . Od roku 1990 do roku 2021 stvárnila rolu Quinn Fuller Forrester, v mydlovej opere The Bold and the Beautiful a objavila sa tak v 903 epizódach."}
{"id": "290724", "title": "Alyssa Milanová", "context": "Introduction  Alyssa Jayne Milanová ( 19. december 1972, Brooklyn, New York, New York, USA ) je americká herečka. Pochádza z taliansko-americkej rodiny – jej matka Lin je módna dizajnérka, otec Tom prepracováva filmovú hudbu. K herectvu sa dostala úplnou náhodou, keď ju pestúnka jedného dňa vzala so sebou na konkurz do putovného muzikálu Annie , ktorý odštartoval na Broadwayi. Kým pestúnka odišla naprázdno, Alyssa mala vtedy šťastie a dostala svoju prvú rolu. V siedmich rokoch tak s mamičkou vyrazila na osemnásť mesačné divadelné turné. Domov sa vrátila ako energická a charizmatická mladá herečka, ktorá sa z účinkovanie v reklamách v desiatich rokoch prehupla do seriálu Who s the Boss . Z Hollywoodu už neodišla. V Európe sa najviac sa stala známou svojou rolou v seriáli Čarodejnice ( Charmed ). Na Nový rok 1999 sa vydala za Cinjuna Tate a 20. novembra toho istého roku sa rozviedli. 15. augusta 2009 sa vydala za Davida Bugliariho."}
{"id": "487529", "title": "Vanessa Paradisová", "context": "Introduction  Vanessa Paradisová (; 22. december 1972 Saint-Maur-des-Fossés, Francúzsko) je francúzska speváčka, herečka a modelka. Známou sa stala svojou piesňou „Joe le taxi“ (slovensky „Taxikár Joe“) už v roku 1987, v čase, keď mala len 14 rokov. Jej mladšia sestra Alysson je tiež herečkou. V rokoch 1998-2012 žila s partnerom Johnnym Deppom, s ktorým má dve deti - dcéru Lily-Rose Melody Deppovú ( 27. máj 1999) a syna Johna Christophera Deppa III. ( 9. apríl 2002). Dňa 20. júna 2012 pár oficiálne potvrdil svoj rozchod."}
{"id": "535268", "title": "Katharine Rossová", "context": "Osobný život Je piaty raz vydatá. Jej prvým manželom bol herec Joel Fabiani v rokoch 1960 až 1962, druhým John Marion 1964 až 1967. V roku 1969 si vzala oscarového kameramana Conrada L. Halla, s ktorým sa zoznámila pri natáčaní filmu Butch Cassidy a Sundance Kid ., rozviedli sa v roku 1973. V roku 1975 sa stal jej štvrtým manželom Gaetano \"Tom\" Lisi, s ktorým sa stretla pri natáčaní filmu The Stepford Wives ., rozviedli sa v roku 1979. So svojim súčasným manželom Samom Elliottom hrala v roku 1978 vo filme The Legacy . Vzali sa v máji roku 1984 a v septembri 1984 sa im narodila dcéra Cleo Rose."}
{"id": "524076", "title": "Lauren Jauregui", "context": "Introduction  Lauren Jauregui , vlastným menom Lauren Michelle Jauregui Morgado , ( 27. jún 1996, Miami, USA) je americká speváčka a skladateľka kubánskeho pôvodu. Je známa ako členka skupiny Fifth Harmony. Začala kariéru po tom, čo sa zúčastnila konkurzu X Factor v druhej sezóne, kde sa zišla a vytvorila skupina. Po dokončení tretej sezóny vytvorili dievčatá dva štúdiové albumy, Reflection (2015) a 7/27 (2016). Lauren Jauregui je dcéra Michaela a Clary Jauregui a má dvoch mladších súrodencov Taylor a Christophera."}
{"id": "540405", "title": "Cardi B", "context": "Introduction  Belcalis Marlenis Almanzar ( 11. október 1992, New York, New York, Spojené štáty), známa pod umeleckým menom Cardi B , je americká raperka. Narodila sa a vyrastala v newyorskej štvrti Bronx. Prvýkrát upútala pozornosť cez sociálne médiá, kde diskutovala o svojej kariére striptérky; vďaka svojmu tvrdému a úprimnému postoju sa stala internetovou celebritou na Instagrame. V rokoch 2015 až 2017 pôsobila v seriáli VH1, Love & Hip Hop: New York a vydala dva mixtapy. Od podpísania zmluvy s vydavateľstvom Atlantic Records v roku 2017 sa jej dva single („Bodak Yellow“ a „I Like It“) dostali na 1. miesto amerického rebríčka Billboard Hot 100. Jej debutový štúdiový album s názvom Invasion of Privacy (2018) obsadil prvú priečku Billboard 200. Time menoval reperku jednou zo 100 najvplyvnejších ľudí sveta roku 2018."}
{"id": "520988", "title": "Alyson Hanniganová", "context": "Kariéra S hereckou kariérou začala už v štyroch rokoch a to účinkovaním v najrôznejších reklamách (napr. pre McDonald’s). Prvou väčšou hereckou príležitosťou bola pre ňu postava Jessie Millsovej vo filme Krásna mimozemšťanka (1988). Potom stvárnila niekoľko menších úloh v seriáloch Roseanne (epizóda „Like, a New Job“ z roku 1990; postava Jan) a Touched by an Angel (epizóda „Cassie s Choice“ z roku 1994; postava Cassie Peters). Zlom v jej kariére nastal po získaní úlohy v seriáli Buffy, premožiteľka upírov , v ktorom v rokoch 19972003 hrala Willow Rosenbergovú, najlepšiu kamarátku Buffy Summersovej (v tejto úlohe sa predstavila aj v troch dieloch seriálu Angel ). Vďaka úspechu Buffy dostala ďalšiu hereckú príležitosť. Išlo o postavu flautistky Michelle Flahertyovej vo filmovej sérii Prci, prci, prcičky . K jej ďalším filmom parí napr. Strašná haluz a Láska, svadba, manželstvo . Hosťovala tiež v seriáli Veronika Marsová a v rokoch 20052014 hrala v sitkome Ako som spoznal vašu mamu ."}
{"id": "72385", "title": "Monica Bellucciová", "context": "Životopis Belucciová hovorí plynule po francúzsky a anglicky a použila ich aj v hereckých rolách. Vo filme Umučenie Krista rozpráva aramejčinou. V roku 1988 sa presťahovala do Milána a podpísala zmluvu s agentúrou Elite. Už v roku 1989 sa stala známou modelkou v Paríži či New Yorku a začala chodiť na hodiny herectva, aby odštartovala svoju hereckú kariéru."}
{"id": "72384", "title": "Monica Bellucciová", "context": "Introduction  Monica Anna Maria Bellucciová (; 30. september 1964, Città di Castello, Umbria, Taliansko) je talianska modelka a herečka. Svoju kariéru začala ako modelka, no neskôr prešla tiež k herectvu. Hrala vo filmoch ako The Matrix Reloaded a The Matrix Revolutions (2003), Umučenie Krista (2004), Malèna (2000) či Irréversible. Vo filme Jamesa Bonda, Spectre (2015), stvárnila Bond girl."}
{"id": "487761", "title": "Monica Vitti", "context": "Introduction  Monica Vitti (vlastným menom Maria Luisa Ceciarelli , 3. november 1931, Rím, Taliansko† 2. február 2022, Rím) bola talianska herečka. Je známa predovšetkým vďaka spolupráci s režisérom Michelangelom Antonionim, svojim životným partnerom v rokoch 1957 až 1967. V Antoniovych filmoch stvárnila postavy elegantných, studeno krásnych žien. Jej filmovými partermi boli známi herci Gabriele Ferzetti, Marcello Mastroianni a Alain Delon. Po ukončení spolupráce s Antonionim hrala v mnohých ďalších filmoch, predovšetkým v talianskych veselohrách. Spolupracovala s celým radom slávnych režisérov (Alberto Sordi, Pier Paolo Pasolini, Tinto Brass, Roger Vadim, Ettore Scola, Luis Buñuel.) Získala početné filmové ocenenia."}
{"id": "520598", "title": "Isabella Rosselliniová", "context": "Život Pochádzala z umeleckej rodiny – jej otcom bol taliansky režisér Roberto Rossellini a matkou švédska herečka Ingrid Bergmanová. Narodila sa ako dvojička so sestrou Isottou Ingrid. V detstve žila striedavo v Taliansku a vo Francúzsku. V roku 1971 ukončila v Ríme štúdium kostýmového dizajnérstva a svoje znalosti čiastočne uplatnila ako kostymérka vo filmoch vlastného otca. V roku 1972 sa presťahovala do New Yorku, kde pracovala ako prekladateľka pre agentúru Italian News Bureau a tiež ako učiteľka taliančiny v New School for Social Research . V New Yorku bola tiež reportérkou talianskej televízie RAI. Koncom 70-tych rokov sa zoznámila a následne vydala za amerického režiséra Martina Scorseseho. Od roku 1982 bola modelkou kozmetickej značky Lancôme. Po rozvode s Scorsesem sa unáhlene vydala za nemeckého modela Jona Wiedemanna, s ktorým tvorila pár do roku 1986. Neskôr žila vo vzťahoch s režisérom Davidom Lynchom (v rokoch 19861991) a s hercom Gary Oldmanom (19941996). Od polovice 80-tych rokov začala pôsobiť aj ako herečka. Zlomové v jej hereckej kariére bolo účinkovanie v mysterióznom filme Davida Lyncha Modrý zamat ( Blue Velvet ), v ktorom stvárnila hlavnú úlohu speváčky. Isabella Rosselliniová sa venuje aj maliarstvu a je autorkou autobiografickej knihy Some of Me (1997, Niečo o mne). S Jonom Widemannom má dcéru Elletru. Má americké aj talianske občianstvo."}
{"id": "450445", "title": "Maria Grazia Cucinotta", "context": "Životopis Jej filmový debut bol v roku 1990 v málo úspešnom filme Vacanze di Natale 90 . V roku 1994 bola obsadená do, na Oscara nominovaného, filmu Il Postino , v ktorom hrala budúcu manželku hlavného hrdinu. Širšie medzinárodné publikum získala v roku 1999 za svoj ​​výkon v bondovke Jeden svet nestačí . Cucinotta sa 8. októbra 1995 vydala za Giulia Violatiho. Majú spolu dcéru."}
{"id": "599571", "title": "Virna Lisi", "context": "Rovnako ako mnoho západoeurópskych hercov, ani ona neodolala ponukám z Hollywoodu, kde natočila niekoľko úspešných filmov. Zahrala si s poprednými americkými hercami, vo filme Ako zabiť svoju ženu (How to Murder Your Wife) to bol Jack Lemmon (1965) a vo filme S mojou ženou nie! (Not with My Wife, You Do not!) bol jej partnerom Tony Curtis (1966). V dobrodružnom filme Útok na Queen Mary (Assault on a Queen) hrala po boku Franka Sinatru (1966). V roku 1969 natočila ešte s americkým režisérom Stanley Kramerom vojnovú komédiu Tajemství Santa Vittorie  (The Secret of Santa Vittoria), kde boli jej partnermi Anthony Quinn a Anna Magnaniová."}
{"id": "266764", "title": "Non sono lei", "context": "Videoklip Videoklip bol natočený v lete 2009 v New Yorku. Réžia: Gaetano Morbioli. Dve deti idú po ulici a zastavia sa pri obchode s nápisom „ Music inn “. Jedno z nich zaujme platňa Laury Pausini z roku 1962, na ktorej je táto pesnička aj v talianskej, aj španielskej verzii zaznamenaná zo živého predstavenia. Fotka na obálke sa začne pohybovať a uvidí príbeh spred viac ako štyridsiatich piatich rokov. Zaujímavosťou je, že príbeh sa odohráva od konca a v spätom chode. Muž a žena sú v televíznom alebo filmovom štúdiu, kde Laura Pausini spieva svoju pieseň Non sono lei. Muž je zrejme šéf, rozčuľuje sa. Jeho žena smutne počúva pieseň. Postupne sa dozvedáme, čo sa stalo predtým. Mali spolu hádku na terase u nich doma, potom odišli na nakrúcanie. Počas cesty autom rozprával iba muž. Príčinou hádky bolo to, že jeho žena našla alebo dostala fotky, na ktorých je on s inou ženou na jednom večierku, na ktorom bol keď ho ona čakala doma pri okne. Laura na platni v obchode zavrie oči a deti odchádzajú s úsmevom na tvári... Príbeh z minulosti bol čiernobiely."}
{"id": "277170", "title": "Príbeh oka", "context": "Introduction  Príbeh Oka ja krátka novela, ktorú roku 1928 vydal Georges Bataille. Je rozprávaná z pohľadu mladého, bezmenného muža ktorý spomína na svoj vzťah s mladou Simone, a ich neustále bizarnejšie sexuálne praktiky. Dej Príbeh sa začína zoznámením sa rozprávača príbehu so Simone na pláži v X, pravdepodobne kdesi na juhozápadnom pobreží Francúzska. Prvé kapitoly pozostávajú z opisu ich prvých nezvyčajných sexuálnych skúseností, ktoré často zahŕňajú Simonin zvláštny fetiš pre oči a slepačie vajcia, ako aj vzájomné mazanie sa svojimi telesnými tekutinami. Je to exhibicionistický pár, praktikujúci svoje chúťky pred očami Simoninej duševne chorej a ovdovenej matky. Pár zorganizuje orgie so skupinou ich opitých rovesníkov, ktoré sa skončia znásilnením niekoľkých dievčat a úplným zošalením ich kamarátky, vytipovanej obete menom Marcelle. Tieto zločiny sú odhalené a rozprávač príbehu je nútený utiecť s otcovou ukradnutou zbraňou. Nasledujúce dni prežíva ukrývajúc sa u Simone, nad ktorou jej rodina nemá žiadnu moc. Simone je stále panna a sľúbi, že sa rozprávačovi oddá až vtedy, keď sa na nich bude pozerať psychicky labilná Marcelle. Pár teda zistí, v ktorom ústave pre duševne chorých je Marcelle držaná, a na druhý pokus sa im podarí ju uniesť. Šialené dievča sa však obesí v skrini u Simone doma. Pár ma hneď na to sex vedľa mŕtvoly. Dvojica uteká z Francúzska do Španielska, kde stretávajú Simoninho známeho Lorda Edmunda, bohatého anglického aristokrata, vouyeristu lačne sledujúceho mladý, chlípny pár. Trojica sleduje býčie zápasy v Madride, počas ktorých je jeden mladý toreador brutálne zabitý zúrivým býkom. Vyvrcholenie príbehu sa odohráva v Seville, kde Simone počas spovede brutálne zvedie mladého rímskokatolíckeho kňaza. Trojica ho následne odvedie do modlitebne, kde Lord Edmund predvedie blasfemickú verziu kresťanskej eucharistie, v ktorej je telo Kristovo nahradené kňazovým semenom a krv Kristova jeho močom, a kde kňaza počas súlože so Simone brutálne zabijú. Následne je kňazovo oko vybraté z jeho hlavy a je vložené do Simoninej pošvy počas súlože s rozprávačom príbehu. Príbeh sa končí úspešným útekom trojice pred španielskou políciou na jachte do Afriky."}
{"id": "275019", "title": "Čierna labuť", "context": "Dej Newyorský baletný súbor sa pripravuje na produkciu Labutieho jazera , vyberá sa nováčik do role ako Bielej, tak aj Čiernej labute. Tanečníčka Nina Sayersová (Portmanová) súťaží o rolu spolu s inými mladými tanečníčkami, vrátane nováčika Lily (Kunisová). Nina žije so svojou príliš starostlivou matkou Ericou (Barbara Hersheyová), neúspešnou tanečnicou, ktorá sa snaží kontrolovať každý aspekt dcérinho života. Riaditeľ Thomas Leroy (Vincent Cassel) sa zdráha obsadenia Niny; tvrdí, že perfektne sedí na úlohu Bielej labute, ale chýba jej vášeň temnej zvodnej Čiernej labute. Počas konfrontácie kvôli roli ju Leroy pobozká a ona ho pohryzne do pery, čo ho prekvapí a rozveselí a na druhý deň ju obsadí do hlavnej role Labutej kráľovej. Po slávnostnom galavečeri ju pozve do jeho bytu, aby si s ňou pohovoril na tému sexuality. Nakáže jej, aby „išla domov a dotýkala sa“. Keď sa ďalšie ráno zobudí, začne masturbovať, ale keď sa v posteli otočí, zbadá, že jej matka spí v jej izbe na stoličke. Nine sa vyskytla zvláštna vyrážka na ramene a začne trpieť bizarnými halucináciami. Začne si myslieť, že Lily, jej náhradníčka, je tam nasadená, aby jej prevzala hlavnú úlohu. Medzitým Leroy začína byť čím viac frustrovaný Nininým vystupovaním, pretože nie je podľa neho dostatočne sexuálna. Jednej noci sa Lily zjaví u Niny a pozve ju von na večeru. Ona súhlasí a Lily jej ponúkne extázu, ktorú Nina neochotne prijme. Po noci vonku sa vracajú k Nine do bytu, kde sa spolu vyspia. Nina sa zobudí neskoro a uteká na nácvik, kde zbadá Lily ako tancuje jej rolu Labutej kráľovnej. Nahnevaná Nina sa s Lily poháda a spýta sa jej, prečo ju ráno nezobudila, ale Lily tvrdí, že strávila noc s mužom, ktorého stretla v bare a vysmieva sa Nine, že o nej fantazírovala. Večer pred premiérou Nina do noci nacvičuje a jej halucinácie pokračujú. Vyrážka na ramene sa jej zhoršila a vytiahne si z nej práporček pera, ktorý sa podobá na čierne perie. V premiérový večer príde Nina do divadla neskoro a hneď sa začína pripravovať na Bielu labuť. Keď nastúpi na scénu, potkne sa a pri tanci spadne. Rozrušená Nina sa vracia do svojej šatne a nájde tam Lily oblečenú v jej kostýme Čiernej labute. Nina postrčí Lily do obrovského zrkadla a počas následnej bitky vezme kus rozbitého zrkadla a zabodne ho do Lily, čím ju zabije. Nina odtancuje Čiernu labuť vášnivo a zvodne, po celom tele jej vtedy narastie čierne perie. Na konci dejstva sa jej dokonca dostane aj standing ovation. Počas pauzy ju vyruší klopanie na dvere: prichádza Lily, ktorá jej prišla pogratulovať. Ich zápas bol len ďalšou halucináciou, ale zrkadlo bolo rozbité — Nina si uvedomuje, že kus zrkadla bodla do seba, nie do Lily. Napriek tomu bezchybne odtancuje tretie dejstvo, čím dosiahne svoj cieľ perfektnosti. Ako sa pozrie do hľadiska, vidí jej matku ako plače, čo aj ju privedie k slzám. Ako v rámci baletu padne zo schodov na matrac, čím zomiera , Leroy prichádza k nej, pretože ostatné tanečnice hľadia na jej zranenie. Jej posledné slová sú „ Cítila som to. Perfektné. Bola som perfektná. “"}
{"id": "570664", "title": "Veľkolepá Elza (Mágnás Elza)", "context": "V populárnej kultúre V roku 2015 Elzin životný príbeh sfilmovali maďarskí filmári (v hlavnej úlohe s maďarskou herečkou Patríciou Kovács) vo filme s názvom: Demimonde , ktorý sa ale z veľkej časti rozchádza s realitou. (Demi-monde: v preklade „polosvet“. Tento termín pochádza z hry, z roku 1855, s názvom: Le Demi-Monde od Alexandra Dumasa. Hra sa zaoberala spôsobom, akým vtedajšia prostitúcia ohrozovala manželstvo.)"}
{"id": "520191", "title": "Jane the Virgin", "context": "Obsadenie  Hlavné roly Gina Rodriguez ako Jane Gloriana Villanueva, 23-ročná nábožensky založená Latinskoameričanka, ktorá otehotnie, potom ako je omylom umelo oplodnená. Keď stretne Rafaela a vypočuje si v akej je situácii, súhlasí, že dieťa donosí. Zvažuje, či jemu a jeho žene Petre dá svoje dieťa, pod podmienkou, že bude v bezpečí a milované. Postupom tehotenstva začnú ale k sebe prechovávať city. Jane porodí chlapčeka menom Mateo Gloriano Rogelio Solano Villanueva. Výkonný producent seriálu, Jennie Snyder Urman priznal, že Gina Rodriguez „bola doslova tretia osoba, ktorá prišla“ počas kastingu. Jenna Ortegová ako 10-ročná Jane, je vidieť v záberoch do minulosti. Andrea Navedo ako Xiomara „Xo“ Gloriana Villanueva, Janeina extrovertná matka, ktorá mala len 16 rokov, keď ju porodila. Z tohoto dôvodu si chce Jane udržať svoje panenstvo až do svadby, aby neurobila rovnakú chybu ako jej matka. Je učiteľkou tanca, ale sníva o speváckej kariére. Yael Grobglas ako Petra Solano (rodné meno: Natalia), Rafaelova intrigánska manželka a členka českej kriminálnej rodiny, ktorá sa vydala sa Rafaela, aby ho pripravila o majetok, ale časom sa do neho aj zamiluje. Tiež stvárňuje Anezku, Petrino dlho stratené dvojča, ktoré vyrástlo drsným životom v Česku. Justin Baldoni ako Rafael Solano, 31-ročný majiteľ Hotelu Marbella a biologický otec Janeinho dieťaťa. Počas seriálu začne postupne prechovávať city k Jane a plánuje sa rozviesť s Petrou po tom, čo sa prevalí jej aféra. Ivonne Coll ako Alba Gloriana Villanueva, Janeina pobožná babička z matkinej strany. Práve ona povzbudzuje Jane aby svoje panenstvo zachránila až do svadby. Aj keď hovorí po anglicky len veľmi zriedka, rozumie, pretože jej vnučka s ňou zvyčajne hovorí len v angličtine. Je nelegálna prisťahovalkyňa z Venezuely. Brett Dier ako Michael Cordero, Jr., Janein 29-ročný manžel, ktorý je detektív. Je si vedomý Petrinej aféry a vydiera ju, aby jej manželstvo zostalo neporušené, a tak môže dať Jane svoje dieťa im. Tiež nemá rád Rafaela, kvôli jeho citom k Jane. Je hlavným detektívom v prípade pátrania po Sin Rostro, vysoko postavenej drogovej dílerke. Jane a Michael sa v na konci druhej série vezmú. V epizóde „Chapter Fifty-Four“ Michael skolabuje a zomrie pre komplikácie strelnej rany, ktorú utrpel. Jaime Camil ako Rogelio de la Vega, egocentrická hviezda z telenoviel. Je Janeiným biologickým otcom a snaží sa naviazať vzťah so svojou novo objavenou dcérou. Prechováva city k Xiomare, ktorá bola jeho dievčaťom na strednej škole. Anthony Mendez ako latinsko-americký vševediaci rozprávač v tretej osobe. Vedľajšie postavy Yara Martinez ako Dr. Luisa Alver, neurotická Rafaelova sestra, ktorá je lesbička a lieči sa z alkoholizmu. Ona je tá lekárka, ktorá Jane omylom umelo oplodnila. Bridget Regan ako Rose, bývalá právnička a Luisina priateľka, ktorá je zároveň jej a Rafaelova nevlastná matka. Carlo Rota ako Emilio Solano, Luisin a Rafaelov otec. Michael Rady ako Lachlan, Rafaelov rival a Petrin bývalý snúbenec. Diane Guerrero ako Lina, Janeina najlepšia kamarátka a kolegyňa. Chodí s Michaelovým bratom, Billym. Azie Tesfai ako Nadine Hansan, policajná detektívka a Michaelova rivalka/kolegyňa. Camille Collard ako Frankie, Janeina kolegyňa a kamarátka. Brian Dare ako Luca, Janein kolega a kamarát. Tina Casciani ako Mellisa, Rogeliova ex-manželka a tiež manažérka. Má dve dospievajúce dcéry, ktorých otec nie je známy. Vanessa Merrell a Veronica Merrell ako Valeria a Victoria, Mellisine dcéry dvojičky a Rogeliove bývalé nevlastné dcéry. Ryan Devlin ako Billy Cordero, Michaelov kriminálny brat a antagonista. Priscilla Barnes ako Magda, Petrina matka. Je pripútaná na invalidný vozík (ale iba predstiera, že je ochrnutá) a je Petrina spoločníčka v sprisahaní s cieľom ukradnúť hotel a majetok Rafaela. Adam Rodríguez ako Jonathan Chavez, jeden z Janeiných učiteľov na Grad School. Alano Miller ako Roman Zazo, Rafaelov najlepší kamarát a Petrin milenec. Verí sa, že bol zavraždený v hoteli. Aaron Zazo, Romanovo dvojča, ďalej vyšetruje vraždu svojho brata a zistí sa, že on je v skutočnosti Roman; Aaron bol ten, koho zavraždili. Aria Rose Garcia ako Mateo Gloriano Rogelio Solano Villanueva, Janeino a Rafaelovo dieťa. Dennis Mencia ako Mateo Villanueva, Janein starý otec a manžel Alby."}
{"id": "466878", "title": "Leon (film)", "context": "Zaujímavosti  Epizódnu úlohu prostitútky pre „Tlsťocha“, v záverečných titulkoch označenú ako Ouin-Ouin , si zahrala Maïwenn, bývalá manželka Luca Bessona, ktorá mu ako 16-ročná porodila dcéru a pravdepodobne aj inšpirovala úlohu Mathildy (spoznali sa, keď mala Maïwenn 12 rokov). Je známa aj z filmu Piaty element ako Diva Plavalaguna . Gary Oldman súhlasil s úlohou psychopatického Stansfielda bez toho, aby si prečítal scenár. Podobne súhlasil aj s úlohou Zorga vo filme Piaty element . Mathilda ich v hoteli zapisovala pod menom \"MacGuffin\". Toto meno odkazuje na Alfreda Hitchcocka, ktorý používal termín MacGuffin pri prvkoch intríg nepodstatných pre diváka, ale zásadných pre protagonistov príbehu. Bibliografia "}
{"id": "125305", "title": "Marimar", "context": "Dej Marimar je chudobné mladé nevinné dievča, ktoré žije so svojimi starými rodičmi na pláži pri mori. Zaľúbi sa do Sergia, syna zámožného muža. Sergio sa potom ožení s Marimar, aby urobil napriek svojmu otcovi a macoche, ale postupne sa do Marimar vášnivo zamiluje. Sergiova macocha Angelica opovrhuje Marimar, kvôli jej nevinnosti a neznalosti sveta vyššej vrstvy. Angelica sústavne uvádza Marimar do pomykova, často ju ponižuje ako človeka. Sergio sa nahnevá a rozhodne sa odísť preč a zarobiť peniaze, aby mohol vziať Marimar preč z otcovho domu, a necháva Marimar nechránenú pred Angelicou. Kategória:Telenovely z 1994 Kategória:Mexické telenovely Kategória:Telenovely Televisy"}
{"id": "156180", "title": "Kukuška (film)", "context": "Produkcia  Herečka Anni-Kristiina Juuso, ktorá hrala Laponku Anni nikdy nevidela kompletný scenár filmu. Dostala len svoje dialógy vo fínčine, ktoré preložila do lapončiny."}
{"id": "586593", "title": "Annie Pottsová", "context": "Kariéra Jej prvá veľká úloha bola vo filme Corvette Summer , kde zaujala natoľko, že bola za rok 1978 nominovaná na Zlatý glóbus, pre Najlepší herecký ženský objav. V roku 1984 sa pripojila k hereckému obsadeniu filmu, Krotitelia duchov . V rokoch 1986 až 1993 účinkovala v televíznom seriály Designing Women , kde za svoj herecký výkon, získala nomináciu na Emmy Awards. V rokoch 1998 až 2002 si spoločne s Lorraine Toussaint zahrala v úspešnom televíznom seriály Možno už zajtra . O rok neskôr, si zahrala v televíznom filme, V záujme našich detí; Príbeh Julie Poseyovej , kde hrala po boku Ksenie Solo. V roku 2011 sa pripojila k hereckému obsadeniu ako Jennifer Morrison, Patricia Clarkson, Ginnifer Goodwin, Rosario Dawson a Kathy Najimy vo filme Päť žien . Od roku 2017 do roku 2022 sa pripojila k hereckému obsadeniu spin-offu Mladý Sheldon , kde stvárňuje babičku hlavnej postavy."}
{"id": "545402", "title": "Virna Lisi", "context": "Životopis Narodila sa v Ancone, v kraji Marche v strednom Taliansku. Po ukončení strednej školy sa rozhodovala medzi štúdiom práv na rímskej univerzite, ako si priali jej rodičia, a štúdiom hry na klavír. Z právnickej fakulty ale vzápätí odišla a odmietla aj štúdium na konzervatóriu, o ktorom pôvodne uvažovala. Hudobný talent a láska k hudbe ju však priviedli do filmových ateliérov. Zariadil to rodinný priateľ, spevák Giacomo Rondinella, ktorý jej sprostredkoval vystupovanie v zábavných programoch, kde mohla uplatniť svoje hudobné vlohy. Prostredím filmových ateliérov sa zoznámila s ľuďmi, ktorí jej pomohli v jej ďalšej kariére. Prvú väčšiu filmovú príležitosť jej ponúkol režisér Francesco Maselli vo filme Žena, o ktorej sa hovorí (La Donna del giorno). S týmto filmom reprezentovala Taliansko ako začínajúci mladá herečka na MFF v Karlových Varoch v roku 1957 a film získal Cenu mladých tvorcov . Prudký vzostup jej kariéry nastal v 60. rokoch. Fotogenická tvár, odvaha a temperament ju predurčili na úlohy emancipovaných mladých žien. Jej filmovými partnermi boli slávni herci Alain Delon vo filme Černý Tulipán (1963), Marcello Mastroianni vo filme Casanova 70 (1965), alebo Vittorio Gassman vo filme Una vergine per il principe (1966). V historickom filme z roku 1961 Romulus a Remus si s ňou zahrali neherci, známi kulturisti Steve Reeves a Gordon Scott. Rovnako ako mnoho západoeurópskych hercov, ani ona neodolala ponukám z Hollywoodu, kde natočila niekoľko úspešných filmov. Zahrala si s poprednými americkými hercami, vo filme Ako zabiť svoju ženu ( How to Murder Your Wife ) to bol Jack Lemmon (1965) a vo filme S mojou ženou nie! ( Not with My Wife, You Do not! ) bol jej partnerom Tony Curtis (1966). V dobrodružnom filme Útok na Queen Mary ( Assault on a Queen ) hrala po boku Franka Sinatru (1966). V roku 1969 natočila ešte s americkým režisérom Stanley Kramerom vojnovú komédiu Tajemství Santa Vittorie ( The Secret of Santa Vittoria ), kde boli jej partnermi Anthony Quinn a Anna Magnaniová. Vrátila sa späť do Talianska, kde ju čakala ešte rad zaujímavých rolí. Pozvoľna sa prehrala do úloh elegantných nezávislých žien s ktorými slávila úspech v 70. rokoch. V 90. rokoch potom nakrútila rad úspešných televíznych minisérii, seriálov a televíznych filmov. Najväčší filmový úspech ju čakal v roku 1994, kedy bola obsadená do úlohy Kataríny Medicejskej vo filme režiséra Patrice Chéreau Kráľovná Margot . Za túto rolu získala filmovú cenu César pre najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe (1995). Naposledy sa objavila vo filme Milovník po taliansky ( Latin Lover ) talianskej režisérky Cristiny Comencini (2015). Okrem filmu a televízie účinkovala tiež v milánskom divadle Teatro Piccolo . Zomrela na rakovinu, 18. decembra 2014 v Ríme, vo veku 78 rokov. Osobný ​​život Hoci patrila medzi najznámejšie talianske aj svetové herečky, jej život nesprevádzali škandály. V roku 1960 sa vydala za talianskeho architekta Franca Pesciho a manželstvo trvalo 53 rokov, do jeho smrti v roku 2013. Virna Lisi zomrela len rok po ňom, v roku 2014. V manželstve sa im narodil v roku 1962 syn Corrado Pesci. Kvôli starostlivosti o rodinu chcela prerušiť filmovú kariéru, ale na žiadosť manžela to neurobila."}
{"id": "460005", "title": "Gina Lollobrigida", "context": "Introduction  Gina Lollobrigida , vlastným menom Luigina Lollobrigida ( 4. júl 1927, Subiaco – † 16. január 2023, Rím) bola talianska herečka. Patrila k najpopulárnejším európskym herečkám 50. a 60. rokov. Venovala sa tiež maľovaniu, sochárstvu a fotografovaniu."}
{"id": "190472", "title": "Giulietta Masinová", "context": "Introduction  Giulietta Masinová (, narodená ako Giulia Anna Masina; 22. február 1921, San Giorgio di Piano, Taliansko – † 23. marec 1994, Rím) bola talianska herečka. Jej manželom bol taliansky režisér Federico Fellini."}
{"id": "487347", "title": "Stefania Sandrelliová", "context": "Introduction  Stefania Sandrelliová (; 5. jún 1946, Viareggio, Taliansko) je talianska filmová a televízna herečka. Začínala ako modelka, v roku 1961 vyhrala v rodnom meste súťaž Miss Cinema . Potom jej režisér Pietro Germi zveril vo filme Rozvod po taliansky úlohu pätnásťročnej Angely do ktorej sa bezhlavo zamiluje jej ženatý strýko, ktorého hral Marcello Mastroianni. Bola sexuálnym symbolom talianskeho filmu šesťdesiatych rokov, dostávala však aj vážnejšie úlohy vo filmoch ako Novecento , alebo Terasa . Má dcéru Amandu ( 1964) so spevákom Ginom Paolim a syna Vita ( 1972) z manželstva s podnikateľom Nickym Pendom."}
{"id": "450425", "title": "Marisa Allasiová", "context": "Introduction  Marisa Allasiová , vlastným menom Maria Luisa Lucia Allasio(vá) , ( 14. júl 1936, Turín) je bývalá talianska herečka. V období 1952 až 1959 nakrútila skoro dvadsať filmov, prevažne erotického charakteru. Je niekedy označovaná ako „talianska Jayne Mansfield“."}
{"id": "534764", "title": "Sabrina Ferilliová", "context": "Introduction  Sabrina Ferilliová (; 28. jún 1964, Rím, Taliansko) je talianska filmová a televízna herečka. Päťkrát získala ocenenie Strieborná stuha ( Nastro d Argento ) udeľované Národným zväzom talianskych filmových novinárov, jeden taliansky Zlatý glóbus a štyrikrát filmovú cenu časopisu Ciak . Bola nominovaná aj na Donatellovho Davida."}
{"id": "502888", "title": "Vahide Perçinová", "context": "Kariéra Svoju televíznu kariéru odštartovala v roku 2003, kedy stvárnila Suzan Kozan v seriáli Bir Istanbul Masalı . S rodinou sa neskôr presťahovala do Istanbulu, krátko po jej účinkovaní v seriáli Hırsız Polis . V roku 2006 hrala vo filme Ilk Aşk s Çetin Tekindor. O rok neskôr za to získala cenu Golden Boll za najlepšiu herečku vo svojej úlohe. V rokoch 2007-2010 hrala v seriáli Annem rolu Zeynep Eğilmez. Pred šiestimi rokmi ju vybrali do kino filmu Zephyr , ktorý bol uverejnený na 45. Medzinárodnom filmovom festivale \"Zlatý pomaranč\" v Antalyi a 35. Medzinárodnom filmovom festivale v Toronte, kde mal premiéru. Slovákom je známa zo seriálu Adını Feriha Koydum (u nás pod názvom Feriha), kde stvárnila starostlivú, osudom ťažko matku hlavnej hrdinky Zehru. Natáčaný bol v rokoch 2010-2012. Od roku 2012 účinkuje v seriáli Merhaba Hayat , založenom na americkom originále Private Practice . V júni 2013 sa objavila v seriáli Muhteşem Yüzyıl , u nás veľmi známom a obľúbenom pod názvom Sultán. Nahradila Meryem Uzerli, ktorá odišla kvôli tehotenstvu a syndrómu vyhorenia. Vahide stvárnila staršiu verziu hlavnej postavy Hürrem."}
{"id": "501969", "title": "Muž bez minulosti", "context": "Ocenenia Film získal v roku 2002 Veľkú cenu poroty na medzinárodnom filmovom festivale v Cannes ako najlepší zahraničný film. Herečka Kati Outinen získala na rovnakom festivale cenu za nejlepší herecký výkon v úlohe Irmy. Kategória:Filmy podľa názvu Kategória:Filmy z 2002 Kategória:Fínske filmy"}
{"id": "516443", "title": "Hazal Kaya", "context": "Introduction  Hazal Kaya ( 1. október 1990, Istanbul, Turecko) je turecká seriálová a filmová herečka."}
{"id": "580329", "title": "Dar Gaj", "context": "Introduction  Dar Gaj (, Kyjev, Ukrajina) je ukrajinská režisérka, scenáristka a producentka, bývajúca v Indii. Je známa prácou na filmoch Teen Aur Aadha a Namdev Bhau: In Search of Silence ."}
{"id": "518637", "title": "Beren Saat", "context": "Introduction  Beren Saat Doğulu ( 26. február 1984, Ankara, Turecko) je turecká herečka. Narodila sa 26. februára 1984 v Ankare, hlavnom meste Turecka. Jej rodičia Hüsseyin Avni Saat a Ayla Saat (rodená Dikmen) sa zoznámili na Športovej akadémii. Beren má mladšieho brata Cema. Študovala na TED Ankara College Foundation Private High School a pokračovala na Başkent University, kde vyštudovala fakultu ekonomických a administratívnych vied. Jej kariéra sa začala v roku 2004, kedy sa zo zvedavosti prihlásila na súťaž krásy Turish Yıldızları. Skončila na 2. mieste a práve tam si ju všimol producent Tomris Giritlioğlu, vďaka ktorému sa v Turecku stala hviezdou prvého mena. Ešte v tom roku ju obsadil do seriálu Aşkımızda Ölum Var, o štyri roky neskôr si zahrala vo filme Pains of Autumn. V rokoch 20082010 účinkovala v seriáli Aşk-ı Memnu (Zakázaná láska, na Slovensku sa vysielal v roku 2015), stvárňujúc postavu Bihter Yöreoğlu Ziyagil. V nasledujúcich dvoch rokoch hrala hlavnú ženskú rolu v seriáli Fatmagül´ün Suçu Ne (Fatmagül, na Slovensku vysielaný v roku 2014). Práve za tieto dva seriály vyhrala väčšinu zo svojich 34 ocenení. Okrem herectva sa venuje aj dobročinnosti, v rôznych reklamách a kampaniach či občianskych zduženiach využíva svoju slávu na pomoc sirotám, opusteným a týraným ženám, matkám s deťmi z tretieho sveta. V roku 2012 začala chodiť s tureckým spevákom Kenanom Doğulu (1974) a 23. februára 2014 ohlásili svoje zásnuby. Vzali sa 29. júla 2014. V rokoch 20152016 hrala vo veľkovýpravnom historickom seriáli Muhteşem Yüzyıl Kösem, kde stvárnila hlavnú rolu už dospelej sultánky Hasekı Kösem Sultán Hazretlerı."}
{"id": "169994", "title": "Lina Wertmüllerová", "context": "Introduction  Lina Wertmüllerová (rodená Arcangela Felice Assunta Wertmüller von Elgg Spanol von Braueich ; 14. august 1928, Rím, Taliansko – † 9. december 2021) bola talianska filmová režisérka aristokratického pôvodu. V roku 1976 sa stala prvou ženou vôbec, ktorá bola nominovaná na cenu Academy Award za réžiu s filmom Seven Beauties ."}
{"id": "561790", "title": "Awkwafina", "context": "Introduction  Awkwafina , vlastným menom Nora Lumová (; 2. jún 1988, New York, New York, USA) je americká herečka, komička, producentka a raperka, ktorá sa preslávila v roku 2012 piesňou „My Vag“ prostredníctvom internetovej stránky youtube. Od roku 2020 uvádza vlastný seriál Awkwafina Is Nora from Queens , v ktorom hrá hlavnú postavu."}
{"id": "585972", "title": "Sera Kutlubey", "context": "Introduction  Sera Kutlubey ( 24. október 1997, Ankara, Turecko) je turecká herečka."}
{"id": "474972", "title": "Anda Călugăreanu", "context": "Introduction  Anda Călugăreanu ( 24. október 1946, Bukurešť - † 15. august 1992) bola rumunská speváčka a herečka, venujúca sa prevažne folku, popu a zábavným televíznym reláciám. Dlho tvorila s Danom Tufaru (jej manželom) a Florianom Pittişom trio, ktoré v réžii Alexandrua Bocăneţa bolo jedným z najúspešnejších predstavení rumunskej televízie (spolu napríklad natočili slávnu televíznu inscenáciu Telefonul , ktorej súčasťou je aj veľký hit O cinemateca ). V duete s Tomasom Caragiu vytvorila množstvo krátkych hudobných inscenácií, medzi najznámejšie patrí napríklad Călătorie muzicală ( Hudobná cesta ). Hrala v sérii filmov Maria Mirabella a Maria Mirabela în Tranzistoria (Maria Mirabela v tranzistore). Bola tiež moderátorkou detskej relácie Anda (1990 - 1992)."}
{"id": "599575", "title": "Karnátaka", "context": "Pri pobreží panuje striedavé tropické podnebie. Je celoročne horúce – s priemernou ročnou teplotou okolo 27 stupňov Celzia – s nepatrnými výkyvmi počas roka. Počas letných monzúnových dažďov prichádzajú veľmi silné zrážky. Od októbra do decembra ešte môžu občas prísť slabé dažde. Zvyšné mesiace sú síce bez zrážok, ale i tak je tam vysoká vlhkosť vzduchu, najmä hneď pred a po monzúnoch. Na niektorých miestach dosahuje priemerná ročná výška zrážok až do 3 500 mm. Za úzkym pobrežným pásom vystupuje Západoghatské horské pásmo, ktoré tiež patrí ku krajom Indie, bohatým na zrážky. Tam je niekoľko miest s ročným množstvom zrážok presahujúcim 5 000 mm."}
{"id": "6730", "title": "Tanzánia", "context": "Geografia Z pôd prevládajú červenohnedé pôdy saván. Podnebie je v ovplyvňované monzúnmi. V lete ovplyvňuje podnebie severozápadný monzún a v zime juhovýchodný Pasát. Vzhľadom na veľkosť krajiny je možné rozlíšiť 4 typy chodu počasia. Napriek tomu hlavné obdobie dažďov pripadá na mesiac marec až máj. Teplota sa po celý rok drží nad 20C ° okrem vyššej nadmorskej výšky. Riečna sieť nie je dostatočne vyvinutá a prevládajú krátke toky s perejami. Najdlhšou riekou je Rovuma . Ďalšie významné rieky sú Rufiji (cca splavný úsek) a Great ruah. Krajinou preteká prítok Nílu Kagera.Najväčším jazerom je Viktóriino jazero. Je tu aj viacero ďalších jazier, napr. Tanganyika, Malawi, Rukwa… Plošne najväčšou rastlinnou formáciou sú trávnaté savany a savanové lesy (Miombo). Ekologicky významné sú mangrovové lesy na pobreží a afro-alpínska vegetácia najvyšších sopečných pohorí. Priemerná ročná teplota sa počas celého roka príliš nemení a dosahuje okolo 30 stupňov Celzia. Najhorúcejšími mesiacmi sú november až február. Od marca do mája a od októbra do decembra je v krajine obdobie dažďov."}
{"id": "49232", "title": "Karnátaka", "context": "Introduction  Karnátaka (po angl. a niekedy po slovensky Karnataka ; po kannadsky: ಕರ್ನಾಟಕ - Karnátaka; po hindsky कर्नाटक - Karnátak, po anglicky Karnataka ) je jeden zo štyroch južných štátov Indie. Pred rokom 1973 bol názov „Štát Maisúr“ (po angl. Mysore), vytvorený zo staršieho Maisúrskeho kráľovstva v roku 1950, a v roku 1956 rozšírený o regióny susedných štátov, kde sa používal kannadský jazyk. Hlavným mestom štátu je Bangalúr (Bengalúru; angl.: Bangalore) je to jediné mesto v štáte s obyvateľstvom presahujúcim 1 milión. Ďalšie väčšie mestá sú Maisúr (angl. Mysore), Mangalúr (Mangalore), Húbli-Dhárvár (Hubli-Dharwad), Béllári (Bellary) a Bélgánv (Bélgáon, angl. Belgaum). Úradným jazykom štátu Karnátaka je kannadčina. Od roku 2001 je jedným z desiatich štátov Indie, v ktorých obyvateľov počet prevyšuje 50 miliónov."}
{"id": "49234", "title": "Karnátaka", "context": "Geografia Karnátaka hraničí s federálnymi štátmi Goa na severozápade, Maháraštra na severe, Ándhrapradéš na východe, Tamilnádu na juhovýchode a Kérala na juhozápade, ako aj s Arabským morom na západe. Karnátaka sa člení na tri rozsiahle krajinné oblasti. Na 320 km dlhé a iba 48 až 64 km široké pobrežné pásmo na západe, nasleduje Západoghatské horské pásmo, ktorého výška nepresahuje 2 695 m. N m. Najväčšiu časť spolkového štátu zaujíma Dekkanská plošina. Na krajnom juhu do štátu zasahuje malá časť pohoria Nílgiri. Na Dekkanskej plošine pramenia tri dôležité rieky Kávérí, Krišna a Tungabhadra. Treba však pripomenúť, že tieto rieky získavajú vodu iba z dažďov a v suchom a horúcom jarnom období takmer vysychajú."}
{"id": "572445", "title": "Džódhpur", "context": "Podnebie Klíma v Džódhpure je všeobecne veľmi teplá a suchá, ale aj tu od konca júna do septembra nastáva obdobie dažďov s priemerným množstvom zrážok 360 mm. Teploty dosahujú extrémnych hodnôt najmä v období od apríla do júna, kým nie sú zmiernené monzúnovými dažďami. Takéto dažde ale výrazne zvýšia inokedy nízku vlhkosť vzduchu a pobyt v oblasti po zvyšok leta príliš neznepríjemňujú."}
{"id": "83900", "title": "Tuamotu", "context": "Geografia Aj napriek rozsiahlej ploche, ktorú Tuoamotu zaberá, je celková plocha súše iba 885 km2. Klíma je horúca morská tropická bez výraznejších zmien ročných období. Celoročná priemerná teplota je 26°C. Prakticky vôbec sa na atoloch nevyskytujú rieky alebo sladkovodné jazerá. Zásoby pitnej vody sú získavané z dažďa, u väčších komunít aj odsoľovaním, ktoré je však energeticky veľmi náročné. Ročný zrážkový priemer je 1400 mm. Výrazné obdobie dažďov alebo sucha, ako to napríklad býva u vnútrozemských tropických krajín, sa prakticky nekoná, štatisticky najmenej zrážok však dopadne na zem v septembri a novembri. Geologická stabilita oblasti je dobrá, už po stáročia neboli zaznamenané žiadne výraznejšie zemetrasenia alebo výbuchy sopiek."}
{"id": "49238", "title": "Karnátaka", "context": "Vzdelávanie Gramotnosť V Karnátake je asi 66,6 percenta (muži: 76,1 percenta, ženy: 56,9 percenta. Stav podľa sčítania ľudu 2001). Je to o niečo viac ako celoindický priemer (64,8). V Karnátake je 16 univerzít prípadne škôl s postavením univerzity, z toho tri v hlavnom meste Bengalúru: Bangalore University , University of Agricultural Sciences ako aj Indian Institute of Science . Najstaršou univerzitou v štáte je University of Mysore , založená v r. 1916."}
{"id": "166433", "title": "Karnálí", "context": "Introduction Okresy v Karnálí Karnálí (písané aj Karnali ; krátky tvar Karnál ) je jedna zo 14 zón Nepálu nachádzajúca sa v jeho severozápadnej kopcovitej časti. Karnálí je rozdelená na 5 okresov. Správnym strediskom je Džumlá. Karnálí je najvzdialenejší región Nepálu, nie je sprístupnený cestami. V Simikote a Džumlá sú letiská zaisťujúce spojenie so zvyškom krajiny. V Karnálí leží niekoľko Nepálskych národných parkov: Šej Phoksundo (s jazerom Phoksundo), známy svojimi snežnými leopardami, je najrozľahlejším parkom Nepálu s rozlohou 3 555 km²; ďalším skvostom je oveľa menší národný park Rára s jazerom Rara, najrozľahleším jazerom Nepálu, majúci rozlohu 106 km²."}
{"id": "151454", "title": "Vandú", "context": "Externé odkazy  Informácie ministerstva pre rozvoj o Vandú Kategória:Ostrovy atolu Tá"}
{"id": "152144", "title": "Tinadú (Gáfu Dálu)", "context": "Externé odkazy  Informácie ministerstva pre rozvoj o Tinadú - anglicky Kategória:Ostrovy atolu Gáfu Dálu"}
{"id": "49236", "title": "Karnátaka", "context": "Politické členenie Karnátaka je rozdelená na 4 divízie (Bangalúr, Bélgánv, Gulbarga a Maisúr) a 30 okresov (districts) (v zátvorke je názov hlavného mesta, iba ak sa tento odchyľuje od názvu okresu): Okresy Karnátaky z roku 2007, odvtedy pribudli 3 nové okresy Okresy Názvy sú (ak nie je označené inak) uvedené na prvom miest v hindčine, v zátvorke v angličtine Okres Administratívne centrum Rozloha km² Počet obyv.(2001) Hustotaobyv. na km² 1 Bágalkót (Bagalkot) Bágalkót (Bagalkot) 6 575 1 651 892 251 2 (angl.:) Bangalore Urban Bangalúr (Bangalore) 2 190 6 537 124 2 985 3 (angl.:) Bangalore Rural Bangalúr (Bangalore) 2 257 850 968 377 4 Bélgánv (Belgaum) Bélgánv (Belgaum) 13 415 4 214 505 314 5 Béllári (Bellary) Béllári (Bellary) 8 450 2 027 140 240 6 Bídar (Bidar) Bídar (Bidar) 5 448 1 502 373 276 7 Bidžápur (Bijapur) Bidžápur (Bijapur) 10 494 1 806 918 172 8 Čámrádžnagar (Chamarajanagar) Čámrádžnagar(Chamarajanagar) 5 101 965 462 189 9 Čikbalapur (Chikballapur) (od roku 2007) Čikbalapur (Chikballapur) 4 254 1 149 007 270 10 Čikmagalúr (Chikmagalur) Čikmagalúr (Chikmagalur) 7201 1 140 905 158 11 Čitradurga (Chitradurga) Čitradurga (Chitradurga) 8 440 1 517 896 180 12 Daksina Kannara (Dakshina Kannada) Mangalúr (Mangalore) 4 560 1 897 730 416 13 Dévanagéré (Davanagere) Dévanagéré (Davanagere) 5 924 1 790 952 302 14 Dhárvád (Dharwad) Húbli-Dhárvár (Hubli-Dharwar) 4 260 1 604 253 377 15 Gadag (Gadag) Gadag (Gadag) 4 656 971 835 209 16 Gulbarga (Gulbarga) Gulbarga (Gulbarga) 16 224 3 130 922 193 17 Hásan (Hassan) Hásan (Hassan) 6 814 1 721 669 253 18 Hávérí (Haveri) Hávérí (Haveri) 4 823 1 439 116 298 19 Kódagu (Coorg) Madikéri (Madikeri) 4 102 548 561 134 20 Kólár (Kolar) Kólár (Kolar) 3 969 1 387 062 349 21 Kóppal (Koppal) Kóppal 7 189 1 196 089 166 22 Mandja (Mandya) Mandja(Madya) 4 961 1 763 705 356 23 Maisúr (Mysore) Maisúr (Mysore) 6 854 2 641 027 385 24 Rájčúr (Raichur) Rájčúr (Raichur) 6 827 1 669 762 245 25 (kannadsky:) Rámanagara (Ramanagara) (od roku 2007) Rámanagara (Ramanagar) 3 558 1 030 546 290 26 Šimóga (Shimoga) Šimóga (Shimoga) 8 477 1 642 545 194 27 Túmkúr (Tumkur) Túmkúr (Tumkur) 10 597 2 584 711 244 28 Udipi (Udupi) Udipi (Udupi) 3 880 1 112 243 287 29 Uttara Kannara (Uttara Kannada) Karvar (Karwar) 10 291 1 353 644 132 30 Jádgír (Yadgir) (od roku 2009) Jádgír (Yadgir) - 956 180 zdroj"}
{"id": "599576", "title": "Karnátaka", "context": "Tiež na Dekanskej plošine, najväčšej časti Karnatáky, panuje tropické podnebie, prirodzene podstatne suchšie ako pri pobreží. Teplota oveľa viac kolíše, lebo tu podnebie nie je ovplyvňované v takej miere oceánom, ako na pobreží. Ročná priemerná teplota závisí od nadmorskej výšky a je nižšia, ako pri mori. Ale v letných mesiacoch je na Dekanskej plošine neznesiteľne horúco. V nižšie položených regiónoch na severe Karnátaky (Bídžápur, Gulbarga, Rájčúr, Béllári) sú vodné zrážky od 500 do 600 mm za rok; zároveň je tam v lete veľmi horúco. V ostatných vyššie položených častiach plošiny sú ročné množstvá zrážok niečo vyššie. Najväčšie mesto štátu, Bangalúr, je známe ako zóna komárov."}
{"id": "101328", "title": "Albanské vrchy", "context": "Geológia Geologický vývoj Albanských vrchov sa rozdeľuje do troch fáz (v zátvorke ohraničenie trvania fázy v rokoch): Tuscolano-Artemisio (600 000350 000) Faete (277 000250 000) hydromagmatická fáza (200 00045 000) Pri rekonštrukcii cesty v severozápadnom sektore komplexu na prelome rokov 2000 – 2001 boli objavené depozity lahárov a produktov freatomagmatickej činnosti, ktorých datovanie prinieslo zaujímavý výsledok. Podľa údajov najmladšia vulkanická aktivita komplexu neprebehla pred 25 000 rokmi, ako je často uvádzané, ale pred 5 100 rokmi (±100 rokov), čo u niektorých vulkanológov vyvoláva znepokojenie, pretože je tu možnosť obnovenia sopečnej činnosti."}
{"id": "220795", "title": "Kekurnyj", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - vulkanický komplex Kekurnyj na Global Volcanism Program Анаунский вулканический район Срединного вулканического пояса Kategória:Sopky Kamčatky Kategória:Štítové vulkány"}
{"id": "245719", "title": "Arkóza", "context": "Výskyt Karbónska arkóza Bebertal, Sasko-Anhaltsko. V Západných Karpatoch sú polohy arkóz známe zo Starohorských vrchov, Slovenského rudohoria (napr. štítnické súvrstvie) ale i z obalových jednotiek tatrika, napr. z karbónskych hornín seleckej jednotky v Považskom Inovci (novianské súvrstvie). Známe sú tiež z viacerých jadrových pohorí ako súčasť spodnotriasového lúžňanského súvrstvia. Vo svete sú známe napr. zo sparagmitového súboru baltického štítu alebo z Nemecka (sárska panva). V Českom masíve arkózy vytvárajú polohy v karbónskych a permských sedimentoch napr. v okolí Krkonoší alebo v blanickej a boskovickej brázde."}
{"id": "220805", "title": "Alnej-Čašakondža", "context": "Introduction  Alnej-Čašakondža je názov vulkanického komplexu, pozostávajúceho z dvojice prekrývajúcich sa stratovulkánov, nachádzajúceho sa v centrálnej časti pohoria Stredokamčatský chrbát na polostrove Kamčatka. Komplex je tvorený prevažne andezitmi a je jedným z najväčších vulkanických masívov v pohorí. Severné vulkanické centrum Alnej má výšku 2 598 , južné centrum Čašakondža je o niečo menšie - 2 526 m. Vrchol komplexu je pokrytý niekoľkými andezitovými lávovými dómami a je trvalo zaľadnený. Alnej-Čašakondža je jedným z mála vulkánov v pohorí Stredokamčatský chrbát, ktorý bol dokázateľne aktívny v holocéne, posledná erupcia sa odohrala okolo roku 1600."}
{"id": "50529", "title": "Dekanská plošina", "context": "Introduction Súbor:Hampi Fluss Haupttempel.jpg|náhľad|Dekanská plošina v okolí Hampi. Dekanská plošina alebo Dakšin (po anglicky: Deccan , v hindčtine: Dakšina / Dakšina pathár ) je rozľahlá vysočina v Indii zaberajúca vnútrozemie Indického polostrova, hlavne regióny Gudžarát a Mahárášt. Rozloha asi 1 milión km², priemerná výška (maximálne ). Oblasť bola až do druhohôr spojené s Madagaskarom a tvorila súčasť Gondwany. Budujú ju staré kryštalické horniny (najviac žuly a ruly), ktoré sa objavujú na povrchu najmä na juhu, východe a severovýchode. Tektonické pohyby celej oblasti v období alpsko-himalájskeho vrásnenia na konci kriedy a začiatku paleogénu prispeli k vyliatiu čadičových láv (tzv. plató bazalty) pozdĺž lineránych zlomových trhlín, hlavne v severozápadnej časti plošiny. Sopečná činnosť dala za vznik mohutným lávovým pokrovom, hrubým miestami 1 800 až 2 000 m. Ich rozloha sa odhaduje na 500 000 km². Keďže výlevy mali približne rovnaký plošný dosah, vytvárajú reliéf tabuľových plošín, ktorých rozdelením, vznikajú stolové vrchy so stupňovitými stráňami, tzv. trapy. Okraje vyzdvihnutých a naklonených kier sa rozčlenili a získali vzhľad pohorí, výrazných najmä pri pobreží - Západný Ghát (), Východný Ghát (). Na severe je Dekanská plošina ohraničená hrebeňom Vindhja (). Existuje niekoľko názorov, že vulkanická činnosť (pokrovy vznikli relatívne rýchlo, asi iba okolo 30 000 rokov) mala za následok masívne vymieranie druhohorných organizmov, prípadne bola doplnkom ku skaze, spôsobenej dopadom meteoritu na polostrove Yucatán na konci druhohôr."}
{"id": "509807", "title": "Balkanidy", "context": "Polohopis Súbor pohorí sa tiahne západo-východnom smerom z východného Srbska cez stredné Bulharsko až k Čiernemu moru a do európskej časti Turecka. Z geomorfologického hľadiska tvorí subsystém Alpsko-himalájskeho systému. Os a najvyššiu časť Balkaníd tvorí pohorie Stará planina () zriedkavo nazývané alebo tiež Balkán . Vrchoviny v severnom podhorí nesú spoločný názov Predbalkán ( ) a sú väčšinou zreteľne tektonicky oddelené od Dolnodunajskej nížiny. Južné podhorie, oddelené od hlavného hrebeňa spleťou kotlín, sa nazýva Srednogorie ( ) alebo tiež Sredna gora (Средна гора) . Jeho svahy spadajú do Hornotráckej nížiny () , ktorá vedie juhovýchodným smerom a na bulharsko-grécko-tureckom trojmedzí opúšťa Bulharsko. K juhovýchodu sa stáča aj Srednogorie, ktoré má vo východnom Bulharsku zanedbateľnú nadmorskú výšku, ale pri tureckých hraniciach sa znova dvíha masívom Strandža. Balkanidy nadväzujú na Srbské Karpaty. Hranice medzi oboma subsystémami nie je geologická, preto sa pramene rozchádzajú v otázke, kadiaľ má byť vedená. Srbskí geografi napospol považujú hrebene Ozren, Devica a Rtanj severne od Nišu ešte za súčasť Karpát a hranicu vedú údolím riek Timok, Svrljiški Timok po mesto Svrljig a odtiaľ do údolia Nišavy k Nišu. Podľa iných prameňov je Ozren a Device už súčasťou Balkaníd (hranica vedie po spojnici miest Stalać - Sokobanja - Knjaževac), iní do Karpát nezaradzujú ani Rtanj. Na juhozápade na balkanidy nadväzuje Rilsko-rodopský masív s jednoznačným vymedzením iným geologickým zložením. Rodopy sú vybudované z veľmi starých hornín Trácko-macedónskeho masívu, no v teréne je ich hranica málo zreteľná. Patrí sem dno tzv. Vardarskej jazvy (údolie Vardaru, Južnej a Veľkej Moravy), priliehajúce hornatiny na jeho západnej strane (siaha na severe až k Juhoru, ktorý spadá do Panónskej panvy) a od Nišu aj na východnej strane. Nišská kotlina aj hrebeň Seličevica južne od Nišu patria pod Rodopidy. Suva planina (Suchá hora, juhovýchodne od Nišu) a Svrljiške planine patria pod balkanidy. Súčasťou rodopskej sústavy je Ruj planina na bulharských hraniciach, zo starých hornín je vybudovaná aj Vitoša južne od Sofijskej kotliny. Ďalej na východ už sú oba systémy zreteľnejšie oddelené Hornotráckou nížinou. Na tureckom území terén postupne klesá a pri Istanbule je dokonca zatopený morom (prieliv Bospor). Na protiľahlom, už ázijskom brehu na neho nadväzujú Pontské vrchy ( Pontida ), ktoré sa potom tiahnu na východ pozdĺž tureckého pobrežia Čierneho mora až k Arménskej vysočine."}
{"id": "528455", "title": "Lakatnické skaly", "context": "Opis Lakatnické skaly sú vápencovo-pieskovcový skalný masív v prielome rieky Iskăr v pohorí Stará planina. Výška skál dosahuje v niektorých miestach až 200 metrov. V skalách sa nachádza niekoľko krasových jaskýň z ktorých najznámejšia je Temnata dupka. Lokalita je veľmi obľúbená medzi skalolezcami."}
{"id": "127569", "title": "Ankaratra", "context": "Introduction  Ankaratra je vulkanický masív, nachádzajúci sa v centrálnom Madagaskare, asi juhozápadne od hlavného mesta Antananarivo. Vulkanická aktivita pohoria sa začala už v miocéne a trvala až do štvrtohôr. Rané zloženie láv bolo prevažne trachytické, neskoršia fáza priniesla viac bázické horniny - bazalty a bazanity."}
{"id": "219289", "title": "Kostakan (sopka)", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - vulkanický komplex Kostakan na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Kamčatky Kategória:Troskové kužele"}
{"id": "528454", "title": "Lakatnické skaly", "context": "Introduction  Lakatnické skaly () je chránená lokalita nachádzajúca sa v západnom Bulharsku na ľavom brehu rieky Iskăr v tesnej blízkosti obce Gara Lakatnik."}
{"id": "473410", "title": "Prírodný park Střední Pojihlaví", "context": "Prírodné pomery Meandrujúca rieka dala vzniknúť príkrym skalným stenám a suťovým poliam. V tejto rozmanitej a ťažko kultivovateľnej prírode na rozhraní panónskej a hercýnskej kveteny nájdeme dvojradovec neskorý, lomikameň metlinatý, kavyľ chlpatý, bažanku vajcovitú, cyklámen purpurový, cesnak žltý a mnohé ďalšie rastliny. Skaly a nedostupné miesta sú výhodnými hniezdiskami vtákov. Nájdeme tu výra skalného, sokola lastovičiara, brhlíka lesného a ďalšie. Z plazov a obojživelníkov sú to mlok škvrnitý, jašterica zelená alebo užovka hladká."}
{"id": "226292", "title": "Národný park Everglades", "context": "Podnebie Klíma je tu vlhká a mierna, subtropického charakteru. Teploty sa pohybujú medzi 20 a 35 °C, priemerný ročný úhrn zrážok je asi ."}
{"id": "573595", "title": "Achelóos (rieka)", "context": "Fauna a flóra Divoké kone v delte Achelóosu V rieke žije 22 pôvodných druhov rýb vrátane mnohých jazerných a fluvio-lakustrinných druhov, ktoré pravdepodobne pochádzajú z morfotypov obývajúcich staroveké jazero Aetoloacarnania. Šesť druhov je lokálne endemických: Scardinius acarnanicus , Rutilus panosi , Silurus aristotelis , Salaria economidisi , Cobitis trichonica a Economidichthys trichonis , osem druhov je endemických v iónskej poddivízii: Barbus albanicus , Tropidophoxinellus hellenicus , Pseudophoxinus stymphalicus , Barbus peloponnesius , Squalius peloponnensis , Economidichthys pygmaeus , Telestes pleurobipunctatus a Valencia letourneuxi . Fauna v povodí rieky zahŕňa aspoň 20 druhov chránených na národnej či európskej úrovni (napr. mlok alpský, salamandra škvrnitá, kunka žltobruchá či chránené druhy žiab. Delta obsahuje rozmanitú vtáčiu populáciu s viac ako 300 druhmi vtákov. V hornom toku rieky žije medveď hnedý."}
{"id": "462069", "title": "Suwarrow", "context": "Národný park V roku 1978 bol atol administratívou Cookových ostrovov kvôli veľkému množstvu vzácnych vtákov a morských živočíchov vyhlásený za Národný park. Neskorší zámer vybudovať tu perlovú farmu bol zamietnutý environmentálnou spoločnosťou Taporoporo anga Ipukarea Society. Ku koncu 20. storočia tu žilo asi 3 % všetkých Faetonov červenochvostých a asi 9 % svetovej populácie Fregaty bielobokej. Väčšina ostrovčekov atolu je porastená nízkou vegetáciou, prípadne krovinami z čeľade Lythraceae, Pemphis acidula a hojne sa vyskytujúcou pobrežnou heliotropickou Tournefortia argentea . Väčšie ostrovčeky majú hustú vegetáciu stromu Tou ( Cordia subcordata ); najzápadnejší ostrovček je po tomto strome aj pomenovaný (Tou Motu)."}
{"id": "516675", "title": "Kouřimská tabule", "context": "Charakteristika územia Je to plochá pahorkatina vzniknutá na turónských slieňovcov, piesočnatých slieňovcov, ílovcov a pieskovcov zakrývajúcich svory, svorové ruly, ortoruly, migmatity a amfibolity, vychádzajúce v údolných zárezoch a na eleváciách. Tvoria prevažne akumulačné reliéfy rozsiahlych staropleistocénnych a stredopleistocénnych terás Labe, väčšinou zakrytých sprašami a prerezaných hlbokými eróznymi údoliami epigenetického pôvodu v povodí Výrovky, odkrývajúcich kriedové a kryštalinické podložie. Staropleistocénnou eróziou boli vypreparované rulové a amfibolitové ostrovy s príbojovými usadeninami kriedového mora. Pahorkatina je zalesnená asi z 3% hlavne na svahoch údolíčiek - borovicové porasty so smrekom alebo dubom, smrekové porasty, ojedinele dubohrabiny, hojné agátiny. Zrázy sú ojedinele aj trávnaté, dominujú rozľahlé polia, v okolí Kouřimi sú sady. Na Bečvárke vznikla kaskáda rybníkov. Sú tu stopy po osídlení zo slovanskej hradištnej doby. Okrsok zahŕňa chránené územia Stráň u Chroustova, Stráně u splavu, Lom u Radimi, Stébelnatá rula, Sládkova stráň a Lom u Nové Vsi."}
{"id": "511340", "title": "Kaharlyk (rozlišovacia stránka)", "context": "Pozri aj  Kaharlycký rajón"}
{"id": "213772", "title": "Batu Tara", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - stratovulkán Batu Tara na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Indonézie Kategória:Stratovulkány Kategória:Aktívne sopky"}
{"id": "568760", "title": "Túl", "context": "Vodný stav V lete dochádza k povodniam a zime hladina klesá. Priemerný ročný prietok vody pri Ulanbátare je 20 až 25 m³/s. Zamŕza na konci októbra a rozmŕza do polovice apríla. Charakteristická je námraza."}
{"id": "49235", "title": "Karnátaka", "context": "Podnebie Podnebie Karnátaky je tropické. V celej krajine sú klimatické podmienky ovplyvňované monzúnmi. Letné monzúny trvajú od júna do septembra, pri čom množstvá vodných zrážok vzhľadom na regióny sú nerovnomerné. Pri pobreží panuje striedavé tropické podnebie. Je celoročne horúce – s priemernou ročnou teplotou okolo 27 stupňov Celzia – s nepatrnými výkyvmi počas roka. Počas letných monzúnových dažďov prichádzajú veľmi silné zrážky. Od októbra do decembra ešte môžu občas prísť slabé dažde. Zvyšné mesiace sú síce bez zrážok, ale i tak je tam vysoká vlhkosť vzduchu, najmä hneď pred a po monzúnoch. Na niektorých miestach dosahuje priemerná ročná výška zrážok až do 3 500 mm. Za úzkym pobrežným pásom vystupuje Západoghatské horské pásmo, ktoré tiež patrí ku krajom Indie, bohatým na zrážky. Tam je niekoľko miest s ročným množstvom zrážok presahujúcim 5 000 mm. Tiež na Dekanskej plošine, najväčšej časti Karnatáky, panuje tropické podnebie, prirodzene podstatne suchšie ako pri pobreží. Teplota oveľa viac kolíše, lebo tu podnebie nie je ovplyvňované v takej miere oceánom, ako na pobreží. Ročná priemerná teplota závisí od nadmorskej výšky a je nižšia, ako pri mori. Ale v letných mesiacoch je na Dekanskej plošine neznesiteľne horúco. V nižšie položených regiónoch na severe Karnátaky (Bídžápur, Gulbarga, Rájčúr, Béllári) sú vodné zrážky od 500 do 600 mm za rok; zároveň je tam v lete veľmi horúco. V ostatných vyššie položených častiach plošiny sú ročné množstvá zrážok niečo vyššie. Najväčšie mesto štátu, Bangalúr, je známe ako zóna komárov."}
{"id": "6493", "title": "Mikronézia (štát)", "context": "Geografia Mikronézia sa rozkladá na väčšine ostrovov (väčšinou koralových) v súostroví Karolín. Tvorí ho 607 ostrovov roztrúsených v oblasti skoro 3 tisíc kilometrov. Majú plochý povrch a nepatrne vyčnievajú nad úroveň morskej hladiny. A tak najvyšší vrch Totolom meria . Hlavné mesto je Palikir na ostrove Pohnpei. Majú teplé tropické a vlhké podnebie, ovplyvnené oceánom. Priemerná teplota sa na ostrovoch po celý rok pohybuje medzi 30 °C cez deň, 23 °C v noci. Priemerný ročný úhrn zrážok je . Hlavné ostrovy Mikronézie Mapa Mikronézskych federatívnych štátov (od východu na západ) Ngulu Yap Sorol Fais Eauripik Woleai Gaferut Lamotrek Pigailoe Satawal Pikelot Pulusuk Puluwat Pulap Ulul Namonuito Fayu Truk Hall Murilo Losap Namoluk Mortlockovy ostrovy Satawan Kapingamarangi Nukuoro Oroluk Ngatik Pakin Mokil"}
{"id": "6433", "title": "Nikaragua", "context": "Podnebie Zimné obdobie je od mája do októbra a letné od novembra do apríla. Obdobie dažďov trvá od jún a do novembra a podnebie sa výrazne mení v západo-východnom smere. V závislosti na prírodných podmienkach sa rozlišujú tri typy podnebia: Oblasť medzi jazerami Nikaragua a Managua a Tichým oceánom je veľmi suchá, má málo zrážok a teploty sa pohybujú od 27 °C do 32 °C v zimnom a od 35 °C do 40 °C v letnom období. Centrálna a hornatá časť krajiny má chladnejšie a vlhkejšie podnebie, najmä na východe. Karibská oblasť má tropické a veľmi vlhké podnebie s vysokými teplotami a intenzívnymi zrážkami."}
{"id": "163425", "title": "Kérala", "context": "Geografia Pozdĺž pobrežia sa na území štátu rozkladá nížina, ktorej povrch sa smerom do vnútrozemia dvíha až k úpätiu pohoria Kardamon s najvyššími vrchmi Anaimudi (Ánai Mudi; 2695 m), Nilgiri (2633 m), Anaimalai (2513 m). Tropickú monzúnovú klímu charakterizujú malé teplotné výkyvy v priebehu roka, priemerné mesačné teploty sú 20 až 30 °C a ročný úhrn zrážok je 2000 až 3000 mm. Najdaždivejšie obdobie pripadá na jún až august, keď prevláda juhozápadný monzún prinášajúci výdatné dažde. Hydrografickú sieť tvoria krátke rieky, stekajúce z pohorí do Indického oceánu. Medzi dlhšie patria Perijár (vyteká z vysoko položeného jazera Perijár (Periyar)), Ponnáni (Ponnani), a Beipur. Indický oceán do pevniny vbieha viacerými plytkými lagúnovitými zátokami, z ktorých väčšie sú Vembanad a Astnamudi. V močaristých územiach pobrežnej nížiny prevláda mangrová vegetácia a na horských úbočiach, exponovaných proti monzúnovému prúdeniu, vždyzelené porasty rovníkových dažďových pralesov s hojnými epifytmi a lianami."}
{"id": "166440", "title": "Ráptí", "context": "Introduction Okresy Rapti Ráptí je jedna zo 14 zón Nepálu. Je rozdelená na 5 okresov. Správnym strediskom je Tulsípur a najväčším mestom je Tribhuvannagar. Okres Dáng pozostáva z vnútorných údolí na Teraji plus časti priľahlých horských reťazí. Tu sa pohorie Siwálik týči do výšky 600 metrov a rozdeľuje sa na dve horské pásma. Južná reťaz Dundwa začína niekoľko kilometrov severne od nepálsko-indickej hranice. Severné pohorie Dáng oddeľuje údolia Deukhuri a Dáng. 2000-metrové pohorie Mahábhárat hraničí s údolím Dáng na severe. Rieka Rápti tečie pozdĺž údolia Deukhuri (potom ako sa predrala stržou v pohorí Mahábhárat) a vlieva sa do rieky Karnáli. Údolie Dáng odvodňuje rieka Babai, ďalší prítok rieky Karnáli. Okres Pjúthán má bohato zavodňované oblasti pestovania ryže. Ešte pred pár desiatkami rokov boli údolia Dáng a Deukhuri oblasťami s výskytom malárie a prakticky boli neobývateľné okrem etnickej skupiny Tharu, ktorá si zdá sa vyvinula určitý stupeň odolnosti. Vláda začala s používaním DDT na potláčanie komárov, takže sa tento relatívne rovný, úrodný a dobre zavodnený kraj stal užitočným pre osadníkov z hôr. Okresy Pjúthán a Rolpá sa rozprestierajú na sever od 3000-4000 metrov vysokých pohorí. Ľudia tu žijú v malých dedinkách v horách až do výšky 2 500 metrov. Nakoľko je poľnohospodárstvo mimo údolných vôd ťažké, chovajú aj ovce, kozy a dobytok a predávajú maslo, pestujú subtropické a teplomilné ovocie, ako sú citrusy a ázijské hrušky, a sťahujú sa za prácou. Rúkum je najsevernejší okres zóny Ráptí. Leží na sever od údolia rieky Rápti, od najvýchodnješích prítokov rieky Bhéri až k južným svahom pohoria Dhaulágiri Himál. Je riedko obývaný, ale v lete využívaný pastiermi. Sú tu aj obydlia utečencov z Tibetu."}
{"id": "49237", "title": "Karnátaka", "context": "Obyvateľstvo  Jazyk Úradná reč Karnátaky je drávidská kannadčina, materinský jazyk viac ako 80 percent obyvateľstva. Popri nej existuje rad menších drávidských regionálnych jazykov. Najdôležitejšie sú najmä na juhozápadnom pobreží rozšírené jazyky tulu a kodagčina, ktorými sa hovorí najmä v oblasti Kodagu. V hraničných regiónoch sa používajú tiež jazyky susedných federálnych štátov. Tak môžeme pozdĺž pobrežia nájsť obyvateľstvo hovoriace indoeurópskou kónkánčinou, v oblasti Bélgáon (Belgaum) je rozšírený jej „blízky príbuzný“ maráthčina, a v oblasti Kolar existuje menšina hovoriaca telugčinou. Veľa moslimov hovorí urdčinou. No ako dorozumievací jazyk je všade prítomná angličtina. V hlavnom meste Bengalúr vládne pestrá spleť jazykov. Kannadčinu tam používa iba asi jedna tretina obyvateľov. Veľa ľudí hovorí tamilčinou, telugčinou a urdčinou. Náboženstvo Hinduizmus vyznáva asi 83,9 percent obyvateľstva, čo približne zodpovedá celoindickému priemeru. Podiel moslimov a kresťanov je 12,2 a 1,9 percenta. Ich rozloženie v štáte je však nerovnomerné. Moslimské obyvateľstvo je sústredené najmä na severe štátu a v Bengalúre, kresťania, takmer všetci, žijú na pobreží. Vyznavači džinizmu tvoria síce iba bezvýznamnú menšinu, okolo 0,8 percenta, ale ich podiel v dejinách kultúry a v hospodárstve Karnátaky je veľmi dôležitý. Ďalšiu menšinu tvoria budhisti (0,7 percenta). 0,5 percenta obyvateľov vyznáva iné náboženstvo."}
{"id": "49933", "title": "Kannadčina", "context": "Geografické rozšírenie Hlavnou oblasťou rozšírenia kannadčiny je juhoindický štát Karnátaka, kde je aj úradným jazykom. V hraničných regiónoch štátov Ándrapradéš, Maháraštra a Tamilnádu existujú tiež veľké skupiny ľudí používajúce tento jazyk. Pôvodne bola Kannadčina rozšírená aj v častiach Maháraštry, kde ale bola pozvoľna vytlačená indoeurópskym jazykom maráthčinou. Menšiny hovoriace kannadčinou žijú v USA, v Spojenom kráľovstve a v menšom množstve v Kanade a Austrálii. Nárečia Dovedna existuje približne 20 rôznych nárečí. V Nilgirskom pohorí Tamilnádu rozšírenú badagčinu niektorí jazykovedci tiež považujú za kannadské nárečie. Ďalší ho považujú za samostatný jazyk."}
{"id": "151264", "title": "Kandúdú", "context": "Externé odkazy  Informácie ministerstva pre rozvoj o Kandúdú - anglicky Kategória:Ostrovy atolu Tá"}
{"id": "151488", "title": "Kunahandú", "context": "Externé odkazy  Informácie ministerstva pre rozvoj o Kunahandú - anglicky Kategória:Ostrovy atolu Lámu"}
{"id": "5567", "title": "Japonské more", "context": "Základné údaje  rozloha: priemerná hĺbka: 1752 m maximálna hĺbka: 4226 m, iné zdroje 3742m teplota hladiny vody: leto: 17 °C (sever) až 26 °C (juh), zima: -1 °C (sever) až 12 °C (juh) prúdy: na západnom pobreží studený Pobrežný prúd z Ochotského mora, na východnom pobreží teplý Cušimský prúd z Kórejského prielivu podnebie: mierne monzúnové s častými tajfúnmi významné prístavy: Šimonoseki, Maizuru, Otaru, Čhongdžin, Pusan, Wonsan, Aleksandrovsk-Sachalinskij, Vladivostok hlavné podmorské panvy: Jamatská panva na juhovýchode, Japonská panva (najhlbšia oblasť) na severe a Cušimská panva (najplytšia oblasť)"}
{"id": "149314", "title": "Manadú", "context": "Externé odkazy  Informácie ministerstva pre rozvoj o Kendikoludú - anglicky Kategória:Ostrovy atolu Núnu"}
{"id": "151266", "title": "Kinbidú", "context": "Externé odkazy  Informácie ministerstva pre rozvoj o Kinbidú - anglicky Kategória:Ostrovy atolu Tá"}
{"id": "463201", "title": "Takaroa", "context": "Fauna a flóra Na atole sa okrem typického morského vtáctva, jašteričiek, hmyzu a pavúkov nevyskytuje žiadny vzácnejší druh živočíchov. Pórovitý vápenec pôdy na nízkych atoloch južného Pacifiku neumožňuje udržanie dažďovej vody po dlhší čas. Tá mizne pomerne rýchlo a dáva šancu len pomerne odolnej a druhovo chudobnej vegetácii. Na Takapoto rastie krík Pemphis acidula (v polynézčine miki-miki ), ktorý je pomerne tolerantný na soľ s veľmi ťažkým červenohnedým drevom a tvoriacim rozsiahly koreňový systém. Ďalšie často sa vyskytujúce rastliny sú Pandán a Pisonia grandis . Kokosové palmy boli v prvej polovici 19. storočia ešte pomerne vzácne. Neskôr začala ich intenzívna výsadba na výrobu kopry. Z ostatných plodín, ktoré slúžia najmä na obživu obyvateľstva, sú to taro, jam, sladké zemiaky a banány."}
{"id": "149300", "title": "Kudafarí", "context": "Externé odkazy  Informácie ministerstva pre rozvoj o Kudafarí - anglicky Kategória:Ostrovy atolu Núnu"}
{"id": "599581", "title": "Karnátaka", "context": "V Karnátake vládli postupne budhistické, hinduistické a moslimské dynastie. Prenikal sem aj vplyv džinizmu.\nV prvom tisícročí pred Kr. na celom území boli boje o moc medzi rôznymi kráľovstvami (najväčšie boje boli medzi kráľovstvami Vákátakov a Guptovcov). Od 6. do 8. storočia v Karnátake vládli Pallavovia. V 13. storočí niektoré kráľovstvá v dnešnej Karnátake porazil islamský konvertita generál Malik Kafúr. V stredoveku sa pod hrozbou moslimských výbojov spojili drobné hinduistické štáty na juhu a vytvorili alianciu na čele s rodom Vidžajanagar. Bratia Harihara a Bukka založili pompézne mesto Vidžajanagar, z ktorého ovládali celú ríšu vtedy siahajúcu od Bengálskeho zálivu až po Arabské more. Moslimská vojenská prevaha v 1565 dosiahla vrchol a zničila celé mesto Vidžajanagar. Dnes sú tam iba zrúcaniny."}
{"id": "437639", "title": "Džajpur", "context": "Introduction  Džajpur (hind. जयपुर - Džajpur, angl. Jaipur ) je hlavné a najväčšie mesto indického štátu Radžastan, leží asi 300 km na juhozápad od Dillí a 200 km na západ od mesta Agra. Mesto založil roku 1727 bohatý maharadža Saváí Džaj Singh II., kráľ Ámbéru. Podľa sčítania z roku 2011 v meste žijú 3 milióny obyvateľov. Referencie Kategória:Radžastan Kategória:Mestá v Indii"}
{"id": "575978", "title": "Jazd", "context": "História Pohľad na Jazd, ktorého panorámu tvoria bádgiry, lapače vzduchu V staroveku bol Jazd známy ako Katha. Podľa legendy mal pôvodne ísť o pevnosť a väzenie založené Alexandrom Veľkým. Mesto pravdepodobne vzniklo niekedy začiatkom vlády Sásánovcov (3.4. storočie). Už v sásánovských časoch bolo známe krásnymi hodvábnymi textíliami. Správy o predislamskej histórii Jazdu sú však zriedkavé a neisté. V meste mal dva mesiace porážke pri Nahávande v roku 642 stráviť posledný Sásánovec Jazdagird III. predtým, ako sa vydal do Mervu. Táto informácia je však spochybňovaná. V 7. storočí sa mesto stalo súčasťou Arabskej ríše. Za vlády kalifa ’Uthmána bol do mesta dosadený arabský správca a v oblasti sa usadili Arabi z kmeňa Banú Tamím. Za Uthmánovho kalifátu malo podľa Ahmada ibn Husajna al-Kátiba tiež dôjsť ku konverzii väčšiny obyvateľstva na islam. V skutočnosti išlo ale zrejme o proces dlhodobejší, keďže v meste i po stáročiach pretrvávala aj zoroastrijská populácia, ktorá podliehala náboženskej dani (džizja). O dejinách mesta za vlády Abbásovcov sa mnoho nevie. Ibn Hawkal opisuje Jazd v 10. storočí ako dobre opevnené sídlo vystavané najmä z pálenej tehly. Do mesta bola kanálmi privádzaná voda z hôr. Takmer každý dom v meste mal vystavanú cisternu na vodu. Typickým architektonickým prvkom v meste boli a dodnes sú „klimatizačné“ veže, bádgiry, ktoré slúžia na prívod vánku do spodných, často podzemných priestorov budov. Súbor:Iran_Yazd_Fahadan_Great_Hotel_Vue_Prison_Alexandre_Mausolee_Douze_Imams_-_panoramio.jpg|vľavo|náhľad|Mauzóleum Dovázdeh Imám, 11. storočie, vláda Kákújovcov V 11. storočí mesto patrilo k doménam Kákújovcov, ktorí v polovici storočia uznali nadvládu Seldžuckej ríše. Posledný Kákújovec Garšáp ibn ’Alí ibn Farámurz zomrel v bitke na Katwánskej stepi v roku 1141. Následne mesto spravovali Garšápove dcéry. Správcom provincie (atabegom) bol Seldžukmi dosadený Rukn ad-Dín Sám ibn Langar, ktorý si jednu Gáršápových dcéru zobral za ženu a začal v meste vládnuť. Pre svoju neschopnosť bol nahradený svojím bratom ’Izz ad-Dínom Langarom, ktorý založil novú panovnícku dynastiu miestnych vládcov, vazalov Seldžuckej ríše. ’Izzov syn Kutb ad-Dín v meste nechal vystavať mnoho budov. Kutbov syn Mahmúd uznal nadvládu mongolského chána Hülegüa, vďaka čomu po ňom mohol moc prevziať jeho syn Takí Šáh a vnuk ’Alá’ ad-Dín. V roku 1274/5 mesto zasiahla obrovská povodeň. Historické pramene tiež spomínajú, že Jazd bol podobne, ako aj iné perzské mestá kruto sužovaný mongolskými vyberačmi daní. Marco Polo Jazd opísal ako „vznešené mesto“ . Posledným jazdským atabegom bol Hádždží Šáh, ktorý bol v niekedy v rokoch 1318/1319 zvrhnutý po bojoch s Muzafarovcami a Índžúovcami. O rok neskôr ílchán Abú Sa’id oficiálne uznal Mubáriza ad-Dína Muhammada ibn Muzaffara ako správcu Jazdu. Masdžed-e Rig, koniec 14. storočia Muzzafarovci postupne ovládli celé územie centrálnej Perzie a priniesli Jazdu prosperitu. Boli vystavané nové kanáty (kanály), mešity, bazáry, madrasy a knižnice. V roku 1392 bol Muzaffarovec Šáh Mansúr v boji porazený Tímúrom a takmer všetci členovia jeho rodu boli popravení. Tímúrovci mesto dobre opevnili a ich správcovia vytvorili viacero dobročinných benefícií. Pohľad na staré mesto Súbor:Amir_Chakhmaq_Mosque_-_Dome.jpg|vľavo|náhľad|Masdžed-e Amír Čachmak, 30. roky 14. storočia Súbor:DSC_0054_(1600x1200).jpg|náhľad|Pohľad na mesto s dominantným Mauzóleom Sajjida Rukn ad-Dína Stredoveký Jazd bol preslávený výrobou textílií. Miestny hodváb, brokát a koberce boli predávané nielen po Perzii, ale aj do Egypta. Ich výrobu a kvalitu spomínajú nielen miestni historici, ako Al-Istachrí, Ibn Hawkal či Al-Kazvíní, ale aj európski cestovatelia ako Marco Polo, Odorico Mattiussi či Giosafat Barbaro. V meste žili okrem sunitských moslimov naďalej aj zoroastrijci, ktorí si takisto dokázali udržať dobré spoločenské postavenie. Pozoruhodný je rozsah, v akom vyznávači oboch náboženstiev vynakladali svoje bohatstvo na verejné budovy, náboženské i svetské donácie v meste, ako aj na rozvoj poľnohospodárstva v provincii. V rámci moslimskej populácie v meste sídlil významný počet sajjidov, potomkov proroka Mohameda. Do roku 1453 obsadili väčšinu Perzie Turkméni z kmeňového zväzu Kara Kojunlu. Jazd mal v tomto období postihnúť krutý hladomor a následne záplavy. Benátski cestovatelia ho ale aj napriek týmto pohromám označujú ako významné ekonomické centrum. V priebehu 15. storočia Kara Kojunlu vystriedal zväz Ak Kojunlu a po páde ich ríše začiatkom 16. storočia Safíjovska Perzia. Aj napriek prekvitajúcemu rozvoju, miestni správcovia dosadzovaní centrálnou vládou, nemali zvláštny záujem o jeho kultúrny a architektonický rozvoj. Jazd bol viackrát obľahnutý počas afgánskeho vpádu do Perzie, dobytý však nebol. Po vyhnaní Afgáncov sa stal súčasťou afšárovskej Perzie. Za vlády Kádžárovcov v 18. storočí zažil Jazd nové obdobie rozkvetu. Boli vystavané nové kanáty, záhrady a charitatívne inštitúcie. Na začiatku 19. storočia bol Jazd veľkým a ľudnatým mestom. Rozkvital obchod s hodvábom, kobercami, plsťou, šálmi a hrubými bavlnenými látkami. Kapitán Christie, ktorý cez Jazd prešiel v roku 1810, uvádza, že Jazd bol obchodným strediskom bol medzi Hindustánom, Chorásánom, Bagdadom a Perziou, a mal byť najkomerčnejším mestom v ríši. Ako jedno z najprosperujúcejších miest v Perzii Jazd v 19. storočí vyzdvihol aj J. B. Fraser. Súbor:An_old_hotel_(carvanserai)_in_Yazd.jpg|náhľad|Mošírov karavanserail z 19. storočia, dnes hotel Počas rusko-perzskej vojny v rokoch 18261828 sa v meste v neprítomnosti šáhovho správcu vzbúril ’Abd ar-Ridá Chán ibn Muhammad Takí Chán Bafkí a povstanie bolo potlačené až v roku 1830. Ďalšie nepokoje vypukli v roku 1834 po smrti Muhammada Šáha. V roku 1848 v meste vypuklo povstanie bábístov. Okrem nich v Jazde naďalej pretrvávala zoroastriánska komunita. Podľa britského konzula Abbotta bolo v meste asi dvesto zoroastriánskych rodín a vyše šesťsto rodín žilo v ôsmich okolitých dedinách. Ako dhimmi boli povinní nosiť špeciálne oblečenie a podliehali istým obmedzeniam. Ku koncu storočia ich počet vzrástol, pričom ich počet mal byť do desaťtisíc. V Jazde tiež existovala malá židovská komunita, ktorá mala okolo 1 000 obyvateľov. Bahájci v Jazde získali v roku 1860 právo slobodne obchodovať a o desať rokov neskôr im bolo umožnené vytvorenie vlastných škôl. V dôsledku protibáhájských nepokojov v roku 1903 boli ale prakticky vyhladení. V 19. storočí žilo v meste aj niekoľko hinduistických obchodníkov zo Sindu. Požívali britskú ochranu a zaoberali sa najmä obchodom so svojou domovinou. V druhej polovici 19. storočia sa hospodárska orientácia mesta začala meniť. Aj napriek snahám správcu mesta, postupne klesala výroba hodvábu a čiastočne aj bavlny. Kým v roku 1870 malo v meste podľa Euana Smitha sídliť osemnásťtisíc dielní na výrobu hodvábu, koncom 19. storočia mal ich počet byť už len osemsto. Naopak výrazne vzrástol obchod s ópiom a rozvíjala sa výroba homolového cukru zo surového cukru z Indie, Jávy a Siamu. Naďalej sa udržal obchod s kobercami, plsťami, korením a orechmi. Silný bol import medi, cínu, olova, železa, liekov, korenín a čaju z Indie, ako aj oleja, sviečok, cukru, kožušín a iného tovaru z Ruska. Súbor:3408252_طراوت_بهاری_یزد.jpg|vľavo|náhľad|Amír-Čachmak Tekíjeh z 19. storočia Súbor:Masjed-e_Jomeh,_Yazd_(cropped).jpg|náhľad|Masdžed-e Džom’eh (Piatková mešita) V roku 1890 vypukli v Jazde nepokoje tabakového hnutia. V 20. storočí malo v meste silnú podporu konštitučné hnutie (tzv. perzská revolúcia). V roku 1976 mal 136 000 obyvateľov. Obyvatelia Jazdu sa aktívne zapojili do iránskej revolúcie (1978). V meste a okolí žije si tridsaťtisícová populácia zoroastrijcov (2018). Jazd dodnes zostáva jedným z hlavných centier tkania hodvábu Iráne. Má pradiarne a tkáčovne, závod na výrobu zariadení na čistenie a filtráciu vody a značnú banskú a ťažobnú činnosť. Blízke ložiská medi sa spracúvajú v zariadeniach Sar-češmeh. V roku 2011 mal Jazd 486 152 obyvateľov. Mesto je cestou a železnicou spojené s Teheránom a ďalšími významnými mestami. Má medzinárodné letisko. Historické centrum Jazdu je od roku 2017 súčasťou zoznamu kultúrnych pamiatok UNESCO. Súbor:100-Yazd_(16095259567).jpg|náhľad|Bádgir, vežový lapač vetra"}
{"id": "428972", "title": "Kandahár", "context": "Dejiny Oblasť Kandaháru patrí medzi najstaršie ľudmi osídlené miesto na svete. Počiatky tunajších poľnohospodárskych usadlostí majú siahať až do doby okolo roku 5000 pred Kr., prípadne 7000 pred Kr. Samotný Kandahár bol založený v roku 330 pred Kr. Alexandrom Veľkým na strategicky významnom mieste, kvôli čomu sa mesto stalo v ďalších storočiach cieľom rôznych dobyvačných výprav. Mesto sa najprv volalo po svojom zakladateľovi Alexandria. Po Alexandrovi sa Kandahár stal súčasťou Maurjovskej ríše. Asi najznámejší maurjovský vládca, kráľ Ašóka, tu nechal vztýčiť stĺp s nápisom v aramejčine a gréčtine, ktorý sa zachoval dodnes. Po páde maurjovskej dynastie sa Kandaháru zmocnilo Grécko-baktrijske, neskôr Indo-grécke kráľovstvo. V 7. storočí do oblasti Kandaháru prenikol spolu s arabskými vojskami aj islam. Od 9. storočia bol Kandhár pod nadvládou Saffárovcov. Po vpáde Mahmúda z Ghazní sa stal súčasťou Ghazníjskeho sultanátu. Od 14. storočia bolo mesto pod vládou Tímúrovcov a potom Mughalskej ríše. Vojnovým konfliktom sa Kandahár nevyhol ani v novodobej histórii. V roku 1839 sa ocitol v obkľúčení britských a indických jednotiek (zastupujúcich vtedy Britskú Indiu), tá istá situácia potom opäť nastala v roku 1878. V roku 1960 bolo blízko mesta postavené medzinárodné letisko Kandahár, ktoré od roku 2001 slúži jednotkám USA a NATO. Medzi rokmi 1979 – 1989 bol Kandahár okupovaný sovietskymi vojskami. V roku 1994 sa mesta zmocnil Tálibán, ktorý z Kandaháru spravil svoje hlavné mesto."}
{"id": "432691", "title": "Fatéhpur Síkrí", "context": "Introduction  Fatéhpur Síkrí je malé mesto v indickom štáte Uttarpradéš. Vystaval ho vtedajší panovník Mughalskej ríše Akbar Veľký ako svoje plánované budúce hlavné mesto. Miestne architektonické pamiatky sú dnes unikátnou ukážkou mughalskej architektúry. V roku 1986 bolo mesto zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO."}
{"id": "566539", "title": "Níšápúr", "context": "História História mesta siaha do staroveku. Jeho zakladateľom bol zrejme perzský kráľ Šápúr I. vládnuci v 3. storočí pred Kristom. Podľa niektorých názorov však staroveké mesto nebolo založené do čias Šápúra II. Je možné, že bolo Šápúrom II. prestavané. V tomto období patrilo spolu s Mervom, Herátom and Balchom k štyrom najväčším mestám Chorásánu, bolo centrom regiónu Abaršahr. V 5. storočí slúžilo ako rezidencia sásánovského panovníka Jazdkarta II. Neďaleko mesta sa tiež nachádzal Burzín-Mihr (aj Ádur Burzén-Mihr), jeden z troch najposvätnejších zoroastrijských chrámov ohňa v období Sásánovcov. Ide možno o dnešný Kuh-e Benálúd. Od 5. storočia bolo mesto aj sídlom nestoriánskeho biskupa. Súbor:Omar Khayyam Mausoleum 254.jpg| Mauzóleum Omara Chajjáma v Níšápúre|vľavo|náhľad Niekedy v rokoch 651/652 mesto dobyl arabský správca Basry Abd Alláh ibn Ámir. Arabská nadvláda viedla k strate predošlého významu. V meste dokonca nesídlila ani stála vojenská posádka. V rokoch 656/7 Arabi o mesto prišli počas vnútorných sporov medzi Alím a kalifom Mu avíjom. Vlády v meste sa ujal Péróz III., syn Jazdkarta III. a dcéry posledného sásánovského správcu mesta Kanáranga. Do rúk kalifátu sa mesto znovu dostalo asi o desať rokov po tom, čo Mu ávija I. Alího porazil a vyslal Abd Alláha, aby znovu dobyl Chorásán a Sidžistán. V nasledujúcom období mesto spravovali umajjovskí správcovia. Z nich zrejme najvýraznejší bol Abd Alláh ibn Cházim, ktorý proti Umajjovcom povstal, no bol porazený. Mesto následne stratilo svoj význam, pretože bolo zatienené Arabmi preferovaným Mervom. Súbor:Binalud_Mountain_-_Summer_-_Nishapur_(14).JPG|náhľad|Pohorie Bínálúd pri Níšápúre v lete Súbor:Tomb of Kamal-ol-Molk (Neyshabur) 003.jpg| Hrobka perzského maliara Kamála al-Molka |vľavo|náhľad Nová kapitola dejín mesta sa začala s príchodom lokálnej perzskej dynastie Táhirovcov. Táhirovec Abdulláh bin Táhir (aj Abd Alláh ibn Táhir) urobil mesto svojim hlavným sídlom a Níšápúr vo významností čoskoro predbehol Merv. Podieľ na tom mali aj lepšie klimatické podmienky v okolí mesta. Darilo sa poľnohospodárstvu i výrobe textilu. Stalo sa tiež kultúrnym centrom. V roku 863 Chorásán dobyli Saffárovci (Ja`kúb ibn al-Laíth as-Saffár), čím sa územie dostalo do víru bojov. Striedavo prevládal vplyv Saffárovcov a iných miestnych vodcov. Pokoj krajine priniesla až vláda Sámánovcov, ktorých panovník Ismá‘íl ibn Ahmad mesto v roku 900 dobyl. Džámí masdžid v Níšápúre, šiítska mešita v meste Vstup do Džámí masdžid Pod sámánovskou nadvládou mesto prosperovalo a bolo hlavným mestom provincie Chorásán. V meste sa obzvlášť darilo výrobe keramiky a luxusných látok. Dobrá hospodárska situácia znamenala vznik silnej vrstvy patricijského meštianstva, ktorú reprezentovali obchodníci, remeselníci, úradníci a učenci. V meste pôsobili významní moslimskí teológovia a právnici z dvoch hlavných madháb - hanafí a šáfií. Koncom 10. storočia v Níšápúre pôsobila tiež asketická a pietistická sekta kerrámíjja. Menšinovo boli v meste zrejme zastúpení aj prívrženci Alího a hnutia mu’tazily. Arabskí historici mesto v tomto období popisujú ako husto zaľudnené sídlo rozdelené na 42 častí. Jeho súčasťou bola mestská citadela, správne mesto a predmestie. Medzi významné budovy patrila saffárovská mešita vystavaná Amrom, verejný trh nazývaný al-Mu askar a dva veľké paláce. Mesto bolo obohnané viacerými hradbami, citadela mala dve brány, mesto štyri. Opevnené bolo aj predmestie. Mesto a mestské záhrady boli zavlažované sústavou kanálov z neďalekého vodného toku Saghávar, vďaka čomu bolo najúrodnejšou oblasťou v Chorásáne. Súbor:KhayamGarden_oldEnterance.jpg|vľavo|náhľad|Záhrady Omara Chajjáma, starý vchod V roku 1037 mesto dobyl seldžucký vodca Tugril Beg I., ktorý ho dočasne ustanovil hlavným mestom Seldžuckej ríše. Pre seldžuckú expanziu na západ Níšápúr čoskoro vystriedal Rajj a iné mestá. Istý čas v Níšápúre prebýval seldžucký panovník Alp Arslán a vezír Nizám al-Mulk. Súčasťou ríše Seldžukovcov bolo mesto až do roku 1142, keď ho za vlády Ahmada Sandžara dočasne okupovala Chórezmská ríša. V roku 1153 mesto vyplienili oguzskí Turci, čo viedlo k tomu, že väčšina obyvateľov utiekla do predmestia Šádjách (aj Šádják), ktoré bolo rozšírené a opevnené. Mestu vládli formálne seldžuckí správcovia, ktorí avšak v skutočnosti vystupovali ako samostatní vládcovia. Postupne sa pri moci vystriedali al-Mu ajjid (Mo’ajjed-ad-Dín Aj Aba), Tughán Šáh Abú Bakr a Sandžar Šáh. Začiatkom leta 1187 mesto dobyl chórezmský panovník Tekiš Šáh a mesto ríša vo svojej držbe udržala až do roku 1202, keď ho dobyli Ghórovci (či Ghúrovci). Prosperita mesta v tomto období výrazne poklesla. Dlhotrvajúce ničivé vojny, povstania a zemetrasenia v rokoch 1145 a 1208 mali ničivé následky. Popis zdevastovaného sídla z tohto obdobia podáva cestovateľ Jákut, ktorý mesto v roku 1216 navštívil. Osud starého mesta bol spečatený v roku 1221, keď ho dobyli a zrovnali so zemou Mongoli na čele s Tolujchánom. Hoci sa mesto čoskoro obnovilo, jeho zlaté časy boli dávno preč. Nové mesto bolo vystavané na mieste bývalého predmestia Šádjách a na tomto mieste bolo mesto obnovené aj po ničivom zemetrasení v roku 1280. Súbor:Prise_de_Nîshâbûr_(1294).jpeg|náhľad|Gazan vstupuje do mesta (1294) V 14. storočí mesto podľa perzského učenca Hamdulláha Mustaufího al-Kazvíního opäť prosperovalo a Ibn Battúta ho dokonca pre jeho produktivitu a úrodnosť nazval Malým Damaškom . Chválil tiež miestne madrasy. V nasledujúcom období začal význam mesta upadať. Po rozpade Mongolskej ríše sa stalo súčasťou ríše Ílchánovcov, v 30. rokoch 14 storočia ho získali Sarbadárovci. V roku 1381 sa stalo súčasťou ríše Tímúra. Vplyv mesta opäť upadol, pretože Tímúrovci preferovali Samarkand a Herát. Neskôr Sáfíjovci, ktorí mesto získali, vybudovali ako nové centrum Chórásánu Mašhad. Súbor:Abbasi caravanserai of Nishapur 6.jpg|náhľad|Abbasi karavanserail v Níšápúre|vľavoŠpanielsky cestovateľ Ruy González de Clavijo Níšápúr v roku 1404 popisuje ešte ako veľké a prosperujúce mesto, už o rok neskôr však bolo zničené ničivým zemetrasením. Dnešné mesto bolo preto vybudované asi 5 kilometrov severozápadne. Na počiatku vlády Abbása I. bolo mesto viackrát napadnuté Uzbekmi (Abdulláh II. z rodu Šajbánovcov) a v rokoch 1750/1 bolo spolu s ďalšími chorásánskymi mestami dobyté a vyplienené Afgáncom Ahmadom Šáhom Dorránym. Afgánski správca Abbás-koli mesto prestaval. V roku 1796 sa stalo súčasťou kádžárovskej Perzie. Rezanie a brúsenie tyrkysu v Níšápúre, fotografia z roku 1973 Mesto malo v 19. storočí stále hradby, počet obyvateľov západní cestovatelia odhadli iba na 8 000 v roku 1845 a 10 000 v roku 1889. Koncom 19. storočia mal mať Níšápúr živý a rozsiahly bazár a kolóniu arménskych obchodníkov. Neďaleko mesta v Bár-e Ma den sa ťažili tyrkysy. V meste sa nachádzajú hrobky Omara Chajjáma a Faríduddína Muhammada Attára."}
{"id": "248084", "title": "Sajnšand", "context": "Mestské časti  Severná časť Priestor sajnšandského sumu (okresu) sa skladá z 5 bagov (miestnych častí). Bagy č. 1,2 a 3 tvoria hlavnú mestskú časť Ovor (Južná), bag č. 4 je Ar (severná) časť, bag č. 5 sa nachádza mimo (46 km južne od hlavnej časti mesta), je to osada Zuunbajan. V severnej časti bývalo asi 4 944 ľudí (na konci roku 2006), na konci roku 2008 to bolo už len 4 822. Nachádza sa tu železničná stanica, zastávka na Transmongolskej magistrále. Asi 7 kilometrov na západ sa nachádzajú ruiny opustenej sovietskej vojenskej základne. V poslednom čase sa často vyskytujú vážne ekologické problémy, keďže Sovieti tu navŕtali ropné vrty a tie nechali opustené. Domáci časom kvôli cene ukradli kovové poklopy chrániace vrty a tak ropa sčasti stále uniká na povrch. Tento problém sa snažili deväť rokov vyriešiť americkí technici, no zatiaľ bez väčšieho úspechu. Na tejto časti zostali väčšie stopy po blízkosti sovietskej armády. Vidieť to hlavne a architektúre, ktorá je zjavne sovietska - bytovky, sčasti nedostavané panelové domy. Severná a južná časť sú oddelené niekoľkými kopčekmi. Južná časť Počet obyvateľov južnej časti sa naopak zvyšuje - z 12 687 na konci roku 2006 na 13 463 na konci roku 2008. V tejto časti sa nachádzajú hlavné inštitúcie aimagu Dornogov aj kultúrne ustanovizne, mestský úrad, auditórium, škola a nemocnica. Hodinu cesty južne sa nachádza obnovený budhistický kláštor Chamariin Chiid (Chamar), a v samotnom Sajnšande sídli múzeum významnej literárnej a mníšskej postavy devätnásteho storočia Danzanravčaaho, známeho vodcu ňingmy (v preklade Červenej čapice), školy tibetského budhizmu. Zuubajan Do sajnšandského sumu patrí aj Zuunbajan, osada s ťažbou ropy, ktorá sa nachádza 46 kilometrov južne. Má medzi 1 917 (koniec roka 2006) a 1 606 (koniec roka 2008) obyvateľov. Železnica túto časť spája so sajnšandskou stanicou a tým pádom aj s Transmongolskou magistrálou."}
{"id": "126527", "title": "Ábádán", "context": "Dejiny Mesto bolo založené v 8. storočí nášho letopočtu. Na začiatku 20. storočia po vzostupe významu ropy a objaveniu jej veľkých nálezísk jeho význam značne stúpol a Abadan zaznamenal rýchly rozvoj. Počas vojnového konfliku s Irakom v rokoch 1980 – 1988 bolo mesto značne poškodené. Aj v súčasnosti je centrom spracovania ropy, nachádza sa tu medzinárodné letisko."}
{"id": "163028", "title": "Okres (Afganistan)", "context": "[[Džuzdžán|Provincia Džuzdžán]] Provincia Džuzdžán. Aqcha Darzab Fayzabad Khamyab Khwaja Du Koh Mardyan Mingajik Qarqin Shibirghan"}
{"id": "267395", "title": "Akbar Veľký", "context": "Rozširovanie ríše Na trón sa dostal v roku 1556, kedy vládli Mogulovia len Paňdžábu. O rozšírenie ríše, de facto o jej vznik z pomerne malého kráľovstva sa zaslúžil práve Akbar, ktorý k ríši čoskoro po svojom nástupe na trón, v roku 1560, pripojil Džajpur, Džódpur a ďalšie územia, v roku 1573 pripojil Gudžarát, v roku 1574 Urísu, 1576 Bengálsko, 1586 Kašmír, 1592 Sindh a 1594 Kandahár. Za zmienku tiež stojí, že presunul hlavné mesto, ktoré bolo v Dillí do Agry, kde vystaval slávnu pevnosť, a založil mesto Fatéhpur Síkrí neďaleko Agry, ktoré mu malo slúžiť ako sídelné mesto. Z tohto plánu však zišlo. Počas svojej vlády eliminoval zahraničné vojenské hrozby od afganských potomkov šáha Šéra, a v druhej bitke pri Panipate (1556) porazil hindského vodcu Hemu."}
{"id": "48845", "title": "Šrírangapattanam", "context": "Dejiny Mesto je historicky významné. Koncom 9. storočia tu bol vybudovaný hinduistický chrám, neskôr tu dali vybudovať králi Vidžanajagarskej ríše pevnosť. Od 1610 do 1799 bolo hlavným mestom Maisúrskeho kráľovstva. V polovici 18. storočia napadli pevnosť Maráthi, ale pevnosť sa im ani po úpornom boji s oddielmi islamského generála Haidara Alího nepodarilo dobyť. Neskôr sa de facto stal vládcom Maisúr a ako jeho predchodcovia spravoval svoju ríšu zo Šrírangapattanamu. Syn a následník Haidara Alího Típú Sultán, na konci 18. storočia čelil oveľa nebezpečnejšiemu protivníkovi, anglickým koloniálnym snahám v Indii, bol v r. 1792 v jeho vlastnom hlavnom meste Britmi porazený. Jeho pokus vymaniť sa z britského područia sa nepodaril, lebo 1799, v štvrtej maisúrskej vojne, zaútočili Briti opätovne a zničili Šrírangapattanam. Típú Sultán pritom prišiel o život. Potom mesto stratilo význam. Dnes je malým provinčným mestom v spolkovom štáte Karnátaka."}
{"id": "505996", "title": "Bombový útok v Láhaure 27. marca 2016", "context": "Pred útokom Mesto Láhaur je správnym centrom Pandžábu, najväčšej a najbohatšej provincie Pakistanu. Park Gulšan-e-Ikbál pri univerzite v Láhaure bol priestorom na oslavu Veľkej noci miestnych kresťanov."}
{"id": "4022", "title": "Saná", "context": "Dejiny Mesto Saná je obývané už viac ako 2500 rokov, jeho história siaha až do staroveku, pravdepodobne až k dynastii Sábov, ktorá v oblasti vládla v 6. storočí pred Kr. V 7. a 8. storočí sa stalo centrom šírenia kultúry islamu a v súčasnosti je v meste viac ako sto mešít."}
{"id": "437396", "title": "Pasargadai", "context": "Dejiny Pozostatky Pasargadai, prvej metropoly achajmenovskej ríše, sa nachádzajú približne 43 km od Perzepolu v dnešnej iránskej provincii Fárs. Mesto bolo založené okolo roku 546 pred Kr. Podľa nedávnych prieskumov bolo zistené, že mesto bolo postavené tak, aby odolalo silnému zemetraseniu. Najvýznamnejšou pamiatkou Pasargadai je hrobka Kýrosa II. Počas islamskej invázie do Iránu chceli arabské vojska hrobku zničiť. Správcovia, ktorí ju strážili, presvedčili Arabov, že ide o hrob matky kráľa Šalamúna. Arabi hrobku ušetrili, ozdobili veršami z Koránu a nazvali ju Kabr-e mádar-e Solejmán , teda \"Hrobka matky kráľa Šalamúna\" ( قبر مادر سلیمان )."}
{"id": "557112", "title": "Kara Kojunlu", "context": "Zoznam panovníkov Nasleduje zoznam vládcov Kara Kojunlu: Bajrám Chvádža (cca. 13661380) Kara Muhammad Turmuš (13791389) Kara Júsuf (13891400) pod nadvládou Tímúra (14001405) Kara Júsuf (14061420) Iskandar, aj Kara Iskandar (14201438), časť územia dočasne ovládal jeho mladší brat Abú Sajd (14291431) Džahánšáh (aj Džahan-šah) (14381467) Hasan Alí (14671469), dobyté Ak Kojunlu"}
{"id": "431720", "title": "Bágerhát", "context": "Introduction  Bágerhát je mesto v rovnomennom okrese v juhozápadnom Bangladéši známe aj ako mesto mešít . Mesto založil v 15. storočí turecký generál Khan Jahan Ali. Vyniká najmä veľkým množstvom mešít i ďalších budov, ktoré tvoria významné múzeum islamskej architektúry. Od roku 1985 je mesto zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO."}
{"id": "434359", "title": "Ágra", "context": "Pamiatky  Tádž Mahal - dominanta mesta, jedna z najznámejších stavieb Indie Ágrá ká kilá - patrí k najdôležitejším pevnostiam v Indii. V čase Mughalskej ríše tu sídlili vtedajší panovníci a riadili odtiaľ celú zem. Itimáduddaula - hrobka, tzv. Malý Tádž Sikandar (Sikandra) - Akbarova hrobka"}
{"id": "591309", "title": "Kumm", "context": "Pamiatky Súbor:IMG_20180410_065420_HDR.jpg|náhľad|Svätyňa Fátimy bint Músá Najvýznamnejšou mestskou pamiatkou je Svätyňa Fátimy bint Músá (H aram-e Fáteme-je Masúme ), komplex budov a nádvorí z rôznych historických období. Svätyňa so zlatou kupolou a jej priestranné nádvorie sa denne zapĺňajú pútnikmi. Vstup do svätyne tvorí zrkadlový portál z roku 1883. Po stranách nádvoria stoja hrobky šľachticov a ministrov z obdobia kádžárovskej dynastie. V mešite sú pochovaní aj štyria sáfíjovskí šáhovia. Súčasná kupola bola postavená za Sáfijovcov a pozlátená Kádžárovcami. Za svätyňou sa nachádza nová mešita Masdžid-Azam alebo Borudžerdi s modrou kupolou. Dvaja Kádžárovci sú pochovaní napravo od svätyne na Starom nádvorí, za ktorým sa nachádzajú ďalšie dve nádvoria, ktoré Safijovci premenili na madrasy. Nádvorie svätyne a mešita Borudžerdi sú dôležitými miestami pre spoločné modlitby a kázne. Maghabere Gonbáde Sabz, mauzóleum V meste je pochované množstvo významných osobností z perzských (iránskych) dejín. Šáh Abbás II. je pochovaný v bohato zdobenom mauzóleu z roku 1666. Na južnej strane mesta sa nachádza skupina piatich mauzóleí, ktoré sa vyznačujú pozoruhodnými polychrómovanými štukovými ornamentmi. Väčšina z nich pochádza zo 14. storočia. Mešita Džamkarán Kumm bol významný i pre svoju blízkosť k dedine Džamkarán, ktorá sa nachádza asi šesť kilometrov od centra mesta a je známa pre rovnomennú mešitu. Mešita bola pravdepodobne postavená koncom 10. storočia na žiadosť skrytého dvanásteho imáma (Muhammada al-Mahdího). V mešite sa nachádza studňa, do ktorej sú návštevníci vyzývaní, aby vložili žiadosti o modlitby, pričom mnohí veria, že skrytý imám každú žiadosť číta."}
{"id": "49573", "title": "Tunis", "context": "Zaujímavé miesta Okolo kopca, na ktorom stojí citadela Kasba s mešitou, sa rozkladá staré mesto Arabov Medina, ktorá je jedným z najlepšie zachovaných islamských stredovekých miest. Jej stredom je veľká mešita pochádzajúci z 8. storočia, dnes v nej sídli Moslimská univerzita. V bývalom paláci Beje sídli múzeum Bardo, kde je vystavené mnoho pamiatok zo starovekého Kartága, na ruinách Antoniových kúpeľov je postavené Národné múzeum. Celá Medina bola v roku 1979 zaradená na zoznam UNESCO. Neďaleko mesta sa nachádza to, čo zostalo z Kartága, toto miesto je častým cieľom turistov. Satelitný pohľad na mesto"}
{"id": "420423", "title": "Karachánovský štát", "context": "Introduction  Karachánovský štát alebo Karachánovská ríša alebo Karachánovský chanát bol štát v strednej Ázii medzi riekami Tarim a Ili od polovice 9. storočia (v užšom zmysle až od roku 999) do roku 1212. Vládla v ňom dynastia známa ako Karachánovci. Vznikol zjednotením turkických kmeňov, najmä Karlukov, ktoré v polovici 10. storočia prijali islam. Centrálna moc štátu bola pomerne slabá, delil sa na údely ovládané členmi rodu Karachánovcov. Hlavným mestom bol Kašgar (dva razy), Balasagun a Uzgen. V 1. polovici 12. storočia bol ovládnutý Karakitanmi, zvyšky štátu potom dobyl v roku 1212 chórezmský šach."}
{"id": "20946", "title": "Chetiti", "context": "Dejiny  Chattijské obdobie Koncom 4. tisícročia pred Kr. strednú Anatólu osídlili neindoeurópske kmene. V 3. tisícročí, presnejšie asi okolo 2200 - 2000 pred Kr. do oblasti Chatti prišli do indoeurópske kmene pričom meno Chattijci-Chetiti sa prenieslo na všetky tieto kmene a najmä na Nésitov. O územie Chetitov, ale aj Sýrie, mala pre jeho prírodné bohatstvo záujem aj Staroakaddská ríša. Obdobie prvej chetitskej dynastie (2000 - 1740 pred Kr.) V tomto období dôležitú úlohu zohrávajú asýrski obchodníci, ktorí si pri chetitských sídlach zakladajú svoje obchodné stanice. Práve od nich sa dozvedáme o Chetitoch, keďže nemali ešte vlastné písmo. Pramene vravia, že Chetiti a asýrski obchodníci sa navzájom rešpektovali. Chetiti žili v mestských štátoch, ktoré boli obohnané hradbami. Na ich čele bol panovník, ktorý sústreďoval vo svojich rukách všetku moc. Postupne sa začali prejavovať tendencie o zjednotenie jednotlivých mestských štátov. Ďalší vývoj pozri v článku Chetitská ríša."}
{"id": "568992", "title": "Dejiny Thajska", "context": "Dváravatí a Nan-čao Súbor:British_Museum_Asia_3_(cropped).jpg|náhľad|Budha z Dváravatí, 9. storočia Kultúra Dváravatí sa rozvila okolo niekoľkých mestských štátov a malých kniežatstiev, z ktorých najvýznamnejším bol U Thong, k ďalším dôležitým centrám patril Nakhon Pathom. Mnoho archeologických stôp bolo nájdených aj v Khu Bua. Legendy vyryté na kráľovských urnách zaznamenali mená troch kráľov: Surjavikrama (vláda 673-688), Harivikrama (688-695) a Sihavikrama (695-718). V 10. storočí sa Dváravatí začalo dostávať pod vplyv Khmérskej ríše a nakoniec bolo napadnuté a uchvátené khmerským kráľom Súrjavarmanom II. v prvej polovici 12. storočia. Na severe sa udržalo len kniežatstvo Hariphunchai, ktoré sa neskôr začlenilo do ríše Lan Na. Je isté, že ľudia kultúry Dváravatí hovorili a písali monským jazykom. O tom, či to boli skutočne Monovia (ktorí dnes žijú na území Barmy), alebo bol jazyk prijatý rôznymi etnickými skupinami v oblasti ako kultúrny svorník či jazyk miestnej elity, vedú odborníci spory. Vyvrátená bola však teória o príchode tajov do Dváravatí. ich príchod do oblasti bol neskôr. Diskutuje sa tiež o miere centralizácie kultúry. Je evidentné, že Dváravatí bolo pod silným indickým kultúrnym vplyvom, samo slovo Dváravatí pochádza zo sanskritu a v preklade značí zhruba \"to, čo má brány.\" Označenie bolo nájdené na niektorých minciach z tejto éry. Kultúra je často označovaná za budhistickú, silný vplyv však mal aj hinduizmus. Tradične bola kultúra umiestňovaná do 7.-11. storočia, ale novšie vykopávky posúvajú jej vznik až k roku 200. Kmérska ríša v oblasti dnešného Thajska vytvorila významné kultúrne centrum v Lopburi. Khméri boli hinduisti a postavili rad hinduistických chrámov. Väčšina z nich však bola neskôr prerobená na budhistické. Tajovia žili v ére Dváravatí na juhu Číny (v dnešných provinciách Jün-nan a S -čchuan ). Vytvorili tu štát zvaný Nan-čao (čínska historiografia však tajskú povahu tohto kráľovstva popiera a tvrdí, že ríšu vytvárali Baiovia ). Jeho existencia je doložená medzi 7. až 13. storočím, teda zhruba v čase vrcholu dváravatskej kultúry. V roku 1253 však bolo Nan-čao vyvrátené Kublajchánom a Tajovia zahájili masívnu migráciu na juh, predovšetkým do oblasti dnešného Thajska. Prvé tajské migračné vlny sú však ešte staršie. Už v 12. storočí tvorili Tajovia väčšinu populácie v oblasti centrálnych planín, ktoré ovládala Khmérska ríša. Tajovia sa usádzali hlavne okolo Lopburi. Oblasti sa potom začalo hovoriť \"Sijam\" (čo v preklade značí zhruba \"ľudia tmavej pleti\"). Názov Siam sa potom udržal dlho, hoci sami Tajovia ho používali iba zriedka. V roku 1281 Tajovia oblasť okolo Lobpuri plne ovládli a vytvorili štát zvaný Lan Na."}
{"id": "182380", "title": "Obdobie Nara", "context": "Dejiny V období Nara dosiahol systém štátnej správy a riadenia krajiny vytvorený v predošlom období Asuka vrchol svojho vplyvu a dokonalosti. Obdobie Nara, tak predstavuje vrchol snáh cisárskeho dvora o nastolenie centralizovanej štátnej správy podľa vzoru Číny, zároveň je však toto obdobie charakterizované stroskotaním a neúspechom tohto úsilia, kvôli narastajúcemu vplyvu mocenských síl, ktoré cisársku moc nakoniec vážne oslabili. V období Nara obyvatelia krajiny získali právo na dedičné vlastnenie majetkov pre seba a svojich potomkov, čím sa skončila obyčaj osobného vlastníctva všetkej pôdy krajiny cisárom. V oblasti správy upadol na význame administratívny systém riadenia krajiny vytvorený v období Asuka, ktorý v období Nara definitívne stratil svoj pôvodný význam, účel a formu, keď začali najvyššie miesta v štátnej správe pomocou politických intríg a prefíkanej sobášnej politiky obsadzovať pravidelne príslušníci rodu Fudžiwara. A tak sa navonok v tomto období zachovala a pokračovala vládna politická línia nastolená ešte v období Asuka, zachovala sa forma štátnej správy v podobe, ako ju definoval kódex Taiho, aj cisár bol stále považovaný za jedinú hlavu štátu, ale vnútorný obsah a zmysel štátnych funkcií a orgánov a predovšetkým celého fungovania vlády a krajiny sa zmenil. Hlavná sieň cisárskeho paláca z obdobia Nara Nové hlavné mesto Roku 708 začala vláda s výstavbou nového hlavného mesta, keďže dovtedajšie hlavné mesto Asuka už nevyhovovalo potrebám centrálne riadenej krajiny. Pri stavbe nové hlavného mesta, ktoré ležalo na rovine ohraničenej kopcami bolo použité starodávne čínske umenie územného plánovania geomancia. Pôdorys mesta Nara tvoril obdĺžnik s rozmermi 5,9 až 4,8 km, orientovaný na juh do roviny. Mesto bolo rozdelené na obytné štvrte, ktoré boli husto zastavané drevenými domami v častiach určených pre remeselníkov, obchodníkov a nižších úradníkov, alebo s množstvom záhrad a voľného priestoru v časti vyčlenenej pre paláce šľachty. Prirodzenou dominantou mesta bol cisársky palác obklopený budovami ministerstiev a štátnych úradov. Cisársky rod a šľachta boli v tejto dobe horlivými podporovateľmi budhizmu a preto bolo v meste postavených množstvo budhistických chrámov. Do nového mesta bola presťahovaná aj časť už jestvujúcich budhistických chrámov z Asuky. Časom v meste vyrástli rozľahlé chrámové komplexy, v jeho východnej časti chrámový komplex Tódaidži, na západe Saidadži a juhu Tóšódaidži. Mesto Nara bolo v dejinách, ale aj v súčasnosti záme ako mesto chrámov, práve vďaka množstvu budhistických chrámových komplexov postavených v tomto období. V polovici 8. storočia žilo v meste Nara vyše 200 tisíc obyvateľov, z toho bolo takmer 10 tisíc úradníkov. Hospodárstvo mesta bolo vo veľkej miere závislé od svojho okolia, predovšetkým od dodávok obilia a potravín z vidieka, remeselná výroba v meste existovala a špecializovala sa najmä na výrobu tovarov pre cisársky dvor a bohatých šľahticov. Mesto Nara bolo jednoznačne najväčším a hospodársky najvyspelejším mestom vtedajšieho Japonska. Roku 710 sa do mesta presťahoval cisár a správne úrady a v dejinách Japonska sa začala písať nová kapitola dejín obdobie Nara. Veľká socha Budhu z chrámu Tóda – dži, majstrovskeho diela umenia obdobia Nara Pokles moci cisára V období Asuka sa všetka pôda v krajine dostala pod cisársku kontrolu. Pôdy však časom začal byť nedostatok, čo spôsobilo ťažkosti štátnej pokladnici, ktorej hlavný príjem tvorili práve dane z užívania a prenajímania pôdy, preto začala vláda podporovať zúrodňovanie neobrábanej panenskej pôdy. Aby podporila obyvateľov krajiny a najmä vlastníkov veľkých lén investovať peniaze do premeny neobhospodárenej pôdy na využívanú, udelila vláda právo vlastniť pôdu obyvateľom, ktorý ju zúrodnia. Najskôr sa právo vlastníctva vzťahovalo na prvého majteľa pôdy a jeho potomkom do tretej generácie, neskôr od roku 745 získali majitelia pôdy doživotné vlastníctvo pôdy a to isté právo dostali aj ich potomkovi. Cisár udeľoval pôdu aj dvoranom a šľachticom za preukázané služby vernosti, čím sa cisárske vlastníctvo neustále zmenšovalo. Obrovské majetky získali darom od cisára aj budhistické kláštory, ako znak podpory cisárskej rodiny budhistickému náboženstvu. Budhistické kláštory, okrem toho boli oslobodené od platenia daní, na druhej strane pozemky vlastnené bohatými vlastníkmi boli oslobodené od pozemkovej dane a museli odvádzať iba obilnú daň z poľnohospodárskej produkcie územia. Oslabovanie cisárskeho vlastníctva pôdy v krajine, malo negatívny vplyv na postavenie cisára vzhľadom na vrstvu bohatých vlastníkov pôdy a budhistických kláštorov. V provinciách sa okolo centier miestnych zemepánov začali formovať na autorite zemepána hospodársky závislé spoločenstvá zvané šoen. Puto medzi cisárom a ľudom sa začalo oslabovať a zároveň sa dostávala do popredia potreba dobrých vzťahov a pocity oddanosti medzi miestnym zemepánom a roľníkmi na jeho panstve. Centrom správy na území šoen boli šľachtické sídla. V období Nara sa do pozícii vysokých štátnych hodnostárov, čoraz častejšie dostávajú príslušníci rodu Fudžiwara, ktorí vydajom svojich dcér za príslušníkov cisárskeho rodu získavajú vplyv na výchovu a politické smerovanie budúcich nasledníkov trónu. Vplyv rodu Fudžiwara na vnútorné dianie v krajine sa naplno prejavil, až v nasledujúcom historickom období Heian. Nárast moci budhistických kláštorov V období Nara získali budhistické kláštory, prostredníctvom pozemkových darov od cisára a dvorných šľachticov, do svojho osobného vlastníctva obrovské majetky. Zbožný cisár Šómu vydal v roku 741 nariadenie, podľa ktorého mal byť v každej provincii krajiny zriadený aspoň jeden kláštor. V súvislosti s nárastom bohatstva kláštorov narastala aj ich politická a hospodárska moc a negatívne sa prejavila ich tendencia zasahovať do politického diania v krajine. Vysoký budhistický klérus využil vojenské neúspechy kancelára Nakamara Fudžiwaru a dosiahol jeho odvolanie z funkcie a dokonca aj zvolenie nového cisára. Na trón nastúpila cisárovná Kóken, ktorá prijala meno Šótoku. Zbožná cisárovná podľahla vplyvu budhistického mnícha Dókjóa, ktorý postupne strhol moc v krajine do svojich rúk. Cisárovná mu udelila titul hóó (patriarcha). Dókjó sa nakoniec pokúsil prostredníctvom veštby, navodiť zdanie, že je povolaný, aby nastúpil na cisársky trón, čo vyvolalo pobúrenie šľachty. Dókjó bol nakoniec vyhnaný a nová vláda v snahe skoncovať s minulosťou a odpútať sa od vplyvu budhistického kléru opustila mesto Nara a preložila sídlo ríše do mesta Heian (Kjóto). Začala sa nová etapa japonských dejín, obdobie Heian. Ľud Emiši na neskoršom výtvarnom zobrazení z 19. storočia, na obrazku je zobrazenie ceremónie obety medveďa, ako súčasť hlbšieho náboženského rituálu ľudu Emiši"}
{"id": "157334", "title": "Preddynastické obdobie (Egypt)", "context": "0. dynastia (asi 3250–3150 pred Kr.) Nazývaná tiež Nakáda III. Strediskami nakádskej kultúry sú stále Nakáda a Nechen, pribúdajú k nim navyše mestá Abydos a Cenej (This). Počas tohto obdobia sa najprv králi z Nechenu (Hierakonpolu) a po nich králi z Abydu pokúšali získať vládu nad celým Horným Egyptom a ďalej zmocniť sa aj menej rozvinutého Dolného Egypta. K prvému pokusu o zjednotenie došlo pravdepodobne za vlády kráľa Škorpióna z hierkanopolskej dynastie, ale trvalo takmer sto rokov, než sa to podarilo Menimu, kráľovi z Abydu. Je považovaný za zakladateľa prvej dynastie a zjednoteného starovekého Egypta."}
{"id": "49233", "title": "Karnátaka", "context": "Dejiny V Karnátake vládli postupne budhistické, hinduistické a moslimské dynastie. Prenikal sem aj vplyv džinizmu. V prvom tisícročí pred Kr. na celom území boli boje o moc medzi rôznymi kráľovstvami (najväčšie boje boli medzi kráľovstvami Vákátakov a Guptovcov). Od 6. do 8. storočia v Karnátake vládli Pallavovia. V 13. storočí niektoré kráľovstvá v dnešnej Karnátake porazil islamský konvertita generál Malik Kafúr. V stredoveku sa pod hrozbou moslimských výbojov spojili drobné hinduistické štáty na juhu a vytvorili alianciu na čele s rodom Vidžajanagar. Bratia Harihara a Bukka založili pompézne mesto Vidžajanagar, z ktorého ovládali celú ríšu vtedy siahajúcu od Bengálskeho zálivu až po Arabské more. Moslimská vojenská prevaha v 1565 dosiahla vrchol a zničila celé mesto Vidžajanagar. Dnes sú tam iba zrúcaniny."}
{"id": "120678", "title": "Téby (Egypt)", "context": "História Boh Montu na reliéfe v karnackom chráme.Najstarší archeologický materiál z tébskej oblasti pochádza zo stredného a mladšieho paleolitu (okolo 90 000–10 000 pred Kr.), keď bolo možné vďaka vlhkejšiemu podnebiu paleolitickým zberačom a lovcom obývať blízke saharské územia, ktoré sú dnes púšťou. V tomto období mali len veľmi zriedkavo svoje obydlia priamo v nílskom údolí. Z údolia, presnejšie z jeho okrajov, sú dnes známe kamenné nástroje, ktoré ale pravdepodobne boli na tieto miesta zanesené povrchovou vodou, ktorá stekala z okolitých plošín do údolia (napr. nálezisko pri dedine Tarif). Počas neolitu sa sídliska nachádzali už v údolí (tiež Tarif). Prítomný je aj materiál z neskorších známych kultúr obdobia Nagáda I a II (okolo 3700–3300 pred Kr.), a nasledujúcich historických období. Sú to obyčajne fragmenty keramiky a kamenných nádob. Už počas ranodynastického obdobia miestni vládcovia presadzovali voči svojmu okoliu aktívnu a expanzívnu politiku, v čom pokračovali aj neskôr, najmä v konfrontáciách s votrelcami, rozkladajúcimi egyptskú ríšu. Na počiatku Starej ríše sa v priestore neskorších Téb nachádzalo nevýznamné malé sídlo „tretej kategórie“ a v tom čase nekonkurovalo významným ríšskym centrám, akým bol napr. Nechen (, dnes Kóm el-Ahmar). Pravdepodobne koncom 4. dynastie vzniklo na území Karnaku stredisko neupresneného náboženského kultu a od 6. dynastie v ňom sídlil správca kraja. Ranodynastické obdobie a Stará ríša Pravdepodobne z ranodynastického obdobia pochádzajú pozostatky malej kamennej svätyne s jednoduchým pravouhlým priestorom. Nachádzajú sa juhozápadne od neďalekého údolia Dér el-Bahrí, pod ruinou hlineného Horovho chrámu Mentuhotepa Sanchkareho (III.) z 11. dynastie. Ide o najstarší nájdený kultový objekt v oblasti Téb a najstarší nájdený kamenný chrám v Egypte. Je známy ako Thovtov vrch (podľa fragmentov vápencových sôch paviánov, ktoré sa tu našli). Archeologické nálezy zo Starej ríše pred polovicou 5. dynastie takmer chýbajú. V lokalite Tarif na západnom brehu Nílu sa našli stopy po sídlisku z predynastického a ranodynastického obdobia, a pozostatky dvoch hlinených mastáb z 3. a 4. dynastie. Na východnom brehu bolo doteraz nemožné potvrdiť zaradenie materiálov z vrstiev, ktoré by teoreticky mohli pochádzať zo Starej ríše kvôli niekoľko tisícročnej intenzívnej stavebnej činnosti v oblasti. Do polovice 5. dynastie (okolo 2 475 pred Kr.) sa kladú pozostatky niekoľkých zámožných pohrebných stavieb (mastáb z nepálených tehál a skalné hrobky), pravdepodobne správcov nomu (nomarchov) a ich blízkych podriadených, ktoré boli objavené. Ich počet dosiahol vrchol počas vlády Pepiho II. (okolo 2 250 pred Kr.). Nekropola zo Starej ríše sa nachádzala aj v lokalite el-Chocha. Na území bývalého mesta Téb sa dodnes nezachovala žiadna stavba, ktorá by bola staršia ako pozostatky ústredného chrámu Amon-Reovho chrámového kompexu v Karnaku, ktoré pochádzajú zo Strednej ríše, z obdobia panovania Senusreta I. Našla sa len spodná časť sochy faraóna Niuserreho. Z dobových záznamov je však možné predpokladať, že už v tomto období sa na mieste karnackého chrámu nachádzali stavby zo Starej ríše, ktoré neskôr ustúpili stavebný aktivitám v mladšom období. Prvé prechodné obdobie a Stredná ríša V Prvom prechodnom období sa postavenie sídla upevnilo a spolu s blízkymi sídlami ležiacimi pri dnešnom Armante (), Tóde a Nag el-Medamúd () tvorili sídelnú štruktúru oblasti. Ešte počas vlád prvých panovníkov 11. dynastie, predkov Mentuhotepa Nebhepetreho (II.), pred zjednotením a začiatkom Strednej ríše, sa hranice sídla rozšírili a aglomerácia sa rozprestierala medzi Karnakom, Dér el-Bahrí, Luxorom a Medínit Habu. V tejto fáze ide o najstaršie pravidelne navrhnuté mesto staroveku. Takáto podoba vytvorila základ pre neskoršie hlavné mesto štátu. Z Prvého prechodného obdobia je relatívny dostatok informácii, v porovnaní s predchádzajúcim obdobím, pravdepodobne vďaka tomu, že Téby vyšli nakoniec zo súperenia so susednými regiónmi ako konečný víťaz a zjednotili ríšu pod svojou farbou. Našlo sa niekoľko textov na území Téb (napr. Tarif), ktoré podávajú historické súvislosti z pohľadu pisateľov. Zo Strednej ríše z 11. dynastie pochádza známy terasový zádušný chrám Mentuhotepa Nebhepetreho v skalnom údolí pri dedine Dér el-Bahrí. Jeho ruiny a vzostupná cesta susedia s neskorším chrámom rovnakého typu kráľovnej Hatšepsut. Jeden kilometer južne sa nachádzajú stopy staveniska ďalšieho zádušného chrámu tohto typu, ktoré sa do konca 20. storočia pripisovali panovníkovi Mentuhotepovi Sanchkaremu (III.). Miesto má vyrovnaný terén, postavené základy vzostupnej cesty vedúcej južne od Šéch Abd el-Kurny k údoliu cez Ramesseum a vytesaný klenutý priestor hrobky v skalnom masíve. Až výskumy z konca minulého storočia priniesli informácie, podľa ktorých ide pravdepodobne o rozostavaný terasový chrám Amenemheta I., ktorý skoro po započatí prác stavenisko opustil. Severne neďaleko od pozostatkov sa nachádza už spomínaný Thovtov vrch . Na začiatku 12. dynastie sa Amenemhet I. presťahoval z Téb na sever do Ictaueja. Tým prestali byť Téby sídelným mestom, ale nestratili zo svojej dôležitosti. Druhé prechodné obdobie Ku koncu 13. dynastie kráľovský dvor opustil Ictauej. V tom čase boli Téby hlavným administratívnym strediskom krajiny a existujú náznaky, podľa ktorých sa v tomto období väčší počet vysokých hodnostárov spolu s panovníkom vrátil naspäť do Téb. Návrat vládnucej vrstvy do mesta súvisel najskôr s od polovice 13. dynastie vzrastajúcou mocou cudzích azijských (syropalestínskych) vládcov, usídlených v Delte, v meste Avaris (dnes Tell el-Dabaa), ktorých dejiny poznajú pod menom Hyksósovia. Postupne si podrobili severné územia krajiny a postupovali na juh. Bolo len otázkou času, kedy preniknú na tébske územie, čo sa aj stalo pravdepodobne počas vlády tébskeho panovníka Ichernefereta Neferhotepa (16. dynastia). Otvorená vojna ale začala až medzi hyksóskym panovníkom Apopim a tébskym Sekenenrem Taom (17. dynastia). Víťazstvo Téb a znovuzjednotenie Egypta sa pripisuje jeho potomkovi faraónovi Ahmosemu Nebpehtiremu, ktorý svoje víťazstvo nad Hýksósmi dovŕšil až v 20. roku svojej vlády. Spätosť príslušníkov 17. dynastie s Tébami dokladá pohrebisko Dra Abú el-Naga, kde prebieha aj dnes archeologický výskum a uskutočňujú sa cenné objavy, napr. znovuobjavenie Pyramídy Nebucheperreho Antefa. Nová ríša Od začiatku Novej ríše a založenia 18. dynastie sa Téby stali opäť sídelným mestom a dosiahli svoj vrchol. Rozrastala sa s ním aj nekropola na západnom brehu rieky, ktorá bola jeho neoddeliteľnou súčasťou. Oblasť nekráľovských hrobov sa začínala na severe el-Tárifom a pokračovala na juh k Biban el-Harim, Dér el-Medine, Kurmet Murai a Wádí Kubbánet el-Kirúd, popri úpätiu skalného masívu. Medzi najstaršie hrobky v Tébach sa patria tie, ktoré sa nachádzajú na pohrebisku pri Šéch Abd el-Kurna. Z ostatných lokalít, používaných hlavne počas 18. dynastie je možné spomenúť okrem predchádzajúcej aj Dér el-Bahrí, el-Chócha a Dra Abú el-Naga. Okrem pohrebísk pre chudobných a elitu sa tu nachádzali kráľovské pohrebiská. Práve hroby, rovnako ako chrámy z tohto obdobia, patria medzi najbohatšie a najprepracovaniejšie „aké Egypt kedy videl“ . Od 11. dynastie bol v Tébach uctievaný ako hlavné božstvo mesta Amon, transcendentálny a tajuplný boh, ktorý sa stal v 18. dynastii štátnym bohom. Jeho kňažstvo získalo časom silné politické postavenie v štáte. Dokonca počas Tretieho prechodného obdobia vládli určitý čas z Téb Amonovi kňazi a konkurovali panovníkom 21. a 22. dynastie, vládnucim z Džanetu (), príp. Per Bastu () v Delte. Vďaka veľmi intenzívnej stavebnej činnosti, ktorá od 18. dynastie prebiehala v meste a jej okolí, sa v Tébach sústreďovali špičkoví remeselníci a umelci. Do tohto obdobia (presnejšie do obdobia vlády Thutmoseho I.) sa kladie vznik uzatvoreného sídliska umelcov a remeselníkov, ktorého pozostatky sa nachádzajú pri dnešnej Dér el-Medíne. Okolo dediny sa nachádza skupina príslušných pohrebísk z 18.–20. dynastie. Ďalší panovník 18. dynastie Amenhotep III. vybudoval novú kráľovskú rezidenciu blízko dnešnej Malkaty, v ktorej sa nachádzal okrem obytnej štvrte aj Amonov chrám. Náboženský reformátor faraón Achnaton (Amenhotep IV.) preniesol svoje sídlo okolo roku 1343 pred Kr. do novovybudovaného mesta Achetatonu (dnes el-Amarna). V blízkosti Amon-Reovho chrámového okrsku dal postaviť niekoľko chrámov. Po jeho smrti sa však všetky reformy v ríši vrátili veľmi rýchlo do pôvodného stavu, vrátane umiestnenia kráľovského trónu. Podobne dopadli aj jeho chrámy v Tébach, ktoré ešte koncom 18. dynastie strhli jeho nástupcovia a materiál použili na stavbách svojich chrámov. Na konci 18. dynastie slúžilo Amonovi vo Vasete približne 81 300 kňazov a ďalších osôb, chrámy vlastnili okrem iného približne 421 400 kusov dobytka, 591 300 akrov polí, 433 záhrad a 83 člnov. Od ramessovkého po gréckorímske obdobie V 19. dynastii Téby opäť stratili výsadu sídelného mesta. To sa presunulo do Piramesse (dnes Tell el-Dabaa) vo východnej Delte. Zachovali si však postavenie náboženského centra ríše. Od 25. dynastie malo mesto rozsiahlu administratívnu autonómiu. Z tohto obdobia (25. a 26. dynastia) pochádzajú nekráľovské podzemné hrobové komplexy v lokalite El-Asasíf, južne pri vzostupnej ceste Hatšepsutinho zádušného chrámu, ktoré patria k najväčším nekráľovským hrobkám, aké kedy v Egypte vznikli. Nie len rozloha týchto členitých podzemných pohrebných priestorov (), vytesaných do skál, ale aj ich výzdoba prekonáva väčšinu podobných objektov v Egypte. Ich majitelia boli spätí s vtedajšou kňazskou vládnucou vrstvou Téb a slúžili na dvoroch „božských Amonových manželiek“. V roku 661 pred Kr. mesto pri dobývaní a následnom plienení vážne poškodili Asýrčania a v rokoch 207–186 pred Kr. protiptolemaiovské povstanie, po ktorom nasledoval postupný úpadok. Gréci nazývali západný breh „Memnóniou“ a v tomto období bol spravovaný z neďalekého Iunumoncu (, dnes Armant)."}
{"id": "35844", "title": "Prvá púnska vojna", "context": "Dôsledky Kartágo bolo vojnou oslabené a stratilo vplyv v Tyrhénskom mori a na Sicílii. Ťažká povojnová situácia spôsobila, že sa omeškali platby gréckym žoldnierov v kartaginských službách, ktorí sa v roku 238 pred Kr. pod velením Xanthippa vzbúrili. K vzbúrencom sa opätovne pridávali aj príslušníci domorodých kmeňov, takže Hamilkar Barkas len s vypätím všetkých síl vzburu potlačil. Kartágu čiastočne pomohol aj samotný Rím, ktorý prepustil zo zajatia kartaginských vojakov, čím Kartágo posilnilo svoje vojenské sily. Rím však využil ťažké postavenie svojho nepriateľa a roku 238 ovládol aj Sardíniu, ktorej obyvateľstvo sa takisto vzbúrilo proti kartaginskej nadvláde a požiadalo Rimanov o pomoc, a Korziku, ktorú pôvodne kontrolovalo Kartágo. To sa nemohlo zapliesť do novej vojny s Rímom a preto sa muselo s touto stratou zmieriť."}
{"id": "120680", "title": "Téby (Egypt)", "context": "Pozostatky Približná dispozícia Atonovho chrámu v Karnaku Dnes sú na území bývalého mestského intravilánu „rozptýlené tucty svätýň“ . Panorámu na východnom brehu tvoria ruiny hlavných chrámových komplexov: v Karnaku Ipet-isut – „Najvyberanejšie z miest“ tvorili ohradené chrámové komplexy Amon-Rea, Mut a Montua, s ďalšími objektami a v Luxore Amonov chrám, ktorý Egypťania nazývali Ipet-resejet – „Južný hárem“. Na západnom brehu sa pri úpätí skalnej steny nachádzajú tisícky skalných hrobov a hrobiek, súkromných zádušných chrámov a iných kultových stavieb. Tiahnu sa v dĺžke 7,5 km. V skalných údoliach sa našlo viac než 50 kráľovských hrobiek z obdobia 11.–17. a 18.–20. dynastie. Okrem toho sú tu ruiny zádušných chrámov niektorých panovníkov – domov miliónov rokov , ako sa zvykli v staroveku nazývať. Na južnej hranici mesta na západnom brehu dodnes stoja pozostatky kráľovského paláca Amenhotepa III. Atonov chrámový komplex (chrámový komplex Amenohotepa IV., Gem-pa-Aton – „Aton je nájdený“), ktorý stál východne od chrámového komplexu Amon-Rea, sa nezachoval. Bol použitý ako stavebný materiál pre neskoršiu výstavbu a zmizol takmer bez stopy. Z ďalších pozostatkov, ktoré sa našli, je zrejmé, že aj keď Achnaton budoval predovšetkým svoje nové sídelné mesto Achetaton, nezabúdal ani na Téby. Zachované objekty Zo staroveku sa dodnes zachovali pozostatky týchto hlavných objektov, ktoré boli kedysi súčasťou antických Téb: Východný breh Luxor : Amonov chrám. Karnak : chrámový komplex Amon-Rea; Montuov chrámový komplex; chrámový komplex Mut; Chonsov chrám; Chrám Ipet; Ptahov chrám; niekoľko ďalších menších chrámov a kaplniek z obdobia od 12. dynastie po ptolemaiovské obdobie. Západný breh Dér el-Medina : sídlisko remeselníkov (18.–20. dynastia). Chámy Dér el-Bahrí : zádušný chrám Nebhepetreho Mentuhotepa (II.) (11. dynastia); zádušný chrám Hatšepsut (18. dynastia); zádušný chrám Thutmoseho III. (18. dynastia); Thovtov vrch Medínit Habu : Amonov chrám (18. dynastia a neskôr); zádušný chrám Ramesseho III. (20. dynastia); Kurna : zádušný chrám Sethiho I. (19. dynastia). Ramesseum (zádušný chrám Remesseho II, 19. dynastia) chrám Amenhotepa III. (tzv. Memnonové kolosy , 18. dynastia); ďalšie menšie zádušné chrámy. Kráľovské hrobky el-Tarif : hrobky z 11. dynastie; Dra Abú el-Naga : hrobky zo 17. dynastie; Wádí el-Muluk (Údolie kráľov); Biban el-Harim (Údolie kráľovien). Nekráľovské hrobky el-Tarif , Dra Abú el-Naga , Dér el-Bahrí , el-Chocha , Asasif , Šéch Abd el-Kurna , Dér el-Medína a Kurnet Muraaj : hroby a hrobky od ranodynastického po grécko-rímske obdobie."}
{"id": "51757", "title": "Tretia púnska vojna", "context": "Situácia v Kartágu Napriek ťažkým likvidačným mierovým podmienkam sa Kartágo snažilo obnoviť svoje hospodárstvo. Na území, ktoré zostalo pod kontrolou Kartága, sa rozvíjala poľnohospodárska výroba. Pracovné postupy, používané na veľkostatkoch, sa stali neskôr inšpiráciou aj pre rímskych veľkostatkárov. Kartaginskí remeselníci vyrábali ešte stále dostatok výrobkov, ktoré ponúkali na trhoch v Afrike i mimo nej. Obchodníci naďalej zabezpečovali obchod s drahými kovmi (zlato, striebro), luxusnými surovinami (slonovina) a ďalšími výrobkami. Mnohí Rimania navštívili v prvej polovici 2. stor. pred Kr. Kartágo a boli prekvapení jeho ekonomickou prosperitou. Popredný rímsky politik Marcus Porcius Cato tiež navštívil Kartágo a do Ríma priviezol košík čerstvých fíg na dôkaz toho, že Kartágo prosperuje a stále je nebezpečným súperom Ríma."}
{"id": "568996", "title": "Dejiny Thajska", "context": "Dynastia Čakrí Taksin bol v roku 1782 vyhlásený za nepríčetného svojimi dvoranmi, a potom zabitý. Vlády sa ujal vojenský veliteľ Phra Phutthayotfa Chulalok a nastúpil na trón ako Ráma I. Nová dynastia Čakrí presunula hlavné mesto na opačný breh rieky Čaophraja, do Bangkoku. Pokračovala v mocenskej expanzii, začaté už Taksinom, a vynútila si hegemóniu na celom území medzi Barmou a Vietnamom. Koloniálne prenikanie Británie a Francúzska do regiónu však predstavovalo vážnu hrozbu aj pre Siam. Králi Mongkut (Ráma IV., 1851-1868) a Čulalongkorn (Ráma V., 1868-1910) reagovali ústretovú diplomaciou, územnými ústupkami a reformami, ktoré mali za úlohu zvýšiť prestíž Siamu v očiach mocností, upevniť centralizovanú štátnu moc na územiach, ktoré boli doteraz voči Bangkoku vo voľnom vazalskom pomere. Takto vznikol moderný thajský štát v súčasných hraniciach."}
{"id": "54319", "title": "Ostrovné kráľovstvo", "context": "História Na pevnine sa uchytilo, keď králi z Rillanonu dobyli mesto Bas-Tyra. Severnú časť kontinentu ovládalo cisárstvo Veľká Kesh, ktoré bolo zrovna v tej chvíli oslabené vojnou s Južnou konfederáciou. Kým sa cisárstvo znovu posilnilo, ovládalo Ostrovné Kráľovstvo celý sever kontinentu a hranica medzi ním a cisárstvom bola Údolie Snov. O toto údoli sa viedli nekonečné drobné pohraničné boje. Niekolkokrát muselo zvádzať ťažké vojny, najprv Trhlinovú vojnu, potom Hadie Vojny. Kategória:Ságy z Midkémie"}
{"id": "501856", "title": "Indo-grécke kráľovstvo", "context": "Predchádzajúce udalosti  Grécka prítomnosť v Indii Roku 326 pred Kr. dobyl Alexander Veľký severozápadnú časť indického subkontinentu až k rieke Bjás a založil tam niekoľko miest, medzi nimi aj Bukefalu, a dosadil tam svojich satrapov. Indickí satrapovia v Pandžábe boli ponechaní vláde indických monarchov Taxila a Pora a boli znovu potvrdení Zmluvou z Triparadeisu v roku 321 pred Kr.; zvyšok gréckych vojsk prítomných v Indii ostalo pod velením Alexandrovho veliteľa Eudéma. Okolo roku 321 pred Kr. Eudémos porazil a vystriedal na tróne Taxila a o päť rokov neskôr Indiu opustil. Potom vládol gréckym osadám na Indu ďalší veliteľ Peithón, syn Agerónov. Ten však nevládol dlho a v tom istom roku ako Eudémos odišiel z Indie do Babylonu. Posledný veliteľ Sofytes vládol až do roku 294 pred Kr. Podľa indických zdrojov Gréci („Javanovia“) pomohli Čandraguptovi Maurjovi zvrhnúť dynastiiu Nanda a nastoliť Maurjovskú dynastiu. Okolo roku 312 pred Kr. sa Čandragupta vyhlásil za vládcu rozsiahlych území severovýchodnej oblasti Indie. Roku 303 pred Kr. viedol Seleukos I. Nikátor vojsko až k Indu, kde sa stretol s Čandraguptom. Stretnutie skončilo mierovou dohodou, ktorá bola tzv. epigamiou ( Epigamia ), čo znamenalo buď dynastické manželstvo, alebo nejakú dohodu o vzájomnom zväzku medzi Indmi a Grékmi. Podľa tejto dohody Seleukos prenechal severovýchodne teritória Alexandrovej ríše Čandraguptovi možno až k oblasti Arachózie. Na oplátku Seleukos získal päťsto vojnových slonov, ktorí potom zohrali kľúčovú rolu v Seleukovom víťazstve v bitke pri Ipse. : „Indovia obsadili niektoré územia, ležiace okolo Indu, ktoré pôvodne patrili Peržanom: Alexander ich o Arianov pripravil, a dosadil tam svojich vlastných osadníkov. Ale Seleukos Níkator ju dal Čandraguptovi v dôsledku manželského sväzku a získal za to päťsto slonov.“ ...Strabón Niektorí Gréci, medzi nimi napríklad historik Megasthenes nasledovaný Deimachom a Dionysiom, boli odoslaní na Čandraguptov dvor. Obaja vládci rovnako pokračovali vo vzájomnom obdarovávaní sa. Súbor:AsokaKandahar.jpg|thumb|left|bilingválny Ašókov skalný nápis z Kandaháru písaný grécky a aramejsky Grécka populácia, ktorá sa na severe Indie usadila, zostala pod maurijskou vládou. Čandraguptov vnuk Ašóka, ktorý prijal budhizmus, začal s jeho šírením pomocou skalných nápisov, z ktorých sú niektoré napísané grécky, z čoho sa dá predpokladať, že časť Grékov v Ašókovej ríši prijala budhizmus: „Tu, v kráľovskej moci medzi Grékmi, Kambódžanmi, Nábhakovmi, Nábhapamkitmi, Bhódžhokmi, Pitinikmi, Ándhrapradéšanmi a Palidmi, tu všade ľudia nasledujú v dharme bohom milého (myslené Ašóku).“ ...13. skalný Ašókov edikt (S. Dhammika). V trinástom edikte Ašóka tvrdí, že odoslal budhistických vyslancov ku gréckym vládcom do všetkých helénskych ríš až k Stredozemnému moru. Dvanásty edikt hovorí, že na ich územiach vyvinul prírodnú medicínu k prospechu ľudí i zvierat. Zdá sa, že Gréci zohrali v Indii pri šírení budhizmu nemalú úlohu. Niektorí z Ašókových vyslancov, napríklad Grék Dharmarakšita je v pálijských prameňoch opisovaný ako vodcovská osoba gréckych budhistických mníchov aktívnym proselytikom. Predpokladá sa, že Gréci sa tiež podieľali na sochárskej tvorbe Ašókových stĺpov a vôbec na všeobecnom rozkvete maurijskeho umenia. Roku 206 pred Kr. tiahla seleukovská armáda pod velením Antiocha III. znovu do Indie, kde Antiochos prijal vojnové slony a iné dary od kráľa Sofagaséna: : „On (Antiochos III.) prešiel cez Kaukaz a zostúpil do Indie, kde obnovil priateľstvo so Sofagasénom, kráľom Indov. Dostal tiež viac slonov, až kým ich nemal stopäťdesiat a zásobil nimi svoje oddiely a vydal sa znovu so svojou armádou na cestu: pustil Androsthéna z Kyziku, aby splnil svoju povinnosť dopraviť domov pokladnicu, so súhlasom tohto kráľa, že mu ju zverí.“ ...Polybius Grécka vláda v Baktrii Grécko-baktrijská socha, Ai Khanoum, 2. stor. pred Kr. Alexander neďaleko Baktrie založil niekoľko kolónií. Po jeho smrti roku 323 pred Kr. sa Baktria stala jednou zo satrapií Seleukovskej ríše. Okolo roku 250 pred Kr. sa jeden zo satrapov Diodotos I. Seleukovcom vzoprel a prehlásil sa za kráľa Grécko-baktrijského kráľovstva. Diodotov syn Diodotos II. bol následne zvrhnutý Euthydémom I., ktorý položil základ dynastie Euthydémovcov. V dobe Maurijskej ríše sa v Grécko-baktrijskom kráľovstve stále držal silný vplyv helénistickej kultúry, ako to dokazujú archeologické vykopávky v Ai-Khanoumu. Gréci v Baktrii tak zostali s Gréckom v blízkom kontakte i v dobe Maurijskej ríše. Maurijská dynastia bola okolo roku 185 pred Kr. zvrhnutá a vlády sa ujala dynastia Šungov. Ich zakladateľom bol Pušjamitra Šunga, ktorý zavraždil posledného maurijského kráľa Brhadratu. Podľa niektorých budhistických textov, ako je Ašókavadana , zaujal Pušjamitra voči budhizmu nepriateľský postoj a budhistov údajne dokonca prenasledoval. Mnohé budhistické kláštory, ako tie v Nálande, Bódhgaji, Sarnáthe či Mathure, mali byť pretvorené na chrámy hinduhistické. Podľa niektorých historikov ako napr. Étienne Lamotteho či Romila Thapara sú budhistické zdroje z tejto doby zaoberajúcimi sa o prenasledovaní budhistov prehnané. Baktrijská ríša bola dôležitou križovatkou obchodu hodvábnej cesty. Hodváb, keramika, porcelán, umelecké motívy, amulety, ingoty kovov, drahocenné látky, drahokamy ako zafír, spinel, rubín, nefrit, lapis lazuli, cenné kremene, hindukúšsky smaragd, zlato, náuky a idey prúdili cez toto územie na všetky strany vtedajšieho sveta.."}
{"id": "599586", "title": "Anaun", "context": "\nAnaun (Анаун (rus)) je v súčasnosti (jún 2014) neaktívny stratovulkán, nachádzajúci sa v pohorí Stredokamčatský chrbát na Kamčatke, niekoľko kilometrov východne od štítovej sopky Vulkan Geodezistov. Vek vzniku vulkánu sa odhaduje na koniec kvartéru (neskorý pleistocén až holocén) a jeho masív je tvorený prevažne bazaltami. Juhozápadne, resp. juhovýchodne od masívu sopky sa tiahnu dve reťaze mladších troskových kužeľov geneticky previazaných s vulkanizmom sopky Anaun. Vek poslednej erupcie nie je známy."}
{"id": "205229", "title": "Talang", "context": "Introduction  Talang je aktívny stratovulkán, nachádzajúci sa v západnej časti ostrova Sumatra, asi 20 km juhovýchodne od mesta Padang. Zaujímavosťou sopky je to, že nemá vrcholový kráter, všetky erupcie sa odohrávali z trhlín na severovýchodnom úbočí. Na svahu sopky sa nachádzajú aj dve jazierka, väčšie z nich má rozmery 1 × 2 km. V 19. storočí bolo zaznamenaných niekoľko menších erupcií, sopka sa neskôr ozvala aj v roku 1963 a naposledy v rokoch 2001, 2005, 2006 a 2007."}
{"id": "211873", "title": "Sundoro", "context": "Introduction  Sundoro je v súčasti neaktívny stratovulkán nachádzajúci sa na ostrove Jáva asi 8 km severozápadne od stratovulkánu Sumbing. Masív vulkánu má tvar symetrického kužeľa, typického pre stratovulkanickú stavbu. Sopka bol pomerne aktívna na prelome 19. a 20. storočia, na konci roku 1906 sa odmlčala a svoju aktivitu jednorazovo obnovila na jeseň roku 1971. Väčšina erupcií bola stredne silného charakteru, centrom erupcií bol vrcholový kráter, resp. parazitické krátery nachádzajúce sa na severozápadnom až južnom svahu."}
{"id": "120801", "title": "Vulkánska erupcia", "context": "Introduction Súbor:Vulcanian Eruption-numbers.svg|thumb|right|200px|Schéma erupcie vulkánskeho typu. Popis: 1. plynovo-popolový mrak, 2. lapili, 3. lávová fontána, 4. spád vulkanickéh popola, 5. vulkanická bomba, 6. lávový prúd, 7. vrstvy lávy a popola, 8. stratum, 9. sill, 10. prívod magmy, 11. magmatický kozub, 12. dajka. Vulkánska erupcia (odvodené z názvu sopky Vulcano) označuje sopečnú erupciu explozívneho typu, ktorej prejavy popísal taliansky vulkanológ Giuseppe Mercalli, prítomný pri erupciách Vulcana v rokoch 1888-1890: „..ako delostrelecká paľba s dlhými intervalmi...“ Vulkánsky typ erupcie prebieha nasledovne: viskózna magma (prevažne bazaltovo-andezitového zloženia) s vyšším obsahom rozpustených plynov (často aj väčšieho množstva vodných pár pochádzajúcich z odparenej spodnej vody) je vyvrhovaná z krátera v dlhších, pravidelne sa opakujúcich intervaloch. Jej vyvrženiny sú často pevné a sú sprevádzané mrakom tvaru karfiolu, tvoreného plynmi a popolom. Tefra a pyroklasty bývajú často uložené v širokom okolí sopky."}
{"id": "116027", "title": "Hasan Dağı", "context": "Introduction  Hasan Dağı je názov vyhasnutého stratovulkánu, nachádzajúceho sa v strednej Anatólii v Turecku. Vývoj vulkánu je previazaný s vývojom štyroch kaldier, najmladšia (4-5 km široká) je umiestnená na vrchole sopky. Sopka samotná je vytvorená z ryolitových až dacitových komplexov, ktoré sú datované od stredného miocénu. Okolo dvoch kráterov sú umiestnené andezitovo-dacitové dómy a s nimi spojené depozity pyroklastických prúdov a na pláňach v okolí stratovulkánu početné troskové kužele, maary a lávové prúdy štvrtohorného veku."}
{"id": "124228", "title": "Marsabit (sopka)", "context": "Introduction  Marsabit je názov masívnej, v súčasnosti neaktívnej štítovej sopky, nachádzajúcej sa v severnej Keni, asi 170 km východne od centra Východoafrického riftového systému. Jej hlavná aktívna fáza prebehla ešte v pliocéne. Neskoršie erupcie boli značne explozívnejšieho charakteru a vytvorili početné maary ( Gof Angar , Gof Boro , Gof Kolbo , atď...) a troskové kužele na severozápadno-severovýchodných svahoch sopky. Najmladšie lávové prúdy sú datované K-Ar metódou na 0,68 ± 0,16 mil. rokov, no jestvuje predpoklad, že určitá aktivita prebiehala aj po tomto čase a niektoré prúdy sú ešte mladšie ako pleistocénne."}
{"id": "207292", "title": "Kunyit", "context": "Introduction  Kunyit je neaktívny stratovulkán, nachádzajúci sa v centrálnej časti ostrova Sumatra. Vrchol prevažne dacitového vulkánu je ukončený dvoma krátermi, v jednom z nich sa nachádza menšie jazierko. Vek poslednej erupcie vulkánu nie je známy, no v okolí vrcholu sa nachádzajú aktívne fumaroly."}
{"id": "207326", "title": "Hutapanjang", "context": "Introduction  Hutapanjang je pomerne neznámy neaktívny stratovulkán, nachádzajúci sa v centrálnej časti ostrova Sumatra asi 15 km severozápadne od stratovulkánu Sumbing. Vek poslednej erupcie sopky nie je známy."}
{"id": "204837", "title": "Sinabung", "context": "Introduction  Sinabung je v súčasnosti aktívny stratovulkán, nachádzajúci sa na ostrove Sumatra, asi 50 km juhozápadne od mesta Medan a neďaleko komplexu Sibayak. Masív vulkánu je tvorený prevažne andezitmi a dacitmi, jeho vrchol je ukončený sériou prekrývajúcich sa kráterov, z ktorých najmladší je najjužnejšie položený. Vek poslednej erupcie nie je známy, jediným prejavom aktivity boli fumaroly v okolí vrcholu sopky, pozorované v roku 1912. Sopka začala prejavovať aktivitu 29. augusta 2010."}
{"id": "211875", "title": "Ungaran", "context": "Introduction  Ungaran je neaktívny stratovulkán nachádzajúci sa v centrálnej časti indonézskeho ostrova Jáva, asi 15 km juhozápadne od mesta Semarang. Svahy vulkánu sú silne erodované, vek poslednej erupcie nie je známy. Jediným prejavom toho, že sopka nie je úplne vyhasnutá sú dve fumarolické polia nachádzajúce sa na svahoch vulkánu."}
{"id": "212844", "title": "Penanggungan", "context": "Introduction  Penanggungan je menší neaktívny stratovulkán, nachádzajúci sa vu východnej časti ostrova Jáva, severne od komplexu Arjuno-Welirang a asi 20 km južne od mesta Surabaja. Na severnom a západnom svahu vulkánu sa nachádzajú početné sakrálne stavby, pochádzajúce z prvej polovice 2. tisícročia nášho letopočtu. Vek vulkánu je približne rovnaký ako vek stratovulkánu Semeru, neaktívny je viac ako 1 000 rokov."}
{"id": "67965", "title": "Anunna", "context": "Introduction Anunnaki, starý sumerský znak Anunna po sumersky alebo Anunnak(k)ú/Annunaki/Enunaki (po akkadsky) alebo Igigú/Igigi je pojem z najmä sumerskej a akkadskej mytológie, ktorý spravidla označoval skupinu najvýznamnejších bohov."}
{"id": "213988", "title": "Karna", "context": "Život Karna sa narodil Kuntí, manželke Pándua, ktorá ho splodila s bohom slnka Súrjom. Bol prvorodeným no nechceným synom, a podľa védskeho práva sa stal najstarším z Pánduovcov. Nikdy však s nimi neuzavrel priateľstvo a nenávidel tak Ardžunu, ako aj Bhímu. Počas jeho života ho ešte pred bitkou na Kurukšétre obidvaja porazili. Prvé stretnutie Karny s Ardžunou bolo na prehliadke bojového umenia. Po ukážke Ardžunovej sily sa chcel tiež zúčastniť a Ardžunu prekonať a potom vyzvať k súboji, no zabránila mu v tom žiadosť Draupadí a tichá modlitba ich spoločnej matky Kuntí."}
{"id": "64019", "title": "Zoznam geografických článkov/N", "context": "nú Númará · Núnu"}
{"id": "220788", "title": "Anaun", "context": "Introduction  Anaun () je v súčasnosti (jún 2014) neaktívny stratovulkán, nachádzajúci sa v pohorí Stredokamčatský chrbát na Kamčatke, niekoľko kilometrov východne od štítovej sopky Vulkan Geodezistov. Vek vzniku vulkánu sa odhaduje na koniec kvartéru (neskorý pleistocén až holocén) a jeho masív je tvorený prevažne bazaltami. Juhozápadne, resp. juhovýchodne od masívu sopky sa tiahnu dve reťaze mladších troskových kužeľov geneticky previazaných s vulkanizmom sopky Anaun. Vek poslednej erupcie nie je známy."}
{"id": "149231", "title": "Henbandú", "context": "Externé odkazy  Informácie ministerstva pre rozvoj o Henbandú - anglicky Kategória:Ostrovy atolu Núnu"}
{"id": "315959", "title": "Jaunac", "context": "Poloha Jaunac má rozlohu . Najvyšší bod je položený a najnižší bod"}
{"id": "102074", "title": "Apána", "context": "Introduction  Apána (sanskrit) je druhý z desiatich váju, ktorý sa prejavuje ako funkcia prány, druh pránickej aktivity spojenej s výdajom z organizmu. Apánu umiestňujú do oblasti vylučovacích orgánov, kde vládne podvedomým komplexom. Apánu pokladajú za nižší oheň, ktorý jogín mení na vyšší tým, že ho zdvíha v tele pomocou vôle. Keď sa mu podarí zdvihnúť ju ako istý druh napätia zo spodku trupu do stredu přs, premieša ju s pránou, čím vzniká pránajama, čiže vnímanie dychu, ktorý pôsobí kladne na nižšie sklony a všetky duchovné hodnoty bytosti."}
{"id": "311693", "title": "Gannat (obec)", "context": "Poloha Gannat má rozlohu . Najvyšší bod je položený a najnižší bod"}
{"id": "464120", "title": "Anaa", "context": "Introduction  Anaa (iné názvy Nganaa-nui alebo Ara-ura ) je atol v centrálnej časti súostrovia Tuamotu v rámci Francúzskej Polynézie. Nachádza sa v strede súostrovia na južnej strane a najbližším susedom je atol Faaite, vzdialený približne na sever. Centrálny ostrov Tahiti je vzdialený približne na západ."}
{"id": "111621", "title": "Prána", "context": "Introduction  Prána (sans.) je životná energia, univerzálna životná sila, absolútna energia. V čínsko-japonskej tradícii chi alebo ki. Predstavuje prazdroj všetkých foriem energií a prejavuje sa v rôznych oblastiach bytia na rôznych frekvenciách. Jednou z jej foriem prejavu je dych, jeden zo spôsobov, ktorým nám je umožnené pránu prijímať. Úroveň vedomia každej životnej formy závisí od frekvencie prány, ktorú dokáže prijímať a udržiavať. Pri zvieratách sú to nižšie frekvencie ako pri ľuďoch a u vyvinutých ľudí vyššia frekvencia ako u tých, ktorí stoja na začiatku svojho vývoja."}
{"id": "214362", "title": "Soputan", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - stratovulkán Soputan na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Indonézie Kategória:Stratovulkány Kategória:Aktívne sopky"}
{"id": "212846", "title": "Malang (sopka)", "context": "Introduction  Malang je vulkanický komplex pozostávajúci z deväťčlennej skupiny maarov a troskových kužeľov, nachádzajúci sa vo východnej časti ostrova Jáva neďaleko mesta Malang a asi západne od stratovulkánu Semeru. Komplex sa nachádza nad oslabenou tektonickou zónou a niektoré jeho súčasti vznikli parazitickým odvodom magmy z kaldery Tengger."}
{"id": "212832", "title": "Arjuno-Welirang", "context": "Introduction  Arjuno-Welirang je v súčasnosti neaktívny stratovulkanický komplex v centrálnej časti Jávy, pozostávajúci z dvojice stratovulkánov Arjuno () a Welirang (). Komplex prekrýva dva staršie vulkány ( Ringgit na východnej a Linting na západnej strane). Jediná historicky zaznamenaná erupcia sa odohrala v auguste 1952 – išlo o menšiu freatickú erupciu. V súčasnosti sú jedinými prejavmi aktivity fumaroly, vyskytujúce sa na viacerých lokalitách na svahoch komlpexu."}
{"id": "98274", "title": "Platanar", "context": "Zoznam vulkanických foriem komplexu Platanar  stratovulkány Azufrado - 2 242 m Palmira - 2 184 m Pelon - 2 320 m Platanar - 2 183 m Porvenir - 2 267 m El Siete - 2 260 m"}
{"id": "124418", "title": "Rungwe", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - stratovulkán Rungwe na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Tanzánie Kategória:Stratovulkány Kategória:Vyhasnuté sopky Kategória:Dvojtisícovky"}
{"id": "124402", "title": "Ol Doinyo Eburru", "context": "Introduction  Ol Doinyo Eburru (niekedy aj krátko Eburru , alebo Burru ) je komplexný vulkán, nachádzajúci sa severozápadne od jazera Naivasha v Keni. Hlavný vývoj komplexu prebiehal v pleistocéne, keď staršie, prevažne fonolitické a trachytické lávové prúdy prekryli obsidiánové ryolitové lávy. Jeho hlavná stavba je síce silne erodovaná, ale niektoré ryolitové dómy, prevažne na východnom svahu sú relatívne mladé (začiatok holocénu). Masív Eburru pretína severojužný zlomový systém, kde sa nachádzajú aktívne fumaroly."}
{"id": "207896", "title": "Bukit Daun", "context": "Introduction  Bukit Daun je názov komplexu dvoch stratovulkánov ( Bukit Daun a Gedang ), nachádzajúcich sa v riedko obývanej oblasti na juhozápade ostrova Sumatra. Masív stratovulkánu Gedang je silne rozrušený kalderou s priemerom 3 km. Vrchol Bukit Daun je ukončený 600 m širokým kráterom, v rámci ktorého sa nachádza jazero. V historickej dobe nie sú žiadne záznamy o erupciách, jediným prejavom aktivity sú fumaroly nachádzajúce sa na svahoch sopky."}
{"id": "116357", "title": "Bunyaruguru", "context": "Introduction  Bunyaruguru (známe aj ako Kichwambe ) je vulkanické pole, pozostávajúce z približne 150 maarov (27 z nich je zaliatych vodou), nachádzajúce sa v Ugande, južne od jazera George. Vek maarov bol určený na vrchný pleistocén až súčasnosť."}
{"id": "80678", "title": "Zoznam sopiek Austrálie a Melanézie", "context": "[[Vanuatu]] Názov Forma Výška (m) Súradnice Posledná erupcia Zem. šírka Zem. dĺžka Ambrym troskové kužele 1 334 2009 Aneityum stratovulkány 852 ??? Aoba štítový vulkán 1 496 2006 Epi stratovulkán 833 2004 Gaua stratovulkán 797 1982 Kuwae kaldera 1974 Lopevi stratovulkán 1 413 2006 Mere Lava stratovulkán 1 028 ??? Motlav stratovulkán 411 ??? North Vate stratovulkán 594 ??? Suretamatai komplexný vulkán 921 1966 Traitor s Head stratovulkán 837 1881 Yasur stratovulkán 361 2009 Ostrovy Matthew a Hunter Názov Forma Výška (m) Súradnice Posledná erupcia Zem. šírka Zem. dĺžka Île Hunter stratovulkán 297 1835 Île Matthew stratovulkán 177 1949"}
{"id": "80146", "title": "Zoznam sopiek Afriky a Červeného mora", "context": "[[Kamerun]] Názov Forma Výška (m) Súradnice Posledná erupcia Zem. šírka Zem. dĺžka Kamerun stratovulkán 4 095 2000 Manengouba stratovulkán 2 411 ??? vulkanické pole Ngaoundéré troskové kužele ??? holocén vulkanické pole Oku maary 3 011 ??? vulkanické pole Tombel maary ~ 500 ???"}
{"id": "116271", "title": "Kars (sopka)", "context": "Introduction  Kars je názov menšieho vulkanického poľa, nachádzajúceho sa na severovýchode Turecka v provincii rovnakého mena. Pole pliocénno-strednopleistocénneho veku pozostáva z dvoch troskových kužeľov: Ala Dag a Yaglica Dag . Niektorí vulkanológovia sa domnievajú, že najmladšia aktivita komplexu pochádza z holocénu, ale nie je to ničím potvrdené."}
{"id": "116025", "title": "Karapinar", "context": "Introduction  Karpinar je názov vulkanického poľa nachádzajúceho sa v strednej Anatólii v Turecku. Pole sa skladá z piatich bazaltových troskových kužeľov, dvoch lávových prúdov a niekoľkých explozívnych kráterov a maarov. Meke Dag je s výškou najvyšší troskový kužeľ strednej Anatólie. Explozívne krátery a maary sa rozkladajú pozdĺž juhozápadno-severovýchodnej línie až k vulkánu Karaca Dağ. Maary a troskové kužele vznikli vývojom z hyaloklastových tufových kužeľov."}
{"id": "124236", "title": "Namarunu", "context": "Introduction  Namarunu je rozľahlý štítový vulkán je tvorený prevažne trachytickými horninami. Nachádza sa v na severe Kene, asi 70 km južne od jazera Turkana. Jeho povrch je pokrytý početnými troskovými kužeľmi prevazne pleistocénneho až holocénneho veku. Počas skorého holocénu aktivita nabrala na intenzite, čo dokladajú početné lávové prúdy a množstvo tektonicky porušených menších troskových kužeľov na severných, východných a južných svahoch sopky. Posledné erupcie predchádzali dobe vyschnutia blízkeho jazera Sugata (čo nastalo asi pred 3 000 rokmi) a to že sopka nie je celkom vyhasnutá dokladajú horúce pramene v riftovom údolí na východnej strane Východoafrického riftu."}
{"id": "215541", "title": "Tigalalu", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - stratovulkán Tigalalu na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Indonézie Kategória:Stratovulkány"}
{"id": "211863", "title": "Dieng", "context": "Zoznam vulkanických foriem komplexu Dieng  Stratovulkány Alang - 2 300 m Kemulan - 1 900 m Ngesong - 2 210 m Prahu - 2 565 m Troskové kužele Binem - 2 134 m Bisma - 2 365 m Butak - 2 222 m Butak Petarangan - 2 135 m Gunung Bucu Jimat - 2 100 m Merdada - 2 100 m Pagerkandang - 2 075 m Pakuwaja - 2 398 m Pagnonan - 2 308 m Prambanan - 2 300 m Sigluduk Sikunang Sileri - 2 241 m Sinila Sroja - 2 300 m Timbang Lávové dómy Kendil Kunir Prambanan Watusumbul Krátery Dringo - 2 063 m Kawah Bitingan Menjer - 1 400 m Sumur Telogopasir"}
{"id": "207293", "title": "Kunyit", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - stratovulkán Kunyit na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Indonézie Kategória:Stratovulkány"}
{"id": "80156", "title": "Zoznam sopiek Afriky a Červeného mora", "context": "[[Tanzánia]] Názov Forma Výška (m) Súradnice Posledná erupcia Zem. šírka Zem. dĺžka „bez mena“ troskové kužele ??? ??? Igwisi Hills troskové kužele ??? ??? Izumbwe-Mpoli troskové kužele 1 568 ??? Kieyo stratovulkán 2 175 1800 Kilimandžáro stratovulkán 5 895 ??? Meru stratovulkán 4 565 1910 Ngozi kaldera 2 622 ??? Ol Doinyo Lengai stratovulkán 2 960 2009 Rungwe stratovulkán 2 961 ??? plošina Usangu lávové dómy 2 179 ???"}
{"id": "599591", "title": "Brembo", "context": "Brzdy Brembo sú štandardnou výbavou mnohých superšportových automobilov ako Aston Martin, Audi, Ferrari, Lamborghini, Maserati, Mercedes-Benz, Pagani či Porsche a tiež niektorých amerických high-end športových automobilov ako Ford GT, Chevrolet Corvette, Cadillac CTS-V či Dodge Viper a ďalších športových kupé ako Chevrolet Cobalt SS či Nissan 350Z Track Edition. Ostatné značky, ktoré majú brzdy brembo (buď ako štandardné alebo voliteľné príslušenstvo) sú: Acura, Alfa Romeo, Buick, BMW (vrátane Mini), Chrysler, Fiat, Holden, Hyundai, Jaguar, Land Rover, Lexus, Mitsubishi, Nissan ,Opel, Peugeot, Infinity, Pontiac, Renault, Seat, Subaru, Vauxhall, Volkswagen, Volvo a Jeep."}
{"id": "259502", "title": "BMW rad 3", "context": "Introduction  BMW rad 3 či BMW 3 je automobil strednej triedy, ktorý od mája 1975 vyrába nemecká automobilka BMW. Je nasledovníkom rady BMW E115, ktorá bola vyrábaná v piatich rozdielnych generáciách a najmenej v piatich rôznych karosárskych verziách. BMW rad 3 je najpredávanejším modelom automobilky, čo predstavuje približne 30% z celkovej ročnej tržby automobilky BMW (okrem motocyklov)."}
{"id": "442242", "title": "Citroën Type B", "context": "Inovácie Citroën v modeli B10 v roku 1925 prvýkrát v Európe prezentoval \"Tout Acier\", celokovovú karosériu. Predošlé a konkurenčné automobily boli väčšinou drevené kabíny obité plechom, pripevnené na kovovom ráme. Je to pozostatok z čias kočov a koní, napríklad také nášľapy pred dverami (pozostatky schodíkov) boli odstránené až pri modeli Traction Avant. Výhodou celokovovej karoséria bola bezpečnosť, pevnosť na nerovnostiach a tichosť."}
{"id": "567794", "title": "Tesla Cybertruck", "context": "Cena Základná cena modelu s pohonom zadných kolies (RWD) bola stanovená na 39 900 USD, pričom modely s pohonom všetkých kolies (AWD) začínali na 49 900 USD. Výroba dvojmotorových AWD a trojmotorových AWD Cybertruck sa má začať koncom roku 2021 a výroba najlacnejšieho modelu RWD koncom roku 2022."}
{"id": "284294", "title": "Citroën BX", "context": "Verzie a limitované série  BX 4x4 Na podvozku BX vznikol aj variant označený 4x4 alebo 4WD s permanentným náhonom všetkých kolies. Platforma má spoločné súčasti s modelmi Peugeot 405 x4, Mi16x4 a T16. Celkovo bolo vyrobených iba 712 kusov modelu BX 4x4 a 562 kusov modelu BX Break 4x4. BX 4WD boli vybavené benzínovými aj naftovými motormi z rady XU a XUD výhradne o objeme 1905 ccm. Najsilnejšou motorizáciou bolo GTi 4x4 o výkone 125k použité iba vo verzií hatchback. Brzdy boli vybavené systémom ABS. Karoséria modelu mala upravený stredový tunel aby sa vošiel kardán pre zadnú nápravu, to malo za následok zmenšenie priestoru pre nohy spolujazdca. Tento model bol jediným hydropneumatickým vozidlom vybaveným náhonom všetkých kolies. Rozdelenie náhonu bolo 53% krútiaceho momentu pre prednú nápravu a 47% pre zadnú nápravu. Zadný diferenciál typu Torsen (citlivý na krútiaci moment), bol samosvorný. Medzinápravová rozvodovka bola ovládaná elektronickou uzávierkou diferenciálu, ktorú bolo možné spustiť pri rýchlosti pod 40 km/h, tým došlo k rozdeleniu krútiaceho momentu 50:50 medzi prednú a zadnú nápravu. Spolu s nastaviteľnou výškou podvozku sa BX stal predchodcom dnešných SUV. BX SPORT BX SPORT, jeden z 7500 vyrobených kusov V rokoch 1985 až 1987, bola uvedená špeciálna limitovaná séria BX SPORT v množstve 7500 kusov. Model sa líšil od normálnej série hlavne výkonným motorom a vonkajším vzhľadom. Dostal laminátové nárazníky podobné neskoršiemu modelu 16V, a rozširujúci laminátový bodykit. Motor o objeme 1905 cm3 mal dvojitý karburátor weber a dosahoval výkon 126 koní (93kW) a krútiaci moment 170 Nm. Pôvodne plánovaná séria 2500 kusov bola vďaka predajnému úspechu rozšírená o ďalších 5 000 kusov. BX GTi 16V BX 16V Facelift Marcello Gandini 1990 – 1993 BX GTi 16 Valve alebo francúzsky 16 Soupapes je limitovaná séria modelu Citroën BX, s najsilnejším motorom o objeme 1905 cm3, vzhľadovo odlišný s pridanými laminátovými prahmi, širšími nárazníkmi a najvyššou výbavou. Jeho akcelerácia bola impozantná v 5-dverovej strednej rodinnej triede. (0-100 7,5s). Boli použité 2 motory, motor XU9J4 (D6C Motronic ML4.1) o výkone 160 koní a XU9J4Z (DFW Motronic M1.3) o výkone 148k (katalyzátor podľa krajiny určenia) alebo 158k, líšili sa hlavne kompresným pomerom a nastavením vačkových hriadeľov. Model bol faceliftovaný v roku 1990 návrhárom Marcellom Gandinim. Pod výbavu BX 16V patrilo štandardne ABS, vyhrievané a elektricky ovládané zrkadlá, hmlové svetlá, bodykit, zadný stierač, elektricky ovládaný šíber (podľa krajiny) a klimatizácia (príplatok), palubný počítač (príplatok), vyhrievané sedadlá (príplatok). GTi 16V mali anatomické sedadlá od firmy Recaro s výrazným bočným vedením a bedrovou opierkou pre vodiča. Vpredu boli použité kotúčové brzdy s vnútorným chladením, vzadu klasické kotúčové. Boli použité hydropneumatické zásobníky („gule“) menšieho objemu kvôli aktívnejšej odozve podvozku na náklony. Celkovo vyrobili 11896 kusov Mk1 a 3 544 kusov verzie Mk2."}
{"id": "278678", "title": "Quattro (systém pohonu 4x4)", "context": "Pozri aj  4Motion 4Matic S-AWC ATTESA BMW xDrive"}
{"id": "302277", "title": "Lotus Omega", "context": "Výkony a porovnania  Špecifikácie Maximálna rýchlosť cca /h Výkon – 281 kW/382 koní pri 5 200 ot/min Zrýchlenie – 0 – /h : 5,1 s, 0 – /h : 11,1 s Krútiaci moment – 568 Nm pri 4 200 ot/min Zdvihový objem – Typ motora – Twin-turbo radový šesťvalec Konfigurácia – Motor vpredu, zadný náhon Prevodovka – 6-rýchlostná manuálna ZF Hmotnosť – Produkcia – 950 kusov Cena – 48 000 £ Výkonové porovnania 1989 – 1994 Alpina B10 BiTurbo – 360 koní 0 – /h – 5,6 s. Max. rýchlosť: /h 1989 – 1995 BMW M5 E34 – 315/340 koní 0 – /h – 6,3 / 5,9 s. Max. rýchlosť (elektronicky obmedzená): /h 1991 – 1995 Mercedes-Benz 500E – 326 koní 0 – /h – 6,2 s. Max. rýchlosť (elektronicky obmedzená): /h"}
{"id": "304125", "title": "BMW rad Z", "context": "BMW M Roadster Špeciálna edícia automobilov vychádzajúca prevažne z modelov Z3 a Z4 vyrábaná v Južnej Karolíne v rokoch 1998 – 2002 poskytovala na trh automobily so zameranou úpravou na zvýšený výkon. Z3 M Roadster (1998 – 2002) BMW Z3 M Roadster vyznačujúci sa najviac zmenami na tele auta, predných a zadných nárazníkoch, maske chladiče, zrkadlách či kufri, zaznamenal vysoké hodnoty vo výkone motora. Mnoho komponentov pochádzalo z pôvodných automobilov E30 M3 alebo E36 M3 Evo. Menšie zmeny boli vykonané na podvozku, kolesách, pneumatikách, ktoré takisto prispievali k zlepšeniu výkonu. Počas celej výroby bolo na globálnom trhu dostupných 15 000 automobilov M Roadster, kde základná cena pre USA bola cca 43 000 $. Z4 M Roadster (2006 – 2008) Verzia BMW Z4 M Roadster je poháňaná 3.2 L šesťvalcovým motorom s celkovým výkonom 249 kW, pričom zrýchlenie z 0 na zvláda za 4.7 sekundy pri váhe , čo sa pokladá za lepší výsledok ako Porsche Boxter či Porsche Cayman S Elektronicky obmedzená rýchlosť je /h. Základná cena automobilu BMW Z4 M Roadster je 52 100 $."}
{"id": "282235", "title": "Alpina", "context": "Súčasná výroba  ALPINA D3 Bi-Turbo Sedan / Touring a Coupe: na základe BMW E90/E91/E92 s motorom 123d - 157kW/214 koní / 500 Nm ALPINA B3 Bi-Turbo Sedan / Touring / Coupe a Cabrio: na základe BMW E90/E91/E92/E93 335i 265 kW/360 koní / 500 Nm ALPINA B5 Sedan: na základe BMW F10 radu 5 - s 4,4 L V8 Bi-Turbo motorom, tiež používaný v Alpina B7 373 kW/507 koní / 700 Nm ALPINA B7 Bi-Turbo: na základe BMW F01 radu 7 - s 4,4 L V8 Bi-Turbo motorom 373 kW/507 koní / 700 Nm"}
{"id": "274324", "title": "Vozidlový motor", "context": "Introduction Obrázok:BMW Engine M88 from a M1.JPG|thumb|Vozidlový motor BMW M88 Moderný vidlicový 6-valcový motor Mercedes Vozidlový motor je motor určený pre priamy pohon cestných prípadne terénnych motorových vozidiel a samochodných strojov, schopný pracovať vo veľkom rozsahu otáčok a točivých momentov."}
{"id": "304908", "title": "Citroën Berlingo", "context": "Druhá generácia Berlingo II. (B9) Druhá generácia vozidla prišla v roku 2008 a výroba pokračovala súčasne s prvou generáciou a predstavuje jeho drahšiu verziu. Nové Berlingo bolo založené na PSA platforme. Viacero prvkov zabudovaných v novom Berlingo je spoločných s Citroën C4, ale nový Citroën je väčší a drahší. Zväčšením automobilu sa zvýšil aj nákladný priestor z 2,8 na . Vozidlo vzniklo v spolupráci s divíziou Sevel. Popri modeli Berlingo vznikol aj väčší model Nemo z produkcie Sevel. V roku 2012 prešiel model faceliftom, zmenila sa predná maska s logom značky, pribudlo LED denné svietenie a zmenili sa motorizácie. Výbava automobilu Automobil Berlingo zaručuje pohodlnú jazdu s 5-stupňovou manuálnou prevodovkou a kombinovanou spotrebou 8,2 l/. Ochrana pasažierov je vybavená šesticou airbagov, ale bočné a dva hlavové airbagy sú k dispozícií za príplatok. Pre ochranu voči krádeži alebo vlámaniu je automobil vybavený automatickým uzamykaním dverí a batožinového priestoru pri rozjazde. Alarm a ultrazvuková ochrana, či detektor pohybu sú dostupné k výbave takisto za príplatok. Úrovne výbavy Attraction - 2x Airbag, ABS, REF, Isofix, El. predné okná, nastaviteľný volant Seduction - led diody, manuálna klimatizácia, el. sklopné a vyhrievané zrkadlá výškovo nastaviteľné sedadlá s opierkami, rádio CD/MP3 Exclusive - bočné airbagy, automatická klimatizácia, tempomat, automatické stierače, 3 samostatné sedadlá v 2. rade s lakťovými opierkami Príplatková výbava - ESP, ASR, presklená strecha Modutop, navigácia, USB box Electric II. V roku 2013 bola predstavená nová generácia Berlinga Electrique. Motor pochádza zo spoločného vývoja s automobilkou Mitsubishi. Je podobne ako pri predchodzej verzií typu Venturi Electric. Nový Electrique má väčší dojazd, približne 170km a dosahuje maximálnu rýchlosť 110km/h. O napájanie sa stará 80 kusov batérií typu Li-ion s napätím 3,75V na článok a kapacitou 22,5kWh. Batérie je možné nabiť na 80% kapacity zo zásuvky 380V za približne 35 minút. Automobil využíva elektromotor pre rekuperáciu energie pri brzdení a dojazde. Motorizácie Zážihové (Benzín) Model Objem Motor a typ Max.výkon Max. krútiaci moment Spotreba Produkcia 1.6 16V 1587 cc R4 16V TU5JP4B 90k pri 6000 ot. 132 Nm pri 2500 ot. 6,8/10,8/8,2 2008- 1.6 16V 1587 cc R4 16V TU5JP4 110k pri 5800 ot. 147 Nm pri 4000 ot. 6,8/10,8/8,2 2008-2009 1.6 VTi 95 1587 cc R4 16V EP6CB 98k pri 5800 ot. 152 Nm pri 4250 ot. 5,5/9,4/6,9 2010- 1.6 VTi 120 1598 cc R4 16V EP6C 120k pri 6000 ot. 160 Nm pri 4250 ot. 6/9,6/7,3 2009- Vznetové (Diesel) Model Objem Motor a typ Max.výkon Max. krútiaci moment Spotreba Produkcia 1.6 HDi 75 1560 cc R4 16V DW6ETED 75k pri 4000 ot. 185Nm pri 1750 ot. 4,8/6,2/5,3 2008- 1.6 HDi 90 1560 cc R4 16V DW6ATED4 90k pri 4000 ot. 215Nm pri 1750 ot. 4,8/6,2/5,3 2008–2010 1.6 HDi 92 1560 cc R4 16V DW6DTED 92k pri 4000 ot. 230Nm pri 1750 ot. 4,7/6,7/5,3 2010- 1.6 HDi 110 1560 cc R4 16V DW6ATED4 110k pri 4000 ot. 240Nm pri 1750 ot. 5/6,7/5,5 2008–2010 1.6 HDi 110 1560 cc R4 16V DW6C 112k pri 4000 ot. 240Nm pri 1750 ot. 4,9/6,8/5,6 2010–2012 1.6 HDi 115 1560 cc R4 16V DW6D 115k pri 3600 ot. 270Nm pri 1750 ot. 6,1/4,9/5,3 2012- Elektromotor Model Max.výkon Max. krútiaci moment Kapacita batérií Dojazd Electrique 67k (49 kW) 200Nm pri 0–1500 ot. 22,5kWh cca 170 km"}
{"id": "469539", "title": "Športový sedan", "context": "Introduction Audi B7 RS4 (2007) BMW M5 (E39) Mazda 6 MPS Športový sedan je typ automobilu s karosériou sedan, ktorý je dizajnovaný tak, aby vyzeral \"športovo\", pričom ponúka vodičovi väčší zážitok z riadenia a zároveň komfort a výbavu porovnateľnú s luxusným automobilom. Väčšina z tejto kategórie vozidiel pochádzajú zo strednej triedy. Z historického hľadiska do tejto kategórie patria automobily ako Alfa Romeo 1900, Triumph Dolomite a Lotus Cortina."}
{"id": "284292", "title": "Citroën BX", "context": "Introduction Citroën BX prvej generácie 1982 – 1985 Citroën BX I. 1982 – 1985 BX GTi Automatic interiér BX 16V MK I. pohľad zozadu Citroën BX je automobil strednej triedy, ktorý vyrábala francúzska automobilka Citroën v rokoch 1982 až 1994. Citroën BX má hydropneumatické odpruženie vo všetkých verziách na prednej aj zadnej náprave. V roku 1986 prešiel faceliftom. V roku 1987 sa dostala na trh najsilnejšia verzia BX 16V a po nej verzia 4x4 a 4x4 Break. Spolu sa vyrobilo 2 315 739 kusov počas 12 rokov. Hatchback sa prestal vyrábať v roku 1993 s príchodom modelu Xantia, ale Estate sa vyrábal ešte rok. Po krachu Citroenu a vzniku skupiny PSA Peugeot Citroen, bol BX prvým spoločným modelom strednej triedy. V rámci nového koncernu zaujal Citroen miesto inovatívnej a netradičnej značky a Peugeot konzervatívnej a stabilnej. Celkom nová koncepcia prevzala základ pruženia z modelu GS. Karoséria bola úplne novej koncepcie hatchback a rozmermi balancovala na hranici nižšej strednej a strednej triedy. Motorizácie boli modernizované alebo prevzaté z Peugeotu. Vďaka investíciám a technickým prínosom Peugeotu sa podarilo zmodernizovať BX zaznamenal veľký predajný úspech a zachránil automobilku pred pádom. Narozdiel od koncernovej Simcy. BX využíval hydropneumatické odpruženie na prednej aj zadnej náprave, vpredu závesy typu McPherson, vzadu vlečená náprava. Brzdy boli kotúčové na oboch nápravách, vo vyšších výbavách so systémom ABS."}
{"id": "237409", "title": "Karoséria", "context": "Introduction Karoséria automobilu Kostra karosérie BMW 328 Rôzne typy karosérií (po nemecky) Karoséria je časť automobilu, do ktorej nastupujú cestujúci, vkladá sa do nej batožina a upevňuje sa na ňu buďto nosný rám so strojovým podvozkom, alebo jednotlivé časti strojového podvozku priamo. V prípade, že sú časti strojového podvozku montované priamo na karosériu, hovorí sa o bezrámovej karosérii , čo je dnes bežný typ karosérii. V minulosti karosérie obsahovali drevené diely, ktoré boli potiahnuté tenkými kovovými plechmi, ale po druhej svetovej vojne sa začalo od drevených častí karosérie upúšťať a do popredia sa dostali celokovové karosérie. Na pretekárske účely sa niekedy kvôli zníženiu hmotnosti automobilu vyrábajú karosérie čiastočne z hliníka, alebo laminátu. V minulosti mali niektoré nízko výkonné modely automobilov celú karosériu vytvorenú z laminátu, alebo iných plastických hmôt. V súčasnosti prebiehajú pokusy o vytvorenie celohliníkových karosérii, prípadne sú niektoré pretekárske automobily vytvorené s karosériou z uhlíkových vláken, ktorá sa vyznačuje vysokou pevnosťou a malou hmotnosťou."}
{"id": "91794", "title": "Turbodúchadlo (spaľovací motor)", "context": "Použitie Benzínové motory Prvé osobné automobily s prepĺňaným benzínovým motorom boli modely Oldsmobile Jetfire, ktorých motory Oldsmobile V8 používali turbodúchadlo montované na hliníkovom osemvalci s objemom 3,52 litra. V roku 1962 automobilka Chevrolet začala vybavovať svoj model Chevrolet Corvair turbodúchadlom, ktorý niesol názov Monza Spider a neskôr ako Monza. V Európe sa prepĺňanie turbodúchadlom dostalo do modelov Porsche 930 či Saab 99 Turbo. V Severnej Amerike bol turbodúchadlom prepĺňaný populárny model Buick Regal/T Type/Grand National. Dnes je prepĺňanie turbodúchadlom bežne používané mnohými automobilkami na naftových či benzínových motoroch. Prepĺňanie turbodúchadlom môže byť použité ná nárast výkonu pri zachovaní rovnakého objemu alebo kvôli šetreniu paliva znížením zdvihového objemu (napríklad Chevrolet Cruze s atmosférickým benzínovým motorom s objemom 1.8 litra má rovnaký výkon, 138 koní, ako jeho 1.4 litrový turbodúchadlom prepĺňaný motor). Naftové motory Prvým sériovo vyrábaným osobným automobilom s naftovým motorom preplňovaným turbodúchadlom bol model Mercedes-Benz 300SD vyrábaný od roku 1978 s turbodúchadlom Garrett. V dnešnej dobe je množstvo naftových motorov preplňovaných turbodúchadlom, hlavne pre úspornosť paliva a lepšie jazdné vlastnosti. Prvý nákladný automobil s turbodúchadlom preplňovaným naftovým motorom vyrobila spoločnosť Schweizer Maschinenfabrik Saurer v roku 1938. Motocykle Prvý motocykel s prepĺňaním turbodúchadlom bol Kawasaki ZR1 TC z roku 1978. Niekoľko japonských motocyklových spoločností vyrábalo začiatkom 80. rokov turbodúchadlom prepĺňané motocykle ako napríklad motocykel Honda CX500 Turbo, ktorý mal priečne uložený, vodou chladený vidlicový dvojvalec, ktorý bol tiež v ponuke v atmosférickej verzii."}
{"id": "276197", "title": "Brembo", "context": "Introduction Brzda Brembo Brembo S.p.A. je taliansky výrobca automobilových brzdových systémov, najmä pre vysokovýkonné autá a motocykle. Firma bola založená v Bergame v Taliansku v roku 1961. Skoro po svojom založení sa začala špecializovať na kotúčové brzdy, ktoré boli výhradne dovážané zo Spojeného kráľovstva. Firma v roku 1964 podpísala zmluvu s automobilkou Alfa Romeo a stala sa oficiálnym dodávateľom brzdových komponentov pre Moto Guzzi v roku 1972. V roku 1980 začala firma dodávala komponenty pre automobilky BMW, Chrysler, Lancia, Mercedes-Benz, Nissan a Porsche. Brzdy Brembo sú štandardnou výbavou mnohých superšportových automobilov ako Aston Martin, Audi, Ferrari, Lamborghini, Maserati, Mercedes-Benz, Pagani či Porsche a tiež niektorých amerických high-end športových automobilov ako Ford GT, Chevrolet Corvette, Cadillac CTS-V či Dodge Viper a ďalších športových kupé ako Chevrolet Cobalt SS či Nissan 350Z Track Edition. Ostatné značky, ktoré majú brzdy brembo (buď ako štandardné alebo voliteľné príslušenstvo) sú: Acura, Alfa Romeo, Buick, BMW (vrátane Mini), Chrysler, Fiat, Holden, Hyundai, Jaguar, Land Rover, Lexus, Mitsubishi, Nissan ,Opel, Peugeot, Infinity, Pontiac, Renault, Seat, Subaru, Vauxhall, Volkswagen, Volvo a Jeep. Medzi motocykle používajúce brzdy Brembo patria Aprilia, Bimota, BMW, Ducati, Harley-Davidson, Husqvarna, IMZ-Ural, KTM, Moto Guzzi, MV Agusta, Suzuki, Triumph, Victory a Voxan. V roku 2000 odkúpil britského výrobcu pretekárskych brzdových systémov a spojok AP Racing."}
{"id": "471170", "title": "Systém jednobodového vstrekovania paliva", "context": "Introduction Rover Metro 1.4 GTi s jednobodovým vstrekovaním. Systém jednobodového vstrekovania paliva alebo systém centrálneho vstrekovania paliva je systém nepriameho vstrekovania paliva zážihových motorov. Palivo vstrekuje do nasávacieho potrubia, pričom miesto umiestnenia vstrekovača v nasávacom potrubí zodpovedá približne miestu, kde by bol umiestnený karburátor, ak by motor nemal vstrekovanie paliva. Ide o zastaranejší a lacnejší systém vstrekovania v porovnaní so systémom viacbodového vstrekovania. Príkladom takéhoto systému je Mono-Jetronic od firmy BOSCH. Systém jednobodového vstrekovania dosahuje v porovnaní so systémom prípravy zmesi karburátorom lepšie parametre."}
{"id": "220368", "title": "Bubnová brzda", "context": "Výhody  Celé ústrojenstvo brzdy je umiestnené vo vnútri bubna a tak je chránené proti nepriaznivým vplyvom nečistôt z okolia Oproti kotúčovým brzdám majú brzdy bubnové dlhšiu životnosť obloženia ľahké spojenie s parkovacou brzdou"}
{"id": "427239", "title": "Dvanásťvalcový W motor (Volkswagen Group)", "context": "Technické parametre <ref>[http://www.eskimo.com/~riffraff/files/W_engines.pdf ''The W Engine Concept. Self-Study Program Course Number 821203.'' Volkswagen.]</ref>  zdvihový objem: 5.998 cm3 vŕtanie: 84 mm zdvih: 90.168 mm Offset: ± 12.5 mm počet ventilov na valec: 4 presadenie susedných ojníc: +12° poradie zapaľovania: 1-12-5-8-3-10-6-7-2-11-4-9 rozmery: (l x š x v) 513 x 710 x 715 mm hmotnosť pribl.: 245 kg maximálny výkon: 309 kW maximálny krútiaci moment: 550 Nm palivo: benzín 98 RON, 95 RON riadiaca jednotka: Bosch Motronic ME7.1.1"}
{"id": "259160", "title": "Brzda", "context": "Typy bŕzd  kotúčová brzda bubnová brzda elektrodynamická brzda adhézna brzda - na brzdenie využíva trenie medzi kolesom a dráhou, po ktorej sa vozidlo pohybuje (cesta, koľajnice) aerodynamická brzda"}
{"id": "239206", "title": "Automobil s motorom vpredu", "context": "Vlastnosti Motor uložený nad prednou nápravou poskytuje možnosť využiť náporové chladenie motora vzduchom. V prípade vodou chladeného motora nie je potrebné ťahať automobilom dlhé rozvodné hadice, pretože chladič je umiestnený tesne pred motorom. Hmotnosť motora priaznivo pôsobí na brzdné vlastnosti vozidla, pretože kolesá prednej nápravy pri brzdení zvyšujú vplyvom hmotnosti svoju adhéziu. Naopak pri akcelerácii dochádza v prípade pohonu prednej nápravy k odľahčovaniu kolies, čo môže viesť k prešmykovaniu a pri pohone zadnej nápravy, ktorá nie je zaťažená motorom dochádza k prešmykovaniu kvôli trvale nízkemu tlaku na nápravu. Hmota motora nad prednou nápravou spôsobuje prirodzene nedotáčavé chovanie vozidla."}
{"id": "66324", "title": "TAZ 1500", "context": "Technické detaily  Hmotnosť: Maximálna rýchlosť: /h pohon na zadné kolesá motor umiestnený vpredu štvorstupňová prevodovka"}
{"id": "220369", "title": "Bubnová brzda", "context": "Nevýhody  Pri zahriatí vplyvom dlhšieho brzdenia klesá brzdný účinok. Pri prílišnom prehriatí môže dôjsť k deformácii brzdového bubna a nerovnomernosti brzdenia Nábežná brzdová čeľusť je trecím momentom pritláčaná k bubnu, čím sa stále zvyšuje brzdná sila a pri prekročení určitej hranice môže dôjsť k tzv. „zakusnutiu“ brzdy a vyvolaniu šmyku vozidla. Naopak úbežná čeľusť je trecím momentom zo záberu vytlačovaná, čím sa znižuje jej brzdná sila a dochádza k nerovnomernému opotrebeniu brzdových čeľustí. Bubnová brzda bola používaná počas 20. storočia v osobných automobiloch, dnes je na ústupe, ale u strojov pracujúcich v ťažkých podmienkach (napríklad poľnohospodárske alebo lesnické stroje) sa pre svoju odolnosť proti nečistotám používajú stále."}
{"id": "276337", "title": "World Rally Car", "context": "Špecifikácie od roku 2011  Motor so zdvihovým objemom 1,6 litra Turbodúchadlo s Antilag systémom Pohon všetkých kolies Sekvenčná prevodovka Aerodynamické diely Minimálna hmotnosť 1200 kg (1350 kg s vodičom a spolujazdcom) Posilnenie podvozku pre väčšiu tuhosť a zvýšenie bezpečnosti (Výstuž kabíny) Materiály ako titán, horčík, keramika a kompozit sú zakázané."}
{"id": "599594", "title": "Kostol svätej Heleny (Trnava)", "context": "Je to jednoloďová stavba s polygonálne uzavretým presbytériom, ktoré bolo pravdepodobne prvou časťou stavby a rebrovou krížovou klenbou. Na severnej strane presbytéria je gotická vežička s kružbovými oknami. Po oboch stranách lode sú barokové kaplnky. Nad gotickým portálom je trojdielna edikula so sochami. Jednoduchý hlavný oltár v pseudogotickom slohu pochádza z konca 19. storočia. V južnej kaplnke je oltár Muža bolesti z obdobia okolo roku 1700, v strede so sochou Božského srdca a po stranách s neskorogotickými oltárnymi krídlami z obdobia okolo roku 1500. V severnej kaplnke sa nachádza bočný oltár s obrazom Panny Márie Loretánskej z rokov 1725 – 1728. Organ v kostole zhotovil staviteľ Karl Neusser z Nového Jičína pred rokom 1900. V roku 1766 dali do veže zvon sv. Alžbety a o päť rokov neskôr zvon sv. Heleny. Kríž na priečelí kostola bol vytesaný v roku 1739 trnavským majstrom Ignácom Melczerom."}
{"id": "500430", "title": "Univerzitné budovy (Trnava)", "context": "Katedrálny kostol sv. Jána Krstiteľa Katedrála je prvou ranobarokovou stavbou na Slovensku a v čase univerzity slúžila ako univerzitný kostol. Postavili ju talianski architekti Pietro Spazzo a Antonio Canevale. Stojí na pôdoryse pôvodného gotického dominikánskeho kostola rovnakého patrocínia. Kostol je jednoloďový, je stavbou typu Il Gesú s mohutným dvojvežovým priečelím na západe. Loď kostola uzatvára rovné presbytérium, ktoré šírkou nadväzuje na šírku lode. Loď je lemovaná po oboch stranách štvoricou kaplniek. Postavený bol v rokoch 1629 – 1635 (1637), hlavným donátorom bol palatín Mikuláš Esterházy z Galanty a vybudovať ho nechal arcibiskup jezuita Peter Pázmaň. Kostol bol spolu s univerzitnými budovami fakúlt jednou z prvých budov Trnavskej univerzity. Kostol vysvätil biskup z Jágeru, Juraj Lippai, 30. augusta 1637. Prvú svätú omšu v chráme slúžil ostrihomský arcibiskup Imrich Lóši, nástupca zomretého arcibiskupa Petra Pázmaňa. Potom sa začalo so stavbou hlavného oltára. Jeho výstavba bola dokončená v roku 1640. Oltár je ranobarokovým skvostom, je vysoký a široký a na jeho tvorbe pracovali Viedenčania Baltazár Knilling a Vít Knoth, Trnavčan Vít Stadler, ktorému pomáhali Ferdinand z Cífera a Kristián Knerr. V rokoch 1639 – 1700 prebiehala postupná výzdoba interiéru chrámu a podielali sa na nej talianski štukatéri (výzdoba trvala pol storočia) Giovanni Battista Rooso, Giacomo Tornini (1639 – 1655) a Pietro Antonio Conti, Luca Antonio Colomba, Ján Keller, Erhard Jozef Gruber (1697 – 1700) a viedenskí maliari Carl Ritsch a Franz Joseph Graffenstein. Fresková výzdoba s motívom života patróna kostola sv. Jána Krstiteľa od jeho narodenia až po popravenie je hlavným významovým prvkom výzdoby. Vo vstupnej časti kostola sú dva chory podopierané mohutnými stĺpmi, ktoré slúžili hudobníkom a spevákom. V bočných stenách svätyne sú umiestnené mortuáriá ôsmich členov rodiny Esterházyovcov. Pochovaní boli v krypte pod kostolom, spolu s ďalšími poprednými šľachticmi Uhorska a zosnulými členmi jezuitského rádu. Po presťahovaní univerzity do Budína bol nazývaný invalidským, neskoršie gymnaziálnym, roku 1937 sa stal seleziánskym, tiež ho spravovala duchovná správa armády. V rokoch 1948 – 1977 bol spravovaný rímskokatolíckym farským úradom sv. Mikuláša. Po vyhlásení Trnavskej arcidiecézy v roku 1977 sa stal v roku 1978 oficiálne jej katedrálnym chrámom. V roku 2008 po vyhlásení Bratislavskej arcidiecézy prestáva byť metropolitnou katedrálou. Sídlia na adrese Univerzitné námestie č. 3."}
{"id": "69134", "title": "Jaroslav Dubnický", "context": "Dielo  Ranobarokový univerzitný kostol v Trnave (SAVU, Bratislava 1948)"}
{"id": "57322", "title": "Kostol svätej Heleny (Trnava)", "context": "Introduction  Kostol svätej Heleny v Trnave je gotický kostol zo 14. storočia, barokovo upravený v 17. storočí. Pravdepodobne bol kostol pôvodne zasvätený sv. Michalovi archanjelovi, v 14. alebo 15. storočí bolo patrocínium zmenené na sv. Helenu. V stredoveku slúžil ako špitálsky kostolík. Budova mestského xenodochia (špitála a chudobinca) vedľa kostola bola v prvej polovici 19. storočia prestavaná v klasicistickom slohu. Najstaršia zachovaná písomná správa z roku 1490 hovorí o škodách spôsobených na kostole a jeho zariadení. Je to jednoloďová stavba s polygonálne uzavretým presbytériom, ktoré bolo pravdepodobne prvou časťou stavby a rebrovou krížovou klenbou. Na severnej strane presbytéria je gotická vežička s kružbovými oknami. Po oboch stranách lode sú barokové kaplnky. Nad gotickým portálom je trojdielna edikula so sochami. Jednoduchý hlavný oltár v pseudogotickom slohu pochádza z konca 19. storočia. V južnej kaplnke je oltár Muža bolesti z obdobia okolo roku 1700, v strede so sochou Božského srdca a po stranách s neskorogotickými oltárnymi krídlami z obdobia okolo roku 1500. V severnej kaplnke sa nachádza bočný oltár s obrazom Panny Márie Loretánskej z rokov 17251728. Organ v kostole zhotovil staviteľ Karl Neusser z Nového Jičína pred rokom 1900. V roku 1766 dali do veže zvon sv. Alžbety a o päť rokov neskôr zvon sv. Heleny. Kríž na priečelí kostola bol vytesaný v roku 1739 trnavským majstrom Ignácom Melczerom. Od roku 2010 kostol plní aj funkciu farského kostola gréckokatolíckej Farnosti sv. apoštola a evanjelistu Lukáša v Trnave."}
{"id": "54935", "title": "Kostol svätého Jakuba (Trnava)", "context": "Introduction  Kostol svätého Jakuba nazývaný aj Františkánsky kostol je jednoloďový barokový kostol s kláštorným komplexom v Trnave. Stavať sa začal v roku 1632 na mieste staršej gotickej stavby. Konečnú podobu získal v roku 1712. Mesto dalo pristaviť druhú polovicu uličného krídla v roku 1749. Kostol má dĺžku 54,4 m, šírka hlavnej lode je 16,9 m a výška 16,8 m. Maximálna šírka svätyne je 11,4 m a jej výška je 15,3 m. Predpokladá sa, že v prvej polovici 13. storočia, ešte pred príchodom františkánov do Uhorska, stál na mieste dnešných objektov kláštor iného rádu, pravdepodobne benediktínske opátstvo. Františkáni prišli do Trnavy niekedy v 30. rokoch 13. storočia a pravdepodobne sa usadili v menšom dome pri kostolíku sv. Heleny, kde stál mestský špitál. Slovakia-Trnava-Kostol frantiskanov vstup.JPG|Portál kláštornej budovy Slovakia - Trnava - Frantiskansky kostol RB01.jpg|Pohľad od hradieb a Bernolákovej brány"}
{"id": "96368", "title": "Evanjelický kostol v Trnave", "context": "Introduction  Evanjelický kostol v Trnave je kostol postavený architektom Josefom Marekom v tesnej blízkosti mestských hradieb v roku 1924. Kostol je zaujímavý amfiteátrovým usporiadaním interiéru a závesným stropom. Bol postavený v štýle funkcionalizmu na námestí SNP."}
{"id": "198269", "title": "Dejiny Trnavy", "context": "Trnava od začiatku 15. storočia po bitku pri Moháči Súbor:Matei Corvin Johannes de Thurocz f137.jpg|náhľad|Za vlády Mateja Korvína mesto znovu prekvitá. Husiti na čele s Blažkom z Borotína v roku 1432 mesto lesťou obsadili a vydrancovali. Podnikali z neho vojenské útoky do okolia. Ich posádka tu zakotvila až do roku 1435. Pri odchode pobrali husiti z kostolov a kláštorov cennosti. Z mestského archívu zobrali medzi inými aj privilegiálnu listinu Bela IV. Trnavčania museli neskôr tieto predmety a listiny draho vykúpiť. Za vlády Mateja I. Korvína sa Trnava stala opäť významným stredobodom obchodu so zahraničím. Okrem nemeckého a maďarského obyvateľstva mali už významné postavenie Slováci a Židia. Slováci získali aj zastúpenie v mestskej správe. Židovské geto v dnešnej Dolnopotočnej ulici pri Trnávke je písomne doložené koncom 15. storočia. Židia sa vyčleňovali z mestskej spoločnosti samostatným právnym systémom a vlastným richtárom. Nezhody medzi mešťanmi a Židmi vyústili do náslilných konfliktov ktoré musel riešiť panovník. V meste pribudla jedna cirkevná novostavba – kaplnka sv. Michala. Pôvodne krypta rodiny kapitána Pavla Holého, ktorý stál v národnostných sporoch na strane Slovákov. Od počiatkov bola svätostánkom Slovákov a bohoslužby v nej slúžili slovenskí kazatelia. Významný prínos pre mestskú samosprávu znamenala výstavba objektu so sálami pre rokovania mestskej rady a širšej mestskej obce DOMUS CONSILI . V objekte bol umiestnený aj mestský archív a väzenie a neskôr k nemu pristavali aj malý dom pre kata, ktorého na požiadanie požičiavali okolitým mestám. Po smrti kráľa Mateja v roku 1490 sa v Trnave uskutočnili rozhovory Vladislava II. Jagelovského s predstaviteľmi uhorskej šľachty o nástupníctve na uhorský trón. Sľubný rozvoj mesta zastavil v prvých rokoch 16. storočia vojenský konflikt s Maximilánom Habsburským. Ničenie v meste ešte dovŕšil požiar a mor. Mesto sa spamätalo z pohromy najmä zásluhou medzinárodného obchodu s dobytkom ktorý viedol so západnou Európou práve cez Trnavu. Prichádzalo sem množstvo obchodníkov, remeselníkov a pocestných. Obchod a oživenie trhov podnietili fungovanie trnavských cechov. Na juhu Európy už začalo nebezpečenstvo tureckej agresie a krajina sa pripravovala na vojnu. Pokojné obchodovanie skončilo v roku 1526, keď vojsko sultána Süleymana I. porazilo pri Moháči vojská uhorského kráľa Ľudovíta a odobralo južné územie krajiny."}
{"id": "54928", "title": "Katedrála svätého Jána Krstiteľa (Trnava)", "context": "Dejiny Chrám bol vybudovaný v 17. storočí ako súčasť komplexu budov Trnavskej univerzity. Donátor kostola, palatín Mikuláš Esterházy, zveril jeho výstavbu talianskym majstrom Antoniovi a Pietrovi Spazzovi v roku 1629. Ešte nedokončený kostol bol vysvätený v roku 1637. Kostol neslúžil len duchovnému poslaniu, konali sa tu aj teologické rozpravy a promócie. Zaujímavosťou sú podzemné katakomby s hrobmi. Počiatky chrámu sú spojené s druhým príchodom jezuitov do Trnavy a ich činnosťou v rokoch 16151773. Už v prvej polovici 18. storočia sa pravdepodobne uskutočnila oprava chrámových striech, pri ktorej bola odstránená sanktusová vežička, na strechu následne vrátená až pri rekonštrukcii v 90. rokoch 20. storočia. V druhej polovici 19. storočia boli čiastočne opravené niektoré fresky. Generálna konzervácia chrámovej výzdoby sa začala uskutočňovať v roku 1942. V rokoch 19581963 prebehla čiastočná reštaurácia bočných kaplniek a v rokoch 19701972 aj hlavného oltára. Po roku 1989 sa prvý raz pristúpilo ku komplexnému reštaurovaniu kostola. V roku 1977 pápež Pavol VI. ustanovil Trnavu za sídlo arcibiskupstva. O rok nato, v decembri 1978, bol chrám sv. Jána Krstiteľa ustanovený za katedrálu pápežom Jánom Pavlom II. Významným medzníkom v jeho existencii bola i návšteva pápeža Jána Pavla II. v roku 2003. Po vzniku Bratislavskej arcidiecézy v roku 2008 trnavská katedrála prestala byť metropolitnou."}
{"id": "62431", "title": "Kostol svätej Anny (Trnava)", "context": "Introduction  Kostol svätej Anny v Trnave je s spolu s kláštorom neskorobarokovou stavbou postavenou uršulínkami, ktoré prišli do Trnavy na podnet arcibiskupa Imricha Esterháziho v roku 1724. Jednoloďový kostol má eliptický pôdorys a štvorcové presbytérium. V cínovej truhle pod oltárom Panny Márie je uložená časť ostatkov svätých košických mučeníkov. Krídla kláštornej budovy sa nachádzali po oboch stranách kostola. Západné krídlo v roku 1942 zbúrali a na jeho mieste postavili budovu dievčenského gymnázia."}
{"id": "198272", "title": "Dejiny Trnavy", "context": "Trnava v 18. storočí Súbor:Bernolak Anton.jpg|náhľad|Anton Bernolák kodifikoval prvú spisovnú slovenčinu na základe trnavského nárečia. V 18. storočí v Trnave pribudlo k univerzitnému komplexu ešte niekoľko barokových stavieb – budova seminára svätého Štefana (1724) a šľachtický konvikt (17471764) ako klasicistická novostavba bola postavená budova lekárskej fakulty (1772) na Univerzitnom námestí okrem veľkolepých palácových architektúr boli v tomto období v meste postavené kláštory uršulínok a trinitárov s kostolmi. Na Námestí svätého Mikuláša pribudlo súsošie svätého Jozefa. Na severnej starne farského Kostola svätého Mikuláša bola postavená baroková kaplnka Panny Márie Trnavskej (17391741). Ešte v priebehu 17. storočia no najmä v 18. storočí si významné šľachtické rody prebudovali staršie meštianske domy na objekty palácového typu, budovy s vysokým komfortom bývania získali rôzne tvarované kamenné vstupné portály. mali impozantnú interiérovú výzdobu zastúpenú napríklad kachľovými pecami a bohatou štukovou dekoráciou stropov, popri mnohých jednoduchších maľovaných ornamentálnych motívoch sa v niektorých interiéroch zachobvala aj hodnotná figurálna maľba. Súčasťou reprezentačných stavieb mesta sa stala reduta (dnešný dom na Štefánikovej 38), kde sa konali rôzne spoločenské podujatia a plesy. Obdobie klasicizmu sa výraznejšie nezapísalo do urbanizmu mesta. Skôr sa iba upravovali významné objekty, napríklad radnica a tzv. Špitálik pri Kostole svätej Heleny. Koncom 18. storočia si bohatí mešťania zakladali za hradbami záhrady s letohrádkami, z ktorých najvýznamnejší je pavilón Spiegelsaal z roku 1792, podľa ktorého neskôr pomenovali novú štvrť. Opevnenie stratilo svoj fortifikačný charakter a zo strany mesta k nemu začali pristavovať drobné domy mestskej chudoby (dnes ulička Horné Bašty). Kráľovská akadémia mala zabezpečiť vyššie vzdelanie v Trnave po odchode univerzity do Budína. Umiestnili ju do budovy bývalej lekárskej fakulty, no v roku 1784 bola presťahovaná do susednej Bratislavy. Trnava zohrala koncom 18. storočia dôležitú úlohu pri zrode a formovaní moderného slovenského národa. Anton Bernolák kodifikoval prvý slovenský spisovný jazyk na základe trnavského nárečia. Slovenské učené tovarišstvo založené v roku 1792 vytvorilo sieť kultúrnych stánkov pre propagovanie jazyka v krajine. Bernolákovci boli hlásateľmi myšlienok osvietenstva, priekopníkmi národnobuditeľského úsilia a položili základy novodobej slovenskej literatúry. Od roku 1788 pokračovala v produkcii kníh tlačiareň Václava Jelínka a neskôr jeho syna Jána, kde vyšla v rokoch 17891841 väčšina bernolákovskej literatúry."}
{"id": "50", "title": "Trnava", "context": "Pamiatky  Pozri článok: Zoznam kultúrnych pamiatok v Trnave Bohatá história mesta zanechala výrazné stopy – množstvo architektonických a kultúrnych pamiatok. Prechádzka historickým centrom, ktoré tvorí mestskú pamiatkovú rezerváciu, poskytuje možnosť zoznámiť sa s pozoruhodným architektonickým súborom, ktorý sa tu formoval niekoľko storočí. Takmer pravidelný pôdorys centra mesta je vymedzený mestským opevnením. Návštevníci si môžu prezrieť: mestskú vežu radnicu barokový komplex budov Trnavskej univerzity trnavské kostoly (10), vďaka ktorým dostala Trnava prívlastok Malý Rím . Trnavské tehlové opevnenie – národná kultúrna pamiatka bola vybudovaná v 13. storočí a v súčasnosti je považovaná za jedno z najzachovanejších v strednej Európe, Trnava si svoje hradby priebežne obnovuje, o čom svedčí obnova severovýchodnej veže hradieb pomník Antona Bernoláka – autor pomníku je Ján Koniarek, odhalený bol v roku 1937. Súsošie hlavnej postavy Bernoláka a reliéf skupiny viacerých ľudí (reliéf vraj pre finančné problémy) počúvajúcich Bernoláka. Bernolákova hlava vychádza zo zachovaných dobových podkladov. Pod súsoším je kazateľov citát: SLOVÁCI, PÍŠTE PO SLOVENSKI! TU MÁTE SLOVO MOJE O REČI VAŠEJ. Kostoly Synagóga Židovská synagóga (19. storočie). Ortodoxná (malá) synagóga. Najvyššie stavby v meste Obrázok Názov Výška Rok 75px Komín cukrovaru Trnavský komín Komín železničných opravovní a strojární 75px Mestská veža 57/ 70. roky 16. stor. 75px Trnavský vodojem 1946 75px Dóm svätého Mikuláša 18 m 1588? 75px Kostol svätého Jakuba 16,8 m 1712 75px Katedrála svätého Jána Krstiteľa 20,3 m 17. storočie"}
{"id": "206294", "title": "Kaplnka svätého Kríža (Trnava)", "context": "Introduction  Kaplnka svätého Kríža alebo Cholerová kaplnka v Trnave je sakrálna stavba v mestskej časti Trnava-sever, na konci obytnej štvrti Kopánka na Átriovej ulici. Kaplnka je posledným pozostatkom morového a cholerového cintorína, ktorý bol v dostatočnej vzdialenosti od obývaných častí mesta a kde boli pochovávané obete epidémií už od roku 1710. Kaplnka bola postavená v roku 1835 ako pohrebná kaplnka kanonika Jána Ivániho, ktorý podľahol cholere počas epidémie, ktorá Trnavu postihla od 1. augusta do 24. septembra 1831, a ktorá si vyžiadala za tieto dva mesiace vyše 800 obetí. Časom kaplnka začala chátrať a až v druhej polovici 20. storočia ju renovovalo Krajské stredisko štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Trnava. Rekonštrukciu kaplnky a rekultiváciu jej prostredia zabezpečili dobrovoľníci v roku 2011 a v septembri ju opätovne posvätil vtedajší pomocný biskup Ján Orosch."}
{"id": "198270", "title": "Dejiny Trnavy", "context": "Po bitke pri Moháči, 16. a 17. storočie Súbor:Slovakia-Trnava-Mestska veza.JPG|náhľad|V roku 1574 sa začala stavba novej dominanty mesta, mestskej veže. Priamym dôsledkom moháčkej porážky bolo zabratie južných oblastí Uhorska Turkami, čo vyvolalo potrebu presťahovať štátne a cirkevné ustanovizne do bezpečia severne položeného Slovenska. Kým hlavným a korunovačným mestom sa stal Prešporok, najvyšší cirkevný predstaviteľ, ostrihomský arcibiskup, si za svoje sídelné mesto zvolil Trnavu. Zlúčenie mestskej a kapitulskej školy v roku 1553 bolo prvým pokusom arcibiskupa Mikuláša Oláha o založenie školy vyššieho typu. Jezuistké kolégium pôsobilo v Trnave v rokoch 15611567 a svoju činnosť obnovilo neskôr – v roku 1616. Arcibiskup Mikuláš Oláh otvoril v roku 1567 seminár. K šíreniu vzdelania prispela od roku 1578 aj produkcia kníhtlačiarne Mikuláša Telegdiho. Na jej činnosť nadviazala tlačiareň Trnavskej jezuitskej univerzity, ktorej vznik v roku 1647 inicioval ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň Od polovice 16. do konca 17. storočia Trnava zažila mnoho pohrôm. Obyvateľov niekoľkokrát zasiahla morová epidémia, v roku 1566 vypukol požiar a o niekoľko rokov neskôr postihli mesto dve zemetrasenia. Pri povodni v roku 1618 zaliala Trnavu voda údajne do výšky takmer dvoch metrov. Mesto trpelo počas protihabsburských povstaní Štefana Bočkaja, Gabriela Betlena, Juraja Rákociho a po povstaní Imricha Tököliho doslova ľahlo popolom, pričom zahynulo takmer 4 000 ľudí. Napriek nepriaznivým udalostiam zostala Trnava jedným z najdôležitejších stredísk remeselnej výroby na Slovensku. Daňové registre evidujú okolo 40 cechov. Cechové artikuly niektorých remesiel v Trnave prevzali v iných mestách. Príchodom ostrihomského arcibiskupa a kapituly sa zveľadila zástavba dovtedy stagnujúcich priestorov Kapitulskej ulice a Námestia svätého Mikuláša. Z najvýznamnejších stavieb je potrebné spomenúť arcibiskupský palác, ktorý dal vybudovať arcibiskup Mikuláš Oláh a kanonické domy na námestí. Dôkazom ich vysokej umeleckej úrovne sú odkryté figurálne maľby na priečelí domu na rohu námestia. Od renesancie bol v Trnave obľúbený dom s arkádovým nádvorím. Často s kamennými toskánskymi stĺpmi. Zaujímavým je aj typ domu so vstupnou sieňou tzv. mázhausom , dodnes zachovaný len ojedinele. Arkiere, polkruhové kamenné portály, nástenné maľby, geometrické a figurálne motívy na fasádach vytvárajú obraz o vysokej stavebnej a umeleckej úrovni renesančnej architektúry Trnavy. Renesancia obohatila siluetu Trnavy o novú dominantu – mestskú vežu, pozorovateľňu na námestí."}
{"id": "54925", "title": "Bazilika svätého Mikuláša (Trnava)", "context": "Organy  Hlavný organ Hlavný organ sa nachádza na západnej empore hlavnej lode chrámu. Z architektonického hľadiska ide o jeden z najkrajších organových prospektov na Slovensku. Pôvodný organ, z ktorého sa zachovala historická časť dvoch veľkých skríň a skriňa pozitívu v zábradlí, bol postavený koncom 18. storočia trnavským organárom nemeckého pôvodu Walentinom Arnoldom (1742-1812), mal pravdepodobne 26 registrov na 2 manuáloch a pedáli (28 ťahiel). K celkovej prestavbe organa došlo v roku 1912, kedy bola podľa návrhu Dezső Antalffy-Zsirossa zadaná objednávka budapeštianskej filiálke firmy Rieger Jägerndorf. Pôvodne bol celý organ pred lomeným oblúkom na chóre, a s veľkou pravdepodobnosťou došlo v roku 1912 k vzájomnému presunutiu dvoch hlavných skríň. Skrine boli posunuté dozadu k stene lomeného oblúka, oddeľujúcej priestor v zadnej časti chóru a boli prehĺbené až k zadnej stene chrámovej lode. Skriňa pozitívu bola zmenšené približne na 1/2 hĺbky a nebola odsadená vzdušnicou. Nový hrací stôl bol postavený ako voľne stojaci v stredovaej osi nástroja za skriňou pozitívu. Celá nástrojová časť bola postavená za lomený oblúk, a tak je zčasti zvuk nástroja stlmený, čo bol zrejme zámer urobiť čo najväčší dynamický kontrast. Súčasný nástroj má 45 registrov na 3 manuáloch a pedáli, pneumatické (tlakové) traktúry a kuželkové vzdušnice, čo bolo pre dané \"zlaté obdobie\" romantických organov zcela typické. Chórový organ Chórový organ s nachádza na pravej strane (pri pohľade od oltára) na rozhraní hlavnej lode a presbytéria. V súčasnosti je to najstarší zachovaný organ v Trnave. Je taktiež dielom Walentina Arnolda (1742-1812) a bol postavený v roku 1783. Organ má samostatne stojaci hrací stôl (jeden z prvých u nás). Posledné opravy prebehli v 80. rokoch 20. stor. (Rieger-Kloss), a v roku 2013 (reštaurovanie J. Valovič). Nástroj má veľmi ušľachtilý zvuk, a vzhľadom k svojej malej veľkosti dokáže naplniť priestor chrámu. Traktúry sú mechanické a vzdušnice zásuvkové."}
{"id": "54931", "title": "Kostol Najsvätejšej Trojice (Trnava)", "context": "Introduction  Kostol Najsvätejšej Trojice (jezuitský) v Trnave. Kostol slúžil pôvodne reholi trinitárov, ktorí sa v Trnave usadili v roku 1712. Vysvätený bol v roku 1729 kanonikom Jánom Okoličánim. Po zrušení rehole pripadol kostol a kláštor jezuitom, ktorí ho opravili v roku 1875. Jednoloďová stavba má lunetovú klenbu, dosadajúcu na mohutné pilastre vytvárajúce plytké bočné kaplnky. Výzdobe dominuje obraz zakladateľov rehole trinitárov na hlavnom oltári od maliara F.A. Maulbertscha z roku 1778."}
{"id": "28287", "title": "Pusté Sady", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Socha sv. Jána Nepomuckého, baroková kamenná socha z roku 1776. Kaplnka Obetovania Panny Márie, jednoduchá jednopriestorová stavba s polygonálnym záverom a predstvanou vežou, z roku 1857. Kaplnka má hladké fasády a pravouhlo ukončené okná. Veža je predstavaná pred priečelie s prelamovanou rímsou, je ukončená ihlancovou helmicou. Nachádzajú sa tu zvony z roku 1872 od Viliama Fischera z Trnavy a z roku 1926 od rovnakej firmy. Súbor:Pusztakürt Nepomuk 1.JPG|Socha sv. Jána Nepomuckého Súbor:Pusztakürt templom 2b.JPG|Kaplnka Obetovania Panny Márie"}
{"id": "262481", "title": "Kostol svätého Mikuláša (Višňové)", "context": "Interiér  Hlavný oltár Hlavný oltár sa nachádza v západnej časti chrámu a ten pôvodný kostolu daroval žilinský rodák Daniel Dlabač. Centrálnym prvkom barokového oltára je na vyvýšenom tróne umiestnená socha sediacej Madony s dieťatkom na rukách. Pôvodné časti krídlového oltára s bohatou výzdobou, na evanjeliovej i epištolovej strane s dvojicou sôch (sv. Ján Nepomucký a sv. František Xaverský) a Ukrižovaným boli neskôr upravené. Po bokoch oltára pribudli sochy sv. Petra a Pavla a štyri korintské stĺpy, ktoré nesú klasicistický tympanón s obrazom sv. Mikuláša. V oltárnom priestore je veľký obraz Navštívenia Panny Márie. Samotný oltár má tri časti: najnižšia slúži na odkladanie monštrancie a kalichov s hostiami, v strednej, polkruhovej nike býva vystavený kríž, večné svetlo alebo relikvie. V najvyššej, presklenej časti, je soška Madony. Prikrývadlo bohostánku nesú dvaja anjeli, ďalší pár klaňajúcich anjelov je v jeho hornej časti. Bočné oltáre Ľavú stranu hlavnej lode zdobí oltár sv. Antona Padovského, ktorý pätica trnavských majstrov dokončila v roku 1797. Dominuje mu obraz svätca, vzdávajúcemu úctu malému Ježiškovi v náručí matky. Nad obrazom je symbol tzv. Božieho oka. Náprotivný oltár (zrejme od rovnakých majstrov) je z roku 1802 a je venovaný sv. Mikulášovi. Na oltárnom obraze je svätec s trojicou anjelov, ktorí držia biskupskú palicu a tri zlaté jablká. V hornej časti je monogram sv. Márie. Krstiteľnica Plastika Kristovho krstu dominuje krstiteľnici, ktorá je prácou Jozefa Točkoviča z Rajca. Pochádza z roku 1810 a nachádza sa v pravej lodi kostola. Interiér chrámu Kazateľnica Dominuje ľavej časti na okraji bočnej lode a je dielom trojice nitrianskych majstrov. Čelnej strane dominujú kruhové reliéfy, baldachýn zdobí socha Všemohúceho, na spodnej strane holubica. Lavice V kostole sa zachovali pôvodné lavice zo smrekovcového dreva, ktoré vyrobil v roku 1795 mošovský majster Krištof Laur. Okraje lavíc zdobia volúty. Spovedelnice sú približne z rovnakého obdobia a zdobia ich zlátené esovité pletence a rímsy so zuborezom. Umiestnené sú v bočných lodiach kostola. Vitráže Pôvodné vitráže boli v chráme osadené začiatkom 20. storočia, zrejme počas realizácie maľby interiéru. Zobrazujú výjavy Nepoškvrneného počatia, sv. Alojza, sv. Alžbety a sv. Antona Padovského. Chrámu ich darovali žilinskí mešťania, súčasní farníci prispeli na ich obnovu. Organ Je umiestnený na chóre nad vchodom do chrámu a zhotovil ho v roku 1797 Ján Pažický z Rajca. Ide o dvojmanuálový desaťregistrový nástroj so skriňami po stranách medzivežového okna. Výzdobu predstavujú sošky anjelikov, hrajúcich na hudobné nástroje. Maľby Interiér chrámu Betlehem v bočnej lodi Pôvodne bol až do začiatku 20. storočia interiér vymaľovaný na bielo, zmenu vykonal až farár Alexej Frátrik. Zorganizoval zbierku a výmaľbu interiéru urobil v rokoch 1901 – 1902 slovenský maliar Jozef Hanula. Popredný maliar kostolných klenieb nadviazal na tradíciu pútneho miesta a vyzdobil interiér ľahko zrozumiteľnými výjavmi s dôrazom na Pannu Máriu a ruženec. Klenbu nad hlavným oltárom zdobí obraz posledného súdu, nad svätyňou je výjav vyhnania z raja. Nasleduje víťazný oblúk s nápisom „Ja som cesta, pravda a život“, odkazujúci na Ježiša a užšie pole s baránkom s kalichom a hostiou (symbol večného života), ležiaceho na knihe. Centrálnu časť hlavnej lode zdobí obraz korunovania Panny Márie, v rohoch sú kruhové medailóny, zobrazujúce zvestovanie, navštívenie, útek do Egypta a smrť Bohorodičky. Ľavá (južná) loď zobrazuje Máriu s Ježiškom v náručí, obkolesenú radom svätcov. Pravá (severná) loď zobrazuje Pietu – obraz mŕtveho Krista v Máriinom náručí. Strop nad chórom je vyzdobený kruhovou maľbou štyroch postáv, symbolizujúcich vieru, nádej, lásku a múdrosť. Nad chórom je obraz sv. Cecílie s hrajúcimi anjelmi a maliarova signatúra je na oblúku nad rímsou chóru. Krížová cesta V interiéri kostola sa nachádza Krížová cesta, ktorú tvorí 14 maľovaných obrazov. Tie sú rozmiestnené po stenách chrámu. Sochy Po okrajoch oltára sú sochy sv. Petra a Pavla. Svätý Peter je naľavo, v pravej ruke drží knihu a v ľavej, zohnutej na hrudi, drží kľúč. Vpravo je socha svätého Pavla, ktorý v ľavej ruke drží palicu. V priestore svätyne sa nachádza i najnovšia socha Fatimskej Panny Márie, ktorá bola do Višňového privezená priamo z Fatimy. Na víťaznom oblúku, vymedzujúcom priestor svätyne, sú od začiatku 20. storočia umiestnené sochy Božského Srdca Ježišovho (vľavo) a Nepoškvrnené Srdce Panny Márie (vpravo). Interiér chrámu zdobia ešte sochy sv. Terézie, svätého Jozefa, sv. Antona Padovského a sv. Jána Nepomuckého. Novšie úpravy V 80. rokoch bola realizovaná postupná obnova kostola, kedy boli vykonané nátery strechy, fasády, interiéru, doplnené bolo osvetlenie i ozvučenie a generálnou opravou prešiel organ. V 90. rokoch 20. storočia bolo odstránené zábradlie, oddeľujúce svätyňu od hlavnej lode. Výrazná obnova kostola začala po príchode Jozefa Bagina, ktorého zásluhou začala skutočná záchrana pamiatky. Osadené boli kompletne nové strešné časti veží, opravený bol krov i strecha a začalo sa s vysúšaním navlhnutých omietok. V interiéri boli vymenené elektrické rozvody i kabeláž rozhlasu, vymenené boli staré okná i dvere. Reštaurované boli vitráže a inštalované bolo kúrenie. Veže kostola boli po oprave omietok namaľované."}
{"id": "54950", "title": "Námestie svätého Mikuláša (Trnava)", "context": "Introduction Súbor:Slovakia-Trnava-Kostol_svateho_Mikulasa_1.JPG|náhľad|Dóm sv. Mikuláša Námestie svätého Mikuláša v Trnave patrí do historického jadra Trnavy, Starého mesta, nachádzajúce sa v mestskej časti Trnava-stred a je súčasťou Centrálnej mestskej zóny, ktorá je mestskou pamiatkovou rezerváciou. Na námestí sa nachádza Dóm sv. Mikuláša (tzv. „Hrubý kostol“ - medzi trnavčanmi) a budovy patriace k farnosti."}
{"id": "54929", "title": "Katedrála svätého Jána Krstiteľa (Trnava)", "context": "Charakteristika kostola Chrám je prvou štýlovo a slohovo čistou sakrálnou stavbou raného baroka na Slovensku. Jednoloďový dvojvežový chrám s rovným uzáverom svätyne je orientovaný na západ a má dĺžku 61 metrov a šírku 28 metrov. Nad jeho hlavným portálom sa nachádza štít s figúrami sediacich anjelov a kamenný erb rodu Esterházyovcov. Pod esterházyovským erbom sa nachádza kamenný erb Trnavskej arcidiecézy používaný od roku 2011. Interiér chrámu ohúri návštevníka svojou mohutnosťou a pestrosťou unikátnych malieb. Hlavný priestor zaklenujú valené klenby s lunetami, v kaplnkách po oboch stranách lode sú krížové klenby. Skvostom celého interiéru je kolosálny celodrevený hlavný oltár dokončený v rokoch 1637 až 1640, na realizácii ktorého sa popri viedenských majstroch B. Knillingovi a V. Knothovi podieľali V. Stadler z Trnavy a majster Ferdinand z Cífera. Oltár vysoký 20,3 metra a široký 14,8 metra je jeden z najväčších oltárov svojho druhu v Európe. Maliarska a štukatérska výzdoba interiéru kostola je dielom talianskych umelcov G. B. Rossa, G. Torniniho a P. Contiho. Stropné fresky sú dielom severotalianskych majstrov F.I.Grafensteina a C.Ricchiho . V minulosti sa nesprávne uvádzal ako autor stropných malieb viedenský maliar J. Gruber. Na ľavom pilieri chrámu sa nachádza ranobaroková kazateľnica z roku 1637, ktorá je dielom B. Knillinga a V. Stadlera. Mortuáriá V presbytériu sa nachádza osem mortuárií. Pri pohľade do presbytéria smerom k hlavnému oltáru sú to pohrebné štíty zľava donátora kostola Mikuláša Esterházyho, Daniela Esterházyho, Alexandra Esterházyho a Františka Esterházyho, sprava Ladislava Esterházyho, Štefana Esterházyho, esterházyovský bez nápisu (pravdepodobne Tomáša alebo Gašpara, ktorí padli spolu s Františkom a Ladislavom v roku 1652 v bitke pri Veľkých Vozokanoch) a napokon Imricha Očkaja. Texty doslovne znejú: Mikuláš Esterházy (1665): ILLVSTRISSIMVS ac EXCELENTISSIMVS D. D. COMES NICOLAVS EZTERHASZI de GALANTHA PERPETVVS de FRAKNO REGNI VNGARIAE PALATINVS AVRI VELLERIS EQVES IVDEX CVMANO // R9 COMMITATVVM SOPRON: SOLIEN & de BEREGK SVPREMV9 COMES SACRAE CAESAR REGQ9 MATTIS INTIMV9 CONSILIARIV9 CAMERARIS PER HVNGARI LOCV TENS AETATIS SVAE 63 OBYT SEP 1665 Daniel Esterházy (1654): SPECTABILIS AC MAGNIFICVS DOMINVS DANIEL ESTERHASI DE GALANTA 2e EQVES AVRATVS, SACRAE CAESAREAE REGIAEQ; MATTIS. CONSILIARIVS. // OBYT IN DOMINO DIE DECIMA QVARTA MENSIS IVNY, ANNO MILLESIMO SEXCENTISIMO QVINQVAGESIMO QVARTO Alexander Esterházy (1681): SPECTABILIS AC MAGNIFICVS DOMINVS DOMINVS ALEXANDER ESZTERHAZY DE GALANTHA EQVES AVRATVS ARC // IVM ZOLYOM ET DOBRONIVA HAEREDITARIVS DOMINVS AETATIS SVAE 48. OBYT DIE 2 APRILIS, ANNO 1681 František Esterházy (1653): SPECTABILIS ac MAGNIFIC9 DOMIN9 FRANCISC9 EZTERAZI de GALANTA LIBER BARO SACRAE CAESARAE REGIAEC MAYESTATIS PRAESIDY GIARMAT // SVPREM9 CAPITANE9 SVCCVBIVT in CAMPO NAGY VEZERENY in CONFLICTV SVMEMORABILI TVRCORVM ANNO. 1653 die 26 AVGVST AETAT: sue 36 Ladislav Esterházy (1652): ILLVSTRISSIMVS DOMINVS COMES LADISLAVS EZTERHAZI de GALANTHA, PERPETVVS de FRAKNÓ ... TVS, COMITATVS SOPRONIENSIS SVPREMVS COMES, SACRAE CAESAREAE REGIAEq3 MAIESTATIS CON // SILIARIVS, CAMERARIVS, & PRAESIDY PAPENSIS SVPREMVS CAPITANEVS, qui PATRIAE suae AMORE, ac LIBERANDOR ... RVITVTE CHRISTIANORVM CAPITVORVM FERVENTISSIMO ZELO in ACERRIMO ad PAGVM NAGY VEZEKENY // cum TVRCIS CONFLICTV VNA cum FRANCISCO, THOMA, CASPARO, FRATRVELIB9 suis EZTERHAZY, non MIN9 FORTIT ... GLORIOSE DIMICANDO DIE 26 AVGVSTI ANNO 1652 AETATIS VERO sua ANNO 26 occubud Štefan Esterházy (1603): ILLVSTRISSIMVS DOMINVS COMES STEPHANVS ESTERHAZI DE GALANTHA PERPETVVS DE FRAKNÓ, SACRI ROMANII IMPERII EQVES, SACRAE, CAES, REGIAEQ3 MA3 // CONSILIARIVS, ET PRAESIDII PARENSIS SVPREMVS CAPITANEVS, OBIIT VIENNAE DIE IV. IVLII: ANNO SALVTIS MDCIII AETATIS SVAE XL Imrich Ocskay (1655): GENEROSVS DOMINVS EMERICVS OCZKAY DE OCZKO OBYT DIE VIGESIMA TERTIA FEBRUARY ANNO // DOMINI MILLESIMO SEXCENTISIMO QVINQVAGESIMO QVINTO AETATIS SVAE VIGESIMO QVARTO"}
{"id": "438733", "title": "Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Sládkovičovo)", "context": "Introduction  Kostol Nanebovzatia Panny Márie je rímskokatolícky kostol, ktorý sa nachádza na námestí v Sládkovičove. Areál okolo neskorobarokového farského kostola vytvára spolu s priľahlým areálom kaštieľa najstaršie jadro sídla. Severne od kostola stojí budova starej fary, pred jej hlavným priečelím dostalo miesto súsošie sv. Trojice. Na ploche dnešnej farskej záhrady sa nachádzal cintorín, na ktorom sa pochovávalo do začiatku 80. rokov 18. storočia. Najstaršie zmienky o kostole pochádzajú až zo 17. storočia. Jednoloďová stavba pravdepodobne s polygonálnou apsidou mala západo-východnú orientáciu. Vnútri bola zaklenutá, osvetlená piatimi oknami lode a okrúhlym oknom vo svätyni. Na západe bola situovaná drevená organová empora. Do roku 1761 boli v interiéri postavené tri oltáre. Okrem hlavného to boli bočné, zasvätené sv. Jozefovi a sv. Jánovi Nepomuckému. Z troch pôvodných zvonov sa do súčasnosti zachoval veľký, odliaty v roku 1770 v trnavskej dielni Mateja Orfandla. Koncom 18. storočia, po prevedení vlastníctva panstva na náboženský fond sa prikročilo k výstavbe nového kostola. Ako jediná stavebná súčasť architektúry staršieho objektu ostala zachovaná veža, pripojená k novému, južne orientovanému presbytériu. Novostavba svojou utilitárnou formou, s redukovaným plastickým dekorom zodpovedá „štandardizovaným“ riešeniam z prostredia stavebného riaditeľstva Uhorskej komory. Do jej interiéru bol prenesený barokový mobiliár, v priebehu 19. – 20. storočia však došlo k jeho postupnej obmene. Na empore bol inštalovaný organ z dielne Martina Šaška (1866), vo svätyni neogotický hlavný oltár (1908) od Jozefa Krauseho. Loď bola nanovo zastropená v roku 1897, kedy bola na hlavnom priečelí osadená i socha Panny Márie s dieťaťom, dar grófky von Firmian. Rozsiahla obnova stavby sa uskutočnila v roku 1926. Steny lode vyzdobil nitriansky maliar Gustav Schüle cyklom figurálnych malieb, ktoré vznikli z prispenia bývalých vojakov, vojnových zajatcov a ich rodín. Do kostola bol v roku 1922 zavedený elektrický prúd. Modernizácia pokračovala vysvietením vežových hodín, inštalovaním lustrov v lodi a reflektorov vo svätyni. Posledné renovácie boli vykonané v polovici 60. rokov 20. storočia a po roku 2000."}
{"id": "214288", "title": "Arcibiskupský palác (Trnava)", "context": "Dejiny Arcibiskupský palác stojí južne od Dómu sv. Miluláša. Palác s uzavretým nadvorím dal v roku 1562 vybudovať arcibiskup Mikuláš Oláh ako svoju rezidenciu. Arcibiskupský palác bol do roku 1820 sídlom ostrihomských arcibiskupov. Renesančný arcibiskupský palác postavili na mieste starších stredovekých domov, z gotických prvkov sa zachovali okná kaplnky vo dvore. Rozsiahla baroková prestavba mesta a mladšie slohové obdobia sa v porovnaní s ostatnou architektúrov paláca dotkli v podstatne menšom rozsahu. Vzhľadom na renesančné prvky v podobe klenieb a portálov zachovaných v interiéri sa považuje za reprezentatívnu ukážku trnavskej renesancie. Pod severným krídlom rovnobežným s farským kostolom sa nachádza rozľahlá, pôvodne viac podlažná pivnica pripomínajúca pivnice pod hradom Červený Kameň. Priečelie paláca zdobia kamenné erby M. Oláha, J. Szelepcsényiho a erb arcibiskupa Františka Forgáča, ktorý pre potreby knižnice, tlačiarne a archívu nechal v roku 1615 na severnej strane pristaviť krídlo smerujúce do námestia."}
{"id": "599597", "title": "Chorvátske rameno", "context": "Výstavba sídliska Petržalka (od r. 1973) od základu rozvrátila sídelnú štruktúru starej Petržalky a dokonale zmazala nivné formy reliéfu. Vybudovaním pravobrežnej hrádze V r. 1950 – 1955 bolo Chorvátske rameno úplne odrezané od rieky podzemnou hlinobetónovou clonou v hĺbke do 12 – 16 m. Pracovníci Povodia Dunaja zregulovali brehy ramena betónovými vegetačnými tvárnicami, upravili dno a umiestnili stavidlá. Šírku brehov zjednotili a v úseku približne od dnešného Námestia Republiky (býv. Námestia Májového povstania) po Tematínsku ul. rameno prebagrovaním prepojili s polovyschnutým korytom severne od Krásnohorskej ulice, kadiaľ tieklo v 18. storočí, a ktoré v 19. storočí opustilo. Dá sa tu hovoriť o čiastočnej rekonštrukcii historického stavu."}
{"id": "565224", "title": "Stará Petržalka", "context": "Pozri aj  Zoznam zaniknutých ulíc starej Petržalky"}
{"id": "130525", "title": "Prvá etapa nosného systému mestskej hromadnej dopravy v Bratislave", "context": "Druhá etapa Druhá etapa nosného systému bude pokračovať koridorom v strede Petržalky pozdĺž Jantárovej cesty, pričom bude dvakrát križovať Chorvátske rameno. Jej výstavba sa začala v novembri 2021 a pôvodný termín ukončenia bol koniec roka 2023, i keď sa stavba pravdepodobne predĺži."}
{"id": "2954", "title": "Bratislava – mestská časť Petržalka", "context": "Spoločenské problémy Petržalka bola po roku 1989 známa mierne vyššou kriminalitou ako ostatné mestské časti. Podľa istých názorov bola Petržalka rajom drogových dílerov, čo bolo zapríčinené vekovým zložením obyvateľstva. V súčasnosti je situácia definitívne odlišná, čo je spôsobené realizáciou projektu „Bezpečné bývanie“, kedy sa domy uzatvorili a zamkli pomocou DEK kľúčov schopných sledovať vstup a výstup obyvateľov domu v spojení s kamerovým systémom monitorujúcim priestory a okolie domu. Istú rolu zohralo aj to, že byty si postupne ľudia odkúpili do vlastníctva a zároveň zmenili prístup k vlastnému majetku. Kriminalita v Petržalke sa nijako výrazne nelíši od ostatných mestských častí a má stále klesajúcu tendenciu."}
{"id": "2947", "title": "Bratislava – mestská časť Petržalka", "context": "Architektúra Hoci väčšina územia modernej Petržalky je zastavaná obytnými panelovými bytovkami s výškou 4 až 12 podlaží, nachádza sa tu aj niekoľko moderných kostolov, najnovším je katolícky Kostol Svätej rodiny na budúcom námestí pri Chorvátskom ramene. Okrem bytových domov a kostolov sa tu nachádza niekoľko moderných výškových budov. Najvyššou budovou v Petržalke je Aupark Tower s výškou 96 metrov pri Auparku, dvojica veží Technopol s výškou 90 metrov na Kutlíkovej ulici a výšková budova výstaviska Incheba Expo na Einsteinovej ulici s výškou 85 metrov. V Petržalke sa nachádza aj časť pôvodnej výstavby rodinných domov, ktoré tu ostali ešte z čias starej Petržalky. Táto pôvodná výstavba sa nachádza hlavne v časti Dvory, v blízkosti kúpaliska Matador. Na Viedenskej ceste sa kedysi nachádzal starý kostol, ktorý bol zbúraný v roku 1935 kvôli rozšíreniu cesty pri prestavbe električkovej trate."}
{"id": "2939", "title": "Bratislava – mestská časť Petržalka", "context": "Introduction Časti Petržalky Bratislava – mestská časť Petržalka (iné názvy: Bratislava-Petržalka, Mestská časť Petržalka, Petržalka ; , , ) je mestská časť Bratislavy s najväčším počtom obyvateľov a jedna z najhustejšie obývaných oblastí na Slovensku i v strednej Európe. Pôvodne to bola vidiecka obec pri Bratislave s názvom Engerau. (z „užšia niva“). Nachádza sa na pravom brehu rieky Dunaj a v súčasnosti má okolo 100 000 obyvateľov. S ľavým brehom Dunaja ju spája 5 mostov – Starý most, Most SNP, Prístavný most, Most Lanfranconi a Most Apollo, ktorý bol uvedený do prevádzky v septembri 2005. Podstatná časť územia Petržalky je zastavaná betónovými panelovými obytnými domami. Nachádzajú sa tu aj dve jazerá: štrkový Veľký Draždiak a Malý Draždiak; centrálnu zónu tvorí Chorvátske rameno, vodohospodársky kanál odvádzajúci spodnú vodu a sčasti kopírujúci trasu niekdajšieho ramena Dunaja, po ktorom má meno. Nechýba ani obchodné a zábavné centrum Aupark, obchodná zóna Danubia, priemyselná zóna v priestoroch bývalej továrne Matador a taktiež dostihová dráha, určená okrem tradičných dostihov aj na sobotnú „burzu“."}
{"id": "5301", "title": "Námestie hraničiarov", "context": "Základné informácie Vzniklo v roku 1977 v rámci výstavby panelákového sídliska. Je pomenované podľa pohraničnej stráže. V budove na Námestí hraničiarov 1/b má sídlo Okresné riaditeľstvo policajného zboru Bratislava V., Odbor kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V a Obvodné oddelenie Policajného zboru pre Petržalku – stred. V roku 2007 bol na námestí postavený obytný komplex Dominant, jeden z najväčších novodobých bytových projektov v Petržalke, ktorého developerom bola Investičná a obchodná spoločnosť. Tvoria ho 20-poschodový vežiak a tri menšie budovy so 7, 6 a 5 poschodiami. Obyvatelia námestia podpísali petíciu proti výstavbe, ktorá bola zamietnutá. Jedným z argumentov petície bolo možné znehodnotenie parku, čo sa podľa realizátora stavby nestalo. V rámci tohto komplexu sa na Námestí hraničiarov 30 nachádza predajňa potravín Tesco expres , na Námestí hraničiarov 33 má pobočku Československá obchodná banka, na Námestí hraničiarov 37 sa nachádza predajňa drogérie z reťazca dm-drogerie markt, na Námestí hraničiarov 39 má sídlo spoločnosť VNET Telecommunication solutions. 21. decembra 2016 na námestí otvoril pobočku potravinový reťazec Billa, za účasti strieborného olympijského medailistu Mateja Beňuša. V parku na námestí sa nachádza pamätná tabuľa začiatku výstavby mestského sektoru Petržalka."}
{"id": "2951", "title": "Bratislava – mestská časť Petržalka", "context": "Obchodná sieť Súbor:Aupark2.jpg|náhľad|vľavo|Aupark Najznámejším nákupným centrom v Petržalke je nákupné centrum Aupark pri Sade Janka Kráľa, ku ktorému bola neskôr dostavaná sporná 22 poschodová budova Aupark Tower. Ďalším dôležitým obchodným centrom mestskej časti je Galéria Petržalka s hypermarketom Tesco a s inými obchodnými prevádzkami. V bezprostrednej blízkosti sa nachádza OC Danubia, ktorá obsahuje elektro Nay, LIDL, Kaufland a ďalšie menšie prevádzky. Neďaleko centra Danubia sa na Kopčianskej ulici nachádza aj známy veľkoobchod s výpočtovou technikou Agem a krytá farmárska tržnica so supermarketom Kraj od spoločnosti Terno. Obyvatelia Petržalky majú tiež k dispozícii hypermarket Kaufland pri Chorvátskom ramene, 3 supermarkety Lidl a 4 siete Billa. V blízkosti Starého mostu v Petržalke je najväčší elektroobchod na Slovensku TPD."}
{"id": "569148", "title": "Zoznam zaniknutých ulíc Petržalky", "context": "Pozri aj  Stará Petržalka"}
{"id": "179152", "title": "Pošeň", "context": "História sídliska Najintenzívnejšia výstavba panelových sídlisk prebehla v Bratislave v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Najväčším prelomom vo výstavbe bol zámer územného plánu z roku 1956 sústrediť bytovú výstavbu do jedného priestoru v ľahko dostupnom rovinatom teréne na východe mesta. V roku 1961 sa začala výstavba na území dnešného Ružinova, ktorý sa člení za pomoci hlavných komunikácií na štyri samostatné sídliská: Štrkovec (1962 – 1964), Trávniky (1963 – 1968), Ostredky (1963 – 1966) a Pošeň (1965 – 1968) Koncepcia Ružinova Sídlisko vychádza z predstáv moderného povojnového urbanizmu o ideálnom prostredí na bývanie, ktoré je v zeleni a vzdialené od rušivých funkcií a priebežnej dopravy. Ide o jedno z najcharakteristickejších povojnových sídlisk, ktoré priamo nadväzuje na mesto. Ružinov mal byť moderným sídliskom s voľnou urbanistickou štruktúrou v zeleni a bol vystavaný zo samonosných celostenových prefabrikovaných panelov."}
{"id": "2953", "title": "Bratislava – mestská časť Petržalka", "context": "Občianska vybavenosť Petržalka disponuje okrem siete obchodov a prevádzok služieb aj nemocnicou na Antolskej ulici pri jazere Veľký Draždiak a niekoľkými knižnicami. Veľa menších obchodných prevádzok a firiem ponúkajúcich služby má sídlo priamo v spoločných priestoroch v zástavbe panelových obytných domov. Prakticky každý obytný dom obsahuje niekoľko prevádzok či už predajných, alebo nepredajných, napríklad kaderníctvo, solárium a pod."}
{"id": "599598", "title": "Chorvátske rameno", "context": "V roku 1753 bola dĺžka ramena 5.8 km a jeho šírka bola na viacerých profiloch až 200 – 300 m. Najzávažnejším zásahom do prirodzeného vodného režimu Ch. ramena bolo prehradenie jeho výtokov dva roky po veľkej povodni z r. 1771. Prúdenie vody sa tak znížilo na minimum (priesak cez hrádze), takže usadzujúce sa naplaveniny nemohli byť ďalej transportované. Koryto sa začalo zmenšovať a dno dvíhať. Po odstavení ramena v priebehu 19. storočia sa postupne završoval proces jeho zanášania. Tvar sa už nemenil, ale bolo takmer vyschnuté. Vodná plocha sa postupne redukovala, no ešte v polovici 20. storočia bolo krajinársky zaujímavé a biologicky hodnotné."}
{"id": "224546", "title": "Zoznam vodných plôch v Bratislave a okolí", "context": "Ramená  Devínske rameno (Devín) Chorvátske rameno (Petržalka) Jarovské rameno (Jarovce) Karloveské rameno (Karlova Ves) Mŕtve rameno Moravy (Devín, Devínska Nová Ves) Rusovské rameno (Rusovce)"}
{"id": "266325", "title": "Štátna cesta 523 (Chorvátsko)", "context": "Pozri aj  Cestná infraštruktúra v Chorvátsku Zoznam štátnych ciest v Chorvátsku Štátna cesta 8 Štátna cesta 102 Most Krk"}
{"id": "6076", "title": "Chorvátsko", "context": "Doprava Jadranské pobrežie Chorvátska je obľúbenou turistickou destináciou V Chorvátsku sa v roku 2006 nachádzalo ciest, bolo spevnených, z toho bolo diaľnic (autoceste). Od vyhlásenia nezávislosti v roku 1991 Chorvátsko veľmi pokročilo v stavbe diaľnic. Väčšina diaľničných úsekov, okrem obchvatu Záhrebu, je spoplatnená. Diaľničné úseky: A1 Záhreb – Ploče, A2 Záhreb – Krapina – Macelj, A3 Bregana – Záhreb – Lipovac, A4 Záhreb – Goričan, A5 Sredanci – Osijek, A6 Záhreb – Rijeka, A7 Rupa – Rijeka, A8 Rijeka – Kanfanar, A9 Umag – Kanfanar – Pula, A11 Velika Gorica – Buševec, A12 Sveta Helena – Vrbovec, Vzdialenosti z Bratislavy (najkratšie) Záhreb Súbor:Rijeka-aerial-zraka.jpg|thumb|Rijeka Mesto km mapka Záhreb 388 Rijeka 546 Zadar 650 Split 759"}
{"id": "266321", "title": "Štátna cesta 417 (Chorvátsko)", "context": "Pozri aj  Cestná infraštruktúra v Chorvátsku Zoznam štátnych ciest v Chorvátsku"}
{"id": "491644", "title": "Geografia Chorvátska", "context": "Vodstvo Mapka hlavných európskych povodí Tvar v spojitosti s polohou územia predurčuje Chorvátsko na pramennú oblasť riek. Ich prietoky majú snehovo - dažďový režim s maximami v marci a apríli počas topenia snehu v horách a krátkodobo počas letných a jesenných búrok a dlhodobejších dažďov. Odlišný vodný režim má Dunaj, ktorý je najvodnatejší v lete, kedy sa topí ľad a sneh z vyšších polôh Álp. Tieto faktory čiastočne ovplyvňujú aj vodný režim Drávy a jej prítoku Mura, ktorých veľká časť povodia leží na území Rakúska. Rieky patria k úmoriu Čierneho a Jadranského mora, pričom rozvodnica prechádza hrebeňom hôr. Až zo 62% územia odvádzajú rieky vodu do povodia Dunaja a len z 38% putuje voda kratšou cestou do blízkeho Jadranu. Rieky Riečnemu systému dominujú povodia Drávy a Sávy, ktoré priberajú vodu všetkých riek čiernomorského úmoria. Obe mohutné rieky tečú nížinami v severnej časti západovýchodným smerom k európskemu veľtoku Dunaj, pričom svojím riečiskom vytvárajú na viacerých úsekoch štátnu hranicu. Do Jadranu smerujú kratšie rieky z Istrie a pobrežného pásma, medzi ktorými vynikajú Neretva (pritekajúca z centrálnej Bosny a Hercegoviny), Cetina a Krka. Na viacerých riekach sú postavené vodné elektrárne a mohutnejšie toky sa využívajú aj na vodnú dopravu. Meandrujúce vodné toky, obklopené lužnými lesmi, sú domovom bohatých biotopov, živených jarnými záplavami. Jedinečné postavenie majú podzemné rieky krasových oblastí, ako sú Pazinčica, Lika, Gacka, Krbava. Kupa v Sisaku ;Desať najdlhších riek v Chorvátsku: Dunaj (celkovo 2857 km; 188 km v Chorvátsku) Sáva (celkom 945 km, 562 km v Chorvátsku) Dráva (celkom 707 km, 505 km v Chorvátsku) Mura (celkom 438 km, 53 km v Chorvátsku) Kupa (296 km) Neretva (celkom 225 km, 20 km v Chorvátsku) Una (212 km, v Chorvátsku 120 km) Bosut (celkom 186 km, 151 km v Chorvátsku) Korana (134 km) Bednja (133 km) Plitvické jazerá Vodné plochy Na území Chorvátska je málo prirodzených jazier, no aj z toho mála vynikajú svetoznáme Plitvické jazerá. Nemenej zaujímavé sú aj Bačinské jazerá pri meste Ploče a najväčšie prírodné Vranské jazero v blízkosti Biogradu (30,7 km²). Menšie jazerá sú na planinách i ostrovoch, no viaceré sú nestále a v letnom období vysýchajú. Rybníky sa nachádzajú najmä v severnej, rovinatej časti územia, v okolí Slavonského Brodu, Sišćani a Đakova. Najväčšie umelé jazerá sú Perućko jezero na Cetine, Varaždinsko jezero a Dubrava na Dráve, ktoré zadržujú vodu pre potreby hydrocentrál."}
{"id": "266333", "title": "Štátna cesta 420 (Chorvátsko)", "context": "Pozri aj  Cestná infraštruktúra v Chorvátsku Zoznam štátnych ciest v Chorvátsku"}
{"id": "266329", "title": "Štátna cesta 418 (Chorvátsko)", "context": "Pozri aj  Cestná infraštruktúra v Chorvátsku Zoznam štátnych ciest v Chorvátsku"}
{"id": "538935", "title": "Biskupické rameno", "context": "Introduction Severná časť Biskupického ramena. Južná časť Biskupického ramena. Biskupické rameno je 30-hektárová vodná plocha odstaveného ramena pod Slovnaftom. Je približne 4 km dlhé a 20 m široké, v strede s plytčinou. Okolo sa rozprestierajú Biskupické luhy, ktoré sú európsky významným územím. K histórii ramena patrí, že bolo pôvodne súčasťou Dunaja (jeho hlavným tokom) a obklopovalo Ostrov Kopáč. Dnes je rameno odrezané, vody nekomunikujú s Dunajom, vodu doň prečerpávajú z 1,6 km dlhého kanála, napojeného na kanál chladiarenských vôd Slovnaftu, ktorý bol vybudovaný vďaka projektu Asociácie ochrany prírody a priemyslu (APOP) v roku 1998. Takéto dotovanie vodou z kanála technologickej vody pre SLOVNAFT, a.s. však bolo za rok 2017 v priemernom prietoku 7,3 l.s-1, čo v princípe nestačí ani na náhradu výparu z vodnej hladiny Biskupického ramena. V súčasnosti (2018) je v štádiu výstavby nápustný objekt umiestnený v telese ľavostrannej ochrannej hrádze Dunaja, ktorým môže byť privedená voda z ukľudňovacieho bazéna v záplavovom území až do prietoku 7000 l.s-1. Uvedená dotácia bude regulovaná tak, aby bolo možné cez Biskupické rameno ďalej dotovať sústavu Hornožitnoostrovných ramien až po Hamuliakovo. Od tohto opatrenia sa očakáva výrazné oživenie Biskupického ramena, ako aj celého priľahlého územia. Lužné lesy a ich obyvatelia tak opäť získajú životodarnú vodu. Vyskytuje sa tu chránená rastlina truskavec obyčajný ( Hippuris vulgaris ), závitnicovka (Spirogyra), spirodelka mnohokoreňová ( Spirodela polyrhiza ) a žaburinka menšia ( Lemna minor ). Nachádzajú sa tu rožkatce (rožkatec ponorený – Ceratophyllum demersum a chránený rožkatec pohrúžený – Ceratophyllum submersum ) a močiarka okrúhla ( Batrachium circinatum ). Rastú tu stolístky (stolístok klasnatý – Myriophyllum spicatum a stolístok praslenatý – Myriophyllum verticillatum , ktorý je chránený a červenavce (červenavec prerastenolistý – Potamogeton perfoliatus , červenavec kučeravý – Potamogeton crispus ). Rastie tu aj vodomor kanadský ( Elodea canadensis ), čo je invázna rastllina zo Severnej Ameriky"}
{"id": "21320", "title": "Chorvátske rameno", "context": "História Okolie Chorvátskeho ramena na mieste, kde dnes stojí supermarket Kaufland V období medzi 16.18. storočím existovalo na pravom brehu Dunaja jedno dominantné, mohutné rameno. Takýto vodný tok tu bol zrejme už i v 15. storočí. Početné mapy a plány poriečnej nivy pochádzajú zo 17. storočia. Prvý použiteľný zákres oblasti Petržalky, zobrazujúci Chorvátske rameno, pochádza z roku 1685. Správne je zakreslená poloha jednotlivých ostrovov. V roku 1753 bola dĺžka ramena a jeho šírka bola na viacerých profiloch až 200. Najzávažnejším zásahom do prirodzeného vodného režimu Ch. ramena bolo prehradenie jeho výtokov dva roky po veľkej povodni z r. 1771. Prúdenie vody sa tak znížilo na minimum (priesak cez hrádze), takže usadzujúce sa naplaveniny nemohli byť ďalej transportované. Koryto sa začalo zmenšovať a dno dvíhať. Po odstavení ramena v priebehu 19. storočia sa postupne završoval proces jeho zanášania. Tvar sa už nemenil, ale bolo takmer vyschnuté. Vodná plocha sa postupne redukovala, no ešte v polovici 20. storočia bolo krajinársky zaujímavé a biologicky hodnotné. Výstavba sídliska Petržalka (od r. 1973) od základu rozvrátila sídelnú štruktúru starej Petržalky a dokonale zmazala nivné formy reliéfu. Vybudovaním pravobrežnej hrádze v r. 19501955 bolo Chorvátske rameno úplne odrezané od rieky podzemnou hlinobetónovou clonou v hĺbke do 12. Pracovníci Povodia Dunaja zregulovali brehy ramena betónovými vegetačnými tvárnicami, upravili dno a umiestnili stavidlá. Šírku brehov zjednotili a v úseku približne od dnešného Námestia Republiky (býv. Námestia Májového povstania) po Tematínsku ul. rameno prebagrovaním prepojili s polovyschnutým korytom severne od Krásnohorskej ulice, kadiaľ tieklo v 18. storočí a ktoré v 19. storočí opustilo. Dá sa tu hovoriť o čiastočnej rekonštrukcii historického stavu. Pôvodný projekt výstavby Chorvátskeho ramena zohľadňoval iba vodohospodárske funkcie diela. Primárnou bola funkcia protipovodňová. Rameno s čerpacou stanicou malo regulovať úroveň hladiny podzemnej vody v záujmovom území. Vzhľadom na to, že v dobe realizácie stavby nebola ešte ujasnená koncepcia odkanalizovania územia budúcej mestskej časti Petržalka, rameno malo byť v prípade potreby aj recipientom pre dažďové vody. Po vybudovaní jednotného kanalizačného systému rameno túto funkciu nikdy nemuselo plniť. Úprava bola realizovaná vo forme umelého kanála bez prítokov s prizmatickým tvarom koryta. Priesakové vody zachytené ramenom, resp. sanitárny prietok dodávaný tlakovým prívodom z Dunaja, sa mali odvádzať násoskou alebo prečerpávať čerpacou stanicou do Dunaja v rkm 1862,7. Pôvodne sa uvažovalo s dotáciou vody do ramena v množstve 2/s. Účelom bolo zabezpečiť primeranú kvalitu vody. Na ramene sa nachádzajú tri vzdúvacie objekty, ktoré ho delia na štyri časti. Celková dĺžka je . Vplyvom zahlbovania Dunaja sa znížili hladiny podzemnej vody v oblasti natoľko, že sa v 80. a začiatku 90. rokov v prevažnej časti ramena voda takmer nevyskytovala alebo sa udržiavala len kolísavá, veľmi nízka hladina. Celoročná súvislá vodná hladina sa vyskytovala len v južnej časti ramena. Hetorogenitu ramena spôsobovalo okrem vodného režimu aj podložie. Na niektorých úsekoch bolo dno tvorené prirodzeným piesčitým alebo bahnitým materiálom, a niekde je to hrubá vrstva štrku,ktorú tam naviezlo Povodie Dunaja v snahe zabrániť zarastaniu dna prirodzenou vegetáciou. Na týchto úsekoch sú brehy a dno takmer bez vegetácie. Prostredie znečisťovali početné skládky stavebného a komunálneho odpadu. Nastal rozvoj synantropných druhov. Množstvo obyvateľov sídliska malo tiež negatívny vplyv na prostredie a živočíchy ramena."}
{"id": "21323", "title": "Chorvátske rameno", "context": "Využitie Chorvátske rameno sa v dnešnej dobe využíva ako miesto relaxácie, športu a rybárstva. Po celej jeho dĺžke vedie cyklistická trasa, ktorá sa napája na Dunajskú cyklistickú cestu. V Chorvátskom ramene a jeho okolí je jedinečný biotop, v ktorom žije veľa druhov živočíchov, ako napríklad labute, kačky a rôzne druhy rýb. Rastie tu aj veľké množstvo druhov rastlín, napríklad lekná a rôzne kroviny. Staré názvy: 1753 – Carlburger Donau-Arm 1763 – ramus Danubii Oroszvariensis (po lat., doslova: Rusovské rameno Dunaja) okolo 1930 – Karlburger Arm 1945 – Oroszvárske rameno ? – Chorvátske rameno"}
{"id": "599599", "title": "Chorvátske rameno", "context": "S dĺžkou 5138 m, nadmorskou výškou max. 129.48 m a min. 127.93 m a maximálnou výškou hladiny 1.5 m plní ochrannú funkciu drenážneho kanála a je vyhĺbené v bývalom ramene Dunaja v Petržalke v Bratislave, po ktorom nesie aj svoje meno. Pôvodné rameno sa začínalo v ohybe dnešného Pečnianskeho ramena, potom v tvare šikmého 'S' tieklo pod dnešnú Hrobársku ulicu, pokračovalo Bratskou ulicou a oblasťou železničnej trate až po Starohájsku ulicu, potom v súčasnom koryte pri Betliarskej a potom na juh. Vytváralo tak v dnešnej Petržalke viacero polostrovov a ostrovov. Miestni dali Chorvátskemu ramenu ľudový názov \"Kanál\". Staršie názvy sú: Engerauer Arm, Carlburger Arm, Rusovecké rameno. V stredoveku bolo po Pečnianskom ramene najmohutnejším meandrom na pravej strane Dunaja. Meandrovalo v priestore dnešného sídliska a oddeľovalo viacero ostrovov."}
{"id": "570623", "title": "Draždiak-Veľký", "context": "Introduction Poloha v rámci Petržalky Draždiak-Veľký je lokalita v miestnej časti Zrkadlový háj v mestskej časti Petržalka v Bratislave. Ohraničuje ho na západnej a južnej strane Chorvátske rameno, na severovýchodnej strane cesta v predĺžení Starhradskej ulice. Obsahuje predovšetkým jazero Veľký Draždiak a výstavbu na jeho západnom a južnom brehu."}
{"id": "59987", "title": "Malý Draždiak", "context": "Introduction Malý Draždiak, v pozadí Technopol Malý Draždiak je umelé jazero v Petržalke, ktoré vzniklo v dôsledku ťažby štrkov. Je súčasťou sídliska Zrkadlový Háj v okrese Bratislava 5. Nachádza sa medzi ulicami Kutlíkova a Dolnozemská. Vodná plocha má rozlohu 9 hektárov a okrem rybárčenia je tu možné kúpanie, hoci na vlastné nebezpečenstvo. Príležitostne je možné na jazere vidieť vodné vtáky a labute. Jazero je obklopené zo severu úzkou hrádzou, za ktorou sa nachádza zvyšok pôvodného ukončenia Chorvátskeho ramena, z východu areálom záhradných chát, z juhu a západu vegetáciou."}
{"id": "73802", "title": "Malý Dunaj", "context": "Mosty Od oddelenia od Dunaja až po sútok s Váhom sa nachádza na Malom Dunaji až 24 mostov či hrádzí, ktoré sú viac-menej priechodné. Ďalšie dva mosty sú nepriechodné. Jeden tvorí súčasť letiskovej dráhy v Bratislave. Jedná sa o visutý most, ktorý je neprístupný, pretože sú na ňom svetlá pred pristávacou dráhou. Druhý sa nachádza pri Vlkoch a spája len Vlky s ostrovom, neprechádza až na druhý breh. Bratislava, hneď na začiatku, pri oddelení od Dunaja Bratislava, hrádza či cyklomost pri bufete Šimani Bratislava, čoskoro diaľničný R7 pri Slovnafte Bratislava, Vlčie hrdlo, železničný do Prievozu Bratislava, Vlčie hrdlo, cestný na Bajkalskú Bratislava, Ružinovský cintorín, cestný na Gagarinovu Bratislava, Lesopark Vrakuňa, pešia lávka Bratislava, futbalová štadión Vrakuňa, cestný po Hradskej do Ružinova Bratislava, futbalová štadión Vrakuňa, železničný smer Nové mesto Bratislava, za letiskom, cyklistický Most pri Bratislave, čoskoro diaľničný D4 Most pri Bratislave, poľná cesta od Zelenej vody do Mostu Zálesie/Malinovo, cestný Malinovo/Bernolákovo, hrádza s plechovým mostíkom, len pre peších Bernolákovo, hrádza s malou vodnou elektrárňou Nová Dedinka Tomášov, cestný smer Nová Dedinka Tomášov Doma/Vlky, lávka len pre peších a cyklistov Hurbanova Nová Ves, cestný smer Zlaté Klasy Nový Život, cestný smer Jelka Potôňske Lúky, cestný/poľný smer Čierna Voda (Galanta) Čierna Voda, hrádza a súčasne cestný most, pri vtoku Čiernej vody Jahodná, cestný smer Dunajský Klátov Dunajské Mlyny, cestný pri kempingu Jahodná Trhová Hradská, cestný smer Trstice Kolárovo, cestný smer Dedina Mládeže V Kolárove sa vlieva Malý Dunaj do Váhu."}
{"id": "2943", "title": "Bratislava – mestská časť Petržalka", "context": "Miestne časti Súbor:Ato chorvatske rameno.jpg|náhľad|vpravo|Chorvátske rameno v Petržalke Petržalka je rozdelená na miestne časti a lokality. Petržalka-Sever (Petržalka-Sever 1, Petržalka-Sever 2) Dvory (Dvory 1, Dvory 2, Dvory 3, Dvory 4, Dvory 5, Dvory 6, Stará Petržalka, Matador) Háje (Háje 1, Háje 2, Háje 3, Ekonomická univerzita) Lúky (Lúky 1, Lúky 2, Lúky 3, Lúky 4, Lúky 5, Lúky 6, Lúky 7, Lúky 8, Lúky 9, Stredné lúky) Petržalka-Západ (Zadné lúky, Kapitulský dvor, Kapitulské pole, Kopčany, Vojenský dvor, Nové pole) Draždiak (Draždiak-Veľký, Draždiak-Malý, Draždiak-Antolská, Draždiak-Štrkovňa) Petržalka-Juh (Južné mesto-Zóna A, Južné mesto-Zóna B, Južné mesto-Zóna C, Janíkovské pole) Pečniansky les (Pečniansky les 1, Pečniansky les 2, Pečniansky les 3) Petržalka-Východ (Petržalka-Východ 1, Petržalka-Východ 2, Petržalka-Východ 3, Petržalka-Východ 4)"}
{"id": "2955", "title": "Bratislava – mestská časť Petržalka", "context": "Doprava Súbor:Panonska1.jpg|náhľad|Panónska cesta Diaľnica Viedenská cesta - Prístavný most na Einsteinovej Hlavnými cestnými ťahmi v Petržalke sú cesty Panónska, Dolnozemská a Einsteinova. Najmä okolo Panónskej prebieha rozsiahla výstavba nových objektov, vyvíja sa aj Einsteinova ulica. Cez Petržalku uprostred Einsteinovej ulice prechádza diaľnica D1, spájajúca hraničný prechod s Rakúskom s diaľnicou smerom na Žilinu. Diaľnica prechádza cez Prístavný most a napája sa aj na Most Lanfranconi. Rozostavané depo Janíkov dvor pôvodne plánovaného metra, po dokončení sa malo používať ako depo električkovej rýchlodráhy. V prvej polovici 20. storočia cez Petržalku premávala pravidelná linka na električkovej trati z Bratislavy do Viedne cez Starý most. Po rekonštrukcii bude po moste viesť primárne električková doprava v smere do Petržalky. Železničná stanica Petržalka Na Kopčianskej ulici pri začiatku Petržalského korza je na slovenské pomery moderne prebudovaná železničná stanica Bratislava-Petržalka, odkiaľ sa dá dostať do Viedne moderným vlakom Bombardier Talent rakúskych železníc. Táto železničná linka čiastočne nahrádza zrušenú električkovú linku do Viedne. Ďalšou linkou je aj pravidelný vlak do prihraničnej maďarskej obce Rajka. Z tejto železničnej zastávky premáva aj niekoľko osobných vlakov do východnej časti Bratislavy alebo do Senca. Mestská hromadná doprava v Petržalke je zabezpečovaná autobusmi a električkami, ktorej trať bola dokončená v roku 2016. Táto trať spája Petržalku s centrom Bratislavy a vedie od Jungmannovej cez Starý most a Šafárikovo námestie, kde sa napája na sieť električiek. V najbližších rokoch je v záujme mesta trať v Petržalke predĺžiť až po tzv. Južné mesto. Napriek tomu, že je Petržalka lokalizovaná na opačnom brehu Dunaja ako centrum mesta, spojenie s ním je pomerne rýchle, zo zastávky Aupark sa dá dostať autobusom na zastávku Zochova cez Most SNP za 2 minúty. Do Starého Mesta je z Petržalky pomerne jednoduchý prístup prostredníctvom autobusov, ktoré premávajú cez 4 mosty alebo električkou cez zrekonštruovaný Starý most. Na prístup do užšieho centra sa používajú hlavne 3 mestské mosty, teda Most SNP, Starý most a Most Apollo. Pre tranzitnú dopravu zase 2 diaľničné mosty, Most Lanfranconi a Prístavný most."}
{"id": "21321", "title": "Chorvátske rameno", "context": "Súčasnosť Chorvátske rameno v premosteni pri katolíckom kostole na Markovej ulici Súvislá vodná hladina sa v ramene objavila až po naplnení zdrže Hrušov v priebehu roka 1993. Došlo k výraznému zlepšeniu životných podmienok vodných organizmov. Hĺbka vody v ramene je rôzna, vyhovujúca je v južnej, najviac zachovalej časti. Plytká voda má za dôsledok najmä v lete prehrievanie, negatívne zmeny v kyslíkovom režime a eutrofizáciu. Výmena vody len z horizontu podzemných vôd je nepostačujúca. Pohyb vody sa obmedzuje len na občasné prečerpanie vody do Dunaja čerpacou stanicou, vo vyšších úsekoch k výmene prakticky nedochádza. Brehy udržuje Povodie Dunaja kosením a odstraňovaním náletových drevín. Na pobrežnej čiare sa nachádzajú remízky rákosia, vyššie na brehoch ojedinele parková zeleň. Chorvátske rameno predstavuje podľa RÚSES pre Bratislavu regionálny biokoridor. Najzachovalejšia časť tvorí regionálne biocentrum Chorvátske rameno – juh, na opačnom konci je navrhované regionálne biocentrum Chorvátske rameno – sever. V koryte ramena sa nachádza niekoľko výrazných bariérových prvkov. Sú to stavidlá ale najmä komunikačné presypy s rúrovými priepustami v miestach križovania ramena s rušnými komunikáciami. Spôsobujú nesúvislosť koryta a výrazné obmedzenie pohybu živočíchov v akvatickej a terestrickej časti. To sa odráža aj na heterogenite fauny v jednotlivých úsekoch ramena. Biodiverzita ramena je dnes určite výrazne nižšia ako v časoch, keď sa jednalo o prírodný tok. Napriek tomu bolo v oblasti Chorvátskeho ramena zistených 12 druhov chránených a ohrozených druhov rastlín ako napr.: Butomus umbelatus L., Nymphaea alba L.. Z fauny bolo na tejto lokalite identifikovaných 7 chránených a 6 ohrozených druhov živočíchov, registrovaných v Červenej knihe. Sú to predovšetkým obojživelníky, 1 druh zastupuje ryby. Ešte v polovici tohto storočia tu hojne tu žili napr. korytnačky, zrejme druh Emys orbicularis. Dnes sa sa tu už nevyskytujú."}
{"id": "55547", "title": "Šúrsky kanál", "context": "Súčasnosť Do Šúrskeho kanála je umelo zaústený vodný tok Blatina a tiež do neho ústia ďalšie vodné toky stekajúce zo svahov Malých Karpát. Začína sa južne od Pezinka (tam, kde sa končí Viničniansky kanál), potom tečie paralelne so železnicou spájajúcou Bratislavu s Pezinkom a následne sa stáča na juhovýchod a tečie približne po severovýchodných hraniciach mesta Bratislava. Vlastný kanál sa potom končí medzi Ivankou pri Dunaji a Zálesím, ale za vlastným kanálom (za stavidlami) tok ešte kúsok (asi 1,5 km) tečie v neregulovanej podobe, aby napokon vyústil do Malého Dunaja; táto krátka koncová časť sa oficiálne tiež volá Šúrsky kanál a pred vybudovaním vlastného kanálu bola súčasťou hlavného toku Malého Dunaja (hlavný tok Malého Dunaja sa dnes nachádza trochu južnejšie)."}
{"id": "21322", "title": "Chorvátske rameno", "context": "Budúcnosť V okolí Chorvátskeho ramena sa plánuje viesť nosný systém MHD v Petržalke a objavujú sa aj zámery investorov územia pozdĺž Chorvátskeho ramena urbanizovať, sem môžeme zahrnúť projekt Petržalka city. Pre koordinovanie činnosti boli vypracované viaceré odborné materiály: Zásady revitalizácie Chorvátskeho ramena."}
{"id": "557475", "title": "Čongerský kanál", "context": "Introduction  Čongerský kanál , miestne nazývaný aj Čongerský potok je umelý, melioračný kanál V. rádu na Záhorí, v okrese Malacky, v chotári obce Gajary. Ide o trvalo zavodnený vodný tok čisto nížinného charakteru, jeho dĺžka predstavuje 4,767 km, plocha povodia 8,818 km² a plocha odtokových oblastí zahŕňa 5,116 km². Vzniká v nadmorskej výške a ústi do Zohorského kanála, vo výške"}
{"id": "590421", "title": "Červený kanál (prítok Vrbiny-Holiarov)", "context": "Introduction  Červený kanál je kanál v regióne Podunajsko, na území obce Čiližská Radvaň v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji. Nachádza sa v geomorfologickom celku Podunajská rovina. Ústi do vodného toku Vrbina-Holiare. Má dĺžku . Rád toku V."}
{"id": "5315", "title": "Veľký Draždiak", "context": "Introduction Veľký Draždiak Veľký Draždiak alt= Veľký Draždiak je jazero a prírodné kúpalisko v Petržalke, Bratislave. Ako letné prírodné kúpalisko vzniklo okolo roku 1982 po ťažbe štrku a prehĺbení pôvodnej vodnej plochy, ktorú zvykli pôvodní obyvatelia Petržalky nazývať \"Šutrovka\". Nachádza sa v okrese Bratislava V medzi Chorvátskym ramenom a areálom Nemocnice sv. Cyrila a Metoda na Antolskej ulici. Jeho vodná plocha má rozlohu 13 hektárov a okrem plavcov sa tu zdržiavajú aj početné kŕdle labutí, kačiek a iných vodných vtákov. V lete sa tu ľudia kúpu, jazdia na vodných bicykloch a kajakoch, opaľujú sa, často okolo jazera uvidíte bežcov, ktorí majú od roku 2013 pri jazerách novú bežeckú dráhu. Tiež cyklisti sa tu radi vozia a zastavia na ceste na hrádzu, ktorá je vďaka spojeniu popri Chorvátskom ramene veľmi ľahko dostupná z celej Petržalky. Pri vodnej ploche sa nachádza zopár bufetov s občerstvením a taktiež sa dajú prenajať vodné bicykle, beach-volleyball ihriská. Pri jazere vedľa reštaurácie Oáza sa nachádza sauna a v zimných mesiacoch môžete mať šťastie aj na Petržalské ľadové medvede (vyznávači kúpania v studenej vode). Jeden z dôvodov prečo jazero nie je oficiálne spravované ako kúpalisko a nie sú k dispozícii ani plavčíci je kvôli elektrickému vedeniu veľmi vysokého napätia (110 kV), ktoré prechádza priamo nad jazerom. Kúpanie je možné len na vlastné nebezpečenstvo, čo však v letných mesiacoch prevažnej väčšine obyvateľstva neprekáža. Ľudia tam často napriek zákazu kúpu psov, v jazere sú stavebné odpadky a betónové kvádre, na ktorých hrozí riziko zranenia. Avšak vďaka ochotným občanom Petržalky pravidelne prebieha čistenie, takže s odpadkami sa situácia zlepšuje. Panoráma Draždiaku zo západného brehu V roku 2006 bolo pri Veľkom Draždiaku vybudované detské ihrisko, do dnešných dní prebieha aj ďalšia investičná výstavba. Pri jazere je z juhu i štvorhviezdičkový hotel Bonbón, zo západu reštaurácia Oáza, nemocnica s poliklinikou Medissimo, Ústav lekárskej kozmetiky, Tenisová škola s ihriskami, na východ od jazera je v blízkosti nemocnica Antolská a sídlisková bytová zástavba s občianskym vybavením. Zo severu jazero ohraničuje areál bývalej základnej školy (dnes súkromnej vysokej školy) a Lesopark Zrkadlový háj."}
{"id": "21319", "title": "Chorvátske rameno", "context": "Charakteristika Chorvátskeho ramena Chorvátske rameno v strednej časti pri Rovniankovej ulici Vybudovaním pravobrežnej hrádze v rokoch 19501955 bolo Chorvátske rameno úplne odrezané od rieky podzemnou hlinobetónovou clonou v hĺbke do 12. Celá clona sa nachádza v štrkoch a jej spodná časť je do uložená v nepriepustnom ílovitom podloží. Morfologické stopy po Dunaji máme okrem Chorvátskeho ramena aj v Pečnianskom ramene a Jarovskom ramene. Radikálnym zásahom bolo zapustenie betónovej steny pod nepriepustnú neogénnu vrstvu. Tesné podložie je zabudované cca od Starého mosta, tu je priesak vody znemožnený. Po prehradení Dunaja pri Gabčíkove hladina podzemnej vody prevyšuje dno kanála. Oficiálna správa hygienikov z júla 1993 (pol roka po prehradení) hovorí, že v Chorvátskom ramene sa nachádzajúci zooplanktón je typický pre stojaté vody, zo živočíchov spomína vodné slimáky, vážky, pakomáre, sliepočky vodné, lysky čierne a asi 17 labutí bielych a 30 kaprov. Ďalej žaby – skokan zelený a kunky, z rýb malé štuky a a množstvo plevelných rýb. Ďalej sa konštatuje, že voda je pomerne čistá a brehy len minimálne znečistené komunálnym odpadom. Žije tu 10 druhov obojživelníkov, ropuchy, kunky, skokany, rosničky, mlok bodkovaný, mlok dunajský. V korunách stromov prebýva rybárik riečny a dva druhy slávikov, labute sú už premnožené. Súčasťou Chorvátskeho ramena je aj luh pri dolnej časti a štrkoviská. V dolnej časti je zachovaný vŕbovo-topoľový mäkký luh: topole, jasene, vŕby, hloh, ostružina, trsť obyčajná, bleduľa letná. Pri štrkovisku žijú volavky, bučiačiky, kačice, sokol, myšiarka, sova, kuviček, vlha, ďateľ, tesár, netopier, užovka, rosnička zelená, slepúch lámavý. Preto silnejú snahy odborníkov aj obyvateľov, aby toto vzácne územie bolo vyhlásené za chránené. Úprava ramena bola realizovaná vo forme umelého kanála bez prítokov, ktorý je z väčšej časti vedený v pôvodnej trase s prizmatickým tvarom koryta. Priesakové vody zachytené ramenom, resp. sanitárny prietok, dodávaný tlakovým prívodom z Dunaja, sa mali odvádzať násoskou alebo prečerpávať čerpacou stanicou do Dunaja v rkm 1862,7. Pôvodne sa uvažovalo s dotáciou vody do Chorvátskeho ramena v množstve 2/s. Účelom dotácie bolo zabezpečiť primeranú kvalitu vody. Na ramene sa nachádzajú tri vzdúvacie objekty, ktoré ho delia na štyri časti. Hladina mala byť udržiavaná podľa výšky hladiny v Dunaji. Pre každú časť boli predpísané minimálne a maximálne hladiny. Od výstavby Chorvátskeho ramena sa nevyskytli také vodné stavy v Dunaji, ktoré v minulosti spôsobovali výrazné zvýšenie hladiny podzemných vôd v Petržalke. Z tohto dôvodu nemohla byť overená jeho pôvodne projektovaná drenážna funkcia. Vplyvom zahlbovania Dunaja sa znížili hladiny podzemnej vody v oblasti natoľko, že sa v prevažnej časti ramena voda takmer nevyskytovala. Súvislá vodná hladina sa v ramene objavila až po naplnení nádrže Hrušov v priebehu roka 1993. Hladina je prerušovaná tromi vzdúvacími objektami, ktorými sú hate so segmentovým uzáverom v rkm 1,739, 3,600, 4,570. Nesúvislosť koryta je spôsobená aj dočasnými komunikačnými presypmi s rúrovými priepustkami v rkm 2,670 a 4,475. Vodná hladina je bez výraznejšieho prúdenia. Hĺbka vody je po celej dĺžke ramena rôzna a je vyhovujúca len v počiatočnom úseku ramena. Hĺbka, ako toková charakteristika, má výrazný vplyv na kvalitu vody. Nízka hladina sa vyskytuje na poslednom úseku Chorvátskeho ramena. Táto skutočnosť vedie, najmä v letných mesiacoch, k prehrievaniu vody, negatívnym zmenám v kyslíkovom režime a eutrofizácii vodného prostredia. Z týchto skutočností možno usúdiť, že kvalita vody v ramene nevyhovuje jeho potenciálnemu polyfunkčnému využitiu. K výmene vody dochádza iba jej dopĺňaním z horizontov podzemných vôd, čo je nepostačujúce. Väčšie hĺbky sú evidentné na začiatku Chorvátskeho ramena, teda v jeho južnej časti. Pohyb vody je tu zabezpečený občasným prevádzkovým prečerpávaním vody do Dunaja čerpacou stanicou. Výmena vody je vo vyšších úsekoch problematická; prakticky k nej nedochádza. Po zavodnení sa v ramene zmenili ekologické podmienky. Južná časť ramena plní v podstate požiadavky na funkčnosť vodného biotopu. Funkčnosť segmentu (biotopu ramena) je predstavovaná jeho účinnosťou pri poskytovaní podmienok pre plnohodnotnú a dlhodobú existenciu biogeograficky, ekologicky i prírodoochranne významných druhových populácií a spoločenstiev organizmov v prirodzenej rozmanitosti počas najdôležitejších fáz ich životných cyklov (rozmnožovanie, získavanie potravy). Segment ramena má v týchto miestach aj funkciu vodivú (konektivita prostredia) vo vzťahu k biotopom nadväzujúcim na biotop Chorvátskeho ramena."}
{"id": "586890", "title": "Prícestný kanál", "context": "Introduction  Prícestný kanál je vodný kanál v regióne Podunajsko, na území obce Michal na Ostrove v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji. Nachádza sa v geomorfologickom celku Podunajská rovina. Ústi do Starého Klátovského kanála. Má dĺžku . Rád toku VI."}
{"id": "55545", "title": "Šúrsky kanál", "context": "Introduction Šúrsky kanál za obcou Ivanka pri Dunaji. Pohľad v smere toku na juhovýchod. Šúrsky kanál (-normovaný názov ; staršie názvy: Hlavný kanál , Obtočný kanál , Moravod , Šúr , kanál Šúr , Nový Sajloch , Kanál , neoficiálne: Židovský kanál ) je umelý odvodňovací kanál a významné vodné melioračné dielo s regulovaným prietokom na juhozápadnom Slovensku tečúci po západnom a južnom obvode Národnej prírodnej rezervácie Šúr. Niektoré zdroje ho nesprávne považujú za súčasť vodného toku Blatina v najširšom zmysle."}
{"id": "21318", "title": "Chorvátske rameno", "context": "Introduction 48° 07.135 severnej šírky, 17° 06.473 východnej dĺžky: pohľad na Chorvátske rameno Chorvátske rameno alebo Chorvátsky kanál je kanál v Petržalke, nachádzajúci sa na rovnakom mieste, ako sa v minulosti nachádzalo rameno Dunaja. S dĺžkou , nadmorskou výškou max. a min. a maximálnou výškou hladiny plní ochrannú funkciu drenážneho kanála a je vyhĺbený v bývalom ramene Dunaja v Petržalke v Bratislave, po ktorom nesie aj svoje meno. Pôvodné rameno sa začínalo v ohybe dnešného Pečnianskeho ramena, potom v tvare šikmého S tieklo pod dnešnú Hrobársku ulicu, pokračovalo Bratskou ulicou a oblasťou železničnej trate až po Starohájsku ulicu, potom v súčasnom koryte pri Betliarskej a potom na juh. Vytváralo tak v dnešnej Petržalke viacero polostrovov a ostrovov. Miestni dali Chorvátskemu ramenu ľudový názov \"Kanál\". Staršie názvy sú: Engerauer Arm, Carlburger Arm, Rusovecké rameno. V stredoveku bolo po Pečnianskom ramene najmohutnejším meandrom na pravej strane Dunaja. Meandrovalo v priestore dnešného sídliska a oddeľovalo viacero ostrovov."}
{"id": "585715", "title": "Vojka-Kračany", "context": "Introduction Kanál Vojka-Kračany je kanál v Podunajsku na území obcí Rohovce, Blatná na Ostrove, Holice, Lúč na Ostrove, Kráľovičove Kračany, Kostolné Kračany, Vrakúň, Dunajská Streda, Povoda v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji. Nachádza sa v geomorfologickom celku Podunajská rovina. Ústi do vodného toku Gabčíkovo-Topoľníky. Má dĺžku . Rád toku V."}
{"id": "557238", "title": "Starý kanál (prítok Zohorského kanála)", "context": "Introduction  Starý kanál je hydromelioračný, umelý vodný kanál na Záhorí, na území okresu Malacky, v katastrálnom území obcí Veľké Leváre a Gajary. Jedná sa o nížinný tok V. rádu, má dĺžku 7,561 km, plocha jeho povodia predstavuje 19,344 km² a plocha odtokových oblastí činí 8,267 km². Vzniká v nadmorskej výške a vlieva sa do Zohorského kanála, vo výške"}
{"id": "588263", "title": "Rusovský kanál", "context": "Introduction  Rusovský kanál je kanál v Bratislavskom regióne, na území mestskej časti Bratislava - mestská časť Rusovce a tiež na území mestskej časti Bratislava - mestská časť Čunovo v okrese Bratislava V v Bratislavskom kraji. Nachádza sa v geomorfologickej oblasti Podunajská nížina v geomorfologickom celku Podunajská rovina. Končí sa na území Maďarska priesakom do podložia niekdajšieho ramena Dunaja. Má dĺžku od začiatku po slovensko-maďarskú štátnu hranicu, 1,7 km od štátnej hranice po koniec kanála, spolu 6,9 km. Rád toku II."}
{"id": "2950", "title": "Bratislava – mestská časť Petržalka", "context": "Zábava a voľný čas Na nábreží Petržalky sa od konca 19. storočia až do konca 90. rokov nachádzal jediný stály lunapark v Bratislave, v rokoch 2003 až 2004 bol zrušený, aby bol neskôr postavený inde. Zatiaľ nie je známe miesto, kde sa v budúcnosti bude nachádzať a čo bude na mieste bývalého lunaparku na Tyršovom nábreží stáť. Na tomto nábreží odspieval svoj koncert aj Sir Elton John v roku 2005. V lete sa tu nachádzala T-com piesočnatá pláž, kde mohli ľudia relaxovať. Kedysi sa pri Dunaji nachádzalo prírodné kúpalisko Lido, ktoré fungovalo predtým, ako bolo postavené Kúpalisko Tehelné pole. Začiatkom 60. rokov sa vybudovalo ďalšie letné kúpalisko Matador, s 50m plaveckým bazénom, menším 25m bazénom a dvomi detskými plytkými bazénmi. S menšími prestávkami funguje dodnes. Kedysi sa na území Petržalky nachádzali aj dve kiná, Partizán a Iskra. Kino Partizán stálo na mieste dnešného Auparku a slúžilo svojmu účelu do roku 1982, kedy sa budova v rámci hromadnej asanácie pôvodnej zástavby zbúrala. Kino Iskra bolo vybudované začiatkom 60. rokov 20. storočia a stálo v blízkosti Kostola Povýšenia svätého Kríža. Takisto ho zbúrali v roku 1982. Po vybudovaní panelovej zástavby v 80. rokoch sa vybudovali v Petržalke tri domy kultúry: Ovsište, Zrkadlový Háj a Lúky, ktorých kinosály nahradili niekdajšie kiná. Po vybudovaní multiplexu s 12 kinosálami v nákupnom stredisku Aupark sa premietajú filmy len v DK Zrkadlový Háj. V roku 2022 bolo zdigitalizované a vynovené kino v DK Lúky a opäť sa premieta aj v tejto sále."}
{"id": "502729", "title": "Devínske rameno", "context": "Introduction Devínske rameno v Devíne Devínske rameno je rameno Dunaja v blízkosti sútoku rieky Dunaja a Moravy, ktoré obmýva Slovanský ostrov. V roku 2015 bolo opätovne sprietočnené, keďže v posledných rokoch sa do ramena voda dostávala len zriedka a bola to voda stojatá. Projekt revitalizácie Devínskeho ramena stál 150 000 eur a bol financovaný z fondov Európskej únie, programu LIFE a rozpočtu ministerstva životného prostredia, ktoré sa podieľalo polovicou sumy nákladov."}
{"id": "599604", "title": "George Pólya", "context": "Rok štúdia strávil Pólya na univerzite vo Viedni a neskôr v Göttingene, kde sa spoznal so špičkou vtedajšieho matematického sveta. Po potýčke s istým študentom Göttingenskej univerzity počas cesty vlakom bol nútený univerzitu opustiť. Po tejto udalosti pôsobil krátky čas v Paríži a neskôr od roku 1914 najmä v Zürichu, kde pôsobil na ETH. Vďaka dávnejšiemu zraneniu, ktoré utrpel pri futbale, nebol nútený narukovať do rakúsko-uhorskej armády, čo bolo v plnom súlade s jeho pacifistickým presvedčením. Neskôr však problémy armády vzrastali, a tak dostal aj Pólya povolávací rozkaz. Pólya odmietol, čo znamenalo, že sa po mnoho ďalších rokov nemohol vrátiť na územie dnešného Maďarska - vstúpil tam až v roku 1967. Prijal švajčiarske občianstvo a v roku 1918 sa oženil so Švajčiarkou Stellou Verou Weberovou."}
{"id": "514859", "title": "Páll", "context": "Pozri aj  Pall Pál Paál"}
{"id": "597098", "title": "Gejza Polónyi", "context": "Životopis Pochádzal zo zemianskej rodiny Polónyiovcov. Jeho otec, Ľudovít Polónyi (18141882) bol šafárom grófa Štefana Kegleviča. Jeho matka Klára rod. Gaálová (18331886) bola príbuznou rodiny Majtényiovcov. Potom, čo jeho otec zbankrotoval ho vychovával strýko Alojz Polónyi. Štúdiá absolvoval v Ostrihome, Komárne, Bratislave a Nitre. Študoval aj v benediktínskej škole v Győri, kde bol tajomníkom literárneho krúžku a zároveň redaktorom časopisu Púčiky nádeje (Reménybimbok) . Aj v Bratislave pôsobil v literárnom krúžku, ktorého členom bol aj básnik Alexander Endrődi. Svoju brannú povinnosť odslúžil ako jednoročný dobrovoľník v roku 1869 vo vojenskom námorníctve. Po ukončení právnickej akadémie absolvoval súdne skúšky a v roku 1871 sa stal koncipientom pri kráľovskej tabuli. Po zložení advokátskych skúšok si v roku 1872 v Budapešti otvoril advokátsku kanceláriu. V roku 1881 bol vo volebnom okrsku Szolnok zvolený za poslanca uhorského snemu za Stranu nezávislosti. Okrem toho sa venoval publicistike v Národných novinách (Nemzeti újság) . Vo voľbách v roku 1884 sa do parlamentu nedostal, ale v roku 1886 sa mu v doplňujúcich voľbách podarilo opäť získať mandát vo volebnom okrsku Güssing. V nasledujúcich voľbách v rokoch 1887, 1892 a 1896 získal mandát vo volebnom okrsku Hajdúszoboszló. V parlamente sa stal známym svojimi interpeláciami. Krátky čas bol podpredsedom Nezávislej a osemaštyridsiatnickej strany a významne prispel k prijatiu zákonov o občianskych sobášoch, súdnej reforme, ako aj zákona o obranných silách v roku 1889. Vo voľbách v roku 1901 mandát nezískal, no v roku 1903 vyhral doplňujúce voľby vo volebnom okrsku Târgu Secuiesc (dnes Rumunsko). Keď v roku 1905 vyhrala voľby jeho Nezávislá a osemaštyridsiatnická strana, spôsobilo to vážnu vnútropolitickú krízu, keďže cisár František Jozef I. odmietol výsledky uznať a v roku 1906 sa museli voľby konať znovu. Vo voľbách v roku 1906 získal mandát v Budapešti a stal sa ministrom spravodlivosti. Z funkcie odstúpil v roku 1907 po osobnostných škandáloch, ktoré inicioval jeho politický rival z jeho vlastnej strany Zoltán Lengyel (ten bol za ne odsúdený pre ohováranie). Následne vystúpil aj zo strany. Vo voľbách v roku 1910 získal mandát v levickom volebnom okrsku, kde kandidoval ako nezávislý. V rokoch 1918 až 1920 bol predsedom Rady pre verejnoprospešné práce v Budapešti. Počas trvania Maďarskej republiky rád bol krátky čas väznený. Ženatý bol s Annou Steinitzerovou (18541937), s ktorou mal 11 detí, avšak iba tri sa dožili dospelosti."}
{"id": "492606", "title": "László Paskai", "context": "Životopis  Mladosť Jeho rodičia – Ádám Paskai a Mária Ördög – boli pokrstení židia. Jeho otec až do začiatku holokaustu pracoval ako policajt. László bol až do konca druhej svetovej vojny ukrytý u Karmelitánov v Keszthelyi; tento zážitok zrejme vo výraznej miere ovplyvnil jeho neskorší život. V Segedíne študoval na piaristickom gymnáziu Andrása Dugonicsa, v roku 1945 tu aj zmaturoval. Vstúpil do služieb provincie františkánskej rehole pomenovanej po svätom Jánovi Kapistránskom, kde v roku 1949 zložil sľuby. Filozofické a teologické štúdiá začal v Gyöngyösi, po rozpustení rádu študoval na Budapeštianskej akadémii. V roku 1952 obdržal doktorát teológie. Skorá cirkevná kariéra 3. marca 1951 bol vysvätený za kňaza. V rokoch 19521955 bol v Segedíne biskupským ceremoniálom, v rokoch 19551965 tamtiež učiteľ filozofie, prefekt a špirituál, medzi rokmi 1965 až 1969 špirituál Ústredného kňazského seminára v Budapešti a v rokoch 19731978 jeho rektorom. Od roku 1965 bol poverený prednášajúci Budapeštianskej akadémie a v rokoch 19671978 vedúci filozofickej katedry. Podľa historika Krisztiána Ungváryho v rokoch 19651974 pod krycím menom „Učiteľ“ () spolupracoval s oddelením III/III Štátnej bezpečnosti (obdoba československej ŠtB). Hlásenia o „rozhovoroch“ s Paskaim tento historik, ktorý ich zverejnil, označil za neosobné a „vyslovene pozitívne naklonené“. Ungváry ani nie nútené hlásenia považoval za skutočnú službu totalitnej diktatúre, ale neskoršie prejavy a činy počas Kádárovho režimu, keď mu rýchlo stúpala kariéra. Podľa sociológa a cirkevného historika Ferenca Tomku hlásenia vznikli na základe pravidelných výsluchov, na ktoré ho pod rôznymi zámienkami (napr. údajný zákaz činnosti bohoslovcov) donútili prísť. V skutočnosti ho za agenta označilo len služobníctvo, ale veľmi pravdepodobne ním nebol. Krisztián Ungváry totiž za „agenta“ považoval každého, kto „ roky pod krycím menom podáva „hlásenia“ ústne či písomne jednému riadiacemu orgánu, s ktorým sa pravidelne stretáva “. Tento názor však nezdieľa s mnohými ľuďmi. Biskup 2. marca 1978 bol vymenovaný za titulárneho biskupa bavagalianského a apoštolského administrátora veszprémskeho. 5. apríla 1978 obdržal biskupské svätenie z rúk arcibiskupa ostrihomského Lászlóa Lékaiho; spolusvätiteľmi boli László Kádár a Imre Kisberk. Od 31. marca 1979 až do 5. apríla 1982 bol sídelným biskupom veszprémskym, od 5. apríla 1982 do 3. marca 1987 bol arcibiskupom koadjútorom Józsefa Ijjasa v Kalocsi. Od júla 1986 do septembra 1990 bol predsedom Maďarskej biskupskej konferencie. Bol členom toho biskupského spolku, ktorý musel na nátlak štátu v marci 1982 odsúdiť a zakázať pôsobiť Györgyovi Bulányimu, piaristovi a vodcovi podzemnej cirkvi v Maďarsku. Na území Paskaiho (ostrihomsko-budapeštianskej) arcidiecézy mal však páter aj po jeho rehabilitácii v roku 1997 zákaz pôsobenia. Ako biskup sa nezastal kňazov, ktorí boli za nezloženie prísahy vernosti štátu odsúdení, ani za veriacich, ktorí odmietli vojenskú službu. V septembri 1989 z maďarských biskupov ako jediný hlasoval za Maďarskú socialistickú robotnícku stranu. 3. marca 1987 sa stal ostrihomským arcibiskupom a maďarským prímasom. Kardinál 28. júna 1988 ho pápež svätý Ján Pavol II. na verejnom konzistóriu vymenoval za kardinála. Ako titulárnu baziliku dostal tú istú ako jeho predchodca, László Lékai, baziliku svätej Terézie za hradbami ( S. Teresa al Corso d’Italia ). 6. februára 1990 s Miklósom Némethom, maďarským premiérom, vyhlásili v spoločnom vyhlásení za neplatnú dohodu z roku 1950, ktorú uzavreli biskupi s vtedajším Rákosiho režimom bez súhlasu Vatikánu, v ktorej uznali komunistický režim v Maďarsku a zaviazali sa, že nedovolia, aby bola rímskokatolícka cirkev zneužitá pre „protirežimové politické ciely“. Keďže sa po páde komunizmu v Maďarsku postavil proti tým, ktorí požiadali jeho odstúpenie, členovia biskupského zboru sa obrátili na pápeža Jána Pavla II. pre vyriešenie situácie. Ten ho síce nechal v úrade ostrihomského arcibiskupa, ale odobral dve, takmer tisícročné práva, ktoré maďarským (a uhorským) prímasom prislúchali takmer tisíc rokov. Ostrihomský arcibiskup už nemohol naďalej sám zastupovať Maďarsko pri Svätej stolici a zaniklo mu aj právo bez voľby predsedať ľubovoľnému grémiu (napr. synode) maďarských biskupov. V dôsledku týchto udalostí mu biskupi odobrali miesto predsedu Biskupskej konferencie Maďarska. Významnými udalosťami počas jeho úradu boli prvá (1991) a druhá návšteva (1996) svätého Jána Pavla II. v Maďarsku a prenesenie a znovupochovanie pozostatkov Józsefa Mindszentyho v ostrihomskej bazilike v roku 1991. V máji 1989 vyhlásil, že Mindszentyho rehabilitáciu nepovažuje za potrebnú, keďže v cirkvi je „prirodzené prijať utrpenie“. 1. júla 1989 na prosbu Józsefa Szendiho dal vláde podnet na rehabilitáciu Mindszentyho. 31. mája 1993 sa po zreorganizovaní maďarských diecéz pápežom Jánom Pavlom II. stal arcibiskupom ostrihomsko-budapeštianskym. Dôchodok Pri príležitosti dovŕšenia 75. roku života požiadal pápeža Jána Pavla II. v súlade s Kódexom kánonického práva o uvoľnenie z postu ostrihomského arcibiskupa. 7. decembra 2002 jeho odstúpenie pápež prijal, jeho nástupcom sa stal Péter Erdő. Arcibiskupa Paskaiho poveril ako apoštolského administrátora arcidiecézy až do 11. januára 2003, keď novovymenovaný arcibiskup prevzal úrad. Bývať ostal v Ostrihome. Po smrti sv. Jána Pavla II., 18. až 19. apríla 2005 sa ako 77 ročný zúčastnil konkláve, na ktorom bol zvolený pápež Benedikt XVI. 8. mája 2007 dosiahol 80 rokov, čím ako kardinál stratil právo voliť pápeža, čiže sa už nemohol zúčastniť ďalších konkláve. 23. októbra bol zvolený čestným občanom mesta Ostrihom. Zomrel 17. augusta 2015 po dlhom boji s rakovinou."}
{"id": "81597", "title": "Leó Szilárd", "context": "Jeho osobnosť Szilárd bol veľmi energický vedec, podľa Prof. Hawkinsa denne prišiel aspoň s dvadsiatimi nápadmi, ktoré zneli neskutočne, ale ak by sa mesačne hoci len jeden z nich dal uskutočniť, ešte aj tak to bol veľký výkon. Veľa ľudí si ho nevedelo predstaviť ako manžela, aj napriek tomu sa oženil roku 1951, keď sa v USA znovu stretol s jeho starou známou, Gertrúdou Weissovou. Uzavreli spolu manželstvo, ale aj napriek tomu žili oddelene. Gertrúda učila na lekárskej fakulte. Jeho život bol vtedy pomerne zvláštny, jeho manželka učila v Denveri, on pracoval v Chicagu, ale býval v jednom newyorskom hoteli. Po tom, ako opustil Maďarsko už nikdy nemal stály domov. Vždy býval len v podnájmoch, v prenajatých bytoch alebo v hoteloch. „Keby som len mal korene, ale keď som ich už nemohol mať, chcel som mať aspoň krídla,“ povedal raz v jednom rozhovore pre BBC. Iba na sklonku jeho života žili spolu v La Jolle. Szilárd často pomáhal druhým ľuďom. Podľa jeho sestry nikdy nebol dobrým bratom, ale keď jej ochorel manžel, Leó pricestoval z druhého konca sveta aby im pomohol aspoň materiálne. Wigner o ňom povedal: „Počas môjho dlhého života, ktorý som strávil medzi vedcami som nestretol nikoho, kto by mal väčšiu predstavivosť a originalitu a koho myslenie a názory boli také nezávislé ako mal Szilárd Leó. Myslite prosím na to, že som dobre poznal aj Alberta Einsteina.“ "}
{"id": "264943", "title": "Pál Prónay", "context": "Introduction  Pál Prónay , celým menom Pál Sándor István Gábor Prónay de Tóth-Próna et Blatnicza ( 2. november 1874, Romhány, Maďarsko - † medzi decembrom 1944 a februárom 1945, miesto skonu neznáme alebo 1947 - 1948 gulag Sibír); bol veliteľ maďarskej paravojenskej útočnej jednotky Rongyos gárda, ktorú založili v roku 1919 maďarskí dôstojníci vyškolení v elitnej vojenskej akadémii vo Viedni. Okrem toho Prónay si prisvojil aj titul litavský bán plánovaného Litavského banátu ( Lajtabánság ), ktorý mal nahradiť názov Burgenlandu, nového spolkového štátu Rakúska podľa Saintgermainskej zmluvy."}
{"id": "279904", "title": "George Pólya", "context": "Introduction  George Pólya ( 13. december 1887, Budapešť, Maďarsko - † 7. september 1985, Palo Alto, Kalifornia, USA) bol maďarský matematik. Zaoberal sa veľkým množstvom matematických disciplín, najmä kombinatorikou, teóriou pravdepodobnosti, komplexnou analýzou, parciálnymi diferenciálnymi rovnicami, teóriou potenciálu, teóriou čísel, matematickou fyzikou, či geometriou. Zaoberal sa tiež heuristickými metódami a teóriou vyučovania matematiky. Je autorom viacerých kníh, spomedzi ktorých je pravdepodobne najznámejšia kniha How to Solve It vydaná v roku 1945 a pojednávajúca o metódach riešenia matematických problémov."}
{"id": "148734", "title": "Edmund Phelps", "context": "Vyznamenania a ocenenia V roku 2006 získal Nobelovu cenu za ekonómiu, ktorú podľa slov Kráľovskej akadémie dostal za „analýzu medzičasových alternatív v politike makroekonomiky“. Pri vyhlasovaní ceny Švédska kráľovská akadémia vied uviedla, že Phelpsova práca „prehĺbila pochopenie vzťahu medzi krátkodobými a dlhodobými dopadmi hospodárskej politiky“. V roku 2000 získal cenu Distinguished Fellow Award od American Economic Association. V roku 2008 dostal ďalšie tri ocenenia: vo februári bol menovaný za rytiera čestnej légie, v júni získal cenu Global Economic Prize inštitútu Kiel Institut für Weltwirtschaft, v júli zvláštne medzinárodné ocenenie Premio Pico della Mirandola."}
{"id": "264944", "title": "Pál Prónay", "context": "Život Prónay pochádzal zo severomaďarskej aristokracie s titulom barón a prídomkom \"zo Slovenského Pravna a Blatnice\". Jeho predkovia sa stali barónmi v 18. storočí. O rode sa vie od roku 1279. Jedna jeho vetva od 16. storočia patrí k Lutherovej evanjelickej cirkvi. Jeho otec bol bývalý dôstojník, vlastník nehnuteľností a amatérsky hudobný skladateľ István Prónay, jeho matka bola Maria Almásy de Zsadány et Törökszentmiklós. Bol spríbuznený s Miklósom Horthym. Pochádzal z liberálnej a kultúrne vyspelej rodiny. Do dvanásteho roku bol vychovávaný spolu so svojimi šiestimi bratmi a troma sestrami. Bol najmladší. Psychológovia a sociológovia (Alice Miller) odhadovali jeho neskoršiu krutosť tak, že pochádzala z narušených vzťahov v rodine. Prónay mal však úzky vzťah k matke, ktorá ho porodila vo vyššom veku. Od dvanásteho roku bol zverený internátom a kasárňam. Vzdelanie V dvanástom roku veku pokračoval vo vzdelávaní na „Lähne-Institut” v Šoproni, kde dostal pomerne kvalitné vedomosti, no bez maturity. Preto veľmi pravdepodobne zmaturoval po dobrovoľnom absolvovaní jedného dodatočného ročníka. Ďalšie informácie o školách nie sú k dispozícii, lebo archívy boli buď vykradnuté alebo inak zničené. V roku 1890, keď ukončil Lähne-Institut, vstúpil podľa rodinnej tradície do husárskeho regimentu, v ktorom slúžil do 1911 alebo 1912 s prestávkami v Kecskeméte a v Szombathely. V jeho Denníku, ktorý prerozprával László Fogarassy, sa uvádza aj škola Vojenský inštitút Franza-Jozefa. V roku 1909 bol vo svojich 35 rokoch povýšený na hodnosť nadporučíka kavalérie. V nasledujúcom období podnikol viaceré cesty a v roku 1913 absolvoval ďalšie vzdelávanie vo Viedni a v tom istom roku odišiel podľa pracovného poverenia do Anglicka a Belgicka. 1. svetová vojna V novembri 1914 bol povýšený na kapitána kavalérie (resp. rittmeister). 1. augusta 1914 odišiel so svojím regimentom na srbský front do lokality Šabac. Jeho pôsobenie vo vojne bolo výrazne lepšie hodnotené ako štúdium. Potom, ako v 1915 absolvoval boje v Rusku a Bessarábii dostal vyznamenanie Vojenský kríž 3. triedy za odvahu pred nepriateľom. Do konca vojny dostal od rakúsko-uhorského cisára ďalšie dve Najvyššie pochvalné uznania za boj na ruskom fronte. Na konci prvej svetovej vojny mal hodnosť majora c.a k. armády. Počas dejinných zmätkov pri rozpade monarchie založil „Národný obranný spolok“ (MOVE - Magyar Országos Véderő Egylet) a pridal sa na stranu regenta Miklósa Horthyho. MOVE bola šovinistická, pravicová a antisemitsky ladená formácia, ktorá organizovala Biely teror majúci za cieľ zlikvidovať boľševickú Maďarskú republiku rád. Prónay bol jedným z veliteľov MOVE. V roku 1919 založil spolu s inými dôstojníkmi Rongyos-gárdu. V roku 1930 vstúpil do politiky medzi pravicovú konzervatívnu opozíciu proti vládnej Horthyho koalícii. Zároveň sa zaradil medzi fašistov a organizoval maďarské fašistické hnutie. V roku 1932 bol označený za neprijateľného a zbavený hodnosti, taktiež odsúdený na šesť mesiacov do väzenia. V roku 1932 bol vyradený z armády ako podplukovník. 2. svetová vojna V roku 1938 bol opäť na čele reaktivovanej Rongyos gárdy. Ako 69-ročný, počas chaosu v roku 1944 v Maďarsku, zoskupil mladých fašistov a likvidoval s touto bojovkou členov židovskej obce v Budapešti a v okolí Balatonu. Ku tomu patrili aj lúpeže majetku obetí. V roku 1944 sa stratil v bitke o Budapešť. Podľa niektorých zdrojov bol zabitý v roku 1945. Podľa publikácie „Osud západného Maďarska medzi 1918-1921” bol zajatý Sovietmi 20. marca 1945 a odsúdený za špionáž a sabotáže 10. júna 1946 na dvadsať rokov nútených prác a bol poslaný do gulagu na Sibíri. Dátum smrti je neznámy. V zmysle jeho rehabilitácie na základe § 3, odst. b zákona Ruskej federácie z 18. októbra 1991 o \"rehabilitácii obetí politických prenasledovaní\" sa dá usúdiť, že zomrel medzi 1947 - 1948 v niektorom gulagu na Sibíri. Rehabilitovaný bol v roku 2001 na základe § 3, odst. b zákona Ruskej federácie z 18. októbra 1991 o \"rehabilitácii obetí politických prenasledovaní\". Biely teror v Maďarsku Osobný život V apríli 1921 sa oženil s grófkou Aimeé Pálffy-Daun (1890-1945) (Eleonóra Aimée Anna Mária, grófka Pálffy-Daun ab Erdöd von Teano), bývalou dvornou dámou exkráľovnej Zity, manželky posledného rakúsko-uhorského kráľa Karola. Na sobáš prišli členovia politickej elity na čele s Horthym. Týmto sa potvrdilo prepojenie medzi vodcom paravojenských síl vykonávajúcich biely teror v Maďarsku a podporovateľmi Horthyho. Grófka Pálffy-Daun bola žena s politickými ambíciami a mala silný vplyv na kariérne frustrovaného Prónayho. V neskorej jari 1921 začali kolovať klebety o jeho prepojení s legitimistami. Tieto reči mali vyjadriť rastúce spojenie vodcu Rongyos gárdy s vládnucim režimom a tým legitimizáciu jeho činov. Cieľom potvrdenia spojenia bola snaha lepšie disponovať Prónayom, získať z jeho konania politické výhody. Po sobáši sa Prónayovci presťahovali do bytu v Budapešti na ulici Szentkyrályi, no v lete 1921 odišli bývať do Bicske bližšie k Prónayovej kavalérii. V auguste 1921 bol Prónay donútený rezignovať na svoju funkciu v národnej armáde kvôli viacerým aféram a intrigám okolo svojej osoby. V tom istom roku sa zapojil do boja o mesto Šopron a okolie. Litavský banát Získal písomné povolenie od Horthyho pre ozbrojený zásah v oblasti južného Burgenlandu a mesta Oberwart a na hranici s Rakúskom vzniknutej podľa Saintgermainskej zmluvy. Vyvolal ozbrojený konflikt medzi členmi Rongyos gárdy a rakúskymi policajnými silami. Výsledkom bojov bolo posunutie bojovej línie za oblasť Šopronskej župy, ktorá sa zafixovala v súčasných geografických súradniciach štátnej hranice Maďarska a Rakúska. Následné referendum o anektovaní župy Maďarskom bolo kladné aj vplyvom tejto udalosti. Známka Lajtabánszág 10 Korún V roku 1921 bol zosadený z veliteľskej pozície v Rongyos gárde Mikulášom Horthym, pretože sa svojvoľne vyhlásil za prezidenta plánovaného Litavského banátu, ktorý nakoniec nevznikol, lebo Burgenland pripadol Rakúsku."}
{"id": "39335", "title": "Zoznam maďarských spisovateľov", "context": "P  Janus Pannonius (1434 – 1472) Lajos Parti Nagy ( 1953) Géza Páskándi (1933 – 1995) Peter Pázmaň (1570 – 1637) Sándor Petőfi (1823 – 1849) György Petri (1943 – 2000) János Pilinszky (1921 – 1981) Alaine Polcz (1921 – 2007)"}
{"id": "201509", "title": "Romhány", "context": "Rodáci  Pál Prónay ( 1874 - † medzi 1944 - 1948), veliteľ maďarskej paravojenskej útočnej jednotky Rongyos gárda"}
{"id": "279908", "title": "George Pólya", "context": "Externé odkazy  Cena Georga Pólyu Kategória:Maďarskí matematici Kategória:Matematici USA Kategória:Osobnosti z Budapešti"}
{"id": "79979", "title": "Karol Plicka", "context": "Život Narodil sa v rodine obchodníka. Detstvo prežil vo Viedni a Českej Třebovej. Vďaka svojmu hudobnému talentu bol v rokoch 1899 až 1900 členom speváckeho zboru Wiener Sängerknaben a neskôr sa dokonca dostal až do zboru Dvornej opery vo Viedni. K jeho talentom však nepatrila len hudba, ale aj maľovanie, či fotografovanie. Ani jedna z týchto činností sa však nestala jeho povolaním. Na nátlak rodičov sa stal učiteľom v malom meste. Na svoje umelecké vlohy však nezanevrel a počas niekoľkých desaťročí svojej umeleckej činnosti vytvoril bohatú zbierku diel z rôznych žánrov. Jeho fotografie dokumentujú život dvoch národov - českého a slovenského. Hoci pochádzal z českej rodiny a časť svojho života prežil v Česku, jeho srdce patrilo aj Slovensku, kam sa často a rád vracal. Na Slovensku je aj pochovaný (na Národnom cintoríne v Martine) a má svoje múzeum. Bol presvedčeným Čechoslovákom a umelcom oboch krajín. Pôvodne sa mal stať huslistom, dokonca hrával vo Viedenskej dvornej opere. Bol aj malomeštiackym učiteľom a tým splnil priania svojich rodičov. Najprv učil v Úpici a potom v Novom Meste nad Metujou. Od roku 1924 pôsobil ako referent národopisu v Matici Slovenskej. Založil tu archív dokumentárnej fotografie. Zaoberal sa však aj filmom (od roku 1926 využíva na svojich cestách aj kameru). Roku 1938 sa stal spoluzakladateľom filmového odboru na Umeleckopriemyselnej škole v Bratislave. Jeho kariéra bola prerušená začiatkom 2. sv. vojny, keď sa musel vrátiť späť do Prahy, kde sa stal zamestnancom Štátneho fotografického ústavu. Začína fotografovať Prahu, aby ju zachoval pre ďalšie generácie. Podľa Martina Slivku opustil Slovensko pre vypätý nacionalizmus, ktorý urážal jeho rodinu. Po vojne sa vracia späť na Slovensko a vychádza jeho kniha Slovensko vo fotografiách Karola Plicku (1949). Zakladá filmovú fakultu AMU v Prahe, v ktorej bol prvým dekanom. Roku 1974 vydáva publikáciu Československo (roku 2004, k 110. výročiu jeho narodenia, bola kniha opätovne vydaná v Poprade). Roku 1988 bolo Prónayovskej kúrii v Blatnici otvorené jeho múzeum."}
{"id": "279906", "title": "George Pólya", "context": "Práca Pólyova práca prestupuje takmer celým spektrom matematiky. V teórii pravdepodobnosti je po ňom pomenované Pólyovo rozdelenie, v teórii čísliel zas Pólyova domnienka a Pólyova-Vinogradovova nerovnosť. V kombinatorike je známa Pólyova veta o enumerácii a Pólyova teória."}
{"id": "582399", "title": "Attila Thewrewk-Pallaghy", "context": "Životopis Patril do šľachtickej rodiny. Bol docentom verejného práva a po páde Rakúsko-Uhorska a abdikácii Karola I. 13. novembra 1918 emigroval do Francúzska. Pallaghy sa neskôr vrátil žiť do Maďarska a pracoval na ministerstve obrany. Po druhej svetovej vojne definitívne odišiel z Maďarska do Ríma a potom v roku 1949 do Paríža. Attila sa usadil v Neuilly-sur-Seine kde navštevoval maďarskú diaspóru v rámci rôznych spolkov, akými boli napríklad Združenie slobodných Maďarov Maďarska , Združenie bojovníkov za slobodu a Uhorskú katolícku misiu . Bol horlivým katolíkom a mal blízko ku kardinálovi Józsefovi Mindszentymu, prímasovi Maďarska. Ako profesor Pallaghy pôsobil vo francúzskej televíznej spoločnosti O.R.T.F, kde hosťoval maďarské programy (tvorené od roku 1945). Okrem toho bol do 29. februára 1976 zmluvne viazaný vo výskumnom centre C.N.R.S.. Do dôchodku odišiel toho istého dňa. Spolupracoval aj s historikom Jeanom-Jacquesom Chevallierom, pre ktorého písal historické, biografické alebo tematické štúdie týkajúce sa Maďarska. Je členom Akadémie etických a politických vied. Sám je autorom knihy Kontinuita práva v maďarskom právnom systéme z roku 1953. Pallaghy pozorne sledoval francúzsky politický život a podporoval gaullistický a potom giscardovský režim. V rokoch 1967 – 1977 napísal v maďarskom jazyku svoje memoáre."}
{"id": "140253", "title": "Adam Paluíny", "context": "Introduction  Adam Paluíny ( Slovensko) bol slovenský pedagóg."}
{"id": "76021", "title": "John Charles Polanyi", "context": "Život Polanyi sa narodil v Berlíne ako syn maďarského chemika Michaela Polanyiho. Rodina sa v roku 1933 odsťahovala do Anglicka kde Polanyi študoval na univerzite v Manchestri a v roku 1952 získal aj doktorát. V roku 1952 emigroval do Kanady kde pracoval v Národnom výskumnom úrade. V roku 1956 odišiel študovať na Univerzitu v Toronte kde pôsobil do roku 1974 ako profesor."}
{"id": "215343", "title": "Július Pósch", "context": "Introduction  Július Pósch ( 1852, Rožňava - † 4. november 1923, Rožňava) bol prvý riaditeľ Maďarskej obchodnej a priemyselnej banky. Študoval na evanjelickom gymnáziu v Rožňave. Kategória:Narodenia v 1852 Kategória:Úmrtia v 1923 Kategória:Slovenskí ekonómovia"}
{"id": "279905", "title": "George Pólya", "context": "Životopis Narodil sa ako György Pólya . Jeho rodičia, Anna (rodená Deutschová) a Jakab Pólya boli obaja židovského pôvodu. Pôvodné meno Pólyovho otca bolo Jakab Pollák, avšak za účelom zisku miesta vysokoškolského učiteľa ekonómie a štatistiky bol v relatívne nacionalistickej atmosfére vtedajšieho Uhorska nútený zmeniť si meno na viac maďarsky znejúce Jakab Pólya. Pólyovi rodičia tiež rok pred jeho narodením konvertovali na rímskokatolícku vieru. Základnú školu a gymnázium navštevoval Pólya v Budapešti. Na strednej škole vynikal v biológii a literatúre, avšak v matematike dosahoval priemerné výsledky. Neskôr opisoval svojich stredoškolských učiteľov matematiky ako mrzkých. V roku 1905 začal na budapeštianskej univerzite študovať právo, avšak odbor pokladal za nudný, a preto svoje štúdium predčasne ukončil. Vzápätí študoval dva roky jazyky a literatúru, kde získal aprobáciu učiteľa latinčiny a maďarčiny, ktorú však nikdy nevyužil. Neskôr sa zaoberal najmä filozofiou, kde ho jeho profesor Alexander Bernát nasmeroval na štúdium matematiky a fyziky. Počas univerzitných štúdií ho spomedzi matematikov pravdepodobne najviac ovplyvnil Lipót Fejér. Rok štúdia strávil Pólya na univerzite vo Viedni a neskôr v Göttingene, kde sa spoznal so špičkou vtedajšieho matematického sveta. Po potýčke s istým študentom Göttingenskej univerzity počas cesty vlakom bol nútený univerzitu opustiť. Po tejto udalosti pôsobil krátky čas v Paríži a neskôr od roku 1914 najmä v Zürichu, kde pôsobil na ETH. Vďaka dávnejšiemu zraneniu, ktoré utrpel pri futbale, nebol nútený narukovať do rakúsko-uhorskej armády, čo bolo v plnom súlade s jeho pacifistickým presvedčením. Neskôr však problémy armády vzrastali, a tak dostal aj Pólya povolávací rozkaz. Pólya odmietol, čo znamenalo, že sa po mnoho ďalších rokov nemohol vrátiť na územie dnešného Maďarska - vstúpil tam až v roku 1967. Prijal švajčiarske občianstvo a v roku 1918 sa oženil so Švajčiarkou Stellou Verou Weberovou. Rok 1924 strávil predovšetkým na Oxforde a v Cambridgi, kde pracoval s G. H. Hardym a Johnom Edensorom Littlewoodom. V roku 1928 získal na ETH titul riadneho profesora. V roku 1933 vycestoval do Princetonu. Vrátil sa do Švajčiarska, avšak v roku 1940 bol kvôli politickej situácii nútený emigrovať do Spojených štátov. Tam po istom čase zakotvil na Stanfordovej univerzite, kde pôsobil až do dôchodku."}
{"id": "166790", "title": "Heliodor Píka", "context": "Život  Mladosť a raná kariéra Narodil sa 3. júla 1897 v Štítine pri Opave, v rodine kolára Ignáca Píku. V roku 1915 po skončení štúdia na českom gymnáziu je namiesto zamýšľaného štúdia farmácie, odvedený k zemebraneckému regimentu v Opave a po výcviku v priebehu roku odoslaný na halíčsky front 1. svetovej vojny. V roku 1916 sa dobrovoľne dal zajať ruskými jednotkami, aby sa mohol pridať k česko-slovenským légiám bojujúcim proti Rakúsku-Uhorsku. Na jeseň 1917 sa na príkaz T. G. Masaryka presunula časť légií na západný front loďou do Le Havre. Na jar 1918 boli česko-slovenské légie nasadené na alsaskom fronte. Na fronte slúžil ako zdravotník 21. česko-slovenského streleckého pluku, neskôr bol menovaný do funkcie dôstojníka zodpovedného za obranu proti bojovým plynom. S jednotkou prešiel ťažkými bojmi pri Champagne, Aisne a Terrane. Píka bol pri tom viackrát vyznamenaný. Medzivojnové obdobie Začiatkom roku 1919 sa vrátil domov do vznikajúceho Česko-Slovenska. Jeho jednotka bola nasadená proti poľskej armáde v spore o Tešínsko. V lete 1919 sa presunula na slovenský front a Píka bol vyslaný na štúdium na vojenskej akadémii v Saint-Cyr vo Francúzsku. Neskôr sa stal učiteľom na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. V roku 1921 sa oženil s Máriou Sehnalovou, v priebehu nasledujúceho roku sa im narodil syn Milan. Od roku 1923 ako kapitán pracoval na hlavnom štábe česko-slovenskej brannej moci v Prahe. V rokoch 19261928 pokračoval v štúdiu na Vysokej škole vojenskej v Paríži. V roku 1932 pôsobil ako vojenský atašé v Bukurešti v Rumunsku, ktoré bolo významným spojencom a bolo považované za oporu proti rastúcemu nemeckému a maďarskému tlaku. V roku 1937 sa vrátil na ministerstvo obrany. A následne sa podieľal na sprostredkovaní pomoci z Juhoslávie a Rumunska v prípade nemeckej agresie. Druhá svetová vojna Potom však utiekol cez Francúzsko do Londýna, kde ponúkol svoje diplomatické a vojenské schopnosti Janovi Masarykovi. Následne ho exilový prezident Beneš vyslal do Bukurešti ako vojenského vyslanca pre Balkán, kde pomáha demobilizovaným vojakom, a česko-slovenským utečencom z Protektorátu. V roku 1940 sa po fašistickom puči v Rumunsku a krátkom zatknutí spolu so spolupracovníkmi presúva do Istanbulu. Tam sa Píka stretol s podplukovníkom Ludvíkom Svobodom, ktorý žiadal Píku o sprostredkovanie žiadosti Benešovi, pre podporu spolupráce so Sovietskym zväzom a založenie vojenského vyslanectva v Moskve, s čím Beneš súhlasil. Ďalšia Svobodova návšteva v Istanbule v roku 1941 prebehla za prítomnosti sovietskeho generála Fokina. Obaja Píkovi ako predstaviteľovi londýnskej exilovej vlády navrhli, vytvorenie česko-slovenských jednotiek na území ZSSR a konkrétnu formu spravodajskej spolupráce s Moskvou. Píka, po konzultáciách s Benešom, ktorý v Londýne 18. júla 1941 podpísal sovietsko-česko-slovenskú vojenskú dohodu, sa stáva vojenským atašé a veliteľom česko-slovenskej armádnej misie v Moskve. Už v auguste varoval v tajnom liste Beneša, že Sovietom nejde o slobodné Česko-Slovensko, ale o „diktatúru proletariátu“. Napriek tomu ďalej pokračoval v spolupráci, pretože Sovieti boli strategickými spojencami. Proti Píkovemu pôsobeniu sa postavilo KSČ v Moskve. Gottwaldovi, Kopeckému obzvlášť prekážala jeho orientácia na politiku Benešovej česko-slovenskej exilovej vlády. V roku 1942 Píka, spolu s ďalšími, dostal zo sovietskych zajateckých táborov čs. vojakov všetkých národností a podieľa sa na formovaní vojenskej jednotky v Buzuluku. Spoločne so Svobodom čelil tlaku Gottwalda na spolitizovanie jednotky. V novembri 1943 sa Píka zúčastnil na slávnostnom podpísaní česko-slovensko-sovietskej spojeneckej zmluvy. 29. augusta 1944 začali Slovensko obsadzovať nacistické jednotky. Začalo sa Slovenské národné povstanie. Po stretnutí s predstaviteľmi povstalcov, Mikulášom Ferjenčíkom a Karolom Šmidkom Píka požiadal sovietske velenie o podporu slovenských povstalcov, Josif Stalin túto žiadosť vypočul a vydal príkaz pre dodávky zbraní na Slovensko, ako aj pre urýchlené začatie karpatsko-duklianskej operácie. Pri postupe Sovietov na česko-slovenské územie Píka žiadal, aby bol za veliteľa oslobodzovacích jednotiek menovaný Ludvík Svoboda, túto nesplniteľnú žiadosť však Sovieti odmietli. Protestoval tiež proti postupu Červenej armády na Zakarpatskej Ukrajine tieto protesty však boli celkom ignorované. V máji 1945 udelili Píkovi niekoľko sovietskych vyznamenaní a on sám sa vrátil do Prahy, kde bol menovaný za zástupcu náčelníka generálneho štábu Česko-slovenskej armády generála Bočka. Povojnové obdobie a smrť Po februárovom prevrate ho komunisti obvinili zo „zrady“ a vo vykonštruovanom politickom procese odsúdili na smrť obesením. 21. júna 1949 bol obesený na dvore plzeňskej väznice Bory. Jeho politická vražda odštartovala sériu politických procesov s viacerými dejateľmi odboja. Nastalo obdobie odsunu niektorých príslušníkov odboja na okraj spoločnosti. Neskôr bol obvinený z protištátnej činnosti aj Píkov syn Milan, ktorý bol cez vojnu letcom RAF. Jeho prenasledovanie ale bolo na Svobodov nátlak zastavené. Rehabilitácia a pocty V roku 1968 bol za účasti prezidenta Svobodu proces s Heliodorom Píkom obnovený. Vojenský súd v Prahe skonštatoval jeho nevinu a plne ho rehabilitoval. Až v 90. rokoch sa verejnosť o osude Píku dozvedá celú pravdu. Česká televízia o ňom vysiela dokument s názvom „Proč vás zabili, generále?“. Vyšlo o ňom aj viacero kníh. V roku 1991 prezident Václav Havel udelil Píkovi in memoriam Rad Milana Rastislava Štefánika za mimoriadne zásluhy v boji za oslobodenie vlasti v období druhej svetovej vojny. V roku 2004 mu bol udelený Rad Bieleho dvojkríža I. triedy in memoriam. V Plzni a rodnej obci Štítina mu bol odhalený pamätník. Po Píkovi je pomenované aj stredisko českej armády v Opave."}
{"id": "595670", "title": "Tibor Károlyi", "context": "Životopis Pochádza z bohatej šľachtickej rodiny Károlyiovcov. Jeho rodičmi boli Juraj gróf Károlyi de Nagykároly, reálny kráľovský tajný radca, dvorník uhorského kráľovského dvora a Karolina grófka Zichy de Zich et Vásonkeö. Z matkinej strany bol synovcom prvého uhorského premiéra Ľudovíta Baťána. Jeho starí rodičia z otcovej strany boli gróf Jozef Károlyi, župan Békešskej župy a dedičný župan Satumarskej župy a grófka Elizabeta von Waldstein–Wartenberg. Jeho starými rodičmi z matkinej strany boli gróf Karol Ziči a Antónia Baťánová, cisárska a kráľovská komorná. Jeho mladším bratom bol uhorský politik Štefan Károlyi, poslanec uhorského snemu. S manželkou grófkou Emmou von Degenfeld-Schonburg mali 5 detí: dcéru Gabrielu, synov Júliusa (ktorý bol maďarským premiérom v rokoch 1931 až 1932), Imricha, Františka a Antona. V mladosti, spolu s bratmi absolvoval cestu po Európe a Afrike. Po vypuknutí rakúsko - pruskej vojny sa podieľal na vytvorení uhorských légii na pruskej strane a stal sa pobočníkom generála Klapku. Po porážke rakúskych vojsk žil v Paríži a do Uhorska sa vrátil po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. V rokoch 1875 až 1884 bol v poslancom uhorského snemu za Liberálnu stranu. Potom bol vymenovaný za dedičného člena hornej komory snemu, ktorej bol najprv podpredsedom a v rokoch 1898 až 1900 bol jej predsedom. Okrem politiky sa venoval hospodárstvu a prekladom z francúzštiny a angličtiny. Zostavil a vydal rodinný archív Károlyiovcov v 5 zväzkoch. Podieľal sa na regulácii riek Tisa, Maros, Körös a Szamos a na odvodňovaní močiarov Ecsedi. Venoval sa aj spolkovej činnosti. Bol prezidentom Uhorskej spoločnosti výtvarných umení, viceprezidentom Pozemkového úverového ústavu pre drobných roľníkov a predsedom predstavenstva Adriatickej spoločnosti pre námornú plavbu. Zámok Balc (maď. Bályok) Rodový erb Károlyi de Nagykároly Čo sa týka majetkových pomerov, bol vlastníkom dedičného majetku v rumunskej Macei (mad. Aradmácsa) s pozemkami o rozlohe 4600 hektárov a manželstvom získal veľkostatok v rumunskom meste Balc, v ktorom nechal postaviť zámok."}
{"id": "280121", "title": "Litavský banát", "context": "História ozbrojeného povstania  Neoficiálna časť operácie Povstanie v západnom Maďarsku Prónay, ktorý reálne velil 1. rezervnému bataliónu milície spolu s kapitánom Ranzenbergom prekročil – neoficiálne – novú štátnu hranicu a obsadil Oberwart 11. augusta 1921 následkom čoho sa rakúske policajné sily stiahli naspäť mimo Burgenlandu. O týždeň dostal Prónay od Gyulu Gömbösa vrchné velenie (neoficiálne) nad všetkými časťami Rongyos gárdy v južnom Burgenlande. Prvá vážna bitka medzi povstalcami a rakúskymi žandármi vypukla 1. septembra 1921 v noci o 01.50 v oblasti medzi Šopronom a Kismartonom. Oficiálna časť operácie Povstanie v západnom Maďarsku Okolo 4. septembra 1921 bol Prónay oficiálne vyzvaný a poverený najvyšším vodcom MOVE (Maďarský národný obranný spolok) a poslancom maďarského národného zhromaždenia Gyulom Gömbösom (budúcim maďarským premiérom) velením „južnej armády“ Rongyos gárdy v lokalite Oberwart. Velením „strednej armády” bol poverený gróf major Gyula Ostenburg-Moravek v lokalite Šopron a plukovník István Inzelt (v niektorých zdrojoch Inselt-J.B.) velením „severnej armády“ so základňou v Mosonmagyaróvári (niekedy aj Maďarský Altenburg). Maďarské bojové sily pozostávali hlavne z paravojenských zoskupení Rongyos gárdy, členov kompánie Pála Prónaya založenej v Segedíne, ktorá bývala zároveň aj telesnou strážou Miklósa Horthyho a niektorých elitných dôstojníkov. Do paravojenskej skupiny patrili aj súkromní dobrovoľníci – vzbúrenci. Pál Prónay prišiel v sprievode svojej mladomanželky večer 6. septembra do Šoprone, odkiaľ nasledujúci deň pokračoval autom najvyššieho komisára grófa Antala Sigraya cez Steinamanger () do Großpetersdorfu. Sigray tiež sľúbil Prónayovi zabezpečovať financovanie povstania. Antal Sigray bol politicky na strane legitimistov, ktorí sa snažili o znovunastolenie moci Karola IV. Habsburského. K ďalším bojovým operáciám prišlo potom, ako prevzal Prónay vrchné velenie a keď sa k nemu pripojil Ivan Héjjas spolu s povstalcami, aby sa sformovali do jednotky spolu s Rongyos gárdou. Potom však maďarský premiér István Bethlen vydal príkaz, aby povstalci opustili Burgenland, čo Prónay odmietol vykonať. Proti sebe bojovali dobrovoľníci z Rongyos gárdy, dva batalióny milície, Héjjasov teroristický oddiel a domáci povstalci na maďarskej strane a policajné jednotky so štyrmi bataliónmi vojakov na rakúskej strane. Počas krátkej existencie dočasného štátu Litavský banát pozostávala bojová činnosť z niekoľkých útokov a protiútokov. 4. októbra zvolal Prónay ľudové zhromaždenie v Oberwarte a vyhlásil nezávislosť Litavského banátu a vytvoril jeho vládu. K tomu patrila aj nová ústava Litavského banátu, ktorá mala platiť vo všetkých oblastiach obsadených veliteľmi maďarských povstalcov. Situáciu v Burgenlande kontrolovali aj vojenské sily Dohody, ktorá trvala na ustanoveniach Saintgermainskej zmluvy a na ich strane bol aj premiér István Bethlen. Proti tejto sile tiež bojovali lokálni povstalci a jednotky pod velením Pála Prónaya. Pretože s existenciou Litavského banátu nesúhlasili víťazné mocnosti Dohody, nakoniec bol zrušený. No dobyté územie zahŕňajúce Šopronskú župu zostalo Maďarsku podľa Benátskeho protokolu podpísaného podľa rozhodnutia Rady ambasadorov v Benátkach 13. októbra 1921, ktorá rešpektovala kladný výsledok referenda. V referende v Šopronskej župe hlasovalo 65,1 % voličov za pripojenie sa k Maďarsku. Referendum sa uskutočnilo 14.16. decembra 1921 po odvolaní povstalcov z územia župy. Ďalšie boje o Burgenland maďarská pro-horthyovská vládna moc zastavila. Rakúsko anektovalo naspäť svoje územie okrem Šopronskej župy. Prvkom znepriehľadňujúcim situáciu bol aj rozpor medzi Horthyho vládnou mocou a legitimistami, ktorí sa pokúšali vrátiť moc v štáte do rúk dynastie Habsburgovcov, konkrétne Karola I. Legitimisti v podstate ovládali celú scénu prevratu v západnom Maďarsku. Okrem Prónaya, ktorý bol na strane vládnej moci a v pokuse o nástup na trón Karola I. sa nijako nečinil boli ostatní protagonisti vrátane Sigraya, Ostenburga-Morávka a Inzelta presvedčení legitimisti. K nim patrila aj manželka Pála Prónaya, ktorá bola bývalou dvornou dámou kráľovnej Zity. 5. novembra 1921 samostatnosť banátu vláda v Budapešti zrušila, Prónay bol zbavený velenia a neskôr aj vyhodený z armády. No tesne po víťaznom príchode do Budapešti 8. novembra 1921 aj so svojimi vernými spolubojovníkmi bol oslavovaný nacionalistickou elitnou šľachtou a politikmi ako hrdina národa. Ústup Rongyos gárdy a Prónaya z Burgenlandu je považovaný za definitívny koniec bieleho teroru v Maďarsku."}
{"id": "568393", "title": "Josef Polák", "context": "Prvá svetová vojna Narukoval k 12. streleckému pluku a s ním bol vyslaný na východný front. Čoskoro však utŕžil zranenia a po rekonvalescencii sa už do bojovej jednotky nevrátil. V zázemí mu bola zverená práca cenzora korešpondencie. Kvôli jeho samorostlému prístupu k predvojnovej politickej angažovanosti, bol ohodnotený ako nespoľahlivý a pre zdravotný stav, roku 1915 vyradený z činnej vojenskej služby. Vrátil sa k svojmu predvojnovému zamestnaniu v advokátskej kancelárii, vojnová mašinéria na neho však nezabudla - v júli 1916 bol povolaný k pomocnému nemocničnému personálu do vtedajšieho Horného Uhorska, teda na dnešné Slovensko. Medzitým sa v apríli ešte stačil oženiť. O jeho neveste Pessel (Jozefína), nie je okrem toho, že pochádzala z Halíča a za slobodna sa volala Eisen , veľa známe. Aj jej osud je nejasný, zrejme zomrela, než sa Jozef Polák v júli 1918 oženil znova s ​​Margaret, rodenou Blau, ktorá pochádzala z Viedne, z rodiny záhrebského obchodníka s vínom."}
{"id": "514790", "title": "Pála", "context": "Pozri aj  Pala Pálka Pál Pálová"}
{"id": "157023", "title": "Polos", "context": "Pozri aj  Pólos"}
{"id": "584641", "title": "Paul Lendvai", "context": "Životopis Po maturite, ktorú absolvoval s vyznamenaním, vyštudoval právo na Maďarskej kráľovskej univerzite Petra Pázmánya (dnes ELTE) v rodnej Budapešti. Od roku 1947 pracoval ako novinár. Písal pre Szabad Nép a bol tiež vedúcim zahraničného spravodajstva v Maďarskej tlačovej agentúre (MTI). V roku 1957 sa vysťahoval do Rakúska. V roku 2011 založil so svojou treťou manželkou Zsókou Lendvai viedenské vydavateľstvo Nischen Verlag, ktoré sa zameriava na maďarskú prekladovú literatúru. Bol jedným z najtvrdších medzinárodných kritikov Orbánovho režimu."}
{"id": "236640", "title": "Zoznam architektonických článkov/G", "context": "gá Gábor Szentpétery · Gálla"}
{"id": "68018", "title": "László Sólyom", "context": "Introduction  László Sólyom ( 3. január 1942, Pécs, Maďarsko) je maďarský politik, právnik, univerzitný profesor a bývalý prezident Maďarska. V prezidentských voľbách, ktoré sa konali 7. júna 2005 porazil kandidátku Maďarskej socialistickej strany Katalinu Sziliovú (Sólyom kandidoval ako nezávislý). Oficiálne sa ujal vlády 5. augusta 2005."}
{"id": "152628", "title": "Zoznam historických článkov/P", "context": "pé Péróz I."}
{"id": "599609", "title": "George Pólya", "context": "Základnú školu a gymnázium navštevoval Pólya v Budapešti. Na strednej škole vynikal v biológii a literatúre, avšak v matematike dosahoval priemerné výsledky. Neskôr opisoval svojich stredoškolských učiteľov matematiky ako mrzkých. V roku 1905 začal na budapeštianskej univerzite študovať právo, avšak odbor pokladal za nudný, a preto svoje štúdium predčasne ukončil. Vzápätí študoval dva roky jazyky a literatúru, kde získal aprobáciu učiteľa latinčiny a maďarčiny, ktorú však nikdy nevyužil. Neskôr sa zaoberal najmä filozofiou, kde ho jeho profesor Alexander Bernát nasmeroval na štúdium matematiky a fyziky. Počas univerzitných štúdií ho spomedzi matematikov pravdepodobne najviac ovplyvnil Lipót Fejér."}
{"id": "254584", "title": "Pytheas z Massalie", "context": "Introduction  Pytheas alebo Pýtheás ( z Massalie alebo z Massilie ) (4. storočie pred Kr.) bol starogrécky geograf, obchodník a cestovateľ z gréckej kolónie Massilia (dnes Marseille). Bol jedným z najväčších bádateľov staroveku. Približne v roku 325 pred Kr. podnikol cestu do severozápadnej Európy, kde navštívil veľkú časť Veľkej Británie a cestoval ďalej blízko k severnému polárnemu kruhu. Ako prvý popísal polnočné slnko, polárny ľad a germánske kmene. Zároveň vytvoril imaginárne miesto Thule, ako miesto na konci sveta. Svoju cestu popísal v knihe Peri tú Ókeanú , ktorá sa nezachovala (bola zničená spolu s Alexandrijskou knižnicou) a je známa iba vďaka kritikom. Úryvky dochovali vo svojich dielach autori ako Strabón, Eratosthenes z Kyrény a Plínius Starší. Avšak nikto mu jeho cestu neveril a považovali ho za blázna a klamára. Kategória:Objavitelia starovekého Grécka Kategória:Geografi starovekého Grécka"}
{"id": "25281", "title": "Karol Walek", "context": "Život Narodil sa 13. septembra 1878 v Pécsi v Maďarsku. Bol absolventom banskoštiavnickej akadémie, ale baníckej odbornej činnosti sa venoval len krátko. Od r. 1902 prednášal na škole matematiku, spočiatku ako asistent, od r. 1908 vo funkcii adjunkta, od r. 1910 ako vedúci katedry matematiky. V r. 19041907 študoval matematiku na univerzite v Mníchove, tu získal doktorát dizertáciou o binárnych kubických transformáciách (1907). Na akadémii, neskôr Banskej a lesníckej vysokej škole, pôsobil aj po jej presťahovaní do Šoprone, až do r. 1952. Pred r. 1918 v oblasti matematiky publikoval len svoju doktorskú dizertáciu a prednášky, neskôr sa venoval aplikovanej matematike. Zomrel 3. septembra 1952 v Šoproni."}
{"id": "182527", "title": "Zoznam slovenských článkov/A", "context": "ap Apponyiho školské zákony"}
{"id": "60050", "title": "Linus Carl Pauling", "context": "Paulingovo dedičstvo Paulingove príspevky do vedy sú mnohými vysoko hodnotené. Bol zaradený medzi najväčších 20 vedcov všetkých čias podľa britského magazínu New Scientist , spolu s Albertom Einsteinom ako jediní vedci z 20. storočia. Gautam R. Desiraju, autor Millennium Essay in Nature tvrdil, že Pauling bol jedným z najväčších mysliteľov a vizionárov milénia, spolu s Galileom, Newtonom a Einsteinom. Pauling je taktiež známy pre široký okruh záujmov: kvantová mechanika, anorganická chémia, organická chémia, proteínové štruktúry, molekulárna biológia a medicína. Vo všetkých týchto odvetviach vedy, hlavne vo vyznačení hraníc medzi nimi, urobil rozhodujúce závery. Jeho práca na chemických väzbách naštartovalo vedu kvantovej chémie a mnoho s jeho príspevkov ako hybridizácia a elektronegativita sa stali súčasťou štandardných chemických učebníc. Hoci jeho prístup sa ukázal nedostatočným pre vysvetlenie niektorých charakteristík molekúl (ako napr. paramagnetická povaha kyslíka) a je vytláčaná molekulárnou orbitálovou teóriou Roberta Mullikena, sila Paulingovej teórie leží v jednoduchosti, preto v mnohých ohľadoch pretrváva. Jeho objav alfa helixu a beta listu je fundamentom pre štúdie proteínovej štruktúry. Vo svojej dobe bol Pauling často nazývaný „Otcom molekulárnej biológie“. Jeho objav mesiačikovitej anémie ako „molekulárneho ochorenia“ otvoril cestu skúmaniu geneticky nadobudnutých mutácií na molekulárnej úrovni."}
{"id": "152634", "title": "Zoznam historických článkov/P", "context": "pó Pólos (filozof)"}
{"id": "255575", "title": "László Lovász", "context": "Introduction  László Lovász ( 9. marec 1948, Budapešť, Maďarsko) je maďarský matematik, ktorý je známy svojou prácou v oblastiach kombinatoriky a teórie grafov, kde je po ňom pomenovaných viacero matematických konceptov. Je autorom viacerých matematických monografií a učebníc, prevažne v anglickom jazyku. Je držiteľom viacerých vedeckých ocenení, najvýznamnejšími sú pravdepodobne Wolfova cena za matematiku (1999, spoločne s Eliasom Steinom), Knuthova cena (1999) a Gödelova cena (2001, jeden z deviatich ocenených)."}
{"id": "81596", "title": "Leó Szilárd", "context": "Životopis Narodil sa ako Spitz Leó ako najstarší syn úspešného židovského inžiniera, narodeného roku 1860 v Tvrdošíne na Orave. V roku 1900 si jeho rodina zmenila meno na Szilárd. Leó sa už v 13. rokoch začal zaoberať fyzikou. Štúdium začal na Technickej univerzite, ale kvôli politickému napätiu a kvôli nevhodným študijným podmienkam v roku 1919 odchádza spolu s mladším bratom do Berlína. Nemecko (patent na urýchľovač častíc a elektrónový mikroskop) V Berlíne študoval na Technische Hochschule, ale pod vplyvom Alberta Einsteina, Max von Laueho, Erwina Schrödingera, Waltera Nernsta a Fritza Habera (ktorí v tom čase vyučovali v Berlíne) sa sústredil viac na fyziku. Roku 1921 ukončil štúdium na Technickej univerzite a zapísal sa na Berlínsku Univerzitu. Po jednej z prednášok ukázal svoje práce Einsteinovi, ktorého zaujali a od tohto bodu ho Leó často doprevádzal domov. Roku 1922 dosiahol doktorát „cum laude“ po tom, ako predložil svoju dizertačnú prácu: „Pokles entropie v termodynamickej sústave pod vplyvom inteligentnej bytosti,“ ktorá vzbudila veľký záujem v odborných kruhoch. Týmto ďaleko predbehol svoju dobu, pretože skúma - a v podstate aj popisuje súvislosť medzi informáciou a druhým termodynamickým zákonom. Týmto akoby položil východiskový bod informatiky, kybernetiky a výskumu mozgu. V rokoch 1925 až 1933 vytvoril viacero patentov, z toho osem spolu s Albertom Einsteinom. Roku 1929 si dáva patentovať urýchľovač častíc a roku 1931 elektrónový mikroskop. 2. marca 1931 podal spolu s Einsteinom ich najznámejší patent- na nový typ chladničky. K tomuto vynálezu ich viedla jedna nešťastná udalosť, keď sa jedna celá rodina počas spánku otrávila unikajúcim plynom z vtedajšej chladničky. Patent sa však neujal v bežnom živote, doteraz však funguje chladenie atómových reaktorov na jeho princípe. V tomto období pôsobil Leó Szilárd ako pomocný profesor a neskôr aj niekoľkokrát prednášal teoretickú fyziku spolu Ervinom Schröedingerom a tiež jadrovú fyziku a chémiu s Lisou Meitnerovou. Anglicko (patent na reťazovú reakciu) Roku 1933 prebral moc v Nemecku Adolf Hitler. Szilárd vycítil príchod nových časov: „Zbalil som si dva kufre, aby som v ktoromkoľvek okamihu mohol opustiť krajinu“. Po vypálení Ríšskeho snemu (Reichstag) nastúpil na rýchlik do Viedne. Na druhý deň ten istý (a na rozdiel od predchádzajúceho dňa úplne plný) vlak nacisti zastavili na hraniciach a prinútili vystúpiť všetkých Židov. „Človek nemusí byť múdrejší od ostatných, ak chce mať šťastný život, stačí ak ich predbehne hoci o jediný deň“ , spomínal Szilárd na tento deň. Vo Viedni strávil len krátku dobu a nakoniec sa koncom marca odsťahoval do Anglicka. „V detstve ma zaujímali dve veci: fyzika a politika, ale nikdy by som si nepomyslel, že tieto dve veci budú niekedy spolu súvisieť. Za svoj život vďačím pravdepodobne môjmu politickému rozhľadu a fyzike vďačím za to, že môj život je zaujímavý“ spomínal neskôr Szilárd. Szilárd spolu s Hansom Bethom umožnil zamestnať sa mnohým utekajúcim vedcom na anglických univerzitách. Neskôr presvedčil Sira Wiliama Beveridga, aby založil Academic Assistance Council, ktorej cieľom bolo pomáhať nacizmom vyhnaným vedcom z Nemecka. V tomto období tiež podal viacero patentov. Roku 1934, v Londýne, mal na pôde Royal Society prednášku Ernest Rutherford, ktorý tu hovoril o obrovskej energii ukrytej v jadre atómov. Vyhlásil však, že praktické využitie atómovej energie nie je možné, lebo potrebný proces nie je možné na Zemi vytvoriť. Szilárd sa zúčastnil prednášky a iritovalo ho, že niečo je považované za nemožné (podľa iných zdrojov sa však Leó prednášky nezúčastnil a o názore Rutherforda sa dozvedel z novín London Times). Praktické riešenie videl nasledovne: keby existoval prvok, ktorý uvoľní dva neutróny po tom ako jeden pohltí, a ktorý je dostatočne nestabilný, tak s týmto prvkom by bolo možné vytvoriť reťazovú reakciu, ak by sa z neho podarilo získať kritické množstvo. Toto bol však aj recept na atómovú bombu. Roku 1934 a roku 1936 podal dva patenty do British Admirality. Jeden z nich bol verejný a druhý bol tajný, v ktorom opísal princíp atómovej bomby, ešte stále však nevedel, s ktorým prvkom je reakcia uskutočniteľná. Vo svojom patente odporúčal nasledovné prvky: berýlium, bróm a urán a spomenul tiež, že reakcie je možná len ak sa ho dosiahne určité množstvo nad kritickou hodnotou. Na svoje výskumy si vypýtal 8 tisíc libier, aby zistil, u ktorého prvku dôjde k uvoľneniu dvoch neutrónov po tom ako jeden prijme a takto by malo dôjsť reťazovej reakcii. Jeho žiadosť však bola zamietnutá a Szilárd peniaze nedostal. Neskôr vyhlásil, že mal dostať Nobelovu cenu, keďže svoj pokus neuskutočnil. Keby sa tak stalo, atómová bomba by bola vyvinutá skôr a zmenili by sa tak celé dejiny ľudstva. Roku 1935 získal štatút utečenca a pokračoval vo výskume v oblasti jadrovej fyziky v Clarendon Laboratory. V tom čase sa sústredil na irídium, ktoré vykazovalo zvláštnu izotopovú aktivitu. Svojich kolegov, ani Enrica Fermiho, nevedel presvedčiť, že atómovú energiu je možné prakticky využiť a že súčasne predstavuje aj veľkú hrozbu a preto by mal byť jej výskum pod určitým dohľadom. V roku 1937 pokračoval vo výskume jadrovej fyziky v Oxforde a s Jamesom Tuckom naplánoval elektrónový urýchľovač. V polovici tridsiatych rokov niekoľkokrát navštívil Spojené štáty a rozhodol sa, že Európu opustí, keďže hrozba vojny bola čoraz väčšia. V septembri 1938, v čase keď Anglicko, Francúzsko a Taliansko súhlasilo s Mníchovskou dohodou a s pričlenením Sudet Nemecku, bol Leó Szilárd na prednáške v Spojených štátoch, a vidiac slabú anglickú politiku voči nacistickému Nemecku, rozhodol sa odsťahovať do New Yorku. Spojené štáty americké (Projekt Manhattan a patent na atómový reaktor) V New Yorku, na Kolumbijskej univerzite spolupracoval s Walterom Zinnom v Pupinovom laboratóriu na neutrónových emisiách. Prišiel na to, že irídium nie je vhodné na uskutočnenie reťazovej reakcie a preto začal skúmať urán. V januári roku 1939 ho tu zasiahla správa, že v Nemecku došlo k štiepeniu uránu a že sa rozpadá na dve jadrá, pravdepodobne s menším počtom neutrónov. Ako sa blížila 2. svetová vojna, Szilárd čoraz viac zaoberal myšlienkou na vyrobenie atómovej zbrane. Bolo známe, že nemecký atómový výskum postupoval vpred. Preto Szilárd spolu s Eugenom Paulom Wignerom a Edwardom Tellerom dúfali, že od vlády Spojených štátov dostanú finančný príspevok, ktorý by pokryl ich ďalší výskum a že dokážu, že je možné vytvoriť reťazovú reakciu. Veľmi ťažko sa mu podarilo presvedčiť E. Fermiho, že využitie reťazovej reakcie na vojenské účely je nesmierne. V júli 1939 sa Eugene Wigner a Leó Szilárd stretli s Albertom Einsteinom na Long Islande, ktorý bol v tom čase najznámejším vedcom v USA. Szilárd a Wigner informovali Einsteina o reťazovej reakcii a o možnosti využitia uránu na vojenské účely. Informácie na Einsteina zapôsobili a dohodli sa, že napíšu list prezidentovi Rooseveltovi. Leo Szilárd sa teda stretol so Sachsom a spolu vypracovali koncept listu. Dňa 2. augusta 1939 išiel Szilárd znovu za Einsteinom, tentokrát ho však namiesto Wignera sprevádzal Edward Teller. Szilárd prečítal text napísaného dopisu, po krátkej porade ho upravili a na písacom stroji napísali konečnú verziu listu, ktorú Einstein podpísal. List bol odoslaný ešte v ten istý deň, do rúk prezidenta sa však dostal až 11. októbra 1939 prostredníctvom jeho blízkeho priateľa a neoficiálneho radcu Alexandra Sachsa. Roosvelt na preskúmanie skutočností uvedených v liste vytvoril komisiu. Odoslaný list dostal názov po jeho dvoch hlavných aktéroch, Einsteinov-Szilárdov list. Szilárda, E.P.Wignera a E.Tellera pozvali, aby vysvetlili svoj postoj. Odpovedal Teller a nakoniec sa ich komisia opýtala, koľko peňazí by potrebovali na výskum. Na to Wigner odpovedal, že bude stačiť 6000 dolárov, ktoré aj dostali. Na tento podnet vlastne začal projekt Manhattan, v ktorom mal skonštruovanie reaktora na starosti E. Fermi spolu so Szilárdom, chemické postupy mal na starosti Wigner a matematické výpočty mal na starosti John von Neumann. Projektu Manhattan sa zúčastnilo mnoho vedcov z rôznych krajín sveta a nakoniec stál vyše 2 miliardy dolárov. Fermi bol dôkladný vedec, kým Szilárd vynikal najmä svojimi skvelými nápadmi, čím sa vzájomne doplňovali, ale často sa dostali aj do konfliktov. S uránom sa im nedarilo uskutočniť reťazovú reakciu, lebo neutróny štiepili iba ľahký 235U. Zvyšné atómy zastúpené vo väčšom množstve však neutróny pohltili, spomalili a nakoniec aj zastavili reťazovú reakciu. Preto okolo uránu rozmiestnili grafit, aby spomalili rýchlosť neutrónov a aby ich ťažký urán už nepohltil - toto bol kľúč k reťazovej reakcii. Takisto aj Nemci sa pokúšali o to isté, ale došli k nesprávnemu záveru, že grafit pohltí neutróny a tým upustili od tohto postupu. Podľa Szilárda však bola na príčine najmä čistota grafitu, pretože na jeho výrobu sa používa bór, ktorý spôsobuje jeho znečistenie. Roku 1941 sa pod vedením Szilárda podarilo vyrobiť v Oak-Ridge grafit s dovtedy nevídanou čistotou. Neskôr sa prišlo na to, že čistý grafit už nepohlcuje neutróny ale spomalí proces do takej miery, že nie je vhodný na výrobu atómovej bomby. Preto sa vypracovali dva nové postupy. Prvou možnosťou bolo oddeliť od seba ťažký a ľahký urán, ktorý by sa následne stal vhodným na uskutočnenie reťazovej reakcie, tento postup bol však príliš zložitý na to, aby priniesol očakávané výsledky. Druhá možnosť počítala s tým, že počas pomalej reťazovej reakcie ťažký urán pohltí neutróny, ktoré počas niekoľkých dní premenia urán na plutónium. V roku 1942 sa presťahoval do Chicaga a od februára 1942 do júla r. 1946 pracoval ako vedúci fyzik s Arthurom H. Comptonom na Chicagskej univerzite, v Metalurgickom laboratóriu (Metallurgical Laboratory). Toto laboratórium bolo jedným z vedúcich pracovísk pre projekt Manhattan. Roku 1942 sa začalo v údolí Oak Ridge s výrobou zariadení potrebných na skonštruovanie atómovej bomby, toto tajné miesto nazývali Manhattan District. V tomto období sa už nacisti vzdali výroby atómovej zbrane, keďže nedosiahli požadované výsledky. O tomto však Spojené štáty nevedeli. Dňa 2. decembra 1942 Fermi, Szilárd a ostatní spolupracovníci predstavili prvú nukleárnu reťazovú reakciu. Stalo sa tak na Chicagskej univerzite, v reaktore postavenom v podzemí štadióna Stagg Field. Rozmery reaktora boli obrovské, skladal sa z 45 000 grafitových blokov. Tento úspešný pokus potvrdil Szilárdovu myšlienku, ze atómovú energiu je možné využiť. Po druhej svetovej vojne (chemostat, základy rádioterapie) Po kapitulácii Nemecka Szilárd napísal ďalší list prezidentovi Roosveltovi, v ktorom mu odporúčal, aby sa určili určité medze na použitie atómovej bomby. Roosvelt však zomrel skôr, ako mu bol tento list doručený. Po ukončení vojny patent na Jadrový reaktor udelili spolu Fermimu a Szilárdovi, následne ho vláda USA odkúpila za symbolický jeden dolár. 1. júla opustil Metalurgical Laboratory a stal sa profesorom biológie (na polovičný úväzok) na Chicagskej univerzite. Szilárd mal taký prístup, aký nikto predtým, veď na biológiu sa pozeral očami fyzika. V r. 1948 začal spolupracovať s Aaronom Novickom vo vlastnom laboratóriu a začal s výskumom nukleárnej biológie. Tu spolu vyrobili chemostat, prístroj, ktorý zabezpečuje baktériám nerušený vývoj pri ich umelom pestovaní. Keďže sa ich podmienky v čase nemenili, začali sa u baktérií prejavovať rôzne mutácie. Týmto vlastne ako prvý uskutočnili proces evolúcie v skúmavke. V roku 1946 s A. Einsteinom a inými vedcami založil Emergency Committee of Atomic Scientists. Zdôrazňovali, že výroba atómovej bomby nie je žiadnym tajomstvom a môže ju vyrobiť ktorýkoľvek štát, ale neexistuje na ňu žiaden liek, žiadna obrana, a preto jej výrobu treba dostať pod medzinárodnú kontrolu. Medzi rokmi 1959 a 1961 viedol rozhovory s Nikitom Chruščovom, s predsedom Najvyššieho sovietu. Počas Berlínskej krízy (keď bol za jednu noc postavený Berlínsky múr) sa dozvedel, že Chruščov má rád holiaci strojček. Keď sa stretli, Szilárd mu povedal: „Doniesol som Vám malý darček.“ Szilárd ešte potom dodal: „Ale je tu menší problém: otázka náhradných žiletiek. Sľúbil som, že pokiaľ nebude vojna, budeme vás vždy zásobovať náhradnými žiletkami.“ Na čo Chruščov s úsmevom odpovedal: „Ak bude ešte jedna vojna, už sa nikdy neoholím.“ R. 1959 mu diagnostikovali rakovinu. Spolu so svojou manželkou Gertrúdou preštudovali odbornú literatúru a vypracoval viacero postupov na zdolanie tejto choroby. V rokoch 1960 a 1962 podstúpil Szilárd dve ožiarenia. Sám si zorganizoval rádiologické ošetrenie a sám si aj vypočítal potrebnú dávku žiarenia. Aj svoju chorobu využil na to, aby vypracoval nový postup liečenia-rádioterapiu. Aj keď si Szilárd myslel, že svoju rakovinu iba spomalil, po jeho pitve sa ukázalo, že sa úplne vyliečil. Zomrel 30. mája 1964 počas spánku na infarkt."}
{"id": "60044", "title": "Linus Carl Pauling", "context": "Skorá vedecká kariéra Pauling neskôr odcestoval do Európy vďaka Guggenheimovemu štipendiu, kde študoval pod vedením Arnolda Sommerfelda v Mníchove, Nielsa Bohra v Kodani a Erwina Schrödingera v Zürichu. Všetci jeho učitelia pracovali na poli kvantovej mechaniky. V čase, keď študoval na OAC, Pauling ako prvý načrtol myšlienku chemickej kvantovej mechaniky. Začal sa zaujímať o to, ako by mu tieto poznatky pomohli v chápaní vecí, ktorým sa venoval, elektrickej štruktúre atómov a molekúl. V Európe Pauling spolu s Walterom Heitlerom a Fritzom Londonom ako prvý vykonali kvantovú mechanickú analýzu vodíkových väzieb. Pauling venoval 2 roky zo svojho pobytu v Európe tejto práci a rozhodol sa, že táto práca bude ťažiskom pre jeho nasledujúci výskum. Stal sa jedným z prvých vedcov na poli kvantovej chémie a zakladateľ aplikácie kvantovej teórie na štruktúru molekúl. V roku 1927 dostal nové miesto na Caltechu ako asistent pre teoretickú chémiu. Pauling začal svoju kariéru na Caltechu veľmi produktívne, 5 rokov pokračoval v skúmaní vplyvu röntgenových lúčov na kryštály a vykonával výpočty kvantovej mechaniky na atómoch a molekulách. Publikoval počas týchto piatich rokov asi 50 prác. V roku 1929 dosiahol funkciu Associate Professor (obdoba slovenskej docentúry) a v roku 1930 sa stal riadnym profesorom. V roku 1931 Americká chemická spoločnosť ocenila Paulinga Langmuirovou cenou za najvýznamnejšiu prácu vo vede vykonanú človekom mladším ako 30 rokov. V roku 1932 Pauling publikoval to, čo pomenoval ako svoju najdôležitejšiu prácu, z ktorej neskôr vychádzal pri koncepte hybridizácie atómových orbitálov a analýze tetravalencie uhlíkových atómov. Pauling sa veľmi zblížil s Robertom Oppenheimerom, ktorý každoročne chodil do Caltechu, kde prednášal a robil výskum. Rozhodli sa spoločne pustiť do výskumu podstaty chemickej väzby; Oppenheimer mal dodať matematickú časť a Pauling interpretovať výsledky. No tento blízky vzťah sa čoskoro ukončil. Oppenheimer začal mať príliš blízky vzťah k Paulingovej manželke, Ave Helenovej. Raz, keď Pauling bol v práci, Oppenheimer prišiel k Paulingovej žene a ponúkol jej, aby sa k nemu pridala pri ceste do Mexika. Ava ho rezolútne odmietla a povedala o tejto ponuke Paulingovi. Ale jej zjavná ľahkovážnosť ohľadom tohto incidentu ho znepokojila a okamžite navždy prerušil priateľstvo s profesorom Oppenheimerom. Napriek tomu Oppenheimer neskoršie pozval Paulinga na miesto šéfa Chemickej divízie na projekte atómovej bomby (Pauling odmietol s odôvodnením, že je pacifista). V lete 1930 Pauling odišiel do Európy, kde sa učil o použití elektrónov pri štúdiách ohybu, podobných štúdiám, ktoré robil s röntgenovými lúčmi. Spolu so svojim študentom, L. O. Brockwayom, postavil v Caltechu nástroj na ohyb elektrónov a použil ho pri študovaní molekulovej štruktúry mnohých chemických látok. Linus Pauling predstavil koncept elektronegativity v roku 1932. Použitím rôznych vlastností molekuly, ako napríklad energetická náročnosť pri rušení väzby alebo dipólový moment molekúl, vytvoril stupnicu s hodnotami pre väčšinu časť prvkov, Paulingovu stupnicu. Tá sa používa pri určení druhu väzby medzi dvoma atómami v molekule."}
{"id": "60042", "title": "Linus Carl Pauling", "context": "Vysoká škola Súbor:LinusPaulingGraduation1922.jpg|thumb|left|Paulingove promócie na Oregonskej Poľnohospodárskej Fakulte v 1922. V roku 1917 Pauling začal navštevovať Oregonskú vysokú školu poľnohospodársku (ďalej len OAC ) v Corvallise, dnes Univerzita štátu Oregon. Potreboval peniaze, preto musel pracovať na plný úväzok a zároveň mal normálny školský rozvrh. Po druhom roku sa plánoval zamestnať v Portlande, aby pomohol svojej matke, ale univerzita mu ponúkla miesto učiteľa kvantitatívnej analýzy (predmet, ktorý Pauling práve dokončil ako študent). To mu dovolilo pokračovať v štúdiách na OAC. Počas posledných dvoch rokov na OAC sa Paulig začal zaujímať o prácu Gilberta Lewisa a Irvinga Lanqmuira o elektrickej štruktúre atómov a ich väzieb pri tvorbe molekúl. Rozhodol sa upriamiť pozornosť na výskum vplyvu fyzikálnych a chemických vlastností látok vo vzťahu k štruktúre ich atómov, pričom sa stal jedným zo zakladateľov nového odboru, kvantovej chémie."}
{"id": "520201", "title": "George Wald", "context": "Životopis Pochádzal z prisťahovaleckej židovskej rodiny. Štúdiá ukončil v roku 1932 na Columbijskej univerzite. Od roku 1950 bol členom National Academy of Sciences, od roku 1958 členom American Philosophical Society. Bol profesorom biológie na Harvardovej univerzite a v roku 1977 odišiel do dôchodku."}
{"id": "148732", "title": "Edmund Phelps", "context": "Životopis  Vzdelanie Phelps sa narodil v mestečku Evanston (štát Illinois). Keď mal šesť rokov, rodina sa presťahovala do Hastings-on-Hudson (štát New York). Tu prežil detstvo. V roku 1951 začal študovať na Amherst College. V druhom ročníku sa, na otcove odporúčanie, zapísal kurz ekonómie. Vyučujúci profesor James Nelson vyučoval zo známych skrípt Paula Samuelsona. Phelpsa zaujala možnosť aplikovať formálnu analýzu na jednu z jeho veľkých záľub – podnikanie. Rýchlo pochopil kde chýba objasnenie v existujúcej teórii a našiel tiež medzeru medzi mikro a makroekonómiou. Po získaní bakalárskeho titulu na Amherste v roku 1955 odišiel študovať na Yale University. Tu prednášali známi ekonómovia, okrem iných nositelia Nobelových cien James Tobin a Thomas Schelling. Phelpsa značne ovplyvnil aj William Fellner a Henry Wallich, ktorých prednášky zdôrazňovali očakávania subjektov. V roku 1959 získal na Yale titul Ph.D. Pôsobenie v 60. a 70. rokoch Po ukončení doktorandského štúdia začal Phelps pracovať ako ekonóm pre RAND Corporation. Nedokázal sa tu však venovať vlastnému výskumnému zameraniu – makroekonomike (RAND tvoril prognózy predovšetkým pre potreby armády), a preto sa rozhodol vrátiť na akademickú pôdu. O rok neskôr, v roku 1960, prijal miesto výskumníka v Cowlesovej nadácii a prednášal na univerzite Yale. Počas jeho pôsobenia v Cowlesovej nadácii sa jeho výskumy orientovali predovšetkým na neoklasicistickú teóriu rastu, pričom vychádzal z prác Solowa. V roku 1961 vyšiel jeden z jeho najväčších prínosov do ekonómie – štúdia o zlatom pravidle akumulácie. Napísal tiež štúdie z iných oblastí ekonómie – peňažnej politiky, či Ricardovskej ekvivalencie a jej vzťahu k optimálnemu rastu. Vďaka pozícii v Cowlesovej nadácii mal možnosť stretávať sa a diskutovať s Arthurom Okunom a inými osobnosťami ekonómie. Pri koncipovaní teórie rastu spolupracoval so známymi ekonómami, medzi ktorými bol aj David Cass a Tjalling Koopmans (Nobelova cena v r. 1975). V akademickom roku 1962/63 navštívil Massachusetts Institute of Technology (MIT), kde stretol neskorších nositeľov Nobelovych cien Paula Samuelsona, Roberta Solowa a Franca Modiglianiho. V roku 1966 odišiel z univerzity Yale na Pennsylvánsku univerzitu, kde mu ponúkli miesto docenta ekonómie. Ďalej sa venoval výskumu. Zameral sa na vzťah medzi zamestnanosťou, tvorbou miezd a infláciou. Koncepcie z neho zhrnul v roku 1968 do vplyvnej štúdie „Money-Wage Dynamics and Labor Market Equilibrium“ (Dynamika „cena – mzda“ a rovnováha trhu práce), ktorá priniesla dôležité vysvetlenia Phillipsovej krivky vrátane úlohy očakávaní (vo forme hypotézy adaptačných očakávaní) a nedokonalých informácii v tvorbe miezd a cien. Predstavil pojem prirodzenej miery nezamestnanosti a poskytol dôkazy o tom, že rovnováha na trhu práce nezávisí od miery inflácie, a preto neexistuje výber z alternatívy nezamestnanosť, alebo inflácia. Toto zistenie by (ak by bolo presné) malo kľúčový dopad na Keynesiánske regulovanie dopytu, ktoré by malo iba dočasný efekt a nemohlo by byť použité na kontrolu dlhotrvajúcej miery nezamestnanosti v hospodárstve. V januári 1969 zorganizoval na Pennsylvánskej univerzite konferenciu o mikroekonomickej analýze inflácie a stanovení nezamestnanosti. Prednášky z konferencie boli knižne publikované o rok neskôr. Táto kniha, známa ako Phelpsov zväzok , mala silný, niekoľko rokov trvajúci vplyv. V tomto období Phelps, okrem skúmania Phillipsovej krivky, spolupracoval s ďalšími ekonómami na objasnení hospodárskeho rastu, účinkov monetárnej a fiškálnej politiky a optimálneho prirodzeného prírastku. Muthova škola racionálneho očakávania, ktorú propagoval neskorší nositeľ Nobelovej ceny Robert E. Lucas, ostro kritizovala Phelpsove poznatky. Phelps spolu s Calvom a Johnom Taylorom začal modifikovať keynesiánsku ekonómiu racionálnymi očakávaniami nemeniacich sa miezd a cien. Tento predpoklad používali v modeloch, pričom vychádzali z myšlienky Phelpsovej štúdie z roku 1968, ktorá predpokladá, že mzdy sú dohodnuté na niekoľko období vopred. Na základe tohto poznatku publikoval v roku 1977 spolu s Johnom Taylorom štúdiu, ktorá dokazuje, že nepružne navrhovaná tvorba miezd dáva monetárnej politike úlohu stabilizácie ekonomických fluktuácií. Využívanie tvorby nepružných miezd a cien, ktoré ďalej opísal vo svojej štúdii Calvo sa stala základom neokeynesiánskej ekonómie. V 70-tych rokoch Phelps a Calvo spolupracovali na objasnení optimálneho návrhu kontraktov v rámci asymetrie informácií. Phelps strávil roky 1969 a 1970 v Center for Advanced Study in Behaviour Science pri Stanfordskej univerzite. Diskusie s Amartyaom Senom a Kennethom Arrowom a hlavne filozofia Johna Rawlsa, ktorého Phelps stretol práve počas tohto pobytu, viedli Phelpsa k bádaniam mimo makroekonómiu. Výsledkom bola publikácia z roku 1972, v ktorej sa zameriava na nový odbor a nazýva ho štatistická diskriminácia. Myšlienky Rawlesovej publikácie A Theory of Justice (Teória spravodlivosti) rozpracoval do výskumu sociálnej spravodlivosti. V roku 1971 prišiel na Katedru ekonómie Kolumbijskej univerzity, kde boli jeho kolegami neskorší nositelia Nobelových cien William Vickrey a James Heckman (Robert Mundell nastúpil o tri roky neskôr), Phoebus Dhrymes, Guillermo Calvo a John B. Taylor. V tomto období publikoval poznatky o inflačnej dani a dopade fiškálnej politiky na optimálnu infláciu. V roku 1972 publikoval knihu zameranú na odvodzovanie politických dôsledkov jeho novej teórie, vďaka ktorej sa stala populárnou Phillipsova krivka rozšírená o očakávania a priniesla aj pojem hysteréza nezamestnanosti (dlhodobejšia nezamestnanosť je čiastočne nezvrátiteľná, pretože nezamestnaný človek stráca schopnosti a postupne je demoralizovaný). Koncom 70-tych rokov spolu s Romanom Frydmanom, jedným so svojich študentov, pozoroval dôsledky predpokladaných racionálnych očakávaní. Ich výsledky ukázali, že racionálne očakávania nie sú správnym spôsobom modelu očakávaní subjektov. Na túto tému zorganizovali v roku 1981 konferenciu a v roku 1983 publikovali príspevky knižne. Racionálne očakávania sa v tom období stávali štandardmi makroekonomiky, a preto bola kniha prijatá s odporom, neskôr úplne ignorovaná. V roku 1982 sa Phelps stal docentom Politickej ekonómie na Kolumbijskej univerzite. Na začiatku 80-tych rokov vydal skriptá, ktoré sumarizovali vtedajšie poznatky z ekonómie. Kniha Political Economy (Politická ekonómia) vyšla v malom náklade v roku 1985. Výskumy a práce od 80-tych rokov V 80-tych rokoch zintenzívnil spoluprácu s európskymi univerzitami a organizáciami. Jednou z nich bola Banca d’Italia (Talianska centrálna banka), kde strávil väčšinu dobrovoľnej prestávky v práci v rokoch 1985 a 1986, a Observatoire Français del Conjunctures Économiques . Zaujala ho problematika pretrvávajúcej vysokej nezamestnanosti v Európe aj napriek prerušenej inflácii. Na túto tému publikoval štúdiu v spolupráci s riaditeľom Observatoire Français del Conjunctures Économiques Jeanom Paulom Fitoussim. Ďalší výskum tejto otázky ho viedol k presvedčeniu, že jav nie je dočasným fenoménom, ale dopadom zmien v rovnováhe nezamestnanosti. V nasledujúcich rokoch sa snažil stanoviť teóriu, ktorá by endogénne určila prirodzenú mieru nezamestnanosti. Čiastočné výsledky publikoval v roku 1994. Úzko spolupracoval s Luigim Paganettom z univerzity Tor Vergata v Ríme a v rokoch 1988 až 1998 spoluorganizoval Medzinárodný seminár vo Villa Mondragone. V roku 1990 sa zúčastnil na vtedajšej formácii Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBOR) v Moskve, kde spolu s Kennethom Arrowom priniesli návrh reformy ZSSR. Ako člen Ekonomického poradného orgánu pôsobil v EBOR do roku 1993. Toto pôsobenie ako aj spolupráca s bývalým študentom Romanom Frydmanom vyvolali vo Phelpsovi záujem o východoeurópske transformujúce sa ekonomiky. Koncom 80-tych a na začiatku 90-tych rokov vytvoril novú, nemonetárnu teóriu zamestnanosti, ktorá hovorí, že aktíva podnikania určujú prirodzenú mieru. Táto teória bola po prvýkrát prestavená v roku 1994 v knihe Structural Slumps . Vysvetľuje najdôležitejšie príčiny európskeho prepadu bez dezinflácie v 80-tych rokoch: zvýšenie svetovej reálnej úrokovej miery, znižujúce sa možnosti kontinuálneho technologického rozvoja, rozširovanie sociálneho blahobytu garantovaného európskym sociálnym štátom. Štúdie z roku 2000 a 2001 o teórii „štrukturálneho boomu“ vysvetľujú americké bezinflačné obdobie koncom 90-tych rokov a Phelps explicitne naznačuje jeho pominuteľnosť. Táto a iné publikácie vytvárajú tézu, že obdobia veľkého rozmachu západných krajín v minulom storočí nie len že pochádzajú z nepeňažných otrasov, ale v podstate fungujú hlavne vďaka nepeňažným mechanizmom. V polovici 90-tych rokov sa opäť vrátil k tomu, čo nazýval ekonomická inklúzia. V roku 1997 publikoval knihu pre širokú verejnosť s názvom Rewarding Work o príčine a riešeniach nezamestnanosti a nízkej mzdy znevýhodnených pracovníkov. Phelpsove súčasné práce sú o benefitoch a zdrojoch štrukturálnej dynamiky krajiny – podnikov, tvorivosti podnikateľov, schopnosti finančníkov vo výbere a podpore najlepších projektov, vedomostiach manažérov, ktorí hodnotia a využívajú nové metódy a produkty. Každá ekonomika má obdobia stagnácie a aj nedynamické ekonomiky, hoci s oneskorením, môžu dostať výnimočnú príležitosť. Tvrdí, že dynamika sa odráža vo všetkých ekonomických ukazovateľoch, nielen v produktivite. Podľa Phelpsa prinášajú výzvy prezentované v kreatívnom a rozvíjajúcom sa sektore väčšine ľudí túžbu po hľadaní, uplatnení a rozvoji talentu. V rozvinutých ekonomikách je práve to hlavný dôvod, prečo politika musí napomáhať vysokej dynamike podnikania a širokej inklúzii. Úlohou výskumu je identifikovať inštitúcie, ktoré sú cestou k dynamizmu a inštitúcie, ktoré sú, naopak, jeho prekážkou. Skúmal dynamizmus počas pôsobenia v Európskej investičnej a rozvojovej banke v roku 1990 a v rokoch 1992-1993. Pracoval na teórii kapitalizmu a otázkach masovej privatizácie vo východnej Európe. Neskôr sa orientoval na štúdium niektorých ekonomických inštitúcií v Západnej Európe a v Spojených štátoch. Ako senior poradca projektu „Taliansko v Európe“ organizovaný inštitúciou Consiglio Nazionale delle Ricerche viedol v rokoch 1997 až 2000 výskum zameraný na taliansku ekonómiu. V roku 2001 založil spolu s Romanom Frydmanom Centrum pre kapitalizmus a spoločnosť pri Kolumbijskej univerzite, ktoré slúži na propagáciu a výskum kapitalizmu."}
{"id": "60043", "title": "Linus Carl Pauling", "context": "Manželstvo Vo svojich neskorších študijných rokoch sa zoznámil s Ave Helen Millerovou, spoluštudentkou. Vzal si ju za manželku 17. júna 1923, mali troch synov a dcéru. V roku 1922 Pauling spromoval na OAC a odišiel študovať na Kalifornský technologický inštitút („Caltech“) v Pasadene v Kalifornii. Jeho absolventský výskum zahŕňal používanie röntgenových lúčov a ich vplyv na štruktúru kryštálu. Počas pôsobenia na Caltechu publikoval sedem prác na tému kryštálová sústava minerálov. Svoj PhD. titul získal s vyznamenaním v roku 1925."}
{"id": "185820", "title": "Károly Kós", "context": "Vzdelanie Rodičia ho zapísali do základnej školy reformovanej cirkvi. Svoje štúdium pokračoval na reformátskom gymnáziu. Jeho prvá cesta do Kalotaszegu sa uskutočnila na pozvanie spolužiakov na jar roku 1900. Neskôr opäť navštívil vidiek, tentoraz Türe, kde sa zoznámil s dcérou kňaza reformovanej cirkvi, Idou Balázs, ktorú si o desať rokov zobral za ženu. V roku 1901 zmaturoval, po pár mesiacoch ťažko ochorel na týfus. Po jeho uzdravení sa na želanie svojich rodičov v roku 1902 prihlásil na budapeštiansku technickú univerzitu. Najprv sa prihlásil na inžinierske štúdium, zdalo sa mu to však nezaujímavé a na veľkú mrzutosť svojich rodičov predsa len prestúpil na katedru architektúry. Podľa vlastných slov mal ťažkú ruku, no časom vďaka úsiliu sa stal dobrým kresličom. Aj s teoretickými predmetmi mal ťažkosti, no jeho ateliérovú tvorbu čoskoro začali uznávať jeho spolužiaci ako aj profesori. Ako poslucháč tretieho a štvrtého ročníka vyhrával ceny a dostával štipendiá."}
{"id": "2284", "title": "Michael Polanyi", "context": "Introduction  Michael Polanyi () ( 12. marec 1891, Budapešť – † 22. február 1976, Oxford) bol anglický filozof a vedec, jeden zo zakladateľov postpozitivizmu. Od roku 1933 profesor Manchesterskej univerzity. V 40. rokoch 20. stor. vystúpil s kritikou základných princípov logického pozitivizmu. V 50. rokoch rozpracoval koncepciu nevysloveného ( tacit ) alebo skrytého poznania. Toto skryté poznanie sa osvojuje v praktickej činnosti, v spoločnej vedeckej práci. Vyslovené poznanie vo vede vystupuje v podobe interpersonálneho poznania (ako pojmy a teórie), zatiaľ čo nevyslovené poznanie - ako osobné poznanie ( personal knowledge )."}
{"id": "469077", "title": "Dudley Robert Herschbach", "context": "Práca Oblasť jeho práce je reakčná dynamika. Spoločne s chemikmi Y. T. Leeom a J. Ch. Polanyim získal v roku 1986 Nobelovu cenu za vyvinutie novej metódy výskumu priebehu chemických reakcií pomocou skrížených molekulových lúčov."}
{"id": "502266", "title": "Paul John Flory", "context": "Životopis Študoval na Manchester College a Ohio State Univerzity. Po doštudovaní pracoval vo firme DuPont Wilmington , kde skúmal syntetické vlákna kaučuku a iných polymérov. Ďalej pracoval na univerzite v Cincinnati a v Standard Oil Development Co . Učil chémiu na Cornell University v Ithake a bol vedúcim výskumu v Mellonovom ústave v Pittsburghu. Profesorom sa stal tiež na Stanfordovej univerzite v Kalifornii."}
{"id": "261705", "title": "Paul Émile Appell", "context": "Introduction  Paul Émile Appell ( 27. september 1855, Štrasburg, Francúzsko - † 24. október 1930, Paríž, Francúzsko), známy aj ako M. P. Appell ( Monsieur Paul Appell ), bol francúzsky matematik. Je známy predovšetkým vďaka tzv. Appellovým polynómom. Zaoberal sa tiež projektívnou geometriou, algebrickými funkciami, diferenciálnymi rovnicami a komplexnou analýzou."}
{"id": "261361", "title": "Lewis Fry Richardson", "context": "Numerická matematika Lewis Fry Richardson pracoval tiež v oblasti numerických metód. V tomto odvetví je po ňom pomenovaná tzv. Richardsonova extrapolácia, metóda na zvyšovanie rádu konvergencie postupnosti. Táto metóda sa využíva napr. pri Rombergovej metóde numerického integrovania, ako aj pri Bulirschovom-Stoerovom algoritme na riešenie obyčajných diferenciálnych rovníc."}
{"id": "293760", "title": "Albert Szent-Györgyi", "context": "Životopis Narodil sa v Budapešti v kalvínsko-katolíckej rodine. Otec bol maďarský statkár, matka pochádzala z rodiny v ktorej boli viacerí vedci. V roku 1914 prerušil štúdium medicíny a narukoval na ruský a taliansky front prvej svetovej vojny. V 1916 bol zranený v boji a prepustený do civilu v roku 1917. V rovnakom roku získal diplom lekára v Budapešti a začal svoju vedeckú dráhu v Bratislave na Fyziologickom ústave lekárskej fakulty Alžbetínskej univerzity. Potom pôsobil na viacerých európskych univerzitách v Berlíne, Hamburgu, Leidene, Grönigene a Cambridge. Počas 2. svetovej vojny bol aktívnym účastníkom protifašistického odboja. V roku 1942 viedol delegáciu Horthyovského Maďarska, ktorá sa niekoľkokrát stretla s britskými diplomatmi v Istanbule s úmyslom tajne vyjednávať so spojencami. Po odhalení nacistami bol zatknutý, ale podarilo sa mu uniknúť a zvyšok vojny strávil na úteku pred Gestapom. Po vojne pomáhal spoluzakladať Maďarskú akadémiu vied a bol zvolený za poslanca. Ašpiroval dokonca na miesto maďarského prezidenta. Po náraste vplyvu komunistov a sklamaní z politického vývoja emigroval do USA, kde pokračoval vo vedeckej kariére. V roku 1956 sa stal členom Americkej akadémie vied. Bol štyrikrát ženatý. Jeho prvou manželkou (sobáš 1917) bola Kornelia Demény, s ktorou mal svojho jediného priameho potomka, dcéru Korneliu Szent-Györgyi ( 1918). Vedecká dráha Po skončení štúdia v roku 1917 nastúpil na kráľovskú Alžbetínsku univerzitu v Bratislave. Od roku 1918 univerzita otvorila lekársku fakultu, kde pôsobil na Fyziologickom ústave pod vedením farmakológa Gejzu Mansfelda. Po skončení vojny a následných turbulenciách v roku 1919, keď univerzita bola presťahovaná do Maďarska a v Bratislave vznikla Komenského univerzita s lekárskou fakultou odišiel do Prahy, kde sa zaoberal elektrofyziológiou. Jeho následný vedecký záujem bol predovšetkým sústredený na skúmanie mechanizmov oxidácie v ľudskom tele a možností jej ovplyvnenia. V Cambridgeskom biochemickom laboratóriu v roku 1927 ako prvý na svete izoloval (z kôry nadobličiek hovädzieho dobytka) vitamín C. Objavenú látku (so vzorcom C6H806) pomenoval kyselina hexuronická (že ide o vitamín C sa zistilo až po štyroch rokoch). Neskôr sa mu túto látku podarilo izolovať tiež zo šťavy pomaranča, kapusty a papriky. Zaoberal sa tiež bunkovým dýchaním, objavil kyselinu fumarovú a niekoľko fáz (dnes tak pomenovaného) Krebsovho cyklu. Nobelovu cenu obdržal za objavy biologickej oxidácie v spojitosti s vitamínom C a katalýzou kyseliny fumarovej. V roku 1938 sa začal zaoberať biofyzikou svalových pohybov (svalových sťahov)."}
{"id": "143384", "title": "Július Zachar", "context": "Životopis Absolvoval právnické štúdiá, 1898 vstúpil do štátnych služieb ako právnik, 1902-1906 sudca, od 1906 pracovník ministertstva spravodlivosti, od 1909 pedagóg a doc. súkromného práva, 1913 prednášal i právo Bosny, Hercegoviny, Chorvátska a Slovinska na univerzite v Budapešti, 1915-1920 sudca kráľovskej tabule, od 1920 advokát a súčasne od 1919 prednášal maďarské súkromné právo na univerzite v Budapešti, 1932-1944 na univerzite v Debrecíne. Autor viacerých diel z oblasti maďarského súkromného práva, uverejnil kritické poznámky k novele občianskeho zákonníka 1907, publikoval v odborných časopisoch. Spolupracovník Révai Nagy Lexikonu."}
{"id": "528131", "title": "András Hegedüs", "context": "Mladosť Narodil sa v dedinke Szilsárkány v Šoproňskej župe Maďarského kráľovstva. Otec Sándor Hegedüs (18951929) bol drobný statkár, matka Ida Gecsényi (19021967) bola ženou v domácnosti. Základnú školu vychodil vo svojej rodnej dedine, na meštiansku školu chodil v Csorna a na evanjelické lýceum v Šoproni ktoré ukončil v roku 1941. Predtým než nastúpil na vysokú školu Techniky a ekonomiky palatína Józsefa Habsburga v Budapešti ( József Nádor Műszaki és Gazdaságtudományi Egyetemen , dnes Korvínova Univerzita v Budapešti). Hegedüs sa prvýkrát zapojil do ilegálneho komunistického hnutia počas svojich univerzitných rokov v roku 1942. Bol členom Bollajského kolégia (19411944) a získal štipendium zväzu Turul ( Turul Szövetség ). Dva roky navštevoval prednášky Gyulu Rézlera o sociálnych podmienkach, štúdium však nedokončil. V auguste 1944 bol zatknutý a odsúdený na 2 roky domáceho väznia. V novembri však z neho ušiel. Stal sa členom dočasnej vlády 24. júna 1945. Vyštudoval 6-mesačnú komunistickú politickú školu ( Magyar Közösség Pártja ) v roku 1946, doktorát z ekonómie získal v roku 1963. Od roku 1948 sa Hegedüs začal angažovať v Maďarskej robotníckej strane ( Magyar Dolgozók Pártja, MDP) kde nakoniec prevzal vedúcu úlohu. Od začiatku päťdesiatych rokov zastával početné ministerské úrady a od 18. apríla 1955 do 24. októbra 1956 bol predsedom vlády."}
{"id": "599614", "title": "George Pólya", "context": "George Pólya (* 13. december 1887, Budapešť, Maďarsko - † 7. september 1985, Palo Alto, Kalifornia, USA) bol maďarský matematik. Zaoberal sa veľkým množstvom matematických disciplín, najmä kombinatorikou, teóriou pravdepodobnosti, komplexnou analýzou, parciálnymi diferenciálnymi rovnicami, teóriou potenciálu, teóriou čísel, matematickou fyzikou, či geometriou. Zaoberal sa tiež heuristickými metódami a teóriou vyučovania matematiky. Je autorom viacerých kníh, spomedzi ktorých je pravdepodobne najznámejšia kniha How to Solve It vydaná v roku 1945 a pojednávajúca o metódach riešenia matematických problémov."}
{"id": "158735", "title": "Harold Pinter", "context": "Život Harold Pinter sa narodil v Londýne, kde sa neúspešne pokúšal vyštudovať Kráľovskú akadémiu dramatických umení. Potom publikoval svoje verše pod pseudonymom Harold Pinta, a od roku 1949 používal pre svoju hereckú kariéru pseudonym David Baron. Približne od roku 1968 sa začal venovať divadelnej réžii a od roku 1973 pracoval ako režisér v National Theatre. Roku 1977 sa H. Pinter rozišiel so svojou ženou – herečkou Vivien Merchant, roku 1980 sa oženil so spisovateľkou Lady Antoniou Fraserovou. Pinter bol veľkým fanúšikom kriketu a predsedom Gaieties Cricket Clubu. V novinách odsúdil inváziu do Iraku, bombardovanie Juhoslávie aj inváziu do Afganistanu. Švédska akadémia v Stockholme mu v roku 2005 udelila Nobelovu cenu za literatúru."}
{"id": "588500", "title": "András Kappanyos", "context": "Introduction  András Kappanyos (Budapešť, 10.10.1962) literárny vedec, umelecký prekladateľ, univerzitný profesor. Vo svojej kultúrno-vedeckej práci sa zameriava na modernu, na jazykové poznatky klasickej avantgardy, ako aj na životné diela Lajosa Kassáka, Jamesa Joyca a T.S. Eliota. Jazykové tradície moderny analyzuje prostredníctvom vývoja básnických žánrov od Drydena po súčasnú popovú poéziu. Je priekopníkom prekladovej vedy v Maďarsku v oblasti kultúry, zároveň je vzdelaným výskumníkom a citlivým umeleckým prekladateľom literárnych textov. Je vedecký radca Inštitútu literárnej vedy výskumnej siete Loránda Eötvösa (v minulosti Ústav literárnej vedy Maďarskej akadémie vied), zástupca riaditeľa, vedúci oddelenia Modernej maďarskej literatúry, šéfredaktor Literatury, profesor Inštitútu maďarského jazyka a literárnej vedy na Univerzite v Miskolci, vedúci Kultúrnej prekladovej vedy na Doktorandskej škole literárnych vied, v rokoch 2015–16 bol profesorom Ranki Chair na Indiana University Bloomington."}
{"id": "132022", "title": "Philip Pullman", "context": "Diela V rokoch 1985-1994 napísal Pullman sériu štyroch kníh pod spoločným názvom A Sally Lockhart mystery . Obsahovala zväzky The Ruby in the Smoke (1985), The Shadow in the North (1986), The Tiger in the Well (1990) a The Tin Princess (1994). V roku 1995 publikuje knihu The Northern Lights (v USA pod názvom The Golden Compass , u nás Zlatý kompas ), ktorá je prvou časťou jeho fantasy trilógie His Dark Materials ( Temné hmoty ). Nasledovali knihy The Subtle Knife ( Magický nôž , 1997) a The Amber Spyglass ( Jantárový ďalekohľad , 2000). Za túto trilógiu obdržal niekoľko významných ocenení."}
{"id": "235696", "title": "Jaroslav Pelikan", "context": "Dielo Bol autorom viac ako 30 odborných a niekoľkých populárnych kníh. Medzi tromi desiatkami jeho publikácií je aj päťzväzkový „opus magnum“; The Christian Tradition (podrobnejšie napr.), ale aj kniha The Vindication of Tradition , ktorá je záznamom jeho Jeffersonovských prednášok (Jefferson Lecture), čo je najvyššie vládne federálne ocenenie v oblasti humanitných vied v USA. Rovnako zväzok Christianity and Classical Culture tvorí základ prestížnych Giffordovských prednášok (Gifford Lectures) na univerzite v Aberdeene. Populárne dielo Jesus Through the Centuries: His Place in the History of Culture , pod názvom Ježíš v proměnách staletí: Jeho vliv na dějiny, myšlení a kulturu vydalo v roku 2008 pražské Karmelitánske Nakladatelství ako vôbec prvú Pelikánovu knihu v češtine či slovenčine. Širšej slovenskej kultúrnej obci je život a dielo Jaroslava Pelikana dodnes prakticky neznáme."}
{"id": "573511", "title": "Albert Apponyi", "context": "Introduction  Albert Apponyi alebo Albert Aponi (; 29. máj 1846, Viedeň† 7. február 1933, Ženeva) bol uhorský a maďarský politik a diplomat. Po štúdiu na jezuitskom gymnáziu v Kalksburgu (18641868) pokračoval štúdiom práva na univerzitách v Budapešti a Viedni. Potom cestoval po Nemecku, Francúzsku, Taliansku a Egypte. Od roku 1872 bol politicky činný (poslanec uhorského snemu, 19001903 jeho predseda), v rokoch 19061910 a 19171918 minister kultu a výučby. V roku 1911 navštívil USA, kde mal prehovoriť na oslavách G. Washingtona. Po snahách a upozorneniach Slovákov žijúcich v USA mu to nebolo umožnené. Vypuknutie prvej svetovej vojny privítal so slovami „Na začiatku tohto účtovania my len jedným slovom môžeme odpovedať, a síce tým, čo je na perách celej verejnosti, a to slovo je: Tak konečne (végre)!“ Počas existencie Maďarskej republiky rád sa zdržiaval v Malinove na území novovzniknutého Česko-Slovenska, pretože ako aristokrat mal obavy o svoj život. Úrady Česko-Slovenska mu to umožnili pod podmienkou, že sa viac nebude angažovať proti slovenským záujmom. Po páde Kunovho režimu sa vrátil do Maďarska do diplomatických funkcií a následne ho česko-slovenské úrady vyhlásili za persona non grata. Viedol maďarskú delegáciu na mierovej konferencii v Paríži (ktorá vyjednávala Trianonskú zmluvu). Od roku 1920 poslanec maďarského parlamentu, od roku 1923 zástupca Maďarska v Spoločnosti národov. Albert Apponyi bol predstaviteľ „viacerých politických strán reprezentujúcich záujmy maďarských vládnych kruhov a št.átnej ideológie pretvorenia Uhorska na jednonárodný maď.arský monolit.“ Vypracoval známe Apponyiho školské zákony, ktoré mali výrazne maďarizačný charakter vyvolali protesty slovenských reprezentantov v Uhorsku a slovakofilov v zahraničí (Bjørnstjerne Bjørnson) a medzi slovenských vysťahovalcov v Spojených štátoch vysielal kňazov, ktorí podporovali myšlienku jediného maďarského národa v Uhorsku. V medzivojnovom období patril medzi zástancov legitimizmu (návrat Habsburgovcov na trón), snažil sa nájsť podporu s cieľom revízie Trianonskej zmluvy a podporoval iredentistickú politiku horthyovského Maďarska (o.i. obnova Uhorska v jeho pôvodných hraniciach)."}
{"id": "3534", "title": "Polus", "context": "Pozri aj  Pólus Center (Budapešť)"}
{"id": "152638", "title": "Zoznam historických článkov/P", "context": "pt Ptah · Ptolemaiovci"}
{"id": "514724", "title": "Pálka (priezvisko)", "context": "Známi nositelia Pozri v článku Pálka a Pálková."}
{"id": "514857", "title": "Páll (priezvisko)", "context": "Pozri aj  Pál (priezvisko) Pall (priezvisko) Kategória:Maďarské priezviská Kategória:Priezviská v Česku Kategória:Priezviská v Maďarsku Kategória:Priezviská na Slovensku"}
{"id": "472817", "title": "Palo Alto", "context": "Osobnosti mesta  George Pólya ( 1887 - † 1985), maďarský matematik Ernest Lawrence ( 1901 – † 1958), fyzik Mortimer Adler ( 1902 – † 2001), filozof, pedagóg a spisovateľ George Dantzig ( 1914 - † 2005), matematik a profesor Conyers Herring ( 1914 – † 2009), fyzik Arthur Leonard Schawlow ( 1921 - † 1999), fyzik Martin Lewis Perl ( 1927 - † 2014), fyzik Richard Rorty ( 1931 – † 2007), filozof Steve Jobs ( 1955 – † 2011), spoluzakladateľ firmy Apple Pamela Melroyová ( 1961), pilotka a astronautka NASA Eric Allin Cornell ( 1961), fyzik Teri Hatcher ( 1964), herečka James Franco ( 1978), herec, režisér, scenárista, producent, maliar a model"}
{"id": "133272", "title": "Ján Polóni", "context": "Introduction  Ján Polóni ( 26. apríl 1873, Slovenská Ľupča – † 31. december 1941, Bratislava) bol živnostník, funkcionár robotníckeho hnutia."}
{"id": "957", "title": "James Mark Baldwin", "context": "Dielo  Handbook of Psychology (1890) Elements of Psychology (1893) Social and Ethical Interpretations in Mental Development (1898) Story of the Mind (1898) Mental Development in the Child and the Race (1896) Thought and Things (1906) Prispieval aj článkami do Psychological Review , v rokoch 1901-1905 spoluvytváral a bol hlavným vedeckým redaktorom Dictionary of Philosophy and Psychology ."}
{"id": "599619", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Okolnosti vzniku a vývoja Titanu sú zatiaľ nejasné. Pokiaľ je správna teória, že vnútro mesiaca je rozdelené na tri vrstvy: jadro, plášť a kôru, tak, ako je to aj u terestrických planét, potom sa Titan sformoval podobným spôsobom ako ony: akréciou z plynoprachového disku. Po svojom vzniku bolo vnútro mesiaca roztavené a ťažšie látky mali možnosť pod vplyvom gravitácie klesať do jeho ťažiska, kde utvorili jadro. Počas fázy horúceho vnútra mal mať Titan aj sopečnú aktivitu, ktorá vytvorila jeho atmosféru."}
{"id": "14197", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Pozorovanie zo Zeme Titan je nielen najväčší, ale aj najjasnejší a najľahšie pozorovateľný Saturnov mesiac. Jeho zdanlivá hviezdna veľkosť sa mení v závislosti od aspektu planéty Saturn, v najväčšom priblížení k Zemi (v opozícii) dosahuje 8,3 magnitúd. Dá sa preto dobre pozorovať už malým ďalekohľadom. Od Saturna sa vzďaľuje až na 20 jeho polomerov. Kvôli nepriehľadnej atmosfére však zo Zeme nemožno na jeho povrchu pozorovať žiadne detaily."}
{"id": "14192", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Vznik a vývoj Okolnosti vzniku a vývoja Titanu sú zatiaľ nejasné. Pokiaľ je správna teória, že vnútro mesiaca je rozdelené na tri vrstvy: jadro, plášť a kôru, tak, ako je to aj u terestrických planét, potom sa Titan sformoval podobným spôsobom ako ony: akréciou z plynoprachového disku. Po svojom vzniku bolo vnútro mesiaca roztavené a ťažšie látky mali možnosť pod vplyvom gravitácie klesať do jeho ťažiska, kde utvorili jadro. Počas fázy horúceho vnútra mal mať Titan aj sopečnú aktivitu, ktorá vytvorila jeho atmosféru. Druhá teória vnútornej stavby mesiaca však predpokladá, že tieto vrstvy neexistujú a pod kôrou uhľovodíkov je teleso mesiaca tvorené jednotvárnou zmesou ľadu a skál. V tomto prípade sa mesiac formoval pomaly v priebehu milióna rokov a neprešiel horúcim štádiom. Keďže chladné vnútro nedovoľuje prítomnosť sopiek, atmosféra mesiaca musela vzniknúť inak ako ich činnosťou. Japonskí vedci sa nazdávajú, že plyny do atmosféry mohli priniesť kométy, ktoré sa s mesiacom zrazili počas veľkého bombardovania pred 4 miliardami rokov. Ďalšia hypotéza o pôvode Titanu vznikla na základe počítačových simulácií. Podľa E. Asphauga a A. Reufera vznikol Titan postupným zrazením sa niekoľkých pôvodných menších ľadových mesiacov Saturna. Dôkazom toho by mala byť obrovská hmotnosť Titanu, ktorá prevyšuje nielen väčší mesiac Ganymedes, ale aj všetky ostatné Jupiterove mesiace dohromady. Pri mesiacoch Jupitera k ich splynutiu nedošlo, pretože boli uzamknuté do vzájomných dráhových rezonancií, ktoré vylučujú možnosť zrážky."}
{"id": "51775", "title": "Mesiace Saturna", "context": "Rodina vonkajších veľkých mesiacov Súbor:Titan in natural color Cassini.jpg|thumb|Titan zo sondy Cassini Rhea zo sondy Cassini Japetus na mozaike snímok zo sondy Cassini Všetky tieto objekty obiehajú mimo prstenca E. Skupinu tvoria mesiace Rhea, Hyperion, Titan a Japetus . Titan je v dráhovej rezonancii 3:4 s Hyperionom. Titan, Rhea a Japetus sú (v tomto poradí), tri najväčšie mesiace Saturna a majú približne guľatý tvar. Hyperion je od nich oveľa menší s nepravidelným tvarom. Titan Titan je najväčší a najhustejší z dosiaľ známych mesiacov Saturna. So svojim priemerom je väčší ako planéta Merkúr. Je jediným známym mesiacom s hustou a nepriehľadnou atmosférou, ktorá bráni priamemu pohľadu na jeho povrch. O povrchu vedci nemali presné predstavy až do pristátia kozmickej sondy (sonda Huygens) začiatkom roku 2005. Po jej pristátí sa Titan stal jediným mesiacom cudzej planéty, na ktorom pristála kozmická sonda. Atmosféra pozostáva najmä z dusíka, o ktorom sa predpokladá, že by mohol byť sopečného pôvodu. Okrem hustej atmosféry je unikátny tým, že v jeho atmosfére aj na jeho povrchu sa nachádza veľké množstvo rôznych organických molekúl. Povrch Titanu je relatívne mladý, čo svedčí o komplexnej a neustále prebiehajúcej geologickej činnosti. Infračervený prieskum povrchu ukázal, že na povrchu mesiaca sú útvary, ktoré sa interpretujú ako oceány, ľadovce a pevniny. Vedci predpokladajú, že Titan je vybudovaný zrejme z rovnakých dielov kremičitanov a molekúl NH3.H2O a CH4.H2O. Povrchové teploty sa pohybujú okolo −179 °C (94 K). Už dávno sa predpokladala existencia jazier tekutých uhľovodíkov na povrchu Titanu, ale až v roku 2008 bola potvrdená na základe údajov zo sondy Cassini. Rhea Rhea má guľový tvar s priemerom , čo z nej robí druhý najväčší mesiac Saturna. Po prelete sondy Voyager 1, ktorá urobila snímky tohto mesiaca s rozlíšením , astronómovia zistili, že povrch mesiaca pokrýva čistý biely ľad. Mesiac sa skladá zo zmesi vodného ľadu a kremičitých hornín s približne rovnakým zastúpením. Nedá sa vylúčiť, že Rhea má jadro z kameňa. Jej povrch je husto pokrytý impaktnými krátermi. Pretože Rhea nemá nijakú atmosféru, na kráteroch nie sú viditeľné žiadne stopy po erózii. Údaje zo sondy Cassini priniesli dôkazy o tom, že Rhea je ako jediný známy mesiac obklopená prstencom. Japetus Stredným priemerom sa Japetus radí na tretie miesto medzi Saturnovými mesiacmi. Jeho hustota je veľmi nízka, iba 1,27 g/cm3, takže možno predpokladať, že sa skladá prevažne z vodného ľadu s prímesou silikátových hornín. Jeho pologule majú odlišnú odrazivosť. Jedna z nich, Cassini Regio , je oveľa tmavšia ako druhá. Príčina tohto javu doteraz nie je uspokojivo vysvetlená. Na prelome rokov 2004 a 2005 zhotovila sonda Cassini veľa snímok Japeta, ktorých rozlíšenie je lepšie ako v prípade snímok sondy Voyager 2. Kvôli svojej vzdialenej, sklonenej orbite je Japetus jediný veľký mesiac, z ktorého povrchu by boli prstence Saturna jasne viditeľné. Z ostatných veľkých mesiacov by z prstencov boli viditeľné iba ich okraje."}
{"id": "14194", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Atmosféra Horné vrstvy atmosféry. Existenciu hustej atmosféry prvýkrát dokázal G. P. Kuiper v roku 1944 pomocou spektrografie, keď spozoroval absorpčné čiary prislúchajúce metánu. Pozorovania sondami Voyager potvrdili dusík ako hlavný komponent atmosféry a určili jej tlak na povrchu približne o polovicu väčší ako na Zemi. V skutočnosti je jeho tlak o 60 % väčší ako na povrchu Zeme. Titan je tak okrem Zeme jediným telesom v našej slnečnej sústave, ktoré má v atmosfére najväčšie zastúpenie dusíka. Na rozdiel od Zeme však atmosféra Titanu neobsahuje žiadny kyslík. Jeho atmosféra je 5-krát hrubšia ako pozemská, horné vrstvy sú až vo výške nad povrchom. Teplota horných vrstiev atmosféry dosahuje -200°C. Zastúpenie dusíka predstavuje okolo 95 %. Zvyšok tvorí najmä metán – 1,4 %. Keďže ide o skleníkový plyn, ovplyvňuje vývoj klímy Titánu v periódach trvajúcich stovky tisíc rokov. V stopovom množstve sa vyskytujú vodík, argón a rôzne uhľovodíky (detegovaná bola prítomnosť etánu, diacetylénu, propínu, kyanoacetylénu, etínu a propánu), oxid uhličitý, oxid uhoľnatý, dikyan, kyanovodík a hélium. Ultrafialové žiarenie Slnka rozkladá v horných vrstvách atmosféry metán a tak dochádza k neustálej tvorbe pevných uhľovodíkov, ktoré postupne klesajú na povrch. Titan sa počas obehu Saturnu niekedy dostane mimo Saturnovu magnetosféru, ktorá ho chráni pred slnečným vetrom. Vtedy slnečný vietor unáša častice z horných vrstiev atmosféry do kozmického priestoru. Kvôli nízkym teplotám (okolo −180 °C) na povrchu mesiaca nedochádza k sublimácii vodného ľadu, výsledkom čoho je absencia vodných pár v atmosfére. Oblaky na Titane sú tak tvorené pravdepodobne etánom, metánom a ďalšími jednoduchými uhľovodíkmi. Rozloženie uhľovodíkov je vo všetkých oblastiach danej výšky rovnaké, ale podliehajú sezónnym zmenám v závislosti od ročných období. 200 km nad povrchom sa k nim pridávajú tholiny, ktoré spôsobujú charakteristickú oranžovú farbu mesiaca. Ešte nižšie sa tvoria organické aerosóly. Hustá atmosféra neustále zahaľuje povrch Titanu. Zabraňuje tak preniknutiu väčšiny slnečných lúčov na povrch mesiaca, ktoré sa od nej odrážajú do kozmického priestoru, čím spôsobuje antiskleníkový efekt. Sonda Huygens nebola schopná počas zostupu určiť polohu Slnka, ale bola schopná v existujúcom šere získať obrázky povrchu mesiaca. Preto sa predpokladá, že nielen Slnko, ale ani Saturn nie je z povrchu Titanu viditeľný. Pozorovania sondy Cassini z roku 2004 naznačujú, že atmosféra rotuje oveľa rýchlejšie ako povrch mesiaca (podobne ako na Venuši). Na Titane vďaka jej atmosfére existuje kolobeh kvapalín podobne ako na Zemi. Na rozdiel od Zeme sa ale nejedná o vodu, ale o kvapalné uhľovodíky. Oblačnosť a počasie Súbor:Titan s Giant North Pole Cloud.jpg|náhľad|Gigantický oblak nad severným pólom Titanu v nepravých farbách Sonda Cassini objavila gigantický oblak nad severným pólom mesiaca. Má priemer až a siaha po 60-tu rovnobežku. Je pravdepodobné, že práve z tohto oblaku pršia uhľovodíky hromadiace sa v povrchových jazerách. Jeho existenciu predpokladali vedci ešte predtým, než sa ho podarilo sonde odfotografovať. Oblak existuje už niekoľko rokov a vedci predpokladajú, že v priebehu ďalšieho vývinu sa bude presúvať do južných polárnych končín. Mraky na Titane sa pohybujú rýchlosťou okolo /s. Nad južným pólom mesiaca sa zase vytvoril polárny vír. Poloha oblakov a s nimi súvisiacich jazier sa mení v priebehu sezón, ktoré trvajú sedem pozemských rokov. Počas sezón sa uhľovodíkové jazerá striedavo vyparujú a tvoria oblaky a opäť napĺňajú zrážkami z oblakov. Hlavnou zložkou týchto dažďov je podľa spektrometra VIMS sondy Cassini etán. Tieto zrážky sú väčšinou mierne a pomerne rýchlo sa vyparia. V okolí severného pólu sa sústreďuje skôr metán padajúci na povrch v podobe búrok a metánových zrážok. Vír nad južným pólom Titanu Na základe pozorovaní sondy Cassini v rokoch 2004 – 2007 planetológovia prišli k záveru, že jeho oblaky sa tvoria a pohybujú skoro rovnako ako oblaky na Zemi. To však vyvrátili neskoršie pozorovania sondy Cassini, ktoré nezaznamenali ani zďaleka dostatočnú koncentráciu dikyanoacetylénu, látky, z ktorej sa oblaky skladajú. Sonda zaznamenala v atmosfére Titanu ľadové oblaky, na ktorých skondenzovanie by bolo potrebné 100-krát väčšie množstvo tejto chemikálie. Podobný výsledok dal už detektor sondy Voyager 1, ktorá okolo mesiaca preletela dávno pred Cassinim, čo si ale vedci vysvetľovali nedostatočnou citlivosťou jej detektora. Keď ale rovnaký mechanizmus dal aj prístroj CIRS sondy Cassini, vedci museli svoj názor na proces spôsobujúci vznik oblakov na Titane prehodnotiť. Výskumníci si to začali vysvetľovať pomocou chémiou pevných látok. V lete na južnej pologuli pozorovali množstvo oblakov, ktoré navzdory očakávaniam pretrvali aj do začiatku jesene. Počasie na Titane tak pripomína pozemské babie leto, aj keď mechanizmus jeho vzniku je úplne iný."}
{"id": "14195", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Povrch Súbor:Huygens surface color.jpg|náhľad|Povrch mesiaca Titan, ako ho nasnímala po pristátí sonda Huygens Prvý prijatý záber z pristávajúcej sondy Huygens ukazuje kľukaté riečiská Povrch Titanu je relatívne mladý, čo svedčí o komplexnej a neustále prebiehajúcej geologickej činnosti. Vek povrchu je oveľa mladší ako vek celého mesiaca a jeho odhady sa pohybujú v rozmedzí medzi 100 miliónmi až jednou miliardou rokov. Infračervený prieskum povrchu ukázal, že na povrchu mesiaca sú útvary, ktoré sa interpretujú ako oceány, ľadovce a pevniny. Ide o jediný známy mesiac s takýmto rozmanitým povrchom a jediný známy mesiac s aspoň čiastočne kvapalným povrchom. Podľa údajov zo sondy Voyager 1 vedci predpokladajú, že Titan je vybudovaný zrejme z rovnakých dielov kremičitanov a molekúl NH3.H2O a CH4.H2O. Povrchové teploty sa pohybujú okolo −179 °C (94 K). Zmena teplôt v rámci polohy na mesiaci je len nepatrná, na póloch klesá iba o 2 K. Povrchové útvary Pevný povrch Ešte pred misiou Cassini existovala teória, že celý povrch Titanu by mohol pokrývať globálny oceán tvorený kvapalnými uhľovodíkmi, čo sa však nepotvrdilo po prieskume sondou Huygens. Kvapalné uhľovodíky sa na Titane nachádzajú, ale sú situované v jazerách až moriach prerušovaných ľadovou pevninou, na ktorej sú pohoria. V roku 2006 sonda Cassini objavila zatiaľ najvyššie pohorie pokryté vrstvami organického materiálu a zahalené do oblakov. Pohorie je asi dlhé, široké a vysoké okolo 1 500 metrov. Na jeho vrchole leží svetlý materiál zo zmrznutých uhľovodíkov, pravdepodobne metánu. Dá sa predpokladať, že pohorie sa vytvorilo vrásnením podobne ako pohoria na Zemi. Na ďalších obrázkoch z posledného (25. november) preletu sa objavili dlhé horské pásma, duny a nánosy materiálu pripomínajúce lávové rieky. Duny sa skladajú zo zrniek piesku z organických zlúčenín (benzén, naftalén a fenantrén, ktoré vznikli pôsobením kozmického žiarenia na chladný acetylénový ľad). Podľa R. Lorenza je dunami pokrytých 20 % povrchu mesiaca. Ich zvyčajná výška je okolo 100 metrov, šírka 1 km a dĺžka až stovky kilometrov. Mesiac obsahuje aj kryovulkány, ktoré produkujú metán nahrádzajúci v atmosfére metán rozložený ultrafialovým žiarením. Do roku 2010 bolo s istotou známych iba päť impaktných kráterov na povrchu mesiaca. Ďalších 44 známych je však tiež veľmi pravdepodobne impaktného pôvodu. Staršie známe krátery sú silne erodované, zaplavené uhľovodíkmi alebo pochované v piesočných dunách. Najväčší kráter na Titane je Menrva s priemerom 425 km. Hustá atmosféra, v ktorej mnohé telesá zhoria, sa zaslúžili o to, že kráterov je menej než na porovnateľných telesách slnečnej sústavy. Druhým dôvodov malého množstva impaktných kráterov je prebiehajúca erózia, ktorá, podobne ako na Zemi, tieto útvary časom zahladzuje. Sonda Cassini objavila malé jazerá so strmými a hlbokými brehmi. V roku 2019 bol vytvorený model a hypotéza, ktorá tvrdí, že tieto jazerá vznikli výbuchom nahromadeného dusíka. Kvapalný povrch Koncom júla 2008 odborníci definitívne potvrdili, že na povrchu Titanu sa nachádza jazero tvorené etánom. Existencia jazier tekutých uhľovodíkov na povrchu Titanu sa predpokladala už dávno. Prvé objavené jazero leží v blízkosti južného pólu a jeho hladina pokrýva plochu asi . Je o niečo väčšie ako jazero Ontário, podľa ktorého dostalo aj meno. Etán vypĺňajúci jazero vznikol pôsobením ultrafialového žiarenia na molekuly metánu. Odparovaním z jazier sa zrejme dopĺňajú uhľovodíky v atmosfére. Radar sondy Cassini objavil ďalšie potenciálne jazerá a moria. Najväčšia objavená tmavá oblasť má rozlohu až , čiže len o málo menšiu ako Kaspické more. Dostala pomenovanie Kraken Mare . V niektorých moriach sa našli tiež polostrovy a ostrovy. Predpokladá sa, že tieto jazerá a moria kvapalných uhľovodíkov sú zásobárne pre uhľovodíky v atmosfére. Celkové predpokladané množstvo kvapalných uhľovodíkov na Titane minimálne stokrát prevyšuje všetky známe zásoby ropy a zemného plynu na Zemi. Tieto tekuté plochy podliehajú sezónnym zmenám. Ako sa blížilo pre severnú pologuľu Titanu zatiaľ posledné leto, sonda Cassini pozorovala, že jej jazerá sa zapĺňajú uhľovodíkmi. Naproti tomu rozloha jazier v blízkosti južného pólu sa medzi rokmi 2005 až 2009 zmenšila. Na hladinách týchto jazier plávajú kryhy zmrznutého metánu a etánu. Umožňujú im to plynné bublinky v nich obsiahnuté. Radar sondy Cassini zaznamenal na metánovom mori aj vlny. Do viacerých jazier na Titane ústia rieky. Radar sondy Cassini zaznamenal 400-kilometrový tok vlievajúci sa do Kraken Mare . V čase expozície ním pretekal tmavý metán alebo etán. Je to ďalší dôkaz toho, že na Titane existuje kolobeh uhľovodíkov a tiež náznak tektonickej aktivity, pretože geológovia tímu Cassini pripúšťajú, že rieky pretekajú tektonickými trhlinami."}
{"id": "14193", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Magnetosféra Titan nemá vlastné magnetické pole. Jeho hustá atmosféra je však ionizovaná žiarením, nábojovou výmenou a nárazom častíc. To u neho vytvára indukovanú magnetosféru podobne ako napríklad u Venuše. Titan obieha na okraji Saturnovej plazmosféry (sféry vyplnenej elektricky nabitými časticami), ktorá je vytvorená Saturnovým magnetickým poľom. Titan so svojou indukovanou magnetosférou je vodivá prekážka pre častice Saturnovej plazmosféry. Keďže Titan obieha okolo planéty pomalšie ako častice plazmosféry, brzdí tieto častice a vytvára deformáciu magnetického poľa Saturna. Titan sa pohybuje už na hranici magnetopauzy, a tak sa niekedy nachádza v magnetosfére Saturna, inokedy je zase v priamom kontakte so slnečným vetrom."}
{"id": "14198", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Výskum zo Zeme Pokrok nastal pomocou Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu, ktorý snímal Titan v infračervenom spektre. Na vlnových dĺžkach 940 nanometrov je atmosféra Titanu čiastočne priehľadná, ale len po 40.-ty stupeň severnej a južnej šírky. Výsledkom pozorovaní bolo objavenie svetlej rovinnej oblasti Xanadu veľkosti Austrálie. Pozorovania Hubblovým ďalekohľadom priniesli aj objav inej, pre zmenu tmavej oblasti, ktorá sa nachádza na strane odvrátenej od Saturna. Na jar 2008 pozorovali Titan spoločne Spitzerov vesmírny ďalekohľad a teleskopy Gemini N a IRTF na Havaji, oboje v infračervenej oblasti spektra. na 15° južnej šírky mesiaca zaznamenali hurikán. Rádioteleskopy ALMA (Atacama Large Millimeter/submillimeter Array) v Chile našli v roku 2017 dôkazy o tom, že v atmosfére Titanu sa vyskytuje látka akrylonitril. Jeho koncentrácie dosahujú až 1,9 – 2,8 molekúl na miliardu ostatných látok. Tento objav podporil špekulácie o živote na Titane, ktorý by fungoval na úplne inom biochemickom princípe ako pozemský."}
{"id": "118788", "title": "Titan (raketa)", "context": "Varianty Titan 1 Titan 1 SM-68 Titan 1 bol záložný projekt pre prípad meškania programu Atlas. Išlo o dvojstupňovú raketu spaľujúcu RP-1 a kvapalný kyslík. Vďaka kríze vyvolanej štartom Sputnika 1, bol program urýchlený a rakety boli uvedené do služby spolu s SM-65 Atlas. Prvé Titany však trpeli rovnakými neduhmi ako Atlasy; palivo nemohlo byť skladované v nádržiach dlhodobo a muselo byť tankované tesne pred štartom a pred vypustením zo sila musela byť raketa vyzdvihnutá na povrch. Titan 1 mal podobný osud ako SM-65 Atlas, do roku 1966 boli všetky jednotky nahradené modernejšími strelami Minuteman a Titan 2. Vyradené rakety Titan 1 neboli nikdy použité ako vesmírne nosné rakety, na rozdiel od vyradených Atlasov, ktoré slúžili až do polovice deväťdesiatych rokov. Z konštrukčného hľadiska bol Titan 1 konvenčnejší ako jeho súčasník Atlas, ktorý využil v tej dobe unikátny koncept ľahkých balónových nádrží a odhadzovacích motorov. Titan 1 mal dva oddeliteľné stupne a nádrže klasickej konštrukcie s vnútornou podpornou kostrou. Prvý stupeň bol vybavený dvoma motormi Aerojet LR-87-3 a druhý stupeň disponoval jedným motorom LR-91-3, čo bola zmenšená verzia LR-87-3. Teoretická nosnosť na nízku obežnú dráhu Zeme bola približne 1 800 kg, Titan 1 bol teda približne o 30 % silnejší ako Atlas. Navigačná sústava bola čiastočne inerciálna ale riadenie letu bolo ovládané rádiom. Jadrové hlavice W-38 a návratový systém boli rovnaké ako na Atlase. Spolu bolo vyrobených približne 160 rakiet, z ktorých bolo viac ako 60 odpálených pri testoch a niekoľko bolo prestavaných na cvičné verzie USM-68A. Titan 2 Titan 2 Titan 2 bola vylepšená verzia Titanu 1, na rozdiel od neho však používala iné pohonné látky a síce Aerozin-50 a oxid dusičitý. Vývoj sa začal roku 1957, teda ešte pred nasadením Titanu I. Vďaka použitiu nových, dlhodobo skladovateľných pohonných látok, získal Titan 2 schopnosť štartovať priamo z podzemného sila a mohol byť odpálený prakticky okamžite. Bol vyrábaný vo verziách pre vesmírne lety aj ako medzikontinentálna balistická raketa. Ako ICBM zotrval v službe takmer do konca studenej vojny, keď ho v polovici 80. rokov nahradila strela Peacekeeper. Kozmická verzia bola označená Titan 2 GLV (Gemini Launch Vehicle) a oproti verzii ICBM mala navyše bezpečnostný systém pre detekciu porúch, zdvojené riadiace okruhy, vylepšený elektrický a hydraulický systém, inerciálny navigačný systém miesto rádiovýškomera a ďalšie. Motory oboch verzií boli modifikované verzie predchádzajúcich motorov Titanu 1 a niesli označenie LR-87-7 a LR-91-7. Po vyradení ICBM Titan 2 zo služby, prešli rakety ľahkou úpravou a boli používané ako nosné rakety. Hoci bolo k dispozícii 55 rakiet, využitých bolo iba 14 z nich. Na vine boli jedovaté a silne korozívne pohonné látky, ktorých používanie sa dostávalo do konfliktu so sprísňujúcimi sa ekologickými normami a tým rástli náklady na prestavbu. Najdôležitejšie kozmické použitie Titanu II bolo v programe Gemini, pre štarty ostatných satelitov a medziplanetárnych sond boli vyvinuté predĺžené verzie s lepšími motormi, ale žiadna výrazná zmena ako zmena paliva sa už nekonala. Posledný vesmírny variant Titanu II vzlietol v roku 2003. Titan 3A Titan 3A Raketa Titan 3A (alternatívne označovanie IIIA) bola prototyp nosnej rakety, ktorej testy prebiehali v rokoch 1964 a 1965. Prvý a druhý stupeň boli vylepšené verzie Titanu II označené Titan 3A-1 (prvý stupeň, motory 2xLR-87-11) a Titan 3A-2 (druhý stupeň, motor LR-91-11). Na druhý stupeň bol ešte pripojený stupeň Transtage s dvoma motormi AJ-10-138. Celkom sa uskutočnili štyri štarty, prvé dva testy v roku 1964 mali za úlohu preveriť letuschopnosť tretieho stupňa, pričom prvý sa skončil neúspechom. Ďalšie dva testy v roku 1965 už boli čiastočne úspešné a dopravili testovacie satelity LES 1 a LES 2 na obežnú dráhu (hoci boli vynesené na nesprávne dráhy, poskytli cenné dáta). Stupeň Transtage a predĺžený prvý a druhý stupeň boli neskôr použité vo verzii Titan 3C. Titan 3B Titan 3B je súhrnný názov pre niekoľko variantov a konceptov používajúcich vylepšené verzie prvého a druhého stupňa Titanu II. Použitý prvý stupeň Titan 3B-1 bol približne o 1,5 metra dlhší ako Titan 3A-1, motory boli zhodné LR-87-11. Rovnako ako prvý bol aj druhý stupeň len mierne pozmenený a predĺžený o približne 70 centimetrov, motor zostal tiež rovnaký ako v predchádzajúcej verzii. Ako tretí stupeň bol použitý stupeň Agena D, alebo sa tretí stupeň nepoužil vôbec. Štúdia Titan 3BAS2 z roku 1965 počítala s pripojením stupňa Centaur, Burner a pomocných rakiet Castor, ale nikdy sa nedostala z rysovacie dosiek. Podvarianty Titanu 3B boli Titan 23B , Titan 24B , Titan 33B a Titan 34B , jednotlivé varianty sa líšili rozmermi aerodynamického krytu nákladu a aj podľa pôvodu prvého a druhého stupňa, ktorý bol buď novo postavený Titan 3B alebo starší Titan 2 prestavaný na verziu 3B. Dohromady vykonali všetky verzie Titanu 3B 56 letov a to v rokoch 1966 až 1984. Väčšina misií mala za úlohu vypustenie vojenských satelitov. Nosnosť na nízku obežnú dráhu Zeme sa pohybovala okolo 3000 kilogramov (záleží na variante), dĺžka rakety dosahovala 45 metrov a jej maximálny priemer bol zhodný s predchádzajúcimi verziami, 3,05 metra. Súbor:Titan-3C MOL-Gemini-B-Test 1.jpg|thumb|Titan 3C s maketou MOL Titan 3C Raketa (označovaná aj Titan IIIC) vznikla pridaním dvoch pomocných päť-segmentových štartovacích motorov UTC-1205-1 na TPL (tuhé pohonné látky) s ťahom 2x5100 kN k prvému stupňu Titan 3A -1. Titan 3C bol pôvodne určený pre dopravu kozmického letúňa Dyna-Soar a program MOL. Nosnosť na nízku obežnú dráhu, až 13 100 kg (záležalo na treťom stupni), z nej urobila najsilnejšiu nosnú raketu v službách USAF a prekonal ju až Titan 4. Po zrušení projektu Dyna-Soar a MOL bola raketa využívaná pre vynášanie rozličných vedeckých a vojenských satelitov. Išlo o flexibilný systém a mohol byť kombinovaný so stupňom Transtage, alebo bez tretieho stupňa. Bola využívaná v rokoch 1965 až 1982 a vykonala celkom 36 štartov. Dĺžka v najdlhšej možné konfiguráciu dosahovala 42 metrov a štartovacia hmotnosť bola až 626 100 kilogramov. Titan 3D Išlo o upravenú verziu Titanu 3C bez tretieho stupňa. Raketa bola optimalizovaná pre vynášanie nákladov na nízku obežnú dráhu Zeme a bola na ňu schopná prepraviť až 12 300 kg. Slúžila v rokoch 1971 až 1982 a všetky štarty prebehli na leteckej základni Vandenberg. Prevádzkovateľom bolo americké letectvo, ktoré ju využívalo pre vynášanie špionážnych a pozorovacích satelitov série KH-9 a KH-11. Spolu sa uskutočnilo 22 štartov pri 100% úspešnosti. Štartovacia hmotnosť bola 613 000 kg, dlhá bola 36 metrov a priemer prvého stupňa bol 3,05 m, teda rovnaký ako u predchádzajúcich verzií. Alternatívne značenie je Titan IIID. Titan 3E Centaur Súbor:Titan 3E Centaur launches Voyager 2.jpg|thumb|left|Štart Titanu 3E so sondou Voyager 2 Pri variante rakety Titan 3B bol nahradený stupeň Transtage kyslíkovodíkovým stupňom Centaur. Mala nosnosť až 17 100 kg na nízku obežnú dráhu, alebo 3 600 kg na dráhu únikovú. Pri vypúšťaní sond ku vzdialeným planétam sa pridával ďalší urýchľovací stupeň na TPL. Štartovacia hmotnosť bola cca 615 ton, celková dĺžka 39,8 m. Spolu vykonala v rokoch 1974-1977 7 pokusov o vypustenie, z toho 1 neúspešný (spoľahlivosť 85,71%). Táto raketa vyniesla napr. obe sondy programu Helios. Titan 34D Variant rakety vznikol ako modifikácia Titanu 3D na prechodné obdobie pred uvedením raketoplánov do pravidelného prevádzky. Boli vybavené predĺženými nádržami prvého aj druhého stupňa a silnejšími pomocnými motormi UA1206 na TPL s ťahom 2 x 6226 kN. Ako tretí stupeň mohli byť použité celkom tri typy: TOS (Transfer Orbit Stage), IUS (Inertial Upper Stage) a Transtage. Nosnosť na nízku dráhu až 14 500 kg. Štartovacia hmotnosť bola cca 705 ton, celková dĺžka 41,5 m. Spolu sa uskutočnilo 21 pokusov o vypustenie v rokoch 1982-1992, z toho 4 neúspešné. Niekoľko rakiet typu Titan 34D bolo prestavaných pre komerčné využitie. Ako dôvod bola uvádzaná prehra v súťaži o stredný nosný systém, ktorú vyhrala spoločnosť Douglas so svojou sériou rakiet Delta 7000 (Delta II). Komerčný Titan sa líšil hlavne predĺženým druhým stupňom a rozšíreným aerodynamickým krytom, ktorý bol zväčšený na priemer 4 metre, aby dokázal pojať duálne náklady aké vynášal raketoplán alebo raketa Ariane 4. Prvý štart bol kvôli úpravám odpaľovacej rampy 40 na Cape Canaveral odložený až na rok 1990. Celkom sa uskutočnili štyri štarty, prvý bol britský komunikačný satelit Skynet A4, druhý a tretí náklad tvorili satelity konzorcia Intelsat a posledná bola sonda Mars Observer. Titan 4 Titan 4 Raketa Titan 4 bola navrhnutá po havárii raketoplánu Challenger (pri misii STS-51-L), ako náhrada za vtedy prerušený program Space Shuttle. Projektovaná nosnosť bola porovnateľná s nosnosťou raketoplánu Space Shuttle, v najsilnejšej verzii až 21 680 kg na nízku obežnú dráhu Zeme. Základom boli prvý a druhý stupeň staršieho Titanu 34D, doplnené o dva sedem-segmentové štartovacie motory na tuhé pohonné látky UA1207, ktoré boli pôvodne určené pre program MOL, ale po jeho zrušení ležali 25 rokov nepoužité v sklade. Ako tretí stupeň bolo možné zvoliť IUS (Inertial Upper Stage) alebo Centaur G, ktorý bol pôvodne navrhnutý pre štarty z nákladového priestoru raketoplánu. Kompletnej revízie sa dočkala aj elektronika a navigačný systém. Všetky tieto úpravy, bezpečnostné opatrenia kvôli toxickému palivu a nákladná predštartová príprava, spôsobili mohutný nárast ceny, udáva sa až 432 miliónov dolárov za jediný štart (ceny z roku 1999). Raketa bola používaná takmer výlučne americkým letectvom a ostatnými zložkami americkej armády ako US Navy a NRO (Národný úrad pre prieskum). Vynášala sériu prieskumných satelitov, radarových satelitov, satelity systému včasného varovania, námorné sledovacie satelity a ďalšie vojenské satelity. Jedinou výnimkou bola sonda NASA k Saturnu a jeho mesiacom - Cassini-Huygens, vypustená roku 1997. V roku 1997 začala byť staršia verzia Titan 4A nahradzovaná novšou verziou Titan 4B, ktorá ju plne nahradila v roku 1998. Verzia 4B mala nové a bezpečnejšie pomocné motory, ktoré mali menší počet spojov a boli teda jednoduchšie a menej náchylné k poruchám. Hlavný vplyv na zvýšenie bezpečnosti pomocných motorov mala havária Challengeru a explózie Titanu 34D, ktoré boli obe spôsobené chybou pomocných motorov na tuhé palivo. Titan 4 bol prispôsobený na štarty z Cape Canaveral aj Vandenberg AFB. V aktívnej službe bol 16 rokov a vykonal celkom 39 štartov z čoho boli štyri neúspešné. Posledný štart sa konal 19. októbra 2005 na leteckej základni Vandenberg. Titan 4 bol posledným zástupcom vývojovej série rakiet Titan. Dnes (marec 2009) jeho funkciu plnia rakety Atlas V a Delta IV s porovnateľnou nosnosťou, nižšími nákladmi a bezpečnejším palivom."}
{"id": "24714", "title": "Titanic (parník)", "context": "Vrak lode Prova vraku Titanicu Krátko po potopení lode sa objavili prvé nápady na nájdenie lode a vyzdvihnutie jej trupu, ale keďže hĺbka v danej oblasti sa pohybuje okolo 4 kilometrov, muselo sa od týchto plánov upustiť, pretože neboli s vtedajšou technikou realizovateľné. Prvý vážny pokus o nájdenie vraku Titanicu podnikol texaský naftár a multimilionár Jack Grimm v júli 1980, neuspel však ani vtedy, ani v žiadnom z dvoch ďalších pokusov. Nasledoval ho Robert D. Ballard, ktorého expedícia objavila prvé trosky 1. septembra 1985. Najväčší objav predstavoval lodný kotol. O deň neskôr bola nájdená predná časť trupu (dokázalo sa tak, že mali pravdu tie svedectvá, ktoré boli vyšetrovacou komisiou odmietnuté a ktoré tvrdili, že trup lode sa krátko pred potopením rozlomil na dve časti). Neskôr bola nájdená aj korma ležiaca 650 metrov od provy. Keďže prova bola zaborená v bahne, nebolo možné preskúmať celú trhlinu, napriek tomu od tretej prepážky ďalej, kde bola inkriminovaná časť trupu prístupná, bolo zaznamenané rozsiahle poškodenie zjavne súvisiace s nárazom na kryhu. Nešlo o celistvú trhlinu, ale o vytrhané nity a rozostúpenie a poprehýbanie oceľových plátov tvoriacich trup. Experti došli k názoru, že vrak sa nedá vytiahnuť, korózia ho už podľa nich musela narušiť natoľko, že by sa pri pokuse o jeho vytiahnutie rozpadol na kusy. Neskôr bol vrak navštívený ešte niekoľkokrát, v roku 1987 z neho francúzska výprava vytiahla niekoľko sto predmetov, čo sa stretlo s hlbokým nesúhlasom najmä americkej a britskej verejnosti, stále žijúcich účastníkov katastrofy a príbuzných obetí. Francúzska expedícia bola označená za vykrádačov hrobov a boli vznesené požiadavky, aby bol Titanic oficiálne prehlásený za hrob a pamätník nešťastia, to sa však nepodarilo naplniť, keďže leží v medzinárodných vodách a nemá majiteľa. Kongres Spojených štátov v roku 1987 schválil zákon, ktorý zakazuje predaj a vystavovanie predmetov vytiahnutých z Titanicu na území USA a vyzval k rešpektovaniu vraku ako medzinárodného pamätníka a hrobu 1 538 ľudí. Neskoršie analýzy ocele dokázali príliš vysoký obsah síry a fosforu v oceli plášťa lode. Fosfor uľahčuje praskanie ocele a síra zase tvorbu sulfidových zŕn, ktoré spôsobujú šírenie trhlín. Mangánu, ktorý eliminuje vplyv síry a podporuje nekrehnutie pri nízkych teplotách, bolo v oceli asi 50× menej ako predpisuje norma pre nekrehnúce ocele. Oceľ Titanicu bola údajne k tomu ešte aj neupokojená, čo môže spôsobiť skrehnutie dokonca aj pri bežných prevádzkových teplotách. Oceľové pláty boli vyrobené vo Vítkovických železiarňach v bývalom Rakúsko-Uhorsku (dnešnom Česku)."}
{"id": "118782", "title": "Titan", "context": "Introduction  Titan alebo zriedkavejšie Titán môže byť starogrécka mytologická bytosť, pozri Titan (mytológia) Titan môže byť aj: prenesene (s malým t-): velikán, génius, nadľudský jedinec najväčší mesiac planéty Saturn, pozri Titan (mesiac) nosná raketa NASA, pozri Titan (raketa) Titán je aj chemický prvok, pozri Titán (chemický prvok)"}
{"id": "14249", "title": "Titánia (mesiac)", "context": "Introduction  Titánia alebo Titania je prirodzený satelit Urána a najväčší z jeho mesiacov. Objavil ho anglický astronóm nemeckého pôvodu William Herschel v roku 1787. Svoje meno dostala Titania podľa kráľovnej a manželky kráľa elfov Oberona zo Shakespearovej hry Sen noci svätojánskej . Titánia je zložená z jednej polovice z vodného ľadu, zvyšok tvoria kremičitany (približne 30 %) a látky na báze metánu (asi 20 %). Najvýraznejší útvar na povrchu je veľký kaňon, ktorý niekoľkonásobne prevyšuje svojou veľkosťou Veľký kaňon v Colorade. Zdanlivá hviezdna veľkosť telesa v opozícii dosahuje 13,5."}
{"id": "14206", "title": "Rea (mesiac)", "context": "Mytológia Mytologická Rhea, po ktorej dostal mesiac meno, bola bohyňa úrody a plodnosti zeme a patrila medzi Titanov. Titani boli deti bohyne zeme Gaie a boha neba Urána. Bolo ich celkovo dvanásť, šesť mužov (Okeanos, Koios, Krios, Hyperión, Iapetos a Kronos) a šesť žien (Thea, Rhea, Mnemosyna, Foibe, Themis, Téthys). Niektoré z ich mien nesú ďalšie Saturnove mesiace. Titan Kronos (Chronos) bol gréckou obdobou rímskeho boha Saturna. Saturn bol nielen Rheiným bratom, ale aj jej manželom. Mali spolu šesť detí, z ktorých najmladší Zeus (Jupiter) sa v dospelosti stal vládcom všetkých bohov."}
{"id": "8998", "title": "Saturn", "context": "Mesiace Saturn má k októbru 2019 82 objavených mesiacov, z toho pomenovaných je 53 mesiacov. Pred letmi Voyagerov ich bolo známych iba 9. Najbližší objavený mesiac Saturna Pan obieha vo vzdialenosti od planéty, najvzdialenejší pomenovaný Ymir vo vzdialenosti . Len 4, prípadne 6 najväčších z nich, má guľatý tvar, ostatné sú nepravidelné. So zdokonaľovaním prístrojov a pozorovacích techník počet známych mesiacov neustále pribúda. Počas posledných 20 rokov sa viac ako zdvojnásobil. Najväčším, najznámejším a prvým objaveným mesiacom Saturna je Titan. Jeho polomer je , čo je viac, ako polomer Merkúra. Titan obklopuje vlastná veľmi hustá atmosféra zložená hlavne z molekulárneho dusíka a metánu. Po Ganymede je to druhý najväčší mesiac slnečnej sústavy. Jeho povrch je pevný, ale na jeho povrchu sú už potvrdené rieky, jazerá a moria z tekutých uhľovodíkov. Povrchové teploty na Titane dosahujú asi −178 °C a tlak 160 kPa. Titan bol prvým a doposiaľ jediným mesiacom, mimo nášho Mesiaca, na ktorého povrchu pristála sonda – Huygens. Druhý najväčší mesiac Saturna je Rhea, najväčší známy mesiac bez atmosféry. Skladá sa zo zmesi vodného ľadu a kremičitanov. Je možné, že má malé kamenné jadro. Spolu s mesiacom Japetus sú viditeľné aj malými ďalekohľadmi. Japetus je zvláštny tým, že má jednu pologuľu svetlú a druhú tmavú. Podobný zvláštny jav vykazuje aj ďalší veľký mesiac Dione, u ktorého je odrazivosť pologule v smere jeho pohybu až o 30 – 40 % väčšia ako odrazivosť opačnej pologule. Na povrchu mesiaca Mimas sa nachádza obrovský kráter Herschel , ktorý sa radí k najväčším impaktným kráterom v pomere k veľkosti telesa. Enceladus s priemerom má najväčšie albedo zo všetkých mesiacov slnečnej sústavy. Je to mesiac so sopečnou aktivitou, pričom sopky namiesto magmy chrlia vodu. Teplo potrebné na vulkanizmus mu dodávajú slapové sily okolitých mesiacov a Saturna. Okolo mesiaca sa tiež nachádza veľmi riedka atmosféra. Pozoruhodný mesiac je aj Tethys, ktorý zdieľa dráhu s ďalšími dvoma malými mesiacmi Telesto a Calypso. Tieto mesiačiky obiehajú v libračných bodoch Tethysu, v 60° vzdialenostiach od neho. Podobne aj mesiace Helene a Dione majú spoločnú obežnú dráhu. Dvojica mesiacov Prometeus a Pandora obieha z opačných strán prstenca F a ich gravitačné pôsobenie udržuje častice v prstenci, preto sa im hovorí aj „pastierske mesiace“. Saturnove najväčšie mesiace, porovnávané s Mesiacom Zeme. Meno Dátum objavu Priemer(km) Hmotnosť(kg) Stredná obežná vzdialenosť (km) Perióda obehu (dni) Mimas 17. september 1789 400(10 % Mesiaca) 0,4×1020(0,05 % Mesiaca) 185 000(50 % Mesiaca) 0,9(3 % Mesiaca) Enceladus 28. august 1789 500(15 % Mesiaca) 1,1×1020(0,2 % Mesiaca) 238 000(60 % Mesiaca) 1,4(5 % Mesiaca) Tethys 21. marec 1684 1 060(30 % Mesiaca) 6,2×1020(0,8 % Mesiaca) 295 000(80 % Mesiaca) 1,9(7 % Mesiaca) Dione 21. marec 1684 1 120(30 % Mesiaca) 11×1020(1,5 % Mesiaca) 377 000(100 % Mesiaca) 2,7(10 % Mesiaca) Rhea 23. december 1672 1 530(45 % Mesiaca) 23×1020(3 % Mesiaca) 527 000(140 % Mesiaca) 4,5(20 % Mesiaca) Titan 25. marec 1655 5 150(150 % Mesiaca) 1 350×1020(180 % Mesiaca) 1 222 000(320 % Mesiaca) 16(60 % Mesiaca) Iapetus 25. október 1671 1 440(40 % Mesiaca) 20×1020(3 % Mesiaca) 3 560 000(930 % Mesiaca) 79(290 % Mesiaca)"}
{"id": "14200", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Pomenovanie Huygens pôvodne pomenoval mesiac Saturni luna . Neskôr, keď boli objavené ďalšie mesiace Saturnu (Tethys, Dione, Rhea, Iapetus, Mimas a Enceladus) používal sa názov Huygensov , alebo Saturn VI (šiesty v poradí podľa vzdialenosti od Saturnu). Meno Titan pochádza z roku 1847 od Johna Herschela. Pomenovaný bol po Titanoch, deťoch Urana – boha nebies a Gaie – bohyne Zeme. Titanov bolo dvanásť, šesť mužov a šesť žien. Saturn bol najmladším z Titanov. Spočiatku chránili trón svojho otca Urana, neskôr sa však Saturn proti otcovi vzbúril, zvrhol ho z trónu a sám sa vyhlásil za vládcu sveta. Keď to isté chcel urobiť Saturnov syn Jupiter, Titani bojovali na strane Saturna. Saturn bol však porazený a vláda Titanov nad svetom skončila."}
{"id": "96886", "title": "Medziplanetárna hmota", "context": "Introduction right Medziplanetárna hmota je materiál, ktorý vypĺňa slnečnú sústavu a cez ktorý sa pohybujú planéty, planétky a kométy. Je zložená z prachu, kozmického žiarenia a horúcej plazmy zo slnečného vetra. Kategória:Slnečná sústava"}
{"id": "52344", "title": "Protoplanéta", "context": "Introduction  Protoplanéta je planetoid, ktorý je mierne väčší ako planetezimála a obieha v protoplanetárnom disku slnečnej hmloviny. Takéto objekty vznikajú akréciou objektov ako napríklad prachu a planetezimál v akréčnom disku slnečnej hmloviny. Mladé protoplanéty mali viac rádioaktívnych prvkov, ktorých množstvo sa zmenšilo počas rádioaktívneho rozpadu. Rádioaktívne zahrievanie a tlak gravitácie viedli ku sformovaniu planét. V roztavených oblastiach sa ťažšie prvky dostali bližšie do stredu planéty, pričom ľahšie vyplávali na povrch, tento proces sa nazýva gravitačná diferenciácia. Zloženie niektorých meteoritov napovedá, že diferenciácia prebiehala aj v niektorých planétkach. Kategória:Planéty"}
{"id": "11270", "title": "Planéta", "context": "Exoplanéty Pred rokom 1990 bolo známych len deväť planét, všetky v našej slnečnej sústave; v súčasnosti (január 2007) je ich známych 209 a všetky novoobjavené sú planéty mimo našej slnečnej sústavy. Nazývajú sa exoplanéty. Väčšina exoplanét, ktoré boli objavené, majú hmotnosť väčšiu alebo porovnateľnú s plynnými obrami v slnečnej sústave. Dosiaľ sa nám nepodarilo ani jednu z nich priamo pozorovať iba odlíšiť ju od materskej hviezdy, prípadne pozorovať spektroskopicky. Väčšinu z nich vedci vytušili na základe charakteristických zmien ich materskej hviezdy (napr. mierne kmitanie pôsobením gravitácie exoplanéty), iné identifikovali, keď prechádzali pred svojimi hviezdami, čím hviezda na chvíľu zoslabla v jasnosti. Umelcova predstava trojitého západu \"slnka\" na planéte HD 188753 Ab Výnimku tvoria tri planéty obiehajúce vyhasnutú hviezdu alebo zvyšok supernovy zvaný pulzar, ktorých hmotnosť je porovnateľná so Zemou; a planéta obiehajúca μ Arae s hmotnosťou približne 14-krát väčšou ako je hmotnosť Zeme. Boli objavené aj mohutné extrasolárne planéty, ktoré neobiehajú nijakú hviezdu. Podarilo sa pozorovať ich napríklad vo Veľkej hmlovine v Orióne. Takýmto telesám sa hovorí osamotené planéty. Nie je jasné, či sa budú novoobjavené planéty podobať plynným obrom našej slnečnej sústavy alebo či budú úplne iného typu, ktorý v našej slnečnej sústave nie je známy. Obzvlášť niektoré novoobjavené planéty, známe ako horúce Jupitery, obiehajú v extrémnej blízkosti ich materských hviezd po takmer kružnicových obežných dráhach. Dostávajú preto oveľa viac hviezdnej radiácie než plynné obry našej slnečnej sústavy. Vzniká tak otázka, či ide o ten istý typ planét. Národná agentúra pre letectvo a vesmír Spojených štátov (NASA) má v plnom prúde projekt na vyvinutie umelého satelitu na hľadanie planét pozemského typu (angl. Terrestrial Planet Finder ), ktorý bude schopný nachádzať planéty veľkosti Zeme. Frekvencia výskytu takýchto planét je jednou z premenných v Drakeovej rovnici, ktorá odhaduje počet inteligentných, komunikujúcich civilizácií existujúcich v našej Galaxii. V súčasnosti nastal podľa amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír posun, pretože svetlo z dvoch priamo pozorovaných planét zaznamenal Spitzerov vesmírny ďalekohľad, ktorý skúmal ich infračervené žiarenie. Obe planéty patria k tzv. typu „horúceho Jupitera“ – čo sú obrie plynné planéty veľkosťou podobné Jupiteru. Na rozdiel od neho obiehajú svoju hviezdu omnoho v menšej vzdialenosti, než Jupiter obieha Slnko. Takéto blízke obežné dráhy znamenajú, že planéty pohlcujú množstvo energie svojej hviezdy a vysielajú späť do vesmíru množstvo infračerveného svetla. Vo viditeľnom svetle by planétu nebolo možné pozorovať, pretože by ju úplne pohltilo svetlo jej blízkej hviezdy. Objav vedcom poskytne spôsob, ako sa dozvedieť viac o teplote, atmosfére a orbite planét, ktoré sú od nás vzdialené stovky svetelných rokov. Existuje minimálne množstvo kmitania, ktoré je súčasná technika schopná zachytiť. Môžeme zachytiť len planéty, ktoré sú dostatočne veľké a obiehajú v značnej blízkosti materskej hviezdy tak, že túto hviezdu rozkmitajú aspoň na minimálnu zachytiteľnú úroveň. Časom, ako sa budú zlepšovať ďalekohľady, stane sa možným zachytiť v súčasnosti hypotetické menšie a vzdialenejšie planéty."}
{"id": "238469", "title": "Gravitačná diferenciácia", "context": "Introduction + Diferencované vnútra štyroch pevných planét: dobre odlíšiteľné je jadro, plášť a kôra Merkúr Venuša Zem Mars Gravitačná diferenciácia alebo diferenciácia je proces, ktorý prebieha v terestrických telesách za predpokladu, že majú dostatočne dlhý čas roztavené vnútro aj povrch. V takto roztavenom telese ťažší materiál vplyvom gravitácie klesá smerom k ťažisku (stredu) telesa a ľahší stúpa nahor. Pri stúpaní ľahšieho materiálu nahor sa uvoľňuje energia. Výsledkom gravitačnej diferenciácie je to, že okolo ťažiska telesa sa utvorí jadro pozostávajúce z najťažších chemických prvkov. Pokiaľ je teleso dostatočne veľké, môže takto vzniknuté jadro vydržať v roztavenom stave aj miliardy rokov. Nad jadrom sa utvorí ľahší, väčšinou silikátový plášť a povrch telesa pokrýva tenká tuhá vrstva - kôra. Pokiaľ teleso nemá nijaký dodatočný zdroj tepla (rozpad rádioaktívnych prvkov vo svojom vnútri, slapové trenie), postupne prebieha proces jeho chladnutia. Diferenciáciou prešli v dávnej minulosti slnečnej sústavy všetky terestrické planéty, čiže Merkúr, Venuša, Zem a Mars. Predpokladá sa diferenciácia tiež niektorých veľkých mesiacov joviálnych planét - Galileiho mesiacov, Titana a Tritona. Diferenciáciu naopak nepodstúpili malé satelity a planétky, existujú však aj výnimky (napr. planétka 4 Vesta je gravitačne diferencovaná). Gravitačne diferencované telesá môžu vytvárať vlastné magnetické pole a môžu mať sopečnú aktivitu. Kategória:Planetológia"}
{"id": "50986", "title": "Evolučná abiogenéza", "context": "Kedy vznikol život Planéta Zem je stará približne 5 miliárd rokov. Samotný vznik života sa pravdepodobne neodohral skôr ako pred 3,8 miliardami rokov, pričom najstaršie známe skameneliny živých organizmov sa našli vo vrstvách starých 3,5 miliardy rokov. Ak však prvotné organizmy boli hypertermofilné (žijúce pri teplotách 80 až 110 °C), život mohol teoreticky vzniknúť oveľa skôr."}
{"id": "26298", "title": "Planétka", "context": "Vznik Predpokladá sa, že väčšina planétok sú pozostatky protoplanetárneho disku, ktoré neboli zahrnuté do planét počas vznikania sústavy. Niektoré planétky majú vlastné mesiace. Niekedy sa možno stretnúť s teóriou, že planétky (vo význame 2) vznikli rozpadom nejakej veľkej planéty medzi Marsom a Jupiterom, ale celková hmotnosť planétok (objavených aj neobjavených) nie je dostatočná na vytvorenie poriadnej planéty."}
{"id": "198792", "title": "Vznik a vývoj slnečnej sústavy", "context": "Ďalšie variácie Hmlovinová teória má aj niekoľko obmien a doplňujúcich štúdií, ktoré sa pokúšajú vyriešiť nedostatky štandardného modelu. Problém so vznikom joviálnych planét možno by sa dal obísť štúdiou, ktorá odmieta vznik joviálnych planét akréciou plynného materiálu na kamenné jadrá, ale vysvetľuje ich vznik ako produkt niekoľkých gravitačných kolapsov. Autorom tejto teórie je Alan Boss z Carnegie Institution of Washington. Podľa tejto teórie je vznik joviálnych planét veľmi krátky a v prípade Jupitera mohol celý tento proces trvať približne 300 rokov. To je v protiklade so štandardnou teóriou, podľa ktorej proces formovania planét trval milióny rokov. Planéty v Bossovom modeli vznikajú gravitačným kolapsom zhlukov v prachoplynovom disku. Nová teória dokáže vysvetliť aj proces formovania mnohých extrasolárnych plynných obrov, ktorých pôvod bol doteraz neznámy. Podľa L. Mayera sa obrie planéty mohli vytvoriť za 800 rokov zrútením veľkých zárodkov v protoplanetárnom disku vďaka gravitačným nestabilitám. V prípade gravitačného kolapsu by však zmes plynu a prachu, z ktorého by sa mali utvoriť telesá hmotnosti terestrických planét, musela mať oveľa väčšiu hustotu, než akú očakávame v zárodočnej hmlovine. Druhým slabým miestom tejto teórie je, že terestrické telesá vzniknuté akréciou by mali mať rovnaké zastúpenie inertných plynov (neónu, argónu, kryptónu a xenónu), aké je priemerné zastúpenie týchto prvkov vo vesmíre. V skutočnosti majú pevné telesá len 10−7 až 10−10 množstva obvyklého u ostatných kozmických telies. Problémom sú tiež veľmi excentrické dráhy zárodočných zhustení, takže ich zmrštenie by muselo byť veľmi rýchle, aby neboli rozbité slapovými silami pri prechode perihéliom."}
{"id": "11266", "title": "Planéta", "context": "Vnútorná stavba Keďže planéty majú veľkú gravitáciu, predpokladá sa, že v nich počas ich vzniku prebehla gravitačná diferenciácia. To znamená, že ťažšie prvky klesali do stredu planéty a ľahšie sa naopak pohybovali smerom od stredu. Vnútorné štruktúry planét sú rozdielne, hrúbka ich vrstiev veľmi rôznorodá, napriek tomu v ich predpokladanej vnútornej stavbe možno nájsť približne rovnaké časti: Jadro planéty - oblasť okolo jej stredu. Je to najhustejšia a najhorúcejšia časť planéty. Plášť - vrstva okolo jadra, teplota a hustota v ňom klesajú. Kôra u pevných planét alebo atmosféra u plynných planét. Pevné planéty majú atmosféru nad kôrou. Väčšina planét slnečnej sústavy generuje globálne magnetické pole. Vďaka nemu je zahalená ešte aj magnetosférou."}
{"id": "15763", "title": "Vek Zeme", "context": "Dnešná vedecká predstava Zem sa pravdepodobne sformovala podobne ako ostatné terestrické planéty z protoplanetárneho disku, ktorý obklopoval vznikajúce Slnko (praslnko). Slnečný vietor, ktorý vyžarovalo praslnko, sa postaral o odstránenie najľahších prvkov – vodíka a hélia – z vnútorných častí disku. Až do vzdialenosti asi 700 miliónov kilometrov od praslnka zostal hlavne prach tvorený ťažšími prvkami, preto sa z neho utvorili planéty s pevným povrchom. Týmto spôsobom sa neodstránil ani zďaleka všetok vodík, pretože odstrániť všetky atómy (hoci aj určitého druhu) z väčšieho priestoru je nemožné. Vodík a hélium sa však vo vnútorných častiach protoplanetárneho disku natoľko zriedili, že v týchto lokalitách nebolo možné formovanie sa ďalšieho plynného obra, ale len kamennej gule s tenkou a riedkou (v porovnaní s plynnými obrami) vrstvou vodíkovo-héliovej atmosféry. Postupným zhlukovaním vznikli v disku väčšie nepravidelné telesá – planetezimály, z ktorých sa vzájomnými zrážkami sformovali väčšie guľaté telesá – protoplanéty. Pred 4,6 miliardami rokov bol rast Zeme zhlukovaním protoplanét dokončený. Ešte dlho potom, v etape tzv. veľkého bombardovania, sa so Zemou zrážali mnohé menšie telesá, ktoré boli pozostatkami z obdobia vzniku planét. Po zrážkach zostávali na zemskom povrchu impaktné krátery, ale eróziou boli postupne zahladzované. Existuje hypotéza, že mladá Zem sa zrazila s telesom veľkosti Marsu a následkom tejto kolízie začal vznikať Mesiac. Nie je známe, či Zem vznikala z materiálu jednotného zloženia, alebo už počas jej rastu sa hustejšie látky sústredili vo vnútri zemského telesa, a ľahšie bližšie pri povrchu. Planéta sa v tom čase zahrievala rádioaktívnou premenou prvkov, hlavne uránu a tória. Ešte väčšie teplo pravdepodobne získavala z pohybovej energie menších telies, ktorých spojením sa vytvorila. Zahriatím sa horniny vo vnútri Zeme roztavili. Pred 4,3 miliardami rokov zemský povrch pokrýval súvislý magmatický oceán. Došlo k postupnej diferenciácii materiálu: hustejšie látky klesali do hĺbky a menej husté vystupovali k povrchu. Vytvorilo sa husté jadro zo železa s prímesou niklu. Okolo jadra sa z redších hornín formoval plášť a najľahšie horniny vytvorili spočiatku tenkú, neskôr stále hrubšiu vrstvu – kôru. Nad ňou sa odplynením hornín vytvorila prvotná atmosféra prevažne z vodíka a hélia, v menšej miere aj z oxidu uhličitého, vodnej pary a dusíka. Gravitácia Zeme však nedokázala najľahšie častice atmosféry (vodík a hélium) udržať a postupne sa rozptýlili do okolitého vesmíru. Pred 4 miliardami rokov klesla teplota atmosféry natoľko, že sa vodná para začala zrážať do kvapiek a v lejakoch klesala k Zemi. Nepretržite pršalo milióny rokov. Voda sa z horúceho povrchu vyparovala, stúpala do mrakov a padala ako dážď. Tým sa dokončoval jej kolobeh. Na konci tohto obdobia sa zemský povrch ochladil a voda zalievala časť zemskej kôry. Vytvorili sa moria a oceány. Svietivosť Slnka bola v tých časoch cca o 40 % menšia ako dnes, ale jeho ultrafialové žiarenie bolo asi deseťtisíckrát intenzívnejšie. Slnečný vietor bol taký mohutný, že odvial prvotnú atmosféru Zeme. Pred 3,8 – 3,5 miliardami rokov sa vytvorili podmienky vzniku života. Živé organizmy boli výhradne jednobunkové, mikroskopických rozmerov a ich životným prostredím bola voda. Pred 2,6 miliardami rokov, v dobe tzv. archaika, litosférické platne tvorili kontinenty a dno oceánov. Najneskôr pred 570 miliónmi rokov zemská kôra nadobudla vlastnosti dnešnej zemskej kôry. Pred asi 250 miliónmi rokov (perm) sa dnešné kontinenty postupne spojili od jedinej pevniny zvanej Pangea, ktorá bola obklopená jediným oceánom nazvaným Panthalassa. Pangea sa po asi 90 miliónoch rokov v jure rozpadla na južnú pevninu – Gondwana a severnú pevninu – Laurázia. Od Gondwany sa neskôr odlomila India a začala svoju pomerne rýchlu cestu na sever. Medzitým sa Laurázia rozdelila na Severnú Ameriku, ktorá odplávala západným smerom (čím vznikol severný Atlantik), a na Euráziu. Pred 65 miliónmi rokov vznikol Indický oceán, oddelila sa Austrália od Antarktídy, India narazila na Euráziu, čoho dôsledkom je vyvrásnenie v súčasnosti najmohutnejšieho pohoria sveta – Himalájí. Kontinenty sú v neustálom pomalom pohybe aj v súčasnosti."}
{"id": "9002", "title": "Saturn", "context": "Možnosť života Plynní obri, medzi ktorých zaraďujeme aj Saturn, nemajú pevný povrch a preto by sa život mohol vyvíjať len v jeho atmosfére, v oblastiach, kde sú kvapôčky vody a dostatok slnečného žiarenia. Objavili sa špekulácie, v ktorých sa tvrdilo, že by v takomto prostredí dokázali žiť dokonca i viacbunkové organizmy. Na Zemi sa však nenašli žiadne organizmy adaptované výhradne na život v mrakoch, dokonca ani na miestach, kde sú mraky prítomné fakticky neustále. Analogicky môžeme rovnakú situáciu predpokladať pre všetky telesá Slnečnej sústavy s atmosférou a teda i pre Saturn. Naopak, za najväčších kandidátov pre mimozemský život v slnečnej sústave sa považujú (popri Marse a Jupiterových mesiacoch Európa a Ganymedes) jeho mesiace Titan a Enceladus. Zloženie atmosféry Titanu pripomína zloženie atmosféry Zeme v raných štádiách jej vývoja. Uvažuje sa tiež o možnosti vzniku jednobunkových organizmov. Po pristátí sondy Huygens však Francois Raulin, jeden z expertov projektu, vyslovil domnienku, že život na Titane je veľmi nepravdepodobný z dôvodu neprítomnosti vody na povrchu mesiaca. Mesiac Enceladus zase vedcov prekvapil prítomnosťou vody v kvapalnom skupenstve, ktorú chrlia gejzíry na jeho povrchu. Tým sa zaradil medzi telesá, na ktorých sa budú pravdepodobne v budúcnosti hľadať stopy primitívneho života."}
{"id": "14196", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Vnútorné zloženie Na základe obehu a rotácie telesa, ako aj rádiových meraní sondy Cassini počas blízkych preletov, Rose-Marie Balandová z Kráľovského observatória v Bruseli predpokladá, že vnútro Titanu je rozdelené na jadro, plášť a kôru. Hrúbka týchto vrstiev sa ešte upresňuje, ale predbežne je odhadovaná na 150 – u kôry, 5 – 425 u oceánu. Jadro je diferencované iba čiastočne. Kremíkové jadro s priemerom okolo je pravdepodobne obalené niekoľkými vrstvami zloženými najmä z vodného ľadu rôznej kryštalickej štruktúry. Titan je príliš malý, aby sám dokázal generovať teplo vo svojom jadre. Napriek tomu je jadro možno horúce ešte od dôb vzniku, alebo je zahrievané slapovými silami Saturnu. V takom prípade sa môže medzi horúcim jadrom a ľadovou kôrou na povrchu nachádzať tekutá vrstva tvorená chladnou slanou vodou s malou prímesou amoniaku (čpavku), síry, dusíka a vápnika. To potvrdzujú aj odrazy rádiových signálov. Existenciu takejto vrstvy podporuje aj objavenie vulkanickej činnosti (tzv. kryovulkanizmus) na Titane. Podľa J. Mitchella je ďalším dôkazom podpovrchového oceánu na Titanu kolísanie rýchlosti jeho rotácie. Tekutina totiž znižuje moment zotrvačnosti jeho povrchu. Jedna z predstáv o vnútornom zložení Titanu Podľa teórie publikovanej v roku 2008 na stránkach časopisu Science sa kôra Titanu pohybuje nezávisle od podpovrchových vrstiev. Pod kôrou by sa totiž mal vyskytovať globálny oceán tvorený vodou a amoniakom. Tento oceán sa musí nachádzať v hĺbkach pod , pretože ak by sa nachádzal bližšie k povrchu, tak by pri dopade telesa, ktoré vytvorilo obrovský impaktný útvar Menvra , došlo k prelomeniu kôry. Sonda Cassini zistila, že gravitačné pole Titanu sa nespráva podľa očakávaní. Pri prelete nad topografickými vyvýšeninami, nad pohoriami, zaznamenala nepatrné zníženie gravitačnej sily, a nie zvýšenie, ako sa očakávalo. Autori teórie publikovanej 28. augusta 2013 to vysvetľujú tým, že pod pohoriami na Titane môžu byť hlboko siahajúce ľadové \"korene\" obklopené vodným oceánom. Keďže ľad má nižšiu hustotu ako voda, kompenzuje hmotnosť hory a preto je gravitácia na týchto miestach oslabená. Údaje zo sondy Cassini však pripúšťajú aj možnosť, že vnútro mesiaca nie je rozdelené na spomínané vrstvy a tvorí ho homogénna zmes vody, ľadu a skál. Tomuto zodpovedajú údaje gravitačnej mapy mesiaca."}
{"id": "24707", "title": "Titanic (parník)", "context": "Introduction  Titanic alebo RMS Titanic (RMS je skratka pre R oyal M ail S hip – Kráľovský poštový parník) bol luxusný zaoceánsky parník triedy Olympic patriaci spoločnosti White Star Line. Jeho úlohou mal byť prevoz cestujúcich a pošty medzi Európou a Severnou Amerikou. Kapacita lode dovoľovala nalodenie 2 453 až 2 603 cestujúcich, batožiny a obmedzený počet kočiarov alebo automobilov. O prevádzku lode a o pohodlie cestujúcich sa staralo 885 až 899 členov posádky. Na trase Európa–Amerika mal konkurovať podobným parníkom spoločnosti Cunard Line ( Mauretanii a Lusitanii ). Titanic však stroskotal už počas svojej prvej plavby v noci zo 14. na 15. apríla roku 1912. Zahynulo okolo 1 450 cestujúcich a členov posádky. V tom čase išlo o najväčší osobný parník sveta. Postavený bol v lodeniciach Harland and Wolff v Belfaste v Írsku. Prvá cesta, vyplávanie z prístavu 10. apríla 1912, smerovala z anglického Southamptonu cez francúzsky Cherbourg a írsky Queenstown (dnes Cobh v grófstve Cork) do amerického New Yorku s 2 224 ľuďmi na palube. K tragédii došlo 14. apríla 1912 o 23:40 hod., kedy sa Titanic zrazil s ľadovcom. Po necelých troch hodinách, nad ránom 15. apríla o 02:20 hod., klesol ku dnu. Príčinou vysokého počtu obetí bol nedostatok záchranných člnov a súhra ďalších okolností. Skaza Titanicu je jednou z najznámejších námorných katastrof. Titanic sa stal námornou legendou z niekoľkých dôvodov: stroskotal pri prvej (panenskej) plavbe, hoci bol označovaný za nepotopiteľný, katastrofa priniesla vysoký počet obetí. Katastrofe sa neskôr dostalo širokej mediálnej publicity aj kvôli legendám, ktoré vznikli okolo príčiny a priebehu potopenia, a v neposlednom rade aj objavením zachovalého vraku v hlbinách Atlantiku."}
{"id": "24711", "title": "Titanic (parník)", "context": "Prvá a posledná plavba Súbor:Edward J. Smith.jpg|vľavo|náhľad|266x266bod|Edward J. Smith, kapitán Titanicu Prvá, a zároveň aj posledná, plavba smerovala z anglického Southamptonu cez francúzsky Cherbourg a írsky Queenstown (dnes Cobh) do amerického New Yorku. Na plavbu sa Titanic vydal 10. apríla 1912 pod velením kapitána Edwarda J. Smitha, ktorý bol komodorom flotily White Star Line a predtým slúžil na Olympicu . V Európe Titanic v Southamptone, 10. apríl 1912 V Anglicku bolo tradíciou, že spoločnosť White Star Line vypravovala zvláštny vlak z Londýna do prístavu tak, aby cestujúci, ktorí strávili poslednú noc na pevnine, v hoteli, mali zaistenú dopravu k jej lodiam. Na palubu bolo nalodených vyše 1 300 cestujúcich, z toho viac ako 300 v prvej triede, takmer 300 osôb v druhej triede a vyše 700 v triede tretej. Titanic teda nebol na svojej prvej plavbe kapacitne úplne vyťažený, spoločne s posádkou bolo potom na palube až 2 223 ľudí. Velenie lode bolo v rukách kapitána Edwarda J. Smitha, ktorý mal k ruke 7 dôstojníkov (vrchný dôstojník H. T. Wilde, 1. dôstojník William McMaster Murdoch, 2. Charles Herbert Lightoller, 3. Herbert John Pitman, 4. Joseph Grove Boxhall, 5. Harold Godfrey Lowe, 6. James Pell Moody). Na palube lodi sa nachádzal aj generálny riaditeľ lodnej spoločnosti White Star Line lord J. Bruce Ismay a šéfkonštruktér Thomas Andrews, projektant R. R. C. Chisholm, elektrikári W. H. M. Parr a E. H. Watson, zámočníci A. F. Cunnigham, A. W. Frost, R. J. Knight a inštalatér Francis „Frank“ Parkers. Prvá plavba bola úspešná len pre niekoľko málo cestujúcich, ktorí sa plavili len zo Southamptonu do Cherbourgu alebo Queenstownu a ďalšej plavby sa nezúčastnili. Prístav v Queenstowne nebol stavebne vybavený pre tak veľkú loď a naloďovanie a vyloďovanie neprebiehalo u móla, ale pomocou člnov, ktoré pasažierov prevážali medzi loďou a pevninou. Po vyplávaní z Queenstownu smer New York bolo na palube 2 201 osôb; 1 316 cestujúcich a 855 členov posádky. Na prvej plavbe Titanicu cez Atlantický oceán bolo veľa významných cestujúcich z prvej triedy ako boli: milionár John Jacob Astor IV a jeho manželka Madeleine Force Astorová, priemyselník Benjamin Guggenheim, majiteľ obchodného reťazca Mac s; Isidor Straus a jeho manželka Ida, milionárka Margaret „Molly“ Brownová z Denveru, neskôr prezývaná ako „nepotopiteľná Molly“ pre jej pomoc ostatným pri stroskotaní, sir Cosmo Duff-Gordon a jeho manželka, módna návrhárka Lucy Duff-Gordonová, George Dunton Widener a jeho manželka Eleanor so synom Harrym, hráčom kriketu, obchodník John Borland Thayer s manželkou Marian a sedemnásťročným synom Jackom, novinár William Thomas Stead, ktorý v roku 1892 napísal knihu o zaoceánskom parníku potopenom ľadovou kryhou, grófka Rothes, asistent prezidenta Spojených štátov amerických Archibald Butt, spisovateľka a sociologička Helen Churchill Candeeová, spisovateľ Jacques Futrelle s manželkou May a ich priatelia, producenti z Broadwaya, Henry a Rene Harrisoví, herečka nemého filmu Dorothy Gibsonová, a ďalší. Plavby sa naopak nezúčastnil bankár J. P. Morgan, ktorý na poslednú chvíľu plavbu zrušil. Streda 10. apríla Titanic sa tesne míňa s parníkom New York Plavba Titanicu začínala 10. apríla 1912 o 12:14 vyvedením lode z prístavných vôd v Southamptone pod velením lodivoda Georgea Bowyera. Titanic bol príliš veľký a neohrabaný, aby mohol sám vymanévrovať z prístavu. Z tohto dôvodu mu tu, ale aj v iných prístavoch, pomáhalo niekoľko remorkérov. Tu došlo k prvému incidentu, ktorý mohol predčasne plavbu ukončiť. Neďaleko plavebnej trasy Titanicu boli ukotvené ďalšie dva parníky, New York a Oceanic . Pri obiehaní New Yorku došlo vplyvom prúdenia vody, hnanej skrutkami Titanicu , k saciemu efektu, ktorý bol natoľko silný, že sa pretrhli kotviace laná New Yorku a jeho zadná časť sa začala nebezpečne približovať k Titanicu . Hroziacu kolíziu odvrátil kapitán E. J. Smith, ktorý nechal zastaviť stroje na Titanicu a jeden z remorkérov, ktorý oboplával New York a pomocou lana ho ťahal späť ku brehu. Obe lode sa nakoniec minuli vo vzdialenosti desiatok metrov. Kolízii s Titanicom bolo síce zabránené, ale New York sa následne oprel o bok Oceanicu , našťastie bez väčších škôd. Trasa plavby Titanicu Pri plavbe cez Lamanšský prieliv do Francúzska zistil George Symons, člen hliadkovej služby, že v pozorovacom koši „vraňom hniezde“ na prednom stožiari chýbajú ďalekohľady. Vyhľadal a požiadal 2. dôstojníka Lightollera o zabezpečenie ďalekohľadov, a ten túto požiadavku ďalej odovzdal 1. dôstojníkovi Murdochovi. Zatiaľ bol George Symons oboznámený s tým, že vec sa rieši. Pri plavbe z Belfastu bol pozorovací kôš ešte ďalekohľadmi vybavený, ale keď 2. dôstojník Blair opúšťal v Southamptone loď, uložil tieto ďalekohľady v kajute. Jeho nástupca, 2. dôstojník Lightoller, však o tomto nevedel, a tak hliadky v pozorovacom koši zostali bez ďalekohľadov. V podvečer doplával Titanic do francúzskeho Cherbourgu, kde boli doplnené ďalšie zásoby a nalodení ďalší cestujúci. Po krátkej zastávke sa potom o 21:30 vydal k pobrežiu Írska. Štvrtok 11. apríla 11. apríla 1912 mal Titanic poslednú zastávku pri európskom pobreží, v írskom prístave Queenstown. V prístave, kde je menšia hĺbka, sa opäť prejavila veľká sacia sila lodných skrutiek a bolo zvírené veľké množstvo piesku. Tento jav znepokojil cestujúcich a posádka musela vysvetľovať príčinu tohto javu. Neskôr sa zistilo, že Titanic pri plavbe v queenstownskom prístave dokonca ťahal potopený ťahací čln asi 800 metrov. Rovnako ako pri predchádzajúcej zastávke v Cherbourgu, boli aj tu doplnené zásoby, nalodených bolo posledných 130 cestujúcich a 1 400 vriec pošty. O 12:30 vyplával západným smerom do Atlantiku, smer New York. Cez Atlantik Ešte popoludní 11. apríla plával Titanic neďaleko pobrežia Írska, a až k večeru, keď na juhozápade preplával okolo Fastnet Rocku, sa definitívne dostal do vôd Atlantického oceánu. Piatok 12. apríla Plavba prebiehala bez komplikácií, cestujúci 1. a 2. triedy si dopriali komfortu poskytnutého lodnou spoločnosťou a nimi zaplateného. Ale aj o cestujúcich 3. triedy bolo veľmi dobre postarané. To, čo cestujúci nevedeli a čo bolo hlavne určené pre kapitána a dôstojníkov Titanicu , boli správy o ľadovom poli pred nimi. Tieto správy prichádzali rádiodepešami, konkrétne z parníku Touraine . Informácie o výskyte ľadu boli zaznamenané na mape, dôstojníci sa však zhodli, že neleží v plánovanej trase plavby. Od poludnia 11. apríla do poludnia 12. apríla preplával Titanic 386 míľ. Sobota 13. apríla Plavba prebiehala rovnako pokojne ako v predošlý deň. Od poludnia 12. apríla do poludnia 13. apríla preplával Titanic 519 míľ. Nedeľa 14. apríla Počasie bolo stále dobré, v dopoludňajších hodinách slúžil kapitán E. J. Smith bohoslužbu v jedálni, a potom bola jedáleň opäť pripravená na stolovanie. Podľa zaznamenávaných rýchlostných údajov sa rýchlosť Titanicu stále zvyšovala a k poludniu 14. apríla preplával ďalších 546 míľ. Generálny riaditeľ J. Bruce Ismay a kapitán E. J. Smith síce v prvých dňoch po vyplávaní predpokladali vyššiu rýchlosť, napriek tomu kapitán pri zachovaní dobrého počasia predpokladal, že dosiahne rekordného času plavby do New Yorku. Hoci sa zapálenie pod ďalšími kotlami, k zvýšeniu rýchlosti, plánovalo až na 15. alebo 16. apríla, bolo pod kotlami zapálené už 14. apríla a Titanic už plával rýchlosťou 21 uzlov. Súbor:Titanic and Iceberg s.svg|thumb|right|Poloha nahlásených ľadovcov pred kolíziou a polohy lodí v okolí po kolízii podľa záznamov• krížik – poloha vraku Titanicu • tmavý bod – poloha Titanicu pri vysielaní CQD• trojuholník – hlásené ľadovce• žltý bod – ostatné lode Už v priebehu dopoludnia prichádzali ďalšie rádiodepeše – „marconigramy“ sa znepokojujúcimi informáciami o výskyte ľadového poľa. 9:00, správa lode Caronia : ľadové pole v oblasti 42°0′ s. š., 49°0′ z. d. až 42°0′ s. š., 51°0′ z. d. , 11:40 potvrdzuje parník Noordam predchádzajúcu správu, o 13:42 bola prijatá správa parníku Baltic : Mierny, premenlivý vietor, jasné a dobré počasie a odovzdal správu gréckej lodi Athenai : ľadové pole v oblasti 41°51′ s. š., 49°0′ z. d. , o 13:45 správa nemeckého parníku Amerika : stretnutie sa s dvoma veľkými ľadovcami na pozícii 41°27′ s. š., 50°8′ z. d. . O tomto čase plával Titanic rýchlosťou približne 22 uzlov a blížil sa k plytčinám v kurze 242°, kde mal zmeniť kurz na 265°, New York. Asi 200 míľ severne od tejto trasy sa nachádzali ľadové polia, na ktoré upozornila loď Caronia . Tieto informácie ukazovali, že ľadové polia sa vyskytujú nezvyčajne južnejšie, než sa očakávalo. Velenie Titanicu malo dostatok informácií o výskyte ľadovcov, ale so správami nebolo účelne zaobchádzané. Napríklad, správu z parníku Baltic , ktorý taktiež patril spoločnosti White Star Line, kapitán Smith potvrdil, ale ponechal si ju u seba a po obede ju odovzdal J. B. Ismayovi, riaditeľovi spoločnosti. Ten si ju síce prečítal, ale ponechal taktiež u seba a popoludní ju ukázal niektorým cestujúcim. Potom na ňu zabudol. Správa sa tak nedostala na kapitánsky mostík k veliacemu dôstojníkovi. Pri správe z parníku Amerika nie je taktiež úplne zrejmé, či bola doručená až na kapitánsky mostík. Správa bola totiž zachytená na rádiostanici, ktorá bola určená pre „občiansku prevádzku“, teda na vlnách, ktoré neboli určené pre námornú prevádzku. Pred večerným striedaním služieb, o 17:50 zmenil Titanic kurz na 289°. O šiestej hodine večer prebehlo striedanie dôstojníkov na mostíku. Do služby nastúpil 2. dôstojník Lightoller, dôstojníci H. G. Lowe a H. J. Pitman, ku kormidlu nastúpil 2. kormidelník Robert Hitchens. O tomto čase plával Titanic v kurze 289° a kurz mal udržiavať aj naďalej. Pri striedaní služieb nastúpili do pozorovacieho koša na prednom stožiari Jewell a Symons. 5. dôstojník Lowe sa po nástupe do služby zastavil v mapovni, kde zazrel lístok s poznámkou „ľad“ s udanými súradnicami. Vykonal výpočet, z ktorého mu vyšlo, že k miestu stretnutia s ľadom dôjde až po ukončení jeho služby a ďalej sa o toto nezaujímal. Okolo siedmej hodiny prišiel na mostík 1. dôstojník Murdoch a vystriedal Lightollera, ktorý odišiel na večeru. Murdoch si bol vedomý toho, že sa blíži k ľadovému poľu. Pre zlepšenie pozorovania požiadal námorníka Samuela Hemminga, aby uzavrel všetky otvory, ktorými na prednú palubu prenikalo svetlo. O 19:30 bola zachytená správa parníku Californian a parníku Antillian : tri veľké ľadovce na pozícii 42°3′ s. š., 49°9′ z. d. . Okolo ôsmej hodiny večer prebehlo ďalšie striedanie a na miesta mladších dôstojníkov nastúpili Boxhall a Moody, boli vystriedané hliadky vo vraňom hniezde a taktiež kormidelník Robert Hitchens. Na mostíku zostal dôstojník Lightoller, ktorému končila služba až o 22:00. Moody bol Lightollerom požiadaný, aby podľa posledných údajov vykonal prepočet vzájomnej polohy lode a oblasti ľadovcov. Podľa výsledku malo k stretnutiu dôjsť až pred jedenástou hodinou. Okolo 21:00 hovoril kapitán Smith s 2. dôstojníkom Lightollerom o vývoji počasia, znížení teploty nad oceánom a o pravdepodobnom stretnutí s plávajúcim ľadom. Vzhľadom na to, že nevial vietor, bola hladina oceánu pokojná. V prípade vĺn na hladine by sa tieto vlny trieštili o ľadovec a vzniknutá pena by bola lepšie pozorovateľná, rovnako tak tmavý ľadovec na nej. O 21:40 bola prijatá ďalšia správa o výskyte ľadu z parníku Mesaba : ľad v oblasti 41°25′ s. š., 49°30′ z. d. až 42°25′ s. š., 49°30′ z. d., veľké kusy ľadu a značný počet veľkých ľadových hôr, ľadové polia . O 22:15 sa parník Californian dostal do ľadového poľa, o 22:30 prišla správa z parníku Rappahannock : „preplávali sme ľadovým poľom a medzi niekoľkými ľadovými horami“. Okolo 23:00 spozoroval kapitán parníka Californian na obzore svetlo, jeho 3. dôstojník sa neskôr domnieval, že išlo o svetlá osobného parníku. O 23:30 sa radista Cyril Evans na palube parníku Californian snažil varovať Titanic pred ľadovými poľami. Radista Titanicu ho však prerušil a o 23:35 Evans ukončil vysielanie a unavený išiel spať. Titanic pláva stále rýchlosťou okolo 21 – 22 uzlov smerom k ľadovému poľu. Ľadovec Ľadovec v blízkosti stroskotania Titanicu . U jeho päty bola nájdená červená farba – dôkaz, že sa nedávno otrel o nejakú loď Pár minút po varovaní od Californianu hliadka v prednom vraňom hniezde (v zložení Reginald Robinson Lee a Frederick Fleet) spozorovala hmlový opar vpredu, pred prednou časťou (známka blízkosti ľadovca, hmla navyše znižuje dohľadnosť). Fleet potom rozoznal ľadovú masu pred nimi a o 23:39 troma údermi zvona signalizoval „Predmet pred loďou“ . Zároveň pomocou telefónu odovzdal 6. dôstojníkovi J. P. Moodymu na mostík hlásenie „Ľad priamo pred nami“ . Zvuk zvona vyburcoval 1. dôstojníka Murdocha, ktorý pribehol na mostík. Murdoch po vypočutí správy okamžite prikázal strojovni „STOP“ a kormidelníkovi Robertovi Hitchensovi zavelil „Úplne vpravo“ , čo v lodnej terminológii v roku 1912 znamená zadná časť doprava, predná časť doľava . Sled vydaných povelov však bol pre Titanic tragický. Moody potvrdil uskutočnenie Murdochovho rozkazu „Úplne vpravo“. Následne Murdoch vydal povel strojovni „Plný spätný chod“ a ku kormidlu „Úplne vľavo“ . Zrážka Uhýbací manéver a zrážka s ľadovcom Od hlásenia z vranieho hniezda do kolízie s ľadovcom uplynulo 37 sekúnd. Titanic mal veľkú hmotnosť a teda aj veľkú zotrvačnosť, malé kormidlo, ľadovec bol spozorovaný neskoro a 1. dôstojník nevydal úplne správne povely. To malo za následok, že sa Titanic veľmi pomaly začal odkláňať od svojho pôvodného kurzu, prednou časťou doľava. Zmena kurzu nestačila na to, aby sa Titanic ľadovej kryhe vyhol. Titanic narazil do ľadovca pravým bokom hneď za prednou časťou. K nárazu došlo v okamihu, keď dôstojník vydal povel k spätnému chodu strojov a vzápätí uzavrel vodotesné prepážky. Aj keď posádka a cestujúci nepocítili priamy náraz, ale iba chvenie lode v priebehu 10 sekúnd, vznikla trhlina pod čiarou ponoru, ale nad úrovňou dvojitého dna, v dĺžke 90 metrov, ktorá zasahovala až do vodotesnej komory č. 6, zásobníka uhlia pre piatu kotolňu. Trhlina sa tiahla približne vo výške 3 metrov nad kýlom. Aj keď na horných palubách nevyzeral náraz nijako \"dramaticky\", v podpalubí tomu bolo inak. Na palube D, ktorá slúžila ako ubytovacie priestory kuričov, bol náraz cítiť veľmi silno. Kurič John Thompson neskôr uviedol, že nárazom niektorí vypadli z lôžok. Hlavný kurič William Small všetkým prikázal „dole“ (do kotolne), ale toto už nebolo možné, pretože priestory pod prielezmi už zaplavovala voda. Ihneď po náraze prišiel kapitán Smith na mostík, aby zistil, čo sa stalo. Ešte predtým uzavrel 1. dôstojník vodotesné dvere v predeloch jednotlivých komôr. Komory však boli vodotesné len medzi sebou, ale zhora, smerom k palubám, tomu tak nebolo. Plniace sa predné komory zaťažovali trup lode tak, že ten začal klesať prednou časťou pod hladinu a voda sa postupne začala prelievať do ďalších komôr cez hornú hranu. Bočný nákres lode s popisom jednotlivých častí podpalubia (po anglicky), vrátane vodotesných priedelov (červenou) a ľadovcom spôsobených trhlín (zelenou) Pondelok 15. apríla Prehliadka poškodenej prednej časti priniesla zistenie, že Titanic nemožno udržať na hladine ani pri odčerpávaní vody balastnými čerpadlami. Šéfkonštruktér Andrews odhadoval, že loď sa udrží na hladine približne jednu až jeden a pol hodiny a, že čerpadlá môžu pridať len pár minút pred potopením. Výkon čerpadiel síce dovoľoval prečerpanie 1 700 ton vody za hodinu, ale v priebehu 10 minút po náraze dosahovala úroveň zatopenia prednej časti až 14 metrov v 5 predných oddieloch a hladina rýchlo stúpala. Toto množstvo vody už nemohli čerpadlá pojať. Záchranné člny Spúšťanie záchranných člnov, kresba Okolo polnoci, približne 20 minút po zrážke už prenikla voda do obytných priestorov 3. triedy. Kapitán s Andrewsom sa zhodli na tom, že by mohla vzniknúť panika, pretože počet miest v záchranných člnoch nebol dostačujúci. Všetci cestujúci aj posádka dostali záchranné vesty, ale to nemalo veľký význam. V ľadovej vode severného Atlantiku mohli netrénovaní ľudia prežiť asi 5 – 10 minút a aj najodolnejší jedinci nemohli podchladeniu odolávať dlhšie ako dvadsať minút. Päť minút po polnoci vydáva kapitán rozkaz na prípravu záchranných člnov, o 00:10 bolo vykonané vyklonenie člnov a o 00:25 rozkaz na opustenie lode, podľa lodných zvyklostí „ženy a deti prvé“ . O 00:30 sa prvé člny začali plniť deťmi a ženami, o 00:45 dosadol na hladinu prvý záchranný čln číslo 7 na pravoboku, kde riadili nástup dôstojníci Lowe a Pitman, s kapacitou 65 osôb, ale naplnený iba 28 cestujúcimi. Na ľavoboku riadil nastupovanie do člnov 2. dôstojník C. H. Lightoller, ktorý podľa rozkazu ženy a deti prvé radšej spustil čln neúplne obsadený, než aby dovolil nastúpiť mužom, aj v prípade, že ďalšie ženy ani deti práve nečakali na nastúpenie. Záchranné člny č. 6 a 5 na ľavoboku boli spustené o desať minút neskôr. Čln č. 1 na pravoboku bol piatym spusteným, iba s 12 cestujúcimi. Naopak, čln č. 11 bol preplnený 70 cestujúcimi. Skladací čln D bol posledným spusteným člnom. Spúšťanie člnov sa na Titanicu neobišlo bez ťažkostí: nebolo posádkou nacvičené a ani cestujúci, pod vplyvom stále svietiacich svetiel na palube, nechceli nastupovať do člnov a ponoriť sa do tmy nad oceánom a taktiež sa niektoré manželské páry nechceli rozdeliť. Nastupovanie sťažovala aj nevhodná organizácia záchranných prác, aj keď stevardi John Edward Hart a William Denton Cox úspešne viedli skupiny cestujúcich z tretej triedy do záchranných člnov. Z rôznych dôvodov sa nepodarilo spustiť skladacie člny A a B. Z Titanicu sa v člnoch zachránilo 706 cestujúcich a členov posádky. Posledné dva záchranné člny už neboli použiteľné, skladací čln B bol hore dnom, ďalšie čiastočne zaplavené potom, čo bolo plátno bočníc pretrhnuté pádom zo strechy kajút dôstojníkov. Radisti Pracovisko radistov na Titanicu Medzitým, o 00:15 , začali radisti Jack Phillips a Harold Bride vysielať medzinárodný núdzový signál „CQD“, ktorý postupne zachytilo niekoľko lodí ako Mount Temple spoločnosti Canadian Pacific, Frankfurt spoločnosti Norddeutscher Lloyd, Virginian spoločnosti Allan Line, sesterská loď Olympic , ruský parník Birma i japonská loď Ypiranga . Popri tradičných znakoch CQD vysielal Jack Phillips aj nový signál „SOS“ – na upozornenie druhého radistu, že tento signál bol už skôr u White Star Line použitý v roku 1909 pri stroskotaní lode SS Florida . Ako prvý toto volanie zachytil radista Cottam na parníku Carpathia v tom istom čase, kedy bolo odvysielané. Ihneď informoval kapitána Arthura Rostrona o núdzovom vysielaní a ten okamžite nariadil zmenu kurzu. Carpathia bola najbližšou loďou, ktorá sa mohla ponáhľať na pomoc. Vzdialenosť 58 míľ () však nemohla prekonať skôr, ako za 4 hodiny. O 00:26 vysielali radisti opravenú polohu Titanicu a žiadali o pomoc parník Frankfurt . Oznámili mu, že sa Titanic potápa. Lode v dosahu odpovedali, že priplávajú na pomoc, ale žiadna nebola tak blízko, aby dosiahla Titanic skôr, než sa potopil. Jediným suchozemským miestom, ktoré zachytilo núdzové volanie z Titanicu , bola rádiová stanica Cape Race na Newfoundlande. Hoci na niektorých lodiach pochopili vážnosť situácie okamžite, na iných ešte o 01:30, teda 90 minút po prvom vysielaní CQD, nemali o situácii reálny obraz. Z Olympicu , sesterskej lode, sa pýtali, či pláva Titanic južným smerom a z parníku Frankfurt stále žiadali o viac informácií. O 02:05 kapitán Smith osobne navštívil radistov, aby im oznámil, že už urobili všetko, čo mohli, a nariadil im opustiť kabínu a pokúsiť sa o záchranu. To isté zopakoval svojím dôstojníkom a všetkým členom posádky, ktorých stretol. V ten moment zostávalo Titanicu do potopenia už len 15 minút . Potopenie Súbor:Thayer-Sketch-of-Titanic.png|thumb|left|Potopenie Titanicu , ktoré nakreslil L.P. Skidmore, pasažier na lodi Carpathia , podľa opisu Jacka Thayera, preživšieho cestujúceho prvej triedy Súbor:Stöwer Titanic (colourized).jpg|thumb|right|Farebná verzia kresby potápajúceho sa Titanicu v podaní nemeckého maliara Willyho Stöwera, ktorý však nebol očitým svedkom udalosti Keď voda siahala po provovú nadstavbu, loď sa naklonila asi 10˚ na ľavobok, keďže sa na chodbu zvanej \"Scotland Road\" na ľavoboku dostalo veľké množstvo vody. Približne 130 minút po náraze sa začala voda prelievať zo šiestej do siedmej komory. Okolo 02:10 siahala hladina po člnovú palubu a krátko potom sa zrútil predný komín, keď popraskali jeho kotviace laná. Komín pádom rozdrvil niekoľko ľudí na palube a aj vo vode. O 02:17 sa začala dvíhať z vody zadná časť a začali sa vynárať lodné skrutky. Na palube sa ľudia snažili dostať na zadnú časť Titanicu alebo skákali cez palubu v nádeji, že sa ešte dostanú do niektorého záchranného člnu na hladine. So zvyšujúcim sa náklonom začali padať nezaistené predmety na palube a aj vo vnútri lode. S ďalším zaplavovaním podpalubia došlo k zaplaveniu posledných kotolní, a tým boli vyradené aj generátory na výrobu elektrickej energie – Titanic sa ponoril do tmy. Loď tak zostala visieť v náklone 20 - 30˚. Krátko potom sa trup Titanicu rozlomil za polovicou dĺžky trupu. Predná časť išla okamžite pod hladinu. Zadná časť sa po odľahčení na chvíľu narovnala, ale ako roztrhnutým trupom prenikala voda dovnútra, začala sa po chvíli potápať a vo zvislej polohe sa ponorila. 15. apríla 1912 o 02:20 zmizol Titanic pod hladinou . Po potopení Titanicu sa iba dva z 20 člnov vrátili na miesto potopenia a hľadali tých, čo prežili. Záchranný čln číslo 4 bol pomerne blízko a vyzdvihol päť ľudí; dvaja z nich neskôr zomreli. Asi o hodinu neskôr sa vrátil ešte záchranný čln číslo 14 a zachránil štyri osoby, z ktorých jeden neskôr zomrel. Niektorým sa to podarilo, niektorí boli odmietaní v obave, že by mohlo dôjsť k preplneniu člna a jeho prevráteniu. Posádky člnov sa snažili odplávať čo najďalej od miesta potopenia z obavy zo sacieho efektu; ako sa neskôr ukázalo, tento efekt bol veľmi malý. Najnovšie poznatky a alternatívne teórie Podľa najnovších poznatkov vznikol na prove lodi približne 10 dní pred vyplávaní požiar v uhoľnom skladisku, ktorý oslabil trup lode a zapríčinil tak jej skazu. Ľadovec sám o sebe by bol v skutočnosti príliš mäkký na to, aby pri takej malej rýchlosti prerazil oceľové pláty lode a ich oslabenie pomocou ohňa sa ukázalo ako logické vysvetlenie. Podľa inej teórie je tiež rovnako pravdepodobné, že bol osudný ľadovec pokrytý úlomkami skál, ktoré nakoniec prerazili trup. Experti skúmajúci vrak lode potvrdili, že v súčasnosti je takmer isté, že Titanic sa nerozlomil nad hladinou, ale 1 km pod ňou . K tomuto tvrdeniu prispel fakt, že trosky lodi nie sú rozptýlené ani na 2 km2 a kebyže sa loď rozlomí nad hladinou, trosky by boli omnoho viac rozostúpené. Túto teóriu podporuje výpoveď preživších kuričov, ktorí sa v čase potopenia nachádzali na zadnej časti člnovej paluby, t. j. najbližšie k údajnému miestu zlomenia. Títo ľudia údajne popisovali iba padanie komínov, k žiadnemu väčšiemu rozpadu, či dokonca rozlomeniu však podľa nich nedošlo. 45 oslovených preživších tejto katastrofy však jednoznačne súhlasilo s tvrdením, že Titanic sa rozlomil ešte nad hladinou. Podľa nich však náklon pri rozlomení trupu bol veľmi malý a za rozlomením lode stojí akási explózia (pravdepodobne stlačený vzduch unikajúci zo zatápajúcich sa kajút). Kvôli tejto explózii sa tak mohol Titanic rozlomiť od kýlu po člnovú palubu a nie opačne, čo by mohlo vysvetlovať nejasné výpovede kuričov. Ďalšou možnosťou je, že aj keď sa loď rozlomila ešte nad hladinou, tak prova by sa mohla od kormy oddeliť teoriticky až 1 km pod hladinou, ako bolo spomínané. Neznáma loď Neďaleko Titanicu bola uvidená loď, asi vo vzdialenosti 5 míľ, ktorá stála cez noc v ľadovom poli. Táto loď predstavuje dodnes záhadu. Z paluby Titanicu bolo vidieť loď, ktorú nemohli identifikovať. Mohol to byť parník Californian ale aj nórska loď Samson . Táto loď nereagovala na rádiové vysielanie, a tak sa 4. proviantný dôstojník, Joseph Grove Boxhall, pokúsil o priame spojenie Morseovou lampou. Keďže loď nereagovala, začal vystreľovať svetlice, ktoré medzitým priniesol kormidelník George Rowe, a Rowe pokračoval v signalizovaní Morseovou lampou."}
{"id": "118786", "title": "Titan (raketa)", "context": "Introduction Súbor:Titan 23G rocket hurtles above the launch tower.JPG|thumb|Titan 23 štartuje z Vandenberg Air Force Base Titan boli nosné rakety vesmírnej agentúry NASA a USAF, ktoré sa používali od roku 1959 až do roku 2005. Projekt začal roku 1955 a mal slúžiť ako doplnok alebo náhrada programu medzikontinentálnych balistických striel SM-65 Atlas v prípade jeho zlyhania alebo oneskorenia. Na rozdiel od Atlasu, išlo o klasickú dvojstupňovú raketu. Prvým zástupcom rodiny rakiet bol Titan 1, označovaný tiež LGM-25 alebo SM-68, ktorý v motoroch oboch stupňov spaľoval kvapalný kyslík a RP-1. Mal mať nosnosť až 1 800 kg na nízku obežnú dráhu. Ako kozmický nosič však nebol použitý a čoskoro bol nahradený Titanom 2, ktorý bol vyrábaný pre potreby kozmickej dopravy, ale aj ako ICBM. S Titanom II prišla aj zásadná koncepčná zmena: namiesto kvapalného kyslíka a RP-1, bol použitý oxid dusičitý a Aerozín 50, vďaka čomu sa zvýšila reakcieschopnosť. Nové použité palivo nemuselo byt tankované tesne pred štartom, ale mohlo byt skladované v rakete dlhodobo. Vývoj Titanu v 60. rokoch prebiehal súčasne so Saturnom I. Titan mal síce nižšiu nosnosť, ale relatívna jednoduchosť a schopnosť rýchlej reakcie hrali v jeho prospech. NASA aj USAF používali rakety Titan dlhú dobu, ale aj napriek solídnej úspešnosti (88,9%) komerčne prepadli. Titan 3 bol vybavený dvoma silnými pomocnými motormi a bol tak schopný dopraviť až 15 000 kg. Rakety Titan bývali vybavené rozličnými hornými stupňami: pokusne stupeň Able, Agena, Centaur, Transtage, a ďalšie. Titan bol začiatkom 80. rokov pozastavený, ako aj ďalšie programy nosných rakiet, v prospech programu Space Shuttle. Program obnovili až po katastrofe raketoplánu Challenger. USAF časom zvyšovalo nároky, až sa pôvodne lacný systém stal príliš drahý a úlohu v jeho neprospech zohrala aj toxicita použitých pohonných látok. Posledný štart sa konal v roku 2005 a potom bol založený spoločný podnik firiem Boeing a Lockheed Martin United Launch Alliance, ktorý už s Titanom nepočítal a sústredil sa na Atlas V, Deltu II a Deltu IV."}
{"id": "238972", "title": "Titan 4", "context": "Introduction  Titan 4 bola nosná raketa prevádzkovaná americkým letectvom v rokoch 1989 až 2005. Išlo o najsilnejšiu raketu radu Titan a v čase svojho uvedenia to bola aj najsilnejšie raketa v službách USAF alebo NASA. Štarty sa konali na Cape Canaveral Air Force Station alebo na Vandenberg Air Force Base. Po technickej stránke išlo o vylepšenú verziu Titanu 3 s možnosťou pripojenia voliteľného tretieho stupňa. Na nízku obežnú dráhu dokázala dopraviť viac ako 20 ton nákladu, ale vysoké náklady na jeho prevádzku nakoniec viedli k jeho vyradeniu. Posledný štart sa konal 19. októbra 2005 na základni Vandenberg. Pozadie Štart Titanu 4B, pri štarte pracujú len pomocné motory a hlavné motory LR-87-11 sú zažaté približne po dvoch minútach letu. Titan 4 patrí do rodiny rakiet Titan, ktorých história siaha do druhej polovice päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Prvým zástupcom tejto série rakiet bola prvá americká dvojstupňová medzikontinentálna balistická raketa SM-68 Titan. Táto skorá verzia bola poháňaná motormi na RP-1 a kvapalný kyslík. RP-1 nemohlo byť skladované dlhodobo a preto bolo nutné rakety pred vypustením natankovať. Kvôli zníženiu reakčnej doby bola vyvinutá vylepšená verzia LGM-25 Titan 2 s motormi na skladovateľné pohonné látky. Z Titanu 2 potom vznikla kozmická verzia Titan 2 GLV pre program Gemini a pridaním dvoch pomocných rakiet na tuhé pohonné látky vznikol rad Titan 3, pôvodne plánovaný pre program MOL (Manned orbiting Laboratory). Po zrušení programu MOL boli rakety Titan 3 vybavené slabšími pomocnými raketami a používané USAF ako nosič prevažne vojenských nákladov. Vzniku Titanu 4 predchádzala nehoda raketoplánu Challenger, po ktorej sa letectvo z programu Space Shuttle stiahlo a začalo vyvíjať vlastný nosič schopný dopraviť na obežnú dráhu rovnaký náklad, ako raketoplán. Popis a verzie Titan 4 bol vyrábaný v dvoch variantoch. Variant Titan 4A bol v prevádzke od roku 1989 do roku 1998. Titan 4A bol v podstate predĺžený Titan 3 s pomocnými motormi prevzatými z programu MOL a kompletne prepracovanou elektronikou. Ďalej bolo možné pripojiť tretí stupeň, na výber bol nový stupeň Centaur G alebo Inertial Upper Stage, používaný pre štarty z nákladového priestoru raketoplánu. Verzia Titan 4B bola v prevádzke v rokoch 1997 až 2005. Táto verzia bola vybavená novými pomocnými motormi Titan USRM, ktoré boli silnejšie, účinnejšie a bezpečnejšie než predchádzajúce verzie Titan UA-1207. Kvôli rozsiahlym vylepšeniam a hlavne bezpečnostným opatreniam, ktoré boli potrebné z dôvodu toxicity pohonných látok, cena rakety a náklady na odpálenie veľmi narástli a v roku 1999 dosahovala cena jedného štartu 432 miliónov dolárov. Po roku 2000 sa do služby dostali nové rakety Delta IV a Atlas V, ktoré sa nosnosťou Titanu 4 vyrovnali a náklady na ich prevádzku boli nižšie. Titan 4 bol preto v roku 2005 vyradený. Za svoju kariéru vynášal prevažne vojenské družice. Najznámejším civilným nákladom bola planetárna sonda Cassini-Huygens, vyslaná na prieskum Saturnu a jeho mesiaca Titan."}
{"id": "279259", "title": "Titanic: Adventure Out of Time", "context": "Voľná hra V tejto hre nie je hráč obmedzený časom a má možnosť prejsť sa celým Titanicom , od jeho vrchných palúb až po podpalubie. Na lodi sa tiež nachádzajú tri postavy z hry a ďalšie postavy je možné si do hry stiahnuť z internetu. Tieto postavy poskytujú hráčovi rozličné informácie a fotografie Titanicu , počínajúc začiatkom jeho stavby až po jeho potopenie a titulky v novinách."}
{"id": "21349", "title": "Tikal (mesto)", "context": "Dejiny Miesto bolo osídlené asi od roku 800 pred Kr., prvá architektúra pochádza zo 4. stor. pred Kr. V neskorom predklasickom období (300 pred Kr. – 250 po Kr.) boli postavené hlavné pyramídy a chrámy. V roku 219 založil Yax Moch Xok tikalskú dynastiu. Do vyľudnenia mesta vládlo v meste celkovo 39 vládcov. Vo včasnom klasickom období bol Tikal dôležitým mestom v obchodnej sieti Teotihuacánu. Teotihuacán tu dokonca dosadil novú dynastiu. Vrcholom lokality bola neskorá klasika, kedy Tikal ovládal veľkú časť južných nížin (tzv. Tikalské kráľovstvo). O vládu v Peténe bojoval s mestami ako Uaxactún, Naranjo, Caracol a Calakmul. V tomto období sa stavali veľké námestia, pyramídy, paláce a objavili sa mayské hieroglyfické a kalendárne nápisy, monumentálne sochy a podobne. Stély s dátumami sa stavali od roku 3. storočia (prvá známa 292) až do 9. storočia (869 posledný dátum z Tikalu). Stéla s vročením 292 sa považuje za najstaršiu datovanú mayskú pamiatku. Umelecko-architektonický vrchol mesto dosiahlo medzi rokmi 600 a 800, potom prišiel úpadok – vyľudnenie a umelecká degenerácie. Tikal bol opustený v roku 899 (spolu s ostatnými mestami južných nížin). Ako prvý európsky návštevník Tikal videl roku 1695 Avendaňo. Výskumy tu robila Pensylvánska univerzita v rokoch 1956 – 1971 pod vedením J. Dimicka a E. Schooka."}
{"id": "144436", "title": "Aztécka ríša", "context": "Príchod do údolia Mexika Po zániku toltéckeho hlavného centra Tula (severne od Texcoca) roku 1168 veľa rôznych chichimeckých kmeňov prichádzalo a postupne sa usadzovalo okolo brehov jazera Texcoco. Posledným chichimeckým kmeňom, ktorý sem prišiel, boli Aztékovia. Podľa tradície Aztékovia putovali zo severu z územia nazývaného Aztlán nasledujúc starobylú legendu ktorá predpovedala, že nájdu miesto pre ich nové mesto tam, kde uvidia orla sediaceho na vrchole kaktusu a požierajúceho hada. Skutočnosť je taká, že najprv sa usadili na kopci Chapultepec pri jazere, odkiaľ bojovali proti rôznym mestám okolo jazera (napríklad mestá Texcoco a Culhuacan). Raz, keď utekali pred vládcom Culhuacanu, usadili sa na poslednom voľnom mieste tohto lukratívneho územia – na močaristom ostrove pri západnom brehu jazera. Južní Aztékovia (Mexikovia, Tenochkovia) pod vedením Tenoka založili v roku 1325 (alebo 1310) na tomto močaristom ostrove Tenochtitlan. Nepriaznivý terén ostrova ich neodradil. Pomocou odvodňovacieho systému „chinampa“, ktorý vynašli, získavali postupne malé políčka, na ktorých pestovali všetky potrebné plodiny. Keď bolo odvodnené dostatočne veľké územie, začali budovať mesto. Severní Aztékovia založili v roku 1345 Tlatelolco na miniostrove severne od Tenochtitlánu. Neskorším dobytím Tlatelolca boli obe mestá spojené. V Tenochtitlane vládli spočiatku títo vládcovia: legendárny zakladateľ: Ténoch tlacatecuhtl (volený náčelník/hodnostár pre zahraničnú politiku a vojsko mesta): 1376 – 1396: Acamapichtili 1396 – 1418: Huitzilíhuitl 1418 – 1428: Chimalpopoca 1428 – 1440: Itzcóatl"}
{"id": "10427", "title": "Tenochtitlan", "context": "Introduction Pozostatky Tenochtitlanu Tenochtitlan (iné názvy pozri nižšie) bolo hlavné mesto Aztéckej ríše v strede dnešného hlavného mesta Mexika. Tenochtitlan bol pôvodne vybudovaný na dvoch malých ostrovoch v jazere Texcoco v centrálnom Mexiku. Bol založený v roku 1325 (alebo 1310) a z väčšej časti zničený v roku 1521 španielskymi dobyvateľmi. Neskôr bolo na jeho troskách vybudované mesto Mexiko, v súčasnosti hlavné mesto Mexika."}
{"id": "95691", "title": "Titán (chemický prvok)", "context": "História Titán ako nový prvok prvýkrát identifikoval amatérsky geológ William Gregor (povolaním pastor a neskôr vikár farnosti Creed v Cornwalle) v roku 1791, ktorý si všimol, že čierny piesok z náplavov v susednej obci Manaccan je priťahovaný magnetom. Tento piesok bol minerál ilmenit a jeho analýzou Gregor zistil, že je tvorený dvoma oxidmi - železa a nového, dovtedy neidentifikovaného prvku (oxid titaničitý). Svoj objav oznámil Kráľovskej geologickej spoločnosti Cornwallu (Royal Geological Society of Cornwall) a taktiež ho publikoval aj v nemeckom vedeckom časopise Creel s Annalen. Približne v rovnakom čase uhorský mineralóg Franz-Joseph Müller von Reichenstein pripravil rovnakú zlúčeninu, no nedokázal ju identifikovať. Oxid titaničitý znovuobjavil v roku 1795 nemecký chemik Martin Heinrich Klaproth v rutile z Uhorska (presnejšie z lokality pri Revúcej na území dnešného Slovenska), ktorý aj dokázal že je to oxid nového prvku a tento prvok pomenoval po obroch z gréckej mytológie Titanoch. Keď sa dozvedel o skoršom objave Gregora, potvrdil, že v čiernych pieskoch z Manaccanu sa tiež nachádza rovnaký prvok. Samotná výroba čistého titánu sa však podarila až v roku 1910 Matthewovi Hunterovi, ktorý pripravil kov o čistote 99,9% redukciou chloridu titaničitého sodíkom pri teplote 700 až 800 °C. Titán totiž za zvýšenej teploty reaguje s uhlíkom, tak klasické spôsoby redukcie rúd koksom zlyhávali. Redukcia sodíkom však bola veľmi nákladná a množstvo týmto procesom vyprodukovaného titánu stačilo akurát na laboratórne pokusy. Až v roku 1932 luxemburský metalurg William Kroll nahradil sodík vápnikom a o deväť rokov horčíkom a titán sa začal produkovať priemyselne. Krollov proces sa používa na výrobu titánu aj v súčasnosti, napriek tomu, že existujú aj lacnejšie spôsoby prípravy."}
{"id": "218206", "title": "Zoznam článkov slnečnej sústavy/T", "context": "ti Ti-n-Bider - Tindr (kráter) - Titan (mesiac) - Titánia (mesiac) - Titiovo-Bodeovo pravidlo - Titiusov-Bodeho rad"}
{"id": "466181", "title": "Marutea Nord", "context": "Dejiny Pôvodný domorodý názov „Taung-Tauranga-e-havana“ znamená v preklade \"priateľský vták, ktorý odpočíva a zdobí náš stožiar\". K atolu sa viaže legenda, z ktorej sú dnes dostupné už len fragmenty. Podľa informácií zo serveru tahitiheritage bol prvým objaviteľom Pedro Fernandes de Queirós v roku 1606 bez bližších upresnení. Prvú návštevu atolu vykonal anglický moreplavec a objaviteľ James Cook 12. augusta 1773, ktorý sa plavil na lodi Adventure . Atol v jeho mapách nesie názov „Furneaux“, ako pocta kapitánovi a navigátorovi Tobiasovi Furneauxovi. Atol bol kedysi trvale obývaný, na ostrovčeku pri umelo vybudovanom prieplave do lagúny sa dodnes nachádza niekoľko budov a malé prístavné mólo."}
{"id": "248272", "title": "Chotan (mesto)", "context": "Dejiny Chotan leží na bývalom južnom rameni Hodvábnej cesty, v časti, kde sa na Hodvábnu cestu napájala jedna z hlavných ciest z Indie a Tibetu do Strednej Ázie. Mesto bolo známe svojimi výrobkami z jadeitu a svojou keramikou, v novšej dobe aj svojimi kobercami. V oblasti existovalo Chotanské kráľovstvo."}
{"id": "599624", "title": "Titan (mesiac)", "context": "| Hmotnosť              = 1,345 × 1023 kg\n| Priemerná hustota     = 1,8798 ± 0,0044 g/cm3\n| Gravitácia na rovníku = 1,35 m/s2(0,138 g)\n| Gravitačný parameter  =  Kubický kilometerkm³ km³\n/s2\n| Úniková rýchlosť      = 0.379 km/s\n| Perióda rotácie       = 382,690 h (viazaná rotácia)\n| Rýchlosť rotácie      =\n| Odklon osi rotácie k orbite mesiaca = \n| Odklon osi rotácie k ekliptike      =\n| Rektascenzia          =\n| Deklinácia            =\n| Albedo                = 0,21\n| Priemerná povrchová teplota = −179 °C, t. j. 94 K\n| Jasnosť               ="}
{"id": "14210", "title": "Tetyda (mesiac)", "context": "Introduction  Tetyda alebo Tethys je prirodzený satelit Saturna. Objavil ho taliansky astronóm Giovanni Domenico Cassini v roku 1684. Svoje meno dostal mesiac Tethys po dcére boha Urána a bohyne Gaie. Teleso sa skladá prevažne z vodného ľadu a kremičitanov. Na jeho povrchu je výrazná ryha zvaná Ithaka Chasma tiahnuca sa od severného pólu k južnému. Jej priemerná šírka je a priemerná hĺbka . Pôvod zlomu nie je jasný, pravdepodobne sa vytvoril pri chladnutí mesiaca. Povrch je posiaty impaktnými krátermi, ktoré sa však nezdajú byť ostré. Práve preto, že povrch mesiaca pravdepodobne prešiel fázou ohrevu, pri ktorom sa ľad sčasti roztopil. Tethys má dlhé údolia a veľké krátery. Najdlhšie údolie Itaka, meria až a najväčší kráter Odyseus má priemer ."}
{"id": "10448", "title": "Mesiac (družica)", "context": "Rekordy medzi doteraz známymi mesiacmi  Najväčší mesiac: Ganymede (planéty Jupiter) Najväčší mesiac s nepravidelným tvarom: Hyperión (planéty Saturn) Mesiac s najhustejšou atmosférou: Titan (planéty Saturn) Mesiac najbližší k Slnku: Mesiac (planéty Zem) Najvzdialenejší objavený mesiac od Slnka: Dysnomia (trpasličia planéta Eris) Mesiac s najväčšou hustotou: Adrastea (planéty Jupiter) Mesiac obiehajúci najbližšie k svojej planéte: Fobos (planéty Mars) Mesiac s najväčším albedom: Enceladus (planéty Saturn) Planéta s najväčším počtom zatiaľ (10/2019) objavených mesiacov: Saturn (82) Trpasličia planéta s najväčším počtom zatiaľ objavených mesiacov: Pluto (5) Jediný mesiac so stacionárnou rotáciou: Cháron (trpasličej planéty Pluto) Najjasnejší mesiac na pozemskej oblohe (okrem Mesiaca): Európa (planéty Jupiter) Prvý mesiac, na ktorom pristála kozmická sonda (okrem Mesiaca): Titan"}
{"id": "491308", "title": "Kerberos (mesiac)", "context": "Fyzikálne vlastnosti Astronómovia odhadujú priemer mesiaca v závislosti na uvažovanej odrazivosti jeho povrchu na 13 – 34 km. To ho robí druhým najmenším zo známych mesiacov Pluta. V dobe objavu mal mesiac zdanlivú hviezdnu veľkosť 26,1 ± 0,3."}
{"id": "14190", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Fyzikálne charakteristiky Titan vo falošných farbách. Povrch aj atmosféra sú jasne viditeľné. Zloženie Titanu je podobné ako u ostatných veľkých ľadových mesiacov (Ganymedes, Kallisto) – z polovice je tvorené vodným ľadom a z polovice kremíkovým kamenistým materiálom. Jeho priemerná hustota 1,88 g/cm3 je síce väčšia ako hustota vody, ale menšia ako hustota planéty Merkúr. Oproti Merkúru je mesiac napriek väčším rozmerom tiež menej hmotný. Je však hmotnejší než väčší mesiac Ganymedes. Gravitácia na Titane je 7-krát slabšia ako pozemská. Povrch Titanu je väčší ako povrch svetadielov Európy, Afriky a Ázie dohromady. Tvar mesiaca bol zistený z veľmi presných rádiových polôh meraných sondou Cassini počas preletov okolo tohto mesiaca. Je to takmer dokonalá guľa s polomerom 2 574 km."}
{"id": "9007", "title": "Christiaan Huygens", "context": "Titan V roku 1655 objavil Christiaan Huygens najväčší mesiac planéty Saturn Titan. Objav zverejnil o rok neskôr."}
{"id": "14123", "title": "Io (mesiac)", "context": "Názvoslovie Mesiac bol pomenovaný podľa gréckej mytológie po kňažnej Íó, jednej z mnohých lások boha Dia, ktorý prevzal v rímskej mytológii meno Jupiter. Aj keď Simonovi Mariusovi nebol priznaný objav mesiaca pred Galileom, jeho názvy pre mesiace sa používajú dodnes. V jeho publikácii z roku 1614 Mundus Jovialis hovorí o mesiaci ako o Io, milenke Dia. Jeho názvy zapadli až do začiatku 20. storočia, keď sa opäť začali používať. V literatúre staršieho dáta vystupoval mesiac Io iba pod jednoduchým názvom Jupiter I (alebo prvý mesiac Jupitera). Povrchové útvary Útvary na povrchu mesiaca sú pomenované po osobách a miestach spojených s mytológiou Io, podobne ako po bohoch ohňa, sopiek či Slnka a ďalších mýtických objektoch ako napr. z Danteho Pekla. Od detailnejšieho prieskumu mesiaca sondou Voyager 1 Medzinárodná astronomická únia pomenovala približne 225 sopiek, pohorí, rovín a výrazných albedových útvarov. Bolo schválené používanie označení napr. patera , mons , mensa , planum , fluctus (lávové prúdy) alebo tholus pre rôzne povrchové útvary v závislosti od ich tvaru, sklonu, veľkosti atď."}
{"id": "14191", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Dráha a rotácia Titan je devätnásty mesiac v poradí od planéty. Planétu obieha v priemernej vzdialenosti s periódou 15,95 dňa prográdnym (priamym) smerom. Titan je v dráhovej rezonancii 3:4 s malým nepravidelným mesiacom Hyperion. Až do výsledkov podrobnej analýzy sondy Cassini vedci predpokladali, že rotácia Titanu je viazaná, to znamená, že k Saturnu otáča stále tú istú stranu. Koncom roku 2007 sa však podarilo stanoviť skutočnú Titanovu rotačnú periódu, ktorá je o 0,36° za rok rýchlejšia, ako by zodpovedalo viazanej rotácii. Chybné boli tiež predpoklady o nulovom sklone rotačnej osi. Jej sklon predstavuje 27°, čo je viac než sklon rotačnej osi Zeme. Vďaka tomu na Titane existujú výrazné ročné obdobia, no hodnoty teplôt počas nich zostávajú naproti Zemi vo výrazných mínusových hodnotách. Z analýzy údajov sondy Cassini vyplynulo, že obežná dráha ani rotácia Titanu nezodpovedajú vlastnostiam pevného, kompaktného telesa. Rose-Marie Balandová z Kráľovského observatória v Bruseli z týchto údajov vyvodila záver, že mesiac má pevné jadro obalené oceánom tekutej vody, ktorý je prekrytý kôrou z ľadu."}
{"id": "16678", "title": "Tritón (mesiac)", "context": "Introduction Neptúnove mesiace: none Triton na mozaike záberov sondy Voyager 2 Objav Objaviteľ William Lassell Dátum objavu 10. október 1846 Elementy dráhy Veľká polos (0,0024 AU) Excentricita 0,0000 Obežná doba -5,877 d (retrográdna) Sklon dráhy 130,267° (k ekliptike)157,340° (k Neptúnovmu rovníku)130,063° (k Neptúnovej orbite) Mesiac planéty Neptún Fyzikálne vlastnosti Stredný priemer 2 706,8± (0,212 Zeme) Povrch (0,045 Zeme) Objem (0,010 Zeme) Hmotnosť 2,147×1022 kg(0,0036 Zeme) Priemerná hustota 2,05 g/cm3 Rovníkovágravitácia /s2 (0,080 g) Úniková rýchlosť /s Perióda rotácie 5 d 21 h 2 min 28 s(synchrónna) Vychýlenie osik orbite mesiaca 0,0 Albedo 0,76 Povrchová teplota - minimálna - priemerná - maximálna 34,5 K (-238,65 °C) Atmosférické charakteristiky Tlak 0,001 kPa Dusík 99,9% Metán 0,1% Tritón alebo Triton alebo Neptun I je prirodzený a najväčší satelit planéty Neptún, siedmy najväčší mesiac slnečnej sústavy. Súčasne je to jedno z najchladnejších veľkých telies v slnečnej sústave, teleso s najmenej excentrickou obežnou dráhou, najväčší retrográdne obiehajúci mesiac v slnečnej sústave a najväčšie teleso v slnečnej sústave s retrográdnym pohybom vôbec. Objavil ho v roku 1846 britský astronóm William Lassell iba 17 dní po objave samotného Neptúna. Pomenovaný bol po synovi Poseidóna (Neptúna), vládcu morí, Tritónovi. Zatiaľ bol preskúmaný iba jedinou sondou, a to Voyagerom 2 v roku 1989. Tieto pozorovania priniesli prekvapivé údaje: povrch mesiaca je veľmi mladý a mesiac je sám teda zrejme veľmi (kryovulkanicky) aktívny."}
{"id": "16683", "title": "Tritón (mesiac)", "context": "Atmosféra Súbor:Tritoncloud.jpg|thumb|Oblak nad pokrajom disku Tritona Triton je od Slnka najvzdialenejší mesiac s atmosférou. Tá je riedka a zložená hlavne z dusíka a metánu. Pretože je povrchová teplota (-235 °C) Slnkom ožarovanej pologule nižšia ako teplota topenia týchto dvoch plynov (dusík -210 °C a metán -182 °C pri pozemskom tlaku), vyparovanie a prísun dvoch najzákladnejších zložiek atmosféry z povrchu je nepatrný. Atmosférický tlak preto dosahuje len stotisícinu (podľa iného zdroja sedemdesiattisícinu) pozemského tlaku. Voľný dusík vzniká z amoniaku, ktorý na povrch mesiaca preniká zvnútra a tam sa rozkladá tak rýchlo, že v atmosfére tvorí amoniak už len nepatrnú časť. Dusík po uvoľnení v chladnejších vrstvách atmosféry opäť zamŕza a padá na povrch mesiaca v podobe snehu. Pozorovania z Hubbleovho ďalekohľadu (HST) v 90-tych rokoch ukazujú, že Triton sa postupne otepľuje. To vedie k sublimácii zmrznutého dusíka a postupnému zahusťovaniu atmosféry. Z meraní HST vyplynulo, že atmosférický tlak sa od preletu sondy Voyager 2 v roku 1989 minimálne zdvojnásobil, v roku 2010 bol už dokonca štvornásobný od čias preletu Voyageru 2. Z kryštalického zmrznutého dusíka sa v atmosfére tvoria tiež oblaky. Merania v ultrafialovej oblasti spektra ukázali v atmosfére tiež prítomnosť vodíka. Ten sa však postupne z atmosféry vytráca, pretože teleso nemá dostatočnú gravitáciu na jeho udržanie. Vodík vzniká ako produkt rozkladu amoniaku. Ďalší spôsob vzniku molekulárneho vodíka je rozklad metánu na uhľovodíkové zlúčeniny. Tie potom vytvárajú v atmosfére mraky a smog. Slabý zákal atmosféry je spôsobený časticami s veľkosťou 0,1 mikrometra, ktoré vznikajú pôsobením ultrafialového žiarenia na metán. Vyparovanie polárneho ľadu spôsobuje, že v lete vznikajú v atmosfére vetry, ktoré vanú rýchlosťami 30/h. Nie sú však dostatočne silné, aby dokázali z povrchu zdvihnúť malé čiastočky. Ročné obdobia U planét sú ročné obdobia vyvolávané sklonom ich osi, vďaka ktorému nastavujú pri svojom obehu Slnku striedavo severnú a južnú pologuľu. Pri mesiacoch je striedanie ročných období komplikované tým, že okrem obehu okolo Slnka obiehajú ešte aj okolo planéty a rovina dráhy sa môže pod vplyvom precesie meniť. Triton je extrémnym prípadom zmien dráhy, pretože jeho dráha mení v perióde 650 rokov sklon od 5,8° do 47,8° k rovine ekliptiky. Sklon jeho dráhy voči rovníku planéty je však nemenný. Ročné obdobia na Tritone sa síce striedajú s periódou jedného obehu Neptúna okolo Slnka (164 rokov), ich intenzita sa ale počas spomínanej 650-ročnej periódy značne mení. V roku 2007 vrcholilo na Tritone tzv. superleto , čiže leto ktoré nastalo v čase maxima 650-ročnej periódy."}
{"id": "491309", "title": "Kerberos (mesiac)", "context": "Vlastnosti obežnej dráhy Z doterajších pozorovaní sa zdá, že mesiac obieha Pluto v ekvatoriálnej (rovníkovej) rovine medzi mesiacmi Nix a Hydra, a to po kruhovej dráhe s polomerom 59 000 km ± 2 000 km. Jeden obeh mu trvá asi 32,1 ± 0,3 pozemského dňa."}
{"id": "16685", "title": "Tritón (mesiac)", "context": "Vnútorné zloženie Predpokladá sa, že mesiac má veľké kremičitanové jadro s priemerom asi . Okolo neho je plášť hrubý tvorený predovšetkým vodným ľadom. Sopečné útvary na povrchu svedčia o tom, že mesiac prešiel diferenciáciou, to znamená, že v určitej fáze svojho vývoja bol úplne roztavený. Ťažšie prvky klesali do stredu, kde utvorili jadro, ľahšie stúpali hore a z nich vznikol plášť, kôra a riedka atmosféra. Ľady jednotlivých prvkov by mali byť oddelené podľa podloží s rôznou špecifickou váhou. Doteraz však nie je jasný pôvod tepla, ktorý mohol proces diferenciácie spustiť."}
{"id": "598383", "title": "Síran cínatý", "context": "Štruktúra V pevnom stave sú síranové anióny prepojené mostíkmi O-Sn-O. Každý atóm cínu je viazaný tromi atómami kyslíka, ktoré sú usporiadané do pyramídy, s väzbovou dĺžkou 226 pm a väzbovými uhlami 79°, 77,1° a 77,1°. Ostatné vzdialenosti Sn-O sú dlhšie, ich vzdialenosť je 295-334 pm. Mriežkové parametre síranu cínatého sú a 8,80 Å, b 5,32 Å, c = 7,12 Å."}
{"id": "95694", "title": "Titán (chemický prvok)", "context": "Výskyt a výroba Titán je siedmym najrozšírenejším kovom v zemskej kôre, jeho obsah sa odhaduje na 5,76,3 g/kg. V morskej vode je vďaka svojej chemickej stálosti prítomný len v koncentrácii 0,001 mg/l. Vo vesmíre pripadá na jeden atóm titánu 1 milión atómov vodíka. V malom množstve je titán obsiahnutý vo väčšine minerálov a medzi jeho najvýznamnejšie rudy patrí ilmenit - (FeTiO3 oxid železnato-titaničitý) a rutil (TiO2 - oxid titaničitý). Významné zásoby týchto minerálov sa nachádzajú v Austrálii, Severnej Amerike, Škandinávii a Malajzii. Významne je titán zastúpený i na mesačnom povrchu – horniny, ktoré získala misia Apollo 17 obsahujú približne 12% TiO2. Napriek svojmu vysokému zastúpeniu v zemskej kôre bol čistý kovový titán dlho veľmi vzácnym a drahým materiálom. Dôvodom je skutočnosť, že bežné hutnícke metódy, ktoré sa využívajú na výrobu iných kovov sú v prípade titánu neúčinné vďaka ochote titánu reagovať za zvýšenej teploty s kyslíkom, vodíkom, uhlíkom a dusíkom. V súčasnosti sa pri priemyslovej výrobe titánu používa predovšetkým tzv. Krollov proces . Pritom sa najprv pyrolýzou ilmenitu alebo rutilu s uhlíkom a chlórom získava chlorid titaničitý TiCl4. Po prečistení sa jeho pary redukujú horčíkom v inertnej argónovej atmosfére pri teplote okolo 800 °C. : TiCl4 + 2 Mg → Ti + 2 MgCl2 Titán vzniknutý touto reakciou je tuhá, pórovitá látka, ktorá sa po odstránení chloridu horečnatého a nezreagovaného horčíku ďalej čistí. Pre zaujímavosť je možné uviesť, že v 50. a 60. rokoch minulého storočia bola výroba kovového titánu sústredená prakticky len v Sovietskom zväze. Postup výroby bol prísne utajovaný a titán bol v prebiehajúcej Studenej vojne považovaný za jednu zo základných strategických surovín. Až neskôr bol výrobný postup špionážne odhalený a postúpený do západnej Európy a USA."}
{"id": "95698", "title": "Titán (chemický prvok)", "context": "Biologický význam Vďaka svojej vysokej chemickej stálosti sa titán v okolitom prostredí nevyskytuje v takej forme, ktorá by mohla byť metabolizovaná živými organizmami. Nie je preto známe žiadne zapojenie titánu do enzymatických reakcií alebo jeho iné biologické uplatnenie, preto je „biokompatibilný“ - v organizme nevyvoláva žiadnu obrannú reakciu. Naopak vysoká odolnosť titánu sa využíva pri výrobe niektorých chirurgických nástrojov, implantátov (dentálne/zubné, cranio-maxilo-faciálne/lebečno-čeľustno-tvárové) a protéz (napr. ortopedické/využívané pri rekonštrukciách pohybového ústrojenstva - najčastejšie kĺbov). V súčasnosti sú módne piercingové ozdoby pokryté titánom vzhľadom na ich zdravotnú bezchybnosť a žiadaný vzhľad."}
{"id": "62199", "title": "Zoznam chemických článkov/T", "context": "ti Tiamín · Tiamíndifosfát · Tioaldehyd · Tiofén · Tiochinox · Tiokarboxylová kyselina · Tiokyanatan · Tiokyanatan draselný · Tiokyanatan meďný · Tiokyanatan strieborný · Tiokyanogén · Tiosíran sodný · Tirolit · Titanit · Titán (chemický prvok) · Titín · Titrácia · Tixotropná látka"}
{"id": "95692", "title": "Titán (chemický prvok)", "context": "Vlastnosti  Fyzikálne vlastnosti Titán je lesklý kov bielej až šedej farby. Teplota topenia je 1 668 °C, teplota varu 3 287 °C. Kryštalizuje v hexagonálnej sústave, nad teplotou 885 °C však prechádza na kubickú sústavu. Ďalšia významná vlastnosť titánu je, že je to prvok s vynikajúcim pomerom pevnosti a hmotnosti. Titán v komerčnej čistote má rovnakú pevnosť v ťahu ako oceľ strednej pevnosti, je však o 43 % ľahší a napriek tomu, že je o 60 % ťažší než hliník, je pevnejší ako hliníkové zliatiny (aj keď presné čísla závisia od konkrétneho zloženia zliatin a spracovania). Titán má nízku hustotou, pomerne vysokú ťažnosť (obzvlášť v bezkyslíkatom prostredí) a je ťažko opracovateľný. Je paramagnetický a má veľmi vysoký elektrický a tepelný odpor. Chemické vlastnosti Najdôležitejšou vlastnosťou titánu je jeho odolnosť voči korózii, ako aj nerozpustnosť vo väčšine roztokov zriedených kyselín, hoci v koncentrovaných kyselinách sa rozpúšťa. S hodnotou E° −0,42 V by mal vytláčať vodík z vody, no táto reakcia prakticky neprebieha. Na povrchu sa totiž vytvára pasivačná vrstva oxidu titaničitého, ktorá zabraňuje ďalšej korózii. Pri zvýšenej teplote na vzduchu sa na titáne vytvára pasivačná a ochranná oxidová vrstva zabraňujúca korózii, ale pri izbovej teplote odoláva korózii. Ak sa vo vzduchu zahreje na teplotu 610 °C alebo vyššiu, horí za vzniku oxidu titaničitého; a je jedným z mála prvkov, ktoré horia aj v čistej dusíkovej atmosfére (horí pri 800 °C). Titán odoláva zriedenej kyseline sírovej aj kyseline chlorovodíkovej, ako aj plynnému chlóru a väčšine organických kyselín. Pokusy ukázali, že prírodný titán sa mení na rádioaktívny, keď je ostreľovaný deuterónmi, pričom vyžaruje najmä pozitróny a tvrdé gama žiarenie. Rozžeravený do červena sa zlučuje s kyslíkom a pri teplote 550 °C sa zlučuje aj s chlórom. Reaguje aj s inými halogénmi a absorbuje vodík."}
{"id": "53846", "title": "Ferotitán", "context": "Zdroje Kategória:Ferozliatiny Kategória:Titán"}
{"id": "241226", "title": "Koorbitálny mesiac", "context": "Obežné vzťahy medzi Janusom a Epimetheusom Epimetheus (vľavo dole) a Janus pozorované 20. marca 2006, oba mesiace tesne po výmene obežných dráh. Zdanlivá vzdialenosť mesiacov je iba klam, pozorované sú z opačných strán ich obežných dráh. Janus a Epimetheus sú koorbitálne : Janusov stredný obežný polomer je iba o 50 km kratší ako Epimetheusov. Je to menej ako jeho priemer. Kvôli blízkym obežným dráham sa mesiace pohybujú rýchlejšie, čoho dôsledkom je približovanie jedného k druhému, z čoho sa zdá, že časom musí dôjsť ku kolízii. Ale ako vnútorný mesiac dobieha vonkajší, ich vzájomná gravitačná príťažlivosť zrýchli hybnosť vnútorného mesiaca, tým sa dostane na vyššiu obežnú dráhu, čoho výsledkom je spomalenie tohto mesiaca. V rovnakom čase vonkajší mesiac hybnosť stráca, čím „padá“ na nižšiu obežnú dráhu. Takýmto spôsobom si mesiace vymenia obežné dráhy a celý cyklus začína odznova. Najkratšia vzdialenosť na akú sa k sebe v minulosti priblížili bola približne . Takáto výmena prebieha približne každé štyri roky, posledná nastala 21. januára 2006, ďalšia bude v roku 2010. V tom čase sa Janusom obežný polomer zvýši o ~ zatiaľ čo Epimetheusov zníži o ~. Janusova obežná dráha je narušená menej pretože je 4-krát väčší ako Epimetheus. Z dnešných poznatkov ide o jedinečnú výmenu v Slnečnej sústave. Obežné vzťahy medzi Janusom a Epimetheusom môžu byť chápané z hľadiska problému troch telies, v tomto prípade dva mesiace (tretím je Saturn), sú podobné veľkosťou. ďalšie príklady problému troch telies zahŕňajú libračné body, trojánské asteroidy, trojánské satelity a potenciálne ďalšie objekty s podobnými obežnými dráhami."}
{"id": "10466", "title": "Mesiac (časová jednotka)", "context": "Pozri aj  Siderický mesiac Synodický mesiac Zoznam mesiacov"}
{"id": "253371", "title": "Priestupný rok", "context": "Priestupný mesiac U lunisolárneho kalendára je dĺžka kalendárneho mesiaca daná obehom Mesiaca okolo Zeme. Bežný rok má 12 mesiacov, priestupný rok pridáva priestupný mesiac a má ich 13. Dĺžka bežného lunárneho roka je približne 354 dní, teda je o cca 11 dní kratší ako trvá obeh Zeme okolo Slnka. Pri hrubému vyrovnaniu posunu je priestupný každý tretí rok (11 dní je približne tretina mesiaca), presnejšie sú tri priestupné roky počas každých ôsmich rokov, k ďalšiemu upresneniu dôjde použitím siedmich priestupných rokov počas devätnásťročného cyklu. K tomuto vývoju dospel antický (aténsky) kalendár už v 5. storočí pred Kr."}
{"id": "16675", "title": "Larisa (mesiac)", "context": "Introduction  Larisa alebo Larissa je prirodzený satelit Neptúna. Bol objevený 24. mája 1981 a preskúmaný sondou Voyager 2 v roku 1989. Je pomenovaný po Larisse, milenke boha Poseidóna z gréckej mytológie. Pôvodné označenie mesiaca bolo S/1981 N 1 ."}
{"id": "16680", "title": "Tritón (mesiac)", "context": "Dráha a rotácia Súbor:Voyager 2 Neptune and Triton.jpg|left|thumb|Neptún (hore) s Tritonom (dole), ako ich zachytila sonda Voyager 2 Tritonova obežná dráha leží medzi skupinou malých vnútorných prográdne obiehajúcich mesiacov a vonkajších malých prográdne aj retrográdne obiehajúcich družíc. Neobyčajný retrográdny pohyb mesiaca viedol k špekuláciám, že Triton nevznikol na orbite Neptúna, ale bol planétou iba zachytený. V súčasnosti obieha po takmer kruhovej dráhe, čo je na retrográdne obiehajúci mesiac veľmi nezvyčajné. Predpokladá sa, že pôvodná dráha bola oveľa výstrednejšia. V súčasnosti je excentricita dráhy taká nízka, že sa prejavuje až na 16.-tom desatinnom mieste. V terajšej vzdialenosti od centra planéty Triton obieha už asi miliardu rokov. Ide o relatívne nízku dráhu, kvôli ktorej je mesiac vystavený pôsobeniu slapových síl planéty. Tie v ňom vytvárajú teplo potrebné pre vulkanizmus. Triton sa po špirále pomaly blíži k planéte, do ktorej by mal podľa výpočtov naraziť v priebehu nasledujúcich 100 miliónov rokov. Sklon dráhy Tritona k rovine Neptúnovho rovníka je 157,35°, čo potvrdzuje teóriu, že Triton bol zachytenou planétkou. Rotácia Tritona je viazaná, to znamená, že planéta sa otočí okolo svojej osi za rovnakú dobu, za akú obehne okolo planéty, čo je necelých 6 dní."}
{"id": "216527", "title": "Hinduistický kalendár", "context": "Mesiac V rámci každého mesiaca sú dva „dvojtýždenné\", každý je zložený z 15 „lunárnych dňoch\". Keďže solárny a lunárny deň začínajú každý v iný okamih, každému solárnemu dňu je priradený jeden konkrétny lunárny deň očíslovaný od jedna do pätnásť, buď v rámci jasného dvojtýždenného (rastúceho Mesiaca – Mesiac \"dorastá\") alebo tmavého dvojtýždenného (ubúdajúceho Mesiaca – Mesiac \"cúva\"). Dĺžka mesiaca vychádza priemerne na 29,5 dní, takže príležitostne je vynechaný jeden deň, napríklad v jednom mesiaci štvrtý deň pribúdajúceho mesiaca môže byť nasledovaný šiestym dňom. Existujú dva hlavné kalendáre. V severnej Indii mesiac obvykle začína splnom, v južnej Indii novom. Dátum konkrétneho festivalu viac-menej vychádza na rovnaký deň, alebo temer rovnaký deň, i keď meno mesiaca sa môže líšiť. Napríklad Krišnové narodeniny vychádzajú na ôsmy deň temného mesiaca (dvojtýždenný ubúdajúci Mesiac), na juhu ide o deň v mesiaci bhadra, avšak na severe v mesiaci šravana."}
{"id": "16679", "title": "Tritón (mesiac)", "context": "Fyzikálne charakteristiky Tritón má asi o 40 % väčšiu hmotnosť ako Pluto, prvý známy objekt Kuiperovho pásu. Aj jeho vlastnosti sú prekvapivo podobné vlastnostiam Pluta – predpokladá sa, že zhruba 25 % tvorí ľad a zvyšok hornina s výrazným podielom kovov. Jadro Tritóna tvorí až 2/3 jeho celkovej hmotnosti, čo je najviac zo všetkých satelitov s výnimkou Io a Európy. Na povrchu sa nachádza množstvo zamrznutého dusíka a asi aj vodného ľadu; je pravdepodobné, že mnoho kilometrov hrubý plášť mesiaca je tvorený práve z ľadu. Existencia oceánu ukrytého pod ním je diskutabilná, ale ak by dochádzalo napr. k slapovému zahrievaniu gravitáciou Neptúna, nemožno ju vylúčiť. Oceán by potom mohol byť hostiteľom teoretických primitívnych foriem života. Triton je síce menší ako Mesiac Zeme, napriek tomu si dokáže udržať atmosféru. To je spôsobené hlavne tým, že teploty na Tritone sú veľmi nízke a tepelný pohyb molekúl neprekoná únikovú rýchlosť. Tá je /s. Triton je jediný Neptúnov mesiac ktorý bol dostatočne hmotný na to, aby ho jeho gravitácia sformovala do tvaru gule."}
{"id": "599629", "title": "Titan (mesiac)", "context": "\nZloženie Titanu je podobné ako u ostatných veľkých ľadových mesiacov (Ganymedes, Kallisto) – z polovice je tvorené vodným ľadom a z polovice kremíkovým kamenistým materiálom. Jeho priemerná hustota 1,88 g/cm3 je síce väčšia ako hustota vody, ale menšia ako hustota planéty Merkúr. Oproti Merkúru je mesiac napriek väčším rozmerom tiež menej hmotný. Je však hmotnejší než väčší mesiac Ganymedes. Gravitácia na Titane je 7-krát slabšia ako pozemská. Povrch Titanu je väčší ako povrch svetadielov Európy, Afriky a Ázie dohromady."}
{"id": "118789", "title": "Titan (raketa)", "context": "Výrobcovia Rodina nosných rakiet Titan Východiskový kontrakt na vývoj záložnej rakety pre prípad zlyhania Atlasu bol udelený spoločnosti Glenn L. Martin Company. Krátko po uvedení prvej série Titanov do služby sa spoločnosť Martin spojila so spoločnosťou American Marietta Corporation a novo vzniknutá spoločnosť, Martin Marietta, vyvíjala a vyrábala Titan až do roku 1995, kedy sa spojila s Lockheed Corporation. Lockheed Martin potom zabezpečovala prevádzku Titanov až do ich vyradenia roku 2005. Vývoj motorov LR-87 a LR-91 pre prvý a druhý stupeň zabezpečovala firma Aerojet. Pomocné motory UA1200 vyvíjala spoločnosť United Technologies a neskoršiu vylepšenú verziu SRMU, používanú na Titane 4B, dodávala spoločnosť Alliant TechSystems. Avioniku dodávala spoločnosť Honeywell a aerodynamický kryt nákladu z kompozitných materiálov, ktorý sa používal u neskorých modelov, vyrábala spoločnosť McDonnell Douglas. Navádzací systém Titan 2 bol vyrábaný spoločnosťou AC Spark Plug a navigačný počítač vyrábala spoločnosť IBM. Tretí stupeň Centaur bol vyrábaný spoločnosťou General Dynamics, stupeň Agena vyrábal Lockheed, Transtage bol vyrábaný, rovnako ako samotná raketa , spoločnosťami Martin-Marietta a neskôr Lockheed Martin, stupeň IUS (Inertial Upper Stage) vyrábal Boeing Aerospace Co."}
{"id": "24710", "title": "Titanic (parník)", "context": "Spustenie na vodu Spustenie trupu Titanicu na vodu, 31. máj 1911 Trup Titanicu bol spustený na vodu rieky Lagan dňa 31. mája 1911 o 12:13, kedy dal predseda správnej rady lodenice William James Pirrie pokyn na začatie spustenia. Udalosti prihliadalo množstvo pozvaných osôb a zvedavých občanov. Spustenie lodi však prebehlo bez obvyklých obradov ako je, napríklad krst lode. Spoločnosť White Star Line síce nikdy svoje lode nekrstila, ale neskôr bola absencia krstu laikmi považovaná za jednu z príčin katastrofy. Po spustení bol Titanic odvlečený do lodeníc Harland and Wolff na dokončenie. Bolo nutné osadiť kotle, parné stroje, namontovať stožiare, komíny a zariadiť a vybaviť interiéry a iné. Tieto práce trvali skoro ďalší rok. Skúšky Titanic prechádzajúci kanálom k skúškam v Írskom mori, 2. apríl 1912 Následne, po dohotovení dokončovacích prác, začali 1. apríla 1912 zaťažkávacie skúšky a 2. apríla bol Titanic po skúškach uznaný plavbyschopným, a dostal povolenie k plavbe Victoriiným kanálom z Belfastu do Írskeho mora, a krátko po polnoci 3. apríla 1912 priplával Titanic do Southamptonu. Skúšky prebiehali bez obsluhujúceho personálu cestujúcich. Na palube Titanicu bolo 78 kuričov, lodných strojníkov a 41 členov posádky. Na lodnej palube boli prítomní zástupcovia rôznych spoločností, napríklad Harold A. Sanderson z I.M.M, Thomas Andrews a Edward Wilding z Harland and Wolff. Pre chorobu sa ospravedlnili J. Bruce Ismay a Lord Pirrie. Jack Phillips a Harold Bride boli operátori rádiostanice Marconi a vykonávali jemné doladenie stanice. Hlavnou osobou bol Francis Carruthers z Board of Trade , ktorý po preverení lode podpísal dokument Agreement and Account of Voyages and Crew , oprávňujúci loď na plavbu s cestujúcimi po dobu dvanástich mesiacov. Po šiestich hodinách plavebných skúšok na mori opustil Titanic napoludnie Belfast a vydal sa na 550 míľ dlhú cestu do Southamptonu pod velením kapitána Herberta Haddocka. 10. apríla bola vykonaná posledná inšpekcia lode, ktorú vykonal sám konštruktér Titanicu , Thomas Andrews."}
{"id": "23450", "title": "Titanit", "context": "Charakteristika Titanit vytvára klinovité alebo prizmatické kryštály, ktoré bývajú často zdvojčatené. Vyskytuje sa aj v celistvej forme alebo vytvára lamelárne zrasty. Môže byť hnedý, žltý, zelený, sivý, červený ale aj bezfarebný. Vryp má biely. Je to priehľadný až nepriehľadný minerál s diamantovým až mastným leskom."}
{"id": "8997", "title": "Saturn", "context": "Vnútro planéty So vzrastajúcou hĺbkou teplota aj tlak vo vnútri Saturna rastie. Medzi atmosférou, povrchom, plášťom a jadrom nie sú zreteľné hranice. Už pod vrcholkami mrakov vodík prechádza do kvapalného skupenstva a vytvára globálny oceán vodíka. Bližšie ku stredu planéty nadobúda čoraz viac vlastností kovu. Asi 25 000 pod vrchnými mrakmi začína vrstva tekutého kovového vodíka, ktorá má hrúbku približne . Kovový vodík je tekutá molekulárna látka so zvláštnymi vlastnosťami, medzi ktoré patrí aj dobrá elektrická vodivosť. V tomto rozsiahlom objeme kovového vodíka sa vytvára magnetické pole. Jadro planéty má priemer pod a tvorí ho pravdepodobne nielen skalnatý materiál, ale aj ľad. Teplota vo vnútri jadra je podľa odhadov 12 000 °C. Jadro je asi 2,5-krát väčšie ako Zem, a jeho hmotnosť je 25-násobkom hmotnosti Zeme. Súbor:Enceladus.jpg|vľavo|náhľad|mesiac Enceladus"}
{"id": "179692", "title": "Oceán (astronómia)", "context": "Introduction  Oceán je veľká masa vody (či inej kvapaliny) na povrchu vesmírneho telesa alebo pod niektorou z jeho vrstiev (napríklad pod ľadovou kôrou). Skutočné oceány zmrznutej vody pravdepodobne pokrývajú povrch Jupiterovho mesiaca Europa. Podobne pri Saturnovom mesiaci Titan sa dlho predpokladalo, že sa na ňom rozprestiera oceán kvapalných uhľovodíkov. Najnovšie pozorovania sond Cassini-Huygens z rokov 2004-2005 však naznačujú, že moria a jazerá zrejme predstavujú iba menšiu časť povrchu. Kategória:Povrchové útvary terestrických telies"}
{"id": "23452", "title": "Titanit", "context": "Poznávanie Titanit sa rozpúšťa v kyseline sírovej."}
{"id": "95697", "title": "Titán (chemický prvok)", "context": "Výskyt v prírode Prvok sa vyskytuje v početných mineráloch s hlavnou zložkou rutil (oxid titaničitý) a ilmenit, ktoré sú široko rozptýlené po celej zemi. Existujú dve alotropické formy titánu a päť prirodzene sa vyskytujúcich izotopov. 46Ti až po 50Ti. 48Ti je izotop s najväčším prirodzeným výskytom až (73.8%). Najvýznačnejšou vlastnosťou titánu je jeho pevnosť, titán je pevný približne ako oceľ, ale má 60% hmotnosť. Vlastnosti titánu sú chemicky a fyzikálne podobné zirkóniu."}
{"id": "95695", "title": "Titán (chemický prvok)", "context": "Použitie Praktické využitie elementárneho titánu vyplýva predovšetkým z jeho mimoriadnej chemickej odolnosti a malej hustoty. Je treba vziať do úvahy, že výroba titánu je v súčasnosti relatívne finančne náročná a prevádzkové nasadenie titánových komponentov je účelné len v prípadoch, keď nie je možné použiť lacnejšiu alternatívu na báze zliatin hliníka a horčíka – duralov. Od počiatku priemyslovej výroby kovového titánu spočívalo ťažisko jeho využitia v kozmických technológiách a špeciálnych aplikáciách leteckého priemyslu. Titán a jeho zliatiny sú preto základným materiálom pri výrobe skeletov alebo povrchových ochranných štítov kozmických objektov (družíc, vesmírnych sond a vesmírnych staníc). V leteckom priemysle nachádzajú využitie pri výrobe významne namáhaných súčastí lietadiel, teda predovšetkým pri konštrukcii vojenských stíhacích lietadiel a dnes i pri konštrukcii komerčných dopravných lietadiel. V chemickom priemysle je titán stále populárnejším materiálom na výrobu alebo jednoduché vystlanie chemických reaktorov, ktoré pracujú v extrémnych podmienkach a vyžadujú vysokú odolnosť voči korózii. Titán je stále častejšie používaný v zariadeniach, ktoré dlhodobo pracujú v styku s morskou vodou. Môžu to byť súčasti lodí alebo ponoriek (lodné skrutky), ale i komponenty priemyslových celkov, slúžiacich na odsoľovanie (desalináciu) morskej vody. V bežnom každodennom živote sa s titánom môžeme stretnúť napr. ako s materiálom na výrobu luxusných náramkových hodiniek alebo častí šperkov."}
{"id": "26054", "title": "Gravitácia", "context": "Dôležitosť gravitácie Gravitácia má rozhodujúce postavenie v dynamike vesmíru, stavbe galaxií, hviezdokôp i slnečnej sústavy. Podobne je gravitácia dôležitá i v pozemských mierkach, pri prílivoch a odlivoch, formovaní pohorí, stavbe rastlín i živočíchov. Keď sa však posúvame k menším a menším vzdialenostiam, dôležitosť gravitácie klesá a z pohľadu kvantovej mechaniky je to úplne zanedbateľná sila (okrem niekoľkých extrémnych situácií, medzi ktoré patrí vesmír veľmi krátko po svojom vzniku a horizont čiernej diery). Ak chceme vedieť, prečo je gravitácia na mikroúrovni nepodstatná, stačí dosadením do Newtonovho zákona a Coulombovho zákona porovnať gravitačné priťahovanie a elektrostatické odpudzovanie dvoch protónov. Nezávisle od ich vzdialenosti je medzi nimi gravitačná sila približne 1043-krát slabšia než sila elektrická. Dôvod, prečo je pri tomto extrémne veľkom nepomere veľkostí, gravitácia vôbec niekedy dôležitá spočíva v tom, že gravitačná sila je výlučne príťažlivá a elektrická sila je príťažlivá i odpudivá. Pretože veľké telesá majú svoje kladné a záporné náboje takmer presne vykompenzované, elektrické sily sú veľmi malé. Gravitačná sila naopak so zväčšovaním telies stále rastie a v astronomických mierkach je už rozhodujúcou."}
{"id": "58209", "title": "Zoznam astronomických článkov/T", "context": "ti Ti-n-Bider – Tien Kuan – Tigris (súhvezdie) – Tindr (kráter) – Titan (mesiac) – Titánia (mesiac) – Titiovo-Bodeovo pravidlo – Titiusov-Bodeho rad"}
{"id": "599634", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Až do výsledkov podrobnej analýzy sondy Cassini vedci predpokladali, že rotácia Titanu je viazaná, to znamená, že k Saturnu otáča stále tú istú stranu. Koncom roku 2007 sa však podarilo stanoviť skutočnú Titanovu rotačnú periódu, ktorá je o 0,36° za rok rýchlejšia, ako by zodpovedalo viazanej rotácii. Chybné boli tiež predpoklady o nulovom sklone rotačnej osi. Jej sklon predstavuje 27°, čo je viac než sklon rotačnej osi Zeme. Vďaka tomu na Titane existujú výrazné ročné obdobia, no hodnoty teplôt počas nich zostávajú naproti Zemi vo výrazných mínusových hodnotách."}
{"id": "16681", "title": "Tritón (mesiac)", "context": "Vznik  Teória zachytenia Triton je jediná veľká družica v slnečnej sústave, ktorá má retrográdnu dráhu. Tento fakt spolu s vysokým sklonom dráhy priviedol vedcov na myšlienku, že Triton bol pôvodne transneptúnskym objektom obiehajúcim okolo Slnka, ktorý Neptún gravitačne zachytil. Niektorí autori dokonca usudzujú, že Triton obiehal Slnko s hmotnostne porovnateľným spoločníkom, s ktorým utváral binárnu planétku. Dve alebo viaceré telesá obiehajúce spoločné ťažisko nie sú v slnečnej sústave veľkou vzácnosťou. V Kuiperovom páse je v dvoj- alebo viacnásobných systémoch gravitačne viazaných minimálne 11 % objektov. Známou dvojplanétkou je napríklad trpasličia planéta Pluto a jeho veľký mesiac Charon spolu s menšími mesiacmi Nix, Hydra, Styx a Kerberos. Pri tesnom prelete okolo Neptúna vo vzdialenosti asi 8 polomerov Neptúna sa pôsobením slapových síl planéty táto dvojica rozpadla. Neptún zachytil tú z dvoch planétok, ktorá sa v čase najväčšieho priblíženia pohybovala v protismere pohybu ťažiska páru - Triton. Druhá zložka unikla do priestoru. Nízka vzájomná rýchlosť počas stretnutia zabránila rozbitiu Tritóna. Tento scenár je možné rozšíriť na viacero mesiacov veľkých planét s retrográdnou dráhou. Iné teórie Teórii o zachytení jedného člena systému dvojplanétky predchádzali scenáre zachytenia Tritona na obežnú dráhu ako samostatného telesa. Podľa prvých predstáv bol Triton na obežnej dráhe zachytený pôvodným prstencom Neptúna, resp. prachoplynovým diskom Neptúna, ktorý sa stihol rozplynúť skôr, než došlo k pádu mesiaca na planétu. Ďalší scenár predpokladal zabrzdenie Tritona a jeho zachytenie na obežnej dráhe zrážkou s iným pôvodným mesiacom. Táto teória však vyžaduje druhý mesiac s hmotnosťou dostatočnou na zabrzdenie Tritona, ktorá ale nesmie byť priveľká, pretože v tom prípade by bol Triton zničený."}
{"id": "44419", "title": "Cassini-Huygens", "context": "Introduction Sonda Cassini v montážnej hale Cassini-Huygens bol spoločný projekt planetárnej sondy, vyvinutý a prevádzkovaný v spolupráci americkej organizácie NASA, západoeurópskej organizácie ESA a talianskej kozmickej agentúry ASI a určený na výskum Saturnu, jeho okolia, prstencov a mesiacov. Sonda mala dve samostatné časti: materskú sondu Cassini (pomenovanú po talianskom astronómovi Giovanni Domenico Cassinim) a atmosférickú sondu Huygens (pomenovanú po holandskom vedcovi Christiaanovi Huygensovi). Sonda bola 15. októbra 1997 vynesená do vesmíru z kozmodrómu Cape Canaveral raketou Titan IVB/Centaur. Sonda Cassini bola navedená na obežnú dráhu okolo Saturnu 1. júla 2004. Podľa pôvodných plánov mala obiehať okolo planéty do roku 2008 a vykonávať systematický diaľkový prieskum jej okolia. V skutočnosti sa tejto činnosti venovala až do septembra 2017. Sonda Huygens pristála na mesiaci Titan 14. januára 2005 a počas zostupu atmosférou a 2 hodiny po pristátí zhromaždila veľké množstvo vedeckých poznatkov o tomto vesmírnom telese. Sonda Cassini zanikla o 13 rokov neskôr v atmosfére Saturna."}
{"id": "24759", "title": "Cassini (sonda)", "context": "História projektu Prvý prieskum planéty Saturn zblízka uskutočnila sonda Pioneer 11 v roku 1979. O rok neskôr okolo Saturnu preletel Voyager 1, ktorý uskutočnil aj tesný prelet okolo Saturnovho najväčšieho mesiaca Titanu. Tretí prieskum planéty sondou, opäť len formou preletu, sa uskutočnil v roku 1981, keď okolo neho preletela sonda Voyager 2. Po tomto prelete nastalo dlhé obdobie, počas ktorého vonkajšie časti slnečnej sústavy neboli skúmané žiadnou sondou. 17. apríla 1983 boli definované štyri projekty na výskum slnečnej sústavy, medzi ktorými bol aj projekt s označením Titan Probe/Radar Mapper (TPRM) a ktorého hlavným cieľom mal byť mesiac Titan. V jeseni 1984 sa americká kozmická agentúra NASA obrátila na ESA a ponúkla jej spoluprácu na tomto projekte. Ďalšie plánovanie prinieslo návrh označený Titan Probe/Saturn Orbiter (TPSO), ktorý sa už viac približoval súčasnej podobe misie Cassini-Huygens. Stavba sondy Cassini bola schválená začiatkom deväťdesiatych rokov. Súbor:Cassini on display.jpg|right|thumb|Sonda Cassini v Kennedyho vesmírnom stredisku, august 1997 Súbor:Radioisotope thermoelectric generator plutonium pellet.jpg|thumb|150-gramová plutóniová peleta približne veľkosti cukríku marshmallow, určená pre rádioizotopový termoelektrický generátor (RTG) sondy Cassini. Peleta je samovoľne do červena rozžeravená teplom, produkovaným alfa rozpadom izotopu 238Pu, z ktorého oxidu je vyrobená."}
{"id": "44514", "title": "Huygens (sonda)", "context": "Externé odkazy  Sonda na encyklopédii SPACE-40 Pristátie v priamom prenose Prvé snímky zo sondy Huygens a ďalšia séria snímok na astro.cz Cassini-Huygens: Press Kit Cassini-Huygens - domovská stránka Pohľady na Titan Zložené obrázky Kategória:Planetárne sondy Kategória:Titan Kategória:Sondy ESA"}
{"id": "263824", "title": "Dennis Tito", "context": "Introduction  Dennis Anthony Tito ( 8. august 1940, Queens, New York) je americký podnikateľ, ktorý sa stal prvým vesmírnym turistom. Tito však s týmto označením nesúhlasí a nazýva sa \"nezávislým výskumníkom\", pretože na obežnej dráhe uskutočnil niekoľko vedeckých pokusov. Do vesmíru sa vydal 28. apríla 2001 s Talgatom Musabajevom a Jurijom Baturinom ako člen 1. návštevnej expedície na Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS), štartoval v lodi Sojuz TM-32, vracal sa v Sojuze TM-31. Na obežnej dráhe strávil celkovo 7 dní, 22 hodín a 4 minúty. Tito za výlet do vesmíru zaplatil 20 miliónov dolárov."}
{"id": "14240", "title": "Pan (mesiac)", "context": "Predpoveď Pan obiehajúci v Enckeho medzere Elipsovitý tvar mesiaca Pan Existencia mesiaca v Enckeho medzere bola prvýkrát predpokladaná v roku 1985 Jeffreym N. Cuzzim a Jeffreym D. Scarglem. Tento predpoklad bol založený na zvlnených okrajoch medzery čo naznačovalo gravitačné rušenie. V roku 1986 M. R. Showalter vyrátal obežnú dráhu a hmotnosť mesiaca. Dospel k názoru, že v Enckeho medzere sa nachádza iba jediné teleso. Pan bol mesiac objavený 1° od predpokladanej polohy. Na výskum mesiaca boli použité obrázky zo sondy Voyager 2 a zistilo sa že mesiac bude možné jasne pozorovať na každom obrázku z rozlíšením ~/pixel. Voyager 2 vytvoril 11 obrázkov, ktoré spĺňali túto podmienku."}
{"id": "14189", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Introduction  Titan ( Saturn VI ) je najväčší a najhustejší z dosiaľ známych mesiacov planéty Saturn a po Jupiterovom mesiaci Ganymedes je druhým najväčším a prvým najhmotnejším mesiacom v celej slnečnej sústave. Zároveň je prvým objaveným mesiacom planéty Saturn. Objavil ho Christiaan Huygens v roku 1655. So svojím priemerom je väčší ako planéta Merkúr. Pôvodne bol považovaný za najväčší mesiac slnečnej sústavy, pretože jeho atmosféra presahuje nad povrch. Vďaka tomu bol priemer Titanu nadhodnotený. Svoju materskú planétu obehne Titan raz za 16 dní vo vzdialenosti 1,2 milióna km. Je jediným známym mesiacom s hustou a nepriehľadnou atmosférou, ktorá bráni priamemu pohľadu na jeho povrch. Atmosféra pozostáva najmä z dusíka, o ktorom sa predpokladá, že by mohol byť sopečného pôvodu. Okrem hustej atmosféry je unikátny tým, že v jeho atmosfére aj na jeho povrchu sa nachádza veľké množstvo rôznych organických molekúl. O povrchu vedci nemali presné predstavy až do pristátia kozmickej sondy Huygens začiatkom roku 2005. Po jej pristátí sa Titan stal jediným mesiacom cudzej planéty, na ktorom pristála kozmická sonda. Titan dlhodobo skúmala aj sonda Cassini, ktorá bola do septembra 2017 na obežnej dráhe okolo Saturnu."}
{"id": "14102", "title": "Ganymede (mesiac)", "context": "Vnútro Podobne ako Kallisto, aj Ganymedes je pravdepodobne zložený zo skalnatého jadra s vodným alebo ľadovým plášťom a kôrou z kameňa a ľadu. Jeho nízka hustota (/m3) naznačuje, že jadro zaberá okolo 50 % priemeru mesiaca. Jadro Ganymeda je najpravdepodobnejšie zložené z ľadu a kremičitanov a jeho kôra je pravdepodobne hrubá vrstva zmrznutej vody. U Ganymedu sa navyše predpokladá veľká koncentrácia železa okolo stredu, vnútri kamenného jadra. Vďaka tomu ako má jediný satelit vlastné magnetické pole zrejme generované konvekciou v kovovom jadre. Pred misiou sondy Galileo vedci uvažovali o tom, že vnútro Ganymeda tvorí nediferencovaná zmes skál a ľadu. Meranie gravitačného poľa mesiaca sondou však túto teóriu vyvrátilo. Okolo pólov boli pozorované polárne žiary."}
{"id": "14122", "title": "Io (mesiac)", "context": "História objavu a pozorovaní Súbor:Tvashtarvideo.gif|thumb|left|Erupcia sopky Tvashtar ako ju zachytila sonda New Horizons. Materiál bol vyvrhnutý až do výšky nad povrch mesiaca. Mesiac bol objavený 7. januára 1610 Galileom počas pohybu spolu s ďalšími troma telesami, o ktorých sa pôvodne domnieval, že ide o hviezdy. Keď sa ale začali pohybovať inak ako predpokladal, svoj názor prehodnotil. Tento objav publikoval v marci 1610 v diele Sidereus nuncius . Simon Marius publikoval podobné výsledky svojho pozorovania roku 1614 v Mundus Jovialis , kde uvádzal, že objavil mesiac jeden týždeň pred Galileom a to už na konci roka 1609. Galileo o Mauriusovom objave pochyboval a jeho prácu označil za plagiát. Vzhľadom na to, že dielo Galilea bolo publikované skôr, sa objav pripisuje jemu. Nasledujúce dve a pol storočia zostával Io pre astronómov iba bodom s jasnosťou 5. magnitúdy. V 17. storočí námorníci používali mesiace objavené Galileom pre určovanie presnej zemepisnej dĺžky. Objav týchto mesiacov podporil všeobecné prijatie Kopernikovho heliocentrického modelu slnečnej sústavy, pomohol vývoju Keplerových pohybových zákonov a umožnil prvé merania rýchlosti svetla, keď bolo možné odmerať čas, ktorý svetlo potrebuje na prekonanie vzdialenosti medzi Zemou a Jupiterom. Na vysvetlenie rezonančných obežných dráh Io, Európy a Ganymeda vytvoril Laplace matematickú teóriu založenú na údajoch Domenica Cassiniho a ďalších. Neskôr sa ukázalo, že táto rezonancia má významný vplyv na geológiu spomínaných telies. Rozvoj optickej astronómie na konci 19. a začiatku 20. storočia umožnil astronómom zlepšiť pozorovania a rozlišovať veľké útvary na povrchu mesiaca. V roku 90. rokoch 19. storočia Edward E. Barnard ako prvý pozoroval a opísal rozdiely v jase polárnych a rovníkových oblastí Io. Následne správne určil, že tieto rozdiely sú spôsobené rôznym albedom a rozdielnymi farbami oboch regiónov. Jeho súčasník William Henry Pickering navrhoval iné vysvetlenie, a to, že Io má vajíčkový tvar, alebo že ide o dve telesá. Neskoršie pozorovania potvrdili, že polárne oblasti majú hnedú a rovníkové žlto-bielu farbu. V druhej polovici 20. storočia prišli poznatky poukazujúce na nezvyčajný charakter mesiaca. Podľa spektroskopického pozorovania na povrchu Io nie je vodný ľad, ktorý sa zvyčajne nachádza u ostatných podobných telies v okolí, a na ktorých bol aj pozorovaný. Rovnaké pozorovanie ukázalo, že povrch je tvorený prevažne soľami sodíka a síry. Radioteleskopické pozorovania Io odhalili vplyv na magnetosféru Jupitera, ktorý sa prejavuje emisiami decimetrových vĺn s periódou zodpovedajúcou obežnej dobe Io. Sondy Pioneer 10 a 11 Prvými sondami, ktoré preleteli okolo mesiaca, boli sondy Pioneer 10 (3. decembra 1973) a Pioneer 11 (2. decembra 1974). Rádiové pozorovanie pomohlo určiť hmotnosť Io a jej porovnaním s veľkosťou mesiaca vedci zistili, že Io má najväčšiu hustotu zo 4 Galileových mesiacov a teda bude zložený pravdepodobne zo silikátových hornín a nie vodného ľadu. Sondy Pioneer taktiež odhalili prítomnosť tenkej atmosféry okolo Io a intenzívne radiačné pásy v blízkosti obežnej dráhy mesiaca. Kamera na palube sondy Pioneer 11 vyhotovila kvalitné fotografie len severnej oblasti. Detailnejšie snímky mala podľa plánu zaobstarať sonda Pioneer 10, ale tie boli stratené vplyvom vysokej radiácie v okolí mesiaca. Voyager 1 a 2 Súbor:Ra Patera Voyager.jpg| thumb | right | Mozaika snímok sondy Voyager 1 oblasti lávového prúdu Ra Patera Keď v roku 1979 preletela okolo Io dvojica sond Voyager 1 a Voyager 2, ich vyspelejšia zobrazovacia technika umožnila získať oveľa podrobnejší obraz povrchu. Voyager 1 preletel okolo Io 5. marca 1979 vo vzdialenosti . Snímky, ktoré zaslal na Zem, ukázali krajinu mnohých farieb bez prítomnosti väčších impaktných kráterov. Detailné zábery zobrazovali mladé útvary zvláštnych tvarov, hlboké depresie, hory vyššie ako Mount Everest a telesá pripomínajúce lávové prúdy známe zo Zeme. Krátko po prelete si navigačná inžinierka Linda A. Morabitová všimla tmavý oblak vychádzajúci z povrchu na jednom zo záberov. Analýza ďalších snímok objavila deväť takýchto mračien rozptýlených po celej ploche mesiaca, ktoré dokazovali, že Io je vulkanicky aktívnom telesom. Tento záver potvrdil predchádzajúcu štúdiu napísanú Stanom J. Pealeom, Patrickom Cassenom a R.T. Reynoldsom publikovanú pred cestou sondy Voyager 1. Autori štúdie predpovedali a spočítali, že vnútorné jadro Io musí získavať ohromné množstvo tepla vplyvom slapového pôsobenia Jupitera a obežnej rezonancie s Európou a Ganymedom. Údaje z preletu taktiež odhalili dominantné zastúpenie síry a zmrznutého oxidu siričitého na povrchu planéty a podobné zloženie tenkej atmosféry mesiaca. Za mesiacom bol súčasne pozorovaný torus. Voyager 2 preletel okolo Io 9. júla vo vzdialenosti . Nešlo o taký tesný prelet ako v prípade sesterskej sondy, ale porovnávacia analýza urobených snímok ukázala niekoľko zmien na povrchu, ku ktorým došlo v priebehu iba piatich mesiacov medzi preletom oboch sond. Osem z deviatich sopečných mračien pozorovaných pri prvom prelete bolo v čase druhého preletu stále na pôvodnom mieste a sopky boli teda stále aktívne. Medzi preletom sond ukončila sopečnú činnosť iba sopka Pele. Umelecká predstava preletu sondy Galileo okolo mesiaca Io s Jupiterom v pozadí Sonda Galileo Sonda Galileo doletela k Jupiteru v roku 1995 po šesťročnej ceste od Zeme v snahe pokračovať v prieskume sústavy Jupitera tam, kde skončili sondy Voyager 1 a 2. Keďže je mesiac Io umiestnený do oblasti jedného z najsilnejších radiačných pásov Jupitera, sonda nad ním nemohla vykonávať pravidelné nízke prelety. Aj tak však uskutočnila jeden tesný prelet pred navedením na dvojročnú primárnu dráhu. Hoci počas preletu zo 7. decembra 1995 nevznikli žiadne snímky, podarilo sa potvrdiť existenciu veľkého železného jadra mesiaca podobného tomu, aké majú terestrické planéty vnútornej časti slnečnej sústavy. Aj keď sonda nevykonávala priame prelety nad mesiacom a mala technické ťažkosti, ktoré neumožňovali odoslať všetky údaje, podarilo sa získať množstvo dát, ktoré rozšírili poznatky o Io a podpísali sa pod významné objavy. Sonda pozorovala erupciu sopky Pillan Patera a potvrdila, že vyvrhovaný materiál je zložený prevažne z kremičitej magmy mafického a ultramafického zloženia s obsahom síry a oxidu siričitého hrajúceho rovnakú úlohu ako voda a oxid uhličitý na Zemi. Vzdialené snímkovanie Io ukázalo veľké množstvo aktívnych sopiek na povrchu, značné množstvo vrchov s rôznou morfológiou a niekoľko významných zmien oblastí zaznamenaných sondami Voyager či dokonca aj oblastí vyfotografovanými sondou Galileo dávnejšie. Misia sondy bola dvakrát predĺžená (1997 a 2000). Počas týchto predĺžení preletela sonda okolo Io trikrát, a to v druhej polovici 1999 a na začiatku roka 2000, a potom ešte trikrát na konci roku 2001 a na začiatku 2002. Prelety pomohli zmapovať rozsah vulkanickej aktivity, vylúčiť existenciu magnetického poľa mesiaca a zmapovať sopky a pohoria. V decembri 2000 preletela okolo Jupitera sonda Cassini-Huygens na svojej ceste k Saturnu a vykonala spoločné pozorovanie mesiaca, ktoré odhalilo nový chochol v atmosfére v oblasti Tvashtar Paterae a polárnu žiaru okolo Io. Následné pozorovania Súbor:Iosurface cs.jpg|thumb|300 px|Zmeny povrchových útvarov za osem rokov medzi pozorovaniami sondou Galileo a New Horizons Po plánovanom navedení sondy Galileo do atmosféry Jupitera a jej zániku sa v septembri 2003 uskutočnilo ďalšie pozorovania mesiaca prostredníctvom výkonných pozemských ďalekohľadov. Použitie adaptívnej optiky z teleskopu Keck na Havaji a Hubbleovho teleskopu umožnilo sledovať aktívne prejavy vulkanizmu. Tieto nové pozorovania vedcom umožnili sledovať sopky na Io bez nutnosti vyslať do systému ďalšiu sondu. Ani čoraz dokonalejšie pozemské prístroje však dobre nedovidia na póly Io. New Horizons 28. februára 2007 preletela systémom Jupitera sonda New Horizons na svojej ceste k Plutu a Kuiperovmu pásu. Počas preletu prebehli pozorovania Io. Snímky ukázali veľké sopečné mračná v oblasti Tvashtar, čo bolo prvé detailné pozorovanie obrovských erupcií porovnateľných s mračnami okolo Pele v roku 1979. Sonda súčasne pozorovala mračná okolo Girru Patera v počiatočnom štádiu erupcií a niekoľko ďalších, ktoré sa už objavili v čase misie sondy Galileo. Juno V auguste 2011 odštartovala americká sonda Juno, ktorá využíva infračervený spektrometer JIRA. Sonda Juno pozoruje Io na ultrafialových, optických aj infračervených vlnových dĺžkach. Vďaka tým posledným mapuje toky tepla z povrchu mesiaca, aby sme tak porozumeli, aká je vnútorná stavba Io. Sonda Juno by okolo mesiaca io mala preletieť celkove 11-krát. Dva z týchto preletov vykonaných v rokoch 2023 a 2024 spoločne skrátia obežnú dráhu sondy. Budúce misie Vznikol návrh misie kozmickej sondy, ktorá by mesiac mapovala nepretržite a zodpovedala na otázku jeho vnútorného zloženia. Táto misia IVO (Io Volcano Observer) je však zatiaľ len v štádiu plánov. Ak vzlietne, nie pred rokom 2029."}
{"id": "491311", "title": "Kerberos (mesiac)", "context": "Meno Po objave mesiac získal najprv tzv. provizórne označenie S/2011 (134340) 1 (niekedy uvádzané vo forme S/2011 P 1), a neformálne bol známy taktiež ako P4. Pri hľadaní mena pre nový mesiac sa Mark Showalter, vedúci tímu, ktorý teleso objavil, rozhodol zorganizovať verejnú súťaž. Aby nové meno bolo konzistentné s menami ostatných mesiacov Pluta, bolo ustanovené, že musí pochádzať z gréckej a rímskej mytológie a vzťahovať sa k podsvetiu. William Shatner, herec, ktorý stvárnil postavu kapitána Jamesa T. Kirka v seriáli Star Trek, v súťaži navrhol mená Vulcan (slovensky: Vulkán) a Romulus, t.j. gréckeho boha ohňa, ktorý bol súčasne synovcom Pluta, a zakladateľa Ríma, pričom obe tieto mená zjavne odkazovali tiež na fiktívne planéty v seriáli Star Trek. Meno Romulus bolo zamietnuté, pretože rovnaké meno už nesie jeden z mesiacov obiehajúcich planétku 87 Sylvia. V súťaži nakoniec zvíťazil návrh mena Vulkán, pričom na druhom mieste skončil Cerberus (latinské meno viachlavého psa strážiaceho vstup do podsvetia) a na treťom Styx (bohyňa zosobňujúca rovnomennú rieku obtekajúca ríši mŕtvych). Víťazné meno však nakoniec Medzinárodná astronomická únia (IAU) neschválila, pretože sa už vžilo pre hypotetickú planétu obiehajúcu medzi Merkúrom a Slnkom. Existencia tejto predpokladanej planéty síce bola vyvrátená, avšak stále zostáva v užívaní názov \"vulkanoid\" pre akúkoľvek prípadnú planétku nájdenú v tejto oblasti. Problém bol aj s menom Cerberus, ktoré už nesie planétka 1865 Cerberus (objavená roku 1935 českým astronómom Ľubošom Kohoutkom), a preto mesiac nakoniec dostal grécku variantu tohto mena, t.j. Kerberos. Spolu s ním potom piaty objavený mesiac Pluta dostal meno Styx. Nové mená boli oznámené 2. júla 2013."}
{"id": "118787", "title": "Titan (raketa)", "context": "História  Začiatky vývoja Štart Titanu II s vesmírnou loďou Gemini 11 V polovici 50. rokov 20. storočia mali Spojené štáty už jasnú koncepciu svojej prvej medzikontinentálnej balistickej strely SM-65 Atlas a začínalo sa s jej testami. V roku 1954 boli udelené kontrakty na vývoj alternatívnych prvkov ako motorov, navigačných systémov a návratového systému hlavíc a roku 1955 bolo rozhodnuté o vývoji kompletnej záložnej rakety pre prípad meškania alebo zlyhanie programu Atlas. Vývojom trupu a zostavením rakety bola poverili spoločnosť Martin a projekt označili SM-68 Titan. Spoločnosť Martin sa vydala úplne inou cestou ako Convair a General Dynamics a ich Atlas. Atlas bol unikátny svojou jeden a pol stupňovou koncepciou a jeho nosná konštrukcia bola závislá na tlaku v nádržiach, Titan oproti nemu vsádzal na klasickú dvojstupňovú koncepciu s vnútornou podpornou konštrukciou. Titan bol však braný doslova ako rezervný, práce postupovali veľmi pomaly a financovanie bolo tiež veľmi skromné. Zlom nastal v októbri 1957, kedy bol vypustený Sputnik 1 a velenie USAF rozhodlo o nasadení oboch typov, Atlasu aj Titanu do roku 1962. Letové skúšky začali ku koncu roku 1958 a prvý úspešný štart skúšobnej jednostupňovej verzie XSM-68 sa uskutočnil vo februári 1959. Testovanie pokračovalo dvojstupňovou verziou, ktorá však spočiatku vykazovala nespoľahlivosť, dochádzalo k nehodám. Až test v januári 1960 bol úspešný. Ďalšie testy spočívali v overení schopnosti odpaľovania z podzemných síl a prvá eskadra SM-68 nadobudla operačnej spôsobilosť v apríli 1962. Neskorší vývoj a vesmírne využitie Súbor: Viking2 launch.jpg|thumb|left| Štart misie Viking 2 1975, raketa Titan 3E Centaur Práce na nástupcovi radu Titan 1 začali už v roku 1957, teda ešte pred prvými letovými skúškami. Spoločnosť Martin a Aerojet predpokladali, že nutnosť tankovať pohonné látky až tesne pred štartom nie je ideálna a reakčný čas 15 minút je tiež príliš dlhý. Spoločnosť Aerojet už mala skúsenosti s konštrukciou motorov na dlhodobo uskladnené pohonné látky (hydrazín a pod.) a začala tak pracovať na úprave motorov LR-87 a LR-91 pre použitie týchto pohonných látok. Zmena paliva vyžadovala aj úpravy palivových nádrží, novo prepracované nádrže boli predĺžené, ich priemer zostal zachovaný (3,05 m) a boli vybavené ochrannou vrstvou proti korozívnym účinkom nových pohonných látok. V roku 1960 sa USAF rozhodlo pre výrobu Titanu II a o rok neskôr bol vybraný ako nosič suborbitálneho letúňa Dyna-soar a v júni 1961 rozhodla NASA o použití Titanu II ako nosiča v programe Gemini, kde napriek počiatočným ťažkostiam (pogo oscilácia) dosiahol 100 % úspešnosť. Ako medzikontinentálna balistická strela zostal Titan 2 v službe aj po nahradení všetkých rakiet na kvapalné pohonné látky, až do roku 1987, kedy ho nahradila raketa LGM-118 Peacekeeper. Vyradené rakety potom boli prestavané na kozmické nosné rakety. Ďalšie úpravy spočívali v prispôsobení rakety pre použitie štandardných horných stupňov ako Agena, Centaur, Transtage a Inertial Upper Stage. Neskoršie verzie mali predĺžený prvý a druhý stupeň, silnejšie motory, úpravy navádzacieho systému a postranné nosníky pre pripojenie pomocných motorov. Posledná použitá verzia bol Titan 404B, ktorý naposledy štartoval 19. októbra 2005."}
{"id": "118790", "title": "Titan (raketa)", "context": "Kozmodrómy a letecké základne Titan 3E na odpaľovacej rampy 41 Cape Canaveral Air Force Station Na Cape Canaveral boli na konci 50. rokov 20. storočia vybudované celkom štyri odpaľovacie komplexy. Išlo sa o komplexy 15, 16, 19 a 20. Na všetkých štyroch komplexoch prebiehali od roku 1959 skúšky medzikontinentálnych rakiet Titan 1. Komplexy 15 a 16 boli po dokončení testov vyradené. Komplex 19 bol odovzdaný NASA a upravený pre lety programu Gemini, konali sa tu dva lety bez posádky a desať letov s ľudskou posádkou. V roku 1967 bol vyradený a roku 1984 bol vyhlásený za národnú historickú pamiatku. Komplex 20 bol prestavaný a používaný pre štarty Titanu 3A, vyradený bol v roku 1967. Ďalšie odpaľovacie komplexy boli postavené na začiatku 60. rokov 20 storočia. Išlo o komplexy 40 a 41 , ktoré už boli určené primárne pre vesmírne aplikácie. Štartovalo odtiaľto veľa sond NASA, rovnako ako vojenských špionážnych satelitov. Komplex 41 bol vyradený roku 1977 a v rokoch 1986 -88 prešiel prestavbou, aby vyhovoval potrebám Titanu 4. Roku 1999 bol zbúraný a na jeho mieste bol postavený nový komplex pre Atlas V. Komplex 40 bol uvedený do prevádzky v roku 1965 a slúžil takmer 30 rokov, keď bol v rokoch 1992-93 kompletne prestavaný na Titan 4. Súbor:Titan 23G launches Clementine.jpg|thumb|Titan 23 so sondou Clementine, 1994 Vandenberg AFB Vandenberg Air Force Base Štarty a testy rakiet Titan prebiehali na leteckej základni Vandenberg medzi rokmi 1961-2005, teda celú dobu služby rakiet Titan. V priebehu 60. rokov 20. storočia tu bolo postavených niekoľko odpaľovacích komplexov a testovacích zariadení. Pre testy Titan 1 boli postavené rampy 395-A1, 395-A2 a 395-A3 a ďalšie dva komplexy s názvami SLTF a OSTF. Rampy 395-A1/A2 boli využívané do roku 1965 pre testy Titanu 1. Komplex OSTF (Operational Suitability Test Facility) mal slúžiť na overenie schopnosti rakety štartovať z podzemného sila. V decembri 1960 tu však došlo k nehode výťahu, pri ktorej sa plne natankovaná raketa zrútila späť do sila. Komplex SLTF (Silo Launch Test Facility) mal slúžiť k testom Titanu 2. Uskutočnil sa tu len jediný štart Titanu 1 a komplex potom slúžil ako výcvikové stredisko pre personál raketových základní. Po uvedení Titanu 2 boli postavené komplexy 395-B, 395-C a 395-D. Na nich prebiehali testy a cvičné štarty, najdlhšie bol v prevádzke komplex 395-C, ktorý bol vyradený až v roku 1976. Pre kozmické lety Titanov boli prestavané dve rampy komplexu SLC-4, ktoré pôvodne slúžili pre štarty rakiet Atlas-Agena. Prvý Titan štartoval na rampe SLC-4W v roku 1966, išlo o verziu Titan 3B. Spolu tu štartovalo približne 70 Titanov, z čoho 12 boli upravené verzie medzikontinentálnej strely Titan 2. V roku 1994 tu štartovala jediná misia k Mesiacu zo základne Vandenberg - sonda Clementine. Posledný štart sa konal roku 2003. Ako druhá bola uvedená do prevádzky rampa SLC-4E, na ktorej sa uskutočnil prvý štart Titanu v júni 1971. Štartovali tu Titan 3D, Titan 34D a Titan 4. Posledný štart sa uskutočnil v októbri 2005. Raketové základne Letecká základňa Ellsworth Vojenská kariéra Titanu 1 bola veľmi krátka, rovnako ako v prípade Atlasu boli rakety stiahnuté krátko po ich nasadení. Maximálny počet súčasne rozmiestnených Titanov 1 bol roku 1963, keď ich bolo rozmiestnených 63. Základňami pre Titan 1 sa stali: Ellsworth AFB Beale AFB Lowry AFB Larson AFB Mountain Home AFB Titan 2 zotrvával v službe do polovice 80. rokov, keď americký prezident Ronald Reagan oznámil vyradenie všetkých Titanov 2. Základňami pre Titan 2 boli: Davis-Monthan AFB McConnell AFB Little Rock AFB"}
{"id": "51798", "title": "Gravitačná sila", "context": "Tiaž Súčet gravitačnej sily a odstredivej sily (odstredivej v dôsledku rotácie planéty) sa nazýva tiaž."}
{"id": "132562", "title": "Magnetický pól Zeme", "context": "Introduction Posun južného magnetického pólu Zeme zaznamenaný v 20-ročných intervaloch Magnetický pól Zeme (severný alebo južný) je bod, v ktorom magnetické siločiary magnetického poľa Zeme stoja vertikálne k povrchu Zeme. Stále sa pohybuje. Na južnej pologuli je severný magnetický pól, na severnej južný magnetický pól."}
{"id": "96745", "title": "Nutácia", "context": "Introduction 200px Nutácia je mierny nepravidelný pohyb osi rotácie osovo symetrického objektu, napríklad gyroskopu alebo planéty. Nutácia Zeme je pohyb skutočného pólu rovníka okolo stredného pólu po kružnici v zápornom smere s periódou 18,61 rokov. Príčinou sú periodické zmeny gravitačných účinkov Mesiaca na rotujúci zemský elipsoid. Kategória:Astrometria"}
{"id": "95013", "title": "Zoznam fyzikálnych článkov/T", "context": "ti Tiaž · Tiažové zrýchlenie · Tieň · Titiovo-Bodeovo pravidlo"}
{"id": "599639", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Druhá teória vnútornej stavby mesiaca však predpokladá, že tieto vrstvy neexistujú a pod kôrou uhľovodíkov je teleso mesiaca tvorené jednotvárnou zmesou ľadu a skál. V tomto prípade sa mesiac formoval pomaly v priebehu milióna rokov a neprešiel horúcim štádiom. Keďže chladné vnútro nedovoľuje prítomnosť sopiek, atmosféra mesiaca musela vzniknúť inak ako ich činnosťou. Japonskí vedci sa nazdávajú, že plyny do atmosféry mohli priniesť kométy, ktoré sa s mesiacom zrazili počas veľkého bombardovania pred 4 miliardami rokov."}
{"id": "24708", "title": "Titanic (parník)", "context": "Konštrukcia a stavba lode RMS Titanic , kresba Súbor:En mary titanic cz.svg|thumb|left|Porovnanie Titanicu (tmavý obrys) s Queen Mary 2 a ďalšími objektmi 256x256bod vľavo Titanic bol postavený v Belfaste v lodeniciach Harland and Wolff na objednávku spoločnosti White Star Line, ako druhý zo série troch lodí triedy Olympic ( Olympic , Titanic a Britannic ). Stavba týchto lodí bola odpoveďou konkurenčnej spoločnosti Cunard Line vlastniacej parníky Lusitania a Mauretania . Projekt Titanicu navrhol Lord Pirrie, ktorý bol riaditeľom lodeníc Harland and Wolff i plavebnej spoločnosti White Star. Na stavbe a konštrukcii pracoval šéfkonštruktér Thomas Andrews, stavbyvedúci a vedúci konštrukcie Alexander Carlisle, generálny manažér a vedúci projektant zodpovedný nielen za výzdobu interiéru lode, a ktorý taktiež navrhol mechanizmus spustenia záchranných člnov. Carlisle však v roku 1910 odišiel k spoločnosti Welin Davit & Engineering Company Ltd. a ďalších prác sa na Titanicu nezúčastnil. Titanic bol 269,1 metrov dlhý a 28,25 metrov široký. Hrubá tonáž predstavovala 46 328 BRT pri výtlaku 52 310 ton pri maximálnom ponore . Výška paluby od čiary ponoru bola . Tieto hodnoty vypovedajú o tom, že Titanic bol väčší než jeho predchodca Olympic a vo svojej dobe bol najväčším námorným plavidlom. Trup bol z bezpečnostných dôvodov rozdelený na 16 záplavových komôr a dno lode bolo zdvojené. Táto konštrukcia mala Titanicu zaistiť najvyššiu bezpečnosť a prispela k predstave, že je nepotopiteľný. Túto domnienku zveličil aj odborný časopis Shipbuilder , ktorý napísal, že „po uzavretí vodotesných dverí v predeloch sa loď stáva prakticky nepotopiteľnou“. Loď sa mala udržať na hladine aj v prípade zaplavenia až štyroch vodotesných komôr súčasne. Lodné skrutky Titanicu Pre pohon lodných skrutiek, pomocné agregáty a dodávku energie bolo inštalovaných celkom 29 parných kotlov (24 obojstranných parných kotlov so 6 ohniskami a 5 jednostranných kotlov s 3 ohniskami) v 6 samostatných kotolniach, celkom so 159 ohniskami. Všetky kotle mali priemer . Dĺžka obojstranných kotlov bola a jednostranných 3,5 metra. Dym z kotlov bol odvádzaný do troch, 19 metrov vysokých, komínov s prirodzeným ťahom. Pomocou ventilátorov sa vháňal vzduch pod rošty ohniska. Okrem troch hlavných komínov bol inštalovaný aj jeden falošný komín na korme slúžiaci ako hlavný vývod ventilácie a komín kuchyne. Loď potom so štyrmi komínmi vyzerala väčšia a dôstojnejšia. V kotloch sa vyvíjala para pre dva štvorvalcové združené parné stroje s trojstupňovou postupnou expanziou, každý s výkonom 15 000 koní s možnosťou reverzácie chodu, a jednu nízkotlakovú turbínu s výkonom 16 000 koní bez možnosti reverzácie. Parná turbína bola umiestnená v piatej vodotesnej komore od zadnej časti, piestové stroje v šiestej. Registrovaný výkon bol 50 000 koní, ale združený výkon všetkých agregátov bol odhadovaný až na 55 000 koní. Loď mala tri lodné skrutky, prostredná s hmotnosťou 22 ton so štyrmi listami, krajné s hmotnosťou 38 ton s tromi listami. Maximálna rýchlosť lode bola odhadovaná na 24 uzlov (/h), tou sa však Titanic nikdy neplavil. Kormidlo mal Titanic len jedno, navyše bolo krátke a malé plochou. Kormidlo sa pohybovalo vo štvrťkruhu (± 45°) a bolo ovládané prevodom cez ozubené koleso. Pre obmedzenie vibrácií vznikajúcich prúdením vody za lodnými skrutkami a pre prípad rýchlej zmeny polohy boli do mechanizmu vložené tuhé pružiny, tlmiace tieto vibrácie. Kormidlo bolo ovládané dvoma samostatnými parnými strojmi. V prevádzke však bol využívaný len jeden, druhý bol záložný, a pracovali na spoločný hriadeľ. V prípade núdze bolo možné kormidlo ovládať lanovými prevodmi cez dva navijaky. So stavbou Titanicu sa začalo 31. marca 1909. Stavba bola financovaná J. P. Morganom a jeho spoločnosťou International Mercantile Marine Co. Trup bol spustený na vodu 31. mája 1911 o 12:13. Ďalšie práce na dokončení trvali takmer ďalší rok a boli dokončené 31. marca 1912, kedy nasledovala skúšobná plavba. Bočný nákres Titanicu "}
{"id": "14120", "title": "Io (mesiac)", "context": "Povrch Na základe poznatkov prastarého povrchu Mesiaca, Marsu a Merkúru vedci predpokladali, že aj povrch Io je zbrázdený množstvom impaktných kráterov, ktoré budú dobre viditeľné na prvých snímkach povrchu zo sondy Voyager 1. Z množstva kráterov by potom bolo možné stanoviť vek mesiaca. Ale prvé snímky prekvapivo ukázali, že povrch je takmer bez kráterov. Namiesto toho bol pokrytý hladkými planinami narušovanými horami rôznej veľkosti a tvaru, lávovými výlevmi a prúdmi. Celý povrch je navyše rôzne zafarbený v závislosti od materiálu, ktorý sa v určitej oblasti nachádza, čo viedlo k prirovnaniu mesiaca k pomaranču alebo pizze. Neprítomnosť väčších impaktných kráterov napovedá, že povrch mesiaca je geologicky veľmi mladý, podobne ako povrch Zeme, čo je dané neustálym ukladaním sopečného materiálu a pochovávaním starších kráterov. Tieto závery následne potvrdili snímky sondy Voyager 1 ukazujúce 9 aktívnych sopiek. Teplota na povrchu dosahuje v priemere −143 °C, ale rozsiahle oblasti vplyvom sopečnej činnosti majú teplotu okolo 17 °C. Špekuluje sa, že tieto oblasti by mohli byť lávovými jazerami, ktoré sú na povrchu čiastočne stuhnuté. Mapa povrchu Io Zloženie povrchu Rôzne farebné oblasti na povrchu Io sú pravdepodobne zapríčinené rôznym materiálom vyvrhovaným na povrch počas sopečnej činnosti. Ide o silikáty (napr. ortopyroxén), síru a oxid siričitý. Celý povrch mesiaca je pokrytý zmrznutým oxidom siričitým, ktorý vytvára oblasti s bielym až šedivým povlakom. Depozity síry na rôznych miestach mesiaca sa naproti tomu javia v žltej až žlto-zelenej farbe. Uloženiny síry v stredných šírkach a polárnych oblastiach sú vystavené pôsobeniu radiácie, čo mení stabilitu síry prejavujúcej sa zmenou počtu väzieb na 8 a zmenou farby na červeno-hnedú. Explozívne erupcie sopiek mnohokrát vytvárajú mračná v tvare dáždnika, keď späť na povrch dopadá materiál tvorený sírou a silikátmi. Materiál z mračien dosadajúcich na povrch je často červenkastý, čo je spôsobené prítomnosťou síry. Vo všeobecnosti mračná vznikajú nad trhlinami, kde sa na povrch vylieva láva a dochádza k úniku sopečných plynov, v ktorých má veľké zastúpenie S2 prejavujúci sa práve červenou farbou. Príkladom červených usadenín je okolie sopky Pele. Tieto červené usadeniny sú pravdepodobne tvorené sírou (reťazcov troch až štyroch molekúl síry), oxidom siričitým a možno aj Cl2SO2. Ak sa žeravá láva dostane do oblastí, kde už existujú ložiská uloženej síry a alebo oxidu siričitého, dochádza k vzájomnej interakcii, ktorá sa prejavuje vznikom bielych alebo sivých mračien. Mapovanie chemického zloženia a vysoká hustota mesiaca naznačujú, že voda sa na mesiaci nachádza len minimálnom množstve alebo vôbec, aj napriek tomu, že malé množstvo vodného ľadu alebo hydratovaných minerálov bolo už na povrchu zaznamenané, a to prevažne v oblasti severozápadných svahov Gish Bar Mons. Neprítomnosť väčšieho množstva vody je pravdepodobne dôsledok podmienok, ktoré panovali v Jupiterovej sústave v čase vzniku. Vtedy bol Jupiter dostatočne horúci na to, aby sa prchavé látky v oblasti obežnej dráhy mesiaca Io vyparili, ale nie dostatočne horúci, aby sa to stalo aj u jeho vzdialenejších ľadových mesiacov. Vulkanizmus Súbor:Tvastarpic2.jpg|thumb|300 px|Aktívny lávový prúd v sopečnej oblasti Tvashtar Paterae Snímky vyhotovené sondou Galileo v novembri 1999 a februári 2000. Počas preletov sond Voyager 1 a Voyager 2 bol na mesiaci ako na prvom telese mimo Zem objavený aktívny vulkanizmus. Vďaka postupnému preletu oboch sond bolo možné mesiac pozorovať s odstupom času, čo umožnilo zaznamenať 9 sopiek počas erupcie a následným porovnaním snímok objaviť ďalšie sopky na povrchu mesiaca. Počas silných erupcií môžu vzniknúť prúdy, ktoré sú až stovky kilometrov dlhé. Sú zložené prevažne z bazaltických láv bohatých na horčík. Počas erupcií sa do atmosféry dostane značné množstvo materiálu, ktorý dosahuje výšku až , odkiaľ je zase pozvoľna priťahovaný na povrch, alebo unikne do voľného priestoru. Niektoré pozorované úlomky mali rýchlosť aj viac ako 1 km/s. Povrch Io je pokrytý depresiami známymi ako paterae . Všeobecne sa paterae vyznačuje rovným povrchom ohraničeným strmými svahmi, čo zodpovedá v pozemskej analógii kalderám, ale v súčasnosti nie je známe, či je ich vznik spojený s vyprázdnením magmatického kozuba a následným zrútením stropu. Oproti kalderám na Marse či na Zemi nie sú na Io tieto útvary situované na vrcholoch štítových sopiek a sú väčšie so stredným priemerom okolo (najväčší známy sa nachádza v oblasti Loki Patera s priemerom ). Mechanizmus vzniku, morfológia a rozmiestnenie napovedajú, že väčšina týchto útvarov má spojitosť so štrukturálnymi deformáciami terénu. Približne polovica z nich je obklopená zlomami či horami. Nachádzajú sa na strane sopečných erupcií, takže lávové prúdy sa často rozlejú na ich rovnom povrchu, ako sa stalo roku 2001 v oblasti Gish Bar Patera. Ďalšou možnosťou je, že ich vyplnením lávou dôjde k vzniku lávového jazera. Lávové prúdy sú ďalším výrazným morfologickým činiteľom na povrchu mesiaca. Magma vystupuje na povrch cez praskliny alebo zlomy, odkiaľ sa začne rozlievať do okolia podobne ako v prípade pozemskej sopky Kilauea na Havaji. Snímky zo sondy Galileo ukázali, že väčšina hlavných lávových výlevov (ako napríklad v okolí sopiek Prometheus a Amirani) vzniká prekrývaním starších väčších lávových výlevov menšími mladšími výlevmi. Medzi preletmi sond Voyager a Galileo v roku 1996 bol neďaleko sopky Prometheus pozorovaný lávový výlev, ktorý sa predĺžil zo na . Ďalšia pozorovaná erupcia v roku 1997 pokryla čerstvou lávou viac ako v okolí Pillan Patera. Analýza snímok zo sond Voyager viedla vedcov k názoru, že výlevy sú tvorené rôznymi druhmi roztavenej síry. Neskoršie pozemné pozorovania v oblasti infra-žiarenia a merania sondy Galileo však naznačili, že môže ísť o lávové výlevy tvorené bazaltmi s výrazným zastúpením mafických a ultramafických hornín. Táto hypotéza je založená na meraní teploty tzv. \"horúcich škvŕn\" alebo oblastí s emisiami tepla, ktoré môžu dosahovať teplotu medzi 1200 K až 1600 K. Prvé výsledky modelov naznačovali teploty až okolo 2000 K, ale neskôr boli upravené na základe použitia lepšieho termálneho modelu pre teplotu. Objavenie mračien nad sopkami Pele a Loki bol prvý dôkaz toho, že je mesiac geologicky aktívny. Vyvrhovaný materiál v mračnách môže obsahovať sodík, draslík a chlór. Mračná sa vyskytujú v dvoch typoch. Najväčšie mračná sú tvorené plynnou formou síry a oxidu siričitého, ktorý uniká z vyvrhovanej magmy v procese tzv. \"odplynenia magmy\". Usadzovaním častíc z mračna vznikajú červené (obsahujúce síru) alebo čierne (obsahujúce silikáty) usadeniny na povrchu, ktoré môžu dosahovať až v priemere. Vyskytujú sa napríklad v okolí sopky Pele, Tvashtar a alebo Dazhbog Patera. Druhý typ mračien vzniká pri kontakte vyvretej lávy so zmrznutým oxidom siričitým, čím dochádza k jeho zahriatiu a vyparovaniu. Takto vzniknuté mračná sú väčšinou svetlé a majú výšku najviac . Vyskytujú sa napríklad v okolí sopiek Prometheus, Amirani a Masubi. Súbor:Tohil Mons.jpg|left|thumb|Snímka hory Tohil Mons vysokej zo sondy Galileo Vrchy a pohoria Na povrchu Io sa nachádza 100 až 150 vrchov, ktoré sú v priemere vysoké. Maximálne výšky dosahujú v južnej oblasti Boösaule Montes 17,5 ± . Vrchy sa často vyskytujú ako ohromné izolované telesá (v priemere sú široké), ktoré nespája očividná globálna tektonická udalosť ako je tomu na Zemi. Na základe ich tvaru sa dá usudzovať, že ich zloženie vyžaduje vyšší obsah silikátových hornín než zlúčenín síry. Aj napriek rozsiahlym prejavom vulkanizmu, ktoré dávajú Io jeho charakteristický vzhľad, sú takmer všetky hory na povrchu tektonického pôvodu a nie sopečného. Predpokladá sa, že väčšina hôr vznikla v dôsledku stláčania podloží litosféry, ktoré často vyústi do zdvihu, náklonu časti kôry mesiaca a následného strihu. Následne dochádza k subsidencii vrchov, ktoré sú neustále prekrývané ďalším sopečným materiálom. Globálne rozloženie vrchov je v priamej opozícii so sopečnými telesami; v oblasti, kde sa nachádza viac vrchov, je menej sopiek a naopak. Táto skutočnosť naznačuje, že veľké oblasti litosféry sú vo fáze kompresie (vrchy) a extenzie (sopky). V iných oblastiach sú ale obe hlavné časti vzájomne prekryté, takže je pravdepodobné, že magma často na povrch putuje aj rôznymi zlomami, ktoré sa v kôre nachádzajú. Hory na povrchu Io majú rôzny morfologický vzhľad, vrcholok najčastejšie tvoria tzv. plató. Tieto útvary reprezentujú rozsiahle telesá s rovným vrchom tzv. mesy s drsným povrchom. Ostatné vrchy sa zdajú byť naklonenými blokmi kôry s málo príkrymi svahmi, ktoré vznikli vytlačením z pôvodne rovného povrchu. Obidva dva hlavné typy majú z jednej alebo z viacerých strán ostré svahy. Len malé množstvo vrchov na povrchu má vulkanický pôvod, ide pravdepodobne o nízke štítové sopky so sklonmi medzi 6° až 7° a malou depresiou na vrchole, ktorá by mohla byť centrálna kaldera. Vulkanické hory sú väčšinou menšie než ostatné hory, sú vysoké iba 1 až a široké od 40 do . Niektoré ďalšie štítové sopky s ešte menej naklonenými svahmi je možné pozorovať na snímkach oblasti Ra Patera, ale zatiaľ sa nedajú zmerať. Zdá sa, že všetky pozorované hory javia známky silnej erózie. Na ich úbočiach je možné pozorovať zosuvy materiálu, ktorý sa hromadí pri úpätí vrchov, čo naznačuje, že ide o dominantný erozívny činiteľ."}
{"id": "599643", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Titan obieha na okraji Saturnovej plazmosféry (sféry vyplnenej elektricky nabitými časticami), ktorá je vytvorená Saturnovým magnetickým poľom. Titan so svojou indukovanou magnetosférou je vodivá prekážka pre častice Saturnovej plazmosféry. Keďže Titan obieha okolo planéty pomalšie ako častice plazmosféry, brzdí tieto častice a vytvára deformáciu magnetického poľa Saturna. Titan sa pohybuje už na hranici magnetopauzy, a tak sa niekedy nachádza v magnetosfére Saturna, inokedy je zase v priamom kontakte so slnečným vetrom."}
{"id": "43917", "title": "Atmosféra Zeme", "context": "Delenia Z hľadiska zmeny teploty s výškou v danej časti atmosféry sa zemská atmosféra delí na viacero vrstiev z dola nahor: troposféra (s biosférou), ohraničuje ju tenká tropopauza, stratosféra (s ozónosférou), ohraničuje ju tenká stratopauza, mezosféra, (so spodnou ionosférou), ohraničuje ju tenká mezopauza, termosféra (s hornou ionosférou a polárnou žiarou), ohraničuje ju termopauza exosféra (s magnetosférou), prechod v medziplanetárny priestor (často považovaná za časť termosféry) Troposféra sa označuje aj ako „spodná atmosféra“, mezosféra a stratosféra aj ako „stredná atmosféra“ a termosféra a exosféra ako „vrchná atmosféra“. Vo výške nad 500/600 km termosféra (ionosféra) pozvoľne prechádza do exosféry, ktorá sa tiahne smerom k vesmíru do výšky niekoľko tisíc kilometrov. Všetky molekuly plynu, ktoré sa tu nachádzajú, sú už na ceste do vesmíru. Vrstvy (nie vždy pokrývajúce celú atmosféru) podľa iných hľadísk: podľa rádiovo-fyzikálneho stavu atmosféry: ionosféra ( stratopauza + mezosféra + mezopauza + termosféra) magnetosféra (s van Allenovymi pásmi) podľa fyzikálno-chemických procesov: ozónosféra / ozónová vrstva (16 – 50 km) chemosféra (20 – 600 km) pásmo života biosféra (0 – 20 km) podľa stupňa prímesí ľahších plynov homosféra (0 – 95 km) – zóna s v podstate rovnakým chemickým zložením (s výnimkou CO2, ozónu a vodnej pary) homopauza (95 – 120 km) heterosféra (>120 km) podľa aerodynamického stavu Prandtlova vrstva (ca 0 – 50 m) Ekmanova vrstva (ca 50 – 1 000 m) Prandtlova vrstva + Ekmanova vrstva planetárna hraničná vrstva (peplosféra) voľná atmosféra (>1 km)"}
{"id": "218016", "title": "Zoznam článkov slnečnej sústavy/A", "context": "at Atlas (mesiac) - Atmosféra (kozmického telesa) - Atmosféra Jupitera - Atmosféra Marsu - Atmosféra Zeme - Atmosférická absorpcia - Atmosférické hvizdy - Atmosférický tlak"}
{"id": "148360", "title": "Exosféra", "context": "Pozri aj  troposféra tropopauza stratosféra stratopauza mezosféra mezopauza termosféra termopauza Kategória:Atmosféra"}
{"id": "43957", "title": "Termosféra", "context": "Introduction Súbor:Top of Atmosphere.jpg|right|thumb|Pohľad na vrchné vrstvy zemskej atmosféry z vesmíru a Mesiac Termosféra (z gr. θερμός, thermós (teplý) a σφαίρα, sfera (guľa)) je štvrtá hlavná vrstva zemskej atmosféry po mezosfére. Presnejšie leží za tenkou vrstvou mezopauza. Termosféra tvorí vrchnú časť ionosféry, podľa niektorých poňatí sa v hornej termosfére už začína magnetosféra (– od výšky 300 či ). Z hľadiska zloženia už termosféra nepatrí k homosfére. Nachádza sa vo výške medzi až (spravidla ). Oblasť vo výške asi sa označuje aj ako termopauza. Charakterizuje ju nárast teploty s výškou až asi na 1500 stupňov Celzia vo výške a vyššie potom približne nemeniacou sa teplotou. Termosféra je najredšia vrstva atmosféry – obsahuje len 0,001 % hmoty celej atmosféry. Keďže sú tu častice od seba veľmi vzdialené, tepelná výmena je veľmi malá a ani extrémne teploty tu pre astronautov nespôsobujú problémy. Napriek tomu však existuje istý odpor vzduchu, ktorý sa časom prejaví – napríklad vesmírnu stanicu ISS, ktorá sa pohybuje v termosfére vo výške asi , treba pravidelne raketovým pohonom zdvíhať do výšky, ktorú stratila. Termosféra je známa aj polárnou žiarou (vo výške okolo ). Z dôvodu prvých tepelných záťaží v tejto vrstve pri pohybe smerom z vesmíru, v termosfére prvýkrát vidno vracajúce sa raketoplány a v spodnej termosfére spravidla vidno meteory. Exosféra sa často chápe ako časť termosféry. V tomto chápaní potom termosféra končí niekde vo výške ."}
{"id": "43920", "title": "Atmosféra (kozmického telesa)", "context": "Introduction Súbor:Full moon partially obscured by atmosphere.jpg|thumb|Atmosféra Zeme Súbor:Mars atmosphere.jpg|thumb|Atmosféra Marsu Súbor:Titan-Complex Anti-greenhouse .jpg|thumb|Atmosféra Titanu Súbor:Enceladus - November 30 2010 (23526484668).jpg|thumb|Dopĺňanie častíc do riedkej atmosféry mesiaca Enceladus jeho kryovulkánmi Súbor:PIA20362-Pluto-Atmosphere-Released20160114.jpg|thumb|Atmosféra trpasličej planéty Pluta Atmosféra je vo všeobecnosti plynný obal kozmického telesa, napríklad planéty, mesiaca, kométy alebo hviezdy. Pri telese je pridržiavaná jeho gravitáciou. Najlepšie preskúmaná je atmosféra Zeme. Atmosféra terestrických telies (telies s pevným povrchom) je zospodu ohraničená kôrou planéty (litosférou) a zhora sa pozvoľne rozplýva do okolitého kozmického priestoru. Atmosféra hviezd, rovnako ako atmosféra joviálnych planét je na rozdiel od atmosféry kamenných telies špecifická tým, že nie je možné presne definovať hranicu medzi atmosférou a vlastným telesom. Joviálne planéty sú zložené predovšetkým z plynu, ktorý postupne smerom k jadru telesa hustne, až prechádza do kvapalného skupenstva a neskôr do tuhého. Hviezdy sú tvorené plazmou, ktorá je vo väčšej hĺbke čoraz hustejšia. Ako hranica medzi atmosférou hviezdy a jej vlastným telesom sa používa sféra, kedy už hustnúca plazma prestane byť priehľadná pre fotóny viditeľného svetla. Táto sféra sa nazýva fotosféra. Ani atmosféra pevných telies nie je izolovaný systém. Vstupuje do interakcie hlavne s povrchom planéty a s jej magnetosférou. Niektoré vlastnosti, napríklad výšku hornej hranice atmosféry, ovplyvňuje hviezdny vietor. Nenulový atmosférický tlak je podmienkou pre výskyt vody v kvapalnom skupenstve a teda aj nepriamo podmienkou výskytu života na povrchu kozmického telesa."}
{"id": "43921", "title": "Atmosféra (kozmického telesa)", "context": "Rozdelenie Atmosféru pevných telies možno z hľadiska elektrického náboja rozdeliť na neutrosféru , ktorá obsahuje hlavne elektricky neutrálne častice ionosféru , ktorá sa nachádza nad ňou a obsahuje veľa iónov. Atmosféra hviezd sa obvykle delí na tri základné vrstvy: fotosféru (niekedy ešte nezaraďovanú k atmosfére) chromosféru korónu"}
{"id": "76911", "title": "Plazma (fyzika)", "context": "Základné charakteristiky plazmy Plazma existuje vo vesmíre v rôznych, často veľmi odlišných formách. S plazmou sa môžeme stretnúť napríklad vo forme blesku, polárnej žiare, vo vnútri žiariviek, plazmových lámp a tzv. neónov. Plazma tvorí taktiež konvenčné hviezdy, slnečný vietor, alebo hmloviny. Parametre plazmy v týchto formách sa líšia o mnoho stupňov."}
{"id": "118489", "title": "Kryosféra", "context": "Introduction Súbor:Iceberg at Baffin Bay.jpg|thumb|Ľadovce predstavujú najväčšiu zásobáreň sladkej vody na svete. Na snímke ľadovec v Bafinovom zálive v Kanade. Kryosféra (z gr. kryos – ľad , mráz ) označuje tú časť zemského telesa, ktorá je trvalo pokrytá ľadom, alebo snehom. Zahŕňa oceánsky ľad na póloch, snehovú pokrývku v zimných mesiacoch, ľadové čiapky na vrcholoch vysokých hôr, trvalo zamrznutú pôdu (permafrost) a ľadovce. V Antarktíde sa nachádza najväčší objem ľadu na Zemi, konkrétnejšie na Východoantarktickom ľadovom štíte. Na severnej pologuli je najväčšie pokrytie ľadom a snehom v januári – až 23 % povrchu. Kryosféra je súčasťou globálnej klímy, hrá dôležitú úlohu v systéme zrážok, pri tvorbe oblakov, v hydrologickom cykle a vzniku vzdušných prúdov. Voda v tuhom skupenstve sa na povrchu Zeme vyskytuje v podobe snehu, ako ľad v jazerách, riekach, ľadovcoch a v podobe večne zamrznutej pôdy – permafrost. Čas, po aký vydrží voda v tuhom skupenstve v jednotlivých systémoch je rôzny. Od sezónnych záležitostí, ako je snehová pokrývka a zamrznutá voda vo väčšine riek a jazier, cez niekoľko rokov sa roztápajúce ľadové kryhy v oceánoch až po 10 000 – 1 mil. rokov staré ľadovce (najstaršie pochádzajú z Antarktídy)."}
{"id": "43916", "title": "Atmosféra Zeme", "context": "Introduction Súbor:Full_moon_partially_obscured_by_atmosphere.jpg|thumb|Atmosféra Zeme, v pozadí mesiac, odfotené v r. 1999 z raketoplánu Discovery Súbor:Edge_of_SpaceSK.png|181px|thumb|upright|Vrstvy atmosféry (NOAA) – troposféra, stratosféra, mezosféra, termosféra a exosféra Súbor:Atmosphäre Temperatur 600km.png|thumb|Priemerná teplota ( Temperatur ) a molová hmotnosť ( molare Masse ) v závislosti od výšky po nemecky Súbor:Atmosphäre Dichte 600km.png|thumb|Priemerný tlak vzduchu ( Druck ) a hustota vzduchu ( Dichte ) v závislosti od výšky po nemecky Súbor:Standardatmosphäre 1976 90km.png|thumb|Štandardná atmosféra 1976 do výšky 90 km po nemecky Atmosféra alebo ovzdušie Zeme je plynový obal obklopujúci Zem. Nemá výraznú hornú hranicu (splýva s kozmickým priestorom) a otáča sa spolu so Zemou. Chráni nás pred škodlivým kozmickým žiarením, škodlivým slnečným žiarením a slnečným vetrom. Prebieha v nej tvorba počasia. Obsahuje vzduch, ktorý dýchame. Bez nej by nemohol existovať život. Plyny, ktoré tvoria atmosféru, udržuje okolo Zeme gravitačná sila. Atmosféra sa najčastejšie delí na tieto časti: troposféru, stratosféru, mezosféru, termosféru a exosféru (pozri ďalej). Každá z nich obsahuje zmes plynov, ktorej hustota sa so vzdialenosťou od Zeme zmenšuje. Už vo výške 100 km nad morom (čiže v spodnej termosfére) leží tzv. Kármánova hranica, ktorú FAI (IAF, Medzinárodná astronautická federácia) považuje za začiatok vesmíru (outer space). (Ale napríklad FAA považuje za hranicu atmosféry výšku 80 km nad morom.) Podľa meraní SOHO a ruského výskumného centra zasahujú najvyššie vrstvy zemskej atmosféry ďaleko za Mesiac, do vzdialenosti . Ide však iba o malé množstvo atómov vodíka. Do atmosféry vstupuje z okolitého vesmíru elektromagnetické vlnenie rôznych vlnových dĺžok, ale väčšinu z nich atmosféra na dlhé vzdialenosti pohlcuje. Prepúšťa len žiarenie s vlnovou dĺžkou medzi 1 cm až 11 metrov ( rádiové okno ) a s vlnovou dĺžkou medzi 300 až 1100 nm. Táto oblasť sa nazýva optické okno , napriek tomu, že obsahuje aj časť infračerveného a ultrafialového žiarenia. Optické okno je zvlášť dôležité pre život na Zemi. Hustota atmosféry s nadmorskou výškou klesá. Približný tlak atmosféry v závislosti od nadmorskej výšky popisuje barometrická rovnica. Fyzikálne procesy prebiehajú v atmosfére takmer nepretržite. Okamžitý stav atmosféry nazývame počasie, dlhodobý charakter atmosféry nad určitým územím je podnebie."}
{"id": "43922", "title": "Atmosféra (kozmického telesa)", "context": "Atmosféry telies slnečnej sústavy Atmosféru majú všetky joviálne planéty slnečnej sústavy, teda Jupiter, Saturn, Urán a Neptún. Aj všetky terestriálne planéty slnečnej sústavy, čiže Merkúr, Venuša, Zem a Mars majú atmosféru. Atmosféra Merkúru je však taká riedka (jeho atmosférický tlak je len 2.10-7 Pa), že sa o ňom niekedy hovorí ako o telese bez atmosféry. Najhustejšiu atmosféru z terestriálnych planét má Venuša, ktorej atmosférický tlak na povrchu je až 9321,9 kPa. Atmosféra bola zistená aj na mnohých prirodzených obežniciach veľkých planét, hlavne na Galileiho mesiacoch Jupitera, ako aj na Saturnovom mesiaci Titan, ktorý má vôbec najhustejšiu atmosféru zo všetkých mesiacov. Jeho atmosféra je hustejšia ako atmosféra Zeme. Vo všeobecnosti môže mať atmosféru každé teleso, ktorého úniková rýchlosť na povrchu je menšia ako rýchlosť tepelného pohybu molekúl. Z tohto dôvodu má riedku atmosféru aj Pluto, hoci je menšie (a má teda aj menšiu gravitáciu) ako Mesiac, ktorý je bez atmosféry. Niektoré telesá majú atmosféru, resp. hustejšiu atmosféru, len dočasne, keď sa na svojej dráhe približujú k Slnku. Vtedy sa pod vplyvom zvýšeného slnečného žiarenia časť látok tvoriacich ich povrch vyparuje alebo sublimuje do atmosféry, atmosféra sa zahusťuje a tým zvyšuje atmosférický tlak. Pri vzďaľovaní sa od Slnka tieto vrstvy atmosféry opäť zamrznú a stanú sa súčasťou povrchu. Príkladom telesa so sezónne sa meniacou atmosférou je Neptúnov mesiac Triton, ale aj kométy, ktorých dočasná atmosféra je nazývaná koma ."}
{"id": "76914", "title": "Plazma (fyzika)", "context": "Uchovanie plazmy Jedným z typov zariadení pre uchovávanie plazmy sú magnetické nádoby. Magnetické nádoby sú založené na princípe snahy iónov \"namotávať\" sa na siločiary magnetického poľa a odrážať sa od miest kde intenzita poľa rastie."}
{"id": "248407", "title": "Magmatický oceán", "context": "Introduction Ilustratívna fotografia Aa lávy, ktorá počas erupcie pokryje veľkú oblasť. Magmatický oceán je geologické označenie pre rozsiahlu oblasť vyvretej magmy na povrchu, ktorá najskôr vznikala na začiatku formovania planét. V tej dobe bol povrch planét roztavený a bez pevnej kôry. Tieto oblasti pomaly stuhli a vytvorili rozsiahle oblasti vyvretých hornín. Pre Zem je existencia magmatického oceánu diskutabilná a zatiaľ sa ju nepodarilo petrologicky ani geochemicky preukázať."}
{"id": "599647", "title": "Titan (mesiac)", "context": "\nExistenciu hustej atmosféry prvýkrát dokázal G. P. Kuiper v roku 1944 pomocou spektrografie, keď spozoroval absorpčné čiary prislúchajúce metánu. Pozorovania sondami Voyager potvrdili dusík ako hlavný komponent atmosféry a určili jej tlak na povrchu približne o polovicu väčší ako na Zemi. V skutočnosti je jeho tlak o 60 % väčší ako na povrchu Zeme. Titan je tak okrem Zeme jediným telesom v našej slnečnej sústave, ktoré má v atmosfére najväčšie zastúpenie dusíka. Na rozdiel od Zeme však atmosféra Titanu neobsahuje žiadny kyslík. Jeho atmosféra je 5-krát hrubšia ako pozemská, horné vrstvy sú až vo výške 600 km nad povrchom. Teplota horných vrstiev atmosféry dosahuje -200°C."}
{"id": "179677", "title": "Oceán (časť svetového oceánu)", "context": "Meranie hĺbok Oceány sú príliš rozľahlé na to, aby sa ich dná dali zmapovať len prostredníctvom lodí. Hĺbkové mapy sa preto zostavujú na základe meraní družíc z obežnej dráhy Zeme. Družica síce nie je schopná zmerať hĺbku oceánskeho dna, no dokáže merať výšku hladiny. Hladina oceánov totiž nie je jednoduchým výsekom z gule, ako by zodpovedalo gravitačnému pôsobeniu zakriveného povrchu Zeme. Voda vytvára nad tiažovými anomáliami (pohoria) vyvýšeniny a nad priekopami zase \"údolia\". Tieto miestne zmeny výšky hladiny sú oveľa väčšie, ako zmeny výšky hladiny počas prílivov a odlivov. Porovnávaním zmeranej výšky hladiny s referenčnou výškou sa teda odvodzuje hĺka oceánskeho dna na danom mieste."}
{"id": "95696", "title": "Titán (chemický prvok)", "context": "Zlúčeniny V zlúčeninách sa titán vyskytuje v mocenstve Ti+3 a Ti+4, z ktorých len zlúčeniny štvormocného titánu sú neobmedzene stále. Prakticky najvýznamnejšou zlúčeninou titánu je oxid titaničitý TiO2. Je to veľmi stabilná zlúčenina, ktorá sa v kryštalickom stave vyskytuje v troch modifikáciách, ktorým zodpovedajú tri rôzne minerály: rutil , anatas a brookit. Pre praktické použitie je však najviac vhodná amorfná prášková forma, nazývaná titánová beloba . Tento biely pigment je mimoriadne stály, zdravotne celkom neškodný, má vysokú kryciu schopnosť a radí sa preto medzi najkvalitnejšie dostupné biele pigmenty. Praktické použitie nachádza pri výrobe farieb, v sklárskom a keramickom priemysle, používa sa i pri výrobe vysoko kvalitného papiera, ako plnivo pri výrobe plastických hmôt a niektorí výrobcovia ho pridávajú i do zubných pást. Vďaka tomu, že prechádza tráviacim traktom nezmenený, používa sa i v potravinárskom priemysle na bielenie mlieka. Odhaduje sa, že oxid titaničitý tvorí viac než 90% celosvetovej spotreby produktov z titánu. Chlorid titaničitý TiCl4 je bezfarebná kvapalina s bodom varu 137 °C. Je základným medziproduktom pri príprave čistého titánu Krollovým procesom . Pri kontakte s atmosférickou vlhkosťou dochádza k jeho postupnej hydrolýze podľa rovnice: : TiCl4 + 2 H2O → TiO2 + 4 HCl : Vznikajúci TiO2 vytvára intenzívny biely dym, ktorý nie je prakticky toxický. Uvedený jav nachádza využitie v pyrotechnike pri výrobe zadýmovacích granátov, pri vytváraní umelej hmly (napr. pri natáčaní filmov) alebo pri leteckých show. Chlorid titánitý TiCl3 slúži ako katalyzátor (Ziegler-Natta - Nobelova cena za chémiu v roku 1963) pri polymerizácii nenasýtených uhľovodíkov. Nitrid titánu (TiN) patrí k najtvrdším známym látkam s tvrdosťou 9 na Mohsovej stupnici tvrdosti . Používa sa v brúsnych materiáloch, ale i na povrchovú úpravu titánových nástrojov – nitridovanie, pri ktorom je na povrchu nástroja určeného na extrémne fyzické namáhanie vytvorená tenká ochranná vrstva TiN."}
{"id": "200099", "title": "Suchitán", "context": "Introduction  Suchitán je v súčasnosti neaktívny stratovulkán, nachádzajúci sa v juhovýchodnej časti Guatemaly, severovýchodne od mesta Jutiapa. S výškou je to jeden z najvyšších vulkánov v oblasti. Suchitán sa nachádza neďaleko východného okraja kaldery Retana a jeho masív je tvorený prevažne bazaltami a andezitmi. Na severnom svahu sa nachádzajú viaceré menšie troskové kužele a maary. Vek poslednej erupcie nie je doložený, no viaceré lávové prúdy sú pomerne mladé (holocénne)."}
{"id": "62201", "title": "Zoznam chemických článkov/T", "context": "tó Tóriový rozpadový rad · Tórium"}
{"id": "54508", "title": "99942 Apophis", "context": "Riziko zrážky Spresnené výpočty vtedy ukázali, že nie je vylúčená zrážka tohto telesa so Zemou dňa 13. apríla 2029 a teleso sa dostalo na zoznam nebezpečných planétok (PHA). Riziko zrážky bolo vtedy ohodnotené stupňom 4 na desaťstupňovej Turínskej stupnici, pričom pravdepodobnosť zrážky bola vypočítaná na 1,6 %, čiže 60:1. Preto sa do sledovania objektu zapojilo veľa ďalších observatórií na južnej pologuli a na juhu USA. Ako sa spresňovali elementy dráhy, najskôr pravdepodobnosť zrážky so Zemou rástla (k 27. decembru 2004 stúpla na 2,7 % , t. j. 1:37). Pri kolíznej rýchlosti /s by energie zrážky zodpovedala podľa súčasných odhadov veľkosti a hmotnosti telesa ekvivalentu približne 850 megaton TNT (pre porovnanie tunguzský meteorit vyvolal efekt medzi 10 až 20 MT TNT a explózia sopky Krakatoa asi 200 MT TNT). Našťastie boli v archívoch nájdené predobjavové snímky z 15. marca 2004, ktoré ďalej spresnili znalosť dráhy a zrážku so Zemou v roku 2029 prakticky vylúčili. Planétka minie Zem vo vzdialenosti od jej stredu, alebo asi nad zemským povrchom. Priama kolízia so Zemou je však vylúčená. Tiež ďalšie presné rádiolokačné merania, uskutočnené 300-metrovým rádioteleskopom Arecibo v Portoriku z 27. januára až 30. januára 2005, zrážku vylúčili (prelet vo vzdialenosti 36 802 ± od stredu Zeme). Ďalšie rádiolokačné meranie uskutočnili J. D. Giorgini, L. A. M. Benner, S. J. Ostro (všetci z JPL), M. C. Nolan (observatórium Arecibo) a M. W. Bush (California Institute of Technology) 7. augusta 2005; výsledkom bolo ďalšie upresnenie geometrie preletu okolo Zeme v roku 2029. Podľa tohto merania minimálna vzdialenosť od stredu našej planéty bude 5,86 ± 0,12 zemského polomeru (teda 37 376 ± ). Priestor, v ktorom sa môže nachádzať perigeum preletovej hyperboly sa zmenšil z na . Pretože však táto planétka preletí v relatívnej blízkosti Zeme ešte v rokoch 2035, 2036 a 2037 a medzitým bude jej dráha značne zmenená blízkym preletom okolo Zeme, zostáva na hodnote 1 Turínskej stupnice (t. j. vyžaduje systematické dlhodobé sledovanie). Vypočítaná pravdepodobná minimálna vzdialenosť od Zeme pri priblížení v roku 2036 podľa rádiolokácie v auguste 2005 síce vzrástla z hodnoty 0,005 AU na 0,14 AU; stále však nie je vylúčená možná zrážka so Zemou. Na Palermskej stupnici má hodnotu -1,43. Kumulatívna pravdepodobnosť zrážky so Zemou v priebehu celého 21. storočia je 0,0041 % t. j. 1:24 000. Významným rizikovým faktorom je zmienený blízky prelet planétky okolo Zeme v roku 2029. Ak by teleso preletelo v rámci rozptylovej elipsy (myslená elipsa v rovine kolmej na dráhu okolo vypočítaného bodu najväčšieho priblíženia k Zemi, ktorej rozmery sú dané nepresnou znalosťou dráhy) jej určitou časťou s rozmerom asi , potom by v 13. apríla 2036 mohlo dôjsť ku kolízii so Zemou, pričom oblasť dopadu by sa nachádzala niekde v páse tiahnucom sa od Európy cez Blízky Východ po Indiu a Bangladéš. Priame škody na majetku a infraštruktúre v priamo zasiahnutej oblasti sa odhadujú na viac ako 400 miliárd USD (v cenách roku 2005). Aj keď budú počas návratu 2012 až 2013 elementy dráhy veľmi spresnené, zostáva neistota spôsobená tzv. Jarkovského efektom. Prípadne potrebná zmena dráhy objektu pred preletom 2029 je v súčasných technických možnostiach, po prelete už prakticky nie. Preto bývalý americký astronaut R. L. Schweickart navrhol v júli 2005 organizácii NASA, aby v roku 2013 vysadila na povrchu tohto telesa radarový odpovedač, prípadne doplnený ďalšími vedeckými prístrojmi. Dlhodobé rádiolokačné sledovanie objektu by potom umožnilo o niekoľko rádov zvýšiť presnosť výpočtu jeho dráhy medziplanetárnym priestorom. Na konferencii Asteroids/Comets/Meteors 2005, konanej v auguste 2005 v Brazílii, bol tento projekt podporený, s tým, že by bolo vhodné doplniť sondu seizmometrami najmä na meranie efektov slapových síl počas blízkeho preletu. Celkovo existuje len malá pravdepodobnosť kolízie, mali by sme si však stále byť vedomí účinkov, ktoré to prinesie. Asteroid tejto veľkosti môže spôsobiť vážne škody, najmä ak pristane vo veľkom meste. Na simuláciu poškodenia a účinkov asteroidov je možné použiť simulátory poškodenia asteroidov. Vzhľadom na to, že dráha je už teraz dostatočne presne známa, bolo planétke 24. júna 2005 pridelené katalógové číslo a 10. júla 2005 dostala na návrh objaviteľov meno Apophis."}
{"id": "50044", "title": "50000 Quaoar", "context": "Fyzikálna charakteristika Astronómovia sa domnievajú, že Quaoar sa skladá, podobne ako iné objekty Kuiperovho pásu, zo zmesi kamenia a ľadu. Veľmi nízka miera odrazivosti jeho povrchu (odhadovaná na 0,1, čo je ale stále viac, než má Varuna – 0,04) však naznačuje, že z povrchových vrstiev sa ľad stratil. Povrch je červenkastý, čo znamená, že v pásme červeného a takmer infračerveného žiarenia je odrazivejší než v modrom. To isté platí napríklad aj o telesách Varuna a Ixion. Väčšie objekty Kuiperovho pásu často bývajú oveľa jasnejšie, pretože sú viac pokryté ľadom. Fotografia z Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu použitá na meranie rozmeru Quaoaru V roku 2004 vedci na svoje prekvapenie na Quaoaru našli známky kryštalického ľadu, čo naznačuje, že teploty tu niekedy v priebehu posledných 10 miliónov rokov vystúpili na určitý čas najmenej na −160 °C (110 K).. Súčasne sa objavili špekulácie, čo zapríčinilo zahriatie Quaoaru z jeho prirodzenej teploty −220 °C (55 K). Niektorí vedci prišli s názorom, že vzostup teploty mohlo spôsobiť bombardovanie meteoritmi, ale najčastejšie diskutovaná teória špekuluje, že by sa na telese mohol vyskytovať kryovulkanizmus, poháňaný rozpadom rádioaktívnych prvkov v jadre Quaoaru. Od tej doby (roku 2006) bol kryštalický vodný ľad nájdený taktiež na telese (2003) EL61, vo väčšom množstve, čo je asi dôvod, prečo má toto teleso takú vysokú odrazivosť (0,7). Presnejšie pozorovania Quaoaru v pásme blízkom infračervenému žiareniu z roku 2007 naznačujú prítomnosť malého množstva (5 %) metánu a etánu v pevnom skupenstve. Metán je vzhľadom na svoj bod varu 112 K pri priemerných teplotách, aké panujú na povrchu Quaoaru, v pevnom skupenstve nestály, na rozdiel od vodného ľadu alebo etánu (s bodom varu 185 K). Vypracované modely aj uskutočnené pozorovania ukazujú, že iba niekoľko väčších telies, ako Pluto, Eris nebo (2005) FY9 si môže udržať nestále druhy ľadu, zatiaľ čo prevažná väčšina transneptúnskych telies ich stratila. Quaoar so svojim malým množstvom metánu zrejme v tomto ohľade patrí niekde medzi tieto dve kategórie."}
{"id": "10771", "title": "Kuiperov pás", "context": "Odhady počtu telies Kuiperovho pásu Na základe optických pozorovaní sa predpokladá, že sa v Kuiperovom páse nachádza okolo 50 tisíc objektov väčších ako . V súčasnosti sa uskutočňuje prehliadka neba v rámci projektu Taiwan–America Occultation Survey , ktorá by mala v dohľadnom čase zistiť počet objektov s priemerom väčším než v tejto časti Slnečnej sústavy. Na základe pozorovaní krátkodobých prudkých poklesov intenzity röntgenového zdroja Scorpius X-1 astronomickou družicou Rossi X-ray Timing Explorer v trvaní 1 až 10 milisekúnd, spôsobovaných telesami v Kuiperovom páse, bol počet objektov s priemerom 10 až odhadnutý na 1015. Podľa matematických modelov frekvencie vzájomných zrážok, ktoré ich teoreticky rozdrobujú, by ich však malo byť iba 1010 až 1012 a to napriek tomu, že priemerná vzdialenosť dvoch telies s priemerom je asi iba 200 tisíc kilometrov, čo je v astronomickom meradle veľmi málo. Z diskrepancie medzi zisteným počtom a matematickým modelom vyplýva, že je potrebné zrevidovať naše názory na mechanizmus zrážok v Kuiperovom páse."}
{"id": "44400", "title": "Spirit", "context": "Astronómia  Spirit otáčal svoje kamery k marťanskej oblohe a pozoroval prechod Marsovho mesiaca Deimos cez Slnko (pozri Prechod Deima z Marsu). Začiatkom marca tiež spravil zatiaľ jedinú fotografiu Zeme z iného sveta. 12. januára 2005 od okolo 14:45 UTC do 23:05 UTC sa uskutočnil prechod Merkúra z Marsu. Teoreticky ho mohli pozorovať obidve vozidlá Spirit aj Opportunity , ale rozlíšenie kamery nedovoľovalo vidieť Merkúrov 6,1\" uhlový priemer. Boli schopné pozorovať iba prechody Deima cez Slnko s 2 uhlovým priemerom, asi 20-krát väčším ako Merkúrov. Dáta generované JPL Horizons indikovali, že Opportunity bola schopná sledovať tranzit od začiatku až po lokálny západ Slnka o 19:23 UTC pozemského času, kým Spirit bol schopný ho pozorovať od lokálneho východu Slnka o 19:38 UTC pozemského času až po koniec prechodu."}
{"id": "218207", "title": "Zoznam článkov slnečnej sústavy/T", "context": "tr Transneptúnsky objekt - Trinkulo (mesiac) - Tritón (mesiac) - Tropický rok - Tropopauza - Troposféra - Trójan (planétka) - Trójan Neptúna - Trpasličia planéta"}
{"id": "10773", "title": "Kuiperov pás", "context": "Obežné dráhy objektov Kuiperovho pásu Zjednodušená schéma Kuiperovho pásu Aj keď rezonančné vplyvy Neptúna na telesá Kuiperovho pásu, tak ako naznačili počítačové simulácie, majú veľký vplyv na stabilitu ich dráh, viac ako dve tretiny KBO patria medzi kubewana, u ktorých doby obehu ležia medzi rezonanciami 2:3 a 1:2. Medzi kubewana síce patria aj ďalšie rezonancie, najmä 3:5 a 4:7, ale na frekvenciu výskytu KBO nemajú výrazný vplyv. Výrazné zvýšenie počtu telies sa ukazuje pri vnútornom okraji Kuiperovho pásu, rezonancie 2:3, kde sa nachádzajú plutína. Druhý okraj tvorí rezonancia 1:2, obsadená zatiaľ málo početnou skupinou telies nazývaných twotína. Pôvodne predpoklady, že Kuiperov pás je tvorený výlučne telesami s dráhami s minimálnym sklonom k ekliptike, sa nepotvrdil. Ukazuje sa, že klasické objekty Kuiperovho pásu (kubewana) vytvárajú dve skupiny; pri štatistickej analýze sa ukazuje, že jedno maximum, veľmi výrazné, je pri sklone 4° k ekliptike, druhé, difúzne a s výrazne menším počtom zástupcov, leží medzi 30° a 40° sklonu. Podľa súčasných predstáv telesá s nízkym sklonom sú pôvodné; vznikali pri tvorbe telies Slnečnej sústavy za dráhou Neptúna, zatiaľ čo väčšina telies s vysokým sklonom bola do Kuiperovho pásu premiestnená z vnútorných častí Slnečnej sústavy gravitačnými poruchami Neptúna. Preto prvé z nich sa niekedy nazývajú \"studené\" KBO, zatiaľ čo druhé majú označenie \"horúce\" KBO. To, že zatiaľ je známych viac KBO s malými sklonmi dráhy k ekliptike, môže byť dôsledkom výberového efektu, lebo hľadanie transneptúnskych telies sa zatiaľ sústreďuje takmer výlučne na oblasti v blízkosti ekliptiky."}
{"id": "114493", "title": "Tunguská udalosť", "context": "Špekulácie o príčine Príčina výbuchu a javov s ním spojených doteraz nebola jednoznačne zodpovedaná. V súčasnosti sa veľa odborníkov prikláňa k teórii, že mohlo ísť o zrážku s kometárnym jadrom (resp. jeho časťou) o priemere asi 60 metrov. Za túto teóriu hovorí aj fakt, že sa nepodarilo nájsť žiaden kúsok dopadnutého meteoritu, o ktorom sa predpokladá, že výbuch spôsobil. Jadro kométy by sa totiž pri výbuchu vyparilo, pretože ho tvoria prevažne zamrznuté plyny a kusy ľadu. Druhá časť vedcov sa pridŕža teórie, podľa ktorej katastrofu spôsobil pád meteoritu. Tunguská udalosť sa stala obľúbenou témou vysvetľovačov záhad (ale aj vedcov), a tak existuje obrovské množstvo teórií o jej príčine. Najpravdepodobnejšie vysvetlenia sú: pád nejakej kométy – podľa slovenského astronóma Ľubora Kresáka je pravdepodobné, že išlo o pád úlomku z jadra Enckeho kométy pád nejakého meteoritu – vzhľadom na absenciu nájdených úlomkov sa predpokladá, že išlo o krehké teleso, tzv. uhlíkatý chondrit Medzi málo pravdepodobné, až fantastické teórie patria: sopečný výbuch 10 miliónov ton zemného plynu – podľa Wolfganga Kundta výbuch antihmoty – napr. podľa Cowan, Atluri & Libby výbuch prirodzenej vodíkovej bomby (deutéria v kométe) – napr. podľa D Alessio a Césara Sirventa atómový výbuch – napr. podľa geofyzika Alexeja Zolotova, či bývalého podpredsedu Moskovskej akadémie vied Borisa Konstantinova výbuch mimozemskej kozmickej lode – napr. podľa Alexandra Kazanceva (1946) a v skôr populárnej literatúre výsledok pokusu Nikolu Tesly – v populárnej literatúre stretnutie Zeme s malou čiernou dierou – v populárnej literatúre"}
{"id": "26300", "title": "Planétka", "context": "Dejiny prieskumu (do roku 2002) Až do veku vesmírneho cestovania boli planétky aj v najväčších ďalekohľadoch iba kropaje svetla a ich tvar a povrch ostávali záhadou. Prvé fotografie objektov podobných planétkam boli zblízka urobené v roku 1971, keď sonda Mariner 9 odfotografovala Phobos (mesiac) a Deimos (mesiac), dva malé mesiace planéty Mars, ktoré sú pravdepodobne zachytenými planátkami. Tieto obrázky odhalili nepravidelný tvar väčšiny planétok, podobný zemiaku. Prvá skutočná, zblízka odfotografovaná planétka, bola v roku 1991 planétka 951 Gaspra, nasledovaná v roku 1993 planétkou 243 Ida a jej mesiacom Dactyl. Všetky tieto objekty boli odfotografované sondou Galileo na ceste k Jupiteru. Prvou sondou, zameranou na planétky, bola NEAR Shoemaker, ktorá odfotografovala planétku 253 Mathilde prv, než začala obiehať okolo planétky 433 Eros, na ktorom v roku 2001 pristála. Medzi ďalšie planétky, krátko navštívené sondami na ceste k iným destináciám, patria 9969 Braille (sondou Deep Space 1 v roku 1999) a 5535 Annefrank (sondou Stardust v roku 2002)."}
{"id": "42108", "title": "Pásmo planétok", "context": "Prieskum Súbor:Dawn Flight Configuration 2.jpg|thumb|right|Umelcov koncept sondy Dawn s asteroidmi 4 Vesta (vľavo) a 1 Ceres (vpravo) Prvou vesmírnou sondou, ktorá križovala Pásmo planétok bol Pioneer 10, ktorý do tejto oblasti vstúpil 16. júla 1972. V tej dobe prevládala obava, že úlomky v pásme môžu predstavovať veľké nebezpečenstvo pre sondu, ale odvtedy tadiaľ preletelo 9 sond bez nehody. Pioneer 11, Voyager 1, Voyager 2 a Ulysses preleteli cez pásmo bez fotografovania asteroidov. Galileo v roku 1991 vyfotografoval asteroid 951 Gaspra a v roku 1993 asteroid 243 Ida, NEAR Shoemaker v roku 1997 vyfotografoval 253 Mathilde, Cassini-Huygens v roku 2000 vyfotografoval 2685 Masursky, Stardust v roku 2002 vyfotografoval 5535 Annefrank, New Horizons v roku 2006 vyfotografoval 132524 APL a sonda Rosetta v roku 2008 vyfotografovala asteroid 2867 Šteins. Vďaka malej hustote materiálu vo vnútri pásma šanca, že sa sonda s niektorým asteroidom zrazí, je menšia ako jedna k miliarde. Všetky fotografie asteroidov urobené vesmírnymi sondami boli urobené podľa letových možností sond a vzdialeností daných asteroidov. Viaceré sondy mali výskum planétok pri prelete okolo nich len ako vedľajší cieľ misie. Iba sondy NEAR Shoemaker a Hayabusa mali prieskum asteoridov ako hlavnú náplň. Tieto preskúmané asteroidy patria medzi objekty, ktoré sa v určitej fáze obehu okolo Slnka nachádzajú blízko Zeme. V najbližšej budúcnosti sa plánuje prieskum planétok 4 Vesta a 1 Ceres prostredníctvom sondy Dawn. Sonda odštartovala v roku 2007 a jej prílet k prvému cieľu, planétke 4 Vesta, sa plánuje na rok 2011. Ak bude táto sonda stále funkčná, tak po preskúmaní týchto dvoch veľkých telies, bude možné rozšíriť jej misiu o dodatočný prieskum."}
{"id": "264166", "title": "Interstellar Boundary Explorer", "context": "Konštrukcia sondy Základnú konštrukciu sondy mala na starosti spoločnosť Orbital Science Corporation, ktorá je zároveň výrobcom nosnej rakety Pegasus. Hlavnými vedeckými nástrojmi je dvojica detektorov energetických neutrálnych atómov. Jeden detektor je citlivý na častice s vyššou energiou (300 eV až 6 keV) a druhý na častice s nižšou energiou (10 eV až 2 keV). Oba dokážu zaznamenávať časy, smery, hmotnosti a energie detegovaných atómov. Vývoj a výrobu detektorov zabezpečovali Lockheed Martin Advanced Technology Center a Los Alamos National Laboratory. Riadenie misie bolo zverené oddeleniu vedeckého výskumu v Southwest Research Institute, ktoré sídli v San Antoniu (USA - štát Texas)."}
{"id": "221434", "title": "Tvashtar", "context": "Prieskum Dve snímky zo sondy Galileo v priebehu troch mesiacov, ukazujúce pohybujúce sa oblasti lávových prúdov. Sonda Galileo Tvashtar študovala v rokoch 1995 - 2002 sonda Galileo. V priebehu tejto doby bol pozorovaný 25 km dlhý, 1 až 2 km široký prúd lávy vytryskujúci z jedného z kráterov, erupcia jazera prehriatej kremičitanovej lávy v najväčšom vulkanickom kráteri a stĺpy vytryskujúceho plynu, ktoré dosahovali výšku 385 km nad povrchom mesiaca a pokrývali oblasti vzdialené až 700 km. Sonda New Horizons Erupciu Tvashtaru vyfotografovala 26. februára 2007 sonda New Horizons pri prelete okolo Jupitera na ceste k Plutu. Sonda objavila enormné 290 km vysoké výtrysky z vulkánu, a zatiaľ nevysvetlenú vláknitú štruktúru zreteľne viditelnú v slnečnom svetle."}
{"id": "172540", "title": "Prieskum Marsu kozmickými sondami", "context": "2005 – 2019  Mars Reconnaissance Orbiter Mars Reconnaissance Orbiter (MRO) odštartoval 12. augusta 2005, k Marsu sa dostal v marci 2006, ale vedecká časť misie začala až v novembri po navedení na nižšiu dráhu pomocou pomalého, menej náročného brzdenia s pomocou atmosféry (tzv. aerobraking). Hlavným cieľom misie je fotografovať planétu s vysokým rozlíšením (30) pre detailné plánovanie ďalších sond a hľadať dôkazy o prítomnosti vody na povrchu v minulosti. V období od januára 2009 do decembra 2010 bude sonda využívaná ako retranslačná družica na zaisťovanie spojenia s inými sondami a automatickými laboratóriami na povrchu Marsu. Obrázok:Phoenix Scoop.jpg|right|thumb|Záber panoramatickej stereoskopickej kamery sondy Phoenix s vysokým rozlíšením, na ktorom je časť solárneho panelu sondy a robotické rameno pri odbere vzoriek Phoenix 25. mája 2008 úspešne pristála na Marse nepohyblivá americká sonda Phoenix, ktorá bola na svoju cestu vyslaná 4. augusta 2007. Pristála v blízkosti severnej polárnej čiapočky. Sonda je vybavená robotickou rukou, ktorá je schopná odobrať vzorky až do vzdialenosti 2,5 metra a dostať sa až meter pod marťanský povrch. Medzi vybavenie sondy patrí mikroskopická kamera, ktorá je schopná vyhotoviť fotografie predmetov s veľkosťou jednej tisíciny hrúbky ľudského vlasu. Komunikáciu so Zemou jej zabezpečujú sondy na obežnej dráhe Marsu Mars Odyssey a Mars Reconnaissance Orbiter . Dĺžka misie je plánovaná na cca 34 mesiace, kým nenastane na severnej pologuli zima a nedostatok svetla pre solárne panely sondy. Vedci neočakávajú, že by Phoenix prežil zimné obdobie, kedy teploty klesajú k −100 °C. Do tej doby by však mohol zhromaždiť údaje, z ktorých by sa vedci mali dozvedieť viac o tom, či na Marse kedysi mohla existovať primitívna forma života. Vo vzorke odobratej 30. júla 2008 sa dokázala prítomnosť vody, čím bola jednoznačne dokázaná nielen prítomnosť vody na Marse, ale aj hypotéza o polárnom ľade, ktorý sa nachádza v polárnych oblastiach pod niekoľkocentimetrovou vrstvou prachu. Fobos-Grunt 8. novembra 2011 štartovala ambiciózna misia ruskej agentúry Roskosmos s názvom Fobos-Grunt. Pozostávala z pristávacieho modulu na odber vzoriek z marťanského mesiaca Fobos a čínskej sondy Yinghuo-1, ktorá mala byť umiestnená na obežnú dráhu Marsu. Pre zlyhanie motorov 4. raketového stupňa Fregat však sonda zostala obiehať po nízkej obežnej dráhe okolo Zeme a napriek medzinárodnému úsiliu sa s ňou nepodarilo obnoviť spojenie. Mars Science Laboratory Súbor:593484main pia14839 full Curiosity s Sky Crane Maneuver, Artist s Concept.jpg|náhľad|Umelecká vizualizácia spúšťania roveru Curiosity na povrch Marsu „nebeským žeriavom“. Tento dizajn bol opätovne použitý aj pri spúšťaní roveru Perseverance v roku 2021. Dovtedy najkomplexnejšou a najdrahšou misiou k planéte Mars bol Mars Science Laboratory s robotickým vozidlom Curiosity . Ide o viac ako vážiaci rover, ktorý obsahuje vyše vedeckého vybavenia. Inovatívnym a pomerne zložitým manévrom úspešne pristál v kráteri Gale 6. augusta 2012. Mars Orbiter Mission (Mangalján) 5. novembra 2013 štartovala z kozmického centra Satiša Dhawana sonda Mangalján Indickej kozmickej agentúry. 24. septembra 2014 bola úspešne navedená na obežnú dráhu okolo Marsu (len dva dni po prílete americkej orbitálnej sondy MAVEN). Šlo primárne o technologickú demonštráciu, sekundárnym cieľom bol prieskum dynamiky horných vrstiev atmosféry Marsu. MAVEN Mars-MAVEN-Orbiter 18. novembra 2013 štartovala orbitálna sonda misie MAVEN ( Mars Atmosphere and Volatile EvolutioN Mission ) americkej NASA, zameraná na výskum atmosféry Marsu. Na orbitu vstúpila 22. septembra 2014. Medzi hlavné ciele patrí výskum procesov, ktorými Mars prišiel o niekdajšiu hustú atmosféru a vodu. Podobne ako Mars Reconnaissance Orbiter, aj MAVEN plní okrem vedeckých aktivít aj úlohu orbitálnej retranslačnej družice pre komunikáciu s povrchovými sondami a rovermi, vrátane komunikácie s roverom Perseverance v roku 2021. ExoMars Trace Gas Orbiter ExoMars je dvojdielna kozmická misia, ktorú realizuje Európska vesmírna agentúra (ESA) v spolupráci s ruskou agentúrou Roskosmos. Hlavnými prvkami programu sú misia ExoMars 2016 a misia ExoMars 2020. ExoMars 2016 bola tvorená orbitálnou sondou Trace Gas Orbiter (TGO) a demonštračným pristávacím modulom Schiaparelli, ktorý však havaroval pri pokuse o pristátie. TGO bol 19. októbra 2016 úspešne umiestnený na orbitu a po 11 mesiacoch aerobrakingu a následných motorických úpravách dráhy začal 21. apríla 2018 vedecké aktivity, zamerané na lepšie porozumenie metánu a ďalším stopovým plynom prítomným v atmosfére Marsu, ktoré by mohli byť dôkazom možnej biologickej aktivity. InSight a MarCO MarCO, jedna z dvoch identických retranslačných družíc pre sondu InSight InSight je americká povrchová sonda určená na seizmický výskum vnútornej stavby Marsu. Pristála 26. novembra 2018. Sprevádzaná bola dvoma orbitálnymi cubesatmi, MarCO-A a MarCO-B, ktoré fungovali ako retranslačné družice pre komunikáciu InSight so Zemou pri vstupe, zostupe a pristátí. Šlo o prvé cubesaty určené na prevádzku mimo obežnej dráhy Zeme a misia slúžila ako technologická demonštrácia a test odolnosti cubesatov pri takomto použití."}
{"id": "43248", "title": "Voyager 2", "context": "Na ceste zo slnečnej sústavy 11. januára 2005 bol Voyager 2 vo vzdialenosti 75,4 AU a smeroval von zo slnečnej sústavy rýchlosťou 3,3 AU za rok (/s). V auguste roku 2007 sa sonda nachádzala už 12 svetelných hodín ďaleko od Zeme, od ktorej sa vzďaľuje rýchlosťou približne 1 500 000 kilometrov za deň. Počas cesty sonda aj naďalej skúma svoje okolie, uskutočňuje merania magnetického poľa, plazmy. V novembri 2018 opustila sonda heliosféru a putuje v medzihviezdnom priestore. Ide o druhú sondu (prvá bola Voyager 1), ktorá opustila slnečnú sústavu."}
{"id": "430186", "title": "Mariner 9", "context": "Výsledky misie Pristávací modul sondy Viking, ktorý využíval znalosti povrchu vďaka sonde Mariner 9 Sonda pravidelne počas obehov merala základné parametre atmosféry (teplotu, tlak, chemické zloženie či hustotu), čo neskôr umožnilo analyzovať základné správanie atmosféry a vytvoriť jej prvý matematický model. Zo zaslaných snímok bolo konečne úplne jasné, ako povrch Marsu vyzerá, a že ide o mŕtvu a suchú planétu, na ktorej sa nenachádzajú veľké oceány kvapalnej vody. Podrobné zmapovanie povrchu umožnilo využiť tieto znalosti pri ďalších misiách a pre výber vhodných pristávacích miest pri nadväzujúcom programe Viking. Misia Mariner 9 získala celkom 54 miliárd bitov vedeckých informácií vrátane 7329 fotografií pokrývajúcich väčšinu povrchu planéty. Tieto získané fotografie umožnili vytvoriť prvú celoplanetárnu fotografickú mapu planéty."}
{"id": "14143", "title": "Téba (mesiac)", "context": "Prieskum Téba bola objavená z fotografií, ktoré urobil Voyager 1 Stephenom P. Synnottom, ktorý bol členom navigačného tímu sondy Voyager. Pred príletom sondy Galileo (kozmická sonda) k Jupiteru boli informácie o tomto mesiaci veľmi limitované. Galileo vyfotografoval takmer celý povrch tohto satelitu."}
{"id": "43247", "title": "Voyager 2", "context": "Misia Ilustračné znázornenie trasy oboch sond Primárne ciele Každá sonda mala stanovené hlavné ciele pri každej planéte, ktorú mala navštíviť. Medzi tieto úlohy patrilo: preskúmať prúdenie, dynamiku, štruktúru a zložení planetárnej atmosféry navštíveného telesa popísať morfológiu, geológiu a fyzikálne charakteristiky mesiacov planét získať ďalšie dáta na určenie hmotnosti, veľkosti a tvaru planéty a ich satelitov, prípadne prstencov určiť štruktúru magnetického poľa, zloženie a distribúciu častíc a plazmy. Plánovanie trasy Pri plánovaní budúcej dráhy sondy sa prepočítavalo viac ako 10 000 možných trajektórií, po ktorých by sa mohla sonda vydať, tak aby navštívila Jupiter, Saturn a Titan, ale nakoniec boli vybraté iba dve trajektórie z ktorých jedna potenciálne umožňovala využiť sondu pre ďalšiu cestu k Uránu a Neptúnu. Na začiatku plánovania ale nebolo isté, či sonda bude fungovať dostatočne dlho a panovali obavy, aby konštrukcia sondy nebola príliš veľká a vtedy drahá. Nakoniec bola pre sondu Voyager 2 vybratá trajektórie, ktorá by viedla okolo Saturnu a automaticky by sondu katapultovala na cestu k Uránu. Po úspešnom prevedení manévru bolo jasné, že sonda je schopná aj naďalej pokračovať vo vedeckej práci a tak bolo rozhodnuté o predĺžení jej misie (súčasne sa začalo počítať aj s návštevou Neptúna). Pre let sondy bola využitá situácia v pozícii 4 planét, ktorá nastáva raz za 175 rokov, keď sú tieto planéty v rovnakej časti slnečnej sústavy. Táto pozícia umožnila sonde pomocou gravitačného urýchľovania „preskakovať“ od jednej planéty k ďalšej a skrátiť tak napríklad cestu k Neptúnu z tridsať rokov na dvanásť. Princíp gravitačného praku bol po prvýkrát použitý sondou Mariner 10, ktorá bola určená na prieskum Venuše a Merkúru. Aj keď sonda Voyager 2 štartovala o 16 dní skôr ako sesterská sonda Voyager 1, mala sonda Voyager 1 kratšiu a teda rýchlejšiu trasu, ktorá zapríčinila, že pri Jupiteri bola skôr ako sonda Voyager 2 a to v marci 1979 kým Voyager 2 doletel k planéte približne až o 4 mesiace neskôr. Obe sondy využili gravitačný prak tejto planéty a vyrazili smerom k Saturnu, kde bola sonda Voyager opäť vymrštená na ďalšiu cestu smerom k Uránu a následne Neptúnu. Po úspešnom prelete okolo Neptúnu sonda pokračuje v ceste na okraj slnečnej sústavy, kde pokračuje v zbere vedeckých dát v rámci projektu Voyager Interstellar Mission. Jeho cieľom bolo preskúmať prechod v podobe heliopauzy a pokračovať ďalej smerom preč zo slnečnej sústavy. Štart Štart sondy Voyager 2. Voyager 2 odštartoval 20. augusta 1977, z mysu Canaveral na Floride raketou Titan 3E Centaur. Voyager 2 mala štartovať ako druhá sonda v projekte z Cape Canaveral na Floride, ale počas predštartovej prípravy sa zistilo, že sonda Voyager 1 ( VGR 77-2 ) má niekoľko technických chýb, medzi ktorými bol aj problém so stabilizáciou sondy. Štartovacie okno pre vyslanie sond bolo iba tridsaťdenné a tak došlo k tomu, že sa rozhodlo o vyslaní Voyageru 2 dňa 20. augusta 1977 ako prvej sondy, aj keď mala pôvodne štartovať až ako druhá v poradí. Paradoxne sa tak do vesmíru dostala druhá sonda pred prvou. Sonda bola vypustená pomocou raketového nosiča Titan 3E Centaur Po 2,5 minútach sa sonda dostala na parkovaciu dráhu vo výške , odkiaľ začala svoju vesmírnu púť. 15. decembra 1977 vstúpili obe sondy do oblasti Pásu planétok, ktorou úspešne preleteli. Po niekoľkých mesiacoch letu počas cesty k Jupiteru došlo v apríli 1978 k technickej poruche na hlavnom rádioprijímači, ktorý následne vypol. Automaticky sa zapojil záložný rádioprijímač, cez ktorý začala úspešne prebiehať komunikácia so sondou, aj keď táto bola zložitejšia. Počas letu v medziplanetárnom priestoru v roku 1987 sonda pozorovala supernovu 1987A. Súbor:Jupiter from Voyager 1.jpg|thumb|left|Veľká červená škvrna z pohľadu Voyager 1. Nepravé farby Prelet okolo Jupitera Na ceste sa ďalšie komplikácie neobjavili a tak sa mohla sonda pripravovať na prelet okolo najväčšej planéty slnečnej sústavy. Najbližšie priblíženie k Jupiteru sa odohralo 9. júla 1979, keď sa sonda priblížila iba na od mračien na planéte. Počas preletu bolo objavených niekoľko prstencov okolo Jupitera a súčasne bola pozorovaná vulkanická aktivita na Jupiterovom mesiaci Io. Išlo o prvé pozorovanie vulkanizmu na inom vesmírnom telese než na Zemi, ktoré sa stalo aj najväčším prekvapením misie počas preletu okolo Jupitera. Vďaka postupnému preletu oboch sond sa mohli porovnať zmeny na povrchu mesiaca po časovom odstupe. To umožnilo pozorovať 9 sopiek počas erupcie a porovnaním snímok povrchu potom objaviť ďalšie sopky na povrchu mesiaca. Podrobné pozorovanie Veľkej červenej škvrny preukázalo, že ide o komplex niekoľkých búrok okolo jednej obrovské búrky zúriacej v atmosfére pohybujúcej sa ľavotočivým smerom. Na zaslaných fotografiách (celkom okolo 18 000 fotografií) boli rozpoznané ďalšie menšie búrky, ktoré ukázali atmosféru Jupitera ako dynamický a búrlivý celok, ktorý nebol do dnešných dní celkom vysvetlený a popísaný. Voyager 2 súčasne objavil malý mesiac Adrasteu blízko objavených prstencov a druhý mesiac Thebe objavil na dráhe medzi mesiacmi Amalthea a Io. Pri pozorovaní snímok povrchu ďalšieho mesiaca Európy od sondy Voyager 1 bolo rozoznané veľké množstvo zlomových línií, ktoré boli prvotne vyhodnotené ako možné praskliny vzniknuté doskovou tektonikou povrchu mesiaca či tektonickou aktivitou. Snímky povrchu s lepším rozlíšením zo sondy Voyager 2 priviedli vedcov k názoru, že sa pod vrstvou vodného ľadu najskôr nachádza oceán tekutej vody. Sonda preletela okolo Jupitera a využila jeho gravitáciu na korekciu dráhy a zrýchlenie smerom k ďalšej planéte na svojej ceste. Prelet okolo Saturnu Umelecká predstava preletu sondy okolo planéty Saturn Najbližšie priblíženie k Saturnu nastalo 25. augusta 1981. Počas prelete okolo Saturnu začala sonda s výskumom horných vrstiev atmosféry planéty pomocou radaru. Radarové merania priniesli poznatky o teplote a hustote atmosféry. Na ich základe sa zistilo, že v najvyšších oblastiach je tlak okolo 7 kilopascalov s teplotou −203 °C a najnižších skúmaných oblastiach dochádza k nárastu tlaku a teploty až na 120 kilopascalov a −130 °C. Severný pól vykazoval súčasne rozdielnu teplotu ako obdobné oblasti na juhu. Severné oblasti boli o 10 °C chladnejšie, čo sa následne interpretovalo ako následok sezónnych javov. Počas priblíženia sondy k planéte bolo vyhotovených a odoslaných na Zem okolo 16 000 fotografií. Potom, čo Voayager 2 preletel okolo Saturnu, došlo k neočakávanej udalosti, keď sa doštička s kamerou krátko uzamkla, čo by bolo komplikáciou pri prieskume ďalších dvoch planét. Našťastie sa tímu podarilo poruchu spôsobenú nadmerným používaním dosky, keď došlo k dočasnému vyčerpaniu maziva, vyriešiť. Sonda sa mohla vydať k ďalším cieľom v prevádzkyschopnom stave. Saturn dal sonde impulz na cestu k Uránu. Prstence Uránu ako ich videla sonda Voyager 2 počas preletu Prelet okolo Urána Najbližšie priblíženie k Uránu nastalo 24. januára 1986, keď sa sonda nachádzala nad hornou vrstvou atmosféry Uránu. Počas preletu okolo planéty sonda objavila 10 dovtedy neznámych mesiacov, študovala unikátnu atmosféru planéty a preskúmala prstence planéty a odoslala na Zem okolo 8 000 fotografií. Voyager 2 podrobne študoval rotáciu tretej najväčšej planéty slnečnej sústavy a na základe pozorovaní vedci zistili, že planéta sa otočí okolo svojej osi za 17 hodín a 14 minút a že súčasne ako jediná planéta slnečnej sústavy rotuje s osou rotácie položenou do roviny obehu (zdanlivo teda planéta „váľa sudy“). Jedna hypotéza hovorí, že táto rotácia je dôsledkom zrážky mladej planéty s väčším telesom v čase formovania planetárnej sústavy. Voyager 2 zistil, že jeden z najpozoruhodnejších dôsledkov Uránovej polohy na boku je jej vplyv na chvost jeho magnetického poľa, ktoré je samo sklonené o 60 stupňov od jeho osi rotácie. Chvost magnetického poľa je skrútený rotáciou planéty do tvaru dlhej vývrtky. Pred príletom Voyageru 2 nebolo známe, aký charakter má magnetické pole Uránu a či vôbec existuje. Sonda pozorovala aj radiačné pásy okolo Uránu, ktoré sú veľmi podobné tým, ktoré boli pozorované pri Saturne. Prelet okolo Neptúna Búrky v atmosfére Neptúna počas preletu sondy Najbližšie priblíženie k Neptúna nastalo 25. augusta 1989. Pretože to bola posledná veľká planéta, ktorú mohol Voyager 2 skúmať, bolo rozhodnuté preletieť bližšie pri mesiaci Triton. Počas preletu okolo Neptúna sonda objavila Veľkú tmavú škvrnu, ktorá ale počas neskorších pozorovaní pomocou Hubblovho teleskopu nebola pozorovaná, čo viedlo k názoru, že škvrna už zmizla a že podobne ako pri Jupiteri išlo o atmosférickú poruchu. Pôvodne sa predpokladalo, že ide o obrovský mrak a neskôr, že ide o medzeru v oblačnosti Neptúna, ktorá umožňovala uvidieť nižšie vrstvy atmosféry planéty. V oblasti pólu boli pozorované polárne žiary. Počas preletu okolo planéty sonda odoslala na Zem okolo 10 000 fotografií. V roku 2006 bolo Pluto rekvalifikované na konferencii Medzinárodnej astronomickej únie z planéty na trpasličiu planétu, čím sa prelet okolo planéty v roku 1989 stal návštevou, ktorá zavŕšila prelety okolo všetkých planét slnečnej sústavy. Ilustrácia ukazujúca prelet sond okrajom slnečnej sústavy"}
{"id": "599652", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Dlhodobé mapovanie zistilo, že niektoré výrazné povrchové útvary počas mnohoročného pozorovania sondou zmenili svoju polohu až o 30 km. Ide o ďalšiu skutočnosť podporujúcu existenciu kvapalného oceánu, na ktorom by tieto útvary spolu s mesačnou kôrou plávali. Na základe toho predstavitelia NASA začali uvažovať o rozšírení prieskumu Titanu ďalšou sondou. V ďalších mesiacoch roku 2011 sonda pokračovala v dlhodobom monitorovaní oblačnosti, zloženia atmosféry a hľadané sezónnych zmien. V novembri sonda zahájila novú fázu štúdia nazvanú Titan Exploration at Apoapsis (TEA). Ide o sériu pozorovaní približne raz za týždeň trvajúcich až 37 hodín, ktoré majú za cieľ najmä monitorovať oblačnosť a detegovať nové molekuly a izotopy v stratosfére prístrojom CIRS."}
{"id": "599653", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Kvôli nízkym teplotám (okolo −180 °C) na povrchu mesiaca nedochádza k sublimácii vodného ľadu, výsledkom čoho je absencia vodných pár v atmosfére. Oblaky na Titane sú tak tvorené pravdepodobne etánom, metánom a ďalšími jednoduchými uhľovodíkmi. Rozloženie uhľovodíkov je vo všetkých oblastiach danej výšky rovnaké, ale podliehajú sezónnym zmenám v závislosti od ročných období. 200 km nad povrchom sa k nim pridávajú tholiny, ktoré spôsobujú charakteristickú oranžovú farbu mesiaca. Ešte nižšie sa tvoria organické aerosóly."}
{"id": "521607", "title": "Časomiera na Marse", "context": "Introduction Dĺžka marťanských ročných období v porovnaní so Zemou. Na meranie času na planéte Mars a na Saturnovom najväčšom mesiaci Titan boli navrhované viaceré spôsoby merania času, nezávisle od pozemského kalendára. Mars má sklon osi a dobu rotácie podobnú Zemi. Aj preto sa na ňom prejavujú ročné obdobia (jar, leto, jeseň a zima) podobne ako na Zemi. Aj deň je približne rovnako dlhý. Rok je však takmer dvakrát taký dlhý ako na Zemi a jeho orbitálna excentricita je podstatne väčšia, čo okrem iného znamená, že dĺžky rôznych marťanských ročných období sa značne líšia a slnečný čas sa môže líšiť od kalendárneho času na Zemi. Saturn má sklon osi podobný Zemi. Aj preto sa na ňom prejavujú ročné obdobia (jar, leto, jeseň a zima) podobne ako na Zemi. Deň na Titane, Saturnovom najväčšom mesiaci je približne 16-krát dlhší ako na Zemi. Rok je takmer 30-krát dlhší ako na Zemi, alebo takmer 16-krát dlhší ako na Marse a Saturnova orbitálna excentricita je podstatne väčšia, čo okrem iného znamená, že dĺžky rôznych saturnských (a takisto aj titanských) ročných období sa značne líšia a slnečný čas na Titane sa môže líšiť od kalendárneho času na Zemi."}
{"id": "58214", "title": "Zoznam astronomických článkov/T", "context": "tu Tukan (súhvezdie) – Tukan (trpasličia galaxia) – Tunguská udalosť – Turínska stupnica"}
{"id": "10456", "title": "Mesiac", "context": "Tektonika Mesiac je tektonicky aktívny. Misie Apollo zaznamenali 28 slabých otrasov. Podľa analýzy z roku 2019 sú tieto otrasy spôsobené schladením a následným zmršťovaním telesa. Dôkazom sú aj relatívne mladé násuny."}
{"id": "16684", "title": "Tritón (mesiac)", "context": "Povrch Uhľovodíky na povrchu mesiaca spôsobujú, že jeho farba je bledoružová. Merania 3,9 metrového Infračerveného teleskopu UKIRT na Mauna Kea ukázali, že sa tam nachádza tiež ľad oxidu uhoľnatého a oxidu uhličitého. Na povrchu Tritonu sú pravdepodobne dve svetlejšie oblasti umiestnené oproti sebe a spôsobujú periodické kolísanie jeho jasnosti. Tmavé pruhy v blízkosti južného pólu svedčia o súčasnej geologickej aktivite mesiaca. Na snímkach sondy Voyager 2 sú viditeľné tiež veľké praskliny a kruhové prepadliny s rozmerom 30. Ďalší záber z Voyageru 2 ukazuje detaily povrchu Tritona Zábery zo sondy Voyager 2 ukázali, že celá južná pologuľa má oveľa väčšie albedo ako sa predpokladalo. Pokrýva ju obrovská polárna čiapočka, najväčšia známa v slnečnej sústave. Na východnom okraji siahala až po 30. stupeň južnej šírky, na západnom okraji dokonca po rovník. Na polárnej čiapočke objavil Voyager 2 stovky poprehýbaných pásov, ktoré smerujú na severovýchod. Tieto pásy sú pravdepodobne veľmi mladé. Povrchová teplota mesiaca dosahuje len 38 K (-235 °C). Za takýchto nízkych teplôt je vodný ľad neobyčajne pevný, porovnateľný s oceľou. Celkové albedo je 0,7, z čoho vyplýva, že jeho povrch odráža dvakrát viac slnečného svetla ako povrch Zeme. To sa prejavuje aj na zdanlivej magnitúde mesiaca, ktorá má hodnotu 13,6. Napriek omnoho väčšej vzdialenosti od Slnka je Triton jasnejší než ktorýkoľvek mesiac Urána. Hustota impaktných kráterov je menšia ako na iných ľadových mesiacoch a väčšinu z nich spôsobili dopady komét. Z toho možno usudzovať, že povrch je pomerne mladý. Jeho vek sa odhaduje na 600 miliónov rokov. Najväčším prekvapením, ktoré priniesli snímky z Voyagera 2, však boli aktívne gejzíry. Tie vyvrhujú plynný dusík a prachové častice do výšky až . Dusíkový ľad potrebuje na zahriatie a premenu na plyn iba veľmi málo tepla, preto je možná jeho existencia v plynnom skupenstve aj na takom chladnom telese ako je Triton. Predpokladá sa, že s príchodom leta sa sublimácia povrchového ľadu zosilňuje, pôda tmavne a tým umožňuje postupné prehrievanie povrchu až po bod topenia dusíka. Vedci s istotou identifikovali 4 gejzíry a aktivita mnohých ďalších sa predpokladá. Triton sa stal po Zemi a mesiaci Io tretím známym telesom so sopečnou aktivitou. Ďalšie prejavy geologickej aktivity sú tmavé pruhy v blízkosti južného pólu podobné láve vytekajúcej z prasklín v zemskej kôre. Vulkanizmus na Tritone je celkom nového typu a jeho objav sa považuje za jeden z najvýznamnejších objavov v dejinách planetológie."}
{"id": "38192", "title": "Orión (súhvezdie)", "context": "Meteorický roj V blízkosti Oriónovej ruky sa nachádza radiant meteorického roja Orionidy. Je to jeden z hlavných nočných meteorických rojov. Spôsobuje ho prúd meteoroidov, ktorý po sebe zanecháva slávna Halleyova kométa. Zem prechádza týmto prúdom meteoroidov medzi 16. a 26. októbrom. Najhustejšou časťou prechádza okolo 21. októbra. Meteory vyletujú z blízkosti hviezdy Chí Orionis, ale radiant sa pozvoľna posúva na východ k súhvezdiu Blížencov. Zenitová frekvencia v maxime je okolo 30 meteorov za hodinu a ich priemerná jasnosť sa pohybuje okolo tretej magnitúdy. Ich farby bývajú od žltej po oranžovú, pričom žiadna farba nápadne neprevažuje. Keďže Zem sa zráža s prúdom meteoroidov takmer čelne, sú to rýchle meteory (/s). Druhýkrát prechádza Zem týmto prúdom v júni a vtedy roj nazývame Éta Aquaridy. Slabší prúd má vedľajší radiant asi o 3° severnejšie a jasnosť meteorov je o magnitúdu (čiže dvaapolkrát) menšia."}
{"id": "148359", "title": "Exosféra", "context": "Introduction Pohľad na Mesiac cez časť atmosféry vo vyšších oblastiach Exosféra je piata a posledná stála vrstva atmosféry Zeme. Niekedy sa ani nevyčleňuje ako samostatná vrstva, ale sa zaraďuje k termosfére. Za hornú hranicu exosféry sa považuje 20 000 až 70 000 kilometrov nad zemským povrchom. V tejto oblasti sa nachádzajú prevažne voľné atómy vodíka a hélia, na ktoré už nepôsobí takou silou gravitácia, čo má za následok, že častice môžu uniknúť do okolitého voľného priestoru a vymaniť sa z gravitačného poľa planéty. Hustota častíc sa už v tejto výške vyrovnáva s hustotou častíc medziplanetárnej hmoty. Zem tak za sebou tiahne závoj unikajúcich vodíkových častíc, čím sa ochudobňuje o tento prvok."}
{"id": "599655", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Hustá atmosféra neustále zahaľuje povrch Titanu. Zabraňuje tak preniknutiu väčšiny slnečných lúčov na povrch mesiaca, ktoré sa od nej odrážajú do kozmického priestoru, čím spôsobuje antiskleníkový efekt. Sonda Huygens nebola schopná počas zostupu určiť polohu Slnka, ale bola schopná v existujúcom šere získať obrázky povrchu mesiaca. Preto sa predpokladá, že nielen Slnko, ale ani Saturn nie je z povrchu Titanu viditeľný. Pozorovania sondy Cassini z roku 2004 naznačujú, že atmosféra rotuje oveľa rýchlejšie ako povrch mesiaca (podobne ako na Venuši)."}
{"id": "16672", "title": "Talassa (mesiac)", "context": "Introduction  Talassa alebo Thalassa je v poradí druhý prirodzený satelit Neptúna. Bol objevený a zatiaľ preskúmaný len raz sondou Voyager 2 v roku 1989. Bol pomenovaný po dcáre boha Aithéra a bohyne Hemery z gréckej mytológie. Pôvodné označenie mesiaca bolo S/1989 N 5 . Obieha vo vzdialenosti 50 000 kilometrov a veľkosť je stanovená na 80 kilometrov."}
{"id": "10151", "title": "Neptún", "context": "Telesá pod gravitačným vplyvom  Prstence planéty Neptún má slabé planetárne prstence neznámeho zloženia. Majú svojráznu špecifickú štruktúru, ktorá je narušovaná zrejme mesiacmi Neptúna. Prvý náznak, že prstence sú nekompletné, sa objavil v polovici 80. rokov, keď sa pri zákryte hviezdy planétou objavilo niekedy bliknutie navyše. Obrázky z Voyageru 2 ukázali, že systém obsahuje veľa slabých prstencov. Vonkajší prstenec nazvaný Adams obsahuje tri oblúky – Liberté , Egalité a Fraternité (sloboda, rovnosť a bratstvo). Existencia týchto oblúkov je ťažko vysvetliteľná, pretože podľa pohybových zákonov by sa za krátky čas sformovali do jednotného prstenca. Úlohu tu pravdepodobne zohráva mesiac Galatea, ktorý asi bráni spojeniu oblúkov. Mnoho ďalších prstencov našli kamery Voyageru. Okrem Adamsovho prstenca (polomer od stredu planéty), sa tu nachádza Laverrierov prstenec () a širší i slabší Galleho prstenec (). Slabý vonkajší výbežok Laverrierovho prstenca sa volá Lassel, a na jeho konci je pomenovaný prstenec Arago (). Nové pozorovania zo Zeme ukázali, že prstence sú omnoho menej stabilné ako sa predpokladalo. Prstenec Liberté (sloboda), môže zmiznúť za menej ako storočie. Mesiace planéty Súbor:Detail of Triton - GPN-2000-000422.jpg|thumb|Mesiac Triton, ako ho zo vzdialenosti vyfotografovala sonda Voyager 2 Neptún mal k septembru 2007 13 známych mesiacov. 1.7.2013 sa po objavení mesiaca Hippocamp zvýšil počet na 14. Zďaleka najväčší a jediný guľatý je Triton, objavený Williamom Lasselom iba 17 dní po objavení samotného Neptúna. Triton má retrográdnu dráhu, čo naznačuje, že môže ísť o bývalý objekt Kuiperovho pásu zachytený na obežnú dráhu okolo planéty jej gravitáciou. Pomaly sa k planéte približuje a keď napokon dosiahne Rocheovu medzu, slapové sily ho roztrhajú. Triton je najchladnejšie teleso pozorované v slnečnej sústave. Teplota jeho povrchu je 38,15 K (−228 °C). Nepravidelná Nereida, druhý najbližší mesiac Neptúna, má jednu z najexcentrickejších obežných dráh v slnečnej sústave. Od júla do septembra 1989 Voyager 2 objavil ďalších šesť mesiacov. Druhým najväčším je Proteus, ktorý však má iba pol percenta hmotnosti Tritonu. Je známy ako veľmi tmavé teleso, keďže odráža iba 6 % dopadajúceho svetla. K najvnútornejším patria Najáda, Thalassa, Despina, Galatea a Larissa. Z ďalších 5 nových mesiacov objavených zo Zeme je pomenovaný len jeden s názvom Psamathe (S/2003 N1). Ostatné 4 majú dočasné pomenovanie (S/2002 N1-4). Prehľad mesiacov Neptúna s priemerom nad Meno Označenie Elementy dráhy Rozmer (km) Mag. Rok objavu Objaviteľ definit. predbežné veľká polos (103 km) výstrednosť Sklon dráhy (°) doba obehu (dni) Triton I 354,8 0,0000 156,8000 5,8769 2706 13,0 1846 W. Lassell Proteus VIII S/1989 N1 117,6 0,0004 0,0390 1,1223 416 20,0 1989 S. P. Synnott / Voyager 2 Nereida II 5513,4 0,7512 7,2300 360,1362 340 19,2 1949 G. Kuiper Galatea VI S/1989 N4 62,0 0,0001 0,0540 0,4287 158 22,0 1989 S. P. Synnott / Voyager 2 Despina V S/1989 N3 52,5 0,0001 0,0650 0,3347 148 22,0 1989 S. P. Synnott / Voyager 2 Trójania Častice prstencov a Neptúnove mesiace nie sú jediné telesá, ktoré pri svojom obehu okolo Slnka súvisia s Neptúnom. Podobne ako pri Jupiteri, aj pri Neptúne objavili výskumníci z Carnegie Institution štyri telesá, ktoré zdieľajú s Neptúnom približne rovnakú obežnú dráhu. Takéto telesá, ktoré obiehajú 60° pred alebo 60° za planétou sa nazývajú Trójania. Neptún je po Jupiteri len druhou planétou slnečnej sústavy, pri ktorej sú známi Trójania. Prvý Neptúnov Trójan, planétka , bola objavená v roku 2001. Vplyv Neptúna na ťažisko slnečnej sústavy Neptún má hneď po Jupiteri druhý najväčší vplyv spomedzi planét na umiestnenie a pohyb ťažiska (barycentra) slnečnej sústavy a teda aj na pohyb Slnka. Za to môže nielen jeho veľká hmotnosť, ktorá je tretia najväčšia medzi planétami, ale hlavne jeho najdlhšia veľká polos obežnej dráhy. Vplyv Neptúna na ťažisko slnečnej sústavy tvorí približne 13 % z celkového vplyvu slnečnej sústavy. Je možné, že vplyv Neptúna má súvislosť s istou dlhou periódou v cykle slnečnej aktivity známej ako Gleisbergov cyklus , ktorej hodnota 80 – 85 rokov súhlasí s polovicou siderickej obežnej doby Neptúna alebo so synodickou periódou Neptúna voči spoločnej perióde známych planét."}
{"id": "54870", "title": "Galileo (kozmická sonda)", "context": "Opis sondy Sondu postavila firma Hughes Aircraft Corp., Los Angeles, Kalifornia (USA), prístrojové vybavenie koordinovala NASA Laboratórium prúdového pohonu (JPL), Pasadena, Kalifornia (USA), ktorá ju tiež riadila pre ústredie NASA, Office of Space Science and Applications (OSSA), Washington (D.C.) (USA) a Deutsches Zentrum für Luft und Raumfahrt (DLR), Kolín nad Rýnom (Nemecko). Počas letu sa skladala z družicovej časti, ktorá bola neskôr navedená na obežnú dráhu okolo Jupitera, a malej atmosferickej sondy Galileo Atmosphery Probe (označenie COSPAR 1989-084E), určenej na priamy prieskum vrchnej atmosféry Jupitera. Družicová časť Nákres sondy ukazuje umiestnenie prístrojov, ktoré sonda niesla k Jupiteru Družicovú časť tvorila rotáciou 3,25 až 10,5 obr/min alebo trojosovo stabilizovaná sonda typu HS-373 s maximálnym priemerom a výškou . Skladala sa z dvoch úsekov spojených otočným prepájacím uzlom so servosystémom SBA (Spin-Bearing Assembly), a to: prístrojový úsek v tvare nízkeho šesťbokého hranolu, nad ktorým bola upevnená parabolická smerová anténa z tenkej molybdénovej sieťky s priemerom , s tromi výklopnými ramenami; stabilizovaný úsek valcového tvaru s výklopnou smerovanou plošinou a smerovateľnou anténou s priemerom pre spojenie s atmosférickou sondou. Na spodnej strane stabilizovaného úseku bola pripevnená kužeľovitá atmosférická sonda (opis pozri nižšie). Na bokoch prístrojového úseku boli zavesené tri výklopné ramená. Najdlhšie s dĺžkou nieslo senzory magnetometrov umiestnených na jej konci a v jej strede a antény detektoru plazmových vĺn, dve kratšie s dĺžkou niesli dva rádioizotopové termoelektrické generátory (RTG) s celkom oxidu plutoničitého 238PuO2 na dodávku elektrickej energie (príkon na začiatku letu 570 W). Družicová časť niesla tieto prístroje: prístroje na optické a spektroskopické pozorovanie: prístroje umiestnené na otočnej stabilizovanej plošine: televízna kamera SSI (Solid State Imaging System) s detektory typu CCD (Charge Coupled Device) (800×800 bodov, spektrálny obor 300 až 650 a 700 až 1000 nm, expozičné časy od 4,167 ms do 51,2 s) pripojené k ďalekohľadu Casesgrainova usporiadania (ohnisková vzdialenosť , priemer , stavebná dĺžka , svetelnosť f/8,5, zorný uhol 0,46°, uhlové rozlíšenie 10,16 µrad/pixel) a vybavené osempolohovým karuselom s farebnými filtrami pre viditeľnú a blízku infračervenú oblasť (stredy pásiem 404, 559, 671, 727, 756, 889 a 986 nm) a jeden bezfarebný filter (610±220 nm); mapujúci infračervený mriežkový spektrometer NIMS (Near-Infrared Mapping Spectrometer) so 17 detektormi (15 InSb a 2 Si) chladenými na teplotu 64 K pre štúdium chemického zloženia atmosféry planéty a povrchu mesiacov pripojený k ďalekohľadu Ritchey-Chretienovho usporiadania (ohnisková dĺžka , priemer , svetelnosť f/3,5, rozlíšenie 5 až ); ultrafialový mriežkový Ebert-Fastieov spektrometer UVS (Ultra-Violet Spectrometer) s 3 fotonásobičmi (spektrálna oblas5 113 až 432 nm, spektrálne rozlíšenie 0,7 nm pod 190 nm, 1,3 nm nad 490 nm) pripojený k ďalekohľadu Cassegrain-Dall-Kirkhamovho usporiadania (ohnisková dĺžka , svetelnosť f/5) pre štúdium chemického zloženia atmosféry planéty; integrovaný fotopolarimeter a rádiometer PPR (Photopolarimeter-Radiometer) (spektrálny obor 0,4 až 45 µm) pripojený k ďalekohľadu usporiadania Cassegrain-Dall-Kirkham (priemer , ohnisková dĺžka , zorný uhol 0,14°) určený na zisťovanie aerosólových častíc v atmosfére Jupitera, chemického zloženia atmosféry a oblakov planéty a tepelnej rovnováhy atmosféry planéty, ktorý tvorili: fotopolarimeter (vo fotopolarimetrickom režime 3 kanály v pásmach 410,0, 678,5, a 944,6 nm, vo fotometrickom režime 7 kanálov v pásmach 618,7, 633,3, 648,0, 788,7, 829,3, 840,3 a 891,8 nm); rádiometer (5 kanálov v pásmach 16,8, 21,0, 27,5, 35,5 a 45 µm); prístroje umiestnené na rotujúcom úseku: spektrometer pre oblasť extrémneho ultrafialového žiarenia EUVS (Extreme UltraViolet Sprectrometer) (128 kanálov, spektrálny rozsah 54 až 128 nm, šírka kanálov 0,59 nm, spektrálne rozlíšenie 3,5 nm pre plošné, resp. 1,5 nm pre bodové zdroje, uhlové rozlíšenie 0,17×0,87°) určený najmä na štúdium plazmového toroidu na dráhe mesiaca Io; prístroje na štúdium magnetických polí a korpuskulárneho žiarenia, umiestnené na dlhom výklopnom ramene a na jeho základni: magnetometer MAG (Magnetometer) na štúdium medziplanetárneho a planetárnych magnetických polí tvorený 6 cievkovými detektormi (3 v strede ramena s citlivosťou ±512 nT resp. ±16 384 nT, 3 na jeho konci s citlivosťou ±32 nT resp. ±512 nT) a kalibračnými cievkami; spektrometer plazmových vĺn PWS (Plasma Wave Spectrometer) vybavený rozkladacou dipólovou anténou s rozpätím , umiestnenou priečne na konci ramena a 2 cievkovými anténami na sťažni veľké parabolickej antény (258 kanálov, frekvenčný rozsah 5,62 Hz až 5,65 MHz pri dipólovej anténe, 5 Hz až 3,5 kHz resp. 1 až 50 kHz pri cievkových anténach); analyzátor plazmy PLS Plasma Instrument, ktorý tvorili: štyri elektrostatické analyzátory (64 kanálov v rozsahu od 0,9 eV do 52 keV, časové rozlíšenie 0,5 s); štyri hmotové spektrometre (schopné detegovať ióny H+, H2+/He++, He+, O++, O+/S++, Na+, S+, K+ a SO2+); detektor mikrometeoroitov DDS (Dust Detector System) (efektívna účinná plocha , citlivosť od 0,1 fg do 1 µg); detektor energetických nabitých častíc EPD Energetic Particles Detector, ktorý tvorili: časticový teleskop s 8 kremíkovými polovodičovými detektormi nízkoenergetických častíc v magnetosfére LEMMS (Low-Energy Magnetospheric Measurements System) (32 kanálov, elektróny od 15 keV do >11 MeV, ióny od 22 keV do 55 MeV); analyzátor izotopového zloženia CMS (Composition Measurements System) tvorený dvoma ďalekohľadmi: teleskop TOF (Time-of-Flight) (13 kanálov, jadrá vodíka 80 keV až 1,25 MeV, jadrá hélia od 27 keV/u až 1,0 MeV/u, jadrá kyslíka od 12 do 522 keV/u, jadrá síry od 16 do 310 keV/u, jadrá železa od 20 do 200 keV/u); teleskop diferenciálnej energie (13 kanálov, jadrá He od 0,19 do 1,4 MeV/u, jadrá O od 0,16 do 10,7 MeV/u, jadrá Na od 1,0 do 11,7 MeV/u a jadrá Fe od 0,22 do 15,0 MeV/u); detektor ťažkých iónov HIC (Heavy Ion Counter) tvorený dvoma teleskopmi (rozsah protónových čísel od 6 (C) do 28 (Ni), energetický rozsah od 6 do >200 MeV/u) ; experimenty využívajúce rádiového vysielače sondy RS (Radio Science): vlastnosti plazmy a nehomogenít slnečného vetra v medziplanetárnom prostredí; štúdium vlastností atmosféry a ionosféry planéty a mesiacov v priebehu rádiového zákrytu sondy; stanovenie hmotností mesiacov Jupitera; hľadanie gravitačných vĺn s veľmi nízkou frekvenciou; štúdium slnečnej koróny počas konjunkcie sondy so Slnkom. Sonda Galileo sa pripravuje na pripojenie k urýchľovaciemu stupňu Systémy sondy boli riadené palubným počítačom s 16bitovým mikroprocesorom ATAC-16MS. Pre záznam nameraných vedeckých dát slúžila magnetopásková pamäť s kapacitou 900 Mbit. Hlavný telemetrický systém pracujúci v pásme X (8,422 GHz) mal pracovať cez veľkú parabolickú anténu (typická rýchlosť prenosu od Jupitera 134 kbit/s). Záložný telemetrický systém pracujúci v pásme S (2,297 GHz) využíval dve všesmerové antény, z ktorých jedna bola umiestnená na konci centrálneho sťažňa parabolickej antény, druhá na jednom výklopnom ramene s RTG. Povelový prijímač pracoval v pásme S (2,115 GHz). Spojenie s atmosférickou sondou sa udržovalo v pásme L. Pre navedenie na dráhu okolo Jupitera slúžil hlavný motor S400 s ťahom 400 N na dvojzložkové hypergolické kvapalné pohonné látky (monometylhydrazín a oxid dusičitý, celkom ) skladované v štyroch nádržiach s pretlakovou dopravou stlačeným héliom. Na bežné korekcie dráhy slúžil systém 12 motorčekov s ťahom 10 N zásobovaných z rovnakých nádrží. Na spojenie so sondou sa využívali pozemné stanice systému DSN (Deep Space Network). Hlavné riadiace stredisko sa nachádzalo v areáli NASA Laboratória prúdového pohonu (JPL) v kalifornskej Pasadene (USA). Atmosférická sonda Atmosférická sonda mala tvar kužeľa s maximálnym priemerom a výškou . Z celkovej hmotnosti pripadalo na ablatívny tepelný štít z fenolovej živice, ktorý kryl väčšiu časť povrchu. Krátkodobo mohol vydržať teploty až 14 000 °C a izoloval 65× dokonalejšie ako domáca termoska. Na palube boli umiestnené nasledujúce experimenty, ako užitočné zaťaženie s celkovou hmotnosťou : neutrálny hmotnostný spektrometer na štúdium chemického zloženia atmosféry NMS (Neutral Mass Spectrometer) (detekcia He, H2O, CH4, NH3, ďalších atómov a molekúl s hmotnosťou od 1 do 52 u a vybraných ťažších atómov ako sú Kr a Xe, t. j. 84 u a 131 u, rozsah tlaku okolitého prostredia 0,01 až 1 MPa); súbor senzorov na priame meranie teploty, tlaku a nepriame určenie hustoty a priemernej molekulovej hmotnosti atmosféry v závislosti na výške ASI (Atmospheric Structure Instrument), ktorý tvorili: akcelerometre na meranie atmosférického brzdenia; teplomer; tlakomer; nefelometer NEP (Nephelometer) na štúdium veľkosti, distribúcie a fyzikálnych charakteristík častíc v oblakoch na základe rozptylu infračerveného žiarenia (vlnová dĺžka 900 nm, rozsah tlaku okolitého prostredia 0,01 až 1 MPa); infračervený interferometer na stanovenie koncentrácie hélia v atmosfére HAD (Helium Abundance Detector) (rozsah merania od 0,3 do 0,8 MPa, relatívna presnosť 0,1 %); viackanálový rádiometer na meranie tepelnej energie v atmosfére NFR (Net-flux Radiometer) (0,3 – 3,0, 0,3 – 2000, 20 – 30, 30 – 40 a 40 – 60 µm, merania v rozsahu tlakov 0,01 až 1 MPa); detektor búrkových elektrických výbojov LRD (Lightning and Radio Emission Detector), s dvoma detekčnými systémami: elektromagnetický rádiový detektor (frekvenčné pásma 3, 15 a 100 kHz) pre detekciu rádiového šumu a zmien magnetického poľa; optický detektor s fotodiódou na registráciu svetelných zábleskov; osemkanálový detektor energetických častíc EPI (Energetic Particle Investigation) (3 kanály pre elektróny, 3 kanály pre protóny, 1 kanál pre častice alfa, 1 kanál pre ťažšie ióny). Zostupový systém sa skladal z brzdiaceho a stabilizačného padáku a nosného padáku z dakronu a kevlaru s priemerom . Elektrickú energiu dodávali lítiumsulfonylové akumulátory s celkovou kapacitou 21 Ah, vlastný raketový pohon nebol inštalovaný. Životnosť puzdra obmedzovali: mechanická a tepelná odolnosť (pri pozemných skúškach v r. 1983 do 60 °C vnútornej teploty a tlaku do 1,6 MPa, vypočítaná odolnosť do 2,0 MPa, k poškodeniu neutrálneho hmotnostného spektrometra došlo až pri 2,1 MPa); kapacita akumulátorov (z výroby 21 Ah, pri príletu k Jupiteru asi 20 Ah, t. j. 74 min zostupu); družicová časť sondy Galileo mala na príjem údajov najviac 75 minút a potom sa musela venovať inej aktivite. Prenos dát na materskú sondu sa uskutočňoval na dvoch frekvenciách v pásme L (1,3870 a 1,3871 GHz, rýchlosť prenosu 256 bit/s). Ultrastabilný oscilátor udržoval konštantnú frekvenciu signálov, takže z Dopplerovho posunu bolo možné odvodiť dáta o rýchlosti vetra a smeru pohybu puzdra."}
{"id": "221664", "title": "Venera-11", "context": "Konštrukcia Hmotnosť sondy bola asi 4700 kg okrem paliva, z toho pristávacie puzdro (tiež pristávací modul) 1600 kg. Jej súčasťou bola francúzska aparatúra Sigma 2MS slúžiaca na snímanie zábleskov žiarenia gama, vlastný motor a vysielacia aparatúra. Puzdro bolo vybavené padákovým systémom, ktorý obsahoval výťažný a brzdiaci padák. Ďalej tu bol hmotový spektrometer, plynový chromatograf Sigma, aparatúra Groza a množstvo ďalších prístrojov."}
{"id": "233581", "title": "Venera-12", "context": "Konštrukcia Sonda bola rovnaká, ako jej o týždeň skôr vypustená dvojička Venera 11. Hmotnosť sondy bola asi 4 700 kg okrem paliva, z toho pristávacie puzdro (tiež pristávací modul) . Jej súčasťou bola francúzska aparatúra Sigma 2MS k snímaniu zábleskov gama žiarenia. Puzdro bolo vybavené padákovým systémom, ktorý obsahoval výťažný a brzdiaci padák. Ďalej tu bol hmotový spektrometer, plynový chromatograf Sigma, aparatúra Groza a rada ďalších prístrojov."}
{"id": "596686", "title": "Marsovský rover", "context": "Pristátie Sonda vstupuje do atmosféry Marsu a spomaľuje. Pri vstupe do atmosféry vzniká veľmi vysoká teplota, pred ktorou sondu chráni tepelný štít. Neskôr sa otvorí padák a odhodí tepelný štít. Pri misii Pathfinder a Mars Exploration Rover sondu zabrzdily trysky z cestovného stupňa ( Backshell ) a uvoľnili na povrch sondu, okolo ktorej boli airbagy. Nasledovalo niekoľko odskokov a okvetné lístky sa odklopili a sonda bola pripravená na svoju vedeckú činnosť. Pri misiách roverov Perseverance a Curiosity bola použitá zostupová plošina Skycrane, ktorá ich pomocou trysiek ich spustila na povrch a odletela do bezpečnej vzdialenosti od roveru, aby ho nepoškodila."}
{"id": "44535", "title": "Mars Reconnaissance Orbiter", "context": "Priebeh letu Dráha sondy – zarážky na dráhe sú po mesiacoch Sonda bola vypustená z kozmodrómu Kennedy Space Center na Floride 12. augusta 2005 dvojstupňovou nosnou raketou Atlas 5 Model 4001. 10. marca 2006 sonda dosiahla planétu Mars, kde bola pomocou šiestich hydrazínových motorov navedená na veľmi excentrickú obežnú dráhu okolo planéty. Brzdiaci manéver trval 27 minút. Fáza brzdenia s využitím atmosféry (tzv. aerobraking) prebiehala v období od marca do augusta 2006, až kým sonda nedosiahla potrebnú nižšiu dráhu. Túto fázu sonda ukončila 30. augusta 2006. Potom vysunula anténu a odstránila krytky zo šošoviek inštalovaných kamier, aby mohla začať vlastný vedecký výskum planéty. Základná vedecká misia trvala do decembra 2008. Jej hlavným cieľom bolo snímkovanie povrchu s vysokým rozlíšením, čo umožní detailné naplánovanie ďalších expedícií automatických sond. V marci 2008 sonda prostredníctvom kamery HiRISE zachytila lavíny na Marse. V severnej polárnej oblasti planéty sa sonde podarilo odfotografovať niekoľko zosuvov. Zosunutý materiál bol pravdepodobne z väčšej časti tvorený ľadom a uvoľnil sa z okraja približne 700 metrov vysokého útesu. V apríli 2009 na snímkach kamery HiRISE vedci objavili na severnej pologuli Marsu malé, čerstvo vytvorené krátery. Okolo kráterov bol pozorovaný biely materiál a jeho spektrálnou analýzou sa potvrdilo, že ide o vodný ľad. V období od 3. júna do 9. júna 2009 sonda prerušila svoju vedeckú činnosť. Dôvod výpadku bol neočakávaný reset palubného počítača a následný prechod sondy do bezpečnostného módu."}
{"id": "44512", "title": "Huygens (sonda)", "context": "Priebeh letu Po štarte 15. októbra 1997 z kozmodrómu na myse Canaveral na Floride (USA) boli vzhľadom na veľkú hmotnosť spojených sond počas letu k Saturnu využité gravitačné manévre pri dvoch preletoch okolo Venuše (26. apríla 1998 vo výške a 24. júna 1999 vo výške ), okolo Zeme (18. augusta 1999 vo výške ) a okolo Jupitera (30. decembra 2000 vo výške približne 10 mil. km). Každý z týchto gravitačných manévrov sondu urýchlil, čím sa podstatne skrátila doba príletu k Saturnu. Počas preletu medziplanetárnym priestorom technici dodatočne prišli na problém súvisiaci s dopplerovským posunom frekvencie modulujúceho digitálneho signálu prenášaných dát zo sondy Huygens na sondu Cassini počas pristávacieho manévru na Titane. Problém bol nakoniec vyriešený presunutím pristátia sondy Huygens z prvého na tretí obeh a zväčšením vzájomnej vzdialenosti obidvoch sond v priebehu manévru, čím sa nežiaduci efekt zmiernil. Do Saturnovej sféry gravitačného vplyvu vstúpila sonda Cassini 9. marca 2004. Zážihom hlavného korekčného motora na dobu 96 minút bola 1. júla 2004 sonda navedená na obežnú dráhu okolo planéty. Dňa 14. septembra 2004 boli započaté prípravy puzdra Huygens k samostatnému letu. Do tej doby bola sonda Huygens až na krátke okamihy previerok jej technického stavu hybernovaná. Vlastné odpojenie sondy Huygens od materskej sondy Cassini prebehlo 25. decembra 2004. Sonda Huygens 14. januára 2005 úspešne pristála na mesiaci Titan. Zostup atmosférou trval 2 hodiny 32 minút a 15 sekúnd. Počas pristávania a pobytu na povrchu slúžila sonda Cassini ako retranslačná stanica na preposielanie vedeckých a technických dát zo sondy Huygens na Zem. Atmosférická sonda pristála na zmrznutom titanovom „bahne“ tvorenom zmesou kremičitanových hornín a tuhého metánu. Nad očakávania vedcov prežila pristátie o viac ako 4 hodiny a spojenie medzi ňou a signál preposielajúcou sondou Cassini bolo stratené až 2 hodiny po pristátí, keď sa jej Cassini stratila za obzorom. Slabý signál nosnej frekvencie (bez možnosti získania zmysluplných dát) bol prijímaný priamo na Zemi ešte ďalšie 2 hodiny potom. V dôsledku programátorskej chyby došlo k strate približne polovice dát prijatých na sonde Cassini, ktoré neboli nahrané do palubnej pamäti a preto nemohli byť neskôr odoslané na Zem. Napriek tomu je misia Huygens považovaná za mimoriadny technický a vedecký úspech."}
{"id": "43243", "title": "Voyager 1", "context": "Priebeh letu Po desiatich minútach od štartu bola dosiahnutá parkovacia dráha, po ďalších 50 minútach medziplanetárna dráha. V priebehu štartu došlo k predčasnému vypnutiu motorov na pevné palivo. Táto strata bola kompenzovaná dlhším horením ďalšieho stupňa Centaura a nakoniec bola potrebná rýchlosť dosiahnutá len 3,4 sekundy pred úplným spotrebovaním paliva. Štart sondy na vrchole rakety Titan/Centaur Po dvoch hodinách letu bola sonda stabilizovaná v dvoch osiach na Slnko a za niekoľko ďalších hodín bola stabilizovaná aj v tretej osi na hviezdu Canopus. Dvojka mala pred ňou náskok 14 miliónov kilometrov, ale bola vyslaná na pomalšiu dráhu. 11. septembra bola vykonaná korekcia dráhy +2,45 m/s a 13. septembra korekcia dráhy +10,11 m/s. V obidvoch prípadoch bola zmena rýchlosti o 20% nižšia ako bolo plánované. Bradforda Smitha, vedúceho tímu pre snímkovanie kozmických telies hneď po štarte sondy Voyager 2 napadlo, že by bolo zaujímavé vidieť, ako vyzerá pohľad na Zem - Mesiac. Ešte pred štartom boli narýchlo naprogramované palubné počítače a 18. septembra 1977 vznikla farebná fotografia kosáčika Zeme a kosáčika Mesiaca zložením snímok z 18 pozícií v troch farbách. Všetko bolo nahrané na palubný magnetofón a 7. a 10. októbra prehrané na Zem. Bola to prvá snímka z Voyagerov a prvá takáto snímka našej planéty a jej prirodzenej družice vôbec, odfotená zo vzdialenosti . Posledný novembrový týždeň prekrížili obidve sondy dráhu planéty Mars. Boli od neho vzdialené 137 miliónov km, čo je približne toľko, ako vzdialenosť Zeme od Slnka. 15. decembra 1977 jednotka predbehla dvojku, pričom ich vzájomná vzdialenosť bola 17 miliónov kilometrov. Začiatkom decembra 1977 sa obidve sondy vnorili do pásu asteroidov medzi Marsom a Jupiterom. Problémy s natáčaním plošiny 22. februára 1978 nastala na Voyageri 1 prvá vážna porucha. Pri kalibračných skúškach otočnej plošiny a príkazu o otočenie o 62 stupňov došlo po 27 stupňoch k spomaleniu pohybu a po ďalších 5 stupňoch sa plošina zastavila úplne. Nefunkčnosť plošiny by znamenala, že pri snímkovaní by sa musela otáčať celá sonda, nielen plošina s kamerami. Dáta by sa museli najprv nahrávať na magnetofónovú pásku, ktorej kapacita je ale obmedzená, pretože otáčaním by sonda stratila rádiový kontakt so Zemou. Na identickom exemplári sondy, ktorý zostal v Pasadene, sa poruchu nepodarilo nasimulovať. Táto porucha spôsobila, že sonda nevyfotografovala planétku Medeu, ktorú minula vo vzdialenosti 15,9 mil. km. Plošinu sa napokon podarilo opakovaným zapínaním elektromotora rozhýbať. Predpokladanou príčinou poruchy boli úlomky mäkkého poddajného materiálu, ktoré sa tam dostali zrejme z viacerých zdrojov pri zostavovaní jednotky a pôvodne boli zistené na výstupnom ozubenom prevode a tiež v predposlednom prevode. Úlomky boli ozubenými kolesami prevodu pravdepodobne rozdrvené a technici už neočakávali žiadne ďalšie ťažkosti. Prelet okolo Jupitera 4. januára 1979 sa začalo nepretržité pozorovanie Jupitera vzdialeného 60 mil. km počas 60 dní. Ultrafialový spektrometer monitoroval Jupiter 8-krát denne, každý deň bola vyhotovená stovka infračervených spektier. Fotopolarimeter zisťoval elektromagnetické vlastnosti prostredia, kde sa sonda nachádzala. Merania boli celý deň zaznamenávané na magnetofónovú pásku dlhú a schopnú uložiť 536 miliónov bitov informácií, čo je asi 100 kvalitných snímok. Nazbierané údaje sa vysielali na Zem jedenkrát denne, v trojhodinovej sekvencii. Pri každom zapnutí alebo prevíjaní pásky prístrojom trochu trhlo a museli sa na chvíľu zapnúť stabilizačné trysky sondy, aby snímkovanie mohlo byť plynulé. Pôvodne mala NASA v pláne len výskum planéty. Bradford Smith nakoniec presadil, aby sonda mohla uskutočniť aj výskum jeho mesiacov. 13. januára 1979 sa začalo intenzívne snímkovanie. Počas nasledujúcich 100 hodín a 10 otočiek planéty vznikol každých 96 sekúnd jeden snímok. Spolu bolo zachytených 3750 snímok, z ktorých poskladaním sa vytvoril prvý film tohto druhu. Kotúč Jupitera sa postupne zväčšoval, až sa napokon nevošiel do zorného poľa kamery a snímky bolo nutné skladať. Od 21. februára 1979 sa na zachytenie celého disku muselo použiť 9 obrázkov. Súbor:790106-0203 Voyager 58M to 31M reduced.gif|Postupné približovanie k Jupiteru Súbor:Great Red Spot From Voyager 1.jpg|Veľká červená škvrna Súbor:Volcanic crater with radiating lava flows on Io.jpg|Farebná snímka mesiaca Io. Súbor:Jupiter from Voyager 1.jpg|Detail Jupiterovej atmosféry vo falošných farbách Súbor:Valhalla crater on Callisto.jpg|Kráter Valhalla na mesiaci Callisto. Súbor:Jupiter by voyager 1.jpg|Dva mesiačiky s Jupiterom v pozadí. Súbor:Voyager 1 Image of Ganymede - GPN-2003-000007.jpg|Snímka Ganymeda, najväčšieho mesiaca v slnečnej sústave Súbor:Vulcanic Explosion on Io.jpg|Sopečná explózia na mesiaci Io. 3. marca 1979 bolo kvôli 3 hodiny trvajúcej búrke s bleskami nad austrálskou pozorovacou stanicou v Tidbinbille prerušené spojenie so sondou. Tým boli nenávratne stratené výsledky spektrometrického sledovania mesiaca Io v oblasti ultrafialového žiarenia. 4. marca 1979 o 19:13 hod bol ukončený snímok s veľmi dlhou expozíciou 672 sekúnd, z dôvodu spresnenia polohy sondy. V tej dobe nepracoval automatický kontrolný systém polohy plošiny, preto sa musela za hviezdami v otvorenej hviezdokope M44 natáčať celá plošina s kamerami. Vďaka tomu boli na fotografii objavené prstence, doteraz známe len u Saturna. Stephen Synnott na snímkach Voyagera 1 neskôr objavil aj nový malý mesiac pomenovaný Metis. 5. marca 1979 prebehlo snímkovanie malého mesiaca Amalthea a najtesnejší prelet okolo Jupitera vo vzdialenosti od jeho oblakov. Prebiehal detailný fotografický a rádiový prieskum, v činnosti boli postupne všetky prístroje. 6 hodín po najväčšom priblížení asi o 18:00 hod. boli v atmosfére Jupitera zaznamenané blesky. Keď bola sonda ukrytá za Jupiterom, bolo s ňou stratené spojenie na 2 hodiny. Snímky mesiaca Io priniesli prekvapivé zistenie, že toto teleso má aktívny vulkanizmus. Rovnako neočakávané boli zábery na ľadom pokrytý mesiac Európa. K 15. marcu 1979 odoslala sonda Voyager 1 viac ako 15 000 fotografií Jupitera a jeho mesiacov a nespočítateľné množstvo ďalších meraní. 9. apríla 1979 prebehla ešte malá korekcia dráhy a Voyager 1 urýchlený Jupiterom bol na ceste k Saturnu. Prelet okolo Saturna Saturn z Voyageru 1 vo falošných farbách 24. marca 1980 vo vzdialenosti začal Voyager 1 fotografovať Saturn, hlavne kvôli vyhodnoteniu a upresneniu dráhy. 22. augusta 1980 nastal začiatok pozorovania a prieskumu planéty. 12.–14. októbra 1980 vznikol počas 42 hodín každých 288 sekúnd jeden snímok Saturnu. 24. októbra 1980 predstavovala vzdialenosť k Saturnu . 3. novembra 1980 prebehlo snímkovanie Saturna a prstencov s cieľom objaviť nové družice. 12. novembra 1980 sonda pozorovala najväčší Saturnov mesiac Titan s najväčším priblížením o 7:05 hod vo vzdialenosti . Tethys minula asi 23:40 hod. vzdialenosť . 13. novembra 1980 nastalo najväčšie priblíženie k atmosfére Saturnu vo vzdialenosti . 18. novembra 1980 bola misia pri Saturne ukončená, boli odoslané posledné fotografie. Voyager tak veľmi úspešne zakončil svoju úlohu v slnečnej sústave. Dodatočne na základe jeho dát boli nájdené 3 nové družice Saturna. Za 38 mesiacov cesty sa Voyager 1 oneskoril len o 2 minúty a vo vzdialenosti 1,5 miliardy kilometrov minul vypočítaný preletový bod len o 19 kilometrov. 14. februára 1990 urobil Voyager 1 zo vzdialenosti 6 miliárd kilometrov snímky všetkých planét našej slnečnej sústavy okrem Merkúra, ktorý bol príliš blízko pri Slnku. \"Rodinný portrét\" slnečnej sústavy"}
{"id": "228084", "title": "Atmosféra Jupitera", "context": "Galileo JEP Atmosférické puzdro Galileo JEP po oddelení od materskej sondy (umelecká predstava) Priame informácie z vnútra Jupiterovej atmosféry poskytla vedcom sonda Galileo JEP (Jupiter Entry Probe), ktorá priletela k Jupiteru ako súčasť materskej orbitálnej sondy Galileo. Táto malá sonda mala tvar kužeľa s najväčším priemerom a hmotnosť . Od svojej materskej sondy sa oddelila 13. júla 1995. 7. decembra toho istého roku potom vstúpila do atmosféry na súradniciach 6.57° s.š., 4.94° z.d.. Počas preletu jej vrchnými vrstvami ju chránil ablatívny tepelný štít z fenolovej živice, ktorý bol krátkodobo schopný vydržať teploty až 14 000 °C. V nižších vrstvách atmosféry sa otovrili stabilizačný padák a hlavný padák. Namerané údaje vysielalo toto zostupové puzdro na materskú orbitálnu sondu a tá ich predávala na Zem staniciam systému DSN (Deep Space Network). Po odhodení tepelného štítu a rozprestretí padáku sonda prelietala v miestnom večernom súmraku hnedou hmlou. Potom sa ponorila do bielych oblakov zmrznutého čpavku. Zostúpila do hĺbky asi 130, kým ju nezničila okolitá teplota a tlak. Okolitá teplota bola v týchto miestach 152 °C a tlak mal hodnotu 2,3 MPa. odhaduje sa, že po skončení vysielania zanikol najskôr padák, potom časti z hliníkových zliatin a neskôr aj časti z titánových zliatin. 8. decembra v čase najneskôr 07:00 UT puzdro úplne prestalo existovať. O sedem rokov neskôr zanikla v atmosfére Jupitera aj materská orbitálna sonda. Bola do nej navedená zámerne na konci svojej činnosti."}
{"id": "44511", "title": "Huygens (sonda)", "context": "Introduction  Huygens je západoeurópska planetárna sonda, súčasť kombinovanej misie Cassini-Huygens, určená na prieskum atmosféry a povrchu najväčšieho Saturnovho mesiaca Titanu. Pre organizáciu ESA a taliansku národnú kozmickú agentúru ASI ju vyrobila francúzska firma Aerospatiale . Na prístrojovom vybavení sa podieľala tiež americká organizácia NASA a celý rad amerických univerzít. Vlastná atmosférická sonda tvaru nízkeho kužeľa s maximálnym priemerom bola stabilizovaná rotáciou. Počas balistického zostupu bolo puzdro s prístrojmi chránené proti tepelnému namáhaniu krytom s celkovou hmotnosťou asi , tvoreným vpredu ablatívnym štítom na ochranu proti žiaru počas zostupu a vzadu hliníkovým krytom, pod ktorým bol umiestnený padákový systém tvorený troma postupne vypúšťanými nylonovými padákmi: pilotným, hlavným a stabilizačným. Proti bolo prístrojové puzdro vybavené 35 výhrevnými elementami s plutóniom 238. Sonda niesla súbor vedeckých prístrojov, ktorý tvorili: zostupová kamera a spektrálny rádiometer s 13 snímačmi pre meranie teploty častíc v atmosfére, atmosféry a povrchu, spektrálny výskum a vyhotovenie snímkou pod vrstvou oblačnosti; reflektor určený na osvetlenie povrchu, pre zábery vo viditeľnej a infračervenej oblasti; plynový chromatograf a hmotový spektrometer pre chemickú analýzu plynov a aerosólových častíc; lapač aerosólov a pyrolytické zariadenie na zachytenie častíc v oblakoch a ich následné odparenie; súbor experimentov pre povrchový výskum na určenie fyzikálnych vlastností a zloženia povrchu na mieste dopadu, ktorý tvorili: akustický detektor umožňujúci meranie výšky a prípadného pohybu povrchu (vlny, hĺbka mora v prípade pristátia na hladine); prístroj na meranie výkyvov sondy pri zostupe a po pristátí; snímače merajúce hustotu, teplotu, index lomu, tepelné vlastnosti atď. kvapalného povrchu; zariadenie pre výskum atmosféry obsahujúce snímače na meranie fyzikálnych a elektrických vlastností atmosféry, hustoty atmosféry, veterného prúdenia, mohutnosti vĺn, teploty a tlaku; anemometer na meranie rýchlosti vetra. Počas letu po medziplanetárnej dráhe a v počiatočnej fázy letu po obežnej dráhe okolo Saturnu bola sonda Huygens pripojená k materskej sonde Cassini, určenej na prieskum planéty, jej prstencov a systému jej mesiacov. Na materskej sonde bolo umiestnené zariadenie na vypustenie sondy Huygens aj prijímače pre preposlanie nameraných dát z atmosférickej sondy na Zem."}
{"id": "599660", "title": "Titan (mesiac)", "context": "\nSonda Cassini objavila gigantický oblak nad severným pólom mesiaca. Má priemer až 2400 km a siaha po 60-tu rovnobežku. Je pravdepodobné, že práve z tohto oblaku pršia uhľovodíky hromadiace sa v povrchových jazerách. Jeho existenciu predpokladali vedci ešte predtým, než sa ho podarilo sonde odfotografovať. Oblak existuje už niekoľko rokov a vedci predpokladajú, že v priebehu ďalšieho vývinu sa bude presúvať do južných polárnych končín. Mraky na Titane sa pohybujú rýchlosťou okolo 1 m/s. Nad južným pólom mesiaca sa zase vytvoril polárny vír."}
{"id": "10148", "title": "Neptún", "context": "Pomenovanie Krátko po svojom objavení bol Neptún označovaný ako „planéta za Uránom“, alebo ako „La Verrierova planéta“. Prvý návrh na pomenovanie prišiel od Galleho. Navrhol meno Janus . Anglický astronóm Challis navrhol meno Oceanus . Arago vo Francúzsku podal návrh Leverrier , ktorý sa však mimo Francúzska stretol so silným odporom. Francúzske almanachy preto rýchlo predstavili meno pre Urán ako Herschel a Neptún ako Leverrier . La Verrier definitívne cez úrady presadil meno Neptún. Čoskoro sa toto pomenovanie stalo medzinárodne akceptovaným. V rímskej mytológii bol Neptún bohom mora, ktorý zodpovedal gréckemu bohu Poseidónovi. Mytologické meno má súvis s názvoslovím ostatných planét, ktoré okrem Urána boli pomenované v antike. Meno planéty je prekladané ako „hviezda kráľa morí“ v čínštine, kórejčine, japončine a vietnamčine (海王星 v čínskych znakoch, 해왕성 v kórejčine). V Indii je pomenovaná ako Varuna (Devanagari). Je to boh morí v hindskej mytológii, ekvivalent Poseidóna a Neptúna v grécko-rímskej mytológii. Prvýkrát od objavenia v roku 1846 obehol Neptún okolo Slnka len v roku 2011 – jeho doba obehu okolo Slnka je 165 pozemských rokov."}
{"id": "14199", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Výskum sondami Titan bol skúmaný sondami Pioneer 11, Voyager 1 a Voyager 2. Všetky tri menované sondy ale okolo neho len preleteli a navyše nedokázali so svojimi prístrojmi preniknúť cez jeho atmosféru. Cassini-Huygens V rokoch 2004-2017 prebiehal výskum prostredníctvom misie Cassini-Huygens. Cassini bola sonda na obežnej dráhe okolo Saturna a Huygens je pristávacie puzdro, ktoré priletelo k Saturnu v spojení so sondou Cassini. Jeho úlohou bolo pristáť na povrchu Titanu. Sonda Cassini zostala obiehať okolo Saturna, ale počas misie mnohokrát blízko preletela okolo tohto mesiaca. Zaznamenávala sezónne zmeny na Titane počas celého jeho \"polroka\" odvodeného od obežnej doby Saturna okolo Slnka (30 rokov). Študovala postupnú premenu mesiaca od zimy na jeho severnej pologuli až po jej leto. Prieskum v rokoch 2004 – 2005 Sonda Cassini bola navedená na obežnú dráhu Saturna 1. júla 2004 a 2. júla sa sonda po prvýkrát priblížila k Titanu. Preletela okolo neho vo vzdialenosti , neskôr však absolvovala množstvo ďalších a tesnejších priblížení. 26. októbra minula sonda Cassini mesiac vo vzdialenosti . Na Zem prišli prvé detailné snímky, spektrá a radarové údaje. 19. novembra sa uskutočnila kontrola pripravenosti na uvoľnenie puzdra Huygens, ktoré sa malo odpojiť od sondy a samostatne pristáť na povrchu mesiaca. 23. novembra prebehla posledná previerka puzdra Huygens. 13. decembra sa uskutočnil ďalší prelet okolo Titanu s najväčším priblížením . Súbor:Titansurface-2-hi-1-.jpg|vľavo|náhľad|Umelecká predstava o pristávaní sondy Huygens na povrchu Titanu Dňa 25. decembra 2004 sa od sondy Cassini oddelila sonda Huygens. Modul začal trojtýždňovú samostatnú cestu. 28. decembra sonda Cassini previedla úhybný manéver, ktorý jej zaistil tretí prelet okolo Titanu, tentoraz vo vzdialenosti . V piatok 14. januára 2005 na povrchu Titanu hladko pristála sonda Huygens. Ide o dosiaľ najvzdialenejšie pristátie umelej sondy v dejinách, operácia prebiehala takmer 10 astronomických jednotiek od Zeme. Prvá snímka z Huygensu zachytávajúca krajinu z výšky asi , na ktorej vyniká sústava tmavých kľukatých kaňonov pripomínajúcich riečne meandre, bola predstavená ešte v deň pristátia. Počas preletu 15. februára 2005, kedy sonda Cassini minula Titan vo vzdialenosti , kamery sondy a ďalšie vedecké prístroje začali jeho podrobný výskum. Na získaných snímkach boli po prvýkrát objavené impaktné krátery na Titane. Počas štvrtého cieleného preletu (kvôli ktorému sa upravovala dráha sondy) sa vykonávalo meranie vyžarovania ovzdušia v emisných čiarach dusíka a uhlíka, získavali sa ďalšie detailné snímky povrchových útvarov, prístroj VIMS pozoroval vývoj oblačnosti a ďalších prechodných javov, skúmali sa parametre plazmy v okolí mesiaca, elektrónová teplota, interakcia medzi magnetosférou a ionosférou a hľadali sa búrkové javy. 16. apríla 2005 bol po prvýkrát použitý spektrometer INMS, ktorý zmeral hustotu neutrálnych častíc a iónov atmosféry Titanu počas piateho cieleného preletu sondy. 22. augusta sonda absolvovala ďalší cielený prelet, počas ktorého sa podarilo získať údaje o teplote, tlaku a obsahu aerosólov v jeho atmosfére. Ďalšie merania v priebehu stretnutia vykonával magnetometer MAG, kamery ISS – snímkovanie južnej oblasti pod regiónom Xanadu, UVIS, analyzátor prachu CDA a iné. V dobe najväčšieho priblíženia optické prístroje snímkovali oblasť okolo južného pólu. Ďalší, v poradí už siedmy cielený prelet okolo Titanu sa konal 7. septembra 2005. Počas preletu sa uskutočnili radarové merania. 13. septembra bolo oznámené, že došlo k strate podstatného objemu vedeckých údajov z preletu okolo Titanu. Príčinou boli jednak prevádzkové problémy na sledovacej stanici DSN a jednak softvérová chyba na palube sondy. Súbor:PIA08391 Epimetheus, Rings and Titan.jpg|náhľad|Snímka z apríla 2006 poskytuje pohľad na prstence Saturna, ktoré čiastočne prekrývajú mesiac Titan. Nad prstencami sa nachádza ďalší mesiac, malý Epimetheus. Prieskum v rokoch 2006 – 2007 Počas šestnásteho preletu okolo Titanu (2. júla 2006) sonda skúmala mesiac prístrojmi VIMS, ktorý v priebehu približovania získaval údaje pre globálnu mapu, CIRS, ktorý skúmal aerosóly v atmosfére, ISS, ktorý pátral po búrkových javoch, MAPS, ktorý zisťoval pôsobenie mesiaca na magnetosféru Saturna, a UVIS, ktorý vykonával ultrafialové merania. Radar na palube sondy poskytol zreteľný dôkaz existencie uhľovodíkových jazier na Titane. Na radarových záberoch sa našlo množstvo tmavých škvŕn, pričom niektoré sú napojené na sústavu kanálov. 21. júla prebehol najbližší prelet okolo Titanu vo vzdialenosti , ktorý zmenil sklon dráhy sondy. Hlavným bodom programu preletu bola radarová sondáž krajín okolo severného pólu mesiaca. Počas preletu bola nameraná vyššia hustota atmosféry, ako sa očakávalo. Pomocou merania zákrytu hviezd za Titanom sa tiež zisťoval detailný profil termosféry mesiaca. 7. septembra došlo k ďalšiemu cielenému preletu okolo Titanu s najväčším priblížením vo výške . Počas príletu hľadala kamera ISS búrkové javy a polárne žiary, zatiaľ čo spektrometer VIMS sa sústredil na mapovanie a fotometrické meranie Titanu. Počas preletu robil spektrometer VIMS snímky vo vizuálnom a infračervenom obore v rozsahu od globálnych záberov po veľmi podrobné detaily. 9. októbra sa uskutočnil ďalší blízky prelet okolo Titanu (výška ), pričom sa radarom intenzívne skúmali miesta okolo severného pólu, kde sa predpokladajú uhľovodíkové jazerá. Na snímkach z preletu 25. novembra 2006 bolo objavené zatiaľ najvyššie pohorie na Titane. 3. januára 2007 potvrdila skupina starajúca sa o údaje z radaru sondy, že na Titane sú jazerá naplnené tekutým metánom. 12. januára prebehol ďalší prelet okolo Titanu spojený s mapovaním jeho povrchu. Celkove sa sonda stretla s Titanom v roku 2007 17-krát. 22. februára sonda absolvovala 25. prelet okolo Titanu, počas ktorého prebiehali radarové merania. Mapujúci spektrometer VIMS urobil prvé zábery na najvyššej oblasti severnej pologule mesiaca. Prieskum v rokoch 2008 – 2009 V lete 2008 sa sonde Cassini podarilo dokázať prvú existenciu tekutého jazera ( Ontario ) a o rok neskôr našla definitívny dôkaz takéhoto jazera aj na severnej pologuli. V roku 2009 začala na severnej pologuli Titanu jar. Sonda Cassini pozorovala odrazy slnečného svetla od hladiny najväčšej kvapalnej plochy na mesiaci, Kraken Mare . Vďaka tomu vo vysokom rozlíšení pozorovala jeho ostrovy a pobrežie. Zistilo sa, že more sa skladá z dvoch paniev prepojených 40 km dlhou úžinou. V júni sonda merala hĺbku jazera Ontário radarom. 26. decembra 2009 sonda Casisni preletela nad Titanom vo výške 955 km. Okrem sledovania sezónnych zmien na jazerách a moriach pozorovala aj sezónne zmeny atmosféry v polárnej oblasti. Dážď a sneh nad sledovacou stanicou v Madride však spôsobili čiastočnú stratu údajov z tohto preletu. Prieskum v rokoch 2010 – 2011 12. januára 2010 sa uskutočnil ďalší cielený prelet vo výške 1 073 km. Počas neho sa skúmal odpar jazera Ontario Lacus . Prístroj INMS toho do hĺbky skúmal atmosféru južnej časti mesiaca a hľadal sezónne zmeny. Merali aj prístroje CAPS a spektrometer CIRS, ktorý skúmal teplotu povrchu, stratosféru a analyzoval prvky a zlúčeniny. Sledovala sa aj oblačnosť, vytvárala sa mozaika rovníkového pásma medzi 160 a 270° geografické dĺžky s rozlíšením 25 až 30 km/pixel. Prístroj MIMI skúmal energetické ióny a elektróny vstupujúce do atmosféry Titanu. Zariadenie RPWS meralo termálnu plazmu a skúmalo vzájomné interakcie medzi magnetosférami Titanu a Saturnu. Umelecká predstava sondy Cassini prelietajúcej nad Titanom 28. januára sonda absolvovala ďalší blízky prelet, počas ktorého jej kamery snímkovali povrch s vysokým rozlíšením. Skúmalo sa aj zloženie atmosféry a oblačnosť. V tomto roku tiež došlo k definitívnemu predĺženiu misie sondy až do roku 2017. Na základe januárových aj minuloročných radarových meraní hĺbok jazera Ontário sa ukázalo, že táto kvapalná plocha je veľmi plytká. Jeho priemerná hĺbka sa pohybuje od 0,4 do 3 metrov a najväčšia dosahuje 7 metrov. V marci a apríli sonda sledovala oblačnosť a prechody iných mesiacov pred Titanom. Uskutočnili sa aj mapovania mesiaca v globálnom meradle a profil atmosféry. V prvých mesiacoch roka 2011 bol Titan skúmaný prevažne z diaľky a zaznamenávala sa jeho oblačnosť, pri vzdialenom prelete 28. februára aj magnetické pole Saturna v jeho blízkosti. Meralo sa aj gravitačné pole. Májové snímkovanie pri prelete vo vzdialenosti 1873 km sa snažilo zachytiť prípadné sezónne zmeny pred a po rovnodennosti na mesiaci. V júni sonda sústredila pozornosť na oblasť Xanadu . Dlhodobé mapovanie zistilo, že niektoré výrazné povrchové útvary počas mnohoročného pozorovania sondou zmenili svoju polohu až o 30 km. Ide o ďalšiu skutočnosť podporujúcu existenciu kvapalného oceánu, na ktorom by tieto útvary spolu s mesačnou kôrou plávali. Na základe toho predstavitelia NASA začali uvažovať o rozšírení prieskumu Titanu ďalšou sondou. V ďalších mesiacoch roku 2011 sonda pokračovala v dlhodobom monitorovaní oblačnosti, zloženia atmosféry a hľadané sezónnych zmien. V novembri sonda zahájila novú fázu štúdia nazvanú Titan Exploration at Apoapsis (TEA). Ide o sériu pozorovaní približne raz za týždeň trvajúcich až 37 hodín, ktoré majú za cieľ najmä monitorovať oblačnosť a detegovať nové molekuly a izotopy v stratosfére prístrojom CIRS. Prieskum v rokoch 2012 – 2013 Ligeia Mare vo falošných farbách V roku 2012 bol objavený ľadový oblak kyanovodíka vznášajúci sa vo výške 300 km nad južným pólom. Sonda pokračovala v dlhodobom monitorovaní mesiaca. Okrem toho sa pokúšala nájsť nejaké telesá v jeho libračných bodoch. Pri prelete 26. septembra 2012 objavila Cassini na severnom póle útvar, ktorý by mohol byť 400 km dlhou riekou tečúcou do Ligeia Mare . V júli 2013 zaznamenala sonda Cassini sezónne zmeny pobrežia Ligeia Mare . Ako sa s blížiacim sa letom severná pologuľa zohrievala, ľadová prikrývka sa topila a more sa zväčšovalo. 10. júla zaznamenala sonda radarom v Ligeia Mare tiež objekt interpretovaný ako ostrov, ktorý však pri ďalšom pozorovaní, 26. júla, už nevidela. Záhadný útvar dostal meno Magic Island . Sonda monitorovala aj vznik a zánik oblakov nad Ligeia Mare. Radarovými obrazmi získanými v priebehu roku 2013 bola určená hĺbka Ligeia Mare na 160 – 170 metrov. V máji tohto roku bola tiež na základe údajov sondy okolo severného pólu mesiaca objavená celá sieť riečnych kanálov. Ďalšou analýzou údajov vyplynulo, že tieto rieky pretekajú až 570 m hlbokými kaňonmi. Prieskum v rokoch 2014 – 2015 V roku 2014 sa podarilo s vysokým rozlíšením zobraziť podrobnosti na uhľovodíkovom mori Ligeia Mare a odvodiť jeho objem. V auguste 2014 sa pred rokom stratený útvar Magic Island opäť objavil a jeho plocha sa zväčšila z pôvodných 75 na 160 štvorcových kilometrov. Teórie vysvetľujúce tento neobyčajný jav sú, že ide o vlny na Ligeia Mare , bubliny vyvierajúceho plynu, alebo vynárajúce sa kryhy materiálu z dna. Budúci výskum V roku 2011 sa objavil návrh sondy TiME (Titan Mare Explorer). Išlo by o sondu s pristávacím puzdrom, ktorá by plávala na uhľovodíkovom jazere alebo mori na Titane. V decembri 2017 agentúra NASA vybrala dva projekty, ktoré by sa teoreticky mohli zrealizovať a zlietnuť v polovici dvadsiatych rokov 21. storočia. Jedným z nich je sonda na Titan menom Dragonfly (anglicky vážka). Ide o sondu v podobe dronu lietajúcu v atmosfére Titanu. Mala by vykonávať chemický prieskum a analýzu obývateľnosti desiatok rôznych lokalít. Návrh zastupuje Elizabeth Turtle z Johns Hopkins University Applied Physics Laboratory (APL) v Laurel, štát Maryland. Definitívne potvrdenie alebo zamietnutie tohto návrhu by malo prísť na jar 2019."}
{"id": "44420", "title": "Cassini-Huygens", "context": "Priebeh letu Štart s nosnou raketou Titan 4B Centaur prebehol 15. októbra 1997 z kozmodrómu na myse Canaveral na Floride. V čase 09:19 UT prebehlo navedenie na únikovú dráhu, ktoré bolo mimoriadne presné. Odchýlka rýchlosti bola menšia než 0,02 %, smerová odchýlka do 0,004°. 42 minút po štarte sa teleso sondy spolu s pripojeným modulom Huygens oddelilo od nosnej rakety. Súbor:001221 Cassini Jupiter & Europa & Callisto.jpg|vpravo|náhľad|Cassiniho snímka Jupitera spolu s mesiacmi Európa a Kallisto USA rozhodli, že vzhľadom na veľkú hmotnosť sondy budú počas letu k Saturnu využité gravitačné manévre pri dvoch preletoch okolo Venuše (26. apríla 1998 vo výške a 24. júna 1999 vo výške ) a okolo Zeme (18. augusta 1999 vo výške ). Pri prelete pásom asteroidov sa priblížila na niekoľko miliónov kilometrov k planétke 2685 Masursky. Okolo Jupitera preletela (30. decembra 2000 vo výške približne 10 mil. km). Každý z týchto gravitačných manévrov sondu urýchlil, čím sa podstatne skrátila doba príletu k Saturnu. Tento typ trajektórie sa nazýva VVEJGA (Venus-Venus-Earth-Jupiter Gravity Assist). Prelety okolo Venuše a Zeme boli využité na kalibráciu vedeckých prístrojov, v oblasti planéty Jupiter sonda Cassini uskutočňovala v obmedzenom rozsahu vedecké merania. Medzi vedecké ciele výskumu Jupitera patrilo mapovanie oblačnej vrstvy atmosféry, vytvorenie jej trojrozmernej mapy, globálna meteorológia, mapovanie výskytu polárnych žiar, snímkovanie známych satelitov, hľadanie stôp atmosféry na nich a tiež hľadanie ďalších, dovtedy neznámych obežníc Jupitera a mapovanie jeho rozsiahlej magnetosféry. Pri najväčšom priblížení bola sonda od vrchných mrakov Jupitera vzdialená 9,72 miliónov km. Z tejto vzdialenosti urobila zábery planéty s rozlíšením na pixel. Okrem gravitačných zrýchlení sonda absolvovala ešte niekoľko dráhových korekcií. Prílet k Saturnu Do Saturnovej sféry gravitačného vplyvu vstúpila sonda 9. marca 2004. 27. mája sonda vykonala manéver, ktorý ju dostal na preletovú dráhu okolo vzdialeného Saturnovho mesiaca Phoebe. 11. júna sonda uskutočnila najtesnejšie priblíženie k tomuto mesiacu vo vzdialenosti . V priebehu preletu boli všetky optické prístroje sondy orientované na Phoebe. Boli získané podrobné snímky tohto mesiaca a vďaka nim mohla byť vytvorené základná nomenklatúra povrchových útvarov. Okrem preletu okolo Phoebe sonda minula v podstatne väčších vzdialenostiach ešte niekoľko Saturnovych mesiacov počas takzvaných necielených preletov, to znamená, že kvôli týmto preletom nebola dráha sondy nijako korigovaná. Navedenie na orbitu a prvé pozorovania Zážihom hlavného korekčného motora na dobu 96 minút bola 1. júla 2004 sonda navedená na obežnú dráhu okolo planéty. Počas tohto kritického manévru sonda najprv preletela vo vzdialenosti od planéty rovinou Saturnovych prstencov. Po skončení preletu sa sonda otočila, aby jej motory smerovali do protismeru letu. V čase 02:26 UT bolo z rozboru prichádzajúceho signálu zrejmé, že sonda prežila prelet nebezpečným prstencom, s ktorého časticami sa mohla zraziť a chystá sa na brzdiaci manéver. V čase 02:35:42 UT sa začal zážih hlavného motora. V čase 04:12 UT bol hlavný raketový motor vypnutý. Sonda Cassini sa stala prvou umelou obežnicou Saturna. Zmena rýchlosti sondy počas zážihu bola /s. Manéver prebehol úplne bez problémov a sonda začala vedecké pozorovania. V čase V 05:32 UT sonda začala druhý prelet rovinou Saturnovych prstencov, počas ktorého zaznamenala 100 000 jednotlivých nárazov zrniečok prachu na sondu, ale žiadny z nich ju nepoškodil. Krátko po 12:30 UT začali do riadiaceho strediska prichádzať prvé snímky, ktoré boli urobené z bezprostrednej blízkosti prstencov. V čase 17:00 UT sa konala tlačová konferencia, na ktorej manažér projektu Robert Mitchell oznámil, že navádzanie na obežnú dráhu prebehlo perfektne. 14. septembra došlo k previerke puzdra Huygens. 26. októbra minula sonda Cassini vo vzdialenosti mesiac Titan, čo bolo zatiaľ najbližšie priblíženie k tomuto mesiacu v histórii kozmonautiky. Na Zem prišli prvé detailné snímky, spektrá a radarové údaje. 19. novembra sa uskutočnila kontrola pripravenosti na uvoľnenie puzdra Huygens. 23. novembra prebehla posledná previerka puzdra Huygens. 13. decembra sa uskutočnil ďalší prelet okolo Titanu s najväčším priblížením . Dňa 25. decembra 2004 sa od sondy Cassini oddelila sonda Huygens. Modul začal trojtýždňovú samostatnú cestu. Pristátie na Titane Súbor:Titan dunes.jpg|vľavo|náhľad|Na hornej snímke sú piesočné duny na Zemi, na spodnej duny na Titane, ktoré vyfotografovala sonda Huygens počas pristávania na Titane 14. januára 2005, počas tretieho obehu sondy Cassini okolo Saturna, sonda Huygens úspešne pristála na mesiaci Titan. Počas jej pristávania slúžila sonda Cassini ako retranslačná stanica na preposielanie vedeckých a technických dát zo sondy Huygens na Zem. Po dosadnutí puzdra na povrch sledovala miesto pristátia ešte tak dlho, až kým nezmizlo za obzorom. Ďalšie spojenie s Huygensom už nebolo možné. Materská sonda Sonda Cassini naďalej obiehala Saturn a zostala dlhodobo funkčná a aktívna. Primárna časť misie bola skončená 30. júna 2008. Po jej skončení sa začal program rozšírenej misie (tzv. Cassini Equinox Mission). Keďže sonda aj naďalej fungovala dobre, došlo ešte k druhému predĺženiu misie. Dĺžku životnosti misie obmedzilo množstvo pohonných hmôt, bez ktorých by sonda nemohla vykonávať korekcie svojej obežnej dráhy dôležité pre množstvo pozorovaní mesiacov a prstencov. Posledné zvyšky paliva preto vedci využili na navedenie sondy do atmosféry Saturna a získaniu cenných vedeckých dát priamo z nej tesne predtým, ako Cassini zhorel. Stalo sa tak 15. septembra 2017."}
{"id": "24758", "title": "Cassini (sonda)", "context": "Introduction  Cassini bola americká planetárna sonda určená pre prieskum planéty Saturn, jeho prstencov a jeho mesiacov. Bola súčasťou kombinovanej misie Cassini-Huygens. Na jej prístrojovom vybavení sa podieľali tiež európska organizácia pre výskum vesmíru ESA a talianska národná kozmická agentúra ASI. Stala sa celkovo štvrtou sondou, ktorá skúmala planétu Saturn, prvou sondou, ktorý skúmala Saturn z jeho orbity a tiež sondou skúmajúcou ho z najväčšej blízkosti – rekordné priblíženie k planéte dosiahlo . Pomenovanie dostala podľa astronóma Cassiniho, ktorý objavil štyri Saturnove mesiace a Cassiniho medzeru v prstencoch Saturna. Cassini bola prvou sondou, ktorá skúmala Saturn od preletu sondy Voyager 2 v roku 1981. Sonda bola vypustená v roku 1997 a niekoľkokrát preletela okolo Zeme a Venuše. Každý z týchto gravitačných manévrov sondu urýchlil, čím sa podstatne skrátila doba príletu k Saturnu. K svojmu cieľu sa priblížila v júni 2006. Zážihom brzdiaceho motora sa 1. júla 2004 dostala na obežnú dráhu okolo Saturna, na ktorej zotrvala až do septembra 2017, kedy zanikla zhorením v atmosfére planéty. Sonda počas svojej činnosti získala 635 GB cenných informácii o systéme Saturna. 26. apríla 2017, pár mesiacov pred koncom svojej misie, vletela ako prvý ľuďmi vyrobený objekt cez medzeru medzi Saturnom a vnútorným okrajom jeho prstencov."}
{"id": "10458", "title": "Mesiac", "context": "Pozorovanie Mesiaca Mesačný povrch Mesiac (a tiež Slnko) sa zdajú byť väčšími, keď sa približujú k horizontu. Je to čisto psychologický efekt (pozrite sa na Mesačné ilúzie). Uhlový priemer Mesiaca zo Zeme je asi pol stupňa. Rôzne svetlejšie a tmavšie zafarbené oblasti (najmä moria) tvoria vzor videný rôznymi kultúrami ako mesačný muž, králik a bizón a pod. Krátery a horské masívy tiež patria medzi nápadné mesačné rysy. Počas najjasnejšieho splnu môže mať Mesiac magnitúdu asi −12,6. Pre porovnanie, Slnko má magnitúdu −26,8. Mesiac je najjasnejší v noci, ale občas je možné ho vidieť aj počas dňa. Pre ľubovoľné miesto na Zemi kolíše najväčšia výška Mesiaca počas dňa v rovnakých medziach ako najväčšia výška Slnka a závisí na ročnom období a mesačnej fáze. Napríklad v zime putuje Mesiac najvyššie, ak je v splne a v splne putuje najvyššie práve v zime. Pozrite sa tiež na: Fázy Mesiaca."}
{"id": "16682", "title": "Tritón (mesiac)", "context": "Magnetosféra Mesiac nemá vlastné magnetické pole. Prechádza radiačnými pásmi Neptúna, v ktorých sa nachádzajú elektricky nabité častice. Tie pri kontakte s hornými vrstvami atmosféry vyvolávajú polárnu žiaru."}
{"id": "151610", "title": "Viazaná rotácia", "context": "Vplyv na obývateľnosť Viazaná rotácia býva väčšinou v porovnaní s rotáciu Zeme veľmi pomalá. Na jednej strane viazane rotujúceho telesa bude horúco, na druhej mráz. Na rovnomerné rozvedenie tepla po viazane rotujúcej planéte by bola potrebná veľmi objemná atmosféra, ktorá by však zároveň znemožňovala dopadanie svetla na povrch a zabránila tak fotosyntéze. Fotosyntéza na odvrátenej strane by bola nemožná. Podobne na privrátenej strane, kvôli viazanej rotácii planéty k hviezde, by existovali oblasti stále na svetle a stále v tieni a neexistovala by noc. Tento stav by síce kompenzoval slabé žiarenie hviezdy (kvôli “večnému“ dňu), nie je však jasné, či by rastliny dokázali žiť na neustálom svetle. Vzhľadom na extrémne pomalú rotáciu viazane rotujúce planéty nemôžu vytvoriť efekt geodynama a produkovať dostatočné magnetické pole, ktoré by ich chránilo pred ionizujúcim žiarením z vesmíru. Niektoré mesiace s viazanou rotáciou Amalthea Ariel Deimos Enceladus Európa Ganymedes Fobos Cháron Io Japetus Kallisto Miranda Najáda Oberon Proteus Titan Titania Umbriel"}
{"id": "599665", "title": "Titan (mesiac)", "context": "\n\nPovrch Titanu je relatívne mladý, čo svedčí o komplexnej a neustále prebiehajúcej geologickej činnosti. Vek povrchu je oveľa mladší ako vek celého mesiaca a jeho odhady sa pohybujú v rozmedzí medzi 100 miliónmi až jednou miliardou rokov. Infračervený prieskum povrchu ukázal, že na povrchu mesiaca sú útvary, ktoré sa interpretujú ako oceány, ľadovce a pevniny. Ide o jediný známy mesiac s takýmto rozmanitým povrchom a jediný známy mesiac s aspoň čiastočne kvapalným povrchom. Podľa údajov zo sondy Voyager 1 vedci predpokladajú, že Titan je vybudovaný zrejme z rovnakých dielov kremičitanov a molekúl NH3.H2O a CH4.H2O. Povrchové teploty sa pohybujú okolo −179 °C (94 K). Zmena teplôt v rámci polohy na mesiaci je len nepatrná, na póloch klesá iba o 2 K."}
{"id": "122357", "title": "Zoznam geovedných článkov/T", "context": "ti Tiber · Tiberiadske jazero · Tibetská náhorná plošina · Tibor Buday · Tibor Kolbenhayer · Ticinské Alpy · Ticsani · Tidore · Tigalalu · Tigiľ (rieka) · Tigrie oko · Tigris · Tichá Orlice · Tichý oceán · Tilocálar · Timorské more · Tinguiririca (sopka) · Tipas · Tirolit · TIROS-1 · Tisa · Tisovník · Tisza-tó · Titanit · Titanoboa · Titicaca · Titila"}
{"id": "599670", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Poloha oblakov a s nimi súvisiacich jazier sa mení v priebehu sezón, ktoré trvajú sedem pozemských rokov. Počas sezón sa uhľovodíkové jazerá striedavo vyparujú a tvoria oblaky a opäť napĺňajú zrážkami z oblakov. Hlavnou zložkou týchto dažďov je podľa spektrometra VIMS sondy Cassini etán. Tieto zrážky sú väčšinou mierne a pomerne rýchlo sa vyparia. V okolí severného pólu sa sústreďuje skôr metán padajúci na povrch v podobe búrok a metánových zrážok.\n\nNa základe pozorovaní sondy Cassini v rokoch 2004 – 2007 planetológovia prišli k záveru, že jeho oblaky sa tvoria a pohybujú skoro rovnako ako oblaky na Zemi. To však vyvrátili neskoršie pozorovania sondy Cassini, ktoré nezaznamenali ani zďaleka dostatočnú koncentráciu dikyanoacetylénu, látky, z ktorej sa oblaky skladajú. Sonda zaznamenala v atmosfére Titanu ľadové oblaky, na ktorých skondenzovanie by bolo potrebné 100-krát väčšie množstvo tejto chemikálie. Podobný výsledok dal už detektor sondy Voyager 1, ktorá okolo mesiaca preletela dávno pred Cassinim, čo si ale vedci vysvetľovali nedostatočnou citlivosťou jej detektora. Keď ale rovnaký mechanizmus dal aj prístroj CIRS sondy Cassini, vedci museli svoj názor na proces spôsobujúci vznik oblakov na Titane prehodnotiť. Výskumníci si to začali vysvetľovať pomocou chémiou pevných látok."}
{"id": "245841", "title": "Prstenec C", "context": "Colombova medzera a Titanov prstenec Colombova medzera sa nachádza vnútri prstenca C. Vnútri tejto medzery sa nachádza úzky a svetlý Colombov prstenec, ktorý sa od Saturnu nachádza vo vzdialenosti 77 883 km. Tento prstenec je viac eliptický ako oblúkovitý. Niekedy sa nazýva aj \"Titanov prstienok\", pretože je usmerňovaný dráhovou rezonanciou s mesiacom Titan. S týmto umiestnením, vo vnútri prstencov, doba otáčania prstenca je podobná s rýchlosťouobehu mesiaca Titan, čo znamená, že vonkajšia časť prstenca sa vždy pohybuje zarovno s mesiacom Titan."}
{"id": "14137", "title": "Himália (mesiac)", "context": "Prieskum V novembri 2000 sonda Cassini obletela Saturn, pričom urobila niekoľko fotiek Himalie zo vzdialenosti kratšej ako 4,4 milióna km. Mesiac na týchto fotkách pokrýva iba niekoľko pixelov, ale javí sa ako predĺžený objekt s rozmermi 150 ± 20 a 120 ± . Vo februári a marci 2007 sonda New Horizons pri ceste na Pluto urobila niekoľko fotografií Himalie zo vzdialenosti 8 miliónov km. Satelit sa znova javil iba na niekoľkých pixeloch."}
{"id": "51862", "title": "Giovanni Domenico Cassini", "context": "Pomenované po Cassinim  kozmická sonda Cassini k Saturnu Cassiniho delenie prstencov Saturna Cassini Regio, tmavá oblasť na mesiaci Japetus Cassiniho kráter na Marse Cassiniho kráter na Mesiaci Cassiniho zákony o pohybe Mesiaca"}
{"id": "9001", "title": "Saturn", "context": "Výskum sondami Súbor:Crescent Saturn as seen from Voyager 1.jpg|vľavo|náhľad|Saturn zo sondy Voyager 1 Ako prvá navštívila planétu kozmická sonda Pioneer 11 v roku 1979. K Saturnu dorazila po štyriapolročnom prelete medziplanetárnym priestorom. Štúdium tejto planéty a jej okolia sa začalo 2. augusta 1979. Po riskantnom, ale úspešnom prelete rovinou Saturnových prstencov 1. septembra 1979 (hrozilo možné nebezpečenstvo zrážky s časticami týchto prstencov, ktoré mohli sondu ťažko poškodiť) sonda v ten istý deň preletela pericentrom saturnocentrickej dráhy vo výške nad hladinou mrakov. Sledovanie planéty sonda ukončila 15. septembra 1979 a pokračovala v lete do vonkajších častí slnečnej sústavy. V novembri 1980 preletel nad Saturnom Voyager 1. Najväčšie priblíženie nastalo 13. novembra 1980, ale už tri mesiace predtým začala s jeho fotografovaním. Vzniknuté fotografie priniesli mnoho nových poznatkov. Urobila tiež snímky mesiacov Mimas, Tethys, Dione, Enceladus, Rhea a Titan. Okolo Titanu preletela 12. novembra 1980 vo vzdialenosti . Počas preletu nazbierala množstvo údajov o zložení atmosféry a teplote. Mimo iného zistila, že 7 % objemu hornej atmosféry tvorí hélium a takmer celý zvyšok pripadá na vodík. O necelý rok neskôr potom nasledoval prelet sondy Voyager 2. Najbližšie priblíženie k Saturnu nastalo 25. augusta 1981. Počas preletu okolo Saturnu začala sonda s výskumom horných vrstiev atmosféry planéty pomocou radaru. Radarové merania priniesli poznatky o teplote a hustote atmosféry. Na ich základe sa zistilo, že v najvyšších oblastiach je tlak okolo 7 kilopascalov s teplotou −203 °C a v najnižších skúmaných oblastiach dochádza k nárastu tlaku a teploty až na 120 kilopascalov a −130 °C. Severný pól vykazoval súčasne rozdielnu teplotu ako obdobné oblasti na juhu. Severné oblasti boli o 10 °C chladnejšie, čo sa následne interpretovalo ako následok sezónnych javov. Počas priblíženia sondy k planéte bolo vyhotovených a odoslaných na Zem okolo 16 000 fotografií. Cassini-Huygens Umelcova predstava sondy Cassini nad prstencami Saturna Všetky predchádzajúce misie však boli iba prelety, čiže sondy neboli navedené na obežnú dráhu planéty. Až v roku 1997 odštartovala k Saturnu sonda Cassini vyvinutá NASA, ktorá sa stala prvou umelou družicou Saturna. Na obežnú dráhu bola navedená 1. júla 2004. 25. decembra sa od sondy oddelil pristávací modul Huygens, navrhnutý a vyrobený Európskou kozmickou agentúrou. Modul po oddelení začal trojtýždňovú samostatnú cestu. 14. januára 2005, počas tretieho obehu sondy Cassini okolo Saturna, modul Huygens úspešne pristál na mesiaci Titan. Počas jeho pristávania slúžila sonda Cassini ako retranslačná stanica pre predávanie vedeckých a technických dát zo sondy Huygens na Zem. Huygens pristál na zmrznutom titanovom „bahne“ tvorenom zmesou kremičitanových hornín a tuhého metánu. Nad očakávania vedcov prežil pristátie o viac ako 4 hodiny a spojenie medzi ním a materskou sondou Cassini preposielajúcou signál na Zem bolo prerušené až 2 hodiny po pristátí, keď sa Cassini stratila za obzorom. Sonda Cassini pokračuje z obežnej dráhy v skúmaní Saturnu rovnako ako aj jeho mesiacov. Na jej palube je 12 vedeckých prístrojov na snímkovanie, mapovanie, meranie chemického zloženia, teploty, magnetického poľa a štúdia zloženia telies. Sonda má fungovať do septembra roku 2017. Misia Cassini-Huygens je spoločný projekt americkej organizácie NASA, západoeurópskej organizácie ESA a talianskej kozmickej agentúry ASI. Medzi hlavné úspechy tejto misie patrí objav uhľovodíkového jazera Ontario a impaktných kráterov na povrchu Titanu, potvrdenie atmosféry okolo mesiaca Enceladus, blízke snímky vzdialeného a retrográdne obiehajúceho mesiaca Phoebe, objav nových mesiacov, prieskum oblasti medzi Saturnom a jeho prstencom a ďalšie."}
{"id": "219736", "title": "Slnečná aktivita", "context": "Slnečný vietor Elektricky nabité a neutrálne častice opúšťajúce hornú vrstvu slnečnej atmosféry – korónu a s nimi súvisiace žiarenie a elektromagnetické polia sa nazývajú slnečný vietor. Keď je Slnko pokojné, častice slnečného vetra sa pohybujú po zakrivených špirálovitých dráhach. Je to preto, lebo sledujú siločiary slnečného magnetického poľa, ktoré v dôsledku svojej rotácie deformuje magnetické pole do tvaru tzv. Parkerových špirál alebo Archimedových špirál. Tie planéty slnečnej sústavy, ktoré majú magnetické pole, väčšinu častíc slnečného vetra od seba odkláňajú. Množstvo slnečného vetra závisí nielen od slnečnej aktivity, ale aj od miesta na povrchu Slnka, skadiaľ ho opúšťa. Najväčšie množstvá slnečného vetra sa uvoľňujú cez tzv. koronálne diery. Každú sekundu Slnko opustí asi 1 milión ton slnečnej plazmy. Od svojho vzniku až dodnes však takto Slnko stratilo len 0,1 % svojej hmoty. V blízkosti Zeme dosahuje slnečný vietor rýchlosť od 300 do /h. Množstvo slnečného vetra sa zvýši aj vtedy, keď dôjde k výronu koronálnej hmoty v dôsledku slnečnej erupcie. Výron koronálnej hmoty má nepriaznivý vplyv na družice a astronautov na obežnej dráhe. Na Zemi spôsobuje geomagnetické búrky, ktoré majú za následok poruchy navigácie, výpadky bezdrôtového spojenia, prípadne výpadky elektrického prúdu."}
{"id": "43923", "title": "Atmosféra (kozmického telesa)", "context": "Vlastnosti atmosféry Bez ohľadu na chemické zloženie majú plynné obaly pevných telies niektoré spoločné vlastnosti. Všeobecne atmosféra pôsobí ako tepelný regulátor, takže čím hustejšiu atmosféru teleso má, tým sú jeho rozdiely medzi dennou a nočnou teplotou menšie. Atmosféra absorbuje a rozptyľuje časť elektromagnetického žiarenia, ktoré planéta dostáva od Slnka (resp. inej hviezdy). Prepúšťa len určité oblasti spektra, ktoré sa nazývajú atmosférické okná . Táto vlastnosť atmosféry je dôležitá pri ochrane živých organizmov pred nebezpečnými zložkami žiarenia z kozmu. Aj časť žiarenia, ktorá sa celkom nepohltí, je pri prechode atmosférou oslabená. Preto sú nebeské telesá, napríklad hviezdy, pri pozorovaní cez atmosféru slabšie, ako pri pozorovaní z vesmíru. K najmenšiemu skresleniu jasnosti telies dochádza v zenite, k najväčšiemu v blízkosti obzoru. Svetlo sa v atmosfére tiež láme a odkláňa sa od svojho pôvodného smeru, preto sú hviezdy pri pozorovaní cez atmosféru mierne posunuté oproti svojim skutočným polohám a to smerom k zenitu. Tento jav sa nazýva astronomická refrakcia. Atmosféra tiež chráni povrch telesa pred meteoroidmi a to tým účinnejšie, čím je hustejšia. Telesá vznikajúce do atmosféry veľkými rýchlosťami sa zrážajú s časticami atmosféry, v dôsledku čoho sa začnú prudko zahrievať a vyparovať. Tento proces sa nazýva ablácia a vytvorí okolo pôvodného telesa žiariaci kužeľ ionizovaných častíc, ktorý nazývame meteor. Ak sa pri tomto deštruktívnom procese nevyparí teleso celé a nejaká jeho časť dopadne na povrch planéty alebo mesiaca, dopadnuté teleso sa nazýva meteorit. Veľké meteority vytvárajú impaktné krátery. Telesá s hustou atmosférou majú všeobecne menej impaktných kráterov na povrchu ako telesá s riedkou atmosférou alebo bez atmosféry, pretože veľa telies pri prelete atmosférou úplne zhorí alebo sa ich veľkosť výrazne zredukuje. Menšie množstvo impaktných kráterov však môžu mať telesá aj vďaka erózii alebo sopečnej činnosti."}
{"id": "9259", "title": "Urán (planéta)", "context": "Atmosféra Kvôli výraznému odklonu rotačnej osi prijímajú polárne oblasti od Slnka oveľa viac energie ako rovníkové oblasti. Napriek tomu je teplota v oblasti rovníka rovnaká ako na póloch. Mechanizmus spôsobujúci tento jav zatiaľ vedci nepoznajú. Vzhľad atmosféry Urána je väčšinu času jednoliaty bez viditeľnej štruktúry ako vo viditeľnom, tak aj ultrafialovom spektre. Jedným z možných vysvetlení je, že Urán nemá takmer žiadne zdroje vnútorného tepla v porovnaní s inými plynnými obrami, a preto je dynamika jeho atmosféry veľmi slabá. Na snímkach sondy Voyager 2 sa zistilo desať nevýrazných svetlých škvŕn, ktoré neskôr pozoroval aj Hubblov teleskop a boli interpretované ako mračná. V novembri 2018 Hubblov teleskop spozoroval nad severným pólom veľkú svetlú búrku. Zloženie Atmosféru Urána tvoria prevažne molekulárny vodík a hélium. Mólový podiel hélia, t. j. podiel počtu atómov hélia voči počtu molekúl všetkých plynov, je 0,15 ±0,03 vo vrchnej troposfére, čo zodpovedá hmotnostnému podielu hélia 0,26 ±0,05. Táto hodnota je veľmi blízka množstvu hélia v protohviezdach (0,275 ±0,01), čo naznačuje, že sa hélium nesústredilo do stredu planéty ako u iných plynných obrov. Tretia najpočetnejšia zložka atmosféry Urána je metán (CH4), ktorý spôsobuje absorpciu viditeľného a infračerveného žiarenia prejavujúcu sa typickou modrastou farbou. Pod metánovou vrstvou mrakov, teda nad hladinou tlaku 1,3 baru (130 kPa), tvoria molekuly metánu 2,3 % molárneho podielu atmosféry. To predstavuje 20-krát až 30-krát väčší podiel uhlíka, ako sa vyskytuje v Slnku. Pomerné zastúpenie je oveľa nižšie vo vrchnej atmosfére kvôli extrémne nízkej teplote, ktorá znižuje mieru nasýtenia a spôsobuje tuhnutie nadbytočného metánu. Zastúpenie ľahkých prchavých látok, ako napríklad čpavku, vody či sulfánu v spodnej atmosfére nie je známe, bude pravdepodobne vyššie ako v Slnku. Okrem metánu sa v stratosfére Urána vyskytujú aj ďalšie uhľovodíky, pri ktorých sa predpokladá, že vznikli ako výsledok chemického rozkladu metánu vyvolaného slnečným ultrafialovým žiarením. Sú to napríklad látky ako etán (C2H6), acetylén (C2H2), metylacetylén (CH3C2H) či diacetylén (C2HC2H). Spektroskopické merania taktiež odhalili stopy vodnej pary, oxidu uhoľnatého a oxidu uhličitého vo vrchnej časti atmosféry, ktoré môžu pochádzať len z externých zdrojov ako sú kométy či medziplanetárny prach. Vertikálna štruktúra Vrchná atmosféra Najvzdialenejšia vrstva atmosféry Urána je tvorená termosférou a korónou, ktorá má jednotnú teplotu medzi 800 až 850 K. Nevieme, čo je príčinou takých vysokých teplôt, keďže ultrafialové ani infračervené žiarenie zo Slnka na to neposkytujú potrebnú energiu. Je možné, že k vysokej teplote prispieva aj slabé vyžarovanie tepla do okolia kvôli prikrývke uhľovodíkov v stratosfére nad hladinou tlaku 0,1 mbar. Okrem molekulárneho vodíka obsahuje termosféra a koróna aj vysoký podiel voľných atómov vodíka. Ich malá hmotnosť spolu s vysokou teplotou sú dôvodom, prečo táto unikátna koróna siaha až do vzdialenosti , čo zodpovedá dvom polomerom planéty. V slnečnej sústave je takýto jav úplne ojedinelý. Koróna odtláča preč malé častice obiehajúce okolo Urána, čo sa prejavuje na prstencoch Urána . Termosféra planéty spolu s vrchnou stratopauzou tvoria ionosféru Urána. Ionosféra sa rozkladá vo výške medzi 2 000 až a je hustejšia ako ionosféra Saturna a Neptúna. Ionosféru vyživuje ultrafialové žiarenie zo Slnka a jej hustotu ovplyvňuje slnečná aktivita. V porovnaní s Jupiterom je polárna žiara vznikajúca týmto spôsobom úplne zanedbateľná. Stratosféra Teplotný profil troposféry a nižšej stratosféry Urána. Sú tu znázornené aj oblasti mračien a zahmlených vrstiev. Prostredná vrstva atmosféry Urána je stratosféra, kde teplota vo všeobecnosti klesá s výškou z 800 až 850 K v spodnej časti termosféry na 53 K v tropopauze. Pokles teploty v stratosfére je spôsobený absorpciou ultrafialového a infračerveného žiarenia metánom a ďalšími uhľovodíkmi, ktoré vznikajú v tejto vrstve ako výsledok fotolýzy. Uhľovodíky sa vyskytujú v pomerne úzkej vrstve vo výške medzi 100 až , kde sa tlak pohybuje medzi 10 až 0,1 mbar (1 000 až 10 kPa) a teplota medzi 75 až 170 K. Najhojnejšie uhľovodíky v tejto oblasti sú metán, acetylén a etán s pomerným zastúpením okolo 10−7 vzhľadom na vodík. V týchto výškach je rovnaké aj pomerné zastúpenie oxidu uhoľnatého. Ťažšie uhľovodíky a oxid uhličitý majú pomerné zastúpenie o tri rády nižšie. Priemerný relatívny výskyt vody je okolo 7 × 10−9. Etán a acetylén kondenzujú v chladnejších častiach stratosféry a tropopauzy (keď dôjde k poklesu tlaku pod 10 mbar), čím vzniká zahmlená vrstva, ktorá je čiastočne zodpovedná za nevýrazný vzhľad Urána. Výskyt uhľovodíkov v stratosfére Urána nad hmlistou vrstvou je významne nižší než výskyt uhľovodíkov v stratosfére iných plynných obrov. Troposféra Troposféra je najnižšia a tiež najhustejšia časť atmosféry, charakteristická nárastom teploty s klesajúcou výškou. Teplota stúpa z približne 53 K vo výške na okolo 320 K v spodnej hranici troposféry (výška ). V najchladnejšej vrchnej oblasti troposféry (tzv. tropopauza) sa teplota v súčasnosti pohybuje v rozmedzí 49 až 57 K v závislosti na planetárnej šírke. Oblasť tropopauzy vyžaruje väčšinu dlhého infračerveného žiarenia, ktoré má efektívnu teplotu 59,1 K ±0,3 K. Predpokladá sa, že v troposfére existujú zložité mračná; vodné mraky sa môžu hypoteticky vyskytovať v oblastiach, kde sa tlak pohybuje medzi 50 až 100 barmi, mračná hydrosulfidu amónneho v rozmedzí 20 až 40 barov, amoniakové či sulfánové mračná medzi 3 až 10 barov a ako posledné boli detegované riedke metánové mračná v oblastiach s tlakom 1 až 2 barov. Troposféra Urána je veľmi dynamická oblasť so silnými vetrami, svetlými mračnami a sezónnymi zmenami. Klíma Zonálne rýchlosti vetra na Uráne. Tieňované oblasti ukazujú južný golier a jeho zodpovedajúci severný náprotivok. Červená línia je symetrická krivka údajov. Atmosféra Urána je menej výrazná než atmosféra Neptúna, inak jej je veľmi podobná. Keď okolo planéty v roku 1986 preletela americká sonda Voyager 2, spozorovala v celej atmosfére iba desať mračien. Pásmové útvary, vietor a mraky V roku 1986 Voyager 2 objavil, že viditeľná južná pologuľa Urána sa dá rozdeliť na dve oblasti: svetlejšia polárna oblasť (tzv. polárna čiapočka) a tmavší rovníkový pás. Hranica medzi týmito dvoma oblasťami je približne na −45. rovnobežke. V úzkom páse medzi −45° a −50° sa potom nachádza najjasnejšia viditeľná oblasť na planéte, ktorá sa nazýva južný „golier“. Čiapočka a golier sú pravdepodobne tvorené hustejšou oblasťou metánových mračien v rozmedzí tlaku 1,3 až 2 bary. Sonda Voyager 2 preletela v blízkosti planéty v čase kulminujúceho leta na južnej pologuli. Z toho dôvodu nemohla sledovať momentálne odvrátenú severnú pologuľu, na ktorej by vedci videli, ako prebieha na planéte zima. Na začiatku 21. storočia však začala byť viditeľná stále väčšia časť severnej pologule, a mohol ju preskúmať aj Hubblov vesmírny ďalekohľad a teleskop Keck. Ani jedno pozorovanie neprinieslo žiadne dôkazy o prítomnosti polárnej čiapočky a goliera na severnej pologuli, čo naznačuje, že Urán je asymetrický: svetlý v oblasti južného pólu a goliera a tmavý severne od goliera. Okrem veľkých útvarov v tvare pásiem pozoroval Voyager 2 desať malých svetlých mračien, z ktorých väčšina ležala severne od goliera. Vo všetkých ďalších ohľadoch sa v roku 1986 Urán javil ako neaktívna planéta. Súbor:TMAV S~1 international.PNG|náhľad|vľavo|Prvá tmavá škvrna objavená na Uráne. Snímku nasnímala kamera ACS Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu v roku 2006. Výrez vpravo má priemer . V 90. rokoch 20. storočia prebehli ďalšie pozorovania svetlých mrakov v atmosfére planéty, ktoré vplyvom rozvoja pozorovacej techniky priniesli vysokokvalitné snímky. Väčšina z mračien bola objavená na severnej pologuli, keď sa naskytla možnosť ich pozorovať. Dávnejšia teória, že svetlejšie mraky je ľahšie objaviť na tmavších severných častiach planéty namiesto svetlejších južných, sa nepotvrdil, keď došlo ku skutočnému nárastu množstva mračien. Existujú však rozdiely medzi mrakmi na oboch pologuliach Urána. Severné mračná sú menšie, ostrejšie a svetlejšie a zrejme ležia vo väčšej výške. Doba životnosti oblakov sa pohybuje v rozmedzí niekoľkých rádov. Niektoré malé mračná zaniknú po niekoľkých hodinách, aj keď jedno sa v oblasti na južnej pologuli vyskytuje už od čias preletu Voyagera. Súčasné pozorovania tiež naznačujú, že mračná na Uráne majú veľa podobných charakteristík s mrakmi na Neptúne. Napríklad tmavé škvrny časté na Neptúne neboli na Uráne pozorované až do roku 2006. Špekuluje sa, že keď sa Urán priblíži k Slnku, začne sa viac podobať Neptúnu. Pozorovanie pohybov rôznych druhov mračien pomohlo identifikovať zonálne prúdenie vo vrchnej časti troposféry Urána. V oblasti rovníka sa vetry pohybujú retrográdne, čiže prúdia proti rotácii planéty. Ich rýchlosť dosahuje 50 až /s. Rýchlosť vetrov rastie so vzdialenosťou od rovníka, nulovú rýchlosť dosahujú v oblasti okolo ±20° výšky, kde je teplota troposféry najmenšia. Bližšie k pólom sa smer vetra mení na prográdny, t. j. rovnaký ako rotácia planéty. Rýchlosť prúdenia tu rastie až na maximálnu hodnotu okolo ±60° zemepisnej šírky a potom klesá na nulu v oblasti pólov. Rýchlosť vetra v oblasti −40° šírky dosahuje 150 až /s. Vzhľadom na to, že golier je rovnobežný s prúdením vetrov pod ním, nedokážeme zmerať rýchlosť prúdenia vetrov medzi týmto golierom a južným pólom. Na druhej strane, na severnej pologuli je prúdenie možné merať. Maximálna rýchlosť vetra /s bola pozorovaná okolo +50° šírky. Sezónne variácie Súbor:Uranus clouds.jpg|náhľad|upright|Urán v roku 2005. Viditeľné sú planetárne prstence, južný golier a svetlejšie mračná na severnej pologuli. V krátkom časovom úseku medzi marcom až májom roku 2004 sa objavilo v atmosfére planéty veľké množstvo mračien, ktoré spôsobili, že sa Urán viac podobal Neptúnu. Počas tejto zmeny boli namerané rýchlosti prúdiacich vetrov dosahujúce až /s (/h) a pozorovali sa mohutné búrky. 23. augusta 2006 sa podarilo výskumníkom zo Space Science Institute (Boulder, štát Colorado) a University of Wisconsin na povrchu Urána pozorovať tmavú škvrnu, čo poskytlo astronómom príležitosť lepšie preskúmať jeho atmosféru. Prečo došlo k tomuto náhlemu vzostupu aktivity v atmosfére, nie je dostatočne vysvetlené, ale zdá sa, že je to výsledok extrémneho axiálneho naklonenia, ktoré spôsobuje sezónne variácie počasia v atmosfére. Je ťažké zistiť presný dôvod týchto sezónnych zmien, pretože vedci zatiaľ nemajú údaje o správaní sa atmosféry planéty počas celého jedného jej obehu okolo Slnka. Fotometria v priebehu polovice Uránovho roka (počnúc 50. rokmi 20. storočia) ukázala pravidelné zmeny v jase v dvoch spektrálnych pásmach s maximami vyskytujúcimi sa v období slnovratu a minimami počas rovnodennosti. Podobné periodické zmeny v čase slnovratu boli zaznamenané aj v oblasti mikrovlnného žiarenia vychádzajúceho zo spodných vrstiev troposféry, ktoré sa meria od 60. rokov 20. storočia. Meranie teploty v stratosfére začalo v 70. rokoch 20. storočia. Maximálna teplota bola zmeraná okolo roku 1986 v období slnovratu. Existuje viacero náznakov, že aj na Uráne dochádza k sezónnym variáciám atmosféry. Je známe, že južná pologuľa je svetlejšia a severná tmavšia, túto skutočnosť však nemožno vysvetliť modelom sezónnych zmien spomínaným vyššie. V priebehu minulého slnovratu v roku 1944 sa Urán javil v niekoľkých stupňoch jasu, čo naznačuje, že severná oblasť nebola vždy taká tmavá, ako je tomu dnes. Zdá sa, že viditeľný pól sa postupne vyvíja od doby slnovratu po rovnodennosť, kedy je od Slnka najviac vzdialený. Podrobný rozbor viditeľného a mikrovlnného žiarenia ukázal, že periodické zmeny jasnosti nie sú úplne symetrické okolo slnovratov. V 90. rokoch 20. storočia, kedy sa Urán nachádzal v čase slnovratu, Hubblov vesmírny ďalekohľad a pozemné observatória pozorovali malý pokles svetlosti južnej čiapočky (okrem goliera, ktorý zostal rovnako jasný), v oblasti severnej pologule naopak aktivita narástla. Zvýšila sa tu prítomnosť mračien a zdvihla sa sila veterného prúdenia. Blízko letného a zimného slnovratu sú pologule Urána striedavo obrátené k Slnku alebo smerom do hlbokého vesmíru. Rozjasnenie privrátenej pologule k Slnku sa vysvetľuje zmenou hmlovej vrstvy v troposfére planéty a hrúbky metánových mračien, s čím je spojená aj existencia svetlého goliera v oblasti −45° šírky. Ďalšie javy prebiehajúce na južnej pologuli sa dajú vysvetliť zmenami v nižších vrstvách mračien. K zmenám v správaní a prúdení môže dochádzať následkom zmien vyžarovania mikrovlnného žiarenia zo stredu planéty, ako aj následkom rovnodennosti."}
{"id": "599675", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Ešte pred misiou Cassini existovala teória, že celý povrch Titanu by mohol pokrývať globálny oceán tvorený kvapalnými uhľovodíkmi, čo sa však nepotvrdilo po prieskume sondou Huygens. Kvapalné uhľovodíky sa na Titane nachádzajú, ale sú situované v jazerách až moriach prerušovaných ľadovou pevninou, na ktorej sú pohoria. V roku 2006 sonda Cassini objavila zatiaľ najvyššie pohorie pokryté vrstvami organického materiálu a zahalené do oblakov. Pohorie je asi 150 km dlhé, 30 km široké a vysoké okolo 1 500 metrov. Na jeho vrchole leží svetlý materiál zo zmrznutých uhľovodíkov, pravdepodobne metánu. Dá sa predpokladať, že pohorie sa vytvorilo vrásnením podobne ako pohoria na Zemi. Na ďalších obrázkoch z posledného (25. november) preletu sa objavili dlhé horské pásma, duny a nánosy materiálu pripomínajúce lávové rieky. Duny sa skladajú zo zrniek piesku z organických zlúčenín (benzén, naftalén a fenantrén, ktoré vznikli pôsobením kozmického žiarenia na chladný acetylénový ľad). Podľa R. Lorenza je dunami pokrytých 20 % povrchu mesiaca. Ich zvyčajná výška je okolo 100 metrov, šírka 1 km a dĺžka až stovky kilometrov."}
{"id": "3960", "title": "Tirana", "context": "Poloha a prírodné podmienky klimadiagram Tirany Tirana leží v strednom Albánsku pri rieke Ishm asi od pobrežia Jadranského mora, v nadmorskej výške cez . Na východ od mesta sa dvíha horský masív Dajtit (), z južnej a západnej strany obkolesujú Tiranu vrchy a iba na sever a severozápad sa otvára rovina. Podnebie je subtropické stredomorské s dažďami v zime a suchým letom. Priemerná ročná teplota je 16 °C (7 °C v januári, 24 °C v júli), ročný úhrn zrážok sa pohybuje okolo ."}
{"id": "3961", "title": "Tirana", "context": "Opis mesta Uprostred mesta je veľké Skanderbegovo námestie s jeho sochou. Historická mešita zo 17. storočia bola v časoch ateizmu nefunkčná, ale nebola zbúraná. Medzi zaujímavosti patrí hodinová veža, budovy ministerstiev a budova národného múzea postavená za čias Hodžovho režimu. V meste je veľa nových mešít a kostolov, ktoré sú v ostrom kontraste s mauzóleom Envera Hodžu (v minulosti múzeum PPSH (albánskej komunistickej strany)), ktoré bolo postavené v 80. rokoch za 210 miliónov dolárov. Do roku 1991 bola uzavretá veľká časť mesta, kde sa nachádzali vily komunistických funkcionárov. V meste je univerzita (1957) a univerzitný park, so sochou Envera Hodžu. Severozápadne od Tirany leží medzinárodné letisko Rinas, nesúce meno Matky Terezy. Predmestia Tirany sú veľmi chudobné a nepripomínajú európske mesto. Hlavné cesty sú často prašné a plné dopravných kolapsov. Objekty západných firiem sú z dôvodu bezpečnosti oplotené."}
{"id": "152709", "title": "Zoznam historických článkov/T", "context": "ti Tiahuanaco (archeologická lokalita) · Tiamat · Tibava (hrad, Podhoroď) · Tiberianus · Tiberios II. (Byzantská ríša, 6. storočie) · Tiberios III. · Tiberius (cisár, 1. storočie) · Tiberius Coruncanius · Tiberius Gracchus · Tibor Andrašovan · Tibor Károlyi · Tihányiovský kaštieľ · Tichomorský bezpečnostný pakt · Tikal (mesto) · Timofej Nikolajevič Granovskij · Timothy Snyder · Timón z Fleiountu · Tirebolu · Tirolsko (historické územie) · Tiryns · Tisícročie · Tiszapolgárska kultúra · Titinius · Titus · Titus Calpurnius Siculus · Titus Catius · Titus Kolník · Titus Livius · Titus Maccius Plautus · Titus Pomponius Atticus · Titus Quinctius Atta · Tivadar Ortvay"}
{"id": "570210", "title": "Tivat", "context": "História Tivat je najmladšie mesto Boky Kotorskej. Podľa legendy je Tivat odvodený od ilýrskej kráľovnej Teuty. Zvyšky gréckej a rímskej osady pri pobreží a v mori dokazujú, že miesto bolo osídlené aj v antike. Tivat sa začal rozrastať až na konci 19. storočia. V roku 1889 tu bol vybudovaný vojnový prístav a Tivat bol povýšený na mesto. Ďalej pribudli lodenice a tehelňa, a až v roku 1971 tu bolo vybudované Medzinárodné letisko Tivat."}
{"id": "91223", "title": "Dâmbovița (župa)", "context": "Významné mestá  Târgoviște (hlavné mesto) Găești Pucioasa Titu Fieni"}
{"id": "64164", "title": "Zoznam geografických článkov/T", "context": "ti Ti-n-Bider · Tibava (hrad, Podhoroď) · Tibava (obec) · Tiber · Tibetská náhorná plošina · Ticinské Alpy · Ticsani · Tidore · Tiefenbach bei Kaindorf · Tielt · Tiencin · Tienen · Tierra del Fuego, Antártida e Islas del Atlántico Sur · Tierradentro · Tieschen · Tigalalu · Tigiľ (obec) · Tigiľ (rieka) · Tigris · Tichá Orlice · Tichý Potok · Tichý potok (zdrojnica Belej) · Tijuana · Tikehau · Tikei · Tilabolufusi · Tilafusi · Tilburg · Tillamook · Tillmitsch · Tilocálar · Timarafusi · Timbuktu (mesto) · Timiș (župa) · Timor · Timoradza · Tinadú (Gáfu Dálu) · Tinadú (Vávu) · Tinetto · Tinguiririca (sopka) · Tinhurá · Tino · Tinogasta (department) · Tipas · Tipasa · Tirana · Tirana (kraj) · Tirana (okres) · Tiraspol · Tirebolu · Tirič Mír · Tirolsko (spolková krajina) · Tisa · Tisinec · Tisovec (okres Rimavská Sobota) · Tisovník · Tisza-tó · Tiszacsege · Tiszaföldvár · Tiszafüred · Tiszakécske · Tiszalök · Tiszaújváros · Tiszavasvári · Titicaca · Titila · Tivat · Tiverton (Rhode Island) · Tivoli"}
{"id": "570211", "title": "Tivat", "context": "Turistický ruch Predovšetkým vďaka letisku sa tu začal rozrastať turistický ruch, obľúbenými sa okrem samotného mesta stali aj ostrovčeky Sveti Marko a Prevlaka a ďalej do zátoky Pržno. Od 19. storočia sa v Tivate nachádza prímorský park s početnými cudzokrajnými rastlinami (najviac ich priviezli námorníci z tropických krajov). V meste sa nachádza pamätník dôstojníkov vojnového námorníctva , ktorí v roku 1941 vyhodili do povetria torpédoborec Zagreb , aby nepadli do rúk okupantov. V meste sa tiež nachádza obranná veža s kaplnkou zo 16. storočia."}
{"id": "144531", "title": "Ťanšan", "context": "Geografické členenie Ťanšan sa člení na 3 oblasti: Západný Ťanšan, ktorý sa rozkladá medzi Ferganskou kotlinou na západe a jazerom Issyk-kuľ na východe. Najvyšším hrebeňom tejto časti pohoria je Zailijský Alatau, ktorý sa nachádza v susedstve jazera Issyk-kuľ a najväčšieho kazašského mesta Alma-Ata. Najvyššie vrcholy dosahujú výšky až Centrálny Ťanšan sa nachádza na hraniciach Kazachstanu, Kirgizska a Číny. V tejto časti pohoria ležia najvyššie vrcholy pohoria Džengiš Čokusu (Pik Pobedy – ) a pyramídová hora Chan-Tengri (). Nachádzajú sa tu aj hlboké doliny a kotliny (napr. Turfanská preliačina). Východný Ťanšan, nazývaný aj Čínsky Ťanšan, leží na území ČĽR v autonómnej oblasti Sin-ťiang. Ťahá sa od najvyššieho hrebeňa Chalyk-tau (štít Pik – ) na západe cez Borohoro Šan, Bogda Šan neďaleko hlavného mesta Urumči až k hrebeňom Barkol a Karlik Šan na východe. Tieto hrebene dosahujú výšok od 4 500 do ."}
{"id": "215836", "title": "Altaj", "context": "Geológia Pohorie vzniklo v prvohorách počas hercýnskeho vrásnenia. V druhohorách však bolo zarovnané a súčasnú podobu vytvarovalo alpínske vrásnenie a zaľadnenie počas posledných dvoch ľadových dôb. Altaj je budovaný prevažne paleozoickými horninami, prevahu majú granitoidy, ruly, svory a piesčité bridlice. Ústup ľadovcov zanechal početné morény a štrkové terasy. Nad riekou Bija sa nachádzajú hrubé sprašové vrstvy, ktoré predstavujú jeden z najúplnejších záznamov o zmenách klímy na Sibíri za posledných 250 000 rokov. Seizmicita Oblasťou Altaja prebiehajú viaceré zlomy, niektoré sú tektonicky aktívne aj v súčasnosti. Výskyt väčších zemetrasení je sporadický, posledné silné zemetrasenie sa odohralo 27. septembra 2003 na juhu regiónu. Sila zemetrasenia bola 7,3 lokálneho magnitúda a škody na majetku boli vyčíslené na 10 mil. dolárov. Nerastné suroviny V severných výbežkoch Altaja sú bohaté zdroje uhlia (Kuznecká panva), v juhovýchodných častiach zasa ložiská polymetalických rúd (zinok, chróm). V minulosti bol Altaj zdrojom zlata, od čoho pochádza aj jeho názov („Zlaté hory“) – v súčasnosti je však ťažba sporadická, no v náplavoch riek sa niekedy dajú nájsť zlaté šupinky aj teraz."}
{"id": "274675", "title": "Klatrát metánu", "context": "Vznik Predpokladá sa, že klatráty metánu vznikajú migráciou zemného plynu z väčších hĺbok pozdĺž zlomov a následnou precipitáciou alebo kryštalizáciou na kontakte s oceánskou vodou za nízkych teplôt. Tieto podmienky sú bežné na dne šelfových morí aj oceánov."}
{"id": "21600", "title": "Etán", "context": "Použitie Hlavné využitie našiel etán v chemickom priemysle pri výrobe etylénu krakovaním parou. Keď sa uhľovodíky zmiešajú s parou a rýchlo zahrejú na veľkú teplotu (900 °C a viac), ťažké uhľovodíky sa lámu na ľahšie a nasýtené uhľovodíky sa menia na nenasýtené uhľovodíky. Etán sa preferuje pri výrobe etylénu, pretože krakovanie etánu je celkom selektívne na etylén, pokým krakovanie parou ťažších uhľovodíkov dáva zmes chudobnejšiu na etylén a bohatšiu na ťažšie alkény ako napríklad propylén a butadién, ale aj na arény. Experimentálne sa etán podrobuje výskumu ako možná surovina pre iné chemikálie. Oxidačná chlorácia etánu sa dlho zdá ako ekonomicky vhodnejšia cesta k výrobe vinylchloridu ako chlorácia etylénu. Veľa technologických procesov sa už patentovalo na túto výrobu, ale nízka selektivita vinylchloridu a korozívne podmienky reakcie (používa sa zmes obsahujúca kyselinu chlorovodíkovú pri teplotách vyšších ako 500°C) predstavujú stále prekážky pri uvedení do praxe. V súčasnosti INEOS má v prevádzke pilotné zariadenie na výrobu vinylchloridu z etánu s kapacitou 1000 ton ročne vo Wilhemshavene v Nemecku. Podobne saudskoarabská spoločnosť SABIC oznámila vybudovanie zariadenia na výrobu kyseliny octovej oxidáciou etánu s kapacitou 30 000 ton ročne v Yanbu. Ekonomická výhodnosť takéhoto procesu môže byť ale závislá na nízkej cene etán blízko saudskoarabských ropných polí a nemusí byť už taká konkurencieschopná s karbonyláciou metanolu inde na svete. Etán sa môže použiť aj ako chladivo v kryogenických chladiacich systémoch. V oveľa menšej miere sa používa vo vedeckom výskume kvapalný etán na vitrifikáciu vzoriek obsahujúcich vodu na elektrónový mikroskop. Tenký film vody rýchlo ponorený do kvapalného etán pri -150°C alebo menej zamrzne rýchlejšie, ako stihne voda skryštalizovať. Takéto rapídne zmrazenie neporuší štruktúru mäkkých materiálov nachádzajúcich sa v kvapalnom stave, ako by ju porušili ľadové kryštály."}
{"id": "95690", "title": "Titán (chemický prvok)", "context": "Introduction  Titán (lat. titanium ) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Ti a protónové číslo 22. Je to ľahký, pevný, lesklý prechodný kov oceľového vzhľadu, odolný voči korózii (aj v morskej vode, v kyselinách, resp. v prítomnosti chlóru). V prírode sa titán vyskytuje len v podobe zlúčenín, najrozšírenejšími minerálmi sú rutil a ilmenit. Titán sa používa ako zložka pevných a ľahkých zliatin (so železom, hliníkom, vanádom, molybdénom a mnohými ďalšími prvkami), ktoré majú široké uplatnenie v mnohých odvetviach priemyslu (v kozmonautike, vojenstve, letectve, strojárenstve, chemickom priemysle, v medicíne atď.). Oxid titaničitý sa používa ako biely pigment (pod názvom titánová beloba), taktiež aj ako zložka zubných pást a ako fotokatalyzátor."}
{"id": "53845", "title": "Ferotitán", "context": "Využitie Používa sa pri výrobe ocele na deoxidáciu prípadne odsírenie, alebo odstránenie dusíka z roztaveného kovu. Využíva sa vysoká reaktívnosť titánu so sírou, uhlíkom, kyslíkom a dusíkom a to, že s nimi vytvára nerozpustné zložky ktoré sa vyplavia do trosky. Titán ako legovací prvok tiež spôsobuje kryštalizáciu s jemnejšiou štruktúrou zŕn. Ferotitánový prášok sa môže využiť v pyrotechnických prípravkoch (prskavky)."}
{"id": "18718", "title": "Metán", "context": "Použitie Metán je hlavnou zložkou zemného plynu. Veľmi často sa používa priamo ako palivo. V porovnaní s ostatnými uhľovodíkmi počas horenia produkuje málo oxidu uhličitého. Hoci výhrevnosť metánu je 802 kJ/mol, čo je najmenej zo všetkých uhľovodíkov, keď sa prepočíta na hmotnosť (16 g/mol), vychádza metán ako najvýhrevnejší uhľovodík na jednotku hmotnosti. Ako zemný plyn sa v mnohých krajinách, vrátane Slovenska, privádza priamo v rúrach do domácností, kde sa spaľuje na vykurovanie a varenie. Stlačený metán sa používa pod označením CNG (stlačený zemný plyn) aj ako palivo do automobilov. NASA skúma možnosti použitia metánu ako raketového paliva. Metán sa hojne nachádza v mnohých častiach Slnečnej sústavy a mohol by sa tak zozbierať priamo na mieste pristátia a poskytnúť palivo na cestu späť. V chemickom priemysle sa metán používa ako surovina pri výrobe vodíka, metanolu, kyseliny octovej a anhydridu kyseliny octovej. Počas výroby týchto chemikálií sa najprv metán premieňa na vodný plyn (zmes oxidu uhoľnatého a vodíka) reformovaním parou. Reakcia metánu s vodnou parou prebieha za veľmi vysokých teplôt (700 – 1 100 °C) pri použití niklu ako katalyzátora: : Metán sa ďalej používa na výrobu acetylénu prechádzaním cez elektrický oblúk a chlórovaných derivátov (chlórmetán, dichlórmetán, chloroform a tetrachlórmetán) reakciou s chlórom. Tieto chemikálie sú však na ústupe, keďže acetylén je nahrádzaný lacnejšími a bezpečnejšími alternatívami a chlórmetány sú zdraviu škodlivé a nebezpečné pre životné prostredie. Nedokonalým spaľovaním metánu vznikajú čierne sadze, ktoré sa pod názvom carbon black (uhľová čierna) používajú v gumárenskom priemysle ako farbivo a plnidlo."}
{"id": "123431", "title": "Aktinoid", "context": "Výskyt v prírode Monazit Izotopy aktinoidov 232Th, 235U, 238U majú veľmi vysoký polčas rozpadu, takže sa zachovali od vzniku slnečnej sústavy. Aktínium a protaktínium sa taktiež vyskytujú v prírode, ale len ako produkty rozpadu izotopov 235U, 238U. Rovnako sa dajú detegovať mikroskopické množstvá neptúnia a plutónia, ktoré vznikajú tiež rozpadom uránu. Zvyšné aktinoidy sa pripravujú synteticky. Zdrojom tória je hlavne monazit, fosforečnan skupiny lantanoidov, kde sa tórium vyskytuje ako prímes v podobe 1 až 15 %. Keďže monazit sa ťaží hlavne ako zdroj lantanoidov, pri spracovaní sa získava aj tórium. Medzi ďalšie minerály patrí torit a torianit. Hlavnou rudou uránu je smolinec, taktiež sa ťažia sekundárne minerály – tzv. uránové okry (karnoit, torbenit, autunit). Najväčším svetovým producentom uránu je Kazachstan, ďalej nasleduje Kanada, Austrália, Niger a Rusko. Uzavretá baňa Josef v Jáchymove. V bývalom Česko-Slovensku sa urán ťažil v Česku, v Krušných horách (Jáchymov, Horní Slavkov), Příbrami a v Stráži pod Ralskem. Posledná baňa na urán bola uzavretá v roku 2017 v katastrálnom území obce Dolní Rožínka na Vysočine. Ťažba uránových rúd začala ešte v 19. storočí, keď sa zlúčeniny uránu používali len na farbenie skla. Masívny nárast ťažby začal koncom druhej svetovej vojny na základe zmluvy medzi Česko-slovenskou republikou a Sovietskym zväzom z roku 1946. Sovietsky zväz totiž potreboval urán k výrobe jadrových zbraní a ložiská v Jáchymove boli otvorené, kvalitné a vo sfére vplyvu ZSSR. Na prácu sa využívali najskôr nemeckí vojnoví zajatci, po roku 1948 politickí väzni, ktorí boli umiestnení v nápravných pracovných táboroch v okolí Jáchymova, Příbrami a Horního Slavkova a celkovo ich prešlo tábormi cca 80 000. Vyťažená ruda sa primárne spracovávala v Mydlovaroch. Na Slovensku sa ložiská uránu nachádzajú v Novoveskej Hute, kde sa uránové rudy sporadicky ťažili do roku 1990, pri Košiciach (Jahodná) a v Považskom Inovci. Od roku 2005 prebiehal geologický prieskum na lokalite Jahodná, no v roku 2015, po zmene banského zákona v roku 2014 spoločnosť v prieskume nepokračuje. Ťažba a spracovanie Tórium sa z monazitu extrahuje zahrievaním v koncentrovanom roztoku NaOH pri teplote 240 °C počas niekoľkých hodín. Následne sa premýva horúcou vodou, čím sa odstráni fosforečnan sodný a zostane zmes hydratovaných oxidov a hydroxidov lantanoidov a tória. Okyslením zmesi na pH 3,5 horúcou HCl sa lantanidové oxidy rozpustia a zostane ThO2. Tento je následne prevedený na Th(NO3)4. Pri kyslom spôsobe sa monazitová ruda niekoľko hodín zahrieva v kyseline sírovej, kým sa nevyzráža fosforečnan toričitý. Následne sa prevedie na hydroxid a potom na dusičnan toričitý. Urán sa získava hlavne zo smolinca, rozpúšťaním v kyseline chlorovodíkovej, za prítomnosti oxidačného činidla (chlorečnan sodný, alebo oxid manganičitý), ktoré zoxiduje urán na oxidačný stupeň +VI. Následne sa reakčná zmes neutralizuje amoniakom za vzniku žltého koláča – (NH4)2U2O7 a zahriatím na 300 °C na oxid uránový. Separácia izotopov uránu Dôležitým procesom pri spracovaní uránu je separácia izotopov 235U a 238U. V prírode sa 235U vyskytuje len v 0,71 %, no pre použitie ako jadrové palivo je potrebná jeho koncentrácia približne 5 %. Ako zlúčenina, vhodná na oddelenie izotopov, sa používa fluorid uránový, nakoľko má nízku teplotu vyparovania (sublimuje pri 56,5 °C), nízku molekulovú hmotnosť. Oddeľovanie prebieha na sústave centrifúg, ťažší 238UF6 sa koncentruje na vonkajšej strane (obvode) cetrifúgy, ľahší 235UF6 blízko osi rotácie."}
{"id": "542969", "title": "Hajabusa 2", "context": "Priebeh misie Sonda odštartovala z vesmírneho centra Tanegašima 3. decembra 2014 4:22 UTC. 3. decembra 2015 uskutočnila sonda gravitačný manéver okolo Zeme vo výške . 27. júna 2018 došlo k blízkemu kontaktu s Ryugu. 21. september 2018 pristáli Rover-1A a Rover-1B na Ryugu. 3. októbra 2018 pristál MASCOT na Ryugu. 22. februára 2019 sonda sa prvý krát dotkla asteroidu a vykonala odber vzoriek z povrchu asteroidu. 5. apríla 2019 sa zo sondy uvoľnil impaktor, ktorý nasledne vytvoril na povrchu asteroidu umelý kráter. 11. júla 2019 sonda zostúpila k povrchu a úspešne odobrala vzorky z vytvoreného krátera."}
{"id": "24764", "title": "Cassini (sonda)", "context": "Zdroje  Encyklopedie SPACE 40 – Cassini Podrobný priebeh misie sondy v databáze kozmických sond Sonda Cassini – Huygens na MEK První fotky z neznámé oblasti u Saturnu Cassini, děkujeme!"}
{"id": "262607", "title": "Akacuki", "context": "Popis Trojosovo stabilizovaná sonda s telom v tvare kvádra o rozmeroch 1,04×1,45×1,40 m je vybavená dvoma výklopnými otočnými panelmi štvorcového tvaru s plochou 2×1.4 m2 fotovoltaických batérií dodávajúcich maximálne 1 200 W (na začiatku činnosti pri Venuši) resp. minimálne 500 W elektrickej energie (na konci aktívneho života). Obsahuje tiež dobíjateľné palubné akumulátorové batérie. Na palube sondy sú umiestnené nasledujúce experimenty: infračervená kamera IR1 Infra Red 1 pre snímanie povrchu Venuše s detekčným prvkom Si-CDS/CCD (3 spektrálne kanály, 0,90, 0,97 a 1,01 µm, zorný uhol 12°, 1024×1024 px); infračervená kamera IR2 Infra Red 2 pre snímanie oblačnosti v atmosfére Venuše s detekčným prvkom PtSi-CDS/CCD (5 spektrálnych kanálov, 1,65, 1,735, 2,02, 2,26 a 2,32 µm, zorný uhol 12°, 1040×1040 px); kamera LIR Long-wave Infra Red pre dlhovlnnú infračervenú oblasť na snímkovanie oblačnosti a zisťovanie jej teploty s bolometrom ako detekčným prvkom (vlnová dĺžka 10 µm, zorný uhol 12°, 240×320 px); ultrafialová kamera UVI Ultraviolet Imager pre snímkovanie oblačnosti v ultrafialovej oblasti na zisťovanie obsahu oxidu siričitého a ďalších zlúčenín vo vyššej atmosfére s detektorom Si-CCD (spektrálny obor 293 a 365 nm, zorný uhol 12°, 1024×1024 px); kamera LAC Ligtning and Airglow Camera pro registráciu bleskov a chemickej luminiscencie atmosféry s viacanódovou lavínovou fotodiódou APD Avalanche Photodiode ako detektorom (spektrálny obor 543,5, 557,7 a 777,4 nm, zorný uhol 16°, 8×8 px); ultrastabilný oscilátor USO =Ultra-stable Oscillator pre radioastronomické zákrytové meranie štruktúry atmosféry Venuše. Sonda je určená na podrobný prieskum atmosféry, oblačnosti a povrchu planéty Venuše, vrátane hľadania stôp možného recentného vulkanizmu. Údaje sú vysielané na Zem v pásme X (8 GHz) cez parabolickú anténu s priemerom 1,6 m s vysokým ziskom, alebo cez jednu z 2 antén. Pre príjem povelov slúžia 2 všesmerové antény. Orientáciu sondy v priestore zaisťujú detektory Slnka, sledovače hviezd a uhlomerné gyroskopy. Orientačný a stabilizačný systém zabezpečuje presnosť orientácie na ±0.1° a stabilitu ±0.01°. Ako výkonné prvky orientácie slúžia 4 silové zotrvačníky (kapacita momentu 2×20 Nms a 2×4 Nms) a systém 12 motorčekov na jednozložkové KPL (hydrazín). Sú 4 o ťahu 4×3 N a 8 o ťahu 8×23 N, používajú sa aj na menšie korekcie dráhy. Pre veľké korekcie dráhy slúži motor s keramickou (nitrid kremíka, Si3N4) spaľovacou komorou a tryskou o ťahu 500 N na dvojzložkové KPL (hydrazín a oxid dusičitý). Predpokladaná doba aktívnej životnosti je 4,5 roku."}
{"id": "233386", "title": "Cassini (kráter)", "context": "Introduction  Cassini je kráter na Marse pomenovaný na počesť talianskeho astronóma Giovanniho Cassiniho. Má približne 415 km v priemere a nachádza sa na súradniciach 327,9°Z 23,8°S."}
{"id": "14235", "title": "Atlas (mesiac)", "context": "Galéria Súbor:Atlas Rev09.2x.jpg|Atlas, fotografia sondy Cassini z 8. júna 2005 Súbor:Atlas with rings.jpg|Atlas v porovnaní s A a B prstencami, Cassini Súbor:Atlas - Voyager 1.jpg|Atlas, fotografia zachytená sondou Voyager 1 Súbor:PIA17206-SaturnMoon-Atlas-Flyby-20151206.jpg|Atlas, fotografia zo sondy Cassini z 6. decembra 2015"}
{"id": "233301", "title": "Canso (kráter)", "context": "Introduction  Canso je kráter Marsu. Nachádza sa 450 km západne od miesta pristátia Viking 1, mierne severovýchodne od Lunae Planum a západne od Chryse Planitia. Kráter je pomenovaný podľa rybárskeho mesta Canso v Novom Škótsku. Meno bolo oficiálne potvrdené v Marťanskom povrchovom názvosloví v roku 1988 Medzinárodnou astronomickou úniou (IAU)."}
{"id": "177598", "title": "Scandia Tholi", "context": "Introduction  Scandia Tholi je vrch na povrchu Marsu blízko severnej polárnej oblasti, čo má za následok, že oblasť je vystavována pôsobeniu marťanskej zimy. V tom období sa tu vyskytuje „snehová“ pokrývka,, ktorá je tvorená oxidom uhličitým. Pomenovaná bola v roku 2003. Hora má základňu s veľkosťou 480 km."}
{"id": "596689", "title": "Marsovský rover", "context": "Poznámky  Sonda Opportunity raz zapadla do sypkého materiálu v pieskovej dune 26. apríla 2005, keď skúmala oblasť Meridiani Planum. Po šiestich týždňoch sa Opportunity podarilo vymaniť z piesku pomocou riadenia zo snímok, ktoré sonda odfotila. Po očistení panelov sondy Opportunity, keď hrozilo ukončenie misie, mala viac energie a prehrievala sa, a preto ju pracovníci museli vypínať. Rover Opportunity objavil blízko miesta geologicky usporiadané dlaždice, ktoré naznačovali, že sa na Marse mohol vyskytovať v minulosti život. Taktiež drží rekord za najdlhšiu prejdenú vzdialenosť na inej planéte ako je Zem. Rover Curiosity je najväčším a najťažším vozidlom NASA na Marse. Pristál na Marse v roku 2012 a stále pracuje. Soujourner nebol prvým roverom na Marse – ten bol PrOP-M zo sond Mars 2 a 3, lenže sonde Mars 2 zlyhal pristávací systém a tvrdo dopadla na povrch, zatiaľ čo sonda Mars 3 na povrch úspešne pristála, no kontakt s ňou bol stratený 14,5 sekundy po pristátí, takže rover PrOP-M nebol na povrch nasadený. Jeho existencia bola utajovaná takmer 20 rokov. Rover Spirit bol prvým z dvoch vozidiel misie Mars Exploration Rover americkej NASA. Pristál na Marse v roku 2004 a pracoval viac než 6 rokov. Preskúmal kráter Gusev a objavil dôkazy o minulej existencii vody na Marse. Rover Perseverance má prvé vzorky marťanských hornín, ktoré sa plánujú vrátiť na Zem v roku 2031. Skala Rochette, z ktorej vzorky pochádzajú, je tvorená čadičom a obsahuje soľné minerály, ktoré naznačujú prítomnosť podzemnej vody."}
{"id": "44407", "title": "Opportunity", "context": "Miesto pristátia: Challenger Memorial Station  Opportunity pristála na pláni Meridiani (354,4742°v. d.; 1,9483°j. š.) asi od stredu pristávacej elipsy. Aj keď je Meridiani plochá planina bez kameňov, Opportunity sa počas pristátia obalená ochrannými vakmi dokotúľala do malého a plytkého impaktného krátera, neskôr pomenovaného Eagle (angl. „orol“) podľa amerického lunárneho modulu, ktorý ako prvý s ľudskou posádkou pristál na Mesiaci. Kráter Eagle má priemer 20 - 22 metrov. Vďaka blízkosti marťanského rovníka sa táto lokalita dokáže výnimočne zohriať až na +20°C, no teploty v nej môžu klesnúť až na -73°C. Ešte v deň pristátia sa odklopili tri trojuholníkové panely pristávacieho aparátu, ktoré obaľovali rover počas letu. Vozidlo rozložilo svoje solárne panely a vysunulo kamerový stožiar. Na mieste pristátia vozidlo zostalo dva týždne, kým nevysunulo kameru hore, aby malo lepší rozhľad. Útvar Stone Mountain v oblasti Meridiani, jeden z prvých cieľov výskumu rovera Terén v mieste pristátia je veľmi tmavý, sčasti pokrytý piesočnými alebo prachovými nánosmi. Z nich vystupujú horniny podložia. Na podrobnejších záberoch vedci rozoznali v horninách podložia výraznú vrstvovitosť. Na farebných snímkach sú v prachovom nánose zreteľné svetlejšie škvrny, ktoré vznikli, keď sa tadiaľ kotúľal pristávací aparát. Toto miesto nebolo pred pristátím Opportunity podrobne preskúmané sondou Mars Global Surveyor, aj keď táto sonda dodatočne zhotovila snímky miesta pristátia Opportunity s rozlíšením /pixel a o päť dní neskôr dokonca /pixel. Na snímkach sa dá nájsť aj miesto prvého dotyku pristávacieho puzdra povrchu Marsu a prach odfúknutý brzdiacimi raketami. Geológovia privítali skutočnosť, že sonda pristála vo vnútri kráteru, pretože mali možnosť skúmať hlbšie časti terénu. Vo vzdialenosti necelého kilometra sa nachádzal väčší, asi 150 metrový kráter neskôr pomenovaný Endurance (angl. „trpezlivosť“). Názov krátera odrážal náročnosť jeho dosiahnutia. 28. januára 2004 NASA oznámila, že miesto pristátia bolo pomenované na pamiatku siedmich astronautov poslednej misie raketoplánu Challenger , ktorí prišli o život v roku 1986, keď raketoplán krátko po štarte explodoval. Miesto pristátia Spiritu bolo zase pomenované na pamiatku obetí havárie raketoplánu Columbia. Mená všetkých ostatných pozorovaných a skúmaných útvarov v mieste pristátia sú však neoficiálne a zaviedli ich vedci Jet Propulsion Laboratory (JPL) pre vlastné potreby."}
{"id": "185638", "title": "Maxwell Montes", "context": "Introduction  Maxwell Montes Pohorie Maxwell Poloha 65,2° N 3,3° E Max. výška 11,6 km Priemer 797 km Názov Maxwellovo pohorie (lat.) Maxwell Montes ( Maxwellovo pohorie alebo pohorie Maxwell ) je horské pásmo na severnej pologuli Venuše. Nachádza sa v ňom aj najvyšší bod Venuše, ktorý siaha vyše 10 kilometrov (podľa iných zdrojov 8 až ) nad úroveň okolitých nížin a nad priemerný povrch Venuše. Pohorie je dlhé a je súčasťou rozsiahlej vysočiny Ishtar Terra . Pohorie je okrem výšky výnimočné tým, že ako jeden z mála útvarov na Venuši nemá ženské meno, ale je pomenované podľa význačného fyzika J. C. Maxwella. Na východe horstvo klesá k oblasti Fortuna Tessera , jeho západné časti sú komplexom hrebeňov a brázd. Sú mimoriadne strmé, údaje zo sondy Magellan odhalili, že juhozápadné úbočie má sklon 35°. Pohorie vzniklo pravdepodobne kolíziou dvoch kontinentálnych blokov podobne ako Himaláje. Stláčanie a praskanie kôry dvoch blokov napokon vyústilo do vrásnenia a prešmyku platní. Na východnom svahu Maxwell Montes sa nachádza dvojitý kráter. Jeho vonkajšia časť má priemer a hĺbku , vnútorný kráter má priemer a je hlboký , celý komplex je s najväčšou pravdepodobnosťou vulkanického pôvodu. Kategória:Pohoria na Venuši"}
{"id": "244477", "title": "Eagle (kráter)", "context": "Introduction  Eagle je malý impaktný kráter na povrchu Marsu. V roku 2004 ho podrobne preskúmal robot Opportunity, jedno z dvoch pohyblivých vozidiel misie Mars Exploration Rover. Kráter sa nac´hádza v oblasti Meridiani Planum. Prieskum tohto kráteru pomocou robota Opportunity pomohol dokázať, že Meridiani Planum bolo kedysi dno oceánu."}
{"id": "131824", "title": "Tirana (kraj)", "context": "Introduction thumb Tirana ((alb.: Qarku i Tiranës ) je kraj v Albánsku. Pozostáva z okresov Kavajë a Tirana, jeho hlavné mesto je Tirana. Na západe je pobrežie kraja Tirana omývané Jadranským morom. Na súši hraničí s týmito krajmi: Durrës: sever Dibër: severovýchod Elbasan: juhovýchod Fier: juh Kategória:Kraje v Albánsku"}
{"id": "116280", "title": "Tibesti (pohorie)", "context": "Introduction Súbor:Emi Koussi-Tibesti Mountains-Chad.jpg|thumb|right|Najvyšší vrch pohoria Tibesti - Emi Koussi (fotografia z kozmickej stanice ISS.) Tibesti (po francúzsky) alebo Tibistí (po arabsky) je názov pohoria vulkanického pôvodu v severnom Čade. Jeho severné výbežky zasahujú až do Líbye. Najvyšší vrch je Emi Koussi (3 415 m). Za príčinu vulkanickej činnosti vedci považujú horúcu škvrnu a z nej stúpajúci roztavený materiál z plášťa. Podnebie v Tibesti je vlhšie ako v okolitej saharskej púšti, priemerné zrážky sú 12 cm ročne. Pohorie je známe jaskynnými maľbami z 5. tisícročia pred Kr., horúcimi prameňmi a gejzírmi lokality Soborum ."}
{"id": "262459", "title": "Džungársko", "context": "Introduction Súbor:Altai, Tienschan-Orte.png|thumb|300px|Džungarsko a Tarimská panva (Taklamakan) sú oddelené pohorím Ťanšan Džungársko (často nesprávne Džungarsko ; mongolsky: Зүүнгар, Züüngar, ujgursky Jongghar, جوڭغار, v tradičnej čínštine 準噶爾 (Zhǔngá ěr), v zjednodušenej čínštine 准噶尔, rusky Джунгария, Džungarija) je geografická oblasť na severe Číny približne odpovedajúca severnej polovici dnešnej provincie Sin-ťiang. Zaberá plochu o rozlohe a zasahuje aj do západného Mongolska a východného Kazachstanu. V oblasti žijú predovšetkým Kazachovia, Ujguri, Kirgizi a Chanovia."}
{"id": "147032", "title": "Catamarca (argentínska provincia)", "context": "Pôvod názvu Sú dve verzie pôvodu názvu „Catamarca“. Prvá je odvodená z kečuánčiny (Quechua). V ňom znamená cata svah a marca pevnosť, čo znamená spolu pevnosť na svahu . Druhá verzia je odvodená z ajmarského jazyka, v ktorom catan (malá) a marca (mestečko) v spojení dáva malé mestečko ."}
{"id": "149144", "title": "San Fernando del Valle de Catamarca", "context": "Geografia Catamarca leží v údolí Valle de Catamarca, ktoré oddeľuje horské pásma Sierra de Ancasti a Sierra de Ambato, na rieke Rio del Valle . Hoci je podnebie pomerne suché, v okolí sa nachádzajú kvalitné pôdy, čo napomáha rozvoju poľnohospodárstva."}
{"id": "5896", "title": "Albánsko", "context": "Mestá a sídla Súbor:Tirana from South.jpg|náhľad|Najväčším a hlavným mestom krajiny je Tirana Súbor:Tirana panorama 2016.jpg|náhľad|Skanderbegovo námestie v centre hlavného mesta Súbor:Durres harbor from the sea.jpg|alt=|náhľad|Námorný prístav Drač Sídelná štruktúra krajiny je ovplyvnená historickým vývojom tradičnej albánskej spoločnosti. V súčasnej dobe žije väčšina obyvateľov v mestách, urbanizácia dosahuje úroveň 60,3 % (v roku 2018). Všetky mestá populačne rastú, najmä v strednej časti pobrežnej nížiny. Počet vidieckych obyvateľov ďalej klesá, v horských dedinách dnes zostávajú bývať hlavne starší ľudia a malé deti. Hlavným a najväčším mestom Albánska je Tirana ( Tiranë ). Albánska metropola s celkovým počtom obyvateľov cez 850 tisíc je aj najhustejšie osídlenou časťou krajiny. Medzi ďalšie väčšie sídla patria prístavy Drač ( Durrës ) a Vlora ( Vlorë), priemyselné stredisko Elbasan či mestečko Skadar ( Shkodër ). Poradie Mesto Počet obyvateľov (2011) 1 Tirana 858 262 2 Durrës 201 519 3 Vlorë 141 513 4 Elbasan 126 703 5 Shkodër 102 075 6 Fier 85 845 7 Kamëz 66 841 8 Korçë 51 152 9 Berat 32 606 10 Lushnjë 31 105"}
{"id": "570213", "title": "Tivat", "context": "Tivatská riviéra Pri meste sa nachádza osem pláží. Priamo v jeho centre leží piesočnatá pláž Belane a v tesnej blízkosti pláž Žua s cyprusovým a borovicovým hájom. Mnoho malých pláží tvoria brehy okolitých ostrovčekov Prevlaka a Sveti Marko. Na pobreží Tivatskej zátoky sa nachádzajú ďalšie pláže. Neďaleko prielivu Verige sa blízko majáku nachádza 200 m dlhá pláž Opatovo a u neďalekej osady Donja Lastva zhruba kilometrová pláž."}
{"id": "599680", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Do roku 2010 bolo s istotou známych iba päť impaktných kráterov na povrchu mesiaca. Ďalších 44 známych je však tiež veľmi pravdepodobne impaktného pôvodu. Staršie známe krátery sú silne erodované, zaplavené uhľovodíkmi alebo pochované v piesočných dunách. Najväčší kráter na Titane je Menrva s priemerom 425 km. Hustá atmosféra, v ktorej mnohé telesá zhoria, sa zaslúžili o to, že kráterov je menej než na porovnateľných telesách slnečnej sústavy. Druhým dôvodov malého množstva impaktných kráterov je prebiehajúca erózia, ktorá, podobne ako na Zemi, tieto útvary časom zahladzuje."}
{"id": "519284", "title": "Prelet dotyčnicového meteoroidu nad Česko-Slovenskom a Poľskom 13. októbra 1990", "context": "Pozri aj  Pád meteoritu 15. februára 2013 Tunguská udalosť"}
{"id": "95693", "title": "Titán (chemický prvok)", "context": "Izotopy Existujú dve alotropické formy titánu a päť prirodzene sa vyskytujúcich izotopov. 46Ti až po 50Ti. 48Ti je izotop s najväčším prirodzeným výskytom až (73.8%)."}
{"id": "90533", "title": "Päktusan", "context": "Geológia Mechanizmus sopečnej činnosti vulkánu Päktusan je stále predmetom diskusií, nakoľko existuje niekoľko názorov na jej vznik. Prvý predpokladá akrečné procesy na okrajoch čínskeho kratónu už od mezoproterozoika, prípadne subdukčné procesy pri poklese pacifickej dosky ešte pred otvorením Japonského mora, iné názory reprezentujú existenciu hot-spotu, ako príčinu vulkanizmu oblasti Päktusanu. Novšie merania rýchlostí seizmických vĺn, uskutočnené Geodynamickým výskumným centrom Ehimskej Univerzity v Japonsku zistili zlomový systém v spodných častiach kôry, tiahnuci sa v smere severovýchod-juhozápad pod sopkou Päktu-san a zasahujúcim aj pod vulkanické štruktúry Xianjindao a Čchugarjong v KĽDR a Lung-kang v severnej Číne, cez ktorý magma vystupuje k povrchu. Výstup magmy je zapríčinený dehydratačnými procesmi hornín a minerálov v poklesávajúcej pacifickej platni a následným výzdvihom horúceho astenosférického materiálu, čo spôsobuje rozchádzanie východnej časti eurázijskej platne, vznik riftových štruktúr v severovýchodnej Číne (Šandžinský graben, zlomová zóna Tančeng-Lujang) a na Sibíri (bajkalský rift) a vulkanizmus celej sopečnej reťaze Longgang, Päktu-san, Xianjindao a Čhung-njong-san. Súbor:Paektu-san.jpg|thumb|left|250px|Kaldera sopky Päktu-san s jazerom Čchondži - snímka z ISS. Erupcie Erupcia z roku 1050 bola jedna z najväčších za posledných 10 000 rokov (len erupcie sopiek Tambora, Crater Lake a Kikai boli väčšie). Sopka vyvrhla 150 km3 pemzy a popola, ktorý pokryl oblasť s polomerom 40 km. Táto erupcia vyformovala aj kalderu s rozmermi 5 × 3,5 km, ktorá je teraz zaliata vodou a známa ako jazero Čchondži (po čínsky Tianchi). Posledná erupcia bola zaznamenaná v roku 1702."}
{"id": "257871", "title": "Kráter Chicxulub", "context": "Introduction Lokalizácia krátera na polostrove Yucatán. Kráter Chicxulub (čítaj Číkšulúb) je impaktný kráter na Yucatánskom polostrove, ktorý vznikol pred asi 65,0 až 65,4 ± 0,2 miliónmi rokov v najvyššej kriede (datovaný na základe metódy 39Ar/40Ar). Je považovaný za možnú príčinu vyhynutia dinosaurov. Tento kráter bol vytvorený meteoritom o priemere až . Pri dopade spôsobil obrovskú tlakovú vlnu a do ovzdušia sa dostalo obrovské množstvo kamenia a sutín. Vedci spájajú vymieranie na hranici kriedy a terciéru s impaktom mimozemského telesa preto, že po celom svete možno v hraničných súvrstviach, sledovať vrstvu irídia, typický prvok obsiahnutý v meteoritoch. Kráter má priemer 170 – 180 kilometrov a je najlepšie zachovaným spomedzi 3 najväčších impaktných kráterov na Zemi. Na základe seizmického štúdia sa predpokladá, že tesne po impakte pred svojim kolapsom bol hlboký okolo . V rokoch 2001 až 2002 bol v oblasti krátera uskutočnený výskum, pri ktorom bol realizovaný vrt Yaxcopoil-1, ten poukázal na to, že hrubý komplex impaktných brekcií je oddelený od geologickej hranice krieda-terciér bohatej na irídium hrubou vrstvou vápencov s glaukonitom, ktoré sa museli usadiť v pokojnom prostredí. Tento objav poukázal, že dopad meteoritu v Chicxulub nemusí priamo súvisieť s vymedzovaním hranice kriedy a terciéru."}
{"id": "125854", "title": "Karbonatit", "context": "Výskyt Schéma karbonatitového vulkanického komplexu Väčšinou ide o staré, proterozoické horniny (napríklad archaické kratóny Ruska, Brazílie, Austrálie, Indie, USA, Kanady a Škandinávie), zo súčasnosti je známe jediná sopka, eruptujúca karbonatitové horniny – Ol Doinyo Lengai v Tanzánii. Celkovo bolo nájdených asi 300 karbonatitiových lokalít. Karbonatitový vulkanizmus je všobecne spojený s vnútroplatňovými extenznými štruktúrami, väčšinou v blízkosti ultrabázických alebo alkalických komplexov v asociácii s alkalickými silikátovými magmatitmi (ijolitmi, urtitmi, nefelínickými syenitmi, menej s pyroxenitmi, peridotitmi, kimberlitmi a lamprofýrmi)."}
{"id": "172640", "title": "Lonsdaleit", "context": "Výskyt Výskyt bol zaznamenaný v mieste dopadu meteoritov napr. Diablov kaňon v Arizone. Okrem meteoritického pôvodu sa vyskytuje aj v kimberlitických horninách a bol pripravený aj umelo pri výskume možnej syntézy umelých diamantov. Priemyselne využívaným náleziskom lonsdaleitu by mohol byť napríklad impaktný kráter Popigaj na Sibíri v Rusku (priemer ~100 km, vek 35,7 ± 0,2 (2σ) miliónom rokov, 7. najväčší impaktný kráter na Zemi), kde dopadol chondritový asteroid pravdepodobne na ložisko grafitu. Existujú tu dve využívané náleziská impaktných diamantov vhodných na priemyslové využitie - Skaľnoe (Скальное) a Udarnoe (Ударное), tretie nálezisko (odhalené v roku 2012) je utajované a geologický prieskum bol dočasne zmrazený. V priestore kráteru Popigaj sú ťažiteľné hlavne priemyslové diamanty, ale obsah lonsdaleitu je vysoký a zásoby priemyslových diamantov na známych náleziskách odhadujú rusi na \"triliony karátov\" (stovky tisíc ton!)."}
{"id": "127535", "title": "Kúh-e Taftán", "context": "Introduction  Kúh-e Taftán alebo Kúhe Taftán alebo Taftán (z per. horúce miesto ) je v súčasnosti neaktívny stratovulkán, nachádzajúci sa v juhovýchodnom Iráne, asi 120 km južne od mesta Záhedán. Sopka je súčasťou vulkanického masívu, ktorý sa tiahne až do Pakistanu. Kúh-e Taftán má dve vulkanické centrá, severný kráter vyzerá viac zvetralo, kým južný, vyšší kráter je mladší, tiež sa v ňom nachádzajú aktívne fumaroly sírnych plynov (SO2, H2S). Hlásená erupcia z roku 1993 nebola potvrdená, pretože išlo len o výron roztavenej síry."}
{"id": "214372", "title": "Tondano (sopka)", "context": "Introduction  Tondano je masívna kaldera vulkanického pôvodu, nachádzajúca sa v severnom ramene ostrova Celebes. Kaldera má rozmery 20 × 30 km, jej vek sa odhaduje štvrtohory a jej dno je pokryté viacerými postkalderovými troskovými kužeľmi a lávovými prúdmi. Vo východnej časti sa nachádza jazero rovnakého mena. Na okrajoch kaldery sa nachádzajú viaceré mladšie vulkanické centrá, ako Soputan, Sempu, Lokon-Empung a Mahawu."}
{"id": "599684", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Koncom júla 2008 odborníci definitívne potvrdili, že na povrchu Titanu sa nachádza jazero tvorené etánom. Existencia jazier tekutých uhľovodíkov na povrchu Titanu sa predpokladala už dávno. Prvé objavené jazero leží v blízkosti južného pólu a jeho hladina pokrýva plochu asi 20000 km2. Je o niečo väčšie ako jazero Ontário, podľa ktorého dostalo aj meno. Etán vypĺňajúci jazero vznikol pôsobením ultrafialového žiarenia na molekuly metánu. Odparovaním z jazier sa zrejme dopĺňajú uhľovodíky v atmosfére."}
{"id": "462611", "title": "Tematangi", "context": "Introduction  Tematangi je atol v juhovýchodnej časti súostrovia Tuamotu v rámci Francúzskej Polynézie. Najbližším susedom je známy atol Mururoa, ležiaci približne na východo-juhovýchod. Od Tahiti je Tematangi vzdialený . Na dĺžku meria a na šírku . Po obvode je vačšinou úplne uzatvorený súvislým pásom súše, prerušeným len na severnej a západnej strane niekoľkými prietokmi."}
{"id": "82912", "title": "Nui", "context": "Ostrovy a ostrovčeky Atol Nui pozostáva minimálne z 21 ostrovov a ostrovčekov: Fenua Tapu Meang Motupuakaka Pakantou Piliaieve Pongalei Talalolae Tokinivae Unimai a minimálne 12 ďalších ostrovčekov Najväčší, najjužnejší a najvýchodnejší ostrov je Fenua Tapu, ktorý nasleduje Meang, čo je najzápadnejší ostrov."}
{"id": "82633", "title": "Nanumea (atol)", "context": "Introduction Nanumea Nanumea je atol štátu a súostrovia Tuvalu, umiestnený najviac severozápadne. Má 644 obyvateľov. Legendy hovoria, že prvými obyvateľmi boli dve ženy Pai a Vau. Nanumeančania oslavujú kresťanský sviatok Pati. Atol pozostáva minimálne zo 6 ostrovov: Lakena Lefogaki Nanumea Teatua a Taepoa Temotufoliki a minimálne ešte jeden ostrov Na hlavnom ostrove Nanumea je osada. Ostrov má dĺžku asi 3 km. Najväčšie ostrovy atolu sú samotná Nanumea, nasleduje Nakena a Temotufoliki."}
{"id": "18716", "title": "Metán", "context": "Introduction Súbor:Ch4-hybridisation.png|thumb|3D model metánu s vyznačenými hybridizovanými orbitálmi sp3 Metán (iné názvy: bahenný plyn, banský plyn, zemný plyn, ľahký uhľovodík , traskavý plyn , karbán , metylhydrid ) je najjednoduchší uhľovodík. Je to pri bežných podmienkach bezfarebný plyn s chemickým vzorcom CH4. Čistý metán je bez zápachu, ale na komerčné účely sa zvykne zmiešavať s malým množstvom silno zapáchajúcich zlúčenín síry ako napríklad tetrahydrotiofén/THT/, ktoré mu dodávajú typický zápach, aby sa tak dali zistiť prípadné úniky. Metán tvorí podstatnú časť zemného plynu (až 98 %). Ako plyn vybuchuje v relatívne malom intervale koncentrácie so vzduchom (5 - 15 %). Väzobné uhly v metáne majú veľkosť 109,5 stupňov. Spálenie jednej molekuly metánu za prítomnosti kyslíka uvoľní jednu molekulu oxidu uhličitého () a dve molekuly vody (): : Relatívne vysoký výskyt metánu a čisté spaľovania ho robia veľmi atraktívnym palivom. Avšak keďže za normálnych podmienok to je plyn, je ťažké ho prepravovať z miest, kde sa vyskytuje na miesta, kde je potrebný. Aktívny výskum sa venuje premene metánu na deriváty, ktoré sa dajú prepravovať ľahšie, ako napr. metanol. Niektoré mikroorganizmy nám v tejto selektívnej oxidácii môžu pomôcť produkciou enzýmov nazývaných metánové monooxigenázy . Metán je relatívne potentný skleníkový plyn s vysokým potenciálom globálneho otepľovania (t. j. efekt globálneho otepľovania porovnaný s oxidom uhličitým). Tretia hodnotiaca správa IPCC konštatuje, že v priemere za 100 ročné obdobie každý kilogram metánu oteplí Zem 25-krát viac ako rovnaké množstvo oxidu uhličitého. Štvrtá hodnotiaca správa sa už opravila berúc do úvahy i nepriame účinky a hovorí, že relatívny faktor otepľovania k v priemere za 20 rokov je až 72. Dôvod tejto odlišnosť je fakt, že metán sa v atmosfére časom oxiduje na oxid uhličitý a vodu s polčasom rozpadu sedem rokov. Doteraz sa odhaduje podiel metánu na globálnom otepľovaní asi na jednu tretinu efektu oxidu uhličitého. Je tu však veľké, doteraz neznáme, množstvo metánu vo forme metánového ľadu na oceánskom dne. Globálne otepľovanie by teoreticky mohlo tento metán uvoľniť, a tak spôsobiť ďalšie oteplenie. Podobné uvoľnenie metánu mohlo byť v minulosti príčinou veľkých vyhynutí na Zemi. Zemská kôra tiež obsahuje veľké množstvá metánu. Veľa metánu sa produkuje aj anaeróbne metánogenézou. Ďalšie zdroje zahŕňajú bahenné sopky spojené s hlbokými geologickými zlomami."}
{"id": "21598", "title": "Etán", "context": "Dejiny Etán bol prvýkrát synteticky pripravený v roku 1834 Michaelom Faradayom, ktorý rozložil elektrolýzou octan draselný. Výsledný produkt tejto reakcie si ale pomýlil s metánom a ďalej ho už neskúmal. Počas rokov 18471849 v snahe potvrdiť teóriu radikálov v organickej chémii Hermann Kolbe a Edward Frankland vyrobili etán redukciami etylkyanidu a etyljodidu s draslíkom a tak, ako to robil Faraday, elektrolýzou vodných octanov. Títo si však zmýlili etán (dimér metylu) s metyl radikálom. Túto chybu opravil v 1864 Carl Schorlemmer, ktorý ukázal, že produktom všetkých týchto reakcií bol v skutočnosti etán. Názov etánu pochádza z názvu éteru (vtedy názvu pre dietyléter)."}
{"id": "131688", "title": "Tantal", "context": "Výskyt Najznámejšie tantalové rudy sú: tantalit, wodginit, mikrolit a columbit."}
{"id": "462509", "title": "Vairaatea", "context": "História Na ostrove sa našli početné archeologické pozostatky činnosti domorodcov, ktoré patria do kultúrnej a jazykovej oblasti Maragai (čo zahŕňa aj atoly Vahitahi, Pinaki, Nukutavake a Akiaki).. Ostrov objavil španielsky moreplavec Pedro Fernandes de Queirós v roku 1606. Nazval ho „San Miguel Arcángel“. Ďalším bol angličan Samuel Wallis v roku 1767. Atol nazval „Lord Egmont“. Na niektorých mapách sa objavuje aj pod názvom „Industriel“. V 19. storočí, keď sa atol dostal pod francúzsku správu, tu žilo cez 200 ľudí (rok 1850) a atol bol jedným z najľudnatejších na Tuamotu.. Centrálna osada Tavananui sa nachádza v severovýchodnej časti ostrova. V roku 2012 tu žilo 57 obyvateľov."}
{"id": "253940", "title": "Teleckoje ozero", "context": "Osídlenie pobrežia Na brehu jazera ležia osady Artybaš, Jogač s turistickou chatou a Jajľu ( od odtoku Biji ), v ktorom sídli centrálna správa Altajskej rezervácie a Telecká jazerná stanica."}
{"id": "10428", "title": "Tenochtitlan", "context": "Názvy  v jazyku nahuatl: Tenochtitlan vyslov: tenočtitlan, prízvuk je na i (Nesprávne varianty sú: Tenōchtitlān, Tenochtitlān vyslov: tenóčtitlán, tenočtitlán. Údajné dlhé o (ō) vychádza z moderného dohadu, že názov mesta pôvodne možno vznikol zo slova tenōchtic, v ktorom je dlhé o; názov tohto mesta je však pôvodne doložený s krátkym o. Údajné dlhé a (ā) zas vychádza zo zámeny dvoch aztéckych prípon -tlan a -tlān, v názve tohto mesta je len obyčajné a. ) , alebo Mēxihco-Tenochtitlan (iné, menej časté prepisy: Mēxico-Tenochtitlan, Mexico-Tenochtitlan ) historická výslovnosť: méši’ko-tenočtitlan; moderná výslovnosť aj: méšihko-tenočtitlan, prízvuk je v oboch slovách na i v španielčine: Tenochtitlán vyslov: tenočtitlan; prízvuk je na a alebo Tenochtitlan vyslov: tenočtitlan, prízvuk je na i (prvý tvar je pošpanielčený, druhý sa viac pridŕža nahuatlského originálu) , alebo México-Tenochtitlán/México-Tenochtitlan/Méjico-Tenochtitlán/Méjico-Tenochtitlan vyslov vo všetkých prípadoch: mechiko-tenočtitlan; prízvuk je v prvom slove na e, v druhom slove je na a ak sa píše -tlán, inak je na i"}
{"id": "429122", "title": "Sodankylä", "context": "Pamätihodnosti a zaujímavosti  Tankavaara. Múzeum zlata a zlatá obec. V auguste 2006 tu prebiehali 30. majstrovstvá sveta v ryžovaní zlata. Starý kostol. Bol postavený v roku 1689, drevený. Nový kostol. Pochádza z roku 1859, kamenný. Národný park Urho Kekkonena. Filmový festival Midnight Sun. "}
{"id": "4308", "title": "Titicaca", "context": "Introduction Poloha jazera Titicaca. Titicaca. Titicaca je najväčšie jazero v Južnej Amerike s rozlohou a s nadmorskou výškou zároveň najvyššie položené jazero s obchodnou lodnou prepravou na svete a najväčšie sladkovodné jazero v Južnej Amerike. Je bezodtokové a vulkanického pôvodu. Leží v Andách na hraniciach Peru a Bolívie. Priemerná hĺbka je medzi 140 a , najväčšia . Teplota vody dosahuje 13 °C. Ústi do neho viac ako 25 riek a rieka Desaguadero vytvára spojnicu so susedným jazerom Poopó. Má 41 ostrovov, niektoré z nich sú husto obývané."}
{"id": "566782", "title": "Ticinské Alpy", "context": "Vodstvo Ticinské Alpy sú veľmi bohaté na vodu, a preto tu nájdeme mnoho jazier, riek, prameňov atď. Medzi najvýznamnejšie vodné plochy patria: Lago Maggiore (212 km²), Lago di Vogorno (1,68 km²), Lago del Sambuco (1,11 km²), Lago del Narét, Lago del Cavagnöö, Lago Tremórgio a Lago di Robei. Medzi významné rieky pohoria sa radia: Ticino, Maggia, Melezza, Verzasca a Cannobino."}
{"id": "599688", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Radar sondy Cassini objavil ďalšie potenciálne jazerá a moria. Najväčšia objavená tmavá oblasť má rozlohu až 400000 km2, čiže len o málo menšiu ako Kaspické more. Dostala pomenovanie Kraken Mare. V niektorých moriach sa našli tiež polostrovy a ostrovy. Predpokladá sa, že tieto jazerá a moria kvapalných uhľovodíkov sú zásobárne pre uhľovodíky v atmosfére. Celkové predpokladané množstvo kvapalných uhľovodíkov na Titane minimálne stokrát prevyšuje všetky známe zásoby ropy a zemného plynu na Zemi. Tieto tekuté plochy podliehajú sezónnym zmenám. Ako sa blížilo pre severnú pologuľu Titanu zatiaľ posledné leto, sonda Cassini pozorovala, že jej jazerá sa zapĺňajú uhľovodíkmi. Naproti tomu rozloha jazier v blízkosti južného pólu sa medzi rokmi 2005 až 2009 zmenšila."}
{"id": "43925", "title": "Atmosféra (kozmického telesa)", "context": "Vznik a vývoj atmosfér  Vznik atmosféry Pri plynných a plazmových telesách je atmosféra ich prirodzenou súčasťou už od čias ich formovania. V prípade joviálnych planét hovoríme o tzv. prvotnej atmosfére , čo znamená, že vznikla už pri formovaní z týchto planét z protoplanetárneho disku. Chemické zloženie týchto atmosfér sa od čias ich vzniku zmenilo len málo. Pevné telesá nadobudli svoj vzdušný obal uvoľnením plynov zo svojho vnútra, dopadom asteroidov a komét obsahujúcich prchavé látky, alebo gravitačným nabalením materiálu z okolia. O týchto atmosférach sa predpokladá, že podstúpili dlhý vývoj a ich chemické zloženie sa podstatne líši od ich pôvodného zloženia po sformované slnečnej sústavy. Takéto vekom značne zmenené atmosféry sa nazývajú druhotné atmosféry . Druhotné atmosféry sú napríklad značne ochudobnené o vodík a hélium, pretože gravitácia telies nepostačovala na udržanie si týchto dvoch najľahších chemických prvkov. Strata atmosféry Termálny únik Viaceré telesá v histórii slnečnej sústavy možno mali atmosféru, ale postupne ju čiastočne alebo úplne stratili. Plyn sa z atmosféry stráca, keď rýchlosť jeho častíc presiahne únikovú rýchlosť. To sa stáva najčastejšie pod vplyvom vysokej teploty – vtedy hovoríme o takzvanom termálnom úniku. Čím slabšiu gravitáciu má teleso, tým nižšia teplota je dostačujúca na to, aby z nej častice unikali. Významnú úlohu hrá hmotnosť častíc. Najľahšie unikajú voľné atómy najľahšieho plynu – vodíka. Hranica, pri ktorej vodík nezadržateľne opúšťa zemskú atmosféru, je približne 500 km a teplota, pri ktorej k tomu dochádza, nad 1000 kelvinov. Hoci priemerná rýchlosť atómov vodíka v tejto výške a pri tejto teplote je stále len polovica z druhej únikovej rýchlosti, častice atmosféry v takejto výške sú už také riedke, že v ich rýchlostiach sú obrovské rozdiely, ktoré sa nestíhajú vyrovnávať. Preto majú niektoré častice už vyššiu rýchlosť, ako je úniková rýchlosť. Zemskú atmosféru opúšťajú každú sekundu tri kilogramy vodíka a 50 gramov hélia (druhý najľahší plyn). Unikajúci vodík možno vidieť na ultrafialových snímkach ako veľké halo obaľujúce Zem. Tento spôsob postupného „vyparovania sa“ atmosféry sa nazýva Jeansov únik. Predpokladá sa, že práve Jeansov únik je vo veľkej miere zodpovedný za to, že o svoju atmosféru prišiel Mesiac. Ďalším spôsobom termálneho úniku je strata atmosféry pod vplyvom UV žiarenia hviezdy. Atmosféra planéty absorbuje UV žiarenie a premení ho na teplo. Teplo spôsobí rozpínanie atmosféry, ktoré napokon vyústi do vypudenia celého oblaku molekúl do kozmu. Tento spôsob úniku plynov z atmosféry sa označuje ako hydrodynamický a plyn, ktorý takto opúšťa atmosféru planéty, sa nazýva planetárny vietor. Hydrodynamický únik sa predpokladá aj v atmosférach exoplanét. Netermálny únik Netermálny únik zahŕňa nadobudnutie druhej únikovej rýchlosti bez pomoci tepla. Častice môžu nadobudnúť vysoké rýchlosti pri chemických reakciách a vzájomných kolíziách častíc. Elektricky nabité častice – ióny – sú veľmi ovplyvňované magnetickým poľom planéty, ktoré ich väčšinou nepustí. Ak však majú dostatočnú rýchlosť, môžu unikať pozdĺž takzvaných neukotvených siločiar magnetického poľa. Iným spôsobom úniku iónu z magnetosféry planéty je jeho kolízia s neutrálnym atómom. Tomu ión vytrhne elektrón, čím sa sám neutralizuje a ako neutrálna častica už nespadá pod pôsobenie magnetického poľa, takže môže uniknúť. Impakty Zrážka s iným telesom spôsobí jednorazové vymrštenie do kozmu oveľa väčšej časti atmosféry, ako za rovnakú časovú jednotku unikne termálnymi či netermálnymi procesmi. Pri náraze sa veľká časť impaktora aj zasiahnutého objektu vyparí. Stúpajúci horúci oblak plynu z obidvoch telies so sebou strháva aj častice atmosféry. Čím je atmosféra redšia, tým väčší fragment z nej pri zrážke unikne, čím sa ešte väčšmi zriedi a nasledujúci impakt bude ešte drvivejší. Takouto reťazovou reakciou môže teleso postupne prísť takmer o celú atmosféru. Najľahšie opäť unikajú chemické prvky s najmenšou hmotnosťou. Podľa jednej teórie sa práve impakty pričinili o to, že veľké Jupiterove mesiace Ganymedes a Kallisto sú prakticky bez atmosféry. Hoci impakty atmosféru väčšinou odnášajú, pokiaľ majú impaktujúce telesá dostatočné zastúpenie prchavých látok, napríklad vodného ľadu, môžu atmosféru zahusťovať. Kategória:Planetológia"}
{"id": "220506", "title": "Geotermálna energia", "context": "Charakteristika Geotermálna energia je najstaršou energiou na našej planéte, pretože je to energia, ktorú získala Zem pri svojom vzniku z materskej hmloviny, následnými zrážkami kozmických telies a v poslednej dobe je energia čiastočne generovaná rádioaktívnym rozpadom niektorých prvkov v zemskom telese."}
{"id": "39726", "title": "Tethys (more)", "context": "Introduction More Tethys medzi Lauráziou a Gondwanou v triase Tethys (iné názvy: Tetys, Tétys, Thétys, Tethyda, Tetyda, tetýda, tethýda, tetyda ) alebo Neotethys (synonymá zrejme analogicky k synonymám v prvej zátvorke) bol historický oceán. Bola to sústava oceánskych paniev, ktorá existovala od mladších prvohôr (od cca 300 mil. rokov BP) až do začiatku treťohôr približne v rovnobežkovom smere z oblasti južnej Európy a severnej Afriky smerom do Malej Ázie až po Indonéziu. Na severe bol tento oceán v neskoršom období obmedzený Lauráziou a Sibírskym štítom, na juhu Gondwanou. Z Tethys sa vyvrásnili na severe Pyreneje, Alpy, Karpaty, Balkán, Kaukaz, Himaláje a i., v južnom pásme Atlas, Apeniny, Dinaridy, Helenidy a Tauridy. Postupne sa časti Tethys pričleňovali k už jestvujúcim kontinentom, šírka oceánu sa zmenšovala, až sa rozdelil na severnú Paratethys a Južný Tethys. Tethys sa rozpadla alpínskym vrásnením. Zvyškami Tethys sú Stredozemné more, Čierne more a Kaspické more. Balaton a Neziderské jazero sú zvyškami Paratethys. Názov Tethys prvýkrát použil v roku 1893 rakúsky geológ Eduard Suess. Tethys bola grécka mýtická postava, dcéra Urana a Gaie, sestra a manželka Okeanova. Teória platňovej tektoniky síce neskôr vyvrátila niektoré prvky Suessovej koncepcie jeho stavby, no jeho pôvodná myšlienka bola napriek tomu pomerne presná a označenie Tethys sa v povedomí geológov naďalej udržalo. Pomenovnie tethys sa vzťahujue na viaceré oceánske domény, ktoré existovali v rozdielnom čase. Rozlišuje sa preto prvohorný oceán Paleotethys, severne od Kimérie. Mladší vrchnoprvohorný až druhohorný oceán južne od Kimérie je označovaný ako Neotethys. Oceán, ktorý sa otvoril v strednej jure je označovaný ako Alpínsky Tethys (aj keď namieste by bolo skôr pomenovanie Tethýdny Atlantik) alebo tethýda. Posledný menovaný oceán vznikol extenziou a rozpadom kontinentov v súvislosti so vznikom centrálneho Atlantiku. Paleogeografiu komplikuje aj existencia menších vrchnoprvohorných až druhohorných oceánskych domén ako bol napr. Meliatsko-halstattský oceán. V dôsledku alpínskej orogenézy došlo k postupnému uzavretiu tethýdy. Zvyškové miocénne oceánske panvy, ktoré boli v tomto období zaplavené morom sú označované ako Paratethys."}
{"id": "39727", "title": "Tethys (more)", "context": "Geologický vývoj Oceán Tethys vznikol pred asi 300 miliónmi rokov, teda počas permu, vedľa južného okraja oceánu Paleotethys. Paleothethys ako obrovský záliv zasahoval z východu do Pangey a nachádzal sa severne od kontinentu Kiméria. Rift vznikol pozdĺž severného okraja kontinentálneho šelfu Južnej Pangaey (tzv. Gondwana). Táto oceánska zemská kôra so sebou asi 60 miliónov rokov niesla časť šelfu s kontinentálnou kôrou, označovanú Kiméria. Tento z východu na západ pretiahnutý kontinent pred sebou tlačil Paleotethys k severnej časti Pangey (Laurázia). Oceán Tethys (či presnejšie Neotethys) sa teda formoval medzi Kimériou a Gondwanou. V platformnej oblasti Európy Tethys komunikoval s germánskou panvou len cez úzke prielivy na juhovýchode a severozápade vindelického valu. V alpsko-mediteránnej oblasti sa diferencoval až v mezozoiku, keď najprv z východu zasiahol ako Meliatsko-halstattský oceán a neskôr zo západu ako Valaiský a Piemontsko-ligurský oceán. Tieto dva oceány výrazne súviseli s vývojom stredného Atlantiku. Tu sa Tethys vyznačoval výskytom teplomilnej fauny a flóry. Pri otváraní týchto oceánskych priestorov došlo k vzájomnému ľavostrannému pohybu Afriky a Európy. Najzápadnejšia časť Európy sa posunula v tomto období v dôsledku platňovotektonických procesov súvisiacich s vznikom nových oceánov asi o na západ. V dôsledku pohybu Africkej platne na severovýchod, ktorý sa začal v jure a vyvrcholil v kriede a paleogéne alpínskou orogenézou, oceán Tethys zanikol, prípadne bol zredukovaný na úzke pruhy morských či sladkovodných paniev označovaných ako Paratethýda."}
{"id": "599693", "title": "Titan (mesiac)", "context": " \nV rokoch 2004-2017 prebiehal výskum prostredníctvom misie Cassini-Huygens. Cassini bola sonda na obežnej dráhe okolo Saturna a Huygens je pristávacie puzdro, ktoré priletelo k Saturnu v spojení so sondou Cassini. Jeho úlohou bolo pristáť na povrchu Titanu. Sonda Cassini zostala obiehať okolo Saturna, ale počas misie mnohokrát blízko preletela okolo tohto mesiaca. Zaznamenávala sezónne zmeny na Titane počas celého jeho \"polroka\" odvodeného od obežnej doby Saturna okolo Slnka (30 rokov). Študovala postupnú premenu mesiaca od zimy na jeho severnej pologuli až po jej leto."}
{"id": "127941", "title": "OmegaT", "context": "Externé odkazy  OmegaT (domovská stránka) - oficiálna stránka OmegaT Project: OmegaT - stránka projektu OmegaT na SourceForge Stiahnutie OmegaT"}
{"id": "14105", "title": "Ganymede (mesiac)", "context": "Galéria Súbor:Ganymed Earth Moon Comparison.png|Porovnanie Ganymeda so Zemou a s jej Mesiacom Súbor:PIA00357 Bright Halo Impact Crater on Ganymede.jpg|Sieť svetlejších pruhov a impaktné krátery s bielymi lúčmi Súbor:Voyager 1 Image of Ganymede - GPN-2003-000007.jpg|Ganymedes na zábere zo sondy Voyager 1 Súbor:Ganymede terrain.jpg|Časť povrchu zo sondy Galileo Súbor:Craters on Ganymede.jpg|Krátery Achelous a Gula Súbor:Ganymede Kittu PIA01611.jpg|Kráter Kittu Súbor:Ganymede Nergal PIA01088.jpg|Kráter Nergal Súbor:Ganymede Khensu PIA01090.jpg|Kráter El Súbor:Chain of impact craters on Ganymede.jpg|Sieť kráterov na povrchu Ganymeda zachytená sondou Galileo. Tieto krátery zrejme vytvorili jedno teleso roztrhané na viacero častí slapovými silami. Súbor:PIA00519 Interior of Ganymede.jpg|Prierez Ganymedom"}
{"id": "183550", "title": "Zoznam kozmonautických článkov/H", "context": "hu Hubblov vesmírny ďalekohľad · Huygens (sonda)"}
{"id": "183135", "title": "Zoznam informatických článkov/O", "context": "om OmegaT"}
{"id": "58001", "title": "Zoznam astronomických článkov/H", "context": "hu Hubblov objem – Hubblov vesmírny ďalekohľad – Hubblov zákon – Hubblova konštanta – Hubblova premenná hmlovina – Hubblova schéma – Hubblovo hlboké pole – Hus (súhvezdie) – Hustota sčernenia – Hustota vesmíru – Hustota žiarenia – Huygens (sonda)"}
{"id": "562715", "title": "Huanghetitan", "context": "Druhy a veľkosť Huanghetitan má v súčasnosti dva druhy; Huanghetitan liujiaxiaensis , ktorý bol 12 metrov dlhý, teda patril medzi menšie sauropódy, ale zato mal najväčší hrudný kôš zo všetkých známych dinosaurov. Ďalší druh, Huanghetitan ruyangensis bol však omnoho väčší. Na dĺžku meral okolo 30 metrov a v kohútiku bol vysoký osem metrov. Krk bol dlhý 12 metrov, telo 9 metrov a chvost tiež 9 metrov. Mal tiež veľmi dlhé nohy, brucho mal vo výške okolo štyroch metrov. Celkovo bol vysoký okolo 14 metrov. Pravdepodobne vážil až okolo 65 ton, ale štúdia z roku 2020 naznačili, že mohol merať okolo 24 metrov a vážiť okolo 30 ton. Mal jedny z najväčších rebier, najdlhšie meralo až takmer tri metre. Tento primitívny Titanosauriform bol jedným z najväčších dinosaurov v Ázii."}
{"id": "9008", "title": "Christiaan Huygens", "context": "Kyvadlové hodiny 16. júna 1657 Huygens obdržal patent na kyvadlové hodiny."}
{"id": "42821", "title": "S/2004 S 3", "context": "Externé odkazy  Cassini-Huygens, objavy v okolí prstenca F v roku 2004 Cassini-Huygens Multimedia: Záhada mesiaca"}
{"id": "51658", "title": "Mars Climate Orbiter", "context": "Introduction Sonda počas predštartových príprav Mars Climate Orbiter (pôvodne Mars Surveyor 98 Orbiter ) bola jedna z dvoch kozmických sond z programu Mars Surveyor 98, druhá bola Mars Polar Lander (pôvodne Mars Surveyor 98 Lander ). Tieto dve misie mali študovať marťanské počasie, klímu a pátrať po vode a oxide uhličitom v atmosfére a na povrchu. Získané údaje mali slúžiť na stanovenie teplotných profilov atmosféry, určenie dlhodobých klimatických zmien a úlohu atmosféry v tomto procese."}
{"id": "517781", "title": "OSIRIS-REx", "context": "Špecifikácie  Rozmery (tela sondy): ≈ 3m Šírka: 6,2 m (s roztvorenými solárnymi panelmi) Solárne panely (plocha): 8,5 m² Energetický systém: Dva solárne panely generujúce výkon v rozmedzí 1 2263 000 wattov (záleží na vzdialenosti od slnka). Energia je ukladaná do Li-Ion batérií. Pohon: 1 100 kg hydrazínu v jednozložkovom palivovom systéme vyvinutom pre Mars Reconnaissance Orbiter (MRO); taký istý upravený systém sa používa aj pre misie Juno a MAVEN. Návratová kapsula: (Sample Return Capsule) vstúpi na konci misie späť do zemskej atmosféry a pristane na padákoch. Kapsula bude vyzdvihnutá a jej obsah bude skúmaný podobne, ako to bolo pri misii Stardust."}
{"id": "544147", "title": "InSight", "context": "Introduction  InSight bola americká automatická planetárna sonda určená na seizmický výskum vnútornej stavby Marsu. Časť vedeckého vybavenia poskytli partnerské organizácie z Nemecka (DLR), Francúzska, Španielska či Talianska. Názov sondy je akronym z anglického pomenovania In terior Exploration using S eismic I nvestigations, G eodesy and H eat T ransport. Sonda mala pôvodne byť vypustená v marci 2016 americkou NASA, avšak po objavení netesnosti francúzskeho experimentu SSEI v decembri 2015 bol štart odložený na apríl / máj 2018, kedy nastalo ďalšie štartovacie okno pre let k Marsu. Štart sondy nakoniec prebehol dopoludnia v sobotu 5. mája 2018. K Marsu sonda mala doletela 26. novembra 2018. Cieľom misie bolo umiestniť na povrch Marsu stacionárnu sondu, ktorá bola vybavená citlivým seizmometrom umožňujúcim zaznamenávať seizmické vlny Marsu, a sondou na meranie tepelného toku v kôre. Táto dvojica hlavných vedeckých prístrojov by mala pomôcť odhaliť, či je planéta stále geologicky aktívna. Pre pristávací modul sa využila rovnaká technológia, ako bola použitá pre predchádzajúcu americkú sondu Phoenix, ktorá úspešne pristála na povrchu planéty Mars v polárnej oblasti Vastitas Borealis . Cieľom tohto kroku bolo znížiť náklady na vyhotovenie sondy a taktiež zvýšiť úspešnosť sondy použitím už otestovaných technológií. Sonda na povrchu planéty pracovala približne štyri pozemské roky, pričom predpoklady hovorili o dvoch rokoch. Elektrický prúd jej dodávali fotovoltaické články. Misia bola vybraná na realizáciu v rámci amerického programu Discovery v auguste 2012 ako víťazný návrh. Náklady na misiu boli stanovené v maximálnej výške 425 miliónov amerických dolárov bez zahrnutia ceny štartovacie rakety Atlas V 401. Výroba a riadenie sondy spadalo pod Jet Propulsion Laboratory. Miesto pristátia blízko rovníka bolo v oblasti Elysium Planitia ."}
{"id": "44558", "title": "Mars Pathfinder", "context": "Vybavenie sondy Hlavná úloha misie bolo zistiť zloženie marťanskej pôdy a kameňov. Pretože sa predpokladalo, že ich zloženie nie je úplne jednotvárne ako by sa mohlo zdať podľa odberov v malej vzdialenosti od sondy (napr. sondy Viking 1 a 2 naberali vzorky robotickou rukou a kamene pre ne boli nedosiahnuteľné) bola sonda vybavená pohyblivým vozidlom Sojourner rozširujúcej akčný rádius celej misie. Misia Mars Pathfinder skúmala zloženie marťanskej pôdy pomocou niekoľkých nástrojov: povrchový modul stereoskopický zobrazovací systém (Imager for Mars Pathfinder (IMP)) s výmennými filtrami na vysúvacom stožiari nad sondou. súbor meteorologických pozorovaní (Atmospheric Structure Instrument/Meteorology Package (ASI /MET)) vozidlo alfa-protónový a röntgenový spektrometer (Alpha Proton X-ray Spectrometer (APXS)) skúmajúci zloženie vzoriek pomocou ožarovania časticami alfa z izotopu curia 244 a rozdielne reakcie prvkov na toto žiarenie čiernobiela stereoskopická kamera vpredu a farebná vzadu v galérii photojournal sú iba 4 farebné obrázky z Sojourneru"}
{"id": "238932", "title": "Mars Observer", "context": "Introduction  Mars Observer bola vedecká sonda NASA určená pre areologický prieskum a štúdium klímy planéty Mars z obežnej dráhy. Odštartovala 25. septembra 1992 pomocou rakety Titan 3 z leteckej základne Cape Canaveral. Tri dni pred vstupom na obežnú dráhu planéty bol so sondou stratený rádiový kontakt a už nikdy nebol obnovený. Hlavné ciele misie Stanoviť globálne rozloženie prvkov a minerálov na povrchu Vykonať globálne zmapovanie povrchu a gravitačného poľa Zistiť stav marťanského magnetického poľa Sledovať sezónne zmeny, množstvo, zdroje a spad prachových častíc Preskúmať štruktúru a cirkuláciu atmosféry Konštrukcia sondy, vybavenie Vlastné telo a elektronická časť sondy vychádzala z konštrukcie družíc Satcom-K a DMSP/TIROS. Hlavná časť mala tvar kvádra o rozmeroch 2,1 × 1,5 × 1,1 m. V priebehu preletovej fázy boli ramená vysokoziskovej antény, magnetometra (MAG/ER) a gama spektrometra (GRS) rozložená len čiastočne. Pri plnom rozvinutí mali ramená MAG/ER a GRS dĺžku 6 m. Anténa bola umiestnená na ramene s dĺžkou 5,5 m, čím by bolo zabezpečené, že anténa nebude tieniť solárne panely sondy. Zmeny orientácie zabezpečovali štyri raketové motory. Informácie o polohe zariadenia určoval snímač horizontu (určovalo smer nadiru, keď sonda pracovala na obežnej dráhe), šesť hviezdnych snímačov, gyroskopy a akcelerometre (na meranie zmeny polohy a rýchlosti) a box s piatimi slnečnými senzormi. Mars Observer počas príprave k štartu Napájanie zaisťoval šesťdielny solárny panel s rozmermi 7,0 × 3,7 m. V priebehu preletovej fázy misie boli roztiahnuté len štyri diely, pretože sonda bola bližšie k Slnku. Počas obdobia, keď mala sonda pracovať v tieni planéty boli k dispozícii dve nikel-kadmiové batérie, každá s kapacitou 43 Ah. Počas prvých štyroch mesiacov od vstupu na orbitálnu dráhu boli naplánované merania pomocou prístrojov MAG/ER, GRS a termálneho spektrometra TEN ( Thermal Emission Spectrometer ) a potom po dosiahnutí finálne obežnej dráhy mala sonda začať mapovať povrch. To malo prebiehať počas jedného marťanského roka. Preletová fáza Fáza letu medzi Zemou a Marsom bola predovšetkým využitá na kontrolu a kalibráciu prístrojov a zariadení. Prebiehal aj zber dát pomocou MAG/ER a GRS a experiment s výskumom gravitačných vĺn. Kontakt so sondou Mars Observer bol z neznámych dôvodov stratený 21. augusta 1993, tri dni pred plánovaným vstupom na obežnú dráhu, a nikdy už nebol obnovený. Nie je známe, či bola sonda schopná pomocou automatického programu vstúpiť na obežnú dráhu Marsu alebo či okolo planéty len preletela a teraz sa nachádza na heliocentrickej dráhe. špekulovalo sa, že pravdepodobne došlo k explózii v palivovom potrubí v priebehu tlakovacích procedúr pri príprave na spustenie motora sondy, ktorý mal korigovať vstup na obežnú dráhu. Predpokladá sa, že sa palivo vplyvom netesných ventilov zmiešalo s oxidačným činidlom mimo spaľovacej komory. Hoci neboli splnené primárne ciele misie, prebiehalo meranie a zber dát až do chvíle straty kontaktu. Celková cena misie Mars Observer vrátane vývoja, konštrukcie, štartu a pozemnej podpory sa odhaduje na 980 miliónov dolárov. Niektoré prístroje a experimenty však využili nasledujúce tri sondy k Marsu - Mars Global Surveyor, ktorý štartoval v roku 1996, Mars Odyssey (2001), a Mars Reconnaissance Orbiter (2005)."}
{"id": "50840", "title": "Hajabusa", "context": "Konštrukcia a úlohy sondy Trojosovo stabilizovaná sonda je tvaru štvorbokého hranolu vybavená dvoma trojdielnymi, po oboch stranách telesa sondy rovnobežne umiestnenými panelmi fotovoltaických batérií. Z technického hľadiska skúmala: iónový pohon; autonómna navigácia; spôsob odberu vzoriek minerálov z povrchu planétky; návrat vzoriek späť na povrch Zeme. Sonda niesla iónový motor používajúci ako pracovnú látku xenón, ionizovaný mikrovlnným žiarením a urýchľovaný elektrostatickým poľom. Pre potreby autonómnej navigácie sonda niesla: dlhofokálnu optickú navigačnú kameru ONC-T (Optical Navigation Camera - Telescopic); krátkofokálnu optickú navigačnú kameru ONC-W (Optical Navigation Camera - Wide-view); sledovače hviezd STT (Star Tracker); laserový lokátor LIDAR (Light Detection and Ranging); laserový diaľkomer LRF (Laser Range Finder); senzory FBS (Fan Beam Sensor). Okrem toho sonda vypúšťala špeciálne navádzacie ciele TM (Target Marker) tvaru disku s priemerom 10 cm s vysoko odrazivým povrchom. Na diskoch sú vyleptané mená 877 490 osôb. Na prieskum planétky z obežnej dráhy okolo nej niesla nasledujúce vedecké prístroje: röntgenový fluorescenčný spektrometer; spektrometer pre blízku infračervenú oblasť. Pre prieskum okolia miesta pristátia niesla malého skákajúceho robota MINERVA. Odberné zariadenie vystrelením malého projektilu s hmotnosťou niekoľkých gramov rýchlosťou 300 m/s do povrchu asteroidu zvírilo drobný povrchový materiál (prach), ktorý je následne zhromaždený kužeľovitou násoskou. Odber vzoriek sa mal postupne uskutočniť na niekoľkých miestach asteroidu pri opakovaných pristátiach. Pre dopravu vzoriek na Zem bola sonda vybavená návratovým puzdrom s hmotnosťou 20 kg s padákovým systémom. Na hornej podstave sondy bola umiestnená pevná parabolická anténa pre spojenie so Zemou. Predpokladané trvanie expedície bolo 4,5 roka."}
{"id": "44421", "title": "Cassini-Huygens", "context": "Pozri aj  sonda Cassini sonda Huygens"}
{"id": "49281", "title": "STS-46", "context": "Hlavé úlohy misie Primárnym cieľom misie bolo vypustenie európskej družice EURECA (European Retrievable Carrier) a spoločný projekt NASA a Talianskej kozmickej agentúry - vlečený satelitný systém TSS. Išlo o prvý pokus s vlečnou družicou v histórii kozmonautiky vôbec. Cieľom tohoto experimentu bolo sledovať v prvom rade praktické overenie teoretických predpokladov mechanického chovania telies spojených dlhým lanom s izolovaným vodivým jadrom. Ďalšie vedecké experimenty Satelit TSS pôsobenie kyslíka na rôzne materiály (EOIM-III/TEMP 2A) správanie sa zahriatych kovov (medi) pri prítomnosti atomárneho kyslíka (CONCAP II a CONCAP III) experimenty s kamerou v nákladovom priestore (IMAX Cargo Bay Camera – ICBC) vplyv kozmického priestoru na rôzne materiály (Limited Duration Space Environment Candidate Materials Exposure - LDCE) experiment s optickým sledovacím systémom vojenského letectva (AMOS) ultrafialový spektrometer (UVPI) štúdium buniek hypofýzy, produkujúcich rastový hormón (PHCF)"}
{"id": "51659", "title": "Mars Climate Orbiter", "context": "Ciele misie Ciele misie by sa dali zhrnúť do týchto bodov: Denné sledovanie počasia a atmosférických podmienok Pozorovanie zmien povrchu vplyvom pôsobenia vetra a ďalších vplyvov Stanovenie teplotných profilov atmosféry Sledovanie vodnej pary a prachových častíc v atmosfére Hľadanie dôkazov o podobe klimatických podmienok v minulosti Špecificky bola určená pre štúdium prachových búrok, počasia, mrakov, prachových hmiel, ozónu, distribúcie a presunov prachu a vody, vplyvu topografie na atmosférickú cirkuláciu, atmosférickej odpovede na slnečný ohrev, povrchových čŕt, vetra, erózie a zmeny farieb povrchu. Sonda niesla tieto dve zariadenia na splnenie cieľov: Mars Climate Orbiter Color Imager (MARCI), ktorý mal zhotovovať denné fotografie atmosféry a povrchu vo vysokom rozlíšení a Pressure Modulated Infrared Radiometer (PMIRR), ktorý dovoľoval meranie teploty atmosféry, výskyt vodnej pary a koncentráciu prachu. Sonda mala tiež slúžiť na zhromažďovanie a preposielanie údajov z povrchovej sondy Mars Polar Lander a iných budúcich amerických a medzinárodných misií."}
{"id": "198475", "title": "Gemini 10", "context": "Priebeh letu Štart misie Gemini 10 sa uskutočnil 18. júla 1966 na Floride z mysu Kennedy pomocou nosnej rakety Titan II GLV. Posádku Gemini 10 tvorili veliaci pilot John Young a pilot Michael Collins. Približovací manéver Gemini 10 k raketovému stupňu Agena trval päť hodín – k spojeniu došlo nad Havajskými ostrovmi. Po spojení lode Gemini s cieľovým telesom Agena TV-10 (COSPAR 1966-065A) bol využitý motor Ageny pre zvýšenie obežnej dráhy komplexu na 298 – 762 km, čo v tej dobe znamenalo prekonanie výškového rekordu sovietskeho Voschodu 2. Potom sa celý komplex priblížil k ďalšej Agene TV-8 vo výške cca 405 km nad Zemou. V priebehu takmer trojdňového letu bol na dobu 49 minút otvorený prielez kozmickej lode, čo Collins využil na vykonanie 39-minútového experimentu na povrchu telesa Agena TV-8, teda vo voľnom kozmickom priestore. Po oddelení obidvoch telies od Gemini 10 nasledoval už zostupový manéver. Z hladiny oceánu v západnom Atlantiku, kde 21. júla 1966 pristáli, boli vyzdvihnutí čakajúcou lietadlovou loďou USS Guadalcanal ."}
{"id": "198342", "title": "Gemini 7", "context": "Introduction  Gemini 7 (oficiálne Gemini VII ) bol štvrtý americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Gemini. Hlavným cieľom misie bolo uskutočniť dlhodobý let s trvaním štrnásť dní, čím sa mala simulovať najdlhšia predpokladaná dĺžka letu na Mesiac. Počas letu sa uskutočnilo aj historicky prvé stretnutie pilotovaných kozmických lodí na obežnej dráhe Zeme, keď k lodi Gemini 7 priletela Gemini 6 a následne spolu leteli vyše päť hodín. Astronauti boli po takmer štrnásťdňovom lete síce unavení, ale inak v dobrej kondícii. Misia tak otvorila cestu neskorším pilotovaným letom na Mesiac."}
{"id": "188994", "title": "Gemini 4", "context": "Prípravy na let Dňa 27. júla 1964 NASA zverejnila zloženie posádky druhého pilotovaného letu programu Gemini. Veliacim pilotom misie sa stal James McDivitt a pilotom Edward White. Obaja boli nováčikmi z tzv. novej deviatky astronautov ( The New Nine ) a veľmi dobre spolu vychádzali. V záložnej posádke sa začali pripravovať Frank Borman a Jim Lovell, tiež z novej deviatky. Na tlačovej konferencii, počas ktorej bola predstavená hlavná a záložná posádka misie Gemini IV, sa zástupca šéfa Gemini Project Office Ken Kleinknecht zmienil o možnosti, ktorá v predbežných plánoch figurovala od januára toho roka, že by počas letu jeden z členov posádky otvoril svoj poklop a vysunul hlavu von z lode. V tejto fáze nevyhlásených vesmírnych pretekov medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom by šlo o významné prvenstvo pre USA, ale paradoxné je, že novinári vtedy tomuto bodu nevenovali zvláštnu pozornosť. Súbor:Gemini 4 McDivitt and White with training plans.jpg|thumb|left|James McDivitt (vľavo) a Edward White (vpravo) počas predletových príprav, 7. máj 1965 Ohľadom výstupu do otvoreného vesmíru ( extravehicular activity , EVA ) boli v NASA v tom čase nejednoznačné názory. Všeobecne však prevládalo presvedčenie, že celá záležitosť sa musí preveriť vo vákuovej komore. Takisto dôvera v skafandre nebola vtedy ešte príliš vysoká. Skúšky posádky Gemini 3 síce preukázali, že výstup do otvoreného vesmíru v stoji ( stand-up EVA , SEVA ) je možné uskutočniť, ale s miernou modifikáciou poklopu, pretože pri skúškach vo vákuovej komore sa ho dalo uzavrieť len veľmi ťažko, a to v komore bola simulovaná výška len 12 km, nehovoriac o takmer absolútnom vákuu. Začiatkom roka 1965 začala hlavná a záložná posádka misie Gemini IV nacvičovať činnosti potrebné na SEVA, ale ešte stále sa definitívne nerozhodlo, či bude tento bod v letovom pláne misie. Vedenie Gemini Program Office a Strediska pilotovaných letov ( Manned Spacecraft Center ) sa nevedelo rozhodnúť, či predpokladané riziko za to stojí. Až 12. marca Dr. Robert R. Gilruth, riaditeľ Strediska pilotovaných letov, povolil nácviky vo vákuovej komore, s ktorými sa začalo 20. marca. Medzitým sa však odohrala udalosť, ktorá všetkých prinútila k zamysleniu a prehodnoteniu doterajších plánov misie Gemini IV. Dňa 18. marca 1965 vyštartovala zo sovietskeho kozmodrómu Bajkonur na obežnú dráhu Zeme kozmická loď Voschod 2. Kozmonaut Alexej Leonov sa pri tomto lete stal prvým človekom, ktorý vystúpil z lode do otvoreného vesmíru a vrátil sa späť. Američania však vtedy nemohli vedieť, aké problémy mal pri návrate do kabíny a že sa mu to podarilo len vďaka jeho veľmi dobrej fyzickej kondícii. Každopádne prežil a rozsah jeho výstupu značne prekonával výstup do otvoreného vesmíru v stoji, ktorý plánovala NASA. Táto udalosť spôsobila, že NASA sa v otázke vykonania výstupu do otvoreného vesmíru konečne rozhýbala. Na 29. marca Gilruth zvolal schôdzu pracovníkov, ktorí viedli oddelenia zaoberajúce sa letovými operáciami a systémovou divíziou. Na stretnutí sa prezentovala súprava na zabezpečenie životných podmienok astronauta počas pobytu mimo loď. Keďže bola pripevnená na skafandri v oblasti hrudníka, hovorilo sa jej chestpack . Na schôdzi bol predstavený aj prototyp ručnej manévrovacej pištole HHMU ( Hand-Held Maneuvering Unit ), ktorá mala astronautovi uľahčiť pohyb v otvorenom vesmíre. Spomínané vybavenie už bolo v pokročilej fáze vývoja a nič nebránilo tomu, aby sa počas misie Gemini IV mohol uskutočniť plnohodnotný výstup do otvoreného vesmíru. Spočiatku bolo ťažké o tom presvedčiť vedenie NASA, ale 25. mája to vtedajší riaditeľ agentúry James Webb nakoniec odsúhlasil. Astronaut Edward White sa medzitým v relatívnej tajnosti a pri absencii publicity pripravoval na výstup. Dňa 21. mája bol vydaný press kit, čiže informačný balíček pre novinárov, ktorý obsahoval stručnú zmienku o plánovanom výstupe bez akýchkoľvek detailov s tým, že definitívne potvrdenie môže prísť až v deň štartu. V rovnaký deň, kedy Webb oficiálne schválil uskutočnenie výstupu, sa však médiá dozvedeli, že EVA je plnohodnotnou súčasťou letového plánu Gemini IV. Kozmická loď Gemini 4 bola prvou americkou loďou, ktorá nemala žiadne vlastné meno. McDivitt a White chceli svoju loď pomenovať American Eagle (Americký orol), ale potom, čo Gus Grissom tvrdohlavo presadil ironický názov Molly Brown pre loď Gemini 3, NASA do budúcna zakázala ďalšie pomenovania kozmických lodí, ktoré znovu povolila až pri misii Apollo 9. McDivitt a White tak mohli svoj patriotizmus vyjadriť aspoň tým, že si na ľavé ramená svojich skafandrov dali našiť vlajky USA. Zaujímavosťou je, že tento zvyk pretrváva až dodnes. Na Cape Kennedy sa medzitým pripravovala nosná raketa a kozmická loď pre misiu Gemini IV, aby sa stihol plánovaný deň štartu, ktorým bol 3. jún 1965. Deň pred plánovaným štartom, 2. júna, vedúci letu Christopher „Chris“ Kraft oznámil: „Nemohlo to vyzerať lepšie“ . Šéflekár oddielu astronautov Dr. Charles Berry povedal, že McDivitt a White sú v tak vysokom stave pripravenosti, v akom ešte žiadnu posádku nevidel. V ten deň bolo tiež do nosnej rakety natankované palivo. Všetko už bolo pripravené."}
{"id": "51859", "title": "Giovanni Domenico Cassini", "context": "Astronómia V roku 1644 Cassini začal pôsobiť ako asistent na observatóriu v Panzane, kde od roku 1648 až do 1669 pracoval ako astronóm. V roku 1650 sa stal profesorom na Univerzite v Bologni a v roku 1671 bol vymenovaný za riaditeľa Parížskeho observatória. So svojou novou vlasťou sa úplne stotožnil a vo Francúzsku a okolitých krajinách je známy ako Jean-Dominique Cassini . Spoločne s Hookom je Cassinimu pripisovaný objav Veľkej červenej škvrny na Jupiteri (okolo roku 1665). Cassini ako prvý uvidel štyri Saturnove mesiace a klasifikoval prstence (Cassiniho delenie - 1675). Okolo roku 1690 Cassini ako prvý pozoroval diferenciálnu rotáciu Jupiterovej atmosféry. Svoje tri zákony o pohybe mesiaca formuloval v roku 1693. V roku 1672 poslal svojho kolegu Jeana Richera do Cayenne vo Francúzskej Guyane, zatiaľ čo sám zostal v Paríži. Obidvaja robili súčasné pozorovania Marsu, našli jeho paralaxu a odvodili jeho vzdialenosť. Toto meranie po prvýkrát ukázalo skutočné vzdialenosti v slnečnej sústave. Cassini tiež ako prvý uskutočnil meranie zemepisnej dĺžky metódou navrhnutou Galileom, použitím zatmenia Jupiterových mesiacov ako hodín."}
{"id": "599698", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Sonda Cassini bola navedená na obežnú dráhu Saturna 1. júla 2004 a 2. júla sa sonda po prvýkrát priblížila k Titanu. Preletela okolo neho vo vzdialenosti 339000 km, neskôr však absolvovala množstvo ďalších a tesnejších priblížení. 26. októbra minula sonda Cassini mesiac vo vzdialenosti 1176 km. Na Zem prišli prvé detailné snímky, spektrá a radarové údaje. 19. novembra sa uskutočnila kontrola pripravenosti na uvoľnenie puzdra Huygens, ktoré sa malo odpojiť od sondy a samostatne pristáť na povrchu mesiaca. 23. novembra prebehla posledná previerka puzdra Huygens. 13. decembra sa uskutočnil ďalší prelet okolo Titanu s najväčším priblížením 1200 km.\n\nDňa 25. decembra 2004 sa od sondy Cassini oddelila sonda Huygens. Modul začal trojtýždňovú samostatnú cestu. 28. decembra sonda Cassini previedla úhybný manéver, ktorý jej zaistil tretí prelet okolo Titanu, tentoraz vo vzdialenosti 60000 km."}
{"id": "200554", "title": "Magellan", "context": "Introduction left Magellan bola kozmická sonda vyslaná s cieľom prieskumu k Venuši. Bola to prvá z troch planetárnych sond, ktoré boli vynesené raketoplánom (ďalšími boli Ulysses – sonda na prieskum Slnka a Galileo – sonda na prieskum planéty Jupiter). Taktiež bola prvou sondou, ktorá použila techniku na zníženie orbity zvanú aerobraking – technika využíva odpor prostredia na spomalenie družice, čím šetrí palivo. Ako umelá družica Magellan vytvorila prvú (a doteraz najlepšiu) mapu povrchu planéty s vysokým rozlíšením. Detailné radarové snímky zobrazovali krátery, hory, pohoria a ďalšie geologické formácie v podobnej kvalite akú poznáme z iných sond. Magellanová radarová mapa zostane najdetailnejšou mapou Venuše v dohľadnej budúcnosti. Sonda bola pomenovaná po portugalskom bádateľovi šestnásteho storočia Magalhãesovi."}
{"id": "262608", "title": "Akacuki", "context": "Priebeh letu Sonda odštartovala 20. mája 2010 v čase 21:58:22 UT. V čase 22:09:59 UT bola navedená na vyčkávaciu dráhu, neskôr prebehol reštart motoru druhého stupňa. O 22:25:47 UT prebehlo navedenie na únikovú dráhu a v čase 22:25:51 UT sa sonda oddelila od 2. stupňa nosnej rakety. 21. mája v čase 07:40 UT bolo so sondou nadviazané obojsmerné rádiové spojenie. Navedenie na obežnú dráhu okolo Venuše bolo plánované na december 2010. V januári nasledujúceho roku sonda mala začať vedeckú činnosť, ktorá mala trvať minimálne do novembra roku 2014. Brzdiaci manéver mal prísť 7. decembra 2010, avšak nevydaril sa. Sonda prešla do núdzového režimu a naďalej zostala na heliocentrickej dráhe. Jej motor sa totiž zapálil na príliš krátku dobu. Ďalšia príležitosť navedenia sondy na obežnú dráhu sa však vyskytla až o 5 rokov. Sonda počas celej doby zostala funkčná a v decembri 2015 sa zážihom, ktorý trval 20 minút a 30 sekúnd, dostala na výstrednú obežnú dráhu okolo Venuše. Táto dráha bola prispôsobená zúženým možnostiam sondy, skutočnosti, že sa na orbitu okolo Venuše dostala iba za použitia orientačných motorčekov. Potom sa začala kalibrácia jej vedeckých prístrojov a zisťovanie poškodenia, ktoré im päťročné pôsobenie kozmických podmienok spôsobilo. V marci 2016 došlo k ďalšej úprave dráhy, po ktorom sa sa najvzdialenejší bod dráhy znížil na 330 000 km a doba obehu poklesla na 9 dní."}
{"id": "24762", "title": "Cassini (sonda)", "context": "Priebeh letu Štart prebehol 15. októbra 1997 z kozmodrómu na myse Canaveral na Floride. V čase 09:19 UT prebehlo navedenie na únikovú dráhu, ktoré bolo mimoriadne presné. Odchýlka rýchlosti bola menšia než 0,02 %, smerová odchýlka do 0,004°. 42 minút po štarte sa teleso sondy oddelilo od nosnej rakety. USA rozhodli, že vzhľadom na veľkú hmotnosť sondy budú počas letu k Saturnu využité gravitačné manévre pri dvoch preletoch okolo Venuše (26. apríla 1998 vo výške a 24. júna 1999 vo výške ) a okolo Zeme (18. augusta 1999 vo výške ). Pri prelete pásom asteroidov sa priblížila na niekoľko miliónov kilometrov k planétke 2685 Masursky. Okolo Jupitera preletela (30. decembra 2000 vo výške približne 10 mil. km). Každý z týchto gravitačných manévrov sondu urýchlil, čím sa podstatne skrátila doba príletu k Saturnu. Tento typ trajektórie sa nazýva VVEJGA (Venus-Venus-Earth-Jupiter Gravity Assist). Prelety okolo Venuše a Zeme boli využité na kalibráciu vedeckých prístrojov, v oblasti planéty Jupiter sonda uskutočňovala v obmedzenom rozsahu vedecké merania. Medzi vedecké ciele výskumu Jupitera patrilo mapovanie oblačnej vrstvy atmosféry, vytvorenie jej trojrozmernej mapy, globálna meteorológia, mapovanie výskytu polárnych žiar, snímkovanie známych satelitov, hľadanie stôp atmosféry na nich a tiež hľadanie ďalších, dovtedy neznámych obežníc Jupitera a mapovanie jeho rozsiahlej magnetosféry. Pri najväčšom priblížení bola sonda od vrchných mrakov Jupitera vzdialená 9,72 miliónov km. Z tejto vzdialenosti urobila zábery planéty s rozlíšením na pixel. Okrem gravitačných zrýchlení sonda absolvovala ešte niekoľko dráhových korekcií. Prílet k Saturnu Do sféry gravitačného vplyvu Saturnu vstúpila sonda 9. marca 2004. 27. mája sonda vykonala manéver, ktorý ju dostal na preletovú dráhu okolo vzdialeného Saturnovho mesiaca Phoebe. 11. júna sonda uskutočnila najtesnejšie priblíženie k tomuto mesiacu vo vzdialenosti . V priebehu preletu boli všetky optické prístroje sondy orientované na Phoebe. Boli získané podrobné snímky tohto mesiaca a vďaka nim mohla byť vytvorené základná nomenklatúra povrchových útvarov. Okrem preletu okolo Phoebe sonda minula v podstatne väčších vzdialenostiach ešte niekoľko Saturnových mesiacov počas takzvaných necielených preletov, to znamená, že kvôli týmto preletom nebola dráha sondy nijako korigovaná. Súbor:Phoebe cassini.jpg|left|thumb|Mesiac Phoebe na zábere zo sondy Cassini Navedenie na orbitu a prvé pozorovania Zážihom hlavného korekčného motora na dobu 96 minút bola 1. júla 2004 sonda navedená na obežnú dráhu okolo planéty. Počas tohto kritického manévru sonda najprv preletela vo vzdialenosti od planéty rovinou Saturnových prstencov. Po skončení preletu sa sonda otočila, aby jej motory smerovali do protismeru letu. V čase 02:26 UT bolo z rozboru prichádzajúceho signálu zrejmé, že sonda prežila prelet nebezpečným prstencom, s ktorého časticami sa mohla zraziť a chystá sa na brzdiaci manéver. V čase 02:35:42 UT sa začal zážih hlavného motora. V čase 04:12 UT bol hlavný raketový motor vypnutý. Sonda Cassini sa stala prvou umelou obežnicou Saturna. Zmena rýchlosti sondy počas zážihu bola /s. Manéver prebehol úplne bez problémov. Sonda začala vedecké pozorovania. V čase V 05:32 UT sonda začala druhý prelet rovinou Saturnových prstencov, počas ktorého zaznamenala 100 000 jednotlivých nárazov zrniečok prachu na sondu, ale žiadny z nich ju nepoškodil. Krátko po 12:30 UT začali do riadiaceho strediska prichádzať prvé snímky, ktoré boli urobené z bezprostrednej blízkosti prstencov. V čase 17:00 UT sa konala tlačová konferencia, na ktorej manažér projektu Robert Mitchell oznámil, že navádzanie na obežnú dráhu prebehlo perfektne. 2. júla sa Casini po prvýkrát priblížila k najväčšiemu zo Saturnových mesiacov, k Titanu. Preletela okolo neho vo vzdialenosti , neskôr však absolvovala množstvo ďalších a tesnejších priblížení. 5. júla bol Saturn v konjunkcii so Slnkom, kvôli čomu sa stala komunikácia so sondou veľmi zložitou. Až 12. júla stanica v Goldstone nadviazala so sondou normálne spojenie a potvrdila, že je v poriadku. 23. augusta sa uskutočnil zážih hlavného motoru, ktorý zvýšil apocentrum na asi 300 tisíc km. Manéver bol potrebný na to, aby sa sonda už nedostávala do roviny prstencov a zároveň umožnil prvé tesné priblíženie sondy k Titanu, ktoré nastalo 26. októbra. Začiatkom septembra 2004 sa Cassini dostal mimo magnetosféru Saturna, čo bolo využité na špecifické vedecké výskumy. 14. septembra došlo k previerke puzdra Huygens. 26. októbra minula sonda Cassini vo vzdialenosti mesiac Titan, čo bolo zatiaľ najbližšie priblíženie k tomuto mesiacu v histórii kozmonautiky. Na Zem prišli prvé detailné snímky, spektrá a radarové údaje. 19. novembra sa uskutočnila kontrola pripravenosti na uvoľnenie puzdra Huygens. 23. novembra prebehla posledná previerka puzdra Huygens. 13. decembra sa uskutočnil ďalší prelet okolo Titanu s najväčším priblížením . Dňa 25. decembra 2004 sa od sondy Cassini oddelila sonda Huygens. Modul začal trojtýždňovú samostatnú cestu. 28. decembra sonda Cassini vykonala úhybný manéver, ktorý jej zaistil tretí prelet okolo Titanu, tentoraz vo vzdialenosti . Priebeh letu v roku 2005 14. januára 2005, počas tretieho obehu sondy Cassini okolo Saturna, sonda Huygens úspešne pristála na mesiaci Titan. Počas jej pristávania slúžila sonda Cassini ako retranslačná stanica pre odovzdávanie vedeckých a technických dát zo sondy Huygens na Zem. Po dosadnutí puzdra na povrch sledovala miesto pristátia ešte tak dlho, až kým nezmizlo za obzorom. Ďalšie spojenie s Huygensom už nebolo možné. Súbor:Saturn unlit rings.jpg|right|thumb|Prstence Saturna vyfotografované v októbri 2004 zo vzdialenosti 618 000 kilometrov od Saturna. Rozlíšenie fotografie je /pixel. V januári sonda preletela okolo mesiacov Mimas, Enceladus a po prelete rovinou prstencov aj okolo mesiaca Rhea. 15. februára 2005 sa sonda opäť priblížila k Titanu, ktorý minula zo vzdialenosti . Kamery sondy a ďalšie vedecké prístroje začali jeho podrobný výskum. Na získaných snímkach boli po prvýkrát objavené impaktné krátery na Titane. Vo februári prebehol ďalší prelet rovinou prstencov a výskum mesiacov Enceladus, Dione, Mimas, Rhea a Tethys kamerami ISS a UVIS. 9. marca 2005 sa uskutočnil prvý cielený prelet okolo mesiaca Enceladus. Najmenšia vzdialenosť od jeho povrchu bola len . Počas približovacej fázy k mesiacu sonda vykonávala sedemhodinové snímkovanie. Krátko po stretnutí s Enceladom sonda preletela aj okolo mesiacu Tethys, ale v oveľa väčšej vzdialenosti (). Na šiestom obehu sa uskutočnil necielený prelet okolo mesiaca Tethys a sonde sa podarilo získať snímky malého mesiačika Epimetheus. Sonda neskôr štvrtýkrát cielene preletala okolo Titanu. Počas preletu sa vykonávalo meranie vyžarovania ovzdušia v emisných čiarach dusíka a uhlíka, získavali sa ďalšie detailné snímky povrchových útvarov, prístroj VIMS pozoroval vývoj oblačnosti a ďalších prechodných javov, skúmali sa parametre plazmy v okolí mesiaca, elektrónová teplota, interakcia medzi magnetosférou a ionosférou a hľadali sa búrkové javy. 16. apríla 2005 bol po prvýkrát použitý spektrometer INMS, ktorý zmeral hustotu neutrálnych častíc a iónov atmosféry Titanu počas piateho cieleného preletu sondy okolo tohto mesiaca. Pri prelete sa uskutočnilo tiež kvalitné optické snímkovanie. V období do 6. mája 2005 došlo k necieleným preletom okolo mesiacov Tethys, Epimetheus a Titan. 6. mája kamerový tím oznámil, že sonda objavila nový mesiac s predbežným označením S/2005 S1. Mesiac sa podarilo identifikovať na šiestich snímkach. Na základe ďalších snímok bol jeho priemer stanovený na a vzdialenosť od Saturnu na . Do ukončenia desiateho obehu planéty (17. júna 2005) sonda necielene preletela okolo mesiačikov Atlas, Prometheus, Enceladus, Pallene a Calypso. Koncom júna, po ďalšom necielenom prelete okolo Titanu bola zverejnená informácia, že v okolí južného pólu Titanu bol vyfotografovaný tmavý útvar, ktorý môže byť jazerom z uhľovodíkov. 26. júna došlo k necieleným preletom okolo mesiacov Tethys, Pan a Telesto. 14. júla došlo k necielenému preletu okolo mesiaca Rhea, a k cielenému preletu okolo mesiaca Enceladus. Cassini preletel okolo tohto mesiaca vo výške iba , čo bol v tej dobe najbližší uskutočnený prelet v histórii kozmonautiky. Počas preletu prítroj MAG monitoroval interakcie Encelada s plazmou Saturnovej magnetosféry, Analyzátor kozmického prachu CDA meral hustotu prachu v prstenci E a v prostredí obklopujúcom mesiac, prístroje RPWS vykonali množstvo pozorovaní a všetky optické prístroje získavali zábery Encelada a Rhey s vysokým rozlíšením. Pri preletových meraniach bolo dokázané, že Enceladus má riedku atmosféru skladajúcu sa najmä z vodnej pary (65 %) a molekulárneho vodíku (20 %). Kompozitný infračervený spektrometer CIRS zistil, že južný pól Titanu má teplotu 85 K, čo je viac, ako sa predpokladalo. Na záver ešte došlo k necieleným preletom okolo mesiačikov Prometheus, Methone a Epimetheus. V auguste sa uskutočnili necielené prelety okolo mesiacov Mimas, Prometheus, Calypso a Titan, Tethys a Telesto. Neskôr došlo k ďalšiemu cielenému preletu okolo Titanu, počas ktorého sa podarilo získať údaje o teplote, tlaku a obsahu aerosólov v jeho atmosfére. Ďalšie merania v priebehu stretnutia vykonával magnetometer MAG, kamery ISS – snímkovanie južnej oblasti pod regiónom Xanadu, UVIS, analyzátor prachu CDA a iné. V dobe najväčšieho priblíženia optické prístroje snímkovali oblasť okolo južného pólu. Ďalší, v poradí už siedmy cielený prelet okolo Titanu sa konal 7. septembra. Počas preletu sa uskutočnili radarové merania. 13. septembra bolo oznámené, že došlo k strate podstatného objemu vedeckých údajov z preletu okolo Titanu. Príčinou boli jednak prevádzkové problémy na sledovacej stanici DSN a jednak softvérová chyba na palube sondy. V septembri došlo k necieleným preletom okolo mesiacov Calypso, Mimas, Prometheus, Tethys a Titan, pričom Tethys sonda minula vo vzdialenosti len . 25. septembra došlo k jedinému plánovanému preletu okolo mesiaca Hyperion. Sonda ho minula podľa plánu vo vzdialenosti . Počas preletu sa uskutočnili presné dráhové merania, aby sa stanovili presné gravitačné parametre tohto mesiaca. V októbri uskutočnili cielené prelety okolo mesiacov Dione a Titan a necielené prelety okolo Telesto, Pallene, Atlas a Enceladus. Súbor:Dionean Linea PIA08256.jpg|left|thumb|Záber mesiaca Dione z júla 2006. Rozlíšenie snímky je na pixel. Priebeh letu v roku 2006 Vo februári 2006 sa sonda vzďaľovala od Saturna a pátrala po bleskoch na severnej pologuli Saturna. Koncom mesiaca prístroj RADAR meral intenzitu a polarizáciu vyžarovania Titanu v mikrovlnnom obore. Z týchto údajov možno odvodiť vlastnosti povrchu ako napr. teplotu, zloženie a členitosť. Snímky mesiaca Enceladus s vysokým rozlíšením zachytávali výtrysky ľadového materiálu. 18. marca prebehol zákryt sondy za Titanom, čo sa využilo na rádiový výskum. Išlo len o druhý zákryt tohto typu v histórii, pričom prvý absolvovala ešte sonda Voyager 1 v roku 1980. Neskôr prebehol mimoriadne blízky prelet okolo mesiaca Rhea, pri ktorom sa získali zatiaľ najpodrobnejšie snímky tohto mesiaca. V apríli Casini pracoval na teplotnej mape severnej pologule Saturna prístroj CIRS a spektrometer INMS skenoval oblasti zvýšenej hustoty častíc vo veľkých vzdialenostiach od planéty. Kamery ISS pokračovali v spektrometrickom pozorovaní ľadových mesiacov. V apríli 2006 tiež vydavateľ časopisu Aviation & Space Technology ocenil tím Cassini-Huygens cenou Aerospace Laurel. 30. apríla sonda vykonala 14. prelet okolo Titanu, ale 1. mája sa vyskytla chyba, ktorá ohrozila prenos vedeckých údajov z preletu na Zem. Spojenie sa však napokon podarilo obnoviť a údaje boli odvysielané. 4. mája bola zverejnená presná doba rotácie Saturnu, ktorú spresnili merania sondy Cassini. Podľa posledných údajov sa planéta otočí okolo svojej osi za 10 h 47 min 6 s ±40 s. Ide o 8-minútový rozdiel oproti tomu, čo namerali sondy Voyager. V júni sonda zisťovala okrem iného množstvo zlúčenín kyslíku, teda oxidu uhličitého a vody v atmosfére Saturna, spektrometer UVIS pozoroval polárne žiary a prístroje zo súboru MAPS sledovali štruktúru a dynamiku chvostu Saturnovej magnetosféry. Súbor:Titan North Pole Lakes PIA08630.jpg|right|thumb|Záber na možné jazerá kvapalných uhľovodíkov na Titane Začiatkom júla sa sonda zamerala na pozorovanie mesiaca Japetus a začala sa druhá polovica primárnej misie. Počas šestnásteho preletu okolo Titanu (2. júla 2006) sonda skúmala mesiac prístrojmi VIMS, CIRS, ISS, MAPS a UVIS. Potom sa sonda zamerala na štúdium atmosféry Saturna prístrojmi UVIS a CIRS, pričom 11. júla dosiahla najvzdialenejší bod svojej dráhy od planéty. Kamery ISS opäť pátrali po bleskoch na severnej pologuli. Radar na palube sondy poskytol zreteľný dôkaz existencie uhľovodíkových jazier na Titane. Na radarových záberoch sa našlo množstvo tmavých škvŕn, pričom niektoré sú napojené na sústavu kanálov. 21. júla prebehol najbližší prelet okolo Titanu vo vzdialenosti , ktorý zmenil sklon dráhy sondy. Hlavným bodom programu preletu bola radarová sondáž krajín okolo severného pólu mesiaca. Počas preletu bola nameraná vyššia hustota atmosféry, ako sa očakávalo. V období medzi 2 augustom a 12. augustom bol Saturn v konjunkcii, čo sťažilo komunikáciu so sondou a preto v tomto období boli vedecké pozorovania obmedzené. Prichádzajúci signál zo sondy \"spoza\" Slnka však poslúžil na štúdium hornej vrstvy jeho atmosféry – koróny. 15. augusta sonda preletela pericentrom svojej dráhy a pri tejto príležitosti bol v činnosti analyzátor kozmického prachu CDA, ktorý študoval výskyt prachových častíc na dráhe mesiaca Tethys a v prstenci E. 17. augusta sa uskutočnil dovtedy najbližší prelet okolo mesiaca Helene (), počas ktorého bol mesiac skúmaný prístrojmi ISS, CIRS a UVIS. V auguste sa tiež pozorovala magnetosféra Saturna a posledný augustový týždeň bol zameraný na optické pozorovania. Okrem iného koncom augusta kamery ISS začali štúdium Cassiniho medzery v prstencoch. Snímka z apríla 2006 poskytuje pohľad na prstence Saturna, ktoré čiastočne prekrývajú Titan. Nad prstencami sa nachádza ďalší mesiac, malý Epimetheus. 7. septembra došlo k ďalšiemu cielenému preletu okolo Titanu s najväčším priblížením vo výške . Počas príletu hľadala kamera ISS búrkové javy a polárne žiary, zatiaľ čo spektrometer VIMS sa sústredil na mapovanie a fotometrické meranie Titanu. Na radarových záberoch z preletu bol identifikovaný celkove štvrtý známy impaktný kráter na telese s priemerom . 23. septembra sa uskutočnil ešte tesnejší prelet okolo Titanu vo výške . Počas preletu robil spektrometer VIMS snímky vo vizuálnom a infračervenom obore v rozsahu od globálnych záberov po veľmi podrobné detaily. 9. októbra sa uskutočnil ďalší blízky prelet okolo Titanu (výška ), pričom sa radarom intenzívne skúmali miesta okolo severného pólu, kde sa predpokladajú uhľovodíkové jazerá. V priebehu mesiaca sonda okrem iného študovala prstence Saturna a dynamiku jeho vonkajšej magnetosféry. 20. októbra prebehol v poradí už dvadsiaty prelet okolo Titanu, počas ktorého sa získavali snímky s vysokým rozlíšením. Prístroje RPWS tiež študovali vlastnosti plazmy Titanovej ionosféry. Po prelete sondy pericentrom sa prístrojmi MAPS skúmal polárny región planéty. 13. novembra bol zverejnený záznam obrovského hurikánu nad južným pólom. V novembri ďalej prebiehali pozorovnaia prstencov, magnetosféry a plazmy a pri necielenom prelete okolo mesiaca Dione sa na mesiac zamerali prístroje VIMS, CIRS, UVIS a RADAR. 28. novembra pozorovali kamery ISS ultrafialový spektrograf UVIS hranicu tieňov na hlavných prstencoch planéty. Snímky tohto typu sú vhodné na meranie sklonu prstencov. Južný polárny vír na Saturne Začiatkom decembra pracoval prístroj VIMS na tepelnej mape Saturnu a sonda opäť sledovala optické hranice tieňov na hlavných prstencoch. Na Titane bolo objavené zatiaľ najvyššie pohorie pokryté vrstvami organického materiálu a zahalené do oblakov. Pohorie je asi dlhé a vysoké okolo 1 500 metrov. Na ďalších obrázkoch z posledného (25. november) preletu sa objavili dlhé horské pásma, duny a nánosy materiálu pripomínajúce lávové rieky. Po korekcii dráhy 25. decembra sa Cassini dostala na obežnú dráhu s periódou obehu 16 dní. 28. decembra prebehol v poradí už 22. prelet okolo Titanu. 20. decembra sa zišla pracovná komisia, ktorá rozoberala problematiku modelu atmosféry Titanu kvôli stanoveniu optimálnej výšky preletu nad týmto mesiacom. 28. decembra sa sonda opäť tesne priblížila k Titanu, tentoraz na vzdialenosť . Priebeh letu v roku 2007 3. januára potvrdila skupina starajúca sa o údaje z radaru sondy, že na Titane sú jazerá naplnené tekutým metánom. 12. januára prebehol ďalší prelet okolo Titanu spojený s mapovaním jeho povrchu. Celkove sa sonda stretla s Titanom v roku 2007 17-krát. 23. januára prebiehal výskum ďalších mesiacov, pričom pozornosť bola venovaná hlavne mesiacu Enceladus. 2. februára sa uskutočnilo záverečné zasadanie vedeckého tímu PSG (Project Science Group), počas ktorého sa rozhodovalo o prípadnom programe predĺženej misie Cassini. Tento scenár bol predložený vedeniu NASA spolu s ponukou na pokračovanie letu ďalšie štyri roky po ukončení základnej misie. Sonda zatiaľ pozorovala vysoké zemepisné šírky Saturna, v strede mesiaca skúmala satelity Japetus a Hyperion. 22. februára sonda absolvovala 25. prelet okolo Titanu, počas ktorého prebiehali radarové merania. Mapujúci spektrometer VIMS urobil prvé zábery na najvyššej oblasti severnej pologule mesiaca. Saturn zo 60-stupňového uhla Sklon dráhy sondy v predchádzajúcich mesiacoch sa pomaly dvíhal, takže sonda zhotovovala zaujímavé zábery Saturna \"zhora\", pričom jeho prstence mali takmer kruhový tvar. 10. marca Cassini preletela okolo Titanu 26.-krát, tentoraz vo výške len . 27. marca sa na snímkach severného pólu planéty našiel záhadný polárny šesťuholník. Počas 28. cieleného preletu okolo Titanu (10. apríla) sonda pátrala po nových jazerách kvapalných uhľovodíkov. V tom čase prestal fungovať jeden z dvoch detektorov na magnetometri sondy. Jeho degenerácia bola pozorovaná ešte počas príletu k Saturnu. Druhý detektor však zostával v prevádzke na plný výkon. 24. apríla sonda urobila snímky mesiaca Dione počas necieleného preletu okolo neho. Ďalší prelet okolo Titanu, v poradí už 39. sa uskutočnil 26. apríla. Optické prístroje sondy vytvárali mozaiku snímok viditeľnej pologule, radarový výskum znižoval počet zatiaľ nepreskúmaných oblastí mesiaca. 12. mája prebehol ďalší prelet okolo Titanu, počas ktorého okrem iného kamera ISS získavala snímky s vysokým rozlíšením (/pixel) 30. mája 2007 sonda objavila ďalší malý mesiac s priemerom asi , ktorý dostal predbežné označenie S/2007 S 4. Išlo už o šesťdesiaty známy mesiac planéty a piaty mesiac objavený tímom Cassini. 13. júna došlo k ďalšiemu priblíženiu k Titanu, pred ktorým bola motoricky upravená dráha sondy, takže prelet sa uskutočnil len nad povrchom mesiaca. Najbližší bod dráhy sondy ležal veľmi blízko severného pólu, preto bolo jednou z úloh počas preletu mapovanie polárnych oblastí Titanu. 27. júna preletela sonda rovinou prstencov a toho istého dňa došlo tiež k priblíženiu na k mesiacu Tethys. Začiatkom júla sa sonda venovala prieskumu Saturna z apocentra svojej obežnej dráhy. 17. júla urobila kamera ISS snímky mesiaca Rhea, 19. júla prebehol ďalší prelet okolo Titanu, počas ktorého boli získané snímky s veľmi dobrým rozlíšením. Koncom mesiaca sonda mapovala rozloženie neutrálneho a ionizovaného kyslíka vo vnútornej magnetosfére Saturna. Potom sa výskum zameral na vytváranie sekvencie snímok planéty širokouhlou kamerou ISS. Kvôli problémom na pozemnom vysielači musela byť odložená jedna korekcia dráhy. Výskum magnetosféry a fotografovania Saturna pokračovali aj v auguste, ďalšie prístroje sledovali stav slnečnej koróny. 15. augusta Saturn opäť vstúpil do konjunkcie so Slnkom a preto boli v tom období činnosti sondy obmedzené. 28. augusta nasledoval ďalší prelet rovinou prstencov, nasledujúceho dňa sa odohral necielené (a pomerne vzdialený) prelet okolo Tethysu. 30. augusta sa sonda stretla vo vzdialenosti s mesiacom Rhea, pričom fotografovala a mapovala jeho povrch. Po ďalšom prelete okolo Titanu (31. augusta) nasledoval 10. septembra 2007 dovtedy najtesnejší prelet okolo Japeta vo vzdialenosti . Obzvlášť dôležité údaje z preletu boli na Zem odvysielané dvakrát. Po 21 minútach vysielania sa ale sonda prepla do bezpečnostného módu, pravdepodobne kvôli vzplanutiu gama žiarenia. Podarilo sa však obnoviť normálnu prevádzku sondy a zachrániť tiež všetky vedecké údaje. Časť údajov odvysielaných sondou sa však stratila 27. septembra, kedy sa vyskytla porucha na sledovacej stanici Deep Space Station 63. Súbor:Enceladus southern hemi tectonics.png|left|thumb|Mesiac Enceladus 1. októbra sonda opäť uskutočnila tesný (výška ) prelet okolo Titanu. Najnižší bod, ktorý dosiahla nad jeho povrchom, ležal okolo 60° južnej šírky. Koncom októbra sonda pozorovala rôzne mesiace s cieľom stanoviť ich presnú obežnú dráhu. Zároveň sa zamerala na kryovulkanicky aktívny Enceladus, a štúdium plynov, ktoré mesiac vyvrhuje zo svojho vnútra. 31. októbra sa Cassini pohyboval v rázovej vlne magnetosféry Saturna, čo bolo využité na štúdium slnečného vetra a kozmického prachu mimo Saturnovej magnetosféry. Potom sa sonda zamerala na rovníkové oblasti Saturna a na jeho prstence a snímkovala mesiace s cieľom upresniť ich orbitálne parametre. 18. novembra prebehol ďalší prelet okolo Titanu v približne výške, pričom gravitácia mesiaca výraznejšie pozmenila obežnú dráhu sondy. 3. decembra prebehlo sledovanie Zeme a Slnka počas ich zákrytu prstencami. Počas preletu nad Titanom 20. decembra vo výške sonda sledovala južný polárny región, merala teploty a zhotovovala farebné snímky. Priebeh letu v roku 2008 V priebehu primárnej plánovanej misie, ktorá trvala do 30. júna 2008 mala sonda Cassini zblízka pozorovať mesiace planéty Saturn, uskutočniť 69 blízkych preletov okolo niekoľkých z nich a pozorovať samotný Saturn. Do konca primárnej misie mala sonda obehnúť Saturn po výstrednej eliptickej dráhe celkove 76-krát. 1. júla 2008 sa skončil program primárnej misie a začal sa program rozšírenej misie (tzv. Cassini Equinox Mission). Sonda bola v dobrej kondícii a všetky subsystémy pracovali podľa predpokladov. 26. decembra 2008 sonda ukončila 100. obeh okolo planéty. Priebeh letu v roku 2009 1. januára 2009 sa sonda znovu natoľko priblížila k Saturnu, že dosiahla vhodnú pozíciu na štúdium hornej troposféry spektrometrom CIRS vo vzdialenej infračervenej oblasti. Tieto merania sa opakujú, aby sa odhalili sezónne zmeny. Prístroj VIMS zase skúšobne pozoroval hviezdokopu Plejády. 2. januára začal VIMS prvé z niekoľkých dlhodobých pozorovaní polárnych regiónov. 4. januára sonda intenzívne sledovala polárne žiare, ako aj mesiačik Tethys. Začiatkom roka sa však sonda všeobecne venovala hlavne Saturnovej atmosfére. 24. januára sonda zažihla svoj motor už po stýkrát, aby upravila svoju dráhu. V tom čase sa nachádzala v blízkosti periapsidy. Na Saturne v tom čase nastávala práve rovnodennosť a slnko sa začalo presúvať nad severnú pologuľu. Vo februári potvrdila sonda objav ďalšieho maličkého mesiačika Saturnu, ktorý obieha vnútri prstenca G. V máji 2009 bolo toto polkilometrové teleso pomenované Aegaeon. Prebehlo niekoľko preletov okolo Titanu, pozorovali sa výtrysky plynov z mesiaca Enceladus. Technici riešili tiež poplach vyhlásený jedným zo senzorov motora Saturna. Pri zážihu tohto motora 29. marca sa však žiadne problémy neobjavili. Z údajov, ktoré sonda nazbierala počas zákrytov atmosférou Titanu, sa podarilo určiť detailný vertikálny profil zastúpenia rôznych látok v jeho atmosfére. Zánik Na konci svojej viackrát predĺženej misie bola sonda cielene navedená do atmosféry Saturna. 15. septembra 2017 o 13:54 stredoeurópskeho letného času zanikla nad vrcholkami oblakov. Stala sa tak prvým človekom vyrobeným objektom navedeným do atmosféry Saturna a tiež ľudským objektom zaniknutým v zatiaľ najväčšej vzdialenosti od miesta svojho vzniku."}
{"id": "43206", "title": "MESSENGER", "context": "Priebeh letu V čase T+49:35 min bol oddelený druhý stupeň nosnej rakety. O 07:07:38 UT po zážihu urýchľovacieho stupňa bola sonda navedená na únikovú dráhu. O 07:31 UT bolo nadviazané spojenie so sondou a potvrdené vyklopenie solárnych panelov. 4. augusta sonda prekročila obežnú dráhu Mesiaca a nasledujúceho dňa opustila sféru gravitačného vplyvu Zeme. 24. augusta v čase 21:00:07 UT sa uskutočnila prvá korekcia dráhy. Prelet okolo Zeme Dráha k Merkúru počítala s niekoľkými gravitačnými manévrami pri Zemi, Venuši a Merkúri. Prvý prebehol 2. augusta 2005 pri Zemi a k najväčšiemu priblíženiu došlo v čase 19:13 UT na vzdialenosť 2347,5 kilometrov nad stredným Mongolskom. Priblíženie k Zemi využili technici na kalibráciu prístrojov a testy kamier. V priebehu preletu urobila širokouhlá kamera niekoľko stoviek fotografií, z ktorých bol neskôr vytvorený film zachytávajúci vzďaľujúcu sa Zem. Gravitačné pôsobenie Zeme zmenilo dráhu sondy tak, že namierila do vnútorných častí slnečnej sústavy smerom k Venuši. Gravitačné manévre pri Venuši Trajektória dráhy sondy Ďalšie dva gravitačné manévre prebehli pri Venuši. K prvému stretnutiu došlo 24. októbra 2006 s najväčším priblížením v čase 8:34 UT na vzdialenosť 2987,3 kilometrov . V dobe preletu okolo planéty sa nevykonávali žiadne vedecké merania, pretože sa v tom čase Venuša pri pohľade zo Zeme nachádzala za Slnkom a rádiová komunikácia medzi sondou a prijímacími stanicami bola obmedzená. Druhý prelet okolo Venuše sa uskutočnil 5. júna 2007 v 23:08 UT na minimálnu vzdialenosť 338,2 kilometrov. Tentoraz prebehli vedecké experimenty a pozorovania v spolupráci s európskou sondou Venus Express. Sonda urobila niekoľko stoviek fotografií planéty, atmosféru skúmal spektrometer, laserový výškomer a ďalšie prístroje sondy. Gravitačným manévrom sa sonda dostala na správnu dráhu k svojmu cieľu – k Merkúru. Prvý prelet okolo Merkúra Prvý prelet okolo svojej cieľovej planéty absolvovala sonda v januári 2008. Deň pred najväčším priblížením sa sonda zorientovala tak, aby mohla pozorovať Merkúr a z tohto dôvodu muselo byť dočasne takmer úplne prerušené jej spojenie so Zemou. Jediným náznakom funkčnosti sondy bol jej slabý rádiomaják. Počas približovania sonda postupne aktualizovala jednotlivé prístroje. Dráha sondy viedla spočiatku nad neosvetlenou pologuľou, kde sa nedali zhotovovať optické snímky, ale v činnosti bol infračervený spektrometer a laserový výškomer. Najnižší bod nad planétou dosiahol MESSENGER 14. januára 2008 v čase 19:04:39 UT vo výške asi . Nasledujúceho dňa sa spojenie cez výkonnú anténu obnovilo a sonda odvysielala údaje získané počas preletu na Zem. Na niektorých záberoch boli časti povrchu známeho už z misie Marineru 10, niektoré však až doteraz neboli vyfotografované žiadnou sondou. Záber Merkúra z výšky , ktorý sonda urobila v čase, keď sa už od planéty opäť vzďaľovala. Druhý prelet okolo Merkúra Sonda pokračovala vo vzďaľovaní sa od Merkúra a nasledujúcich desať mesiacov obiehala po heliocentrickej dráhe, pričom afélium dosiahla koncom marca 2008. 3. októbra začala znova príletová fáza k planéte. Rovnako ako v predchádzajúcom prípade, aj teraz sa sonda deň pred najväčším priblížením prepla do módu maják a zorientovala sa tak, aby jej prístroje mohli sledovať približujúci sa Merkúr. Kamerový systém MDIS zhotovil mozaiky planéty s vysokým rozlíšením. K najväčšiemu priblíženiu na došlo 6. októbra 2008. V decembri toho istého roku sa uskutočnil dvojfázový manéver označený ako DSM-4A, ktorý slúžil na zacielenie sondy na tretí prelet okolo Merkúra. Tretí prelet okolo Merkúra Tretie priblíženie sondy k planéte na vzdialenosť nastalo 29. septembra 2009. V priebehu preletu okolo planéty bol jej povrch snímkovaný a skúmaný ostatnými prístrojmi sondy. V novembri toho istého roku sonda uskutočnila manéver DSM-5 pre záverečné navedenie k Merkúru. Trvalo však ešte takmer 16 mesiacov, než bola sonda navedená na obežnú dráhu okolo Merkúra. Na obežnej dráhe 18. marca 2011 bola sonda MESSENGER úspešne navedená na obežnú dráhu okolo Merkúra a stala sa tak prvou umelou družicou tejto planéty. Motorický manéver trval približne 15 minút a počas neho klesla rýchlosť sondy o /s, čo stačilo na to, aby planéta svojou gravitáciou pritiahla sondu na výstrednú eliptickú dráhu. 29. marca MESSENGER začal snímkovanie planéty z obežnej dráhy kamerami systému Mercury Dual Imaging System v oblasti južného pólu okolo krátera Debussy . 16. júna sonda uskutočnila prvú korekciu svojej obežnej dráhy. Účelom zmeny dráhy bola optimalizácia vedeckých pozorovaní. Manévrom sa dosiahlo zníženie najbližšieho bodu k povrchu planéty z pôvodných na približne . 9. novembra 2011 NASA oznámila, že predĺžila plánovanú misiu sondy o jeden rok. Keďže aj po ďalšom roku bola sonda v dobrom stave, došlo k predĺženiu jej misie na ďalšie dva roky."}
{"id": "127589", "title": "Ulysses (sonda)", "context": "Introduction  Ulysses bola kozmická sonda určená na výskum Slnka. Meno sondy „Ulysses“ je rímske meno Odyssea. Sonda bola spoločným projektom ESA a NASA. Na obežnú dráhu ju vyniesol 6. októbra 1990 raketoplán Discovery pri misii STS-41. Potom sa sonda vydala na dva roky trvajúcu cestu k Jupiteru. Tam objavila, trochu nad rámec svojich povinností, prekvapivo veľký únik prachu z Jupiterovho systému. Zároveň však Jupiter využila ako gravitačný prak, ktorý ju vyhodil na obežnú dráhu so sklonom 79° k rovine ekliptiky. Sonda preto neobieha v rovine, v ktorej obiehajú takmer všetky ostatné sondy, ale takmer kolmo k rovine ekliptiky a tým aj k rovníku Slnka. Sonda obieha po eliptickej dráhe nad pólmi Slnka, vďaka čomu môže pozorovať Slnko tak, ako to nie je možné zo Zeme alebo z roviny ekliptiky. Prvýkrát sa nad južný pól dostala v roku 1994, nad severný o rok neskôr. Okolo Slnka obieha s periodicitou šiestich rokov. Takže druhý prelet nad pólmi Slnka vykonala v rokoch 2000 a 2001. Sonda nesie veľa prístrojov na pozorovanie častíc a žiarenia vychádzajúceho zo Slnka. Má tiež výhodný obežný cyklus. Hneď počas prvého preletu si astronómovia všimli zreteľné rozdiely v počte častíc medzi pólom a rovníkom. Bol ale oveľa menší, ako sa čakalo. Ďalším veľkým prekvapením bolo, že magnetosféra je na juhu silnejšia ako na severe. Počas rokov 2000 – 2001 prechádzalo Slnko búrlivejšou časťou svojho jedenásťročného cyklu, takže nebolo možné vykonať množstvo citlivých pozorovaní. Sondu však zasiahla jedna z obrovitých erupcií a bolo tak možné študovať čo sa stane so slnečnou erupciou vo vzdialenosti 300 miliónov km od Slnka. V roku 2006 bolo Slnko síce opäť v minime svojej aktivity, ale okrem jedenásťročného cyklu má Slnko aj cyklus dvadsaťdvaročný, počas ktorého vždy dôjde k prepólovaniu. Práve preto bol tento prelet z vedeckého hľadiska taký zaujímavý. Mohli sme totiž pomocou rovnakých prístrojov sledovať dve slnečné obdobia a rozdiely medzi nimi. 30. júna 2009 bola činnosť sondy ukončená. Povel na ukončenie práce dostala sonda zo Zeme. Ulysses naďalej obieha Slnko ako neaktívne teleso."}
{"id": "43246", "title": "Voyager 2", "context": "Konštrukcia Ukladanie sondy do štartovacej kapsule Konštrukcia sondy vychádzala zo skúseností s konštrukciou predchádzajúcich sond v programe Mariner. Napriek tomu si jej konštrukcia vyžiadala viac ako päť rokov práce. Hlavným riaditeľom projektu sa stal George P. Textor z JPL a projektový konštruktér Edward C. Stone z California Institute of Technology . S riadením sond v priebehu preletu okolo Jupiteru pomáhal Arthur L. Lane (z JPL) a neskôr, pri prelete okolo Saturnu, Uránu a Neptúnu, Ellis D. Miner. Telo sondy je tvorené desaťbokým hranolom s výškou a priemerom . Sonda je trojosovo stabilizovaná. Na vrcholku tela sa nachádza parabolická smerová anténa s priemerom , ktorá bola určená na udržiavanie rádiového spojenia s pozemnými teleskopmi a na prenos informácií a príkazov. K telu sondy boli pripevnené tri výklopné tyče, na ktorých sa nachádzalo vybavenie a energetické zdroje sondy. Na prvej výklopnej tyči s dĺžkou približne sa nachádzalo vedecké vybavenie spoločne s kamerami a spektrometrom, ktoré sa nachádzali na konci tyče na otočnej plošine. Na ďalšej tyči s dĺžkou boli umiestnené snímače magnetometra. Táto tyč sa nachádzala na opačnej strane, ako predchádzajúca tyč. Na poslednej tyči boli umiestnené energetické zdroje sondy v podobe 3 rádioizotopových termoelektrických generátorov ( RTG ), dodaných americkou inštitúciou United States Department of Energy . Generátory zásobili palubné prístroje sondy 3×160W elektrickej energie, získavanej prirodzeným rozpadom. Prísun elektrickej energie postupne s rokmi klesal a v roku 1997 dosahoval iba 335 W. Energetický zdroj bol tvorený jednotkou s hmotnosťou a priemerom a dĺžkou a ako zdroj energie využíval 238PuO2. Bimetalové termoelektrické zariadenie bolo použité na prevod vznikajúceho tepla na elektrickú energiu. V prípade sond skupiny Voyager nebolo možné využiť solárne panely, pretože sondy mierili do oblastí tak vzdialených od Slnka, že by ich používanie nebolo efektívne. Už počas konštrukcie sondy bol veľký dôraz kladený na samostatnosť sondy, keďže bolo zjavné, že riadiace povely budú k sonde smerovať dlhé minúty až hodiny v závislosti na vzdialenosti. Celková prevádzka sondy je riadená zdvojeným palubným počítačom CCS (). Spracovanie vedeckých a telemetrických dát a riadenia vedeckých experimentov zabezpečuje systém spracovania dát FDS () vybavený strojeným počítačom. Dáta môžu byť zaznamenané na magnetopáskovej pamäti DSS () s kapacitou 536 Mbit. Komunikačný systém pracuje v pásme X (8.4 GHz, rýchlosť prenosu 8 bit/s až 115,2 kbit/s, výkon 23 W) a v pásme S (2,3 GHz, rýchlosť prenosu min. 40 bit/s). Stabilizačný digitálny systém AACS (), využívajúci detektor Slnka, sledovačov hviezd a 3 uhlomerných gyroskopov, zabezpečuje orientáciu a stabilizáciu sondy v priestore a natáčanie plošiny s optickými prístrojmi na skúmané ciele. Celkom 16 dýz na jednozložkové kvapalné pohonné látky KPL (hydrazín, celková zásoba ) s ťahom 16×0,9 N slúžia ako výkonné prvky pre korekcie dráhy (4 motory) a pre orientáciu a stabilizáciu sondy (8 motorov). Predpokladaná životnosť sondy je 40 rokov. Po dobu letu bola sonda riadená z pozemného riadiaceho strediska umiestneného v Jet Propulsion Laboratory v Pasadene, Kalifornia. Pôvodne sa predpokladalo, že životnosť sondy bude ukončená po návšteve Jupitera a Saturnu, ale neskôr bolo rozhodnuté o pokračovaní k Uránu a Neptúnu a nakoniec predĺžená na misiu, ktorá trvá už viac ako tridsaťjeden rokov, od roku 1977 do súčasnosti. Zlatá doska s posolstvom prípadným iným svetom Vedecké vybavenie na palube kamerový systém ISS ( ) komplex pre rádiové merania RSS ( ) ultrafialový spektrometer UVS ( ) trojosý cievkový magnetometer MAG ( ) detektor nízkoenergetických iónov LECP ( ) systém detektorov kozmického žiarenia CRS ( ) detektor rádiových vĺn PRA ( ) fotopolarimeter PPS ( ) prístroj na štúdium vĺn v plazme PWS ( ) infračervený interferometer a spektrometer IRIS ( ) spektrometer plazmových častíc PLS ( ) Posolstvo iným svetom Voyager 2 podobne ako jeho sesterská sonda Voyager 1 na svojej palube nesú medenú pozlátenú gramofónovú platňu, ktorá obsahuje posolstvo prípadným inteligentným nálezcom sondy. Ide o disk s priemerov so záznamom 115 obrázkov v analógovom formáte, 55 pozdravov v rôznych jazykoch sveta a 35 rôznych prírodných a umelých zvukov a 27 záznamov hudby zaznamenaný pri rýchlosti 16⅔ otáčok za minútu. Disk je uložený vo vnútri hliníkového puzdra, na ktorého povrchu je vygravírovaná schéma, znázorňujúca pôvod sondy a návod na použitie disku. Súčasťou puzdra je aj vzorka rádioaktívneho 238U (počiatočná aktivita 9,6 Bq), umožňujúca prípadnému nálezcovi určenie veku sondy. Zvyšok nahrávky je zvukový záznam."}
{"id": "54871", "title": "Galileo (kozmická sonda)", "context": "Priebeh letu  Štart Kompletná sonda vzlietla z kozmodrómu Kennedyho vesmírneho strediska na Floride 18. októbra 1989 o 16:53:40 svetového času (UT) na palube raketoplánu Atlantis. O 23:15:03 UT toho istého dňa bola vypustená z nákladového priestoru raketoplánu Atlantis na samostatnú dráhu spoločne s dvojstupňovou urýchľovacou raketou Inertial Upper Stage (IUS). O 00:24 UT dňa 19. októbra 1989 bola sonda po deväťminútovej práci IUS navedená na medziplanetárnu dráhu smerom k Venuši. Vzhľadom na nepostačujúci výkon IUS bolo totiž nutné použiť pre let k Jupiteru veľmi komplikovanú dráhu, označovanú VEEGA (Venus-Earth-Earth Gravity Assist) s postupnými gravitačnými manévrami pri Venuši a dvoch pri Zemi. Súbor:Galileo Venus global view.jpg|thumb|left|Ultrafialová snímka Venuše, ktorú zhotovila sonda pri prelete vo vzdialenosti asi 2 milióny km od planéty Gravitačný manéver pri Venuši Dňa 10. februára 1990 o 05:58:48 UT, iba 18 sekúnd pred plánovaným časom, preletela sonda vo vzdialenosti od stredu planéty Venuša (približne nad jej povrchom). Chyba zacielenia nepresiahla . Gravitačným manévrom sa zvýšila rýchlosť sondy o /s (plán /s). Počas preletu sonda urobila 81 snímok oblačnosti, ktoré boli zaznamenané do palubnej pamäte. Tri z nich vo veľmi spomalenom móde ihneď odvysielala cez všesmerovú anténu. Boli urobené tiež infračervené snímky Venuše prístrojom NIMS. Prístroj PWS detegoval elektromagnetické pulzy pochádzajúce od Venuše. Prvý gravitačný manéver pri Zemi Dňa 8. decembra 1990 o 20:34:34 UT sonda preletela v minimálnej vzdialenosti (plán ) okolo Zeme. Chyba v čase preletu bola približne 0,5 s. Gravitačným manévrom sa heliocentrická rýchlosť sondy zvýšila o /s. Prístroje PWS detegovali radiačné pásy Zeme, NIMS pozoroval oblaky v atmosfére a UVS stav ozónovej vrstvy v oblasti južného pólu. Dňa 11. apríla 1991 bol na sondu vyslaný povel na otvorenie veľkej parabolickej antény. Telemetrické dáta však ukázali, že tri až päť z 18 rebier z grafitového laminátu zostalo prichytených k centrálnej tyči. To znamenalo obmedzenie prenosovej kapacity sondy a redukciu najmä obrazových dát. Stretnutie s planétkou Gaspra Planétka Gaspra Dňa 29. októbra 1991 o 22:36:40 UT sonda preletela vo vzdialenosti od planétky 951 Gaspra, pričom dosiahnutá presnosť navigácie bola lepšia ako a 1,5 s. Podarilo sa urobiť celkom 150 fotografií, ktoré boli uložené do palubnej pamäte a neskôr boli vyslané pri priblížení k Zemi v decembri 1992. Zo snímok vyplynulo, že planétka má nepravidelný tvar s rozmermi 18×10× a dobu rotácie 7 h. Detektor mikrometeoroitov DDS nezaregistroval v okolí planétky zvýšenie počtu prachových častíc očakávané podľa niektorých teórií. Tepelná zotrvačnosť povrchu určená z merania spektrometrom NIMS Near-Infrared Mapping Spectrometer potvrdila prítomnosť slabej, asi hrubej vrstvy regolitu. Najväčší z asi 600 pozorovaných kráterov má priemer . Magnetometer počas preletu okolo planétky zaregistroval malé zmeny medziplanetárneho magnetického poľa. Druhý gravitačný manéver pri Zemi Dňa 8. decembra 1992 o 15:09 UT sonda preletela nad južnou časťou Atlantického oceánu vo vzdialenosti iba od zemského povrchu. Týmto manévrom bola zvýšená jej rýchlosť o /s (výsledná heliocentrická rýchlosť /s) a bolo tak zaistené, že sonda doletí k planéte Jupiter. Prelet bol mimoriadne presný (odchýlka iba ), takže sa podarilo ušetriť veľké množstvo pohonných látok. Prelet bol využitý na vedecký výskumu Zeme, pri ktorom sa uplatnila ako kamera SSI (70 snímok juhoamerických Ánd a Kordillier malo rozlíšenie až ), tak aj spektrometer NIMS na štúdium horných vrstiev atmosféry. Nad Antarktídou boli zistené stratosferické oblaky s ľadovými kryštálikmi s rozmermi okolo 20 μm, katalyzujúce najmä deštrukciou ozónovej vrstvy. Tiež pozorovanie spektrometrom UVS bola cenné pre štúdium problematiky ozónovej diery. Stretnutie s planétkou Ida Planétka Ida so svojím mesiacom Dactylom Dňa 28. augusta 1993 o 16:52 UT sonda preletela vo vzdialenosti (navigačná odchýlka iba , 4 s) od planétky 243 Ida relatívnou rýchlosťou /s. Podľa získaných údajov má rozmery 56×54× a periódu rotácie 4 h 38 min. Celkom bolo získaných asi 150 snímok. Spektrometer NIMS potvrdil prítomnosť vrstvy regolitu a skutočnosť, že planétka je zložená z viacerých rôznych objektov. Vo februári 1994 bol na snímkach identifikovaný malý satelit tejto planétky, pomenovaný 1993 (243) 1 Dactyl. Má vajcovitý tvar s rozmermi 1,6×1,4× a bol zaznamenaný vo vzdialenosti okolo od materského telesa. Detailná snímka s rozlíšením , urobená 4 min pred preletom a vyslaná na Zem 8. júna 1994 na ňom ukazuje desiatky kráterov väčších ako (maximálny priemer ). Zaujímavé bolo tiež zistenie, že medziplanetárne magnetické pole bolo v okolí planétky porušené, podobne ako pri planétke 951 Gaspra. Činnosť pri Jupiteri V dňoch 17. až 22. júla 1994 sa sonda, v tej dobe vzdialená 238 mil. km od Jupiteru, podieľala na snímkovaní pádu kométy Shoemaker-Levy 9 do atmosféry Jupitera spoločne s pozemnými observatóriami a Hubblovým teleskopom. Dňa 13. júla 1995 o 05:30 UT sa od materskej sondy oddelilo atmosférické puzdro. V tej dobe bola sonda na ceste 2240 dní a nachádzala sa 82,5 mil. km od Jupitera a 664 mil. km od Zeme. Prílet k Jupiteru Dňa 7. decembra 1995 o 17:45:44 UT sonda preletela vo vzdialenosti od povrchu mesiaca Io. Išlo o kritickú chvíľu celej výpravy, pretože gravitačný manéver pri tomto mesiaci bol nutný na zabrzdenie asi o pätinu potrebnej zmeny rýchlosti (/s). Veľmi záležalo na presnosti preletu, pretože pri väčšej vzdialenosti by bolo potrebné príliš veľké množstvo pohonných látok, ktoré by pri neskoršej činnosti družicového modulu chýbali. Výsledok bol perfektný. O 21:53 UT sonda preletela perijovom dráhy vo vzdialenosti nad hornou hranicou oblačnosti Jupitera, od stredu planéty. O 22:06 UT sonda prijala prvé signály z atmosférického puzdra. Signál, predaný ďalej, letel na Zem 52 minút. Meranie atmosférickej sondy Dňa 7. decembra 1995 o 22:04:05 UT vstúpila atmosférická sonda do atmosféry Jupitera rýchlosťou /s nad terminátorom v rovníkovej oblasti (6,57° s. š., 4,94° z. d.) pod uhlom 8,6° k horizontále (uhol o 1,5° menší by zapríčinil odraz do priestoru, o 1,5° väčší predčasné zhorenie). Počas prvej minúty dosiahlo preťaženie asi 230 G a tepelný štít sa rozžeravil na 14 000 °C. Počas ďalšej minúty rýchlosť klesla asi na /s, t. j. pod hranicu miestnej rýchlosti zvuku. Maximálne dynamické zaťaženie dosiahlo 5×105 N/m2, tepelné 42 kW/cm2. Odtavilo sa ablatívneho ochranného štítu z fenolových živíc. Začiatok meraní bol o 53 s oneskorený a začal na úrovni atmosférického tlaku 350 hPa namiesto 100 hPa. O 22:06 UT bol v hĺbke asi uvoľnený najskôr brzdiaci a stabilizačný padák a o niekoľko sekúnd aj nosný padák. Potom sa oddelil ohorený tepelný štít, vyklopilo sa rameno s nefelometrom a 3 minúty po vstupe do atmosféry sa puzdro pomaly kolísalo na padáku a začalo vysielanie smerom k družicovej časti, nachádzajúcej sa v tej dobe vo výške . Za miestneho večerného súmraku prelietalo hnedou hmlou, aby sa ponorilo do bielych mrakov tuhého čpavku. Konečne o 22:58 UT bol na Zemi prijatý s napätím očakávaný signál potvrdzujúci začatie vysielania atmosférického puzdra. Okolo 22:45 UT sa už sonda nachádzala v hĺbke okolo (okolitý tlak asi 0,8 MPa), kde teplota dosahovala 37 °C a o desať minút neskôr už v hĺbke asi , zvierané tlakom 1 MPa. O 23:04 UT atmosférické puzdro ukončilo vysielanie. Maximálna hĺbka, kam sa mohlo puzdro dostať, bola , kde bola teplota asi 193 °C a tlak 3 MPa. V skutočnosti puzdro vysielalo 57,6 minút, tzn. dosiahlo úroveň teploty 152 °C a tlaku 2,3 MPa, čo zodpovedalo hĺbke okolo . Okolo 23:49 UT podľa odhadov asi zanikol padák. Technici odhadli, že asi o 00:30 UT nasledujúceho dňa zanikli časti atmosférickej sondy, vyrobené z hliníkových zliatin, neskôr aj kostra z titanových zliatin a najneskôr okolo 07:00 UT puzdro definitívne prestalo existovať. Navedenie na obežnú dráhu Bezprostredne potom začal manéver JOI (Jupiter Orbit Insertion), ktorý sa uskutočnil podľa dopredu prijatých inštrukcií a ktorým sonda prešla na obežnú dráhu okolo planéty Jupiter. Dňa 8. decembra 1995 od 00:27 do 01:16 UT bol zapojený hlavný motor sondy, ktorý zaistil navedenie na obežnú dráhu okolo Jupitera znížením rýchlosti o /s. Sonda sa po manévri JOI pohybovala po veľmi pretiahnutej eliptickej obežnej dráhe so sklonom 5,30° k rovníku planéty, s dobou obehu 198,62 dňa. Výška perijova bola a apojova . Počas zákrytu sondy za planétou sa pod dohľadom stanice DSN pri Madride, vybavenej pre presné meranie frekvencie nosnej vlny (5 000x za sekundu) uskutočnila sondáž Jupiterovej atmosféry (profil teploty a tlaku) priechodom rádiových signálov sondy. Nepresnosť v určení stredu pásma nosnej vlny o šírke 2,5 kHz bola iba 37 Hz. Mesiace Io, Europa, Ganymedes a Kallisto Výskumy z obežnej dráhy V nasledujúcom období 1996 až 2000 sonda krúžila okolo planéty Jupiter po veľmi výstrednej dráhe, pričom opakovane uskutočňovala blízke prelety okolo galileovských mesiacov Io, Ganymedes, Europa a Kallisto, ktoré podrobne skúmala. Prelety boli využívané súčasne na gravitačnom manévre, ktoré zaisťovali postupnú návštevu ďalších mesiacov s minimálnou spotrebou pohonných látok. Vzhľadom na dobrú činnosť systémov sondy a veľkému množstvu získavaných dát, bola misia sondy veľakrát predĺžená, naposledy koncom apríla 2001. Celkom vykonala 34 obehov okolo Jupitera a počas tejto doby sedemkrát navštívila mesiac Io, osemkrát Kallisto, osemkrát Ganymedes a dokonca jedenásťkrát mesiac Europa. Ukončenie misie V roku 2002 sa zásoby pohonných látok sondy takmer vyčerpali. Súčasne sa začali množiť poruchy palubného počítača, spôsobené dlhodobým pôsobením prenikavej radiácie v radiačných pásoch Jupitera, ktorými sonda opakovane prelietavala. Preto bolo rozhodnuté sondu zlikvidovať jej cieleným navedením do atmosféry planéty, aby sa zabránilo jej náhodnému pádu na mesiac Európa a zamedzilo sa tým možnosti jeho kontaminácie pozemskými mikroorganizmami, čo by skomplikovalo budúce hľadanie stôp tamojšieho predpokladaného života. Samovražedný manéver bol využitý na súbežný prieskumu mesiaca Amalthea, ktorý sonda nikdy predtým nenavštívila, pretože sa pohybuje v oblasti s veľmi vysokou úrovňou radiácie. Prelet okolo mesiaca Amalthea sa uskutočnil 5. novembra 2002 vo vzdialenosti . Počas preletu sondy okolo mesiaca hviezdny senzor zaznamenal 9 zábleskov, ktoré boli interpretované ako možný odraz svetla od 7 malých objektov, pohybujúcich sa v blízkosti Amalthey. Po ďalšom obehu okolo planéty, počas ktorého sa sonda od nej vzdialila až na 26,4 mil. km, sonda 21. septembra 2003 o 18:57 UT vstúpila rýchlosťou /s do atmosféry Jupitera a zhorela. Od svojho štartu do zániku prekonala vzdialenosť ."}
{"id": "54869", "title": "Galileo (kozmická sonda)", "context": "Introduction  Galileo bola americká planetárna sonda, určená na prieskum planéty Jupiter, jej okolia a systému jej mesiacov, najmä štyroch veľkých tzv. Galileových. Stala sa tiež prvou a do príletu sondy Juno v roku 2016 jedinou umelou družicou tejto planéty. Súčasťou sondy bol aj atmosférický modul, ktorý vstúpil do atmosféry Jupitera a vysielal údaje, až kým ho okolité podmienky nezničili. Orbitálna časť sondy fungovala viac ako 7 rokov, čo bol viac než osemnásobok jej pôvodne plánovanej životnosti. Po skončení činnosti bola taktiež navedená do atmosféry Jupitera, aby v nej zhorela. Sonda bola pomenovaná na počesť renesančného talianskeho vedca a technika Galilea Galileiho, ktorý ako prvý zamieril ďalekohľad na Jupiter a objavil jeho štyri najväčšie mesiace."}
{"id": "430182", "title": "Mariner 9", "context": "Priebeh letu Štart rakety Atlas Centaur so sondou Mariner 9 Sonda bola vyslaná k planéte 30. mája 1971 z Cape Caneveral a k Marsu dorazila 14. novembra 1971. Po brzdiacom manévri a navedení na obežnú dráhu sa stala prvou ľudskou sondou, ktorá sa nachádzala na orbite inej planéty, len tesne pred tým, než sa pri Marse objavili sovietske sondy Mars 2 a Mars 3. Po mesiacoch, počas ktorých zúrila v atmosfére Marsu prachová búrka, zaslala sonda prekvapivo jasné fotografie povrchu, ktoré slúžili pre neskoršie plánovania výskumných misií. Sonda robila pozorovania planéty počas 698 obehov, počas ktorých sa jej podarilo spraviť 7 329 snímok a zmapovať okolo 80 % povrchu (iné zdroje uvádzajú 100 %). Sonda prestala pracovať 27. októbra 1972, keď došiel plyn pre orientačné trysky a bolo rozhodnuté ju vypnúť. Mariner 9 zostal na obežnej dráhe, kde bude krúžiť okolo Marsu asi do roku 2022, keď sa dostane do hustejších vrstiev marsovskej atmosféry. Vplyvom zvyšujúceho sa trenia sa potom rozpadne a jednotlivé časti zhoria alebo dopadnú na povrch planéty. Náklady na misiu dosiahli 137 miliónov amerických dolárov z celkových 554 miliónov dolárov, ktoré boli použité na program Mariner od sond Mariner 1 až po Mariner 10."}
{"id": "24763", "title": "Cassini (sonda)", "context": "Pôvod mena Sonda je pomenovaná na počesť taliansko-francúzskeho astronóma G. D. Cassiniho (1625 – 1712), ktorý sa veľkou mierou zaslúžil o výskum Saturnu a objavil štyri jeho mesiace: Tethys, Dione, Rheu a Iapeta. Medzi jeho ďalšie objavy patrí objav rotácie planét, prvé meranie slnečnej paralaxy a tmavý pás v prstencoch Saturna, ktorý sa nazýva Cassiniho delenie."}
{"id": "160510", "title": "S/2007 S 2", "context": "Introduction  S/2007 S 2 je prirodzený satelit planéty Saturn. Jeho objavenie ohlásili Scott S. Sheppard, David C. Jewitt, Jan Kleyna a Brian G. Marsden 1. mája 2007 na základe pozorovaní od 18. januára do 19. apríla 2007. Má priemer okolo a obieha okolo Saturnu v priemernej vzdialenosti v perióde 792,96 dní s inklináciou 176,68° k ekliptike v retrográdnom smere s excentricitou dráhy 0,218. Kategória:Mesiace Saturna Kategória:Astronomické objekty objavené v roku 2007"}
{"id": "24765", "title": "Cassini (sonda)", "context": "Externé odkazy  Domovská stránka misie Cassini-Huygens Kategória:Prieskum Saturna Kategória:Planetárne sondy Kategória:Umelé družice Saturna Kategória:Zaniknuté sondy"}
{"id": "44516", "title": "Pioneer 11", "context": "Priebeh letu Po štarte zo Zeme prekonala sonda Pioneer 11 ako druhé pozemské teleso pás asteroidov. Vzhľadom na to, že jej predchodkyňa, sonda Pioneer 10, preletela radiačnými pásmi Jupitera bez poškodenia a splnila všetky úlohy pri pozorovaní Jupitera a jeho mesiacov, bolo začiatkom roka rozhodnuté, zacieliť sondu Pioneer 11 bližšie k planéte a využiť gravitačného manévru v jeho blízkosti na zacielenie ďalšieho letu k planéte Saturn. Potrebná korekcia dráhy sa uskutočnila 19. apríla 1974. Pozorovanie planéty Jupiter a jej okolia sa začalo 25. novembra 1974. K najväčšiemu priblíženiu k Jupiteru došlo 3. decembra 1974, keď sonda preletela vo výške iba nad hladinou mrakov. Pozorovanie planéty Jupiter a jej okolia skončilo 9. decembra 1974. Po štyriapolročnom prelete medziplanetárnym priestorom dorazila sonda Pioneer 11 ako prvé ľudskou rukou vyrobené teleso do oblasti Saturnu. Štúdium tejto planéty a jej okolia sa začalo 2. augusta 1979. Po riskantnom, ale úspešnom prelete rovinou Saturnových prstencov 31. augusta 1979 (hrozilo možné nebezpečenstvo zrážky s časticami týchto prstencov, ktoré mohli sondu ťažko poškodiť) sonda v ten istý deň preletela pericentrom saturnocentrickej dráhy vo výške nad hladinou mrakov. Sledovanie planéty sonda ukončila 15. septembra 1979. Priblíženie k ďalším planétam Slnečnej sústavy už nebolo možné. Sonda 23. februára 1990 prekročila dráhu planéty Neptún, ale tá sa nachádzala na inom mieste priestoru. Vzhľadom na slabnúce energetické zdroje sondy s ňou NASA ukončila pravidelné spojenie 30. septembra 1995. Posledné slabé signály boli ešte zachytené v novembri toho istého roku. V tej dobe sa Pioneer 11 nachádzal za dráhou Pluta a mieril k hviezde λ Aql v súhvezdí Orla. K nej by mala sonda doraziť asi za 4 milióny rokov."}
{"id": "172537", "title": "Prieskum Marsu kozmickými sondami", "context": "Misie roku 1996  Mars 96 Rusko s pomocou niektorých európskych krajín chcelo už v roku 1994 vyslať sondu k Marsu, ale došlo k zdržaniu a štart misie Mars 96 sa uskutočnil až v roku 1996. Pre poruchu na nosnej rakete sa sonda však zrútila do Tichého oceánu. Mars Global Surveyor Mars Global Surveyor Nová americká misia bola Mars Global Surveyor, ktorá zopakovala niektoré experimenty zo strateného Mars Observeru. Napriek tomu, že kvôli chybnému vyklopeniu slnečných panelov trvalo brzdenie s pomocou atmosféry trocha dlhšie, sonda bola funkčná až do novembra 2006 a mapovala povrch s rozlíšením 15 metrov. Vďaka novej technológii mohla s rozlíšením rozoznať povrchové sondy. Štart sondy: 7. november 1996; na obežnej dráhe Marsu bola od 12. septembra 1997. 2. novembra sa so sondou stratilo spojenie a podľa vyhlásenia Jet Propulsion Laboratory je nutné považovať ju za stratenú. Mars Pathfinder Rover Sojouner (1997) Povrchová sonda Mars Pathfinder si so sebou niesla aj rover Sojouner, ktorý skúmal zloženie kameňov v okolí sondy a komunikoval cez ňu so Zemou. Pohyboval sa rýchlosťou /s, prešiel takmer okolo sondy Pathfinder a nevzdialil sa od nej na viac ako . Počas 83 dní misie preniesol Sojourner prostredníctvom povrchového modulu Pathfinder 550 snímok a 16 chemických analýz vzoriek. Štart sondy: 4. december 1996; pristátie 4. júla 1997; prerušenie spojenia 27. septembra 1997."}
{"id": "599701", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Na základe obehu a rotácie telesa, ako aj rádiových meraní sondy Cassini počas blízkych preletov, Rose-Marie Balandová z Kráľovského observatória v Bruseli predpokladá, že vnútro Titanu je rozdelené na jadro, plášť a kôru. Hrúbka týchto vrstiev sa ešte upresňuje, ale predbežne je odhadovaná na 150 – 200 km u kôry, 5 – 425 u oceánu. Jadro je diferencované iba čiastočne. Kremíkové jadro s priemerom okolo 3400 km je pravdepodobne obalené niekoľkými vrstvami zloženými najmä z vodného ľadu rôznej kryštalickej štruktúry. Titan je príliš malý, aby sám dokázal generovať teplo vo svojom jadre. Napriek tomu je jadro možno horúce ešte od dôb vzniku, alebo je zahrievané slapovými silami Saturnu. V takom prípade sa môže medzi horúcim jadrom a ľadovou kôrou na povrchu nachádzať tekutá vrstva tvorená chladnou slanou vodou s malou prímesou amoniaku (čpavku), síry, dusíka a vápnika. To potvrdzujú aj odrazy rádiových signálov. Existenciu takejto vrstvy podporuje aj objavenie vulkanickej činnosti (tzv. kryovulkanizmus) na Titane. Podľa J. Mitchella je ďalším dôkazom podpovrchového oceánu na Titanu kolísanie rýchlosti jeho rotácie. Tekutina totiž znižuje moment zotrvačnosti jeho povrchu.\n\nPodľa teórie publikovanej v roku 2008 na stránkach časopisu Science sa kôra Titanu pohybuje nezávisle od podpovrchových vrstiev. Pod kôrou by sa totiž mal vyskytovať globálny oceán tvorený vodou a amoniakom. Tento oceán sa musí nachádzať v hĺbkach pod 100 km, pretože ak by sa nachádzal bližšie k povrchu, tak by pri dopade telesa, ktoré vytvorilo obrovský impaktný útvar Menvra, došlo k prelomeniu kôry."}
{"id": "238973", "title": "Titan 4", "context": "Vyššie stupne Titan 4 mohol štartovať v dvojstupňovej konfigurácii, alebo mohol byť vybavený tretím stupňom Centaur alebo Inertial Upper Stage. Dvojstupňová verzia bola používaná na vynášanie nákladov na nízku obežnú dráhu Zeme. Verzia Titan 4A bola schopná vyniesť 17 110 kg a verzia Titan 4B až 21 680 kg. Ďalšie stupne sa používali na vynášanie nákladov na vyššie obežné dráhy. Centaur G Stupeň Centaur bol vyvinutý na začiatku šesťdesiatych rokov a slúžil na raketách Atlas a starších verziách Titanov. Bol vybavený dvoma kyslíkovodíkovým motormi RL-10A-3A. Verzia pre Titan 4 bola pôvodne vyvíjaná pre štarty z nákladového priestoru raketoplánu Space Shuttle. Po nehode raketoplánu Challenger bol vývoj z bezpečnostných dôvodov zrušený a stupeň bol prepracovaný pre použitie na Titane 4. ťah: 146,8 kN špecifický impulz: 444 sekúnd (4360 N.s/kg) doba zážihu: 625 sekund priemer: 4,33 metra dĺžka: 9 metrov hmotnosť: 23 880 kg prázdná hmotnosť: 2775 kg Inertial Upper Stage Stupeň IUS bol používaný aj na raketách Titan 3 a pre štarty z nákladového priestoru raketoplánu. IUS tvorili dva stupne na tuhé pohonné látky. Prvý stupeň IUS sa nazýval ORBUS 21 a okrem IUS bol používaný aj ako druhý stupeň rakety Athena. Druhý stupeň IUS niesol názov ORBUS 6. ;IUS-1 ORBUS 21 ťah: 181,5 kN špecifický impulz: 296 sekúnd (2900 N.s/kg) doba zážihu: 152 sekúnd hmotnosť: 10 840 kg ;IUS-2 ORBUS 6 ťah: 78,4 kN špecifický impulz: 304 sekúnd (2980 N.s/kg) doba zážihu: 103 sekúnd hmotnosť: 3920 kg"}
{"id": "49846", "title": "Nosné rakety Spojených štátov", "context": "[[Titan (raketa)|Titan]] Raketa na vynášanie ťažších nákladov. V šesťdesiatych rokoch slúžila v Programe Gemini. Modifikácie: Titan 2 (Gemini), 3A, 3B, 3C, 3D, 3E Centaur, 34D, 4, 4B, 4e. Dnes sa už nepoužíva."}
{"id": "528013", "title": "Záchranné člny na RMS Titanic", "context": "Počet člnov a kapacita Pôvodné plány hovorili o 64 člnoch, neskôr 48, potom 32 a nakoniec 20. Dôvodom boli dva faktory – pri lodi sa nepredpokladalo, že sa potopí a sesterská loď Titanicu Olympic nebola pri svojej panenskej plavbe plne vyťažená, takže konečný počet člnov padol na 2014 drevených kutrov s kapacitou 65 osôb, 2 núdzové s kapacitou 40 a 4 Engelhardtove skladacie s kapacitou 47 osôb. Na pravoboku a aj na ľavoboku sa nachádzalo 10 člnov – 7 kutrov, 1 núdzový a 2 Engelhardtove. Laná, ktoré držali člny núdzové, museli spustiť 3 člny. Plná kapacita člnov bola teda 1 178 ľudí, čo by stačilo pre polovicu ľudí, no aj tak sa počet nedosiahol. Rozloženie člnov."}
{"id": "599706", "title": "Titan (mesiac)", "context": "Počas preletu 15. februára 2005, kedy sonda Cassini minula Titan vo vzdialenosti 1577 km, kamery sondy a ďalšie vedecké prístroje začali jeho podrobný výskum. Na získaných snímkach boli po prvýkrát objavené impaktné krátery na Titane. Počas štvrtého cieleného preletu (kvôli ktorému sa upravovala dráha sondy) sa vykonávalo meranie vyžarovania ovzdušia v emisných čiarach dusíka a uhlíka, získavali sa ďalšie detailné snímky povrchových útvarov, prístroj VIMS pozoroval vývoj oblačnosti a ďalších prechodných javov, skúmali sa parametre plazmy v okolí mesiaca, elektrónová teplota, interakcia medzi magnetosférou a ionosférou a hľadali sa búrkové javy. 16. apríla 2005 bol po prvýkrát použitý spektrometer INMS, ktorý zmeral hustotu neutrálnych častíc a iónov atmosféry Titanu počas piateho cieleného preletu sondy. 22. augusta sonda absolvovala ďalší cielený prelet, počas ktorého sa podarilo získať údaje o teplote, tlaku a obsahu aerosólov v jeho atmosfére. Ďalšie merania v priebehu stretnutia vykonával magnetometer MAG, kamery ISS – snímkovanie južnej oblasti pod regiónom Xanadu, UVIS, analyzátor prachu CDA a iné.  V dobe najväčšieho priblíženia optické prístroje snímkovali oblasť okolo južného pólu. Ďalší, v poradí už siedmy cielený prelet okolo Titanu sa konal 7. septembra 2005. Počas preletu sa uskutočnili radarové merania. 13. septembra bolo oznámené, že došlo k strate podstatného objemu vedeckých údajov z preletu okolo Titanu. Príčinou boli jednak prevádzkové problémy na sledovacej stanici DSN a jednak softvérová chyba na palube sondy.\n"}
{"id": "430185", "title": "Mariner 9", "context": "Misia Vrchol sopky Ascraeus Mons vyrastajucí nad celoplanetárnou prachovou búrkou Misia Mariner v roku 1971 bola pôvodne koncipovaná tak, že bude uskutočnená dvojicou sond Mariner 8 a 9. Každá sonda sa mala zamerať na iný aspekt misie: Mariner 8 mal zmapovať až 70 % povrchu planéty, a Mariner 9 sa mal venovať výskumu prechodných zmien v atmosfére a na povrchu planéty. Sonda Mariner 8 však havarovala počas štartu po zlyhaní nosnej rakety, a tak bolo nutné zlúčiť program oboch sond do jedinej sondy, čo malo za následok obmedzenie výskumu polárnych oblastí a redukciu pozorovania prebiehajúcich zmien povrchu. Štart nosnej rakety úspešne prebehol 30. mája 1971 v čase 22:23:00 UTC. O 13 minút neskôr došlo k oddeleniu nosnej rakety od sondy, o 4 minúty neskôr sa rozvinuli solárne panely. Krátko potom, čo sa sonda dostala z tieňa Zeme, objavil orientačný snímač Slnko a 31. mája v 02:26 došlo k orientácii sondy smerom na Canopus (spolu so Slnkom jeden z dvoch orientačných bodov sondy). Počas letu sa 5. júna uskutočnila korekcia dráhy. 14. novembra sa sonda priblížila k Marsu po prekonaných 398 miliónoch kilometrov a začal brzdiaci manéver za pomoci hlavného raketového motoru, ktorý trval 15 minút a 23 sekúnd. Brzdenie prebehlo dobre a sonda sa dostala na obežnú dráhu okolo Marsu po 167 dňoch letu kozmickým priestorom s najbližším priblížením k planéte na 1 398 km a obežnou dobou 12 hodín a 34 minút. O dva dni neskôr bol uskutočnený ďalší korekčný manéver trvajúci 6 sekúnd pre upravenie obežnej dráhy na dráhu s obežnou dobou tesne pod 12 hodín a priblížením 1 387 km. Záverečná korekcia bola uskutočnená 30. decembra, keď sa už sonda dostala na konečnú obežnú dráhu umožňujúcu vysielať dáta na pozemský rádioteleskop v Goldstone s obežnou dobou 11 hodín 59 minút a 28 sekúnd a priblížením 1 650 km. Mariner 9 obiehal po 349 dní na orbite Marsu 2-krát denne planétu s 12 hodinovou periódou, počas ktorej ho podrobne mapoval. Plánovaná životnosť sondy bola 9 mesiacov, ktoré sonda ale prekonala o takmer 30 %. Pri prílete sondy k planéte bol povrch Marsu úplne zahalený globálnou prachovou búrkou, ktorá zúrila v celej atmosfére. Búrka vypukla v oblasti Noachis 22. septembra, rozšírila sa do celej atmosféry a skoro sa stala najväčšou pozorovanou búrkou na povrchu Marsu všetkých dôb. Množstvo prachu v atmosfére bolo príliš veľké, než aby zaslané fotografie ukázali niečo z povrchu, s výnimkou vrcholkov najvyšších sopiek v oblasti Tharsis, a tak bol z riadiaceho strediska vyslaný príkaz, aby sonda pozdržala výrobu mozaikových snímok vo vysokom rozlíšení do doby, keď sa atmosféra prečistí. V novembri a decembri začala búrka pomaly slabnúť a na začiatku roku 1972 skutočne ustala, čo umožnilo sonde začať mapovať povrch a posielal na Zem snímky povrchových útvarov. Na získaných snímkoch sa objavil členitý terén, ktorý nebolo možné zo Zeme pozorovať ďalekohľadmi, zložený z množstva kráterov (vrátane obrovskej impaktnej oblasti Hellas Planitia), obrovských sopiek (vrátane najväčšej známej hory slnečnej sústavy Olympus Mons), kaňonov (vrátane Valles Marineris - systém kaňonov tiahnúci sa cez 4 000 kilometrov), útvarov vzniknutých veternou a vodnou erózií či riečnych korýt. V atmosfére objavila sonda dôkazy o existencii premenlivého počasia, postupu frontu, hmlu a ďalšie javy. Počas obehov okolo planéty boli skúmané aj mesiace Phobos a Deimos, vďaka čomu vznikli prvé kvalitné fotografie ich povrchov. Koncom októbra 1972 bola sonda vypnutá, pretože sa vyčerpala zásoba dusíka v orientačnom a stabilizačnom systéme."}
{"id": "254391", "title": "2009 v kozmonautike", "context": "Prelety a priblíženia vo vesmíre Dátum Kozmická loď Akcia Poznámky 7. február Cassini 50. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 960 km Okina dopad na povrch Mesiaca Odvrátená strana Mesiaca 17. február Dawn prelete okolo Mars Gravitačný manéver, najmenšia vzdialenosť 549 km o 0:28 GMT 1. marec Chang e 1 dopad na povrch Mesiaca z obežnej dráhy o 07:36 a náraz o 08:13 27. marec Cassini 51. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 960 km 4. apríl Cassini 52. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 4150 km 20. apríl Cassini 53. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 3600 km 5. máj Cassini 54. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 3244 km 21. máj Cassini 55. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 965 km 6. jún Cassini 56. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 965 km 10. jún Kaguya dopad na povrch Mesiaca o 18:25 UTC, v blízkosti krátera Gill. 22. jún Cassini 57. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 955 km 23. jún LRO zážih trval od 09:47 do 10:26 UTC 23. jún LCROSS/Centaur prelet okolo Mesiaca Gravitačný manéver pre vyladenie dopadu v októbri, najmenšia vzdialenosť: 3200 km o 10:30:33 UTC 8. júl Cassini 58. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 965 km 24. júl Cassini 59. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 955 km 9. august Cassini 60. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 970 km 25. august Cassini 61. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 970 km 17. september Artemis P1 prelet okolo mesiaca Najmenšia vzdialenosť: 43875 km o 00:49 UTC MESSENGER Gravitačný manéver, Najmenšia vzdialenosť: 229 km 9. október AV-020 Centaur dopad na povrch Mesiaca 2000 kg horný stupeň rakety Atlas V slúžil na vynesenie sond LRO a LCROSS. Dopadol do kráteru Cabeus na južnom póle Mesiaca. Dopad nastal o 11:31 UTC a bol pozorovaný sondou LCROSS. dopad na povrch Mesiaca 700 kg kozmická sonda. Oddelená od stupňa Centaur o 01:50 UTC, dopad do rovnakého kráteru o 11:37. 12. október Cassini 62. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 1300 km 2. november Cassini 7. prelet okolo mesiaca Enceladus Najmenšia vzdialenosť: 103 km 13. november Rosetta Tretí prelet okolo Zeme Gravitačný manéver 21. november Cassini 8. prelet okolo mesiaca Enceladus Najmenšia vzdialenosť: 1607 km 8. december Artemis P1 prelet okolo Mesiaca Najmenšia vzdialenosť: 16101 km o 01:25 UTC 12. december Cassini 63. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 4850 km 28. december Cassini 64. prelet okolo Titanu Najmenšia vzdialenosť: 955 km : K niekoľkým pomerne vzdialeným a necieleným preletom okolo mesiacov Dione, Mimas, Rhea, Tethys a Titan sondou Cassini došlo v priebehu celého roka. "}
{"id": "260491", "title": "Spektrometer", "context": "Druhy spektrometrov  Ramanov spektrometer Röntgenový spektrometer Infračervený spektrometer "}
{"id": "593349", "title": "Infračervená spektroskopia", "context": "Introduction Zariadenie OVIRS na sonde OSIRIS-REx je spektrometer vo viditeľnej a infračervenej oblasti Infračervená spektroskopia ( IR spektroskopia alebo vibračná spektroskopia ) je chemická metóda, pomocou ktorej sa meria interakcia infračerveného žiarenia s látkami. Pri interakcii môže dôjsť k absorpcii, emisii alebo odrazu žiarenia. Používa sa na skúmanie a identifikáciu chemických látok alebo funkčných skupín v pevnom, kvapalnom i plynnom skupenstve. Dá sa použiť na charakterizáciu nových materiálov alebo identifikáciu či overenie známych vzoriek. Infračervená spektroskopia sa robí pomocou zariadenia nazývaného infračervený spektrometer (alebo spektrofotometer), ktorý produkuje infračervené (IR) spektrum . Infračervené spektrum možno potom zobraziť ako graf absorbancie (či transmitancie) infračerveného žiarenia na vertikálnej osi v závislosti na frekvencii, vlnočte alebo vlnovej dĺžke na horizontálnej osi. Na horizontálnej osi sa bežne používa vlnočet v jednotkách reciprokých centimetrov, teda cm-1. Vlnová dĺžka je u infračervenej spektroskopie približne rovná mikrometrom (označovaným i ako mikróny), značka μm, ktoré sú prevrátenou hodnotou reciprokých centimetrov. Bežných laboratórnym prístrojom, ktorý využíva túto spektroskopiu, je infračervený spektrometer s Fourierovou transformáciou (FTIR). Takisto je možné merať i dvojdimenzionálne IR spektrá. Infračervená časť elektromagnetického spektra sa zvyčajne delí na tri časti – blizke (angl. near ), stredné (angl. mid ) a vzdialené (angl. far ), podľa ich vzájomnej polohy voči viditeľnému spektru. Z týchto troch oblastí, najvyššiu energiu má blízke infračervené spektrum (angl. near-infrared alebo NIR ), ktoré sa nachádza približne pri 14 000–4 000 cm−1 (vlnová dĺžka 0,7–2,5 μm) a je schopné excitovať overtoneové vibrácie a kombinácie módov molekulárnych vibrácií. Stredné infračervené spektrum (angl. mid-infrared alebo MIR ), ktoré sa nachádza približne pri 4 000–400 cm−1 (2,5–25 μm) sa všeobecne používa na štúdium základných vibrácií a s nimi súvisiacich rotačne-vibračných štruktúr. Vzdialené infračervené spektrum (angl. far-infrared alebo FIR ), ktoré sa nachádza približne pri 400–10 cm−1 (25–1 000 μm) ma nízku energiu a možno ho použiť na rotačnú spektroskopiu a nízkofrekvenčné vibrácie. Oblasť 2–130 cm−1, ktoré je na hranici s mikrovlnným žiarením, možno použiť na štúdium medzimolekulových vibrácií. Názvy týchto oblastí sú dohodou a sú len zbežne založené na relatívnych molekulárnych a elektromagnetických vlastnostiach."}
{"id": "264154", "title": "Advanced Composition Explorer", "context": "Prístrojové vybavenie Popis prístrojov CRIS , Cosmic Ray Isotope Spectrometer je spektrometer, určený na monitorovanie izotopového zloženia kozmického žiarenia. Je schopný detegovať izotopy až do atómového čísla 30, teda izotopy všetkých prvkov od vodíka v po zinok. ULEIS , Ultra-Low Energy Isotope Spectrometer meria tok iónov v rozmedzí od hélia až po nikel. Deteguje ióny od 20 keV až 10 MeV. SEPIC , Solar Energetic Particle Ionic Charge Analyzer študoval energetické častice vychádzajúce zo Slnka. Prístroj je od roku 2008 nefunkčný. SWIMS a SWICS , Solar Wind Ion Mass Spectrometer a Solar Wind Ion Composition Spectrometer sú hmotnostné spektrometre, každý zameraný na štúdium iného spektra častíc pochádzajúcich zo Slnka aj medzihviezdneho priestoru. SIS , Solar Isotope Spectrometer je spektrometer, určený na meranie izotopového zloženia častíc pochádzajúcich zo Slnka. Dokáže zaznamenávať jadra hélia až niklu pri energiách od ~ 10 do ~ 100 MeV. EPAM , Electron, Proton, and Alpha Monitor je komplex piatich prístrojov na meranie iónov a elektrónov v širokom pásme energí, elektróny do 40 keV a ióny do 50 keV. SWEPAM , The Solar Wind Electron, Proton, and Alpha Monitor je prístroj pre skúmanie smeru a energie elektrónov, plazmy a iónov slnečného vetra. MAG je magnetometer pre štúdium lokálnych medziplanetárnych magnetických polí. Dáta z prístrojov EPAM, MAG, SIS a SWEPAM využíva aj organizácia NOAA pre predpovedanie vesmírneho počasia a monitorovanie anomálií v slnečnej aktivite."}
{"id": "129452", "title": "Monochromátor", "context": "Introduction  Monochromátor je zariadenie prepúšťajúce len veľmi úzku časť spektra, ktorého vlnovú dĺžku možno meniť. Funkciu monochromátora plní napríklad druhá štrbina pri spektroheliografe. Aj všetky rádioastronomické prístroje sú monochromátory, pretože z prichádzajúceho žiarenia rôznych vlnových dĺžok vyberajú len úzku časť spektra a zosilňujú ho. Kategória:Spektroskopia Kategória:Optické prístroje"}
{"id": "248794", "title": "Gerd Binnig", "context": "K princípu STM Princíp STM je založený na vlnovom charaktere elektrónov, na ktorý prvýkrát upozornil Louis de Broglie (tiež nositeľ Nobelovej ceny). Malá sonda mikrometrových rozmerov s ultra ostrým hrotom sa pohybuje vo vákuu pozdĺž povrchu vzorky a emituje prúd elektrónov. Aj tá najmenšia zmena vzdialenosti sondy od povrchu je zaznamenávaná. Potom je už len otázkou vhodného vzorkovania povrchu a následnej digitalizácie ako vytvoriť trojrozmerný obraz."}
{"id": "305417", "title": "Hmotnostná spektrometria", "context": "História Replika prvého hmotnostného spektrometra. Roku 1886 Eugen Goldstein pozoroval žiarenie v plyne vypúšťaného pri nízkom tlaku, ktoré prebiehalo od anódy cez kanály k perforovanej katóde. Naproti tomuto žiareniu prúdilo opačné žiarenie. Goldstein nazýval tieto kladne nabité lúče „Kanalstrahlen“ („kanálové lúče“). Wilhelm Wien zistil, že silné elektrické alebo magnetické pole odchyľuje kanálové lúče a v roku 1899 postavil zariadenie s paralelným elektrickým a magnetickým poľom, ktoré oddeľuje pozitívne lúče podľa ich m/Q pomeru. Wien objavil, že m/Q pomer závisí od povahy plynu vo výbojke. Neskôr prácu Wiena vylepšil anglický vedec Joseph J. Thomson. Prvé použitie hmotnostnej spektrometrie na analýzu aminokyselín a peptidov bolo vykonané v roku 1958. Carl-Ove Andersson označil hlavné fragmenty iónov pozorovaných počas ionizácie metylesterov. Niektoré z moderných techník hmotnostnej spektrometrie boli popísané Arthurom Jeffreym Dempsterom a Francisom Williamom Astonom roku 1918, respektíve roku 1919. V roku 1989 bola polovica Nobelovej ceny za fyziku udelená Hansovi Dehmeltovi a Wolfgangovi Paulovi za rozvoj techniky iónovej pasce medzi rokmi 1950 až 1960. Roku 2002 bola Nobelova cena za chémiu udelená Johnovi Bennettovi Fennovi za vývoj ionizujúceho elektro-spreja (ESI) a Kóičimu Tanakovi za rozvoj mäkkej laserovej desorpcie (SLD) a ich využitie na ionizáciu biologických makromolekúl, predovšetkým proteínov."}
{"id": "283775", "title": "IMPATT dióda", "context": "Štruktúra zariadenia Medzi IMPATT diódy patria rôzne priechody a kovové polovodičové zariadenia. Prvá IMPATT oscilácia bola získaná z jednoduchého kremíkového prechodu P-N diódy po pripojení relatívne vysokého záverného napätia. Z dôvodu silnej závislosti ionizačného koeficientu na elektrickom poli, väčšina párov elektrón-diera je generovaných v oblasti s vysokým poľom. Generovaný elektrón ihneď prechádza do oblasti N, zatiaľ čo generované diery prechádzajú oblasťou P. Čas, za ktorý sa diera dostane na kontakt zodpovedá časovému oneskoreniu preletu. Pôvodný návrh mikrovlnného zariadenia typu IMPATT pochádzal od Reada a obsahoval štruktúru diódy. Readova dióda sa skladala z dvoch oblastí: (1) Lavínová oblasť (oblasť s pomerne vysokým dotovaním a poľom), v ktorej sa vyskytuje lavínové násobenie a (2) preletová oblasť (oblasť bez dotovania a s konštantným poľom) v ktorom sa generované diery pohybujú smerom ku kontaktu. Možno skonštruovať podobné zariadenia s konfiguráciou, v ktorej generované elektróny z lavínového násobenia preletujú cez nedotovanú oblasť. Vo všeobecnosti sa diódy IMPATT vyhotovujú ako mikrovlnné sady. Oblasť diódy s jej vysokým poľom je umiestnená v blízkosti medeného chladiča aby sa vzniknutá teplota ľahšie rozptýlila. Podobné mikrovlnné sady sa používajú na umiestenie ďalších mikrovlnných zariadení."}
{"id": "99061", "title": "Infračervená astronómia", "context": "Infračervená technológia Jedným z najčastejších typov IR detektorov, ktoré sa používajú v teleskopoch, je tzv. HgCdTe (Mercury(II) cadmium(II) telluride). Tieto detektory veľmi dobre pracujú v rozsahu vlnových dľžok 0,6 až 5 mikrometrov. Pre sledovanie ďalších vlnových dĺžok alebo pre vyššie rozlíšenie sa používajú: úzkorozchodný semikonduktor, podchladzované bolometre alebo supravodivé tunelové zariadenia."}
{"id": "444234", "title": "BOOMERanG", "context": "Nástroje Na detekciu žiarenia sú použité bolometre. Tieto bolometre sú chladené na teplotu 0,27 K. Pri tejto teplote má materiál, podľa Debeyovho zákona, veľmi nízku tepelnú kapacitu a prichádzajúce mikrovlnné svetlo tak spôsobí veľkú zmenu teploty, úmernú intenzite prichádzajúcich vĺn žiarenia. Zmenu teploty merajú veľmi citlivé teplomery. Zrkadlo sústredí mikrovlny do ohniskovej roviny, ktorú tvorí 16 lievikových antén. Tieto fungujú na frekvenciách 145 GHz, 245 GHz a 345 GHz, sú usporiadané do 8 pixelov."}
{"id": "260490", "title": "Spektrometer", "context": "Introduction Atomový absorpčný spektrometer Spektrometer je druh vedeckého prístroja, ktorý umožňuje skúmať prvkové chemické zloženie látky či objektu na báze merania odrazeného svetla respektíve odrazenej vlnovej dĺžky svetla a jeho absorpcie alebo na základe merania vzniknutého svetla, pričom ku vzniku dochádza umelou excitáciou (plazma, iskra, rtg, ...). Spektrometer sa používa prevažne pre vykonávanie spektroskopickej analýzy. Spektrometre sa často využívajú pri kozmickom prieskume u sond pre získavanie dát o zložení telies. Ďalej potom pri výrobe materiálov, riadenie výroby a kontrolách chemického zloženia."}
{"id": "200555", "title": "Magellan", "context": "Priebeh letu Súbor:Magellan Preparations.jpg|thumb|left|Sonda Magellan bola umiestnená v nákladovom priestore raketoplánu Atlantis Sonda Magellan bola umiestnená v nákladovom priestore raketoplánu Atlantis, ktorý odštartoval 4. mája 1989 z Kennedyho vesmírneho strediska na misiu STS-30. Atlantis vyniesol Magellan na nízku obežnú dráhu okolo Zeme, kde bola sonda uvoľnená z nákladového priestoru raketoplánu. Zážih urýchľovacej rakety (IUS) na pevné palivo, sondu naviedol na dráhu k Venuši. Magellan po pätnásťmesačnej ceste dorazil 10. augusta 1990 k svojmu cieľu. Prieskum Venuše Počiatočná obežná dráha sondy okolo cieľovej planéty bola výstredná elipsa, najmenšia vzdialenosť k Venuši (pericyterión) bola a najväčšia (apocyterión) . Obežná dráha bola polárna, to znamená, že pri každom obehu prelietavala nad severným a južným pólom planéty. Doba obehu bola 3 hodiny a 15 minút. Radarové snímkovanie povrchu V priebehu najväčšieho priblíženia počas obehu Venuše radar sondy snímkoval pás povrchu pod sebou so šírkou 17 až . Na konci každého obehu odvysielal Magellan získané dáta na Zem. Venuša sa otočí okolo svojej osi raz za 243 pozemských dní. Ako sa planéta otáčala pod sondou, radar snímal jeden pruh za druhým, takže za 243 dní by bol zmapovaný celý povrch. 3D pohľad na Eistla Regio na Venuši získaný z radarových údajov sondy Magellan Na konci prvých ôsmich mesiacov snímkovania (september 1990 až máj 1991) odoslal Magellan na Zem detailné snímky 84 % povrchu Venuše. Sonda potom prekonala ešte dva osemmesačné cykly snímkovania povrchu (máj 1991 až september 1992), čím boli získané podrobné mapy 98 % povrchu planéty. Nasledujúce cykly potom umožnili vedcom sledovať zmeny na povrchu, ktoré sa udiali od minulého roka. Navyše \"uhol pohľadu\" radaru bol pri každom cykle trochu odlišný, čo umožnilo vytvoriť trojrozmerné pohľady na útvary na povrchu Venuše. Gravitačná mapa Venuše Počas Magellanovho štvrtého orbitálneho cyklu (september 1992 až máj 1993) sonda zbierala údaje o gravitačnom poli planéty. Magellan v tomto cykle nepoužíval snímkovací radar, ale prenášal na Zem konštantný rádiový signál. Ak prechádzal cez oblasť so zmenenou gravitáciou, rýchlosť sondy sa zmenila, čo spôsobilo zmenu rádiovej frekvencie – prejavil sa tzv. Dopplerov efekt. Prijímacie stanice tieto zmeny frekvencie extrémne presne zaznamenávali, čím vedci získali detailnú gravitačné mapu Venuše. Na konci štvrtého Magellanovho orbitálneho cyklu v máji 1993 znížilo riadiace stredisko orbitálnu dráhu sondy použitím dovtedy nevyskúšanej techniky nazývanej aerobraking. Týmto manévrom sa sonda medzi 25. májom a 3. augustom 1993 trením o horné vrstvy atmosféry postupne vnárala pri každom obehu stále hlbšie na svoju novú orbitálnu dráhu s výškou najbližšie Venušu a na najvzdialenejšom mieste. Znížila sa tiež doba obehu na 94 minút. Táto nová dráha umožnila sonde získať lepšie údaje o gravitačnom poli vyšších zemepisných šírok okolo severného a južného pólu. Piaty orbitálny cyklus skončil v apríli 1994. V poslednom šiestom osemmesačnom orbitálnom cykle sonda pokračovala v zbere gravitačných dát, vykonávala radarové a rádiové vedecké experimenty. Na konci misie získal Magellan dáta o gravitačnom poli planéty z približne 95 % povrchu. Ukončenie činnosti sondy V septembri 1994 bola obežná dráha Magellanu ešte viac znížená a začal experiment \"veterný mlyn\" (), keď na solárne panely pôsobili sily v hustejších vrstvách atmosféry. Technici merali, aký krútiaci moment pôsobí na sondu. Snažili sa, aby sonda nestratila orientáciu a nezačala rotovať. Tento experiment poskytol vedcom dáta o správaní sa molekúl v hornej časti atmosféry a technikom užitočné informácie pre návrhy ďalších sond. 11. októbra 1994 bola obežná dráha sondy Magellan ešte viac znížená a ďalší deň bol so sondou stratený rádiový kontakt. Väčšia časť sondy sa vyparila v atmosfére, niektoré sekcie dopadli až na povrch planéty."}
{"id": "14186", "title": "Deimos (mesiac)", "context": "Kozmický prieskum Prvé snímky tohto mesiaca zblízka vyhotovili v roku 1977 sondy Viking 1 a Viking 2. Družicová časť prvej z nich sa priblížila k tomuto mesiacu až na , pričom získala snímky s rozlíšením až . Z gravitačného pôsobenia mesiacov Marsu na obežné dráhy sond boli pomerne presne stanovené ich hmotnosti (s relatívnou chybou okolo 7 %)."}
{"id": "14112", "title": "Kalisto (mesiac)", "context": "Prieskum Prelety amerických sond Pioneer 10 a Pioneer 11 okolo Jupitera v 70. rokoch 20. storočia priniesli len málo nových informácií, ktoré by neboli známe z pozorovaní pozemskými teleskopmi. Prielom prišiel až s ďalšou generáciou amerických sond Voyager 1 a Voyager 2, ktoré Jupiterovou sústavou preleteli medzi rokmi 1979 až 1980. Sondy obstarali snímky takmer polovice povrchu Kallisto s rozlíšením medzi 1 až 2 kilometrami na pixel, presne určili teplotu povrchu, hmotnosť a tvar. Druhá časť výskumu prebehla medzi rokmi 1994 až 2003, keď okolo mesiaca osemkrát tesne preletela ďalšia americká sonda Galileo. Posledný prelet C30 v roku 2001 sa odohral len nad povrchom mesiaca. Sonda Galileo ukončila snímkovanie povrchu s množstvom snímok s rozlíšením 15 metrov vo vybraných oblastiach. V roku 2000 zhotovila sonda Cassini na svojej ceste k Saturnu vysoko kvalitné snímky v infračervenom spektre všetkých Galileových mesiacov vrátane Kallisto. Medzi februárom až marcom roku 2007 vyhotovila nové snímky vo viditeľnom svetle a vykonala spektrálne merania sonda New Horizons na svojej ceste k Plutu. Na rok 2022 sa plánoval štart spoločného projektu americkej NASA a európske ESA s názvom Europa Jupiter System Mission (EJSM) s cieľom skúmať mesiace Jupitera. Vo februári 2009 bolo oznámené, že projektu sa dáva prednosť pred misiou Titan Saturn System Mission. Misia EJSM pozostávala z Jupiter Europa Orbiter pod patronátom NASA a Jupiter Ganymedes Orbiter vedenom ESA. Program však zanikol kvôli škrtom v rozpočtoch. Na štart v roku 2023 sa však pripravuje nová sonda JUICE, ktorá by mala preskúmať všetky tri Galileiho ľadové mesiace Jupitera."}
{"id": "599711", "title": "Ján Pisančin", "context": "V rodisku navštevoval základnú školu a neskôr maturoval na JSŠ (jedenásťročná stredná škola). Michalovce reprezentoval aj ako športovec vo futbale, hádzanej a v hokeji. V roku 1965 sa oženil a odvtedy žije a pôsobí v Košiciach. Pracoval v rôznych funkciách v štátnom podniku Slovenské magnezitové závody Košice. Od roku 1992 je slobodným umelcom. Najčastejšie vystupuje na javisku, prípadne vydáva svoje monológy na kazetách, rozprávaných v špecifickej podobe zemplínskeho nárečia. Pri vystúpení na javisku máva sivý ošúchaný a pokrčený oblek a klobúk. Vyšlo mu 9 kaziet, ktoré sú obľúbené najmä na Slovensku a na Morave."}
{"id": "92367", "title": "Viliam Pauliny-Tóth", "context": "Tvorba Svojou tvorbou sa radí do tzv. memorandovo-matičného obdobia. V Budíne vydával časopis Černokňažník a Sokol , neskôr vo vydávaní pokračoval v Skalici. Okrem toho pracoval ako redaktor v Matici slovenskej a redigoval jej časopis Letopis . Vo svojich dielach sa venoval propagácii ideálov a bojoval nimi za národné a sociálne práva. Viaceré z jeho revolučných básní časom zľudoveli ( Falošná milovnica , Slovenčina ). V oblasti prózy sa venoval písaniu noviel, poviedok a ďalších krátkych útvarov, ktoré sa vyznačujú svojim dokumentárnym pohľadom sa spoločnosť a politické dianie. Niektoré diela tiež dopĺňajú aj udalosti z jeho vlastného života, alebo ide o diela, v ktorých podáva obraz o živote svojich súpútnikov (napr. Ľudovít Štúr). Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom literatúry z ruštiny (Ivan Sergejevič Turgenev, Alexander Sergejevič Puškin), nemčiny, francúzštiny či maďarčiny. Okrem prekladov uverejnil aj niekoľko adaptácií divadelných hier zahraničných autorov (Ede Szigligeti, Roderich Benedix, Aleksander Fredro a i.). Okrem poézie a krátkych próz tiež publikoval množstvo článkov a novinárskych seriálov."}
{"id": "82095", "title": "Štefan Sandtner", "context": "Tvorba Redigoval časopis Mládež a misie, počas komunistickej totality prispieval svojou tvorbou do viacerých samizdatov. Po Nežnej revolúcii redigoval časopis Don Bosco dnes. Knižne debutoval v roku 1986 zbierkou básní Noctes et dies . Vo svojich dielach poukazuje na bytostné zopätie prírodnej a kresťanskej duchovnej ekológie, časť jeho tvorby, ktorá vznikla počas jeho väznenia, zasa zobrazuje svedectvo o ňom samom, pričom sa stáva príkladom dokumentárnej poézie, no dominantným motívom jeho diel je kresťanská zbožnosť. Okrem vlastnej tvorby sa venuje tiež prekladom z taliančiny."}
{"id": "189103", "title": "Ján Milčák", "context": "Prozaická tvorba  Deväť poviedok (1978) Rosa canina (1995) Pavol Rezbár (1979)"}
{"id": "242567", "title": "Pavel Čáni", "context": "Životopis Narodil sa v učiteľskej rodine. Výtvarne nadanie zdedil od otca spisovateľa Pavla Čániho. Najprv sa orientoval na štúdium v Trnave na Slovensku, avšak roku 1974 sa rozhodol študovať na Akadémii umení v Novom Sade. Pokračoval na postgraduálnom štúdiu grafiky u profesora Marka Krsmanovića v Belehrade na Fakulte výtvarných umení. Jeden z najznámejších súčasných slovenských vojvodinských umelcov. Má rád kontrasty. Ako grafik, maliar často tvorí priestorové objekty, alebo sú to maľby čie detaily sú realizované ako asamblage."}
{"id": "306032", "title": "Kosta Abrašević", "context": "Životopis Už počas gymnaziálnych štúdii v Šabaci založil ľavicovo orientovaný literárno-politický krúžok. V jeho tvorbe dominuje lyrika prestúpená pesimizmom (z blížiacej sa smrti) a silnou ľavicovou angažovanosťou."}
{"id": "93745", "title": "Ján Čajak", "context": "Tvorba Začiatky jeho literárnej tvorby siahajú do obdobia jeho presťahovania do Petrovca v roku 1899 a tvorbou sa radí do druhej vlny realistických spisovateľov; jeho tvorba bola silne ovplyvnená Svetozárom Hurbanom Vajanským. V Juhoslávii začal prispievať do mnohých periodík (Národnie noviny, Slovenské pohľady , Dennica , Slovenský týždenník , Národný hlásnik ) a stal sa stálym spolupracovníkom pražského mesačníka Naše Slovensko. Založil slovenský politický týždenník Národná jednota , neskôr tiež kultúrny a literárny mesačník Náš život . Jeho prvá prozaická práca vyšla v roku 1903 v Národných novinách. Vo svojich dielach čerpal zo spomienok na Slovensko, najmä na Liptov a Gemer, upozorňuje v nich na problémy, no zároveň tiež predkladá riešenia. Písal tiež anekdotické príbehy a charakterové obrázky. Okrem písania beletrie sa zameriaval i na publicistiku, ľudovýchovnú prácu a preklady (Guy de Maupassant, Alexander Sergejevič Puškin a i.)."}
{"id": "121159", "title": "Július Lenko", "context": "Tvorba Svoje prvé literárne diela začal uverejňovať už počas stredoškolských štúdií v časopise Slovenský ľud, Nový rod a Svojeť, neskôr publikoval i v časopisoch Slovenské smery, Slovenské pohľady, Elán, Pero a Nové slovo. Knižne debutoval v roku 1941 zbierkou básní V nás a mimo nás . Jeho tvorba bola silne ovplyvnená poetizmom a nadrealizmom, ale i spisovateľmi ako Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský, Ivan Krasko, zo zahraničných potom najmä Jiří Wolker. Vo svojich začiatkoch sa venoval témam dobového vysťahovalectva a ľúbostnej lyrike, neskôr sa v jeho tvorbe objavovali i témy vojny, utrpenia, neskôr i spomienky na detstvo a mladosť. Okrem vlastnej tvorby sa venoval i prekladaniu z nemčiny (Johann Wolfgang Goethe, Friedrich Schiller, Bertold Brecht, Heinrich Heine, Hermann Hesse, Novalis a i.), francúzštiny (Jean de La Fontain) a ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin, Nikolaj Alexejevič Nekrasov, Ivan Andrejevič Krylov). Zaslúžil sa o založenie Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši."}
{"id": "9892", "title": "Leopold Branislav Abafi", "context": "Tvorba Literárne činný začal byť už počas štúdia v Levoči. Stal sa aktívnym členom slovenských študentských spolkov a svoje básne, drámy a prózy uverejňoval v časopise Sokol , rukopisnom zábavníku Život a v almanachu Lipa . Po roku 1875 sa venoval výlučne cirkevnej tvorbe. Prekladal do maďarčiny a z nemčiny do slovenčiny."}
{"id": "198452", "title": "Július Považan", "context": "Dielo Po úspešných výstavách na Slovensku a v Česku začal vystavovať aj v zahraničí (Švajčiarsko-Zürich a Morges, Francúzsko-Paríž, Poľsko-Novy Sacz, Maďarsko-Budapešť, Fínsko-Helsinky, Švédsko-Štokholm, Nórsko-Oslo, Nemecko-Mníchov, Brusel a iné). V roku 1988 vystavoval v Mirbachovom paláci v Bratislave až 156 obrazov. Stála expozícia jeho obrazov ako súčasť archeologickej expozície AÚ SAV sa nachádzala v Dome kultúry na námestí Matice slovenskej v Žiari nad Hronom asi od roku 2000. V máji 2021 bola výstava, teraz už ako Galéria Júliusa Považana, presťahovaná do zrekonštruovaných priestorov Biskupského kaštieľa."}
{"id": "120583", "title": "Štefan Strážay", "context": "Tvorba Jeho prvé diela vznikali v čase jeho vysokoškolských štúdií, a spolu s prekladmi z ruštiny ich od roku 1960 uverejňoval v literárnom časopise Mladá tvorba. Knižne debutoval v roku 1966 zbierkou básní Veciam na stole . Do povedomia čitateľov sa zapísal ako citlivý maliar vecných zátiší, spontánnosťou a bezprostrednosťou výrazu. Vo svojich dielach sa venuje témam rodiska, vojny, sociálnym motívom či téme matka. Po čase sa do jeho diel začalo vkrádať psychické napätie a skepsa, ktoré ju nadlho ovplyvnili. Okrem vlastnej tvorby a venuje tiež prekladom z ruskej literatúry."}
{"id": "166404", "title": "Majstrovstvá Európy družstiev juniorov v bridži 2007", "context": "Zostava slovenského družstva Ľuboš Kianica a Lukáš Sidor vľavo a vpravo v zápase proti Škótsku Ľuboš Kianica Robert Lukoťka Lukáš Sidor Ján Tomčáni Eduard Velecký - nehrajúci kapitán"}
{"id": "435683", "title": "Milan Staš", "context": "Trénerská činnosť Po ukončení hráčskej kariéry trénoval ešte v sezóne 1997/98 HK Trebišov ako asistent trénera. V nasledujúcej sezóne pôsobil ako tréner FTC Budapešť. V rokoch 1999-2001 bol asistentom Jána Selveka pri A-tíme HC Košice. V rokoch 2001-2005 bol trénerom juniorov toho istého klubu. Na jednu sezónu 2005/06 si opäť vyskúšal pozíciu asistenta A-tímu HC Košice, v ďalších dvoch sezónach bol hlavným trénerom dorastu. Od sezóny 2008/09 sa stal hlavným trénerom HC ’05 Banská Bystrica, s ktorou sa mu podarilo získať bronz v sezóne 2010/11. Od sezóny 2012/2013 sa stal trénerom poľského klubu KH Sanok, ale v priebehu sezóny prijal ponuku HC Košice pôsobiť ako hlavný tréner a získal striebornú medailu. Od novembra 2013 sa stal trénerom Trenčína. V sezóne 2014/2015 vedie prvoligový klub HK Dukla Michalovce. Popri klubovej trénerskej kariére viedol aj mládežnícke reprezentačné tímy. V sezóne 2004/05 bol asistentom trénera SR 17 o rok neskôr SR 18. O sezónu neskôr trénoval SR 16 ako hlavný tréner, rovnako ako ďalšiu sezónu SR 17. V sezóne 2007/08 bol asistentom trénera reprezentácie do 18 rokov."}
{"id": "440536", "title": "Štefan Páll", "context": "Trénerská kariéra Trénovať začal v Sabinove v roku 1974, kedy na tomto poste vystriedal pána Bornemiszu."}
{"id": "440479", "title": "Jozef Steiner", "context": "Trénerská kariéra Začala v roku 1957 v prešovskom Tatrane, kde pôsobil s prestávkami do roku 1965. V ročníku 1958/59 s nim obsadil štvrté, 1963/64 tretie a v sezóne 1964/65 druhé miesto. Jeho kariéra mala pokračovať v Sudáne, ale pre zdravotné problémy mu tento angažmán nevyšiel a svoju kariéru musel ukončiť."}
{"id": "240985", "title": "Dominik Pec", "context": "Klubový hokej Odchovanec košického hokeja hral v klube HKm Humenné a v ďalšej sezóne prestúpil do klubu HK Lietajúce kone Prešov. Sezónu 2008/09 odchytal v klube HK Trebišov. V sezóne 2009/10 sa stal dvojkou HC Košice, kde pôsobil ako juniorský brankár, ale po jeho nepresvedčivých výkonoch skončil na farme HC Košice v Bardejove ako brankárska jednotka."}
{"id": "249938", "title": "Marek Viedenský", "context": "Reprezentácia V slovenskom drese odohral 46 zápasov, strelil 6 gólov. Slovensko reprezentoval v rokoch 2008 a 2009 na majstrovstvách sveta juniorov, v seniorskej kategórii na MS 2014 a 2015 a 2016."}
{"id": "440537", "title": "Štefan Páll", "context": "Úspechy  držiteľ medaily Oblastného futbalového zväzu bol predsedom trénerskej rady ObFZ Prešov"}
{"id": "446761", "title": "Jozef Kostelník", "context": "Trénerská kariéra S trénovaním začal v Solivare kde pôsobil súčasne na troch frontoch - tréner, hráč, kapitán. Do prešovského Tatrana sa vrátil v ročníku 2008/09 najskôr ako asistent Jozefa Džubaru pri juniorke. Pred jarnou časťou Corgoň ligy zaujal pozíciu druhého asistenta Romana Pivarníka popri Jozefovi Daňkovi a neskôr pôsobil aj ako hlavný tréner juniorky. Z Prešova sa presunul do Lipian odkiaľ po krátkom pôsobení pokračoval do Ľubotíc. Neskôr bol trénerom Ružinej s ktorou vybojoval postup do II.ligy a Vranova nad Topľou. V sezóne 2013/14 pôsobil v Tatrane s ktorý sa mu nepodarilo vrátiť medzi slovenskú elitu. S klubom obsadil konečnú 4. priečku. Nasledovalo pôsobenie v klube Sandecja Nowy Sacz v ktorom po 2 mesiacoch podal demisiu. Naposledy trénoval klub FC Senica z ktorého sa porúčal po 4 mesiacoch pre nezhody s vedením."}
{"id": "428825", "title": "Jozef Kuchár (futbalista)", "context": "Futbalová kariéra Ligu hral za Jednotu Košice, Tatran Prešov a OAP Bratislava. V lige odohral 228 zápasov a strelil 89 gólov. Za reprezentačný B-tým nastúpil v 1 zápase. Slovensko reprezentoval v zápasoch proti Chorvátsku, Rumunsku, Nemecku a dal 1 gól."}
{"id": "123443", "title": "Radovan Brenkus", "context": "Životopis Autor ukončil štúdiá na Prírodovedeckej fakulte Univerzity P. J. Šafárika, v odbore matematika a fyzika. V Košiciach pôsobil ako pedagóg, neskôr ako odborný pracovník v Ústave experimentálnej fyziky Slovenskej akadémie vied. Publikuje v časopisoch doma i v zahraničí. Mnohé jeho práce odvysielal Slovenský rozhlas, boli uverejnené v zahraničných antológiách. Prekladá diela z poľštiny. Príležitostne sa venuje literárnej kritike, písaniu kritických štúdií a esejí. Pracuje vo vydavateľstve Pectus v Košiciach, ktoré založil roku 2006."}
{"id": "193735", "title": "Ján Kaľavský", "context": "Životopis Vyštudoval nemčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Pracoval ako redaktor vo Východoslovenskom vydavateľstve v Košiciach, v Slovenskej televízii, v Slovenskom rozhlase. Prekladá z nemčiny, hlavným predmetom jeho záujmu je švajčiarska literatúra. Žije v Košiciach a jeho posledné povolanie (do júna 2009) bolo učiteľ na Základnej škole Krosnianska 4, kde učil dejepis, nemecký jazyk a občiansku výchovu. Medzi svojimi žiakmi bol veľmi obľúbený."}
{"id": "52055", "title": "Rudolf Schuster", "context": "Životopis Narodil sa v Košiciach, no detstvo prežíval v centre Dolnospišských (Karpatských) Nemcov – Medzeve. V Košiciach vyštudoval Strednú priemyselnú školu stavebnú. V rokoch 19541959 pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, kde študoval odbor inžinierske staviteľstvo. Neskôr pokračoval vo vzdelávaní vedeckou ašpirantúrou z odboru ekológie na Baníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach, kde získal v roku 1984 titul CSc. Od roku 1960 pracoval ako projektant v Krajskom poľnohospodárskom projektovom ústave v Bratislave, v rokoch 19601962 bol asistentom v Slovenskej akadémii vied, v rokoch 19621970 pracoval vo Východoslovenských železiarniach v Košiciach ako referent, v rokoch 1964 až 1990 bol členom Komunistickej strany Slovenska, v rokoch 19711974 bol vedúcim sekretariátu a technickým asistentom podnikového riaditeľa vo Východoslovenských železiarniach. V rokoch 19741979 pracoval na národnom výbore mesta Košice ako podpredseda pre služby, v rokoch 19791983 ako prvý podpredseda pre ekonomiku a v rokoch 19831986 sa stal prvý raz primátorom mesta Košice. V rokoch 19861989 bol predsedom Východoslovenského krajského národného výboru v Košiciach, od 30. novembra 1989 do 30. júna 1990 bol predsedom Slovenskej národnej rady, v rokoch 19901992 pôsobil ako veľvyslanec ČSFR v Kanade a v rokoch 19931994 pracoval na Ministerstve zahraničných vecí v Bratislave. V rokoch 19941999 pôsobil po druhý raz vo funkcii primátora mesta Košice. Podľa niektorých názorov počas výkonu funkcie primátora Košíc zadĺžil mesto tak, že bolo nutné zaviesť tzv. ozdravný režim, ktorý skončil až v roku 2003. Istý čas sa uvažovalo o uvalení nútenej správy na mesto. V rokoch 19981999 bol zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (od októbra 1998), pôsobil tiež ako člen Výboru pre kultúru a médiá (6. november 1998–16. marec 1999), člen Výboru pre ľudské práva a národnosti (od 16. marca 1999 do 29. mája 1999) a člen Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby. V priamych voľbách v dňoch 15. a 29. mája 1999 bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, inaugurácia prebehla 15. júna 1999. V prvom kole volieb v roku 2004 skončil štvrtý so ziskom 147 549 hlasov (7,43 %). a tak ho 15. júna 2004 nahradil Ivan Gašparovič."}
{"id": "117044", "title": "Stanislav Rakús", "context": "Životopis Narodil sa v rodine krajčíra a vzdelanie získaval v Trnave a v Prešove, kde v rokoch 19571961 študoval na Vysokej škole pedagogickej odbor slovenčina – ruština. V rokoch 19631964 pracoval ako učiteľ v Trebišove, v rokoch 19641969 v Košiciach. V rokoch 19661968 pôsobil tiež ako externý dramaturg Štátneho bábkového divadla v Košiciach. Od roku 1969 pracuje na Filozofickej fakulte UPJŠ (v súčasnosti Prešovskej univerzity). V roku 1973 získal doktorát filozofie, v roku 1981 obhájil hodnosť kandidáta vied (CSc.), v roku 1996 vedeckú hodnosť doktora vied (DrSc.). Žije v Košiciach."}
{"id": "139988", "title": "Karol Murgaš (pedagóg)", "context": "Životopis Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, po maturite vstúpil do premoštrátskej rehole, teológiu, matematiku a fyziku študoval na Norbertínu v Budapešti. Stredoškolský profesor matematiky a fyziky. Po vzniku ČSR významne prispel k rozvoju slovenského národného a kultúrneho života v Košiciach. Funkcionár národných a kultúrnych spolkov, spoluzakladateľ a prvý predseda Spolku profesorov Slovákov. Zaviedol nové formy vyučovanie matematiky, cvičenia z fyziky, poslovenčil učebnice matematiky a geometrii. Venoval sa hudbe a spevu, dirigoval, upravoval ľudové piesne, napísal operné libreto."}
{"id": "133631", "title": "Pavol Bajan", "context": "Životopis Študoval teológiu v Banskej Bystrici (19421946). Pôsobil ako misionár v Juhoafrickej republike. Vypracoval heslo o troch košických mučeníkoch do talianskej katolíckej encyklopédie. Napísal stovky článkov rozmanitých žánrov."}
{"id": "69305", "title": "Štefan Šutaj", "context": "Pedagogická kariéra Podieľal sa na etablovaní Fakulty verejnej správy Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (UPJŠ) a založil Katedru histórie Filozofickej fakulty UPJŠ, ktorá vznikla k 1. októbru 2008 a svoj prvý ročník otvorila v akademickom roku 2009/2010. Vedúcim tejto katedry bol do roku 2012, od kedy pôsobí ako zástupca vedúceho katedry, Martina Pekára. Zabezpečuje výučbu predmetov týkajúcich sa slovenských dejín po roku 1945, francúzskej a slovenskej historiografie a vedie historický proseminár."}
{"id": "193319", "title": "Vladislav Suvák", "context": "Život Navštevoval Gymnázium na Šrobárovej ul. v Košiciach (197983), študoval na FF UPJŠ v Prešove (19861989) a FF UK v Prahe (19901992), dizertačnú prácu obhájil na FF UK v Bratislave u prof. Marcelliho (2000, odbor dejiny filozofie). Absolvoval študijné pobyty na Karlovej univerzite, na Bostonskej univerzite, na Magdalen College (University of Oxford) a na IWM (Institut für die Wissenschaften vom Menschen) vo Viedni. V súčasnosti pôsobí na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Venuje sa dejinám antického myslenia a dejinám etických koncepcií. V posledných rokoch sa zameriava na etické problematizácie života v sókratovskom hnutí (Antisthenés, Diogenés, kynici, Foucault)."}
{"id": "537727", "title": "Peter Sklenčár", "context": "Životopis Narodil sa v učiteľskej rodine. Študoval na gymnáziu v Trebišove, následne absolvoval vysokoškolské štúdium na Elektrotechnickej fakulte Technickej univerzity v Košiciach a neskôr štúdium doplnkovej pedagogiky na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. V roku 2014 získal doktorát v marketingovej komunikácii na Fakulte manažmentu Prešovskej univerzity v Prešove. Pracoval na úseku informatiky strojárenskej spoločnosti Strojstav Sečovce, neskôr ako učiteľ na Strednej potravinárskej škole v Trebišove. Od roku 1997 podniká ako živnostník (živnostenské oprávnenie mu vzniklo 30. septembra 1992), majiteľ reklamného štúdia Pastel (fungujúceho od roku 1991), a od roku 2007 vedie Informačno konzultačné stredisko Sečovce Vysokej školy DTI. Je autorom niekoľkých vysokoškolských učebníc a monografie z oblasti marketingu, editorom posmrtne vydanej publikácie kronikára a laického historika Štefana Korčmároša Sečovské obrázky (2010), autorom a spoluautorom viacerých popularizačných prác týkajúcich sa regionálnych dejín Sečoviec a Trebišova. Fotograficky prispel do popularizačnej publikácie sečovského geológa Júliusa Magyara Potulky Sečovcami a okolím (2016), laicky sa venuje zhromažďovaniu historických pohľadníc, fotografií a iného materiálu k dejinám mesta Sečovce. K záujmu o regionálne dejiny ho podľa jeho slov priviedol Š. Korčmároš, ktorého „poznal od svojho útleho detstva“ . Amatérsky sa venuje tiež maliarstvu, pričom vo svojich dielach stvárňuje najmä tématiku Sečoviec a okolitého regiónu. Pričinil sa o osadenie pamätnej tabule americkému architektovi pôvodom zo Sečoviec Emerymu Rothovi na priečelí kultúrneho domu v Sečovciach v roku 2011. Je členom Rotary Clubu Trebišov (Rotary International District 2240)."}
{"id": "460604", "title": "Jozef Gamrát", "context": "Štúdium Stredoškolské vzdelanie získal na Gymnáziu Sečovce v rokoch 19751979. V rokoch 19791985 absolvoval štúdium na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach (od roku 2010 Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach)."}
{"id": "142600", "title": "Ján Trnovský", "context": "Životopis Od 1900 sa učil za kníhtlačia v Martine, po úraze prešiel do kníhkupeckého odboru. Pôsobil v Martine a v Modre, od 1916 si v Novom Meste nad Váhom odkúpil tlačiareň. Tlačil knihy, časopisy i množstvo drobných tlačí a úradných tlačív. Intenzívne sa venoval publicistickej tvorbe, písal agitačné články, komentáre, kritické poznámky, nekrológy, oznamy správy a úvodníky, dopisovateľ odborných živnostenských časopisov a periodík. Angažoval sa aj vo verejnom živote a v živnostenskom hnutí. Úzko spolupracoval so S.H. Vajanským a J. Škultétym."}
{"id": "298924", "title": "Filip Machold (1876)", "context": "Životopis Študoval vo Viedni a v Lipsku. V roku 18981905 otcov spoločník, 19051940 majiteľ a vedúci tlačiarne. Od roku 1906 sa venoval prevažne kníhkupectvu, preto tlačiareň často prenajímal, roku 1940 ju predal, do roku 1942 tlačiareň produkovala pod jeho menom. Roku 1900 tlačiareň modernizoval zavedením motorového pohonu. Vydával a tlačil drobné slovenské tlače, pred rokom 1918 edíciu Zábavné a poučné spisy , časopis Krajan , Naše noviny , Hronské noviny (19191920) a Proletár (1919), pokračoval vo vydávaní Nového i starého vlasteneckého kalendára."}
{"id": "137001", "title": "Július Horváth", "context": "Životopis V roku 19221928 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici. V rokoch 19281929 absolvoval kurz vyučovania na meštianskych školách. V období 19291930 študoval na námornej obchodnej akadémii v Dubrovníku a 19301933 v Bakare vo vtedajšej Juhoslávii, 1967 externe dejiny umenia na Filozofickej fakulte University Jana Evangelisty Purkyně v Brne. Roku 1934 kadet v poľsko-anglickej lodnej spoločnosti v Gdyni, 19341935 v Čs. plavbe dunajskej, 19431944 hlásateľ Slovenského rozhlasu v Bratislave, v septembri-októbri 1944 zástupca prednostu Spravodajského odboru Predsedníctva Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici Do februára 1945 bol väznený nacistami, 1945 zástupca povereníka pre informácie, redaktor Pravdy, legačný radca čs. veľvyslanectva v Belehrade a vo Varšave, pracovník Novinárskeho štud. ústavu, Čs. rozhlasu, 19661970 Výskumného ústavu oblastného plánovania v Bratislave. Ekonomický a výtvarný publicista, hlavný redaktor časopisu. Plánované hospodárstvo a Hospodárskej otázky socializmu, spolupracovník Predvoja, Pravdy, Večerníka a i. Historik novinárstva-autor knihy o dejinách a činnosti Slov. zvestí, štúdií v zborníkoch, prekladateľ z ruš. a poľ. Prorektor VŠE v Bratislave (19501952)."}
{"id": "47835", "title": "Gustáv Adolf Bežo", "context": "Tvorba Vydával prevažne populárnu literatúru (dobrodružnú, náboženskú, pre mládež), učebnice, divadelné hry, hudobniny a iné. V rokoch 1924 – 1932 vydal zobrané dielo Svetozára Hurbana-Vajanského. Bol autorom detektívnej prózy a taktiež prekladal obchodné a iné príručky."}
{"id": "20759", "title": "Jozef Škultéty", "context": "Život Študoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej, po jeho ukončení zložil učiteľské skúšky v Kláštore pod Znievom a stal sa učiteľom na ľudovej škole vo Vrútkach. V štúdiách pokračoval v Budapešti a stal sa budapeštianskym dopisovateľom Národných novín. Potom pracoval na školskom inšpektoráte v Rimavskej Sobote, kde pomáhal pri zostavovaní školských učebníc. V roku 1879 odišiel do Martina a stal sa úradníkom novozaloženej českej banky Slávia. Spočiatku spoločne s Vajanským, neskôr sám redigoval obnovené Slovenské pohľady (v rokoch 1881 – 1919). Neskôr bol aj ich vydavateľom. Súčasne bol aj redaktorom Národných novín. Redigoval Slovenskú knižnicu, časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Letopis Matice slovenskej a Zborník Matice slovenskej. Za priestupky a politické postoje bol šesťkrát odsúdený. V rokoch 1938-1948 bol aj predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Písal o významných osobnostiach slovenskej literatúry, pre maďarskú verejnosť vydal stručné Dejiny slovenskej literatúry . Literatúru pokladal za hlavný prejav národného života ( Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života, O Slovákoch ). Prekladal z ruskej literatúry. V roku 1939 pri vzniku 1. Slovenskej republiky pomenovali po ňom 2. pešiu divíziu armády SR."}
{"id": "193934", "title": "Žigmund Pauliny-Tóth", "context": "Tvorba Svojou literárnou tvorbou sa radí do druhej vlny slovenského realizmu. Publikoval kratšie prózy v Národných novinách, Slovenských pohľadoch a zborníkoch. Písal poviedky, fejtóny, cestopisy, spoločenské prózy, ale taktiež odborné štúdie o priemysle a obchode. V roku 1900 pôsobil ako redaktor v časopise Slovenské pohľady a Národných novín."}
{"id": "138971", "title": "Karol Lilge", "context": "Životopis Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, na učiteľskom ústave v Šoproni, v Szarvasi, roku 1908 v Osijeku. Učiteľ v Beške, od roku 1925 katechéta v Starej Pazove. Od roku 1931 tajomník Matice Slovenskej, od roku 1925 Slovenskej pospolitej čitárne a od roku 1928 Slovenského národného domu. Pôsobil aj ako režisér divadelného krúžku a člen výboru Sokola v Starej Pazove. Cenné sú jeho Príspevky k histórii Slovákov v Juhoslávii, ale najmä monografia Stará Pazova, v ktorej spracoval dejiny tamojších Slovákov, ich školstvo a spolkovú činnosť, hospodárstvo a národopis. Prekladateľ z chorvátskej literatúry."}
{"id": "141853", "title": "Jozef Stanovský", "context": "Životopis Vyučil sa kníhkupectvu v Tranosciu a súčasne absolvoval dvojročnú obchodnú školu (1926-1929). Šíriteľ knižnej kultúry na východnom a strednom Slovensku. Vedúci obchodu, inšpektor predaja a vedúci oddelenia n.p. Kniha v Prešove. Vydavateľ edície Lúč. Účastník protifašistického odboja. Pôsobil v ilegálnej skupine P. Neckára. V roku 1953-1960 obchodný referent, kontrolór-inštruktor a vedúci účtovník krajskej správy n.p. Slovenská kniha v Banskej Bystrici. Predseda ONV v Prešove. Organizátor kultúrnych, športových a spoločenských podujatí."}
{"id": "133274", "title": "Ján Polóni", "context": "Životopis Vyučil sa za stolára. Robotník na viacerých miestach, najmä v Budapešti, po vzniku ČSR živnostník v Slovenskej Ľupči. Organizátor robotníckeho hnutia, zúčastnil sa na príprave a vydávaní prvých slovenských robotníckych časopisov a prispieval do nich. Rovnako prispieval i do Národných novín."}
{"id": "291659", "title": "Emo Bohúň", "context": "Život Študoval na gymnáziu v Ružomberku, v maďarskom Makove a na obchodnej akadémii v Dolnom Kubíne. Po roku 1918 pôsobil ako referent, bankový úradník a redaktor v Prešove. Následne pôsobil ako úradník, alebo redaktor vo viacerých mestách: Košice, Ružomberok, Bratislava. V Bratislave pôsobil od roku 1925 ako redaktor viacerých časopisov (okrem iného Ľudová politika, Ľudový chýrnik, Slovenský týždenník), neskôr ako redaktor a v istom období aj riaditeľ Slovenskej tlačovej kancelárie. Po nástupe komunizmu bol perzekvovaný, mal dočasne zákaz publikačnej činnosti a bol vysťahovaný z Bratislavy. Až v roku 1955 mu komunistický režim umožnil publikovať v okresných novinách Cieľ v Žiline. Po páde stalinizmu publikoval ako redaktor závodného časopisu Úderník. V tomto období prispieval do Roháča, Novej literatúry, Technických novín, Večerníka, Života a najmä do Kultúrneho života. Do Bratislavy sa smel vrátiť vďaka príhovoru Juraja Špitzera. Je tiež autorom libreta operety Ženské rozmary (1922) a prekladal z maďarskej literatúry (K. Mikszath). V Žiline na Ulici J. M. Hurbana má od roku 1999 umiestnenú pamätnú tabuľu."}
{"id": "63371", "title": "Gejza Dusík", "context": "Komorný orchester  1975 – Slávnostná suita 1977 – Reminiscencie 1977 – Slovenská rapsódia "}
{"id": "523085", "title": "Half", "context": "Autorstvo Hudba a texty: Ivan Csudai (1 – 13)"}
{"id": "182509", "title": "Collegium Technicum", "context": "Hudobné nosiče  autorské CD Ivan Hrušovský: Cantate Domino (1997) autorské CD Zdeněk Lukáš: Te Deum laudamus"}
{"id": "133567", "title": "Martin Babjak", "context": "Životopis Otec aj matka boli členmi v Opere Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici, otec Štefan Babjak bol sólistom a matka Terézia spievala v zbore. Pochádza z piatich súrodencov: Martin, Štefan (o šesť rokov mladší), Ján, Anna a Terézia (narodila sa keď mal Martin osemnásť rokov) . Základnú školu navštevoval v Banskej Bystrici. V roku 1976 - 1980 študoval na Strednej priemyselnej škole dopravnej vo Zvolene. Absolvoval štúdium na Konzervatóriu v Bratislave v triede profesorky Idy Černeckej v roku 1980 - 1985. Absolvoval 4-mesačný študijný pobyt v speváckej škole Centro di perfezionamento cantanti pri Milánskej La Scale v Miláne v roku 1985. Medzi rokmi 1987 - 1989 pôsobil ako operný spevák v opere Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici. Od roku 1989 o roku 2006 bol sólista Opery SND v Bratislave . V STV moderoval hudobnú reláciu o klasickej hudbe s názvom Clippato . Rodina S manželkou má dve dcéry, Simonu a Andreu."}
{"id": "282580", "title": "Matúš Tomko", "context": "Životopis Vyštudoval operný spev na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave (1998 - 2004) u Mgr. Art. Františka Malatinca, kde už od 3. ročníka hosťoval v absolventských predstaveniach školy. Od roku 2004 pôsobí ako sólista opery Štátneho Divadla v Košiciach, kde debutoval rolou Hovorcu v opere Čarovná flauta od Wolfganga Amadea Mozarta pod taktovkou Miloslava Oswalda a Igora Dohoviča. V roku 2005 vyhral tretie miesto na 40. ročníku Medzinárodnej Speváckej Súťaže Antonína Dvoráka v odbore opera v Karlových Varoch v Česku. Ako sólista opery Štátneho Divadla v Košiciach stvárnil množstvo rolí svetového repertoáru (Brandera v opere Faust, Míchu – v Predanej neveste, Samuela Ribbinga v Maškarnom bále od G. Verdiho, Marchese d Obigny v La Traviata od G. Verdiho, Masetta v opere Don Giovanni od W.A Mozarta, kapitána Zunigu v Carmen of G. Bizeta a ďalšie). V roku 2009 stvárnil postavu Jána v premiére pôvodnej slovenskej opery Šavol, ktorej hudbu na libreto Teodora Križku skomponoval popredný slovenský hudobný skladateľ, pedagóg Cirkevného konzervatória sv. Cecílie v Bratislave-Petržalke Víťazoslav Kubička. S Matúšom Tomkom budem spolupracovať veľmi rád po dlhom čase. Nosím v sebe spomienku na jeho účinkovanie v mojej prvej opere Evanjelium podľa Lukáša . Opera odznela v podaní Štátnej filharmónie Košice pod vedením dirigenta Adriána Kokoša v Košiciach, Kežmarku, Žiline a Nitre. V októbri 2010 sa spolu s ďalšími sólistami štátneho divadla v Košiciach Jánom Ruskom a Mariánom Lukáčom, ako aj hercom Štefanom Bučkom predstavil v jednej z troch hlavných postáv (Mareka Križina) v svetovej premiére scénického oratória Košickí mučeníci, ktoré skomponoval Pavol Krška. Toto dielo, ktorého námet je súčasťou histórie mesta Košice, bolo venované Roku kresťanskej kultúry a 15. výročiu svätorečenia košických mučeníkov pápežom Jánom Pavlom II., ktoré sa konalo v Košiciach v roku 1995. V novembri 2010 bol pozvaný neziskovou nadáciou Centrum Slniečko na spoluúčasť na benefičnom koncerte pri príležitosti Svetového dňa prevencie týrania detí v Nitrianskej synagóge. So súborom opery Štátneho Divadla v Košiciach pravidelne hosťuje v jaskynnom divadle vo Fertőrákos neďaleko maďarského Šopronu ako Marchese d Obigny (opera La traviata od Giuseppe Verdiho), ako Sarastro (v opere Čarovná flauta od W. A .Mozarta), ako Brander (v opere Faust od Ch. Gounoda) a ako Samuel Ribbing (v opere Maškarný bál od G. Verdiho). Na pozvanie Cirkevného konzervatória v Bratislave vystúpil na koncerte pri príležitosti 100. výročia narodenia slovenskej opernej speváčky a pedagogičky Anny Hrušovskej, interpretky diel W.A.Mozarta. Koncert sa uskutočnil 26. novembra 2012 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. Spieval árie od W.A. Mozarta spolu s ďalšími absolventmi Cirkevného konzervatória Pavlom Bršlíkom, Martinou Masarykovou a Lenkou Kotrbovou a komorným orchestrom ZOE pod vedením Alana Vizváryho."}
{"id": "248453", "title": "Peter Kollár", "context": "Spev Po absolutóriu v roku 1994 sa stal členom basovej skupiny Slovenského filharmonického zboru. Má za sebou i sólové projekty: Festival \"Sacra Umbra\" Perosi - La Risurrezione di Cristo, \"John King\" Daniel Mateja, \"Tete a Tete\" Ľubo Burger, \"Aupair\" Miloš Karásek, koncerty so zoskupením Camerata Bratislava, pravidelne účinkuje na Organových dňoch v Trnave. Spolupracuje so súborom pre starú hudbu Solamente Naturali a je členom mužského vokálneho okteta Danubius Octet Singers."}
{"id": "475791", "title": "Nevhodný typ", "context": "Hostia  Daniel Urbán - basa (sólo Zlý) Viliam Bujnovský - klavír (Pár sráčov bohatých) Kategória:Albumy skupiny Iné Kafe Kategória:Hudobné albumy z 2014"}
{"id": "51627", "title": "Karol Konárik", "context": "Zo života Hudobné vzdelanie získal absolvovaním Konzervatória v Žiline. Po prvýkrát začal spievať v Juhoslávii v meste Pula v roku 1969. So skupinou Scarabeus , päť rokov spieval v oblastiach Blízkeho a Ďalekého východu. Vystupoval napríklad v týchto krajinách: Francúzsko, Švédsko, Švajčiarsko, Nemecko, Kuvajt, Nórsko, Dánsko, Írsko, Sovietsky zväz. Svoje hudobné vystúpenia mali okrem iných predstavení napr. v hoteloch a na zámorských lodiach V skupine Scarabeus pôsobili: Karol Konárik (spev), Judita Ivaničová (spev), Dalimíra Peštová (spev), Milan Koreň (klávesy), František Kačáni (basgitara), Zoltan Koncz (bicie), Dušan Hájek (bicie), Milan Seidl a Ladislav Černák. Profesionálnu spevácku kariéru skončil v roku 1989, keď začal podnikať. Neskôr už spieval len príležitostne. Okrem rôznych relácii vystupoval napr. v programe Slovenskej televízie s názvom Repete. Podnikať začal pred rokom 1989. O niečo neskôr založil sieť minilabov na výrobu a spracovanie fotografiií. Neskôr sa stal majiteľom pivovarov v privatizácii. Boli to pivovary: Martiner v Martine v roku 1992, Gemer v Rimavskej Sobote, Popper v Bytči a pivovar v Ilave. V roku 1999 pivovary Martiner a Gemer predal firme Heineken. Vlastní hotel Kaskády v Sielnici pri Banskej Bystrici. Svoje podnikateľské aktivity rozšíril aj o podnikanie v Chorvátsku. Tiež vlastní lodenicu na výrobu lodí. Je ženatý, má štyri deti - Katarínu, Moniku, Karola ml. a Mariána. V roku 2006 naspieval duet „Život je boj“ s Robom Kazíkom na albume To som ja ."}
{"id": "200816", "title": "Juraj Králik (diplomat)", "context": "Tvorba Napísal 13 kníh, medzi inými: Karierny diplomat (2006) Letokruhy diplomacie (2003) Medovňik - ľubovňik abo Každy to kvitočok svuj makortet najdze - Zemlínska rapsódia Trójsky kôň civilizácie Lúčnica-moja láska Na Zemplíne (libreto k opere)"}
{"id": "220641", "title": "Ján Berky-Mrenica", "context": "Hudobná tvorba  Diskografia A kto je beťár, keď nie ja - spieva Paľo Gábor, hrá Ľudová hudba Jána Berkyho-Mrenicu - Opus 9137 0112, LP, 1973 Na Košickej turni - Opus 9117 0304, LP, 1974, hrá Ľudová hudba Jána Berkyho-Mrenicu Záhorácké pjesničky - Opus 9117 0396, LP, 1975, František Zvarík, Margita Skyvová, Štefan Lesay, Eva Blahová, Janko Blaho a Ľudová hudba Jána Berkyho-Mrenicu Keď mi prišla karta - Opus 9117 0515, LP, 1976, P. Gábor, O. Malachovský, R. Szúcs, B. Polónyiová, hrá Ľudová hudba Jána Berkyho-Mrenicu František Zvarík spieva slovenské ľudové piesne - Opus 9117 0574, LP, 1977, Ľudová hudba Jána Berkyho-Mrenicu Čhajóri Románi, (Cigánske piesne a tance, Gipsy Songs And Dances) - Opus 9117 0648, LP, 1978, Ľudová hudba Jána Berkyho-Mrenicu: A1-A3, A5, B1, B3-B7, Na ľudovú nôtu, In a Folk Tune - Opus, LP, 1980 Ej, totu, totu ..., s Paľom Gáborom - Opus 9117 1130, LP, 1981, Ľudová hudba Jána Berkyho-Mrenicu Káli Sľom, Čierna Som, Black I Am, (Cigánske piesne, Gipsy Songs) - Opus 9117 0894, LP, 1981, Ľudová hudba Jána Berkyho-Mrenicu ... mojej milej nôtu - Opus 9117 1429, LP, 1984, s Paľom Gáborom, Ľudová hudba Jána Berkyho-Mrenicu (s Paľom Gáborom spievajú: Angela Vargicová, Božena Plónyiová, Adela Grendárová, Štefan Hudec) Káli rosita - Jana Kocianová, Ján Berky-Mrenica (hrá Ľudová hudba Jána Berkyho-Mrenicu), - Opus, LP, 1988 Povedzte mojej materi - , CD, 1998 Primášov sen - Monitor-EMI 5 24692 2, CD, 1999 Folklorika - Matúš Juhaniak st. - Monitor/EMI, CD - podtitul: - Zo srdca spievam, zo srdca hrám , 2000 Veselo s husličkami po svete - , CD vyšlo spolu s knihou, 2001 ...na dobrú náladu... - EMI EAN 724358 467420, CD, 2003 Huncútske a beťárske piesne / Ej, Totu Totu... - Pavol Gábor, Ľudová hudba J.B. Mrenicu - Opus 91 0178-2 , 2CD, 2015, edícia: Opus 100 – 78."}
{"id": "599716", "title": "Nové Zámky", "context": "Najtragickejšie bolo tretie bombardovanie 14. marca 1945 (dva týždne pred oslobodením mesta), keď anglo-americké letectvo zhodilo na mesto 700 bômb. Z pôvodných 3 394 domov bolo zničených 2 023. Väčšina historických stavieb mesta bola zničená počas bombardovaní alebo odstránená po oslobodení: radnica, hotel Zlatý lev, bývalá budova sídla hradného kapitána, arcibiskupský palác – bývalé sídlo tureckých pašov a Františka Rákociho II, synagóga z roku 1858, majestátna budova židovskej meštianskej školy na Žerotínovom námestí. Zo zničeného historického námestia zostali iba dva kostoly a bývalý františkánsky kláštor. Pri nálete zahynulo 4 000 ľudí a 6 000 ľudí zostalo bez prístrešia. Devastácia historických častí a obytných zón mesta bombardovaním natrvalo poznačila jeho architektonický ráz. Trosky a ruiny po bombardovaniach boli odstraňované ešte aj v roku 1946. Hoci by sa arcibiskupský palác dal zachrániť, magistrát rozhodol o jeho zbúraní. Takisto v prípade impozantnej neologickej synagógy, kde sa veže zachovali, no loď bola poškodená, dali celý objekt zbúrať."}
{"id": "11874", "title": "Nové Zámky", "context": "Polohopis Nové Zámky sa nachádzajú v strednej časti Podunajskej nížiny, ktorá je súčasťou Malej dunajskej kotliny. Mestom preteká rieka Nitra, východne tečie rieka Žitava a na severe od mesta preteká potok Chrenovka (maď. Tormás). Mesto bolo pôvodne vybudované na rozsiahlom Novozámockom močiari. Leží v nadmorskej výške . Nové Zámky sú vzdialené od Bratislavy a od Budapešti."}
{"id": "9599", "title": "Nové Zámky (okres)", "context": "Národnostné zloženie Okres Nové Zámky má slovensko-maďarské osídlenie. Väčšinu (59,63 %) tvorí slovenská národnosť. Slováci tvoria majoritu v obciach na severe okresu. Maďari, ktorí tvoria 33,24 % populácie, obývajú celú južnú časť okresu, niekoľko obcí na západe (ako napríklad Komoča, Zemné, Andovce, Tvrdošovce a Veľký Kýr). Na východe to je jediná obec Pozba."}
{"id": "289580", "title": "Gymnázium (Nové Zámky, M. R. Štefánika 16)", "context": "Z histórie Začiatkom 19. storočia dochádza k rýchlemu rozmachu Nových Zámkov. Industrializácia a rozvíjajúci sa hospodársky život podnietili aj zintenzívnenie duchovného života, výrazne stúpol záujem o oblasť vzdelávania, čo viedlo v 30. rokoch 19.storočia k úsiliu o založenie gymnázia. Najväčšiu zásluhu na jeho vzniku mal učiteľ József Zibrényi, ktorý zorganizoval verejnú finančnú zbierku na podporu založenia gymnázia. Najdôležitejšie medzníky z histórie školy 2. októbra 1842 – otvorenie 1850 – zavedené odborné vyučovanie do r. 1883 – škola má katolícky ráz 1899 – štúdium ukončili prví maturanti 2. november 1938 – Nové Zámky boli pričlenené k Maďarsku a 8. novembra 1938 dostala škola nový názov: Maďarské kráľovské štátne gymnázium Petra Pázmánya v Nových Zámkoch; slovenské oddelenie zaniklo 16. máj 1945 – zrušenie maďarského gymnázia a vznik Štátneho gymnázia v Nových Zámkoch; Šurianske štátne gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským bolo premiestnené do Nových Zámkov 10. september 1945 – začiatok vyučovania po ukončení II.svetovej vojny; popri materinskom jazyku sa vyučovali jazyky: francúzsky, nemecký i latinský 30. október 1945 – svoju činnosť obnovil Samovzdelávací krúžok Antona Bernoláka školské zákony z roku 1948 a 1953 položili základy jednotnej všeobecnovzdelávacej školy po 17. novembri 1989 došlo k znovurozdeleniu maďarského a slovenského oddelenia 90-te roky 20. storočia – vzrástol význam vyučovania cudzích jazykov, humanitné vyučovacie predmety sa dostali do popredia, ustúpili odborné predmety, niektoré boli i zrušené, nastala väčšia variabilita vo výbere vyučovacích predmetov v 3. a 4. ročníku Historické zmeny názvu gymnázia 2. október 1842 – Katolícke gymnázium 19. jún 1925 – Československé štátne reálne gymnázium s maďarskými pobočkami 8. november 1938 – Maďarské kráľovské štátne gymnázium Petra Pázmánya v Nových Zámkoch 16. máj 1945 – Štátne gymnázium v Nových Zámkoch od šk. roku 1961/1962 – Stredná všeobecnovzdelávacia škola 2004 – osamostatnenie maďarského gymnázia 2006 – maďarské gymnázium prijalo názov Gymnázium Petra Pázmánya s vyučovacím jazykom maďarským v Nových Zámkoch (Pázmány Péter Magyar Tanítási Nyelvű Gimnázium Érsekújvár), slovenské gymnázium názov Gymnázium Nové Zámky."}
{"id": "591996", "title": "Komárňanský prielom", "context": "Pozadie 28. októbra 1918 vznikol samostatný československý štát. Súčasťou novovzniknutého štátu bolo aj územie Slovenska, dovtedajšieho Horného Uhorska, na ktoré si robilo nárok aj Maďarsko. Vzhľadom na to, že sa Maďarsko s týmto stavom nehodlalo zmieriť, museli orgány novovznikajúceho Československa nasadiť svoje vojská. Obsadzovanie Slovenska prebiehalo od 2. novembra 1918 do 20. januára 1919. Jedným z obsadzovaných miest bolo aj Komárno, ležiace na hraniciach s Maďarskom. To bolo bez boja 9. januára 1919 obsadené legionárskym 39. streleckým plukom. Hranica Československa a Maďarska bol pri Komárne vedená umelo v strede toku rieky Dunaj, takže polovica mesta ležala na maďarskej (južnej) strane (dnešný Komárom) a druhá polovica severne od Dunaja (dnešné Komárno). Pôvodne mal posádku v meste tvoriť celý pluk, ale nakoniec to bol len neúplný I. prápor, ktorému velil major Antonín Basl. Spočiatku bol v meste pokoj, ale 20. januára sa začal všeobecný týždenný štrajk prevažujúceho maďarského obyvateľstva. Išlo o prejav nesúhlasu s trvalým obsadením československým vojskom. 3. februára 1919 sa začal ďalší, dokonca štrnásťdňový štrajk. V uliciach sa objavovali protičeské letáky. Situácia sa prudko zhoršovala. Po vzniku Maďarskej republiky rád sa podľa slov majora Basla vyostrila natoľko, že prestrelky, prepady, chytanie agitátorov a šíriteľov falošných kolkov bolo na dennom poriadku. Za niektorými akciami stála vojenská posádka neďalekého maďarského mesta Új Szőny. Od polovice apríla sa začalo v meste hovoriť o pripravovanom maďarskom útoku. Termín útoku bol stanovený na 1. mája 1919 . K útoku sa prihlásilo asi 1 000-2 000 dobrovoľníkov z radov organizovaného robotníctva, doplnených o približne 400 vojakov. Informácie o tom, že Maďari chystajú 1. mája 1919 útok, sa dostali aj k plukovníkovi Egidio Maccalusovi, veliteľovi jednotiek v úseku, ale ten im nevenoval žiadnu pozornosť."}
{"id": "9598", "title": "Nové Zámky (okres)", "context": "Administratívne členenie V okrese Nové Zámky sa nachádza 59 obcí a 3 mestá - Nové Zámky, Štúrovo a Šurany."}
{"id": "11821", "title": "Tlmače", "context": "Doprava V meste nie je mestská hromadná doprava. Cez mesto prechádzajú dve významné cestné trasy, a to cesta I/76 a cesta II/564. Ďalej cez mesto prechádza dôležitá železničná trať Nové Zámky – Zvolen. Na miestnej železničnej stanici zastavujú len osobné vlaky a je tiež bez predaja lístkov."}
{"id": "575788", "title": "Mestská hromadná doprava v Nových Zámkoch", "context": "Introduction  Mestská hromadná doprava v Nových Zámkoch je zabezpečovaná autobusovou dopravou, ktorú prevádzkuje spoločnosť ARRIVA Nové Zámky. Služby MHD sú poskytované na 7 autobusových linkách s číslovaním 1, 4, 6 – 10. ARRIVA Nové Zámky prevádzkuje v Nových Zámkoch 5 typov vozidiel."}
{"id": "566209", "title": "Obliehanie Nových Zámkov", "context": "Introduction  Obliehanie Nových Zámkov môže byť: obliehanie mesta s kuruckou posádkou vernou Gabrielovi Betlenovi cisárskym vojskom pod vedením Karla Bonaventuru Buquoya v máji až júli 1621, pozri obliehanie Nových Zámkov (1621) obliehanie mesta s habsburskou posádkou pod vedením Adama Forgáča osmanským vojskom pod vedením veľkovezíra Ahmeda Köprülüa v auguste až septembri 1663, pozri obliehanie Nových Zámkov (1663) obliehanie mesta s osmanskou posádkou pod vedením Hasana pašu cisárskym vojskom pod vedením Karla Lotrinského v júli až auguste 1685, pozri obliehanie Nových Zámkov (1685) obliehanie mesta s kuruckou posádkou vernou Františkovi II. Rákocimu cisárskym vojskom v septembri 1710, pozri obliehanie Nových Zámkov (1710)"}
{"id": "448109", "title": "Letisko Nové Zámky", "context": "Introduction  Letisko Nové Zámky (ICAO skratka LZNZ) je verejné vnútroštátne letisko s nepravidelnou dopravou nachádzajúce sa v blízkosti mesta Nové Zámky."}
{"id": "566182", "title": "Obliehanie Nových Zámkov (1663)", "context": "Introduction  Obliehanie Nových Zámkov je významné stretnutie protitureckých vojen, ktoré prebiehalo od 16. augusta do 25. septembra 1663 pri mestskej pevnosti Nové Zámky (Ujvár). Obliehanie skončilo kapituláciou posádky pod vedením grófa Adama Forgáča a víťazstvom vojsk Osmanskej ríše pod vedením veľkovezíra Köprülüzade Fazıla Ahmeda Pašu."}
{"id": "599717", "title": "Nové Zámky", "context": "\n\nV roku 1938 boli Nové Zámky štvrtým najväčším mestom Slovenska po Bratislave, Košiciach a Trnave. Na základe Prvej viedenskej arbitráži, ktorá bola dôsledkom Mníchovskej dohody vynútenej Hitlerom, boli Nové Zámky pripojené k Maďarsku. Nasledoval nútený odchod časti slovenského obyvateľstva. A aj miestni Maďari boli na rozhodujúcich pozíciách v štátnej správe nahradení úradníkmi z „Anya-Országu“. Prichádzajúci maďarskí vojaci zničili pamätník legionárov. Dňa 30. apríla 1939 prišiel do Nových Zámkov zlatý vlak, ktorý priniesol svätú pravicu (pravú ruku svätého Štefana). 15. júla 1939 sa Nové Zámky stali župným mestom. Reformovaný kostol v Nových Zámkoch bol postavený v roku 1942. Opravený bol v roku 1957. Miestne gymnázium dostalo späť svoj pôvodný názov – Gymnázium Petra Pázmánya."}
{"id": "17460", "title": "1536", "context": "Udalosti  Bratislava sa stala hlavným mestom Uhorska Narodenia 24. február – Klement VIII., pápež († 1605)"}
{"id": "21953", "title": "Štefan I. (Uhorsko)", "context": "Po smrti Súbor:Budapest bazylika sw Stefana 20.jpg|thumb|Štefanova pravá ruka v Bazilike svätého Štefana v Budapešti Idealizovaný portrét Štefana, zobrazeného s korunou a s kráľovskou kopijou, sa zachoval na uhorskom korunovačnom plášti (čo bol pluviál, ktorý pôvodne darovala Gizela). Už skoro po Štefanovej smrti okolo neho zrejme vznikol kult. Na popud Ladislava I. bol Štefan roku 1083 v katolíckej cirkvi vyhlásený za svätého (spolu s jeho synom Imrichom, čanádskym biskupom Gerardom (Gellértom), svätým Svoradom a inými), napriek tomu, že Štefan dal počas svojho života zavraždiť niekoľko ľudí a neštítil sa ani tyranie (nechal napríklad zabiť a rozštvrtiť telo kniežaťa Kopáňa, ale aj oslepiť svojho bratranca Vazula či zbičovať, mučiť alebo vyhostiť ľudí z rôznych príčin). Už koncom 11. storočia sa donácie svätého Štefana považovali za základ zemepanského vlastníctva a od Zlatej Buly Ondreja II. z roku 1222 sa „slobody krajiny“ považujú za slobody „darované“ svätým Štefanom. Pravá Štefanova ruka, nájdená neporušená v hrobe, sa zachovala dodnes a je relikviou. Relikvia jeho hlavy sa ešte v roku 1440 nachádzala v Stoličnom Belehrade, ale dnes je už stratená. V r. 2000 bol kanonizovaný aj Pravoslávnou cirkvou."}
{"id": "238852", "title": "Kostol svätého Štefana (Bratislava)", "context": "Zaujímavosť Kostol svätého Štefana v Bratislave je jediným kapucínskym kostolom zasväteným tomuto svätcovi v celom bývalom Uhorsku."}
{"id": "22229", "title": "1075", "context": "Udalosti  Gejza I. založil benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku a obdaroval ho rozsiahlymi majetkami Prvá písomná zmienka o Tekovskom hrade v obci Starý Tekov Prvá písomná zmienka o Dvoroch nad Žitavou Prvá písomná zmienka o Komárne 1075"}
{"id": "142975", "title": "František Vešeléni", "context": "Erb rodu V modrom štíte aj v klenote drží korunovaný morský vlk v labe tri červené ruže. Prikrývadlá sú strieborno-modré po oboch stranách. Takouto oválnou pečaťou pečatil aj Štefan vo Zvolene (1626). V leme je kruhopis: STEPHANVS. WESSELENI. DE. HADAD. Františkova okrúhla štítová pečať je zhodná (1656), v leme je kruhopis: COMES. FRANCISCUS. VESSELENI. DE. HADAD. PER. IN. MURAN. REG. HUNGARIAE.PALATINUS. Vnútorný kruhopis: IVDEX. CUMAN. Františkova pečať z roku 1657 je obsahovo zhodná. Barón František v roku 1752 v Hadade pečatil obsahovo zhodnou oválnou pečaťou s kruhopisom L. B: FRANCISCVS. VESSELENY. DE. HADAD."}
{"id": "502628", "title": "Blažej Maďar", "context": "Biografia Blažej Maďar bol synom sedliakov, ktorí sa prisťahovali do Košíc, postupne sa však vďaka vojenským úspechom vypracoval a bol vymenovaný za kapitána Horného Uhorska. Slúžil vo vojsku Jána Huňadiho, patril k najlepším vojvodcom kráľa Mateja Korvína. Vďaka funkcii chorvátsko-slavonského bána získal aj titul barón. Za vernosť kráľovi Matejovi získal rozsiahle majetky. Patrili k nim aj panstvá v Zadunajsku a na Považí. Blažej Maďar bojoval nielen doma v Uhorsku, ale aj na zahraničných výpravách proti Čechom a na Balkáne proti osmanským Turkom. Zaslúžil sa o likvidáciu bratríckeho hnutia a konsolidáciu pomerov v krajine a o eliminovanie osmanskej expanzie. Pod Blažejom Maďarom slúžil talentovaný Pavol Kiniži, ktorého si Blažej veľmi obľúbil a nakoniec aj adoptoval. Za manželku mu dal svoju mladú dcéru Benignu. Keď okolo roku 1490 Blažej Maďar zomrel, stal sa pokračovateľom jeho slávy a dedičom jeho majetkov Pavol Kiniži. Blažej Maďar býva niekedy v literatúre zamenený za Blažeja Podmanického, ktorý však zomrel už v roku 1480."}
{"id": "566186", "title": "Obliehanie Nových Zámkov (1663)", "context": "Dopad Kláštor františkánov v Nových Zámkoch, ktorý slúžil počas osmanskej okupácie ako kasárne. V meste zostalo 300 hajdúchov, ktorí boli poturčení. Pád Nových Zámkov mal vážne dôsledky, nasledovala ho reťazová strata ďalších pevností a ich zázemí – Nitry, Levíc, Hlohovca, Komjatíc, Novohradu, Drégelyu, Bujaka. Po obsadení bol v oblasti zriadený Novozámocký ejálet ( Eyalet Uyvar ), ktorého sa pevnosť stala sídlom. Po podpísaní mierovej zmluvy 10. augusta 1664 ostali Nové Zámky v držbe Turkov, na oplátku mohli Habsburgovci postaviť pri Hlohovci na brehu Váhu novú pevnosť, Leopoldov. Napriek tomu, že Nové Zámky boli pod tureckou nadvládou iba 22 rokov, Turci spôsobili hromadné škody v okolí. V meste vybudovali štyri mešity. Tri z nich vznikli prestavbou miestnych kostolov. Hlavná mešita, pomenovaná podľa sultána Džámi sultána Mehmeda IV. , bola vybudovaná z kostolu svätého Vojtecha. Veža bola prestavaná na minaret. Obrazy, sochy a ostatné cennosti katolíckeho kostola Turci vyhádzali a zničili. Reformovaný kostol bol konvertovaný na džámi sultánovej manželky, Haseki Sultan hatun , neskôr podľa Çelebiho na skladisko. Kláštor františkánov sa stal kasárňami tureckých vojakov a františkánsky kostol bol konvertovaný na mešitu sultánovej matky, Valide džámi . Neskôr bol skladom potravín a pušného prachu. Štvrtá mešita, o ktorej sa bližšie detaily nevedia, bola vybudovaná v novo založenom predmestí Város pri jednej z mestských brán. V tomto období mal Novozámocký ejálet dvoch miestodržiteľov: pašu Mehmeda Kurda a pašu Mehmeda Küčüka. Sídlom pašu bol arcibiskupský palác. Protestantské lýceum bolo aj naďalej využívané ako škola a čiastočne aj ako knižnica."}
{"id": "17960", "title": "1165", "context": "Úmrtia  11. apríl Štefan IV., uhorský (proti)kráľ ( asi 1133) 1165"}
{"id": "42754", "title": "Linecký mier", "context": "Obsah Cisár pristúpil na požiadavky, požadoval však, aby nezasahoval do vecí kráľovstva Mier: potvrdil náboženskú slobodu a výsady šľachty a náboženskú slobodu aj pre poddaných Rákoci získal Tokaj a ďalších 7 stolíc na severovýchode kráľovského Uhorska protestantom bolo vrátených 90 kostolov (požadovali navrátenie 400 kostolov) Kategória:Dejiny Slovenska"}
{"id": "275293", "title": "Bazilika svätého Ondreja (Komárno)", "context": "Introduction Kostol Sv. Ondreja a Palatínova ulica. Bazilika svätého Ondreja je kostol, jedna z dominánt mesta Komárno. Nachádza sa na križovatke ulíc Svätoondrejská, Palatínova a Školská, oproti Podunajskému múzeu. Dnešnú barokovú podobu nadobudol medzi rokmi 1768-1771. Prvý kostol na jeho mieste postavil rád jezuitov medzi rokmi 1674-1677. Na veži, ktorá bola zároveň aj strážnou vežou mesta, stála dvojmetrová železná socha svätého Ondreja. Okolo kostola sa nachádzal cintorín. Kostol bol však pre rýchlo sa rozrastajúce mesto primalý, a tak medzi rokmi 1723-1734 postavili vedľa neho nový kostol, ktorý taktiež zasvätili sv. Ondrejovi. Na jeho stavbu využili aj materiál z novozámockej pevnosti. Jedna časť zle postaveného kostola sa však 28. decembra 1738 zrútila. Podľa tradície do popraskanej steny kostola narazil koč, ktorý spôsobil jeho zrútenie. 20. apríla 2018 pápež František kostol povýšil na baziliku (druhú v Trnavskej arcidiecéze)."}
{"id": "9600", "title": "Nové Zámky (okres)", "context": "Národnostné zloženie v minulosti V minulosti mal okres Nové Zámky (vtedajšia súčasť Komárňanskej, Nitrianskej a Ostrihomskej župy) maďarsko-slovenské osídlenie, s nemeckou menšinou. V tej dobe neexistovali (boli spojené s inými obcami alebo nezachovali sa údaje) tri obce: Jatov, Rastislavice a Michal nad Žitavou. Väčšinu tvorili Maďari, ktorí obývali celú južnú časť okresu, a žili v zmiešaných slovensko-maďarských obciach na východe a severe. Slovensko-maďarské osídlenie mali obce: Kolta, Čechy, Dedinka, Veľké Lovce, Bardoňovo, Dolný Ohaj, Hul, Vlkas a Maňa. Na západe bola jediná slovensko-maďarská obec Andovce. Obce so slovenskou väčšinou boli (na východe) Jasová, Semerovo, Branovo; (na severe) Radava, Podhájska, Trávnica, Bánov, Šurany, Palárikovo, Lipová, Komjatice, Černík, Mojzesovo, Úľany nad Žitavou a Kmeťovo. Nemci ako menšina obývali iba zmiešané obce. Gbelce (nemecko-maďarská obec) a Nové Zámky, ktoré mali nemecko-maďarsko-slovenské osídlenie."}
{"id": "9593", "title": "Komárno (okres)", "context": "Národnostné zloženie v minulosti Okres Komárno (vtedy súčasť Komárňanskej župy) mal v roku 1851 maďarskú väčšinu. Ku okresu patrilo 32 obcí. 9 obcí v tej dobe neexistovalo, volali sa inak, boli spojené s inými obcami alebo neboli zadané údaje. Z 32 obcí tvorili maďari väčšinu v 29 obciach. 1 obec bola slovenská (Dulovce) a dve obce boli zmiešané; slovensko-maďarské obce (Marcelová a Hurbanovo)."}
{"id": "11853", "title": "Štúrovo", "context": "Polohopis Štúrovo sa rozkladá v juhovýchodnej časti Podunajskej pahorkatiny, obklopujú ho rieky Dunaj, Hron a Ipeľ. Severozápadne od mesta sa rozprestiera Podunajská rovina, ale na východe sa nachádza pohorie Kováčovské kopce – Burda a na juhu pohorie Piliš. Administratívne spadá do okresu Nové Zámky. Z hľadiska členenia na regióny NUTS, spadá do NUTS I – Slovensko, NUTS II – Západné Slovensko, NUTS III – Nitriansky kraj, NUTS IV – okres Nové Zámky a je súčasťou Nitrianskeho kraja. Mesto Štúrovo sa nachádza v juhovýchodnej časti okresu Nové Zámky a je jedným z troch miest v tomto okrese. Vzdialenosť okresného mesta – Nové Zámky je . Komárno je od Štúrova vzdialené a krajské mesto Nitra je vzdialené . Mesto je spojené s okolím cestami I. triedy č. 63 a 76 a cestami II. triedy č. 509 a 564. Katastrálne územie mesta Štúrovo susedí len s 2. ďalšími a to: na západe s katastrálnym územím obce Obid a na severe s katastrálnym územím obce Nána. Na juhu a na východe je štátna hranica prechádzajúca riekou Dunaj."}
{"id": "11876", "title": "Nové Zámky", "context": "Obyvateľstvo Podľa údajov z roku 2011 z 39 646 obyvateľov bolo v Nových Zámkoch 25 618 (67 %) Slovákov a 8 863 (22 %) Maďarov. Slováci sú zastúpení jednak zo slovenských obcí nachádzajúcich sa v severnej časti okresu a tiež repatriantmi Slovákmi z Maďarska po druhej svetovej vojne. Historický, demografický vývoj obyvateľstva Nových Zámkov: Rok Počet obyvateľov Rok Počet obyvateľov 1694 1200 1890 11 299 1713 1525 1900 13 204 1731 2970 1910 16 228 1755 3873 1940 23 306 1779 4671 1945 13 400 1787 5167 1946 18 710 1811 5493 1950 20 031 1821 5957 1961 22 041 1830 6904 1965 23 457 1851 6936 1991 42 923 1857 7622 2001 42 262 1869 9483 2011 39 646 1880 10 584 2015 39 130 Národnostné zloženie: Rok (údaje v percentách) 1700 1720 1890 1910 1930 1938 1991 2001 2011 Maďari 61 46 71 91,43 45 88 31,10 27,50 22,36 Slováci 25 36 8 5,94 42 9,5 66,82 69,70 64,62 Nemci 13 17 4 2 – – – <0,1 <0,1 Rómovia – – 3 – – – – 0,80 0,12 Židia – – 13 8,48 8 – – 0,07 0,07 Nezistená – – – – – – – – 11,71"}
{"id": "11873", "title": "Nové Zámky", "context": "Introduction  Nové Zámky (, , , ) sú mesto na Slovensku, ktoré je centrom novozámockého okresu v Nitrianskom kraji."}
{"id": "287727", "title": "FKM Nové Zámky", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka klubu Nové Zámky Kategória:Futbalové kluby založené v 1907 Kategória:Šport v Nových Zámkoch"}
{"id": "11881", "title": "Nové Zámky", "context": "Doprava Nové Zámky sú štvrtý najdôležitejší železničný uzol na Slovensku pre osobnú dopravu (medzinárodné EC a IC vlaky na trase Berlín-Praha-Bratislava-Budapešť-Belehrad, vnútroštátne vlaky na smery Komárno, Nitra, Prievidza a Zvolen). Z Nových Zámkov sa cestou 75 možno dostať do Šale (a odtiaľ cestou E571 aj do Bratislavy), cestou 509 do Štúrova a cestou 64 do Komárna alebo do Nitry. Z Nových Zámkov je priame železničné spojenie do Nitry, Komárna, Bratislavy, Prievidze, Zvolena, Prahy, Berlína, Budapešti a Varšavy. Železničnú stanicu postavili v roku 1966 podľa plánov architekta Fifíka. V prítomnosti ministra dopravy bola slávnostne uvedená do prevádzky dňa 22. mája 1971."}
{"id": "33331", "title": "Gemerský Sad", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Reformovaný kostol v časti Nováčany, jednoduchá jednoloďová stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z roku 1787. Interiér je plochostropý. Nachádza sa tu drevená empora a rokoková kazateľnica. Fasády kostola sú hladké s elipsovo ukončenými oknami. Veža je členená kordónovými rímsami a lizénovými rámami a ukončená ihlancovou helmicou. Súbor:Gemerský Sad1.jpg|Reformovaný kostol Súbor:Gemerský Sad2.jpg"}
{"id": "11877", "title": "Nové Zámky", "context": "Symboly mesta  Mestský erb Erbovým vyobrazením mesta Nové Zámky je v zelenom štíte strieborná, v pôdoryse zobrazená hviezdicovitá protiturecká pevnosť. Tvorcovia erbu niekdajšie opevnenie zobrazili v našej heraldickej tvorbe celkom ojedinelým spôsobom, a to v pôdoryse s typickými šiestimi predsunutými baštami trojuholníkového tvaru. V strede pevnosti je symbolizované kruhové námestie, z ktorého sa rozbieha šesť ulíc smerujúcich do stredov bášt. Erbovou listinou zo 16. februára 1843 Ferdinand V. potvrdil mestu používanie tohto erbu. Do miniatúry spomenutej listiny sa však dostali už aj niektoré úpadkové, neheraldické prvky (prvky klasicizmu: na zelenom poli je červené opevnenie). Mesto obnovilo používanie svojho pôvodného, heraldicky jedinečného erbu spred vyše 300 rokov 11. decembra 1979. Keďže obsah novozámockého erbu pochádza z období protitureckých vojen, zobrazuje protitureckú pevnosť, vloženie tohto motívu do ranogotického štítu (13. – 14. storočie) by bolo anachronizmom. Heraldicky najčistejšie je umiestniť ho do v spodnej časti zaobleného (neskorogotického) štítu, ktorý plní funkciu univerzálneho heraldického štítu, keďže sa používal v období najväčšieho rozkvetu heraldiky. Pečať Mestskú pečať tvorí erb s kruhopisom: Mesto Nové Zámky. Pečatidlo pečate uschováva primátor. Mestská vlajka Vlajka mesta je zložená z dvoch vodorovných pruhov, zeleného a strieborného priečne delená v pomere 1 : 1 (opačne položené farby má vlajka Nového Mesta nad Váhom). Horná polovica je strieborná (možno nahradiť bielou), dolná polovica je zelená. Podobne ako ostatné vlajky miest na Slovensku, aj ona je ukončená tzv. lastovičím chvostom (rozmery sú 2 : 3). Vlajka mesta je zložená zo zeleného a bieleho pruhu, ukončená tzv. lastovičím chvostom. Erbovou listinou zo dňa 16. februára 1843 Ferdinand V. potvrdil mestu používanie erbu. Žiaľ, históriu mesta potvrdzuje len málo pamiatok, pretože väčšina bola zničená už v bojoch a zvyšok počas trojnásobného bombardovania v r. 19441945. Cenné dokumenty o osídlení a vývoji mesta poskytujú expozície vlastivedného múzea."}
{"id": "584286", "title": "Kostol svätých Cyrila a Metoda (Mlynárce)", "context": "História V roku 1940 sa farárom v Nitre – Dolné mesto stal Mons. Michal Boleček, ktorý sa v roku 1943 v Molnoši rozhodol postaviť nový priestranný chrám. V júni 1944 plány nového kostola vyprojektoval nitriansky staviteľ arch. Otto Kapalla. V tom istom roku nitriansky arcibiskup Mons. Karol Kmeťko posvätil základný kameň nového domu Božieho, ktorý mal byť zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi. Druhá svetová vojna však výstavbu oddialila. Až začiatkom marca 1946 sa začalo intenzívne pracovať na stavbe. V októbri 1946 bol kostol pod strechou. Dňa 10. novembra kostol benediktoval Mons. Michal Boleček, aby sa v kostole mohli slúžiť sväté omše. V roku 1947 sa dokončili stavebné práce a nový Cyrilometodský chrám vybavili primeraným vnútorným zariadením. 5. júla 1947 nitriansky biskup Mons. Eduard Nécsey konsekroval hlavný oltár i kostol sv. Cyrila a Metoda."}
{"id": "11797", "title": "Nová Baňa", "context": "Polohopis Mesto leží v údolí Hrona a Novobanského potoka, na východnom okraji Pohronského Inovca. Okrajom mesta vedú významné komunikácie nadregionálneho významu – rýchlostná cesta R1, cesta I/65 a železničná trať Nové Zámky – Zvolen. Vodné toky Juhovýchodným okrajom mesta Nová Baňa preteká Hron, do ktorého ústi Kyzový (Novobanský) potok, pretekajúci intravilánom mesta. Do neho sa ďalej v centre mesta vlieva Starohutský potok. Vodné plochy Asi severovýchodne od Námestia Slobody sa nachádza unikátna vodná nádrž Tajch."}
{"id": "37305", "title": "Bíňa", "context": "Obyvateľstvo  Etnické zloženie obyvateľstva (podľa údajov z roku 2011) Maďari - 81,17 % Slováci - 13,12 % Rómovia - 0,48 % Nemci - 0,07 % Náboženské zloženie obyvateľstva (podľa údajov z roku 2001) rímski katolíci - 95,13 % bez vyznania - 2,43 % protestanti (hl. reformovaní) - 0,83 % Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie, jednoloďová románska stavba s trojicou apsíd a dvoma predstavanými vežami, z obdobia okolo roku 1200. Ide o jednu z najvýznamnejších románskych stavieb na Slovensku. Kostol tvoril súčasť dnes už zaniknutého premonštrátskeho kláštora, ktorý založil komes Omodej z rodu Hunt-Poznanovcov. Na jeho stavbe sa podieľali stavitelia arcibiskupskej katedrály v blízkom Ostrihome. Kostol postavený z opracovaných kamenných kvádrov je tvorený loďou, štvorcovým presbytériom s polygonálnou apsidou, ku ktorému sú pripojené dve bočné svätyne s apsidami. Priľahlý kláštor zanikol v 16.-17. storočí, keď bolo toto územie ovládané Turkami. Kostol bol obnovený v duchu baroka v rokoch 1722-1732 keď bola zaklenutá loď. V roku 1861 bol kostol pomerne necitlivo neorománsky prestavaný Jozefom Hildom z Pešti, v rokoch 1896-1898 prešiel pamiatkovou obnovou vedenou G. Cziglerom. Kostol bol výrazne poškodený v roku 1945 výbuchom, ktorý zničil predsieň a severnú vežu, poškodil aj južnú vežu a zastrešenie lode. Ďalšia pamiatková obnova kostola pod vedením Alfréda Piffla nasledovala v rokoch 1951-1955. V interiéri sa dochovala bohatá románska kamenárska výzdoba. Do kostola sa vstupuje predsieňou s románskym ústupkovým portálom. V lodi sa nachádza súbor klenbových prípor so sochársky stvárnenými hlavicami s rastlinnými a figurálnymi motívmi, napr. lovecká scéna zobrazujúca postavu držiacu v jednej ruke leva a v druhej dýku. Fasády kostola sú členené segmentovo ukončenými oknami s ostaniami, predsieň má neorománske združené okná. Apsidy sú členené slepými arkádami a oblúčkovým vlysom. Veže majú lizénové rámy, oblúčkové vlysy a neorománske bifóriá, ukončené sú ihlancovými helmicami. Súbor:Bíňa-Kostol nanebovzatia Panny Márie4.jpg|Kostol Nanebovzatia Panny Márie Súbor:BinaFotoThalerTamas.JPG Súbor:Bény templombelső.jpg|Interiér kostola Súbor:Bény bélletes kapu 03.jpg|Sochárske detaily Súbor:Bény vadászjelenetes oszlopfő 02.jpg|Lovecká scéna Rotunda Dvanástich apoštolov, románska stavba na pôdoryse kruhu s vnútornou apsidou, z obdobia okolo roku 1200. Rotunda bola súčasťou priľahlého komplexu premonštrátskeho kláštora, podľa jednej z hypotéz mohla slúžiť ako baptistérium, teda miesto krstu dospelých jedincov. V 13. a 14. storočí bol jej interiér doplnený o nástenné maľby. Poškodená bola v roku 1683 a chátrala asi sedemdesiat rokov než bola v roku 1755 upravená v duchu baroka. Tehlová stavba rotundy bola poškodená počas druhej svetovej vojny, jej obnova bola ukončená v roku 1961. V interiéri sa nachádza plytká apsida oddelená od lode víťazným oblúkom. Loď je lemovaná dvanástimi sedíliami s konchami. Výmaľba interiéru pochádza dvoch období, maľby apoštolov sú z doby okolo roku 1220, postavy svätcov z doby okolo roku 1320-1350. Do rotundy sa vstupuje románskym portálom s tympanónom. Fasády sú členené románskymi štrbinovými oknami, strecha v tvare kupole je pokrytá šindľom. Súbor:Bény rotunda 1.JPG|Rotunda Dvanástich apoštolov Súbor:Bény rotunda 3.JPG Súbor:Bíňa (1).JPG|Rotunda pred obnovou Súbor:Bény rotunda 2.JPG"}
{"id": "36065", "title": "Chotín", "context": "Dejiny Okolie obce je známe archeologické nálezisko viacerých kultúr od staršej bronzovej doby až po stredovek. Archeologický výskum popolnicového pohrebiska ľudu severopanónskej kultúry sa tu konal už od roku 1905 (Gyula Alapy). Následné výskumy potvrdili rozsiahle pohrebisko chotínskej kultúry v polohe Sasüllö a Simítós, trácke pohrebisko zo staršej doby železnej bolo nájdené v lokalite Disznólegelö a o niečo mladšie keltské hroby boli identifikované v polohe Sunnyogó a významné pohrebisko tohto etnika so súborom 47. hrobov bolo objavené na polohe Felsö - Kenderföld. Tunajšie hroby poskytli vzácne nálezy zbraní, šperkov, predmetov osobnej potreby a pod. Osada z rímskej doby bola lokalizovaná v časti Delihegy, Alsó - Kenderföld a Sunnyogó. Jedinečnými sú nálezy dvoch náhrobných kameňov s nápismi a úlomkov tehál, potvrdzujúcich existenciu rímskej stavby v blízkosti obce. V stredoveku sa tunajšia lokalita spomína v listine z roku 1258, kedy sa ako majiteľ územia spomína kanonik Sixtus. Po roku 1305 je obec majetkom ostrihomského arcibiskupstva. Nájazdy osmanských vojsk postihli aj južnú časť Slovenska a zdecimovali populáciu v obci na minimum; v roku 1552 zostali v Hethyne , ktorý patril do sandžaku Ostrihom, obývané iba štyri domy. O 20 rokov bolo obývaných už 28 domov, no nadvláda Osmanov pretrvávala až do oslobodenia pevnosti Nové Zámky v roku 1685. Po dosídlení oblasti obyvateľmi z Nitrianskej a Tekovskej župy nastala postupná obnova obce, ktorú však brzdili povstania a s ňou súvisiaci pohyb vojakov, ako aj vznikajúce epidémie. V roku 1720 tu po morovej epidémii zostalo 14 domácností, no pri sčítaní obyvateľstva v rokoch 1784 - 1787 tu bolo už 93 domov a 919 obyvateľov. Veľkou pohromou pre vtedajšie obydlia so slamenými strechami boli požiare a dva zničujúce zachvátili obec v rokoch 1856 a 1882. Miestni sa zaoberali poľnohospodárstvom (vrátane vinárstva), remeslami, domácou výrobou a podomovým predajom. Veľkým prínosom bolo 5. mája 1910 sprevádzkovanie železničnej trate Nové Zámky – Komárom so zastávkou, čím sa zjednodušila doprava ľudí i tovaru. V I. svetovej vojne padlo 45 tunajších obyvateľov. Po roku 1918 sa „Hetín“ s väčšinovým maďarským obyvateľstvom stala súčasťou ČSR, po Viedenskej arbitráži bola pričlenená k Maďarsku. Hospodársky rozvoj opäť zastavila vojna, v ktorej padlo 49 obyvateľov. Druhá svetová vojna tu skončila oslobodením 28. marca 1945, nasledoval však násilný odsun maďarského obyvateľstva, počas ktorého bolo vysťahovaných 48 rodín. JRD bolo založené v roku 1950, o niečo neskôr aj Agrochemický podnik. Pribudol obecný vodovod, dom smútku, kultúrny dom, chodníky a spevnené cesty. Bola otvorená reštaurácia Gólyacsárda, v roku 1973 dokončená budova základnej školy a obchodného domu Jednota, rok nato sa začala plynofikácia a v roku 1981 sa rozbehla výstavba materskej školy. Po zmene režimu bol vybudovaný nový obecný úrad a budova bývalého notariátu bola prestavaná na Galériu Lilla. Z krčmy vznikla likérka, bolo postavených niekoľko pamätníkov a zaniklo JRD. V lokalite Belsölándorpuszta sa zachovala parná čerpacia stanica s technickým zariadením. Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Reformovaný kostol, jednoloďová tolerančná stavba s pravouhlým záverom a predstavanou vežou, z roku 1792. V roku 1856 kostol vyhorel, následne v rokoch 1857-1862 prešiel obnovou, bola pristavaná neobaroková veža. Interiér kostola je plochostropý, podvežie je zaklenuté valenou klenbou s lunetami. V interiéri sa nachádza trojramenná drevená protestantská empora nesená liatinovými stĺpmi. Kazateľnica z roku 1857 je dekorovaná ľudovými motívmi. Stôl Pána z roku 1897 je darom Andrása Zajosa, miestneho presbytera. Krstiteľnica z červeného mramoru je z konca 19. storočia. Fasády kostola sú hladké s rovno zakončenými oknami so šambránami. Veža je členená lizénami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom s hodinami a barokovou helmicou. Portál má ostenie z červeného mramoru s klenákom a vročením stavby kostola. Súbor:Hetény048.JPG|Reformovaný kostol Súbor:Hetény050.JPG Súbor:Hetény074.JPG Súbor:Hetény05.JPG|Detail portálu kostola Pamätníky Socha grófa Štefana Sečéniho v obecnom parku od sochára Jánosa Nagya z roku 2000 Pomník obetiam I. a II. svetovej vojny na cintoríne Pamätník Lajosa Tarczyho pri obecnom úrade Pamätná tabuľa na pamiatku 50. výročia výmeny obyvateľstva z roku 1997 na stene OcÚ Pamätná tabuľa k 50. výročiu založenia MO Csemadok je na budove materskej školy"}
{"id": "599720", "title": "Nové Zámky", "context": "Nie nevýznamnú skupinu Rómov tvorili hudobníci. V roku 1854 žilo v Nových Zámkoch 43 rómskych rodín s 218 príslušníkmi, z ktorých bolo 22 muzikantov. Koncom 19. storočia vo Viedni či v Budapešti, Londýne, Berlíne a Drážďanoch pôsobil pôvodom novozámocký rómsky primáš Ľudovít Kolompár-Komlósi. Od polovice 19. storočia sa stalo zaujímavosťou železničnej stanice v Nových Zámkoch vyprevádzanie a vítanie vlakov rómskou kapelou, ktorá najčastejšie hrávala Rákociho pochod. Tento zvyk sa zachoval až do konca prvej svetovej vojny. Zakázaný bol iba počas Bachovho absolutizmu. Rómsku hudbu na stanici potom po prvej svetovej vojne zakázali prichádzajúci českí úradníci. Táto tradícia bola ešte raz obnovená medzi rokmi 1938 – 1944, no po skončení 2. svetovej vojny úplne zanikla."}
{"id": "29041", "title": "Dobrohošť (okres Dunajská Streda)", "context": "Obyvateľstvo  Národnostné zloženie Podľa štatistiky vykonanej v roku 2001 sa k maďarskej národnosti prihlásilo 91,37% a k slovenskej 8,63% občanov."}
{"id": "6763", "title": "Nitriansky kraj", "context": "Obyvateľstvo a demografia Po národnostnej stránke v kraji prevláda slovenské obyvateľstvo, s počtom 468 978 (69,55 %), podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky z roku 2019. Významnou menšinou, ktorá tvorí väčšinu v okrese Komárno, je maďarská menšina, s počtom 161 995 (24,02 %) obyvateľov. Medzi ďalšie prítomné menšiny patria: Česi ( 3 979 ; 0,59 %), Rómovia ( 3 936 ; 0.58%) a Rumuni ( 1 081 ; 0,16 %). 34 337 obyvateľov (5,09 %) má inú alebo nezistenú národnosť. Národnostné zloženie v roku 2019 okres početobyvateľov(2021) národnosťslovenská podiel –národnosťslovenská národnosťmaďarská podiel –národnosťmaďarská Komárno 100 440 29 009 28,51 % 65 279 64,31 % Levice 109 897 77 812 70,40 % 25 764 23,31 % Nitra 164 465 142 555 88,17 % 8 472 5,24 % Nové Zámky 137 340 82 631 59,63 % 46 068 33,24 % Šaľa 51 150 31 859 61,78 % 15 611 30,27 % Topoľčany 70 510 66 506 95,08 % 376 0,54 % Zlaté Moravce 40 965 38 606 95,30 % 425 1,05 % Spolu 674 767 468 978 69,55 % 161 995 24,02 % "}
{"id": "201504", "title": "Novohrad (obec)", "context": "Národnostné zloženie V roku 2001 sa v obci Nógrád prihlásilo 98% obyvateľov k maďarskej, 1% k slovenskej a 1% k rómskej národnosti."}
{"id": "36031", "title": "Bajč", "context": "Polohopis Obec leží 22 kilometrov severovýchodne od Komárna a 8 kilometrov južne od Nových Zámkov."}
{"id": "599721", "title": "Nové Zámky", "context": "Dňa 9. októbra 1683 sa uskutočnila druhá bitka pri Štúrove, ktorej výsledkom bola porážka Turkov a obsadenie mesta. Obsadením Štúrova bolo dosiahnuté prerušenie spojovacej línie medzi územím pod tureckou nadvládou a Novými Zámkami. Pevnosť, najsevernejší bod moci Osmanskej ríše, sa ocitla v izolácii. Po štvordnovom obliehaní dňa 28. októbra kapitulovala turecká posádka v Ostrihome. Za 150 rokov sa ešte nestalo, aby táto kľúčová pevnosť padla tak rýchlo. Veľkovezír Kara Mohamed dal veliteľa pevnosti pašu Ibrahima obesiť na bráne trhoviska v Budíne."}
{"id": "562423", "title": "Bitka pri Leviciach", "context": "Dôsledky Víťazstvo bolo strategicky dôležité, keďže umožňovalo cisárskemu vojsku postúpiť k Dunaju a zničiť turecký pontónový most v Štúrove (Parkan), čo by izolovalo horné Uhorsko od ďalších tureckých nájazdov. K ničomu však nedošlo, keďže po ďalšom významnom víťazstve cisárskych vojsk v Bitke pri Svätom Gottharde 1. augusta 1664 cisár Leopold I. podpísal s Osmanskou ríšou 10. augusta 1664 nevýhodný Vašvársky mier. Tým sa ukončila Rakúsko-turecká vojna, no pobúrilo to uhorskú a chorvátsku šľachtu, keďže musela opustiť časť svojich vydobytých území v prospech Osmanov napriek tomu, že uhorská strana bola vo výhode."}
{"id": "11854", "title": "Štúrovo", "context": "Fyzická geografia  Reliéf V okolí mesta sa začína ohyb Dunaja. Prielomový úsek doliny Dunaja medzi slovenským pohorím Kováčovské kopce (Burda) a Pilišskými vrchmi sa nazýva Vyšehradská brána. Dunaj tu využíva zníženinu v zemskej kôre, ktorá vznikla na zlomovej línii. Vyhĺbený dolinový meander dokazuje tektonický zdvih okolitých pohorí. Najnižší bod mesta sa nachádza vo výške a je pri brehu Dunaja a najvyšší bod mesta sa nachádza vo výške na vrchole Božieho kopca pri Továrenskej ulici. Geomorfologický vývoj a pôdy Oblasť mesta bola na prelome treťohôr a štvrtohôr zaliata najprv tortónskym a potom sarmatským vnútrozemným morom. Tieto moria vplyvom zemskej horotvornej činnosti zanikli. Zostali po nich len slané lagúny v pôdnych priehlbinách, ktoré sa tiež postupne vyparili. O existencii týchto morí svedčia ešte aj dnes slané pôdy a slaniská, ktoré sa tiahnu severným smerom od mesta. Pôdne zloženie predstavuje oblasť neogénnej alpsko-karpatskej priehlbiny a eolitický reliéf sprašov, sprašových hornín a naviatych pieskov. Mesto sa rozkladá na poslednom cípe ľavobrežnej Podunajskej nížiny, na rozhraní zlomov Hronskej a Ipeľskej sprašovej tabule. Sprašové sedimenty majú na niektorých miestach hrúbku až 20 metrov. Klimatické podmienky Štúrovo patrí do teplej klimatickej oblasti s vysokým počtom letných dní, ktorých je za rok približne 70 a tiež je tu dlhý slnečný svit – až okolo 2 000 hodín ročne. Mesto sa radí na 1. miesto v rámci Slovenska v najvyššej priemernej ročnej teplote, ktorá v Štúrove dosahuje ročný priemer 10,4 °C. Priemerné ročné zrážky dosahujú , čo predstavuje v rámci Slovenska suchú oblasť. Priemerná ročná vlhkosť je 74%. Veternosť v meste a na okolí je mierna, pretože tak ako Čerhátske pahorky a Kováčovské kopce na ľavom brehu rieky Dunaj, ako aj Pilišské a Vertéšske vrchy na pravom brehu Dunaja ju zmierňujú. Vodstvo Mesto patrí do úmoria Čierneho mora a nachádza sa v povodí Dunaja, ktorý ním preteká, rovnako ako rieky Hron a Ipeľ, tečúce blízko mesta. V okolí sú umelé vodné nádrže, ktoré priaznivo vplývajú na mikroklímu okolia. Štúrovo leží na rieky Dunaj. V roku 1949 bol pri Dunaji zrealizovaný vrt v hĺbke 140 metrov, ktorý objavil prameň termálnej vody s teplotou 30 °C. Následne sa začalo s budovaním termálneho kúpaliska (dnešného TK II, alebo „starého kúpaliska“) Následne bol v roku 1973 objavený ďalší zdroj termálnej vody v hĺbke 130 metrov s teplotou 39,7 °C a výdatnosťou 70 l/s, ktorý sa stal zdrojom dnešného termálneho kúpaliska Vadaš. Rastlinstvo a živočíšstvo Štúrovo a jeho okolie patrí do pásma dubových lesov. Kvôli potrebe pôdy na poľnohospodárske účely bolo územie takmer celé odlesnené. Pôvodné lesy ostali len v chránených územiach v okolí mesta. Rastlinstvo sa do tejto oblasti rozšírilo hlavne z oblasti Panónskej nížiny, dolného Podunajska a z oblasti Čierneho mora. Rastliny rastúce v tejto oblasti sa vyznačujú hlavne dlhými koreňmi s vysokou sacou schopnosťou a redukovanými prieduchmi z dôvodu zníženého prísunu vlahy. V minulosti sa v inudačných (záplavových) oblastiach vyskytovali lužné lesy zložené z rýchlorastúcich mäkkých drevín ako napríklad z vŕb (Salix) a topoľov (Populus). V okolí mesta prevažuje živočíšstvo lúk a polí. Pôvodne tieto druhy obývali stepi a k nám sa dostali až po premene lesa na poľnohospodársku pôdu. Typické prispôsobenie sa zvierat farbou k prostrediu je viditeľné napr. u zajaca poľného (Lepus europeaus) alebo jarabice poľnej (Perdix perdix). Ale nenachádza sa tu veľká druhová pestrosť fauny. Ochrana prírody Významným územím z hľadiska ochrany prírody je pohorie Burda (staršie aj Kováčovské kopce ). Nachádzajú sa tu dve národné prírodné rezervácie. Na juhu sa nachádza NPR Burdov (alebo Kováčovské kopce – juh ), ktorá bola vyhlásená v roku 1966 s výmerou chráneného územia . Je to sopečné pohorie s najvyšším bodom Útesy z andezitov sú porastené listnatými lesmi s najbohatšou teplomilnou biocenézou na Slovensku. Pre niektoré teplomilné druhy predstavuje tunajšia NPR jediné nálezisko na Slovensku a najsevernejší výskyt v celej Európe Ďalším chráneným územím je NPR Leliansky les (alebo Kováčovské kopce – sever ), ktorá sa nachádza na severe. Bola vyhlásená v roku 1966 s výmerou chráneného územia . Je to lokalita s bukovo-dubovými lesmi v najnižších polohách Slovenska. Taktiež významnou národnou prírodnou rezerváciou je NPR Kamenínské slanisko s rokom vyhlásenia 1983 a rozlohou . Nachádza sa tu slanomilné rastlinstvo (limonka gmelinová, skorocel morský, kosatec pochybný). Medzi ďalšie chránené územia v okolí patria: Prírodná pamiatka Kamenický sprašový profil a Prírodná rezervácia Vŕšok."}
{"id": "66999", "title": "Bitka pri Moháči (1526)", "context": "Bitka Bitka pri Moháči nakreslená osmanskou miniatúrou. 29. augusta 1526 sa uhorská armáda stretla s osmanským vojskom pri meste Moháč. Keďže hlavný veliteľ uhorskej armády, arcibiskup Pavol Tomori vedel, že jeho armáda má vynikajúcu ťažkú jazdu (zúčastnení boli aj francúzski a iní rytieri), ale iba mizerné ostatné oddiely, stavil všetko na to, že svojím čelným útokom porazí prichádzajúce osmanské vojská. Ich nápor dvakrát zastavili heroickou obranou oddiely osmanských janičiarov. Tretí útok už nevydržali a uhorská jazda prenikla do tureckého tábora, kde musela zastaviť. To však už na ňu obchvatom zaútočila turecká ľahká jazda. Pre uhorských ťažkoodencov to bola veľmi nevýhodná situácia, keďže boli napadnutí odzadu v priestore, kde neboli schopní manévrovať. Pechota, ktorú tvorili naverbovaní študenti, tovariši a mestská chudoba, bola zatiaľ takmer kompletne rozdrvená po tom, čo vošla do krížovej paľby osmanského delostrelectva a janičiarov, ktorých rady utvorili obrovskú polmesiacovitú formáciu. Šľachtická jazda „takticky“ ustupovala a pred vyvraždením pechoty ušla. Zaujímavé je, že Turci po víťaznej bitke celú noc čakali na príchod „hlavnej“ uhorskej armády (ktorú v skutočnosti práve porazili) a sultán si ešte dlho po bitke nebol istý, či naozaj zvíťazil, lebo nevedel pochopiť, že proti nemu postavili takú malú armádu. Keď kráľ Ľudovít II. videl, že je boj stratený, utiekol z bojiska. Vo všeobecnom chaose pri kráľovi ostali len dvaja dvorania. Pri prechode cez potok Csele pri Moháči kráľ spadol z koňa a utopil sa. Jeho osobou vymrela uhorsko-česká vetva jagelovskej dynastie. Okrem kráľa v boji alebo pri úteku zomrela veľká časť vysokej šľachty a cirkevných hodnostárov."}
{"id": "495394", "title": "Bitka pri Világoši", "context": "Introduction Uhorská kapitulácia pri Világoši Bitka pri Világoši bola záverečná bitka uhorskej revolúcie z rokov 1848 a 1849. Posledné zvyšky revolučnej uhorskej armády vedenej Arturom Görgeim kapitulovali dňa 13. augusta 1849 pri rumunskej obci Șiria (známejšej pod vtedajším maďarským názvom Világos) pred pruským generálom v ruských službách Theodorom von Rüdigerom. Ruskému zboru velil generál Ivan Fiodorovič Paskevič. Celá revolúcia bola, napriek protestom zo zahraničia, krvavo potlačená. Vzdalo sa tu 23 tisíc vojakov, 11 generálov a 1400 dôstojníkov. Rusi získali 129 diel, 29 práporov a 31 štandárt."}
{"id": "562421", "title": "Bitka pri Leviciach", "context": "Udalosti predchádzajúce bitke Na jar roku 1664 bola habsburská cisárska armáda rozdelená do troch vojsk. Na juhu ríše pôsobilo 17 000 uhorsko-chorvátskych vojakov pod velením Mikuláša Zrínskeho. V centrálnej časti v oblasti Viedne operovalo hlavné vojsko, 28 500 mužov pod velením Raimonda Montecuccoliho, ktorého hlavným cieľom bolo zastaviť predpokladaný priamy útok 100-tisícovej osmanskej armády pod velením Veľkovezíra Fazıla Ahmeda Köprülüa na hlavné mesto Viedeň. Tretie vojsko pôsobilo na severe Uhorska, v dnešnom Slovensku – 8 500 mužov pod generálom Louisom Raduit de Souches. Generál de Souches zahájil ofenzívu na jar roku 1664 na prinavrátenie okupovaných oblastí – po dobytí Nových Zámkov padli do tureckých rúk na jeseň roku 1663 postupne Novohrad, Nitra, Levice, Hlohovec aj ďalšie priľahlé obce. Pod Levický hrad prišla pod vedením veľkovezíra Ahmeda Köprülüa mohutná armáda 1. novembra 1663. Nasledujúci deň, po dohode s vtedajším kapitánom hradu Gašparom Bartakovitsom, sa Turci zmocnili hradu a posádka získala právo slobodného odchodu. De Souchesovo vojsko v jarnej ofenzíve najprv dobylo 3. mája 1664 späť Nitru. Následne de Souches porazil 16. mája 1664 osmanské vojsko pod velením Mehmeta Küçüka v Bitke pri Žarnovici. Toto víťazstvo umožnilo habsburskej armáde stočiť sa na juh k Leviciam. Mesto aj hrad získal de Souches opäť do cisárskych rúk 12. júna 1664. Po zabezpečení hradnej posádky sa vrátil so svojím vojskom do Nitry. Turci sa však nechceli vzdať pevnosti a vyslali na opätovné dobytie Levíc 15 až 20-tisícové vojsko. Osmanské posily predstavovala armáda pod Alím Pašom, ktorá vyrazila z Budína, aby zastavila postup cisárskych vojsk. V blízkosti Levíc sa jej vedenia sa ujal vtedajší budínsky paša Sarı Hüseyin Paša, ktorý obľahol hrad aj mesto. Posádka hradu ale tentoraz nekapitulovala a začala obliehateľom vzdorovať. Bitka pri Leviciach, severovýchodný pohľad. V popredí vpravo Koháriho krídlo, v strede vpravo de Souchesove sily."}
{"id": "275443", "title": "Bitka pri rieke Slaná", "context": "Introduction  Bitka pri rieke Slaná () alebo bitka o Muhi bolo ozbrojené stretnutie medzi vojskami uhorského kráľa Bela IV. a mongolským vojskom vedeným Chánom Batu, ktoré prebehlo 11. apríla 1241 pri maďarskej obci Muhi, blízko prechodov cez rieku Slaná. V súčasnosti je na mieste, ktoré je 16 km južne od Miškovca pamätník. Bitka mala za následok zdrvujúcu porážku uhorských vojsk. Kráľ Belo aj knieža Koloman sa zachránili útekom, arcibiskup Ugrín sa utopil v močiari. Bitka bola začiatkom mongolského vpádu do Uhorska, po ktorom nasledovalo vyše roka trvajúce plienenie mongolských vojsk v krajine."}
{"id": "67000", "title": "Bitka pri Moháči (1526)", "context": "Následky Súbor:Tomori pál.jpg|náhľad|Generál Pavol Tomori, kapitán armády, v jeho zlatom renesančnom brnení (1526). Víťazstvo nedalo Osmanom takú istotu, akú chceli. Budín zostal nedotknutý; iba francúzski a benátski veľvyslanci čakali na sultána, aby mu zablahoželali k jeho veľkému víťazstvu. Hoci vstúpili do nestráženého evakuovaného Budína a vyplienili hrad a okolie, čoskoro potom ustúpili. Až po roku 1541 Osmani konečne dobyli a obsadili Budín po obliehaní Budína v roku 1541. Bitka pri Moháči však znamenala koniec Uhorského kráľovstva ako jednotného celku. V období politického chaosu si rozdelená uhorská šľachta zvolila súčasne dvoch kráľov: Jána Zápoľského v roku 1526 a Ferdinanda I. z Rakúska v roku 1527. Osmanská okupácia súperila s habsburským arcivojvodom Rakúska, Ferdinandom I., švagrom mŕtveho Ľudovíta a jeho zmluvným nástupcom a naopak skorej podporovala Zápoľského zo Sedmohradska. Čechy ovládali Habsburgovci (za českého kráľa bol Ferdinand I. zvolený 23. októbra 1526), ktorý tiež ovládali severnú a západnú časť Uhorska a zvyšky Chorvátskeho kráľovstva, zatiaľ čo Osmani vládli strednému Uhorsku a držali suverenitu nad polo nezávislým Sedmohradskom. Rakúska vetva habsburských panovníkov potrebovala na osmanské vojny hospodársku moc Uhorska. Počas osmanských vojen sa územie bývalého Uhorského kráľovstva zmenšilo približne o 70%. Napriek týmto teritoriálnym a demografickým stratám zostalo menšie, silne vojnou zničené Kráľovské Uhorsko ešte na konci 16. storočia ekonomicky dôležitejšie ako Rakúsko alebo České kráľovstvo. Z Ferdinandových území bolo oslabené Uhorské kráľovstvo v tom čase jeho najväčším zdrojom príjmu. Významné úrady a štátne orgány boli prenesené na územie dnešného Slovenska. Sulejman pri Pešti v auguste roku 1541 porazil Ferdinandových žoldnierov a obsadil Budín. Po zásahu Turkov sa Uhorsko rozpadlo na tri časti. Južné a stredné územie kedysi mocného kráľovstva na stopäťdesiat rokov okupovali Turci. Križiacke armády obkľúčili Budín niekoľkokrát počas 16. storočia. Samotný sultán Süleyman zomrel v Uhorsku v bitke pri Szigetváre v roku 1566 prirodzenou smrťou. Uskutočnili sa ešte dve neúspešné osmanské obliehania Jágera, ktorý padol až v roku 1596, sedemdesiat rokov po osmanskom víťazstve v Moháči. Turci nedokázali dobyť severnú a západnú časť Uhorska, ktoré patrili habsburským panovníkom."}
{"id": "519445", "title": "Veľká turecká vojna", "context": "Habsburské víťazstvo v Uhorsku V októbri 1685 bol dobytý Ostrihom. Pevnosť sa vzdala po chabom odpore. Za pád Ostrihomu bol popravený turecký veliteľ pevnosti Ibrahim Paša. Ďalšie oporné body tureckej moci v Uhorsku boli obsadené v rýchlom slede. Cisárske jednotky postupne dobyli Budín, Pécs a Jáger. V roku 1687 dokonca boli turecké jednotky porazené pri Moháči. V roku 1668 bol obsadený stoličný Belehrad a Turci boli donútení opustiť Slavónsko. V roku 1687 bol sultán Mehmed IV. zosadený janičiarmi, ale ani jeho nástupca Sulejman II. však spočiatku vo vojne nebol príliš úspešný. V roku 1688 padol do rúk Habsburgovcov Belehrad a v roku 1689 aj Skopje. Koncom toho istého roka však veľkovezír Mustafa Köpröli zhromaždil silnú armádu a v roku 1690 zahájil úspešnú protiofenzívu. V októbri 1690 Turci dobyli Belehrad naspäť a v nasledujúcich rokoch sa so striedavými úspechmi. Definitívnu porážku utrpeli Turci v bitke pri Zente, kde princ Eugen Savojský 11. septembra 1697 úplne rozdrvil tureckú armádu. Sultánovi nezostávalo nič iné len uzavrieť mier. Rokovania a uzavretie mierovej zmluvy známej pod názvom Karlovský mier, sa konali v dnešnom srbskom meste Sriemske Karlovce (, , ). Mier bol uzavretý 26. januára 1699. Potvrdil oslobodenie takmer celého Uhorska od tureckej nadvlády. Habsburgovci na jeho základe získali Sedmohradsko a takmer celé Uhorsko (s výnimkou Banátu)."}
{"id": "66998", "title": "Bitka pri Moháči (1526)", "context": "Prípravy Uhorsko bolo dlho proti osmanskej expanzii v juhovýchodnej Európe, avšak v roku 1521 Turci postupovali po Dunaji a obsadili Belehrad, najsilnejšiu uhorskú pevnosť na Dunaji a Šabac. Týmto sa väčšina južného Uhorska stala neudržateľnou. Strata Belehradu spôsobila v Uhorsku veľké znepokojenie. Obrovská kráľovská armáda o sile 60 000 mužov - ktorú viedol kráľ, ale bola naverbovaná príliš neskoro a príliš pomaly - zanedbávala jedlo. Armáda sa preto spontánne rozpustila pod tlakom hladu a chorôb, bez toho, aby sa pokúsila znovu dobyť Belehrad, ktorý v tej dobe patril Osmanom. V roku 1523 sa arcibiskup Pavol Tomori, statočný kňazský vojak, stal kapitánom južného Uhorska. Všeobecná apatia, ktorá charakterizovala krajinu, ho prinútila opierať sa o svoje vlastné biskupské príjmy, keď začal opravovať a posilňovať druhú líniu uhorského pohraničného obranného systému. Pétervárad padol 15. júla 1526 do rúk Turkov kvôli chronickému nedostatku obranných posádok hradu. Asi 400 km pozdĺž Dunaja medzi Petrovaradínom a Budínom neexistovalo jediné uhorské mesto, obec alebo opevnenie akéhokoľvek druhu. O tri roky neskôr sa osmanská armáda vydala dňa 16. apríla 1526 z Konštantínopolu na čele so samotným Süleymanom I. Uhorskí šľachtici, ktorí si stále neuvedomovali veľkosť blížiaceho sa nebezpečenstva, nezohľadnili okamžite výzvu svojho kráľa na vojsko. Uhri sa nakoniec zhromaždili do troch hlavných jednotiek: sedmohradská armáda pod vedením Jána Zápoľského, poverená strážením priechodov v južných Karpatoch, s 8 000 až 13 000 mužmi; hlavná armáda pod vedením samotného Ľudovíta (okrem početných žoldnierov zo Španielska, Nemecka, Česka a Srbska); a ďalšia menšie vojsko, ktorému velil chorvátsky gróf Krištof Frankopan a malo okolo 5 000 mužov. Osmani nasadili najväčšie delostrelectvo v tej dobe, ktoré zahŕňalo približne 300 kanónov, zatiaľ čo uhorské vojsko malo iba 85 kanónov, hoci tento počet bol väčší ako v iných vtedajších západoeurópskych armádach nasadených na bojiskách počas veľkých konfliktov západoeurópskych veľmocí. Ľudovít II., ktorý zomrel v bitke pri Mohačí. Geografická oblasť znamenala, že Uhri nevedeli, kde sa Turci presne nachádzali, až kým neprekročil Balkánske hory, a keď sa tak stalo, sedmohradske a chorvátske sily boli ďalej od Budína ako Turci. Súčasné historické záznamy, aj keď riedke, naznačujú, že Ľudovít uprednostnil plán ústupu pred postupujúcimi Osmanmi, než sa priamo zapojiť s nimi do otvoreného boja. Uhorská vojnová rada - bez toho, aby čakala na posily z Chorvátska a Sedmohradska len pár dní pred príchodom - urobila vážnu taktickú chybu výberom bojiska neďaleko Moháča, v otvorenej, ale nerovnej planine s niekoľkými močiarmi. Osmani postupovali smerom k Moháču takmer bez zastávok. Kým Ľudovít čakal v Budíne, Turci obkľúčili niekoľko miest (Petrovaradín, Ujlak a Osijek) a prekročili rieky Sáva a Dráva. V Moháči malo Uhorsko okolo 25 000 až 30 000 vojakov. Jedinou vonkajšou pomocou bol malý kontingent poľských vojakov (1 500 vojakov a rytierov), ktorých viedol kapitán Lenart Gnoiński. Osmanská armáda mala asi 50 000 mužov, hoci niektorí súčasní historici odhadujú počet osmanských vojakov na 100 000. Uhorská armáda bola zoskupená tak, aby využila terén, a dúfala, že sa doňho zapojí postupne osmanská armáda. Mali výhodu, že ich vojsko boli dobre oddýchnuté, zatiaľ čo Turci práve ukončili namáhavý pochod počas letných horúčav. Ale namiesto toho, aby Uhri okamžite zaútočili na unaveného nepriateľa, nechali ich, aby zápasili v bažinatom teréne. Bolo by „neprístojné“ zaútočiť na nepriateľa, keď ešte nebol pripravení na bitku."}
{"id": "599722", "title": "Nové Zámky", "context": "V roku 1663 začal veľkovezír Ahmed Köprülü novú výpravu proti kresťanom. K bojovému stretnutiu Turkov s vojskom Adama Forgáča došlo 6. augusta pri Gbelciach. Dňa 4. augusta dvaja sluhovia priniesli Forgáčovi správu, že Turci sa prepravujú cez Dunaj cez pontónový most pri Pálanku (Štúrovo). Na severnej strane rieky bolo údajne 4- až 5-tisíc Turkov, no Dunaj sa rozvodnil a a Turci ostali odrezaní. Adam Forgáč zobral z posádky pevnosti 5-tisíc vojakov. Bol presvedčený, že vybojovať víťazstvo s tureckými vojskami bude jednoduché. Svojím rozhodnutím nebezpečne oslabil obranyschopnosť novozámockej pevnosti. Turci most v noci opravili a na severný breh sa do rána prepravilo cca 20- až 25-tisíc Turkov. Velili im Kose Ali paša, Gurdžu Mehmed paša a budínsky Sary Husein paša. Po prvom útoku skoro ráno Forgáčovo vojsko preniklo do tureckého tábora, kde nakoniec zostalo z väčšej časti obkľúčené. Táto bitka sa skončila Forgáčovou porážkou."}
{"id": "97897", "title": "Povstanie Gabriela Betlena", "context": "Vypuknutie povstania Betlen využil ako prvý situáciu, v ktorej sa ocitli Habsburgovci, a posilnený vypuknutím českého stavovského povstania vystúpil v lete 1619 vojensky proti Viedni. Do boja postavil 18 000 vojakov naverbovaných väčšinou z hajdúchov a sedmohradských Sikulov. Spojil sa s niektorými významnými uhorskými protestantskými magnátmi a v auguste vpadol na východné Slovensko. Porazil Drugetove vojsko a začiatkom septembra 1619 obsadil Košice. Jeho prívrženci ho tam zvolili za hlavu Uhorska, ochrancu nekatolíckeho náboženstva a vydali manifest Sťažnosti Uhorska (lat. Querela Hungariae), v ktorom osvetľujú príčiny a program povstania. Betlenova už takmer tridsaťtisícová armáda postupovala cez Spiš, Liptov a juhoslovenské stolice smerom na západ a po pár týždňoch zaujala Fiľakovo, Levice, stredoslovenské banské mestá, Nové Zámky, Trnavu a dokonca aj hlavné mesto Kráľovského Uhorska Bratislavu. Na Bratislavskom hrade odovzdal Betlenovi palatín Žigmund Forgáč kráľovskú korunu. Betlen sa potom s vojskom spojil s českými a moravskými stavmi pod vedením J. M. Thurna a postupoval spolu s nimi na Viedeň. Na východné Slovensko však vpadol Juraj Druget s jeho osemtisícovým vojskom poľských žoldnierov a Betlena donútil k ústupu od Viedne."}
{"id": "557651", "title": "Obliehanie Viedne", "context": "Pozadie  Hlavný článok: Bitka pri Moháči V auguste 1526 sultán Süleyman I. v bitke pri Moháči jednoznačne porazil vojsko uhorského kráľa Ľudovíta II., čím pripravil cestu pre Osmanov, aby získali kontrolu nad juhovýchodným Uhorskom; bezdetný kráľ Ľudovít bol zabitý. Jeho švagor, rakúsky arcivojvoda Ferdinand I., brat cisára Svätej rímskej ríše Karola V., požiadal o neobsadený uhorský trón. Ferdinand získal podporu len v západnom Maďarsku, zatiaľ čo šľachtic zvaný Ján Zápoľský z mocenskej základne v Transylvánii ho vyzval na korunu a Süleyman ho uznal za kráľa za to, že prijal stav vazalov pre Osmanskú ríšu. Do roku 1700 sa tak Maďarsko rozdelilo na Kráľovské Uhorsko a Osmanské Uhorsko. Po zhromaždení v Bratislave 26. októbra bol Ferdinand deklarovaný za kráľa Kráľovského Uhorska, kvôli dohode medzi jeho a Ľudovitovými rodinami, čo bolo stmelené Ferdinandovým manželstvom s Ľudovítovou sestrou Annou a Ľudovitovým manželstvom s Ferdinandovou sestrou Máriou. Ferdinand sa rozhodol vymáhať svoje nároky na Maďarsko a v roku 1527 sa zmocnil Budína, kde sa vzdal svojej moci v roku 1529, keď osmanský protiútok zbavil Ferdinanda všetkých jeho územných ziskov."}
{"id": "235808", "title": "Bitka pri Mezőkeresztesi", "context": "Pozadie bitky V lete 1596 hlavné sily tureckej armády dobyli po obliehaní Jáger. Cisárska armáda, ktorej velil Maximilián III. a Žigmund Báthory vyrazila s úmyslom dobyť mesto späť. Osmanským vojskám velil Mehmed III. a veľkovezír Damat İbrahim Paša. Obe armády sa stretli pri dedine Mezőkeresztes. Osmanské vojská boli vyčerpané niekoľkodňovým pochodom a dlhým obliehaním mesta. Habsbursko-Sedmohradské vojská čakali v dopredu vybudovaných poľných opevneniach okolo zrúcanín starého kostola. Prvý deň sa podarilo habsburským vojskám odraziť všetky osmanské útoky. Po protiútoku habsburských vojsk Osmani aj ich veliteľ začali utekať z bojiska. Cisárski vojaci začali rabovať ich tábor. To využila tatárska jazda a podnikla razantný protiútok. Cisárske vojsko bolo dezorganizované. Bolo to jediné stretnutie hlavných síl oboch strán počas 15 ročnej vojny. Turci túto bitku prirovnávajú k víťazstvu pri Moháči. Kategória:Bitky protitureckých vojen Kategória:Bitky Osmansko-habsburských vojen Kategória:Bitky v Maďarsku"}
{"id": "101301", "title": "Povstanie Juraja I. Rákociho", "context": "Opätovné boje a neúspešné mierové rokovanie Na konci augusta vstúpila posilnená armáda znovu do bojov a povstalcov zahnali až do Tokaja, tento úspech však netrval dlho, a len čo Rákoci znovu zaútočil museli cisárski vojaci ustupovať. Bol to rovnako následok nezhôd vo velení medzi nemeckou a uhorsko-poľskou časťou armády. Keď sa generál Götz na zimu ubytoval v stredoslovenských banských mestách, označil uhorské a poľské vojská za nespoľahlivé a prepustil ich zo svojich služieb. Ku koncu roka sa začalo v Trnave vyjednávať o mieri. Uhorskí protestanti presadzovali pri rokovaniach dosiahnutie stavovských a náboženských slobôd, prinavrátenie odobratých kostolov, vyhnanie jezuitov z krajiny a úpravu cirkevného desiatku. Rákoci chcel získať správu niektorých území a vojnové reparácie. Rovnako ako Betlen pred 20-timi rokmi od cisára žiadal sedem východouhorských stolíc a sliezske kniežatstvá Opole a Racibórz. Katolícki magnáti a ani palatín nechceli splniť požiadavky protestantov a vznikla kríza. Rákoci využil situáciu, ktorá nastala, a presunul svoje vojská až na stredné Slovensko. Po tom, ako prijal finančnú podporu od Francúzska, začal stupňovať aj svoje požiadavky. Teraz už žiadal do dedičnej držby celé tzv. Horné Uhorsko (teda severovýchodné) so všetkými mestami a pevnosťami. Proti takému rozšíreniu moci vystúpili Turci, s ktorými dvor už nejaký čas rokoval a usiloval sa oddeliť Osmanskú ríšu od plánov sedmohradského kniežaťa. Napriek tomu, že povstalci pokračovali zo stredného Slovenska smerom na západ, úspechy cisárskej diplomacie a aj nepokoje v Sedmohradsku prinútili Rákociho k ústupkom. Pre pretrvávajúce nezhody v cisárskom vojsku sa Viedeň rozhodla znovu rokovať. Vo februári 1645 uzavreli obe strany kompromisnú dohodu, podľa ktorej mal Rákoci dostať do doživotného užívania sedem východouhorských stolíc, a uhorským protestantom sa zaručovala náboženská sloboda, ktorá sa mala vzťahovať aj na poddaných. Otázka navrátenia kostolov a iné sporné otázky sa mali doriešiť na najbližšom krajinskom sneme, na ktorom sa mala ratifikovať aj mierová dohoda. Po uzavretí kompromisnej dohody odišli z územia Slovenska nemecké vojská, pretože uhorské stavy sa panovníkovi zaviazali pomocou v prípade útoku Rákociho."}
{"id": "99100", "title": "Karol I. (Uhorsko)", "context": "Úpadok južnej hranice (od roku 1330) Arpádovci úspešne obkolesili celé svoje južné pohraničie šiestimi vojenskými kolónami – banátmi (Dalmácia, Slavónia, Bosna, Chorvátsko, Mačva, Olténsko a Severin), ktoré zahŕňali zhruba Malé Valašsko (juhozápadná časť dnešného Rumunska - Olténsko) a severnú časť dnešného Bulharska, Srbsko a Bosnu. Tieto územia prerozdelil bánom a v jednotlivých regiónoch získaval podporu obyvateľstva, aby tak posilnili svoju moc. Aj keď sa snažil rozšíriť uhorské kráľovstvo až po Čierne more, nepriaznivé okolnosti mali za následok obrat starých banátov na násilné separatistické protiuhorské kniežatstvá. Dominantná viera v danej oblasti bola gréckokatolícka a konverzia ku katolicizmu podnietila vzburu. Súboj o moc medzi ortodoxnými Srbmi, bulharskými cármi a novovzniknutým Malým Valašskom len posilnili povstanie. Západné Valašsko bolo považované za časť Severinského banátu. Keď tamojší valašský vládca Basarab I. prejavil známky neposlušnosti Karol pritiahol aj s vojskom, ale po dobytí zopár miest bol nútený k ústupu následkom nedostatku zásob. Počas jeho návratu 9. novembra 1330 sa uhorská armáda stratila v horskom teréne tejto oblasti. Uhorsko a Valašsko podpísali mier a Basarab prisľúbil Karolovi, že mu ukáže cestu. Basarab ich však nalákal do pasce a v bitke pri Posade (poloha: ) ich 12. novembra prepadol zo zálohy. Po katastrofálnej porážke, Karol z bojiska unikol len vďaka ľsti. Vymenil si s Deziderom z Héderváru zbroj. Toho Valasi v domnienke, že ide o kráľa, chladnokrvne dorúbali. Tento incident znamenal počiatok existencie Valašska ako nezávislého vojvodstva. Bez Karolovho vedomia Ottomanskí Turci úspešne získali Malú Áziu pod nadvládu sultána Osmana I. a Orchana I. Chystali sa na inváziu do juhovýchodnej Európy. Zvrchovanosť juhovýchodu však mala väčšie starosti so zabezpečovaním vlastných režimov a panstiev než s koordinovanou obranou. To napomohlo Turkom rozšíriť svoju vládu v oblasti."}
{"id": "559671", "title": "Povstanie Imricha Tököliho", "context": "Situácia v Uhorsku Vznik Tököliho povstania sa spája s centralistickými snahami Habsburgovcov v Uhorsku, potlačením Vešeléniho sprisahania, útlakom poddaných a rekatolizáciou. Od roku 1663 Osmani v Uhorsku dobyli Nitru, Levice, Hlohovec, Nové Zámky a podnikli pustošivé výpady na Trenčín, Bojnice, Záhorie a na Moravu. V nasledujúcom roku habsburgský cisár Leopold I. 1. augusta 1664 zvíťazil v bitke pri Svätom Gottharde a 10 augusta 1664 uzavrel mier vo Vašvári, ktorý bol však nevýhodný pre Uhorsko (napríklad Osmanom zostalo územie medzi Váhom a Hronom a strategická pevnosť Nové Zámky). Malý záujem cisárskeho dvora o definitívne vyhnanie Turkov vyvolal medzi uhorskými veľmožmi veľkú nevôľu. Navyše viacerí predstavitelia cisárskeho dvora sa domáhali obmedzenia ich stavovských výsad a slobôd, tak ako sa to stalo v Česku po bitke na Bielej hore v roku 1620. Zámienku na takýto krok bolo Vešeléniho sprisahanie, v ktorom sprisahanci plánovali uniesť cisára na hrad Muráň a donútiť ho aby sa vzdal uhorskej koruny. Štyria hlavní aktéri skončili v roku 1671 na popravisku a Uhorsku bola zrušená autonómia a v roku 1673 bola zavedená guberniálna správa na čele s Gasparom Ampringerom, čím sa Uhorsko stalo priamo podriadené cisárovi. Uskutočnila sa vlna konfiškácií a viac ako 400 protestantských kazateľov a učiteľov bolo pre podozrenie z vlastizrady v mimoriadnych súdoch pod hrozbou trestu smrti nútených vzdať sa svojej viery (alebo utiecť)."}
{"id": "42748", "title": "Protihabsburské stavovské povstania", "context": "Povstanie Juraja I. Rákociho (1643 – 1645) Ďalším povstaním bolo vystúpenie Juraja I. Rákociho. Ako spojenec Švédska a Francúzska využil Rákoci nepriaznivú situáciu pre Habsburgovcov, aby sa vyhlásil za ochrancu nespokojných uhorských protestantov. Zo Sedmohradska prenikol na východné Slovensko a ďalej na západ (1644). Roku 1645 prenikli Rákociho drancujúce oddiely znovu na západné Slovensko a ponáhľali sa na pomoc švédskemu generálovi L. Torstensonovi, ktorý obliehal Brno. Na zásah vysokej porty prerušil Juraj I. Rákoci I. vojenské akcie a vrátil sa do Sedmohradska. Ná základe Lineckého mieru (16. decembra 1645) získal Juraj I. Rákoci do doživotnej držby sedem stolíc na severovýchode Uhorska, z toho Satmársku a Sabolčskú natrvalo. Linecký mier rozšíril slobodné vyznávanie náboženstva aj na poddaných, ale inak jeho ustanovenia bránili iba privilégiá šľachty, upevňovali moc a rozširovali majetok Rákóciovskej rodiny."}
{"id": "554156", "title": "Bitka pri Veľkých Vozokanoch", "context": "Bojujúce strany Vojsko Uhorska tvorili prevažne vojaci lojálni rodom Forgáč a Esterházi. Žigmund Esterházi prišiel z pevnosti Nové Zámky so 745 mužmi spolu s plukovníkom Walterom. Prišli aj posádky pevností Vráble a Levice. Na druhý deň bitky sa do nej zapojili tiež sedliaci zo 16 obcí Požitavia. Spolu mala kresťanská armáda približne 1 300 vojakov a niekoľko stoviek sedliakov, radových vojakov teda mala iba tretinu oproti druhej strane. Turecká strana mala k dispozícii asi 4 000 vojakov."}
{"id": "46239", "title": "Ľudovít II. (Uhorsko)", "context": "Moháčska katastrofa B. Székely, Objavenie tela kráľa Ľudovíta, olej na plátne, 1860, Maďarská národná galéria, Budapešť Práve keď vrcholila veľká banskobystrická vzbura a práve keď došlo k intenzívnym rozporom vo vládnucej triede a zosadený palatín Štefan Verböci sa chystal zorganizovať prevrat, prišla správa, že sa Turci chystajú zaútočiť na Uhorsko. Práve zasadajúci uhorský snem sa „uzniesol“, že veľmi bojovať nebude a schválil len skromné financovanie vojny. Ľudovít sa obrátil o pomoc na viacero európskych vládcov, na pápeža, benátskeho dóžu, anglického kráľa Henricha VIII. a aj na svojich príbuzných, poľského kráľa Žigmunda I. a rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda I. Napriek hroziacemu nebezpečenstvu ju však dostal len vo veľmi obmedzenej miere. Pápežská kúria poslala finančnú sumu, ale kládla si zároveň podmienku, že časť týchto peňazí musí byť využitá v boji proti v Uhorsku sa už šíriacemu luteránstvu. Uhorsko zostalo v prípravách na vojnu s Turkami osamotené. Ľudovítovi sa nepodarilo postaviť dostatočne veľkú armádu, ani mnohé jeho výzvy uhorská šľachta nesplnila. V júli padla pevnosť Petrovaradín a 29. augusta nasledovala osudná bitka pri Moháči. Na bitke sa nezúčastnilo vojsko sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského, ani vojská z Chorvátska, a posily z Česka boli v čase bitky ešte len v Stoličnom Belehrade. Ani pomoc z rakúskych krajín, ktorú prisľúbil arcivojvoda Ferdinand, sa nedostavila včas. Navyše vojsko bolo beztak malé, nemotivované, a jagelovské vedenie nemalo pre nastávajúci boj jasne stanovenú taktiku. Zrážka uhorského vojska (25 000 mužov) s viac než dvojnásobne početnou a výborne vycvičenou armádou tureckého sultána Süleymana I. (60 000 mužov) dopadla katastrofálne. 29. augusta 1526 bola pechota (naverbovaní študenti, tovariši a mestská chudoba) takmer kompletne rozdrvená a šľachtická jazda „takticky“ ustupovala a pred vyvraždením pechoty ušla. Príznačné je, že Turci po víťaznej bitke celú noc čakali na príchod „hlavnej“ uhorskej armády (ktorú v skutočnosti práve porazili) a sultán si ešte dlho po bitke nebol istý, či naozaj zvíťazil, lebo nevedel pochopiť, že proti nemu postavili takú malú armádu. Keď Ľudovít II. videl, že je boj stratený, utiekol z bojiska. Vo všeobecnom chaose však pri kráľovi ostali len dvaja dvorania. Pri prechode cez potok Cselle pri Moháči kráľ padol z koňa a utopil sa. Jeho osobou vymrela uhorsko-česká vetva jagelovskej dynastie."}
{"id": "532568", "title": "Adam Forgáč", "context": "Život Bol najstarším synom baróna Žigmunda Forgáča, uhorského palatína, a jeho druhej manželky Zuzany Turzovej. Narodil sa na hrade Gýmeš pri obci Jelenec. V roku 1627 sa stal kráľovským komorníkom a zároveň kapitánom hradu Szécsény. Pôsobil aj ako kapitán mesta Košice. 4. marca 1640 vydal mesto vojsku Juraja I. Rákociho. V rokoch 1645 a 1655 sa uchádzal dokonca o post uhorského palatína, čo však nedosiahol.Neskôr pôsobil ako kapitán stredoslovenských banských miest. V auguste 1652 organizoval obranu pred rabujúcimi tureckými vojskami, ktorým sa postavil 26. augusta 1652 pri Veľkých Vozokanoch. V dvojdňovej bitke pri Veľkých Vozokanoch turecké vojská porazil. Prvý deň bitky však nebol úspešný (padli aj 4 príslušníci Esterházyovského rodu). Po neúspešnom dni však zorganizoval provizórne sily zozbierané z poddaných okolitých ohrozených obcí, s ktorými 27. augusta turecké sily premohol. V máji roku 1643 sa stal kapitánom novozámockej pevnosti. Nechal sa prelstiť Turkami a bez dostatočného prieskumu situácie podnikol výpad proti údajne oslabeným tureckým vojskám pri Parkane. V skutočnosti však Turci na jeho vojská pripravili pascu a v bitke pri Parkane 6. augusta 1663 sa z jeho 5500 vojakov napokon zachránilo iba necelých 400. Sám Forgáč sa zachránil útekom. Osmanské sily o sile asi 50 000 mužov postúpili k Novým Zámkom a vyzvali ho na kapituláciu, ktorú odmietol. Mesto bolo ostreľované osmanským delostrelectvom. 22. septembra 1663 došlo k nehode, pri ktorej vybuchol sklad pušného prachu vo Fridrichovej bašte. Ďalšia obrana mesta bola nemožná. So zvyškom posádky opustil pevnosť 26. septembra. 24. septembra 1663 bol po mesiac a pol dlhom obliehaní nútený vzdať vojskám veľkovezíra Ahmeda Köprülü. Strata Nových Zámkov mala za následok stratu ďalších miest od Levíc po Nitru. Západné Slovensko bolo vydané napospas osmanského rabovaniu. Osmanské sily prenikli až na Moravu. Pre vojenské neúspechy bol postavený pred vojenský súd, ale napokon ho oslobodili. Od roku 1670 do smrti bol krajinským radcom. Po zrušení uhorskej ústavy v roku 1673 bol jedným zo štyroch radcov gubernátora Ampringenta. V roku 1674 sa stal jedným zo sudcov bratislavskej sedrie.. Zomrel 10.júna 1681 v Rajke. Jeho telo dodnes odpočíva v trnavskom kostole sv. Štefana. Rodina Adam Forgáč bol trikrát ženatý. Prvou manželkou bola Barbora Sečianska, vdova po Adamovi Turzovi (dcéra Juraja Séčiho a Márie Drugetovej) pravnučka známej Alžbety Báthoryovej, druhou manželkou bola Judita Révaiová (bola dcérou strážcu koruny a autora oslavného spisu o uhorskej korune Petra Révaia, vdova po Pavlovi Nádašdym) a treťou bola Katarína Rechbergová. S týmito manželkami mal dokopy 8 detí: Adam ( 1663 - † 27. september 1716) - novohradský župan Šimon ( 8. júl 1669 - † 13. september 1730) František Zuzana Anna Eva Dorota Kristína"}
{"id": "599723", "title": "Nové Zámky", "context": "V meste začiatkom 18. storočia vypukla morová epidémia, v roku 1831 cholera. Prvá lekáreň bola v meste otvorená v roku 1764. V meste bola založená mestská nemocnica, xenodochia, ktorej úlohou nebolo liečenie, ale poskytovanie útulku chorým, starým a bezvládnym ľuďom. Mesto Nové Zámky nemalo dlho lekára. Ešte v roku 1803 chirurgické operácie vykonávali ľudoví felčiari. Najväčšiu zásluhu o získanie financií na výstavbu novozámockej nemocnice mal riaditeľ novozámockej sporiteľne František Kapisztóry (1818 – 1900). Stavba prvej nemocnice sa začala v roku 1894 a odovzdaná bola 1. júna 1896. Prvým riaditeľom nemocnice sa stal MUDr. Štefan Dohmann. Okrem jednej boli vtedy ošetrovateľkami prvej novozámockej nemocnice sestry rádu svätého Vincenta."}
{"id": "11919", "title": "Zlaté Moravce", "context": "Politika Z hľadiska celoštátneho bolo v minulosti mesto za Rakúsko-Uhorska samostatným volebným obvodom. Začiatkom 20. storočia sa volilo vo voľbách verejne na dnešnom námestí A.Hlinku. Za prvej republiky sa v meste angažovali mnohé strany. V komunálnych voľbách niekoľkokrát vyhrala Krajinská kresťansko-sociálna strana pred HSĽS a Židovskou stranou. V parlamentných voľbách bolo poradie na prvých dvoch miestach opačné, pričom na treťom mieste sa umiestnila ČSSD (Československá strana sociálne demokratická). Mesto v tomto období často navštevoval aj prezident T.G.Masaryk vzhľadom na to, že v neďalekých Topoľčiankach mal svoje letné sídlo. Rovnako tak niekoľko návštev vykonal aj jeho nástupca E.Beneš. Po roku 1989 sa v meste opäť začala rozvíjať politická aktivita. V 90. rokoch tu v parlamentných približne polovicu hlasov dostávali strany HZDS a SNS, zvyšok si rozdelili pravicové uskupenia (KDH, DÚ, neskôr SDK a SDKÚ) a ľavicová strana (SDĽ). Po roku 2000 sa volebná podpora niesla -tak ako na celom Slovensku- v znamení poklesu podpory HZDS a náraste podpory strane SMER-SD. Štatút okresného mesta Zlaté Moravce boli od 18. storočia sídlom Tekovskej župy, patrili však k počtom obyvateľov medzi najmenšie centrá žúp a tak sa hlavný rozvoj sústredil do iných miest. Napriek tomu si udržali význam aj za prvej ČSR a v roku 1924 sa stali sídlom okresu a to potrvalo až do roku 1960, kedy boli pričlenené k okresu Nitra. V roku 1975 bola ku mestu pričlenená pôvodne samostatná obec Žitavany a stala sa mestskou časťou. Sídlom okresu sa stali opäť v roku 1996. Tento štatút však v súčasnosti nemá taký značný význam, keďže sa po reforme štátnej správy v roku 2001 uvoľnili kompetencie samosprávy miest a krajov. Napokon bol v roku 2002 zrušený okresný úrad a jeho kompetencie prenesené na MsÚ a iné úrady. V tom istom roku sa odtrhli aj Žitavany na základe slobodného rozhodnutia obyvateľov tejto obce v referende. Mestské zastupiteľstvo a samospráva V meste fungovala vedľa Župnej administratívy aj miestna samospráva na čele s richtárom.Po roku 1918 sa premenovala na starostu a bola už volená, neskôr, v rokoch 1938 – 45 vládny komisár a v období 1948 – 89 predseda Národného výboru. Po roku 1989 sa začal označovať ako primátor. Volí sa na štyri roky spolu s 17-členným Mestským zastupiteľstvom, ktoré je volené z piatich obvodov, v ktorých sú zahrnuté aj Prílepy a Chyzerovce. Silné zastúpenie v ňom má po roku 2010 koalícia Smer-HZDS-KDH a tiež nezávislí. Mesto má tiež vlastnú políciu pozostávajúcu z dvanástich príslušníkov. Primátori mesta od r.1991 Ing. Peter Orban – 1991 – 1998 Ing. Milan Skyva – 1998 – 2002 Ing. Serafína Ostrihoňová – 2002 – 2010, 2014/15 Ing. Peter Lednár – 2011 – 2014 PaedDr. Dušan Husár – 2016 – Po komunálnych voľbách v roku 2006 bola primátorkou mesta opätovne zvolená Ing. Serafína Ostrihoňová ako nezávislá kandidátka. Za 2 funkčné obdobia sa stala známou prakticky po celom Slovensku a s ňou aj Zlaté Moravce. Mesto sa zviditeľnilo najmä stálymi spormi medzi primátorkou a poslancami Mediálnu pozornosť si vyslúžila aj držaním 4-dňovej protestnej hladovky v stane pred Úradom vlády SR v máji 2006, kedy žiadala urýchlené dobudovanie rýchlostnej cesty R1, ktorá mala byť riešením na často nehodový úsek I/65 medzi Nitrou a Zlatými Moravcami, ktorý je súčasťou hlavného ťahu na Banskú Bystricu Po vyostrenej kampani v roku 2010 v komunálnych voľbách skončila na druhom mieste s vyše 1600 hlasmi. Za primátora mesta bol zvolený Ing. Peter Lednár, ako kandidát koalície Smer-SD, KDH, HZDS."}
{"id": "448112", "title": "Letisko Nové Zámky", "context": "Externé odkazy  Aeroklub Nové Zámky – Oficiálna webstránka Aeroklubu Nové Zámky s informáciami o letisku Nové Zámky Kategória:Doprava v Nových Zámkoch"}
{"id": "289582", "title": "Gymnázium (Nové Zámky, M. R. Štefánika 16)", "context": "Externé odkazy  Gymnázium Nové Zámky – oficiálna stránka školy Kategória:Gymnáziá na Slovensku Kategória:Školy v Nových Zámkoch"}
{"id": "11883", "title": "Nové Zámky", "context": "Šport  Futbal V meste Nové Zámky sú dva futbalové štadióny. Futbalové mužstvo (FKM Nové Zámky) momentálne hrá v súťaži 3. slovenskej futbalovej ligy. V minulosti tu pôsobili také futbalové osobnosti ako Juraj Szikora alebo Michal Vičan. Športová hala Milénium Športová hala „Milénium“ v Nových Zámkoch Mesto je dnes charakteristické najmä množstvom športových a oddychových centier. Medzi tradične významné športy v meste patria sálové športy a hlavne hádzaná. Družstvo mužov hrá v 1. slovenskej lige a v medzinárodnej lige HIL. Viacúčelová športová hala Milénium bola slávnostne odovzdaná do užívania 29. decembra 1999. Je určená na športové a kultúrno-spoločenské využitie – hádzanú, volejbal, sálový futbal, aerobic, kalanetiku, usporadúvanie koncertov, plesov, valných zhromaždení akcionárov firiem, výročných konferencií, vystúpenia tanečných a speváckych zoskupení. Kapacita sektorovo i farebne odlíšených priestoroch hľadiska je 994 divákov, športová plocha – palubovka má rozmery 40 x . Športovcom i návštevníkom je k dispozícii svetelná tabuľa, ozvučovacia technika ôsmich kusov reproduktorov zn. JBL, automatizovaná regulácia prúdenia vzduchu, štyri moderne vybavené šatne, sauna s bazénom i klubovňa s výhľadom na hraciu plochu. Na prízemí ŠH je reštaurácia s vlastnou kuchyňou s možnosťou celodenného stravovania. V priestoroch nad reštauráciou sa nachádzajú miestnosti na ubytovanie cca 20 osôb. Relax komplex Relax komplex v Nových Zámkoch Bývalé mestské kúpele existujú už od roku 1964. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa mesto rozhodlo pre ich kompletnú rekonštrukciu. V januári 1996 otvorili zrekonštruované priestory mestských kúpeľov pod novým názvom Relax komplex . Objekt patrí pod Správu cestovného ruchu a nachádza sa vo veľkej presklenej budove na Tureckej ulici. Celé ľavé krídlo budovy majú prenajaté súkromní podnikatelia, ktorí v týchto priestoroch prevádzkujú biokozmetiku, kaderníctvo a holičstvo, kozmetický salón, fitnescentrum, sauna a cestovná kancelária. V pravom krídle budovy sa nachádza bazén, ktorý je otvorený desať mesiacov v roku. Kapacita bazéna je najviac vyťažená v zimných mesiacoch. V okolí bazéna pod veľkými sklenými oknami je množstvo živých kvetov, medzi ktorými prevládajú palmy. Detský bazén má hĺbku a pre dospelých dosahuje max. hĺbku . Na bezpečnosť návštevníkov počas celého dňa dozerajú dvaja profesionálni plavčíci. V krytom bazéne sa uskutočňujú plavecké preteky, Majstrovstvá Slovenska a tradične sa usporiadavajú dvakrát do roka preteky s medzinárodnou účasťou, ktoré organizujú plavecké oddiely za spoluúčasti SCR. Vedenie SCR bezplatne prenajíma bazén pre Centrum voľného času, ktoré organizuje niekoľkokrát do roka plavecké preteky detí. Zimný štadión Zimný štadión v Nových Zámkoch. Ľadová plocha zimného štadiónu v Nových Zámkoch býva k dispozícii už v lete. Každý rok sa usporadúvajú hokejové turnaje na medzinárodnej úrovni. Tento zimný štadión je moderným zariadením pre všestranné využitie najmä v zimnom období. Má ideálne podmienky pre sústredenie hokejových a krasokorčuliarskych družstiev, organizovanie ich turnajov a pretekov. Služby na zimnom štadióne v objekte sú poskytované masérske a saunové služby, brúsenie korčulí, občerstvenie v miestnom bufete v blízkosti areálu je reštaurácia s celodenným stravovaním, prípadné ubytovacie služby možno zabezpečiť v hoteloch alebo v súkromí na území mesta prostredníctvom tunajších cestovných kancelárií v jarnom a letnom období možno využiť celý priestor štadióna na uskutočnenie kontraktačných podujatí, veľtrhov a propagačných výstav pre všetky podnikateľské subjekty. V meste pôsobí hokejový klub HC Nové Zámky, ktorý je súčasťou slovenskej Tipsport extraligy. Kúpalisko Štrand Kúpalisko Štrand v Nových Zámkoch. Socha Emila Tatárika, zakladateľa kúpaliska Štrand, dielo novozámockého sochára Tibora Szilágyiho Termálne kúpaliská sa nachádzajú na viacerých miestach novozámockého okresu. V Nových Zámkoch je to kúpalisko Štrand , ktoré leží pri rieke Nitre. Od júna 2005 je na Štrand nový vstup cez drevený most, bývalý vstup slúži pre zásobovanie. Ponúka 4 bazény – rekreačný, plavecký, cvičný a detský, v ktorých sa voda neustále vymieňa. Z hĺbky tu vyviera 62 °C teplá voda s výdatnosťou 4,5 l za sekundu. Na rozlohe s množstvom zelene a krásnej kvetinovej výzdoby sú sústredené základné služby pre rekreantov, športové ihriská, minigolf, ihriská pre deti. Služby pre návštevníkov: kúpanie pre dospelých a deti v bazénoch s termálnou vodou, oddych a relax v pokojnom a príjemnom prostredí okrem kúpania široký sortiment služieb občerstvenia a športového vyžitia a vodných atrakcií predpredaj vstupeniek pre organizácie, firmy a občanov za výhodné ceny požičovňa športových potrieb, volejbalové ihrisko, tenisové kurty, obrie šachy, priestory pre stolný tenis, dvojdráhová kolkáreň s automatickým stavačom kolkov, bufetom a saunou, vodná kĺzačka – tobogán, minigolf, soláriá voľné plochy pre slnenie a opaľovanie v blízkosti areálu veľkokapacitné parkovisko motorových vozidiel a jednostopových vozidiel niektoré priestory a zariadenia športového charakteru možno využiť pre pohybové aktivity aj v mimosezónnom období. Tenisový areál mesta Tenisový areál v Nových Zámkoch. Mesto Nové Zámky má vybudovaný moderný tenisový areál. Pre rekreantov, ako aj profesionálnych tenistov ponúka areál až osem tenisových dvorcov s antukovým povrchom, krytú halu, ktorú možno využívať aj v zimných mesiacoch a veľkú asfaltovú plochu s tromi stenami pre jednotlivcov. Každé leto sa tu uskutočňujú celoštátne tenisové turnaje. Profesionálnu úroveň tohto areálu i trénerov potvrdzuje aj účasť Novozámčanky Henriety Nagyovej vo svetovom rebríčku, kde v roku 1999 bola na 22 mieste. Letisko v Nových Zámkoch Letisko v Nových Zámkoch. Budova hangáru a riadiacej veže na letisku. V roku 1931 obuvnícky podnikateľ Tomáš Baťa kúpil továreň na spracovanie koží v Nových Zámkoch, ktorá sa nachádzala v miestach neskoršej továrne na výrobu elektrospotrebičov (Elektrosvit). Baťa bol nadšencom lietania a mal v pláne venovať sa podnikaniu aj v oblasti letectva. V roku 1932 požiadal o vybudovanie letiska, ktoré malo slúžiť pre podnikovú dopravu a športové vyžitie leteckých nadšencov z radov zamestnancov obuvníckeho koncernu. Tomáš Baťa budoval letiská aj vo Svite a v Partizánskom (vtedajších Baťovanoch). Letisko sa nachádza asi tri kilometre južne od centra mesta pri ceste smerom na Komárno. Prevádzka novozámockého letiska sa krátko po jeho založení tragickou smrťou Tomáša Baťu pri leteckom nešťastí v roku 1932 prerušila. K obnoveniu leteckej prevádzky došlo až po II. svetovej vojne. Dňa 9. novembra 1946 bol založený Aeroklub Nové Zámky , ktorý pôsobil ako súčasť Slovenského národného aeroklubu . Neskôr tento Aeroklub patril k Dobrovoľnému zväzu ľudového letectva a prakticky od roku 1951 až do roku 1990 sa stal zložkou tzv. Zväzu pre spoluprácu s armádou ( Zväzarmu ). V roku 1990 vznikol Slovenský národný aeroklub gen. M. R. Štefánika . V aeroklube lietajú vetrone typu Osa, Orlík, Blaník, ASW, motorové rogalo, motorové lietadlá Typu Zlín, ale aj Cirrus, či Cessna. Letisko poskytuje rôzne služby: letecké práce pre poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo, hliadkovacie lety, vlečenie vetroňov, servis leteckej techniky, má aj leteckú školu, požičiava lietadlá, poskytuje služby kondičného lietania, vyhliadkových letov, poskytuje reklamnú činnosť s použitím leteckej techniky, nepravidelnú leteckú dopravu, pomoc pri hasení požiarov. Na letisku sú organizované letecké dni a 30. augusta 2008 sa uskutočnil festival elektronickej a tanečnej hudby s názvom Aquabeatz. Tento siedmy ročník festivalu sa presťahoval z kúpaliska Štrand do areálu letiska. Hudba bola na festivale prezentovaná na štyroch pódiách. Vodné kaskády Zúgov a lesopark Berek Pohľad na kaskády Zúgov . Pohľad z kaskády Zúgov . Na severovýchodnom okraji mesta v blízkosti rozsiahlej záhradkárskej osady sa nachádzajú vodné kaskády „ Zúgov “. Rieka Nitra sa nad Zúgovom rozdeľuje na dve ramená, v mieste kaskád sa tieto ramená spájajú, takže kaskádovité vodopády sú zdvojené v tvare roztiahnutého písmena „V“. Slovko „ zúgó “ v maď. opisuje zvuk hučiacej, padajúcej vody. Žiaľ v dnešnej dobe už neexistuje kvôli postaveniu malej vodnej elektrárne , ktorá zničila nádherné oddychové miesto novozámčanov. Tok Nitry pokračuje východným a južným okrajom mesta, a popri lesoparku „ Berek “ mesto opúšťa. Názov Berek bol v stredovekej maďarčine používaný na označenie lesa, neskôr lesného územia, v súčasnosti sa v hovorovej reči nepoužíva. File:NZ berek 01.jpg|Most pre peších k lesoparku Berek v Nových Zámkoch. File:NZ berek 02.jpg|Vstup k lesoparku Berek v Nových Zámkoch. File:NZ berek 03.jpg|Lesopark Berek, Nové Zámky. File:NZ berek 04.jpg|Lesopark Berek, Nové Zámky."}
{"id": "239050", "title": "HK Lokomotíva Nové Zámky", "context": "História TJ bola založená 25. augusta 1965. Združovala tri športy: ľadový hokej, stolný tenis a RTVŠ. V roku 1974 bola vybudovaná umelá ľadová plocha i v Nových Zámkoch. V roku 1986 sa muži stali účastníkmi II. SNHL. Od sezóny 2006/07 je klub účastníkom 1. hokejovej ligy."}
{"id": "36102", "title": "Nesvady", "context": "Polohopis Mesto leží v centrálnej časti Podunajskej nížiny, na severe okresu Komárno. Nachádza sa na východe geomorfologického celku Podunajská rovina, v časti Novozámocké pláňavy. Západným okrajom preteká Stará Nitra. Prístup do mesta zabezpečujú cesty III. triedy z Nových Zámkov ( SV smerom), Kolárova ( Z smerom) a Hurbanova ( JV smerom). Okresné mesto leží južne a krajské mesto Nitra je vzdialené severným smerom."}
{"id": "34779", "title": "Andovce", "context": "Polohopis Obec sa nachádza na Podunajskej nížine, v juhozápadnej časti okresu Nové Zámky. Medzi najbližšie sídla patria Nové Zámky ležiace 2 kilometre na východ a Palárikovo, ktoré leží 5 kilometrov severozápadne."}
{"id": "467540", "title": "Bibliotheka Kaláka", "context": "Akvizícia dokumentov Dokumenty sú získané darmi od občanov mesta Nové Zámky ako aj z rôznych ďalších miest Slovenskej republiky. Doteraz bolo zhromaždených 32 000 titulov kníh. Nachádzajú sa tu dokumenty v slovenskom, maďarskom jazyku, v menšej miere anglická, nemecká a ruská literatúra. Nachádza sa tu nielen beletria, ale aj odborné publikácie z rôznych oblastí. Kuriozitou sú knihy vydané ešte pred rokom 1945, niektoré z nich majú muzeálnu hodnotu. Taktiež tu nájsť literatúru o regionálnej histórii nášho mesta a jeho okolia."}
{"id": "188556", "title": "Nemocnica s poliklinikou (Gelnica)", "context": "História výstavby Nemocnica s poliklinikou (NsP) v Gelnici, vtedy pod názvom Okresný ústav národného zdravia, bola postavená v 50. rokoch 20. storočia. Projekt 130 lôžkovej nemocnice vznikal od roku 1952, v období historizujúceho socialistického realizmu. Autorom projektu bol architekt Ernest Krampl, ktorý pri tejto stavbe spolupracoval s G. Paulom. Stavba bola odovzdaná v roku 1959. Postavili ju v období kampane výstavby nemocníc v stredne veľkých mestách. Počas výstavby sa vystriedalo množstvo názorov na organizáciu zdravotníctva, stavebníctva a architektonického výrazu, čo spôsobilo aj čiastočné omeškanie odovzdania stavby (pôvodne sa mala odovzdať do užívania roku 1956). Aj napriek iným ďalším ťažkostiam, sa o dobrý postup práce vzorne starali majster Jozef Varga a stavbyvedúci Juraj Benc. Stavbu realizovali firmy Pozemné stavby a Stavomontáže so sídlom v Košiciach, ktoré súčasne s gelnickou NsP stavali aj nemocnicu v Revúcej. Lekárske a liečebné zariadenia montovali pracovníci Chirany."}
{"id": "11880", "title": "Nové Zámky", "context": "Zdravotníctvo Budova novej nemocnice. Nová nemocnica – Bola postavená v roku 1982 na Slovenskej ulici. Budova je 13-poschodová, dnes funguje ako fakultná nemocnica a je jednou z najlepších nemocníc na južnom Slovensku."}
{"id": "599728", "title": "Nové Zámky", "context": "V 18. storočí boli Nové Zámky poľnohospodárskym mestom. Napriek tomu, že prvé pokusy sa objavili skôr, k rozmachu remeselnej výroby došlo až 19. storočí. Najstarší remeselný cech, cech garbiarov, bol založený v roku 1609. V roku 1872 boli cechy zrušené, vzniklo niekoľko priemyselných spolkov: krajčírsky, kováčsky, klobučnícky, obuvnícky. Okrem týchto priemyselných odvetví mal v meste významné postavenie aj tehlársky priemysel a obilné mlyny. Tehelňu založil v roku 1889 Gašpar Kurtzweil. Dnes sú po ňom pomenované rybníky, z ktorých sa pôvodne tažil íl. V tehelni boli vyrábané tehly so značkou ADK (Adler–Deutsch–Kurtzweil). Pôvodne sa vyrábali tehly so značkou KG (Kurtzweil Gáspár Cserép- és Téglagyára, „Tehlová a škridlová fabrika Gašpara Kurtzweila“), pracovalo tu 30 zamestnaných, za rok sa vyrobilo 1,5 milióna tehál. Prvý trinásťkolesový obilný mlyn v meste založil ešte Peter Pázmány. V 19. storočí nastala zmena v štruktúre poľnohospodárstva mesta. V jeho okolí sa začalo vo väčšej miere pestovať ovocie a hrozno. 1. mája 1900 začala výrobu Bánhegyiho fabrika na výrobu kožušín, ktorá od roku 1904 vyrábala aj obuv. Továreň na výrobu plynu začala produkciu v roku 1902, kým ľanová továreň v roku 1906."}
{"id": "13301", "title": "Ostrihomská župa (Uhorsko)", "context": "Slovenská časť bývalej župy  Dejiny V roku 1917 (potvrdené Trianonskou zmluvou r. 1920) sa časť na sever od Dunaja stala súčasťou Česko-Slovenska, južná zase Maďarska. V Česko-Slovensku sa zvyšky Ostrihomskej a Rábskej župy spojili s Komárňanskou župou, čo pretrvalo do roku 1923. V rokoch 19231928 bolo územie súčasťou Nitrianskej veľžupy. V súčasnosti je územie súčasťou Nitrianskeho kraja. Počas 2. svetovej vojny bola slovenská časť bývalej Ostrihomskej župy obsadená Maďarskom (na základe Viedenskej arbitráže), ktoré obnovilo pôvodnú Ostrihomskú župu. Po vojne však boli ustanovené predvojnové hranice. Ekonomika V súčasnosti patrí slovenská časť župy skôr medzi stredne bohaté slovenské oblasti s vyššou nezamestnanosťou, veľa obyvateľov z okolia Štúrova dochádza za prácou do Bratislavy alebo Ostrihomu. Turistický ruch Medzi najzaujímavejšie pamiatky patrí mesto Ostrihom s klasicistickou bazilikou týčiacou sa nad mestom, v ktorej sú uchované biskupské rúcha z 15.19. storočia a Ostrihomský hrad. V Štúrove sa nachádza termálne kúpalisko Vadaš. Mestá sú spojené obnoveným mostom Márie-Valérie, ktorý zrekonštruovali (dostavali chýbajúce časti medzi piliermi) r. 1999. Zničený bol ustupujúcimi nemeckými vojskami r. 1944."}
{"id": "438929", "title": "Železničná stanica Nové Zámky", "context": "Introduction  Železničná stanica Nové Zámky je hlavná železničná stanica v Nových Zámkoch. Mesto bolo na železnicu napojené v roku 1850, kedy bola sprevádzkovaná trať medzi Bratislavou a Štúrovom. Vybudovaním tratí do Komáromu, Prievidze, Zvolena a Zlatých Moraviec vznikol dôležitý dopravný uzol, cez ktorý prechádza okrem dopravy na Budapešť aj prevažná časť dopravy na stredné Slovensko. Postupne tu bolo vybudovaných 10 koľají, 4 nástupišťa a technické i personálne zázemie pre železničný uzol nadregionálneho významu. Kľúčové trate sú dvojkoľajné a elektrifikované, trate do Komárna a (od Šurian aj) Zlatých Moraviec sú jednokoľajné a neelektrifikované."}
{"id": "280541", "title": "Železničná trať Nové Zámky – Komárom", "context": "Dejiny Komárno ako dôležitý prístav na Dunaji bol na uhorskú železnicu napojený traťou z Bratislavy 17. novembra 1896. Rozvoj dopravy si v roku 1910 vyžiadal vybudovanie lokálnej trate do Nových Zámkov, kadiaľ viedla významná spojnica Viedeň – Bratislava – Budapešť. Úsek prekonával mostom Dunaj a končil v maďarskom Komárome. V tomto roku sa v meste vybudovala aj nová železničná stanica, vzdialená od pôvodnej asi 150 m, ktorá 10. mája 1910 privítala prvých cestujúcich. Na trati bola 24. mája 1972 dokončená elektrifikácia a v súčasnosti slúži najmä na prímestskú a nákladnú dopravu."}
{"id": "11856", "title": "Štúrovo", "context": "Humánna geografia  Poľnohospodárstvo Okolie mesta je typické svojou úrodnou pôdou, hlavne černozemou, ktorá je veľmi kvalitná a s vhodnými prírodnými podmienkami zaručuje bohatú úrodu. Pestuje sa hlavne pšenica, raž, kukurica, slnečnica, repka olejná ale aj mnoho ďalších plodín. Poľnohospodárska pôda sa vrátila po roku 1989 pôvodným majiteľom, ktorí ju predali alebo si ju sami obhospodarujú. Priemysel Do 60. rokov minulého storočia bol priemysel slabo rozvinutý (v meste fungoval mlyn, škrobáreň, teheľňa) a až po vzniku Juhoslovenských celulózok a papierní (1963) sa menil charakter mesta, z ktorého sa vyprofiloval jeden z najväčších papierenských závodov vo vtedajšom Česko-Slovensku. Doprava Železničná stanica v Štúrove. Štúrovo je vďaka svojej polohe významnou železničnou križovatkou. Územím Štúrova prechádzajú 2 železničné trate. Jedna z nich, trať 130 tvorí súčasť hlavného ťahu z Česka cez Bratislavu, Nové Zámky do Štúrova s priamym pokračovaním do Budapešti. Táto trať sa nachádza na európskom koridore č.IV. Trať sa využíva hlavne na tranzitnú prepravu vo východo-západnom smere. Významná je ale aj osobná vnútroštátna a medzinárodná preprava. Druhou železničnou traťou je trať Štúrovo – Levice, ktorá má regionálny charakter. Je jednokoľajová a bez elektrickej trakcie. Štúrovom neprechádza významná cesta. Mesto je s okolím spojené cestami: I/63 (Komárno), II/509 (Nové Zámky), I/76 (Levice), II/564 (Šahy) Vodná doprava má najväčšie rezervy zo všetkých druhov dopravy v Štúrove. Mesto má 2 prístavy. Osobný sa nachádza v centre mesta na nábreží Dunaja a nákladný prístav je v areáli firmy Smurfit Kappa. Oba tieto prístavy sú využívané minimálne. Najbližšími letiskami sú letisko M. R. Štefánika v Bratislave a medzinárodné letisko Ferenca Liszta v Budapešti. Obyvateľstvo V roku 2001 žilo v Štúrove 11 708 občanov. Colors id:lightgrey value:gray(0.9) id:darkgrey value:gray(0.7) id:sfondo value:rgb(1,1,1) id:barra value:rgb(0.6,0.7,0.8) ImageSize width:1024 height:384 PlotArea left:50 bottom:50 top:30 right:30 DateFormat x.y Period from:0 till:15000 TimeAxis orientation:vertical AlignBars justify ScaleMajor gridcolor:darkgrey increment:5000 start:0 ScaleMinor gridcolor:darkgrey increment:1000 start:0 BackgroundColors canvas:sfondo BarData bar:1989 text:1989 bar:1990 text:1990 bar:1991 text:1991 bar:1992 text:1992 bar:1993 text:1993 bar:1994 text:1994 bar:1995 text:1995 bar:1996 text:1996 bar:1997 text:1997 bar:1998 text:1998 bar:1999 text:1999 bar:2000 text:2000 bar:2001 text:2001 bar:2002 text:2002 bar:2003 text:2003 bar:2004 text:2004 bar:2005 text:2005 bar:2006 text:2006 bar:2007 text:2007 bar:2008 text:2008 bar:2009 text:2009 bar:2010 text:2010 bar:2011 text:2011 bar:2012 text:2012 PlotData color:barra width:20 align:left bar:1989 from:0 till: 14270 bar:1990 from:0 till: 14381 bar:1991 from:0 till: 13391 bar:1992 from:0 till: 13561 bar:1993 from:0 till: 13585 bar:1994 from:0 till: 13581 bar:1995 from:0 till: 13491 bar:1996 from:0 till: 13486 bar:1997 from:0 till: 13440 bar:1998 from:0 till: 13333 bar:1999 from:0 till: 12090 bar:2000 from:0 till: 12015 bar:2001 from:0 till: 11704 bar:2002 from:0 till: 11607 bar:2003 from:0 till: 11487 bar:2004 from:0 till: 11353 bar:2005 from:0 till: 11198 bar:2006 from:0 till: 11066 bar:2007 from:0 till: 10979 bar:2008 from:0 till: 10875 bar:2009 from:0 till: 10837 bar:2010 from:0 till: 10763 bar:2011 from:0 till: 10901 bar:2012 from:0 till: 10755 PlotData bar:1989 at: 14270 fontsize:S text: 14270 shift:(-10,5) bar:1990 at: 14381 fontsize:S text: 14381 shift:(-10,5) bar:1991 at: 13391 fontsize:S text: 13391 shift:(-10,5) bar:1992 at: 13561 fontsize:S text: 13561 shift:(-10,5) bar:1993 at: 13585 fontsize:S text: 13585 shift:(-10,5) bar:1994 at: 13581 fontsize:S text: 13581 shift:(-10,5) bar:1995 at: 13491 fontsize:S text: 13491 shift:(-10,5) bar:1996 at: 13486 fontsize:S text: 13486 shift:(-10,5) bar:1997 at: 13440 fontsize:S text: 13440 shift:(-10,5) bar:1998 at: 13333 fontsize:S text: 13333 shift:(-10,5) bar:1999 at: 12090 fontsize:S text: 12090 shift:(-10,5) bar:2000 at: 12015 fontsize:S text: 12015 shift:(-10,5) bar:2001 at: 11704 fontsize:S text: 11704 shift:(-10,5) bar:2002 at: 11607 fontsize:S text: 11607 shift:(-10,5) bar:2003 at: 11487 fontsize:S text: 11487 shift:(-10,5) bar:2004 at: 11353 fontsize:S text: 11353 shift:(-10,5) bar:2005 at: 11198 fontsize:S text: 11198 shift:(-10,5) bar:2006 at: 11066 fontsize:S text: 11066 shift:(-10,5) bar:2007 at: 10979 fontsize:S text: 10979 shift:(-10,5) bar:2008 at: 10875 fontsize:S text: 10875 shift:(-10,5) bar:2009 at: 10837 fontsize:S text: 10837 shift:(-10,5) bar:2010 at: 10763 fontsize:S text: 10763 shift:(-10,5) bar:2011 at: 10901 fontsize:S text: 10901 shift:(-10,5) bar:2012 at: 10755 fontsize:S text: 10755 shift:(-10,5) TextData fontsize:S pos:(20,20) Etnické zloženie obyvateľstva v roku 2011 Maďari – 60,7 % Slováci – 26,8 % Česi – 0,8 % Rómovia – 0,2 % a iní Náboženské zloženie obyvateľstva rímski katolíci – 78,18 % bez vyznania – 12,27 % evanjelici a. v.- 1,36 % grécki katolíci – 0,20 % pravoslávni – 0,09 % a iní (reformovaní, Svedkovia Jehovovi…) Školstvo a zdravotníctvo V Štúrove sa nachádza 5 materských škôl, 2 základné školy (jedna s vyučovacím jazykom slovenským a druhá s vyučovacím jazykom maďarským), špeciálna základná škola, gymnázium, združená stredná škola (bývalé papierenské učilište) a súkromná obchodná akadémia. Od roku 2006 pôsobí v meste Edukačné centrum českej súkromnej Vysokej školy logistiky so sídlom v Přerove. Mesto má vlastnú polikliniku a stanicu rýchlej zdravotnej pomoci. Najbližšia nemocnica sa nachádza v Ostrihome, v Komárne a v Nových Zámkoch."}
{"id": "573662", "title": "Staré Zámky", "context": "Dejiny osídlenia Najstaršie osídlenie skalného ostrohu na ktorom sa hradisko nachádzalo sa na základe ojedinelých nálezov patriacich ku kultúre s moravskou maľovanou keramikou datuje do obdobia neskoréhoo neolitu až raného eneolitu (5. až 4. tisícročie pred n. l.). V priebehu eneolitu se tu usadil ľud kultúry nálevkovitých pohárov a neskôr ľud kultúry s kanelovanou keramikou. O intenzivnom osídlení v tejto dobe svedčia základy husto zastavaného sídliska, obohnaného obranným valom a priekopou, ako aj nálezy medených predmetov, mramorových korálok alebo pásových zápon z kostí. K opakovanému osídleniu došlo ešte niekoľkokrát v dobe bronzovej (podolská fáza stredodunajskej kultúry popolnicových polí), laténskej a začiatkom sťahovania národov. Najväčšieho rozkvetu sa Staré Zámky dočkali počas slovanského osídlenia v strednom a mladšom hradiskovom období počas veľkomoravského obdobia. Už od 8. storočia vznikal okolo osady hlinovitý val s drevenou palisádou. Začiatkom 9. storočia bolo vybudované mohutné opevnenie, veľmožský dvorec s asi 10 m vysokou drevenou strážnou vežou, zrubové stavby a zrejme aj kostol. Priestor predhradia bol v tejto dobe využívaný na pohrebné účely. Hradisko se v tejto dobe stalo jedným z dôležitých centier ríše, ktoré si svoj význam udržalo ešte desiatky rokov po jej páde. Koncom veľkomoravského obdobia postihol hradisko ničivý požiar, ktorý významne poškodil opevnenie aj veľmožský dvorec. Hroty šípov pocházejúce z tejto doby svedčia o násilnom prepadnutí nepriateľskými vojskami. Opevnenie však bolo v menšom rozsahu obnovené a hradisko fungovalo až do konca 10. storočia."}
{"id": "599731", "title": "Nové Zámky", "context": "\nTurci aj napriek mierovým dohodám podnikali vojenské výpravy na Pohroní a Považí. V auguste 1652 v bitke pri Veľkých Vozokanoch novozámocký hradný kapitán Adam Forgáč so svojím 1300-členným vojskom a s pomocou ľudí zo šestnástich obcí Požitavia zvíťazil nad 4000-člennou tureckou armádou. V boji padlo 48 kresťanov a 800 Turkov, padli aj štyria členovia rodu Esterháziovcov (Ladislav Esterházi, František Esterházi, Tomáš Esterházi a Gašpar Esterházi) a z tureckého sprievodu bolo oslobodených 150 zajatcov."}
{"id": "239859", "title": "Bitka pri Sečanoch", "context": "Introduction  Bitka pri Sečanoch sa odohrala 4.5. apríla 1562 pri Sečianskom hrade. V bitke porazil sandžak-beg Fiľakovského sandžaku Hasan Prodovič spojené vojská Zvolenskej stolice a hornouhorských banských miest o sile asi 10 000 mužov."}
{"id": "37623", "title": "Veľké Vozokany", "context": "Dejiny V katastrálnom území obce sa našli pozostatky dočasného osídlenia lovcov mamutov z obdobia paleolitu. Trvalé osídlenie potvrdzujú náhodné náleziská z neolitu. Prvá písomná zmienka z roku 1209 nazýva obec Wezeken a naznačuje služobnícku osadu. Obec bola súčasťou majetkou beňadického opátstva. V roku 1228 časť obce patrila Nitrianskemu biskupstvu, v 13. storočí Huntovcom-Poznanovcom a Maróthyovcom. Tak ako mnohé obce regiónu, i Veľké Vozokany trpeli pod nadvládou Turkov, ktorými boli podmanené v roku 1618. V katastrálnom úseku obce sa pri Starom háji 26. augusta 1652 odohrala významná bitka, v ktorej boli Turci spojenými silami rodov Forgáč, Esterházi a miestnych sedliakov porazení, čo prispelo ku skráteniu ich panstva na Slovensku."}
{"id": "37564", "title": "Malé Vozokany", "context": "Introduction  Malé Vozokany sú obec na Slovensku v okrese Zlaté Moravce."}
{"id": "95824", "title": "Bitka pri Rozhanovciach", "context": "Introduction  Bitka pri Rozhanovciach bolo vojenské stretnutie, ktoré sa odohralo v piatok 15. júna 1312 pri Rozhanovciach neďaleko Košíc medzi vojskom kráľa Karola I. Róberta z Anjou, posilneným o vojská spišských Sasov, bojovníkov rádu johanitov a vojsko Košíc, a vojskami Omodejovcov (synov nebohého palatína Omodeja), doplnenými o oddiely Matúša Čáka Trenčianskeho."}
{"id": "37621", "title": "Veľké Vozokany", "context": "Introduction  Veľké Vozokany sú obec na Slovensku v okrese Zlaté Moravce. V roku 1652 sa pri obci odohrala významná bitka s Turkami."}
{"id": "248667", "title": "Bitka pri Plášťovciach", "context": "Introduction Sforzia Pallavicini Pamätník na mieste bitky z roku 1968 Bitka pri Plášťovciach sa odohrala 10. a 11. augusta 1552 medzi uhorskými a tureckými vojskami pri obci Plášťovce, asi od Šiah. Uhorské vojská boli porazené a v boji padol aj Augustín Sbardelatti, vacovský biskup. Predohra Už roku 1551 vpadli Turci do Hontianskej,a Nitrianskej stolice a vypálili niekoľko obcí, o rok sa im napriek hrdinskej obrane Juraja Szondyho podarilo dobyť hrad Drégeľ (dnes v Maďarsku blízko slovenských hraníc). Po páde Drégeľu, veľmi dôležitého obranného bodu v Poiplí, nasledovalo dobytie obcí Sečany, Holovka a Buják. Neubránili sa ani Ďarmoty, ani opevnený premonstrátsky kláštor v Šahách, ktorý sa popri Fiľakove premenil na vysunutý operačný bod osmanských vojsk. Tieto turecké úspechy konečne rozhýbali viedenské velenie. Na južné územie Slovenska vyslalo rakúskeho veliteľa Raabskej pevnosti Erazma Teuffela, ktorý sa mal stať hlavným veliteľom protitureckých vojsk, zhromažďujúcich sa v tejto oblasti. K nemu sa pripojilo 4500 talianskych žoldnierov pod velením Sforzia Pallaviciniho a 3000 nemeckých pešiakov na čele s Marcelom Dietrichom, z ktorých polovicu tvorili kopijníci, polovicu strelci. Do zhromažďovacieho tábora pri Hokovciach neďaleko Šiah dorazilo aj 800 českých a moravských pešiakov a približne rovnaký počet uhorských hajdúchov. Túto armádu mali posilniť ešte vojenské posádky z Krupiny, zo Zvolena, z Levíc a banských miest, ako aj vojenská pohotovosť desiatich stolíc na Slovensku, sústredená hlavne v okolí Fiľakova. Teuffel teda disponoval značnou vojenskou silou, ale chýbala akákoľvek skúsenosť z bojov s Turkami a dobrá výzbroj. Teuffel musel dokonca čakať na 6 diel, ktoré mali dodať na priamy príkaz Ferdinanda zo skladov vo Zvolene."}
{"id": "554154", "title": "Bitka pri Veľkých Vozokanoch", "context": "Introduction  Bitka pri Veľkých Vozokanoch je významné stretnutie protitureckých vojen, ktoré prebehlo 26.-27. augusta 1652 medzi obcami Veľké Vozokany a Malé Vozokany. Spojené sily mocných uhorských rodov Forgáčovcov a Esterháziovcov, posádok priľahlých hradov a miestnych sedliakov v nej rozdrvili tureckú koristnícku výpravu vedenú vezírom Karom Mustafom, veliteľom posádky v Ostrihome. Na mieste bitky, v ktorej padli štyria prední synovia rodu Esterházi, sa nachádza veľkolepý pomník."}
{"id": "119950", "title": "Nové Vozokany", "context": "Introduction  Nové Vozokany bola obec, ktorá vznikla v roku 1975 zlúčením obcí Veľké Vozokany, Malé Vozokany a Červený Hrádok. Na základe výsledku referenda občanov dotknutých obcí, Nové Vozokany zanikli 31. decembra 1990. Kategória:Slovenské obce zaniknuté zlúčením"}
{"id": "35697", "title": "Vozokany", "context": "Pozri aj  Malé Vozokany Plavé Vozokany Veľké Vozokany Vozokany nad Hronom Nové Vozokany"}
{"id": "599732", "title": "Nové Zámky", "context": "Budovy novozámockého farského kostola a za ním stojacej farskej školy boli stavané v rokoch 1584 až 1585. Ostrihomský arcibiskup, kardinál Peter Pázmány, v snahe o potlačenie reformácie zavolal do mesta františkánskych mníchov a 24. mája 1631 vysvätil františkánsky kostol a kláštor. Okolo roku 1620 dal kardinál Pázmány postaviť na severnej strane Hlavného námestia jednoposchodový arcibiskupský palác. V 17. storočí postavili pri kalvínskom kostole budovu s kupolou, ktorá bola lýceom reformovanej cirkvi. V meste boli tri cintoríny, jeden bol hneď pri farskom kostole, vnútri hradu, ďalšie dva boli mimo hradu: pri dodnes existujúcej kaplnke Panny Márie (vybudovaná v roku 1700) a na mieste dnešnej kaplnky Svätej Trojice (vybudovaná v roku 1722)."}
{"id": "573871", "title": "Kostol Narodenia Panny Márie (Horné Krškany)", "context": "Introduction  Kostol Narodenia Panny Márie sa nachádza v nitrianskej mestskej časti Horné Krškany v okrese Nitra. Je zasvätený narodeniu Panny Márie. Je národnou kultúrnou pamiatkou. Pôvodný kostol bol postavený koncom 13. storočia. Kostol sa nachádza na svahovitom teréne cintorína. Pri kostole sa nachádza železničná trať NitraNové Zámky."}
{"id": "161750", "title": "Kostol Navštívenia Panny Márie (Nitra)", "context": "Introduction  Kostol Navštívenia Panny Márie je kostol nachádzajúci sa v Nitre. Kostol dal postaviť biskup Imrich Palugyai a stavba v novorománskom slohu bola dokončená v roku 1854. Rekonštruovaná bola v rokoch 1911, potom v 40. rokoch a v 70. rokoch. Donátora pripomína pamätná tabuľa umiestnená v kostole. Posviacku chrámu a kláštora vykonal jeho nástupca biskup Augustín Roškoványi. Chrám je trojloďový, s priestrannými emporami z troch strán chrámu. Dĺžka hlavnej lode je 21 m, šírka 14,7 m a vnútorná výška hlavnej lode je 14,5 m. Celej stavbe dominuje neogotická veža vysoká 53,5 m, ktorá je zároveň najvyššou kostolnou vežou v Nitre a okolí. Pôvodne bola vyššia a zdobená neogotickými prvkami, no počas bombardovania Nitry za 2 svetovej vojny bola poškodená a o dva roky neskôr následkom silnej víchrice v roku 1947 sa celá vrchná časť veže zrútila spolu so stropom. Aj preto nie je chrám vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku."}
{"id": "245496", "title": "Komárov (Bratislava)", "context": "Pamiatky Kostol svätého Jozefa bol postavený v neskororenesančnom slohu v roku 1681. Dal ho postaviť ostrihomský arcibiskup Juraj Slepčiansky-Pohronec údajne na mieste staršieho kostolíka."}
{"id": "161751", "title": "Kostol Navštívenia Panny Márie (Nitra)", "context": "Výzdoba Kostol Navštívenia Panny Márie Hlavnou ozdobou kostola je vysoký drevený oltár s tromi oltárnymi obrazmi, ktoré vytvoril viedenský maliar Schiller. Sú to obrazy Panny Márie u sv. Alžbety, sv. Imricha a sv. Vincenta de Paul. Pod obrazmi je 12 sôch apoštolov. Kazateľnica je bohato rezbársky zdobená a pozlátená. V západnej empore je umiestnený zdobený dvojmanuálový romantický organ od firmy Rieger. Pod kostolom je priestranná krypta s oltárom, kde boli pochovávané rehoľné sestry. Dňa 30. júna 1995 na prvé výročie návštevy pápeža Jána Pavla II. v Nitre darovali mestá Nitra a Považská Bystrica pápežovi dar, ktorý je umiestnený práve v tomto kostole. Je to 9 m vysoká socha Ukrižovaného Krista. Socha je vytesaná z jedného stromu a bola pôvodne na mieste stretnutia sv. Otca s mládežou v Janíkovciach."}
{"id": "205193", "title": "Bazilika svätého Emeráma", "context": "Interiér Súčasný interiér Kostola sv. Emeráma je výsledkom veľkej rekonštrukcie. Vysoký drevený kríž s ukrižovaným Ježišom Kristom na modernom oltári zo zlatého ónyxu je dielom J. Pospíšila. Z Ríma sa prostredníctvom biskupa Karola Kmeťka dostala vzácna relikvia pozostatkov sv. Cyrila. Návštevníkov môžu zaujať farebné vitráže okien od Ľudovíta Fullu s postavami sv. Ondreja a sv. Benedikta. Interiér dolného kostola neoplýva takou velebnosťou ani takým umelecky vyzdobeným interiérom ako horný kostol. Priestor obohacuje, najcennejšia umelecká pamiatka celej katedrály z hľadiska sochárskej výzdoby, jedinečný architektonicko – sochársky oltár. Plastický reliéf Snímanie z kríža tvorí ústrednú časť oltára. Pod hlavnou plastikou sa nachádza mramorový reliéf Kladenie do hrobu. Medzi ďalšie pamiatky patriace dolnému kostolu sú tri náhrobky nitrianskych biskupov a tri bočné neskorobarokové oltáre z 18. storočia."}
{"id": "501392", "title": "Kláštor a Kostol svätých Petra a Pavla (Nitra, Horné Mesto)", "context": "Architektúra Pôvodne renesančný jednoloďový kostol zasvätili sv. Petrovi a Pavlovi. Veža v barokovom slohu bola pristavaná až v roku 1732, keďže v tom období kostoly žobravých rádov nemali vežu. Výška veže aj s krížom je 40 metrov. Zo západnej strany kostola dal pristavať nitriansky biskup Juraj Selepčéni 4 kaplnky. Nad kaplnky postavili oratórium, ktoré je prepojené s chórom. Neskôr bol kostol upravený na barokový štýl. Steny kostola a kaplniek zdobí 33 reliéfnych vypuklých plastík z dubového dreva znázorňujúcich ucelený cyklus výjavov zo života zakladateľa rádu sv. Františka . Tvorcom umeleckého diela bol František Xaver Seegen. Hlavný oltár znázorňuje obraz apoštolov sv. Petra a Pavla. Kamenný reliéf apoštolov Petra a Pavla zamurovali do vonkajšej fasády. Kláštor prilieha ku kostolu zo severovýchodnej strany a je s ním spojený krížovou chodbou."}
{"id": "501326", "title": "Kostol svätého Ladislava (Nitra)", "context": "Architektúra Chrámová loď rozdeľuje vnútorné nádvorie kláštora na dve časti. Nachádzajú sa tu kaplnky otvorené do priestoru lode. V južnej veži kostola sú umiestnené štyri zvony. V interiéri sa nachádza oltár baldachýnového typu. Za výzdobu oltára je zodpovedný rakúsky sochár Martin Vögerle. V kostole je ešte okrem hlavného oltára ďalších šesť párových bočných oltárov. Piaristickí umelci tu zanechali stopu v podobe pruských klenieb, ktoré nesú neskorobarokové nástenné maľby. Neskôr boli doplnené o ďalšiu freskovú výzdobu s motívmi z dejín mesta Nitra. Z nástenných malieb tu môžete ešte vidieť príchod sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, vyobrazenie Pribinovho kostola a vysviacku prvých troch slovenských biskupov v Nitre."}
{"id": "11945", "title": "Komárno", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Sakrálne pamiatky Rímskokatolícka Bazilika sv. Ondreja, jednoloďová baroková stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a vežami tvoriacimi súčasť jej hmoty, z rokov 1748 – 1756. Stojí na mieste staršieho jezuitského kostola z rokov 1674 – 1677. Na jeho stavbu údajne použili materiál z komárňanskej pevnosti. V roku 1763 bol poškodený zemetrasením a obnovený v rokoch 1768 – 1771. Po rozpustení jezuitského rádu ho mali v správe benediktíni. V roku 1848 bol poškodený požiarom a o rok neskôr bombardovaním. V interiéri sa nachádza hlavný oltár od Carla Petrusa z rokov 1855 – 1860. Kazateľnica je z roku 1855, mramorová krstiteľnica vznikla v roku 1860. Súčasťou interiéru je rokoková bočná kaplnka Čiernej Madony z rokov 1780 – 1810. Nástenné maľby z roku 1870 zobrazujú Najsvätejšiu Trojicu, Anjelské zvestovanie a Premenenie Pána Ježiša Krista od Luigiho Aloysa-Françoisa-Josepha Loira; Svätá rodina a sv. Štefan obetujúci uhorskú korunu Panne Márii sú od Dána Carla Fredericka Sörensena. Honosné dvojvežové priečelie kostola je konkávne prehnuté. Je členené kordónovými rímsami a pilastrami a ukončené atikou s kartušou so znakom jezuitov. Okná majú profilované šambrány ukončené segmentovou nadokennou rímsou. Veže s nárožnými zaobleniami sú rovnako členené kordónovými rímsami a pilastrami a ukončené korunnými rímsami s terčíkmi s hodinami, polkruhovými štítmi a ihlancovými helmicami. Súbor:Komarno kosciol sw Andrzeja.jpg|Bazilika sv. Ondreja Súbor:Komárno - 13.JPG|Bazilika pred obnovou Súbor:Church of Saint Andrew in Komárno - main entrance.jpg|Portál Súbor:Church of Saint Andrew, Saint Florian. - Komárno.jpg|Sochy svätcov na fasáde, sv. Florián Súbor:Komárno, interiér kostola sv. Andreja 19 Slovakia27.jpg|Interiér baziliky Reformovaný kostol, jednoloďová klasicistická tolerančná stavba s pravouhlým záverom a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z rokov 1787 – 1788. V dobe vzniku kostola to bol údajne druhý najväčší kostol tejto cirkvi v Uhorsku. Veža sa stavala v rokoch 1818 – 1832. V roku 1849 bola veža poškodená ostreľovaním cisárskymi vojskami, obnovená bola o rok neskôr. V interiéri sa nachádza kazateľnica od Jána Szarku a Mojžišova lavica z doby vzniku kostola. Organ z roku 1806 je dielo Jána Boháka z Viedne. Priečelie kostola je členené pilastrami a terminálnymi oknami. Ukončené je korunnou rímsou s atikou s balustrádou. Veža vyrastá z priečelia vo forme rizalitu lemovaného polostĺpmi a ukončeného trojuholníkovým štítom s tympanónom. Veža je členená pásovaním, v hornej časti pilastrami, má polkruhovo ukončené rezonančné otvory s okenicami, nad nimi je terčík s hodinami. Ukončená je zvonovitou helmicou s laternou. Súbor:RefKostolKomárno.jpg|Reformovaný kostol Súbor:Kostol reformovanej kresťanskej cirkvi, Jókaiho ul.31, Komárno, okres Komárno 06.JPG Súbor:Kostol reformovanej kresťanskej cirkvi, Jókaiho ul.31, Komárno, okres Komárno 02.jpg|Detail priečelia Súbor:Reformed church, portal, plaque, Komárno, Slovakia.jpg|Nápisová tabuľa nad portálom Súbor:Komárom05.JPG Evanjelický kostol, jednoloďová barokovo-klasicistická tolerančná stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z rokov 1795 – 1798. Plány kostola vytvoril peštiansky staviteľ Ján Krausz, stavbu na mieste realizoval Šimon Júdar. Úpravami prešiel v roku 1899, keď bola pristavaná veža a v roku 1931. Interiér je plochostropý s fabiónom. Oltár a kazateľnica pochádzajú z doby vzniku kostola. Oltárny obraz Golgota z roku 1897, kópia Rubensa, je dielom Jozefa Kuppisa. Nahradil pôvodný obraz Nebovstúpenie Ježiša Krista od maliara Kopátsiho z Rábu. Priečelie je členené vysokým pilastrovým rádom a kordónovou rímsou. Segmentovo ukončené okná majú profilované ostenia. Nad portálom je umiestnená volútová kartuša s tabuľami pripomínajúcimi stavbu a úpravu kostola. Veža vyrastá zo štítu lemovaného dvoma pármi dekoratívnych váz. Je lemovaná pilastrami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom a barokovou helmicou. Súbor:Evanjelický a.v. kostol (tolerančný), ul. Františkánov 17, Komárno, okres Komárno 01.JPG|Evanjelický kostol Súbor:Evanjelický a.v. kostol (tolerančný), ul. Františkánov 17, Komárno, okres Komárno 02.JPG|Detail priečelia Súbor:Komárom-Evangélikus templom2.JPG Súbor:Evangélikus templom (Komárom) (1).jpg|Interiér kostola Súbor:Evangélikus templom (Komárom) (5).jpg|Oltár Srbský pravoslávny chrám Obetovania Panny Márie, jednoloďová baroková stavba so segmentovým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z rokov 1754 – 1782. Stojí na mieste staršieho chrámu srbskej komunity. V roku 1848 vyhorel, nasledujúci rok bol obnovený. Srbská komunita bola do konca storočia však podstatne asimilovaná a bohoslužby sa tu postupne prestali konať. K ich obnove došlo až v roku 1998. V interiéri sa nachádza barokový ikonostas z roku 1775, ktorý však obsahuje v základnom rade hodnotné ikony zo staršieho ikonostasu datované do roku 1660. Ďalej sa tu nachádzajú stallá od Franza Xavera Seegena z roku 1763, ktoré pochádzajú zo zrušeného kamaldulského kláštora v Majkpuszte. Fasády chrámu sú členené zdvojenými lizénami a segmentovo ukončenými oknami s profilovanými šambránami. Veža vyrastá zo štítového priečelia vo forme rizalitu, je členená pilastrami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom s hodinami a zvonovitou helmicou. Rímskokatolícky kostol Božského Srdca Ježišovho, tzv. Vojenský kostol, jednoloďová baroková stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z obdobia po roku 1672. Pôvodne bol postavený reformovanými veriacimi, no v rámci protireformácie bol na konci 17. storočia odobratý a venovaný rádu františkánov. Barokovou úpravou prešiel v roku 1763. V roku 1783 boli františkáni Jozefom II. rozpustení a kostol začal slúžiť miestnej vojenskej posádke. Do roku 1966 slúžil ako sklad, neskôr prešiel obnovou. V súčasnosti tu sídli Galéria Limes. Fasády sú členené polkruhovo ukončenými oknami s profilovanými šambránami. Priečeliu kostola dominuje rizalit lemovaný pilastrami s výraznou korunnou rímsou so segmentovým štítom. Veža s nárožným zaoblením je členená pilastrami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom a ihlancovou helmicou. Pri kostole stál objekt bývalého františkánskeho kláštora, ktorý bol, žiaľ, po druhej svetovej vojne zbúraný. Súbor:Komárno04.JPG|Srbský pravoslávny chrám Súbor:Komárom24.JPG Súbor:R. K. kostol Božského srdca; bývalý františkánsky, pozdejšie Vojenský kostol, ul. Františkánov 33, Komárno, okres Komárno 01.JPG|Kostol Božského Srdca Ježišovho Súbor:R. K. kostol Božského srdca; bývalý františkánsky, pozdejšie Vojenský kostol, ul. Františkánov 33, Komárno, okres Komárno 02.JPG Súbor:R. K. kostol Božského srdca; bývalý františkánsky, pozdejšie Vojenský kostol, ul. Františkánov 33, Komárno, okres Komárno 03.JPG Rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie, jednoloďová klasicistická centrálna stavba na pôdoryse ovála s pravouhlým ukončením presbytéria a dvoma predstavanými vežami, z rokov 1839 – 1844. Stojí na mieste staršieho barokového kostola, z ktorého sa zachoval jeden oltár. Autorom projektu kostola je pravdepodobne J. Packh, autor ostrihomskej baziliky. Po bombardovaní mesta v roku 1849 slúžil provizórne reformovaným aj katolíckym veriacim. Neskôr slúžil ako študentský a vojenský kostol. Úpravami prešiel v roku 1908. Obnovený bol v roku 2011. Interiér je zaklenutý kupolou s laternou. Kostolu dominuje priečelie členené pilastrami, ukončené trojuholníkovým štítom s tympanónom a dvoma kruhovými vežami s pilastrami a kupolovými helmicami. Centrálna hmota kostola má kruhové okná, ukončená je kupolou s laternou s polkruhovo ukončenými oknami. Súbor:R.k. kostol sv. Rozálie, nám. Kossútha L. 4, Komárno, okres Komárno 03.JPG|Kostol sv. Rozálie Súbor:R.k. kostol sv. Rozálie, nám. Kossútha L. 4, Komárno, okres Komárno 02.JPG Súbor:Kosciół Sw.Rozalii anno domini 1840 - panoramio.jpg|Priečelie pred obnovou Súbor:Komárom631.JPG|Interiér kostola Súbor:Komárom630.JPG Ortodoxná synagóga a Menház, jednopodlažná eklektická stavba na pôdoryse písmena L z roku 1896. Objekt patrí medzi niekoľko dodnes funkčných synagóg na Slovensku. Komplexu dominuje vyvýšený objekt synagógy a priliehajúci dvojkrídlový nárožný objekt bývalého starobinca, menház. Túto ustanovizeň založil Koloman Fried. Fasády z pohľadovej tehly sú členené lizénami, nárožie s rizalitom je ukončené trojuholníkovým štítom s lomeným oblúkom. Na osi nárožia je portál riešený ako edikula. Priečeliu synagógy dominuje výrazný trojuholníkový štít s vlysom a centrálnym rozetovým oknom. Dekoratívny portál so štítom je ukončený kamennou Mojžišovou tabuľou. Kaplnka sv. Jozefa, jednoloďová baroková stavba s pravouhlým záverom a malou strešnou vežou, z roku 1741. Donátoromm stavby bol barón Adam Ziči. Na začiatku 19. storočia prešla klasicistickou úpravou. Obnovená bola v roku 1904, keď bol priľahlý špitál prebudovaný na tlačiareň a kníhkupectvo Gejzu Spitzera. Interiér je zaklenutý pruskými klenbami. Nachádza sa tu neskorobarokový oltár s obrazom sv. Jozefa z konca 18. storočia. Úzka fasáda kaplnky je členená pilastrami a ukončená vežicou s tamburovou kupolou. Portál je riešený ako edikula s profilovaným ostením a segmentovou supraportou. Kaplnka sv. Anny so špitálom, jednoloďová baroková stavba s polygonálnym záverom z roku 1750. V rokoch 1763 – 1768 prešla úpravami a tiež po bombardovaní v roku 1849. Priečelie kaplnky je členené lizénami a ukončené trojuholníkovým štítom s tympanónom. Z priečelia vyrastá veža s ihlancovou helmicou. Trojičný stĺp, barokové súsošie z obdobia po roku 1715. Obnovou prešlo v rokoch 1884, 1927 a 1991. Súbor:R. k. kaplnka sv. Anny a bývalý špitál, Jókajiho ul. 4, Komárno, okres Komárno 01.JPG|Kaplnka sv. Anny Súbor:Komárom-Szt. József-kápolna.JPG|Kaplnka sv. Jozefa Súbor:Komárno, trojičný stĺp 19 Slovakia31.jpg|Trojičný stĺp Súbor:Národná kultúrna pamiatka, Morový stĺp Komárno 19 Slovakia2.jpg Súbor:Národná kultúrna pamiatka, Morový stĺp Komárno 19 Slovakia1.jpg Ostatné pamiatky Komárňanský pevnostný systém, najväčší fortifikačný systém na území Slovenska a aj bývalého Rakúska-Uhorska, budovaný postupne v rokoch 1546 – 1877. Jadrom komplexu a jeho najstaršou časťou je Stará pevnosť, mesto je zo západnej strany chránené Palatínskou líniou, z východnej Vážskou líniou. Na ľavom brehu Vážskeho Dunaja sa nachádzalo Vážske predmostie a na Maďarskej strane Dunaja pevnosť Monoštor a pevnosť Igmánd. Stará protiturecká pevnosť vznikla na mieste staršieho hradu v snahe zabrániť postupnému prenikaniu Turkov po strate centrálnej časti Uhorska, v rokoch 1546 – 1557. Je dielom talianskeho fortifikačného staviteľa Pietra Ferraboscu. Nová pevnosť bola vybudovaná v rokoch 1663 – 1673 po strate pevnosti Nové Zámky. Ďalšia etapa výstavby nastala na začiatku 19. storočia v súvislosti s expanziou porevolučného a napoleonského Francúzska. V rokoch 1827 – 1839 boli vybudované kazematy. Palatínova línia bola budovaná v rokoch 1839 – 1847. Výstavba rozsiahleho komplexu bola zavŕšená realizáciou igmándskej pevnosti v rokoch 1871 – 1877. Súbor:Ferdinand Gate, Old Fortress in Komárno, Slovakia.jpg|Ferdinandova brána starej pevnosti Súbor:North Bastion, Old Fortress in Komárno.jpg|Stará pevnosť Súbor:Komárno10.JPG|Brána do Novej pevnosti Súbor:Komárom - Roman Lapidarium at the bastion VI.jpg|Bastión VI Vážskej línie Súbor:Komárno - Castle.jpg|Palatínova línia Radnica, trojpodlažná dvojtraktová pôvodne baroková stavba na pôdoryse obdĺžnika z roku 1766. Úpravami prešla v rokoch 1848 a 1875, keď bola neoklasicisticky upravená. Priečeliu dominuje centrálne umiestnená mestská veža členená kordónovými rímsami, pilastrami, kvádrovaním a priebežnou ochodzou, ukončená je kopulou. Fasády sú členené kordónovými rímasami a pilastrami, polkruhovo ukončené okná majú profilované šambrány s klenákmi. Súbor:Komarno ratusz.jpg|Radnica Súbor:Komarno (Hungary)-city hall.jpg Súbor:Town hall of Komárno (1875).jpg Súbor:Town hall of Komárno, stairs, 3rd floor.jpg|Interiér radnice Súbor:Town hall of Komárno, Staicase.jpg Dôstojnícky pavilón, dvojpodlažná eklektická štvorkrídlová stavba na nepravidelnom pôdoryse s vnútorným nádvorím z rokov 1858 – 1863. Pavilón tvoril súčasť vojenských objektov komárňanskej pevnosti. Nachádzali sa tu byty dôstojníkov a veľké dôstojnícke kasíno. V súčasnosti tu sídli Univerzita J. Selyeho. Priečelie orientované do Námestia gen. Klapku je lemované nárožnými oktogonálnymi vežami ukončenými dekoratívnym cimburím. Fasáda je členená slepými arkádami a ukončená atikou s oblúčkovým vlysom s nápisom Viribus Unitis, heslom cisára Františka Jozefa. Polkruhovo ukončené okná majú profilované suprafenestry nesené konzolami. Súbor:Komarno pawilon oficerski.jpg|Dôstojnícky pavilón Súbor:Komárno officers pavilion, Slovakia.jpg Súbor:Tiszti Pavilon, now Selye János University, 2007 Komárno.jpg Súbor:Selye university-Tiszti pavilon3.JPG Súbor:Tiszti pavilon1.JPG Zichyho palác, trojtraktová dvopodlažná pôvodne baroková stavba z druhej polovice 17. storočia. Úpravami prešiel v roku 1763, 1798 a 1870, keď získal súčasnú neoklasicistickú úpravu. Na začiatku 19. storočia sa v objekte konali slávnostné podujatia, plesy a divadelné vystúpenia. V súčasnosti objekt patrí Podunajskému múzeu. Zo strany Župnej ulice je fasáda klasicistická s centrálnymm rizalitom členeným lizénami a ukončeným trojuholníkovým štítom s tymapnónom. Portál má polkruhové kamenné ostenie s klenákom, nad ním je balkón s kovaným zábradlím s iniciálou Zičiovcov. Neoklasicistická fasáda zo strany Námestia gen. Klapku je lemnovaná nárožnými vežami dekorovanými kvádrovaním a ukončenými manzardovými strechami. Priečeliu dominuje trojosový rizalit s priebežným balkónom ukončený balustrádou. Okná majú šambrány a segmentové suprafenestry. Bývalý Župný dom, trojpodlažná trojtraktová pôvodne klasicistická stavba na pôdoryse písmena U z rokov 1798 – 1813. Prefasádovaný bol na konci 19. storočia a obnovený v rokoch 1937 – 1938. Priečeliu dominuje stredný rizalit členený pilastrami a polkruhovo ukončenými oknami s profilovanými šambránami a nadokennými rímsami. Bývalé Kolégium reformovanej cirkvi, dvojpodlažná trojtraktová barokovoklasicistická stavba na pôdoryse obdĺžnika z rokov 1795 – 1796. Objekt dnes patrí Univerzite J. Selyeho. Fasády kolégia sú členené lizénami, predĺženými kazetami a vertikálne prepojenými oknami so šambránami a nadokennými rímsami. Priečeliu dominuje trojosový rizalit s kamenným portálom s oválnym svetlíkom. Na osi rizalitu je umiestnená malá strešná veža. Súbor:Zichy-palota3.JPG|Zičiho palác Súbor:Zichy-palota2.JPG|Zičiho palác Súbor:Komarno Dom zupny 2017.jpg|Bývalý župný dom Súbor:Kolégium ref.cirkvi, fara, ul. Jókaia 34, Komárno, okres Komárno 01.JPG|Kolégium reformovanej cirkvi Súbor:Komárom-Református kollégium.JPG|Portál kolégia Divadlo Jókaiho divadlo Múzeá Podunajské múzeum Hudba Rodisko Franza Lehára Stavby Cestný most cez Vážsky Dunaj Most Monoštor Alžbetin most Estakáda ponad koľajisko a bazén prístavu, so sklopným mostom, k Dunaju a hraničnému cestnému prechodu. Sochy Socha sv. Štefana Socha generála Györgya Klapku Socha Franza Lehára Socha Móra Jókaiho Socha sv. Cyrila a Metoda Socha Dr. generála Milana Rastislava Štefánika Socha Attilu Kaszása pri Jókaiho divadle Pomníky Hrob rodiny Jókai Hrob Zlatého muža Náhrobky pri kostole reformovanej cirkvi – pravoslávnej cirkvi Pamätník antifašistického odboja – nám. Senný trh Pomník padlých v 1. svetovej vojne Pomník vojakom Červenej armády Hrob Ľudovíta J. Šuleka Hrobka gen. Pavla Davidovicsa pri kostole pravoslávnej cirkvi Pamätné tabule Pamätná tabuľa Bélu Bartóka Pamätná tabuľa Dr. Jánosa Selyeho Pamätná tabuľa grófa Istvána Széchenyiho 1907 – 1929 Pamätná tabuľa Móra Jókaiho Pamätná tabuľa obetiam holokaustu Pamätná tabuľa Stanislausa von Prowazeka Parky Detský park pri Hrade Park Anglia park pri Vodárenskej veži Zaujímavosti Nádvorie Európy – námestie obklopené stavbami v architektonickom štýle 45 európskych krajín Pravidelné podujatia Komárňanské dni Jókaiho dni Ondrejský jarmok KN OPEN – beach volleybal – plážový volejbal (v auguste) Aquafest – vodný festival s atrakciami – rieka Vážsky Dunaj Prírodné zaujímavosti V katastrálnom území mesta evidujú viac bocianích hniezd. V meste hniezdi mnoho lastovičiek, ich počet však každý rok klesá. Na dunajskom nábreží a na Alžbetinom ostrove je viac starých stromov."}
{"id": "46038", "title": "Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa (Bratislava)", "context": "Okolie kostola Z historického hľadiska nemenej zaujímavým je priestranstvo pred kostolom. Dominuje mu mariánsky stĺp ako pamätník víťazstva cisára a uhorského kráľa Leopolda I. nad vzburou protestantských rebelov. Zo severnej strany sa k stavbe kostola primkýna budova domova mladých jezuitov. Južný múr kostola tvorí severné ohraničenie Kostolnej ulice, spájajúcej Františkánske námestie s Primaciálnym námestím."}
{"id": "599734", "title": "Nové Zámky", "context": "Autormi projektu nového hradu boli talianski bratia, architekti Ottavio a Giulio Baldigarovci (Baldigara). Hrad mal šesťuholníkový pôdorys so šiestimi baštami v jeho vrcholoch. Plán pevnosti zahŕňal v šesťuholníku mesto s pravouhlo orientovanými ulicami a centrálnym, obdĺžnikovým námestím. Stavba sa začala v roku 1573 a trvala do roku 1580. Viedol ju Fridrich Žerotín (po ňom sú pomenované dve zo šiestich bášt: Žerotínova a Fridrichova). Nové opevnenie Novum Castellum alebo Castellum Novum sa stalo po svojom dokončení najmodernejšou renesančnou pevnosťou svojej doby. Podobné hrady sa nachádzajú aj v iných častiach Európy. Patrí k nim chorvátsky Karlovac alebo dodnes existujúci holandský Naarden. Menším variantom je pevnosť Leopoldov, prestavaná na väzenie v roku 1855."}
{"id": "458798", "title": "Hrad Grabštejn", "context": "Dejiny O tom, kedy bol pôvodný hrad Grafenštejn založený dodnes nepanuje medzi historikmi zhoda. Isté však je, že sa tu v druhej polovici 13. storočia, v čase vlády Přemysla Otakara II., objavujú kasteláni z Donína, páni na Grafenštejne. Páni z Donína hrad vlastnili tri storočia. V 15. storočí, za husitských vojen, bol hrad niekoľkokrát dobývaný, odolal však aj útoku vojsk Šesťmestia. V druhej polovici 16. storočia ho však Donínovci pre dlhy a spoluvlastnícke problémy predali zemskému radovi a miestokancelárovi Jiřímu Mehlovi zo Střelic. Ten ho počas dvadsiatich rokov (1566 - 1586) dal prebudovať na renesančný zámok a dal pod ním vystavať poplužný dvor. Počas týchto mohutných úprav, dotýkajúcich sa horného aj dolného hradu, bola pôvodná kaplnka sv. Barbory vyzdobená vynikajúcou maliarskou výzdobou. Vďaka tejto výzdobe a tiež náročnému vnútornému vybaveniu je kaplnka považovaná za jednu z perál renesancie a raného manierizmu v Čechách. Kvôli zhoršenému postaveniu pri dvore po nástupe Rudolfa II. a následným finančným ťažkostiam však bol v roku 1586 Mehl nútený zámok opustiť. Zámok od neho získal najprv Ferdinand Hoffmann z Grünebühlu, po ňom rod Černousovcov, potom Nosticovcov a Trauttmannsdorfovcov. Počas tej doby prebehla tridsaťročná vojna - na jej začiatku v roku 1622 vyhorela veľká hradná veža, v jej priebehu hrad niekoľkokrát obsadila švédska posádka, a po jej skončení bolo na príkaz cisára roka 1655 strhnuté pôvodne mohutné opevnenie z hradieb. V roku 1704 predal Jan Josef z Trauttmannsdorfu zámok grófovi Janovi Václavovi Gallasovi. Gallasovci a po nich Clam-Gallasovci vykonali na zámku niekoľko prestavieb. V roku 1818 dostal dolný zámok zásluhou Kristiána Krištofa Clam-Gallasa dnešnú klasicistickú podobu a okolo neho vznikol park s mnohými vzácnymi drevinami. Komplex majitelia využívali až do jeho konfiškácie v roku 1945, kedy boli Clam-Gallasovci nútení kraj (v dobytčích vagóne) opustiť. Následne bol ešte v najnutnejšie miere udržiavaný. V roku 1953 sa však na zámku usídlila Československá ľudová armáda. Tá hrad neudržovala a zámok významnou mierou chátral, devastácia hradu však vyvrcholila až po odchode armády z Horného zámku. Záchranné práce začali v roku 1988 a trvajú doteraz, počas nich sú pôvodne značné škody postupne zahladzované. Dnes zámok patrí k príkladne reštaurovaným pamiatkovým objektom mimoriadneho významu, postupne sú verejnosti sprístupňované ďalšie časti areálu. O obnovu zámku sa významnou mierou zaslúžil Ján Sedlák, ktorý zastával funkciu kastelána v rokoch 1991 - 2013. Ku dňu 1.1.2014 sa funkcie kastelánky ujala Iva Bártová. Dolný zámok a priľahlý park dnes využíva Armáda Českej republiky na výcvik služobných psov a ako základňu armádnych psovodov."}
{"id": "447051", "title": "Hrad Hohenzollern", "context": "Introduction Hrad Hohenzollern Hrad Hohenzollern je hrad nachádzajúci sa 50 kilometrov južne od nemeckého mesta Stuttgart. Hrad bol od postavenia v 11. storočí dedičným sídlom nemeckého šľachtického rodu Hohenzollernovcov, neskorších nemeckých cisárov. Hrad je situovaný na vrchole kopca Hohenzollern vo výške 855 metrov nad morom. Roku 1423 bol hrad po 10 mesačnom obliehaní úplne zničený. Na mieste pôvodného zámku bol v rokoch 1454 až 1461 postavený väčší a monumentálnejší hrad. V tejto podobe hrad pretrval až do konca 18. storočia, kedy sa zmenil na ruinu. Zo stredovekej podoby hradu sa do súčasnosti zachovala iba hradná kaplnka. Hrad bol znova prestavaný v rokoch 1846 až 1867 z iniciatívy pruského kráľa Fridricha Viliama IV. do vtedy módnej neogotickej podoby. Hrad slúžil rodu Hohenzollernovcov ako ceremoniálne sídlo a pripomienka slávy a starobylosti rodu, ale nie na bývanie, preto zostal hrad až do roku 1945 neobývaný. V súčasnosti patrí hrad do zoznamu kultúrnych pamiatok Nemecka. Hrad je jednou z najznámejších a najnavštevovanejších turistických pamiatok spolkového štátu Bádenska-Württemberska. V hrade sa nachádza cisárska koruna nemeckých cisárov."}
{"id": "429517", "title": "Hrad Kreuzenstein", "context": "Poloha Hrad leží severne od Dunaja na návrší Rohrwaldu, priamo nad mestečkom Leobendorf medzi mestami Korneuburg a Stockerau. Hrad je v nadmorskej výške 266 metrov a nad riekou Dunaj asi 100 metrov. Návršie je neďaleko ohybu Dunaja pri Viedenskej bráne, takže umožňuje a rozširuje výhľad do Korneuburgskej panvy. Približne naproti, pri južnom brehu Dunaja, stojí hrad Greifenstein."}
{"id": "458797", "title": "Hrad Grabštejn", "context": "Introduction Hrad Grabštejn Grabštejn , predtým tiež Olsytz , Wlsitz alebo Grafenstein , je pôvodne gotický hrad z 13. storočia, ktorý bol v16. storočí prestavaný na výstavný renesančný zámok. Grabštejn leží v Čechách, pri údolí Lužickej Nisy, nad dedinou Chotyně neďaleko Hrádku nad Nisou. Zámok je vo vlastníctve štátu a je spravovaný Národným pamiatkovým ústavom."}
{"id": "164290", "title": "Väznica Leopoldov", "context": "Pevnosť Leopoldov Impulzom pre výstavbu pevnosti bol útok Osmanskej ríše a obsadenie pevnosti v Nových Zámkoch 26. septembra 1663. V rovnakom odbobí bola dobudovaná aj Nová pevnosť Protitureckej pevnosti v Komárne. Základný kameň na pozemkoch odkúpených cisárom od obcí Šulekovo, Červeník, Madunice, Hlohovec a Drahovce bol slávnostne položený za prítomnosti Ostrihomského arcibiskupa Juraja Szelepcsényiho v roku 1665. Pomenovaná bola na počesť cisára Leopolda I.. Stavali ju do roku 1669. Stavbu dozoroval cisársky architekt L. de Souches a stavbu viedol vojenský inžinier Ján Melicher Arigsperger. Vedenie stavby po jeho smrti (Arigsperger zomrel asi týždeň po položení základného kameňa) prevzal Ján Ungern. Pevnosť je postavená v renesančnom slohu, zaberá rozlohu 56 ha, obranné múry majú výšku 9,5 m. Postavená bola podľa (v tom čase) najnovších vojenských obranných technológií. Vzorom pre pevnosti v Nových Zámkoch a Leopoldove bola pevnosť Palmanova v Taliansku. Leopoldovská protiturecká pevnosť ma hviezdicový tvar, je tvorená šiestimi do kruhu umiestnenými päťcípimi bastiónmi spojenými ravelinmi. Bola obohnaná vodnou priekopou. Stavalo ju po dobu päť rokov 3000 robotníkov z Bavorska a Moravy. Brániť ju mala 500-členná posádka. Prvým veliteľom bol plukovník Ján Michal Ritch. Pevnosť bola najsilnejšou pevnosťou habsburgského mocnárstva. 1678 pevnosť Leopoldov odolala Tököliho kurucom 1706 odoláva pri povstaní Františka Rákocziho za vlády Márie Terézie slúžila ako zásobáreň a sklad pre vojsko 1783 ju navštívil cisár Jozef II. a rozhodol sa do nej umiestniť vojenských veteránov z Budína 1848 pevnosť získavajú maďarskí povstalci, avšak plukovník Ordódy sa 2. februára 1849 vzdal veliteľovi cisárskych vojsk, generálovi Šimuničovi 1855 po strate vojenského významu je pevnosť na základe Bachovho dekrétu prebudovaná na väznicu, aj keď už aj v skoršom období slúžila ako väzenie, kedy v období protireformácie boli v pevnosti uväznení v roku 1674 viacerí väzni z radov evanjelických a kalvínskych farárov, medzi nimi aj rektor Ján Simonides a kňaz Tobiáš Masník Pevnosť bola 17. septembra 1963 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku."}
{"id": "293020", "title": "Koncentračný tábor Terezín", "context": "Malá pevnosť Počas okupácie Čiech a Moravy Treťou ríšou bolo v júni 1940 v Malej pevnosti zriadené väzenie Gestapa. Nacisti využili infraštruktúru, ktorú mali k dispozícii a miesto vylepšili. Prestavali ho na prvok likvidačného a represívneho mechanizmu. Väznica bola spravovaná z Prahy. Najprv boli väznení len väzni mužského pohlavia. Po atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha bolo v júni 1942 zriadené ženské oddelenie. K trom väzenským dvorom pribudol v roku 1943 štvrtý, ktorý bol určený pre mužských zajatcov. Medzi rokmi 1940 a 1945 bolo z rôznych pracovísk gestapa do Terezína poslaných 27000 mužov a 5000 žien, najprv zadržaní z Prahy, potom z celých Čiech a od roku 1944 z Moravy. Prevažnú časť uväznených tvorili Česi, medzi nimi hlavne odporcovia nacistického režimu. V posledných rokoch pribúdali občania ZSSR, Poliaci, občania Juhoslávie a ku koncu vojny zajatci z radov spojeneckých vojsk. Okolo 8000 ľudí prišlo o život v iných koncentračných táboroch, do ktorých boli odtiaľto deportovaní a 2500 ľudí zomrelo na následky mučenia, chorôb a ťažkých pracovných a životných podmienok. 250 väzňov bolo popravených priamo v pevnosti. Veliteľ väznice bol od jej zriadenia SS-Hauptsturmführer Heinrich Jöckel, ako podriadený Höheren SS- und Polizeiführer von Böhmen und Mähren (HSSPF) v Prahe."}
{"id": "566239", "title": "Leopold I. (Rakúsko, Babenberg)", "context": "Životopis Leopoldov pôvod je neistý. Neskorší príslušník rodu Babenbergovcov Otto z Freisingu ho vo svojej Babenberskej kronike nespomína, keďže sa začína až vládou Adalberta. Je však isté, že Babenbergovci patrili k poprednej cisárskej aristokracii a zastávali dôležité svetské i cirkevné úrady. Leopoldov brat alebo blízky príbuzný Berthold bol markgróf bavorskej Severnej marky. Rané zmienky o Leopoldovi sú strohé. Prvé zmienky o ňom pochádzajú z roku 962/3, keď ho v jednom privilégiu pre cirkev zmieňuje cisár Otto II. Pred rokom 976 sa tiež spomína ako gróf v bavorskom Donaugau východne od Regensburgu. Súbor:Herzog_Leopold_I._Babenberg.jpg|náhľad|vľavo|Margróf Leopold I. Výňatok z rodokmeňa Babenbergovcov, Kláštor Klosterneuburg Prvý markgróf Leopold stál na cisárovej strane pri vzbure bavorského vojvodu Henricha II. v roku 975/976, za čo Leopold dostal bohatú odmenu. Okrem iného mu bol udelený hrad v Melku a okolité krajiny. Podľa miestnej kroniky bol pred tým pánom na tamojšom hrade gróf Sizo, ktorého Leopold vyhnal. Melk sa následne stal rezidenciou. Leopold v Melku založil kanonickú nadáciu, ktorá sa stala miestom posledného odpočinku Babenbergovcov. Za markgrófa ( marchio Liutpalus ) je Leopold po prvý krát označený 21. júla 976, keď mu bola cisárom Ottom II. udelená v léno bavorská Východná marka. Tento dátum býva označovaný významný medzník v dejinách Rakúska. Marka spočiatku pozostávala z úzkeho pásu územia pozdĺž Dunaja medzi lesom východne od mesta Enns. Podľa istých zmienok v rokoch 977 alebo 979 tiež pôsobil ako gróf v pohraničných Traungau a Sundergau. Leopoldovou hospodárskou základňou tak boli stále prevažne bavorské a nie rakúske majetky. Na území dnešného Rakúska však započal dlhý a náročný proces integrácie prerušený niekoľkými pohraničnými konfliktami so starými Maďarmi. Za jeho života došlo k prieniku cez Viedenský les, svoje územie tak s pomocou Henricha II. posunul ďalej na východ až k rieke Fische v Dolnom Rakúsku. 8. júla sa Leopold zúčastnil omše na počesť svätého Kiliána vo Würzburgu, kam ho pozval tamojší biskup. Počas omše bol Leopold tragicky zavraždený strelou z luku. Útok bol o to nešťastnejší, že cieľom útoku bol pravdepodobne Heinrich von Scfaweinfurt a nie Leopold. Malo ísť o pomstu za oslepenie Eberharda, biskupovho bojovníka. Leopold sa stačil vyspovedať a zomrel o dva dni neskôr. V 15. storočí mu bola udelená prezývka Slávny ()."}
{"id": "12293", "title": "Leopoldov", "context": "Polohopis Mesto Leopoldov leží na dolnom Považí, na naplaveninách pôvodného riečiska Váhu, západne od Hlohovca, severovýchodne od Trnavy a km južne od Piešťan. Z východnej strany susedí kataster s Hlohovcom, z južnej strany s hlohoveckou miestnou časťou Šulekovom a zo severozápadnej strany s Červeníkom. Mestom vedie cesta II/513, západným okrajom aj diaľnica D1. Leopoldov je dôležitý železničný uzol, kde železničnú trať Bratislava – Žilina križujú trate do Galanty a na Nitru."}
{"id": "272133", "title": "Zámok Vimperk", "context": "Dejiny Bol založený ako hrad na mieste pôvodného hradiska (založeného údajne pred rokom 1263) zvíkovským purkgrófom Purkartom z Janovic (Vrchotových) v 2. polovici 13. storočia. Na konci 14. storočia boli jeho majiteľmi vladykovia zo Sulevic. V roku 1479 bolo mesto i hrad spojené v opevnený celok a vtedy bola postavená aj predsunutá pevnôstka Haselburg. Od roku 1494, kedy bol hrad majetkom Malovcov z Chýnova, bol hrad prestavaný na zámok. Zámok menil majiteľov a od roku 1698 bol majiteľom rod Schwarzenbergovcov. V roku 1857 sa zámok po požiari 20. júla dočkal posledných stavebných úprav a neskôr v ňom sídlili úrady a kasárne. V roku 1948 bol zámok znárodnený."}
{"id": "293019", "title": "Koncentračný tábor Terezín", "context": "Introduction Nástupný dvor v Malej pevnosti Koncentračný tábor Terezín bol nacistický koncentračný tábor v českom opevnenom meste Terezín (nem. Theresienstadt) v okrese Litoměřice. Pevnosť Terezín zriadil cisár Jozef II. koncom 18. storočia (začiatok výstavby v roku 1780) ako pevnosť pre zaistenie dolného toku rieky Ohře do Labe. Pevnosť sa delí na dve časti Veľkú pevnosť a Malú pevnosť . Po obsadení Čiech a Moravy z nej nacisti vytvorili koncentračný tábor. V roku 1940 bola v Malej pevnosti , ktorá bola predtým dlhodobo využívaná ako väznica, zriadená väznica gestapa a v novembri 1941 vznikol vo Veľkej pevnosti zberný a tranzitný tábor určený predovšetkým pre židovské obyvateľstvo Čiech a Moravy. Po konferencii vo Wannsee boli do tábora od roku 1942 deportovaní Židia z Tretej ríše a ostatných obsadených krajín (vrátane Slovenska). Koncentračný tábor Terezín sa na krátky čas stal nástrojom nacistickej propagandy, počas ktorého bol rôznym zahraničným návštevníkom predvedený ako „príkladné sídlisko Židov“. Tento tábor spĺňal štyri hlavné úlohy. Bol väznicou gestapa, tranzitný tábor, slúžil v rámci židovskej otázky na likvidáciu ľudí a dočasne nemeckej propagande ako príkladné sídlisko a geto pre starých ľudí (v ktorom si smeli kúpiť majetok)."}
{"id": "599735", "title": "Netbook", "context": "Rozmery netbooku sú menšie ako pri notebookoch, a majú aj nižšiu hmotnosť (0,7 – 1,5 kg). Vyznačujú sa malým zabudovaným LCD displejom 7\" - 12\", zabudovaným sieťovým pripojením (WiFi, RJ-45 LAN, prípadne Bluetooth, prípadne IrDA, EDGE), redukovanou veľkosťou klávesov (70 – 90% štandardnej veľkosti) a absenciou optickej mechaniky. Veľmi často používajú technológiu SSD diskov v kapacitách okolo 300 GB (2011). Netbooky obvykle disponujú pamäťou 1 alebo 2 GB (2011) s možnosťou jej rozšírenia. Ako ovládač kurzora sa používa touchpad. Štandardom je tiež zabudovaná čítačka SD pamäťových kariet. Externé konektory sú redukované na USB (2-6 konektorov) a D-Sub VGA konektor pre pripojenie externého monitoru. Chýba tiež rozšírenie Cardbus (PCMCIA). Novšie (od 2011) a drahšie modely majú aj HDMI pripojenie a rozlíšenie vhodné pre HD video. Keďže dôraz je kladený na nízku spotrebu, používajú sa špeciálne \"mobilné\" nízkoodberové procesory ako Intel Atom, VIA C7, VIA Nano, AMD Geode (2008) so zabudovanými energiu šetriacimi režimami. Grafická karta je obvykle integrovaná v čipsete so zdieľanou pamäťou. Ako zdroj energie sa najčastejšie používa 3-9 článkový Li-ion akumulátor, štandardná výdrž na batérie je 3 - 9 hodín (2008)."}
{"id": "60623", "title": "Mobilný telefón", "context": "Telefóny Existuje niekoľko kategórií mobilných telefónov, telefóny od základných funkcií až po telefóny, na ktorých sa dá počúvať hudba, fotografovať, či nahrávať zvuky, video, surfovať na webe atď. V súčasnosti (rok 2005 a neskôr) sú bežné tzv. smartfóny (z - múdry telefón), prvý smartfón bola Nokia 9000 z roku 1996. V tej dobe patrila medzi základné mobilné telefóny. Miniaturizácia a vyšší výpočtový výkon mikročipov umožňuje pridávať viac funkcií do telefónu, ktoré sú dnes štandardom. Niektorí výrobcovia telefónov sa zamerali na špecifické segmenty trhu, ako RIM BlackBerry so zameraním na podnikanie / emailové potreby firemných zákazníkov, SonyEricsson Walkman na hudbu a rada Cybershot na fotenie, Nokia N-séria multimediálnych telefónov a Apple iPhone."}
{"id": "172116", "title": "Širokopásmové pripojenie (internet)", "context": "Introduction Satelit WildBlue Širokopásmové pripojenie (angl. broadband connection ) je vysokorýchlostný prístup na internet. Často býva dávaný do kontrastu s tzv. dial-up pripojením (vytáčaným) prostredníctvom modemu. Dial-up modemy vo všeobecnosti nedosiahnu rýchlosť vyššiu ako 56 kbit/s (kilobitov za sekundu) a vyžadujú plné využitie telefónnej linky. Naproti tomu broadbandové technológie zaručujú vyššie prenosové rýchlosti s tým, že nezablokujú telefónnu linku (inými slovami, je možné byť pripojený k internetu a súčasne telefonovať s použitím jedinej telefónnej linky). Prenosové rýchlosti širokopásmového pripojenia kolíšu v rozmedzí 256 kbit/s až 1 Mbit/s alebo vyššie. Preto sa broadband zvykne nazývať aj vysokorýchlostným pripojením (tzv. high-speed internet ). Štandardnými širokopásmovými technológiami sú DSL , ISDN , káblové pripojenie (DOCSIS), pripojenie pomocou pasívnej optickej siete , satelitné pripojenie a bezdrôtové Wi-Fi / WiMAX . Kategória:Pripojenia na internet"}
{"id": "55167", "title": "FireWire", "context": "Sieťové pripojenie prostredníctvom FireWire FireWire, s prispením softvéru, je vhodný na vytváranie ad hoc sietí (medzi dvoma počítačmi, bez prítomnosti smerovačov). Operačné systémy GNU/Linux, Windows XP a Mac OS X podporujú sieťové prepojenie počítačov prostredníctvom FireWire. Sieť medzi dvoma počítačmi môže byť vytvorená podobne ako prepojenie skenera a tlačiarne spomenuté vyššie. Prepojením cez FireWire môžu byť dáta prenesené veľmi rýchlo, len s minimálnou konfiguráciou počítačov."}
{"id": "222712", "title": "Netbook", "context": "Softvér Netbooky sú obvykle predinštalované (pretože absencia optickej mechaniky sťažuje štandardné metódy inštalácie OS). Najpoužívanejším operačným systémom v roku 2011 boli GNU/Linux a Windows XP Home Edition/ Windows 7. Je možná aj inštalácia iného OS. Keďže netbooky znesú štandardné operačné systémy, je na nich možné spúšťať akékoľvek desktopové aplikácie určené pre ten-ktorý OS. Hranie hier a použitie aplikácií náročných na 3D akceleráciu a výpočtový výkon je limitované výkonom grafického systému a použitým procesorom. Netbook je určený hlavne ako inteligentný zápisník a ultrakompaktný počítač zameraný na surfovanie po internete a spracovanie kancelárskych aplikácií."}
{"id": "20317", "title": "Wi-Fi", "context": "História Wi-Fi bolo vynájdené v roku 1991 vo firme NCR Corporation / AT&T (neskôr Lucent & Agere Systems) v meste Nieuwegein, Holandsko. Prvé bezdrôtové produkty (pôvodne určené pre pokladničné systémy) prišli na trh pod názvom WaveLAN s rýchlosťami 1 Mbps/2 Mbps. Vic Hayes (vynálezca Wi-Fi, nazývaný „otec Wi-Fi“) sa so svojím tímom podieľal na návrhu štandardov IEEE 802.11b, 802.11a a 802.11g. V roku 2003 Vic odišiel z Agere Systems do dôchodku. Agere Systems bol pod silným tlakom konkurencie, hoci ich produkty boli špičkovej kvality, zákazníci požadovali lacnejšie Wi-Fi riešenia. Chipset 802.11abg all-in-one od Agere (kódové označenie: WARP) nikdy neuspel na trhu. Agere Systems sa rozhodli opustiť Wi-Fi trh na konci roka 2004. Veľkú zásluhu na masovom rozšírení Wi-Fi nesie firma Apple, ktorá ako prvá predstavila v roku 2001 svoj iBook G3 s Wi-Fi."}
{"id": "222710", "title": "Netbook", "context": "História Pôvod netbookov možno odvíjať od snahy výrobcov zmenšovať rozmery a váhu prenosných počítačov. Apple v roku 1991 uviedol PowerBook 100, ktorý vážil 2,3 kg, Gateway v roku 1992 zase Handbook 1.4 kg a v roku 1993 Hewlett-Packard OmniBook 300 1,3kg. Názov sub-notebook sa začal používať pre veľmi populárny rad Libretto od Toshiby. Libretto 20 so 6-palcovou obrazovkou sa začalo predávať začiatkom roku 1996 a vážilo len 840 gramov. V roku 1999 Psion uviedol rad Psion netBook. Psion má „netbook“ zaregistrovaný ako obchodnú značku pre zariadenia Netbook a Netbook Pro . Tieto zariadenia používali operačný systém Epoc a mali dotykový displej. Všeobecne sa však termín \"netbook\" začal používať až v roku 2007, keď Asus predstavil ASUS Eee PC, pôvodne určené pre rozvíjajúce sa trhy, s rozmermi 23 × 17 cm a váhou 0,9 kg."}
{"id": "142", "title": "Internet", "context": "Internetová kultúra Internet má aj ďalekosiahly dopad na prácu, vedomosti a pohľad na svet. Okrem vytvorenia elektronického obchodu a komunikácie s klientmi e-mailom a príbuznými prostriedkami mení internet aj iné aspekty pracoviska. Niektoré spoločnosti začali používať blogy na reklamné účely. Keďže väčšina ľudí na webe informácie vyhľadáva, obsahom týchto jednoducho aktualizovateľných stránok môžu byť rady v poli pôsobnosti spoločnosti. Takáto spoločnosť dúfa, že keď návštevník nájde tieto informácie zadarmo, všimne si expertných znalostí tvorcov a to ho následne pritiahne na obchodnú stránku spoločnosti. Príkladom takéhoto počínania je Microsoft, ktorý umožnil svojim vývojárom publikovať osobné blogy, aby zaujal verejnosť ich prácou. Z pohľadu kultúrnej uvedomelosti internet poskytuje obrovské množstvo informácií a interaktivity pre ľudí, ktorých zaujímajú iné kultúry a pohľady na svet, ktoré by im boli inak nedostupné. Existujú však dôkazy, že ľuďom, ktorých iné kultúry nezaujímajú umožňuje internet vyhýbať sa kontaktu vo väčšej miere ako kedykoľvek predtým. World Wide Web Súbor:WorldWideWebAroundWikipedia.png|náhľad|Grafická reprezentácia WWW, internetovej služby, ako ju reprezentujú hyperlinky Vďaka internetovému výskumu založenom na vyhľadávaní pomocou kľúčových slov na vyhľadávačoch ako Google majú milióny ľudí na celom svete okamžitý prístup k širokému a rozličnému online informačnému obsahu. V porovnaní s encyklopédiami a tradičnými knižnicami umožnil internet náhlu a extrémnu decentralizáciu informácií a údajov. Vzdialený prístup Internet umožňuje používateľom počítačov jednoduché pripojenie k iným počítačom a informačným a komunikačným službám kdekoľvek na svete. Podľa požiadaviek je možné používať zabezpečenie, autentifikáciu a kryptovanie, alebo sa zaobísť bez nich. Toto podnecuje nové formy práce doma, spolupráce a zdieľania informácií v mnohých priemyselných odvetviach. Účtovník sediaci doma môže revidovať knihy spoločnosti sídliacej v inej krajine pomocou servera v tretej krajine, ktorý spravujú IT špecialisti zo štvrtej krajiny. Tieto účty mohli byť vytvorené doma pracujúcimi účtovníkmi z iných vzdialených lokalít na základe informácií, ktoré im prišli e-mailom z celého sveta. Niektoré z týchto aplikácií boli možné už pred rozšírením internetu, ale cena prenájmu potrebných súkromných liniek znemožňovala ekonomicky výhodné použitie mnohých z nich. Úradník, ktorý sa nachádza mimo svojej kancelárie, možno na druhej strane Zeme na pracovnej ceste alebo dovolenke si môže otvoriť vzdialenú pracovnú plochu zo svojej kancelárie použitím zabezpečeného Virtual Private Network (VPN) spojenia cez internet. To mu umožňuje rovnaký prístup k súborom a aplikáciám, ako keby sedel za svojím stolom. Spolupráca Toto nízkonákladové a takmer okamžité zdieľanie nápadov, vedomostí a schopností spôsobilo revolúciu v mnohých oblastiach ľudskej činnosti a stálo pri zrode nových oblastí. Jedným z príkladov je spolupráca pri vývoji FLOSS (Free, Libre and Open-Source Software) ako Linux, Mozilla Firefox alebo OpenOffice.org. Ďalším príkladmi sú Wikipédia, komunitou upravovaná a udržiavaná slobodná encyklopédia, projekt Urban Dictionary a TEIS (the UK Telemedicine and E-health Information Service) pre pracovníkov v odvetví telemedicíny, telestarostlivosti a zdravotníctva. Zdieľanie súborov Počítačový súbor je možné poslať ako prílohu elektronickou poštou. Je možné nahrať súbor na webstránku alebo FTP server, aby si ho mohli iní odtiaľ stiahnuť. Je možné ho dať do zdieľaného adresára na súborovom serveri. Záťaž hromadného sťahovania zo serverov možno znížiť použitím zrkadlových (mirror) serverov alebo pomocou peer-to-peer služieb. Vo väčšine týchto prípadov je možné riadiť prístup k súborom pomocou autentifikácie používateľov. Obsah prenášaných súborov môže byť zakódovaný vďaka kryptovaniu a je možné požadovať vykonanie finančného prevodu predtým, ako zákazník dostane prístup k informáciám. Cenu je možné uhradiť napríklad pripísaním na ťarchu kreditnej karty, ktorej detaily je tiež možné poslať v kryptovanej forme cez internet. Pôvod a autentickosť je možné overiť digitálnym podpisom alebo pomocou takzvaného „message digestu“ (SHA-1). Tieto možnosti v celosvetovom meradle menia podstatu výroby, predaja a distribúcie mnohých typov produktov, ktoré sa dajú zredukovať na počítačový súbor. Patria medzi ne všetky druhy úradných dokumentov, publikácií, softvérových produktov, hudby, fotografie, videa, animácií, grafiky a iných druhov umenia. Toto na druhej strane spôsobuje problémy v oblastiach trhu, ktoré boli dovtedy ovládané kamennými spoločnosťami (napríklad Asociácia amerického nahrávacie priemyslu – RIAA). Jazyky Najpoužívanejším jazykom na komunikáciu na internete je angličtina. Dôvodmi sú pôvod internetu v Spojených štátoch, rastúca úloha angličtiny ako jazyka medzinárodnej komunikácie a neschopnosť skorých počítačov používať iné znaky ako základnú západnú abecedu. Po angličtine (53% webstránok) sú najpoužívanejšími jazykmi na webe čínština (25%), španielčina (8%), japončina (5%), portugalčina a nemčina (4%), ruština, arabčina a francúzština (3%) a kórejčina (2%). Rozšírenie internetu v posledných rokoch spôsobilo, že sa stále rozširuje podpora aj iných jazykov. Niektoré chyby však zostali, príkladmi sú mojibake – v slovenčine sa prejavuje ako nesprávne zobrazovanie diakritiky pri použití inej kódovej stránky na dekódovanie ako na kódovanie."}
{"id": "20319", "title": "Wi-Fi", "context": "WiFi kontra štandardy mobilných telefónov Existujú predpovede, že Wi-Fi a súvisiace technológie nahradia mobilné telefónne siete (napr. GSM). Tomu bránia najmä: chýbajúci roaming a autentifikačné funkcie (pozri 802.1x, SIM karty a RADIUS), malá šírka prenosového pásma a obmedzený dosah Wi-Fi. Je pravdepodobnejšie, že WiMax bude konkurovať ďalším mobilným telefónnym protokolom ako sú GSM, UMTS alebo CDMA. Wi-Fi je však ideálny na VoIP aplikácie v podnikových sieťach LAN alebo v prostredí SOHO (small office / home office). Hoci sa prvé zariadenia objavili už koncom 90-tych rokov, trh explodoval v roku 2005. Firmy Zyxell, UT Starcomm, Samsung, Sony Ericsson, Nokia, Hitachi a ďalšie ponúkajú VoIP Wi-Fi telefóny za dostupné ceny. V roku 2005 začali poskytovatelia prístupu do internetu poskytovať svojim zákazníkom VoIP služby. Pretože je telefonovanie cez VoIP lacné, veľmi často zadarmo, trh s VoIP službami bude akcelerovať. Začínajú sa objavovať GSM telefóny s integrovanými Wi-Fi a VoIP schopnosťami. Jedného dňa možno nahradia klasické telefóny. Otázka, či bude Wi-Fi konkurovať mobilnej telefónii, sa zdá byť nesprávne položená. Trhu budú dominovať zariadenia zodpovedajúce viacerým štandardom. Čisté Wi-Fi telefóny majú veľmi obmedzený dosah, vybudovanie globálnej siete by bolo príliš drahé. Preto sú vhodné len pre lokálne siete ako sú firemné siete."}
{"id": "141", "title": "Internet", "context": "Dnešný internet Okrem komplexných fyzických spojení, ktoré tvoria štruktúru internetu, existuje internet aj vďaka multilaterálnym dohodám (napr. „peeringovým dohodám – dohoda o vzájomnej výmene internetovej premávky“) a technickým špecifikáciám alebo protokolom, ktoré určujú, akým spôsobom sa majú vymieňať dáta po sieti. Na rozdiel od starších komunikačných systémov bol balík internetových protokolov zámerne navrhnutý agnosticky vzhľadom na fyzické médium, na ktorom je prevádzkovaný. Akákoľvek komunikačná sieť, pevná alebo bezdrôtová, ktorá je schopná prenášať obojsmerne digitálne údaje môže prenášať internetovú premávku. Preto je možné internetové pakety prenášať pevnými sieťami ako medený drôt, koaxiálny kábel a optický kábel aj bezdrôtové siete ako Wi-Fi. Všetky tieto siete zdieľajúce rovnakú sadu protokolov vyššej úrovne tvoria internet. Internetové protokoly pochádzajú z diskusií v rámci Internet Engineering Task Force (IETF) a jej pracovných skupín, ktoré sú otvorené verejným príspevkom a ich revíziám. Tieto komisie produkujú dokumenty známe ako Request for comments (RFC). Niektoré RFC povyšuje Internet Architecture Board (IAB) na internetový štandard. Medzi najpoužívanejšie internetové protokoly v balíku internetových protokolov patria IP, TCP, UDP, DNS, PPP, SLIP, ICMP, POP3, IMAP, SMTP, HTTP, HTTPS, SSH, Telnet, FTP, LDAP, SSL a TLS. Služby, ktoré tieto protokoly využívajú sú e-mail, Usenet newsgroups, World Wide Web, Gopher, session access, WAIS, finger, IRC, MUDy a MUSHe. Najpoužívanejšie z nich sú e-mail a World Wide Web s mnohými ďalšími službami, ktoré sú na nich založené, ako mailing listy, blogy a podcasty. Internet umožňuje poskytovanie služieb v reálnom čase ako telefonovanie, internetové rádio a internetové (televízne) vysielanie, ktoré sú takto prístupné kdekoľvek na svete. Niektoré iné populárne internetové služby nevznikli týmto spôsobom, ale boli pôvodne založené na proprietárnych systémoch. Medzi ne patria IRC, ICQ, AIM a Gnutella. Bolo uskutočnených mnoho analýz internetu a jeho štruktúry. Bolo napríklad zistené, že routovacia IP štruktúra internetu a hypertextové linky World Wide Webu sú príkladmi bezškálových sietí. Podobne ako sa poskytovatelia internetu pripájajú cez internet exchange pointy (napr. SIX – Slovak Internet eXchange) sa výskumné siete zvyknú pripájať do veľkých podsietí ako sú: GEANT, Internet2, Little GLORIAD. Tieto sú zasa postavené okolo relatívne malých sietí."}
{"id": "20321", "title": "Wi-Fi", "context": "Bezplatné WiFi Zatiaľ, čo komerčné služby sa pokúšajú využiť existujúce obchodné modely vo Wi-Fi, mnoho skupín, komunít, miest a jednotlivcov vybudovali bezplatné Wi-Fi siete, pričom často dodržiavajú všeobecnú prepojovaciu dohodu, aby sa siete dali otvorene zdieľať. Bezplatné wireless mesh networks sa často považujú za budúcnosť internetu. Mnohé obce a mestá sa spojili s lokálnymi komunitnými skupinami, aby pomohli rozšíriť bezplatné Wi-Fi siete. Niektoré komunitné skupiny vybudovali svoje Wi-Fi siete len vďaka dobrovoľným príspevkom a individuálnemu úsiliu. Pre viac informácií pozri bezdrôtová komunitná sieť, kde sa nachádza aj zoznam bezplatných Wi-Fi sietí, ktoré sa dajú nájsť na celom svete. OLSR je jeden z protokolov používaný na vybudovanie bezplatných sietí. Niektoré siete používajú statické smerovanie, iné sa úplne spoliehajú na OSPF. Väčšina sietí využíva open source softvér alebo dokonca zverejňujú svoje nastavenia pod open source licenciou. Niektoré menšie krajiny či obce a mestá už poskytujú bezplatné Wi-Fi hotspoty a internetový Wi-Fi prístup pre svojich obyvateľov. Medzi príklady patria Tonžské kráľovstvo alebo Estónsko, ktoré už vybudovali vo svojich krajinách veľké množstvo bezplatných Wi-Fi hotspotov. Viacero univerzít poskytuje bezplatný WiFi prístup do internetu pre svojich študentov, návštevníkov a kohokoľvek v kampuse. Podobne niektoré komerčné firmy ako napr. Panera Bread poskytujú bezplatný Wi-Fi prístup svojim sponzorom. McDonald s Corporation tiež poskytuje Wi-Fi prístup nazývaný McInternet . Spustil ho najprv vo svojej vlajkovej lodi v Oak Brook, Illinois a teraz je dostupný vo viacerých pobočkách v Londýne. Ešte existuje tretia podkategória sietí, ktoré vybudovali niektoré komunity (napr. univerzity), kde sa služba poskytuje bezplatne členom a hosťom komunity (napr. študentom), pričom firmám a jednotlivcom zvonku sa prenajíma za peniaze. Príkladom takej služby je Sparknet vo Fínsku. Sparknet podporuje aj OpenSparknet – projekt, v ktorom môžu ľudia svoj vlastný prístupový bod začleniť do Sparknetu výmenou za niektoré výhody."}
{"id": "239941", "title": "Nettop", "context": "Pozri aj  Netbook Tablet PC Notebook"}
{"id": "4877", "title": "Disketa", "context": "Dnes Dnes je v znamení pomalého ukončovania rozšírenia diskiet ako prenosného média na ukladanie dát. Do nových počítačových systémov sa disketové mechaniky poväčšine už neinštalujú. Zákazníci požadujú inštaláciu FDD mechaník len vtedy, keď majú aj staršie počítače, ktoré ešte nemajú USB port, alebo majú staršie údaje uložené na disketách. Ich náhradou je Flash disk (USB flash disk, USB kľúč), ktorý je flexibilný a rýchly a jeho kapacita nemá vplyv na jeho použitie (oproti FDD keď zväčšenie kapacity diskety znamenalo aj nový typ mechaniky) keďže nepoužíva čítaciu mechaniku a čítací/zapisovací radič je jeho integrálnou súčasťou. Pre potreby menej flexibilného vysokokapacitného záznamu sa využívajú DVD zapisovateľné disky (kapacita 5-9 GB), alebo ešte staršie CD zapisovateľné disky (700 MB). Napriek všetkému ostáva disketa, ako prenosné záznamové médium jediným 100% kompatibilným médiom medzi starou a novou generáciou počítačov."}
{"id": "222713", "title": "Netbook", "context": "Použitie a budúcnosť Vďaka malým rozmerom, výdrži batérií a štandardnému operačnému systému vzbudil netbook Asus Eee už v roku 2007 značný záujem. Za tretí kvartál roka 2008 sa v EÚ predali 2 milióny netbookov, čo predstavovalo viac ako 7 % z celkového predaja počítačov. Acer Aspire One zaznamenal medziročný nárast predaja v roku 2008 o 47,3%. Podľa štúdie NPD v roku 2009 mali netbooky 20% podiel z predaja prenosných počítačov so stále rastúcou tendenciou, pričom takmer polovica produkcie (45 %) smerovala do Európy, do Severnej Ameriky 26 %. Od roku 2011 čelili netbooky konkurencii tabletov (špeciálne Apple iPad), ktoré sú výrobne menej náročné, čo viedlo k poklesu predaja netbookov. Niektorí výrobcovia netbookov s OS Windows ukončilo ich výrobu koncom roku 2012 a nahradilo ich výrobou Chromebookov (počítač s operačným systémom prehliadača Google Chrome), na čo v roku 2014 reagoval aj Microsoft netbookmi s Windows 8.1 s vyhľadáčom Bing . Iní výrobcovia sa zamerali na zvyšovanie výkonu a znižovanie rozmerov a hmotnosti (ultrabooks). V roku 2014 bolo celosvetovo predaných viac tabletov ako prenosných počítačov. Do roku 2017 podľa Gardner bude predaných viac tabletov ako prenosných a stolových počítačov dohromady."}
{"id": "239940", "title": "Nettop", "context": "Trh Nettop počítače spadajú do kategórie \"základný PC\", ktoré majú zvyčajne cenu od 100 € po 250 €. Príležitosť pre rast trhu s nettop počítačmi je považovaná za obrovskú. Zároveň sa nettop môže stať cenovo dobrá voľba ako prvý počítač pre ľudí v rozvojových krajinách. Môže sa tiež stať voľba pre počítač pre ekologicky zmýšľajúcich ľudí, vzhľadom na svoju spotrebu energie. Nettopy sú lacné a úsporné, a môžu pomôcť užívateľom zvýšiť ziskovosť podniku. Intel predpovedá 60 miliónov \"základných Nettop\" jednotiek v roku 2011."}
{"id": "231701", "title": "Solid state drive", "context": "Introduction SSD disk mSATA SSD Solid state drive (mechanika s nepohyblivým médiom) alebo SSD alebo SSD disk je zariadenie pre ukladanie dát, ktoré pre záznam využíva zvyčajne statické pamäte typu SRAM, ale existujú aj SSD s pamäťami DRAM. SSD emuluje rozhranie klasického pevného disku (HDD), čím ho môže nahradiť. Disk SSD neobsahuje pohyblivé časti, je preto mechanicky odolnejší voči nárazom, nehlučný, s rádovo kratšou prístupovou dobou, vyššou rýchlosťou čítania a zápisu dát, bez mechanických latencií, s menšími rozmermi a váhou avšak doteraz (2020) aj s nižšou úložnou kapacitou a vyššou cenou ako má klasický pevný disk, založený na princípe magnetického zápisu. SSD disky sa začali využívať hlavne v netbookoch a notebookoch, hoci boli (2009) podstatne drahšie na jednotku kapacity než pevné disky. S trvalým poklesom cien polovodičových pamätí, ale hlavne pre svoje mechanické a rozmerové vlastnosti nahrádzajú (hlavne 2,5\" a menšie) pevné disky. SSD sa zvyčajne vyrábajú v štandardných diskových formátoch 1,8\", 2,5\" a zriedkavejšie 3,5\" šírky disku. V súčasnej dobe sa čoraz viac používajú SSD s konektorom M.2 (či už M.2 SATA alebo M.2 NVMe, ktorý na rozdiel od pripojenia SATA využíva linky zbernice PCI Express, čo znamená dosiahnutie ešte vyšších prenosových rýchlostí, než SATA zbernica). Väčšina výrobcov SSD používa (od 2014) statické NAND flash pamäte. Tieto pamäte, nevyžadujú pre uchovanie informácie napájanie a teda dátový obsah zachovávajú aj pri odpojení napätia. Flash pamäte sú pomalšie ako pamäte DRAM, tie však potrebujú na uchovanie informácie napájanie, ktoré môže byť realizované vo forme batérie v SSD disku. Od roku 2004 sú však pamäte Flash lacnejšie ako DRAM a preto sú SSD s pamäťami DRAM využívané tam, kde sú potrebné veľmi krátke doby prístupu a cena nerozhoduje. Súčasné SSD disky s flash pamäťami využívajú pamäte DRAM ako cache pamäť s podobnou funkciou ako je buffer pevných diskov. Existujú aj hybridné disky (solid-state hybrid drives - SSHDs), ktoré čiastočne kombinujú výhody SSD a HDD v jednej súčiastke: pevný disk s veľkou kapacitou a SSD cache, ktorá zvyšuje výkon pre často volané údaje. Tieto disky však popularitu nenašli aj z dôvodu častejšej poruchovosti oproti bežným HDD (zlyhanie SSD cache z dôvodu častého zápisu systémových súborov). Ďalším vývojovým stupňom bola kombinácia dvoch nezávislých pamäťových médií pre úložisko a cache, a to osobitné (SATA) HDD spoločne s osobitnou SSD cache využívajúcou rozhranie PCI Express v kapacitách 16 GB a 32 GB s rýchlosťami čítania až do 1350 MB/s a zápisu až do 290 MB/s, avšak táto technológia prišla v čase neustáleho znižovania ceny veľkokapacitných plnohodnotných SSD diskov (120 GB a viac), takže využitie mala len minimálne, spravidla len v OEM zariadeniach. Výrobcom tejto technológie je Intel a niesla značku Intel Optane. Neskôr sa teda začala využívať kombinácia SSD pre systém a často používané programy plus HDD na dlhodobé ukladanie dát, s ktorými práca nevyžaduje vysoké rýchlosti. Vďaka čoraz nižším cenám SSD sa už taktiež používa aj výhradne jeden SSD disk s veľkou kapacitou súčasne na systém, aj dáta."}
{"id": "239937", "title": "Nettop", "context": "Hardvér Hardvér nettopov sa prelína s hardvérom pre notebooky a netbooky. K dispozícii (2009) sú predovšetkým tri platformy. Sú to Intel Centrino Atom, Nvidia Ion a VIA Trinity. Hoci mnoho komponentov ako sú čipsety, grafické karty a ukladacie zariadenia možno nájsť aj na stolných počítačoch, procesory používané v nettop počítačoch sa líši od procesorov bežných počítačov. Nižšie uvedený zoznam obsahuje niektoré z hardvérových komponentov typických pre nettop. Procesor : Intel Atom (x86) : VIA Nano a VIA C7 procesor (x86) : AMD Geode (x86) : ARM Cortex (ARM) : Loongson (MIPS) GPU : Intel GMA 950 : S3 Graphics Chrome : GeForce 9400M : PowerVR Čipset : Intel 945GSE Express : GeForce 9400M : VIA VX800 IGP RAM : typicky 512 MB až 1 GB SDRAM, DDR alebo DDR2 pamäte Ukladacie médiá : typicky 1-16 GB flash SSD pamäť : 2.5\" pevný disk typicky 120-160 GB Siete : Ethernet a/alebo Wi-Fi I/O porty : LAN, USB 2.0, video out, audio out Ako prvá bol pre trh uvoľnená platforma Intel Atom, ktorá bola prijatý väčšinou výrobcov hardvéru, ako napríklad ASUS, MSI a Sony. Nvidia má prvú generácie platformy ION, ktorá používa matičnú dosku GeForce 9400. V porovnaní s GPU platformy Intel Atom, procesor ION zabezpečuje lepšie prehrávanie videa s vysokým rozlíšením a má nižšiu spotrebu energie. Nvidia oznámila podporu procesorov VIA. Pre ďalšie zníženie výrobných nákladov a zlepšenie výkonnosti sa mnohí výrobcovia rozhodli pre použitie procesorov, ktoré boli pôvodne zamerané na zabudovanie do elektronických počítačových zariadení (embedded), ako sú napríklad AMD Geode a systémy založené na ARM Cortex procesoroch."}
{"id": "15053", "title": "Osobný počítač", "context": "Osobný počítač Osobný počítač dneška (2017) je postavený na báze procesorov architektúry x86, s výkonnou grafickou kartou umožňujúcou prehrávať multimediálny obsah, s optickou mechanikou umožňujúcou zápis na veľkokapacitné médiá (DVD, Blu-Ray), s operačnou pamäťou rádovo ~ jednotkách GB, s vysokokapacitným pevným diskom ~ stovky GB-jednotky TB, s možnosťou pripojenia do počítačovej siete a k internetu. PC je tiež vybavené portami na pripojenie periférnych zariadení (vstupné a výstupné periférie, ako aj zariadenia schopné komunikovať s počítačom – MP3 prehrávač, mobilný telefón, a pod.). Ako výstupné zariadenie sa používa LCD monitor s uhlopriečkou 17“-30“, tlačiareň (monochromatická obvykle laserová alebo farebná obvykle atramentová prípadne vo forme multifunkčného zariadenia) ako vstupné zariadenie sa používa klávesnica a optická prípadne laserová myš. V oblasti programového vybavenia je najrozšírenejším operačným systémom Windows od firmy Microsoft (verzia XP, Vista, 7,8 alebo 10), s rozšírením až po úroveň monopolu. Druhou najväčšou skupinou je macOS firmy Apple. Alternatívou - aj keď relatívne málo rozšírenou sú Open Source operačné systémy s jadrom Linux."}
{"id": "156026", "title": "Barebone", "context": "Prídavné zariadenia  procesor RAM pevný disk sieťová karta čítačka kariet"}
{"id": "239936", "title": "Nettop", "context": "Modely Nettopy sú navrhnuté tak aby boli štýlové a aby na nich šli spustiť operačné systémy Windows, čo je značným lákadlom pre bežných zákazníkov. Niektoré modely je možné upevniť na zadný kryt LCD monitora. Pre špecifickejšie činnosti (a skúsenejších používateľov) sú určené modely, na ktorých beží operačný systém Linux, čo umožňuje lepšie prispôsobenie funkčnosti a zároveň ďalšie zníženie nákladov na hardvér a licencovaný softvér. Nasledujúci zoznam obsahuje niektoré nettop počítače predávané dnes (2009). Výrobca Produkt Spotreba energie CompuLab fit-PC 6W CherryPal CherryPal Koolu Koolu ASUS Eee Box 36W Acer AspireRevo Linutop Linutop 2 8W Everex Everex gPC mini Zonbu Zonbu 10-15W Aleutia E2 MSI Wind Box System76 Meerkat Lemote Fuloong 2F 10W"}
{"id": "493749", "title": "IBM PCjr", "context": "Technické špecifikácie  Procesor: Intel 8088, 4,77 MHz Operačná pamäť: 64K na základnej doske, rozšíriteľná na 128K pomocou vyhradených, rozširujúcich slotov. Neskoršie modifikácie iných výrobcov mali limit pamäte 736 KB. Operačný systém: IBM PC-DOS 2.10, (zavádza sa BASIC z integrovanej kazety alebo DOS - tzv. dual-boot) Vstup / Výstup: vnútorná kazeta, konektor pre lightpen (svetelné pero?), dva konektory pre joystick, vstup pre RGB monitor, vstup pre kompozitné video, tv-out, zvukový výstup, konektor pre klasickú (s káblom) klávesnicu, infračervený snímač pre bezdrôtovú klávesnicu, sériový port, dva sloty pre kazety ROM Rozšírenia: 3 interné sloty, vyhradené pre pamäťové moduly PCjr, modem (300 bits per second non-Hayes-compatible ponúkaný od IBM, hoci konkurencia ponúkala 2400 bit/s Hayes-compatible modem) a slot pre radič disketovej mechaniky. Externý sidecar konektor pre viacnásobné sidecars. Grafická karta: Motorola 6845, \"CGA Plus\" Textové režimy: 40x25, 80x25, 16 farieb Grafické režimy: 320×200×4, 640×200×2, 160×100×16, 160×200×16, 320×200×16, 640×200×4 Video pamäť je zdieľaná s prvými 128 KB systémovej pamäte a jej veľkosť je od 2 KB do 96 KB. Zvuk: Texas Instruments SN76496; troj hlasová, 16 úrovní hlasitosti na kanál, veľký odstup od šumu. Úložné zariadenia: Voliteľná 5,25\" disketová mechanika alebo kazeta. Ďalšie voliteľné úložné zariadenia ponúkali iní výrobcovia. Klávesnica: Klávesnica s 62 klávesmi. Káblová alebo bezdrôtová (infračervená). IBM ponúkala dva typy klávesníc, prípadne bolo možné kúpiť klávesnicu od iných výrobcov."}
{"id": "252988", "title": "PalmOS", "context": "Súčasnosť Súčasné modely týchto PDA majú výkonný mikroprocesor firmy Intel XScale s minimálnou frekvenciou 200 MHz. Štandardom sa stal farebný display s rozlíšením (320x480 alebo 320x320 bodov / 65 536 farieb). Veľkosť pamäte RAM začína pri low-end modelov na 32MB a končí použitím pevného disku s kapacitou 4GB - model LiveDrive. Väčšine modelov umožňuje so svetom komunikovať vstavané IrDA, Bluetooth™ rozhrania, u vyšších modelov potom ešte Wifi. Existujú aj zariadenia kombinujúce PDA s mobilným telefónom inak nazývané Smartphone (Treo 270/600/650/680), ktoré majú veľmi intuitívne ovládanie."}
{"id": "303235", "title": "Mobilné zariadenie", "context": "Typy  mobilný telefón (najmä smartphone) notebook, netbook, smartbook PDA tablety čítačky elektronických kníh8i8i MP3 prehrávač PMC MID herná konzola"}
{"id": "53870", "title": "Univerzálna sériová zbernica", "context": "Využitie V súčasnosti sú zariadenia využívajúce USB veľmi rozšírené, vďaka jeho dostupnosti a cene. Veľmi sa rozvíjajú hlavne prenosné pamäťové zariadenia, tzv. USB kľúče, či Flash Drives, pričom jednotlivé spoločnosti sa priam predchádzajú, ktorá ponúkne lepšiu novinku, či už ide o rýchlosť prenosu, kapacitu, veľkosť, cenu či design. Čím ďalej tým viac sa rozširuje používanie USB portov na pripojenie tzv. Human Interface Devices, medzi ktoré patria myši, klávesnice či joysticky, aj keď ešte veľmi často nájdeme ich pripojenie pomocou iných, starších portov. Pre viaceré zariadenia, ako napr. skenery či digitálne fotoaparáty, sa USB už stalo štandardom. Tiež je veľmi rozšírené pri pripájaní tlačiarní nahradzujúc paralelné porty a uľahčuje tak pripojenie viacerých tlačiarní k jednému počítaču. Využitie USB portov je naozaj rôznorodé a výrobcovia často prichádzajú s novými, často bizarnými nápadmi. Keďže zbernica je schopná napájať menšie zariadenia, objavili sa (okrem bežných prenosných pevných diskov) aj zariadenia, ktoré využívajú port len na napájanie – napr. nabíjačky mobilných telefónov a pod. Zvláštnou kategóriou sú zariadenia označované ako USB dekorácie – malé lampičky, ventilátory, ohrievače šálok, či dokonca miniatúrne vysávače."}
{"id": "53871", "title": "Univerzálna sériová zbernica", "context": "Možné alternatívy  Zbernice Čo sa týka ukladania dát, USB zbernice zďaleka nie sú jedinou, ani najlepšou či najväčšou alternatívou. Primárnymi zbernicami pre interné disky stále zostávajú zbernice ako ATA, Serial ATA či SCSI. USB má však oproti nim jednu dôležitú výhodu, a to jednoduchosť inštalovania a odstraňovania zariadení bez potreby otvárania počítača, čo je užitočné pri použití externých zariadení. Aj preto sa dnes toľko rozširujú USB kľúče. Funkčne sa totiž užívateľovi ukážu ako ďalší interný disk.Súbor:USB to PS2 mouse adapter.jpg|thumb|Adaptér USB → PS/2 Legacy porty Pri Human Interface Devices sú síce USB porty tiež už veľmi rozšírené, a preto sú stále zriedkavejšie tzv. legacy porty - dávnejšie, zastarávajúce spôsoby pripojenia ako napr. PS/2 porty. AT konektory klávesnice už však ustúpili do úzadia. Aj iné HID zariadenia postupne migrujú od MIDI, PC game portov či PS/2 k USB. Myši a klávesnice sú dnes často dodávané s malým USB / PS/2 adaptérom, aby mohli byť použité s obidvoma portmi. Porovnanie USB, FireWire a HDMI Najsilnejšou alternatívou USB však je FireWire a HDMI. USB bolo pôvodne vyvinuté len ako doplnok k FireWire (IEEE 1394), ktoré bolo navrhnuté na prepojenie periférií veľkou rýchlosťou. USB pôvodne operovalo pri ďaleko nižších rýchlostiach prenosu, no odkedy výrobcovia FireWire (firma Apple) oznámili spoplatnenie jeho používania, vývojári USB sa rozhodli pokračovať vo vývoji a pokúsiť sa FireWire nahradiť. Aj napriek tomu, že neskôr cena FireWire 4-násobne klesla, pokračovalo sa vo vývine USB 2.0. Intel si vybral podporovať USB 2.0, čo bola silná rana pre FireWire a jeho preniknutie na trh. Dokonca sám Apple dnes svoje iPody vyrába s USB portom na dátový prenos a oboma USB aj FireWire portami na nabíjanie. To dokazuje úspech preniknutia USB na komerčné trhy. Vďaka rýchlemu prenosu dát je FireWire však naďalej štandardným rozhraním dnešných audio a video zariadení, ako aj externých pevných diskov a iných veľmi rýchlych periférií. V porovnaní so starším FireWire 400 mal USB 2.0 Hi-Speed ešte síce o čosi vyššiu maximálnu rýchlosť prenosu, no v reálnom nasadení dosahuje FireWire 400 omnoho vyššie rýchlosti, čo je dané čipmi a ovládačmi používanými pri implementácii štandardov. Apple vyrába aj zariadenia štandardu IEEE 1394b, tzv. FireWire 800, ktorý poskytuje rýchlosť až do 800 Mbps a je teda až dvakrát rýchlejší ako štandardný FireWire 400. Taktiež umožňuje prenos dát v prípade prepojenia optickým káblom až do vzdialenosti 100 metrov. Maximálna dĺžka kábla pri použití USB 2.0 je pritom iba 5 metrov. Pre profesionálov využívajúcich veľké objemy prenášaných dát a vysokej kvality je jednoznačným riešením teda určite FireWire 400 alebo 800. Inak ale zostáva USB stále najrozšírenejším, najlacnejším a najdostupnejším možným riešením."}
{"id": "222711", "title": "Netbook", "context": "Hardvér Rozmery netbooku sú menšie ako pri notebookoch, a majú aj nižšiu hmotnosť (0,7 – 1,5 kg). Vyznačujú sa malým zabudovaným LCD displejom 7\" - 12\", zabudovaným sieťovým pripojením (WiFi, RJ-45 LAN, prípadne Bluetooth, prípadne IrDA, EDGE), redukovanou veľkosťou klávesov (70 – 90% štandardnej veľkosti) a absenciou optickej mechaniky. Veľmi často používajú technológiu SSD diskov v kapacitách okolo 300 GB (2011). Netbooky obvykle disponujú pamäťou 1 alebo 2 GB (2011) s možnosťou jej rozšírenia. Ako ovládač kurzora sa používa touchpad. Štandardom je tiež zabudovaná čítačka SD pamäťových kariet. Externé konektory sú redukované na USB (2-6 konektorov) a D-Sub VGA konektor pre pripojenie externého monitoru. Chýba tiež rozšírenie Cardbus (PCMCIA). Novšie (od 2011) a drahšie modely majú aj HDMI pripojenie a rozlíšenie vhodné pre HD video. Keďže dôraz je kladený na nízku spotrebu, používajú sa špeciálne \"mobilné\" nízkoodberové procesory ako Intel Atom, VIA C7, VIA Nano, AMD Geode (2008) so zabudovanými energiu šetriacimi režimami. Grafická karta je obvykle integrovaná v čipsete so zdieľanou pamäťou. Ako zdroj energie sa najčastejšie používa 3-9 článkový Li-ion akumulátor, štandardná výdrž na batérie je 3 - 9 hodín (2008)."}
{"id": "536935", "title": "Zoznam zariadení od Samsungu", "context": "Staršie mobilné telefóny (bez OS) "}
{"id": "60620", "title": "Mobilný telefón", "context": "Funkcie a použitie Mobilný telefón riadi špecializovaný počítač obsahujúci základnú dosku, procesor (CPU), pamäť, klávesnicu (alebo dotykový displej), displej a vysielač/prijímač na komunikáciu. Telefóny disponujú rôznorodými funkciami. Okrem telefonovania je možné sa cez ne pripojiť na internet, prezerať internetové stránky, posielať a prijímať textové (SMS) a multimediálne správy (MMS), organizovať si čas, úlohy, stretnutia pomocou kalendára a ďalšie funkcie. S postupujúcou modernizáciou a miniaturizáciou získavajú veľké množstvo multimediálnych funkcií: môžu slúžiť ako rádio, prehrávač hudby, fotoaparát či videokamera. Vďaka pamäťovým kartám, ktoré rozširujú pamäť telefónu, je možné uložiť veľké súbory, ako napr. videá, fotografie vo veľkom rozlíšení alebo hudbu vo formátoch MP3, MP4 alebo AAC. Je možné ich spojiť s inými zariadeniami cez infračervený port, bluetooth, NFC, Wi-Fi alebo dátový kábel. Tieto možnosti pripojiteľnosti sú však odlišné v závislosti od typu a veku mobilného telefónu. Ovládanie a fungovanie mobilných telefónov je taktiež odlišné v závislosti od operačného systému, výrobcu aj typu. Telefonovanie a ostatné funkcie umožňujú štandardy mobilnej telefónie, ktoré určujú nielen frekvencie na ktorých mobil pracuje ale aj potrebnú infraštruktúru poskytovateľa (napríklad na strechách viditeľné antény BTS a pod.). Najznámejší štandard je globálny systém mobilných komunikácií (GSM), ktorý dostal označenie mobilný systém druhej generácie (2G). Po ňom nasledovali 3G a 4G štandardy. Súčasné generácie mobilov využívajú najčastejšie komunikačné štandardy GSM, GPRS, EDGE, UMTS, HSDPA, LTE, Bluetooth, Wi-Fi a pod. Najnovšia generácia 5G bola spustená komerčne prvý krát v apríli 2019 v Južnej Kórei a v máji vo Švajčiarku."}
{"id": "60626", "title": "Mobilný telefón", "context": "Napájanie Mobilné telefóny získavajú energiu z batérie, ktoré možno dobíjať z USB portu, z prenosných batérií, zo siete alebo cigaretového zapaľovača v automobile pomocou adaptéra. Dňa 17. februára 2009 GSM Association oznámila, že sa dohodli na používaní štandardnej nabíjačky pre mobilné telefóny. Štandardný konektor má prijať 17 výrobcov v Open Mobile Terminal platformy Nokia, Motorola a Samsung micro-USB konektor. Nové nabíjačky budú oveľa účinnejšie než existujúce nabíjačky. Znamená to, že výrobcovia už nebudú musieť dodávať nabíjačku s každým novým telefónom. Postupne sa vyvíjajú mobilné telefóny a príslušenstvo, umožňujúce solárne dobíjanie."}
{"id": "239938", "title": "Nettop", "context": "Operačný systém Existuje široký výber operačných systémov použiteľných v nettop počítačoch. Windows XP bol jeden z najpopulárnejších desktopových operačných systémov a preto prirodzene (vďaka tomu, že dokáže bežať aj na slabšom hardvéri (podľa dnešných noriem)). V niektorých high-end nettopoch a pripravovaných modeloch sa počíta aj s so systémami Windows Vista a Windows 7. Ďalším obľúbeným OS je predinštalovaný, alebo zabudovaný Linux, ktorý podporuje širokú škálu procesorov a architektúr. Podobne hoci Google Android, ktorý bol pôvodne určený pre telefóny (smartphone), je tiež pripravovaný aj pre nettop trh. Microsoft Windows : Windows XP : Windows Vista : Windows 7 Linuxové operačné systémy : Google Android : Ubuntu : Xubuntu : atď Pôvodne aj Asus Eee bežal na Linuxe. V reakcii na to Microsoft predĺžil dostupnosť Windows XP pre ultra-nízko nákladové osobné počítače (ULCPC) od júna 2008 do júna 2010, aby si udržal u netbookov a nettopov svoj podiel na trhu, keďže trh sa posúva smerom k notebookom na úkor stolových počítačov. Jedným z dôvodov bolo aj zabránenie ďalšiemu rozširovaniu konkurenčného Linuxu do rastúceho segmentu prenosných počítačov, čo by sa neskôr mohlo preniesť aj do segmentu stolných PC. Microsoft tiež skúša odľahčenú verziu Windows 7 použiteľnú pre tento druh zariadení. Microsoft kvalifikoval počítače s ultra-nízkymi nákladmi (ULCPC) ako vyhovujúce hardvérovým požiadavkám: Pamäť: dodávané s 1 GB RAM alebo menej Obrazovka: 10,2 \"a menšie Skladovacie zariadenie (pevný disk): 80 GB (tento limit zvýšil na 160 GB), alebo 16 GB SSD Bez dotykovej obazovky (nie tablet pc) DirectX 9 podporujúce GPU (alebo pod )"}
{"id": "132940", "title": "Jednotka USB flash", "context": "Špecifické vlastnosti Jednotky USB flash poskytujú oproti iným druhom prenosných médií (najmä disketám) niekoľko výrazných výhod: sú menšie, rýchlejšie, s vyššími kapacitami a tiež výrazne spoľahlivejšie (keďže neobsahujú pohyblivé súčasti). Jednotky USB flash majú obvykle implementovaný USB mass storage class protokol, čo umožňuje využiť univerzálny ovládač typu class ( trieda ) v operačných systémoch ako Microsoft Windows, Mac OS X a GNU/Linux, a nie je potrebné inštalovať špeciálny ovládač ku každému typu USB kľúča pre operačný systém, ktorý ich vie používať. Windows Vista vie používať USB kľúč aj ako externú operačnú pamäť. Na trhu sú aj USB kľúče s tzv. U3 Smart technológiou. Takéto kľúče majú operačný systém, ktorý umožňuje spúšťať programy priamo z kľúča, bez potreby ich inštalácie do počítača. Systém obsahuje aj jednoduché programy ako textový editor, tabuľkový kalkulátor, internetový prehliadač, hry a pod., obsahuje oblasti ktoré je možné zašifrovať, a tak ich chrániť pred nežiaducim prístupom. Technológia U3 vznikla v roku 2004 ako spoločný projekt spoločností SanDisk a M-system. USB kľúče sa často kombinujú s inými zariadeniami (MP3 prehrávač, diktafón a pod.). Mnohé zariadenia spotrebnej elektroniky už disponujú USB portom pre pripojenie USB kľúča či už umožňujúce uloženie dát, alebo ich čítanie z kľúča (napr. autorádio, počítačová tlačiareň a pod.). S nárastom rozšírenia USB kľúčov, stúpa aj počet počítačových vírusov a červov schopných využiť túto technológiu. Červ (počítačový program infikujúci OS, nie jednotlivé súbory) vyhľadáva pamäťové kľúče USB, na ktorých vytvorí skrytý súbor autorun.inf. Ten sa načíta, len čo je zariadenie pripojené k nezabezpečenému počítaču s Windows a spustí vírusový program. Dá sa proti tomu brániť vytvorením prázdneho adresára autorun.inf, s atribútom \"len na čítanie\" a doňho vytvoriť nejaký súbor tiež s atribútom \"len na čítanie\". S týmto si väčšina vírusov neporadí."}
{"id": "231741", "title": "Tabletový počítač", "context": "Nevýhody  Poskytuje menej multitaskingu ako bežný počítač. Vyššie náklady – tablet PC sú obvykle drahšie ako ich klasické verzie. V poslednom čase badať pokles ceny, čo spolu s trendom „trvalej konektivity“ vyvoláva masívnejšie rozšírenie. Rýchlosť ovládania a zadávania údajov. Rukopis je výrazne pomalší ako písanie textu na klávesnici. Riziko poškodenia obrazovky. Tablet PC sú vyrábané s veľkým displejom, pričom ich obrazovka slúži ako vstupné zariadenie. Jej umiestnenie, nutnosť určitého tlaku na obrazovku, prach a pod. vystavujú obrazovku vyššiemu riziku poškodenia. Manipulácia s obrazovkou – otáčanie a neustále sklápanie kladie veľký tlak na kĺby, spoje, prepájacie vodiče medzi monitorom a telom, ale aj na celkovú robustnosť tela notebooku. Životnosť batérie príliš krátka životnosť batérie vzhľadom na trvalé podsvietenie veľkoplošnej obrazovky. Dnes je trendom jednodňová výdrž."}
{"id": "3055", "title": "Základná doska (počítač)", "context": "Základné funkcie Základnou funkciou základnej dosky je poskytnúť základné prepojenie vnútorných a vonkajších zariadení počítača, či už po mechanickej alebo elektronickej stránke. Všetky vonkajšie a vnútorné zariadenia sú nejakým spôsobom prepojené s matičnou doskou. Ak procesor počítača predstavuje „mozog“, zbernica predstavuje „miechu“ tak matičná doska predstavuje jeho „kostru“. Niektoré rozširujúce moduly počítača sú umiestnené na matičnej doske priamo, niektoré sú prepojené káblom, niektoré môžu komunikovať aj bezdrôtovo. Štandardizácia umožnila rozvoj počítačovej techniky. Všetky neštandardné karty, konektory a zariadenia, ktoré sa neprispôsobili postupne zanikli. Vznikol tzv. PC štandard a predajné sú len komponenty so štandardom kompatibilné. Zbernica predstavuje rozhranie pre rozširujúce karty, karty musia byť vybavené štandardizovaným konektorom (napr. PCI, PCIE, USB ...) ktorý musí elektricky, mechanicky a komunikačne \"sedieť\" s konektorom, do ktorého sa rozširujúce zariadenie zapája. Vonkajší konektor so svojimi mechanicko - elektronicko - komunikačnými vlastnosťami preto označujeme ako port (voľne preložené prístav, brána). Viacerým zariadeniam je umožnené pripojenie rôznym spôsobom - pomocou rôznych portov, pričom funkcia zariadenia ostáva rovnaká (myš je možné pripojiť cez PS/2 konektor alebo USB konektor ...). Navonok (externe) základná doska poskytuje (nie je podmienkou, rôzne dosky obsahujú rozličné kombinácie portov): pripojenie myši a klávesnice (PS/2, USB ...) sériový komunikačný konektor (COM) - dnes sa už nepoužíva paralelný port (LPT, Centronics, Bitronics ...) - dnes sa už nepoužíva USB - univerzálne sériové rozhranie (USB 1.0, USB 2.0, USB 3.0, 3.1, 3.2) FireWire (1394, iLink ...) - dnes sa už nepoužíva SATA zvukové konektory (JACK, optical, COAX ...) sieťové pripojenie (obvykle Ethernet 1G, 10G ...) VGA (ak je na MB integrovaná grafika) D-SUB, DVI, HDMI, VIDEO, SVIDEO, DP iné Trendom je potlačenie všetkých portov a ich nahradenie jediným univerzálnym - USB portom. Interne matičná doska poskytuje (nie je podmienkou, rôzne dosky obsahujú rozličné kombinácie konektorov): zbernice: ISA - dnes už nepoužívané EISA - dnes už nepoužívané VESA - dnes už nepoužívané PCI - bežne používaná AGP - špecializované pre grafiku, rýchlejšia ako PCI, no dnes sa už nepoužíva PCI Express - nástupca PCI a AGP. Vyššie prenosové rýchlosti a kapacita. rise zbernice - dnes už nepoužívané AMR, CNR ... iné konektory pre pripojenie interných zariadení: napájacie konektory ATX, AT napájacie konektory pre CPU SATA konektory pre pripojenie ventilátorov konektory pre pripojenie predného panela (mikrofón, slúchadlá, USB ...) rozširujúce konektory USB konektory pre pripojenie skrinky (reset, power, sleep, LED, speaker ...) iné"}
{"id": "20469", "title": "Sieťová karta", "context": "Konštrukcia Interná sieťová karta je klasická rozširujúca karta pre zbernicu počítača (PCIE, v minulosti ISA, PCI a pod.). Z hľadiska zbernice sieťová karta na prenos dát používa I/O adresu, DMA a IRQ. Konektor RJ-45 na sieťovej karte Na karte sa obvykle nachádza: špecializovaný komunikačný obvod – jadro karty. Ide o špecializovaný komunikačný procesor obsahujúci všetko, čo komunikácia cez sieť vyžaduje, ktorý výrazne zjednodušuje jej konštrukciu. Najväčší výrobcovia obvodov sú Realtek, 3COM, SMC, Intel ai. ROM pamäť – resp. pätica pre pamäť - tzv. BOOT ROM pamäť s programom umožňujúcim pripojenie k sieti LAN bez dodatočného komunikačného softvéru. Umožňuje postaviť počítač bez operačného systému - bezdiskovú stanicu (tzv. terminál, pracovná stanica), ktorý si všetok softvér potrebný pre prácu stiahne z hlavného počítača – servera. napäťový menič z 5V na 9V, potrebný pre niektoré druhy sietí.. na lište sa nachádza konektor podľa použitej linky (BNC, RJ-45 – TP, Token Ring, AUI...) kam sa pripája komunikačný sieťový kábel LED diódy na indikáciu aktivity siete a prítomnosti signálu v sieti. Externé karty obsahujú navyše časti potrebné pre komunikáciu cez daný externý port (USB, PCMCIA ...)."}
{"id": "37845", "title": "Grafická karta", "context": "História Grafická karta začala písať svoju históriu v roku 1960, keď tlačiareň (čo bolo najbežnejšie výstupné zariadenie počítača) bola nahradená obrazovkou, a bolo potrebné výstupné informácie z počítača vizualizovať. Prvé grafické karty zobrazovali len v textovom režime a len monochromaticky. Prípadné obrázky sa len skladali z textových znakov. Rok Textový mód Grafický mód Farby Pamäť MDA 1981 80 25 - 1 4 KB CGA 1981 80 25 640 200 16 16 KB HGC 1982 80 25 720 348 1 64 KB EGA 1984 80 25 640 350 16 256 KB IBM 8514 1987 80 25 1024 768 256 - MCGA 1987 80 25 320 200 256 - VGA 1987 720 400 640 480 256 256 KB SVGA 1989 80 25 1024 768 256 2 MB XGA 1990 80 25 1024 768 65,536 1 MB Prvé grafické karty použilo vo svojich počítačoch IBM (prvé IBM PC) v roku 1981. Bola to karta štandardu MDA (Monochrome Display Adapter). Pracovala len v textovom režime 25x80 riadkov na obrazovke. Mala 4kB videopamäť a len jednu farbu. Karty sa postupne s nárokmi užívateľov vyvíjali, a vznikali firmy špecializujúce sa práve na grafické karty (ATI, CirrusLogic, S3, Matrox). V roku 1987 vznikol štandard VGA (Video Graphic Array – 640x480 bodov pri 256 farbách) a neskôr SVGA (Super VGA) ktorý už potreboval 2 MB pamäte a dokázal zobraziť 1024x768 bodov pri 256 farbách. Tieto štandardy sa líšili len počtom zobrazených bodov a farieb. Evolučným skokom vo vývoji boli prvé karty označované ako 2D/3D (Matrox, Creative …). Tieto karty podporovali SVGA štandard, ale ako novinku mali zabudované 3D funkcie (podporu pre 3D zobrazenie). V 1997 firma 3dfx prišla s revolučným čipom Voodoo, ktorý obsahoval nové 3D funkcie a efekty (Mip Mapping, Z-buffering, Anti-aliasing...). Tieto karty boli doplnkom ku klasickej grafickej karte, boli s ňou prepojené, a spúšťali sa len pri programoch, ktoré ju podporovali. Tieto karty sa dali používať pre počítačové hry, ktoré sa stali hybným motorom celého tohoto odvetvia. Nastal rýchly rozvoj grafických kariet, ktorý trvá podnes. Nové karty vyžadovali stále väčší objem dát prenášaných cez systémovú zbernicu PCI, táto postupne prestala nárokom postačovať. Preto v 2002 prišiel Intel s novým portom AGP (Accelerated Graphics Port) ktorý riešil úzke miesto medzi procesorom a grafickou kartou. AGP bol prvý špecializovaný port len pre grafickú kartu. V roku 2002 nVidia začala kontrolovať trh s grafickými kartami, prevzala firmu 3dfx a vytvorila rodinu GeForce. Nové 3D algoritmy, väčší výkon grafických procesorov, nové pamäteSDRAM, DDRAM, DDR2, DDR3 so stále rastúcimi frekvenciami a veľkosťami 8... 512 MB GRAM... Dnes je trh s grafickými procesorami kontrolovaný firmami nVidia a AMD (bývalá ATI) s rodinami grafických čipov GeForce a Radeon. Ostatné firmy sa špecializujú na zvláštne karty pre profesionálne využitie (Matrox...)"}
{"id": "37857", "title": "Zvuková karta", "context": "Zvuk nie na rozširujúci kartách  Zvukový hardvér integrovaný na matičnej doske Od roku 1990 veľa výrobcov matičných dosiek začalo integrovať zvukové karty priamo do ich dizajnu. Zo začiatku to boli kombinované AD/DA prevodníky, viaceré z nich využívali AC97 štandard. Objavili sa aj pokusy s externou kartou pre špecializovaný slot – AMR, CNR, ACR a pod. Tieto nenašli veľké uplatnenie. Od roku 2005 s rastúcim výkonom počítačov vznikla možnosť využiť hardvér počítača, kedy zvukovú syntézu vykonáva hlavný procesor – CPU, a zvukový čip obsahuje len DA prevodník ktorý spracuje už „namixovaný“ zvuk. V súčasnosti s neustále sa zvyšujúcimi nárokmi na zvuk – hlavne pri hrách, sa čoraz častejšie stretávame s „plnohodnotnými“ zvukovými čipmi na matičnej doske, ktoré odbremeňujú hlavný procesor PC a zároveň ušetria jeden slot PCI. USB zvukové karty USB zvukové karty sú externé boxy ktoré sa pripájajú do počítača cez USB port. USB špecifikácia umožňuje aj pripojenie audio zariadení, a v špecifikácii 2.0 poskytuje USB dostatočnú prenosovú kapacitu pre podporu aj najnáročnejších zvukových zariadení. Obvykle sa tento typ zvukových kariet používa v lacnejšej variante pre notebooky nedisponujúce hardvérovou akceleráciou zvuku, alebo v drahšej variante pre profesionálnych hudobníkov, keby bolo zvukové zariadenie príliš obmedzované rozmermi internej karty do PC. Používa sa tiež, keď potrebujeme viacero zvukových kariet – počítač obsluhuje viacero zvukových výstupov. PCMCIA zvukové karty PCMCIA karta Tento typ kariet bol donedávna obľúbený u majiteľov notebookov, ktoré nemali zabudovanú zvukovú kartu. Dnes, keď je zvuková karta samozrejmou súčasťou notebooku sa tento typ kariet využíva len v prípade, že výkon internej karty nie je dostatočný, alebo – s výhodou, keď potrebujeme viacero audio kariet – napríklad využitie pre diskotéky – kedy notebook reprodukuje hudbu a zároveň na druhej karte môžeme prehrávať iný zvuk – na monitorovanie, resp. prípravu ďalšej skladby. Aj tu sa však už uplatňujú USB zariadenia, ktoré postupne vytláčajú PCMCIA."}
{"id": "20326", "title": "Wi-Fi", "context": "Wi-Fi a bezplatný softvér  Operačné systémy BSD (FreeBSD, NetBSD, OpenBSD) majú zabudovanú podporu pre väčšinu adaptérov od konca roka 1998. Kód pre čipy Atheros, Prism, Harris/Intersil a Aironet (od vybraných Wi-Fi dodávateľov) je väčšinou zdieľaný medzi 3 BSD systémami. Darwin a Mac OS X, napriek prekrytiu s FreeBSD, majú svoje vlastné implementácie. V OpenBSD 3.7 je dostupných viac ovládačov pre bezdrôtové čipsety, vrátane RealTek RTL8180L, Ralink RT25x0, Atmel AT76C50x, ako aj Intel 2100 a 2200BG/2225BG/2915ABG, a to vďaka úsiliu OpenBSD vyvinúť open source ovládače pre bezdrôtové čipsety. Je možné, že tieto ovládače sa môžu implementovať v iných systémoch BSD, ak ešte neexistujú. Pre FreeBSD je dostupný aj ndiswrapper. Linux: Od verzie 2.6 sú niektoré Wi-Fi adaptéry podporované v jadre Linuxu. Podpora pre Orinoco, Prism, Aironet a Atmel je priamo v jadre; originálne ovládače k ADMtek a Realtek RTL8180L poskytujú priamo výrobcovia a existujú aj open source ovládače. Intel Calexico sú podporované open source ovládačmi dostupnými na Sourceforge. Atheros a Ralink RT2x00 sú podporované open source projektmi. Podpora pre ďalšie bezdrôtové zariadenia je dostupná cez open source ndiswrapper ovládač, ktorý umožňuje Linuxu bežiacemu na architektúre Intel x86 „zabaliť“ (wrap) ovládač od dodávateľa určený pre Microsoft Windows tak, aby sa dal priamo použiť. Dostupná je aspoň jedna komerčná implementácia tejto myšlienky. Free Software Foundation odporúča niekoľko adaptérov."}
{"id": "239935", "title": "Nettop", "context": "Introduction Súbor:2008Computex ASUS Eee Box white with customized skin.jpg|thumb|ASUS Eee Box CherryPal Acer Aspire Revo nettop Nettop je druh rozmerovo malého počítača určeného pre plnenie základných výpočtových úloh, ako je prehliadanie internetu, prístup k on-line a internetovým aplikáciám, spracovanie dokumentov, prehrávanie obrazu a zvuku a pod. Slovo Nettop vzniklo kombináciou slov internet a desktop (vo význame stolný počítač). V porovnaní s bežne používanými počítačmi nie sú nettopy len menšie, ľahšie a lacnejšie, ale aj spotrebujú oveľa menej energie. Napríklad nettop firmy ASUS Eee Box spotrebuje len 36 wattov elektrickej energie, pričom typický desktop spotrebúva viac ako 100 wattov. Dôvodom nižšej energetickej náročnosti je špecifický typ hardvéru podporujúci šetrenie energiou, ktorý je prevzatý z notebookov. Nettop zníži spotrebu energie, keď je nevyužívaný a preto má menšie uplatnenie menej vhodné pre používanie zložitých aplikácií."}
{"id": "599740", "title": "Netbook", "context": "Pôvod netbookov možno odvíjať od snahy výrobcov zmenšovať rozmery a váhu prenosných počítačov. Apple v roku 1991 uviedol PowerBook 100, ktorý vážil 2,3 kg, Gateway v roku 1992 zase Handbook 1.4 kg a v roku 1993 Hewlett-Packard OmniBook 300 1,3kg. Názov sub-notebook sa začal používať pre veľmi populárny rad Libretto od Toshiby. Libretto 20 so 6-palcovou obrazovkou sa začalo predávať začiatkom roku 1996 a vážilo len 840 gramov. V roku 1999 Psion uviedol rad Psion netBook. Psion má „netbook“ zaregistrovaný ako obchodnú značku pre zariadenia Netbook a Netbook Pro. Tieto zariadenia používali operačný systém Epoc a mali dotykový displej. Všeobecne sa však termín \"netbook\" začal používať až v roku 2007, keď Asus predstavil ASUS Eee PC, pôvodne určené pre rozvíjajúce sa trhy, s rozmermi 23 × 17 cm a váhou 0,9 kg."}
{"id": "231738", "title": "Tabletový počítač", "context": "Operačný systém a vlastnosti Tablety sa vyrábajú pre použitie s rôznymi operačnými systémami (Android, Apple iOS, Windows) upravenými pre mobilné zariadenia (tzv. mobile operating systems). Typický tablet je osobné prenosné zariadenie zhruba veľkosti 7\" – 12\" tvorený najmä relatívne veľkým integrovaným dotykovým displejom, niekedy sekundárne doplnený klávesnicou pripojenou káblovo, alebo bezdrôtovo (napr. cez Bluetooth). Dotyková obrazovka umožňuje ovládať tablet prstom, snímacím hrotom (angl. stylus), ktorý môže slúžiť ako dotykové pero. Primárnym napájaním tabletu je zabudovaný akumulátor. Tablet môže byť vybavený špeciálnym softvérom na rozpoznávanie rukopisu alebo zadávanie hlasom. Bežným vybavením je GPS modul, bezdrôtová konektivita (Wi-Fi, Bluetooth a pod.) a fotoaparát (väčšinou dva). Tablety môžu a nemusia obsahovať modul pre mobilnú komunikáciu (s mobilným operátorom) ako sú 3G, 4G /LTE, 5G. Takéto tablety označuje Apple ako Cellular a slovenskí predajcovia ich propagujú ako tablety na SIM kartu . Tablet so SIM kartou alebo s eSIM kartou umožňuje aj telefonovať ale účelom prítomnosti SIM je možno prenášať dáta - pripojiť tablet do internetu (tzv. dáta). Tablet ponúka viac mobility pri interakcii s tabletovým počítačom. Tablet sa často používa v prípadoch, keď klasické notebooky sú nepraktické alebo neposkytujú potrebné funkcie. Tablet môže byť univerzálny počítač ale aj špecializovaný počítač, určený napr. len na isté úkony, napr. na prezeranie internetu, kreslenie (grafický návrh) alebo ako čítačka elektronických kníh (napr. Amazon Kindle 3 s technológiou elektronického papiera) a pod. V roku 2021 tablety s Androidom získali najväčší podiel na trhu, ktorý predstavoval 44,91 % (nasledovaný iOS, a Windows najmä v hybridných PC angl. detachable , ktoré boli tiež zarátané). Firma Samsung je najväčším predajcom tabletom s Androidom, keď dodala 8,2 miliónmi tabletov z celkového počtu 164 miliónov predaných v roku 2021. Veľkosť celosvetového trhu tabletov bola odhadnutá v roku 2021 na 41,16 miliardy USD. Od roku roku 2021 a Maximize Market Research očakáva, že celkové príjmy z tabletov porastú na úrovni Compound Annual Growth Rate (CAGR) na úrovni 3,4 % v rokoch 2021 až 2029 a dosiahnu v roku 2029 53,78 miliardy USD. Pre zjednodušenie Maximize Market Research používa delenie tabletov len na slate a detachable (pozri dole). Detachables (s odpojiteľnou klávesnicou) bolo v roku 2021 predaných viac ako polovica."}
{"id": "477706", "title": "Tablet PC (Microsoft)", "context": "Introduction Súbor:HP Tablet PC running Windows XP (Tablet PC edition) (2006).jpg|thumb|Microsoft Tablet PC od spoločnosti Hewlett-Packard Microsoft Tablet PC (skrátene Tablet PC ) je už opustený rad tabletových počítačov firmy Microsoft. Ich nástupcom je Microsoft Surface. Microsoft Tablet PC boli označované ako medzistupeň medzi notebookom a vreckovým počítačom (PDA). Podľa pôvodných predstáv nimi mal byť definovaný nový jednoúčelový prenosný počítač s vysokou výdržou batérií ovládaný pomocou stylusu s rezistívnym dotykovým displejom. Uvedenie iPadu na trh v januári 2010 znamenalo ukončenie éry Tablet PC a prechod k tabletom s kapacitným dotykovým displejom a špecializovanými mobilnými systémami prispôsobenými pre ovládanie prstom."}
{"id": "523098", "title": "Chromebook", "context": "Introduction Chromebook Samsung Series 3 Chromebook je notebook, na ktorom beží linuxový operačný systém Chrome OS. Tieto zariadenia boli pôvodne určené na prácu počas pripojenia na internet, pričom väčšina aplikácií a údajov bola založená na cloude. Pôvodný Chromebook bol príkladom tenkého klienta. Po uvedení boli niektoré aplikácie (Gmail, Docs, Sheets a Slides) prepísané na beh aj v offline režime a sú dostupné aj androidové aplikácie pre Chromebooky, čo robí túto platformu použiteľnú aj na viac všeobecné použitie ako typický tenký klient. Prvé Chromebooky od Aceru a Samsungu sa začali predávať 15. júna 2011. Neskôr bola uvedená desktopová verzia Chromebox v máji 2012 a zariadenie všetko v jednom predstavila v roku 2014 firma LG Electronics. Chromebooky sa primárne predávajú priamo od Google a ich retailových partnerov. V roku 2012 boli školy najväčšími odberateľmi. Na Google I/O 2016 zaznelo, že budú pre vybrané Chromebooky dostupné aj Android aplikácie cez Google Play Store, čo bude mať za následok dva obchody s aplikáciami v Chrome OS. V marci 2018 Acer a Google oznámili vytvorenie prvého tabletu Chromebook: karta Chromebook 10. Toto zariadenie malo súťažiť s trhom so zľavou tabletov Apple iPad na trhu vzdelávania. Obrazovka karty 10 (9,7 palca, rozlíšenie 2048 x 1536) bola identická s obrazovkou iPadu. Zariadenie obsahuje stylus. Ani jedno zariadenie neobsahuje klávesnicu."}
{"id": "286402", "title": "High Performance File System", "context": "HPFS386 HPFS386 (riadiaci súbor HPFS386.IFS) je vylepšený súborový systém pre servery, ktorý je na trhu veľmi dlhú dobu a výrazne rozširuje možnosti štandardného HPFS. Pritom ho možno použiť aj na bežných staniciach s OS/2 bez akejkoľvek podpory siete. Jeho výhody sú: HPFS386 vždy ponúkal dôležitú funkciu, ktorá chýba vo Windows NT 4.0 Server. Ponúka možnosť definovať diskové limity – obmedziť diskový priestor pre jednotlivých užívateľov. Umožňuje použiť pre diskovú cache viac ako 2048 KB RAM, ktoré poskytuje štandardné HPFS. Jej veľkosť je obmedzená iba dostupnou RAM pamäťou Je plne 32-bitový a ponúka teda lepší výkon. Na jednotlivé diskové oddiely možné individuálne nastaviť oneskorený zápis a ďalšie HPFS parametre ako DISKIDLE a BUFFERIDLE."}
{"id": "547001", "title": "Hackintosh", "context": "Introduction MacOS 10.5 na notebooku Lenovo Hackintosh je počítač od inej spoločnosti ako Apple, ktorý je navrhnutý na beh neautorizovanej verzie systému MacOS. Názov je skratka slov \"hack\" a Macintosh, čo je značka notebookov a desktopov od spoločnosti Apple. Notebooky s Hackintoshom sa niekedy označujú ako Hackbooky. Softvérová licencia Apple umožňuje používanie softvéru iba na počítačoch od spoločnosti Apple. Avšak keďže moderné počítače Apple používajú hardvér spoločnosti Intel, je iba niekoľko obmedzení, ktoré bránia používaniu Apple softvéru na iných počítačoch typu Intel. Niektoré spoločnosti, ako napr. Psystar, sa pokúšali vydávať produkty používajúce MacOS na inom hadrvéri ako Apple, veľa systémov Hackintosh navrhujú priamo nadšenci na rôznych fórach a komunitách. Zatiaľ čo metódy, ktoré Apple používa na zabránenie tomu, aby boli MacOS inštalované na hardvéri, ktorý nie je Apple, sú chránené pred obchodným obchádzaním v Spojených štátoch prostredníctvom zákona Digital Millennium Copyright Act (DMCA), konkrétne zmeny zákona týkajúce sa konceptu jailbreaking zaviedli takéto metódy obchádzania do šedej oblasti zákona."}
{"id": "231737", "title": "Tabletový počítač", "context": "História Súbor:Wikipedia Kindle Fire & iPad 1439.JPG|alt=|náhľad|Apple iPad (vľavo) uvedený 2010 a Amazon Kindle Fire (2011), dva populárne tabletové počítače, ktoré spolu so Samsung Galaxy Tab zabezpečili, že od roku 2011 sa predávalo viac ako sto miliónov tabletov ročne. Počas 20. storočia vznikali rôzne prototypy zariadení ovládaných dotykom. Predchodcom tabletov a notebookov bola koncepcia Dynabook z roku 1968. V roku 1999 Microsoft definoval koncepciu výrobkov Microsoft Tablet PC ako mobilný počítač pre obchodnú prácu v teréne. (PC - osobný počítač, Tablet PC - tabletové PC či tablet PC. ) Tieto zariadenia nedosiahli masové rozšírenie predovšetkým kvôli cene a problémom s použiteľnosti. V apríli 2010 uvoľňuje spoločnosť Apple predstavila iPad, tablet zameraný na konzumáciu multimédií a vytvoril tak novú kategóriu \"moderných tabletov\" ktorých predaje rýchlo dosiahli stovky miliónov kusov. V roku 2011 sa predaje tabletov strojnásobili oproti roku 2010 a IDC v septembri 2011 predpovedal predaj 62,5 miliónov kusov. V roku 2015 už bolo predaných celosvetovo 1 miliarda tabletov."}
{"id": "95983", "title": "Oracle (databázový systém)", "context": "Podporované platformy Pred vydaním Oracle9i, firma portovala jadro databázy na rôzne variácie platfôrm. Nedávno, firma Oracle sa upevnila na menší dosah systémových platform. V októbri 2008, Oracle podporovala nasledúje operačné systémy a hardvérove platformy pre Oracle Database 10g Apple Mac OS X Server: PowerPC HP HP-UX: PA-RISC, Itanium HP Tru64 UNIX: Alpha HP OpenVMS: Alpha, Itanium IBM AIX5L: IBM POWER IBM z/OS: zSeries Linux: x86, x86-64, PowerPC, zSeries, Itanium Microsoft Windows: x86, x86-64, Itanium Sun Solaris: SPARC, x86, x86-64"}
{"id": "534917", "title": "Pixel C", "context": "Introduction Tablet Pixel C s klávesnicou so spusteným operačným systémom LineageOS v slovenskej verzii Pixel C je 10,2 palcový androidový tablet, ktorý vyrábala a navrhla spoločnosť Google. Predstavený bol 25. septembra 2015 a predávať sa prestal 28. decembra 2017. Poháňa ho osemjadrový čipset Nvidia Tegra X1, ktorý je založený na architektúre ARM \"big.LITTLE\": štyri jadrá sú rýchlejšie, zvyšné 4 sú pomalšie a energeticky efektívnejšie. Obsahuje 3 GB RAM a je dostupný v prevedení s 32 GB a 64 GB úložiskom. Má IPS displej s uhlopriečkou 10,2 palcov (260 mm) s rozlíšením 2560×1800 s bodovou hustotou 308 ppi. Dostupná je aj voliteľná klávesnica pre Pixel C. Pripája sa k tabletu magneticky a komunikuje cez bluetooth, napájaná je z batérie a nabíja sa induktívne z tabletu. Pri uvedení mal tablet systém Android 6.0.1 Marshmallow. Android 7.0 Nougat bol uvoľnený 22. augusta. Verzia 7.1.1 bola dostupná v decembri 2016 a verzia 7.1.2 v marci 2017. Android 8.1 bol uvedený v auguste 2017 a Android 8.1 5. decembra 2017."}
{"id": "40107", "title": "Symphony OS", "context": "Introduction Symphony OS Symphony OS je linuxová distribúcia pôvodne založená na Knoppix-e, dnes je jej základom Ubuntu. Vytvorili ju Ryan Quinn a Jason Spisak. Vyznačuje sa grafickým prostredím Mezzo , ktoré prináša inovatívny prístup k práci s pracovnou plochou. Symphony OS tiež obsahuje aplikačné prostredie Orchestra ."}
{"id": "252989", "title": "PalmOS", "context": "Súvisiace články  Smartphone Symbian OS Windows Mobile Android Kategória:Operačné systémy"}
{"id": "128189", "title": "Pcap", "context": "Obálky pre použitie libpcap/WinPcap v iných jazykoch ako C a C++  Pcap.Net Kategória:Sieťový softvér"}
{"id": "523056", "title": "Pixel (smartfón)", "context": "Introduction Google Pixel Pixel je značka radu telefónov od spoločnosti Google s operačným systémom Android, ktorá bola predstavená 4. októbra 2016. Nový rad nahradí predchádzajúci rad Nexus. Telefóny sú špičkovo vybavené a majú vysokú cenu."}
{"id": "522591", "title": "Wear OS", "context": "Introduction Moto 360 Wear OS (predtým Android Wear ) je verzia operačného systému Android určená pre inteligentné hodinky a inú nositeľnú elektroniku. Spárovaním s mobilným telefónom s Androidom 4.3 a novším alebo iOS 8.2 a novším integruje technológiu Google Now a mobilné notifikácie v hodinkách. Tiež pridáva možnosť sťahovať aplikácie z Google Play Store. Android Wear podporuje Bluetooth a Wi-Fi konektivitu, ako aj rad funkcií a aplikácií. Podporované zariadenia zahŕňajú Motorola Moto 360, LG G Watch a Samsung Gear Live. Medzi výrobcov patria ASUS, Broadcom, Fossil, HTC, Intel, LG, MediaTek, Imagination Technologies, Motorola, Qualcomm, Samsung, Huawei, Polar a TAG Heuer. Počas prvých šiestich mesiacoch dostupnosti sa predpokladá, že sa predalo vyše 720 000 inteligentných hodiniek s Android Wear. K 15. januáru 2016 mal Android Wear medzi 1 a 5 miliónmi inštalácií aplikácií. Predpokladá sa, že Android Wear má podiel asi 10% trhový podiel na inteligentných hodinkách v roku 2015."}
{"id": "43376", "title": "Apple II", "context": "Introduction Apple II z roku 1977 v plastovej skrinke, so zabudovanou klávesnicou, s podporou farieb, zvuku, a ôsmimi rozširovacími slotmi Apple II bol prvý mikropočítač vyrábaný spoločnosťou Apple Computer. Bol to prvý sériovo vyrábaný a zároveň posledný počítač spoločnosti, ktorého tvorcom bol jediný človek - Steve Wozniak. Počítač bol predstavený v júni roku 1977 na výstave/konferencii v Usa. Počítač bol mimoriadne populárny medzi domácimi užívateľmi a po vydaní prvého tabuľkového kalkulátora VisiCalc sa začal úspešne predávať aj firemným zákazníkom. Prvý Apple II bol uvedený na trh v máji 1977 a postupne ho nasledovali súrodenci II Plus , IIe , IIc a IIGS."}
{"id": "56972", "title": "PowerBook", "context": "Notebooky Apple pred érou PowerBookov V rokoch 1989 až 1991 sa notebooky založené na procesoroch Intel 80286 a 80386 stávali čoraz výkonnejšími, prepracovanejšími a cenovo dostupnejšími. S príchodom operačného systému Microsoft Windows 3.0 z roku 1990 bolo jasné, že Apple stráca lukratívny trhový segment. Pred uvedením PowerBookov na trh sa Apple pokúsilo vytvoriť prenosný počítač Macintosh Portable, ktorý bol založený na počítači Macintosh SE, no s dvakrát rýchlejším procesorom, aktívnym LCD displejom namiesto bežného CRT monitora, a výkonným oloveným akumulátorom, ktorý umožňoval až 10 hodín práce. Macintosh Portable však vážil a ani zďaleka sa nepredával podľa očakávaní Apple. Keďže na trhu nebol žiadny skutočný notebook od Apple, užívatelia dostali možnosť využiť ponuku kompatibilných počítačov ako Outbound Laptop z roku 1989. Kvôli problému s autorskými právami si však užívateľ počítača Outbound musel poskytnúť sadu pamätí ROM z iného počítača Macintosh, čo samozrejme kúpu výrazne predražilo; tieto počítače boli omnoho drahšie ako podobné počítače s Windows, no stále boli cenovo porovnateľné s Macintosh Portable."}
{"id": "42778", "title": "Apple", "context": "Významné súdne spory Od osemdesiatych rokov 20. storočia bolo Apple obvinenou alebo žalujúcou stranou v mnohých súdnych sporoch. Výsledky niektorých týchto súdnych sporov sa stali dôležitým precedensom pre technologický priemysel, kým iné boli iba sústom pre médiá. Súdne spory so spoločnosťou Apple Corps V roku 1978 Apple Corps (hudobná spoločnosť založená skupinou The Beatles) napadla Apple Computer pre porušenie obchodnej značky Apple. Súd sa skončil v roku 1981 finančným vyrovnaním za nezverejnenú sumu. Neskôr bolo zverejnené, že to bolo 80 tisíc dolárov, hoci sa odhadovalo, že to bolo 50–200 miliónov. Podmienkou vyrovnania bolo, že Apple Computer sa nebude miešať do hudobného obchodu. V roku 1986 Apple pridalo podporu MIDI a nahrávania zvuku svojim počítačom a následne Apple Corps napadla Apple Computer na súde v roku 1989 opäť, tvrdiac, že došlo k porušeniu vyrovnania z roku 1981. V roku 1991 došlo k druhému vyrovnaniu za sumu okolo 26,5 milióna dolárov. Vyrovnanie z roku 1991 načrtáva práva oboch spoločností na značku Apple. Apple Corps dostalo právo na používanie mena v súvislosti s akýmikoľvek kreatívnymi prácami, ktorých základným obsahom je hudba a Apple Computer dostalo právo na použitie mena na výrobkoch a službách, ktoré sa používajú na reprodukovanie, prehrávanie alebo inými spôsobmi distribuovanie takéhoto obsahu, okrem obsahu distribuovanom na fyzických médiách. Inými slovami, Apple Computer súhlasilo, že nebude baliť, predávať alebo rozširovať nahrávky s hudbou. V septembri 2003 však Apple Corps napadlo Apple Computer po tretí raz, tentoraz za uvedenie iTunes a prehrávača iPod. Apple Corps tvrdí, že tieto produkty a služby porušujú predchádzajúcu dohodu o nešírení hudby spoločnosťou Apple Computer. V tomto prípade zvíťazila spoločnosť Apple Computer, ale v súčasnosti prebieha odvolacie konanie."}
{"id": "43378", "title": "Apple II", "context": "Dopad na odvetvie Je zložité odhadnúť enormný dopad modelov Apple II na svetový obchod a technologický priemysel. Apple II bol prvý počítač, ktorý väčšina ľudí (najmä v Spojených štátoch) po prvý raz videla. Zároveň to bol počítač, ktorý si bežná rodina strednej triedy mohla dovoliť. Jeho popularita dala vzniknúť odvetviu počítačových hier, softvéru pre školstvo, bola príčinou rozmachu na trhu textových procesorov a tlačiarní a dala vzniknúť tabuľkovému procesoru VisiCalc , prvej prevratnej aplikácii pre obchod. Na druhej strane, úspech na trhu domácich počítačov inšpiroval vytvorenie výrazne lacnejších strojov ako napr. Commodore 64 (1982), ktoré rovnako dosiahli výrazný úspech a odkrojili Apple z koláča trhového podielu. Úspech Apple II tiež podnietil IBM k vytvoreniu IBM PC, ktoré bolo určené najmä manažérom na využitie s tabuľkovými kalkulátormi a textovými procesormi, ktoré boli v prvej fáze portované z platformy Apple, no neskôr mnohé predstihli produkty pre platformu Apple funkcionalitou i rozšírením. Apple II zároveň zdôraznilo dôležitosť otvorenej architektúry pre počítačovú platformu. Rozširujúce sloty umožňujúce prídavným kartám riadenie zbernice ponúkli ďalším výrobcom možnosť predávať záplavu hardvérových produktov a užívateľom umožnili zostaviť si systém podľa vlastných potrieb a lacnejšie, ako by to bolo pri uzavretom systéme, kedy by boli nútení kupovať všetko rozširujúce príslušenstvo od Apple. Napriek tomu sa Apple rozhodlo postaviť uzavretý systém Macintosh, čoho pravdepodobným dôsledkom bol slabý úspech tejto platformy, najmä v porovnaní s otvorenou architektúrou IBM PC Otvorená architektúra PC zároveň umožnila vznik klonov a následné masové rozšírenie platformy, rovnako ako vstup ďalších konkurentov na trh IBM. Na druhej strane, v konečnom dôsledku výroba počítačov prestala byť pre IBM zisková a v roku 2005 bola divízia PC predaná čínskej spoločnosti Lenovo. Platforma PC však do dnešnej doby absolútne dominuje trhu osobných počítačov."}
{"id": "132780", "title": "QuickTime", "context": "Externé odkazy  Apple - QuickTime - oficiálne stránky Stránky vývojárov Kategória:Multimediálne prehrávače Kategória:Softvér firmy Apple"}
{"id": "132175", "title": "IPhone", "context": "Introduction  iPhone je rad smartphónov od firmy Apple Inc. iPhone je kombináciou mobilného telefónu, iPodu a moderného internetového zariadenia. Prvý iPhone predstavil bývalý riaditeľ spoločnosti Apple Inc. Steve Jobs 9. januára 2007 na konferencii Macworld Conference & Expo v San Franciscu. iPhone nemá zabudovanú klávesnicu, ovláda sa dotykovým displejom podobným PDA. Jeho operačný systém Apple označuje ako iOS (teda nie Mac OS X, je však založený na rovnakom jadre ako štandardný Mac OS X). Prvý iPhone bol uvedený na americký trh v júni 2007 a neskôr tiež na trhy vo Spojenom kráľovstve, Nemecku, Francúzsku (všetky v r. 2007), v Írsku a Rakúsku sa dostal na trh v 2008. 9. júna 2008 bola na Celosvetové konferencii vývojárov predstavená nová verzia, iPhone 3G s podporu UMTS sietí a GPS navigáciou. Zoznam krajín, kde bolo možné iPhone 3G kúpiť, sa rozšíril na 70. Medzi nimi Česko aj Slovensko. Rovnako ako v ďalších krajinách tzn. \"druhej vlny\" iPhone v Česku a na Slovensku ponúkali všetci GSM operátori a predaj začal ihneď po polnoci z 21. na 22 augusta 2008. Prvý iPhone iPhone 2G mal od 5. septembra 2007 základnú cenu (verzia s 8 GB úložiskom) zníženú na 399 US dolárov bez dane, a to ešte s povinným dvojročným kontraktom s operátorom."}
{"id": "132177", "title": "IPhone", "context": "Predaj 21. marca 2016 predstavil Apple iPhone SE, ktorý je dostupný vo vesmírnej sivej, striebornej, zlatej a ružovej farbe so 16 a 64GB pamäťou. Začiatkom septembra 2014 Apple prvýkrát v histórii uviedol 2 modely súčasne a to iPhone 6 a iPhone 6 Plus. Tie sú dostupné v predaji od 19. septembra 2014 a dodávajú sa v 16, 64, a 128 GB pamäti v striebornej, vesmírnej šedej a zlatej farbe. Minuloročný model iPhone 5S je taktiež v predaji a dodáva sa s 16, 32 alebo 64 GB pamäťou v striebornej, vesmírnej šedej a zlatej farbe. iPhone 5C je v predaji, dodáva sa s 16 alebo 32 GB pamäťou v bielej, ružovej, žltej, modrej a zelenej farbe. Taktiež je možné zakúpiť iPhone 4S s 8 GB pamäťou. iPhone 5, ktorý bol nahradený iPhonom 5C sa rovnako ako ostatné modely už nevyrába. Neskôr Apple predstavil model 6 aj spolu s väčším modelom iPhone 6 Plus, na ktorý nadväzoval úspešný upgrade o rok neskôr s názvom iPhone 6S a iPhone 6S Plus. V roku 2016 bol predstavený na jeseň model iPhone 7 a iPhone 7 Plus. 12. 9. 2017 bol predstavený model iPhone 8 a iPhone 8 Plus ako aj nový model iPhone X (ten). iPhone 8 a iPhone X prinášajú prvýkrát bezdrôtové nabíjanie, ich zadná strana je z tvrdeného skla."}
{"id": "157613", "title": "Apple TV", "context": "Externé odkazy  Oficiálne stránky Apple TV na Apple.com Oficiálna stránka Apple TV+ na Apple.com Kategória:Hardvér firmy Apple"}
{"id": "19595", "title": "MacOS", "context": "História  Hlavný článok: História Mac OS X Napriek tomu, že Mac OS X je nazývaný jednoducho verzia 10 operačného systému Mac OS, jeho pôvod je z veľkej časti nezávislý od predchádzajúcich verzií Mac OS. Je založený na jadre Mach a unixovej implementácii BSD, ktoré boli včlenené do objektovo-orientovaného operačného systému NeXTSTEP, vytvoreného spoločnosťou NeXT Steva Jobsa, po tom, čo nedobrovoľne opustil Apple v roku 1985. Medzičasom sa spoločnosť Apple pokúšala vytvoriť systém „novej generácie“, ale bez väčšieho úspechu. Nakoniec bol NeXT OS, vtedy známy ako OPENSTEP vybraný ako základ pre nový operačný systém. Apple zakúpila Jobsovu firmu NeXT, pričom sám Jobs bol znova prijatý do Apple a neskôr sa opäť stal lídrom spoločnosti. Viedol transformáciu programátorského systému OPENSTEP na systém, ktorý by privítali domáci používatelia a kreatívni profesionáli, teda hlavní používatelia predchádzajúcich systémov Mac OS. Po niekoľkých prešľapoch, ktoré ohrozili vernosť nezávislých vývojárov Mac OS, a zmene stratégie, Jobs doviedol Apple k novému operačnému systému v roku 2001."}
{"id": "43142", "title": "Mac OS", "context": "Externé odkazy  http://www.apple.com/osx/ – oficiálne stránky Apple o operačnom systéme Mac OS X http://www.apple.com/sk/osx/ – slovenské stránky Apple o Mac OS X – Aktuálne informacie o Apple Kategória:Softvér firmy Apple Kategória:Operačné systémy"}
{"id": "76563", "title": "IBook", "context": "Introduction Pôvodný iBook iBook bola skupina prenosných počítačov vyrábaných spoločnosťou Apple Computer od roku 1999 do roku 2006. Počítače iBook boli primárne určené pre domácich užívateľov a školstvo a boli vybavené slabšie, a zároveň i lacnejšie ako profesionálne notebooky zvané PowerBook (a od roku 2006 MacBook Pro). Posledné modely s 12- a 14-palcovým monitorom boli na trhu do mája 2006, keď boli nahradené notebookmi nazvanými MacBook založenými na platforme Intel Core."}
{"id": "56974", "title": "PowerBook", "context": "Éra PowerPC Apple Macintosh PowerPC Duo 2300c V roku 1995 prišiel na trh prvý PowerBook s procesorom PowerPC. Dlho očakávaný PowerBook 5300 je však dodnes považovaný za najhorší produkt toho obdobia. Napriek tomu, že výkonný model 5300ce mal napr. TFT displej s rozlíšením 800x600 bodov, 117 MHz PPC, 32 MB RAM a 1.1GB pevný disk a bol pravdepodobne najvýkonnejším notebookom na trhu v tom čase, po stránke kvality bol nevyhovujúci. Množstvo notebookov bolo nefunkčných pri kúpe a niektoré, používané v Apple, dokonca zvykli samovoľne vzplanúť kvôli problémom s novou lítiovo-iónovou batériou od Sony (čím si vyslúžili prezývku „HindenBook“ – podľa katastrofy vzducholode Hindenburg). Napriek tomu, že takýto prípad sa nestal žiadnemu zo zákazníkov, Apple stiahlo notebooky z trhu a neskôr ich dodávalo s osvedčenými NiMH batériami. Nadôvažok, Apple ponúklo zákazníkom program predĺženej záruky, ale zlého mena sa už PowerBook 5300 nezbavil. Po debakli s modelom 5300, Apple predstavilo v rokoch 1996 a 1997 tri nové modely: PowerBook 1400 (zameraný na stredný segment trhu), 2400 (tenký nástupca modelu PowerBook Duo) a 3400 (luxusný model). Modely 1400 a 3400 boli prvé PowerBooky, ktoré mali internú CD mechaniku, čo bolo v tom čase pre notebooky veľmi nezvyčajné. Neskôr sa, prirodzene, stala CD mechanika štandardnou výbavou prenosných počítačov."}
{"id": "56976", "title": "PowerBook", "context": "PowerBook G4 V roku 2000 Steve Jobs rozhodol o kompletnom prepracovaní dizajnu nových PowerBooku s procesorom G4. V januári 2001 bol predstavený model s titánovým povrchom a 15,2-palcovým širokouhlým displejom vhodným na sledovanie DVD filmov alebo prácu s tabuľkovými procesormi. Vzhľadom na vysoký výkon, tento model bol nazývaným „prvým prenosným superpočítačom“. Bol tiež ľahší () a tenší () ako väčšina notebookov s procesormi Intel. Tento model, prezývaný TiBook sa predával postupne s procesorom taktovaným na od 400 MHz do 1 GHz. V roku 2003 uviedlo Apple na trh 12-palcový a 17-palcový (širokouhlý) model, čo v tom čase boli najmenší plne funkčný notebook a notebook s najväčšou obrazovkou na svete. Oba mali povrch s anodizovaného hliníka (čím si vyslúžili prezývku AlBook ), bezdrôtový Airport Extreme a Bluetooth. Neskôr v roku 2003 získal nový, „hliníkový“ dizajn aj 15-palcový model. 12-palcový LCD panel v PowerBooku bol rovnaký ako v 12-palcovom iBooku, 17-palcový PowerBook mal rovnaký displej ako 17-palcový iMac, no s tenším podsvietením. Tieto modely, aj keď postupne aktualizované, boli na trhu do roku 2006 (posledná aktualizácia prebehla v októbri 2005), postupne boli nahradené novým notebookom nazvaným MacBook Pro. Prvý MacBook Pro s 15-palcovým displejom bol predstavený v januári 2006, neskôr bol na trh uvedený aj 17-palcový model. 12-palcový PowerBook bol nahradený 13-palcovým MacBookom so širokouhlým displejom v máji 2006."}
{"id": "55016", "title": "MacBook Pro", "context": "Pozri aj  iBook PowerBook MacBook Boot Camp"}
{"id": "76566", "title": "IBook", "context": "iBook G4 23. októbra 2003 boli na trh uvedené modely s procesorom PowerPC G4. Zároveň boli iBooky vybavené štrbinovou optickou mechanikou a priehľadná klávesnica bola nahradená snehobielou. Tieto modely boli na trhu do mája 2006. Modely iBook G4 (22. október 2003) - významná zmena, výmena procesora: 12/14-palcový TFT displej (1024x768 bodov), G4 800/933 MHz/1 GHz, 256 MB RAM, 30/40/60 GB pevný disk, štrbinová kombinovaná optická mechanika CD-RW/DVD-ROM, USB 2.0, FireWire, video výstup, ethernet, AirPort Extreme (802.11b /g, na objednávku), Mac OS X 10.3 (Panther) iBook G4 zo začiatku roku 2004 (19. apríl 2004) - malé zmeny: G4 1.0/1.2 GHz, možnosť objednania napaľovacej mechaniky DVD (ostatná konfigurácia rovnaká ako predošlý model) iBook G4 z konca roka 2004 (19. október 2004) - malé zmeny: G4 1.2/1.33 GHz, 30/60/80 GB pevný disk, štrbinová kombikovaná optická mechanika CD-RW/DVD-ROM alebo napaľovacia mechanika DVD (tzv. superdrive), AirPort Extreme ako štandard, pôvodne dodávané s operačným systémom Mac OS X 10.3, po vydaní 10.4 dodávané s najnovším operačným systémom (ostatná konfigurácia rovnaká ako predošlý model) iBook G4 z polovice roku 2005 (26. júl 2005) - malé zmeny: 1.33/1.42 GHz, 40/60/80/100 GB pevný disk, 512 MB RAM (rozšíriteľné do 1,5 GB), ATI Mobility Radeon 9550 s 32 MB video RAM, Bluetooth 2.0+EDR ako štandard (ostatná konfigurácia rovnaká ako predošlý model)"}
{"id": "132173", "title": "Power Macintosh", "context": "História Prvými modelmi počítačov Power Macintosh boli v roku 1994 modely 6100, 7100 a 8100, ktoré ponúkali taktovacie frekvencie od 60 do 110 MHz a nahrádzali dovtedajšie počítače triedy Quadra. V roku 1997 prišiel na trh Power Mac tretej generácie (odtiaľ G3) s procesorom PowerPC 750. Vtedy spoločnosť Apple prestala používať číselné označenie modelov a začala ich nazývať podľa generácie procesora (G3, G4, G5). Prvý Power Mac s procesorom G4 bol uvedený v roku 1999 (taktovaný na 400-500 MHz). Štandardným vybavením týchto počítačov bola mechanika DVD, drahšie modely mali štandardne i mechaniku Zip. Mohli používať až 2 GB RAM (pri Mac OS 9 bol limit 1,5 GB) a boli to prvé počítače, mali slot pre AirPort (Wi-Fi) a DVI. Neskoršie modely Power Mac G4 mali i zásuvku FireWire 800 a voliteľne Bluetooth. Power Macy G4 sa vyrábali do roku 2004 (maximálnou dosiahnutou taktovacou frekvenciou bolo 1420 MHz). V rokoch 2000-2001 spoločnosť Apple vyrábala aj kompaktnú verziu počítača, nazvanú Power Mac G4 Cube (\"Kocka\"), ktorá sa síce v tom čase nestala úspechom, no postupne získala vďaka svojmu vzhľadu kultový status. Počítače s procesormi G5 boli na trhu od roku 2003, s počiatku s frekvenciou od 1,6 GHz, postupne až 2,7 GHz (a tiež dvojprocesorový a dvojjadrový 2,5-gigahertzový model, tzv. G5 Quad)."}
{"id": "76564", "title": "IBook", "context": "Originálny iBook Steve Jobs predstavil prvé iBooky v roku 1999 ako prenosnú obdobu stolného počítača iMac. iBook bol vybavený procesorom PowerPC G3, USB, ethernetovou zásuvkou, modemom a optickou mechanikou. Nadôvažok, počítač mohol byť na objednávku vybavený aj bezdrôtovým pripojením ako jeden z prvých na trhu. Postupne sa na trhu objavili modely v rôznych pestrých farbách, nazvanými (v preklade) mandarínka, čučoriedka, grafit, indigo a limeta. Napriek nedostatkom portov (iba jedno USB, vôbec žiadne SCSI, sériové, alebo paralelné porty) a takmer bez možností ďalšieho rozšírenia bol iBook obchodným úspechom a postupne bol vylepšovaný rozšírením pamäte a väčšími pevnými diskami. Od polovice roku 2000 obsahovali modely aj zásuvku FireWire a video výstup. Modely iBook (21. jún 1999) - prvý iBook (mandarínka, čučoriedka): 12,1-palcový TFT displej (800x600 bodov), PowerPC G3 300 MHz, 66 MHz zbernica, 32 MB RAM (v základnej doske, max. 544 MB), 4 MB ATI Rage Mobility AGP 2x, 3 GB pevný disk, CD-ROM, USB, ethernet, AirPort (802.11b, na objednávku), Mac OS 8.6 iBook SE (16. február 2000) - malé zmeny konfigurácie (grafit): 366 MHz, 64 MB RAM (v základnej doske, max. 576 MB), 6 GB pevný disk, Mac OS 9.0.2 (ostatná konfigurácia rovnaká ako predošlý model) iBook Firewire/SE (13. september 2000) - výraznejšie zmeny (grafit, indigo, limeta): 366/466 MHz, 8 MB ATI Rage 128 Mobility AGP 2x, 10 GB Hard Disk, CD/DVD-ROM, FireWire, video výstup, Mac OS 9.0.4 (ostatná konfigurácia rovnaká ako predošlý model)"}
{"id": "91453", "title": "PowerPC", "context": "Introduction IBM PowerPC 601 PowerPC je inštrukčná sada (architektúra) mikroprocesorov založená na architektúre RISC vytvorená v roku 1991 konzorciom spoločností Apple, IBM a Motorola. Pôvodným zámerom konzorcia bolo využitie procesorov PowerPC v osobných počítačoch, využité však boli i v tzv. vnorených systémoch a vysokovýkonných superpočítačoch. Najvýznamnejším a najznámejším je však ich využitie v počítačoch Apple v rokoch 1994 až 2006 (známe pod označením PowerPC G3, G4 a G5). V súčasnosti sa procesory založené na PowerPC využívajú aj v hracích konzolách, napr. v Sony Playstation 3 alebo v XBOX 360 spoločnosti Microsoft."}
{"id": "132172", "title": "Power Macintosh", "context": "Introduction  Power Macintosh alebo Power Mac bola skupina pracovných staníc vyrábaných spoločnosťou Apple Computer (dnes Apple Inc.) od marca 1994 do augusta 2006. Počítače Power Mac boli založené na procesoroch PowerPC. Počas celých 12 rokov na trhu boli Power Macy najvýkonnejšími Macintoshmi na trhu. V auguste 2006 boli nahradené novými počítačmi Mac Pro, založenými na procesoroch Intel."}
{"id": "540659", "title": "ThinkPad", "context": "Introduction + História laptopov ThinkPad IBM ThinkPad R51 Akcia Rok Svetovéprvenstvo Spustenie výroby 1992 CD-ROM 1994 áno Klávesnica \"motýľ\" ( \"butterfly\") 1995 DVD-ROM 1997 áno ThinkLight 1998 áno Mini notebook 1999 áno 10-miliónty notebook 2000 Výdrž batérie až 11 hodín 2003 áno 20-miliónty notebook 2003 Active Protection System 2003 áno Snímač odtlačkov prstov 2004 áno Predaj firme Lenovo 2004 Najtenší, najľahší a najbezpečnejší tabletThinkPad X41 Tablet 2005 áno Lenovo ThinkPad X1 IBM Thinkpad R51 Čiastočne otvorený IBM ThinkPad 701C so skladacou klávesnicou ThinkPad je značka laptopov a notebookov pôvodne vyvinutá, vyrábaná a predávaná firmou IBM. V súčasnosti ich vyrába čínska firma Lenovo, ktorá kúpila divíziu firmy IBM na výrobu PC a notebookov. Podpis zmluvy o predaji bol uskutočnený 7. decembra 2004."}
{"id": "262797", "title": "Gameport", "context": "Externé odkazy  Oficiálna schéma MIDI adaptéru Gameport na osobných počítačoch na Root.cz"}
{"id": "162706", "title": "Game Boy Advance", "context": "Konkurencia Konkurencia na túto konzolu bola: Neo Geo Pocket Color, Bandai SwanCrystal, Game Park 32, Tapwave Zodiac a Nokia N-Gage."}
{"id": "15046", "title": "Bill Gates", "context": "Introduction  William Henry Gates III ( 28. október 1955, Seattle, Washington, USA), všeobecne známy ako Bill Gates , je americký podnikateľ. Spolupodieľal sa na napísaní interpretra Altair BASICu pre architektúru Altair 8800 (prvý komerčne úspešný osobný počítač). Bol spoluzakladateľom spoločnosti Microsoft Corporation a dnes je predsedom jej predstavenstva a „hlavný softwarový architekt“. Podľa časopisu Forbes je Gates najbohatším človekom sveta (1996, 19982006 a druhé miesto v roku 1997). Jeho majetok je odhadovaný na sumu okolo 120 miliárd USD. Gates sa postupne vzdáva svojich manažérskych funkcií a venuje sa charite."}
{"id": "15047", "title": "Bill Gates", "context": "Životopis Bill Gates je synom Williama H. Gatesa, Sr. (19252020), firemného právnika ktorý pracoval pre Nadáciu Billa a Melindy Gatesovcov a Mary Maxwell Gatesovej (zomrela v roku 1994 na rakovinu), učiteľky a členky správnej rady First Interstate Bank , Pacific Northwest Bell a národnej rady medzinárodnej neziskovej organizácie United Way . Bill Gates má dve sestry. Po dokončení šiestej triedy základnej školy Bill Gates prestúpil na exkluzívnu súkromnú strednú školu Lakeside School . Na tejto škole mal možnosť prvýkrát pracovať s počítačom a začal sa učiť programovať. Niekoľko študentov tejto školy (medzi nimi okrem Gatesa bol aj Paul Allen) získalo v miestnej počítačovej firme možnosť využívať zadarmo (resp. za to, že pomôžu hľadať chyby systému) ich minipočítač PDP-10. Ako sedemnásťročný získal Gates za svoj program na tvorbu školských rozvrhov 4 200 dolárov, v tom istom roku s Allenom založil firmu Traf-O-Data, kde pracovali na systéme na analýzu dopravnej prevádzky (systém používal procesor Intel 8008). Po strednej škole Bill Gates nastúpil v roku 1973 na Harvardovu univerzitu (na internáte býval na tej istej chodbe ako Steve Ballmer). Počas štúdia vytvoril spolu s Allenom originálny interpreter programovacieho jazyka Altair BASIC pre počítač Altair 8800 (prvý komerčne úspešný osobný počítač). Tento programovací jazyk bol založený na jednoduchom jazyku BASIC, ktorý sa na Dartmouth College používal pre výuku. Licenciu predali výrobcovi počítača Altair, spoločnosti MITS (Micro Instrumentation and Telemetry Systems). V roku 1975 založil s Allenom spoločnosť Micro-Soft (z ktorej neskôr vznikol Microsoft Corporation), aby mohli svoju verziu jazyka BASIC, nazvanú Microsoft BASIC, predávať aj iným firmám. Komerčný úspech tohto produktu bol základom ich ďalšieho rozvoja. V treťom ročníku sa preto Gates rozhodol školu opustiť a venovať sa podnikaniu. Kľúčový prielom prišiel na konci 70. rokov, v období keď sa spoločnosť IBM chystala na vstup na trh osobných počítačov sa svojim IBM PC (uvedeným v roku 1981). Vtedy sa Gatesovi podarilo firme IBM predať licenciu na operačný systém, ktorý kúpil od miestneho výrobcu počítačov. Operačný systém MS-DOS sa neskôr stal de facto štandardom v oblasti osobných počítačov a partnerstvo s IBM, skončené až nezhodami pri vývoji operačného systému OS/2, vynieslo Microsoftu vedúce postavenie na trhu počítačového softvéru. Ako tvorca obchodnej stratégie Microsoftu bol Gates úspešný v rozšírení firemného záberu. V mnohých častiach trhu sa Microsoftu podarilo vypracovať do pozície jednotky a na tejto pozícii sa pevne udržať. Niektoré postupy Microsoftu a jeho vedenia však vzbudili kontroverzné reakcie či podozrenia z porušenia zákonov, v niektorých prípadoch dokonca aj súdy ich jednanie ohodnotili ako nezákonné. Žije s rodinou na Mapleton Drive v Beverly Hills. 1. januára 1994 sa Gates oženil s Melindou Frenchovou. Majú spolu tri deti (Jennifer Katharine Gatesová narodená 26. apríla 1996, Rory John Gates narodený 23. mája 1999 a Phoebe Adele Gatesová narodená 14. septembra 2002). Bývajú v obrovskom dome na kopci pri Washingtonskom jazere. Tento dom je postavený „ pre 21. storočie “, je v ňom nainštalované veľké množstvo elektronických systémov. V roku 2000 sa Gates vzdal funkcie generálneho riaditeľa v prospech svojho dlhoročného priateľa Steva Ballmera a sám prevzal novovytvorenú pozíciu „ hlavného softwarového architekta “. V roku 2006 oznámil, že v priebehu nasledujúcich dvoch rokov opustí všetky manažérske funkcie vo firme a od júla 2008 sa chce venovať iba svojej nadácii, v Microsofte bude fungovať iba ako predseda správnej rady a poradca."}
{"id": "575212", "title": "Závod na výrobu polovodičov", "context": "Cena Výroba polovodičov si vyžaduje veľa drahých zariadení. Odhaduje sa, že náklady na výstavbu novej továrne presahujú jednu miliardu amerických dolárov, pričom hodnoty 3 až 4 miliardy dolárov nie sú nezvyčajné. TSMC investovala 9,3 miliardy dolárov do svojho Fab15 závodu na spracovanie 300 mm plátkov (angl. wafer – substrátový disk) na Taiwane. Odhad tejto spoločnosti je, že ich budúca továreň môže stáť 20 miliárd dolárov."}
{"id": "15050", "title": "Bill Gates", "context": "Zaujímavosti  V roku 1994 kúpil Gates Leicesterský kódex , zbierku prác Leonarda da Vinci. V súčasnosti je tento kódex zapožičaný v Seattleskom múzeu umenia. Podľa časopisu Forbes venoval Gates sponzorský dar pre volebnú kampaň George W. Busha vo voľbách roku 2004. Bill Gates bol účastníkom majstrovstiev sveta mix párov v bridži."}
{"id": "591959", "title": "Wardriving", "context": "Softvér  iStumbler InSSIDer Kismet KisMAC NetSpot NetStumbler WiFi-Where WiGLE pre Android Existujú aj podomácky vytvorené aplikácie na wardriving pre vreckové herné konzoly, ktoré podporujú Wi-Fi, napríklad sniff jazzbox/wardive pre Nintendo DS/Android, Road Dog pre Sony PSP, WiFi-Where pre iPhone, G-MoN, Wardrive, Wigle Wifi pre Android a WlanPollution pre zariadenia Symbian NokiaS60. V hre Metal Gear Solid: Portable Ops pre Sony PSP existuje aj režim (v ktorom hráč môže nájsť nových kamarátov hľadaním bezdrôtových prístupových bodov), ktorý sa dá použiť na wardrive. Treasure World pre DS je komerčná hra, v ktorej sa hranie úplne točí okolo wardrivingu."}
{"id": "166182", "title": "Jetway", "context": "Introduction  Jetway je taiwanská firma zaoberajúca sa výrobou počítačových súčiastok. Prevažne sa zameriava na matičné dosky, grafické karty, LCD monitory a Barebone systémy."}
{"id": "194455", "title": "Super Nintendo Entertainment System", "context": "Hardvér  Technická špecifikácia CPU: Ricoh 5A22, 3.58 MHz, 16-bit RAM: 128 KB Rozlíšenie: 256 x 224 pixelov Paleta farieb: 32 768 farieb (naraz maximálne 256 farieb) Kartridže Vývojári mali možnosť pridávať na herné kartridže (oficiálne nazývané Game Pak ) špeciálne čipy, vďaka ktorým sa v hrách mohli dosiahnuť nové a lepšie grafické efekty. Vďaka tejto technológii bola konzola schopná zobrazovať (na svoju dobu revolučnú) primitívnu 3D grafiku. Jedným z prvých takýchto 3D titulov od Nintenda bol Star Fox. Periférne zariadenia Medzi mnohé periférne zariadenia vyrobené pre túto konzolu patril napríklad Super Game Boy adaptér, vydaný v roku 1994. Mal tvar kartridžu, do ktorého sa dali zapojiť hry pre prenosné konzoly Game Boy a tým sa dali hrať na televíznej obrazovke. Výhodou tohto adaptéru bolo, že pomocou špeciálneho menu si hráči mohli upravovať farebnú paletu hier, takže z pôvodných čiernobielych hier mohli mať kvázi farebné, ale s tým obmedzením, že sa (kvôli technickým limitáciám Game Boy hier) nedal presiahnuť limit štyroch súčasne zobrazených farieb."}
{"id": "599745", "title": "Bazilika Superga", "context": "Bazilika bola postavená v rokoch 1717 až 1731 na objednávku Viktora Amadea II. podľa návrhu Filippa Juvarra na vrchole kopca Superga. Splnil tak svoj sľub, ktorý urobil po bitke pri Turíne v ktorej v priebehu vojen o španielske dedičstvo porazil francúzsku armádu. Predpokladá sa, že Viktor Amadeus požadoval vybudovať baziliku na tomto mieste aj preto, aby mala výhľad ako z už existujúceho zámku v Rivoli. Neskôr sa dobudoval trojuholník troch savojských rezidencií vybudovaním zámku Stupinigi. V kostole sa nachádzajú hrobky a pamätníky mnohých savojských princov a kráľov, napr. pamätník Karla Emanuela III. od Ignazia a Filippa Collinovych, alebo hrobka Karola Alberta Sardínskeho v krypte pod kostolom."}
{"id": "529136", "title": "Arménsky chrám svätého Juraja (Plovdiv)", "context": "Iné názvy Chrám je známy aj pod názvami Arménsky chrám svätého Juraja (), Arménsky chrám (), Arménskо-gregoriánsky chrám svätého Juraja (), Arménsky apoštolský pravoslávny chrám svätého Juraja (), prípadne len Chrám svätého Juraja (), )."}
{"id": "561237", "title": "Chrám Bohorodičky Ljevišskej", "context": "Galéria Súbor:2011 Prizren, Cerkiew Bogurodzicy Ljeviškiej 02.JPG|Pohľad na chrám zo vstupnej strany zo západu Súbor:Bogorodica Ljeviska1.jpg|Fotografia chrámu z roku 1980 Súbor:Ljeviska001.jpg|Feska Krista Ochrancu (Protektora) mesta Prizren Súbor:Ljeviska002.jpg|Freska Spoločenstvo apoštolov Súbor:Црква Богородице Љевишке у Призрену 7.JPG|Kupola chrámu Súbor:Crkva Bogorodica Ljeviška, freska kralja Milutina pre restauracije.jpg|Freska Štefana Uroša II. Milutina pred reštauráciou Súbor:Saint Sava, Bogorodica Ljeviška.jpg|Svätý Sáva Súbor:Simeon Ljeviska.jpg|Svätý Simeon (Štefan Nemanja) Súbor:Црква Богородице Љевишке у Призрену 4.JPG|Freska Bohorodičky s Kristom"}
{"id": "466673", "title": "Benátsky patriarchát", "context": "Pozri aj  Bazilika svätého Marka"}
{"id": "265727", "title": "Chrám svätej Kataríny (arménsky)", "context": "Introduction Chrám svätej Kataríny (arménsky) Chrám svätej Kataríny (rus. Це́рковь Свято́й Екатери́ны, arm. Սուրբ Կատերինե եկեղեցի) je chrám Arménskej apoštolskej cirkvi v Sankt Peterburgu. Nachádza sa na Nevskom prospekte a slúži príslušníkom arménskej komunity."}
{"id": "526198", "title": "Bazilika Superga", "context": "Introduction Bazilika Superga Bazilika Superga () je barokový kostol postavený podľa návrhu Filippa Juvarra na kopci Superga na okraji Turína."}
{"id": "587819", "title": "Bazilika č. 8 (Chisaria)", "context": "Introduction  Bazilika č. 8 () predstavuje ruiny ranokresťanskej baziliky ležiace v meste Chisaria v Plovdivskej oblasti v južnom Bulharsku."}
{"id": "552558", "title": "Chrám svätej Bohorodičky Eleusy", "context": "Galéria NSB-2019-SvBogorodicaEleusa01.jpg|Pohľad na zvyšky baziliky zo severovýchodu – v pozadí torzo veterného mlyna"}
{"id": "289932", "title": "Chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky (Sarajevo)", "context": "Architektúra Katedrála bola postavená podľa projektu známeho majstra ortodoxnej architektúry Andreja Damianova. Má tvar baziliky s troma loďami a piatimi kupolami. Jej šírka je 22,5 metra a dĺžka 37 metrov. Novobaroková zvonica má výšku 45 metrov. Ikony priniesol archimandrit Sava Kasanovič v roku 1873 z Ruska a sú pozlátené."}
{"id": "596470", "title": "Chrám svätého Mikuláša Sofijského", "context": "Patrocínium Chrám je zasvätený Mikulášovi Sofijskému, mučeníkovi Bulharskej pravoslávnej cirkvi, ktorý bol v roku 1555 z dôvodov viery (odmietnutie konverzie na islam) zavraždený skupinou Turkov v bývalej sofijskej štvrti Jučbunar (v lokalite Tri kladenci ), v ktorej sa nachádza aj samotný chrám. Chrámový sviatok sa slávi 17. mája. Malé chrámové sviatky: 17. júla na sviatok svätej veľkomučenice Maríny 24. novembra na sviatok svätej veľkomučenice Kataríny 14. októbra na sviatok Ctihodnej Petky Tărnovskej"}
{"id": "594203", "title": "Chrám svätej Petky (Peštera)", "context": "Introduction  Chrám svätej Petky () je pravoslávny chrám nachádzajúci sa v meste Peštera v Pazardžickej oblasti v južnom Bulharsku."}
{"id": "45247", "title": "Bazilika", "context": "Introduction Bazilika Paleokresťanská bazilika Bazilika (z gréckeho βασιλική στοά basiliké stoa - kráľovské stĺporadie) je pôvodne stavba v antickom Grécku, v ktorej úradovali archonti. V starovekom Ríme to bola tržnica, alebo súdna sieň na hlavnom námestí ( forum ). V kresťanstve je to titul pre niektoré významné chrámy alebo ich architektonický typ. U gréckokatolíkov a pravoslávnych sa podobným spôsobom používa titul sobor."}
{"id": "552571", "title": "Arménsky chrám svätého Kríža", "context": "Galéria BRG-2019-ArmenskaCarkva02.jpg|Detailný pohľad na zvonicu chrámu BRG-2019-ArmenskaCarkva01.jpg|Pohľad na severnú fasádu budovy"}
{"id": "596570", "title": "Malá bazilika (Plovdiv)", "context": "Dejiny Bazilika bola postavená v druhej polovici 5. storočia, pravdepodobne v priebehu 70. rokov 5. storočia. Budova prešla v priebehu svojej existencie prestavbou v dôsledku požiaru a fungovala do konca 6. storočia. Novodobé dejiny Bazilika bola objavená náhodne pri konštrukčných prácach v rámci výstavby panelového bloku na bulvári Kňagiňa Marija–Luiza v roku 1988. V roku 1995 bol stavbe pridelený štatút kultúrnej pamiatky národného významu. Reštaurátorský zásah prebehol na základe projektu, ktorý spoločne zhotovilo plovdivské mestské zastupiteľstvo, bulharské ministerstvo kultúry a fond Amerika za Bălgarija . Celková hodnota reštaurácie mala predstavovať 1 000 000 bulharských levov, pričom 700 000 levov predstavovala dotácia fondu Amerika za Bălgarija a 300 000 poskytlo bulharské ministerstvo kultúry. Konečná cena reštaurátorských prác nakoniec dosiahla až 1,53 milióna levov. Práce sa začali v priebehu roku 2010 a budova bola po zreštaurovaní oficiálne odhalená 20. septembra 2013 a o rok neskôr bola otvorená pre návštevníkov. V súčasnosti bazilika, okrem múzejnej funkcie, pôsobí ako centrum, kde sa konajú konferencie, komorné koncerty a ďalšie kultúrne a oficiálne podujatia."}
{"id": "144067", "title": "Bazilika svätého Petra", "context": "Priestranstvo pred bazilikou Chrám svätého Petra v takej podobe, v akej existuje dnes, je Madernovým a Berniniho dielom. Z obdobia rokov 1656 – 1667 pochádza aj urbanistické riešenie Námestia svätého Petra, ktoré na objednávku pápeža Alexandra VII. navrhol a zrealizoval Gian Lorenzo Bernini. Patrí medzi najvydarenejšie monumentálne diela svojho druhu na svete."}
{"id": "423628", "title": "Chrám Svätej Trojice (Belehrad)", "context": "Dejiny Chrám bol postavený v roku 1924 pre ruských bielogvardejcov, ktorí utiekli po víťazstve komunistov v Rusku. Jeho architektom bol Valerij Staševskij. Na miesto, kde bol postavený bola dovezená piaď zeme z Ruska, ktorá mala symbolizovať stratený domov ruských pravoslávnych emigrantov. Chrám bol vybudovaný v štýle staroruskej cirkevnej architektúry. Až do roku 1944 sa v ňom nachádzali vlajky a odznaky, ktoré získala víťazná ruská armáda od Napoleona a osmanských vojsk počas vojen v 19. storočí. Bol ťažko poškodený bombardovaním letectvom NATO počas útoku proti Juhoslávii v roku 1999. O rok neskôr sa začali práce na jeho obnovení a v roku 2007 ho opäť vysvätil patriarcha Kiril z Ruska."}
{"id": "300014", "title": "Bazilika Svätého hrobu", "context": "Introduction Hlavný vchod do baziliky Svätého hrobu Bazilika na rytine z roku 1882 Bazilika Svätého hrobu alebo bazilika Božieho hrobu alebo Chrám Božieho hrobu , Vo východnej cirkvi alebo u pravoslávnych kresťanov sa stavba nazýva Chrám vzkriesenia - (grécky: Ναός της Αναστάσεως, Naos tis Anastaseos ; arménsky: Surp Haruthjun ; gruzínsky: Agdgomis Tadzari ) je kresťanský kostol vnútri hradieb Starého mesta v Jeruzaleme. Chrám stojí na mieste, ktoré väčšina kresťanov uctieva ako Golgotu alebo Kalváriu , kde bol podľa Nového zákona ukrižovaný Ježiš Kristus. Bazilika je dôležitým pútnickým miestom kresťanov už od 4. storočia, kedy Svätá Helena objavila Boží hrob a cisár Konštantín Veľký pri ňom dal vybudovať kostol."}
{"id": "587826", "title": "Bazilika č. 3 (Chisaria)", "context": "Introduction  Bazilika č. 3 () predstavuje ruiny ranokresťanskej baziliky ležiace v meste Chisaria v Plovdivskej oblasti v južnom Bulharsku."}
{"id": "587840", "title": "Bazilika č. 1 (Chisaria)", "context": "Introduction  Bazilika č. 1 () predstavuje ruiny ranokresťanskej baziliky ležiace v meste Chisaria v Plovdivskej oblasti v južnom Bulharsku. Ide o jedinú známu dvojloďovú baziliku na území Bulharska."}
{"id": "3895", "title": "Bukurešť", "context": "Galéria Obrázok:Bucarest - Eglise Stravopoleos.jpg|Chrám Stravopoleos Súbor:Catedrala sfantul-iosif.jpg|Katedrála sv. Jozefa"}
{"id": "550504", "title": "Svatý Kopeček (Olomouc)", "context": "Pozri aj  Bazilika Navštívenia Panny Márie"}
{"id": "144106", "title": "Bazilika Panny Márie Väčšej", "context": "Zaujímavosť Bazilika má spojitosť i s dejinami našich národov. Na tomto mieste bolo totiž v roku 867 udelené pápežom Hadriánom II. slávnostné povolenie používania staroslovienčiny ako štvrtého bohoslužobného jazyka (po latinčine, gréčtine a hebrejčine)."}
{"id": "206895", "title": "Kostol Narodenia Panny Márie", "context": "Pozri aj  Bazilika Narodenia Panny Márie"}
{"id": "599748", "title": "Amplitúdová modulácia", "context": "Amplitúdová modulácia (AM) patrí medzi jednoduché spojité modulácie. V závislosti na zmene modulačného signálu sa mení amplitúda nosného signálu. Frekvencia a ani fáza nosnej sa u tejto modulácie nemení.\nHistoricky je to najstarší druh modulácie. Začala sa používať pri experimentoch s rádiovým vysielaním už v roku 1900.\nKlasická amplitúdová modulácia obsahuje nosnú vlnu a dve (súčtové a rozdielové) postranné pásma (DSB- Dual Side Band). Z rôznych dôvodov sa niekedy niektoré z týchto zložiek odstraňujú a tak vznikajú modulácie s jedným postranným pásmom (SSB – Single Side Band), alebo s potlačenou, alebo aspoň redukovanou nosnou (SC – Suppresed Carrier, alebo RC – Reduced Carrier)."}
{"id": "51985", "title": "Modulácia (elektronika)", "context": "Typy analógovej modulácie Nízkofrekvenčný modulačný signál (hore), nesený amplitúdovo (AM) a fekvenčne (FM) modulovanou nosnou vlnou Amplitúdová modulácia (AM, amplitude modulation). S jedným postranným pásmom (SSB, single sideband) Fázová modulácia (PM, phase modulation). Frekvenčná modulácia (FM, frequency modulation). Impulzová šírková modulácia (PWM, pulse-width modulation). Sigma-delta modulácia."}
{"id": "187562", "title": "Mikrovlnné žiarenie", "context": "Meranie frekvencie v pásme mikrovĺn Mikrovlnové frekvencie je možné merať niekoľkými elektrickými alebo mechanickými spôsobmi. Môžu byť použité frekvenčné čítače, alebo vysokofrekvenčné heterodynové systémy. V tomto prípade je neznáma frekvencia porovnaná s vyššou harmonickou známej nižšej frekvencie frekvenčného generátora. Presnosť merania je limitovaná presnosťou a stabilitou zdroja referenčného signálu. Mechanická metóda merania vyžaduje presný preladiteľný rezonátor podobný absorpčnému vlnomeru, ktorý má známy pomer medzi fyzickými rozmermi a frekvenciou. Vlnomer pre meranie v pásme Ku Pri laboratórnom meraní je možné použiť prístroj na priame meranie vlnovej dĺžky na prenosovom vedení, vďaka čomu následne vypočítame frekvenciu. V angličtine sa tento prístroj nazýva Lecher lines. (Ide o meranie vlnovej dĺžky na dvoch paralelných vodičoch.) Podobným princípom je aj použitie štrbinového vlnovodu alebo priame meranie vlnovej dĺžky na otvoroch koaxiálneho vedenia. Zariadenie pozostáva z meracej sondy zavedenej do linky cez pozdĺžnu drážku tak, aby sa sonda mohla v drážke voľne pohybovať nahor aj nadol. Štrbiny na koaxiálnom vedení sú prioritne určené na meranie napätia pomeru stojatých vĺn vo vedení. Ak je však na vedení stojaté vlnenie, sondy môžu byť použité na meranie vzdialenosti medzi uzlami stojatého vlnenia, ktoré sa rovná polovici vlnovej dĺžky. Presnosť tejto metódy je obmedzená na presnosť určenia polohy uzlových bodov."}
{"id": "286473", "title": "Membránový transport", "context": "Sprostredkovaný transport  Pasívny Tento spôsob transportu je pasívny a nespotrebúva energiu. Iónové kanály Hlavné spôsoby prenosu signálov v bunkách Iónový kanál je transmembránový proteín, ktorého štruktúra tvorí v plazmatickej membráne tunel. Týmto tunelom môžu do alebo z bunky difundovať ióny v smere elektrochemického gradientu. Iónový kanál je dynamická štruktúra, ktorej priepustnosť sa môže s vysokou frekvenciou meniť. Podľa spôsobu riadenia ich priepustnosti sa rozdeľujú na 5 skupín: trvalo otvorené iónové kanály – zabezpečujú obojsmernú priepustnosť pre ióny a malé molekuly; kanály pre vodu sa označujú ako akvaporíny iónové kanály riadené napätím – priepustnosť ovplyvňuje zmena elektrického potenciálu bunkovej membrány (typicky Ca2+, K+ a Na+ kanály) iónové kanály riadené chemicky – kanály, ktoré reagujú na signálové molekuly (ligandy, mediátory); môžu byť: ionotropné – s priamou väzbou na receptor, rýchly (najmä receptory pre excitačné aminokyseliny) s nepriamou väzbou – cez tzv. „druhého posla“; cesta je signálová molekula + samostatný receptor + prevodná látka (najčastejšie G-proteín) + efektor → vzniká „druhý posol“ (napr. cAMP) + kanál a jeho zmena stavu iónové kanály riadené napätím aj chemicky iónové kanály riadené mechanicky – sú hlavne súčasťou mechanoreceptorov a viazané na cytoskelet (sú napríklad v receptoroch vnútorného ucha) Facilitovaná difúzia Facilitovaná difúzia je spôsob transportu, ktorý využíva transportné proteíny plazmatickej membrány. Molekula sa na proteín naviaže, čo spôsobí zmenu jeho tvaru a presun molekuly na opačnú stranu membrány. Tento prenos je podstatne rýchlejší ako jednoduchá difúzia, pričom rýchlosť závisí na: strmosti elektrochemického gradientu transportnej rýchlosti konkrétneho typu transportného proteínu (ktorá nezávisí len od jeho štruktúry ale i od okolitého prostredia – napr. pH) počte transportných proteínov v plazmatickej membráne (naň majú vplyv napríklad niektoré hormóny) Aktívny Na svoje fungovanie spotrebúva energiu vo forme štiepenia ATP. Typickým a najrozšírenejším príkladom je Na+-K+ pumpa , ktorá sa vyskytuje v membránach prakticky všetkých buniek a ktorá udržuje stabilný pomer koncentrácií týchto iónov v bunke a mimo nej. Transportuje Na+ von z bunky a K+ do bunky a spotrebúva jednu až dve tretiny energie bunky. Transportný proteín má ATP-ázovú aktivitu, štiepi ATP na ADP a fosfát na následne uvoľnená energia stačí na prenos 3 Na+ von a 2 K+ do bunky. Rýchlosť transportu ovplyvňuje pri dostatku energie iba rýchlosť samotného transportného proteínu a jeho počet na membráne. Primárne aktívny Primárne aktívny transport prebieha proti smeru elektrochemického gradientu a vyžaduje preto energiu. Sekundárne aktívny Tento systém pre svoje fungovanie nepotrebuje energiu priamo a je preto de facto pasívny. Pracuje však vždy v spojení s iným systémom, ktorý energiu spotrebúva. Ak tieto systémy transportujú dve látky rovnakým smerom, označuje sa ako symport , ak každá smeruje na opačnú stranu membrány, antiport ."}
{"id": "128585", "title": "Amplitúdová modulácia", "context": "Introduction Schéma amplitúdovej a frekvenčnej modulácie Amplitúdová modulácia (skratka AM ) patrí medzi jednoduché spojité modulácie. V závislosti na zmene modulačného signálu sa mení amplitúda nosného signálu. Frekvencia a ani fáza nosnej sa u tejto modulácie nemení. Historicky je to najstarší druh modulácie. Začala sa používať pri experimentoch s rádiovým vysielaním už v roku 1900. Klasická amplitúdová modulácia obsahuje nosnú vlnu a dve (súčtové a rozdielové) postranné pásma (DSB – Dual Side Band ). Z rôznych dôvodov sa niekedy niektoré z týchto zložiek odstraňujú a tak vznikajú modulácie s jedným postranným pásmom (SSB – Single Side Band ), alebo s potlačenou, alebo aspoň redukovanou nosnou (SC – Suppresed Carrier , alebo RC – Reduced Carrier )."}
{"id": "96264", "title": "Vlnová dĺžka", "context": "Introduction Vlnová dĺžka Vlnová dĺžka je vzdialenosť medzi opakujúcimi sa periódami vlnenia. Označuje sa malým gréckym písmenom lambda (λ). Vlnová dĺžka závisí od frekvencie vlnenia a rýchlosti šírenia vlny: : kde : vlnová dĺžka v m : rýchlosť šírenia vlny v m/s : frekvencia vlnenia v Hz. Pre elektromagnetické vlnenie vo vákuu sa dá vyjadriť tento vzťah zjednodušene (približne): vlnová dĺžka m 300 / frekvencia MHz. Pre zvuk sa tento vzťah dá vyjadriť zjednodušene (približne): vlnová dĺžka m 343 / frekvencia Hz. V kvantovej fyzike sa vďaka časticovo-vlnovému dualizmu dá vyjadriť aj vlnová dĺžka častice v závislosti od jej energie (resp. hybnosti) - pozri de Broglieove vlny. Kategória:Elektromagnetické žiarenie Kategória:Vlnenie"}
{"id": "464949", "title": "Stojaté vlnenie", "context": "Matematický popis Pri stojatom vlnení dve vlny interferujú tak, že miesta konštruktívnej a deštruktívnej interferencie sú lokalizované. Na miestach, kde má deštruktívna interferencia maximum, sa hodnoty vlnovej funkcie odčítajú a hodnota výslednej vlnovej funkcie sa zvyčajne mení minimálne alebo vôbec (tieto body sa nazývajú uzly). Na miestach, kde má konštruktívna interferencia maximum, sa hodnoty vlnovej funkcie sčítajú a hodnota výslednej vlnovej funkcie sa zvyčajne mení maximálne (tieto body sa nazývajú protiuzly). Jednoduchá vlnová funkcia má tvar: : kde: y0 je amplitúda vlny, ω (je uhlová rýchlosť, vyjadrená v radiánoch za sekundu ) je 2π -krát frekvencia (v hertzoch ), k (zvané vlnočet a merané radiánoch na meter ) je 2π delené vlnovou dĺžkou λ (v metroch ), a x a t sú premenné pre polohu a čas. V prípade stojatého vlnenia interaguje s vlnením s rovnakou vlnovou dĺžkou. Predpokladajme dokonalý odraz a teda tiež rovnakú amplitúdu: : Výsledná vlna má potom funkciu: : Použitím trigonometrických identít môžeme rovnicu upraviť na tvar: : V tomto tvare je vidno, že závislosť na polohe určuje maximum, akú môže funkcia dosiahnuť v ľubovoľnom čase, takže poloha miest s maximálnou amplitúdou kmitov sa nemení v čase."}
{"id": "464948", "title": "Stojaté vlnenie", "context": "Introduction  Stojaté vlnenie je jav, keď sa vlnenie nachádza v superpozícii s iným vlnením tak, že vlnová funkcia má v istých polohách hodnotu konštantnú v čase. Stojaté vlnenie zvyčajne nastáva v prípade, že sa vlna odráža a vracia späť k svojmu zdroju, pričom vzdialenosť medzi zdrojom a bodom odrazu je násobkom vlnovej dĺžky. V prípade, že sa vlnenie odráža aj od zdroja, vlnenie zostáva medzi miestami odrazu aj po vypnutí zdroja, až kým sa nerozptýli kvôli nedokonalým odrazom späť. Zariadenie, ktoré toto využíva sa nazýva rezonátor. Stojaté vlnenie sa bežne pozoruje napríklad na strunách hudobných nástrojov. V kvantovej fyzike je významným javom stojaté vlnenie na uzavretej dráhe dĺžky, ktorá je násobkom vlnovej dĺžky, napríklad pravdepodobnostnej vlny elektrónu okolo jadra atómu."}
{"id": "51984", "title": "Modulácia (elektronika)", "context": "Introduction  Modulácia je proces ovplyvňovania nosného signálu, typicky sínusového, s cieľom prenesenia informácie. Nosný signál je ovplyvňovaný modulačným signálom. Modulačný signál je signál v základnom pásme, napr. analógový signál z mikrofónu, televíznej kamery, alebo číslicový (digitálny) signál. Opačný proces sa nazýva demodulácia. Obyčajne modulujeme jeden z trojice charakteristických parametrov elektrického signálu: fázy, frekvencie alebo amplitúdy. Zariadeniu, ktoré vykonáva moduláciu hovoríme modulátor, zariadenie, ktoré vykonáva demoduláciu je demodulátor. Zariadenie vykonávajúce obe operácie je modem (spojenie oboch pojmov – modulácia, demodulácia). U číslicovej modulácie sú zmeny signálu volené z pevného zoznamu ( modulačná abeceda ) každého vstupu z ktorého je privádzaná rôzna časť informácie (symbol). Abeceda je obyčajne reprezentovaná konštelačným diagramom . U analógovej modulácie sú zmeny aplikované spojito v odozve na modulačný (dátový) signál. Modulácia môže byť aplikovaná na rôzne aspekty signálu ako je uvedené nižšie v zozname. Modulácia sa obyčajne robí preto, aby sme vyriešili otázky súvisiace s prenosom signálu: Jednoduché (nízky útlm, nízky rozptyl) šírenie elektromagnetických (EM) vĺn Multiplexovanie – prenos viacerých signálov v jednom frekvenčnom pásme, na rôznych nosných frekvenciách Menšie, viacsmerové antény Nosným signálom sú obyčajne vysokofrekvenčné elektromagnetické vlny."}
{"id": "58959", "title": "Synapsia (neurológia)", "context": "Regulácia Inhibícia (zníženie citlivosti synapsie na podnety) môže byť vyvolaná dvomi spôsobmi: postsynaptická inhibícia – uvoľnený mediátor z inhibičnej synapsie spôsobí otvorenie Cl- a K+ kanálov na postsynaptickej membráne a tým vyvolá jej hyperpolarizáciu; následkom toho je potrebný silnejší stimul na dosiahnutie prahu pre vznik akčného potenciálu presynaptická ihnibícia – inhibičná synapsia tu končí v presynaptickej oblasti výbežku neurónu, ktorého signál má utlmovať; čiastočnou depolarizáciou presynaptickej membrány znižuje účinok „hlavného“ akčného potenciálu – časť presynaptickej membrány na určitý čas prestane reagovať na prichádzajúce vzruchy. Množstvo mediátora uvoľneného do „hlavnej“ synapsie sa tak pri príchode „hlavného“ akčného potenciálu zmenší a následne tak zníži jeho schopnosť preniesť signál na ďalší neurón."}
{"id": "196498", "title": "Impulzová šírková modulácia", "context": "Introduction Animácia šírkovej modulácie signálu. Signál má konštantnú periódou a premenlivú striedu D (0 - 100 %). Jednoduchá metóda generovania PWM signálu (fialový priebeh dolu), šírkovo modulovaného vstupným signálom (zelený priebeh hore). Okamžitá hodnota vstupného signálu sa komparátorom porovnáva s okamžitou hodnotou pomocného signálu s pílovitým priebehom (modrý priebeh hore). Ak je hodnota vstupného signálu väčšia než pílovitého, PWM výstup je v aktívnom stave (log.1), v opačnom prípade v neaktívnom (log.0). Impulzová šírková modulácia alebo pulzno-šírková modulácia alebo pulzná šírková modulácia alebo šírková modulácia , skr. PWM (z angl. Pulse width modulation ) je modulácia periodického signálu zmenou striedy (šírky impulzu) v závislosti od nejakej vstupnej veličiny za účelom prenosu informácie, alebo vysoko efektívnej regulácie elektrického výkonu, dodávaného do záťaže. Vysoká účinnosť pri regulácii výkonu je daná tým, že regulátor je (v ideálnom prípade) vždy buď úplne uzavretý, alebo úplne otvorený. Nevznikajú v ňom preto tepelné straty v dôsledku úbytku napätia na regulačnom prvku s odporovým charakterom (rezistor, polovodičový priechod), ako je tomu pri spojitých regulátoroch. Je to však vykúpené zložitejším zapojením nespojitých regulátorov, vysokými nárokmi na použité spínacie súčiastky a vysokofrekvenčným rušením, vznikajúcim rýchlym prerušovaním výkonového obvodu, ktoré je potrebné odstraňovať filtrami a elektromagnetickým tienením nespojitého regulátora."}
{"id": "51986", "title": "Modulácia (elektronika)", "context": "Typy číslicovej modulácie  Amplitúdové kľúčovanie (ASK, amplitude-shift keying). Frekvenčné kľúčovanie (FSK, frequency-shift keying). Fázové kľúčovanie (PSK, phase-shift keying). Kvadratúrna amplitúdová modulácia (QAM), kombinácia ASK a PSK. Rastrovo kódovaná modulácia (TCM, trellis coded modulation). Každá forma číslicovej modulácie nevyhnutne používa konečný počet rôznych signálov na reprezentáciu číslicových údajov. V prípade: PSK – konečný počet fáz. FSK – konečný počet frekvencií. ASK – konečný počet amplitúd, veľmi podobné pulzne kódovej modulácii (PCM). Každej z týchto fáz, amplitúd alebo frekvencií sú priradené unikátne vzorky binárnych bitov. Obyčajne každá fáza, amplitúda alebo frekvencia kóduje rovnaký počet bitov. Počet bitov obsahuje symbol, ktorý je reprezentovaný jednotlivou fázou."}
{"id": "281872", "title": "T/R modul", "context": "Opis História T/R modulov siaha do sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, záujem o vývoj týchto modulov bol a stále je hlavne zo strany ozbrojených síl z dôvodu ich využitia hlavne vo vojenských aplikáciách. T/R moduly však museli čakať na svoju praktickú realizáciu až do príchodu GaAs monolitických mikrovlnných integrovaných obvodov, ktoré sa objavili začiatkom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. T/R moduly sú dimenzované tak, aby vyhovovali štruktúre a veľkosti mriežky vnútri fázovanej antény. Moduly musia byť od seba vzdialené o polovicu vlnovej dĺžky, napríklad pri 10 GHz je to . Veľkosť T/R modulu je závislá na frekvencii. T/R modul, ktorý je na obrázku má napríklad rozmery: 64,5 x 13,5 x . Kľúčovým je rozmer . To je polovica vlnovej dĺžky pre frekvenciu 11 GHz, z toho môžeme predpokladať, že pracovná frekvencia je niekde blízko tejto hodnoty. Fázované antény pracujú na rôznych frekvenciách, ale klasický rádiolokátor pracuje vo frekvenčnom pásme X, preto sú T/R moduly pre toto pásmo dimenzované a aj v tomto pásme pracujú. Cena klasického T/R modulu pre vysokovýkonovú fázovanú anténu vo frekvenčnom pásme X sa pohybuje okolo 1000 amerických dolárov. Keďže T/R modulov je na fázovanej anténovej sústave väčšie množstvo, cenová dostupnosť, alebo skôr nedostupnosť, bráni masovejšiemu zavádzaniu tejto technológie. Aby sa T/R moduly dostali ľahšie k spotrebiteľom, dala by sa ich cena znížiť, ale namiesto GaAs monolitických mikrovlnných integrovaných obvodov by sa použili kremíkové. T/R modul je obyčajne hermeticky uzavretý z dôvodu jeho dlhšej životnosti a správnej činnosti. Materiál krytu T/R modulu sa vyberá s prihliadnutím na koeficient tepelnej rozťažnosti materiálov použitých vnútri T/R modulu a tými sú napr. GaAs, kremík a rôzne keramické materiály. To sa odráža aj na cene tejto technológie."}
{"id": "128587", "title": "Frekvenčná modulácia", "context": "Modulácia a demodulácia Samotná modulácia sa realizuje najčastejšie napr. pomocou varaktorovej pumpy, ktorej najdôležitejším prvkom je kapacitná dióda (varikap)."}
{"id": "42356", "title": "PID regulátor", "context": "Introduction  PID regulátor čiže proporcionálny a integračný a derivačný regulátor je najjednoduchší lineárny regulátor."}
{"id": "111734", "title": "Riadiaci prvok", "context": "Introduction  Riadiaci prvok je prvok systému, ktorý cieľovo ovplyvňuje ďalšie prvky a má v systéme dominantné postavenie. Prostredníctvom riadeného prvku, s ktorým je spojený priamymi i spätnými väzbami, vysiela riadiace impulzy. Kvalita riadiaceho prvku bezprostredne ovplyvňuje kvalitu celého systému."}
{"id": "128588", "title": "Fázová modulácia", "context": "Introduction  Fázová modulácia (skratka PM z ) je druhom modulácie, pri ktorej sa v závislosti na zmene modulačného signálu mení fáza nosnej vlny. Spojitá fázová modulácia nie je veľmi využívaná, pretože vyžaduje pomerne zložitý demodulátor a v určitých situáciach môže byť problematické rozpoznať správne fázový posun (napr. pri 0° a 180°)."}
{"id": "109201", "title": "Modul (stavebníctvo)", "context": "Príklad Modulom sa rozumie napríklad výška tehly v obvodovom murive, ktorá je . Ide o modul štandardne používaný na Slovensku a v iných krajinách."}
{"id": "252265", "title": "Modulové domy", "context": "Výhody Problematika modulových domov je v súčasnosti čoraz viac rešpektovaná odborníkmi ako i laickou verejnosťou. Je to vďaka nízkym nákladom na prevádzku a ekologickou výhdnosťou materiálov. Vzhľadom na fakt že domy sú tvorené prevažne z ľahkých priečok možno interiéry variabilne meniť. Výhodou modulovej výstavby je najmä rýchlosť výstavby a tiež nezávislosť od počasia, keďže jednotlivé časti sú zložené už vo fabrike. Takto vystavaný modul možno koncipovať do architektonicky odlišne koncipovaných štruktúr, ktoré možno mobilne premiestňovať"}
{"id": "128586", "title": "Frekvenčná modulácia", "context": "Introduction Schéma amplitúdovej a frekvenčnej modulácie Frekvenčná modulácia (skratka FM ) alebo staršie kmitočtová modulácia je modulácia, pri ktorej sa mení frekvencia nosnej vlny. Amplitúda a fáza zostávajú konštantné. Pôsobením modulačného signálu sa okamžitá hodnota frekvencie nosnej vlny mení tak, že veľkosť frekvenčnej zmeny, frekvenčný zdvih, závisí iba od veľkosti modulačného signálu a rýchlosť zmeny frekvencie okolo pôvodnej frekvencie (t. j. počet frekvenčných zdvihov za sekundu), závisí od výšky modulačného signálu. Využíva sa v rozhlase v pásme VKV pre kvalitný prenos zvuku. Zvukový kanál analógových televíznych sústav je rovnako prenášaný s využitím frekvenčnej modulácie. Pre profesionálne aj rádioamatérske komunikačné účely sa využíva jej úzkopásmová forma. Ďalšou oblasťou je FM syntéza zvuku, využívaná v raných hudobných syntetizátoroch a neskôr aj zvukových adaptéroch počítačov."}
{"id": "109253", "title": "Magnetický moment", "context": "Magnetický dipólový moment rovinnej prúdovej slučky Pre jeho veľkosť platí: mIS kde I je prúd a S je obsah slučky. Orientáciu vektora určíme pomocou Ampérovho pravidla pravej ruky. Niekedy sa používa aj tzv. Coulombov magnetický moment definovaný vzťahom m μ0IS kde μ 0 je permeabilita vákua."}
{"id": "478161", "title": "Magnetický dipól", "context": "Pozri aj  Magnetizácia Elektrický dipól Kvadrupólový moment Multipólový rozvoj"}
{"id": "249741", "title": "Mössbauerov jav", "context": "Pravdepodobnosť bezodrazového procesu  Mössbauerov-Lambov faktor Mössbauerov-Lambov faktor fML nazývaný aj bezodrazový faktor, udáva pravdepodobnosť procesu bezodrazovej emisie, resp. absorpcie kvánt γ. Bezodrazovosť procesu znamená, že prebieha bez zmeny vnútornej energie systému, v ktorom sa nachádzajú emitujúce/absorbujúce jadrá. Pre bezodrazový faktor fML platí : :, kde λ je vlnová dĺžka vyžiareného/absorbovaného kvanta γ a 2> je stredný kvadrát amplitúdy kmitov jadra v smere šírenia kvanta γ. Väzba atómov v kryštálovej mriežke tuhej látky V tomto modeli započítavame okrem spätného odrazu aj samotný pohyb jadier, ktoré majú v okamihu emisie/absorpcie rýchlosť vT. Správanie sa jadier v kryštálovej mriežke najlepšie opisuje Einsteinov model tuhej látky a Debyeov model tuhej látky. Pre Mössbauerov-Lambov faktor v Debyeovom modeli platí vzťah : :, kde c je rýchlosť svetla vo vákuu, kB je Boltzmannova konštanta, TD je Debyeova teplota a D je Debyeova funkcia."}
{"id": "196501", "title": "Strieda (elektronika)", "context": "Pozri aj  Perióda (fyzika) Impulzová šírková modulácia (PWM) – modulácia periodického signálu zmenou striedy Kategória:Elektrické veličiny Kategória:Elektronika"}
{"id": "284032", "title": "Hybridná smerová odbočnica", "context": "Introduction  Hybridné smerové odbočnice sú špeciálnym prípadom 4-bránových smerových odbočníc (SO). Smerovú odbočnicu v mikrovlnových obvodoch nazývame hybridnou vtedy, ak je väzobný a vstupný útlm rovný 3dB (CIL3dB, pričom C je činiteľ väzby- coupling a IL je vložný útlm- insertion loss ). Poznáme dve skupiny hybridných SO (delenie na základe fázového posunu): 90° alebo štvorcové hybridné SO 180º hybridné SO"}
{"id": "75778", "title": "Dvojčinný výstup", "context": "TTL Dvojčinný výstup u TTL obvodov je konštruovaný z dvoch NPN tranzistorov (TTL technológia sa vyhýba použitiu PNP tranzistorov), a teda mu predchádza stupeň, ktorý zabezpečuje budenie tranzistorov s opačnou polaritou. Typicky je v kladnej vetve zapojená ešte dióda a ochranný rezistor, takže výstupný stupeň nie je symetrický. Prúdová zaťažiteľnosť zápornej vetvy je väčšia, napr. u rodiny 74LS00 je typický výstupný prúd kladnej vetvy -400uA, a typický výstupný prúd zápornej vetvy je 8mA. Toto je konzistentné s typickými vstupnými prúdmi TTL obvodov, ktoré sú tiež rôzne v log.0 a log.1, takže logický zisk je v oboch logických úrovniach rovnaký. Pri záťaži iného druhu však je nutné s touto asymetriou počítať (napr. pri kapacitnej záťaži sú časové konštanty nábežnej a dobežnej hrany signálu rozdielne.)"}
{"id": "41416", "title": "Tranzistor (polovodičová súčiastka)", "context": "Schematické značky tranzistorov Pre označovanie tranzistorov v schémach zapojenia sa používajú nasledovné značky: Bipolárne Unipolárne JFET MOSFETs indukovaným kanálom(obohacovací) MOSFETso zabudovaným kanálom(ochudobňovací) NPN: 80px kanál N: 80px 80px 80px PNP: 80px kanál P: 80px 80px 80px"}
{"id": "42347", "title": "Lineárny regulátor", "context": "Introduction  Lineárny regulátor je transformers, ktorý sa navrhuje a používa na lineárne systémy. Sem patrí väčšina regulátorov, od PID až po číslicové regulátory."}
{"id": "284189", "title": "Monolitický integrovaný obvod", "context": "Spôsoby výroby Keď sa hovorí o integrovaných obvodoch, zvyčajne ide o monolitické integrované obvody. Výrobný proces môže byť extrémne komplexný, zahrňujúci mnoho rôznych technológií ako napríklad leptanie, iónová implantácia, oxidácia, pasivácia, dotácia a podobne. Konečný výsledok môže byť čip obsahujúci desiatky miliónov navzájom prepojených tranzistorov."}
{"id": "11332", "title": "Eight-to-fourteen modulation", "context": "Introduction  Eight-to-fourteen modulation (iné názvy: 8:14 modulation, 8/14 modulation, 8-14 modulation , do slovenčiny prekladané ako modulácia osem na štrnásť, modulácia osem ku štrnásť, modulácia 8:14, modulácia 8/14 ), skr. EFM , je kódovacia technika, ktorá sa používa pri vytváraní kompaktných diskov alebo MiniDisc-ov. Údaje ukladané na nosič sa rozdelia do blokov veľkých 8 bitov. Každý blok sa nahradí zodpovedajúcim 14 bitovým kódom podľa tabuľky. 14 bitové kódy sa vyberajú tak, aby boli 1 (jednotka binárneho zápisu) vždy oddelené najmenej dvoma a najviac desiatimi 0 (nula binárneho zápisu). Dôvodom je princíp, podľa ktorého zmena z plôšky na jamku alebo z jamky na plôšku na disku predstavuje 1 a stav bez zmeny (stav bez prechodu z plôšky na jamku a naopak) predstavuje 0. Takto sa odstránia samostatné 1 a 0, ktoré by sa museli opakovať, ak by sme chceli na disk zapísať veľmi malé položky. V roku 1982 boli v rámci štandardu pre kompaktné disky (IEC 908) pridané k 14 bitovému bloku 3 zlučovacie bity (), aby sa ešte viac znížili prechody z 1 na 0 a naopak medzi susediacimi 8-ku-14 blokmi a aby koncové bity jedného 14 bitového bloku a začiatočné bity ďalšieho bloku systém neoznačil ako platný kód."}
{"id": "84300", "title": "Preklápací obvod", "context": "Introduction  Preklápací obvod (alebo bežnejšie, hoci nespisovne klopný obvod , skr. KO ) je elektronický obvod s niekoľkými stabilnými alebo nestabilnými stavmi , medzi ktorými sa dokáže (na základe zmeny elektrickej veličiny na niektorom vstupe alebo vnútornej spätnej väzby) prepínať – preklápať . Skladá sa z niekoľkých tranzistorov, logických hradiel, alebo iných aktívnych súčiastok. Preklápacie obvody majú v elektronike široké využitie ako generátory impulzov, oscilátory, statické pamäte, oneskorovače, časovače, čítače, deliče kmitočtu a pod. Na preklápacích obvodoch sú založené sekvenčné digitálne obvody, tvoriace základ digitálnych počítačov."}
{"id": "53874", "title": "Demodulátor", "context": "Introduction  Demodulátor je zariadenie, ktoré vykonáva demoduláciu, opak modulátora. Napríklad časť modemu, ktorá premieňa analógové dáta na digitálne, je demodulátor. Jeho úlohou je odstrániť nosnú vlnu a získať späť modulačný signál. Kategória:Modulácia Kategória:Elektronika"}
{"id": "599752", "title": "Pásomnička pečeňová", "context": "\nPásomnička pečeňová (Echinococcus granulosus) patrí medzi pásomnice radu kruhoviek. Tvorí len 3 proglotidy a je dlhá iba 5 mm, v dospelosti parazituje u psovitých mäsožravcov. Oveľa nebezpečnejší je jej uhor (echinokokus), ktorý sa uhniezďuje v mäkkých tkanivách, obyčajne v pečeni, pľúcach, no aj v iných orgánoch. Pomaly rastie, pričom môže dosiahnuť až veľkosť pomaranča. Echinokoky boli zistené u mnohých zvierat (ovce, kone, ošípané, dobytok) ale aj u ľudí. Zvlášť nebezpečné je, keď sa echinokok uhniezdi v mozgu, pečeni alebo v srdci – medzihostiteľ vtedy zanedlho hynie."}
{"id": "57004", "title": "Tiamín", "context": "Výskyt Jeho hlavným zdrojom je droždie, obilné klíčky, nelúpaná ryža, strukoviny a syr. Odporúčaná denná dávka je 1,5 mg."}
{"id": "77505", "title": "Pásomnica vrtohlavá", "context": "Introduction  Pásomnica vrtohlavá ( Taenia multiceps , Multiceps multiceps ) patrí medzi pásomnice radu kruhoviek. Uhor (coenurus) sa tvorí v mozgu, zriedka v mieche párnokopytníkov; dosahuje až veľkosť slepačieho vajca. Medzihostiteľ sa pohybuje tackavo, často do kruhu a zanedlho hynie. Dospelé jedince žijú u vlkov, líšok a psov."}
{"id": "77465", "title": "Pásomnice (Eucestoda)", "context": "Introduction  Pásomnice ( Eucestoda , Eucestodes ) sú podtriedou triedy pásomníc. Vlastné pásomnice, v dospelosti vždy rozlíšené na scolex, krčok a reťaz proglotidov. Prvé invázne štádium (koracídium alebo onkosféra) má vždy 6 háčikov."}
{"id": "77478", "title": "Pásomnica dlhočlánková", "context": "Introduction  Pásomnica dlhočlánková ( Taenia solium ) patrí medzi pásomnice radu kruhoviek. Uhor (cysticercus) sa tvorí v svalstve ošípaných aj diviakov, dospelá parazituje u človeka."}
{"id": "77467", "title": "Stopkatky", "context": "Introduction  Stopkatky ( Tetraphyllidea ) sú rad triedy pásomníc. Ich scolex má 4 pohyblivé prísavky, obyčajne na stopkách. Vývinové štádiá v rôznych bezstavovcoch, dospelé v studenokrvných stavovcoch. Napr. Ophiotaenia racemosa je parazit užoviek. Viac druhov rodu Ichthyotaenia parazituje v rybách."}
{"id": "77471", "title": "Kruhovky", "context": "Introduction  Kruhovky alebo staršie vlastné pásomnice (lat. Cyclophyllidea ) sú rad triedy pásomníc. Ich scolex má po obvode štyri okrúhle prísavky (bothrie) a u väčšiny druhov aj veniec háčikov (rostellum) úplne vpredu. V zjednodušených vývinových cykloch sa striedajú medzihostiteľ s definitívnym hostiteľom. Z vajíčka sa v tráviacej sústave medzihostiteľa liahne onkosféra – má 6 háčikov, no je bez obrvenia. Prevŕta sa stenou čreva a usadí sa v mäkkých tkanivách, kde sa mení na uhor – zapuzdrené vyčkávacie štádium (štádiá procerkoida a plerocerkoida sú teda potlačené). Uhor je vlastne vačok s pevným kutikulárnym obalom. Najčastejšie typy sú: cysticerkoid – uhor s jednou hlavičkou, vliačenou dovnútra vačku. Má chvostík podobne ako cerkárie. Tvorí sa hlavne u pásomníc, ktorých medzihostiteľ je článkonožec. Ostatné typy nemajú chvostík; cysticerkus – najčastejší typ uhra s jednou vliačenou hlavičkou; coenurus – väčší uhor s viacerými vliačenými hlavičkami; echinokokus – obyčajne veľký uhor s materským vačkom, v ktorom sa nepohlavne (delením alebo pučaním) tvorí množstvo dcérskych vačkov s viacerými hlavičkami. Dospelé pásomnice žijú v čreve suchozemských mäsožravcov (príp. všežravcov), ktoré sa nakazia konzumáciou medzihostiteľa so zapuzdrenými štádiami."}
{"id": "77509", "title": "Pásomnička pečeňová", "context": "Introduction  Pásomnička pečeňová ( Echinococcus granulosus ) patrí medzi pásomnice radu kruhoviek. Tvorí len 3 proglotidy a je dlhá iba , v dospelosti parazituje u psovitých mäsožravcov. Oveľa nebezpečnejší je jej uhor (echinokokus), ktorý sa uhniezďuje v mäkkých tkanivách, obyčajne v pečeni, pľúcach, no aj v iných orgánoch. Pomaly rastie, pričom môže dosiahnuť až veľkosť pomaranča. Echinokoky boli zistené u mnohých zvierat (ovce, kone, ošípané, dobytok) ale aj u ľudí. Zvlášť nebezpečné je, keď sa echinokok uhniezdi v mozgu, pečeni alebo v srdci – medzihostiteľ vtedy zanedlho hynie."}
{"id": "77235", "title": "Pásomnice (Cestodes)", "context": "Introduction  Pásomnice alebo pásomnicovce alebo skôr neformálne cestódy (lat. Cestodes ) sú trieda ploskavcov. Majú pretiahnuté až veľmi dlhé telo uhrovitého tvaru, ktoré je s výnimkou nepočetnej skupiny Cestodaria tvorené hlavičkou (scolex), krčkom a nepravými článkami (proglotidmi). Pri krčku sú proglotidy najmladšie, smerom dozadu dorastajú a zväčšujú sa. Na konci tela sa oddeľujú – tieto sú už plné zrelých vajíčok. Tento proces sčasti pripomína strobiláciu a sčasti epitókiu. Pásomnice sú extrémne špecializované endoparazity, prejavuje sa to výraznou regresiou (zjednodušená nervová sústava, redukcia receptorov i celej tráviacej sústavy), ako i zložitými vývinovými cyklami. Sú to hermafrodity s výnimkou rodu Dioecocestus (dva druhy parazitujú v potápkach Podiceps). Poznáme asi 1 500 druhov pásomníc, delia sa na 2 podtriedy."}
{"id": "535079", "title": "Komárovité", "context": "Prenos chorôb Po penetrácii kože samička vstrekne do krvi svoje sliny, ktoré obsahujú zmes molekúl, ktoré obmedzujú zrážanie krvi a potlačia bolesť po vpichnutí. Zároveň vnikne zápal, ktoré pomáha šíreniu vírusov. Práve touto cestou sa do tela zvieraťa či človeka dostanú choroboplodné zárodky. Najvýznamnejšou prenášanou chorobu je malária, ktorú spôsobujú zimničky - parazitické prvoky rodu Plasmodium . Na ľudí ju prenášajú výlučne komáre rodu Anopheles , celkom asi 30 – 40 druhov z 200 tohto rodu, najmä potom anofeles škvrnitokrídly ( Anopheles maculipennis ). Komár Aedes aegypti je hlavným prenášačom arbovírusu žltej zimnice, vírusu Zika, horúčky dengue. a ďalších horúčkovitých ochorení. Niektoré druhy komárov vyskytujúce sa aj v Európe môžu pasívne prenášať lymskú boreliózu. Pasívny prenos znamená, že pôvodca choroby sa v tele komára nemnoží, len bol prenesený s čerstvou krvou, ktorú má komár usadenú na sosáku a na tele. Komár útočný ( Aedes vexans ) prenáša vírus ťahyňa, ktorý spôsobuje valtickú horúčku. Nebol zaznamenaný žiadny prípad prenosu vírusu HIV (spôsobuje chorobu AIDS) komármi a experimentálne bolo potvrdené, že mechanický a biologický prenos nie je možný. Komáre prenášajú aj dirofilariózu (aj na Slovensku), spôsobenú červami rodu Dirofilaria . Ako prenášačmi chorôb môžu slúžiť aj iné rody, napríklad vtáčiu maláriu bežne prenášajú komáre rodu Culex . Rod Culex , živiaci sa hlavne vtáčou krvou, roznáša aj Západonílsky vírus."}
{"id": "77511", "title": "Pásomnica detská", "context": "Introduction  Pásomnica detská ( Hymenolepis nana ) patrí medzi pásomnice radu kruhoviek. Je to malá pásomnica (dlhá 30 – , široká ) parazitujúca najmä u detí. Bežná je nákaza aj stovkami jedincov tejto pásomnice. Rezervoárom nákazy sú potkany a myši. Infekčným štádiom tejto pásomnice sú priamo vajíčka: cysticercus sa uhniezďuje v stene čreva, kde sa mení na dospelú pásomnicu – medzihostiteľ je teda súčasne aj definitívnym hostiteľom. Deti sa nakazia pri nedodržovaní hygieny. Liečba: Praziquantel, príp. Niklozamid"}
{"id": "565931", "title": "Lievik trúbkovitý", "context": "Výskyt Plodnice vyrastajú koncom leta, najmä však v jeseni (od augusta do novembra), v bohatých zrastencoch vo veľkých skupinách, v opadanom lístí v listnatých a zmiešaných lesoch, vzácnejšie v ihličnatých. Najčastejšie sa vyskytujú v bučinách a dubinách, kde trsy plodníc, často tvoria čarovné kruhy. U nás je všade pomerne rozšírený, najmä v podhorských oblastiach."}
{"id": "78045", "title": "Pásnice", "context": "Introduction  Pásnice (iné názvy: páskovce, nemertíny, nemertiny ; lat. Nemertini , Nemertea , Nemertina , Nemertinea ) sú kmeň špirálovcov. Je to malá skupina takmer výhradne morských červovitých živočíchov. Povrch tela tvorí obrvený epitel s množstvom žľazových buniek. Prvýkrát v živočíšnej ríši u nich pozorujeme uzavretú obehovú sústavu a otvorenú tráviacu sústavu – majú už funkčný terminálne umiestnený anus. Dýchajú pritom celým povrchom. Špecifickým znakom pásnic je vyliačiteľný chobot, ktorý má často na konci stilet s jedovou žľazou. Chobot sa zaťahuje zvláštnym svalom do trubicovitej slepej dutiny, nazývanej rhynchocoel. Inak nemajú súvislú telovú dutinu, na základe čoho boli dlhé roky zaraďované do konvergentnej polyfyletickej skupiny Acoelomata ."}
{"id": "566010", "title": "Lievik kučeravý", "context": "Výskyt Plodnice vyrastajú v lete a na jeseň (od augusta do októbra) v listnatých lesoch, najčastejšie v bohatých trsoch. Rastie na pôdach bohatých na humus, najmä pri duboch a lieskach."}
{"id": "23736", "title": "Pásavka zemiaková", "context": "Introduction  Pásavka zemiaková (zastarano – v 50. rokoch – mandelinka zemiaková ; ľudovo nesprávne mandelinka ; lat. Leptinotarsa decemlineata ) je veľmi rozšírený zástupca radu chrobákov. Vyskytuje sa prakticky na každom zemiakovisku. Pochádza pôvodne zo Severnej Ameriky. (pravdepodobne nie celá, predpokladá sa, že než ju začali kolonisti šíriť aj so zemiakmi, bol jej výskyt obmedzený na oblasť Mexického zálivu, prípadne severné Mexiko a Colorado, presnejšie sa nevie). Zjavne išlo o dosť malé oblasti, pretože vzťah pásavky k zemiakom bol vzatý na vedomie až v roku 1859, keď bolo zaznamenané jej prvé masívne premnoženie. Do Európy bola zavlečená spolu so zemiakmi, jej pomalé šírenie sa prudko zrýchlilo po druhej svetovej vojne, keď vzrástla úroveň transportu zemiakov. Pásavka potom postupne doputovala až k Uralu. Okrem zemiakov napadá aj ďalšie ľuľkovité rastliny (rajčinu, papriku, baklažán, ľuľok atď.). Vyhláška na boj proti „americkému chrobákovi“ z r. 1952 Larvy pásavky zemiakovej V bývalom Česko-Slovensku sa na ňu ako na škodcu najmä v 50. rokoch 20. storočia konali veľké „hony“ s cieľom jej vykynoženia. Komunistická propaganda ju vyhlásila za imperialistický útok a obvinila Západ, že ju na území ČSSR umelo vysadzuje z lietadiel alebo prostredníctvom diverzantov (úplne boli ignorované podobné kalamity v celej Európe), často bola propagandisticky nazývaná imperialistický či americký chrobák. "}
{"id": "566294", "title": "Strapačka zadymená", "context": "Opis Plodnica strapačky zadymenej je kríkovitá, 512 cm vysoká a 58 cm široká. Masívna báza huby, hrubá 2,55 cm, sa koralovite rozdeľuje na husté konáriky. Báza je biela, zvyšná časť plodnice je za mladi červenofialová, neskôr od výtrusného prachu špinavookrová až hnedastá, okrem koncov konárikov, ktoré zostávajú dlho fialové. Dužina je tvrdá, biela, má nepríjemnú horkastú chuť a nevýraznú vôňu. Výtrusy sú vretenovité, na povrchu jemne bradavičnaté, okrové, 8,512,5 × 3,75,5 μm veľké. Výtrusný prach je okrovohnedastý."}
{"id": "77507", "title": "Pásomnica psia", "context": "Introduction  Pásomnica psia ( Dipylidium caninum ) patrí medzi pásomnice radu kruhoviek. Drobný uhor (cysticerkoid) je vo švolách ( Mallophaga ), ktoré sú ektoparazitmi psov. Pes sa nakazí vyhrýzaním švol zo srsti a kože. Hromadná nákaza sa prejavuje kŕčmi."}
{"id": "77439", "title": "Pásomničky", "context": "Introduction  Pásomničky ( Cestodaria , Decacanthia ) sú podtriedou pásomníc. Sú to primitívne pásomnice, fylogeneticky nadväzujúce na motolice. Telo ešte nie je diferencované na scolex, krčok a proglotidy. Z vajíčka sa liahne larvička s 10-timi háčikmi, niekedy sa nazýva lykofóra. Dospelé majú len jednu pohlavnú sústavu. Vznik pásomničiek sa vysvetľuje princípmi neotenizácie – vývin ich stavby tela „zastal“ na úrovni plerocerkoidu alebo dokonca procerkoidu ( Pseudophyllidea ). Väčšinou sú to parazity studenokrvných vodných stavovcov, najmä rýb napr. Gyrocotyle urna ."}
{"id": "78047", "title": "Pásnice", "context": "Rozmnožovanie a vývin Sú gonochoristy. Reprodukčná sústava je pomerne jednoduchá. Morské druhy sa vyvíjajú cez trochofóroidnú larvu pilídium, vývin niekoľkých sladkovodných druhov je priamy. Poznáme asi 900 druhov pásnic."}
{"id": "233546", "title": "Kajmanka supia", "context": "Opis a rozšírenie Korytnačka môže mať hmotnosť až 100 kg, pričom pancier (karapax) dosahuje dĺžku 80 cm. Areál rozšírenia sa nachádza v oblasti juhovýchodnej Severnej Ameriky. Žije v kalnej a pomaly tečúcej vode, kde leží na dne. Pancier má zarastený vrstvou rias. Kajmanka supia sa môže dožiť až 150 rokov."}
{"id": "260777", "title": "Potkan hnedý", "context": "Opis Často sa zamieňa s potkanom tmavým ( Rattus rattus ). Základným rozpoznávacím znakom je jeho lysý a šupinatý chvost, pri koreni nápadne zosilnený, ktorý je zhruba rovnako dlhý ako telo. Hlava potkana hnedého je spredu mierne zaoblená, oči sú drobné. Slabo osrstené ušnice sú krátke (pri prehnutí nedosahujú k očiam). Vo sfarbení chrbta prevláda sivohnedý až hnedý odtieň, spodná strana tela je sivastá. Chvost je zvrchu tmavší než na spodku. Samica má 6 párov mliečnych bradaviek."}
{"id": "77479", "title": "Pásomnica dlhá", "context": "Introduction  Pásomnica dlhá ( Taenia saginata , Taeniarhynchus saginatus ) patrí medzi pásomnice radu kruhoviek. Uhor (cysticercus) je vo svaloch hovädzieho dobytka, dospelá parazituje u človeka."}
{"id": "77472", "title": "Kruhovky", "context": "Významné druhy  pásomnica dlhočlánková ( Taenia solium ) pásomnica dlhá ( Taeniarrhynchus saginatus ) pásomnica vrtohlavá ( Multiceps multiceps ) pásomnica psia ( Dipylidium caninum ) pásomnička pečeňová ( Echinococcus granulosus ) pásomnica detská ( Hymenolepis nana )"}
{"id": "299898", "title": "Hyena pásavá", "context": "Rozmnožovanie Hyeny pásavé sa rozmnožujú počas jesene a zimy. Od novembra do februára vyhľadávajú samce samice a pária sa s nimi. Gravidita trvá okolo 3 mesiacov. V jednom vrhu býva 3 – 5 mláďat. Mláďatá sa rodia slepé s jemnou striebristou srsťou. Prvé týždne svojho života strávia v podzemnej nore."}
{"id": "77470", "title": "Štrbinovky (pásomnice)", "context": "Príklad vývinového cyklu Vývinový cyklus jedného zo známejších druhov štrbinovky širokej ( Diphyllobothrium latum ): Z vajíčka sa vo vode liahne koracídium, je to vlastne onkosféra v obrvenom obale. Koracídium sa dostáva ako potrava do tela cyklopa, kde sa mení na procerkoid, pripomínajúci stavbou tela Monogenea . Keď je cyklop ulovený rybou, mení sa procerkoid obyčajne v svalstve na plerocerkoid, ktorý už má náznak hlavičky i nepravého článkovania. Po konzumácii rybožravým predátorom (môže to byť vták alebo cicavec, vrátane človeka) pásomnica v jeho čreve dospieva. Rozšíreným parazitom je škáravec vtáčí ( Ligula intestinalis ). V štádiu procerkoida žije v dafniách, plerocerkoid v rybách, kde takmer dospieva (začína už tvoriť proglotidy), pohlavnú dospelosť však dosahuje až v čreve rybožravých vtákov."}
{"id": "223936", "title": "Žižiavka obyčajná", "context": "Morfológia a vývoj Často sa vyskytuje v skleníkoch, pivniciach a v pareniskách, a to v dospelom i larválnom štádiu. Dospelý jedinec má oválne telo dlhé 11 - 16 mm, široké 6 - 7 mm, veľmi sploštené, žltkastej alebo tmavosivej farby. Samičky po oplodnení kladú vajíčka, ktoré sa nachádzajú v špeciálnych kapsičkách upevnených na predných nohách. Larvy sa liahnu v týchto kapsičkách, opúšťajú ich a začínajú samostatne žiť."}
{"id": "84289", "title": "Komplex vírusovej leukémie mačiek", "context": "Vírus Mačací leukovírus (FeLV) je pôvodcom leukózy, nazývanej tiež mačacia leukémia. Ide o gammaretrovírus. Ten existuje v troch typoch (A, B a C), pričom iba podtyp A spôsobuje toto smrteľné ochorenie. Mimo tela mačky je vírus veľmi nestály, ničia ho vyššie teploty, sucho a slnečné žiarenie. Vo vlhku a pri izbovej teplote môže vírus prežívať po dobu 7 dní. Vírus je citlivý na väčšinu dezinfekčných prostriedkov. Obavy o zdravie zvieraťa vo veterinárnych ambulanciách a na výstavách sú za dodržiavania hygienických predpisov neopodstatnené. Tento vírus je špecifický pre mačky a nebol preukázaný prenos na iné zvieratá alebo na človeka. Vnímavé sú všetky plemená mačiek a choroba sa postihuje zvieratá po celom svete. Častejšie sa vyskytuje u mačiek chovaných voľne alebo polovoľne a tiež u mačiek chovaných vo väčších skupinách (útulky, mačacie azyly, veľkochovy)."}
{"id": "281051", "title": "Slintačka a krívačka", "context": "Patogenéza Patogenéza slintačky a krívačky je najpodrobnejšie preskúmaná u dobytka a ošípaných. Vstupná brána infekcie do organizmu a miesto primárnej replikácie vírusu sa môže líšiť v závislosti na druhu zvieraťa, typu vírusu, jeho množstva či jeho forme (aerosól či kontaminované krmivo). Dobytok sa nakazí prevažne vdýchnutím vírusového aerosólu. Teľatá sa môžu navyše nakaziť pri saní mlieka od svojej chorej matky. Vírus, ktorý prenikne do dýchacích ciest zvieraťa, priľne ku sliznici a preniká do buniek sliznice, kde sa začína replikovať. Názory na miesto primárnej replikácie FMDV sa líšia. Zatiaľ čo niektorí autori tvrdia, že vírus sa množí na sliznici hltanu alebo sliznici pľúc, iní tvrdia, že k replikácii vírusu dochádza iba v hltane a nie v pľúcach. Vírus slintačku a krívačky môže preniknúť do organizmu aj cez odreniny na koži a slizniciach či cez mikrotraumy na končatinách, respektíve kopytách. Tento spôsob infekcie je však výnimočný, lebo k infekcii cez kožu je potrebné 10000× väčšie množstvo vírusu ako inhalačnou cestou. Po primárnej replikácii vírusu v mieste vstupu do organizmu prechádza vírus do krvi a dochádza tak k tzv. virémii. Krvou je vírus roznesený do celého radu ďalších orgánov. K ďalšiemu premnoženiu vírusu dochádza najmä na týchto miestach: ústna dutina, jazyk, hltan, distálne časti končatín a vemeno. Na miestach vírusom poškodeného epitelu potom vznikajú typické vezikuly (tiež označované ako pľuzgiere) a dochádza tak ku klinickému prepuknutiu choroby. Pľuzgiere po niekoľkých dňoch praskajú, na ich mieste sa objavia afty s krvou, ktoré môžu byť kontaminované baktériami. Pokiaľ nedôjde k bakteriálnej kontaminácii, začína sa erózia po 2 – 3 dňoch sama hojiť. Srdcová svalovina je ďalším typickým miestom premnoženia vírusu. Zápal srdcovej svaloviny (myokarditída) je hlavnou príčinou úhynu chorých mladých, ale niekedy aj dospelých zvierat. Vírus sa však množí aj v iných orgánoch, ako je mliečna žľaza, podžalúdková žľaza alebo hypotalamus. Ošípané sa najčastejšie nakazia perorálne, a to požraním krmiva kontaminovaného vírusom alebo priamym kontaktom s chorým jedincom. Miestom primárneko premnoženia vírusu u ošípanných sú mandle a sliznica hltanu. Vírus slintačky a krívačky sa replikuje na podobných miestach ako u dobytka, ale klinicky dominujú lézie na končatinách (konkrétne na spárcích a paspárcích). Pľuzgiere na jazyku v ústnej dutine sa vyskytujú v menšej miere a sú často prehliadnuteľné."}
{"id": "83946", "title": "Vírusová imunodeficiencia mačiek", "context": "Symptómy Vírus spôsobuje zníženú obranyschopnosť mačky, následkom čoho môžu organizmus napadnúť bežné bakteriálne alebo plesňové infekcie. U mačiek sa prejavujú zväčšené lymfatické uzliny, zápalové ochorenia ďasien, očných spojiviek a kože, nádcha, chronické hnačky, teploty, chátranie, pri dlhšom priebehu glaukóm a rôzne druhy nádorov. U niektorých jedincov sa prejavujú rôzne neurologické abnormality vedúce k nutkavým pohybom, prejavom strachu alebo nezvládnuteľnej agresivite."}
{"id": "132549", "title": "Bacilová červienka", "context": "Diagnostika Choroba sa diagnostikuje kultivačne zo stolice (dôkazom prítomnosti šigely vo vzorke). Možný je vznik bacilonosičstva, ktoré treba po preliečení vylúčiť."}
{"id": "576811", "title": "Voš detská", "context": "Rozšírenie Vyskytuje sa na celom svete, a to aj vo vyspelých krajinách, nie je súvislosť so zlou hygienou. Ide o bežného parazita objavujúceho sa hlavne v detských kolektívoch, ale nie je výnimkou, pokiaľ sa nakazia aj dospelí. Vši sa prenášajú dotykom, alebo používaním spoločných hlavových doplnkov a pokrývok. Ľahko sa deteguje v spánkovej oblasti. Prvým príznakom je pruritus (nepríjemné svrbenie) nútiace k neustálemu škrabaniu."}
{"id": "158521", "title": "Zápal príušných žliaz", "context": "Prenos a priebeh ochorenia K nákaze a prenosu dochádza kvapôčkovou infekciou, čiže kýchaním, kašľaním, kontaminovanými predmetmi, ale aj bezprostredným kontaktom, napr. bozkávaním. Vírus sa nachádza aj v moči a v materinskom mlieku. Nakazená osoba môže prenášať ochorenie už týždeň predtým ako sa objavia prvé príznaky ochorenia ale ešte aj dva týždne potom. Inkubačná doba trvá približne dva až tri týždne. Príušnice majú široké spektrum príznakov. Najčastejšie sa prejavuje zdurením jednej alebo oboch príušných žliaz, umiestnených pred a pod ušným lalôčkom. Sú to tie najväčšie z troch párov slinných žliaz, ktoré sú umiestnené hlboko v ohybe čeluste tesne pod uchom a pred ním. Niekedy zápal prestúpi aj na ďalšie žľazy, vrátane podžalúdkovej a vyvolá pankreatitídu. Častými sprievodnými javmi zápalu bývajú tiež respiračné problémy. Mnoho nakazených detí ale nevykazuje žiadne príznaky, len sa necítia dobre a majú nepríjemné pocity v oblasti príušných žliaz."}
{"id": "12963", "title": "Toxoplazmóza", "context": "Spôsob nákazy  Trus mačiek Rozmnožovanie parazita prebieha v črevnej sliznici mačky a príbuzných mačkovitých šeliem. S trusom mačky sa vylučujú z jej tela oocysty, ktoré sú zdrojom nákazy človeka. Oocysty sa do tela zvierat dostávajú potravou a vyvolajú buď ochorenie, alebo skrytú infekciu v podobe cýst v rôznych orgánoch vrátane svaloviny. Mačka sa pravdepodobne nakazí najčastejšie z mäsa divokých a hospodárskych zvierat. Vývojový kolobeh parazita sa potom v jej črevách dokončuje. U iných zvierat nebola možnosť rozmnožovania parazita dokázaná. Ani mačka však nie je označovaná za významný zdroj priameho nakazenia človeka, pretože vylučovanie zárodkov toxoplazmózy trusom trvá krátko – len pri jej prvom nakazení (2 – 3 týždne), po ktorom mačka získava odolnosť a pri novom nakazení už zárodky nevylučuje. Preto sa so zárodkami v truse stretávame v praxi len veľmi zriedkavo a prevažne u mladých mačiek, ktoré majitelia kŕmia nedostatočne premrazeným mäsom, alebo u mačiek loviacich myši, vtáky a pod. Pre nákazu z trusu mačiek platí: Človek, ktorý prišiel do styku s toxoplazmózou, získava odolnosť rovnako ako mačka a už sa nemôže po druhýkrát nakaziť. Pravdepodobnosť nakazenia sa človeka od mačky je veľmi malá – mačka môže vylučovať oocysty v prípade nákazy len 2 až 3 týždne. Nakaziť sa môžeme výlučne z trusu mačky. Pri čistení mačacieho WC je preto vhodné používať rukavice. Navyše – trus začína byť nákazlivý až na druhý deň, takže pokiaľ čistíme mačacie WC každý deň, možnosť nákazy je minimálna. Mačka chovaná v byte a kŕmená vhodnou stravou sa nemôže nakaziť. Treba myslieť na schopnosť parazita dlhodobo prežiť (1 rok) v pôde a pieskoviskách, kam mačky vykonávajú svoju potrebu. Pri práci v záhrade je preto tiež vhodné pracovať v rukaviciach. Konzumácia surového alebo nedostatočne tepelne spracovaného mäsa Nákaza je možná napríklad z nedostatočne tepelne spracovaného, či surového ovčieho, alebo hovädzieho mäsa. Ľudia nakazení toxoplazmózou sú zvyčajne milovníkmi tatárskych biftekov a neprepečených steakov. Dobre tepelne upravené mäso je nezávadné, pretože už pri zohriatí mäsa na teplotu 66°C sa spoľahlivo ničia vývojové štádiá parazita v mäse rovnako ako zamrazenie mäsa na niekoľko dní v mraziacom boxe. Prenos nákazy z matky na plod V prípade, že sa žena v priebehu tehotenstva nakazí, niekedy nakazí cez placentu aj svoje nenarodené dieťa. Vzácne druhy nákazy Vzácne sa dá toxoplazmózou nakaziť aj kvapôčkovou infekciou, spojivkovým vakom, rankami na koži pri manipulácii s infikovaným materiálom alebo pohryzení infikovaným zvieraťom."}
{"id": "271228", "title": "Panleukopénia", "context": "Introduction  Panleukopénia alebo mačací mor je silne virulentné ochorenie s inkubačnou dobou 2–10 dní postihujúce len mačky. Ochorenie máva spravidla veľmi rýchly priebeh a môže pripomínať otravu. Prejavuje sa súčasnými prudkými hnačkami a zvracaním, veľmi často končí smrťou zvieraťa. Je možné proti nemu zviera zaočkovať. Vírus napadá výstelku tráviaceho traktu, spôsobuje vredy a rozpad výstelkového epitelu. Zároveň sa znižuje množstvo bielych krviniek, čo zhoršuje imunitu zvieraťa. Nákazu si medzi sebou zvieratá väčšinou predávajú cez sekréty, ktorými sa kontaminuje napríklad voda na pitie. Postihnuté zviera je apatické, zvracia, má vodnatú hnačku, veľakrát je v stolici krv, neje a nepije. Pokiaľ je nákaza slabšia, je možnosť vyliečenia. Ak sa nakazí gravidná mačka, väčšinou potratí. Pokiaľ sa narodia živé mačatá, mávajú postihnutý mozoček, následkom čoho majú zhoršenú koordináciu pohybu alebo môžu byť aj slepé."}
{"id": "67987", "title": "Trimetoprim", "context": "Bakteriálna odolnosť Baktérie ju získavajú mutáciou alebo prenosom plazmidov. Vyskytuje sa u koliformných baktérií, rodu Hemophillus a ďalších a jej výskyt stúpa."}
{"id": "556885", "title": "Q horúčka", "context": "Záver a odporúčania Jednotlivé prípady alebo aj epidémie Q horúčky sú takmer vždy dôsledkom aerogénneho prenosu patogéna prostredníctvom infekčného aerosolu. Infekčným materiálom sú výkaly, moč, nazofaryngeálny sekrét, spútum, placenta, plodová voda, mäso a mlieko infikovaných zvierat, kontaminovaná vlna, koža, pôda, prach, slama z fariem, kde sú chované infikované zvieratá. Choré samice vylučujú množstvo organizmov počas pôrodu pôrodnými tekutinami, placentou a fetálnymi membránami. Obdobie vrhu mláďat je asociované s vrcholom incidencie. Kontaminované polia a cesty často slúžia ako rezervoár pre kvapôčkové šírenie C. burnetii. Vetrom sa koxiely môžu rozšíriť až do vzdialenosti 20 km. C. burnetii sa môže vyskytovať v mlieku infikovaných kráv a kôz a v masle. Coxiela sa môže nachádzať vo vemene a lymfatických uzlíkoch mliečnej žĺazy. U chronicky infikovaných kráv exkrécia do mlieka pretrváva až po dobu 32 mesiacov. Ak sa zo surového mlieka vyrábajú maslo a syry, koxiely môžu dlhodobo prežívať aj v týchto potravinách. Pasterizácia mlieka koxiely deštruuje pri teplote 62,8 °C za 30min. Alimentárna infekcia mliekom sa nepovažuje za hlavnú cestu infekcie, keďže pôsobením kyslého pH mlieka sa naruší životaschopnosť C. burnetii. V rámci ochrany pred možnou nákazou je potrebné dodržiavať nasledovné požiadavky: základné návyky osobnej hygieny používať prostriedky osobnej ochrany - určené pracovné odevy a obuv čistenie a dezinfekcia miesta pôrodu, laboratória, zverince po pôrodoch starostlivosť o zvieratá – zabezpečiť im veterinárnu starostlivosť dodržiavať bezpečnostné predpisy zodpovedne odstraňovať kontaminovanú podstielku, exkrementy, zvyšky po potrate a pôrode a kontaminovaný odpad"}
{"id": "599757", "title": "Volkswagen Golf", "context": "\nVolkswagen Golf V sa vyrábal od roku 2003 až do roku 2008, kedy ho vystriedala už šiesta generácia. Prvýkrát sa predstavil na autosalóne vo Frankfurte v roku 2003. Mesto Wolfsburg, kde sa Golf vyrába, sa v rámci osláv uvedenia novej generácie na jeden týždeň premenovalo na Golfsburg. Oproti predchodcovi je vyšší o 41 mm, širší o 24 mm a dlhší o 55 mm. Rázvor sa predĺžil o 69 mm. Objem batožinového priestoru narástol o 20 l. Zvýšená bola aj tuhosť karosérie. Odvodený sedan sa vrátil k menu Jetta. Z piatej generácie bolo odvodené aj menšie MPV s názvom Golf Plus. Prvýkrát od druhej generácie sa objavilo aj terénne vyhotovenie s názvom CrossGolf (odvodené z Golfu plus) nadväzujúce na Golf Country, ktorý bol odvodený z druhej generácie. Všetky motory sa teraz vojdú do emisné normy Euro4. Okrem športovej verzie GTI existuje aj variant R32, ktorá má oproti GTI pohon všetkých kolies. Výkon verzie R32 je 184 kW, najvyššia rýchlosť 250 km/h a vozidlo zrýchli na 100 km/h za šesť a pol sekundy. V roku 2004 prešiel automobil nárazovými testami Euro NCAP, kde získal 5 hviezdičiek. V Spojených štátoch sa automobilka vrátila k názvu Rabbit použitom už u prvej generácii."}
{"id": "235218", "title": "Škoda Yeti", "context": "Motory Vozidlo disponuje dvojakým typom štvorvalcových motorov a to na diesel a benzín, ktoré pracujú s technológiou vstrekovania paliva. Oba typy motorov spĺňajú štandardy Euro 5. Benzínové motory sú k dispozícií: 1.2 L s výkonom 77 kW, 1.4 L s výkonom 90 kW a 1.8 L s výkonom 118 kW. Všetky motory sa vyrábajú s pohonom 4 x2 alebo 4 x 4. Vnútorný dizajn auta dopĺňa 6 – stupňová manuálna prevodovka, avšak u modelov s pohonom vpredu a s výkonom motora 81 kW nájdeme 5 – stupňovú manuálnu prevodovku. Pre verziu 1.2 je dostupná aj 7 – stupňová prevodovka s názvom Direct – Shift – Gearbox (DSG) dodávaná od sesterskej spoločnosti Volkswagen."}
{"id": "225590", "title": "Volkswagen Golf", "context": "Ďalšie modely V histórii sa objavilo niekoľko zaujímavých modelov. Z prvej generácie bol odvodený úžitkový pick-up pod názvom Caddy. Ten sa v ďalších generáciách už nevyrábal z Golfu, ale z iných modelov. Športové verzie GTI Prvý GTI Golf GTI je športovým modelom odvodeným od klasického hatchbacku. Má výkonnejší motor a športovejšie tlmiče. Zatiaľ sa vyrábal na základe každej generácii hatchbacku. Golf GTI sa stal ikonou medzi športovejšie ladenými modelmi. Prvé GTI bolo vyrobené bez súhlasu riaditeľa Ernsta Fialu pod označením Sportgolf. Automobilka bola v zlej finančnej situácii a myšlienka športového modelu sa riaditeľovi príliš nepozdávala. Napriek tomu bol na frankfurtskom autosalóne predstavený prvý Golf GTI a firma začala uvažovať o malosériovej výrobe pôvodne v päťtisícovej sérii. Motor 1,6 l vznikol v kooperácii s automobilkou Audi a mal výkon 110 koní. Maximálna rýchlosť bola /h a zrýchlenie z 0 na 100 kilometrov za hodinu za 9 sekúnd. Vozidlo vyzeralo na prvý pohľad nenápadne, iba maska chladiča bola orámovaná červeným prúžkom a v interiéri boli použité športové sedadlá. Cena bola ale takmer dvojnásobná ako u najlacnejšieho modelu – 13 850 Dm. V roku 1984 bolo predstavené GTI na základe druhej generácie. Malo o 4 kW menší výkon z dôvodu uplatnenia katalyzátora. V roku 1986 sa ale objavil šestnásťventilový motor, ktorý tento neduh odstránil. V roku 1990 oslávil Golf GTI jeden milión vyrobených kusov. V roku 1991 prišla na trh tretia generácia GTI. Navonok takmer neidentifikovateľná. Iba malé štítky okolo vozidla dávali najavo, že ide o športový model. V roku 1996 sa predstavila špeciálna edícia tisícky automobilov k dvadsiatemu výročiu športového Golfu GTI. Ak bola ale tretia generácia nenápadná tak štvrtá z roku 1996 sa od sériového prevedenia po exteriérovej stránke vôbec nelíšila. Pojem GTI strácal svoj pôvodný význam. Až u piatej generácie, ktorá sa predstavila vo Frankfurte v roku 2003, sa opäť bolo možné stretnúť s Golfom, ktorý bol o poznanie výkonnejší ako sériové modely. Od roku 2006 začal predaj aj v Spojených štátoch. Na prvý pohľad nápadná maska chladiča s motívom včelieho plástu, červené orámovanie a športové kolesá odkazujú na pôvodnú myšlienku. Vo vozidle je motor s výkonom 147 kW a šesťstupňová prevodovka. Piata generácia získala titul Auto roka 2007 časopisu Automobile Magazine . Nakoniec bolo vyrobených viac ako 1,5 mil. vozidiel GTI z pôvodnej päťtisícovej série. Prvé GTI bolo v roku 2004 Medzinárodnou komisiou športových áut ocenené ako tretí najlepší automobil 80. rokov. Šiesta generácia športového modelu GTI bola predstavená v roku 2009. Automobilka ju prezentovala po boku prvej generácie GTI z druhej polovice sedemdesiatych rokov. Novú generáciu poháňa vylepšený zážihový štvorvalec 2,0 TFSI s objemom so štvorventilovou technikou, ktorý spĺňa emisnú normu Euro 5. Ten je naladený na výkon 155 kW. Zrýchlenie z nuly na /h je 6,9 sekundy. Maximálna rýchlosť automobilu je /h. Hmotnosť automobilu sa pohybuje medzi 1318 ar 1339 kilogramami. Automobil používa pneumatiky Michelin Pilot Exalto, ktoré sú obuté na sedemnásťpalcových kolesách Denver z ľahkých zliatin. Má zvýšený odpor posilňovača riadenia oproti sériovým modelom. Vo výbave sa objavilo ESP a súbor niekoľkých druhov a i.bagov. Diferenciál má elektronickú uzávierku XDS. Celý automobil je o znížený a je vybavený športovým podvozkom. Golf GTI 20th Anniversary GTI Edition Limitovaná edícia tisícky automobil k oslave dvadsaťročnej výroby modelu Golf GTI. GTI Jubi Edition sedadlá boli športové anatomické od firmy Vokswagen, na rozdiel od \"klasickej\" verzie GTI, kde boli použité sedadlá GTI Edition Recaro. Bezpečnostné pásy boli prevedené v červenej farbe. Hlavica radiacej páky bola s chrómovými prvkami. Volant a madlo radiacej páky boli obšité červenou niťou. Podlahové koberce boli taktiež s červeným olemovaním. Červené doplnky odkazovali na červený prúžok, ktorý olemovával masku chladiča na prvých dvoch generáciách GTI. V exteriéri na tento štylistický prvok odkazovali červené prúžky na nárazníkoch a bočných plastových ochranných lištách. Šestnásťpalcové kolesá z ľahkých zliatin BBS RX II boli obuté do športových pneumatík. Dizajn bol zjednotený s kolesami na modeli VR6. Automobil mal dve koncovky výfuku z leštenej ocele. Z celej série bolo 600 vozidiel s osemventilovou a 150 vozidiel s šestnásťventilovou hlavou valcov. So vznetovým motorom TDI bolo vyrobených zvyšných 250 vozidiel. Tie boli predávané iba v kontinentálnej Európe. Americká verzia 20th Anniversary GTI Edition S rovnakým názvom sa predstavilo vybavenejšie GTI aj v roku 2003. Vtedy ale bolo postavené na základu štvrtej generácie a predávalo sa len na severoamerickom kontinente. V Spojených štátoch bolo vyrobených 4 000 vozidiel pre domáci trh a 200 vozidiel pre Kanadu. Štítky GTI boli oproti normálnej verzii prevedené v červenej farbe. Nad vekom batožinového priestoru bol malý spojler. Vozidlo používalo osemnásťpalcové kolesá OZ Arista so športovými pneumatikami Michelin Pilot. Ponúkal sa iba v troch farbách: žltá Imola, modrá Jazz a čierna Magic Pearl. V tej bola vyrobená polovica produkcie, zvyšné vozidlá boli rovnomerne vyrobené v modrej a žltej. V interiéri boli športové anatomické sedadlá Recaro a kvalitný audiosystém Monsoon s ôsmimi reproduktormi. Golf GTI 25th Anniversary GTI Edition Bola vyrobená k oslave výročia dvadsaťpäťročnej histórie Golfu GTI v roku 2001. V Spojených štátoch sa predávala pod označením GTI Edition 337 od roku 2002. Všetky vozidlá boli lakované striebornou farbou Reflex Silver. Na rozdiel od bežnej verzie GTI mala táto edícia rad doplnkovej výbavy. Vozidlo používalo osemnásťpalcové kolesá BBS RC z ľahkých zliatin. V interiéri boli čierno-červené sedadlá Recaro a bezpečnostné pásy v rovnakej kombinácii. Na karosérii bol použitý športový bodykit. Jazdné vlastnosti boli vylepšené šesťstupňovou prevodovkou a väčšími brzdami. Golf GTI Edition 30 Špeciálna edícia piatej generácie Golfu GTI bola vyrobená pri príležitosti osláv tridsaťročnej histórie športového modelu GTI. Do predaja sa dostala v novembri 2006. Na výber bolo šesť farieb: červená Tornado, čierna matná, čierna Diamond Black Pearl, biela Candy, strieborná Reflex a šedá Steel. Vozidlo malo o 22 kW vyšší výkon ako štandardné GTI. Strieborné logo Edition 30 sa použilo na niekoľkých miestach v interiéri. Automobil používal športové osemnásťpalcové kolesá BBS Pescara alebo čierne BBS Monza II z ľahkých zliatin. Maximálna rýchlosť bola /h a zrýchlenie z nuly na /h bolo 6,8 sekundy. Golf GTI W12 Tento koncept vznikol pri príležitosti 30 narodenín typu GTI. Väčšina dielov pochádza z iných vozidiel koncernu VW. Pomocný rám zadnej nápravy a podlaha pochádza z Audi R8. Náprava a zadné brzdy sú z Lamborghini Gallardo. Prevodovka má pôvod vo vozidle Volkswagen Phaeton. Dvanásťvalec s dvoma turbodúchadlami je od automobilky Bentley, predné brzdy z auta Audi RS4 a karoséria je upravená z klasického GTI. Motor má silu 650 koní. Golf Cabriolet Kabriolet s dizajnom štvrtej generácie Golf kabriolet je odvodený od klasického hatchbacku. Momentálne sa pripravuje výroba tretej generácie kabrioletu. Prvá generácia Golfu Cabriolet sa predávala v rokoch 1980 až 1993. Technický základ prevzala z prvej generácie a zostala vo výrobe aj po nástupe druhej generácie. Celú výrobu zabezpečovala firma Karmann. Volkswagen dodával podvozok, motory a interiér. Plátená strecha mohla byť sťahovaná manuálne alebo automaticky. Zadné okno bolo vyhrievané. S počtom 388 522 vozidiel sa Golf I stal najpredávanejším kabrioletom na svete. V roku 1993 prvý kabriolet nahradila druhá generácia postavená zo základu tretej generácie hatchbacku. Tá mala na výber tri zážihové alebo jeden vznetový motor. V roku 1999 bol dizajn kompletne prepracovaný, aby sa zjednotila podoba so štvrtou generáciou hatchbacku. Výroba tohto typu bežala do roku 2002. Potom nebol produkovaný kabriolet na základe Golfu do roku 2006. Jediným kabrioletom bol Volkswagen New Beetle. V roku 2006 začal predaj modelu Eos, ktorý je postavený na základe piatej generácie hatchbacku. Oproti predchodcovi má ale pevnú skladaciu strechu. Druhá generácia Eosu však má byť luxusnejšie a postavená na základe modelu Passat. Z šiestej generácie Golfu tak bude opäť odvodený klasický kabriolet s plátennou strechou. Výroba by mala začať v roku 2010. Golf Syncro Golf Syncro je klasický hatchback s pohonom všetkých kolies. Prvý Golf s pohonom všetkých kolies bol odvodený z druhej generácie. Predstavil sa vo februári 1986. Dodával sa s motorom s objemom 1,8 l a výkonom 66 kW. Neskôr bol výkon zvýšený na 72 kW. Systém pohonu všetkých kolies vznikol v spolupráci s firmou Steyr-Puch. Verzia Syncro bola približne o 30 % drahšia ako sériový model. Celkom bolo vyrobených 26 000 vozidiel verzie Syncro. V roku 1993 bolo predstavené Syncro postavené na základe tretej generácie. Golf Rallye G60 Golf Rallye Golf Rallye je športový model druhej generácie s mierne odlišným dizajnom a pohonom všetkých kolies vyvinutý pre pretekárske účely. Predstavil sa v roku 1989, a bol vyrobený ako homologačná séria kvôli účasti automobilky v rallye. Používal hranaté svetlomety podobné s modelom Jetta. Oproti klasickému Golfu mal kvôli väčšiemu rozchodu a širším kolesám rozšírené blatníky. Pohon všetkých kolies bol osvedčený už z modelu Syncro. Voz sa vyrábal v Belgicku, kde nakoniec vyrobili len 5 000 kusov (to bolo minimum pre homologáciu). Vo svojej dobe stál približne 50 000 mariek, čo bola dvojnásobná cena oproti verzii GTI. Poháňal ho priečne vpredu uložený zážihový radový štvorvalec s rozvodmi DOHC a dvoma ventilmi na valec preplňovaný špirálovitým turbodúchadlom s objemom 1763 cc. Produkčný výkon bol 118 kW. Golf G60 Limited Golf G60 bol športový model výkonnejší ako model GTI. Limitovaná edícia 71 kusov postavená športovým oddelením Volkswagenu. Používala šestnásťventilový motor z vozidla GTI. Všetky vozidlá boli lakované v zelenej farbe Gunmetal a všetky okrem dvoch mali päťdverovú karosériu. Vozidlo stálo na pätnásťpalcových kolesách BBS. Maska chladiča bola olemovaná modrým prúžkom, uprostred bolo čierne logo VW a malo 2 kruhové svetlomety Hella. Dva automobily boli vybavené klimatizáciou. Vozidlo stálo okolo 36 000 mariek. Výkon auta bol 154 kW/210 koní a zrýchlenie z 0 na /h zvládlo za 7,2 sekundy. Golf Country Golf Country Golf Country bol terénnym automobilom odvodeným z druhej generácie hatchbacku. Išlo o predchodcu dnešných SUV, ktorý bol postavený na základe druhej generácie. Prvýkrát bol verejnosti predstavený na ženevskom autosalóne v roku 1990. Bolo vyrobených 6 697 kusov. Vozidlo malo veľmi veľkú svetlú výšku a bolo vybavené ochrannými rámami, ako terénne automobily. Kvôli pohonu všetkých kolies bola rezerva umiestnená na konštrukcii za piatymi dverami. Na pohon slúžil zážihový motor s objemom 1,8 l a výkonom 85 kW alebo motor z verzie GTD s výkonom 56 kW. Svetlá výška bola dvadsať a pol centimetra, výška celého vozidla tak vzrástla na . Hmotnosť prázdneho automobilu bola . K dispozícii bol takzvaný Crompaket, ktorý obsahoval ochranné rámy z chrómu. Verzia Country bola odvodená aj zo 4. generácie, ale len ako prototyp. Golf VR6 Golf VR6 bol ďalší športový model, ktorý bol výkonnejší ako model GTI. Bol najšportovejším a najrýchlejším modelom postaveným na základe tretej generácie. Mal pohon predných kolies alebo stály pohon všetkých kolies (syncro). Poháňal ho motor s objemom 2,8 l alebo 2,9 l (syncro) a výkonom 128 kW a 140 kW (syncro).Hmotnosť bola znížená na . Maximálna rýchlosť vozidla bola /h. Golf CitySTROMer Verzia Golf CitySTROMer boli automobily s komponentmi vozidla Golf, ktorým na pohon slúžil elektromotor. Ich výroba prebiehala v rokoch 1992 až 1996. Celkovo bolo vyrobených 120 vozidiel. Vozidlo sa vyrábalo v troch verziách. Najvyššia rýchlosť automobilu bola /h. Vo vozidle bolo umiestnených 6 batérií. Dojazd automobilu bol v lete približne a v zime približne . Golf R32 Druhá generácia typu R32 Golf R32 je označenie pre športový model s pohonom všetkých kolies. Je odvodený z klasického hatchbacku a vyrába sa od štvrtej generácie. Ide o najrýchlejší športový model odvodený z Golfu. Výroba najrýchlejšieho modelu postaveného na základe štvrtej generácie začala v roku 2002. Poháňal ho dvadsaťštyriventilový motor VR6 s objemom 3,2 litra a výkonom 180 kW. Mal stály pohon všetkých kolies 4motion. Vo výbave bola automatická klimatizácia Climatronic, športové sedadlá König, osemnásťpalcové kolesá OZ Arista, ESP, strešné okno a špeciálne bodykity. Na výber boli štyri farby: čierna Magic Pearl, strieborná Reflex, červená Tornado a modrá Deep Blue Pearl. Vozidlo zrýchlilo z nuly na /h za 6,6 sekundy. Vozidlo sa vyrábalo aj na základe piatej generácie a to od roku 2005. Poháňal ho rovnaký motor, ktorý bol naladený na 184 kW. Maximálna rýchlosť je kvôli obmedzovačom len /h. Zrýchlenie z nuly na /h je 6,5 sekundy. Oproti predchádzajúcemu R32 je o 40 kilogramov ťažší kvôli lepšiemu systému pohonu všetkých kolies. Kolesá sú osemnásťpalcové od firmy Zolder. Brzdy sú lakované na modro. Golf Plus 1. generácia Golfu Plus Golf Plus je automobil kategórie MPV, ktorý je postavený na podvozkovej platforme hatchbacku. Vyrába sa od piatej generácie. Išlo o prvý automobil kategórie MPV postavený na základe modelu Golf. Výroba začala v decembri 2004 na základe piatej generácie. Golf plus je o 95 mmm vyšší ako klasický hatchback, ale o kratší, než väčší MPV model – Touran. Na autosalóne v Bologni 2009 bola predstavená druhá generácia populárneho MPV Golf Plus odvodeného zo šiestej generácie. O úspešnosti modelu svedčí aj to, že objem predaja dosahuje štvrtinu odbytu klasického hatchbacku. Design preberá aj od neho. Motory spĺňajú emisné normy EURO5. CrossGolf CrossGolf Je to automobil pre voľný čas odvodený od Golfu Plus. Predstavil sa na autosalóne v Paríži v roku 2008. Išlo o prvé SUV vytvorené na základe piatej generácie Golfu vo verzii Plus. CrossGolf je nástupcom Golfu Country odvodeného od druhej generácie. Oproti tomu má ale len pohon predných kolies. Poháňajú ho zážihové motory s objemom 1,6 l a preplňovaný motor s objemom 1,4 l alebo vznetové turbodiesle s objemami 1,9 l a 2,0 l. Vo Veľkej Británii sa tento model predáva pod názvom Golf Plus Dune. Golf GT Golf GT bol slabším športovým modelom, ktorý nebol tak výkonný ako verzia GTI. Objavovali sa u neho aj preplňované vznetové motory. V piatej generácii mali zážihové aj vznetové agregáty zhodný výkon 125 kW. Voz používal rovnaké brzdy ako výkonnejšie GTI a bol tiež vybavený športovými kolesami. Tie boli sedemnásťpalcové s názvom ClassiXs. Športové dojem pridávala aj dvojitá koncovka výfuku. Golf R Volkswagen Golf R je nástupcom predchádzajúcich športových modelov R32. Prvýkrát bol predstavený v druhej polovici roka 2009. Poháňa ho preplňovaný štvorvalcový motor 2,0 TSI s výkonom 199 kW. Z 0 na /h zrýchli za 5,5 sekundy. Pohon všetkých kolies zabezpečuje systém Haldex. Motor vychádza z piatej generácie GTI. Jeho blok, piesty a ojnice boli zosilnené a jeho hlava je vyrobená z ľahkej zliatiny. Posilnený bol aj vstrekovací systém. Podvozok je tuhší a je znížený o . Na prednom nárazníku sú väčšie nasávacie otvory, zadný je vybavený difúzorom. Vozidlo je vybavené xenónovými svetlometmi a diódovými svetlometmi pre denné svietenie. Spätné zrkadlá sú lakované Carne farbou. Zadné svetlá sú diódové s dymovými krycími sklami. Automobil je vybavený osemnásťpalcovými kolesami, v príplatkovej výbave sú aj devätnásťpalcové. Nové športové sedadlá sú potiahnuté Alcantrou s čiernou látkou. Cena vozidla by sa mala pohybovať okolo 36 500 EUR."}
{"id": "225583", "title": "Volkswagen Golf", "context": "Prvá generácia (A1/Typ 17, 1974 – 1984) Golf kabriolet prvej generácie Prvá generácia Volkswagen Golfu mala interné označenie Volkswagen 17. Bolo vyrobených okolo 6,8 milióna kusov. Prvýkrát bola predstavená v máji roku 1974 ako nástupca slávneho Chrobáka, ktorého výroba bola vo vtedajšom Nemecku ukončená a pokračovala len v Brazílii a Mexiku. Golf doplnil modely Passat a Scirocco s predným náhonom ako zástupca nižšej strednej triedy. S týmito modelmi mal byť zjednotený aj dizajnovo. Koncepcia motora vzadu a pohon zadných kolies začínala byť zastaraná a Volkswagen chcel novým vozidlom dobehnúť konkurenciu. Golf mal samonosnú karosériu a mal využívať novšie technológie pri výrobe automobilov. Mal byť tiež pohodlnejší pre zákazníkov, rýchlejší a bezpečnejší. Pre predný náhon používal voz komponenty z automobilov Audi. Tvary prvej generácie navrhla spoločnosť Ital Design dizajnéra Giorgetta Giugiara, typickým prvkom boli kruhové svetlomety a veľký C-stĺpik. Na rozdiel od predchodcu mal Golf veľký batožinový priestor v zadnej časti, ktorý bol ľahšie prístupný vďaka veľkému nahor výklopnému veku. Ďalším plusom pre používateľa bol jednoduchší prístup do interiéru vďaka možnosti zaobstarať si päťdverovú karosériu, vďaka ktorej mali zákazníci ľahší prístup na zadné sedadlá. Golf sa okamžite stal najpredávanejším modelom značky. Vozidlo poháňal vodou chladený štvortaktný radový štvorvalec , 37 kW s rozvodom OHC. Prevodovka bola štvorstupňová, pérovanie zaisťovali vinuté pružiny s teleskopickými tlmičmi. Maximálna rýchlosť vozidla bola /h, spotreba 8 l/. Vozidlo sa vyrábalo ako troj a päťdverový hatchback a kabriolet (január 1980). Pre odvodený sedan bolo použité označenie Jetta (predával sa od októbra 1979) a pre pick-up meno Caddy. Golf prvej generácie sa dodnes vyrába v Južnej Afrike ako Volkswagen City Golf. Táto generácia dostala titul 1975 od austrálskeho časopisu Wheels magazine . V roku 1985 prešiel model faceliftom a dostal nové svetlomety, nárazníky a v interiéri prístrojovú dosku. Koncepcia hatchbacku s motorom vpredu a pohonom predných kolies je dodnes typická pre celú nižšiu strednú triedu. V roku 1982 sa prvýkrát tiež objavil športový model so vznetovým motorom. Ten niesol označenie Golf GTD. Prvá generácia trpela problémami so zlou antikoróznou ochranou. Konkurentmi prvého Golfu boli vozidlá Opel Kadett C, Ford Escort, Fiat Ritmo a Talbot Horizon. ; Zážihové motory 1,1 L 37 kW 1,3 L 44 kW 1,5 L 51 kW 1,6 L 63 kW 1,6 L 81 kW 1,8 L 82 kW ; Vznetové motory 1,6 L 40 kW 1,6 L 51 kW Turbodiesel ; Rozmery Dĺžka – Šírka – Výška – Rázvor – Váha – Výroba mimo Nemecka City Golf (Južná Afrika) Výroba prvej generácie v Južnej Afrike bola ukončená koncom októbra roku 2009. Vyrábal sa tu päťdverový hatchback a pick-up Caddy. 22. septembra 2007 oslávil Volkswagen pokračujúcu výrobu špeciálnej edície Citi R. Tá mala športový motor s výkonom 90 kW a doplnky v štýle GTI. Vozidlo patrilo medzi najobľúbenejšie a najpredávanejšie automobily v Južnej Afrike. Oproti pôvodnému Golfu bol zmodernizovaný, používal novší typ svetlometov alebo napríklad prístrojovú dosku z auta Škoda Fabia. K dispozícii boli štyri modely: CityRox, CitySport, TenaCity a CityStorm. Do jari 2010 sa bude dopredávať posledná edícia 1000 kusov, ktorá sa vyznačuje očíslovanou plaketou pred spolujazdcom. Rabbit (USA) Rabbit Pick-up – americký Caddy Produkcia severoamerickej verzie Rabbit začala v roku 1978 v meste New Stanton v Pensylvánii. Od roku 1920 išlo o prvý európsky automobil vyrábaný v Spojených štátoch. Niektoré diely sa vyrábali priamo v Spojených štátoch. Automobil mal tak jemnejšie tlmiče pruženia a používal lacnejšie materiály v interiéri. Typickým prvkom boli hranaté svetlá, zatiaľ čo európsky Golf používal guľaté. Od roku 1983 začala automobilka Volkswagen dbať na kvalitu vyrábaných vozidiel. Tiež sa začalo s výrobou športovej verzie GTI a pick-upu Rabbit. Caribe (Mexiko) Caribe sa prvýkrát v Mexiku objavil v roku 1977 s karosériou päťdverový hatchback a motorom s výkonom 66 koní. O rok neskôr do predaja prišla trojdverová verzia. V roku 1981 prešiel modernizáciou a design sa viac zjednotil s americkou verziou Rabbit. Od roku 1984 sa predávala športová verzia Caribe GT, ktorá vychádzala z Golfu GTI."}
{"id": "193198", "title": "Osobný automobil", "context": "Introduction Volkswagen Golf V, typický osobný automobil Osobný automobil alebo osobné motorové vozidlo alebo hovorovo osobné auto je automobil kategórie M1, čiže motorové vozidlo najmenej so štyrmi kolesami určené na prepravu sediacich osôb a ich batožín, ktoré má najviac deväť miest na sedenie, vrátane miesta pre vodiča, a celkovú hmotnosť neprevyšujúcu 3,5 t, a ktorého priestor na batožiny nie je väčší ako priestor na prepravu osôb (pozri Vyhláška 116/1997 Z.z.; Zákon o DPH; Smernica Rady 71/156/EHS; zákon 725/2004 Z.z.). Je to najrozšírenejší typ automobilu. Tieto automobily sa rozdeľujú podľa mnohých kritérií do skupín, napríklad podľa tvaru karosérie , podľa typu motora, pohonu alebo paliva. Väčšina svetových automobiliek vyrába práve osobné automobily. Medzi najväčšie automobilky patrí napríklad japonská Toyota, americký General Motors alebo nemecký Volkswagen. Kategória:Automobily"}
{"id": "225584", "title": "Volkswagen Golf", "context": "Druhá generácia (A2/Typ 19E, 1983 – 1991) Druhá generácia Druhý Golf sa objavil v auguste 1983, v čase keď Volkswagenom zmietala hospodárska kríza, aby automobilke z tejto situácie pomohol. Cieľom bolo zväčšiť vnútorný priestor, najmä pre cestujúcich vzadu a znížiť spotrebu paliva. Klasické tvary ale mali zostať zachované. Rázvor sa predĺžil o , dĺžka o a šírka o . Vozidlo bolo ťažšie o . Veko batožinového priestoru siahalo až k dolnému okraju zadných svetlometov a tým sa do neho zlepšil prístup. Zvýšenie predaja ukázalo úspešnosť týchto zmien. Automobil bol ponúkaný v troch stupňoch výbavy: C, CL a GL. C bola najmenej a GL najlepšie vybavená. Druhá generácia je tiež známa tým, že sa v nej prvýkrát objavila výkon turba. Opäť sa vyrábala športové vznetová verzia GTD. Štvortaktný vznetový radový štvorvalec mal objem , výkon 40 kW pri 4800 otáčkach za minútu, rozvod OHC, štvor alebo päťstupňovú prevodovku a poháňal prednú nápravu. Vpredu nezávislé zavesenie McPherson, vzadu nápravu s variabilnou tuhosťou. Pruženie zabezpečovali vinuté pružiny s teleskopickými tlmičmi. Maximálna rýchlosť 148 km/h, spotreba 6,5 l/. V auguste 1983 sa objavila verzia Syncro s pohonom 4×4. Odvodený sedan bol predstavený v januári 1984 a niesol opäť označenie Jetta. Americká verzia opäť používala hranaté svetlomety a iné nárazníky. Na základe rozhodnutia o globalizácii mien automobilov ale opustila meno Rabbit a používala označenie Golf. V roku 1989 prešiel Golf faceliftom keď získal väčšie nárazníky. Celkovo bolo vyrobených 6,3 milióna vozidiel druhej generácie, pričom v júni 1988 bol vyrobený desaťmiliónty kus typu Golf. Konkurentmi druhej generácie boli vozidlá Opel Kadett E, Ford Escort, Nissan Sunny, Mazda 323, Fiat Ritmo, Fiat Tipo, Peugeot 309 a Audi 80. ; Zážihové motory 1,3L 40 kW 1,6L 55 kW 1,6L katalyzátor 51 kW 1,8L 66 kW 1,8L 4x4 72 kW 1,8L 82 kW 1,8L katalyzátor 79 kW 1,8L 16V 102 kW 1,8L 16V katalyzátor 95 kW 1,8L 16V G60 154 kW 2,0L 100 kW ; Vznetové motory 1,6L 40 kW 1,6L 44 kW ECOdiesel 1,6L 51 kW Turbodiesel 1,6L 59 kW Turbodiesel ; Rozmery Dĺžka – Šírka – Výška – Rázvor – Váha – Výroba mimo Nemecko Spojené štáty Výroba pokračovala v Pensylvánii. Od európskej verzie odlišovali americký Golf opäť hranaté svetlomety. Verzia GTI sa stala Autom roka na rok 1985 časopisu Motor Trand Magazine. V rovnakom roku začal v Spojených štátoch predaj sedanu Jetta. Ten sa stal najpredávanejším vozidlom vo svojej kategórii. O niečo slabšia, ako verzia GTI, bola verzia GT. Tá používala rovnaké exteriérové doplnky, ale predávala sa aj v päťdverovej verzii. Predaj druhej generácie pokračoval o rok dlhšie ako v Európe. Mexiko Druhá generácia nahradila predchádzajúci Caribe v roku 1987. Na výber boli dva motory s výkonom 72 alebo 85 koní. Stupňe výbavy boli identické ako v Európe. V roku 1988 prešla druhá generácia rovnakou modernizáciou ako v Európe. Od roku 1989 sa objavila verzia GTI. Tá mala výkon 105 koní a 14 palcové kolesá. V roku 1992 bol mexický Golf nahradený treťou generáciou."}
{"id": "225592", "title": "Volkswagen Polo", "context": "Introduction Volkswagen Polo IV Volkswagen Polo je označenie automobilu nižšej triedy, ktoré vyrába nemecký koncern Volkswagen od roku 1975 po súčasnosť. Vyrábal sa do roku 2004 aj v Bratislave v závode Volkswagen Slovakia."}
{"id": "225591", "title": "Volkswagen Golf", "context": "Pretekové verzie Golf Kit-Car tretej generácie Golfy získali veľa úspechov v automobilových súťažiach, keď vyhrali napr aj českú Rallye Bohemia v rokoch 1988, 1989 a 1990. Najúspešnejším autom bol model Golf Rallye, špeciál pre skupinu A. Neskôr sa v automobilových súťažiach objavili vozidlá špecifikácie Kit-Car na základe tretej a štvrtej generácie. Tieto autá však nikdy nevyhrali pohár konštruktérov na medzinárodnej úrovni. Tretia generácia vo verzii Kit-Car sa objavila neskôr ako špecifikácia pre skupinu A. Od špecifikácie A ju odlišovali okrúhle svetlomety a spojler na tretích dverách. Továrenská tím Volkswagen v rallye nepôsobil a účasť vozidla tak zabezpečovali len súkromné tímy. Výkon motora bol 206 kW. Prvýkrát vozidlo štartovalo na RAC Rallye 1996. Britský tím angažoval za jazdca Alistra McRae. Štvrtá generácia Kit-Car bola najširším vozidlom v tejto kategórii. Kit-Car sa vyrábal aj so vznetovým motorom TDI. Zážihový motor bol vybavený dvadsaťventilovou technikou. Išlo o motor prevzatý z okruhového špeciálu Audi A4. Ani jedna sezóna, ktorej sa Volkswagen s týmto vozidlom zúčastnil nebola úspešná a tak boli autá po dvoch rokoch rozpredané súkromníkom. Prvýkrát štartovali na Vauxhall Rally Wales 1999. Pilotmi boli Mark Higgins a Raimund Baumschlager. O rok neskôr bol angažovaný Tapio Laukkannen, majster Británie z roku 1999, ale nevyhral ani jedny preteky, tak bol tím VW Sony Racing rozpustený. Vozidlo bolo najširšie v kategórii Kit Car. Šesťstupňová sekvenčná prevodovka bola od firmy Gemini. Automobil má len pohon predných kolies. Objem nádrže je 45 litrov. Vznetový radový osemventilový štvorvalec je uložený naprieč a má objem . Maximálny výkon je až 250 koní a krútiaci moment 480 Nm. Vstrekovacie čerpadlo Motronic je od firmy Bosch. Vozidlo je dlhé , široké a vysoké . Rázvor je , rozchod predných kolies je a vzadu . Hmotnosť vozidla je ."}
{"id": "225588", "title": "Volkswagen Golf", "context": "Šiesta generácia (A6/Typ 5K, 2009 – 2012) VW Golf, šiesta generácia Volkswagen Golf VI sa vyrábal od roku 2008 do roku 2012. Predaj začal v januári 2009. Je postavený na platforme predchádzajúcej generácie. Prvýkrát sa predstavil v Paríži na autosalóne. Design, ktorý vytvoril Walter de Silva, čerpá z odkazu prvých štyroch generácií a tretej generácie Scirocco. Má byť viac aerodynamický. Výroba by mala byť lacnejšia a získať tak zákazníkov. V predaji sa objavil v januári 2009. Vývoj bol sústredený na čo najnižšie výrobné náklady. V Spojených štátoch automobilka zostala u mená Rabbit. Prvýkrát sa do štandardnej výbavy dostala klimatizácia. Šiesta generácia v roku 2008 prešla testom Euro NCAP s piatimi hviezdičkami a rovnakého výsledku dosiahla aj v roku 2009 pri použití novej metodiky pri testoch. V apríli 2009 získala šiesta generácia Golfu titul World Car of the Year. Na základe šiestej generácie sa tiež prvýkrát predstavil automobil Volkswagen s pohonom na LPG. Tento model nesie názov BiFuel. Nádrž je umiestnená miesto rezervy a hrdlo nádrže je hneď vedľa hrdla nádrže na benzín. Voľba paliva prebieha pomocou tlačidla pod radiacou pákou. Pri jazde na plyn je výkon motora 72 kW, čo je iba o 3 kW menej, ako pri pohone na benzín. Spotreba plynu je udávaná 9,2 litra na . Na budúci vývoj je zameraný aj model Golf Twin Drive, ktorý kombinuje pohon turbodieselového motora 2,0 s výkonom 87 kW a elektromotora s výkonom 59 kW. Elektromotor poháňajú lítiové batérie a dojazd vozidla na jedno nabitie je okolo . Kombinovaný výkon je 124 kW. Finálna verzia hybridného Golfu bola predstavená v roku 2015. V Spojených štátoch sa šiesta generácia predstavila až v roku 2010. V ponuke boli dva motory: turbodiesel 2,0 TDI s výkonom 103 kW a zážihový päťvalec s objemom 2,5 litra a výkonom 125 kW. ; Motory 1,4L 16v, 1,4L 16v TSI (Preplňovaný) 1,6L 8v 1,6L 16v TDI 2,0L 16v TDI 2,5L ; Rozmery Rázvor – Dĺžka – Šírka – Výška –"}
{"id": "225587", "title": "Volkswagen Golf", "context": "Piata generácia (A5/Typ 1K, 2003 – 2009) Golf GTI piatej generácie Volkswagen Golf V sa vyrábal od roku 2003 až do roku 2008, kedy ho vystriedala už šiesta generácia. Prvýkrát sa predstavil na autosalóne vo Frankfurte v roku 2003. Mesto Wolfsburg, kde sa Golf vyrába, sa v rámci osláv uvedenia novej generácie na jeden týždeň premenovalo na Golfsburg. Oproti predchodcovi je vyšší o , širší o a dlhší o . Rázvor sa predĺžil o . Objem batožinového priestoru narástol o 20 l. Zvýšená bola aj tuhosť karosérie. Odvodený sedan sa vrátil k menu Jetta. Z piatej generácie bolo odvodené aj menšie MPV s názvom Golf Plus. Prvýkrát od druhej generácie sa objavilo aj terénne vyhotovenie s názvom CrossGolf (odvodené z Golfu plus) nadväzujúce na Golf Country, ktorý bol odvodený z druhej generácie. Všetky motory sa teraz vojdú do emisné normy Euro4. Okrem športovej verzie GTI existuje aj variant R32, ktorá má oproti GTI pohon všetkých kolies. Výkon verzie R32 je 184 kW, najvyššia rýchlosť /h a vozidlo zrýchli na /h za šesť a pol sekundy. V roku 2004 prešiel automobil nárazovými testami Euro NCAP, kde získal 5 hviezdičiek. V Spojených štátoch sa automobilka vrátila k názvu Rabbit použitom už u prvej generácii. Od roku 2007 sa vyrába nová generácia kombi Golf Variant. Na niektorých trhoch, ako napríklad USA alebo Kanada nesie označenie Jetta SportWagen. Vozidlu konkuruje napríklad automobil Opel Astra H alebo Ford Focus. Objem batožinového priestoru bol 560 l, prípadne 2550 l so sklopenými sedadlami. V roku 2009 prešiel model variant faceliftom, ktorý ho vzhľadovo priblížil šiestej generácii hatchbacku. Maska už nebude bohato chromovaná a svetlomety majú ostrejšie rezané rysy. Vozidlo bolo tiež lepšie odhlučnené a používa napríklad akustické čelné sklo, ktoré tlmí frekvencie, na ktorých vydávajú hluk vznetové motory. Kompletne zmenený bol interiér, keď dostal zhodné diely s hatchbackom šiestej generácie. Automobil môže byť vybavený automatickým parkovacím systémom, cúvacou kamerou alebo panoramatickou strechou. Najvyššia výbava Exclusive vychádza z výbavy Highline. Má športový podvozok, sedemnásťpalcové kolesá z ľahkých zliatin, vyhrievané sedadlá a kožené prvky v interiéri. V základnej výbave má vozidlo šesť airbagov, ESP, klimatizáciu, rádio na CD s možnosťou prehrávať súbory mp3, centrálne uzamykanie na diaľkové ovládanie, elektricky sťahované okná a výškovo nastaviteľné sedadlo vodiča. ; Zážihové motory 1,4L 55 kW 1,4L 59 kW 1,4L 66 kW FSI 1,6L 75 kW 1,6L 85 kW FSI 1,4L 90 kW TSI 1,4L 103 kW TSI 2,0L 110 kW FSI 2,5L 110 kW 2,5L 125 kW 1,4L 125 kW TSI 2,0L 147 kW TFSI 3,2L 184 kW VR6 24V R32 ; Vznetové motory 2,0L 55 kW SDI 1,9L 66 kW TDI 1,9L 77 kW TDI 2,0L 103 kW TDI 2,0L 125 kW TDI"}
{"id": "225586", "title": "Volkswagen Golf", "context": "Štvrtá generácia (A4/Typ 1J, 1997 – 2006) Golf R32 Výroba modelu začala v októbri 1997 s interným označením \"1J\" a už o rok neskôr sa stala najpredávanejším vozidlom vo svojej triede. Vyrobilo sa jej 4,3 milióny kusov. Oproti svojmu predchodcovi opäť povyrástla. Vonkajší dizajn bol upravený, ale stále mierne nadväzoval na predchádzajúcu generáciu. Kompletne zmodernizovaný bol ale interiér. ABS, airbagy a posilňovač riadenia sa objavili už v základnej výbave. Podvozkovú platformu automobil zdieľal s koncernovými súrodencami Škoda Octavia, Audi A3, Audi TT, Volkswagen New Beetle, Seat León a Seat Toledo II. Najslabším motorom bol moderný 16 ventilový motor s objemom 1,4 litra a výkonom 55 kW. Potom 1,6/74 kW, ďalej 1,8 s päťventilovou technikou s výkonom 92 kW a rovnaký motor s turbom – 110 kW a 2,3 V5/110 kW. Z priamovstrekovacích dieselov boli vyrábané 3: 1,9 SDI (bez turba) – 50 kW, 1,9 TDI/66 a 1,9 TDI/81 kW. Všetky verzie okrem 1,9 SDI a 1,8 turbo bolo možné vybaviť štvorstupňovou automatickou prevodovkou. Opäť sa objavila verzia s pohonom 4x4 s medzinápravovou spojkou Haldex s názvom 4motion. Combi nieslo označenie Golf Variant a vyrábalo sa od roku 1999 do roku 2006. Sedan niesol názov Bora (v Severnej a Južnej Amerike opäť Jetta), ktorý tiež existoval pod názvom Bora Variant. Výroby sa dočkal aj model Bora Variant. Konkurentmi štvrtej generácie sú napríklad vozidlá Opel Astra G alebo Ford Focus. V roku 2002 vznikla špeciálna edícia GTI 25 Jahre Jubiläumsedition pri príležitosti prvého GTI modelu z roku 1976. Model bol k dispozícii v troch farbách: červenej s názvom Tornado Red, striebornej Reflex Silver a čiernej Diamond Silver. Tento model bol k dispozícii len pre európske trhy. Pre americké trhy bol k dispozícii veľmi podobne vybavený model GTI 337 Edition, ktorý bol vyrábaný výhradne v striebornej farbe Reflex Silver. Oba modely ako 25 Jahre, tak aj GTI 377 boli vybavené mnohými doplnkami, ktoré pre klasické GTI modely k dispozícii neboli. Napríklad sa jedná o podnárazníky, spoiler, alebo prevedenie pedálov. Ani jeden z modelov nebolo možné vybaviť strešným oknom, ako odkaz na Golf GTI prvej generácie Výroba modelu v prevedení hatchback skončila v roku 2004, model Variant skončil v roku 2006. Pre trhy v Južnej Amerike, Mexiku a Číne pokračovala výroba hatchbacku až do roku 2010 pod názvom Golf City ; Rozmery Rázvor – , (verzia R32) Dĺžka – (do roku 2002), , (verzia R32) Šírka – Výška – , (verzia R32), (model City Golf) ; Zážihové motory 1,4L 55 kW 16V 1,6L 74 kW 1,6L 75 kW 1,6L 77 kW 16V 1,8L 92 kW 20V 1,8L 110 kW 20V Turbo 1,8L 132 kW 20V Turbo 2,0L 85 kW 2,3L 110 kW VR5 2,3L 125 kW VR5 20V 2,8L 130 kW VR6 2,8L 150 kW VR6 24V 3,2L 177 kW VR6 24V R32 ; Vznetové motory 1,9L 50 kW SDI 1,9L 66 kW TDI 1,9L 74 kW TDI 1,9L 81 kW TDI 1,9L 85 kW TDI 1,9L 96 kW TDI 1,9L 110 kW TDI City Golf Pod názvom City Golf sa táto generácia predáva dodnes v Kanade a Južnej Amerike. Bol predstavený v roku 2006. Dizajn vozidla je zmodernizovaný. Predná časť je v štýle šiestej generácie typu Polo a zadná je inšpirovaná piatou generáciou. V Kanade prebieha predaj súbežne s piatou generáciou Golfu. Tá sa predávala pod názvom Rabbit. Podobne bola upravená aj štvrtá generácia Jetty, ktorá v Kanade nesie označenie City Jetta. Golf s rotačným čerpadlom určený na vývoz s motorom 1,9 TDI 110kw. V edícii GTD."}
{"id": "599758", "title": "Volkswagen Golf", "context": "Pod názvom City Golf sa táto generácia predáva dodnes v Kanade a Južnej Amerike. Bol predstavený v roku 2006. Dizajn vozidla je zmodernizovaný. Predná časť je v štýle šiestej generácie typu Polo a zadná je inšpirovaná piatou generáciou. V Kanade prebieha predaj súbežne s piatou generáciou Golfu. Tá sa predávala pod názvom Rabbit. Podobne bola upravená aj štvrtá generácia Jetty, ktorá v Kanade nesie označenie City Jetta. Golf s rotačným čerpadlom určený na vývoz s motorom 1,9 TDI 110kw. V edícii GTD."}
{"id": "265523", "title": "Volkswagen Corrado", "context": "Opis Vozidlo malo 3-dverovú štvormiestnu karosériu typu hatchback. Bol postavený na základe Volkswagenu Golf II. Od roku 1990 sa predával aj v USA. Predávali sa aj špeciálne verzie. V Nemecku edícia Jet, vo Veľkej Británii edícia Champaign a v Taliansku Estoril. Vozidlo malo pohon predných kolies a v ponuke iba benzínové motory. Motory sa spájali s 5-stupňovou prevodovkou umiestnenou naprieč. Podvozok bol bezrámový, predná náprava bola nezávisle zavesená na priečnych ramenách a vzperách McPherson a zadná na vlečných ramenách odpružených vinutými pružinami a teleskopickými tlmičmi. Vpredu aj vzadu bol skrutný stabilizátor. Vozidlo bolo vybavené posilňovačom a antiblokovacím systémom Bosch ABS. Brzdy boli vpredu aj vzadu kotúčové."}
{"id": "473477", "title": "Volkswagen Jetta", "context": "Šiesta generácia (2010 – súč.) Jetta VI Aktuálny model využíva podvozkovú platformu Golfu V. generácie, rovnako ako techniku zo staršej, (VI.) generácie. Ide prakticky o facelift s doplnením novej výbavy, ako je cúvacia kamera, rozpoznávanie únavy vodiča alebo kontrolu \"mŕtveho uhla\". Pohonné jednotky tvoria tri zážihové a dva vznetové motory s výkonom od 77 do 110 kW."}
{"id": "301599", "title": "Renault Clio V6 Renault Sport", "context": "Introduction Renault Clio V6 zozadu Renault Clio V6 Renault Sport je hot hatch, ktorého základom je Renault Clio II. V rokoch 2001 až 2005 ho vyrábala motoršportová divíza Renault Sport automobilky Renault. Modely Phase 1 boli konštruované výrobcom TWR vo Švédsku a modely Phase 2 boli konštruované divíziou Renault Sport v Dieppe. Koncept automobilu s motorom v strede a rozšírenou karosériou veľmi pripomína Renault 5 Turbo z 80-tych rokov."}
{"id": "473475", "title": "Volkswagen Jetta", "context": "Štvrtá generácia (1998 – 2005) Bora Variant Štvrtá generácia sa vyrábala najkratšie, iba medzi rokmi 1998 až 2005. V Európe sa predávala pod menom Bora, v Spojených štátoch a v Mexiku ostalo pri označení Jetta. Okrem klasického sedanu bolo od modelu Bora odvodené aj vozidlo s karosériou kombi Bora Variant. Prakticky išlo o klasický Golf Variant s dielmi prednej karosérie, ktoré sú zhodné so sedanom. Kombi sa predstavilo v januári 2001 na autosalóne v Los Angeles. Výroba kombi pre všetky trhy ale prebiehala len vo Wolfsburgu. Novinkami vo výbave vozidla boli dažďové senzory alebo automatická klimatizácia. V Mexiku pokračoval predaj tejto generácie ešte v roku 2009. V ponuke sú dva motory, benzínový dvojliter s výkonom 85 kW a vznetový motor s objemom 1,9 litra a výkonom 74 kW. V roku 2009 sa v ponuke objavila športová verzia Jetta GLI poháňaná turbodúchadlom preplňovaným motorom s objemom 1,8 litra a výkonom 132 kW. Do výbavy športovej verzie patrí predný spojler, nadstavce prahov, športové nárazníky a sedemnásťpalcové kolesá, ktoré sú širšie ako u štandardných verzií. Celý automobil je na zníženom podvozku. Interiér je vybavený koženým paketom a doplnkami z Golfu GTI. V prepočte sa cena pohybovala okolo 330 tisíc Sk. City Jetta Rovnako ako u hatchbacku, pokračuje na niektorých trhoch, ako napríklad Kanada, Brazília, Argentína, Čína alebo Mexiko, aj výroba sedanu. Dizajn vozidla je inšpirovaný piatou generáciou Passatu. K dispozícii je automobil s jediným motorom s obsahom 2,0 l a výkonom 86 kW. ; Rozmery Rázvor – (sedan), (kombi) Dĺžka – (sedan), (kombi) Šírka – Výška – (sedan), (kombi)"}
{"id": "271491", "title": "Turbocharged Direct Injection", "context": "Introduction Súbor:Dieselmotor Golf IV TDI 1.9 ARL 110kW - BJ 2001 - 128Mm Laufleistung.jpg|right|thumb|Motor 1.9 TDI s výkonom 110 kW/150 HP vo vozidle Volkswagen Golf IV TDI ( Turbocharged Direct Injection ) je obchodný názov prepĺňaných vznetových motorov s priamym vstrekovaním paliva, ktoré vyvinula a vyrobila spoločnosť Volkswagen Group. Tieto motory sú v širokej miere používané vo všetkých bežných značkách osobných automobilov a ľahkých úžitkových automobilov, vyrábaných spoločnosťou Volkswagen Group (najmä tých, ktoré sa predávajú v Európe). Tieto motory sú tiež používané ako lodné motory - v aplikáciách Volkswagen Marine, a Volkswagen Industrial Motor. TDI je registrovaná ochranná známka spoločnosti Volkswagen Aktiengesellschaft."}
{"id": "225585", "title": "Volkswagen Golf", "context": "Tretia generácia (A3/Typ 1H, 1991 – 1999) Golf 3 Variant Tretia generácia sa vyrábala v rokoch 1991 – 1997. Táto generácia získala prestížny titul auto roka 1992. Pre odvodený sedan bolo použité meno Vento (1992), v Spojených štátoch sa zostalo u mena Jetta, pre combi, ktoré sa objavilo na základe Golfu prvýkrát, označenie Golf Variant (1993).V roku 1993 sa objavila aj verzia cabrio a verzie Syncro s pohonom 4×4. Táto generácia urobila pokrok najmä po stránke bezpečnosti. Objavili sa airbagy pre vodiča a spolujazdca. Zmizli tiež pre Golf do tej doby typické okrúhle svetlomety, keď bol ich tvar štylisticky upravený do oválu. Mohutný C-stĺpik (poznávacie znamenie Golfu) bol ešte zväčšený. Práve tento prvok je kritizovaný ako nebezpečný, pretože značne obmedzuje výhľad z vozidla dozadu. Batožinový priestor mal objem 330 l (670 l so sklopenými sedadlami) a prístup do neho bol opäť ľahší, pretože veko siahalo až k zadnému nárazníku. Modernejšie vyzeral aj interiér. Základným agregátom bol motor 1,4 l (44 kW, 116 Nm pri 2800 ot./min), z ďalších 1,6 (55 kW), 1,8 (55 kW) a 1,8 (66 kW). V roku 1996 pribudol ešte 1,6 (74 kW). Pre športovejšieho vodiča tu boli dvojlitre v osemventilová (85 kW) alebo šestnásťventilová verzia (110 kW). Posledné menované boli dodávané s označením GTI. Špičkovou verziou bol model VR6. Technicky zaujímavý šesťvalec má valce do V, ale uhol, ktorý dva rady valcov zvierajú má len 15 stupňov. Dieselové motory boli 1,9 l a boli dodávaný v atmosférickej verzii (47 kW) alebo s turbodúchadlom (55 kW). Prevratnou novinkou bol v roku 1993 motor s priamym vstrekovaním nafty 1,9 TDI (66 kW). V roku 1996 bol predaný dvadsaťmiliónty automobil s názvom Golf. Celkovo bolo vyrobených 4,8 milióna vozidiel tretej generácie. Okrem Wolfsburgu v Nemecku sa tretia generácia vyrábala aj v meste Puebla v Mexiku, v Bratislave na Slovensku a v Uitenhage v Južnej Afrike. Prvýkrát sa tiež predstavil Golf s karosériou kombi. V tom čase predával Volkswagen niektoré vozidlá Golf a Polo v takzvanej edícii Harlequin. Išlo sa o automobily, u ktorých boli jednotlivé diely karosérie lakované rôznymi odtieňmi pastelových farieb. Na začiatku deväťdesiatych rokov Volkswagen sponzoroval aj niekoľko turné rockových kapiel po Európe. V rámci toho sa objavili golfy edície Pink Floyd Edition (1994), Rolling Stones Edition (1995) a Bon Jovi Edition (1996).Konkurentmi tretej generácie boli napríklad vozidlá Opel Astra F alebo Ford Escort. ; Rozmery Rázvor – (do roku 1995), Dĺžka – Šírka – Výška – (do roku 1995 a kabriolety), ; Zážihové motory 1,4L 44 kW 1,6L 55 kW 1,6L 74 kW 1,8L 55 kW 1,8L 66 kW 2,0L 85 kW 2,0L 110 kW 16V 2,8L 120 kW VR6 12V 2,8L 128 kW VR6 12V 2,9L 140 kW VR6 12V ; Vznetové motory 1,9L 47 kW 1,9L 47 kW SDI 1,9L 55 kW Turbo 1,9L 66 kW TDI 1,9L 81 kW TDI"}
{"id": "473194", "title": "Hot hatch", "context": "Vývoj hot hatch Automobil, ktorý spopularizoval koncept hot hatch, bol Volkswagen Golf GTI 1976, uvedený na Frankfurtskom autosalóne v roku 1975. Avšak Golf GTI nebol prvým hot hatchom, pretože viacero automobilov zo 70. rokov začali s trendom športových verzií rodinných hatchbackov, ako napríklad Autobianchi A112 Abarth z roku 1971 či Simca 1100 Ti, ktorý bol dostupný v Európe v roku 1974. Ďalší hot hatch zo 70. rokov bol Renault 5 Alpine, ktorý sa začal predávať v máji 1976. Volkswagen Golf GTI mal okrem výkonnejšieho 1,6-litrového motora so vstrekovaním paliva, ostrejšieho riadenia a športovo orientovaného marketingu, pomohol vytvoriť veľký trh pre malé, praktické automobily, ktoré majú vynikajúci výkon. Jeho maximálna rýchlosť bola viac ako 177 km/h, v čase, kedy väčšina automobilov tejto veľkosti nedosahovala ani 160 km/h. Golf GTI sa tešil krátkemu bezkonkurenčnému predajnému úspechu, avšak začiatkom 80. rokov začali ďalší výrobcovia automobilov konkurovať Golfu GTI so svojimi alternatívami. Medzi konkurenciu patrili rôzne verzie Mini, Alfa Romeo Alfasud a pretekmi inšpirované automobily ako Vauxhall Chevette HS s výkonom 101 kW/137 koní, ktorý poskytoval športové výkony. Medzi ďalšie hatchbacky, ktoré spĺňali tento formát, patrili Chrysler/Talbot Sunbeam Ti 1978 s výkonom 74 kW/100 koní a prudkejším zrýchlením ako Golf GTI. O rok neskôr bol uvedený Lotus Sunbeam s 2,2-litrovým motorom, ktorý ponúkal úchvatných 112 kW/152 koní a zrýchlenie z 0 na 100 km/h za 6,6 sekundy."}
{"id": "225582", "title": "Volkswagen Golf", "context": "Introduction  Volkswagen Golf je najdôležitejším modelom nemeckej automobilky Volkswagen a patrí k celosvetovo najpredávanejším automobilom vôbec. Jeho meno je odvodené z nemeckého označenia pre Golfský prúd – . V Spojených štátoch bola prvá a piata séria predávaná pod názvom Rabbit . V Mexiku sa prvá séria predávala pod názvom Caribe a v Kanade a v Južnej Afrike pod názvom City Golf . Pod týmto názvom sa v Kanade, Brazílii a Argentíne predáva aj štvrtá generácia týchto automobilov. V súčasnosti (2020) sa vyrába ôsma generácia po facelifte. Golf patrí do kategórie áut nižšej strednej triedy a v Nemecku sa podľa neho táto trieda tiež niekedy nazýva \"Golf-Klasse\". Navrhnutý bol predovšetkým ako rodinný automobil, ale vďaka športovým verziám, kabrioletom, terénnym a úžitkovým prevedeniam sa stal obľúbeným aj medzi mladými ľuďmi a medzi malými podnikateľmi. Vďaka svojej povestnej kvalite je obľúbený aj u starších vodičov. V roku 2007 prekročil počet vyrobených Golfov hranicu 25 miliónov. Golf sa vždy vyrábal ako trojdverový alebo päťdverový hatchback. V trojdverovom prevedení pôvodne vznikala väčšina vozidiel. Prvá a tretia generácia boli vyrábané aj ako kabriolet (štvrtá generácia vychádzala z tretej, len bola opticky zosúladená so štvrtou generáciou), ale aj druhá generácia mohla byť individuálne získaná v tomto karosárskom variante, ktorého produkciu zabezpečovali malosériové tuningové firmy. Od tretej generácie je súčasťou ponuky karoséria kombi s obchodným označením Variant. K modelu Golf tradične patrí aj športová verzia GT a GTI s benzínovým motorom a GTD s dieselovým motorom, časom sa objavili aj ďalšie športovejšie ladené modely ako VR6 alebo R32 s pohonom všetkých kolies. Od roku 1972 boli tieto vozidlá montované taktiež v dnešnej Bosne a Hercegovine. Model piatej generácie s karosériou kabriolet sa predáva pod názvom Eos, na rozdiel od predchádzajúcich kabrioletov má miesto plátenej pevnú skladaciu strechu. Od piatej generácie sú odvodené aj MPV Golf Plus a SUV Volkswagen Cross Golf. Od šiestej generácie je opäť odvodený kabriolet s plátennou strechou."}
{"id": "202350", "title": "Ukladanie energie do stlačeného vzduchu", "context": "Autá na stlačený vzduch  História Vzduchový motor a myšlienka použitia vzduchu ako nosiča energie nie je nová. Vzduch sa používa od 19. storočia na pohon banských lokomotív a súčasne bol základom pohonu námorných torpéd. Stlačený vzduch sa v súčasnosti používa v pretekárskych autách na zabezpečenie počiatočnej energie na naštartovanie hlavného pohonu auta: spaľovacieho motora (ICE). Veľa ľudí pracovalo na myšlienke vozidiel na stlačený vzduch so znovu oživeným záujmom od čias energetickej krízy v 90. rokoch. Pohon Motor na stlačený vzduch používa expanziu stlačeného vzduchu na poháňanie piestov motora alebo na pohon turbíny. Občas sa účinnosť zvyšuje nasledovnými metódami: turbína s postupnou expanziou pri vysokej účinnosti niekoľko stupňov expanzie použitie odpadového tepla, obzvlášť pri hybridných tepelných motoroch využívanie tepla z okolia Vysoko účinné usporiadanie využíva vysoko, stredno a nízko tlakové piesty, za ktorými nasleduje difuzér, ktorý vťahuje okolitý vzduch do vzdušného tepelného výmenníka medzi každým z expanzných stupňov. Toto ohrieva výfuk predchádzajúceho stupňa a privádza tento predhriaty vzduch do nasledujúceho stupňa.. Jediný výfukový plyn z každého stupňa je studený vzduch, ktorý môže mať až (−15 °C) a môže sa použiť aj na klimatizáciu v aute Dodatočné teplo môže byť zabezpečené spaľovaním paliva tak ako v roku 1904 vo Whitehadových torpédach. Toto vylepšuje výdrž a možnú rýchlosť pre daný objem nádoby za cenu dodatočného paliva. Ako alternatíva k piestom alebo turbínam, kvázi turbína je tiež schopná bežať na stlačený vzduch, a preto je tiež vzdušným motorom. Autá Niekoľko spoločností vyhlasovalo, že vyvíja vozidlo na stlačený vzduch pre komerčné použitie od zhruba roku 1990, ale doteraz nie je žiadne k dispozícii. Typicky sa ako hlavné výhody uvádzajú: žiadne emisie na cestách, nízko nákladová technológia, motor používajúci na mazanie konzumný olej a zabudovaná klimatizácia. Tlakové nádoby môžu byť doplnené v servisnej stanici (použitím prečerpávania) alebo za pár hodín na domácich parkoviskách zapojením auta na elektrickú sieť prostredníctvom zabudovaného kompresora. Náklady na prevádzku takého auta sú typicky navrhované, aby boli zhruba € 0,75 na s úplným dobitím na \"čerpacej stanici” za zhruba € 1,93."}
{"id": "473476", "title": "Volkswagen Jetta", "context": "Piata generácia (2005 – 2010) Jetta V Piata generácia sa po prvýkrát predstavila 5. januára 2005 na autosalóne v Los Angeles. Okrem predchádzajúcich lokácií výroby sa novo montuje napríklad aj v Indii. Je o niečo menšia, ako model Passat. Maska chladiča má veľké rozmery a je podobná ako na modeli Touran alebo Eos. Vo výbave sa novo objavila duálna klimatizácia a nové halogénové natáčacie svetlomety. ; Rozmery Rázvor – Dĺžka – Šírka – Výška –"}
{"id": "298331", "title": "Fiat Seicento", "context": "Tuning Nemecká tuningová spoločnosť Novites dosiahla zvýšenie výkonu motora Fiatu Seicento na 74 kW s objemom 1.6 l zakomponovaným turbodúchadlom a šesťstupňovou prevodovkou."}
{"id": "473473", "title": "Volkswagen Jetta", "context": "Druhá generácia (1984 – 1992) Jetta II Druhá generácia odvodeného sedanu sa vyrábala v rozmedzí rokov 1984 až 1992. Za 8 rokov výroby bolo vyrobených 1 708 390 kusov. Na americkom trhu, kam prišla druhá generácia v roku 1985, sa Jetta stala najpredávanejším európskym automobilom. Vozidlo bolo vo všetkých smeroch väčšie a na rozdiel od predchodcu už päťmiestne. Rovnako ako pri prvej generácii sa vyrábal dvoj a štvordverový variant. V roku 1988 prišla modernizácia. Tá obsahovala nové nárazníky a predné bočné okná prestali byť delené. Kladne hodnotené bolo u druhej generácie riadenie a kvalita interiéru. Z vozidla boli odvodené aj športovejšie modely GLI alebo GTX. Tie boli prezentované ako lacnejšia alternatíva k vozidlám Audi alebo BMW. Športové verzie boli vybavené väčšími kolesami, tvrdšie nastavenými tlmičmi a kratšími prevodovými stupňami. ; Rozmery Rázvor – Dĺžka – (do roku 1988), Šírka – Výška – Volkswagen Jetta King Volkswagen Jetta King je postavený na základe druhej generácie Jetty. Jeho výroba prebieha od piateho decembra 1991 v Číne. Počas výroby prešiel automobil dvoma modernizáciami. Prvá z nich prišla v októbri 1997. Dizajn prednej časti vozidla bol zmenený v duchu štvrtej generácie Passatu. Druhý facelift prišiel v marci 2004 podľa modelu Phaeton. Výroba prebieha v provincii S’-čchuan v Chengdu."}
{"id": "458396", "title": "Toyota MR2", "context": "Tretia generácia (W30; 1999–2007) Tretia generácia Toyoty MR2 mala tri rozdielne názvy podľa krajiny, kde sa predávala, Toyota MR-S v Japonsku, Toyota MR2 Spyder v USA a ako Toyota MR2 Roadster v Európe. Mnohí tvrdia, že jej dizajn bol inšpirovaný automobilom Porsche Boxster. Táto generácia bola dostupná s jediným motorom, a to hliníkovým radovým štvorvalcom 1ZZ-FED s objemom 1794 cm³. Podobne ako jeho predchodcovia mal rozvod DOHC a 16 ventilov. Časovanie sacích ventilov bolo nastaviteľné prostredníctvom systému VVT-i, ktotý bol uvedený v roku 1998. Tento motor poskytoval výkon 104 kW/141 koní a vďaka nízkej hmotnosti automobilu, dokázal akcelerovať z 0 na 100 km/h za 6,8 až 8,7 sekundy (v závislosti od typu prevodovky)."}
{"id": "473471", "title": "Volkswagen Jetta", "context": "Introduction  Volkswagen Jetta je modelom nemeckej automobilky Volkswagen a patrí rovnako ako Golf do kategórie áut nižšej strednej triedy."}
{"id": "473472", "title": "Volkswagen Jetta", "context": "Prvá generácia (1979 – 1984) Jetta I Prvá generácia sedanu Jetta sa predstavila na Frankfurtskom autosalóne v roku 1979. Výroba začala ešte v tom istom roku v nemeckom Wolfsburgu. V Mexiku sa Jetta predávala pod názvom Volkswagen Atlantic. Na výber bola dvoj alebo štvordverová karoséria. Dizajn bol rovnako ako u hatchbacku dielom Giorgetta Giugiara. Americká verzia používala odlišne hranaté svetlomety, ktoré boli využité aj pri hatchbacku Rabbit. Pre východné európske trhy bežala výroba aj v Bosne a Hercegovine v Sarajeve. Produkcia skončila v roku 1984. Celkovo bolo vyrobených 571 030 vozidiel Jetta prvej generácie. ; Rozmery Rázvor – Dĺžka – Šírka – Výška –"}
{"id": "473474", "title": "Volkswagen Jetta", "context": "Tretia generácia (1992 – 1998) Vento Tretia generácia sedanu sa vyrábala v rokoch 1991 až 1998. V Európe pristúpil Volkswagen k zmene mena na Vento. Pod názvom Jetta sa tretia generácia predávala len v Spojených štátoch. K dispozícii už bola len ako štvordverový sedan. Design tretej generácie vytvoril Herbert Schafer. Boli použité farby bez prímesí ťažkých kovov a plasty boli čiastočne z recyklovaného materiálu. Rozmery Rázvor – Dĺžka – Šírka – Výška –"}
{"id": "235095", "title": "Delta Air Lines", "context": "Introduction Sídlo spoločnosti Delta Air Lines Airbus A220-100 Delta Air Lines, Inc. je americká letecká spoločnosť, ktorá má svoje sídlo v Atlante v Georgii. Lieta na domácich a medzinárodných linkách do Severnej Ameriky, Južnej Ameriky, Karibiku, Afriky, Stredného Východu, Ázie a Európy. Plánuje sa, že v roku 2009 zaháji lety do Austrálie, čím by sa stala jedinou americkou aerolinkou, ktorá by lietala na všetky kontinenty s výnimkou Antarktídy. V súčasnosti lieta do 375 destinácií v 66 krajinách (5 kontinentov). Delta je jedinou hlavnou americkou aerolinkou, ktorá lieta do Afriky. Jej hlavným letiskom (hubom) je Hartsfield-Jackson Atlanta International Airport v Atlante. Operuje tiež na letiskách Cincinnati/Northern Kentucky International Airport, JFK International Airport v New York City, a Salt Lake City International Airport. 29. októbra 2008 sa skončila fúzia spoločnosti s Northwest Airlines, čím sa vytvorila najväčšia svetová letecká spoločnosť. Delta oznámila 14. januára 2014 že všetky lietadlá typu Airbus 319-100, 320-200, Boeing 737-800, 757-200 dostanú úplne nový interiér, vrátanie sedačiek s dotykovým displejom, každé lietadlo bude ponúkať 3 triedy - First Class, Economy Comfort a Economy. Lietadlá na diaľkovú flotilu Airbus 330-200, A330-300, Boeing 767-300, 767-400, 747-400, 777-200 postupne prechádzajú na nový interiér 3 tried. Všetky lietadlá budú obnovené do konca roka 2016."}
{"id": "174334", "title": "Common rail", "context": "Common rail pre vznetové motory V súčasnosti vyrábajú systémy common rail spoločnosti Bosch, L Orange, Delphi, Denso, Magneti Marelli a Siemens-VDO. Vývoj systému 1. generácia z roku 1997, tlak 135 MPa, elektromagnetické vstrekovače 2. generácia z roku 2001, tlak 160 MPa, elektromagnetické vstrekovače 3. generácia z roku 2003, piezoelektrické vstrekovače 4. generácia systému firmy Bosch sa mala vyrábať od roku 2008, piezoelektrické vstrekovače s hydraulickým posilovaním majú zaistiť tlak až 250 MPa. Použitie vo vozidlách Common rail sa uplatňuje v stále väčšom počte automobilov, začal sa používať aj v nákladných vozidlách, jedným z prvých výrobcov bola firma MAN (modelové rady TGS , TGX ). Výrobcovia automobilov označujú svoje vozidlá vybavené systémom Common rail rôzne: BMW – D Daimler – CDI , vozidlá Jeep CRD Fiat Group: Fiat, Alfa Romeo a Lancia – JTD , tiež MultiJet , JTDm , Ecotec CDTi , TiD , TTiD , DDiS Honda – i-CTDi Hyundai-Kia Automotive Group – CRDi Ford Motor Company TDCi Duratorq a PowerStroke Renault – dCi General Motors: Opel, Vauxhall – CDTi (vo vozidlách vyrábaných Fiatom a Daewoo) a DTi (vozidlá Isuzu) Daewoo/Chevrolet – VCDi (licencia firmy VM Motori; tiež označ. Ecotec CDTi ) Mitsubishi – DI-D PSA Peugeot Citroën – HDI alebo HDi SsangYong – XDi (väčšinu motorov vyrába Daimler) Volkswagen Group TDI-PD , Volkswagen oznámil, že výroba TDI skončí v roku 2008 a prejde k systému Common Rail Toyota – D-4D Nissan – NEO-Di Mazda – CiTD Volvo – motory D5 sú nazývané Common rail Tata – DICOR Mahindra – CRDe Maruti Udyog – DDiS (licencia firmy Fiat) Suzuki – DDiS a MultiJet (licencia firmy Fiat)"}
{"id": "301509", "title": "Lotus Esprit", "context": "Julian Thompson prestavba (1993 – 2004) V roku 1993 bola ďalšia interiérová a exteriérová renovácia známa ako S4 , ktorá bola prvým modelom s posilňovačom riadenia. Exteriérová prestavba bola vykonaná Julianom Thompsonom, ktorý do nej zahrnul malý zadný spojler. Ďalšie hlavné zmeny boli na prednom a zadnom nárazníku, bočných prahoch a väzobných paneloch. Nové päťlúčové zliatinové disky kolies boli tiež zahrnuté do prestavby. S4 mal rovnaký výkon ako SE, 264 koní. S4 bol nasledovaný v roku 1995 verziou S4s (S4 Sport), ktorá mala zvýšený výkon na 221 kW/300 koní a krútiaci moment na 393 Nm, zlepšením úhrnom vzatých výkonov, kým komfort ostal ako v predchádzajúcej verzii. Maximálna rýchlosť bola zvýšená na 269 km/h, odstredivá sila na 0,91g a zrýchlenie z 0 na 96 km/h bolo zlepšené na hodnotu 4,6 sekundy. Hoci si motor udržal objem 2,2 litra, množstvo modifikácií bolo použitých na zlepšenie motorových výkonov. Medzi niektoré zmeny patrí zväčšenie nasávacích portov, modifikácie hlavy valcov, prekalibrovaná riadiaca jednotka motora a revidované turbodúchadlo. Najviditeľnejšie vonkajšie zmeny bolo pridanie väčšieho zadného krídla z modelu Sport 300 . Lotus Esprit S4s"}
{"id": "253315", "title": "Citroën C6", "context": "Opis Karoséria je charakteristická dlhým previsom vpredu v kombinácii s krátkou zadnou časťou. Zadné okno je kónicky zaoblené s odkazom na Citroen CX. Dvere sú bezrámové, pri každom otvorení a zavretí dverí sa okno vysúva a zasúva do tesnenia v karosérií. Vonkajšie spätné zrkadlá sú elektrochromatické, pri detekcií ostrého svetla ho pohlcujú a zabraňujú oslneniu vodiča, pri zamknutí vozidla sa sklopia ku karosérií podobne ako pri modeli C5. Vo veku kufra sa nachádza (okrem 2.2 HDi) elektronicky riadený deflektor prúdenia vzduchu \"tzv. krídlo\". Je riadený v závislosti od rýchlosti v troch polohách; prvá poloha do /h, druhá do /h a tretia nad /h. Jeho jedinečnosť je práve v jeho variabilite, nakoľko je prvým sériovým viacpolohovým riadeným deflektorm. Jednopolohový bol prvýkrát použitý v modeli Porsche Carrera."}
{"id": "284296", "title": "Citroën BX", "context": "Bezpečnosť Bezpečnostné systémy: ABS Karoséria bola navrhnutá s deformačnými zónami pod sedadlami a nad hlavami posádky, tak aby pri náraze vytvorila energiu odkláňajúcu kabínu. Volant sa pri náraze zasúval smerom od posádky. Model absolvoval čelné nárazové skúšky na firemnom polygone pri rýchlosti 50km/h. Po náraze sa dali otvoriť dvere."}
{"id": "266491", "title": "Fiat Coupé", "context": "Introduction  Fiat Coupé (typ 175, oficiálne nazývané Coupé Fiat ) bolo kupé vyrábané talianskym výrobcom automobilov Fiat medzi rokmi 1993 až 2000. Vozidlo bolo prvýkrát predstavené na autosalóne v Bruseli v roku 1993. Vozidlo je nezabudnuteľné svojimi hranatými tvarmi, s vrúbkovanými bočnými panelmi. Karosériu navrhol Chris Bangle z Centro Stile Fiat, zatiaľ čo interiér bol navrhnutý Pininfarinou. Vonkajší dizajn bol predzvesťou automobilového dizajnu z neskorých 90. rokov. Ako predošlý model ku Banglovej tak trochu notoricky známej práce na BMW, rovnako ako futuristické uhlové návrhy ostatných značiek, predovšetkým Renault a Ford."}
{"id": "192020", "title": "Fiat 600", "context": "Konštrukcia Štvorvalcový motor s rozvodom OHV je chladený vodou, chladič je umiestnený vzadu pri motore. Jednokanálový výfuk je priamo na výfukovom rozvode, prechádza len spodným krytom karosérie. Kúrenie je riešené priamo cez chladič motora vzduchovým tunelom vedúcim dopredu. V tuneli sa nachádza sytič, ručná brzda a radiaci systém s pákou. Hlavná klapka kúrenia a jej ovládacia páčka je nad tunelom pred zadnými sedadlami, vykurovanie zadnej časti auta je zpoza zadného operadla sedadla. Štvorstupňová prevodovka s náhonom na zadnú nápravu cez pružné spojky na polo osách, ako aj elektrický štartér sú umiestnené za sklápacím zadným operadlom pod tvarovaným krytom. Predná náprava s trojuholníkovými ramenami je riadená šnekovým riadením s olejovou náplňou cez tyče a guľové čapy. Odpruženie je vpredu riešené cez listové perá, vzadu cez struny. Na oboch nápravách sú olejové piestové tlmiče. Kolesá sú jednoduché, diskové. Automobil má jednoduché hydraulické brzdy, bubnové s lankovou ručnou brzdou na zadnú nápravu. Hlavné predné svetlomety s sú vybavené dvojvláknovými žiarovkami a parkovacími svetlami aj v smerovkách, ktoré sú taktiež aj na predných blatníkoch. Zadné kombinované svetlá obsahujú len smerovky, koncové a brzdové svetlá s dvojvláknovými žiarovkami a odrazové sklíčka. Svetlá nesvietia pri vypnutom kľúči zapaľovania. Interiérové svetlo je umiestnené v spätnom zrkadle a osvetlenie tachometra má vlastný vypínač. Na prístrojovej doske sa nachádza tachometer s kontrolkami dobíjania a tlaku oleja, palivomerom a kontrolkou prehriatia motora. Vľavo sú okrúhle kontrolky smeroviek, diaľkových a parkovacích svetiel. V strede páčkové spínače svetiel, stieračov, spomínaný spínač osvetlenia tachometra a spínacia skrinka zapaľovania. Prepínače svetiel a smeroviek sú na ľavej strane volantu, v jeho strede tlačidlo klaksónu. Pod prístrojovou doskou nad úložnou poličkou sa nachádza tiahlo ručného plynu, klapky kúrenia predného skla a nôh a tlačidlo mechanickej pumpy ostrekovačov."}
{"id": "279787", "title": "Jaguar E-Type", "context": "Prehľad E-Type bol pôvodne navrhnutý pre verejnosť ako grand tourer ako 2-sedadlové kupé a ako kabriolet. Verzia 2+2 s predĺženým rázvorom sa začal predávať o niekoľko rokov neskôr. Pri jeho premiére vyhlásil Enzo Ferrari, že je to „najkrajšie auto všetkých čias“. Tento model sa vyrábal v 3 verziách, ktoré sú dnes všeobecne známe ako „Series 1“, „Series 2“ a „Series 3“. Prechodná séria medzi Series 1 a Series 2 je neoficiálne známa ako \"„Series 1½“. Okrem toho, bolo vyrábaných aj niekoľko limitovaných edícií: „Lightweight E-Type“, ktorý bol zrejme určený ako ďalší typ modelu D-Type. Jaguar plánoval vyrobiť 18 kusov, ale nakoniec bol údajne vyrobený len tucet. Z nich je známe, že jeden kus bol zničený a ďalšie dva boli prerobené na kupé verziu. „Low Drag Coupé“ vznikol jeden kus, ktorý bol nakoniec predaný pretekárovi Jaguaru."}
{"id": "227099", "title": "Live for Speed", "context": "Vozidlá Plná S2 verzia obsahuje dokopy 20 áut. Sú rozdelené do viacerých kategórií a sú zahrnuté rôzne modely od tých pre začiatočníkov, až po výkonné pretekárske automobily pre pokročilých jazdcov. Autá v tomto simulátore nie sú modely skutočných automobilov, okrem BMW Sauber F1, Formula BMW, Raceabout 03 a Formula SAE. Do ďalšej verzie sa plánuje pridanie nového automobilu VW Scirocco. Všetky vozidlá majú odlišné parametre, líšia sa hlavne výkonom motora, krútiacim momentom, vlastnosťami motora ako počtom valcov, objemom a druhom prevodovky."}
{"id": "214981", "title": "Renault Mégane", "context": "Štvrtá generácia Štvrtá generácia sa predstavila vo Frankfurte na jar 2015 a k zákazníkom sa dostala až rok potom, teda na jar 2016. Štvrtá generácia znamenala revolúciu v kvalite spracovania a výbave na palube. Prvýkrát je u tohto vozidla vidieť náznak evolúcie a spojitosť s minulou generáciou (v predchádzajúcich generáciách vždy išlo o dizajnový prevrat). Táto generácia, rovnako ako model Talisman, vsádza na výrazný dizajn s veľkým logom na maske, v ktorej sa skrýva radar so svetelným podpisom v tvare C. Veľmi výrazný je aj zadok, na ktorom sú najväčšou dominantou podlhovasté, vodorovne zasadené svetla, ktoré delí logo . Prvýkrát je automobil možné vybaviť systémom 4Control, teda natáčaním všetkých štyroch kolies, slúžiacim k ľahšiemu manévrovaniu v meste i mimo neho. V malých rýchlostiach sa zadné kolesá natáčajú na opačnú stranu ako predné a vo vyšších rýchlostiach sa potom zadné kolesá natáčajú v rovnakom smere. Vo vozidle nechýba adaptívny tempomat, stráženie chodcov, automatické brzdenie, systém opúšťanie jazdného pruhu, alebo už od druhej generácie neodmysliteľné bezkľúčové ovládanie s tlačidlom štart a automatické zamykanie sa sklopením zrkadiel pri vzdialení od vozidla. Už tradične sa nová generácia pýši 5 hviezdičkami v nárazových testoch EuroNCAP. Interiér Interiéru dominujú obrie 8,7 \", zvisle usadený, tablet, ktorý slúži na obsluhu vozidla. V tablete je ukrytý multimediálny systém R-LINK 2, na ktorom sa dá nastaviť naozaj všetko, od farieb ambientného osvetlenie interiéru, k zmene farby a štýlu prístrojového štítu, cez nastavenie jazdných režimov, až na nastavenie zvukov a hudby v kabíne. Novinkou sú aj odvetrávané sedadlá s masážnou funkciou. V nižších výbavách je k dispozícii menší, horizontálne inštalovaný, displej. Benzínové jednotky 1,6 SCE, 115 koní, 156 Nm, päťstupňový manuál 1,2 TCe, 130 koní, 205 Nm, EDC6 (šesťstupňový manuál je neistý) 1,6 TCe, 150 koní, šesťstupňový manuál 1,6 TCe, 200 koní, 260 Nm, EDC7 (verzia Mégane GT) 1,8 TCe, 280 koní, Megane RS 1,8 TCe, 300 koní, Megane RS Trophy Naftové jednotky 1,5 dCi, 95 koní, 245 Nm, šesťstupňový manuál 1,5 dCi, 110 koní, 260 Nm, šesťstupňový manuál 1,6 dCi, 130 koní, 320 Nm, šesťstupňový manuál 1,6 dCi, 160 koní, 380 Nm, EDC6 Súbor:Renault Mégane IV chez Roi Merlin.jpg|Renault Mégane IV Súbor:Renault Megane Grand Tour.JPG|Renault Mégane IV Grandtour Súbor:2018 Renault Mégane R.S. (3).jpg|Renault Mégane R.S. Súbor:2018 Renault Mégane R.S. (1).jpg|Renault Mégane R.S."}
{"id": "441904", "title": "Citroën Jumpy", "context": "Galéria Súbor:Citroen_Jumpy_rear_20080326.jpg|Jumpy s presklenými zadnými dverami Súbor:Citroën_Jumpy.jpg|Jumpy s nelakovaným nárazníkom Súbor:Citroën Jumpy 2007 silver vr TCE.jpg|Jumpy 9 miestna osobná verzia Súbor:Citroën Jumpy Kastenwagen HDi 125 (II, Facelift) – Heckansicht, 5. September 2012, Wuppertal.jpg|Jumpy bez presklenia"}
{"id": "278765", "title": "Facelift", "context": "Introduction  Facelift je, pri výrobe automobilov, menšou kozmetickou zmenou vzhľadu. Počas výroby jedného typu automobilu môže automobilka pristúpiť ku zmene dizajnu. Táto zmena môže byť použitá z dôvodu zjednotenia dizajnu a novšími modelmi alebo použitia novších doplnkov. Ide vlastne o predĺženie \"života\" modelu aby bol konkurencieschopný do doby, keď príde na trh nová generácia. Technický základ a platforma automobilu ale zostáva rovnaká. Zmeny prebiehajú ako v interiéri tak aj v exteriéri. V rámci faceliftu môže byť upravená aj ponuka pohonných jednotiek."}
{"id": "251588", "title": "Svetlovod", "context": "Galéria Súbor:Bahnhof Berlin Potsdamer Platz Lichtröhre Straße Detail.jpg|Tubusový svetlovod umiestnený na stanici Potsdamer Platz Súbor:Berlin light tube.jpg|pohľad z interiéru Kategória:Osvetlenie Kategória:Solárna architektúra Kategória:Optika Kategória:Okná"}
{"id": "186861", "title": "Terminál TWA", "context": "Konštrukcia Nad nízkou oblúkovitou budovou obrátenou k rampe sa dvíha smelá strecha priestoru pre pasažierov. Je zostavená zo štyroch výstredne vyrezaných valcových železobetónových škrupín. Škrupiny stoja na dvoch pätách a dotýkajú sa špičkami nad stredom haly. Päty tvoria podpery v tvare písmena Y, a každé rameno nesie iný segment škrupiny. Úzke svetlíky v miestach spojov zdôrazňujú samostatnosť segmentov. Zosilené okrajové časti škrupín, reprodukujúcich priebeh síl v železobetóne, podoporujú organický charakter stavby. Obraz vtáka tak, ako ho naznačujú rozpäté krídla, je potvrdený aj vyčnievajúcim zobákom strechy nad hlavným vstupom do budovy. Vnútorné usporiadanie sa vyznačuje výraznými krivkami, ktoré až do detailu rozvíjajú dramatičnosť strechy."}
{"id": "190050", "title": "Maďarský pavilón na Svetovej výstave 1992", "context": "Exteriér Prvý vizuálny dojem vytvára sedem asymetricky vystupujúcich veží z jemného klenutia čiernej bridlicovej strechy. Dub – jediný vystavený exponát v stavbe – a hlavne jeho priemer, udáva veľkosť a miesto šiestej veže. Línia veží sa pohybuje v tvare krivky smerom ku vchodu. Priesečník osi vchodovej časti a strednej línie rebrovanej strechy vytvárajú dojem dynamiky. Blok budovy navyše využíva špecifické prednosti tvaru pozemku. Širšou stranou objekt zapadá do dôležitej križovatky ciest, z užšej južnej strany sa otvára výhľad na promenádu výstaviska EXPO. Najvyšší bod pavilónu pri kríži je . Tým, že sa strecha na koncoch budovy zaoblieva, pavilón pôsobí väčší a komplexnejší ako podobné hranaté budovy rovnakých rozmerov. Jeho 50-metrová dĺžka umožnila vytvoriť aj 5-metrový násyp zo zeminy v severnej časti pozemku a v jeho juhovýchodnom kúte vytvoriť informačno – predajný priestor."}
{"id": "249492", "title": "Študijná a vedecká knižnica v Hradci Králové", "context": "Architektúra Opláštenie budovy je z liateho betónu a svojim charakterom podčiarkuje dynamickosť a čitateľnosť tvaru – odliateho z písmena X. Plášť je členený kruhovými oknami, ktoré boli vybraté pre svoju schopnosť vytvárať intímne a pokojné vnútorné prostredie. Rozmiestnenie okien je v dvoch výškach. Okná sú rozmiestnené nepravidelne. Rozmiestnenie okien záleží od potreby osvetlenia priestoru. Skladové okná, ktoré sú čo najviac minimalizované, sú situované v ramene objektu. Zasklenia veľkých rozmerov zakončujú a presvetľujú priestory knižnice. Študovne sa nachádzajú na poslednom poschodí a sú presvetlené svetlíkami v tvare kruhu. Budova je situovaná na vydláždenej ploche, ktorá nadväzuje na okolité komunikácie – chodníky, cesty a taktiež na zelenú plochu garážových striech. Garáž, ktorá slúži verejnosti sa nachádza v otvorenom sokli južne pred budovou. Je zastrešená rastrom sietí porastených zeleňou. Stromy sú vysádzané aj v bezprostrednom okolí budovy."}
{"id": "188163", "title": "ING banka Budapešť", "context": "Exteriér Úprava fasády potvrdzuje kompozičné riešenie, detaily, materiálové riešenie súčasnej architektúry. Nemá tradičné otvory, vzhľadovo vytvára dojem línie. Tvorí ju reflexná oceľ a sklenená štruktúra fasády, vytvára sa tak kontrast, reflexia a transparentnosť. Táto kombinácia umožňuje meniacu sa hru vizuálnych efektov odrážajúceho sa svetla. Tento obraz sa mení od polohy pozorovateľa k budove."}
{"id": "102964", "title": "Staatliches Bauhaus", "context": "Galéria  Bauhaus Dessau Image:Bauhaus-Dessau main building.jpg|Bauhaus Dessau Image:Bauhaus-Dessau_Meisterhaeuser4.jpg|dielne Image:Bauhaus-Dessau Wohnheim Balkone.jpg|Ateliérové krídlo Image:Bauhaus-Dessau Festsaal.jpg|Prednášková aula. Image:Bauhaus-Dessau Festsaal Bühnenbeleuchtung.jpg|Uchytenie stropných svietidiel v aule. Image:Bauhaus-Dessau Fensterfront.JPG|Mechanicky ovládané okná Image:Mensa_Bauhaus_Dessau.PNG|Jedáleň Image:Bauhaus Chair Breuer.png|Stolička (dizajn Marcel Breuer). Wassily Kandinsky ju dal vyrobiť pre všetkých žiakov"}
{"id": "473531", "title": "Casa Gallardo", "context": "Introduction Casa Gallardo Casa Gallardo je budova v Madride, v Španielsku, ktorá sa nachádza na jednom z nároží centrálneho námestia Plaza de España. Predstavuje jedno z kľúčových diel poslednej fázy modernizmu v Madride. Navrhol ju architekt Federico Arias Rey ako obytný dom v roku 1911, v rámci prestavby pôvodnej budovy. Dokončená bola v roku 1914 a roku 1997 bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Má šesť poschodí a fasáda budovy je bohato zdobená organickými prvkami, ktoré tvoria balkóny. Svetlé steny kontrastujú so strechou, ktorá je pokrytá bridlicou. Na veľkej kopule, ktorá korunuje roh budovy, je v zlatom poli písmeno \"G\" podľa prvých majiteľov budovy."}
{"id": "551887", "title": "Španielska synagóga (Praha)", "context": "Galéria PRG-CineStill-SpanielskaSyn01.jpg|Predná fasáda budovy PRG-SpanielskaSynagoga01.jpg|Bočný detail z prednej fasády budovy Spanish Synagogue, Prague, second half of 19th century (4) (26118232441).jpg|Detail z prednej fasády - reliéf Španělská synagoga, Dušní 12, Josefov (Praha), Hlavní město Praha 05.jpg|Detail z prednej fasády - okno"}
{"id": "268478", "title": "Osemposchoďák (Košice)", "context": "Galéria Osemposchoďák, Angelo di Valentin.jpg|Meno zhotoviteľa kamenárskych prác umiestnené v dlažbe neďaleko vchodu do budovy"}
{"id": "188662", "title": "Crystal Palace (budova)", "context": "Architektonický popis budovy Celá budova bola vyrobená z prefabrikovaných dielcov, ktorých montáž bola jednoduchá a demontovateľná. Pozostávala z liatinových pilierov a výplňou bolo sklo. Rozmery budovy boli (symbolických 1851 ang. stôp) x . Bol uplatnený modul 24 x 24 stôp. Dá sa povedať, že išlo o typ bazilikálneho pôdorysu s jednou hlavnou a dvoma vedľajšími loďami v strede prekríženými transeptom. Práve tu bol umiestnený hlavný vstup do budovy. Opakovaním rovnakých stavebných prvkov sa docielil zvláštny výraz budovy. Hlavná loď bola zastrešená oblúkovou strechou a z každej strany boli dve bočné lode zastrešené rovnou strechou, kde krytina bola nahradená sklom. Hlavný vstup bol umocnený oblúkovou strechou, ktorá bola vyvýšená nad celou konštrukciou strechy. Rovnaké prefabrikované dielce boli namaľované rovnakou farbou: žltou, modrou a červenou v pomere 5:3:8. Interiér bol riešený ako univerzálny výstavný priestor, ktorý bol predelený len ľahkými mobilnými stenami. Napriek mocnému emotívnemu zážitku, ktorý stavba zanechávala v návštevníkoch, bola v mnohých smeroch nedomyslená hlavne staticky a zanedbaná bola tiež rozťažnosť liatiny pri konštrukcii takýchto rozmerov."}
{"id": "599762", "title": "Volkswagen Golf", "context": "\nVolkswagen Golf VI sa vyrábal od roku 2008 do roku 2012. Predaj začal v januári 2009. Je postavený na platforme predchádzajúcej generácie. Prvýkrát sa predstavil v Paríži na autosalóne. Design, ktorý vytvoril Walter de Silva, čerpá z odkazu prvých štyroch generácií a tretej generácie Scirocco. Má byť viac aerodynamický. Výroba by mala byť lacnejšia a získať tak zákazníkov. V predaji sa objavil v januári 2009. Vývoj bol sústredený na čo najnižšie výrobné náklady. V Spojených štátoch automobilka zostala u mená Rabbit. Prvýkrát sa do štandardnej výbavy dostala klimatizácia. Šiesta generácia v roku 2008 prešla testom Euro NCAP s piatimi hviezdičkami a rovnakého výsledku dosiahla aj v roku 2009 pri použití novej metodiky pri testoch. V apríli 2009 získala šiesta generácia Golfu titul World Car of the Year."}
{"id": "252671", "title": "Nižšia stredná trieda", "context": "Introduction Súbor:2013 Volkswagen Golf SE BlueMotion Technology 1.4 Front.jpg|thumb|Volkswagen Golf Súbor:Ford Focus II Ghia Facelift.JPG|thumb|Ford Focus Súbor:Bravo 2.JPG|thumb|Fiat Bravo Nižšia stredná trieda alebo segment C je kategória automobilov, ktorá patrí v európskych krajinách k najpredávanejším. Typickou karosériou vozidiel nižšej strednej triedy je hatchback, liftback a kombi, častý je aj sedan. Veľké automobilky ponúkajú v tejto triede aj MPV a odvodené modely s otvorenou karosériou. Automobily nižšej strednej triedy dosahujú obyčajne dĺžku 4 až 4,5 metra. Motory sú benzínové a naftové troj a štvorvalce s objemom medzi 1,2 a 2 litre. Najsilnejšie verzie majú motory s objemom nad 2 litre a výkon približne v rozsahu 140-200 koní. Poháňané sú predné alebo všetky štyri kolesá, v minulosti sa vyrábali aj s poháňanou zadnou nápravou. V Severnej Amerike je táto trieda označovaná ako \"Compact car\" s tým, že rázvor kolies je od 100 palcov (2,540 mm) do 109 palcov (2,769 mm), čo približne zodpovedá európskym metrickým triedam rozhraniu 2600 mm pre nižšiu a 2800 mm strednú trieda ."}
{"id": "225589", "title": "Volkswagen Golf", "context": "Siedma generácia (A7/9K, 2012 – 2020) Volkswagen Golf VII sa vyrába od roku 2012 do súčasnosti. Výroba trojdverového a päťdverového hatchbacku začala 6. augusta 2012 vo Wolfsburgu, s ročnými odstupmi pribudli verzie Variant a Sportsvan. Oficiálne predstavene vozu prebehlo 4. septembra 2012 v Berlíne. Vzhľad vozu sa oproti predchádzajúcej generácii zásadne nelíši, došlo iba k drobnejším úpravám. O to väčšie zmeny však zaznamenala technika. Na rozdiel od predchádzajúcej generácie je vozidlo postavené na novej modulárnej platforme MQB, ktorú Volkswagen začal využívať aj v ostatných vozidlách. Generačnú obmenu zaznamenala aj motorizácia, a to benzínový TSI (značený EA211) aj dieselový TDI (EA288). V roku 2017 prešiel Golf siedmej generácie faceliftom, ktorý okrem drobných vizuálnych zmien na predku vozu do ponuky pridal oj nový koncernový motor 1.5 TSI Evo, disponujúci 96, resp. v silnejšom variante 110 kW. Okrem sériového modelu je Golf v predaji aj vo verzii 4x4 – 4Motion a výkonných verziách GTI, GTI Performance, GTD a Golf R. Golf sa ponúka aj vo variante karosérie kombi ako model Variant, vo variante zväčšeného hatchbacku ako Golf Sportsvan a aj v úprave pre ľahký terén ako Golf Alltrack. Existuje aj elektrická verzia faceliftovaného modelu e-Golf a hybridný model Golf GTE. V ponuke dostupných motorov je aj zážihový štvorvalec s objemom 1,4 litru určený pre ie CNG. Označenie motora je TGI BlueMotion. Auto je vizuálne rozoznateľné modrou líniou na spodnej línii predného rebrovania masky motoru. Motory 1,2 TSI 63 kW/77 kW (do fl 2017) 1,0 TSI 81 kW (od fl 2017) 1,4 TSI 92 kW/110 kW 1,4 TSI ACT 1.5 TSI Evo 96 kW/110 kW 1,6 TDI 81 kW/85 kW 1,6 TDI 4MOT 81 kW (do fl 2017) 1,4 TGI BlueMotion 81 kW 2,0 TSI 169 kW/180 kW/228 kW (GTI, R) 2,0 TDI 110 kW/135 kW 2,0 TDI 4MOT 110 kW/135 kW"}
{"id": "249526", "title": "Hatchback", "context": "Introduction Súbor:1998-1999 Volkswagen Golf (1J) GLE 5-door hatchback 01.jpg|náhľad|5-dverový hatchback Volkswagen Golf IV Hatchback je typ automobilovej karosérie. Býva obyčajne trojdverová alebo päťdverová, dvojpriestorová s výklopnou (angl. hatch) a splývajúcou zadnou časťou karosérie (angl. back). Tento typ karosérie majú aj automobily Škoda Favorit, Škoda Felicia, Škoda Fabia, Ford Focus, Fiat Grande Punto, kolínske trojčatá (Citroën C1, Peugeot 107, Toyota Aygo), Peugeot 206, Ford Fiesta, BMW radu 1 a iné. V tejto kategórii vozidiel sú automobily s uzatvorenou karosériou a šikmou výklopnou zadnou časťou. Podľa počtu dverí sa tieto vozidlá označujú ako trojdverové alebo päťdverové. Tento druh karosérie sa používa predovšetkým pri vozidlách nižších tried. Citroen Traction Avant Commerciale 1938 Prvým automobilom s karosériou hatchback bol francúzsky Citroën Traction Avant. Opakom karosérie hatchback je notchback."}
{"id": "427231", "title": "Osemvalcový W motor (Volkswagen Group)", "context": "Použitie Motor bol v modeli Volkswagen Passat B5.5 montovaný pozdĺžne a to od septembra 2001 do septembra 2004, ale predaj bol iba 10 000 kusov za rok. Passat W8 bol v pozícii prémiového automobilu automobilky Volkswagen, pred zavedením modelu Volkswagen Phaeton."}
{"id": "197074", "title": "Volkswagen", "context": "Zásadné modely Beetle VW Beetle (nový) Chrobák : tento model vznikol už v 30. rokoch 20. storočia, ale vojna nedovolila výrobe rozbehnúť sa vo väčšom meradle až do roku 1946. Stal sa základným stavebným kameňom značky v 50. rokoch a prispel k povojnovej motorizácii západného Nemecka. V Európe skončila jeho výroba v roku 1974, v Mexiku pokračovala až do roku 2003. Vozidlo bolo charakteristické vzadu uloženým vzduchom chladeným motorom a subtílnou karosériou typického tvaru. Golf : Golf vystriedal vo výrobnom programe značky Chrobáka a nadviazal na jeho úspechy. V ôsmej generácii sa toto vozidlo s vpredu uloženým, vodou chladeným motorom vyrába dodnes. K dispozícii je v niekoľkých variantoch s rôznymi motormi, ktoré s postupom získavali na výkone. Spolu s výkonom rástla aj hmotnosť a rozmery vozidla. Passat : Passat je klasické vozidlo strednej triedy v modelovej hierarchii nad Golfom . Vyrába sa dodnes vo verzii sedan a kombi. Oproti Golfu je priestrannejší, luxusnejší a má výkonnejšie motory. V deväťdesiatych rokoch si vyslúžil prezývku manažérske auto . Transporter (T1 až T6.1) : tento model začal Volkswagen vyrábať v roku 1950 a vyrába ho pod týmto názvom dodnes. Stal sa veľmi obľúbeným vozidlom Hippies v 60. rokoch. V priebehu rokov podľa trendov v automobilovom priemysle narástol do všetkých smerov."}
{"id": "599767", "title": "Volkswagen Golf", "context": "Od roku 2007 sa vyrába nová generácia kombi Golf Variant. Na niektorých trhoch, ako napríklad USA alebo Kanada nesie označenie Jetta SportWagen. Vozidlu konkuruje napríklad automobil Opel Astra H alebo Ford Focus. Objem batožinového priestoru bol 560 l, prípadne 2550 l so sklopenými sedadlami. V roku 2009 prešiel model variant faceliftom, ktorý ho vzhľadovo priblížil šiestej generácii hatchbacku. Maska už nebude bohato chromovaná a svetlomety majú ostrejšie rezané rysy. Vozidlo bolo tiež lepšie odhlučnené a používa napríklad akustické čelné sklo, ktoré tlmí frekvencie, na ktorých vydávajú hluk vznetové motory. Kompletne zmenený bol interiér, keď dostal zhodné diely s hatchbackom šiestej generácie. Automobil môže byť vybavený automatickým parkovacím systémom, cúvacou kamerou alebo panoramatickou strechou. Najvyššia výbava Exclusive vychádza z výbavy Highline. Má športový podvozok, sedemnásťpalcové kolesá z ľahkých zliatin, vyhrievané sedadlá a kožené prvky v interiéri. V základnej výbave má vozidlo šesť airbagov, ESP, klimatizáciu, rádio na CD s možnosťou prehrávať súbory mp3, centrálne uzamykanie na diaľkové ovládanie, elektricky sťahované okná a výškovo nastaviteľné sedadlo vodiča."}
{"id": "441830", "title": "Citroën C4 Aircross", "context": "Podvozok Vyrába sa v dvoch prevedeniach, s náhonom len predných kolies 2WD a s náhonom všetkých kolies 4WD.Podvozok 4WD má tri režimy nastavenia náhonu: 2WD – Pohon iba predného náhonu pre nižšiu spotrebu 4WD – Náhon všetkých kolies, krútiaci moment je rozdeľovaný elektronickou jednotkou, väčšia časť smeruje na predný náhon. LOCK – Režim pre ťažké terénne podmienky, moment je rozdelený 50% na prednú a 50% pre zadnú nápravu. Režim Lock nie je uzávierka diferenciálov ako to býva pri off-roadoch."}
{"id": "225397", "title": "Kia Sportage", "context": "Cena a výbava Cena vozidla sa pohybuje okolo 20 000 € v základnej výbave. Najdrahší model má cenu cca 26 000 € čo zahrňuje vyhrievanie predných sedadiel, centrálne zamykanie, klimatizáciu, zamykanie s diaľkovým ovládaním, palubný počítač, tempomat, vyhrievané vonkajšie spätné zrkadlá či disky z ľahkých zliatin. Za špeciálne príplatok sa dajú dokúpiť kožené sedadlá alebo elektricky ovládané strešné okno."}
{"id": "197072", "title": "Volkswagen", "context": "História VW Typ 83 Golf piatej generácie Automobilová spoločnosť bola založená v roku 1937 s cieľom vyrábať práve vozidlá, ktoré by si mohol dovoliť každý pracujúci občan. Túto ideu presadzoval predovšetkým Adolf Hitler, ktorý konštrukciou vozidla poveril Ferdinanda Porscheho (aj preto, že ten sa už koncepciu lacného auta niekoľko rokov zaoberal). Poverenie dostal Ferdinand Porsche už v roku 1934, ale nejasný spôsob financovania celý projekt zdržal až do roku 1937, kedy bola založená Spoločnosť pre prípravu nemeckého ľudového vozidla s.r.o. a tá sa v roku 1938 premenovala na Volkswagenwerk GmbH . Podľa britského historika Richarda Evansa, Hitler, ktorý sa zaujímal o autá (ale nikdy ich neriadil) osobne navrhol charakteristický zaoblený tvar budúceho vozidla, inšpirovaný designom vozidiel Tatra konštruktéra Hansa Ledwinku. Pôvodný plánovaný názov vozidla bol KdF-Wagen ( Kraft durch Freude vozidlo) a malo sa ich vyrobiť 150 000 ročne. Po začatí druhej svetovej vojny bola výroba preorientovaná na zbrojnú výrobu. Závod prebral opravárenské práce na lietadlách Junkers Ju 88 a namiesto KdF začal vyrábať na rovnakej platforme malé vojenské terénne (Kübelwagen) a obojživelné (Schwimmwagen) vozidlá. V roku 1942 už bol najväčším výrobcom osobných automobilov v Nemecku. V tom čase tvorili 2/3 pracujúcich v závode ľudia na nútených prácach. Po obsadení Nemecka bola obnovená výroba osobných automobilov podľa pôvodných projektov, ale pod britským vedením. V rokoch 1946 – 1948 dosiahol objem produkcie 1 000 automobilov mesačne. V roku 1950 začala automobilka výrobu jedného zo svojich najslávnejších modelov, vozidla VW T1. V 50. rokoch začal Volkswagen expanziu do sveta. Začal výrobu v Brazílii a predaj na takmer všetkých kontinentoch vrátane Austrálie a Ázie. V 60. rokoch pokračoval VW v rozvoji, ale zažil aj niekoľko odbytových kríz. Rok 1965 sa zapísal do histórie firmy spojením s automobilkou Auto Union GmbH, v ktorej získal Volkswagen väčšinový podiel. Táto spoločnosť sa neskôr v roku 1969 spojila s NSU Motorenwerke AG a premenovala na Audi NSU Auto Union AG . 70. roky priniesli zásadnú reštrukturalizáciu modelovej výroby značky – začatie produkcie dodnes vyrábaných modelov VW Passat a VW Golf a na druhej strane ukončenie výroby modelu Chrobák v Nemecku (v Mexiku sa vyrábali až do roku 2003). V 80. rokoch pokračoval VW v modernizácií zavedením nových technológií, napr. (katalyzátor, elektronické vstrekovanie), získal nadpolovičnú väčšinu akcií Španielskej značky Seat (3. samostatná značka koncernu) a spoluprácou s inými (prevažne Japonskými) značkami dosiahol 10 % podielu trhu v Európe a 20 % v Severnej Amerike. V 90. rokoch pripojil Volkswagen do svojho koncernu ďalšiu značku (českú Škodu Auto), ale tiež zažil v roku 1993 najhoršiu krízu v histórii značky. Tú prekonal hlavne vďaka veľmi úspešným novým generáciám modelov Golf a Passat, ktoré doplňuje už tradičný model VW Polo. V súčasnosti je VW jednou z mála značiek, ktorým sa zatiaľ vo väčšej miere vyhýba celosvetová automobilová recesia a Volkswagen vstupuje do nových segmentov trhu, ako automobilového (nákladné automobily – značkou Scania), tak aj napríklad trhu lodných motorov. Model VW Golf prekonal v počte vyrobených vozidiel aj Chrobáka, ktorého bolo vyrobeného celkom 21 529 464 exemplárov, a stále sa pokračuje v jeho výrobe. Vedenie firmy v súčasnej dobe tvorí dozorná rada a výkonný výbor. Dozornú radu tvorí 20 predsedov jednotlivých odborov vo firme. Predsedom predstavenstva je od 13. apríla 2018 Dr. Herbert Diess. Výkonný výbor má 5 členov. Jeho bývalý predseda Martin Winterkorn po najväčšom emisnom škandáli odstúpil zo svojho postu. Tento emisný škandál vo veľkej miere postihol firmu, jeho hodnota vtedy výrazne klesla. V angličtine a ruštine je škandál nazývaný ako VW škandál, VW sa však podarilo ho premenovať na Dieselgate a takto je označovaný v Nemecku, Česku a inde."}
{"id": "255386", "title": "SEAT Toledo", "context": "Druhá generácia Druhá generácia Vyrábala sa v rokoch 1999 až 2004. Oproti prvej generácii prešla výrazným vývojom. V rámci koncernu Volkswagen vypĺňal medzeru medzi vozmi Volkswagen Passat a Škoda Octavia. Bol kladne hodnotený vďaka širokej ponuke motorov a dobrému dielenskému spracovaniu. Dizajn navrhol Giorgetto Giugiaro. Tentokrát používal základ z Golfu štvrtej generácie. Z vozidla bol odvodený športovejší model SEAT León. Motory Zážihové 1.4L I4 55 kW (75 PS) Druhá generácia1.6L I4 74 kW (100 PS) 1.6L I4 77 kW (105 PS) 1.8L I4 92 kW (125 PS) 1.8L I4 132 kW (180 PS) Turbo 2.3L V5 110 kW (150 PS) 2.3L V5 125 kW (170 PS) Vznetové 1.9L I4 66 kW (90 PS) TDI 1.9L I4 81 kW (110 PS) TDI 1.9L I4 96 kW (130 PS) TDI 1.9L I4 110 kW (150 PS) TDI Rozmery Rázvor - 2520 mm Dĺžka - 4440 mm Výška - 1440 mm Šírka - 1740 mm"}
{"id": "225438", "title": "Citroën C3", "context": "Hybrid Air Na autosalóne v Ženeve bol predstavený model hybrid air. Model má zážihovú motorizáciu VTi 82 doplnenú o technológiu Hybrid Air. Táto technológia zahŕňa 80 patentov automobilky Citroen a spája využitie hydraulického piestu a tlakovej nádrže na vzduch. Počas jazdy sa energia uskladnuje do zásobníka v podobe stlačeného vzduchu, ktorý stláčajú 2 hydraulické čerpadlá. Celok riadi inteligentná elektronická jednotka, ktorá má tri režimy funkcie. Air – jazda iba na vzduch Engine – pracuje iba spaľovací motor Kombinovaný režim v ktorom sa optimálne využíva stlačený vzduch a spaľovací motor pre najlepšiu spotrebu a maximálny výkon, spoločný výkon pohonov tak dosahuje 122 koní. Prototyp dosahuje kombinovanú spotrebu 2,9l/ a emisie CO2 na úrovni 69g/km. V podmienkach mestskej premávky dosahuje zníženie spotreby o 45 %."}
{"id": "207481", "title": "Zoznam športových článkov/F", "context": "fo Football for Friendship · Football Writers Association Footballer of the Year · Forhend · Formula 1 · Formula 1 v roku 1991 · Formula 1 v roku 2005 · Formula 1 v roku 2006 · Formula 1 v roku 2007 · Formula 1 v roku 2008 · Formula 1 v roku 2009 · Formula 1 v roku 2010 · Formula 1 v roku 2011 · Formula 1 v roku 2012 · Formula 1 v roku 2013 · Formula 1 v roku 2014 · Formula 1 v roku 2015 · Formula 1 v roku 2016 · Formula 3000 · Formula E · Fortaleza Esporte Clube · Fortis Championships Luxembourg 2008 · Fortuna Düsseldorf · Fortuna liga · Fortuna liga 2014/2015 · Fortuna liga 2015/2016 · Fortuna liga 2016/2017"}
{"id": "530228", "title": "Racing Club de Avellaneda", "context": "Farby a znak klubu Klubové znaky. Racing Club hral na začiatku v roku 1903 v bielych dresoch. Tieto sa zmenili už v roku 1904 na žlto-čierne pásy a v tom istom roku na modro-fialové štyri štvorce. V roku 1908 začal klub používať tmavomodré dresy s bielym vodorovným pásom v strede. Svoje súčasné farby používa Racing už od roku 1910, kedy začal používať na dresoch belaso-biele pásy. Prvý klubový znak bol čierno-biely s nápisom Foot Ball Racing Club. Tento bol v roku 1928 vymenený za modré písmená RC . V roku 1928 začal Racing používať ako klubový znak štít s belaso-bielymi pásmi. Svoj súčasný znak používa Racing Club od roku 1936, keď k znaku z roku 1928 pridal nápis Racing v hornej časti znaku. Tento klubový znak sa s menšími obmenami používa do súčasnosti."}
{"id": "530598", "title": "Club Atlético Porteño", "context": "Farby a znak klubu Klub používal v období, keď hrával najvyššiu futbalovú súťaž, pruhované modro-biele dresy. Tieto používal až do roku 1931, keď rozpustil futbalový tím. Následne si zvolil pruhované belaso-modré farby pre dresy, ktoré začal v roku 1931 používať nový ragbyový tím. V týchto farbách je aj klubový znak, ktorý je taktiež pruhovaný a sú v ňom uvedené začiatočné písmená názvu klubu, teda CAP ."}
{"id": "598356", "title": "Molineux Stadium", "context": "Aktuálna prestavba Súbor:Wolvesnewstand.jpg|náhľad|Čiastočne postavená tribúna Stana Cullisa v októbri 2011 V máji 2010 boli oznámené plány na ďalšiu prestavbu za niekoľko miliónov libier s cieľom rozšíriť kapacitu štadióna. Žiadosť o stavebné povolenie bola podaná v septembri 2010 a bola udelená o tri mesiace neskôr. Fáza 1 tohto procesu bola potvrdená vo februári 2011, a bola zahájená 23. mája 2011 demoláciou tribúny Stana Cullisa. Na jej mieste sa mala postaviť nová dvojposchodová tribúna (7 798 miest). Táto fáza bola finančne pokrytá dodávateľmi z Buckingham Group. V septembri 2011 bolo prízemné poschodie otvorené, čo zvýšilo dočasnú kapacitu štadióna na 27 828. Tribúna bola úplne otvorená 11. augusta 2012 pri úvodnom zápase sezóny 2012/13; nová oficiálna kapacita štadióna bola opäť navýšená, tentoraz na 31 700. Fáza 2 je plánovaná prestavba tribúny Steva Bulla počas dvoch sezón. Práce mali byť pôvodne zahájené v lete 2012, ale boli odložené na dobu neurčitú. V januári 2013 majiteľ klubu Steve Morgan uviedol, že klub uprednostní prestavbu svojich akademických zariadení pred štadiónom. Na konci tejto fázy prestavby by kapacita štadióna mala dosiahnuť okolo 36 000. Cieľom Fázy 3 je výstavba tretieho poschodia na tribúne sira Jacka Haywarda, ktorá ju prepojí s novou tribúnou Steva Bulla. To by zvýšilo kapacitu až na 38 000 miest. Fáza 4 je predbežný plán na úplnú prestavbu tribúny Billyho Wrighta, ktorý by zvýšil kapacitu štadióna až na 50 000. Pre túto fázu zatiaľ nebolo požiadané o stavebné povolenie a zostáva tak iba teoretickým plánom pre budúcnosť. Fáza 4 z príchodom nových majiteľov z Číny je pre klub vysoká priorita, aby sa kapacita štadióna čím skôr rozšírila na 50 000."}
{"id": "264195", "title": "Pro Evolution Soccer 2011", "context": "Novinky  Strela a výkon – budú súvisieť a budú ukazovať fitnes level hráča. Neustály šprint sa odrazí na výkone hráča a aj jeho kopoch. Obrancovia – budú svoju pozíciu držať prirodzene, nebudú viac bežať za každou loptou, ale budú sa snažiť útočiť na hráčov aby spravili chybu Animácie a fyzika – bola úplne prepracovaná, bude plynulá a realistická od akcelerácie hráčov, cez kopanie, až po padanie, blokovanie atď. Rýchlosť hry – nové možnosti umožnia hráčovi aj zmeniť dynamiku zápasu, dokážu ho spomaliť, vybudovať si priestor a potom rýchlo zaútočiť. Estetika – pribudne 1000 nových animácií postáv, prepracovaný bol každý detail pohybu, beh, zatáčanie, hádzanie, interakcia. Rovnako je prirodzenejšie rozbiehanie a spomaľovanie. Tváre hráčov dostanú rôzne výrazy. Taktika a stratégia – flexibilná simulácia stratégie umožní definovať vlastný štýl hry. Drag and Drop mechanizmus je použitý v každom aspekte tímového manažmentu, nie len pre náhradníkov, alebo zmeny formácie. Všetko je animované, pre ľahšie pochopenie. Nastavenie fínt – vytvorte si vlastný štýl pohybu pre hráča, nadefinujte si typy pohybov, fínt a zatočení Master League Online – liga majstrov bude novou manažérskou možnosťou. Hráči budú vyzývaní do boja proti ostatným manažérom. Budete budovať svoje mužstvo, ktoré bude môcť súťažiť s ostatnými a vyhrávať. Kategória:Športové počítačové hry Kategória:Počítačové hry z 2010 Kategória:Počítačové hry Kategória:Hry pre Windows"}
{"id": "599777", "title": "Script-Fu", "context": "Script-Fu je jeden zo skriptovacích jazykov GIMPu. Je určený pre tvorbu jednoduchých funkcionálnych skriptov, ktoré dokážu uľahčiť prácu s obrázkami. Jeho využitie sa často uplatňuje pri hromadných operáciach s fotografiami (ako je hromadné zmenšovanie fotografií pre web, hromadné pridávanie efektu fotografiám). Script-Fu je založený na interpretácii jazyka nazývaného Scheme. Od iných skriptovacích jazykov, ako sú Perl a Tcl, sa odlišuje hlavne tým, že ako jediný je už nainštalovaný v predvolenom nastavení GIMPu."}
{"id": "256776", "title": "Script-Fu", "context": "Introduction  Script-Fu je jeden zo skriptovacích jazykov GIMPu. Je určený pre tvorbu jednoduchých funkcionálnych skriptov, ktoré dokážu uľahčiť prácu s obrázkami. Jeho využitie sa často uplatňuje pri hromadných operáciach s fotografiami (ako je hromadné zmenšovanie fotografií pre web, hromadné pridávanie efektu fotografiám). Script-Fu je založený na interpretácii jazyka nazývaného Scheme. Od iných skriptovacích jazykov, ako sú Perl a Tcl, sa odlišuje hlavne tým, že ako jediný je už nainštalovaný v predvolenom nastavení GIMPu."}
{"id": "15253", "title": "JavaScript", "context": "Introduction  JavaScript , je skriptovací programovací jazyk. Jazyk je používaný najmä pri tvorbe webových stránok. Pôvodne ho vyvíjal Brendan Eich zo spoločnosti Netscape Communications pod názvom Mocha , neskôr pod menom LiveScript . Pred uvedením na verejnosť bol premenovaný na „JavaScript“, najmä pre vtedajšiu popularitu jazyka Java. Aj na základe jeho názvu je rozšírený názor, že syntax Javascriptu sa podobá Jave, v skutočnosti bol jeho tvorca najviac inšpirovaný jazykom Self."}
{"id": "15111", "title": "Zoznam programovacích jazykov", "context": "J  J Jazyk symbolických inštrukcií JADE Java JavaScript JCL JOSS"}
{"id": "577026", "title": "NativeScript", "context": "Vývoj NativeScript bol prvýkrát verejne vydaný v marci 2015. Verzia 1.0.0 nasledovala o dva mesiace neskôr. Framework rýchlo získal popularitu a krátko po verejnom vydaní dosiahol hodnotenie 3 000 hviezd na webovom portáli GitHub a viac ako 1 500 sledovateľov na sociálnej sieti Twitter. Pre framework NativeScript je k dispozícii viac ako 700 pluginov - doplnkov, ktoré sú buď oficiálne podporované spoločnosťou Progress, alebo pochádzajú z komunity open source programátorov. Použitie webového frameworku Angular je voliteľný vývojový postup, ktorý umožňuje zdieľanie zdrojového kódu aplikácie medzi webovou platformou a mobilnou platformou."}
{"id": "52775", "title": "Skriptovací jazyk", "context": "Introduction  Skriptovací jazyk je počítačový programovací jazyk pôvodne navrhnutý na uľahčenie (zautomatizovanie) operácií v počítači. V dobe vzniku tohto typu programovacieho jazyka sa nazýval aj dávkový jazyk . Program v skriptovacom jazyku sa nazýva skript a je obvykle počas behu interpretovaný interpretrom, ale existujú aj kompilátory skriptovacích jazykov. Mnohé skriptovacie jazyky sú sofistikované, ich nasadenie neraz prekračuje hranicu automatizovania operácií a používajú sa na písanie zložitejších programov. Skriptovací jazyk môžete nájsť na takmer každej úrovni počítačového systému. Využívajú sa napríklad v počítačových hrách, textových editoroch, sieťových aplikáciách a podobne. Príklady skriptovacích jazykov: Perl, PHP, Python, Groovy, Ruby, Scala, JavaFX Script, JavaScript."}
{"id": "10527", "title": "Java (programovací jazyk)", "context": "Introduction  Java je objektovo orientovaný programovací jazyk. Je vyvíjaný spoločnosťou Oracle. Jeho syntax vychádza z jazykov C a C++. Zdrojové programy sa nekompilujú do strojového kódu, ale do medzistupňa, tzv. „byte-code“, ktorý nie je závislý od konkrétnej platformy. Tento byte-code neskôr vykonáva a spracováva interpreter, Java Virtual Machine. Existuje viac balíkov jazyka Java: Java ME (Micro Edition) – pre mobilné telefóny a malé zariadenia Java SE (Standard Edition) – typická inštalácia Javy pre domáce počítače Jakarta EE, pôvodne Java EE (Enterprise Edition) – používaná v enterprise sektore Java Card – pre implementáciu do inteligentných čipových kariet (ako napr. SIM karta do mobilného telefónu) niektoré ďalšie, používané na špecifické úlohy Uplatnenie programovacích jazykov za rok 2016."}
{"id": "197535", "title": "JavaFX Script", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stranka jazyka JavaFX Script od firmy Sun Microsytems Kategória:Programovacie jazyky Kategória:Java (programovací jazyk)"}
{"id": "157794", "title": "Scribus", "context": "Introduction  Scribus je počítačový program na sadzbu dokumentov, tzv. Desktop publishing. Je šírený zdarma pod licenciou GNU GPL."}
{"id": "428469", "title": "JavaServer Pages", "context": "Introduction  JSP je technológia Java, ktorá pomáha softvérovým vývojárom obsluhovať dynamicky generované webové stránky, založené na HTML, XML alebo ostatných typoch dokumentov. Na internete sa možno stretnúť s dvoma základnými typmi stránok, statické a dynamické. Obsah statickej stránky je rovnaký a to bez ohľadu na to aký užívateľ sa ku stránke prihlási. Naproti tomu dynamické stránky prispôsobujú svoj obsah užívateľovi t. j. reagujú na jeho impulzy, menia podľa jeho potrieb, pamätá si jeho nastavenie od minulej návštevy a dáva mu len informácie, ktoré potrebuje. JSP patrí medzi technológiu tvorby dynamických stránok na webovom serveri; okrem nej sa možno stretnúť s CGI (Common Gateway Interface), ASP (Active Server Pages), PHP (PHP: Hypertext Preprocessor) a JavaScript (ide o technológiu používanú na strane klienta). JSP dokument je zmesou kódu Javy, XML, JDBC, HTML a JavaScriptu."}
{"id": "182940", "title": "Zoznam informatických článkov/C", "context": "c C (programovací jazyk) · C Sharp"}
{"id": "157795", "title": "Scribus", "context": "Technické parametre Program bol vyvinutý pre operačný systém Linux. Následne boli vytvorené jeho verzie pre operačné systémy Windows, MacOS či OS/2. Scribus je komplexný program ponúkajúci celý rad funkcií, vrátane scriptov v jazyku Python, podporu väčšiny textových i grafických súborov, vrátane SVG, TrueType a OpenType fontov, CMYK a ICC správu farieb či export do PDF. Scribus je plne lokalizovaný do slovenského jazyka."}
{"id": "15185", "title": "PHP (skriptovací jazyk)", "context": "Použitie PHP je skriptovací jazyk, ktorý je špeciálne navrhnutý na tvorbu web stránok bežiacich na webovom serveri. Všetok PHP kód je vykonávaný pomocou PHP runtime, aby dynamicky vytvoril obsah na webovej stránke. Taktiež môže byť využitý na skriptovanie z príkazového riadku alebo klientovo orientované aplikácie s grafickým rozhraním. PHP môže byť nasadené na väčšine Webových serverov, operačných systémov a platformách a môže sa používať v spojení s mnohými relačnými databázami. Mnoho webhostingov ponúka podporu PHP pre svojich klientov. PHP je zadarmo dostupné a PHP Group poskytuje úplný zdrojový kód pre používateľov, aby ho mohli dotvárať, meniť a rozširovať pre ich vlastné použitie. PHP sa primárne správa ako filter, ktorý má na vstupe súbor, alebo prúd dát obsahujúci text a/alebo PHP inštrukcie a na výstupe prúd dát najčastejšie vo forme HTML. Od PHP verzie 4 PHP parser kompiluje vstup aby vyprodukoval bajt kód pre spracovanie pomocou Zend Engine, ktorý poskytuje zvýšený výkon v porovnaní s jeho interpretermi v minulosti. Aj keď PHP bolo pôvodne vytvorené na tvorbu dynamických webových stránok, v súčasnosti sa primárne zameriava na skriptovanie na strane servera a je podobné ostatným serverovo orientovaným skriptovacím jazykom, ktoré klientovi poskytujú dynamický obsah z webového servera. Medzi tieto jazyky patrí napríklad ASP .NET od spoločnosti Microsoft, JavaServer Pages od Sun Microsystems alebo mod_perl. PHP pritiahlo produkciu mnohých frameworkov, ktoré poskytujú stavebné bloky a návrh štruktúry pre podporu rýchleho vývoja aplikácií. Niektoré ako CakePHP, Symfony, CodeIgniter, Yii Framework a Zend Framework ponúkajú vlastnosti podobné iným frameworkom pre webové aplikácie. LAMP architektúra sa stala populárnou vo webovom priemysle ako spôsob vývoja webových aplikácií. Písmeno „P“ v tomto balíku bežne zastáva PHP po boku s Linux, Apache a MySQL, avšak môže odkazovať aj na Python, Perl, alebo kombináciu všetkých troch. Podobné balíky sú taktiež dostupné pre Windows a OS X, pričom ich názvy sú WAMP a MAMP, kde prvé písmená reprezentujú operačný systém. Hoci PHP a Apache sú súčasťou Mac OS X základnej inštalácie, používatelia týchto balíkov vyhľadávajú jednoduchšiu inštaláciu, ktorá je jednoduchšie aktualizovaná. Od apríla 2007 viac ako 20 miliónov internetových domén malo webový servis hostovaný na serveroch s inštalovaným PHP a mod_php bolo zaznamenané ako najpopulárnejší Apache HTTP Serverový modul. PHP je používané ako serverovo orientovaný programovací jazyk na 75 % zo všetkých web stránok, ktorých serverovo orientovaný programovací jazyk je známy, a PHP je najpoužívanejší open source softvér v spoločnostiach. Množina systémov na správu webového obsahu napísané v PHP zahŕňa MediaWiki, Joomla, eZ Publish, SilverStripe, WordPress, Drupal a Moodle. Všetky webové stránky vytvorené pomocou týchto nástrojov sú napísané v PHP, zahŕňajúc požívateľskú časť Wikipédie, Facebook a Digg."}
{"id": "197534", "title": "JavaFX Script", "context": "Introduction  JavaFX Script je skriptovací jazyk vyvinutý spoločnosťou Sun Microsystems, za účelom zjednodušenia vytvárania grafických používateľských rozhraní (GUI) pre vývojárov, programátorov a výrobcov internetových stránok, ktorý patrí do technológie JavaFX. Je to deklaratívny, staticky typovaný, objektovo orientovaný programovací jazyk. Jeho hlavnými vlastnosťami sú: deklaratívna syntax inkrementálne vyhodnocovanie a triggre, podporujúce štruktúru model-view zoznamy schopnosť využívať triedy jazyka Java znovupoužiteľnosť, enkapsulácia a prenositeľnosť (write once - run anywhere) zdedená od jazyka Java first-class funkcie (využívajú sa vo funckionálnych jazykoch) zrozumiteľnosť a ľahká čitateľnosť Skriptovací jazyk bol vyvinutý tak, aby jeho syntax odrážala rozloženie komponentov v GUI a umožnil tak ľahšie vytváranie bohatých grafických aplikácií. Taktiež sa pomocou neho dá vytvoriť omnoho efektívnejší kód čo sa rozsahu týka. JavaFX Script nenahradzuje Java 2D ani Swing, je použitý len na vytvorenie GUI komponentov, ich nakonfigurovanie a prepojenie. Technológia je navrhnutá tak, aby podporovala GUI akejkoľvek veľkosti a rozsahu. Najefektívnejšie použitie jazyka je v spojení s jazykom Java . Primárne triedy sa napíšu v jazyku Java a GUI bude implementované pomocou JavaFX Script. Odrodou jazyka JavaFX Script je jeho \"brat\", JavaFX Mobile, ktorý umožní rozšírenie skriptovacieho jazyka na mobilné zariadenia."}
{"id": "549828", "title": "VoiceXML", "context": "Pozri aj  ECMAScript - skriptovací jazyk používaný vo VoiceXML OpenVXI - open source interpret VoiceXML SCXML"}
{"id": "13503", "title": "Automatizovaná tvorba kompilátorov", "context": "Nástroje V praxi sa na tvorbu kompilátorov sa používaju tri jazyky: GNU Bison YACC PERL (pomalý ale veľmi pružný, skôr na skriptové draft-compilery, parsery a interpretery)"}
{"id": "88200", "title": "Webový dizajn", "context": "Technológie  XHTML + CSS Tieto jazyky slúžia na vytvorenie grafického rozhrania stránky ale aj na optimalizáciu pre vyhľadávače – SEO. PHP, ASP Skutočné programovacie jazyky. Tvoria funkčné moduly väčsiny dostupných stránok. Ich kód sa spracúva na strane servera, čo znamená, že v prehliadači vidíte iba výsledok ich práce. Databázy K funkciám PHP (ASP) neodmyslitelne patrí aj používanie databáz. SQL je jazyk umožňujúci komunikáciu medzi aplikáciou a databázou (toto neplatí iba pri webe). Vo webdesigne sa najčastejšie používa MySQL (na linux serveroch) alebo MS SQL (na Windows serveroch). Poznáme aj rône iné databázy, ale tie sa pri práci s webom využívajú podstatne menej. JavaScript Skriptovací jazyk – používa sa na rôzne drobnosti, ako napr. zisťenie rozlíšenia monitora – na rozdiel od PHP sa spracúva na strane klienta – teda vo vašom PC (a vy si môžete pozrieť jeho zdrojový kód)."}
{"id": "15182", "title": "PHP (skriptovací jazyk)", "context": "Introduction  PHP ( PHP: Hypertext Preprocessor ) je populárny open source programovací jazyk, ktorý sa používa najmä na programovanie klient-server aplikácií (na strane servera) a pre vývoj dynamických webových stránok. Medzi známe aplikácie založené na PHP patrí napríklad phpBB a MediaWiki, software, na ktorom beží Wikipédia. PHP je alternatívou k: systému Microsoft ASP/VBScript/JScript systému Macromedia ColdFusion systému Sun Microsystems JSP/Java systému CGI/Perl"}
{"id": "259209", "title": "JQuery", "context": "Introduction  jQuery je ľahká cross-browser JavaScript knižnica, ktorá kladie dôraz na interakciu medzi JavaScriptom a HTML. Vydal ju v januári 2006 v BarCamp NYC vývojár John Resig. Je používaná na viac ako 34% z 1 000 000 najnavštevovanejších webstránok, jQuery je aktuálne najpoužívanejšia knižnica. jQuery je slobodný a otvorený software pod MIT licenciou. jQuery syntax je navrhnutá pre jednoduchšiu navigáciu dokumentu, výber DOM elementov, vytváranie animácií, spracovanie udalostí, a vývoj Ajax aplikácií. jQuery tiež poskytuje možnosti pre vývojárov na vytváranie pluginov postavených na tejto JavaScript knižnici. Microsoft a Nokia oznámili, že budú na svojich platformách dodávať jQuery, Microsoft pre začiatok implementuje do Visual Studia pre použitie v ich ASP.NET AJAX frameworku a ASP.NET MVC Frameworku, zatiaľ čo Nokia jQuery integruje do jej webovej run-time platformy."}
{"id": "24094", "title": "AWK", "context": "Introduction  awk je jednoduchý skriptovací jazyk, vhodný hlavne na spracovanie textu."}
{"id": "286680", "title": "Gucharmap", "context": "Hlavné funkcie programu  Zobrazenie podľa blokov kódovania Unicode alebo podľa písiem Zobrazovanie nasledujúcich informácií o každom znaku: Kód v kódovaní Unicode Názov znaku v kódovaní Unicode Kategória v kódovaní Unicode Ekvivalenty v kódovaní Unicode Užitočné reprezentácie kódovanie UTF-8 (napr. 0xE2 0x86 0x90) kódovanie UTF-16 (napr. 0x2190) UTF-8 osmičková úniková sekvencia podľa jazyka C (napr. \\342\\206\\220) Desiatková entita XML (napr. ←) Vyhľadávanie znakov podľa názvov a ostatných informácií Skok na znak podľa jeho kódu Rýchle prepínanie zobrazenia v ktoromkoľvek písme, tučným, kurzívou a rôznymi veľkosťami Automatické rozpoznanie prvého znaku v schránke alebo v označenom texte Skopírovanie zvolených znakov do schránky Rozpoznanie znaku po potiahnutí do mapy znakov pomocou myši Potiahnutie znaku von z mapy znakov Zväčšený náhľad aktívneho znaku po kliknutí pravým tlačidlom myši Použiteľnosť v iných programoch vo forme GTK+ widgetu"}
{"id": "210188", "title": "ASP.NET", "context": "Stavové prostredie nad bezstavovým protokolom Aj keď webový protokol HTTP je sám o sebe bezstavový (t. j. jednotlivé požiadavky od užívateľa medzi sebou nie sú previazané), zachovanie kontextu medzi jednotlivými požiadavkami vyžaduje. ASP.NET tento problém rieši kombináciou HTML a JavaScriptu pomocou dvoch základných technik: ViewState – uchováva informácie medzi opakovaným odosielaním formuláru na server (postbackom) v zakódovanom tvare a v skrytých formulárových poliach. Jeho výhodou je, že využíva len HTML a nevyžaduje žiadnou špeciálnu podporu na strane servera ani klienta. Nevýhodou je, že sa medzi serverom a klientom prenáša väčší objem dát, hlavne ak je ViewState využívaný nesprávne. Session State – oproti tomu ukladá všetky informácie na strane servera a predáva (typicky ako cookie alebo súčasť URL) len jednoznačný identifikátor. To síce zmenšuje objem prenášaných dát, ale kladie vyššie nároky na výkon serveru. Pokiaľ sa sessions používajú nesprávne, môže byť server náchylný aj k Denial of Service útokom. Oproti ASP umožňuje ASP.NET ukládanie session state do samostatného procesu alebo na SQL server. To zjednodušuje použitie session vo webových farmách, zvyšuje výkon a umožňuje stav zachovať aj pri reštarte serveru."}
{"id": "15187", "title": "PHP (skriptovací jazyk)", "context": "Optimalizácia rýchlosti Zdrojový kód PHP je skompilovaný za behu na vnútorný formát, ktorý môže byť vykonaný prostredníctvom PHP engine. Aby sa urýchlil čas vykonávania a nemusel sa kompilovať zdrojový kód vždy keď sa pristupuje k web stránke, môžu byť PHP skripty taktiež nasadené v spustiteľnom formáte použitím PHP kompilera. Optimalizátory kódu sú zamerané na vylepšenie výkonu skompilovaného kódu redukovaním jeho veľkosti, odstránením nadbytočných inštrukcií a vykonávaním iných zmien, ktoré môžu znížiť vykonávací čas. Pri PHP sú často príležitosti na optimalizáciu kódu. Príkladom optimalizátora kódu je PHP rozšírenie eAccelerator. Ďalším prístupom k redukovaniu kompilačného zaťaženia pre PHP servery je použitie opcode cache. Opcode cache funguje na základe odchytávania skompilovanej formy PHP skriptu v zdieľanej pamäti aby predchádzala nadmernému parsovaniu a kompilovaniu kódu pri každom spustení skriptu. Aby sa zaručila najväčšia efektivita opcode caching a optimalizácia kódu môžu byť skombinované, keďže modifikácie sú vzájomne nezávislé (sú vykonávané v rozdielnych častiach kompilácie)."}
{"id": "287319", "title": "Server Side Includes", "context": "Najčastejšie používané príkazy Príkaz Parametre Opis Príklad include file, direct or virtual Najčastejšie používaný príkaz v SSI. Umožňuje vloženie obsahu jedného dokumentu do iného. Pri používaní parametra FILE sa definuje cesta relatívne k ceste dokumentu. Pri používaní parametra VIRTUAL sa cesta definuje relatívne ku koreňovému adresáru dokumentu. include file or virtual Rovnaká funkcia ako predošlý riadok. Pomocou parametru VIRTUAL je možné vkladať do stránky aj skripty iných programovacích jazykov – PHP, Perl, Java, ColdFusion, CGI… or exec cgi or cmd Pomocou EXEC (skratka od EXECUTE – vykonať) sa dajú na serveri spúšťať rôzne príkazy. Práve EXEC býva u väčšiny hostingov z bezpečnostných dôvodov zakázaný. or echo var Vypísanie premennej na stránku. Tento príkaz funguje rovnako ako príkaz ECHO napríklad v PHP. Môžeme buď obsah premennej definovať my, ale použijeme niektorú so serverových premenných. Medzi serverové premenné patrí napríklad HTTP_USER_AGENT, LAST_MODIFIED, HTTP_ACCEPT, REMOTE_ADDR, DOCUMENT_URI, DOCUMENT_NAME, DATE_LOCAL a niekoľko desiatok ďalších. config timefmt, sizefmt, or errmsg Pomocou CONFIG môžeme upresniť a zmeniť spôsob zobrazovania údajov na obrazovku inak ako sú defaultne nastavené. SSI ponúka veľmi rozsiahlu modifikáciu výpisu údajov. oror flastmod or fsize file or virtual SSI dokáže na jednoduchej úrovni pracovať aj so súbormi – zistenie veľkosti súboru, posledná úprava súboru… SSI nedokáže do súborov zapisovať or printenv PRINTENV vypíše na obrazovku všetky údaje o serveri, prehliadači užívateľa, čase, dátume, IP adresách, dokumente v ktorom sa príkaz nachádza…"}
{"id": "15255", "title": "JavaScript", "context": "Implementácie V súčasnosti je dostupné množstvo implementácií virtuálnych strojov jazyka JavaScript, proprietárnych i s otvoreným zdrojovým kódom, pričom niektoré z týchto implementácií je možné používať ako knižnice do iných programov a mať tak podporu tohto jazyka v prakticky ľubovoľnej aplikácii. Spôsoby interpretácie sa rôznia medzi implementáciami. Niektoré využívajú jednoduché spracovanie kódu do abstraktného syntaxného stromu, ktorý následne prechádzajú a interpretujú interpreterom priamo zdrojový kód. Oveľa efektívnejšie sú implementácie, ktoré kód spracujú do podoby bajtkódu - vlastnej reprezentácie jednotlivých inštrukcií programového kódu. Tento bajtkód je interpretovaný následne virtuálnym strojom, ktorý môže byť registrový alebo zásobníkový, čo tiež ovplyvňuje jeho výkon. V poslednej dobe (2008) sa začínajú objavovať implementácie, ktoré prevádzajú JavaScriptové programy priamo do procesorových inštrukcií a teda ich môžu priamo spustiť na danej architektúre bez potreby dodatočného virtuálneho stroja."}
{"id": "259210", "title": "JQuery", "context": "Funkcie jQuery obsahuje nasledovné funkcie: Výber DOM elementov pomocou open source cross-browser selectorového enginu Sizzle, odnož jQuery projektu Prechádzanie a modifikácia DOM (vrátane podpory pre CSS 1-3) Udalosti CSS manipulácia Efekty a animácie Ajax Rozšíriteľnosť pomocou pluginov Utility – napríklad verzia prehliadača a each funkcia."}
{"id": "234781", "title": "Bourne shell", "context": "Významné rysy Aj keď je užívaný ako interaktívny príkazový interpret, bol vždy myslený ako skriptovací jazyk. S vydaním knihy Unix od Briana W. Kernighana a Roba Pikeho programovacie prostredie shell získalo popularitu. Toto bola prvá komerčne publikovaná kniha, ktorá predstavovala shell ako programovací jazyk vo forme výuky. Bourne shell bol tiež prvý, ktorý predstavoval konvenciu použitia file desctriptor 2 pre error messages , dovoľujúc omnoho väčšiu programovú kontrolu behu skriptu a držania správy o chybe oddelene od dát."}
{"id": "251446", "title": "Ajax (informatika)", "context": "Používané technológie AJAX nie je samostatný programovací jazyk ani technológia sama o sebe. Je to kombinácia nasledovných prvkov (nie nevyhnutne všetkých): HTML a CSS pre značkovanie a štýlovanie informácií pri zobrazení. DOM spojený s JavaScriptom pre dynamické zobrazenie a interakciu s prezentovanou informáciou. Metóda pre výmenu dát medzi prehliadačom a serverom, bez nutnosti obnovovať zobrazovanú stránku. Najčastejšie sa používa XMLHttpRequest (XHR) objekt. Niekedy je použitý IFrame objekt alebo dynamicky pridaný tag. formát pre dáta poslané prehliadaču. Bežné formáty zahŕňajú XML, predformátované HTML, plain text a JavaScript Object Notation (JSON). Tieto dáta môžu byť dynamicky vytvorené skriptom na strane serveru."}
{"id": "24097", "title": "AWK", "context": "Externé odkazy  GNU awk Kategória:Programovacie jazyky"}
{"id": "599782", "title": "David Beckham", "context": "Beckham skončil dvakrát druhý v ankete FIFA Hráč roka a to v rokoch 1999 a 2001. V roku 2004 bol najdrahším futbalistom sveta,  S jeho profesionálnou kariérou začal v hviezdnom tíme Manchester United, kde hral v rokoch 1993 až 2003. V lete 2003 prestúpil za približne 35 miliónov eur do španielskeho tímu Real Madrid. Od júla 2007 je hráčom Los Angeles Galaxy. Od 7. januára 2009 do marca toho istého roku bude na hosťovaní v klube AC Miláno. Vo februári 2009 sa vyjadril, že by rád prestúpil do tohto klubu. O mesiac neskôr sa AC Miláno dohodlo s Los Angeles Galaxy na predĺžení hosťovania do konca sezóny 2008/2009. Začiatkom roka 2013 sa David Beckham upísal na päť mesiacov  francúzskemu klubu Paríž Saint-Germain. "}
{"id": "302650", "title": "Zoznam hráčov Realu Madrid CF", "context": "Legendy  David Beckham Santiago Bernabéu de Yeste Francisco Buyo Sanchez Alfredo Di Stéfano Fernando Hierro Gheorghe Hagi Luis Figo Hugo Sanchéz Ferenc Puskás Roberto Carlos Ricardo Zamora Martinéz Zinedine Zidane Raúl González Blanco Iker Casillas Ronaldo Luiz Nazário de Lima Ruud van Nistelrooy Cristiano Ronaldo Kaká Karim Benzema José María Gutiérrez Michael Salgado Gareth Bale Kategória:Futbalové zoznamy Kategória:Real Madrid CF"}
{"id": "266791", "title": "Bobby Moore", "context": "Úspechy  Majster sveta: 1966 Pohár víťazov pohárov: 1964/1965 Pohár FA: 1964 Športová osobnosť BBC: 1966 Rad britského impéria: 1967 Anglická sieň slávy futbalu: 2002"}
{"id": "516617", "title": "Tím roka UEFA", "context": "Tím roka 2007 Pozícia Meno Klub T Alex Ferguson Manchester United B Iker Casillas Real Madrid O Dani Alves Sevilla O Alessandro Nesta AC Miláno O John Terry Chelsea O Éric Abidal Lyon / FC Barcelona Z Cristiano Ronaldo Manchester United Z Steven Gerrard Liverpool Z Kaká AC Miláno Z Clarence Seedorf AC Miláno Ú Zlatan Ibrahimović Inter Miláno Ú Didier Drogba Chelsea"}
{"id": "597289", "title": "Inter Miami CF", "context": "Farby a znak Skupina Miami Beckham United odhalila názov tímu a farby 5. septembra 2018. Názov bol oznámený ako Club Internacional de Fútbol Miami (Inter Miami CF). Znak, navrhnutý v štýle a farbách, ktoré pripomínajú mestskú architektonickú tradíciu v štýle Art Deco, zobrazuje dve veľké biele volavky s prepletenými nohami, ktoré tvoria písmeno M. Medzi volavkami je zatmenie, slnko vydáva sedem lúčov na poctu číslu Beckhamovi, ktoré často nosil ako hráč. Tímové farby sú ružová, čierna a biela a je jediným veľkým profesionálnym športovým tímom v Severnej Amerike, ktorý má ružovú ako tímovú farbu. Úplný úspech zobrazuje názov tímu, ktorý obklopuje všetky rímske číslice MMXX predstavujúce rok 2020, úvodnú sezónu, v ktorej nastúpili v MLS. Druhy vtákov na znaku boli predmetom diskusie po jeho oznámení a odhalení, pričom niektorí špekulovali, že ide o plameniaky. Tím neskôr oznámil, že vtáky sú biele volavky. Názov klubu bol predmetom sporu o ochrannú známku s talianskym klubom Inter Miláno, ktorý v roku 2014 podal žalobu na americký úrad pre patenty a ochranné známky za chránené používanie „Inter“. MLS podala námietku proti nároku na ochrannú známku v apríli 2019, pričom tvrdila, že názov „Inter“ je všeobecný kvôli jeho používaniu inými klubmi a nemožno ho uplatniť výlučne."}
{"id": "516616", "title": "Tím roka UEFA", "context": "Tím roka 2006 Pozícia Meno Klub T Frank Rijkaard FC Barcelona B Gianluigi Buffon Juventus O Gianluca Zambrotta Juventus / FC Barcelona O Fabio Cannavaro Juventus / Real Madrid O Carles Puyol FC Barcelona O Philipp Lahm Bayern Mníchov Z Steven Gerrard Liverpool Z Cesc Fàbregas Arsenal Z Kaká AC Miláno Z Ronaldinho FC Barcelona Ú Thierry Henry Arsenal Ú Samuel Eto’o FC Barcelona"}
{"id": "254609", "title": "Majstrovstvá klubov FIFA 2000 – Zostavy", "context": "[[Real Madrid]] Tréner: Vicente del Bosque"}
{"id": "543997", "title": "Mohamed Salah", "context": "Klubová kariéra  Chelsea FC Po pôsobení vo švajčiarskom Bazileji prestúpil Salah do londýnskej Chelsea. Prvý gól za Chelsea vstrelil v zápase hranom 22. marca 2014 proti Arsenalu. Podieľal sa na výhre 6-0. Z Chelsea odišiel na hosťovania do Fiorentiny, kde si pripísal 6 gólov v 16tich ligových zápasoch a do AS Rímu. AS Rím V Ríme najprv len hosťoval (v sezóne 2015/2016) si pripísal 14 gólov v 34 zápsoch. Po sezóne do Ríma prestúpil na trvalo, v ďalšej sezóne vstrelil 15 gólov. Posledný zápas za Rimanov odohral 28. mája 2017 proti Janovu. Na ihrisko prišiel ako striedajúci hráč a vystriedal legendu klubu Francesca Tottiho, ktorý odohral za Rím svoj posledný duel a ukončil kariéru. AS Rím vyhral zápas s Janovom 3-2. Liverpool FC 2017/2018 Salah prestúpil do Liverpoolu v roku 2017 keď s Reds podpísal dlhodobý kontrakt za 36,5 milióna GBP ročne, ktorý by sa mohol zvýšiť na 43 miliónov GBP. Čiastka bola klubový rekord, pričom zatienil 35 miliónov libier vynaložených na Andyho Carrolla v roku 2011. Prvý duel za \"The Reds\" odohral 12. augusta 2017 proti Watfordu. Pri remíze 3-3 vstrelil jeden gól. Salah strelil 24. augusta svoj druhý gól v drese Liverpoolu, keď v play-off Ligy majstrov UEFA 2017–18 zvíťazil proti Hoffenheimu 4:2 (6–3 agg), čo bol jeho prvý gól na Anfielde. O tri dni neskôr Salah skóroval a asistoval pri góle pri víťazstve 4:0 nad Arsenalom. Salah bol za svoje augustové výkony priaznivcami Liverpoolu ocenený ako hráč mesiaca. Salah 17. októbra dvakrát vsietil gól pri výhre v zápase Ligy majstrov 7:0 nad Mariborom. 26. novembra Salah skóroval a odmietol oslavovať pri domácej remíze 1:1 so svojím bývalým tímom Chelsea z dôvodu rešpektovania klubu a obetí útoku na mešitu Severný Sinaj o dva dni skôr. Salah sa dostal na prvé miesto v rebríčku strelcov Premier League vďaka dvom gólom, keď 29. novembra nastúpil ako náhradník v Stoke City pri výhre 3:0. Nasledujúci mesiac pomohol Salah gólom k výhre 4:0 nad AFC Bournemouth; Liverpool sa tak stal prvým tímom v histórii Premier League, ktorý vyhral štyri po sebe idúce zápasy vonku s rozdielom minimálne troch gólov. 17. marca 2018 strelil Salah štyri góly pri výhre 5:0 nad Watfordom, čo bol jeho prvý hetrik pre Liverpool. V danej sezóne sa mu s Liverpoolom podarilo kvalifikovať do Ligy majstrov UEFA, zároveň sa stal najlepším strelcom Premier League s 32 gólmi. V Lige majstrov sa dostal až do finále, kde jeho Liverpool podľahol Realu Madrid 1-3. Salah bol vystriedaný už v 30. minúte za Adama Lallanu. Po nešťastnom páde si poranil rameno, pričom zo sebou strhol aj obrancu Realu Madrid Sergia Ramosa, táto udalosť je často nesprávne vysvetľovaná ako údajný faul. V súťaži zaznamenal 11 gólov. 2018/2019 V sezóne 2018/2019 Salah odštartoval veľmi zaujímavo. V Premier League si Salah otvoril strelecký účet 12. augusta 2018 v prvom kole proti West Hamu. Pri výhre 4-0 vstrelil prvý gól. Skóroval aj proti Brightonu, Southamptonu, Huddersfieldu, Cardiffu a Fulhamu. V Lige majstrov odohral duely proti PSG (výhra 3-2), Neapolu (prehra 1-0), Crvenej Zvezde Belehrad (výhra 4-0), Salah dal 2 góly. Vo vonkajšom zápase s Crvenou Zvezdou odohral Salah celých 90 minút pri šokujúcej prehre 2-0. 30. augusta 2018 bol Salah zaradený do užšieho výberu troch mužov súťaže o najlepšieho hráča roka UEFA, v ktorom skončil na treťom mieste, a bol tiež zaradený do užšieho výberu troch mužov pre útočníka sezóny UEFA. Salah kontroverzne získal Cenu FIFA Puskása za rok 2018. 24. októbra v skupinovej fáze Ligy majstrov UEFA dvakrát skóroval proti Červenej hviezde Belehrad a svojim druhým gólom dosiahol v klube svoj 50. zásah. S 50 gólmi v 65 zápasoch je najrýchlejším hráčom v histórii Liverpoolu, ktorý dosiahol túto métu. 8. decembra Salah strelil hetrik pri výhre hostí 4:0 nad Bournemouth, čím sa Liverpool posunul na čelo ligovej tabuľky. 11. decembra strelil víťazný gól pri výhre 1:0 nad Neapolom vo svojom poslednom zápase v skupine Ligy majstrov, čím sa Liverpool kvalifikoval do osemfinále. 19. januára 2019 strelil svoj 50. gól v Premier League pri výhre 4:3 nad Crystal Palace, keď túto bilanciu dosiahol v 72 vystúpeniach. Vo februári 2019 West Ham začal vyšetrovať videozáznam, v ktorom niekoľko fanúšikov rasovo atakuje Salaha vrátane jeho moslimskej viery. Vyšetrovanie, ktoré viedlo k zákazu vstupu fanúšika na štadióny na tri roky. V lige majstrov bolo pamätné semifinále proti FC Barcelona, keď Reds nastupovali k odvete s trojgólovým mankom. V odvete sa im podarilo poraziť kataláncov 4:0 a to znamenalo postup do finále kde sa stretli s Tottenhamom. 1. júna strelil z penalty prvý gól Liverpoolu a dopomohol tak konečnej výhre 2:0 ako aj zisku titulu v Lige Majstrov. 2019/2020 Salah strelil 9. augusta 2019 druhý gól Liverpoolu pri výhre 4:1 proti Norwich City v úvodnom zápase sezóny Premier League 2019/20. V superpohári UEFA 2019, 14. augusta Salah premenil piatu a v konečnom dôsledku rozhodujúcu penaltu penaltového rozstrelu a zabezpečil tak výhru Liverpoolu 5–4 proti Chelsea, keďzápas v riadnom hracom čase skončil 2:2. V decembri skončil Salah na piatom mieste v hlasovaní o Ballon d Or 2019. Neskôr v tom mesiaci zvíťazil Liverpool na majstrovstvách sveta FIFA klubov 2019 a Salah získal ocenenie Zlatej lopty za hráča turnaja. Salah strelil 7. marca úvodný gól pri výhre 2:1 proti Bournemouthu, keď Liverpool dosiahol anglický najlepší rekord v 22 po sebe idúcich domácich výhrach. Bol to tiež jeho 70. gól v Premier League v 100 vystúpeniach za Liverpool, čo znamená, že vo svojich prvých 100 ligových zápasoch za klub strelil o sedem gólov viac ako predtým najlepší (63 gólov Fernando Torres). 24. júna 2020 skóroval, keď Liverpool na Anfielde zvíťazil nad Crystal Palace 4:0, a Liverpool sa tak opäť priblížil k získaniu titulu. Po potvrdení Liverpoolu ako šampióna Salah strelil ďalšie dva góly (oba proti Brightonu) a neskôr po víťazstve 5:3 nad Chelsea zdvihol nad hlavu trofej Premier League."}
{"id": "516618", "title": "Tím roka UEFA", "context": "Tím roka 2008 Pozícia Meno Klub T Alex Ferguson Manchester United B Iker Casillas Real Madrid O Sergio Ramos Real Madrid O John Terry Chelsea O Carles Puyol FC Barcelona O Philipp Lahm Bayern Mníchov Z Cristiano Ronaldo Manchester United Z Xavi FC Barcelona Z Cesc Fàbregas Arsenal Z Franck Ribéry Bayern Mníchov Ú Lionel Messi FC Barcelona Ú Fernando Torres Liverpool"}
{"id": "213280", "title": "Paul Scholes", "context": "Trofeje  Klubové ;Manchester United Premier League (9): 1995–96, 1996–97, 1998–99, 1999–2000, 2000–01, 2002–03, 2006–07, 2007–08, 2008–09 FA Cup (3): 1995–96, 1998–99, 2003–04 Ligový pohár (2): 2005–06, 2008–09 FA Community Shield (5): 1994, 1996, 1997, 2003, 2008 Liga majstrov UEFA (2): 1998–99, 2007–08 Interkontinentálny pohár (1): 1999 MS Klubov FIFA (1): 2008 Individuálne Hráč mesiaca v Premier League (3): Január 2003, December 2003, Október 2006 PFA Team of the Year (2): 2002–03, 2006–07 Anglická futbalová sieň slávy: 2008"}
{"id": "264174", "title": "Tréner roka FA Premier League", "context": "Introduction Súbor:Alex Ferguson.jpg|right|thumb|upright|150px|Alex Ferguson, deväťnásobný víťaz tohto ocenenia. Súbor:Arsene-Wenger.jpg|right|upright|thumb|150px|Arsène Wenger, trojnásobný víťaz. Súbor:JoseMourinho.jpg|right|upright|thumb|150px|José Mourinho, dvojnásobný víťaz z Chelsea. Tréner roka Premier League sa udeľuje raz za rok počas sezóny FA Premier League. Toto ocenenie sa udeľuje po skončený ligovej sezóny. Toto ocenenie bolo nazvané Carling Premiership tréner roka (1994–2001) a potom Barclaycard Premiership tréner roka (2001–2004), a teraz je známy ako Barclays tréner roka. Toto ocenenie sa udeľuje od sezóny 1993/94. George Burley a Harry Redknapp sú jediný tréneri ktorý dostali toto ocenenie bez zisku ligového titulu. George Burley z Ipswich Townon v sezóne 2000/01 skončil v lige na piatom mieste, ale za úspech v pohárovej Európe. Aj napriek jeho úspechom v ďalšej sezóne bol odvolaný za zlý vstup do sezóny. Harry Redknapp z Tottenhamom Hotspur v sezóne 2009/10 skončil na štvrtom mieste a prvýkrát bude účinkovať v treťom predkole ligy majstrov. Alex Ferguson získal rekordných deväť ocenení Trénera roka a jedenásť titulov FA Premier League."}
{"id": "522051", "title": "Najlepší futbalista FIFA", "context": "Najviac víťazstiev v ankete (vrátane ankety Zlatá lopta FIFA) Meno Futbalista roka FIFA Zlatá lopta FIFA Najlepší futbalista FIFA Celkom Lionel Messi 2009 2010, 2011, 2012, 2015 2019, 2022 7 Cristiano Ronaldo 2008 2013, 2014 2016, 2017 5 Ronaldo 3 Zinedine Zidane 3 Ronaldinho 2 Robert Lewandowski| 2020, 2021 2"}
{"id": "181651", "title": "Bobby Charlton", "context": "Externé odkazy  Bobby Charlton - International Hall of Fame Kategória:Narodenia v 1937 Kategória:Anglickí futbalisti Kategória:Držitelia Radu britského impéria Kategória:Hráči Majstrovstiev sveta vo futbale 1958 Kategória:Hráči Majstrovstiev sveta vo futbale 1962 Kategória:Hráči Majstrovstiev sveta vo futbale 1966 Kategória:Hráči Majstrovstiev Európy vo futbale 1968 Kategória:Hráči Majstrovstiev sveta vo futbale 1970 Kategória:Držitelia Zlatej lopty"}
{"id": "201807", "title": "David Beckham", "context": "Introduction  David Robert Joseph Beckham ( 2. máj 1975, Leytonstone, Spojené kráľovstvo) je bývalý anglický futbalista, v súčasnosti prezident a spolumajiteľ Inter Miami CF a spolumajiteľ Salford City. Hral za Manchester United, Preston North End, Real Madrid, AC Miláno, LA Galaxy, Paris Saint-Germain a anglické národné mužstvo. Je prvým Angličanom, ktorý vyhral ligový titul v štyroch krajinách: v Anglicku, Španielsku, Spojených štátoch a Francúzsku. Kariéru ukončil v máji 2013, po 20 rokoch, počas ktorých získal 19 trofejí. Beckhamova profesionálna klubová kariéra začala v Manchesteri United, kde si odbil debut v roku 1992 vo veku 17 rokov. S United vyhral Premier League šesťkrát, FA Cup dvakrát, a Ligu majstrov UEFA v roku 1999. Potom hral štyri sezóny za Real Madrid, kde v poslednej sezóne za tento klub získal ligový titul. V júli 2007 podpísal päťročný kontrakt s klubom LA Galaxy z Major League Soccer. Keď hral v Galaxy, bol v rokoch 2009 a 2010 na hosťovaniach v talianskom klube AC Miláno. Bol prvým anglickým hráčom, ktorý odohral 100 zápasov v Lige majstrov UEFA. V národnom tíme si odbil debut za Anglicko 1. septembra 1996 vo veku 21 rokov. Bol kapitánom šesť rokov, počas ktorých odohral 58 zápasov. Celkovo odohral za národný tím 115 zápasov a zúčastnil sa na troch Majstrovstvách sveta (1998, 2002 a 2006) a na dvoch Majstrovstvách Európy (2000 a 2004). Svojou kopacou technikou a presnými prihrávkami je považovaný za jedného z najlepších a najznámejších stredopoliarov svojej generácie, ako aj za jedného z najlepších v kopaní priamych kopoch v histórii. Bol druhý v ankete Zlatá lopta v roku 1999, dvakrát druhý v ankete Futbalista roka FIFA a v roku 2004 bol Pelém vybratý do zoznamu FIFA 100, ktorý obsahoval svetovo najlepších žijúcich futbalistov. V roku 2008 bol uvedený do anglickej futbalovej siene slávy. Ako svetový ambasádor športu je považovaný za anglickú kultúrnu ikonu. Beckham sa neustále zaraďuje medzi najlepšie zarábajúcich v odvetví futbalu a v roku 2013 bol zaradený medzi najlepšie platených hráčov na svete a za posledných 12 mesiacov zarobil vyše 50 miliónov dolárov. V roku 1999 sa oženil s Victoriou Beckham, s ktorou má štyri deti. Od roku 2005 je ambasádorom UNICEF Spojeného kráľovstva a v roku 2015 vytvoril 7: The David Beckham UNICEF Fund . V roku 2014 MLS oznámila, že Beckham a skupina investorov budú vlastniť klub Inter Miami CF, ktorý začal hrať v roku 2020."}
{"id": "394289", "title": "London GD Handball Club (ženy)", "context": "Úspechy Anglická najvyššia súťaž: 3 x zlato2007, 2010, 2011 6 x striebro2004, 2005, 2006, 2008, 2009, 2012 Víťaz Anglického pohára: 1 x 15px2010 viacnásobný finalista pohára Víťaz Britského pohára: 1 x 15px2007"}
{"id": "192731", "title": "Paul Gascoigne", "context": "Úspechy Kolektívne: Majstrovstvá sveta 4. miesto, 1990 Pohár FA, 1991 Škótska liga, 1996 a 1997 Škótsky pohár, 1996 Škótsky ligový pohár, 1997 Individuálne: PFA Mladý hráč roka, 1988 BBC športová osobnosť roka, 1990 Hráč roka Škótskych hráčov, 1996 Hráč roka podľa škótskej novinárskej asociácie, 1996 Inaugurácia do Siene slávy anglického futbalu, 2002"}
{"id": "243403", "title": "Majstrovstvá klubov FIFA 2007", "context": "Ocenenia Adidas Zlatá lopta Adidas Strieborná lopta Adidas Bronzová lopta Kaká (AC Miláno) Clarence Seedorf (AC Miláno) Rodrigo Palacio (Boca Juniors) Kategória:Majstrovstvá klubov FIFA Kategória:Futbal v 2007"}
{"id": "192351", "title": "Teddy Sheringham", "context": "Úspechy  Majster Anglicka: 1998–99, 1999–2000, 2000–01 Pohár FA: 1998–99 FA Charity Shield: 1997 Liga majstrov: 199899 Interkontinentálny pohár: 1999"}
{"id": "200991", "title": "Wayne Rooney", "context": "Trofeje  Klubové Manchester United FA Premier League: 2006–07, 2007–08, 2008–09 FA Community Shield: 2007 Ligový pohár: 2005–06 Liga Majstrov UEFA: 2007–08 MS Klubov FIFA: 2008 Individuálne BBC Sports Young Personality of the Year: 2002 All-Star tím na EURO 2004 FIFPro World Young Player of the Year: 2004–05 PFA Team of the Year: 2005–06 Sir Matt Busby Player of the Year: 2005–06 PFA Young Player of the Year: 2004–05, 2005–06 PFA Fans Player of the Year: 2005–06 Hráč mesiaca v Premier League: Február 2005, December 2005, Marec 2006, November 2007, Január 2010 Zlatá lopta na MS Klubov FIFA: 2008"}
{"id": "264114", "title": "Hráč mesiaca FA Premier League", "context": "Introduction Súbor:The big 4-0.jpg|thumb|175px|Steven Gerrard spolu s Wayne Rooneym päťnásobný víťazi ocenenia hráč mesiaca a aj najúspešnejšími hráčmi tejto ankety..|alt=A young man with brown hair in red football kit jogging alongside the touch-line of a football pitch Hráč mesiaca Premier League sa udeľuje raz za mesiac počas sezóny FA Premier League. Toto ocenenie sa udeľuje spolu s ocenením pre Trénera mesiaca FA Premier League každý prvý alebo druhý piatok nasledujúceho mesiaca. Toto ocenenie bolo nazvané Carling Premiership hráč mesiaca (1994–2001) a potom Barclaycard Premiership hráč mesiaca (2001–2004), a teraz je známy ako Barclays hráč mesiaca. Prvýkrát bola udelená v sezóne 1994/1995, rok potom ako si anglická liga zmenila názov a sponzora. Prvým víťazom sa stal v auguste 1994 nemecký hráč Jürgenovi Klinsmannovi z Tottenhamu Hotspur. Steven Gerrard a Wayne Rooney získali toto ocenenie rekordných päťkrát. Ashley Young vyhral toto ocenenie trikrát v jednom kalendárnom roku. Robbie Keane vyhral toto ocenenie s tromi rôznymi klubmi (Coventry City, Leeds United a Tottenham Hotspur). Posledným ocenením hráčom je Peter Odemwingie z West Bromwich Albion."}
{"id": "217177", "title": "FA Premier League 2005/2006", "context": "Strelecká tabulka Strelec Klub Počet gólov Thierry Henry Arsenal 27 Ruud van Nistelrooy Manchester United 21 Darren Bent Charlton Athletic 18 Robbie Keane Tottenham Hotspur 16 Frank Lampard Chelsea 16 Wayne Rooney Manchester United 16 Marlon Harewood West Ham United 14 Craig Bellamy Blackburn Rovers 13 Yakubu Aiyegbeni Middlesbrough 13 Henri Camara Wigan Athletic 12 Didier Drogba Chelsea 12 2005/06 Kategória:Futbal v 2005 Kategória:Futbal v 2006"}
{"id": "262627", "title": "Bobby Robson", "context": "Introduction  Sir Robert William \"Bobby\" Robson CBE ( 18. február 1933 – † 31. júl 2009) bol anglický futbalista, ktorý sa po skončení aktívnej kariéry stal trénerom siedmich európskych futbalových klubov a anglickej futbalovej reprezentácie. Jeho profesionálna kariéra stredového útočníka trvala skoro 20 rokov, v priebehu ktorých hral za tri kluby: Fulham, West Bromwich Albion a krátko Vancouver Royals. V dvadsiatich stretnutiach reprezentoval Anglicko, za ktoré strelil štyri góly. Po skončení hráčskej kariéry sa stal úspešným trénerom na klubovej aj medzinárodnej úrovni, keď dosiahol víťazstvá v najvyšších ligových súťažiach v Holandsku a Portugalsku, získal futbalové trofeje v Anglicku aj Španielsku a s reprezentáciou Anglicka sa prebojoval do semifinále majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1990. Jeho poslednou trénerskou zastávkou bolo pôsobenie pri Írskej futbalovej reprezentácii, v úlohe poradcu. V roku 2002 mu bol udelený rytiersky rád Knight Bachelor , v roku 2003 bol uvedený do siene slávy anglického futbalu a stal sa čestným prezidentom Ipswich Town FC. Od roku 1991 trpel opakujúcimi sa zdravotnými ťažkosťami súvisiacimi s rakovinou. V marci 2008 podporil úsilie založiť nadáciu na výskum rakoviny, ktorá nesie jeho meno, Sir Bobby Robson Foundation. Keď mu bola v auguste 2008 potvrdená rakovina pľúc v poslednom štádiu, povedal: „Môj stav je opisovaný ako statický a bezo zmeny napriek posledným dávkam chemoterapie… Radšej zomriem skôr než neskôr. Ale každý raz odíde a ja sa teším z každej minúty života.“ Zomrel iba o rok neskôr."}
{"id": "213981", "title": "Alan Smith", "context": "Kariéra Alan Smith meria 173 cm a váži 60 kg. Za Leeds United nastúpil celkom 211-krát a nastrieľal 58 gólov. Za anglickú reprezentáciu nastúpil 8-krát a pripísal si na konto jeden gól. Leeds United Alan je odchovancom z Lilleshaw. Keď začal hrať za Leeds. Vo svojom prvom zápase strelil gól FC Liverpool. V priebehu 14 zápasov, v ktorých v sezóne 2001/02 nastúpil, dostal 6 žltých a 2 červené karty. Alan Smith bol verejne kritizovaný svojím trénerom za nedostatok disciplíny. Pre trénera anglickej „21“ – Davida Platta, bol Alan jedným z najtalentovanejších a najvyspelejších hráčov, ktorých mal k dispozícii. Neskôr Alan nastúpil za seniorskú reprezentáciu, kde počas 8 zápasov strelil gól. Odchod Fowlera a Robbieho Keana z Leeds pre neho znamenal pravidelné nastupovanie v základnej zostave spolu s Markom Vidukom. V sezóne 2002/03 nazbieral celkom 10 gólov, keď často hrával na pravom krídle. Manchester United Sezóna 2003/2004 skončila pre Leeds katastrofou, pretože kvôli finančným ťažkostiam klub nebol schopný sa udržať v Premier League. klub opúšťali hráči. Záujem o Alana Smitha prejavili Everton FC, Middlesbrough FC a fanúšikmi najviac nenávidený Manchester United. Alan si vybral práve Manchester United a 26. mája 2004 podpísal s vedením Manchesteru zmluvu na dobu päť rokov (do 30. 6. 2009). Leeds za neho dostalo 7 miliónov libier. Alan povedal, že kvôli prepadnutiu Leeds do druhej ligy nemá rivalita medzi Leedsem a Manchesterom United cenu. Začiatok sezóny 2004/05 bol pre neho vynikajúci. Vďaka neprítomnosti Ruuda van Nistelrooye a Waynea Rooneyho mohol pravidelne nastupovať v útoku. Situácia sa zmenila, keď sa do hry vrátili Ruud van Nistelrooy a Wayne Rooney. Smith musel bojovať o miesto v základnej zostave. Reprezentačná kariéra Časom si Sir Alex Ferguson uvedomil, že záloha Manchesteru United starne, a tak pridelil Alanovi novú pozíciu na mieste záložníka. Po odchode Roya Keanea, ktorý v novembri zmenil pôsobisko a zamieril do Celticu Glasgow vedie Smith zálohu United."}
{"id": "521402", "title": "Luke Shaw", "context": "Reprezentačná kariéra Luke Shaw reprezentoval Anglicko v mládežníckych výberoch od kategórie U16. V A-mužstve Anglicka debutoval 5. marca 2014 v priateľskom zápase v Londýne proti tímu Dánska (výhra 1:0). Tréner Roy Hodgson ho vzal na Majstrovstvá sveta 2014 v Brazílii, kde Angličania vypadli už v základnej skupine D, obsadili s jedným bodom poslednú štvrtú priečku."}
{"id": "521524", "title": "Chris Smalling", "context": "Klubová kariéra  Maidstone United Narodil sa v Londýne, futbal začal hrať vo veku deviatich rokov za Waldersdale boys. Potom, čo sa mu nepodarilo uchytiť v niektorej z futbalových akadémií, začal hrať za dorast v klube Maidstone United a pokračoval vo svojom vzdelávaní na jazykovej škole. V Maidstone United hral v rokoch 20072008. Fulham V máji 2008 podpísal zmluvu s Middlesbrough na dva roky. Ale čoskoro bol kontrakt zrušený, pretože sa obával, že sa mu bude cnieť po domove. Práve preto v júni 2008 uzavrel zmluvu s londýnskym klubom Fulham, ktorý hrá v Premier League. Do prvého zápasu za Fulham zasiahol v máji 2009, keď nahradil v 77. minúte Aarona Hughesa. Svoj prvý štart za Fulham zaznamenal v pohári UEFA 17. septembra 2009 v zápase vonku proti CSKA Sofia, ktorý skončil 1:1. V Premier League prvýkrát nastúpil v základnej zostave 28. decembra na Stamford Bridge proti Chelsea. Fulham vtedy prehral 2:1 a Chris Smalling si dal rozhodujúci vlastný gól v 75. minúte zápasu. Manchester United 27. januára 2010 oznámil klub Manchester United, že s Chrisom podpísali zmluvu. Chris Smalling zostal vo Fulhame do sezóny 2009/10, než sa v sezóne 2010/11 pripojil ku klubu United. Jeho prestup bol oficiálne potvrdený 1. júla. Svoj debut v drese červených diablov mal vo víťaznom priateľskom stretnutí proti Celticu Glasgow v Rogers Centre, v Toronte. Prvýkrát za Manchester United skóroval 30. júla v priateľskom zápase proti Chivas Guadalajara, ktorý hráči Manchestru prehrali. Prvý debut v Premier League mal vo víťaznom zápase proti West Hamu United, kde nastúpil v 74. minúte za Jonnyho Evansa. Prvý štart v Lige majstrov zaznamenal 15. septembra v zápase proti Glasgow Rangers, ktoré sa skončilo remízou 0:0. Prvýkrát hral v Premier League celých deväťdesiat minút vo víťaznom stretnutí proti Stoke City."}
{"id": "521526", "title": "Chris Smalling", "context": "Úspechy Klubové ;Manchester United Premier League: 2010–11, 2012–13 FA Cup: 2015–16 FA Community Shield: 2010, 2011, 2013 Individuálne Majstrovstvá Európy vo futbale hráčov do 21 rokovTím turnaja: 2011 Hráč roka Manchester United: 2015–16"}
{"id": "102977", "title": "Samuel Beckett", "context": "Životopis Narodil sa v dobre situovanej protestantskej rodine. Jeho predkovia pochádzali z Francúzska (pôvodný variant priezviska znel Becquet ), odkiaľ sa presťahovali, keď bol zrušený Nantský edikt v roku 1685. Dom Beckettovcov, ktorý v roku 1903 postavil Beckettov otec, pozostával z obrovského domu a záhrady s tenisovým kurtom. Už ako päťročný začal navštevoval miestnu divadelnú školu, neskôr pokračoval v štúdiu na Earlsfort House School v centre mesta. V roku 1919 odišiel do Portora Royal School v Enniskillen, Fermanagh (túto školu navštevoval aj Oscar Wilde). Ako prirodzený športový talent exceloval v krikete, dokonca neskôr hral i za Dublinskú univerzitu a odohral dva prvoligové zápasy proti Northamptonshire Country Cricket Club. Tak sa stal jediným laureátom Nobelovej ceny za literatúru, ktorý sa zapísal do Wisden Cricketers Almanack , biblie kriketu. Absolvoval tiež štúdium na Trinity College, kde od roku 1923 študoval právo a európske jazyky (francúzština, taliančina a angličtina). Štúdium ukončil v roku 1927 získaním titulu bakalár umení a začal pracovať ako učiteľ v Belfaste, ale už v roku 1928 odišiel prednášať angličtinu do Francúzska na École Normale Supérieure v Paríži (pôsobil aj na prestížnej Sorbonne). Tu sa zoznámil s ďalším írskym spisovateľom, Jamesom Joycom. Beckett mu mnohými spôsobmi pomáhal a obhajoval jeho nie veľmi uznávané dielo. Beckettove priateľstvo s Joyceom ochladlo vďaka Beckettovmu romániku s Joyceovou dcérou Luciou. V roku 1930 sa vrátil do Írska, kde začal učiť na Trinity College. Tu uňho prepukli depresie, ktoré liečil v psychiatrickej liečebni. V roku 1931 sa vzdal akademickej kariéry a po prepustení z liečebne niekoľko rokov cestoval po Európe. V roku 1938 sa natrvalo odsťahoval do Francúzska. V januári roku 1938 bol notorickým pasákom bodnutý do hrudníka a takmer na následky zranenia zomrel, a bol to práve James Joyce, kto mu zariadil súkromnú izbu v nemocnici. Keď sa pri predbežnom výsluchu Beckett opýtal svojho útočníka na dôvod, prečo ho bodol, ten len odpovedal: „Neviem, pane. Prepáčte.“ V priebehu druhej svetovej vojny sa angažoval v protifašistickom odboji - vo francúzskom hnutí odporu, a počas prvých dvoch rokoch vojny ho niekoľkokrát takmer chytilo gestapo. Ešte počas vojny (v roku 1942) odišiel na juh Francúzska do Roussillon, kde žil do konca vojny na vidieku a pracoval ako robotník, a taktiež pomáhal so sabotážami proti nemeckej armáde. Po skončení vojny sa vrátil do Paríža, kde bol navrhnutý na niekoľko francúzskych ocenení (Croix de guerre, Médaille de la Résistance). V Paríži ostal žiť až do konca života. V roku 1945 krátko navštívil Dublin a v roku 1961 si v Anglicku tajne vzal za ženu Suzanne. V roku 1969 bol ocenený za svoju tvorbu Nobelovou cenou za literatúru, no jeho manželka Suzanne, ktorá videla, že od toho momentu bol posadnutý slávou, toto ocenenie nazvala „katastrofou“. Suzanne zomrela 17. júla 1989 a Beckett, trpiaci pľúcnym ochorením a pravdepodobne i Parkinsonovou chorobou, obmedzovaný domácim ošetrovaním, zomrel 22. decembra toho istého roku. Obaja sú pochovaní na Cimetière du Montparnasse v Paríži, v hrobe s jednoduchým mramorovým pomníkom, vyrobeným podľa Beckettovho želania."}
{"id": "194723", "title": "Jeff Beck", "context": "Hudobná kariéra  Začiatky Geoffrey Arnold Beck sa narodil 24. júna 1944 Arnoldovi Ethel Beckovcom vo Wallingtone v mestskom obvode Sutton na vonkajšom okraji Londýna. Geoffrey ako desaťročný spieval v kostolnom zbore. Navštevoval suttonské gymnázium. Beck hovoril, že prvým hudobníkom, ktorý ho upútal hrou na elektrickú gitaru bol Les Paul. Hovorí, že ako šesťročný počul elektrickú gitaru v rádiu. Les Paul v ňom hral skladbu „How High the Moon“. Spýtal sa vtedy matky, že „čo to bolo“. Potom ako mu odvetila, že elektrická gitara, on dodal, že „to je niečo pre neho“. Cliff Gallup, ktorý bol sólovým gitaristom, hrajúcim s Genem Vincentom a skupinou Blue Caps bol tiež medzi tými, ktorí Becka ovplyvnili v jeho v začiatkoch. Patrili k nim aj B.B. King a Steve Cropper. 60. roky 20. storočia Potom ako ukončil školu, navštevoval umeleckú školu Wimbledon College of Art. Krátko bol zamestnaný ako maliar a dekoratér, staral sa o golfové ihrisko a privyrábal si aj ako autolakýrnik. Na umeleckej škole Beck hrával v celom rade hudobných skupín. V roku 1962 to boli Screaming Lord Sutch and the Savages, ktorí pre vydavateľstvo Oriole Records nahrali singel „Dracula s Daughter“/„Come Back Baby“. Screaming Lord Sutch and the Savages bola skupina, v ktorej, okrem Becka, začínali mená ako Jimmy Page, Ritchie Blackmore, Noel Redding, Jon Lord, či Ian Hunter. Nakrátko v roku 1963, Beck hral na sólovú gitaru aj s kapelou z Croydonu, The Rumbles. Hrávali piesne Geneho Vincenta a Buddy Hollyho. V roku 1963 ho niekdajší hráč na klávesy a zakladateľ kapely The Rolling Stones, Ian Stewart, zasvätil do žánru R&B, Jeff Beck založil skupinu Nightshift, s ktoru hrával na Oxford Street na hudobnej scéne 100 Club. S touto skupinou nahral pre Piccadilly Records singel „Stormy Monday“/„That s My Story“. V októbri 1964 Beck od Nightshift odišiel a spojil sa s kapelou The Tridents, pochádzajúcej z oblasti Chiswicku. The Tridents hrávali vo Walton Hop vo Waltone na Temži a ako sprievodná skupina v programe Walton Hop talent show. Títo hudobníci boli Beckovi sympatickí, lebo podľa jeho vlastných slov, podobne ako Jimmy Reed, hrali plnokrvné R&B, no tento štýl dobíjali energiou rocku. V roku 1964 Beck pôsobil aj ako štúdiový hudobník, keď pre skupinu z Boothstownu, Fitz and Startz, nahral pre vydavateľa Parlophone singel „I m Not Running Away“ s B stranou „So Sweet“. The Yardbirds V marci roku 1965 bol Beck prizvaný do kapely The Yardbirds, v ktorej nahradil Erica Claptona. Doporučil ho jeho známy. Bol to tiež štúdiový hudobník, ktorého chceli Yardbirds pôvodne prizvať. Volal sa Jimmy Page. Počas krátkeho, 20-mesačného Beckovho účinkovania v tejto kapele, The Yardbirds nahrali väčšinu z ich hitov, ktoré sa dostali do Top 40. V roku Beck s nimi 1966 nahral jediný štúdiový album, ktorý sa stal známy ako Roger the Engineer (v USA pod názvom Over Under Sideways Down ). V roku 1965 skupine vyšiel v Spojených štátoch album For Your Love , ktorý mal na obale Jeffa Becka, no väčšinu nahrávok Yardbirds na tomto projekte nahral Eric Clapton. Od septembra do novembra 1966, Beck hral v The Yardbirds na sólovú gitaru spolu s Jimmim Pageom, ktorý pôvodne, v júni toho roku, prišiel do skupiny aby nahradil basgitaristu, Samwella-Smitha. Dvojicu Page Beck, môžeme spolu vidieť hrať v jednom zo záberov z filmu Blow Up (česky Zvětšenina , 1966, r. Michelangelo Antonioni). V polovici turné The Yardbirds po USA bol Beck pre svoje problematické správanie z kapely vyhodený. The Jeff Beck Group Po odchode zo skupiny Beck nahral skladbu „Beck s Bolero“ (spolu s ním nahrával aj Jimmy Page, John Paul Jones, Nicky Hopkins a Keith Moon) a dve ďalšie sólové single, ktoré boli hitmi v Spojenom kráľovstve: „Hi Ho Silver Lining“ a „Tallyman“. Krátko potom založil vlastnú kapelu, The Jeff Beck Group. Členmi tejto skupiny bol bývalý člen The Shadows Jet Harris (basová gitara), Rod Stewart (spev), Ronnie Wood (najprv rytmická, potom basová gitara), Nicky Hopkins (klavír) no a po viacerých zmenách za bicími nástrojmi začiatkom roku 1967 zostal Micky Waller. Skupina pre Columbia Records (Epic v USA) vyprodukovala dva albumy: Truth (august, 1968) and Beck-Ola (júl, 1969). Album Truth , ktorý vyšiel päť mesiacov pred debutom Led Zeppelin. Na obidvoch sa nachádza nahrávka coververzie skladby „You Shook Me“ od Muddy Watersa a obidve majú veľmi podobný aranžmán. Debut od The Jeff Beck Group mal slušný komerčný úspech, bol na 15. mieste rebríčka Billboardu . Pri nahrávaní druhého albumu, Beck-Ola , bol vymenený hráč na bicie, Micky Waller, za Tonyho Newmana. Aj keď bol tento druhý projekt prijatý dobre, nemal oproti debutu priaznivejšiu komerčnú odozvu a výraznejší komerčný úspech. Vzájomná nevraživosť, spolu so spormi počas turné nakoniec vyvrcholili v júli 1969 rozpadom skupiny. V biografii, ktorej autorom je Nick Mason sa píše, že v roku 1967 skupina Pink Floyd po problémoch so Sydom Barrettom chcela pozvať na jeho miesto gitaristu Jeffa Becka, no nakoniec sa medzi nimi nenašiel nikto, kto by mal odvahu ho osloviť. V roku 1969, po smrti Briana Jonesa, bol Beck oslovený aj na spoluprácu od skupiny Rolling Stones. Po rozpade skupiny sa Beck zúčastnil nahrávania Music from Free Creek , ktorý bol dielom „super session“, projektu na ktorom sa pod názvom Free Creek zúčastnilo veľké množstvo hudobníkov. Jeff Beck pod pseudonymom „A.N. Other“ prispel svojou hrou na sólovú gitaru do nahrávania štyroch skladieb a na jednej z nich sa podieľal aj ako spoluautor. V septembri 1969 sa Beck spojil s rytmickou sekciou kapely Vanilla Fudge: basgitaristom Timom Bogertom a hráčom na bicie nástroje, Carmine Appicem, no v decembri toho istého roku Beck pri dopravnej nehode utrpel úraz lebky, po ktorom sa plány na ich spoločné účinkovanie odložili na nasledujúcich dva a pol roka. Počas tohto obdobia mali Bogert a Appice skupinu Cactus. 70. roky 20. storočia Opäť ako The Jeff Beck Group V roku 1970, potom čo sa Jeff Beck zotavil zo zranení, začal spolu s bubeníkom Cozym Powellom zakladať novú skupinu. Beck, Powell a producent Mickie Most odleteli do Spojených štátov a spolu s domácimi hudobníkmi v štúdiu A v Motown Hitsville U.S.A. (preslávilo sa projektom the Funk Brothers), nahrali niekoľko skladieb, ktoré sa nakoniec rozhodli nechať nevydané. V apríli 1971 sa dvojica Powell, Beck doplnila o Bobbyho Tencha (gitara), Maxa Middletona (klávesy) a basgitaristu Clivea Chamana. Nová skupina, ktorá vystupovala ako „The Jeff Beck Group“, mala úplne iné zloženie ako tá, ktorá existovala pod týmto názvom predtým. Rough and Ready (október 1971), prvý album ktorý táto formácia vydala, obsahoval nahrávky s prvkami soulu, R&B a džezu. Spoluautorom šiestich z nich bol Jeff Beck a ich štýl bol predzvesťou toho, ktorým smerom bude v tomto desaťročí smerovať jeho hudobná produkcia. Beck na koncerte v roku 1973 Druhý album, Jeff Beck Group (júl 1972), spolu nahrali tí istí hudobníci v štúdiách TMI v Memphise (Tennessee). Jeho producentom bol Steve Cropper a obsahoval nahrávky, ktoré boli silne ovplyvnené soulom. Päť z deviatich skladieb boli coververziami diel amerických hudobníkov, jedna, „I Got to Have a Song“, bola prvou zo štyroch kompozícií, ktoré Beck prevzal od Stevieho Wondera. Krátko po vydaní albumu Jeff Beck Group sa aj táto zostava rozišla. Beck po tomto rozchode skupiny začal spoluprácu s basgitaristom Timom Bogertom a hráčom na bicie nástroje, Carmineom Appiceom, ktorí boli práve k dispozícii po skončení kapely Cactus. Ku trojici hudobníkov sa pripojil hráč na klávesové nástroje, Max Middleton a spevák Kim Milford. Nakoľko mal Jeff Beck stále záväzky z kontraktu so svojim promotérom, toto zoskupenie pokračovalo v auguste 1972 v koncertnom turné pod spoločným názvom Jeff Beck Group. Po šiestich vystúpeniach Milforda nahradil Bobby Tench, ktorý k nim na koncert v Chicagu a zvyšok turné pricestoval letecky zo Spojeného kráľovstva. Beck, Bogert & Appice Po poslednom koncerte Jeff Beck Group v Seattle, Tench a Middleton od kapely odišli. Vznikla tak superskupina Beck, Bogert & Appice. Spevákom zoskupenia bol Appice, niekdy ho svojim spevom dopĺňal aj Jeff Beck. V zozname účinkujúcich, ktorý sa konal septembri 1972 na festivale Rock at The Oval figurovali ešte ako „The Jeff Beck Group“. Účasť na tomto festivale zahájila ich prvé spoločné turné, s ktorým prešli od Spojeného kráľovstva cez Holandsko do Nemecka. V októbri 1972 na Floride v aréne Hollywood Sportatorium pokračovali v turné po USA, ktoré skončilo 11. novembra 1972 v New Orleanse. V apríli nasledujúceho roku vyšiel trojici hudobníkov album Beck, Bogert & Appice . Hudobní kritici síce rešpektovali ich inštrumentálnu zručnosť, no komerčne výraznejšie vynikla iba coververzia nahrávky od Steviea Wondera, hit „Superstition“. Dňa 3. júla 1973 sa Jeff Beck stretol na pódiu Davidom Bowiem a zahral s ním piesne „The Jean Genie“/„Love Me Do“ a „Around and Around“. Šou bola nahratá aj nafilmovaná, no Becka nie vidno je ani v jednej vydanej verzii týchto hudobných snímok. V októbri 1973 Beck nahrával pre album Lane Changer Michaela Fennellyho. Zúčastnil sa aj na nahrávaní skupiny Hummingbird, ktorá vznikla z členov Jeff Beck Group. Vzniknuté skladby nevyšli na ich prvom eponymnom albume. Začiatkom januára 1974 sa trojica Beck, Bogert & Appice predviedla v rámci európskeho turné v lodýnskom Rainbow Theatre. Koncert bol v septembri toho istého rka v plnej verzii odvysielaný v americkej šou Rock Around the World . Táto ich posledná spoločná nahrávka prezentovala materiál, ktorý plánovali vydať na svojom druhom albume a nachádza sa aj na bootlegu At Last Rainbow . Piesne „Blues Deluxe“ a „BBA Boogie“ z tohto koncertu neskôr vyšli na Beckovej kompilácii Beckology (1991). Trojica Beck, Bogert & Appice sa rozišla v apríli 1974, predtým ako mali v produkcii Jimmyho Millera ukončiť svoj druhý štúdiový album. Koncertný album Beck, Bogert & Appice Live in Japan , ktorý nahrávali počas turné v roku 1973 vyšiel až vo februári 1975. Štúdiové a sólové aktivity Po niekoľkých mesiacoch, v auguste 1974, sa Beck dostavil do štúdia Underhill, kde ho kapela Upp prizvala medzi sprievodných hráčov do programu televízie Guitar Workshop . Beck bol producentom a ako štúdiový hudobník aj nahrával ich eponymný debutový album a, napriek tomu, že nie je na obale uvedený, spolupracoval aj na ich druhom projekte, This Way Upp . Súbor:Jeff Beck in Amsterdam 1979.jpg|thumb|left|180px|Jeff Beck na koncerte v Amsterdame (1979) V októbri Jeff Beck začal nahrávať inštrumentálne časti v AIR Studios. Spolupracoval s ním klávesista Max Middleton, basgitarista Phil Chen a hráč na bicie, Richard Bailey. Producentom a aranžérom výroby bol George Martin. Výsledkom ich práce je džez rockový projekt, ktorý v marci 1975 vyšiel pod názvom Blow by Blow . V rebríčkoch tento album dosiahol štvrtú pozíciu a stal sa tak Beckovým komerčne najúspešnejším hudobným nosičom. V nasledujúcom období Jeff Beck zostavil koncertnú skupinu, s ktorou medzi aprílom až májom 1975 absolvoval americké turné. Krátko predtým ešte raz neplánovane vystúpil v The Newlands Tavern v Peckhame (Londýn). Na klávesové nástroje s ním naďalej hral Max Middleton, na basgitaru Wilbur Bascomb a štúdiový hráč na bicie nástroje, Bernard \"Pretty\" Purdie. Na turné väčšinou vystupovali ako predskupina Mahavishnu Orchestra. Po ukončení turné, na ktorom sa vystriedalo viacero ďalších hudobníkov, sa Jeff Beck vrátil do štúdia, kde nahral album Wired (1976). Spolupracoval s ním bývalý hráč na bicie v Mahavishnu Orchestra, Narada Michael Walden a klávesista, Jan Hammer. Výsledkom bol album v štýle jazz-rock fusion, čo bol hudobný žáner zhodný s tým, čo produkovali jeho aktuálni štúdioví spolupracovníci. Pri prezentácii albumu si vypomohli kapelou Jan Hammer Group. S ňou hrali aj v máji 1976 v Roundhouse ako predskupina Alvina Leeho. Po tomto koncerte nasledovalo sedem mesačné svetové turné, ktorého výsledkom bol v roku 1977 koncertný album Jeff Beck with the Jan Hammer Group Live . Do jesene 1977, kedy sa vrátil do Spojeného kráľovstva, žil Beck v daňovom exile a býval v Spojených štátoch. Na jar 1978 sa začal s basgitaristom, Stanleyom Clarkom (ex-Return to Forever) a hráčom na bicie nástroje, Gerrym Brownom, pripravovať na Knebworth Festival. Účasť na festivale po Brownovom odchode museli nakoniec zrušiť. V novembri odcestovali na trojtýždňové koncertné turné po Japonsku. Spolu s Clarkom a Beckom na ňom ešte hral aj Tony Hymas (klávesy) a Simon Phillips na bicie. Krátko po skončení turné začal Beck pracovať v štúdiách Ramport, ktoré patrili skupine The Who. Po sporadických stretnutiach počas celého roku 1979 vydal Jeff Beck v júni 1980 album There & Back . Tri skladby pre tento hudobný nosič zložil a spolu s Beckom nahral Jan Hammer, päť ich napísal Hymas. Stanleya Clarka pri basovej gitare pri nahrávaní a nasledovnom turné, s ktorým prešli USA, Japonsko a krajiny Spojeného kráľovstva, nahradil Mo Foster. 80. roky 20. storočia Rok 1981 bol poznamenaný historickým stretnutím Jeffa Becka s jeho predchodcom v skupine The Yardbirds, Ericom Claptonom. Bolo to na pódiách benefičných bálov, The Secret Policeman s Other Ball , ktoré usporiadala organizácia Amnesty International. Hrali spolu pieseň „Crossroads“, „Further on up the Road“ a v Beckovom aranžmáne upravenú Wonderovu skladbu „Cause We ve Ended As Lovers“. Beck sa spolu s Claptonom, Stingom, Philom Collinsom, Donovanom a Bobom Geldofom taktiež zúčastnil záverečného finále all-stars, pri interpretácii skladby „I Shall Be Released“. Beckova prítomnosť je viditeľná, počuteľná aj na výslednom albume, ako aj filme, ktorý slávil svoje úspechy v roku 1982. Na ďalšej charitatívnej akcii pre postihnutých sklerózou multiplex sa v roku 1983 spolu stretli Beck, Eric Clapton a Jimmy Page a zahrali skladby „Tulsa Time“ a „Layla“. V roku 1985 Beck vydal album Flash . Podieľalo sa na ňom viacero hudobníkov, napríklad jeho bývalý spoluhráč Rod Stewart, vo verzii piesne „People Get Ready“ od Curtisa Mayfielda. V roku 1992 mal Beck uvádzaciu reč pritom, ako bol Rod Stewart prizvaný do Rock and Roll Hall of Fame. Uviedol ho slovami: „Máme spolu vzťah lásky a nenávisti- on ma má rád a ja ho nenávidím.“ V tejto dekáde sa Beck prezentoval aj s inými umelcami. Bolo to napríklad aj vo filme Dvojičky (1988, r. Ivan Reitman, h. Arnold Schwarzenegger a Danny DeVito), v ktorom hrá na gitaru so speváčkou Nicolettou Larsonou. Po štvorročnej prestávke sa Jeff Beck v roku 1989 vrátil k inštrumentálnej hudbe albumom Jeff Beck s Guitar Shop . Bol to jeho prvý album, ktorý nahral ako gitarista, ktorý prestal používať brnkadlo a začal hrať prstovou technikou. V 80. rokoch to bol iba jeho tretí album. Nahrávanie obmedzil preto, lebo mal hlukom spôsobený ušný šelest. 90. roky 20. storočia Súbor:Jeff Beck EnmoreTheatre.jpg|thumb|left|220px|Jeff Beck v Enmore Theatre v austrálskom Sydney. V 90. rokoch mal už Jeff Beck viac hudobných aktivít. Podieľal sa ako sólový gitarista na nahrávaní konceptuálneho albumu Amused to Death , ktorý v roku 1992 vydal Roger Waters a v roku 1993 vyšiel album The Red Shoes , ktorý s jeho prispením nahrala Kate Bush. Pre austrálsku minisériu v roku 1992 Jeff Beck nahral soundtrack Frankie s House , ale podieľal sa aj na projekte Crazy Legs , ktorý bol poctou rockabilly a formácii z 50. rokov, Gene Vincent and the Blue Caps, s ich vplyvným gitaristom, Cliffom Gallupom. Jeff Beck sa pripravoval v roku 1992 s Guns N Roses na ich koncert v Paríži, no nakoniec sa ho po problémoch so sluchom, po ktorých zostal dočasne hluchý, nezúčastnil. V roku 1992 sa Jeff Beck túčastnil uvedenia skupiny The Yardbirds do Rokenrolovej siene slávy. V roku 1993 sa Beck stal súčasťou Rodgersovej Bad Company pri nahrávaní projektu Muddy Water Blues: A Tribute to Muddy Waters . Vlastný album Jeff Beck nevydal až do roku 1999, kedy mu vyšiel nosič s elektronickou hudbou, ktorý nazval Who Else! . Je to prvý projekt, na ktorom spolupracoval s hudobníčkou, bola ňou gitaristka Jennifer Battenová. Bola spoluautorkou, nahrávala s ním a hrala s Beckom aj na koncertoch. Tento album je významný aj tým, že sa po prvýkrát od časov, keď účinkoval s Yardbirds, jeho nahrávania a aj koncertov zúčastnil okrem Becka aj iný sólový gitarista. S Battenovou spolupracoval neskôr v roku 2001 na projekte, ďalšom štúdiovom albume You Had It Coming . Po roku 2000 Vo februári 2002, prevzal Jeff Beck svoju tretiu cenu Grammy. Bolo to za najlepšiu inštrumentálnu rockovú nahrávku a dostal ju za skladbu „Dirty Mind“, ktorá vyšla rok predtým, vo februári 2001, na albume You Had It Coming . Štvrtú cenu Grammy získal Beck za skladbu „Plan B“, z albumu Jeff (2003). Tieto úspechy ho utvrdili v tom, že spravil dobre, že zmenil svoju techniku hrania na elektrickú gitaru tak, že prestal používať brnkadlo. V lete 2003 Jeff Beck otváral koncert B.B. Kinga a v roku 2004 sa zúčastnil na Claptonovej akcii Crossroads Guitar Festival. V roku 2004 bol štúdiovým hudobníkom pri výrobe nahrávky „54-46 Was My Number“, ktorá vyšla na albume True Love od skupiny Toots and the Maytals. Tento album dostal v žánri reggae cenu Grammy. Jeff Beck s Tal Wilkenfeldovou v roku 2007 na Crossroads Guitar Festival V roku 2007 na charitatívnej akcii Idol Gives Back (súčasť American Idol ), spolu s Kelly Clarksonovou zahral pieseň „Up to the Mountain“ (originál od Patty Griffinovej). Nahrávka tohto vystúpenia bola ihneď uvoľnená k predaju. V tom istom roku Beck znovu vystúpil na ďalšom ročníku akcie Crossroads Guitar Festival. Spolu s ním účinkoval Vinnie Colaiuta, Jason Rebello a, vtedy 21-ročná bagitaristka Tal Wilkenfeldová. Začiatkom roku 2009 oznámil svetové turné, na ktorom ho mali sprevádzať tí istí hudobníci, ktorí s ním hrali dva roky predtým. V štúdiu spolupracoval pri výrobe nahrávky „Black Cloud“, ktorú Morrissey vtedy pridal na svoj aktuálny album Years of Refusal . V tom istom roku sa stal Beckovým manažérom Harvey Goldsmith. Dňa 4. apríla 2009 bol Jeff Beck ako samostatná osobnosť uvedený do Rokenrolovej siene slávy. Ocenenie prezentoval Jimmy Page. Potom Beck, Page, Ronnie Wood, Joe Perry, Flea a členovia kapely Metallica: James Hetfield, Robert Trujillo, Lars Ulrich, Kirk Hammett, Jason Newsted spolu zahrali pieseň „Train Kept A-Rollin “. Dňa 4. júla 2009 sa na koncertnom pódiu Albert Hall stretli Jeff Beck a David Gilmour. Zahrali si spoločné sóla v skladbe „Jerusalem“ a šou ukončili piesňou „Hi Ho Silver Lining“. Od roku 2010 V apríli 2010 vyšiel Beckov album Emotion & Commotion . Je na ňom zmes originálnych skladieb, ale aj coververzií piesní ako „Over the Rainbow“ a „Nessun Dorma“. Ako hostia pri nahrávaní tohto projektu spievali aj Joss Stone a Imelda Mayová. Cenu Grammy v roku 2011 získali dve nahrávky z tohto albumu: „Nessun Dorma“ (najlepšia popová inštrumentálna nahrávka) a „Hammerhead“ (najlpešia rocková inštrumentálna nahrávka). V roku 2010 Herbie Hancock organizoval nahrávanie albumu The Imagine Project . Tento projekt získal v roku 2011 cenu Grammy za najlepšiu vokálnu popovú spoločnú nahrávku. Na nahrávaní coveverzie Lenonovej skladby „Imagine“ účinkoval Jeff Beck, ale na albume spolupracovali aj Seal, P!nk, India.Arie, Konono N°1, Oumou Sangare a ďalší. V roku 2010 bol Jeff Beck na koncertnom turné. Hrali s ním na ňom Narada Michael Walden (víťaz Grammy, bicie nástroje), Rhonda Smithová (basová gitara) a Jason Rebello (klávesy). V roku 2011 Beck obdržal od britských univerzít dve honorárne pocty: dňa 18. júla od University of the Arts London za „jeho výnimočný prínos na poli hudby“, a dňa 21. júla 2011 získal honorárny doktorát univerzity v Sussexe za výnimočnú hudobnú kariéru a poctu za spoluprácu medzi univerzitou a Inštitútom modernej hudby v Brightone (BIMM)."}
{"id": "213260", "title": "Michael Carrick", "context": "Osobný život Michael má mladšieho brata Graema ktorý sa narodil 3. apríla 1985. Graem tiež hrával za West Ham, no kvôli zraneniam musel skončiť. V súčasnosti pracuje ako tréner. V minulosti pracoval v akadémii Newcastlu, kde trénoval výbery do 10 a 16 rokov. Carrick sa oženil s manželkou Lisou 16. júna 2007, v rovnaký deň ako reprezentačný spoluhráči Steven Gerrard a Gary Neville. Má dcéru Louise, ktorá sa narodila 13. marca 2008."}
{"id": "213282", "title": "Paul Scholes", "context": "Externé odkazy  Oficiálny profil na ManUtd.com FootballDatabase poskytuje profil a štatistiky Paula Scholesa In-depth profil od The Guardian Kategória:Narodenia v 1974 Kategória:Anglickí futbalisti Kategória:Hráči Manchester United FC Kategória:Hráči Majstrovstiev sveta vo futbale 1998"}
{"id": "181650", "title": "Bobby Charlton", "context": "Introduction Sir Robert Charlton nazývaný aj ako Bobby Charlton ( 11. október 1937) je bývalý anglický futbalista. Väčšinu svojej športovej kariéry pôsobil v klube Manchester United a až na jej sklonku prestúpil do Preston North End a neskôr do Waterford United. V roku 1966 získal cenu Európsky futbalista roka, keď sa v tom istom roku zúčastnil na historicky prvej výhre Anglicka na Majstrovstvách sveta. V roku 1994 mu pridelili titul Rad britského impéria. Po skončení kariéry sa pokúšal bez väčšieho úspechu pokračovať ako tréner. Nakoniec sa vrátil do Manchestru United, kde pre miestnu futbalovú školu objavil veľa talentov, napríklad Davida Beckhama."}
{"id": "599787", "title": "Jednodoskový počítač", "context": "Jednodoskový počítač (z angličtiny tiež SBC - single-board computer) je malý počítač s jednou doskou plošných spojov, ako je napríklad Raspberry Pi, Arduino, Intel Edison, alebo 64-bitový AMD Gizmo Board. Tieto počítače však mávajú bohaté možnosti rozšírenia o ďalší hardvér, najmä vstupno/výstupné moduly. Často sa programujú pomocou osobného počítača, ktorý vo väčšine prípadov poskytuje lepšie podmienky pre beh vývojárskeho softvéru než jednodoskový počítač. Po naprogramovaní sú však tieto počítače samostatné a dokážu riadiť napríklad domáci multimediálny prehrávač, kamerový systém atď. Tieto počítače zvyčajne neobsahujú rozhranie pre pevný disk a pre trvalé uchovanie dát sa používa SD karta alebo flash disk."}
{"id": "15054", "title": "Osobný počítač", "context": "Zloženie osobného počítača (1) monitor(2) matičná doska(3) Procesor(4) RAM (5) Rozširujúca karta(6) Zdroj(7) Optická mechanika(8) Pevný disk(9) Klávesnica (10) Myš Ak hovoríme o dieloch osobného počítača, musíme oddeliť dve základné roviny – softvér a hardvér. Hardvér je zjednodušene „železo“, teda to, čo sa dá chytiť do ruky. To, čo „vdýchne ducha“, teda čo mu umožní pracovať, je jeho softvérové vybavenie. Hardvér Osobný počítač sa skladá zo základnej jednotky (systémová jednotka), vstupných a výstupných zariadení. Systémová jednotka Typický osobný počítač (jeho systémová jednotka) je uložený v plechovej (resp. plastovej) skrinke v ktorej sú uložené všetky podstatné časti počítača (prípadne spolu s monitorom a V/V jednotkami integrovaný v jednom tele – notebook). Počítačová skriňa (case) je dnes obvykle vo forme tower (anglicky veža ), čiže nastojato orientovaná skrinka. Tento formát nahradil predtým najrozšírenejšie usporiadanie desktop (skrinka naležato). Usporiadanie tower zaberá menej miesta, a je aj vhodnejšie z hľadiska chladenia komponentov. Najbežnejšie používanou formou je minitower , čo je skrinka o rozmeroch cca 520 x 520 x . Obvykle je vyrobená z plechu. Má odnímateľné veko (alebo bočné steny), ktoré po odstránení odhalia samotné šasi. Šasi je kostra skrine s vytvorenými upevňovacími plochami a otvormi na a do ktorých sa pripevňujú všetky interné mechanické a elektrické diely počítača. Počítačový zdroj (power supply) je zariadenie modifikujúce napájacie napätie elektrickej rozvodnej siete, na napätia potrebné pre jednotlivé komponenty počítača (matičná doska, mechaniky a pod.). Dnešné zdroje majú príkon (výkon) 300-500VA. Matičná doska (základná doska, motherboard) je v doska plošného spoja obsahujúca konektory a prípojné miesta všetkých vnútorných periférií. Obsahuje soket na upevnenie procesora, pamäťového modulu, zbernice na pripojenie rozširujúcich kariet, hodiny reálneho času, čipset (obvody riadiace komunikáciu medzi komponentmi a vonkajším okolím), porty (konektory pre pripojenie vstupných a výstupných zariadení – klávesnice, myši a pod. Obvyklé je aj integrovanie rozširujúcich kariet priamo na základnú dosku (zvuková karta, sieťová karta, modem, grafická karta a pod.). Rozširujúce karty . Sú to externé moduly počítača vo forme karty (doska plošného spoja veľkosti pohľadnice), ktorá má na spodnej časti zásuvné kontakty. Kontakty sa zasúvajú do zbernice matičnej dosky. Použitá karta musí zodpovedať typu zbernice na matičnej doske. Najčastejšie používanou rozširujúcou kartou je grafická karta, pomocou ktorej počítač zobrazuje na monitore. Ďalšími príkladmi sú sieťová karta (pripojenie do počítačovej siete), zvuková karta (karta vytvárajúca zvuky), TV karta (karta pre príjem TV signálu) a pod. Viacero rozširujúcich „kariet“ – modulov sa pripája externe pomocou zbernice USB. Procesor (CPU) alebo tiež centrálny procesor je „mozgom“ počítača. Pre procesor je na matičnej doske pripravená pätica – konektor do ktorého sa procesor zasunie. Procesor vyvíja veľké množstvo tepla a preto musí byť pri prevádzke neustále chladený. Procesor vykonáva inštrukcie programového vybavenia a umožňuje chod celého počítača. Pamäť (RAM) je modul slúžiaci na uloženie dát počas chodu počítača. Je to malá doska plošného spoja s pamäťovými čipmi. Umiestňuje sa do soketu (konektora) na matičnej doske. Mechanika . Mechaník je viacero typov. Najčastejšie sa používa optická mechanika (číta a zapisuje na optické disky (CD a DVD) a disketová mechanika (číta a zapisuje na magnetické diskety). Mechanika je plechová skrinka s plastovým čelným panelom. Mechanicky sa upevní do skrine a elektricky káblami prepojí s matičnou doskou. Optická mechanika môže byť štandardu IDE (plochý kábel), alebo SATA (úzky kábel). Napája sa zo zdroja. Zariadenie slúži na čítanie a zápis optických médií. Pevný disk . Je zariadenie na ukladanie dát. Je to kovová skrinka veľkosti 3.5“. Disk sa upevňuje do skrine a elektricky (plochým IDE káblom , alebo SATA káblom) prepojí s matičnou doskou a napájacím zdrojom. Je na ňom uložené celé softvérové vybavenie počítača. Vstupné zariadenie Vstupné zariadenie (vstupná jednotka) je periférne zariadenie (hardvér) osobného počítača, ktoré umožňuje vstup údajov alebo signálov do počítača za účelom ich ďalšieho spracovania alebo ich využitia pre riadenie počítača a k nemu pripojených zariadení. Vstupné zariadenie transformuje informácie z “vonkajšieho” sveta do formy použiteľnej pre počítač. Vstupné zariadenia často slúžia užívateľovi – človeku ktorý ich používa pre zadanie príkazov, alebo ďalších informácií spracovávaných počítačom. Počítač odpovedá užívateľovi pomocou výstupných zariadení počítača. Niektoré zariadenia sú kombinované vstupno-výstupné zariadenia. Typickým príkladom vstupného zariadenia je klávesnica, myš, mikrofón, skener, webová kamera. Výstupné zariadenie Výstupné zariadenie (výstupná jednotka) je periférne zariadenie (hardvér) počítača, ktoré umožňuje výstup údajov alebo signálov z počítača. Výstupné zariadenie transformuje informácie z počítača do formy použiteľnej pre človeka (alebo pre iné zariadenie resp. ďalší počítač). najpoužívanejším výstupným zariadením je monitor (displej), a počítačová tlačiareň. Iné zariadenia Osobný počítač sa využíva aj ako zariadenie spracúvajúce, alebo ukladajúce údaje pre iné zariadenia, ktoré nie sú typickými perifériami počítača. Príkladom je pripojenie mobilného telefónu (ukladanie kontaktov, ich triedenie a odoslanie späť do telefónu), spracovanie obrazu a zvuku pre multimediálne prehrávače (strihanie filmov, prevody multimediálnych formátov, úpravy fotografií a ich tlač a pod.). Z tohto hľadiska je počítač jedným z najvšestrannejších zariadení na komunikáciu vôbec. Softvér Fungovanie počítača nie je možné bez programového vybavenia. Samotný počítač je kompilácia programovateľných obvodov, pamätí a úložísk, ktorá však nie je schopná samostatnej práce. Pre svoju činnosť potrebuje základný tzv. operačný systém, na ktorom bežia aplikácie – aplikačný softvér. Operačný systém Operačný systém (skratka OS) je základné programové vybavenie počítača. Je to „rozhranie“, ktorým používateľ komunikuje s hardvérom. Operačný systém zabezpečuje čiastočne komunikáciu s užívateľom prostredníctvom periférnych zariadení, prideľovanie prostriedkov systému užívateľom alebo aplikáciám, prideľovanie času užívateľom (tzv. timesharing) alebo aplikáciám (multitasking), organizácia programov a súborov údajov na vonkajších pamäťových médiách, vytváranie a spúšťanie užívateľských programov, diagnostické funkcie systému, ochraňuje systém proti strate údajov pri výpadku napätia, proti neoprávnenej manipulácii, komunikáciu s inými systémami (počítačmi) v sieti - pri použití sieťových operačných systémov. Operačný systém sa skladá z jadra, používateľského rozhrania napr. GUI a ovládačov (softvér prepájajúci špecifický hardvér s jadrom operačného systému). V súčasnosti je najpoužívanejší operačný systém Microsoft Windows. Je to viacgeneračný systém. Jeho hlavnou výhodou je rozšírenie, takže pre neho existuje obrovské množstvo komerčného i voľne šíriteľného softvéru a aplikácií. Najrozšírenejšou alternatívou MS Windows je operačný systém OS X firmy Apple a operačný systém Linux. Hlavnou výhodou je, že je zadarmo, ale i to, že preň už existuje veľké množstvo aplikácií z oblasti voľne šíriteľného softvéru. Aplikačný softvér V súčasnosti sú možnosti osobných počítačov také, že zahŕňajú takmer všetko, čo sme schopní zadefinovať. Preto existuje i obrovské množstvo softvéru, ktoré tieto predstavy realizuje. Textový editor (MS Word, Writer a pod.) Softvér pre písanie textov a vytváranie stránok kombinujúcich text a grafiku. Tabuľkový kalkulátor (MS Excel, Quattro, Calc atď.) Je program na vytváranie tabuliek. Je to matica čísel (textu, vzorcov) medzi ktorými je možné vykonávať matematické a textové operácie. Databázové systémy (Microsoft Access, MySQL) Programy na vytváranie a správu databáz. Prezentačný softvér (Microsoft PowerPoint, Impress) Programy na vytváranie prezentácií, multimediálnych súborov určených pre prezentovanie činnosti, alebo veci. Je možné vkladať text, obraz, video, zvuk ... Antivírusové programy a antispywarové (NOD, AVG, Avast, Norton Antivirus, ClamAV) slúžia na ochranu počítača pred tzv. škodlivými programami - vírusmi, trójskymi koňmi, spyware a pod. Správa súborov (Windows Commander, Servant Salamander, Turbo Navigator, Midnight Commander, Free Commander) Programy na správu súborov. Umožňujú kopírovanie, prenášanie, náhľady, sledovanie zmien, vytváranie a správu adresárovej štruktúry. Zálohovacie, archivačné a kompresné nástroje (Nero Burning ROM, WinZip, WinRAR, Power Archiver, UltimateZip, 7-Zip ...) Programy pre vytváranie záloh, kompresiu dát a pod. Multimediálne utility (CD a DVD prehrávač, MP3player, VLC, prezerač grafických súborov) Programy pre prehrávanie a vytváranie multimediálneho obsahu. Grafický editor (Adobe Photoshop, Paint Shop Pro, Corel Draw!, Corel Photo-Paint, GIMP, Inkscape) Vývojové prostredia programovacích jazykov (Turbo Pascal, Borland Delphi, MS Visual Basic, FreePascal...) Sú programy na vytváranie softvéru. Vyššie programovacie jazyky umožňujú naprogramovať aplikačný softvér. Súčasťou balíka sú ladiace programy a simulátory. Internetové nástroje (Opera, Firefox, Thunderbird, Internet Explorer, Netscape, off-line sťahovače www stránok, FTP, downloadery, HTML editory, ... ) Nástroje na prezeranie obsahu internetu, sťahovanie, vyhľadávanie stránok, sťahovanie a odosielanie pošty. Systémové nástroje (ovládače, defragmentácia) Systémové nástroje sú programy na správu operačného systému, správu a údržbu softvéru. Vzdelávacie programy (encyklopédie, slovníky, prekladače a iné) Geografické informačné systémy a GPS Programy pre prácu s GPS, mapové softvéry, navigačné softvéry. Ekonomické aplikácie (účtovnícke, skladové, výpožičné) Ekonomické balíky, účtovníctvo, mzdy, fakturácia, správa skladu, spolupráca s registračnými pokladňami. DTP (DeskTop publishing) Programy pre prípravu tlače - kníh a časopisov. CAD a 3D modelovanie Programy pre kreslenie stavebným a strojárskych výkresov, modelovanie, 3D výstupy, renderovanie a pod. Programy na oddych a relax (hry) "}
{"id": "15057", "title": "Mikropočítač", "context": "Introduction Apple IIc Mikropočítač je historické označenie pre počítač s mikroprocesorom (teda s CPU v jednom integrovanom obvode). Často sa dodáva, že musí byť aj stolným prístrojom a jeho operačná pamäť nie je extrémne vysoká. Iná všeobecne používaná charakteristika: tieto počítače zaberajú fyzicky relatívne malý priestor. Mikropočítač vznikne tak, že sa k mikroprocesoru (CPU) pridajú aspoň pamäťové a vstupno-výstupné obvody, prípadne ešte periférne zariadenia, aby bol mikropočítač schopný samostatnej práce. Osobný počítač, herná konzola, notebook, tablet PC a ďalšie sú druhom mikropočítača. Väčšina vybavenia počítača je integrovaná v jednej „skrini“. Vo všeobecnosti platí, že mikropočítač sa zmestí na bežný kancelársky stôl. Naopak, väčšie počítače ako napríklad minipočítače, mainframe, a superpočítače zaberajú často celú miestnosť. Pojmy mikro-, mini- a sálový- počítač patria do obdobia počiatočnej éry vzniku počítačov (do polovice 90. rokov 20. storočia) a dnes už takéto delenia vzhľadom na veľmi rýchly vývoj v tejto technike nepoznáme. To čo sa pred niekoľkými rokmi (z hľadiska výkonu) označovalo pojmom sálový superpočítač mame dnes doma na stoloch vo vyhotovení notebook."}
{"id": "41480", "title": "Počítačová sieť", "context": "História Prvé počítače boli dostupné len počítačovým odborníkom už v 50. rokoch a veľmi zložito sa programovali prostredníctvom strojového kódu . Neskôr sa začali objavovať prvé programovacie jazyky, medzi ktoré patril Fortran a Algol . V 60. rokoch sa začali využívať dierne štítky . Práca s nimi si vyžadovala presnosť a tiež dlhý čas na spracovanie. Neskôr sa objavujú terminály , prostredníctvom ktorých sa zadávajú údaje do počítača a zobrazia sa výsledky činnosti. S rozvojom polovodičov nastala miniaturizácia využívaných komponentov. Dôležitá je dostupnosť počítačov a rýchlosť získaných výsledkov. Počítače nachádzajú uplatnenie vo výskume, vývoji a výrobe. Užívatelia si začínajú uvedomovať problém prenosu a dostupnosti dát medzi jednotlivými počítačmi. V 70. rokoch sa začalo s prepájaním počítačov. Rôzne organizácie vojenské (americká armáda – ARPANET ), štátne, vzdelávacie alebo výrobné začali s budovaním vlastných sietí. Koncom 70. rokov sa objavuje prvý mikroprocesor Intel 4004 , ktorý sa mal pôvodne nachádzať v nových kalkulačkách. Neskôr sa objavujú prvé 8-bitové mikroprocesory Intel 8080 a od firmy Zilog Z80 a 16-bitové Intel 8086 , Z8000. Postupne vznikajú mikropočítače, ktoré sa programovali prevažne v programovacom jazyku Basic a nemali ešte vlastný operačný systém. Len v ojedinelých prípadoch sa prepájali do počítačových sietí, ich hlavným prínosom bolo masové rozšírenie. Spoluprácou firmy Intel a Microsoft bol na trh uvedený osobný počítač IBM PC s operačným systémom CP/M. V podnikoch sa začínajú objavovať rôznorodé dáta vo viacerých počítačoch a tvoria sa problémy s vyhľadávaním a prenosom, čo má za následok vznik prvých lokálnych sietí: Ethernet , ARCnet , Token Ring a iné."}
{"id": "3163", "title": "CPU", "context": "Počet Osobný počítač (PC) obsahuje obvykle len jednu CPU. V súčasnosti sa však vyskytujú aj riešenia, ktoré implementujú dve alebo viac nezávislých CPU do jednej základnej dosky. Existujú superpočítače s viacerými integrovanými procesormi, ktoré vzájomne spolupracujú (pozri symetrický multiprocesing)."}
{"id": "45121", "title": "Mikroprocesor", "context": "Trhová štatistika V roku 2003 boli vyrobené a predané mikroprocesory v hodnote okolo 44 miliárd USD . Hoci asi polovica týchto peňazí bola minutá na CPU použité v stolových alebo laptop osobných počítačoch, tie predstavujú iba asi 0,2% všetkých predaných CPU. Okolo 55% všetkých CPU predaných vo svete sú 8-bitové mikrokontroléry. Cez 2 miliardy 8-bitových mikrokontrolérov sa predalo v roku 1997 . Menej ako 10% všetkých CPU predaných vo svete sú 32 alebo viac bitové. Zo všetkých predaných 32-bitových CPU sa okolo 2% používajú v stolných alebo laptop PC. „Celkovo, priemerná cena za mikroprocesor, mikrokontrolér alebo DSP je len niečo cez 6 USD.“"}
{"id": "23627", "title": "Počítač", "context": "Klasifikácia počítačov  Klasifikácia podľa zamýšľaného použitia Súbor:AcerN10Wiki.jpg|thumb|Osobný digitálny asistent od firmy Acer. superpočítač minisuperpočítač mainframe (strediskový počítač) podnikový aplikačný server minipočítač pracovná stanica osobný počítač (PC) desktop (stolový počítač) prenosné (osobné) počítače: laptop (notebook), tablet (tabletový počítač), osobný digitálny asistent (Personal Digital Assistant - PDA), Špecifické (účelové) formy prenosných počítačov: wearable computer – počítač na nosenie na tele čítačka elektronických kníh prenosná hracia konzola kalkulačka prenosný prehrávač médií (portable media player) okrem prehrávačov kaziet a pod.: prenosný multimediálny prehrávač (portable multimedia player) digitálny audio prehrávač (digital audio player/digital music player) prenosný prehrávač DVD (portable DVD player) a prenosný prehrávač CD (portable CD player) portable data terminal a mobile data terminal prenosné navigačné systémy Táto klasifikácia sa zvykne používať iba pre zariadenia dostupné v súčasnosti. Rýchly vývoj v oblasti informačných technológií znamená, že sa neustále nachádzajú nové využitia počítačov a aktuálne definície rýchlo zastarávajú. Mnohé triedy počítačov, ktoré sa už nepoužívajú, ako napríklad diferenciálne analyzátory, sa v takýchto zoznamoch bežne neuvádzajú. Na jednoznačnú definíciu slova \"počítač\" sú potrebné iné klasifikačné schémy.. Klasifikácia podľa implementovanej technológie Súbor:Gears large.jpg|thumb|left|Ozubené kolieska sú srdcom väčšiny mechanických počítačov ako napríklad kalkulačky Curta. Súbor:Transistor-photo.JPG|thumb|V 50 – 60. rokoch sa pri stavbe počítačov používal tranzistor, na obrázku niekoľko druhov. Jednoznačnejší prístup klasifikácie počítačov je založený na implementovanej technológii. Najranejšie počítače boli čisto mechanické. V 30. rokoch 20. storočia sa používali elektromechanické komponenty (relé) známe z telekomunikácií a v 40. rokoch prvé čisto elektronické počítače pozostávali z elektrónok. V 50-60. rokoch boli elektrónky postupne nahradené tranzistormi a v neskorých 60. rokoch polovodičovými integrovanými obvodmi (kremíkové čipy), ktoré zostali hlavnými prvkami do súčasnosti. Takýto opis implementovaných technológií nie je vyčerpávajúci; pokrýva iba hlavný prúd vývoja. Počas vývoja počítačov bolo skúmaných a zanechaných veľa exotických technológií. Napríklad boli zostavené ekonomické modely za pomoci vody tečúcej spletitými kanálmi a v medzi rokmi 1903 a 1909 vyvinul Percy E. Ludgate návrh programovateľného analytického stroja založeného na technológii pletenia, kde boli premenné obsiahnuté v člnkoch. V súčasnosti prebieha snaha o vyvinutie počítača pracujúceho na optickom princípe namiesto elektrického (optický počítač). Tiež sa skúma možnosť využitia DNA pri výpočtovom procese (DNA počítač). Jedným z radikálne nových oblastí výskumu s dramatickými možnosťami je výskum využitia kvantových technológií v informatike, ale v súčasnosti je v ranom štádiu (kvantový počítač). Klasifikácia podľa konštrukčných vlastností Moderné počítače kombinujú rôzne základné konštrukčné vlastnosti, ktoré vynašli rôzni ľudia v priebehu mnohých rokov. Tieto vlastnosti sú často nezávislé od implementovanej technológie. Celkové schopnosti moderných počítačov sú závislé od spôsobu, akým tieto vlastnosti spolupracujú. Ďalej sú uvedené niektoré z najdôležitejších konštrukčných vlastností. Digitálne verzus analógové Súbor:ZX-81 to view.jpg|thumb|left|Domáci počítač Sinclair ZX81 z roku 1981 bol nasledovníkom ZX80 a predchodcom ZX Spectrum. Základným rozhodnutím pri navrhovaní počítača je, či má byť digitálny alebo analógový. Digitálne počítače pracujú s diskrétnymi číselnými alebo symbolickými hodnotami, kým analógové počítače pracujú so spojitými dátovými signálmi. Od 40. rokov 20. storočia sa stali digitálne počítače zďaleka najrozšírenejšími, hoci analógové sa stále používajú na niektoré špeciálne účely ako riadenie v robotike a cyklotrónoch. Iné prístupy ako pulzné počítače a kvantové počítače sú možné, ale buď sa používajú na špeciálne účely, alebo sú stále experimentálne. Binárne verzus desiatkové Dôležitým krokom vo vývoji bolo zavedenie dvojkovej (binárnej) sústavy pre vnútornú reprezentáciu čísel. To odstránilo potrebu komplexných mechanizmov posúvania bitov, ktorú mali počítače pracujúce v iných číselných sústavách (napríklad desiatkovej). Prijatie dvojkovej sústavy znamenalo zjednodušenie návrhu a implementácie aritmetických a logických operácií. Programovateľnosť Súbor:IBM PC 5150.jpg|thumb|Jeden z prvých osobných počítačov - IBM PC 5150 Možnosť programovať počítač – poskytnúť mu množinu inštrukcií, ktorú má vykonať – bez toho, aby bolo potrebné zmeniť konfiguráciu stroja, je fundamentálnou vlastnosťou počítača. Významným prínosom v tejto oblasti bolo dynamické riadenie výpočtovej cesty programu. Umožnilo to počítaču rozhodnúť o poradí, v ktorom sa vykonajú inštrukcie, napríklad na základe závislostí počítaných údajov. Ukladanie údajov V priebehu výpočtu je často potrebné si zapamätať okamžité hodnoty pre použitie v ďalších výpočtoch. Výkonnosť počítača je do veľkej miery závislá na rýchlosti, s akou je schopný čítať a zapisovať údaje do tejto pamäte a možnosti počítača od jej veľkosti. Pôvodne sa pamäť používala pre okamžité hodnoty, ale v 40. rokoch 20. storočia bolo navrhnuté, aby v nej bol uložený aj program. Tento krok viedol k vývoju prvých počítačoch s programom v pamäti, typu, ktorý používame dodnes. Klasifikácia podľa schopností Snáď najlepším spôsobom klasifikácie počítačov je podľa ich vnútorných schopností, nie podľa ich použitia, implementovanej technológie či konštrukčných vlastností. Počítače môžeme na základe schopností rozdeliť do troch typov: jednoúčelové zariadenia, ktoré môžu vykonávať iba jednu funkciu (napr. Mechanizmus z Antikytéry, 87 pred Kr. a predpovedač prílivu Lorda Kelvina, 1876), jednoúčelové zariadenia schopné vykonávať viac funkcií (napr. Diferenčný stroj č. 1 Charlesa Babbagea, 1832 a Diferenčný analyzátor Vannevara Busha, 1932) a nakoniec dnes používané všeobecné zariadenia. V histórii sa slovom počítač označovali všetky typy zariadení, ale súčasné použitie zvyčajne obmedzuje termín na všeobecné počítače. Všeobecné počítače Z definície, všeobecný počítač môže riešiť akýkoľvek algoritmizovateľný problém vyjadriteľný v rámci praktických obmedzení určených kapacitou pamäte, veľkosťou programu, rýchlosťou vykonania programu a spoľahlivosti stroja. Alan Turing v roku 1934 dokázal, že všeobecný počítač po zadaní správneho programu môže emulovať správanie akéhokoľvek iného všeobecného počítača. Tento matematický dôkaz bol čisto teoretický, keďže v tej dobe neexistoval žiaden všeobecný počítač. Dôsledky dôkazu sú však zásadného charakteru; napríklad ktorýkoľvek súčasný všeobecný počítač by bol schopný emulovať, hoci pomaly, akýkoľvek všeobecný počítač, ktorý môžeme skonštruovať v budúcnosti. Počítače so schopnosťami všeobecného počítača sa nazývajú turingovo úplné a tento stav sa používa ako prahová možnosť schopností súčasného počítača. Definícia je však problematická. Pre niekoľko počítacích strojov triviálnej konštrukcie bola dokázaná turingova úplnosť. Počítač Z3, ktorý vyvinul v roku 1941 Konrad Zuse bol prvým počítačom, ktorému bola dokázaná turingova úplnosť (v roku 1998). Hoci Z3 a iné rané zariadenia sú turingovo úplné, sú ako počítače nepraktické. Spadajú do oblasti, ktorá sa žartom prezýva Turingova dechtová diera – „miesto, kde je čokoľvek možné, ale nič zaujímavé pre prax“ (The Jargon File). Moderné počítače sú viac ako teoreticky všeobecné, sú schopné všeobecne riešiť praktické úlohy. Moderné digitálne elektronické všeobecné počítače sa vyvinuli za prispenia mnohých ľudí počas obdobia od polovice 30. rokov 20. storočia do konca 40. rokov, kedy boli zostavené mnohé stroje, ktoré mali blízko turingovej úplnosti (ABC, ENIAC, Harvard Mk I, Colossus atď., pozri História hardvéru). O všetkých týchto strojoch sa hovorilo v určitom zmysle ako o prvom počítači, ale všetky mali obmedzenú použiteľnosť ako všeobecný počítač a ich konštrukcia bola prekonaná. Počítače s programom v pamäti Koncom štyridsiatych rokov bol vyvinutý a zdokumentovaný prvý návrh počítača s programom v pamäti v Mooreovej škole elektrotechniky na Pennsylvánskej univerzite. Prístup opísaný týmto dokumentom sa stal známy ako von Neumannova architektúra po jej jedinom uvedenom autorovi Johnovi von Neumannovi, hoci návrh prakticky vyvinuli iní z Mooreovej školy. Von Neumannova architektúra riešila inherentné konštrukčné problémy ENIACu, ktorý bol vtedy vo výrobe, tak, že uchovávala program stroja v jeho vlastnej pamäti. Von Neumann tento návrh sprístupnil iným výskumníkom krátko na to, ako bol ENIAC v roku 1946 ohlásený. Vyvinuli sa plány na konštrukciu návrhu na Mooreovej škole—stroja zvaného EDVAC. EDVAC nebol funkčný do roku 1953 kvôli technickým problémom pri implementácii spoľahlivej pamäte. Iné výskumné inštitúcie, ktoré dostali kópie návrhu, vyriešili technické problémy implementáciou funkčnej pamäte predtým, ako sa to podarilo Mooreovmu tímu a implementovali vlastné počítače s programom v pamäti. Prvých 5 počítačov s programom v pamäti podľa poradia prvého úspešného spustenia, implementovaných podľa von Neumennovej architektúry, bolo: Manchester Mk I Prototype (Baby) University of Manchester UK. 21. jún 1948, EDSAC. Cambridge University. UK. 6. máj 1949 BINAC USA, apríl 1949 alebo august 1949. CSIR Mk 1 Austrália november 1949 SEAC USA 9. máj 1950 Návrh s programom v pamäti definovaný von Neumannovou architektúrou nakoniec umožnil počítačom s prehľadom využiť ich všeobecný potenciál. Uložením programu do pamäte boli umožnené rýchle „skoky“ z jednej inštrukcie na inú na základe výsledku definovanej podmienky. Táto podmienka zvyčajne závisela na hodnote vypočítanej v medzikroku výpočtu, čo umožnilo dynamický proces výpočtu. Bolo tiež možné program počas vykonávania v pamäti prepísať, čo je mocný nástroj, ktorý treba využívať opatrne. Tieto schopnosti sa stali základom moderného počítača. Pre upresnenie, väčšina moderných počítačov sú elektronické binárne všeobecné počítače s programom uloženým v pamäti. Počítače na špeciálne účely Počítač HP 0100A. Počítače na špeciálne účely, ktoré boli populárne v tridsiatych a skorých štyridsiatych rokoch neboli úplne nahradené všeobecnými počítačmi. Keďže cena a veľkosť počítačov klesla a schopnosti sa zvýšili, bolo ekonomicky výhodné ich použiť pre špeciálne aplikácie; vrátane domácich a priemyselných aplikácií – mobilný telefón, videorekordér, automobilové zapaľovacie systémy atď. v súčasnosti používajú počítače na špeciálne účely. V niektorých prípadoch sú tieto počítače turingovo úplné (videohry, PDA), ale mnohé sú predprogramované pri výrobe a iba zriedka, ak vôbec, preprogramované. Program, ktorý vykonávajú sa často nachádza v ROM pamäti, ktorá by musela byť vymenená, aby sa fungovanie stroja zmenilo. Počítače vložené v rámci iných počítačov sa bežné nazývajú mikroovládačmi alebo vloženými (embedded) počítačmi. Jednoúčelové počítače Jednoúčelové počítače boli najranejšie počítacie stroje. Po zadaní vstupov vypočítali výsledok jedinej funkcie, ktorá bola implementovaná ich mechanizmom. Všeobecné počítače takmer úplne nahradili jednoúčelové počítače a tým vzniklo úplne nové pole ľudskej pôsobnosti -- vývoj softvéru. Všeobecné počítače musia byť programované sadou inštrukcií špecificky vzhľadom na úlohu, ktorú majú vykonávať, a postupnosť týchto inštrukcií nazývame softvér. Návrh jednoúčelových zariadení a mnohých zariadení na špeciálne účely je dnes konceptuálnym cvičením, ktoré sa vykonáva návrhom špeciálneho softvéru."}
{"id": "80069", "title": "Dejiny počítačov", "context": "Počítače 4. generácie – osobné počítače Charakteristika počítačov štvrtej generácie: veľmi vysoký stupeň integrácie obvodov (VLSI) umožnil riadenie počítača jednou súčiastkou: mikroprocesorom. miniaturizácia integrovaných obvodov miniaturizácia hardvéru mikroprocesor operačná pamäť dátová komunikácia sieťové prepojenie prenosné dátové médiá integrované veľkokapacitné úložiská používateľsky inštalovateľný operačný systém používateľsky inštalovateľný aplikačný softvér počítače pre osobné použitie"}
{"id": "523119", "title": "Stolový počítač", "context": "História  1977-1982 Prvé desktopové počítače sa začali vyrábať v neskorých 70. a 80. rokoch, pretože vtedy ešte neboli žiadne PDA ani laptopy. Prvým masovo rozšíreným a úspešným desktopom bol počítač Apple II, ktorý v roku 1977 predstavila firma Apple Computer. V roku 1982 bol predstavený prvý počítač typu \"IBM kompatibilný\", s procesorom Intel 8086 a architektúrou x86, ku ktorej je (aj cez veľa ďalších inovácií) zachovávaná spätná kompatibilita doteraz. 80. roky Spolu s desktopmi súperili rôzne koncepty počítačov. V 80. rokoch to boli 8 bitové herné počítače (typu Atari 800, ZX Spectrum, Commodore 64), ktoré nemali zvláštnu skriňu a potrebnú elektroniku schovávali pod klávesnicou; na prelome 80. a 90. rokov ich postupne vystriedali 16 bitové počítače (napr. Atari 130, Amiga 500/1200). Otvorený koncept Tieto 8 a 16 bitové počítače (rovnako ako počítače Apple) boli spravidla vyrábané centrálne jednou firmou, naopak osobné počítače (pri ktorých desktopová podoba prevládala) ponúkli otvorený koncept . Vznikli štandardizované sloty a rozhrania, do ktorých mohli byť vložené iné ako originálne komponenty. Desktopový počítač sa stal konfigurovateľnou \"skladačkou\", v ktorej sa dalo vymeniť takmer všetko, od zdroja, počítačovej skrine, základnej dosky, chladenia, procesora a koprocesora, pamäte, rozširujúcich kariet až po periférne zariadenia. Vznikli tak príležitosti pre veľa ďalších výrobcov počítačových komponentov a doplnkov a spolu s tým rástol aj počítačový priemysel. Táto otvorená stratégia sa nakoniec ukázala úspešnejšia ako centralizovaná výroba počítača jednou spoločnosťou od začiatku až do konca, a desktop tak úspešne prežil éru 80. a 90. rokov. 90. roky V polovici 90. rokov sa konala druhá éra rozšírenia desktopových počítačov, vďaka masovej marketingovej kampani o ich multimediálnych možnostiach. Druhá polovica 90. rokov potom bola v znamení neustáleho zvyšovania výkonu procesorov a grafickej karty, spolu s inováciami v multimediálnych rozšíreniach inštrukčnej sady hociktorého novo uvedeného procesora. 21. storočie Od konca 90. rokov, spolu s ďalšou miniaturizáciou, výrazne vzrástla výroba laptopov a v 1. dekáde 21. storočia silnela potreba aj móda byť \"mobilný\" a \"bezdrôtový\". V treťom kvartáli roku 2008 predaj laptopov prekonal predaj desktopov a približne v rovnakej dobe nastúpili netbooky, tablet PC, APU a ďalšie globálne trendy - napr. hybridné zariadenie kombinujúce počítač s mobilným telefónom alebo možnosťami GPS, spolu s mobilitou tendencia znížiť TDP, byť ekologickejšie atď. Desktopy sú teda teraz zanechané v kvantitatívnej menšine, ale stále majú svoje miesto v podobe serverov a pracovných staníc v profesionálnych pracoviskách."}
{"id": "23629", "title": "Počítač", "context": "Fungovanie počítača Hoci sa počítačové technológie od čias prvých elektronických všeobecných počítačov zo štyridsiatych rokov dramaticky zmenili, väčšina stále používa von Neumannovu architektúru. Fungovanie takéhoto počítača je principiálne pomerne jednoduché. Zvyčajne v každom hodinovom cykle prenesie počítač inštrukcie a dáta z pamäte. Inštrukcie sa vykonajú, výsledky uložia a prinesie sa ďalšia inštrukcia. Procedúra sa opakuje až do výskytu inštrukcie pre zastavenie. Von Neumannova architektúra opisuje počítač pomocou štyroch hlavných častí: aritmeticko-logická jednotka (ALU), radiaca jednotka (CU), pamäť a vstupno/výstupné zariadenia (spoločne označované V/V). Tieto časti sú poprepájané kabelážou (zbernica) a zvyčajne synchronizované hodinami (hoci môžu byť riadené aj inými udalosťami). Inštrukcie Inštrukcie počítača nemusia byť nevyhnutne výrazovo bohaté ako ľudský jazyk. Počítač pracuje s obmedzeným počtom dobre definovaných, jednoduchých, jednoznačných inštrukcií. Typickou inštrukciou, implementovanou vo väčšine počítačov, je „skopíruj obsah pamäťovej bunky 5 do pamäťovej bunky 10“, „pričítaj obsah bunky 7 k obsahu bunky 13 a ulož výsledok do bunky 20“, „ak obsah bunky 999 je 0, ďalšiu inštrukciu nájdeš v bunke 30“. Inštrukcie sú v počítači reprezentované binárnym kódom. Napríklad kód jednej z operácií kopírovania v mikroprocesoroch radu Intel je 10110000. Inštrukčná sada podporovaná počítačom, vyjadrená vo forme čísel tak, ako je reprezentovaná v stroji, je známa ako strojový kód. V praxi sa nepíše program priamo v strojovom kóde, ale používajú sa programovacie jazyky \"vyššej úrovne\", ktoré do strojového kódu automaticky prekladajú špecializované programy (interpreter alebo kompilátor). Niektoré programovacie jazyky, ako assembler, sú mapované veľmi blízko na strojový kód (jazyky \"nízkej úrovne\"); na druhej strane jazyky ako Prolog sú založené na abstraktných princípoch nezávislých od skutočnej reprezentácie operácií strojom (jazyky „vyššej úrovne“). Pamäť Súbor:RAM n.jpg|thumb|Pamäte RAM Pamäť je postupnosť očíslovaných homogénnych buniek, z ktorých každá obsahuje malé množstvo informácie. Informáciou môže byť inštrukcia, ktorá hovorí počítaču, čo má robiť. Bunka môže obsahovať údaje, ktoré počítač potrebuje na vykonanie inštrukcie. Ľubovoľná bunka môže obsahovať inštrukciu alebo údaj a reprezentácia uloženej hodnoty môže byť v čase odlišná. Vo všeobecnosti je možné obsah ktorejkoľvek pamäťovej bunky kedykoľvek zmeniť. Veľkosť jednotlivej bunky a počet buniek sa medzi rôznymi počítačmi výrazne líši, ako aj technológie použité na implementáciu pamäte—od elektromechanických relé, cez ortuťou naplnené tuby (a neskôr pružiny) v ktorých sa formujú akustické impulzy, jednotlivé tranzistory až po integrované obvody s miliónmi tranzistorov a kondenzátorov na jedinom čipe. Procesor Súbor:Athlon550.jpg|thumb|left|CPU Aritmeticko-logická jednotka (ALU) je zariadenie, vykonávajúce jednotlivé operácie ako aritmetické operácie (sčítanie, odčítanie atď.), logické operácie (and, or, not) a operácie porovnania (napr. porovnanie rovnosti dvoch bajtov). Toto je jednotka, ktorá vykonáva výpočty. Radiaca jednotka Radiaca jednotka (CPU) sleduje, ktoré bajty v pamäti obsahujú aktuálne vykonávanú inštrukciu, hovorí aritmeticko-logickej jednotke, ktorú operáciu má vykonať, získava informácie (z pamäte), ktoré sú potrebné na jej vykonanie a prenáša výsledok naspäť na správne miesto v pamäti. Po dokončení tohto cyklu sa prejde na ďalšiu inštrukciu (zvyčajne sa nachádza v ďalšej pamäťovej bunke—na ďalšej adrese, v prípade, že nenastala inštrukcia skoku oznamujúca počítaču, že ďalšia informácia sa nachádza na inom mieste). Keď hovoríme o pamäti, pri hľadaní aktuálnej inštrukcie je možné použiť niekoľko adresných modelov určenia relevantnej adresy. Niektoré základné dosky tiež podporujú dva alebo viac procesorov. Počítačové servery často využívajú dva a viac procesorov na zvýšenie výkonu. Vstup a výstup O výstup na obrazovku sa stará grafická karta. V/V umožňuje počítaču výmenu informácií s vonkajším svetom. Existuje široké spektrum V/V zariadení, od známej klávesnice, myši, monitora a tlačiarne po menej zvyčajné ako skener, webkamera a dotyková obrazovka. Všetky vstupné zariadenia charakterizuje to, že kódujú (konvertujú) určitý druh informácie na dáta, ktoré je schopný počítač ďalej spracovať. Výstupné zariadenia zasa dekódujú dáta na informáciu, ktorá je zrozumiteľná používateľovi. V tomto zmysle je počítač príkladom systému spracovania dát. Architektúra Súčasné počítače integrujú aritmeticko-logickú jednotku a riadiacu jednotku do jediného integrovaného obvodu známeho ako Centrálna procesná jednotka alebo CPU. Počítačová pamäť sa zvyčajne nachádza na niekoľkých integrovaných obvodoch v blízkosti CPU. Prevažnú väčšinu hmotnosti počítača tvoria pomocné systémy (napríklad zdroj napätia) alebo V/V zariadenia. Niektoré veľké počítače sa líšia od hore uvedeného modelu v jednom bode—majú viaceré CPU pracujúce súčasne. Navyše sa niekoľko počítačov používaných prevažne na výskumné a vedecké účely od modelu významne líšili, ale našli len malé komerčné uplatnenie, pretože ich programovací model nebol štandardizovaný. Programy Súbor:Openofficescreenshot-andrew.jpg|thumb|Balík kancelárskych aplikácií OpenOffice.org umožňuje bežné kancelárske činnosti, ako práca s tabuľkami, textom, atď Počítačové programy sú veľké zoznamy inštrukcií na vykonanie počítačom, zvyčajne s tabuľkami dát. Mnohé počítačové programy obsahujú milióny inštrukcií a mnohé z nich sa vykonávajú opakovane. Typický moderný osobný počítač (v roku 2003) je schopný vykonať 2-3 miliardy inštrukcií za sekundu. Počítače nezískavajú výnimočné schopnosti vďaka vykonávaniu komplexných operácií. Namiesto toho vykonávajú milióny jednoduchých inštrukcií, ktoré zostavujú ľudia známi ako programátori. V súčasnosti sa zdá, že počítače sú schopné vykonávať niekoľko programov súčasne. Toto sa nazýva multitasking. V skutočnosti CPU vykonáva inštrukcie z jedného programu, po krátkom časovom intervale sa prepne, a vykonáva inštrukcie druhého atď. až sa dostane opäť k prvému. Tak vzniká dojem viacerých programov bežiacich súčasne zdieľaním času CPU medzi programami. Podobá sa to na ilúziu pohybu pri premietaní filmu ako rýchleho sledu obrázkov. Operačný systém je program, ktorý má zvyčajne na starosti zdieľanie času. Operačný systém Keď počítač beží, potrebuje vykonávať program, či už preň existuje užitočná práca alebo nie. V typickom stolovom počítači je takýto program operačný systém (OS). Operačný systém rozhoduje, ktoré programy sa budú vykonávať, kedy, a aké zdroje (ako pamäť, V/V) im budú pridelené. Operačný systém tiež poskytuje vrstvu abstrakcie nad hardvérom a poskytuje služby iným programom ako kódy („ovládače“), ktoré umožňujú programátorom písať programy bez toho, aby museli poznať detaily použitej elektroniky. Väčšina operačných systémov s vrstvou abstrakcie hardvéru tiež poskytuje štandardizované používateľské rozhranie."}
{"id": "577341", "title": "Mikropočítač (rozlišovacia stránka)", "context": "Introduction  Mikropočítač (angl. microcomputer ) môže byť: najčastejšie: počítač malých rozmerov s (jedným) mikroprocesorom, spravidla tvoriaci jeden konštrukčný celok (často však s oddelenými periférnymi zariadeniami), pozri mikropočítač malý počítač osobný počítač mikroprocesor"}
{"id": "40862", "title": "Operačný systém", "context": "Ovládače zariadení Ovládač zariadenia je špeciálny typ počítačového softvéru, ktorý umožňuje interakciu s hardvérovými zariadeniami. Toto zvyčajne predstavuje rozhranie pre komunikáciu so zariadením prostredníctvom určitej počítačovej zbernice ku ktorej je hardvér pripojený. Toto rozhranie poskytuje príkazy na posielanie dát od a ku zariadeniu, a tak je nevyhnutné pre operačný systém a softvérové aplikácie. Ovládač je hardvérovo závislý počítačový program, ktorý je špecifický pre určitý OS, a umožňuje iným programom, typicky operačnému systému, pracovať transparentne s hardvérovým zariadením a zvyčajne poskytuje nevyhnutné spracúvanie prerušení. Hlavným cieľom návrhu ovládačov zariadení je abstrakcia. Každý model hardvéru je odlišný. Novšie modely sú upravené výrobcami tak, aby poskytovali väčšiu spoľahlivosť alebo vyšší výkon a tieto novšie modely sú často ovládané odlišne. Počítače a ich operačné systémy nemôžu dopredu vedieť, ako používať každé zariadenie – či už súčasné alebo budúce. Aby sa vyriešil tento problém, operačné systémy určujú, ako by mal byť určitý typ zariadenia ovládaný. Funkciou ovládača je potom preložiť tieto operačným systémom určene funkcie do špecifických funkcií daného zariadenia. Teoreticky, keď sa objaví nové zariadenie, ktoré funguje novým spôsobom, by malo pracovať správne ak je dostupný príslušný ovládač. Tento nový ovládač zaistí, že z pohľadu OS zariadenie vyzerá že pracuje tak, ako zvyčajne."}
{"id": "223909", "title": "Klasifikácia počítačových systémov", "context": "Počítače riadené tokom údajov (Data-flow systémy) Tieto počítače nevykonávajú inštrukcie postupne za sebou, tak ako sú uložené v pamäti, vykoná sa práve tá inštrukcia, ktorá má pripravené údaje. Ak má viac inštrukcií pripravené svoje údaje, tieto inštrukcie sa vykonajú paralelne. Ide teda o paralelné, viacprocesorové počítače. Poznamenajme, že je potrebné vedieť vytvoriť toľko kópií vstupných údajov, koľko je inštrukcií, ktoré ich budú potrebovať. Počítače riadené tokom údajov predstavujú osobitnú triedu paralelných počítačov. Sú to počítače novej generácie s vysokou výkonnosťou. Ďalšou významnou vlastnosťou je, že programu sa prispôsobuje štruktúra technických výpočtových prostriedkov. V pamäti inštrukcií sa nachádzajú všetky inštrukcie programu. Zvláštny prvok počítača tzv. arbitračná sieť zisťuje, ktorá inštrukcia (inštrukcie) je pripravená na vykonanie (t j. ktorá má pripravené všetky svoje vstupné údaje). Túto inštrukciu potom vyberie a pridelí ju na vykonanie niektorému voľnému procesoru z poľa procesorov. Keď procesor vykoná príslušnú inštrukciu, pošle výsledok do distribučnej siete"}
{"id": "80068", "title": "Dejiny počítačov", "context": "Počítače 3. generácie Počítače tretej a vyšších generácií sú vybudované na integrovaných obvodoch, ktoré na svojich čipoch integrujú veľké množstvo tranzistorov. S postupným vývojom integrovaných obvodov sa neustále zvyšuje stupeň integrácie (počet integrovaných členov na čipe integrovaného obvodu). Podľa počtu takto integrovaných súčiastok je možné rozlíšiť nasledovné stupne integrácie: SSI – Small Scale Integration MSI – Middle Scale Integration LSI – Large Scale Integration VLSI – Very Large Scale Integration (niekedy aj XLSI – Xtra Large Scale Integration)"}
{"id": "577342", "title": "Mikropočítač (rozlišovacia stránka)", "context": "Pozri aj  jednočipový mikropočítač"}
{"id": "246922", "title": "Prenosný počítač", "context": "Vysvetlenie definície Opakom prenosného počítača (v širšom zmysle) sú všetky (veľmi) veľké počítače, zabudované počítače a stolový počítač (angl. desktop computer). Za prenosné počítače sa obyčajne nepovažujú videokamery, digitálne fotoaparáty a často ani (jednoduché) kalkulačky alebo (jednoduchšie) náramkové hodinky (počítačové náramkové hodinky inak spadajú pod wearable computer). Podľa definície v užšom zmysle, novšie zariadenia ako napr. subnotebook alebo wearable computer nemá zmysle označovať ako prenosné počítače, pretože sú všetky prenosné zo svojej podstaty."}
{"id": "23622", "title": "Počítač", "context": "Introduction Súbor:Suoritin Intel Pentium 100MHz.jpg|thumb|Srdce dnešných počítačov tvorí procesor (CPU, na obrázku nezapúzdrený Intel Pentium 100 MHz). Počítač (iné názvy: komputer , kompúter , computer ; v slangu: komp(ík) ; ) je zariadenie alebo stroj na realizáciu výpočtov alebo riadenie operácií vyjadriteľných číselnými alebo logickými výrazmi. Počítače sa skladajú z komponentov, ktoré vykonávajú čiastkové, dobre definované funkcie. Komplexné vzťahy medzi týmito komponentmi dávajú počítačom schopnosti spracovávať informácie. Ak je správne na konfigurovaný (aj správne naprogramovaný), možno počítač použiť na reprezentáciu aspektu problému alebo časti systému (pozri napríklad modelovanie). Ak sa takto nakonfigurovanému počítaču dodajú vhodné vstupné údaje, môže automaticky problém vyriešiť alebo predvídať správanie systému. Vedná disciplína, zaoberajúca sa teóriou, konštrukciou a použitím počítačov, sa nazýva veda o počítačoch alebo počítačová veda . Súbor vedeckých disciplín a špeciálnych postupov pri spracovaní informácií, spravidla využívajúci počítače, sa nazýva informatika. Schopnosť človeka komunikovať s počítačom využívaním znalostí o jeho technickom (hardvéri) a programovom vybavení (softvéri) a o informačných technológiách sa nazýva počítačová gramotnosť. Súbor:Dual processor.jpg|thumb|Základná doska desktop počítača s dvomi procesormi."}
{"id": "246923", "title": "Prenosný počítač", "context": "Delenie  Základné formy zoradené približne podľa veľkosti: prenosný počítač v užšom zmysle – najväčšia a najťažšia forma, dnes ešte zriedkavo ako priemyselný počítač desktop replacement computer / deskbook desktop notebook / desknote laptop (v širšom zmysle) / notebook (v širšom zmysle) laptop (v užšom zmysle) - najťažší notebook (v užšom zmysle) – stredne ťažký subnotebook (v širšom zmysle) subnotebook (v užšom zmysle) - ľahký netbook / mini-laptop / ultra laptop - najľahší tablet PC – dotykový displej veľkosti notebooku, prípadne sekundárne doplnený klávesnicou; niekedy zaraďované medzi notebooky; zvláštna a malá forma je ultra-mobile PC (UMPC) smartbook – kombinácia smartphonu a notebooku mobile internet device – kombinácia smartphonu a ultra-mobile PC vreckový počítač (v širšom zmysle)/handheld computer(pozri aj rozlišovaciu stránku) /palmtop (pozri aj rozlišovaciu stránku) - zhruba počítač skôr na všeobecné použitie, ktorý sa \"v jednej ruke drží a druhou sa ovláda\" vreckový počítač (v užšom zmysle) - 80. roky, v podstate sofistikovaná programovateľná kalkulačka elektronický organizér v širšom zmysle elektronický organizér v užšom zmysle - najmä 80. roky, s klávesnicou penpad – starší typ PDA ovládaný dotykovým perom PDA / palm – vreckový zberač a vyhodnocovač osobných informácií smartphone (vrátane BlackBerry a PDA/palm s integrovaným mobilom) – kombinácia mobilu a PDA; často považovaný skôr za telefón ako za počítač internet tablet – kombinácia PDA a ultra-mobile PC Špecifické (účelové) formy prenosných počítačov: wearable computer – počítač na nosenie na tele čítačka elektronických kníh prenosná hracia konzola kalkulačka prenosný prehrávač médií (portable media player) okrem prehrávačov kaziet a pod.: prenosný multimediálny prehrávač (portable multimedia player) digitálny audio prehrávač (digital audio player/digital music player) prenosný prehrávač DVD (portable DVD player) a prenosný prehrávač CD (portable CD player) portable data terminal a mobile data terminal prenosné navigačné systémy V určitom zmysle by sa za prenosné počítače dali považovať aj tzv. cart computers (počítače na kolieskach), napr. v nemocniciach."}
{"id": "523118", "title": "Stolový počítač", "context": "Introduction IBM PC (IBM 5150) so zeleným monochromatickým monitorom (IBM 5151) a operačným systémom MS-DOS 5.0 Stolový počítač (iné názvy: stolný počítač , desktopový počítač , desktop ) je klasický stolný počítač, tak ako ho väčšina používateľov pozná. Táto skratka pochádza z angličtiny a dá sa voľne preložiť ako \"na stole\". Pod týmto pojmom sa väčšinou rozumie klasické PC, ktoré je možné samostatne používať. Nie je nutné ho napojiť do systému strediskových počítačov. Hlavné použitie tohto termínu je pre rozlíšenie jednotlivých typov počítačov - laptop, PDA a desktop, čo sú najčastejšie kategórie, do ktorých sa počítače rozdeľujú. Desktopy patria medzi najrozšírenejší typ počítačov a sú používané v školách, pre prácu, ale aj pre zábavu. Najčastejšie na nich používatelia vytvárajú textové dokumenty, upravujú fotografie a používajú na vzájomnú komunikáciu cez internetovú sieť. Desktopy sú modulárne , je možné ich veľmi jednoducho vylepšovať a prestavovať."}
{"id": "23625", "title": "Počítač", "context": "Všeobecné princípy Počítače môžu fungovať na základe pohybu mechanických častí, elektrónov, fotónov, kvantových častíc alebo akéhokoľvek iného dobre pochopeného fyzikálneho javu. Hoci boli zostavené počítače, fungujúce na základe rôznych princípov, takmer všetky populárne typy počítačov používajú elektronické prvky. Počítače môžu priamo modelovať riešenú úlohu v tom zmysle, že riešený problém je mapovaný tak presne, ako je to možné na skúmaný fyzikálny jav. Napríklad tok elektrónov možno použiť na modelovanie toku vody priehradou. Takéto počítače, ktoré modelovali fyzikálne veličiny analógovou veľkosťou prúdu alebo napätia (analógové počítače) boli bežne používané v 60. rokoch 20. storočia, ale dnes sú zriedkavé. Vo väčšine dnešných počítačov sa problém prevedie na jeho číselnú (digitálnu) matematickú reprezentáciu tak, že sa všetky relevantné informácie prevedú zvyčajne do dvojkovej číselnej sústavy. Všetky operácie nad takýmito údajmi sa redukujú na jednoduchú booleovskú algebru. Na reprezentáciu booleovských operácií sa používajú hradlá elektronických obvodov. Keďže väčšina matematických operácií je redukovateľná na booleovské operátory, elektronický počítač je schopný riešiť množstvo matematických problémov (a spracovávať informácie, ktoré je možné transformovať na matematické úlohy) veľmi rýchlo. Základnú myšlienku, ktorá umožnila vznik moderných digitálnych (číslicových) počítačov, formálne izoloval a opísal Claude E. Shannon. Počítače nie sú schopné riešiť všetky matematické problémy. Alan Turing identifikoval problémy riešiteľné na počítači, čím položil základy teoretickej informatiky. Po dokončení výpočtu môže byť výsledok zobrazený používateľovi na výstupe pomocou výstupných zariadení ako svetelné žiarovky, LED diódy, monitory a tlačiarne. Noví používatelia, obzvlášť deti, majú problém pochopiť dôležitú vec, že počítač je iba stroj a nemôže „myslieť“, ani „pochopiť“ to, čo zobrazuje. Počítač jednoducho vykonáva operácie na vopred naprogramovaných štruktúrach, ktoré sa potom prekladajú do ľubovoľnej formy na výstupnom zariadení. Na rozdiel od počítača je ľudský mozog schopný rozpoznať vzory a znaky a priradiť im význam. Všetko, čo počítač robí, je, že vopred určeným spôsobom manipuluje s elektrónmi; doteraz nie je známy spôsob, ako úspešne napodobňovať ľudské chápanie alebo sebauvedomenie. Pozri umelá inteligencia."}
{"id": "227353", "title": "Tuning (hardvér)", "context": "Úprava vzhľadu Na zmenu vzhľadu štandardnej počítačovej zostavy sa používajú rôzne doplnky. Medzi najčastejšie patria rôzne osvetľovacie trubice a svietiace diódy. Ich úlohou je nasvietiť vnútro počítača, alebo jeho okolie. S výhodou sa používajú efekty osvetlenia pohyblivých súčiastok, napr. ventilátorov. Súčasťou takto osvetleného počítača je priehľadná skrinka, alebo len jej jedna stena. Pre zlepšenie dizajnu vnútra počítača sa používajú tiež rôzne ohybné hadice, kovové rúrky (na ukrytie nevzhľadnej kabeláže), chrómované krytky, svietiace fólie, blikače, zvláštne tvarované chladiče a pod."}
{"id": "40864", "title": "Operačný systém", "context": "Strediskové počítače (mainframes) Počas 60. rokov bolo vyvinutých mnoho priekopníckych technológií na poli operačných systémov. Vývoj IBM System/360 podnietilo výrobu rodiny strediskových počítačov s rôznymi odlišnými schopnosťami a v rôznych cenách, pre ktoré bol plánovaný operačný systém OS/360 (radšej ako vyrábať špeciálne programy pre každý model). Tento koncept jediného OS použitého v celom rade produktov bol rozhodujúcim pre úspech systému System/360 a v skutočnosti, súčasné IBM mainframové operačné systémy sú potomkami tohto pôvodného systému; aplikácie napísané pre OS/360 môžu stále fungovať na moderných počítačoch. V strede 70. rokov MVS – potomok OS/360 - ponúkol prvú implementáciu používania RAM ako transparentnej pamäte pre trvalé diskové dáta. OS/360 tiež položil základy mnohých iných konceptov, ktoré, v niektorých prípadoch, sa stále nepoužívajú nikde okrem strediskových počítačov. Napríklad, v OS/360 keď je spustený program, operačný systém udržuje záznamy o všetkých systémových prostriedkoch ktoré sú používané, vrátane úložného priestoru, zámkov, dátových súborov, atď. Keď je proces z nejakého dôvodu prerušený, všetky tieto prostriedky sú znovu vyžiadané operačným systémom. Alternatívny systém CP-67 naštartoval celý rad operačných systémov zameraných na koncept virtuálnych strojov. Control Data Corporation vyvinul operačný systém SCOPE v 60. rokoch na dávkové spracovanie. V spolupráci s univerzitou v Minnesote boli počas 70-tch rokov vyvinuté operačné systémy KRONOS a NOS, ktoré podporovali súčasné dávkové použitie, aj prideľovanie času. Ako mnoho komerčných systémov s podporou prideľovania času, jeho rozhranie bolo rozšírením Dartmouth BASIC operačného systému, jedného z prvotných úspešných snáh o prideľovanie času procesom. V neskorých 70. rokoch Control Data a univerzita v Illinois vyvinuli PLATO operačný systém, ktorý využíval siete na dlhú vzdialenosť a umožňoval tak real-time chat a multi-užívateľské grafické hry. Burroughs Corporation uviedli B5000 v roku 1961 s MCP (Master Control Program). B5000 bol zásobníkový stroj navrhnutý pre podporu vysoko-úrovňových jazykov bez použitia vlastného jazyka či assembleru, a skutočne – MCP bol prvý OS napísaný výlučne v high-level jazyku ESPOL, čo je odroda ALGOL. MCP tiež priniesol mnohé inovácie ako prvá komerčná implementácia virtuálnej pamäte. UNIVAC, prvý komerčný výrobca počítačov, vyrobil sériu operačných systémov EXEC. Ako všetky predchádzajúce OS, aj tento bol dávkovo-orientovaný. V 70. rokoch UNIVAC vyrobil Real-Time Basic (RTB) systém s podporou rozsiahleho prideľovania času, podľa vzoru Dartmouth BASIC system. General Electric a MIT vyvinuli General Electric Comprehensive Operating Supervisor (GECOS), ktorý uviedol koncept kruhových úrovní bezpečnostných privilégií. Po osvojení Honeywell-om bol premenovaný na General Comprehensive Operating System (GCOS). Digital Equipment Corporation vyvinulo mnoho operačných systémov pre rôzne rady svojich počítačov, vrátane TOPS-10 a TOPS-20 systémov s podporou prideľovania času pre 36-bitové PDP-10 systémy. Pred širokopoužívaným UNIXom bol TOPS-10 obľúbeným systémom na univerzitách a v prvotnej ARPANET komunite. V 60. a 70. rokoch sa rozvinuli niektoré hardvérové schopnosti, ktoré umožňovali podobnému alebo prenosnému softvéru bežať na viac ako jednom systéme. Prvotné systémy využívali mikroprogramovanie na implementáciu niektorých svojich vlastností v snahe umožniť rôznym odlišným architektúram aby sa javili rovnako. V skutočnosti väčšina 360 po 360/40 (s výnimkou 360/165 a 360/168) boli mikroprogramové implementácie. Skoro sa však ukázali ako dôležité iné spôsoby dosiahnutia kompatibility aplikácií. Obrovské investície do softvéru pre tieto operačné systémy prinútilo väčšinu výrobcov počítačov pokračovať vo vývoji kompatibilných OS spolu s hardvérom. Významne podporované mainframové operačné systémy sú napríklad: Burroughs MCP—B5000,1961 to Unisys Clearpath/MCP IBM OS/360—IBM System/360, 1966 to IBM z/OS IBM CP-67—IBM System/360, 1967 to IBM z/VM UNIVAC EXEC 8 -- UNIVAC 1108, 1964, to Unisys Clearpath IX"}
{"id": "200670", "title": "Grafický tablet", "context": "Podobné zariadenia  Samostatnou kategóriou je tzv. tablet PC, čo je vlastne notebook kombinovaný s LCD tabletom, ktorý využíva modifikovaný operačný systém na ovládanie perom alebo prstom. Podobným zariadením je aj interaktívna tabuľa používaná v školách, kde je pohyb digitálnej \"kriedy\" po školskej tabuli snímaný podobne ako u tabletu, odoslaný do počítača a jeho pomocou premietnutý pomocou projektora späť na tabuľu."}
{"id": "110130", "title": "Číslicový počítač", "context": "Pozri aj  Počítač Osobný počítač Kategória:Počítače"}
{"id": "93917", "title": "Počítačová klávesnica", "context": "Pripojenie k počítaču Klávesnica sa historicky k počítaču pripájala cez sériové rozhranie. Najbežnejším konektorom v minulosti bol tzv. AT konektor, ktorý bol štandardom na základných doskách pred érou Intelu 486. Neskôr to boli rozhrania PS/2 a USB, dnes je nezriedka klávesnica, podobne ako myš (hardvér) pripojená k počítaču bezdrôtovo, buď proprietárnym krátkovlnným rádiovým spojením alebo prostredníctvom Bluetooth. Systémy Apple Macintosh pred érou iMacu používali vlastný štandard ADB, potom používali výhradne na USB a neskôr tiež Bluetooth."}
{"id": "231740", "title": "Tabletový počítač", "context": "Výhody a použitie Priame ovládanie počítača dotykovou obrazovkou je veľmi užitočným nástrojom zrýchľujúcim hlavne grafické úlohy, a ak je zároveň k dispozícii aj klávesnica umožňujúca zadávanie textu, je zariadenie ako celok výrazne efektívnym nástrojom. Tablet PC napĺňa víziu bezpapierovej kancelárie, jednoduché zariadenia umožňujú zdieľať poznámky, robiť korektúry a jednoducho preniesť údaje do hlavného počítača. Písanie poznámok pre študentov vrátane kresieb, grafov a obrázkov a aj zložitých matematických vzorcov. Používatelia so zdravotným postihnutím: ak nemôžu používať klávesnicu, možnou alternatívou je pre nich ovládanie perom. Digital Art: rad profesionálnych digitálnych umelcov pociťuje potrebu zakresliť obraz na „papier“, pričom kreslenie pomocou myši je veľmi nepresné a nepraktické. Tablet PC je položený na stole „na plocho“, a preto neruší pri rokovaní. Umožňuje nahradenie umeleckej palety a vytvorenie novej generácie „digitálnych umelcov“; keďže existujú displeje reagujúce aj na veľkosť tlaku, je možná aj maľba – pričom softvér poskytuje neprebernú zásobu „štetcov“. Grafické poznámky v teréne – nákresy budov, rýchle poznámky o rozmiestnení objektov a iných grafických informácií, na ktoré sa predtým používal papier. Vreckové tablet PC môžu používatelia jednoducho prenášať a nosiť v jednej ruke. Používateľom sa takýto spôsob ovládania zdá „priateľskejší“ a jednoduchší."}
{"id": "183293", "title": "Zoznam informatických článkov/Z", "context": "zá Záchrana dát · Základná jednotka počítača · Zálohovanie údajov · Zásobníkový automat · Zásuvný modul · Záznamové médium"}
{"id": "526748", "title": "Jednodoskový počítač", "context": "Softvér Výrobca zvyčajne ponúka k počítaču niektorú z distribúcií operačného systému Linux. K niektorým prístrojom je k dispozícii softvér pre spracovanie a rozpoznávanie obrazu."}
{"id": "40860", "title": "Operačný systém", "context": "Základné technológie Operačný systém je súbor technológií, ktoré boli navrhnuté, aby umožnili počítaču vykonávať určité funkcie. Tieto technológie môžu (ale aj nemusia) byť prítomné v každom OS, a často sa vyskytujú rozdiely v ich implementácii. Avšak, ako bolo spomenuté vyššie, väčšina súčasných moderných operačných systémov bola odvodená od rovnakých predchodcov, a tak sú v základe podobné. Vykonávanie programu Najbežnejšia funkcia operačného systému je podpora aplikácií spustených užívateľom. Na operačných systémoch s podporou multiprogramovania, sú bežiace programy označované ako procesy. Správa procesov využíva prostriedky poskytované operačným systémom na umožnenie vytvorenia, vykonania a ukončenia procesov, a zabezpečenie rôznych interakcií. Túto funkcionalitu zabezpečuje jadro operačného systému v spojení s príslušným hardvérom. Vykonanie programu zahŕňa vytvorenie procesu operačným systémom. Jadro vytvorí proces a buď ho odloží na neskoršie použitie, alebo mu alokuje určitú časť pamäte, nahrá programový kód z disku alebo inej časti pamäte do novo-alokovanej oblasti a spustí jeho beh. Jadro OS ukladá rôzne informácie o bežiacich procesoch. Medzi tieto informácie môže patriť: Jedinečný identifikátor, nazývaný identifikátor procesu (PID) Zoznam pamäte, ktorú program používa, alebo má k nej povolený prístup PID programu, ktorý vyžiadal jeho spustenie, alebo ID rodičovského procesu Meno súboru resp. cesta z ktorej bol program nahratý Súbor registra, obsahujúci posledné hodnoty všetkých CPU registrov Program counter – počítadlo ukazujúce na aktuálnu pozíciu v programe Prerušenia Prerušenia sú ústrednou časťou operačného systému a umožňujú mu vysporiadať sa s neočakávanými aktivitami bežiacich programov. Sú základnou formou, akou operačný systém prideľuje čas bežiacim procesom a bývajú priamo podporované väčšinou vyrábaných CPU. Prerušenia poskytujú počítaču spôsob, ako automaticky spustiť určitý kód ako odpoveď na rôzne udalosti. Dokonca aj veľmi jednoduché počítače podporujú hardwarové prerušenia, a umožňujú tak programátorovi špecifikovať kód, ktorý sa má vykonať keď nastane určitá udalosť. Keď dôjde k prerušeniu, hardware počítača automaticky zastaví bežiaci program a uloží jeho registre a program counter (ukazovateľ aktuálnej pozície v programe). Je možné si to predstaviť ako uloženie záložky do knižky, keď čitateľa preruší telefonát. V moderných operačných systémoch sú prerušenia spracúvané jadrom operačného systému. Prerušenie môže prísť buď od hardvéru počítača, alebo od bežiaceho programu. Keď nejaké hardvérové zariadenie vyvolá prerušenie, jadro operačného systému sa rozhodne, ako s touto udalosťou naloží, vo všeobecnosti ako reakciu buď spustí nejaký kód, alebo udalosť odignoruje. Spracovanie hardvérových prerušení je úloha, ktorá je zvyčajne pridelená programu nazývaný ovládač zariadenia, ktorý môže byť súčasťou operačného systému, alebo iného programu, alebo oboje. Ovládače potom môžu ďalej predať informáciu bežiacemu programu rôznymi spôsobmi. Program môže tiež vyvolať prerušenie v operačnom systéme. Napríklad keď chce pristúpiť k hardvéru počítača, môže vyvolať prerušenie, čo spôsobí odovzdanie kontroly jadru operačného systému. To potom vykoná požiadavku, ktorá obsahuje inštrukcie, ktoré odovzdá hardvéru alebo ovládaču zariadenia. Keď si program žiada alokovať viac pamäte, spustiť alebo komunikovať s iným programom, alebo oznámiť, že už viac nepotrebuje CPU, robí to pomocou prerušení. Chránený mód a mód jadra Moderné CPU podporujú technológiu nazývanú duálny mód. CPU s touto možnosťou používajú dva módy: chránený mód a mód jadra, ktoré zabezpečujú, že určité funkcie CPU môžu byť kontrolované a ovplyvňované len jadrom operačného systému. Tu chránený mód neoznačuje vlastnosť CPU 80286-tky, aj keď vo všobecnosti sú mu chránené módy veľmi podobné. CPU môžu mať taktiež iné módy, podobné 80286-tkovému chránenému módu, napríklad virtuálny 8086 mód 80386-tky. Avšak, výraz chránený mód je tu použitý všeobecnejšie v teórii operačných systémov, a označuje všetky módy, ktoré obmedzujú možnosti bežiaceho programu, poskytujú prostriedky ako adresovanie virtuálnej pamäte, či obmedzenie prístupu k hardvéru spôsobom určeným programom, ktorý beží v móde jadra. Podobné módy existujú aj u superpočítačov, minipočítačov, či strediskových počítačov, pretože sú nevyhnutné pre podporu UNIX-ových multiužívateľských operačných systémov. Keď je počítač spustený, najprv sa automaticky spustí v režime jadra. Prvých niekoľko programov spustených na počítači sú BIOS, bootloader, a operačný systém majú neobmedzený prístup k hardvéru. Keď však operačný systém odovzdá riadenie inému programu, prepne CPU do chráneného módu. V chránenom móde majú programy prístup iba k obmedzenému množstvu CPU inštrukcií. Užívateľský program môže opustiť chránený mód iba vyvolaním prerušenia, ktoré odovzdá kontrolu opäť jadru systému. Týmto spôsobom si operačný systém udržiava výlučnú kontrolu prístupu k hardvéru, či k pamäti. Termín “prostriedok chráneného módu” vo všeobecnosti označuje jeden alebo viac CPU registrov, ktoré obsahujú informácie, ku ktorým program nemá povolený prístup. Pokusy o zmenu týchto prostriedkov zvyčajne spôsobia prepnutie do režimu jadra. Správa pamäte Okrem iných vecí, jadro multiprogramového OS je zodpovedné za kontrolu všetkej systémovej pamäte, ktorá je používaná programami. Toto zabezpečuje, že program nemôže narábať s pamäťou, ktorá je už používaná iným programom. Odkedy je možné striedať programy pomocou prerušení, musí mať každý program nezávislý prístup do pamäte. Kooperatívna správa pamäte, používaná mnohými prvotnými operačnými systémami, predpokladá, že všetky programy budú dobrovoľne využívať správcu pamäte operačného systému, a nebudú presahovať svoju alokovanú pamäť. Tento systém správy pamäte sa už teraz takmer nikde nevyskytuje, keďže programy často obsahujú chyby, ktoré zapríčiňujú, že sa program pokúša zasiahnuť aj mimo svojej alokovanej pamäte. Keď potom program spadne, môže spôsobiť prepísanie pamäte používanej inými programami. Zlomyseľné programy alebo vírusy takto môžu zámerne meniť pamäť iného programu alebo ovplyvniť činnosť samotného operačného systému. U kooperatívnej správy pamäte teda stačí jediný zlý program na pád celého systému. Ochrana pamäte umožňuje jadru obmedziť procesom prístup do pamäte. Existujú viaceré metódy ochrany pamäte, napríklad segmentácia pamäte a stránkovanie. Všetky metódy vyžadujú určitú úroveň hardvérovej podpory, ktorá nemusí existovať vo všetkých počítačoch. V oboch metódach – segmentácia aj stránkovanie, registre chráneného módu určujú, ku ktorým pamäťovým adresám môže program pristupovať. Pokusy adresovať inú časť pamäte vyvolajú prerušenie, ktoré spôsobí, že CPU znovu vstúpi do režimu jadra a kontrola bude odovzdaná jadru OS. Toto je nazývané porušenie segmentácie, skrátene seg-V od anglického segmentation violation, a keďže je zvyčajne znakom zlomyseľného programu, jadro ho zvyčajne ukončí a zahlási chybu. Windows 3.1 – Me mal určitú úroveň ochrany pamäte, ale programy ju mohli veľmi jednoducho obísť. Pod Windows 9x všetky MS-DOS-ovské aplikácie bežali v móde jadra, a tak mali takmer neobmedzenú kontrolu nad počítačom. Chyba všeobecnej ochrany vznikne pri výskyte porušenia segmentácie, avšak systém aj napriek tomu často spadne. Metódy multitaskingu Multitasking označuje beh viacerých nezávislých programov na jednom počítači, pričom sa javia, že sú vykonávané naraz. Keďže väčšina počítačov v skutočnosti môže naraz vykonávať len jednu, či dve činnosti, je toto zdanie spôsobené „zdieľaním času“, čo znamená, že každý program využíva časť procesorového času na svoj beh. Jadro operačného systému obsahuje softvér nazývaný scheduler – plánovač, ktorý určuje, koľko času ktorý program dostane na svoje vykonávanie, a v akom poradí sa programy dostanú na rad. Kontrola je odovzdávaná procesu jadrom operačného systému, ktorý zároveň umožní programu prístup k CPU a k pamäti. Neskôr je kontrola opäť odovzdaná naspäť operačnému systému, a zas ďalší program môže využívať CPU a pamäť. Toto predávanie kontroly medzi jadrom a aplikáciami je nazývané prepínanie kontextu (context-switch). Prvotný model, ktorý priraďoval čas bežiacim programom sa nazýval kooperatívny multitasking. V tomto modeli, keď je kontrola raz odovzdaná programu, tak sa môže vykonávať ako dlho chce, bez toho aby musel vracať kontrolu späť operačnému systému. To znamená, že nesprávne fungujúci program mohol zabrániť ostatným aplikáciám používať CPU. Filozofia preemptívneho multitaskingu bola zabezpečiť, že všetkým programom bude pridelený rovnaký čas používania CPU. To znamená, že všetky programy musia mať vyhradený limitovaný čas, počas ktorého môžu využívať CPU bez prerušenia. K dosiahnutiu tohto používajú moderné operačné systémy časované prerušenia. Časovač chráneného módu je spustený jadrom, ktoré po uplynutí určitého času vyvolá návrat do módu jadra. Na mnohých monoužívateľských operačných systémoch je kooperatívny multitasking vhodným riešením, napríklad na domácich počítačoch zvyčajne beží len malé množstvo dobre otestovaných programov. Windows XP Home Edition bola prvá verzia MS Windows pre domáce použitie, ktorá používa plne preemptívny multitasking, hoci už predtým bol použitý vo Windows NT. UNIX, ktorý bol navrhnutý pre viacero užívateľov, podporoval preemptívny multitasking už desaťročia, pokiaľ to hardvér dovoľoval. Súborový systém Prístup k súborom uloženým na disku je základná črta všetkých operačných systémov. Počítače ukladajú dáta na diskoch, pričom používajú súbory, ktoré sú rôzne štruktúrované tak, aby zabezpečili rýchlejší prístup, vyššiu spoľahlivosť a lepšie využitie diskového priestoru. Charakteristický spôsob, akým sú súbory na disku uložené, sa nazýva súborový systém a umožňuje súborom nastaviť mená a atribúty. Okrem toho tiež umožňuje uložiť súbory v hierarchii adresárov usporiadaných do adresárového stromu. Prvotné súborové systémy mali obmedzenú kapacitu, rýchlosť, a tiež obmedzené možnosti názvov súborov a adresárových štruktúr, ktoré používali. Tieto obmedzenia často odrážali obmedzenia v operačných systémoch, pre ktoré boli navrhnuté. Bolo tak zložité pre operačný systém podporovať viac než jeden súborový systém. Zatiaľ, čo mnohé jednoduchšie operačné systémy podporujú len obmedzené množstvo možností pre prístup k úložnému systému, moderné OS ako UNIX a Linux podporujú technológiu známu ako virtuálny súborový systém alebo VFS (od virtual file system). Tieto OS podporujú tiež veľký rozsah úložných zariadení, bez ohľadu na ich návrh či súborový systém, pretože sa k nemu pristupuje pomocou application programming interface (API). Preto už nie je nevyhnutné, aby programy mali akékoľvek informácie o zariadení, ku ktorému pristupujú. VFS umožňuje operačnému systému poskytnúť programom prístup k neobmedzenému množstvu zariadení s nekonečnou množinou súborových systémov, prostredníctvom špecifických ovládačov. K pripojenému úložnému zariadeniu ako hard disk je možné pristupovať pomocou ovládača tohto zariadenia. Ovládač rozumie špeciálnemu jazyku toho ktorého zariadenia a je schopný preložiť ho do štandardného jazyku, ktorý používa operačný systém. Na UNIXe je toto jazyk blokových zariadení (block devices). Keď má jadro OS príslušný ovládač na svojom mieste, môže potom pristupovať k obsahu disku v neupravenom formáte, ktorý môže obsahovať jeden alebo viac súborových systémov. Ovládač preloží príkazy, používané k prístupu ku každému špecifickému súborovému systému, do štandardnej množiny príkazov, ktoré používa OS na komunikáciu so všetkými súborovými systémami. Programy s nimi potom môžu pracovať na základe názvov súborov a adresárov, obsiahnutých v určitom hierarchickom usporiadaní. Môžu taktiež vytvárať, zmazúvať, otvárať a zatvárať súbory, či získavať rôzne informácie ako prístupové práva, veľkosť, zostávajúce voľné miesto, a dátumy vytvorenia a modifikácie. Kvôli mnohým rozdielom medzi súborovými systémami je zložité podporovať ich všetky. Dovolené znaky v názvoch súborov, citlivosť na veľké a malé písmená, prítomnosť rôznych druhov atribútov robia implementáciu jediného rozhrania pre všetky súborové systémy takmer nemožnou. MS Windows v súčasnosti podporuje len NTFS a FAT súborové systémy, spolu so sieťovými súborovými systémami zdieľanými inými počítačmi. Vizuálna reprezentácia súborov a ciest sa taktiež líši pod rôznymi platformami, hoci toto je už viac otázkou rozhodnutia, a má málo spoločného so samotným súborovým systémom. UNIX oddeľuje časti cesty lomkou (/) a túto konvenciu nasledovali aj ďalšie OS ako Linux, Amiga OS a Mac OS X. MS-DOS taktiež napodobňoval túto vlastnosť, no mal už zaužívanú inú konvenciu používania lomiek (pre prídavné možnosti v príkazoch), takže namiesto toho používal spätnú lomku ako oddeľovač komponentov v ceste. MS Windows ho nasledovalo, pričom japonské edície Windowsu používajú ¥ a kórejské ₩. Pred príchodom Mac OS X, používali verzie Mac OS dvojbodku (:) ako oddeľovač. RISC OS používa bodku (.). UNIX a jemu podobné operačné systémy povoľujú používať v názvoch súborov takmer všetky znaky, okrem lomky (/) a znaku NULL. Avšak umožnenie používania aj rôznych kontrolných znakov robí podporu tohto súborového systému pod MS Windows veľmi zložitou. UNIX-ové názvy súborov sú citlivé na veľkosť písma, čo umožňuje vytvoriť niekoľko rôznych súborov, ktoré sa budú v názve líšiť len veľkosťou písmen. Naopak, názvy súborov v MS Windows nie sú implicitne citlivé na veľkosť písmen, aj keď NTFS to podporuje na úrovni súborového systému. Windows taktiež obsahuje väčšiu množinu interpunkčných znamienok, ktoré nie sú povolené v názvoch súborov, z ktorých väčšina bola zdedená od obmedzení pôvodného FAT súborového systému. Súborové systémy môžu poskytovať protokolovanie (journaling), ktoré zabezpečuje bezpečné obnovenie v prípade pádu systému. Takýto súborový systém zapisuje informácie dvakrát – raz do protokolu, ktorý je vlastne záznam operácií vykonávaných v súborovom systéme, a potom na ich správne miesto vo filesystéme. Protokolovanie je spravované systémovým ovládačom a ukladá informácie o každej operácii, ktorá menila obsah disku. V prípade pádu, systém môže byť obnovený do konzistentného stavu znovuvykonaním časti uloženého protokolu. Mnoho UNIXových súborových systémov podporuje protokolovanie zahŕňajúc ReiserFS, JFS, a Ext3. Na rozdiel od toho, neprotokolované súborové systémy musia byť po páde systému prekontrolované nejakou utilitou ako fsck či chkdsk, aby sa zistili prípadné inkonzistencie. Jemné aktualizácie (soft updates) sú alternatívou k protokolovaniu, ktorá zabraňuje prebytočným zápisom tak, že starostlivo plánuje poradie aktualizačných operácií. Zápisovo štrukturované (log-structured) súborové systémy a ZFS sa líšia od tradičných protokolovaných systémov tým, že vždy zapisujú nové kópie dát namiesto toho aby aktualizovali staré, a tak zabraňujú inkonzistenciám. Mnoho distribúcií Linuxu podporuje niektoré, alebo všetko z ext2, ext3, ReiserFS, Reiser4, GFS, GFS2, OCFS, OCFS2, a NILFS. Linux taktiež plne podporuje XFS, JFS spolu s FAT a NTFS. Microsoft Windows obsahuje podporu pre FAT12, FAT16, FAT32 a NTFS. Súborový systém NTFS je najefektívnejší a najspoľahlivejší zo štyroch windowsových súborových systémov, hoci detaily jeho návrhu nie sú známe. Na Windows Vista je NTFS jediný súborový systém, ktorý môže byť nainštalovaný. Windows Embedded CE 6.0 zaviedol ExFAT, súborový systém vhodný pre flashové zariadenia. Mac OS X podporuje HFS+ s protokolovaním, ako svoj primárny súborový systém. Ten je odvodený od Hierarchického súborového systému (Hierarchical File System) prvotného Mac OS. Mac OS X dokáže čítať aj zapisovať FAT16, FAT32, NTFS, UDF, a iné súborové systémy, ale nemôžu byť na ňom priamo nainštalované. Taktiež, ako pozostalosť UNIX-u, Mac OS X podporuje všetky súborové systémy podporované UNIX VFS. Súborové systémy FAT sú zvyčajne používané na disketách, flash pamäťových kartách, v digitálnych kamerách a iných prenosných zariadeniach kvôli svojej jednoduchosti. ISO 9660 a Universal Disk Format sú formáty používané v CD a DVD. Mount Rainier je novšie rozšírenie UDF, podporované v Linuxe 2.6 a Windows Vista, pomocou ktorého je možné prepisovať DVD tým istým spôsobom ako diskety. Sieť Súčasné operačné systémy podporujú množstvo sieťových protokolov, hardvéru a aplikácií na ich používanie. To znamená, že počítače používajúce rôzne OS môžu pracovať v tej istej sieti, a zdieľať súbory, tlačiarne, skenery používajúc drôtové alebo bezdrôtové pripojenia. Siete v zásade umožňujú prístup počítača ku zdieľaným prostriedkom vzdialeného počítača tak, ako keby boli pripojené priamo k nemu samotnému. Toto zahŕňa všetko od jednoduchej komunikácie, cez používanie sieťových súborových systémov až po zdieľanie grafického, či zvukového hardvéru. Niektoré sieťové služby umožňujú transparentne pristupovať k prostriedkom počítača, ako napríklad SSH, ktoré dovoľuje priamy prístup užívateľom siete k príkazovému riadku. Sieť typu klient/server vyžaduje program na počítači, ktorý sa chce pripojiť cez sieť k inému počítaču, nazývanému server. Servery, zvyčajne bežiace pod UNIX alebo Linux, ponúkajú rôzne služby užívateľom siete. Tieto sú zvyčajne poskytované cez porty alebo číslované prístupové body za serverovou sieťovou adresou. Každé číslo portu je zvyčajne spojené s najviac jedným bežiacim programom, ktorý je zodpovedný za spracovanie požiadavky na danom porte. Mnoho operačných systémov podporuje jeden alebo viac predajcom špecifikovaných, či otvorených sieťových protokolov, napríklad SNA na IBM systémoch, DECnet na systémoch od Digital Equipment Corporation, a Microsoft-špecifické protokoly na systémoch Windows. Niektoré protokoly pre špecifické úlohy môžu tiež byť podporované, ako napríklad NFS pre prístup k súborom. Protokoly ako Esound alebo esd môžu byť jednoducho rozšírené cez sieť a umožňujú prehrať zvuk z lokálnych aplikácií na vzdialenom počítači. Virtual3D umožňuje vzdialenému počítaču kontrolovať lokálny 3D hardware a tak hrať napríklad 3D hry po sieti. Bezpečnosť Bezpečnosť počítača závisí od mnohých technológií a ich správnej funkčnosti. Moderný operačný systém poskytuje prístup k mnohým prostriedkom, ktoré sú prístupné bežiacim programom a externým zariadeniam prostredníctvom jadra. Operačný systém musí byť schopný rozlišovať medzi požiadavkami, ktoré môžu, a ktoré by nemali byť vykonané. Kým niektoré systémy jednoducho rozlišujú medzi privilegovanými a neprivilegovanými procesmi, iné zvyčajne využívajú určitú formu „identity žiadateľa“, niečo ako meno užívateľa. Na vybudovanie identity slúži proces autentifikácie, pri ktorom je potrebné uviesť užívateľské meno, a každé užívateľské meno môže mať svoje heslo. Existujú aj iné metódy autentifikácie, napríklad magnetické karty, či biometrické dáta. V niektorých prípadoch, špeciálne pri používaní sieťových prostriedkov, môže byť prístup bez autentifikácie úplne zamietnutý. Vnútornú bezpečnosť, alebo bezpečnosť práve vykonávaného programu, je možné zabezpečiť iba tak, že všetky potenciálne nebezpečné požiadavky budú vykonané pomocou prerušení jadrom OS. Ak programy priamo môžu pristupovať k hardvéru a iným prostriedkom, nemôžu byť bezpečné. MS Windows bol silne kritizovaný za mnohoročnú neschopnosť ochrániť jeden bežiaci program pred iným, avšak odkedy windows-y nie sú všeobecne používané ako servery, je tento nedostatok považovaný za nie tak závažný. V posledných rokoch Microsoft pridal limitované užívateľské kontá a bezpečnejšie prihlasovanie. Avšak, mnoho ľudí stále používa svoje počítače cez administrátorské konto, čo úplne neguje všetky vylepšenia, ktoré sa dosiahli týmito zmenami. UNIX a Linux majú dvojúrovňovú bezpečnosť, ktorá umožňuje akékoľvek zmeny týkajúce sa systému len root užívateľovi, čo je špeciálne užívateľské konto na všetkých UNIXových systémoch. Zatiaľ čo root má neobmedzené možnosti vykonávania systémových zmien, programy bežného užívateľa majú vymedzené miesto, kam môžu ukladať svoje súbory a ku akému hardvéru môžu pristupovať. Toto značne obmedzuje škody, ktoré môže bežný užívateľ v systéme spôsobiť, pričom mu stále poskytuje dostatočnú slobodu robiť čokoľvek, okrem systémových zmien. Nastavenia užívateľa sú uložené v časti súborového systému, nazývaného domáci adresár (home directory), ktorý poskytuje priestor, kde si môže užívateľ ukladať svoju prácu, podobne ako Moje Dokumenty v systéme Windows. Keď chce užívateľ inštalovať software, alebo vykonávať systémové zmeny, musí vložiť potrebné root-ovské heslo, čo mu umožní spúšťať určité programy ako root. Aj keď bežné užívateľské kontá na Linuxe poskytujú dostatok slobody na každodenné aktivity, potreba vkladať heslo pri inštalácii softvéru bola príčinou kritiky mnohých Windowsových užívateľov, ktorí boli zvyknutí mazať, meniť, vytvárať a premenúvať súbory kdekoľvek v systéme, čím sa veľmi ľahko dali zmazať dôležité súbory, alebo infikovať operačný systém vírusmi. Windows Vista sa pokúsil spraviť vylepšenia v tejto oblasti, ale takisto nasledovala vlna kritiky za jej zvedavý prístup a pýtanie sa užívateľa na potvrdenie jeho voľby aj pri bežných aktivitách, ktoré sotva môžu ohroziť bezpečnosť. Vonkajšia bezpečnosť zahrňuje požiadavky z vonkajšieho prostredia počítača, ako napríklad prihlásenie na pripojenej konzole, alebo nejaký druh sieťového spojenia. Vonkajšie požiadavky musia často prejsť ovládačom zariadenia do jadra OS, odkiaľ môžu byť posunuté príslušným aplikáciám, alebo priamo vykonané. Bezpečnosť operačných systémov bola dlho znepokojivou záležitosťou, pretože v počítačoch boli uložene veľmi citlivé dáta, či už komerčného, alebo vojenského charakteru. Ministerstvo obrany USA vytvorilo kritériá (Trusted Computer System Evaluation Criteria - TCSEC), ktoré sa stali štandardom a určujú základné požiadavky pre určenie efektívnosti bezpečnosti. Toto sa stalo životne dôležitým pre tvorcov operačných systémov, pretože TCSEC bol použitý na ohodnotenie a výber operačných systémov použítých na spracúvanie a ukladanie citlivých informácií. Sieťové služby ponúkajú zdieľanie súborov, tlačiarní, prístup k emailu, web stránkam, či použitie FTP, z čoho väčšina nemusí mať požadovanú úroveň bezpečnosti. Hlavným prvkom bezpečnosti je hardvérové zariadenie známe ako firewall. Na úrovni operačného systému existuje množstvo softvérových firewallov, tak isto ako aj antivírových programov. Väčšina moderných operačných systémov obsahuje softvérový firewall, ktorý je implicitne zapnutý. Môže byť nastavený tak, aby púšťal, resp. zastavil premávku na sieti smerujúcu od, alebo ku určitej službe či aplikácii bežiacej v operačnom systéme. Z toho dôvodu, keď nainštalujeme a spustíme nie bezpečnú službu, ako napríklad telnet alebo FTP, nemusíme sa báť ohrozenia spôsobeného bezpečnostnou dierou, pretože firewall odmietne všetku premávku pokúšajúcu sa pripojiť k danej službe, na danom porte."}
{"id": "40859", "title": "Operačný systém", "context": "Introduction Pozícia operačného systému v počítači. Operačný systém (OS) je softvér, ktorý spravuje zdroje počítača a poskytuje programom rozhranie na prístup k týmto zdrojom. Operačný systém tiež spracúva systémové dáta a vstupy od používateľa a odpovedá alokovaním a spravovaním úloh a interných zdrojov počítača ako služby pre užívateľa. OS vykonáva základné úlohy ako kontrola a alokovanie pamäte, pridelenie priority sykontrola vstupných a výstupných zariadení, umožnenie pripojenia do siete a správa súborov. Operačné systémy môžeme nájsť takmer vo všetkom, čo obsahuje integrované obvody, od osobných počítačov, cez internetové servery, mobilné telefóny, hudobné prehrávače, routre, switche, herné konzoly, digitálne kamery, až po šijacie stroje či teleskopy. Vo väčšine prípadov operačný systém nie je prvým kódom, ktorý sa spúšťa v počítači pri bootovaní. Inicializačný kód, vykonávaný v počítači, je zvyčajne nahratý z firmvéru, ktorý je uložený vo Flash ROM, niekedy označovaný aj ako BIOS alebo boot ROM. Firmvér nahrá a spustí jadro operačného systému (zvyčajne z disku, niekedy aj cez sieť) a zobrazí prvý grafický alebo textový výstup, ktorý užívateľ uvidí. Najbežnejšie súčasné desktopové operačné systémy sú Microsoft Windows, Mac OS X, Linux, FreeBSD a Solaris. Windows je najpopulárnejší desktopový OS, pričom Linux je najpoužívanejší v serverových prostrediach. Linux, Mac OS X aj Microsoft Windows majú všetky nielen osobné, ale aj serverové varianty. S výnimkou MS Windows, dizajny všetkých spomenutých operačných systémov boli inšpirované, alebo priamo zdedené, z operačného systému Unix. Unix bol vyvinutý v Bell Labs v 60. rokoch a bol základom vzniku mnohých voľných, ale aj komerčných operačných systémov. Delenie OS: Podľa počtu používateľov (jedno alebo viac-používateľské) Podľa režimu, v ktorom pracuje (grafický alebo textový) Podľa počtu úloh, ktoré dokáže vykonávať \"súčasne\" (jedno alebo viacúlohový (multitasking))"}
{"id": "199634", "title": "Chránený režim", "context": "Operačné systémy Operačné systémy ako OS/2 1.x sa pokúšajú prepínať procesor medzi chránenými a skutočnými režimami. Oboje je pomalé a nebezpečné, pretože program reálneho režimu môže rýchlo spadnúť. OS/2 1.x definuje obmedzujúce programovacie pravidla dovolením Rodiny API alebo veľkým skokom. Tým pádom program môže bežať buď v reálnom alebo chránenom režime. Niektoré skoršie Unix operačné systémy, OS/2 1.x a Windows používali tento režim. Windows 3.0 bol schopný spúšťať v reálnom režime programy v 16-bitovom chránenom režime. Windows 3.0, keď prepína na chránený režim, udržiava jedinú privilegovanú úroveň modelu, ktorý bol používaný v reálnom režime, ktorý je dôvodom prečo windowsové aplikácie a knižnice DLL môžu zaháknuť prerušenie a urobiť priamy hardwarový prístup. To trvalo až po Windows 9x sériu. Ak je Windows 1.x alebo 2.x program písaný vhodne a vyhýba sa aritmetickému segmentu, bude fungovať rovnako v obidvoch režimoch. Windows programy sa obecne vyhýbajú aritmetickému segmentu, pretože Windows implementuje software virtuálnej pamäťovej schémy, pohyblivý kód programu a dát v pamäti, keď programy nebežia, takže manipulácia absolútnej adresy je nebezpečná; programy by sa mali len pridržiavať kľučky k blokom pamäti, keď nebežia. Spúšťanie starého programu pokým Windows 3.0 beží je ošetrené v chránených režimoch spustením upozornenia, navrhne buď spustenie Windows v reálnom režime alebo aktualizovanie na novú verziu aplikácie. Nie je možné aby niektoré GUI programy bežali v 16-ti bitovom chránenom režime a iný GUI program bežal v reálnom režime. Vo Windows 3.1 reálny režim zmizol. Dnes, 16-ti bitový chránený režim je ešte využívaný na spustenie dedičných aplikácií , napr. DPMI kompatibilný s DOS rozširovacími programami (cez virtuálne DOS stroje) alebo Windows 3.x aplikácie (cez Windows na Windows podsystém) a isté triedy ovládačov zariadení v OS/2 2.0 a neskoršie, všetky pod kontrolou 32 bitového jadra."}
{"id": "227352", "title": "Tuning (hardvér)", "context": "Introduction  Tuning počítača je činnosť pri ktorej sú vylepšené parametre alebo vzhľad štandardného počítača alebo jeho príslušenstva."}
{"id": "599792", "title": "Perotinus", "context": "Perotinus revidoval, skrátil a modernizoval staršiu Léoninovu verziu Magnus liber organi. Prepísal mnoho skladieb do nových foriem, požíval pokročilejšiu rytmiku. Pridaním nových rytmických foriem predznamenal ďalší vývoj hudby. Nesúhlasil navyše s prílišnou rozťahanosťou pasáží bez zmien, čím zdôraznil potrebu priebežného vnútorného vývoja hudobnej skladby, čo je spolu so zdokonalením skladobnej techniky diskantu rozšírením o tretí a štvrtý hlas zásadným prínosom tohto skladateľa. Zdá sa, že Perotinova tvorba bola veľmi rozsiahla, vytvoril do sto skladieb."}
{"id": "127601", "title": "Francesco Durante", "context": "Introduction  Francesco Durante ( 31. marec 1684, Frattamaggiore, Taliansko - † 30. september 1755, Neapol) bol taliansky hudobný skladateľ a pedagóg prvej polovice 18. storočia. Koncentroval sa prevažne na duchovnú hudbu a pedagogickú činnosť, patrí k popredným predstaviteľom neapolskej opernej školy."}
{"id": "81485", "title": "Sextus Aurelius Propertius", "context": "Dielo Sextus Propertius je považovaný za autora štyroch kníh poézie obsahujúcich celkom 92 básní. Podľa filológa Karla Lachmanna, ktorý si všimol neobvykle vysoký počet básní obsiahnutých v jedinej knihe i Propertiovu zmienku o autorstve troch kníh, druhá zbierka vlastne pozostáva z dvoch samostatných kníh, ktoré boli spojené v neskorších rukopisoch. Táto teória ale bola neskôr zavrhnutá ako nepravdivá. Všetky jeho skladby sú zložené v elegickom distichu, tradičnom metre elegickej poézie. Propertiova tvorba zapadá do širšieho hnutia mladorímskej (neóterickej) školy. Hlavnú tému jeho poézie predstavuje láska k žene, ktorá je nešťastná a neopätovaná, ale ktorá napĺňa celý básnikov život a nedovoľuje mu venovať sa inej činnosti. Vzťah opisovaný v štyroch zbierkach prechádza od náhleho vášnivého vzplanutia cez radu milostných dobrodružstiev až po odmietanie zo strany milenky, ktorá sa vzťahom unavila, a postupné ochladnutie. Propertius odmieta venovať svoj talent do služieb tradičného ospevovania hrdinov a veľkých činov, ktoré sa dialo v hexametroch, namiesto toho píše krátke, hravé básne bez moralizujúcej príchute elegickým metrom. Pôvodný erotický náboj a elegický pátos diela sa časom z Propertiovej poézie vytráca. Zdá sa, že v posledných dvoch básniach tretej zbierky, v ktorej sa už objavujú iné ako elegické témy, došlo medzi Propertiom a Cynthiou ku konečnému rozchodu. V poslednej štvrtej zbierke sa Cynthia objavuje iba v dvoch básniach a v oboch ako duch zosnulej (čo by mohlo naznačovať, že v období medzi vydaním tretej a štvrtej zbierky Cynthia zomrela). Navyše, príklon k politicky angažovaným skladbám v štvrtej knihe snáď súvisí i s tlakom zo strany Maecenata, Augustovho “ministra kultúry”, ktorý žiadal od básnikov v svojom okruhu propagande poplatnú tvorbu. Aj k tejto úlohe diktovanej režimom sa však stavia Propertius v duchu neóterickej školy a namiesto heroických hexametroch skladá kratšie, umelecky prepracované dielka pojednávajúce o mýtických počiatkoch Ríma. Vzorom mu v tomto sú Kallimachove Aitia (Počiatky). Posledná báseň je označovaná ako epicedion , žalospev, pretože oslavuje nedávno zosnulú Corneliu Scipionis. Bola zložená pravdepodobne na objednávku. Štýl Propertiov štýl charakterizuje nečakaný, trhaný prechod od jednej myšlienky k druhej a odkazy aj na menej známejšie oblasti mytológie (mytologické témy boli obvyklým zdrojom inšpirácie pre neóterikov). To, spolu so zlým stavom dochovaných rukopisov, prispieva k obťažnosti editácie a prekladu Propertiových elégii."}
{"id": "505640", "title": "Muzio Clementi", "context": "Introduction  Muzio Clementi ( 23. január 1752, Rím† 10. marec 1832, Evensham) bol taliansky hudobný skladateľ, klavirista, hudobný učiteľ, dirigent, hudobný vydavateľ, editor a výrobca klavírov. Je nazývaný „Otcom modernej klavírnej techniky“. Preslávili ho predovšetkým jeho sonáty a etudy."}
{"id": "127275", "title": "Cristofaro Caresana", "context": "Dielo Bol uznávaným majstrom kontrapunktu. Z jeho početnej tvorby je dodnes hraná najmä chrámová hudba. Vrcholnou ukážkou je „Messa, e Vespero, a 16 voci con 7 Istrumenti divisi in 4 Chori de Cristofaro Caresana“ z roku 1670. Rozmerná skladba obsahuje nielen klasickú omšu, ale aj žalmy na večernú bohoslužbu, ako aj inštrumentálne medzihry vo forme sonát. Je pozoruhodná najmä priestorovými efektami vznikajúcimi použitím dvoch samostatných nástrojových skupín."}
{"id": "208184", "title": "Pietro da Cortona", "context": "Introduction  Pietro da Cortona , (vlastným menom Pietro Berrettini ) ( 1. november 1596, Cortona, Taliansko – † 16. máj 1669, Rím) bol významný taliansky maliar a architekt vrcholného baroka. Preslávil sa maľbami fresiek, ktoré mu poskytovali široké pole pôsobnosti, ale bol taktiež výborným architektom, ktorý vytvoril v Taliansku majstrovské diela."}
{"id": "182278", "title": "Rapsódia na Paganiniho tému", "context": "Introduction  Rapsódia na Paganiniho tému a-mol pre klavír a orchester, Op. 43 je dielo ruského skladateľa Sergeja Rachmaninova."}
{"id": "127273", "title": "Cristofaro Caresana", "context": "Introduction  Cristofaro Caresana ( asi 1640, Benátky - † 1709, Neapol), bol taliansky barokový hudobný skladateľ, predstaviteľ neapolskej opernej školy."}
{"id": "490821", "title": "Bartolomeo Cristofori", "context": "Introduction  Bartolomeo Cristofori di Francesco ( 4. máj 1655, Padova† 27. január 1731, Florencia) bol taliansky výrobca hudobných nástrojov, zvyčajne považovaný za vynálezcu klavíra. O jeho mladosti nie je veľa známe. V roku 1688 vstúpil do služieb Ferdinanda de’ Medici, dediča toskánskeho trónu a známeho mecenáša umenia. Tam zrejme začal vyvíjať klávesovú mechaniku, ktorá by umožnila dynamické odstupňovanie sily tónu. Doterajšie klávesové nástroje totiž neumožňovali ovládať hlasitosť silou úderu. K roku 1700 sa tak na zozname hudobných nástrojov kniežaťa objavuje arpicembalo che fà il piano e il forte (čembalo, ktoré môže hrať ticho i hlasno); nástroj býva zvyčajne datovaný rokom 1698 a mal rozsah 4 oktávy. Cristofori zostal v službách medicijského dvora vo Florencii až do smrti a svoj vynález ďalej zdokonaľoval."}
{"id": "122934", "title": "Magnus liber organi", "context": "Verzia diela  Magnus liber bola (ako sa spomína vyššie) revidovaná, prepísaná a skrátená, de facto modernizovaná. Perotin prepísal mnoho častí Léoninových skladieb do iných foriem, Léonin totiž používal iba diskantu. Rozdiely medzi verziami sú aj v pokročilejšej rytmike. Pridaním nových rytmických foriem predznamenal Perotinus ďalší vývoj hudby. Nesúhlasil navyše zjavne s prílišnou rozvláčnosťou pasáží bez zmien, čím zdôraznil potrebu priebežného vnútorného vývoja hudobnej skladby, čo je ďalším jeho významným prínosom. Formálnymi príspevkami oboch autorov bolo zavedenie novej skladobnej techniky organum purum (Léonin) a zdokonalenie techniky diskantu (Pérotin). Originál diela sa nezachoval, existuje však v opisoch (napr. Pluteus – rukopis, uložený vo Florencii)."}
{"id": "161089", "title": "Tomaso Albinoni", "context": "Introduction  Tomaso Giovanni Albinoni ( 8. jún 1671, Benátky – † 17. január 1751, tamže) bol benátsky hudobný skladateľ obdobia baroka."}
{"id": "599793", "title": "Neil Armstrong", "context": "Po odchode z univerzity žil v meste Lebanon v Ohiu. Bol tvárou reklamných kampaní niekoľkých spoločností, predovšetkým Chrysler, s ktorou spolupracoval od januára 1979, ešte pred odchodom z univerzity.\"hansen 595 596\"/> pozn. Angažoval sa aj pre General Time Corporation a Bankers Association of America, vždy rýdzo americké spoločnosti. V rokoch 1982 – 1992 viedol spoločnosť Computing Technologies for Aviation. V rokoch 1989 až 2002 bol riaditeľom AIL Technologies, spoločnosti vyrábajúcej letecké komponenty. V rokoch 2000 – 2002 predsedal správnej rade EDO Corporation. Súčasne už od roku 1972 pôsobil v správnych radách rôznych firiem, prvá bola Learjet, ďalšími, napr. Marathon Oil, Cincinnati Gas & Electric Company, Taft Broadcasting, United Airlines, Eaton Corporation, AIL Systems a Thiokol."}
{"id": "42207", "title": "Lance Armstrong", "context": "Životopis Lance začal s cyklistikou v štrnástich rokoch. K profesionálom prešiel v auguste 1992. Pôsobil vo viacerých tímoch: 1992 – 1996: Motorola, 1997 – Cofidis, 1998 – 2004: US Postal, od 2005: Discovery Channel. Lance Armstrong sa najprv venoval triatlonu, ktorý mu dodal odolnosť a výkonnosť. Už vtedy sa však špecializoval na cyklistiku. V roku 1993 sa prvýkrát zúčastnil na Tour de France. Ako nositeľ dresu šampióna Spojených štátov, vyhral etapu do Verdunu. Niekoľko týždňov potom v nórskom Osle, vo svojich 23 rokoch sa stal najmladším víťazom svetového šampionátu v histórii cyklistiky. V roku 1995 vyhral na Tour de France svoju druhú etapu do Limoges. Lance symbolicky zdvihol prst k nebu, akoby chcel povedať, že toto víťazstvo je pre jeho kolegu z tímu, Fabia Casartelliho, ktorý sa stal obeťou smrteľného pádu pri zjazde z vrchu Portet d’Aspet tri dni predtým. V roku 1996 oznámil prechod k tímu Cofidis. Ale v októbri 1996 mu diagnostikovali rakovinu semenníkov, ktorá zmarila jeho účinkovanie v ďalších súťažiach. Jeho lekár mu dával šancu nie vyššiu ako 50 percent. Po dlhej liečbe, chemoterapii a množstve vyšetrení sa v roku 1998 vrátil k bicyklu a podpísal kontrakt s tímom US Postal. Jeho vychudnutá postava mu však nepomáhala k získaniu predošlých výsledkov. V priebehu liečby stratil všetku svalovú hmotu. Začal spolupracovať s novým teamovým manažérom, Johanom Bruyneelom, ktorý mu dodal potrebnú motiváciu, zmenil tréning a prípravu a zlepšil jeho techniku. Od roku 1999 sa zaujímal len o Tour de France. Tieto preteky vyhral sedemkrát po sebe v rokoch 1999 až 2005 (zvíťazil v 22 individuálnych etapách, 83 dní bol v žltom drese). 19. apríla 2005 oznámil, že odchádza z profesionálnej cyklistiky a ide do cyklistického dôchodku. Založil nadáciu na výskum proti rakovine s názvom Lance Armstrong Foundation. V roku 2008 ohlásil návrat do profesionálnej cyklistiky. Ako hlavný dôvod svojho rozhodnutia uviedol propagáciu svojej nadácie a boj proti rakovine. V januári 2009 sa po viac ako troch rokoch zúčastnil prvých pretekov (Tour Down Under v Austrálii) vo farbách tímu Astana. Sezónu 2010 Lance strávil už v domácom tíme Radioshacku a v júli 2010 šiel svoju poslednú Tour de France, ktorá sa mu aj kvôli viacerým pádom príliš nevydarila."}
{"id": "42208", "title": "Lance Armstrong", "context": "Doping Armstrong, sa po priznaní dopustil porušenia viacerých anti-dopingových pravidiel. Medzinárodná cyklistická federácia mu v roku 2012 odobrala všetky tituly z Tour de France. Dostal doživotný zákaz pretekať a od 1. augusta 1998 je diskvalifikovaný z výsledkov pretekov."}
{"id": "45372", "title": "Neil Armstrong", "context": "Introduction  Neil Alden Armstrong ( 5. august 1930, Wapakoneta – † 25. august 2012, Cincinnati) bol americký astronaut a prvý človek, ktorý vstúpil na povrch Mesiaca. Bol tiež letecký inžinier, námorný pilot, skúšobný pilot a univerzitný profesor. Predtým, než sa stal astronautom, slúžil ako pilot v americkom námorníctve, pričom bojoval vo kórejskej vojne. Po odchode z námorníctva vyštudoval letecké inžinierstvo na Purdueovej univerzite a stal sa skúšobným pilotom Národného poradného výboru pre letectvo (NACA) v dnešnom Armstrongovom leteckom výskumnom stredisku, kde sa pri viac než 900 letoch zúčastnil testov mnohých typov lietadiel. Od roku 1958 sa postupne zapojil do programu amerického vojenského letectva, Man In Space Soonest ( Človek vo vesmíre čo najskôr ), testovania raketového lietadla North American X-15 a vývoja raketoplánu Boeing X-20 Dyna-Soar. V roku 1962 prešiel do oddielu astronautov NASA. Jeho prvým kozmickým letom bola misia Gemini 8 v marci 1966. Počas nej sa loď Gemini 8 stretla a spojila s bezpilotným raketovým stupňom Agena TV-8. Astronauti Armstrong a David Scott tak uskutočnili prvé spojenie dvoch telies na obežnej dráhe. Druhým a posledným letom Armstronga bola misia Apollo 11. Zatiaľ čo Michael Collins krúžil vo veliteľskom module okolo Mesiaca, Neil Armstrong a Edwin „Buzz“ Aldrin 20. júla 1969 ako prví ľudia pristáli na Mesiaci. Armstrong 21. júla vystúpil ako prvý človek na jeho povrch, čím sa stal svetovo známou osobnosťou. V roku 1971 odišiel z NASA a vyučoval na univerzite v Cincinnati, potom bol hovorcom a členom správnych rád niekoľkých spoločností. Zomrel v roku 2012 na komplikácie po operácii srdca."}
{"id": "53825", "title": "Louis Armstrong", "context": "Introduction  Louis Daniel Armstrong , známy ako Louis Armstrong ( 4. august 1901, New Orleans – † 6. júl 1971, New York) bol americký džezový trubkár, spevák a skladateľ. Mal veľa prezývok — Satchmo (skratka zo Satchelmouth — veľkoústy). Pops (tato — v tomto prípade džezovej rodiny), alebo aj King of Jazz (Kráľ džezu). Posledný z uvedených prívlastkov naznačuje, že Armstronga všeobecne pokladajú za najvýraznejšiu postavu džezovej histórie. Armstrong bol prvý džezový hudobník, ktorý dosiahol celosvetové uznanie, a jeho prvoradou zásluhou je, že vzbudil záujem o džez v mnohých krajinách sveta."}
{"id": "448692", "title": "Armstrong", "context": "Introduction  Armstrong môže byť: škótsky klan, pozri Armstrong (klan) kráter na Mesiaci, pozri Armstrong (kráter) Armstrong County priezvisko: Neil Armstrong, americký astronaut Louis Armstrong, americký trubkár, spevák a skladateľ Lance Armstrong, americký cyklista Billie Joe Armstrong, americký spevák a gitarista George Armstrong Custer, americký dôstojník Jonas Armstrong, írsky herec Kristin Armstrongová, americká cyklistka William Ward Armstrong – kanadský matematik, tvorca Armstrongových pravidiel"}
{"id": "45374", "title": "Neil Armstrong", "context": "Skúšobný pilot Súbor:Neil A. Armstrong.jpg|thumb|left|170px|Neil Armstrong vo veku 26 rokov v čase, keď pracoval ako skúšobný pilot NACA na Edwardsovej leteckej základni v Kalifornii Po dokončení univerzity sa rozhodol stať civilným skúšobným pilotom Národného poradného výboru pre letectvo (NACA; predchodca NASA): zažiadal si o zamestnanie v High-Speed Flight Station (dnes Armstrongovo letecké výskumné stredisko) na Edwardsovej leteckej základni v Kalifornii. Nebolo tu voľné miesto, preto prijal miesto v inom stredisku NACA, Lewisovom laboratóriu leteckého pohonu v Clevelande, kde pracoval od marca 1955. V júli 1955 prešiel na Edwardsovu základňu. Na Edwardsovej základni spočiatku pilotoval sprievodné lietadla, ktoré sledovali experimentálne lietadlá. Lietal aj na upravených bombardéroch, pri jednom z týchto letov sa stala jeho prvá letecká nehoda. Dňa 22. marca 1956 mala posádka Boeingu B-29 Superfortress, s Armstrongom ako druhým pilotom, vypustiť podvesené experimentálne prúdové lietadlo Douglas D-558-2 Skyrocket. Potom, čo vystúpili do výšky 9,1 km, motor č. 4 Boeingu zlyhal. Pristáť s podveseným Skyrocketom nemohli a nemali dostatočnú rýchlosť (338 km/h) na jeho vypustenie. Kapitán Boeingu, Stan Butchart, preto stočil lietadlo do klesania. Keď získali rýchlosť, vypustili Skyrocket. V tej chvíli sa vrtuľa štvrtého motora rozpadla a jej úlomky poškodili motor č. 3 a trochu aj č. 2. Butchart a Armstrong museli vypnúť poškodený motor č. 3 a aj kvôli vyrovnaniu momentu motora č. 1. Iba s jedným motorom v chode potom pomaly krúživým letom znížili výšku a bezpečne pristáli. Prvého letu v raketovom lietadle sa Armstrong dočkal 15. augusta 1957, kedy v Bell X-1B vyletel do výšky 18,3 km. Pri pristátí odlomil predné koleso podvozku, čo bola nehoda, ktorá sa u X-1 už skôr stala asi dvanásťkrát. Jej príčinou bola chyba konštrukcie lietadla. Od októbra roku 1958 sa zúčastnil testovania raketového lietadla North American X-15. Od novembra 1960 do júla 1962 uskutočnil s lietadlami X-15 celkovo sedem letov, na stroji X-15-3 dosiahol výšku 63,2 km a na stroji X-15-1 dosiahol rýchlosť Mach 5,74 (t. j. 6 615 km/h). Armstrong bol zapletený do niekoľkých incidentov, ktoré sa na Edwardsovej základni dostali do tamojšieho folklóru a spomienok pilotov. Prvý nastal počas jeho šiesteho letu s X-15 dňa 20. apríla 1962, pri ktorom testoval automatický kontrolný systém lietadla, ktorý pomáhal vyvíjať. Stúpal do výšky viac ako 63 km (najvyššia, akú dosiahol pred kozmickými letmi), ale počas zostupu predok lietadla zdvihol príliš a X-15 sa odrazil od atmosféry späť do 43 km. Nad domovským letiskom preletel trojnásobkom rýchlosti zvuku vo výške 30 km, a dostal sa 64 km južne od Edwards (legendy základne hovoria, že doletel až ku štadiónu Rose Bowl v Pasadene). Po dostatočnom zostupe sa vrátil na Edwards, kde len tak-tak dokázal pristáť bez nárazu do júk na južnom konci dráhy. Bol to najdlhší let X-15 ako z hľadiska času, tak vzdialenosti. Súbor:Pilot Neil Armstrong and X-15 -1 - GPN-2000-000121.jpg|thumb|right|Neil Armstrong pred experimentálnym lietadlom X-15 na Edwardsovej leteckej základni, 1. január 1960 Neskôr bol Armstrong účastníkom iného incidentu, pri jednej príležitosti, kedy letel s Chuckom Yeagerom. Mali s Lockheedom T-33 zhodnotiť vhodnosť vyschnutého jazera Smith Ranch Dry Lake ako miesta pre núdzové pristátie v programe X-15. Vo svojej autobiografii Yeager napísal, že vedel, že jazero bolo po nedávnych dažďoch nevhodné pre pristátie, ale Armstrong trval na lete v každom prípade. Pri pokuse o letmé pristátie sa im kolesá zaborili do bahna a museli čakať na záchranu. Podľa Armstrongovej verzie udalostí sa Yeager nikdy nepokúšal vyhovoriť mu let a úspešne pristáli na východnej strane jazera. Potom Yeager povedal, aby to skúsili znovu, tentoraz trochu pomalšie. Pri druhom pristátí sa prilepili k povrchu a Yeager podľa Armstronga reagoval záchvatom smiechu. Veľa skúšobných pilotov na Edwardsovej základni chválilo Armstrongove inžinierske zručnosti. Milt Thompson povedal, že bol „technicky najschopnejší z prvých pilotov X-15“. William Harvey Dana o Armstrongovi vyhlásil, že „jeho myseľ vstrebávala informácie ako huba“. Vojenskí piloti mali tendenciu mať iný názor, najmä ak, ako Yeager a William John Knight, nemali inžinierske diplomy. Knight sa nechal počuť, že piloti-inžinieri sa častejšie dostávali do problémov, pretože pri svojom mechanickom prístupe nemali prirodzený cit pre lietanie. Dňa 21. mája 1962 sa Armstrong stal účastníkom nehody, ktorá vošla do folklóru Edwardsovej základne ako „Nelliská aféra“. Mal v Lockheede F-104 Starfighter obhliadnuť ďalšiu plochu pre núdzové pristátie, Delamar Dry Lake v južnej Nevade. Armstrong pri pristávaní podcenil svoju výšku a neuvedomil si, že nemá úplne vysunutý podvozok. Pri dosadnutí sa podvozok začal zaťahovať späť. Podarilo sa mu prerušiť pristátie a vzlietnuť, ale s poškodeným podvozkom a nefunkčnou vysielačkou. Pristál na blízkej Nellisovej leteckej základni, pričom sa ešte poškodil o dráhu. Domov ho mal dopraviť Milt Thompson v dvojmiestnom F-104B, ktoré pilotoval prvýkrát v živote (iné viacmiestne lietadlo práve nebolo k dispozícii). Thompson sa s veľkými ťažkosťami dostal nad Nellisovu základňu, ale kvôli silnému bočnému vetru pristál príliš tvrdo, praskla mu ľavá pneumatika, a dráha sa musela znova upratovať. Pre oboch pilotov priletel kolega Bill Dana v T-33 Shooting Star, keď nelliský riadiaci letov videl jeho (príliš dlhé) pristátie, radšej zaistil skúšobným pilotom z Edwards odvoz po ceste. Ako skúšobný pilot sa Armstrong zúčastnil testov lietadiel F-100A Super Sabre a F-100C Super Sabre, F-101 Voodoo a F-104A Starfighter. Lietal aj na F-105 Thunderchief, F-106 Delta Dart, B-47 Stratojet, KC-135 Stratotanker, experimentálnych X-1B a X-5. Keď v roku 1962 z High-Speed Flight Station odišiel, mal nalietaných vyše 2 450 hodín. Počas svojej kariéry lietal na viac ako dvoch stovkách typov lietadiel, vrtuľníkov, kozmických lodí a iných lietajúcich aparátov. Vo voľných chvíľach sa venoval bezmotorovému lietaniu. Koncom 50. rokov tiež viedol oddiel skautov pri miestnej metodistickej obci, sám sa však označoval za deistu."}
{"id": "255207", "title": "Holiday", "context": "Zostava  Billie Joe Armstrong - hlavné vokály, sólová a rytmická gitara Mike Dirnt - basová gitara, sprievodný spev Tre Cool - bicie, sprievodný spev"}
{"id": "448693", "title": "Armstrong", "context": "Pozri aj  Armstrong Whitworth Armstrong Siddeley Motors"}
{"id": "558409", "title": "Syl Apps", "context": "Úmrtie 24. decembra 1998 zomrel na srdcový infarkt a bol pochovaný v Mountview Cementery v Cabridge v Ontáriu. Po jeho smrti Maple Leafs ocenili číslo 10 jeho aj Georga Armstronga. No odstavené bolo toto číslo spolu s 15 ďalšími až 15. októbra 2016."}
{"id": "53826", "title": "Louis Armstrong", "context": "Život V rodnom New Orleanse sa už od detstva intenzívne zaujímal o hudbu. Lenže jeho matka bola príliš chudobná, než aby mu mohla kúpiť nástroj (otec od nej odišiel ešte pred jeho narodením). Louis preto spieval s chlapcami na uliciach, jednak pre potešenie, jednak pre nepatrný zárobok. Základné hudobné vzdelanie získal v polepšovni (poslala ho tam polícia, lebo oslavoval príchod nového roku streľbou z pištole), kde sa naučil čítať noty a hral na trúbku v školskom orchestri. Po prepustení príležitostne hrával v miestnych lokáloch. Prvé vážne angažmán získal roku 1917 v orchestri trombonistu Kida Oryho. Prelom v jeho kariére znamenal rok 1922: vtedy ho pozval jeho idol trubkár Joe King Oliver do Chicaga, aby tam hral druhý kornet v jeho orchestri. Tu sa zoznámil s klaviristkou orchestra Lilian Hardinovou, s ktorou sa roku 1924 oženil. V tom čase nahral Armstrong aj prvé platne. V roku 1924 odišiel do New Yorku, kde hrával v orchestri Fletchera Hendersona (v tom čase najznámejší černošský orchester). V New Yorku sa postupne začal tvoriť jeho originálny štýl. Roku 1925 sa vrátil do Chicaga, kde zostavil najprv kvinteto ( Louis Armstrong and his Hot Five ), neskôr septeto ( Hot Seven ). Nahrávky spomenutých skupín, aj niektoré ďalšie nahrávky z dvadsiatych rokov majú pre Armstrongov vývoj najväčší význam. V nahrávkach s Hot Five prezentoval svoj osobitný, často napodobňovaný chrapľavý spev, ktorý sa stal hlavným zdrojom jeho popularity. V priebehu tridsiatych rokov hral Armstrong väčšinou s veľkými orchestrami, od roku 1944 až do smrti účinkoval opäť s vlastnou malou 6 až 8-člennou skupinou (Louis Armstrong and his ALL Stars). Pre českých a slovenských priaznivcov džezu ostanú zážitkom jeho vystúpenia v pražskej Lucerne v marci roku 1965 . Armstrong účinkoval aj vo viacerých filmoch. Jeho život je dosiaľ spracovaný v približne dvadsiatich knižných prácach. O niektorých pesničkách sa hovorí, že sú nadčasové. Ale skladba „What A Wonderful World“, ktorú nahral tri roky pred smrťou, je nesmrteľná. O 20 rokov neskôr zaznela vo filme Dobré ráno, Vietnam (\"Good Morning Vietnam\") režiséra Barryho Levinsona a aj v animovanom filme Madagaskar. Zomrel 6. júla 1971 vo veku 69 rokov na infarkt."}
{"id": "299712", "title": "21 Guns", "context": "Zostava  Billie Joe Armstrong – sólový spev, akustická gitara, klavír Mike Dirnt – basová gitara, sprievodný spev Tré Cool – bicie, perkusie Jason White – elektrická gitara, sprievodný spev"}
{"id": "45378", "title": "Neil Armstrong", "context": "Zaujímavosti V roku 2010 nahovoril rolu Dr. Jacka Morrowa v Quantum Quest: A Cassini Space Odyssey , animovanom vzdelávacom dobrodružnom sci-fi filme finančne podporovanom Jet Propulsion Laboratory NASA. V roku 1970 poslal na skautskú mohylu Ivančena , ktorá sa nachádza v Česku v Beskydoch, kameň z Mesiaca. Pravdepodobne zhoda mena Armstrongovho bydliska Lebanon v Ohiu s názvom arabského Libanonu (v angličtine tiež Lebanon) viedla k vzniku fámy, rozšírenej v Indonézii, Malajzii a Egypte, že prestúpil na islam. V roku 1983 fámu v oficiálnom vyhlásení poprelo Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov, napriek tomu sa objavovala aj naďalej."}
{"id": "45377", "title": "Neil Armstrong", "context": "Ocenenie Súbor:RIAN archive 837790 Valentina Tereshkova and Neil Armstrong.jpg|thumb|Prvá žena vo vesmíre, Valentina Tereškovová, odovzdáva Armstrongovi odznak na pamiatku jeho návštevy v Stredisku prípravy kozmonautov J. A. Gagarina v Hviezdnom mestečku, 1. jún 1970 Krátko po pristátí premenovala Medzinárodná astronomická únia (IAU) kráter Sabine E neďaleko miesta pristátia Apolla 11 na Armstrong podľa astronautovho priezviska (zároveň aj ďalšie dva blízke krátery Sabine B na Aldrin a Sabine D na Collins podľa kolegov astronautov z Apolla 11). Jeho meno nesie aj asteroid hlavného pásu (6469) Armstrong objavený v roku 1982 českým astronómom Antonínom Mrkosom. V jeho rodnom meste bolo po ňom pomenované múzeum letectva a vesmíru. Vo svete je po ňom pomenované množstvo ulíc, budov, škôl a iných miest; len v Spojených štátoch nesie jeho meno viac ako dvanásť škôl. V roku 1972 prišiel na pozvanie miestnych do škótskeho mesta Langholm, tradičného centra klanu Armstrongovcov, a prijal vymenovanie občanom mesta. Do roku 2005 získal najmenej devätnásť čestných doktorátov. Vyznamenania Prezidentská medaila slobody, Kongresová kozmická medaila cti, Zlatá medaila Kongresu a množstvo ďalších cien a medailí. Má aj hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy. V Ohiu bol zapísaný do Národnej leteckej siene slávy a tiež do floridskej Siene slávy astronautov Spojených štátov. Purdueova univerzita sa v roku 2004 rozhodla pomenovať po ňom novo stavanú budovu, Neil Armstrong Hall of Engineering , slávnostne otvorenú v roku 2007 za účasti pätnástich ďalších astronautov – absolventov univerzity. V jeho rodnom meste Wapakoneta bolo v roku 1972 otvorené Múzeum letectva a vesmíru Neila Armstronga ( Armstrong Air and Space Museum ) dokumentujúce ohijský a najmä Armstrongov príspevok k letectvu a kozmonautike. Tiež letisko v New Knoxville, kde sa naučil lietať, nesie jeho meno. V septembri 2012 americké námorníctvo oznámilo, že prvá loď novej triedy výskumných lodí ponesie meno RV Neil Armstrong (AGOR-27) . Výrobca ju odovzdal námorníctvu v auguste 2015. Je určená na komplexný vedecký výskum morí vrátane mapovania najhlbších častí oceánskeho dna."}
{"id": "45375", "title": "Neil Armstrong", "context": "Astronaut  Vojenské programy, príchod do NASA Prototyp raketoplánu Boeing X-20 Dyna-Soar V júni 1958 bol vybraný medzi desať budúcich astronautov programu amerického vojenského letectva, Man In Space Soonest ( Človek vo vesmíre čo najskôr ), ktorého cieľom bol skorý – v roku 1960 – pilotovaný kozmický let v malej jednomiestnej kozmickej lodi. V júli 1958 ale bol Národný poradný výbor pre letectvo (NACA) reorganizovaný v Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA), ktorému prezident uložil zodpovednosť za prvé pilotované kozmické lety. Vojenské letectvo preto v auguste 1958 svoj program Man In Space Soonest zrušilo. Od apríla 1960 patril Armstrong do skupiny siedmich astronautov zaradených do programu vojenského letectva, ktorého cieľom bolo vyvinutie raketoplánu Boeing X-20 Dyna-Soar. Armstrong sa pri letoch s upravenými stíhačkami F-102A Delta Dagger a F5D Skylancer podieľal na určovaní spôsobu pristátia raketoplánu. Za perspektívnejší však považoval kozmický program NASA, preto sa v lete 1962 prihlásil do jej oddielu astronautov. Neskôr spomínal, že rozhodovanie nebolo jednoduché. V programe X-15 mal reálnu šancu stať sa hlavným pilotom a X-20 sa z „papierovej“ lode mohlo stať skutočnou. U kozmických letov bolo zase podľa Armstronga menšie riziko, v kozmonautike bolo viac bezpečnostných opatrení, záloh a analýz, kdežto skúšobní piloti lietali na hraniciach možností svojich strojov. So žiadosťou sa oneskoril týždeň po poslednom termíne, ale mal šťastie – priateľ, s ktorým predtým spolupracoval na Edwardsovej základni, presunul v nestráženom okamihu jeho prihlášku na správnu kôpku. Úspešne prešiel lekárskymi testami, ktoré neskôr opísal ako ťažké a občas zdanlivo zbytočné, a stal sa jedným z deviatich astronautov druhého výberu NASA (tlačou nazvaných „Nová deviatka“, prvá – sedemčlenná – skupina bola vybraná v roku 1959). Oficiálne sa stali členmi oddielu NASA dňa 17. septembra 1962. Spoločne s Elliotom Seeom, tiež bývalým námorným letcom, boli prvými civilistami medzi astronautmi NASA. V osobnom živote postihla Armstronga v roku 1962 ťažká strata. S Janet mal tri deti – Erica (1957), Karen (1959) a Marka (1963). V júni 1961 lekári u Karen diagnostikovali nádor v strednej časti mozgového kmeňa. Liečba neuspela a v januári 1962 Karen zomrela. Gemini Súbor:GEMINI-TITAN-8 - PRELAUNCH ACTIVITY.jpg|thumb|left|Neil Armstrong sa pripravuje na štart misie Gemini 8, 16. marec 1966 Vo februári 1965 NASA oznámila jeho vymenovanie veliacim pilotom (t. j. veliteľom lode) záložnej posádky misie Gemini 5. Jeho kolegom v posádke bol Elliot See. Let Gemini 5 úspešne prebehol v auguste 1965. V septembri 1965 NASA zverejnila zloženie hlavnej a záložnej posádky letu Gemini 8. Hlavnú posádku tvoril Armstrong (veliaci pilot) a David Scott (pilot), záložnú posádku Pete Conrad a Richard Gordon. Let mal byť komplexnejší než doterajšie, plánovalo sa uskutočnenie prvého stretnutia a spojenia s iným vesmírnym telesom – raketovým stupňom Agena TV-8 – a potom mal Scott vykonať druhý americký výstup do otvoreného vesmíru. Let mal trvať 75 hodín, t. j. 55 obehov Zeme. Agena odštartovala 16. marca 1966 o 15:00:03 svetového času (UTC), Gemini 8 s astronautmi o necelé dve hodiny neskôr, o 16:41:02 UTC. Stretnutie a spojenie bolo úspešne zavŕšené 6,5 hodiny po štarte. Kozmická loď Gemini 8 po pristátí na hladine Tichého oceánu, 17. marec 1966 V čase, keď súlodie preletelo nad Indiou a posádka bola preto bez spojenia s riadiacim strediskom, sa začalo otáčať. Astronauti sa pokúsili rotáciu zastaviť pomocou orbitálneho manévrovacieho systému (OAMS) Gemini a vypnutím systémov orientácie Ageny, ale len s prechodným úspechom. Po obnovení rotácie sa rozhodli telesá rozpojiť. Po rozpojení však namiesto očakávaného odstránenia problému rotácia Gemini začala rásť až na rýchlosť jednej otáčky za sekundu. Vzniknuté preťaženie bolo na hranici únosnosti a mohlo viesť k strate vedomia astronautov. Armstrong so Scottom sa rýchlo rozhodli aktivovať motory systému riadenia lode počas návratu do atmosféry (RCS) a stabilizovali loď. Následne skúšaním zistili, že problém spôsobila zaseknutá tryska č. 8 systému OAMS. Riadiace stredisko nariadilo zrušenie ďalšieho programu – Scottovho výstupu – a predčasné pristátie. Pristátie prebehlo hladko v Tichom oceáne, približne 800 km východne od ostrova Okinava. Let trval 10 hodín, 41 minút a 26 sekúnd. Po lete bol Armstrong deprimovaný zo skrátenia letu, nedosiahnutia väčšiny cieľov misie a zrušenia Scottovho výstupu. Niekoľko dní po pristátí, 21. marca 1966, bol menovaný veliacim pilotom záložnej posádky letu Gemini 11. Skúsený Armstrong bol pre svojho kolegu v posádke, nováčika Williama Andersa, skôr učiteľom. Počas letu, ktorý prebehol v septembri 1966, slúžil ako „CAPCOM“ (hlavný spojár komunikujúci s posádkou kozmickej lode) v riadiacom stredisku. Po lete boli Armstrong, kolega astronaut Richard Gordon, zástupca riaditeľa Strediska pilotovaných kozmických lodí NASA v Houstone George Low a ďalší s manželkami vyslaní na niekoľkotýždňové propagačné turné po Latinskej Amerike, počas ktorého navštívili štrnásť miest v jedenástich štátoch. Apollo V programe Apollo bol v novembri 1967 vymenovaný za veliteľa záložnej posádky Apolla 9. Po zmene obsahu letov Apolla 8 a 9 kvôli problémom s výrobou lunárnych modulov prešiel v novembri 1968 na miesto veliteľa zálohy pre Apollo 8. Neil Armstrong klesá na padáku po katapultáži z trenažéru LLRV 1, 6. máj 1968 Podľa vtedajšieho systému nasadzovania posádok mala záloha Apolla 8 letieť v Apolle 11, ktorého úlohou bolo pristátie na Mesiaci. Oficiálne bola posádka Apolla 11 potvrdená v decembri 1968. Armstrong zostal veliteľom, jeho kolegami boli pilot veliteľského modulu Fred Haise, v januári 1969 nahradený Michaelom Collinsom, a pilot lunárneho modulu Edwin „Buzz“ Aldrin. Novinári aj niektorí pracovníci NASA spočiatku predpokladali, že prvým človekom na Mesiaci bude Aldrin. Usudzovali tak na základe analógie s loďami Gemini, kde výstupy do otvoreného vesmíru vykonával pilot. V marci 1969 sa však vedúci pracovníci NASA Deke Slayton, George Low, Robert Rowe Gilruth a Christopher Columbus Kraft dohodli, že práve Armstrong bude prvým človekom, ktorý vstúpi na povrch Mesiaca, okrem iného ho vybrali aj kvôli jeho skromnosti. Na tlačovej konferencii 14. apríla 1969 zdôvodnili Armstrongovo prvenstvo konštrukciou lunárneho modulu – vonkajší prielez sa otváral dovnútra a doprava, pre vpravo stojaceho pilota by preto v tesnom module bolo ťažké vyliezť pred veliteľom. Slayton k tomu dodal, že podľa neho by veliteľ mal byť prvý aj z protokolárnych dôvodov. Avšak v čase, keď sa štvorica rozhodla, si neuvedomovala dôsledky umiestnenia prielezu. Pri trénovaní pristátia na Mesiaci s letovým trenažérom LLRV ( Lunar Landing Research Vehicle ) došlo 6. mája 1968 k zlyhaniu tohto trenažéru a len pohotová katapultáž zachránila Armstrongovi život. Napriek stálemu nebezpečenstvu Armstrong trval na výcviku s LLRV s tým, že pre úspešné pristátie na Mesiaci je nevyhnutný. Súbor:Apollo 11 launch.jpg|thumb|Viditeľná nárazová vlna vytvorená raketou Saturn V s kozmickou loďou Apollo 11, 1 minúta a 20 sekúnd po štarte (výška 12,5 km, rýchlosť 1 600 km/h), 16. júl 1969 Misia Apollo 11 odštartovala zo štartovacieho komplexu 39A Kennedyho vesmírneho strediska v stredu 16. júla 1969 o 09:32:00,63 miestneho času (13:32:00,63 svetového času). Po necelých dvoch obehoch Zeme naviedol tretí stupeň nosnej rakety Saturn V Apollo na dráhu k Mesiacu. Astronauti prestavali loď – s veliteľským modulom pomenovaným Columbia – sa odpojili, otočili ho a pripojili k lunárnemu modulu, ktorý niesol meno Eagle ( Orol ). Potom odhodili nepotrebný tretí stupeň Saturnu. Loď Apollo bola v porovnaní s malou Gemini relatívne priestranná. Snáď práve možnosť pohybu po lodi bola dôvodom, prečo nikto z posádky netrpel nevoľnosťami. Armstrong bol obzvlášť spokojný, pretože v detskom veku bol náchylný na kinetózu a trpel nevoľnosťami, ak dlhšiu dobu cvičil leteckú akrobaciu. Neil Armstrong opisuje mesačný povrch predtým, ako naň vkročí a prednesie pamätnú vetu: „Je to malý krok pre človeka, obrovský skok pre ľudstvo.“ Let k Mesiacu trval tri dni. Vo voľných chvíľach astronauti odpočívali pri hudbe, Neil Armstrong si za týmto účelom vyžiadal dve skladby – Novosvetskú symfóniu Antonína Dvořáka, ktorú si obľúbil už keď hral v univerzitnom koncertnom súbore, a album Music out of the Moon Samuela Hoffmana. Asi v polovici cesty prišiel čas na korekciu dráhy. Dňa 19. júla po 17:21 UTC nad odvrátenou stranou Mesiaca Apollo prešlo na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Na druhý deň, 20. júla o 17:47 UTC, sa Armstrong a Aldrin v lunárnom module odpojili od veliteľského modulu, v ktorom zostal Collins. O 19:05 ich motor lunárneho modulu (DPS) naviedol na zostupovú dráhu s najnižším bodom vo výške 13 km nad mesačným povrchom. O 20:05 zapálili DPS druhýkrát a začali vlastný zostup. Pri zostupe astronautov znepokojilo červené svetlo poplachu, ale operátor v Houstone im odporučil výstrahu ignorovať (išlo o preťaženie počítača spôsobené zapnutým stretávacím radarom, pri pristátí nepotrebným). V záverečnej fáze pristátia riadil ručne Armstrong. Bol nútený vyhýbať sa kamenistému terénu, preto o 20:17:39 UTC pristál s menej ako 30-sekundovou zásobou paliva. Pristáli v južnej časti Mora pokoja ( Mare Tranquillitatis ). O šesť a pol hodiny neskôr, 21. júla 1969 o 02:56 UTC, vstúpil Armstrong ako prvý človek na povrch Mesiaca a predniesol pamätnú vetu: Armstrong ukladá vzorky V priamom prenose Armstrongov zostup po rebríku a prvé kroky na Mesiaci videlo a počulo približne 600 miliónov ľudí, pätina ľudstva. Za ním vystúpil Edwin „Buzz“ Aldrin, spoločne potom vztýčili americkú vlajku a plnili pripravený program. Fotografovali, zbierali vzorky hornín (celkovo ich priviezli na Zem 21,55 kg) a rozmiestnili prístroje sady EASEP – kútový odrážač a seizmograf. Fotografovanie mal za úlohu Armstrong, preto je len na niekoľkých snímkach urobených Aldrinom, ktorému fotoaparát na chvíľu požičal. O 4:57:08 UTC Aldrin a o 05:09:33 UTC aj Armstrong sa vrátili do modulu. Od 8 do 15 hodín odpočívali. Armstrong v nepohodlnej pozícii nemohol zaspať a vrtel sa. Seizmograf bol taký citlivý, že zachytil jeho pohyby. Potom už bol na programe návrat k veliteľskému modulu Columbia ku Collinsovi. Z Mesiaca odštartovali o 17:54 UTC, oba moduly sa spojili o 21:35 UTC. Nasledujúci deň, 22. júla 1969, sa vydali na spiatočnú cestu k Zemi. Všetci traja astronauti v poriadku pristáli v Tichom oceáne 24. júla 1969 a okamžite si vyslúžili celosvetové uznanie. Museli však najprv tri týždne prežiť v karanténe kvôli ochrane proti zavlečeniu mimozemských organizmov. Druhý Armstrongov kozmický let trval 8 dní, 3 hodiny, 18 minút a 35 sekúnd. Obidva jeho lety do vesmíru celkovo trvali 8 dní, 14 hodín, 12 minút a 30 sekúnd; z toho 2 hodiny a 31 minút strávil vychádzkou na povrchu Mesiaca. Po návrate z Mesiaca Súbor:Stevan Kragujevic, Neil Armstrong in Belgrade, 1969.JPG|thumb|right|Neil Armstrong, Edwin „Buzz“ Aldrin a Michael Collins obklopení davom v Belehrade, október 1969 Úspech Apolla 11 vláda Spojených štátov nezabudla využiť k svojej propagácii. Astronauti precestovali Spojené štáty a koncom septembra vyrazili na „Veľký skok“, 38-denné putovanie po viac ako dvadsiatich troch krajinách sveta, ktoré malo demonštrovať dobrú vôľu Ameriky a predviesť program Apollo ako úspech celého ľudstva. Počas množstva stretnutí videlo posádku Apolla 11 približne 100 alebo až 150 miliónov ľudí, z ktorých 25 tisíc si s nimi podalo ruku alebo dostalo autogram. Armstrong sa stal mimoriadne populárnym, aj v 21. storočí bol pre Američanov prvým z hrdinov vesmíru. Napriek svojej sláve si Armstrong zachoval pokoru a skromnosť, popularitu sa nesnažil využívať za každú cenu. Hovorili mu „zdráhajúci sa hrdina“. Nikdy nemal záujem o pozornosť médií, ani predtým, než sa stal slávnym, ani potom. Hoci jeho meno sa preslávilo, on sám sa nepredvádzal, Cincinnati Post ho vystihol titulkom článku k 25. výročiu letu Apolla 11: „Cincinnatský neviditeľný hrdina“. Na prelome mája a júna 1970 Armstrong ako člen delegácie NASA navštívil 13. výročnú konferenciu Komisie pre výskum vesmíru (COSPAR) v Leningrade v Sovietskom zväze. Na konferencii ho privítali búrlivými ováciami. Mal na nej prednášku o svojom lete. Počas konferencie bolo rozhodnuté o predĺžení návštevy. Zastavil sa v Novosibirsku, potom ho v Moskve prijal sovietsky predseda vlády Alexej Kosygin a vystúpil aj v Akadémii vied. Krátko po návrate z Mesiaca Armstrong ohlásil, že neplánuje ďalší kozmický let. Získaná autorita mu vyniesla aj členstvo v komisii NASA, ktorá od apríla do júna 1970 vyšetrovala nehodu Apolla 13. V máji 1970 ale bol vymenovaný za zástupcu vedúceho oddelenia pre letectvo v centrále NASA vo Washingtone D.C. a riešenie následkov nehody už neovplyvnil. Na novom mieste dohliadal na výskum NASA v oblasti letectva a v rovnakom odbore zodpovedal za koordináciu medzi NASA a priemyslom aj zainteresovanými vládnymi organizáciami. Z oddielu astronautov NASA odišiel 1. augusta 1970. Kancelárska práca sa mu nepáčila, a preto v auguste 1971 z NASA definitívne odišiel. Kontakt s NASA nestratil ani po rokoch, ešte v roku 1986 bol vymenovaný za podpredsedu prezidentskej komisie, ktorá vyšetrovala nehodu raketoplánu Challenger ."}
{"id": "221960", "title": "Colby Armstrong", "context": "Kariéra Colby Armstrong bol draftovaný v roku 2001 z 21. miesta tímom Pittsburgh Penguins. Sezóna 2005/2006 bola pre neho debutovou. V 47 zápasoch za Pens získal slušných 40, čo mu vynieslo stále miesto v prvom tíme. Armstrong bol súčasťou zlatého hokejového tímu Kanady na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji 2007 v Moskve. Svoj jediný gól dosiahol práve vo finále do brány budúceho spoluhráča Kariho Lehtonena. Ten gól bol označený aj ako víťazný. 26. februára 2008 bol vymenený spolu s Angelom Espositom, Erikom Christensenom a voľbou v prvom kole draftu 2008 do Atlanty Thrashers za Pascala Dupuisa a Mariána Hossu."}
{"id": "562437", "title": "Neil Armstrong Operations and Checkout Building", "context": "Pozri aj  Neil Armstrong Kennedyho vesmírne stredisko"}
{"id": "42206", "title": "Lance Armstrong", "context": "Introduction Súbor:Lance-Armstrong-TdF2004.jpg|thumb|250px|Lance Armstrong na Tour de France Lance Armstrong ( 18. september 1971, Plano, Texas, USA) je bývalý americký profesionálny cyklista."}
{"id": "45376", "title": "Neil Armstrong", "context": "Učiteľ, manažér Súbor:Neil Armstrong at 50th anniversary of John Glenn s first spaceflight.jpg|thumb|left|Neil Armstrong hovorí na slávnostnej večeri na Ohio State University usporiadanej k 50. výročiu kozmického letu Johna Glenna, prvého amerického astronauta, ktorý sa dostal na obežnú dráhu Zeme, 20. február 2012 V rokoch 1971 až 1979 vyučoval letecké inžinierstvo na univerzite v Cincinnati. Vybrať si mohol z množstva univerzít, na väčšine z nich však mohol očakávať miesto v správnej rade, zatiaľ čo v Cincinnati dostal profesúru (hoci nemal doktorát – všetky jeho doktorandské tituly boli iba čestné). Mal možnosť stať sa politikom, po skončení kariéry v NASA ho oslovili zástupcovia oboch hlavných politických strán Spojených štátov – demokratickej aj republikánskej. Na rozdiel od svojich kolegov a neskorších senátorov Johna Glenna a Harrisona Schmitta všetky ponuky odmietol. Osobne sa vyjadroval v prospech práv štátov a proti úlohe Spojených štátov ako „svetového policajta“. Po odchode z univerzity žil v meste Lebanon v Ohiu. Bol tvárou reklamných kampaní niekoľkých spoločností, predovšetkým Chrysler, s ktorou spolupracoval od januára 1979, ešte pred odchodom z univerzity. Angažoval sa aj pre General Time Corporation a Bankers Association of America , vždy rýdzo americké spoločnosti. V rokoch 1982 – 1992 viedol spoločnosť Computing Technologies for Aviation. V rokoch 1989 až 2002 bol riaditeľom AIL Technologies, spoločnosti vyrábajúcej letecké komponenty. V rokoch 2000 – 2002 predsedal správnej rade EDO Corporation. Súčasne už od roku 1972 pôsobil v správnych radách rôznych firiem, prvá bola Learjet, ďalšími, napr. Marathon Oil, Cincinnati Gas & Electric Company, Taft Broadcasting, United Airlines, Eaton Corporation, AIL Systems a Thiokol. Súbor:Neil Armstrong public memorial service (201209130012HQ).jpg|thumb|Rozlúčka s Neilom Armstrongom v Katedrále svätého Petra a Pavla vo Washingtone V roku 1994 sa Armstrong po 38 rokoch manželstva rozviedol. V tom istom roku si vzal Carol Held Knightovú, ktorú spoznal o dva roky skôr. Žili v cincinnatskom predmestí Indian Hill. V posledných rokoch žil v ústraní, prakticky nedával interview médiám a verejné dianie komentoval len zriedka. Posledným významným vystúpením bola v roku 2010 kritika zrušenia programu Constellation. V máji 2012 zverejnila organizácia austrálskych účtovných neobvykle rozsiahly hodinový rozhovor s Armstrongom. O niekoľko mesiacov neskôr, 7. augusta, podstúpil operáciu srdca, pri ktorej dostal bypass. Problémy so srdcom mal dlhšiu dobu, už vo februári 1991, rok po smrti otca a deväť mesiacov po úmrtí matky, dostal slabý srdcový záchvat. Po operácii sa mu najprv darilo dobre, ale neskôr sa jeho stav zhoršil a 25. augusta 2012 v Cincinnati v Ohiu zomrel. Rozlúčka s Armstrongom za účasti rodiny, priateľov a kolegov sa uskutočnila 13. septembra v zaplnenej Katedrále svätého Petra a Pavla vo Washingtone. O deň neskôr, 14. septembra, boli Armstrongove spopolnené pozostatky rozptýlené do Atlantického oceánu počas pohrebnej ceremónie na palube raketového krížnika USS Philippine Sea ."}
{"id": "45373", "title": "Neil Armstrong", "context": "Mladosť, štúdium, vojenský pilot Narodil sa v meste Wapakoneta v štáte Ohio. Jeho rodičmi boli Stephen Koenig Armstrong a Viola Louise Engelová, mal dvoch mladších súrodencov, June a Deana. Jeho otec bol audítorom pracujúcim pre ohijskú vládu, rodina sa preto často sťahovala. Už v detstve sa nadchol pre lietanie. Prvýkrát videl lietadlá ako dvojročný, keď ho otec vzal na letecké preteky. V lietadle sedel prvýkrát v šiestich rokoch pri vyhliadkovom lete vo Forde Trimotor. V siedmich rokoch si zarobil prvé peniaze – za sekanie trávy na cintoríne, neskôr si privyrábal pochôdzkami pre miestnu drogériu. Staval modely lietadiel, roku 1944 dochádzal do leteckého kurzu a v pätnástich rokoch získal pilotný preukaz, skôr než vodičský preukaz. Bol aktívnym skautom. Neskôr pri lete k Mesiacu poslal pozdrav práve prebiehajúcemu národnému stretnutiu skautov; skautský emblém bol aj medzi osobnými vecami, ktoré si vzal do lode. V roku 1947 začal študovať na Purdueovej univerzite, odbor letecké inžinierstvo. Stal sa len druhým členom rodiny, ktorý študoval na vysokej škole. Prijali ho tiež na Massachusetts Institute of Technology (MIT), ale jeden jeho známy – absolvent univerzity – ho presvedčil, že pre kvalitné vzdelanie nemusí odchádzať do Massachusetts. Na Purdueovej univerzite lietal v tamojšom leteckom klube a v druhom ročníku hral v univerzitnom koncertnom súbore na barytónový roh; k súboru sa hlásil aj po odchode z NASA a poskytol mu nemalý finančný dar. Armstrongovo vzdelanie financovalo americké námorníctvo v rámci tzv. Hollowayovho plánu. Podľa plánu mal za úhradu nákladov štúdia študent medzi druhým a tretím ročníkom školy odslúžiť tri roky v námorníctve. Lietadlá F9F-2 Panther nad Kóreou. Neil Armstrong pilotuje stroj vľavo Námorníctvo ho povolalo do služby v januári 1949. Na základni Pensacola absolvoval 18-mesačný letecký výcvik počas ktorého získal kvalifikáciu námorného letca schopného slúžiť na lietadlových lodiach. Dňa 16. augusta 1950, dva týždne po jeho dvadsiatych narodeninách, námorníctvo Armstronga informovalo, že je plne kvalifikovaný námorný letec. Pridelený bol na základňu v San Diegu, o dva mesiace neskôr prešiel k 51. stíhacej letke (VF-51) vyzbrojenej prúdovými stíhačkami F9F Panther. S týmto lietadlom po prvýkrát vzlietol 5. januára 1951. V júni 1951 po prvýkrát pristál na lietadlovej lodi USS Essex . Koncom júna eskadra na palube lietadlovej lode Essex vyrazila do kórejskej vojny. Podporučík Neil Armstrong v roku 1952 Na prvý bojový let v Kórei vzlietol 29. augusta 1951; sprevádzal prieskumné lietadlo pri fotografovaní Sŏngdžinu. O päť dní neskôr, 3. septembra, pri bombardovaní skladov západne od Wonsanu v nízkej výške jeho lietadlo zasiahla paľba severokórejskej protilietadlovej obrany. Keď sa snažil získať kontrolu nad strojom, vrazil krídlom do asi 6-metrovej tyče, ktorá na krídle prerazila asi metrovú trhlinu. Aj napriek tomu sa dokázal vrátiť nad vlastné územie a katapultovať. Počas nasadenia v Kórei vykonal 78 bojových letov s celkovou dĺžkou 121 hodín, napospol v januári 1952. Získal Leteckú medailu ( Air Medal ) za dvadsať bojových letov, Zlatú hviezdu ( Gold Star ) za ďalších dvadsať a Medailu za službu v Kórei ( Korean Service Medal ). Od námorníctva odišiel 23. augusta 1952 v hodnosti mladšieho poručíka ( Lieutenant (junior grade), LTJG ). Ešte osem rokov zostal v zálohe, do 21. októbra 1960. Po skončení služby u námorníctva sa vrátil na univerzitu, dokončil ju v roku 1955 s titulom bakalár vied ( Bachelor of Science ). Neskôr, v roku 1970, absolvoval na University of Southern California magisterské štúdium (s titulom Master of Science ) v rovnakom odbore, leteckom inžinierstve. Na univerzite sa zoznámil so študentkou ekonómie Janet Elizabeth Shearonovou, s ktorou sa oženil v januári 1956. Janet s ním odišla do Kalifornie a nedokončila štúdium, čo neskôr ľutovala."}
{"id": "599798", "title": "Neil Armstrong", "context": "O niekoľko mesiacov neskôr, 7. augusta, podstúpil operáciu srdca, pri ktorej dostal bypass. Problémy so srdcom mal dlhšiu dobu, už vo februári 1991, rok po smrti otca a deväť mesiacov po úmrtí matky, dostal slabý srdcový záchvat. Po operácii sa mu najprv darilo dobre, ale neskôr sa jeho stav zhoršil a 25. augusta 2012 v Cincinnati v Ohiu zomrel. Rozlúčka s Armstrongom za účasti rodiny, priateľov a kolegov sa uskutočnila 13. septembra v zaplnenej Katedrále svätého Petra a Pavla vo Washingtone. O deň neskôr, 14. septembra, boli Armstrongove spopolnené pozostatky rozptýlené do Atlantického oceánu počas pohrebnej ceremónie na palube raketového krížnika USS Philippine Sea."}
{"id": "474920", "title": "Good Riddance (Time of Your Life)", "context": "Zostava  Billie Joe Armstrong - spev a akustická gitara"}
{"id": "164864", "title": "Trúbka (hudobný nástroj)", "context": "Vybraní trubkári Louis Armstrong Gottfried Reiche ( 5. februára 1667 - † 6. októbra 1734) bol barokový virtuóz , skomponoval tiež radu skladieb pre dychové nástroje. Bol priateľom J. S. Bacha, ktorý práve pre neho pri svojom pobyte v Lipsku komponoval výnimočne ťažké skladby, napr. Druhý Brandenburské koncerty. Louis Armstrong ( 4. augusta 1901 - † 6. júla 1971) bol jazzový, swingový a dixielandový hudobník 20. storočia. Pôvodne hral na kornet, potom však prešiel na trúbku a v závere svojej kariéry sa venoval jazzovému spevu. Dizzy Gillespie ( 21. októbra 1917 - † 6. januára 1993) bol jazzovým trúbkárom, kapelníkom, spevákom a skladateľom. Spolu s Charlie Parkerom najväčšou mierou prispel k rozvoju Bebop a moderného jazzu. Miles Davis ( 26. mája 1926 - † 28. septembra 1991) bol jazzový trubkár, kapelník a skladateľ, aktívne sa podieľal na vývoji jazzu - stál pri zrode modálneho jazzu i fusionu. Maurice André ( 21. mája 1933) sa stal známym v 60. a 70. rokoch predovšetkým vďaka svojim nahrávkam barokových diel hraných na piccolo trúbku. Timmy Trumpet je austrálsky DJ a hudobný producent. používa veľmi trúbku vo svojej hudbe ( 9. júna 1987) Slovenskí a česko-slovenskí trubkári: Juraj Lehotský Ondrej Juraši Juraj Bartoš Laco Déczi Martin Ďurdina Miroslav Kejmar Vladimír Rejlek Václav Týfa Luboš Zajíček Jan Slabák Ladislav Kozderka Vlado Kumpan Miroslav Šurka"}
{"id": "98344", "title": "Billie Joe Armstrong", "context": "Introduction  Billie Joe Armstrong ( 17. február 1972, Rodeo, Kalifornia, USA) je americký spevák a gitarista americkej punk rockovej skupiny Green Day. Vyrástol v Rodeo v Kalifornii. Má 5 súrodencov, z ktorých on je najmladší. Jeho otec zomrel na rakovinu, keď mal Billie len 10 rokov. (Pieseň Wake Me Up When September Ends je spomienkou na otca.) Billie Joe nahral svoju prvú pieseň ako päťročný a volala sa Look for love a druhú zložil v dvanástich - „Why Do You Want Him?“. Na základnej škole sa stretol s Mikeom Dirntom a keď mali obaja 15 rokov založili kapelu Sweet Children, ktorú neskôr premenovali na Green Day. Od 2. júla 1994 je ženatý s Adrianne Armstrongovou, s ktorou má dve deti: Josepha Marciana a Jakoba Dangera."}
{"id": "518986", "title": "Wapakoneta", "context": "Osobnosti mesta  Neil Armstrong ( 1930 – † 2012), astronaut a prvý človek na Mesiaci"}
{"id": "599803", "title": "Neil Armstrong", "context": "Krátko po návrate z Mesiaca Armstrong ohlásil, že neplánuje ďalší kozmický let. Získaná autorita mu vyniesla aj členstvo v komisii NASA, ktorá od apríla do júna 1970 vyšetrovala nehodu Apolla 13. V máji 1970 ale bol vymenovaný za zástupcu vedúceho oddelenia pre letectvo v centrále NASA vo Washingtone D.C.\"hansen 584\">Hansen, s. 584. pozn. a riešenie následkov nehody už neovplyvnil. Na novom mieste dohliadal na výskum NASA v oblasti letectva a v rovnakom odbore zodpovedal za koordináciu medzi NASA a priemyslom aj zainteresovanými vládnymi organizáciami. Z oddielu astronautov NASA odišiel 1. augusta 1970. Kancelárska práca sa mu nepáčila, a preto v auguste 1971 z NASA definitívne odišiel."}
{"id": "48225", "title": "Apollo 11", "context": "Fakty a legendy  Fakty Niektoré interné dokumenty NASA uvádzajú volacie znaky veliteľského modulu a lunárneho modulu ako „Snowcone“ a „Haystack“; tieto boli v tichosti zmenené predtým, ako boli oznámené tlači. Krátko po pristátí, predtým ako začala príprava na „prechádzku“ po povrchu, Aldrin odvysielal: :: Tu je pilot lunárneho modulu. Rád by som využil túto príležitosť, aby som požiadal všetkých, ktorí počúvajú, nech je to ktokoľvek a kdekoľvek, aby sa na chvíľu zastavili a pouvažovali nad udalosťami posledných hodín a každý svojím spôsobom vzdal vďaku. :Potom v súkromí prijal eucharistiu. V tom čase sa NASA stále súdila s Madalyn Murray O’Hairovou, ktorá namietala proti tomu, že posádka Apolla 8 čítala z knihy Genezis, čo znamenalo, že astronauti sa nezdržali náboženských aktivít vo vesmíre. Aldrin to nikdy nespomínal, dokonca to nepovedal ani svojej manželke a niekoľko rokov trvalo, kým s tým vyšiel na verejnosť. V niekoľkých knihách bolo spomenuté, že nie Neil Armstrong, ale Edwin „Buzz“ Aldrin bol prvým človekom na Mesiaci. Tieto knihy tiež opisujú, že Aldrin aktívne loboval za to, aby bol prvý. Pravda je, že otvorené dvierka lunárneho modulu čiastočne blokujú pilotovi cestu von. To vedie k tomu, že veliteľ a nie pilot lunárneho modulu bol ten, ktorý ako prvý vystúpil na povrch. Replika stopy, ktorú na Mesiaci zanechal Neil Armstrong je umiestnená v Tranquility Park v Houstone; park bol slávnostne otvorený v roku 1979 pri príležitosti desiateho výročia prvého pristátia na Mesiaci. Austrálsky film, The Dish (2000), hovorí (trochu fiktívny) príbeh o tom, ako boli obrázky z Mesiaca zachytávané rádioteleskopom v observatóriu Parkes v Novom Južnom Walese. Podľa seriálu HBO, Zo Zeme na Mesiac , Michael Collins mal vlastný nápad, čo má Armstrong povedať, keď vstúpi na povrch: „Ak máš gule, povieš ‚Ó Bože, čo to je?‘ potom vykríknuť a vypnúť mikrofón.“ Armstrong tvrdil, že povedal „That’s one small step for a man, one giant leap for mankind.“, aj keď „ a “ nebolo zachytené pozemnou kontrolou. Predpokladá sa, že audio a video signál bol niekde prerušený (čiastočne kvôli búrkam v blízkosti observatória Parkes) a je teda celkom možné, že „ a “ bolo povedané, ale nebolo zachytené pozemnou kontrolou. Lety programu Apollo sa pozorne sledovali aj vo vtedajšom Česko-Slovensku. Politická situácia po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v auguste 1968 spôsobila, že viacero ľudí obracalo svoju pozornosť a priazeň skôr k USA než sovietskej propagande. Prvé pristátie ľudí na Mesiaci sa tak očakávalo s napätím. Česko-slovenská televízia (ČST) uskutočnila k všeobecnej spokojnosti divákov a komentátorov aj priamy prenos z tejto udalosti. Počas zostupu lunárneho modulu Eagle na povrch Mesiaca sa na televíznej obrazovke striedavo objavovali zábery zo štúdia ČST a riadiaceho strediska v Houstone. Komentátori museli v priebehu zostupu lunárneho modulu viackrát upozorňovať rozhorčených divákov, ktorí telefonovali do ČST, že televízne zábery z lunárneho modulu počas letu sa z technických dôvodov nemôžu vysielať a že to bude možné až po pristátí počas výstupu astronautov na mesačný povrch. Napriek tomu, že Armstrong vstúpil na povrch Mesiaca v pondelok ráno 21. júla o 03:56:15 stredoeurópskeho času, bol záujem o tento prenos tak veľký, že veľa ľudí vtedy nespalo a vydržalo po celý čas u televíznych prijímačov. Celý prenos sa vysielal zo záznamu ešte raz v popoludňajších hodinách 21. júla a vo večerných televíznych správach toho dňa sa z prenosu opakovalo niekoľko dlhších zostrihaných záberov. Televízie v susedných štátoch tiež pravidelne informovali o programe Apollo, ale také nadšenie a záujem divákov, aký bol vtedy v Česko-Slovensku, u susedov nebol. Legendy V jednom momente počas pobytu na povrchu Mesiaca Armstrong vraj povedal: „Veľa šťastia Mr. Gorski.“ O niekoľko rokov neskôr pán Gorski zomrel, takže Armstrong mohol vysvetliť túto poznámku. Ako chlapec začul manželský rozhovor z vedľajšieho vchodu, žena vravela: „Orálny sex? Chceš orálny sex? Budeš ho mať až keď chlapec od susedov bude chodiť po Mesiaci, pán Gorski!“ Táto príhoda nie je pravdivá. Neil Armstrong mal podľa všetkého na sebe tartan v čase, keď sa ešte nenosil. Na svojom skafandri mal pripnutý nepatrný prúžok ako symbol škótskeho klanu. Iná vec, ktorú mal Armstrong so sebou na Mesiaci bola špeciálna nášivka, ktorú dali Dekovi Slaytonovi vdovy po posádke lode Apollo 1. Nášivka mala letieť na lodi Apollo 1 a potom mala byť odovzdaná Slaytonovi, ale kvôli nehode mu ju vdovy odovzdali hneď po pohrebe. Deke ju dal Neilovi, aby ju zanechal na mieste pristátia. S misiou sú spájané dve hlavné konšpiračné teórie. Prvá je, že pristátie Apolla na Mesiaci bolo fingované. Nebola to pravda, ale aj tak to pomaly naberalo na popularite, najmä po filme Kozorožec 1 (1978), ktorý opisuje pokus NASA sfalšovať pristátie na Marse. Druhá, menej známa legenda hovorí, že astronauti boli počas svojho pobytu na Mesiaci sledovaní mimozemskou civilizáciou a že videli jej vozidlo. Táto legenda nabrala na popularite po vydaní knihy Someone else is on our Moon (doslova „Niekto iný je na našom Mesiaci“). Podľa inej legendy, prieskum v Maroku v osemdesiatych rokoch ukázal, že výrazné percento ľudí si nemyslí, že ľudia pristáli na Mesiaci. Nie kvôli konšpiračným teóriám, ale preto, že o tom jednoducho nepočuli!"}
{"id": "244958", "title": "Steven Ray Nagel", "context": "Životopis Strednú školu absolvoval v rodnom Cantone. Titul inžiniera letectva získal na univerzite v Illinois v roku 1969. Neskôr, po absolvovaní pilotnej školy sa stal testovacím pilotom na základni Edwards Air Force Base v Kalifornii. V roku 1978 bol zaradený do výcviku astronautov NASA ako astronaut-špecialista. V tej dobe bol už ženatý, bezdetný a mal hodnosť kapitána letectva. V rokoch 19781979 zvládol výcvik astronautov v Houstone a bol zaradený do ich skupiny. V nej zostal 14 rokov, počas ktorých štyrikrát letel do vesmíru, zakaždým s iným raketoplánom."}
{"id": "48223", "title": "Apollo 11", "context": "Priebeh letu  Štart a let k Mesiacu Súbor:Apollo 11 crew at van for transfer to launch pad.jpg|thumb|left|Neil Armstrong, Michael Collins a Edwin „Buzz“ Aldrin začínajú svoju cestu k štartovaciemu komplexu 39A, ráno v deň štartu V stredu 16. júla 1969 o 04:15 miestneho času astronautov prebudil Deke Slayton, riaditeľ operácií letových posádok. Následne sa Neil Armstrong, Michael Collins a Edwin „Buzz“ Aldrin osprchovali, obliekli a absolvovali poslednú lekársku prehliadku pred štartom. O 05:00 sa podávali raňajky, ktoré tradične pozostávali z pomarančového džúsu, steaku zo sviečkovice, miešaných vajíčok, toastu a kávy. Raňajkovali v spoločnosti Deka Slaytona a člena záložnej posádky Williama Andersa. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a o 06:27 astronauti vyšli z Budovy pilotovaných letov, zamávali tlieskajúcemu davu a spolu s dvoma technikmi a Slaytonom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Slayton z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu ( Launch Control Center ). Po príchode na miesto si astronauti všimli, že konštrukcia okolo rakety je úplne opustená, zatiaľ čo pri simulovaných odpočtoch a testoch bolo na mieste množstvo pracovníkov. Michael Collins na to po rokoch spomínal: „Hovoril som si – kde všetci dočerta sú? Že by vedeli niečo, čo ja neviem?“ Počas cesty výťahom k „bielej miestnosti“, cez ktorú sa vstupovalo do interiéru veliteľského modulu, sa výťah zastavil o poschodie nižšie pod spomínanou miestnosťou, aby Aldrin vystúpil a počkal, kým budú Armstrong a Collins usadení na svojich miestach. V „bielej miestnosti“ totiž nebol dostatočný priestor pre všetkých troch a Aldrin mal ako pilot lunárneho modulu výnimočne sedieť v strede. Na tomto sedadle sedával pilot veliteľského modulu, ktorým bol tentokrát Mike Collins, ale vzhľadom na to, že Aldrin počas výcviku pre záložnú posádku Apolla 8 prešiel kompletným výcvikom na toto miesto a Collins bol kvôli zdravotným problémom s chrbticou v tom čase vyradený z letového stavu, rozhodlo sa o výnimke a Aldrin mal počas štartu fungovať ako pilot veliteľského modulu. Pred nástupom do veliteľského modulu čakal na posádku „uzavierací tím“ pod vedením legendárneho Guentera Wendta a pilot lunárneho modulu záložnej posádky Fred Haise, ktorý od skorého rána kontroloval stav kozmickej lode. Guenter Wendt daroval Neilovi Armstrongovi darček v podobe polystyrénového Mesiaca, ktorý bol pokrytý alobalom a oznámil mu, že je to kľúč k Mesiacu. Od Armstronga Wendt dostal poukaz na taxík platný medzi dvoma ľubovoľnými planétami a Collins Wendtovi daroval drevenú plaketu s pribitým malým pstruhom a nápisom „Trofejný pstruh Guentera Wendta“ ( Guenter Wendt Trophy Trout ), keďže Wendt bol známy rybársky nadšenec. Potom, čo sa posádka usadila na svoje miesta a vykonali sa nevyhnutné kontroly, Wendt uzavrel poklop prielezu. Viditeľná nárazová vlna vytvorená raketou Saturn V s kozmickou loďou Apollo 11, 1 minúta a 20 sekúnd po štarte (výška 12,5 km, rýchlosť 1 600 km/h), 16. júl 1969 Súbor:Apollo-11-earth-observation.jpg|thumb|right|Pohľad na Zem z Apolla 11 po navedení na obežnú dráhu Odpočítavanie prebiehalo podľa plánu. V čase T-3 minúty odpočítavanie prevzal automatický sekvencer. Kontroly stavu nosnej rakety a kozmickej lode prebiehali každú sekundu. V čase T-50 sekúnd štartovacia zostava úplne prešla na vlastné zdroje energie. V čase T-16,968 sekúnd navigačný počítač Saturnu dostal poslednú aktualizáciu o svojej polohe voči bodu, do ktorého má zamieriť, a ktorý leží vo výške 190 km a horizontálne je vzdialený 2 705 km severovýchodne od štartovacej rampy. Od tohto momentu už navigačný počítač pracoval úplne nezávisle. V čase T-8,90 sekúnd dostal prvý stupeň S-IC povel k zážihu motorov. V T-6,40 sekúnd sa zapálil prostredný motor č. 5 a v 300 milisekundových intervaloch aj zostávajúce štyri. Raketa Saturn V s hmotnosťou 3 238,94 ton začala vibrovať. Misia Apollo 11 odštartovala 16. júla 1969 o 09:32:00,63 miestneho času (13:32:00,63 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. V čase T+0,30 sekundy nastal prvý vertikálny pohyb Saturnu. V T+0,63 sekundy sa rozbehli palubné hodiny. Rýchlosťou 1,65 km/h sa nosná raketa začala dvíhať nad rampu. Riadenie letu prevzal Houston. Obežnú dráhu Zeme Apollo dosiahlo po 11 minútach a 49 sekundách od štartu. Po jeden a pol oblete Zeme sa o 16:22:13 UTC znova na šesť minút zapálil tretí stupeň Saturnu (S-IVB) a uviedol Apollo na dráhu k Mesiacu. Po navedení na dráhu k Mesiacu mali astronauti možnosť oknami sledovať vzďaľujúcu sa Zem. O pol hodinu neskôr (od 16:49 UTC) astronauti prestavali loď – s veliteľským modulom sa odpojili, otočili ho a pripojili k lunárnemu modulu. Potom, o 17:49 UTC, odhodili nepotrebný tretí stupeň S-IVB. Stupeň S-IVB bol ďalším zážihom navedený na obežnú dráhu okolo Slnka. Let k Mesiacu trval tri dni. Posádke začal rutinný kolobeh prác, ktorého úlohou bolo, udržať loď v perfektnom stave. O lete rozprávala posádka divákom v niekoľkých televíznych reportážach. V druhý deň letu bola vykonaná plánovaná korekcia dráhy, čím sa po prvýkrát otestoval hlavný motor SPS v servisnom module. Korekcia dráhy v skutočnosti nebola potrebná, išlo o overenie funkcie motora. Apollo 11 letelo k Mesiacu po dráhe voľného návratu (Free Return Trajectory), čo znamenalo, že v prípade zlyhania motora loď veľkým oblúkom preletí okolo Mesiaca a späť k Zemi sa vráti na ideálnom kurze pre vstup do atmosféry. V tretí deň letu posádka kontrolovala interiér a systémy lunárneho modulu. Astronauti sa začali pripravovať na manéver LOI (Lunar Orbit Insertion – usadenie na obežnú dráhu Mesiaca) a 75 hodín, 41 minút a 23 sekúnd po štarte sa Apollo 11 dostáva nad odvrátenú stranu Mesiaca. Spojenie s Houstonom sa prerušilo. Na sekundu presne v očakávanom čase bol sledovacou stanicou v Madride zachytený signál Apolla. Navedenie na obežnú dráhu Mesiaca prebehlo úspešne. Brzdiaci zážih motora SPS, ktorý trval 5 minút a 57,53 sekúnd spomalil kozmickú loď o potrebných 3 201,3 km/h. O dve hodiny neskôr nasledoval ešte jeden zážih motora SPS, LOI-2, ktorý obežnú dráhu upravil na výšku v rozmedzí 122,4 km – 100,9 km nad mesačným povrchom. Medzi zážihmi sa uskutočnil ešte jeden televízny prenos a po zážihu LOI-2 Armstrong s Aldrinom kontrolovali lunárny modul a čiastočne ho oživili. Potom sa posádka uložila k spánku. Zostup na mesačný povrch Súbor:Apollo 11 Lunar Module Eagle in landing configuration in lunar orbit from the Command and Service Module Columbia.jpg|thumb|left|Lunárny modul Eagle po oddelení od veliteľského modulu Columbia vyfotografovaný Michaelom Collinsom z Columbie , 20. júl 1969 Súbor:Duke, Lovell and Haise at the Apollo 11 Capcom, Johnson Space Center, Houston, Texas - 19690720.jpg|thumb|left|Komunikátor (CAPCOM) Charles Duke s členmi záložnej posádky Apolla 11, Jamesom Lovellom a Fredom Haisom, počúvajú komunikáciu počas zostupu Apolla 11 na Mesiac O takmer 12 hodín neskôr, 20. júla navečer svetového času, sa Armstrong a Aldrin premiestnili do lunárneho modulu. Po niekoľkých hodinách práce sa nad odvrátenou stranou Eagle odpojil od veliteľského modulu Columbia . V narážke na meno lunárneho modulu Armstrong ohlásil: „ Orol má krídla! “ Lunárny modul sa následne otáčal pred veliteľským modulom, aby ho mohol Mike Collins vizuálne skontrolovať. V momente, keď bol Eagle voči Columbii obrátený o 180°, Mike Collins zhodnotil: „Myslím, že máte veľmi pekný lietajúci stroj, Eagle, aj keď je hore nohami.“ Neil Armstrong mu z lunárneho modulu odpovedal: „Neviem, kto je tu hore nohami.“ Z lunárneho modulu vyzerala celá situácia úplne opačne. Potom sa veliteľský modul Columbia začal pomaly vzďaľovať. Než začal lunárny modul zostupovať na mesačný povrch, vykonali Armstrong s Aldrinom ešte zážih DOI (Descent Orbit Insertion – navedenie na zostupovú obežnú dráhu). Zážihom DOI bola obežná dráha lunárneho modulu upravená tak, aby jej najnižší bod ležal vo výške približne 13 km nad mesačným povrchom. Po vynorení sa spoza odvrátenej strany riadiace stredisko zaregistrovalo prvé problémy; komunikácia s lunárnym modulom je prerušovaná a chvíľami sa stráca úplne. Problém bol vyriešený tak, že pokyny zo Zeme Collins tlmočil Armstrongovi a Aldrinovi. Riadiace stredisko dalo týmto spôsobom posádke povolenie pre PDI (Powered Descent Initiation – navedenie na motorový zostup). V čase 102 hodín, 33 minút a 5 sekúnd po štarte bol nehlučne zažihnutý motor zostupového stupňa. Skoro však spozorovali, že motory boli v činnosti dlhšie a Eagle bol o štyri sekundy pred plánovanou trasou a pristával na kilometre vzdialený od pôvodne plánovaného miesta. Navigačný a riadiaci počítač hlásili hneď niekoľko alarmov zapríčinených vychýlením sa z plánovanej trasy, a to prinútilo posádku sústrediť sa na riadenie modulu. V riadiacom stredisku NASA mladý operátor Steve Bales však oznámil riaditeľovi letu, že napriek alarmom je bezpečné pokračovať v zostupe. Alarmy, ktoré generoval program lunárneho modulu, signalizovali, že počítač nie je schopný dokončiť výpočty vo vyhradenom čase ( „executive overflows“ ). Ako sa neskôr zistilo, príčinou bolo, že počítač strávil neplánovaný čas obsluhou stretávacieho radaru, ktorý sa počas zostupu nepoužíval. Steve Bales za svoje „pokračujeme“ v napätej chvíli zostupu dostal Medailu slobody ( Medal of Freedom ). Pristátie Hneď ako posádka mohla obrátiť svoju pozornosť naspäť k výhľadu von, astronauti videli, že počítač ich vedie priamo na miesto plné veľkých kameňov v okolí veľkého krátera. Vo výške 150 metrov Armstrong prevzal manuálnu kontrolu nad lunárnym modulom a počítaču nechal na starosť iba ovládanie ťahu motora. Kamenitú oblasť preletí a nakláňa Eagle vpred a znižuje rýchlosť klesania. Armstrong nemal čas vysvetliť svoje rozhodnutie riadiacemu stredisku, o mieste plnom veľkých kameňov zatiaľ vedel iba on, Aldrin sledoval displej počítača a ukazovatele rýchlosti a klesania Eaglu , ktoré neustále hlásil Armstrongovi. Komunikátor Charlie Duke na návrh Deka Slaytona ticho navrhol: „Asi by sme teraz mali byť potichu.“ Riadiace stredisko nechcelo posádku vyrušovať zo sústredenia. Medzitým sa začali zásoby paliva lunárneho modulu rýchlo zmenšovať. Armstrong konečne našiel vhodné miesto na pristátie a začal s lunárnym modulom spomaľovať. Vo výške 30 metrov sa rozsvietila kontrolka minimálneho množstva paliva. Vo výške 22 metrov nad povrchom prišlo z riadiaceho strediska hlásenie o zostávajúcom palive na 60 sekúnd. Neskôr však vyšlo najavo, že zostávajúceho paliva bolo oveľa viac, než sa zdalo. Palivo, ktoré sa prudko prelievalo v nádržiach, predčasne odhalilo senzor kritického množstva paliva, a to spustilo kontrolku, od ktorej sa následne odvíjali hlásenia o množstve paliva z riadiaceho strediska. Medzitým Armstrong oznamuje: „40 stôp, 2,5 nadol. Zdvíhame trochu prachu!“ Následne z riadiaceho strediska prichádza informácia o stave paliva na 30 sekúnd. O deväť sekúnd neskôr sa jedna z troch tyčových sond na nohách Eaglu dotkla mesačného povrchu a Aldrin ohlásil: „Signálka kontaktu!“ Vzápätí odpovedal Armstrong: „Vypínam!“ Lunárny modul pristál v nedeľu 20. júla 1969 o 20:17:39,90 svetového času (15:17:39,90 houstonského času). Posádka ihneď zabezpečila systémy Eaglu a po niekoľkých sekundách sa Armstrong s Aldrinom otočili k sebe, podali si ruky a pobúchali sa vzájomne po chrbtoch. Komunikátor Charlie Duke z Houstonu ohlásil: „Vidíme, že ste dole, Eagle.“ Armstrong si pripravil svoj nový volací znak, o ktorom vopred nikomu nepovedal: „Houston, tu je základňa Tranquility. Orol pristál!“ Charliemu Dukovi sa prekvapene zaplietol jazyk: „Rozumiem, Tuanq... Tranquility. Vidíme vás na zemi, kvôli vám tu veľa chlapov zmodrelo. Teraz znovu dýchame, vďaka!“ Podľa plánu mali astronauti pred výstupom na povrch päť hodín spať, boli totiž hore od skorého rána. Na mieste však Armstrong s Aldrinom usúdili, že by nezaspali; rozhodli sa preto rovno začať prípravu k výstupu na povrch. Tá sa namiesto plánovaných dvoch hodín pretiahla na tri a pol. Cez dvojicu trojuholníkových okien, z ktorých mali 60° výhľad, astronauti vyberali miesto pre balík s vedeckým vybavením EASEP ( Early Apollo Scientific Experiment Package ) a vlajku USA. Päť hodín pred samotným výstupom na povrch Mesiaca Aldrin ešte vybral malú plastovú nádobu s omšovým vínom a kúsok hostie, a následne prijal eucharistiu. Pri výstupe z lunárneho modulu mal Armstrong spočiatku problém prejsť prielezom so svojím PLSS ( Portable Life-Support System , príručný systém pre zabezpečenie životných podmienok – „batoh“, ktorý mali astronauti na chrbte). Podľa veterána letov Apollo, Johna Younga, pri návrhu batoha s PLSS nebolo zohľadnené neskoršie zmenšenie prielezu lunárneho modulu; takže najvyšší pulz astronautov bol zaznamenaný v priebehu vstupov a výstupov z lunárneho modulu. Činnosť na mesačnom povrchu Súbor:Apollo 11 first step.jpg|thumb|right|Neil Armstrong zostupuje po rebríku lunárneho modulu na povrch Mesiaca Neil Armstrong opisuje mesačný povrch predtým, ako naň vkročí a prednesie pamätnú vetu: „Je to malý krok pre človeka, obrovský skok pre ľudstvo.“ , 21. júl 1969 O 02:39 UTC, 21. júla, Armstrong otvoril prielez, vyliezol von a o 02:51 UTC začal zostupovať po rebríku na povrch Mesiaca. Kvôli kontrolnému a ovládaciemu panelu skafandra, pripevnenému na hrudi, si nevidel na nohy. Počas zostupu po deväťstupňovom rebríku Armstrong potiahol za ovládač, aby rozbalil oddiel s vybavením ( Modular Equipment Stowage Assembly, MESA ) zložený na boku lunárneho modulu a aktivoval v ňom umiestnenú televíznu kameru. Prvé obrázky boli nasnímané systémom pomalobežnej televízie ( Slow-scan television ) a v pozemných strediskách ich cez obrazovku snímali kamery bežného televízneho systému, čo spôsobovalo značnú stratu kvality. Signály boli zachytené observatóriom Goldstone v USA a v austrálskom Honeysuckle Creek. O niekoľko minút neskôr bolo televízne vysielanie prepnuté na signál z citlivejšieho rádioteleskopu v austrálskom observatóriu Parkes. Kvôli niektorým technickým a poveternostným ťažkostiam, bol rozostrený čierno-biely obraz prvej prechádzky po povrchu Mesiaca zachytený a ihneď vysielaný pre najmenej 600 miliónov ľudí na Zemi. Po opise povrchu („vyzerá ako veľmi, veľmi jemne zrnitý… je to skoro ako prach“), Neil Armstrong zostúpil z rebríka lunárneho modulu a ako prvý človek v histórii vkročil do iného sveta. Dňa 21. júla o 02:56 UTC, šesť a pol hodiny po pristátí, vkročil na povrch Mesiaca a predniesol pamätnú vetu: Okrem splnenia primárneho cieľa vysloveného prezidentom Kennedym, a to pristáť na Mesiaci s ľudskou posádkou do konca 60. rokov, bolo Apollo 11 zároveň testom všetkých systémov Apollo, preto Armstrong odfotografoval lunárny modul, aby konštruktéri boli schopní posúdiť stav modulu po pristátí. Potom do vrecúška na palici odobral vzorky pôdy. Vrecúško poskladal a vložil ho do pravého vrecka na stehne. Odmontoval televíznu kameru z MESA, urobil panoramatický záber a pripevnil ju na 12-metrový stojan lunárneho modulu. Kábel od kamery zostal trocha zašpinený a predstavoval potenciálne riziko počas celého výstupu. Edwin „Buzz“ Aldrin zostupuje na mesačný povrch Aldrin sa k Armstrongovi čoskoro pridal a obaja strávili dve a pol hodiny navrtávaním mesačného povrchu, fotografovaním všetkého, čo videli, a zbieraním kameňov a iných vzoriek. Armstrong spolu s Aldrinom testovali rôzne možnosti pohybu po mesačnom povrchu, vrátane dvojnohých kengurích skokov. Batoh s PLSS mal tendenciu ich prevažovať dozadu, ale ani jeden z astronautov nemal vážne problémy s udržaním stability. Pohyb pri mesačnej gravitácii, šestinovej oproti gravitácii na Zemi, Armstrong opísal ako „možno ešte ľahší ako počas simulácií“ . Preferovaným spôsobom pohybu sa stal „cval“. Astronauti hlásili, že si potrebujú naplánovať pohyby na šesť až sedem krokov dopredu. Jemná pôda bola celkom šmykľavá. Aldrin poznamenal, že aj keď pri presune zo Slnkom osvetleného miesta do tieňa Eaglu sa teplota vo vnútri skafandra nezmenila a keďže na slnku bola helma viac ohrievaná, v tieni sa cítil chladnejšie. Astronauti spolu vztýčili vlajku USA – zem bola veľmi tvrdá, a tak sa im ju podarilo zasunúť do hĺbky nie viac ako . Potom prijali telefonát od prezidenta Richarda Nixona. Po telefonáte nainštalovali súpravu vedeckých prístrojov EASEP, ktorá obsahovala pasívny seizmometer a laserový retroreflektor. Potom Armstrong „odcválal“ asi na od lunárneho modulu, aby urobil fotografie z okraja Východného krátera, kým Aldrin zbieral vzorky. Použil na to geologické kladivo – bolo to jediné použitie tohto nástroja počas celej misie. Astronauti potom do nádob pomocou predĺžených klieští pozbierali vzorky kameňov. Väčšina ich povrchových aktivít trvala dlhšie ako očakávali, takže museli zastaviť dokumentáciu vzoriek v polovici vyhradených 34 minút. Súbor:Aldrin Next to Solar Wind Experiment - GPN-2000-001211.jpg|Aldrin pri lunárnom module Súbor:Buzz salutes the U.S. Flag.jpg|Aldrin salutuje americkej vlajke Súbor:Apollo 11 bootprint.jpg|Aldrinova stopa v mesačnom prachu Súbor:As11-40-5886.jpg|Armstrong ukladá vzorky Súbor:Aldrin Apollo 11 original.jpg|Edwin „Buzz“ Aldrin na Mesiaci Súbor:AS11-40-5949HR.jpg|Aldrin rozmiestnil vedecké prístroje na Mesiaci; seizmometer ( Passive Seismic Experiment Package, PSEP ), za ním laserový retroreflektor Súbor:Apollo 11 AS11-40-5961HR.jpg|Lunárny modul Eagle na Mesiaci Štart z Mesiaca a návrat k Zemi Plaketa na rebríku zostupovej časti lunárneho modulu V tom čase riadiace stredisko využilo kódované správy, aby varovalo Armstronga, že jeho hodnoty metabolizmu sú vysoké, a že by mal spomaliť. Pre krátkosť času sa veľmi ponáhľal a skákal od úlohy k úlohe. Keďže hodnoty metabolizmu oboch astronautov boli menšie ako sa očakávalo, tak riadiace stredisko povolilo 15-minútové predĺženie „prechádzky“. S malými problémami astronauti pomocou zariadenia Lunar Equipment Conveyor (jednoduchá lanovka pre dopravu predmetov hore do úložného priestoru lunárneho modulu) naložili film a dve krabice, ktoré obsahovali 21,55 kg vzoriek, do úložného priestoru lunárneho modulu. Aldrin vstúpil do Eaglu ako prvý. Armstrong potom vyskočil na tretí stupienok rebríka a vyšplhal sa do lunárneho modulu. V čase 05:11:13 UTC Aldrin uzavrel prielez. Na povrchu zanechali vedecké prístroje ako, napríklad pole retroreflektorov určených na Lunar Laser Ranging Experiment. Tiež zanechali vlajku USA a iné pripomienky pobytu, vrátane plakety (pripevnenej na rebríku zostupovej časti lunárneho modulu), na ktorej sú dve kresby Zeme (západná a východná pologuľa), nápis a podpisy astronautov a prezidenta Richarda Nixona. Na plakete je napísané: : Here men from the planet Earth : first set foot upon the Moon : July 1969, A.D. : We came in peace for all mankind : Tu sa ľudia z planéty Zem : prvý raz dotkli nohami Mesiaca : Júl 1969, r.P. : Prišli sme v mieri v mene celého ľudstva Po presune do lunárneho modulu astronauti upratovali vybavenie a triedili už nepotrebný odpad. Fotografovali sa a potom sa snažili trochu najesť. Naposledy, dve a pol hodiny po ukončení výstupu na mesačný povrch, ešte raz vypustili z Eaglu atmosféru, aby mohli prielezom vyhodiť už nepotrebné batohy s PLSS a odpad na mesačný povrch. Nasledoval odpočinok, pri ktorom si Armstrong púšťal hudbu z kazety, ktorú mal pribalenú vo svojom osobnom balíčku. Na kazete mal dve skladby, a to Music Out of the Moon (Hudba z Mesiaca) od Samuela Hoffmana a Dvořákovú Symfóniu „Z Nového sveta“. Astronauti bez prilieb ucítili aj zvláštny pach, ktorý bol podobný vypálenému strelnému prachu – zistili ako vonia Mesiac. Nastal čas na spánok, pre ktorý však v kabíne lunárneho modulu nebolo veľa miesta. Obom astronautom sa nedalo príliš zaspať a až ku koncu času vyhradeného na spánok sa Armstrongovi podarilo na dve hodiny upadnúť do bezsenného spánku. Astronautov po siedmich hodinách, o 15:32 UTC, zobudilo riadiace stredisko. Začali sa pripravovať na štart z Mesiaca, na ktorý mali iba jednu šancu. Ak by zlyhal motor v návratovom stupni, zostali by navždy na povrchu Mesiaca. Pre tento prípad mal prezident Nixon pripravený smútočný prejav. Táto možnosť sa takmer stala realitou, keď Aldrin zistil, že je zlomený klobúčik ističa, ktorý patril poistke vzletového motora. K zlomeniu klobúčika došlo pravdepodobne počas pohybov v nemotorných skafandroch pred a po výstupe na mesačný povrch. Situáciu improvizovane vyriešil Aldrin, keď k úplnému stlačeniu ističa použil fixku, ktorú má dodnes starostlivo uschovanú. Aldrin následne odpočítaval posledné sekundy pred štartom a o 17:54:00 UTC nastal zážih vzletového motora a návratový stupeň úspešne vzlietol. Návratový stupeň lunárneho modulu Eagle sa blíži k veliteľskému modulu Columbia Navedenie na lunárnu obežnú dráhu bolo tiež úspešné a po troch hodinách od štartu z Mesiaca a potrebných korekčných zážihoch boli Armstrong s Aldrinom už celkom blízko k veliteľskému modulu Columbia , na palube ktorého ich čakal Mike Collins. Collins pri tejto príležitosti zažartoval: „Pozerám, že nemáte podvozok.“ Bola to narážka na fakt, že zostupový stupeň aj s pristávacími nohami zostal na povrchu. Armstrong vzápätí Collinsovi odpovedal: „To je v poriadku... Nevieš, ku ktorému koncu sa máš pripojiť, čo?“ V čase 21:35 UTC sa Columbia pripojila k Eaglu . Armstrong s Aldrinom následne hodinu a pol deaktivovali niektoré systémy lunárneho modulu a pripravovali presun nákladu do veliteľského modulu. Až potom Collins otvoril prielez, aby mohol astronautov privítať. Z Mesiaca priviezli 21,55 kg kameňov a prachu. Eagle zostal po odpojení od Columbie na obežnej dráhe okolo Mesiaca. Neskoršie NASA oznámila, že táto obežná dráha nebola udržateľná, čo vyústilo do pádu Eaglu na „neznáme miesto“ na povrchu Mesiaca. Posádka Apolla 11 sa následne začala pripravovať na manéver TEI (Trans-Earth injection – uvedenie na dráhu k Zemi). Hlavný motor SPS v servisnom module bol úspešne zažihnutý 22. júla o 04:55:42 UTC. Motor pracoval presne podľa plánu a kozmická loď bola navedená na dráhu k Zemi. Počas návratu k Zemi sa posádka zaoberala úlohami a procedúrami potrebnými k údržbe kozmickej lode. O uplynulých historických udalostiach astronauti rozprávali divákom po celom svete v dvoch televíznych prenosoch, pričom počas prvého posádka predviedla divákom ukážku efektov v beztiažovom stave a počas druhého prenosu Neil Armstrong, ktorý si vzal slovo ako prvý, pripomenul odkaz Julesa Verna. Michael Collins poukázal na všetkých ľudí, ktorí sa podieľali na konštrukcii, stavbe a testovaní strojov, ktoré ich doviezli až na Mesiac. Aldrin následne poukázal na ľudskú zvedavosť, bez ktorej by túto misiu nebolo možné uskutočniť. Neil Armstrong uzavrel celý prenos tým, že pripomenul všetkých tých, ktorí sa priamo aj nepriamo podieľali na lete Apolla 11. Návrat na Zem a karanténa Súbor:S69-21698 (26284258570).jpg|thumb|right|Posádka Apolla 11 v člne po pristátí v Tichom oceáne pred vyzdvihnutím, 24. júl 1969 Do pôvodne plánovanej oblasti kozmická loď pristáť nemohla, pretože sa v tých miestach začala formovať silná tropická búrka. Lietadlová loď USS Hornet preto dostala pokyn presunúť sa do pokojnej oblasti, približne na severozápad. Medzitým kozmická loď naberala rýchlosť, keďže sa čím ďalej, tým viac dostávala do gravitačného poľa Zeme. Pristátie bolo očakávané za úsvitu 24. júla. Servisný modul bol oddelený v čase 16:21:12 UTC vo vzdialenosti od Zeme. Potom musel byť veliteľský modul Columbia zorientovaný tak, aby do atmosféry vstúpil tepelným štítom v smere letu. Pri tejto príležitosti komunikátor (CAPCOM) Ronald Evans žartom upozornil posádku: „Tu je váš priateľský záložný pilot veliteľského modulu. Šťastnú cestu a nezabudnite vstúpiť do atmosféry BEF!“ („blunt end forward“ – plochou časťou vpred). Ideálny uhol vstupu do atmosféry mal mať sklon 6,5° pod horizont. Veliteľský modul Columbia vstúpil do hustých vrstiev atmosféry v čase 16:35:05 UTC rýchlosťou 39 715,4 km/h. Pri tejto rýchlosti by trenie kozmickú loď zničilo, a preto vo výške počítač natočil modul tak, aby vzniknutý vztlak loď „odrazil“ späť do vesmíru. Medzitým sa pôsobením trenia rýchlosť lode znížila a po balistickej krivke Columbia vstúpila do atmosféry už definitívne. Súbor:President Nixon welcomes the Apollo 11 astronauts aboard the U.S.S. Hornet.jpg|thumb|left|Posádku Apolla 11 v mobilnej karanténnej jednotke víta prezident Nixon Presne po 9 minútach od vstupu do atmosféry sa otvoril vyťahovací, potom brzdiaci padák a následne tri malé pilotné padáčiky v závese s bielo-oranžovými kopulami troch hlavných padákov. Záchrannými jednotkami bol potvrdený vizuálny kontakt a k očakávanému miestu pristátia zamierili vrtuľníky. Na privítanie posádky sa pripravoval aj prezident Nixon a lodná kapela na lodi USS Hornet . Veliteľský modul Columbia pristál 24. júla 1969 o 16:50:35 svetového času (05:50:35 havajského času) do vĺn severného Tichého oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo od stredu pristávacej oblasti, od záchrannej lietadlovej lode USS Hornet , juhozápadne od Honolulu, južne od Johnstonovho atolu a približne východne od ostrova Wake. Veliteľský modul najprv pristál hore dnom, ale počas niekoľkých minút sa pomocou nafukovacích balónov otočil do správnej polohy. Súbor:Apollo 11 ticker tape parade 1.jpg|thumb|right|Edwin „Buzz“ Aldrin (vľavo), Michael Collins (v strede) a Neil Armstrong (vpravo) na oslavách v New Yorku, 13. august 1969 Z vrtuľníkov zoskočili štyria potápači v ochranných odevoch ( Biological Isolation Garments ), ktorí stabilizovali Apollo pomocou nafukovacích vakov. Jeden z nich, otvoril vstup do lode a podal astronautom tie isté odevy, aby sa do nich prezliekli. Dôvodom bola obava z možného prinesenia mimozemského života. Potom astronautov vyzdvihli do vrtuľníka, ktorý ich odviezol na Hornet . Tu boli zavretí v izolovanom kontajneri MQF ( „Mobile Quarantine Facility“ – mobilná karanténna jednotka). Na Hornete sa s astronautmi, cez okno karantény, pozdravili prezident Nixon, riaditeľ NASA Thomas Paine a kolega astronaut Frank Borman. Hornet doplával do Pearl Harboru, odkiaľ astronauti pokračovali letecky do Strediska pilotovaných letov v Houstone, kde na nich čakali rodiny a špeciálna budova, v ktorej boli skúmané privezené vzorky, a kde astronauti strávili zvyšok 21-dňovej karantény. Karanténa skončila 10. augusta o 9. hodine večer miestneho času. Po skončení karantény mali deň voľna, ktorý strávili s rodinami, a od 13. augusta vyrazili na slávnostné turné po USA. Neil Armstrong, Edwin „Buzz“ Aldrin a Michael Collins sa stali svetovými celebritami. Dňa 16. septembra boli prijatí v Kongrese Spojených štátov a 29. septembra odleteli z Houstonu na 38-denné turné „Giant Leap“ (Veľký skok), počas ktorého navštívili 29 miest v 24 krajinách sveta. Svetové turné zakončili 5. novembra vo Washingtone, D. C. Veliteľský modul Apolla 11 sa dnes nachádza v Národnom múzeu letectva a kozmonautiky ( National Air and Space Museum ) vo Washingtone, D. C."}
{"id": "185954", "title": "James Benson Irwin", "context": "Život  Mladosť a výcvik Narodil sa síce v Pittsburghu, ale mladosť prežil v Colorado Springs. Vysokú školu absolvoval v Salt Lake City v Utahu. Stal sa z neho námorný inžinier a v roku 1951 absolvoval aj námornú akadémiu. Potom pokračoval v štúdiu na univerzite v Michigane, odbor letecké inžinierstvo, diplom získal roku 1957. Letecký výcvik absolvoval na vojenských základniach v Texase. Stal sa z neho vynikajúci testovací pilot, nalietal 6650 hodín, mal aj vážnu nehodu s množstvom zranení. Do NASA, strediska amerických kozmonautov, sa dostal v apríli 1966. Najskôr sa zacvičil do funkcie člena záložnej posádky Apolla 12, potom už do vesmíru letel. Let do vesmíru Svoj let na Mesiac odštartoval s kolegami A. M. Wordenom a D. R. Scottom z Cape Canaveral 26. júla 1971 vo svojich 41 rokoch a to po piatich rokoch príprav. Cieľom expedície bolo nájsť najstaršiu horninu Mesiaca – zvanú ako \"biely kameň\". Počas rekordných troch dní na Mesiaci nazbierali takmer hornín, k čomu im pomohol po prvýkrát použitý mesačný automobil \"Rover 1\". Ich štart z Mesiaca po prvýkrát snímala kamera. Na Zem sa vrátili 7. augusta. Škandál so známkami Už krátko po pristátí bolo celé mužstvo Apolla 15 vybrané za náhradníkov pre let Apolla 17. V priebehu nasledujúceho roku sa prevalila ich aféra so známkami. Scott, Worden a Irwin mali vziať 398 poštových známok so spomienkou na ich let a sto z nich predať nemeckému obchodníkovi s poštovými známkami. Zisk z predaja bol použitý na založenie zvereneckého fondu pre deti posádky Apolla 15. Aj keď ich čin nebol nezákonný, a napriek skutočnosti, že NASA zavierala oči pred podobnými aktivitami pri skorších letoch, administratíva rozhodla, že Scott a jeho posádka budú príkladne potrestaní a nikto z nich do vesmíru znovu nepoletí."}
{"id": "197424", "title": "Karl Gordon Henize", "context": "Život  Mladosť a výcvik Po základnej a strednej škole vyštudoval matematickú fakultu virginskej univerzity (University of Virginia), po ukončení štúdia v roku 1947 pokračoval na rovnakej univerzite štúdiom na fakulte astronómie. Doktorát astronómie obhájil v roku 1954. Potom slúžil v námorníctve. V roku 1967 bol vybraný do šiestej skupiny pripravujúcich sa amerických astronautov. V programe Skylab viedol pokusy ultrafialovej astronómie. Stal sa členom podporných posádok pre lety Skylab 2, Skylab 3 a Skylab 4. Po ukončení tohto programu sa preškolil na lety s raketoplánmi a stal sa 176. kozmonautom Zeme. Bol ženatý a mal štyri deti. Lety do vesmíru Letel iba raz a to v roku 1985 na palube raketoplánu Challenger na sedemdennú misiu STS-51-F. Pre Challenger to bol ôsmy let, na palube boli: Charles Fullerton ako veliteľ, pilot Roy Bridges, ďalej dr. Karl G. Henize, dr. Franklin Musgrave, dr. Anthony England, dr. Loren Acton a dr. John-David Bartoe. Na obežnú dráhu vyniesli laboratórium Spacelab. Štartovali z Kennedyho vesmírneho strediska na myse Canaveral, pristáli na základni Edwards Air Force Base v Kalifornii. STS-51-F Challenger (29. júl 1985 – 6. august 1985) Po lete V NASA zostal až do svojej smrti. Zomrel vo veku 66 rokov v roku 1993 pri pokuse o výstup na Mount Everest vo výške 6000 m na infarkt."}
{"id": "263517", "title": "John Casper", "context": "Životopis V roku 1966 vyštudoval vojenskú akadémiu a o rok neskôr ukončil vzdelanie v odbore astronautiky na Purdueovej univerzite. Ako vojenský pilot sa zúčastnil vojny vo Vietname. Nalietal 7000 hodín. Potom absolvoval školu testovacích pilotov a pokračoval v lietaní. V NASA bol od 23. mája 1984 a o šesť rokov neskôr letel do vesmíru."}
{"id": "531399", "title": "Kritika programu Space Shuttle", "context": "Varovania a problémy Niektorí vedci kritizovali všadeprítomný posun v kultúre NASA od bezpečnosti k tomu, aby sa zaistilo, že štarty sa uskutočnia načas. Vrcholový manažment NASA prijal toto oslabenie zamerania na bezpečnosť v 80. rokoch, zatiaľ čo niektorí inžinieri zostali opatrní. Agresívne rozvrhy štartov vznikli v 80. rokoch ako spôsob rehabilitácie americkej prestíže po vojne vo Vietname. Fyzik a nositeľ Nobelovej ceny za fyziku Richard Feynman, člen vyšetrovacej komisie nehody raketoplánu Challenger, ktorý odhadol, že riziko, \"je v ráde percent\", vo svojej správe dodal: \"Oficiálne vedenie na druhej strane tvrdí, že verí v tisíckrát menšiu pravdepodobnosť zlyhania. Jedným z dôvodov môže byť snaha NASA o ubezpečenie vlády o dokonalosti a úspechu, aby sa zabezpečilo poskytovanie finančných prostriedkov. Druhým môže byť to, že úprimne verili, že je to pravda, čo dokazuje takmer neuveriteľný nedostatok komunikácie medzi nimi a pracujúcimi inžiniermi\". Napriek Feynmanovým varovaniam následná investigatívna žurnalistika našla niektoré dôkazy, že relatívna ignorancia bezpečnosti NASA by mohla pretrvávať dodnes. Napríklad NASA znižovala riziko úlomkov izolačnej peny z externej nádrže a predpokladala, že malé poškodenie z predchádzajúcich štartov znamená nízke riziko pre budúcnosť."}
{"id": "24260", "title": "National Aeronautics and Space Administration", "context": "Dejiny  Vznik a začiatky NASA vznikla ako americká reakcia na úspechy sovietskeho kozmického programu (pozri Vesmírne preteky). 29. júla 1958 americký prezident Eisenhower podpísal „National Aeronautics and Space Act“, zákon, ktorým vznikla NASA. Agentúra začala fungovať 1.októbra 1958 a po Národnom poradnom výbore pre letectvo (National Advisory Committee for Aeronautics – NACA) zdedila 4 laboratóriá a približne 8 000 zamestnancov. Prvé programy NASA boli zamerané na výskum letov človeka do vesmíru. Program Mercury, ktorý začal v roku 1958, mal za cieľ hlavne zistiť, či človek môže prežiť vo vesmíre. 5. mája 1961 uskutočnil Alan Shepard balistický skok v kabíne Mercury 3 a 20. februára 1962 sa John Glenn stal prvým Američanom, ktorý obletel zemeguľu v kozmickej lodi Mercury 6. Program Apollo Súbor:Apollo 11 Prime Crew - GPN-2000-001164 - Ap11-s69-31740.jpg|left|200px|thumb|Posádka Apolla 11 – Neil Armstrong, Michael Collins a Edwin Eugene „Buzz“ Aldrin Keď program Mercury preukázal, že kozmické lety s ľudskou posádkou sú uskutočniteľné, bol spustený program Apollo. Ten mal pôvodne za cieľ ďalší výskum vesmíru a eventuálne dosiahnutie obežnej dráhy Mesiaca. Jeho cieľ bol predefinovaný potom, keď prezident USA John F. Kennedy vo svojom prejave z 25. mája 1961 uviedol, že by Spojené štáty mali dopraviť človeka na Mesiac a bezpečne späť na Zem do roku 1970. Hlavným cieľom programu Apollo sa stalo práve pristátie na Mesiaci. Medzitým bol začatý program Gemini, ktorý mal umožniť vyskúšanie technológií a postupov nevyhnutných pre mesačné misie. Po ôsmich rokoch, počas ktorých sa uskutočnilo mnoho skúšobných letov a pri ktorých zahynuli prví americkí kozmonauti (požiar Apolla 1 počas tréningu štartu), sa podarilo cieľ programu Apollo splniť. Posádka Apolla 11 pristála na Mesiaci 20. júla 1969 a po nej sa prechádzalo po Mesiaci ešte 10 ďalších astronautov. Po splnení Kennedyho úlohy dopraviť človeka na Mesiac podpora pre americký vesmírny program ochabla. To sa prejavilo i predčasným ukončením mesačných misií Apollo – aj keď boli plánované ešte tri ďalšie lety, program bol ukončený v decembri 1972 letom Apolla 17 (je zaujímavé, že to bolo prvýkrát a zatiaľ naposledy, kedy sa na povrch Mesiaca dostal profesionálny vedec – geológ Harrison Schmitt). Jednou z príčin predčasného ukončenia programu boli aj rozpočtové škrty vyvolané vojnou vo Vietname. Ďalšie rané misie Hoci väčšina rozpočtu NASA bola venovaná na pilotované kozmické lety, NASA vyslala tiež rad bezpilotných sond. V roku 1962 odštartoval Mariner 2, ktorý ako prvá ľuďmi vyrobená sonda preletel okolo inej planéty – Venuša – a zároveň poslala z tohto preletu dáta. Programy Ranger, Surveyor a Lunar Orbiter boli kľúčové pre prieskum podmienok na Mesiaci pred pristátím ľudí v rámci programu Apollo. Dve sondy Viking pristáli na Marse a sondy Pioneer a Voyager sa vydali k vonkajším planétam slnečnej sústavy – Jupitera, Saturna, Urána a Neptúna, odkiaľ popri vedeckých dátach vyslali aj farebné snímky. V roku 1973 NASA vypustila svoju prvú družicovú stanicu – Skylab. Vystriedali sa na nej tri trojčlenné posádky, ale už v roku 1975 bola opustená. Po víťazstve USA v pretekoch o dosiahnutie Mesiaca sa obe mocnosti začali orientovať na vzájomnú spoluprácu. 17. júla 1975 sa americká loď Apollo spojila so sovietskym Sojuzom 19. Tento projekt znamenal začiatok medzinárodnej spolupráce vo výskume vesmíru a mnohé projekty, ktoré existujú dnes, majú počiatok v tejto dobe. Éra raketoplánov Súbor:NASA Space Shuttle Atlantis landing (STS-110) (19 April 2002).jpg|thumb|250px|Raketoplán štartuje ako raketa, ale pristáva ako lietadlo. Atlantis dosadá na pristávaciu dráhu Kennedyho vesmírneho strediska Od druhej polovice 70. rokov sa hlavné úsilie NASA sústredilo na projekt raketoplánu. Do roku 1985 boli postavené 4 raketoplány Space Shuttle, zamýšľané ako opakovane použiteľný dopravný prostriedok na obežnú dráhu Zeme. Prvý z nich, Columbia, odštartoval 12. apríla 1981. Lety raketoplánov však boli podstatne drahšie ako sa pôvodne plánovalo a katastrofa Challengeru v roku 1986 ukázala ich bezpečnostné nedostatky. Raketoplány boli využívané aj na čisto vojenské lety (program niektorých expedícií bol prísne tajný), ale ich vedecký prínos bol značný. V roku 1990 vyniesol raketoplán na obežnú dráhu okolo Zeme Hubblov vesmírny ďalekohľad (spoločný projekt s ESA, začiatok významnejšej spolupráce oboch organizácií) a posádky raketoplánov na ňom vykonali aj niekoľko opráv a vylepšení priamo na obežnej dráhe. V roku 1995 sa raketoplán pripojil k ruskej orbitálnej stanici Mir. Od roku 1998 sa na obežnej dráhe Zeme začala výstavba medzinárodnej stanice ISS, ku ktorej americké raketoplány uskutočnili mnoho letov. Pri jednom z nich 1. februára 2003 sa najstarší z flotily raketoplánov, Columbia, rozpadol nad Texasom vinou poškodenej tepelnej izolácie na krídle. Od tej doby až do roku (2005) boli lety raketoplánov zastavené. Ich opätovné uvedenie do prevádzky nastalo v júli 2005 misiou STS-114. Program raketoplánov bol ukončený v roku 2011. Počas 90. rokov NASA čelila stenčujúcemu sa rozpočtu. Deviaty riaditeľ NASA Daniel S. Goldin preto presadil prístup nazvaný „rýchlejšie, lepšie, lacnejšie“, ktorý mal znížiť náklady na kozmické lety. Program s týmto prístupom dostal názov Program Discovery. Bol však kritizovaný a prehodnotený po strate sond Mars Climate Orbiter a Mars Polar Lander v roku 1999. Smer na Mars Pristátie malého vozidla Sojourner na Marse v roku 1997 si získalo značnú pozornosť verejnosti. Menší záujem si vyslúžila desať rokov fungujúca družica Marsu Mars Global Surveyor, uvedená na obežnú dráhu okolo červenej planéty v tom istom roku. Od roku 2001 jej na obežnej dráhe robila spoločnosť ďalšia sonda – Mars Odyssey, ktorá hľadá stopy bývalej vulkanickej aktivity a pôsobenie vody na Marse. Po úspešnom pristátí ďalších vozidiel – Mars Exploration Rover Spirit a Opportunity – na Marse predniesol 14. januára 2004 americký prezident George Bush prejav, v ktorom vytýčil svoju víziu pre ďalší prieskum vesmíru. Podľa nej sa majú ľudia vrátiť na Mesiac do roku 2020 a vytvoriť tam stálu základňu. Tá má slúžiť ako pokusná stanica aj ako potenciálna základňa pre ďalšie výpravy. Raketoplány by mal nahradiť nový dopravný prostriedok – vesmírna loď Orion. Tá by mala byť schopná ako spojenia s ISS, tak aj medziplanetárnych letov. Prvý štart kozmickej lode Orion a jej nosnej rakety Ares 1 sa očakáva v roku 2020. Budúcnosť samotnej ISS je v pláne trocha nejasná. V júni 2020 bolo oznámené, že ústredie vo Washingtone, D.C. bude pomenované po prvej inžinierke tmavej pleti, Mary Jackson."}
{"id": "244953", "title": "Ellison Shoji Onizuka", "context": "Život V decembri 1969 úspešne ukončil štúdium na univerzite v Colorade a získal titul majstra letectva. Potom nastúpil na leteckú základňu Edwards v Kalifornii - Mohavská púšť, kde pracoval v škole testovacích pilotov. V roku 1978 bol vybraný medzi kandidátov na astronautov ako potencionálny astronaut - špecialista. V tom čase bol ženatý a otec troch detí.."}
{"id": "195467", "title": "William Raid Pogue", "context": "Život  Mladosť a výcvik Po ukončení základnej a strednej školy nasledovalo štúdium na oklahomskej baptistickej univerzite. Stal sa leteckým inžinierom a narukoval ako vojenský letec do vojny v Kórei. Tam absolvoval 43 bojových letov. Po vojne sa vrátil do Oklahomy, v roku 1960 tam ukončil univerzitné štúdium. Potom bol tri roky na vojenskej leteckej akadémii vo funkcii docenta katedry matematiky. V roku 1963 nastúpil do školy testovacích letcov vo Farnboroughu v Spojenom kráľovstve a dva roky tu pôsobil ako testovací letec. Potom sa vrátil do USA na základňu Edwards, kde bol inštruktorom v škole testovacích pilotov. V roku 1966 bol prijatý do piatej skupiny amerických kozmonautov. Pomáhal s prípravou letov Apollo 11 a Apollo 14. Po skončení programu Apollo sa zacvičil na program Skylab. Bol ženatý a mal tri deti. Lety do vesmíru V kozmickej lodi Skylab 4 odštartovala trojica kozmonautov Gerald Carr, William Pogue a Edward Gibson z kozmodrómu na myse Canaveral v novembri 1973. Leteli k orbitálnej stanici Skylab 1 a zostali tam rekordne dlho, takmer 3 mesiace pri plnení desiatok vedeckých pokusov. Na stanici boli poslednou posádkou. Skylab 4 (16. november 1973 – 8. február 1974) Po lete Po návrate zmenil svoju uzavretosť, so ženou začal chodiť do divadiel, vyhľadával spoločnosť. V nasledujúcom roku z NASA odišiel do Colorado Springs, kde sa stal viceprezidentom Hight Flight Foundation."}
{"id": "200286", "title": "Loren James Shriver", "context": "Po letoch Aj po ukončení aktívnej služby v tíme kozmonautov v NASA ostal v rôznych funkciách a to ako v Houstone, tak aj na myse Canaveral."}
{"id": "599808", "title": "Neil Armstrong", "context": "V priamom prenose Armstrongov zostup po rebríku a prvé kroky na Mesiaci videlo a počulo približne 600 miliónov ľudí, pätina ľudstva. Za ním vystúpil Buzz Aldrin, spoločne potom vztýčili americkú vlajku a plnili pripravený program. Fotografovali, zbierali vzorky hornín (celkovo ich priviezli na Zem 21,55 kg) a rozmiestnili prístroje sady EASEP – kútový odrážač a seizmograf. Fotografovanie mal za úlohu Armstrong, preto je len na niekoľkých snímkach urobených Aldrinom, ktorému fotoaparát na chvíľu požičal. O 4:57:08 UTC Aldrin a o 05:09:33 UTC aj Armstrong sa vrátili do modulu. Od 8 do 15 hodín odpočívali. Armstrong v nepohodlnej pozícii nemohol zaspať a vrtel sa. Seizmograf bol taký citlivý, že zachytil jeho pohyby.  Potom už bol na programe návrat k veliteľskému modulu Columbia ku Collinsovi. Z Mesiaca odštartovali o 17:54 UTC, oba moduly sa spojili o 21:35 UTC. Nasledujúci deň, 22. júla 1969, sa vydali na spiatočnú cestu k Zemi. Všetci traja astronauti v poriadku pristáli v Tichom oceáne 24. júla 1969 a okamžite si vyslúžili celosvetové uznanie. Museli však najprv tri týždne prežiť v karanténe kvôli ochrane proti zavlečeniu mimozemských organizmov."}
{"id": "198902", "title": "Kolonizácia Mesiaca", "context": "Súčasnosť Už niekoľko národov vyhlásilo koncepcie, že sa do niekoľkých rokov chystajú vrátiť na jeho povrch a postaviť tam prvú stálu základňu, ktorá by mala byť prvým krokom k celkovému využitiu a kolonizácii Mesiaca. Okrem Američanov, ktorí ako jediní na Mesiaci už boli a chystajú sa tam vrátiť do roku 2018 v rámci Programu Constellation, sa na Mesiac chystajú Rusi, Číňania, Japonci, Európania a potenciálne aj Indovia. V hre je národná prestíž, ako aj obrovský ekonomický a surovinový potenciál Mesiaca, na ktorý by si mohli krajiny nárokovať. Na druhej strane je Mesiac podobne ako Antarktída pod správou OSN, takže prípadné pridelenie práva na ťažbu bude ešte veľmi diskutovanou témou. Nakoľko sa podarí časový harmonogram splniť je otázkou peňazí respektíve škrtov, ktoré sa často v kozmických programoch objavujú. Už teraz je ale jasné, že nepôjde o projekt podobný Apollu, ktorý by mal za cieľ iba človeka na Mesiac dopraviť. Súčasná misia by mala za úlohu vytvoriť trvalú základňu na Mesiaci. Oproti minulým rokom situácia vyzerá lepšie. Na ihrisku o kolonizáciu sa objavilo hneď niekoľko hráčov a tak sa musia Američania poponáhľať, ak budú chcieť byť na Mesiaci opäť prví. Návrhy na väčšinu zariadení (obytnej časti, automatizovaných ťažobných strojov, dopravné prostriedky) sú väčšinou už hotové a množstvo z nich už prešlo fázou funkčného prototypu. Najväčšou prekážkou sú teda finančné nároky takéhoto podniku. Náklady sa odhadujú v rozmedzí rádovo stoviek miliárd dolárov (niektoré pramene uvádzajú 104, iné 500 – 800 miliárd dolárov). Celková presná suma je neznáma, ale je pomerne isté, že podobne ako pri projekte Apollo by bola investícia veľmi dobre zúročená a priniesla by väčší zisk (pri projekte Apollo sa odhaduje, že každý investovaný dolár sa americkej ekonomike vrátil 4x až 5x)."}
{"id": "48224", "title": "Apollo 11", "context": "Alternatívne televízne posolstvo V Národnom archíve vo Washingtone, D. C. sa nachádza kópia nasledujúceho posolstva nazvaného „V prípade havárie na Mesiaci“ s dátumom 18. júl 1969, ktoré pripravil William Safire pre televízne vystúpenie prezidenta Nixona v prípade, že sa astronauti nebudú môcť vrátiť na Zem. : „Osud to zariadil tak, že muži, ktorí navštívili Mesiac, aby ho v mieri (pokoji) skúmali, tam teraz budú odpočívať v pokoji. Títo odvážni muži, Neil Armstrong a Edwin Aldrin, vedia, že nie je žiadna nádej na ich záchranu. Ale tiež vedia, že svojou obeťou dali nádej celému ľudstvu. : Títo dvaja muži položili svoje životy pre najvznešenejší cieľ: hľadanie pravdy a porozumenia. Budú oplakávaní svojimi rodinami a priateľmi; budú oplakávaní svojím národom; budú oplakávaní ľuďmi celého sveta; budú oplakávaní Matkou Zem, ktorá odvážne vyslala dvoch svojich synov do neznáma. : Svojím výskumom dovolili ľuďom celého sveta pocítiť jednotu, svojou obeťou pevnejšie zomkli celé ľudstvo. V minulosti ľudia pozerali na hviezdy a videli v nich svojich hrdinov. Dnes robíme to isté, ale naši hrdinovia sú skutoční ľudia z mäsa a kostí. : Iní ich budú nasledovať, ale tí určite nájdu svoju cestu domov. Ľudská zvedavosť sa nedá zastaviť. Ale títo muži boli prví a zostanú navždy v našich srdciach. : Každá ľudská bytosť, ktorá odteraz zdvihne svoj zrak k Mesiacu bude vedieť, že tam niekde v cudzom svete existuje kút, ktorý je navždy náš.“ ( there is some corner of another world that is forever mankind. ) Posledný riadok prehlásenia je parafrázovaním básne Ruperta Brooka „The Soldier“. Báseň sa začína: : If I should die, think only this of me: : That there’s some corner of a foreign field : That is forever England. Voľný preklad: : Ak zomriem, iba tak na mňa spomínaj: : Že tam niekde v cudzom poli : je navždy kúsok Anglicka. Po tomto prehlásení mal byť prerušený rádiový kontakt s Mesiacom, aby astronauti mohli v pokoji umrieť, kým kňaz odprevadil ich duše do „najhlbšej z hĺbok“ podobne, ako keby boli pochovaní do mora."}
{"id": "198899", "title": "Kolonizácia Mesiaca", "context": "História Mesiac sa ako najbližší súputník Zeme, sa ponúkal na ľudské využitie od pradávna, prvé vážne úvahy siahajú do dôb začiatku sci-fi literatúry, keď sa začalo považovať za možné letieť na Mesiac (napr. román Cesta na Mesiac). Vážne sa myšlienkou začal zaoberať niekoľko rokov pred začiatkom kozmickej éry ruský vedec Konstantin Ciolkovskij spoločne s ďalšími sovietskymi vedcami. V priebehu 50. rokov 20. storočia začalo byť jasné, že je v ľudských silách sa na Mesiac dostať a tak sa projektami na jeho využitie a osídlenie začala zaoberať stále väčšia časť vedeckej obce a inžinierov, ktorí začali navrhovať zariadenia pre obyvateľov Mesiaca. Na začiatku kozmického veku sa nevedelo, ako Mesiac vznikol a panovali isté obavy, že jeho povrch môže byť tvorený jemným prachom, do ktorého by sa pozemská technika prepadla. Tieto obavy popísal vo svojej knihe Mesačný prach popredný spisovateľ sci-fi Arthur C. Clarke. Neskorší prieskum povrchu Mesiaca riadeným dopadom, pristátím a odberom vzoriek ukázal, že povrch je pevný a že podobné nebezpečenstvo astronautom nehrozí. V 60. rokoch 20. storočia sa rozbehol projekt Apollo, ktorý mal za úlohu dopraviť na Mesiac a späť človeka. Projekt si vyžiadal okolo 21 miliárd dolárov a skončil 6 pristátiami človeka na Mesiaci. Keďže v tom čase išlo najmä o získanie prestíže pre Ameriku a nie o snahu trvalo využiť Mesiac, po skončení projektu záujem o Mesiac opadol a zastavil sa prísun peňazí. Až do 90. rokov 20. storočia bol Mesiac z väčšej časti opomíjaný a prieskum sa zameriaval na vzdialenejší vesmír a investície išli do vybudovania drahých raketoplánov. V poslednom desaťročí došlo k renesancii záujmu a k Mesiacu sa vydalo niekoľko sond, ktoré mali za úlohu jeho podrobné zmapovanie, geologický prieskum, hľadanie vody a vytýčeniu vhodných pristávacích miest a prípadne pozícii pre založenie stálej základne."}
{"id": "215818", "title": "Teória veľkého impaktu", "context": "Kritika a problémy Teória veľkého impaktu má pri vysvetľovaní vzniku Mesiaca viacero nejasností a problémov: Obsah prchavých látok, vrátane vody v mesačných horninách je príliš vysoký na to, aby sa sem dostali počas veľkého impaktu. Ak je hypotéza veľkého impaktu pravdivá, museli sa sem dostať iným spôsobom. Prítomnosť fluíd v bazaltoch na Mesiaci nemôže byť vysvetlená katastrofickým tavením hornín, ku ktorému by mohlo dôjsť pri impakte. Neexistujú žiadne priame dôkazy o tom, že by Zem niekedy mala magmatický oceán (jeden zo základných predpokladov teórie), ani že by boli plášťové horniny niekedy súčasťou takéhoto oceánu. Obsah oxidu železnatého (FeO) z mesačných hornín (13 %) poukazuje, že ich zloženie je prechodné medzi Marsom (18 %) a zemským plášťom (8 %), čo naznačuje, že materiál protomesiaca pochádza zo zemského plášťa. Vo vzorke z čínskej sondy Čchang-e 5 sa našlo 22,5 % FeO. Pokiaľ väčšina materiálu protomesiaca pochádza z dopadnutého telesa, mal by byť Mesiac obohatený siderofilné prvky, v skutočnosti je však o ne ochudobnený. Obsahy izotopov kyslíka na Zemi a Mesiaci sú takmer identické. Sú pomerne dobrým rozoznávacím znakom na odlíšenie jednotlivých telies Slnečnej sústavy. Ak by bolo dopadajúce teleso skutočne odlišnou protoplanétou, malo by odlišné izotopické zloženie než Zem a odlišné zloženie by potom mal aj výsledný zmiešaný materiál. Aby sa predišlo narušeniu obežnej dráhy Zeme, kolízia by podľa názoru niektorých vedcov musela byť nepravdepodobne jemná, \"prakticky by bolo potrebné, aby niekto zadržal objekt veľkosti Marsu tesne nad Zemou a následne ho pustil\"."}
{"id": "129961", "title": "Gerard Kitchen O’Neill", "context": "Projekty osídľovania vesmíru Vytvoril projekty na výstavbu priemyselných zariadení a osídlení na obežnej dráhe okolo Zeme. Potrebné suroviny mali byť získavané z Mesiaca. Bol zástancom migrácie do medziplanetárneho priestoru a ďalšej evolúcie uskutočňujúcej sa už mimo povrch planéty Zem. V roku 1977 založil Space Studies Institute."}
{"id": "583453", "title": "Mikronova", "context": "Slnko Keď Neil Armstrong počas misie Apollo 11 robil stereoskopické fotografie povrchu Mesiaca, videl trblietavé škvrny, ktoré vyzerali ako - a ukázalo sa, že sú - sklo. Astrofyzik Thomas Gold analyzoval fotografie a navrhol, že sklovina by mohla byť dôsledkom \"veľmi malého výbuchu podobného novu\" zo Slnka. Bradley Schaefer, profesor astronómie a astrofyziky, neskôr súhlasil, že ide o presvedčivý argument pre jav, ktorý by sme dnes nazvali slnečná mikronova, ktorá by sa vyskytla pred menej ako 30 000 rokmi. Tieto škvrny boli pozorované aj na odvrátenej strane Mesiaca počas misie Čchang-e 4 Čínsky národný kozmický úrad v roku 2019 a pôvodne sa predpokladalo, že ide o gél. Tím naznačil, že sklo nemohlo vzniknúť pri náraze, ktorý vytvoril kráter, v ktorom sa našlo. Objekt by nebol dostatočne veľký, aby vytvoril potrebné teploty."}
{"id": "198898", "title": "Kolonizácia Mesiaca", "context": "Introduction Umelecká predstava lunárnej základne Kolonizácia Mesiaca je možné vytvorenie trvalej ľudskej prítomnosti na Mesiaci. Spisovatelia sci-fi a zástancovia vesmírneho výskumu vidia osídlenie Mesiaca ako logický krok v expanzii ľudstva mimo Zem, keďže umožní získať ekonomickú, ťažobnú a výskumnú stanicu blízko Zeme. Vďaka svojej blízkosti k Zemi je Mesiac hlavným a logickým kandidátom na vytvorenie prvej stálej základne ľudstva vo vesmíre. Na telese sa nachádzajú ako zásoby vody, ktoré by sa dali použiť na výrobu kyslíka a paliva, ale tiež bohaté energetické a surovinové zdroje, ktoré by sa dali využiť na ďalšiu kolonizáciu vesmíru napríklad v podobe cesty na Mars."}
{"id": "238957", "title": "Dejiny výskumu slnečnej sústavy", "context": "Výskum sondami Od vypustenia prvej umelej družice Zeme v roku 1957 sa začala rozvíjať kozmonautika, ktorá zohrala dôležitú úlohu vo výskume telies slnečnej sústavy. Prvým cieľom výskumov sa stalo naše najbližšie kozmické teleso – Mesiac, ku ktorému sa Spojené štáty pokúsili vyslať sondu Pioneer 0 už v roku 1958. Sonda však bola zničená pri štarte. Po prvýkrát sa podarilo preletieť okolo Mesiaca až sovietskej družici Luna 1 v roku 1959. Luna 2 bola prvá sonda, ktorá na Mesiac dopadla, čo bol prvý zásah iného kozmického telesa pozemskou sondou. V roku 1961 sa Sovietsky zväz pokúšal vyslať sondy nielen k Mesiacu, ale aj k našej najbližšej planéte Venuši. 12. februára 1961 okolo nej preletela sonda Venera 1, ale bez spojenia so Zemou. Prvý aktívny prelet okolo Venuše sa podaril americkej sonde Mariner 2 27. augusta 1962. V roku 1964 nasledoval prvý aktívny prelet okolo Marsu (sonda Mariner 4). Prvé hladké pristátie na Mesiaci uskutočnila sonda Luna 9, na Venuši Venera 7, a na Marse Mars 3. Prvé pristátia na planétach však prišli až potom, ako sa prví ľudia, Neil Armstrong a Buzz Aldrin, prechádzali po Mesiaci. Mesiac je doteraz jediné teleso slnečnej sústavy, ktoré bolo zblízka preskúmané ľudskou posádkou. Ostatné časti slnečnej sústavy sú pre nás ešte stále nedosiahnuteľným priestorom. Keby sme sa pokúšali cestovať na okraj slnečnej sústavy vesmírnou loďou Apollo rýchlosťou /h (najväčšou rýchlosťou, akú kedy teleso s ľudskou posádkou vyvinulo), cesta len k prvej hranici slnečnej sústavy, k heliopauze v jej najbližšom bode, by nám trvala 84 rokov. V súčasnosti heliopauzu dosiahli len automatické sondy vypustené k vonkajším planétam: Pioneer 10 a 11 a Voyager 1 a 2. Súbor:Artwork Galileo-Io-Jupiter.JPG|left|thumb|Galileo, prvá a jediná umelá družica Jupitera, pomenovaná po objaviteľovi jeho štyroch najväčších mesiacov. Vnútorné planéty a ich mesiace neskôr skúmali sondy Mariner 10 (Merkúr), ďalšie sondy programu Venera (Venuša), programu Luna (Mesiac), Viking, Mars, Fobos a ďalšie. Vonkajšie planéty spočiatku skúmali len preletové sondy Pioneer 10 a 11 a Voyager 1 a 2. Voyager 2 je jediná sonda, ktorá zblízka skúmala dve najvzdialenejšie planéty Urán a Neptún a ich mesiace. Sonda Galileo sa v roku 1995 stala prvou umelou družicou joviálnej planéty – Jupitera. V roku 2004 začala okolo Saturnu obiehať iná umelá družica – sonda Cassini. Okrem planét a mesiacov skúmali sondy tiež kométy, napríklad sonda Deep Impact skúmala kométu Tempel 1. Ďalšie zase preskúmali asteroidy: sonda NEAR Shoemaker asteroid Eros, japonská sonda Hayabusa zase asteroid 25143 Itokawa. Sonda New Horizons mieri ku Kuiperovmu pásu a má skúmať okrem iného aj trpasličiu planétu Pluto, ktorá bola v čase jej štartu považovaná ešte za planétu. Európska sonda Rosetta má v roku 2014 preskúmať kométu 67P/Churyumov-Gerasimenko a spustiť pristávací modul na jej povrch. Okrem sond skúmajú telesá slnečnej sústavy pozemské a orbitálne ďalekohľady, napríklad Hubblov vesmírny ďalekohľad (HST). HST však nemôže pozorovať Slnko, ani Merkúr kvôli obavám z poškodenia jeho optiky slnečným žiarením. Pohyby telies slnečnej sústavy študuje nebeská mechanika, otázky vzniku slnečnej sústavy planetárna kozmogónia."}
{"id": "10454", "title": "Mesiac", "context": "Pôvod Sklon mesačnej orbity robí možnosť, že by sa Mesiac vytvoril spolu so Zemou, alebo že by bol zachytený neskôr, nepravdepodobnou. Jeho pôvod je predmetom mnohých vedeckých debát. Jedna z dávnejších špekulácií – teória odtrhnutia predpokladala, že sa Mesiac odtrhol zo zemskej kôry vplyvom odstredivej sily, zanechávajúc za sebou dnešné oceánske dno ako jazvu. Tento koncept by však vyžadoval príliš rýchlu počiatočnú rotáciu Zeme. Niektorí si mysleli, že sa Mesiac sformoval inde a bol zachytený na terajšiu obežnú dráhu ( teória zachytenia ). Iní dávali prednosť teórii spoločného vzniku , podľa ktorej vznikli Zem a Mesiac zhruba v rovnakom čase z akreačného disku. Táto teória však nevie vysvetliť nedostatok železa na Mesiaci. Ďalší navrhli, že sa Mesiac mohol sformovať z úlomkov zachytených na obežnú dráhu po kolízii asteroidov alebo planetesimál. Teória dvoch mesiacov , ktorá je podložená počítačovým modelom, hovorí o dvoch telesách, ktoré pôvodne obiehali Zem, ale časom sa v malej rýchlosti zrazili (okolo 7000 km/hod). Väčšie teleso malo mať trojnásobok hmotnosti menšieho. Táto teória dobre vysvetľuje asymetrie v zložení Mesiaca. V súčasnosti sa prijíma Teória veľkého impaktu , podľa ktorej Mesiac pochádza z vyvrhnutého materiálu po kolízii formujúcej sa žeravej Zeme s planetesimálou veľkosti Marsu (pracovne nazývanou Theia). Geologické obdobia Mesiaca sú definované na základe datovania rôznych významných impaktov v mesačnej histórii. Slapové sily deformovali predtým žeravý Mesiac do tvaru elipsoidu s jeho hlavnou osou nasmerovanou k Zemi. Vek Analýza vzoriek hornín (pomer vzácnych rádioaktívnych prvkov) z misií Apollo určila vek Mesiaca na 50 miliónov rokov po vzniku slnečnej sústavy."}
{"id": "544437", "title": "Čchang-e 4", "context": "Miesto pristátia Pohľad na miesto pristátia, ktoré urobil Lunárny prieskumný orbiter LRO, Chang e 4 - Lander (vľavo) a Rover (vpravo) na povrchu Mesiaca (8. februára 2019). Panoráma miesta pristátia Miesto pristátia je kráter Von Kármán, ktorý sa nachádza v blízkosti južného pólu, v panve South Pole - Aitkien. Táto panva je najväčším impaktným kráterom na Mesiaci a dokonca najväčším známym v Slnečnej sústave. Má priemer približne 2 500 km a hĺbku až 12 km. Je tiež najstarším a mohol by tak obsahovať informácie o najhlbšej histórii sústavy Zem-Mesiac. Ide naozaj o veľmi atraktívny cieľ, jeden z najzaujímavejších, ktoré na Mesiaci existujú. Theodore von Kármán bol doktorandom Qian Xuesena, zakladateľa čínskeho vesmírneho programu. Pokiaľ ide o jeho zloženie, obsahuje asi 10 % hmotnostných oxidu železitého (FeO) a 4 až 5 častí na milión tória, ktoré sa použilo ako náhrada za urán ako jadrové palivo na niekoľkých tóriových reaktoroch."}
{"id": "145723", "title": "Spochybnenie pristátia na Mesiaci", "context": "Hlavné typy tvrdení  Kompletný podvod – tvrdenie, že údajne celý program pristátí na Mesiaci bol sfalšovaný. Podľa neho rôzne zdroje tvrdia, že technológia na vyslanie človeka na Mesiac nebola dostatočne vyvinutá a/alebo Van Allenove pásy žiarenia znemožňovali let na Mesiac. Čiastočný podvod/pristátia bez posádky – Bart Sibrel tvrdí, že Apollo 11 a kozmonauti sfalšovali svoj obeh okolo Mesiaca a ich prechádzanie sa na mesačnom povrchu bolo vyrobené trikovou fotografiou a nikdy sa nedostali ďalej ako na polcestu k Mesiacu. Túto verziu zastávajú tí, ktorí pripúšťajú existenciu laserových zrkadiel a iných pozorovateľných telies na Mesiaci vyrobených človekom. Marcus Allen predniesol tento argument, keď povedal: \"Chcel by som byť prvý, kto akceptuje teleskopické snímky z miesta pristátia ako silný dôkaz, že človek niečo priniesol na Mesiac.\" Pokračuje tým, že fotografie landera nedokazujú, že Spojené štáty dostali človeka na Mesiac. \"Dostať sa na Mesiac naozaj nie je taký problém. Rusi to dokázali už v roku 1959. Veľký problém je dostať tam ľudí.\" Tento argument sa zameriava na to, že NASA vyslala robotické misie, pretože úrovne žiarenia vo vesmíre by boli smrteľné pre človeka. Iný variant je, že NASA a jej zmluvné strany sa rýchlo nezotavili z nešťastia Apollo 1, a tak všetky ostatné misie Apollo boli sfalšované, pričom Apollo 14 alebo 15 bola prvá automatická misia. Pristátia s posádkou so záložnými inscenáciami Pristátia s posádkou so zahladením stôp "}
{"id": "10460", "title": "Mesiac", "context": "Prieskum Mesiaca Súbor:Lunar module AS12-51-7507.jpg|náhľad|Lunárny modul Apollo 12 sa pripravuje na zostup na povrch Mesiaca. Súbor:moon-apollo17-schmitt boulder.jpg|náhľad|Astronaut z Apolla 17 Harrison Schmitt stojí vedľa balvana na Taurus-Littrow počas tretej EVA. Prvý človekom vyrobený predmet, ktorý dosiahol Mesiac, bola automatická sovietska sonda Luna 2, ktorá na neho dopadla 4. septembra 1959 o 21:02:24 Z. Odvrátená strana bola po prvýkrát vyfotografovaná 7. októbra 1959 sovietskou sondou Luna 3. Luna 9 bola prvou sondou, ktorá mäkko pristála na Mesiaci a 3. februára 1966 priniesla obrázky mesačného povrchu. Prvým umelým satelitom Mesiaca bola sovietska sonda Luna 10 (odštartovala 31. marca 1966). Členovia posádky Apolla 8, Frank Borman, Jim Lovell a William Anders, sa 24. decembra 1968 stali prvými ľuďmi, ktorí na vlastné oči videli odvrátenú stranu Mesiaca. Ľudia po prvýkrát pristáli na Mesiaci 20. júla 1969, čím vyvrcholili studenou vojnou inšpirované vesmírne preteky medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi americkými. Prvým mužom, ktorý kráčal po mesačnom povrchu, bol Neil Armstrong, veliteľ americkej misie Apollo 11. Posledným človekom, ktorý stál na Mesiaci, bol Eugene Cernan, ktorý v rámci misie Apollo 17 kráčal po Mesiaci v decembri 1972. Pozri aj: Kompletný zoznam lunárnych astronautov. Posádka Apolla 11 nechala na Mesiaci 23× doštičku z nehrdzavejúcej ocele na oslavu pristátia, ktorá je schopná priniesť základné informácie o návšteve akýmkoľvek iným bytostiam, ktoré by ju mohli vidieť. Nápis na nej hovorí: : Tu sa ľudia z planéty Zem prvýkrát dotkli nohami Mesiaca. Júl, LP 1969. : Prišli sme v mieri v mene celého ľudstva. Doštička zobrazuje dve strany planéty Zem a je podpísaná tromi astronautmi a prezidentom USA Richardom Nixonom. Mesačné vzorky privezené na Zem pochádzajú zo šiestich misií s ľudskou posádkou a z troch misií Luna (číslo 16, 20 a 24). Na Mesiac bol dopravený tiež Lunochod, pohyblivý, na diaľku zo Zeme riadený prieskumný prostriedok (osemkolesový), dopravený na Mesiac sovietskou kozmickou sondou Luna 17 (pristál v Mori dažďov v roku 1970). Získal snímky povrchu, skúmal chemické zloženie a mechanické vlastnosti povrchu Mesiaca. Po poslednej sovietskej sonde Luna 24 z roku 1976 bol prieskum Mesiaca na dlhšiu dobu obmedzený. Opätovne boli k Mesiacu nové sondy vyslané až v 90. rokoch: išlo o prvé japonské mesačné sondy Hiten a Hagoromo a o americkú sondu Clementine. Postupne sa záujem o kozmický prieskum Mesiaca obnovuje. Vo februári 2004 sa americký prezident George W. Bush prihlásil k plánu na obnovenie letov k Mesiacu s posádkou do roku 2020 (hoci neskôr bol tento plán zrušený). Európska vesmírna agentúra rovnako ako Čínska ľudová republika majú tiež plán na skoré vypustenie sond na prieskum Mesiaca. Európska kozmická sonda SMART 1 odštartovala 27. septembra 2003 a na mesačnú orbitu vstúpila 15. novembra 2004. Bude sledovať mesačný povrch a vytvárať jeho röntgenovú mapu. Čína deklarovala ambiciózne plány na výskum Mesiaca a skúmanie vhodných nálezísk pre ťažbu na Mesiaci, hľadá najmä izotop hélium 3 využiteľný ako energetický zdroj na Zemi. Japonsko a India sa tiež chystajú na Mesiac. Japonci už načrtli plány svojich nadchádzajúcich misií k nášmu susedovi: Lunar-A a Selene. Japonská vesmírna agentúra (JAXA) dokonca plánuje obývanú lunárnu základňu. Prvým pokusom Indie bol automatický orbitálny satelit Čandraján-1. Čínska sonda Čchang-e 3 sa po dlhom období stala v decembri 2013 prvou misiou, ktorá uskutočnila na Mesiaci mäkké pristátie. Ďalšia čínska sonda, Čchang-e 4, sa v januári 2019 stala prvou sondou v histórii, ktorá pristála na odvrátenej strane Mesiaca. Čchang-e 5 sa 16. decembra 2020 vrátila na Zem a priniesla z Mesiaca vzoriek. Ide o prvé vzorky po 40 rokoch. Výsledky výprav, štúdií a výskumu je možné nájsť aj voľne prístupné. Napríklad anglické stránky Lunar and Planetary Institute Edwin „Buzz“ Aldrin na povrchu Mesiaca"}
{"id": "17098", "title": "Geológ", "context": "Zaujímavosť Harrison H. Schmitt, jeden z členov posádky Apolla 17 bol geológ. Išlo o jediného vedca, ktorý sa zatiaľ dostal na povrch Mesiaca."}
{"id": "24382", "title": "Zoznam lunárnych astronautov", "context": "Ľudia, ktorí vkročili na povrch Mesiaca Do roku 2016 iba títo dvanásti ľudia vkročili na povrch Mesiaca, každý iba v jednej misii. Žiadny človek nevkročil na Mesiac od roku 1972. Neil Alden Armstrong – Apollo 11 – Júl, 1969 Edwin „Buzz“ Aldrin – Apollo 11 – Júl, 1969 Charles \"Pete\" Conrad – Apollo 12 – November, 1969 (mal sa znova vylodiť aj na palube Apollo 20) Alan Bean – Apollo 12 – November, 1969 Alan Shepard – Apollo 14 – Február, 1971 Edgar Mitchell – Apollo 14 – Február, 1971 David Scott – Apollo 15 – Júl, 1971 James Irwin – Apollo 15 – Júl, 1971 John Young – Apollo 16 – Apríl, 1972 (bol členom aj Apollo 10, bez pristátia) Charles Duke – Apollo 16 – Apríl, 1972 Eugene Cernan – Apollo 17 – December, 1972 (bol členom Apollo 10, bez pristátia) Harrison Schmitt – Apollo 17 – December, 1972"}
{"id": "48218", "title": "Apollo 11", "context": "Introduction  Apollo 11 bolo piatym americkým pilotovaným kozmickým letom v rámci programu Apollo a prvým, pri ktorom ľudia pristáli na Mesiaci. Prvými ľuďmi, ktorí pristáli na Mesiaci, sa v nedeľu 20. júla 1969 o 20:17:39 svetového času (UTC) stali veliteľ Neil Armstrong a pilot lunárneho modulu Edwin „Buzz“ Aldrin. Bolo to po prvýkrát, keď sa človek dostal na iné prirodzené kozmické teleso ako na Zem. Pilot veliteľského modulu Michael Collins bol v tom čase na obežnej dráhe okolo Mesiaca. V pondelok 21. júla o 02:56:15 UTC Armstrong ako prvý človek vstúpil na povrch Mesiaca a povedal: Podľa odhadu viac ako 600 miliónov televíznych divákov na celom svete sledovalo tento historický let. Dosiahnutím povrchu Mesiaca posádka Apolla 11 splnila cieľ vyhlásený 25. mája 1961 prezidentom Spojených štátov Johnom F. Kennedym – do konca desaťročia pristáť na povrchu Mesiaca a bezpečne sa vrátiť späť na Zem."}
{"id": "198901", "title": "Kolonizácia Mesiaca", "context": "Využitie Stála základňa na Mesiaci poskytuje značné možnosti využitia, ktoré na Zemi nie je možné. Či už ide o ideálne pozorovacie miesto (nie je tam atmosféra, rušivé žiarenie zo Zeme), tak aj potenciálne ekonomická základňa, ktorá by poskytovala suroviny pre ďalšie kozmické misie, či tiež v neskoršej fáze ako značné turistické lákadlo. Obývateľná základňa Súbor:Inflated lunar habitat outside.jpg|thumb|Obytná bunka pri testovaní v NASA Keďže na Mesiaci nie je atmosféra, dopadá na jeho povrch veľké množstvo kozmického žiarenia, radiácie a meteoridov. To obmedzuje možnosti dlhodobého zotrvania človeka na jeho povrchu. Obývateľná základňa by sa tak buď musela stavať z materiálu s dostatočne masívnych stien s tienením (pozri Polohrúbka materiálu) , a odolnosťou, čo by predražovalo ich konštrukciu a náklady na dopravu. Druhým variantom radiačnej a protimeteorickej ochrany je ( ISRU - využitie miestnych zdrojov ), obsypať, alebo obložiť konštrukciu regolitom, alebo umiestniť základňu pod povrch. Ďaľším variantom je využitie lávových tunelov, alebo niektorého z kráterov, ktorý by sa nechal zastrešiť a napustiť atmosférou. Tým by sa získala veľká obytná plocha, ktorá by bola chránená. Nekryté a vstupné časti základne budú musieť byť chránené protimeteorickým štítom. Oproti tomu panujú obavy z prerazenia krytu kráteru napríklad meteoritom. Objavili sa tiež plány na prechodné ubytovanie v špeciálnych nafukovacích stanoch, ktoré by sa dali ľahko zložiť a dopraviť na povrch. Ekonomický prínos Ekonomický prínos by najskôr prúdil z turistiky, neskôr eventuálne aj z ťažby surovínm (pokiaľ technológia pokročí natoľko, že výnosy prevýšia náklady na ťažbu). Ťažba surovín Na Mesiaci by sa v budúcnosti mohol ťažiť napr. vzácny izotop hélia hélium-3, ktorý by slúžil ako palivo pre nukleárnu fúziu. Doprava z Mesiaca Doprava by mohla prebiehať podobne ako napr. pri programe Apollo, uvažuje sa aj o stavbe magnetického katapultu alebo orbitálneho výťahu. Vedecké využitie Mesiaca Dá sa predpokladať, že prvými obyvateľmi Mesiaca budú prevažne vedci a technici, ktorí sa budú venovať projektom, ktoré by mali priniesť ľudstvu ďalšie poznatky. Medzi najlukratívnejší projekt, ktorý je v súčasnosti podrobne spracovávaný, je postavenie veľkého rádioteleskopu na odvrátenej strane Mesiaca v niektorom z kráterov. Tento rádioteleskop by bol dokonale odtienený od rušivých faktorov, ktoré sa vyskytujú na Zemi, čo by mu umožňovalo „počúvať“ nočnú oblohu s omnoho lepšími výsledkami než súčasné veľké teleskopy na povrchu Zeme. Okrem tohto teleskopu sa odvrátená strana hodí aj na výstavbu sledovacích teleskopov, či prípadne obrovských teleskopov, ktoré by neboli limitované tak silnou gravitáciou ako na Zemi (na druhej strane sa dá predpokladať, že podobné prístroje je výhodnejšie umiestniť do libračného bodu, kde nepôsobí gravitácia žiadna). Mesiac tiež poskytuje obrovský potenciál pre pozorovanie Slnka a pre ďalšie vedecké pokusy, ktoré vyžadujú menšiu gravitáciu."}
{"id": "169924", "title": "Program Surveyor", "context": "Misie  Surveyor 1 – štart 30. mája 1966, prvé úspešné americké pristátie na Mesiaci 2. júna 1966 Surveyor 2 – štart 20. septembra 1966, neúspešné pristátie, sonda sa zrútila blízko krátera Kopernik 23. septembra 1966 Surveyor 3 – štart 17. apríla 1967, úspešné pristátie na Mesiaci 20. apríla 1967, blízko tejto sondy neskôr pristálo Apollo 12 Surveyor 4 – štart 14. júla 1967, neúspešné pristátie 17. júla 1967 Surveyor 5 – štart 8. septembra 1967, úspešné pristátie na Mesiaci 11. septembra 1967 Surveyor 6 – štart 7. novembra 1967, úspešné pristátie na Mesiaci 10. novembra 1967 Surveyor 7 – štart 7. januára 1968, úspešné pristátie na Mesiaci 10. januára 1968"}
{"id": "4505", "title": "31. júl", "context": "Udalosti  1932 – voľby do Ríšskeho snemu v Nemecku vyhrala NSDAP, získala 37,7 % hlasov 1971 – program Apollo: astronauti Apolla 15 sa na Mesiaci stali prvými ľuďmi, ktorí jazdili s kolesovým vozidlom na inom kozmickom telese než Zemi 1999 – NASA plánovane naviedlo sondu Lunar Prospector na povrch Mesiaca, čo bol záver misie, ktorá mala odhaliť zamrznutú vodu na povrchu"}
{"id": "19505", "title": "Program Apollo", "context": "Priebeh letov Priebeh letov na Mesiac mal tieto fázy: štart, navedenie na obežnú dráhu okolo Zeme (s poslednou previerkou zariadení lode), zapnutie 3. stupňa rakety Saturn a prechod začiatočnou rýchlosťou /s na dráhu k Mesiacu. Kontrola presnosti dráhy, odpojenie posledného stupňa rakety a let zotrvačnosťou až k Mesiacu (2 1/2 dňa) so stále sa znižujúcou rýchlosťou a drobnými korekciami dráhy. Vo vzdialenosti od Zeme a od Mesiaca bola rýchlosť lode minimálna (/s), potom začala prevládať príťažlivosť Mesiaca a rýchlosť lode sa opäť zvyšovala, tesne pri Mesiaci bola /s, zapálením brzdiaceho motora sa rýchlosť znížila na /s a loď sa stala družicou Mesiaca. (Na tento manéver loď spotrebovala paliva.) Nasledovala fáza obletov Mesiaca s odpočinkom, potom prestup dvojice kozmonautov do lunárneho modulu, oddelenie sa od kozmickej lode, v ktorej ostal tretí kozmonaut; zostup lunárneho modulu na nízku obežnú dráhu (vo výške asi nad povrchom) a napokon zostup modulu na mesačný povrch. Táto fáza bola najdramatickejšia a trvala asi 12 min. Kozmonauti v nej riadili pristátie ručne, sledujúc výber vhodného (rovného) miesta. Spiatočný let sa začal štartom z Mesiaca s prechodom na obežnú dráhu materskej lode, nastalo spojenie s materskou loďou, odpojenie lunárneho modulu, let na Zem a dôležitá etapa – vstup do atmosféry Zeme pod uhlom 6,5°±1°, brzdenie v atmosfére a dopad pomocou padákov na vodnú hladinu. Misie s posádkou Kozmická loď Let Poznámka Apollo 1 – Posádka zahynula po vypuknutí požiaru počas predletového testu 27. januára 1967. Apollo 7 11. október – 22. október 1968 skúšobný let na obežnej dráhe okolo Zeme (raketa Saturn 1B). Apollo 8 21. december – 27. december 1968 Prvý let k Mesiacu, 10 obletov Mesiaca (raketa Saturn V). Apollo 9 3. marec – 13. marec 1969 Skúška lunárneho modulu a stretávania sa s materskou loďou na obežnej dráhe okolo Zeme. Apollo 10 18. máj – 26. máj 1969 31 obletov Mesiaca, zostup mesačného modulu do výšky od povrchu Mesiaca. Apollo 11 16. júl – 24. júl 1969 Prvé pristátie ľudí na Mesiaci, 2 h 16 min práce na mesačnom povrchu v oblasti mora Pokoja (23,5° vých. dĺžky, 0,7° sev. šírky) – 20. júl. Apollo 12 14. november – 24. november 1969 Pristátie na Mesiaci, 2 x 4 h práce na mesačnom povrchu v oblasti oceána Búrok (23,4° záp. dĺžky, 3,2° juž. šírky) – 19. november. Apollo 13 11. apríl – 17. apríl 1970 Oblet Mesiaca; pre výbuch v kyslíkovej nádrži návrat bez pristátia na Mesiaci Apollo 14 31. január – 9. február 1971 33 h pobytu na Mesiaci, 9 h na povrchu v oblasti Fra Mauro (17,5° záp. dĺžky, 3,7° juž. šírky). Alan Shepard sa stal jediným kozmonautom programu Mercury, ktorý sa dostal na Mesiac – 5. február. Apollo 15 26. júl – 7. august 1971 Viac ako 18 h práce na mesačnom povrchu v oblasti Hadleyho brázdy (3,6° vých. dĺžky, 26,1° sev. šírky), po prvý raz použitý mesačný automobil – 30. júl. Apollo 16 16. apríl – 27. apríl 1972 71 h pobytu na Mesiaci, 20 h práce na povrchu v oblasti pohoria Descartes (15,5° vých. dĺžky, 9,0° juž. šírky) – 21. apríl. Apollo 17 7. december – 19. december 1972 Spolu 75 h strávených na Mesiaci, 22 h práce na povrchu v oblasti krátera Littrow v mori Jasu (30,7° vých. dĺžky, 20,2° sev. šírky). Posledný let Apolla k Mesiacu, prvý nočný štart, jediná misia s profesionálnym geológom – 11. december."}
{"id": "44287", "title": "Apollo 13", "context": "Priebeh letu  Štart a začiatočná fáza letu Štart Apolla 13, 11. apríl 1970 V sobotu 11. apríla 1970 krátko pred 09:00 miestneho času astronautov prebudil šéfastronaut Thomas Stafford. Vzápätí Jim Lovell, John Swigert a Fred Haise absolvovali krátku lekársku prehliadku a sadli si k raňajkám. Tradične sa podával steak zo sviečkovice, vajíčka, pomarančový džús, káva, želé a toast. Raňajkovali v spoločnosti astronauta Anthonyho Englanda, Thomasa Stafforda a Deka Slaytona, riaditeľa operácií letových posádok. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a o 11:07 odchod z Budovy pilotovaných letov ( Manned Spacecraft Operations Building ). Astronauti spolu s dvoma technikmi a Slaytonom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Slayton z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu ( Launch Control Center ). Veliteľ Jim Lovell nastúpil do veliteľského modulu o 11:32 ako prvý, o 11:38 ho nasledoval pilot lunárneho modulu Fred Haise a o 11:44 napokon pilot veliteľského modulu John Swigert. Vance Brand z podpornej posádky bol vtedy v kabíne a všetkým trom pomáhal usadiť sa na svoje miesta. Misia Apollo 13 odštartovala 11. apríla 1970 o 14:13:00,61 miestneho času (19:13:00,61 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. V čase 30 hodín a 40 minút po štarte posádka zapla hlavný motor servisného modulu a prešla tak z bezpečnej translunárnej dráhy na dráhu hybridnú, ktorá jej umožňovala pristátie v cieľovej oblasti Fra Mauro. Havária Súbor:Apollo 13 Service Module - AS13-59-8500.jpg|thumb|Poškodený servisný modul V čase 55 hodín a 52 minút po štarte signalizovali prístroje (telemetrickým prenosom dát) riadiacemu stredisku nízky tlak vo vodíkovej nádrži. Neišlo o poruchu, ale o prirodzený fyzikálny jav stratifikácie obsahu nádrže s kvapalným vodíkom alebo kyslíkom. Preto bolo v nádržiach zariadenie na ohrievanie a premiešavanie obsahu. Stredisko dalo pokyn zapnúť vo všetkých nádržiach ohrievače a premiešavacie vrtule. John Swigert aktivoval premiešavanie (55:53:20 pre kyslíkovú nádrž č. 2). Ihneď boli namerané anomálie elektrických hodnôt, ktoré sú spätne považované za príznak skratov v nádrži. Podľa spätného vyhodnotenia telemetrie boli senzory kyslíkovej nádrže č. 2 stratené po náraste tlaku a teploty v čase 55:54:51, teda minútu a pol po zapnutí premiešavania. Posádka začula výbuch a pocítila nezvyčajné vibrácie kozmickej lode. V riadiacom stredisku na 1,8 sekundy vypadli všetky telemetrické údaje. V kabíne sa rozsvietili kontrolky indikujúce nízku úroveň jednosmerného napätia na zbernici B, jednom zo systémov rozvodu elektrickej energie vo vnútri lode, buď v dôsledku poškodenia elektrických rozvodov v dôsledku výbuchu, alebo v súvislosti s postupnou stratou funkcie palivových článkov kvôli strate dodávky kyslíka. To všetko v rozmedzí dvoch sekúnd od straty senzorov v kyslíkovej nádrži č. 2. Krátko potom John Swigert alebo Jim Lovell (údaje sa líšia aj v oficiálnych dokumentoch NASA) ohlásil riadiacemu stredisku: „I believe we’ve had a problem here.“ (Domnievam sa, že sme tu mali nejaký problém.) a „Houston, we’ve had a problem.“ (Houston, mali sme nejaký problém.). K nehode došlo 14. apríla 1970 o 03:07:53 UTC, v čase, keď sa už loď nepohybovala po bezpečnej translunárnej dráhe a bola vzdialená 321 860 km od Zeme. Niekoľko minút nemohlo riadiace stredisko zistiť, čo sa presne stalo. Prispel k tomu fakt, že bezprostredne po výbuchu sa väčšina údajov takmer normalizovala a stále sa ponúkalo vysvetlenie, že ide hlavne o poruchu meraní. Až keď sa potvrdili hodnoty ukazujúce stratu obsahu kyslíkovej nádrže č. 2, pozvoľný únik z kyslíkovej nádrže č. 1 a najmä keď Jim Lovell oznámil (v čase 56:09 – 15 minút po udalosti): „It looks to me, looking out of the hatch, that we are venting something out into the space.“ (Pri pohľade priehľadom sa mi zdá, že nám niečo uniká do vesmíru.), v riadiacom stredisku pochopili, že nejde o obyčajnú poruchu meracích prístrojov, ale že sa stalo niečo vážnejšie. Pri premiešavaní kyslíku v nádrži vznikol skrat na elektrickom prívode k motoru premiešavacej vrtule, od neho sa vznietila teflonová izolácia a otvorený oheň v kyslíkovej nádrži spôsobil jej výbuch, ktorý, ako sa neskôr ukázalo, roztrhol hliníkový kryt servisného modulu v celej jeho dĺžke. Nádrž č. 2 bola zničená úplne, nádrž č. 1 pozvoľna strácala kyslík trhlinami v potrubí alebo ventiloch. Kyslík bol nevyhnutne potrebný nielen pre dýchanie posádky, ale aj na výrobu elektriny a vody. Servisný modul obsahoval totiž palivové články, ktoré z vodíka a kyslíka vytvárali elektrinu a vodu. Pokračujúci únik kyslíka znamenal, že články prestanú čoskoro definitívne fungovať. Veliteľský modul mal síce akumulátor a svoju vlastnú malú nádrž kyslíka, tie ale boli určené pre zostup zemskou atmosférou. Napriek tomu posádka akumulátor k rozvodu elektriny pripojila. Lunárny modul mal svoje vlastné kyslíkové nádrže, zásobu vody a nabité akumulátory s pomerne veľkou kapacitou. Mohol teda poslúžiť ako akýsi „záchranný čln“. Avšak všetky zásoby boli určené na zásobovanie dvoch astronautov počas dvoch dní. Teraz museli vystačiť pre troch astronautov na štyri dni. Oživenie lunárneho modulu Súbor:Apollo 13 crew inside lunar module.jpg|thumb|right|Lovell (vľavo), Swigert (v strede) a Haise (vpravo) v potemnelom interiéri lunárneho modulu Prvou, nie celkom ľahkou úlohou bolo oživiť lunárny modul skôr, ako vypadne rozvod elektriny vo veliteľskom module. Všetky systémy lunárneho modulu boli totiž z dôvodu úspory elektriny počas letu k Mesiacu vypnuté a na ich oživenie, t.j. k postupnému zapnutiu v definovanom poradí, malo dôjsť až na obežnej dráhe. Jedinou výnimkou boli elektrické výhrevné telieska, ktoré temperovali niektoré systémy lunárneho modulu, aby nedošlo k ich poškodeniu vplyvom extrémne nízkych teplôt kozmického priestoru. Tieto výhrevné telesá boli napájané z rozvodu veliteľského modulu. Z rovnakého rozvodu boli napájané aj relé tvoriace prepínač, ktorý mal odpojiť rozvod lunárneho modulu od veliteľského modulu a pripojiť ho na výkonné akumulátory lunárneho modulu. Problém však spočíval v tom, že sieť veliteľského modulu už v tejto chvíli nebola schopná poskytnúť výkon dostačujúci k zapnutiu relé prepínača. Podobný problém riešilo riadiace stredisko pri jednej simulácii v rámci prípravy štartu Apolla 10. Vtedy bola simulovaná havária, pri ktorej mal lunárny modul tiež poslúžiť ako záchranný čln. Pri simulácii sa vtedy nepodarilo lunárny modul včas oživiť a simulácia skončila „smrťou“ posádky. NASA potom tento scenár vyradila z prípravy letov, pretože pravdepodobnosť podobnej havárie bola nízka. Pracovníci riadiaceho strediska sa však týmto scenárom napriek tomu (mimo oficiálne úlohy) ďalej zaoberali a získané skúsenosti sa teraz hodili. S využitím nadobudnutých skúseností sa podarilo riadiacemu stredisku za necelých 30 minút zostaviť zoznam úkonov nutných na oživenie elektrickej siete lunárneho modulu. Kľúčový trik vychádzal zo skutočnosti, že lunárny modul obsahoval dve sady akumulátorov – výkonnejšiu umiestnenú v zostupovej časti (descent stage) a menej výkonnú umiestnenú v návratovej časti (ascent stage). S využitím akumulátorov návratovej časti sa astronautom podarilo zapnúť relé prepínača a pripojiť tak rozvodnú sieť lunárneho modulu na výkonné akumulátory zostupovej časti. Návrat na bezpečnú translunárnu dráhu Súbor:Apollo 13 passing Moon.jpg|thumb|left|Mesiac zachytený posádkou z lunárneho modulu počas preletu. V pravej časti snímku je vidno deaktivovaný veliteľský modul Aby sa ušetrilo čo najviac energie v akumulátore veliteľského modulu pre fázu neskoršieho zostupu zemskou atmosférou, bolo prijaté rozhodnutie vypnúť navigačný (guidance) systém veliteľského modulu, ktorý mal pomerne veľkú spotrebu, pretože ho okrem palubného počítača tvorili aj elektricky poháňané gyroskopy inerciálnej plošiny. Lunárny modul mal identický navigačný systém. Hneď ako bol oživený elektrický rozvod v lunárnom module, bolo potrebné oživiť jeho navigačný systém a preniesť do neho dáta z navigačného systému veliteľského modulu. Nestačilo však iba prečítať dáta z displeja vo veliteľskom module a zadať ich do palubného počítača lunárneho modulu. Dáta bolo treba prepočítať, pretože lunárny modul bol oproti veliteľskému modulu o 180 stupňov otočený (veliteľský a lunárny modul boli spojené „čelami“ k sebe, takže veliteľský modul vlastne letel spiatočky). Vzďaľujúci sa Mesiac z Apolla 13 počas návratu k Zemi Ďalej bolo treba vyriešiť problém, ako vrátiť poškodenú loď na Zem. Bol síce k dispozícii scenár „priameho prerušenia letu“ (direct abort), ktorý vyžadoval zažať hlavný motor servisného modulu a bolo by pri ňom spotrebované všetko palivo. Tento manéver bol však za danej situácie veľmi riskantný. Nikto totiž nepoznal rozsah poškodenia servisného modulu. Hrozili dve nebezpečia. Jednak hrozilo, že hlavný motor dôsledkom poškodenia pri nedávnom výbuchu neudelí lodi potrebný impulz a loď narazí na povrch Mesiaca, jednak hrozilo, že by pri zažatí hlavného motora mohlo dôjsť k ďalšiemu výbuchu. Riadiace stredisko preto zavrhlo scenár direct abort a nechalo loď pokračovať k Mesiacu. Loď sa však nenachádzala na bezpečnej translunárnej dráhe. Ako ju tam dostať? Z vyššie uvedeného dôvodu nie s využitím hlavného motora servisného modulu. Ostávalo teda uskutočniť manéver pomocou motorov zostupovej časti lunárneho modulu, ktorý bol skonštruovaný iba na relatívne krátke použitie pri zostupe na povrch Mesiaca. Bolo potrebné spočítať, kedy a na ako dlho majú byť motory zažaté. Vo výpočtovom stredisku však neexistoval program pre taký výpočet. Bolo preto nutné taký program rýchlo vytvoriť, spočítať parametre manévru a potom ich nechať prekontrolovať odborníkmi v riadiacom stredisku. Počas necelých troch hodín sa podarilo určiť parametre manévru pre návrat na bezpečnú translunárnu dráhu. Korekčný zážih PC+2 burn Po návrate na bezpečnú translunárnu dráhu bolo potrebné vyriešiť ďalší problém. Pri použití tejto dráhy by kozmická loď pristála za štyri dni v Indickom oceáne, kam však nebolo možné počas tej doby dopraviť loď so záchranným tímom. Na palube lunárneho modulu boli zapnuté iba životne dôležité systémy, medzi ktoré nepatrilo vyhrievanie, takže astronauti trpeli zimou blížiacou sa bodu mrazu. Podarilo sa znížiť spotrebu z bežných 50 – 75 A na iba 12 A. Napriek tomu bola pri tejto spotrebe elektriny doba štyroch dní zostávajúcich do pristátia vzhľadom na obmedzenú kapacitu akumulátorov lunárneho modulu príliš dlhá. Existovali dve možnosti, ako upraviť dráhu tak, aby loď pristála v Tichom oceáne. Pri použití prvého variantu by sa let skrátil o 36 hodín, pri použití druhého by sa skrátil iba o 12 hodín. Prvý variant však so sebou niesol dve riziká. Loď by musela okamžite odhodiť servisný modul a pokračovať bez neho. Tým by bol tepelný štít, chrániaci veliteľský modul pred žiarom vznikajúcim pri zostupe trením o atmosféru, po príliš dlhý čas vystavený pôsobeniu otvoreného vesmíru (mikrometeoroidom). Navyše by bolo spotrebované všetko palivo zostupovej časti lunárneho modulu a nezostala by žiadna rezerva pre eventuálnu korekciu dráhy. Preto bol prijatý druhý variant, ktorý skrátil let iba o 12 hodín. K jeho uskutočneniu bolo potrebné 2 hodiny po dosiahnutí bodu najväčšieho priblíženia k Mesiacu vykonať zážih motorov zostupovej časti lunárneho modulu (tzv. PC+2 burn ). Tento zážih bolo treba uskutočniť veľmi presne, preto bol na jeho riadenie použitý palubný počítač navigačného systému. Pretože mal navigačný systém veľkú spotrebu elektriny a pretože sa nepredpokladalo, že bude nutné vykonávať ešte nejaké korekčné manévre, bol po vykonaní zážihu PC+2 burn navigačný systém vypnutý. Vysoká hladina oxidu uhličitého Swigert s improvizovanou redukciou na pripojenie filtrov oxidu uhličitého Medzitým sa objavil ďalší problém. V atmosfére lunárneho modulu stúpala koncentrácia oxidu uhličitého (CO2). Na znižovanie obsahu oxidu uhličitého boli určené filtre obsahujúce hydroxid lítny (LiOH). Ich kapacita inštalovaná v lunárnom module zodpovedala posádke dvoch astronautov počas dvoch dní. V súčasnej situácii však bola nedostatočná. Na palube veliteľského modulu boli síce podobné filtre, ale boli iného tvaru, a tak sa nedali použiť v lunárnom module. Našťastie vznik tohto problému predvídal zodpovedný pracovník riadiaceho strediska už od okamihu, keď sa dozvedel o nehode. So svojimi spolupracovníkmi vymýšľal, ako s využitím pomôcok, ktoré mali astronauti na palube, prispôsobiť filtre veliteľského modulu pre použitie v lunárnom module. Na základe jeho inštrukcií astronauti z ponožky, lepiacej pásky, plastového vrecka a plastového obalu letovej príručky vytvorili adaptér, umožňujúci inštalovať v lunárnom module filtre z veliteľského modulu. Problém s navigáciou Aj keď sa zážih PC+2 burn uskutočnil presne, začala sa loď odchyľovať od žiadúcej dráhy. Ukázalo sa, že príčinou je otvor na vypúšťanie odpadovej vody (moču) do voľného priestoru. Fungoval ako svojho druhu reaktívny motor, odchyľujúci loď zo správnej dráhy. Bolo treba uskutočniť ďalšie korekčné zážihy motoru, ale navigačný systém bol vypnutý. Ako zaistiť, že bude loď v okamihu zážihu smerovať správnym smerom? Do úvahy prichádzala iba technika používaná už v programe Mercury a Gemini, pri ktorej na orientáciu lode použili na zemskom povrchu dobre rozpoznateľnú hranicu medzi dňom a nocou. Zatiaľ čo v programe Mercury a Gemini túto metódu použili v malej vzdialenosti od Zeme, teraz sa loď nachádzala ďaleko od Zeme, a tak hrozilo nebezpečenstvo, že loď zorientujú nepresne. Pritom tzv. vstupný koridor do atmosféry bol veľmi úzky. Keby loď vstúpila do atmosféry pod nedostatočne ostrým uhlom, odrazila by sa od nej a zmizla by v hlbinách vesmíru. Keby naopak vstúpila do atmosféry pod príliš ostrým uhlom, zhorela by v dôsledku nadmerného tepelného namáhania spôsobeného trením o atmosféru. Príprava veliteľského modulu na zostup Zem z Apolla 13 počas návratu domov Zatiaľ v riadiacom stredisku vrcholili práce na vývoji postupu, ktorým astronauti pripravia veliteľský modul na zostup atmosférou. Najmä bolo potrebné zaistiť dostatok elektrickej energie na pristátie. Akumulátor veliteľského modulu bol do značnej miery vybitý vo fáze pred oživením lunárneho modulu. Pozemný tím preto vypracoval postup, ako akumulátor dobiť z rozvodnej siete lunárneho modulu. Veliteľský modul nemal byť nikdy počas letu vypnutý. Neexistoval preto postup, ako ho za letu znova oživiť. Jediný existujúci postup oživenia veliteľského modulu sa za normálnych okolností vykonával dlho pred štartom. Očakávalo sa, že sa podarí akumulátor veliteľského modulu nabiť na 20 až 25%. Bolo preto nevyhnutné s energiou šetriť. Za normálnych okolností sa začínalo oživenie veliteľského modulu zapnutím prístrojov zobrazujúcich namerané údaje, aby sa dalo sledovať ďalší postup oživovania. V tomto prípade sa rozhodlo prístroje zapnúť až nakoniec pred záverečnou kontrolou údajov. Celý postup oživenia preto museli astronauti bezchybne uskutočniť naslepo napriek ich vyčerpaniu spôsobeného zimou, nedostatkom spánku, stresom a pobytom v extrémne malom priestore. Pristátie Servisný modul po oddelení Oddelený lunárny modul Aquarius (Vodnár) potom, čo štyri dni slúžil ako záchranný čln. Vstúpil do zemskej atmosféry nad Fidži a zhorel Súbor:Apollo13 splashdown.jpg|thumb|right|Pristátie veliteľského modulu Apolla 13 v Tichom oceáne, 17. apríl 1970 Pred vstupom do atmosféry bol odhodený najprv servisný a potom lunárny modul. Až keď sa veliteľský modul vzdialil od servisného modulu, uvidela posádka rozsah poškodenia servisného modulu. V celej jeho dĺžke chýbal pruh hliníkového plášťa. Trhlina viedla až k hlavnému motoru, takže je pravdepodobné, že bol poškodený a bolo teda dobre, že ho po nehode nezažali. Stále ešte hrozili dve nebezpečia. Prvá obava vyplývala z možnosti, že výbuch poškodil tepelný štít, ktorý teraz pri prechode atmosférou nesplní svoju funkciu a kabína v atmosfére zhorí. Táto obava padla, keď sa po štvorminútovom výpadku spojenia vo fáze najväčšieho tepelného namáhania kabíny, spôsobeným vrstvou ionizovaného vzduchu v jej okolí, podarilo nadviazať s vracajúcou sa loďou rádiové spojenie. Posledné riziko vychádzalo z možnosti, že zlyhá systém na vypustenie brzdiacich padákov, ktorý mohol byť nefunkčný vplyvom jeho vystavenia extrémne nízkej teplote v tej fáze letu, keď bol vypnutý napájací systém veliteľského a servisného modulu. Našťastie sa ani táto obava nenaplnila a veliteľský modul Odyssey úspešne pristál v piatok 17. apríla 1970 o 18:07:41 UTC na hladinu Tichého oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 540 km juhovýchodne od ostrova Niue a 4,5 km od čakajúcej lietadlovej lode USS Iwo Jima . Súbor:Mission Control Celebrates - GPN-2000-001313.jpg|Pracovníci riadiaceho strediska v Houstone ( Mission Control Center ) po bezpečnom pristátí Apolla 13 Súbor:Apollo13 recovery.jpg|Vyzdvihnutie posádky z veliteľského modulu Odyssey Súbor:The Apollo 13 crew following recovery.jpg|Posádka Apolla 13 na palube lietadlovej lode USS Iwo Jima Súbor:President Richard Nixon speaks before awarding the Apollo 13 astronauts the Presidential Medal of Freedom.jpg|Prejav prezidenta Richarda Nixona pred udelením Prezidentskej medaily slobody astronautom Apolla 13"}
{"id": "44343", "title": "Apollo 9", "context": "Prípravy na let Dňa 20. novembra 1967 NASA zverejnila zloženie posádok misií Apollo 8 a 9, ktoré mali nasledovať po Apolle 7, čiže prvom pilotovanom lete programu Apollo. Veliteľom Apolla 8 sa stal Jim McDivitt, pilotom veliteľského modulu David Scott a pilotom lunárneho modulu Russell Schweickart. V záložnej posádke sa začali pripravovať Pete Conrad, Richard Gordon a Alan Bean. Hlavným cieľom Apolla 8 bola prvá pilotovaná skúška lunárneho modulu na obežnej dráhe Zeme. Za veliteľa Apolla 9 bol určený Frank Borman, pilotom veliteľského modulu sa stal Michael Collins a pilotom lunárneho modulu William Anders. Záložnou posádkou sa stali Neil Armstrong, Jim Lovell a Edwin „Buzz“ Aldrin. Apollo 9 malo simulovať na vysoko eliptickej obežnej dráhe Zeme všetky kroky a úkony skutočného pristátia na Mesiaci. Súbor:Apollo 9 Saturn V.jpg|thumb|left|Nosná raketa Saturn V roluje z montážnej haly Vehicle Assembly Building (VAB) k štartovaciemu komplexu 39A, 3. január 1969 Ciele týchto misií a zostavy posádok sa čoskoro zmenili. Výroba lunárneho modulu pre jeho prvý pilotovaný let na obežnej dráhe Zeme sa neustále zdržiavala a čoraz viac bolo zrejmé, že jeho prvý let sa oneskorí. Výcvik posádok medzitým pokračoval. V júli 1968 však vypadol z hlavnej posádky Apolla 9 Michael Collins kvôli operácii kostných výrastkov na chrbtici, ktorú podstúpil 23. augusta. Collinsovo miesto nahradil Jim Lovell zo záložnej posádky a na Lovellovo miesto sa posunul Aldrin, čiže stal sa záložným pilotom veliteľského modulu. Na uvoľnené miesto záložného pilota lunárneho modulu bol dosadený Fred Haise. Dňa 9. augusta 1968 sa oficiálne rozhodlo, že nasledujúci pilotovaný let programu Apollo, čiže Apollo 8, poletí v prípade úspechu Apolla 7 k Mesiacu. Riaditeľ operácií letových posádok Deke Slayton si 10. augusta zavolal do svojej kancelárie Jima McDivitta, veliteľa Apolla 8, a oznámil mu, že jeho posádka sa presúva na Apollo 9 a k Mesiacu poletí Bormanova posádka s Apollom 8 bez lunárneho modulu. McDivitt s tým bez problémov súhlasil, pretože posledné dva roky participoval na vývoji lunárneho modulu a chcel byť tak prvým, kto v ňom poletí. Verejnosť sa o týchto plánoch zatiaľ nedozvedela. V októbri 1968 Apollo 7 úspešne otestovalo veliteľský a servisný modul kozmickej lode Apollo na obežnej dráhe Zeme. Dňa 28. októbra NASA vo svojej tlačovej správe uviedla, že Apollo 8 je momentálne plánované ako misia na obežnú dráhu Zeme pomocou rakety Saturn V (ktorá sa už od 9. októbra nachádzala na štartovacom komplexe 39A) s tým, že na základe vyhodnotenia misie Apollo 7 sa cieľ letu môže zmeniť na jeden z troch scenárov, medzi ktorými boli let na vysoko eliptickú obežnú dráhu Zeme, oblet Mesiaca a let na obežnú dráhu Mesiaca. Dňa 11. novembra sa definitívne rozhodlo, že Apollo 8 prvýkrát zamieri aj s ľudskou posádkou na obežnú dráhu Mesiaca. Nasledujúci deň to NASA oznámila verejnosti. Medzitým pokračovali aj prípravy kozmickej lode a nosnej rakety pre prvý pilotovaný let lunárneho modulu na obežnej dráhe Zeme. Ešte v polovici mája 1968 začali na Kennedyho vesmírne stredisko prichádzať prvé časti nosnej rakety Saturn V s výrobným číslom SA-504. Dňa 9. júna 1968 prišiel na kozmodróm pristávací stupeň lunárneho modulu a 14. júna aj jeho štartovací stupeň. Následne začali ich skúšky vo vákuovej komore, ktoré skončili 27. septembra. Dňa 5. októbra bol dodaný aj veliteľský a servisný modul kozmickej lode Apollo, ktorý tiež podstúpil skúšky vo vákuovej komore. Koncom novembra sa skúšky veliteľského a servisného modulu skončili a začalo sa s montážou lode Apollo. Dňa 3. decembra sa kompletne zostavená kozmická loď premiestnila do Vehicle Assembly Building (VAB) a tam ju pripevnili na vrchol nosnej rakety. Celá zostava sa napokon 3. januára 1969 presunula na štartovací komplex 39A a 19. januára bol dokončený celkový test systémov nosnej rakety. V priebehu 11. a 12. februára sa uskutočnilo skúšobné odpočítavanie a 26. februára o 22:00:00 miestneho času, čiže 28 hodín pred plánovaným štartom, sa začalo finálne odpočítavanie, ale 27. februára o 10:30:00 miestneho času sa kvôli ochoreniu posádky muselo vrátiť na T-42 hodín. Apollo 9 malo pôvodne odštartovať 28. februára, ale pár dní predtým lekári zistili v krvi Jima McDivitta pokles počtu bielych krviniek, čo signalizovalo nástup ľahkej infekcie dýchacieho traktu. McDivitt dostal nádchu, ktorá však v beztiažovom stave dokáže spôsobiť nepríjemné problémy. Nádchu dostali aj zvyšní dvaja členovia posádky, David Scott a Russell Schweickart, a tak sa rozhodlo dať im trocha času na zotavenie. Odpočítavanie sa opäť rozbehlo 1. marca o 02:30:00 miestneho času v T-42 hodín."}
{"id": "44313", "title": "Apollo 8", "context": "Prípravy na let Dňa 20. novembra 1967 NASA zverejnila zloženie posádok misií Apollo 8 a 9, ktoré mali nasledovať po Apolle 7, čiže prvom pilotovanom lete programu Apollo. Veliteľom Apolla 8 sa stal Jim McDivitt, pilotom veliteľského modulu David Scott a pilotom lunárneho modulu Russell Schweickart. V záložnej posádke sa začali pripravovať Pete Conrad, Richard Gordon a Alan Bean. Hlavným cieľom Apolla 8 bola prvá pilotovaná skúška lunárneho modulu na obežnej dráhe Zeme. Za veliteľa Apolla 9 bol určený Frank Borman, pilotom veliteľského modulu sa stal Michael Collins a pilotom lunárneho modulu William Anders. Záložnou posádkou sa stali Neil Armstrong, Jim Lovell a Edwin „Buzz“ Aldrin. Apollo 9 malo simulovať na vysoko eliptickej obežnej dráhe Zeme všetky kroky a úkony skutočného pristátia na Mesiaci. Súbor:Ap8-KSC-68PC-147.jpg|thumb|left|Nosná raketa Saturn V roluje z montážnej haly Vehicle Assembly Building (VAB) k štartovaciemu komplexu 39A, 9. október 1968 Ciele týchto misií a zostavy posádok sa čoskoro zmenili. Výroba lunárneho modulu pre jeho prvý pilotovaný let na obežnej dráhe Zeme sa neustále zdržiavala a čoraz viac bolo zrejmé, že jeho prvý let sa oneskorí. Výcvik posádok medzitým pokračoval. V júli 1968 však vypadol z hlavnej posádky Apolla 9 Michael Collins kvôli operácii kostných výrastkov na chrbtici, ktorú podstúpil 23. augusta. Collinsovo miesto nahradil Jim Lovell zo záložnej posádky a na Lovellovo miesto sa posunul Aldrin, čiže stal sa záložným pilotom veliteľského modulu. Na uvoľnené miesto záložného pilota lunárneho modulu bol dosadený Fred Haise. Dňa 9. augusta 1968 sa oficiálne rozhodlo, že nasledujúci pilotovaný let programu Apollo, čiže Apollo 8, poletí v prípade úspechu Apolla 7 k Mesiacu. Riaditeľ operácií letových posádok Deke Slayton si 10. augusta zavolal do svojej kancelárie Jima McDivitta, veliteľa Apolla 8, a oznámil mu, že jeho posádka sa presúva na Apollo 9 a k Mesiacu poletí Bormanova posádka s Apollom 8 bez lunárneho modulu. McDivitt s tým bez problémov súhlasil, pretože posledné dva roky participoval na vývoji lunárneho modulu a chcel byť tak prvým, kto v ňom poletí. O dva dni neskôr si Slayton zavolal do kancelárie Franka Bormana. Predostrel mu ponuku na zrušenie jeho plánovaného letu na vysoko excentrickú obežnú dráhu Zeme výmenou za misiu na obežnú dráhu Mesiaca. Borman, vždy stručný a jasný, mu povedal jediné slovo: „Áno.“ Verejnosť sa o týchto plánoch zatiaľ nedozvedela. V októbri 1968 Apollo 7 úspešne otestovalo veliteľský a servisný modul kozmickej lode Apollo na obežnej dráhe Zeme. Dňa 28. októbra NASA vo svojej tlačovej správe uviedla, že Apollo 8 je momentálne plánované ako misia na obežnú dráhu Zeme pomocou rakety Saturn V s tým, že na základe vyhodnotenia misie Apollo 7 sa cieľ letu môže zmeniť na jeden z troch scenárov, medzi ktorými boli let na vysoko eliptickú obežnú dráhu Zeme, oblet Mesiaca a let na obežnú dráhu Mesiaca. Dňa 11. novembra sa definitívne rozhodlo, že Apollo 8 prvýkrát zamieri aj s ľudskou posádkou na obežnú dráhu Mesiaca. Nasledujúci deň to NASA oznámila verejnosti. Medzitým pokračovali aj prípravy kozmickej lode a nosnej rakety pre let, ktorý potom letel ako Apollo 8. Ešte na konci decembra 1967 začali na Kennedyho vesmírne stredisko prichádzať prvé časti nosnej rakety Saturn V s výrobným číslom SA-503 a zároveň sa začalo s jej zostavovaním vo Vehicle Assembly Building (VAB) na pohyblivom vypúšťacom zariadení. Dňa 9. januára 1968 prišla na kozmodróm záťaž simulujúca lunárny modul ( LM test article B ). Vtedy sa ešte počítalo s tým, že pôjde o ďalšiu nepilotovanú skúšku nosnej rakety Saturn V. Aj napriek čiastočnému neúspechu bezpilotného letu Apollo 6 sa vedenie NASA rozhodlo, že ďalší let už bude pilotovaný. Dôvodom bola cena 280 miliónov dolárov, ktorú stál každý štart tejto rakety. Na konci apríla 1968 sa tak raketa Saturn V (SA-503) musela rozobrať, aby sa jej druhý stupeň mohol otestovať pre nadchádzajúci pilotovaný let. Druhý stupeň sa zo skúšok vrátil 27. júna a v zostavovaní rakety sa pokračovalo od 6. augusta. O šesť dní neskôr prišiel na kozmodróm servisný modul lode Apollo a o ďalšie dva dni aj veliteľský modul. Následne začali ich skúšky vo vákuovej komore. V auguste sa tiež dokončilo zostavovanie rakety. Koncom septembra sa skúšky veliteľského a servisného modulu skončili a začalo sa s montážou lode Apollo. Dňa 7. októbra sa kompletne zostavená kozmická loď premiestnila do montážnej haly VAB a tam ju pripevnili na vrchol nosnej rakety. Celá zostava sa napokon 9. októbra presunula na štartovací komplex 39A a 19. novembra bol dokončený celkový test systémov nosnej rakety. V priebehu 10. a 11. decembra sa uskutočnilo skúšobné odpočítavanie. V pondelok 16. decembra astronauti Frank Borman, Jim Lovell a William Anders absolvovali dôkladnú lekársku prehliadku, ktorá trvala tri hodiny a dopadla k veľkej spokojnosti lekárov i posádky. Keďže v USA vtedy práve vyčíňala hongkonská chrípka, všetkých troch proti nej zaočkovali a spolu s nimi aj väčšinu pozemného personálu. V priebehu odpočítavania sa objavila jediná porucha. Pri kontrole sa v zásobe kvapalného kyslíka pre palivové články zistili stopy dusíka. Kyslík bol preto v priebehu jedného zo šiestich plánovaných prerušení príprav vymenený. Podľa názoru riaditeľa príprav štartu Roccoa Petroneho k znečisteniu došlo pravdepodobne v pozemnom zariadení, ktoré sa chladilo kvapalným dusíkom. Dňa 19. decembra o 20:51:00 miestneho času, čiže 28 hodín pred plánovaným štartom, sa začalo finálne odpočítavanie."}
{"id": "127031", "title": "Apollo 12", "context": "Priebeh letu V piatok 14. novembra 1969 o 06:05 miestneho času astronautov prebudil šéfastronaut Thomas Stafford. Vzápätí Pete Conrad, Richard Gordon a Alan Bean absolvovali poslednú lekársku prehliadku pred štartom. Bean si na to spomínal: „Ráno pred štartom nás prebudili nekresťansky skoro, už v šesť hodín ráno, a hneď odvliekli na lekársku prehliadku. Bolo ešte úplné šero; vonku sa preháňali ťažké mraky a na okenných tabuliach v ordinácii ostalo niekoľko veľkých kvapiek dažďa. Zrazu som dostal hrozný strach, aby nám počasie neurobilo škrt cez rozpočet, alebo aby na mne ten prekliaty felčiar na poslednú chvíľu niečo nenašiel. Lekár, bol to Dr. Harder, mi však našťastie iba ohmatal pulz, zahundral niečo ako ‚aha, zelenáč‘ a požiadal ma, aby som na neho vyplazil jazyk. To som urobil s veľkým potešením.“ Potom sa usadili k raňajkám, ku ktorým sa už tradične podával steak, vajíčka, pomarančový džús, káva a toast. Raňajkovali v spoločnosti Thomasa Stafforda, záložného pilota lunárneho modulu Jima Irwina, riaditeľa programu Apollo Jima McDivitta, člena podpornej posádky Paula Weitza a tiež Chucka Tringaliho, ktorý bol vedúcim tímu podpory posádky Apolla 12. Šiestym spoločníkom pri raňajkách bola plyšová gorila v životnej veľkosti, ktorá patrila Conradovi a pomenoval ju „Irving Glick“. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a o 08:10 odchod z Budovy pilotovaných letov ( Manned Spacecraft Operations Building ). Astronauti spolu s dvoma technikmi a Staffordom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Stafford z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu ( Launch Control Center ). Po príchode na miesto si všimli, že mraky visia nízko nad zemou a veľmi prší. Veliteľ Pete Conrad nastúpil do veliteľského modulu ako prvý a po ňom nasledoval pilot lunárneho modulu Alan Bean. O chvíľu neskôr sa k nim pridal pilot veliteľského modulu Richard Gordon. Štart Apolla 12, 14. november 1969 Misia Apollo 12 odštartovala 14. novembra 1969 o 11:22:00,68 miestneho času (16:22:00,68 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. Štartovacia zostava sa skladala z nosnej rakety Saturn V (výrobné číslo SA-507), veliteľského modulu Yankee Clipper a lunárneho modulu, ktorý dostal pomenovanie Intrepid . Počasie v čase štartu bolo zlé, nad kozmodrómom viseli nízke búrkové mraky. Ionizované spaliny motorov F-1 prvého stupňa Saturnu V vytvorili dokonalý hromozvod a počas preletu nízkou oblačnosťou v čase T+36 sekúnd do nosnej rakety udrel blesk, ktorý dočasne vyradil dodávku elektrického prúdu z palivových batérií. O 16 sekúnd neskôr raketa dostala ďalší zásah bleskom. Saturn V mal našťastie vlastný nezávislý systém navádzania, a tak letel ďalej po správnej trajektórii. Prepnutie spínača SCE do polohy AUX situáciu vrátilo do normálu. Niekoľko špecialistov po výpadku prúdu ale varovalo vedenie misie, že v dôsledku zásahov bleskom mohlo dôjsť k poškodeniu pyrotechniky na vystrelenie padákov, ktoré budú potrebné pri návrate na Zem. Napriek tomu sa rozhodlo v pokračovaní misie. Navedenie na parkovaciu obežnú dráhu okolo Zeme a jej opustenie prebehlo bez problémov. Na obežnú dráhu okolo Mesiaca bolo Apollo 12 navedené manévrom LOI-1 dňa 18. novembra o 03:47:19 UTC. O deň neskôr, 19. novembra, sa o 04:16:02 UTC po nevyhnutných previerkach (obava z poškodenia lunárneho modulu po zásahoch bleskom) lunárny modul s dvojčlennou posádkou, Conrad a Bean, oddelil od materskej lode. Ešte predtým, ako sa Conrad s Beanom oddelili od veliteľského modulu Yankee Clipper , Gordon zavtipkoval: „Poďme si to prejsť ešte raz. Plyn je napravo a brzda naľavo!“ Gordon potom zostal v materskej lodi krúžiacej okolo Mesiaca. V čase 05:45:40 UTC lunárny modul Intrepid prešiel na zostupovú dráhu. Brzdiaci manéver zakončilo hladké pristátie o 06:54:35 UTC. Cieľom lunárneho modulu Intrepid bolo pristátie na rozhraní Mora poznania ( Mare Cognitum ) a Mora ostrovov ( Mare Insularum ). Toto miesto nebolo vybrané náhodne – nachádzalo sa v blízkosti miesta pristátia sondy Surveyor 3, ktorá tu mäkko pristála 20. apríla 1967 a odoslala na Zem vyše 6 300 snímok. Jej činnosť sa skončila po štrnástich dňoch. Miesto jej pristátia sa podarilo presne určiť zo samotných televíznych záberov sondy. Ďalšie údaje o blízkom okolí miesta pristátia poskytli sondy Lunar Orbiter 3 a Lunar Orbiter 4. Astronauti z Apolla 12 mali vyhľadať už nefunkčnú sondu a odobrať z nej kameru a vzorky kábla. Úlohu splnili, pretože pristáli iba 180 metrov ďaleko. Súbor:Alan Bean on the ladder of LM.jpg|thumb|Alan Bean zostupuje po rebríku lunárneho modulu na povrch Mesiaca, 19. november 1969 Zhruba štyri hodiny po pristátí vypustili Conrad s Beanom vzduch z kabíny lunárneho modulu Intrepid a boli pripravení, oblečení do ťažkých skafandrov, k výstupu na mesačný povrch. Conrad sa pri svojom výstupe stal tretím človekom, ktorý vstúpil na Mesiac. Keďže bol nižšieho vzrastu, povedal pritom: „Jupí! Človeče, pre Neila mohol byť malý, ale pre mňa je dlhý.“ Vzápätí ho nasledoval Bean. Bohužiaľ závada na kamere spôsobila, že farebné televízne vysielanie bolo možné uskutočniť iba na krátky čas, hoci obaja astronauti takmer okamžite inštalovali dvojmetrovú parabolickú anténu, ktorá mala zabezpečiť kvalitný prenos signálu na Zem. Bean a Conrad vykonali zber núdzových vzoriek a asi 180 m od miesta pristátia inštalovali súbor prístrojov ALSEP ( Apollo Lunar Surface Experiment Package ). Po takmer štyroch hodinách ich prvý výstup skončil. Po odpočinku začali 20. novembra o 03:54:45 UTC otvorením dvierok lunárneho modulu s druhým výstupom. Počas tejto vychádzky navštívili sondu Surveyor 3, z ktorej odmontovali televíznu kameru a odobrali vzorky kábla. Neskôr sa v ich elektrickej izolácii našiel životaschopný pozemský mikroorganizmus Streptococcus mitis , čo odborníkov veľmi prekvapilo. Dodnes sa nepodarilo úplne objasniť, ako sa tam dostal. Najpravdepodobnejšou verziou podľa vedcov je, že vinou neopatrnej manipulácie došlo ku kontaminácii súčiastok sondy po návrate na Zem. Lunárny modul Intrepid odštartoval z povrchu Mesiaca 20. novembra o 14:25:47 UTC a o 17:58:20 UTC sa úspešne spojil s veliteľským modulom Yankee Clipper . Potom obaja astronauti prestúpili na materskú loď. Conrad a Bean mali tak špinavé skafandre od mesačného prachu, že Gordon ich najprv odmietol pustiť do veliteľského modulu. Nasledoval prenos 34,35 kg vzoriek do materskej lode a potom bol Intrepid zámerne nasmerovaný na Mesiac, aby vyvolal otrasy povrchu. Dopadol do oblasti Oceánu búrok ( Oceanus Procellarum ) a vzniknuté otrasy zaregistrovali prístroje ALSEP. Potom sa trojica astronautov uložila k odpočinku. Návrat k Zemi začali 21. novembra o 20:49:16 UTC. Preletová dráha si tentokrát vyžiadala dve drobné korekcie. Spiatočný let spestrili úmyselným vypnutím spojenia s riadiacim strediskom v Houstone, pretože chceli mať pokoj. Počas návratu späť sa im naskytla príležitosť pozorovať úplné zatmenie Slnka. Zem sa vtedy ocitla priamo medzi Slnkom a kozmickou loďou Apollo 12, čo nezažila žiadna iná výprava programu Apollo. Obava z poškodenia pyrotechniky na vystrelenie padákov po zásahoch bleskom sa našťastie nenaplnila a 24. novembra o 20:58:24 UTC (10:58:24 havajského času) veliteľský modul Yankee Clipper v poriadku pristál na hladine Tichého oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 600 km juhovýchodne od Americkej Samoy a 4,8 km od plánovaného bodu. Náraz na hladinu bol tak silný (až 15 g), že sa kamera v jednom z okien kabíny uvoľnila zo svojho závesu a zasiahla Beana do čela, ktorý na niekoľko sekúnd stratil vedomie. Nič vážne sa mu však nestalo. Posádku a potom aj veliteľský modul vyzdvihla na palubu čakajúca lietadlová loď USS Hornet . Astronauti strávili nasledujúce tri týždne v karanténe, ktorá im skončila 10. decembra a 16. februára 1970 odleteli z Houstonu na 38-denné svetové turné. Navštívili 21 krajín sveta a 26. marca sa vrátili do Houstonu."}
{"id": "48220", "title": "Apollo 11", "context": "Ciele misie Hlavným cieľom letu Apolla 11 bolo doletieť k Mesiacu, pristáť na jeho povrchu a bezpečne sa vrátiť na Zem. Tým by bol splnený cieľ vyhlásený 25. mája 1961 prezidentom Spojených štátov Johnom F. Kennedym – do konca desaťročia dopraviť astronautov na Mesiac a bezpečne ich vrátiť na Zem. Posádka dostala aj niekoľko vedľajších úloh. Priviezť vzorky mesačného materiálu, umiestniť na povrchu Mesiaca televíznu kameru a uskutočniť niekoľko vedeckých experimentov – vykonať merania toku slnečného vetra pomocou hliníkovej fólie zachytávajúcej častice; zanechať tu laserový kútový odrážač k presnému meraniu vzdialenosti Zem – Mesiac a seizmometer."}
{"id": "166835", "title": "Apollo 10", "context": "Priebeh letu V nedeľu 18. mája 1969 vstávali astronauti Thomas Stafford a John Young o 07:34 miestneho času. Eugene Cernan vstal už o 06:50, aby na ubytovniach pre posádky mohol privítať katolíckeho kňaza Eugena Cargilla, svojho kamaráta. Potom absolvovali poslednú lekársku prehliadku pred štartom a sadli si k raňajkám. Tradične sa podával steak a vajíčka, pomarančový džús, toast, želé a káva. Raňajkovali v spoločnosti predstaviteľov NASA, Grumman Aircraft, North American Rockwell, kňaza Eugena Cargilla, astronauta Harrisona Schmitta, záložného pilota veliteľského modulu Donna Eiseleho, záložného pilota lunárneho modulu Edgara Mitchella a Jacka Lousmu z podpornej posádky. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a odchod z Budovy pilotovaných letov ( Manned Spacecraft Operations Building ). Astronauti zamávali prítomným a vzápätí spolu s dvoma technikmi a Dekom Slaytonom, riaditeľom operácií letových posádok, nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 15 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39B. Slayton z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu ( Launch Control Center ). Veliteľ Thomas Stafford nastúpil do veliteľského modulu o 10:06 ako prvý, o 10:11 ho nasledoval pilot lunárneho modulu Eugene Cernan a o 10:16 napokon pilot veliteľského modulu John Young. Joe Engle z podpornej posádky bol vtedy v kabíne a všetkým trom pomáhal usadiť sa na svoje miesta. Štart Apolla 10, 18. máj 1969 Misia Apollo 10 odštartovala 18. mája 1969 o 12:49:00,583 miestneho času (16:49:00,583 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39B v Kennedyho vesmírnom stredisku. V čase 1 minúta a 18 sekúnd po štarte Cernan ohlásil: „To je jazda, zlato, to je jazda!“ Krátko pred oddelením prvého stupňa S-IC raketa Saturn V generovala tak silné vibrácie, že astronauti sa obávali o lunárny modul, ktorý bol uložený v hornom stupni nosiča pod materskou loďou Apollo. V T+3 minúty a 45 sekúnd Young ohlásil: „Ako za starých čias! Je to krásne tam vonku!“ Vzlet na parkovaciu obežnú dráhu okolo Zeme bol nakoniec úspešný. Riadiace stredisko potom po navedení lode na obežnú dráhu Zeme vykonalo kontrolu telemetrie lunárneho modulu, ktorá našťastie ukázala, že je všetko v poriadku. V čase 2 hodiny, 33 minút a 28 sekúnd po štarte posádka opäť zapálila motor tretieho stupňa S-IVB a Apollo 10 zamierilo k Mesiacu. Vibrácie počas zážihu boli opäť tak silné, že veliteľ Stafford údajne zvažoval núdzové vypnutie motora, dôsledkom čoho by Apollo 10 lietalo len po vysoko eliptickej zemskej orbite. Astronaut však zachoval chladnú hlavu a misia pokračovala. Jediná nutná korekcia dráhy sa počas letu k Mesiacu uskutočnila 19. mája o 19:22 UTC. O dva dni neskôr, 21. mája, kozmická loď priletela k Mesiacu. O 20:37:38 UTC Apollo 10 zmizlo za mesačným diskom. Nad odvrátenou stranou Mesiaca bola loď manévrom označeným LOI-1 úspešne navedená na obežnú dráhu vo výške 111,7 – 316,7 km nad povrchom. Po opätovnom nadviazaní spojenia Stafford ohlásil: „Povedzte svetu, že sme práve dorazili.“ Nadšený Cernan ho doplnil: „Riadenie pracovalo úplne fantasticky a motor je jednoducho jedinečný.“ Po dvoch obletoch Apollo 10 zostúpilo na kruhovú dráhu vo výške 111 km. Astronauti vykonávali navigačné merania a potom Stafford so Cernanom preliezli do lunárneho modulu, pričom znova kontrolovali jeho systémy. Potom sa všetci uložili k spánku. Súbor:Apollo 10 Lunar Module Rendezvous.jpg|thumb|Návratový stupeň lunárneho modulu Snoopy po priblížení k veliteľskému modulu Charlie Brown na obežnej dráhe Mesiaca, 23. máj 1969 Nasledujúci deň, 22. máj, bol vyvrcholením letu. Stafford a Cernan opäť prestúpili do lunárneho modulu a pripravili ho na odpojenie. O 19:00:57 UTC, po niekoľkých drobných problémoch, sa v zákryte za Mesiacom obe telesá od seba oddeľujú. Keď je opäť obnovené spojenie, hlásia so svojimi novými volacími znakmi: veliteľský modul ako Charlie Brown a lunárny modul alias Snoopy . Young uvádza do činnosti motory reaktívneho riadiaceho systému ( Reactive Control System , RCS ), takže vzdialenosť medzi oboma loďami vzrastá. Potom Stafford a Cernan vykonali s lunárnym modulom zážih DOI (Descent Orbit Insertion – navedenie na zostupovú obežnú dráhu) a zostúpili na nižšiu obežnú dráhu vo výške nad povrchom. O 21:33 UTC Snoopy preletel v blízkosti miesta vybraného pre pristátie Apolla 11. Gravitačné anomálie však dráhu lunárneho modulu odklonili asi o 7 km južnejšie od budúceho cieľa. Potom sa už Snoopy začína od povrchu Mesiaca vzďaľovať. Fázovací manéver motorom DPS ho vyniesol až do výšky 352 km. O necelé dve hodiny je však opäť v pericentre a astronauti odhadzujú zostupový stupeň. Netušili však, že v poradí operácií bol vynechaný jeden riadok, ktorý požadoval prepnutie záložného riadiaceho systému AGS do režimu fixnej stabilizácie. Následkom toho začal lunárny modul nebezpečne rotovať. Cernan sa v strese neudržal a vykríkol: „Skurvysyn! Čo sa stalo?“ O chvíľu pokračoval: „Niečo sa zbláznilo pri oddeľovaní stupňov. Nezabrzdili sme ešte... Tom, nechaj mi AGS. Prevezmem tú prekliatu vec sám.“ „Charlie Brown, tu Houston,“ informovalo stredisko Younga vo veliteľskom module. „Odhodili stupeň. Dostali sa do prudkej rotácie, ale už to majú pod kontrolou.“ Keď už bolo po všetkom, Cernan ohlásil: „Chlapi, do čerta, neviem, čo to bolo.“ Z riadiaceho strediska dostal upokojujúcu odpoveď: „Nevadí, Snoopy, pre ďalší manéver je všetko v poriadku.“ Do plánovaného manévra motorom APS zostávalo ešte päť minút, ktoré Stafford so Cernanom využili k všeobecnej kontrole systémov. Potom už bol na rade manéver. „Chytím deväť sekúnd pred a budem vám odčítať,“ začal odpočítavanie Cernan. „Doba horenia je len 15 sekúnd, tak to potom pôjde rýchlo. Pozor: 9, 8, 7... 1, zážih!“ „Príjem, Snoopy, potvrdzujeme zážih,“ znela odpoveď zo strediska. „Zostávajúce delta vé 110... ešte 40,“ odpočíta údaje z displeja Cernan. „Pozor Tom... teraz! Je to napínavé... super, super, je to akurát!“ „Charlie Brown, manéver majú za sebou,“ informovalo stredisko Younga. „Išlo im to ako po masle.“ Young odpovedal: „Gratulujem Snoopymu.“ Nadšený Cernan oznámil: „Bol to parádny manéver. Sme tak nízko, že by sme si skoro mohli siahnuť na niektorý z tých kopcov.“ Simulované odštartovanie z mesačného povrchu o 23:44 UTC bolo úspešné. Posádku lunárneho modulu však ešte čakalo viacero manévrov, aby sa Snoopy mohol spojiť s veliteľským modulom Charlie Brown , ktorý stále krúžil okolo Mesiaca. Záverečná fáza stretnutia nastala až po trištvrte hodine. Vlastné spojenie však zabezpečil Young v materskej lodi. Pri misii Apollo 9 sa to ukázalo ako výhodnejšie. K spojeniu veliteľského modulu s návratovým stupňom lunárneho modulu došlo 23. mája o 03:11:02 UTC. Po návrate unaveného Stafforda a Cernana z lunárneho modulu (astronauti si potom sťažovali na jeho nadmernú hlučnosť) na materskú loď sa znovu uzatvoril prielez a Snoopy naplnený odpadkami bol odhodený. Urýchlený motorom APS bol následne odoslaný do vesmíru na heliocentrickú dráhu. Celá trojica zostala na orbite Mesiaca v Apolle 10 ešte celý nasledujúci deň. Dňa 25. mája o 10:25:29 UTC aktivovali nad odvrátenou stranou Mesiaca motor SPS a odštartovali k Zemi. Z troch plánovaných korekcií dráhy bolo nutné uskutočniť len tú poslednú. Počas zostupu do zemskej atmosféry Apollo 10 dosiahlo rýchlosť 39 897 km/h (11,08 km/s), čím sa zapísalo do Guinnessovej knihy rekordov ako najrýchlejší objekt s ľudskou posádkou na palube. V pondelok 26. mája 1969 o 16:52:23 UTC veliteľský modul Charlie Brown pristál pomocou padákov na hladine Tichého oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 650 km východne od Americkej Samoy a 6,4 km od čakajúcej lietadlovej lode USS Princeton . Po vyzdvihnutí na palubu lietadlovej lode Stafford povedal: „Je to naozaj dobrý pocit, byť späť na Zemi, keď ste boli až pri Mesiaci.“ Misia Apollo 10 bola hodnotená úspešne a prípravy na let Apollo 11 mohli prejsť do finálnej fázy. Keď Apollo 10 v poriadku odštartovalo, mohla byť 20. mája 1969 z montážnej haly Vehicle Assembly Building vyvezená ďalšia raketa Saturn V, tentokrát na štartovací komplex 39A. Pripravovalo sa historicky prvé pristátie ľudskej posádky na Mesiaci."}
{"id": "48222", "title": "Apollo 11", "context": "Prípravy na let Prípravy na misiu Apollo 11 sa začali v priebehu januára 1969, kedy na Kennedyho vesmírne stredisko začali prichádzať prvé časti nosnej rakety Saturn V s výrobným číslom SA-506. Ešte 8. januára prišiel na kozmodróm návratový stupeň lunárneho modulu a 12. januára aj jeho zostupový stupeň. Následne začali ich skúšky vo vákuovej komore. Dňa 23. januára prišiel na kozmodróm veliteľský a servisný modul kozmickej lode Apollo, ktorý tiež podstúpil skúšky vo vákuovej komore. Koncom februára sa vo Vehicle Assembly Building (VAB) začala na pohyblivom vypúšťacom zariadení zostavovať nosná raketa, ktorej budovanie trvalo do začiatku marca. Koncom marca sa skúšky veliteľského, servisného aj lunárneho modulu skončili a začalo sa s montážou ich zostavy. Dňa 14. apríla sa kompletne zostavená kozmická loď premiestnila do VAB a tam ju pripevnili na vrchol nosnej rakety. V priebehu 20. mája sa celá zostava presunula na štartovací komplex 39A a 6. júna bol dokončený celkový test systémov nosnej rakety. Súbor:Apollo 11 Saturn V SN SA506 (69-HC-620).jpg|thumb|right|Nosná raketa Saturn V roluje z montážnej haly Vehicle Assembly Building (VAB) k štartovaciemu komplexu 39A, 20. máj 1969 Prvé miesto pristátia pre lunárny modul programu Apollo, v južnej časti Mora pokoja ( Mare Tranquillitatis ), približne 20 km juhozápadne od krátera Sabine D, bolo vybrané sčasti preto, lebo bolo automatickými pristávacími sondami Ranger 8 a Surveyor 5 ako aj orbitálnou mapovacou sondou Lunar Orbiter charakterizované ako relatívne ploché a hladké, a tým pádom si nevyžadovalo nejaké namáhavé povrchové aktivity posádky. Armstrong ho pohotovo hneď po pristátí nazval „Tranquility Base“ (Základňa Tranquility/Základňa pokoja). Všeobecný termín štartu Apolla 11 bol stanovený na 16. júla 1969, ale až jedna z porád, nazývaných Flight Readiness Review (revízia pripravenosti letu), konaná 17. júna 1969 a trvajúca deväť hodín, potvrdila šestnásty júl s definitívnou platnosťou. Termíny štartov záviseli najmä od svetelných pomerov počas pristátia na Mesiaci. Slnečné svetlo muselo dopadať pod uhlom v rozmedzí od 5° do 14°. Pri menšom uhle by vrhané tiene skresľovali skutočnú topografiu terénu, pri väčšom uhle by intenzita svitu „vymazala“ kontrast a orientačné znaky, podľa ktorých sa astronauti riadili. Apollo 11 malo odštartovať tak, aby Slnko v okamihu pristátia lunárneho modulu Eagle stálo 10,8° nad mesačným obzorom. Termín štartu sa blížil a tempo príprav bolo prudké. Dňa 26. júna sa posádka presťahovala do ubytovní pre astronautov v Budove pilotovaných letov ( Manned Spacecraft Operations Building ) v Kennedyho vesmírnom stredisku, aby nebola rušená vo svojom sústredení. Posledné dva týždne pred štartom posádka strávila v karanténe, najmä z dôvodu izolácie pred možnou nákazou a nutnosti koncentrácie na let. Nikto však neriešil ako mali astronauti uniknúť nákaze, napríklad od obsluhy simulátoru a ostatného personálu. Počas záverečných príprav, kedy Armstrong a Aldrin nacvičovali v simulátore, ktorý bol prepojený s riadiacim strediskom tak, ako počas skutočného letu, im SimSup (Simulation Supervisor – riadiaci simulácie) zadal situáciu so zaseknutou tryskou orientačného systému lunárneho modulu. Riadiace stredisko s prerušením pristátia váhalo. Armstrong vedel, že v takejto situácii treba prerušiť pristátie, ale čakal na reakciu strediska. Bolo už neskoro, keď riadiace stredisko vyzvalo posádku na prerušenie pristátia – lunárny modul sa simulovane roztrieštil o mesačný povrch. Aldrin nemohol pochopiť, prečo Armstrong čakal na reakciu strediska. On však chcel otestovať reakcie riadiaceho strediska a z toho mu vyplynulo, že v určitých prípadoch bude na kritické rozhodnutia úplne sám. V priebehu 2. a 3. júla sa uskutočnilo skúšobné odpočítavanie a 14. júla o 17:00:00 miestneho času, čiže 28 hodín pred štartom, začalo finálne odpočítavanie. Posádka sa v ten deň zaoberala poslednými nácvikmi v simulátoroch a lietala na nadzvukových cvičných prúdových lietadlách T-38, aby si oživila reflexy a eliminovala možný nástup kinetózy počas letu."}
{"id": "282552", "title": "Apollo 6", "context": "Ciele misie Štart Apolla 6, 4. apríl 1968 Rok po tragickej smrti astronautov v Apolle 1 pred jeho štartom z rampy LC-34 na Cape Kennedy bola vyslaná už tretia loď bez posádky na obežnú dráhu Zeme s cieľom otestovať návrat lode po simulovanom oblete Mesiaca do atmosféry Zeme druhou kozmickou rýchlosťou."}
{"id": "599813", "title": "Neil Armstrong", "context": "Let k Mesiacu trval tri dni. Vo voľných chvíľach astronauti odpočívali pri hudbe, Neil Armstrong si za týmto účelom vyžiadal dve skladby – Novosvetskú symfóniu Antonína Dvořáka, ktorú si obľúbil už keď hral v univerzitnom koncertnom súbore, a album Music out of the Moon Samuela Hoffmana. Asi v polovici cesty prišiel čas na korekciu dráhy. Dňa 19. júla po 17:21 UTC nad odvrátenou stranou Mesiaca Apollo prešlo na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Na druhý deň, 20. júla o 17:47 UTC, sa Armstrong a Aldrin v lunárnom module odpojili od veliteľského modulu, v ktorom zostal Collins. O 19:05 ich motor lunárneho modulu (DPS) naviedol na zostupovú dráhu s najnižším bodom vo výške 13 km nad mesačným povrchom. O 20:05 zapálili DPS druhýkrát a začali vlastný zostup."}
{"id": "24381", "title": "Zoznam lunárnych astronautov", "context": "Introduction Súbor:Apollo 11 Prime Crew - GPN-2000-001164 - Ap11-s69-31740.jpg|thumb|right|Posádka Apolla 11. Zľava doprava: Neil Armstrong, Michael Collins a Buzz Aldrin Dvadsaťštyri astronautov bolo na alebo v blízkosti Mesiaca. Dvanásť z nich pristálo a chodilo po jeho povrchu. Všetci to boli muži zo Spojených štátov amerických (Eugene Cernan pôvodom zo Slovenska ) , ktorí cestovali na Mesiac v rámci programu Apollo americkej vesmírnej agentúry NASA v čase od decembra 1968 do decembra 1972. Okrem týchto 24 ľudí žiadny iný človek neopustil obežnú dráhu Zeme (do vzdialenosti väčšej ako niekoľko stoviek kilometrov); vzdialili sa od Zeme na väčšiu vzdialenosť, ako ktokoľvek iný."}
{"id": "24383", "title": "Zoznam lunárnych astronautov", "context": "Ľudia, ktorí sa priblížili k Mesiacu bez pristátia Na všetkých vymenovaných misiách sa zúčastnili traja astronauti. Jeden ostal na orbite Mesiaca, pokiaľ druhí dvaja pristáli na povrchu. Ďalšie misie Apollo 8, Apollo 10 a Apollo 13 mali trojčlennú posádku a dostali sa do blízkosti Mesiaca (vstúpili na orbitu Mesiaca – prvé dve misie, kým Apollo 13 len preletelo okolo). Takže ďalších dvanásť ľudí sa dostalo do blízkosti Mesiaca: Frank Borman – Apollo 8 Jim Lovell – Apollo 8, Apollo 13 Bill Anders – Apollo 8 Tom Stafford – Apollo 10 Michael Collins – Apollo 11 Dick Gordon – Apollo 12 (bol naplánovaný na vylodenie s misiou Apollo 18) Jack Swigert – Apollo 13 Fred Haise – Apollo 13 (bol naplánovaný na vylodenie s misiou Apollo 19) Stuart Roosa – Apollo 14 (bol naplánovaný na vylodenie s misiou Apollo 21) Al Worden – Apollo 15 Ken Mattingly – Apollo 16 Ronald Evans – Apollo 17 Lovell, Young a Cernan boli jediní traja astronauti, ktorí boli na dvoch mesačných misiách. Z týchto troch iba Lovell nevkročil na mesačný povrch. Lovell a Haise sa mali dostať na povrch, ale porucha Apolla 13 im to znemožnila."}
{"id": "48226", "title": "Apollo 11", "context": "35. výročie Súbor:Apollo 11 - Crew at the White House.jpg|thumb|right|Posádka Apolla 11 v Bielom dome pri príležitosti 35. výročia prvého pristátia ľudí na Mesiaci. Zľava doprava: Michael Collins, prezident USA George W. Bush, Neil Armstrong a Buzz Aldrin Dňa 20. júla 2004, pri príležitosti 35. výročia prvého pristátia ľudí na Mesiaci, NASA usporiadala oslavu, na ktorej sa zúčastnilo veľa bývalých astronautov. Konala sa v Národnom múzeu letectva a kozmonautiky vo Washingtone, D. C. Nasledujúci deň prijal astronautov Apolla 11 prezident George W. Bush."}
{"id": "44357", "title": "Apollo 17", "context": "Introduction  Apollo 17 bolo posledným americkým pilotovaným kozmickým letom v rámci programu Apollo a šiestym, pri ktorom ľudia pristáli na Mesiaci. Výprava Apolo 17 mierila do údolia Taurus-Littrow na východnej pologuli Mesiaca, pričom posádka vykonala tri výstupy na jeho povrch. Posledným človekom na Mesiaci v 20. storočí sa stal Eugene Cernan, astronaut so slovenskými a českými koreňmi. Apollo 17 bolo zároveň jedinou misiou programu Apollo, ktorej sa zúčastnil profesionálny vedecký pracovník, geológ Harrison Schmitt. Astronauti doviezli späť na Zem 110,52 kg mesačných vzoriek."}
{"id": "44361", "title": "Apollo 17", "context": "Priebeh letu Nočný štart Apolla 17, 7. december 1972 Misia Apollo 17 odštartovala vo štvrtok 7. decembra 1972 o 00:33:00,63 miestneho času (05:33:00,63 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. Štartujúca raketa Saturn V ožiarila nočnú oblohu nad Floridou, čo bol impozantný úkaz pre prizerajúcich sa divákov. Navedenie kozmickej lode na parkovaciu obežnú dráhu okolo Zeme prebehlo bez problémov. Trojhodinové oneskorenie štartu sa podarilo „dohnať“ letom po rýchlejšej dráhe. Po dvoch obehoch sa loď zážihom tretieho stupňa S-IVB nosnej rakety, manéver TLI (Trans Lunar Injection – navedenie na dráhu k Mesiacu), odpútala od Zeme a zamierila k Mesiacu. Prestavba lode, pri ktorej sa lunárny modul pripájal na opačný koniec veliteľského modulu, než s ktorým bol spojený pri štarte, prebehla tiež bez problémov. Apollo 17 priletelo k Mesiacu 10. decembra. Manévrom LOI (Lunar Orbit Insertion – usadenie na obežnú dráhu Mesiaca) bolo o 19:47:22 UTC nad odvrátenou stranou Mesiaca navedené na obežnú dráhu. Neskôr, 11. decembra o 00:16 UTC, nasledoval manéver DOI (Descent Orbit Insertion – navedenie na zostupovú obežnú dráhu), ktorý súlodie uviedol na nižšiu dráhu (najnižší bod dráhy bol znížený na výšku 18 km nad povrchom), čím sa ušetrilo palivo v lunárnom module. Súbor:NASA Apollo 17 Lunar Roving Vehicle.jpg|thumb|right|Eugene Cernan počas prvej skúšobnej jazdy s mesačným vozidlom LRV ( Lunar Roving Vehicle ) na Mesiaci, 12. december 1972 Po obvyklých previerkach sa o 17:20:56 UTC astronauti Eugene Cernan a Harrison Schmitt v lunárnom module Challenger oddelili od veliteľského modulu America , v ktorom zostal Ronald Evans. Lunárny modul Challenger úspešne pristál 11. decembra o 19:54:57 UTC v údolí Taurus-Littrow v mesačnom Mori jasu ( Mare Serenitatis ). Cernan a Schmitt potom vykonali nevyhnutné previerky lunárneho modulu a svojich skafandrov. O 23:54:49 UTC začali s prvým výstupom na mesačný povrch. Krátko po vstupe na povrch Cernan povedal: „Tieto prvé kroky Apolla 17 patria tým, ktorí ich jeho posádke umožnili.“ Nasledoval ho nadšený geológ Schmitt: „Ľudia, tu je minerálov. Ak som niekedy videl geologický raj, tak je to tu!“ Po inštalácii prístrojov ALSEP ( Apollo Lunar Surface Experiment Package ) obaja vyšli na krátku prechádzku juhovýchodným smerom. Vzhľadom na časovú tieseň sa musela skrátiť, takže počas prvého výstupu, ktorý trval vyše 7 hodín, prešli asi len 4 km. S druhým výstupom začali 12. decembra o 23:28:06 UTC, pričom sa najprv venovali montáži náhradného blatníka na mesačnom vozidle. Improvizovaný blatník, ktorý vyrobili z máp vytlačených na umelej hmote, mal nahradiť odtrhnutý a stratený pôvodný kus. Akonáhle bolo všetko hotové, vyšli s opraveným roverom na západ ku kráteru Nansen. Cestou inštalovali nálož pre aktívny seizmický experiment. Napriek tomuto zdržaniu absolvovali v priebehu 70 minút trasu dlhú 9,1 km. Rýchlosť vozidla sa držala na 11 km/h, len pri jazde do kopca klesala na iba 5 km/h. Na okraji morénového poľa pri kráteri Nansen Cernan a Schmitt opustili vozidlo a začali stúpať hore do svahu Južného masívu. Nebolo to jednoduché, pretože svah mal miestami sklon až 20° a v sypkej pôde sa im šmýkalo pri každom kroku. Geologický nález im však stál za tú námahu. Potom sa už pomaly vracali späť k lunárnemu modulu, so zastávkami určenými na zber minerálov. Pri kráteri Shorty sa im podarilo nájsť zaujímavé vzorky oranžovej pôdy. Druhý výstup skončil po 7,5 hodine, pričom s vozidlom tentokrát najazdili 19 km. Súbor:As17-134-20382.jpg|thumb|Harrison Schmitt pózuje pri americkej vlajke počas prvého výstupu na mesačný povrch Cernan na začiatku tretieho výstupu, 13. december 1972 Schmitt skúma obrovský balvan, ktorý sa skotúľal po úpätí hory Tretí výstup začal 13. decembra o 22:25:48 UTC a na preskúmanie im zostávali oblasti na sever od miesta pristátia. Po bezproblémovej jazde Cernan rover odstavil na kraji úzkeho údolia so strmými svahmi na úpätí Severného masívu. Vozidlo odparkoval pred veľkým balvanom, ktorý Schmitt pomenoval „rozštiepený kameň“. Zanietený geológ potom začal s vedeckou prednáškou o kameni aj okolitom teréne: „Vyzerá to ako anorthositické gabbro. Sú tu veľké inklúzie materiálu bez bublín. Južná polovica je v heterogénnej textúre. Ide buď o nejaké rekryštalizované brekcie, alebo tá anorthositická magma nachytala na seba veľa prímesí. Táto druhá možnosť je podľa mňa pravdepodobnejšia. Keď to porovnám so zastávkami na opačnej strane pri Južnom masíve, tak sa tu vyskytujú horniny oveľa komplikovanejšieho charakteru. Prímesi, ich usporiadanie a vôbec všetko, čo tu vidím okolo. Podľa mojich predstáv, ale to je len teória, pri nejakom veľkom impakte vytryskli roztavené horniny do okolia. Potom dopadli na svahy Severného masívu, tam sa na ne prilepili povrchové vrstvy a celá zmes postupne stuhla.“ „Tak už dosť, Jack,“ ozval sa Cernan. „Kto ťa má počúvať?! Poď, vylezieme kúsok vyššie a urobíme panoramatické snímky.“ Keď došli vyššie, ukázal sa im okázalý výhľad. Trvalo 70 minút, než sa s vozidlom opäť rozbehli, tentoraz na juhovýchod do oblasti zvrásnených útvarov. „Vyzerajú ako tvár starého, storočného človeka,“ zhodnotil ich Cernan. Potom sa stočili na juhozápad, k Van Sergovmu kráteru, ktorý mal byť podľa predpokladov geológov mladým impaktným útvarom. „To je prvé miesto v tejto oblasti,“ kvitoval s rešpektom Cernan, „do ktorého sa geológovia na Zemi trafili.“ Poslednú plánovanú zastávku však museli kvôli nedostatku času vynechať. Čakalo na nich ešte odhalenie pamätnej dosky s textom: : Tu človek dokončil svoj prvý : prieskum Mesiaca : December 1972, r.P. : Nech mier, s ktorým sme prišli, : sa odrazí v živote celého ľudstva V závere ceremónie sa Schmitt, držiaci v ruke brekciu, obrátil k návštevníkom houstonského strediska, medzi ktorými bolo aj 39 mladých ľudí z rôznych krajín sveta: „Tento kameň,“ povedal geológ, „je zložený z úlomkov množstva hornín najrôznejších tvarov, veľkostí a farieb. Všetky dohromady sú spojené v celok, ktorý tu ležal a vlastne žil veľmi mierumilovným spôsobom. Až sa tento kameň ocitne na Zemi, radi by sme dali po kúsku všetkým krajinám na celom svete ako symbol súladu a mieru do budúcnosti. Koniec programu Apollo znamená, že sa teraz dvere privierajú. Nádej budúcnosti však spočíva v mladých ľuďoch, ktorí sa učia žiť a pracovať spoločne.“ „My potom,“ nadviazal Cernan, „sme povinní sa poďakovať tisícom pracovníkov v priemysle, ktorí sa zaslúžili o to, že program Apollo, projekt výskumu Mesiaca človekom, sa mohol úspešne realizovať.“ Cernan potom zaviezol mesačné vozidlo, s ktorým počas tretieho výstupu prešli ďalších 12 km, do vzdialenosti asi 100 metrov od lunárneho modulu, aby bolo možné snímať ich štart z Mesiaca. Naposledy vystúpil z vozidla a do mesačného prachu vyryl písmená TDC, iniciály jeho dcéry Teresy Dawn Cernan. Potom sa už pripravili k návratu do lunárneho modulu. Najprv nastúpil Schmitt. Cernan krátko pred definitívnym návratom do lunárneho modulu povedal: Cernan sa tak zapísal do histórie ako na dlhý čas posledný človek, ktorý zanechal svoje stopy na Mesiaci. Posledný výstup na mesačný povrch trval 7 a štvrť hodiny. Celkovo v priebehu troch výstupov získali 110,52 kg mesačných hornín a prachu. Ronald Evans medzitým vo veliteľskom module America snímkoval na obežnej dráhe vybrané oblasti mesačného povrchu pomocou vedeckých prístrojov SIM ( Scientific Instrument Module ), ktoré boli umiestnené v servisnej časti kozmickej lode. Štart návratového stupňa lunárneho modulu Challenger z Mesiaca, ktorý sa uskutočnil 14. decembra o 22:54:37 UTC, a následné spojenie s veliteľským modulom America , 15. decembra o 01:10:15 UTC, bolo tiež bez problémov. Astronauti vyložili náklad vzoriek a experimentov z lunárneho modulu a ešte v ten istý deň o 04:51:31 UTC došlo k odhodeniu teraz už nepotrebného návratového stupňa Challengera . Štart z obežnej dráhy Mesiaca smerom späť k Zemi, manéver TEI (Trans Earth Injection), sa uskutočnil 16. decembra o 23:35:09 UTC. Úspešne vykonaný kritický manéver posádka oslávila televíznym prenosom krátko potom, ako kozmická loď Apollo 17 vyletela spoza odvrátenej strany Mesiaca. Na obrazovkách sa objavil kráter Ciolkovskij a Schmitt v úlohe komentátora ohlásil: „Môžete s nami pozorovať oblasť na severnej pologuli Mesiaca, ktorú ľudia zatiaľ ešte príliš často nevideli. Vlastne sa na tomto začína ešte len pracovať a dúfam, že sa s tým hneď tak neprestane.“ Počas jeho reči sa kozmická loď rýchlo vzďaľovala, takže čoskoro bolo možné uvidieť celý Mesiac. „Vďaka Apollu,“ pokračoval Cernan, „sa podarila realizácia zdanlivo nemožného sna. Je to úspech celého národa. Verím, že budúce úspechy dosiahne celé ľudstvo. Toto bol len začiatok. Začiatok, ktorý neskončí, kým v človeku zostane túžba po poznaní.“ Počas druhého dňa spiatočnej cesty sa Evans pripravoval na výstup do otvoreného vesmíru. Astronauti si obliekli skafandre, vypustili vzduch z kabíny a potom otvorili vstupný otvor. „Priamo proti prielezu vidím Zem,“ vykríkol Evans, pripravený na výstup. „Vlastne kosáčik Zeme. Ľudia to je pohľad!“ Opatrne sa prestrčil prielezom a pridržiaval sa úchytov na kozmickej lodi. „To je obrovské,“ vydýchol. „Hovor si čo chceš, ale kým toto nevyskúšaš, tak nie si naozajstný astronaut.“ Cieľom jeho výstupu bolo priniesť zo servisného modulu dve kazety s filmom a jednu špeciálnu kazetu so záznamom radarovej sondáže. Evans sa stal tretím človekom, ktorý uskutočnil výstup do otvoreného vesmíru v cislunárnom priestore (priestor medzi Zemou a dráhou Mesiaca). Zvyšok letu prebehol už len v znamení jedla, spánku, navigačnej rutiny, upratovania a príprav na pristátie. Apollo 17 pristálo v utorok 19. decembra 1972 o 19:24:59 UTC pomocou padákov na hladinu Tichého oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 400 km severovýchodne od ostrova Niue, približne 640 metrov od predpokladaného bodu pristátia a vo vzdialenosti 6,4 km od čakajúcej lietadlovej lode USS Ticonderoga . Žabí muži vytiahli astronautov do člnov asi pol hodinu po pristátí a o necelú hodinu už boli Cernan, Evans a Schmitt na palube lietadlovej lode."}
{"id": "44249", "title": "Apollo 1", "context": "Vývoj programu Apollo V roku 1967 bol nevyhlásený súboj o Mesiac medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom v plnom prúde. Preto vývoj novej kozmickej lode na mesačnú výpravu prebiehal vo veľkej rýchlosti. Prvá kozmická loď bola dodaná na kozmodróm na Cape Kennedy už v auguste 1966. Dodávku získala firma North American Aviation napriek tomu, že nevyhrala výberové riadenie. Dokázala si pomôcť vďaka zákulisným jednaniam."}
{"id": "270424", "title": "Apollo 4", "context": "Ciele misie Štart Apolla 4, 9. november 1967 Desať mesiacov po tragickej smrti astronautov v Apolle 1 pred jeho štartom z rampy LC-34 na Cape Kennedy bola vyslaná na obežnú dráhu Zeme prvá loď bez posádky. Pri tomto lete sa prvýkrát vyskúšala raketa Saturn V a tepelný štít kozmickej lode Apollo pri vstupe do atmosféry druhou kozmickou rýchlosťou. Okrem tejto hlavnej úlohy sa preverila činnosť riadiaceho strediska v Houstone v spolupráci s ďalšími sledovacími stanicami a loďami na oceáne."}
{"id": "19504", "title": "Program Apollo", "context": "Introduction logo programu Apollo Súbor:Aldrin Looks Back at Tranquility Base - GPN-2000-001102.jpg|náhľad|Astronaut Buzz Aldrin a lunárny modul, expedícia Apollo 11 Súbor:Aldrin Apollo 11 original.jpg|náhľad|Astronaut Buzz Aldrin, expedícia Apollo 11 Program Apollo (1961 – 1972) bol americký program pilotovaných kozmických letov realizovaný americkým Národným úradom pre letectvo a kozmonautiku (NASA). Potom, čo program Mercury dokázal, že kozmické lety s ľudskou posádkou sú uskutočniteľné, bol odštartovaný program Apollo. Jeho pôvodným cieľom bol ďalší výskum vesmíru a poprípade dosiahnutie obežnej dráhy Mesiaca. Tento cieľ bol stanovený potom, čo prezident USA John F. Kennedy vo svojom prejave z 25. mája 1961 uviedol, že by Spojené štáty mali dopraviť človeka na Mesiac a bezpečne naspäť na Zem do roku 1970. Hlavným cieľom programu Apollo sa stalo práve pristáť na Mesiaci. Medzitým sa začal program Gemini, ktorý mal umožniť vyskúšanie technológií a postupov nevyhnutných pre mesačné misie. Po ôsmich rokoch, počas ktorých sa uskutočnil celý rad skúšobných letov, a pri ktorých zahynuli prví americkí kozmonauti (požiar Apolla 1 počas tréningu štartu), sa podarilo cieľ programu Apollo splniť. Megaraketa Saturn V s Apollom 11 vzlietla 16. júla 1969. Posádka pristála na Mesiaci 20. júla 1969 a po nej sa po ňom prechádzalo ešte 10 ďalších kozmonautov. Vesmírna loď Apollo sa vo všetkých prípadoch lunárnych letov skladala z troch základných častí: veliteľského, servisného a lunárneho modulu. Na Zem sa vracal vždy iba veliteľský modul. Po splnení Kennedyho úlohy dopraviť človeka na Mesiac podpora pre americký kozmický program ochabla. To sa prejavilo aj predčasným ukončením misií Apollo – hoci boli plánované ešte tri ďalšie lety, program bol ukončený v decembri 1972 letom Apolla 17 (je zaujímavé, že to bolo prvýkrát a dosiaľ posledný raz, čo sa na povrch Mesiaca dostal profesionálny vedec – geológ Harrison Schmitt). Jednou z príčin predčasného ukončenia programu boli aj rozpočtové škrty vyvolané vojnou vo Vietname. Je zaujímavé, že od programu Apollo sa žiadny človek nevydal do vesmíru ďalej ako na nízku obežnú dráhu. Šesť letov (Apollo 11, Apollo 12, Apollo 14, Apollo 15, Apollo 16 a Apollo 17) sa dostalo až na Mesiac. Apollo 7 a 9 vzlietli iba na obežnú dráhu Zeme, aby otestovali veliteľský a mesačný modul. Apollo 8 a 10 testovali rôzne komponenty na obežnej dráhe Mesiaca a fotografovali jeho povrch. Apollo 13 nepristálo na Mesiaci z dôvodu poruchy, ale tiež získalo jeho fotografie. Posádky Apollo 15, 16, 17 mali už k dispozícii aj mesačné vozidlo, ktoré umožňovalo preskúmať väčšiu plochu oblastí mesačného povrchu. Vozidlo dosahovalo rýchlosť /h. Kozmonauti Apollo 16 sa vzdialili vyše od lunárneho modulu; viackrát pritom stratili mesačnú loď z dohľadu. Orientáciu za nich robil počítač na Zemi, ktorý pomocou údajov prístrojov mesačného vozidla s priebežnou zmenou uhla vzhľadom na Slnko udával smer k lunárnemu modulu. Postupne sa zdokonalila i technika prenosu televízneho obrazu, čo umožnilo jedinečné pohľady na mesačné horstvá a údolia, na prácu v mesačnom teréne. Šesť letov, ktoré pristáli na Mesiaci, získalo cenné vedecké dáta a takmer mesačných vzoriek. Uskutočnené pokusy a pozorovania zahŕňali mechaniku zemín, meteoroidy, otrasy zeme, šírenie tepla, meranie vzdialenosti Mesiaca od Zeme, magnetické pole a slnečný vietor."}
{"id": "24394", "title": "Mesiac v umení a literatúre", "context": "Externé odkazy  Populárne piesne o Mesiaci (po anglicky)"}
{"id": "255205", "title": "Holiday", "context": "Hudobné video Prvá polovica hudobného videa bola natočená v aute (1968 Mercury Monterey convertible, v ktorom Billie Joe Armstrong, Mike Dirnt a Tré Cool žúrujú a jazdia po meste. V druhej polovici sú v bare a vystrájajú, pričom každý z nich má iný charakter."}
{"id": "126757", "title": "Apollo 16", "context": "Priebeh letu V nedeľu 16. apríla 1972 astronautov prebudil Deke Slayton, riaditeľ operácií letových posádok, o 07:39 miestneho času. Následne John Young, Ken Mattingly a Charles Duke absolvovali poslednú lekársku prehliadku pred štartom a o 08:24 si sadli k raňajkám. Podával sa grapefruitový džús, filet mignon, vaječná omeleta, anglické muffiny s maslom, ovocný džem a káva. Pri raňajkách im spoločnosť robili Deke Slayton, záložný pilot veliteľského modulu Stuart Roosa, záložný pilot lunárneho modulu Edgar Mitchell, Dave Ballard, vedúci tímu podpory posádky Apolla 16 a Charles Buckley, riaditeľ bezpečnostnej služby Kennedyho vesmírneho strediska. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a o 09:48 odchod z Budovy pilotovaných letov ( Manned Spacecraft Operations Building ). Astronauti spolu s dvoma technikmi a Slaytonom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Slayton z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu ( Launch Control Center ). Veliteľ John Young nastúpil do veliteľského modulu ako prvý a po ňom nasledoval pilot lunárneho modulu Charles Duke. O chvíľu neskôr sa k nim pridal pilot veliteľského modulu Ken Mattingly. Štart Apolla 16, 16. apríl 1972 Misia Apollo 16 nakoniec úspešne odštartovala 16. apríla 1972 o 12:54:00,59 miestneho času (17:54:00,59 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. Navedenie kozmickej lode na parkovaciu obežnú dráhu okolo Zeme prebehlo bez problémov. Po odlete z obežnej dráhy Zeme loď letela k Mesiacu, kam priletela po troch dňoch. Let k Mesiacu prebehol tiež bez problémov a 19. apríla o 20:22:27,87 UTC bol nad odvrátenou stranou Mesiaca spustený motor SPS v servisnom module, ktorý súlodie úspešne spomalil a naviedol na obežnú dráhu vo výške 108 – 315,6 km nad povrchom. Po navedení na obežnú dráhu Mesiaca nasledovali prípravy na manéver DOI (Descent Orbit Insertion – navedenie na zostupovú obežnú dráhu), ktorý súlodie uviedol na nižšiu dráhu (najnižší bod dráhy bol znížený na výšku 19,8 km nad povrchom), čím sa ušetrilo palivo v lunárnom module. Zvyšok štvrtého letového dňa astronauti strávili pozorovaniami a prípravami na aktiváciu lunárneho modulu, prípravami na odpojenie od materskej lode a pristátie. Prípravy na oddelenie lunárneho modulu Orion od veliteľského modulu Casper pokračovali nasledujúci deň, 20. apríla, kedy astronauti John Young a Charles Duke prestúpili do lunárneho modulu a o 18:07:31 UTC sa oddelili od materskej lode, v ktorej zostal Ken Mattingly. Pol hodinu po oddelení lunárneho modulu, v čase keď sa obe kozmické lode nachádzali nad odvrátenou stranou Mesiaca a nebola možná komunikácia s riadiacim strediskom, Mattingly astronautom do lunárneho modulu ohlásil problémy s kyvnými závesmi motora SPS, čo znamenalo možné prerušenie pristátia a návrat späť k Zemi, pretože pre pristátie na Mesiaci musela byť podľa letových pravidiel materská loď bezchybná. Riadiace stredisko v Houstone následne problém riešilo až niekoľko hodín a nakoniec došlo k záveru, že vo veliteľskom module ide iba o poruchu v elektrickej inštalácii, a je možné pokračovať ďalej v misii. Nasledovala cirkularizácia obežnej dráhy materskej lode a Young s Dukom v lunárnom module dostali povolenie na pristátie. Lunárny modul Orion úspešne pristál 21. apríla o 02:23:35 UTC v pevninskej oblasti Descartes Highlands a približne 85 km od krátera Descartes. Pred nimi na povrch Mesiaca dopadol posledný stupeň nosnej rakety Saturn. Súbor:John Young stands on the rim of Plum Crater while collecting lunar samples.jpg|thumb|John Young odoberá vzorky na okraji krátera Plum počas prvého výstupu na mesačný povrch, 21. apríl 1972 Po 14 hodinách od pristátia začali obaja astronauti s prvým výstupom na mesačný povrch. „Tu ste, vy tajomné neznáme vysokohorské pláne u Descarta,“ ohlásil Young. „Apollo 16 sa chystá zmeniť vašu tvárnosť.“ „Tony,“ kričí Duke na komunikátora v riadiacom stredisku, „tento prvý krok po Mesiaci je nadovšetko. Johoho, je to tak obrovské, že tomu nemôžem uveriť!“ Najskôr vyložili mesačné vozidlo LRV ( Lunar Roving Vehicle ), nasledovala inštalácia malého ďalekohľadu s kamerou v tieni lunárneho modulu, vztýčenie vlajky a inštalácia laboratória ALSEP ( Apollo Lunar Surface Experiment Package ). To všetko im trvalo približne 4 hodiny. Potom odišli vozidlom na plánované miesto zberu vzoriek, kde sa asi hodinu zaoberali geológiou. Nasledovala dôkladná skúška jazdných vlastností vozidla, ktorá sa aj oficiálne nazývala „Grand Prix“. Kým Young sedel za volantom, Duke dokumentoval priebeh skúšky 16-mm kamerou. „Jazdí skoro len po dvoch,“ oznámil. „Ale práši sa mu skvostne od všetkých štyroch kolies. V zákrute dostanú zadné kolesá šmyk, odtrhnú sa a idú ako po snehu. Tak zase späť, John. Človeče, takéhoto pretekára som ešte nevidel. Hej, keď vojde do krátera, tak poskakuje ako kozľa. Teraz prechádza ostré zákruty sem a tam. Fuj. To bolo zastavenie. Kolesá sa proste zablokovali. Hurá!“ Po skúšobnej jazde s roverom prvý výstup skončil po vyše 7 hodinách, pričom astronauti nazbierali takmer 30 kg vzoriek a s vozidlom prešli vzdialenosť vyše 4 km. Súbor:Duke on the Descartes - GPN-2000-001123.jpg|thumb|left|Charles Duke pri mesačnom vozidle LRV ( Lunar Roving Vehicle ) počas druhého výstupu, 22. apríl 1972 S druhým výstupom začali 22. apríla o 16:33:35 UTC a s vozidlom tentokrát vyšli smerom na juh, pričom na rovine rover šiel rýchlosťou 7 až 8 km/h. Na úpätí Stony Hill sa však jeho rýchlosť podstatne znížila. Young vybral širokú priehlbeň a vozidlo hnal nahor do desaťstupňového svahu. Po necelých piatich kilometroch výprava zastavila pri kráteri Crown vo výške asi 250 m nad miestom pristátia. V mäkkej pôde tu boli všade naokolo rozosiate kopy hranatých balvanov. Young s Dukom sa tu hodinu zaoberali zbieraním vzoriek a fotografovaním. Vďaka dobrému stavu zásob kyslíka a vody v batohoch PLSS (Primary Life Support System – primárny systém na udržanie životných podmienok) sa druhý výstup mohol predĺžiť o 20 minút oproti pôvodnému plánu. Skončil nakoniec po takmer 7,5 hodine, pričom astronauti priniesli do lunárneho modulu 29 kg vzoriek a s mesačným vozidlom prešli vzdialenosť 11,3 km. Súbor:Apollo 16 LM.jpg|thumb|Lunárny modul Orion na povrchu Mesiaca, 23. apríl 1972 Tretí výstup začal 23. apríla o 15:25:28 UTC, pričom Young s Dukom tentokrát zamierili na sever ku kráteru North Ray. Preskúmali aj veľký balvan, ktorý na dĺžku meral približne 24 metrov. Pri spiatočnej ceste bol za cenu odtrhnutého blatníka prekonaný doterajší rýchlostný rekord mesačného vozidla. Z kopca s ním Young nabral rýchlosť 17 km/h, čiže o 5 km/h vyššiu, než bola maximálna konštrukčná rýchlosť. Po 11,4 km jazdy sa astronauti vrátili späť k lunárnemu modulu, kde ešte upratovali niektoré experimenty. Young zaviezol mesačné vozidlo do vzdialenosti asi 100 metrov od lunárneho modulu, aby bolo možné snímať ich štart z Mesiaca. Na záver Young ešte predviedol pokus o vysoký skok, ale v prostredí so zníženou gravitáciou prehnal švih a skončil kotrmelcom na chrbte. Duke tesne pred návratom do lunárneho modulu zanechal na povrchu fotografiu svojej rodiny a následne pozoroval, ako vplyvom slnečného žiarenia fotka sčernela. Tretí výstup sa musel z pôvodne plánovaných 7 hodín skrátiť na 5 hodín a 40 minút v dôsledku predchádzajúcich problémov so záložným systémom riadenia závesu motora SPS na servisnom module materskej lode. Počas riešenia spomínaných problémov došlo k 6-hodinovému oneskoreniu misie oproti plánu, a tým aj k spotrebovaniu časti energie v palubných batériách. Riadiace stredisko nechcelo riskovať prípadný nedostatok energie v čase, keď bude potrebné naviesť návratový stupeň lunárneho modulu späť k materskej lodi. Počas tretieho výstupu astronauti nazbierali ďalších 35,4 kg vzoriek. Celkovo v priebehu troch výstupov získali 95,71 kg mesačných hornín a prachu. Ken Mattingly medzitým vo veliteľskom module Casper snímkoval na obežnej dráhe vybrané oblasti mesačného povrchu pomocou vedeckých prístrojov SIM ( Scientific Instrument Module ), ktoré boli umiestnené v servisnej časti kozmickej lode. Štart návratového stupňa lunárneho modulu Orion z Mesiaca, ktorý sa uskutočnil 24. apríla o 01:25:47 UTC, a následné spojenie s veliteľským modulom Casper , o 03:35:18 UTC, bolo tiež bez problémov. Astronauti vyložili náklad vzoriek a experimentov z lunárneho modulu a uložili sa k spánku. Ešte v ten istý deň o 20:54:12 UTC došlo k odhodeniu teraz už nepotrebného návratového stupňa Orionu . Kvôli chybe v nastavení sa návratový stupeň nepodarilo naviesť na povrch Mesiaca, ale zostal na obežnej dráhe ešte približne rok. V dôsledku predchádzajúceho neplánovaného zdržania misie sa rozhodlo, že kozmická loď strávi na obežnej dráhe Mesiaca o jeden deň menej. Mattingly vypustil malú družicu, ktorá ale nedosiahla plánovanú výšku obežnej dráhy, a preto zanikla predčasne po 30 dňoch (pôvodný plán bol rok). Potom nasledovalo navedenie na dráhu späť k Zemi, známe pod skratkou TEI (Trans Earth Injection). Manéver sa uskutočnil 25. apríla o 02:15:33,07 UTC. Počas spiatočnej cesty Mattingly vystúpil ako druhý človek do otvoreného vesmíru v cislunárnom priestore (priestor medzi Zemou a dráhou Mesiaca), aby zo servisného modulu priniesol kazety s filmom a biologický materiál. Apollo 16 pristálo 27. apríla 1972 o 19:45:05 UTC pomocou padákov na hladinu Tichého oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 290 km juhovýchodne od ostrova Kiritimati, 5,5 km od stredu pristávacej oblasti a 3,7 km od čakajúcej lietadlovej lode USS Ticonderoga ."}
{"id": "280978", "title": "Apollo 5", "context": "Priebeh letu Raketa Saturn IB (SA-204) odštartovala s loďou a lunárnym modulom v pondelok 22. januára 1968 o 22:48:09 svetového času (UTC) z Cape Kennedy. Po postupnom odhodení oboch stupňov nosnej rakety sa Apollo dostalo na obežnú dráhu vo výške 162 – 214 km nad povrchom Zeme. Z austrálskej sledovacej stanice v Canberre sa na pokyn aktivoval adaptér modulu SLA, odpojil sa tretí stupeň nosnej rakety (zanikol v atmosfére po troch rokoch), kužeľový kryt nahrádzajúci veliteľskú a servisnú sekciu a potom už lunárny modul letel samostatne. Tým bol program letu naplnený a NASA vyhlásila, že lunárny modul už nepotrebuje skúšať v bezpilotnom režime druhýkrát (ušetrí sa tak jedna raketa). Apollo 5 aj oddelene letiaci lunárny modul po úspešnej skúške na druhý deň zanikli v atmosfére. Pristátie žiadnej časti tohto Apolla na Zemi nebolo v pláne."}
{"id": "280977", "title": "Apollo 5", "context": "Ciele misie Štart Apolla 5, 22. január 1968 Rok po tragickej smrti astronautov v Apolle 1 pred jeho štartom z rampy LC-34 na Cape Kennedy bola vyslaná na obežnú dráhu Zeme loď bez astronautov s cieľom otestovať 14 360 kg ťažký lunárny modul (LM-1), vyrobený americkou firmou Grumman. Počas testu sa mali vyskúšať motory oboch stupňov mesačnej sekcie v prostredí vesmírneho vákua. Štart sa uskutočnil pomocou nosnej rakety Saturn IB, ktorá mala byť pôvodne použitá pre Apollo 1. Odklad letu až na január 1968 bol spôsobený vynútenými prestavbami podľa požiadaviek vyšetrovacej komisie aj prejavujúcimi sa drobnými závadami počas odpočítavania. Modul bol identický s verziou plánovanou pre použitie pri lete na Mesiac, chýbali mu iba pre tento skúšobný let nepotrebné podperné nohy."}
{"id": "44256", "title": "Apollo 1", "context": "Následky nehody Súbor:Apollo1plaque.JPG|thumb|Pamätná doska venovaná posádke Apolla 1 na štartovacom komplexe 34 na Cape Canaveral Iróniou osudu v deň pohrebu posádky Apolla 1 zhoreli na základni Brooks v Texase dvaja vojenskí piloti pri pokuse v komore s kyslíkovou atmosférou. Na následky požiaru v atmosfére naplnené kyslíkom zomrel v roku 1961 aj sovietsky kozmonaut Valentin Bondarenko, keď po ukončení lekárskych testov ním odhodený kúsok vaty namočený v etanole dopadol na žeravú elektrickú dosku. Táto nehoda však bola Sovietskym zväzom dlho utajovaná. Po analýze príčin nehody došlo k prijatiu mnohých opatrení, z ktorých najvýznamnejšie bolo, že pre zmiernenie rizika požiaru bola atmosféra veliteľského modulu Apolla v čase, keď raketa stojí na štartovacej rampe alebo sa nachádza v predorbitálnej fáze vzletu, tvorená zmesou 60% kyslíka a 40% dusíka. Bola vykonaná náhrada všetkých horľavých materiálov, napr. tzv. nehorľavou textíliou beta a zmeny v systéme otvárania vstupného prielezu. Prvý letový riaditeľ NASA, Chris Kraft, vyslovil zaujímavý názor, že požiar Apolla 1 celý program Apollo podstatne urýchlil. Dôkladným rozobratím lode po nehode sa totiž odhalilo množstvo ďalších porúch, ktoré by v prípade, že by let AS-204 odštartoval, boli odhaľované až postupne. NASA rozhodla, že neuskutočnený tragický let AS-204 bude niesť označenie Apollo 1 a nasledujúci let, t. j. štvrtý uskutočnený let programu Apollo, ponesie označenie Apollo 4 . Žiadnemu letu tak nebolo priradené označenie Apollo 2 či Apollo 3 . Po nehode bola raketa Saturn IB odobratá zo štartovacej rampy a po vykonaní údržby sa použila pri lete Apollo 5. Prvým uskutočneným pilotovaným letom programu Apollo bol let Apollo 7."}
{"id": "44336", "title": "Apollo 7", "context": "Priebeh letu Súbor:Apollo 7 preflight breakfast.jpg|thumb|Posádka Apolla 7 raňajkuje v spoločnosti Deka Slaytona a predstaviteľov NASA v deň štartu V piatok ráno 11. októbra 1968 pršalo a od mora fúkal silný vietor s nárazmi až do 40 km/h. Deke Slayton astronautov prebudil o 06:00 miestneho času. Následne Walter Schirra, Donn Eisele a Walter Cunningham absolvovali poslednú lekársku prehliadku pred štartom a potom sa usadili k raňajkám, ktoré tradične pozostávali zo steaku a vajíčok, pomarančového džúsu, toastu a kávy. Raňajkovali v spoločnosti predstaviteľov NASA, North American Rockwell a dvoch astronautov z podpornej posádky, Ronalda Evansa a Williama Pogueho. Pridal sa k nim aj Deke Slayton. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov, odchod z Budovy pilotovaných letov ( Manned Spacecraft Operations Building ) a jazda špeciálne upravenou dodávkou na štartovací komplex 34. Veliteľ Wally Schirra nastúpil do veliteľského modulu ako prvý v čase 2 hodiny a 25 minút pred štartom. Nasledoval ho pilot lunárneho modulu Walter Cunningham a o chvíľu neskôr pilot veliteľského modulu Donn Eisele. O 09:15 došlo k uzavretiu poklopu prielezu kozmickej lode. Odpočítavanie pokračovalo bez problémov až do okamihu 33,5 minúty pred štartom, kedy bola zistená prvá porucha – dve spálené relátka vyradili z prevádzky núdzový rýchlovýťah v štartovnej veži. Riaditeľstvo príprav štartu rozhodlo pokračovať bez prerušenia ďalej. Krátke zdržanie nastalo v T-6 minút, 15 sekúnd, kedy si vedúci príprav druhého stupňa vyžiadal dodatočný čas na chladenie motora J-2 druhého stupňa S-IVB. Potom už odpočítavanie prebiehalo bez komplikácií. V T-2 minúty, 43 sekúnd odpočítavanie prešlo pod kontrolu počítačov. Pracovníci Strediska riadenia štartu ( Launch Control Center ) teraz už len s napätím sledovali údaje na monitoroch. V T-2 minúty, 30 sekúnd sa zatvorili odvetrávacie ventily nádrží nosnej rakety a tlak v potrubí pomaly nabehol na prevádzkové hodnoty. Dvadsaťosem sekúnd pred štartom raketa prešla na vnútorné batérie. Hovorca Strediska riadenia štartu odpočítaval: „...Sedem, šesť, riadenie odblokované, štyri, zážih.“ Motory H-1 prvého stupňa S-IB postupne nabiehali. „...dva, jeden, štart!“ Štart Apolla 7, 11. október 1968 Misia Apollo 7 odštartovala 11. októbra 1968 o 11:02:45,359 miestneho času (15:02:45,359 svetového času) zo štartovacieho komplexu 34 na Základni vzdušných síl Cape Kennedy. Raketa Saturn IB sa pomaly zdvihla a 10 sekúnd po štarte preletela okolo najvyššieho poschodia obslužnej veže. Potom sa začala pomaly stáčať nad oceán. V T+5 minút a 52 sekúnd, počas práce druhého stupňa S-IVB, veliteľ Wally Schirra s nadšením ohlásil: „Letí ako sen!“ Už 10 minút a 34 sekúnd po štarte bola kozmická loď na obežnej dráhe Zeme vo výške 227,2 – 284,5 km. Počas prvých dvoch obletov okolo Zeme loď letela spojená s posledným stupňom S-IVB nosnej rakety. Technici na Zemi medzitým začali so zabezpečovaním stupňa S-IVB. Museli sa vypustiť zvyšky pohonných látok – kyslíka a vodíka. Inak hrozilo roztrhnutie nádrží vnútorným pretlakom, čo nebolo žiaduce, pretože stupeň mal poslúžiť ako cieľ na stretávanie. Na S-IVB sa tak otvorili nádrže s vodíkom, aby sa mohol voľne odparovať do priestoru. Celá zostava tým získala dodatočnú rýchlosť asi 10 m/s. Na konci prvého obletu posádka použila riadiace trysky namontované na zadnej časti stupňa a vykonala asi tucet manévrov vo všetkých osiach. O 17:58 UTC sa Apollo 7 oddelilo od stupňa S-IVB. Veliteľ Schirra vykonal krátky zážih motorčekov ( Reactive Control System , RCS ) a loď odletela rýchlosťou 0,3 m/s do vzdialenosti asi 15 m od S-IVB. Schirra potom vyrovnal rýchlosť oboch telies a loď otočil prednou časťou k stupňu. Eisele a Cunningham medzitým fotografovali S-IVB. Všetko bolo v poriadku až na jeden z panelov adaptéra SLA ( Spacecraft-LM Adapter ), ktorý sa neotvoril úplne, ale to nebolo prekážkou. Vo vnútri samozrejme nebol žiadny lunárny modul a pre budúce lety sa počítalo s úplným odhadzovaním tohto adaptéra. Schirra sa s loďou opatrne priblížil až na pol druhého metra späť k S-IVB. Simulovalo sa tak spojenie s lunárnym modulom. Obe telesá chvíľu leteli v tesnej formácii. Potom Schirra znova použil motory RCS a znížil rýchlosť lode o 1,8 m/s, aby sa odpútal do bezpečnej vzdialenosti. Tým však celá záležitosť ešte neskončila. V nasledujúci deň, 12. októbra o 17:37 UTC, posádka vykonala zo vzdialenosti asi 150 km od S-IVB prvý zo stretávacích manévrov. Bolo to však skôr ako sa pôvodne plánovalo, pretože S-IVB klesal vplyvom odporu atmosféry rýchlejšie, než sa čakalo. Ďalšími troma manévrami o 19:04, 20:20 a 21:05 UTC sa Apollo 7 priblížilo k S-IVB do vzdialenosti iba 70 m. K neriadenému stupňu sa nepriblížili viac ako na 20 m, pretože dosť prudko rotoval. Jedna z hlavných úloh letu však bola bezpochyby splnená. Na Zemi boli s doterajším priebehom letu spokojní. Posádka až tak nie. V noci zamrzol jeden z radiátorov klimatizačného systému a v kabíne zostalo chladno. Veliteľ Schirra dostal nádchu a po ňom začal kýchať aj Cunningham. Obaja začali brať každé štyri hodiny dva aspiríny a prášky proti tlaku v hlave. Súbor:Apollo 7 during the first live television transmission from space.jpg|thumb|right|Posádka Apolla 7 počas prvého živého televízneho prenosu z paluby americkej kozmickej lode, 14. október 1968 Dňa 13. októbra si posádka sťažovala na spacie vaky. V beztiažovom stave z nich astronauti vyplávali, takže radšej spali pripútaní v kreslách. Službu mali rozdelenú na tri osemhodinové zmeny. V prvej boli všetci hore, potom spali Schirra s Cunninghamom a potom si to vystriedali s Donnom Eiselem. Deň prebehol bez zvláštnych udalostí. Večer aj Eisele ohlásil, že má nádchu. Porucha v dodávke striedavého prúdu, ktorá vznikla preťažením siete 14. októbra ráno, bola rýchlo odstránená. Ten deň bola na programe ďalšia previerka manévrovacích schopností kozmickej lode. Prebehla k plnej spokojnosti riadiaceho strediska. Potom došlo k prvému priamemu televíznemu prenosu z americkej kozmickej lode. O tom, či bude alebo nebude na palube televízna kamera sa viedli dlhé spory. Astronauti boli proti tomu, zvlášť Schirra vraj mal námietky. A tiež 13. októbra ju odmietol zapojiť s tým, že majú dôležitejšie úlohy, a pohádal sa preto so Slaytonom. Dňa 14. októbra tak mohli televízni diváci v USA a po nich aj my v Česko-Slovensku prostredníctvom záznamu Česko-slovenskej televízie (ČST) sledovať vnútro lode Apollo 7. ČST potom zo záznamu vysielala aj ďalšie televízne prenosy z Apolla 7. Zábery astronautov sa striedali s písanými žartovnými ceduľkami aj pohľadmi cez znečistené okienka lode. V ten istý deň posádka testovala radarové zariadenie na stretnutie s lunárnym modulom, ktorý zastúpila pozemná stanica na White Sands. Prvé dva pokusy zlyhali, úspech sa dostavil až o oblet neskôr. Dňa 15. októbra astronauti fotografovali sopečnú činnosť na Havajských ostrovoch. Schirru a Cunninghama zobudili zo Zeme o hodinu skôr, čo sa prejavilo hundraním a nadávaním veliteľa. Napriek tomu pri druhom televíznom prenose vyvádzali ako malí chlapci. Eisele uviedol predstavenie slovami: „Jediná pravá originálna orbitálna Apollo show!“ Cunningham predviedol prístroj na cvičenie svalov, Schirra plával v beztiažovom stave a potom kamera ukazovala detaily v kabíne. Vedúci činitelia NASA neskrývali svoju spokojnosť. V prvých dňoch bola síce spotreba paliva trochu vyššia než sa počítalo, ale inak sa kabína zdala byť spoľahlivá. Na tlačovej konferencii, ktorá sa konala v Houstone 15. októbra, letový riaditeľ Gene Kranz vyhlásil, že misia má 36 hlavných úloh a 15 podružných. Z hlavných bolo po 110 hodinách letu úplne splnených 21, čiastočne 4 a 6 je určených na návrat. Z 15 podružných úloh bolo 10 splnených úplne, 3 čiastočne a jedna sa bude riešiť pri návrate. Jedinou komplikáciou zostával zdravotný stav astronautov. Schirra sa sťažoval personálu stanice Tananarive na Madagaskare: „Kašleme. Stále beriem aspirín, tabletky proti tlaku sme prestali brať, šetríme ich na návrat. Nie je ich dosť.“ O hodinu neskôr nad ostrovom Ascension Cunningham žiada o povolenie vziať si antibiotiká. Lekári to však odmietajú. Prvé dva televízne prenosy z Apolla 7 mali taký úspech, že Americký zväz televíznych a rozhlasových umelcov posádku vymenoval za jeho čestných členov. Súbor:AS07-07-1872.jpg|thumb|left|Pohľad na Houston a pobrežie Mexického zálivu z Apolla 7, 17. október 1968 Tretí televízny prenos sa uskutočnil 16. októbra, opäť v čase, keď loď letela nad USA. Tentoraz bolo vysielanie viac technické. Cunningham predvádzal, ako na palube pripravuje jedlo – k dehydratovanému ovociu pridal studenú vodu. Schirra zatiaľ z vody robil bubliny a nechal ich plávať po kabíne. Na 16. október boli na programe ďalšie tri hlavné úlohy – nácvik optickej navigácie, zameriavanie pozemných orientačných bodov a tzv. minimum impulse burn, čiže zapálenie motora SPS servisného modulu na najkratšiu možnú dobu. Touto operáciou bol poverený Donn Eisele. Vymenil si tak miesto s veliteľom lode a posadil sa do ľavého kresla. Schirra si sadol na pravé kreslo a Cunningham sa posunul do stredu. Operácia prebehla úspešne. Perigeum, ktoré vplyvom odporu atmosféry zatiaľ kleslo na 164,9 km, vzrástlo na 167,3 km a apogeum z 289,1 km na 291,8 km. Prírastok rýchlosti bol 5,7 m/s. Tým sa preverila možnosť použitia veľkého motora servisného modulu namiesto malých manévrovacích motorčekov RCS k drobným korekciám. Štvrté televízne vysielanie prebehlo 17. októbra. Dvanásť minút astronauti predvádzali zariadenia lode. Vysielanie bolo tentoraz vážnejšie, pretože predtým dostali od vedenia letu výčitku, že nemiestne žartujú. Nádcha bola na ústupe. Posádka si teraz sťažovala na jedlo, ktorého bolo veľa, a tak si vyberali. Ďalšia hlavná úloha misie bola na programe 18. októbra. Išlo o zapálenie motora SPS na maximálnu dobu, čím sa skúšala operácia navedenia na dráhu okolo Mesiaca. Pôvodne sa plánovalo zapáliť motor na 60,9 sekundy. Vedenie letu sa rozhodlo predĺžiť zážih na 66 sekúnd. Takýto impulz by stačil na uvedenie lode na veľmi excentrickú dráhu okolo Mesiaca. Na kruhovú dráhu by bolo treba asi 150 sekúnd. Operácia sa začala o 12:03 UTC v automatickom móde riadenom palubným počítačom. Posledných 30 sekúnd však riadil smer vektora Schirra ručne. Pri manévri, ktorým sa zmenila najmä rovina dráhy, sa spotrebovali takmer dve tony paliva. V priebehu operácie došlo k poruche na pozemnej spojovej sieti, takže Houston nemal s posádkou spojenie. Keď bolo obnovené, Schirra sa pohádal s letovým riaditeľom. Nevedel totiž, že má ručne zastaviť motor, preto reagoval oneskorene a loď získala asi o 15 m/s väčšiu rýchlosť ako sa plánovalo. Apollo 7 sa ocitlo na dráhe vo výške 164,9 – 450,3 km. „Vy neustále meníte letový plán,“ obvinil Schirra Houston. Riaditeľ Glynn Lunney mu odporoval: „Od začiatku bolo na programe, že motor sa má zastaviť manuálne. Buď si to zabudol, alebo zle pochopil.“ Eisele a Cunningham samozrejme podporovali svojho veliteľa a hundrali. Navigátor si navyše sťažoval na elektródu EKG, že je nevhodne konštruovaná na dlhý let. Proste ju odstránil a rezolútne ju odmietal znova použiť. „Predsa nebudem nosiť nákrčník z drôtov à la Mickey Mouse!“ Súbor:Apollo 7 recovery with SH-3 Sea King 1968.jpg|thumb|Vyzdvihnutie posádky Apolla 7 vrtuľníkom SH-3 Sea King po pristátí v Atlantiku, 22. október 1968 Dňa 19. októbra mala posádka voľnejší program. Piate televízne vysielanie sa začalo pri prelete Mexického zálivu trocha oneskorene, pretože Schirra hundral: „Ani mi nenapadne, aby som kvôli tomu vstával tak nekresťansky skoro.“ Astronauti pred kamerou predvádzali rozcvičku v beztiažovom stave. Spojár z riadiaceho strediska si doberal Schirru, aby si našiel lepšieho scenáristu a dokonalejšieho herca. „Produkcia by bola lepšia,“ odpovedal Schirra, „keby ste nás nechali poriadne vyspať!“ Aby si naklonil posádku na svoju stranu, Houston im povolil dať si dole biomedicínske senzory. Na ďalší deň, 20. októbra, bola opäť na programe zmena obežnej dráhy. Šieste televízne vysielanie neprinieslo nič nové. Schirra sa opäť pohádal s Houstonom. Technici na Zemi ho žiadali, aby loď uviedol do pomalej rotácie, čím by sa zistili jej tepelné vyžarovacie charakteristiky. Schirra sa už úplne rozzúril: „Už toho mám dosť! Chcel by som poznať meno toho hlupáka, ktorý si tento pokus vymyslel. Počítam s tým, že si ho nájdem a že mu osobne poviem, čo si myslím, až sa vrátim...“ Dňa 21. októbra posádka po siedmykrát zapálila motor SPS. Nasledovalo siedme a zároveň posledné televízne vysielanie z Apolla 7. Astronauti už prejavili túžbu po návrate na Zem. Zostal už len posledný deň na obežnej dráhe. Po dlhšej výmene názorov s riadiacim strediskom, či si na pristátie obliecť alebo neobliecť skafandre, dospeli všetci zúčastnení ku kompromisu. Skafandre budú mať na sebe, ale prilby zostanú otvorené. Astronauti sa totiž obávali pretrhnutia ušných bubienkov pri náhlej zmene tlaku, keďže po nádche ešte mali upchaté Eustachove trubice. Brzdiaci manéver prebehol bez problémov. Potom sa oddelil už nepotrebný servisný modul a veliteľský modul Apolla 7 vstúpil do horných vrstiev atmosféry. Počas zostupu na posádku pôsobilo preťaženie iba 3 g. Veliteľský modul pristál pomocou padákov v utorok 22. októbra 1968 o 11:11:48 UTC na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo len 600 m od vypočítaného bodu a 530 km juhovýchodne od Bermúd. Poslednou nepríjemnosťou pre astronautov bolo prevrátenie veliteľského modulu pri dopade na vodu. Z toho dôvodu nadviazali spojenie s vrtuľníkmi až 10 minút po pristátí. Za necelú hodinu boli všetci v poriadku na lietadlovej lodi USS Essex , ktorá potom vyzdvihla aj veliteľský modul."}
{"id": "126749", "title": "Apollo 14", "context": "Priebeh letu V nedeľu 31. januára 1971 astronauti vstávali o 10:06 miestneho času. Následne Alan Shepard, Stuart Roosa a Edgar Mitchell absolvovali poslednú lekársku prehliadku pred štartom a sadli si k raňajkám. Tradične sa podával steak a vajíčka. Pri raňajkách im spoločnosť robili Deke Slayton, riaditeľ operácií letových posádok, šéfastronaut Thomas Stafford, záložný veliteľ Eugene Cernan, záložný pilot veliteľského modulu Ronald Evans a záložný pilot lunárneho modulu Joe Engle. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a odchod z Budovy pilotovaných letov ( Manned Spacecraft Operations Building ). Astronauti spolu s dvoma technikmi a Slaytonom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Slayton z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu ( Launch Control Center ). Veliteľ Alan Shepard nastúpil do veliteľského modulu ako prvý a po ňom nasledoval pilot lunárneho modulu Edgar Mitchell. O chvíľu neskôr sa k nim pridal pilot veliteľského modulu Stuart Roosa. Štart Apolla 14, 31. január 1971 Misia Apollo 14 nakoniec úspešne odštartovala s oneskorením 40 minút a 2 sekundy kvôli počasiu 31. januára 1971 o 16:03:02,57 miestneho času (21:03:02,57 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. Nosná raketa Saturn V s výrobným číslom SA-509 niesla na vrchole veliteľský modul pomenovaný Kitty Hawk a lunárny modul Antares . Navedenie na nízku parkovaciu obežnú dráhu Zeme a navedenie na translunárnu dráhu prebehlo bez problémov. Komplikácie nastali po odpojení kozmickej lode od stupňa S-IVB s pripojeným lunárnym modulom, s ktorým sa mali spojiť, a nepotrebný stupeň S-IVB odpojiť, aby celé súlodie mohlo letieť k Mesiacu podľa plánu. Pilotovi veliteľského modulu Stuartovi Roosovi sa totiž ani po troch opakovaných pokusoch nepodarilo úspešne spojiť veliteľský modul s lunárnym modulom. Západky na špici spojovacieho uzla, ktoré mali zabezpečiť pevné spojenie oboch lodí, nefungovali správne. Obe lode sa pri každom pokuse o pevné spojenie od seba iba zľahka odrazili. Eugene Cernan posádke nakoniec navrhol, aby Roosa držal veliteľský modul pomocou orientačných trysiek v čo najtesnejšej možnej blízkosti pri lunárnom module a Shepard v tom momente zatiahol pomocou prepínača na prístrojovom paneli spojovací uzol. Navrhnutý postup nakoniec fungoval bez problémov a veliteľský modul Kitty Hawk sa päť hodín po štarte pevne spojil s lunárnym modulom Antares , ktorý Roosa následne odpojil od stupňa S-IVB a s celou zostavou sa od neho vzdialil. Súbor:Apollo 14 Shepard.jpg|thumb|right|Alan Shepard pózuje pri americkej vlajke na Mesiaci, 5. február 1971 Po štyri dni trvajúcom lete bolo Apollo 14 dňa 4. februára 1971 o 06:50 UTC manévrom LOI (Lunar Orbit Insertion – usadenie na obežnú dráhu Mesiaca) úspešne navedené na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Po ďalšej korekcii dráhy nasledovali previerky lunárneho modulu. Po odpočinku prestúpili 5. februára Shepard a Mitchell do lunárneho modulu Antares a začali s prípravami na jeho oddelenie od materskej lode Kitty Hawk , ku ktorému došlo 5. februára o 04:50:43 UTC. „Toto je naozaj divoké miesto,“ povedal Shepard, keď sa pozrel z okna na mesačný povrch. Mitchell ho nazval „najsurovejším a najopustenejším kúskom krajiny, aký kedy videl“. Približne hodinu a pol pred začiatkom zostupového manévru palubný počítač lunárneho modulu oznámil, že dostal príkaz na prerušenie pristátia. Signál sa objavil aj po opakovanom pokuse o nápravu, ale problém sa nakoniec podarilo vyriešiť pri ďalšom komunikačnom okne s Houstonom. „Houston!“ ozval sa Shepard. „Čo je s tou loďou?“ Riešenie prišlo vo forme istej softvérovej záplaty na ignorovanie signálu prerušenia pristátia. Zostupový manéver následne prebiehal bez problémov až do momentu, kedy sa lunárny modul nachádzal vo výške približne 10 km nad mesačným povrchom. Palubný radar mal v tejto výške zamerať mesačný povrch a merať presnú vzdialenosť lunárneho modulu od povrchu, ale nestalo sa tak. „Houston, náš pristávací radar nefunguje,“ hlásil Shepard. „No tak, radar!“ zakričal Mitchell. „No tak.“ Keďže pravidlá misie prikazovali v tejto situácii prerušiť pristátie a vrátiť sa k materskej lodi, komunikátor astronaut Fred Haise ohlásil: „Antares, mali by ste si začať prechádzať procedúry na prerušenie pristátia.“ Shepard mu odpovedal: „Sme si vedomí základných pravidiel, Houston!“ Vzápätí Shepard navrhol Mitchellovi: „Ak sa radar nenahodí, poletíme až dole.“ Haise astronautom navrhol vypnúť a zapnúť istič radaru. Navrhovaný postup fungoval bezchybne a informácie z radaru sa okamžite preniesli do Houstonu, ktorý dal súhlas na pristátie. Chvíľu na to, o 09:18:11 UTC, lunárny modul Antares pristál v bezprostrednej blízkosti plánovaného bodu na pahorkatine Fra Mauro. Jedinou nedokonalosťou pristátia bolo, že modul pristál na malom svahu, čo spôsobilo, že Antares sa naklonil o niekoľko stupňov na jednu stranu. „Presne na mieste,“ povedal Shepard, pričom sa chichotal. „Na starca to nie je zlé,“ hlásil Haise z Houstonu. „Okay, Fredo,“ odpovedal Shepard. „Bola to naozaj dobrá práca. Ďakujem, kamarát.“ Súbor:Apollo 14 Lunar Module (LM) on the moon.jpg|thumb|Lunárny modul Antares na povrchu Mesiaca Po vyše piatich hodinách od pristátia sa 47-ročný Alan Shepard stal piatym a vtedy aj najstarším človekom, ktorý vkročil na povrch Mesiaca. V momente, keď vstúpil na mesačný povrch, povedal: „Al je na povrchu. A bola to dlhá cesta, ale sme tu.“ Išlo o prvú misiu, pri ktorej sa podarilo úspešne vysielať farebný televízny obraz z povrchu Mesiaca. Astronauti na povrchu okrem iného vztýčili vlajku, nastavili solárne experimenty a inštalovali aj súbor vedeckých prístrojov ALSEP, ktorý obsahoval aj laserový odrážač slúžiaci potom ešte dlhé roky. Medzitým im Deke Slayton odovzdal správu od prezidenta Richarda Nixona, ktorý chcel, aby po návrate navštívili Biely dom. Skvelé, povedali, a vrátili sa k práci. Zistili, že ľahšie sa im chodí, keď idú spôsobom, ktorý sa podobá skôr na klus koňa než na chôdzu bežca. Naučili sa tiež nakláňať dopredu, aby udržali rovnováhu. Ukázalo sa, že terén Fra Mauro je oveľa členitejší, než sa zdal na fotografiách. Dve predchádzajúce pristátia na Mesiaci sa uskutočnili na širokých a rovných plochách známych ako „moria“. Apollo 14 ako prvé pristálo v členitom mesačnom teréne, ktorý astronautom komplikoval chôdzu a ostrý slnečný svit im spôsoboval problémy s orientáciou. Bez orientačných bodov sa astronautom zdalo, že sa im pod nohami náhle objavujú krátery. Balvany, ktoré sa zdali vzdialené, boli zrazu blízko. „Je to rovnako náročné ako sa orientovať na Sahare,“ povedal Shepard. Po takmer piatich hodinách sa zaprášení a unavení Shepard s Mitchellom vrátili späť do lunárneho modulu. Prvý výstup na mesačný povrch trval 4 hodiny, 47 minút a 50 sekúnd. Astronauti si vyzuli špinavé topánky, napili sa vody z hadičky, vyprázdnili vrecká s močom a vliezli do prekrížených hojdacích sietí, Shepard na vrchu, Mitchell pod ním. Spánok bol ale takmer nemožný. Shepard mal pocit, že si nemá kde oprieť hlavu, a Mitchell stále zdvíhal okenné žalúzie, aby sa pozrel von. „Ed. Si hore?“ opýtal sa Alan. „Sakra, áno, som hore,“ odpovedal Mitchell. „Máš pocit, že sa prevraciame?“ „Áno,“ povedal Mitchell. Obaja muži mali pocit, že lunárny modul sa príliš nakláňa, či dokonca kĺže po svahu. Obávali sa, že v mesačnej gravitácii jeden chybný pohyb prevráti ich jediný prostriedok na návrat domov. Počas prvej „noci“ na Mesiaci sa Shepard raz vzbudil, keď sa mu zdalo, že modul sa šmýka. Vyškriabal sa z hojdacej siete a pozrel von oknom, pričom spadol na Mitchella, ktorý ležal pod ním. Zakaždým, keď sa astronauti snažili zaspať, prebudili ich zvuky lunárneho modulu. „Ed, počul si to?“ naliehavo zašepkal Shepard. „Sakra, áno, počul som to,“ odpovedal Mitchell. „Čo to, sakra, bolo?“ opýtal sa šepotom Shepard. „Neviem.“ A o chvíľu znova: „Ed?“ „Čo je?“ „Prečo si, sakra, šepkáme?“ Obaja sa zasmiali a pokúšali sa zaspať. Súbor:Shepard and Mitchell on the moon.jpg|thumb|left|Shepard (v popredí) s Edgarom Mitchellom pri práci s vedeckým vybavením Druhý deň na Mesiaci začal veľmi skorým budíčkom. Shepard s Mitchellom nemohli spať, a preto sa ohlásili Houstonu o dve hodiny skôr oproti plánu. Hlavným cieľom druhej prechádzky bol vzdialený kráter Cone. Na prepravu náradia a ďalšieho vybavenia mali astronauti použiť dvojkolesový ručný vozík (MET), ktorý tlačili alebo ťahali ako rikšu. Boli však nesmierne vyčerpaní a kvôli únave a zlej orientácii iba čiastočne dodržali určenú trasu. Študovali mapy a fotografie terénu, zapamätali si všetky orientačné body – rôzne balvany a menšie krátery, z ktorých každý pomenovali. Ale čím viac kráčali, tým sa im zdal okraj krátera vzdialenejší. Ťahať ručný vozík do svahu bolo čoraz ťažšie. Mitchell navrhol nechať vozík tam, kde je, a vyraziť nahor bez neho, ale Shepard nechcel prísť o škatuľu škótskej whisky. S Eugenom Cernanom sa stavil, že dokáže vytiahnuť vozík až na vrchol krátera Cone. „Okay, ideme po naozaj strmom svahu,“ ohlásil Shepard do Houstonu, kde lekári počúvali jeho ťažké dýchanie a sledovali stúpajúci tep. „Je to ťažké.“ Keď bol svah ešte strmší, Shepard zdvihol zadnú časť vozíka, zatiaľ čo Mitchell ťahal za prednú rukoväť. Shepard zvolal: „Vľavo, vpravo, vľavo, vpravo,“ a synchronizovane pochodovali. Napätie medzi astronautmi stúpalo a začali sa hádať, kam majú namierené. Keď sa Shepardovi začalo ťažšie dýchať a jeho srdcová frekvencia dosiahla viac ako 140 úderov za minútu, lekári NASA – už mierne podráždení z toho, že 47-ročný muž, ktorý sa nedávno zotavil z Ménièrovej choroby, chodí po Mesiaci – navrhli odpočinok. Kým Alan lapal po dychu, naznačil, že možno nie je ich deň, aby dosiahli kráter Cone. Mitchell sa však nemienil vzdať. „Ak sa tam nedostaneme, stratíme všetko,“ povedal. „Čo keby sme prehrali stávku, Al, opustili MET a išli tam hore? Mohli by sme to zvládnuť oveľa rýchlejšie.“ Shepard nakoniec súhlasil s tým, že vozík „ešte chvíľu potlačia“, a Slayton sa spojil s riadiacim strediskom a ponúkol, že pokryje stávku – kúpi Cernanovi škatuľu škótskej, ak sa Shepard a Mitchell rozhodnú zanechať vozík za sebou. „Dostaneme sa tam,“ povedal Shepard a o niekoľko minút neskôr na vrchole malého stúpania povedal, že očakáva, že „tu sa čoskoro priblížia k okraju“. Jedno stúpanie však viedlo k ďalšiemu a ďalšiemu, čas sa krátil a astronauti si stále neboli istí, kam presne idú. Ak by pokračovali príliš ďaleko nesprávnym smerom, riskovali by, že sa im vyčerpajú zásoby kyslíka. Väčšinu času ich viedol Shepard, ale Mitchell sa stále zastavoval, aby Sheparda upozornil, že ich vedie nesprávnym smerom. V jednom momente Mitchell vytiahol mapu a začal na ňu ukazovať. „Al? Choď doľava. Je to priamo tam,“ povedal Mitchell a ukázal. „My sme tu. Musíme ísť tam.“ O niekoľko minút neskôr však Fred Haise astronautom prikázal, aby vykonali naplánované experimenty na mieste, kde sa práve nachádzajú, a potom sa vrátili späť k lunárnemu modulu. Zostup späť k lunárnemu modulu bol rýchlejší, ale obaja muži boli unavení, nahnevaní, sklamaní a cestou nadávali. Ich nálada sa však trocha zlepšila, keď prišli späť k Antaresu . „Tu je to fantastické,“ povedal Shepard. Ešte pred definitívnym návratom astronautov do lunárneho modulu sa Shepard objavil pred kamerou a ohlásil: „Houston, mám v ruke rukoväť lopatky na núdzovú vzorku a úplnou náhodou je na jeho konci šestka železo. V ľavej ruke mám malú bielu loptičku, ktorú dôverne poznajú milióny Američanov. Teraz ju pustím na zem.“ Prvý úder sa mu nepodaril a zvíril len mesačných prach. Pri druhom údere sa loptička nepatrne pohla a pri treťom sa mu podarilo loptičku posunúť o niekoľko metrov. Na štvrtý úder Alan vytiahol ešte jednu loptičku a odpálil. Sledujúc rýchlo sa vzďaľujúcu loptičku vykríkol: „Míle a míle a míle!“ Potom sa spolu s Mitchellom vrátil k práci a do lunárneho modulu naložili celkovo 42,80 kg vzoriek. Na Mesiaci strávili celkovo 1 deň, 9 hodín, 30 minút a 31 sekúnd. Stuart Roosa medzitým vo veliteľskom module Kitty Hawk snímkoval na obežnej dráhe pomocou špeciálnej mapovacej kamery s veľkou rozlišovacou schopnosťou vybrané oblasti mesačného povrchu. Súbor:Apollo-14-Landing.jpg|thumb|170px|Pristátie veliteľského modulu Apolla 14 v Tichom oceáne, 9. február 1971 Lunárny modul Antares odštartoval z povrchu 6. februára o 18:48:42 UTC a o 20:35:42 UTC sa spojil s materskou loďou Kitty Hawk . Potom Shepard zaklopal na poklop medzi oboma kozmickými loďami. „Kto je tam?“ ozval sa Roosa. Následne Shepard s Mitchellom vstúpili do materskej lode, z topánok si povysávali mesačný prach a vyzliekli si prepotené skafandre. V čase 01:37 UTC sa zapálil motor SPS, aby naviedol veliteľský a servisný modul Kitty Hawk na dráhu smerom k Zemi. Let domov mal pokojný priebeh. Apollo 14 šťastne ukončilo svoj let 9. februára 1971 o 21:05:00 UTC pristátím do vĺn južného Tichého oceánu v blízkosti lietadlovej lode USS New Orleans . Miesto pristátia sa nachádzalo približne juhovýchodne od Tongy. Posádka Apolla 14 sa stala poslednou, ktorá po pristátí absolvovala pobyt v karanténe. Lekári im ju dovolili ukončiť 27. februára. Následne astronauti absolvovali sériu rôznych spoločenských udalostí. Dňa 1. marca odcestovali do Washingtonu, D. C., kde ich prezident Nixon slávnostne prijal v Bielom dome a nasledujúci deň mali prejavy pred spoločným zasadnutím kongresu. Nasledovali slávnostné návštevy Chicaga a New Yorku. V Kennedyho vesmírnom stredisku sa 23. marca poďakovali zamestnancom, ktorí zabezpečili ich bezpečný štart. Koncom mája odleteli na parížsky aerosalón, kde sa stretli so sovietskymi kozmonautmi Pavlom Popovičom, Vitalijom Sevastianovom a Andrijanom Nikolajevom. Apollo 14 bolo spojovacím mostom medzi prvými výpravami celého programu Apollo a poslednými tromi, pre ktoré bola upravená veliteľská aj lunárna sekcia – mali väčšiu hmotnosť. Úpravy umožnili získať väčší počet údajov a zaistili posádke dlhší pobyt na mesačnom povrchu. Výrazné zvýšenie užitočného nákladu rakety Saturn V ilustruje príklad: prvá výprava k Mesiacu iba k jeho desiatim obletom, Apollo 8, niesla 28 870 kg (veliteľský+servisný modul), posledná lunárna misia s výsadkom dvoch astronautov na povrch Mesiaca, Apollo 17, už 48 607 kg."}
{"id": "599818", "title": "Neil Armstrong", "context": "V roku 1962 prešiel do oddielu astronautov NASA. Jeho prvým kozmickým letom bola misia Gemini 8 v marci 1966. Počas nej sa loď Gemini 8 stretla a spojila s bezpilotným raketovým stupňom Agena TV-8. Astronauti Armstrong a David Scott tak uskutočnili prvé spojenie dvoch telies na obežnej dráhe. Druhým a posledným letom Armstronga bola misia Apollo 11. Zatiaľ čo Michael Collins krúžil vo veliteľskom module okolo Mesiaca, Neil Armstrong a Buzz Aldrin 20. júla 1969 ako prví ľudia pristáli na Mesiaci. Armstrong 21. júla vystúpil ako prvý človek na jeho povrch, čím sa stal svetovo známou osobnosťou."}
{"id": "185889", "title": "John Watts Young", "context": "Životopis  Pred kariérou astronauta Vo svojich 22 rokoch dokončil v roku 1952 Georgijský technický inštitút (Georgia Institute of Technology) v Atlante, získal titul leteckého inžiniera a nastúpil na vojenskú službu. Začal ako pilot vojnového námorníctva a slúžil v množstve posádok. Na torpédoborci USS Laws sa zúčastnil vojny v Kórei. Od roku 1959 bol skúšobným pilotom a vedúcim technikov pripravujúcich lietadlá F-8 Crusader a F-4 Phantom. Na Phantome v roku 1962 stanovil niekoľko svetových rekordov v stúpaní do výšok 3 000 a 25 000 metrov. V septembri 1962 sa dostal do skupiny pripravujúcich sa astronautov a o tri roky neskôr vzlietol do vesmíru. Lety do vesmíru Všetky lety začínal z kozmodrómu na myse Canaveral. Prvýkrát letel vo svojich 34 rokoch v rámci programu Gemini v marci 1965. V lodi Gemini 3 s ním letel veliteľ Gus Grissom. Počas štvorhodinového letu prvýkrát menili obežnú dráhu kozmickej lode a pristáli na hladine Atlantického oceánu. O rok neskôr letel s Gemini 10 už ako veliteľ, letel s ním astronaut Michael Collins. Dĺžka letu bola 2 dni, 22 hodín, 46 minút a 39 sekúnd, absolvovali 43 obletov Zeme. Na obežnej dráhe sa zámerne stretli s dvoma telesami Agena TV-10 a TV-8. Potom sa preškolil na program Apollo a v roku 1969 štartoval v Apolle 10 spoločne s astronautmi Thomasom Staffordom a Eugenom Cernanom smerom k Mesiacu. Ten obleteli 31-krát a vyskúšali všetko pred prvým pristátím. Young bol pilotom veliteľského modulu. Po ôsmich dňoch sa vrátili na Zem, pristáli v Tichom oceáne. Súbor:John W. Young on the Moon.jpg|thumb|left|John Young na Mesiaci počas misie Apollo 16, 21. apríl 1972 V roku 1972 sa dočkal letu na Mesiac. Letel v Apolle 16 spoločne s Kenom Mattinglym a Charlesom Dukom. Kým Mattingly zostal na obežnej dráhe Mesiaca, Young s Dukom na Mesiaci pristáli a tiež naň vystúpili. Po splnení úloh vrátane vypustenia vozidla Lunar Rover sa obaja vrátili na obežnú dráhu Mesiaca, vypustili malú družicu, odleteli na Zem a pristáli na hladine Tichého oceánu. Vo veku 51 rokov letel do vesmíru piatykrát, a to prvýkrát vyskúšať americký raketoplán Columbia na misii STS-1. Young bol jeho kapitán, spolu s ním letel Robert Crippen. Zem obleteli 37-krát a pristáli na Edwardsovej základni vzdušných síl v Kalifornii. Súbor:John Young 2006.jpg|thumb|170px|John Young pri 25. výročí misie STS-1 v Kennedyho vesmírnom stredisku, 2006 O dva roky neskôr odštartoval do vesmíru po šiestykrát, a to na desaťdňovú misiu STS-9 ako skúsený kapitán na čele šesťčlennej posádky, kde bol aj západonemecký fyzik Ulf Merbold. Na palube raketoplánu vyniesli malé observatórium Spacelab. Let bol veľmi úspešný po všetkých stránkach. John Young počas svojich šiestich letov strávil vo vesmíre 34 dní, 19 hodín a 39 minút. Po skončení letov do vesmíru Bol dvakrát ženatý a mal dve deti. V rokoch 1974 až 1987 bol vedúcim tímu astronautov NASA, potom sa stal zvláštnym asistentom riaditeľa Johnsonovho vesmírneho strediska (JSC) pre techniku, prevádzku a bezpečnosť. V roku 1976 opustil námorníctvo. V roku 1988 bol zapísaný v Ohiu do National Aviation Hall of Fame (Národná letecká sieň slávy). V rokoch 1996 až 2004 bol námestníkom riaditeľa Johnsonovho vesmírneho strediska. V roku 2004 opustil NASA, v ktorej strávil 42 rokov svojho života. Odišiel do dôchodku, v ňom sa venoval problémom ekológie a energetiky. Vo svojich 87 rokoch bol John Young žijúcou ikonou kozmonautiky. Množstvo práce, ktorá stála za jeho rekordnou kariérou, odmietal ešte v časoch svojho pôsobenia v NASA slovami: „Milujem to, čo robím – dostávam plat za to, že robím, čo mám rád. Každý deň je zábava. Milujem každú sekundu.“ Zomrel dňa 5. januára 2018 na následky komplikácií po zápale pľúc. Zaujímavosti Na autogramiáde v roku 2004 chcel za podpis 495 dolárov. V tom istom roku začal písať svoju autobiografiu."}
{"id": "45489", "title": "Tour de France", "context": "Rekordy Lance Armstrong na Tour de France, 2004 Štyria jazdci vyhrali Tour päťkrát: Jacques Anquetil (Francúzsko) v rokoch 1957, 1961, 1962, 1963 a 1964; Eddy Merckx (Belgicko) v rokoch 1969, 1970, 1971, 1972 a 1974; Bernard Hinault (Francúzsko) v rokoch 1978, 1979, 1981, 1982 a 1985; Miguel Indurain (Španielsko) v rokoch 1991, 1992, 1993, 1994 a 1995 (ako prvý vyhral päťkrát po sebe). Lance Armstrong (USA) síce vyhral Tour de France sedemkrát (v rokoch 1999 – 2005), no tituly mu boli kvôli dopingu odobrané a ročníky tak zostali bez víťaza. Čo sa týka národnosti, najviac pretekov vyhrali Francúzi (36 pretekov), nasledovaní Belgičanmi (18), Talianmi (10), jazdcami Španielska (8), Veľkej Británie (5), Luxemburska (4), USA (3), Slovinska, Švajčiarska a Holandska (2) a Írska, Dánska, Nemecka, Kolumbie a Austrálie (1)."}
{"id": "101188", "title": "Program Gemini", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka Zhodnotenie programu Gemini v časopise Letectví + kosmonautika Gemini Gemini Gemini"}
{"id": "132146", "title": "Augmented Target Docking Adapter", "context": "Introduction Augmented Target Docking Adapter pre misiu Gemini 9 Augmented Target Docking Adapter (skratka ATDA ) bola cieľová družica s dĺžkou 5,7 m, hmotnosťou 770 kg. Použila sa pri experimente spojenia družíc na obežnej dráhe pri lete Gemini 9. Kategória:Umelé družice Zeme Kategória:Technologické družice Kategória:Umelé družice USA Kategória:Program Gemini"}
{"id": "51599", "title": "Sojuz 26", "context": "Parametre misie  Hmotnosť: 6800 kg Perigeum: 193 km Apogeum: 246 km Inklinácia: 51,65° Doba obehu: 88,67 min"}
{"id": "188459", "title": "Gemini 3", "context": "Introduction  Gemini 3 bol prvý americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Gemini. Zároveň išlo o prvý americký let do vesmíru s viacčlennou posádkou a tiež prvý pilotovaný let s použitím rakety Titan II GLV. Hlavným cieľom letu bolo preverenie manévrovacích schopností novej dvojmiestnej kozmickej lode. Pri tomto lete kozmická loď s ľudskou posádkou po prvýkrát v histórii aktívne menila parametre svojej obežnej dráhy. Misia bola hodnotená veľmi úspešne."}
{"id": "101185", "title": "Program Gemini", "context": "Popis lode Model kozmickej lode Gemini Kozmická loď Gemini bola dvojmiestna. Z toho je odvodený aj názov – Gemini znamená v latinčine Blíženci, čiže dvaja. Loď mala kužeľovitý tvar s maximálnym priemerom 3 metre, dĺžkou 5,6 metra a hmotnosťou 3,6 tony. Skladala sa z troch úsekov: prvým bola kabína pre astronautov, druhým úsek so zásobami pohonných hmôt a tretím úsek s brzdiacimi raketovými motormi. Loď bola prispôsobená iba na jeden let a na Zem sa vracala iba kabína s kozmonautmi, ktorá pristávala na vode. Z kabíny bolo možné vystúpiť do otvoreného priestoru. Na špici kabíny sa nachádzalo rádiolokačné zariadenie a aktívny spojovací uzol. Uskutočnili sa len dva nepilotované lety: Gemini 1 a Gemini 2."}
{"id": "101182", "title": "Program Gemini", "context": "Introduction Súbor:Gemini 7 in orbit - GPN-2006-000035.jpg|thumb|Stretnutie kozmických lodí Gemini 6 a Gemini 7 na obežnej dráhe, december 1965 Program Gemini bol americký vesmírny program pilotovaných letov do vesmíru, ktorý sa uskutočnil pod vedením NASA. Prebiehal v rokoch 1965 až 1966. Bol priamym pokračovaním programu Mercury."}
{"id": "254887", "title": "Štartovací komplex 19 na Cape Canaveral Space Force Station", "context": "Misie bez posádky Misia Dátum štartu Gemini 1 8. apríl 1964 Gemini 2 19. január 1965 }"}
{"id": "198595", "title": "Gemini 12", "context": "Priebeh letu Štart sa uskutočnil 11. novembra 1966 na Floride z mysu Kennedy pomocou nosnej rakety Titan II GLV. Posádku Gemini 12 tvorili veliaci pilot James Lovell a pilot Edwin „Buzz“ Aldrin. Astronauti štyrikrát precvičili stretnutie a spojenie s cieľovým telesom Agena (COSPAR 1966-103A), vykonali tri výstupy z kabíny (tzv. EVA) a 14 vedecko-technologických experimentov. Aldrin tiež absolvoval dlhší pobyt vo vesmíre na 30-metrovom lane spojený s prácou na paneloch Ageny. Pretože palivové čerpadlo Ageny malo poruchu, oproti predchádzajúcim misiám nebola zvýšená obežná dráha komplexu oboch telies, ale naopak znížená. To umožnilo preletieť oblasťou slnečného zatmenia, ktoré bolo vyfotografované z okna kabíny. Kabína Gemini 12 pristála automaticky riadená palubným počítačom po takmer štvordňovom lete na padáku na hladine Atlantiku, asi 5 km od lietadlovej lode USS Wasp , ktorá astronautov vyzdvihla."}
{"id": "48221", "title": "Apollo 11", "context": "Emblém misie a mená modulov Emblém misie Emblém misie Apollo 11 navrhol Collins, pričom mal symbolizovať mierumilovný a americký charakter prvého pristátia na Mesiaci. Lovell navrhol použiť orliaka bielohlavého, symbol Spojených štátov z amerického štátneho znaku. Collins potom nakreslil obraz orla vznášajúceho sa nad povrchom Mesiaca so Zemou v pozadí a nápisom Apollo Eleven . Armstrong zamietol pre cudzincov nezrozumiteľné anglické slovo eleven , po váhaní nad rímskymi číslicami sa zhodli na Apollo 11 . Inštruktor Tom Wilson astronautom poradil olivovú ratolesť ako symbol mierumilovnosti výpravy, umiestnili ju orlovi do zobáka. Vedenie NASA usúdilo, že prázdne orlove pazúry nad Mesiacom vyzerajú príliš uchvatiteľsky, a preto olivovú vetvu presunulo do nich. Posádka sa rozhodla neuviesť svoje mená na embléme, aby reprezentoval všetkých, ktorí prispeli k pristátiu na Mesiaci. Potom, čo posádka Apolla 10 pomenovala svoju loď Charlie Brown (veliteľský modul) a Snoopy (lunárny modul), podľa postáv z komiksu Peanuts, asistent manažéra pre styk s verejnosťou, Julian Scheer, napísal riaditeľovi Strediska pilotovaných letov ( Manned Spacecraft Center ), aby požiadal posádku Apolla 11 o serióznejšie pomenovanie lode. Najprv boli používané mená Snowcone a Haystack , ale posádka sa ich rozhodla zmeniť. Pre veliteľský modul vybrala meno Columbia , po Columbiade , obrom dele z románu Julesa Verna Cesta na Mesiac . V románe delo, umiestnené na Floride, vystrelí náboj s tromi dobrodruhmi, ktorí obletia Mesiac a vrátia sa na Zem. Columbia je tiež tradičná ženská personifikácia USA. Lunárny modul dostal meno Eagle (orol) podľa orla v embléme výpravy."}
{"id": "49803", "title": "Saturn V", "context": "Pozadie Začiatkom 60. rokov 20. storočia Sovietsky zväz v kozmických pretekoch jasne viedol nad Spojenými štátmi. V roku 1957 Sovieti vypustili Sputnik 1, prvú umelú družicu a 12. apríla 1961 sa Jurij Gagarin stal prvým človekom, ktorý cestoval do vesmíru. 25. mája 1961 prezident USA Kennedy oznámil, že Amerika sa pokúsi do konca dekády pristáť na Mesiaci. V tom čase jedinou skúsenosťou Spojených štátov s pilotovanými kozmickými loďami bol 15 minútový suborbitálny let lode Freedom 7 s astronautom Alanom Shepardom. Žiadna raketa na svete by v tom čase nebola schopná vyniesť naraz celú kozmickú loď na Mesiac. Raketa Saturn I bola síce vo vývoji, ale ešte neletela. Aj tak by kvôli svojej malej veľkosti bolo nutných viacero štartov na vynesenie všetkých súčastí lunárnej kozmickej lode. Na začiatku plánovacieho procesu NASA uvažovala o troch hlavných spôsoboch letu na Mesiac: Spojenie na zemskej orbite, Priamy let a Spojenie na lunárnej orbite. Ako prvý NASA zavrhla návrh na spojenie na orbite Mesiaca (s odôvodnením, že takéto spojenie by malo prebehnúť najprv na zemskej orbite). Nakoniec sa rozhodlo, že spojenie na zemskej orbite je najrýchlejší a najľahší spôsob ako dosiahnuť cieľ, ktorý vytýčil prezident Kennedy."}
{"id": "599823", "title": "Neil Armstrong", "context": "Predtým, než sa stal astronautom, slúžil ako pilot v americkom námorníctve, pričom bojoval vo kórejskej vojne. Po odchode z námorníctva vyštudoval letecké inžinierstvo na Purdueovej univerzite a stal sa skúšobným pilotom Národného poradného výboru pre letectvo (NACA) v dnešnom Armstrongovom leteckom výskumnom stredisku, kde sa pri viac než 900 letoch zúčastnil testov mnohých typov lietadiel. Od roku 1958 sa postupne zapojil do programu amerického vojenského letectva, Man In Space Soonest (Človek vo vesmíre čo najskôr), testovania raketového lietadla North American X-15 a vývoja raketoplánu Boeing X-20 Dyna-Soar."}
{"id": "175597", "title": "Charles Moss Duke", "context": "Život  Mladosť a výcvik Vyrastal v Lancasteri v Južnej Karolíne. Spoločne s otcom jazdil na lov, chytať ryby a neskôr svoje záľuby rozšíril aj na golf. Po absolvovaní základnej a strednej školy nastúpil do Akadémie admirála Farraguta na Floride. S vynikajúcim prospechom ju ukončil a so štipendiom pokračoval v štúdiách na United States Naval Academy v Annapolise. Tam získal diplom inžiniera námorných vied. Potom sa rozhodol lietať, v Georgii absolvoval základný letecký výcvik a neskôr sa zacvičil na lety s vrtuľníkom a na lietadlo F-86. Bol poslaný na vojenskú službu do Európy, vtedajšej NSR. Po troch rokoch sa v roku 1961 vrátil do USA a rozhodol sa študovať ďalej, tentokrát na Massachusetts Institute of Technology. V roku 1964 tam získal diplom inžiniera letectva a astronautiky. Nastúpil ako testovací letec a neskôr inštruktor na základni Edwards a v apríli 1966 bol prijatý do NASA do tímu kozmonautov. V tom čase bol ženatý a mal dvoch chlapcov. Lety do vesmíru Odštartoval v kozmické lodi Apollo 16 spolu s kozmonautmi Youngom a Mattinglym z mysu Canaveral na jar roku 1972. Cieľom expedície bolo pristáť a vystúpiť na Mesiac. Zatiaľ čo na obežnej dráhe Mesiaca krúžil Mattingly, tak Young s Dukom na Mesiaci pristáli a strávili tam 71 hodín. Duke bol desiatym človekom, ktorý na povrch Mesiaca vystúpil. Po skončení prieskumu sa vrátili na obežnú dráhu a potom celá trojica v poriadku pristála na hladine Tichého oceánu po 11 dňoch vo vesmíre. Apollo 16 ( 16. apríl 1972 – 27. apríl 1972) Po lete K 1. januáru 1976 z NASA aj z armády odišiel v hodnosti plukovníka vojenského letectva a venoval sa súkromnému podnikaniu. V roku 2005 bol na návšteve v Prahe a Brne, spojenej s prednáškou a rozdávaním autogramov, vystúpením v televízii Nova."}
{"id": "263521", "title": "Charles Veach", "context": "Životopis Absolvoval vojenskú leteckú akadémiu a potom lietal ako pilot, aj vo Vietname. Mal nalietaných 5000 hodín. Oženil sa s Alicou Scottovou a mal s ňou dve deti. Žil aj študoval na Honolulu – Tahiti. U NASA bol medzi astronautov registrovaný od 23. mája 1984 do 10. marca 1995. Zomrel v Houstone na rakovinu kože."}
{"id": "599828", "title": "Neil Armstrong", "context": "Námorníctvo ho povolalo do služby v januári 1949. Na základni Pensacola absolvoval 18-mesačný letecký výcvik počas ktorého získal kvalifikáciu námorného letca schopného slúžiť na lietadlových lodiach. Dňa 16. augusta 1950, dva týždne po jeho dvadsiatych narodeninách, námorníctvo Armstronga informovalo, že je plne kvalifikovaný námorný letec.  Pridelený bol na základňu v San Diegu, o dva mesiace neskôr prešiel k 51. stíhacej peruti (VF-51) vyzbrojenej prúdovými stíhačkami F9F Panther. S týmto lietadlom po prvýkrát vzlietol 5. januára 1951. V júni 1951 po prvýkrát pristál na lietadlovej lodi USS Essex. Koncom júna eskadra na palube lietadlovej lode Essex vyrazila do kórejskej vojny."}
{"id": "48219", "title": "Apollo 11", "context": "Posádka Let uskutočnila trojčlenná posádka: Neil A. Armstrong (letel na misiách Gemini 8 a Apollo 11 ), veliteľ Michael Collins (letel na misiách Gemini 10 a Apollo 11 ), pilot veliteľského modulu Edwin E. „Buzz“ Aldrin, Jr. (letel na misiách Gemini 12 a Apollo 11 ), pilot lunárneho modulu Záložná posádka James A. Lovell, Jr., veliteľ William A. Anders, pilot veliteľského modulu Fred W. Haise, Jr., pilot lunárneho modulu Podporná posádka Ken Mattingly (CAPCOM) Ronald Evans (CAPCOM) William Pogue John Swigert Charles Duke (CAPCOM) Bruce McCandless II (CAPCOM) James Lovell (CAPCOM) William Anders (CAPCOM) Fred Haise (CAPCOM) Don L. Lind (CAPCOM) Owen K. Garriott (CAPCOM) Harrison Schmitt (CAPCOM) Letoví riaditelia Clifford E. Charlesworth (zelený tím), štart a EVA (výstup do otvoreného vesmíru) Gerald D. Griffin (zlatý tím), záloha pre zelený tím Gene Kranz (biely tím), pristátie na Mesiaci Glynn Lunney (čierny tím), štart z Mesiaca Milton Windler (hnedý tím), plánovanie Posádky pre Apollo 11 boli menované koncom roka 1968. Podľa zavedeného zvyku na miesto hlavnej posádky postúpila záložná posádka o tri čísla nižšieho letu, teda Apolla 8. Tvorili ju Neil Armstrong, Fred Haise a Edwin „Buzz“ Aldrin. Do záložnej posádky prišli James Lovell a William Anders, pričom miesto pilota lunárneho modulu zostalo zatiaľ neobsadené. Predtým v júli 1968 vypadol z posádky Apolla 9 Michael Collins kvôli operácii kostných výrastkov na chrbtici, ktorú podstúpil 23. augusta. Začiatkom roka 1969 získal späť letový status a v Armstrongovej posádke nahradil Freda Haisa, ktorý sa presunul do záložnej posádky. Zloženie hlavnej a záložnej posádky Apolla 11 NASA oficiálne oznámila 9. januára 1969. Podpornú posádku tvorili Ken Mattingly, Ronald Evans, William Pogue a John Swigert. Začiatkom roka 1969 sa William Anders rozhodol, že na jeseň toho istého roku odíde z NASA. Ken Mattingly sa preto pripravoval spolu s ním, aby ho mohol nahradiť, keby bol let Apolla 11 odložený."}
{"id": "198403", "title": "Gemini 8", "context": "Posádka  Neil A. Armstrong (1), veliaci pilot David R. Scott (1), pilot Záložná posádka Charles „Pete“ Conrad, Jr., veliaci pilot Richard F. Gordon, Jr., pilot Podporná posádka R. Walter Cunningham (Cape CAPCOM) James A. Lovell, Jr. (Houston CAPCOM)"}
{"id": "432569", "title": "George Armstrong Custer", "context": "Introduction  George Armstrong Custer ( 5. december 1839, New Rumley, Ohio, Spojené štáty| – † 25. jún 1876, Little Bighorn, Montana,) bol americký dôstojník, ktorý sa stal veliteľom kavalérie armády Spojených štátov v americkej občianskej vojne a indiánskych vojnách. Velil v niekoľkých bitkách americkej občianskej vojny. Viedol Michiganskú brigádu a ďalšie jednotky. Porazený a zabitý bol v bitke pri Little Bighorne, kde bojoval proti koalícii domorodých indiánskych kmeňov, zloženej takmer výhradne z bojovníkov kmeňov Siouxov, Čejenov a Arapahov, vedenej náčelníkmi Siouxov, ktorými boli Splašený kôň, Žlč a Sediaci býk."}
{"id": "263492", "title": "Michael Smith (astronaut)", "context": "Životopis Vyštudoval vojenskú námornú akadémiu United States Naval Academy a na rovnakej škole v roku 1967 absolvoval aj postgraduálne štúdium (Naval Postgraduate School). Potom nastúpil na Námorná univerzitnú školu. Roku 1969 absolvoval letecký výcvik. Slúžil ako inštruktor, skúšobný pilot a pilot útočných lietadiel, lietal aj nad Vietnamom. Vo svojich 35 rokoch sa dostal 7. júla 1980 k výcvikovej jednotke astronautov NASA a v tej dobe mal nalietaných 4300 hodín."}
{"id": "221959", "title": "Colby Armstrong", "context": "Introduction  Colby Armstrong ( 23. november 1982, Lloydminster, Saskatchewan, Kanada) je bývalý kanadský hokejista, ktorý hrával na pravom krídle. Hrával v NHL za Pittsburgh Penguins, Atlanta Thrashers, Toronto Maple Leafs a Montreal Canadiens."}
{"id": "599833", "title": "Neil Armstrong", "context": "V roku 1947 začal študovať na Purdueovej univerzite, odbor letecké inžinierstvo. Stal sa len druhým členom rodiny, ktorý študoval na vysokej škole. Prijali ho tiež na Massachusetts Institute of Technology (MIT), ale jeden jeho známy – absolvent univerzity – ho presvedčil, že pre kvalitné vzdelanie nemusí odchádzať do Massachusetts. Na Purdueovej univerzite lietal v tamojšom leteckom klube a v druhom ročníku hral v univerzitnom koncertnom súbore na barytónový roh; k súboru sa hlásil aj po odchode z NASA a poskytol mu nemalý finančný dar. Armstrongovo vzdelanie financovalo americké námorníctvo v rámci tzv. Hollowayovho plánu. Podľa plánu mal za úhradu nákladov štúdia študent medzi druhým a tretím ročníkom školy odslúžiť tri roky v námorníctve."}
{"id": "507381", "title": "Robert Louis Behnken", "context": "Životopis  Štúdium a zamestnanie Absolvoval strednú školu Pattonville High School v Maryland Heights (1988), vysokoškolské vzdelanie získal na Washington University v St. Louis (bakalár, 1992). V roku 1997 získal doktorát na California Institute of Technology a tu tiež spočiatku pracoval ako strojný inžinier. Neskôr v armáde testoval rôzne druhy lietadiel, nalietal 1 000 letových hodín. V rokoch 2000 až 2002 absolvoval výcvik budúcich astronautov v Houstone, potom bol zaradený do tamojšej skupiny astronautov NASA. Má prezývku „Bob“ a je ženatý s astronautkou Katherine Megan McArthurovou. Jeho záľubou je jazda na horskom bicykli, lyžovanie, turistika. Lety do vesmíru Na obežnú dráhu sa v raketopláne dostal dvakrát vo funkcii letového špecialistu, pracoval na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS), strávil vo vesmíre 29 dní, 12 hodín a 17 minút. Absolvoval tiež šesť výstupov do voľného vesmíru (EVA), strávil tam celkom 37 hodín a 33 minút. Stal sa 469. človekom vo vesmíre. STS-123, Endeavour (11. marec 2008 – 27. marec 2008) STS-130, Endeavour (8. február 2010 – 22. február 2010) SpX-DM2 , Falcon 9 (30. máj 2020)"}
{"id": "599838", "title": "Kozmodróm", "context": "Väčšina kozmodrómov je umiestnená, ak je to možné, čo najbližšie k rovníku, aby bolo v maximálnej možnej miere využiť zemskú rotáciu na začiatočnú rýchlosť rakety a tým ušetriť palivo. Kozmodrómy umiestnené ďalej od rovníka sa používajú na blízkopolárne dráhy, pri ktorých by počiatočná rotácia v smere Zeme bola skôr nevýhodou. Optimálne sú klimatické podmienky, ktoré neprinášajú veľké riziko poškodenia rakiet, respektíve, kozmodróm sa prispôsobuje klimatickým podmienkam daného miesta. Optimálne by bolo suché, stále, slnečné a bezveterné počasie. Ak rýchlosť vetra na kozmodróme prekročí hodnotu približne 70 km/h, raketa nesmie byť vypustená; ak rýchlosť vetra stúpne nad 90 km/h, prerušia sa predštartovné operácie a zariadenie sa musí zabezpečiť proti možným účinkom víchrice. Pri výbere polohy kozmodrómu je dôležité tiež to, aby sa nosné rakety a ďalšie telesá dali od výrobcov presúvať na kozmodróm s vynaložením čo najmenšieho množstva nákladov. Taktiež dodávky elektrickej energie a vody na kozmodróm musia byť čo najjednoduchšie. Výhodné je preto budovať kozmodrómy v blízkosti priemyselných stredísk. Terén, na ktorom kozmodróm stojí, musí byť schopný uniesť všetky zariadenia a nesmie mať častý výskyt zemetrasení."}
{"id": "51604", "title": "Planetárna kozmogónia", "context": "Introduction  Planetárna kozmogónia je odvetvie astronómie zaoberajúce sa vznikom a vývojom planét, mesiacov, asteroidov, komét a meteoroidov. Objasňuje zákonitosti a sleduje vývoj týchto telies v čase, keď sa slnečná sústava ešte radikálne odlišovala od súčasného stavu a podmienok. Jedným zo základných predpokladov postulovaných pri riešení tejto otázky je predpoklad o nemennosti fyzikálnych zákonov v čase. Pri štúdiu histórie slnečnej sústavy vznikajú pracovné teórie, kozmogonické domnienky alebo hypotézy. Staršie kozmogonické hypotézy boli výlučne teoretické. Úlohou planetárnej kozmogónie je hľadať stopy, na základe ktorých možno rozpoznať dávnu minulosť. Také stopy (anomálne chemické a izotopové zloženie, mineralogické štruktúry, veľkosť a tvar menších telies v slnečnej sústave ap.) dávajú hraničné podmienky, ktoré musí každá kozmogonická hypotéza splniť. Druhým dôležitým zdrojom informácií je porovnanie s inými objektmi toho istého druhu. Táto technika sa uplatňuje v stelárnej kozmogónii a galaktickej kozmogónii, ale súčasnou pozorovacou technikou nie je výskum iných planetárnych sústav možný. Kozmogonické hypotézy možno rozdeliť na základe časovej postupnosti udalostí, ktoré vyvolali vznik slnečnej sústavy, na tri skupiny: V čase utvárania planetárnej sústavy Slnko bolo stabilnou hviezdou z hlavnej postupnosti s podobnou štruktúrou ako dnes. V čase vzniku planét bolo Slnko v poslednej fáze kontrakcie, krátko pred vstupom na hlavnú postupnosť, alebo už jestvovalo centrálne zhustenie, ktoré zapríčiňovalo keplerovský pohyb častíc v jeho okolí. Slnko alebo Protoslnko bolo v začiatočnej fáze vzniku možno bez centrálneho zhustenia. Planetárna evolúcia sa začala v tej istej hmlovine súčasne alebo ešte pred evolúciou samého Slnka."}
{"id": "43123", "title": "Úniková rýchlosť", "context": "Introduction Výška nadpovrchom(km) Únikovárýchlosť(km/s) Poznámka 0 11,180 200 11,009 najnižšie dráhy družíc 500 10,766 1 000 10,395 5 000 8,370 10 000 6,977 18 000 5,719 navigačné družice GPS 36 000 4,337 stacionárne družice 50 000 3,760 100 000 2,738 360 000 1,475 dráha Mesiaca 500 000 1,255 Úniková rýchlosť alebo 2. kozmická rýchlosť je najnižšia rýchlosť, ktorou sa teleso zanedbateľne malej hmotnosti v danej výške pohybuje po parabolickej dráhe okolo centrálneho telesa. Je to teda najnižšia možná rýchlosť, pri ktorej teleso môže definitívne opustiť sféru gravitačného vplyvu planéty. Veľkosť únikovej rýchlosti závisí na gravitačnom parametri centrálneho telesa a na výške dráhy nad povrchom podľa vzťahu : Kde R je polomer planéty, r je vzdialenosť ťažísk telies, G je gravitačná konštanta (kappa), M je hmotnosť planéty a g je sila pôsobenia gravitácie na danom mieste. Zo vzorca je zrejmé, že úniková rýchlosť s výškou klesá. V tabuľke vpravo sú uvedené hodnoty únikovej rýchlosti pre rôzne výšky dráh v gravitačnom poli Zeme, v nasledujúcej tabuľke potom únikové rýchlosti prepočítané na povrch (resp. hornú hranicu mrakov) pre jednotlivé planéty Slnečnej sústavy. Druhá kozmická rýchlosť je 1,41 násobok, (presne : násobok) prvej kozmickej rýchlosti Planéta Úniková rýchlosťna povrchu(km/s) Poznámka Merkúr 4,25 Venuša 10,36 Zem 11,18 Mars 5,03 Jupiter 59,55 na hranici mrakov Saturn 35,51 na hranici mrakov Urán 21,29 na hranici mrakov Neptún 23,50 na hranici mrakov"}
{"id": "51653", "title": "Gravitačný manéver", "context": "Príklady použitia Hohmannov prelet k Saturnu vyžaduje celkom /s Δv, čo nie je v možnostiach dnešných kozmických motorov. Cesta s využitím mnohých gravitačných manévrov trvá síce dlhšie, ale vyžaduje omnoho menšie Δv, čo dovoľuje vysielať oveľa väčšie kozmické lode. Táto stratégia bola použitá pre sondu Cassini, ktorá bola poslaná k Venuši, znovu k Venuši, Zemi a nakoniec k Jupiteru na ceste k Saturnu. Let trvajúci 6,7 roka je síce trochu dlhší ako 6 rokov trvajúci normálny Hohmannov prechod, ale celková veľkosť potrebného Δv bola znížená na približne /s, takže bolo možné poslať omnoho väčšiu a ťažšiu sondu Cassini až k Saturnu. thumb Ďalším príkladom je Ulysses, kozmická sonda ESA, ktorá študuje polárne oblasti Slnka. Všetky planéty obiehajú viac menej v rovine rovníka Slnka: pre nasmerovanie na orbitu vedúcu nad pólmi Slnka musí kozmická sonda zmeniť /s rýchlosť zemského obehu na inú trajektóriu pod pravým uhlom so zemskou orbitálnou dráhou, čo je pre súčasné pohonné systémy nemožná úloha. Namiesto toho bola sonda vyslaná smerom k Jupiteru, nasmerovaná na bod v priestore „vpredu“ a „pod“ planétou. Len čo dosiahne planétu, bude sonda padať Jupiterovým gravitačným poľom, požičiavajúc si nepatrnú časť hybnosti planéty; po prechode okolo Jupitera zmena rýchlosti ohne jej dráhu mimo rovinu obehu planét, nasmeruje ju nad slnečné póly, čo umožní sledovať naraz celú oblasť okolo pólov. Je potrebné iba palivo na vyslanie sondy do blízkosti Jupitera, čo je celkom v možnostiach súčasných technológií. Prvou planetárnou sondou, ktorá využila gravitačný manéver, bol Mariner 10, ktorý tento manéver uskutočnil počas preletu okolo Venuše 5. februára 1974 počas letu k Merkúru. Ešte v tom istom roku 3. decembra uskutočnila pôvodne neplánovaný gravitačný manéver pri Jupiteri sonda Pioneer 11 pre dosiahnutie planéty Saturn. Parker Solar Probe využije prelet popred Venušu až 7 krát na zníženie rýchlosti z 32,5 km/s na 12,5 km/s."}
{"id": "52776", "title": "Cosmos 1", "context": "Introduction Umelecké stvárnenie plachetnice Cosmos 1 obiehajúcej okolo Zeme. Cosmos 1 bol projekt americkej neziskovej spoločnosti Planetary Society, ktorého cieľom bolo vo vesmíre otestovať funkciu slnečnej plachetnice. V rámci projektu bola vypustená rovnomenná slnečná plachetnica bez posádky. Štart sa uskutočnil 21. júla 2005 o 19:46:09 UTC z ruskej vojenskej ponorky Borisoglebsk v Barentsovom mori. Zlyhanie nosnej rakety Volna však zabránilo dosiahnutiu predpokladanej obežnej dráhy. Podľa pôvodného plánu mala byť na obežnej dráhe rozbalená veľká osemdielna slnečná plachta, na kterú mali tlačiť fotóny zo Slnka a tak udeľovať plavidlu zrýchlenie (podobne, ale omnoho slabšie, by pôsobil aj slnečný vietor). Ak by bola misia úspešná, išlo by o prvé použitie slnečnej plachty ako primárneho pohonu kozmického plavidla. Išlo by tiež o prvú kozmickú misiu vedenú súkromou organizáciou pre podporu výskumu kozmu. Rozpočet projektu bol 4 milióny USD."}
{"id": "52672", "title": "Kozmodróm", "context": "Poloha kozmodrómu Kozmodrómy sú obvykle umiestnené v dostatočnej vzdialenosti od obývaných miest a sú pomerne rozsiahle. Je to z dôvodu, aby sa predišlo stratám na životoch v prípade výbuchu nosnej rakety. Ďalšou požiadavkou je neobývané alebo aspoň riedko obývané územie v smere štartu, čo je obvykle východným smerom, aby nebolo obyvateľstvo ohrozené pádom prvého stupňa rakiet, rozličných nepotrebných častí rakiet či dokonca samotných rakiet v prípade havárie. Toto územie by optimálne malo patriť štátu, ktorému kozmodróm patrí, alebo by to mala byť plocha oceánu. Vypustené telesá zároveň musia byť dobre sledovateľné. Z tohto dôvodu je sektor vypúšťania rakiet lemovaný reťazou sledovacích staníc, ktoré nemusia byť len na pevnine, ale aj v oceáne na palube špeciálnych plavidiel. Kozmodróm by mal mať čo najširšie využitie, mal by byť schopný vypustiť čo najširšiu škálu rakiet v čo najväčšom množstve smerov. Väčšina kozmodrómov je umiestnená, ak je to možné, čo najbližšie k rovníku, aby bolo v maximálnej možnej miere využiť zemskú rotáciu na začiatočnú rýchlosť rakety a tým ušetriť palivo. Kozmodrómy umiestnené ďalej od rovníka sa používajú na blízkopolárne dráhy, pri ktorých by počiatočná rotácia v smere Zeme bola skôr nevýhodou. Optimálne sú klimatické podmienky, ktoré neprinášajú veľké riziko poškodenia rakiet, respektíve, kozmodróm sa prispôsobuje klimatickým podmienkam daného miesta. Optimálne by bolo suché, stále, slnečné a bezveterné počasie. Ak rýchlosť vetra na kozmodróme prekročí hodnotu približne /h, raketa nesmie byť vypustená; ak rýchlosť vetra stúpne nad /h, prerušia sa predštartovné operácie a zariadenie sa musí zabezpečiť proti možným účinkom víchrice. Pri výbere polohy kozmodrómu je dôležité tiež to, aby sa nosné rakety a ďalšie telesá dali od výrobcov presúvať na kozmodróm s vynaložením čo najmenšieho množstva nákladov. Taktiež dodávky elektrickej energie a vody na kozmodróm musia byť čo najjednoduchšie. Výhodné je preto budovať kozmodrómy v blízkosti priemyselných stredísk. Terén, na ktorom kozmodróm stojí, musí byť schopný uniesť všetky zariadenia a nesmie mať častý výskyt zemetrasení."}
{"id": "527688", "title": "SpaceX CRS-11", "context": "Náklad  Náklad pri štarte Náklad mal hmotnosť celkovo približne 2 800 kg. Z toho 1 170 kg v hermetizovanej časti a približne 1 600 kg v nehermetizovanej. Súčasťou nákladu bolo aj 40 hlodavcov pre štúdium možností spomalenia rednutia kostí v stave mikrogravitácie a experiment s octomilkami určený pre štúdium srdcových porúch. V nehermetizovanej časti boli umiestnené prístroje ROSA, MUSES a NICER. Celkový náklad 2 708 kg Celkový hermetizovaný náklad 1 665 kg Vedecké experimenty 1 069 kg Zásoby pre posádku 242 kg Hardware pre stanicu 199 kg Počítačové vybavenie 27 kg Vybavenie pre EVA 56 kg Celkový nehermetizovaný náklad 1 002 kg ROSA 325 kg NICER 372 kg MUSES 305 kg NICER Pristroj NICER alebo Neutron Star Interior Composition Explorer ( prieskumník zloženia vnútorných vrstiev neutrónových hviezd ) je prvý vedecký prístroj určený na štúdium neutrónových hviezd a v röntgenovom spektre má merať zmeny jasnosti spojené s deformáciou spôsobenou rotáciou hviezdy. Vďaka tomu bude možné určiť priemer pulzaru, čo je kľúčová hodnota potrebná pre plné pochopenie vnútornej štruktúry. S jeho pomocou bude tiež možné presnejšie určiť kritické množstvo, pri ktorom sa hviezda stane čiernou dierou. Hlavnou súčasťou prístroja je 56 röntgenových teleskopov s röntgenovými koncentrátormi. ROSA ROSA ( Roll-Out Solar Array ) je demonštrátor novej technológie ohybných solárnych panelov, ktoré by mohli nájsť uplatnenie pri nových kozmických lodiach, pretože sú ľahšie, pevnejšie a kompaktnejšie ako doteraz používané panely. Dizajn je označovaný ako RAPDAR ( Roll Out and Passively Deployed Array ) a má veľmi dobrú energetickú hustotu. Súčasné systémy majú výkon 20 kW pri hustote 50 W/kg, ale RAPDAR umožňuje až 250 W/kg pri výkonoch od 1 kW do 50 kW. Solárny panel bol testovaný týždeň, kedy bol pripojený ku staničnému ramenu Canadarm2. Podľa pôvodného plánu mal byť panel zložený a uložený späť do trunku lode Dragon, ale zvinutie sa nepodarilo, takže panel bol podľa záložného plánu odhodený tak, aby pri svojom obehu nekrížili dráhu stanice. MUSES MUSES ( Multi-User System for Earth Sensing ) je komerčná platforma určená na pripojenie až štyroch rôznych senzorov. Pripojené prístroje nemusia obsahovať systém orientácie, pretože ten je súčasťou platformy. Na platforme sa už nachádza nemecký hyperspektrálny senzor DESIS, ktorý je určený pre sledovanie Zeme v 235 častiach spektra. Pokrýva viditeľnú i blízku infra-oblasť (400 – 1 000 nanometrov) pri pozemnom rozlíšení 30 metrov. Náklad pri návrate Loď dopravila späť na Zem 1 900 kg nákladu."}
{"id": "43045", "title": "Obežná dráha", "context": "Dráhové elementy Aby bola obežná dráha telesa presne určená, je potrebné poznať všetky elementy dráhy: veľká polos, excentricita – výstrednosť dráhy, sklon dráhy, dĺžka výstupného uzla, argument šírky pericentra (pri obežniciach Slnka sa nazýva argument perihélia) a okamih prechodu telesa pericentrom (stredná anomália). Dva z nich definujú polohu obežnej roviny, ďalšie dva určujú elipsu, piaty určuje orientáciu elipsy v obežnej rovine a šiesty je čas, kedy teleso prešlo najbližším bodom k centrálnemu telesu na svojej dráhe. Ak sú tieto veličiny známe, možno vypočítať polohu telesa v ľubovoľnom čase – minulom aj budúcom. Umelé družice Zeme V prípade umelých družíc Zeme sa pridáva ešte siedmy dráhový element, takzvaná epocha. Tá definuje čas, ku ktorému sa vzťahujú ostatné elementy dráhy. Na rozdiel od dráhových elementov planét alebo hviezd dráhové elementy družíc majú zvyčajne len krátku platnosť. Nerovnomernosti v rozložení hmoty Zeme, príťažlivé sily ostatných telies, trenie atmosféry a ďalšie faktory spôsobujú, že obežné dráhy družíc sa rýchlo menia. Dráha družice okolo Zeme je preto v skutočnosti neuzavretá krivka, ktorá sa len pri prvom priblížení dá považovať za elipsu. Najrýchlejšia zmena sa prejavuje v orientácii roviny obežnej dráhy. Platnosť dráhových elementov je preto obmedzená len na krátky časový interval – zvyčajne nie dlhší než niekoľko dní."}
{"id": "171039", "title": "Kozmos (program)", "context": "Znaky družíc typu Kozmos Hlavným znakom skupín družíc Kozmos, je sklon dráhy, podľa ktorého možno rozoznať skupiny so sklonmi: 65°, 52°, 49°, 56°, 69-73°, 71°, 74°, 62.5°, 81°, 82°, 50°. Družice Kozmos slúžili aj ako prototypy kozmických lodí s posádkou (napr. Kozmos 47 so sklonom 65° bol prototypom kozmickej lode Voschod 1 a Kozmos 57 prototypom Voschodu 2, ďalšie 140, 154, 186, 188, 212, 213, 228, 238, 280, 300, 305 boli prototypmi prvej série kozmických lodí Sojuz) i účelových družíc (napr. prototypmi družíc Molnija boli Kozmos 41, 174 a 260 a meteorologických družíc Meteor boli družice 44, 45, 112, 122). Hmotnosť družíc Kozmos bola 400 až . Testovacie družice Kozmos štartovali vo všeobecnosti z kozmodrómu Bajkonur. Sklon 65° sa zvolil pri prvých štartoch s posádkou (výlučne z Bajkonuru) preto, lebo pri ňom majú družice maximálny čas letu nad územím (bývalého) ZSSR. Kozmos s vedeckovýskumným programom štartovali spravidla z kozmodrómu Kapustin Jar so sklonom 49°, čo umožňovalo maximálne využiť zemskú rotáciu pri dosiahnutí kozmickej rýchlosti družice. Družice Kozmos so špeciálnym poslaním, napr. na výskum polárnych žiar, alebo komunikačné a meteorologické družice štartovali z kozmodrómu Plesetsk so sklonom 81° alebo 82°. Sklon 52° mali prototypy kozmických lodí Sojuz aj družice, z ktorých štartujú kozmické sondy k Mesiacu a planétam, a niektoré družice s excentrickými dráhami. Kategória:Umelé družice Zeme Kategória:Sovietske umelé družice Kategória:Sovietske kozmické programy"}
{"id": "201880", "title": "Kozmický let", "context": "Uskutočnenie letu Aby sa kozmický let mohol konať, je potrebné vynášanému telesu udeliť aspoň 1. únikovú rýchlosť v horizontálnom smere vo výške približne nad Zemou. Toto sa v súčasnosti uskutočňuje prostredníctvom nosných rakiet. Nosná raketa je teleso s premennou hmotnosťou využívajúca princíp reaktívneho pohonu. Palivo (kvapalné alebo tuhé) sa spaľuje v tzv. spaľovacej komore. Pritom prudko rastie tlak v komore a spaliny vylietavajú tryskou motoru vysokou rýchlosťou do okolia. To tlačí raketu smerom nahor. Úspešné vypustenie rakety si vyžaduje množstvo pozemných zariadení, ktoré dohromady vytvárajú kozmodróm. Jeho základom je štartovacia rampa nazývaná tiež štartovací komplex, kde sa raketa udržiava v štartovacej polohe a kde prebiehajú záverečné prípravy rakety na štart. V prípade rakiet na kvapalné pohonné hmoty tam dochádza tiež k plneniu rakety palivom a okysličovadlom. Raketa sa na kozmodróm prepraví od výrobcu a jej záverečné prípravy prebehnú v montážnej budove. Na kozmodróme prebehne aj spojenie rakety s jej užitočným zaťažením. Dôležitou súčasťou kozmodrómu je tiež stredisko riadiace štart, kde sa riadia predštartovné prípravy na rakete a obvykle aj prvá fáza štartu. Zo strediska riadenia vesmírnych letov, ktoré môže byť aj veľmi vzdialené od kozmodrómu, letoví kontrolóri kontrolujú telemetriu daného telesa. Po štarte raketa letí tzv. streleckým sektorom kozmodrómu. Užitočné zaťaženie, ktoré raketa vynáša, môže byť družica, sonda alebo kozmická loď. Toto teleso musí mať vhodnú konštrukciu, aby odolávalo nepriaznivým kozmickým podmienkam. Musí mať stabilnú dodávku elektrickej energie, ktorú mu zabezpečujú buď batérie, rádioaktívny rozklad v izotopových batériách, alebo solárne panely. Ďalej musí byť zabezpečená jeho komunikácia so Zemou (podľa možností nepretržitá), musí mať systémy orientácie a stabilizácie, navigačný systém a riadiaci orientačný systém."}
{"id": "52674", "title": "Kozmodróm", "context": "Zoznam kozmodrómov Pri kozmodróme je uvedený rok vypustenia prvej rakety pre kozmonautiku, vybudované a prevádzkované boli často ďaleko skôr iba na vojenské účely. Kozmodrómy označené hviezdičkou ( ) sú využívané aj pre pilotované kozmické lety. Bajkonur – predtým ZSSR, teraz Kazachstan, od r. 1957 Kapustin Jar – predtým ZSSR, teraz Rusko, od roku 1962 Pleseck – predtým ZSSR, teraz Rusko, od roku 1966 Svobodnyj – Rusko, malý kozmodróm využívaný od roku 1996 do roku 2007 Jasnyj – Rusko, malý kozmodróm využívaný od roku 2006 Kennedyho vesmírne stredisko – USA Eastern Test Range, tiež Cape Canaveral Air Force Station – USA, od roku 1958 Western Test Range, tiež Vandenberg Air Force Base – USA, od roku 1959 Wallops Flight Facility – USA, ostrov Wallops, od roku 1961 Kodiak Launch Complex – USA, ostrov Kodiak na Aljaške, malý kozmodróm využívaný od r. 2001 Hammaguir – Alžírsko, malý kozmodróm prevádzkovaný Francúzskom v rokoch 1965 až 1967 Guyanské kozmické centrum – Francúzska Guyana, od roku 1970 Kagoshima Uchü Senta – Japonsko, od roku 1970 Kozmické centrum Tanegašima, Japonsko, od roku 1975 Shriharikota High Altitude Range – India, od roku 1980 San Marco Equatorial Range – blízko Kene na plošine v mori prevádzkovaný Talianskom v rokoch 1967 – 1988 Woomera Missile Range – Austrália, malý kozmodróm prevádzkovaný Spojeným kráľovstvom od roku 1967 do 1971 Ťiou-čchüan – najstarší čínsky kozmodróm prevádzkovaný od roku 1970 Tchaj-jüan – Čína, od roku 1988 Si-čchang – Čína, najvyššie položený kozmodróm sveta (), prevádzkovaný od roku 1984 Palmachim – Izrael, malý kozmodróm prevádzkovaný od r. 1988 Semnan – Irán, od roku 2009 Omelek – USA, Marshallove ostrovy, malý kozmodróm využívaný spoločnosťou SpaceX od roku 2008 Sohae – Severná Kórea, po neúspešnom štarte v apríli 2012 nasledoval prvý úspešný kozmický štart v decembri toho istého roku Naro Space Center – Južná Kórea, po dvoch neúspešných štartoch (v rokoch 2009 a 2010) prvý úspešný štart v roku 2013 Vostočnyj – Rusko, Amurská oblasť, prvý štart v máji 2016 Wenčang – Čína, ostrov Chaj-nan, prevádzkovaný od júna 2016 Okrem týchto geograficky \"pevne\" umiestnených kozmodrómov sú pre vynášanie nákladu na obežnú dráhu v menšej miere využívané aj mobilné plávajúce plošiny, ponorky či lietadlá a tak sa miesta štartu nedajú pevne priradiť ku konkrétnemu miestu. Týmto spôsobom sú vypúšťané rakety: Pegasus – rakety americkej spoločnosti Orbital Science Corporation sú od roku 1990 vypúšťané z upravených lietadiel B-52 a Stargazer, ktoré štartujú z rôznych letísk po celom svete Štiľ – tieto nízkonákladové rakety štartujú z ruských ponoriek triedy Delta od roku 1998, miesta štartu sú zvyčajne v Barentsovom mori Zenit-3SL – rakety medzinárodnej spoločnosti Sea Launch štartujú z plávajúcej plošiny Odyssey od roku 1999, miesta štartu sa nachádzajú v rovníkových oblastiach Pacifiku Plánované kozmodrómy V nasledujúcom zozname sú uvedené pripravované kozmodrómy v štádiu výstavby a tiež vybudované kozmodrómy, z ktorých sa síce pripravovali štarty kozmických rakiet, no zatiaľ neboli úspešné vo vynesení nákladu na orbitálnu dráhu. Nie sú tu uvedené tzv. komerčné kozmodrómy (určené len pre suborbitálne lety) ani suborbitálne raketové strelnice. Musudan-ri – Severná Kórea, raketová strelnica, z ktorej prebehli minimálne dva neúspešné pokusy o kozmický štart (v rokoch 1998 a 2009) Alcantara – Brazília, od roku 1997 tri neúspešné kozmické štarty, po tragédii z roku 2003 (pozri kozmické havárie) plány na kozmický štart odložené SpaceX Starbase – kozmodróm súkromnej spoločnosti SpaceX v Texase, dostavba plánovaná v roku 2017"}
{"id": "452453", "title": "Vysoká eliptická dráha", "context": "Účel Podľa Keplerových zákonov sa satelity pohybujúce sa vysoko eliptickou dráhou pohybujú vysokou rýchlosťou v perigeu a potom spomalia pri prechádzaní apogeom. Keď sa družica nachádza v blízkosti apogea, tak pozemný pozorovateľ má dojem, že satelit takmer stojí až niekoľko hodín, to znamená, že jeho obežná dráha sa stáva kvázi – geostacionárnou. Signál z neho môže byť prijímaný až 3,5 hodiny anténou s priemerom bez nutnosti jej presmerovania. Bod kvázi-stacionarity môže byť situovaný na ľubovoľnom mieste na svete, a to nielen na rovníku ako bežné geostacionárne dráhy. Táto vlastnosť sa používa v severných a južných šírkach, ďaleko od rovníka (a nad 76 – 78° s.š. / j.š.), kde prevýšenie geostacionárnej družice môže byť veľmi nízke. HEO dráha môže mať každý sklon, ale často majú tendenciu použiť pre nulové rušenie spôsobené nepravidelným tvarom Zeme – geoidom. Pri použití tohto sklonu obežnej dráhy je dráha družice stabilizovaná."}
{"id": "223967", "title": "Obežná rovina", "context": "Umelé satelity okolo Zeme Pre vypustenie staníc a umelých satelitov je obežná rovina základným parametrom obežnej dráhy, čo znamená, že je potrebné veľké množstvo pohonných látok na zmenu obežnej roviny telesa. Ďalšie parametre ako obežná doba, excentricita obežnej dráhy a fáza obežnej dráhy sa dajú pohonným systémom ľahšie zmeniť. Obežné roviny satelitov sa odchyľujú neguľovou podstatou gravitácie Zeme, čo spôsobuje pomalé rotovanie obežnej roviny okolo Zeme v závislosti od uhla roviny k rovníku. Pre roviny, ktoré sú v kritickom uhle to môže znamenať, že obežná rovina bude sledovať Slnko okolo Zeme, čím sa vytvorí heliosynchrónny obeh."}
{"id": "430193", "title": "Kozmický priestor (astronómia)", "context": "Ďalšie vlastnosti Teplota (tu skôr v zmysle vnútorná energia fotónového žiarenia) vesmírneho priestoru sa vďaka reliktovému žiareniu udržuje na približne 3 °K, t. j. −270 °C. Tlak sa vďaka takmer dokonalej absencii okolitého hmotného prostredia rovná nule. Trenie prostredia kozmického priestoru je z rovnakých dôvodov prakticky zanedbateľné – preto môžu napr. planéty krúžiť okolo svojich hviezd po celú dobu svojho životného cyklu; a obdobne, umelé družice sú schopné sa na orbite Zeme udržať s relatívne malým vynaložením energie pre udržanie svojich dráh. Napriek častým mylným predstavám, že v kozmickom priestore neexistuje žiadna, alebo len zanedbateľná gravitácia, v skutočnosti neexistuje žiadne miesto vesmíru bez gravitácie, nakoľko táto sila má nekonečný dosah. Pod jej vplyvom by sa mali všetky hmotné telesá k sebe približovať. To, že sa tak poväčšine nedeje, je následkom obrovských rýchlostí, ktorými sa voči sebe pohybujú. Takmer nulové trenie umožňuje týmto telesám pohybovať sa iba zotrvačnosťou. Výsledkom pôsobenia gravitačnej sily a rýchleho zotrvačného pohybu je pohyb telies po obežných dráhach."}
{"id": "8969", "title": "Hviezda", "context": "Používané jednotky meraní Aj keď sa fyzikálne vlastnosti hviezd dajú vyjadriť v jednotkách SI alebo CGS, omnoho častejšie sa pri udávaní hmotnosti, svietivosti a polomere používajú solárne jednotky, založené na vlastnostiach k Zemi najbližšej hviezdy – Slnka, ktoré je od Zeme vzdialené približne : : hmotnosť Slnka: M ⊙ svietivosť Slnka: L ⊙ polomer Slnka: R ⊙ = Keďže vzdialenosti ostatných hviezd od Zeme sú obrovské, nie je praktické vyjadrovať ich v kilometroch. Často sa vzdialenosti uvádzajú prostredníctvom jednotiek času, za ktorý priletí svetlo z hviezd na Zem. V tomto ohľade je Slnko od Zeme vzdialené asi 8,5 svetelných minút. Druhou najbližšou hviezdou je Proxima Centauri, vzdialená 4,3 svetelných rokov. Ďalšou používanou jednotkou na určenie vzdialenosti hviezd je tzv. parsek, ktorý má hodnotu asi 3,26 svetelného roka. Vzdialenosť jednotlivých hviezd od seba vo vesmíre je rôzna. Môže byť od niekoľkých svetelných hodín až po milióny svetelných rokov."}
{"id": "11264", "title": "Planéta", "context": "Dráha a rotácia Planéty slnečnej sústavy obiehajú okolo Slnka po elipsách málo odlišných od kružníc. Rýchlosť ich pohybu klesá so vzdialenosťou od Slnka, preto sú ich obežné doby veľmi rôzne – od 88 dní pre Merkúr, až po 165 rokov pre Neptún. Obežná dráhy exoplanét však často bývajú veľmi výstredné, čiže ich vzdialenosť od materských hviezd sa veľmi významne mení. Rotačné periódy planét sú tiež veľmi rozmanité. Dôvod, prečo tomu tak je, zostáva nejasný. Zvláštnosťou je spätná rotácia Venuše a Uránu, ktoré rotujú proti smeru svojho obehu okolo Slnka, a teda opačným smerom ako väčšina planét. Jedna teória hovorí, že obe telesá podstúpili v dávnej minulosti slnečnej sústavy obrovské kolízie, ktoré im zmenili dobu aj smer rotácie. Rotačné periódy Zeme a tiež Pluta (ktoré bolo dlho považované za planétu) boli počas mnohých miliónov rokov pomaly brzdené ich veľkými mesiacmi. Pomalá rotácia Merkúra, ktorý nemá nijaký mesiac, sa zase pripisuje pôsobeniu slapových síl Slnka. Veľmi rýchlo rotujú veľké plynné planéty, medzi ktorými drží rekord Jupiter – jedna jeho otáčka trvá na rovníku len 9 hodín 50 minút. Niektoré exoplanéty obiehajúce veľmi blízko svojich hviezd sa nachádzajú v takzvanej viazanej rotácii, pri ktorej ukazujú svojej hviezde stále tú istú stranu. Viazanú rotáciu spôsobili slapové sily ich materských hviezd."}
{"id": "257160", "title": "Hohmannova prechodová dráha", "context": "Podstata Teoreticky je možné zo Zeme vyštartovať ku ktorejkoľvek planéte kedykoľvek. Ale existujú určité obdobia, počas ktorých sú nároky na rýchlosť sondy, resp. rakety pri štarte najmenšie. Z hľadiska spotreby energie sú najvýhodnejšie tzv. poloeliptické medziplanetárne dráhy. Veľké osi týchto dráh prechádzajú Slnkom, ktoré leží v jednom z ohnísk. V prípade letu napríklad na Mars, je najbližší bod tejto dráhy k Slnku na dráhe Zeme, odkiaľ sa štartuje. Najvzdialenejší bod je na dráhe cieľovej planéty. Pri letoch kozmických sond sa používajú Hohmannove prechodové dráhy (Hohmannove elipsy) – dráhy, ktoré sa len málo líšia od poloeliptických – pri ktorých stačí vynaložiť najmenšie množstvo energie. Ale aj malá chyba pri štartovacej rýchlosti vedie k veľkej odchýlke skutočnej dráhy kozmickej sondy od prepočítanej a pri lete je potom nutné vykonávať veľa opravných manévrov. Aby došlo k stretnutiu kozmickej sondy s cieľovou planétou, je potrebné vybrať taký termín štartu, kedy polohu Zeme (počas štartu rakety) a Mars (pri stretnutí) spája nejaká dráha. To je veľmi zložité, keďže miesto štartu (Zem) i cieľ (Mars) sú v neustálom pohybe. V dôsledku ich rozdielnej strednej obežnej rýchlosti pohybu a ich odlišnej vzdialenosti od Slnka sa ich vzájomná poloha v priestore neustále mení. Pre určenie vhodnej doby štartu a stretnutie z hľadiska čo najvýhodnejšej spotreby energie kozmickej sondy je podmienkou jednoznačné určenie polôh Zeme a Marsu. Obdobiam, ktoré sú zo všetkých hľadísk najvýhodnejšie pre začatie medziplanetárnej cesty, sa hovorí štartovacie okná . Štartovacie okná sa opakujú vždy, keď sa k sebe Zem s danou cieľovou planétou vzájomne približujú. Toto obdobie trvá nanajvýš niekoľko desiatok dní. Optimálne dráhy však nemajú taký veľký význam, ako sa im pripisuje. Významnejšie je nájsť dráhu s maximálne dlhým štartovacím oknom. Okrem malej štartovacej rýchlosti je dôležitá aj požiadavka na minimálnu dobu letu alebo minimálnu príletovú rýchlosť k cieľu. Výber dráhy závisí od množstva faktorov, pričom je potrebné zohľadniť aj vlastnosti použitej techniky."}
{"id": "45817", "title": "Kozmická rýchlosť", "context": "Introduction Súbor:Pioneer10-11.jpg|thumb|upright|Prvé umelé telesá, ktoré dosiahli 3. kozmickú rýchlosť a unikli tak z príťažlivosti Slnka, boli sondy Pioneer 10 a 11 Kozmická rýchlosť je rýchlosť, potrebná na prekonanie gravitačného pôsobenia kozmického telesa. Rozoznávame niekoľko kozmických rýchlosti, bežne sa stretávame s prvými troma: 1. kozmická rýchlosť – rýchlosť, ktorú potrebuje dosiahnuť teleso zanedbateľnej hmotnosti, aby obiehalo po kruhovej dráhe okolo planéty; uvažujeme hodnotu na úrovni povrchu planéty. Na Zemi je táto rýchlosť 7,9 kms-1 . 2. kozmická rýchlosť – minimálna úniková rýchlosť z povrchu planéty. Pre Zem je to približne 11,2 kms-1, pre Mesiac 2,3 kms-1, pre Jupiter 59,6 kms-1, pre Slnko 617,3 kms-1. 3. kozmická rýchlosť – rýchlosť potrebná k úniku z gravitačného pôsobenia Slnka. K odletu z miest obežnej dráhy Zeme je potrebná rýchlosť 42,1 kms-1, dá sa však využiť obežná rýchlosť planéty Zem, tá je 29,8 kms-1. Potrebná dodatočná rýchlosť tak klesne na 12,4 kms-1. Raketa však musí prekonať gravitačné pole Zeme. Tretia kozmická rýchlosť je preto 16,7 kms-1 pri štarte zo zemského povrchu (tak sa udáva najčastejšie), prípadne 13,8 kms-1 pre odlet z vyčkávacej dráhy okolo Zeme."}
{"id": "557099", "title": "Rovníkové vydutie", "context": "Rozdiely v gravitačnom zrýchlení Súbor:Forces_oblate_spheroid2.gif|náhľad|Sily v prípade planéty s rovníkovým vydutím v dôsledku rotácie.Červená šípka: gravitáciaZelená šípka, normálova silaModrá šípka: výsledná silaVýsledná sila poskytuje požadovanú strednú silu. Bez tejto dostredivej sily by sa objekty bez trenia posúvali smerom k rovníku. Pri výpočtoch, keď sa použije súradnicový systém, ktorý sa otáča spolu so Zemou, ukazuje vektor pomyselnej odstredivej sily smerom von a je rovnako veľký ako vektor predstavujúci stredovú silu Vďaka rotácii planéty okolo svojej vlastnej osi je gravitačné zrýchlenie na rovníku menšie ako na póloch. V 17. storočí francúzski vedci po vynáleze kyvadlových hodín zistili, že hodiny poslané do Francúzskej Guyany na severnom pobreží Južnej Ameriky bežali pomalšie ako ich presné náprotivky v Paríži. Pri meraní zrýchlenia v dôsledku gravitácie na rovníku sa musí zohľadniť aj rotácia planéty. Akýkoľvek objekt, ktorý je vzhľadom na povrch Zeme stacionárny, v skutočnosti sleduje kruhovú trajektóriu obiehajúcu okolo zemskej osi. Vytiahnutie objektu do takejto kruhovej dráhy vyžaduje silu. Odstredivé zrýchlenie pozdĺž rovníka pri jednej otáčke za hviezdny deň, je 0,0339 m/s2. Toto zrýchlenia znižuje efektívne gravitačné zrýchlenie. Na rovníku je zrýchlenie 9,7805 m/s2. To znamená, že skutočné gravitačné zrýchlenie na rovníku musí byť 9,8144 m/s2 (9,7805+0,0339 =9,8144). Na póloch je gravitačné zrýchlenie 9,8322 m/s2. Rozdiel 0,0187 m/s2 medzi gravitačným zrýchlením na póloch a skutočným gravitačným zrýchlením na rovníku je to, že objekty umiestnené na rovníku sú asi 21 kilometrov ďalej od ťažiska zeme ako na póloch, čo zodpovedá menšiemu počtu gravitačné zrýchlenie. Stručne povedané, existujú dva príspevky k tomu, že efektívne gravitačné zrýchlenie je na rovníku menej silné ako na póloch. Okolo 70 percent rozdielu je spôsobené skutočnosťou, že objekty obiehajú okolo zemskej osi a asi 30 percent je spôsobené sférickým tvarom Zeme. Diagram ukazuje, že vo všetkých zemepisných šírkach je efektívne gravitačné zrýchlenie znížené požiadavkou na poskytnutie centripetálnej sily; znižujúci účinok je najsilnejší na rovníku."}
{"id": "15905", "title": "Vesmír", "context": "Tvar vesmíru Dôležitou otvorenou otázkou kozmológie je tvar vesmíru. V prvom rade, nie je známe, či je vesmír plochý alebo nie. To znamená, že sa nevie, či platia alebo neplatia pravidlá Euklidovskej geometrie. V súčasnosti väčšina kozmológov verí, že pozorovateľný vesmír je takmer plochý s lokálnymi ohybmi, kde masívne objekty narúšajú časopriestor, tak ako jazero je skoro ploché. Tento názor bol upevnený najnovšími údajmi zo sondy WMAP, ktorá skúmala „akustické oscilácie“ v kolísaní teploty žiarenia kozmického mikrovlnného pozadia. Po druhé, nevie sa, či je vesmír hromadne spojený. Podľa štandardného modelu veľkého tresku nemá vesmír žiadne priestorové hranice, no jednako môže byť priestorovo konečný. Dá sa to pochopiť použitím dvojdimenzionálnej analógie: povrch gule nemá žiaden okraj, a predsa má konečnú plochu (). Je to dvojdimenzionálny povrch s konštantným zakrivením v tretej dimenzii. Trojdimenzionálnym ekvivalentom je neohraničený „guľovitý priestor“, objavený Bernhardom Riemannom, ktorý má konečný objem (). V ňom sú všetky tri dimenzie konštante zakrivené v štvrtej. (Iné možnosti zahŕňajú podobný „eliptický priestor“ a „valcovitý priestor“, kde sú v rozpore s klasickou geometriou dva konce valca spojené dohromady, avšak bez ohnutia valca. Tieto sú tiež dvojdimenzionálne priestory s konečnými plochami; takých existuje nespočetne veľa. Avšak guľa má jedinečnú a možno aj viac estetickú vlastnosť, že všetky body na nej sú geometricky podobné.) Ak je vesmír skutočne neohraničený, avšak priestorovo konečný, ako bolo opísané, potom by cestovanie po „priamej“ dráhe v ľubovoľnom smere teoreticky spôsobilo, že cestovateľ by sa po prejdení dráhy rovnajúcej sa obvodu vesmíru nakoniec dostal späť na miesto, odkiaľ vyštartoval (čo je v našom súčasnom chápaní vesmíru nemožné, pretože jeho veľkosť je oveľa väčšia ako veľkosť pozorovateľného vesmíru). Presnejšie povedané, mali by sme hviezdy a galaxie nazývať „obrazmi“ hviezd a galaxií, pretože je možné, že vesmír je hromadne spojený () a dostatočne malý (a má primeraný, možno zložený tvar), takže môžeme vidieť okolo neho raz alebo aj viackrát v rôznych, možno aj vo všetkých smeroch. (Podobne ako v dome plnom zrkadiel.) Ak je tomu tak, skutočný počet fyzicky odlišných hviezd a galaxií by bol menší ako sa predpokladá. Hoci táto možnosť nebola zatiaľ vylúčená, výsledky posledných výskumov kozmického mikrovlnného pozadia ju robia veľmi nepravdepodobnou."}
{"id": "43046", "title": "Obežná dráha", "context": "Druhy obežných dráh  Súbor:Conic sections, orbits, and gravitational potential.jpg|náhľad|Kuželosečky opisujú možné orbity (žlté - kruhová, eliptická a hyperbolická) malých objektov okolo Zeme. Projekcia týchto dráh na gravitačný potenciál Zeme (modrá) umožňuje stanoviť orbitálnu energiu v každom bode priestoru. Podľa tvaru krivky kruhová dráha eliptická dráha parabolická dráha hyperbolická dráha obeh dvoch zložiek dvojhviezdy okolo spoločného ťažiska Obežná dráha telesa má tvar kužeľosečky. Teleso obiehajúce centrálne teleso po eliptickej dráhe (v slnečnej sústave ide o najčastejší prípad) sa po zanedbaní gravitačného vplyvu iných telies riadi Keplerovými zákonmi. To znamená, že centrálne teleso nie je v strede, ale v jednom z ohnísk jeho eliptickej dráhy. Ak sa obiehajúce teleso dostáva do najbližšieho bodu svojej obežnej dráhy nazývaného všeobecne pericentrum, zrýchľuje. Naopak v najvzdialenejšom bode dráhy, v apocentre spomaľuje. Teleso obiehajúce po ideálnej kružnici sa pohybuje konštantnou rýchlosťou, ak naň nepôsobia iné vplyvy. Teleso pohybujúce sa po dráhe v tvare paraboly alebo hyperboly prejde pericentrom iba raz. Potom sa bude navždy nenávratne vzďaľovať od centrálneho telesa (ak naň nepôsobia vonkajšie vplyvy). Takýmito telesami sú napríklad niektoré neperiodické kométy. Vzdialenejšie obiehajúce telesá sa pohybujú oveľa menšími rýchlosťami ako bližšie obiehajúce, preto im jeden obeh trvá dlhšie (okrem toho, že sa pohybujú po oveľa dlhšej dráhe ako bližšie obiehajúce). Podľa roviny rovníková dráha – dráha umiestnená nad rovníkom centrálneho telesa polárna dráha – dráha prechádzajúca ponad geografické póly centrálneho telesa Podľa smeru obehu prográdna dráha – nazývaná tiež priama dráha – dráha, po ktorej sa obiehajúce teleso pohybuje v smere rotácie obiehaného telesa. retrográdna dráha – opak prográdnej dráhy Podľa polohy voči centrálnemu telesu parkovacia dráha geostacionárna dráha – špeciálny typ rovníkovej dráhy, pričom je obežná rýchlosť telesa rovná rýchlosti rotácie centrálneho telesa. Obiehajúce teleso tak zostáva nehybne \"zavesené\" nad určitým bodom centrálneho telesa. Často používané označenia Pre označenie dráh umelých družíc Zeme sa často používajú zaužívané anglické skratky SUB Suborbital suborbitálna dráha FTO Failed to Orbit družica/nosná raketa nedosiahla plánovanú dráhu LEO Low Earth Orbit nízka obežná dráha okolo Zeme (do výšky cca ) LEO/S Sun Synchronous Low Earth Orbit heliosynchrónna nízka obežná dráha okolo Zeme LEO/P Polar Low Earth Orbit polárna nízka obežná dráha okolo Zeme MEO Medium Earth Orbit stredne vysoká obežná dráha okolo Zeme (výška od do , najčastejšie ale – ) MTO Medium Earth Transfer Orbit prechodová dráha na stredne vysokú obežnú dráhu okolo Zeme EEO Elliptical Earth Orbit eliptická dráha okolo Zeme EEO/M Elliptical Earth Orbit / Molynia (12-hr) eliptická dráha okolo Zeme typu Molnija 12 hodinová (podľa dráhy sovietskych telekomunikačných družíc Molnyja) GTO Geosynchronous Transfer Orbit prechodová dráha na geosynchrónnou/geostacionárnu dráhu GTO+ Supersynchronous Transfer Orbit prechodová dráha na dráhu nad geosynchrónnou/geostacionárnu dráhou GTO- Subsynchronous Transfer Orbit prechodová dráha na dráhu pod geosynchrónnou/geostacionárnu dráhou GSO Geosynchronous Orbit geosynchrónna dráha okolo Zeme GEO Geostationary orbit geostacionárna dráha okolo Zeme (špeciálny typ geosynchrónnej dráhy) HTO High Earth Transfer Orbit prechodová dráha na vysokú obežnú dráhu okolo Zeme HEO High Earth Orbit vysoká obežná dráha okolo Zeme (dráha nad geosynchrónnou dráhou) LPO Lagrangian Point Orbits dráhy v Lagrangeho bodoch HCO Heliocentric (solar) Orbit helicentrická dráha, obežná dráha okolo Slnka LLO Low Lunar Orbit nízka obežná dráha okolo Mesiaca TLI Trans Lunar Injection manéver navedenia na dráhu k Mesiacu TEI Trans Earth Injection manéver navedenia na dráhu k Zemi"}
{"id": "556120", "title": "Heliosynchrónna obežná dráha", "context": "Technické detaily Uzlová precesia na jeden obeh pre obežnú dráhu okolo sploštenej planéty je daná : kde : J2 zonálny geopotenciálny koeficient druhého stupňa, 1,082 626 68 x 10-3 pre Zem : RE je stredný polomer planéty, pre Zem 6378,137 km : p je parameter elipsy : i je sklon obežnej dráhy k rovníku Obežná dráha bude synchrónna so Slnkom, keď sa miera precesie ρ rovná strednému pohybu Zeme okolo Slnka, ktorý je 360° za hviezdny rok, takže musíme nastaviť ΔΩ / T ρ, kde T je doba obehu. Ak je obežná doba satelitu : kde : a je hlavná polos orbity : μ je gravitačný parameter planéty : p ≈ a pre kruhové alebo takmer kruhové obežné dráhy, to znamená, že : alebo keď ρ je 360° za rok : Podľa tohto vzťahu heliosynchrónna orbita s a , satelit vo výške asi 800 km, má inklináciu 98,696°. Zaujímavé je, že podľa tejto aproximácie sa cos ( i ) rovná -1, keď sa veľká polos rovná , čo znamená, že iba dráhy s polosou menšou ako 12 352 km môžu byť heliosynchrónne. Perióda obehu môže byť v rozsahu od 88 minút pre veľmi nízku obežnú dráhu ( a , i 96 °) do 3,8 hodiny ( a , ale táto obežná dráha by bola rovníková s i 180°). Dlhšie obežné doby sú možné len pomocou excentrických dráh s perigeom bližším, avšak apogeom vzdialenejším. Ak chceme, aby určitý satelit prelietal nad určeným miestom každý deň vždy v rovnakú hodinu, možno vybrať z dráh s 7 až 16 obehmi okolo Zeme za deň, ako je uvedené v tabuľke nižšie. (Obežná doba, ktorá by sa mala použiť, je v skutočnosti o niečo dlhšia. Napríklad, retrográdna rovníková obežná dráha, ktorá prechádza cez rovnaké miesto po 24 hodinách, má skutočnú periódu okolo 365/364 ≈ 1.0027 dlhšiu ako je čas medzi preletmi. Pre nerovníkové obežné dráhy je faktor bližší k 1.) Obehov za deň Doba obehu (hodín) Výška nadpovrchom Zeme (km) Maximálna zemepisná šírka 16 1 hod 30 min 282 83,4° 15 1 hod 36 min 574 82,3° 14 ≈ 1 hod 43 min 901 81,0° 13 ≈ 1 hod 51 min 1269 79,3° 12 1688 77,0° 11 ≈ 2 hod 11 min 2169 74,0° 10 2 hod 24 min 2730 69,9° 9 2 hod 40 min 3392 64,0° 8 4189 54,7° 7 ≈ 3 hod 26 min 5172 37,9° Keď niekto povie, že obežná dráha synchronizovaná so Slnkom prechádza zakaždým cez miesto na Zemi v rovnakom miestnom čase, znamená to stredný slnečný čas, nie pravý slnečný čas (nie podľa slnečných hodín). Slnko nebude v priebehu roka presne na tej istej pozícii na oblohe (pozri Rovnica času a Analema). Heliosynchrónne obežné dráhy sú väčšinou vybrané pre satelity na pozorovanie Zeme, s nadmorskou výškou typicky medzi 600 a nad zemským povrchom. Aj keď obežná dráha zostane synchrónna so Slnkom, budú sa meniť ďalšie orbitálne parametre, ako napríklad argument pericentra a excentricita, v dôsledku vyšších porúch v gravitačnom poli Zeme, tlaku slnečného žiarenia a ďalších príčin. Najmä satelity na pozorovanie Zeme preferujú obežné dráhy s konštantnou nadmorskou výškou pre rovnaké miesto na povrchu. Dôkladný výber excentricity a umiestnenia perigea odhaľuje špecifické kombinácie, v ktorých sa perturbácie do značnej miery rušia, a preto je obežná dráha relatívne stabilná - zamrznutá obežná dráha. Satelity ERS-1, ERS-2 a Envisat Európskej vesmírnej agentúry, ako aj MetOp z EUMETSAT, sú prevádzkované v zmrazených heliosynchrónnych obežných dráhach."}
{"id": "127824", "title": "Problém dvoch telies", "context": "Správanie systému Obeh telies v prípade, že hmotnosť jedného z nich je omnoho väčšia než hmotnosť druhého telesa. Obeh dvoch telies rovnakej hmotnosti okolo ťažiska sústavy po kruhovej dráhe. Pri vzájomnom pôsobení telies sú dôležitými parametrami hmotnosti oboch telies a . Pohyb sa totiž odohráva okolo ich spoločného ťažiska (pozri nižšie). Preto ak je jedna hmotnosť omnoho väčšia než druhá, ťažisko sústavy je prakticky totožné s polohou ťažšieho telesa a to sa potom takmer nehýbe – vnímame obeh ľahkého telesa okolo centrálneho telesa sústavy (pozri obrázok vpravo). Toto je prípad slnečnej sústavy, kde hmotnosť Slnka prevyšuje hmotnosť všetkých planét 745-násobne. Zjednodušenie planét obiehajúcich nehybné Slnko je preto pomerne presné. V prípade sústavy Zem-Mesiac je pomer hmotností 1:81. Výsledkom je ich obeh okolo spoločného ťažiska, ktoré sa nachádza pod povrchom Zeme v hĺbke približne 3000 kilometrov. Príkladom obehu dvoch telies podobnej hmotnosti je sústava Pluto-Charón (pomer hmotností približne 1:7) a mnoho dvojhviezd. Ak je príťažlivá sila medzi telesami nepriamo úmerná štvorcu ich vzdialenosti (ako pri gravitačnom priťahovaní, resp. Coulombovom zákone), pohyb telies sa odohráva po eliptickej dráhe (v špeciálnom prípade kruhovej), parabolickej dráhe alebo hyperbolickej dráhe. Na základe pozorovaní telies v slnečnej sústave boli formulované niektoré vlastnosti ich pohybov, ktoré sú zhrnuté v Keplerových zákonoch."}
{"id": "8955", "title": "Merkúr", "context": "Magnetosféra Predpokladanému vnútornému zloženiu planéty nasvedčuje i magnetické pole, ktoré objavila sonda Mariner 10. Jeho intenzita je asi 1 % intenzity zemského magnetického poľa, presnejšie 200 – 400 nT na povrchu a zdá sa, že má aj zreteľný dvojpólový charakter, čo značí, že ho musí vytvárať planetárne dynamo. Toto pole je v porovnaní so zemským slabé, ale už jeho samotná existencia je do istej miery prekvapením, pretože Merkúr rotuje veľmi pomaly. Ďalšia odlišnosť so zemským magnetickým poľom spočíva v tom, že os poľa Merkúra neprechádza stredom planéty, ale bodom vzdialeným od neho o 20 % polomeru dĺžky planéty, čo podľa Seana Solomona, vedúceho tímu sondy MESSENGER, dokazuje, že aj jadro planéty, ktoré vytvára pole, musí byť posunuté. Magnetický rovník Merkúra je posunutý asi o na sever od rovníka planéty. Magnetosféra zachytáva častice horúceho slnečného vetra, ktorých koncentrácia je najvyššia tesne nad povrchom planéty. Magnetosféru planéty prezrádza aj ďalšia koncentrácia plazmy vo výške . Magnetická os má k rotačnej osi Merkúra sklon 3°. Siločiary magnetického poľa neďaleko južného Merkúrovho pólu sú otvorenejšie než na opačnom póle a preto umožňujú na južnej pologuli prienik oveľa väčšieho množstva častíc slnečného vetra na povrch planéty, ako na severnej. To sa prejavuje na Merkúrovej atmosfére ako aj na intenzite zafarbenia niektorých oblastí jeho povrchu. Magnetosféra Merkúra je na strane planéty odvrátenej od Slnka pretiahnutá do dlhého chvosta, podobne ako u iných planét s magnetickým poľom. Tento chvost sa pod vplyvom slnečnej aktivity výrazne mení. Už v priebehu niekoľkých minút sa dokáže predĺžiť či skrátiť o viac než trojnásobok svojej dĺžky. D. Schriver a kol. objavili vo výške asi polovice polomeru planéty dokonca aj náznak slabého radiačného pásu, ktorého častice nepresahujú energiu 10 keV. Z údajov získaných Marinerom 10 nebolo možné určiť, či sa pole vo vnútri Merkúra generuje dodnes, alebo je len pozostatkom niekdajšieho magnetického poľa „zamrznutého“ do hornín tvoriacich kôru planéty. Jean-Luc Margot z Cornellovej univerzity sa po päťročnom výskume priklonil k názoru, že pole sa doteraz vytvára vo vnútri planéty procesom tekutého dynama. Túto hypotézu potvrdili aj údaje z prvého preletu sondy MESSENGER. Naproti tomu, keďže Merkúr je menší ako Zem, jeho jadro by malo už dávno vychladnúť (čomu napovedajú aj mnohé povrchové útvary, o ktorých sa predpokladá, že sa vytvorili ako následok chladnutia a zmenšovania sa sa jadra). Toto tvrdenie je v protiklade s teóriou tekutého dynama. Je však možné, že jadro zatiaľ nevychladlo úplne a že chemické prvky s nízkym bodom topenia, napríklad síra, v ňom zostávajú v tekutom stave. Magnetické pole Merkúra je veľmi dynamické. Je oveľa premenlivejšie v závislosti od premenlivej slnečnej aktivity, ako napríklad magnetické pole Zeme. Vplyv lokálnych magnetických polí, čiže polí rozličných hornín povrchu, zatiaľ nie je známy. Predpokladá sa, že ich preskúma sonda MESSENGER, ktorá bude skúmať prostredníctvom svojho plazmového a časticového spektrometra aj vplyv Slnka na Merkúrovo magnetické pole."}
{"id": "473", "title": "Slnečná sústava", "context": "Stabilita obežných dráh Hoci na prvý pohľad sa planéty a menšie telesá slnečnej sústavy pri svojom obehu okolo Slnka správajú presne podľa Keplerových zákonov, v skutočnosti tomu tak nie je. Nielen Slnko, ale aj ostatné telesá na seba pôsobia gravitačnými silami a ich účinok hlavne u veľkých planét nie je zanedbateľný, hoci v porovnaní s účinkami Slnka je pomerne malý. Joviálne planéty napríklad bežne menia obežné dráhy komét a iných malých blízko prelietajúcich telies, ktoré môžu zachytiť na svoju obežnú dráhu ako ďalšie mesiace. Planéty však vplývajú aj na obežné dráhy iných planét a spôsobujú ich poruchy (perturbácie), ktoré sa prejavujú niekoľkými spôsobmi. Vplyv jednej planéty na inú planétu obiehajúcu okolo Slnka zjednodušene popisuje problém troch telies. Toto riešenie však vychádza z Newtonovského popisu gravitácie. Aj s využitím novšej teórie, všeobecnej teórie relativity, sú kvôli dráhovému chaosu možné presné výpočty budúcich obežných dráh planét len na desiatky miliónov rokov do budúcnosti. Planéty obiehajú spoločné ťažisko, barycentrum. Spoločné ťažisko Slnka a Jupitera sa nachádza tesne nad povrchom Slnka a predstavuje 99,9 % hmoty slnečnej sústavy. Toto spoločné ťažisko môže byť od Slnka odtiahnuté viac, ak je napríklad Jupiter so Saturnom v konjukcii, alebo naopak sa ťažisko slnečnej sústavy môže priblížiť do stredu Slnka, ak Saturn, Urán a Neptún sú v opozícii Jupitera a jeho vplyv vyvážia. Barycentrum Jupitera a Slnka (zelená bodka je ťažisko - barycentrum sústavy) Jedným z najzreteľnejších prejavov porúch je otáčanie apsidovej priamky známe aj ako stáčanie perihélia. Pri stáčaní perihélia sa afélium a perihélium v priestore pomaly presúvajú v smere obehu planéty. U Zeme sa apsidová priamka pootočí ročne o uhol 11,6 oblúkových sekúnd. Ďalšími prejavmi sú otáčanie uzlovej priamky planét retrográdnym smerom a tiež pomaly sa meniace sklony dráh planét k ekliptike. Pozvoľna sa menia aj výstrednosti (excentricity) dráh, pričom u Merkúra, Marsu, Jupitera a Neptúna sa výstrednosť dráhy momentálne zväčšuje, zatiaľ čo u Venuše, Zeme, Saturna a Urána sa zmenšuje. Excentricita zemskej dráhy ročne klesá asi o 0,0000004 (z hodnoty 0,016 710 219). To znamená, že zemská obežná dráha sa stáva čoraz kruhovejšou. Niektoré zmeny dráhových elementov sú preukázateľne periodické, čiže oscilujú okolo strednej hodnoty a z dlhodobého hľadiska zostávajú konštantné. Existujú však aj nevratné, tzv. sekulárne zmeny. Tie sú podľa starších poznatkov nepatrné a nezasahujú hlavné dráhové elementy (veľké polosi a obežné doby planét). Podľa G. Laughlina nie je veľmi pravdepodobné, že by v najbližších 3 miliardách rokov došlo k destabilizácii obežných dráh planét. Novšie počítačové simulácie však ukázali, že v nasledujúcich piatich miliardách rokov nastanú výraznejšie zmeny v excentricite hlavne u terestrických planét. U Zeme bude táto zmena predstavovať maximálne osem percent, ale u Marsu môže rozdiel oproti súčasnej excentricite predstavovať až 20 %. Takisto je možné veľké zvýšenie excentricity Merkúru, čo ukazujú aj simulácie vykonané J. Laskarom a M. Gastineauom. Podľa týchto autorov je Merkúr najväčším rizikom pre budúcu stabilitu obežných dráh terestrických planét."}
{"id": "9306", "title": "Johannes Kepler", "context": "Keplerove zákony  Hlavný článok: Keplerove zákony Tri základné zákony pohybu nebeských telies: Planéty obiehajú okolo Slnka po eliptickej dráhe, pričom Slnko je v jednom z ich spoločných ohnísk. Sprievodič spájajúci Slnko s planétou opíše za rovnaký čas rovnako veľkú plochu. Pomer druhých mocnín obežných dôb ľubovoľných dvoch planét sa rovná pomeru tretích mocnín hlavných polosí ich obežných dráh."}
{"id": "65924", "title": "Keplerove zákony", "context": "Prvý Keplerov zákon  Planéty obiehajú okolo Slnka po eliptických trajektóriách s malou výstrednosťou, v ktorých sa Slnko nachádza v jednom spoločnom ohnisku. Od dôb gréckych filozofov bola kružnica považovaná za dokonalý útvar, preto vystupovala vo všetkých modeloch slnečnej sústavy. I v tých, ktoré mali v strede Zem (najznámejším je Ptolemaiov model) i v Kopernikovom heliocentrickom systéme. Predpoklad o eliptických dráhach je preto veľkou zmenou v astronomickom svetonázore."}
{"id": "52671", "title": "Kozmodróm", "context": "Introduction Súbor:Ensemble de lancement Ariane.jpg|thumb|Štartovacia rampa pre rakety Ariane 5 v Guyanskom stredisku pre vesmír vo Francúzskej Guyane Súbor:Aerial View of Launch Complex 39.jpg|thumb|Kennedyho vesmírne stredisko na Floride v USA Súbor:Soyuz expedition 19 launch pad.jpg|thumb|Vypúšťací komplex pre rakety Sojuz na ruskom kozmodróme Bajkonur v Kazachstane Súbor:Jiuquan Launch Center Vertical Assembly Building.png|thumb|Kozmodróm Ťiou-čchüan v čínskej autonómnej oblasti Vnútorné Mongolsko Súbor:GSLV-F10, EOS-3 - Launch Vehicle being transported from VAB to SLP 002.jpg|thumb|Kozmické centrum Satiša Dhawana v Indii Kozmodróm je miesto so súborom pozemných zariadení potrebných na štart kozmických rakiet. Zároveň je vedecko-výskumým strediskom v oblasti raketovej techniky a kozmonautiky. Je to rozsiahly komplex zariadení stojaci na mieste spĺňajúcom množstvo požiadaviek. Kozmodrómom predchádzali raketové strelnice. Kozmodrómy v dnešnom chápaní tohto pojmu sa začali budovať v 50. rokoch 20. storočia."}
{"id": "477739", "title": "Kozmodróm Vostočnyj", "context": "Plánovanie a stavba Výstavba sa plánovala už od roku 2007. Jej zbrzdenie však zapríčinila ekonomická kríza a výpadok príjmov Ruska v oblasti vývozu ropy a ďalších surovín. V októbri 2011 začalo mapovanie oblasti budúceho kozmodrómu. Plánované investície mali dosiahnuť v prvých troch rokoch výšku 810 miliónov dolárov. Už predtým sa blízko nachádzala raketová divízia ruskej armády a neskôr kozmodróm Svobodnyj. Jeho efektivita ale nebola príliš veľká (za celú dobu jeho existencie bolo vypustených len päť ľahkých rakiet), a to bolo aj dôvodom na jeho uzavretie. Myšlienka na stavbu kozmodrómu na tomto mieste ale nebola úplne zavrhnutá, a tak vznikol nápad na kozmodróm Vostočnyj. Stavba začala v druhej polovici roka 2011. Tvorba infraštruktúry mala trvať dva a pol roka. Nachádzajú sa tu štartovacie komplexy pre rakety Sojuz-2 a Angara. V súvislosti s výstavbou vzniklo blízko mesta Ciolkovskij úplne nové mesto, kde bývajú ľudia, ktorí sa podieľali na stavbe a obsluhujúci personál."}
{"id": "218193", "title": "Zoznam článkov slnečnej sústavy/S", "context": "so Sojourner - Sol (Mars) - Solar and Heliospheric Observatory - Solar Keymark - Solar Orbiter - Solárna elektráreň - Solárny článok z teluridu kademnatého - Solárny komín - Solárny panel - Solárny systém (zariadenie) - Sopečné pohorie - Sopečný kráter - Sopka - South Pole-Aitken - Sovietsky mesačný program"}
{"id": "45789", "title": "Bajkonur", "context": "Introduction Súbor:Baikonur Cosmodrome Soyuz launch pad.jpg|thumb|Štartovací komplex pre rakety Sojuz Poloha kozmodrómu Kozmodróm Bajkonur (; ) je kozmodróm v južnom Kazachstane dlhodobo prenajatý Rusku. Z kozmodrómu sú a v minulosti boli vypúšťané všetky sovietske a ruské pilotované kozmické lode typov Vostok, Voschod a Sojuz a bezpilotné nákladné kozmické lode typu Progress. Vypúšťajú sa odtiaľto aj stacionárne telekomunikačné družice, sondy k Mesiacu a k planétam, časť vedeckých, aplikovaných a vojenských umelých družíc Zeme. Na tento účel sa používali a tiež používajú rôzne typy nosných rakiet."}
{"id": "206984", "title": "Kourou", "context": "Kozmodróm Kozmodróm vznikol roku 1964, kedy francúzska vláda potrebovala nájsť náhradu za kozmodróm Hammaguir v Alžírsku. Dnes ho využíva hlavne ESA – Európska vesmírna agentúra. Mesto Kourou bolo zvolené pre umiestnenie nového kozmodrómu práve preto, že sa nachádza veľmi blízko rovníka, čo znižuje náklady na prevádzku rakiet."}
{"id": "477738", "title": "Kozmodróm Vostočnyj", "context": "Dôvody pre stavbu Dôvodov pre stavbu vlastného plnohodnotného kozmodrómu bolo viacero. Jednak išlo o politické dôvody, kozmodróm navyše upevňuje pozíciu Ruska na rastúcom globálnom kozmickom trhu. Ďalšie aspekty boli ekonomické: za Bajkonur je nutné platiť Kazachstanu ročný prenájom vo výške 115 miliónov dolárov. Takisto sa predpokladalo, že výstavba kozmodrómu Vostočnyj podporí ekonomickú situáciu ruského Ďalekého východu."}
{"id": "209576", "title": "Tanegašima učú sentá", "context": "Vybavenie Kozmodróm s rozlohou 9,7 km² zahrňuje tri štartovacie komplexy: Takesaki Range pre malé sondážne rakety, Osaki Range pre nosné rakety radu J-I a H-IIA a Jošinobu s dvoma rampami pre nosné rakety radu H. Strelecký sektor mieri východným až juhovýchodným smerom nad Tichý oceán. V priestoroch kozmodrómu sú umiestnené pozorovacie a komunikačné stanice Matsuda, radarové stanice Nogi Radar Station, Učugaoka Radar Station a optické pozorovacie zariadenia. V areáli kozmodrómu sú okrem ďalších objektov tiež testovacie stanoviská pre skúšky motorov všetkých typov, najmä typov LE-7A používaných pre nosné rakety H-IIA. Komplex má veľkú budúcnosť lebo Japonsko vynakladá na vesmírny výskum stále viac finančných prostriedkov. Celý komplex je prístupný širokej verejnosti okrem dní, keď sa uskutočňujú skúšky motorov. V areáli možno navštíviť Space Exhibition Hall , kde je umiestnená rozsiahla expozícia venovaná kozmickému výskumu."}
{"id": "457885", "title": "Oddelenie kozmickej fyziky Ústavu experimentálnej fyziky Slovenskej akadémie vied", "context": "Kozmický program Od konca 60. rokov po súčasnosť sa oddelenie kozmickej fyziky venuje návrhu a vývoju prístrojov pre družice a kozmické sondy. Misia Štart Prístroj Popis/participácia Zdroj Interkozmos 3 1970 PG-1 časticová aparatúra Interkozmos 5 1971 PG-1A časticová aparatúra Interkozmos 6 1972 Emulzie-1 pasívna detekcia jadrovej zložky kozmického žiarenia pomocou polymérovej emulzie Interkozmos 13 1975 PG-1B časticová aparatúra Interkozmos 17 1977 SK-1 registrácia kozmických neutrónov a gama častíc Prognoz 8 1981 DOK-T monitorovanie toku energetických častíc Vertikal 10 1981 URE-1 detektor uhlového rozdelenia elektrónov Prognoz 10 1985 DOK-1 sada elektrónových a iónových detektorov Magion 2 1989 DOK-S Active monitorovanie toku energetických častíc Interkozmos 24 1989 SPE-1 spektrometer protónov a elektrónov Magion 3 1991 DOK-S Apex monitorovanie toku energetických častíc KORONAS-I 1994 SONG-E elektronická časť modulu, zabezpečujúca registráciu impulzných signálov z detektorovej časti, kompresiu nameraných dát a formátovanie dátových blokov pre telemetrické systémy družice Magion 4 1995 DOK-SX monitorovanie toku energetických častíc Prognoz 11 1995 DOK-2X energetická analýza elektrónov a iónov v rámci štúdia aurorálnej a chvostovej časti zemskej magnetosféry Magion 5 1996 DOK-SA monitorovanie toku energetických častíc Prognoz 12 1996 DOK-2A energetická analýza elektrónov a iónov v rámci štúdia aurorálnej a chvostovej časti zemskej magnetosféry Mir 1996 SPE-1M spektrometer protónov a elektrónov Mars 96 1996 SLED-2 záznam uhlovej distribúcie iónov CESAR – EPD riadiaca jednotka časticového detektora COMPASS – MEP-1 programovateľný časticový spektrometer SPRUT-6 (Mir) 1998 SPRUT Sojuz TM-29 (Mir) 1999 DOZIMET detekcia jadrovej zložky kozmického žiarenia pomocou nukleárnych emulzií KORONAS-F 2001 SONG-M elektronická časť modulu, zabezpečujúca registráciu impulzných signálov z detektorovej časti, kompresiu nameraných dát a formátovanie dátových blokov pre telemetrické systémy družice Rosetta 2004 ESS jednotka, zabezpečujúca oddelenie Philae od Orbitera a dátovú komunikáciu medzi nimi Double Star 2003 NUADU snímkovací detektor energetických neutrálnych atómov Spektr-R 2011 MEP-2 registrácia energetického spektra a časových variácií toku nabitých častíc HotPay-2 2008 PEEL detektor energetických elektrónov JEM-EUSO ? BepiColombo 2018 SERENA/PICAM analýza hmotnostného zloženia a rozloženia nízkoenergetických iónov do 3 keV v prostredí planéty Merkúr JUICE 2023 PEP/JDC detektor vysokoenergetických častíc v rámci plazmového detektora"}
{"id": "599842", "title": "Kozmodróm", "context": "Kozmodrómy sú obvykle umiestnené v dostatočnej vzdialenosti od obývaných miest a sú pomerne rozsiahle. Je to z dôvodu, aby sa predišlo stratám na životoch v prípade výbuchu nosnej rakety. Ďalšou požiadavkou je neobývané alebo aspoň riedko obývané územie v smere štartu, čo je obvykle východným smerom, aby nebolo obyvateľstvo ohrozené pádom prvého stupňa rakiet, rozličných nepotrebných častí rakiet či dokonca samotných rakiet v prípade havárie. Toto územie by optimálne malo patriť štátu, ktorému kozmodróm patrí, alebo by to mala byť plocha oceánu. Vypustené telesá zároveň musia byť dobre sledovateľné. Z tohto dôvodu je sektor vypúšťania rakiet lemovaný reťazou sledovacích staníc, ktoré nemusia byť len na pevnine, ale aj v oceáne na palube špeciálnych plavidiel. Kozmodróm by mal mať čo najširšie využitie, mal by byť schopný vypustiť čo najširšiu škálu rakiet v čo najväčšom množstve smerov."}
{"id": "43070", "title": "Extrasolárna planéta", "context": "Obývateľnosť Štatistické prehľady iných planetárnych systémov naznačujú, že štandardný režim vzniku planét, vytvára planéty s obehom kratším než 100 dní a hmotnosťami podstatne väčšími než Zem. Absolútna väčšina planét, ktoré boli zatiaľ objavené obieha ich hviezdy oveľa bližšie než je obežná dráha Zeme okolo Slnka – a sú oveľa väčšie než Zem. Obidve charakteristiky robia tieto planéty neobývateľnými. Periódy ich obehu sú od dní po mesiace a hmotnosti od hmotnosti Zeme až po jej 50 násobok. Navyše sa často vyskytujú v tesnej blízkosti, ak ich je viac. Vzorový príklad môže byť planetárny systém Kepler-11 obsahujúci minimálne 6 planét vážiacich viac ako 40 Zemí. Takáto dominantná populácia planét ostro kontrastuje so Slnečnou sústavou, ktorá sa javí ako veľmi neobvyklý a zriedkavý typ planetárneho systému. Väčšina objavených extrasolárnych planét je veľmi veľká. Niektoré už ležia na hranici medzi hnedým trpaslíkom a planétou. Mnohé obiehajú svoje hviezdy po veľmi blízkych dráhach. Pre svoju veľkosť a blízkosť k materskej hviezde dostali tieto objekty prezývku „horúce Jupitery“. Obežné dráhy exoplanét sú väčšinou veľmi excentrické (pritom obežné dráhy planét slnečnej sústavy sú takmer kruhové) a exoplanéty sa môžu nachádzať aj v dvoj- alebo viachviezdnych systémoch. Kepler-186f bola prvá exoplanéta vo veľkosti Zeme obiehajúca v obývateľnej zóne. Podľa vedeckého modelu môže byť voda na kamenných exoplanétach bežnou látkou."}
{"id": "223121", "title": "Kozmické observatórium", "context": "Introduction Súbor:STS-109-HST-s109e5700.jpg|right|thumb|Hubbleov vesmírny teleskop, najznámejšie kozmické observatórium a jediné, ktoré pozoruje vzdialené objekty (mimo iného) vo viditeľnom svetle Kozmické observatórium alebo (pokiaľ obieha okolo Zeme) orbitálne observatórium je observatórium umiestnené vo vrchných vrstvách zemskej atmosféry alebo nad ňou. Obieha okolo Slnka či už nepriamo na obežnej dráhe okolo Zeme, alebo priamo po vlastnej orbite okolo Slnka, ktorá je však väčšinou podobná zemskej orbite – observatórium zdieľa buď rovnakú obežnú dráhu so Zemou, alebo je umiestnené v niektorých z jej mimodráhových libračných bodov. Kozmické observatóriá musia byť plne automatické a musia byť schopné odolávať extrémnym podmienkam vo vesmíre, ktoré zahŕňajú napríklad nulový atmosférický tlak, veľké výkyvy teplôt a kozmické žiarenie. Musia byť sebestačné vo výrobe elektrickej energie, ktorú si vo väčšine prípadov zabezpečujú sústavou solárnych panelov. Musia byť schopné udržiavať kontakt a komunikovať s pozemskými riadiacimi strediskami. Observatórium obsahuje zrkadlový ďalekohľad, z ktorého sníma údaje určitý snímač, často kamera, a ukladá ich do palubnej pamäte alebo ich priamo vysiela na Zem."}
{"id": "43022", "title": "Umelé kozmické teleso", "context": "Podmienky pre umelé kozmické telesá Podmienky v kozmickom priestore sú značne odlišné od podmienok na Zemi a v porovnaní s nimi sú veľmi nehostinné. Ak má umelé kozmické teleso plniť svoje funkcie, musí byť skonštruované tak, aby odolávalo Nulovému tlaku, nakoľko hustota medziplanetárnej hmoty sa veľmi približuje vákuu Extrémnym teplotným rozdielom na strane osvetlenej slnkom a neosvetlenej Vysokej radiácii, kozmickému žiareniu, prejavom slnečnej aktivity Zásahom meteoroidov, ktoré vzhľadom na vysoké kolízne rýchlosti dokážu aj pri malých rozmeroch spôsobiť veľké škody Stavu beztiaže, presnejšie mikrogravitácii Preťaženiam pri štarte, pristávaní a manévrovaní Nežiaducim gravitačným účinkom telies slnečnej sústavy Poruchám Dlhej dobe odozvy zo Zeme vzhľadom na konečnú rýchlosť šírenia sa svetla a teda aj akéhokoľvek povelu z riadiaceho strediska"}
{"id": "52673", "title": "Kozmodróm", "context": "Opis Kozmodrómy pozostávajú zo základne a streleckého sektoru. Na základni sú umiestnené odpaľovacie rampy. Tie sa zvyčajne skladajú z vypúšťacieho stolu, kde je umiestnená raketa, pod raketou býva šachta pre odvod spalín a z boku býva veža, nesúca kábelové vedenie a potrubie dopravujúce pohonné látky do nádrže rakety. Druhá veža býva montážna, ktorá sa pred štartom odklápa či odvezie bokom. Z nej vstupujú kozmonauti do kozmickej lode na špici rakety. Na kozmodróme sú taktiež montážne haly a niekedy aj riadiace letová strediská. Súčasťou základne kozmodrómu býva tiež letisko, či plocha pre pristátie helikoptér, prípadne aj prístav. Pod tzv. pomocné zóny kozmodrómu spadajú napríklad sklady kvapalných pohonných hmôt, obytné priestory, výcvikové stredisko, riaditeľstvo a administratívne zložky kozmodrómu, zóny zabezpečujúce dodávku energie a zásobovanie, opravovne, meteorologické stredisko, vyhľadávací a záchranný komplex a iné. Špeciálne technologické zariadenie Špeciálne technologické zariadenie je súbor vybavenia používaného v priamej súvislosti s letom do vesmíru. Patria sem: Dopravné zariadenia – zariadenia zaisťujúce dopravu rakiet a ďalšieho zariadenia na kozmodróm a jeho presuny v rámci kozmodrómu. V závislosti od konkrétneho kozmodrómu sa tu uplatňujú všetky základné typy dopravy – cestná, letecká, vzdušná aj vodná. Manipulačné zariadenia – Zariadenia na prekladanie prevážaných telies z jedného dopravného prostriedku na druhý alebo na miesto určeniam, pri kontrolách telies a ich montážach. Patria sem žeriav, zdvižné vozíky, zdvižné plošiny a ďalšie. Zariadenia pre skúšky kozmického telesa a rakety Zariadenia pre prepravu rakety do palebného postavenia na vypúšťacom zariadení Zariadenia pre plnenie stlačenými plynmi Zariadenia pre plnenie kvapalnými pohonnými hmotami Zariadenie na predštartovné kontroly, prípravu štartu a štart Zariadenie pre riadenie štartu a riadenie prvej fázy letu"}
{"id": "43075", "title": "Kozmická sonda", "context": "Rozdelenie Podľa hlavného skúmaného objektu ich zvyčajne delíme na: mesačné (lunárne) sondy , skúmajúce Mesiac a jeho okolie; medziplanetárne (interplanetárne) sondy , skúmajúce vlastnosti medziplanetárneho priestoru, hmoty a polí nachádzajúcich sa v ňom; slnečné (solárne) sondy , skúmajúce bližšie okolie Slnka; planetárne sondy , skúmajúce pevné telesá Slnečnej sústavy, najmä planéty, ich satelity (mesiace) a planétky; kometárne sondy , skúmajúce vlastnosti komét; medzihviezdne (interstelárne) sondy , určené na prieskum vlastností medzihviezdného priestoru za hranicami Slnečnej sústavy (zatiaľ žiadna taká sonda nebola dosiaľ vypustená). Zvláštnu podkategóriu hore uvedených typov sond tvoria návratové sondy, ktoré po prieskume cieľa svojho letu a prípadnom odobratí vzoriek materiálu sa vrátia so svojím nákladom naspäť na Zem. V najstaršej českej a slovenskej literatúre z 50. a 60. rokov 20. storočia boli kozmické sondy pod vplyvom ruských masmédií a technickej literatúry nazývané medziplanetárne automatické stanice ; tento termín sa dnes už v odbornej literatúre nepoužíva. Väčšinu amerických kozmických sond prevádzkovalo Laboratórium prúdového pohonu (JPL) (ktoré samo niektoré z nich aj navrhlo a postavilo) resp. stredisko NASA Ames Research Center; v súčasnosti bývajú ich prevádzkovatelia špecializované laboratóriá popredných amerických univerzít v rámci kontraktov s NASA, pričom výrobu sond zabezpečujú rôzne priemyselné firmy. V bývalom Sovietskom zväze väčšinu mesačných sond a prvých planetárnych sond vyvinula, postavila a prevádzkovala konštrukčná kancelária OKB-1 (teraz firma RKK Energija) hlavného konštruktéra balistických rakiet a kozmickej techniky S. P. Koroľova. Stavbu a čiastočne aj prevádzku neskorších planetárnych sond (od roku 1965) zabezpečovalo Vedecko-výrobné združenie S. A. Lavočkina, resp. výskumná časť tohto koncernu, Vedecko-výskumné stredisko G. N. Babakina. Neskôr koordináciu vedeckej náplne misií kozmických sond a riadenie ich letu preberal stále viac Ústav kozmických výskumov (IKI) AN SSSR."}
{"id": "223122", "title": "Kozmické observatórium", "context": "Výhody a nevýhody  Výhody Medzi hlavné dôvody, prečo ľudia umiestňujú ďalekohľady do vesmíru, patrí odstránenie rušivého vplyvu, najmä chvenia atmosféry, ktoré znižuje rozlišovaciu schopnosť pozemských ďalekohľadov. Zemská atmosféra tiež svetlo objektov tlmí a niekedy je kvôli atmosférickým úkazom pozorovanie nemožné (oblačnosť, dážď). Vesmírne ďalekohľady dokážu snímať aj žiarenie takých vlnových dĺžok, ktoré zemská atmosféra neprepúšťa, prípadne ho prepúšťa len čiastočne. Ak im to dráha dovoľuje, dokážu tiež nepretržite alebo aspoň veľmi dlhý čas sledovať jeden konkrétny objekt (napríklad slnečná sonda SOHO môže na svojej dráhe neustále sledovať Slnko). Na Zemi by bolo nepretržité sledovanie niektorých objektov nemožné kvôli rotácii Zeme. Vesmírne observatóriá navyše nie sú zaťažené rozptýleným svetlom v atmosfére (svetelným znečistením) ani inými rušivými faktormi. Nevýhody Konštrukcia a vypustenie vesmírneho observatória je oveľa nákladnejšia ako postavenie pozemského teleskopu s rovnako veľkým priemerom objektívu. U kozmických observatórií je veľmi sťažená, v mnohých prípadoch úplne nemožná údržba a oprava vybavenia, preto závažná porucha môže ohroziť celú misiu. Jediné zariadenie, ktoré bolo schopné zabezpečiť kozmickým observatóriám servis, bol americký raketoplán - aj to však iba v prípade, že sa nachádzali na nízkej obežnej dráhe okolo Zeme. Po ukončení programu raketoplánov v roku 2011 už nie je oprava nijakého kozmického observatória vo vesmíre možná. Pokiaľ sú observatóriá umiestnené na obežnej dráhe okolo Zeme, ich životnosť na dráhe je bez umelých zásahov obmedzená, pretože neustále trenie o riedke vrstvy atmosféry spôsobuje, že ich obežná dráha pomaly klesá. Kozmické observatóriá s citlivou optikou, ako napríklad Hubblov vesmírny ďalekohľad alebo Vesmírny ďalekohľad Jamesa Webba, nesmú pozorovať Slnko ani objekty uhlovo blízke Slnku. Na Slnko sa zameriavajú špecializované observatóriá ako napríklad SOHO."}
{"id": "242960", "title": "Vonkajšie planéty", "context": "Introduction  Vonkajšie planéty sú: planéty, ktorých obežné dráhy majú väčší polomer, ako je polomer obežnej dráhy Zeme (Mars, Jupiter, Saturn, Urán, Neptún) synonymum pre joviálne planéty slnečnej sústavy, čiže pre planéty s obežnými dráhami obklopujúcimi z vonkajšej strany obežné dráhy planétok hlavného pásu (Jupiter, Saturn, Urán, Neptún)"}
{"id": "283992", "title": "Solárny panel", "context": "Teória a konštrukcie Solárne panely využívajú slnečnú energiu (fotóny) od Slnka na výrobu elektrickej energie prostredníctvom fotovoltického účinku. Štrukturálny (nosný) člen modulu môže byť buď v hornej vrstve alebo v zadnej. Väčšina modulov používa membránu kryštalickej kremíkovej bunky alebo tenké filmové bunky na základe teluridu kadmia alebo kremíka. Vodivé drôty, ktoré berú prúd z panelov, môžu obsahovať striebro, meď alebo iné vodivé (ale nie magnetické) kovy. Bunky musia byť elektricky pripojené jedna k druhej a k zvyšnej časti systému. Bunky musia byť chránené pred mechanickým poškodením a vlhkosťou. Väčšina solárnych panelov je nehybná, pevná, semi-flexibilné sú prenosné. Elektrické prípojky sú vyrobené v sérii na dosiahnutie požadovaného výstupného napätia alebo paralelne. Samostatné diódy je potrebné otáčať, aby sa predišlo spätnému prúdeniu, v prípade čiastočného alebo úplného zatienenia a v noci. P-n bod monokryštalickej kremíkovovej bunky môže mať k dispozícii zodpovedajúce vlastnosti spätného prúdu, ktoré nie sú nevyhnutné. Spätné prúdy odpadovej energie môžu tiež viesť k prehriatiu tienených buniek. Solárne bunky sa stávajú menej efektívne pri vyšších teplotách, preto sa montážne firmy snažia zabezpečiť dobré vetranie solárnych panelov. Konštruktéri solárnych panelov navrhujú koncentrátory, v ktorých je svetlo zamerané pomocou šošoviek alebo zrkadiel na menšie bunky. To umožňuje použitie buniek s vysokými nákladmi na jednotku plochy (napr. arzenid galitý) rentabilným spôsobom. V závislosti od konštrukcie môžu fotovoltické panely vyrábať elektrinu z rozsahu frekvencií svetla, ale zvyčajne nemôžu pokryť celú slnečnú radu (konkrétne, ultrafialové, infračervené a nízke alebo rozptýlené svetlo), preto solárne panely strácajú veľa energie dopadajúceho slnečného svetla. Môžu byť oveľa efektívnejšie, ak budú osvetlené monochromatickým svetlom. Preto ďalšia koncepcia návrhu je rozdeliť svetlo do rôznych vlnových rozsahov a nasmerovať lúče na rôzne bunky, ktoré sú naladené na tieto rozsahy. Plánované je, aby boli schopné zvýšiť účinnosť o 50 %. Návrhom použitia infračervených fotovoltických článkov bolo zvýšiť efektivitu, a samozrejme produkovať energiu aj noci. Prepočítavacie koeficienty slnečného žiarenia (účinnosť solárnych panelov) sa môžu líšiť o 5 – 18 % pri komerčných produktoch je zvyčajne nižšia účinnosť ich buniek v izolácii. Účinnosť solárnych panelov je popísaná v termínoch ako špičkový výkon výstupu na jednotku plochy a bežne sa vyjadruje v jednotkách watt na štvorcovú stopu (W/ft2). Hustota energie najvýkonnejších sériovo vyrábaných solárnych panelov je viac ako 13 W/ft2."}
{"id": "259208", "title": "Zisk antény", "context": "Príklady  Anténa so ziskom 30 dBi vyžaruje (v smere svojho maximálneho vyžarovania) 1000× intenzívnejšie než izotropná anténa a približne 610× intenzívnejšie než ideálny dipól: : Parabolická anténa na kozmickej sonde je typický príklad antény s vysokým ziskom. Aby mohla komunikácia so sondou prebiehať, musí byť anténa nasmerovaná na Zem s vysokou presnosťou. Naopak, typická WiFi anténa, zabudovaná v prenosnom počítači je prakticky všesmerová a teda nízkozisková."}
{"id": "560432", "title": "Alternátor (automobily)", "context": "Výstupný prúd Staršie automobily s minimálnym osvetlením mohli mať alternátor schopný vyrábať iba 30 A. Typické alternátory osobných a ľahkých nákladných automobilov sú ohodnotené okolo 50 - 70 A, ale vyššie hodnoty sa stávajú bežnejšie, lebo sa na elektrický systém vozidla pridávajú nove zaťaženia (klimatizácia, elektrický posilňovač riadenia, atď.). Veľmi veľké alternátory používané v autobusoch, ťažkých strojoch alebo núdzových vozidlách môžu produkovať 300 A. Nákladne vozidla majú obvykle alternátory s výkonom 140 A. Veľmi veľké alternátory môžu byť chladené vodou alebo olejom."}
{"id": "78740", "title": "Jadrový reaktor", "context": "Princíp činnosti Súbor:USS Nimitz (CVN-68).jpg|náhľad|Príklad využitia jadrového reaktoru ako pohonu pre vojenskú loď – americká lietadlová loď USS Nimitz. Súbor:50 Let Pobedy.jpg|náhľad|50 let Pobedy, ruský jadrovým reaktorom poháňaný ľadoborec. Animácia fungovania tlakového reaktora (PWR) spolu s chladiacimi vežami. Animácia fungovania varného reaktora (BWR) spolu s chladiacimi vežami. V jadrových reaktoroch sa ako štiepny materiál používa izotop uránu - 235U. 235U sa záchytom neutrónu mení na 236U, ktorý je nestabilný, v dôsledku čoho sa jeho jadro štiepi najčastejšie na dve časti (fragmenty). Po každom štiepení sa uvoľní presne 188MeV energie (vyplýva zo zákona zachovania energie). Pre zjednodušenie uvažujeme s 200MeV, ktoré sa rozdelia medzi štiepne fragmenty 160MeV a energiu rádioaktívnych premien 40MeV (beta častice 8MeV, gama fotóny 15MeV, neutróny 7MeV, neutrína 10MeV). Palivo v podobe palivových kaziet je umiestnené v tlakovej nádobe reaktora, do ktorého prúdi chemicky upravená voda. Voda preteká kanálikmi v palivových kazetách a odvádza teplo, ktoré vzniká pri štiepnej reakcii. Voda z reaktora vystupuje s teplotou asi 297°C a prechádza horúcou vetvou primárneho potrubia do tepelného výmenníka - parogenerátora. V parogenerátore preteká zväzkom rúrok a odvádza teplo vode, ktorá je privádzaná zo sekundárneho okruhu s teplotou 222°C. Ochladená voda primárneho okruhu sa vracia späť do aktívnej zóny reaktora. Voda sekundárneho okruhu sa v parogenerátore odparuje a cez parný kolektor sa para odvádza na lopatky turbín. Hriadeľ turbíny je mechanicky spojený s rotorom generátora, ktorý je budený budičom jednosmerného napätia. Vďaka tomu tam vzniká magnetické pole a na troch statorových cievkach generátora sa tam následne indukuje striedavé napätie 15,6 kV. Transformátor, elektrický netočitý stroj, premieňa – transformuje vyrobené napätie 15,6 kV na napätie vysoké alebo veľmi vysoké (110 kV alebo 400 kV). Para sa kondenzuje v kondenzátore, tepelnom výmenníku, a vracia sa späť do parogenerátora vo vodnom skupenstve. Platí rovnica: Počet neutrónov vzniknutých z prechádzajúceho štiepenia Počet neutrónov, ktoré vyvolajú nové štiepenia + Počet neutrónov zachytených v konštr. materiáloch, moderátore, absorbátore. Jadrový reaktor sa počas prevádzky nachádza v troch stavoch: a) podkritický stav Multiplikačný koeficient Počet nasledujúcich štiepení Dôsledok - znižovanie počtu štiepení, znižovanie počtu voľných neutrónov, znižovanie výkonu reaktora b) kritický stav Multiplikačný koeficient 1 Počet predchádzajúcich štiepení = Počet nasledujúcich štiepení Dôsledok - stabilizovaný stav, stabilizovaný výkon reaktora c) nadkritický stav Multiplikačný koeficient > 1 Počet predchádzajúcich štiepení 3BO3 (kyselina boritá). Energia, ktorá zo štiepnej reakcie vzíde, výrazne zvyšuje kinetickú energiu molekúl vody či oxidu uhličitého v primárnom chladiacom okruhu . Tá sa pri výmene tepla vo výmenníku prenáša na vodu či oxid uhličitý v sekundárnom okruhu. V dôsledku toho sa táto voda mení na paru s obrovskou Ek a svojou vlastnou silou roztáča turbínu, ktorá poháňa elektrický generátor."}
{"id": "48285", "title": "ITER", "context": "Výkon ITER bude používať vodíkový plazmový prstenec zahriaty na 100 miliónov stupňov celzia. Je navrhnutý tak, aby vyrábal približne 500 MWt (500 miliónov wattov) fúznej energie nepretržite až 1000 sekúnd (na porovnanie JET mal špičkový výkon 16 MW na menej ako sekundu). ITER nebude dodávať elektrický prúd do verejnej elektrickej siete. Ak by dodával, z 500 MWt by dokázal vyprodukovať 200 MWe, čo by postačovalo pre približne 200 tisíc domácností."}
{"id": "48283", "title": "ITER", "context": "Ciele Projekt ITER má množinu určitých cieľov, pričom všetky sa zaoberajú vývojom realizovateľnej fúznej elektrárne: Krátkodobo vyrábať desaťnásobne viac tepelnej energie z fúznej reakcie, ako je dodávané pomocným ohrevom (Q hodnota 10). Vyrobiť plazmu v ustálenom stave s Q hodnotou väčšou ako 5. Udržať plazmový výboj až do ôsmich minút. Zapáliť horiacu (samo-udržiavanú) plazmu. Vyvinúť technológie a procesy potrebné pre fúznu elektráreň - vrátane supravodivých magnetov (vyvinutých v ruskom T-15) a obsluhy na diaľku (údržba pomocou robota). Overiť myšlienky o plodení trícia."}
{"id": "117640", "title": "Alternátor", "context": "Introduction :: Alternátor znamená aj náhradník. Súbor:Gorskii 04414u.jpg|náhľad|vpravo|Alternátor zo začiatku 20. storočia vyrobený v Maďarsku použitý vo vodnej elektrárni. Alternátor je generátor, ktorý vyrába elektrický prúd. Podobne ako dynamo, aj alternátor patrí do skupiny elektrodynamických zdrojov. Jeho základnou funkciou je premena kinetickej energie na elektrickú energiu. Zariadenie umožnil skonštruovať Faradayov objav elektromagnetickej indukcie a umožňuje získavať elektrickú energiu na energetické účely."}
{"id": "209192", "title": "Jadrová elektráreň", "context": "História Na výrobu elektriny sa jadrový reaktor prvý raz využil 20. decembra 1951 vo výskumnej stanici EBR-I pri meste Arco v štáte Idaho v USA. Zariadenie založené na rýchlom množivom reaktore dodávalo spočiatku výkon okolo 100 kW. Prvá atómová elektráreň bola postavená v ZSSR v meste Obninsk. K rozvodnej sieti bola oficiálne pripojená 27. júna 1954. V 5 MW reaktore bol použitý grafit ako moderátor a voda ako chladiace médium. Elektráreň však bola po niekoľkých rokoch odstavená a slúžila iba na výskumné účely. Využitie atómovej energie sa potom rýchlo rozvíjalo. V roku 1960 tvoril inštalovaný výkon menej ako 1 gigawatt (GW), na konci sedemdesiatych rokov už 100 GW, a 300 GW v osemdesiatych rokoch. Od konca osemdesiatych rokov je nárast oveľa slabší a prevažne tvorený výstavbou jadrových elektrární v Číne. V roku 2005 bol inštalovaný výkon 366 GW."}
{"id": "461707", "title": "Železné jadro", "context": "Príklady použitia feromagnetických jadier  Transformátor Tlmivka Elektromotor Relé Stýkač Elektromagnet Elektrický generátor"}
{"id": "543444", "title": "BepiColombo", "context": "Komponenty MMO na vrchu v slnečnom kryte, MPO a MMT na spodu. Mercury Transfer Module (MTM) Pohonná jednotka MTM je umiestnená v zadnej časti celku a slúži na pohon pri prelete zo Zeme k Merkúru a k brzdeniu po prílete. Nenesie žiadny podstatný vedecký prístroj. Modul je osadený dvoma pohonnými systémami: elektrický iónový a chemický používajúci ako palivo metylhydrazín a oxid dusičitý. Chemický sa využije pri odlete z nízkej obežnej dráhy Zeme a elektrický počas preletu k cieľu. Dvojitý iónový motor QinetiQ T6 zvládne kombinovaný výkon až 290 mN. MTM zásobuje elektrinou obe hibernujúce družice rovnako ako elektrický pohon. Mercury Planetary Orbiter (MPO) Mercury Planetárny Orbiter (MPO) Družica vybudovaná ESA má hmotnosť 1 150 kg a a má jeden solárny článok poskytujúci až 1000 W. Na ďalšej strane je radiátor s plochou 1,5 m2 pre zaistenie regulácie teploty. Ten je vždy natočený smerom od Slnka a je chránený pred infračerveným vyžarovaním planéty. Vedecké vybavenie BELA - BepiColombo Laser Altimeter, vyvinutý Švajčiarskom a Nemeckom ISA - Italian Spring Accelerometer, vyvinutý Talianskom MERMAG - Mercury Magnetometer, vyvinutý Nemeckom a Veľkou Britániou MERTIS-TIS - Mercury Thermal Infrared Spectrometer, vyvinutý Nemeckom MGNS - Mercury Gamma ray and Neutron Spectrometer, vyvinutý v Rusku MIXSY - Mercury Imaging X-ray Spectrometer, vyvinutý Veľkou Britániou a Fínskom MORE - Mercury Orbiter Radio science Experiment, vyvinutý Talianskom a USA PHEBUS - Probing of Hermean Exosphere by Ultraviolet Spectroscopy, vyvinutý Francúzskom a Ruskom SERENA - Search for Exosphere Refilling and Emitted Neutral Abundances (analyzátor neutrálnych a ionizovaných častíc), vyvinutý Talianskom, Švédskom, Rakúskom a USA SIMBIO-SYS - Spectrometers and Imagers for MPO BepiColombo Integrated Observatory System (stereo kamery s vysokým rozlíšením, spektrometer pre viditeľné a blízke infračervené svetlo), vyvinutý Talianskom, Francúzskom a Švajčiarskom SIXS - Solar Intensity X-ray Spectrometer, vyvinutý Fínskom a Veľkou Britániou Sonda MMO Mercury Magnetospheric Orbiter (MMO) Japonská družica sa bude zaoberať predovšetkým výskumom magnetického poľa. Mercury Surface Element (MSE) Pristávacie puzdro bolo v roku 2003 zrušené z rozpočtových dôvodov. Ešte pred zrušením to bol 44 kg vážiaci modul s očakávanou výdržou jedného týždňa."}
{"id": "171038", "title": "Kozmos (program)", "context": "Introduction Družica Kozmos 97 Program Kozmos sú sovietske a neskôr ruské umelé družice Zeme. Prvú zo série Kozmos vypustili 16. marca 1962 a do februára 1987 ich štartovalo 1816. Program družíc Kozmos je veľmi rozmanitý, zahŕňa vedecký výskum blízkeho okolia Zeme a mimozemských objektov, výskum hornej atmosféry, registráciu hustoty elektrónov v ionosfére, výskum nízkoenergetického korpuskulárneho žiarenia Slnka, radiačných pásov Zeme a ich zmien v závislosti od slnečnej aktivity, primárnej zložky kozmického žiarenia, registráciu magnetického poľa Zeme v rôznych výškach a geografických šírkach a zmeny magnetického poľa s výškou, výskum intenzity a zložiek Röntgenového žiarenia Slnka a hviezd, zloženia atmosféry, hustoty a výskytu meteoroidov a ich rozloženia v okolí dráhy Zeme, meteorologické výskumy a meteorologickú službu, navigačnú službu, technologické experimenty, biologické experimenty, technické problémy zdokonaľovania riadenia kozmických lodí, orientácie v priestore, overovanie nových typov kozmických lodí, preskúšavanie automatického spájania lodí na obežnej dráhe, ich manévrovania a pristávania, spojovú službu, navigáciu a iné. Často boli pod názvom Kozmos vypúšťané kvôli utajeniu aj rôzne vojenské satelity, prípadne kvôli zamaskovaniu zlyhania neúspešné satelity iných programov (napr. planetárne sondy, ktoré sa nepodarilo z orbity Zeme naviesť na medziplanetárnu dráhu). Vzhľadom na veľkú rozmanitosť dráh družíc série Kozmos nemožno uviesť typické parametre, pretože pre určité programy sa vypúšťali družice tvoriace skupinu s podobnými parametrami. Od rozpadu Sovietskeho zväzu sú pod označením Kozmos vypúšťané výlučne vojenské satelity."}
{"id": "62808", "title": "Diferenciál (automobil)", "context": "Symetrický čelný diferenciál s vonkajším ozubením Pri tomto type oba planetové kolesá majú vonkajšie čelné ozubenie s rovnakými rozstupovými priemermi ozubenia a namiesto každého jedného satelitu (ako pri kužeľových) je umiestnený jeden pár satelitov, z ktorého každý zaberá do iného z planetových kolies a oba z páru satelitov (na určitej časti šírky svojho ozubenia) súčasne zaberajú navzájom do seba. Pár satelitov je potrebný preto, nakoľko os rotácie každého čelného satelitu je rovnobežne s hlavnou osou rotácie diferenciálu (pri kužeľových je os rotácie satelitu kolmo) a pomocu jedného satelitu by sa nedosiahlo opačného zmyslu otáčania sa planetových kolies diferenciálu pri rotácii satelitov okolo vlasnej osi (ako u kužeľových). Toto sa dá dosiahnuť len aspoň jedným párom satelitov, ale kvôli vyváženiu sa používajú aspoň dva páry, čiže 4 satelity (namiesto dvoch u kužeľových). Z tohoto vyplýva, že sú z konštrukčného hľadiska menej kompaktné ako kužeľové, ale vylučujú vznik axiálnych síl v ozubení, ktoré sú v kuželovom súkolesí vždy prítomné. Týmto sa znižujú aj požiadavky na presnosť pri montáži, nehovoriac o ich väčšej životnosti, nakoľko aj pri značnom opotrebení takéhoto diferenciálu (opotrebenie ozubenia, vznik axiálnej a radiálnej vôle) ešte je dlhú dobu schopný svojej funkcie, pričom kuželové nie, pretože už pri vzniku malej vôle v jeho súkolesí, sa pri zaťažení tieto kuželové kolesá od seba odtlačia vplyvom axiálnych síl. Tým sa tieto vôle prejavia ako vôle medzi ozubením a nakoľko ide o kuželové ozubenie (nesymetrické, nerovnomerné medzery zubov) môže viesť k hlučnosti až k zaseknutiu a poškodeniu ozubenia. Kvôli svojej malej kompaktnosti sa však čelné diferenciály využívajú menej často. Najviac boli využívané v nákladných automobiloch Tatra a teraz firmou Alfa Romeo (v podobe čiastočne samosvorného diferenciálu)."}
{"id": "52547", "title": "Zvezda", "context": "Hlavné parametre Hlavné parametre: Hmotnosť na obežnej dráhe po oddelení od nosnej rakety: 20295 kg Celková dĺžka: 13,11 m Maximálny priemer: 4,35 m Objem hermetického priestoru: 89,0 m3 Obytný priestor: 46,7 m3 Podpora života posádky: do 6 osôb Rozpätie solárnych panelov: 29,73 m Plocha fotovoltaických článkov: 76 m2 Maximálny výstupný výkon solárnych panelov: 13,8 kW Projektovaná životnosť na obežnej dráhe: 15 rokov (do roku2015) Základný konštrukčný materiál: hliníkovo-horčíková zliatina AMg6M Počet stabilizačných motorov: 32orientačných motorčekov - 11D428A-10 s ťahom 125N Počet motorov na úpravu dráhy: 2 motory - S5.79 s ťahom 3000N"}
{"id": "205808", "title": "Pleseck (kozmodróm)", "context": "Introduction Pohľad na kozmodróm v roku 2015 Emblém kozmodrómu Administratívne budovy na kozmodróme Súbor:На космодроме Плесецк (2).png|thumb|Raketa Sojuz v montážnej budove Pleseck () je ruský kozmodróm, ktorý sa nachádza v Archangeľskej oblasti asi severne od Moskvy. O tomto kozmodróme bolo oveľa menej informácií ako o kozmodróme Bajkonur a pritom ide o najfrekventovanejší kozmodróm Sovietskeho zväzu a Ruska. Jeho existencia však podliehala istú dobu režimu utajenia, vzhľadom na vojenský program a umiestnenie vojenskej raketovej základne. Celý názov znie Kozmodróm Pleseck – 1. štátny skúšobný kozmodróm (). V súčasnosti štrukturálne spadá pod velenie Kozmických vojsk Ruskej federácie."}
{"id": "239277", "title": "Tchaj-jüan", "context": "Introduction Štart rakety Čchang Čeng 3B z kozmodrómu Tchaj-jüan Tchaj-jüan (; ) je čínsky kozmodróm, postavený v horách severnej Číny v roku 1966, odkiaľ prvé družice leteli v roku 1988. Používa sa pre neho medzinárodná skratka TY. Je umiestnený v pohorí Lü-liang-šan, provincii Šan-si, v blízkosti mesta Jü-kchou. Pomenovanie Oficiálny čínsky názov kozmodrómu je v slovenskom prepise Tchaj-jüan wej-sing fa-še čung-sin , v anglickom Taiyuan Weixing Fashe Zhongxin . Oficiálna anglická verzia názvu je Taiyuan Satellite Launch Center . Využitie Základňa pôvodne slúžila na skúšky štartov rakiet stredného doletu. Kozmodróm bol vybudovaný kvôli vypúšťaniu satelitov na polárnu dráhu. Prvýkrát odtiaľ vyletela raketa CZ-4A dňa 6. septembra 1988. Lietali odtiaľ rakety rôznych typov, pre kozmonautiku boli určené napr. Čchang Čeng (skratka CZ) a Kchai Tchuo-če (KT). Kozmodróm dnes spolu s ostatnými patrí čínskej národnej kozmickej agentúre CNSA. V roku 2004 bola odtiaľ vypustené satelity Probe-2 (čínsky Tan-Ce) s pomocou čínskej rakety Dlhý pochod 2C/SM, čo bol výsledok uzavretej spolupráce Číny s ESA. V období rokov 1988-2008 sa tu uskutočnilo 29 štartov rakiet so satelitmi."}
{"id": "184205", "title": "Saľut 4", "context": "Technické parametre  dĺžka – najväčší priemer – obytný priestor – hmotnosť pri štarte – 18 900 kg nosná raketa – Proton (trojstupňová) sklon dráhy – 51,6° plocha solárnych panelov – počet solárnych panelov – 3 produkcia elektriny – 4 kW zásobovacie rakety – Sojuz počet spojovacích zariadení – 1 počet pilotovaných misií – 3 počet nepilotovaných misií – 1 počet dlhotrvajúcich pilotovaných misií – 2"}
{"id": "266805", "title": "Raketový motor na tuhé pohonné látky", "context": "Základná koncepcia Rez raketou na tuhé pohonné látky Základnými súčasťami motora sú plášť, dýza, palivová náplň a zapaľovače. Plášť slúži ako spaľovacia komora, je vyplnený palivom. Jednoduché rakety majú celý priemer vyplnený palivom a „odhorievajú“ odspodu, moderné a výkonné rakety majú rôznu geometriu výplne s rôzne tvarovaným kanálikom, aby dosiahli požadovanú plochu horenia. Palivo tak horí po celej dĺžke. Palivová náplň je kompozíciou okysličovadla, paliva a rôznych ďalších prímesí, ktorá sa za bežných teplôt chová ako tuhé teleso. Po zapálení začne horiace palivo produkovať veľké množstvo plynov. Plyny vystupujú zo spaľovacej komory dýzou, ktorej tvar je prispôsobený pre udržanie tlaku v komore. Jednoduchý motor nemožno vypnúť a reštartovať, ani sa nedá operatívne regulovať jeho ťah. Hneď ako je zapálený, má všetko potrebné na činnosť a horí, kým nedôjde palivo. Pokročilejšie konštrukcie dokážu regulovať ťah počas činnosti pomocou otvorov, ktoré vypúšťajú plyny mimo dýzy, alebo pomocou špeciálneho prispôsobenia geometrie paliva na dosiahnutie rôzneho ťahu v daných fázach letu. Niektoré moderné motory môžu byť zastavené a reštartované. Využíva sa buď systém pre uhasenie reakcie v spaľovacej komore, alebo sú motory zostavené z niekoľkých postupne zapaľovaných segmentov (napr. Space Shuttle Solid Rocket Booster). Moderné motory môžu disponovať dodatočnými zariadeniami, ako napríklad systémom smerovania dýzy, navádzacím systémom, sebadeštrukčným systémom, padákom, menšími pomocnými motormi atď."}
{"id": "46202", "title": "Raketa", "context": "Rozdelenie rakiet Všeobecne sa pojem raketa používa pre všetko, z čoho šľahajú plamene a dokáže to letieť vysokou rýchlosťou. No nie je tomu tak. Ako príklad sa dá uviesť raketa s plochou dráhou letu. V tomto prípade ale nejde vôbec o raketu, ale bezpilotné lietadlo používajúce prúdový a nie raketový motor. Z tohoto ohľadu sa teda hovorí o strelách s plochou dráhou letu. Podobne je to aj pri torpédach. Rakety sa delia na niekoľko kategórií: rakety – sú to jednostupňové raketové zariadenia, ktoré sa používajú hlavne vo vojsku pre dopravu trhavín k cieľu. Patria sem aj viacstupňové taktické rakety. sondážna raketa – je raketa s vedeckým nákladom s rýchlosťou letu nižšou ako orbitálnou. Experimenty prebiehajú obvykle niekoľko minút počas zotrvačného vzletu a následného pádu. Pristátie býva riadené padákom. raketové nosiče (nosné rakety) – ich úlohou je doprava nákladu do vesmíru (na parkovaciu dráhu) a jeho urýchlenie na 1. kozmickú rýchlosť. Majú často 1 – 2 raketové stupne a niekedy sú doplnené pomocnými štartovacími motormi (často na TPL – tuhé pohonné látky). Zväčša vychádzajú z vojenských taktických rakiet. raketový ťahač – ide o posledný raketový stupeň, ktorým je doplnený raketový nosič. Jeho úlohou je dopraviť náklad na tvz. prechodovú alebo výslednú dráhu. Kategória:Zbrane Kategória:Letectvo"}
{"id": "42262", "title": "Medzikontinentálna balistická raketa", "context": "Introduction Skušobný štart americkej rakety LGM-25C Titan II. Medzikontinentálna balistická raketa (angl. intercontinental ballistic missile , skr. ICBM ) je strategická balistická raketa schopná dopraviť s vysokou presnosťou na vzdialenosť prevyšujúcu 5 500 km bojovú hlavicu, väčšinou vybavenú atómovou alebo termonukleárnou náložou. Balistická raketa používa balistickú trajektóriu s výrazným stúpanim a prudkým klesaním, vrátane suborbitálnych a čiastočne orbitálnych trajektórii. Bojová hlavica je umiestnená v špeciálnom puzdre nazývanom návratové teleso, ktoré je vybavené tepelnou ochranou, umožňujúcou prekonať vysoké tepelné namáhanie spôsobené aerodynamickým ohrevom počas zostupu atmosférou k cieľu. Súčasné medzikontinentálne balistické rakety môžu niesť viac samostatne navádzaných návratových telies a okrem toho celý rad tzv. klamných hlavíc, väčšinou nafukovacích z pokovenej umelohmotnej fólie, ktoré majú za cieľ zhoršiť systémom protiraketové obrany účinný zásah proti blížiacim sa projektilom. Súčasné medzikontinentálne balistické rakety používajú väčšinou motory na tuhé pohonné látky, ktoré majú z vojensko-operačného hľadiska celý rad výhod, z ktorých hlavnými sú dlhodobá skladovateľnosť v stave bojovej pohotovosti, vysoká spoľalivosť a relatívne bezpečná obsluha a údržba. Istou nevýhodou je ale o niečo menšia výkonnosť v porovnaní s raketami na kvapalné pohonné látky; pokrok vo vývoji heterogénnych tuhých pohonných látok v posledných desaťročiach však aj tento rozdiel značne znížil."}
{"id": "201881", "title": "Kozmický let", "context": "Návrat z kozmu Súbor:Atlantis STS-112 landing.jpg|thumb|Pristávanie raketoplánu Nepilotované telesá sa vracajú z kozmu na Zem len zriedkavo. Veľa nepotrebných dielov, napríklad vyhorených stupňov nosných rakiet alebo nefunkčných družíc, cielene zhorí v zemskej atmosfére. Iné zostávajú po dlhú dobu na zemskej orbite (kozmický odpad), heliocentrickej dráhe, únikovej dráhe zo slnečnej sústavy alebo dopadnú na povrch telesa, ktoré skúmali (napríklad na povrch Mesiaca, planéty a pod.). K návratu sú projektované sondy so vzorkami, v minulosti sa vracali špionážne a testovacie družice. Teleso sa na Zem môže vrátiť vlastnými silami alebo (veľmi zriedkavo) v nákladovom priestore raketoplánu. Pokiaľ sa vracia samo, je nevyhnutné, aby malo zachované schopnosti manévrovania a aby jeho povrch bol chránený tepelným štítom. Pri opätovnom vstupe do atmosféry, ktorý sa uskutoční vysokou rýchlosťou, sa začne silne trieť o častice atmosféry, ktoré jeho povrch zahrejú na vysokú teplotu. Okolo telesa sa vytvorí stĺpec ionizovaného plynu podobne ako pri meteoroch. V tejto fáze letu sú možnosti vysielania jeho údajov na Zem veľmi obmedzené a prerušované. V záverečnej fáze letu, kedy teleso svojim pohybom už neionizuje vzduch okolo seba, sa na finálne zabrzdenie a mäkké dosadnutie telesa používa väčšinou padák. Ďalšou možnosťou (používanou popri padáku) sú brzdiace trysky. Jedine raketoplán bol schopný pristáť podobným spôsobom ako bezmotorové lietadlo vďaka vlastným aerodynamickým schopnostiam. Po väčšinu svojej prevádzky raketoplán tiež používal pri pristátí padák, ale len ako prostriedok na skrátenie dojazdu po dosadnutí hlavného podvozku na pristávaciu dráhu."}
{"id": "119279", "title": "Zoznam kozmických letov podľa roka", "context": "Pozri aj  Nosná raketa Zoznam kozmických letov s ľudskou posádkou Zoznam nosných rakiet Výskum vesmíru Kategória:Kozmonautické zoznamy"}
{"id": "129354", "title": "Balistická raketa", "context": "Introduction Skúšobný štart americkej rakety Minuteman III. Balistická raketa (alebo balistická strela , ) je strategická raketa schopná dopraviť s vysokou presnosťou (kruhová odchýlka väčšinou do 500 metrov) na rôznu vzdialenosť (od stoviek do 12 000 km) bojovú hlavicu (), vybavenú konvenčnou výbušninou alebo častejšie jadrovú alebo termonukleárnu nálož. Bojová hlavica je u rakiet s väčším doletom umiestnená v špeciálnom puzdre nazývanom návratové teleso, ktoré je vybavené tepelnou ochranou, umožňujúcou prekonať vysoké tepelné namáhanie spôsobené aerodynamickým ohrevom počas zostupu atmosférou k cieľu. Niektoré balistické rakety s vyšším doletom môžu navyše niesť viac samostatne navádzaných návratových telies a niekoľko tzv. klamných hlavíc, väčšinou nafukovacích z pokovanej umelohmotnej fólie, ktoré majú za cieľ sťažiť systémom protiraketovej obrany účinný zásah proti blížiacim sa projektilom. Moderné balistické rakety používajú motory na tuhé pohonné látky, ktoré majú z vojensko-operačného hľadiska množstvo výhod, z ktorých hlavné sú dlhodobá skladovateľnosť v stave bojovej pohotovosti, vysoká spoľahlivosť a relatívne bezpečná obsluha a údržba. Istou nevýhodou je trochu menšia výkonnosť v porovnaní s raketami na kvapalné pohonné látky; pokrok vo vývoji heterogénnych tuhých pohonných látok v posledných desaťročiach však aj tento rozdiel značne znížil."}
{"id": "599847", "title": "Kozmodróm", "context": "Kozmodrómy pozostávajú zo základne a streleckého sektoru. Na základni sú umiestnené odpaľovacie rampy. Tie sa zvyčajne skladajú z vypúšťacieho stolu, kde je umiestnená raketa, pod raketou býva šachta pre odvod spalín a z boku býva veža, nesúca kábelové vedenie a potrubie dopravujúce pohonné látky do nádrže rakety. Druhá veža býva montážna, ktorá sa pred štartom odklápa či odvezie bokom. Z nej vstupujú kozmonauti do kozmickej lode na špici rakety. Na kozmodróme sú taktiež montážne haly a niekedy aj riadiace letová strediská. Súčasťou základne kozmodrómu býva tiež letisko, či plocha pre pristátie helikoptér, prípadne aj prístav. Pod tzv. pomocné zóny kozmodrómu spadajú napríklad sklady kvapalných pohonných hmôt, obytné priestory, výcvikové stredisko, riaditeľstvo a administratívne zložky kozmodrómu, zóny zabezpečujúce dodávku energie a zásobovanie, opravovne, meteorologické stredisko, vyhľadávací a záchranný komplex a iné."}
{"id": "457203", "title": "Sondážna raketa", "context": "Koncepcia Schéma suborbitálneho letu, A - štart, B - pristátie, G - ťažisko Zeme, S - stratosféra, 1 - vzlet, 2 - mikrogravitácia, 3 - návrat. Zotrvačný let prebieha po elipse, v ktorej ohnisku sa nachádza ťažisko Zeme. Obvykle sa sondážna raketa skladá z rakety s motorom na tuhé palivo a užitočného, vedeckého, nákladu. Let prebieha po eliptickej obežnej dráhe pretínajúcej povrch Zeme, s vertikálnou polosou. Dosiahnutie vrcholu - apogea - nastáva za menej ako 30 minút, zvyčajne medzi 5. až 20. minútou letu. Raketa po spotrebovaní paliva v prvom stupni sa oddelí a odpadne, pričom náklad pokračuje v lete samostatne a po dosiahnutí apogea a návrate do stratosféry pristane na zemi padákom."}
{"id": "244151", "title": "Únikový systém", "context": "Podobné systémy Orion Launch Abort System Únikový manéver je možné vykonať aj pomocou RCS a hlavných motorov lode, ale tento postup je možné vykonať iba vo veľkých výškach a nehodí sa tak pre použitie pri najkritickejšej fáze letu, pri vzostupe hustými vrstvami atmosféry. Kozmické lode Gemini únikový systém nemali, ale kozmonauti sedeli na vystreľovacích sedadlách, podobne ako v bojových lietadlách. Vystreľovacie sedadlá boli použité aj na raketoplánoch Space Shuttle a Buran. Na Space Shuttle boli zrušené a namiesto nich sa počíta s únikom posádky pomocou padákov. Únik tak možno vykonať len za predpokladu, že Orbiter bude plachtiť a bude stabilný. Raketoplán Buran nikdy s posádkou neletel a mal mať vystreľovacie sedadlá a separátny strešný poklop pre každé sedadlo. Súkromná spoločnosť Excalibur Almaz plánuje použitie podobného systému na svojej lodi, odvodené od sovietskej lode TKS."}
{"id": "52782", "title": "Slnečná plachetnica", "context": "Introduction Umelecké stvárnenie plachetnice Cosmos 1 obiehajúcej okolo Zeme. Slnečná plachetnica je kozmické plavidlo, ktoré je poháňané tlakom dopadajúceho slnečného, alebo prípadne aj iného žiarenia na veľkú odrazovú plochu. Pretože plocha musí byť čo najväčšia, pripomína plachtu. Kozmické plavidlo je potom urýchľované v smere normály k plachte podobne, ako vietor poháňa klasické námorné plachetnice. Nakláňaním plachty možno regulovať zrýchlenie a smer letu. Vďaka fyzike letov na obežnej dráhe je možné letieť aj smerom k Slnku, stačí iba spomaliť. Pretože tlak žiarenia je veľmi malý, je veľmi malé tiež zrýchlenie, pôsobí však neustále a to bez pohonných hmôt. Pre dosiahnutie využiteľného zrýchlenia okolo 1 mm·s−2 je potrebná veľkosť plachty rádovo stovky metrov až kilometrov pri veľmi malej hmotnosti plachty. Je potrebné zdôrazniť, že plachetnica nie je poháňaná slnečným vetrom, ale v podstate iba žiarením. Tlak častíc slnečného vetra je asi 10 000-krát menší. Plachetnica je vhodná najmä pre medziplanetárne lety a pre vysoké dráhy nad Zemou, a to skôr s ľahším nákladom. Nedá sa použiť pre štart zo Zeme a je veľmi nevhodná pre nízke obežné dráhy. Prvé zmienky o možnosti „plachtenia“ sú už u Johannesa Keplera, neskôr u J. Verna, v 60. rokoch bola predstava plachty spopularizovaná Cordwainerom Smithom v poviedke The Lady who Sailed the Soul (1960) a Arthurom Charlesom Clarkom v poviedke The Wind from the Sun (1972). Pokus o vypustenie slnečnej plachetnice Cosmos 1 21. júna 2005 sa nevydaril."}
{"id": "259070", "title": "Europaturm", "context": "Introduction Europaturm Europaturm je 337,5 m vysoká telekomunikačná veža v nemeckom meste Frankfurt nad Mohanom. Po Fernsehturm v Berlíne je druhou najvyššou vežou v Nemecku. Výstavba začala v roku 1974 a skončila sa o 5 rokov neskôr. Dizajn stavby vytvoril architekt Erwin Heinle. Po dokončení mala veža výšku 331 m a bola najvyššou stavbou v Západnom Nemecku. Bez antény má veža výšku 295 m. Pri úrovni terénu má železobetónová nosná konštrukcia hrúbku 59 metrov, čo je najviac z podobných stavieb na svete. V roku 2004 bola vymenená anténa a veža dosiahla svoju súčasnú výšku 337,5 m. Na vrchole sa nachádza vyhliadková plošina s panoramatickým výhľadom na okolie. Do roku 1999 veža zastrešovala reštauráciu a diskotéky ale odvtedy je pre verejnosť uzavretá."}
{"id": "239278", "title": "Tchaj-jüan", "context": "Externé odkazy  Kozmodróm na MEK Družica ESA štartuje z Číny Kozmodróm na SPACE40"}
{"id": "468", "title": "Slnečná sústava", "context": "Introduction Schematický obrázok usporiadania slnečnej sústavy spolu s názvami jednotlivých objektov (vzdialenosti ani veľkosti nie sú v správnej mierke) Slnečná sústava je planetárna sústava hviezdy Slnko, do ktorej patrí aj Zem. Skladá sa zo Slnka a všetkých telies, ktoré obiehajú okolo neho; (planét, trpasličích planét, planétok, komét, mesiacov, meteoroidov, medziplanetárneho plynu a prachu), rovnako ako aj prostredia, v ktorom sa tento pohyb uskutočňuje. Zem je treťou planétou slnečnej sústavy. Slnečná sústava je súčasťou oveľa väčšieho komplexu pozostávajúceho z množstva hviezd a medzihviezdnej hmoty – Galaxie. Všetky telesá slnečnej sústavy sa pohybujú po dráhach, ktoré sa nazývajú kužeľosečky. Sú to kružnica, elipsa, parabola a hyperbola. Pri svojom obehu okolo Slnka sa telesá riadia Keplerovými zákonmi, aj keď nimi nie je možné opísať pohyb všetkých telies slnečnej sústavy úplne presne, pretože okrem gravitačného poľa na ne pôsobia ešte aj iné sily, ako napr. odpor prostredia. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava veľké telesá slnečnej sústavy na obežných dráhach (pohybujú sa v uzavretých krivkách – elipsy a kružnice), menšie telesá sa môžu okrem uzavretých kriviek pohybovať aj po otvorených krivkách (po parabolách a hyperbolách). Na meranie vzdialeností v slnečnej sústave sa často používa jednotka vzdialenosti známa ako astronomická jednotka (skratka AU). Jej veľkosť zodpovedá strednej vzdialenosti Zeme od Slnka, čo je . Najbližší bod k Slnku na dráhe nejakého telesa sa nazýva perihélium, najvzdialenejší afélium. Základná rovina, voči ktorej určujeme sklon obežných dráh telies sa nazýva rovina ekliptiky. Je to rovina, v ktorej obieha Zem okolo Slnka. Astronómovia už poznajú množstvo planetárnych sústav sformovaných okolo iných hviezd, ako je Slnko. Mnohé zo zatiaľ objavených sústav sa však v množstve parametrov výrazne odlišujú od slnečnej sústavy, napríklad niektoré ich obrie planéty obiehajú oveľa bližšie k materskej hviezde. Jedným z prvých výsledkov výskumu mimoslnečných planét (tzv. exoplanét) je poznanie, že okolo hviezd slnečného typu sa nemusia nachádzať planetárne sústavy podobné slnečnej sústave."}
{"id": "599851", "title": "Timotej (biskup)", "context": "\nSvätý Timotej sa narodil v maloázijskej Lystre. Jeho matka Euniké bola Židovka, jeho otec bol Grék. Známa je aj Timotejova stará matka Lojda (Lois), ktorá mala spolu s jeho matkou obrovský vplyv na Timotejovu výchovu v duchu kresťanstva. Počas svojej druhej misijnej cesty do Lystry sa Timotej vďaka svojej horlivosti stal pomocníkom apoštola Pavla a odišiel z rodného domu, podľa niektorých názorov v tomto období prijal aj kňazskú, resp. biskupskú vysviacku. Timotej následne apoštola Pavla sprevádzal na jeho cestách po gréckych krajinách, vo viacerých listoch apoštola Pavla býva spomínaný ako spoluodosielateľ. Apoštola Pavla Timotej sprevádzal aj v období jeho väzenia. Po Pavlovej smrti sa podľa cirkevnej tradície vrátil do Efezu, kde pôsobil ako biskup. Podľa neskorších kresťanských správ bol Timotej zavraždený okolo roku 97 počas toho, ako sa pokúšal odvrátiť ľudí od pohanských osláv na počesť boha Dionýza, historické doklady však jeho mučenícku smrť nespomínajú. Pochovaný bol v Efeze, kde jeho telo zotrvalo až do roku 356, keď boli jeho pozostatky cisárom Konštansom II. prenesené do Konštantínopola, kde boli až do roku 1204 uchovávané v Chráme svätých Apoštolov. Po IV. križiackej výprave boli pravdepodobne prenesené na západ a dnes sa predpokladá, že sú uchované v talianskom meste Termoli."}
{"id": "468171", "title": "Koloman Belopotocký", "context": "Udelené biskupské svätenia  Hlavný svätiteľ Anton Fetser, 1906, pomocný biskup veľkovaradínsky, neskôr biskup rábsky (Győr) Imrich Bjelik, 1913, Belopotockého nástupca vo funkcii poľného vikára Hlavný spolusvätiteľ Wolfgang Radnai, 1902, pomocný biskup veľkovaradínsky, neskôr biskup banskobystrický Mikuláš Széchenyi de Sárvár et Felsővidék, 1902, biskup rábsky a neskôr biskup veľkovaradínsky Augustín Fischer-Colbrie, 1905, pomocný biskup-koadjútor a neskôr sídelný biskup košický Hermann Zschokke, 1910, pomocný biskup viedenský"}
{"id": "20602", "title": "Andrej Imrich", "context": "Biskup Dňa 4. júna 1992 bol pápežom sv. Jánom Pavlom II. vymenovaný za pomocného biskupa Spišskej diecézy a titulárneho biskupa sídla Castellum Titulianum. Biskupskú vysviacku prijal 11. júla 1992 v Spišskom Podhradí – Spišskej Kapitule. Vysvätil ho Mons. František Tondra, spišský diecézny biskup spolu s Mons. Giovannim Coppom, apoštolským nunciom v Česko-Slovensku a Mons. Jánom Sokolom, trnavským arcibiskupom a metropolitom Slovenska. Za biskupské heslo si zvolil Metanoia, oboedientia et spes - Pokánie, poslušnosť a nádej. Po nástupe do úradu nového spišského diecézneho biskupa Mons. Štefana Sečku bol opäť 12. septembra 2011 potvrdený v úrade generálneho vikára Spišskej diecézy. 16. októbra 2014 bol slávnostným kazateľom na Trnavskej novéne v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave, kde predniesol kázeň na tému Panna Mária verne stála pod krížom. Dňa 15. októbra 2015 pápež František prijal jeho zrieknutie sa úradu pomocného biskupa Spišskej diecézy a stal sa emeritným biskupom."}
{"id": "40824", "title": "Benedikt pustovník", "context": "Externé odkazy  Život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka od päťkostolského biskupa Maura z polovice 11. storočia Kategória:Úmrtia v 1034 Kategória:Slovenskí katolícki svätci Kategória:Pustovníci Kategória:Osobnosti na slovenských poštových známkach Kategória:Kanonizovaní Gregorom VII."}
{"id": "462774", "title": "Titus Zeman", "context": "Blahorečenie 30. septembra 2017 ho v mene pápeža Františka v Bratislave-Petržalke pri Kostole Svätej rodiny blahorečil Angelo kardinál Amato SDB, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých. Hlavnými koncelebrantmi boli Stanislav Zvolenský, arcibiskup-metropolita bratislavský, don Ángel Fernández Artime SDB, hlavný predstavený rehole saleziánov, Jozef kardinál Tomko a Giacomo Guido Ottonello, apoštolský nuncius na Slovensku. Pápež stanovil deň liturgickej spomienky na blahoslaveného Titusa na 8. január."}
{"id": "97816", "title": "Benetus", "context": "Introduction  Benetus (po slovensky: Beňo, Beňäta; po latinsky: Benetus; po maďarsky: Beneta) ( ? – † ?1055) bol v rokoch 1046-1055 ostrihomským arcibiskupom. Z Väčšej legendy o sv. Gerardovi sa dozvedáme, že po vypuknutí nepokojov v Uhorsku v roku 1046 uteká do bezpečia spolu s čanádskym biskupom Gerardom, nitrianskym biskupom Bystríkom a jágerským biskupom Buldom do opevneného kráľovského sídla Stoličného Belehradu (maď. Székesfehérvár). Po správe, že sa kráľoviči Ondrej a Levente blížia k Pešti, sa biskupi rozhodli, že ich pôjdu privítať, aby jedného z nich korunovali uhorským kráľom. Keď sa biskupi priblížili k peštianskemu prievozu, dostihlo ich pri Dunaji vojsko pohanského Vatu, ktoré na nich zaútočilo z hory Kelen s úmyslom ich usmrtiť. Spŕška kameňov, ktorá biskupov zasiahla, biskupa Buldu smrteľne zranila. Biskupi Gerard a Bystrík boli tiež umučený. Jedine Benetu zachránil knieža Ondrej z rúk pohanov. Benetus Kategória:Uhorsko Benetus"}
{"id": "513807", "title": "Robert Sarah", "context": "Kňaz a biskup Kňazskú vysviacku prijal vo veku 24 rokov 20. júla 1969. Študoval na Pápežskej univerzite Gregoriana a Biblickom inštitúte v Jeruzaleme. V auguste 1979 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za arcibiskupa arcidiecézy Konakry. Biskupskú vysviacku mu udelil kardinál Giovanni Benelli 8. decembra 1979. V tento deň bol najmladším biskupom na svete."}
{"id": "278543", "title": "Apoštolský exarchát Gréckokatolíckej cirkvi v Českej republike", "context": "Biskupi  Apoštolskí exarchovia Ivan Ljavinec (19962003) Ladislav Hučko (2003) Svätiaci biskupi Ján Eugen Kočiš (20042006)"}
{"id": "1999", "title": "Matúš (apoštol)", "context": "Introduction Svätý apoštol Matúš Evanjelista Svätý Matúš , pôvodné meno Lévi , syn Alfea, jeden z Dvanástich Ježišových apoštolov. Podľa Nového Zákona bol mýtnikom v Kafarnaume v Galilei. Pod vplyvom stretnutia s Ježišom zanechal svoje v tej dobe lukratívne povolanie a pridal sa k Ježišovým učeníkom. Svätý Matúš je podľa starej kresťanskej tradície autorom prvého z evanjelií. V Novom zákone vystupuje pod menom Matúš na piatich miestach (Mt 9,9)."}
{"id": "41013", "title": "Maurus (Nitra)", "context": "Životopis O pôvode tohto muža existuje niekoľko hypotéz. Pochádzal z okolia Nitry. Vzdelanie získal v kláštore na Zobore, kde bol scholastikom. Vysvätený bol v benediktínskom kláštore sv. Martina na Panónskej hore (Pannonhalma, Maďarsko), kde sa stal neskôr opátom (1034). Podľa Bratislavských análov z 13. storočia bol v roku 1036 ustanovený za biskupa v Päťkostolí ( Pécs , Maďarsko)."}
{"id": "200579", "title": "Timotej (biskup)", "context": "Introduction  Svätý Timotej (; Lystra, Lykaónia, Malá Ázia, 1. storočie† okolo 97, Efez) bol prvokresťanský biskup, žiak a blízky spolupracovník svätého Pavla. V kresťanských cirkvách sa uctieva ako svätý a mučeník, vo východných cirkvách aj ako apoštol, pretože podľa tradície patril medzi 70 (resp. 72) Ježišových širších učeníkov. V Novom Zákone sa nachádzajú dva Pavlove listy adresované Timotejovi. Timotej sa stal biskupom v Efeze, tam údajne aj zomrel mučeníckou smrťou. Katolícka cirkev a luteráni si jeho pamiatku pripomínajú 26. januára (katolíci spolu so svätým Titom), niektoré cirkvi aj 24. januára, východné pravoslávne a orientálne cirkvi 22. januára a 4. januára v rámci slávenia soboru 70 (72) apoštolov. Býva uctievaný aj ako patrón proti črevným a zažívacím ochoreniam. V biblických epištolách je spomínaný sedemnásťkrát, šesťkrát v Skutkoch apoštolov a raz v Liste Hebrejom. Listy Timotejovi ho predstavujú ako strážcu apoštolskej tradície proti kacírstvu a nemorálnosti."}
{"id": "208285", "title": "Sviatoslav I.", "context": "Detstvo a panovanie v Novgorode Najstaršia písomná zmienka o detstve Sviatoslava I. sa datuje do roku 944 a hovorí sa o nej v rusko-byzantskej zmluve kniežaťa Igora I. V roku 945 Igora I. kvôli problémami s vysokými daňami zavraždili Drevľania. Jeho manželka Oľga sa stala regentkou svojho 3-ročného syna, ktorý o rok neskôr (946) pomstil smrť svojho otca. „…hodiac kopiju do davu Drevľanov, kopija preletela pomedzi uzdu koňa a udrela koňa do nôh, a to bol ešte Sviatoslav malé dieťa. I povedali Sveneld (vojvoda) a Asmud (pomocník): „Knieža už začalo vládnuť, družina, nasledujme knieža!““ Igorova družina porazila Drevľanov a následne si ich Oľga podmanila. Podľa záznamov v Nestorovom letopise sa Sviatoslav I. počas svojho detstva zdržiaval pri matke v Kyjeve. Tento fakt však protirečí zisteniu známeho byzantského imperátora Koštantína VII., ktorý v jednej zo svojích prác z roku 949 napísal: „Prídúci z Ruska do Konštantínopolu poslovia, cestovali z Nemogardu spolu so svojimi panovníkmi – Sfendoslavom, synom Igora, vládcu Ruska.“ "}
{"id": "101784", "title": "Teodorich Veľký", "context": "Nástupcovia Po Teodorichovej smrti sa jeho nástupcom stal vnuk Atalarich, ktorý však bol neplnoletý, preto sa vlády ujala Teodorichova dcéra Amalaswintha."}
{"id": "72697", "title": "Igor I. (Kyjevská Rus)", "context": "Život Rovnako ako jeho predchodca zaútočil Igor dvakrát proti Konštantínopolu. Roku 941 išlo o obyčajný nájazd nepočetnej kniežacej družiny, počas ktorého boli ruské lode spálené pod hradbami mesta povestným „gréckym“ ohňom. Bojovníci, ktorí unikli skaze, potom vydrancovali Bitýniu na južnom pobreží Čierneho mora. O tri roky neskôr zhromaždil Igor mohutné varjagsko-slovanské vojsko a najal kočovných Pečenehov, ktorí mali súčasne napadnúť Konštantínopol z pevniny. Byzantský cisár Roman I. Lakapenos sa o výprave Rusov dozvedel a poslal im naproti svojich najlepších vyjednávačov, ktorí mali bojovníkom ponúknuť rovnaký tribút, aký získal pre svojich vojakov v roku 911 Oleg. Výsledkom rokovania bolo uzatvorenie novej zmluvy, ktorá bola síce obdobou predošlej dohody, no jej podmienky boli výhodnejšie pre Byzanciu a Rusov v mnohom obmedzovali. Ak chceli na území ríše obchodovať, museli platiť clo a okrem toho sa zaviazali hájiť byzantskú pevnosť Chersonésos na Kryme pred útokmi nepriateľov. V zmluve z roku 944 vystupuje kyjevský vládca Igor ako veľké knieža, to znamená prvý medzi ďalšími kniežatami východných Slovanov. Sám však používal chazarský titul kagan (rovnako ako jeho nástupcovia až po Jaroslava Múdreho). Igor sa snažil rozširovať moc kyjevských kniežat na ďalšie východoslovanské územia a primäť tunajšie kmene k poplatnej závislosti. Roku 945 bol zabitý pri vyberaní daní u Drevľanov. Vlády za jeho neplnoletého syna Sviatoslava sa ujala Olegova žena Oľga. Pozri aj Zoznam vládcov Ruska Dejiny Ruska Kategória:Kniežatá Kyjevskej Rusi"}
{"id": "76104", "title": "Oleg (Kyjevská Rus)", "context": "Život Ujal sa vlády nad Rusou po Rurikovej smrti v roku 879, ako regent za jeho syna Igora Rurikoviča. Oleg však rýchlo upevnil svoju vládu a neodovzdal ju Igorovi až do smrti. Zo svojho vtedajšieho sídla, Veľkého Novgorodu, vybral sa na podrobenie významného obchodného strediska Krivičov, Smolenska v r. 882. Ako hovorí Povesť dávnych liet, v tom istom roku Oleg vyrazil na Kyjev, v ktorom vládli vtedy Rurikovi bývalí druhovia, Askold a Dir. Oleg si Kyjev podmanil, a Askolda a Dira pravdepodobne vlákal do pasce a prikázal úkladne zabiť. Oleg preniesol svoje sídlo do Kyjeva, lebo toto mesto ponúkalo priaznivejšie podmienky na uskutočňovanie diaľkového obchodu a Novgorod urobil závislým od Kyjeva. Okamih spojenia dvoch najvýznamnejších východoslovanských stredísk pod jedinú vládu sa tradične označuje ako založenie najstaršieho ruského štátu, Kyjevskej Rusi. Zdroje informácií o Olegovi sú skúpe a nie vždy spoľahlivé, ale je známe, že sa pričinil o zjednotenie východných Slovanov, a podriadil si okrem iného kmene Severanov, Radimičov, Uličov a Tivercov, čo bolo príčinou vojny s kočovnými Chazarmi. Oleg vyšiel z vojny víťazne a zničil chazarské prístavy pri Kaspickom mori. Nadviazal tiež obchodné a politické kontakty s Byzantskou ríšou. Pravdepodobne v roku 907 vyrazil na výpravu do Konštantínopola, čo skončilo podpísaním mieru, ktorý bol zároveň prvou obchodnou zmluvou v ruských dejinách, s byzantským cisárom Levom VI. Oleg zomrel v roku 912, podľa legendy na uštipnutie hadom, ktorý vyliezol z lebky mŕtveho koňa."}
{"id": "564549", "title": "Timotheos III.", "context": "Introduction  Timotheos III. alebo Timotej III. môže byť: grécky alexandrijský patriarcha v rokoch 460475 a 477481, neuznávaný Koptmi, pozri Timotheos III. (alexandrijský patriarcha) alexandrijský patriarcha v rokoch 517535, Koptmi uznávaný ako Timotheos III., pozri Timotheos IV."}
{"id": "564553", "title": "Timotheos II. (alexandrijský patriarcha)", "context": "Mená  Timotej II. Timotej Ailuros , iný prepis Ailouros Timotej Elurus , Timotej Elurus Alexandrijský Timotej Lasička "}
{"id": "192836", "title": "Oleg Sviatoslavič (knieža drevlanské)", "context": "Introduction  Oleg Sviatoslavič () († 977), drevlanské knieža, syn Sviatoslava I. Igorieviča, kniežaťa Kyjevskej Rusi. Po jeho smrti v roku 972 medzi Sviatoslavičami vypukli boje, počas ktorých starší syn Jaropolk I. Sviatoslavič (knieža Kyjevskej Rusi) obsadil Olegovo hlavné mesto Ovruč. V bitke o obranu svojho mesta Oleg Sviatoslavič umrel. Oleg umrel mladý, o jeho deťoch a manželstve sa v ruských letopisoch nehovorí nič. Niektorí neskorší český historici 16. - 17. storočia ako Balbín a Komenský, tvrdia, že Oleg mal syna, ktorý odišiel na územie Čiech, kde založil známy moravský rod Žerotínov. Je to však čistý výmysel, avšak vzhľadom na to, že Olegov spojenec a brat Vladimír I. sa oženil s Češkou a Jaropolk, ako je známe z nezávislých zdrojov, vstúpil do zväzu s nemeckým imperátorom Ottom II. – protívníkom Českého kráľovstva, môže mať táto legenda aj historický význam. V roku 1044 Jaroslav I. Múdry vykopal pozostatky Olega Sviatoslaviča a jeho brata Jaropolka I., posvätil ich a znova pochoval."}
{"id": "293425", "title": "Grigorij Alexandrovič Poťomkin", "context": "Introduction  Knieža Grigorij Alexandrovič Poťomkin-Tavričeski (v slovenčine často nepresne Potemkin ; 11. október 1739 – † 16. október 1791) bol ruský vojvodca, štátnik, šľachtic a obľúbenec Kataríny II. Kataríninu priazeň si získal za pomoc pri jej prevrate v 1762 a neskôr vynikol ako vojvodca v rusko-tureckej vojne (1768 – 1774). Stal sa Kataríninim milencom. Po ochladení vzťahov ostal jej doživotným priateľom a obľúbeným štátnikom. Získal viaceré tituly, medzi nimi napríklad princ rímsko-nemeckej ríše alebo princ ruskej ríše. Bol veľkoadmirálom aj veliteľom pozemných vojsk. Medzi jeho úspechy patrí napríklad pripojenie Krymu (1783) a víťazstvo v rusko-tureckej vojne (1787 – 1792). V roku 1774 sa Poťomkin stal guvernér-generálom nových južných provincií. Bol absolútnym vládcom a kolonizoval stepi severne od Čierneho mora, pričom sa kontroverzne zaobchádzal s miestnymi Kozákmi. Založil mestá Cherson, Mykolajiv, Sevastopoľ a Jekaterinoslav (dnes Dnipro). Prístavy v Čiernom mori sa stali domovom pre jeho novú flotilu. Jeho vláda na juhu sa spája s termínom „Potemkinova dedina“ (potemkinovská dedina) – prevažne fiktívny spôsob ako ľsťou zapôsobiť, napríklad postavením falošných fasád na úkor skutočných. Poťomkin bol známy pre svoju lásku k ženám, hazard a bohatstvo. Dohliadal na výstavbu viacerých historicky významných budov. Storočie po jeho smrti bola po ňom pomenovaná bojová loď Poťomkin , ktorá zohrala významnú úlohu v prvej ruskej revolúcii a bola námetom pre nemý film Krížnik Potemkin."}
{"id": "123249", "title": "Teodor Svjatoslav", "context": "Introduction Bulharsko v čase Teodora Svjatoslava Teodor Svjatoslav alebo Todor/Teodor Svetoslav/Svetislav/Svetoslavov (po bulharsky: Тодор Светослав alebo Теодор Светослав) bol v rokoch 1300 až 1322 bulharský cár. Na jar roku 1300 Bulhari navštívili Mongolov v ich tábore. Cár Juraj I., Terterov syn, tam bol ako rukojemník (vazal) mocného chána Nogaja, ktorý už nemal o spustošené Bulharsko záujem. Ten však Juraja v roku 1292 prepustil a vzal si ďalšie vazala – bojara Smilca, verného Mongolom. A tak si Juraj I. musel hľadať miesto inde v Byzantskej ríši. Medzitým sa v hlavnom meste Bulharska – Veliko Tărnove – pripravoval na svoju vládu cár Todor Svetoslav. Začal naplno realizovať starú myšlienku v bulharskom prísloví: \"Predtým ako sa naučíš niekomu rozkazovať, musíš sa naučiť poslúchať a podriaďovať sa iným.\" Nenávidel Mongolov, ktorí vládli v jeho krajine, no bez toho, aby angažoval v politike ich nemohol nijako vyhnať zo svojej krajiny. Keď bola mongolská armáda v jednej zo svojich bitiek porazená, cár využil situáciu a utiekol z Tărnova. Na to však, aby z trónu zosadil bojara Smilca, potreboval pomoc Nogajovho syna chána Čaku. Teraz ešte nenastal čas, aby sa Todor Svetoslav korunoval za cára krajiny. Musel sa vysporiadať s chánom Toktuom. Miesto toho spravil cárom Čaku, ktorý však nevládol dlho. Ako cenu za výkupné nový chán Tatárov určil Čakovu hlavu. A tak sa na konci roku 1300 cár Todor Svetoslav konečne dostal na trón. Jeho vláda trvala 21 rokov. Hneď na začiatku vlády s Tatármi podpísal mierovú zmluvu, ktorá mala chrániť severnú hranicu. Postupne sa z krajiny vytrácal vplyv Tatárov. Potom sa už mohol sústrediť na vnútornú politiku v krajine. Hlavnou úlohou bolo vysporiadať sa v Byzantíncami. Porazil zvyšných bojarov zo Smilcovej rodiny a pritvrdil svoju vládu v južnej oblasti Balkánu. Dokonca jeho ujo – despota Eltimir – sa dobrovoľne vzdal svojmu synovcovi a cár tak získal pevnosť Krun a okolité oblasti boli pripojené k Bulharsku. Eltimira dal zabiť, pretože poza jeho chrbát spolupracoval s Tatármi. Severozápadné územie sa stalo nezávislým a bolo riadené Šišmanom – neskorším bulharským cárom – v spolupráci zo Srbmi. V lete roku 1304 sa chcel cisár Andronikos II. revanšovať Bulharsku za zosadenie Smilca z trónu. Bojoval s nimi aj jeho brat. Ani oni však neuspeli proti silnej armáde cára Todora Svetoslavova a z bitky v Skafidskej doline (dnes pri Fakijskej rieke) odišli porazení. Bulharsko znova získalo nejaké územia. Bojovalo sa do roku 1307, keď vyčerpaný Andronik II. podpísal mierovú zmluvu, ktorá ho zaväzovala 15 rokov neútočiť na krajinu Teodora Svjatoslava. Dlho očakávaný mier priviedol Bulharsko k ekonomickému rozvoju krajiny. Cár nadviazal a rozšíril kontakty zo Srbmi a nadviazal nové s Benátkami a Janovom. Obchodovanie zažilo nevídaný rozvoj. Obyvateľstva pribúdalo a cár začal bohatnúť. Todor Svetoslav umrel na starobu v roku 1321 spokojný a šťastný, že zdvihol krajinu z prachu zeme a doviedol ju do takého stavu, v akom ju nechal cár Ivan Asen II. Počas svojej vlády dokázal zvíťaziť nad chaosom, ktorý v krajine vládol a spojiť Bulharsko do jednotného štátu takmer po 50 rokoch. Kategória:Narodenia v 13. storočí Kategória:Úmrtia v 1322 Kategória:Cári Bulharska"}
{"id": "41932", "title": "Kliment Ochridský", "context": "Životopis Slovenský slavista prof. Ján Stanislav a viacerí bulharskí historici tvrdia, že pochádzal z Veľkej Moravy. Podľa iných pochádzal z Bulharska a na Veľkú Moravu prišiel spolu s Cyrilom a Metodom. V roku 868 bol spolu s Metodom, Gorazdom a Naumom vysvätený v Ríme za kňaza. Po Metodovej smrti sa stal druhým mužom byzantsko-slovanskej misie čo do postavenia (po sv. Gorazdovi). Vyhnaný z Veľkej Moravy po roku 885 sa spolu s ostatnými žiakmi sv. vierozvestov uchýlil do Bulharska, kde v Ochride (v dnešnom západnom Severné Macedónsku) založil stredisko slovanskej bohoslužby a školu. V roku 893 knieža Simeon zriadil velické biskupstvo, za prvého biskupa bol vysvätený a ustanovený sv. Kliment. So svätým Naumom Ochridským spolupracoval od mlada až do Naumovej smrti, podľa prameňov tvorili dobre zohratú dvojicu. Spolupracoval aj Konštantínom Preslavským a preslavským strediskom vzdelanosti. Zomrel v júli roku 916, pochovaný bol 27. júla 916 v Ochride v monastieri svätého Pantelejmona, ktorý dal sám postaviť. V Bulharsku je uctievaný ako národný svätec."}
{"id": "200580", "title": "Timotej (biskup)", "context": "Život Súbor:Timothy-and-Lois.jpg|náhľad|Timotej a jeho stará matka Lojda, obraz od Willema Drosta Svätý Timotej sa narodil v maloázijskej Lystre. Jeho matka Euniké bola Židovka, jeho otec bol Grék. Známa je aj Timotejova stará matka Lojda (Lois), ktorá mala mať spolu s jeho matkou obrovský vplyv na Timotejovu výchovu v duchu viery. V detstve nebol obrezaný. Konvertoval zrejme počas prvej Pavlovej cesty v jeho regióne. Počas svojej druhej misijnej cesty do Lystry sa Timotej vďaka svojej horlivosti stal pomocníkom apoštola Pavla a odišiel z rodného domu. V tomto období prijal obriezku, aby mohol ľahšie pôsobiť medzi Židmi. Podľa niektorých názorov v tomto období prijal aj kňazskú, resp. biskupskú vysviacku. Timotej následne apoštola Pavla sprevádzal na jeho cestách po gréckych krajinách, do Jeruzalema a zrejme i Ríma. Vo viacerých listoch apoštola Pavla býva spomínaný ako spoluodosielateľ (Solúnčanom, II. Korinťanom, Filipanom, Kolosanom, Filemónovi). Apoštola Pavla Timotej sprevádzal aj v období jeho väzenia. Po Pavlovej smrti sa podľa cirkevnej tradície vrátil do Efezu, kde pôsobil ako prvý biskup. Podľa Jána Damascénskeho bol svedkom Nanebovstúpenia Panny Márie. Podľa neskorších kresťanských správ ( Acta S. Timothei zo 4. storočia) bol Timotej zavraždený za vlády Nervu okolo roku 97 počas toho, ako sa pokúšal odvrátiť ľudí od pohanských osláv na počesť boha Dionýza/ bohyne Diany. Historické doklady však jeho mučenícku smrť nespomínajú. Pochovaný bol v Efeze, kde jeho telo zotrvalo až do roku 356, keď boli jeho pozostatky cisárom Konštantom II. prenesené do Konštantínopola, kde boli až do roku 1204 uchovávané v Chráme svätých Apoštolov. Po IV. križiackej výprave boli pravdepodobne prenesené na západ a dnes sa predpokladá, že sú uchované v talianskom meste Termoli."}
{"id": "420836", "title": "Imrich Esterházi (1664 – 1745)", "context": "Dielo Obrázok:Katedrála sv. Martina051.jpg|náhľad|Georg Rafael Donner: Adorujúci Imrich Esterházi . Socha v kaplnke svätého Jána Almužníka v Dóme svätého Martina Bol významným kazateľom, v Ríme, ešte počas štúdia teológie, dostal raz pozvanie kázať v pápežskej kaplnke. Ako mních, ale aj ako uhorský prímas významne prispel k rozvoju svojho Rádu svätého Pavla prvého pustovníka (pavlíni). Ako ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska vybudoval na území arcidiecézy okolo 70 kostolov. Vydal viac ako 2 mil. zlatých na náboženské a kultúrne účely a bol nepochybne najvýznamnejším cirkevným kniežaťom z rodu Eszterháziovcov. Významnou mierou financoval napríklad kostol a kláštor sv. Alžbety v Bratislave. Nepominuteľné zásluhy mal pri rozvoji pavlínskych kláštorv a pútnych miest v Marianke a Šaštíne. Marianku obohatil drahocenným kalichom v hodnote 2.000 zlatých a na budovu šaštínskeho kláštora posielal každý rok značnú sumu. Súbor:Katedrála sv. Martina030.jpg|náhľad|Georg Rafael Donner: Svätý Martin so žobrákom . Okolo 1734, olovo, pravá loď katedrály V roku 1729 povolal do Bratislavy rakúskeho sochára Georga Rafaela Donnera, kde mu zriadil vlastnú zlievareň. V nasledovných rokoch tu tento umelec vytvoril viacero významných pamätníkov pre Bratislavu, Budapešť i Viedeň. Významne prispel k tradícii alexandrijského patriarchu svätého Jána Almužníka, ktorého pozostatky získal kráľ Matej Korvín ako dar od tureckého sultána Bajazida II. v roku 1489. O uchovanie jeho ostatkov v Bratislave, keď sa do Budína vracali všetky cennosti dočasne uschovávané v Bratislave po prehratej bitke pri Moháči, sa významne pričinil Esterháziho predchodca Chriastián August Saský. V katedrále svätého Martina dal Esterházi pristavať barokovú kaplnku s umeleckou výzdobou európskej úrovne zásluhou najpoprednejších stredoeurópskych umelcov na čele so sochárom Georgom Rafaelom Donnerom. V roku 1732 založil Bratstvo („confraterne“) sv. Jána Almužníka, dal do tlače v latinčine, nemčine, slovenčine a chorvátčine knihu o jeho živote a 28. októbra 1732 svätcove ostatky v novej kaplnke slávnostne uložili. V roku 1735 priviedol do Bratislavy talianskeho majstra, stavbyvedúceho a architekta Donato Felice d’Allio, aby preskúmal klesajúce múry kapucínskej krypty a kapucínskeho kostola. Rekonštrukciu kostola, ktorú spolufinancoval, prebiehala až do roku 1737. Náhrobná tabuľa nad kryptou s pozostatkami arcibiskupa Imricha Esterháziho v podlahe kaplnky svätého Jána Almužníka Literárne dielo Theses ex universa theologia sub Auspiciis Reverendissimi Patris P. Tyrsi Gonzalez Præpositi Generalis Societatis Jesu publice propugnandæ a Fr. Emerico Esterhasy Ordinis S. Pauli Primi Eremitæ Professo, Collegii Germanici et Hungarici alumno, in eodem Collegio Germanico et Hungarico, Romæ , ex Typographia Pauli Monetæ. 1687, in-fol., pp 12 Theses theologicae. De Jure & Dominio, Quas in Congregatione Generali Ordinis S. Pauli, Primi Eremitae Anno M.DC.XCVI. Die XI. Junij Defendendas suscepit Venerabilis Pater Fridericus Geiseler, Ejusdem Instituti Professus, Praeside Reverendo, Ac Eximio Patre Emerico Esterhazy, Ejusdem Sacri Ordinis Sacerdote, & Sacrosanctae Theologiae Doctore, ac in Studijs Generalibus Actuali Professore, Tyrnaviae , 1696. Conclusiones selectioris theologiae, quas tempore capituli provincialis primi provinciarum Croatiae & Germaniae canonice unitarum, impugnandas proposuit in celeberrimo candidi Ordinis S. Pauli Primi Eremitae monasterio Lepoglavensi, sub assistentia Reverendi in Christo P. F. Emerici Esterhasij, ordinis ejusdem socij & secretarij generalis, s. theolog. doctoris eximij pro doctoratus ss. theologiae laurea Venerabilis P. F. Ferdinandus Malovetz, ordinis praefati olim thol. moralis professor, nunc Reverendissimi Patris Generalis dicti ordinis collega minor, anno Domini 1701, die Martij horis consuetis, Labaci,1701. Venerabiles in Christo fratres animarum in dioecesi nostra pastores nobis dilecti. Amaro satis corde..., Zagrabiae, die 1. dec. 1713 . Vita S. Joannis Elemosynarii Alexandrini patriarchae, ex antiquo autographo in vitas patrum de verbo ad verbum excerpta, et quatour linguis; latina, germanica, hungarica, slavonica Posoniensium, apud quos sacrum ejus corpus quiescit, utilitati proposita, Posonii, 1732. Alamisnás Sz. Jánosnak Alexandriai patriárkának élete: Melly, egy régi, atyák életekről költ irásból, szóról szóra szedetett, és négy: ugymint deák, német, magyar, tót nyelven a posonyiaknak hasznára kiknél, a, neveztetett szentnek teste nyugszik, ki bocsátatott, Posony, 1732. Žywot S. Jana Almužnara Alexandrinskeho patrijarchy ze starodawneg knihi žywoti otczuw nazwaneg od slowa do slowa wibrany a sstwerim gazikem latinskim, nemeczkim, ukerskim, slowenskim vydani. Presporok, 1732. Leben des heiligen Allmosen-Gebers Joannis Alexandrinischen Patriarchens, aus einer mehr denn tausend Jahr alt bewährten Geschichts-Verfassung unter dem Namen: Das Leben der Alt-Vätter, zusammengetragen, Pressburg, 1732. Leges et statuta almae Confraternitatis sub nomine Glorioso S. Joannis Eleemosynarii Alexandrini patriarchae Posonii in ecclesiae collegiatae S. Martini episcopi capella nominis ejus dicata, in qua & corpus ejus quiescit. Anno 1732. sub diem 28. octobris, qui fuit translationis reliquiarum ejus, erectae, & a sede apostolica approbatae, cum adjecto indice indulgentiarum, fratribus, & sororibus ejusdem congregationis concessarum, Posonii, 1732. Rukopisy Slávnostný prejav z roku 1700 pri príležitosti 300. výročia jedného z hlavných kláštorov rádu t. z. Lepoglava. (Rukopis v Albume Lepoglavskom pozri „Magyar Könyvszemle“ 1878). Primatis Hungariae commercium Litterarium per secretarium Jos. Ordodi 1730 -1740 Folio 168 v Uhorskom národnom múzeu."}
{"id": "22157", "title": "81", "context": "Úmrtia  13. september – Titus, rímsky cisár ( 39) 0081"}
{"id": "566337", "title": "Ján Almužník", "context": "Kult a Slovensko Pôvodne bol Ján pochovaný na Cypre v Amathous v Kostole svätého Tychona, no následne sa jeho pozostatky dostali do Konštantínopola. V roku 1247 sa istá relikvia svätého Jána dostala do Benátok, kde bola uchovaná v Kostole svätého Jána v Bragore. V meste sa dodnes nachádza kostol zasvätený jeho patrocíniu. Známa je aj talianska maľba na plátne od Tiziana. Väčšina pozostatkov svätého Jána však spočívala v Konštantínopole až do 15. storočia, keď bola osmanským sultánom Bajazidom II. darovaná ako diplomatický dar uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi. Kráľ nechal pozostatky uložiť v Kráľovskej kaplnke v Budíne. Odtiaľ boli po bitke pri Moháči prenesené do Bratislavy a neskôr, 23. januára 1632 uložené v Dóme svätého Martina. Kardinál Peter Pázmaň nechal Jánovi v katedrále vyhotoviť osobitný pomník. V 18. storočí nechal ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy svätcovi v chráme vystavať barokovú kaplnku, vyzdobenú rakúskym sochárom Georgom Rafaelom Donnerom. Telo svätca má byť dodnes dobre zachované, v súčasnosti je uložené v kaplnke v schránke nad oltárom. Jeho relikvie sú jediné celistvé (no nie úplné) pozostatky svätca v Bratislavskej arcidiecéze. Časť relikvie bola venovaná svätcovmu rodnému ostrovu Cypru a ruským pravoslávnym mníchom."}
{"id": "104453", "title": "Emmerám", "context": "Introduction  Svätý Emmerám alebo Emmeramus ( ? - † 652) bol misijný biskup, ktorý začiatkom 8. stor. odišiel z južnej Galie do Bavorska, kde zomrel ako mučeník. V 9. storočí patrón baziliky v Regensburgu, odkiaľ sa pravdepodobne za Vichinga (asi 880) Emmerámov kult dostal do Nitry (bazilika sv. Emmeráma). R. 915 - 935 bol kult Emmeráma známy aj na kniežacom dvore v Prahe."}
{"id": "41936", "title": "Naum Ochridský", "context": "Život Pochádzal pravdepodobne zo slovanských obyvateľov Byzantskej ríše, ktorí žili niekde pri hraniciach s Bulharskom. Bol vznešeného pôvodu a pochádzal z bohatej rodiny. Od mladosti sa poznal so svätým Klimentom Ochridským. Ešte pred misiou na Veľkú Moravu vstúpil do monastiera. Na kňaza bol vysvätený v roku 868 počas návštevy solúnskych bratov v Ríme. Po vyhnaní z Veľkej Moravy po roku 885 sa spolu s ostatnými žiakmi sv. vierozvestcov uchýlil do Bulharska, kde pôsobil najprv v Preslave. V roku 893 odišiel za sv. Klimentom do oblasti Ochridu (v dnešnom západnom Macedónsku), kde pôsobil ako učiteľ v miestnom slovanskom učilišti a podieľal sa aj na fungovaní strediska slovanskej bohoslužby. Napomohol tiež rozvoju mníšskeho života a sám založil významný monastier na juhozápadnom brehu Ochridského jazera (okolo r. 905). Tu aj zomrel 23. decembra 910 a podnes sú tu jeho ostatky. Monastier, dnes známy pod menom sv. Nauma, sa stal významným pútnickým miestom regiónu; sv. Naum je uctievaný ako divotvorca a uzdravovateľ."}
{"id": "305460", "title": "František Perger", "context": "Život Narodil sa v českých Žluticiach pri Toužime. Dvadsaťročný sa stal jezuitom, študoval v Trnave, Šoprone a v Štajerskom Hradci. Slúžil ako kazateľ v Nemecku, Uhorsku a Sedmohradsku. V čase veľkého moru (1738-40) slúžil najskôr chorým v Temešváre, potom tri roky v Budíne. Jeden rok slúžil ako vojenský kňaz v novej komárňanskej pevnosti. Pôsobil aj v Petrovaradíne, v Budíne a v Košiciach ako predstavený, provinciál a spirituál . V Banskej Štiavnici pôsobil pravdepodobne od r. 1743 do jesene 1751. Krátko po posviacke štiavnickej Kalvárie odišiel do Budína a odtiaľ do Prešova, kde po ďalších 15 rokoch mníšskej služby aj dožil. 5. novembra 1771 dostal porážku, zomrel zaopatrený sviatosťami 26. apríla 1772 o pol dvanástej predpoludním v Prešove. Je pochovaný v t.č. evanjelickom Kostole sv. Trojice, ktorý bol v čase jeho smrti v správe jezuitov.."}
{"id": "121408", "title": "Peter Benický", "context": "Životopis Pochádzal zo šľachtického rodu Benický z Beníc a Mičinej. Vstúpil do kráľovského vojska (jeho otec bol hlavný kapitán hradu Vacov) a zúčastnil sa kráľovskej deputácie do Konštantínopolu. Po smrti rodičov sa vrátil na svoje majetky. Všeobecne sa za dátum jeho smrti považuje 8. február 1664, kedy napísal svoj testament. Pochovaný je v krypte kostola sv. Mikuláša v Trnave."}
{"id": "23171", "title": "Monty Python a Svätý Grál", "context": "Pozri aj  Artuš Svätý grál"}
{"id": "567482", "title": "Timotheos I. (nestoriánsky patriarcha)", "context": "Introduction  Timotheos I. alebo Timotej I. ( alebo skrátene Tímáte ós ; 727/728/zriedkavejšie okolo 740, Hazzᆠ9. január 823, Bagdad) bol nestoriánsky biskup a spisovateľ, patriarcha (katolikos) Cirkvi Východu v období od 1. mája 7809. januára 823. Bol jedným z najplodnejších spisovateľov svojej doby. Býva považovaný za najschopnejšieho a najefektívnejšieho nestoriánskeho patriarchu."}
{"id": "570758", "title": "Konštantín Preslavský", "context": "Životopis Konštantín sa narodil niekdy v 9. storočí, zrejme na území byzantskej Macedónie. Staršie názory (napr. Šembera) uvažovali aj o panónskom pôvode. V mladosti sa mu dostalo základného vzdelania. Spolu s misionármi Cyrilom a Metodom pôsobil na Veľkej Morave. V roku 867 sprevádzal slovanských vierozvestcov počas návštevy kniežaťa Koceľa v Blatnohrade a o rok neskôr bol vysvätený za diakona v Ríme. Po smrti arcibiskupa Metoda (885) a po vyhnaní slovanských kňazov (886) sa jeho pôsobenie na Veľkej Morave definitívne skončilo. Podľa jednej hypotézy mohol byť predaný do otroctva, odkiaľ ho na trhu v Benátkach mohli vykúpiť byzantskí úradníci. Podľa inej hypotézy sa do Byzancie mohol dostať už niekedy v rokoch 881/882 počas Metodovej návštevy u konštantínopolského patriarchu Fótia. Istý čas strávil v Byzancii a neskôr ako kňaz a učiteľ pôsobil v bulharskej Pliske na dvore cára Borisa. Po presune cárskeho sídla presídlil do Preslavu. V roku 906 bol vysvätený za biskupa (resp. biskupa vikára) diecézy Moesia inferior , t.j. za preslavského biskupa. V Preslave bol aj literárne činný. Stal sa vedúcim predstaviteľom tamojšej literárnej školy. Bohatá je jeho prekladateľská činnosť. Podieľal sa na zavedení cyriliky do literárnej praxe a nové písmo sa tak i vďaka nemu čoskoro rozšírilo medzi južnými i východnými Slovanmi. O Konštantínovom učeníctve u svätého Metoda píše vo svojej poznámke ku Konštantínovmu prekladu diela Atanáza Alexandrijského starobulgarský autor Tudor Doksov. Zmienka pochádza z roku 907 a zachovala sa v ruských rukopisoch 15. a 16. storočia. V úvode svojho Poučného evanjelia zase Konštantín upresňuje, že ho zostavil na žiadosť „brata Nauma“ (t.j. Nauma Ochridského). Azbučnaja molitva (Abecedná modlitba)"}
{"id": "599855", "title": "Pasporta Servo", "context": "Pasporta Servo (preklad z esperanta Pasová služba) je medzinárodná hostiteľská služba pre používateľov jazyka esperanto, ktorú spravuje Celosvetová esperantská mládežnícka organizácia. Je založená na každoročne vychádzajúcom adresári ľudí z krajín všetkých kontinentov, ktorí ponúkajú iným esperantistom možnosť bezplatného prenocovania vo svojej domácnosti. Vydanie z roku 2007 obsahuje adresy 1320 hostiteľov v 92 krajinách sveta. Od roku 2009 je služba zabezpečovaná primárne v elektronickej podobe na internete, tlačený zoznam hostiteľov však naďalej zostáva dostupný."}
{"id": "162654", "title": "Pasadena", "context": "Introduction  Pasadena môže byť: sídlo v USA: Pasadena (Kalifornia) Pasadena (Texas) Pasadena (Maryland) sídlo v Kanade: Pasadena (Newfoundland) sídlo v Austrálii, predmestie Adelaide, pozri Pasadena (Južná Austrália) planétka, pozri 2200 Pasadena televízny seriál, pozri Pasadena (seriál) americká ponorka, pozri USS Pasadena (SSN-752) lode Amerického námorníctva, pozri USS Pasadena"}
{"id": "55377", "title": "ISO 3166-2:BR", "context": "Zoznam kódov : BR-AC Acre (Rio Branco) : BR-AL Alagoas (Maceió) : BR-AM Amazonas (Manaus) : BR-AP Amapá (Macapá) : BR-BA Bahia (Salvador) : BR-CE Ceará (Fortaleza) : BR-DF Distrito Federal (Brasília) : BR-ES Espírito Santo (Vitória) : BR-GO Goiás (Goiânia) : BR-MA Maranhão (São Luís) : BR-MG Minas Gerais (Belo Horizonte) : BR-MS Mato Grosso do Sul (Campo Grande) : BR-MT Mato Grosso (Cuiabá) : BR-PA Pará (Belém do Pará) : BR-PB Paraíba (João Pessoa) : BR-PE Pernambuco (Recife) : BR-PI Piauí (Teresina) : BR-PR Paraná (Curitiba) : BR-RJ Rio de Janeiro (Rio de Janeiro) : BR-RN Rio Grande do Norte (Natal) : BR-RO Rondônia (Porto Velho) : BR-RR Roraima (Boa Vista) : BR-RS Rio Grande do Sul (Porto Alegre) : BR-SC Santa Catarina (Florianópolis) : BR-SE Sergipe (Aracaju) : BR-SP São Paulo (São Paulo) : BR-TO Tocantins (Palmas)"}
{"id": "153579", "title": "Gastre (department)", "context": "Mestá a sídla  Gastre Lagunita Salada El Escorial Campamento Los Adobes Quechu-Niyeo Taquetren Colelache Sacanana Bajada Moreno Kategória:Departmenty v Argentíne"}
{"id": "257814", "title": "Majstrovstvá klubov FIFA 2009 – Zostavy", "context": "[[Estudiantes de La Plata]] Tréner: Alejandro Sabella"}
{"id": "268171", "title": "Terrorcore", "context": "Interpreti <ref name=t></ref>  Akira Al Core Delta 9 Liza N Eliaz Nasenbluten Nordcore GMBH Rapid S ScreamerClauz Technological Terror Crew"}
{"id": "253062", "title": "Racing Club de Santander", "context": "Introduction  Real Racing Club de Santander, S.A.D. je španielsky futbalový klub so sídlom v Santanderi, Kantábria. V súčasnosti hrá španielsku najvyššiu futbalovú súťaž, Primera División ."}
{"id": "550173", "title": "UNIX System V", "context": "System V Release 5 System V Release 5 ( SVR5 ) zostal základom UnixWare 7 vydaného spoločnosťou Santa Cruz Operation. Neskôr SCO Group vytvorilo SCO OpenServer 6 tiež na základe Systemu V Release 5, ale základný kód SVR5 nie je používaný žiadnym iným producentom."}
{"id": "581901", "title": "Albánske národné futbalové mužstvo", "context": "Externé odkazy  Federata Shqiptare e Futbollit"}
{"id": "189217", "title": "Renfe", "context": "Introduction logo spoločnosti Obrázok:Red ferroviaria espa ola.png|thumb|Mapa španielskej železničnej siete v roku 2005 s farebne vyznačenými traťami Obrázok:EstacionAtochaMadrid2.JPG|thumb|Prepracovaný interiér pôvodnej koľajovej haly žel. stanice Madrid Puerta de Atocha Obrázok:AVE Tarragona-Madrid.jpg|thumb|Členom vlakovej flotily RENFE je aj AVE S-102/Talgo 350 Renfe Operadora (špan.: Re d N acional de los F errocarriles E spañoles ) je Španielskym kráľovstvom vlastnená spoločnosť prevádzkujúca nákladnú a osobnú železničnú dopravu na sieti \"Ibérijského rozchodu\" a tzv. normálneho rozchodu španielskej národnej železničnej spoločnosti prevádzkujúcej trate ADIF (Administrador de Infraestructuras Ferroviarias). RENFE vznikli 24. januára 1941, keď boli železnice v Španielsku znárodnené. V zmysle nariadenia EU 91/440, boli RENFE rozčlenené na Renfe Operadora (prevádzka) a ADIF (infraštruktúra) 1. januára 2005. Dovtedajšie logo RENFE z roku 1971 bolo nahradené tmavofialovým. Spoločnosť prevádzkuje cca železničných tratí, väčšina je \"Ibérijského rozchodu\" , rovnakého ako v Portugalsku ale širšieho ako a normálneho rozchodu , ktorý je štandardom vo Francúzsku a väčšej časti Európy. Sieť vysokorýchlostných tratí (LAV – Línea de Alta Velocidad) využívaných najmä vlakmi skupiny AVE, je už budovaná na normálnom rozchode so zámerom spojenia so železničnou sieťou ostatnej Európy cca od roku 2009, kedy je predpokladané sprejazdnenie trate tunelom Perthus pod Pyrenejským pohorím pri jeho východnom okraji. Preto je v Španielsku rozchod všeobecne nazývaný \"Európsky rozchod\"."}
{"id": "294200", "title": "Brooks County (Texas)", "context": "Mestá  Airport Road Addition Cantu Addition Encino Falfurrias Flowella Rachal"}
{"id": "558083", "title": "CSIRT.MIL.SK", "context": "Reaktívne služby Reaktívne služby sa zameriavajú na riešenie kybernetických bezpečnostných incidentov. Medzi reaktívne služby patria najmä: výstraha a varovanie; detekcia kybernetických bezpečnostných incidentov; analýza kybernetických bezpečnostných incidentov; odozva, ohraničenie, riešenie a náprava následkov kybernetických bezpečnostných incidentov; asistencia pri riešení kybernetického bezpečnostného incidentu na mieste; reakcia na kybernetický bezpečnostný incident; podpora reakcií na kybernetické bezpečnostné incidenty; koordinácia reakcií na kybernetické bezpečnostné incidenty a návrh opatrení na zabránenie ďalšiemu pokračovaniu, šíreniu a opakovanému výskytu kybernetických bezpečnostných incidentov."}
{"id": "235226", "title": "Pelikan.sk", "context": "Technické zabezpečenie Internetové portály spoločnosti využívajú kombináciu rezervačného systému Galileo CRS a vlastného softvéru pri predaji leteniek a prenájme vozidiel, a systémy GTA a Octopus pri ponuke ubytovania."}
{"id": "196993", "title": "OrCAD", "context": "Produkty  Capture CIS PSPICE"}
{"id": "66955", "title": "RIS", "context": "Introduction  RIS môže byť skratka pre: Rómska iniciatíva Slovenska River Information Services, dopravný informačný systém pre riečnu dopravu v EÚ v medicíne: rádiologický informačný systém v informatike: Research Information System, formát na výmenu bibliografických dát Remote Installation Services, na PXE založená služba Microsoftu na diaľkovú automatickú inštaláciu softvéru Réseau Info-Sports, kanadský francúzsky kanál športových správ Rail Integration System, zariadenie na mnohých moderných zbraniach. Radio Information Service, čítacia služba pre slepých v Pittsburghu v Pensylvánii Rechtsinformationssystem v Rakúsku Reparto Investigazioni Scientifiche je sekcia carabinierov vykonávajúcich vedecké a technické vyšetrovanie televízny seriál RIS Científica, španielsky televízny seriál R. I. S. – Die Sprache der Toten, nemecký televízny seriál R.I.S. Oddelenie vedeckého vyšetrovania (tal. RIS Delitti Imperfetti), taliansky televízny seriál RIS, police scientifique, francúzsky televízny seriál"}
{"id": "482915", "title": "Torre de Cristal", "context": "Externé odkazy  Torre de Cristal v databáze SkyscraperPage.com Torre de Cristal v databáze Emporis"}
{"id": "273963", "title": "Salesforce", "context": "Služby Salesforce.com CRM služba zahŕňa niekoľko širších kategórií: Commerce Cloud, Sales Cloud, Service Cloud, Data Cloud (vrátane Jigsaw), Marketing Cloud, Community Cloud (vrátane Chatter-u), Analytics Cloud, App Cloud, a IoT. Aktívne služby Salesforce Salesforce je základný „plán“ ponúkaný spolu so Salesforce platformou. Poskytuje rozhranie pre správu prípadov a správu úloh a systém pre automatické presmerovanie a eskaláciu dôležitých udalostí. Salesforce zákaznický portál umožňuje užívateľom sledovať ich vlastné prípady, s možnosťou aktivácie prídavného modulu pre sociálne siete, vďaka ktorému umožňuje užívateľovi účastniť sa konverzácií týkajúcích sa ich spoločnosti na sociálnych sieťach, poskytuje tak analytické nástroje a ďalšie služby vrátane emailových upozornení a Google vyhľadávania, zároveň s prístupom k zákaznickým požiadavkám a zmluvám. Platforma Lightning Platforma Lightning (tiež známa ako Force.com) je platformou poskytovanou ako služba (PaaS), ktorá umožňuje vývojárom vytvoriť prídavné moduly (add-on aplikácie), ktoré následne integruje do hlavnej Salesforce aplikácie. Tieto aplikácie tretích strán hosťujú na infraštruktúre Salesforce.com. Aplikácie Force.com sú postavené na deklaratívnych nástrojoch, sú postavené na Lightning-u a Apex-e (Application Express), čo je špeciálne vytvorený programovací jazyk podobný Jave. Tento jazyk sa používa rovnako pre vývoj na Force.com ako aj na Visualforce, čo je framework obsahujúci XML syntax, typicky používaný na generovanie HTML. Platforma Force.com typicky podstupuje ročne tri nové vydania. Tým, že platforma má formu služby, tak každá jedna vývojárska inštancia prechádza týmito aktualizáciami. Vydanie na jar roku 2015 obsahovalo nový framework pre vývoj užívateľského rozhrania s názvom Lightning Components (predstavená bola beta verzia). Lightning Components stavia na open-source Aura Frameworku, ale s podporou Apexu namiesto pôvodného Aura JavaScriptu. Tento nástroj je alternatívou pre Visualforce stránky. Community Cloud Community Cloud je služba, ktorá užívateľovi Salesforce umožňuje pracovať s komunitami, predajnými kanálmi, viesť zákaznícky servis napríklad i pomocou upravených webových portálov na Salesforce instancii. Je dobre integrovaný do Sales Cloudu (správa predaja), Service Cloudu (správa služieb) a AppCloud-u, vďaka čomu môže byť svižne užívateľsky nastavený a pripravený prevádzať rôznorodé webové schopnosti. Community Cloud kombinuje funkcionality Salesforce Customer a Partner Portals, ale je navyše obohatený o ďalšie schopnosti. Work.com Work.com, niesol predtým názov Rypple. Je to platforma pre správu výkonnosti skupiny, ktorá pomáha manažérom a zamestnancom zlepšiť pracovný výkon. Snaží sa to dosiahnuť pomocou neustáleho trénovania, spätnej väzby v reálnom čase a rozpoznávania. Na trhu má svoje miesto ako riešenie pre výkon predaja, zákazníckej služby, marketingu a ako služba, ktorá môže byť včlenená do oddelení pre ľudské zdroje. Work.com, tej doby známy ako \"Rypple\" založili Daniel Debow a David Stein, ktorý chceli vytvoriť jednoduchý spôsob ako pri práci dosiahnuť anonymnú spätnú väzbu. Spoločnosť bola založená v máji 2008 a medzi ich klientov patrili spoločnosti ako Mozilla, Facebook, LinkedIn a iné. V decembri 2011 Salesforce.com oznámil svoj záujem o akvizíciu Rypple. Transakcia bola dokončená v roku 2012 a v septembri 2012 bol Rypple premenovaný na Work.com. AppExchange Služba beží od roku 2005, Salesforce AppExchange je online trhovisko pre aplikácie tretích strán, ktoré beží na platforme Force.com. Aplikácie sú dostupné zdarma, alebo sú platené na báze ročného či mesačného predplatného. Charakter aplikácií je rozsiahly, od integrácie do SharePointu až po mobilné manažérske schvaľovanie. K júnu roku 2016, obsahovala 2948 aplikácií s viac ako tromi miliónmi inštalácií. AppExchange je taktiež miesto kde môžu zákazníci nájsť partnerské konzultačné spoločnosti, ktoré im môžu uľahčiť implementáciu technológie v ich organizácii. Medzi (cloudové) konzultačné spoločnosti patria veľké spoločnosti ako Bluewolf, alebo Accenture, alebo menšie ako Cloudreach. myTrailhead Ohlásený v roku 2017 a spustený v roku 2019, Salesforce myTrailhead je online tréningová platforma, ktorá môže byť prispôsobená špecifickým potrebám užívateľa. Platforma rozširuje funkcionalitu Salesforce, tak že užívateľov poskytuje tréningový obsah, podľa špecifického používania Salesforce a umožňuje užívateľom vytvoriť a publikovať vlastný cvičebný obsah a program. Blockchain platform V máji roku 2019 Salesforce ohlásil a spustil blockchainovú platformu postavenú na Hyperledger Sawtooth. Apex Apex je objektovo orientovaný programovací jazyk špeciálne vytvorený a poskytovaný platformou Force.com určený pre vývojárov. Je podobný jazyku Java, alebo C , ale chová sa ako databáza s uloženými procedúrami. Radí sa medzi tzv. silné programovacie jazyky (striktnejšie pravidlá pri kompilácii), ktorý nerozlišuje medzi malými a veľkými znakmi. Syntax používa bodkovú notáciu a zložené zátvorky. Apex umožňuje vývojárom pridávať obchodnú logiku do väčšiny systémových udalostí, vrátane kliknutia na tlačítka, pri aktualizácii súvisiacich záznamov a do Visualforce a Lightning Experience stránok. Spustenie kódu môže byť vyvolané požiadavkami webovej služby, či pomocou spúšťačov (angl. triggers) na objektoch (napríklad na webových odkazoch). Salesforce poskytuje sériu asynchrónnych procesných metód pre Apex. Umožňuje tak vývojárom vytvárať dlhšie bežiaci a viacej komplexný Apex kód."}
{"id": "281363", "title": "SIG-Sauer SSG 3000", "context": "Užívatelia  : Používaná National Security Guard."}
{"id": "188132", "title": "Naval Criminal Investigative Service", "context": "Motto Agentúra vo svojich oficiálnych materiáloch používa viaceré mottá. Na svojej webovej stránke uvádza Uniquely Capable, Globally Engaged (v preklade „Jedinečne zdatní, v nasadení po celom svete“) a („Pravda“). Okrem toho použila motto Prevent, Protect, and Reduce (vo voľnom preklade „Prevencia, ochrana, redukcia kriminality“), zrejme ako analógiu k častému mottu policajných zborov To Serve and To Protect („Pomáhať a chrániť“)."}
{"id": "597587", "title": "Reservio", "context": "Introduction Logo rezervačného systému Reservio Reservio je online rezervačný systém od firmy Reservio s.r.o., so sídlom v Brne, ktorú v roku 2013 založili Boris Bošiak a František Mazuch. Je lokalizovaný do 12 svetových jazykov a za 10 rokov jeho fungovania bolo cez neho vytvorených viac než 55 miliónov rezervácií. Medzi krajiny, odkiaľ pochádza najviac rezervácií, patrí Česko, Brazília, Španielsko a ďalšie európske a latinskoamerické krajiny."}
{"id": "457585", "title": "Pasporta Servo", "context": "Introduction Sieť hostiteľov Pasporta servo Pasporta Servo (preklad z esperanta Pasová služba ) je medzinárodná hostiteľská služba pre používateľov jazyka esperanto, ktorú spravuje Celosvetová esperantská mládežnícka organizácia. Je založená na každoročne vychádzajúcom adresári ľudí z krajín všetkých kontinentov, ktorí ponúkajú iným esperantistom možnosť bezplatného prenocovania vo svojej domácnosti. Vydanie z roku 2007 obsahuje adresy 1320 hostiteľov v 92 krajinách sveta. Od roku 2009 je služba zabezpečovaná primárne v elektronickej podobe na internete, tlačený zoznam hostiteľov však naďalej zostáva dostupný."}
{"id": "520717", "title": "SaferPass", "context": "Funkcie  Automatické vypĺňanie informácií Ukladanie osobných údajov z účtov Secure Me Generátor hesiel Modul na vytváranie poznámok Synchronizácia účtov na viacerých zariadeniach"}
{"id": "205593", "title": "Elektronické peniaze", "context": "Externé odkazy  FoxPay Pay Pal Payza Web Money Kategória:Platobné systémy"}
{"id": "596385", "title": "Monitorovanie integrity súborov", "context": "Pozri aj ; Procedúry a algoritmy: kontrolný súčet Overenie súboru ; Aplikácie, niektoré príklady (kde sa používa FIM) zahŕňajú: Pokročilé prostredie detekcie narušenia Ďalšia kontrola integrity súborov BeyondTrust CimTrak CloudPassage Kaspersky Lab Hybrid Cloud Security, Embedded Security, Security for Linux, Security for Windows Server LimaCharlie Lockpath Blacklight LogRhythm McAfee Change Control Netwrix-NNT Change Tracker OSSEC Qualys Samhain Splunk Kontrola systémových súborov (dodáva sa so systémom Windows) Monitor integrity tania Hlboká bezpečnosť Trend Micro Tripwire produkty Trustwave"}
{"id": "472959", "title": "Kdenetwork", "context": "Zoznam softvéru  Kopete - klient pre instant messaging KPPP - frontend pre démona pppd KRDC - klient pre pripojenie k vzdialenej ploche KRfb - poskytuje zdieľanie pracovnej plochy cez VNC KGet - správca sťahovania"}
{"id": "542558", "title": "Pasport", "context": "Pozri aj  pas Pasporta Servo"}
{"id": "219421", "title": "Windows Server 2008", "context": "Vlastnosti Windows Server 2008 vychádza z rovnakého kódu ako Windows Vista, s ktorou zdieľa mnoho zo svojej funkcionality a architektúry. Automaticky tak ťaží z výhod nových technológií spojených s vývojom Windows Vista, ako je prebudovaný sieťový modul (IPv6, natívna podpora bezdrôtových sietí alebo zvýšenie rýchlosti a bezpečnosti), lepšia podpora inštalačných obrazov, spúšťanie a zálohovanie, širšia možnosť diagnostiky, monitoringu a záznamu udalostí servera, lepšie bezpečnostné prvky (Bitlocker, ASLR, vylepšený Windows Firewall), .NET Framework 3.0, vylepšenie jadra a správy pamäti a procesov. Server Core Asi najvýraznejšou novinkou Windows Server 2008 je nová verzia inštalácie označená ako Server Core . Je to zjednodušená inštalácia, v ktorej chýba Windows Explorer a akékoľvek nastavenia sa vykonávajú pomocou príkazového riadku alebo vzdialenej pomoci Microsoft Management Console (MMC). V Server Core ďalej chýba .NET Framework, Windows Internet Explorer a mnohé ďalšie prvky. Server Core stroj môže byť konfigurovaný na niekoľko základných rôl: Doménový radič/Active Directory doména, ADLDS (ADAM), DNS server, DHCP server, súborový server, tlačový server, Windows Media Server, Terminal Services Easy Print, TS Remote Programs a TS Gateway, IIS 7 web server a Windows Server Virtualization virtual server. Rola Active Directory Active Directory bola rozšírená o identity, správu práv a certifikáciu. Do verzie 2003 mohli sieťoví administrátori spravovať pripojené počítače, nastavovať pravidlá pre skupiny a užívateľov a centrálne distribuovať nové aplikácie na viac počítačov naraz. Táto rola Active Directory bola premenovaná na Active Directory Domain Services (ADDS). Spolu s ňou bolo pridané množstvo ďalších služieb, např. Active Directory Federation Services (ADFS), Active Directory Lightweight Directory Services (ADLDS), pôvodne známe ako Active Directory Application Mode (ADAM), ďalej Active Directory Certificate Services (ADCS) a Active Directory Rights Management Services (ADRMS). Služby identít a certifikátov umožňujú administrátorom spravovať užívateľské účty a digitálne certifikáty im umožňujú prístup ku konkrétnym službám a systémom. Federation management services zase otvárajú cestu k správ zdieľaných prostriedkov medzi overenými partnermi a zákazníkmi s možnosťou, aby napr. konzultant IT mohol použiť firemné prihlasovacie údaje k pripojeniu do siete klienta. Identity Integration Feature Pack je zase implementovaný ako Active Directory Metadirectory Services. Každá zo spomenutých služieb reprezentuje rolu servera. Terminálové služby Windows Server 2008 prináša výrazný upgrade terminálových služieb. Terminálové služby podporujú Remote Desktop Protocol 6.0. Najvýznamnejšou zmenou je možnosť zdieľať samostatnú aplikáciu cez pripojenie vzdialenej plochy namiesto zdieľania celej plochy. Táto vlastnosť sa volá Terminal Services Remote Programs . Ďalšími rozširujúcimi prvkami sú Terminal Services Gateway a Terminal Services Web Access (plnohodnotné webové rozhranie). Prvá z nich umožňuje autorizovaným počítačom bezpečné pripojenie k terminálovému serveru alebo vzdialenej ploche cez Internet, použitím RDP (Remote Desktop Protocol) cez HTTPS bez nutnosti predchádzajúceho vytvorenia VPN relácie. Nie je nutné ani otváranie ďalších portov na firewalle, RDP vytvára tunel pomocou spomenutého HTTPS. Terminal Services Web Access umožňuje administrátorom pristupovať k reláciám terminálových služieb prostredníctvom webového rozhrania. Spojenia terminálových služieb sú tvorené paralelne a nie sériovo. Je možné iniciovať až 4 paralelné spojenia alebo aj viac, pokiaľ server disponuje viac ako štyrmi procesormi. Windows PowerShell Windows Server 2008 je prvý operačný systém vydaný s Windows PowerShellom, novou technológiou Microsoftu v oblasti príkazového riadku a skriptovacích technológií. PowerShell je založený na objektovo orientovanom programovaní a .NET Framework 2.0. Obsahuje viac ako 120 utilít pre administráciu systému, jednotnú syntax a pomenovanie a vstavanú schopnosť pracovať so správou dát typu register Windows, úložisko certifikátov alebo napr. WMI (Windows Management Instrumentation). Skriptovací jazyk PowerShellu bol navrhnutý špeciálne pre administráciu IT a môže nahradiť ako cmd.exe, tak aj Windows Scripting Host."}
{"id": "519395", "title": "PrestaShop", "context": "Introduction  PrestaShop je systém s otvoreným zdrojovým kódom na správu internetového obchodu. Zdrojový kód je publikovaný pod otvorenou licenciou Open Software License (OSL). Celý systém je napísaný v jazyku PHP a využíva databázového systému MySQL. V súčasnosti systém PrestaShop využíva viac ako 250 000 internetových obchodov po celom svete a je preložený do 60 rôznych jazykov."}
{"id": "507566", "title": "Web Feature Service", "context": "Druhy WFS serverov  Basic web feature server – s povinnými operáciami GetFeatureType, GetCapabilities, GetFeature (určený na čítanie) Transaction Web feature server – okrem rovnakých operácií ako Basic WFS podporuje aj modifikáciu prvkov (EN: Translaction) a voliteľné operácie spolu s uzamknutím geoprvkov (EN: LockFeature)."}
{"id": "47601", "title": "Precision", "context": "Externé odkazy  Popis systému Talianske OSW po otvorení 1♣ Moderná obmena systému Precision - po anglicky Kategória:Licitačné systémy"}
{"id": "567179", "title": "Platforma ako služba", "context": "Vývoj a použitie PaaS PaaS je možné dodať tromi spôsobmi: Ako verejnú cloudovú službu od poskytovateľa, kde spotrebiteľ kontroluje nasadenie softvéru s minimálnymi možnosťami konfigurácie a poskytovateľ poskytuje siete, servery, úložisko, operačný systém (OS), middleware (napr. Runtime Java, .NET runtime, integrácia atď. .), databázy a ďalších služieb na hosťovanie aplikácie spotrebiteľa. Ako súkromnú službu (softvér alebo zariadenie) za bránou firewall. Ako softvér nasadený na verejnej infraštruktúre ako služba. Prvou verejnou platformou ako službou bola spoločnosť Zimki, ktorú spustila spoločnosť Fotango, londýnska spoločnosť vlastnená spoločnosťou Canon Europe. Bola vyvinutá v roku 2005, jej beta verzia bola uvedená v marci 2006 a verejné uvedenie na EuroOSCON sa uskutočnilo v roku 2006. Spoločnosť Zimki bola komplexná platforma JavaScriptu na vývoj webových aplikácií a výpočty obslužných programov, ktorá odstránila opakujúce sa úlohy vytvárania webových aplikácií a webových služieb. Spoločnosť Zimki automatizovala všetky aspekty infraštruktúry a prevádzky, od zabezpečenia a nastavenia virtuálnych serverov, škálovania, konfigurácie, zabezpečenia a zálohovania. Spoločnosť Zimki uviedla slogan „Pre-Shaved Yaks“, ktorý popisuje odstránenie všetkých týchto opakujúcich sa úloh. Zimki bola čistá platforma na vykonávanie kódu „pay as you go“, ktorá vývojárom umožňovala vytvárať a nasadzovať aplikácie alebo webové služby bez nákladov na spustenie na skutočnej výpočtovej platforme založenej na obslužných programoch. Účtovanie bolo založené na použitom úložisku, sieťovej prevádzke a JSOP (operácie Javascript). Bola to multitenantná platforma, kde mohli vývojári vytvárať aplikácie (front-end a back-end cez SSJS) pomocou jedného jazyka - Javascript. Celý vývoj, fakturácia, monitorovanie a kontrola aplikácií boli odhalené prostredníctvom rozhraní API. Existovala celá škála komponentných služieb, ako sú No-SQL Object Store a Message Queue Services. Všetky funkcie v spoločnosti Zimki mohli byť vystavené ako webové služby a spoločnosť poskytla analýzu fakturácie až po jednotlivé funkcie. Zatiaľ čo spoločnosť Zimki rýchlo rástla a spoločnosť Fotango bola zisková, materská spoločnosť sa rozhodla, že táto oblasť nie je jej jadrom, a službu ukončila v decembri 2007. V čase svojho zatvorenia mala spoločnosť Zimki niekoľko tisíc účtov vývojárov. Preukázal technickú životaschopnosť platformy ako služby, ale poskytol aj prvý príklad nebezpečenstva závislosti na jednom poskytovateľovi. Toto bolo zdôraznené, keď generálny riaditeľ (Simon Wardley, známy pre mapy Wardley) na OSCON 2007 oznámil, že spoločnosť Zimki už nebude mať otvorené zdroje, a diskutoval o budúcnosti služby, ktorá sa potom nazývala framework-as-a-service (neskôr nazývaná platform-as-a-service) pokrývajúca dôležitosť trhu poskytovateľov na základe referenčného modelu otvoreného zdroja."}
{"id": "575731", "title": "MetaTrader 4", "context": "Introduction  MetaTrader 4 , tiež známy ako MT4 , je elektronická obchodná platforma široko používaná online obchodníkmi. Vývojárom je spoločnosť MetaQuotes Software. Softvér sa skladá z klientskych aj serverových komponentov. Serverový komponent prevádzkuje broker a klientsky softvér je poskytovaný klientom brokera, ktorí ho používajú na prezeranie cien a grafov v reálnom čase, zadávanie objednávok a spravovanie svojich účtov. Klientom je aplikácia založená na systéme Microsoft Windows. Hoci neexistuje žiadna oficiálna verzia MetaTrader 4 pre Mac OS, niektorí brokeri poskytujú svoje vlastné vyvinuté varianty MT4 pre Mac OS. MetaTrader 4 je zameraný na obchodovanie s maržami. Niektoré veľké brokerské spoločnosti používajú MetaTrader 4 na obchodovanie s CFD, ale stále nie je určený na trvalú prácu na akciovom trhu: neexistuje možnosť zadať svoju vlastnú požiadavku na trhu, aby ju mohli vidieť iní obchodníci; neexistuje spôsob, ako pozrieť na celý zoznam objednávok existujúcich na trhu; neexistujú žiadne mechanizmy na prácu s možnosťami; nie je možné pripojiť ďalší zdroj kótovaní a správ; neexistujú žiadne mechanizmy pre prácu v národnej mene (výpis na klientskom termináli je vždy generovaný v angličtine s uvedením USD ako meny). MetaTrader 4 sa stal populárnym vďaka užívateľskej schopnosti písať svoje vlastné obchodné skripty a robotov, ktoré by mohli automatizovať obchodovanie. MetaTrader 4 môže používať užívateľské indikátory a obchodné programy na automatizáciu obchodovania. Podľa štúdie zo septembra 2019 bol MetaTrader 4 najobľúbenejšou obchodnou platformou Forex na svete."}
{"id": "519398", "title": "PrestaShop", "context": "Funkcie PrestaShop obsahuje viac ako 300 vstavaných funkcií na správu produktov, platobných metód, spôsobov dopravy, výroby a zásobovania. PrestaShop používa systém webových šablón, ktorý umožňuje jeho užívateľom prispôsobiť si vzhľad obchodu a pridávať nové funkcie prostredníctvom zásuvných modulov. Obchod PrestaShop Addons poskytuje platformu pre vývojárov tretích strán pre predaj šablón a modulov koncovým obchodníkom. Šablóny PrestaShop v základe poskytuje jednoduchú responzívnu šablónu. Užívatelia si môžu nainštalovať alebo vytvoriť svoju vlastnú šablónu, ktorá zmení vzhľad stránky bez zmeny obsahu. Moduly Zásuvné moduly rozširujú vstavané funkcie systému. Užívatelia si môžu inštalovať moduly priamo cez panel administrátora."}
{"id": "519396", "title": "PrestaShop", "context": "História PrestaShop bol vytvorený v roku 2005 ako študentský projekt v organizácií EPITECH IT School v Paríží, Francúzsko. Pôvodné meno projektu bolo phpOpenStore a na začiatku bol dostupný v dvoch jazykových mutáciách: angličtine a francúzštine. O tri mesiace neskôr už pol preložený do trinástich jazykov. Spoločnosť PrestaShop SA založili až v roku 2007 Igor Schlumberger a jeho kolega Bruno Lévêque. V období od mája 2010 do apríla 2012, sa spoločnosť rozrástla zo 17 zamestnancov na viac ako sto. Navyše bola založená nová centrála v Miami. V marci 2014 spoločnosť PrestaShop obdržala investíciu v hodnote 9,3 mil. $ v kampani Series B Funding, aby sa mohla globálne rozšíriť. V januári 2015 bola spustená nová služba PrestaShop Cloud, ktorá zdarma poskytovala hosting pre PrestaShop. Podľa stránky BuiltWith.com podiel PrestaShopu medzi internetových obchodmi s otvoreným zdrojovým kód tvorí 9%. A podľa W3Techs je systém PrestaShop používaný na 0,5% z počtu všetkých webových stránok."}
{"id": "519397", "title": "PrestaShop", "context": "Obchodný model Ako organizácia zaoberajúca sa otvoreným zdrojovým kódom, čelila spoločnosť PrestaShop problému s generovaním zisku. Rozšírením systému a vybudovaním komunity okolo neho boli vytvorené dva hlavné zdroje prímu: PrestaShop Addons – obchod, cez ktorý si môžu obchodníci zakúpiť prispôsobené moduly a šablóny do svojho obchodu Strategické partnerstvo s lídrami v sfére internetového obchodu ako napríklad PayPal alebo Google"}
{"id": "574220", "title": "AvaTrade", "context": "Operácie Spoločnosť AvaTrade ponúka spotové obchodovanie predovšetkým prostredníctvom MetaTrader 4 (MT4) a vlastného softvéru AvaTrader. V auguste 2013 predstavil AvaTrade obchodovanie bitcoinami s CFD na platformách AvaTrader a MT4. Regulácia Spoločnosť AvaTrade je v EÚ regulovaná Írskou centrálnou bankou, v Austrálii Austrálskou komisiou pre cenné papiere a investície, v Japonsku agentúrou Financial Services Agency, Japan Financial Futures Association a Japan Commodity Futures Association a na Britských Panenských ostrovoch Komisiou pre finančné služby BVI. Spoločnosť ponúka svoje služby burzovým obchodníkom z rôznych krajín, okrem USA, Nového Zélandu a Belgicka."}
{"id": "470443", "title": "KMail", "context": "Podpora a vlastnosti  IMAP, POP3 a SMTP Prihlasovanie zabezpečené pomocou SSL Podpisovanie a šifrovanie emailov (podpora PGP, tak GnuPG) Čítania HTML mailov Antispamové funkcie Podporuje všetky medzinárodné znakové sady Výkonné vyhľadávacie a filtrovacie funkcie Kontrola pravopisu Import dát z mnohých iných klientov Vysoko integrovaný do iných častí systému Diskusné skupiny dopĺňa program KNode, ktorý ja tiež súčasťou Kontact"}
{"id": "558082", "title": "CSIRT.MIL.SK", "context": "Preventívne služby Preventívne služby sa zameriavajú na prevenciu kybernetických bezpečnostných incidentov prostredníctvom: vytvárania bezpečnostného povedomia; výcviku; spolupráce s ostatnými jednotkami CSIRT; monitorovania a evidenciou kybernetických bezpečnostných incidentov; pripojenia na jednotný informačný systém kybernetickej bezpečnosti; poskytovania informácií a údajov do jednotného informačného systému kybernetickej bezpečnosti a prijímania a zasielania včasného varovania pred kybernetickými bezpečnostnými incidentmi prostredníctvom jednotného informačného systému kybernetickej bezpečnosti."}
{"id": "451447", "title": "SAP Community Network", "context": "External links  SAP Community Network Home Getting Started with the New SAP SCN SAP Community Network Newsletters Kategória:SAP"}
{"id": "592849", "title": "Webglobe", "context": "Produkty a služby  Registrácia domén Webhosting (zdieľaný hosting, multihosting) Webmail (e-mail na vlastnej doméne, Microsoft Exchange Online, Klerk) Serverhosting (Fyzické managed servery, fyzické dedikované servery, VPS, VMS, virtuálne dátové centrá) Kancelárske balíky (Microsoft 365 Business, IceWarp) SSL certifikáty Infraštruktúra na mieru a cloud Ďalšie služby (Kubernetes, Pohoda v cloude, serverhousing, rackhousing, storage, VPN, CDN, zálohovanie údajov) Ďalšie služby ( Kubernetes, Pohoda v cloude, serverhousing, rackhousing, storage, VPN, CDN, zálohovanie dát )"}
{"id": "587816", "title": "VeriFace", "context": "Introduction  VeriFace je online služba pre vzdialené overovanie totožnosti zákazníkov (z angl. Remote Identity Verification Service - služba overovania totožnosti na diaľku) vyvíjaná spoločnosťou Rokan Biometrics. Poskytuje spoločnostiam rýchle, bezpečné a spoľahlivé biometrické overenie totožnosti a zefektívňuje tak proces prijímania nových zákazníkov (z angl. Customers Onboarding - prijímanie zákazníkov) v online prostredí. VeriFace vznikol v roku 2021 a momentálne sa využíva predovšetkým vo finančnom sektore. VeriFace možno využiť vo všetkých odvetviach, kde je potrebné overovať identitu zákazníkov na diaľku podľa AML zákona č. 297/2008 Z.z. (z angl. Anti Money Laundering - pranie špinavých peňazí). VeriFace poskytuje komplexné AML riešenie pre online overovanie totožnosti zákazníkov pomocou tvárovej biometrie, spojené s overovaním dokladov v databáze ministerstva vnútra, kontrolou konečných užívateľov výhod, politicky exponovaných osôb, sankcionovaných osôb, ako aj pravidelným monitorovaním týchto údajov a osôb v zmysle AML zákona. VeriFace využíva biometrickú a OCR (z angl. Optical Character Recognition - optické rozpoznávanie znakov) technológiu. OCR technológia prevádza údaje z fotografie dokladu do textovej podoby potrebné pre KYC, resp. eKYC (z angl. Know Your Customer - poznaj svojho zákazníka). Biometrická technológia slúži na dôkladné porovnanie tváre z fotografie na doklade s fotografiou tváre zákazníka získanou počas procesu overenia. Využíva špičkovú biometrickú technológiu na rozpoznávanie tváre, ktorej miera presnosti je takmer 99 percent. Segmenty, kde sa dá VeriFace využiť: bankovníctvo, poisťovníctvo, finančníctvo, investovanie, telekomunikácie, zdravotníctvo, vzdelávanie, turizmus, zábavný priemysel (stávkovanie), e-commerce, reality, samospráva."}
{"id": "599860", "title": "Aibo", "context": "AIBO pripomína skutočného psa v brnení. Má osemnásť kĺbov, čiže aj osemnásť stupňov voľnosti. Vidí pomocou CCD kamery, ktorú má uloženú v nose. Kamera má 0.18 Mpx a pomocou nej rozoznáva AIBO aj farby a dokáže sa orientovať v priestore. Vyhýbacie manévre mu pomáha vykonávať  infračervený senzor, ktorý je určený na meranie vzdialeností. Počuje pomocou dvoch stereomikrofónov, čo mu umožňuje súčasne aj lokalizovať miesto, odkiaľ zvuk prichádza. Nemá implementovanú technológiu rozoznávania hlasu, a preto naň nereaguje. Rozoznáva tóny zo špeciálneho zvukového diaľkového ovládača – sound commandera – alebo tóny klasických hudobných nástrojov. Softvér, ktorý určuje model správania AIBO, je uložený v Memory Sticku, čo je typ flash pamäte, vyvinutý firmou SONY. Na krku má tlačidlo, pomocou ktorého ho možno v prípade nebezpečenstva vypnúť resp. aktivovať."}
{"id": "278793", "title": "Nemecký špic vlčí", "context": "Výcvik a použitie Je ideálnym strážcom, jeho veľkosť už vzbudzuje rešpekt, pričom strava vyjde oveľa lacnejšie ako u veľkých plemien. Keďže ide o veľmi aktívneho psa, s radosťou Vás bude nasledovať a spolupracovať s Vami. Je dosť temperamentný, preto s tým pri výchove treba počítať. Výcvik treba ukončiť v okamihu, keď to ešte psa baví. Vďaka svojej inteligencii si cviky pamätá už po málo opakovaniach a málokedy ich zabudne, aj keď sa už neprecvičujú."}
{"id": "42713", "title": "Exotická mačka", "context": "Introduction  Exotickú mačku vyšľachtili v Spojených štátoch amerických krížením perzskej mačky s britskou krátkosrstou mačkou a americkou krátkosrstou mačkou. Podobajú sa na perzské mačky, majú však krátku a hustú srsť. Kríženci perzských mačiek s americkými mačkami krátkosrstými boli v Spojených štátoch amerických vystavovaní už začiatkom šesťdesiatych rokov, ale len ako mačky domáce, bez príslušnosti k určitému plemenu. V roku 1966 bolo rozhodnuté, že by sa tieto mačky mali chovateľsky podchytiť. Bol vypracovaný štandard a plemenu bol vcelku náhodne pridelený názov exotická mačka. Americká chovateľská organizácia CFA toto plemeno uznala už v roku 1967. Okolo roku 1982 boli prví jedinci dovezení do Európy – do Nemecka, Švajčiarska, Škandinávie. FIFe vzala exotické mačky na milosť až v roku 1984, a to v identických farbách, aké majú perzské mačky. Kategória:Plemená mačiek Kategória:Plemená mačiek z USA"}
{"id": "474441", "title": "Cane Corso", "context": "Vzhľad Telo tohto veľkého psa je pokryté krátkou a na dotyk tvrdou srsťou, ktorá je väčšinou čierna, šedá alebo žíhaná. Dobre kryje pred vodou. Telo je ťažkej konštrukcie, dobre osvalené a nie je štvorcového formátu, ako možno vidieť napríklad u hladkosrstého foxteriéra. Lebka je široká, typická pre väčšinu molossoidných psov. Oči sú stredne veľké a oválne, rôzne sfarbené. Uši trojuholníkového tvaru sú nasadené pomerne vysoko a nosené polovztýčené alebo priliehajúce k hlave. Krk je svalnatý, silný a rovný. Chrbát je tiež rovný a svalnatý. Chvost je pomerne vysoko nasadený a pri koreni silnejší, k špičke sa zužuje. Nohy sú svalnaté a silné, predné labky sú mačacie, zadné majú skôr oválny a kompaktnejší tvar. Dorastá do výšky 58 – . Váha sa pohybuje u súk v rozmedzí 38 – a u psov 42 – ."}
{"id": "86435", "title": "Sibírska mačka", "context": "Introduction  Sibírska mačka je mačacie plemeno. Je to stredne veľká až veľká mačka so stredne dlhou srsťou."}
{"id": "85579", "title": "Birma (mačka)", "context": "Introduction  Birma je polodlhosrsté mačacie plemeno s odznakmi nazývanými aj ako colorpoint. Výrazným plemenným znakom je biele zafarbenie labiek - tzv. ponožky. Birma ma dlhý huňatý chvost, biely golierik a dlhé fúziky, ktoré môžu mať dĺžku až 10 cm. Ako jedna z mála mačiek ma modré oči a jej sfarbenie môže byť biele, hnedobiele alebo bieločierne. Kategória:Plemená mačiek Kategória:Plemená mačiek z Mjanmarska Kategória:Plemená mačiek z Thajska"}
{"id": "42705", "title": "Abesínska mačka", "context": "Vzhľad Abesínske mačky sú charakteristické najmä nezameniteľným sfarbením srsti. Typickým znakom je kresba, tzv. ticking. Spočíva v zvláštnom zafarbení chlpu a po prvýkrát bola definovaná v chovateľských kruhoch zajacov. Každý chlp obsahuje dva až tri prúžky. Svetlé prúžky sa striedajú s tmavými a dávajú plemenu typický prírodný vzhľad. Je to zjavné najmä pri tradičných farbách sorrel a divokom sfarbení (farba podobná farbe divého králika). Plemeno má stredne veľké a svalnaté telo, dlhé a štíhle končatiny s oválnymi tlapkami. Chvost je dlhý, široký v mieste nasadenia, zbiehajúci sa do špičky. Mal by ladiť s telom mačky. Abesínska mačka má guľatú hlavu klinovitého tvaru, veľké, ďaleko od seba posadené uši, dlhý krk. Výrazné oči mandľového tvaru môžu byť jantárovo žlté, zelené alebo orieškové. Uznané zafarbenie srsti je hnedočervená, modrá, čokoládová, strieborná lila, žltohnedá, červená, krémová a pridružené farby korytnačinovej, uprednostňuje sa však prírodné zafarbenie s tmavými špičkami na chlpoch. Biela farba sa toleruje na brade a nozdrách."}
{"id": "10492", "title": "Aibo", "context": "Introduction Súbor:RUNSWift AIBOS.jpg|náhľad|230x230bod|Aibo ERS-7 na RoboCupe 2006 AIBO je autonómny robot v podobe domáceho psa. Je to zábavný výrobok spoločnosti SONY. Jeho meno je japonský slangový výraz, označujúci najlepšieho kamaráta."}
{"id": "220225", "title": "Aidi", "context": "Introduction  Aidi (Horský pes AIDI z Atlasu) je plemeno psa pochádzajúce z Maroka, uznané v FCI v skupine 2 (horské psy) pod číslom 247."}
{"id": "303911", "title": "Psík medvedíkovitý", "context": "Vzhľad Tento psík je stavbou tela podobný jazvecovi. Dosahuje dĺžku tela do , pričom je vysoký len asi 20 až . Dlhá strapatá srsť je hnedosivá, s tmavšími nohami a pozdĺžnom pruhom na chrbte. Hlava s mohutnými bokombradami má tmavú masku tiahnúcu sa od očí cez líca až ku krku. Asi dlhý chvost nosí voľne spustený."}
{"id": "10495", "title": "Aibo", "context": "Inteligencia Robot disponuje umelou inteligenciou. Jeho výnimočnosť podľa SONY spočíva v jeho autonómnom správaní. Pokiaľ sa mu nikto nevenuje, vykonáva svoj vlastný program. V prípade, že je nablízku jeho pán, AIBO s ním interaguje. Disponuje simuláciou šiestich emócií. Je to radosť, smútok, strach, zlosť, prekvapenie a prejav nevôle. Zabudované má štyri inštinkty: lásku, hľadanie, pohyb a hlad. Hlad je reprezentovaný nutnosťou dobíjať batérie. Nemá rád čierne predmety a tmavé miestnosti, čo vyplýva z toho, že meria vzdialenosti infračerveným senzorom. Čierne telesá pohlcujú toto žiarenie vo veľkej miere a AIBO zle odhaduje vzdialenosť jednotlivých predmetov. Tmavé okolie mu bráni v rozoznávaní podlahy, čo mu znepríjemňuje chodenie. Robota je možné prepnúť do módu, keď predvádza všetky kúsky, ktoré ovláda, alebo do stavu, keď sa správa autonómne, prirodzene. Majiteľ môže meniť jeho správanie tým, že vymení jeho Memory Stick za iný, ktorý je možné získať od priateľov, kúpiť, prípadne editovať pomocou performer kitu na počítači. Samozrejme, dokáže štekať a vydáva aj rôzne iné zvuky, ktoré majú buď podobu robotického hlasu, pesničiek, alebo akéhokoľvek importovaného zvuku. Dokáže tancovať na hudbu. Podobne ako každý pes je rád, keď ho majiteľ pohladí. Taktilný senzor je umiestnený na hlave. AIBO vyžaduje častú pozornosť a pohladenie. Na druhej strane, ak po tomto senzore majiteľ klepne, AIBO vie, že bol vyhrešený, a snaží sa modifikovať svoje správanie. V súlade s emočným programom za istých okolností, napríklad ak je zlostný alebo prejavuje nevôľu, nepočúva svojho pána. AIBO sa prejavuje navonok zvukovými efektmi, zmenou farby očí zo zelenej na červenú, čím vyjadruje kladný alebo záporný postoj, a pohybom tela. Jeho telo umožňuje chodiť, sedieť, podávať labku, naťahovať sa, tancovať a pod. Je možné hrať s ním futbal, pričom v štandardnej dodávke je na to určená lopta. Rvonako ako zvieratá vyrastá z mláďaťa na dospelého jedinca. Má schopnosť učiť sa a jeho pán ho môže učiť jednotlivé činnosti. Robot sa však učí aj sám na základe podnetov z okolia."}
{"id": "538214", "title": "Reč tela mačky", "context": "Komunikácia pomocou uší Mačacie uši vyjadrujú mačacie pocity veľmi presne. Pre mačku sú uši veľmi dôležité, má ich vyvinuté skvelo, mačacie uši sú schopné zachytiť aj tie najmenšie pohyby. Uši vodorovne sklopené : ,, Odíď preč, nahneval si ma!“ Vzpriamené uši smerujúce dopredu : ,,Všetko je v poriadku.\" Vzpriamené uši smerujúce na rôzne strany : ,, Čo sa deje? Začula som divný zvuk!\" Sklopené uši : ,,Beda ti budem sa brániť!\" Uši smerujúce dozadu : ,,Cítim, že to dopadne ozaj zle!\" Mačky plemena škótskej klapouchej mačky a scottish fold majú uši sklopené vždy. Keby sa mačky mali riadiť len jej ušami, by si mysleli, že sa bráni. Pritom tieto plemená sú milé a prítulné."}
{"id": "538218", "title": "Reč tela mačky", "context": "Komunikácia pomocou celého tela Mačky rôznymi postaveniami a polohami tela vyjadrujú emócie, nálady a obavy. Mačka si zakrýva labou tvár pričom je schúlená : ,, Je mi zima.\" Chvost zvesený, pri chodení sa brucho dotýka zeme : ,,Cítim sa neisto.\" Sediaca mačka, chvost pri tele : ,, Som ospalá.\" Zahrabávanie jedla : ,, Keď budem neskôr hladná, toto tu nájdem. Teraz rýchlo preč, niekto ma možno pozoruje.\" Ľahnutie na chrbát počas boja, vystrčenie zadných labiek, prípadné syčanie : ,, Tým, že ležím na chrbte sa môžem brániť oboma prednými labkami a zadnými ťa kopať! Natiahnutie a nasledovné zvalenie : ,, Prosím, pohlaď ma!\" Mačka v obrannej pozícií. Natiahnutá hlava ku neznámemu objektu, zdvihnutá labka : ,, Nepoznám ťa. Neublížiš mi?\" Syčanie pričom chvost je stiahnutý medzi nohami : ,, Drž sa odo mňa ďalej!\" Cvakanie zubami pri pozorovaní prírody z okna : ,, Zase mi tá sýkorka ušla!\" Vyvalenie na chrbte : ,, Dôverujem ti, tak ma nesklam.\" Ošuchovanie o človeka alebo vec : ,, Áno teba poznám, nechám na tebe svoj pach.\""}
{"id": "479709", "title": "Zoznam najrýchlejších zvierat", "context": "Psy Barzoj a anglický sivý chrt sú chrty, čo dokážu bežať rýchlosťou 75 km za hodinu. -->"}
{"id": "538215", "title": "Reč tela mačky", "context": "Komunikácia pomocou tváre Tvár mačky vie o jej momentálnej nálade povedať naozaj veľa, či už pomocou fúzov, očí a celkovej mimiky tváre. Uši otočené do strán, očné zreničky tenučké : ,,Okamžite odíď!“ Uši vodorovne sklopené, očné zreničky zväčšené na maximum : ,, Teraz ťa to bude bolieť! Veľmi!“ Uši smerujúce dopredu, očné zreničky ako pri dennom svetle, oči mierne privreté : Som šťastná.“ Hlava vborená do srsti na hrudi, uši sklopené a smerujúce dozadu : ,, Teraz dostaneš pár faciek!“ Fúzy rozprestreté dopredu, uši sklopené a smerujúce dozadu : ,, Bojím sa!“ Ale pozor, tiež sa netreba spoliehať len na očné zreničky. Očné zreničky sú stiahnuté na minimum aj pri pocitu agresie, ale znamenajú aj reakciu zreničky na prudké svetlo. Zreničky sa stiahnu, aby sa až tak veľa svetla nedostalo na sietnicu. Takisto veľké zreničky znamenajú strach, ale mačka má veľké zreničky aj v tme, preto, aby sa čo najviac svetla dostalo na sietnicu."}
{"id": "538213", "title": "Reč tela mačky", "context": "Komunikácia pomocou chvosta Mačací chvost je jedným z hlavných ukazovateľov mačacej nálady. Mačky ním vyjadrujú strach, smútok, šťastie, neistotu, nervozitu a pre iné mačky aj výstrahu. Každý z týchto pocitov má svoju polohu chvosta. Keď držia mačky chvosty hore, pričom koreň chvosta je vztýčený a jemný, koniec môže byť ohnutý, zdravia sa človeku alebo ďalšej mačke. Niektoré mačky naschvál zastanú pred novou osobou alebo inou mačkou, pretože nevedia, ako človek alebo mačka zareaguje a či ho prijme ako priateľa alebo ako votrelca. Okrem dorozumievania mačke chvost pomáha v udržiavaní rovnováhy. Mačka na postriežke. Mačka bežiaca so zdvihnutým a rovným chvostom k majiteľovi po zavolaní: ,, Niekto ma volá? Už idem!\" Chvost rovný a vystretý, no špička ohnutá k hlave : ,, Buďme priateľmi.“ Chvost rovný a vystretý, no špička ohnutá dozadu : ,, Som priateľská, ale neistá.“ Chvost ohnutý, smerujúci do zeme : ,, Ešte krok bližšie a uvidíš!“ Chvost zvesený a vodorovne švihajúci : ,, Som frustrovaná.“ Chvost zježený, zvesený a uši smerujúce vzad : ,, Som vystrašená, neviem čo mám robiť!“ Chvost zvesený medzi nohami : ,,Mám strach.\" Chvost zvesený v tvare písmena U : ,,Som na postriežke.\" Chvost zvesený a naježený : ,,Som pripravená brániť sa!\" Chvost vztýčený a naježený : ,,Som pripravená zaútočiť!\" Chvost vztýčený a rovný : ,,Som uvoľnená Chvost samice ohnutý ku koreňu a stočený na bok : ,,Som v ruji.\" Naširoko švihajúci chvost : ,, Som nervózna!\" Niektoré plemená ako japonský bobtail, majú iba časť chvosta, iné plemená ako manská mačka (manx) chvost nemajú vôbec. Obe plemená prichádzajú týmto znetvorením o veľmi dôležitý dorozumievací prostriedok."}
{"id": "220227", "title": "Aidi", "context": "Starostlivosť Aidi nevyžaduje zvláštnu starostlivosť. Je to však plemeno so silne vyvinutým obranárskym pudom, vďaka čomu treba byť opatrný pri styku s cudzími ľuďmi. Kupírovanie uší a chvostov je u nás nežiaduce, hoci je to v niektorých oblastiach bežná prax."}
{"id": "519759", "title": "Trasavka veľká", "context": "Správanie Stavia si nepravidelné malé siete, do ktorých chytá hmyz, častokrát väčší (hmotnosťou), než je on sám. Typická je obranná reakcia pri vyrušení - začne rýchlo kmitať telom, aby zmiatol nepriateľa."}
{"id": "299738", "title": "Tchor škvrnitý", "context": "Etológia Je aktívny najmä počas rána a podvečer. Jeho zrak je slabý a spolieha sa najmä na lepšie vyvinutý čuch. Nevydáva veľa zvukov, väčšinou ide o prenikavý výstražný výkrik, vrčanie a dlhý povoľný piskot. Sú to samotárske tvory a pohybujú sa najmä vo svojom 0,5 až teritóriu. V úkryte ostávajú sami a keď sa niekde stretnú sú agresívni. Je dobrý lezec. Keď spozornie, postaví sa na svoje nohy, ohne chrbát a obkrúti cez neho chvost na ktorom zježí srsť. Tiež pozdvihne hlavu, obnaží zuby a vydá prenikavý a krátky sykot. Ak sa cíti ohrozený, dokáže vylúčiť smradľavý sekrét z análnych žliaz pod chvostom. S prednými labami hrabú nory a na vyťahovanie prekážok, napr. koreňov, používajú zuby."}
{"id": "195380", "title": "Lasica myšožravá", "context": "Zaujímavosti Dokáže prenasledovať menšie hlodavce v ich chodbách. Samce sú oveľa väčšie ako samice."}
{"id": "10503", "title": "Konverzačný robot", "context": "Introduction  Konverzačný robot je druh robota. Táto kategória robotov sa zaoberá iba jednou z dôležitých vlastností robota, a to schopnosťou rozprávať sa so svojím majiteľom ľudskou rečou. Nejde iba o syntézu reči, robot musí chápať, čo mu jeho majiteľ hovorí, a musí vedieť konverzovať tak, aby jeho majiteľ bol ochotný sa s ním rozprávať. Tieto roboty sú určené ako spoločníci pre starých a osamelých ľudí, mali by im spríjemniť čas, prípadne sa o nich postarať z medicínskeho hľadiska. Najdôležitejšou vlastnosťou je teda schopnosť rozprávať a tá je výsadou človeka. Nemožno ich však celkom jednoznačne zaradiť medzi humanoidné roboty, pretože väčšina z nich je vo forme neforemných škatúľ alebo fantazijných zvieratok, alebo oveľa častejšie nainštalovaného softvéru. Na jeseň 2022 OpenAI spustila svoj chatbot ChatGPT, založený na modeli GPT-3. ChatGPT bol v čase uvedenia jedným z najpokročilejších chatbotov a považuje sa za dôležitý míľnik v rozvoji konverzačných systémov umelej inteligencie. Model bol trénovaný na obrovských množstvách textov a konverzácií a preto dokáže komunikovať s používateľmi prirodzeným a ľudským spôsobom a zvládať odpovedať na otázky z veľkého okruhu tém."}
{"id": "10493", "title": "Aibo", "context": "Opis AIBO pripomína skutočného psa v brnení. Má osemnásť kĺbov, čiže aj osemnásť stupňov voľnosti. Vidí pomocou CCD kamery, ktorú má uloženú v nose. Kamera má 0.18 Mpx a pomocou nej rozoznáva AIBO aj farby a dokáže sa orientovať v priestore. Vyhýbacie manévre mu pomáha vykonávať infračervený senzor, ktorý je určený na meranie vzdialeností. Počuje pomocou dvoch stereomikrofónov, čo mu umožňuje súčasne aj lokalizovať miesto, odkiaľ zvuk prichádza. Nemá implementovanú technológiu rozoznávania hlasu, a preto naň nereaguje. Rozoznáva tóny zo špeciálneho zvukového diaľkového ovládača – sound commandera – alebo tóny klasických hudobných nástrojov. Softvér, ktorý určuje model správania AIBO, je uložený v Memory Sticku, čo je typ flash pamäte, vyvinutý firmou SONY. Na krku má tlačidlo, pomocou ktorého ho možno v prípade nebezpečenstva vypnúť resp. aktivovať."}
{"id": "13156", "title": "I-Cybie", "context": "Introduction i-Cybie i-Cybie je animálny robot v tvare robotického psa. iCybie je výsledkom výskumu spoločnosti Tiger Electronics, tá však skrachovala a v súčasnosti robotického psíka vyrába a dodáva spoločnosť Silverlit toys. iCybie, ktorý bol na trh daný v auguste 2001 má podobné vlastnosti ako AIBO robotický psík spoločnosti SONY, je však podstatne lacnejší. Jeho cena v USA je 199 USD, teda v prepočte zhruba 8000 Sk. iCybie je plne autonómny, poslúcha na svoje meno a dokáže sa pohybovať za zvukom, ako je volanie jeho mena, ľudský hlas, tlieskanie apod. Na jedno tliesknutie sa dokáže zorientovať a zistiť odkiaľ prišiel zvuk a pohybuje sa smerom k nemu. Ak zatlieskate dvakrát po sebe, robot si sadne. Celkovo existuje až 16 rôznych kombinácií tliesknutí a k nim priradených funkcií. Inou možnosťou ako riadiť iCybieho je používať slovné príkazy. Napríklad vyslovením slova SIT (sadni) si robot sadne. Celkovo je k dispozícii 8 rôznych slovných príkazov. K riadeniu robota je ďalej možné použiť diaľkové ovládanie, ktoré je priložené k dodávke psíka. Dokáže prejavovať štyri emócie a to šťastie, smútok, hyperaktivitu a únavu. Po kúpe je robot šteňaťom, postupne dospieva až na vyspelého jedinca. Keď sa užívateľ prestane iCybiemu venovať, ďalších 10 až 30 minút potom vykonáva autonómne svoju činnosť a následne upadne do letargie. Podobne ako AIBO, dokáže ísť autonómne k nabíjačke a dobiť svoje batérie, keď je to potrebné. Možno ho dostať v mnohých farbách, podľa priania zákazníka. O tom, že konštrukcia takéhoto robota nie je jednoduchou záležitosťou svedčí aj to, že iCybie je zložený z 1400 súčiastok a drôty, ktoré obsahuje, majú dokopy dĺžku až 27 metrov. Celkovo je v robotovi zamontovaných 16 motorčekov. Prvé nabitie batérií trvá až 10 hodín, každé ďalšie nabíjanie trvá 4 – 6 hodín. Na jedno nabitie pritom dokáže iCybie pracovať 1,5 až 2,5 hodiny. Robot sa z času na čas podrobuje vnútornej kontrole, aby sa uistil, že je všetko v poriadku. Počas tejto kontroly sa nevenuje interakcii so svojim okolím a namiesto toho robí mechanické pohyby, hýbe prednými a zadnými nohami, otáča hlavou apod. Táto kontrola stavu sa deje po vybalení robota z krabice, teda keď je spustený po prvý raz, po dobíjaní batérií a po vložení nových batérií. Pri jeho pohybe počuť mechanické zvuky, aké si možno predstaviť pri pohybe akéhokoľvek mechanického zariadenia. Zmysly tvorí až 70 senzorov, ktoré mu dovoľujú získavať informácie z prostredia. Možno ich rozdeliť na niekoľko typov: Senzory zamerané na zisťovanie prekážok v pohybe robota Senzory určené na vnímanie dotyku, určené na to, aby ste mohli psíka pohladiť Infračervený senzor na komunikáciu s inými iCybie psíkmi, takže sa môžu spolu hrať Detektor pohybu – umožňuje používať iCybieho aj ako strážneho psa. Zvukové senzory zorientujú robota vzhľadom na zdroj zvuku a umožnia analyzovať zvukové signály Senzory rovnováhy a orientácie pomáhajú iCybiemu zorientovať sa v priestore a určiť svoju polohu. Táto hračka nie je pre malé deti, odporúčaný vek je minimálne 14 rokov a viac. Kategória:Animálne roboty"}
{"id": "544706", "title": "HiRISE", "context": "Introduction Kamera HiRISE pred štartom High Resolution Imaging Science Experiment , väčšinou skrátene ako HiRISE , je kamera pracujúca vo viditeľnej oblasti svetelného spektra s vysokým rozlíšením dosahujúci 30 až 60 cm / pixel, ktorá sa nachádza na palube americkej planetárnej sondy Mars Reconnaissance Orbiter krúžiace okolo planéty Mars. Kamera váži 65 kilogramov a za cenu 40 miliónov amerických dolárov ju zostavila spoločnosť Ball Aerospace & Technologies Corp. pod vedením Lunar and Planetary Laboratory University of Arizona. Zrkadlo teleskopu má priemer 0,5 metra. Veľkosť zrkadlá umožňuje robiť snímky objektov, ktoré sú cez 30 centimetrov veľké. HiRISE zosnímal povrch Marsu, vrátane prebiehajúcich misií roveru Curiosity, Opportunity a InSight."}
{"id": "13398", "title": "IRobot-LE", "context": "Introduction  iRobot-LE je domáci bezpečnostný robot spoločnosti iRobot. Prenáša cez web kamkoľvek na svete, kde je jeho majiteľ, obraz a zvuk z miesta, kde sa práve nachádza. Majiteľ ho môže na diaľku riadiť a prezrieť si tak celý byt, aby sa ubezpečil, že je všetko v poriadku. Prostredníctvom reproduktorov môže prenášať ľudský hlas do priestorov bytu a tak sa môže jeho majiteľ sprostredkovane rozprávať so svojimi deťmi, staršími príbuznými a zvieratami. Môže tiež „kričať a vyhrážať sa“ zlodejom, aj keď účinnosť takéhoto zastrašovania je zrejme sporná. Vďaka prednému páru kolies, ktorých zavesenie sa pohybuje vo vertikálnej ose, je robot schopný chodiť hore a dolu schodmi bez asistencie človeka. Do robota je zabudovaný regulárny počítač typu PC, bežiaci na procesore typu Pentium II. Operačným systémom je Linux a serverom, ktorý umožňuje spojenie cez internet je Apache. Cena tohto robota je na úrovni high-end notebooku. Kategória:Bezpečnostné roboty Kategória:Roboty IRobot"}
{"id": "55163", "title": "ISight", "context": "Introduction Externá kamera Obrázok:MacBook iSight.jpg|náhľad|Interná kamera MacBooku iSight je názov externej webovej kamery vyrábanej spoločnosťou Apple Computer od roku 2003 do roku 2006 a od roku 2005 i internej kamery, ktorá je súčasťou nových počítačov Apple; v súčasnosti sú ňou vybavené modely Cinema display, iMac, MacBook Air, MacBook a MacBook Pro. Externá kamera iSight používa pripojenie k počítaču prostredníctvom FireWire a je ju možné pripojiť ku ktorémukoľvek zo súčasných prenosných a stolných počítačov, ako i monitorov firmy Apple. Kamera iSight je využívaná programom iChat AV (program pre instant messaging), a prípadne i programom iMovie pre nahrávanie videa. Pracuje aj s ďalšími aplikáciami, ako napr. Skype. iSight disponuje snímačom CCD s uhlopriečkou 1/4 palca a rozlíšením 640x480 bodov, objektívom s clonou f/2.8 s troma optickými členmi, z toho dvoma asférickými. Objektív má automatické zaostrovanie od vzdialenosti 50 milimetrov a dokáže zachytávať video rýchlosťou 30 obrázkov za sekundu s 24-bitovou farebnou hĺbkou. Súčasťou iSight je zabudovaný mikrofón potláčajúci nežiaduci šum. Externá kamera iSight je výnimočná svojim priemyselným dizajnom a podľa Apple i svojou vysokou kvalitou. Je kompatibilná s operačnými systémami Mac OS X, Microsoft Windows a GNU/Linux. Vstavaný mikrofón je však funkčný len v Mac OS X (kvôli použitému proprietárnemu audio protokolu). Interná kamera iSight pracuje plnohodnotne aj v operačných systémoch Windows XP a Windows Vista, keďže Apple poskytuje prostredníctvom Boot Camp ovládače pre tieto systémy."}
{"id": "13252", "title": "Nuvo", "context": "Introduction  Nuvo je humanoidný robot japonskej spoločnosti ZMP Inc. Nuvo je vysoký a má hmotnosť 2,5 kg. Robot dokáže kráčať na dvoch končatinách, po páde sám vstane. Dokáže rozoznávať hlasové príkazy a možno ho ovládať diaľkovo pomocou mobilného telefónu. V hlave má namontovanú videokameru s rozlíšením 0,27 Mpix., ktorá sprostredkúva jeho majiteľovi zábery z okolia prostredníctvom mobilného telefónu. Robot disponuje 14 stupňami voľnosti, pričom na členok pripadajú 2 (×2), koleno 1 (×2), boky 3 (×2), plece 1 (×2) stupne voľnosti. Celá konštrukcia robota bola prispôsobená požiadavke na nízku cenu, ktorá mala umožniť jeho uvedenie na trh. Cena robota bola stanovená na 4 600 USD. Výrobca by ju rád v budúcnosti znížil na cenu bežného notebooku, plánovaný predaj je 3 000 kusov robota ročne. Kategória:Humanoidné roboty"}
{"id": "11953", "title": "QRIO", "context": "Introduction QRIO QRIO je humanoidný robot spoločnosti SONY. Je nasledovníkom robota s označením SDR-4x. Dokáže kráčať po rôznych povrchoch a tancovať, ako prvý robot dokázal bežať a poskakovať. Pre dosiahnutie plynulosti pohybov a malých rozmerov bol vyvinutý špeciálny servomotor Intelligent Servo Actuator ISA. ISA systém disponuje aj senzormi, ktorých úlohou je zisťovať v akej pozícii sa nachádzajú jednotlivé kĺby a špeciálnym riadiacim procesorom. Pri „statickom pohybe“ sa využíva na stabilizovanie robota umiestnenie jeho ťažiska tak, aby kolmica, ktorá ním prechádza smerom k zemi bola v rámci nohy na ktorej robot stojí, alebo medzi jeho nohami, s cieľom robota stabilizovať. Dynamická chôdza je sprevádzaná pohybmi, pri ktorých ťažisko robota nemusí byť nutne v tzv. zóne stability, pretože do úvahy sa berie dynamika pohybu a sily gravitácie sa vyrovnávajú s odstredivými silami pohybu. Hovorí sa o tzv. Zero Moment Point ZMP. QRIO podobne ako človek využíva „dynamický typ pohybu“. Robot disponuje senzormi v chodidlách, ktoré mu umožňujú detegovať typ povrchu, pomocou tlaku, ktorým povrch na robota pôsobí. Vďaka tomu je schopný detegovať skokové zmeny výšky povrchu až do alebo šikmú plochu až do 10 stupňov a prispôsobiť sa im. QRIO dokáže rozoznať mechanický tlak, ktorý je naň vyvíjaný a urobí krok smerom v ktorom je naň tlačené s cieľom zachovať svoju stabilitu a predísť pádu. Dokáže sa prispôsobiť tlaku, ktorý prichádza spredu, zozadu, zľava a sprava. Ak vyhodnotí situáciu tak, že pád je nevyhnutný, prispôsobí sa situácii a v smere pádu natiahne ruky. Riadiaci systém uvoľní servomotory, aby lepšie absorbovali pád. Následne robot zistí svoju pozíciu, obráti sa tvárou hore a dokáže sám vstať. QRIO disponuje dvomi kamerami a stereoskopickým videním. Je schopný rozoznávať tváre ľudí, pričom si ich pamätá. Analogicky je schopný rozoznať aj ľudské hlasy. V hlave má namontovaných sedem mikrofónov a vie nielen rozoznávať slová ale aj určovať smer, odkiaľ zvuk prichádza. Dokáže tiež odpovedať, jeho slovník obsahuje desiatky tisíc slovíčok. Je schopný dialógu a zapamätá si niektoré informácie o človeku s ktorým sa rozpráva. Disponuje emóciami, ktoré je schopný navonok prejavovať."}
{"id": "10497", "title": "SDR-4x", "context": "Introduction  SDR-4x je humanoidný robot spoločnosti SONY. Spoločnosť Sony, posmelená úspechom svojho robotického psíka AIBO, vytvorila ďalšieho robota, tentoraz humanoidného, pod názvom SDR-4X. SDR znamená Sony Dream Robot. Je to robot určený na zábavu, dokáže chodiť, spievať, tancovať, hrať futbal a mnohé ďalšie činnosti. Pre svoju konštrukčnú výšku však nie je schopný chodiť po schodoch. Má 38 kĺbov, a aby bola interakcia medzi človekom a robotom čo najbezpečnejšia, ich stavba je taká, aby nebolo možné do kĺbu vložiť prst a robot ho nemohol náhlym pohybom pricviknúť. Robot je skonštruovaný tak, že sa dokáže postaviť na nohy aj v prípade, že spadne na chrbát. Je určený implicitne na domáce použitie, takže na jeho chodidlách sú namontované senzory, ktoré mu umožňujú chodiť aj po veľmi hrubých kobercoch. Rozdiely vo výške podlahy v dráhe jeho pohybu môžu predstavovať až . Aby robot nespadol pri náhlom tlaku na jeho telo zvonku, má zabudovaný reflex predkročenia a zakročenia, podobne ako ho má človek. Ak má robot spadnúť, snaží sa dostať do takej polohy, aby došlo k čo najmenšiemu poškodeniu. SDR-4X má dve kamery, takže má stereoskopické videnie, čo mu umožňuje vidieť priestorovo. Pomáha to napríklad pri rozoznávaní rozdielu medzi okrajovou hranou dosky stola a čiarou nakreslenou na podlahe. Nemôže sa teda stať to, že nerozozná hranu stola a spadne z neho na podlahu, ako sa to stáva jednookému psíkovi AIBO. Vďaka stereoskopii dokáže na základe merania paralaxy určiť vzdialenosť objektu a vypočítať si dráhu pohybu, aby sa mu čo najúspornejšie a najbezpečnejšie vyhol. Robot má slovnú zásobu 60 000 slov, čo mu umožňuje konverzáciu. Ďalšie slovíčka si dokáže zapamätať. Na spracovanie komunikácie v ľudskej reči slúži externý počítač, pripojený cez bezdrôtovú sieť typu LAN. SDR-4X si dokáže zapamätať tváre desiatich ľudí, pričom trvá asi minútu, kým si uloží do pamäte všetky potrebné informácie. Ľudí rozoznáva aj podľa mena. Dokáže ich rozoznať aj podľa ich hlasu (disponuje až siedmimi mikrofónmi). Okrem schopnosti zapamätať si veľké množstvo situácií a ich riešení je schopný sa aj učiť a vyvíjať sa tak, aby mohol čo najlepšie žiť v rodine. Svojím správaním sa snaží prispôsobiť svojmu vlastníkovi. Robot má implementovanú tzv. krátkodobú a dlhodobú pamäť, podobne ako je to v prípade ľudí. Kategória:Humanoidné roboty Kategória:Roboty Sony"}
{"id": "284108", "title": "Vipet", "context": "Starostlivosť a výcvik Vipet sa ľahko učí, no vyžaduje časté cvičenie. Pri výcviku psa nikdy fyzicky netrestáme, pretože vipet je veľmi vnímavý a mohlo by ho to negatívne poznamenať. Pre svoj telesný rozvoj potrebuje dostatok voľného priestoru, pretože má rád krátke šprinty. Inak potrebuje rovnaké prechádzky ako iní psi. V zime je potrebné držať ho v byte/dome, chlad mu škodí. Jeho hladká srsť nevyžaduje takmer žiadnu údržbu."}
{"id": "13399", "title": "Banryu", "context": "Introduction  Banryu je japonský výraz pre draka-ochráncu a tiež názov bezpečnostného robota. Tento robot, ktorý pripomína malú obrnenú obludu, vyvinula spoločnosť Tmsuk, výrobca robotov, spolu so spoločnosťou Sanyo. Vývoj robota začal v roku 2001. Rýchlosť pohybu je 15 metrov za minútu. Vďaka unikátnemu detektoru dokáže robot „zacítiť“ dym z rozhárajúceho sa požiaru. Vďaka šikovnej konštrukcii sa dokáže pretiahnuť aj cez štrbinu s výškou iba . Má namontované infračervené snímače, zvukové senzory, teplotný senzor a senzor „vôní“. Umožňuje prenášať obraz a zvuk k ľudskému operátorovi. Existuje aj mód, v ktorom je vypnutá jeho autonómnosť a robot sa správa ako teleoperovaný alebo ho možno nastaviť tak, že sa mení zo strážcu na obyčajnú hračku. Kategória:Bezpečnostné roboty"}
{"id": "544363", "title": "Kuvičok obojkový", "context": "Hlas Samec kuvička obojkového sa ozýva 4 slabičným opakovaným wu wuwu wup, wu wuwu wup , alebo wü wüwü wüp či hü hü-hü hü . Medzi prvou a štvrtou slabikou uplynie 0,5 alebo 0,8 sekundy. Spev začína ticho a postupne zosilňuje. Zo začiatku pôsobí dojmom, že hlas prichádza z veľkej diaľky a sťažuje tak lokalizáciu volajúceho jedinca."}
{"id": "568608", "title": "Ara zelená (Ara militaris)", "context": "Introduction  Ara zelená alebo ara vojenská ( Ara militaris ) je papagáj patriaci do rodu Ara. Je veľmi učenlivý a rýchlo sa učí rôzne zvuky ako tiež napodobňovanie ľudského hlasu."}
{"id": "538655", "title": "Kahoot", "context": "Výskum Podľa výskumu uskutočneného dvoma študentmi na Nórskej vedeckej a technologickej univerzite, latencia siete pri prístupe na internetovú stránku výrazne ovplyvňuje kvalitu skúseností s platformou v štúdiách pozdĺžnych aj priečnych rezov s veľkosťou vzorky N = 21. Zistilo sa, že asi 70% veľkosti vzorky sa týka Kahootu! že majú pozitívne výsledky na všetkých úrovniach oneskorenia, zatiaľ čo rôzny počet študentov (medzi 10-20%) uvádza, že platforma je príliš časovo náročná a tvorí priamy vzťah s dĺžkou oneskorenia."}
{"id": "241576", "title": "Inteligentný dizajn", "context": "Definícia ID podľa zástancov tejto teórie Súbor:RNA-codons.png|thumb|Podľa stúpencov ID ak by sa napr. takúto digitálnu postupnosť AUGACGGAG… podarilo objaviť vo frekvenčnom spektre (pozri nižšie) výskumníkom z projektu hľadania mimozemskej inteligencie, bolo by ju možné pripísať inteligentnému pôvodu Súbor:Setiathomeversion4point45.png|thumb|Hľadanie signálov nesúcich informáciu v rámci programu SETI. Podľa inteligentný dizajn je úmyselný výber konaný s plným vedomím inteligentným činiteľom alebo osobou s cieľom spôsobiť konkrétny výsledok alebo cieľ."}
{"id": "591471", "title": "ChatGPT", "context": "Introduction  ChatGPT je variant modelu jazyka GPT (z ) vyvinutého spoločnosťou OpenAI. Využíva sa v konverzačných robotoch (chatbotoch) a iných aplikáciách z oblasti spracovania prirodzeného jazyka (, NLP). Firma OpenAI, výskumné laboratórium umelej inteligencie (anglická skratka AI), získala v roku 2023 svetovú pozornosť vývojom pokročilých jazykových modelov umelej inteligencie a verejným sprístupnením prototypov chatbotu ako GPT-3, GPT-3.5 (nasledovaným uzavretou verziou GPT-4 ). ChatGPT môže byť využívaný aj softvérom tretích strán."}
{"id": "569334", "title": "Bmon", "context": "Introduction  bmon je free a open source monitorovací a debugovací nástroj na monitorovanie využitia sieti (bandwidth), zaznamenávanie štatistík týkajúcich sa sietí a na ich vizuálne prezentovanie. Obsahuje rôzne výstupné metódy vrátane interaktívneho užívateľského rozhrania curses a programovateľného textového výstupu pre skriptovacie. bmon umožňuje zobraziť používateľovi: vizuálne využitie sieťového pásma (bandwidth) v reálnom čase celkové množstvo prenesených údajov CRC chyby kolízie prenesené pakety ICMPv6 bmon s rozšírenými panelmi"}
{"id": "51315", "title": "Search for Extra-Terrestrial Intelligence", "context": "SETI@home V roku 1999 bol začatý program SETI@home, ktorý pomocou distribuovaného výpočtového projektu analyzuje dáta pochádzajúce z rádioteleskopu v Arecibe."}
{"id": "520291", "title": "Qore (programovací jazyk)", "context": "Testovanie Qore podporuje testovanie prostredníctvom QUnit modulu ktorý zaobstaráva automatické testovanie a nepretržité integračné procesy pre kód napísaný v Qore."}
{"id": "472939", "title": "Kdeaccessibility", "context": "Zoznam softvéru  KMagnifier - lupa KMouseTool - program, ktorý pomáha klikať myšou KMouth - syntetizátor reči"}
{"id": "48744", "title": "Malware", "context": "Zásuvné moduly ActiveX a Java applety Trójske kone a vírusy sa objavujú nielen v e-mailoch ale celkom bezpečné nie je ani surfovanie po Internete, pretože i webové stránky (predovšetkým pochybného obsahu, ako je nelegálne ponúkaný softvér, pornografia a pod.) môžu obsahovať zákerné programy vo forme zásuvných modulov ActiveX a Java appletov. ActiveX je technológia firmy Microsoft, ktorá umožňuje do prehliadača Internet Explorer pripojiť zásuvný modul. Tento prvok je vlastne len inak vytvorený spustiteľný program, ktorý dokáže ovládať ktorúkoľvek službu operačného systému. I keď firma Microsoft urobila podstatné kroky aby zabezpečila túto technológiu i tak nebezpečenstvo stále hrozí. Jedným z bezpečnostných prvkov je podobne ako u makier digitálny podpis, pomocou ktorého sa dá zistiť kto ActiveX prvok vyrobil. Pred pripojením takéhoto prvku do prehliadača vás tento vždy upozorní a je na zvážení používateľa či ActiveX prvku bude dôverovať a nainštaluje ho. Ani používatelia iných prehliadačov ako Internet Explorer nie sú v bezpečí, pretože ich môžu ohroziť Java applety, ktoré sú nezávislé od prehliadača. Java applet je program vytvorený v jazyku Java a vložený na stránku. Rovnako ako modul ActiveX i Java applet môže využiť ktorúkoľvek službu operačného systému. Na zvýšenie bezpečnosti sa používa technológia Java Virtual Machine, ktorá pred spustením overuje nebezpečnosť spúšťaného programu. Preto je dôležité mať čo najnovšiu verziu tejto technológie (pre používateľov je nazvaná Java Runtime Environment)."}
{"id": "568194", "title": "Htop", "context": "Pozri aj  top (softvér) bmon ― monitorovanie množstva prenesených dát cez sieťové zariadenia"}
{"id": "599865", "title": "Bárium", "context": "\nBárium (REDIRECTŠablóna:LVA) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Ba a protónové číslo 56. (Podľa slovenského pravopisu do roku 1968 Báryum) Bárium je mäkký, reaktívny kov, ktorý patrí medzi kovy alkalických zemín. Búrlivo reaguje s kyslíkom aj vodou a preto sa s ním v prírode stretávame len v podobe zlúčenín. Reaktivita bária je natoľko vysoká, že môže byť dlhodobo uchovávané iba pod vrstvou alifatických uhľovodíkov (petrolej, nafta), s ktorými nereaguje. Na vzduchu sa môže samovoľne vznietiť. Soli bária farbia plameň do zelena."}
{"id": "197045", "title": "Klávesový nástroj", "context": "Introduction thumb Súbor:Bandoneonphoto3.jpg|thumb|Bandónium Klávesový nástroj (skrátene nazývaný aj klávesy ) je hudobný nástroj, na ktorom sa hrá pomocou klaviatúry. Najznámejším klávesovým nástrojom je klavír, medzi najstaršie klávesové nástroje patrí organ. Poznáme aj ďalšie mechanické, elektromechanické a elektronické klávesové nástroje."}
{"id": "541820", "title": "Amfora", "context": "Introduction Súbor:Athena Herakles Staatliche Antikensammlungen 2301 A full.jpg|náhľad|Herakles a Aténa 520 až 510 pred Kr. z etruského mesta Vulci. Amfora ( – „nosený z obidvoch strán“, ) je druh nádoby s charakteristický vzhľadom a veľkosťou. Používali sa už v neolite. Prepravovali sa v nich tuhé (obilie) aj tekuté látky ale hlavne víno a olej. Najčastejšie sú z keramiky, ale sú aj z kovu a zriedka z kameňa a skla. V starovekom Grécku boli amfory predmetom maliarskeho umenia a bohato sa zdobili. Amfora bola štíhla, mala dve vertikálne uši. Hrdlo nádoby bolo oproti telu výrazne užšie. Vzhľad sa od obdobia a miesta mierne odlišoval. V starovekých Aténach dostávali víťazi na panathenajských hrách tzv. panathenajské amfory , keramické vázy naplnené jemným olejom z olív pestovaných v posvätných hájoch. Boli približne pol metra vysoké, na jednej strane boli ozdobené zobrazením príslušnej súťažnej disciplíny a na druhej zobrazením bohyne Atény (napr. víťaz v behu na jedno stadion dostal 50 takýchto amfor, víťaz v pankratiu 40, víťaz v inej disciplíne 30). Grécka amfora mala objem asi 38,8 litra, rímska bola menšia 25,5 l."}
{"id": "102494", "title": "Základňa", "context": "Pozri aj  báza"}
{"id": "95264", "title": "Trifóriová galéria", "context": "Terminológia Termín trifórium alebo trifóriová galéria sa niekedy používa na akúkoľvek galériu pod oknami vysokého chóru, ktoré sú lomené pomocou arkád alebo kolonád, ako sú galérie v mnohých starovekých rímskych bazilikách alebo byzantských chrámoch."}
{"id": "530012", "title": "Baza", "context": "Pozri aj  báza"}
{"id": "10396", "title": "Divadlo (umenie)", "context": "Dejiny  Pozri aj: Divadlo (budova) Vznik divadla v praveku Najpravdepodobnejšie divadlo vzniklo z mimicko-magických hier primitívneho človeka. Praveký človek nerozumel mnohým prírodných javom ako sú blesk, hromobitie, dážď a preto ich zariekal a snažil sa získať ich priazeň rituálnym tancom. Tieto obrady mali zabezpečiť predovšetkým úspešný lov, od ktorého bolo priamo závislé prežitie pravekých ľudí. Pri týchto rituáloch človek používal zvieracie masky, aby sa čo najviac pripodobnil lovenému zvieraťu. Maska sa teda stala jednou z prvých divadelných rekvizít. Divadlo v antickom Grécku Počiatky divadelného umenia antického Grécka siahajú do polovice 6. storočia pred Kr. Divadelné umenie sa vyvinulo z náboženských slávnosti, ktoré doprevádzal zborový spev, živé obrazy a tanec a neskôr ich doplnil dramatický dej zobrazujúci a oslavujúci život a skutky boha vína – Dionýza. Vzniká tradícia dionýzií – slávnostných súťaží tragédií. ;Významné osobnosti gréckeho divadla Thespis (asi 7. storočie pred Kr.) Aischylos (asi 6. storočie pred Kr.) Sofokles (asi 496 – 405 pred Kr.) Aristofanes (asi 445 – 380 pred Kr.) Divadlo v antickom Ríme Divadlo starovekého Ríma je pokračovaním starogréckeho divadla. Do rímskeho divadla zakomponovali prvky gréckeho i etruského divadla. Divadlo sa v Ríme hralo podľa štátnického hesla: panem et circenses – chlieb a hry. Účelom divadelných predstavení nebolo učiť a povznášať, ale predovšetkým zabávať. Predstavenia sa konali počas slávností ludi Romani (Rímske hry) – predstavenia sa odohrávali na verejných priestranstvách, neskôr sa začalo so stavbou drevených a kamenných divadiel. Latinský termín herec ( histriones ) pochádza z mena profesionálnych aktérov ( ister ) etruských predstavení, ktoré zahŕňali pantomímu, spev, tanec a neskôr aj improvizovaný dialóg. Herci prestali používať masky a namiesto toho sa podľa vzoru Etruskov líčili. Herci nedávali dôraz na správnu výslovnosť a precítené deklamovanie, ale na výrečnú a presvedčivú mimiku a gestikuláciu, keďže nepoužívali masky. Rimania neobmedzovali počet hercov na javisku, vystupovalo toľko hercov, koľko hra vyžadovala. Okrem iného ženské roly začínajú hrať herečky . Rimania predovšetkým inscenovali latinské preklady gréckych drám; komédie prebásnené podľa gréckych predlôh, tzv. fabulae palliatae a komédie čerpajúce námety z rímskeho života, tzv. fabulae togatae . Najznámejšími tvorcami rímskych komédií sú Titus Maccius Plautus a Publius Terentius Afer . Medzi publikom boli najobľúbenejšie tzv. attelánske frašky. Rímske divadlo nikdy nedosiahlo tak vysokú úroveň ako divadlo grécke. Jeho význam však spočíva v tom, že Rimania sprostredkovali grécke divadelné umenie a jeho výdobytky ďalším národom žijúcim na území rímskeho impéria. S úpadkom ríše upadá aj divadlo, ktoré je neskôr považované nastupujúcou kresťanskou cirkvou za nežiaduci jav a je zakázané. Stredoveké divadlo Rozvoj stredovekého divadla trval vo feudálnej Európe od 9. storočia do polovice 16. storočia. Feudalizmus spolu s cirkvou sa snažili o vybudovanie novej, kresťanskej civilizácie. Cirkev sa usilovala zničiť všetko nemorálne, čo pretrvávalo z minulosti a protivilo sa dôstojnosti človeka, či učeniu o jedinom Bohu. Antické divadelné predstavenia boli síce zakázané, no takmer všetky Cirkev uchovala v svojich knižniciach a depozitároch. Rovnako ako takmer celú antickú vzdelanosť a literárnu tvorbu. Neskôr boli tieto predmetom štúdia na stredovekých univerzitách. V 9. storočí sa divadlo začína rodiť znova, tentoraz však z kresťanského kultu. Cirkev potrebovala osloviť ľudové masy, ktoré nerozumeli latinčine a priblížiť im biblické príbehy a postavy. V tomto čase pôsobilo divadlo zo všetkých umení najviac na ľudové masy, ktoré boli negramotné. V kostoloch sa začínajú hrať latinské dramatické výstupy pri veľkonočných bohoslužbách (tzv. veľkonočné trópy). Vznikali aj ďalšie náboženské žánre ako mystérium, mirákulum a moralita. Okrem náboženských žánrov, vznikli aj žánre svetské – plebejské: fraška a pastorála. Hlavnou budovou pre stredoveké divadlo bol kostol. Dramatické výstupy sa odohrávali najprv pri hlavnom, neskôr pri vedľajších oltároch. Neskôr prešlo na verejné priestranstvá – na tzv. simultánne javisko , simultánne preto, lebo bolo spoločné pre všetky výstupy. Na javisku boli malé domčeky, tzv. mansiony – na nich bola namaľovaná dekorácia a herci stáli vždy pred tým, v ktorom sa odohrával dej. Renesančné divadlo Obdobie humanistického a renesančného divadla vymedzujeme približne začiatkom 16. a polovicou 17. storočia. Celé obdobie sa nieslo v duchu znovuzrodenia antických ideálov , pričom sa zdôrazňovalo právo človeka na šťastný život, zmyslové poznanie a lásku, bezuzdé telesné rozkoše. Bojovalo sa proti výdobytkom stredovekých univerzít a umenia, ktoré sa považovalo za úpadkové. Renesancia bola proti kresťanskému ideálu pokory a hlásala odklon od Boha; zbožstvila kult zmyslov a príklon k radostiam života. V Taliansku vznikajú nové divadelné žánre – a to opera a balet. Prvé operné divadlo vzniklo v Benátkach, odkiaľ sa šírilo ďalej do Európy. Menia sa aj inscenačné techniky – simultánne javisko vystriedalo javisko s pohyblivými dekoráciami . Pri výrobe dekorácií Taliani využili ich objav perspektívy. Dekorácie boli maľované na plátne, ktoré bolo napnuté na trojbokých hranoloch, tzv. telari . Boli predchodcami kulís. Takéto usporiadanie javiska pretrvalo až do našich dní. Pozri aj: Commedia dell’Arte , Alžbetínske divadlo a William Shakespeare . Barokové divadlo V 17. storočí prenikol barok do všetkých umeleckých sfér. Divadlo obohatil najmä o vonkajší prepych, monumentálnosť a technické vymoženosti. V mestách vznikali reprezentačné divadelné budovy. Javisko sa premenilo na kulisové , nazývané aj kukátkové . Malo veľký priestor pred oponou, zvaný rampa . Tento javiskový systém pozostáva z viacerých maľovaných bočných stien (kulisy), ktoré sú zoradené v pároch rovnobežných k rampe a oddelených uličkami. Vzadu uzatvára priestor zadná stena – prospekt a hore sufity – závesné pásy látky, ktoré tvoria hornú časť javiskovej dekorácie. Objav kulís umožnil využiť celú hĺbku javiska a niekoľkokrát zmeniť scénu počas predstavenia. Tento javiskový systém sa využíval 250 rokov až do polovice 19. storočia. Divadlo od baroka po preromantizmus. Klasicistická dráma Klasicizmus vznikol a vyvrcholil v 17. a 18. storočí na francúzskom kráľovskom dvore za vlády Ľudovíta XIV., odkiaľ sa rozšíril do celej Európy. Vzorom pre klasicistické umenie sa stala antika. Umelci videli zmysel v napodobňovaní prírody. Klasicizmus sa utváral pod vplyvom racionalistickej filozofie (» Myslím teda som .« – René Descartes). Umenie nesmelo protirečiť rozumu, za najvyšší zákon bol považovaný súlad pravdy, krásy a dobra. Klasicizmus sa v oblasti drámy a divadla najlepšie rozvinul v dielach franczúskych autorov: Pierre Corneille, Jean Racine a Molière. Na počiatku nemeckého klasicizmu stál profesor Johann Christoph Gottshed . Uviedol do Nemecka francúzsku klasickú drámu a pomocou divadelnej riaditeľky a herečky Friederiky Karoliny Neuberovej reformoval nemecké divadlo. Ich cieľom bolo očistiť Nemecko od lacných a bezcenných hier a nahradiť ich prekladmi francúzskej klasiky a vlastnou tvorbou. Kritik teoretik a dramatik Gotthold Ephraim Lessing je považovaný za tvorcu nemeckej meštianskej drámy. Preromantizmus v nemeckej dráme sa objavuje najmä v tvorbe skupiny Sturm und Drang. Toto hnutie bolo zamerané proti aristokratickému klasicizmu, ale najmä proti osvietenstvu. Hnutie zdôrazňovalo tvorivú slobodu osobnosti, odmietajúcu spoločenské konvencie a predsudky a riadiacu sa vlastným srdcom. Uprednostňovalo cit a vášeň pred racionalizmom a intelektualizmom. Do protikladu k mestu dávalo voľnosť prírody. Prikláňalo sa k ľudovým tradíciám. Najznámejší predstavitelia hnutia sú Johann Wolfgang Goethe (1749 – 1832) a Friedrich Schiller (1759 – 1805). V Taliansku sa na reformu zostarnutej commedie dell Arte podujal Carlo Goldoni – nahradil starú improvizovanú komédiu typov charakterovou komédiou . Známy je hrami: Sluha dvoch pánov , Čertice , Mirandolina a iné. Divadlo v 19. storočí. Romantizmus a realizmus Romantizmus sa rozšíril ako reakcia na príliš rozumové osvietenstvo a na vzdelancov zameraný klasicizmus. Proti vláde rozumu hájili romantici právo citu. Mali požiadavku tvorivej originality, vytvárania neskutočného sveta. Drámu obohatili o lyrické prvky a opisy duševných stavov. Základným motívom bolo osobné rozčarovanie a sklamanie. Vynašli pochmúrnu „osudovú“ drámu. Romantizmus nemal na divadlo podstatný vplyv – pôsobil však na vnútornú štruktúru drámy a na herecké umenie. Vniesol do divadla slobodu a pestrosť. Oslňoval rušným dejom, fantáziou, tajuplnosťou, dobrodružstvom, exotikou, veľkými tragédiami lásky a vášne a bohatou výpravou a dekoráciou. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov romantickej drámy patria: Victor Hugo, George Gordon Byron, Percy Bysshe Shelley, Alexander Sergejevič Puškin a Michail Jurievič Lermontov. Realizmus vznikol vo Francúzsku v 40. rokoch 19. storočia ako protipól romantizmu. Tento smer bol vynútený i politicky, pretože po neúspešnej revolúcii v roku 1848 bolo treba sa pozrieť na svet bez ilúzií a fantázie (z latinčiny realis skutočný). Jeho nástup podporil aj pokrok vedy a techniky → pozitivizmus. Preferovalo sa objektívne skúmanie, metafyzika bola zavrhnutá a umenie si začalo osvojovať metódy objektívneho pozorovania. V divadle realizmus reprezentovala metóda Meiningenčanov – divadelného súboru Juraja II., vojvodu sasko-meiningenského . Usilovali sa o najvernejšie zobrazenie skutočnosti, či už išlo o ľudí, kostýmy alebo dekoráciu. Naturalizmus (z latinčiny natura príroda) je metódou umeleckého zobrazenia skutočnosti založená na filozofii pozitivizmu a darwinizmu. Opisoval temné stránky života človeka, vyznačoval sa vulgárnym jazykom, drastickými a krutými scénami. Život však iba »fotografoval«, nevysvetľoval ho a tak zostal iba na jeho povrchu. Dekorácia mala byť odrazom konkrétneho životného prostredia a tak vzbudzovať dokonalý obraz reality. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov drámy realizmu a naturalizmu patria: Émile Zola, Honoré de Balzac, Nikolaj Vasilievič Gogoľ, Anton Pavlovič Čechov, Ivan Sergejevič Turgenev, Alexander Nikolajevič Ostrovskij, Henrik Ibsen, August Strindberg, Oscar Wilde a George Bernard Shaw. Premeny divadla v prvej polovici 20. stor., vplyvy avantgardy Jedným z prvých umeleckých smerov, ktorý ovplyvnil divadlo bol impresionizmus. Jeho snahou bolo vyjadrenie okamžitého zmyslového dojmu, nie je zobrazovaná skutočnosť, ale nálada (impresia). V dráme sa do popredia dostávajú lyrické opisy a epizódne príbehy. Okrem impresionizmu je badať aj vplyv symbolizmu. Veľký význam bol prikladaný najmä na obraznosť a fantáziu, skutočnosť vyjadrovali iba náznakom, symbolom. Do drámy priniesol maximálnu štylizáciu, ktorá niekedy prerástla až do nežiaducej abstrakcie – v herectve, i vo výprave. Predstavitelia: Stéphane Mallarmé (dramatik); Adolphe Appia a Edward Gordon Craig (obaja scénografovia) Nemeckým prínosom do vlny avantgardného u menia bol expresionizmus. Usiloval sa ponoriť do skutočnosti, vystihnúť jej podstatu, jej vnútro a nie len zobraziť jej vonkajšiu podobu. Bol poznačený životným pesimizmom, tiesňou, napätím a emóciami, spôsobenými najmä prvou svetovou vojnou. Expresionistické herectvo sa líši od realistického tým, že nezobrazuje postavu ako celok, ale iba jej črtu a pomocou nej sa snaží zdôvodniť konanie postavy. Predstavitelia: Max Reinhardt (režisér); Georg Keiser, Ernst Toller (obaja dramatici) V Sovietskom zväze sa začína vyvíjať konštruktivizmus, ovplyvnený najmä výdobytkami pokroku a jednoduchosťou a účelnosťou základných technických zariadení. Účelnosť konštrukcií stavieb a strojov ovplyvnila najmä scénografiu. Predstavitelia: Vsevolod Emilievič Mejerchoľd a Sergej Ejzenštejn (obaja režiséri) Stanislavskij, Brecht, absurdná dráma Stanislavskij a Dančenko Títo dvaja muži sú zakladateľmi (1898) jednej z najvýznamnejších divadelných inštitúcií na svete – Moskovského akademického umeleckého divadla (známe ako MCHAT). Stanislavskij vytvoril svoju hereckú metódu , ktorú nazval psychickým realizmom → Herci sa museli plne stotožniť s rolou, museli ju prežívať, museli vedieť zdôvodniť svoje konanie. Do hry vstúpili nálady, náznaky, odtienky citov namiesto okázalých gest a efektných pohybov. Zo Stanislavského školy vyšli režisérske osobnosti divadla: Vsevolod Emilievič Mejerchoľd, Jevgenij Bagrationovič Vachtangov, Alexander Jakovlevič Tairov a Valentín Kozmenko-Delinde. Epické divadlo Dramatický a divadelný model stavajúci na rozbití divákovej ilúzie , že na javisku nie je predvádzaný skutočný život skutočných postáv, ale ide len o ilúziu, o divadelné predstavenie. Divák je takto angažovaný k aktívnemu porovnávaniu divadelného príbehu s realitou a svojim vlastným životom. Po formálnej stránke dramatici nahradili prítomný dramatický čas časom minulým epickým, v hrách vystupuje množstvo postáv a rozprávač, scéna sa často mení. Podstatou je odcudzenie , tzv. V-Effekt. Herec musí mať odstup od textu, nesmie sa stotožniť s úlohou, postavu má predstavovať, racionálne objasniť a nemá diváka citovo viazať. Medzi scudzovacie efekty patria songy, komentáre, prestavba scény bez spustenia opony a pod. Hlavným predstaviteľom epického divadla bol nemecký dramatik, režisér a divadelný teoretik Bertolt Brecht. Medzi jeho najznámejšie diela patria: Baal , Žobrácka opera , Matka Guráž a jej deti , Život Galileiho , Dobrý človek zo Sečuanu a Kaukazský kriedový kruh . Absurdná dráma Je nazývaná aj antidrámou , je postavená na nihilistickej koncepcii a vychádza z existencionalizmu. Dielam často chýba súvislý dej a zápletka. Motivácia postáv je neznáma, (ne) komunikácia medzi postavami nadobúda absurdný charakter, chýba aj rozuzlenie hry. Postava je zvyčajne osamelý človek neschopný komunikovať s ostatnými. Predstavitelia: Eugène Ionesco ( Stoličky , Plešatá speváčka ) a Samuel Beckett ( Čakanie na Godotta ) Experimentálne divadlo Experimentálne divadlo je súhrným označením pre vizuálne aj akusticky orientované predstavenie, ktoré nie sú naratívneho charakteru. Vychádza viac z vizuality, gesta, tanca (súčasného), nonverbality, zvuku (klangtheater), absentuje literárny príbeh a dramatizácia. Futuristické divadlo. Totálne divadlo. Drama predmetov. Merz – divadlo. Figurálny kabinet. Divadlo rúk. Performancia. Butó. Tanečné divadlo. Pohybové divadlo. Experimentálna akustická poézia. Multimedialne divadlo. Interaktívne divadlo. Edwadr Gordon Craig: Umenie divadla vzniklo z gesta a tanca. Dnešní dramatici nie su deťmi divadla, ale literatúry."}
{"id": "225151", "title": "Vodná architektúra", "context": "Ponorené stavby – uprostred vody Súbor:Lisboa-Oceanario.jpg|náhľad|Oceanárium v Lisabone Takéto budovy sú vzácne. Väčšina podvodných konštrukcii myslených pre žitie je projektovaných a vyrobených ako výskumné zariadenia. Výnimkou je Julesova podmorská búda v Key Largo, podvodné prieskumné laboratórium premenené na hotel. Pre malú veľkosť a prísne bezpečnostné opatrenia sa takéto podvodné konštrukcie skôr podobajú statickým ponorkám alebo ropným tankerom. Ani pri riešeniach kde budova nie je úplne ponorená vo vode neexistuje mnoho architektonických príkladov. Veľké akvária sa najviac podobajú tomuto typu budov, napr. Oceanárium v Lisabone."}
{"id": "569898", "title": "Baňa (sauna)", "context": "Rituál kúpania Teplota v bani býva často vyššia než 93°C a plstené alebo vlnené čiapky sa zvyčajne nosia na ochranu hlavy a vlasov pred týmto intenzívnym teplom, ktoré by pri kontakte mohlo spôsobiť popáleniny. Bežne sa sedí na malej podložke, ktorú si do bane prinesiete , aby ste si chránili holú pokožku a nechty pred horúcim drevom a tiež z hygienických dôvodov. V Rusku sa bežne predávajú špeciálne plstené čiapky v sadách s plstenými rukavicami bez prstov a spolu s extraktmi, ktoré sa zmiešajú s vodnou parou. Bežné je tiež používanie domácich bylinných extraktov a piva. Na steny možno zavesiť aj sušenú palinu. Na masáž a na uľahčenie prenosu tepla z horúceho vzduchu do tela sa bežne používajú zväzky sušených konárov a listov z bielej brezy, duba alebo eukalyptu (nazývané kúpeľová metlička - rus. банный веник). Vysušené vetvičky – veniky - pred použitím navlhčia veľmi horúcou vodou. V lete sa namiesto nich môžu použiť čerstvé konáre. Niekedy namiesto toho, aby sa vetvičky sušili, sa v lete v čase, keď majú čerstvé listy, zmrazia, a neskôr sa pred použitím rozmrazia. V stredoeurópskych židovských kúpeľoch (nazývaných schmeis ) sa namiesto brezových vetvičiek používali dlhé kefy vyrobené z rafie. Keď nastane prvé potenie, je obvyklé ochladzovať sa vonku na vzduchu alebo sa ošpliechať v blízkej studenej vode v jazere alebo v rieke. V zime sa ľudia môžu váľať na snehu bez oblečenia alebo sa kúpať v jazerách, kde sú do ľadu vyrezané prieruby. Potom znovu vstúpia do bane a na kamene rozstrekujú malé množstvo vody. Ak použijete naraz priveľa vody, para bude chladná s pocitom lepivosti. Malé množstvo vody na dostatočne horúcich skalách sa rýchlo odparí a vytvorí sa para pozostávajúca z malých častíc pár. Mávanie vetvičkami spôsobuje konvekčné prúdenie tepla. Druhé potenie obvykle nastane po tom, keď sa použijú vetvičky, ale niektorí ľudia ich používajú až pri treťom cykle kúpeľa. Po každom vypotení sa opakuje ochladzovanie a zúčastnení využívajú prestávku na pitie piva, čaju alebo iných nápojov, na hranie hier alebo na relaxáciu v dobrej spoločnosti v predsieni pred parnou miestnosťou. Bežné komerčné bane majú zvyčajne tri miestnosti: parnú miestnosť ústiacu do veľkej časti so sprchou, kamenné lavice a niekedy malé bazény, pred ktorými je veľká suchá miestnosť na vyzliekanie. V bani môže byť bar, kde si ľudia môžu neskôr dať nápoje alebo ľahké jedlá."}
{"id": "107634", "title": "Krištáľ (kremeň)", "context": "História a povery Od stredoveku sa z veľkých kryštálov kremeňa vyrábali nádoby pre kláštorné poklady a krištáľové gule. Na Slovensku vzniklo v stredoveku dnes už nepoužívané pomenovanie horský krištál na odlíšenie od, v tom čase vynájdeného, dokonale bezfarebného kusu skla. Názov krištáľ pochádza z gréckeho krystalos , alebo kryos , čo znamená ľad alebo chlad. Názov pochádza z toho, že v staroveku si ľudia mysleli, že krištáľ je tak hlboko a pevne zmrazený ľad, že sa nemôže nikdy roztopiť. Austrálski aborigénovia a prérijní Indiáni v Severnej Amerike používali krištáľ ako talizman a na veštenie. Navajovia verili, že krištáľ ako prvý spôsobil, že Slnko začalo svietiť na Zem. Šamani považovali krištáľ za kameň svetla a používali ho ako jasnovidecký nástroj na hranici medzi viditeľným a neviditeľným."}
{"id": "144929", "title": "Arybalos", "context": "Introduction Súbor:Aryballos Kameiros Louvre A486.jpg|náhľad|Lakónsky baňatý aryballos, cca 575 – 550 pred Kr. Arybalos ( aryballos , z gréckeho aryo - čerpám) je typ starogréckej keramickej nádoby. Arybalos (mn. č. aryballoi ) bola malá nádoba v období gréckej antiky. V týchto nádobách sa uchovávali drahé oleje a masti. Jej tvar prekonal v priebehu 8. - 6. storočia pred Kr. istý vývoj. Najstaršie nádobky tohto typu majú krátku nôžku a baňaté telo, neskôr prevláda telo hruškovité a napokon arybaly s okrúhlym telom, úzkym hrdlom, jedným či dvomi uškami a zaobleným dnom. Arybaly naplnené olejom nosievali grécki atléti (i v gymnasiach) v koženom vrecúšku uviazané na zápästí. Väčšina arybalov je zhotovená z keramiky no sú známe aj bronzové."}
{"id": "41214", "title": "Chemický prvok", "context": "Introduction + Desať najrozšírenejších prvkov vo vesmíre Prvok Perc. zastúpenie Vodík 73,900 % Hélium 24,000 % Kyslík 1,070 % Uhlík 0,460 % Neón 0,134 % Železo 0,109 % Dusík 0,097 % Kremík 0,065 % Horčík 0,058 % Síra 0,044 % Chemický prvok alebo prvok je látka zložená z atómov s rovnakým protónovým číslom. Ide o chemicky čisté látky, ktoré už nemožno rozložiť na jednoduchšie látky. V minulosti používaná definícia prvku ako látky, ktorá je nedeliteľná na ďalšie zložky s inými chemickými vlastnosťami, bola zamietnutá, lebo nebrala do úvahy rozdielne vlastnosti izotopov (najmä pri atómoch s nízkym protónovým číslom), ani alotropné modifikácie niektorých prvkov. Rozhodujúcim kritériom odlišnosti jednotlivých prvkov je protónové číslo, štruktúra elektrónových obalov jednotlivých prvkov zasa determinuje ich chemické vlastnosti. Vďaka tomuto periodickému zákonu možno prvky usporiadať do periodickej tabuľky. V súčasnosti poznáme 118 chemických prvkov, z toho 94 sa vyskytuje na Zemi, zvyšných 24 bolo umelo pripravených (technécium ako prvý umelý prvok v roku 1937)."}
{"id": "144197", "title": "Bohrium", "context": "Introduction  Bohrium , číta sa borium, (lat. bohrium ) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Bh a protónové číslo 107. Je to 15. transurán a 4. transaktinoid, silno rádioaktívny kovový prvok, pripravovaný umelo v cyklotróne alebo urýchľovači častíc. Bohrium je rádioaktívny kovový prvok, ktorý nebol dosiaľ izolovaný v dostatočne veľkom množstve, aby bolo možné určiť všetky jeho fyzikálne konštanty. Pri svojej polohe v Periodickej sústave prvkov by svojimi vlastnosťami malo pripomínať rénium. Jeho najstabilnejší izotop 274Bh má polčas rozpadu 40 sekúnd."}
{"id": "579091", "title": "Monoizotopický prvok", "context": "Rozdiel od mononuklidických prvkov Zoznam monoizotopických prvkov sa prekrýva, ale nie je zhodný, so zoznamom mononuklidických prvkov, ktoré sú charakterizované jediným izotopom (nuklidom) v prírode. Dôvod pre tento rozdiel je prítomnosť niekoľkých rádioaktívnych prvotných nuklidov s dlhými polčasmi rozpadu v prírode, ktoré tvoria zmes s monoizotopickými prvkami, takže nie sú prirodzene mononuklidické. Táto situácia nastáva pre 7 monoizotopických prvkov: vanád, rubídium, indium, lantán, európium, rénium a lutécium. Pre dva z týchto prvkov (indium a rénium) je rádionuklid v skutočnosti bežnejší než stabilný izotop. V dvoch ďalších prípadoch (bizmut a protaktínium) existujú mononuklidické prvky, ktoré majú prvotné nuklidy (s dlhým polčasom rozpadu), ale nie sú monoizotopické, pretože tento nuklid je rádioaktívny, takže nemajú žiadne stabilné izotopy. Aby prvok mohol byť monoizotopický, musí mať jeden stabilný nuklid."}
{"id": "111729", "title": "Biogénny prvok", "context": "Delenie biogénnych prvkov (v širšom zmysle) Biogénne prvky sa delia podľa percentuálneho množstva v organizme (na dve či tri veľmi rôzne označované hmotnostné skupiny) a podľa miery výskytu vo všetkých organizmoch (na invariabilné a variabilné). Celkové delenie je teda takéto: I) biogénne prvky prvého rádu (primárne biogénne prvky): tvoria viac ako 0,1 % hmotnosti organizmu: invariabilné: vodík, kyslík, uhlík, dusík, sodík (zaraďovaný aj pod II), fosfor, vápnik variabilné: žiadne II) biogénne prvky druhého rádu (sekundárne biogénne prvky): tvoria menej ako 0,1 % a viac ako 0,005 % hmotnosti organizmu (podľa iných zdrojov: viac ako 0,001 % hmotnosti alebo 0,001 % sušiny a podobne): invariabilné: horčík, draslík, železo (zaraďované aj pod III), síra, chlór, fosfor variabilné: bróm, kobalt (zaraďovaný aj pod III), titán, vanád III) biogénne prvky tretieho rádu: ostatné prvky: invariabilné: meď, zinok, mangán, fluór, jód, molybdén, bór (zaraďovaný aj ako variabilný), kremík (zaraďovaný aj ako variabilný) variabilné: väčšina ostatných prirodzených prvkov Skupina III) sa niekedy delí na dve ďalšie hmotnostné podskupiny (označme ich IIIa) a IIIb) – pozri ). Uvedené tri skupiny sa zvyknú alternatívne označovať rôzne, a to takto: I makrobiogénne p. (biogénne p., primárne b. p.), II mikrobiogénne p. (sekundárne b. p.), III ultramikrobiogénne p. (oligobiogénne p., stopové p.) I makrobiogénne p. (biogénne p., primárne b. p.), II oligobiogénne p. (sekundárne b. p.), III mikrobiogénne p. (stopové p.) I + II makrobiogénne p., III mikrobiogénne p. (stopové p.) I + II makrobiogénne p., IIIa) mikrobiogénne p., IIIb) ultramikrobiogénne p. (stopové p.) Výraz makrobiogénne prvky možno vždy nahradiť slovom makroprvky alebo makroelementy alebo hlavné živiny; výraz mikrobiogénne prvky zas slovom mikroprvky alebo mikroelementy. Kategória:Biochémia"}
{"id": "147464", "title": "Unbinilium", "context": "Introduction  Unbinilium alebo eka-rádium je dočasný názov zatiaľ neobjaveného chemického prvku v periodickej tabuľke, ktorý má dočasnú značku Ubn a protónové číslo 120. Prvok môže byť zaujímavý tým, že patrí do tzv. ostrova stability, pričom izotop 304 by mohol byť najstabilnejší zo všetkých, ktoré je možné pripraviť súčasnými metódami. Tento prvok by mal byť najťažším prvkom ostrova stability a súčasne s prvkom číslo 114, najsférickejší. Vznik 22Ti + 98Cf → 120Ubn Kategória:Chemické prvky Kategória:Jadrová fyzika"}
{"id": "148071", "title": "Triely", "context": "Introduction  Triely sú chemické prvky 13. skupiny periodickej tabuľky. Patria sem bór (B), hliník (Al), gálium (Ga), indium (In), tálium (Tl) a nihónium (Nh). Bór sa považuje za polokov, ostatné triely sú kovy. Elektrónová konfigurácia ich valenčnej vrstvy je je ns2 np1, vďaka čomu preferujú tvorbu chemických zlúčenín v oxidačnom stave I a III. Bór je v prírode zastúpený iba vo veľmi malom množstve, pravdepodobne kvôli štiepeniu jeho jadra účinkom prirodzenej rádioaktivity. Hliník je tretí najrozšírenejší prvok v zemskej kôre (7,4 %). ;Mnemotechnická pomôcka B ol Al exej Ga garin In dickým Tl močníkom?"}
{"id": "96156", "title": "Bárium", "context": "Výroba, zlúčeniny a využitie Elementárne bárium sa priemyslovo vyrába elektrolýzou taveniny chloridu bárnatého. Zlúčeniny bária, napr. peroxid bárnatý BaO2 alebo dusičnan bárnatý Ba(NO3) 2 sa využívajú pri výrobe pyrotechnických produktov vďaka ich výraznej farebnej reakcii v plameni. Chróman bárnatý sa používa ako pigment v maliarstve pod názvom barytová žlť , citrónová žlť alebo žltý ultramarín . Ďalšie uplatnenie majú zlúčeniny bária v špeciálnych aplikáciách sklárskeho priemyslu, príkladom môžu byť katódové trubice pre výrobu obrazoviek farebných televíznych prijímačov. V niektorých žiarivkách slúži elementárne bárium ako geter, teda látka slúžiaca k likvidácii stopového množstva kyslíka a vodných pár v inertnom plyne, ktorým je svietidlo naplnené. Síran bárnatý BaSO4 patrí k najvýznamnejším zlúčeninám bária. V analytickej chémii sa využíva nízka rozpustnosť tejto zlúčeniny na gravimetrické stanovenie obsahu síranov vo vzorke. Ak je obsah síranov nízky, váženie vyzrážaného síranu bárnatého neposkytuje spoľahlivé výsledky - v tom prípade je vhodnejšia metóda nefelometrická, hodnotiaca intenzitu vzniknutého zákalu. Suspenzia síranu bárnatého vo vode vykazuje značne vysokú hustotu a nachádza uplatnenie pri ťažbe ropy. Po vyčerpaní väčšiny ropy z ložiska sa barytová suspenzia vtláča do vrtu a vytláča zvyšky ľahšej ropy k povrchu, čím umožňuje prakticky kompletné vyťaženie vrtu. Bárium je ako pomerne veľký atóm schopné absorbovať množstvo röntgenového žiarenia. Pri röntgenovom snímkovaní tráviaceho traktu vypije pacient suspenziu síranu bárnatého vo vode a po niekoľkých desiatkach minút možno získať kvalitnú snímku žalúdka a čriev pacienta. Nízka rozpustnosť tejto zlúčeniny pritom zamedzí možnosti otravy pacienta toxickým iónom Ba2+. Síran bárnatý je aj zložkou omietok, ktorými sú pokryté múry röntgenových ordinácií, čím sa zabraňuje nechcenému ožiareniu lekárskeho personálu. Veľmi čistý síran bárnatý je prakticky ideálne biely a nachádza uplatnenie pri výrobe súčastí spektrometrických zariadení na meranie farebnosti rôznych látok (napr. v textilnom priemysle, farbivá v automobilovom priemysle). Síran bárnatý slúži v gumárenskom priemysle ako plnivo kaučukových výrobkov, ktoré súčasne zafarbuje výsledný produkt na bielo. Uhličitan bárnatý BaCO3 je zložkou otravných návnad na hlodavce."}
{"id": "96154", "title": "Bárium", "context": "Introduction  Bárium () je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Ba a protónové číslo 56. (Podľa slovenského pravopisu do roku 1968 Báryum) Bárium je mäkký, reaktívny kov, ktorý patrí medzi kovy alkalických zemín. Búrlivo reaguje s kyslíkom aj vodou a preto sa s ním v prírode stretávame len v podobe zlúčenín. Reaktivita bária je natoľko vysoká, že môže byť dlhodobo uchovávané iba pod vrstvou alifatických uhľovodíkov (petrolej, nafta), s ktorými nereaguje. Na vzduchu sa môže samovoľne vznietiť. Soli bária farbia plameň do zelena. Bárium objavil v roku 1774 Carl Wilhelm Scheele. Čisté bárium ako prvý izoloval Humphry Davy v roku 1808 pomocou elektrolýzy."}
{"id": "552149", "title": "Hydrid (zlúčenina)", "context": "Názvoslovie Hydridy kovov 1.-12. skupiny, kde vodík nadobúda oxidačné číslo H-I, sa zlúčenina pomenuje ako hydrid + prídavné meno príslušného katiónu s odpovedajúcou koncovkou podľa oxidačného čísla. Hydridy polokovov a nekovov (prvkov p-bloku) sa tvoria pridaním prípony -án ku koreňu latinského názvu prvku, alebo koncovky -ovodík v prípade halogénov. Prvky 1.-12. skupiny (vybrané príklady) Prvky 13. skupiny Prvky 14. skupiny Prvky 15. skupiny (pniktogény) Prvky 16. skupiny (chalkogény) Prvky 17. skupiny (halogény) Vzorec Názov Vzorec Názov Vzorec Názov Vzorec Názov Vzorec Názov Vzorec Názov LiH hydrid lítny BH3 borán CH4 metánsystémový názov karbán NH3 amoniaksystémový názov azán H2O vodasystémový názov oxidán HF fluorovodíksystémový názov fluorán CaH2 hydrid vápenatý AlH3 alumán SiH4 silán PH3 fosfán H2S sulfán HCl chlorovodíksystémový názov chlorán UH3 hydrid uranitý GaH3 galán GeH4 germán AsH3 arzán H2Se selán HBr bromovodíksystémový názov bromán ZrH4 hydrid zirkoničitý InH3 indán SnH4 stanán SbH3 stibán H2Te telán HI jodovodíksystémový názov jodán NbH5 hydrid niobičný TlH3 talán PbH4 plumbán BiH3 bizmután H2Po polán HAt astatovodíksystémový názov astatán V prípade metánu, amoniaku, vody a halogenovodíkov je akceptovaný ich tradičný názov a ich systémové názvy sa používajú len pri vytváraní názvov katiónov, napríklad H2F+ je fluoránium/fluorániový katión. Okrem týchto zlúčenín môžu niektoré prvky tvoriť zložitejšie zlúčeniny, napríklad borány BxHy alebo uhľovodíky CxHy. Tieto zlúčeniny majú vlastné názvoslovie, ktoré je uvedené na daných stránkach."}
{"id": "579090", "title": "Monoizotopický prvok", "context": "Introduction Monoizotopické a mononuklidické prvky Monoizotopické prvky s prírodnými rádionuklidmi Monoizotopický prvok je chemický prvok, ktorý má len jeden stabilný izotop (nuklid). Existuje len 26 prvkov, ktoré majú túto vlastnosť. Stabilita prvkov je definovaná experimentálne, keďže existujú stabilné nuklidy s atómovým číslom vyšším než 40, ktoré sú teoreticky nestabilné, ale evidentne majú tak dlhé polčasy rozpadu, že ich rozpad nebol nikdy pozorovaný priamo ani nepriamo (meraním produktov ich rozkladu). Monoizotopické prvky sú charakteristické (okrem jedného prípadu) nepárnym počtom protónov Z a párnym počtom neutrónov. Kvôli zisku energie na základe jadrových párovacích efektov spôsobuje nepárny počet protónov nestabilitu izotopov s nepárnym Z , čo u ťažších prvkov vyžaduje párový počet neutrónov, aby sa jadro stabilizovalo. Jediné prvky, ktoré majú stabilné nuklidy s nepárnym počtom protónov i neutrónov, sú 2H, 6Li, 10B, 14N a 180m1Ta. Jediná výnimka tohto pravidla s nepárnym počtom protónov je berýlium. Jeho jediný stabilný prvotný izotop, 9Be, má 4 protóny a 5 neutrónov. Tento prvok nemá stabilný izotop so zhodným počtom protónov a neutrónov (8Be, 4 z každého) kvôli jeho tendencii rozkladu na alfa častice, ktoré sú výhodné kvôli extrémne silnej väzbe v jadre hélia (4He). Takisto však nemá stabilný izotop so 4 protónmi a 6 neutrónmi kvôli ich veľkému relatívnemu rozdielu pre tak ľahký prvok. Napriek tomu má 10Be polčas rozpadu asi 1,36 milióna rokov, čo je príliš málo na to, aby to bol prvotný nuklid, ale stále ukazuje nezvyčajnú stabilitu ľahkého prvku s tak veľkým relatívnym nepomerom častíc."}
{"id": "12859", "title": "Subatómová častica", "context": "Rozdelenie atómu Hmotnosť negatívne nabitého elektrónu sa rovná 1/1836 hmotnosti atómu vodíka. Pozitívne nabitý protón predstavuje zvyšok hmotnosti atómu vodíka. Počet protónov v jadre prvku sa označuje ako atómové číslo. Neutróny sú elektricky neutrálne častice s mierne vyššou hmotnosťou ako protón. Rozdielne izotopy rovnakého prvku obsahujú rovnaký počet protónov a líšia sa počtom neutrónov. Nukleónové číslo izotopu predstavuje počet nukleónov tzn. neutrónov a protónov spolu."}
{"id": "147459", "title": "Ununennium", "context": "Introduction  Ununennium alebo eka-francium je dočasný názov zatiaľ neobjaveného chemického prvku v periodickej tabuľke, ktorý má dočasnú značku Uue a protónové číslo 119. Ako aj ostatné alkalické kovy, mal by byť veľmi reaktívny s vodou a výbušný na vzduchu pri izbovej teplote. Mal by to byť ďalší kvapalný rádioaktívny prvok pri izbovej teplote po koperníciu, zatiaľ čo radón je rádioaktívny plyn pri izbovej teplote. Je to prvý chemický prvok v ôsmej perióde periodickej tabuľky a prvý prvok, ktorý je súčasťou tzv. rozšírenej periodickej tabuľky."}
{"id": "589605", "title": "Organická zásada", "context": "Význam Organické neiónové bázy umožňujú priebeh chemických reakcií pri miernejších podmienkach. Tieto látky totiž sprostredkovávajú vznik reaktívnych aniónov a sú rozpustné v organických rozpúšťadlách. Vďaka tomu môžu reakcie prebiehať pri nižších teplotách. Následkom toho je i menšia miera vzniku vedľajších produktov, čo je výhodné pri stereoselektívnej syntéze."}
{"id": "144198", "title": "Bohrium", "context": "História, izotopy Prvú prípravu prvku s atómovým číslom 107 ohlásila skupina vedená Georgijom Flerovom v roku 1976 v laboratóriách Ústavu jadrového výskumu v Dubne (Rusko) v bývalom Sovietskom zväze. Bombardovaním izotopu bizmutu jadrami atómu chrómu získali izotop 261Bh s polčasom rozpadu približne 10 milisekúnd. :209Bi + 54Cr → 261Bh + 2 1n Potvrdenie tejto jadrovej syntézy sa podarilo roku 1981 v Ústave pre výskum ťažkých iónov v nemeckom Darmstadte. Neutrónovo bohatší izotop 274Bh s dlhšou dobou života bol neskôr pozorovaný ako produkt rozpadu ešte ťažších jadier tenésu 294Ts. Prvotný návrh na pomenovanie nového prvku znel nielsbohrium na počesť dánskeho fyzika Nielsa Bohra. Neskôr bolo na zasadnutí IUPAC v roku 1997 definitívne potvrdené pomenovanie prvku bohrium s chemickou značkou Bh."}
{"id": "96155", "title": "Bárium", "context": "Výskyt v prírode Vzhľadom na svoju vysokú reaktivitu sa v prírode stretávame prakticky len so zlúčeninami bária. V nich sa vyskytuje iba v mocenstve Ba+2. Výskyt bária v prírode a vesmíre je pomerne vzácny, čo je dôsledok jeho vysokého atómového čísla. V zemskej kôre sa vyskytuje v množstve 0,0250,045%. V morskej vode je jeho koncentrácia iba 0,03 mg Ba/l a vo vesmíre pripadá na jeden atóm bária približne 8 miliárd atómov vodíka. Najznámejším minerálom bária je síran bárnatý, barit alebo ťaživec BaSO4. Baryt sa vyskytuje na mnohých miestach vo svete, známe sú ložiská v Rumunsku, Anglicku, Taliansku, USA, na Ukrajine, v Česku a na Slovensku."}
{"id": "46716", "title": "Názvoslovie iónov", "context": "Názvoslovie anorganických aniónov Názvoslovie aniónov je o niečo jednoduchšie, pretože v niektorých prípadoch sa nerozlišuje stupeň oxidačného čísla. Anióny odvodené od prvkov Anióny odvodené od prvkov sa tvoria z názvu prvku pridaním koncovky − id , resp. − idový anión . Zvyčajne sa používa slovenský názov prvku, niekedy sa však využíva latinský názov prvku. Napríklad: F− – fluorid / fluoridový anión O2- – oxid S2- – sulfid N3- – nitrid V prípade, že oxidačné číslo nie je celočíselné alebo majú rôzne atómy toho istého prvku tvoriace katión rôzne oxidačné čísla, tak sa nábojové číslo vyjadrí pomocou arabskej číslice v zátvorke. Tieto anióny majú často i triviálne názvy. Napríklad: N3⁻ – trinitridový(1−) anión, azidový anión O22⁻ – dioxidový(2−) anión, peroxidový anión Tieto anióny sú formálne odovodené od binárnych zlúčenín vodíka s iným prvkom. Podobné anióny, ktoré obsahujú aspoň jeden vodík, obsahujú predponu hydrogen a násobnú predponu. Napríklad: HS- – hydrogensulfid Anióny kyselín a solí Soli kyslíkatých kyselín sú formálne odvodené od kyselín, ktoré tieto soli tvoria, odštiepením jedného alebo viacerých katiónov vodíka (hydrónov, H+). Názov takéhoto aniónu vzniká z prídavného mena názvu kyseliny, ktoré sa zakončí koncovkou − an . Takýmto spôsobom sa zachová i koncovka oxidačného čísla kyselinotvorného atómu. Výnimkou je oxidačné číslo +VI, ktorého koncovka − ová sa odstráni celá ( kyselina sírová - síran ). Ak v anióne ostane aspoň jeden vodík, počet vodíkov sa vyjadrí predponou v názve kyseliny. Napríklad: MoO42- – molybdénan ClO4- – chloristan PO43- – fosforečnan H2PO4- – dihydrogénfosforečnan Ak je počet aniónov v soli väčší než jedna, v prípade nutnosti sa používa opäť predpona pre vyjadrenie počtu (aby sa zabránilo zámene za inú zlúčeninu). Napríklad: Al2(MoO4)3 – tris(molybdénan) dihlinitý (používa sa predpona tris namiesto predpony tri , pretože ide o skupinu atómov, nie len jeden atóm) Be2XeO6 – xenoničelan diberylnatý (odlíšenie od xenoničelanu berylnatého BeXeO5) Zmiešané soli s viacerými aniónmi Ak majú soli viac ako jeden anión, uvádzajú sa všetky anióny spolu v abecednom poradí spojené spojovníkom medzi jednotlivými slovami. Napríklad: BiBrSO4 – bromid-síran bizmutitý Anióny koordinačných komplexov Anióny koordinačných komplexov majú podobné názvoslovie ako katióny. V prípade komplexných aniónov sa uvedú všetky ligandy ako predpony v abecednom poradí i s predponami vyjadrenia počtu a nakoniec sa uvedie centrálny atóm s príslušnou koncovkou odpovedajúcou oxidačnému číslu, ktorá sa zakončí na − an (opäť okrem oxidačného stavu +VI), podobne ako u aniónov kyselín. Celý názov tohto aniónu je opäť jednoslovný. Napríklad: Fe(CN)5(CO)3- – karbonyl-pentakyanido-železnatan Komplexné kyseliny sa pomenovávajú rovnakým spôsobom, len sa pred názov aniónu pridá slovo \"kyselina\" a názov aniónu sa zmení do ženského rodu. Napríklad: H2PtCl6 – kyselina hexachloridoplatičitá Anión však môže obsahovať i centrálny atóm zo záporným oxidačným číslom. V tom prípade je jeho základ rovnaký, ako pri anióne prvku. K nemu sa pridajú názvy ligandov a na koniec názvu sa uvedie oxidačné číslo buď centrálneho atómu, alebo celého komplexu. Napríklad: Fe-II(CO)42- – tetrakarbonylferrid(–II) alebo tetrakarbonylferrid(2–)"}
{"id": "48553", "title": "Atómové jadro", "context": "Vlastnosti jadier Atómové jadrá s odlišným počtom nukleónov majú odlišné vlastnosti. V súčasnosti je známych viac ako 3000 rôznych konfigurácii nukleónov. Zloženie jadier je dôležité nielen pre fyziku, ale aj pre chémiu. Jadrá s rozličným zložením sa často výrazne odlišujú fyzikálnymi vlastnosťami napr. ^31_15P je stabilné, kým jadro ^30_15P je rádioaktívne. Chemické vlastnosti prvkov sú určené protónovým číslom (atómovým) značeným , kde . Spolu s nukleónovým číslom (hmotnostným) je zloženie jadra dané , kde je všeobecná značka prvku a je počet neutrónov. Dva rôzne nuklidy ^{A}_{Z}X, ^{A }_{Z}X sa nazývajú izotopy prvku . Izotopy možno rozlíšiť alebo oddeliť iba fyzikálnymi metódami ale nie chemickými reakciami. Pre chemické výpočty sú však dôležité aj hmotnosti atómov. Elektrický náboj jadra závisí iba od protónového čísla a to rozhoduje o stavbe elektrónového obalu. Elektrický náboj jadra (qj) je rovný elementárnemu náboju (e) vynásobeného počtom protónov (Z):"}
{"id": "291672", "title": "Indukčný ohrev", "context": "Využitie  V oceliarstve a metalurgii neželezných kovov Spájkovanie, žíhanie, zváranie, tavenie a pod. V domácnosti Indukčné variče"}
{"id": "50631", "title": "Síran bárnatý", "context": "Vlastnosti Na rozdiel od iných zlúčenín bária sa vo vode nerozpúšťa, preto pre ľudí nepredstavuje hrozbu (nie je jedovatý). Na Slovensku sa nachádza v Rudňanoch. Používa sa ako kontrastný prostriedok pri výrobe röntgenových snímok a pri výrobe kvalitného papiera. Niekedy sa nazýva aj ťaživec kvôli svojej veľkej hustote (až 4,5 g/cm3). Baritová bieloba odoláva poveternostným vplyvom, chemikáliám aj svetlu. No jeho krycia mohutnosť je pomerne malá, preto znehodnocuje iné pigmenty, ak sa do nich primiešava."}
{"id": "425460", "title": "Chlorid bárnatý", "context": "Použitie Ako lacná, rozpustná soľ bária má chlorid bárnatý široké spektrum laboratórnych aplikácií. Bežne sa používa na testovanie na prítomnosť síranového iónu (princíp pozri vyššie). V priemysle sa využíva hlavne na čistenie soľanky a pri výrobe solí pre tepelné spracovanie, cementovanie ocelí, pri výrobe pigmentov a pre výrobu ďalších solí bária. Chlorid bárnatý je možné použiť i v zábavnej pyrotechnike pre tvorbu jasnej zelenej farby. Použiteľnosť je však limitovaná toxicitou chloridu bárnatého."}
{"id": "99207", "title": "Oheň", "context": "Druhy ohňa Podľa horľavých materiálov sa rozlišuje: Oheň typu A je oheň, ktorým horia obyčajné horľavé látky (napr. papier, drevo, odev, niektoré plasty atď.). Oheň typu B je oheň, ktorým horia kvapalné a plynné látky ako benzín, alebo oleje, ktoré nezanechávajú žiadnu pahrebu, alebo popol. Oheň typu C je oheň, ktorý vzniká v elektrických zariadeniach. Oheň typu D je oheň, ktorým horia horľavé kovy (titán, zirkón, sodík, draslík a podobne). Podľa farby plameňa sa rozlišuje : žltý plameň – svietivý, ale obyčajne s nižšou teplotou modrý plameň – menej svietivý, ale teplejší Farbu plameňa však môžu podmieniť aj látky, ktoré sú v ňom prítomné. Ide napríklad o sodík (žlto), draslík (modrofialovo), lítium (karmínovočerveno), či iné."}
{"id": "23405", "title": "Síra", "context": "Zlúčeniny  Sulfán - má lomenú štruktúru podobne ako voda. Za bežných podmienok je to bezfarebný plyn,jedovatý, zapachájúci po skazených vajciach. Má silné redukčné vlastnosti, ak sa nachádza v ovzduší spôsobuje sčierňanie striebra. Sírouhlík - je to bezfarebná viskózna kvapalina, prchavá, jedovatá a so vzduchom tvorí výbušnú zmes. Je to výborné nepolárne rozpúšťadlo. Státim na vzduchu nepríjemne zapácha,láme svetlo a vo vode sa nerozpúšťa. Uskladňuje sa v tankeroch pod zemou, nad jeho hladinou je voda alebo inertný plyn. Potrubie na dopravu má dvojitý pášť, v ktorom preteká voda a musí byť uzemnené, aby nevznikla elektrická iskra. Sulfidy - sulfid železa (pyrit), PbS (galenit), ZnS (sfalerit), sulfid kadmia Siričitany (SO32-) - soli kyseliny siričitej. Siričitany sú silné redukčné činidlá. Sírany (SO42-) - soli kyseliny sírovej. Pentahydrát síranu meďnatého (modrá skalica) sa používa na postrekovanie ovocných stromov. Tiosulfáty (S2O32-) - používajú sa ako redukčné činidlo pri výrobe fotografií. Oxidy - Oxid siričitý, bezfarebný, jedovatý, dráždivý, ostro zapáchajúci plyn. Používa sa pri sírení sudov vo vinárstve. Oxid sírový, bezfarebný plyn, ktorý sa používa na výrobu kyseliny sírovej. Z organických zlúčenín treba spomenúť tioly (merkaptány), ktoré sa pridávajú do zemného plynu pre ľahšiu detekciu."}
{"id": "16767", "title": "Soľ (chémia)", "context": "Introduction Ako soľ sa označujú: látky (zlúčeniny) pôvodne svojou štruktúrou podobné kuchynskej soli, ktoré sa dajú vyrobiť reakciou kyselín so zásadami (neutralizácia) v modernej chémii: látky, v ktorých je iónová väzba, a ktoré tvoria kryštalickú mriežku z katiónov a aniónov Bežné soli ako chlorid sodný, dusičnan draselný či síran horečnatý spĺňajú obidve definície, ale napríklad chlorid titaničitý len prvú definíciu, pretože je nevodivý. Typickými vlastnosťami solí sú vysoká teplota topenia (kuchynská soľ 801 °C) a rozpustnosť v polárnych rozpúšťadlách (napr. vo vode) za vzniku elektrolytov. V biológii sa veľa dôležitých látok dostáva do tiel vo forme solí, ktoré sa potom menia na ióny (vápnik; (Ca) horčík; (Mg) sodík; (Na) minerálne látky a pod.)."}
{"id": "127462", "title": "Halogenid", "context": "Použitie Najznámejšou soľou s halogenidom je NaCl (chlorid sodný). Je to biela tuhá látka, rozpustná vo vode. V prírode sa vyskytuje ako minerál kamenná soľ (halit). Je hlavnou zložkou jedlej soli. Kuchynská soľ je zdrojom prvku dôležitého pre zdravie a funkciu celého organizmu - jódu. Do solí sa jód pridáva v malom množstve. Morská soľ sa získava kryštalizáciou morskej vody. Jej hlavnou zložkou je NaCl a používa sa tak isto na dochucovanie jedál. Kovové halogény s apoužívajú v halogenidových výbojkách, napríklad v pouličnom osvetlení. Vyžadujú menej energie oproti napríklad ortuťovým výbojkám a lepšie zobrazujú farby v porovnaní s oranžovou sodíkovou výbojkou. Halogenidy striebra, konkrétne bromid a jodid strieborný, sa používajú vo fotografických filmoch a papieroch. Keď sa film vyvolá, strieborné halogenidy sa po vystavení svetlu redukujú na kovové striebro, čím vznikne obrázok. Halogenidy sa používajú i v spájkovacích pastách, ktoré obsahujú konkrétne chlorid zinočnatý."}
{"id": "16768", "title": "Soľ (chémia)", "context": "Delenie  kyslé soli: vznikajú pri neúplnej neutralizácii viacsýtnych kyselín a preto obsahujú vodík (napr. NaHSO4); podľa počtu atómov vodíka spotrebovaných pri neutralizácii sa rozlišujú: primárne soli sekundárne soli terciárne soli zásadité soli: vznikajú pri neúplnej neutralizácii viacsýtnych zásad a preto obsahujú hydroxidové skupiny (napr. Mg(OH)Cl) Niektoré vlastnosti solí V tuhom stave obvykle nevedú elektrický prúd, v tavenine a v roztokoch sú obvykle dobrými vodičmi elektrického prúdu. V prírode sa obvykle nachádzajú v kryštalickom stave. V kryštáloch solí sú iónové väzby. Tieto väzby sú veľmi pevné a zapríčiňujú vysokú teplotu topenia a varu. Väčšina solí je vo vode rozpustná. Vodný roztok takýchto solí obsahuje katióny a anióny rozpustenej soli. Soľ nemení svoju farbu vo vode. To dokáže len cukor. Príklady solí NaCl - chlorid sodný, výroba : NaOH, Cl2, Na, kuchynská soľ AgBr - bromid strieborný. Kryštalická látka, citlivá na svetlo, výroba fotografických materiálov Na2CO3 - uhličitan sodný, biela - kryštalická látka, výroba skla a pracích prostriedkov. CaCO3 - uhličitan vápenatý, biela, nerozpustná látka, v prírode sa vyskytuje vo vápenci, stavebný materiál, vyrába sa pálením vápenca, používa sa ako prísada pri výrobe železa a ako vápenaté minerálne hnojivo NaNO3 - dusičnan sodný, biela, kryštalická látka, použitie pri výrobe pušného prachu AgNO3 - dusičnan strieborný, biela kryštalická látka, použitie v kožnom lekárstve, významné analytické skúmadlo. CaSO4 - síran vápenatý, kryštalizuje ako dihydrát CaSO4 .2H2O (sadrovec), nerozpustný vo vode, požitie na výrobu pálenej sadry, prísada do cementu a hnojív CuSO4 - síran meďnatý, kryštalizuje ako pentahydrát CuSO4 .5H2O (modrá skalica), žíhaním stráca vodu a vzniká biely hygroskopický prášok CuSO4. Použitie: na výrobu farieb, na elektrolytické pomeďovanie, proti plesniam, na morenie obilia."}
{"id": "160991", "title": "Glazúra (keramika)", "context": "Skupiny glazúr Najdôležitejšie skupiny tradičných glazúr, pomenovaných podľa hlavného obsiahnutého taviva, sú: Olovnaté pórovinové glazúry , po výpale lesklé a transparentné, ktoré sa pália už na teploty okolo 800 °C. Používali sa už asi pred 2 000 rokmi v oblasti Stredomoria, v Európe a Číne. U nás sa objavili približne v stredoveku. Dnes sa už nepoužívajú na úžitkovú keramiku kvôli toxicite olova. Ciničité glazúry , ktoré na výrobku vytvárajú bielu kryciu glazúru. Známe boli na starovekom Blízkom východe, používali sa v islamskom hrnčiarstve, odkiaľ sa dostali do Európy. Používali sa na majoliku a fajansu. Typickým príkladom na našom území je habánska fajansa. Soľná glazúra , používaná na európsku kameninu. Traduje sa, že bola objavená pri výpale kameniny v peciach na drevo, keď si niekto všimol, že pálením sudov, v ktorých sa uskladňovali nasolené ryby, vznikla na povrchu keramiky glazúra. Pri pálení sa do pecného priestoru vhadzuje kuchynská soľ. Sodík ako silné tavivo natavuje povrch črepu aj celý pecný priestor, chlór uniká z pece ako plyn. Tento plyn je jedovatý a leptá. Tento spôsob výpalu bol rozšírený hlavne v Nemecku. Vznikala kvalitná kamenina sivej farby na povrchu s typickou textúrou \"krupice\". Farba a výzdoba výrobku sa ovplyvňovala nanášaním engoby alebo maľovaním oxidmi kovov na črep. Popolové glazúry , typické vo východnej Ázii, vytvorené len z popola stromov alebo rastlín, ktorý obsahuje draslík a vápnik. Živcové glazúry ázijského porcelánu. Moderná technológia priniesla výrobu nových, fritových glazúr, ktoré sa nedajú zaradiť do tradičných kategórií."}
{"id": "599869", "title": "Adastral Park", "context": "Park bol pomenovaný Stewartom Daviesom, generálnym riaditeľom podniku BT, ktoré tam v tom čase sídlilo. Meno je odvodené z motta Royal Air Force „per ardua ad astra“, čo znamená „napriek nepriazni ku hviezdam“. V súlade s \"hviezdnym\" názvom parku sú jednotlivé budovy a komplexy pomenované podľa hviezd alebo súhvezdí (príkladom je pomenovanie hlavného laboratórneho bloku Orion a jej necelých 61 metrov vysokej rádiovej veže Pegasus tower). Jedným z hlavných súčastí parku bol v tom čase Royal Air Force Martlesham Heath. Experimentálne testovacie lety lietadiel sa uskutočňovali z miestneho letiska a meno malo odzrkadľovať históriu experimentov a inovácií parku."}
{"id": "162201", "title": "Stanley Park", "context": "Lesný porast v parku Strom National Geographic , dva mesiace pred jeho vyvrátením Les dáva parku viac prírodný charakter ako väčšine mestských parkov. Pozostáva z veľkého množstva douglasiek tisolistých, tují riasnatých, sieboldových jedľovcov a smrekov sitkanských. Fotografia spúšte, ktorú po sebe zanechala búrka v roku 1935 Jeden z veľkých stromov, poničených počas cyklóna v decembri 2006Obnova Stanley Parku V dôsledku ťažby dreva v 19. storočí boli niektoré oblasti parku dosť poškodené počas troch silných búrok a cyklónov. K prvému poškodeniu parku došlo na prelomu rokov 1934/35, kombináciou búrky v októbri a následnej snehovej búrky v januári. Ich výsledkom bolo vyvrátenie tisícov stromov, najmä medzi jazerom Beaver Lake a Prospect Pointom. Ďalšia búrka, pozostatok tajfúna Freda, udrela v októbri 1962. Zničila viac ako šesť akrov lesa za detskou zoo, čo vytvorilo priestor pre postavenie miniatúrnej železnice, ktorá tak nahradila menšiu verziu postavenú v 40. rokoch. Počas tejto búrky bolo zničených 3 000 stromov. 15. decembra 2006 zasiahol park rýchlosťou vetra /h extratropický cyklón. Viac ako 60% stromov v jeho západnej časti bolo poškodených, najviac oblasť v okolí Prospect Pointu. Celkovo bolo zasiahnutých takmer 40% lesa a zničených 3 000 stromov. Boli poničené aj veľké úseky nábrežia a veľa oblastí parku sa muselo pre návštevníkov uzavrieť. Odhadovaná cena obnovy parku sa vyšplhala na 9 miliónov C$. Od roku 1992 sa z bezpečnostných dôvodov najvyššie stromy orezávajú a ostatné prerieďujú. Keďže park prešiel dramatickými zmenami, prejavili sa tieto aj na viacerých pamätných stromoch. Strom Hollow Tree bol v minulosti asi najviac fotografovanou časťou parku a častou zastávkou pre miestnych obyvateľov a turistov. V jeho blízkosti bol poruke profesionálny fotograf, ktorý za poplatok vyfotografoval návštevníkov parku pred stromom. Strom bol uchránený pred výrubom počas rozširovania cesty v roku 1910, keď dotyčný fotograf preukázal, že strom mu zarába na živobitie. V súčasnosti už vyše 700 ročný strom nie je nažive, ostal z neho kýpeť merajúci po obvode 17,1 metra (v roku 1910 mal po obvode ) a má postavenú pamätnú tabuľu. Ďalším slávnym stromom bol strom National Geographic , ktorý sa objavil v roku 1978 v októbrovom vydaní časopisu National Geographic. S jeho obvodom 13,5 metra bol jednou z veľkých tují riasnatých v parku. Časom sa jeho obvod tiež zmrštil, strom bol ničený búrkami, údermi bleskov a jeho vrchol bol orezaný zamestnancami parku do výšky 39,6 metra, kým začiatkom októbra 2007 nespadol. Bol to najstarší strom v parku, jeho vek sa odhadoval na 1 000 rokov. V parku sa nachádzalo aj malé zoskupenie vysokých stromov zvaných Seven Sisters – Sedem sestier, ktoré síce neprežili do dnešných dní, no na ich mieste stoja dnes nové stromy a pamätná tabuľa. Ďalšia tabuľa stojí na vrcholu skaly Siwash Rock, na mieste kde rástla až do roku 1965 borovica, ktorá napriek úsiliu zamestnancov parku uschla v suchom lete toho roku. V roku 1968 bola nahradená iným stromom."}
{"id": "119823", "title": "Green Park", "context": "Introduction  Green Park je jedným z ôsmich kráľovských parkov v Londýne. Rozprestiera sa na ploche 16 ha. Hranice parku na juhu tvorí Constitution Hill, na východe je to chodník pre peších Queen s Walk, na severe je to rušná ulica Piccadilly. Na juh od parku vedie ulica The Mall. Pôvodne táto oblasť slúžila ako cintorín pre malomocných z neďalekej nemocnice St James s. Prvýkrát ho ohradili ako park v 16. storočí z príkazu Henricha VIII. Kráľ Karol II. ho dal v roku 1668 vyhlásiť za kráľovský park. Green Park sa nachádza medzi Hyde Parkom a St. James’s Parkom. Spolu s Kensingtonskými záhradami a záhradami pri Buckinghamskom paláci vytvárajú tieto parky takmer neprerušovaný pás zelene siahajúci od Whitehallu až po Notting Hill. Zvláštnosťou je, že na rozdiel od okolitých parkov sa v Green Parku nenachádza ani jedno jazero, socha alebo fontána (s výnimkou Canada Memorial) a pozostáva takmer výhradne zo zalesnených lúk."}
{"id": "276588", "title": "Flushing Meadows-Corona Park", "context": "Introduction Flushing Meadows-Corona Park \" The Unisphere \", 2010 Flushing Meadows-Corona Park (iné názvy: Flushing Meadow Park , Flushing Meadows Park či Flushing Meadows ) je park v štvrti Queens mesta New York medzi diaľnicami Van Wyck Expressway a Grand Central Parkway, ohraničený zátokou Flushing a na južnom cípe letiskom LaGuardia, smerujúcom k hlavnej triede Union Turnpike. Predstavuje tretí najväčší verejný park v New Yorku (po Pelham Bay Park v Bronxe a Greenbelt Park na Staten Islande), ktorý bol vytvorený ako miesto pre svetové výstavy konané v rokoch 19391940 a 19641965. Je najvýchodnejším územím spadajúcim pod miestnu samosprávu Queens Community Board 4. Parku s rozlohou 508 hektárov dominuje dvanásťposchodová sféra Unisphere, ktorá tu bola postavená, keď sa tu po roku 1945 v budovách, čo ostali po výstavách z rokov 1939 až 1940, usídlila OSN. Dnes sa jej centrála nachádza na Manhattane. Ďalej sa tu nachádza Národné tenisové centrum Billie Jean Kingovej, dejisko septembrového grandslamu US Open, domovský štadión bejzbalového klubu New York Mets nazvaný Citi Field, divadlo Queens Theatre, centrum vedy a technológií New York Hall of Science a umelecké múzeum Queens Museum of Art. V roku 2008 tu bolo otvorené Vodné centrum zahrňujúce dlhý krytý bazén a hokejové ihrisko."}
{"id": "225933", "title": "Royal National Park", "context": "Zaujímavosti A walkway through Royal National Park,Australia Park leží na divokom pobreží Tasmanovho mora prerušovanom osamelými plážami. Skryté ideálne podmienky pre surfovanie, kúpanie, potápanie a turistiku. Pozdĺž pobrežnej línie sa tiahne 32-kilometrová cesta ( Coast Walk ). Kategória:Národné parky v Austrálii"}
{"id": "272928", "title": "Adastral Park", "context": "Introduction Adastral Park Adastral Park je technické výskumné centrum so sídlom v areáli Martlesham Heath, ktoré sa nachádza v blízkosti mesta Ipswich, v anglickom grófstve Suffolk na východnom pobreží Anglicka (asi 90 míľ od Londýna a 65 kilometrov od Cambridge). Adastral park je považovaný za jedno z popredných svetových centier technickej inovácie v odbore komunikácii, najmä vďaka výskumu optických technológií a digitálnych prepínačov."}
{"id": "167992", "title": "Richmond Park", "context": "Doprava Parkom vedie verejne prístupná cesta, i keď je prejazdná iba v dobe, kedy je otvorený. Maximálna rýchlosť je obmedzená na 32 km/h a nie je povolený vjazd komerčných vozidiel s výnimkou taxi. Park je ohraničený vysokým múrom s niekoľkými bránami. Sheen Gate, Richmond Gate, Ham Gate, Kingston Gate a Roehampton Gate sú brány, ktorými je možno vstúpiť autom. Brána Robin Hood Gate bola v roku 2003 uzatvorená pre vjazd motorových vozidiel, aby sa znížia premávka v parku. Existujú tu i cesty pre vychádzky na koni a cyklistické chodníky."}
{"id": "273049", "title": "Research Triangle Park", "context": "Dejiny Dňa 9. januára 1959 bola založená nezisková organizácia Research Triangle Foundation of North Carolina , ktorá bola poverená rozvíjaním a vedením parku. Spoločnosť Chemstrand vo vlastníctve spoločností Monsanto Corporation a America Viscose , oznámila svoje rozhodnutie vstúpiť do parku v roku 1960. Do roku 1965 nenastal významnejší rozvoj. V roku 1965 spoločnosť IBM oznámila, že do parku umiestni výskumné zariadenie. Počas nasledujúcich 40 rokov nárast parku zabezpečil príchod šiestich nových spoločností a približne 1800 zamestnancov ročne. Odzrkadľujúc boom v oblasti informačno komunikačných technológií koncom 90-tych rokov 20. storočia, dosiahola v roku 2001 zamestnanosť v parku 45 000 zamestnancov."}
{"id": "474079", "title": "Park (rozlišovacia stránka)", "context": "Introduction  Park môže byť: pôvodne: ohradené miesto na chov zveri (najmä ako ohradený kus krajiny so zverou pri loveckom zámočku), pozri napr. pod zverinec dnes: záhrada v krajinárskom štýle alebo mestský park, pozri park súhrn dopravných prostriedkov, materiálu alebo náradia, pozri napr. vozidlový park, vozňový park, letecký park, lodný park, tankový park, strojový park, muničný park, osvetľovací park, názov viacerých sídiel v USA dedina v Severnom Írsku, pozri Park (Londonderry) obec vo Walese, pozri Park (Methyr Tydfil) ostrov v Škótsku, pozri Park (ostrov) dedina v Poľsku, pozri Park (Sępopol) priezvisko: Brad Park ( 1948) Cameron Park Christopher Park ( 1987) Daphne Parková (1921 – 2010) Eeva Parková ( 1950) Frank Park (1864 – 1925) Grace Parková ( 1974) Guy Brasfield Park (1872 – 1946) Hettienne Parková ( 1983) John Park Judith Parková ( 1984) Keith Park (1892 – 1975) Marisa Parková ( 1991) Megan Parková ( 1986) Michael Park (1966 – 2005) Mungo Park (1771 – 1806) Nick Park ( 1958) Orlando Park (1901 – 1969) Ray Park ( 1974) Reg Park (1928 – 2007) Remo Park ( 1955) Reon Park ( 1971) Robert Ezra Park (1864 – 1944) Robert Park Simon Park ( 1946) Tayyiba Haneef-Park ( 1979) William Hallock Park (1863 – 1939) Willie Park junior (1864 – 1925)"}
{"id": "569183", "title": "Národný park Lagunas de Chacahua", "context": "Ekosystémy Park tvoria dva ekosystémy: suchozemský a vodný ekosystém. Suchozemský ekosystém zaberá plochu 11 598 hektárov. Zahŕňa nížiny, ktoré tvoria 81% povrchu, vysočiny, ktoré tvoria 17% a prechodné územia, ktoré zaberajú 2% povrchu. Vodný ekosystém zaberá plochu 3 324 hektárov. Zahŕňa lagúnový komplex Chacahua-Pastoría a štyri menšie lagúny: Poza el Mulato, Palizada, Poza de los Corraleños a Salina Grande."}
{"id": "160899", "title": "Central Park", "context": "Introduction Mapa Central Parku Central Park Most v Central Parku Central Park zo vzduchu Jazero v Central Parku Central Park je veľký verejný mestský park s rozlohou 843 akrov alebo 3,41 km² obdĺžnikového tvaru s rozmermi 4 km × 800 m) v mestskej časti Manhattan v meste New York v Spojených štátoch. Bol otvorený v roku 1859. Ročne ho navštívi okolo 25 miliónov návštevníkov, čím je to najnavštevovanejší mestský park v Spojených štátoch a patrí aj medzi najznámejšie mestské parky na svete, pretože sa objavil v mnohých filmoch a televíznych programoch. Prevádzkuje ho súkromná nezisková organizácia. Zo severu ho ohraničuje ulica West 110th Street, na západe Central Park West, na juhu 59th Street a na východe Fifth Avenue. Niekedy sa okrajové ulice parku označujú aj ako Central Park North, Central Park West a Central Park South. Fifth Avenue si svoj názov zachováva. Park navrhli Frederick Law Olmsted a Calvert Vaux, pričom obaja neskôr založili brooklynský Prospect Park. Od roku 1963 patrí medzi národné historické pamiatky. Hoci väčšina parku vyzerá prírodne, v skutočnosti je vytvorený umelo a obsahuje niekoľko umelých jazier, chodníky, dva štadióny na korčuľovanie, útočisko pre divočinu a trávnaté plochy používané na rôzne športové podujatia, ako aj ihriská pre deti. Park je populárnou oázou pre migrujúce vtáky a takisto aj pre pozorovateľov vtákov. 10 km cestu okolo parku využívajú bežci, cyklisti a korčuliari, predovšetkým cez víkendy po 19. hodine, keď je zastavená automobilová doprava. Park bol založený v roku 1857 na 778 akroch (315 ha) pozemku získaného mestom. V roku 1858 krajinský architekt Frederick Law Olmsted a architekt / krajinár Calvert Vaux vyhrali dizajnovú súťaž na zlepšenie a rozšírenie parku s plánom nazvaným \"Plán Greensward\". Výstavba sa začala v tom istom roku a prvá časť parku bola otvorená pre verejnosť v zime roku 1858. Výstavba severne od parku pokračovala počas americkej občianskej vojny v šesťdesiatych rokoch a park sa v roku 1873 rozšíril na svoju aktuálnu veľkosť. obdobie poklesu na začiatku 20. storočia, Robert Moses začal program vyčistiť Central Park. Ďalší pokles na konci 20. storočia podnietil vytvorenie Central Park Conservancy v roku 1980, ktorý zrekonštruoval mnohé časti parku v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Central Park bol vyhlásený Národným historickým orientačným bodom amerického ministerstva vnútra v roku 1963 ktorý ho v apríli 2017 umiestnil na predbežný zoznam lokalít svetového dedičstva UNESCO. Park, spravovaný po desaťročia oddelením parku a rekreácie v New Yorku, v súčasnosti spravuje Central Park Conservancy na základe zmluvy s obecnou vládou v rámci verejno-súkromného partnerstva. The Conservancy je nezisková organizácia, ktorá prispieva 75% ročného rozpočtu 65 miliónov dolárov do Centrálneho parku a zodpovedá za základnú starostlivosť o 843 akrový park."}
{"id": "128139", "title": "Regent’s Park", "context": "Dejiny Pozemky, ktoré sa kedysi ozačovali ako Marylebone Park boli kráľovským majetkom po mnoho storočí a boli prenajímané vojvodovi z Portlandu ako lovecký revír. Keď v roku 1811 nájomná zmluva vypršala, princ regent (neskorší kráľ Juraj IV.) poveril architekta Johna Nasha vytvorením plánu rozvoja pre túto oblasť. Nash navrhol výstavbu kráľovského palácu a väčšie množstvo samostatných domov pre priateľov kráľa. Po začiatku výstavby v roku 1818 boli Nashove plány zredukované a kráľ nechal namiesto toho postaviť Buckinghamský palác a park nechal neskôr sprístupniť pre verejnosť. Väčšina domov a plánovaných terás však bola dokončená a Regent s Park bol začlenený do ďalších Nashových projektov pre kráľa Juraja IV. - do výstavby Regent Street a Carlton House Terrace, ktoré mali vytvoriť novú tvár mesta od St. James’s Parku až po Parliament Hill v Hampsteade. Park otvorili v roku 1854 a pôvodne bol otvorený dva dni v týždni. V 30. rokoch bola otvorená Záhrada kráľovnej Márie, čím sa prvýkrát sprístupnila vnútorná čast parku pre verejnosť, ktorá bola dlhé roky využívaná Kráľovskou botanickou spoločnosťou. V roku 1982 v parku vybuchla bomba. Išlo o teroristický útok IRA, pričom zahynulo sedem ľudí. V roku 2012 sa okolo Regent s Parku ukutočnia preteky cestných cyklistov v rámci Letnej olympiády v Londýne. Pôvodne sa tu mali konať aj súťaže softbalistiek a bejzbalistov, ale oba tieto športy nakoniec vypadli z letnej olympiády."}
{"id": "221984", "title": "Gramercy Park", "context": "Introduction Gramercy Park Gramercy Park (niekedy aj Grammercy ) je malý oplotený súkromný park v newyorskej miestnej časti Gramercy na Manhattane. Je to jeden z dvoch posledných súkromných parkov v New Yorku bez prístupu verejnosti, ďalším je Sunnyside Gardens v Queense. Gramercy Park sa nachádza medzi Východnou 20. ulicou a Východnou 21. ulicou a medzi Park Avenue South a Treťou Avenue. Lexington Avenue, čo je hlavný severojužný ťah štvrte East Side na Manhattane, končí pri Gramercy Parku na severe. Kategória:Parky v New Yorku Kategória:Manhattan"}
{"id": "160933", "title": "Prospect Park", "context": "Introduction  Prospect Park môže byť: park v Brooklyne, New York, Spojené štáty, pozri Prospect Park (Brooklyn) park v Troy, New York, Spojené štáty, pozri Prospect Park (Troy, New York) časť mesta Minneapolis, Minnesota, Spojené štáty, pozri Prospect Park (Minneapolis) časť Passaic County, New Jersey, Spojené štáty, pozri Prospect Park (New Jersey) časť v Pensylvánii, Spojené štáty, pozri Prospect Park (Pensylvánia) park v Readingu, Berkshire, Anglicko, pozri Prospect Park (Reading) produkčná spoločnosť, pozri Prospect Park (spoločnosť)"}
{"id": "119645", "title": "Hyde Park (Londýn)", "context": "Introduction Hyde Park. Speaker s Corner. Rotten Row. Hyde Park je jeden z najväčších parkov v centre Londýna, v obvode Westminster a jeden zo skupiny kráľovských parkov. Park je rozdelený jazerom Serpentine na dve polovice. Na západe susedí Hyde Park s Kensingtonskými záhradami. Park má celkovú rozlohu 350 akrov (1,4 km²)."}
{"id": "273280", "title": "Hsinchu Science Park", "context": "Ekonomika Park má vysoké svetové renomé, pretože tu pôsobia mnohí svetoví lídri rôznych IT oblastí. Napríklad svetový líder vo výrobe notebookov Acer, druhý najväčší výrobca TFT-LCD Chimei innolux a tretí najväčší výrobca LCD AUO. Ďalej tu sídlia spoločnosti pôsobiace v oblasti vývoja mobilných telefónov a optických šošoviek. Nachádza sa tu viac ako 450 firiem zamestnávajúcich až 130 000 ľudí z ostrova i zahraničia. Tunajšie príjmy sú veľmi silno viazané na výkyvy v svetovej ekonomike; tvoria 10% HDP (cca 30 miliárd USD). Firmy sa zaviazali súhrnne preinvestovať v najbližších rokoch viac než 1000 mld. USD. Park spolupracuje s viacerými zahraničnými partnermi a pridruženými parkmi ako sú Asociácia parkov výskumu na vysokých školách (AURP) a Medzinárodná asociácia vedeckých parkov (IASP)."}
{"id": "160934", "title": "Prospect Park (Brooklyn)", "context": "Introduction Jazero v Prospect Parku Prospect Park je verejný park v Brooklyne, mestskej časti mesta New York v Spojených štátoch. Má rozlohu 585 akrov alebo a nachádza sa medzi Park Slope, Kensingtonom, Windsor Terrace a Flatbush Avenue, Grand Army Plaza a Brooklynskou botanickou záhradou a sedem blokov severovýchodne od cintorína Green-Wood. Prevádzkuje ho New York City Department of Parks and Recreation. Navrhli ho Frederick Law Olmsted a Calvert Vaux po tom, ako dokončili Central Park na Manhattane. Založený bol 19. októbra 1867. Medzi atrakcie patrí Long Meadow (dlhá lúka), 90 akrová alebo 36 hektárová lúka, ktorá sa považuje za najväčšiu lúku v americkom parku, ďalej Picnic House a hala, ktorá slúži na usporiadavanie večierkov do 175 hostí, Litchfield Villa, historický dom niekdajších majiteľov južnej časti parku, Prospect Park Zoo; veľká prírodná rezervácia, jediné jazero v Brooklyne s rozlohou 60 akrov alebo 24 hektárov, Prospect Park Bandshell, čo sa používa na otvorené letné koncerty a rôzne športové a fitnes aktivity vrátane bejzbalových ihrísk. Je tu aj súkromný cintorín Quaker v oblasti zvanej Quaker Hill."}
{"id": "272930", "title": "Adastral Park", "context": "Najznámejšie spoločnosti so sídlom v Adastral parku  Alcatel-Lucent Azure BT Cisco Fujitsu O2 Arqiva CIP University College London (do leta 2009) Adastral Park je domovom mnohých spoločností, ktoré sú patria do skupiny InnovationMartlesham. V lokalite sa nachádzajú výskumné jednotky štyroch vysokých škôl a zemská družicová stanica prevádzkovaná spoločnosťou Arqiva (miesto bolo vybraté pre viditeľnosť satelitov na východnom obzore)."}
{"id": "221983", "title": "Gramercy", "context": "Introduction Gramercy park Gramercy je miestna časť Manhattanu v New Yorku, ktorá obklopuje Gramercy Park, čo je súkromný park medzi Východnou 20. a 21. ulicou pri Lexington Avenue. Anglicky znejúci názov zvolil developer tejto štvrte, Samuel B. Ruggles v roku 1831. Ohraničuje ho 14. ulica, Prvá Avenue, 23. ulica a Park Avenue South. Na západe sa nachádza Flatiron District a Union Square, na juhu East Village na východe Stuyvesant Town a na severovýchode Kips Bay. Kategória:Manhattan Kategória:National Register of Historic Places"}
{"id": "586478", "title": "Car Simeonova gradina", "context": "Iné názvy Park je známy aj pod názvami Car-Simeonova gradina (, doslova Záhrada Cára Simeona ), Gradska gradina (, doslova Mestská záhrada ), Gradina „Car Simeon“ (, doslova Záhrada „Cár Simeon“ ), alebo „Izloženie“ (, doslova „Výstava“ )."}
{"id": "273264", "title": "Tamar Science Park", "context": "Introduction Tamar Science Park Tamar Science Park je vedecký park nachádzajúci sa v anglickom meste Plymouth. Park bol založený v roku 1995. Je jedným z najlepšie sa rozvíjajúcich vedeckých parkov vo Veľkej Británií."}
{"id": "273453", "title": "Avepark", "context": "História Správcovská spoločnosť Avepark - Park vedy a techniky, SA bola založená v máji 2004 z iniciatívy Asociácie C&T Port (PortusPark). Budova jeho centrálneho jadra začala plne fungovať v máji 2007. Avepark sa zaoberá výskumom a komerčným využitím biotechnológií, leteckým, energetickým, farmaceutickým a chemickým priemyslom, nanotechnológiami a automatizáciou. Partneri Radnica mesta Guimarães - 51% Asociácia C&T Park Port - 15% Univerzita Minho - 15% Minho priemyselné združenia - 15% Obchodná asociácia Guimarães - 4%"}
{"id": "272934", "title": "Adastral Park", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka Adastral Park Kategória:Vedecké parky v Spojenom kráľovstve"}
{"id": "182059", "title": "Spacehab", "context": "Pozri aj  Spacelab družicový stupeň raketoplánu veda v kozme"}
{"id": "97820", "title": "Alan Bartlett Shepard", "context": "Kariéra v NASA  Mercury Seven Súbor:The Mercury Seven Astronauts - GPN-2000-001286.jpg|thumb|Astronauti Mercury Seven pred lietadlom F-106B Delta Dart Vzdušných síl USA na Langleyovej základni. Zľava doprava: Scott Carpenter, Gordon Cooper, John Glenn, Gus Grissom, Walter Schirra, Alan Shepard a Deke Slayton V roku 1959 dostal novovzniknutý Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) povolenie od prezidenta Dwighta D. Eisenhowera vybrať svojich prvých astronautov z radov vojenských skúšobných pilotov. Služobné záznamy 508 absolventov škôl skúšobných pilotov získala NASA z ministerstva obrany. Z tohto celkového počtu vyhovovalo minimálnym štandardom 110 pilotov. Tie zahŕňali vek menej ako 40 rokov, bakalársky titul alebo jeho ekvivalent a výšku menej než 180 cm. U niektorých požiadaviek sa mohlo počítať s istou toleranciou, ale požadovaná výška bola pevne stanovená. Dôvodom boli rozmery kabíny kozmickej lode Mercury. Alan Shepard sa o týchto skutočnostiach dozvedel v januári 1959, kedy v novinách The New York Times zahliadol článok o NASA. V článku sa písalo o plánovanom lete človeka do vesmíru a o tom, že NASA má v pláne osloviť 110 špičkových skúšobných pilotov a z nich vybrať pár tých, ktorí by mohli plánovaný let uskutočniť. Doterajšia kariéra a výsledky radili Alana podľa jeho vlastnej mienky k favoritom výberu. V nasledujúcich dňoch však Shepard prežíval isté sklamanie, keď sa začal dozvedať o ostatných kamarátoch, ktorí dostali pozvánku do Pentagónu, kým on nie. Nakoniec vysvitlo, že Alanova pozvánka sa iba stratila. Dostal ju s týždňovým oneskorením. Všetkých 110 kandidátov následne rozdelili do troch skupín, pričom v prvej skupine boli tí najsľubnejší. Prvá skupina 35 kandidátov vrátane Alana Sheparda sa zhromaždila v Pentagóne dňa 2. februára 1959. Dôstojníkov námorníctva a námornej pechoty privítal náčelník námorných operácií, admirál Arleigh Burke, zatiaľ čo dôstojníkov vzdušných síl prijal náčelník štábu letectva, generál Thomas D. White. Obaja preukázali svoju podporu vesmírneho programu a prisľúbili, že na kariéry dobrovoľníkov to nebude mať nepriaznivý vplyv. Predstavitelia NASA ich potom informovali o programe Mercury. Pripustili, že ide o veľmi riskantný podnik a zdôraznili, že v prípade úspechu bude mať veľký celoštátny význam. V ten večer Shepard diskutoval na hotelovej izbe o udalostiach dňa spolu s ostatnými námornými pilotmi Jimom Lovellom, Petom Conradom a Walterom Schirrom. Všetci sa obávali o svoje kariéry, pretože prechod k NASA znamenal, že budúci astronauti budú musieť zanechať svoju kariéru v ozbrojených silách. Navonok síce zostanú dôstojníkmi, ale zatiaľ čo ich rovesníkov budú môcť povyšovať a budú zastávať vyššie funkcie, oni naďalej zostanú s rovnakou hodnosťou. Všetci si však zároveň uvedomili, aké možnosti pre účastníkov vesmírneho programu nastanú v prípade úspechu celého projektu. Nakoniec sa zhodli na tom, že pre vesmírny program sa rozhodli dobrovoľne. Shepard v roku 1959 Podobný proces sa o týždeň neskôr v Pentagóne zopakoval s druhou skupinou 34 kandidátov. Zo 69 bolo 6 kandidátov nad hranicou výškového limitu, 15 bolo vyradených z iných dôvodov a 16 odmietli. NASA tak po prvých výberových procesoch zostalo 32 kandidátov (15 z vojenského letectva, 2 z námornej pechoty a 15 z námorníctva). V poslednej skupine úspešných kandidátov v rámci námorníctva bol aj Alan Shepard. Vzhľadom na to, že úspešných kandidátov bolo po prvom výberovom kole viac, než sa očakávalo, NASA rozhodla vybrať 6 astronautov miesto pôvodne plánovaných 12. Potom nasledovala vyčerpávajúca séria rôznych fyzických a psychologických testov. Dňa 6. februára 1959 sa prvá zo šiestich skupín kandidátov zišla v Albuquerque (štát Nové Mexiko), aby sa na druhý deň hlásila na miestnej Lovelace Clinic, kde uchádzačov a ich nasledovníkov čakal hrozný týždeň. Lekári ich podrobili tým najbizarnejším, najviac ponižujúcim a podľa nich absolútne nevyhnutným testom. Praktiky lekárov siahali od jednoduchého zbierania vzoriek výlučkov cez skúmanie všetkých telesných otvorov, nespočetné klystíre až po absurdné požiadavky psychiatrov. Shepard už mal plné zuby takéhoto zaobchádzania a jedného dňa sa rozhodol, že doktorom „sadistom“ ukáže, čo si o nich v skutočnosti myslí. Keď mu jeden mladý lekár pomaly zasunul do konečníka „oceľového úhora“, ako sa prezývala sonda, pomocou ktorej sa vyšetrovala táto časť ľudského tela, Shepard začal stonať a pomaly kolísať bokmi sem a tam. „Ó, áno,“ povedal tichým šepotom. „Mmmm, to je dobré. Viac... ešte viac.“ Ďalší kandidát na astronauta, ktorý bol v miestnosti – John „Mitch“ Mitchell, s ktorým Shepard lietal počas služby na lietadlovej lodi USS Oriskany , sa triasol smiechom, keď sa mladý lekár s kamenným výrazom v tvári začervenal. Po týždni na Lovelace Clinic čakalo kandidátov ešte ďalších sedem dní vo Wright Aerospace Medical Laboratory v Ohiu, kam Shepard prišiel 15. februára a opäť s prvou skupinou. Medzi testami, ktoré si pre nich lekári tentokrát pripravili, bolo vstrekovanie ľadovej vody do vnútorného ucha a sledovanie následného pohybu očných buliev, dve hodiny v saune pri teplote 57 °C, balančné a vibračné kreslo, beh na pohyblivom páse, test reakcií na zvuk, psychotesty atď. Súbor:1959 NASA press conference.jpg|thumb|250px|Sedmička astronautov programu Mercury na slávnej tlačovej konferencii vo Washingtone, D. C., 9. apríl 1959. Zľava doprava: Walter Schirra, Alan Shepard, Gus Grissom, Deke Slayton, John Glenn, Scott Carpenter a Gordon Cooper Koncom marca 1959 boli ukončené všetky výberové testy zostávajúcich kandidátov a výberová komisia začala analyzovať výsledky. Testami neprešlo 8 kandidátov, požiadavky splnilo 13 kandidátov, výborné výsledky s výhradami preukázali 3 kandidáti a výborné výsledky bez výhrad preukázalo 7 kandidátov. Vzhľadom na to, že NASA pôvodne plánovala vybrať šesťčlennú skupinu, nakoniec sa rozhodlo, že skupina prvých astronautov bude sedemčlenná. Alan Shepard sa po vyčerpávajúcej sérii testov vrátil späť ku svojej každodennej práci a očakával výsledky. V stredu 1. apríla 1959 ho v kancelárii zastihol telefonát. Dostal otázku, či má stále záujem pracovať pre NASA. Alan neváhal a okamžite súhlasil. Potom ešte dostal otázku, či môže v pondelok nastúpiť do novej práce. Keď Shepard položil telefón, zahulákal od radosti a potom zavolal Louise. Nedovolal sa jej, a tak s prácou v ten deň skončil a rýchlo šiel domov. „Potom, čo som jej to povedal, sme sa s Louise len držali jeden druhého – videl som, že bola rovnako šťastná ako ja,“ spomínal si po rokoch Alan na ten večer. O dva dni neskôr odleteli do Bostonu na svadbu Alanovej sesternice Anne. Na Loganovom letisku v Bostone ich čakali Alanovi rodičia a sestra. Novú radostnú správu im Shepard oznámil potom v priebehu hodinovej cesty z letiska do East Derry. Matka sa potešila, ale jeho otec nebol z toho nadšený a chcel, aby Alan pokračoval v kariére u námorníctva. Alan sa snažil otcovi vysvetliť, že zvážil všetky možnosti a už sa definitívne rozhodol pre NASA. Sedmička vybraných astronautov programu Mercury bola verejnosti predstavená dňa 9. apríla 1959 na tlačovej konferencii v Dolley Madison House na námestí Lafayette Square vo Washingtone, D. C. Záujem médií o túto udalosť bol enormný. Mnohí novinári a fotografi sa tiesnili v bývalom tanečnom salóne. V čele miestnosti si za konferenčný stôl sadlo sedem mužov v civilnom odeve: Donald K. „Deke“ Slayton, Alan B. Shepard, Jr., Walter M. „Wally“ Schirra, Jr., Virgil I. „Gus“ Grissom, John H. Glenn, Jr., Leroy Gordon „Gordo“ Cooper, Jr. a Malcolm Scott Carpenter. Shepard v reakcii na značný mediálny rozruch pred nimi povedal prísediacim Slaytonovi a Schirrovi: „Nemôžem tomu uveriť. Títo ľudia sú blázni.“ „Áno, ako červia farma,“ odpovedal mu Slayton. Celá konferencia trvala dve hodiny, a zatiaľ čo väčšina astronautov odpovedala stručne na položené otázky, jeden z nich si prítomnosť médií užíval. John Glenn, ktorý už bol v tom čase v USA verejne známy aj vďaka účasti v televíznej súťaži Name That Tune (Uhádni názov tejto melódie), sa stal mediálne obľúbený hlavne kvôli svojim dlhým patriotickým odpovediam. Obrovský záujem médií o osobnosti budúcich astronautov, z ktorých sa okamžite stali uctievané celebrity, pocítili aj ich rodiny, ktoré si museli zvykať na takmer nový život. Novým celebritám prichádzali rôzne ponuky, napríklad dom na kľúč za veľmi nízku cenu, výhodné úvery na nové domy v Houstone alebo každý rok najnovšie športové autá Chevrolet Corvette za symbolický jeden dolár. Časopis Life astronautom ponúkol sumu pol milióna dolárov, ktorú si mali rozdeliť medzi sebou do troch rokov ako výmenu za prístup do svojho súkromia. Magazín sa oficiálne od 24. augusta 1959 stal v podstate pravidelným informátorom o súkromnom dianí u sedmičky astronautov. Riziko veľkej výzvy v podobe kozmického letu sa ukázalo v plnej miere už v noci na 18. mája 1959, kedy mali všetci siedmi astronauti na Cape Canaveral možnosť sledovať svoj prvý štart rakety, nosiča SM-65D Atlas podobného tomu, aký ich mal vyniesť na nízku obežnú dráhu Zeme. Necelých šesťdesiat sekúnd po štarte Atlas explodoval a rozžiaril nočnú oblohu nad Floridou. Astronauti boli ohromení. Shepard zľahka buchol lakťom do Glenna a povedal: „No, som rád, že túto nám odpratali z cesty. Len dúfam, že to opravia...“ Freedom 7 Súbor:KSC-JohnGlenn-0004 (31400477801).jpg|thumb|right|John Glenn (vľavo), Gus Grissom (v strede) a Alan Shepard (vpravo) pózujú pred raketou Redstone, apríl 1961 Tvárou v tvár silnej konkurencii zo strany ďalších astronautov, zvlášť Johna Glenna, Shepard prestal fajčiť a osvojil si Glennov zvyk ísť si ráno zabehať. Nezašiel však až tak ďaleko, aby sa vzdal milovanej kávy, koktailov a záletníctva. Častokrát hrával s Grissomom a Slaytonom hádzanú a dvíhal činky v telocvični, ktorú NASA postavila pre astronautov na Cape Canaveral. Všetci astronauti sa začali podrobovať intenzívnemu výcviku, ktorý spočíval vo fyzickej príprave, akademických predmetoch, materiálnej príprave a špecifickom tréningu na centrifúgach a iných podobných strojoch. Astronauti boli okrem výcviku a sledovania často neúspešných štartov rakiet (Shepard k tomu poznamenal: „Čo by ste čakali od rakiet postavených kontraktorom, ktorý ponúkol najnižšiu cenu?“ ) zainteresovaní aj v dizajne dôležitých súčastí systémov Mercury. Navštevovali tiež príslušné továrne podieľajúce sa na programe. V decembri 1960 si Dr. Robert R. Gilruth, riaditeľ NASA Space Task Group, zvolal všetkých astronautov a dal im jednoduchú úlohu, ktorá spočívala v tom, že každý z nich mal napísať, kto z jeho kolegov by mal pilotovať prvý kozmický let programu Mercury a prečo. Jediným pravidlom bolo, že nikto nemohol nominovať sám seba. Výsledok tejto ankety Gilruth nikdy nikomu neprezradil. Dňa 19. januára 1961 si Gilruth povolal sedmičku astronautov do svojej kancelárie v Langley. Astronauti už tušili, čo im chce Gilruth oznámiť. O štvrť na šesť večer ho už s napätím očakávali. Gilruth meškal. „Ak budeme musieť čakať ešte chvíľku, budem musieť predniesť príhovor,“ náhle prerušil ticho Gus Grissom. Ostatní sa začali veľmi smiať, pretože Grissom bol výnimočne málovravnou osobou. Potom už do miestnosti vstúpil Gilruth a po krátkej úvodnej reči oznámil: „Alan Shepard uskutoční prvý suborbitálny let. Grissom uskutoční druhý let. Glenn bude náhradníkom pre obe misie. Nejaké otázky?“ Nikto nemal žiadne otázky a astronauti Shepardovi pogratulovali. Niektorých však Gilruthova voľba istým spôsobom rozrušila, zvlášť Glenna, ktorý sa tentokrát ukázal v negatívnom svetle, keď začal písať svojim nadriadeným i známym v politických kruhoch a aj samotnému Gilruthovi, ktorému ostro vyčítal jeho rozhodnutie. Glenn nebol so svojou kampaňou jediný a celú záležitosť musel po pár týždňoch vyriešiť až Gilruth, ktorý rázne vysvetlil, že Alan Shepard je jeho voľbou. Médiá sa však o Gilruthovom rozhodnutí nedozvedeli hlavne z tých dôvodov, aby mali astronauti pokoj od dotieravých reportérov a Gilruth si tým dával aj istý priestor na prípadnú zmenu nominácie. Dňa 31. januára 1961 štartoval na suborbitálny let v kabíne Mercury šimpanz Ham. Svoj let síce prežil bez ujmy na zdraví (uhynul až v roku 1983), ale v žiadnom prípade nemožno hovoriť o úspešnej misii, skôr o kontrolovanej havárii. Znamenalo to okamžité odloženie Shepardovho letu do druhej polovice apríla 1961. Nespokojný Alan naliehal aj na šéfkonštruktéra nosnej rakety Redstone, Dr. Wernhera von Brauna, slovami: „Preboha, poďme letieť teraz.“ Wernher von Braun však trval na ešte ďalšom lete v automatickom režime, ktorý vyrieši problémy týkajúce sa kabíny Mercury a hlavne rakety Redstone. Dňa 21. februára 1961 NASA vydala tlačovú správu, v ktorej informovala verejnosť, že Shepard, Glenn a Grissom začnú s výcvikom na prvý pilotovaný let programu Mercury. Meno pilota, ktorý uskutoční prvý let, však nebolo zverejnené. NASA len uviedla, že „bude menovaný krátko pred letom.“ Zámerom tohto zahmlievania bolo znížiť mediálny tlak na Sheparda počas posledných mesiacov jeho výcviku. Súbor:Astronauts John Glenn, Alan Shepard and Gus Grissom.jpg|thumb|right|Glenn (vľavo), Shepard (v strede) a Grissom (vpravo) na rampe LC-5, 2. máj 1961 Dňa 24. marca sa uskutočnil skúšobný let Mercury-Redstone BD, ktorý bol jednoznačne úspešný. Vďaka tomu sa začal blížiť let prvého človeka do vesmíru a už to vyzeralo, že ním bude Američan. Sheparda si medzitým všetci doberali v súvislosti so šimpanzmi. Počas simulácií sa jeden technik v reakcii na nejakú Shepardovu námietku vyjadril, že by možno nebolo na škodu, keby nechali namiesto neho letieť šimpanza, ktorý pracuje za banány a bez námietok. Shepard po ňom hodil popolník, ktorý len tesne minul jeho hlavu. V stredu 12. apríla 1961 sa sovietsky kozmonaut Jurij Gagarin stal prvým človekom vo vesmíre a prvým na obežnej dráhe okolo Zeme. Hovorcovi programu Mercury Johnovi „Shortymu“ Powersovi zavolal v ten deň okolo tri štvrte na štyri ráno korešpondent NBC Jay Barbree. „Dobré ránko, Shorty! Ospravedlňujem sa za túto nekresťanskú hodinu.“ Nahnevaný Shorty mu odpovedal: „Bozaj ma dobré ránko v riť. Čo chceš?“ Vzápätí ho Barbree požiadal: „Reakciu? Reakciu NASA na vypustenie Rusa na obežnú dráhu!“ Rozospatý Powers mu následne odpovedal slovami, ktoré potom veľmi ľutoval: „Vypadni, Barbree, my tu ešte všetci spíme.“ Vďaka tejto neúmyselne symbolickej odpovedi sa NASA stala stredobodom pozornosti médií. Medzitým aj napriek sovietskemu prvenstvu pokračovali prípravy na let Alana Sheparda. Shepard, Grissom a Glenn trávili veľké množstvo času v simulátore, pričom len Shepard absolvoval počas apríla 120 kompletných simulovaných letov v simulátore a hyperbarickej komore. Koncom apríla si Shepard balil veci v hoteli Holiday Inn v Cocoa Beach, ktorý vlastnil hotelier a filantrop Henri Landwirth. Alan sa chystal na presun do ubytovacích priestorov pre astronautov v hangári S na Cape Canaveral, kde strávi posledný týždeň pred štartom. Keď býval v hoteli Holiday Inn, nosil tmavé okuliare a oblečenie, aby unikol zvedavým reportérom, pretože verejnosť stále nemohla vedieť, kto bude prvým Američanom vo vesmíre. Henri Landwirth sa snažil Alanovi pomáhať skryť jeho identitu. Novinárom a dotieravým návštevníkom hovoril, že Shepard v hoteli nie je, pričom ho cez kuchyňu pašoval dnu a von. Pred odchodom na Cape Canaveral prišla na pár dní Alana pozrieť aj manželka Louise, ale videli sa len málo. „Návštevníci a reportéri sa k nám stále tlačili,“ povedal neskôr. Ich dlhším spoločným momentom bola hodinová cesta autom na letisko v Orlande, počas ktorej spolu prehodili len pár slov. Obaja si však uvedomovali, že to môže byť naposledy, čo sa vidia. Potom, čo Louise zaviezol na letisko, sa Shepard vrátil späť do Holiday Inn, zbalil si kufre a odišiel do hangára S, kde sa ubytoval spolu s Glennom a Grissomom. Zdravotná sestra astronautov Dee O’Harová im na druhom poschodí hangára starostlivo prichystala klimatizovanú útulnú spálňu so svetlomodrými stenami, béžovými závesmi, dvoma gaučmi, sklápacím kreslom a dvomi poschodovými posteľami. Shepard spal na jednej poschodovej posteli a Glenn s Grissomom sa delili o druhú. Blížil sa štart naplánovaný na 2. mája 1961. Odpočítavanie pred štartom sa začalo o 00:30 miestneho času. O pol hodinu neskôr Sheparda a Glenna vzbudil lekár William K. Douglas, ktorý Alanovi oznámil, že momentálne je dosť zlé počasie, ale rozhodlo sa, že dôjde k natankovaniu rakety. Po sprche a rannej hygiene si Shepard obliekol župan a spolu s Grissomom a Glennom si sadol k raňajkám, ktoré pozostávali z filet mignonu obaleného v slaninke, toastu, želé, vajíčok a pomarančového džúsu. Toto raňajkové menu sa potom stalo pre astronautov jednou z tradícií v deň štartu. Po raňajkách Shepard podstúpil predletovú lekársku prehliadku a rozhovor so psychiatrom. Potom si šiel obliecť skafander. Na Cape Canaveral sa v ten deň zhromaždil dav ľudí, aby mohli sledovať štart. Nízka oblačnosť, slabý dážď a prítomnosť búrok v oblasti však riaditeľa štartu Walta Williamsa donútili, aby let pre ten deň zrušil. Shepard bol síce sklamaný, ale zároveň sa mu uľavilo. Kým prišlo oznámenie o zrušení štartu, sedel už takmer tri hodiny oblečený v skafandri v šatni pre astronautov v hangári S. Tam ho potajomky odfotil fotograf tlačovej agentúry AP Jimmy Kerlin. Celé USA sa tak v priebehu niekoľkých desiatok minút dozvedeli, kto bude prvým Američanom vo vesmíre. Shepard sa konečne mohol prestať pretvarovať pred médiami a vyhovárať sa pri otázkach na identitu pilota misie Mercury-Redstone 3. Frustráciu z odloženého štartu si v to popoludnie vybil veľkým panákom brandy, dlhým behom na pláži a krátkou kontrolou svojej kozmickej lode na vrchole nosnej rakety Redstone. Potom absolvoval tri simulované cvičné misie na trenažéri a nakoniec si na 15 minút zdriemol. Nový termín štartu stanovili na piatok 5. mája. Posledné dni pred štartom trávil so svojím náhradníkom Johnom Glennom. Obaja muži síce mali úplne odlišné postoje k životu, morálke a tiež k otázke prvenstva vo vesmíre, ale snažili sa spolu vychádzať. Cez deň 4. mája sa bavili dlhými behmi po pláži a rozhovormi medzi sebou. Keď sa vrátili do hangára S, Alan zavolal žene Louise, dcére Laure, ktorá v tom čase bola vo svojej škole v St. Louis, a domov rodičom v New Hampshire. Večer sa Shepard a Glenn navečerali v spoločnosti ďalších piatich astronautov a ich agenta Lea D’Orseyho a krátko po 22:00 si šli Alan a John ľahnúť do postelí bez toho, aby sa obťažovali sprchovaním alebo prezliekaním. Do 15 minút zaspali. Únava predchádzajúcich dní bola zrejmá. Okolo polnoci sa Shepard vzbudil a podišiel k oknu, aby skontroloval počasie. Potešilo ho, že na oblohe uvidel hviezdy a žiadne mraky. Potom si šiel ľahnúť a čoskoro opäť zaspal. Súbor:Alan Shepard in capsule aboard Freedom 7 before launch.jpg|thumb|left|170px|Alan Shepard v kabíne lode Freedom 7 pred štartom V piatok 5. mája o 01:07 miestneho času lekár William K. Douglas zľahka buchol Sheparda po ramene. „No tak, Al,“ povedal Douglas. „Napĺňajú nádrže.“ „Som pripravený,“ oznámil Shepard a spýtal sa: „John je hore?“ „John je hore,“ odpovedal Douglas. „Všetci sme hore. Spal si dobre?“ „Veľmi dobre,“ povedal Shepard. „Žiadne sny.“ Popri krátkej sprche a holení si Shepard pískal, potom si obliekol župan a prešiel do vedľajšej miestnosti, kde ho čakal John Glenn, ktorý bol už hore a mal na sebe rovnaký župan ako Alan. O pol druhej ráno si obaja sadli k raňajkám, ktoré opäť pozostávali z filet mignonu obaleného v slaninke, toastu, želé, vajíčok a pomarančového džúsu. „A sme tu znova,“ povedal Glenn. „Si pripravený?“ Shepard prikývol. „To je život, čo?“ povedal Glenn. „Filet mignon každé ráno.“ Shepard to ocenil a uprednostnil skôr vtipy než niektoré z Glennových „pochabých sentimentov“. Nechcel myslieť na dôležitosť nadchádzajúcej udalosti, ale len na technické úlohy, ktoré ho čakali. Keď Shepard potom neskôr dostal otázku, ako sa cítil pri raňajkách v deň štartu, povedal, že keď sa chystáte si sadnúť na vrchol mnohých ton výbušnín, posledná vec, ktorá vám napadne je, že budete v učebnici dejepisu. „Môžem ešte niečo urobiť?“ spýtal sa Glenn po raňajkách. Shepard mu povedal, že nie, je v poriadku, je pripravený. Následne Glenn odišiel naposledy skontrolovať stav kozmickej lode a Shepard podstúpil dôkladnú lekársku prehliadku. Dr. Douglas našiel uvoľnený necht na štvrtom prste Shepardovej ľavej nohy, na ktorú mu niekto stúpil. Necht mu odstrihol. Na chrbte mal Shepard spálenú a lúpajúcu sa kožu z nedávnych slnečných popoludní pri bazéne hotela Holiday Inn. Nič z toho však nebolo prekážkou a podľa spomienok Dr. Douglasa bol Shepard navonok pokojný a vyzeral, akoby sa chystal na lov kačíc alebo na ryby. Po rokoch však Shepard priznal: „Skúšal som to hrať do pohody, ale cítil som motýle v žalúdku.“ Krátko po druhej hodine Alan naposledy zavolal svojej žene Louise. „Dúfala som, že si to ty,“ povedala mu. „Budeme ťa sledovať v televízii. Nezabudni zamávať, keď odštartuješ.“ „Áno,“ odpovedal Alan a zasmial sa. „Otvorím poklop a vystrčím von ruku.“ Na konci hovoru mu Louise povedala, aby sa „ponáhľal domov“. „Budem,“ odpovedal Alan. „Milujem ťa.“ Potom nasledovalo obliekanie skafandra a odchod z hangára S. Tesne pred odchodom z hangára Alan žmurkol na zdravotnú sestru astronautov Dee O’Harovú, ktorá stála pri východe a držala v ruke ruženec. „No, už idem, Dee,“ povedal a ona len mávla rukou, bojujúc so slzami. O 04:09 nastúpil do špeciálne upraveného prívesu, ktorý ho mal odviezť na štartovaciu rampu. Neskôr priznal, že keď spolu s Dr. Douglasom opúšťal hangár S a nastupoval do prívesu, „opäť cítil motýle v žalúdku“. Počas cesty k rampe LC-5 ho okrem technikov a lekára sprevádzal aj Gus Grissom. Ani v túto chvíľu si Shepard neodpustil svoj obľúbený fór a zúboženým hlasom so španielskym prízvukom oslovil Grissoma: „Hej, Gus, vieš, čo to skutočne znamená byť astronautom?“ „Nie, José, povedz mi.“ odpovedal Grissom. Shepard sa pousmial a povedal: „Mal by si mať odvahu, správny krvný tlak a štyri nohy.“ „Prečo štyri nohy, José?“ Grissom predstieral zvedavosť. „Pretože naozaj chceli vyslať psa, ale rozhodli sa, že by to bolo príliš kruté,“ vysvetlil mu Alan. Po príchode na štartovaciu rampu Shepard vystúpil z prívesu a obzrel si raketu s kozmickou loďou na vrchole. Obrátil sa k prítomným, aby sa im prihovoril, ale kvôli návalu emócii nenašiel žiadne slová, a tak im len zamával. Počas jazdy výťahom na vrchol obslužnej veže mu Dr. Douglas podal krabičku s pastelkami a povedal: „Aby si tam hore mal čo robiť.“ Shepard sa hlasno zasmial, pričom si takmer zahmlil priezor svojej prilby, a krabičku vrátil Douglasovi. Povedal mu, že bude trocha zaneprázdnený. O 05:21 Shepard začal nastupovať do kabíny kozmickej lode, ktorú pomenoval Freedom 7 . Keď už sedel na svojom mieste, všimol si pred očami ceduľu s nápisom „Zákaz loptových hier v týchto priestoroch“ a hneď vedľa plagát z nejakého erotického časopisu. Na moralistického Glenna sa to síce príliš nehodilo, ale Shepard vedel oceniť dobrý žart. Sporo odeté dievča chcel nechať na svojom mieste počas celého letu, ale Glenn ceduľu aj plagátik s ospravedlňujúcim úškrnom odtrhol a schoval do vrecka, keďže vnútro kabíny mali počas letu snímať dve kamery. Potom Glenn pomohol pripútať Sheparda do sedadla a pripevnil množstvo hadíc, káblov a senzorov z Alanovho skafandra na palubnú dosku kabíny. Tesne pred uzavretím poklopu Glenn naposledy Shepardovi podal ruku. Alana zrazu dojalo, aký bol John dobrotivý. Poďakoval svojmu kolegovi a potom ukázal palec hore. „Čoskoro sa uvidíme,“ povedal Shepard s hlasom tlmeným v prilbe. „Šťastné pristátie, kapitán,“ odpovedal Glenn, keď personál stojaci za ním zakričal veľa šťastia a zbohom. Posledná ľudská tvár, ktorú Shepard videl bola Glennova, jeho široký úsmev v skreslenom obraze rybieho oka na obrazovke periskopu. Krátko po šiestej došlo k uzavretiu poklopu prielezu a Shepard zostal sám. Vtedy si pomyslel: „Okay, blbec. Išiel si do toho dobrovoľne. Teraz to neposer.“ Išlo o tradíciu pilotov vstupujúcich do neznámych podmienok. Vzápätí však v slúchadlách začul volanie: „José? Počuješ ma, José?“ Bol to Alanov kolega Deke Slayton, ktorý mal počas letu slúžiť v Riadiacom stredisku Mercury ( Mercury Control Center ) ako komunikátor (CAPCOM), ktorý zabezpečoval spojenie s kozmickou loďou. „Počujem ťa jasne a zreteľne, Deke,“ odvetil Shepard. „Príliš neplač, José,“ povedal Slayton. Potom Slayton predal komunikáciu Gordonovi Cooperovi v štartovnom bunkri, ktorého úlohou bolo komunikovať s kabínou do momentu, kým raketa vzlietne z rampy. O 07:14 sa začalo problematicky vyvíjať počasie. Keď počas prvého odkladu štartu Shepard rádiom komunikoval s technikmi, sťažoval sa na statickú elektrinu v uchu. „Nepočujem vás v tomto posratom slúchadle,“ povedal a na linke sa ozval Shorty Powers, aby ho upozornil: „Dávaj si pozor na jazyk. Všade nás nahrávajú.“ Potom začali problémy s meničom napätia v obslužnom zariadení rampy. Následne vypovedal službu aj jeden z počítačov IBM v Marylande. Shepard mal už mať svoj let podľa pôvodného plánu dávno za sebou, ale namiesto toho ležal v neprirodzenej polohe na chrbte už tri hodiny a začínal byť čoraz viacej vystresovaný. Adrenalín stúpal, srdce mu búšilo, a tak si hovoril: „Ideš na to príliš rýchlo. Spomaľ. Uvoľni sa.“ „Príliš ma trápila myšlienka na následky neúspešného letu,“ priznal neskôr. Medzitým začal pociťovať, že potrebuje vykonať malú potrebu. Kontaktoval CAPCOM-a Gordona Coopera: „Človeče, chce sa mi čúrať. Zisti, či sa môžem rýchlo dostať von a uľaviť si.“ Potom Shepard povedal, že už je tam „celú večnosť“ a ak sa nepôjde vymočiť, praskne mu močový mechúr. Navrhol, aby pristavili späť obslužnú vežu a nechali ho vystúpiť z kabíny. Cooper túto správu poslal ďalej, ale Wernher von Braun povedal nie. Napokon Shepard začal kričať. V rozhovore, ktorý bol potom vymazaný z prepisu, ktorý NASA neskôr poskytla novinárom, Shepard povedal, že ak ho nenechajú vystúpiť, bude sa musieť vymočiť do svojho skafandra. Na jeho tele však bolo niekoľko drôtov, ktoré viedli k snímačom a tiež rektálny teplomer, ktorý bol takisto, hoci nepriamo prepojený s elektrickou sieťou kabíny. Shepard navrhol, aby jednoducho na chvíľu vypli prúd v obvodoch pre telemetriu. Moč sa mu zhromaždil v miestach, kde mal kríže, ale väčšinu vlhkosti absorbovala jeho bavlnená spodná bielizeň, ktorú však čoskoro vysušil kyslík cirkulujúci skafandrom. Súbor:Mercury-Redstone 3 Launch MSFC-6100884.jpg|thumb|170px|Štart Mercury-Redstone 3 s Alanom Shepardom na palube, 5. máj 1961 Odpočítavanie potom prebiehalo bez problémov až do času T-2 minúty, kedy vysoký tlak kyslíka vo vnútri rakety Redstone takmer spôsobil zrušenie štartu. Shepard bol už z neustáleho zdržovania letu nervózny a do bunkru riadenia štartu odkázal: „Som pokojnejší ako vy. Prečo neopravíte ten svoj malý problém a nezapálite túto sviečku?“ Spomínaný problém sa podarilo vyriešiť celkom rýchlo a potom už štartu nič nebránilo. Shepard začul v slúchadlách hlas Deka Slaytona, ktorý mu pokojne odpočítaval posledné sekundy. „T mínus sedem... šesť... päť...“ Shepard sa pevne zaprel nohami o kabínu. Slayton pokračoval: „Štyri...“ Alan položil ruku do blízkosti stopiek na palubnej doske. V prípade, že by automatické stopky zlyhali, musel by ich zapnúť manuálne. „Tri...“ Ľavú ruku si dal na páku zrušenia štartu. Záchranná vežička bola pripravená. „Dva... jeden...“ Tesne pred štartom si pre seba zamrmlal modlitbu, v ktorej požiadal „toho hore“, aby nad ním bdel, a povedal: „Neposer to, Shepard.“ Raketa Redstone vyštartovala o 09:34:13,48 miestneho času (14:34:13,48 svetového času) a v tom momente Shepard ohlásil: „Rozumiem, vzlet a hodiny bežia!“ Vzápätí mu Deke Slayton odpovedal so slovami: „Si na ceste, José!“ Štart prvého Američana do vesmíru sledovalo množstvo ľudí na plážach okolo Cocoa Beach a milióny divákov prostredníctvom živého televízneho prenosu. Súbor:Alan Shepard 1961.jpg|thumb|left|Vrtuľník HUS-1 z lode USS Lake Champlain vyzdvihuje kozmickú loď Freedom 7 z Atlantiku Raketa značne zrýchľovala a 142 sekúnd po štarte sa vypol motor. Pyrotechnika odpálila už nepotrebnú záchrannú vežičku a došlo k oddeleniu kozmickej lode. V čase 3 minúty a 5 sekúnd od štartu Shepard prešiel na manuálne riadenie lode, ktoré trvalo približne minútu. Vyskúšal riadenie vo všetkých troch osách (sklon, vybočenie a náklon). Potom opisoval výhľad z kozmickej lode na pobrežie Floridy z výšky viac než 180 km. Ešte pred štartom však sklopil šedý filter na optike periskopu, aby sa vyhol nepríjemným slnečným lúčom, ktoré ho oslepovali. Potom na filter zabudol, a tak pod sebou videl len bezfarebnú scénu. Príslušným prepínačom sa pokúsil filter odklopiť, ale zavadil pritom rukou o rukoväť núdzového prerušenia štartu, a tak sa ďalších pokusov radšej vzdal. V čase 5 minút po štarte Freedom 7 dosiahla maximálnu výšku 187,4 km a v tom momente sa zapálili brzdiace rakety, ktoré síce pri suborbitálnom lete neboli potrebné, ale musela sa otestovať ich funkcia a účinnosť pre pripravované orbitálne lety. Po vypnutí rakiet Shepard uviedol loď do správnej polohy pre zostup – tepelným štítom v smere letu. Snažil sa zahliadnuť hviezdy, ale dva priezory, ktoré mal k dispozícii, boli príliš malé a horizont svojím jasom prebíjal všetko ostatné. Počas ôsmej minúty letu začal pociťovať narastajúce účinky preťaženia, ktoré počas zostupu relatívne rýchlo dosiahlo hodnotu 11,0 g. Kvôli účinkom silného preťaženia Alan dokázal dať najavo, že je všetko v poriadku iba slovami: „Okay... okay... okay... okay“ Vo výške 7 km sa otvoril stabilizačný padák, po ktorom vzápätí nasledoval hlavný padák. V 5 kilometroch sa otvoril ventil, vďaka ktorému začal do kabíny lode prúdiť okolitý vzduch. Tepelný štít sa chvíľu potom odpojil od dna kabíny a zostal visieť pripevnený k látke, aby tlmil náraz pri pristátí na hladinu. Kozmická loď pristála po 15 minútach a 22 sekundách letu na hladine Atlantického oceánu o 09:49:35 miestneho času (14:49:35 svetového času). Chvíľu potom, čo dal Shepard pokyn na vyzdvihnutie, bol vynesený na palubu vrtuľníka HUS-1. Vrtuľník prepravil Sheparda a kozmickú loď Freedom 7 na palubu lietadlovej lode USS Lake Champlain . Celý záchranný proces trval iba jedenásť minút. Súbor:Shepard receives medal.jpg|thumb|Alan Shepard s manželkou Louise a svojimi rodičmi v areáli Bieleho domu dostáva od prezidenta Johna F. Kennedyho Medailu NASA za výnimočnú službu, 8. máj 1961 Keď Shepard vystúpil z vrtuľníka, zamával na jasajúcich námorníkov a zakričal: „Páni, to bola jazda!“ Kapitán lode Ralph Weymouth privítal Sheparda na palube. Alan podal Weymouthovi ruku a predstavil sa: „Ahoj, ja som Al Shepard.“ Lekári NASA chceli monitorovať a zaznamenávať každú sekundu po lete. Námorníkom a posádke povedali, aby sa so Shepardom nerozprávali, nieto aby ho povzbudzovali. NASA chcela, aby všetky rozhovory inicioval Shepard. Jediní ľudia, ktorí ho mohli osloviť, boli lekári, ktorí sa ho stále pýtali, ako sa cíti. Keď Shepard prišiel do kajuty kapitána Weymoutha, podali mu po vypití pohára pomarančového džúsu magnetofón a povedali, aby si nahral svoje myšlienky. Klikol na nahrávanie a predstavil sa: „Volám sa José Jiménez...“ Nasledujúcu polhodinu Shepard zadychčane rozprával o každom detaile svojho letu a v jednej chvíli sa pochválil: „Úprimne povedané, zvládol som to oveľa lepšie, ako som si myslel, že zvládnem... V žiadnom okamihu som nepociťoval obavy.“ Psychiatri neskôr uviedli, že Shepard bol „pokojný a vyrovnaný“, ale všimli si aj, že prejavoval známky „vzrušenia a radosti“. Potom Shepardov vírivý monológ prerušil telefonát. Volal mu prezident John F. Kennedy, čím založil tradíciu prezidentských telefonátov astronautom, ktorí sa práve vrátili z vesmíru. Námorník podal Alanovi veľký čierny telefón a Shepard začul hlas svojho starého kamaráta Taza Sheparda z Alabamy, s ktorým bol vo výcviku ešte v Corpus Christi. Taza si vybral prezident Kennedy za svojho námorného pobočníka. „Alan, prezident s tebou chce hovoriť,“ povedal Taz. „Preboha, starec, ty si chytil novoanglický prízvuk,“ povedal Alan. Taz sa zasmial a povedal Alanovi, aby počkal na prezidenta. „Zdravím, kapitán,“ pozdravil Kennedy. „Áno, pane,“ odpovedal Shepard. „Veľmi Vám chcem zablahoželať,“ povedal nadšený Kennedy. „Ďakujem veľmi pekne, pán prezident,“ znela Shepardova odpoveď. „Samozrejme, že sme Vás sledovali v televízii,“ povedal Kennedy. „A sme veľmi radi a hrdí na to, čo ste urobili.“ „No, ďakujem Vám, pane. A ako už viete, všetko sa podarilo dokonale,“ odvetil Shepard. Potom Kennedy povedal, že sa teší na stretnutie s Alanom o tri dni. Na lodi USS Lake Champlain bol Shepard asi hodinu a potom nastúpil do dvojmotorového palubného dopravného lietadla Grumman C-1 Trader, ktoré vzlietlo z paluby lietadlovej lode smerom k ostrovu Grand Bahama. Počas letu Shepard šiel aj za pilotom do kokpitu a rozprával sa s ním. Keď to vyzeralo, že oblačnosť skomplikuje pristátie na ostrove, kde mal Shepard absolvovať ďalšie tri dni testov a výsluchov, zažartoval s pilotom, že by sa mali odkloniť do Nassau, aby si trocha oddýchli. Počas letu Shepard vypil šálku kávy a na ostrov Grand Bahama prišiel hladný. Od raňajok schudol tri kilá. Privítali ho Gus Grissom, Wally Schirra a Deke Slayton, ktorí mu povedali: „Zvládol si to naozaj dobre.“ Potom si Shepard dal obrovský krevetový koktail, sendvič s pečeným hovädzím mäsom a ľadový čaj. Lekári uviedli, že napriek tomu, že za posledných desať hodín schudol tri kilogramy, bol „v najlepšej kondícii, zdraví, nálade a presne taký, aký bol pred odchodom z Cape Canaveral – len šťastnejší“. Potom ho začali skúmať, až sa sťažoval na „nezvyčajný počet ihiel“. „Dúfam, že v budúcnosti bude potrebných menej vzoriek telesných tekutín,“ povedal. Krátko po piatej poobede Alan zavolal Louise, ktorej sa uľavilo, že jej manžel „je sám sebou“. Potom ostatní astronauti a malá skupina predstaviteľov NASA usporiadali pre Alana malý večierok. Alan Shepard, Wally Schirra, Shorty Powers, Walt Williams a hŕstka ďalších hrali do neskorej noci šípky a pili kubánsky rum. Shepard v tú noc tvrdo spal, pričom Grissom ležal na lôžku vedľa neho, aby sa prvému Američanovi vo vesmíre počas noci nič nestalo. Nasledujúci večer, po ďalšom dni testov a výsluchov a krátkom pokuse o lov rýb, si Shepard oddýchol v skladacom kresle, sedel pod hviezdami a sledoval film The Grass Is Greener (Tráva je zelenšia), ktorý sa premietal na stenu v provizórnom vonkajšom kine na základni. Z Alana Sheparda sa prakticky okamžite stal oslavovaný národný hrdina. Dňa 8. mája 1961 bol aj s manželkou prijatý v areáli Bieleho domu, kde ho prezident Kennedy vyznamenal Medailou NASA za výnimočnú službu. Vyznamenaný bol aj Záslužným leteckým krížom (DFC). Na tlačovej konferencii potom na otázku, ako sa cítil počas piatich minút beztiaže, odpovedal: „Viete, práve niekedy počas beztiaže som si uvedomil, že sa ma na to niekto spýta. Takže... Tak som si povedal, že by som si mal pripraviť odpoveď. A teraz vážne, ako som povedal už skôr, krátke stavy beztiaže sme zažili už počas výcviku a je to veľmi príjemný pocit.“ Potom nasledovali triumfálne jazdy ulicami Washingtonu, New Yorku a Los Angeles, pri ktorých davy ľudí oslavovali nového národného hrdinu, a tiež stretnutia s vyššími kruhmi spoločenskej a politickej sféry. Freedom 7-II Súbor:Alan Shepard in Mercury Control Center.jpg|thumb|Shepard v Riadiacom stredisku Mercury ( Mercury Control Center ) ako komunikátor (CAPCOM) počas štartu misie Mercury-Redstone 4, 21. júl 1961 Po oslavách sa Alan vrátil ku svojej práci a slúžil ako komunikátor (CAPCOM) pri Grissomovom suborbitálnom lete Mercury-Redstone 4 v júli 1961. Spojenie zabezpečoval aj pri Glennovom orbitálnom lete Mercury-Atlas 6 vo februári 1962, ktorý sprevádzali problémy s falošným signálom uvoľnenia tepelného štítu a aj vďaka Shepardovi skončil let úspešne. Tú istú funkciu zastával aj pri Carpenterovom lete Mercury-Atlas 7 v máji 1962. Carpenter sa počas letu dostal do vážnych problémov hlavne kvôli svojim nesprávnym rozhodnutiam. Vo veľkej miere opäť vďaka Shepardovmu rozvážnemu a pokojnému prístupu skončil aj tento let úspešne. NASA plánovala v rámci programu Gemini uskutočniť najmenej desať letov, čo znamenalo, že Shepardovi a jeho rovesníkom z programu Mercury budú pri ďalšej šanci na kozmický let konkurovať astronauti z tzv. novej deviatky ( The New Nine ). Shepard tak začal lobovať za prvý let Gemini a do konca roka 1962 jeho šance vyzerali silno. Prvý let Gemini však bol najmenej dva roky ďaleko. Uvedomil si, že nemôže tak dlho čakať. Jediným najbližším letom bola posledná misia programu Mercury, orbitálny let Gordona Coopera, plánovaný na polovicu roka 1963. Dňa 14. novembra 1962 bol Alan nominovaný do funkcie Cooperovho náhradníka pre let Mercury-Atlas 9. Práve pre tento let sa Shepard rozhodol, že ho chce a ak by ho nedostal, pokúsil by sa presvedčiť NASA prípadne samotného Kennedyho, že Amerika potrebuje ešte jeden let Mercury. Alan Shepard v roku 1962 Nemohol však ignorovať strašné „zvonenie“ v ušiach, ktoré mu začalo v poslednom čase, sprevádzané závratmi a nevoľnosťou. Niekedy sa ráno vzbudil dezorientovaný a izba sa s ním točila ako stíhačka vo vývrtke. Snažil sa chytiť steny, ale nedočiahol na ňu a spadol na podlahu. Ešte v roku 1959, pár mesiacov po konferencii, na ktorej bola predstavená sedmička astronautov Mercury, Shepard pocítil prvé príznaky neznámej choroby. Vtedy hral so svojím otcom a jedným známym golf vo Virginia Beach, pričom začal náhle pociťovať závraty a točenie hlavy. Epizóda nemala žiadne ďalšie následky, ale Alan pre istotu zakázal ostatným o tejto príhode hovoriť. Tá sa mu mierne pripomenula ešte počas výcviku, keď mu po každej jazde na centrifúge nevoľnosť ustupovala pomalšie než ostatným astronautom, ale inak nepociťoval žiadne iné zdravotné problémy. Na jar 1963 sa mu tieto problémy vrátili. Uvedomoval si však, že ak by došlo k ďalším závratom a nevoľnosti vo vzduchu alebo vo vesmíre, mohlo by sa mu to stať osudným. Zašiel tak za svojím súkromným doktorom, ktorý mu diskrétne predpísal lieky a vitamíny, o ktorých dúfal, že mu pomôžu. Závraty s nevoľnosťou sa mu však vracali stále častejšie a ich intenzita sa stupňovala. Vedel, že ak jeho zdravotný stav vyjde najavo, hrozí mu vyradenie z letového stavu. Súbor:Freedom 7 II insignia.jpg|thumb|Znak zrušeného Shepardovho letu Mercury-Atlas 10 Medzitým už bolo takmer všetko pripravené na rekordný trojdňový let Mercury-Atlas 10. Nosná raketa Atlas už bola vyrobená, do kabíny kozmickej lode Mercury (výr. č. 15B) už boli inštalované systémy, ktoré mali let v rekordnom trvaní umožniť a nominovaný pilot, Alan Shepard, už loď pomenoval Freedom 7-II na počesť svojej prvej kozmickej lode. V apríli 1963 však NASA začala označovať Cooperov let Mercury-Atlas 9 ako „vrchol“ programu. Keď sa blížil deň štartu misie Mercury-Atlas 9, tlačový hovorca NASA dňa 11. mája 1963 oznámil, že ak bude let úspešný, bude to posledná misia programu. Z toho dôvodu bol Shepard do poslednej možnej chvíle odhodlaný prevziať Cooperov let, čo sa mu takmer aj podarilo. Ráno 13. mája 1963, deň pred prvým pokusom o štart misie Mercury-Atlas 9, sa Cooper dozvedel, že lekári pridali na bok jeho skafandra do oblasti bedra nový otvor s kovovou prírubou. Cezeň mala viesť hadica k špeciálnemu nafukovaciemu pásu na meranie krvného tlaku. Problém spočíval v tom, že medzi astronautmi, lekármi a technikmi firmy Goodrich existovala tichá dohoda o tom, že tesne pred letom sa konfigurácie skafandrov nebudú nijako meniť. Dohoda zaručovala, že akékoľvek úpravy sa budú môcť dokonale otestovať predtým, než sa dostanú do vesmíru. V lepšom prípade hrozilo nepohodlie pre astronauta a v tom horšom aj možná netesnosť. Gordon bol týmto zásahom lekárov do jeho skafandra úplne rozzúrený a pohádal sa s Waltom Williamsom, zástupcom riaditeľa NASA pre pilotované lety. Nepísané pravidlo, ktoré určovalo, že deň pred štartom si astronauti mohli zalietať a osviežiť si svoje letové návyky, sa mu práve hodilo. Nechal si pripraviť jedno zo stíhacích lietadiel F-102 a vzlietol s ním, aby sa mohol odreagovať pri svojej obľúbenej akrobacii. V závere svojich akrobatických kúskov mu napadlo, že na forsáži preletí tesne vedľa hangáru S a vtedajšej hlavnej administratívnej budovy NASA na Cape Canaveral. Podľa svedkov letel pod úrovňou strechy. Walt Williams bol práve vtedy vo svojej kancelárii, keď budovou otriasol sonický tresk. Zľakol sa, až mu z rúk vypadli papiere, ktoré zrovna držal. Nanešťastie sa stihol otočiť dosť rýchlo na to, aby si všimol letiacu stíhačku. Potom, čo vyšlo najavo, že pilotom toho lietadla bol Cooper, zdvihol telefón a zavolal Alanovi Shepardovi s tým, aby si pripravil skafander, pretože sa chystá odvolať Coopera z letu. Cooper o svoju misiu nakoniec neprišiel. Shepard sa svojej šance na ďalší kozmický let nehodlal len tak vzdať. Riaditeľ NASA James Webb si 21. mája vypočul Shepardove dôvody na vykonanie ešte jedného letu Mercury, ale bol proti. Návrh na uskutočnenie letu Shepard predstavil ešte v ten večer aj prezidentovi Kennedymu, ale ten nechal konečné rozhodnutie na vedení NASA. Uskutočnenie misie Mercury-Atlas 10 presadzoval spolu so Shepardom aj Walt Williams a ďalší zo Strediska pilotovaných letov ( Manned Spacecraft Center ). Práce na úpravách kozmickej lode Freedom 7-II pokračovali do 8. júna, ale 12. júna James Webb oznámil Výboru pre vesmír Senátu Spojených štátov, že program Mercury splnil všetky ciele. Povedal, že priorita by sa teraz mala venovať programu Gemini. Okrem toho veľký počet porúch, ktoré sa vyskytli počas Cooperovho letu, potvrdil skutočnosť, že hardvér Mercury nebol dostatočne odolný na to, aby vydržal jednodňový let, nieto ešte viacdňový. To znamenalo koniec potenciálnej misie Mercury-Atlas 10. O deň neskôr NASA zrušila zmluvu pre program Mercury s firmou McDonnell. Kozmická loď Freedom 7-II bola uložená do skladu na Cape Canaveral a nikdy neletela. Program Gemini: šéfastronaut Súbor:Shepard and Borman in the Gemini mission simulator.jpg|thumb|left|170px|Alan Shepard (vľavo) a Frank Borman (vpravo) v simulátore kozmickej lode Gemini v období príprav na misiu Gemini 3, 1963 Medzitým už Shepard nemohol naďalej skrývať svoje zdravotné problémy, pretože k ďalšej epizóde závratov s nevoľnosťou došlo na verejnosti počas jedného zhromaždenia v Houstone, kam sa ešte v auguste 1962 presťahoval z Virginia Beach v štáte Virgínia. Sheparda požiadali, aby predniesol príhovor. Sotva začal, pocítil závrat a musel sa chytiť okrajov rečníckeho pultu, aby nespadol. Prítomní mu museli pomôcť zísť z pódia a potom sedel na stoličke, až kým mu bolo lepšie a mohol opäť chodiť. Shepard tak musel oznámiť svoje prejavy neznámej choroby Dekovi Slaytonovi, ktorý mu poradil, aby zašiel za Dr. Charlesom Berrym, šéflekárom oddielu astronautov, a všetko mu prezradil. Shepard vedel, že nemá na výber. Berry spolu s ďalšími lekármi NASA Alana okamžite podrobil rôznym testom a vyšetreniam. Lekári dúfali, že Shepardov stav je len dočasný alebo aspoň kontrolovateľný, lenže počas jedného z testov sa ukázalo, že Alan nedokáže udržať rovnováhu ani na jednej nohe. Keď mu lekári dokončili posledné testy a vyšetrenia, Dr. Berry bol zrovna na služobnej ceste, a tak sa výsledky Shepard dozvedel od mladého lekára menom Duane Caterson, ktorý mu oznámil: „Si uzemnený zo zdravotných dôvodov, compadre.“ Diagnóza bola taká, že sa mu v polkruhových kanálikoch vnútorného ucha pravidelne hromadila tekutina, ktorá ovplyvňovala jeho rovnováhu a spôsobovala mu tak závraty s nevoľnosťou. Išlo o príznaky typické pre tzv. Ménièrovu chorobu, ale lekári to ešte nemohli potvrdiť. V máji 1963 tak bol dočasne uzemnený. V nasledujúcich týždňoch sa Shepardovi tieto epizódy naďalej vracali a vzápätí odchádzali. Slayton, ktorému ešte v marci 1962 odobrali letový status kvôli srdcovej arytmii, bol teraz koordinátorom aktivít astronautov a neoficiálne aj „šéfastronautom“. Okrem mnohých ďalších povinností mal na starosti aj výber letových posádok. V júli 1963 nominoval Alana Sheparda do funkcie veliteľa, resp. veliaceho pilota prvého pilotovaného letu programu Gemini, pričom druhým pilotom sa stal Thomas P. Stafford, jeden z členov tzv. novej deviatky astronautov ( The New Nine ). Hlavným cieľom ich misie malo byť preverenie manévrovacích schopností novej dvojmiestnej kozmickej lode. Postupne sa vrhli do príprav na let Gemini 3, ktoré zahŕňali aj veľa hodín strávených v simulátore kozmickej lode Gemini. Shepard si dvojmiestnu kabínu Gemini obľúbil. Vzbudzovala u neho dojem malého útulného športového auta. V auguste 1963 mu lekári predpísali diuretiká v snahe odčerpať prebytočnú tekutinu z ucha a ďalšie tabletky na zvýšenie krvného obehu s tým, že existuje asi 20% šanca, že choroba spontánne odznie sama. Alan bol späť v letovom stave. Približne šesť týždňov po začiatku výcviku na misiu Gemini 3, Shepard zažil hrozné ráno. Akonáhle vstal z postele a vyšiel zo spálne, zatočila sa mu hlava a spadol na podlahu. Pomaly sa doplazil k najbližšej stene a pomocou nej sa mu podarilo vstať. Keď prišiel do kúpeľne, začal zvracať a o chvíľu znova. „Ježiš, čo som do pekla včera vypil?“ čudoval sa Shepard. Keď prestal zvracať, sedel ešte v kúpeľni, kým mu tento stav neprešiel. Louise mu ponúkla, že ho odvezie do práce, ale povedal jej, že môže šoférovať. V práci sa už cítil lepšie, hoci trochu nervózne. O týždeň neskôr sa mu táto príhoda zopakovala. Tentokrát jeho stav sprevádzalo aj hlasité „zvonenie“ v ľavom uchu. Nasadená liečba očividne nezaberala. Potvrdilo sa, že Alan trpí Ménièrovou chorobou. Dr. Berry už nemal inú možnosť, a tak v októbri 1963 ho musel natrvalo vyradiť z letového stavu a nielen to. Shepard prišiel aj o lekárske povolenie, ktoré ho oprávňovalo pilotovať cvičné prúdové lietadlá T-33 a potom aj nadzvukové T-38, ktorými NASA disponovala, inak, než v prítomnosti ďalšieho pilota na palube. Pri ďalších testoch lekári u Alana objavili aj začínajúci glaukóm (zelený zákal). V jeden večer sa Shepard v hoteli Rice v centre Houstonu takticky spýtal Stafforda, či Slayton niečo spomínal ohľadom Gemini 3. Stafford odpovedal, že nie a potom len počúval s otvorenými ústami, keď mu jeho vtedy už bývalý veliteľ hovoril o závratoch s nevoľnosťou, Ménièrovej chorobe... a že musel byť uzemnený. Na konci roka 1963 sa Alan začal sťažovať aj na škrabanie v krku a následné röntgenové snímky odhalili malú hrčku na jeho štítnej žľaze. Dňa 17. januára 1964 sa Shepard podrobil operácii v Hermann Hospital v Houstone, pri ktorej mu lekári odobrali približne 20% tohto orgánu. Následná histológia preukázala, že nádor nebol zhubný. Dňa 13. apríla 1964 NASA informovala verejnosť, že hlavnou posádkou misie Gemini 3 sú veliaci pilot Gus Grissom a pilot John Young. Záložnou posádkou sa stali Walter Schirra a Thomas Stafford. Frustrovaný Shepard už uvažoval o odchode z NASA a návrate k námorníctvu, ale Slayton mu poradil, nech zostane v NASA. „Mám pre teba prácu,“ povedal mu. Dňa 8. júla 1964 Alan nastúpil do funkcie vedúceho Úradu astronautov ( Chief of the Astronaut Office ), ako sa oficiálne nazývala pozícia šéfastronauta. Zodpovedal za koordináciu, plánovanie a kontrolu všetkých aktivít týkajúcich sa astronautov NASA. Pri tejto práci mal však Alan pocit, že svoju energiu a intelektuálnu kapacitu nevyužíva na sto percent. Odmietol ponuku kandidovať do senátu za štát New Hampshire a radšej sa venoval súkromnému podnikaniu. Ešte predtým bolo pôvodných sedem astronautov Mercury vlastníckymi partnermi hotela Cape Colony Inn. Potom, čo sa celá záležitosť začala rozoberať v médiách a hovorilo sa o konflikte záujmov, museli astronauti svoje podiely predať. Každý z nich vtedy získal 49 000 dolárov. Väčšina zo sedmičky astronautov tieto peniaze okamžite investovala prostredníctvom hoteliera a priateľa astronautov Henriho Landwirtha do pozemkov na západe Floridy. Ich predaj neskôr vyniesol zhruba dva milióny dolárov. Alan tak mohol začať s investovaním a vyberať si perspektívne podniky. Ešte 22. októbra 1963 zakúpil spolu s dvoma investormi z Houstonu rozhodujúci podiel vo First National Bank of Baytown, ktorej sa tak stal spoluvlastníkom a viceprezidentom. Asi rok po tom kúpil podiel vo Fidelity Bank and Trust Company so sídlom v Houstone. Shepard bol už vtedy bohatý človek, ktorý si v tichosti užíval status celebrity. Býval v luxusnom byte vo výškovej obytnej budove zvanej Mayfair v centre Houstonu na 1600 Holcombe Boulevard neďaleko Hermann Parku a Rice University, kde žilo plno bohatých dôchodcov. Doma mali borderskú kóliu menom Picasso . Angažoval sa aj v losangeleskej naftárskej firme Del Rey Petroleum Corporation. Tento biznis ale nevyšiel a spoločnosť neskôr zmizla aj so Shepardovými peniazmi. Bol tiež spolumajiteľom ranča vo Weatherforde v Texase, ktorý sa venoval chovu hovädzieho dobytka a pretekárskych koní. Ostatných astronautov pritom dôrazne varoval pred prijímaním darov od súkromných subjektov, čo svedčí o spletitosti jeho povahy. Keďže sa Shepard ako vládny zamestnanec značne angažoval v súkromnej sfére, dostal koncom roka 1963 od vtedajšieho riaditeľa NASA Jamesa Webba súkromný list, v ktorom mu Webb odporúčal zvážiť svoj angažmán vo First National Bank of Baytown a brať pritom ohľad na verejnú mienku NASA. Shepard si o tom liste pomyslel svoje a naďalej sa venoval svojim aktivitám, keďže v podnikaní sa mu darilo oveľa viac než ostatným astronautom z pôvodnej sedmičky. Dňa 25. augusta 1965 sa stal prezidentom First National Bank of Baytown. Keď sa o tom Webb dočítal v novinách, bol rozzúrený a opäť napísal Shepardovi. Vyzval ho, aby uprednostnil NASA pred jeho osobnými záujmami. Alan si však naďalej išiel svoje. „Jedného dňa budem veľmi bohatý,“ povedal raz talianskej novinárke Oriane Fallaciovej a na tomto cieli veľmi tvrdo pracoval. Súbor:Astronaut Edward H. White II (left), Gemini-4 pilot.jpg|thumb|left|Shepard (v strede) pri rozhovore s astronautom Edwardom Whiteom (vľavo) a technikom NASA v deň štartu misie Gemini 4, 3. jún 1965 V dôsledku straty letového statusu si svoju frustráciu často vybíjal na ľuďoch okolo seba. Mnohým astronautom hlasito vyčítal ich nedostatky, pričom si získal aj nelichotivé prezývky ako, napríklad „Had“ , „Bastard“ či „Vymáhač“ . Počas tohto obdobia mala jeho sekretárka Gaye Alfordová k dispozícii niekoľko portrétových fotografií, na ktorých Shepard pózoval s rôznymi výrazmi v tvári. Na dvere svojej kancelárie striedavo vyvesovala dve fotografie s nápisom „Mood of the day“ (nálada dňa) podľa toho, akú náladu mal Alan pri príchode do práce. Keď bolo všetko v poriadku, vyvesila fotografiu usmiateho Sheparda, ale keď Alan nemal práve svoj deň, visela na dverách fotografia zobrazujúca Alana s vážnym výrazom v tvári a veľmi prenikavým pohľadom. Návštevníci sa mohli potom pri pohľade na vyvesenú fotografiu rozhodnúť, či je vhodná chvíľa na rozhovor so Shepardom. Novinár a spisovateľ Tom Wolfe charakterizoval tieto Shepardove duálne osobnosti ako „Smilin’ Al“ (Usmievajúci sa Al) a „Icy Commander“ (Ľadový kapitán). „Al mohol byť priateľský, spoločenský, vrelý, dobrý vodca a spoločník,“ povedal o Shepardovi astronaut Michael Collins. „Ale mohol byť aj arogantný a s prenikavým pohľadom a uštipačnými poznámkami mohol odrovnať rovnako priateľov alebo nepriateľov.“ Shepard sa medzitým neustále snažil dokázať lekárom NASA, že už mu je čoraz lepšie. Spočiatku sa zdalo, že sa jeho zdravotný stav naozaj mierne zlepšuje vďaka vitamínom a liekom, ktoré užíval. Koncom leta 1965 Slayton dokonca navrhol, aby Shepard začal trénovať na pozíciu veliteľa prvého pilotovaného letu programu Apollo, ktorého štart sa plánoval na rok 1967. Lekári podrobili Sheparda dôkladnejším vyšetreniam, pri ktorých však zistili, že hoci Alanove symptómy boli pod kontrolou, Ménièrova choroba neustúpila. Rozhodli sa, že nebudú zbytočne riskovať vyslanie takéhoto astronauta do vesmíru a Shepard naďalej zostával vyradený z letového stavu, čo mu na nálade zrovna nepridalo. Mal 41 rokov a cítil, že práve prišiel o svoju poslednú šancu na let do vesmíru. Vtedy ešte nemohol vedieť, aké mal šťastie. Dňa 27. januára 1967 zahynuli počas príprav na misiu Apollo 1 (vtedy ešte označovanej ako AS-204) astronauti Gus Grissom (jeden z najbližších Shepardových priateľov), Edward White a Roger Chaffee. V nasledujúcich týždňoch po nehode sa Shepard cítil ako jeden zo spoluvinníkov a stal sa takmer neznesiteľný pre svoje okolie. Astronaut Eugene Cernan si na Shepardovo správanie v tom období spomínal: „Bol nahnevaný na svet a všetkým to dával najavo.“ Veci zašli tak ďaleko, až si Sheparda v jeden deň pozval k sebe do kancelárie Deke Slayton, ktorý sa ho spýtal: „Nemyslíš si, že si na chlapcov trochu tvrdý?“ „Pripúšťam, že som sa na nich vybíjal,“ priznal Alan. So Slaytonom mal potom ešte dlhý rozhovor, na konci ktorého ho Deke požiadal, aby sa trocha upokojil. Návrat do oddielu astronautov Súbor:Apollo 9 pre-launch breakfast (2).jpg|thumb|Posádka misie Apollo 9 raňajkuje v spoločnosti šéfastronauta Alana Sheparda počas príprav na let, 24. február 1969 Začiatkom roka 1968 sa prejavy Ménièrovej choroby začali u Sheparda zhoršovať. Na ľavé ucho prakticky ohluchol. Kolega astronaut Thomas Stafford mu odporučil Dr. Williama Housa ordinujúceho v Los Angeles, ktorý sa pokúša liečiť Ménièrov syndróm operatívne. Shepard odletel do Los Angeles, kde sa stretol s Dr. Housom. Ten mu predstavil postup počas zákroku, riziká a percentuálnu šancu na úspech. Alan sa potom rozhodol operáciu absolvovať. Čoskoro tak opäť cestoval do Los Angeles a nechal sa prijať do nemocnice St. Vincent’s Hospital pod falošným menom Victor Poulos, aby predišiel nepríjemnému záujmu médií. Očakávanú operáciu podstúpil 14. mája 1968. Operujúci lekár sa rezom za uchom musel najprv dostať ku skalnej kosti, do ktorej potom vyvŕtal malý kanálik, a tým sa dostal k vestibulárnemu aparátu. Alanov problém sa nachádzal medzi troma polkruhovými kanálikmi labyrintu a slimákom, kde je umiestnený guľovitý vačok ( sacculus ). Práve tam nadbytok tekutiny spôsoboval chronický zápal, čím sa narušovala funkcia vestibulárneho aparátu. Doktor House guľovitý vačok najprv vyčistil a potom doň implantoval malú gumovú trubičku, druhým koncom umiestnenú ku kochleárnemu kanáliku, čím zabezpečil správne odtekanie tekutiny. Súbor:Alan Shepard during training for the Apollo 14 mission.jpg|thumb|left|Alan Shepard pred lietajúcim trenažérom Lunar Landing Research Vehicle (LLRV, v preklade „prostriedok výskumu pristátia na Mesiaci“) Na výsledok operácie si Shepard musel počkať ešte niekoľko mesiacov. Medzitým sa vrátil k práci šéfastronauta a potajomky sa opatrne zapájal do výcviku. Jeho okolie si na ňom všimlo pozitívne zmeny v správaní. Stále však nemal vyhrané. Začali sa aj prvé lety programu Apollo. Príznaky Ménièrovej choroby zmizli asi šesť mesiacov po operácii. V jeden deň uprostred marca 1969 Shepard nabehol do Slaytonovej kancelárie a s úsmevom mu povedal: „Daj mi let na Mesiac.“ Lekári podrobili Sheparda dôkladným testom a nenašli na ňom nič, čo by mu bránilo lietať v prúdových lietadlách a hlavne do vesmíru. Alan bol nadšený. Spolu so Slaytonom tak nominoval seba za veliteľa najbližšej možnej mesačnej misie, ktorou v tom čase bolo Apollo 13 naplánované na rok 1970. Za normálnych okolností mal byť vďaka zabehnutému Slaytonovmu systému rotácie posádok veliteľom Apolla 13 astronaut Gordon Cooper, ktorý predtým pôsobil v úlohe veliteľa záložnej posádky Apolla 10, a teraz očakával let na Mesiac. Cooper ale v úlohe veliteľa záložnej posádky podľa Slaytona nepresvedčil. Často bol namiesto učební a simulátorov v garážach, kde si opravoval pretekárske autá, s ktorými sa potom účastnil rôznych pretekov. Coopera tak nahradil Shepard, ktorý dostal možnosť zostaviť si posádku podľa svojho úsudku. Keď sa Cooper dozvedel, že velenie letu Apollo 13 dostal Shepard, ktorému námorníctvo od jeho uzemnenia ešte ani nepovolilo lietať na prúdových lietadlách, chcel vidieť Slaytona a sťažovať sa. V Slaytonovej kancelárii našiel zrovna Sheparda. „Deke a ja teraz zostavujeme posádky,“ povedal mu Shepard. Alan následne požiadal astronauta Jima McDivitta, aby pôsobil vo funkcii pilota lunárneho modulu a na miesto pilota veliteľského modulu bol nominovaný nováčik Stuart Roosa. McDivitt ale odmietol letieť pod velením protekčného Sheparda. Argumentoval tiež tým, že Shepard sa iba nedávno navrátil do plného letového stavu, a preto nemá dostatočný výcvik na velenie nasledujúcej mesačnej misie Apollo. Svoju úlohu tu mohli zohrať i osobné antipatie, pretože Shepard bol pomerne arogantná osoba. Na pozíciu pilota lunárneho modulu bol tak namiesto McDivitta nominovaný tiež nováčik Edgar Mitchell. V jeden aprílový deň roku 1969 sa v Shepardovej kancelárii stretli Edgar Mitchell a Stuart Roosa. Alan im s úsmevom povedal: „Ak vám, chlapi, nevadí letieť so starým dedkom, sme hlavnou posádkou Apolla 13!“ Roosa sa ho neveriacky opýtal: „Povedal si hlavnou?“ Shepard na neho zamieril svoj typický prenikavý pohľad: „Povedal som hlavnou!“ Dňa 7. mája 1969 sa Shepard oficiálne vrátil do plného letového stavu. Súbor:The Apollo 14 Prime Crew - GPN-2000-001168.jpg|thumb|right|Posádka Apolla 14. Zľava doprava: Stuart Roosa, Alan Shepard a Edgar Mitchell Keď Slayton predložil navrhovanú posádku Apolla 13 vedeniu NASA, vtedajší šéf divízie pilotovaných letov pri riaditeľstve NASA George Mueller to odmietol. Slayton tak požiadal Jima Lovella, ktorý vtedy len nedávno pôsobil ako veliteľ záložnej posádky Apolla 11 a bol už tiež určený za veliteľa misie Apollo 14, či by jeho posádka bola namiesto Apolla 14 ochotná letieť už v Apolle 13. Lovell súhlasil a Shepardova neskúsená posádka dostala misiu Apollo 14, ktorej štart sa vtedy plánoval na júl 1970. Veliteľom záložnej posádky Apolla 14 sa stal astronaut Eugene Cernan s česko-slovenskými koreňmi, pilotom veliteľského modulu Ronald Evans a pilotom lunárneho modulu Joe Engle. Zloženie posádok Apolla 13 a 14 NASA zverejnila 6. augusta 1969. V tom čase sa už dobre vedelo, že Shepard je bohatý, pričom jeho čistý majetok sa pohybuje medzi 1 až 5 miliónmi dolárov. Nikdy však dobrovoľne nepriznal presnejšiu sumu. Povedal len: „Niečo som si odkladal bokom.“ Napriek tomu, že bol finančne zabezpečený človek, rozhodol sa, že bude riskovať svoj život letom na Mesiac. O vesmíre sa okrem iného vyjadril, že je to niečo, v čo verí. Časť svojej mladosti strávil v leteckom výcviku a ako letec túžil uskutočniť ten najväčší let zo všetkých. Od 7. augusta 1969 ho vo funkcii šéfastronauta vystriedal Thomas Stafford. Veliteľ záložnej posádky Apolla 14 Eugene Cernan vždy zo Sheparda cítil chladný odstup, ale rozhodol sa, že sa nedá zastrašiť. Prišiel do Alanovej kancelárie, zablahoželal mu k letovej nominácii a potom mu povedal pár slov asi v tom zmysle, že ak Shepard nebude môcť z akéhokoľvek dôvodu vykonať svoju misiu, bude tu on so svojou záložnou posádkou a úplne pripravený ho nahradiť. Shepard po celý čas ticho sedel opretý o stoličku so založenými rukami a nohami na stole. Cernana pozoroval chladným pohľadom. Potom Eugene dorozprával a nastalo ticho. Cernan si myslel, že ho Shepard odbije a pošle preč, ale o chvíľu sa Alan začal usmievať, vstal a natiahol pravú ruku: „Geeno, poriadne si to užijeme.“ Astronauti Cooper a McDivitt už do vesmíru neleteli. Hoci si Cooper uvedomoval, že podcenil výcvik a nedôsledne si plnil povinnosti, reportérovi The New York Times sa pri jednej príležitosti posťažoval: „Som o dosť mladší ako Shepard. Stále som v dobrej fyzickej kondícii. Radšej by som o kapitánovi Shepardovi príliš nehovoril. Myslím si o ňom svoje.“ Ešte po niekoľkých rokoch sa k Shepardovi žalostne vyjadril: „Musel mať to, čo chcel.“ Aj keď Cooper tvrdil, že ho mal rád ako brata, prezradil: „Trvalo mi roky, než som Alovi odpustil.“ Za výmenu posádok Apolla 13 a 14 bol Shepard nakoniec aj vďačný. Apollo 13 sa totiž počas letu k Mesiacu, v apríli 1970, dostalo po výbuchu jednej z kyslíkových nádrží do vážnych problémov a dlhý čas hrozila aj smrť posádky. Po úspešnom návrate Apolla 13 na Zem si veliteľ Jim Lovell z Alana uťahoval: „Kedykoľvek budeš chcieť Apollo 13 späť, máš ho mať, Alan.“ Kvôli nutným opravám a testom sa musel let Apollo 14 odložiť až na začiatok roka 1971. Shepardova neskúsená posádka tak aspoň získala ďalší čas na výcvik. Shepard sa na misiu Apollo 14 snažil pripravovať aj po fyzickej stránke. Každý deň si zabehal niekoľko kilometrov, hoci raz priznal, že to bolo pre neho dosť nepríjemné. Zdvíhal tiež závažia v posilňovni, ale nie tie naozaj ťažké, ako povedal. Apollo 14 Posádka Apolla 14 pri raňajkách spolu s ostatnými astronautmi v deň štartu Večer pred štartom, 30. januára 1971, Shepard povedal Cernanovi: „Hej, Geno. Poďme von sa pozrieť na našu kozmickú loď.“ Alan bol príliš nabudený na to, aby šiel spať. Pred Budovou pilotovaných letov ( Manned Spacecraft Operations Building ) si so Cernanom vzali auto, odviezli sa na štartovaciu rampu 39A a zaparkovali priamo pri úpätí rakety Saturn V, do ktorej sa práve tankovali pohonné hmoty. Shepard a Cernan spolu prehodili len pár slov. „Bolo to možno po prvý a jediný raz, čo som Alana videl pokorného,“ spomínal si Cernan na ten večer. Napokon Shepard položil Cernanovi ruku na plece a povedal: „Dobre, poďme.“ V nedeľu 31. januára astronauti vstávali o 10:06 miestneho času. Následne Alan Shepard, Stuart Roosa a Edgar Mitchell absolvovali poslednú lekársku prehliadku pred štartom a sadli si k raňajkám. Tradične sa podával steak a vajíčka. Pri raňajkách im spoločnosť robili Deke Slayton, riaditeľ operácií letových posádok, šéfastronaut Thomas Stafford, záložný veliteľ Eugene Cernan, záložný pilot veliteľského modulu Ronald Evans a záložný pilot lunárneho modulu Joe Engle. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a odchod z Budovy pilotovaných letov. Astronauti spolu s dvoma technikmi a Slaytonom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Slayton z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu ( Launch Control Center ). Veliteľ Alan Shepard nastúpil do veliteľského modulu ako prvý a po ňom nasledoval pilot lunárneho modulu Edgar Mitchell. O chvíľu neskôr sa k nim pridal pilot veliteľského modulu Stuart Roosa. Štart Apolla 14, 31. január 1971 Misia Apollo 14 nakoniec úspešne odštartovala s oneskorením 40 minút a 2 sekundy kvôli počasiu 31. januára 1971 o 16:03:02,57 miestneho času (21:03:02,57 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. Nosná raketa Saturn V s výrobným číslom SA-509 niesla na vrchole veliteľský modul pomenovaný Kitty Hawk a lunárny modul Antares . Navedenie na parkovaciu obežnú dráhu a navedenie na translunárnu dráhu prebehlo bez problémov. Komplikácie nastali po odpojení kozmickej lode od stupňa S-IVB s pripojeným lunárnym modulom, s ktorým sa mali spojiť, a nepotrebný stupeň S-IVB odpojiť, aby celé súlodie mohlo letieť k Mesiacu podľa plánu. Pilotovi veliteľského modulu Stuartovi Roosovi sa totiž ani po troch opakovaných pokusoch nepodarilo úspešne spojiť veliteľský modul s lunárnym modulom. Západky na špici spojovacieho uzla, ktoré mali zabezpečiť pevné spojenie oboch lodí, nefungovali správne. Obe lode sa pri každom pokuse o pevné spojenie od seba iba zľahka odrazili. Eugene Cernan posádke nakoniec navrhol, aby Roosa držal veliteľský modul pomocou orientačných trysiek v čo najtesnejšej možnej blízkosti pri lunárnom module a Shepard v tom momente zatiahol pomocou prepínača na prístrojovom paneli spojovací uzol. Navrhnutý postup nakoniec fungoval bez problémov a veliteľský modul Kitty Hawk sa päť hodín po štarte pevne spojil s lunárnym modulom Antares , ktorý Roosa následne odpojil od stupňa S-IVB a s celou zostavou sa od neho vzdialil. Súbor:Apollo 14 Shepard.jpg|thumb|right|Alan Shepard pózuje pri americkej vlajke na Mesiaci, 5. február 1971 Po štyri dni trvajúcom lete bolo Apollo 14 dňa 4. februára 1971 o 06:50 UTC manévrom LOI (Lunar Orbit Insertion – usadenie na obežnú dráhu Mesiaca) úspešne navedené na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Po ďalšej korekcii dráhy nasledovali previerky lunárneho modulu. Po odpočinku prestúpili 5. februára Shepard a Mitchell do lunárneho modulu Antares a začali s prípravami na jeho oddelenie od materskej lode Kitty Hawk , ku ktorému došlo 5. februára o 04:50:43 UTC. „Toto je naozaj divoké miesto,“ povedal Shepard, keď sa pozrel z okna na mesačný povrch. Mitchell ho nazval „najsurovejším a najopustenejším kúskom krajiny, aký kedy videl“. Približne hodinu a pol pred začiatkom zostupového manévru palubný počítač lunárneho modulu oznámil, že dostal príkaz na prerušenie pristátia. Signál sa objavil aj po opakovanom pokuse o nápravu, ale problém sa nakoniec podarilo vyriešiť pri ďalšom komunikačnom okne s Houstonom. „Houston!“ ozval sa Shepard. „Čo je s tou loďou?“ Riešenie prišlo vo forme istej softvérovej záplaty na ignorovanie signálu prerušenia pristátia. Zostupový manéver následne prebiehal bez problémov až do momentu, kedy sa lunárny modul nachádzal vo výške približne 10 km nad mesačným povrchom. Palubný radar mal v tejto výške zamerať mesačný povrch a merať presnú vzdialenosť lunárneho modulu od povrchu, ale nestalo sa tak. „Houston, náš pristávací radar nefunguje,“ hlásil Shepard. „No tak, radar!“ zakričal Mitchell. „No tak.“ Keďže pravidlá misie prikazovali v tejto situácii prerušiť pristátie a vrátiť sa k materskej lodi, komunikátor astronaut Fred Haise ohlásil: „Antares, mali by ste si začať prechádzať procedúry na prerušenie pristátia.“ Shepard mu odpovedal: „Sme si vedomí základných pravidiel, Houston!“ Vzápätí Shepard navrhol Mitchellovi: „Ak sa radar nenahodí, poletíme až dole.“ Haise astronautom navrhol vypnúť a zapnúť istič radaru. Navrhovaný postup fungoval bezchybne a informácie z radaru sa okamžite preniesli do Houstonu, ktorý dal súhlas na pristátie. Chvíľu na to, o 09:18:11 UTC, lunárny modul Antares pristál v bezprostrednej blízkosti plánovaného bodu na pahorkatine Fra Mauro. Jedinou nedokonalosťou pristátia bolo, že modul pristál na malom svahu, čo spôsobilo, že Antares sa naklonil o niekoľko stupňov na jednu stranu. „Presne na mieste,“ povedal Shepard, pričom sa chichotal. „Na starca to nie je zlé,“ hlásil Haise z Houstonu. „Okay, Fredo,“ odpovedal Shepard. „Bola to naozaj dobrá práca. Ďakujem, kamarát.“ Súbor:Apollo 14 Lunar Module (LM) on the moon.jpg|thumb|Lunárny modul Antares na povrchu Mesiaca Po vyše piatich hodinách od pristátia sa 47-ročný Alan Shepard stal piatym a vtedy aj najstarším človekom, ktorý vkročil na povrch Mesiaca. V momente, keď vstúpil na mesačný povrch, povedal: „Al je na povrchu. A bola to dlhá cesta, ale sme tu.“ Išlo o prvú misiu, pri ktorej sa podarilo úspešne vysielať farebný televízny obraz z povrchu Mesiaca. Astronauti na povrchu okrem iného vztýčili vlajku, nastavili solárne experimenty a inštalovali aj súbor vedeckých prístrojov ALSEP, ktorý obsahoval aj laserový odrážač slúžiaci potom ešte dlhé roky. Medzitým im Deke Slayton odovzdal správu od prezidenta Richarda Nixona, ktorý chcel, aby po návrate navštívili Biely dom. Skvelé, povedali, a vrátili sa k práci. Zistili, že ľahšie sa im chodí, keď idú spôsobom, ktorý sa podobá skôr na klus koňa než na chôdzu bežca. Naučili sa tiež nakláňať dopredu, aby udržali rovnováhu. Ukázalo sa, že terén Fra Mauro je oveľa členitejší, než sa zdal na fotografiách. Dve predchádzajúce pristátia na Mesiaci sa uskutočnili na širokých a rovných plochách známych ako „moria“. Apollo 14 ako prvé pristálo v členitom mesačnom teréne, ktorý astronautom komplikoval chôdzu a ostrý slnečný svit im spôsoboval problémy s orientáciou. Bez orientačných bodov sa astronautom zdalo, že sa im pod nohami náhle objavujú krátery. Balvany, ktoré sa zdali vzdialené, boli zrazu blízko. „Je to rovnako náročné ako sa orientovať na Sahare,“ povedal Shepard. Po takmer piatich hodinách sa zaprášení a unavení Shepard s Mitchellom vrátili späť do lunárneho modulu. Prvý výstup na mesačný povrch trval 4 hodiny, 47 minút a 50 sekúnd. Astronauti si vyzuli špinavé topánky, napili sa vody z hadičky, vyprázdnili vrecká s močom a vliezli do prekrížených hojdacích sietí, Shepard na vrchu, Mitchell pod ním. Spánok bol ale takmer nemožný. Shepard mal pocit, že si nemá kde oprieť hlavu, a Mitchell stále zdvíhal okenné žalúzie, aby sa pozrel von. „Ed. Si hore?“ opýtal sa Alan. „Sakra, áno, som hore,“ odpovedal Mitchell. „Máš pocit, že sa prevraciame?“ „Áno,“ povedal Mitchell. Obaja muži mali pocit, že lunárny modul sa príliš nakláňa, či dokonca kĺže po svahu. Obávali sa, že v mesačnej gravitácii jeden chybný pohyb prevráti ich jediný prostriedok na návrat domov. Počas prvej „noci“ na Mesiaci sa Shepard raz vzbudil, keď sa mu zdalo, že modul sa šmýka. Vyškriabal sa z hojdacej siete a pozrel von oknom, pričom spadol na Mitchella, ktorý ležal pod ním. Zakaždým, keď sa astronauti snažili zaspať, prebudili ich zvuky lunárneho modulu. „Ed, počul si to?“ naliehavo zašepkal Shepard. „Sakra, áno, počul som to,“ odpovedal Mitchell. „Čo to, sakra, bolo?“ opýtal sa šepotom Shepard. „Neviem.“ A o chvíľu znova: „Ed?“ „Čo je?“ „Prečo si, sakra, šepkáme?“ Obaja sa zasmiali a pokúšali sa zaspať. Shepard (v popredí) s Mitchellom pri práci s vedeckým vybavením Druhý deň na Mesiaci začal veľmi skorým budíčkom. Shepard s Mitchellom nemohli spať, a preto sa ohlásili Houstonu o dve hodiny skôr oproti plánu. Hlavným cieľom druhej prechádzky bol vzdialený kráter Cone. Na prepravu náradia a ďalšieho vybavenia mali astronauti použiť dvojkolesový ručný vozík (MET), ktorý tlačili alebo ťahali ako rikšu. Boli však nesmierne vyčerpaní a kvôli únave a zlej orientácii iba čiastočne dodržali určenú trasu. Študovali mapy a fotografie terénu, zapamätali si všetky orientačné body – rôzne balvany a menšie krátery, z ktorých každý pomenovali. Ale čím viac kráčali, tým sa im zdal okraj krátera vzdialenejší. Ťahať ručný vozík do svahu bolo čoraz ťažšie. Mitchell navrhol nechať vozík tam, kde je, a vyraziť nahor bez neho, ale Shepard nechcel prísť o škatuľu škótskej whisky. S Eugenom Cernanom sa stavil, že dokáže vytiahnuť vozík až na vrchol krátera Cone. „Okay, ideme po naozaj strmom svahu,“ ohlásil Shepard do Houstonu, kde lekári počúvali jeho ťažké dýchanie a sledovali stúpajúci tep. „Je to ťažké.“ Keď bol svah ešte strmší, Shepard zdvihol zadnú časť vozíka, zatiaľ čo Mitchell ťahal za prednú rukoväť. Shepard zvolal: „Vľavo, vpravo, vľavo, vpravo,“ a synchronizovane pochodovali. Napätie medzi astronautmi stúpalo a začali sa hádať, kam majú namierené. Keď sa Shepardovi začalo ťažšie dýchať a jeho srdcová frekvencia dosiahla viac ako 140 úderov za minútu, lekári NASA – už mierne podráždení z toho, že 47-ročný muž, ktorý sa nedávno zotavil z Ménièrovej choroby, chodí po Mesiaci – navrhli odpočinok. Kým Alan lapal po dychu, naznačil, že možno nie je ich deň, aby dosiahli kráter Cone. Mitchell sa však nemienil vzdať. „Ak sa tam nedostaneme, stratíme všetko,“ povedal. „Čo keby sme prehrali stávku, Al, opustili MET a išli tam hore? Mohli by sme to zvládnuť oveľa rýchlejšie.“ Shepard nakoniec súhlasil s tým, že vozík „ešte chvíľu potlačia“, a Slayton sa spojil s riadiacim strediskom a ponúkol, že pokryje stávku – kúpi Cernanovi škatuľu škótskej, ak sa Shepard a Mitchell rozhodnú zanechať vozík za sebou. „Dostaneme sa tam,“ povedal Shepard a o niekoľko minút neskôr na vrchole malého stúpania povedal, že očakáva, že „tu sa čoskoro priblížia k okraju“. Jedno stúpanie však viedlo k ďalšiemu a ďalšiemu, čas sa krátil a astronauti si stále neboli istí, kam presne idú. Ak by pokračovali príliš ďaleko nesprávnym smerom, riskovali by, že sa im vyčerpajú zásoby kyslíka. Väčšinu času ich viedol Shepard, ale Mitchell sa stále zastavoval, aby Sheparda upozornil, že ich vedie nesprávnym smerom. V jednom momente Mitchell vytiahol mapu a začal na ňu ukazovať. „Al? Choď doľava. Je to priamo tam,“ povedal Mitchell a ukázal. „My sme tu. Musíme ísť tam.“ O niekoľko minút neskôr však Fred Haise astronautom prikázal, aby vykonali naplánované experimenty na mieste, kde sa práve nachádzajú, a potom sa vrátili späť k lunárnemu modulu. Zostup späť k lunárnemu modulu bol rýchlejší, ale obaja muži boli unavení, nahnevaní, sklamaní a cestou nadávali. Ich nálada sa však trocha zlepšila, keď prišli späť k Antaresu . „Tu je to fantastické,“ povedal Shepard. Ešte pred definitívnym návratom astronautov do lunárneho modulu sa Shepard objavil pred kamerou a ohlásil: „Houston, mám v ruke rukoväť lopatky na núdzovú vzorku a úplnou náhodou je na jeho konci šestka železo. V ľavej ruke mám malú bielu loptičku, ktorú dôverne poznajú milióny Američanov. Teraz ju pustím na zem.“ Prvý úder sa mu nepodaril a zvíril len mesačných prach. Pri druhom údere sa loptička nepatrne pohla a pri treťom sa mu podarilo loptičku posunúť o niekoľko metrov. Na štvrtý úder Alan vytiahol ešte jednu loptičku a odpálil. Sledujúc rýchlo sa vzďaľujúcu loptičku vykríkol: „Míle a míle a míle!“ Potom sa spolu s Mitchellom vrátil k práci a do lunárneho modulu naložili celkovo 42,80 kg vzoriek. Na Mesiaci strávili celkovo 1 deň, 9 hodín, 30 minút a 31 sekúnd. Stuart Roosa medzitým vo veliteľskom module Kitty Hawk snímkoval na obežnej dráhe pomocou špeciálnej mapovacej kamery s veľkou rozlišovacou schopnosťou vybrané oblasti mesačného povrchu. Súbor:Alan Shepard (S71-52263).jpg|thumb|left|170px|Kontradmirál Alan B. Shepard, Jr. v roku 1971 Lunárny modul Antares odštartoval z povrchu 6. februára o 18:48:42 UTC a o 20:35:42 UTC sa spojil s materskou loďou Kitty Hawk . Potom Shepard zaklopal na poklop medzi oboma kozmickými loďami. „Kto je tam?“ ozval sa Roosa. Následne Shepard s Mitchellom vstúpili do materskej lode, z topánok si povysávali mesačný prach a vyzliekli si prepotené skafandre. V čase 01:37 UTC sa zapálil motor SPS, aby naviedol veliteľský a servisný modul Kitty Hawk na dráhu smerom k Zemi. Let domov mal pokojný priebeh. Apollo 14 šťastne ukončilo svoj let 9. februára 1971 o 21:05:00 UTC pristátím do vĺn južného Tichého oceánu v blízkosti lietadlovej lode USS New Orleans . Miesto pristátia sa nachádzalo približne juhovýchodne od Tongy. Posádka Apolla 14 sa stala poslednou, ktorá po pristátí absolvovala pobyt v karanténe. Lekári im ju dovolili ukončiť 27. februára. Následne astronauti absolvovali sériu rôznych spoločenských udalostí. Dňa 1. marca odcestovali do Washingtonu, D. C., kde ich prezident Nixon slávnostne prijal v Bielom dome a nasledujúci deň mali prejavy pred spoločným zasadnutím kongresu. Nasledovali slávnostné návštevy Chicaga a New Yorku. V Kennedyho vesmírnom stredisku sa 23. marca poďakovali zamestnancom, ktorí zabezpečili ich bezpečný štart. Koncom mája odleteli na parížsky aerosalón, kde sa stretli so sovietskymi kozmonautmi Pavlom Popovičom, Vitalijom Sevastianovom a Andrijanom Nikolajevom. Keď spoločenské udalosti po Apolle 14 ustali, sa 25. júna Shepard vrátil späť do funkcie šéfastronauta. V júli bol prezidentom Nixonom menovaný ako delegát 26. Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov, pričom v tejto funkcii slúžil od septembra do decembra 1971. Dňa 26. augusta 1971 bol Shepard prezidentom Nixonom povýšený na hodnosť kontradmirála, čím sa stal prvým astronautom, ktorý dosiahol túto hodnosť, hoci James McDivitt bol predtým povýšený na brigádneho generála amerického letectva. Otec Bart bol na Alana hrdý. Po večeri u rodičov v East Derry sedel Alan so svojím otcom v obývačke a upíjali si zo štamprlíkov brandy. Rozprávali sa o Alanovom povýšení na kontradmirála, o jeho plánoch do budúcna a o Mesiaci. Bart sa zrazu obrátil k Alanovi a spýtal sa ho: „Pamätáš si, keď si nám v roku 1959 prvýkrát povedal, že sa staneš astronautom?“ „Áno, pane,“ odpovedal Alan. „Pamätáš si, čo som povedal?“ „Áno, pane, samozrejme si to pamätám,“ odpovedal Alan. „Nepodporovali ste ma v tom.“ Shepard nikdy nemohol zabudnúť, ako ho otec napomenul za jeho odklonenie od kariéry v námorníctve a ako mal Bart pocit, že Alan svojím prijatím do NASA rozvrátil rodinu. „No,“ povedal Bart trochu roztraseným hlasom, keď zdvihol pohárik brandy k prípitku: „Mýlil som sa.“ Alana to zaskočilo, pretože podobné slová od otca snáď ešte nepočul. O 15 mesiacov neskôr, 6. februára 1973, Alanov otec zomrel vo veku 81 rokov. V období, keď sa Deke Slayton vrátil späť do letového stavu a pripravoval sa na americko-sovietsku misiu Apollo-Sojuz, zastával Shepard funkciu riaditeľa operácií letových posádok pre vesmírnu stanicu Skylab. Medzitým sa naďalej venoval svojmu podnikaniu. Predajom podielov vo First National Bank of Baytown a Fidelity Bank and Trust Company si zarobil celkovo 631 000 dolárov. Predal tiež svoje vidiecke ropné vrty v Texase a stratový podnik venujúci sa chovu pretekárskych koní. Pri jednej príležitosti priznal, že urobil niekoľko dobrých a niekoľko zlých obchodov. Prevažne kancelárska práca v NASA ho už nudila a postupne sa čoraz viac venoval podnikaniu. Rozhodol sa preto k 14. januáru 1974 odstúpiť z pozície šéfastronauta, v ktorej ho nahradil John Young, a 1. augusta odišiel z NASA aj námorníctva."}
{"id": "554700", "title": "Storm Area 51, They Can't Stop All of Us", "context": "Pozadie Výstražná tabuľa na okraji areálu Area 51 je od 50. rokov 20. storočia (v rovnakej dobe sa na tomto mieste začali testovať špionážne lietadlá U2) predmetom konšpiračných teórií týkajúcich sa mimozemšťanov a pozorovania neidentifikovateľných lietajúcich objektov. Konšpirační teoretici sa domnievajú, že sa akékoľvek dôkazy o mimozemských bytostiach a ich technológie, nachádzajú práve vnútri komplexu. Situácii moc nepomohlo ani značne oneskorené odtajnenie dokumentov CIA a priznanie existencie tejto základne, ku ktorému došlo až v roku 2013. V júni 2019 poskytol Pentagon trom členom Kongresu informácie o UFO, s ktorými sa stretli piloti námorníctva. O nevysvetliteľnom jave bol taktiež oboznámený aj americký prezident Donald Trump. Matt Roberts prišel s nápadom vytvorenia tejto udalosti potom, čo videl podcast Joe Rogan Experience , dňa 20. júna 2019, kde Rogan vyspovedal informátora z Area 51, konšpiračného teoretika Boba Lazara a filmového tvorcu Jeremyho Corbella. Lazar v ňom tvrdil, že v podzemnej časti základne pracoval s mimozemskou loďou."}
{"id": "122487", "title": "Štartovací komplex 6 na Cape Canaveral Space Force Station", "context": "Introduction Štart rakety Redstone zo štartovacieho komplexu 6 (17. september 1958) Štartovací komplex 6 (; skratka: LC-6 ) bolo jedno zo štartovacích miest na Základni vzdušných síl Cape Canaveral na Floride. Z rampy komplexu štartovali rôzne verzie rakiet Redstone a Jupiter. Celkovo sa na komplexe uskutočnilo 43 štartov, 39 rakety Redstone a 4 rakety Jupiter. Prvý štart sa uskutočnil 20. apríla 1955 a posledný 27. júna 1961. Z komplexov 5 a 6 sa 31. januára 1964 stalo múzeum, v ktorom je môžné vidieť originálne zariadenia použité pri letoch programu Mercury. Výlety do múzea organizuje Návštevnícke centrum Kennedyho vesmírneho strediska."}
{"id": "121102", "title": "Zoznam štartovacích rámp na Cape Canaveral a ostrove Merritt", "context": "Kennedyho vesmírne stredisko Kennedyho vesmírne stredisko má jeden aktívny štartovací komplex s dvoma odpaľovacími rampami. Z tohto komplexu štartovali rakety Saturn V, všetky pilotované lety na Skylab, Apollo-Sojuz a všetky štarty Space Shuttle. V súčasnosti využíva rampu 39A spoločnosť SpaceX na štarty rakiet Falcon 9 Block 5 a Falcon Heavy. Rampu 39B používa NASA pre svoju superťažkú nosnú raketu Space Launch System. Aktívne rampy a nosiče sú vyznačené tučne . Štartovacia rampa 39A , aktívna, vo vlastníctve NASA, prenajatá spoločnosti SpaceX, Falcon 9 Block 5 , Falcon Heavy Štartovacia rampa 39B , aktívna, vo vlastníctve NASA, Space Launch System Štartovacia rampa 39C, nevybudovaná Štartovací komplex 48, neaktívny, vo vlastníctve NASA"}
{"id": "262329", "title": "STS-8", "context": "Priebeh letu Po otvorení nákladového priestoru Bluford začal s pokusom CFES, ktorého cieľom bolo pomocou elektroforézy oddeliť bunky z ľudského pankreasu a získať tak kultúru na výrobu inzulínu. Ostatní astronauti pripravovali manipulátor RMS. Vypustenie družice Insat-1B. Cez druhý letový deň sa uskutočnilo vypustenie satelitu. Jeho štart sa uskutočnil o 07:47 UTC, po 45 minútach sa satelit dostal na prechodovú dráhu. Po jeho navedení na stacionárnu obežnú dráhu sa vyskytol problém s jedným jeho solárnym panelom, ktorý sa neotvoril. Ďalšou úlohou druhého dňa bol test spojenia s raketoplánom a Houstonom pomocou družice TDRS-1, ale pre poruchu na pozemnom počítači vo White sands sa to podarilo až na tretí deň. Klasické spojenie pomocou pozemných staníc však bolo bez problémov udržiavané. Počas druhého dňa tiež prebiehal pokus na palete DFI- sledovanie tepelne citlivého náteru na trubici tepelného čerpadla, aby sa zistila rýchlosť prúdenia teplonosnej kvapaliny čerpadlom. Tomuto pokusu sa venoval Brandenstein, Gardner zatiaľ pokračoval s pokusom CFES. Počas štvrtého dňa Truly znížil dráhu Challengera z 296 na 225km kvôli experimentom. Tie mali sledovať priebeh korózie vo vesmíre pod vplyvom atomárneho kyslíku. Astronauti sa tiež zúčastnili televíznej tlačovej konferencie. Posledný letový deň posádka zahájila prípravy na pristátie. O 06:50 UTC pilot otočil Challenger motorovou sekciou proti smeru letu a na 143 sekúnd zapálil motory OMS aby sa raketoplán dostal na zostupovú dráhu."}
{"id": "237879", "title": "Little Joe 1", "context": "Odkazy Pozri aj Little Joe Zdroje Externé odkazy This New Ocean: A History of Project Mercury - NASA SP-4201 NASA NSSDC Master Catalog Kategória:Program Mercury Kategória:Havárie kozmických rakiet Kategória:Kozmonautika v 1959"}
{"id": "69916", "title": "Zoznam latinských právnych výrazov", "context": "F  facio ut des ~ facio ut facias ~ felo de se ~ ferae naturae ~ fiat ~ fiat justitia ruat caelum ~ fiduciary ~ fieri facias ~ flagrante delicto ~ forum conveniens ~ forum non conveniens ~ functus officio ~"}
{"id": "69929", "title": "Zoznam latinských právnych výrazov", "context": "T  terra nullius ~ trial de novo ~ trinoda necessitas ~"}
{"id": "69922", "title": "Zoznam latinských právnych výrazov", "context": "M  magna carta ~ magnum opus ~ male fide ~ malum in se ~ malum prohibitum ~ mancipatio ~ mandamus ~ mare clausum ~ mare liberum ~ mens rea ~ mesne assignment ~ modus operandi ~ mors omnia solvit ~ motion in limine ~ mutatis mutandis ~"}
{"id": "69924", "title": "Zoznam latinských právnych výrazov", "context": "O  obiter dictum ~ onus probandi ~ opinio juris sive necessitatis ~ orse ~"}
{"id": "56135", "title": "Regula", "context": "Pozri aj  regula falsi"}
{"id": "69911", "title": "Zoznam latinských právnych výrazov", "context": "A  a fortiori ~ a posteriori ~ a priori ~ a priori assumption ~ ab extra ~ ab initio ~ abusus non tollit usum ~ accessio ~ accessio cedit rei principali ~ actus reus ~ ad colligenda bona ~ ad hoc ~ ad idem ~ ad infinitum ~ adiudicatio ~ ad litem ~ ad quod damnum ~ ad valorem ~ adjournment sine die ~ aequitas ~ affidavit ~ alter ego ~ amicus curiae ~ animus nocendi ~ ante ~ arguendo ~ audiatur et altera pars ~"}
{"id": "504458", "title": "Bella ciao", "context": "Slová  Talianska verzia Una mattina mi son alzato, o bella, ciao! bella, ciao! bella, ciao, ciao, ciao! Una mattina mi son alzato e ho trovato l invasor. O partigiano, portami via, o bella, ciao! bella, ciao! bella, ciao, ciao, ciao! O partigiano, portami via, ché mi sento di morir. E se io muoio da partigiano, o bella, ciao! bella, ciao! bella, ciao, ciao, ciao! E se io muoio da partigiano, tu mi devi seppellir. E seppellire lassù in montagna, o bella, ciao! bella, ciao! bella, ciao, ciao, ciao! E seppellire lassù in montagna sotto l ombra di un bel fior. E le genti che passeranno o bella, ciao! bella, ciao! bella, ciao, ciao, ciao! E le genti che passeranno Mi diranno «Che bel fior!» «È questo il fiore del partigiano», o bella, ciao! bella, ciao! bella, ciao, ciao, ciao! «È questo il fiore del partigiano morto per la libertà!» Preklad do slovenčiny Raz ráno, keď som sa prebudil, o bella, ciao! bella, ciao! bella, ciao, ciao, ciao! Raz ráno, keď som sa prebudil, stretol som sa s nepriateľom v mojej krajine. Hej, partizán, zober ma so sebou, o bella, ciao! bella, ciao! bella, ciao, ciao, ciao! Hej, partizán, zober ma so sebou, cítim dych smrti už. Keď zomriem ako partizán, o bella, ciao! bella, ciao! bella, ciao, ciao, ciao! Keď zomriem ako partizán, chcem byť pochovaný dôstojne. Pochovajte ma tam vysoko v horách, o bella, ciao! bella, ciao! bella, ciao, ciao, ciao! Pochovajte ma tam vysoko v horách, kde krásny kvet dáva svoj tieň. A všetci ľudia ktorí pôjdu okolo, o bella, ciao! bella, ciao! bella, ciao, ciao, ciao! A všetci ľudia, ktorí pôjdu okolo, si povedia: \"Ach, aký krásny kvet.\" Tento kvet patrí partizánovi, o bella, ciao! bella, ciao! bella, ciao, ciao, ciao! Tento kvet patrí partizánovi, ktorý zomrel v boji za slobodu."}
{"id": "69928", "title": "Zoznam latinských právnych výrazov", "context": "S  salus populi est suprema lex ~ scandalum magnatum ~ scandalum magnum ~ scienter ~ scintilla ~ scire facias ~ scire feci ~ se defendendo ~ semble ~ seriatim ~ servatis servandis ~ sine die ~ sine qua non ~ situs ~ stare decisis ~ sua sponte ~ sub judice ~ sub modo ~ sub nomine ~ sub silentio ~ subpoena ~ subpoena ad testificandum ~ subpoena duces tecum ~ suggestio falsi ~ sui generis ~ sui iuris ~ suo moto ~ superficies solo cedit ~ supersedeas ~ suppressio veri ~ supra ~ suum cuique "}
{"id": "103467", "title": "Credo, quia absurdum", "context": "Introduction  Credo, quia absurdum je latinský výraz, ktorý znamená: „Verím, pretože je to nezmyselné.“ Výrok je pripisovaný Tertullianovi. Znamená výzvu k slepej viere, primát viery nad rozumom."}
{"id": "69917", "title": "Zoznam latinských právnych výrazov", "context": "G  gravamen ~ guardian ad litem ~"}
{"id": "599874", "title": "Adastral Park", "context": "Park bol otvorený v roku 1975, pôvodne pod názvom Post Office Research Station.\nSpočiatku bol cieľ výskumu zameraný na triedenie pošty, donáškovú technológiu a telekomunikácie. Po oddelení pošty od British Telecomu pred jeho privatizáciou, ktorá sa odohrala v na začiatku 80tych rokov, sa výskum sústredil práve na oblasť telekomunikácií. Park bol premenovaný na výskumné laboratóriá British Telecomunications (BT Labs) a následne na Adastral park; nový názov odrážal rozšírenie organizácií spolupracujúcich s BT Labs v tomto areáli, ako aj výskumných oblastí. K zmene na súčasný názov došlo v neskorých 90tych rokoch s cieľom vytvoriť technologický park výhradne pre použitie BT."}
{"id": "226291", "title": "Národný park Everglades", "context": "Dostupnosť Do parku sa dá ľahko dostať z Miami po medzištátnej ceste č.441 alebo po ceste č.27. Existuje aj autobusové spojenie z Miami či Miami Beach a priame letecké spojenie z Miami."}
{"id": "234825", "title": "Sea Lion Park", "context": "Introduction  Sea Lion Park (v preklade mroží park) bol 16 akrový (65000m2) zábavný park založený v roku 1895 na Coney Island Paulom Boytonom. Park sa stal prvým zábavným parkom v Severnej Amerike. V roku 1903 bol park obnovený ako Luna Park. Paul Boyton cestoval okolo USA s vodným cirkusom a v roku 1894 založil zábavný park v Chicagu. Rozhodol sa kolonizovať Coney Island a zaplatil zem za Hotelom Elephant ako permanentnú oblasť pre jeho vodnú show uvádzajúcu 40 mrožov. Kategória:Zábavné parky"}
{"id": "119646", "title": "Hyde Park (Londýn)", "context": "História Najstaršia časť parku patrila panstvu Ebury. Plocha tejto časti bola jeden hide (plocha 0,24 – 0,49 km²), z čoho vznikol aj súčasný názov parku. V roku 1536 získal pozemok od mníchov Westminsterského opátstva do svojho vlastníctva kráľ Henrich VIII.. Autorom vybavenia parku je architekt Decimus Burton. V roku 1851 sa tu konala Veľká výstava. Ako súčasť výstavy tu stál aj Crystal Palace (budova) (Krištáľový palác) navrhnutý architektom Josephom Paxtonom. Palác po skončení výstavy rozobrali a opäť postavili v časti Upper Norwood. Park sa stal miestom demonštrácií i veľkých rockových koncertov. Vystriedali sa tu Jethro Tull (1968), Rolling Stones (1969), Pink Floyd (1970), Queen (1976). Medzi koncerty z posledného obdobia patria: Red Hot Chili Peppers (2004) a Foo Fighters (2006). V roku 2005 sa Hyde Park stal jedným z miest koncertov Live 8."}
{"id": "207461", "title": "Zoznam športových článkov/E", "context": "ew Ewood Park"}
{"id": "272931", "title": "Adastral Park", "context": "Infraštruktúra Hlavným jadrom parku je sídlo výskumu BT a pridružených aktivít. Zamestnáva viac ako 3 500 ľudí, s viac než 70 000 návštevníkmi ročne. Ďalších 300 ľudí pracuje v parku v partnerských spoločnostiach. Adastral Park je domovom aj pre 21CN , globálnu platformu BT, ktorej rozvoj je riadený zákaznícky. Umožňuje to zákazníkom podieľať sa priamo na definícii a vytváraní nových služieb. Vo Veľkej Británii je už základná komunikačná infraštruktúra kompletná a poskytuje komplexné služby, vrátane novej generácie širokopásmového pripojenia. Umožňuje prenosovú rýchlosť až 24Mbit/s pre viac ako desať miliónov domácností. 21CN predstavuje vôbec najväčšiu investíciu verejnej obchodnej spoločnosti do infraštruktúry vo Veľkej Británii. Pôvodné laboratóriá (ešte v čase, keď bol BT súčasťou poštového úradu) boli slávnostne otvorené kráľovnou Alžbetou II. v roku 1975. Pred tým bolo sídlo výskumnej stanice poštového úradu v Dollis Hill. Martlesham Heath si lokalitu vybral ako miesto pre výskumné zariadenia z dôvodu plochosti okolitej krajiny, ideálnej pre testovanie rádiových komunikačných systémov. Hub je časť parku so službami pre pracovníkov a návštevníkov - sú tu lokalizované reštaurácie, WHSmith, kaviarne a ďalšie. AtLAS je klubová organizácia, ktorá zabezpečuje spoločenské a športové vyžitie v Adastral Parku."}
{"id": "273256", "title": "Northern Ireland Science Park", "context": "História Vedecký park bol pôvodne koncipovaný na základe Dohody z Veľkého piatku v roku 1998, ktorý určil spôsob financovania vedeckých a priemyselných parkov v Severnom Írsku. Nezisková nadácia Northern Ireland Science Park bola založená v roku 1999 univerzitou v Ulsteri, Queens University Belfast a členmi obchodnej komunity. Väčšina finančných prostriedkov pochádzala z vládnej iniciatívy, s úmyslom, že park sa stane samostatným. Naplánovaných bolo 12 budov, ktoré sa mali rozprestierať na ostrove Queens Island, vrátane inovačného centra pre menšie priemyselné podniky, univerzitný inštitút pre elektroniku, komunikáciu a informačné technológie, ako aj väčšie podniky a výrobné firmy."}
{"id": "273302", "title": "AREA Science Park", "context": "Charakteristika Park má rozlohu 550 000 m². Sú tu laboratóriá, kancelárske priestory, konferenčné miestnosti, učebne, reštaurácie a kaviarne. Ďalších 1500 m² je v k dispozícií pre nové aktivity. V súčasnej dobe AREA Science Park tvorí 83 národných a medzinárodných výskumných a vývojových organizácií, ktoré zahŕňajú verejné inštitúcie, súkromný výskum a vývoj a inovačné centrá. Celkový počet zamestnancov AREA Science Park dosiahol 31. decembra 2008 počet 2439 osôb."}
{"id": "273010", "title": "Leiden Bio Science Park", "context": "Význam Park je hodnotený ako najväčšie centrum vedy o živote v Holandsku a piate najväčšie centrum vedy v Európe. 8. októbra 2009 získal park v konkurencii 121 podnikateľských subjektov ocenenie Najlepší obchodný Park roka 2009 ."}
{"id": "273005", "title": "Leiden Bio Science Park", "context": "Veľkosť a poloha Park sa rozkladá na ploche s rozlohou 110 hektárov, čo je zhruba veľkosť vnútorného mesta v Leidene. 36 ha je k dispozícii pre nový vývoj. Park je rozdelený do desiatich oblastí a zasahuje do dvoch miest: Leiden a susedného Oegstgeest. V rámci spoločností v parku pracuje približne 3 100 ľudí, v inštitúciách venujúcich sa vzdelávaniu cca 4 000 ľudí; najväčším zamestnávateľom je LUMC s počtom asi 7 000 ľudí."}
{"id": "272929", "title": "Adastral Park", "context": "História Park bol otvorený v roku 1975, pôvodne pod názvom Post Office Research Station . Spočiatku bol cieľ výskumu zameraný na triedenie pošty, donáškovú technológiu a telekomunikácie. Po oddelení pošty od British Telecomu pred jeho privatizáciou, ktorá sa odohrala v na začiatku 80tych rokov, sa výskum sústredil práve na oblasť telekomunikácií. Park bol premenovaný na výskumné laboratóriá British Telecomunications (BT Labs) a následne na Adastral park; nový názov odrážal rozšírenie organizácií spolupracujúcich s BT Labs v tomto areáli, ako aj výskumných oblastí. K zmene na súčasný názov došlo v neskorých 90tych rokoch s cieľom vytvoriť technologický park výhradne pre použitie BT. Park bol pomenovaný Stewartom Daviesom, generálnym riaditeľom podniku BT, ktoré tam v tom čase sídlilo. Meno je odvodené z motta Royal Air Force „per ardua ad astra“, čo znamená „napriek nepriazni ku hviezdam“. V súlade s \"hviezdnym\" názvom parku sú jednotlivé budovy a komplexy pomenované podľa hviezd alebo súhvezdí (príkladom je pomenovanie hlavného laboratórneho bloku Orion a jej necelých 61 metrov vysokej rádiovej veže Pegasus tower). Jedným z hlavných súčastí parku bol v tom čase Royal Air Force Martlesham Heath. Experimentálne testovacie lety lietadiel sa uskutočňovali z miestneho letiska a meno malo odzrkadľovať históriu experimentov a inovácií parku. Keď sa zmenil názov na Adastral Park, nastali malé spory. Obchodný zástupca BT Richard Hayman si zaregistroval názov domény adastralpark, a pokúsil sa ju predať BT za nadsadenú cenu. BT ponuku odmietol a Haymana prepustil. Na oplátku Richard Hayman vytvoril na tejto adrese zoznamovaciu stránku. V marci 2001 fakulta strojárskych vied z University College London tu zriadila prvý postgraduálny výskum a vyučovacie centrum. Počas transformácie parku boli mnohé staré budovy odstránené a vykonali sa rozsiahle terénne úpravy. Centrum sa pretransformovalo na otvorený park s prevaže nízkopdlažnou zástavbou. Miesto pojme približne 4000 ľudí."}
{"id": "293704", "title": "Lakeside", "context": "Pozri aj  Lakeside Park"}
{"id": "272577", "title": "North Carolina Research Campus", "context": "Fakulty v parku  Duke University – zameriava sa na urýchlenie postupu nových terapií z výskumných laboratórií priamo k pacientom, teda zefektívnenie procesu získavania nových diagnostických technológií, prevencie a terapií a ich predchodu do rúk lekárov a ďalších poskytovateľov zdravotnej starostlivosti UNC Chapel Hill – vyvíja inovačné prístupy k správnemu pochopeniu úlohy výživy a fyzickej aktivity na zdravý vývoj mozgu, prevencie rakoviny a prevencie a liečby obezity. Skúma individuálne metabolické zmeny u pacientov, a vyvíja následné individualizované riešenia. NC State University – je priekopníkom v dramatickom posune spôsobu, akým americká verejnosť vníma a používa rastlinnú potravu. Tieto plodiny vidia nielen ako zdroj živín a kalórií, ale aj ako silný prostriedok, ktorý chráni a zlepšuje zdravie. Inštitút podporuje zvýšenie takéhoto potenciálu ovocia a zeleniny prostredníctvom šľachtenia rastlín, záhradníctva a pozberových technológií. Jedným z cieľov je i zvýšenie miestnej, regionálnej a národnej konkurencieschopnosti poľnohospodárstva. UNC Charlotte – výskumné centrum bioinformatiky skúma vývoj a aplikácie nových výpočtových technológií, ktoré pomáhajú riešiť rôzne biologické problémy. Vyvíjajú nové informačné systémy a softvér, riešenia pre správu dát a analýzu pre akademických výskumných pracovníkov a biotechnologické spoločnosti. Centrum ponúka sofistikovanejšiu počítačovú podporu pri návrhu a vývoji nových technológií a výskumu. North Carolina Central University – zaoberá sa výskumom výživy, má za sebou priekopnícku prácu vo výskume rakoviny na špeciálnych druhoch rýb a hlodavcov, rozvíja poznatky o ľudskej výžive na bunkovej a genetickej úrovni. NC A&T State University - riadi špičkové výskumné projekty v oblasti technológií po zbere a potravinárske vedy. Výskumy po zbere plodín sa zameriavajú na zlepšenie kvality a bezpečnosti potravín po tom, čo opustili farmu. Sleduje technológie týkajúce sa spracovania, konzervácie, spotrebiteľský výskum, využitie jednotlivých zložiek potravín podporujúcich zdravie človeka, venuje sa otázkam bezpečnosti potravín, skladovaniu a iné. UNC Greensboro – centrum pre výskum bioaktívnych zložiek potravín, rastlín a tradičnej čínskej medicíny pre prevenciu a liečbu porúch metabolizmu, ako je cukrovka, obezita a rakovina. Tento výskum zahŕňa chemické a metabolické charakteristiky bioaktívnych zložiek z celej biologickej schémy (metaboliku). Taktiež skúmajú bunkové a molekulárne mechanizmy bioaktívnych zložiek, za účelom riešenia základných výskumných otázok, ktoré by mali prispieť základnému pochopeniu prínosu pre zdravie, zdravého starnutia a prevenciu chorôb. Appachian State University – skúmajú vplyv unikátnych rastlinných molekúl ako napr. flavonoidov na vek a na stratu svalovej hmoty v súvislosti s vekom (sarcopenia), ich vplyv na organizmus počas fyzickej záťaže, stresu či zápalu v tele."}
{"id": "130843", "title": "Ames Research Center", "context": "Externé odkazy NASA: Ames Research Center Kategória:NASA Kategória:Vedecké parky v USA Kategória:Kalifornia Kategória:Stavby v Kalifornii"}
{"id": "273297", "title": "Wake Forest Innovation Quarter", "context": "História V roku 1993 univerzita Wake Forest University zakúpila budovu Piedmont Triad Community Research Center od spoločnosti R. J. Reynolds Tobacco Company . Do roku 2001 Piedmont Triad Research Park disponoval štyrmi budovami a pozemkom s približne štyrmi hektármi. Krátko nato bol oznámený dlhodobý plán rozšírenia na 97 hektárový zmiešaný park s tromi oblasťami obsahujúcimi 550 000 štvorcových metrov priestorov. V súčasnosti sa park rozrastá do formy mestského zmiešaného parku so zameraním na oblasti biologického a technologického výskumu."}
{"id": "273315", "title": "Stanford Research Park", "context": "Základné informácie Stanfordký výskumný park má prevažne vedecké, technické zameranie a výskum orientovaný na oblasti elektroniky, vesmíru, biotechnológie, počítačového hardvéru a softvéru. Park zahŕňa 2,8 km² (700 akrov), v okolí Page Mill Road , na západ od El Camino Real . Je prevádzkovaný spoločnosťou Stanford Management , ktorá bola založená v roku 1991 na riadenie finančných a realitných aktív univerzity. V parku sa nachádza 162 budov, 140 firiem pre ktoré pracuje 23 000 zamestnancov."}
{"id": "272575", "title": "North Carolina Research Campus", "context": "Introduction North Carolina Research Campus North Carolina Research Campus (NCRC) je výskumný park, ktorý sa nachádza v meste Kannapolis, v štáte Severná Karolína, pri pobreží Atlantického oceánu na juhovýchode USA. Jeho zakladateľom je David H. Murdock, vlastník spoločnosti Dole Foods, najväčšieho svetového producenta ovocia. Laboratória, fakulty a ostatné budovy patriace do tohto komplexu sa rozprestierajú na viac ako . Len samotné laboratória majú rozlohu 311 tisíc metrov štvorcových. Park je domovom pre súkromné, ako aj štátne univerzity a podniky, podporujúce výskumy biotechnológií a výživy, poľnohospodárstva a výskumy týkajúce sa zdravia. Táto inštitúcia zamestnáva viac ako 68 tisíc ľudí vo viac ako 90 krajinách sveta. Je považovaná za najväčší súkromný subjekt v Spojených štátoch. Neustále zdôrazňuje význam zdravého stravovania a fyzickej aktivity."}
{"id": "273296", "title": "Wake Forest Innovation Quarter", "context": "Introduction  Wake Forest Innovation Quarter (do roku 2013 pod názvom Piedmont Triad Research Park ) je výskumný park v meste Winston-Salem, v Severnej Karolíne na východnom pobreží Spojených štátov. Spolupracuje s mnohými inštitúciami v oblasti biologického aj technologického výskumu a vývoja v oblasti IT. Vo vedeckom parku je ústav pre regeneračnú medicínu Wake Forest Institute for Regenerative Medicine ."}
{"id": "272661", "title": "Zoznam vedeckých a technologických parkov", "context": "Austrália  Australian Technology Park (Sydney) Technology Park Adelaide (Mawson Lakes, Južná Austrália) Macquarie Park, Sydney, NSW (Vrátane vedeckého parku Macquarie University) Canberra Technology Park (Canberra) Technology Park (Bentley, Západná Austrália) Innovation Campus – University of Wollongong (Austrália)"}
{"id": "128182", "title": "T-Com", "context": "Externé odkazy www.t-com.sk www.slovaktelekom.sk - korporátna stránka spoločnosti Slovak Telekom, a.s. www.telekom.com - korporátna stránka Deutsche Telekom AG Kategória:Telekomunikácie"}
{"id": "127040", "title": "O2 Slovakia", "context": "Predvoľby Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky pridelil operátorovi predvoľby - (prefix), ktorou budú identifikovaní zákazníci operátora. 0940 - pre digitálnu sieť GSM a UMTS (Tesco Mobile a Radosť) 0944 - pre digitálnu sieť GSM a UMTS 0948 - pre digitálnu sieť GSM a UMTS 0949 - pre digitálnu sieť GSM a UMTS V sieti O2 je možný prenos čísla do siete konkurenčných mobilných operátorov. Príslušnosť k operátorovi je nutné overovať na infolinke operátora, cez internetové stránky operátora. Okrem toho si môžete aktivovať službu \"Kam volám,\" vďaka ktorej Vám automatická hláska upozorní na skutočnosť, že voláte na číslo mimo jeho vlastnej siete."}
{"id": "125197", "title": "Northern Line", "context": "Uzatvorené a premiestnené stanice  Uzatvorené stanice King William Street (zatvorená roku 1900) City Road (zatvorená roku 1922) South Kentish Town (zatvorená roku 1924) North End (stanicu nikdy neotvorili, výstavba zastavená roku 1906) Premiestnené stanice Stockwell - nové nástupištia boli premiestnené na juh od pôvodných počas prestavby v rokoch 1922 až 1924 Euston - severné nástupištia na vetve Bank boli premiestnené a prestavané, pôvodné nástupište s ostrovčekom bolo prestavané na nástupište s jedným koľajiskom. Angel - podobná úprava prebehla aj na stanici Angel. Pôvodné nástupište s ostrovčekom bolo prestavané kvôli zvýšeniu bezpečnosti cestujúcich a zvýšeniu kapacity. Stanicu znovu otvorili v roku 1992 s novým vchodom na rohu Islington High Street, pôvodný vchod na City Road ostal pre verejnosť uzavretý. London Bridge - na konci 90. rokov, v súvislosti s prípravou predĺženia Jubilee Line a v snahe zvýšiť kapacitu stanice bol severný tunel a nástupištie prestavané na staničnú halu a zároveň bol vybudovaný nový tunel a nástupište."}
{"id": "235547", "title": "AMR (sieť)", "context": "Komerčné nasadenie Systém AMR síce nebol navrhovaný ako komerčne nasaditeľný, ale kvôli vysokému dopytu ho v 90. rokoch SPT uvoľnila pre verejné použitie. Vďaka absencii tarifikácie však musela firma pristúpiť k neobmedzenému volaniu za paušálny mesačný poplatok. Ten sa pohyboval v rádoch tisícov Českých korún, často sa uvádza suma 1000,- CZK. V roku 1993 nastal problém s rozšírením pirátských volaní prostredníctvom AMR siete, ktorá neobsahovala žiadny autentifikačný mechanizmus. Preto poskytovateľ zaviedol autentifikáciu koncových zariadení pomocou špeciálneho tónu, bez ktorého sieť odmietla s koncovým zariadením nadviazať spojenie. Neskôr sa objavil problém s paušálnym poplatkom, nakoľko niektorí majitelia AMR telefónu začali tento pevný mesačný poplatok zneužívať na volania na audiotextové čísla, ktoré sami vlastnili. Objem volaní niekoľkonásobne prekračoval poplatok za telefón, takže SPT musel tieto hovory sám dotovať. Túto činnosť telekomunikačná spoločnosť ukončila zakázaním volania na audiotextové čísla, kedy pri vytočení predvoľby audiotextu ústredňa hovor prerušila. Kategória:Telekomunikácie"}
{"id": "128076", "title": "High-Speed Downlink Packet Access", "context": "Pozrite aj  UMTS GSM GPRS EDGE EGPRS Kategória:Telekomunikácie Kategória:Štandardy mobilnej telefónie"}
{"id": "126525", "title": "2,5G", "context": "Pozri aj  General Packet Radio Service (GPRS) Universal Mobile Telecommunications System (UMTS) IMS VoLTE"}
{"id": "127946", "title": "Telefónica O2 Europe", "context": "Extérne odkazy Telefónica Slovakia O2 UK O2 Ireland O2 Germany Telefónica O2 Czech Republic"}
{"id": "196404", "title": "VM Telecom", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka spoločnosti VM Telecom, s.r.o. Kategória:Telekomunikácie"}
{"id": "101291", "title": "Medzinárodná Morseova abeceda", "context": "Pozri aj  telegraf"}
{"id": "127945", "title": "Telefónica O2 Europe", "context": "Pozri aj Telefónica Slovakia"}
{"id": "273242", "title": "University of Nottingham Innovation Park", "context": "Externé odkazy Oficiálna stránka parku Kategória:Vedecké parky v Spojenom kráľovstve"}
{"id": "36439", "title": "Sad Janka Kráľa", "context": "Dejiny Sad Janka Kráľa bol založený v rokoch 1774-76 s myšlienkou vytvoriť prvý park pre širokú verejnosť. Park vznikol na pravom brehu Dunaja na ploche lužného lesa. Vplyvom barokového klasicizmu sa vytvorila osemramenná hviezdica priesekov, pozdĺž ktorých sa neskôr vysadili stromoradia. Podľa usporiadania chodníkov park pomenovali Sternallee (Hviezdicová aleja). Jednotlivé aleje dostali pomenovanie podľa druhu stromov – jelšová, topoľová, javorová, vŕbová, jaseňová, brestová. Park bol upravovaný postupne, jeho dnešná podoba je až z roku 1839. V 70-tych rokoch 20. storočia prešiel park veľkou rekonštrukciou. Odstránili sa divorastúce kroviny, čím sa vizuálne park otvoril a vynikli mohutné stromy tvoriace kostru parku. Pre súčasný obraz parku sú charakteristické „veľkopriestorové prírodné interiéry“. Mohutné vzácne stromy a etážové kroviny dopĺňa drobná architektúra. Typickým prvkom sú oddelené malé priestory kruhovitého tvaru ozdobené prvkami zverokruhu. Tento prvok vytvára dôverné prostredie ponúkajúce sa k oddychu a k rozhovorom. Kruhy sú doplnené aj výsadbou letničiek. V roku 2006 prebehla výrazná revitalizácia parku, pričom bolo ostránených vyše 200 chorých drevín, ktoré ohrozovali zdravie návštevníkov parku a rovnaký počet drevín bol vysadený. Pribudli aj druhy, ktoré dovtedy neboli zastúpené."}
{"id": "494485", "title": "La Amistad", "context": "Fauna a flóra Park sa nachádza v pohorí Cordillera de Talamanca. Väčšina parku je porastená tropickým dažďovým lesom, vo vyšších častiach sa vyskytuje hmlistý les. Jedná sa o jeden z regiónov celej Strednej Ameriky s najsúvislejšími a neporušenými lesnými porastmi. Najnižšie miesto parku je len 100 metrov nad hladinou mora. Vrcholky pohoria presahujú výšku až 3 000 metrov. Z mačkovitých šeliem sa tu vyskytuje jaguár, puma, ocelot, jaguarundi a oncilla. Bolo tu napočítaných na 500 druhov vtákov (z toho 49 endemických) a 115 plazov a obojživelníkov."}
{"id": "599879", "title": "Koptská katolícka cirkev", "context": "Na jej čele stojí Alexandrijský patriarcha. Už v roku 1442 podpísala koptská delegácia na florentskom koncile dokument Cantate Domino, ktorý priniesol úniu s Katolíckou cirkvou. V Egypte však tento akt nenašiel podporu a nedosiahli sa žiadne konkrétne výsledky. V roku 1741 sa koptský biskup v Jeruzaleme stal katolíkom a rímsky pápež ho následne vymenoval za apoštolského vikára pre koptov. V roku 1854 bol formálne ustanovený koptský patriarchát, ktorý bol znovu ustanovený v roku 1895. V súčasnosti má koptská katolícka cirkev v Egypte 7 eparchií (Alexandria, Assiut (Lycopolis), Guizeh, Ismayliah, Luxor (Téby), Minya (Veľký Hermopolis), Sohag)."}
{"id": "282815", "title": "Koptská katolícka cirkev", "context": "Pozri aj  Koptská ortodoxná cirkev"}
{"id": "56157", "title": "Náboženstvo starovekého Egypta", "context": "Pozri aj  Staroegyptskí kňazi"}
{"id": "43593", "title": "Východná katolícka cirkev", "context": "Zoznam východných katolíckych cirkví podľa obradov Krajiny, ktoré majú ústredie východných katolíckych partikulárnych cirkví (červená: byzantský obrad, zelená: alexandrijský obrad, žltá: ostatné) Cirkvi sú zoradené podľa príslušnosti k jednotlivým obradom, ktoré sú rozčlenené do obradových tradícií, a podľa hierarchického stupňa. V zátvorke sú uvedení ich najvyšší predstavitelia s uvedením roku narodenia a sídla. Tradícia alexandrijská: koptský obrad Koptsko-katolícka cirkev (patriarcha Alexandrie Ibrahim Isaak Sidrak, nar. 1955, sídlo – Káhira, Egypt) – rozšírená najmä v Egypte. Počet členov (2005): 252 790. etiópsky obrad Etiópsko-katolícka cirkev (arcibiskup Addis Abeby Berhane-Jesus Demerew Surafiel, nar. 1948, sídlo – Addis Abeba, Etiópia) – rozšírená najmä v Etiópii. Počet členov (2005): 225 224. Eritrejsko-katolícka cirkev - v Eritrei. Tradícia antiochijská: západosýrsky obrad Sýrsko-katolícka cirkev (patriarcha Antiochie Ignatius Josef III. Younan, nar. 1944, sídlo – Charfet, Libanon) – rozšírená najmä v Sýrii, Iraku a Libanone. Počet členov (2005): 123 668. Sýrsko-malankarská katolícka cirkev – Počet členov (2005): 402 702. väčšie arcibiskupstvo Trivandrum (väčší arcibiskup Trivandrumu Baselios Cleemis Thottunkal, nar. 1959, sídlo: Trivandrum, India) – rozšírená najmä v indickom štáte Kérala. Apoštolský exarchát Spojených štátov amerických (apoštolský exarcha – biskup Thomas Eusebios Naickamparampil, nar. 1961; sídlo: New York, USA) – exarchát nie je podriadený väčšiemu arcibiskupovi Trivandrumu ale priamo Svätej stolici maronitský obrad Maronitská cirkev (patriarcha Antiochie Bišára Butros al-Rahi, nar. 1940, sídlo: Bkerke, Libanon) – rozšírená najmä v Libanone a v diaspóre. Počet členov (2005): 3 107 344. Tradícia arménska: arménsky obrad Arménsko-katolícka cirkev (katolikos-patriarcha Cilície Rafael Bedros XXI. Minassian, nar. 1946, sídlo – Bejrút, Libanon), rozšírená najmä v Arménsku, Gruzínsku, Libanone, Sýrii a v diaspóre. Počet členov (2005): 368 101. Tradícia chaldejská: chaldejský (východosýrsky) obrad Chaldejsko-katolícka cirkev (patriarcha Babylonu Louis Raphaël I. Sako, nar. 1948, sídlo – Bagdad, Irak) – rozšírená najmä v Iraku. Počet členov (2005): 358 682. sýrsko-malabarský obrad Sýrsko-malabarská katolícka cirkev (väčší arcibiskup Ernakulamu-Angamaly Mar Giwargis Alencherry, nar. 1945, sídlo: Ernakulam, India) – rozšírená najmä v Indii – najviac v štáte Kérala. Počet členov (2005): 3 699 142. Tradícia konštantínopolská: byzantský obrad (gréckokatolícke cirkvi) Melchitská gréckokatolícka cirkev (patriarcha Antiochie a celého Východu, Alexandrie a Jeruzalema Youssef Absi, nar. 1946, sídlo: Damask), rozšírená najmä v Sýrii, Libanone, Izraeli a v diaspóre. Počet členov (2005): 1 342 014. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev (väčší arcibiskup Kyjeva a Haliče Sviatoslav Ševčuk, nar. 1970, sídlo – Kyjev), rozšírená najmä na Ukrajine a v diaspóre. Počet členov (2005): 4 268 577. Rumunská gréckokatolícka cirkev (väčší arcibiskup Alba Iulie a Făgăraşu Lucian Mureşan, nar. 1931, sídlo – Blaj, Rumunsko) – rozšírená najmä v Rumunsku. Počet členov (2005): 741 917. Rusínska (Ruténska) gréckokatolícka cirkev – zahŕňa 3 jednotky: Mukačevská eparchia (mukačevský apoštolský administrátor – biskup Nil Jurij Luščak, nar. 1973, sídlo: Užhorod, Ukrajina) – zaberá územie celej Podkarpatskej Rusi na Ukrajine. Počet členov (2005): cca. 320 000. Rusínska gréckokatolícka metropolia v USA (Arcibiskup Pittsburghu William Charles Skurla, nar. 1956, sídlo: Pittsburgh, USA). Počet členov (2005): 99 381 (od 3. 3. 2022 pápež František jurisdikčne podriadil tejto jednotke Exarchát sv. Cyrila a Metoda pre Slovákov v Toronte, ktorý predtým patril pod Gréckokatolícku cirkev na Slovensku). Gréckokatolícky apoštolský exarchát v Českej republike (apoštolský exarcha Ladislav Hučko, nar. 1948, sídlo: Praha, Česko), pôsobí v Česku. Počet členov (2005): 7 704. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku – pôsobí na Slovensku a v Kanade. Počet členov (2005): 225 369. Prešovská metropolia (pozostávajúca z Prešovskej archieparchie, Košickej eparchie a Bratislavskej eparchie) (Prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak, nar. 1953, sídlo: Prešov, Slovensko). Exarchát svätých Cyrila a Metoda v kanadskom Toronte (od roku 1980 do roku 2022 eparchia) pre slovenských gréckokatolíkov v Kanade (od marca 2022 je na čele biskup Kurt Richard Burnette, ktorý bol od 20. 10. 2020 apoštolským administrátorom; predtým bol eparchiálnym biskupom Marián Andrej Pacák, nar. 1973, sídlo: Toronto) – od 3. 3. 2022 už nie je súčasťou Slovenskej gréckokatolíckej cirkvi, jurisdikčne patrí pod Byzantskú metropolitnú cirkev v Pittsburgu. Maďarská gréckokatolícka cirkev – pôsobí v Maďarsku. Počet členov (2005): 268 935. Od roku 2015 je metropolitnou cirkvou. Hajdúdorožská metropolia pozostáva z Hajdúdorožskej archieparchie, Miškoveckej eparchie e Eparchie Nyíregyháza. (Hlavou je hajdúdorožský arcibiskup metropolita Péter Fülöp Kocsis, nar. 1963, sídlo: Debrecín, Maďarsko). Gréckokatolícka cirkev v Chorvátsku – eparchia Križevci (biskup Križevci Milan Stipić, nar. 1978, sídlo: Záhreb, Chorvátsko). Počet členov (2005): 15 311. Gréckokatolícka cirkev v Srbsku a Čiernej Hore (apoštolský exarcha Srbska a Čiernej Hory – biskup Djura Džudžar, nar. 1954, sídlo: Ruski Krstur, Srbsko). Počet členov (2005): 22 934. (exarchát zatiaľ nie je uznaný za cirkev sui iuris, ale niekedy sa za ňu považuje) Gréckokatolícka cirkev v Macedónsku (apoštolský exarcha pre gréckokatolíkov v Macedónsku – biskup Kiro Stojanov, nar. 1959, sídlo: Skopje, Macedónsko). Počet členov (2005): 11 398. Bulharská gréckokatolícka cirkev (biskup Sofie Christo Projkov, nar. 1946, sídlo – Sofia, Bulharsko) – pôsobí v Bulharsku. Počet členov (2005): cca. 10 000. Grécka gréckokatolícka cirkev (apoštolský exarcha gréckokatolíkov v Grécku – biskup Manuel Nin, OSB, sídlo – Atény, Grécko), pôsobí v Grécku a Turecku. Počet členov (2005): 2 340. Albánska gréckokatolícka cirkev (apoštolský administrátor južného Albánska – biskup Hil Kabashi, nar. 1941, sídlo: Fier, Albánsko), pôsobí v Albánsku. Počet členov (2005): cca. 3 200. Italsko-albánska gréckokatolícka cirkev – rozšírená najmä v južnom Taliansku. Počet členov (2005): 61 398. biskupstvo Lungro degli Italo-Albanesi (biskup Donato Oliverio, nar. 1956, sídlo: Lungro Cosenza, Calabria, Taliansko) biskupstvo Piana degli Albanesi (biskup Giorgio Demetrio Gallaro, nar. 1948, sídlo: Piana degli Albanesi Palermo, Sicília, Taliansko) teritoriálne opátstvo Santa Maria di Grottaferrata (apoštolský administrátor biskup Marcello Semeraro, nar. 1947, sídlo: Grottaferrata Rím, Taliansko) Ruská gréckokatolícka cirkev (v súčasnosti bez biskupa) – pôsobí v Rusku a v diaspóre. Bieloruská gréckokatolícka cirkev (v súčasnosti bez biskupa) – pôsobí v Bielorusku a v diaspóre. Počet členov (2005): cca. 5 000."}
{"id": "442533", "title": "Koptská ortodoxná cirkev", "context": "Introduction Súbor:StMarkCathAlex.jpg|náhľad|Koptská katedrála sv. Marka v Alexandrii Koptská ortodoxná cirkev alebo Koptská pravoslávna cirkev je jedna z autokefálnych orientálnych pravoslávnych cirkví. Je to väčšinová časť egyptskej cirkvi, ktorá neprijala Chalcedónsky koncil. Koptská cirkev sa teda oddelila od byzantskej cirkvi a zakladá sa na odkaze Cyrila Alexandrijského. Označuje sa za miafyzitskú cirkev (označovanie za monofyzitov kopti dôrazne odmietajú). Jej najvyšším predstaviteľom je titulovaný ako alexandrijský pápež a patriarcha celej Afriky. Cirkev pôsobí na území Egypta a v zahraničí. Má okolo 20 miliónov členov. Šírenie kresťanskej cirkvi na území Egypta sa spája s pôsobením evanjelistu Marka v Alexandrii. Alexandria sa stala jedným z centier kresťanstva a vznikla tam aj významná katechetická škola, kde pôsobil aj Origenes. Egypt sa stal aj centrom mníšstva. Alexandria bola jedným z prvých piatich patriarchátov kresťanstva. Nezhody okolo Chalcedónskeho koncilu spôsobili, že koptská cirkev v Egypte sa osamostatnila. Po dobytí Egypta moslimami sa egyptské obyvateľstvo postupne islamizovalo a kresťania sa stali menšinou. Dominancia alexandrijského biskupa nad ostatnými biskupstvami v Egypte bola pre organizáciu koptskej cirkvi charakteristická (aspoň pred nástupom stredoveku), keďže biskupi boli na rozdiel od iných cirkví svätení iba alexandrijským pápežom, keďže iné arcibiskupské stolce v krajine neboli."}
{"id": "282934", "title": "Melchitská gréckokatolícka cirkev", "context": "Organizačná štruktúra Melchitská gréckokatolícka bazilika sv. Pavla v Harise, Libanon Sýria: patriarchát - Antiochia (sídli v sýrskom Damasku), titulárne patriarchálne sídla - Alexandria, Jeruzalem metropolitné archieparchie - Aleppo, Bosrah-Hauran, Damask, Homs (Emesa) archieparchia - Latakia Libanon: metropolitné archieparchie - Bejrút-Gibail, Týr archieparchie - Baalbek, Panéas, Sidon, Tripolis, Zahle-Furzol Izrael: archieparchia - Akka Jordánsko: archieparchia - Petra a Filadelfia Ostatné krajiny: eparchie - Newton/Boston (Spojené štáty), Sao Paulo (Brazília), Mexiko (Mexiko), Sydney (Austrália, Nový Zéland), Montreal (Kanada) apoštolské exarcháty - Argentína, Venezuela patriarchálne exarcháty - Irak, Kuvajt ďalšie územia závislé od patriarchu - Egypt a Sudán (Egypt, Sudán), Jeruzalem (Palestína)"}
{"id": "221954", "title": "Eritrejská ortodoxná cirkev", "context": "Duchovenstvo Hlavou cirkvi je patriarcha, ktorý sídli v eritrejskom hlavnom meste Asmara. Od roku 2004 zastáva tento úrad abune Antonios (nar. 1927). Cirkev má viacero biskupstiev na čele s biskupmi. Tí zasadajú v kolektívnom orgáne - svätej synode. Nižšími stupňami duchovenstva, podobne ako v ostatných východných cirkvách i v Rímskokatolíckej cirkvi, sú kňazi a diakoni. V kláštoroch Eritrejskej ortodoxnej cirkvi sa praktizuje mníšsky život."}
{"id": "440961", "title": "Hierarchia katolíckej cirkvi", "context": "Tradícia chaldejská  Cirkev chaldejská Patriarchát Babylon (Irak, Jeruzalem, Jordánsko) – patriarcha Louis Raphaël I Sako, kuriálni biskupi Jacques Ishaq, Shlemon Warduni, emeritný patriarcha Emmanuel III kardinál Delly Archieparchia Ahvaz (Irán) – sedisvakancia Archieparchia Bagdad (Irak) – Louis Raphaël I Sako Eparchia Aleppo (Sýria) – biskup Antoine Audo Diecéza Alquoch (Irak) – biskup Mikha Pola Maqdassi Diecéza Amadia (Irak) – biskup Rabban Al-Qas Diecéza Akra (Irak) – sedisvakancia Diecéza Sulaimaniya (Irak) – sedisvakancia Diecéza Zaku (Irak) – sedisvakancia Arcidiecéza Kerkūk (Irak) – sedisvakancia, emeritný arcibiskup André Sana Arcidiecéza Teherán (Irán) – arcibiskup Ramzi Garmou Arcidiecéza Urmia (Irán) – arcibiskup Thomas Meram Eparchia Salmas (Irán) – biskup Thomas Meram Archieparchia Basra (Irak) – sedisvakancia Archieparchia Diarbekir (Amida) – sedisvakancia Archieparchia Erbil (Irak) – arcibiskup Bashar Matti Warda Archieparchia Mósul (Irak) – arcibiskup Emil Shimoun Nona Eparchia Bejrút (Libanon) – biskup Michel Kassarji Eparchia Detroit (Spojené štáty) – biskup Ibrahim Namo Ibrahim Eparchia Káhira (Egypt) – sedisvakancia Eparchia San Diego (Spojené štáty) – biskup Sarhad Yawsip Hermiz Jammo Eparchia Sydney (Austrália, Nový Zéland) – biskup Djibrail Kassab Eparchia Toronto (Kanada) – biskup Hanna Zora Cirkev sýrsko-malabarská Arcidiecéza Ernakulam-Angamaly (India) – hlavný arcibiskup George kardinál Alencherry, kuriálny biskup Bosco Puthur, pomocný biskup Sebastian Adayanthrath, emeritný pomocný biskup Thomas Chakiath Eparchia Idukki (India) – biskup Mathew Anikuzhikattil Diecéza Kothamangalam (India) – biskup George Madathikandathil, emeritný biskup George Punnakottil Arcidiecéza Trichur (India) – arcibiskup Andrews Thazhath, pomocný biskup Raphael Thattil, emeritný arcibiskup Jacob Thoomkuzhy Diecéza Irinjalakuda (India) – biskup Pauly Kannookadan, emeritný biskup James Pazhayattil Diecéza Palghat (India) – biskup Jacob Manathodath Eparchia Ramanathapuram (India) – biskup Paul Apappatt Archieparchia Changanacherry (India) – arcibiskup Joseph Perumthotttam, emeritný arcibiskup Joseph Powathil Diecéza Kanjirapalli (India) – biskup Mathew Arackal, emeritný biskup Mathew Vattackuzhy Diecéza Palai (India) – biskup Joseph Kallarangatt, pomocný biskup Jacob Muricken, emeritný biskup Joseph Pallikaparampil Diecéza Thuckalai (India) – biskup George Rajendran Kuttinadar Archieparchia Kottayam (India) – arcibiskup Mathew Moolakkattu, pomocný biskup Jose Pandarassery, emeritný biskup Kuriakose Kunnacherry Archieparchia Tellicherry (India) – arcibiskup George Valiamattam Diecéza Belthangady (India) – biskup Lawrence Mukkuzhy Diecéza Tharamassery (India) – biskup Remigius Maria Paul Inchananiyil, emeritný biskup Paul Chittilapilly Eparchia Bhadravathi (India) – biskup Joseph Erumachadath Eparchia Mananthavady (India) – biskup José Porunnedom Eparchia Mandya (India) – biskup George Njaralakatt Eparchia Chanda (India) – biskup Vijay Anand Nedumpuram Eparchia Faridabad (India) – biskup Kuriakose Bharanikulangara Eparchia Chicago (Spojené štáty) – biskup Jacob Angadiath Diecéza Adilabad (India) – biskup Joseph Kunnath Diecéza Bijnor (India) – biskup John Vadakel, emeritný biskup Gratian Mundadan Diecéza Gorakhpur (India) – biskup Thomas Thuruthimattam, emeritný biskup Dominic Kokkat Diecéza Jakdalpur (India) – biskup Simon Stock Palathara Diecéza Kalyan (India) – biskup Thomas Elavanal Diecéza Rajkot (India) – biskup José Chittooparambil, emeritný biskup Gregory Karotemprel Diecéza Sagar (India) – biskup Anthony Chirayath, emeritný biskup Joseph Pastor Neelankavil Diecéza Satna (India) – biskup Matthew Vaniakihakel, emeritný biskup Abraham D. Mattam Diecéza Ujjain (India) – biskup Sebastian Vadakel"}
{"id": "287528", "title": "Exarchát (kresťanstvo)", "context": "Východné katolícke cirkvi Vo východných katolíckych cirkvách je exarchát definovaný v CCEO, kán. 321 ako časť Božieho ľudu, ktorá pre zvláštne okolnosti nebola zriadená ako eparchia a ktorá z územného alebo iného dôvodu bola rozhodnutím zverená do správy exarchovi. Exarchát ustanovený rímskym pápežom (teda apoštolským stolcom) sa nazýva apoštolský exarchát, ak ho ustanovil patriarcha tak sa nazýva patriarchálnym exarchátom a ak ho ustanovil väčší arcibiskup tak sa nazýva arcibiskupským exarchátom. Patriarcha, resp. väčší arcibiskup môže zakladať exarcháty na svojom patriarchálnom území (porov. CCEO, kán. 146, resp. kán. 152), mimo tohto územia ich zriadenie môže navrhnúť rímskemu pápežovi (porov. CCEO, kán. 148 §3). Vo východných katolíckych cirkvách v súčasnosti existujú tieto exarcháty: Apoštolské exarcháty: Arménska katolícka cirkev - Latinská Amerika a Mexiko Bulharská gréckokatolícka cirkev - Sofia Grécka gréckokatolícka cirkev - Grécko, Istanbul (Konštantínopol) Gréckokatolícka cirkev v Srbsku a Čiernej Hore - Srbsko a Čierna Hora Macedónska gréckokatolícka cirkev - Macedónsko Maďarská gréckokatolícka cirkev - Miskolc Melchitská gréckokatolícka cirkev - Argentína, Venezuela Rusínska gréckokatolícka cirkev - Česko Ruská gréckokatolícka cirkev - Rusko, Charpin Sýrska katolícka cirkev - Venezuela Sýrsko-malankarská katolícka cirkev - Spojené štáty americké Ukrajinská gréckokatolícka cirkev - Nemecko a Škandinávia, Francúzsko, Veľká Británia Patriarchálne exarcháty: Arménska katolícka cirkev - Damask, Jeruzalem a Ammán Maronitská cirkev - Jeruzalem a Palestína, Jordánsko Melchitská gréckokatolícka cirkev - Irak, Kuvajt Sýrska katolícka cirkev - Basra a Kuvajt, Jeruzalem (Palestína a Jordánsko), Turecko Arcibiskupské exarcháty: Ukrajinská gréckokatolícka cirkev - Doneck-Charkiv, Luck, Odesa-Krym"}
{"id": "587525", "title": "Kopti", "context": "Dejiny Súbor:Встреча_святого_антония_и_павла_(копты).jpeg|náhľad|anonymný autor, Stretnutie svätých pustovníkov Antona a Pavla , koptská ikona, niekedy pred 20. storočím Kopti sú potomkovia starovekých Egypťanov, ktorí hovorili dialektmi neskorého egyptského jazyka známeho ako koptčina. Okrem toho rozprávala väčšina Koptov tiež po grécky, v dôsledku čoho možno starovekú koptskú spoločnosť označiť ako bilingválnu. Egyptská cirkev, ktorej členmi početní Kopti boli, tiež používala v ranom období skôr gréčtinu. Kresťanstvo bolo do Egypta prinesené už v prvom storočí, hoci väčšinu v rámci vierovyznania Egypťanov získavalo len postupne. Prvým biskupom v Alexandrii mal byť podľa tradície Kristov učeník, apoštol Marek. Z dôvodu apoštolskej tradície sa Alexandria stala sídlom patriarchu a v rámci koncepcie pentarchie jej pôvodne patrilo druhé miesto po Ríme. Miestni patriarchovia tiež ako prví užívali titul pápež (dnes sa používa pojem koptský pápež). Veľký význam pre kresťanské spoločenstvo mal egyptský púštny asketizmus. Medzi Koptov sa radia viaceré osobnosti mníšskeho života ako svätý Pachomios, Antonios, Šenuda (Šenúda, Šenúta) či Makarios. Koptom mal byť tiež svätý veľkomučeník Ménas. Súbor:Monasticizmus_vývoj.jpg|vľavo|náhľad|Vývoj monasticizmu z Egypta po kresťanskom Východe V 4. a 5. storočí zohrali koptskí kresťania (alexandrijská škola) významnú úlohu v christologických sporoch. Medzi Koptov sa radia cirkevné osobnosti ako Atanáz Alexandrijský či Cyril Alexandrijský. V teológii sa Kopti postavili predovšetkým na stranu verbálneho monofyzitizmu dnes nazývaného aj miafyzitizmus. Väčšia časť z nich odmietla závery Chalcedónskeho koncilu (451), v dôsledku čoho vznikla v Cirkvi schizma medzi chalcedónskou ortodoxiou (melkiti/melchiti) a Koptskou ortodoxnou cirkvou v spoločenstve s ďalšími orientálnymi cirkvami (sýrski jakobiti, Arméni). Príčiny náboženských rozdielov teológovia a historici často hľadajú v spoločenských a jazykových rozdieloch gréckeho a latinského sveta (chalcedónske kresťanstvo) a orientálneho sveta Egypta, Sýrie či Perzie. V dôsledku tejto krízy identity Egypt ľahšie prijal nadvládu moslimských Arabov, v ktorých videl menších odporcov ich chápania kresťanstva i ich kultúry (pozri aj náboženstvo v Byzantskej ríši). Po dobytí Egypta Arabmi v 7. storočí preto Kopti postupne prestali používať gréčtinu a naopak začali postupne preberať arabčinu. Koptkou bola aj Mohamedova žena Mária, ktorá Mohamedovi porodila krátko žijúceho syna Ibrahima. Egypťania, ktorí konvertovali na islam, už neboli vnímaní ako Kopti, no arabské prostredie k menám konvertitov často pridávalo druhovú prezývku „ al-Kibtí “. Súbor:Coptic_monks.jpg|náhľad|American Colony Photo Department, Skupina koptských mníchov, medzi 1898 až 1914 Hoci Arabi podporovali konverziu Koptov na islam, do vnútorných záležitostí Koptov zasahovali len zriedkavo. Museli však platiť zvláštnu náboženskú daň (džizja), ktorá bola účinným prostriedkom mäkkého nátlaku konverzie chudobných farmárov, ktorí platili aj všeobecnú daň ( charaj ). Práve pre zhoršujúcu sa situáciu Kopti viackrát proti moslimom povstali v rámci bašmúrskych vzbúr (posledná v rokoch 829830). V ranej ére arabskej nadvlády nad Egyptom sa koptčina používala vo verejnej správe. Mierové spolunažívanie svedčalo postupnej asimilácii, ktorá nabrala na sile najmä počas vlády Fátimovcov, keď s výnimkou vlády al-Hákima žili Kopti v mieri. Počas panovania arabských panovníkov zohrávali Kopti významnú úlohu v moslimskej administratíve a obchode. Na druhú stranu niektorí moslimskí vládcovia Koptov do určitej miery aj prenasledovali. Napríklad sultán Saladin prepustil Koptov z úradov, zakázal im jazdiť na koňoch a nariadil nosiť výrazné oblečenie. Pod zámienkou, že by mohli miesto opevniť križiaci, nechal zbúrať Katedrálu svätého Mareka v Alexandrii. Situácia Koptov sa zhoršila aj za vlády mamlúkov a Osmanov. Skupina povstaní bola potlačená a vzbura v roku 1354 vyústila v hromadnej konverzii na islam. Keďže postupne stále menej Koptov rozumelo starej koptčine, prijala Koptská cirkev najneskôr v 14. storočí arabčinu ako cirkevný jazyk. Koptčina sa v obmedzenom rozsahu (niektoré knihy či časti liturgie) používa dodnes. Súbor:Naelachohanboutrosghali-2.jpg|vľavo|náhľad|Butrus Butrus-Gálí ( 1922† 2016), egyptský diplomat a politik, šiesty generálny tajomník OSN Situácia Koptov sa výrazne zlepšila v 19. storočí spolu s modernizáciou Egypta. V roku 1855 bola zrušená náboženská daň (džizja). V modernom období tiež zosilnel vplyv koptských pápežov. Významným reformátorom bol pápež Cyril IV. V roku 1910 bol egyptský premiér koptského pôvodu Butros Gháli zavraždený moslimským partizánom z nacionalistickej strany a zločin viedol k vážnym stretom medzi Koptmi a moslimami. Národnú jednotu obnovila až revolúcia v roku 1919, obe skupiny tiež spolupracovali v rámci národnostne orientovanej strany Wafd. Nové odvážnejšie politické smerovanie Koptskej cirkvi však najmä za patriarchátu Šenudu III. vyvolalo spory s moslimskou egyptskou vládou a patriarcha bol tiež na čas vyhnaný. Viacerí Kopti patria k bohatým vlastníkom pôdy v Egypte, hoci niektoré reformy Džamála Násira koptskú komunitu výrazne zasiahli a viedli k vlne emigrácie. Zároveň v 20. storočí Kopti vystavali viaceré chrámy a kláštory. Rozvíjalo sa tiež ekumenické hnutie s katolíkmi. Kopti dodnes zohrávajú významnú úlohu v Egypte a väčšia diaspóra Koptov žije v Severnej Amerike, ale aj v Austrálii, Francúzsku, Taliansku či Veľkej Británii. V 20. storočí vzniklo tiež nacionalistické hnutie, ktoré považuje Koptov za samotný národ a ktoré vytvorilo viacero projektov národného sebaurčenia. Mnohí Kopti sa však pri zachovaní kresťanskej viery stotožňujú s identitou egyptského národa."}
{"id": "282902", "title": "Maronitská cirkev", "context": "Organizačná štruktúra  Libanon: patriarchát – antiochijský (sídlo v libanonskom Bkerké) archieparchie – Antélias, Bejrút, Tripolis, Týr eparchie – Baalbek, Batrun, Jbeil (Byblos), Jebbeh-Sarba-Jounieh, Sidon, Zahlé Sýria: archieparchie – Aleppo, Damask eparchia – Latakia Cyprus: archieparchia – Cyprus Izrael a Palestína: archieparchia – Haifa a Svätá zem patriarchálny exarchát – Jeruzalem a Palestína Egypt: eparchia – Káhira Brazília: eparchia – São Paulo Mexiko: eparchia – Mexiko Spojené štáty: eparchie – Los Angeles, Brooklyn Kanada: eparchia – Montreal Austrália: eparchia – Sydney Argentína: eparchia – Buenos Aires Jordánsko: patriarchálny exarchát – Jordánsko"}
{"id": "107414", "title": "Katolicizmus", "context": "Dejiny Označenie \"katolícky\" vystupuje už okolo 150 a znamená, že tradícia vychádzajúca z apoštolov je rozšírená \"všade\" (KATOLU) a všade musí byť aj uznaná. Klasická formulácia tohto stanoviska označuje ako \"katolícke\" (v rámci pravoverného kresťanstva) to, quod ubique, quod semper, quod ab omnibus creditum est (čo všade, vždy a všetci veria). Od 4. storočia sa kresťanstvo začalo štiepiť v dôsledku doktrinálnych rozporov. Výrazná bola najmä tzv. východná schizma (1054), kedy došlo k pretrhnutiu jednoty medzi latinským západom a byzantským východom. V 16. storočí sa od Latinskej cirkvi oddelilo hnutie protestantizmus. Výrazné črty začal katolicizmus získavať práve po vzniku protestantizmu. Na Západe dali tomuto charakteru jasnejší výraz rímski pápeži a Tridentský koncil (15451563). Od 60. rokov 20. storočia (po 2. vatikánskom koncile) sa začali v katolicizme výrazné vnútorné reformy."}
{"id": "156595", "title": "Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)", "context": "Pôvod a zakladateľ Cirkvi Katolíckej cirkvi sa chápu a definujú v spoločenstve s inými cirkvami ako Ježišom Kristom založený ľud Novej zmluvy. Tvrdia a navzájom si uznávajú nepretržitú dejinnú kontinuitu s cirkvou založenou Ježišom Kristom, ktorá je zaručená neprerušenou apoštolskou postupnosťou biskupským a kňazským svätením. Zdieľajú vieru, že Cirkev bola založená zoslaním Ducha Svätého na Turíce (Sk 2, 1-4), pričom jej hlavou má byť Peter, povolaný za jej hlavu (Jn 21, 15-17), a jeho nástupcovia. Katolícka cirkev uznáva apoštolskú postupnosť pravoslávnych cirkví a starokatolíckej cirkvi, ale vyslovila sa negatívne o apoštolskej postupnosti cirkví vzniknutých z reformácie (vrátane anglikánskej cirkvi). Katolícka cirkev teda vyvodzuje ako svojho zakladateľa Ježiša Krista a povolaného apoštola Petra. Historické podmienky otvorenej cirkvi sa rodili postupne, keďže prvotná cirkev bola zasiahnutá ťažkým prenasledovaním zo strany Rímskej ríše. Prvými koncilmi, dokončením zbierky kánonických biblických kníh a uznaním kresťanstva rímskym cisárom Konštantínom I. Veľkým roku 313 Milánskym ediktom sa Katolícka cirkev vo svojej pôvodnej podobe dožíva skutočného životaschopného zrodu."}
{"id": "107415", "title": "Katolicizmus", "context": "Cirkvi Katolicizmus sa vyznačuje medzinárodnou hierarchickou cirkevnou organizáciou s rímskym pápežom ako vedúcim predstaviteľom Katolíckej cirkvi. Katolícka cirkev je tvorená viacerými cirkvami sui iuris , najpočetnejšou je Latinská cirkev, ďalšími sú východné katolícke cirkvi."}
{"id": "587523", "title": "Kopti", "context": "Introduction  Kopti alebo zriedkavejšie Koptovia sú potomkovia starovekých Egypťanov, ktorí po 7. storočí postupne do veľkej miery etnicky splynuli s Arabmi. Termín sa spája predovšetkým s obyvateľstvom, ktoré vyznáva kresťanstvo, no najmä do 7. storočia termín v literatúre označuje aj pohanov. Bývajú označovaní ako etnicko-konfesionálna skupina, pričom v modernom období sa zdá, že sa koncept „koptstva“ mení z konfesionálneho konceptu na subetnický. Najmä do 14. storočia používali Kopti v literatúre koptský jazyk a koptské písmo, no zároveň boli bilingválni: spočiatku väčšina Koptov ovládala gréčtinu, neskôr arabčinu. Originálny charakter má koptské výtvarné umenie a literatúra. Veľká časť z nich sú veriaci Koptskej staroorientálnej cirkvi. V cirkevnom prostredí používajú Kopti vlastný koptský kalendár, ktorý sa začína rokom 284. Skúmaním koptskej kultúry sa zaoberá koptológia. Termín kopti (s malým k-) dnes v slovenčine označuje skôr príslušníkov niektorej z koptských cirkví (Koptská staroorientálna cirkev a Koptská katolícka cirkev, prípadne protestantov, ktorí sa identifikujú s egyptským prostredím). Kresťanský element zohrával už v stredoveku dôležitý identifikačný prvok Koptov a vzhľadom na etnické splynutie Koptov s Arabmi, so sebou pojmy úzko súvisia, keďže „kopti“ boli zvyškami nepomoslimčených „Koptov“. Medzi termínmi sa v rámci slovenskej literatúry nie vždy striktne rozlišuje, resp. podobne ako v zahraničnej literatúre splývajú. Pozri aj kapitolu Niektoré názory na Koptov. Dnes tvoria približne 10% obyvateľov Egypta, hoci presné odhady sa v jednotlivých prameňoch líšia, podľa oficiálnych sčítaní od 6 mil. (1990), 4 mil. (1993) po 4,4 mil. (2007). Koptské cirkevné autority hovoria (2003) o 9 miliónoch Koptov v Egypte, resp. podľa iných koptských odhadov 10 do 14,5 mil (2010). Podľa Veľkej ruskej encyklopédie (2010): „Najpravdepodobnejší odhad je 7,5 – 8,5 milióna ľudí.“ Celkový počet Koptov vo svete sa odhaduje na 12 až 20 miliónov (2015). Veľké diaspóry sa nachádzajú napríklad v USA, Austrálii, Veľkej Británii či Kanade."}
{"id": "504511", "title": "Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku", "context": "Externé zdroje  Reformovana kresťanská cirkev – oficiálna stránka Heidelberský katechizmus Druhé helvétske vyznanie viery"}
{"id": "156594", "title": "Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)", "context": "Názov Slovo katolícka v jej názve znamená všeobecná (v zmysle celá , úplná ). Spojenie katolícka cirkev (gr. Καθολικὴ Εκκλησία) sa prvý raz vyskytuje v liste sv. Ignáca Antiochijského do Smyrny okolo r. 150. Katolícka cirkev zo svojho pohľadu nemá vyhranené pomenovanie (vychádzajúc zo svojej vierouky sa označuje za jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú cirkev)."}
{"id": "282814", "title": "Koptská katolícka cirkev", "context": "Introduction  Koptská katolícka cirkev je jednou z východných katolíckych cirkví, ktorá je rozšírená najmä na území Egypta a používa koptský obrad. Kňazi Koptskej katolíckej cirkvi nemôžu byť ženatí. Na jej čele stojí Alexandrijský patriarcha. Už v roku 1442 podpísala koptská delegácia na florentskom koncile dokument Cantate Domino , ktorý priniesol úniu s Katolíckou cirkvou. V Egypte však tento akt nenašiel podporu a nedosiahli sa žiadne konkrétne výsledky. V roku 1741 sa koptský biskup v Jeruzaleme stal katolíkom a rímsky pápež ho následne vymenoval za apoštolského vikára pre koptov. V roku 1854 bol formálne ustanovený koptský patriarchát, ktorý bol znovu ustanovený v roku 1895. V súčasnosti má koptská katolícka cirkev v Egypte 7 eparchií (Alexandria, Assiut (Lycopolis), Guizeh, Ismayliah, Luxor (Téby), Minya (Veľký Hermopolis), Sohag). Patriarchát Alexandria - patriarcha Ibrahim Isaac Sidrak, kuriálni biskupi Youhanna Golta a Kamal Fahim Awad (Boutros) Hanna, emeritný biskup Antonios kardinál Naguib Eparchia Alexandria - biskup Ibrahim Isaac Sidrak Eparchia Asjút - biskup Kyrillos Kamal William Samaan Eparchia Al-Džíza - biskup Antonios Aziz Mina Eparchia Ismá’ílíja - biskup Makarios Tewfik Eparchia Luxor - biskup Youhannes Ezzat Zakaria Badir Eparchia Minjá - sedisvakancia Eparchia Sawhádž - biskup Youssef Aboul-Kheir, emeritný biskup Morkos Hakim"}
{"id": "573330", "title": "Ignaz von Döllinger", "context": "Pozri aj  Starokatolícka cirkev Prvý vatikánsky koncil"}
{"id": "520945", "title": "Tretí lateránsky koncil", "context": "Introduction Bazilika sv. Jána v Lateráne Tretí lateránsky koncil alebo tretí lateránsky snem bol koncil, ktorý sa konal v marci 1179 v Lateránskej bazilike v Ríme. Predsedal mu pápež Alexander III. a zúčastnilo sa ho asi 300 biskupov. Rímskokatolícka cirkev ho považuje za 11. ekumenický koncil , okrem zástupcov latinského Východu tu bola prítomná aj delegácia gréckej, východnej cirkvi. Koncilu predchádzala dlhé roky trvajúca schizma, ktorá sa začala, keď (menšinová) skupina kardinálov podporovaná cisárom Fridrichom I. Barbarossom zvolila v roku 1159 najprv Octaviana de Monticelli, potom v roku 1164 Guida z Cremy a v roku 1168 Johanna zo Strumy († 1180, protipápež Kalixt III. v rokoch 1168 až 1178) ako protipápežov k pápežovi Alexandrovi III. Pápežovi Alexandrovi III. sa nakoniec podarilo získať späť svoju autoritu legitímneho pápeža. V roku 1177 sa v Benátskej dohode zaviazal, že zvolá synodu, ktorej úlohou bude odstrániť následky tohto rozdelenia. Okrem textu schválených kánonov sa z tohto koncilu nezachovali žiadne iné písomnosti, súdobé kroniky i ďalšie dokumenty nám však do istej miery dovoľujú rekonštruovať vtedajšie pomery."}
{"id": "25684", "title": "Heréza", "context": "Významní heretici Medzi kacírov prvých storočí kresťanstva patrili napríklad: Origenes (niektoré jeho spisy boli vyhlásené za heretické), Areios, Apollinaris z Laodikeie, Nestorius, Donát. Na západe boli neskôr katolíckou cirkvou vyhlásení za kacírov: Ján Hus (upálený), Ulrich Zwingli, Martin Luther, Ján Kalvín. Niektoré radikálne skupiny hlásiace sa k tradičnému katolicizmu (predovšetkým sedesvakantisti) považujú za kacírov rímskych pápežov počnúc Jánom XXIII."}
{"id": "524687", "title": "Koncil v Arles (314)", "context": "Introduction Prvý koncil v Arles sa konal v roku 314. Podnetom na jeho zvolanie sa stal pretrvávajúci spor o donatizmus, ktorý evidentne nedokázala definitívne ukončiť ani synoda v Ríme (313) pod vedením pápeža Melchiada, ktorá odsúdila donatistickú náuku ako herézu. Cisár Konštantín I. sa teda, v snahe udržať jednotu cirkvi, rozhodol zvolať ďalší biskupský snem. Konal sa 1. augusta roku 314 v meste Arelate (resp. Arelas, dnes francúzske mesto Arles) v rímskej provincii Galia. Vtedajší rímsky pápež Silvester I. sa ho síce osobne nezúčastnil, no vyslal naň ako svojich delegátov dvoch diakonov a dvoch presbyterov. Zhromaždení biskupi opäť odsúdili donatizmus ako herézu a súčasne uznali, donatistami napádaného a spochybňovaného, biskupa Ceciliána za právoplatného biskupa Kartága. Teologicky významným rozhodnutím tohto koncilu bolo predovšetkým odmietnutie donatistického sviatostného subjektivizmu. Bolo definované, že platnosť udelených sviatostí, hlavne krstu a kňazskej vysviacky, nezávisí od aktuálneho morálneho stavu ich právoplatného vysluhovateľa. Týmto výrokom sa však prvý arleský koncil vzoprel nielen náuke donatistov, ale aj celej severoafrickej teologickej tradícii, reprezentovanej predovšetkým Tertuliánom a Cypriánom z Kartága. Okrem tohto sa koncil v Arles zaoberal aj ďalšími disciplinárnymi otázkami, venoval sa tiež otázke stanovovania dátumu slávenia Veľkej noci."}
{"id": "523038", "title": "Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncil", "context": "Historický kontext Kostnický koncil schválil dňa 9. októbra 1417 dekrét Frequens , ktorým stanovil, že po skončení Kostnického koncilu (1414 - 1418) sa všeobecné koncily majú konať v určitých pravidelných intervaloch: prvý po piatich rokoch, ďalší po siedmich rokoch a potom každých desať rokov. V súlade s nariadeniami tohto dekrétu tak pápež Martin V. zvolal v roku 1423 koncil do mesta Pavia. Ďalší koncil sa mal konať v Bazileji v roku 1430. Pápež Martin V. však začiatkom roku 1430 zomrel. Novým pápežom sa stal Eugen IV.a otvorenie Bazilejského koncilu sa tak posunulo na rok 1431."}
{"id": "524266", "title": "Koncil v Benevente", "context": "Kontext a závery Koncil do mesta Benevento zvolal pápež Urban II. Jeho oficiálne závery predstavujú texty štyroch kánonov, pričom prvé tri z nich sa týkajú výhradne klerikov a posledný kánon obsahuje rôzne liturgické nariadenia. Kánon I. Schválený v sobotu, 29. marca 1091. Voľba biskupa: Ten, kto nie je diakonom alebo kňazom, nesmie byť zvolený za biskupa. Subdiakon môže byť ustanovený za biskupa len vo výnimočných prípadoch, je k tomu však potrebný súhlas príslušného metropolitu alebo samotného pápeža. Kánon II. Schválený v sobotu, 29. marca 1091. Dôvody odňatia kaplánskej funkcie: Kaplánovi je možné odňať úrad a benefícium z dvoch dôvodov: Ak vykonáva činnosť, na ktorú nemá povolenie od svojho biskupa. Ak, opäť bez súhlasu svojho biskupa, požaduje od veriacich desiatky. Kánon III. Schválený v nedeľu Judica, 30. marca 1091. Udeľovanie sviatosti kňazskej vysviacky: Žiaden klerik nesmie byť vysvätený iným biskupom alebo prijatý do inej diecézy bez povolenia alebo odporúčacieho listu svojho vlastného biskupa. Kánon IV. Schválený v pondelok, 31. marca 1091. Pôstne obdobie: Žiaden laik nesmie v období predveľkonočného pôstu, počnúc Popolcovou stredou, požívať mäsitý pokrm. Na Popolcovú stredu si majú všetci klerici aj laici, muži i ženy, na znak pokánia nechať poznačiť hlavu popolom. Zakazuje sa uzatvárať manželstvo v období od nedele Septuagesima do konca veľkonočnej oktávy a v období od prvej adventnej nedele do konca oktávy sviatku Zjavenia Pána."}
{"id": "524306", "title": "Zoznam koncilov a synod", "context": "Neskorá antika Pozri aj článok: Antika 1. storočie Apoštolský snem v Jeruzaleme (cca 49) 3. storočie Synoda v Kartágu (251) Synoda v Kartágu (252) Synoda v Kartágu (253) Synoda v Kartágu (254) Synoda v Kartágu (255) Synoda v Kartágu (256) 4. storočie Elvírska synoda (306) Synoda v Ríme (313) Koncil v Ancyre (314) (dnes Ankara, Turecko) Koncil v Arles (314) Synoda v Antiochii (324) 1. EKUMENICKÝ KONCIL: Prvý nicejský koncil (325) Synoda v Tyre (335) Synoda v Konštantínopole (336) Synoda v Gangre (cca 340 / 341) (dnes turecké mesto Çankırı) Synoda v Antiochii (341) Koncil v meste Serdica (342 – 343) (dnes Sofia, Bulharsko) Synoda v Kartágu (345 – 348) Synoda v meste Sirmium (351 – 352) (dnes Sremska Mitrovica, Srbsko) Koncil v Arles (353) Koncil v Miláne (355) Synoda v Kartágu (355 – 358) Koncil v meste Sirmium (357) (dnes Sremska Mitrovica, Srbsko) Synoda v Rimini (359) Koncil v Paríži (360 – 361) Koncil v Alexandrii (362) Koncil v meste Laodicea na rieke Lycus (cca 364) (dnes v blízkosti tureckého mesta Denizli) Synoda v meste Valence (374) Synoda v Ríme (375) Synoda v Antiochii (378) Synoda v Zaragoze (380) 2. EKUMENICKÝ KONCIL: Prvý carihradský koncil (381) Synoda v meste Aquileia (381) Synoda v Konštantínopole (382) Synoda v Ríme (382) Synoda v meste Trier (385) Tzv. Africký koncil / Synoda v Kartágu (390) Synoda v Hippo (393) Synoda v Kartágu (397) Synoda v Turíne (398) 1. toledský koncil (cca. 400) 5. storočie Synoda v Kartágu (401) Koncil v meste Seleukia (410) Tzv. Collatio Carthaginensis (411) Synoda proti pelagianizmu(416) Synoda v Kartágu (418) Synoda v Kartágu (419) Synoda v Kartágu (424) 3. EKUMENICKÝ KONCIL: Efezský koncil (431) Prvý oranžský koncil (441) Tzv. Efezské latrocínium (449) 4. EKUMENICKÝ KONCIL: Chalcedónsky koncil (451) Koncil v Arles (452) Synoda v meste Beth Lapat (484) (v blízkosti dnešného mesta Dezful , Irán)"}
{"id": "520846", "title": "Druhý lyonský koncil", "context": "Introduction Miesto konania koncilu - katedrála sv. Jána Krstiteľa v Lyone Druhý lyonský koncil , ktorý sa konal v roku 1274 vo francúzskom meste Lyon pod vedením pápeža Gregora X., sa zaoberal v zásade tromi dôležitými otázkami: možnosť ukončenia východnej schizmy uzatvorením únie s východnými cirkvami, križiacka výprava a reforma cirkvi."}
{"id": "108216", "title": "Tridentský koncil", "context": "Význam Tridentského koncilu  Zmeny schválené koncilom K najdôležitejším praktickým rozhodnutiam Tridentského koncilu patria: Zákaz kupovania odpustkov. Biskupom bolo zakázané kumulovať funkcie. V záujme zvýšenia vzdelanostnej úrovne klerikov nariadil koncil zriaďovať kňazské semináre. Definícia formálnych náležitostí vyžadovaných pre právoplatné uzavretie manželstva. Neskoršie zmeny Nasledujúce zmeny neschválil priamo koncil, ale sú skôr výsledkom atmosféry „potridentskej éry“. Patrí k nim: Reforma cirkevnej hudby podľa vzoru Missa Papae Marcelli , ktorú skomponoval Giovanni Pierluigi da Palestrina. Zmeny v cirkevnej architektúre: Presbytérium nesmie byť oddelené od chrámovej lode letnerom. Hlavný oltár má byť viditeľný, pretože predstavuje centrum liturgie. Sviatosť oltárna sa má uchovávať v tabernákule na hlavnom oltári a nie v bočnej kaplnke, ako to bolo doteraz zvykom. V kostoloch majú byť lavice na sedenie. Kladie sa väčší dôraz na kázne. Majú sa zriadiť uzavreté spovednice."}
{"id": "599882", "title": "Stroncium", "context": "\nStroncium (lat. strontium) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Sr a protónové číslo 38. Stroncium je pomerne mäkký, ľahký kov, ktorý búrlivo reaguje s kyslíkom i vodou a v prírode sa s ním preto stretávame iba vo forme zlúčenín. Reaktivita stroncia je natoľko vysoká, že sa môže dlhodobo uchovávať iba pod vrstvou alifatických uhľovodíkov (petrolej, nafta) s ktorými nereaguje. Na vzduchu sa okamžite pokrýva vrstvou nažltlého oxidu, práškové stroncium sa na vzduchu môže samovoľne vznietiť."}
{"id": "23551", "title": "Zlato", "context": "Výskyt v prírode Zlato v prírodnej forme Zlato je v zemskej kôre veľmi vzácnym prvkom. Priemerný obsah je iba 45 ppb (μg/kg). Aj v morskej vode je jeho koncentrácia veľmi nízka, napriek tomu však vďaka vysokej koncentrácii chloridových iónov nie celkom zanedbateľná. Uvádza sa, že ide o 0,011 μg Au/l. Vo vesmíre pripadá na jeden atóm zlata približne 300 miliárd atómov vodíku. V horninách sa vďaka svojej inertnosti vyskytuje prakticky iba ako rýdzi kov. Kockový nerast vytvára pliešky a zrná uzavreté najčastejšie v kremennej výplni žíl. Kryštály nie sú hojné, často mikroskopicky rozptýlené v šedom žilnatom kremeni. Vyskytuje sa rýdze alebo v zliatine so striebrom (elektrum). Po rozrušení žíl sa dostáva do náplavov odkiaľ sa ryžuje . Najbohatšie svetové náleziská sú v južnej Afrike, na Urale, v Austrálii; okruhliaky zlata (nugety, až kilogramové) v Kanade a na Sibíri. V Česku sú zlatonosné žily v stredných Čechách (napr. Jílové u Prahy, Roudný-Zvěstov), v Jeseníkoch (Zlaté Hory) a v okolí Kašperských hôr, na Slovensku pri Kremnici, ale aj v západnej časti Malých Karpát. V súčasnosti sú ryžovateľné ložiská zlata už prakticky vyčerpané. Ťažia sa preto ložiská, kde je zlato veľmi jemne rozptýlené v hornine a kov sa z horniny získava hydrometalurgicky. Proces spočíva v jemnom namletí horniny, aby sa do kontaktu s roztokom mohla dostať väčšina prítomných mikroskopických zlatých zrniek. Namletá hornina sa potom lúhuje buď kyslým roztokom s vysokým obsahom chloridových iónov a oxidačným prostredím (napr. nasycovanie plynným chlórom alebo pridaním kyseliny dusičnej) alebo naopak roztokom alkalických kyanidov za prebublávania vzdušným kyslíkom. Z roztoku sa potom zlato získava redukciou, napr. prechodom elektrického prúdu – elektrochemicky, keď sa kovové zlato vylúči na zápornej elektróde – katóde. Redukciu je možno previesť aj chemicky pridaním vhodného redukčného činidla (hydrazin, kovový hliník a pod.). Amalgamačný spôsob ťažby zlata z rúd sa používal v minulosti pre ťažbu z náplavov, v ktorých sa zlato nachádzalo vo forme väčších oddelených zrniek, ktoré sa však už ťažko získavali ryžovaním. Pre tento účel bola zlatonosná hornina kontaktovaná s kovovou elementárnou ortuťou. Vzniknutý amalgám zlata bol po oddelení horniny zvyčajne jednoducho pyrolyzovaný a ortuť bola odparená do atmosféry. V súčasnosti sa tento postup takmer nepoužíva a ak áno, je zlato z amalgámu získavané šetrnejším spôsobom bez kontaminácie atmosféry parami ortuti. Ekologické riziká ťažby zlata Hydrometalurgický postup dobývania zlata z nízkoryzostných rúd predstavuje z ekologického hľadiska veľmi rizikový proces. Nasadenie kyanidových roztokov v tonových až stotonových množstvách predstavuje obrovské riziko v prípade, že dôjde k havárii. Príkladom môže byť katastrofálne zamorenie Dunaja kyanidmi z rumunskej hydrometalurgickej prevádzky v 90. rokoch 20. storočia. Výsledkom bola prírodná katastrofa – stovky ton mŕtvych rýb a ďalších živočíchov a porušenie životnej rovnováhy rozsiahleho územia na desiatky rokov. K haváriam podobného druhu došlo niekoľkokrát aj v juhoamerickej Brazílii, keď bola zamorená rieka Amazon a to nielen kyanidmi, ale aj ortuťou, ktorá sa používa pre tzv. amalgamačný spôsob ťažby. Nemožno zanedbať ani problémy s vhodným uložením tisíctonových množstiev vylúhovanej horniny. Jej poľnohospodárske využitie je v súčasnosti prakticky nemožné a tak tvorí iba odpad, ktorého sa ťažobná spoločnosť musí nejako zbaviť."}
{"id": "146771", "title": "Tórium", "context": "Introduction  Tórium ( thorium ) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Th a protónové číslo 90. Tórium je 2. člen z rady aktinoidov, je to rádioaktívny kovový chemický prvok. Vďaka veľmi dlhému polčasu rozpadu jadier tória je možné tento prvok nájsť v horninách zemskej kôry a je potenciálnym palivom v jadrovej energetike. Je to veľmi slabo rádioaktívny kovový prvok, žiarič žiarenia alfa, ktorý však nemá žiadny stabilný izotop. Je to striebrobiely kov, ktorý sa na vzduchu pomaly pokrýva vrstvou šedého oxidu. Zahriatím na vzduchu sa kovové tórium môže aj vznietiť. V bežných minerálnych kyselinách sa rozpúšťa len pomaly, koncentrovaná kyselina dusičná ho pasivuje vytvorením inertnej vrstvičky oxidu tóričitého ThO2 na povrchu kovu. V zlúčeninách sa vyskytuje iba v mocenstve Th+4 ."}
{"id": "578104", "title": "Kofaktor (biochémia)", "context": "Anorganické kofaktory  Ióny kovov Ióny kovov sú bežné kofaktory. Štúdia týchto kofaktorov spadá pod bioanorganickú chémiu. Zoznam esenciálnych stopových prvkov vo výžive odráža ich úlohu v podobe kofaktorov. U ľudí zahŕňa tento zoznam železo, horčík, mangán, kobalt, meď, zinok a molybdén. Nedostatok chrómu spôsobuje narušenú toleranciu glukózy, avšak nebol identifikovaný žiadny ľudský enzým, ktorý by ho využíval ako kofaktor. Jód je takisto esenciálny stopový prvok, ale tento prvok sa vyskytuje v štruktúre tyroidných hormónov a nie ako enzýmový kofaktor. Vápnik je ďalší špeciálny prípad, ktorý je nutný ako zložka ľudskej potravy a je skutočne potrebný pre funkciu mnohých enzýmov, napríklad syntázy oxidu dusnatého, proteínových fosfatáz alebo adenylátkinázy, ale vápnik aktivuje tieto enzýmy alosterickou reguláciou a často sa na tieto enzýmy viaže v komplexe s kalmodulínom. Vápnik je teda využívaný v bunkovej signalizácii a bežne sa nepokladá sa kofaktor enzýmov, ktoré reguluje. Niektoré organizmy vyžadujú ďalšie kovy ako enzýmové kofaktory, napríklad vanád v nitrogenáze u baktérií fixujúcich vzdušný dusík rodu Azotobacter , wolfrám v aldehyd feredoxín oxidoreduktáze termofilného archeónu Pyrococcus furiosus a dokonca i kadmium v karbonickej anhydrázy z morských rozsievok Thalassiosira weissflogii . V mnohých prípadoch obsahuje kofaktor anorganickú i organickú zložku. Jedným z príkladov by mohli byť napríklad hemové proteíny, ktoré obsahujú porfyrínové kruhy viazané na železo. Ión Príklad enzýmu obsahujúceho tento ión Meď Cytochrómoxidáza Železo KatalázaCytochróm (kvôli hemu)NitrogenázaHydrogenáza Horčík Glukóza-6-fosfatázaHexokináza DNA polymeráza Mangán Argináza Molybdén NitrátreduktázaNitrogenázaXantínoxidáza Nikel Ureáza Zinok AlkoholdehydrogenázaKarbonická anhydrázaDNA polymeráza Súbor:2Fe2S.png|vpravo|náhľad|220x220bod|Jednoduchý Fe2S2 klaster obsahujúci dva atómy železa a dva atómy síry, ktorý je koordinovaný štyrmi cysteínovými reziduami bielkoviny. Železo-sírne klastre Železo-sírne klastre sú komplexy atómov železa a síry, ktoré sa v proteínoch viazané cysteinylovými reziduami. Hrajú štruktúrnu i funkčnú úlohu, vrátane prenosu elektrónov, snímania redoxného potenciálu a ako štruktúrne moduly."}
{"id": "23445", "title": "Zlato (minerál)", "context": "Poznávanie Od podobných minerálov akým je pyrit (tzv. mačacie zlato), chalkopyrit a millerit sa odlišuje typickým kovovým leskom a žltým odtieňom. Spomenuté minerály majú väčšiu tvrdosť, odlišný vryp a sú krehké. Zlato sa nerozpúšťa v jednoduchých kyselinách, je rozpustné iba v lúčavke kráľovskej. Niekedy bývajú za zlato zamieňané aj sľudy, hlavne ak sú zvetrané. Líšia sa však odlišnou štiepateľnosťou a menšou hustotou."}
{"id": "146668", "title": "Lutécium", "context": "Introduction  Lutécium Lutetium je chemický prvok v periodickej tabuľke, ktorý má symbol Lu a protónové číslo 71. Patrí medzi lantanoidy. V zemskej kôre je zastúpený v koncentrácii okolo 0,50,75 mg/kg, údaje o jeho obsahu v morskej vode nie sú známe. Vo vesmíre pripadá na jeden atóm lutécia 100 miliárd atómov vodíka. V prírode sa vyskytuje iba vo forme zlúčením. Neexistujú ani minerály, v ktorých by sa niektoré lantanoidy vyskytovali samostatne, ale vždy ide o zmesové minerály, ktoré obsahujú prakticky všetky prvky tejto skupiny. Medzi najznámejšie patria monazity (Ce, La, Th, Nd, Y)PO4 a xenotímy, chemicky fosforečnany lantanoidov, ďalej bastnäsity (Ce, La, Y)CO3F – zmesové fluorouhličitany prvkov vzácnych zemín a napríklad minerál euxenit (Y,Ca,Ce,U,Th)(Nb,Ta,Ti)2O6. Veľké ložiská týchto rúd sa nachádzajú v Škandinávii, Spojených štátoch, Číne a Vietname. Významným zdrojom sú aj fosfátové suroviny, apatity z polostrova Kola v Rusku."}
{"id": "192629", "title": "Kalorikum", "context": "Introduction Pierre-Simon Laplace Kalorikum je (hypotetické) fluidum pozostávajúce z navzájom sa odpudzujúcich častíc, ktoré sa viažu na molekuly obyčajných látok. Kalorikum vniká do všetkých predmetov a vypĺňa priestor medzi molekulami. Molekuly obklopuje \"plyn\" kalorika, pričom jeho hustota rastie s jeho teplotou. Oblaky tepelného fluida spôsobujú odpudzovanie blízkych molekúl. S rastom vzdialenosti odpudivá sila klesá, v rovnovážnom stave je nulová a s ďalším zväčšovaním vzdialenosti je záporná, čiže molekuly sa priťahujú. S rastom teploty rastie stredná rovnovážna vzdialenosť medzi molekulami a teleso tým zväčšuje svoj objem. Pri kompresii sa kalorikum vytláča z telesa na jeho povrch, čo sa prejaví rastom teploty. "}
{"id": "96160", "title": "Stroncium", "context": "Výskyt v prírode Vzhľadom na vysokú reaktivitu sa v prírode stretávame prakticky len so zlúčeninami stroncia. V nich sa vyskytuje iba v mocenstve Sr+2. Stroncium sa v zemskej kôre vyskytuje v množstve 0,030,04%. V morskej vode je jeho koncentrácia len 8 mg·l⁻¹ a vo vesmíre pripadá na jeden atóm stroncia približne jeden a pol miliardy atómov vodíka. Najznámejšími minerálmi na bázi stroncia sú celestín (síran strontnatý, SrSO4) a stroncianit (uhličitan strontnatý, SrCO3)."}
{"id": "96146", "title": "Francium", "context": "Charakteristika Francium bolo objavené v roku 1939 francúzskou fyzičkou Marguerite Perey a pomenované po Francúzsku. Francium bolo posledným prvkom, ktorý bol objavený v prírode. Je najťažším alkalickým kovom a vzniká dôsledkom rozpadu aktínia. Umelo môže byť vyrobené bombardovaním tória protónmi. Napriek tomu, že sa vyskytuje v uránovej rude, jeho výskyt je nesmierne vzácny. Predpokladá sa, že v zemskej kôre sa nachádza len 340 až 550 gramov francia. To ho robí druhým najvzácnejšie prirodzene sa vyskytujúcim prvkom na Zemi (po astáte). Je tiež najnestabilnejší z prvých 101 prvkov a má najvyššiu pomernú hmotnosť zo všetkých prvkov. Francium je tiež najmenej elektronegatívnym prvkom (druhým v poradí je cézium). Je známych 34 izotopov francia (s relatívnou atómovou hmotnosťou od 199 do 233) a 11 metastabilných stavov. Najstabilnejším je izotop 223Fr s polčasom rozpadu 22 minút, ktorý vzniká rozpadom izotopu 227Ac a je jedným z dvoch izotopov, ktoré sa vyskytujú v prírode (tým druhým je 224Fr). Všetky známe izotopy francia sú veľmi nestabilné a tak je výskum francia obmedzený na laboratórne podmienky. Existuje niekoľko fotografií francia, najviac však len 350 000 atómov."}
{"id": "76838", "title": "Vápnik", "context": "Introduction  Vápnik ( calcium ) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Ca a protónové číslo 20. Je to mäkký, ľahký kov, ktorý patrí medzi kovy alkalických zemín. Búrlivo reaguje s kyslíkom i vodou, preto sa s ním v prírode stretávame len v podobe zlúčenín. Ako biogénny prvok je jedným zo základných stavebných kameňov buniek všetkých živých organizmov na Zemi. Je tiež najvýznamnejšie zastúpeným kovom v organizmoch. Slovenský aj latinský názov je odvodený od názvu vápna a vápenca (lat. calx ). Soli vápnika farbia plameň do červena. Vápnik objavil v roku 1808 sir Humphry Davy."}
{"id": "11369", "title": "Vodík", "context": "Izotopy Vodík má 3 izotopy. Prócium Tiež nazývaný ľahký vodík je klasický vodík, ktorý je najviac rozšírený vo vesmíre a na Zemi. Obsahuje v atóme jeden protón a jeden elektrón. Neobsahuje neutrón v atómovom jadre. Deutérium Používa sa aj názov ťažký vodík. Nepodlieha rádioaktívnej premene, v prírode sa bežne vyskytuje. Na 6 500 atómov prócia pripadne jeden atóm deutéria. Jadro deutéria sa volá deuterón - je súčasťou molekuly ťažkej vody D2O. Má významné využitie v jadrovom priemysle. Je veľmi účinným moderátorom (látkou spomaľujúcou rýchlosť neutrónov). Štruktúra atómu: 1 protón, 1 neutrón, 1 elektrón Trícium Jadro trícia je nestabilné a rozpadá sa s polčasom rozpadu 12,4 roka pri vyžiarení malého množstva energetického beta žiarenia. Vzniká účinkom kozmického žiarenia na atóm deutéria alebo výbuchom vodíkovej bomby. Používa sa napríklad na značkovanie organických látok pri výskumoch. Štruktúra atómu: 1 protón, 2 neutróny, 1 elektrón"}
{"id": "96159", "title": "Stroncium", "context": "Introduction  Stroncium (lat. strontium ) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Sr a protónové číslo 38. Stroncium je pomerne mäkký, ľahký kov, ktorý búrlivo reaguje s kyslíkom i vodou a v prírode sa s ním preto stretávame iba vo forme zlúčenín. Reaktivita stroncia je natoľko vysoká, že sa môže dlhodobo uchovávať iba pod vrstvou alifatických uhľovodíkov (petrolej, nafta) s ktorými nereaguje. Na vzduchu sa okamžite pokrýva vrstvou nažltlého oxidu, práškové stroncium sa na vzduchu môže samovoľne vznietiť. Soli stroncia farbia plameň karmínovo červeno. Stroncium objavil v roku 1790 Adair Crawford a v roku 1793 Martin Heinrich Klaproth v mineráli stroncianit, odkiaľ pochádza jeho slovenské i latinské pomenovanie. Čisté stroncium ako prvý izoloval sir Humphry Davy v roku 1808 pomocou elektrolýzy."}
{"id": "23550", "title": "Zlato", "context": "Introduction  Zlato (lat. aurum ) je chemický prvok v periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Au a protónové číslo 79. Zlato je ušľachtilý žltý, stály a veľmi kujný kov známy už od staroveku. Je elektricky aj tepelne dobre vodivý. V prírode sa vyskytuje najmä v rýdzej forme. Vo svojich zlúčeninách sa vyskytuje s mocnosťou Au3+ a Au1+. Zlato je chemicky veľmi odolný kov. Z bežných anorganických zlúčenín reaguje iba s lúčavkou kráľovskou, v ktorej sa rozpúšťa za vzniku tetrachlorozlatitého aniónu Au(Cl)4-. Okrem toho sa rozpúšťa v horúcej kyseline selénovej, v kyseline chlorovodíkovej nasýtenej chlórom, pri zvýšenej teplote reaguje s flouridom chloritým a s niektorými ďalšími veľmi reaktívnymi zlúčeninami. KrF2 (najsilnejšie oxidačné činidlo) oxiduje zlato do oxidačného stupňa V – vzniká komplex KrF+AuF6-. V alkalickom prostredí sa zlato rozpúšťa v prítomnosti kyanidových iónov (za prítomnosti kyslíka), pričom vzniká komplexný dikyanozlatnanový anión Au(CN)2-. Výnimočne môže zlato tvoriť anión Au-, ktorý sa nazýva aurid, napríklad v zlúčenine s céziom, CsAu. Špeciálny prípad predstavuje rozpúšťanie zlata v elementárnej ortuti. Už stredovekí alchymisti vedeli, že pri kontakte zlata s ortuťou veľmi ľahko vzniká zvláštny roztok zlata v ortuti – amalgám. Amalgám pritom zostáva kvapalný aj pri pomerne vysokých obsahoch zlata. Zahriatím amalgámu na teplotu nad 300 °C sa ortuť jednoducho odparí a zostane rýdze zlato. V roku 1997 objavili japonskí chemici zmes organických zlúčenín, ktorá údajne rozpúšťa zlato. Ide o zmes jódu, tetraetylamoniumjodidu a acetonitrilu, ktorá pri teplote varu (82 °C) tvorí nasýtený roztok. Znížením teploty roztoku pod 20 °C sa z roztoku vyzráža čistý kov. Zlato sa dá nájsť napríklad detektorom, ryžovacou panvicou a pod. Na Slovensku je bez povolenia zakázané používať detektor kovov a zlata."}
{"id": "96162", "title": "Stroncium", "context": "Zdravotné aspekty stroncia Bežné izotopy stroncia sa v živých organizmoch správajú podobne ako atómy vápnika a sú teda úplne neškodné. Zdravotné riziká stroncia sú spojené s rádioaktívnym izotopom 90Sr, ktorý vzniká pri rádioaktívnom rozpade uránu, napr. pri výbuchu atómovej bomby i v jadrových reaktoroch. Izotop 90Sr je pomerne silný beta žiarič s polčasom rozpadu 29,1 rokov. Ak sa dostane do živého organizmu, môže sa zabudovať do kostného tkaniva a je potenciálnym zdrojom vzniku rakoviny. Pri objektívnom hodnotení jeho skutočnej rizikovosti je potrebné posúdiť pomer výskytu uvedeného izotopu k ostatným podobným atómom (vápnik, bárium, neškodné izotopy stroncia) a pravdepodobnosťou vyžiarenia beta častice (elektrón) a následným spustením rakovinového bujnenia práve sledovaným izotopom 90Sr."}
{"id": "63579", "title": "Zoznam chemických prvkov podľa etymológie", "context": "C Názov ( latinský názov ) Symbol Vysvetlenie cér (cerium) Ce Prvok cér pomenoval Berzelius po asteroide Ceres. Cér objavili Jöns Jakob Berzelius a Wilhelm von Hisinger vo Švédsku a nezávisle od nich v roku 1803 aj Martin Heinrich Klaproth v Nemecku. cézium (caesium) Cs Pomenovanie pochádza z latinčiny ( caesium – modrá obloha ). Obavili ho v roku 1860 Robert Bunsen a Gustav Kirchhoff počas spektroskopickej analýzy minerálnej vody v Dürkheim, Nemecko. Cézium bol prvý prvok ktorý bol objavený pomocou spektrálnej analýzy. cín (stannum) Sn Pomenovanie stannum začali používať staroveký Rimania, ktorý ho používali na niektoré zliatiny olova, prípadne cínu. V starovekom grécku sa používalo pomenovanie kassiteronos . Český a slovenský názov cín je obdobou názvu nemeckého Zinn . curium (curium) Cm Prvok je pomenovaný po Marii Curieovej-Skłodowskej a jej manželovi Pierrovi, známi manželia v oblasti rádioaktivity. Prvok prvýkrát syntetizovali v roku 1944 Glenn Theodore Seaborg, Ralph A. James a Albert Ghiorso na University of California, Berkeley."}
{"id": "41987", "title": "Trícium", "context": "Introduction  Trícium je rádioaktívny izotop vodíka. Trícium sa vyskytuje v prírode v rozsahu 1 atóm na 1018 atómov vodíka. Jeho prítomnosť je spôsobená jadrovými reakciami indukovanými kozmickým žiarením v horných vrstvách atmosféry: 147N + 10n → 31H + 126C 147N + 11H → 31H + fragmenty 21H + 21H → 31H + 11H Koncentrácia trícia vzrástla viac ako stokrát – od skúšok termojadrových zbraní začatých v roku 1954. Zákazom jadrových skúšok vo vzduchu a prirodzenou rádioaktivitou trícia (t1/2 = 12,32 roka) jeho obsah klesol. K výrobe trícia sa využívajú rôzne reakcie. V súčasnosti sa vyrába vo veľkom rozsahu ožiarením obohateného 6Li neutrónmi v jadrovom reaktore: 63Li + 10n → 42He + 31H Na rozdiel od deutéria je jadro trícia nestabilné a rozpadá sa s polčasom rozpadu 12,32 roka za vyžiarenia málo energetického beta žiarenia. Produktom rozpadu je hélium-3: : pričom sústava uvoľní 18,6 keV energie. Konfigurácia : 1 protón, 2 neutróny, 1 elektrón Značka : T Relatívna atómová hmotnosť :3,01605 amu Výskyt : 10-15 – 10-16 % Vzniká účinkom kozmického žiarenia na atóm deutéria, v stopových množstvách vzniká aj v najvyšších vrstvách atmosféry jeho pôsobením na dusík vo vzduchu: : : Vzniká aj pri výbuchu vodíkovej bomby."}
{"id": "95688", "title": "Skandium", "context": "Výroba a použitie Vzhľadom na to, že skandium nemá žiadny veľký technický význam, vyrába sa iba v malom množstve. Z väčšej časti sa získava z odpadu pri spracovaní uránových rúd, ďalším zdrojom je tortveitit , ktorý obsahuje 3540% oxidu skanditého. Skandium sa používa pri výrobe vysoko intenzívnych zdrojov svetla, rádioaktívny izotop 46Sc sa používa pri rafinácii ropy. Najväčšie využitie nachádza v zliatinách s hliníkom, ktoré sa používajú v leteckom priemysle a pri výrobe športového vybavenia (bicykle, bejzbalové pálky, ...). Používa sa tiež ako konštrukčný kov v kozmonautike."}
{"id": "586184", "title": "Metaloproteín", "context": "Výskyt Predpokladá sa, že asi polovica všetkých bielkovín obsahuje kovy. V iných odhadoch sa uvádza, že asi jedna štvrtina až jedna tretina všetkých bielkovín vyžaduje (aspoň jeden) atóm kovu, aby mohli plniť svoju funkciu. Metaloproteíny teda majú v bunkách mnoho rôznych funkcií, napríklad pri skladovaní a prenose proteínov, v podobe enzýmov, bielkovín prenášajúcich signál či v priebehu infekčných chorôb. Výskyt bielkovín, ktoré sú schopné viazať kovy, je pravdepodobné daná priamo vlastnosťami aminokyselín, ktoré sa využívajú v bielkovinách, pretože i umelo vytvorené bielkoviny bez historického vývoja dokážu viazať atómy kovov. Väčšina kovov v ľudskom tele je viazaná na bielkoviny. Napríklad relatívne vysoká koncentrácia železa v tele je daná tým, že je viazané v hemoglobíne. +Koncentrácia kovov v orgánoch u človeka(ppm = ug/g popoľa) Pečeň Obličky Pľúca Srdce Mozog Svaly Mn (mangán) 138 79 29 27 22 <4-40 Fe (železo) 16,769 7,168 24,967 5530 4100 3,500 Co (kobalt) <2-13 <2 <2-8 --- <2 150 (?) Ni (nikel) <5 <5-12 <5 <5 <5 <15 Cu (meď) 882 379 220 350 401 85-305 Zn (zinok) 5,543 5,018 1,470 2,772 915 4,688 Rôzne kovy sú viazané v rôznych bielkovinách: železo je viazané v dýchacích pigmentoch (hemoglobín, myoglobín), cytochrómoch a rôznych enzýmoch (napr. kataláze), mangán je viazaný v enzýmoch glykolýzy a proteolýzy, meď je viazaná v rôznych oxidoreduktázach."}
{"id": "125091", "title": "Technécium", "context": "Introduction  Technécium (lat. technetium ) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Tc a protónové číslo 43. Je to striebrosivý rádioaktívny kov kryštalizujúci v hexagonálnej sústave."}
{"id": "96161", "title": "Stroncium", "context": "Výroba, zlúčeniny a využitie Elementárne stroncium sa priemyslovo vyrába elektrolýzou taveniny chloridu strontnatého a chloridu draselného. Zlúčeniny stroncia sa využívajú vďaka svojej výraznej farebnej reakcii v plameni pri výrobe pyrotechnických produktov. Uplatnenie zlúčeniny stroncia nachádzajú aj v špeciálnych aplikáciách sklárskeho priemyslu, napr. v katódových trubiciach pre výrobu obrazoviek farebných televíznych prijímačov. Vysoký index odrazivosti titaničitanu strontnatého (SrTiO3) sa využíva v rôznych optických aplikáciách, napr. pri meraní farebnosti látok alebo analýze spektier odrazených lúčov z farebných povrchov. Z rovnakého dôvodu používa často šperkársky priemysel titaničitan strontnatý ako lacnejšiu náhradu diamantu. Chróman strontnatý sa pod názvom stronciová žlť používa ako pigment v maliarstve."}
{"id": "125093", "title": "Technécium", "context": "Vlastnosti Technécium sa rozpúšťa iba v koncentrovanej kyseline dusičnej a koncentrovanej kyseline sírovej za vzniku kyseliny technicistej HTcO4: 3TC + 7HNO3 → 3HTcO4 + 7NO + 2H2O 2TC + 7H2SO4 → 2HTcO4 + 7SO2 + 6H2O Reakcia technécia s lúčavkou kráľovskou prebieha za vzniku komplexnej kyseliny hexachlorotechničitej: 3TC + 18HCl + 4HNO3 → 3H2 TcCl6 + 4NO + 8H2O Zahriate v atmosfére kyslíka zhorí za vzniku prchavého, žlto sfarbeného oxidu technicistého Tc2O7. V zlúčeninách vystupuje technécium najčastejšie ako sedemmocný katión Tc7 +, v silno oxidačnom prostredí sa vyskytuje vo forme technicistého aniónu TcO4-. Chemické vlastnosti technicistých zlúčenín sa najviac podobajú vlastnostiam zlúčenín sedemmocného rénia. Chemické vlastnosti zlúčenín štvor a šesťmocného technécia sa najviac podobajú vlastnostiam zlúčenín mangánu. Technécium v medicíne Veľmi významné je využitie metastabilného rádionuklidu 99mTc (T1 / 2 = 6 hod) vo forme technicistanu sodného ako čistého gama žiariča s energiou fotónov 140 keV, v nukleárnej medicíne. Technécium má v jadrovej medicíne dominantné postavenie, viac než 80 % všetkých rádiofarmák vychádza z technécia. Medzi najpoužívanejšie rádiofarmaká značené technéciom patrí napr. 99mTc makroagregovaný albumín (MAA) pre detekciu priechodnosti žilového systému dolných končatín, fosfonátové rádiofarmaká (pyrofosfát - PYP, metylén difosfonát - MDP a hydroxymetylen dyfosfonát - HDP) pre zobrazovanie skeletu, srdcového infarktu a značenie červených krviniek, 99mTc sulfurkoloid pre vyšetrovanie hornej časti tráviacej trubice, 99mTc hexamethylpropylen amín oxím (HMPAO) pre značenie bielych krviniek a celá rada ďalších."}
{"id": "111376", "title": "Prócium", "context": "Introduction  Prócium (lat.) je izotop vodíka s relatívnou molárnou hmotnosťou 1. Označuje sa i ako ľahký vodík. Skladá sa z jedného protónu v jadre a z jedného elektrónu v obale. V atómovom jadre neobsahuje neutrón."}
{"id": "97839", "title": "Zirkónium", "context": "Introduction  Zirkónium ( zirconium ) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Zr a protónové číslo 40. Je to šedý až striebornobiely kovový prvok, mimoriadne odolný voči korózii. Uplatňuje sa predovšetkým v jadrovej energetike, pretože vykazuje veľmi nízky účinný prierez pre záchyt neutrónov. Je tiež zložkou rôznych zliatin a protikoróznych ochranných vrstiev."}
{"id": "428307", "title": "Chlorid strontnatý", "context": "Využitie Chlorid strontnatý je východiskovou surovinou na prípravu kovového stroncia v čistej podobe. Stroncium sa získava elektrolýzou taveniny chloridu stroncia s chloridom draselným. Ďalším produktom tejto reakcie je elementárny chlór, ktorý je ihneď ďalej spracovávaný v chemickej výrobe. Na elektrolýzu sa používajú grafitové anódy, na ktorých sa vylučuje chlór a železné katódy, na ktorých sa vylučuje stroncium. Chlorid strontnatý je ďalej východiskovou surovinou na prípravu ďalších zlúčenín stroncia, ako je napríklad chróman strontnatý, ktorý sa využíva ako inhibítor korózie hliníka. V pyrotechnike sa využíva ako červené farbivo, ktoré dáva intenzívnejšiu červenú farbu než väčšina iných alternatívnych zlúčenín. V malých množstvách sa využíva ako prísada v sklárstve a hutníctve. Rádioaktívny izotop 89Sr sa využíva na liečbu rakoviny kostí a pacientom sa podáva vo forme chloridu stroncia."}
{"id": "301867", "title": "6 (číslo)", "context": "Veda  Protónové číslo uhlíka Počet známych kvarkov Počet známych leptónov"}
{"id": "125092", "title": "Technécium", "context": "Výskyt, príprava a využitie Technécium je umelo pripravený prvok, ktorý sa v prírode takmer vôbec nevyskytuje. Technécium sa získava bombardovaním molybdénu neutrónmi v jadrovom reaktore. Pri tomto procese najprv vznikne nestály izotop molybdénu 99Mo, ktorý sa beta rozpadom premieňa na 99Tc. Vo fáze výskumu je príprava technécia v cyklotróne. Najstálejším izotopom technécia je 99Tc, ktorý bol v roku 1962 v stopovom množstve izolovaný z afrických uránových rúd (BT Kena a PK Kuroda) ako produkt rádioaktívnej premeny 238U. Jeho výskyt bol tiež zistený vo spektrách niektorých hviezd (hviezdy spektrálneho typu S, N, M). Technécium je supravodič I. typu, veľmi silno pohlcuje pomalé neutróny, a je účinným inhibítorom korózie ocele, uhlíkatá oceľ s prídavkom technicistanu draselného KTcO4 v množstve okolo 50 ppm, má vynikajúcu koróznu odolnosť aj za veľmi vysokých tlakov a teplôt. Praktický význam technécium ako technický kov nemá."}
{"id": "14385", "title": "Fluór", "context": "Výroba Fluór sa v prírode vyskytuje len vo viazanej forme a to vo forme minerálov. Najrozšírenejšími minerálnymi zdrojmi fluóru sú fluórapatit (Ca5(PO4)3F) a fluorit (CaF2), inak nazývaný aj kazivec. Fluór sa vyskytuje aj v organizmoch stavovcov ako stavebná časť kostí a zubnej skloviny, čiže jeho význam je esenciálny pre rast a vývoj jedinca. Priemyselná výroba fluóru je založená na Moissanovej metóde vyvinutej v roku 1886. V prvom stupni sa fluorit zahrieva v prostredí koncentrovanej kyseliny sírovej za vzniku bezvodného fluorovodíka. Fluorovodík sa zmieša s fluoridom draselným a vytvorí hydrogendifluorid draselný. Elektrolýzou taveniny hydrogenfluoridu draselného sa na anóde uvoľňuje fluór a na katóde vodík. Použitím hydrogenfluoridu draselného na elektrolýzu miesto fluorovodíka je výhodnejšie pre zvýšenie vodivosti elektrolytu. : CaF2 (s) + H2SO4 (aq., konc.) → 2 HF (g) + CaSO4 (s) : HF (l) + KF(s) → KHF2 (aq) : 2 KHF2 (l) → 2 KF (l) + H2 (g) + F2 (g) V roku 1986, pri príprave stého výročia izolácie fluóru, Karl Christe popísal a uskutočnil čisto chemickú cestu prípravy fluóru použitím kyseliny fluorovodíkovej, hexafluoromanganičitanu draselného a fluoridu antimoničného pri 150 °C : _ K2MnF6 + 2SbF5 → 2KSbF6 + MnF3 + ½F2 Zdalo by sa, že fluór je možné vyrobiť čisto chemickou cestou ale hexafluoromanganičitan je možné pripraviť jedine z elementárneho fluóru a zlúčeniny mangánu v nižšom oxidačnom stupni, napr. : MnCl2 + 2KCl + 3F2 → K2MnF6 + 2 Cl2 reakcia prebieha pri cca 400 °C"}
{"id": "438863", "title": "Limnokvarcit", "context": "Introduction  Limnokvarcit je tradičné označenie pre silicity tvorené opálom, chalcedónom a ojedinele kremeňom, ktoré vznikli vyzrážavaním v plytkých jazerných panvách pri postvulkanických hydrotermálnych procesoch viazaných na činnosť neovulkanitov. Termín zaviedol nemecký geológ F. Senft roku 1857."}
{"id": "129427", "title": "Cér", "context": "Výstraha Cér ako všetky kovy vzácnych zemín má nízku až strednú toxicitu. Cér je silné redukčné činidlo a spontánne sa vznieti na vzduchu pri teplote 65 až 80 °C. Dymy z cérových ohňov sú toxické. Na hasenie cériových ohňov sa nemá použiť voda, lebo cér s vodou reaguje a produkuje vodíkový plyn."}
{"id": "14386", "title": "Fluór", "context": "História Fluór vo forme kazivca (CaF2) bol prvýkrát opísaný v roku 1530 Georgiusom Agricolom ako prímes na zníženie bodu topenia kovov a minerálov. V roku 1670 zistil germánsky vedec Schwanhard, že v kyslom prostredí kazivec leptá sklo. H. Davy, Gay-Lussac a mnoho iných stredovekých vedcov využívali a popisovali vlastnosti kyseliny fluorovodíkovej vytvorenej okyslením kazivca koncentrovanou kyselinou sírovou. Títo vedci zistili, že okyslením kazivca objavili kyselinu, ktorá obsahuje dovtedy neznámy prvok. 74 rokov sa pokúšali mnohí vedci izolovať tento prvok, ale kvôli jeho vysokej reaktivite sa im to nedarilo. V roku 1886 sa to napokon podarilo Henrimu Moissanovi, ktorý za jeho výrobu dostal v roku 1906 Nobelovu cenu. Kvôli vysokej jedovatosti osleplo či umrelo viacero vedcov, ktorý sa ho pokúšali izolovať. Dodnes sa označujú ako “fluóroví martýri”. Prvá výroba fluóru vo veľkom rozsahu bola potrebná pre výrobu atómovej bomby v Manhattanskom projekte počas 2. svetovej vojny. Tu bol použitý hexafluorid uránu (UF6) ako plynný nosič uránu na separáciu izotopu uránu 235U a 238U. Dodnes sa používa hexafluorid uránu pri procesoch plynovej difúzie a odstreďovacom procese pri obohacovaní uránu pre výrobu jadrového paliva. V Manhattanskom projekte sa zistilo, že bol prítomný plynný molekulárny fluór ako samovoľný dekompozičný produkt UF6. Problém s fluórovou koróziou potrubí bol vyriešený ich elektrolytickým pokovovaním niklom, ktorý nereaguje s fluórom. Spoje a ohybné časti boli vyrobené z teflonu (teflon je polymerizovaný tetrafluóretén), ktorý bol zosyntetizovaný prvýkrát v tej dobe a je inertný voči F2."}
{"id": "44374", "title": "Koloid (chémia)", "context": "Charakteristika V koloidnej sústave sa veľkosť pevných častíc pohybuje v rozmedzí 1–1000 nm. V týchto sústavách je vplyv gravitácie na správanie sa pevných častíc zanedbateľný v porovnaní s ich kinetickou energiou (Brownov pohyb). Koloidné častice môžeme oddeliť od prostredia pomocou ultrafiltrov. Tie sú tvorené polopriepustnou (semipermeabilnou) membránou. Koloidné roztoky sú v prechádzajúcom svetle číre, ale v dopadajúcom sa javia zakalené. Ak cez koloid prechádza intenzívny svetelný lúč, môžeme sledovať jeho dráhu ako opaleskujúci svetelný lúč. Tento jav sa volá Tyndallov jav. Jeho princípom je odraz a ohyb svetla spôsobený prítomnosťou pevných častíc. Gél je koloid, v ktorom dve rozptýlené fázy tvoria pevnú alebo rôsolovitú látku."}
{"id": "90450", "title": "Ozónová diera", "context": "Stenčovanie vrstvy Od roku 1970 pozorujeme stenčovanie ozónovej vrstvy v oblasti celej zemegule. Je to spôsobené civilizačnými vplyvmi. V súčasnosti poznáme viac ako 200 chemických reakcií procesu rozkladu ozónu. Hlavnou príčinou úbytku sú zlúčeniny chlóru, brómu, a fluóru, ktoré v stratosfére rozkladajú ozón. Sem sa dostávajú predovšetkým v podobe freónov. To je odborný názov zlúčenín používaných napr. na chladenie (chladničky, mrazničky, klimatizácia), ale aj ako hnací plyn sprejov. Freóny Freóny boli vynájdené v roku 1930 v presvedčení o ich veľkej užitočnosti a neškodnosti sa začali vyrábať a používať. Sú nehorľavé, bez zápachu, nereagujú s inými látkami a sú lacné. V súčasnosti je celosvetový pokles množstva ozónu asi 5 %. Vedci ale predpovedajú, že stenčovanie bude pokračovať, pretože od začatia priemyselnej výroby až do súčasnosti sa vyrobilo a vypustilo do ovzdušia asi 20 miliónov ton takýchto látok. Odhaduje sa však, že do ozonosféry zatiaľ vystúpalo len 20 % z tohto množstva. V závislosti na spôsobe výroby obsahuje jeden polystyrénový pohárik asi miliardu molekúl freónov. Iné Za rozklad nie sú zodpovedné len uvedené plyny. Svojím dielom prispieva aj 1,1,1 trichlóretán, ktorý sa používa ako hasiaca prísada do umelých hmôt alebo ako rozpúšťadlo, aj oxidy dusíka z výfukových plynov, hnojív a iných zdrojov."}
{"id": "599887", "title": "Stroncium", "context": "Zdravotné riziká stroncia sú spojené s rádioaktívnym izotopom 90Sr, ktorý vzniká pri rádioaktívnom rozpade uránu, napr. pri výbuchu atómovej bomby i v jadrových reaktoroch. Izotop 90Sr je pomerne silný beta žiarič s polčasom rozpadu 29,1 rokov. Ak sa dostane do živého organizmu, môže sa zabudovať do kostného tkaniva a je potenciálnym zdrojom vzniku rakoviny. Pri objektívnom hodnotení jeho skutočnej rizikovosti je potrebné posúdiť pomer výskytu uvedeného izotopu k ostatným podobným atómom (vápnik, bárium, neškodné izotopy stroncia) a pravdepodobnosťou vyžiarenia beta častice (elektrón) a následným spustením rakovinového bujnenia práve sledovaným izotopom 90Sr."}
{"id": "128334", "title": "Chemická energia", "context": "Rádioaktívne žiarenie Každý chemický prvok je charakterizovaný počtom protónov vo vnútri jadra a štruktúrou elektrónových obalov. Jadro môže obsahovať určité množstvo neutrónov, čím sa mení hmotnosť jadra, vznikajú rozličné izotopy jedného a toho istého prvku. Izotopy sa rozpadajú a vyžarujú rádioaktívne žiarenie. Rozlišujeme ich podľa hmotnostného čísla, napr. najbežnejší izotop uhlíka 12C, alebo 14C."}
{"id": "95689", "title": "Skandium", "context": "Izotopy Prírodné skandium obsahuje len jeden stabilný izotop 45Sc. Ďalej je známych dohromady 13 rádioizotopov, z ktorých najstabilnejším je 46Sc (polčas rozpadu je 83,79 dní). 47Sc má polčas rozpadu 3.3492 dní a 48Sc len 43,67 hodín. Ostatné izotopy majú polčas rozpadu kratší ako 4 hodiny a väčšina z nich dokonca menej ako 2 minúty. Tento prvok má tiež päť metastavov, z ktorých najpodstatnejší je 44mSc (polčas rozpadu 58,6 hod.). Atómová hmotnosť izotopov skandia sa pohybuje od 39,978 amu (40Sc) do 53,963 amu (54Sc)."}
{"id": "224261", "title": "Planétka typu B", "context": "Charakteristika Obyčajne sa podobajú C-typom, ale líšia sa ultrafialovou absorpciou pod 0,5 μm, ktorá je u B-typov malá alebo úplne chýba. Elektromagnetické spektrum je viac modré ako červené. Albedo je tiež vyššie ako u tmavých C-typov. Spektroskopia B-typov ukazuje, že povrch sa skladá z bezhydrátových silikátov, hydrátovo-ílových minerálov, ogranických polymérov, magnetitu a sulfidov. Bližšia podobnosť s B-typmi bola zistená na uhlíkato-chondritových meteoritoch skúmaných v laboratóriách."}
{"id": "54421", "title": "Urán-rádiový rozpadový rad", "context": "Introduction  Urán-rádiový rozpadový rad je jeden zo štyroch základných rozpadových radov, ktoré opisujú jadrový rozpad rádioaktívnych prvkov. Izotop Polčas rozpadu Premena 238U 4,468·109 r α 234Th 24,10 d β− 234mPa 1,17 min β− 234U 2,455·105 r α 230Th 7,538·104 r α 226Ra 1600 r α 222Rn 3,8235 d α 218Po 3,10 min α 214Pb 26,8 min β− 214Bi 19,9 min β− α(0,02 %) 214Po 164,3·10−6 s α 210Tl 1,30 min β− 210Pb 22,20 r β− 210Bi 5,012 d β− 210Po 138,376 d α 206Pb stabilný Kategória:Rádioaktivita"}
{"id": "146814", "title": "Livermórium", "context": "Dejiny V roku 1999 oznámili vedci z Lawrence Berkeley National Laboratory objav prvkov ununhexia a ununoctia, článok bol publikovaný v časopise Physical Review Letters . O rok neskôr svoj objav stiahli späť, na základe faktu, že sa prípravu nepodarilo zopakovať v inom laboratóriu. V roku 2001 publikovali vedci z Joint Institute for Nuclear Research v Dubne prípravu 292Lv ostreľovaním atómov 248Cm atómami 48Ca. Jeho polčas rozpadu je 18 milisekúnd a rozpadá sa na 288Fl. 11. mája 2001 inštitút oznámil prípravu druhého atómu. Zistené vlastnosti potvrdili oblasť zvýšenej stability, tzv. ostrovček stability."}
{"id": "13568", "title": "Chlór", "context": "Izotopy Chlór sa v prírode nachádza v dvoch izotopoch 35Cl a 37Cl. Oba sú stabilné, pričom 75,77 % prírodného chlóru pripadá na izotop 35Cl a zvyšok, t. j. 24,23 %, izotopu 37Cl. Najstabilnejším rádioaktívnym izotopom je 36Cl s polčasom rozpadu 3,01·105 roka a v laboratóriách sa používa aj 38Cl s polčasom rozpadu 37,1 min."}
{"id": "48596", "title": "Uhlíková metóda C14", "context": "Princíp uhlíkovej metódy C14 Na Zemi sa vyskytujú tri izotopy uhlíka – 12C, 13C (oba stabilné) a nestabilný 14C. Tieto izotopy sa vyskytujú v nasledujúcich pomeroch 12C – 98,89 %, 13C – 1,11 % a 14C – 0,00000000010 %. Jeden atóm 14C sa v prírode vyskytuje na každých 1 000 000 000 000 atómov 12C v živých materiáloch. Rádiokarbónová metóda je založená na spočítaní atómov uhlíka 14C, ktorý vzniká vo vrchných vrstvách atmosféry pôsobením kozmického žiarenia na dusík 14N. Táto reakcia je: : :(kde n je neutrón a p je protón) 14C oxiduje na oxid uhličitý a pozemské rastliny a živočíchy ho počas života prijímajú počas fotosyntézy a pri konzumácii potravy. J. R. Arnold a W. F. Libby v roku 1949 boli prví, kto navrhol datovať organické materiály pomocou tejto metódy. Polčas rozpadu izotopu 14C je 5730 ± 40 rokov, to znamená že každých 5730 ± 40 rokov sa množstvo 14C zmenší o polovicu. Po 10 polčasoch rozpadu je v látke také malé množstvo 14C, že je už technicky takmer nemerateľné (1 024-krát menej). Preto je limitom použitia metódy 50 – 60 000 rokov. Pre spodnú hranicu použitia žiadne ohraničenie neexistuje. 14C emituje slabú beta časticu (b) s priemernou energiou 160keV. Reakcia je nasledujúca: : Teda 14C sa opäť stáva dusíkom."}
{"id": "48523", "title": "Rádioaktívny rozpad", "context": "Všeobecné informácie Výsledkom rozpadu je premena atómu jedného typu, nazývaného rodičovský nuklid , na atóm iného typu, nazývaného aj detský nuklid . Napríklad uhlík-14 (rodič) emituje žiarenie a premieňa sa na dusík-14 (dieťa). Tento proces je na atómovej úrovni náhodný v tom zmysle, že nie je možné predpovedať, kedy sa určitý atóm rozpadne, ale v dostatočne veľkej vzorke podobných atómov vieme predpovedať priemernú dobu rozpadu. Rádioaktivitu objavil v roku 1896 Henri Becquerel pri študovaní uránu. K objasneniu podstaty rádioaktivity zásadným spôsobom prispeli francúzski fyzici Pierre a Marie Curieovci. Jednotka SI rádioaktívneho rozpadu je becquerel (Bq). Jeden Bq sa definuje ako jedna transformácia (rozpad) za sekundu. Vzhľadom na to, že každá rozumne veľká vzorka rádioaktívneho materiálu obsahuje veľa atómov, jeden Bq vyjadruje veľmi malú mieru tejto aktivity; všeobecne používame násobky v ráde TBq (terabecquerely) alebo GBq (gigabecquerely). Ďalšia jednotka rozpadu je curie, ktorá bola pôvodne definovaná ako miera rozpadu jedného gramu čistého rádia; 1 curie sa rovná 3,7.1010 Bq. Kvantová mechanika umožňuje pre každý izotop spočítať pravdepodobnosť, s akou sa jadro v danom časovom intervale rozpadne. Pre väčšie množstvo látky sa z toho dá určiť doba polpremeny (staršie označenie \"polčas rozpadu\") - charakterizuje rýchlosť premeny. Udáva, za ako dlho sa rozpadne presne polovica jadier vo vzorke. Pri ťažkých prvkoch sú produkty rozpadu naďalej nestabilné a rozpadajú sa ďalej. Tento proces popisuje rozpadový rad. Žiarenie, ktoré pri rádioaktívnom rozpade vzniká, sa vyskytuje v štyroch druhoch, ktoré označujeme ako α, β, γ a neutrónové žiarenie. Žiarenie α je prúd jadier hélia (α-častíc) a nesie kladný elektrický náboj. Žiarenie β je prúd záporne nabitých elektrónov. Niekedy sa rozlišuje β- (elektróny) a β+ (kladne nabité pozitróny). Žiarenie γ je elektromagnetické žiarenie vysokej frekvencie alebo prúd energetických fotónov. Nemá elektrický náboj a preto nereaguje na elektrické pole. Neutrónové žiarenie je prúd neutrónov, rovnako bez náboja."}
{"id": "48597", "title": "Uhlíková metóda C14", "context": "Kritika uhlíkovej metódy C14 Kritici uhlíkovej metódy C14 tvrdia, že nemáme istotu, či pomer izotopov 12C a 14C v minulosti zodpovedal tomu dnešnému. Bola intenzívnejšia sopečná činnosť, iné pomery v atmosfére a iné množstvo prenikajúceho vesmírneho rádioaktívneho žiarenia ako aj ďalšie vplyvy ovplyvňujúce výskyt izotopu 14C. Napríklad počas pokusných atómových a termonukleárnych výbuchov sa lokálne koncentrácia 14C zvýšila. V modernej ére sa v dôsledku spaľovania fosílnych palív v atmosfére mierne globálne jeho koncentrácia znížila. Pri porovnávaní výsledkov datovania pomocou tejto metódy s alternatívnymi metódami dochádza k porovnateľným výsledkom."}
{"id": "54420", "title": "Tóriový rozpadový rad", "context": "Introduction  Tóriový rozpadový rad je jeden zo štyroch základných rozpadových radov, ktoré opisujú jadrový rozpad rádioaktívnych prvkov. Izotop Polčas rozpadu Premena 232Th 1,405·1010 r α 228Ra 5,75 r β− 228Ac 6,15 h β− 228Th 1,9116 r α 224Ra 3,66 d α 220Rn 55,6 s α 216Po 0,145 s α 212Pb 10,64 h β− 212Bi 60,55 min β− α(35,94 %) 212Po 0,299·10−6 s α 208Tl 3,053 min β− 208Pb stabilný Kategória:Rádioaktivita"}
{"id": "129426", "title": "Cér", "context": "Zlúčeniny Síran ceričitý Cér má 2 obvyklé oxidačné stavy, +3 a +4. Najčastejšia zlúčenina céru je oxid ceričitý (CeO2), používaný ako „klenotnícka červeň“ a v stenách niektorých samočistiacich pecí."}
{"id": "579092", "title": "Monoizotopický prvok", "context": "Zoznam monoizotopických prvkov Prvky, ktoré nie sú mononuklidické, sú označené hviezdičkou a je u nich uvedený rádioizotop s dlhým polčasom rozpadu. V dvoch prípadoch (indium a rénium) je rádioizotop bežnejší než stabilný izotop a v jednom prípade (európium) sa vyskytujú približne rovnako často. Berýlium-9 Fluór-19 Sodík-23 Hliník-27 Fosfor-31 Skandium-45 Vanád-51 , v prírode existuje 0,25 % rádioaktívneho izotopu vanád-50 Mangán-55 Kobalt-59 Arzén-75 Rubídium-85 , v prírode existuje 27,84 % rádioaktívneho izotopu rubídium-87 Ytrium-89 Niób-93 Ródium-103 Indium-113 , v prírode existuje 0,09 % rádioaktívneho izotopu indium-115 Jód-127 Cézium-133 Lantán-139 , v prírode existuje 95,7 % rádioaktívneho izotopu lantán-138 Prazeodým-141 Európium-153 , v prírode existuje 47,8 % rádioaktívneho izotopu lantán-138 Terbium-159 Holmium-165 Túlium-169 Lutécium-175 , v prírode existuje 2,59 % rádioaktívneho izotopu lutécium-176 Rénium-185 , v prírode existuje 62,6 % rádioaktívneho izotopu rénium-187 Zlato-197"}
{"id": "245336", "title": "Solárny článok z teluridu kademnatého", "context": "Záver. Metódou elektrochemického nanášania boli pripravené polykryštalické vrstvy CdTe jednak na niklových podložkách a jednak na sklenených podložkách pokrytých svetlopriepustným vodivým filmom SnO2 a vrstvou CdS. Ukázalo sa, že vhodnou voľbou potenciálu možno vyrobiť vrstvy CdTe obojakého typu elektrickej vodivosti. Týmito článkami sa zaoberajú firmy v Japonsku, v Indii v Španielsku, v Francúzsku a niekoľko pracovísk v USA (The University of Texas at Arlington; ISET, Inglewood, California a AMETEK, Harleysville, Pensylvania). Slnečné články pripravované kompletne metódou elektrochemickej depozície boli získané v USA a dosiahli už účinnosť 10%. V roku 1990 začali pracovníci ISET v Kalifornii pripravovať fotovoltaické články CdS-Cd1-xZnxTe, dvojstupňovým procesom. Táto technika používa elektrochemické nanášanie tenkých vrstiev Cd, Zn a Te na podložku a následnú vzájomnú reakciu týchto vrstiev tepelným temperovaním v inertnej atmosfére. Dosiahnuté výsledky sú veľmi sľubné, už teraz majú takto vyrobené fotovoltaické články účinnosť porovnateľnú s tými článkami, ktoré sú bežne vyrábané na báze príslušného monokryštálu. S vrstvami Cdx1-xZnTe sa celkom isto počíta vo vysokoúčinných tandemových štruktúrach slnečných konvertorov. Budúci vývoj fotovoltaických článkov. Závislosť účinnosti ή (experimentálneho fotovoltaického článku – predpokladaná a dosiahnutá výška), na šírke zakázaného pásma použitého polovodiča. V praxi najpoužívanejším materiálom je kremík, ktorého monokryštalická podoba s vysokým stupňom čistoty materiálu je veľmi drahá. Vývoj hľadá preto aj iné alternatívy. Prevádzané práce sú zamerané takto: zníženie hrúbky PN prechodu za súčasného lepšieho využitia krátkovlnnej zložky slnečného žiarenia. Citlivosť fotovoltaického článku s použitím rôznych polovodičových materiálov. Dosiahlo sa už 17%. zavedenie dodatkového prechodu pp+, ktorý znižuje straty rekombináciou nosičov fotovoltaického prúdu. Dosiahla sa účinnosť 18%. zväčšenie ohybu svetla vytvorením mikroskopických ihlanov na povrchu prechodu. Zníži sa tak odraz svetla a predlžuje sa optická dráha žiarenia. Dosiahla sa účinnosť 19%. výskum materiálov s veľkou šírkou zakázaného pásma, ako je to u SnO2, In2O3, CdS, GaP a ďalších. Dosiahla sa účinnosť 10 až 12%, čo je málo povzbudzujúce. zato veľké očakávania sa vkladajú do viacvrstvových článkov s priehľadnými elektródami. Jednotlivé materiály by sa mali sklada o množstve rôznych zakázaných pásiem, ktoré by umožnili využiť viac spektrálnych zložiek slnečného žiarenia. Zatiaľ sú len teoretické predpoklady pre dvojstupňovú kaskádu že sa dosiahne účinnosti 36% a pri trojstupňovej sa očakáva až 42%. Zatiaľ u dvojstupńových vzoriek vyvinutých v USA, sa dosiahlo účinosti okolo 24%. zväčšenie výstupného výkonu slnečných článkov sa dá dosiahnuť i koncentráciou žiarenia pomocou šošoviek, alebo zrkadiel. Najnovšími a súčasne najmodernejšími koncentrátormi optického žiarenia sú v súčasnej dobe tzv. luminiscenčné transformátory."}
{"id": "52220", "title": "Röntgen", "context": "Introduction  Röntgen , značka R , je zastaraná jednotka expozície ionizačnému žiareniu (značka X). Pomenovaná je po nemeckom fyzikovi Wilhelmovi Conradovi Röntgenovi. Dnes sa ako jednotka expozície ionizačnému žiareniu používa SI jednotka coulomb na kilogram. 1 R = 2,58.10−4 C.kg−1 Dávka 500 R počas 5 hodín je pre človeka smrteľná. Kategória:Fyzikálne jednotky"}
{"id": "203921", "title": "Obrábanie elektrónovým lúčom", "context": "Princíp Zdrojom zväzku elektrónov je volfrámové alebo tantalové vlákno ohriate približne na 2 500 °C. Tento katódový žiarič je napájaný z generátora vysokého napätia 30 až 150 kV. Elektróny vytvárajú zväzok, ktorý prechádza otvorom v anóde. Elektrónový lúč sa formuje a zaostruje pomocou magnetických šošoviek na plochu s priemerom niekoľko tisícin milimetra. Vychyľovanie zväzku elektrónov pri zhotovovaní tvarových dier sa dosahuje vychyľovacou cievkou. Pohybovať sa môže tiež obrobok. Obrobok je uložený vo vákuovej komore s vysokým vákuom 1,33 x (10−9 až 10−11) Pa, pretože výkon žiarenia by vo vzduchu veľmi poklesol. V komore musí byť upínací a posuvový mechanizmus k nastaveniu polohy obrobku."}
{"id": "129305", "title": "Synchrotrónové žiarenie", "context": "Introduction  Synchrotrónové žiarenie je netepelné magnetobrzdné žiarenie, ktoré vysielajú nabité častice (elektróny, protóny) pohybujúce sa v magnetickom poli rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla. Príčinou emisie synchrotrónového žiarenia je zrýchlenie častíc, ktoré vzniká zakrivením ich dráhy vplyvom magnetického poľa. Túto emisiu prvý raz pozorovali v synchrotrónoch (z toho odvodený názov žiarenia). Vlnová dĺžka synchrotrónového žiarenia závisí od rýchlosti častice a od intenzity magnetického poľa. Spektrálne rozdelenie intenzity synchrotrónového žiarenia je obyčajne veľmi odlišné od rozdelenia intenzity tepelného žiarenia (pri ktorom platí Planckov zákon). Intenzita synchrotrónového žiarenia so vzrastajúcou vlnovou dĺžkou jednosmerne výrazne stúpa, čím možno synchrotrónové žiarenie odlíšiť od tepelného. Synchrotrónové žiarenie je polarizované priečne na magnetické siločiary. Synchrotrónové žiarenie účinnejšie produkujú elektróny než ťažšie protóny. Elektróny pohybujúce sa v magnetickom poli produ­kujú rádiové žiarenie v slnečných erupciách, v pozostatkoch po výbuchu supernov, v rádiových galaxiách a v kvazaroch. Synchrotrónovým procesom sa vysiela i rtg. žiarenie pozorované v niektorých rtg. zdrojoch. Aj viditeľné svetlo napríklad Krabej hmloviny, zvyšku supernovy je synchrotrónové žiarenie. Kategória:Žiarenie"}
{"id": "51075", "title": "Röntgenové žiarenie", "context": "Použitie Diagnostické a terapeutické využitie žiarenia spôsobili vznik nového, vysoko špecializovaného a klinicky významného samostatného medicínskeho odboru: rádiológie. Ten sa čoskoro rozdelil na dva odbory: rádiodiagnostiku a rádioterapiu. Používa sa tiež pre výpočet molekulových hmotností, pretože vďaka jeho malej vlnovej dĺžke (0,1 nm) dostaneme oveľa vyššiu rozlišovaciu schopnosť ako pri použití viditeľného svetla. Výhodné vlnové dĺžky ponúka tiež ultrafialové žiarenie, tam je ale problém s tým, že v látke dochádza k jeho absorpcii a následne fluorescencii. Röntgenové žiarenie sa používa aj na štúdium štruktúry biopolymérov. Keďže toto žiarenie sa rozptyľuje na elektrónových obaloch atómov, interferenciou vĺn rozptýlených skúmanou látkou možno vytvoriť difrakčný obraz. Z týchto obrazov sa priamo určujú molekulové charakteristiky študovaných látok. Meraním intenzity rozptýlených röntgenových lúčov pri malých uhloch sa získavajú cenné informácie o štruktúre biomakromolekúl, o stupni ich agregácie a orientácii. Difrakciu pozorujeme len vtedy, keď sa rozptýlené lúče nachádzajú vo fáze. Röntgenové (rtg) žiarenie v rádiológii Röntgenová trubica (röntgenka) je najčastejším spôsobom „výroby“ röntgenového žiarenia. Zrýchlené elektróny dopadajú na anti-katódu (kladne nabitú elektródu) v množstve, ktoré určuje žeravenie katódy (veľkosť prechádzajúceho elektrického prúdu). Rýchlosť elektrónov (od ktorého závisí vlnová dĺžka vznikajúceho žiarenia) určuje napätie medzi katódou a anódou. Čím je napätie vyššie, tým je vlnová dĺžka kratšia a žiarenie je homogénnejšie. Urýchlené elektróny sú prudko zabrzdené na terčíku z vhodného materiálu a vzniká tzv. brzdné žiarenie . Je tvorené spojitým spektrom vlnových dĺžok a je hlavným zdrojom diagnostického rtg žiarenia. Pre brzdné žiarenie elektrónov platí Duaneov - Huntov zákon. Vlastnosti rtg žiarenia, ktoré sú dôležité pre diagnostiku: priamočiare šírenie - rtg žiarenie sa správa rovnako ako svetlo: šíri sa z miesta vzniku všetkými smermi (čo je pre diagnostiku neúčelné) a jeho intenzita klesá so štvorcom vzdialenosti. Platia preň zákony optiky. prenikanie hmotou - prenikavosť rtg žiarenia závisí na jeho energii: čím má kratšiu vlnovú dĺžku, tým má väčšiu energiu a tým viac a hlbšie preniká do tkanív. V rádiológii sa niekedy namiesto energie používa termín „tvrdosť“ žiarenia odlišná absorpcia tkanivami - podstata samotného zobrazenia. Rôzne tkanivá ľudského tela pohlcujú rtg žiarenie rôznou mierou a práve zobrazenie týchto rozdielov je konečným cieľom jeho diagnostického využitia. luminiscencia - pri dopade rtg žiarenia na niektoré chemické zlúčeniny vzniká viditeľné žiarenie, ktorého intenzita závisí od množstva dopadajúceho žiarenia. Najintenzívnejší je tento efekt pri zlúčeninách vzácnych zemín (gadolínium, lantán a pod.). Využíva sa v zosilovacích fóliách, ktoré umožňujú výrazne znížiť potrebnú dávku rtg žiarenia. fotochemický účinok - schopnosť spôsobiť v zlúčeninách striebra filmu po vyvolaní trvalé zmeny, ktorých výsledkom je snímka daného predmetu. Využíva sa viac-menej len pri snímkach zubov, kde sa nepoužívajú zosilňovacie fólie. S postupujúcou digitalizáciou ustupuje táto technika do úzadia. rozptyl - pre diagnostiku je nevýhodný, pretože rozmazáva obrysy a znižuje kontrast. ionizačné účinky - nežiaduce, pretože spôsobujú poškodenie organizmu, najmä jeho DNA. Používané urýchľovacie napätie v rádiológii: mäkká snímkovacia technika (mäkké röntgenove žiarenie) (50 – 75 kV) snímkovanie tvrdým žiarením nad 100 kV"}
{"id": "190126", "title": "Magnetrón", "context": "Použitie  Vlastnosť odrazivosti od kovových predmetov sa používa v radaroch na detekciu a meranie rýchlosti kovových predmetov (automobily, lietadlá, meranie vzdialenosti). Využíva sa Dopplerov jav (vyjadruje závislosť frekvencie vĺn, registrovaných prijímateľom, od rýchlosti pohybu prijímateľa relatívne voči zdroju vlnenia). Odrazivosť od polarizovaných predmetov (nabitých nábojom) napr. v meteorológii vidí meteorologický radar mračná (resp. náboj v nich). Na meranie krátkych vzdialeností. Na naprašovanie tenkých kovových vrstiev vo vákuu. V spektrálnych analyzátoroch. Vlastnosť nahrievania sa využíva v mikrovlnných rúrach na ohrev potravín. V lekárstve – mikrovlnné žiarenie z magnetrónu sa privádza do lineárneho urýchľovača častíc LINAC (LINear Accelerator), ktorý slúži na urýchlenie elektrónov na rýchlosť, blízku rýchlosti svetla. Takto urýchlené elektróny s vysokou energiou sú usmernené buď priamo na nádor alebo na wolfrámový terčík, ktorý premieňa energiu elektrónov na prenikavejšie röntgenové žiarenie. Na vysúšanie dreva (reziva). Vyrábajú sa veľkorozmerové mikrovlnné sušiarne reziva. Výhodou je nízka spotreba energie na sušenie. Na vysúšanie muriva – opäť sa využíva selektívnosť a prenikavosť do hĺbky múra. Na ochranu umeleckých pamiatok pred škodcami (staré umelecké pamiatky napadnuté hmyzom, mikroorganizmami, parazitmi, hubami a plesňami) sa žiarením dezinfikujú bez poškodenia. Využíva sa prenikanie žiarenia do hĺbky. Na selektívny ohrev (ohrev len látky obsahujúcej vodu) v laboratóriách. Pri sanácii betónu v jadrových elektrárňach. Betón, ktorého povrchová vrstva je rádioaktívna sa nahrieva mikrovlnným žiarením takej intenzity, že voda obsiahnutá v betóne sa zmení na paru a tá svojim tlakom rozdrví na kamienky povrchovú vrstvu betónu, ktorý sa potom jednoducho odstráni. Pre nahrievanie oxidov a sulfidov v metalurgii kovov (mikrovlnné praženie). Pre urýchlenie chemickej reakcie účinkom mikrovĺn (v závislosti od dielektrických vlastností). Lúhovadlá, schopné priamo absorbovať mikrovlny urýchľujú reakčnú rýchlosť. Ióny roztoku interagujú veľmi silne s mikrovlnným poľom. Výhodou je, že reakcie môžu prebiehať aj za sucha, alebo pri vysokej hustote roztokov. V technike pri spracovaní plastov a skla, vulkanizácií gumy, tavení kovov, pri spracovaní uhlia a keramických materiálov a pod."}
{"id": "48526", "title": "Rádioaktívny rozpad", "context": "Druhy rádioaktívneho žiarenia Žiarenie, ktoré pri rádioaktívnom rozpade vzniká, môže byť: Žiarenie α je prúd jadier hélia (α-častíc) a nesie kladný elektrický náboj, má najkratší dosah (zastaví ho napr. i list papiera). Žiarenie β je prúd záporne nabitých elektrónov. Niekedy sa rozlišuje žiarenie β- (elektróny) a β+ (kladne nabité pozitróny), zachytí ho 1 cm plexiskla alebo 1 mm olova. Žiarenie γ je elektromagnetické žiarenie vysokej frekvencie, resp. prúd veľmi energetických fotónov. Nemá elektrický náboj, a preto nereaguje na elektrické pole. Jeho prenikavosť je veľmi vysoká, pre zatienenie sa používajú veľmi hrubé štíty z kovov veľkej hustoty (napr. olovo) alebo zliatin kovov veľkej hustoty. Platí, že čím vyššia hustota a hrúbka štítu, tým viac je žiarenie zatienené. V širšom zmysle ako rádioaktívne žiarenie označujeme aj iné druhy žiarenia, napr. neutrónové žiarenie (pozri rádioaktívne žiarenie)."}
{"id": "101760", "title": "Aktínium", "context": "Izotopy V prírode sa vyskytuje ako 227Ac, okrem toho je známych ďalších 36 izotopov. S polčasom rozpadu cez 21 rokov je izotop 227Ac zároveň aj najstabilnejší, za ním nasledujú 225Ac (10 dní) a 225Ac (29,37 hod). Najmenej stabilný je 217Ac, ktorého polčas rozpadu je len 69 nanosekúnd."}
{"id": "583089", "title": "Izotopomér", "context": "<sup>13</sup>C-NMR V nukleárnej magnetickej rezonančnej spektroskopii neprodukuje bežný izotop uhlíka 12C žiadny signál. Relatívne vzácny izotop 13C je však ľahko detekovateľný. Vďaka tomu je možné pomocou 13C NMR študovať uhlíkové izotopoméry, vďaka čomu je možné zistiť viac o rôznych uhlíkových atómoch v danej štruktúre. Všetky jednotlivé štruktúry, ktoré obsahujú jediný 13C izotop, poskytujú informácie o štruktúre v tesnej blízkosti tohto atómu. Veľké vzorky obsahujú zmes všetkých izotopomérov, takže jedno spektrum poskytne dáta ohľadne všetkých uhlíkov v zlúčenine. Takmer všetok uhlík prítomný v bežných vzorkách je 12C a asi len 1 % atómov uhlíka tvorí izotop 13C, takže izotopológy s 13C tvoria asi len 1 % celej vzorky. Množstvo molekúl, ktoré obsahuje dva a viac takýchto atómov uhlíka, klesá exponenciálne. Výnimočný prípad, kde sa nachádzajú dva atómy 13C hneď vedľa seba v jednej štruktúre, vykazuje merateľné vzájomné ovplyvnenie (coupling) medzi týmito atómami a takisto signály pre každý z nich samostatne. Pri korelačných experimentoch s metódou INADEQUATE sa využíva tento efekt na určenie toho, ktoré atómy sú na seba naviazané, čo je užitočné pre zistenie skutočnej štruktúry neznámej chemikálie."}
{"id": "572028", "title": "STAT2", "context": "Introduction STAT2 je proteín, ktorý je u ľudí kódovaný génom STAT2. Tento proteín je členom rodiny STAT proteínov. STAT2 je rozhodujúci v biologickej reakcii interferónov typu I (IFN). Identita sekvencie STAT2 medzi myšou a človekom je iba 68%."}
{"id": "584180", "title": "Sekundárna štruktúra bielkovín", "context": "Experimentálne určenie sekundárnej štruktúry Spektrum z circkulárneho dichroizmu základných sekundárnych štruktúr bielkovín - α-helixu, β-listu a neusporiadanej štruktúry. Približné určenie prítomnosti sekundárnej štruktúry biopolyméru (napríklad \"táto bielkovina sa zo 40 % skladá z α-helix a z 20 % z β-skladaných listov\") je možné urobiť spektroskopicky. U bielkovín je bežnou metódou cirkulárny dichroizmus v UV oblasti (170-250 nm). Výrazné dvojité minimum pri 208 a 222 nm ukazuje na α-helix, zatiaľ čo jedno minimum pri 195 alebo 218 nm ukazuje na neusporiadanú štruktúru (coil) alebo β-list. Menej často sa používa infračervená spektroskopia, ktorá zachytáva oscilácie amidových väzieb kvôli prítomnej vodíkovej väzbe, konkrétne pri 1620-1700 cm-1. Okrem toho je možné sekundárnu štruktúru presne určiť pomocou chemických posunov v NMR spektre."}
{"id": "551505", "title": "Vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti", "context": "Adaptácia na človeka Vírus musí po vstupe do hostiteľskej bunky interagovať s veľkým množstvom proteínov aby sa mohol úspešne replikovať. Z dôvodu medzidruhovej rozdielnosti medzi ľuďmi a opicami, interakcia vírusu s hostiteľskými proteínmi predstavuje prirodzenú bariéru medzidruhového prenosu. Ďalším problémom pri prechode vírusov na nového hostiteľa je fakt, že všetky primáty (vrátane človeka) kódujú hostiteľské reštrikčné faktory, ktoré sa vyvinuli ako súčasť prirodzenej imunitnej ochrany. Lentivírus sa preto z primátov na nového hostiteľa musel nielen preniesť, ale aj adaptovať. Jedným so spôsobov adaptácie HIV vírusu na človeka je mutácia vo vírusovom proteíne Gag na pozícii Gag-30. Všetky opičie kmene SIV majú na tejto pozícii Met zatiaľ čo u ľudských HIV vírusov sa na tejto pozícii nachádza konzervovaný Arg prípadne Lys. Z hostiteľských reštrikčných faktorov sú proti vírusom HIV uplatňované najmä: (a) APOBEC3G, ktorý blokuje reverznú transkripciu, (b) TRIM5α, ktorý blokuje rozbaľovanie vírusu v cytoplazme a (c) teterín, ktorý blokuje pučanie a uvoľnenie viriónov z bunky. Najvýznamnejšou prekážkou pre vírusy HIV je teterín. Tento je u vírusov SIV neutralizovaný jeho vychytávaním cez Nef proteín. Na rozdiel od toho vírusy HIV-1 degradujú teterín cez proteín Vpu. Zatiaľ čo u vírusu HIV- 2 bola pozorovaná interakcia teterínu a obálkového glykoproteínu gp41."}
{"id": "201435", "title": "Fotochromizmus", "context": "Únava materiálu Pri fotochromických reakciách dochádza k spätným reakciám, kedy sa fotogenerovaný produkt vráti do pôvodného stavu. Ak dôjde k vedľajšej reakcii, pri ktorej vzniká iná molekula ako je izomér A alebo izomér B , dochádza k postupnému rozloženiu pôvodnej molekuly, čo má za následok znemožnenie použitia takýchto zlúčenín v praktických aplikáciách."}
{"id": "151009", "title": "Kryptonit", "context": "Pôsobenie kryptonitu Spôsob pôsobenia je vysvetlený rádioaktivitou, ktorá je pre Supermana deštruktívna. Do Krízy nekonečných Zemí nemal kryptonit na človeka vplyv. V súčasnosti jeho nositelia zisťujú, že je vysoko karcinogénny."}
{"id": "551510", "title": "Vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti", "context": "Diagnostika Častice vírusu HIV, naviazané na makrofág. Obrázok vo fluorescenčnom mikroskope, virióny žiaria zeleno Presné určenie štádia infekcie pacienta je dôležitým článkom pre úspešnú terapiu nákazy vírusom HIV. Správne a včasne diagnostikovaný človek môže okamžite nastúpiť na antiretrovirálnu terapiu, ktorá zároveň zabráni ďalšiemu prenosu vírusu HIV v populácii. Prítomnosť rôznych cieľov detekcie sa mení v čase od infekcie, preto je dôležité poznať jednotlivé štádiá infekcie aby bolo možné vybrať správny test. V období tesne po infekcii je časové obdobie variabilnej dĺžky zvané eklipsa. V tomto štádiu nie je možné detegovať prítomnosť HIV žiadnym dostupným testom. Prítomnosť vírusovej nukleovej kyseliny (RNA) je prvým spoľahlivým markerom infekcie. 50% infikovaných jedincov má detegovateľnú vírusovú RNA z krvnej plazmy do 12 dní od infekcie. Najvyššia prítomnosť vírusovej RNA je u infikovaných jedincov prítomná medzi 25 – 30 dňom od infekcie. Okolo 15. dňa od infekcie je možné z krvnej plazmy detegovať aj kapsidový proteín p24. Hladina p24 rastie až do 25 – 30 dňa kedy začne tento proteín tvoriť komplexy s prvými anti-HIV protilátkami. Do 50 dňa je potom proteín p24 zväčša z krvi úplne odstránený. Prítomnosť p24 teda poukazuje na obdobie krátko po infekcii, použitie testu na proteín p24 je však časovo limitované. Ako aj pri iných infekciách, sérová protilátková odpoveď začína s protilátkami triedy IgM, ich rast môžeme zachytiť okolo 20 dňa po infekcii. Protilátky triedy IgM potom dosahujú pík okolo 30 – 35 dňa, kedy začína ich postupné nahradenie protilátkami triedy IgG. Metódy testovania môžeme potom rozdeliť podľa cieľa detekcie a podľa toho či ide o laboratórne testy alebo rýchlo testy, ktoré môžu byť vykonané na mieste (point of care testy – POC). Medzi laboratórne testy patria: Test na prítomnosť IgG protilátok, kedy sa pacientove anti-HIV protilátky viažu na synteticky imobilizovaný HIV antigén (gp41 u HIV-1, gp36 u HIV-2). Na túto nepohyblivú fázu sa potom pridáva detekčný roztok. Väčšinou ide o konjugát proteínu A a koloidný roztok zlata alebo selénu. 3 Dodatkovým testom zameraným na test protilátok, ktorý nahradil testovanie metódou Western blot8 je špecializovaný laboratórny rýchlo test, schopný testovať prítomnosť IgG protilátok proti kombináciu viacerých rekombinantných antigénov pochádzajúcich z vírusov HIV-1 a HIV-2. Test na protilátky IgM/IgG. Ako pri testoch citlivých na IgG protilátky, antigén je imobilizovaný v nepohyblivej fáze testu a viaže na seba protilátky z pacientovej vzorky. Namiesto detekcie proteínom A je však v tomto prípade použitý sekundárny značený syntetický HIV antigén metódou nazývanou „antigénny sandwich“. Test na prítomnosť kombinácie antigénu/protilátky. Táto metóda kombinuje detekciu IgM/IgG protilátok s paralelnou detekciou antigénu p24. Antigén p24 z pacientovej vzorky je najprv zachytený imbobilizovanou anti-HIV protilátkou a potom detegovaný pridaním značenej protilátky tvoriacej takzvaný „protilátkový sandwich“. Niektoré takéto testy dokážu naraz zachytiť prítomnosť buď p24/IgG/IgM ale bo môžu detegovať p24, IgG a IgM separátne. Na rozdiel od laboratórnych testov POC testy využívajú dve metódy: Test laterálny prúdom, kedy pacientova vzorka prechádza cez antigénom napustený nitrocelulózový pásik pomocou kapilárnej reakcie. Prietokový test, kedy sa pacientova vzorka a reagensy aplikujú na HIV antigénom pokrytú membránu. Detekcia oboch testov potom spočíva v reakcii roztoku konjugátu proteínu A a koloidného zlata. Medzi výhody POC testov patrí: prenosnosť a jednoduché použitie, neinvazívny odber vzorky, úplnú anonymitu testu a záruku obdržania vlastných výsledkov. Vo všeobecnosti však platí, že laboratórne testy sa vyznačujú vyššou detekčnou citlivosťou, špeciálne v období krátko po infekcii. Na výsledok má vplyv nielen správny výber testu ale aj správny výber vzorky. Vo všeobecnosti platí, že najpresnejšie výsledky sa dajú dosiahnuť testovaním séra alebo krvnej plazmy pacienta. Testovanie krvi dáva stredne dobré výsledky a najhoršie výsledky poskytuje testovanie slín. Testovanie krvi a séra však na rozdiel od testovania slín vyžaduje invazívny odber krvi, väčší objem vzorky, spracovanie a skladovanie vzorky a skúsený personál."}
{"id": "72708", "title": "Mediátorová ribonukleová kyselina", "context": "Regulačný význam Polčas rozpadu molekuly mRNA je od niekoľkých minút do niekoľkých hodín. Bunka množstvom produkovanej mRNA, ktoré závisí od regulácie iniciácie transkripcie, tak reguluje množstvo konkretného produkovaného proteínu."}
{"id": "587392", "title": "Selenometionín", "context": "Problémy pri substitučnej chémii Síra i selén sú chalkogény, ktoré majú mnoho podobných chemickýchvlastností, takže náhrada metionínu za selenometionín má len malý efekt na štruktúru a funkciu bielkovín. Zabudovávanie selenometionínu do tkanivových bielkovín a keratínu však u dobytku, vtákov a rýb môže mať toxické účinky. Tie sa prejavujú stratov chlpov, vychudnutím, deformáciou kopýt, stratou vitality a eróziou kĺbov a dlhých kostí. Zabudovanie selenometionínu do bielkovín namiesto metionínu však pomáha pri určovaní štruktúry bielkovín pomocou röntgenovej kryštalografie pri použití metód anomálnej difrakcie (SAD, MAD). Zabudovanie ťažkých atómov, napríklad selénu, uľahčuje riešenie fázového problému, ktorý vzniká pri kryštalografii."}
{"id": "599891", "title": "Mil Mi-4", "context": "Spočiatku bol Mi-4 vyrábaný ako výsadková a útočná helikoptéra pre sovietske ozbrojené sily. Táto verzia je charakteristická svojimi okrúhlymi oknami na kabíne a trupovým výklenkom, v ktorom mohol byť v prípade potreby umiestnený pozorovateľ, alebo tam mohla byť umiestnená prídavná palivová nádrž. Hlavným rozdielom medzi vrtuľníkmi Mi-4 a S-55 boli dvojdielne vráta sprístupňujúce nákladný priestor vrtuľníka Mi-4, kam sa zmestil náklad s maximálnou hmotnosťou 1 600 kg. Najčastejším nákladom ktorý Mi-4 prevážal bolo vozidlo GAZ-59, 76 mm protitankové delo,14 plne vyzbrojených vojakov alebo 2 motocykle. Vojenské verzie Mi-4 boli vyvezené do mnohých vzdušných síl v sovietskej sfére vplyvu, medzi ktorými najväčším odberateľom bola India, ktorá obdržala 60 ks a Kuba, ktorá obdržala 24 ks."}
{"id": "248685", "title": "Mil Mi-17", "context": "Vznik a vývoj Mil Mi-17 vo výbave afganského letectva Vrtuľník Mi-8 bol konštruovaný ako turbomotorový následník modelu Mil Mi-4, bol schopný prepraviť takmer dvojnásobne množstvo nákladu alebo cestujúcich. Bez zmien boli prijaté rôzne diely modelu Mil Mi-4. V roku 1976 boli stroje Mi-8 modernizované inštaláciou nových 2 motorov Klimov TV3-117MT, neskôr bol inštalovaný nový rotor, prevodovka z Mi-14, boli realizované úpravy trupu pre ťažší náklad. Pri modernizácii bol tiež inštalovaný nový navigačný a informačný systém a modernejšie spojovacie prostriedky. Okrem toho boli stroje vybavené účinnými prostriedkami ochrany proti protilietadlovým riadeným strelám s infračerveným navádzaním. Vrhač klamných cieľov je inštalovaný v hranatej schránke na spodnej strane chvosta. Mi-17 môže byť vybavený poveternostným (dopplerovským) radarom, ktorý môže slúžiť aj pre navigáciu. Na boky trupu je možno umiestniť rôzne zbraňové systémy, pre ktoré je k dispozícii šesť závesníkov. Mi-17 môže byť vyzbrojený blokmi neriadených rakiet UB-32-57 (6x 32 striel S-5 kalibru 57 mm) alebo B-8-V20 (6x 20 striel S-8 kalibru 80 mm) prípadne inou výzbrojou. V niektorých verziách boli inštalované silnejšie motory TV3-117VM (1545 kW, 2070 hp) pre lety vo vyššej nadmorskej výške a teplejšie podnebie. Označenie Mi-17 sa používa hlavne pre stroje určené na export, v ZSSR a Rusku sa zvyknú stroje Mi-17 označovať ako Mi-8M."}
{"id": "246775", "title": "Mil Mi-28", "context": "Vznik a vývoj Mil Mi-28 Mi-28N na výstave MAKS2013 Koncom 60. rokov 20. storočia prebiehal v USA program vývoja špecializovaného útočného vrtuľníka AH-56 Cheyenne, ktorý bol široko propagovaný západnou tlačou. Hoci bol tento program nakoniec zrušený, o podobný typ vrtuľníka prejavil záujem aj Sovietsky zväz. Dňa 6. mája 1968 bolo prijaté uznesenie Ústredného výboru a Rady ministrov ZSSR o vytvorení Mi-24, ktoré okrem iného zahŕňalo aj vývoj útočného vrtuľníka s vyššou cestovnou rýchlosťou a lepšou manévrovateľnosťou. Do konca toho istého roka bol na svete prvý projekt Mi-28, ale zavedeniu novej koncepcie bránilo viacero faktorov. Hlavnými príčinami boli nejasná predstava armády o tvare takéhoto vrtuľníka, veľké vyťaženie kancelárie Mil, ako aj choroba a smrť hlavného konštruktéra M.L. Mila. K vývoju Mi-28 (produkt 280) sa v kancelárii Mil vrátili v roku 1972 pod vedením nového hlavného konštruktéra M.V. Oľševca. V roku 1976 bol zadefinovaný vonkajší tvar Mi-28 a všetky práce na novom bojovom stroji začal viesť hlavný konštruktér A.N. Ivanov. Popri Mi-28 prebiehal v tej dobe v ZSSR vývoj ešte ďalšieho bojového vrtuľníka. Tento projekt závodu N.I. Kamova niesol označenie V-80 a neskôr vyústil do vzniku vrtuľníka Ka-50. Dňa 16. decembra 1976 bolo prijaté uznesenie o pokračovaní vývoja oboch typov, pričom jeden z nich sa mal stať budúcim sovietskym útočným vrtuľníkom. Keďže sovietske letectvo nedodalo konkrétne takticko-technické požiadavky, konštruktéri Kamova a Mila mali pri tvorbe svojich návrho pomerne voľné ruky. V dôsledku toho sa spustila pomerne unikátna súťaž, v rámci ktorej uplatnili konštruktéri dva úplne odlišné prístupy. Vznikli tak dva rôzne vrtuľníky, ktoré sa líšili aerodynamickým usporiadaním, vzletovou hmotnosťou, posádkou, zbraňami, vybavením atď. Prvý prototyp Mi-28 bol postavený v júli 1982 a po niekoľkých mesiacoch pozemných skúšok sa 10. novembra tohto istého roku začali letové testy. Prvá etapa štátnych skúšok bola ukončená v roku 1984 a následne sa začala druhá etapa vojskových skúšok. Vďaka psobivým výsledkom prvých testov sa ministerstvo leteckého priemyslu vo februári 1984 rozhodlo, že môže začať príprava na sériovú výrobu Mi-28. Sovietske letectvo malo dostať prvý vrtuľník Mi-28 v roku 1987, k tomuto však nikdy nedošlo. Štúdie, uskutočnené v tej dobe v Spojených štátoch preukázali, že pri vtedajšej úrovni elektroniky nemožno vytvoriť plnohodnotný jednomiestny bojový vrtuľník. Sovietski vojenskí experti však dospeli k záveru, že ​​bude možné vyvinúť plne automatizovaný systém, vďaka ktorému bude môcť viesť bojovú činnosť vo vrtuľníku iba jeden pilot. V októbri 1984 tak zvíťazilo skôr politické ako pragmatické riešenie a pre sériovú výrobu bol vybraný vrtuľník Ka-50. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o chybný krok, keďže jednomiestna koncepcia bojového vrtuľníka sa príliš neosvedčila. Bolo vyrobených iba niekoľko kusov a vrtuľník sa v súčasnoti vyrába v dvojmiestnom prevedení ako Ka-52. Hoci projekt vývoja Mi-28 nebol zrušený, od roku 1986 už bol jednoznačne preferovaný vývoj Ka-50. Finančné prostriedky na vývoj Mi-28 boli znížené a súťaž pokračovala pomerne neférovým spôsobom. Pre skúšobné lety boli postavené 2 prototypy: prvý mal klasický trojlistý chvostový rotor, zatiaľ čo druhý bol osadený dvojitým chvostovým rotorom. Stavba tretieho prototypu sa začala v roku 1985 a boli pri nej zohľadnené všetky požiadavky zákazníka. V roku 1987 dostal tento modernizovaný vrtuľník označenie Mi-28A. Od prvých dvoch prototypov sa líšil výkonnejšími motormi TV3-117VMA, zdokonaleným prístrojovým vybavením a upravenou hlavnou prevodovkou. Na koncoch krídel sa objavili kontajnery s infračervenými a radarovými klamnými cieľmi. Testy prvého Mi-28A sa začali v januári 1988 a v januári 1991 sa k nemu pridal ďalší. V roku 1993 prejavilo letectvo predbežný záujem o počiatočnú sériu vrtuľníkov Mi-28A. Vzhľadom na nedostatočné financovanie sa však dokončenie vývoja oneskorilo a vybavenie vrtuľníkov sa na danú dobu stalo morálne zastaraným. A hoci sa už Mi-28A nachádzal v záverečnej fáze štátnych skúšok, jeho ďalší vývoj bol zastavený. Bolo prijaté nové rozhodnutie sústrediť všetky finančné prostriedky do vývoja novej verzie bojového vrtuľníka. Ten dostal označenie Mi-28N („N“ - noc), čo poukazovalo na požadovanú spôsobilosť, operovať nielen počas dňa, ale aj počas noci a za akéhokoľvek počasia. Let prvého prototypu Mi-28N sa uskutočnil 14. novembra 1996. Dňa 30.apríla 1997 sa začali závodné letové skúšky, ktoré v roku 2001 pokračovali štátnymi skúškami. Tie boli ukončené 26. decembra 2008. Celkovo sa ich zúčastnili dva prototypy a sedem predsériových vrtuľníkov. Dňa 15. októbra 2009 bol Mi-28N oficiálne zavedený do služby."}
{"id": "526071", "title": "Mikojan-Gurevič MiG-25", "context": "Konštrukcia MiG-25P je veľké prepadové lietadlo, ktorého dĺžka je . 80% draku stroja pozostáva z nerezovej teplu odolnej ocele VNS-2, VNS-4 a VNS-5. Zvyšných 8% konštrukcie je z titánu a 11% z hliníkovej zliatiny D19. Lietadlo má dve vertikálne chvostové plochy a lichobežníkové krídla s rozpätím . Krídla majú šípovitosť 42.5° na nábežnej hrane a 41° na odtokovej hrane. Pohon MiGu-25P zabezpečovali dva motory Tumansky R-15B-300 s prídavným spaľovaním. Ťah každého z motorov bol 73,5 kN, pri použití forsáže až 109,8 kN. Lietadlo dosiahlo maximálnu rýchlosť /h, bolo to však bez výzbroje a vo výške . V reálnych podmienkach neprekračovali piloti rýchlosť /h a v nízkych nadmorských výškach je to len /h. MiG-25P mal vo vnútoných palivových nádržiach paliva. Lietadlo vyzbrojené raketami dokázalo pri nadzvukovej rýchlosti preletieť . MiG-25P mal pod krídlami štyri závesníky, na ktorých mohol niesť dva typy rakiet. Na vnútorných pylónoch mal zvyčajne zavesenú dvojicu striel R-40T s infračerveným navádzaním a dosahom . Na vonkajších to boli dve R-40R s poloaktívnym navádzaním a dosahom . Stíhačka bola vybavená rádiolokátorom Smerč-A, ktorý dokázal detegovať ciele s efektívnou odrazovou plochou na . Radar mohol zameriavať ciele na vzdialenosť ."}
{"id": "208987", "title": "Mil Mi-24", "context": "Nasadenie Svetová verejnosť sa o existencii tohto typu dozvedela v roku 1974, kedy boli v odbornej literatúre publikované jeho prvé fotografie. Mi-24 sa zúčastnili intenzívnych bojov v Afganistane v 80. rokoch. Nasadenie sovietskych vrtuľníkov bolo spočiatku pre povstalcov veľmi nepríjemné. Mi-24 čoskoro získali od svojho nepriateľa prezývku „satanov koráb“. Nadvláda vrtuľníkov mala za následok, že USA dodali mudžahedínom protilietadlový komplet FIM-92 Stinger. Prvý Hind bol stratený v boji s mudžahedínmi 30. mája 1979. V Afganistane sa Mi-24 v dôsledku väčších nadmorských výšok, ako aj viacerých skúseností z bojov zväčša odľahčovali, často aj za cenu zníženého pancierovania. Špecializovali sa najmä na boj proti pozemným cieľom, prepravu pechoty zvyčajne zaisťovali stroje Mi-8. Neskôr boli nasadené ruskou stranou počas viacerých vojen v Čečensku. Zúčastnili sa aj občianskej vojny v Sierra Leone. Počas iránsko-irackej vojny došlo k viacerým leteckým súbojom irackých Mi-25 s iránskymi vrtuľníkmi AH-1J SuperCobra. Irackí piloti si vo všeobecnosti stroje Mi-25 pochvaľovali, najmä pre ich vysokú rýchlosť, dolet, všestrannosť a veľkú nosnosť. Za neuspokojivé považovali najmä nízku efektivitu zbraňových systémov a malú obratnosť."}
{"id": "462220", "title": "Mil Mi-1", "context": "Verzie Mil Mi-1M Maďarský Mi-1S/Mi-3 s postrannými tubami na prevoz pacientov Mil Mi-1 na poštovej známke Ruska Mi-1 základná verzia vojenského pozorovacieho a spojovacieho vrtuľníka pre pilota a dve osoby Mi-1A Moskvič aerotaxi, používané sovietskou leteckou spoločnosťou Aeroflot Mi-1NCH poľnohospodárska a viacúčelová verzia. Mohol niesť 400 kg alebo 500 litrov chemikálií vo dvoch kontajneroch po stranách trupu Mi-1U školská verzia s riadením pre inštruktora, ktorá sa používala v armáde i v civilnom letectve Mi-1S/Mi-3 sanitná verzia s dvomi kontajnermi, ktoré boli umiestnené na bokoch trupu. Slúžili na prepravu pacientov. Na rozdiel od iných verzií mal tento vrtuľník štvorlistovu vrtuľu Mi-1P plaváková verzia používaná na službu na mori Mi-1T dopravná verzia s dvojitým riadením Poľské verzie SM-1 viacúčelová vojenská verzia SM-1S sanitná verzia SM-1Z poľnohospodárska verzia SM-1SZ školská verzia s dvojakým riadením SM-1W viacúčelový vojenský a civilný vrtuľník SM-2 vylepšená päťmiestna poľská verzia WSK SM-2 poľská úprava Mi-1"}
{"id": "196693", "title": "Mil Mi-8", "context": "Takticko-technické údaje Mi-8 je dvojmotorový vrtuľník s jedným nosným rotorom, pre dvoj až trojčlennú posádku a 24 až 28 sediacich cestujúcich (prípadne 12 ležiacich), alebo zodpovedajúci náklad. Trup je tvorený kovovou polškrupinou s niekoľkými oceľovými dielmi. Nosný rotor s piatimi listami je kovový rovnako ako trojlistá vrtuľa vyrovnávacieho rotora. Kolesový podvozok je pevný. Kabína je prístupná bočnými dvermi, v zadnej časti trupu sa nachádza nákladná rampa. Civilné stroje majú inštalovaný aj priehľadný hranol na boku trupu, ktorý slúži ako pozorovateľňa operátorovi žeriavu. Technické údaje (Mi-8) 500px Priemer nosného rotoru: Priemer vyrovnávacieho rotoru: Dĺžka s otáčajúcimi sa rotormi: Dĺžka trupu: Výška: Prázdna hmotnosť: Motor: 2x Izotov TV2-117-A Výkon motoru: 1 120 kW (1 500 k) Výkony Maximálna vzletová hmotnosť: Maximálna rýchlosť: /h Cestovná rýchlosť: /h Dostup: Stúpavosť pri zemi: /s Dolet: 500 – Maximálna preletová vzdialenosť: Nosnosť: v nákladovej kabíne, alebo na vonkajšom závese"}
{"id": "246776", "title": "Mil Mi-28", "context": "Verzie  Mi-28N - základný variant zavedený v roku 2009. Mi-28UB - cvično-bojová verzia vrtuľníku Mi-28N, ktorá bola zavedená v roku 2017. Hlavnou odlišnosťou od základnej verzie je inštalácia ovládacích prvkov do predného kokpitu (u Mi-28N sú len vzadu). Mi-28NE - exportná verzia, ktorá bola ponúkaná od roku 2012. Mi-28NM - najnovšia verzia, ktorá by sa mala začať vyrábať od roku 2019."}
{"id": "283154", "title": "Mil Mi-26", "context": "Varianty  V-29 Prototyp Mi-26 (NATO - \"Halo-A\") Vojenská nákladná verzia Mi-26A vylepšená verzia s vylepšeným navigačným systémom Mi-26M vylepšená verzia vychádzajúca z Mi-26 navrhnutá na vyšší výkon Mi-26MS lekárska evakuačná verzia Mi-26NEF-M protiponorková vojenská verzia Mi-26P transportná verzia pre pasažierov (kapacita: 63) Mi-26PP verzia na prenos rádiových vĺn Mi-26PK lietajúci žeriav Mi-26S záchranná verzia Mi-26T nákladná verzia"}
{"id": "208986", "title": "Mil Mi-24", "context": "Vznik a vývoj Mil Mi-24A V priebehu 60. rokov sovietska konštrukčná kancelária M. L. Miľa rozpracovala plány viacerých vrtuľníkov pre priamu podporu pozemných vojsk. Typ V-22 nikdy neuzrel svetlo sveta, druhý experimentálny stroj V-24 sa podobal americkému UH-1 Huey. V tomto období však vo velení sovietskej armády nepanoval jednotný názor na to, či rozvíjať rovnakým tempom strategické (nukleárne) aj konvenčné zbrane. Milovi sa podarilo presvedčiť vtedajšieho zástupcu ministra obrany ZSSR A. A. Grečka aby vytvoril komisiu, ktorá by preskúmala potrebu nových bojových vrtuľníkov. Napriek rozdielnym názorom nakoniec komisia vyhlásila 6. mája 1968 súťaž na výrobu nového dvojmotorového vrtuľníka pre priamu podporu pozemných vojsk. Prototyp V-24 uskutočnil prvý let 19. septembra 1969. Po dvoch prototypoch prišla 10 kusová predséria označovaná aj ako Hind B. Konštrukcia Mi-24 používala skúsenosti z existujúcich Mi-8 a Mi-14, skĺbila v sebe robustnosť, nosnosť aj vysokú rýchlosť. V júni 1970 sa začali armádne skúšky týchto strojov. V tomto období zomrel vo veku 61 rokov vedúci konštrukčnej kancelárie M. L. Miľ. Prvou výrobnou sériou, ktorá oproti predsériovým kusom prekonala rad úprav sa stala verzia Mi-24A (Hind A). Táto verzia ešte mala veľkú presklenú kabínu, v ktorej boli sústredení všetci členovia posádky. Ďalšou sériou sa stala verzia Mi-24F ktorá zaznamenala prvú výraznú zmenu od pôvodnej konštrukcie a to presunutie chvostového rotora z pravej na ľavú stranu. Výcviková verzia označená Mi-24U (Hind C) mala zdvojené riadenie. Celkovo bolo vyrobených okolo 240 kusov verzie A, F a U. Mil Mi-24D Na základe skúseností z prevádzky sa začala vyrábať významná aj keď iba prechodná verzia Mi-24D (Hind D), ktorá zaznamenala ďalšie vylepšenia konštrukcie. Bola prepracovaná predná časť trupu, priestory pilota a operátora zbraňových systémov boli oddelené a mali tandemové usporiadanie, pričom pilot sedí v zadnom a operátor v prednom sedadle. Tretí člen posádky, palubný technik mal svoje miesto v spojovacom tuneli medzi kabínou pilota a nákladovým priestorom. Mi-24D začali schádzať z výrobných pásov v roku 1973. Stroje verzie D pre export boli označované ako Mi-25. Celkovo bolo vyrobených okolo 350 kusov. Stále sa zlepšujúca konštrukcia Mi-24 priniesla ďalšiu verziu označenú ako Mi-24V (Hind E). Táto verzia vyrábaná od marca 1976 až do roku 1986 bola výkonnejšia, disponovala vylepšenými zbraňovými systémami. Celkovo bolo vyrobených asi 1000 kusov tejto verzie. Stroje verzie V pre export boli označované ako Mi-35. Medzi rokmi 1986 – 1989 bolo vyrobených ešte okolo 620 mierne odlišných Mi-24P (Hind F) a Mi-24G. Ich hlavnou zmenou a vizuálnou odlišnosťou bola zmena v hlavňovej výzbroji. Tieto verzie nepoužívali bežné otočné strelecké veže ale pevné dopredu strieľajúce kanóny. Ako ďalšie varianty boli prieskumné a zameriavacie modely Mi-24R (Hind G1) a Mi-24K (Hind G2) a veľa ďalších modernizovaných verzií a príbuzných variant. Objem výroby dosiahol 5200 kusov a Mi-24 slúžia alebo slúžili 45 štátoch. Stroje Mi-24 mali vo výzbroji aj vojenské letectvo Slovenskej republiky. Do roku 2013 bolo plánované ich postupné vyradenie. Všetky vrtuľníky Mil Mi-24 vzdušných síl SR boli napokon vyradené už 20. septembra 2011. Dnes sa zaoberá modernizáciou stále používaných Mi-24 niekoľko firiem."}
{"id": "208991", "title": "Mil Mi-24", "context": "Technické údaje Mi-24 300px Priemer nosného rotoru: Priemer vyrovnávacieho rotoru: Dĺžka s otáčajúcimi sa rotormi: Výška: (s otáčajúcim sa vyrovnávacím rotorom) Dĺžka trupu: Rozpätie krídel: Prázdna hmotnosť: Maximálna vzletová hmotnosť: Motor: 2x Klimov (Izotov) TV3 – 117V Výkon motoru: 2190 hp (každy motor) Výkony Maximálna rýchlosť: /h Dostup: Dolet: Nosnosť: nákladu alebo 8 plne vyzbrojených sediacich vojakov alebo 4 ležiaci ranení Výzbroj Výzbroj tvorí jeden štvorhlavňový guľomet s 1470 nábojmi v prednej otočnej streleckej veži. Pod krídlami unesie max. osem protitankových navádzaných rakiet 9M114 (AT-6 „Spiral“). Ďalej nosiče rôznych druhov neriadených rakiet vzduch-zem. Niektoré Mi-24 môžu byť vyzbrojené raketami vzduch-vzduch R-60 (AA-8 „APhid“)."}
{"id": "279455", "title": "Mil Mi-4", "context": "Verzie Spočiatku bol Mi-4 vyrábaný ako výsadková a útočná helikoptéra pre sovietske ozbrojené sily. Táto verzia je charakteristická svojimi okrúhlymi oknami na kabíne a trupovým výklenkom, v ktorom mohol byť v prípade potreby umiestnený pozorovateľ, alebo tam mohla byť umiestnená prídavná palivová nádrž. Hlavným rozdielom medzi vrtuľníkmi Mi-4 a S-55 boli dvojdielne vráta sprístupňujúce nákladný priestor vrtuľníka Mi-4, kam sa zmestil náklad s maximálnou hmotnosťou 1 600 kg. Najčastejším nákladom ktorý Mi-4 prevážal bolo vozidlo GAZ-59, 76 mm protitankové delo,14 plne vyzbrojených vojakov alebo 2 motocykle. Vojenské verzie Mi-4 boli vyvezené do mnohých vzdušných síl v sovietskej sfére vplyvu, medzi ktorými najväčším odberateľom bola India, ktorá obdržala 60 ks a Kuba, ktorá obdržala 24 ks. Od roku 1964 sa vo väčších množstvách vyrábali 2 civilné verzie Mi-4. Boli nimi Mi-4P a Mi-4S . Mi-4P bola štandardnou verziou pre Aeroflot, nesúc na palube 11 pasažierov pri normálnom alebo 16 pri ekonomickom sedení.Aeroflot ho taktiež využíval ako záchranný, pričom mohol niesť 8 nosidiel a doktora. Verzia Mi-4P je rozoznateľná svojimi štvorcovými okienkami na kabíne, krytmi kolies a chýbajúcim výstupkom v trupe. Popri pasažieroch mohlo byť nesených aj 100 kg batožiny. Verzia Mi-4S bola zvyčajne používaná pri poľnohospodárskych prácach, a bola osadená práškovým posypovačom alebo nádržou s objemom 1 600 l, ktorá obsahovala pesticídy alebo hasiacu zmes, používanú pre požiaroch. Všetky verzie Mi-4 majú schopnosť upevnenia plavákov na kolesový pristávací podvozok. Civilné verzie Mi-4 boli nasadené v polárnych regiónoch ZSSR, kde vykonali množstvo dobrej práce, vykonávajúc geologický prieskum a hliadkovanie."}
{"id": "279453", "title": "Mil Mi-4", "context": "Introduction  Mil Mi-4 (v kóde NATO: Hound ) je ruský (pôvodne sovietsky) výsadkový a transportný vrtuľník z prvej polovice 50. rokov 20. storočia. Vrtuľník sa používal pre prepravu cestujúcich alebo nákladu, v poľnohospodárstve aj ako žeriav. Do roku 1969 bolo vyrobených vyše 3 500 kusov vrátane 545 licenčných strojov vyrobených v Číne. Vrtuľník Mi-4 patril k najrozšírenejším vrtuľníkom vo východnom bloku. Vojenská verzia mohla byť vyzbrojená jedným guľometom."}
{"id": "283153", "title": "Mil Mi-26", "context": "Introduction  Mil Mi-26 (v kóde NATO: Halo) je ruský (pôvodne sovietsky) viacúčelový dopravný vrtuľník. Použiteľný v civilnom aj vo vojenskom sektore. Je to najväčšia a najvýkonnejšia sériovo vyrábaná helikoptéra. Prvý let stroj absolvoval 14. decembra 1977. Vyrábal sa v Rostovskej vrtuľníkovej továrni v meste Rostov nad Donom. Dodnes bolo postavených spolu 276 sériových strojov. Stroj Mi-26 je pre svoju veľkosť posádkami prezývaný „lietajúca krava“ (letajuščaja karova). Ako viacúčelový vrtuľník môže byť použitý pre civilné aj vojenské účely. Jeho nosnosť sa pohybuje do 20 ton. Cena jedného kusu sa pohybuje okolo 20-25 miliónov dolárov."}
{"id": "196691", "title": "Mil Mi-8", "context": "Vznik a vývoj Stroj vznikol na základe požiadaviek Aeroflotu. Prvý prototyp vrtuľníka Mil Mi-8 bol zalietaný 9. júla 1961. Druhý prototyp, ktorý bol vybavený dvoma turbínovými motormi AI-24W, po prvýkrát vzlietol 17. septembra 1962. Typ Mi-8 sa stal najrozšírenejším transportným vrtuľníkom na celom svete. Doteraz slúži v mnohých armádach a civilných organizáciách. Môže byť vyzbrojený blokmi neriadených rakiet a rôznou hlavňovou výzbrojou. Bolo vyrobených približne 13 000 kusov. Neskôr bola vyvinutá verzia s výkonnejšími motormi a lepším prístrojovým vybavením označená Mi-17, ktorá sa však od svojho predchodcu navonok výrazne nelíši."}
{"id": "246774", "title": "Mil Mi-28", "context": "Introduction  Mil Mi-28 (kód NATO Havoc ) je ruský moderný útočný vrtuľník, pre boj proti tankom a obrneným vozidlám z konca 80. rokov 20. storočia. Tento nástupca stroja Mil Mi-24 je konštruovaný tak, aby bolo možné stroj prepraviť letecky do miesta nasadenia, tam ho rýchlo zostaviť a pripraviť k nasadeniu do boja. Maximálna rýchlosť vpred činí asi 300 km/hod."}
{"id": "248686", "title": "Mil Mi-17", "context": "Používatelia Stroje používa rad krajín po celom svete, vrátane Fínska, Česka, Pakistanu či Vietnamu. Mil Mi-17 je aj súčasťou výzbroje Ozbrojených síl Slovenskej republiky."}
{"id": "198713", "title": "Mikojan-Gurevič MiG-1", "context": "Bojové použitie Po prepadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom sa ukázalo, že sovietski letci nie sú celkom pripravení na obsluhu týchto nových strojov, ktorých ovládanie a chovanie sa celkom odlišovalo od lietadiel staršej generácie. Pre mnohých neskúsených pilotov bolo lietadlo rovnako nebezpečné, ako nepriateľ. Lietadiel typu MiG-1 bolo vyrobených približne 100 kusov, potom sa začal vyrábať vylepšený MiG-3."}
{"id": "462217", "title": "Mil Mi-1", "context": "Introduction  Mil Mi-1 (americká tajná služba ho pôvodne označila ako \"Typ 32\", neskôr v kódovom označení NATO bol pomenovaný ako \"Hare\" – zajac ), bol sovietsky trojsedadlový ľahký vrtuľník. Bol poháňaný hviezdicovým motorom Ivčenko AI-26V s výkonom 580 Hp. Ide o prvý sériovo vyrábaný vrtuľník v bývalom Sovietskom zväze."}
{"id": "208988", "title": "Mil Mi-24", "context": "Varianty  Mi-24A Prvá sériovo vyrábaná verzia vrtuľníku Mi-24. Jej produkcia prebiehala v rokoch 1971 až 1975 a celkovo bolo vyrobených 250 kusov. Dvojica motorov TV3-117 poháňala hlavný päťlistý rotor a trojlistý chvostový rotor, ktorý bol na pravej strane. Operátor - strelec a pilot sedeli v jednom kokpite: strelec vpredu a pilot za ním mierne naľavo. Nákladný priestor pre 8 výsadkárov bol vybavený dvojkrídlovými dverami, ktoré sa otvárali nahor a nadol. Okrem vojakov bolo možné prepraviť interne aj nákladu do hmotnosti 1500 kg. Nadmerný náklad s hmotnosťou do 2 500 kg sa mohol prepravovať na vonkajšom závese. Výzbroj pozostávala z guľometu kalibru a štyroch protitankových rakiet 9M17 „Falanga-M“ so systémom manuálneho navádzania. Rakety 9M17 sa nachádzali už na starších vrtuľníkoch Mi-4AV a Mi-8TV. Pravdepodobnosť zásahu cieľa týmito raketami nebola vyššia ako 30% a na Mi-24A boli integrované len preto, lebo vývoj komplexu Šturm meškal. Ďalšiu výzbroj Mi-24A predstavovali neriadené rakety S-5 (4 bloky po 32 rakiet S-5M1, S-5MO, S-5KBP, S-5KO a S-5-O) a bomby s hmotnosťou do (8x OFAB-100, 4x OFAB-250, 4x RBK-250, 2x RBK-500, 2x KMGU-2 , 2x ODAB-500, 2x ZB-500). Mi-24U Cvičná verzia, ktorá sa od Mi-24A odlišovala absenciou guľometu a riadených protitankových rakiet 9M17. Mi-24D Verzia s prepracovanou prednou časťou trupu. Pre pilota a operátora boli vytvorené dve separátne kabíny s tandemovým usporiadaním, pričom každá z nich sa nachádza v inej výške. Pre lepšiu manévrovateľnosť bol chvostový rotor presunutý z pravej na ľavú stranu a zmenil sa aj smer jeho otáčania. Vrtuľník získal štvorhlavňový rotačný guľomet JakB-12,7 s palebným priemerom 1470 nábojov. Sériová výroba prebiehala v rokoch 1973 až 1977 a v priebehu tohto obdobia bolo vyrobených 350 vrtuľníkov Mi-24D. Mi-25 Exportná verzia Mi-24D pre krajiny tretieho sveta s mierne odlišným palubným vybavením. Mi-24UD Cvičná verzia Mi-24D. Mi-24RChR Špeciálna verzia Mi-24D, ktorá je určená na vykonávanie radiačného, chemického a bakteriologického prieskumu. Mi-24V Verzia vylepšená o protitankové rakety 9M114 kompletu 9K113 Šturm-V a zameriavací systém Raduga-Š, ktoré zvýšili pravdepodobnosť zásahu cieľa na 92 %. Rakety 9M114 boli vybavené bojovou časťou s hmotnosťou 6 kg a mali dolet 5000 m. Neriadené rakety S-5 neboli v boji príliš účinné, preto boli nahradené výkonnejšími S-8 (4 bloky po 20 rakiet) a S-13 (4 bloky po 5 rakiet). Na prelome 80. a 90. rokov sa arzenál Mi-24V rozšíril aj o neriadené rakety S-24. Achillovou pätou vrtuľníka Mi-24A bol rotor s nízkou účinnosťou. Aby sa dosiahol u Mi-24V väčší statický dostup (na 2100 m), dostal nový variant vylepšené motory TV3-117V. Táto verzia bola zavedená do služby v roku 1976 a do roku 1986 bolo vyrobených asi 1000 kusov Mi-24V. Mi-35 Exportná modifikácia vrtuľníku Mi-24V pre krajiny tretieho sveta, ktorá mala zjednodušené avionické vybavenie. Mi-24P Keďže rotačný guľomet JakB-12,7 bol vhodný len na ničenie živej sily a neobrnenej techniky, bol nahradený kanónom GŠ-30K kalibru . Jeho vyššia hmotnosť a sila spätného nárazu pri streľbe však neumožňovali jeho inštaláciu do pôvodnej otočnej veže pod nosom vrtuľníka, preto bol uchytený na pravej strane trupu. Testovanie tejto verzie začalo v roku 1975 a sériová výroba Mi-24P bola spustená v apríli 1981. Mi-24VP Ako vyplynulo z reálneho nasadenia Mi-24P, palebná sila GŠ-30K bola zbytočne veľká, preto bol nahradený pohyblivým dvojhlavňovým kanónom kalibru GŠ-23L. Sériová výroba tohto typu sa začala v roku 1989. Mi-24PN Modernizácia vrtuľníkov Mi-24P, ktorá prebehla v rokoch 2004 až 2005. Celkovo bolo takto modifikovaných asi 13 vrtuľníkov pre ruské letectvo a 1 pre Ugandu. Modernizácia mala predĺžiť životnosť vrtuľníkov o ďalších 10 rokov alebo 1000 letových hodín. Stroje boli vybavené okrem denného zameriavacieho systému Raduga-Š aj infračerveným zameriavacím systémom Zarevo. Výzbroj vrtuľníkov pozostávala zo 16 riadených striel Šturm alebo Ataka, prípadne 4 blokov po 20 neriadených raketách S-8 alebo 4 blokov po 5 neriadených raketách S-13."}
{"id": "279343", "title": "Mil Mi-2", "context": "Vznik a vývoj Začiatkom 60. rokov 20. storočia sa v ZSSR začal proces vývoja nových vrtuľníkov ľahkej a strednej triedy. Konštrukčná kancelária M.L. Miľa, povzbudená úspechom pri konštrukcii dovtedy najväčšieho vrtuľníka na svete - Mi-6, sa pustila do návrhu nového stroja. Za základ nových vrtuľníkov ľahkej a strednej triedy im poslúžili zastarávajúce vrtuľníky Mi-1 a Mil Mi-4, ktoré mali byť upravené na pohon novými turbohriadeľovými motormi. Stroj Mi-2 vznikol v dôsledku snáh o modernizáciu zastarávajúceho vrtuľníka Mi-1, ktorého piestový motor AI-26V v tej dobe nespĺňal požiadavky. Neskorší návrh počítal s inštaláciou dvoch motorov a použitím čo najväčšieho počtu súčastí Mi-1 (napr. prevodovka, rotor atď.). Počet zmien však bol natoľko veľký, že Mi-2 sa od svojho predchodcu podstatne líšil. Nový prototyp niesol označenie V-2. Prototyp V-2 ľahšej triedy bol koncipovaný ako dvojmotorový napriek tomu, že v tom čase vrtuľníky tejto hmotnostnej kategórie boli koncipované ako jednomotorové. M.L. Miľ pôvodne predpokladal, že vrtuľník Mi-2 bude prevažne používaný v poľnohospodárstve, doprave a v zdravotníctve. V januári 1961 bol príslušnou komisiou schválený model Mi-2 a koncom februára boli dodané výkresy prototypov. Prvý let prototypu sa uskutočnil v septembri 1961 a trval 15 minút. Počas letových skúšok bol Mi-2 pilotovaný G. Alferovom a B. Anopovom, pričom prvý bol poverený letovými skúškami poľnohospodárskej verzie a druhý dopravnej verzie. Na jar 1962 sa uskutočnili niekoľkomesačné skúšky poľnohospodárskej verzie pri kolchoze neďaleko od Moskvy, ktoré mali preveriť všetky aspekty prevádzky nového stroja. Koncom roka 1962 začal ZSSR rokovania s Poľskom, ktoré sa týkali možnosti sériovej výroby vrtuľníkov Mi-2 v továrni WSK-Świdnik. Poľsko malo dobré skúsenosti už z predošlej sériovej výroby vrtuľníkov Mi-1, ktoré boli označované tiež ako SM-1. Vďaka týmto faktom bola v januári 1964 podpísaná medzivládna dohoda medzi ZSSR a PĽR o odovzdaní práv na ďalší vývoj a predaj poľskému leteckému priemyslu. V ZSSR sa nemali vyrábať ani motory GTD-350. Zmluva stanovovala dodanie požadovaného počtu Mi-2 pre ZSSR, dodávky náhradných dielov a motorov. Konštrukčná kancelária M.L. Miľa zároveň napomáhala pri zavádzaní sériovej výroby v Poľsku. Prvý poľský Mi-2 vzlietol 4. novembra 1965 s posádkou Wiesław Mercik, Kazimierz Moskwicz a Henryk Jaworski. Od roku 1966 prebiehala sériová výroba naplno."}
{"id": "599894", "title": "Mil Mi-4", "context": "Projektové a prípravné práce na novom vrtuľníku začal konštrukčný tím v októbri 1951. A to pod vplyvom úspešného nasadenia amerických výsadkových vrtuľníkov v kórejskej vojne (1951 – 1953). Prvý let prototypu označeného ako VD-12 (vertaljot desantnyj – výsadkový vrtuľník pre 12 členov výsadku) sa uskutočnil už v máji 1952. Cez množstvo problémov s prototypom (trepanie listov nosného rotoru, nedostatočné oneskorenie medzi výmenami pôvodných drevených listov nosného rotoru – len 100 hodín) a ich odstraňovaním „počas prevádzky“ bola navrhnutá koncepcia na prelome rokov 1952 a 1953. Potom bola táto koncepcia schválená a následne sa rozbehla sériová výroba. Od leta 1953 boli vrtuľníkom prezbrojované prvé jednotky sovietskeho letectva. Bol to prvý transportný vrtuľník v službách sovietskej armády."}
{"id": "279346", "title": "Mil Mi-2", "context": "Špecifikácie (Mi-2T) 300px Technické údaje Posádka: 1 Kapacita: 8 cestujúcich alebo 2 ležiaci a 2 sediaci pacienti alebo vnútorného alebo vonkajšieho nákladu Dĺžka: Priemer rotoru: Priemer vyrovnávajúceho rotoru: Výška: Plocha rotoru: Hmotnosť prázdneho vrtuľníka: Vzletová hmotnosť: Maximálna vzletová hmotnosť: Pohonná jednotka: 2 × turbohriadeľový motor Klimov GTD-350, každý s výkonom 298 kW Kokpit Mi-2 vystaveného v leteckom múzeu v Košiciach Výkony Maximálna rýchlosť: /h Cestovná rýchlosť: /h Dolet: Dostup: Stúpavosť: /s Zaťaženie rotoru: /m² Pomer výkon/hmotnosť: 170 W/kg"}
{"id": "427293", "title": "Klimov GTD-350", "context": "Použitie  Mil Mi-2"}
{"id": "279342", "title": "Mil Mi-2", "context": "Introduction  Mil Mi-2 (v kóde NATO: „ Hoplite “) je ruský (pôvodne sovietsky) viacúčelový ľahký vrtuľník skonštruovaný v Moskovskom vrtuľníkovom závode M. L. Mila začiatkom 60. rokov 20. storočia. Napriek tomu, že ide o sovietsku konštrukciu, stroj bol vyrábaný výhradne v závode PZL vo Świdniku v Poľsku. Výroba skončila v roku 1985. Vyrobilo sa približne 7 200 kusov. Vrtuľník Mi-2 sa požíval na civilné aj vojenské ciele."}
{"id": "120893", "title": "Chronologický prehľad dejín Kórey", "context": "Obdobie japonskej kolonálnej nadvlády <1910–1945> 1910 1. október: riadením administratívy poverený generálny gubernátor (Čhongdok) podriadený priamo japonskému cisárovi, ako prvý nastúpil japonský generál Terauči Masatake; začiatok registrovania pôdy 1918 ukončenie registrovania pôdy 1919 začiatok masového hnutia za nezávislosť – „Hnutie 1. marca:; vznik kórejskej dočasnej vlády v Šanghaji 1925 založenie Komunistickej strany Kórey 1926 pohreb posledného vládcu dynastii Yi (Sundžonga) 1927 Šinganhwe – pokus o vytvorenie jednotného protijaponského národného frontu 1929 študentské nepokoje v Kwangdžu 1942 mobilizácia Kórejčanov do japonskej cisárskej armady 1943 1. decembra - Káhirská deklarácia priznala Kórei právo na slobodu a nezávislosť 1945 február - Jaltská konferencia - tri mocnosti USA, Veľká Británia a Sovietsky zväz delia Kórejský polostrov na dve časti podľa 38. rovnobežky 1945 15. augusta - po kapitulácii Japonska sa Kórea stáva nezávislou, ale vzápätí je podelená na dve sféry vplyvu pod kontrolou vojsk na severe - Sovietskeho zväzu a na juhu - armády USA Kategória:Dejiny Kórey Kórea, dejiny"}
{"id": "16617", "title": "Studená vojna", "context": "Dôležité konflikty  Vojna v Kórei Kórejskí civilisti počas vojny Kórea bola do konca druhej svetovej vojny dlho súčasťou Japonského cisárstva. V roku 1945 oslobodili sever Kórei vojská Sovietskeho zväzu, južnú časť krajiny zaistili vojská Spojených štátov. V južnej časti Američania vytvárali budúci slobodný štát, zatiaľ čo v severnej časti sa s pomocou ZSSR a novovzniknutej komunistickej Číny vytvárala komunistická diktatúra. Hranicou medzi oboma krajinami bola pôvodná demarkačná čiara sovietskej a americkej zóny tvorená 38. rovnobežkou. 25. júna 1950 sa jednotky Severnej Kórei priblížili k hraniciam a po sérii ozbrojených zrážok na hraniciach podnikli rozsiahlu inváziu do Južnej Kórei. Severná Kórea bola čiastočne podporovaná sovietskym letectvom, jadro jej útočiacich jednotiek tvorili tanky T-34 dodané zo ZSSR. Začiatkom júla severokórejské vojská dobyli Soul a prenikali aj ďalej na juh. Už 2 dni po napadnutí juhu Bezpečnostná rada OSN v neprítomnosti predstaviteľov ZSSR vyhlásila za agresora vojny Severnú Kóreu a rozhodla sa podporiť juh. Medzitým však zasiahla armáda USA, ktorá najprv pomohla Juhokórejcom udržať oblasť Pusanu a potom sama podnikla 15. septembra obojživelnú operáciu pri Inčone. V nasledujúcich bojoch americké jednotky porazili severokórejskú armádu, dobyli Pchjongjang a prenikli až k čínskym hraniciam. Keď už bolo severokórejské územie skoro celé pod kontrolou amerických vojakov, zasiahla do konfliktu Čína, ktorá sa cítila prítomnosťou amerických vojsk ohrozená. 25. októbra miliónová armáda „dobrovoľníkov“ pod velením Peng Dehuaia prekročila napriek očakávaniam Spojených štátov hranice a rozvrátila útok síl OSN. Nová komunistami vedená ofenzíva zatlačila jednotky OSN opäť na juh. 4. januára 1951 dobyli komunisti Soul. Otrasené jednotky OSN spolu s Američanmi sa však znovu sformovali a po sérii bojov v polovici marca dobyli mesto späť. Už 22. apríla však severokórejské vojská začali nový protiútok a zatlačili vojská OSN o niekoľko desiatok km späť. V tej istej dobe bol dovtedajší veliteľ amerických vojsk v oblasti generál Douglas MacArthur pozbavený velenia, pretože sa vyhrážal čínskej strane použitím atómových zbraní. Jeho konanie vyvolalo odpor a zhrozenie po celom svete. Svetu po prvýkrát hrozila nukleárna vojna, keďže ČĽR malo spojeneckú zmluvu so ZSSR. Onedlho pozemné boje uviazli na mŕtvom bode. Frontová línia sa vtedy nachádzala mierne na sever od 38. rovnobežky. Do konca roku 1951 sa začali v Kesongu rozhovory o zastavení paľby. 12. novembra 1951 sa rokovania premiestnili do mesta Pchanmundžon, kde trvali do 27. júla 1953, kedy bolo podpísané prímerie platné dodnes. Obe strany mali po vojne veľké množstvo vojnových zajatcov, ktorým obe strany umožnili rozhodnúť sa, v ktorej časti krajiny chcú zostať. Celkovo si kórejská vojna vyžiadala dovedna 1 300 000 obetí. Kubánska kríza Rozmiestnenie sovietskych zbraní na Kube počas Kubánskej krízy Na Kube v roku 1959 po dvojročnej partizánskej vojne zvrhli povstalci vládu proamerického diktátora Batistu, keď pod vedením Ernesta Che Guevaru dobyli 1. januára Havanu. Nová revolučná vláda pod vedením Fidela Castra vyhlásila pozemkovú reformu, znárodnila továrne, bane aj banky. Nová revolučná vláda sa začala orientovať na Sovietsky zväz. Spojené štáty, ktoré predtým na Kube investovali veľa kapitálu hneď od začiatku plánovali vykoreniť komunizmus z tejto krajiny. Prvá Kubánska kríza vypukla po tom, čo sa 17. apríla 1961 vylodilo asi 1500 kubánskych kontrarevolucionárov podporovaných Spojenými štátmi v zátoke Chiron (známej tiež ako Zátoka svíň). Pokus zvrhnúť Castrovu komunistickú vládu sa však nepodaril. Väčšina z kontrarevolucionárov bola zajatá. Akcia ešte viac zhoršila vzájomné vzťahy medzi USA a Kubou. A čiastočne bola katalyzátorom ďalších udalostí. Predstavitelia Sovietskeho zväzu sa totiž ako protiopatrenie za umiestnenie rakiet s jadrovými zbraňami vo Veľkej Británii, Taliansku a hlavne v Turecku rozhodli riešiť situáciu tak, že po dohode s kubánskou stranou vybudujú svoje odpaľovacie zariadenia na Kube. Z nej bolo podobne ako z Turecka možné ohroziť všetky dôležité oblasti v USA. Kríza začala 16. októbra 1962 odhalením raketových základní na ostrove americkým leteckým prieskumom pomocou lietadiel U-2. Spojené štáty následne začali kontrolovať všetky lode smerujúce na Kubu aj z Kuby. Kuba následne vyhlásila mobilizáciu a opäť sa začala pripravovať na inváziu. ZSSR vyhlásil že bude Kubu brániť. V dôsledku zvýšenej vojenskej aktivity a pohotovosti obidvoch veľmocí v oblasti hrozila ich otvorená zrážka. Sovietske aj americké vojnové lode a ponorky vyplávali na more. ZSSR vyslalo ku Kube popri hladinových lodiach v tajnosti aj flotilu ponoriek s torpédami s jadrovými hlavicami, ktoré mohli v prípade ohrozenia použiť. USA zároveň udržiavalo blokádu Kuby a tieto ponorky aktívne stíhalo, netušiac že môžu tieto zbrane použiť. Najmä v dôsledku prenasledovania sovietskej ponorky B-59, ktorá zostala bez kontaktu s velením reálne hrozila nukleárna vojna. Krajiny po celom svete boli v napätí, armády aj civilná obrana sa intenzívne pripravovali na prípadný konflikt. V tej dobe zasiahol generálny tajomník OSN U Thant, ktorý zorganizoval stretnutie Kennedyho s Chruščovom. 28. októbra 1962 sa kríza oznámením sovietskej strany o rozobratí raketových základní skončila. Kubánska kríza je považovaná za moment, keď sa studená vojna dostala najbližšie k vyústeniu do jadrovej vojny. Vojna vo Vietname Po skončení druhej svetovej vojny sa začal pomaly rúcať aj koloniálny systém európskych mocností. Obyvatelia mnohých kolónii cez druhú svetovú vojnu bojovali proti mocnotiam Osi, no po ich porážke sa znovu dostali do područia koloniálnych mocností. Vo Francúzskej Indočíne bola obodobná situácia, tamojší obyvatelia boli v tej dobe už do značnej miery zunovaní Francúzskou nadvládou a za svoje právo na samostatnosť boli rozhodnutí bojovať. Podzemné hnutie, ktoré kládlo odpor Japoncom sa teraz postavilo i Francúzom. Veľkou posilou mu bolo aj víťazstvo komunizmu v Číne, pretože Čína bola podobne ako ZSSR rozhodnutá podporovať komunistické strany aj v okolitých krajinách. Komunisti síce neboli jediní, kto vzdoroval Francúzom, ale boli zárukou, že povstalci majú aspoň čiastočne podporu aj mimo územia Indočíny. Medzitým vznikol 1. júla 1949 na juhu Indočíny čiastočne samostatný Vietnamský štát na čele s cisárom Bao Dajom. Ten sa však o správu krajiny nijak zvlášť nestaral a nebol ani trochu populárny. Väčšina obyvateľov Indočíny si predstavovala budúcnosť inak a rozhodla sa viesť proti Francúzom ozbrojený boj. Následne sa podarilo podobný štatút samostatnosti dosiahnuť aj Laosanom na čele s princom Souphanouvungom, ktorí ju dosiahli na základe vzájomnej dohody s Francúzskom 22. októbra 1951. 9. novembra sa po oficiálnom odchode francúzskych vojsk z Kambodže stala nezávislou aj Kambodža. Onedlho po tom sa však v krajine začali zrážky medzi rôznymi frakciami povstalcov. Samostatnosť týchto krajín tak v konečnom dôsledku nebola celkom skutočná. A Francúzi naďalej udržiavali v oblasti svoje koloniálne jednotky Cudzineckej légie. Pri tom veľmi podcenili sily povstalcov a v bojoch, v rámci ktorých sa v cudzineckej légii účastnilo aj mnoho bývalých členov Waffen-SS, stavili na jednu kartu – pevnosť blízko dnešnej Laosko-Vietnamskej hranice menom Dien Bien Phu. Tu opevnili svoje najsilnejšie jednotky a plánovali na seba prilákať povstalcov a potom ich zničiť intenzívnym bombardovaním. Povstalci ale pevnosť najprv obkľúčili a potom s pomocou ťažkého delostrelectva, dodaného z Číny a ZSSR, prinútili francúzske jednotky 7. mája 1954 kapitulovať. Súčasne s tým prebehli aj rokovania medzi povstalcami a francúzskou vládou, ktoré sa uskutočnili v Ženeve. 21. júla 1954 bola vyhlásená samostatnosť Laosu, Kambodže aj Vietnamu. Vietnam v tomto delení získal akési zvláštne miesto, pretože bol rozdelený 17. rovnobežkou na severnú časť, v ktorej mala moc komunistická frakcia Viet Minhu a južnú časť, ktorej oficálnou hlavou bol až do referenda 23. októbra 1955 cisár Bao Daj. Predsedom vlády a fakticky aj hlavou nového štátu na juhu Vietnamu sa stal Ngo Dinh Diem. Moci na severe sa zatiaľ pevne chopila komunistická strana na čele s Ho Či Minom. Diem sa pokúšal viesť krajinu vlastnou cestou za podpory Spojených štátov, bez toho aby zasahoval do suverenity svojho severného suseda. Komunisti sa sprvu pokúšali zorganizovať celoštátne voľby, ktoré by krajinu zjednotili mierovou cestou. Ale po tom, čo sa na juhu žiadne voľby nekonali, rozhodli sa spojiť krajiny násilne, ale pomerne nenápadne, tým že začali podporovať ozborojené akcie komunistickej opozície, ktorá žiadala sociálnu spravodlivosť. V prevažne poľnohospodárskej krajine plnej chudobných roľníkov si komunisti získali čoskoro veľkú obľubu. Nová partizánska armáda, ktorá by bez podpory severného Vietnamu nevznikla sa nazývala Vietkong. Na to aby bolo možné tieto oddiely podporovať však museli Severovietnamci obchádzať krátku, ale dobre stráženú hranicu na 17. rovnobežke a prenikať do južného Vietnamu cez Laos a Kambodžu. V priebehu nasledujúcich 20 rokov získali tieto zásobovacie cesty spoločný názov Ho Či Minova cesta. Stroje F-105 nad Vietnamom Ako rástlo a silnelo partizánske hnutie na juhu krajiny, tak klesala podpora a dôvera juhovietnamského obyvateľstva v Diemovu Saigonskú vládu. Nespokojnosť vyvrcholila vojenským prevratom, v dôsledku ktorého bol Ngo Dinh Diem zavraždený. V tej dobe však už mali Američania v krajine 16 000 svojich vojenských poradcov, ktorí dozerali na výcvik a činnosť juhovietnamskej armády. Prezident Kennedy ako aj jeho nástupca boli naďalej pevne rozhodnutí pokračovať v pomoci južnému Vietnamu ako strategickému spojencovi v oblasti juhovýchodnej Ázie. Vojenskí analytici však vyhodnotili situáciu v krajine ako krajne kritickú a navrhli zvýšenie vojenskej pomoci ako aj priameho angažovania sa Spojených štátov do vojny. Vážne totiž hrozilo to, že bude južný Vietnam rozdrvený partizánmi. Vojna eskalovala po incidente v Tonkinskom zálive, kde boli lode Amerického námorníctva napadnuté severovietnamskými torpédovými člnmi. Americkou odpoveďou boli silné nálety na niektoré časti severného Vietnamu ako aj príchod pozemných vojsk a námornej pechoty do južného Vietnamu. Začala sa otvorená vojna medzi americkými ozbrojenými silami, ktoré v tej dobe už fakticky prevzali zodpovednosť za ochranu južného Vietnamu a severným Vietnamom podporovaných partizánov Vietkongu. Už vtedy sa prejavili prvé chyby, ktorých sa Američania dopustili, keď umožnili preriedeným jednotkám ustúpiť do Kambodže, kde boli fakticky v bezpečí, pretože Kambodža (podobne ako Laos) boli oficiálne neutrálne krajiny. Skutočnosť však bola taká, že východne oblasti Kambodže a Laosu mala plne pod kontrolou Severovietnamská armáda, ktorá ich využívala ako bezpečné nástupiská pre útoky na južný Vietnam. Prvé veľké ozbrojené stretnutie sa začalo 14. novembra 1965 v pohraničnom údolí Ia Drang. Americké jednotky tam odrazili útok severovietnamských vojsk a Vietkongu v Centrálnej vysočine a tým prakticky zabránili realizácii už rozbehnutého plánu na likvidáciu južného Vietnamu. V nasledujúcich rokoch sa v južnom Vietname rozpútala najprudšia a najväčšia vojna druhej polovice 20. storočia. Vojna eskalovala v januári roku 1968, keď Severovietnamci spolu s Vietkongom začali po celej krajine svoju poslednú zúfalú ofenzívu. Američania aj Juhovietnamci síce boli sprvu zaskočení, ale dokázali útok odraziť, čím spôsobili komunistom ďalšiu vojenskú porážku. Verejná mienka v Spojených štátoch, sa vtedy ešte viac naklonila na stranu odporcov vojny, pretože dovtedy prezentované vyhlásenia tvrdili, že Vietkong je už prakticky porazený a vojna sa čoskoro skončí. Naopak, nové správy z Vietnamu zo začiatku roka 1968 ukázali dosiaľ najtvrdšie boje, ktoré spolu s tým, že veliteľ amerických vojsk William Westmoreland žiadal ďalšie posily, vyvolali veľké rozhorčenie. 30. apríla 1969 dosiahol počet amerických vojakov vo Vietname svoj vrchol, nachádzalo sa tam 543 000 vojakov. V juhovýchodnej Ázii sa nachádzala väčšina amerických ozbrojených síl. Akékoľvek zvyšovanie počtu vojakov v oblasti by si vyžiadalo povolanie strategických záloh, čím by sa vyrovnalo niektorému z 2 predošlých svetových konfliktov. Od tohto momentu za začal počet amerických vojakov v oblasti znižovať. Verejná mienka v USA nakoniec prinútila prezidenta Nixona vydať rozkazy na úplný odchod amerických vojsk z Vietnamu. Poslední americkí vojaci priamo sa účastnici bojov opustili krajinu 29. marca 1973. V krajine zostali iba vojenskí poradcovia a inštruktori. Severný Vietnam mal naproti tomu v južnom Vietname 150 000 plne vyzbrojených vojakov. Oslabený južný Vietnam, na čele s nepopulárnou vládou a skorumpovaným aparátom, nemohol po strate podpory zo strany USA už dlhšiu dobu vzdorovať komunistickej agresii. Začiatkom roku 1975 komunistické sily vyzbrojené veľkým množstvom tankov T-54 zaútočili cez Kambodžu a Laos, rozdrvili demoralizovanú juhovietnamskú armádu a 1. mája 1975 ukončili boje dobytím Saigonu. Počas bojov v juhovýchodnej Ázii bojujúce strany použili 14 miliónov ton bômb a inej munície, ich účinok sa rovná sile 700 atómových bômb „Little boy“, aká dopadla na Hirošimu. Celkové straty na oboch stranách sa odhadujú na asi 3,5 milióna. Z toho asi 1/3 tvorili civilisti. Sovietska invázia do Afganistanu "}
{"id": "4061", "title": "Kórejská ľudovodemokratická republika", "context": "Obyvateľstvo Až 99,9% obyvateľstva Kórejskej ľudovodemokratickej republiky tvoria Kórejčania. S počtom 25 miliónov sa zaraďuje na 55. miesto na svete. S hustotou zaľudnenia 212 osôb / km² patrí k hustejšie obývaným krajinám na svete – 45. miesto. Tak ako sa menili všetky sféry povojnovej kórejskej spoločnosti, tak sa menilo aj zloženie obyvateľstva. Najväčšie mestá sú Pchjongjang (okolo 2 miliónov obyvateľov), Käsong (개성), Sinidžu (신의주), Nampcho (남포), Čchongdžin (청진), Hamhung (함흥) a Wonsan (원산). Z pohľadu náboženskej príslušnosti prevažuje budhizmus a konfucianizmus, v krajine žije aj menší počet kresťanov. Sloboda vierovyznania je garantovaná ústavou."}
{"id": "16745", "title": "Kórejská vojna", "context": "Introduction  Kórejská vojna alebo vojna v Kórei (, v Južnej Kórei tiež známa aj ako 6.25 전쟁 – v ojna 625 , v KĽDR známa ako 조국해방전쟁 – Vlastenecká oslobodzovacia vojna ) bol vojnový konflikt počas studenej vojny, ktorý sa odohral medzi Kórejskou ľudovodemokratickou republikou, bojovo podporovanou Čínou a materiálne Sovietskym zväzom a jeho satelitmi, a Kórejskou republikou, ktorá mala bojovú podporu štátov západného bloku, najmä Spojených štátov. Vojna vypukla ráno 25. júna 1950, keď severokórejské vojská prekročili 38. rovnobežku a zaútočili na Južnú Kóreu. 27. júla 1953 začalo platiť prímerie, ktoré definitívne ukončilo boje; mierová zmluva ale nebola uzavretá."}
{"id": "152550", "title": "Zoznam historických článkov/K", "context": "kó Kórea · Kórejská vojna · Kórejské meno · Kórejský vek"}
{"id": "9360", "title": "Kórea", "context": "Podnebie Klíma Kórey je mierna, rozdelená na 4 ročné obdobia. Letá sú krátke horúce a vlhké, a zimy dlhé a chladné. Možno hovoriť o monzúnovej klíme – letný monzún prináša v júni a júli obdobie dažďov. V tomto období spadne 60% ročných zrážok. V lete často prichádzajú zo strany Filipín tajfúny. Vystupujú hlavne na južnom pobreží a niekedy aj na severe. Väčšinou jeden až dva mierne a raz za dva, tri roky jeden silný. Subklímy kórejského polostrova: severná, južná, ostrova Čedžu-do, centrálna a subklíma ostrova Ullungdo. Na severe je zima viac ostrá (priemerná teplota v zime dosahuje: Pchjongjang (평양) -9 °C, Soul (서울) -4 °C, Pusan (부산) +4 °C). V zime je východné pobrežie teplejšie ako západné, pretože hory neprepúšťajú studený vzduch. Najchladnejší mesiac je január. Teploty klesajú do +2 °C na juhu a na severe do -21 °C. Najteplejší mesiac je august od +24 °C do +26 °C (výnimkou je vysočina Kema od 18 °C do 22 °C v lete). Najteplejšie je južné pobrežie kvôli vplyvom morských prúdov. Také rozdiely v klíme Kórey sú príčinou rozdielnej dĺžky trvania ročných období v rôznych častiach polostrova. Tak napríklad na severe leto trvá iba 1 mesiac a 10 dní a zima 5 mesiacov. Na druhej strane na ostrove Čedžu-do leto trvá 3,5 mesiaca a zima 2 mesiace."}
{"id": "4063", "title": "Kórejská ľudovodemokratická republika", "context": "Zdravotníctvo Severná Kórea má systém národných zdravotných služieb a zdravotného poistenia, ktoré sú ponúkané zadarmo. V roku 2001 Severná Kórea minula 3% svojho hrubého domáceho produktu na zdravotníctvo. Od roku 1950 KĽDR kládla veľký dôraz na zdravotnú starostlivosť, a medzi rokmi 1955 a 1986 sa počet nemocníc zvýšil z 285 na 2401 a počet kliník z 1020 na 5644. Taktiež sú tu nemocnice patriace k výrobným závodom a baniam. Od roku 1979 bol väčší dôraz kladený na tradičnú kórejskú medicínu, založenú na liečbe bylinkami a na akupunktúre. V 90-tych rokoch sa situácia vplyvom prírodných katastrof a ekonomických problémov zhoršila aj v zdravotníctve, ale v poslednom období sa opäť začína zlepšovať."}
{"id": "6568", "title": "Kórejská republika", "context": "Pôvod názvu krajiny Všeobecná mapa Kórejskej republiky Názov Kórea, ktorý sa používa v „západnom“ svete, sa odvodzuje od názvu stredovekého kráľovstva Korjo (고려). Do Európy ho priniesol Marco Polo zo svojich výprav do Číny. V samotnej Kórei (tak na severe ako aj na juhu) sa používa výlučne na označenie obdobia panovania dynastie Korjo (918 – 1392). V Kórejskej republike sa na označenie štátu používa názov „Hanguk“ (한국, krajina ľudu Han), jazyka „Hangugo“ (한국어, jazyk národa Han), celého polostrova „Hanbando“ (한반도, polostrov Han). Je to skrátený tvar od „Tähan minguk“ (대한민국) čo v preklade znie ako „Republika veľkého národa Han“. Tento názov sa odvodzuje od 10 rokov trvajúceho cisárstva „Tähan čeguk“ (대한제국) (1897 – 1907) a od troch kmeňov Han (Činhan – 진한, Mahan – 마한 a Pjonhan – 변한), ktoré obývali južnú časť Kórejského polostrova niekedy na začiatku nášho letopočtu."}
{"id": "9355", "title": "Kórea", "context": "Introduction  Kórea - historické územie Názov používaný v: Kórejskej republike Hanguk (한국; 韓國) Kórejskej ľudovodemokratickej republike Čoson (조선; 朝鮮) Základné informácie Počet obyvateľov 71 miliónov (17. miesto) Povrch Jazyk kórejčina Najvyššia hora Päktu-san () Najdlhšia rieka Amnok-kang () Najväčší ostrov Čedžu-do Satelitná snímka Kórejského polostrova Kórejský polostrov v noci Kórea (po kórejsky na severe Čoson ( 조선 ), na juhu Hanguk ( 한국 )) je historické územie, obývané takmer výhradne etnickými Kórejčanmi, na Kórejskom polostrove a priľahlých ostrovoch, na severe ohraničené riekami Amnok-kang (압록강, po čínsky Ja-lu) a Tuman-gang (두만강, po čínsky Tchu-men), ako aj na ostrovoch pozdĺž pobrežia. Rozloha celej Kórey je . Už na Jaltskej konferencii vo februári 1945 tri veľmoci USA, Spojené kráľovstvo a Sovietsky zväz rozdelili kedysi jednotnú Kóreu na dve časti s hranicou približne na úrovni 38. rovnobežky. Po oslobodení z japonskej okupácie 15. augusta 1945 sa tieto časti postupne premenili na dva suverénne štáty – na severe vznikla komunistická Kórejská ľudovodemokratická republika a na juhu kapitalistická Kórejská republika. Tento stav nezmenila ani krvavá kórejská vojna v rokoch 1950 až 1953. Hranicu medzi Severnou a Južnou Kóreou, ktorá je dlhá , tvorí široký pás nazývaný demilitarizovaná zóna."}
{"id": "16746", "title": "Kórejská vojna", "context": "Príčiny a historické pozadie Príčiny vzniku kórejskej vojny siahajú oveľa hlbšie do histórie. Z vonkajšieho pohľadu išlo o konflikt záujmov mocností, ktoré v druhej polovici 19. storočia obklopovali Kórejský polostrov. Išlo hlavne o Japonsko – „supernovu“ na „mocenskom hviezdnom nebi“, Čínu – veľmoc, ktorej vazalom bola Kórea po dlhé stáročia, Rusko – veľmoc neustále sa rozširujúca ďalej na východ a USA – ktoré ešte len mali zohrať dôležitú úlohu v regióne. Celé 19. storočie a hlavne jeho druhá polovica sa vo Východnej Ázii niesla v duchu veľkých spoločenských zmien. Národy ako Čína, Japonsko a Kórea boli západnými mocnosťami donútené k tomu, aby sa po stáročiach izolácie otvorili a sprístupnili. Najprv na zahraničný obchod, a neskôr aj politicky. Každý štát si chcel z „východoázijského koláča“ odhryznúť čo najväčší kus. Koncom 19. storočia práve Japonsko najviac profitovalo zo vzájomnej výmeny so Západom. Rástlo tak na sile a malo veľmocenské tendencie. Dynamika zmien vo vnútri krajiny spôsobila aj vonkajšiu rozpínavosť. Japonsko si robilo nároky na Čínu a neskôr aj na celú Áziu. Mostom k dosiahnutiu tohto cieľa mala byť Kórea. Koncom 19. storočia bolo v tomto regióne „husto“, čo nakoniec nevyhnutne vyústilo do ozbrojeného konfliktu najprv medzi Japonskom a Čínou (japonsko-čínska vojna) v rokoch 1894 – 1895 a potom aj medzi Japonskom a Ruskom (rusko-japonská vojna) v rokoch 1904 – 1905. V dôsledku prvej vojny sa Kórea vymanila spod vplyvu Číny (stala sa ľahkým sústom pre Japonsko) a v dôsledku druhej Japonsko dostalo voľnú ruku na Kórejskom polostrove a aj v Mandžusku. Japonsko najprv ovládlo zahraničnú politiku Kórei (od r. 1905) a potom aj celú Kóreu. Anexia nastala v roku 1907. To zabezpečilo pozíciu Japonska v celej Kórei na dlhých 40 rokov, hoci predtým Japonsko uvažovalo o rozdelení polostrova na dve časti podľa 38. rovnobežky, s čím Rusko nesúhlasilo."}
{"id": "599896", "title": "Old Vic", "context": "Po Consovej smrti v roku 1912 dostala divadlo do rúk jej neteri Lilian Baylisovej, ktorá sa zamerala na repertoár pozostávajúci zo Shakespearových hier. V roku 1929 bol založený herecký súbor Old Vic Company, ktorý viedol divadelný a filmový režisér John Gielgud. Baylisová taktiež dala zrekonštruovať budovu divadla Sadler's Wells a založila v nej baletnú spoločnosť. Činohra a balet sa potom striedali v oboch budovách až do roku 1935, keď sa Sadler's Wells stala definitívnym domovom baletného súboru."}
{"id": "117975", "title": "Toronto", "context": "Kultúra  Najvýznamnejšie divadlá a koncertné sály Four Seasons Centre for the Performing Arts bolo otvorené v roku 2006 ako prvé divadlo svojho druhu v Kanade špeciálne naprojektované pre potreby operných a baletných predstavení s vynikajúcou akustikou. Sídlo Canadian Opera Company. Princess of Wales Theatre je relatívne nové divadlo otvorené v roku 1993, postavené, vlastnené a prevádzkované súkromnou spoločnosťou Mirvish Productions. Royal Alexandra Theatre historická budova v architektonickom štýle beaux-arts od svojho otvorenia v roku 1907 slúžila bez prestávky ako divadlo. V roku 1980 bolo divadlo vyhlásené za národnú historickú pamiatku. Je vlastnené a prevádzkované spoločnosťou Mirvish Productions. Ed Mirvish Theatre (predtým Canon Theatre)začalo svoj život v roku 1920 ako kombinácia vaudevillu a kina a bolo súčasťou reťazca Pantages. V tom čase to bolo s 3 373 sedadlami najväčšie a najelegantnejšie kino v Kanade. Od roku 1930 fungovalo len ako kino \"The Imperial\". V roku 1973 bolo rozdelené na šesť samostatných kinosál a ako \"The Imperial 6\" sa stalo jedným z prvých multikín v Kanade. V roku 1986 bol nový majiteľ donútený ukončiť prevádzku kín, prebudoval ho opäť na divadlo s pôvodným názvom \"The Pantages\". V roku 2001 bola uzatvorená sponzorská dohoda so spoločnosťou Canon Canada a divadlo bolo premenované na \"The Canon Theatre\". Zaroveň ho začala prevádzkovať spoločnosť Mirvish Productions, ktorá ho kúpila v roku 2008. V roku 2010 skončil sponzorský vzťah s Canon Canada a David Mirvish divadlo premenoval na pamiatku svojho otca. Panasonic Theatre v roku 1919 bolo v priestoroch otvorené kino, ktoré fungovalo až do roku 1993, kedy budova prešla rekonštrukciou a vzniklo divadlo \"The New Yorker\". V roku 2004 bola budova zbúrana a ostala len predná fasáda. Na mieste bolo postavené úplne nové, moderné divadlo. ktoré otvorili v roku 2005 ako \"The Panasonic Theatre\". Od roku 2008 vlastní a prevádzkuje divadlo spoločnosť Mirvish Productions. Elgin and Winter Garden Theatre je unikátne poschodové divadlo, vlastne dve divadlá postavené nad sebou. Komplex bol otvorený v roku 1938. Elgin je noblesné divadlo s pozlátenou štukovou výzdobou a lóžami, Winter Garden o sedem poschodí vyššie je botanickou fantáziou s ručne maľovanými stenami a pripomína záhradu. Komplex bol zrekonštruovaný v rokoch 19871989 a slúži dodnes ako jedno z najúžasnejších divadelných centier Kanady. Sony Centre for the Performing Arts bolo otvorené v roku 1960 ako O Keefe Centre, neskôr Hummingbird Centre. Massey Hall bola otvorená v roku 1894 a mala 3 500 sedadiel, od renovácie v roku 1940 má 2 765 sedadiel. V roku 1970 bola vyhlásená za historickú pamiatku. Roy Thomson Hall koncertná sála bola otvorená v roku 1982 a stala sa domovskou scénou Toronto Symphonic Orchestra. V roku 2002 bola zlepšená akustika. Toronto Centre for the Arts pôvodne Ford Centre for the Performing Arts bolo otvorené v roku 1993. Sú tam tri sály: Main Stage Theatre s 1 727 sedadlami, George Weston Recital Hall má 1036 sedadiel a viacúčelové štúdio má 200 sedadiel. Molson Canadian Amphitheatre polozakrytý koncertný amfiteáter otvorený v roku 1995. Air Canada Centre športová aréna umožňuje usporiadať aj koncerty, divadelné a podobné predstavenia. Rogers Centre (pôvodne Sky Dome)športová aréna otvorená v roku 1989 umožňuje usporiadať aj hudobné koncerty. Maximálna kapacita 55 000 divákov (koncerty 10 00055 000), bejzbal 46 105 divákov (bez sedadiel v Luxury Suites), americký futbal 45 746 divákov (bez sedadiel v Luxury Suites). Aréna má unikátnu otváraciu strechu."}
{"id": "146858", "title": "Southwark (stanica metra)", "context": "Miesta záujmu  divadlá Old Vic a Young Vic Tate Modern Globe Theatre"}
{"id": "208895", "title": "Arts Club Theatre Company", "context": "Introduction Arts Club Theatre Company Arts Club Theatre Company je profesionálna divadelná spoločnosť v meste Vancouver, v Britskej Kolumbii (Kanada). Arts Club od svojho založenia v roku 1958 až do roku 1964 bol pôvodne súkromným klubom, neskôr sa zmenil na divadlo na ulici Seymour Street v downtowne. Hlavnými témami tohto divadla sú nové hry, komédie, muzikály, drámy a revue. V roku 1979 Arts Club expandoval a svoje vystúpenia robil na 450-miestnom hľadisku Granville Island Stage, nachádzajúcom sa na ostrove Granville Island. Divadlo opustilo svoje sídlo na Seymour Street v roku 1991, no v roku 1998 Arts Club prevzal činnosť Stanley Theatre (v roku 2005 premenovaného na Stanley Industrial Alliance Stage), bývalého kina."}
{"id": "146699", "title": "Young Vic", "context": "Externé odkazy  Young Vic; oficiálna stránka divadla (po anglicky) Haworth Tompkins Architects; oficiálna stránka spoločnosti, ktorá je autorom architektonického návrhu obnovy divadla Kategória:Divadlá v Spojenom kráľovstve Kategória:Lambeth"}
{"id": "146696", "title": "Young Vic", "context": "Introduction Vstup do divadla. Young Vic je divadlo nachádzajúce sa v Londýne, južne od stanice Waterloo, na rohu ulíc The Cut a Blackfriars Road, v mestskom obvode Lamebeth. Young Vic sa zameriava prevažne na inscenovanie hier mladých autorov, pričom dáva príležitosti mladým hercom a režisérom."}
{"id": "119537", "title": "Old Vic", "context": "História divadla Divadlo bolo založené v roku 1818 hercom Williamom Barrymoreom pod názvom Royal Coburg Theatre. V roku 1833 bolo divadlo premenované na počesť dedičky trónu, princezne Viktórii a nieslo názov Royal Victorian Theatre. V roku 1880 divadlo premenovala jeho vlastníčka Emma Consová na Royal Victoria Hall And Coffee Tavern. Už v tejto dobe sa divadlu v hovorovej reči hovorilo Old Vic. Po Consovej smrti v roku 1912 dostala divadlo do rúk jej neteri Lilian Baylisovej, ktorá sa zamerala na repertoár pozostávajúci zo Shakespearových hier. V roku 1929 bol založený herecký súbor Old Vic Company , ktorý viedol divadelný a filmový režisér John Gielgud. Baylisová taktiež dala zrekonštruovať budovu divadla Sadler s Wells a založila v nej baletnú spoločnosť. Činohra a balet sa potom striedali v oboch budovách až do roku 1935, keď sa Sadler s Wells stala definitívnym domovom baletného súboru. Počas druhej svetovej vojny bola budova divadla poškodená nemeckým bombardovaním Londýna. Súbor počas rokov 1940–1943 pohostinsky hral po celej krajne. V roku 1944 bol súbor obnovený, a Laurence Olivier a Ralph Richardson sa stali jeho hlavnými hviezdami. Do svojej pôvodnej budovy sa herci presťahovali až v roku 1950 po dokončení rekonštrukčných prác. V roku 1963 bol súbor rozpustený, pričom vznikol Súbor Národného divadla, ktorý naďalej hral v divadle Old Vic až do roku 1976, keď bol dokončený komplex Kráľovského národného divadla na brehu Temže. Súboor Národného divadla viedol Laurence Olivier až do roku 1974. Počas 80. rokov bolo divadlo výrazne zrekonštruované vďaka kanadskému podnikateľovi a filantropovi Edovi Mirvishovi. V súčasnosti je divadlo vo vlastníctve The Old Vic Theatre Trust 2000 a zameriava sa na inscenovanie hier klasických i súčasných. Od roku 2004 je umeleckým riaditeľom divadla americký herec Kevin Spacey."}
{"id": "562448", "title": "Canadian Opera Company", "context": "Dejiny V roku 1946 bola založená Royal Conservatory Opera School. Z nej sa vyvinul súbor Opera Festival Company, ktorý fungoval pod Opera Festival Association. Názov Canadian Opera Company sa začal používať v roku 1958. Zo začiatku spolupracovala s Toronto Symphony. Od roku 1960 sa spoločnosť volala Canandian Opera Association. Od roku 1977 sa súbor oficiálne volá Candian Opera Company. V júni 2006 spoločnosť otvorila novú divadelnú budovu Four Seasons Centre. V roku 2020 musel súbor zrušiť časť svojej sezóny kvôli COVID-19."}
{"id": "293265", "title": "John Lithgow", "context": "Divadlo  1973: The Changing Room (Tony Award – Best Featured Actor in a Play) 1985: Requiem for a Heavyweight (Tony nominácie – Best Actor in a Play) 2002: Sweet Smell of Success (Tony Award – Best Actor in a Musical) 2005: Dirty Rotten Scoundrels (Tony nominácie – Best Actor in a Musical)"}
{"id": "545715", "title": "Raphaël Lenglet", "context": "Divadlo  2007 Les Couteaux dans le dos 2008 Open Bed "}
{"id": "467334", "title": "Folies Bergère", "context": "Dejiny Budova bola postavená ako operný dom a otvorená 2. mája 1869 pod názvom Treviso Folies . Dňa 13. septembra 1872 získala svoj dnešný názov. V roku 1886 riaditeľ Édouard Marchand predstavil v kabarete nový druh predstavení – varieté, ktoré malo veľký úspech. Jeho nástupca Paul Derval pokračoval v predstaveniach založených na efektných kostýmoch, dekoráciách, tanci a speve. Ako hlboko poverčivý rozhodol, že všetky názvy revue musia mať vždy 13 písmen a obsahovať slovo folie v jednotnom alebo množnom čísle. V roku 1926 priviedol do Folies Bergère z New Yorku tanečnicu Josephine Baker, ktorá mala veľký úspech. Paul Derval viedol divadlo až do svojej smrti v roku 1966. V roku 1993 divadlo zmenilo koncepciu a od tej doby sa zameriava na muzikály a koncerty. V sezóne 2006/2007 malo veľký úspech naštudovanie muzikálu Kabaret , ktoré malo cez 450 repríz a viac než 350 000 divákov a získalo šesť nominácií na divadelnú cenu Molières ."}
{"id": "119536", "title": "Old Vic", "context": "Introduction Budova divadla Old Vic. Schodisko. Old Vic je divadlo nachádzajúce sa v Londýne, južne od stanice Waterloo, na rohu ulíc The Cut a Waterloo Road. To isté meno niesol aj herecký súbor, z ktorého neskôr v roku 1963 vznikol Súbor Národného divadla."}
{"id": "146697", "title": "Young Vic", "context": "História divadla Meno divadla je odvodené od mena jeho „staršieho brata“ – divadla Old Vic, ktoré sa nachádza na druhom konci The Cut. Old Vic je jedným z najoslavovanejších londýnskych divadiel, pričom v 60. a 70. rokoch bolo domovom súboru Royal National Theatre. Krátko po druhej svetovej vojne vznikla „Young Vic Company“ ako isté pokračovanie Old Vic Theatre Schoool. Zámerom Young Vic Company bolo inscenovať hry divadelnej klasiky, pričom cieľovou diváckou skupinou boli mladí ľudia vo veku od deväť do pätnásť rokov. Súbor bol neskôr rozpustený, ale v roku 1970 ho obnovili s novým zámerom. Laurence Olivier, vtedajší riaditeľ Národného divadla, povedal: „Chceme vytvárať hry pre mladé publikum, experimentálne tvorivé dielne pre autorov, hercov, režisérov, a producentov.“ Cieľom Young Vic bolo vytvoriť dostupné divadlo, ktoré ponúkalo kvalitné produkcie za nízke ceny a v neformálnom prostredí. Divadlo sa snažilo upútať mladé publikum, avšak nezameriavalo sa nevyhnutne na deti. Budova divadla bola postavená na mieste bývalého mäsiarstva a domov, ktoré boli zničené počas nemeckého bombardovania. Pozostatky kachličkovej dekorácie z mäsiarskeho obchodu je vidno ešte i dnes v pokladni divadla na prízemí budovy. Pôvodná budova bola zamýšľaná iba na päť rokov, no nakoniec ostala natrvalo. Hľadisko hlavného hracieho priestoru má kapacitu približne 500 divákov, pričom celkový počet závisí od konfigurácie javiska. Okrem hlavného hracieho priestoru má divadl ešte dve štúdia nazvané The Maria a The Clare . Diváci sedia na neočíslovaných miestach, na laviciach bez opierok. Takéto sedenie pomohlo k vytvoreniu beztriednej, neformálnej spoločnosti. S divadom Young Vic spolupracovali mnohí známi herci, ako napr. Vanessa Redgrave, Helen Mirrenová, Judi Denchová, Timothy Dalton, Ian McKellen, Willard White, Clive Owen, a Jude Law."}
{"id": "491458", "title": "Grant Gustin", "context": "Divadelné hry Rok Názov Rola Poznámky 2010 – 2011 West Side Story Baby John Broadway Revival turné"}
{"id": "507011", "title": "Michael Malarkey", "context": "Divadlo  2009: Inches Apart ako Lee (Theatre 503, London – Winner of Theatre 503/Old Vic New Voices Award) 2010: Spring Storm ako Arthur (The National Theatre, London) 2010: Beyond the Horizon ako Robert (The National Theatre, London) 2011: Million Dollar Quartet (musical) ako Elvis Presley (Original London Company – Noël Coward Theatre, West End) 2012: The Intervention ako Jed (Assembly Rooms, Edinburgh) 2012: The Great Gatsby ako Jay Gatsby (Wilton s Music Hall, London)"}
{"id": "297799", "title": "Cuba Gooding, Jr.", "context": "Filmografia Rok Titul Rola Poznámky 1988 Cesta do Ameriky zákazník v holičstve 1989 Spievanie Stanley 1991 Boyz n the Hood Tré Styles 1992 Gladiátor Abraham Lincoln Haines Zopár správnych chlapov Cpl. Carl Hammaker 1993 Daybreak Torch (Stephen Tolkin) Rozsudok noci Mike Peterson 1994 Bleskový Jack Ben Doyle 1995 Smrtiaca epidémia Maj. Salt Nominácia – NAACP Image Award for Outstanding Supporting Actor in a Motion Picture Letci z Tuskegee Billy Roberts Nominácia – NAACP Image Award for Outstanding Actor in a Television Movie, Mini-Series or Dramatic Special Stratený Izaiáš Eddie Hughes 1996 Jerry Maguire Rod Tidwell Academy Award za najlepšieho herca vo vedľajšej úloheAmerican Comedy Award for Funniest Supporting Actor in a Motion PictureBlockbuster Entertainment Award for Favorite Supporting Actor – Comedy/RomanceBroadcast Film Critics Association Award for Best Supporting ActorChicago Film Critics Association Award for Best Supporting ActorSatellite Award for Best Supporting Actor - Motion PictureScreen Actors Guild Award for Outstanding Performance by a Male Actor in a Supporting RoleNominácia – Zlatý glóbus za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úloheNominácia – Image Award for Outstanding Lead Actor in a Motion Picture 1997 Tak dobre ako sa len dá Frank Sachs Nominácia – Satellite Award for Best Supporting Actor - Motion Picture Za hranicou zákona predavač v obchode s liehovinami 1998 Ako prichádzajú sny Albert Lewis Blockbuster Entertainment Award for Favorite Supporting Actor – Drama/RomanceNominácia – NAACP Image Award for Outstanding Supporting Actor in a Motion Picture 1999 Inštinkt Theo Caulder Napíš si svoju smrť Lawson Russel Producent Derek Broes Chill Factor Arlo 2000 Ten najlepší BM2/Chief/Senior Chief Carl Brashear Nominácia – BET Award for Best ActorNominated – Black Reel Award: Best ActorNominácia – NAACP Image Award for Outstanding Actor in a Motion Picture 2001 Pearl Harbor lodný majster Doris Miller Miliónový závod Owen Templeton Zoolander Sám seba Tiene minulosti Draven 2002 Snežní psi Theodore \"Ted\" Brooks 2003 Plnou parou vzad! Jerry Robinson Nominácia – Razzie Award for Worst Actor Pokušenie Darrin Hill Radio James Robert \"Radio\" Kennedy Carnie Award for best CastNAACP Image Award for Outstanding Actor in a Motion PictureNominácia – Razzie Award for Worst Actor 2004 U nás na farme kôň Buck voice-over 2005 Špina Salim Adel Tieň zabijaka Mikey Nominácia – Black Movie Award for Best Actor 2006 Koniec hry Alex Thomas Direct-to-DVD Lightfield s Home Videos 2007 Norbit Deion Hughes Nominácia – Razzie Award for Worst Actor Bláznivý tábor Charlie Hinton What Love Is Tom Americký gangster Nicky Barnes Nominácia – Screen Actors Guild Award for Outstanding Performance by a Cast in a Motion Picture The Land Before Time XIII: Wisdom of Friends Beipiaosaurus Loofah voice-over () 2008 Hľadá sa hrdina Liam Case Direct-to-DVD Harold Cromer Krvavá hranica Michael Dixon Direct-to-DVD Armáda jedného David Wolfe 2009 Zlaté ruky: Príbeh Bena Carsona Ben Carson TV filmNAACP Image Award for Outstanding Actor in a Television Movie, Mini-Series or Dramatic SpecialNominácia – Screen Actors Guild Award for Outstanding Performance by a Male Actor in a Miniseries or Television Movie Lži a ilúzie Isaac Direct-to-DVD Diablova hrobka Mack Neodvratná pomsta Joshua Reset Luke Gibson 2011 Tikot hodín Lewis Hicks Obeť Detektív John Hebron Zoznam smrti Jonas Arbor 2012 Červené chvosty Major Emanuelle Stance post-produkcia"}
{"id": "185494", "title": "Komediálna dráma", "context": "História Divadlo Tradičné divadlo bolo vo svojich skorých časoch rozdelené na komédiu a tragédiu. Podľa týchto pomenovaní sa primárne určovalo, či bude mať príbeh šťastný koniec. Výraz dráma sa používal na označenie všetkých divadelných hier. Začiatkom 19. storočia, keď divadelní spisovatelia začali písať „jemnejšie“ hry, ktoré sa nekončili mnohonásobnými úmrtiami, výraz dráma za začal používať na definovanie hier, ktoré mali oproti komédiám vážnejšie témy, pričom komédie zostali veselé a väčšinou so šťastným koncom. Odvtedy tieto termíny zostali viac-menej relatívne. Skorá televízia Príchod rádio drámy, kina a čiastočne televízie vytvoril väčší tlak na trh na presnejšie definovanie produktu ako komédie alebo drámy. Hoci v živom divadle sa rozdiel stával čím ďalej tým menej významným, v masmédiách sa komédia a dráma jasne rozdeľovala. Hlavne od komédií sa očakávalo, že si udržia ľahký tón a nebudú apelovať na diváka vážnym obsahom. Začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia televízne spoločnosti prijali univerzálne praktiky uvádzania polhodinu trvajúcich \"komediálnych\" seriálov a celú hodinu trvajúcich \"drám\". Polhodinu trvajúce seriály sa často obmedzovali na situačné komédie, alebo rodinné komédie a obyčajne sa vysielali so živým alebo umelým smiechom v pozadí. Hodinu trvajúce drámy zahŕňali žánre ako policajné a detektívne seriály, westerny, sci-fi a neskôr aj v prime time vysielajúcich seriálov s označením soap opera. Okolo roku 1969 sa v USA začali vysielať polhodinové seriály s účelovým striedaním medzi komédiou a drámou a vysielali sa bez smiechu v pozadí. V tom čase boli známe ako komediálne drámy . V USA medzi najznámejšie patril seriál Room 222. U nás sa vysielal napríklad seriál M.A.S.H.. Tieto skoré experimenty ovplyvnili televíznu komédiu a neskoršie seriály (hlavne rodinné sitkomy, ktoré často zahŕňali dramatické vsuvky a rozoberali vážnejšie témy."}
{"id": "599898", "title": "Srebrenický masaker", "context": "\nSrebrenický masaker je označenie masových popráv približne 8372 bosnianskych Moslimov, hlavne mužov a chlapcov okolo mesta Srebrenica v Bosne a Hercegovine, ktorý sa odohral v júli 1995 počas vojny v Bosne. Masaker je považovaný za najbrutálnejší vojnový zločin na území Európy od konca druhej svetovej vojny. Masové vraždy vykonávali vojská Republiky Srbskej (VRS) pod vedením generála Ratka Mladića. Na masakroch sa podieľala aj polovojenská jednotka Srbského ministerstva obrany a niekoľko stoviek ruských a gréckych dobrovoľníkov."}
{"id": "44481", "title": "Tretia vojna v Perzskom zálive", "context": "Názory vo svete Po vojne došlo k výraznému zosilneniu antiamerikanizmu po celom svete, najviac na Blízkom východe. Názory v USA Verejná mienka v USA sa postupne s narastajúcim odporom rebelov odkláňala od toho, či prezident Bush zvláda situáciu v Iraku. Ďalšie vyšetrovania po vojne ukázali, že Saddám Hussajn nevlastnil ZHN, ktoré by mohli ohroziť USA. Medzi závermi však boli aj údaje o tom, že Husajnova vláda sa aktívne snažila získať technológie, ktoré by umožnili Iraku produkovať ZHN hneď po uvoľnení sankcií OSN. Medzi závery patrilo aj to, že Saddám mal k dispozícii aj strely s väčším doletom ako povoľovali sankcie. Bush neskôr bránil svoje rozhodnutie ísť do vojny tvrdením: „ Svet je dnes bezpečnejší. “ Vznikli aj ďalšie otázky – najmä, či informácie pochádzajúce od tajných služieb spred vojny neboli zaujaté alebo upravované, keďže ZHN sa po vojne nenašli. Podľa oficiálneho vyšetrovania vedeného v USA vláda nezasahovala do činnosti tajnej služby. K rovnakému záveru dospela aj komisia v Spojenom kráľovstve. Niektorí analytici hodnotia toto zlyhanie ako prehnanú snahu tajných služieb po tom, čo nedokázali zabrániť útokom z 11. septembra 2001. Medzi ďalšie otázky patrili vzťahy s Európou, úloha a funkcie OSN, a vplyv vojny na okolité krajiny: Irán, Sýriu, Libanon a Turecko. Názory v Európe Protivojnový pochod v Londýne v roku 2005 Názory na Slovensku Pred začiatkom vojny sa na Slovensku uskutočnilo niekoľko protivojnových pochodov, ktorých rozsah však bol neporovnateľný s inými v európskych metropolách. Na protivojnových pochodoch sa zvyčajne zúčastnilo len pár desiatok až stoviek ľudí. Napriek tomu, podľa prieskumov verejnej mienky, slovenská verejnosť vojnu odmietala: výrazná väčšina populácie ju považovala za nesprávnu."}
{"id": "18623", "title": "Apríl 2005", "context": "[[14. apríl]]  Iracké krídlo teroristickej siete al-Káida sa prihlásilo k zodpovednosti za dva dnešné výbuchy v autách v blízkosti irackého ministerstva vnútra v centre Bagdadu. O život pri nich prišlo najmenej 15 ľudí. SME Juhoslovanský exprezident Slobodan Miloševič chce požiadať o udelenie viac času na obhajobu v procese pred haagskym tribunálom OSN. SME"}
{"id": "557393", "title": "Masakra", "context": "Introduction Masaker židovských civilistov nacistami pri meste Ivanhorod, Čerkaská oblasť, dnešná Ukrajina. Masakra alebo masaker je hromadné zabíjanie, vraždenie, ktorého obeťou môžu byť ako neozbrojení vojaci (spravidla vojnoví zajatci), tak aj civilné obyvateľstvo (muži, ženy aj deti, chorí, alebo starí ktorí sa nemôžu brániť). Dochádza k nim obvykle pri vojnách, vzburách, štátnych prevratoch a pod. Príkladom masakru vojnových zajatcov sú napríklad Katynský masaker alebo Malmédsky masaker. Jedným z najväčších doložených masakrov v novodobých dejinách je masaker civilného obyvateľstva v Babom Jare. Na Slovensku takými boli napríklad masaker v Kremničke, masaker v Nemeckej alebo masaker v Kľakovskej doline."}
{"id": "454176", "title": "Srebrenický masaker", "context": "Introduction Pamätník s menami obetí masakru. Srebrenický masaker - Srebrenicka genocída je označenie masových popráv približne 8372 bosnianskych Moslimov, hlavne mužov a chlapcov okolo mesta Srebrenica v Bosne a Hercegovine, ktorý sa odohral v júli 1995 počas vojny v Bosne. Masaker je považovaný za najbrutálnejší vojnový zločin na území Európy od konca druhej svetovej vojny. Masové vraždy vykonávali vojská Republiky Srbskej (VRS) pod vedením generála Ratka Mladića. Na masakroch sa podieľala aj polovojenská jednotka Srbského ministerstva obrany a niekoľko stoviek ruských a gréckych dobrovoľníkov. Srebrenica bola pôvodne miestom, ktorému sa na jar 1992 vyhla srbská ofenzíva. Po obnovení bojov v roku 1993 bola oblasť vyhlásená rezolúciou Spojených národov č. 819 za bezpečnú zónu, čo malo za následok, že do oblasti sa dostalo asi 40 000 moslimských utečencov. V meste sa nachádzal kontingent 600 holandských vojakov UNPROFOR. Bosnianski moslimovia v oblasti v tomto období uskutočnili viacero masakrov miestnych Srbov. S blížiacim sa koncom vojny 6. júla 1995 začali Vojská republiky Srbskej pod vedením Ratka Mladića ofenzívu s cieľom vyhnať bosnianskych moslimov z enklávy. 11. júla sa im podarilo prekonať obranu 28. divízie bosnianskej armády a mesto obsadili. Časť jednotiek 28. divízie ustúpila, zvyšok padol do zajatia. Približne 15 000 moslimských mužov sa pokúsilo uniknúť z obkľúčenia smerom k bosnianskym silám pri Tuzle. Niekoľko tisíc z nich však bolo chytených, zaistených a v priebehu týždňa popravených. Asi 25 000 bosnianskych moslimov sa uchýlilo do tábora UNPROFOR v obci Potočary asi od Srebrenice. V tábore, ktorý nebol uspôsobený pre tak veľké množstvo ľudí však panovali zlé podmienky. Veliteľ holandskej jednotky plukovník T. Karremans vyjednával 11. júla s veliteľom Vojsk republiky Srbskej Mladićom, aby bolo o civilistov postarané. Mladić žiadal od Holanďanov vydanie všetkých príslušníkov 28. divízie s cieľom zistiť, či sa nepodieľali na predošlých zločinoch voči Srbom. Srbské jednotky následne 12. júla 1995 ráno vstúpili do holandského tábora a začali oddeľovať ženy a deti od mužov vo veku 15 – 70 rokov. Z utečencov držaných na rôznych miestach vybrali mužov a chlapcov, ženy a deti nechali nastúpiť do autobusov a transportovali ich na Bosniakmi držané územie pri Tuzle. Mladić sa medzitým objavil s televíznym štábom a dôstojníkmi medzi civilistami, kde rozdával deťom sladkosti a sľuboval civilistom skorý odchod. V tejto chvíli však už dochádzalo k vyberaniu mužov z davu a ich vraždám ale aj viacerým znásilneniam žien, o čom sa čoskoro dozvedeli aj internovaní civilisti. V okolí bolo počuť streľbu a viacerí civilisti boli tak vydesení, že spáchali samovraždu obesením. O jednaní srbských jednotiek vedeli aj príslušníci holandských mierových síl, aj napriek tomu vedome vydali 13. júla do rúk Srbom 239 mužov vojenského veku. K vraždám dochádzalo v komplexe zinkovne a pri tzv. bielom dome v Potočaroch. Kým 23 000 žien a detí bolo z okolia Srebrenice deportovaných, približne 2000 mužov bolo odvezených a popravených. Unikajúci civilisti mali k Tuzle . Do 4. augusta sa tam dostalo 3175 mužov. 2628 mužov v tej dobe s istotou padlo. O zvyšných 8300 až 9722 mužoch sa predpokladá, že sa stali obeťami masakier a prepadov."}
{"id": "162246", "title": "Zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny", "context": "Zločiny proti ľudskosti a holokaust  Zločiny proti Židom Súbor:Bones of anti-Nazi German women still are in the crematoriums in the German concentration camp at Weimar, Germany.jpg|náhľad|Pozostatky mŕtvych väzňov tábora Ravensbrück pri Weimare, ktoré už nemal kto vybrať z pecí. Židia predstavovali v očiach nacistov nebezpečné živly, ktoré hodlali vyradiť zo spoločnosti a zlikvidovať. Po konferencii vo Wannsee, kde sa nacistickí predstavitelia dohodli na „konečnom riešenií židovskej otázky“, čo v praxi prestavovalo fyzickú likvidáciu židovského obyvateľstva. Židia boli vraždení jednak v nacistických koncentračných táboroch, prípadne počas ťaženia v Sovietskom zväze boli hromadne popravovaní. Medzi najznámejšie masakre patrí masaker v Babom Jare, kde špeciálne jednotky SS (Einsatzgruppen) medzi 29. a 30. septembrom 1941 postrieľali viac než 33 000 kyjevských Židov. Celkom tam však bolo povraždených a v zlikvidovaných najmenej 100 tisíc (podľa niektorých zdrojov až 200 tisíc) sovietskych občanov. Masaker v Babom Jare bola jedna z najväčších a najbrutálnejších masových vrážd vôbec. Holokaust spoločne s likvidáciou Rómov (porraimos) a ďalších etník v nacistických vyhladzovacích táboroch patrí medzi najbrutálnejšie a najstrašnejšie zločiny proti ľudskosti v celých dejinách, keďže na ich realizáciu boli použité všetky dostupné hmotné prostriedky, ktoré nacistom vtedajšia veda poskytovala. Zločiny proti slovanskému obyvateľstvu Obesení muži podozriví z účasti na partizánskom hnutí, Rusko rok 1943. Na teror namierený proti Slovanom doplatili veľmi kruto takmer všetky slovanské národy, najhoršie dopadli Poliaci, ktorí boli okupovaní najdlhšie, ďalej tiež (nielen slovanské) obyvateľstvo ZSSR (predovšetkým Bielorusi a obyvatelia niektorých regiónov Ruska a Ukrajiny) a podobne i národy Juhoslávie, najmä Srbi, a tiež Česi. V niektorých krajinách nacisti viedli natoľko tvrdú a bezohľadnú politiku, že si ich prítomnosť vyžiadala tisíce mŕtvych hladom, či v dôsledku ďalších vojnových útrap. V prípade ZSSR dokonca nemecké velenie vydalo rozkaz, ktorý dovoľoval príslušníkom nemeckej brannej moci prakticky čokoľvek, pričom tí nesmeli byť za činy proti civilnému obyvateľstvu braní na zodpovednosť. Nemecká armáda a hlavne oddiely Waffen SS používali civilistov ako cvičné ciele pri cvičeniach, často dochádzalo k hromadným popravám, či vraždeniu civilného obyvateľstva, znásilňovaniu a zneužívaniu žien k nútenej prostitúcii. Obzvlášť brutálne bolo konanie v partizánskych oblastiach, kde boli systematicky vyhladené celé dediny a ich obyvateľstvo povraždené, hlavne v Bielorusku. Tieto zločiny mali za následok, že napriek tomu, že v niektorých oblastiach Sovietskeho zväzu ľudia v roku 1941 vítali Nemcov ako osloboditeľov od Stalinovej krutovlády, po negatívnych skúsenostiach s nemeckou nadvládou a terorom sa mienka do veľkej miery obrátila. V Sovietskom zväze sa v nemeckom tyle rozhorela partizánska vojna nebývalých rozmerov. Tisíce ľudí toto hnutie podporovali materiálne alebo v ňom priamo bojovali. Zločiny proti Rómom Rómovia patrili spoločne so Židmi do „1. kategórie“ podľudí, s ktorými sa mala Tretia ríša bez milosti vysporiadať. Rómovia boli sústredení do zvláštnych rómskych pracovných táborov, odkiaľ boli neskôr prevážaní do koncentračných táborov. Likvidácia Rómov je tiež označovaná ako porraimos. Pokusy na ľuďoch V koncentračných táboroch boli na ľuďoch uskutočňované obludné pokusy. Išlo jednak o pokusy vychádzajúce z nacistickej rasové teórie (skúmanie rozdielov medzi rasami, dedičnosť, genetika, testy s dvojčatami, sterilizácia duševne postihnutých aj úplne zdravých ľudí a iné). Ďalšími pokusmi bol napríklad výskum vplyvu rýchlych zmien tlaku na ľudský organizmus, pokusy s podchladzovaním a opätovným zahrievaním ľudského tela, pokusy s hojením rán (sypanie rôznych látok do otvorených rán), pokusy s rôznymi očkovacími látkami, drogami na zvýšenie výkonnosti či výdrže, pokusy s šírením infekčných chorôb, amputácie a podobne. Boli zaznamenané aj prípady únosu detí za cieľom násilného odberu krvi pre potreby vojenských nemocníc (napr. v Taganrogu). Tresty smrti Menej závažné činy, ako napríklad opustenie pracoviska, čítanie alebo rozširovanie letákov, počúvanie nepriateľského rozhlasu, zdržovanie sa na verejných priestranstvách mimo stanovenú dobu, predaj a kúpa tovaru mimo stanovený systém a podobne často trestali najvyššími trestami. Totálne nasadenie Totálne nasadenie bola forma nútených prác, ktorá sa pôvodne vyvinula z dobrovoľných náborov pracujúcich do Nemecka, ale po mobilizácii ďalších Nemcov do armády sa zmenila na fakticky nedobrovoľnú prácu, ktorej predchádzala často násilná deportácia do Nemecka, kde museli ľudia vykonávať prácu, ktorú predtým vykonávali muži, ktorí odišli bojovať. Totálne nasadenie sa týkalo jednak bežných prác v priemysle a poľnohospodárstve, tak aj otrockých prác, kde dochádzalo k vysokému počtu úmrtí. Počet ľudí, odvlečených na nútené práce sa odhaduje na 13,5 miliónov. Len v roku 1942 bolo do Nemecka násilne deportovaných na práce 2 milióny ľudí zo Sovietskeho zväzu a 940 000 z Poľska. Z českých zemí bolo za celú vojnu totálne nasadených okolo 640 tisíc osôb."}
{"id": "286501", "title": "Ukameňovanie", "context": "Krajiny, kde sa používa poprava ukameňovaním  Irán Jemen Nigéria (len v niektorých štátoch) Pakistan Saudská Arábia Spojené arabské emiráty Sudán"}
{"id": "125089", "title": "Vojna v Bosne a Hercegovine", "context": "Samotná vojna Vojna medzi troma bojujúcimi stranami bola najchaotickejšia a najkrvavejšia vojna v Európe po druhej svetovej vojne, počas ktorej bolo prijaté veľké množstvo rôznych dohôd o zastavení paľby, či nastolení mieru, no poväčšine tieto dohody slúžili len na to, aby boli porušené. Mierové snahy OSN boli viac-menej neúspešné. V júni 1992 sa úloha UNPROFORU, ktorý bol pôvodne poslaný do Chorvátska, rozšírila až do Bosny a Hercegoviny, presnejšie ochrániť medzinárodné letisko v Sarajeve, aby tu mohli pristávať lietadlá OSN s humanitárnou pomocou. Už v septembri toho roku sa úloha UNPROFORU opäť rozšírila na ochranu civilného obyvateľstva a bráneniu vzájomným popravám. Srbi boli stále v prevahe, pretože mali lepšie zbrane a viacej ľudí v armáde. Začala sa krutá občianska vojna a Srbi začali s genocídou bosniackeho obyvateľstva. Išlo o masové plánované popravy Bosniakov, ktoré boli do konca vojny v roku 1995 tabu. Najkrvavejšia a najhrozivejšia masová poprava sa konala v júli 1995 v Srebrenici, kde bolo zavraždených vyše 8000 bosnianskych mužov , pričom pochovaných je dosiaľ 3213 . Tribunál pre bývalú Juhosláviu v Haagu označil ako genocídu len Srebrenickú tragédiu – voči čomu dodnes protestujú Chorváti a Bosniaci v Bosne. Obliehanie Sarajeva Ďalšou známou tragédiou bolo obliehanie Sarajeva. Srbské vojsko sa vydalo, predpokladajúc, že Bosniacka armáda má hlavné stanovisko v Sarajeve, do hôr obklopujúcich toto mesto. Srbi tak chceli zabrániť postupnému rozmiestňovaniu bosniackych jednotiek po Bosne a Hercegovine. Armáda obsadila všetky tri hlavné prístupové ťahy do Sarajeva a propagáciou podnecovala Srbskú zložku obyvateľstva, aby terorizovala nesrbských spoluobčanov. 2. mája 1992 sa vojská bosniackych Srbov dostali do Sarajeva, pričom ovládli niekoľko predmestí. Začala sa likvidácia nesrbského obyvateľstva a generálny štrajk. Štatistiky hovoria, že pri blokáde Sarajeva zahynulo 12 000 obyvateľov. Zlyhanie Vance-Owenovho plánu Začiatok roka 1994 To najhoršie, a to krvavý ozbrojený konflikt, začalo o rok neskôr, po zlyhaní tzv. Vance-Owenovho mierového plánu (1993). Jeho prioritou malo byť rozdelenie Bosny a Hercegoviny na 10 provincií (3x3) ovládaných majoritnými etnikami a hlavné mesto Sarajevo, pričom jeho okolie by bolo ovládané najprv UNPROFOR-om a neskôr troma etnikami súčasne. Bosniacki Chorváti a Bosniaci spolu zdieľali až 30% územia, ktoré sa zmenilo na krvavý kotol. Vytvorilo sa veľké množstvo enkláv, čo spôsobilo krvavejšiu vojnu. 8. februára 1994 bola do konfliktu zatiahnutá aj samotná Severoatlantická Aliancia, ktorá zostrelila srbské lietadlo letiace nad centrálnou Bosnou, územím, ktoré bolo UNPROFOROM označené ako „bezletová zóna“. Zaujímavosťou je azda to, že to bol úplne prvý vojenský zásah NATO od jeho vzniku v roku 1949. Washingtonská mierová dohoda V marci 1994 sa bosniacki Chorváti a Bosniaci spojili a podpísali tzv. Washingtonskú mierovú dohodu a vytvorili spoločný štátny útvar (existujúci dodnes so štatútom zväzovej republiky) Federácia Bosny a Hercegoviny. Bol to jeden z najväčších prevratov v tejto vojne, pretože sa počet bojujúcich strán zredukoval na dve. Srebrenický masaker September 1994 Napriek pozitívnym krokom vpred, sa schyľovalo k najväčšiemu masovému zabíjaniu v histórii Európy od čias druhej svetovej vojny – k srebrenickému masakru. Mesto Srebrenica – obývané prevažne Bosniakmi – sa bohužiaľ nachádzalo v srbskej časti Bosny a Hercegoviny (ako enkláva) a z toho dôvodu bolo OSN rezolúciou č.819 zo 16. apríla 1993 vyhlásené za „bezpečnú zónu“. Vo februári 1994 začala misia Holandskej armády Dutchbat I, II a nakoniec III. Úlohou bolo zabrániť stretom srbskej a bosnianskej armády, poskytnúť humanitárnu pomoc a bezpečné prístrešie utečencom a sledovať aktivity znepriatelených strán. Tu prítomné bezpečnostné zložky chránili bosnianske obyvateľstvo pred možným srbským vyhladením. Pravdepodobne kvôli zanedbaniu problému a nepripravenosti vojakov UNPROFOR, sa Srbom podarilo napadnúť toto mesto a pred zrakmi rodinných príslušníkov popraviť 8000 mužov a chlapcov. Koniec vojny a Daytonská dohoda Vojna však pokračovala ďalej a zatiaľ čo sa Chorváti (v Chorvátsku) snažili získať späť Srbskú Krajinu, Bosniansko-chorvátske spojenectvo začínalo vojensky získavať západnú časť Bosny a Hercegoviny. V tomto momente (august 1995) prinútilo medzinárodné spoločenstvo Miloševiča, Tuđmana a Izetbegoviča zastaviť vojnu a začať rokovať. Nakoniec vojna skončila podpísaním tzv. Daytonskej mierovej zmluvy 21. novembra 1995 v americkom meste Dayton (konečná verzia, ktorá zahŕňala aj riešenie situácie v Bosne a Hercegovine bola podpísaná 14. decembra 1995 v Paríži)."}
{"id": "542751", "title": "Arménska genocída", "context": "Operácia Nemesis Nemožnosť dovolať sa spravodlivosti na medzinárodnej úrovni pre vinníkov masakry arménskeho a poťažmo kresťanského obyvateľstva zapríčinila vznik rôznych skupín volajúcich po spravodlivosti v rámci arménskych možností. Na základe týchto okolností tak vznikol po skončení prvej svetovej vojny arménsky plán uskutočniť odvetnú akciu, ktorá získala názov Nemesis. V rámci operácie Nemesis boli hlavní strojcovia genocídy za svoj podiel postupne likvidovaní prostredníctvom série atentátov."}
{"id": "47247", "title": "Murad II.", "context": "Pozri aj Vojny Murada II. Kategória:Narodenia v 1404 Kategória:Úmrtia v 1451 Kategória:Osmanskí sultáni Kategória:Panovníci, ktorí abdikovali"}
{"id": "125086", "title": "Vojna v Bosne a Hercegovine", "context": "Predohra konfliktu Napriek spomínaným faktom žili obyvatelia Bosny a Hercegoviny pokojný život od vzniku Juhoslávie až do konca studenej vojny. Navzájom sa medzi sebou sobášili a vedľa seba existovali. Veci sa začali komplikovať po roku 1990, keď vojna v susednom Chorvátsku spôsobila nenávisť medzi tunajšími etnikami. Nastala silná vlna nacionalizmu, čo spôsobilo, že bosnianski Chorváti sa začali orientovať na Franja Tuđmana, bosnianski Srbi na Slobodana Miloševića a moslimovia na Aliju Izetbegovića. Konflikt uzrel svetlo sveta, keď sa v Juhoslávii konali prvé separačné voľby. V Bosne a Hercegovine to spôsobilo schôdzku troch etnických politických strán, ktoré vytvorili voľnú koalíciu, aby premohli Komunistickú stranu Juhoslávie. Následne sa predseda najsilnejšej z nich – Alija Izetbegovič – stal prezidentom Bosny a Hercegoviny (v rámci Juhoslávie). Alija Izetbegovič, bosniacky moslim, bol v roku 1983 zatknutý za publikáciu „Islamská deklarácia“ v ktorej prezentoval Socialistickú republiku Bosnu a Hercegovinu ako islamský štát. Za šírenie protitotalitných názorov bol uväznený až do roku 1990, keď v Juhoslávii skončil 45-ročný totalitný režim. Krátko po prepustení založil nacionalisticky stredo-pravicovú Stranu Demokratickej Aliancie, ktorú prezentoval ako stranu, ktorá udrží Bosnu a Hercegovinu ako multietnickú krajinu a viac-menej sa vzdal svojej ideológie islamského štátu. Jeho zakázaný manifest bol v Belehrade v roku 1990 opätovne publikovaný a viac-menej zneužitý extrémistami zo srbských radov ako nástroj na obhajobu svojej nacionalistickej aktivity spôsobenej v začínajúcich konfliktoch v Chorvátsku. Slobodan Miloševič a Franjo Tuđman sa následne, za prítomnosti bosniackych diplomatov, stretli 25. marca 1991 v Karadžodeve, aby diskutovali budúcnosť Bosny a Hercegoviny v prípade rozpadu Juhoslávie. Údajne sa dohodli na rozdelení Bosny medzi dve republiky na základe etnického zloženia obyvateľstva. Taktiež bola zrejmá spolupatričnosť medzi Chorvátmi a bosniackymi Chorvátmi, ktorej úspech čerpal z politickej propagandy vedúcich strán Chorvátska a Bosny. V praxi to znamenalo, že Chorvátska Demokratická Únia propagovala, že bosnianskym Chorvátom treba pomáhať. Sesterská strana v Bosne, Chorvátska Demokratická Únia Bosny a Hercegoviny, zase propagovala názor, že treba silne spolupracovať s Chorvátmi bývajúcimi v Chorvátsku."}
{"id": "428707", "title": "Občianska vojna v Sýrii", "context": "Priebeh a dôvody nepokojov Počiatok Protesty vypukli v priebehu januára 2011, kedy sa opozícia inšpirovala ostatnými arabskými krajinami, v ktorých prebiehala takzvaná arabská jar. V mnohých mestách tak vyšli ľudia do ulíc protestujúc proti vládnemu režimu. Protestanti od začiatku nepokojov požadujú odstúpenie prezidenta Baššára al-Asada, člena sýrskej odnože ľavicovej strany Baas, ktorá v Sýrii vládne autoritatívnym režimom od roku 1963. Protestujúcich tvoria najmä chudobnejší sunniti, ktorí sa snažia zvrhnúť vládu alavitov (odnož šiitskeho islamu), ktorí síce tvoria menšinu, no ovládajú všetky hlavné vládnuce zložky. Al-Asad pod tlakom protestov sľúbil reformy, no doteraz jedinými ústupkami bolo zrušenie výnimočného stavu, ktorý platil od roku 1963, vyhlásenie parlamentných volieb, v ktorých presvedčivo vyhrala „Národná jednota“, ktorej súčasťou je „Baas“ a schválenie novej ústavy v referende, v ktorom bola zrušená dominantná pozícia Národnej jednoty. Zahraničná podpora Ako sa protesty stupňovali, prerástli do ozbrojeného násilia. USA, EÚ a niektoré ďalšie štáty následne na Sýriu uvalili rôzne sankcie a začali presadzovať rezolúciu o zastavení násilia páchaného vládnym režimom v bezpečnostnej rade OSN; dvaja stáli členovia BR OSN, Rusko a Čína, však už opakovane túto rezolúciu vetovali. Dôvodom je, že sankcie a rezolúcia sa vzťahovali len na vládne sily a nie na obe strany konfliktu a tiež obava, že by sa mohol opakovať líbyjský scenár, kde sa po zvrhnutí Kaddáfiho rozpútalo ešte väčšie krviprelievanie ako počas rebélie a občianska vojna o moc. Medzičasom USA, Saudská Arábia, Katar, Jordánsko, Turecko a ďalšie arabské štáty začali podporovať opozičné sily výzbrojou, výcvikom, financiami a informáciami z tajných služieb. Z kolaborácie s opozíciou sa podozrieva aj Al-Káida a najatí žoldnieri z iných krajín, najmä Líbye, kde zvrhli režim Muammara Kaddáfiho. Rusko odhaduje počet zahraničných teroristov v Sýrii na 15 000. Na druhej strane stojí približne 200-tisícová vládna armáda, bezpečnostné zložky a niekoľko militantných združení, podporujúcich Asada. Oficiálny režim tiež podporuje Irán a libanonský Hizballáh. Atentát na vysokých predstaviteľov Sýrie 18. júla 2012 boli pri bombovom atentáte v Damasku zabití významní sýrski činitelia, medzi inými minister obrany Dáud Rádžha, jeho námestník a zároveň Asadov švagor Ásif Šaukát a poradca prezidenta Hassan Turkmaní. Ďalší boli ťažko zranení. Po atentáte sa v niektorých médiach objavili informácie, že Asad utiekol do Latákie alebo až do Ruska, no to bolo opäť vyvrátené, keď inauguroval nového ministra obrany v Damasku. Atentát bol vyvrcholením opozičnej operácie v Damasku, ktorá sa ale po vyše týždni skončila porážkou opozičnej „Slobodnej Sýrskej Armády“. Boje v roku 2012 Najväčšie boje sa odohrávali v najväčšom sýrskom meste Aleppo, v pôvodne povstaním nedotknutej oblasti, nakoľko Aleppo je pokladané za baštu podpory prezidenta Asada. Rebeli sa skrývajú v úzkych uličkách, kam sa nedostane ťažká technika a husto obývané oblasti prudko zvyšujú počet zabitých civilistov. Sýrski predstavitelia však oznámili, že je len otázkou času, kým mesto „očistia“ od rebelov. Tí zase žiadajú pomoc od západu – ťažké zbrane na boj proti letectvu a ťažkej technike dobre vyzbrojenej sýrskej armády. Niekoľko dní na to Slobodná sýrska armáda uviedla, že vlastní 15 ručných protilietadlových raketových kompletov typu zem-vzduch 9K32 Strela-2 na obranu proti vzdušným silám Sýrskej armády, ktorá doteraz mala úplnú vzdušnú prevahu. Tieto zbrane pravdepodobne pochádzajú z Líbye, kde po páde režimu zo skladov zmizlo vyše 15-tisíc kusov. 13. augusta 2012 rebeli vyhlásili, že sa im na východe krajiny podarilo zostreliť armádny MiG-23 a zajať jeho pilota. Neskôr sa na internete objavilo video, kde lietadlo na oblohe po zvukoch streľby zachváti požiar, pričom v pozadí počuť pokrikujúcich rebelov. Na ďalšom videu je muž v tmavomodrej košeli, ktorý tvrdí, že je zostreleným pilotom, vysvetľuje, že ranu na brade mu spôsobilo zostrelenie a že rebeli mu poskytli prvú pomoc. Agentúra SANA naopak vyhlásila, že pilot sa pri tréningovom lete po technickej chybe musel katapultovať. Vojnové zločiny Obe strany konfliktu preukázateľne spáchali viacero vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. 6. augusta, po opätovnom získaní kontroly nad Damaskom našlo vojsko masový hrob vyše 20 ľudí, vojakov aj civilistov. Spolu s amatérskymi zábermi z mesta Aleppo, ktoré zachycujú, ako rebeli popravujú zajatých vojakov, to svedčí o vojnových zločinoch zo strany opozície, ktorá doteraz všetky masakry a vraždenie pripisovala armáde a provládnym silám. Medzičasom v USA oficiálne povolili vytvorenie verejnej zbierky pre rebelov. Počas konfliktu sa objavilo viacero správ o použití chemických zbraní. K jednému takémuto incidentu prišlo 19. marca 2013 pri meste Aleppo, keď zahynulo spolu 16 ľudí . Pri tomto a podobných incidentoch sa vládna armáda a rebeli navzájom obviňovali že chemické zbrane použila druhá strana. Izraelská tajná služba vyslovila presvedčenie že chemické zbrane použila vládna armáda a tento názor prezentoval 25. apríla 2013 aj americký minister obrany Chuck Hagel . K najrozsiahlejšiemu použitiu chemických zbraní prišlo 21. augusta 2013 v oblasti Ghouta na predmestí Damasku. Pri útoku údajne zahynulo až okolo 1400 ľudí, z ktorých väčšina boli civilisti . Použitie chemických zbraní potvrdilo vyšetrovanie OSN, nepotvrdilo však počet obetí a ani neoznačilo konkrétnych páchateľov útoku . Hoci USA označili za zodpovedného vládnuci režim a začali hroziť vojenským zásahom, neskôr sa objavilo viacero dôkazov naznačujúcich, že do útoku boli zapletení povstalci napojený na Al-Káidu. Sýrsky režim neskôr súhlasil s odovzdaním ním kontrolovaných chemických zbraní pod kontrolu OSN . Vysokopostavení zbehovia V rovnaký deň sa objavili správy, že sýrsky premiér Rijád Hidžáb utiekol z krajiny. Štátne médiá uviedli, že bol odvolaný, agentúra Reuters citujúca jordánskeho funkcionára vyhlásila, že sa nachádza v Jordánsku, kam utiekol aj so svojou rodinou a pridal sa k opozícii. Jordánsky minister informácií Sámih al-Májtáh to však poprel. Zároveň opozícia vyhlásila, že spolu s ním utiekli ďalší traja generáli a traja vysokí úradníci. Ale údajný utečenec, štátny pokladník Mohamad Gillati, svoj útek poprel v živom vysielaní sýrskej televízie. Libanonská televízia Al-Manar 11. augusta uviedla, že katarský veľvyslanec v Mauritánii ponúkol svojmu sýrskemu náprotivku jednorazovo 1 milión dolárov a potom 20 000 dolárov mesačne počas nasledujúcich 20 rokov, ak sa pridá na stranu rebelov, vyjadrí im podporu a odsúdi oficiálny sýrsky režim. Ponúkli mu aj rezidenciu v hlavnom meste Kataru Dauha. Ten však všetko odmietol a označil to za „do očí bijúci zásah“ do vnútorných záležitostí Sýrie a varoval veľvyslanca, aby už takéto iniciatívy nevyvíjal. Medzi zbehov patria aj veľvyslanci v SAE a Iraku, ktorí odstúpili so slovami, že už nemôžu zastupovať režim, ktorý zabíja vlastných ľudí. Damask tvrdí, že Katar využíva svoje bohatstvo na uplácanie vysokých úradníkov Sýrie, na čo určil dovedna už 300 miliónov dolárov. Medzinárodná situácia 11. augusta na spoločnom rokovaní Hillary Clintonovej a vrcholných predstaviteľov Turecka v Ankare sa lídri vyjadrili, že zvažujú rôzne opatrenia, vrátane bezletovej zóny nad Sýriou, ktoré by podporila rebelov, čo si ale podľa ich slov ešte vyžaduje hlbšiu analýzu."}
{"id": "222868", "title": "Srebrenica", "context": "Introduction  Srebrenica (cyr. Сребреница) je mesto na východe územia Bosny a Hercegoviny, spadajúce pod Republiku srbskú. V minulosti bolo mesto známe vďaka neďalekým kúpeľom a ťažbe soli, olova, zinku a zlata. Samotné meno mesta je odvodené od slova striebro. Podľa sčítania ľudu z roku 1991 zdržiavalo v srebrenickej oblasti 37 213 obyvateľov, z toho 72,9 % Bosniakov a 25,2 % Srbov."}
{"id": "428709", "title": "Občianska vojna v Sýrii", "context": "Dopady nepokojov Okrem vyše 100 000 mŕtvych, státisícov utečencov, 2 miliónov vojnou dotknutých ľudí a obrovských materiálnych škôd nepokoje značne destabilizujú celý región. Niektoré západné štáty dokonca zvažujú priamu vojenskú intervenciu v Sýrii, čo by mohlo spôsobiť konflikt omnoho väčších rozmerov, ak by sa na stranu Sýrie postavil jej spojenec, Irán. Napätie tiež zvyšuje skutočnosť, že Sýria vlastní chemické zbrane a vyhlásila, že ich v prípade intervencie zo zahraničia proti agresorovi použije, kvôli čomu susedný Izrael zvažuje preventívny útok, aby získal nadvládu nad týmito zbraňami."}
{"id": "264433", "title": "Prvá vojna v Čečensku", "context": "Pozri aj  Druhá čečenská vojna"}
{"id": "500850", "title": "Iránska kríza", "context": "Prípravy Operácie Ajax V apríli 1953 Allen Dulles pridelil teheránskej pobočke CIA milión dolárov na zvrhnutie Mosaddeka a bol vypracovaný plán Operácie Ajax podľa ktorej mal byť šáh presvedčený, aby konštitučnou cestou prepustil Mosaddeka. Ako náhradu za neho vybrali generála Fazlulláha Záhidího. S cieľom ovplyvniť verejnú mienku bola podplácanáia miestna tlač a členovia parlamentu. V Iráne operovali agenti, ktorí mali za úlohu radikalizovať opozíciu v náboženských kruhoch."}
{"id": "505983", "title": "Obliehanie Sarajeva", "context": "Priebeh Súbor:1984_Winter_Olympics_Sarajevo_Sports_Complex_1995-06-09_2.JPEG|thumb|Ruiny ostreľovaného štadióna, ktorý bol dejiskom ZOH v roku 1984, poslúžil počas bojov ako sklad lekárskeho materiálu, márnica a pohrebisko (fotografia z roku 1995). Súčasný stav vojnových hrobov v blízkosti štadióna (fotografia z roku 2012). Začiatok obliehania Juhoslovanská ľudová armáda rozmiestnila v zime na prelome rokov 1991 a 1992 delostrelectvo a ďalšiu vojenskú techniku ​​na kopce nad mestom. Jednalo sa celkom o 150 mínometov a 250 tankov. V marci potom došlo k prvým stretom. Srbi v niektorých častiach mesta postavili barikády. Proti nim stáli policajné sily novo sformovaného štátu. Medzitým prebehli v meste 5. apríla 1992 mierové demonštrácie. Protestujúci žiadali okamžité upokojenie situácie a zastavenie násilia. Objavili sa aj prvé obete novo vznikajúceho konfliktu. Medzi Bosniakmi sa jednalo o Suads Dilberovića a Oľgu Sučićovú (boli zabití pri paľbe srbských ozbrojencov z budovy Srbskej demokratickej strany do davu demonštrantov). Most na ktorom boli zabití je po nich teraz pomenovaný. Situáciu pomohla vyriešiť až rýchla intervencia obrnených vozidiel a ťažkoodencov jednotiek milície. Eskalácia Juhoslovanská armáda obsadila 14 kľúčových prístupov k mestu a medzinárodné letisko Butmir. Niekoľko dní po začatí blokády bola okamžite republiková vláda paralyzovaná. Obyvatelia Sarajeva sa pokúšali čo najrýchlejšie dostať z mesta v čom im však jednotky JĽA bránili. Zákon a poriadok prestal byť v Sarajeve vymáhaný a niekoľko dní po začatí blokády došlo k prudkému nárastu kriminality. Boli prerušené dodávky liekov, vody a energií. Obliehanie mesta, ktoré malo medzi svetovou verejnosťou povesť dejiska zimných olympijských hier v roku 1984, prilákalo značnú pozornosť svetovej verejnosti i médií. Počas apríla 1992 sa bosenskohercegovinská vláda snažila dlhotrvajúcu krízu v Bosne a Hercegovine riešiť diplomatickou cestou, jej úsilie však neprinútilo juhoslovanskú armádu k tomu, aby sa stiahla. Niekoľko rokovaní so Slobodanom Miloševičom a ďalšími predstaviteľmi rozpadajúcej sa Juhoslávie neviedlo k žiadnej zmene stanovísk. Naopak, čisto srbské jednotky sa oddelili od samostatnej Juhoslovanskej ľudovej armády a vznikla tak Armáda Republiky srbskej. Tieto jednotky už neboli juhoslovanské, ale prislúchali Republike srbskej, ktorá medzitým vyhlásila nezávislosť od Bosny a Hercegoviny. VRS sa následne pokúsila obsadiť budovu predsedníctva Bosny a Hercegoviny, čomu však zabránili sily bosenskohercegovinskej Teritoriálnej obrany. K brániacim silám sa pridali aj sarajevskí zločinci, ktorí sami vytvorili vlastné jednotky. Tí pašovali zbrane cez územie ovládané VRS do obliehaného mesta. Vyvrcholenie Hlavná sarajevská trieda bola prezývaná ako \"Ulica ostreľovačov\" vzhľadom na nebezpečenstvo, ktoré pre civilné obyvateľstvo predstavovali ostreľovači VRS Väčšina služieb, ako napr. odvoz odpadkov, počas obliehania nefungovali. VRS potom zablokovala všetky komunikácie vedúcej z mesta cez ňou ovládané územie, vrátane zásobovania vodou, elektrinou aj teplom. Došlo k ďalšiemu posilneniu VRS v okolí mesta. K bombardovaniu boli vyberané ciele jednak s prevažne nesrbským obyvateľstvom, jednak nevyhnutné pre fungovanie štátu. Útoky sa tak sústredili na objekty, medzi ktoré patrili nemocnice, objekty štátnej správy, priemyselné budovy, kostoly a mešity. Za vhodný cieľ bola tiež vybraná budova RTS Sarajevo a sídlo miestneho dopravného podniku. 25. apríla 1992 vyhorela Sarajevská knižnica a bolo zničené veľké množstvo literárnych pamiatok. Operáciám v tejto dobe velil generál Ratko Mladić. V druhej polovici roku 1992 a v prvej polovici roku 1993 sa situácia do istej miery zhoršila. VRS obsadila Novo Sarajevo, zvyšok mesta bol ohrozovaný ostreľovačmi, ktorí obsadili výškové budovy v meste. V mnohých uliciach preto boli vyvesené nápisy \" Pazi, snajper\" , ktoré upozorňovali obyvateľov na prípadné nebezpečenstvo. Ostreľovači obsadili hlavne oblasti, kde bol dobrý rozhľad a kde fungovala pitná voda, ktorú Sarajevčania potrebovali. Celkom si útoky tohto typu vyžiadali 225 obetí. V polovici roku 1993 bol v Butmire pri medzinárodnom letisku (kde bola oblasť držaná bosnianskosrbskými jednotkami najužšia) vybudovaný 800 metrov dlhý tunel, ktorý spojil mesto s neobsadeným územím. Mesto tak mohli opustiť ranení, naspäť putovali lieky a potraviny. Ďalšou významnou podporou bol letecký most, ktorý do Sarajeva zriadila Organizácia spojených národov. V roku 1994 bol budovaný druhý, ešte širší tunel, ktorý však nebol z dôvodu ukončenia obliehaní nikdy dokončený. Mínometné útoky pokračovali aj v druhej polovici roku 1993 a tiež v roku 1994. Pri najväčšom útoku na tržnicu v Markale zomrelo 68 ľudí a ďalších 200 bolo zranených. Nepodarilo sa jednoznačne preukázať, kto mínometné granáty vypálil, avšak obvinenie padlo na bosnianskych Srbov. OSN následne ultimátom donútila VRS, aby stiahli delostrelectvo ďalej od mesta. Útokov síce ubudlo, napriek tomu pokračovali. Ukončenie obliehania Po ďalšom masakri v roku 1995 sa tlak proti srbským silám vystupňoval a na konci augusta vstúpili do konfliktu sily Severoatlantickej aliancie. Bombardovanie lietadiel NATO spôsobilo VRS nezanedbateľné škody a spolu s ofenzívou bosnianskych a chorvátskych síl došlo k rýchlemu oslabeniu srbských pozícií. Medzinárodný tlak bol značný. OSN a NATO navrhovali, aby bolo prímerie uzavreté 1. septembra 1995 a z kopcov okolo Sarajeva boli stiahnuté ťažké zbrane. K tomu však do niekoľkých dní nedošlo, a tak letecké sily NATO obnovili bombardovanie srbských pozícií. Až v októbri 1995 bolo uzavreté stabilné prímerie. V decembri toho istého roku potom bola podpísaná Daytonská dohoda, ktoré ukončila celú vojnu v Bosne a Hercegovine. Nasledovalo krátke obdobie stabilizácie a 29. februára 1996 bosenskohercegovinská vláda oficiálne vyhlásila obkľúčenie za ukončené."}
{"id": "222869", "title": "Srebrenica", "context": "Masaker v Srebrenici Pamätník masakru v Potočari Dňa 6. júla 1995, počas vojny v Bosne na srebrenickú enklávu bosnianskych moslimov zaútočili srbské jednotky pod vedením Ratka Mladića. Približne 15 000 obyvateľov sa rozhodlo pre útek k Tuzle, ostatní sa vydali na niekoľko kilometrov vzdialenému Potočaru, kde sa chceli uchýliť pod ochranu jednotiek UNPROFOR, ale bez úspechu. Počas dvoch dní bolo mesto vyplienené a začalo sa hromadne vraždiť. Organizácie bosnianskych moslimov tvrdia, že bolo zabitých až 8 373 mužov, doteraz však nie je jasné, koľko ich bolo popravených a koľko zomrelo v boji, a vyšetrovanie sprevádzala obrovská politizácia a mnohé nevyjasnené okolnosti. Mnoho žien bolo znásilnených, došlo aj k vraždám žien a neplnoletých detí. Masaker v Srebrenici je najväčší vojnový zločin v Európe od konca druhej svetovej vojny. Medzinárodný súdny tribunál v Haagu ho označil za genocídu."}
{"id": "44463", "title": "Iránsko-iracká vojna", "context": "Boje V prvej polovici roku 1980 dochádzalo stále častejšie k obojstranným výpadom za hranice a v apríli Iračania vysťahovali do Iránu 40 000 šiitov „iránskeho pôvodu“. V júni došlo k prerušeniu diplomatických vzťahov. 17. septembra Saddám oznámil, že mieni vypovedať alžírsku zmluvu a o niekoľko dní neskôr sa začalo naozaj bojovať. V priebehu prvých mesiacov do apríla 1981 sa zdalo, že sú úspešnejší Iračania. Do konca roku 1980 sa zmocnili významného oporného bodu mesta Chorramšahr. Navzdory irackým úspechom sa iránskym leteckým silám podarilo poškodiť ťažobné a priemyslové zariadenia v oblasti Basry do tej miery, že Irak nebol schopný exportovať ropu zo svojich južných ropných polí. Koncom apríla 1981 Iránci začali skutočný protiúder. V nasledujúcich mesiacoch boli Iračania zatlačení späť k medzištátnej hranici. Podporu Iránu vyjadrili len Sýria a Líbya – v konflikte sa však neangažovali. Sýria len prijala utečencov a v apríli 1982 uzavrela iracký ropovod vedúci cez jej územie. Jordánsko sa postavilo na stranu Iraku a Kuvajt nahradil Basru ako hlavný námorný prístav Iraku. Štáty Perzského zálivu od vypuknutia vojny začali Iraku poskytovať značne vysoké pôžičky. V septembri 1981 boli Iračania vytlačení z Ábádánu a Saddám vyzval k mesačnému pokoju zbraní v súvislosti zo začiatkom mesiacu ramadán, čo Iránci odmietli. V apríli 1982 začali ofenzívu, ktorá vyvrcholila dobytím Chorramšahru v máji. Opätovné dobytie tohto strategicky významného mesta bolo rozhodujúcim zlomovým bodom vo vývoji vojny. Za daného stavu sa Saddám snažil nájsť nejaké riešenie, ktoré by mu umožnilo boje ukončiť a nestratiť pritom tvár. V tejto dobe ale už Chomejní úspešne vydával vojnu za iránsku národnú krížovú výpravu, ktorej cieľom bolo vyhnať Saddáma z krajiny. V júni 1982 iránske vojská prenikli na predmestie Basry, ale Iračanom sa však podarilo, za cenu nesmiernych strát, zabrániť Iráncom v ďalšom postupe. Presun bojov na iracké územie mal za dôsledok, že Sovieti, hlavný dodávateľ irackých zbraní sa už nemohli chovať nezúčastnene a v priebehu roku 1982 svoje dodávky obnovili (ktoré prerušili začatím konfliktu bez konzultácie so ZSSR). Aj USA z pochopiteľných dôvodov podporovali skôr Irak. Začiatkom roku 1984 Iránčania stále zotrvávali vo svojich zákopoch v močaristej krajine na západ od Šatt al-Arab. Od začiatku roku 1981 boli Iračania v defenzíve a s výnimkou krátkeho a neúspešného výpadu z marca 1983. Nedokázali zasadiť Iránu vážny úder. Napriek tomu, že k stretom dochádzalo naďalej pravidelne, ani jedna z armád nebola schopná dosiahnuť na vojnovom poli rozhodujúcich výhod a obe strany sa dva a pol roka do počiatku roku 1986, iba vzájomne ostreľovali zo svojich pozícií na irackom území. V prvých mesiacoch roku 1984 keď obe strany, a predovšetkým Irak, začali napádať ropné tankery plaviace vo vodách Perzského zálivu. „Tankerová vojna“ potom s prestávkami pokračovala v rokoch 1984 – 85. Iračania sa v snahe vyhnúť porážke nasadili bojový plyn proti iránskym jednotkám. Vo februári 1986 Iránčania podnikli prekvapivý útok na polostrov Fao na irackom brehu Šatt al-Arabu, ktorý sa im podarilo obsadiť, hlbšie do vnútra Iraku už ich postup však nepokračoval. Vojna mala za následok prehĺbenie závislosti Iraku na Západe a prozápadných konzervatívnych arabských štátoch, a to vrátane Egypta a Jordánska. Neschopnosť Iraku uštedriť Iránu bleskovú porážku vyvolala vážne politické a ekonomické tlaky, ktoré otriasli pozíciou vládnuceho irackého režimu. Režim sa v priebehu vojny dokázal udržať pri moci jedine vďaka propagande, hrozbám a nasadeniu bezpečnostných zložiek. V priebehu vojny mnoho šiitov, Kurdov a komunistov bolo uväznených a popravených. Šítsko-kurdsko-komunistická opozícia bola však výrazne oslabená skutočnosťou, že tieto tri skupiny buď spolu nedokázali spolupracovať, alebo boli vzájomne znepriatelené. Iracký režim si zachoval tiež charakter, aký mal predtým – rozhodovacie právomoci Saddáma Husajna naďalej rástli. V júli 1982 bol počet členov Rady revolučného velenia (RRV) znížený na deväť. V novembri 1982 bola oznámená, poprava ministra zdravotníctva. V októbri 1983 prišli o svoje posty dvaja z nevlastných bratov Saddáma Husajna – Barzán a Wathbán. Režim navyše pokračoval v popravovaní svojich oponentov. V priebehu rokov 1983 – 1985 sa postupne objavovali správy o popravách členov IKS, šiítskych a kurdských organizácií. Počas prvých dvoch rokov vojny mal režim stále ešte k dispozícii dostatok fondov k tomu, aby dokázal uchrániť irackú spoločnosť pred nedostatkom a zavedením prídelového systému. Z počiatku si ľudia mohli v obchodoch voľne vyberať zo širokého sortimentu tovaru. Tiež významné rozvojové projekty pokračovali a k ich spomaleniu alebo zastaveniu došlo až v rokoch 1983 – 84. V roku 1983 však iracká spoločnosť začala pociťovať núdzu. Životné náklady prudko vzrástli, dinár devalvoval. Jednotlivci boli „žiadaní“ aby „darovali“ peniaze a šperky – týmto spôsobom bolo zhromaždené asi 400 miliónov amerických dolárov. Do augusta 1983 poklesli zahraničné rezervy Iraku na 3 miliardy dolárov (z 30 miliárd dolárov na konci roka 1980) a krajina bola takmer úplne závislá na daroch SA a krajinách Perzského zálivu a z predaja ropy. Jedným z významných dôsledkov vojny bolo, že sa urýchlila expanzia privátneho sektoru hospodárstva. V lete roku 1982 bol schválený zákon č. 113, ktorý podporoval investície súkromných a zmiešaných priemyselných spoločností. Poľnohospodárstvo sa vyvíjalo podobným smerom. Napriek štátnym investíciám do poľnohospodárskej oblasti sa nepodarilo výrazne zvýšiť produkciu. Irak bol nútený v pomerne veľkej miere nakupovať potraviny. Od januára 1983 sa začali uplatňovať opatrenia irackého ministerstva poľnohospodárstva, podľa nich bola pôda prenajímaná na obdobie od 5 do 20 rokov jednotlivcom alebo miestnym či arabských spoločnostiam ochotných pestovať plodiny pre trh. Vojnové podmienky vtedy nepochybne nesmierne hodili tým jednotlivcom, ktorí mali dostatok znalostí a vybavenie k tomu, aby dokázali využiť skutočnosti, že režim zúfalo potreboval prísun priemyselných a poľnohospodárskych produktov. Existovalo len málo faktorov, ktoré by obe znepriatelené krajiny nútilo okamžite vojnu ukončiť. Irán bol schopný vyvážať toľko ropy, že mohol udržiavať v chode rozsiahlu armádnu mašinériu až do samého záveru konfliktu, a taktiež iracký export po otvorení ropovodu vedúceho cez južné Turecko postupne nabral dych. 80. roky boli navyše obdobím hlbokej krízy svetového ropného priemyslu kedy cena ropy opakovane a prudko klesala. Vývozcovia ani spotrebitelia ropy si vtedy nijak zvlášť nepriali aby vojna skončila. V polovici roku 1986, potom čo obe strany utrpeli veľké straty, sa zdalo, že vývoj konfliktu dospel do patovej situácie, kedy sa iracké a iránske jednotky len ostreľujú z opevnených pozícií a koniec vojny je v nedohľadne. Navyše bremeno, ktoré pre Saudskú Arábiu a Kuvajt predstavovali pravidelné finančné injekcie Iraku začali ťažko doliehať na hospodárstvo týchto krajín. Saudská Arábia sa rozhodla zvýšiť objem vývozu ropy a vyvolať tak pokles cien, aby pomohla Iraku a ochromila iránsku ekonomiku. Na začiatku roku 1986 cena ropy poklesla z 27 na 15 dolárov za barel. Dopad vývoja v roku 1987 vyvolal zásadnú zmenu v spôsobe vedenia vojny. Irán aj Irak sa začali vážne pokúšať navzájom si zničiť zariadenia na ťažbu a prepravu ropy. Obavy z irackého kolapsu a obavy z následkov prinútili arabských susedov Iraku sa ešte viac prikloniť na irackú stranu. Vyššia miera zapojenia Saudskej Arábie a Kuvajtu potom takmer nevyhnutne viedla k internacionalizácii vojny, pretože sa teraz výraznejšie dotýkala záujmov západu. Kuvajtský postoj k vojne sa zásadne zmenil v r. 1986 po úspešnom iránskom útoku na Fao, pretože sa už bojovalo príliš blízko. Kuvajt uviedol svoju armádu do pohotovosti a zaujal výraznejšie proiracký postoj. V auguste 1986 po irackých útokoch na iránske ropné terminály, začal zase Irán napadať kuvajtské tankery. Kuvajt sa preto obrátil na ZSSR a USA a požiadal ich o poskytnutie ochrany kuvajtským plavidlám. Len zmienka o tom, že by malo ZSSR vyslať do oblasti svoje vojenské lode, spôsobila vo Washingtone značný rozruch a Reaganova vláda zareagovala. USA sa tak stali skutočným spojencom Iraku, čo bolo rozhodujúcim faktorom, ktorý rozhodol o tom, že Irán vojnu prehral. Po celý záver vojny americké vojenské lode útočili na iránske loďstvo a iránske ťažobné zariadenia. V r. 1987 sa na stranu Iraku tiež postavilo ZSSR – objem iracko-sovietskeho obchodu od r. 1986 vzrástol o 46 %. V auguste 1987 podpísali USA a Irak zmluvu o päťročnej hospodárskej a technickej spolupráci a do Iraku bola z USA dovezená potravinová pomoc za 1 miliardu dolárov. USA a mnohé západoeurópske štáty prostredníctvom iných krajín tajne dodávali Iraku sofistikované zbrane vrátane vybavenia na výrobu chemických a biologických zbraní. Keďže sa situáciu na juhu krajiny darilo držať pevnejšie pod kontrolou, Saddám sa mohol venovať dianiu v severnom Iraku, kde boli niektoré územia od r. 1983 okupované Iránčanmi. 29. marca 1987 vymenoval svojho bratranca Alího Hasana al-Madžída vrchným veliteľom severnej armády. Toto vymenovanie znamenalo začiatok genocídy kurdského obyvateľstva. Celkovo bolo zničených 399 kurdských dedín. V apríli 1987 bol podniknutý chemický útok proti Kurdom. Tento a podobné zásahy môžeme vnímať ako predohru k systematickejšej protikurdskej kampani známej ako al-Anfál, ktorá začala v roku 1988. 20. júla 1987 OSN schválila rezolúciu č. 598, ktorá obsahovala výzvu k ukončeniu vojny a prísľub, že bude zriadená vyšetrovacia komisia, z úlohou zistiť, kto bol v konflikte agresorom. Irak rezolúciu prijal, Irán však reagoval vyhýbavo. Na jar 1988 začal za pomoci Kurdov v severnom Iraku ofenzívu a dobyl mesto Halabža. Deň nato iracké lietadlá na toto mesto zhodili bomby s jedovatým plynom. V apríli a máji iračania opäť použili chemické zbrane, pri pokusoch o znovudobytie miest Fao a Mehrán. Vtedy už bolo jasné, že Iránčania už dlho odpor klásť nebudú. Séria porážok mala za následok, že v polovici júla Iránčania stratili veľkú väčšinu dobytého irackého územia a 18. júla Chomejní vyhlásil, že je ochotný prijať rezolúciu č. 598. Iracké sily ešte pokračovali vo vytláčaní iránskych vojsk zo stredného a južného Iraku a do 20. augusta 1988 boje postupne utíchli."}
{"id": "542750", "title": "Arménska genocída", "context": "Genocída Mapa deportačných a vyhladzovacích centier a masakier Súbor:Rafael de Nogales Mendez.png|thumb|Rafael de Nogales Méndez, venezuelský dôstojník, ktorý slúžil v osmanskej armáde a napísal podrobnú správu o zabíjaní vo svojej knihe Cuatro años bajo la media luna 2. novembra 1914 sa Osmanská ríša zapojila do prvej svetovej vojny na strane centrálnych mocností (tzv. Trojspolku). Krátko na to v januári 1915 sa turecká Tretia armáda stretla s ruskými vojskami na arménskom území a v bitke pri Sarikamiši bola porazená. Arméni boli neoprávnene obvinení z toho, že boli príčinou tureckej porážky. Vládna strana Jednota a pokrok začala pripravovať genocídy, akú si Arménsko, ani žiadne iné okolité krajiny nepamätali. Z bývalých kriminálnikov boli vytvorené vojenské oddiely, tzv. čete. Tieto komandá od mája 1915 deportovali Arménov z východných provincií smerom ku koncentračným táborom v meste Aleppo. Väčšina z nich tento transport pre drastické podmienky, ktoré panovali (hlad, smäd, choroby), neprežila. Tí, ktorí mali väčšie predpoklady k prežitiu (mladí muži), boli odvedení a popravení. Významní ľudia boli popravení ešte pred vydaním príkazu k deportácii. Tí, ktorí prežili presun do Aleppa, boli v ďalšej etape poslaní cez Sýrsku púšť do tábora Dajr az-Zaur v Mezopotámii a ak prežili i to, boli vyhnaní do púšte alebo upálení zaživa. V Dajr az-Zaur bol na pamiatku obetiam genocídy postavený kresťanský pamätník. V septembri 2014 bol tento pamätník zničený radikálnymi moslimskými stúpencami Islamského štátu. Iba malej časti sa podarilo vyhladzovaniu uniknúť. Boli to hlavne obyvatelia provincie Van a tí, ktorí utiekli počas transportu do Konštantínopolu. Svoje útočisko našli v Egypte, Sýrii alebo na Cypre. Zachránených bolo asi 600 tisíc ľudí. Už v dobe organizácie vyvražďovania sa mnoho významných verejných činiteľov, diplomatov (americký a nemecký veľvyslanec v Turecku Henry Morgenthau, resp. Paul Wolff Metternich) a duchovných (nemecký kňaz Johannes Lepsius) pokúsilo poukázať na udalosti, ktoré sa v tej dobe v Osmanskej ríši diali, ale bez výsledkov."}
{"id": "266523", "title": "Rukojemnícka kríza v Buďonnovsku", "context": "Introduction  Rukojemnícka kríza v Buďonnovsku sa odohrávala od 14. do 19. júna 1995, keď veľká skupina čečenských militantov pod vedením Šamiľa Basajeva prepadla mesto Buďonnovsk v Stavropoľskom kraji na juhu Ruska, obsadila miestnu nemocnicu a zadržiavala v nej vyše 1500 rukojemníkov. Pri týchto udalostiach zahynulo podľa oficiálnych zdrojov minimálne 129 ľudí, vyše 400 ich bolo zranených."}
{"id": "505982", "title": "Obliehanie Sarajeva", "context": "Introduction  Obliehanie Sarajeva bolo kľúčovou súčasťou vojny v Bosne a Hercegovine. Armáda Republiky srbskej obliehala mesto, ktoré držali bosnianske sily. S dĺžkou trvania 1429 dní (od noci 5. apríla 1992 do 29. februára 1996) ide o najdlhšie obliehanie v dejinách moderného vojenstva. Obliehajúce sily mali vďaka geografickým podmienkam vynikajúcu šancu. Mesto Sarajevo, ktorého centrum sa rozkladá v údolí rieky Miljacka a je obklopené vysokými horami sa ukázalo byť ako ľahký cieľ. Juhoslovanská ľudová armáda (JNA), resp. Armáda Republiky srbskej (VRS) vytvorila okolo mesta líniu s dĺžkou 55 km, ktorú tvorila ťažká vojenská technika. Hneď ako Republika Bosna a Hercegovina vyhlásila nezávislosť od Juhoslávie, došlo k prvým stretom a eskalácii konfliktu. Na mesto dopadalo denne okolo 329 granátov. 22. júla 1993 - to bolo dokonca 3 777 čo bolo najviac za dobu obliehania. Vznikli ohromné ​​materiálne škody; zničených bolo veľké množstvo (až 35 tisíc) budov. Ešte desať rokov po vojne boli stopy obliehania zrejmé, a rekonštrukcia mesta v nasledujúcich rokoch stála Bosnu aj medzinárodné spoločenstvo nemalé prostriedky. Boje si vyžiadali cca 11 000 ľudských životov (medzi nimi bolo 1601 detí), ďalších 50 000 ľudí bolo ranených."}
{"id": "290832", "title": "Koncentračný tábor Flossenbürg", "context": "Dozvuky  Flossenbürgský proces Flossenbürgský proces riešiaci vojnové zločiny sa začal v Dachau 12. júna 1946 a skončil 22. januára 1947. Súdených bolo 46 členov personálu pre zločiny vraždy, týrania a hladovania väzňov v ich väzbe. Všetci okrem piatich obžalovaných boli odsúdení, z toho 15 na smrť, 11 na doživotie a 14 bola odňatá sloboda od jedného do trinásť rokov. Múzeum holocaustu 22. júla 2007, pri príležitosti 62. výročia oslobodenia bolo vo Flossenbürgu otvorené múzeum holocaustu. Ceremónie sa zúčastnilo aj 84 bývalých väzňov, vrátane ukrajinského prezidenta Viktora Juščenka, ktorého otec bol počas vojny v tábore 5 mesiacov."}
{"id": "251250", "title": "Občianska vojna v Juhoslávii", "context": "Znepriatelené strany  V Slovinsku: Slovinci verzus Juhoslovanská armáda. Po masovej dezercii vojakov nesrbskej národnosti z Juhoslovanskej armády ostal konflikt v podstate záležitosťou Slovincov a Srbov. V Chorvátsku: Chorváti verzus Juhoslovanská armáda (neskôr v podstate len Srbi) V Bosne a Hercegovine: Bosnianski moslimovia verzus Bosnianski Chorváti (v zanedbateľnej miere) Srbi v spojení s Chorvátmi verzus Bosnianski moslimovia (len v prípravnej fáze) Bosnianski Chorváti verzus Bosnianski Srbi Bosnianski moslimovia verzus Bosnianski Srbi (V rámci vojny v Bosne najhlbšia miera nepriateľstva) Chorváti v spojení s moslimami (Bosniakmi) verzus Srbi. V Srbsku: Srbi verzus kosovskí Albánci V Macedónsku etnickí Albánci verzus Macedónci Zo zahraničných mocností sa v konflikte vojensky angažovalo NATO a predovšetkým USA. Ich primárnou úlohou bolo zabezpečiť mierový proces, použili však aj silové prostriedky. Fakticky stáli na strane nepriateľov Srbska. V kosovskej fáze vojny bombardovali Srbsko, aby ho tak prinútili ku kapitulácii. V konflikte sa diplomaticky angažovalo aj Rusko, ktoré stálo prevažne na strane Srbska. V náboženskej rovine: katolíci verzus pravoslávni Srbi (sú prevažne pravoslávni) verzus Chorváti (sú prevažne katolíci) Srbi verzus Slovinci (sú prevažne katolíci) kresťania verzus moslimovia Srbi verzus Bosniaci (sú prevažne moslimovia) Srbi verzus kosovskí Albánci (sú prevažne moslimovia) Vojna zasiahla prakticky každý štát Juhoslávie. Najpostihnutejšou sa stala Bosna a Hercegovina, po nej Chorvátsko a Srbsko. Relatívne najmiernejšie konflikty postihli Severné Macedónsko a Slovinsko. Na všetkých stranách si vojna vyžiadala vyše 130 000 obetí. Najviac obyvateľov zomrelo na území Bosny a Hercegoviny, kde boli najťažšie aj materiálne a infraštruktúrne škody. Z etnického hľadiska bolo najviac mŕtvych medzi Bosniakmi."}
{"id": "166124", "title": "Stanfordský väzenský experiment", "context": "Vzbura už na druhý deň Väzňom sa ich situácia prestala páčiť, nechceli pochopiť zmenu správania sa ich kolegov v roli dozorcov a na protest si strhli sieťky a čísla a zabarikádovali sa v celách. Dozorcovia nastolili poriadok odohnaním väzňov od dverí hasiacimi prístrojmi. Potrestali ich: Väzňov vyzliekli, vybrali z ciel postele. Vodcov vzbury zavreli na samotke. A aby rozbili väzby medzi väzňami, vytvorili celu privilegovaných väzňov, ktorí sa do vzbury nezapojili. Prostredníctvom lepšieho jedla a o niečo dôstojnejších podmienok nebúriacich sa väzňov odmenili (mohli napr. používať WC, na rozdiel od svojich kolegov v obyčajných celách, kde na podobné účely slúžilo vedro a kde sa šíril obrovský zápach). Potom začali presúvať niektorých ľudí zo samotky do privilegovanej cely a naopak, vytvárali zdanie, že niektorí väzni s nimi spolupracujú (hoci to pravda nebola). V dôsledku toho sa väzni začali vzájomne upodozrievať a prestali si dôverovať."}
{"id": "274184", "title": "Bitka o Bagdad (2003)", "context": "Rabovanie Zvládnutie bezpečnostnej situácie v hlavnom meste sa ukázalo byť problematické. Prakticky ihneď po páde vlády došlo k rabovaniu. Vykradnuté boli vládne paláce či vládne úrady, ale aj kritické prvky civilnej infraštruktúry. Z nemocnice Jarmuk bolo ukradnuté všetko od postelí po zdravotnícky materiál. Ďalšia mestská nemocnica sa rozhodla zorganizovať vlastnú obranu za pomoci miestnych civilistov aby bola schopná udržať sa v prevádzke. Vykradnuté bolo Iracké národné múzeum, Saddámovo umelecké centrum, Bagdadská univerzita, päťhviezdičkové hotely al-Rašíd, al-Mansúr a Babel, obchody, továrne či ambasády. Znepokojenie vzbudili najmä krádeže časti zo 170 000 artefaktov uskladnených v národnom múzeu, ktoré sa po vojne podarilo čiastočne opäť zhromaždiť. Niektoré škody sú už ale nevratné. 14. apríla zničili vandali v Irackej národnej knižnici rukopisy staré 7 000 rokov. Osem dní po dobytí mesta žilo v bagdadskej ZOO len 35 zo 700 zvierat."}
{"id": "264431", "title": "Prvá vojna v Čečensku", "context": "Bojové operácie Hoci spočiatku reagovalo vedenie v Moskve na situáciu v Čečensku pomerne vlažne (hlavne kvôli mnohým iným problémom novovzniknutej Ruskej federácie), po vzrastajúcom napätí na čečensko-ruských hraniciach sa prezident Boris Jeľcin rozhodol obnoviť federálnu kontrolu nad regiónom. Už 1. decembra 1994 začali ruské sily s intenzívnym bombardovaním Čečenska a 11. decembra priamo vstúpili na jeho územie aj pozemné vojská. Počiatočná ruská ofenzíva bola pomerne rýchla a vyvrcholila zničujúcim bojom o hlavné mesto Groznyj, ktoré ruské vojská po ťažkých pouličných bojoch definitívne dobyli v marci 1995 (kontrolu nad centrom mesta však prevzali už 19. januára). Keď sa však ruské federálne sily pokúsili získať kontrolu aj nad hornatými časťami krajiny, narazili na silný partizánsky odpor čečenských povstalcov, ku ktorým sa navyše začalo pridávať aj mnoho zahraničných islamských bojovníkov, ktorí vnímali konflikt hlavne ako náboženskú záležitosť. Ruský vrtuľník zostrelený čečenskými militantmi Počas vojny bolo zaznamenaných mnoho prípadov ťažkého porušovania ľudských práv a páchania vojnových zločinov, a to ako ruskými tak aj čečenskými povstaleckými silami. Ruské sily boli veľmi kritizované pre časté bombardovanie civilných oblastí, ale aj pre násilnosti páchané voči civilnému obyvateľstvu, obzvlášť v odľahlých horských oblastiach. Za jeden z ich najhorších vojnových zločinov počas konfliktu sa považuje usmrtenie minimálne 103 civilistov pri dobýjaní dediny Samaški zo 7. apríla 1995. Čečenskí povstalci zas boli často obviňovaní z mučenia a vraždenia zajatých ruských vojakov, neskôr sa začali uchyľovať aj k terorizmu proti ruským civilistom. Známa je rukojemnícka kríza z júna 1995, keď čečenský poľný veliteľ Šamiľ Basajev so svojimi militantmi obsadil nemocnicu v meste Buďonnovsk a zobral viac ako 1500 ľudí za rukojemníkov, z nich vyše 120 zahynulo. K podobnej závažnej rukojemníckej kríze došlo aj v januári 1996, keď čečenskí militanti pod vedením Salmana Radujeva (zať Džochara Dudajeva) obsadili dagestanskú dedinu Kizľar (viac ako 2000 rukojemníkov)."}
{"id": "542755", "title": "Arménska genocída", "context": "Inšpirácia pre nacistov Nie je náhodou, že nacisti pri príprave židovského holokaustu za predlohu zvolili ten arménsky. Základný cieľ bol rovnaký a prostriedky tiež (Turci zriadili 25 koncentračných táborov a vymysleli pochody smrti). Keď v septembri 1915 poslal turecký minister vnútra inštrukcie na tému čo robiť s Arménmi, zneli takmer rovnako ako rozkazy, ktoré boli neskôr vydávané jednotkám SS. : Heinrich Himmler: „Ich existencia musí byť ukončená, je nevyhnutné prijať ľubovoľne tvrdé opatrenia, nesmie sa brať ohľad na vek či pohlavie ani na akékoľvek morálne zábrany.“ Turci tiež spočítali, koľko Arménov sa vojde do „dobytčákov“. Bolo ich presne 90 a rovnaký počet väzňov vozili i vozne v Tretej ríši. V sýrskej púšti sú komplexy podzemných jaskýň. Turci do nich najprv Arménov nahnali, potom pri vstupe založili ohne a následný dym a popol postupne všetkých v jaskyni udusili. Boli to primitívne, prvé plynové komory."}
{"id": "44464", "title": "Iránsko-iracká vojna", "context": "Dôsledky vojny Straty na životoch a škody na hospodárstve, ktoré spôsobila vojna boli zdrvujúce. Západné zdroje odhadujú, že zomrelo takmer 400 000 ľudí, z čoho asi štvrtinu tvorili Iračania. Podľa odhadov vojna stála Irak 452 miliárd a Irán 644 miliárd USD. V období medzi ukončením bojov a irackou inváziou do Kuvajtu v auguste 1990 boli podniknuté rôzne pokusy o dosiahnutie trvalého zmierenia. Irak si však pri jednaniach dával na čas, predovšetkým preto, že by sa dospelo k záveru, že vojnu rozpútal Irak. 15. augusta 1990 dva týždne po obsadení Kuvajtu, Saddám náhle ponúkol Iránu, aby s Irakom uzavrel dohodu, ktorej obsahom bude naplnenie rezolúcie č. 598 a obnovenie alžírskej zmluvy z roku 1975. Tým vlastne verejne priznal, že celá vojna bola nezmyselná. Vysoké Iracké dlhy znemožňovali prechod od vojenského stavu k mierovému hospodáreniu. Navyše Irak každoročne nakupoval potraviny najmenej za 3 miliardy dolárov. Na začiatku 90. rokov Irak dovážal tovar za 11 miliárd USD. Po vojne sa však stalo niečo, čo očakával málokto – Irak sa stal po vojenskej stránke oveľa silnejšou krajinou, ako bol v r. 1980. Irak do konca vojny stihol vybudovať výkonný vojenský priemysel. V rokoch 1989 – 90 už rozsah zbrojnej výroby začal na medzinárodnej scéne budiť znepokojenie. Irak totiž produkoval chemické zbrane a nebol tak ďaleko od toho kedy sa mu podarí získať vybavenie pre výrobu nukleárnych zbraní. Dôležité komponenty Iraku dodávali západoeurópske a americké firmy. Novovzniknuté Ministerstvo priemyslu a vojenskej industrializácie (1988) umožňovalo vláde účinnejšie ovládať najdôležitejšie sektory priemyslu. Aby sa Saddám poistil proti eventualite, že by sa mohla objaviť autorita, ktorá by mu mohla konkurovať, dôstojníci podozriví zo „zrady“ boli popravení. Úspešní velitelia boli zase často odvolaní z funkcie, alebo prevelení, aby svojimi úspechmi neohrozili Saddámovu pozíciu. Skupina ľudí, o ktorú sa pri uplatňovaní svojej moci počas vojny a po nej opieral, však tvorili takmer výhradne členovia jeho rodiny. Ministri novej vlády, vymenovanej v rokoch 1987 a 1988 boli väčšinou ľudia, ktorí predtým pracovali v prezidentovej súkromnej kancelárii. V počiatočných rokoch vojny sa vláda snažila podporovať rozvoj privátneho kapitálu a primeť niektoré firmy, aby sa zamerali na podnikanie v oblasti ľahkého a stredného priemyslu. Boli zavedené opatrenia zvýhodňujúce hlavne poľnohospodárov s cieľom obmedziť dovoz potravín. Došlo k privatizácii štátnych podnikov a predaju štátnych fariem. Súkromným podnikateľom bol povolený export za predpokladu, že 60 % výnosu prevedú späť do Iraku. Štát podporoval investície z arabských krajín. Taktiež bola predaná väčšina štátnych čerpacích staníc, automobilových opravovní, supermarketov a hotelov. Mnohé z týchto opatrení boli vítané a viedli k vyššej výkonnosti hospodárstva. Kombinácia deregulácie cien a uvoľnenie byrokratického aparátu bola snahou režimu získať si nových prívržencov medzi príslušníkmi strednej triedy a v armáde. Pôsobením týchto trendov naďalej narastal kult osobnosti prezidenta. Národné zhromaždenie malo jedinú funkciu, a to fungovať ako ďalší orgán „zastupujúci“ vedenie režimu. Malo právomoc kritizovať prácu ministrov a úradníkov a za istých okolností možnosť hlasovať o ich odvolaní. Hlasovanie malo navonok budiť dojem, že o osude úradníkov nerozhoduje prezident, ale vôľa ľudu. Rozdelenie moci v Iraku však zostalo nemenné. Politická demokratizácia, ktorú mal režim na mysli, nemala znamenať podstatnú transformáciu politického systému. Keby sa rozvážne hospodárilo, bol by úzkostlivo strážený rozsah dovozu a obmedzovali sa vládne výdaje, iracké hospodárstvo by určite čakalo postupné oživenie. Zúfalá finančná situácia Iraku tak bola skôr obrazom priorít Saddáma – vysoké výdaje na armádu, stavba pamätníkov a nového prezidentského paláca ako objektívnych skutočností. Objem použitých zbraní v ks Rok Zbraň Irak Irán 1980 Obrnené transportéry 2700 1740 1987 Obrnené transportéry 4500 1000 1980 Bojové lietadlá 332 445 1987 Bojové lietadlá 500+ 65 1980 Vrtuľníky 40 500 1987 Vrtuľníky 150 60 1980 Delostrelectvo 1000 1000+ 1987 Delostrelectvo 4000+ 1000+ Objem nákupov zbraní Iránu počas panovania šáha Krajina Špecifikácia Opis Odoslanie Cena za kus Spojené kráľovstvo Veľkej Británie Chieftain Tank 1972 – 1978 800000 USA M60 Tank 1969 – 1978 460000 USA M47 Tank do 1978 400000 USA M24 Tank do 1978 100000 USA M113 Obrnený transportér do 1978 400000 USA McDonnell F-4 Bojové lietadlo 1968 – 1978 180000 USA Northrop F-5 Bojové lietadlo 1965 – 1978 221000 USA Grumman F-14 Bojové lietadlo 1975 – 1978 79000 USA Lockheed C-130 Dopravné lietadlo 1965 – 1978 56000 USA Lockheed P-3 Námorné prieskumné lietadlo 1973 – 1978 4000 USA Boeing KC-135 Cisternové lietadlo 1973 – 1978 10000 USA Sikorsky S-65 Dopravný vrtuľník 1973 – 1978 18000 USA Boeing-Vertol CH-47 Dopravný vrtuľník 1971 – 1978 16000 USA Bell UH-1 Vrtuľník 1972 – 1978 287000 USA Bell AH-1 Vrtuľník 1972 – 1978 202000 USA Bell 206 Vrtuľník 1968 – 1978 140000 ZSSR BTR-50 Obrnený transportér do 1978 300000 ZSSR BTR-60 Obrnený transportér do 1978 400000"}
{"id": "599903", "title": "Ľubotín", "context": " Dom nádeje Ľubotín coord\n Dom nádeje je situovaný na okraji obce Ľubotín  v pomerne veľkom svahu v areáli jestvujúceho cintorína na pozemku prístupnom zo štátnej cesty. Jedná sa o monolitický jednopodlažný objekt nepravidelného štvorcového pôdorysu s kombinovanou šikmou strechou vychádzajúcou zo základného ihlana. Zo všetkých strán ihlanu vychádzajú rovnostranné sedlové strechy s jemným členením. Vstup do objektu je riešený krytým závetrím cez zádverie priamo do smútočnej siene. Východ z nej je z pravej strany, priamo k vstupu na cintorín. Na ľavej strane je samostatný vstup do bočnej miestnosti a do sociálnych zariadení. Miestnosť s chladiacim zariadením sa nachádza v ľavej zadnej časti. Veľký dôraz pri návrhu smútočnej siene bol kladený na čelnú stenu ktorej dominantou je veľký drevený kríž. Dom nádeje Ľubotín bol požehnaný 7. 12. 2005. So stavbou sa začalo v roku 2004."}
{"id": "34053", "title": "Ľutov", "context": "Introduction  Ľutov je obec na Slovensku v okrese Bánovce nad Bebravou. Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Dedinská zvonica, drevená ľudová stavba na pôdoryse štvorca. Nachádza sa tu barokový zvon z roku 1763."}
{"id": "30898", "title": "Ľubotín", "context": "Občianska vybavenosť  Dom nádeje Ľubotín Dom nádeje je situovaný na okraji obce Ľubotín v pomerne veľkom svahu v areáli jestvujúceho cintorína na pozemku prístupnom zo štátnej cesty. Ide o jednopodlažný objekt nepravidelného štvorcového pôdorysu s kombinovanou šikmou strechou vychádzajúcou zo základného ihlana. Zo všetkých strán ihlanu vychádzajú rovnostranné sedlové strechy s jemným členením. Vstup do objektu je riešený krytým závetrím cez zádverie priamo do smútočnej siene. Východ z nej je z pravej strany, priamo k vstupu na cintorín. Na ľavej strane je samostatný vstup do bočnej miestnosti a do sociálnych zariadení. Miestnosť s chladiacim zariadením sa nachádza v ľavej zadnej časti. Veľký dôraz pri návrhu smútočnej siene bol kladený na čelnú stenu ktorej dominantou je veľký drevený kríž. Dom nádeje Ľubotín bol požehnaný 7. 12. 2005. So stavbou sa začalo v roku 2004."}
{"id": "30538", "title": "Gaboltov", "context": "Introduction  Gaboltov je obec na Slovensku v okrese Bardejov. Každoročne sa tu uskutočňuje púť ku sv. bohorodičke Panne Márii (tzv. Gaboltovský odpust)."}
{"id": "480203", "title": "Krasice", "context": "Miestne pamiatky  Kostol svätého Jozefa Stará hasičská zbrojnica Pomník padlým a zomrelým vojakom Pôvodný cintorín"}
{"id": "207965", "title": "Kostol svätého Mikuláša (Stará Ľubovňa)", "context": "Architektúra kostola Kostol je trojloďová stavba s východne orientovanou svätyňou. Jeho barokový interiér ukrýva niekoľko umeleckých diel, ako víťazný oblúk z konca 13. storočia, neskorogotickú kamennú krstiteľnicu, sochu „Madona z Ľubovne“ z roku 1360, gotické pastofórium, či neskorogotické náhrobné dosky. Historicky cenný je aj hlavný barokový oltár sv. Mikuláša – biskupa, bočné oltáre a plastika Oplakávanie Krista. Zaujímavosťou sú dosiaľ nepreskúmané krypty pod kostolom."}
{"id": "36557", "title": "Šútovce", "context": "Pamiatky  kaplnka Nepoškvrneného srdca Panny Márie z roku 1908 (Dolné Šútovce kaplnka Panny Márie z roku 1920 (Horné Šútovce) kaplnka Sedembolestnej Panny Márie z 19. storočia budova Kultúrneho domu, predtým miestna ľudová škola, postavená asi v roku 1890"}
{"id": "483105", "title": "Žárová", "context": "Kultúrne pamiatky V katastri obce sú evidované tieto kultúrne pamiatky: Kostol sv. Martina - zrubový jednoloďový kostol z roku 1611; k areálu patrí ďalej: Náhrobok (na cintoríne) - kamenárska práca zo začiatku 19. storočia, v súčasnej dobe opretý o stenu"}
{"id": "29300", "title": "Ľubotice", "context": "Introduction  Ľubotice sú obec na Slovensku v okrese Prešov. Patrí k nim aj miestna časť Šarišské Lúky."}
{"id": "30897", "title": "Ľubotín", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Rímskokatolícky kostol mena Panny Márie, jednoloďová neorománska stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z roku 1905. Interiér je zaklenutý pruskými klenbami. Nachádza sa tu neogotický oltár s obrazom Panny Márie stojacej na hlave hadovi a sochami sv. Jozefa s Ježišom v náručí a sv. Anny s malou Máriou. Na empore je umiestnený jednomanuálový organ z roku 1906. Fasády sú hladké s polkruhovo ukončenými oknami. Veža je členená kordónovou rímsou a ukončená ihlancovou helmicou. V spodnej časti veže je neorománsky ústupkový portál. Súbor:Ľubotín S1.jpg|Kostol mena Panny Márie Súbor:Lubotinsky kostol.JPG"}
{"id": "30894", "title": "Ľubotín", "context": "Introduction  Ľubotín je obec na Slovensku v okrese Stará Ľubovňa."}
{"id": "29303", "title": "Ľubotice", "context": "Obecné symboly Každá obec, v ktorej sa časom vyvinula nejaká administratívna činnosť, snažila sa signovať svoje písomnosti vlastným znakom a pečaťou. Bol symbolom vyjadrujúcim jej určité individuálne špecifiká odlišujúce ju od ostatných obcí. Ľubotice patria k tým 700 obciam na Slovensku, ktoré si za pečatný znak zvolili mariánske patrocínium, a to miestneho rímskokatolíckeho kostola z roku 1806, t. j. Narodenia Panny Márie. Súčasné symboly obce Ľubotice sú erb, pečať a vlajka, od ktorých je odvodená aj zástava a štandarda starostu. Pečať Historická pečať Ľubotíc je v Altenburskej zbierke pečatí (fond Šariš) z Maďarského štátneho archívu v Budapešti. Na kruhovej pečati s kruhopisom N.P.M.K (ellemes) 188? Je zobrazená od pása nahor Panna Maria v náručí s malým Ježišom. Erb Autorkou výtvarného spodobenia erbu Ľubotíc je akad. maliarka Anna Gregorová."}
{"id": "567124", "title": "Detské mestečko", "context": "Introduction Areál detského mestečka Rodinný dom v detskom mestečku Vianoce v Detskom mestečku v jednej zo 17 rodín Detský domov s areálom tzv. Detské mestečko je areál pozostávajúci z 36 objektov v Zlatovciach, dnešnej miestnej časti Trenčína. Návrh na vytvorenie Detského mestečka vznikol v roku 1965, otvorenie bolo v roku 1974 ."}
{"id": "37570", "title": "Mankovce", "context": "Občianska vybavenosť V obci sa nachádza pohostinstvo, knižnica, futbalové ihrisko a moderný rímskokatolícky kostol Ružencovej Panny Márie z roku 1968, už sa tu nenachádza základná škola."}
{"id": "36641", "title": "Lazy pod Makytou", "context": "Šport V blízkosti obce sa nachádzajú dve lyžiarské strediská - ski Čertov a ski Kohútka."}
{"id": "26752", "title": "Kolárovice", "context": "Občianska vybavenosť  Kultúrny dom - centrum Kultúrny dom vznikal postupne, najprv v roku 1955 bola vybudovaná Požiarna zbrojnica, nadstavaná kultúrna miestnosť. Posledná rekonštrukcia priniesla zatraktívnenie vzhľadu. Slúži na rôzne kultúrne podujatia, predstavenia, svadobné oslavy."}
{"id": "567126", "title": "Detské mestečko", "context": "Detské mestečko vo faktoch, dátumoch a číslach  V roku 1965 Okresný národný výbor pod vedením Š. Reháka v Trenčíne vyšiel s iniciatívou vybudovať Detské mestečko. Funkcionári okresu si prezreli zariadenie pre opustené deti vo Fóte v Maďarskej ľudovej republike. 12. január 1966 - definitívne rozhodnutie o výstavbe Detského mestečka v Zlatovciach 21. december 1968 - položenie základného kameňa Detského mestečka (pamätná tabuľa na túto udalosť sa nachádza na rohu budovy Základnej školy oproti vrátnici) Autori projektu Detského mestečka: Ing. arch. Peter Brtko – ako vedúca osobnosť Ing. arch. Ľudovít Režucha Projektovú štúdiu vypracoval: Ústav pre vývoj a projektovanie školských a kultúrnych zariadení v Bratislave Výstavbu realizovali: Pozemné stavby Trnava Plocha areálu Detského mestečka: 11,6 ha V roku 2013 k 40. výročiu založenia Detského mestečka vyšla podnecujúca publikácia z názvom Rodinné príbehy bez rodín (Autor Branislav Ladický) V roku 2018 na podnet bývalých odchovancov zapísané do ústredného zoznamu Národných kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky V roku 2023 k 50. výročiu založenia Detského mestečka vyšla ďalšia knižka z názvom Detské mestečko v obrazoch Odobrenie začiatku výstavby prišlo u nás v čase určitej demokratizácie našej spoločnosti. Je možné, že i v inom čase by príslušné orgány asi ťažko súhlasili s takou investíciou pre tieto deti. Tomuto nasvedčuje i fakt, že ďalšie Detské mestečko sa už ani nezačalo stavať, ani projektovať. Výstavba Detského mestečka sa uskutočnila na 2 etapy. K 1. septembru 1973 bola do prevádzky uvedená 18-triedna základná škola plus tri oddelenia školskej družiny, materská škôlka, zdravotné stredisko, školská jedáleň, viacúčelová sála, objekt vedenia Detského mestečka a prvých 8 rodinných buniek. Telocvičňa a bazén boli dané do prevádzky v decembri 1973. Ostatné rodinné bunky boli ukončené k 1. augustu 1974. Prvé obsadenie manželských dvojíc bolo takéto: Rodina Štofková, Kravcová, Gregušová, Hegedušová, Krajčíková, Bazalová, Špernogová, Gubárová, Lančaričová, Lissníková, Hagarová, Slotová, Miščiková, Križanová, Jankovská, Gogorová a od roku 1975 Gomolová. K 1. januáru 1972 bol menovaný do funkcie riaditeľ Detského mestečka pán Štefan Rehák a PaedDr. Viktor Chovanec, CSc. za riaditeľa Základnej školy v Detskom mestečku. Potom boli prijatí prví zamestnanci (šofér, hospodár, energetik, vedúca ekonomicko-správneho úseku). V tomto čase až do otvorenia Detského mestečka bol dotvorený vnútorný poriadok Detského mestečka, koncepcia výchovy v rodinných bunkách, kritéria pre výber manželských dvojíc do rodinných buniek, kritéria na naplnenie Detského mestečka deťmi. Detské mestečko vzniklo ako alternatíva klasických detských domovov v 70. rokoch minulého storočia - ako detský domov rodinného typu, kde sa o skupinu detí bez rodičov staralo 17 manželských dvojíc. Táto idea sa, žiaľ, nezachovala a v roku 2005 bolo vládou M. Dzurindu (SDKU), vtedajšou Ministerkou práce soc. vecí a rodín Ivetou Radičovou (SDKU) a silnou mohutnou podporou Jozefa Mikloška ml. z nadácie Úsmev ako Dar zrušené. Detské mestečko v Zlatovciach, ktoré je dnes súčasťou Trenčína, sa stalo Národnou kultúrnou pamiatkou SR. Išlo o iniciatívu bývalých odchovancov a ich podporovateľov. Tento Detský domov vzniklo pred viac ako 40 rokmi. Podávateľom bol Mgr. Branislav Ladický, ktorý v domove prežil kus svojho života (1990 - 2008) ."}
{"id": "30896", "title": "Ľubotín", "context": "Dejiny Najstaršia správa o dedine je z roku 1330, keď jej farárom bol Štefan de Lubentin. Sídlisko však jestvovalo dávno predtým. Svedčí o tom skutočnosť, že potok Ľubotín (Lybicin, Lybethin, Lubetin), ktorý bol odvodený od názvu sídliska, sa uvádza pri vymedzení majetkov šľachtica Rikolfa a jeho syna Spišskou kapitulou v rokoch 1287, 1296, 1302 a v listine kráľa Karola Róberta z roku 1312, ktorou daroval západnú časť doliny Ľubotínky Rikolfovi. Listiny však dedinu menovite neuvádzajú. Stará dedina jestvovala už pri donácii majetku Kamenica. Podľa metácie ľubotínsky majetok východne od potoka koncom 13. storočia patril panstvu Kamenica. V písomnostiach zo 14.-16. storočia sa vyskytuje vo viacerých fonetických obmenách pod názvom Ľubotín. Staroslovenský názov /od Ľubota/ a rozvinutosť dediny svedčia o tom, že Ľubotín patrí k najstarším slovenským dedinám na okolí jestvujúcim pred 11. storočia. Umiestnenie strážnej družiny Polovcov koncom 11. storočia a vznik Plavča predpokladá staršie dediny, akými v jeho susedstve boli Ľubotín a Plavnica. Dedina začiatku 14. storočia zrejme spustla. V 1. polovici 14. storočia z iniciatívy feudálnych pánov sa usadili noví usadlíci so šoltýsom (dokladá to jeho existencia v roku 1349) na základe zákupného-nemeckého práva. Šoltýsi v dedine pôsobili do polovice 16. storočia. V dedine bol začiatkom 14. storočia kostol, ktorý jestvoval v 15. a pravdepodobne aj v 16. storočí. Od 13. do polovice 16. storočia bola nepretržite vo vlastníctve šľachticov z Kamenice, neskôr Dežofiovcov ako majetková súčasť kamenického panstva. Roku 1427 boli sedliacke domácnosti zdanené od 17 port. Neskôr sa časť sedliakov odsťahovala, ďalší stratili pozemky a stali sa želiarmi. V roku 1600 sídlisko pozostávalo z 12 poddanských domov, mlyna, školy, kostola a fary. Koncom 16. storočia Ľubotín bol stredne veľkou dedinou výlučne s poddanským obyvateľstvom. Roku 1787 mala 59 a roku 1828 75 domov. Bol tu soľný sklad a prístavište pre plte. 1.5.1873 obec získala železničné spojenie otvorením prevádzky na železnici Prešov-Orlov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, tkaním, furmankou a obchodovali s obilím. Aj po roku 1918 zostali pri tradičných zamestnaniach. V obci boli píly a vyhne. 17. augusta 1944 partizáni vyhodili do povetria železničný most. Obec bola oslobodená 22.1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 9.2.1945 – predseda Michal Diňa, podpredseda Ján Dvorščák, tajomník Jozef Hoclár. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, z 393 hlasov získala 358, KSS 33, Strana práce 1. JRD založené v roku 1951, prešlo k ŠM Lipany, od 1970 hospodárstvo patrilo k ŠM Stará Ľubovňa, po delimitácii ŠM 31.12.1975 JRD Ľubotín. Roku 1969 bola k obci pričlenená osada Podpila, vyčlenená z obce Plaveč. Po oslobodení postavená základná škola (1958), materská škola (1974), zdravotné a obchodné stredisko, budova obecného úradu (1990), športový štadión (1992), pošta, budova VEZ, Vzorodev, budova polície, nové komunikácie, autobusové nástupište, bytové jednotky, rodinné domy, uskutočnená regulácia potoka a ďalšie stavby."}
{"id": "41274", "title": "Ľutina", "context": "Školstvo  Základná škola v Ľutine zabezpečuje výchovno-vzdelávací proces pre žiakov z dedín Olejníkov, Ľutina a Jakovany. História školy Škola bola dostavaná v roku 1961 a v školskom roku 1961/62 začala svoju prevádzku. Škola nadobudla 1. júla 2002 právnu subjektivitu a zriaďovateľom sa stal Obecný úrad v Ľutine. V roku 2009 bola uskutočnená celková rekonštrukcia školy. Charakteristika školy Škola zabezpečuje vyučovací proces pre 150 žiakov. V budove sa nenachádza telocvičňa; škola má športový areál, multifunkčné ihrisko, dve počítačové učebne a odbornú učebňu fyziky. Všetky potrené informácie (učitelia, zoznam krúžkov, rozvrhy, internetová žiacka knižka) sú k nahliadnutiu na webovej stránke školy. Vedenie školy riaditeľ školy: Mgr. Sciranka Ján Pravidelné podujatia Každoročne sa vydajú štyri čísla školského časopisu Ľutinkáč. Organizujú sa školské náučné exkurzie, poznávacie výlety, uskutočňuje sa futbalový turnaj."}
{"id": "28655", "title": "Šmigovec", "context": "Pamiatky V obci sa nachádza drevený gréckokatolícky Chrám Nanebovstúpenia Pána z roku 1755, ktorý je Národnou kultúrnou pamiatkou. Ten je v súčasnosti zrekonštruovaný, ale na bohoslužby sa využíva nový chrám rovnakého zasvätenia, ktorý bol vybudovaný v roku 1995. Pôvodný drevený chrám mal byť premiestnený do obce Ľutina, čo však predstavitelia obce Šmigovec nakoniec odmietli. File:Šmigovec, cerkiew, widok z zachodu.jpg File:Wooden church Šmigovec.jpg"}
{"id": "29142", "title": "Bodíky", "context": "Občianska vybavenosť V obci je rímskokatolícka kaplnka Božského Srdca Ježišovho a moderný kostol Nepoškvrneného Srdca Panny Márie z roku 1991."}
{"id": "30895", "title": "Ľubotín", "context": "Polohopis Obec leží na križovatke ciest medzi Prešovom, Bardejovom a Starou Ľubovňou. Je vzdialená asi severozápadne od Prešova. Časti obce Jarková, Železničiarska, Hlavná, Kapacká, Majne, Hliník, Školská, Na rovni, Vodné toky Obcou preteká rieka Ľubotínka, ktorá sa pár kilometrov ďalej vlieva do rieky Poprad."}
{"id": "599906", "title": "Ľubotín", "context": "Najstaršia správa o dedine je z r. 1330, keď jej farárom bol Štefan de Lubentin. Sídlisko však jestvovalo dávno predtým. Svedčí o tom skutočnosť, že potok Ľubotín /Lybicin, Lybethin, Lubetin/, ktorý bol odvodený od názvu sídliska, sa uvádza pri vymedzení majetkov šľachtica Rikolfa a jeho syna Spišskou kapitulou v rokoch 1287, 1296, 1302 a v listine kráľa Karola Róberta z r. 1312, ktorou daroval západnú časť doliny Ľubotínky Rikolfovi. Listiny však dedinu menovite neuvádzajú. Stará dedina jestvovala už pri donácii majetku Kamenica. Podľa metácie ľubotínsky majetok východne od potoka konc. 13. st. patril panstvu Kamenica. V písomnostiach zo 14. – 16. st. sa vyskytuje vo viacerých fonetických obmenách pod názvom Ľubotín. Staroslovenský názov /od Ľubota/ a rozvinutosť dediny svedčia o tom, že Ľubotín patrí k najstarším slovenským dedinám na okolí jestvujúcim pred 11. st. Umiestnenie strážnej družiny Polovcov konc. 11. st. a vznik Plavča predpokladá staršie dediny, akými v jeho susedstve boli Ľubotín a Plavnica. Dedina zač. 14. st. zrejme spustla. V 1. pol. 14. st. z iniciatívy feudálnych pánov sa usadili noví usadlíci so šoltýsom /dokladá to jeho existencia v r.1349/ na základe zákupného-nemeckého práva. Šoltýsi v dedine pôsobili do polovice 16. st. V dedine bol zač. 14. st. kostol, ktorý jestvoval v 15. a pravdepodobne aj v 16. st. Od 13. st. do polovice 16. st. bola nepretržite vo vlastníctve šľachticov z Kamenice, neskôr Dežofiovcov ako majetková súčasť kamenického panstva. R. 1427 boli sedliacke domácnosti zdanené od 17 port. Neskôr sa časť sedliakov odsťahovala, ďalší stratili pozemky a stali sa želiarmi. V r. 1600 sídlisko pozostávalo z 12 poddanských domov, mlyna, školy, kostola a fary. Koncom 16. st. Ľubotín bol stredne veľkou dedinou výlučne s poddanským obyvateľstvom. R. 1787 mala 59 a r. 1828 75 domov. Bol tu soľný sklad a prístavište pre plte. 1. 5.1873 obec získala železničné spojenie otvorením prevádzky na železnici Prešov-Orlov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, tkaním, furmankou a obchodovali s obilím. Aj po r. 1918 zostali pri tradičných zamestnaniach. V obci boli píly a vyhne. 17. augusta 1944 partizáni vyhodili do povetria železničný most. Obec bola oslobodená 22. 1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 9. 2.1945 – predseda Michal Diňa, podpredseda Ján Dvorščák, tajomník Jozef Hoclár. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, z 393 hlasov získala 358, KSS 33, Strana práce 1. JRD založené r.1951, prešlo k ŠM Lipany, od 1970 hospodárstvo patrilo k ŠM Stará Ľubovňa, po delimitácii ŠM 31.12.1975 JRD Ľubotín. R. 1969 bola k obci pričlenená osada Podpila, vyčlenená z obce Plaveč. Po oslobodení postavená základná škola /1958/, materská škola /1974/, zdravotné a obchodné stredisko, budova obecného úradu /1990/, športový štadión /1992/, pošta, budova VEZ, Vzorodev, budova polície, nové komunikácie, autobusové nástupište, bytové jednotky, rodinné domy, uskutočnená regulácia potoka a ďalšie stavby."}
{"id": "27698", "title": "Nižný Klátov", "context": "Politika Starostovia obce: od 2005 do 2008: Rastislav Bernát od 2008 do 2011: Marta Štefanová od 2011 do 2014: Mgr. Ing. Marcela Jokeľová od 2014 do 2018: Mgr. Ing. Marcela Jokeľová od 2018 Ing. Gabriela Staníková Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Rímskokatolícky kostol sv. Michala, jednoloďová neogotická stavba s polygonálne ukončeným presbytériom a predstavanou vežou z rokov 1930-1931. Fasády kostola sú členené opornými piliermi. Okná so šambránami sú polkruhovo ukončené. Veža s trojuholníkovou korunnou rímsou je ukončená ihlancovou helmicou. Pravidelné podujatia V obci Nižný Klátov sa nachádza v chatárskej oblasti chata Klatovianka. Na tejto chate sa pravidelne v kulisách organizovali podujatia pre deti i dospelých. Tieto podujatia organizovalo Westernové akčné divadlo z Košíc. Juniáles – každoročné oslavy založenia obce."}
{"id": "38474", "title": "Brzotín (hrad)", "context": "Charakteristika Brzotín leží v Rožňavskej kotline na nive rieky Slaná. Obec sa spomína roku 1243 v donačnej listine, vznikla však na staršom osídlení – bukovohorské sídlisko v okolí Brzotínskej vyvieračky."}
{"id": "15466", "title": "Ruská Volová", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1609. Obec založil Šoltýs s valašskými usadlíkmi v polovici 15. storočia na území humenského panstva. Najstarší písomný doklad o obci je z roku 1492. Rodákom z obce bol Fedor Hlavatý, kapitán zbojníckej družiny pôsobiacej v 15. storočí. Nachádza sa tu gréckokatolícky chrám (cerkev) z r. 1891."}
{"id": "120025", "title": "Ploštín", "context": "Polohopis Obec leží v Liptovskej kotline, pod výbežkami Nízkych Tatier. Katastrálne územie bývalej obce sa rozkladá medzi vrchmi Rohačka, Jamy (731,0 m n. m.), Ploštín (710,5 m n. m.) a Tretiny (675,9 m n. m.), na východe hraničí s mestskou časťou Iľanovo, na západe s Demänovou. Stred obce leží v nadmorskej výške 635 m n. m. Vodné toky a vodné plochy Obcou preteká potok Ploštínka v smere JZ - SV. Ulice Do cintorína Hlavná Malé pole Na kút Palesáky Podsádočné Rovná Tretiny Vŕšok Výhon Za školou Za ulicou"}
{"id": "37251", "title": "Ľubá", "context": "Introduction  Ľubá je obec na Slovensku v okrese Nové Zámky. Polohopis Leží v juhovýchodnej časti Podunajskej pahorkatiny, v časti nazývanej Belianske kopce. Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Rímskokatolícky kostol sv. Jána Krstiteľa, jednoloďová neskorobaroková stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a malou strešnou vežou, z druhej polovice 18. storočia. Presbytérium s polygonálnym vnútorným priestorom je zaklenuté valenou klenbou s lunetami. Loď je zaklenutá korýtkovou klenbou. Hlavný oltár s obrazom Jána Krstiteľa od K. Jakobeyho je z roku 1882. Fasády kostola sú členené segmentovo ukončenými oknami so šambránami. Veža vyrastá zo štítového priečelia s prelamovanou rímsou, je ukončená ihlancovou helmicou."}
{"id": "75137", "title": "František Knapík", "context": "Vzdelanie  19621971 ZDŠ Ľubotín 19711975 Gymnázium Sabinov 19751980 Vysoká škola lesnícka a drevárska - Drevárska fakulta, Zvolen"}
{"id": "264721", "title": "Hrbotín", "context": "Introduction  Hrbotín bola pôvodne samostatná osada, ktorá postupne zanikala v 15. až 19. storočí. Jej katastrálne územie v roku 1496 pripadlo mestu Považská Bystrica. Tým sa nielen zväčšilo územie mesta smerom na juhozápad, ale zároveň sa katastrálne územie Beluše stalo jeho novým susedom. Názov stredovekej zaniknutej osady sa taktiež zachoval v chotárnom názve Hrbotina , na chotárnej mape Považskej Bystrice z roku 1889."}
{"id": "599908", "title": "Ľubotín", "context": "\n Kostol Mena Panny Márie\n Sakrálnou pamiatkou obce je jednoloďový rímskokatolícky kostol Mena Panny Márie z roku 1905 s predstavenou vežou. Kostol je napodobeninou románskeho slohu. Vnútornú časť kostola tvorí jedna loď na priečelí s oltárom, na ktorom vyniká obraz Panny Márie stojacej na hlave hadovi. Po bokoch obrazu sa nachádzajú sochy súvisiace s motívom obrazu. Po pravej strane obrazu je súsošie Svätého Jozefa s Ježišom v náručí. Po ľavej strane Svätá Anna (matka Panny Márie) s malou Máriou. Pýchou kostola je chór z historickým príšťalovým, jednomanuálovým orgánom, z roku 1906. V exteriéri kostola nad vchodom po bokoch, vo výklenkoch sa nachádzajú obnovené sochy Svätého Cyrila a Metoda."}
{"id": "457696", "title": "Zwettelský oltár", "context": "Opis V súčasnosti je len fragmentom rozmerného neskorogotického oltárneho celku. Je tvorený vyrezávaným dreveným reliéfom umiestneným dnes v neogotickej skrini. Reliéf zobrazuje nanebovzatie Panny Márie a bol pôvodne umiestnený v oltárnej skrini hlavného oltára vo Zwettli. Ďalšie časti oltára sa nezachovali, zobrazuje ich však stará perokresba. Stratené sú otváracie oltárne krídla, rozmerný nadstavec i pôvodná predella."}
{"id": "301154", "title": "Zoznam najvyšších sôch Ježiša Krista", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších sôch Panny Márie"}
{"id": "262316", "title": "Kostol Zvestovania Pána (Gajary)", "context": "Kaplnky  Nepoškvrneného Srdca Panny Márie z roku 1856 v roku 1889 prestavané rohové bašty (pôvodne z roku 1690) Božského Srdca Ježišovho Svätej rodiny Panny Márie Lurdskej Sv. Anny"}
{"id": "34841", "title": "Kiarov", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Kaplnka Panny Márie Ružencovej, pôvodne baroková prícestná kaplnka z 18. storočia, začiatkom 19. storočia doplnená o klasicistickú zvonicu. Stavba má hladké fasády, zvukové okná zvonice sú ukončené lomeným oblúkom."}
{"id": "177052", "title": "Želešice", "context": "Pamiatky  Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie"}
{"id": "583130", "title": "Kostol Panny Márie Lurdskej", "context": "Pozri aj  Kostol Panny Márie"}
{"id": "507387", "title": "Kostol Bom Jesus", "context": "Šesť kaplniek krížovej cesty Kaplnka v blízkosti chrámu 1. kaplnka - posledná večera 2. kaplnka - Ježiš v Getsemanskej záhrade 3. kaplnka - Ježišovo zatknutie 4. kaplnka - bičovanie a korunovanie tŕňovou korunou 5. kaplnka - nesenie kríža 6. kaplnka - ukrižovanie"}
{"id": "493412", "title": "Kostol svätého Petra z Alkantary", "context": "Zaujímavosti  Stratený oltár Panny Márie Skutočným skvostom neskorogotickej architektúry mohol byt oltár Panny Márie, ktorý sa dochoval len v torzoch, z dielne majstra Pavla z Levoče. Na jeho tvorbe sa podieľali ďalšie významné osobnosti, napr. Majster z Okoličného. V oltári dominovala centrálna socha Panny Márie, po stranách boli sošky sv. Barbory, sv. Kataríny, sv. Margita, ktoré sú dodnes dochované."}
{"id": "493577", "title": "Kostol svätého Jána Nepomuckého (Kutná Hora)", "context": "História Na návrhu kostola pracoval v rokoch 1734 – 1754 František Maxmilián Kaňka, výslednú podobu potom ovplyvnil sám Kilián Ignác Dientzenhofer. Stavba sa začala na sviatok sv. Jána Nepomuckého 16. mája 1734. Zo vzácnej výzdoby vyniká nástropná maľba stvárňujúcu legendu o Jánovi Nepomuckom od Josefa Jáchyma Redelmayera a Františka Xavera Palka. V postranných nikách priečelí sa nachádzajú sochy sv. Vojtecha a sv. Prokopa. V roku 1951 bola rímskokatolícka cirkev nútená kostol bezplatne prenajať mestu a kostol potom slúžil ako sklad civilnej obrany, požiarnej zbrojnice a skládka stavebného odpadu. Rekonštrukcia exteriéru prebiehala od roku 1980, v rokoch 1997 – 2000 bol reštaurovaný interiér."}
{"id": "295426", "title": "Quai de Valmy", "context": "Významné stavby  Novogotický kostol svätého Jozefa"}
{"id": "265386", "title": "Katolícky chrám svätej Kataríny", "context": "Súčasnosť Rímskokatolíckej cirkvi bol kostol vrátený v roku 1992. Boli vykonané dôležité rekonštrukcie exteriéru a interiéru. Dnes sa v ňom pravidelne konajú rímskokatolícke bohoslužby v rôznych jazykoch (rusky, poľsky, francúzsky, anglicky)."}
{"id": "126118", "title": "Kostol svätej Anny (Oravská Lesná)", "context": "Interiér Interiér kostola je vytvorený jedinečným spojením dreva, kameňa, muriva. Konštrukciu preklenutia tvorí krížová klenba so zalomeným poloblúkom, ktorá sa nachádza nad centrálnou časťou kostola. Je vyrobená z borovicového dreva, ktoré je bohato zdobené rôznymi ornamentmi, typickými pre danú dobu tohto regiónu. Spodná časť týchto trámov je rozšírená a ozdobená kvetinovými ornamentmi. Všetky trámy sú položené na stĺpoch, ktoré sú pravidelne rozmiestnené po obvode kostola. Stĺpy tvoria kamenné pätky s obdĺžnikovou základňou a taktiež kamenné hlavice lichobežníkového tvaru, do ktorých je vytesaný krížový ornament v tvare kruhu. Ich stredná časť je postavená z kamenného muriva. Nad hlavným vchodom je celodrevený chór, na ktorý sa vystupuje po schodisku z vnútra kostola. Viditeľné nosné ale aj nenosné časti chóru sú taktiež bohato zdobené kvetinovými vzormi. Vo svätyni kostola sa nachádza hlavný oltár. Zobrazuje sv. Annu so svojou dcérou Máriou. Po stranách sú sochy sv. Joachima, manžela sv. Anny a sv. Jozefa manžela P. Márie. Klenba svätyne je nižšia ako klenba hlavnej lode a úroveň jej podlažia je vyvýšená oproti úrovni ostatnej časti kostola. Tento výškový rozdiel sa prekonáva troma kamennými stupňami. V priečnej lodi, sa nachádzajú bočné oltáre. V severnej časti, pri vchode je oltár, ktorý bol premiestnený z pôvodného starého dreveného kostola. Jeho nosnú časť tvorí olejomaľba na plátne s výjavom sv. Anny s Máriou. Po jeho stranách sú sochy dvoch anjelov. Druhý bočný oltár je miestom Božieho hrobu. Zo vzácnejších diel uchovaných v kostole je potrebné spomenúť sochu nanebovzatej Panny Márie, ktorá je umiestnená v blízkosti bočného vstupu."}
{"id": "469896", "title": "Kostol Nostra Signora del Sacro Cuore", "context": "Prehliadka kostola Vcelku nenápadné hladké priečelie bez výrazných ozdôb, splývajúce s okolitou zástavbou, je členené horizontálnou rímsou na dve podlažia. Chrámový priestor však zaberá iba výšku prízemia; poschodie s trojicou rozetových okien obsahuje súkromné priestory pre rehoľníkov. Stavbu završuje malý trojuholníkový štít. Kostol má štvorcový pôdorys s troma širokými loďami oddelenými stĺporadiami. Z množstva pôvodného umeleckého vybavenia tu ostalo iba torzo – napr. renesančný chór z farebného mramoru a mramorové pozadie neobarokového hlavného oltára."}
{"id": "554223", "title": "Kostol svätých Petra a Pavla (Barca)", "context": "Súčasná architektúra  Exteriér Kostol pozostáva zo staršej svätyne, orientovanej na východ, z ktorej sa stáva bočná kaplnka a novšej prestavanej svätyne na sever. Priestorovo sa delí na svätyňupresbytérium, chrámovú loď, chrámovú predsieň a sakristiu. Polygonálne uzavretá bočná kaplnka pozostáva aj z oporných pilierov, ktoré vystupujú do exteriéru. Medzi piliermi sa nachádzajú tri úzke vysoké okná zakončené lomeným oblúkom. Otvor je ďalej dekorovaný neskorogotickou plamienkovou kružbou. Pôvodná gotická veža s neogotickou úpravou obsahuje kamenné štíty, lemované kraby a krížovú kyticu. Interiér Vedľajšia kaplnka, súčasť pôvodného kostola s gotickým pôvodom, má pôvodnú hviezdicovitú klenbu, raz vyžľabené rebrá s náznakom prelínania a rastlinné hlavice okrúhlych prípor. Presbytérium má tri lomené okná s pôvodne neskorogotickou plamienkovou kružbou. Medzi oknami sa nachádza nástenná maľba anjela s ochranným mečom a socha Panny Márie s dieťaťom. Sakristia na severnej strane kostola je zaklenutá valenou klenbou. Keď v rokoch 17571786 nastali opravy interiéru, pôvodný štýl kostola sa veľmi zmenil. Zachované ostali gotické okná a sanctuárium (oltár). Polygonálne zakončené presbytérium nového kostola, inšpirované gotikou pôvodnej stavby, má lomené okná a paprsčitú klenbu. Lunety sa zbiehajú v stene do prípor s polygonálnymi rastlinnými hlavicami. Loď nového kostola má kazetový betónový strop. Vonkajšia úprava je hladká okrem lomeného portálu, na ktorom je nástenná maľba Krista s ružicovým oknom so zasklením farebnou mozaikou. Ornamentovú výzdobu urobil maliar Štefan Fotta a obrazy namaľoval akademický maliar Mikuláš Jordán. Nástenná maľba Nástenná maľba vo vedľajšej kaplnke zobrazuje archanjela Michaela s mečom v ruke. Názov diela je Quis ut Deus? ( Kto je ako Boh? ). Archanjel Michael je najznámejším archanjelom, ktorý sa spomína v Biblii. Uznáva ho kresťanská, židovská aj islamská kultúra. Je známy aj ako svätý Michael, Bester, Sabbathiel alebo Mika il. Otázkou „Kto je ako Boh?“ dáva najavo, že Bohu sa nič nevyrovná. Archanjel Michael sa považuje za symbol víťazstva kresťanstva nad pohanstvom, tiež dobra nad zlom, harmónie nad chaosom. Nesie silu, ktorá dokáže spájať nebo a Zem. Je zobrazovaný v červenom či zelenom rúchu, alebo v žiarivo striebornom brnení. V rukách máva meč. Ten symbolizuje nezlomnú silu Michaela, ktorá pochádza od samotného Boha. Slúži k boju so zlom a dáva silu na prekonanie všetkých prekážok, tiež oslobodzuje od strachu. Úcta k svätému Michalovi je veľmi stará a rozšírená. Od raných kresťanských čias si ho uctievali kresťania ako svojho patróna. Tradujú sa udalosti, pri ktorých sa zjavil a pomohol k víťazstvu nad pohanmi alebo ochránil pred nebezpečenstvom. Jeho sviatok sa slávi 29. septembra, v obnovenom cirkevnom kalendári (r. 1969) sa v ten istý deň slávi sviatok aj sv. archanjelov Gabriela a Rafaela."}
{"id": "30318", "title": "Riečka (okres Banská Bystrica)", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie, jednoloďová neskoroklasicistická stavba s polkruhovo ukončeným presbytériom a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z roku 1858. Hlavná fasáda kostola je dekorovaná nárožným kvádrovaním, malá nadstavaná vežička s ihlancovou helmicou je drevená."}
{"id": "567250", "title": "Kostol Krista Kráľa (Šarišská Trstená)", "context": "Popis  Exteriér Ku kostolu smerujú schody a po roku 2018 je ku kostolu urobený aj bezbariérový prístup. Kostol mal pred rekonštrukciou pozemok, ktorý mal svoje oplotenie. Po rekonštrukcii a odporúčaniach ostal prístup ku kostolu bez oplotenia. Pred kostolom je urobená terénna úprava, vysadené rastliny, kvety a pri vstupe sa nachádza kríž. Interiér Presbytérium Kostol je klasickým centrálnym kostolom. Chór, na ktorom sa nachádza aj orgán sa nachádza nad vstupom do kostola, opoti oltáru. Kňaz sa nachádza za oltárom pod sochou Krista Kráľa. Bohostánok je na ľavej strane od oltára. Večné svetlo je umiestnené tesne nad bohostánkom. Sochy Socha Ježiša Krista Kostolu dominuje viac ako dvojmetrová socha Krista Kráľa, ktorá je umiestnená nad predsedníckym miestom. Socha Krista má zámerne zväčšené žehnajúce ruky. Vytvoril ju sochár a reštaurátor z Česka."}
{"id": "539889", "title": "Kostol svätého Mikuláša (Lúčky)", "context": "Krstiteľnice V kostole sa nachádzajú dve kamenné krstiteľnice. Jedna neskororománska z polovice13. storočia a druhá neskorogotická z čias okolo roku 1500, ktorá bola pôvodne umiestnená v malej prístavbe pred hlavným južným vchodom."}
{"id": "26924", "title": "Rajecká Lesná", "context": "Pamiatky  Bazilika Narodenia Panny Márie kaplnka zaniknutého Kostola Panny Márie – Kráľovnej anjelov so zachovanými maľbami (prebieha obnova)"}
{"id": "549892", "title": "Kostol Ružencovej Panny Márie (Kranj)", "context": "Zaujímavosť  Kostol bol spočiatku zasvätený Zvestovaniu Panne Márii, až neskôr bol zasvätený Ružencovej Panne Márii."}
{"id": "559028", "title": "Kostol svätého Ondreja (Spišské Hanušovce)", "context": "Zaujímavosť  V interiéri kostola sa nachádzajú cenné historické predmety - ide predovšetkým o oltáre, sochy a drevené lavice."}
{"id": "529733", "title": "Kostol svätého Augustína (Šajdíkove Humence)", "context": "Zaujímavosti Kostol má dvoch patrónov: sv. Augustína a sv. Martina. Kostol slávi troje hody za rok. Prvé sú 10. júna na deň posvätenia chrámu, druhé na sviatok sv. Augustína 28. augusta a tretie 11. novembra na sviatok sv. Martina. V marci 2018 sa začala rekonštrukcia oplotenia okolo kostola. Na 2. veľkonočnú nedeľu boli slávnostne požehnané dva obrazy. Obraz Panny Márie Matky Všetkých národov a Obraz Božieho Milosrdenstva."}
{"id": "239090", "title": "Kostol Navštívenia Panny Márie (Senica)", "context": "Opis Kostol Panny Márie je jednoduchou stavbou tvorenou tromi loďami. Vonkajšia fasáda je nečlenená, jednoduchá a prostá. Chrámový korpus oživujú len štyri nižšie oporné piliere so šikmými strieškami. Medzi nimi sú obdĺžnikové okná ukončené polkruhom. Fasáda predstavanej vstupnej veže s hlavným vchodom, ktorý sa v súčasnosti nepoužíva, je vodorovne oživená rímsami a menšími okennými otvormi obdĺžnikového tvaru. Kupola barokového tvaru pochádza z roku 1959 a je rekonštrukciou strechy z počiatku 20. storočia. Kupola veže bola pokrytá medeným plechom v roku 1963. Renesančný vstupný portál je tvorený z edikuly a nadokenným štítom, v ktorom je umiestnený erb. Vstupný otvor (portál) lemujú plastické pilastre."}
{"id": "202243", "title": "Kostol Panny Márie Snežnej", "context": "Pozri aj  Kostol Panny Márie Kostol Nanebovzatia Panny Márie Kostol Narodenia Panny Márie"}
{"id": "265397", "title": "Chrám svätého Andreja", "context": "Súčasnosť Pravoslávna cirkev opäť získala kostol v roku 1992 a odvtedy sa v ňom konajú pravoslávne bohoslužby. V roku 2001 bol pred chrámom postavený obelisk."}
{"id": "559086", "title": "Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica)", "context": "Galéria Súbor:Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica), sakristia.jpg|Detail ostenia malého okna sakristie Súbor:Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica), pohľad južný.jpg|Gotický portál na južnom priečelí kostola Súbor:Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica), severné priečelie, rotunda.jpg|Rotundový vstup do veže Súbor:Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica), pohľad západný.jpg|Hlavný vstup do kostola zo západnej strany cez gotický portál Súbor:Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica), pohľad južný detail.jpg|Gotické rozetové okno na južnom priečelí, znovuobjavené až v 20. storočí Súbor:Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica), pohľad juho-východný.jpg|Pohľad na svätyňu a oporné piliere s pultovými strieškami Súbor:Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica), hlavný vstup do sakristie.jpg|Portál a vstup do sakristie Súbor:Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica), iluzívna maľba.jpg|Iluzívna maľba, ktorá napodobňuje niektoré hlavné časti kostola (okná, stĺpy) Súbor:Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica), drevená empora.jpg|Drevená empora Súbor:Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica), pohľad zo svätyne.jpg|Pohľad zo svätyne na dvojlodie Súbor:Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica), krížová klenba.jpg|Krížova klenba dvojlodia Súbor:Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Ľubica), iluzívna maľba klenby.jpg|Detail iluzívnej maľby doplňujúcej preklenutie svätyne"}
{"id": "539890", "title": "Kostol svätého Mikuláša (Lúčky)", "context": "Kaplnka Panny Márie Kaplnka Panny Márie Neogotická kaplnka, situovaná južne od kostola svätého Mikuláša a zasvätená patrónke Slovenska Panne Márii, bola postavená pred 200 rokmi. Pôvodne sa v nej nachádzala socha Piety, ale tá bola neskôr ukradnutá. Vďaka obyvateľom obce bola pred pár rokmi rekonštruovaná a 15. septembra 2009 sa konalo vysvätenie už obnovenej kaplnky. Presne o rok sa uskutočnilo ďalšie vysvätenie, a to drevenej sochy Sedembolestnej Panny Márie, ktorej autorom je známy rezbár a sochár z Liptova Miroslav Trnovský. Práve jemu sa podarilo majstrovsky prepojiť umelecké poňatie sochy s témou bolestného utrpenia Božej rodičky, a tým splniť prianie obyvateľov obce mať sochu, ktorá by sa stala symbolom ochrany a mariánskej tradície."}
{"id": "131057", "title": "Mariánsky stĺp", "context": "Pozri aj  Stĺp Panny Márie a Najsvätejšej Trojice"}
{"id": "30361", "title": "Priechod (okres Banská Bystrica)", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Kaplnka sv. Michala archanjela, klasicistická stavba s polygonálnym uzáverom z roku 1833. Interiér je zaklenutý valenou klenbou s lunetami. Nachádza sa tu rokoková olejomaľba Zvestovanie z 18. storočia. Na oltári je osadená socha Panny Márie, ľudová drevorezba z 19. storočia."}
{"id": "512275", "title": "Bazilika Narodenia Panny Márie", "context": "Introduction  Bazilika Narodenia Panny Márie môže byť bazilika minor: v Marianke, pozri Bazilika Narodenia Panny Márie (Marianka) v Rajeckej Lesnej, pozri Bazilika Narodenia Panny Márie (Rajecká Lesná) vo Vranove nad Topľou, pozri Bazilika Narodenia Panny Márie (Vranov nad Topľou)"}
{"id": "300016", "title": "Bazilika Svätého hrobu", "context": "Popis Náčrt pôdorysu (súčasný stav) so slovenským popisom Do baziliky sa vstupuje z južnej strany, schody vpravo vedú hore do bohato vyzdobenej kaplnky Ukrižovania nad skalou Golgoty. Priamym smerom sa nachádza kameň pomazania (XIII. zastavenie krížovej cesty). Vpravo od kameňa je chodba s rôznymi kaplnkami a výklenkami. Vľavo (západným smerom) je rotunda ( Anastasis ). Je to kruhová stavba so stĺporadím v dvoch poschodiach zaklenutá kopulou s lucernou. Uprostred rotundy stojí malá svätyňa, edikula, v ktorej je Ježišov hrob s predsieňou. Východným smerom nadväzuje katolikon , stredoveká loď kostola z 11. storočia s ortodoxným ikonostasom. V jej strede je veľká kamenná nádoba, zvaná omfalos (pupok), ktorá je považovaná za stred sveta. Ešte ďalej na východ sa po stredovekých schodoch zostupuje do arménskeho kostola sv. Heleny, kde bol podľa legendy nájdený Ježišov kríž."}
{"id": "162672", "title": "Malá Bytča", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Kaplnka nanebovzatia Panny Márie, jednoloďová pôvodne eklektická stavba s pravouhlým záverom a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, zo začiatku 20. storočia. Stavba bola v posledných rokoch rozšírená a interiér modernizovaný, čím stratila historický charakter. Fasády sú členené segmentovo ukončenými oknami, veža má ihlancovú helmicu."}
{"id": "599913", "title": "Dassault Mirage F1", "context": "Trup je čiastočne odvodený od lietadla Mirage III, avšak je presnejšie a jemnejšie tvarovaný a má integrálne palivové nádrže. Krídlo má uhol šípovitosti nábežnej hrany 47,5°. Jeho rozmery nie sú v porovnaní s delta krídlom u Mirage III ani trojštvrtinové. Lietadlo vykazuje pri lete v nízkych výškach lepšie letové vlastnosti, čo  sa prejavuje v ľahšej pilotáži a možnosti zamerať výzbroj s väčšou presnosťou. Účinné prostriedky na zvýšení vztlaku umožňujú výrazne znížiť pristávaciu rýchlosť, a preto aj potrebnú dĺžku vzletovej a pristávacej dráhy. Riešenie koncových plôch, rozmerných krídlových spojlerov, aileronov a aerodynamických bŕzd za príklopmi zdvojených kolies hlavného podvozku dáva lietadlu veľmi dobré manévrovacie schopnosti. V porovnaní so staršími Mirage III/5 má Mirage F1 dvojnásobný akčný rádius v malej výške a až trikrát dlhšiu vytrvalosť pri hliadkových letoch. Podľa údajov firmy Dassault, celkovo došlo až k 80% zlepšení manévrovacích schopností."}
{"id": "544603", "title": "Dassault Mirage IV", "context": "Vznik a vývoj Suezská kríza, ktorá v októbri 1956 prerástla do ozbrojeného konfliktu, viedla neskôr Francúzsko k tomu, aby si vytvorilo \"strategickú intervenčnú jednotku\" vybavenú jadrovými zbraňami. Tento projekt počítal prvom rade s vývojom vhodného lietadla, ku ktorému mala neskôr pribudnúť balistická strela. V tej dobe už malo Francúzsko nadzvukovú stíhačku Mirage III, ktorá však dokázala dosiahnuť rýchlosť 2 Machy len na niekoľko minút. Preto bolo potrebné pri požiadavkách na nové lietadlo zohľadniť nielen parametre veľkosti a hmotnosti, ale aj požiadavky na odolnosť konštrukcie, ktorá bude schopná zniesť vysoké trenie a zahrievanie. Špecifikácie nového bombardéra boli zadefinované štátnymi orgánmi spoločne so zamestnancami spoločnosti Dassault a 20. marca 1957 boli definitívne schválené. Prvým prototypom bol Mirage IV 01, ktorý bol určený na identifikáciu problémov spojených s trvalým nadzvukovým letom. Jeho yýroba zabrala 18 mesiacov a brány továrne opustil na konci roka 1958. Celkovým vzhľadom bol Mirage IV 01 bol veľmi podobný svojmu predchodcovi Mirage III A, napriek tomu niesol interne trikrát viac paliva. Jeho pohon zabezpečovali prúdové motory Snecma Atar 9 B, ktoré boli odskúšané na Mirage III A ešte v máji 1958. Súbežne s konštrukciou strategického bombardéra prebiehal aj vývoj lietadla elektronického spravodajstva a elektronického boja. Toto lietadlo malo v prípade náletu pripraviť cestu pre bombardéry a malo byť tiež postavené na báze Mirage IV. Prototyp Mirage IV prvýkrát vzlietol 17. júna 1959 a tento let trval 40 minút. Dňa 19. septembra 1960 prelomil Mirage IV 01 svetový rýchlostný rekord na 1 000 km okruhu, keď dosiahol rýchlosť 1 822 km/h. O pár dní neskôr počas 138. letu bola na 500 km okruhu dosiahnutá rýchlosť 1 972 km/h, lietajúce medzi 2,08 mach a 2,14 Mach. V októbri 1959 boli schválené nové požiadavky na lietadlo nazvané Mirage IV A, ktoré malo byť poháňané motormi Snecma Atar 9 D: vzletová hmotnosť 32 ton, minimálny dolet 1 100 km (z toho jedna polovica pri nadzvukovej rýchlosti), pričom lietadlo malo byť schopné predĺžiť svoj dolet doplnením paliva počas letu. Dňa 29. mája 1962 bola podpísaná objednávka na 50 lietadiel a 4. novembra toho istého roku na ďalších 12 lietadiel, ktoré mali mať rovnaké charakteristiky, ale mali byť schopné niesť prieskumný kontajner. Prvé sériovo vyrobené lietadlo bolo dodané francúzskemu letectvu vo februári 1964. Do októbra toho istého roku bola oficiálne zavedená do služby prvá bombardovacia letka na leteckej základni Mont-de-Marsan. Francúzske vzdušné sily získavali každý dve lietadlá Mirage IV a dodávky týchto strategických bombardérov prebiehali až do marca 1968. Keď Mirage IV A vstúpil v roku 1964 do služby, bol prvým európskym vojenským lietadlom, ktoré dokázalo letieť udržateľnou rýchlosťou 2 Machy. Francúzsko sa tým stalo skutočnou jadrovou veľmocou. Tieto strategické bombardéry prevádzkovalo francúzske letectvo až do roku 1996 a v roku 2005 boli vyradené aj stroje v prieskumnom prevedení."}
{"id": "513039", "title": "Dassault Mirage 2000", "context": "Introduction  Dassault Mirage 2000 je francúzske jednomotorové viacúčelové stíhacie lietadlo, vyvinuté spoločnosťou Dassault Aviation. Okrem francúzskeho letectva je Mirage 2000 zaradené do vzdušných síl Egypta, Grécka, Indie, Peru, Kataru, Taiwanu a Spojených arabských emirátov. V priebehu 29 rokov, počas ktorých bolo lietadlo Mirage 2000 vyrábané, vyprodukovala spoločnosť Dassault Aviation viac ako 600 týchto strojov."}
{"id": "513045", "title": "Dassault Mirage 2000", "context": "Špecifikácie (Dassault Mirage 2000C) Mirage 2000C Technické údaje Posádka : 1 Dĺžka : Rozpätie : Výška : Nosná plocha : Hmotnosť (prázdny) : Maximálna vzletová hmotnosť : Pohonná jednotka : 1 × dvojprúdový motor Snecma M53-P2 s prídavným spaľovaním Suchý ťah : 64,3 kN Ťah s forsážou : 95,1 kN Výkony Maximálna rýchlosť : /h Dolet : s prídavnými palivovými nádržami Dostup : Stúpavosť : /s Plošné zaťaženie : /m² Ťah/Hmotnosť : 0,988 Preťaženie : +9/-3,6 g Výzbroj 2x kanón DEFA kalibru so zásobou munície 125 ks 9 externých závesov s nosnosťou do Strely vzduch-vzduch: 6x MICA IR/RF (Mirage 2000-5, Mirage 2000-9, Mirage 2000 I) 2x Matra R550 Magic-II a 2× Matra Super 530D (Mirage 2000 C) Strely vzduch-zem: 2x AM.39 Exocet (Mirage 2000 EG, Mirage 2000-5 Mk2) 2× AS-30L (Mirage 2000 D) Bomby: Mk.82 PGM 500 a PGM 2000 (Mirage 2000-9) 2× GBU-12 (Mirage 2000 D, Mirage 2000 C a Mirage 2000 N) 1× GBU-16 (Mirage 2000 D, Mirage 2000 C a Mirage 2000 N) 1× GBU-24 (Mirage 2000 D, Mirage 2000 C a Mirage 2000 N) 2× GBU-49 (Mirage 2000 D) 1× ASMP (Mirage 2000 N) Iné: rádiolokátor Thomson-CSF RDY (Mirage 2000-5)"}
{"id": "465014", "title": "Dassault Mirage F1", "context": "Introduction  Dassault Mirage F1 je francúzske viacúčelové stíhacie lietadlo vyrábané spoločnosťou Dassault Aviation ako nasledovník strojov Mirage III. Mirage F1 bol zavedený do výzdbroje francúzskych vzdušných síl Armée de l Air v roku 1974. Poháňa ho jeden prúdový motor SNECMA Atar s výkonom 69 kN. Ceľkovo bolo vyrobených vyše 720 kusov tohto typu."}
{"id": "465015", "title": "Dassault Mirage F1", "context": "Vznik a vývoj Jednomiestne úderné stíhacie lietadlo Mirage F.1 vyvinula firma Dassault na vlastné náklady. Bol vyvinutý na bázy Mirage III, ktorý absolvoval prvý let 12. mája 1958. Jednalo sa o prvé európske lietadlo prekonávajúce rýchlosť Mach 2), s ktorým mala spoločnosť Dassault prvé úspechy. Potom prišiel model Mirage F1, ktorý predstavuje jeden z najúspešnejších projektov firmy - prekonal rekordné exporty firmy Dassault. Prvý prototyp, poháňaný motorom SNEMCA Atar 09K, vzlietol po prvý raz 23. decembra 1966. Pri svojom štvrtom lete 7. januára 1967 lietadlo prekročilo rýchlosť 2 M. 18 mája 1967 bol však prototyp pri havárii zničený. Napriek tomu vývoj pokračoval a prvé sériové lietadlá boli zaradené do výzbroje 30. eskadry v Remeši. Vyrobené verzie predstavovali bojové lietadlo F.1A, prepadové stíhacie lietadlo F.1C a dvojmiestnu cvičnú verziu F.1B. Krídlo Mirage F.1, ktoré vychádzalo z klasického delta krídla firmy Dassault, umožňovalo vďaka štrbinám a klapkám štarty a pristátia na dráhe dlhej 500-800 m s priemernou operačnou hmotnosťou. Základnou úlohou Mirage F.1 bolo prepadové stíhanie za každého počasia a v celom spektre výšok. Pôvodné sériové verzie používali rovnaký zbraňový systém ako Mirage III. Značný počet lietadiel bol dodaný do zahraničia, najmä do krajín Stredného východu. Tieto lietadlá mali pri označení verzie pridané písmeno, napr. F.1 CK pre Kuvajt. Až do zavedenia nového typu Mirage 2000 bol štandardným bojovým strojom francúzskeho letectva."}
{"id": "523326", "title": "Dassault Mirage III", "context": "Špecifikácie (Dassault Mirage IIIE) 400px Technické údaje Posádka : 1 Dĺžka : Rozpätie : Výška : Nosná plocha : Hmotnosť (prázdny) : Maximálna vzletová hmotnosť : Pohonná jednotka : 1 × dvojprúdový motor SNECMA Atar 09 C-3 s prídavným spaľovaním Suchý ťah : 41,97 kN Ťah s forsážou : 60,8 kN Výkony Maximálna rýchlosť : /h vo výške Bojový dolet : Dostup : Výzbroj 2 kanóny DEFA 552 kalibru so zásobou munície 125 ks 5 externých závesov s nosnosťou do Strely vzduch-vzduch: 2x Matra R.550 Magic/AIM-9 Sidewinder 1x Matra R.530"}
{"id": "544604", "title": "Dassault Mirage IV", "context": "Konštrukcia Mirage IV svojim vzhľadom nápadne pripomína Mirage III, od svojho predchodcu sa však líšil asi o 50% dlhším trupom a dvojnásobnou hmotnosťou. Ďalším rozdielom bola dvojica motorov s maximálnym výkonom 70,61 kN (namiesto jedného s výkonom 60,8 kN). V prívodoch vzduchu do motorov sa nachádzali pohyblivé polokužely, ktorých poloha sa menila v závislosti od rôznych podmienok prúdenia vzduchu. Mirage IV bolo celokovové lietadlo, vyrobené väčšinou zo zliatin hliníka. Bol to dolnoplošník s rozpätím krídel . Delta krídla mali šípovitosť 60o, čo bola rovnaká hodnota ako u Mirage III. V krídlach a v strede trupu sa nachádzali integrálne palivové nádrže. Keďže lietadlá s delta krídlom potrebujú dlhšiu vzletovú dráhu, Mirage IV bol vybavený pomocnými raketovými motormi (štyri kusy, pripojené v zadnej časti každého z krídel). Kvôli delta krídlu pristával Mirage IV pri vyššej rýchlosti, preto bol vybavený brzdiacim padákom. Kabína posádky mala tandemové usporiadanie. Pilot mal z nej veľmi slabý výhľad dozadu a navigátor mal po oboch stranách len malé okienka, aj keď mal k dispozícii ešte periskop, ktorý mu umožňoval pohľad dolu. Obaja členovia posádky sedeli na vystreľovacích sedadlách značky Martin Baker Mark 4, ktoré umožňovali katapultovanie aj v nulovej nadmorskej výške, ale aby sa správne otvoril padák, vyžadovala sa aspoň minimálna dopredná rýchlosť."}
{"id": "514186", "title": "MICA", "context": "Konštrukcia a vlastnosti MICA je integrovaná do stíhacích lietadiel Mirage 2000, Rafale a Mirage F1. Ako raketa typu vzduch-vzduch, určená pre stíhacie lietadlá, je vyrábaná v dvoch verziách – MICA RF a MICA IR. MICA RF (EM) je vybavená aktívnym radarovým systémom navádzania, zatiaľ čo Mica IR je navádzaná na cieľ pomocou infračerveného senzoru. Cieľové súradnice sú prenesené zo senzorov lietadla do riadiacej jednotky strely ešte pred vypustením. V úvodnej fáze letu je raketa navádzaná inerciálnym navigačným systémom, súradnice cieľa však môže pilot ešte upravovať prostredníctvom zabudovaného datalinku. V konečnej fáze preberá navádzanie rádiolokačný alebo infračervený systém rakety, umiestnený v hlavici. Vďaka meniteľnému vektoru ťahu a účinným riadiacim chvostovým plochám sa MICA vyznačuje vysokou manévrovateľnosťou. Pri manévrovaní je raketa schopná zniesť preťaženie až do výšky 50 g. MICA letí rýchlosťou Mach 4 a dokáže zasahovať ciele vo vzdialenosti . Strela je vybavená bezkontaktným, ale aj kontaktný zapaľovačom a trieštivo – trhavou bojovou časťou s hmotnosťou . Dňa 11. júna 2007 predviedli dvaja francúzski piloti stíhačiek Rafale schopnosti strely MICA. Počas cvičenia dostali za úlohu, zbaviť sa nepriateľského lietadla približujúceho sa zo zadného sektora. Nepriateľ, v podobe dronu Aérospatiale C22, sa priblížil zo zadu na vzdialenosť niekoľkých námorných míľ a simuloval hrozbu pre prvého pilota. Jeho „dvojka“ (wingman) zamkol nepriateľský stroj na svojom radare a cieľové súradnice odoslal prostredníctvom datalinku Link 16 pilotovi prenasledovaného lietadla. Ten na základe týchto infromácií odpálil strelu MICA RF, ktorá uskutočnila ostrý obrat o 180o. Následne MICA dron úspešne zničila a dokázala, že za asistencie iného pilota je možné zostreľovať nepriateľské lietadlá aj tzv. streľbou cez rameno."}
{"id": "552589", "title": "Ataka-V", "context": "Konštrukcia Mi-28N vyzbrojený 16 raketami 9M120 Ataka Raketa má dĺžku a priemer trupu . Je vybavená sklopnými krídlami, ktoré majú po odklopení rozpätie . Jej štartovacia hmotnosť je , z čoho pripadá na bojovú časť. Dosahuje maximálnu rýchlosť letu /s). Maximálna výška, z ktorej môže byť vystrelená, je . Raketa je navádzaná poloautomatickým rádiovo povelovým systémom Raduga III. Zameriavací systém Tor, pozostávajúci z laserového diaľkomeru a optického systému (televízny a infračervený kanál), umožňuje použitie rakiet vo dne i v noci. Potom, čo sa posádka vrtuľníka rozhodne vypustiť raketu, navigátor (operátor) označí na monitore cieľ a stlačí tlačidlo štart. Výsledkom je, že laserový diaľkomer automaticky zmeria vzdialenosť k cieľu a na multifunkčnom displeji prezentuje získané údaje. Pilot nasmeruje vrtuľník tak, aby cieľ zostal označený v štvorcovom poli. Obsluha kontroluje, či je cieľ správne zameraný, a ak je to potrebné, vykoná korekciu ovládacími pákami. Keď sa vrtuľník priblíži dostatočnú vzdialenosť, digitálny počítač vyšle na multifunkčný displej informáciu o tom, že cieľ je v dosahu. Následne môže operátor vypustiť raketu. Počas jej letu dohliada operátor na to, aby bol cieľ pevne zameraný. Ak je to potrebné, vyrovnáva polohu štvorcového poľa pomocou ovládacích pák, až kým nie je cieľ zasiahnutý. Najvyššia účinnosť použitia rakety Ataka je na vzdialenosť od . Pravdepodobnosť zásahu na vzdialenosť je 65 - 90%."}
{"id": "523321", "title": "Dassault Mirage III", "context": "Introduction  Dassault Mirage III je francúzske jednomotorové stíhacie lietadlo, vyvinuté spoločnosťou Dassault Aviation. Celkovo bolo vyrobených 1422 lietadiel Mirage III a okrem francúzskeho letectva boli tieto stroje súčasťou vzdušných síl mnohých iných krajín."}
{"id": "523322", "title": "Dassault Mirage III", "context": "Vznik a vývoj Prototyp Mirage I počas skúšobného letu v roku 1956 Rozdiely v návrhoch Mirage I, Mirage III a Mirage IIIC Mirage III A 01 v múzeu letectva a kozmonautiky v Paríži Čoskoro po 2. svetovej vojne začali francúzsku vládu znepokojovať rastúce náklady na obstaranie a prevádzku moderných stíhačiek. Začiatkom roka 1952 získala preto francúzska letecká spoločnosť Dassault kontrakt na štúdiu možného vývoja ľahkej stíhačky s delta krídlom. Na základe týchto požiadaviek spustila spoločnosť prípravné práce na koncepte, ktorý získal označenie MD.550 Mystère Delta. Firma Dassault prišla s návrhom lietadla, ktorého pohon mal zabezpečovať jeden motor – a to buď Rolls-Royce Avon RA.7R alebo SNECMA Atar. Tento koncept vychádzal z trupu stíhačky Mystère IV s prívodom vzduchu cez nos lietadla, ale nepočítal s využitím stabilizátora. Delta krídlo malo mať rozpätie so šípom nábežnej hrany 62°. Hoci išlo o realizovateľný návrh, v januári 1954 prišla francúzska vláda s novými požiadavkami, ktoré sformulovala na základe skúseností z kórejskej vojny (1950 – 53). Nové špecifikácie boli nasledovné: malo ísť o stíhacie lietadlo do každého počasia, nemalo vážiť viac ako , súčasťou výzbroje mala byť jedna raketa vzduch-vzduch Matra s hmotnosťou asi , maximálna rýchlosť letu mala dosiahnuť hodnotu Mach 1,3 a udržateľná rýchlosť mala byť na úrovni presahujúcej Mach 1,0 a do výšky malo byť lietadlo schopné vystúpiť za 6 minút. Súťaže sa zúčastnilo šesť spoločností so svojimi návrhmi lietadiel. Breguet Br.1002, Morane-Saulnier MS.1000 a Nord HARPON boli čoskoro vyradené. Do užšieho výberu sa dostali návrhy Mystere Delta, Sud-Est SE. 212 Durandal a Sud-Ouest SO.9000 Trident. Na základe každého z nich mala byť vyrobená dvojica prototypov. Spoločnosť Dassault sa pustila do výroby prvých dvoch prototypov MD.550 Mystère Delta, ktoré však boli trochu odlišné od predchádzajúceho konceptu s rovnakým názvom. Prvý z týchto strojov sa vzniesol k oblohe 25. júna 1955. Lietadlo bolo dolnoplošník s delta krídlom s rozpätím . Bolo vyrobené z konvenčnej ľahkej zliatiny, pohonný systém pozostával z dvoch motorov MD.30 (každý s ťahom 7,35 kN) a maximálna vzletová hmotnosť stíhačky bola . Mystère Delta mohla zrýchliť na Mach 1.15, ale hneď od začiatku programu bolo jasné, že výkonnejšími motormi by mohol stroj dosahovať vyššiu rýchlosť. Preto po počiatočných testoch vzniká vylepšená verzia, nazvaná Mirage I. Rozdielov v porovnaní s Mystere Delta bolo viacero: upravené čelné sklo, závesník v strede trupu pre jednu raketu vzduch-vzduch, rozpätie krídel sa znížilo o , trup bol mierne skrátený, zvislá chvostová plocha zmenšená. Pohon zabezpečovala dvojica modernizovaných prúdových motorov MD.30R (každý s ťahom 9,61 kN) a doplnkový raketový motor SEPR 66 s ťahom 15 kN. Mirage I prvýkrát vzlietol v decembri 1956 a pri maximálnej vzletovej hmotnosti dosiahol maximálnu rýchlosť mach 1,6. Ďalší prototyp dostal označenie Mirage II a mal už byť vybavený rádiolokátorom Dassault Aladin, poháňaný dvomi prúdovými motormi Turbomeca Gabizo s prídavným spaľovaním a dvomi raketovými motormi (každý s ťahom 7,35 kN). Na začiatku roku 1956 bol však tento projekt z dôvodu nedostatočnej veľkosti zrušený. Dassault si rýchlo uvedomil obmedzenia, vyplývajúce z konštrukcie ľahkého stíhacieho lietadla, preto už na začiatku marca 1956 navrhol dva ťažšie varianty – Mirage III a Mirage IV. Mirage III bola jednomotorová verzia stíhacieho lietadla a Mirage IV väčšia dvojmotorová verzia, ktorá mala slúžiť francúzskemu letectvu ako jadrový bombardér. Dňa 3. septembra 1956 vydalo francúzske letectvo nové požiadavky na skonštruovanie záchytnej stíhačky, schopnej operovať za každého počasia. Lietadlo malo byť navrhnuté tak, aby dokázalo čeliť vtedajšej najväčšej hrozbe, t. j. nadzvukovým bombardérom lietajúcim vo výškach 12 000 – . Definitívne sa tak upustilo od konceptu ľahkého stíhacieho lietadla, na ktorého počiatku bol MD.550. Prototyp Mirage III 001, vážiaci sedem ton, prvýkrát vzlietol dňa 17. novembra 1956. V apríli 1957 objednali Francúzske vzdušné sily 10 predprodukčných lietadiel Mirage IIIA, ktoré mali byť o čosi väčšie ako „001“, aby mohli pojať všetko požadované vybavenie. Takto upravený prototyp s označením Mirage III A 01 sa vzniesol prvýkrát k oblohe dňa 12. mája 1958. O rok neskôr bola podpísaná zmluva na výrobu 95 sériových strojov, ktoré dostali pomenovanie Mirage IIIC. Dňa 7. júla 1961 sa sformovala prvá stíhacia letka na základni Dijon-Longvic a 19. decembra toho istého roka boli Mirage IIIC oficiálne zaradené do služby. Táto verzia bola súčasťou Francúzskych vzdušných síl až do roku 1988. V čase zavedenia Mirage IIIC do výzbroje Armée de l a i., pracoval už Dassault na vývoji viacúčelového variant, prispôsobeného aj pre útoky na pozemné ciele. Prototyp tohto nového lietadla, nazvaného neskôr Mirage IIIE, prvýkrát vzlietol v apríli 1961. Spolu s tým prebiehal aj vývoj verzie Mirage IIIR, určenej pre taktický prieskum z nízkych až stredných letových hladín, počas dňa i noci. V čase zavedenia Mirage IIIC do výzbroje Armée de l air, pracoval už Dassault na vývoji viacúčelového variantu, prispôsobeného aj pre útoky na pozemné ciele. Prototyp tohto nového lietadla, nazvaného neskôr Mirage IIIE, prvýkrát vzlietol v apríli 1961. Spolu s tým prebiehal aj vývoj verzie Mirage IIIR, určenej pre taktický prieskum z nízkych až stredných letových hladín, počas dňa i noci. Vzhľadom na to, že na Strednom východe prevláda bezoblačné a slnečné počasie, požadoval Izrael lacnejšiu verziu stíhačky, ktorá by nebola vybavená avionikou do každého počasia. V septembri 1966 zaslali Izraelčania objednávku na 50 nových lietadiel v tomto prevedení, ktoré dostali označenie Mirage 5. Dassault sa pustil do realizácie požadovaných úprav a prvý prototyp Mirage 5 vzlietol 19. mája 1967. Vzrastajúce napätie na Strednom východe viedlo k tomu, že dňa 3. júna 1967 uvalil francúzsky prezident Charles de Gaulle embargo na vývoz Mirage 5 do Izraela. Toto opatrenie sa však minulo účinku a o dva dni neskôr Izrael vstúpil do vojny s arabskými krajinami. Aj napriek uvedenému embargu sa produkcia Mirage 5 nezastavila a o rok neskôr zišla z výrobnej linky aj posledná stíhačka z várky, určenej pre Izrael. Hoci v tom čase už prebiehal vo Francúzsku výcvik izraelských pilotov a krajina uhradila za stroje celú sumu, nové Mirage 5 Izrael nakoniec nezískal. Musel akceptovať vrátenie platby a všetkých 50 lietadiel bolo zaradených do francúzskeho letectva pod označením Mirage 5F."}
{"id": "544606", "title": "Dassault Mirage IV", "context": "Špecifikácie<ref>[http://www.airvectors.net/avmir4.html The Sud Ouest Vautour II & Dassault Mirage IV]</ref>  Technické údaje Posádka : 2 (pilot a navigátor/zbraňový operátor) Dĺžka : Rozpätie : Výška : Nosná plocha : Hmotnosť (prázdny) : Maximálna vzletová hmotnosť : Pohonná jednotka : 2 × dvojprúdový motor SNECMA Atar 9K-50 s prídavným spaľovaním Suchý ťah : 49,03 kN Ťah s forsážou : 70,61 kN Výkony Maximálna rýchlosť : Mach 2,2 /h vo výške Bojový rádius : Dolet : Dostup : Výzbroj 1x atómová bomba AN-11 alebo AN-22 1x riadená strela s atómovou hlavicou ASMP 16x konvenčné voľne padajúce bomby s hmotnosťou"}
{"id": "593122", "title": "North American F-86D Sabre", "context": "Špecifikácie (F-86D-40-NA) 200px Kokpit lietadla F-86D Technické údaje Posádka: 1 Dĺžka: 12,27 m Rozpätie krídel: 11,31 m Výška: 4,57 m Hmotnosť prázdneho lietadla: 6 132 kg Vzletová hmotnosť: 9 060 kg Pohonná jednotka: 1 × prúdový motor General Electric J47-GE-17B s prídavným spaľovaním Ťah bez zapnutej forsáže: 24,13 kN Ťah s forsážou: 33 kN Výkony Maximálna rýchlosť: 1 151 km/h (Mach 0,93) Dolet: 531 km Dostup: 15 163 m Stúpavosť: 61,7 m/s Výzbroj 24× neriadená strela „Mighty Mouse“ FFAR kalibru 70 mm v zaťahovacom zásobníku pod trupom Avionika radar do každého počasia AN/APG-36"}
{"id": "513043", "title": "Dassault Mirage 2000", "context": "Varianty Mirage 2000 počas leteckej show RIAT 2010 Mirage 2000C : Jednomiestne stíhacie lietadlo na vybojovanie vzdušnej nadvlády (C je skratkou francúzskeho slova Chasseur, t.j. stíhačka). Produkcia tejto verzie začala v novembri 1982 a celkovo bolo vyrobených 124 kusov. Mirage 2000B : Dvojmiestna cvičná verzia, ktorá prvýkrát vzlietla 11. októbra 1980. Mirage 2000N : Dvojmiestna verzia, odvodená z Mirage 2000B, ktorá je schopná niesť nukleárnu strelu ASMP s doletom (od roku 2009 aj jej modernejšiu verziu ASMP-A s doletom viac ako ). Mirage 2000D : Dvojmiestne bojové lietadlo, odvodené z variantu Mirage 2000N, ktoré však nesie namiesto nukleárnych len konvenčné strely vzduch-zem (Apache, Scalp)."}
{"id": "465017", "title": "Dassault Mirage F1", "context": "Špecifikácia (Dassault Mirage F.1A a F.1C) 275px Dassault Mirage F.1A Technické parametre Krajina pôvodu Francúzsko Typ jednomiestne bojové lietadlo Pohonná jednotka prúdový motor SNECMA Atar 9K-50 s ťahom 71,74 kN s prídavným spaľovaním Výkony maximálna rýchlosť 2350 km/h Dolet 900 km s maximálnym nákladom Hmotnosti prázdna 7400 kg; vzletová 15200 kg Rozmery rozpätie krídel – 8,40 m dĺžka-15,0 m výška-4,50 m Výzbroj dva kanóny kalibru 30 mm, až 6300 kg zavesenej výzbroje Dassault Mirage F.1C Technické parametre Krajina pôvodu Francúzsko Typ jednomiestne prepadové stíhacie lietadlo Pohonná jednotka prúdový motor SNECMA Atar 9K-50 s ťahom 71,74 kN s prídavným spaľovaním Výkony maximálna rýchlosť 2355 km/h Dolet 900 km s maximálnym nákladom Hmotnosti prázdna 7400 kg; vzletová 15200 kg Rozmery rozpätie krídel-8,40 m dĺžka-15,0 m výška-4,50 m Výzbroj dva kanóny kalibru 30 mm, 2 rakety a až 4000 kg bômb }"}
{"id": "523323", "title": "Dassault Mirage III", "context": "Konštrukcia Izraelský Mirage IIICJ Cvičná verzia Mirage IIIBZ Argentínsky Mirage IIIEA Švajčiarsky prieskumný stroj Mirage IIIRS Mirage 5 čilského letectva Mirage IIIC Lietadlo Mirage IIIC bolo veľmi podobné verzii Mirage IIIA, od svojho predchodcu však bolo asi pol metra dlhšie – dĺžka trupu dosahovala . Išlo o plnohodnotnú záchytnú stíhačku, ktorú poháňal jeden prúdový motor Atar 09B a jeden prídavný raketový motor SEPR 84. V jednomiestnom kokpite sedel pilot na vystreľovacom sedadle Martin-Baker Mark 4, ktoré bolo neskôr nahradené verziou „Mark 6“ s parametrami 0/0 (pilot sa mohol katapultovať už pri nulovej výške a nulovej rýchlosti lietadla). Mirage IIIC bol vyzbrojený dvojicou kanónov DEFA 552 kalibru , umiestnenými pod prívodmi vzduchu. Palebný priemer každého z kanónov bol 125 nábojov a kadencia asi 1300 rán/minútu, čo predstavovalo asi šesťsekundovú dávku. Úsťová rýchlosť bola /s. Kanóny mali účinný dostrel . Piloti však málokedy spustili streľbu na vzdialenosť menšiu ako z obavy, že by si mohli poškodiť vlastný stroj troskami zostreleného lietadla. Mirage IIIC mala tri závesné body, jeden pod trupom a jeden pod každým krídlom. Čoskoro však pribudol pod krídlami ďalší pár a lietadlo tak malo celkovo päť závesníkov. Hlavnou zbraňou stíhačky mala byť protilietadlová strela s poloaktívnym navádzaním Matra R.530, ktorá bola nesená na jednom podtrupovom závesníku. Strela niesla bojovú časť s hmotnosťou a jej účinný dosah bol . Výhody, ktoré poskytovala Matra R.530 nad vtedajšími protivníkmi, však boli limitované nedokonalým rádiolokátorom Cyrano. Ten bol často zahltený falošnými odrazmi od zeme, nedokázal v malých výškach ani len určiť správnu vzdialenosť cieľa a R.530 tak bola nepoužiteľná. Na vnútorných podkrídelných závesníkoch mohli byť nesené dve prídavné palivové nádrže s objemom 625, 1100, 1300 alebo 1700 litrov. Na vonkajších podkrídelných pylónoch mohla byť zavesená ďalšia výzbroj v podobe dvoch protilietadlových rakiet krátkeho dosahu AIM-9 Sidewinder s tepelným navádzaním. Mirage IIIC francúzskeho letectva boli vyzbrojené domácimi strelami s infra-červeným navádzaním Matra R.550 Magic. Izraelská verzia Mirage IIICJ mala integrované izraelské strely krátkeho dosahu Šafrir I. Mirage IIIB Mirage IIIB bola dvojmiestna tréningová verzia, ktorá nemala rádiolokátor Cyrano. V porovnaní s Mirage IIIC bol trup „béčka“ asi o meter dlhší a oba kanóny boli odstránené, aby v kabíne vznikol priestor pre miesto inštruktora. Mirage IIIE Zatiaľ čo Mirage IIIC bola záchytná stíhačka, určená primárne na zostreľovanie bombardérov, verzia „IIIE“ už bola spôsobilá efektívne ničiť aj pozemné ciele, čo z nej už robilo viacúčelové stíhacie lietadlo. Mirage IIIE má na rozdiel od svojho predchodcu o dlhšiu prednú časť trupu. Tým sa zväčšil priestor za kokpitom pre uloženie avioniky a zároveň sa zvýšila kapacita vnútorných palivových nádrží. Toto predĺženie sa dá voľným okom len veľmi ťažko spozorovať. Jediným vodítkom je okraj prívodov vzduchu do motora, ktorý sa pri Mirage IIIE nachádza presne na úrovni zadnej časti prekrytu kabíny, zatiaľ čo pri „IIIC“ sa tento okraj nachádza zhruba na úrovni sedadla pilota. Pohon zabezpečoval výkonnejší motor Atar 09C, ktorého ťah s prídavným spaľovaním je 60,8 kN. V kýle lietadla boli namontované antény rádiolokačného výstražného prijímača. Mnoho podverzií Mirage IIIE bolo vybavených dopplerovským navigačným rádiolokátorom Marconi, ktorý bol umiestnený na spodnej časti trupu pod kabínou. Dôležitým vylepšením variantu „IIIE“ bol strelecký rádiolokátor Cyrano II od firmy Thompson-CSF, ktorý mohol pracovať nie len v režime vzduch-vzduch, ale aj vzduch-zem. Mirage IIIE mohli niesť voľne padajúce bomby EU3 s hmotnosťou alebo riadenú strelu AS.30 proti cieľom s vysokou hodnotou (mosty, bunkre). V polovici 80. rokov sa stala súčasťou výzbroje aj protirádiolokačná strela AS.37 s maximálnym doletom . Francúzske Mirage IIIE mohli niesť aj taktickú jadrovú bombu AN-52, ktorá sa vyrábala v dvoch variantoch. Ľahší o ekvivalente 6 – 8 kiloton TNT a ťažší o ekvivalente 25 kiloton TNT. Modernizácia v rámci programu ROSE V roku 1998 bolo 33 pakistanských Mirage IIIE zmodernizovaných v rámci programu ROSE (Retrofit of strike element). V spolupráci s francúzskou spoločnosťou Sagem bol integrovaný nový navigačný/útočný systém a radarový výškomer. Kabína pilota bola vybavená Head-up displejom, multifunkčnými displejmi a ovládacie prvky boli prerobené podľa konceptu HOTAS (hands-on-throttle-and-stick). Lietadlá získali nové výmetnice klamných cieľov, ale hlavne moderný palubný rádiolokátor FIAR Grifo M. Tento radar, ktorý je talianskou kópiou amerického APG-68, dokáže sledovať ciele, letiace v nižšej letovej hladine a zároveň na ne navádzať rakety. Mirage IIIR Mirage IIIR je variant, určený na taktický prieskum v nízkych a stredných výškach počas dňa i noci. Tento stroj má drak z verzie Mirage IIIE a avioniku z Mirage IIIC. Nie je vybavený rádiolokátorom, ale boli mu ponechané oba kanóny a závesníky. V nose lietadla je umiestnených až päť filmových kamier OMERA. Mirage 5 Na rozdiel od \"trojky\" má Mirage 5 dlhý štíhly nos, ktorý predlžuje trup lietadla asi o . Ďalšou charakteristickou črtou, ktorou sa odlišujú od seba jednotlivé verzie, je Pitotova trubica. U Mirage 5 sa toto zariadenie nachádza pod nosom lietadla, zatiaľ čo predchádzajúce verzie ho majú priamo v špičke nosa. Na žiadosť Izraela neboli nové stíhačky vybavené žiadnym rádiolokátorom. Prázdny priestor v nose lietadla vyplnila elektronika, ktorá sa pôvodne nachádzala za kabínou pilota. Tým vznikla možnosť na rozšírenie vnútorných palivových nádrží. Lietadlu pribudli ďalšie dva závesné body, čím sa zvýšil ich celkový počet na sedem. Výsledkom týchto úprav bola lacnejšia stíhačka, ktorá mala o 32% vyššiu kapacitu palivových nádrží ako Mirage IIIC a mohla niesť až 14 bômb."}
{"id": "498700", "title": "Storm Shadow", "context": "Špecifikácie  rýchlosť: Mach 0.8 (/h) hmotnosť : priemer: dĺžka: rozpätie krídel: dolet: > navádzací systém: inerciálny, GPS, TERPROM (systém navigácie podľa profilu terénu) a infračervený optický systém nosič: Panavia Tornado GR4/IDS Dassault Rafale Dassault Mirage 2000 Lockheed Martin F-35 Lightning II - strela by mala byť integrovaná v roku 2018 Eurofighter Typhoon – prvý odpal tejto strely stíhačkou Eurofighter Typhoon sa konal v novembri 2014. Strela by mala byť plne integrovaná do Typhoonu do roku 2018."}
{"id": "517466", "title": "Grumman F-14 Tomcat", "context": "Špecifikácie (F-14D) 400px F-14A Technické údaje Posádka : 2 Dĺžka : Rozpätie : roztiahnuté: stiahnuté: Výška : Nosná plocha : Hmotnosť (prázdny) : Vzletová hmotnosť : Maximálna vzletová hmotnosť : Pohonná jednotka : 2 × dvojprúdový motor General Electric F110-GE-400 s prídavným spaľovaním Suchý ťah : 2× 73.9 kN Ťah s forsážou : 2× 123.7 kN Výkony Maximálna rýchlosť : /h vo vysokej letovej hladine Bojový dolet : Preletový dolet : s 3 prídavnými palivovými nádržami Dostup : Stúpavost : /s Plošné zaťaženie : /m² Ťah/Hmotnosť : 0,88 Výzbroj 1 kanón M61A1 Vulcan kalibru so zásobou munície 675 ks 10 externých závesov – s nosnosťou do Strely vzduch-vzduch: 6× AIM-7 Sparrow 4× AIM-9 Sidewinder 6× AIM-54 Phoenix Bomby: rodina bômb Mark 80 Mk 20 Rockeye II Paveway JDAM"}
{"id": "465016", "title": "Dassault Mirage F1", "context": "Konštrukcia Trup je čiastočne odvodený od lietadla Mirage III, avšak je presnejšie a jemnejšie tvarovaný a má integrálne palivové nádrže. Krídlo má uhol šípovitosti nábežnej hrany 47,5°. Jeho rozmery nie sú v porovnaní s delta krídlom u Mirage III ani trojštvrtinové. Lietadlo vykazuje pri lete v nízkych výškach lepšie letové vlastnosti, čo sa prejavuje v ľahšej pilotáži a možnosti zamerať výzbroj s väčšou presnosťou. Účinné prostriedky na zvýšení vztlaku umožňujú výrazne znížiť pristávaciu rýchlosť, a preto aj potrebnú dĺžku vzletovej a pristávacej dráhy. Riešenie koncových plôch, rozmerných krídlových spojlerov, aileronov a aerodynamických bŕzd za príklopmi zdvojených kolies hlavného podvozku dáva lietadlu veľmi dobré manévrovacie schopnosti. V porovnaní so staršími Mirage III/5 má Mirage F1 dvojnásobný akčný rádius v malej výške a až trikrát dlhšiu vytrvalosť pri hliadkových letoch. Podľa údajov firmy Dassault, celkovo došlo až k 80% zlepšení manévrovacích schopností. Výrobca ponúka radu palubných rádiolokátorov od jednoduchého dĺžkomerného zariadenia u lietadla typu F.1 A používaného letectvom Juhoafrickej republiky a Líbye pre útoky na pozemné ciele za dobrej viditeľnosti až po viacrežimový monoimpulzný rádiolokátor Cyrano IVM, ktorý dnes tvorí štandardné vybavenie strojov F1 francúzskeho letectva. Základná verzia Mirage F1 C bola pôvodne vybavená radarom Cyrano IV-0 bez možnosti sledovať pozemné ciele a dodnes ju stále používajú niektorí zahraniční užívatelia. Verzia Cyrano IV-1 už mala limitovanú schopnosť sledovať vzdušné ciele v spodnej polosfére (\"look - down\"), zatiaľ čo prevedenie IV-2 mohlo byť vďaka zaostrovaniu zväzku lúčov použité pre útoky na pozemné ciele. Údaje zo všetkých spomenutých verzií však boli zobrazované na obrazovku na prístrojovej doske. Až posledná verzia rádiolokátoru IVM už má zobrazenie na priehľadný displej a je použiteľná pre vzdušný boj aj ničenie pozemných cieľov. Ďalšie avionické vybavenie zahrňuje spojovacie a rádionavigačné prostriedky pracujúce v pásmach KV/VKV/UKV/Tacan a VOR/ILS, autopilota a identifikačné zariadenie. Na prianie ide vybavenie rozšíriť o inerciálnu navigačnú sústavu firmy SAGEM, radiolokátor pre automatické vyhýbanie sa terénnym prekážkam pre lety v nízkej výške nad zemou, digitálny počítač a laserový dĺžkomer. Lietadlo je ďalej vybavené pasívnym výstražným rádiolokačným príjmačom Thomson-CSF BF, keď každá z jeho štyroch antén pokrýva sektor v rozsahu 90°. K najčastejším užívaným rušiacim kontajnerom patrí typ DB 3163, lietadlá vyčlenené pre rádioelektronický boj nesú zariadenie Caiman. Juhoafrické lietadlá potom používajú rozmernejší kontajner Alligator s generátorom 6kVA poháňaným náporovou turbínou pre vytváranie pulzov v kmitočtovom rozsahu od 6 do 8 GHz."}
{"id": "535380", "title": "Grumman F3F", "context": "Špecifikácie (F3F-3) Trojpohľadový výkres F3F-1 Technické údaje Posádka: 1 (pilot) Dĺžka: 7,06 m Rozpätie: 9,75 m Výška: 2,84 m Nosná plocha: 24,15 m² Hmotnosť prázdneho lietadla: 1 490 kg Maximálna vzletová hmotnosť: 2 175 kg Pohonná jednotka: 1 × vzduchom chladený hviezdicový deväťvalec Wright R-1820-22 Cyclone s výkonom 950 k (710 kW) Výkony Maximálna rýchlosť: 425 km/h (vo výške 4 658 m) Cestovná rýchlosť: 240 km/h Dolet: 1 600 km Dostup: 10 120 m Stúpavosť: 14 m/s (na úrovni hladiny mora) Výzbroj Hlavňová: 1× guľomet M1919 Browning kalibru 7,62 mm so zásobou 500 nábojov (vľavo) 1× guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm so zásobou 200 nábojov (vpravo) Bomby: 2× 52,6 kg bomby Mk IV, jedna pod každým krídlom"}
{"id": "554725", "title": "North American F-100 Super Sabre", "context": "Špecifikácie (F-100D) 400px F-100D patriaci 79. letke 20. taktického stíhacieho krídla, cca 1963 Kokpit lietadla F-100D Technické údaje Posádka: 1 Dĺžka: Rozpätie krídel: Výška: Nosná plocha: Hmotnosť prázdneho lietadla: Maximálna vzletová hmotnosť: Pohonná jednotka: 1 × prúdový motor Pratt & Whitney J57-P-21/21A s prídavným spaľovaním Suchý ťah: 45 kN Ťah s forsážou: 71 kN Výkony Maximálna rýchlosť: /h (Mach 1,4) Maximálny dolet: Dostup: Stúpavosť: /s Výzbroj 4× kanón M39A1 kalibru s 200 nábojmi na hlaveň 4× strely vzduch-vzduch AIM-9 Sidewinder 2× strely vzduch-zem AGM-12 Bullpup jadrové bomby: Mark 7, Mk 28 (B28), Mk 43 (B43), Mk 57 (B57), Mk 61 (B61)"}
{"id": "513041", "title": "Dassault Mirage 2000", "context": "Konštrukcia Kabína pilota Mirage 2000 Návrh draku lietadla Mirage 2000, ktorý počítal s delta krídlom, vyzeral spočiatku ako krok späť. Jeho predchodca Mirage F1 bol totiž hornoplošník s lichobežníkovými krídlami. Mirage 2000 tak konštrukčne vychádzal viac zo staršieho Mirage III, ktorý bol vyvíjaný ešte v 50. rokoch. O strojoch s delta krídlom sa v tej dobe vedelo, že majú dobré letové vlastnosti pri vysokej rýchlosti, ich radarová odrazová plocha je nižšia, konštrukčne sú jednoduchšie a poskytujú viac vnútorného priestoru pre palivo. Neboli však dobrou voľbou, pokiaľ išlo o ovládateľnosť a lety v nízkej nadmorskej výške. Taktiež potrebovali dlhšiu dráhu pre vzlet a pristátie. Inžinierom v Dassaulte sa však podarilo navrhnúť drak lietadla tak, že v kombinácii s elektro-impulzným systémom riadenia (fly-by-wire) dosahoval Mirage 2000 potrebnú úroveň obratnosti. Dĺžka pristátia bola znížená vďaka mohutným uhlíkovým brzdám. Predný podvozok je tvorený dvojitým kolesom a zaťahuje sa dozadu. Zatiaľ čo hlavný podvozok je vybavený sólo kolesami a zaťahuje sa dovnútra krídel. Výškovka, ktorá je dlhšia ako pri Mirage III, umožňuje pilotovi udržať si kontrolu nad strojom aj pri vyšších uhloch nábehu. Väčšina lietadla, bola vyrobená z hliníkových zliatin, ale niektoré diely už boli z titánu a uhlíkových vlákien. Pilot sedí na vystreľovacom sedadle Sembo Mark 10, ktoré je licenčnou verziou britskej Martin-Baker Mark 10. Sedadlo má parametre 0/0, čo znamená, že pilot sa môže katapultovať už pri nulovej výške a nulovej rýchlosti lietadla. Vstavanú výzbroj tvorila dvojica kanónov DEFA 554 (teraz GIAT 30-550 F4) kalibru so zásobou munície 125 ks. Kanóny majú voliteľnú kadenciu 1200 alebo 1800 výstrelov za minútu. Mirage 2000 má 9 závesníkov, na ktorých môže niesť výzbroj a externé palivové nádrže do hmotnosti . Päť závesníkov sa nachádza pod trupom lietadla a po dva závesníky sú umiestnené pod každým krídlom. Tri pylóny sú tzv. mokré, t.j. sú schopné niesť prídavné palivové nádrže - ide o stredový pylón pod trupom a vnútorné pylóny pod krídlami."}
{"id": "517748", "title": "Boeing F/A-18E/F Super Hornet", "context": "Varianty EA-18G Growler F/A-18E – jednomiestna verzia. F/A-18F – dvojmiestna verzia. EA-18G Growler – verzia pre elektronický boj, ktorá nahradzuje Northrop Grumman EA-6B Prowler. Na koncoch krídel má širokopásmové prijímače AN/ALQ-218 a na závesníkoch môže niesť až tri rušiče ALQ-99. Táto súprava elektronického boja dokáže detegovať a rušiť raketové systémy typu zem-vzduch. Na zvyšných závesníkoch môže mať Growler dve prídavné palivové nádrže, dvojicu protiradarových striel AGM-88 HARM a dve protilietadlové strely AIM-120 AMRAAM pre vlastnú ochranu. Hlavným palubným senzorom lietadla je radar s aktívnym elektronickým skenovaním APG-79."}
{"id": "599918", "title": "Dassault Mirage F1", "context": "Prvý prototyp, poháňaný motorom SNEMCA Atar 09K, vzlietol po prvý raz 23. decembra 1966. Pri svojom štvrtom lete 7. januára 1967 lietadlo prekročilo rýchlosť 2 M. 18 mája 1967 bol však prototyp pri havárii zničený. Napriek tomu vývoj pokračoval a prvé sériové lietadlá boli zaradené do výzbroje 30. eskadry v Remeši. Vyrobené verzie predstavovali bojové lietadlo F.1A, prepadové stíhacie lietadlo F.1C a dvojmiestnu cvičnú verziu F.1B. Krídlo Mirage F.1, ktoré vychádzalo z klasického delta krídla firmy Dassault, umožňovalo vďaka štrbinám a klapkám štarty a pristátia na dráhe dlhej 500-800 m s priemernou operačnou hmotnosťou. Základnou úlohou Mirage F.1 bolo prepadové stíhanie za každého počasia a v celom spektre výšok. Pôvodné sériové verzie používali rovnaký zbraňový systém ako Mirage III. Značný počet lietadiel bol dodaný do zahraničia, najmä do krajín Stredného východu. Tieto lietadlá mali pri označení verzie pridané písmeno, napr. F.1 CK pre Kuvajt."}
{"id": "513042", "title": "Dassault Mirage 2000", "context": "Operačné nasadenie Mirage 2000 práve ukončil tankovanie vo vzduchu z KC-10A Druhá vojna v Perzskom zálive Prvýkrát sa lietadlá Mirage 2000 zúčastnili bojov počas vojny v Perzskom zálive v rokoch 1990 až 1991. Francúzsko a Spojené arabské emiráty nasadili po 12 stíhacích lietadiel tohto typu proti letectvu Saddáma Husajna. V prvých dňoch sa však leteckej kampane koalície nezúčastnili, pretože iracké letectvo disponovalo taktiež lietadlami spoločnosti Dassault - konkrétne 76 strojmi Mirage F1 EQ. Francúzske Mirage 2000 vzlietli celkovo 512-krát, zatiaľ čo lietadlá Spojených arabských emirátov uskutočnili 64 bojových letov. Vojna v Bosne a Hercegovine V roku 1995 sa 16 francúzskych Mirage 2000D zapojilo do útokov na pozície bosnianskych Srbov. Francúzske letectvo používalo laserom navádzané rakety vzduch-zem AS-30L a laserom navádzané bomby rodiny Paveway. Dňa 30. augusta bola jedna zo stíhačiek Mirage 2000 zostrelená v blízkosti mesta Pale. Obaja piloti prežili avšak padli do zajatia, z ktorého boli bosnianskymi Srbmi prepustení v decembri 1995. Vojna v Kosove V rokoch 1998 až 1999 sa 8 francúzskych Mirage 2000D zapojilo do útokov proti srbským jednotkám, ktoré bojovali s kosovskými Albáncami. Srbské pozície boli bombardované prevažne bombami Paveway I, Paveway III a laserom navádzanými raketami vzduch-zem AS-30L. Navyše, 8 stíhačiek Mirage 2000C vykonávalo hliadkovanie vo vzdušnom priestore nad územím bývalej Juhoslovanskej zväzovej republiky. Vojna v Afganistane Po teroristických útokoch na Svetové obchodné centrum v New Yorku, ktoré sa udiali 11. septembra 2001, podnikli USA leteckú ofenzívu a následný vpád do Afganistanu. Ku koalícii, vedenej Spojenými štátmi, sa pridali aj iné krajiny, vrátane Francúzska. Od 23. októbra 2001 do 30. septembra 2002 nalietali francúzske lietadlá Mirage 2000D a Super Etendard nad Afganistanom 12000 hodín. V uvedenom období zničili 33 pozemných cieľov, ktoré boli spájané s teroristickou organizáciou al-Káida alebo s vládou Talibanu. Intervencia v Líbyi"}
{"id": "520001", "title": "Lockheed AC-130", "context": "Operačné nasadenie  Vojna vo Vietname Prototyp AC-130A bol poslaný na prvé bojové misie vo februári 1968, keď začal lietať nad územím Vietnamu. V období od februára do novembra 1968 zničil 228 nepriateľských nákladných automobilov a 133 ďalších poškodil. Do jari roku 1969 už lietalo v juhovýchodnej Ázii šesť strojov AC-130A Spectre. V decembri toho istého roku k nim pribudol novo upravený gunship v štandarde „Surprise Package“. Toto jediné lietadlo zničilo počas svojho 38-dňového skúšobného nasadenia 178 kamiónov a ďalších 63 poškodilo. Navyše, zaútočilo na tri stanovištia protivzdušnej obrany, pričom jedno z nich úplne zničilo a ďalšie dve poškodilo masívnymi explóziami. Od októbra 1970 do januára 1971 bolo nasadených v juhovýchodnej Ázii sedem strojov vo verzii AC-130E. V priebehu kampane, trvajúcej od roku 1971 do roku 1972, zničili gunshipy viac ako 10000 nepriateľských vozidiel a 223 plavidiel. Vďaka blízkej leteckej podpore, ktorú poskytli pozemným jednotkám, zachránili životy tisíckam vojakov. Prímerím z januára 1973 sa skončili bojové operácie AC-130 vo Vietname a Laose. Posledná bojová misia týchto lietadiel v Kambodži sa uskutočnila 15. augusta 1973. Vojna v Perzskom zálive Počas operácií Desert Shield a Desert Storm poskytovali stroje AC-130, podobne ako v minulosti, priamu leteckú podporu pozemným jednotkám. K prvému nasadeniu došlo 29. januára 1991 počas bitky o mesto Chafdží, keď jedno z týchto lietadiel pomohlo zastaviť irackú obrnenú kolónu. O deň neskôr ďalšie tri AC-130 zaútočili na iracké kolóny, ktoré sa snažili posilniť pozície irackej armády severne od mesta Chafdží. Dňa 31. januára 1991 v skorých ranných hodinách bol jeden zo strojov AC-130H zostrelený raketou z prenosného kompletu Strela-2. Pri incidente zahynulo všetkých štrnásť členov posádky. Vojna v Kosove Od marca do júna 1999 prebiehalo na území dnešného Kosova bombardovanie jednotiek Juhoslovanskej zväzovej republiky vzdušnými silami NATO (Operácia Spojenecká sila - Operation Allied Force). Od 20. mája začali nízko nad Kosovom lietať aj piloti strojov AC-130 \"Spectre\", v snahe urýchliť zničenie juhoslovanských pozemných jednotiek, tankov a delostrelectva. Lietadlá AC-130 boli nasadené iba v “bezpečných” oblastiach, kde nebola potvrdená prevádzkyschopná raketová protivzdušná obrana protivníka. Presný počet misií, ktorých sa AC-130 v Kosove zúčastnili, nie je známy. Údajne však boli na operácie v tejto oblasti vyčlenené tri stroje verzií AC-130H a AC-130U. Vojna v Afganistane Od 15. októbra 2001 začali v Afganistane vrámci operácie Trvalá sloboda (Operation Enduring Freedom) pôsobiť gunshipy AC-130H/U. Spolu s lietadlami B-1, B-2, B-52, F-15E a F-16 útočili na pozície Tálibánu a organizácie Al-Kaidá. Popri intentívnom bombardovaní podzemných bunkrov a tunelov poskytovali tiež blízku palebnú podporu špeciálnym jednotkám. S nasadením AC-130 v Afganistane súvisí aj tragický incident z 3. októbra 2015, keď toto lietadlo omylom bombardovalo nemocnicu Lekárov bez hraníc v Kunduze. Piloti AC-130 si zmýlili nemocnicu so základňou Talibanu a uskutočnili na budovu päť náletov v trvaní jeden a pol hodiny. Výsledkom bola smrť 42 lekárov a pacientov. Intervencia v Sýrii proti Islamskému štátu Dňa 15. novembra 2015 zničili americké vzdušné sily 116 kamiónov, ktoré využívala extrémistická skupina Islamský štát na pašovanie ropy. Na konvoj zaútočili štyri bojové lietadlá A-10 a dve AC-130 blízko mesta Deir ez-Zur v Sýrii. Stroje A-10 zhodili počas náletu asi dva tucty bômb, zatiaľ čo gunshipy ostreľovali kolónu svojimi a kanónmi."}
{"id": "528349", "title": "Dassault Étendard IV", "context": "Špecifikácie (Étendard IVM)  Technické údaje Posádka : 1 Dĺžka : Rozpätie : Výška : Nosná plocha : Hmotnosť (prázdny) : Maximálna vzletová hmotnosť : Pohonná jednotka : 1 × prúdový motor SNECMA Atar 8B s ťahom 43,16 kN Výkony Maximálna rýchlosť : /h Maximálny dolet : Dostup : Stúpavosť : /s Výzbroj 2x kanón DEFA kalibru , každý s palebným priemerom 125 nábojov 2x raketnica, každá s 18 ks neriadených rakiet SNEB bomby s hmotnosťou"}
{"id": "528250", "title": "SNCASO SO-4050 Vautour", "context": "Špecifikácie (Vautour IIA) 400px Technické údaje Posádka : 2 Dĺžka : Rozpätie : Výška : Nosná plocha : Hmotnosť (prázdny) : Normálna vzletová hmotnosť : Maximálna vzletová hmotnosť : Pohonná jednotka : 2 × prúdový motor SNECMA Atar 101E-3 s ťahom 36 kN Výkony Maximálna rýchlosť : /h Maximálny dolet : Dostup : Stúpavosť : /s Výzbroj 4x kanón DEFA kalibru 76x neriadené strely vzduch-zem 6x bomby s hmotnosťou v bombovnici, 4x bomby s hmotnosťou alebo 2x bomby s hmotnosťou pod krídlami"}
{"id": "116212", "title": "Bell X-1", "context": "Vznik a vývoj Raketový motor XLR11 Výkony lietadiel počas 2. svetovej vojny prudko vzrástli, ale konštruktérom sa do cesty postavil málo známy jav – stlačiteľnosť vzduchu. Koncom vojny najvýkonnejšie stíhacie lietadlá dosahovali pri strmhlavom lete rýchlosti okolo /h. Pri nich nastávali vážne problémy so zmenami vo vyvážení a náhlym nárastom odporu, ktoré skončili niekedy deštrukciou draku lietadla. V tej dobe sa viedli spory o tom, či pilotované lietadlo môže lietať nadzvukovou rýchlosťou. Iniciátorom vývoja transonického lietadla sa stala vládna civilná organizácia NACA (National Advisory Committee for Aeronautics), ktorá bola predchodkyňou dnešnej NASA. Vzhľadom na to, že NACA nemala finančné možnosti projekt uskutočniť, získala pre projekt vojenské a námorné letectvo. Obe vojenské zložky financovali vlastný projekt podľa odporúčaní NACA s jedným výrazným rozdielom – vojenské letectvo oproti prúdovému pohonu navrhovanému NACA presadilo pohon raketovým motorom. Projekt vojenského letectva označený MX-524 po dlhých jednaniach realizovala firma Bell. Projekt námorníctva vyústil do typu Douglas D-558 – 1 Skystreak, ktorý však rýchlosť zvuku neprekročil. Vývoj vo firme Bell začala skupina konštruktérov pod vedením Roberta J. Woodsa. Lietadlo malo podľa špecifikácii dosahovať vo výške rýchlosť /h a to aspoň počas 2 minút. Výrobcu pre pohonnú raketovú jednotku našli vo firme Reaction Motors Incorporated , čo v bola malá dielňa v Pompton Lakes. Aj keď konštruktéri zvažovali možnosť použiť šípovité krídlo, lietadlo dostalo nakoniec konvenčné. Trup mal tvar projektilu. Pre dosiahnutie uvedených výkonov bolo rozhodnuté lietadlo vynášať do vzduchu upraveným bombardérom Boeing B-29 Superfortress. Ministerstvo obrany objednalo vo firme Bell tri experimentálne lietadlá Model 44, letectvom označované najskôr MX-1 , neskôr XS-1 (eXperimental Supersonic) a nakoniec iba X-1 . Jeden vyrobený stroj mal prechádzať výskumom v rámci vojenského letectva, ďalší mal slúžiť NACA a posledný mal ostať u výrobcu. Prvý exemplár X-1 so sériovým číslom 46 – 062 vyšiel z montážnej haly vo Wheatfiedlde (štát New York) 27. decembra 1945. Nemal ešte zabudovaný motor a 19. januára ho zavesený pod B-29 previezli na Floridu. Tu lietadlo uskutočnilo 10 kĺzavých letov bez motora. Po tom padlo rozhodnutie presunúť skúšky do ľudoprázdnej oblasti vyschnutých jazier v Mohawskej púšti v Kalifornii, na základňu Muroc Dry Lake (od roku 1950 nazývaná ako Edwardsova základňa vzdušných síl), ktorá leží približne na severovýchod od Los Angeles. Ako prvý na základňu na jeseň dorazil druhý vyrobený exemplár so sériovým číslom 46 – 063. Ten po kĺzavých letoch 9. decembra 1946 uskutočnil aj prvý let so zapnutým motorom. Prvý vyrobený X-1 sa dostal po modifikáciách na základňu až na jar 1947. Do konca mája 1947 ku dňu ukončenia skúšok výrobcom obe lietadlá uskutočnili 36 letov s maximálnou dosiahnutou rýchlosťou M=0,82. 5. júna 1947 predviedol továrny pilot X-1 združeniu leteckých publicistov a typu sa ujalo vojenské letectvo."}
{"id": "570661", "title": "Boeing X-20 Dyna-Soar", "context": "Vývoj Maketa Boeingu lietadla X-20 Dyna-Soar Krátko po vypustení Sputnika 1 4. októbra 1957, 10. alebo 24. októbra, Veliteľstvo leteckého výskumu a vývoja USAF (ARDC) zlúčilo štúdie Hywards, Brass Bell a RoBo do projektu Dyna-Soar (známy aj pod Weapons System 464L) s trojstupňovým skráteným plánom vývoja. Návrh spájal už existujúce návrhy na náporové lietadlo do jedného stroja určeného na bombardovanie a prieskum, ktoré skúmali predchádzajúce štúdie, a mal fungovať ako nástupca výskumného programu X-15. Program Dyna-Soar mal byť rozdelený na 3 fázy. Fázy programu mali byť: výskumné vozidlo (Dyna-Soar I), prieskumné vozidlo (Dyna-Soar II, predtým Brass Bell) a vozidlo, ktoré by dodalo schopnosť strategického bombardovania (Dyna-Soar III, predtým Robo). Prvé plachtiace testy Dyna-Soar I sa mali uskutočniť v roku 1963 a v nasledujúcom roku sa mali uskutočniť motorové lety s rýchlosťou Mach 18. Kĺzavá strela RoBo mala byť nasadená v roku 1968, pričom plne funkčný zbraňový systém (Dyna-Soar III) sa očakával v roku 1974. V marci 1958 sa uchádzalo o zákazku Dyna-Soar deväť amerických leteckých spoločností. Z tých výberové konanie zúžilo ponuky na spoločnosti Bell a Boeing. Hoci spoločnosť Bell mala výhodu šesťročných dizajnových štúdií, zákazku na lietadlo získala v júni 1959 spoločnosť Boeing (za tú dobu sa ich pôvodný dizajn výrazne zmenil a blízko sa podobal tomu, čo predložila spoločnosť Bell). Koncom roka 1961 bol za nosnú raketu vybraný Titan III. Dyna-Soar mal štartovať z leteckej stanice Cape Canaveral na Floride."}
{"id": "120759", "title": "Thor (raketa)", "context": "Odpaľovacia rampa Testovacie lety rakety Thor sa uskutočňovali z LC17 na Cape Canaveral Air Force Station. Plán vývoja bol taký nahustený, že rátal aj s využitím odpaľovacej rampy rakety Atlas. Nakoniec však rampa bola pripravená na prvý testovací let práve včas."}
{"id": "527592", "title": "Dassault Mystère", "context": "Špecifikácie (Mystère IIC)  Technické údaje Posádka : 1 Dĺžka : Rozpätie : Výška : Nosná plocha : Hmotnosť (prázdny) : Maximálna vzletová hmotnosť : Pohonná jednotka : 1 × prúdový motor SNECMA Atar 101D s ťahom 29 kN Výkony Maximálna rýchlosť : /h Maximálny dolet : Dostup : Stúpavosť : /s Výzbroj 2x kanón DEFA kalibru"}
{"id": "570659", "title": "Boeing X-20 Dyna-Soar", "context": "Introduction  Boeing X-20 Dyna-Soar bol program USAF na vytvorenie raketoplánu, ktorý by mohlo byť použitý na rôznych armádnych misiách. Hlavné úlohy lietadla by boli letecký prieskum, bombardovanie, vesmírne záchranné akcie, opravy satelitov a ako prostriedok na sabotáž a zničenie nepriateľských satelitov. Program začal 24. októbra 1957 a skončil 10. decembra 1963. Stál USA 660 miliónov dolárov a bol zrušený tesne po začiatku stavby prvého modelu. Ostatné kozmické lode, ktoré sa vtedy vyvíjali ako napríklad program Mercury alebo program Vostok boli skôr kozmické kapsuly s balistickými profilmi opätovného vstupu, ktoré skončili pristátím s padákom. Dyna-Soar pripomínal skôr lietadlo. Mohlo cestovať na vzdialené ciele s rýchlosťou interkontinentálnej balistickej rakety. Bola navrhnutá tak, aby riadene kĺzalo na zem a mohlo pristáť na letisku. Dyna-Soar sa tiež vedel dostať na obežnú dráhu Zeme ako vesmírne kapsuly. Tieto vlastosti teda z Dyna-Soar urobili oveľa pokročilejší nadčasový koncept ako ostatné kozmické programy tej doby. Vo výskume kozmického lietadla sa pokračovalo až oveľa neskôr v neskorších opakovane použiteľných kozmických lodiach ako napríklad program Space Shuttle z rokov 1981-2011 alebo na lodiach Boeing X-40 a X37B."}
{"id": "117410", "title": "North American X-15", "context": "Opis V rýchlosti a dosiahnutej výške je model X-15 (prvý let s vlastným pohonom v septembri 1959) na špici. Toto experimentálne lietadlo bolo súčasťou amerického výskumného programu na skúmanie tepla vznikajúceho trením, kontrolu stability a riadenia letu kozmických lodí pri opätovnom vstupe do zemskej atmosféry. Až do zapálenia raketového motoru pre vzostup do extrémnej výšky (model x-15A-2 dosiahol výšku ) a dosiahnutia vysokej rýchlosti bol X-15 len lietajúcim telesom z ocele a titánu umiestneným pod nosičom. Na riadenie vo veľkej výške využíval pilot, ktorého chránil skafander, reaktívne riadiace dýzy. Tri modely resp. modifikovaná verzia X-15A-2, absolvovali spolu 199 letov. Modernizovanú verziu bolo možné vybaviť dvoma odhadzovacími nádržami, umiestnenými pod trupom, a mala inú prednú časť. Táto predná časť bola neskôr pokrytá materiálom T-500 spoločnosti Emerson Electric , absorbujúcim teplo. Modely X-15 a X-15A-2 vydržali až do skončenia programu v novembri 1968."}
{"id": "215208", "title": "DFS 346", "context": "Varianty  DFS-346 – Prvý prototyp postavený spoločnosťou Siebel Werke začiatkom roku 1940. Neskôr bol vzatý do ZSSR, kde ho testovala OKB-2 vo veternom tuneli TsAGI. Neskôr bol zošrotovaný, lebo sa na ňom nedalo lietať. 346-P – Tento rám bol prvým lietadlom tohto typu, ktorý bol vyrobený po vojne. Bol zhotovený v roku 1948 nemeckými inžiniermi. Na prvý pohľad bol takmer identický s pôvodným dizajnom, ale bol z neho odstránený podvozok, aby sa rám odľahčil. 346-1(A) – 5. mája 1949 bola stavba 346-1 dokončená. Namiesto motora mal stroj len atrapu a došlo k úpravám chvostu a kormidiel. 346-2(D) – To isté, čo 346-1, ale už mal skutočný raketový motor. 346-3 – Jediné lietadlo, čo letelo s raketovým motorom a dvakrát sa dostalo blízko k hranici zvuku."}
{"id": "527846", "title": "Dassault Super Mystère", "context": "Špecifikácie  Technické údaje Posádka : 1 Dĺžka : Rozpätie : Výška : Nosná plocha : Hmotnosť (prázdny) : Maximálna vzletová hmotnosť : Pohonná jednotka : 1 × prúdový motor s prídavným spaľovaním SNECMA Atar 101G-3 suchý ťah: 36 kN ťah s prídavným spaľovaním: 43 kN Výkony Maximálna rýchlosť : /h Maximálny dolet : Dostup : Stúpavosť : /s Výzbroj 2x kanón DEFA kalibru 2x strely vzduch-vzduch Sidewinder 35x neriadené strely vzduch-zem kalibru 2x bomby s hmotnosťou"}
{"id": "544602", "title": "Dassault Mirage IV", "context": "Introduction  Dassault Mirage IV bol francúzsky prúdový strategický bombardér, ktorý bol neskôr vyrábaný aj v prieskumnej verzii. Toto dvojmotorové nadzvukové lietadlo bolo vyvinuté spoločnosťou Dassault Aviation v počte 62 kusov. Lietadlo slúžilo výlučne vo francúzskom letectve a stalo sa jednou zo zložiek francúzskej jadrovej triády."}
{"id": "258896", "title": "Mikojan-Gurevič MiG-23", "context": "Introduction  Mikojan-Gurevič MiG-23 (; v kóde NATO: „ Flogger “) je prúdové stíhacie lietadlo s meniteľnou geometriou krídel vyvinuté v Sovietskom zväze v 60. rokoch 20. storočia. Spolu s podobne starým lietadlom MiG-25 bolo zamýšľané ako tretia generácia sovietskych stíhacích lietadiel. Lietadlo bolo aj prvým sovietskym pokusom o lietadlo so schopnosťou „look-down/shoot-down“ (možnosť útočiť z výšky na ciele proti pozadiu krajiny) a jedno z prvých so schopnosťou vzdušného boja za hranicou viditeľnosti. Sériová výroba začala v roku 1969 a bolo vyrobených vyše 5 000 lietadiel. V niektorých krajinách je MiG-23 ešte stále v službe. Lietadlo tiež poslúžilo ako základ pre bojovú verziu MiG-27. Významným rozdielom u MiGu-27 bola výmena radarového systému v nose lietadla za TV kameru s laserovým diaľkomerom a značkovačom cieľov."}
{"id": "599922", "title": "Circuit de Spa-Francorchamps", "context": "Séria tragických nehôd viedla k požiadavkám na prebudovanie trate a zvýšenie bezpečnosti. Všetko sa to malo ale udiať tak, aby zostal zachovaný tradičný duch trate a pôvodné umiestnenie v okolí Francorchamps. Nová trať síce zvýšila bezpečnostný štandard, no ani to nezabránilo tragédii z pretekov 1000 km Spa v roku 1985. Nemec Stefan Bellof vtedy prišiel o život, keď doplatil na predbiehací manéver v slávnej zákrute Eau Rouge. Veľkú nemeckú nádej vyslobodili z vraku auta až po dlhých 23 minútach. Len o niekoľko hodín zahynul v miestnej nemocnici."}
{"id": "123465", "title": "Stefan Stambolov", "context": "Životopis Narodil sa vo Velikom Tărnove, kde aj študoval na miestnej škole. Svoje štúdiá dokončil v seminári v Odese. Už ako 22 ročný sa stal revolučným Apoštolom Aprílového povstania a o niečo neskôr najaktívnejším budovateľom novodobých dejín Bulharska. V roku 1880 sa stal poslancom Veľkého národného zhromaždenia, hoci na to nemal potrebný vek. O šesť rokov neskôr (1886) sa stal predsedom Regentskej vlády. V tomto období sa zo Stefana Stambolova formovala najsilnejšia postava v politických dejinách Bulharska, ktorá sa zaslúžila o vymenovanie nového monarchu na bulharský trón. Po vymenovaní Ferdinanda I. za knieža Bulharska sa Stefan Stambolov stal druhý raz predsedom vlády. V krajine viedol tzv. politiku dlhého biča a krátkeho dvora, za čo ho mnohí historici charakterizovali ako diktátora. Na to, aby dosiahol svoje ciele sa nezastavil pre nikým ani pred ničím. Do praxe často zavádzal svoju vetu - „Kvôli Bulharsku by som porušil hoci aj všetky zákony“ . Avšak okrem toho, že ich narúšal ich aj tvoril. V oblasti zahraničnej politiky viedol tvrdú politiku nezávislosti Bulharska, kvôli ktorej sa nebál prerušiť priateľské vzťahy s Ruskom. Stefan Stambolov urobil zo seba a z Bulharska obraz „veľkého štátnika malého kniežatstva“. ktoré si vážili všetky európske štáty. Jeho osud je však dôkazom toho, že veľké osobnosti, ktoré sú zástancami obyčajných ľudských potrieb, zostanú počas svojho života nedocenené. Knieža Ferdinand I. si uvedomil, že jeho prítomnosť bráni správnemu rozvoju Bulharského kniežatstva, preto sa ho v roku 1894 rozhodol odstrániť z mocenských pozícii v krajine. Život Stefana Nikolaja Stambolova zhasol ako jasná hviezda politického neba v jeho 41 rokoch. Najatí atentátnici kniežaťa Ferdinanda I. ho 18. júla 1895 v Sofii zavraždili. Jeho smrťou Bulharsko stratilo silného a smelého politika, ktorý viedol krajinu v jej ťažkom období rozvíjajúceho sa nového zjednoteného štátu na Balkánskom polostrove."}
{"id": "131595", "title": "Gustáv II. Adolf", "context": "Vláda V čase jeho vlády sa Švédsko stalo vyvinutou svetovou hospodárskou a politickou veľmocou. Začalo si robiť nárok na ovládnutie oblastí protestantskej Európy (Škandinávia, severné Nemecko a severné časti Poľska, okupované 1612-1629 švédskou armádou). Tým sa cítila ohrozená tzv. Katolícka liga, teda predovšetkým južné Nemecko, Čechy a Morava, tak ako aj samotné Rakúsko. Tento mocenský rozpor medzi katolicizmom a protestantizmom smeroval k vojnovému stretu. Katalyzátorom konfliktu bolo navyše spojenectvo Anglicka s protestantmi a Francúzska s katolíkmi, aj keď tieto dve mocnosti zostali v čase tridsaťročnej vojny viac či menej pasívnymi subjektmi. Vykonal celý rad finančných, administratívnych a vojenských reforiem, nebol teda iba bojovníkom, ako sa o ňom často píše. Skôr sa zdá, že radšej uzatváral mierové zmluvy: ukončil tzv. \"Kalmarskú vojnu\" (1613) a vojnu s Ruskom (1617). Je však tiež pravdou, že vojny s Poľskom (1612-1629) viedol s veľkou krutosťou a bezohľadnosťou. V týchto rokoch dobyl rad území v Poľsku a Východnom Prusku. Do tridsaťročnej vojny vstúpil totálne až v roku 1630, ale už pred tým, v rokoch 1625 - 1630 boli dislokované švédske vojská na územie Poľska, odkiaľ ohrozovali severočeské a moravské oblasti, ktoré boli katolícke. Pre nedostatok vlastnej cisárskej armády vyslali Habsburgovci do týchto ohrozených oblastí dve britské katolícke pluky Roberta Gordona a Waltera Deverouxa. Padol v Lützene, asi 15 km od Lipska, v bitke proti Katolíckej lige vedenej Albrechtom z Valdštejna."}
{"id": "305404", "title": "Lefkada (ostrov)", "context": "Významné osobnosti Lefkady  Ioannis Orsiem Ionnis Zambelios"}
{"id": "534919", "title": "Tytus Chałubiński", "context": "Zo života Bol synom Szymona a Teodozie Wnorowskich. V Radome v roku 1838 ukončil Guberniálne gymnázium. V rokoch 18381840 študoval medicínu na Lekársko-chirurgickej akadémii vo Vilniuse. Po zatvorení vilniuskej akadémie pokračoval v štúdiu na Univerzite v Tartu. Bol členom Konventu Polonia, akademickej spoločnosti poľských študentov. Lekársky diplom v odbore chirurgia získal v roku 1844 na Univerzite vo Würzburgu. Okrem medicíny študoval aj botaniku. Od roku 1845 žil vo Varšave, pracoval v Evanjelickej nemocnici. Ako lekár pôsobil v Tomaszowe Mazowieckom. Bol účastníkom Uhorskej revolúcie v roku 18481849 v Pešti. V roku 1849 sa stal tajomníkom Towarzystwa Lekarskiego Warszawskiego (Varšavskej lekárskej spoločnosti). V rokoch 18581871 bol profesorom na univerzite vo Varšave. Vysoké Tatry poznal od roku 1852, ale pravidelne ich začal navštevovať v roku 1873. Býval v Zakopanom, ktoré mu prirástlo k srdcu. Usiloval sa, aby sa zo zapadnutej podtatranskej dediny stalo nielen kúpeľné mestečko, ale aj stredisko vysokohorského cestovného ruchu. Jeho činnosť v Zakopanom bola rôznorodá. Liečil ľudí trpiacich na pľúcne choroby, pomáhal im v čase cholerovej epidémie. Pomáhal zakladať slávnu rezbársku školu, pokladňu na požičiavanie peňazí, zakladal Towarzystwo Tatrzańske, pod Vysoké Tatry pozýval poľských vedcov, ktorí začali rozsiahle prírodovedné a etnografické výskumy. Sám sa vyznamenal ako vynikajúci znalec tatranských machov (na jeho počesť boli nazvané niektoré druhy rias: ( Peridinium chalubinskii Woloszynska a Chalubinskia tatrica ), o ktorých napísal dve vedecké práce. Jeho veľkou zásluhou bolo, že dokázal pritiahnuť do spoznávania Tatier miestnych goralov, s ktorými sa vyberal do hôr, brával ich na vysokohorské túry nielen ako sprievodcov, ale ako spoločníkov hudobníkov a rozprávačov, ktorí účinkovali v spoločnosti jeho priateľov. Boli medzi nimi napríklad Jan Krzeptowski–Sabała, Bartolomej Obrochta a mnohí iní. Stanisław Witkiewicz, poľský maliar, architekt a spisovateľ ho nazval „Królem Tatr“. Prvá manželka Tytusa Chałubińského bola Antonina Kozłowska. Po jej smrti sa oženil s Annou Leszczyńskou. Z druhého manželstva mal syna Ludwika a dcéru Jadwigu, treťou manželkou bola jeho študentská láska Antonina Wilde. Pochovaný bol 8. novembra 1889 na Cmentarzu Zasłużonych (Cintoríne zaslúžilých) na Pęksowym Brzyzku v Zakopanom."}
{"id": "569242", "title": "Olaf V.", "context": "Vláda Olaf nastúpil na trón 21. septembra 1957 po smrti svojho otca Haakona VII. pod menom Olaf V., ale na rozdiel od svojho otca nebol korunovaný, iba požehnaný v katedrále v Trondheime. Nový kráľ bol vdovcom a v priebehu prvých rokov jeho vlády ho pri oficiálnych príležitostiach doprevádzala jeho mladšia dcéra, princezná Astrid. Kráľ, veľmi populárny už od svojho príjazdu do Nórska, bol nazývaný kráľom ľudu ( Folkekongen ); choval sa prosto a skôr ako mešťan než ako monarcha, šoféroval sám svoje auto, často sa prechádzal po Osle bez doprovodu ochrankárov. V roku 1985 založil Nórsky rád za zásluhy . V júli 1990 dostal mozgovú mŕtvicu a princ Harald prevzal vládu ako regent. Aj keď jeho rekonvalescencia úspešne pokračovala, zomrel pol roka nato 17. januára 1991; príčinou smrti bol srdcový infarkt (podľa niektorých prameňov ho mali urýchliť neblahé správy o udalostiach v Perzskom zálive). Bol posledným žijúcim vnukom anglického kráľa Eduarda VII. a kráľovnej Alexandry."}
{"id": "296719", "title": "Józef Piłsudski", "context": "Životopis Piłsudski zasvätil svoj život vízii slobodného Poľska a boji proti nadvláde cárskeho Ruska. V rámci týchto plánov podporoval spravodajsky vo vojne s cárskym Ruskom najprv Japonsko (v rusko-japonskej vojne) a neskôr vojensky Ústredné veľmoci v prvej svetovej vojne, v ktorej viedol ako brigádny generál tzv. Poľskú légiu na západnom fronte. V roku 1917 ju rozpustil, keď sa ukázalo, že Nemecko v skutočnosti neplánuje umožniť existenciu poľského štátu. Nemci ho za to uväznili v Magdeburgu. Do Poľska sa vrátil 8. novembra 1918 (Nemci ho tam podobne ako Lenina poslali v súkromnom vlaku). Dňa 11. novembra bol menovaný za vrchného veliteľa poľských ozbrojených síl a o tri dni neskôr hlavou štátu (polsky naczelnik państwa ). Viedol poľské sily v rusko-poľskej vojne (19191921), v ktorej najskôr viedol úspešný úder na Ukrajinu, aby ho potom lepšie vybavená a početnejšia Červená armáda zahnala späť až k Varšave. V bitke o Varšavu však Poliaci nečakane zvrátili svoju zlú situáciu. Poľské vojská pod Piłsudského vedením, kvôli zásadným chybám boľševického velenia porazili a prakticky úplne zničili severnú skupinu Červenej armády vedenú M. V. Tuchačevským a nedali svojmu nepriateľovi možnosť spamätať sa. Nápis na Piłsudského náhrobku: Matka i serce syna V decembri 1922 Piłsudského po prezidentských voľbách nahradil na čele štátu jeho priateľ Gabriel Narutowicz, ktorý však bol týždeň po nástupe do funkcie zavraždený. Piłsudski v roku 1923 znechutený odišiel z funkcií v armáde a odišiel do dôchodku. Avšak narastajúci chaos a výbuchy násilia v krajine ho nakoniec viedli k tomu, že o tri roky neskôr v roku 1926 vyvolal štátny prevrat. Dostal sa do čela štátu, nastolil autoritatívny režim označovaný ako sanácia. Napriek tomu, že väčšinu času mal kontrolu najmä nad vojenským smerovaním štátu, najmä na poste ministra obrany (s výnimkou obdobia v rokoch 19261928 a v roku 1930, kedy bol zároveň premiérom), zostal až do svojej smrti 12. mája 1935 faktickým vládcom Poľska. Piłsudski je pochovaný v katedrále na krakovskom Waweli, jeho srdce, obklopené hrobmi poľských vojakov, na Raskom cintoríne vo Vilniuse."}
{"id": "535711", "title": "Karol Ľudovít Bádenský", "context": "Životopis Narodil sa ako syn Karola Fridricha a Karolíny Lujzy Hesensko-darmstadtskej, dcéry Ľudovíta VIII. Hesensko-darmstadského. Bol popisovaný ako tlstý a chorľavý. 15. júla 1775 sa oženil so svojou sesternicou Amáliou Hesensko-darmstadtskou, dcérou Ľudovíta IX. Hesensko-darmstadského. V roku 1801 navštívil spolu s manželkou ich dcéru Lujzu, ruskú cárovnu. Na spiatočnej ceste navštívili ešte dcéru Frederiku, švédsku kráľovnu. Tu dostal 15. decembra na zámku Gripsholm mozgovú porážku a po dvanásťhodinovom bezvedomí 16. decembra zomrel."}
{"id": "44605", "title": "Bitka pri Stiklestade", "context": "Epilóg Po bitke sa sedliacke vojsko rozišlo späť do svojich domovov a vládu v Nórsku prevzal Knut Veľký. Olaf bol svojimi protivníkmi náležite pochovaný. Neskôr pod Knutovou krutovládou Nóri oľutovali svoj čin a zabudnúc na Olafovu krutosť začali ho spomínať ako dobrého vladára. Krajinou sa začali šíriť chýry o zázrakoch v spojitosti s jeho telesnými pozostatkami a mnoho ľudí sa začalo obávať, že zabili svätca. A stalo sa čosi nevídané - Nóri, ktorí po storočia tvrdohlavo odolávali obracaniu na kresťanstvo - začali putovať k trondheimskej katedrále, obracajúc sa húfne na vieru. Neskôr priviedli späť z Ruska Olafovho syna Magnusa a ustanovili ho kráľom."}
{"id": "569239", "title": "Olaf V.", "context": "Detstvo Olaf so svojim otcom Haakonom VII. Olaf sa narodil 2. júla 1903 ako Alexander Edward Christian Frederik v Appleton House v Sandringhame. Jeho matkou bola britská princezná Maud z Walesu, dcéra britského korunného princa Alberta Eduarda, ktorý nastúpil na britský trón po smrti svojej matky kráľovnej Viktórie v roku 1910 ako Eduard VII. Olafov otec bol pôvodne dánsky princ Karol. V roku 1905 sa princ Karol stal nórskym kráľom, zmenil si meno na Haakon VII. a z princa Alexandra sa stal nórsky korunný princ Olaf. Olaf študoval na nórskej Vojenskej akadémii a potom na Balliol College v Oxforde; po jej skončení sa stal dôstojníkom nórskeho námorníctva a pomáhal otcovi vo vládnych záležitosťiach. V tridsiatich-dvoch rokoch prvýkrát zastupoval otca, keď kráľ vycestoval do zahraničia. Princ se zaujímal o umenie, kultúru a literatúru, bol však i veľmi športovo nadaný, venoval sa plachteniu, skokom i behu na lyžiach; najväčší úspech dosiahol, keď s plachetnicou Norna získal zlatú medailu v kategórii šesťmetrových plachetníc na olympijských hrách v Amsterdame v roku 1928."}
{"id": "569238", "title": "Olaf V.", "context": "Introduction  Olaf V. (Alexander Edward Christian Frederik; 2. júl 1903, Sandringham, Norfolk, Spojené kráľovstvo† 17. január 1991, Oslo, Nórsko) bol nórskym kráľom v rokoch 1957 - 1991. Po nástupe jeho otca na nórsky trón bol premenovaný z Alexandra na Olafa. Bol iba druhým nórskym kráľom od osamostatnenia Nórska v roku 1905."}
{"id": "599923", "title": "Circuit de Spa-Francorchamps", "context": "\nV Spa nájdeme všetko, čo si môže jazdec priať – prevýšenia, rýchle zákruty, dlhé rovinky. Okruh je veľmi rýchly a dlhý. K prvej zákrute La Source to od štartu nie je ďaleko. Dôležitý je predovšetkým dobrý výjazd. Naberá sa tu totiž rýchlosť pre nájazd do kopca až po Les Combes. V Eau Rouge sa jazdí na plný plyn a jazdci musia byť veľmi opatrní. V prípade, že stratia ideálnu stopu, okamžite dôjde k úbytku rýchlosti. Monoposty pokračujú ďalej cez dlhú rovinku Kemmel do Les Combes. Brzdí sa až 60 metrov pred zákrutou. Nasleduje ľavo-pravá kombinácia, kde možno stratiť až pol sekundy. Na krátkom úseku pred zákrutou Rivage sa preraďuje až na piaty stupeň. Trať je v tomto úseku často šmykľavá čomu napomáhajú aj drobné nerovnosti. Vo výjazde sa zadná časť vozidla môže správať nepokojne. Deviatka je takisto veľmi rýchla, piloti ňou jazdia na štvorke, pričom využívajú brzdy na stabilizáciu auta. Ďalej nasleduje Pouhon, jedna z najťažších zákrut v Spa. V piatok a sobotu si tu jazdci musia vyskúšať, kde je ich limit a do akej miery sa dá riskovať. Aj keď sa priemerná rýchlosť pohybuje okolo 230 km/h často sa dá prejsť aj rýchlejšie. Po krátkej rovinke sa pretekári blížia k šikane Fagnes, kde je kvalitný asfalt a tvrdo sa dá atakovať obrubník. Veľa sa tu dá stratiť, ale aj získať. Po štrnástej zákrute prichádza na rad rýchla pravotočivá zákruta, z ktorej musia piloti čo najlepšie akcelerovať, pretože na konci nasledujúcej rovinky prerušenej slávnou Blanchimont prichádza šanca na predbiehanie. Ak pretekár pred šikanou Bus Stop zvládne súboj na brzdy, nič mu nebráni vo vjazde na cieľovú rovinku."}
{"id": "450093", "title": "Veľká cena Belgicka 2013", "context": "Introduction  Veľká cena Belgicka 2013 ( 2013 Formula 1 Shell Belgian Grand Prix ) boli preteky Formule 1, ktoré sa konali dňa 25. augusta 2013 na okruhu Spa-Francorchamps v Belgicku. Okruh je zasadený do krásnej hornatej krajiny s nezabudnuteľnou prírodou a jeho charakteristika z neho robí unikátne miesto, ktoré si pochvaľujú prakticky všetci piloti a fanúšikovia. Leží vo Valónsku v obci Spa približne 50 km juhovýchodne od mesta Lutych. Pri Veľkej cene Belgicka býva častým doplnkovým javom dážď. Štatistiky hovoria, že každé tretie preteky sa tu odohrali za mokra. Členitosť a dĺžka okruhu navyše spôsobujú, že v rôznych častiach trate býva odlišné počasie. Jazda na tomto okruhu je vždy veľkou výzvou a tento zážitok ešte umocňuje nebezpečná pasáž Eau Rouge. Veľká cena Belgicka bola jedenástymi pretekmi sezóny 2013 a šesťdesiatymdeviatym ročníkom Veľkej ceny Belgicka."}
{"id": "572672", "title": "Veľká cena Francúzska 2021", "context": "Introduction  Veľká cena Francúzska 2021 (franc. Formula 1 Emirates Grand Prix de France 2021 ), boli preteky Formule 1, ktoré sa konali dňa 20. júna 2021 na okruhu Circuit Paul Ricard v mestečku Le Castellet, na juhu Francúzska, neďaleko od Marseille. Bola to siedma Veľká cena sezóny 2021. Pôvodne sa mala Veľká cena Francúzska konať až 27. júna, avšak kvôli zrušeniu Veľkej ceny Kanady a presunutí náhradných pretekov v Turecku sa termín presunul o jeden týždeň dopredu."}
{"id": "266705", "title": "Circuit de Spa-Francorchamps", "context": "Víťazi Veľkej ceny Belgicka  Ružová farba znamená, že Veľká cena nebola súčasťou svetového šampionátu formuly 1. Žltá farba znamená, že Veľká cena bola súčasťou predvojnového európskeho šampionátu. Kimi Räikkönen zvíťazil v GP Belgicka 2009 a Giancarlo Fisichella vybojoval pre tím Force India prvé umiestnenie na stupňoch víťazov. Felipe Massa s monopostom Ferrari F2008 pri GP Belgicka 2008 Kimi Räikkönen s monopostom Ferrari F2007 pri GP Belgicka 2007 Ayrton Senna v Spa zvíťazil päťkrát. Jim Clark v Belgicku víťazil pravidelne od roku 1962 až do roku 1965. Alfa Romeo 158, s ktorým Juan Manuel Fangio v roku 1950 v Belgicku zvíťazil. Rok Jazdec Konštruktér Okruh 2022 Max Verstappen Red Bull Spa-Francorchamps 7 km 2021 Max Verstappen Red Bull Spa-Francorchamps 7 km 2020 Lewis Hamilton Mercedes Spa-Francorchamps 7 km 2019 Charles Leclerc Ferrari Spa-Francorchamps 7 km 2018 Sebastian Vettel Ferrari Spa-Francorchamps 7 km 2017 Lewis Hamilton Mercedes Spa-Francorchamps 7 km 2016 Nico Rosberg Mercedes Spa-Francorchamps 7 km 2015 Lewis Hamilton Mercedes Spa-Francorchamps 7 km 2014 Daniel Ricciardo Red Bull Spa-Francorchamps 7 km 2013 Sebastian Vettel Red Bull-Renault Spa-Francorchamps 7 km 2012 Jenson Button McLaren-Mercedes Spa-Francorchamps 7 km 2011 Sebastian Vettel Red Bull-Renault Spa-Francorchamps 7 km 2010 Lewis Hamilton McLaren-Mercedes Spa-Francorchamps 7 km 2009 Kimi Räikkönen Ferrari Spa-Francorchamps 7 km 2008 Felipe Massa Ferrari Spa-Francorchamps 7 km 2007 Kimi Räikkönen Ferrari Spa-Francorchamps 7 km 2006 Nekonala sa 2005 Kimi Räikkönen McLaren-Mercedes Spa-Francorchamps 7 km 2004 Kimi Räikkönen McLaren-Mercedes Spa-Francorchamps 7 km 2003 Nekonala sa 2002 Michael Schumacher Ferrari Spa-Francorchamps 7 km 2001 Michael Schumacher Ferrari Spa-Francorchamps 7 km 2000 Mika Häkkinen McLaren-Mercedes Spa-Francorchamps 7 km 1999 David Coulthard McLaren-Mercedes Spa-Francorchamps 7 km 1998 Damon Hill Jordan-Mugen-Honda Spa-Francorchamps 7 km 1997 Michael Schumacher Ferrari Spa-Francorchamps 7 km 1996 Michael Schumacher Ferrari Spa-Francorchamps 7 km 1995 Michael Schumacher Benetton-Renault Spa-Francorchamps 7 km 1994 Damon Hill Williams-Renault Spa-Francorchamps 7 km 1993 Damon Hill Williams-Renault Spa-Francorchamps 7 km 1992 Michael Schumacher Benetton-Ford Spa-Francorchamps 7 km 1991 Ayrton Senna McLaren-Honda Spa-Francorchamps 7 km 1990 Ayrton Senna McLaren-Honda Spa-Francorchamps 7 km 1989 Ayrton Senna McLaren-Honda Spa-Francorchamps 7 km 1988 Ayrton Senna McLaren-Honda Spa-Francorchamps 7 km 1987 Alain Prost McLaren-TAG Spa-Francorchamps 7 km 1986 Nigel Mansell Williams-Honda Spa-Francorchamps 7 km 1985 Ayrton Senna Lotus-Renault Spa-Francorchamps 7 km 1984 Michele Alboreto Ferrari Zolder 1983 Alain Prost Renault Spa-Francorchamps 7 km 1982 John Watson McLaren-Ford Zolder 1981 Carlos Reutemann Williams-Ford Zolder 1980 Didier Pironi Ligier-Ford Zolder 1979 Jody Scheckter Ferrari Zolder 1978 Mario Andretti Lotus-Ford Zolder 1977 Gunnar Nilsson Lotus-Ford Zolder 1976 Niki Lauda Ferrari Zolder 1975 Niki Lauda Ferrari Zolder 1974 Emerson Fittipaldi McLaren-Ford Nivelles 1973 Jackie Stewart Tyrrell-Ford Zolder 1972 Emerson Fittipaldi Lotus-Ford Nivelles 1971 Nekonala sa 1970 Pedro Rodríguez BRM Spa-Francorchamps 14 km 1969 Nekonala sa 1968 Bruce McLaren McLaren-Ford Spa-Francorchamps 14 km 1967 Dan Gurney Eagle-Weslake Spa-Francorchamps 14 km 1966 John Surtees Ferrari Spa-Francorchamps 14 km 1965 Jim Clark Lotus-Climax Spa-Francorchamps 14 km 1964 Jim Clark Lotus-Climax Spa-Francorchamps 14 km 1963 Jim Clark Lotus-Climax Spa-Francorchamps 14 km 1962 Jim Clark Lotus-Climax Spa-Francorchamps 14 km 1961 Phil Hill Ferrari Spa-Francorchamps 14 km 1960 Jack Brabham Cooper-Climax Spa-Francorchamps 14 km 1959 Nekonala sa 1958 Tony Brooks Vanwall Spa-Francorchamps 14 km 1957 Nekonala sa 1956 Peter Collins Ferrari Spa-Francorchamps 14 km 1955 Juan Manuel Fangio Mercedes Spa-Francorchamps 14 km 1954 Juan Manuel Fangio Maserati Spa-Francorchamps 14 km 1953 Alberto Ascari Ferrari Spa-Francorchamps 14 km 1952 Alberto Ascari Ferrari Spa-Francorchamps 14 km 1951 Giuseppe Farina Alfa Romeo Spa-Francorchamps 14 km 1950 Juan Manuel Fangio Alfa Romeo Spa-Francorchamps 14 km 1949 Louis Rosier Talbot Spa-Francorchamps 14,5 km 1948 Nekonala sa 1947 Jean-Pierre Wimille Alfa Romeo Spa-Francorchamps 14,5 km 1946 Eugène Chaboud Delage Spa-Francorchamps 14,5 km 1945-1940 Nekonala sa 1939 23px Hermann Lang Mercedes-Benz Spa-Francorchamps 15 km 1938 Nekonala sa 1937 23px Rudolf Hasse Auto Union Spa-Francorchamps 15 km 1936 Nekonala sa 1935 23px Rudolf Caracciola Mercedes-Benz Spa-Francorchamps 15 km 1934 René Dreyfus Bugatti Spa-Francorchamps 15 km 1933 23px Tazio Nuvolari Maserati Spa-Francorchamps 15 km 1932 Nekonala sa 1931 William Grover-Williams 23px Caberto Conelli Bugatti Spa-Francorchamps 15 km 1930 Louis Chiron Bugatti Spa-Francorchamps 15 km 1929-1926 Nekonala sa 1925 23px Antonio Ascari Alfa Romeo Spa-Francorchamps 15 km Iné projekty "}
{"id": "266702", "title": "Circuit de Spa-Francorchamps", "context": "Charakteristika trate Letecká snímka okruhu Okruh leží vo Valónsku v obci Spa približne 50 km juhovýchodne od mesta Lutych. Pri Grand Prix Belgicka býva častým doplnkovým javom dážď. Štatistiky hovoria, že každé tretie preteky sa tu odohrali za mokra. Členitosť a dĺžka okruhu navyše spôsobujú, že v rôznych častiach trate býva odlišné počasie. Napriek tomu, že je Spa-Francorchamps vysokorýchlostným okruhom, jazdci tu používajú strednú úroveň prítlaku. Vzhľadom na premenlivé počasie sa veľmi ťažko hľadá optimálne nastavenie podvozku. Aj v daždi je potrebné dosahovať vysoké rýchlosti, pretože jej zníženie na rovinkách o viac ako 3 km/h prenastavením predného krídla vedie k celkovému rozhodeniu vyváženia auta. V prípade, že tím vsadí na nastavenie výhradne do mokra, strácal by jeho jazdec na rovinkách až 15 km/h. Hľadanie kompromisu ešte zhoršuje rozdielnosť asfaltového povrchu v jednotlivých častiach okruhu. Napriek spomínaným problémom však túto trať jazdci milujú a vždy keď bola Veľká cena Belgicka v ohrození, lobovali za jej návrat do kalendára. Pôvodný okruh Pôvodný okruh trojuholníkového tvaru dlhý 15 kilometrov bol v roku 1920 navrhnutý Julesom de Theirom a Henrim Langloisom Van Ophemom, pričom použili verejné cesty medzi obcami Francorchamps, Malmedy a Stavelot. Prvé preteky na tomto okruhu boli naplánované na august roku 1921, no vzápätí museli byť zrušené, pretože na štart sa prihlásil iba jeden pretekár. V nasledujúcom roku sa už podobné problémy neopakovali a organizátori sa konečne dočkali svojej premiéry. Nová trať sa dostala do povedomia fanúšikov a veľmi rýchlo si budovala povesť najrýchlejšej a najnebezpečnejšej trate sveta. Rok 1924 bol významným míľnikom nielen v histórii belgického Spa-Francorchamps. Motoristický šport totiž po prvýkrát zaznamenal pojem 24 hodín Spa, ktorý je v súčasnosti popri pretekoch 24 hodín Le Mans najzvučnejším a najrešpektovanejším vytrvalostným pretekom. Od roku 1925 je okruh domovom Veľkej ceny Belgicka. Domáci boli vtedy veľmi hrdí na to, že majú taký rýchly okruh a aby priemernú rýchlosť ešte vylepšili, pristúpili k prvej úprave dráhy. Zákruta so stúpaním na výjazde z údolia Eau Rouge, nazývaná Ancienne Douanne, bola z trate odstránená a nahradila ju rýchlejšia zákruta Raidillon. Starý okruh ďalej pokračoval dlhým stúpaním, ktoré pretekárov priviedlo do najvyššieho bodu trate a následne klesal po úseku Les Combes smerom na dedinku Burnenville. Neďaleko obce Malmedy sa začínala dlhá rovinka Masta, ktorú prerušovala extrémne rýchla šikana Masta Kink medzi farmárskymi domami pred príjazdom do obce Stavelot. Pojem Masta Kink svojho času vzbudzoval strach a zároveň rešpekt. Masta nemala na žiadnej inej trati obdobu. Prejazd touto ľavo-pravou šikanou vyžadoval veľké jazdecké skúsenosti a istú dávku odvahy. Pretekári sa tu snažili udržať čo najvyššiu rýchlosť, pretože ak chceli uspieť, nemohli si dovoliť stratiť maximálku v nájazde ani vo výjazde z nej. Šikana sa totiž nachádzala priamo uprostred dvoch roviniek s dĺžkou 2,4 kilometra. Po nej nasledovalo stúpanie po rovinke Holowell, na ktorej konci sa nachádzala ostrá zákruta pred vjazdom do samotnej obce Stavelot a neskôr bola nahradená rýchlejšou pravotočivou zákrutou. Ďalšia rýchla časť trate viedla cez lesy do Blanchimontu až napokon veľmi pomalá vlásenka La Source priviedla jazdcov na cieľovú rovinku. V povojnovom období sa v roku 1950 Veľká cena Belgicka zaradila do novovytvoreného šampionátu formuly 1. V 70. rokoch sa v celom šampionáte formuly 1 začínal boj o modernizáciu tratí a zvyšovanie bezpečnosti, ktorý iniciovali sami piloti a belgické Spa nebolo výnimkou. Jackie Stewart sa v tomto smere veľmi výrazne angažoval, no veci sa rozhýbali až po jeho hrôzostrašnej nehode z roku 1966, keď jeho monopost BRM skončil prevrátený v pivnici jedného z okolitých domov. Stewart z tejto havárie vyviazol so zlomenými rebrami a v tej dobe bolo jasné, že musí prísť zmena. Okruh Spa-Francorchamps už viac nebol pre pilotov bezpečný. Devätnásta Veľká cena šampionátu formuly 1, ktorá bola naplánovaná na sezónu 1969 sa tu už neuskutočnila, pretože bola jazdcami bojkotovaná. Tí požadovali radikálne zmeny, no modernizácia sa v tak krátkom čase nedala vykonať. Aj keď sa organizátori snažili o zvýšenie bezpečnosti inštaláciou kovových bariér v niektorých problematických úsekoch, situáciu tým nevyriešili a len oddialili nevyhnutnú prestavbu. Súčasný okruh Boxová ulička Počas svojej dlhej histórie bol okruh v Spa niekoľkokrát modifikovaný. Vo svojej predvojnovej verzii meral 15 kilometrov a skrátenie o kilometer z neho spravilo najrýchlejší okruh, kde jazdci dosahovali priemerné rýchlosti prekračujúce 250 km/h. Radikálna zmena, ktorá mala priviesť späť preteky formuly 1 prišla v roku 1979. Trať bola skrátená o polovicu, no stále si zachovala pôvodný charakter. Štartový rošt sa presunul z rovinky spred Eau Rouge na rovinku ukončenú vlásenkou La Source. Kuriózne na tom bolo to, že cieľ zostal na pôvodnom mieste, a preto boli od seba tieto dve línie vzdialené neuveriteľných 660 metrov. Dnes to už tak, samozrejme, nie je. Formula 1 sa však medzitým usídlila v Zolderi a keby nedošlo k tragickej smrti Gillesa Villeneuva, pravdepodobne by tam ešte určitý čas zostala. Na svoju devätnástu Grand Prix si Spa muselo počkať dlhých štrnásť rokov. Premiéra sa uskutočnila vo veľkom štýle a neohrozili ju ani miestne orgány, ktoré chvíľu spôsobovali ťažkosti kvôli tabakovej reklame a kritike čelil i asfalt na trati. Aj napriek týmto problémom sa ale Spa po ročnej prestávke stalo pevnou súčasťou šampionátu F1. Od roku 1985 sa už definitívne konala Veľká cena Belgicka len v Spa-Francorchamps. V roku 2007 sa záverečný úsek trate podrobil dosiaľ poslednej veľkej rekonštrukcii. Známa pasáž Bus Stop, ktorá bola v roku 2004 reprofilovaná, sa zmenila na jednoduchú šikanu a tým došlo aj k úprave nájazdu na cieľovú rovinku. Tá je v súčasnosti o niekoľko metrov dlhšia a napravo od nej sa rozprestiera prestavaná boxová ulička a paddock s novými budovami a vylepšenou celkovou infraštruktúrou. Okruh v Spa je stále jeden z najrýchlejších. Ardenské vrchy sa na tejto členitej trati dodnes starajú o nevyspytateľné preteky a rýchlosti sa často dokážu vyšplhať až na 330 km/h. Fanúšikovia i piloti si tunajšie preteky vždy pochvaľujú. Nudné podujatia sú veľmi vzácne a väčšina súčasných jazdcov sa zhoduje, že spoločne so Suzukou predstavuje najväčšiu výzvu pre pretekárov z celého sveta. Samotné Spa-Francorchamps demonštruje dôležitosť zručnosti jazdcov viac, ako ktorýkoľvek iný okruh. Dokazujú to predovšetkým zákruty Eau Rouge a Blanchimont. Eau Rouge Slávna zákruta Eau Rouge Najslávnejší úsek trate – Eau Rouge v kombinácii so zákrutou Raidillon je legendárna sekcia unikátna svojim charakterom. Piloti pred príjazdom do Eau Rouge prekonávajú vlásenku La Source a nasledujúcu klesajúcu rovinku, ktorá je ukončená v bode, kde trať stúpa do veľmi prudkého kopca. Tam sa nachádza ľavotočivá Eau Rouge a pravotočivá zákruta Raidillon, ktorá v roku 1939 nahradila vlásenku Ancienne Douane. Táto kombinácia vyžaduje od pretekárov veľkú dávku odvahy a skúsený prístup, no keď ju zvládnu, odmení ich vysokou maximálnou rýchlosťou na nasledujúcej dlhej rovinke a predovšetkým nezabudnuteľným pocitom. Jazdci v Eau Rouge zo svojho kokpitu nevidia výjazd zo zákruty a dokonca ani vrchol tej nasledujúcej. Monoposty formuly 1 tu jazdia rýchlosťou približne 300 km/h, zatiaľ čo cestné automobily rýchlosťou 160 až 180 km/h. Tieto rýchlosti so sebou prinášajú obrovské sily pôsobiace na autá i pilotov samotných. Dochádza k vysokým preťaženiam a na telo pretekára pôsobí tlak v dôsledku čoho cíti zvláštny neopísateľný pocit, ktorý si každý z nich pochvaľuje. Prítlak pôsobiaci na autá v Eau Rouge so sebou prináša jedinečný fenomén. Čím rýchlejšie tam pilot jazdí, tým viac prítlaku pôsobí na jeho monopost a je oveľa pravdepodobnejšie, že udrží ideálnu stopu. V prípade, že pretekári v tejto sekcii trate stratia kontrolu nad svojim autom, zvyčajne v dôsledku straty prítlaku na zadnej náprave, ich chyba vedie k tvrdému bočnému nárazu. Eau Rouge si vyžiadala niekoľko obetí a po tragickej smrti Rolanda Ratzenbergera a Ayrtona Sennu v Imole organizátori pristúpili k inštalácii dodatočnej šikany vytvorenej z pneumatík, ktorá mala výrazne znížiť rýchlosti pri vjazde. Táto úprava sa však neujala a v sezóne 1995 sa na okruhu táto šikana už neobjavila. Posledná úprava Eau Rouge prišla v roku 2002, no jednalo sa len o drobnú modifikáciu, ktorá nijak nenarušila jej charakter. Blanchimont Blanchimont bola jedna z najhrozivejších zákrut šampionátu formuly 1. V súčasnosti, v ére extrémne účinnej aerodynamiky už nie je pre jazdcov takou výzvou, no v prípade zlyhania niektorého z týchto komponentov môže jej prejazd skončiť vážnou nehodou. Táto vysokorýchlostná ľavotočivá zákruta bola súčasťou pôvodnej trate a dodnes zostala prakticky nezmenená. Je úplne poslednou rýchlou zákrutou okruhu. Za ňou nasleduje už len šikana Bus Stop a cieľová rovinka. Výbehová zóna za pravým okrajom dráhy je oveľa užšia ako v prípade iných podobne rýchlych zákrut a okrem toho sa za ochrannými bariérami nachádza takmer osemmetrová priekopa. V minulosti tu došlo k mnohým ťažkým nehodám a zraneniam. V pamäti však navždy zostane moment z roku 1992, keď tu v piatkovom tréningu havaroval Erik Comas. Ayrton Senna vtedy vedľa trate odstavil svoj monopost a obetavo prebehol naprieč traťou, aby pomohol ranenému pretekárovi. Fakty a údaje Štartový rošt Dĺžka trate: 7 004 m Počet kôl pretekov: 44 Dĺžka pretekov: 308,052 km Zákruta La Source Rozdiel medzi štart. a cieľovou čiarou: 124 m Počet zákrut: 19 (9 vpravo a 10 vľavo) Šírka trate: 10 až 14 m Prevýšenie: 200 m Najnižšie položený bod: Eau Rouge () Najvyššie položený bod: Les Combes () Traťový rekord: 1:46.286 (237,232 km/h) - Valtteri Bottas/Mercedes (2018) Najrýchlejšie kolo kvalifikácie: 1:41.252 (249,026 km/h) - Lewis Hamilton/Mercedes (2020) Maximálna rýchlosť: 310 km/h Prvá GP: 1925 (víťaz Antonio Ascari (ITA) - Alfa Romeo P2) Počet GP: 68 Priemerná spotreba paliva: 3,151 kg / kolo Jazda na plný plyn: 70 % Sekcia trate s jazdou na plný plyn: 1 865 m Spomalenie množstvom paliva: 0,48 s / 10 kg Počet preradení rýchlostných stupňov: 52 / kolo Opotrebenie pneumatík: stredné až nízke Opotrebenie bŕzd: stredné až nízke Úroveň priľnavosti: stredná Stratégia 1 zastávka: 23. - 29. kolo 2 zastávky: 15. - 20. a 27. - 33. 3 zastávky: 9. - 12. a 18. - 22. a 29. - 34. Kapacita tribún: 90 000"}
{"id": "266706", "title": "Circuit de Spa-Francorchamps", "context": "Externé odkazy  Circuit de Spa-Francorchamps Satelitné snímky z Google Maps Satelitné snímky z Google Maps (stará konfigurácia) Údaje okruhu na Formula1.com Kategória:Okruhy formuly 1 Kategória:Motoršport v Belgicku"}
{"id": "587304", "title": "Veľká cena Talianska 2022", "context": "Priebeh pretekov V pretekoch triumfoval Max Verstappen pred Charlesom Leclercom a Georgeom Russellom. Preteky sa dokončili za safety carom, pretože vozidlo Daniela Ricciarda sa krátko pred koncom pretekov zastavilo na trati kvôli technickej poruche a maršali ho odtiaľ nedokázali včas odstrániť. Carlos Sainz, Lewis Hamilton a Sergio Pérez, ktorí museli kvôli penalizáciám štartovať až z konca štartového roštu, skončili na 4. až 6. mieste. Debutant Nyck de Vries hneď vo svojej prvej Veľkej cene bodoval deviatym miestom."}
{"id": "287640", "title": "Tour de France 1903", "context": "Trasa pretekov Etapa Štart a ci Vzdialenosť Typ etapy Dátum Víťaz etapy Žlté tričko 1. Paríž – Lyon 467 km 22px Rovinatá etapa 1. júl Maurice Garin Maurice Garin 2. Lyon – Marseille 374 km 20px Horská etapa 5. júl Hippolyte Aucouturier 3. Marseille – Toulouse 423 km 22px Rovinatá etapa 8. júl Hippolyte Aucouturier 4. Toulouse – Bordeaux 268 km 22px Rovinatá etapa 12. júl Charles Laeser 5. Bordeaux – Nantes 425 km 22px Rovinatá etapa 13. júl Maurice Garin 6. Nantes – Paríž 471 km 22px Rovinatá etapa 18. júl Maurice Garin"}
{"id": "585690", "title": "Veľká cena Francúzska 2022", "context": "Introduction  Veľká cena Francúzska 2022 (fra. Formula 1 Lenovo Grand Prix du France 2022 ) sa uskutočnila 24. júla 2022 na pretekárskom okruhu Circuit Paul Ricard v mestečku Le Castellet, na juhu Francúzska. Boli to dvanáste preteky sezóny 2022 Majstrovstiev sveta Formule 1. Pred Veľkou cenou viedol Max Verstappen z tímu Red Bull v priebežnom poradí jazdcov pred Charlesom Leclercom z Ferrari a Sergiom Pérezom, jeho tímovým kolegom u Red Bullu."}
{"id": "164827", "title": "Circuit de Monaco", "context": "Introduction  Circuit de Monaco je mestský pretekársky okruh v uliciach Monte Carla a La Condamine ležiaci v okolí prístavu Monackého kniežatstva. Je to ten najkomplexnejší test jazdeckých schopností aký môže pilot formuly 1 počas jednej sezóny absolvovať. Jazdu na monackom okruhu najlepšie charakterizoval Nelson Piquet, ktorý povedal: „Je to ako pilotovať helikoptéru v obývačke.“ Na Veľkej cene Monaka sa každoročne stretávajú najslávnejší a najbohatší prominentní hostia a sponzori. Toto podujatie je jedným z najprestížnejších na svete a o víťazstve sníva každý jazdec. Rovnako ako Indy 500 alebo 24 hodín Le Mans, aj Monako prináša určitú dávku slávy a nesmrteľnosti. Len kombinácia precízneho riadenia, technickej dokonalosti a statočnosti zaručí jazdcovi víťazstvo. Prvýkrát sa na trati konali preteky v roku 1929 a od roku 1950 je Veľká cena Monaka súčasťou kalendáru formuly 1."}
{"id": "266701", "title": "Circuit de Spa-Francorchamps", "context": "Introduction  Circuit de Spa-Francorchamps je slávna pretekárska trať s bohatou históriou známa najmä vďaka belgickej Grand Prix a vytrvalostným pretekom 24 hodín Spa. Jazda na tomto okruhu je vždy veľkou výzvou a tento zážitok ešte umocňuje nebezpečná pasáž Eau Rouge. Okruh Spa-Francorchamps je zasadený do krásnej hornatej krajiny s nezabudnuteľnou prírodou a jeho charakteristika z neho robí unikátne miesto, ktoré si pochvaľujú prakticky všetci piloti a fanúšikovia."}
{"id": "584573", "title": "Circuit Paul Ricard", "context": "Introduction  Circuit Paul Ricard je pretekársky okruh, nachádzajúci sa v meste Le Castellet blízko Marseille vo Francúzsku, postavený francúzskym podnikateľom Paulom Ricardom. Svojou polohou 10 km od Azúrového pobrežia je dobrým lákadlom na návštevu podujatia. Stavba okruhu sa začala v roku 1969, premiéry sa dočkal o rok neskôr v roku 1970 a v danej dobe bol považovaný za jeden z najbezpečnejších okruhov. Prvé preteky Formuly 1 na tomto okruhu sa konali v roku 1971 a vyhral ich britský pretekár Jackie Stewart na monoposte Tyrrell 003. Preteky Formuly 1 sa tu konali do roku 1990, opätovne sa sem prestížne preteky vrátili v roku 2018. Okruh Paula Ricarda má na trati zabudovaný zavlažovací systém, vďaka ktorému sa dajú nasimulovať podmienky jazdy na mokrej trati. Slúži tiež často ako neoficiálny testovací okruh pred sezónou."}
{"id": "164929", "title": "Circuit Gilles Villeneuve", "context": "Introduction  Circuit Gilles Villeneuve je pretekársky okruh ležiaci na Île Notre-Dame, umelo vytvorenom ostrove na Rieke svätého Vavrinca, neďaleko centra Montrealu. Trať je dejiskom Veľkej ceny Kanady šampionátu Formuly 1 a pretekov kanadskej série NASCAR. Pôvodný názov okruhu bol Île Notre-Dame Circuit , no v roku 1982, po tragickej smrti kanadského pretekára Gillesa Villeneuva, bol okruh premenovaný na jeho počesť."}
{"id": "164823", "title": "Circuit de Catalunya", "context": "Introduction  Circuit de Catalunya (tiež známy ako Circuit de Barcelona ) je pretekársky okruh ležiaci v obci Montmeló, 30 kilometrov severne od Barcelony. Každoročne sa tu koná Veľká cena Španielska formuly 1 a Veľká cena Katalánska v pretekoch cestných motocyklov. Okruh sa vyznačuje niekoľkými vysokorýchlostnými zákrutami, je veľmi náročný na aerodynamiku a vyniká výnimočnou všestrannosťou, vďaka čomu sa počas celého roka využíva na preteky rôznych sérií a v zime slúži na predsezónne testovanie pre tímy Formuly 1."}
{"id": "45481", "title": "Tour de France", "context": "História a opis Preteky boli založené ako propagačné preteky novín L Auto (predchodca dnešných l Equipe) ich vydavateľom Henrim Desgrangom. Mal byť konkurenciou pre preteky Paríž-Brest a späť sponzorované Le Petit Journal a preteky Bordeaux-Paríž sponzorované novinami Le Vélo . Najprv to boli takmer nepretržité vytrvalostné preteky. Jazdci spali okolo ciest a mali zakázané prijímať cudziu pomoc. V súčasnosti sú Tour de France etapové preteky rozdelené do mnohých etáp, pričom každá z nich trvá jeden deň. Po cestách sa pohybuje aj niekoľko sprievodných vozidiel (automobily a motocykle) poskytujúcich informácie, jedlo, pitie a prístup k mechanikom. Niektoré z vozidiel sú „neutrálne“, slúžia pre všetkých jazdcov, a niektoré sú tímové. Väčšina etáp vedie cez Francúzsko, ale je bežné, že niektoré etapy zavítajú aj do okolitých štátov, napríklad do Talianska, Španielska, Švajčiarska, Belgicka, Luxemburska a Nemecka, ale aj do nesusediacich krajín, napríklad do Írska, Spojeného kráľovstva alebo Holandska. Tri týždne trvajúce preteky zvyčajne zahŕňajú dva dni voľna, ktoré sa často využívajú na presun medzi etapami. V posledných rokoch predchádza prvej etape krátka časovka jednotlivcov (1 – ) nazývaná Prológ . Tradičným cieľom je parížska ulica Champs–Elysées (Elyzejské polia). Medzitým sa konajú rôzne etapy, napríklad horské etapy, časovky jednotlivcov a časovky tímov. Ostatné etapy vedú rovinatým terénom. Vzhľadom na rozmanitosť pretekov, vyhrávajú jednotlivé etapy často šprintéri, ale celkovým víťazom je obvykle \"kráľ\" hôr a časoviek. Medzi ďalšie dôležité etapové preteky patrí Giro d´Italia (Okružná jazda po Taliansku) a Vuelta a España (Okružná jazda po Španielsku)."}
{"id": "165079", "title": "Autódromo José Carlos Pace", "context": "Introduction  Autódromo José Carlos Pace , tiež známy ako Interlagos , je pretekársky okruh nachádzajúci sa na predmestí mesta São Paulo. Jeho pomenovanie vzdáva česť tragicky zosnulému brazílskemu pretekárovi Carlosovi Pacemu. V súčasnosti hostí Veľkú cenu Brazílie šampionátu formuly 1. Interlagos je okruh v krásnom prostredí medzi dvoma jazerami predtým slúžiacimi ako zásobárne pitnej vody. Vďaka nadmorskej výške 800 metrov tu motory strácajú až osem percent výkonu. Dlhé rovinky a kľukaté zákruty či jazda proti smeru hodinových ručičiek sú pre pilotov tradične výzvou."}
{"id": "263371", "title": "Valencia Street Circuit", "context": "História Zmluva na usporiadanie pretekov bola podpísaná 1. júna 2007 a má platnosť na sedem rokov. O tomto kontrakte rokoval Bernie Ecclestone spolu so zástupcami promotérskej skupiny Valmor Sport – Jorge Martinez Asparom, bývalým motocyklovým pretekárom a Fernandom Roigom, prezidentom futbalového klubu Villarreal. Oficiálna podoba okruhu bola známa 19. júla 2007. Posledný júlový víkend v roku 2008 mal pre nový španielsky okruh veľký význam. Po prvýkrát sa na ňom konali automobilové preteky. Španielsky šampionát Formule 3 a šampionát International GT Open pripravili slušnú predohru podujatiu kráľovskej motoristickej triedy, ktoré sa uskutočnilo 24. augusta 2008. Prvú GP Európy na okruhu vo Valencii ovládol Felipe Massa na Ferrari, keď vyhral systémom štart–cieľ."}
{"id": "164814", "title": "Albert Park Circuit", "context": "Introduction  Albert Park Circuit je pretekársky okruh, ktorý sa nachádza v uliciach mesta Melbourne v okolí jazera v Albert Parku. Leží len niekoľko kilometrov južne od centra. Používa sa pre preteky formuly 1 a preteky iných sérií už od roku 1996. Prvé preteky formuly 1 sa tu konali už v rokoch 1953 a 1956, no do výsledkov šampionátu sa nezapočítavali. Aj keď trať v hlavnom meste štátu Viktória nie je taká populárna ako jej predchodkyňa v Adelaide, na ktorej sa súťažilo od roku 1985 do roku 1995, pekné prostredie, dobrý servis a kvalitne vybudovaná infraštruktúra robia z okruhu dobrého hostiteľa. Okruh využíva cestné komunikácie (Albert Park Lane), ktoré sa v priebehu roka používajú pre bežnú premávku. Trať vedie okolo umelo vytvoreného jazera. Povrch trate bol pred prvými pretekmi v roku 1996 znovu vyasfaltovaný, aby sa zabezpečila konzistencia a hladký povrch ciest. Vďaka tomu je povrch okruhu, v porovnaní s inými okruhmi využívajúcimi verejné cesty (napríklad Circuit de Monaco), veľmi hladký."}
{"id": "570536", "title": "Formula 2 v roku 2021", "context": "Kalendár Kolo Okruh Šprinty Hlavné preteky 1 Bahrain International Circuit 27. marec 28. marec 2 Circuit de Monaco 22. máj 23. máj 3 Baku City Circuit 5. jún 6. jún 4 Silverstone Circuit 17. júl 18. júl 5 Autodromo Nazionale Monza 11. september 12. september 6 Sochi Autodrom 25. september 26. september 7 Jeddah Street Circuit 4. december 5. december 8 Yas Marina Circuit 11. december 12. december Zdroj: Zmeny v kalendári V dôsledku úsporných opatrení bol formát pretekov upravený. Formula 2 a Formula 3 už nebudú súčasťou rovnakého pretekárskeho víkendu, ale budú sa striedať. Tým dôjde k zníženiu počtu destinácií, preto bol počet závodov v sériách zvýšený z dvoch na tri. Vďaka novému formátu bude možné znížiť náklady hlavne u tímov, ktoré sa zúčastňujú oboch šampionátov a budú tak môcť lepšie nakladať so svojimi zamestnancami."}
{"id": "164830", "title": "Circuit de Monaco", "context": "Jedno kolo na modernom okruhu Súčasná verzia trate s priľahlými uličkami Prechádzka po okruhu začína krátkym miernym stúpaním, ktoré privádza jazdcov do úzkej zákruty Sainte Dévote . Táto takmer deväťdesiat stupňová pravotočivá zákruta sa jazdí na prvom alebo druhom rýchlostnom stupni. Práve tu môžeme často vidieť kolízie. Piloti za prvou zákrutou stúpajú po ďalšej krátkej lomenej rovinke, po ktorej nasleduje klesanie dlhou ľavotočivou zákrutou Massenet . Za ňou prechádzajú popri svetoznámom kasíne a ďalej klesajú po krátkej rovinke s veľmi nerovným povrchom. Nasleduje úzka zákruta Mirabeau , za ktorou jazdci miernym klesaním smerujú do ešte užšej vlásenky Grand Hotel . Práve táto pomalá vlásenka bola v minulosti často používaná na mnohé predbiehacie manévre, čo je v súčasnosti prakticky nemožné. Táto zákruta je tak špecifická, že všetky tímy musia pred pretekmi upraviť zámok riadenia a zavesenie svojich monopostov, aby jazdci mohli vlásenku pohodlne prekonať. Po nej autá stále klesajú do dvojitej pravotočivej zákruty Portier , ktorá si vyžaduje ideálny výjazd umožňujúci dosiahnuť čo najlepšiu maximálnu rýchlosť v slávnom tuneli. Ten podčiarkuje výnimočnosť trate, no pritom spôsobuje nepríjemné problémy. Pretekári sa sťažujú na zhoršenú viditeľnosť pri jeho prejazde a aby toho nebolo málo, tak monoposty tu môžu stratiť 20 až 30% prítlaku. Na konci tunela nasleduje tvrdé brzdenie do šikany, kde taktiež hrozí zvýšené riziko kolízií. Šikana je pravdepodobne jediné miesto na okruhu, ktoré ponúka uspokojivú možnosť na predbiehanie. Krátka rovinka končí úzkou rýchlou zákrutou Tabac , tá sa jazdí na štvorku v rýchlosti približne 160 km/h. Monoposty potom zrýchlia na 200 km/h a dostávajú sa cez rýchlu kombináciu zákrut Louis Chiron a Piscine popri plaveckom bazéne. Ďalej nasleduje krátka rovinka a brzdenie do 180 stupňovej pravotočivej La Rascasse , ktorá zavedie pilotov do poslednej zákruty Anthony Noghès , pomenovanej po otcovi monackej Veľkej ceny. Úzka pravotočivá zákruta monoposty privádza späť na cieľovú rovinku."}
{"id": "164930", "title": "Circuit Gilles Villeneuve", "context": "Charakteristika trate  Ahoj Gilles (Salut Gilles) - nápis za cieľovou čiarou Vitajte v Quebecu (Bienvenue au Québec) - slogan na Múre šampiónov Okruh Gillesa Villeneuva nie je permanentnou traťou. Typický je dlhými rovinkami, po ktorých nasleduje tvrdé brzdenie. Okrem toho má aj viacero pomalých zákrut vyžadujúcich dokonalú trakciu a veľký krútiaci moment. Piloti si musia dávať pozor aj na zadné pneumatiky, no najväčším problémom je opotrebenie bŕzd. Jazdí sa tu s najmäkšími zmesami pneumatík. Vlásenka Pits Celý okruh je lemovaný zvodidlami a na niektorých miestach je trať príliš úzka bez širších výbehových zón, čo spôsobuje problémy aj skúseným pretekárom. Práve preto je najslávnejšou časťou okruhu stena na výjazde z poslednej šikany. V roku 1999 „Quebecký múr“ ukončil preteky trom šampiónom formuly 1. Počas Veľkej ceny tu kolidoval Damon Hill, Michael Schumacher aj Jacques Villeneuve a odvtedy sa táto stena nazýva „Múr šampiónov“. Fakty a údaje Dĺžka trate: 4 361 m Počet kôl pretekov: 70 Dĺžka pretekov: 305,270 km Rozdiel medzi štart. a cieľovou čiarou: 0 m Počet zákrut: 13 (8 vpravo a 5 vľavo) Traťový rekord: 1:13,078 (214.833 km/h) - Valtteri Bottas/Mercedes (2019) Najrýchlejšie kolo kvalifikácie: 1:10.240 (223,515km/h) - Sebastian Vettel/Ferrari (2019) Maximálna rýchlosť: 325 km/h Prvá GP: 1978 (víťaz Gilles Villeneuve (CAN) - Ferrari 312T3) Počet GP: 41 Priemerná spotreba paliva: 2,1 kg / kolo Jazda na plný plyn: 60 % Počet preradení rýchlostných stupňov: 30 / kolo Opotrebenie pneumatík: nízke Opotrebenie bŕzd: veľmi vysoké Úroveň priľnavosti: stredná Stratégia 1 zastávka: 33. - 38. kolo 2 zastávky: 22. - 30. a 46. - 52. 3 zastávky: 17. - 22. a 31. - 37. a 47. - 52. Kapacita tribún: 100 000"}
{"id": "593730", "title": "Formula 2 v roku 2023", "context": "Kalendár Kolo Okruh Šprint Hlavné preteky 1 Bahrain International Circuit, Sachir 4. marec 5. marec 2 Jeddah Corniche Circuit, Džidda 18. marec 19. marec 3 Albert Park Circuit, Melbourne 1. apríl 2. apríl 4 Baku City Circuit, Baku 29. apríl 30. apríl - Autodromo Enzo e Dino Ferrari, Imola zrušené zrušené 5 Circuit de Monaco, Monte Carlo 27. máj 28. máj 6 Circuit de Barcelona-Catalunya, Montmeló 3. jún 4. jún 7 Red Bull Ring, Spielberg 1. júl 2. júl 8 Silverstone Circuit, Silverstone 8. júl 9. júl 9 Hungaroring, Mogyoród 22. júl 23. júl 10 Circuit de Spa-Francorchamps, Spa 29. júl 30. júl 11 Circuit Zandvoort, Zandvoort 26. august 27. august 12 Autodromo Nazionale di Monza, Monza 2. september 3. september 13 Yas Marina Circuit, Abú Zabí 25. november 26. november Zdroj: Zmeny v kalendári Šampionát FIA Formuly 2 by mal mať svoj debut v Austrálii, kde bude súčasťou Veľkej ceny Austrálie na okruhu Albert Park Circuit. Okruh Paul Ricard sa v kalendári neobjavil, pretože Veľká cena Francúzska sa v roku 2023 neuskutoční. Veľká cena Emilia Romagna, ktorá sa mala konať 20. a 21. mája ako šieste kolo šampionátu, bola 17. mája zrušená z dôvodu záplav v oblasti."}
{"id": "266704", "title": "Circuit de Spa-Francorchamps", "context": "Jedno kolo na modernom okruhu Rozdiel medzi súčasnou a pôvodnou verziou trate V Spa nájdeme všetko, čo si môže jazdec priať – prevýšenia, rýchle zákruty, dlhé rovinky. Okruh je veľmi rýchly a dlhý. K prvej zákrute La Source to od štartu nie je ďaleko. Dôležitý je predovšetkým dobrý výjazd. Naberá sa tu totiž rýchlosť pre nájazd do kopca až po Les Combes. V Eau Rouge sa jazdí na plný plyn a jazdci musia byť veľmi opatrní. V prípade, že stratia ideálnu stopu, okamžite dôjde k úbytku rýchlosti. Monoposty pokračujú ďalej cez dlhú rovinku Kemmel do Les Combes . Brzdí sa až 60 metrov pred zákrutou. Nasleduje ľavo-pravá kombinácia, kde možno stratiť až pol sekundy. Na krátkom úseku pred zákrutou Rivage sa preraďuje až na piaty stupeň. Trať je v tomto úseku často šmykľavá čomu napomáhajú aj drobné nerovnosti. Vo výjazde sa zadná časť vozidla môže správať nepokojne. Deviatka je takisto veľmi rýchla, piloti ňou jazdia na štvorke, pričom využívajú brzdy na stabilizáciu auta. Ďalej nasleduje Pouhon , jedna z najťažších zákrut v Spa. V piatok a sobotu si tu jazdci musia vyskúšať, kde je ich limit a do akej miery sa dá riskovať. Aj keď sa priemerná rýchlosť pohybuje okolo 230 km/h často sa dá prejsť aj rýchlejšie. Po krátkej rovinke sa pretekári blížia k šikane Fagnes , kde je kvalitný asfalt a tvrdo sa dá atakovať obrubník. Veľa sa tu dá stratiť, ale aj získať. Po štrnástej zákrute prichádza na rad rýchla pravotočivá zákruta, z ktorej musia piloti čo najlepšie akcelerovať, pretože na konci nasledujúcej rovinky prerušenej slávnou Blanchimont prichádza šanca na predbiehanie. Ak pretekár pred šikanou Bus Stop zvládne súboj na brzdy, nič mu nebráni vo vjazde na cieľovú rovinku."}
{"id": "583870", "title": "Veľká cena Španielska 2022", "context": "Introduction  Veľká cena Španielska 2022 (špa. Formula 1 Pirelli Gran Premio de España 2022 ) sa uskutočnila 22. mája 2022 na pretekárskom okruhu Circuit de Barcelona-Catalunya v mestečku Montmeló, ktoré leží neďaleko od Barcelony. Boli to šieste preteky sezóny 2022 Majstrovstiev sveta Formule 1. V predpolí pretekárskeho víkendu oznámila Formula 1, že zrušila Veľkú cenu Ruska, ktorá bola odrieknutá už pred začiatkom sezóny, bez náhrady. To znamená, že sa v sezóne 2022 uskutoční 22 pretekov, rovnako ako v predchádzajúcom roku. Pred Veľkou cenou viedol Charles Leclerc v priebežnom poradí šampionátu jazdcov pred Maxom Verstappenom a Sergiom Pérezom."}
{"id": "587303", "title": "Veľká cena Talianska 2022", "context": "Priebeh kvalifikácie Charles Leclerc dosiahol najrýchlejšie kvalifikačné kolo pred Maxom Verstappenom a Carlosom Sainzom. Podobne ako v prípade Veľkej ceny Belgicka sa však mnohí pretekári rozhodli pre penalizáciu, aby si mohli nechať do svojho vozidla namontovať nové komponenty pohonnej jednotky, keďže Autodromo Nazionale di Monza je trať, na ktorej sa dá veľmi dobre predbiehať. Kvôli tomu z pozície 2 a 3 neodštartovali Verstappen a Sainz, ale George Russell a Lando Norris."}
{"id": "43413", "title": "24 hodín Le Mans", "context": "Introduction 24 hodín Le Mans stred FIA World Endurance Championship Okruh Circuit de la Sarthe Prvé preteky 1923 Posledné preteky 2023 Trvanie 24 hodín Najviac víťazstiev (jazdec) Tom Kristensen (9) Najviac víťazstiev (tím) Joest Racing (13) Najviac víťazstiev (výrobca) Porsche (19) 24 hodín Le Mans (fr. 24 heures du Mans ) sú legendárne vytrvalostné automobilové preteky, ktoré sa každoročne konajú na okruhu la Sarthe blízko mesta Le Mans (asi 150 000 obyvateľov) na západe Francúzska. Organizátorom pretekov je Automobile-Club de l Ouest (A. C. O.) a v súčasnosti na nich štartujú hlavne bývalí piloti F1 alebo začínajúci pretekári. Preteky sú súťažou továrenských a súkromných tímov. Okruh pretekov meria asi (8,1 míle). Od roku 2012 sú preteky 24 hodín Le Mans súčasťou kalendára šampionátu svetového vytrvalostného šampionátu FIA."}
{"id": "599928", "title": "Circuit de Spa-Francorchamps", "context": "Diváci a fanúšikovia videli v Spa všetky veľké jazdecké hviezdy, legendy a nádejné talenty. Sám Michael Schumacher debutoval na tejto trati v roku 1991, pričom sa hneď kvalifikoval na výbornom siedmom mieste. O rok neskôr si už na svoje konto pripísal prvé belgické víťazstvo. Okrem toho na svojej obľúbenej trati v roku 2004 oslávil zisk siedmeho titulu. V roku 2003 sa Veľká cena Belgicka v kalendári majstrovstiev sveta formuly 1 neobjavila. Na príčine bol zákaz tabakovej reklamy. Belgická vláda odmietla udeliť výnimku a tak Bernie Ecclestone Spa vyškrtol zo zoznamu. V roku 2006 trať v kalendári opäť chýbala, organizátori vtedy mali problémy vyrovnať sa so zákazom tabakovej reklamy. Zároveň v tej dobe okruh podstúpil poslednú sériu úprav."}
{"id": "118152", "title": "Michael Schumacher", "context": "Formula 3 Pre rok 1989 podpísal zmluvu s tímom WTS v nemeckých majstrovstvách formuly 3, aby bol po ruke Frentzenovi. Obaja skončili druhí, jeden bod za Wendlingerom. Schumacher bol nakoniec klasifikovaný na treťom mieste. V Macau zvíťazil v prvej jazde, ale pretože ostatní nedokončili, nebol klasifikovaný. V roku 1990 zostal v rovnakom tíme a to sa mu vyplatilo, pretože sa stal majstrom. Dokonca zvíťazil aj v prestížnych pretekoch Grand Prix Macau. S vozom Mercedes štartoval v skupine C a zvíťazil v Mexiku spolu s Massom bol druhý v Dijone a Nurburgringu a v celkovom poradí majstrovstiev skončil piaty s 21 bodmi. Žlté sú víťazstvá Modré sú 2. miesta Červené 3. miesta N – preteky nezapočítavané do majstrovstiev MA – Grand Prix Macau Rok N1 N2 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 MA Poradie Body 25px 1989 N N 01 02 03 04 05 06 07 08 09 10 11 12 M 3.miesto 163 25px 1990 N 01 02 03 04 05 06 07 08 09 10 11 M majster ? Tím / Voz 1989 – ONS Nachwuchsteam / WTS Racing – Reynard 893-Volkswagen 1990 – WTS Racing – Reynard 903-Volkswagen"}
{"id": "118151", "title": "Michael Schumacher", "context": "Formula Ford V roku 1988 sa začala pre Schumachera nová pretekárska kariéra vo formulových vozoch, keď zvíťazil v 9 pretekoch formula Konig a stal sa nemeckým šampiónom. V tom istom roku ešte stihol štyri preteky európskych majstrovstiev formula Ford 1 600 a po víťazstve v Zandvoorte si zaistil druhé miesto na majstrovstvách Európy a 6. miesto na majstrovstvách Nemecka formula Ford 1 600. Formula Ford 1988 – majster Nemecka formuly Konig 1988 – 2. miesto majstrovstiev Európy 1988 – 6. miesto majstrovstiev Nemecka víťazstvá 9x v sérii formula Konig Zandvoort formula Ford"}
{"id": "588961", "title": "Veľká cena Mexika 2022", "context": "Introduction  Veľká cena Mexika 2022 (špa. Formula 1 Gran Premio de la Ciudad de México 2022 ) sa uskutočnila 30. októbra 2022 na pretekárskom okruhu Autódromo Hermanos Rodríguez v Mexico City – v hlavnom meste Mexika. Boli to dvadsiate preteky sezóny 2022 Majstrovstiev sveta Formule 1. Max Verstappen vyhral svoju 14. Veľkú cenu sezóny. Tým pádom prekonal rekord za najväčší počet víťazstiev v jednej sezóne, ktorý držali Michael Schumacher (2004) a Sebastian Vettel (2013). Nemecký výrobca automobilov Audi pred Veľkou cenou oznámil, že sa tím Sauber od roku 2026 stane jeho továrenským tímom. Audi bude vyrábať motory vo svojom závode v Neuburgu na juhu Nemecka, zatiaľ čo sa monoposty budú vyrábať v sídle Sauberu v švajčiarskom Hinwile. Aj o pretekárske operácie továrenského tímu Audi sa bude starať Sauber. Zároveň bolo oznámené, že Veľká cena Mexika bude súčasťou kalendára pretekov Formuly 1 minimálne do roku 2025 po tom, ako sa vedenie Formuly 1 a miestni promotéri dohodli na novej trojročnej zmluve. Max Verstappen viedol pred pretekmi v priebežnom poradí jazdcov pred Charlesom Leclercom a Sergiom Pérezom."}
{"id": "578852", "title": "Veľká cena Bahrajnu 2022", "context": "Priebeh kvalifikácie Charles Leclerc z tímu Ferrari získal svoju desiatu Pole Position kariéry pred Maxom Verstappenom z Red Bullu a tímovým kolegom Carlosom Sainzom."}
{"id": "593570", "title": "Veľká cena Bahrajnu 2023", "context": "Priebeh pretekov Holandský pretekár Max Verstappen dosiahol svoje 36. víťazstvo vo Veľkej cene. Jeho tímový kolega Sergio Pérez skončil druhý, čím Red Bull získal „double“, najlepší možný tímový výsledok. Fernando Alonso doplnil stupne víťazov svojím 99. pódiovým výsledkom - vo svojich prvých pretekoch za Aston Martin. Carlos Sainz bol štvrtý a Lewis Hamilton piaty. Charles Leclerc bol dlho na ceste za pódium, kým mu porucha motora v 39. kole zabránila dokončiť preteky; v čase odstúpenia bol na treťom mieste. Lance Stroll skončil šiesty, hoci 12 dní pred pretekmi musel podstúpiť operáciu zápästia kvôli nehode na bicykli pred sezónou, pri ktorej si zlomil aj prst na nohe."}
{"id": "118149", "title": "Michael Schumacher", "context": "Introduction Michael Schumacher (2002) Michael Schumacher ( 3. január 1969, Hürth, Severné Porýnie-Vestfálsko) je bývalý nemecký pilot Formuly 1. Štatisticky bol do roku 2020 najúspešnejší pilot Formuly 1 vôbec, pretože získal sedem titulov majstra sveta (v rokoch 1994, 1995, 2000, 2001, 2002, 2003 a 2004). Jeho rekord bol ale dorovnaný Britom Lewisom Hamiltonom, ktorý Schumachera prekonal aj v počte víťazstiev a získaných pole positions. Jeho brat Ralf je bývalým pilotom F1. Od roku 2021 jazdí v F1 aj jeho syn Mick za americký tím Haas (od 2023 ako rezervný jazdec Mercedesu)."}
{"id": "585073", "title": "Mick Schumacher", "context": "Osobný život Schumacher sa narodil vo Vufflens-le-Château a vyrastal v Glande. Je synom sedemnásobného majstra sveta formuly 1 Michaela Schumachera a majsterky Európy v západnom jazdení Corinny Schumacher. Jeho strýko Ralf Schumacher je tiež bývalý pilot Formuly 1. Jeho bratranec David Schumacher je tiež pretekár. Schumacher je nevlastným synovcom Sebastiana Stahla a vnukom Elisabeth a Rolfa Schumacherovcov. Mick lyžoval so svojím otcom, keď Michael 29. decembra 2013 utrpel život ohrozujúce poranenia mozgu. V marci 2017 Mick prvýkrát verejne hovoril o svojom otcovi, pričom ho opísal ako „môj idol“ a „môj vzor“. Pri príležitosti 1000. pretekov Scuderie Ferrari v F1, jazdil na víťaznom aute svojho otca, Ferrari F2004, pričom pri tejto príležitosti mal na sebe otcovu prilbu. Schumacher považuje šach za neoddeliteľnú súčasť svojej mentálnej prípravy pred pretekmi F1. Povedal: „Mám pocit, že táto hra prináša sústredenie, pretože musíte byť vždy pripravený mysľou. Cez víkend chcem byť vždy mentálne pripravený na každú výzvu, ktorá príde.“"}
{"id": "595717", "title": "Veľká cena Azerbajdžanu 2023", "context": "Priebeh kvalifikácie Charles Leclerc bol najrýchlejší aj v kvalifikácii na Veľkú cenu. Jazdec tímu Ferrari odsunul na druhé a tretie miesto obidvoch pilotov Red Bullu Verstappena a Péreza. Pre Leclerca to bola 19. pole position v kariére a tretia v rade na mestskom okruhu v Baku. Kvalifikácia musela byť kvôli nehodám Nycka de Vriesa a Pierra Gaslyho dvakrát prerušená červenými vlajkami."}
{"id": "583899", "title": "Veľká cena Monaka 2022", "context": "Priebežné poradie šampionátu ;Poradie o Pohár jazdca (Top 5) Pozícia Jazdec Body 10px 1 Max Verstappen 125 10px 2 Charles Leclerc 116 10px 3 Sergio Pérez 110 10px 4 George Russell 84 10px 5 Carlos Sainz Jr. 83 ;Poradie o Pohár konštruktérov (Top 5) Pozícia Konštruktér Body 10px 1 Red Bull-RBPT 235 10px 2 Ferrari 199 10px 3 Mercedes 134 10px 4 McLaren-Mercedes 59 10px 5 Alfa Romeo-Ferrari 41"}
{"id": "287639", "title": "Tour de France 1903", "context": "Introduction + Mapa pretekov Detaily pretekov Konanie 1. júl - 19. júl Etapy 6 Vzdialenosť 2 428 km Víťazný čas 94h 33 14\" (25,678 km/h) Víťazi Víťaz Maurice Garin (Francúzsko) Druhý Lucien Pothier (Francúzsko) Tretí Fernand Augereau (Francúzsko) ---- Tour de France 1903 bol 1. ročník cyklistických pretekov Tour de France. Premiérový ročník vyhral Francúz Maurice Garin ."}
{"id": "294459", "title": "Tour de France 1904", "context": "Trasa pretekov Etapa Štart a ci Vzdialenosť Typ etapy Dátum Víťaz etapy Žlté tričko 1. Paríž – Lyon 22px Rovinatá etapa 2. júl Michel Frédérick Michel Frédérick 2. Lyon – Marseille 20px Horská etapa 9. júl Antoine Fauré Emile Lombard 3. Marseille – Toulouse 22px Rovinatá etapa 13. júl Henri Cornet Henri Cornet 4. Toulouse – Bordeaux 22px Rovinatá etapa 17. júl François Beaugendre François Beaugendre 5. Bordeaux – Nantes 22px Rovinatá etapa 20. júl Jean-Baptiste Dortignacq Henri Cornet 6. Nantes – Paríž 22px Rovinatá etapa 23. júl Jean-Baptiste Dortignacq Kategória:Šport v 1904 Kategória:Tour de France"}
{"id": "538636", "title": "FIA World Endurance Championship 2018–19", "context": "Kalendár Kolo Preteky Okruh Dátum 1 6 hodín Spa-Francorchamps Circuit de Spa-Francorchamps 5. máj 2018 2 24 hodín Le Mans Circuit de la Sarthe 16–17. jún 2018 3 6 hodín Silverstonu Silverstone Circuit 19. august 2018 4 6 hodín Fuji Fuji Speedway 14. október 2018 5 6 hodín Šanghaja Shanghai International Circuit 18. november 2018 6 1000 míľ Sebringu Sebring International Raceway 15. marec 2019 7 6 hodín Spa-Francorchamps Circuit de Spa-Francorchamps 4. máj 2019 8 24 hodín Le Mans Circuit de la Sarthe 15–16. jún 2019 Zdroj:"}
{"id": "562511", "title": "Formula 2 v roku 2020", "context": "Kalendár Kolo Okruh Hlavné preteky Šprint 1 Red Bull Ring 4. júl 5. júl 2 11. júl 12. júl 3 Hungaroring 18. júl 19. júl 4 Silverstone Circuit 1. august 2. august 5 8. august 9. august 6 Circuit de Barcelona-Catalunya 15. august 16. august 7 Circuit de Spa-Francorchamps 29. august 30. august 8 Autodromo Nazionale Monza 5. september 6. september 9 Mugello Circuit 12. september 13. september 10 Sochi Autodrom 26. september 27. september 11 Bahrain International Circuit 28. november 29. november 12 5. december 6. december Zdroj:"}
{"id": "582020", "title": "Veľká cena Miami 2022", "context": "Priebeh kvalifikácie Charles Leclerc dosiahol v kvalifikácii už na tretiu Pole Position v sezóne. Na druhom mieste skončil jeho tímový kolega Carlos Sainz a na treťom Max Verstappen. Pre Scuderiu Ferrari to bolo prvé umiestnenie na prvých dvoch miestach v kvalifikácii od Veľkej ceny Mexika 2019. Priebeh pretekov Holandský pretekár tímu Red Bull Max Verstappen vyhral Veľkú cenu pred Charlesom Leclercom a Carlosom Sainzom. Na štarte pretekov predbehol Verstappen, ktorý odštartoval z tretej priečky, Carlosa Sainza a sa tým pádom dostal na druhé miesto za vedúceho Charlesa Leclerca. Poradie na čele štartového poľa sa nezmenilo až do deviateho kola, keď Max Verstappen prevzal vedenie pretekov od Leclerca. Po prvých zastávkach v boxoch viedol úradujúci majster sveta ešte stále pred oboma jazdcami tímu Ferrari Leclercom a Sainzom. V 41. kole muselo na trať bezpečnostné vozidlo potom ako kolidovali Pierre Gasly a Lando Norris, v dôsledku čoho Verstappen stratil svoj 7-sekundový náskok, ktorý si medzičasom vybudoval. Jeho tímový kolega z Red Bullu Sergio Pérez to naopak využil na výmenu pneumatík, ktorá ho stála podstatne menej času ako v normálnom pretekovom režime. O šesť kôl neskôr boli preteky reštartované. Max Verstappen sa udržal v čele; v tesnom závese ho nasledovali Leclerc, Sainz a Pérez. Päť kôl pred koncom, sa Sergio Pérez pokúsil o to, v prvej zákrute predbehnúť Carlosa Sainza, no nedobrzdil a sa prepadol späť na štvrté miesto. Tým pádom skončili Verstappen, Leclerc a Sainz na stupňoch víťazov."}
{"id": "585074", "title": "Mick Schumacher", "context": "Formula 1 Schumacher sa stal jazdcom Ferrari Driver Academy 19. januára 2019. Nasledoval kroky svojho otca a špeciálne väzby s tímom v rámci svojej rodiny označil za významnú časť vstupu do akadémie tímu. 2. apríla 2019 debutoval Mick Schumacher vo vozidle Formuly 1, keď pilotoval Scuderiu Ferrari SF90 vrámci prvého dňa testovania počas sezóny na Bahrain International Circuit, ako jediný debutant v poli. Počas dopoludňajšieho testovania si Schumacher zapísal osobný najlepší čas 1:32,552 z 30 kôl, čím sa umiestnil na šiestom najrýchlejšom mieste spomedzi ostatných jazdcov. Počas zvyšku dňa Schumacher najazdil ďalších 26 kôl, zajazdil výsledný čas 1:29,976 na najmäkšej dostupnej sade pneumatík, z čoho sa stal najrýchlejší čas, kým Max Verstappen z Red Bull Racing nezajazdil o päť minút neskôr kolo 1:29,379. Po utorňajšom teste Schumacher povedal, že sa so Scuderiou Ferrari cítil ako doma a svoju prvú jazdu si užil. Schumacher mal nasledujúci deň pokračovať v testovaní pre Alfa Romeo Racing. Schumacher mal debutovať počas tréningu Formuly 1 na Veľkej cene Eifel 2020 v prvom tréningu, kde mal jazdiť za Alfa Romeo Racing namiesto Antonia Giovinazziho. Kvôli zlým poveternostným podmienkam bol tréning zrušený. Schumacher debutoval na Veľkej cene Abú Zabí 2020 v prvom tréningu, keď jazdil za Haas namiesto Kevina Magnussena. Pred sezónou 2021 Schumacher požiadal o používanie skratky „MSC“ v televíznych prenosoch. MSC bola skratka, ktorú používal jeho otec Michael na rozlíšenie medzi Michaelom a jeho bratom Ralfom, ktorí pretekali v F1 súčasne. Schumacher predtým pretekal pod skratkou „SCH“ vo Formule 2. Haas (2021- 2022) 2021 Schumacher jazdil za tím Haas v roku 2021 po podpise viacročnej zmluvy po boku Nikitu Mazepina, s ktorým pretekal v motokárach. Rozhodol sa pretekať s číslom 47 pretože jeho dve obľúbené čísla, 4 a 7, už používali Lando Norris a Kimi Räikkönen. Po finále sezóny Formuly 1 v Abú Zabí šéf tímu Ferrari Mattia Binotto povedal, že očakáva, že Schumacher bude mať „veľmi ťažkú“ prvú sezónu, ale dodal, že verí, že by mohol jazdiť za Ferrari už v sezóne 2023. Schumacher sa na svoje debutové preteky, Veľkú cenu Bahrajnu, kvalifikoval ako devätnásty pred tímovým kolegom Mazepinom. Schumacher sa pretočil v prvom kole, ale dokázal pokračovať a nakoniec skončil posledný zo zostávajúcich jazdcov na 16. mieste. V ďalších pretekoch, Veľkej cene Emilia Romagna, havaroval pred výjazdom z boxovej uličky počas safety caru na trati, pričom si zlomil predné krídlo. Pit lane bola následne uzavretá, aby sa umožnilo odpratanie úlomkov, čo mu zabránilo vstúpiť do boxov na opravu na dve kolá. Preteky opäť dokončil na 16. mieste. Schumacher ťažko havaroval v tréningu na Veľkú cenu Monaka a tím nedokázal opraviť jeho auto včas na kvalifikáciu. Predviedol jedno z mála predbehnutí na trati Grand Prix, keď v úvodnom kole predbehol Mazepina. Na Veľkej cene Azerbajdžanu predbehol Mazepina krátko pred cieľom, keď skončil s náskokom len 0,074 s a získal 13. miesto. Schumacher haváriou spôsobil, že kvalifikácia na VC Francúzska bola odmávaná červenou vlajkou. Preteky dokončil na 19. mieste. V záverečnom tréningu na Veľkú cenu Maďarska havaroval a musel vynechať kvalifikáciu, pretože jeho auto nebolo včas opravené. Po tom, čo sa v úvodnom kole vyhol kolíziám, skončil v pretekoch trinásty a neskôr po diskvalifikácii Sebastiana Vettela postúpil na dvanáste miesto. Toto bola jeho najvyššia pretekárska pozícia v sezóne a povedal, že je hrdý na svoj výkon po bitkách na trati s Maxom Verstappenom. Jeho prvé DNF prišlo v 33. kole Veľkej ceny Ruska kvôli úniku oleja. Vo Veľkej cene Turecka dosiahol Schumacher Q2 a kvalifikoval sa na štrnástom mieste, čo bolo v tomto bode najvyššie kvalifikačné miesto jeho kariéry vo Formule 1. V úvodnom kole sa zrazil s Fernandom Alonsom, čo spôsobilo, že sa Schumacher točil. Pokračoval a skončil devätnásty. Alonso sa neskôr ospravedlnil za svoju úlohu v zrážke. Do Veľkej ceny Mexico City štartoval štrnásty, ale po kolízii s Estebanom Oconom bol vyradený už v prvej zákrute. Na Veľkej cene Saudskej Arábie sa jeho preteky skončili v ôsmom kole po náraze do bariéry. Schumacher ukončil svoju premiérovú sezónu devätnásty v šampionáte jazdcov, pred tímovým kolegom Mazepinom, ale bez bodov. 2022 Schumacher zostáva v Haase aj v sezóne 2022 s Kevinom Magnussenom a slúži ako rezervný jazdec Ferrari po boku Antonia Giovinazziho. Schumacher sa kvalifikoval ako dvanásty a skončil jedenásty na úvodnej Veľkej cene Bahrajnu, pričom sa posunul o tri pozície vyššie kvôli odstúpeniu oboch áut Red Bullu a Pierra Gaslyho, čím dosiahol svoj doteraz najlepší výsledok v pretekoch Formuly 1. Schumacher vynechal Veľkú cenu Saudskej Arábie po havárii v kvalifikácii, na podujatí ho nenahradili. Previezli ho do nemocnice na preventívnu kontrolu a prepustili ho bez zranení. Schumacher sa vrátil na Veľkú cenu Austrálie, štartoval na 15. mieste a skončil na 13. mieste. Schumacher jazdil v top 10 a do konca Grand Prix Miami zostávali tri kolá, ale pri pokuse o predbiehanie sa zrazil so Sebastianom Vettelom. Nebol potrestaný a nakoniec preteky dokončil na 15. mieste. Prvýkrát sa dostal do tretej kvalifikácie (Q3) na Veľkej cene Španielska, kde sa kvalifikoval ako 10., ale nakoniec klesol na 14. miesto. Schumacher mal ťažkú ​​haváriu, ktorá rozdelila jeho auto na polovicu na Veľkej cene Monaka, čo spôsobilo, že preteky boli označené červenou vlajkou. Na Veľkej cene Británie získal Schumacher svoje prvé body vo Formule 1, keď obsadil ôsme miesto. O týždeň neskôr na VC Rakúska 2022 skončil Schumacher na 6. mieste. Týmto výsledkom zlepšil svoj doterajší najlepší výkon vo Formule 1. V polovici sezóny 2022 sa tak dostal na 15. miesto v šampionáte jazdcov. Rezervný jazdec Mercedesu (2023–) V decembri 2022 Ferrari oznámilo, že po štyroch rokoch ukončí spoluprácu so Schumacherom, pričom Schumacher vstúpil do akadémie jazdcov už v roku 2019. V ten istý deň Mercedes-AMG F1 oficiálne potvrdil, že Schumacher prevezme úlohu rezervného jazdca pre rok 2023, po jeho odchode z Haasu a prepustení z Ferrari s Young Driver Academy. Šéf tímu Toto Wolff povedal: „Mick je talentovaný mladý jazdec a sme radi, že sa pripojí k tímu. Je to usilovný robotník, má pokojný a metodický prístup a stále má chuť učiť sa a zlepšovať sa ako vodič. To všetko sú dôležité vlastnosti a sme nadšení, že nám môže pomôcť pri vývoji W14. ... Vieme tiež, že s dvojročnými skúsenosťami s pretekaním vo Formule 1 bude pripravený v krátkom čase nastúpiť do auta a nahradiť Lewisa Hamiltona alebo Georga Russella, ak to bude potrebné. vznikajú.“"}
{"id": "229265", "title": "Ralf Schumacher", "context": "Introduction Ralf Schumacher Národnosť Nemecko Narodený Tím Jordan, Williams, Toyota Ralf Schumacher ( 30. jún 1975, Hürth blízko Kolína nad Rýnom) je nemecký automobilový pretekár, bývalý pilot Formuly 1, ktorý naposledy pretekal za tím Toyota. V súčasnosti preteká v nemeckom šampionáte cestných vozidiel DTM. Je mladším bratom sedemnásobného majstra sveta Formuly 1 Michaela Schumachera."}
{"id": "584890", "title": "Veľká cena Veľkej Británie 2022", "context": "Priebeh kvalifikácie V daždivej kvalifikácii na Silverstone získal Pole Position pilot tímu Ferrari Carlos Sainz. Na druhom a treťom mieste skončili Max Verstappen a Charles Leclerc. Pre španielskeho pretekára to bolo na 151. pokus prvýkrát, čo si zabezpečil najlepšiu štartovú pozíciu na Veľkú cenu."}
{"id": "118150", "title": "Michael Schumacher", "context": "Začiatky Michael Schumacher začal športovú kariéru, tak ako väčšina jeho kolegov, na motokárach. Jeho otec Rolf, ktorý motokáry staval, ho k tomuto športu priviedol už vo veku štyroch rokov a pretože v Kerpene (Schumacherove rodné mesto) bola motokárová dráha, bolo aj kde trénovať. Michael mal 12 rokov, keď chcel po prvýkrát štartovať v oficiálnych majstrovstvách Nemecka, ale pretože nemecké predpisy dovoľujú štart jazdcom starším ako 14 rokov, musel otec pre syna zohnať potrebné povolenie. Motokáry 1984 – Juniorský majster Nemecka 1985 – Juniorský majster Nemecka 1985 – Finalista majstrovstiev sveta 1986 – 3.miesto majstrovstiev Nemecka 1986 – 3.miesto majstrovstiev Európy 1987 – majster Nemecka 1987 – majster Európy"}
{"id": "585072", "title": "Mick Schumacher", "context": "Introduction  Mick Schumacher ( 22. marec 1999, Vufflens-le-Château ) je nemecký automobilový pretekár. Svoju pretekársku kariéru začal v roku 2008 na pretekoch motokár. Od roku 2015 jazdí vo formulových závodoch, od roku 2017 jazdil v európskej sérii Formule 3. Je synom pretekára Michaela Schumachera, pri motokárových pretekoch však používal pseudonymy Mick Betsch (priezvisko matky Corinny za slobodna) a Mick Junior . V roku 2020 sa stal šampiónom Formule 2. Od sezóny 2021 do sezóny 2022 bol jazdcom Formule 1 v tíme Haas. Jeho tímový kolega bol dánsky jazdec Kevin Magnussen.V roku 2023 ho v tíme Haas nahradí skúsený nemecký pilot Nico Hülkenberg"}
{"id": "45486", "title": "Tour de France", "context": "Slávne etapy Posledná etapa končí na bulvári Champs-Elysées, ktorý je pre svoje dlažobné kamene pre jazdcov veľmi nepríjemný. Táto etapa sa väčšinou nejazdí v súťažnom duchu, pretože o víťazovi je už spravidla rozhodnuté. Napriek tomu sa v minulosti objavili výnimky. V roku 1987, kedy Stephen Roche viedol po poslednej časovke o 40 s pred Pedrom Delgadom, sa Delgado v poslednej etape odtrhol od pelotónu a pokúsil sa na poslednú chvíľu strhnúť víťazstvo na svoju stranu. Roche Delgada ho však dohonil a obaja dojazdili v hlavnom pelotóne. V ostatných rokoch organizátori experimentovali s presunutím poslednej časovky jednotlivcov do poslednej etapy namiesto etapy predposlednej. Najznámejšou sa týmto stala Tour v roku 1989, kedy Greg LeMond prevzal žlté tričko v poslednej časovkárskej etape pred Laurentom Fignonom a zvíťazil o osem sekúnd. Je pravdepodobné, že táto úprava sa bude v budúcnosti opakovať. Známou je etapa s cieľom na L’Alpe-d’Huez. V roku 2004 sa organizátori rozhodli uskutočniť ďalší experiment a usporiadali časovku jednotlivcov s cieľom na L’Alpe-d’Huez. Táto zmena však pretekármi nebola prijatá príliš dobre a pravdepodobne sa už nebude opakovať. Hostiteľstvo začiatku alebo konca etapy prináša dotyčnému mestu prestíž a veľa publicity. Kým kedysi začínala každá etapa na mieste, kde predchádzajúca etapa končila, a preteky boli preto kontinuálne, teraz začínajú etapy o niekoľko kilometrov ďalej. Tým je zaistené, že si svoj kúsok slávy užije viac miest. Niekedy sa začiatok etapy posunie o obrovskú vzdialenosť a na presun jazdcov je potrebný jeden deň voľna. Veľmi prestížne je hostiť prológ a začiatok prvej etapy. Keďže je prológ príliš krátky na prejazd medzi dvomi mestami, odohráva sa prológ a začiatok prvej etapy v rovnakom meste. Tour de France sa striedavo otvára vnútri a mimo Francúzska, často sa začiatočné etapy jazdia v okolitých štátoch."}
{"id": "266703", "title": "Circuit de Spa-Francorchamps", "context": "História Alfa Romeo P2, s ktorým Antonio Ascari vyhral prvú Veľkú cenu. Spa známe svojimi liečivými termálnymi prameňmi v 18. storočí vybudovalo kasíno, ktoré privádzalo do oblasti množstvo zahraničných a často veľmi solventných hostí. Okrem túžby po peniazoch sa ale objavila i túžba po inom type vzrušenia. A tak sa jedného dňa rozhodli priviesť do Spa pretekárske autá. Súťaženie v Ardenách nebolo ale ničím novým. Už v roku 1902 totiž vznikol okruh Circuit des Ardennes, ktorý bol prvým uzatvoreným okruhom v Belgicku. Až do tej doby viedla väčšina pretekov z jedného mesta na druhé. Prvá trať bola dielom Pierra de Crawheza a merala rekordných 53,6 míľ. Okruh vychádzal z mesta Bastogne odkiaľ smeroval do Longlier, potom sa zatočil na juh do Habay-la-Nueve a po hlavnej ceste sa vrátil späť do Bastogne. V roku 1904 bol dokonca predĺžený na 73,4 míle, ale časom upadol do zabudnutia. Pretekanie v Belgicku malo dlhú tradíciu, ale stále sa jednalo len o miestne podujatia pre domácich. Všetko sa však malo zmeniť krátko po skončení prvej svetovej vojny. Organizátori mali najvyšší cieľ – priviesť do Belgicka prestížne preteky Grand Prix. Nový okruh v ardenských lesoch bol pripravený. Prvú oficiálnu Veľkú cenu tu v roku 1925 vyhral Antonio Ascari, otec slávneho pretekára formuly 1 Alberta Ascariho. Do týchto pretekov sa prihlásilo dvanásť jazdcov, no kvalifikáciou sa ich počet znížil na sedem. Ostatní totiž nemali dostatočne pripravené autá. Vyše 800 kilometrové preteky dokončili iba dvaja pretekári z Alfy Romeo. Počas druhej svetovej vojny sa v Spa pretekať prestalo a okruh sa stal súčasťou bojového poľa v rámci Bitky o Bulge. Aj v priestoroch Spa totiž bojovali nemecké jednotky v zime na prelome rokov 1944 a 1945 proti spojencom. Súťaženie sa vrátilo do Spa v roku 1947 a prvým víťazom sa stal Francúz Jean-Pierre Wimille s autom Alfa Romeo. Trosky Lotusu Alana Staceyho, Veľká cena Belgicka 1960- v ľavom hornom rohu je fotografia Alana Staceyho Michael Schumacher s monopostom Benetton B192 vyhral Veľkú cenu Belgicka v roku 1992. Trať pod ardenskými vrchmi hostila piate podujatie nového šampionátu formuly 1. 18. júna 1950 sa na štart postavilo 14 áut slávnych značiek, pričom víťazstvo opäť ukoristila dvojica pretekárov z Alfy. Najrýchlejší Juan Manuel Fangio prekonal 494 kilometrov za necelé tri hodiny. Autá sa stávali čím ďalej, tým rýchlejšími, ale trať zostávala nezmenená a nesmierne nebezpečná. Bolo len otázkou času, kedy dôjde k nešťastiu. Počas pretekov v roku 1960 došlo k dvom tragédiám v priebehu pätnástich minút. Mladý a neskúsený Chris Bristow havaroval v rovnakej zákrute, v ktorej sa deň predtým vážne zranil Stirling Moss a Alan Stacey prišiel o život, keď mu do tváre vrazil vták letiaci cez trať. V 60. rokoch sa okrem Grand Prix Belgicka a 24 hodín Spa udomácnili na tomto okruhu i ďalšie veľké preteky – 1000 km Spa. Tieto prestížne preteky sa stali doménou miestneho hrdinu Jackyho Ickxa, ktorý dokázal „tisícku“ vyhrať až päťkrát. V roku 1973 zahynuli počas pretekov 24 hodín Spa až traja piloti. Hrozivý príbeh sa viaže i k nočnej udalosti, ktorá sa stala v týchto pretekoch a týkala sa dvoch slávnych pretekárov. Keď prišiel Jochen Mass na nočný pitstop a striedal sa za volantom s Hansom Stuckom, tak mu povedal, aby si dával pozor na zákrutu Masta. Jochen Hansovi povedal, že je tam veľa úlomkov z nejakého auta. Keď Mass na spomínané miesto prišiel, z hrôzou zistil, že na trati neležia úlomky auta, ale roztrhané kusy traťového maršala. Séria tragických nehôd viedla k požiadavkám na prebudovanie trate a zvýšenie bezpečnosti. Všetko sa to malo ale udiať tak, aby zostal zachovaný tradičný duch trate a pôvodné umiestnenie v okolí Francorchamps. Nová trať síce zvýšila bezpečnostný štandard, no ani to nezabránilo tragédii z pretekov 1000 km Spa v roku 1985. Nemec Stefan Bellof vtedy prišiel o život, keď doplatil na predbiehací manéver v slávnej zákrute Eau Rouge. Veľkú nemeckú nádej vyslobodili z vraku auta až po dlhých 23 minútach. Len o niekoľko hodín zahynul v miestnej nemocnici. Diváci a fanúšikovia videli v Spa všetky veľké jazdecké hviezdy, legendy a nádejné talenty. Sám Michael Schumacher debutoval na tejto trati v roku 1991, pričom sa hneď kvalifikoval na výbornom siedmom mieste. O rok neskôr si už na svoje konto pripísal prvé belgické víťazstvo. Okrem toho na svojej obľúbenej trati v roku 2004 oslávil zisk siedmeho titulu. V roku 2003 sa Veľká cena Belgicka v kalendári majstrovstiev sveta formuly 1 neobjavila. Na príčine bol zákaz tabakovej reklamy. Belgická vláda odmietla udeliť výnimku a tak Bernie Ecclestone Spa vyškrtol zo zoznamu. V roku 2006 trať v kalendári opäť chýbala, organizátori vtedy mali problémy vyrovnať sa so zákazom tabakovej reklamy. Zároveň v tej dobe okruh podstúpil poslednú sériu úprav. Historické konfigurácie V priebehu svojej histórie prešiel okruh jednou dramatickou zmenou, no okrem nej podstúpil i niekoľko ďalších menších modernizácií. Súbor:Spa-Francorchamps original layout (1922).jpg| Pôvodná trať (1924-1939) Dĺžka: 14,9 km Počet zákrut: 25 Traťový rekord: 5:04,1 (Hermann Lang, Daimler Benz, 1937) Súbor:Spa 1947.png| Starý okruh (1946-1978) Dĺžka: 14,120 km Počet zákrut: 21 Traťový rekord: 3:13,4 (Henri Pescarolo, Matra, 1973) Súbor:Circuit Spa 2007.png| Súčasná trať (1979-súčasnosť) Dĺžka: 7,004 km Počet zákrut: 19 Traťový rekord: 1:46.286, Valtteri Bottas/Mercedes (2018)"}
{"id": "580432", "title": "Veľká cena Austrálie 2022", "context": "Priebeh kvalifikácie Charles Leclerc získal Pole Position pred oboma jazdcami Red Bullu Maxom Verstappenom a Sergiom Pérezom. Kvalifikácia musela byť predtým dvakrát prerušená: v prvej časti kvalifikácie kolidovali Lance Stroll a Nicholas Latifi, za čo dostal Stroll trest poklesu troch miest na štarte pretekov, a v záverečnom úseku kvalifikačných jázd havaroval Fernando Alonso v dôsledku technického problému."}
{"id": "573521", "title": "Veľká cena Belgicka 2021", "context": "Introduction  Veľká cena Belgicka 2021 (angl. Formula 1 Rolex Belgian Grand Prix 2021 ) boli preteky Formuly 1, ktoré sa konali dňa 29. augusta 2021 na okruhu Circuit de Spa-Francorchamps v Spa. Bola to dvanásta Veľká cena sezóny 2021. Kvôli silnému dažďu bol štart pretekov odložený o viac než tri hodiny. Po štarte sa napokon odjazdilo iba jedno hodnotené kolo za bezpečnostným vozidlom. S celkovou dĺžkou ca. sedem kilometrov to bola najkratšia Veľká cena v dejinách Formule 1. 27. augusta, v piatok pred Veľkou cenou, oznámil tím Red Bull Racing, že predĺžil zmluvu s mexickým pretekárom Sergiom Pérezom o jeden rok. Tým pádom bude Red Bull súťažiť v roku 2022 s nezmenenou jazdeckou zostavou s Maxom Verstappenom a práve s Pérezom."}
{"id": "444329", "title": "Veľká cena Španielska 2013", "context": "Introduction  Veľká cena Španielska 2013 ( Formula 1 Gran Premio de España Santander 2013 ) boli preteky Formule 1, ktoré sa konali dňa 12. mája 2013 na okruhu Catalunya v Barcelone v Španielsku. Boli to piate preteky sezóny 2013 a 23. Veľká cena Španielska na tomto okruhu."}
{"id": "584425", "title": "Veľká cena Kanady 2022", "context": "Introduction  Veľká cena Kanady 2022 (fra. Formula 1 AWS Grand Prix du Canada 2022 ) sa uskutočnila 19. júna 2022 na mestskom okruhu Circuit Gilles Villeneuve v Montréale, v kanadskej provincii Québec. Boli to deviate preteky sezóny 2022 Majstrovstiev sveta Formule 1 a prvá Veľká cena Kanady od roku 2019, potom ako predchádzajúce dva ročníky boli zrušené kvôli pandémii koronavírusu. Tri dni pred Veľkou cenou Kanady bolo oznámené, že zmluva s organizátormi Veľkej ceny Austrálie, ktorá je platná do roku 2025, bola predčasne predĺžená o ďalších desať rokov až do roku 2035. Zmluva zaručuje, že preteky v Austrálii budú počas tohto obdobia najmenej päťkrát úvodnými pretekmi sezóny. Pred Veľkou cenou sa nachádzali obaja piloti tímu Red Bull Max Verstappen a Sergio Pérez na prvých dvoch miestach priebežného poradia jazdcov. Na treťom mieste v šampionáte ležal Charles Leclerc."}
{"id": "574820", "title": "Formula 1 v roku 2022", "context": "Kalendár Krajiny a miesta hosťujúce preteky Formuly 1 v roku 2022 Kolo Veľká cena Okruh Dátum Veľkej ceny 1 Veľká cena Bahrajnu Bahrain International Circuit, Sachir 20. marec 2 Veľká cena Saudskej Arábie Jeddah Corniche Circuit, Džidda 27. marec 3 Veľká cena Austrálie Albert Park Circuit, Melbourne 10. apríl 4 Veľká cena Emilia Romagna Autodromo Enzo e Dino Ferrari, Imola 24. apríl 5 Veľká cena Miami Miami International Autodrome, Miami Gardens 8. máj 6 Veľká cena Španielska Circuit de Barcelona-Catalunya, Montmeló 22. máj 7 Veľká cena Monaka Circuit de Monaco, Monte Carlo 29. máj 8 Veľká cena Azerbajdžanu Baku City Circuit, Baku 12. jún 9 Veľká cena Kanady Circuit Gilles Villeneuve, Montréal 19. jún 10 Veľká cena Veľkej Británie Silverstone Circuit, Silverstone 3. júl 11 Veľká cena Rakúska Red Bull Ring, Spielberg 10. júl 12 Veľká cena Francúzska Circuit Paul Ricard, Le Castellet 24. júl 13 Veľká cena Maďarska Hungaroring, Mogyoród 31. júl 14 Veľká cena Belgicka Circuit de Spa-Francorchamps, Spa 28. august 15 Veľká cena Holandska Circuit Zandvoort, Zandvoort 4. september 16 Veľká cena Talianska Autodromo Nazionale di Monza, Monza 11. september 17 Veľká cena Singapuru Marina Bay Street Circuit, Singapur 2. október 18 Veľká cena Japonska Suzuka International Racing Course, Suzuka 9. október 19 Veľká cena USA Circuit of the Americas, Austin 23. október 20 Veľká cena Mexika Autódromo Hermanos Rodríguez, Mexico City 30. október 21 Veľká cena São Paula Autódromo José Carlos Pace, São Paulo 13. november 22 Veľká cena Abú Zabí Yas Marina Circuit, Abú Zabí 20. november Zdroj: Nasledujúce preteky boli zrušené v dôsledku prebiehajúcej ruskej invázie na Ukrajinu: Veľká cena Okruh Veľká cena Ruska Sochi Autodrom, Soči"}
{"id": "445863", "title": "Veľká cena Kanady 2013", "context": "Introduction  Veľká cena Kanady 2013 ( Formula 1 Grand Prix du Canada 2013 ) boli preteky Formule 1, ktoré sa konali dňa 9. júna 2013 na okruhu Circuit Gilles Villeneuve v Montreale, v hlavnom meste provincie Québec, v Kanade. Okruh sa nachádza na umelo vytvorenom ostrove Île Notre-Dame, na Rieke svätého Vavrinca, neďaleko centra Montrealu. Boli to siedme preteky sezóny 2013 a päťdesiaty ročník Veľkej ceny Kanady."}
{"id": "599933", "title": "Robin van Persie", "context": "Van Persie, syn dvoch umelcov, bol povzbudzovaný ísť v šľapajach jeho rodičov, ale on namiesto toho dal prednosť futbalu a pripojil sa k mládežníckemu klubu SBV Excelsior. Prielom v jeho kariére zažil na svojom rodnom Feyenoorde, kde strávil tri sezóny a v roku 2002 sa mu podarilo získať Pohár UEFA. Bol menovaný za najlepší holandský futbalový talent roka v sezóne 2001-2002. Nezhody s manažérom nakoniec vyvrcholili zmenou klubu a Van Persie sa presťahoval do Arsenalu za 2,75 milióna britských libier v roku 2004 ako dlhodobá náhrada za Dennisa Bergkampa. V londýnskom klube však za celých osem rokov nezískal žiadnu veľkú trofej. Po vstupe do Manchestru United vyhral už vo svojej prvej sezóne titul Premier League na Old Trafford a skončil ako najlepší strelec ligy so svojimi 26 gólmi. Päťkrát sa mu podarilo stať sa hráčom mesiaca. V roku 2013 sa dostal v novinách The Guardian na zoznam 100 najlepších hráčov sveta."}
{"id": "247959", "title": "Thomas Vermaelen", "context": "Klubová kariéra  Ajax Amsterdam V roku 2003 prišiel do mládežníckej akadémii Ajaxu Amsterdam. Svoj prvý profesionálny zápas odohral 14. februára 2004 v drese Ajaxu v zápase proti FC Volendam, v ktorom jeho tím zvíťazil 2-0 . Bol to jeho jediný zápas v sezóne, v ktorej Ajax vyhral holandskú ligu. V sezóne 2004/2005 išiel na hosťovanie do klubu RKC Waalwijk. Tam odohral 13 zápasov a dal dva góly a po sezóne sa vrátil do Ajaxu. V sezóne 2005/2006 vyhral KNVB Cup, čiže holandský pohár. O rok neskôr získal jeho tím znovu tento pohár a aj Johan Cruijff Schaal. V roku 2007 znovu vyhral Ajax Johan Cruijff Schaal. Po odchode Klaasa-Jana Huntelaara sa v sezóne 2008/2009 stal kapitánom Ajaxu. Arsenal FC Do Arsenalu prestúpil za 10 miliónov eur. Svoj debut si odbil hneď v prvom ligovom zápase nového ročníka Premier League a dal hneď aj prvý gól v novom klube. Bolo to v zápase proti Evertonu, keď dal gól v 37. minúte a stav upravil na 2-0. 16. septembra dal svoj prvý gól v Lige majstrov, paradoxne proti belgickému tímu Standard Liège. No ale najlepší výkon podal v zápase proti Wiganu, keď vsietil dva góly. Dva góly v jednom zápase dal aj 4. októbra 2009 proti Blackburnu. Po sezóne sa dostal do jedenástky sezóny v Premier League."}
{"id": "233353", "title": "Samir Nasri", "context": "Arsenal 11 júla 2008 Nasri podpísal dlhoročný kontrakt s klubom Premier League Arsenalom Londýn. Prestupová suma nebola zverejnená ale predpokladá sa, že The Gunners zaplatili za rýchlonohého mladíka okolo 16 miliónov €. V Arsenale zdedil číslo 8 po veľkých ikonách tohto klubu ako boli Ian Wright a Fredrik Ljungberg. Za Arsenal debutoval 30 júla v prípravnom zápase proti VfB Stuttgart. Hneď v úvodnom kole Premier League strelil svoj premiérový gól proti West Bromwich Albion, ktorým rozhodol zápas v pomere 1:0."}
{"id": "96945", "title": "Edwin van der Sar", "context": "Klubová kariéra  Začiatky kariéry Van der Sar začal svoju kariéru v lokálnom klube Foreholte. Potom prestúpil do klubu VV Noordwijk kde ho sledovali skauti Ajaxu. Po tom čo prešiel cez mládežnícke mužstvá Ajaxu sa dostal do prvého tímu, kde hral sedem úspešných sezón. V roku 1995 vyhral s Ajaxom Ligu majstrov a okrem nej vyhral ešte ďalšie trofeje vrátane Pohára UEFA v roku 1992. Celkovo odchytal za Ajax 226 zápasov. V roku 1995 získal ocenenie najlepší európsky brankár. Po anabáze v Ajaxe odišiel do Juventusu, kde sa napokon stal brankárskou dvojkou, prvým brankárom sa stal Gianluigi Buffon. Celkovo odchytal za taliansky klub 66 zápasov. Bol vôbec prvým netalianskym brankárom v Juventuse. Prestup do Premier League V roku 2001 prestúpil za sumu okolo 7,7 milióna libier do Fulhamu. S Fulhamom podpísal kontrakt na 4 roky a celkovo tu odchytal 126 zápasov. 3. júna 2005 prestúpil do ďalšieho anglického klubu Manchester United za sumu približne 2 milióny libier aj keď presná suma nebola zverejnená. Van der Sarov príchod vyriešil dlhotrvajúci brankársky problém v Manchestri, ktorému chýbala stabilná brankárska jednotka. Manažér Sir Alex Ferguson ho považuje za najlepšieho brankára United od čias Petera Schmeichela. V decembri 2006 predĺžil svoj dvojročný kontrakt o ďalší rok čím bol hráčom Manchestru do konca sezóny 2007 – 08. Sir Alex Ferguson verejne vyhlásil že nevidí dôvod prečo by Edwin nemohol v klube pokračovať aj po vypršaní kontraktu (vzhľadom na jeho vyšší vek) a povedal: „Edwin je zdravý, ohybný a žiadostivý a môže hrať pokojne ďalšie 2 roky“. To je ale minulosť a Vand der Sar ukončil svoju kariéru vo finále Ligy Majstrov 28. mája 2011, keď prehrali červení diabli s Barcelonou 3:1. Edwin má prezývku Jolly Green Giant (Veselý zelený obor), pretože meria a v Manchestri chytá v zelenom drese. 4. februára 2007 si v zápase proti Tottenhamu Hotspur zlomil nos po zrážke s írskym útočníkom Robbie Keanom. 5. mája 2007 v zápase proti Manchestru City chytil penaltu útočníkovi Dariusovi Vassellovi. Cristiano Ronaldo na opačnej strane premenil penaltu a zabezpečil výhru United. Neskôr znamenalo toto víťazstvo potvrdenie ich 9. ligového titulu. 15. augusta 2007 pomohol Manchestru vyhrať po 16-krát Community Shield. Chytil všetky 3 pokutové kopy FC Chelsea v rozstrele po tom čo zápas skončil 1:1 v riadnom hracom čase. Chytil strely Claudia Pizzara, Franka Lamparda a Shauna Wright-Phillipsa. 21. mája 2008 vo finále ligy majstrov proti FC Chelsea vychytal Manchestru United víťazstvo 2 – 1 po penaltovom rostrele, keď chytil strelu Johna Terryho a Nicolasa Anelku. Tento ročník vyhral aj anglickú ligu. 21. februára 2009 v súboji proti Blackburnu sa skončil jeho rekord v počte minút bez inkasovaného gólu (1334 minút). Van der Sar však prekonal britský a európsky rekord Petra Čecha."}
{"id": "218657", "title": "Robin van Persie", "context": "Klubová kariéra Van Persie v drese Arsenalu proti hráčom Swansea Robin Van Persie prešiel mládežníckou akadémiou klubu SBV Excelsior, kde je dnes po ňom na štadióne Woudestein pomenovaná jedna z tribún. Neskôr prešiel do Feyenoordu."}
{"id": "149767", "title": "Ruud van Nistelrooy", "context": "Klubová kariéra  Holandská anabáza Van Nistelrooy začínal svoju profesionálnu futbalovú kariéru roku 1993 v klubu druhej holandskej divízie FC Den Bosch, kde sa zmenil zo stopéra na hrotového útočníka. Po tom čo vsietil v sezóne 1996-97 v 31 zápasoch 12 gólov, prestúpil do klubu SC Heerenveen za 350 000 eur. V svojej jedinej sezóne v Heerenveene vsietil 13 gólov v 31 zápasoch. Ihneď prestúpil do klubu PSV Eindhoven za sumu 6,3 milióna eur, čo bol vtedajší prestupový rekord medzi dvoma holandskými klubmi. Strelil impozantných 31 gólov v 34 zápasoch, najviac v holandskej Eredivisie a bol tiež druhý v Európe. Ako prídavok vsietil všetky tri góly PSV v zápase Ligy Majstrov proti HJK Helsinki. Ruud zakončil sezónu víťazstvom v ankete o najlepšieho holandského hráča roku. V nasledujúcej sezóne nastrieľal 29 gólov a opäť sa stal kráľom ligových strelcov. Práve v dňoch, keď prestúpil za 18,5 milióna libier do Manchesteru United v lete roku 2000, objavili lekári Manchesteru problémy s jeho stredovými väzmi, van Nistelrooy utrpel zranenie kolena počas tréningovej jednotky. Keď sa v Apríli 2001 sfinalizoval prestup do Manchesteru, United boli nútený zaplatiť PSV ďalších 500 tisíc libier za hráčove služby. Keď konečne úspešne prešiel lekárskou kontrolou, pripojil sa k Manchesteru United za celkovo 19 miliónov libier a podpísal 5-ročný kontrakt s úradujúcim anglickým šampiónom. Manchester United Počas svojej prvej sezóny , nastrieľal 23 gólov v 32 ligových zápasoch a zakončil rok ligovým rekordom, keď sa trafil v ôsmich po sebe idúcich zápasoch. Tiež vsietil 10 gólov v Lige Majstrov a stal sa hráčom roka v PL, celkovo skóroval 36 krát. Van Nistelrooy držal rekord v počte strelených gólov v prvej sezóne (23), prekonal ho až Fernando Torres, ktorý strelil v sezóne 2007/2008 24 gólov. Van Nistelrooy proti Chelsea v Apríli 2006 V sezóne 2002-03, strelil Ruud 44 gólov v 52 zápasoch vo všetkých súťažiach. Strelil 12 gólov v 10 zápasoch Ligy Majstrov a tiež 2 v predkole. Bol najlepším strelcom Premier League z 25 gólmi v 34 zápasoch, dal 3 hetriky a sezónu zakončil opäť vsieteným gólom v ôsmich po sebe idúcich zápasoch. Van Nistelrooy začal sezónu 2003-04 strelením dvoch gólov v prvých dvoch zápasoch, ktoré zvýšili jeho rekord na 10 zápasov. 7. februára 2004, pri výhre 4:3 nad Evertonom strelil svoje góly s poradovým číslom 100 a 101. Tiež prekonal klubový rekord Denisa Lawa v počte gólov v Európskych pohárov. Vymeškal veľkú časť sezóny 2004-05 kvôli zraneniu, ale strelil 8 gólov v Lige Majstrov aj napriek vyradeniu od klubu AC Miláno vo vyraďovacej fáze. V súčasnosti je na treťom mieste v historickej tabuľke strelcov Ligy Majstrov s 57 gólmi, za Raúlom a Andriyom Shevchenkom. Na začiatku sezóny 2005-06 skóroval v prvých štyroch zápasoch United. Sezónu ukončil s 21 gólmi na druhom mieste streleckej tabuľky za Thierrym Henrym z Arsenalu. Holanďan nastrieľal 100 gólov v prvých troch sezónach za United a predbehol tak rekord Denisa Lawa v počte nastrieľaných gólov v Európskych pohároch. Svoje 5 ročné pôsobenie na Old Trafford ukončil s bilanciou 150 gólov v necelých 200 zápasoch. Van Nistelrooy zostal iba na striedačke vo finále Ligového poháru proti Wiganu Athletic, čo zvyšovalo špekulácie o jeho problémoch s Alexom Fergusonom, ktoré Ruud poprel. Rovnako zostal na lavičke aj v nasledujúcich šiestich ligových zápasoch a aj keď sa vrátil do zostavy a strelil víťazné góly proti West Hamu a Boltonu, jeho predchádzajúca neprítomnosť pomohla k víťazstvu v tabuľke strelcov Thierrymu Henrymu. Nové pochybnosti okolo Van Nistelrooyovej budúcnosti sa začali šíriť po poslednom zápase sezóny proti Charltonu, keď sedel iba na lavičke. Ferguson zdôvodňoval tým, že Ruud opustil štadión 3 hodiny pred výkopom. 9. mája 2006 informovala Setanta Sports, že sa počas tréningu pobil so spoluhráčom Cristianom Ronaldom. Van Nistelrooy údajne kritizoval Ronaldov sklon k sólovaniu, namiesto toho aby prihral loptu spoluhráčom, čo spôsobilo šarvátku, po ktorej Holanďan podotkol Choď sa vyplakať za ockom. Obaja hráči majú o tom incidente zakázané hovoriť. Real Madrid Van Nistelrooy v akcii za Real Madrid. 14. júla 2006 van Nistelrooy podpísal kontrakt zo španielskym klubom Real Madrid a opustil tak Manchester United za ktorý nastrieľal 150 gólov v necelých 200 zápasoch a takisto rekordných 38 gólov v Lige Majstrov. Prestupová čiastka činila 12,3 milióna libier a Ruud podpísal 3 ročnú zmluvu. V svojom druhom zápase v Primera División strelil hetrik nováčikovi z Levante a 12. novembra 2006 vsietil všetky štyri góly Realu pri víťazstve 4:1 nad Osasunou. Real Madrid získal v sezóne 2006-07 španielsky titul a Van Nistelrooy vyhral tabuľku strelcov v svojej prvej sezóne s 25 gólmi a utvoril rekord Primera División, keď sa trafil v siedmich zápasoch v rade, tento výkon dokázal len Hugo Sanchez. V januári 2008 podpísal Van Nistelrooy zmluvu, ktorá ho udrží v Madride do roku 2010 a vyprší deň pred jeho 34. narodeninami. V marci podstúpil operáciu členku a vrátil sa 7. mája v derby zápase proti Barcelone v ktorom dva minúty po príchode na ihrisko premenil penaltu. Sezónu ukončil s 20 gólmi v 32 zápasoch. V novembri 2008 Real oznámil že Van Nistelrooy vynechá zvyšok sezóny 2008-2009 potom, čo artroskopia odhalila čiastočne roztrhnutý meniskus v pravom kolene. Predpokladaná doba liečby bola 6 až 9 mesiacov nasledovaná druhou operáciou. Van Nistelrooy odcestoval do USA za špecialistom Richardom Steadmanom, ktorý operoval to isté koleno v roku 2000. Do zranenia mal na konte 10 gólov v 12 zápasoch. Real ho vypísal zo súpisky pre zvyšok sezóny 2008-2009 a jeho číslo dostal Dani Parejo."}
{"id": "262631", "title": "Bobby Robson", "context": "Trénerská kariéra  Trénerské začiatky V roku 1959 vtedajší tréner anglickej reprezentácie a hlavný manažér trénersko-metodickej komisie pri Anglickej futbalovej asociácii Walter Winterbottom navrhol Robsonovi, aby si urobil trénerský kurz v Lilleshall. Trénerský debut mal Robson v januári 1968 vo svojom bývalom klube, Fulhame, proti Macclesfield Town, ktorý vtedy hral v Cheshirskej lige, a to v treťom kole FA Cupu. Fulham v tom období zápasil s veľkými ťažkosťami, keď mal z 24 zápasov iba 16 bodov. Napriek získaniu mladého Malcolma Macdonalda, sa Robsonovi nepodarilo klub zachrániť od zostupu do druhej divízie, a opustil ho v novembri, keď bol klub na ôsmom mieste v druhej divízii. Zistil, že bude prepustený, nie však od klubu, ale z titulnej strany Evening Standard z nápisom \" Robson dostal vyhadzov\" , keď prechádzal okolo stanice metra Putney. Socha Robsona na Portman Road V roku 1969 prešiel do Ipswich Town a práve tu dokázal, že je úspešný tréner. Voľné miesto v Suffolksom klube získal po stretnutí s Town director Murrayom Sangsterom, keď hľadal talenty na Portman Road pre trénera Chelsea Dava Sextona. Po štyroch priemerných sezónach, priviedol Robson Ipswich na 4. miesto v prvej divízii a úspechu v Texaco Cup v sezóne 1972/73. V nasledujúcich deviatich sezónach Ipswich len raz skončil nižšie ako na šiestom mieste vo First Division, v sezóne 1977/78. Táto sezóna však bola úspešná po víťazstve 1-0 vo finále FA Cupu nad Arsenalom. Počas trinástich rokov, keď trénoval Ipswichu, bol klub dvakrát na 2. mieste v lige a pravidelne sa zúčastňoval európskych pohárových súťaží. V roku 1981 získal Pohár UEFA po víťazstve vo finále nad holandským AZ Alkmaar 5–4 v súčte dvoch zápasov. V priebehu trinásťročného funkčného obdobia, priviedol do klubu len 14 hráčov z iných klubov, namiesto toho sa spoliehal na hráčov vychovaných v mládežníckych programoch Ipswichu. V roku 2002 bola na počesť jeho úspechov s klubom, odhalená jeho socha v životnej veľkosti oproti tribúne Cobbold na štadióne klubu Ipswich Town, Portman Road . Dňa 7. júla 2006 bol Robson vymenovaný za čestného prezidenta Ipswich Town Football Club, prvým po Lady Blanche Cobbold, ktorá zomrela v roku 1987. Tréner Anglicka Úspechy s Ipswichom priniesli Robsonovi ponuku od Anglickej futbalovej federácie na miesto trénera anglickej reprezentácie, v dôsledku čoho odmietol ponuku od športového riaditeľa Ipswichu Patricka Cobbolda na predĺženie svojho kontraktu s klubom na obdobie ďalších desiatich rokov. Dňa 7. júla 1982, dva dni potom ako Anglicko vypadlo na majstrovstvách sveta, nahradil Rona Greenwooda na mieste trénera anglickej reprezentácie a vybral si Dona Howeho, svojho bývalého spoluhráča z West Bromwich Albion, za svojho najbližšieho spolupracovníka. Hneď prvý zápas pri národnom tíme viedol ku kontroverzii, keďže zo zostavy proti Dánsku vynechal Kevina Keegana, čo viedlo k roztržke s fanúšikmi Newcastle United. V stredu 21. septembra 1983 utrpel Robson jedinú prehru v 28 kvalifikačných zápasoch na lavičke anglickej reprezentácie. Táto prehra, opäť s Dánskom, nakoniec znamenala neúspech v kvalifikácii na Majstrovstvá Európy vo futbale 1984 a podnietila Robsona rezignovať na post trénera v prospech Briana Clougha. Predseda Anglickej futbalovej federácie, Bert Millichip, však odmietol jeho rezignáciu (hlavne preto, že Millichip i federácia považovali Clougha za neschopného) a tak Robson viedol Anglicko aj v ďalšej kvalifikácii na majstrovstvách sveta vo futbale v roku 1986 v Mexiku. Anglicko začalo majstrovstvá sveta slabo a kapitán Bryan Robson sa zranil, keď si opätovne vykĺbil rameno. Bobby Robson zmenil taktiku na rozhodujúci zápas skupiny, keď namiesto Marka Hateleyho vybral Petra Beardsleyho, ako dvojičku do útoku s Garym Linekerom. Tím vyhral nasledujúce dva zápasy, proti Poľsku a Paraguaju, rovnako 3-0 a dostal sa do štvrťfinále. Medzi poslednou osmičkou turnaja bolo Anglicko porazené Argentínou a to gólmi Diega Maradonu, neslávne známou \"Božskou rukou\" a o päť minút neskôr \"gólom storočia\", po neuveriteľnom sóle z polovice ihriska. Robson sa nenadchol Maradonovým tvrdeným, že jeho ruka bol Božský zásah: „Nebola to ruka Boha, ale ruka gaunera. Boh s tým nemal nič spoločné. Toho dňa Maradona navždy klesol v mojich očiach.“ V kvalifikácii na Majstrovstvá Európy vo futbale 1988 Robsonovo Anglicko stratilo iba 1 bod a deklasovalo Turecko 8-0. Na samotnom turnaji v západnom Nemecku však zlyhalo, keď nepostúpilo zo základnej skupiny. Dokonca skončilo posledné v skupine, keď podľahlo Írsku, Holandsku and ZSSR. Britská tlač Robsona urážala a po remíze v priateľskom zápase s Saudskom Arábiou, jedny noviny žiadali: \"V mene Alaha, odíď\". Robson opätovne rezignoval na post trénera a opätovne bola jeho rezignácia Millichipom zamietnutá (dôvodom bol zase Brian Clough). Kvalifikáciou na majstrovstvá sveta 1990 Robson previedol Anglicko bez inkasovaného gólu a na záverečnom turnaji v Taliansku bolo jedným zo šiestich nasadených tímov. Opäť sa ocitlo v skupine s Holandskom a Írskom a štvrtým tímom bol Egypt. Podobne ako na majstrovstvách sveta vo futbale v roku 1986, sa Robson nemohol spoľahnúť na služby kapitána tímu Bryana Robsona, ktorý mal problémy so zranenou achillovou šľachou, čo mu zabránilo hrať v druhej časti turnaja. Po zisku štyroch bodov z troch zápasov Anglicko vyhralo svoju skupinu. Postup však vôbec nebol bezproblémový. Po remíze 1-1 s Írskom Anglicko zmenilo svoje rozostavenie z tradičných 4-4-2 na hru s ešte jedným stredným obrancom a podľa niektorých zdrojov v dôsledku hráčskej revolty. Robson toto tvrdenie poprel: „Túto zmenu som neurobil, kvôli nim. Skôr som chcel zabrániť van Bastenovi a Gullitovi, aby rozpárali našu obranu.“ Vo vyraďovacej časti nasledovali víťazstvá nad Belgickom a Kamerunom a Anglicko sa ocitlo v semifinále proti západnému Nemecku. Anglicko prehralo tento zápas po rozstrele zo značky pokutového kopu, keďže zápas aj po predĺžení skončil remízou 1-1. Neskôr Robson povedal, že „neprešiel deň, aby neuvažoval nad týmto semifinále a rozhodnutiami, ktoré vtedy urobil.“ Tréner v európskych kluboch Pred majstrovstvami sveta v roku 1990 Anglická futbalová federácia Robsonovi oznámila, že nepredĺži jeho trénerskú zmluvu pri anglickej reprezentácii. Robson si našiel nové miesto, presťahoval sa do Holandska, aby trénoval PSV Eindhoven, ktoré hľadalo trénera, ktorý by vštepil disciplínu ambicióznemu tímu. Robson opísal tento presun, ako „kultúrny šok“, ale mal „zmysel pre dobrodružstvo“. Robsona prekvapila záľuba Holanďanov v debatách o zostave. V interview pre Voetbal International sa vyžaloval: „Anglický profík príjme rozhodnutie trénera. Tu po každom zápase za mnou prichádzajú náhradníci.“ Ďalšou výzvou v Eindhovene bol prístup k brazílskemu internacionálovi Romáriovi. Robson bol frustrovaný Brazílčanovou pracovnou morálkou, hoci pripustil: „. . .v niektorých zápasoch je fascinujúci.“ Robson si spolu s Frankom Arnesenom, svojím asistentom, ktorý slúžil ako prekladateľ, dohodol dôležitý rozhovor s Romáriom. Rozhovor skončil neúspechom, keďže Romário nebol ochotný zmeniť svoj životný štýl. Napriek tomu Eindhoven vyhral holandskú ligu v oboch sezónach, 1990/91 aj 1991/92. Tím však nedosiahol vedením žiadané úspechy v Európskych pohárových súťažiach a Robson bol informovaný, že bude musieť opustiť klub na konci sezóny 1991/92. V júli 1992 Robson prešiel do Sportingu Lisabon, kde mu ako tlmočník slúžil mladý Portugalčan José Mourinho, budúci tréner FC Porto, Chelsea a Interu Miláno. V prvej sezóne pod vedením Robsona skončil klub v portugalskej lige na treťom mieste a Robson povedal, že klub bol v „otrasnom stave“. Podľa neho bol prezident klubu ako \"neriadená strelu\", keďže bežne kupoval hráčov bez Robsonovho súhlasu. V decembri 1993, keď bol tím na prvom mieste v tabuľke, dostal Robson vyhadzov. Prezident klubu, Jose Sousa Cintra, ako dôvod jeho prepustenia uviedol rýchle vypadnutie z Pohára UEFA s Casinom Salzburg. Konečné umiestnenie v lige pod trénerským vedením ( Robson opustil klub pred skončením sezóny) Rival Sportingu, FC Porto, konal rýchlo a najal Robsona za trénera a Mourinha urobil jeho asistentom. Pri príchode Robsona bolo Porto bol v zlom stave a priemerná návštevnosť zápasov klesla na 10 000. Vzápätí po angažovaní Robsona Porto porazilo Sporting vo finále Portugalského pohára a následne získalo dva po sebe idúce tituly v portugalskej lige v sezónach 1994/95 a 1995/96. Robsonovo pôsobenie v Porte bolo veľmi úspešné a pre miestnych sa stal známy ako \"Bobby Five-O\" (slovensky: Bobby Päť-nula), čo bolo uznanie za množstvo zápasov, ktoré Porto vyhralo 5-0 a v roku 1995 podpísal s klubom novú zmluvu. Napriek vážnym zdravotným ťažkostiam s rakovinou kože a po tom čo chýbal na trénerskej lavičke niekoľko prvých mesiacov v sezóne 1995/96, úspešne priviedol Porto k obhajobe ligového titulu. Telefonát od viceprezidenta Barcelony, Joana Gasparta, v priebehu leta roku 1996 o možnosti angažovania Luísa Figa, viedol k ponuke miesta v tomto španielskom klube. V júli 1996 Robson prevzal toto miesto, opäť raz bol jeho asistentom Mourinho, keďže jeho angažovanie na miesto asistenta mal Robson v podmienkach svojej zmluvy. Jedno z kľúčových rozhodnutí, ktoré Robson počas svojho krátkeho pôsobenia v Barcelone urobil, bolo angažovanie za Ronalda za 19,5 milióna, ktorý mal významný vplyv na to, že Barcelona vyhrala španielsky pohár, španielsky superpohár a Európsky pohár víťazov pohárov. Sám Robson bol zvolený za európskeho trénera roka za sezónu 1996/97 a Ronaldo o ňom povedal: „Robson je bezpochyby jeden z najlepších trénerov na svete“. V sezóne 1997/98 sa Robson v Barcelone posunul vyššie na pozíciu hlavného manažéra a Louis van Gaal sa stal trénerom, ale ma tomto mieste zostal iba jednu sezónu, keď v nasledujúcej sezóne 1998/99 prijal ponuku trénovať PSV Eindhoven do konca sezóny. Eindhoven ligový titul nezískal, keď skončil až na treťom mieste za Feyenoordom a Willem II Tilburg. Robson však viedol tím až do úplného konca sezóny, aj v záverečnej baráži o účasť v Lige majstrov. Návrat do Anglicka Po skončení zmluvy v Holandsku sa Robson vrátil do Anglicka, aby sa ujal miesta v technickom oddelení Anglickej futbalovej federácie, ale po odstúpení Ruuda Gullita z pozície trénera Newcastle United, v septembri 1999 Robson prešiel na St. James Park. Robson bol prekvapený z priveľmi ústretovej platovej ponuky a uviedol, že to „bolo na míle vzdialené od bežných spôsobov“, ale napriek tomu podpísal ročnú zmluvu na 1 milión libier. V prvom domácom zápase pod jeho vedením, posledný Newcastle nastúpil proti druhému Sheffieldu Wednesday a deklasoval ho 8–0. V prvej sezóne pod jeho vedením, 1999/2000, priviedol klub ku konečnému 11. miestu, s 14 výhrami z 32 zápasov, ktoré s klubom odohral. Po odstúpení trénera Anglicka Kevina Keegana, v druhej polovici roku 2000, Anglická futbalová federácia oslovila predsedu Newcastlu United Freddyho Shepherda, aby umožnil Robsonovi na čiastočný úväzok prijať miesto zastupujúceho trénera Anglicka, ale ich žiadosti nebolo vyhovené. V sezóne 2001/02 priviedol Robson Newcastle z dolných častí tabuľky Premier League ku konečnému 4. miestu. V nasledujúcej sezóne Newcastle skončil tretí a druhý rok po sebe sa kvalifikoval do Ligy majstrov. Napriek zabezpečeniu si tretieho miesta a účasti v predkolách Ligy majstrov sa Robsonovi nepodarilo priviesť Newcastle do hlavnej fázy Ligy majstrov a tak sa klub pre sezónu 2003/04 presunul iba do Pohára UEFA. Na konci sezóny 2003/04 skončil Newcastle United na 5. mieste ligovej tabuľky, päť bodov od miesta zabezpečujúceho účasť v predkolách Ligy majstrov, ale v Pohári UEFA sa dostal až do semifinále, kde prehral z Olympique Marseille. Trénerské miesto v Newcastle si udržal do 30. augusta 2004, keď bol Freddym Shepherdom odvolaný po slabom začiatku sezóny 2004/05 a údajnej hráčskej nespokojnosti. Robsonovo odvolanie prišlo potom, čo boli zverejnené jeho smutné pozorovania, že iba 5000 fanúšikov ostalo na konci sezóny na štadióne St. James Park, aby zhliadlo tradičné ocenenie hráčov. Stále však bol vo veľkej úcte u fanúšikov a 2. marca 2005 mu bolo mestom Newcastle-upon-Tyne udelené ocenenie „Freedom of the City“. Jeho autobiografia s názvom Bobby Robson: Farewell but not Goodbye bola vydaná v roku 2005. Jej názov je odvodený od jeho slov, ktoré vyslovil v roku 1990, keď odchádzal z postu trénera Anglicka: \"Som tu, aby som povedal zbohom – snáď nie zbohom, ale dovidenia\". V knihe Robson kritizoval Shepherda, tvrdiac, že kým bol trénerom odmietal mu poskytovať informácie o zmluvách hráčov a prestupových rokovaniach. Rovnako kritizoval Shepherda a podpredsedu klubu Douglasa Halla za ich zameranie sa na prvý tím a štadión St. James Park, dôvodiac, že zanedbávali menej oslnivé záležitosti, ako tréningové centrum, rozvoj mládeže a vyhľadávanie talentov. Tréningové centrum klubu bolo neskôr obvinené Graemom Sounessom, Robsonovým naástupcom, za sled zranení hráčov prvého tímu. Futbalový poradca Dňa 7. júna 2005 odmietol návrh stať sa trénerom Heart of Midlothian, keďže chcel zostať v oblasti Newcastlu. Neskôr 13. januára 2006, keď bol Steve Staunton vymenovaný za trénera reprezentácie Írska, bol Robson menovaný do podpornej úlohy medzinárodného futbalového konzultanta. Robson odstúpil od tejto úlohy 17. novembra 2007, po poslednom zápase Írskej reprezentácie v neúspešnej kvalifikácii na Majstrovstvá Európy vo futbale 2008. Robson bol tiež bývalým čestným viceprezidentom Anglickej ligovej trénerskej asociácie pri anglickej lige."}
{"id": "166089", "title": "Edgar Davids", "context": "Životopis S kariérou začal v Ajaxe, klubu pomohol získať 3 tituly v Eredivisie po sebe, víťazstvá v Pohári UEFA v roku 1992 a v Lige majstrov v roku 1995. Davids mal prezývku „Pitbul“, ktorou ho pre jeho silnú hru označil tréner Louis van Gaal. V roku 1996 prestúpil do talianskeho klubu AC Miláno. Tu dostával len málo príležitostí, odohral 19 zápasov. V roku 1998 prestúpil do klubu Juventus Turín. V Juventuse pôsobil až do roku 2004 a získal tu viacero úspechov. 17. mája 2001 bol pozitívne testovaný na nandrolón a suspendovaný na rok. V roku 2004 hosťoval v katalánskom veľkoklube FC Barcelona. Po tomto pôsobení podpísal trojročný kontrakt s milánskym klubom FC Internazionale. Inter sa ale rozhodol nasledujúci rok zrušiť kontrakt a Davids v auguste 2005 podpísal zmluvu s anglickým klubom Tottenham Hotspur FC Od januára 2007 bol hráčom Ajaxu Amsterdam. Za holandskú reprezentáciu debutoval v roku 1994 a odvtedy bol jej stabilným členom. Reprezentoval Holandsko na MS 1998 vo Francúzsku a na Eure 1996, 2000 a 2004."}
{"id": "478715", "title": "Chips Keswick", "context": "Kariéra Jeho starší brat Henry Keswick a mladší Simon Keswick sú riaditelia Jardine Matheson. Keswick bol najskôr riaditeľ Hambros Bank. Aktuálne je neexekutívnym riaditeľom spoločností Investec Bank, Persimmon plc. V júni 2013 nahradil bývalého riaditeľa Petera Hill-Wooda, ktorý mal zdravotné problémy. Taktiež je vlastníkom 0.032% akcií Arsenalu."}
{"id": "563960", "title": "Zoznam najdrahších futbalových prestupov", "context": "Introduction Súbor:Neymar PSG.jpg|náhľad|Neymar, súčasný najdrahší futbalista Toto je zoznam najdrahších futbalových prestupov v mužskom futbale, v ktorých sú uvedené najvyššie čiastky za prestup, aké kedy za hráčov zaplatili. Prvý zaznamenaný prestup bol Willieho Grovesa z West Bromwichu Albion do Aston Villy za 100£ v roku 1893 (ekvivalent 11 000£ pre súčasnosť). Súčasný prestupový rekord je za Neymara z Barcelony do Parisu Saint-Germain za 222 miliónov € v auguste 2017."}
{"id": "128579", "title": "FA Premier League", "context": "Manažéri Manažéri Premier League sú zapojení do každodenného chodu tímu, vrátane tréningov, výberu tímu a získania hráčov. Ich vplyv sa líši v závislosti od klubu a súvisí s vlastníctvom klubu a vzťahom manažéra s fanúšikmi. Manažéri musia mať licenciu UEFA Pro, ktorá je konečnou trénerskou kvalifikáciou a ktorá nasleduje po ukončení licencií UEFA „B“ a „A“. Licenciu UEFA Pro je vyžadovaná každej osobe, ktorá chce trvalo spravovať klub v Premier League (t.j. viac ako 12 týždňov). Arsène Wenger je najdlhšie pôsobiacim manažérom, keď viedol Arsenal v Premier League od roku 1996 až do dôchodku na konci sezóny 2017/2018, a drží rekord za najviac odtrénovaných zápasov v Premier League s počtom 828, všetky za Arsenal. Prelomil rekord Alexa Fergusona, ktorý od začiatku Premier League do konca sezóny 2012 /2013 viedol 810 zápasov ako manažér Manchesteru United. Ferguson mal na starosti Manchester United od novembra 1986 do svojho odchodu do dôchodku na konci sezóny 2012/2013, čo znamená, že bol manažérom posledných piatich rokov starej Football League First Division a všetkých prvých 21 sezón Premier League. Počas sezóny 2019/2020 bolo do 28. decembra prepustených 6 manažérov: Javi Gracia a Quique Sánchez Flores z Watfordu, Mauricio Pochettino z Tottenhamu Hotspur, Unai Emery z Arsenalu, Marco Silva z Evertonu a Manuel Pellegrini z West Hamu United. Súbor:Alex Ferguson.jpg|náhľad|247x247bod|Bývalý manažér Manchestru United Sir Alex Ferguson bol najdlhšie slúžiacim a najúspešnejším manažérom v histórii Premier League. +Víťazní manažéri Manažér Klub(y) Výhry Víťazné sezóny Alex Ferguson Manchester United 13 1992/1993, 1993/1994, 1995/1996, 1996/1997, 1988/1999, 1999/2000, 2000/2001, 2002/2003, 2006/2007, 2007/2008, 2008/2009, 2010/2011, 2012/2013 Arsène Wenger Arsenal 3 1997/1998, 2001/2002, 2003/2004 José Mourinho Chelsea 2004/2005, 2005/2006, 2014/2015 Pep Guardiola Manchester City 4 2017/2018, 2018/2019, 2020/2021, 2021/2022 Kenny Dalglish Blackburn Rovers 1 1994/1995 Carlo Ancelotti Chelsea 2009/2010 Roberto Mancini Manchester City 2011/2012 Manuel Pellegrini Manchester City 2013/2014 Claudio Ranieri Leicester City 2015/2016 Antonio Conte Chelsea 2016/2017 Jürgen Klopp Liverpool 2019/2020 Nár. Meno Klub Menový Čas ako manažér Sean Dyche Burnley 30. október 2012 7 rokov a 285 dní Jürgen Klopp Liverpool 8. október 2015 4 roky a 307 dní Chris Wilder Sheffield United 12. máj 2016 4 roky a 90 dní Pep Guardiola Manchester City 1. júl 2016 4 roky a 40 dní Bruno Lage Wolverhampton Wanderers 9. jún 2021 217 dní FR Patrick Vieira Crystal Palace 4. júl 2021 192 dní Marcelo Bielsa Leeds United 15. jún 2018 2 roky a 56 dní Dean Smith Aston Villa 10. október 2018 1 rok a 305 dní Ralph Hasenhüttl Southampton 5. december 2018 1 rok a 249 dní Ole Gunnar Solskjær Manchester United 19. december 2018 1 rok a 235 dní Brendan Rodgers Leicester City 26. február 2019 1 rok a 166 dní Scott Parker Fulham 28. február 2019 1 rok a 164 dní Graham Potter Brighton & Hove Albion 20. máj 2019 1 rok a 82 dní Slaven Bilić West Bromwich Albion 13. jún 2019 1 rok a 58 dní Frank Lampard Chelsea 4. júl 2019 1 rok a 37 dní Steve Bruce Newcastle United 17. júl 2019 1 rok a 24 dní José Mourinho Tottenham Hotspur 20. november 2019 264 dní Mikel Arteta Arsenal 20. december 2019 234 dní Carlo Ancelotti Everton 21. december 2019 233 dní David Moyes West Ham United 29. december 2019 225 dní"}
{"id": "218656", "title": "Robin van Persie", "context": "Introduction  Robin van Persie Robin van Persi ( 6. august 1983, Rotterdam, Holandsko) je holandský futbalista, ktorý hrá ako útočník za Feynoord Rotterdam a je kapitánom Holandskej futbalovej reprezentácie. V mladosti hrával za holandský Feyenoord Rotterdam a v roku 2004 sa dostal do anglického Arsenalu, kde sa v roku 2011 stal kapitánom klubu. O rok neskôr ho za 24 miliónov britských libier získal súper Arsenalu, Manchester United, s ktorým podpísal 4-ročnú zmluvu. Je uznávaný ako jeden z najlepších útočníkov na svete. Jeho štýl hry a zručnosti možno prirovnať k holandskej legende Marcovi van Bastenovi. Van Persie, syn dvoch umelcov, bol povzbudzovaný ísť v šľapajach jeho rodičov, ale on namiesto toho dal prednosť futbalu a pripojil sa k mládežníckemu klubu SBV Excelsior. Prielom v jeho kariére zažil na svojom rodnom Feyenoorde, kde strávil tri sezóny a v roku 2002 sa mu podarilo získať Pohár UEFA. Bol menovaný za najlepší holandský futbalový talent roka v sezóne 2001-2002. Nezhody s manažérom nakoniec vyvrcholili zmenou klubu a Van Persie sa presťahoval do Arsenalu za 2,75 milióna britských libier v roku 2004 ako dlhodobá náhrada za Dennisa Bergkampa. V londýnskom klube však za celých osem rokov nezískal žiadnu veľkú trofej. Po vstupe do Manchestru United vyhral už vo svojej prvej sezóne titul Premier League na Old Trafford a skončil ako najlepší strelec ligy so svojimi 26 gólmi. Päťkrát sa mu podarilo stať sa hráčom mesiaca. V roku 2013 sa dostal v novinách The Guardian na zoznam 100 najlepších hráčov sveta. Robin Van Persie reprezentoval svoju krajinu na majstrovstvách sveta v roku 2006, 2010 a 2014 a majstrovstvách Európy 2008 a 2012."}
{"id": "213262", "title": "Michael Carrick", "context": "Trofeje Klubové ;West Ham United FA Youth Cup (1): 1998 – 99 PFA Team of the Year (Prvá divízia): 2004 ;Manchester United Premier League (3): 2006 – 07, 2007 – 08, 2008 – 09 FA Community Shield (2): 2007, 2008 Liga majstrov UEFA (1): 2007 – 08 Majstrovstvá sveta klubov (1): 2008"}
{"id": "153451", "title": "John O’Shea", "context": "Trofeje  Klubové ;Manchester United Premier League (4): 2002–03, 2006–07, 2007–08, 2008–09, 2010-11 FA Cup (1): 2003–04 Ligový pohár (2): 2005–06, 2008-09, 2009-10 FA Community Shield (3): 2003, 2007, 2008, 2010 Liga majstrov UEFA (1): 2007–08 MS klubov FIFA (1): 2008"}
{"id": "157782", "title": "Ryan Giggs", "context": "Trofeje a ocenenia  Klubové Manchester United (1990-súčasnosť) FA Premier League - Majster (13): 1992-93, 1993-94, 1995-96, 1996-97, 1998-99, 1999-00, 2000-01, 2002-03, 2006-07, 2007-08, 2008-09, 2010-11, 2012-13 FA Premier League - 2. Miesto: 1994-95, 1997-98, 2005-06, 2009-10, 2011-12 FA Youth Cup - Víťaz: 1992 FA Cup - Víťaz (4): 1994, 1996, 1999, 2004 FA Cup - 2. Miesto: 1995, 2005, 2007 Ligový pohár - Víťaz (3): 1992, 2006, 2009 Ligový pohár - 2. Miesto: 1994, 2003 Community Shield - Víťaz (9): 1993, 1994, 1996, 1997, 2003, 2007, 2008, 2010, 2011 Community Shield - 2. Miesto: 1998, 2000, 2001, 2004 UEFA Liga Majstrov - Víťaz (2): 1998-99 a 2007-08 UEFA Superpohár - Víťaz: 1991 UEFA Superpohár - 2. Miesto: 1999 Interkontinentálny pohár: - 1999 Individuálne Hráč mesiaca v Premier League: August 2006, Február 2007. Muž zápasu vo finále Interkontinentálneho poháru: 1999 Ocenenie hráč roku v klube Manchester United: 2005/2006 Európsky futbalista roku do 21 rokov: 1993 Waleský hráč roku: 1996, 2006 Uvedený do siene slávy Anglického futbalu: 2005 Uvedený do tímu desaťročia v Premier League: 2003 Uvedený do tímu storočia FA Challenge Cupu: 2006 Jediný hráč Manchestru United ktorý získal 9 titulov v PL a tiež držiteľ celkového rekordu PL Jediný hráč Manchestru United ktorý vyhral 2-krát Ligový pohár Jediný hráč ktorý skóroval v dvanástich po sebe idúcich ročníkoch Ligy Majstrov Spolu s Gary Speedom jediný hráč ktorý skóroval v každej sezóne PL od jej založenia Člen tímu roku podľa PFA: 1993, 1994, 1995, 1996, 2001, 2007 OBE za prínos futbalu"}
{"id": "579732", "title": "Pierre-Emerick Aubameyang", "context": "Úspechy  AS Saint-Étienne Coupe de la Ligue: 2012-13 Borussia Dortmund DFB-Pokal: 2016-17 DFL-Supercup: 2013, 2014 Arsenal FA Cup: 2019-20 FA Community Shield: 2020 Európska liga UEFA vicemajster: 2019-20 Individuálne Najlepší africký hráč Ligue 1: 2012-13 Africký futbalista roka: 2015 Najlepší strelec Bundesligy: 2016-17 Zlatá kopačka Premier League: 2018-19"}
{"id": "542925", "title": "Premier League 2018/2019", "context": "Štatistiky  Najlepší strelci Hráč Tím Góly 1.-3. Pierre-Emerick Aubameyang Arsenal 22 Sadio Mané Liverpool Mohamed Salah 4. Sergio Agüero Manchester City 21 5. Jamie Vardy Leicester 18 6.-7. Harry Kane Tottenham 17 Raheem Sterling Manchester City 8. Eden Hazard Chelsea 16"}
{"id": "264116", "title": "Hráč mesiaca FA Premier League", "context": "Viacnásobní víťazi  Aktívni hráči v Premier League. Miesto Hráč Víťazstvá 1 Steven Gerrard 5 Wayne Rooney 3 Dennis Bergkamp 4 Thierry Henry Frank Lampard Cristiano Ronaldo Paul Scholes Alan Shearer 9 Robbie Keane 3 Ruud van Nistelrooy Dwight Yorke Ashley Young 13 Nicolas Anelka 2 James Beattie Dion Dublin Cesc Fábregas Tim Flowers Robbie Fowler Ryan Giggs David Ginola Andy Johnson Roy Keane Matt Le Tissier Rob Lee Danny Murphy Teddy Sheringham Chris Sutton Fernando Torres Robin van Persie Peter Odemwingie Tony Yeboah Gianfranco Zola"}
{"id": "264041", "title": "Tréner mesiaca FA Premier League", "context": "Viacnásobní víťazi  Aktívni tréneri v Premier League. Poz Tréner Víťazstvá 1 Alex Ferguson 25 2 Arsène Wenger 11 3 David Moyes 8 4 Martin O Neill 7 5 Bobby Robson 6 Harry Redknapp 7 Rafael Benítez 5 Kevin Keegan 9 Sam Allardyce 4 Carlo Ancelotti Roy Hodgson Joe Kinnear Gordon Strachan 13 Alan Curbishley 3 Gérard Houllier José Mourinho David O Leary Stuart Pearce 18 Frank Clark 2 Steve Coppell Kenny Dalglish Roy Evans John Gregory Glenn Hoddle Paul Jewell Claudio Ranieri Peter Reid Graeme Souness Phil Thompson"}
{"id": "229995", "title": "Manuel Amoros", "context": "Hráčska kariéra Vrchol kariéry dosiahol ako hráč Olympique Marseille, keď v roku 1993 s týmto klubom vyhral Ligu majstrov, aj keď vo finále nenastúpil. Dva roky predtým vo finále EPM proti CZ Belehrad v záverečnom rozstrele nepremenil rozhodujúci pokus a trofej získal súper. Bol 5-násobným francúzskym majstrom (2x s Monacom a 3x s Marseille)."}
{"id": "461223", "title": "Željko Kalac", "context": "Úspechy  Klubové 1 × víťaz holandského pohára (2000) 1 × víťaz Ligy majstrov (2006/07) 1 × víťaz európskeho Superpohára (2007) 1 × víťaz majstrovstvá sveta klubov (2007) 1 × víťaz Pohár Intertoto (2003) Reprezentácia 1 × na MS (2006) 3 × na MO (1996 - zlato, 2000 - zlato, 2004 - zlato) 1 × na MS 20 rokov (1991) 2 × na Konfederačnom pohári (1997 - striebro, 2005)"}
{"id": "229997", "title": "Manuel Amoros", "context": "Trofeje  Ligue 1: 1988, 1990, 1991, 1992 Coupe de France: 1985 Liga majstrov: 1993 Majstrovstvá Európy: 1984"}
{"id": "192756", "title": "Fabien Barthez", "context": "Úspechy  Klubové 1× víťaz Ligy majstrov UEFA (1992/93) 2× víťaz Ligue 1 (1996/97, 1999/00) 2× víťaz Premier League (2000/01, 2002/03) Reprezentačné 1× zlato z MS (1998) 1× zlato z EURO (2000) 1× víťaz Pohára konfederácií FIFA (2003) 1× striebro z MS (2006)"}
{"id": "474134", "title": "Jürgen Klopp", "context": "Trénerská kariéra Ako tréner pôsobil v bundesligovom klube 1. FSV Mainz 05. V roku 2008 dostal ponuku z Borussie Dortmund, ktorú v letnom období prijal (spoločne so svojím asistentom Željkom Buvačom). Do tímu si so sebou priviedol z Mainzu taktiež srbského futbalistu Nevena Subotića. Od ročníku 2008/09 trénoval Borussiu Dortmund, s ktorou sa stal v sezónach 2010/11 a 2011/12 majstrom Nemecka. V ročníku 2011/12 navyše doviedol mužstvo Borussie k zisku DFB Pokalu, vo finále Dortmund porazil Bayern Mníchov 5:2. S Dortmundom sa predstavil 25. mája 2013 vo Wembley vo finále Ligy majstrov 2012/13 opäť proti večnému rivalovi Bayernu Mnichov, Borussia však najprestížnejší európsky pohár nezískala, podľahla Bayernu 1:2. V júli 2013 na začiatku ročníku 2013/14 priviedol Dortmund v nemeckom futbalovom Superpohári DFL-Supercup k víťazstvu 4:2 nad Bayernom Mníchov. Pred sezónou 2014/15 vyhral s Borussiou opäť DFL-Supercup proti Bayernu Mníchov (výhra 2:0). V októbri 2015 sa stal trénerom Liverpool FC, keď podpísal kontrakt na 3 roky a vystriedal tak Brendana Rodgersa na lavičke tohto klubu. V sezóne 2017/18 sa dostal s Liverpoolom do finále Ligy Majstrov, ktorý prehral s Realom Madrid 3:1. V sezóne 2018/2019 vyhral s Liverpoolom Ligu Majstrov, keď porazil Tottenham Hotspurs 2:0. V roku 2019 vyhral s Liverpoolom Superpohár, keď vo finále porazli po penaltovom rozstrele Chelsea. V sezone 2019/20 vyhral s Liverpoolom titul anglickej Premier League."}
{"id": "599938", "title": "Opportunity", "context": "Opportunity pristála na pláni Meridiani (354,4742°v. d.; 1,9483°j. š.) asi 24 km od stredu pristávacej elipsy. Aj keď je Meridiani plochá planina bez kameňov, Opportunity sa počas pristátia obalená ochrannými vakmi dokotúľala do malého a plytkého impaktného krátera, neskôr pomenovaného Eagle (angl. „orol“) podľa amerického lunárneho modulu, ktorý ako prvý s ľudskou posádkou pristál na Mesiaci. Kráter Eagle má priemer 20 metrov. Ešte v deň pristátia sa odklopili tri trojuholníkové panely pristávacieho aparátu, ktoré obaľovali rover počas letu. Vozidlo rozložilo svoje solárne panely a vysunulo kamerový stožiar. Na mieste pristátia vozidlo zostalo dva týždne, kým nevysunulo kameru hore, aby malo lepší rozhľad.\n\nTerén v mieste pristátia je veľmi tmavý, sčasti pokrytý piesočnými alebo prachovými nánosmi. Z nich vystupujú horniny podložia. Na podrobnejších záberoch vedci rozoznali v horninách podložia výraznú vrstvovitosť. Na farebných snímkach sú v prachovom nánose zreteľné svetlejšie škvrny, ktoré vznikli, keď sa tadiaľ kotúľal pristávací aparát. Toto miesto ešte nebolo podrobne preskúmané sondou Mars Global Surveyor, aj keď táto sonda dodatočne zhotovila snímky miesta pristátia Opportunity s rozlíšením 1.5 m/pixel a o päť dní neskôr dokonca 50 cm/pixel. Na snímkach sa dá nájsť aj miesto prvého dotyku pristávacieho puzdra povrchu Marsu a prach odfúknutý brzdiacimi raketami."}
{"id": "213740", "title": "Pioneer 10", "context": "Časová postupnosť Misia sondy Pioneer 10 Dizajn sondy 3. marec 1972 Štart sondy. 15. júl 1972 Vstúpil do pásma planétok. 3. december 1973 Pioneer 10 poslal prvé detailné snímky Jupitera. 13. jún 1983 Pioneer 10 prešiel obežnou dráhou Neptúna, najvzdialenejšou planétou. (Hoci v tej dobe bolo Pluto považované za planétu, bolo bližšie k Slnku ako Neptún kvôli jeho excentrickej obežnej dráhe) 31. marec 1997 Koniec misie. 17. február 1998 Voyager 1 predbieha Pioneer 10 ako najvzdialenejší človekom vytvorený objekt od Slnka a to vo vzdialenosti 69,419 astronomických jednotiek (AU). Voyager 1 sa pohybuje ďalej od Slnka rýchlosťou o 1 AU za rok rýchlejšie ako Pioneer 10. 2. marec 2002 Úspešný príjem telemetrie. 39 minút údajov prijatých zo vzdialenosti 79,83 AU. 27. apríl 2002 Posledný úspešný príjem telemetrie. 33 minút čistých údajov bolo prijatých zo vzdialenosti 80,22 AU. 23. január 2003 Bol prijatý posledný, veľmi slabý signál z Pioneera 10. Ďalšie signály boli priveľmi slabé na to, aby ich bolo možné zachytiť. 7. február 2003 Neúspešný pokus o spojenie. 30. december 2005 Pioneer 10 bol vo vzdialenosti 89,7 AU od Slnka."}
{"id": "51661", "title": "Mars Climate Orbiter", "context": "Príčina zlyhania Uskutočnené vyšetrovanie zistilo, že výrobca sondy, firma Lockheed Martin, vytvoril hlavný motor tak, že pracoval s anglickými mierami (jeho ťah sa udával v librách), kým NASA so sondou komunikovala v metrických mierach (ťah sa udával v Newtonoch). Vďaka tejto chybe sa sonda namiesto plánovaných 140 až dostala do vzdialenosti iba od povrchu planéty. Atmosféra ju ale spálila už niekde medzi 80 až od povrchu."}
{"id": "44403", "title": "Opportunity", "context": "Introduction Súbor:MER vs. Sojourner PIA04827.jpg|thumb|Porovnanie veľkosti vozidiel misie Mars Exploration Rover s ich predchodcom Sojournerom, prvým robotickým vozidlom na Marse Opportunity (angl. „ príležitosť“ , oficiálne: MER-B ) bola kozmická sonda, ktorej hlavná časť je druhým z dvoch vozidiel misie Mars Exploration Rover americkej NASA. Bola to najdlhšie fungujúca sonda na povrchu Marsu a zároveň sonda, ktorá prekonala najväčšiu vzdialenosť na povrchu iného kozmického telesa ako je Zem. Opportunity pristála na Marse 25. januára 2004 v pristávacom module. Štart sa uskutočnil 7. júla 2003 v čase 03:18:15 UT s nosnou raketou Delta 7925. Po 203-dňovom lete pristávací modul pristál na povrchu Marsu v oblasti Meridiani Planum podobným spôsobom ako jeho predchodca Mars Pathfinder. Pristávací modul po pristátí zaistil otočenie vozidla (roveru) do pracovnej polohy a rover z neho bezpečne zišiel na povrch Marsu. Rover bol vlastne mobilné geologické laboratórium, ktoré sa pohybovalo k vybraným povrchovým útvarom a detailne ich analyzovalo. Jeho pohyb zabezpečoval šesťkolesový podvozok, ktorý bol schopný prekonať aj prekážky väčšie ako priemer kolies. Opportunity pracovala viac než štrnásť rokov, čím mnohonásobne prevýšila svoju pôvodne plánovanú 90-dňovú životnosť a viac než dvakrát prevýšila dĺžku činnosti svojho dvojčaťa Spirita. Jej funkčnosť ukončila až globálna marťanská prachová búrka v roku 2018."}
{"id": "231350", "title": "Endurance (kráter)", "context": "Výskum Opportunity v kráteri Pohľad na Burns Cliffs vo vnútri kráteru Endurance Po dlhom prieskume okrajov kráteru Opportunity našla cestu, po ktorej by sa možno bezpečne dostala až na dno krátera. Zostup sa začal 9. júna a prebiehal veľmi opatrne. Počas zostupu sa robot dvakrát vrátil na vyššiu pozíciu. 13. júna došiel ku kameňu Tennessee v stene krátera, ktorý bol vybraný ako ďalší objekt výskumu robota. Po skončení práce pokračoval v ceste do hlbších častí krátera. Tam postupne preskúmal objekty nazvané Bluegrass , Siula Grande , Churchill , Cobble Hill , Virginia , London , Grindstone , Kettlestone Millstone , Pancam , Dahlia , Knossos . Rôzne skúmané úseky predstavovali niekoľko geologických podloží, ktoré boli v kráteri odkryté. Výskum pokračoval výskum na kameňoch Arnodl Ziffel , Diamond Jenness , Mackenzie , Inuvik , Tuktoyuktuk , Axel Heiberg , Sermilik a Jiffypop . Pri výskume posledného útvaru sa nepodarilo naštartovať vŕtacie zariadenie RAT (Rock Abrasion Tool) ani správne uzavrieť kryt röntgenového spektrometra APXS (Alpha Particle X-ray Spectrometer). Vŕtačka RAT bola pravdepodobne blokovaná zachyteným kamienkom. Okrem geologického výskumu sonda snímkovala počas 193. solu aj oblačnosť na marťanskej oblohe. V nasledujúcich dňoch sa mal robot presunúť na výbežok duny, ale kvôli problémom s prijímaním rádiových údajov zo Zeme sa presun neuskutočnil a bol zrušený. Riadiace stredisko našlo Opportunity nový cieľ pomenovaný Ellesmere , kde sa ale vozidlo kvôli poklzávaniu presúvalo s problémami. Ani cesta k ďalšiemu cieľu Shag nebola bezproblémová a tak bolo napokon vozidlo presmerované na cieľ Auk . Napriek ďalšiemu poklzávaniu bol úspešný a riadiace stredisko navyše našlo ďalší kameň, ktorý sa zdal byť zaujímavým objektom výskumu – Escher . 27. augusta vznikol mozaikový záber jemných dún na samotnom dne kráteru Endurance . Počas výskumu Escher sa ukázalo, že vŕtačka je už funkčná a rover ju teda mohol použiť na jeho výskum. Po obnovení prenosu sa výskum zameral na objekty Ellesmere , Barbeau a Wopmay , ktoré ležali na dne krátera. Príchod k poslednému menovanému cieľu opäť sprevádzali veľké ťažkosti s poklzávaním. Wopmay bol približne meter široký voľne ležiaci balvan. Tiež obsahoval \"čučoriedky\", malé okrúhle kamienky bohaté na železo. Na dne kráteru robot preskúmal aj jemnozrnný materiál. Problémy sa vyskytli aj pri presune k plánovanému cieľu Burns Cliff , kedy po skončení jazdy zostal kvôli silným poklzom dokonca o 0,35 metra nižšie, ako ležalo miesto, z ktorého cestu začal. Začiatkom novembra bolo rozhodnuté o zmene plánu, keďže cesta k Burns Cliff nebola možná. Opportunity opustila kráter Endurance 315. solu od pristátia potom, ako v ňom strávila 181 dní (6 mesiacov). Vlhká história Informácie zozbierané v tomto čase značne rozšírili a vedomosti o vode v Meridiani Planum. Potvrdilo sa, že kedysi sa tu vyskytovala voda v tekutom skupenstve, ktorá poznačila horniny pred aj po vzniku kráteru."}
{"id": "44406", "title": "Opportunity", "context": "Priebeh letu Štart Opportunity, ktorý sa mal podľa pôvodného plánu uskutočniť 25. júna 2003, bol niekoľkokrát odložený. na vine bolo najprv zlé počasie, potom bezpečnostné dôvody (blízko miesta štartu sa objavila loď) a napokon pre problém s korkovou tepelnou izoláciou rakety. Posledný odklad prebehol v deň štartu, kvôli neotvorenému ventilu. Uskutočniť štart sa podarilo až 7. júla 2003 v čase 03:18:15,170 UT. Sondu, skladajúcu sa z preletového modulu, pristávacieho modulu (anglicky lander ) a vlastného vozidla, vyniesla do vesmíru nosná raketa Delta 7925. Zhruba 1 hodinu a 23 minút po štarte (v čase 04:41 UT) sa sonda oddelila od tretieho, posledného stupňa rakety a pokračovala v samostatnom lete. Pri štarte bola sústava sondy a urýchľovacieho stupňa zámerne navedená na takú dráhu, aby minula Mars vo vzdialenosti asi . Toto opatrenie zabezpečilo, aby oddelený tretí stupeň nedopadol na planétu. Kvôli získaniu správneho kurzu urobila Opportunity samotná niekoľko dráhových korekcií, prvú hneď na druhý deň po štarte. Počas niekoľkomesačnej cesty k Marsu prebiehali kontroly všetkých prístrojov. Počas nich sa zistilo, že jeden z prístrojov, Mössbauerov spektrometer, nepracuje úplne správne, ale ostatné systémy sú v poriadku. Začiatkom novembra sa sonda dostala do problémov kvôli silnej slnečnej aktivite, no o niekoľko dní sa podarilo obnoviť normálny stav. Pri pristávaní sondy riadiace stredisko využilo skúsenosti získané z pristávania jej dvojčaťa Spiritu. 26. januára 2004 v čase 04:34:49 UT sa sonda zorientovala pre vstup do atmosféry. V čase 04:44:46 UT sa pristávací modul oddelil od preletovej sekcie a vstúpil do atmosféry v čase 04:59:46 UT. Pristávací aparát dosadol na povrch Marsu v čase 05:05 UT."}
{"id": "56190", "title": "New Horizons", "context": "Opis sondy Schéma sondy zhora. Experimenty sú označené červenou farbouObrázok: NASA/APL Schéma sondy zdola. Experimenty sú označené červenou farbouObrázok: NASA/APL Trojosovo alebo rotáciou stabilizovaná sonda v tvare nízkeho nepravidelného šesťbokého hranolu s rozmermi základne približne 2,1 (resp. 2,7 m vrátane RTG) × 1,8 m a výškou 0,7 m (2,2 m vrátane anténneho systému a adaptéru pre pripojenie k nosnej rakete) je vybavená rádioizotopovým termoelektrickým generátorom RTG (Radioisotope Thermolectric Generator), dodávajúcim na začiatku misie 240 W (v roku 2015 minimálne 200 W) elektrickej energie. Ako zdroj slúži 11 kg oxidu plutoničitého 238PuO2. Sonda nesie sedem vedeckých experimentov s celkovou hmotnosťou 30 kg, a to: vysokorozlišujúci spektrometer Alice pre extrémnu a vzdialenú ultrafialovú oblasť (spektrálny rozsah 50 – 180 nm, 1024 kanálov); súprava kamier Ralph, ktorú tvoria: kamery MVIC (Multispectra Visible Imaging Camera) pre viditeľnú oblasť (priestorové rozlíšenie 250 metrov na vzdialenosť 10 000 km), a to: tri panchromatické kamery s detekčnými prvkami CCD; štyri farebné kamery s detekčnými prvkami CCD; infračervene zobrazujúci spektrometer LEISA (Linear Etalon Imaging Spectral Array) pre mapovanie rozloženia N2, CH4, CO, H2O a organických látok; rádiový experiment REX (Radio Science Experiment) pre: štúdium vlastností atmosféry Pluta zo zmien rádiových vĺn počas rádiového zákrytu sondy za planétou; meranie rádiového žiarenia Pluta a ďalších telies slnečnej sústavy; dlhofokálna kamera LORRI (Long Range Reconnaisance Imager) na snímkovanie Pluta a ďalších telies slnečnej sústavy (priestorové rozlíšenie 50 m na vzdialenosť 10 000 km); prístroj SWAP (Solar Wind at Pluto) na štúdium interakcie planéty so slnečným vetrom, ktorý tvoria: analyzátor plazmy RPA (Retarding Potential Analyzer); elektrostatický analyzátor nabitých častíc ESA (Electrostatic Analyzer); analyzátor energetických častíc PEPSSI (Pluto Energetic Particle Spectrometer Science Investigation); detektor kozmických prachových častíc SDC (Student Dust Counter). Riadenie sondy zaisťuje procesor typu Mongoose V (taktovacia frekvencia 12 MHz). Vedecké a technické dáta sú zaznamenávané do dvoch polovodičových veľkokapacitných pamätí s kapacitou 2 × 64 Gbit. Komunikačný systém sondy pracuje v pásme X (8 GHz, prenosová rýchlosť od Pluta 800 bit/s). Predpokladá sa, že prenos všetkých dát z preletu okolo Pluta bude trvať 9 mesiacov. Sonda je ďalej vybavená 12 motorčekmi spaľujúcimi jednozložkové kvapalné pohonné látky (hydrazín) s ťahom 12 × 0,8 N a 4 silnejšími motorčekmi na rovnaké pohonné látky s ťahom 4 × 4,4 N; motorčeky sú rozdelené do dvoch nezávislých okruhov po 8 motorčekoch. Motorčeky slúžia na udržiavanie orientácie počas skúmania planét a počas korekčných manévrov; väčšinu doby preletu medziplanetárnym priestorom je orientácia udržiavaná rotáciou sondy rýchlosťou približne 5 ot./min. Na zisťovanie orientácie v priestore slúži inerciálna plošina IMU (Inertial Measurement Unit) a systém sledovačov hviezd. Let sondy je po technickej stránke riadený zo strediska MOC (Mission Operations Center), umiestneného v areáli Johns Hopkins University, Laurel, MD. Prácu vedeckých prístrojov na palube zaisťuje stredisko SOC (Science Operations Center) na University of Colorado, Boulder, CO. Spojenie zaisťuje celosvetová sieť sledovacích staníc diaľkového kozmického spojenia DSN (Deep Space Network) organizácie NASA."}
{"id": "44408", "title": "Opportunity", "context": "Primárna misia  Výjazd do terénu Počas druhého dňa na Marse (solu), Opportunity vyskúšala svoje vedecké prístroje a neskôr tiež rádiový prenos pomocou vysokoziskovej antény. Všetky testy dopadli úspešne. 28. januára robot rozložil predné kolesá a uzamkol ich nosný systém v definitívnej polohe. Nasledujúci deň (sol 5) sa predná výjazdová rampa naklonila, až sa dotkla povrchu, aby z nej rover mohol bez problémov zísť. Prebehla aj ďalšia etapa vyklápania podvozku, pri ktorom sa pripravil na cestu zadný pár kolies. 30. januára sa pripravil posledný pár – stredný – a na Zemi zatiaľ padlo konečné rozhodnutie, že rover opustí svoj pristávací modul do 24 hodín. 31. januára vyslalo riadiace stredisko roveru povel na opustenie plošiny. Opportunity presekla posledný kábel spájajúci ju s pristávacím modulom a dala sa do pohybu v čase 09:50:07 UT. Zastala na marťanskej pôde po prejdení asi trojmetrovej dráhy. Potom odoslala na Zem snímku prázdnej pristávacej plošiny a odtlačkov svojich kolies v marťanskom prachu. Na rozdiel od jej dvojčaťa Spiritu Opportunity nestretli pri výjazde nijaké komplikácie a mohla do terénu zamieriť priamou cestou. Spektrometer TES predbežne potvrdil prítomnosť minerálu hematitu v mieste pristátia sondy. Hematit je minerál, ktorý vzniká za prítomnosti vody, takže môže poukazovať na prítomnosť vody v tejto oblasti v minulosti. V nasledujúcich dňoch sa Opportunity vydala smerom k odkrytému skalnému podložiu, pričom snímkovala povrch Marsu a analyzovala pôdu spektrometrami. Na záberoch zo 4. februára vedcov zaujali guľové zrná spočívajúce v prachu medzi obyčajnými nepravidelnými kameňmi. Počas pätnásteho solu (8. februára) rover dorazil k prvému kameňu pomenovanému ako Stone Mountain (angl. kamenná hora) a začal jeho detailný prieskum mikroskopickou kamerou a a oboma spektrometrami. Na záberoch kameňa sa opäť objavili drobné guľové zrnká. Prvé brúsenia kameňov Súbor:Xpe pubeng approved 032304 color berry bowl-B060R1 br.jpg|left|thumb|Detailný obrázok plochého kameňa s množstvom drobných guľových zrniek. Táto oblasť bola nazvaná Berry Bowl (angl. misa s čučoriedkami) Po skončení práce sa Opportunity vydala na pomalú cestu okolo skupiny skál, pričom opäť nachádzala malé guľaté zrnká. Po prejdení krátkych úsekov cesty robot snímkoval a pozoroval. Hneď ako ukončil hrubý prieskum skalísk, dostal príkaz prejsť na miesto, kde bola zistená vysoká koncentrácia hematitu. Po dosiahnutí tohto miesta ho preskúmal všetkými prístrojmi. 16. februára tiež pozoroval stav marťanskej atmosféry spolu so sondou Mars Global Surveyor. Nasledujúci deň Opportunity pomocou pravého predného kolesa vyhrabala v teréne 10 centimetrov hlbokú jamku a v ďalších dňoch skúmala novoodkrytý materiál. Skúmanie brázdy sa skončilo 20. februára (sol 26) a rover sa vydal k novému cieľu – oblasti El Capitan . 23. februára Opportunity vyvŕtala do jedného z kameňov tejto oblasti dierku hlbokú 4 milimetre. Prvá analýza vrtu trvala 5 hodín, následne ju Mössbauerov spektrometer pozoroval ešte 24 hodín. 27. februára rover vybrúsil druhú dieru. Prieskum oboch vrtov sa skončil 1. marca 2004, kedy sa Opportunity vydala k novému cieľu – ku kameňu pomenovanému Last Chance (angl. posledná šanca). Zatmenia Slnka S menšími problémami, ktoré vyplývali zo sklonu svahu, sa rover napokon dostal do cieľovej oblasti a 3. marca ju začal skúmať. Počas prieskumu Last Chance došlo k prechodu menšieho Marsovho mesiaca Deimos cez slnečný disk. Sonda udalosť sledovala panoramatickou kamerou. Súbor:Transit of Deimos from Mars.jpg|thumb|Prechod mesiaca Deimos cez slnečný disk Súbor:15-ml-06-phobos2-A067R1.jpg|thumb|Prechod mesiaca Fobos cez slnečný disk 5. marca sa vozidlo znova pohlo a jeho ďalším cieľom sa stala oblasť Slick Rock (angl. vybrúsený kameň). Do jedného kameňa tejto oblasti sa Opportunity pokúšala vŕtať, ale neúspešne. Neskôr sa zistilo, že vŕtací nástroj sa kameňa ani nedotkol. Druhý, tentoraz úspešný pokus o vyvŕtanie diery prebehol 9. marca. Vŕtanie zastavil náraz do malých guľatých útvarov („čučoriedok“), ktoré už boli predtým niekoľkokrát pozorované. Vŕtačka sa dostala do hĺbky asi a potom rover začal meranie vo výbruse. 10. marca nastal ďalší prechod mesiaca popred slnečný disk, tentoraz však išlo o väčší Fobos. Z pozemského pohľadu je takáto udalosť vlastne zatmením, ale ani jeden mesiac Marsu nemá dostatočnú uhlovú veľkosť na to, aby Slnko úplne prekryl. Marťanské „čučoriedky“ sú podľa analýzy údajov vyslaných Opportunity tiež z hematitu. Na základe toho možno usudzovať, že planina Meridiani bola v dávnej minulosti celá zaplavená vodou. Phillip Christensen, člen tímu MER, vyhlásil: „Čučoriedky sú konkrécie, ktoré sa postupne vytvorili v sedimentoch vysychajúcich marťanských morí.“ Podľa kalifornského astrobiológa Rhawna Gabriela Josepha a jeho tímu sa drobné guľaté štruktúry zväčšili. Spolu s ich vonkajšou podobnosťou týchto útvarov s pozemskými hubami a lišajníkmi to viedlo Josepha k záveru, že ide o živé organizmy. Štúdia však nevyvolala väčšiu odozvu a nie je sama osebe dôkazom života na Marse. Výjazd z krátera 11. a 12. bol výskum zameraný na „čučoriedky“ a vtedy vznikla aj snímka Berry Bowl (čučoriedkovej misy). Napokon sa ešte sonda pokúsila svojím predným kolesom odrieť kameň Carousel (kolotoč) a vzápätí sa vybrala na druhú stranu kráteru, aby začala s výskumom piatich vybraných oblastí. Túto fázu výskumu ukončila 21. marca. Potom sa pokúsila po prvýkrát vyjsť z krátera, v ktorom sa nachádzala od svojho pristátia. Kolesá roveru sa však pokĺzavali na stenách krátera a vyjsť sa mu podarilo až 22. marca inou trasou. Bounce Rock Na okraji krátera potom prebiehali spektroskopické merania a tvorba panoramatických snímok. Po skončení tejto práce Opportunity zamierila ku kameňu Bounce (angl. náraz), do ktorého narazila ešte vo vnútri pristávacieho modulu počas pristávania a prevrátila ho. Došlo však k problémom v záložnom pamäťovom súbore a 30. marec strávil robot v nečinnosti. Technikom sa však podarilo poruchu lokalizovať a podnikli opatrenia, aby táto porucha neovplyvňovala ďalšiu prácu Opportunity. Aj do kameňa Bounce sa sonda pokúšala vŕtať a výsledkom bola dierka vyše hlboká. V kameni sa našli bublinky plynu, ktoré svojím zložením pripomínajú bublinky v niektorých meteoritoch z Marsu. Spektrometer navyše zistil, že väčšinu materiálu Bounce tvorí sopečný materiál pyroxén. Objav bol veľmi prekvapivý, pretože horninu s takýmto zložením nenašli zatiaľ ani roboty, ani sondy na obežnej dráhe Marsu. Cesta ku kráteru Endurance Prieskum kameňa a vrtu v ňom pokračoval do 4. apríla. Potom sa vydal na dlhú cestu smerom od krátera Eagle ku kráteru Endurance . 5. apríla sa zastavil v oblasti nazvanej Anatolia , ktorej geologické podložie pripomínalo podložie krátera Eagle . Rover prešiel okolo koryta v tejto oblasti a vyhĺbil brázdu do prachového povrchu. Od 10. apríla do 13. apríla bol robot v nečinnosti, pretože v tom čase prebiehalo nahrávanie nového riadiaceho softvéru zo Zeme. Nový program obsahoval tri zásadné vylepšenia. S novým softvérom robot pokračoval v pomalej ceste ku kráteru Endurance . Jeho ďalším medzicieľom sa stal kráter Fram . Dorazil k nemu 20. apríla. Technici na Zemi vybrali kameň na okraji krátera, ktorý dostal prezývku Pilbara a do neho 21. apríla robot navŕtal rekordne hlbokú, 7,2 milimetrovú dierku. Výskum kameňa pokračoval dva dni a potom sa Opportunity opäť pohla smerom ku kráteru Endurance . 23. marca po skončení denného presunu vyhĺbila ďalšiu plytkú ryhu v marťanskej pôde, ktorú preskúmala. 25. marca (sol 90) nastalo ukončenie primárnej trojmesačnej misie pôvodne naplánovanej pre rover. Za ten čas Opportunity prekonala vzdialenosť 811,57 metra a na Zem odoslala 12 429 obrázkov."}
{"id": "44404", "title": "Opportunity", "context": "Opis telesa Štruktúra robotov MER (identická pre Opportunity aj Spirit) Opportunity vložená vo vnútri pristávacieho modulu Opportunity bola postavená skôr ako jej identické dvojča Spirit. Po štarte mala sonda priemer 2,65 m a výšku 1,58 m. Počas preletu medziplanetárnym priestorom jej teleso pozostávalo z valcovej služobnej časti a pristávacieho modulu v tvare dvojitého kužeľa. Teleso bolo stabilizované rotáciou rýchlosťou 2 otočky za minútu. Preletová časť Preletová časť mala prázdnu hmotnosť 183 kg. Na spodnej strane bola vybavená panelom fotovoltaických batérií. Tie dodávali blízko Zeme vyše 600 W elektrickej energie. Ich výkon so vzrastajúcou vzdialenosťou sondy od Slnka postupne klesal. Pri Marse dodávali už len približne 300 W. Solárne panely dobíjali 2 lítiumsulfonylové akumulátorové batérie. Preletová časť obsahovala aj dva bloky so štyrmi manévrovacími motormi na palivo hydrazín, ktoré boli uložené v dvoch guľatých titánových nádržiach (celkove 52 kg). Orientáciu jej zabezpečoval detektor Slnka a skener hviezd. Na spodnej strane preletovej časti boli umiestnené taktiež dve antény pre spojenie so Zemou - jedna s malým ziskom, jedna so stredným ziskom. Nachádzal sa tu aj radiátor systému tepelnej regulácie. Pristávacia časť Pristávací modul mal kryt tvorený kužeľovitým tepelným štítom s hmotnosťou 90 kg a zadným kužeľovým krytom s hmotnosťou 198 kg. K nemu bol pripojený padák s priemerom 15 m. Vnútri bola umiestnená vlastná pristávacia časť v tvare pravidelného štvorstenu vážiaca 365 kg. Ku každej zo stien štvorstenu bolo pripojených 6 nafukovacích airbagov s pracovným tlakom 6,9 kPa. Tie slúžili na zmiernenie nárazu pri dopade na povrch planéty. Na trojuholníkovej podstave štvorstenu bolo ukotvené vozidlo. Bočné strany štvorstenu boli výklopné, roztvárané servomotormi, ktoré slúžili aj na prípadné uvedenie modulu do horizontálnej polohy. Vlastné vozidlo s celkovou hmotnosťou 174 kg má rozmery 1,49×2,29×1,58 m. Je vybavené šesťkolesovým podvozkom so samostatne riadeným predným a zadným párom kolies. Systém so šiestimi výkyvne zavesenými kolesami s priemerom 0,25 m sa samostatnými elektromotormi umožňuje jazdu maximálnou rýchlosťou 50 mm/s. Najvyššia rýchlosť v praxi bola 10 mm/s. Podvozok toleruje sklon až 45° v ktoromkoľvek smere, ale riadiaci počítač povoľuje maximálny sklon 30°. Na hornej podstave sú umiestnené 3 panely fotovoltaických batérií, z toho dva výklopné. Ich plocha je 1,3 m2 a maximálny príkon 140 W. Bezprostredne po pristátí bola denná priemerná dodávka elektrickej energie 900 Wh/sol, postupne však klesala v dôsledku toho, ako sa panely pokrývali prachom. Na hornej podstave je umiestnený aj sťažeň PMA (Pancam Mast Assembly), na ktorého vrcholu je pár navigačných kamier NavCam (Navigation Camera) so zorným uhlom 45°. Ďalšie dve dvojice kamier HazCam (Hazard Avoidance Camera) so zorným poľom 120° umiestnené na spodnej strane vozidielka, na jeho prednej a zadnej časti, slúžia na detekciu prekážok na ceste do vzdialenosti 4 m. Okrem toho se dá na navigáciu využiť aj experimentálna panoramatická kamera. Elektronika a dve lítiumsulfonylové akumulátorové batérie sú umiestnené v aerogelom tepelne izolovanej časti na trupe vozidla. Jej obal je vyrobený z kompozitného materiálu. Teplota vo vnútri je udržovaná kombináciou odpadového tepla z elektroniky, elektrického kúrenia a ôsmich rádioizotopových vykurovacích elementov LWRHU (Lightweight Radioisotope Heater Unit). Vedecké vybavenie vozidla na otočnom sťažni panoramatická kamera (PanCam) pre stereoskopické snímkovanie terénu, obidve časti sú vybavené kotúčmi filtrov pre odhad mineralogického zloženia okolia miniatúrny spektrometer tepelných emisií (Miniature Thermal Emission Spectrometer, Mini-TES) skúma minerály pomocou ich tepelného vyžarovania na výklopnom ramene v prednej časti Mössbauerov spektrometer (Mössbauer Spectrometer) pre hľadanie zlúčenín železa vo vzorke spektrometer röntgenového a alfa žiarenia (Alpha Particle X-ray Spectrometer, APXS) mikroskopický zobrazovač (Microscopic Imager, MI) pre detailné snímky hornín brúska (Rock Abrasion Tool, RAT) pre očistenie a obrúsenie skúmaných kameňov Štart rakety Delta II s roverom Opportunity Súbor:Entry.jpg|left|thumb|Umelecká predstava o prelete pristávacieho modulu chráneného tepelným štítom atmosférou Umelecká predstava o pristávaní roverov MER na povrchu Marsu – pristávacie moduly sú obalené v airbagoch, vďaka ktorým sa po prvom dopadne niekoľko ráz odrazili od planéty."}
{"id": "172539", "title": "Prieskum Marsu kozmickými sondami", "context": "Druhý nápor (2003)  Nozomi Mars Express Japonská sonda Nozomi odštartovala už v roku 1998, ale pre poruchu nosiča sa nedostala na potrebnú dráhu a spotrebovala veľa paliva. Aby sa jej podarilo pri Marse zabrzdiť, bolo rozhodnuté využiť menej náročný prílet v roku 2003. Môžeme ju teda počítať k celkom 5 sondám, ktoré mali v tomto období Mars skúmať. Bohužiaľ v kritický okamih zážihu nebolo so sondou naviazané spojenie a tá iba bez úžitku preletela okolo. Mars Express Misia Európskej vesmírnej agentúry zahŕňala orbitálny modul a povrchovú sondu Beagle 2, ktorá mala pomocou mechanickej ruky skúmať pôdu vo svojom okolí. So sondou Beagle 2 nebolo po plánovanom pristátí nadviazané spojenie. Orbitálna sonda Mars Express potvrdila výskyt vodného ľadu v polárnych oblastiach. Mars Exploration Rover 2003 Spirit Rover Panoramatický snímok Opportunity v ktáteri Endurance Misia Mars Exploration Rover pozostáva z dvoch vozidiel (roverov): Opportunity a Spirit, ktoré sú IDENTICKÉ . Spirit pristál 4. januára 2004 v kráteri Gusev a Opportunity 25. januára 2004 na pláni Meridiani. Hlavným cieľom misie je hľadať kamene a pôdu, ktorá by dokazovala skorší výskyt vody na Marse. Vozidlo Spirit sa odmlčalo po šiestich rokoch práce v marci 2010, Opportunity je tiež odmlčaná.Prekonala rekord;najdlhšia jazda na inej planéte, resp. inom objekte ako je Zem, dokonca aj v misiách Apollo s mesačnými rovermi (41 km).Našla na povrchu Marsu hematit, čo je zlúčenina, že na Marse v minulosti prúdila voda.Rover Opportunity bol rover, ktorý prekonal všetky očakávania. Mars Reconnaissance Orbiter,"}
{"id": "34042", "title": "Deep Impact (sonda)", "context": "Misia EPOXI NASA sa po splnení všetkých cieľov výskumu kométy Tempel 1 rozhodla predĺžiť činnosť sondy v rámci projektu EPOXI (skr. z Extrasolar Planet Observation and Deep Impact Extended Investigation ). Cieľom tejto misie je využiť ďalekohľady sondy na fotometriu hviezd s cieľom hľadania extrasolárnych planét a tiež pokračovať vo výskume komét uskutočnením blízkeho preletu okolo ďalšej z nich. Pôvodne bol pre tento účel plánovaný prelet okolo kométy 85P/Boethin v decembri 2008, no keďže sa ju astronómom pravdepodobne kvôli jej rozpadu nepodarilo viac lokalizovať, bola nakoniec pre tento účel vybraná kométa 103P/Hartley. Sonda okolo nej preletela vo vzdialenosti asi 4. novembra 2010 a stala sa tak prvou kozmickou sondou v histórii, ktorá uskutočnila úspešný blízky výskum viac ako jednej kométy. V januári 2003 ešte vykonala vzdialený prelet okolo kométy C/2012 S1, pričom pomohla určiť jej dráhu. Spojenie Zeme so sondou skončilo 8. augusta 2013."}
{"id": "240819", "title": "Program Discovery", "context": "Neúspešné misie  CONTOUR bola sonda, ktorá mala navštíviť a študovať kométy Encke a Schwassmann-Wachmann 3. Odštartovala z mysu Canaveral 3. júla 2002. 15. augusta bol zapálený raketový motor, ktorý mal sondu doviesť na medziplanetárnu dráhu, ale kontakt so sondou bol stratený. Zistilo sa, že sa v blízkosti očakávanej pozície sondy pohybujú tri telesá, pravdepodobne časti sondy, zničené pri zážihu motora. Trosky sondy sa pohybujú po geocentrickej dráhe."}
{"id": "44409", "title": "Opportunity", "context": "Rozšírená misia  Endurance Počas 95. solu (30. apríla 2004) dorazila Opportunity na západný okraj krátera Endurance . Prvé dni strávil rover na okraji krátera skúmajúc ho na diaľku. Počas 102. solu sa začal pomaly presúvať po okraji krátera. 105. až 108. sol strávil skúmaním kameňa Lion Stone (angl. leví kameň) a potom pokračoval v ceste okolo kráteru v protismere pohybu hodinových ručičiek. Cieľom jazdy bolo okrem vedeckého výskumu tiež zistiť, či je bezpečné spustiť rover dovnútra krátera. Na prelome mája a júna vozidlo skúmalo kameň Diogenes na okraji krátera. Niekoľko nocí trávil robot v „hlbokom spánku“, aby ušetril elektrickú energiu. Z tohto spánku sa však niekedy zobúdzal ešte nadránom, aby mohol využiť momentálny prelet retranslačnej družice na komunikáciu. Útvar Burns Cliff vo vnútri krátera Endurance . Farby hornín sú skutočné. Opportunity začala 9. júna pomaly zostupovať do krátera. Kvôli prieskumu sa musela spúšťať po svahoch so sklonom takmer 30°. 17. júla robot skúmal zlom Razorback a útvar Flatland . 19. júla prostredníctvom fotografických snímok zisťoval stav zaprášenia solárnych panelov vozidla marťanským prachom. Množstvo prachu na paneloch totiž ovplyvňuje množstvo elektrickej energie, ktorú môže rover dostávať. Počas prác v júli a auguste mal robot obrovské problémy s pokĺzavaním sa na pieskových svahoch. V polovici septembra sa Mars dostal do konjunkcie so Slnkom a kvôli veľmi obmedzenému rádiovému spojeniu sa program robota obmedzil na minimum. Problémy sa vyskytli aj pri presune k plánovanému cieľu Burns Cliff , príkrej rozpukanej stene. Po skončení jazdy k cieľu robot zostal kvôli silným poklzom dokonca o 0,35 metra nižšie ako ležalo miesto, z ktorého sa vydal na cestu. Burn Cliffs geológov zaujali, pretože sa v nich stretávali dva typy hornín s rozlične smerovanými vrstvami. Začiatkom novembra bolo rozhodnuté o zmene plánu, keďže cesta k Burns Cliff nebola možná. V kráteri strávil Opportunity celú marťanskú zimu, ktorá vyvrcholila 30. septembra 2004. Obe vozidlá, Spirit aj Opportunity, prečkali zimu bez problémov, čo projektantov prekvapilo. Opportunity opustila kráter Endurance na 315. sol od pristátia potom, ako v ňom strávila 181 dní (6 mesiacov). Výjazd prebehol bez problémov. Robot sa venoval diaľkovým pozorovaniam a následne sa vrátil k stopám svojich kolies, ktoré zanechal pri príjazde ku kráteru. Potom sa vydal na jazdu k zvyškom svojho tepelného štítu. Dorazil k nemu 19. decembra a začal ho skúmať. Štít sa pri dopade na povrch rozpadol na dve veľké časti a množstvo menších úlomkov. Robot skúmal aj blízky kameň Heat Shield Rock (angl. \"kameň pri tepelnom štíte\"), pričom sa ukázalo, že ide o meteorit. Počas jeho prieskumu bola atmosféra dosť znečistená prachom. Z tohto dôvodu Opportunity dostávala len zhruba 75 % elektrickej energie z množstva, ktoré získala za jasných dní, a kvôli šetreniu musela byť často ukladaná do hlbokého spánku. Jazda na juh Po skončení prieskumu štítu a jeho okolia sa 18. januára 2005 Opportunity vydala smerom na juh. Počas jazdy prebiehal diaľkový výskum okolia, ale aj niektorých blízkych útvarov, napríklad brázd v piesku, ktoré robot vyhĺbil koncom januára a 8. februára. V druhej polovici februára sa predmetom bližšieho výskumu robota stali kamene Russet a Normandy . Pieskové duny 8. marca Opportunity dorazila k malému kráteru Vostok , ktorý bol takmer celý zaviaty pieskom. Rover preskúmal kráter, urobil jeho panoramatickú snímku a zameral sa na ciele, ktorých pomenovania mali, podobne ako samotný kráter, vzťah k počiatkom sovietskej kozmonautiky: vzorka pôdy Lajka a kameň Gagarin . Potom pokračoval vo svojej ceste na juh, pričom urobil rekordy v rýchlosti aj vzdialenosti presunu. Dokázal ísť rýchlosťou až 100 metrov za hodinu a počas 410. solu prekonal 220 metrov. 25. marca sa dostal do blízkosti zvlnených dún a začal skúmať ich zloženie. Potom duny prešiel a pokračoval v jazde na juh. Začiatkom apríla sa vyskytli problémy, ktoré začali poruchou na retranslačnej družici Mars Odyssey. Vedecký program počas týchto dní bol obmedzený na nenáročné diaľkové pozorovania. Po vyriešení problémov sa Opportunity opäť vydala na juh a prekonala 5. kilometer svojej celkovej trasy po marťanskom povrchu. Jazdu prerušil problém s natáčaním pravého predného kolesa, ktoré zostalo vychýlené asi 8° od priameho smeru. Robot napokon pokračoval v jazde (oproti uplynulým dňom pomalšie) aj bez použitia ovládania problémového kolesa. Onedlho sa vyskytla anomália v činnosti počítača. Uviaznutie v dune Séria snímok zachytáva snahu o vyslobodenie Opportunity zo sypkého materiálu, do ktorého zapadla 26. apríla Opportunity uviazla v dune z jemného piesku. Predné aj zadné kolesá boli v piesku ponorené viac než polovicou svojho priemeru. Cieľom jej ďalšej činnosti sa preto stali merania a snímky, ktoré mali riadiacemu stredisku pomôcť vozidlo vyslobodiť. Zároveň robila diaľkové pozorovania okolia. V Laboratóriu prúdového pohonu sa zatiaľ pracovníci snažili vytvoriť čo najvernejšiu kópiu materiálu, do ktorého robot zapadol, aby nasimulovali situáciu na Marse a vyskúšali spôsob možného vyslobodenia najprv na pozemskom dvojníkovi Opportunity. Napriek enormnému úsiliu riadiaceho strediska však rover prešiel do konca mája sotva 30 centimetrov. Kolesá robota dostali príkaz na spätný chod, ale silne sa pokĺzavali a stroj sa hýbal len nepatrne. Postupne sa však poklz zmenšoval a robot prekonával každý deň viac a viac centimetrov. Opacita atmosféry (množstvo prachu v atmosfére Marsu) sa však začiatkom júna opäť zväčšila, solárne panely dostávali menej energie a robot musel preto zmenšiť počet pokusov o svoje vyslobodenie. Napriek tomu sa stroj 4. júna z duny, medzitým pomenovanej Purgatory Dune (angl. „pekelná duna“), úplne dostal. Vozidlo sa však od duny príliš nevzdialilo, pretože riadiace stredisko sa rozhodlo podrobne ju preskúmať a zistiť, prečo práve do nej rover zapadol, keď s inými dunami nemal problém. Najprv prebiehal diaľkový prieskum duny, potom sa k nej Opportunity pomaly priblížila a preskúmala ju zblízka. Po skončení prieskumu pokračovala vo svojej ceste na juh. Aby znova nezapadla do duny, dostala príkaz ju obísť. Počas tohto manévru bol riadiaci tím veľmi opatrný. Pozorne sa sledoval náklon vozidla, vychýlenie vo všetkých troch osách, zaťaženie náhonu kolies a tiež poklz kolies. Erebus V auguste sa rover dostal do oblasti pokrytej plochými kameňmi. Podrobne preskúmal niekoľko cieľov ( Arkansas , Fruit Basket , Lemon Rind Strawberry , a vzorku pôdy Reiner Gamma ). Potom pokračoval v jazde, pričom vykonával štandardný prieskum. Jeho ďalším cieľom bol kráter nazvaný Erebus a výskum hornín na jeho okrajoch. Na okraji krátera došlo niekoľkokrát k nečakanému resetovaniu palubného počítača a prepnutie vozidla do bezpečnostného módu, ktorý vyvolal stav hlbokého spánku. Napriek problémom začala Opportunity v októbri obchádzať kráter Erebus západným smerom. Kvôli pokĺzavaniu kolies a obavám, aby robot opäť nezapadol, mu riadiace stredisko nariadilo zmeniť pôvodne plánovanú trasu. K problémom s reštartovaním počítača a s pokĺzavaním kolies sa pridala opäť zvýšená prašnosť atmosféry, kvôli ktorej musel rover šetriť energiou. Dôvodom znečistenia atmosféry bola prachová búrka. Zakalenie atmosféry bolo také silné, že robot niekedy nevykonával svoje obvyklé činnosti. Začiatkom novembra sa situácia s energiou mierne zlepšila. Opportunity pokračovala v objazde krátera a venovala sa výskumu niekoľkých vytipovaných cieľov. 9. novembra došlo pravdepodobne k odfúknutiu prachovej vrstvy na solárnych paneloch, čím sa príkon elektrickej energie vrátil do normálu. Začiatkom decembra zostala Opportunity stáť na okraji krátera, pretože sa jej nepodarilo zložiť robotické rameno do prepravnej polohy. Príčina tejto poruchy nebola známa a riadiace stredisko absolvovalo niekoľko pokusov o nápravu. Nehybná Opportunity sa zatiaľ venovala diaľkovým pozorovaniam. 2. januára sa problém s robotickým ramenom podarilo vyriešiť a rover mohol pokračovať v jazde a v práci na okraji krátera. Kamera PanCam robila množstvo snímok, z ktorých vznikla farebná panoráma krátera Erebus . Do vnútra samotného krátera však nevstúpila. 19. januára sa Opportunity po 58 dňoch strávených na jednom mieste znova pohla a dokončovala geologický prieskum okraja krátera. Opakované ťažkosti so skladaním robotickej ruky priebeh výskumu spomaľovali. Vo februári a marci postupne prechádzala od jedného cieľa k druhému. Na ceste k Victorii Súbor:Opportunity at Victoria Crater from Mars reconnaissance orbiter.jpg|thumb|left|Výkonná kamera sondy Mars Reconnaissance Orbiter nasnímala z obežnej dráhy stopy rovera Opportunity v blízkosti krátera Victoria Po skončení prieskumu krátera Erebus 5. marca 2006, sonda jazdu na juh zrýchlila. Jej ďalším cieľom sa stal kráter Victoria, od ktorého bola začiatkom februára vzdialená asi . Cestou rover vykonával pravidelný diaľkový prieskum a meranie blízkeho okolia. Každý sol prekonal niekoľko desiatok metrov a po skončení denného presunu snímal okolie a oblohu. Cestu trochu skomplikovala porucha na retranslačnej družici 2001 Mars Odyssey. 6. mája bol už identifikovaný okraj krátera Victoria na fotografiách roveru. Stále ho však od neho delila vzdialenosť . Počas 833. solu však vozidlo opäť zapadlo do duny, napriek tomu, že ju riadiace stredisko zhodnotilo ako bezpečné. Podľa fotografií sa však kolesá nezahrabali tak hlboko ako pred rokom. Pokusy o vyslobodenie prebiehali niekoľko dní, a počas 841. solu sa Opportunity z duny dostala. Po vyfotografovaní duny robot opäť pokračoval vo svojej jazde ku kráteru Victoria , ktorý bol už vzdialený menej ako . Po skončení denného presunu často merala opacitu atmosféry. Ako vedľajší cieľ na ceste k veľkému kráteru Victoria bol vybraný oveľa menší kráter Beagle , vzdialený asi 500 metrov od Victorie. Opportunity vyfotografovala panorámu menšieho krátera, snímkovala vybrané ciele, ale pokračovala tiež v meraniach opacity atmosféry. Počas 907. solu rover kráter opustil a pokračoval v jazde k Victorii . Victoria Opportunity dorazila k okraju krátera Victoria 26. septembra 2006 (sol 952). Najprv uskutočnila výskum na diaľku a s panoramatickými snímkami, potom sa presunula k útesom pomenovaným Cape Verde . Victoria bol najväčší a najhlbší kráter, ktorý táto sonda na Marse skúmala. Jeho hĺbka dosahuje až 70 metrov pod úroveň terénu. Prvým cieľom podrobnejšieho výskumu rovera sa stal útvar Cape Verde na okraji krátera. Prácu rušila konjunkcia Marsu so Slnkom, kvôli ktorej boli aktivity robota opäť obmedzené na minimum a celý mesiac sa nekonal nijaký pohyb vozidla. Ďalšie správy o činnosti Opportunity boli zverejnené až 13. novembra 2006 Opportunity sa venovala Cape Verde aj počas konjunkcie a robila jeho snímky. Po skončení práce na Cape Verde sa robot vydal k ďalšiemu útvaru, Cape St. Mary . Z Cape St. Mary fotografovala vrstvy hornín severnej časti Cape Verde . Potom sa vydala na objazd krátera, pričom hľadala bezpečné miesto, ktorým by mohla zostúpiť do jeho vnútra. Pomenovanie mysov (angl. cape ) a zálivov kráteru Victoria vychádza z geografických názvov spojených s objaviteľskou plavbou Fernanda Magalhaesa, ktorého flotila s loďou Victoria po prvýkrát oboplávala svet. Riadiace stredisko zapojilo Opportunity aj do pokusov získať opäť kontakt s nedávno stratenou sondou Mars Global Surveyor. Ani Opportunity však nezachytila jej signál. Začiatkom roka 2007 Opportunity zaznamenala poruchu vŕtačky RAT. Jej následná skúška ukázala, že pravdepodobne zlyhal prívodník senzoru, ktorý hlási okamih dotyku nástroja s povrchom horniny. Robot pokračoval v objazde, pričom študoval rôzne ciele v okolí kráteru, ako aj stav atmosféry. Pri ďalšom pohybe pozdĺž okraja krátera naučil riadiaci tím sondu orientovať sa v teréne podľa stôp kolies, ktoré zanechávala v piesku. Okolitý piesočný terén bol totiž relatívne plochý a bez výrazných orientačných bodov. 6. februára prekonala celková dĺžka dráhy prejdenej roverom hranicu , životnosť jej konštrukcie bola pritom projektovaná len na . V druhej polovici februára sa sonda venovala útvaru pomenovanému po známom pozemskom Myse dobrej nádeje – Cape of Good Hope . V postupnom objazde krátera pokračovala až do apríla 2007. Pri útese Tierra del Fuego , ktorý bol cca 100° od Duck Bay sa otočila a vracala naspäť k Duck Bay , pričom pátrala po mieste vhodnom pre vstup dovnútra. V máji 2007 vietor opäť očistil solárne panely roveru, následkom čoho vzrástla produkcia elektrickej energie na hodnoty, ktoré dosahovala krátko po pristátí. Do vnútra krátera Victoria vstúpila Opportunity v septembri 2007. Zostup sa plánoval už na júl 2007, ale oddialili ho intenzívne prachové búrky. Zvírený prach zatienil Slnko natoľko, že produkcia elektrickej energie klesla na svoje rekordné minimum od začiatku celej misie. Robot bol nútený enegiou veľmi šetriť a nevykonával takmer nijaké vedecké činnosti okrem pozorovania oblohy. Prachová búrka dosiahla celoplanetárny charakter. Po prvýkrát hrozilo úplné ukončenie činnosti vozidla. Prvou úlohou sondy po vstupe do krátera bolo opatrne preskúmať terén bezprostredne za jeho okrajom. Po prvom prekročení okraja zacúvala späť na rovinu. Krátko po jej „definitívnom“ vstupe dovnútra sa vyskytli problémy s retranslačnou družicou Mars Odyssey. Keď bola komunikácia s retranslačnou družicou opäť možná, Opportunity pokračovala v zostupe. Podobne ako pri výskume krátera Endurance , aj vo vnútri Victorie upadala v noci do rôzne dlhého „hlbokého spánku“, aby šetrila energiou. Sklon svahu dosahoval miestami až 25°, čo bolo na hranici prípustných náklonov. Rok 2008 Pohyb oblačnosti, ako ju pozorovala Opportunity z krátera Victoria Na prelome februára a marca množstvo vyrobenej elektrickej energie kolísalo, hoci opacita atmosféry a množstvo prachu na solárnych paneloch boli približne konštantné a rover sa ani nepohol. Pre tento jav sa doteraz nenašlo uspokojivé fyzikálne vysvetlenie. Začiatkom marca 2008 vypadol na niekoľko dní vysielač Deep Space Network, ktorým boli robotu odovzdávané inštrukcie zo Zeme. 3. marca sa však vysielanie obnovilo. Ďalšie obmedzenie komunikácie v nasledujúcich dňoch bolo spôsobené príkrym svahom, na ktorom sonda stála a kvôli ktorému mala problémy so sledovaním dráhy prelietajúcej retranslačnej družice. Aj napriek veľmi opatrnej jazde v apríli 2008 Opportunity opäť dočasne uviazla v piesku. K tomu sa pridružilo poškodenie motoru vo vnútri kĺbu robotickej ruky, čo bolo zrejme spôsobené jeho opotrebovaním a veľkými výkyvmi teplôt. Príčina týchto výkyvov spočívala v poruche vyhrievacieho článku. Problémy s rozkladaním robotickej ruky mal rover už dávnejšie. Počas analýzy problému s robotickou rukou stál rover nehybne na jednom mieste, snímkoval okolie, oblohu a najmä pohyb oblačnosti. Napokon sa rover opäť pohol, no poškodenú robotickú ruku už ďalej nemohol niesť v prepravnej polohe. 25. júna sa na Marse začala zima, krátko predtým bola planéta dokonca v aféliu, čo množstvo prichádzajúceho slnečného žiarenia ešte znížilo. Ďalšie obmedzenie spôsobilo to, že Opportunity sa postupne približovala k útesom Cape Verde , ktoré jej postupne zatieňovali oblohu. Akumulátorové batérie preto niekedy musela dobíjať celý sol. Vedecký výskum v kráteri pokračoval s drobnými technickými problémami až do augusta, potom sa pre sondu začal namáhavý výstup z krátera späť na okolitú planinu. Presun sa uskutočňoval v niekoľkých etapách, v prestávkach medzi nimi sonda stála na mieste a snímala oblohu. Miestom výstupu sa stal svah Duck Bay a Opportunity po ňom vyšla z krátera Victoria dňa 28. augusta 2008, počas 1634. solu. Vo vnútri krátera strávila viac než 340 solov. Putovanie ku kráteru Endeavour Po opustení krátera Victoria bol pre Opportunity vybraný ako ďalší cieľ oveľa väčší a vzdialenejší kráter Endeavour . Vzdušnou čiarou je Endeavour od Victorie vzdialený 11 kilometrov a jeho priemer je 22 kilometrov. Mnohí predpokladali, že starnúci robot kráter nedosiahne a jeho činnosť sa skončí na ceste k nemu. Opportunity však bola v pomerne dobrom technickom stave, až na niektoré malé problémy, napríklad čiastočne nepohyblivú robotickú ruku, prach v spektrometri a mierne zaprášené solárne panely. Prvé kilometre trasy zdolal rover bez problémov. Na prelome novembra a decembra 2008 bola činnosť rovera opäť obmedzená kvôli ďalšej konjunkcii Marsu so Slnkom. Krátko po obnovení plnohodnotného obojstranného spojenia sa ukázalo, že robot má problém s flash pamäťou. Po jeho vyriešení sa objavil ďalší problém, tentoraz s brúskou RAT, ktorá zlyhala pri pokuse očistiť povrch jedného zo skúmaných kameňov. Analýza závady ukázala, že za to môže pravdepodobne chybný senzor. Technici sa však nevzdávali nádeje, že vŕtačku bude ešte možné aspoň v obmedzenej miere používať, čo sa aj dokázalo pri jej úspešnom použití 26. marca. Rok 2009 Endeavour na zábere zo sondy Mars Reconnaissance Orbiter z marca 2009 Začiatkom roku 2009 už bolo množstvo snímok odoslaných robotmi Spirit a Opportunity na Zem asi štvrť milióna a množstvo odoslaných údajov prevyšovalo 36 gigabajtov. 31. januára spôsobil zásah kozmickým žiarením poruchu na kamerovom stožiari. 6. marca postihla rover vážna chyba v sekvencii jazdy a namiesto cúvania prešiel o plánovanú vzdialenosť dopredu. Terén bol našťastie bezpečný a roveru sa nič nestalo. V apríli Opportunity opäť zapadla do duny, ale už po dvoch dňoch sa jej z nej podarilo vycúvať. V máji odborníci na Opportunity vyskúšali prehliadku jej podvozku, aby zistili, či sa tento postup dá použiť aj u Spiritu, ktorý mal dlhodobý problém s nemožnosťou pokračovania v jazde. Jazda ku kráteru pokračovala bez väčších komplikácií, problémom bol len neustály zvýšený odber elektrickej energie na jednom z kolies. Kvôli nemu si sonda občas musela spraviť \"oddychové pauzy\". V júli 2009 Oppportunity východne od seba zaregistrovala netypický, skoro 1 meter dlhý kameň, ktorý, ako sa napokon ukázalo, bol ďalším meteoritom. Sonda otvorila kryt zrkadla svojho infračerveného spektrometra. Technici dúfali, že priaznivý závan vetra by z neho mohol očistiť prach tak, ako už niekoľkokrát zo solárnych panelov. Výskumu meteoritu sa sonda venovala až do konca augusta 2009. V septembri 2009 sa komunikačná sonda MRO dostala do problémov a pre činnosť Opportunity tak nezostávala plná prenosová kapacita. Zároveň bolo istú dobu uzavreté riadiace stredisko kvôli rozsiahlym lesným požiarom v Kalifornii. Keď Opportunity nedostala očakávané príkazy, prešla na náhradný program. Po normálnom obnovení komunikácie sonda čoskoro dokončila výskum meteoritu Block Island a 12. septembra začala pokračovanie svojej cesty k Endeavouru. Za jeden sol prešla pár desiatok metrov. V októbri sa venovala prieskumu ďalšieho, asi polmetrového meteoritu. V tomto mesiaci objavila meteority až dva. Pravé predné koleso začínalo spôsobovať problémy. Opätovné problémy s retranslačnou družicou, tentoraz s Mars Oddysey, spôsobili v novembri čiastočné obmedzenie komunikácie. Ku koncu roka sa sonda venovala zaujímavému balvanu vyvrhnutého zrejme z hĺbok Marsu (aj keď prvotné teórie hovorili o ďalšom meteorite). Opportunity opustila tento kameň a vydala sa opäť na cestu ku kráteru Endeavour až v prvej polovici januára. Vietor trochu očistil solárne panely sondy, k očisteniu spektrometra však stále nedošlo. Rok 2010 Na prelome januára a februára sa sonda pristavila pri impaktnom kráteri, zatiaľ najmladšom, aký bol kedy na Marse skúmaný. Jeho vek sa odhaduje len na približne 1 000 rokov. Situácia so zaprášeným zrkadlom spektrometra sa nezlepšovala. Zato koliesko, ktoré spôsobovalo v jeseni 2009 problémy, malo odber prúdu v prípustných limitoch. Pri mladom kráteri sa sonda zdržala až do 3. marca, potom opäť vyrazila ku svojmu konečnému cieľu, kráteru Endeavour . 22. marca 2010 sa jej dvojča Spirit definitívne odmlčalo. Opportunity však fungovala a pracovala ďalej. S blížiacou sa ďalšou zimou musela sonda občas odpočívať, aby dobila svoje batérie. Putovanie ďalej komplikoval občasný zvýšený odber prúdu problematického pravého kolesa, ktorý sa rozšíril z pravého predného už aj na pravé stredné koleso. Zároveň sa kolesá v ťažkom teréne občas poklzávali. Sonda sa striedavo presúvala a \"oddychovala\" až do mája, kedy na Marse vyvrcholila zima. Závany vetra v máji a v júni opäť mierne prečistili solárne panely a zlepšili výrobu energie. To spôsobilo aj mierne zrýchlenie jej napredovania. Množstvo slnečného žiarenia, ktoré bolo schopné preniknúť cez vrstvu prachu, sa zvýšilo až na 79,5 %. V strede mesiaca prešla družica Mars Odyssey už zase do bezpečnostného módu, takže jediné údaje, ktoré bolo možné od Opportunity prijať, sa týkali telemetrie. Po prekonaní problému sa sonda vrátila k normálnej činnosti. Na prelome mája a júna sa objavila porucha na stožiari, ktorý nesie a otáča panoramatickú kameru. Kĺb otáčajúci sa vo vodorovnom smere sa odmietal pohnúť. Ako príčinu poruchy bol stanovený infračervený spektrometer Mini-TES, ktorý sa na stožiari tiež nachádza. Odvtedy bol tento spektrometer lepšie sledovaný a stožiar opäť začal plniť svoje funkcie. Zvyšok júna sa niesol v rýchlom napredovaní ku kráteru Endeavour sprevádzanom pravidelným meraním atmosférickej opacity. Začiatkom júla sa sonda zamerala na výskum geologického cieľa Juneau Road Cut . Koncom júla jej odborníci vyhliadli ďalšiu obnaženú horninu na prieskum a tomuto cieľu dali pomenovanie Valparaiso . V priebehu augusta bol takto preskúmaný ďalší kamenný ostrovček. V septembri sonda našla ďalší meteorit, v poradí štvrtý, železoniklový, približne pol metra široký, pomenovaný ako Oileán Ruaidh . 6. septembra 2010 Oppportunity prekonala podľa meraní riadiaceho tímu presne polovicu vzdialenosti, ktorá ju delí od západného okraja kráteru Endeavour . Každý deň prela vzdialenosť rovnajúcu sa približne vzdialenosti futbalového ihriska. V októbri sa na niekoľko dní zastavila kvôli výpadku pozemskej stanice DSN. Začiatkom novembra sa sonda pohybovala v poli malých impaktných kráterov, pričom sa podrobnejšie venovala štúdiu jedného z nich pomenovaného Intrepid . V decembri sa zase trochu odklonila zo svojej cesty ku kráteru Endeavour , aby preskúmala 80-metrový kráter Santa Maria . Začala pracovať na kontaktom geologickom prieskume, ktorý je súčasťou rozsiahlejšej výskumnej kampane. Tá pozostávala zo stereoskopického snímkovania z navzájom vzdialených stanovíšť na obvode kráteru panoramatickou a navigačnou kamerou. Rok 2011 Západný okraj krátera Endeavour Na juhovýchodnom okraji krátera Santa Maria Opportunity v januári prečkala obdobie slnečnej konjunkcie. Aj počas prerušenia spojenia pracovala, venovala sa analýze horniny z miesta nazvaného Luis de Torres Mössbauerovým spektrometrom. Koncom februára sa vyskytli problémy pri pokuse zhotoviť sadu snímok ďalšieho skúmaného objektu, Ruiz Garcia , cez mikroskop. Napokon sa mikroskopické zábery získať podarilo. Vozítko ešte urobilo poslednú sériu snímok kráteru Santa Maria pre zostavenie jeho 3D modelu a v marci nadviazalo na svoju cestu ku kráteru Endeavour . V priebehu presunov sa opäť objavil problém so zvýšeným odberom elektrického prúdu v pohone pravého predného kolesa. Presun v pravidelných etapách pokračoval aj v apríli. Odber prúdu v kritickom kolese sa stabilizoval, no zaprášenie solárnych panelov sa pomaly zvyšovalo. Začiatkom mája dosiahla sonda ďalšie pole malých impaktných kráterov. U jedného z nich s menom Freedom 7 urobila blízke zábery vnútrajšku. Pár dní po jeho prekonaní odborníci vytýčili roveru ďalší zaujímavý cieľ – kráter pomenovaný Skylab . Po jeho fotodokumentácii sonda pokračovala v jazde k svojmu hlavnému cieľu. Ďalší výskum, ktorý prerušil jazdu, sa týkal prieskumu obnaženého skalného podložia. Pri postupe k Endeavouru rover používal aj cúvanie, ktorým sa mu v jednom sole podarilo prekonať vyše . Jazdil buď naslepo, alebo používal svoju autonómnu navigáciu. Podľa údajov zo 16. júna prenikalo prachovou vrstvou na povrch solárnych panelov vozidla 65 % všetkého dopadajúceho slnečného svetla. Opportunity rýchlo skracovala vzdialenosť, ktorú ju delila od Endeavouru . Presuny prerušila len koncom júla, aby analyzovala ďalšie obnažené kamenné podložie. Endeavour Napriek skepse odborníkov Opportunity napokon kráter Endeavour dosiahla. Do oblasti pomenovanej Cape York dorazila 9. augusta 2011. Jej cesta cez planinu Meridiani trvala 1 000 solov. Najprv začala s prieskumom maličkého kráteru Odyssey , ktorý je na okraji obrieho valu okolo kráteru Endeavour . Pokračovala kontaktným prieskumom skalísk na obvode hlavného krátera a postupne sa pohybovala severným smerom. Na severnom konci vyvýšeniny Cape York Opportunity strávila zimu. Počas postupného presunu na \"zimovisko\" skúmala zaujímavé geologické objekty. Po prekročení hranice 3 000 solov na Marse bola Opportunity v relatívne dobrom stave a pokračovala v práci. Prijímala povely a plnila ich. Striedavo používala svoje spektrometre, brúsku RAT, odosielala na Zem fotky a dáta. Prirodzene, objavili sa aj menšie problémy. Napríklad pri brúsení miesta Azilda 2 sa nepodarilo spraviť dosť veľkú ryhu, len hlboký zárez, s ktorým sa napokon vedci uspokojili. Počas solov 3118 až 3124 bola zase komunikácia v pásme UHF obmedzená pre problémy retranslačnej družice Mars Odyssey. O týždeň neskôr sa zdalo, že k vozidlu mieri prachová búrka. Nakoniec sa však stočila viac na juh a minula ho. Napriek tomu Opportunity zaznamenala zvýšenie opacity atmosféry. V októbri 2012 skúmala novú oblasť, ktorá sa na počesť jedného, nedávno zosnulého z konštruktérov roverov pomenovala Matijevic Hill . Po prieskumnej okružnej jazde trvajúcej do novembra 2012 sa zamerala na prvý cieľ, Sandcherry . Najprv sa preskúmal prístrojom Microscope Imager a potom aj röntgenovým spektrometrom APXS. Po presune k novému cieľu, obnaženému genetickému podložiu Copper Cliff , sa však vyskytol problém. Ramenný kĺb, ktorý pohybuje robotickou rukou vozítka v zvislom smere, sa zasekol. Podobný problém nastal už niekoľkokrát. Všetky práce sa zastavili a počas nasledujúcich dní prebiehali rôzne diagnostické testy. Tie však nepotvrdili žiadne poškodenie a výskum mohol pokračovať. Vianoce (sol 3171) a koniec roka prečkala Opportunity v lokalite Copper Cliff na vyvýšenom okraji kráteru Endavour. Sviatočným dňom kvôli oddychu riadiaceho tímu zodpovedal aj menej náročný program. Počas 3195 vánok sfúkol vrstvu prachu zo solárnych panelov a tie potom mohli dodať viac energie pre prístroje. Rok 2013 V novom roku, po skončení prác na Copper Cliff , sa Opportunity presunula k cieľu Whitewater Lake . O mesiac neskôr skomplikoval výskum teplý reset palubného počítača. Udalosť bola vyvolaná letovým softwarom, ktorý sa snažil zapísať nové údaje do pamäte flash. Porucha sa podobá na tie, ktoré pred rokmi postihli Spirit. Tento typ porúch môže spôsobiť stratu niektorých údajov pripravených na odvysielanie na Zem. Následkom resetu robot zastavil všetky prebiehajúce operácie a ostal stáť na mieste v automatickom móde. Už na druhý deň sa technikom podarilo situáciu vyriešiť a Opportunity pokračovala v práci. Flash pamäť sa však po incidente sledovala a pri známkach ďalšej poruchy by letoví kontrolóri okamžite zakročili. V tom istom čase malo problémy s flash pamäťou aj Curiosity, novšie vozidlo vysadené na povrch Marsu. Obidve poruchy sa totiž udiali v rovnaký deň, 28. februára. Vyskytli sa špekulácie, Mars v ten deň vážne zasiahol výron vysokoenergetických častíc zo Slnka. Začiatkom apríla 2013 Opportunity zaujala pozíciu v oblasti Cape York , v ktorej potom zotrvala ďalšie tri týždne. Znova totiž nastala totiž slnečná konjunkcia. Po skončení konjunkcie sa Opportunity začala pohybovať z oblasti Cape York smerom k 2 km vzdialenej vyvýšeníne Solander Point , na ktorom by sa mohli nachádzať zaujímavé objekty. Putovala rýchlosťou približne 40 – 50 m za deň. Potom sa opäť objavili problémy s flash pamäťou a vozidlo sa znova preplo do bezpečnostného módu. Situácia sa vyriešila veľmi rýchlo. V ďalšom období Opportunity naďalej pokračovala smerom k oblasti Solander Point . Po čase vypovedal službu prístroj potenciometer, ktorý mal okrem iného sledovať, či sa počas jazdy nehýbe robotická ruka sondy. Senzor vykazoval isté anomálie a údaje z neho sa preto prestali používať. K Solander Point sa rover dostal v Sole číslo 3385. Začal s výskumom objektov Black Shoulder a Tick Bush a fotografoval prechod mesiacov Marsu. Počas ďalších Solov vozítko pokračovalo vo výskume Solander Point . Záhadný kamienok nazvaný Pinnacle Island V ďalších dňoch príkon solárnych panelov klesal. Riadiaci tím začal hľadať vhodné stanovisko na prezimovanie, svah s ideálnym sklonom. V tej dobe sa tiež podozrivo zvýšil odber energie z pravého predného kolesa a hrozilo, že sa zasekne podobne, ako sa to stalo Spiritu. Opportunity preto zostala stáť a postupne vykonávala rôzne testy. Neskôr bola práca roveru prerušená kvôli poruche retranslačnej družice Mars Odyssey. Počas Solu 3510 sa však všetko vrátilo do normálu. V nasledujúcom období vietor vyčistil solárne panely roveru, čo bolo pred blížiacou sa zimou na planéte veľmi výhodné. Svahy Solander Point sú navyše obrátené k severu, takže predstavovali vhodné miesto na prezimovanie rovera. Rok 2014 V prvej polovici januára bol na snímkach prijatých z roveru objavený kameň, ktorý na danom mieste predtým nebol. Dostal pomenovanie Pinnacle Island a vyvolal množstvo špekulácií. Pravdepodobne bol odhodený kolesom vozidla pri jednom z jeho posledných presunov. 24. januára 2014 na stalo desiate výročie pobytu Opportunity na Marse. Pri tejto príležitosti urobila propagačné snímky stôp kolies v prachu planéty a zábery tvoriace autoportrét vozidla. Počas nasledujúcich Solov vietor sfúkol z vozítka prach tak dôkladne, že panely vyprodukovali denne až 500 Wh energie. V auguste 2014 sonda urobila rekord vo vzdialenosti prekonanej na povrchu iného kozmického telesa, ktorý dovtedy držal sovietsky Lunochod 2. Na sklonku roka 2014 sa k Marsu mala priblížiť kométa C/2013 A1 nazývanú Siding Spring. Panovali obavy, či mikrometeority z kométy nepoškodia krehké solárne panely vozítka. Počas priblíženia mala Opportunity snímkovať atmosféru a hľadať stopy po meteoroch, ktoré vzniknú vniknutím čiastočiek kométy do atmosféry Marsu. K ohrozeniu vozidla nedošlo, len sa opakovali klasické problémy s flash pamäťou. Počas 3817. solu sa podarilo úspešne fotografovať kométu. Po snímkovaní oblohy sa Opportunity vrátila ku geologickému výskumu. Rok 2015 Začiatkom roku 2015, po 11 rokoch práce na Marse, hrozilo Opportunity zrušenie v dôsledku neschváleného ďalšieho financovania tohto projektu. V marci 2015 mala Opportunity na Marse najazdených už 42 195 metrov, čo je oficiálna hranica maratónu. Vďaka tomu dostala lokalita, v ktorej sa vtedy pohybovala, pomenovanie Marathon Valley . Hrozba sa však nenaplnila a misia sa predĺžila. V nasledujúcich dňoch sa zhoršovali problémy s pamäťou. Aj po opätovnom preformátovaní sa problémy po niekoľkých dňoch vrátili. Sonda sa v tom čase pomaly presúvala po okrajovom vale krátera Endeavour . Tam skúmala nie celkom typický kráter pomenovaný Spirit of St. Louis , ktorý je, podobne ako Marathon Valley , tiež malým útvarom v okrajovom vale Endeavouru . Analyzovala geologické podložie krátera a súčasne prebiehali prípravy na ďalšiu slnečnú konjunkciu. Opäť sa objavil problém s flash pamäťou a tak sa riadenie letu rozhodlo vyradiť ju z funkcie a používať iba časť RAM pamäte. V júni 2015 prebiehala konjunkcia Marsu so Slnkom. Rover stál na stanovisku pri vstupe do Marathon Valley . Nakoľko konjunkcie neovplyvňujú diania na Marse, iba komunikáciu so Zemou, počas konjunkcie a nemožnosti spojenia Opportunity pokračovala v práci na základe vopred odvysielaných príkazov. Koncom júna konjunkcia skončila a vozidlo sa opäť pohlo. Na programe bolo najmä intenzívne snímkovanie okolia. V júli vstúpila do údolia Marathon Valley . Tam začala pátrať po mineráloch ílovitého charakteru. Zároveň prebiehali testy s pamäťou flash, ktorých výsledkom bolo naďalej flash pamäť nevyužívať a zostať pri pamäti RAM. Nevýhoda takéhoto postupu však je, že rover v konečnom dôsledku spotrebúva viac elektrickej energie, čo bol s ďalšou blížiacou sa zimou na Marse problém. Z dôvodu šetrenia energiou boli preto v dvoch augustových dňoch vedecký program aj spojenie so Zemou obmedzené. Inak Opportunity pokračovala v hľadaní a výskume fylosilikátov, minerálov ílovitého charakteru. V jeseni 2015 nastali problémy so spojením medzi Opportunity a retranslačnou družicou, pretože družica sa pohybovala príliš blízko obzoru stanoviska, na ktorom bolo vozidlo. Klesajúce množstvo slnečnej energie zároveň aktivitu rovera zreteľne znižovalo. Vozidlo zaparkovalo na svahu naklonenom k slnku a vykonávalo iba malé pohyby. Rok 2016 3. januára 2016 nastal na južnej pologuli Marsu zimný slnovrat, čiže množstvo slnečnej energie začalo znova stúpať. Činnosť počas tejto zimy nebola až taká obmedzená ako obvykle, pretože jej solárne panely vyčistili veterné víry. Aj cez obdobie slnovratu pohybovala robotickou rukou, zhromažďovala mikroskopické snímky kameňov, čistila ich, vŕtala do nich a analyzovala ich spektrometrom. Po opätovnom zvýšení energie zo Slnka robot už začiatkom februára pokračoval v pohybe a v činnosti v Marathon Valley . Študoval horniny tvoriaceho jeho podklad a potom fotografoval severný okraj údolia panoramatickou kamerou. Zložená snímka pri príležitosti 5000.-teho solu na Marse. Urobil ju mikroskopický zobrazovač (Microscopic Imager) na konci robotickej ruky stroja. V polovici roku 2016 došlo v poradí už k desiatemu predĺženiu misie Opportunity. Rover sa následne zameral na výskum zosuvového koryta na západnom leme krátera Endeavour . Hľadal odpoveď na otázku, či toto koryto vymlel štrk, alebo, respektíve akou veľkou prímesou bola v tomto materiáli voda. Koncom júla 2016 opustil Marathon Valley . Zároveň sa pristúpilo k zmene názvoslovia skúmaných miest. Kým predošlé názvy súviseli s americkými prieskumníkmi Lewisom a Clarkom, na počesť 40. výročia pristátia sond Viking na Marse, prvých úspešných marťanských povrchových sond, sa názvy začali udeľovať v súvislosti s týmito sondami. Rover vzhľadom na svoj vek zostával vo veľmi dobrej kondícii. Rok 2017 Rover sa pohyboval na okraji krátera Endeavour . Od mája 2017 sa Opportunity pohybovala v oblasti Perseverance Valley . V polovici roka nastala opäť konjkunkcia Marsu so Slnkom. V druhej polovici roka začala marťanská zima, ktorá na prelome rokov 2017/2018 vrcholila zhruba v tom istom čase ako pozemská zima na severnej pologuli. Rok 2018 15. februára 2018 Opportunity zavŕšila na Marse už 5000.-ty deň. Pri tejto príležitosti jej technici nariadili vytvoriť mozaiku autoportrétov, jediných v jej histórii. Použila na to mikroskopickú kameru na robotickom ramene, ktorá je však čiernobiela a neschopná zaostriť na väčšie vzdialenosti. Táto mozaika, prvá za 14 rokov strávených roverom na Marse, je však unikátna. Robot pokračoval vo výskume krátera Endeavour v oblasti nazvanej Perseverance Valley . Postupný pokles viditeľnosti spôsobený zvyšovaním prachu v atmosfére počas globálnej prachovej búrky, ako ho zaznamenávala Opportunity V júni 2018 vozidlo prestalo komunikovať a pravdepodobne upadlo do hibernácie. Príčinou bola mimoriadne veľká prachová búrka, ktorú zaznamenala z orbity sonda MRO už 30. mája 2018. Už dva dni po jej objave bolo isté, že zasiahne aj Opportunity. Tá jej príchod sledovala svojimi kamerami, ktoré zachytili postupné klesanie priehľadnosti oblohy. V súlade s menším množstvom svetla, ktoré dopadalo na jej solárne panely, technici obmedzovali činnosť rovera. 10. júna robot odvysielal údaje, podľa ktorých nadobudla atmosféra dosiaľ najhoršiu priehľadnosť, akú na Marse zažil. Technici preto rozhodli o vypnutí všetkých systémov okrem časovača, ktorý má pravidelne prebúdzať počítač a kontrolovať stav energie. Odvtedy pozemské tímy pravidelne kontrolovali stanicu DSN, či sa rover neozve. Búrka bola intenzívnejšia a dlhšia než všetky predošlé, ktoré rover na Marse prekonal. Keď v auguste 2018 skončila, rover sa so Zemou nespojil. Búrka zrejme prachom prekryla solárne panely do takej miery, že vozidlo nebolo schopné sa prebrať z hibernácie. Koniec misie NASA v priebehu polroka po skončení búrky poslala vyše tisíc príkazov na oživenie robota, všetky však bez odozvy. 12. februára 2019 vyslala 70 m anténou v Goldstone na Mars poslednú dávku príkazov na oživenie. 13. februára NASA oznámila, že sa rover za posledný pol rok neozval a s nástupom marťanskej zimy, kedy teploty klesnú pod -100 stupňov, je nepravdepodobné, že Opportunity bez energie do ohrievačov prežije. V tento deň bola misia oficiálne ukončená. Po skončení misie sa v priestoroch JPL usporiadala tlačová konferencia."}
{"id": "44411", "title": "Opportunity", "context": "Výsledky Súbor:PIA07269-Mars Rover Opportunity-Iron Meteorite.jpg|left|thumb|Železo-niklový meteorit, ktorý vozidlo objavilo Po prvom roku činnosti na Marse zhodnotilo 122 vedcov výsledky výskumu robotov Spirit a Opportunity. Najväčším úspechom Opportunity bol objav minerálu jarositu, ktorý sa stal v tých časoch najpresvedčivejším dôkazom existencie vody na Marse v minulosti. Horniny v okolí miesta jej pristátia ako aj v kráteri Endurance obsahovali vysoký podiel bromidov a chloridov, čo tiež svedčí o prítomnosti vody v minulosti v týchto oblastiach. Zistený pomer je výsledkom chemických procesov, ktoré môžu prebiehať len za prítomnosti vody. Miesto pristátia Opportunity bolo neskôr interpretované ako pobrežie bývalého slaného mora. Za ďalší jasný dôkaz vlhkej minulosti Marsu sa považujú „čučoriedky“ a vodou uložené vrstvy usadenín v horninách. Zo skúmania hornín vyplynulo, že boli opakovane zaplavované vodou a vysychali. Opportunity tiež v kráteri Endurance objavila železo-niklový meteorit, prvý meteorit nájdený na inej planéte. Okrem vodných usadenín rover skúmal aj najstaršie horniny mimo Zeme. Tie sa nachádzali na dne krátera Endeavour . V tomto kráteri objavila tiež presvedčivé dôkazy o minulom pôsobení vody. Podľa hlavného vedca misie Raya Arvidsona na rozdiel od predošlých dôkazov o pôsobení vody, ktoré poukazovali na to, že prostredie na Marse bolo kyslé a zoxidované, vzorky týchto najstarších hornín poukazujú na to, že v dávnej minulosti Marsu tu bolo vhodnejšie prostredie pre prípadný mikrobiálny život. Dôkazom o prítomnosti vody je aj ílovitý minerál bohatý na železo zvaný smektit. Michael Meyer, vedec z NASA vyhlásil, že nachádzame čím ďalej tým viac miest svedčiacich o tom, že Mars bol v minulosti teplejšia a vlhšia planéta. To vedcov nabáda pokračovať v hľadaní dôkazov o živote na tejto planéte v minulosti. Veľký vedecký prínos mali aj pozorovania prechodu marťanských mesiacov popred slnečný disk. Pomohli totiž spresniť elementy dráh týchto telies. Pozorovania ukázali, že predchádzajúce efemeridy boli chybné až o pre polohu Deimosa a o pre Fobos. Zistilo sa tiež, že uhlový pohyb Fobosa sa ročne zrýchli o 4,7″. Vozidlo uskutočňovalo tiež skúšky komunikácie s družicami na obežnej dráhe Marsu ako prípravu na pristátie ďalšej sondy na jeho povrch – Phoenix a prípravné experimenty pre ďalšiu plánovanú misiu – Mars Science Laboratory. Misia dvojice roverov mala hlavne v prvých mesiacoch po pristátí veľkú verejnú publicitu. Na jar 2004 prekonala návštevnosť internetových stránok s fotografiami vyhotovenými vozidlami aj obvyklý záujem o pornografiu. Dialo sa tak aj vďaka aktívnej práci NASA, ktorá pravidelne pripomínala úspechy svojich vozidiel. Do skončenia svojej aktívnej činnosti v roku 2018 poslala Opportunity 217 594 surových snímok. 15 z nich boli farebné, 360° panorámy. Očistila povrch 52 kameňov a 72 ďalších zaujímavých miest, ktoré následne preskúmala spektrometrom a mikroskopickou kamerou."}
{"id": "238579", "title": "CONTOUR", "context": "Priebeh letu CONTOUR odštartovala 3. júla 2002 v čase 8:47:41 SELČ na vrchole nosnej rakety Delta 2. Štart sa uskutočnil na štartovacom komplexe 17 Kennedyho vesmírneho strediska. Po viac ako hodine letu ukončil svoju činnosť tretí stupeň rakety a o tri minúty neskôr sa od sondy oddelil. Sonda sa nachádzala na dočasnej excentrickej obežnej dráhe okolo Zeme s veľmi nízkym perigeom (okolo ), pričom jej apogeum presahovalo výškovú hranicu . Na tejto dráhe sonda vyčkávala do 15. augusta, kedy mala byť navedená na medziplanetárnu dráhu. Ešte v deň štartu nadviazali so sondou spojenie sledovacie stanice a riadiace stredisko potvrdilo, že sonda pracuje. 15. augusta v čase 08:49 UT sa uskutočnilo predpokladané zapálenie motoru Star 30, vďaka ktorému mala sonda opustiť obežnú dráhu Zeme. Manéver mal zvýšiť rýchlosť sondy o /s a po ňom by sa mala ocitnúť na dráhe vo vzdialenosti 0,8 – 1,35 AU od Slnka. V čase, kedy sa očakávalo obnovenie spojenia so sondou, však nebol zachytený žiadny signál. Pokračujúce pátranie po signáloch nebolo úspešné. Nasledujúceho dňa však kamera ďalekohľadu na Kitt Peach systému Spacewatch zachytila dva objekty pohybujúce sa približne po predpokladanej dráhe sondy. 21. augusta bol objavený tretí takýto objekt. To naznačovalo, že sa sonda počas manévru rozpadla na viac častí. Napriek tomu pokusy o nadviazanie spojenia pokračovali – 22. augusta 2002 sa na sondu vyslali povely pokúšajúce sa prekonfigurovať jej systémy, aby zahájila aktívne vysielanie. Sonda sa však neozvala. bočný nákres sondy CONTOUR s motorom umiestneným v strede 26. augusta generálny riaditeľ NASA Sean O´Keefe vymenoval komisiu, ktorá mala zistiť príčinu neúspechu sondy. Komisiu viedol hlavný inžinier NASA T. M. Bradley Jr. Pokusy o nadviazanie spojenia s ňou boli ukončené až 20. decembra 2002. Podľa výsledkov sledovaní sondy počas manévru stanicami USAF bola práca motoru Star 30 zrejme normálna takmer do ukončenia manévru. Potom sonda náhle zjasnela v infračervenej oblasti spektra a zrejme sa rozpadla na kusy, ktoré naďalej pokračovali po predpokladanej odletovej dráhe. To potvrdili aj optické pozorovania troch úlomkov. Príčinou havárie sa ukázala byť pravdepodobne konštrukčná chyba: umiestnenie raketového motoru príliš hlboko do telesa sondy. Spaliny motoru totiž zahrievali sondu natoľko, až ju zrejme roztavili."}
{"id": "482772", "title": "Mars 1", "context": "Priebeh letu Vzlet z kozmodrómu Bajkonur s nosnou raketou Molnija prebehol 1. novembra 1962 o 16:14:16 UT. Po štarte z parkovacej dráhy sa sonda oddelila od 4. stupňa rakety a vyklopili sa slnečné batérie. Podľa telemetrických signálov inžinieri odhalili slabé tesnenie v plynovom ventile dusíka reaktívneho orientačného systému. Preto sondu ešte pred vyčerpaním dusíka uviedli do rotácie s osou orientovanou na Slnko tak, aby boli slnečné batérie osvetlené. Tým sa síce zabezpečilo zásobovanie sondy elektrickou energiou, ale sonda nemohla zamerať smerovanú anténu na Zem a korekčný motor bol tiež nepoužiteľný. Od dňa vzletu až do 21. marca 1963 sa so sondou udržiavalo spojenie v dvojdňových intervaloch, neskôr v päťdňových. Celkovo bolo naviazaných 61 rádiových spojení. Plánovaná korekcia dráhy sa kvôli poruchám na sonde neuskutočnila. V priebehu letu vo výške 6 000 až 40 000 km prístroje každé dve minúty registrovali nárazy mikrometeoritov pochádzajúcich z meteorického roja Severné Tauridy. Podobná hustota častíc bola neskôr zistená vo vzdialenosti 20 až 40 Gm. Meranie kozmického žiarenia ukázalo dvojnásobnú intenzitu oproti meraniam zo sond Luna z roku 1959. Sonda v prvej fáze letu merala tiež radiačné pásy Zeme. 21. marca bola so sondou vzdialenou od Zeme 106,76 Gm nadviazaná posledná rádiová komunikácia. Ďalšie spojenia sa už nepodarilo uskutočniť v dôsledku poruchy orientačného systému. Sonda minula Mars 19. 6. 1963 vo vzdialenosti asi 193 000 km, pričom plánovaná preletová vzdialenosť od Marsu bola 11 000 km. Neaktívne teleso sondy Mars 1 zostáva na obežnej dráhe okolo Slnka s periódou obehu 519 dní."}
{"id": "292545", "title": "Juno (sonda)", "context": "Prípravy na štart Základné skúšky sondy prebehli už vo výrobnom závode. Po nich, v apríli 2011, bola sonda prevezená na Floridu, kde pokračovali prípravné práce a testy. Týždeň pred plánovaným štartom sa sonda presunula do haly VAB (Vehicle Assembly Building), kde bola vo vnútri ochranného štítu pripevnená na vrchol svojho nosiča, rakety Atlas. Pred presunom zostavy na štartovaciu rampu 41 panovali obavy z hurikánu Emily. Napriek tomu sa však 4. augusta začal prevoz zostavy na rampu vzdialenú od VAB 550 metrov. 5. augusta v čase 08:34 UT, sedem hodín pred plánovaným štartom, sa rozbehlo odpočítavanie. V čase 12:48 UT došlo k evakuácii a uzavretiu nebezpečnej zóny okolo štartovacieho komplexu. V čase 13:36 UT sa začalo tankovať palivo do druhého a následnej aj do prvého stupňa rakety. Počas druhého plánovaného prerušenia odpočítavania došlo ku kolísaniu tlaku hélia v raketovom stupni Centaur. Odpočítavanie sa však napokon v čase 16:21 UT opäť rozbehlo. Štartovacie okno v daný deň trvalo viac než hodinu, raketa so sondou napokon vzlietla 18 minút pred jeho koncom."}
{"id": "43250", "title": "Voyager 2", "context": "Náklady Pôvodne sa predpokladalo, že náklady na obe misie sa budú pohybovať okolo 250 miliónov dolárov a že misia skončí preletom sond okolo Saturnu. Vzhľadom na dobrý stav sondy a možnosť pokračovať v ďalšom prieskume došlo k predĺženiu misie a súčasne aj k zvýšeniu nákladov. Náklady sa vyšplhali pri úspešnom preletu okolo Neptúnu už na 857 miliónov dolárov zahrňujúc náklady na prípravu, konštrukciu, vyslanie a riadenie oboch sond. Dodatočne bolo uvolnených 30 miliónov dolárov na prevádzku oboch sond v rámci Voyager Interstellar Mission na dobu dvoch rokov."}
{"id": "544151", "title": "InSight", "context": "Štart a trajektória Sonda bola vypustená 5. mája 2018 o 11:05 UTC na rakete Atlas V 401 (AV-078) z Vandenberg Air Base Base Spread Complex 3-East. Bola to prvá americká medziplanetárna misia, ktorá štartovala z Kalifornie. Cesta na Mars trvala 6,5 mesiaca."}
{"id": "599943", "title": "Opportunity", "context": "\nŠtart Opportunity, ktorý sa mal podľa pôvodného plánu uskutočniť 25. júna 2003, bol niekoľkokrát odložený. Uskutočniť sa ho podarilo až 8. júla 2003 v čase 03:18:15,170 UT. Sondu, skladajúcu sa z preletového modulu, pristávacieho modulu (anglicky lander) a vlastného vozidla, vyniesla do vesmíru nosná raketa Delta 7925. Zhruba 1 hodinu a 23 minút po štarte (v čase 04:41 UT) sa sonda oddelila od tretieho, posledného stupňa rakety a pokračovala v samostatnom lete. Pri štarte bola sústava sondy a urýchľovacieho stupňa zámerne navedená na takú dráhu, aby minula Mars vo vzdialenosti asi 340000 km. Toto opatrenie bolo urobené preto, aby oddelený tretí stupeň nedopadol na planétu. Kvôli získaniu správneho kurzu urobila sonda samotná niekoľko dráhových korekcií, prvú hneď na druhý deň po štarte."}
{"id": "52342", "title": "Mariner 2", "context": "Konštrukcia sondy Sondu postavila NASA Jet Propulsion Laboratory (JPL), Pasadena, CA (USA) pre NASA Headquarters, Office of Space Science and Applications (OSSA), Washington (USA). Je to trojosovo stabilizovaná planetárna sonda určená na prieskum Venuše. Jej základ tvorí teleso v tvare šesťbokého hranola s priemerom a výškou , ktoré obsahuje 6 paliet z horčíka. Na nich sú okrem iného umiestnené elektronické zariadenia pre vedecké experimenty, telekomunikačné a navigačné prístroje, riadenie napájania, akumulátory vrátane dobíjacieho zariadenia, riadiaci systém raketových motorov a nádrže s tlakovým plynom. Zhora je k základni pripevnený priehradový stožiar v tvare štíhleho ihlanu, na ktorom sú pripevnené vedecké prístroje. Výška sondy vrátane stožiaru je . Na protiľahlých stranách základného šesťstenu sú umiestnené dva panely slnečných batérií. K základnému telesu je taktiež pripojená veľká smerová anténa presahujúca pod vlastnú sondu. Rozpätie slnečných batérii činí . Jeden panel slnečných batérii má rozmer 1,83x, druhý 1,52x, pričom je predĺžený o nadstavcom z dacronu, tak aby bol vyrovnaný tlak slnečného žiarenia na obe polovice sondy. Získaná elektrická energia napája zariadenia sondy buď priamo alebo dobíja AgZn akumulátorové batérie s kapacitou 1000 Wh. Batérie boli používané v dobe pred roztvorením slnečných panelov, v období, kedy neboli slnečné panely osvetlené, a v období špičkového odberu prúdu. Telekomunikačné zariadenie tvorí vysielač s výkonom 3W vysielajúci nepretržite telemetrické údaje, veľká smerová parabolická anténa, valcová všesmerová anténa na vrchu prístrojového stožiaru a dve antény na koncoch slnečných panelov. Korekcie dráhy boli vykonávané raketovým motorom s ťahom 225 N. Orientáciu udržiavali s presnosťou ±1° trysky na stlačený dusík. Na navigačné účely sa využívalo Slnko a Zem. Tepelnú reguláciu zaisťovala pasívna tepelná ochrana a pohyblivé žalúzie. Sonda nesie nasledujúce vedecké prístroje: magnetometer uchytený na vrchu stožiaru pod všesmerovou anténou detektor častíc a detektor kozmického žiarenia namontovaný polovičke výšky stožiaru detektor kozmického prachu a spektrometer slnečnej plazmy upevnený na hranách základného telesa mikrovlný rádiometer a infračervený rádiometer, ktoré sú spojené s parabolickou anténou rádiometra priemeru v dolnej časti stožiaru. Všetky prístroje zostávajú v činnosti po celú dobu letu s výnimkou rádiometrov, ktoré sa zapínajú iba počas preletu okolo cieľovej planéty"}
{"id": "596685", "title": "Marsovský rover", "context": "Zdroj energie Prvý rover – Soujourner používal na napájanie solárny panel s rozlohou 0,22 m² a výkonom 16 W (mal tiež rezervnú batériu s kapacitou 12 Ah). Rovery Spirit a Opportunity používali na napájanie tiež solárne panely s rozlohou 1,3 m² s výkonom 16 W a tiež RTG (Rádioizotopový termoelektrický generátor), ktoré udržiavali teplo vo vnútri sondy (kvôli elektronike). Solárne panely majú nevýhodu – po rokoch prevádzky sa na nich vytvorí vrstva marťanského prachu. Našťastie sa však v atmosfére Marsu často objavujú víry (´´prachoví diabli´´), ktoré očistili jej solárne panely. Okrem toho Opportunity musela cez marťanskú zimu obmedziť niektoré činnosti, aby ušetrila elektrickú energiu na kontakt so Zemou, pretože počas zimy klesá intenzita slnečnej energie. Narozdiel od roverov Spirit a Opportunity sofistikovanejší rover Curiosity používa RTG ako svoj hlavný a jediný zdroj energie. RTG Curiosity generuje asi 110 W elektrickej energie pri začiatku životnosti a jeho výkon postupne klesá o 0,22% ročne zatiaľ čo RTG Opportunity generuje asi 300 W elektrickej energie pri začiatku a jeho výkon klesá o 0,8% ročne čo znamená, že že RTG Curiosity bude mať väčší výkon ako RTG Opportunity po približne 11 rokoch prevádzky (Stav misie Opportunity: viac ako 14 rokov, Curiosity: viac ako 11 rokov a je stále v prevádzke). RTG roveru Curiosity (porovnanie s človekom)"}
{"id": "170221", "title": "Phoenix (sonda)", "context": "Introduction Sonda Phoenix Sonda Phoenix bez tepelného štítu Phoenix je robotická sonda, ktorá skúmala povrch planéty Mars od mája do novembra 2008. Vedci riadiaci Phoenix používali nástroje na palube sondy, aby zistili, či sú prírodné podmienky na Marse vhodné pre mikroskopický život. Sonda tiež skúmala históriu vody. Jej údaje potvrdili, že v polárnych oblastiach Marsu sa pod niekoľkocentrimetrovou vrstvou prachu nachádza vodný ľad. Sonda zaznamenala aj sneženie na Marse (hoci vločky nedosahovali povrch). Zariadenie bolo vypustené 4. augusta 2007 pomocou rakety Delta II. Pristátie na Marse prebehlo 25. mája 2008. Phoenix pristál na severnej polárnej čiapočke Marsu v oblasti bohatej na ľad. Disponoval robotickou rukou schopnou odberu vzoriek zmrznutej pôdy, ktorú potom analyzoval. S prichádzajúcou zimou na Marse a so znižujúcou sa výškou slnka klesalo množstvo elektrickej energie, ktoré boli solárne panely schopné vyrobiť, až sa napokon 2. novembra 2008 sonda definitívne odmlčala. Program bol riadený Arizonskou univerzitou pod dohľadom NASA. Išlo o spoločný projekt univerzít z USA, Kanady, Švajčiarska a Nemecka, NASA, Kanadskej kozmickej agentúry a leteckého priemyslu."}
{"id": "554950", "title": "Near-Earth Object Surveillance Mission", "context": "Sonda Sonda bude mať celkovú hmotnosť nie väčšiu ako , čo jej umožní použiť nosič ako Atlas 5 alebo Falcon 9 do libračného bodu L1 Slnko – Zem. Misia by mala dosiahnuť 90 % cieľa do 10 rokov s predpokladanou životnosťou misie 12 rokov."}
{"id": "52575", "title": "Stardust", "context": "Priebeh letu  Štart Delta 7426 so sondou Stardust Sonda vzlietla 7. februára 1999 o 21:04:15 svetového času (UT) z rampy SLC-17A kozmodrómu Cape Canaveral na Floride na nosnej rakete typu Delta 7426 (výr. č. 266) a o 21:31:34 UT bola navedená na únikovú dráhu zo zemského gravitačného poľa. Medziplanetárny prelet Počas medziplanetárneho preletu, ktorý trval celkom tri obehy okolo Slnka, motory sondy uskutočnili veľa korekčných manévrov. V období od februára do apríla roku 2000 sonda aerogélovým zberačom zhromažďovala vzorky prachových častíc medzihviezdneho pôvodu, lebo v tom čase letela proti smeru pohybu slnečnej sústavy. Pri testovaní navigačnej kamery bolo zistené zarosenie jej optiky kondenzovanou vlhkosťou, ktorá ostala medzi šošovkami jej objektívu pravdepodobne ešte z výroby. Dlhodobým natočením sondy tak, aby kamera bola zahrievaná Slnkom, sa túto chybu z väčšej časti podarilo odstrániť. V dňoch 9. a 10. novembra 2000 sondu zasiahol mimoriadne silný výron nabitých častíc z erupcie na Slnku, pri ktorom sa zvýšila úroveň radiácie približne stotisíckrát. V dôsledku toho boli zmätené detekčné prvky CCD navigačnej kamery a palubný počítač po zistení poruchy sondu previedol do núdzového režimu. Aj tento problém sa technikom v riadiacom stredisku podarilo na diaľku zvládnuť. Gravitačný manéver pri Zemi Aby bolo možné dosiahnuť cieľovú kométu, uskutočnil sa 15. januára 2001 gravitačný manéver pri Zemi. Sonda preletela o 11:14.28 UT najnižším bodom (perigeom) hyperbolické dráhy vo výške nad zemským povrchom. Gravitačný manéver zvýšil rýchlosť sondy a zmenil pôvodnú heliocentrickú eliptickú dráhu s perihéliom 0,9562 astronomických jednotiek (AU), aféliom 2,2163 AU a sklonom k ekliptike 0,009° na pretiahnutejšiu elipsu 0,9832 – 2,8248 AU. Sklon roviny dráhy sondy sa zvýšil na 3,696° a doba obehu sondy okolo Slnka sa predĺžila z 740,4 na 959,6 dňa. O deň neskôr okolo 02:00 UT sonda preletela vo vzdialenosti 98 tisíc kilometrov od povrchu Mesiaca. Prelet bol využitý na urobenie 25 snímok jeho povrchu pre overenie, ako sa podarilo odstrániť chybu na optike navigačnej kamery. Prelet okolo planétky Annefrank Planétka Annefrank Od augusta do decembra 2002 pokračovala sonda v zbere medzihviezdneho prachu. Celkom počas misie bola táto látka zbieraná 195 dní. Dňa 2. novembra 2002 o 04:50 UT preletela sonda rýchlosťou /s vo vzdialenosti asi okolo planétky 5535 Annefrank. Približne pol hodiny počas najväčšieho priblíženia urobila niekoľko desiatok snímok tohto telesa, ktoré boli neskôr odoslané na Zem. Prelet okolo kométy Wild 2 Kométa Wild 2 Prvé snímky hlavného cieľa letu, kométy Wild 2, urobila navigačná kamera sondy už 13. novembra 2003 zo vzdialenosti 25 mil. km. Vlastný prelet komou kométy, počas ktorého bol opäť vysunutý aerogélový zberač prachu, sa uskutočnil 2. januára 2004. K najväčšiemu priblíženiu k jadru kométy na vzdialenosť došlo o 19:40:35 UT rýchlosťou /s. Sonda sa v tej dobe nachádzala vo vzdialenosti 1,86 AU od Slnka a 2,6 AU od Zeme. Predbežne sa predpokladá, že množstvo zachytených prachových častíc v aerogéle môže byť asi 1 miligram. Okrem zberu prachu sonda urobila 72 snímok jadra kométy. Jadro s priemerom približne je pomerne kompaktné a na jeho veľmi zbrázdenom povrchu sa vyskytujú kopčeky vysoké až a krátery s hĺbkou viac ako . Sonda preletela troma plynoprachovými výtryskami, pričom 12 kometárnych častíc prerazilo protimeteorický štít sondy. Prístroj CIDA tiež okamžite analyzoval iné častice kometárneho prachu hmotnostným spektrometrom a detektory DFM registrovali ich početnosť. Pristátie návratového puzdra Pristávací manéver sa uskutočnil 15. januára 2006. O 05:58 UT sa kužeľovité pristávacie puzdro vo vzdialenosti 110 tisíc kilometrov od Zeme oddelilo od materskej časti sondy, ktorá štvrť hodiny potom uskutočnila úhybný manéver, aby nevletela spoločne s puzdrom do atmosféry Zeme, kde by zhorela. Približne štyri hodiny po rozdelení sondy, o 09:57 UT, vstúpilo návratové puzdro vo výške nad Zemou do atmosféry, ktorá ho začala intenzívne brzdiť. Návratové puzdro vstupovalo do atmosféry rýchlosťou /s a stalo sa tak najrýchlejším vracajúcim sa ľudským výtvorom. Preťaženie pritom vzrástlo približne na 38G. O dve minúty neskôr sa otvoril stabilizačný a v 09:59 UT aj hlavný padák. K vlastnému pristátiu došlo vo vojenskom výcvikovom priestore Utah Test and Training Range blízko Salt Lake City v štáte Utah o 10:10 UT (03:10 miestneho času MST). Pristávacia oblasť, nachádzajúca sa v oblasti Dugway Proving Ground, bývalej strelnice pre skúšky chemických a bakteriologických zbraní, mala tvar elipsy s rozmermi 44 × . Puzdro po pristátí sa najmenej trikrát odrazilo od zeme, než sa úplne zastavilo. Pre vyhľadanie puzdra boli vyčlenené tri helikoptéry, ktoré až do okamihu pristátia z bezpečnostných dôvodov vyčkávali mimo oblasť pristátia. Prvý z nich s ženistami na palube lokalizoval odhodený padák o 10:44 UT a o 10:48 UT pristál pri puzdre. Ženisti potom preskúmali bezprostredné okolie puzdra, či sa tam nevyskytuje nevybuchnutá munícia. Až potom pristáli zvyšné dve helikoptéry. Po fotodokumentácii a očistení bolo puzdro o 12:03 UT dopravené do provizórneho laboratória zriadeného na základni armádneho letectva Michael Army Air Field na prvotnú inšpekciu, vypojenie palubných systémov a zabezpečenie aerogélových zberačov prachu. Teraz sa plánuje prevoz do laboratórií v Johnsonovom vesmírnom stredisku, Houston, Texas. Celková dĺžka misie puzdra od štartu do pristátia merala 4,63 miliardy kilometrov (Tm), z toho dráha od Zeme ku kométe bola 3,41 Tm dlhá, od kométy späť na Zem iba 1,22 Tm. Pokračovanie letu materskej sondy Jadro kométy Tempel 1, ako ho nasnímala sonda Stardust Materská sonda po odhodení návratového puzdra minula Zem a vrátila sa opäť do medziplanetárneho priestoru. Pokračovala v lete po heliocentrickej dráhe. Dňa 8. februára 2007 bola sonda deaktivovaná s úmyslom prebudiť ju až po rozhodnutí, ku ktorému ďalšiemu cieľu sa vydá. Rozhodnutie padlo 3. júla toho istého roku, kedy bol pre sondu zvolený ako cieľ kométa 9P/Tempel 1. Misia zároveň dostala označenie NExT (New Exploration of Tempel). 13. augusta riadiace stredisko oživilo systémy sondy, neskôr začalo sonde posielať programové vybavenie pre ďalšiu časť misie. Ku koncu roka prešla sonda dvakrát do bezpečnostného módu, z ktorého ju zakaždým prebralo riadiace stredisko. 14. januára 2009 nastalo najväčšie priblíženie sondy k Zemi – minimálna vzdialenosť bola . Tento prelet bol využitý ako gravitačný manéver, ktorý umožnil sonde dosiahnuť kométu Tempel 1. Do konca roka 2009 nastali ešte tri prechody Stardustu o bezpečnostného módu, ďalšie tri prechody do bezpečnostného módu boli v roku 2010 pred samotným priblížením ku kométe. 16. decembra 2010 sonda zahájila navigačné snímkovanie kométy Tempel 1. 15. februára 2011 sa Stardust priblížil ku kométe na minimálnu vzdialenosť a fotografoval jej jadro. 24. marca 2011 sonda naposledy zapla svoje motory, aby v nich spálila všetko palivo. V ten istý deň bolo prerušené všetko vysielanie. Bez paliva nefunguje orientačný systém, ktorý by otáčal solárne panely za Slnkom. Sonda je teda už len pasívnym telesom bez elektrickej energie, ktoré sa pohybuje na obežnej dráhe okolo Slnka."}
{"id": "34038", "title": "Deep Impact (sonda)", "context": "Introduction Test kamier na sonde Deep Impact bola americká kometárna sonda určená na prieskum periodickej kométy 9P/Tempel 1. Postavila ju americká firma Ball Aerospace & Technologies Corp. Po technickej stránke riadilo let sondy Laboratórium prúdového pohonu v Pasadene v Kalifornii. Po odbornej stránke projekt riadili vedci z University v Marylande. Názov sondy bol inšpirovaný rovnomenným katastrofickým sci-fi filmom Drvivý dopad (Deep Impact) . Sonda v tvare päťbokého hranola má výšku a priemer približne . Nesie na svojej palube dva ďalekohľady. K dlhofokálnemu ďalekohľadu s priemerom optiky sú pripojené jedna CCD multispektrálna kamera s vysokým rozlíšením (rozlíšenie až 2 metre na obrazový bod vo vzdialenosti ) a infračervený spektrometer pre zisťovanie chemického zloženia plynov v kóme kométy. Ku krátkofokálnemu ďalekohľadu s priemerom je pripojená multispektrálna kamera s nízkym rozlíšením (až na obrazový bod vo vzdialenosti ). Z boku je pripojený rozkladací panel fotovoltaických batérií, ktorý zásobuje systémy sondy elektrickou energiou (max. 92 W). Ďalej je vybavená systémom trysiek na hydrazín, slúžiacich pre stabilizáciu a korekciu dráhy. Na spodnej strane sondy bol pripevnený projektil (impaktor) s hmotnosťou , z čoho pripadá na medený balast. Elektrickú energiu dodáva po oddelení od materského telesa jediná chemická batéria s kapacitou 250 Ah. Na jeho palube je okrem autonómneho navigačného systému, slúžiaceho pre navedenie projektilu na jadro kométy, zásob pohonných látok (hydrazínu) a korekčných motorčekov tiež ďalekohľad s priemerom s kamerou, ktorej snímky slúžia predovšetkým navigačnému systému na presné navádzanie na cieľ, ale tiež pre získanie podrobných snímok jadra kométy s rozlíšením až ."}
{"id": "56189", "title": "New Horizons", "context": "Introduction  New Horizons je americká planetárna sonda, určená na prieskum trpasličej planéty Pluto, jej mesiacov a ďalších transneptúnskych telies (TNO). Je to jediná sonda, ktorá bola kedy vyslaná k Plutu. O tri a pol roka neskôr tiež dodala ľudstvu informácie z blízkeho preletu zo zatiaľ najvzdialenejšieho telesa od Slnka, aký kedy prebehol - z planétky 2014 MU69. Sondu postavilo a prevádzkuje Laboratórium aplikovanej fyziky (APL), Laurel, MD (USA) pri Univerzite Johna Hopkinsa. Projekt v rámci programu New Frontiers (nové hranice) financuje NASA. Po svojom štarte 19. januára 2006 sa New Horizons stala najrýchlejšou sondou, akú kedy človek vypustil do vesmíru. Už 9 hodín po štarte preťala obežnú dráhu Mesiaca (kozmickým lodiam Apollo to trvalo 4 dni), o tri mesiace prekonala vzdialenosť Marsu od Slnka a za 13 mesiacov sa priblížila k Jupiteru, ktorý sa stal tiež čiastkovým cieľom jej výskumu. Napriek tomu jej dosiahnutie kedysi najvzdialenejšej planéty slnečnej sústavy potrvalo viac než deväť rokov. Po prelete okolo Pluta sonda pokračuje ďalej do vzdialenejších oblastí Kuiperovho pásu, kde sa stretla s druhým, v porovnaní s Plutom oveľa menším objektom 2014 MU69. Keďže jej rýchlosť je väčšia ako 3. kozmická rýchlosť, po dlhom čase sonda nenávratne opustí slnečnú sústavu. Na jej palube sa nachádzajú okrem iných zariadení tri optické prístroje, dva plazmové experimenty, detektor kozmického prachu a rádiové vybavenie na sondáž atmosféry."}
{"id": "49382", "title": "Venus Express", "context": "Pôvod mena Prvé slovo názvu sondy je anglickou formou mena cieľovej planéty; druhé slovo má zdôrazniť rýchlosť, s akou bola sonda skonštruovaná a pripravená na štart (iba za dva roky)."}
{"id": "238578", "title": "CONTOUR", "context": "Introduction  CONTOUR (z angl. COmet Nucleus TOUR, doslova cesta k jadru kométy ) bola neúspešná americká sonda z Programu Discovery. Jej cieľom mal byť prieskum komét 2P/Encke a Schwassmann-Wachmann 3, v prípade úspechu aj kométy 6P/d’Arrest. Po úspešnom štarte sa však sondu nepodarilo naviesť na plánovanú dráhu a pri tomto pokuse bola pravdepodobne zničená. Sondu postavila základe kontraktu NASA JHU-APL (Johns Hopkins University – Applied Physics Laboratory, Arizona). Mala tvar osembokého hranolu s výškou 1,8 metra a šírkou 2,1 metra, pričom jej bočná stena a horná podstava boli pokryté solárnymi panelmi. Týchto spolu 9 solárnych článkov z gália a arzénu dodávalo sonde približne 670 W elektrickej energie vo vzdialenosti 1 AU od Slnka. Dolná osemuholníková podstava presahovala rozmery vlastného telesa sondy. Mala hrúbku a slúžila ako protimeteorický štít. Pre navedenie na medziplanetárnu dráhu jej mal slúžiť motor Star 27. K prístrojovému vybaveniu patrili 2 televízne kamery, hmotnostný spektrometer a analyzátor prachových častíc. Predpokladaná aktívna životnosť sondy bola 4 roky. Náklady na misiu boli 158 miliónov dolárov."}
{"id": "544148", "title": "InSight", "context": "Výroba Sondu vyrobila americká spoločnosť Lockheed Martin Space Systems; s jej montážou sa začalo na sklonku roku 2014 a vtedy sa predpokladalo, že by sonda mohla byť zmontovaná v priebehu 6 mesiacov. InSight využíval koncept inej americkej planetárne sondy, Phoenix, takže jej bol vzhľadom značne podobný, avšak väčšina elektronických komponentov vychádzala z návrhu americkej sondy MAVEN."}
{"id": "599948", "title": "Opportunity", "context": "Počas druhého dňa na Marse (solu), Opportunity vyskúšala svoje vedecké prístroje a neskôr tiež rádiový prenos pomocou vysokoziskovej antény. Všetky testy dopadli úspešne. 28. januára robot rozložil predné kolesá a uzamkol ich nosný systém v definitívnej polohe. Nasledujúci deň (sol 5) sa predná výjazdová rampa naklonila, až sa dotkla povrchu, aby z nej rover mohol bez problémov zísť. Prebehla aj ďalšia etapa vyklápania podvozku, pri ktorom sa pripravil na cestu zadný pár kolies. 30. januára sa pripravil posledný pár – stredný – a na Zemi zatiaľ padlo konečné rozhodnutie, že rover opustí svoj pristávací modul do 24 hodín."}
{"id": "599949", "title": "Opportunity", "context": "\n15. februára 2018 Opportunity zavŕšila na Marse už 5000.-ty deň. Pri tejto príležitosti jej technici nariadili vytvoriť mozaiku autoportrétov, jediných v jej histórii. Použila na to mikroskopickú kameru na robotickom ramene, ktorá je však čiernobiela a neschopná zaostriť na väčšie vzdialenosti. Táto mozaika, prvá za 14 rokov strávených roverom na Marse, je však unikátna. Robot pokračoval vo výskume krátera Endeavour v oblasti nazvanej Perseverance Valley.\n\nV júni 2018 vozidlo prestalo komunikovať a pravdepodobne upadlo do hibernácie. Príčinou bola mimoriadne veľká prachová búrka, ktorú zaznamenala z orbity sonda MRO už 30. mája 2018. Už dva dni po jej objave bolo isté, že zasiahne aj Opportunity. Tá jej príchod sledovala svojimi kamerami, ktoré zachytili postupné klesanie priehľadnosti oblohy. V súlade s menším množstvom svetla, ktoré dopadalo na jej solárne panely, technici obmedzovali činnosť rovera. 10. júna robot odvysielal údaje, podľa ktorých nadobudla atmosféra dosiaľ najhoršiu priehľadnosť, akú na Marse zažil. Technici preto rozhodli o vypnutí všetkých systémov okrem časovača, ktorý má pravidelne prebúdzať počítač a kontrolovať stav energie. Odvtedy pozemské tímy pravidelne kontrolovali stanicu DSN, či sa rover neozve."}
{"id": "544152", "title": "InSight", "context": "Činnosť na Marse Oblasť pristátia Elysium Planitia, elipsa má rozmery 130 x 27 km. Miesto pristátia, červený bod, má súradnice 135.6180° E, 4.4988° N 26. novembra 2018 19:44:52 UTC sonda úspešne pristála na povrchu Marsu, súradnice miesta pristátia sondy sú 4.4988° N, 135.6180° E, predpokladané boli 4,5°N 135,9°E, teda zhruba 14 km od plánovaného stredu. Povrch Marsu je v mieste pristátia 3393 km od stredu Marsu, rozdiel bol 46 m. Potvrdenie pristátia prišlo s 8 minút a 7 sekundovým meškaním do riadiaceho centra JPL 19:52:59 UTC. Kontrolóri misie dostali signál prostredníctvom satelitov Mars Cube One (MarCO), ktoré signál sondy Insight úspešne zachytili a preposlali na Zem. Po pristátí bol náklon sondy menej ako 2°, čo bolo veľmi výhodné pre ďalšiu vedeckú činnosť. Vedecká práca začala desať týždňov po pristátí. V priebehu nasledujúcich štyroch rokov zaznamenal seizmometer na palube sondy viac než 1 300 marsotrasení, čo boli najzásadnejšie poznatky misie. Vďaka tomu priniesol veľa poznatkov o vnútornej stavbe Marsu. Priniesla napríklad zistenie, že jadro Marsu je oveľa aktívnejšie, než sa očakávalo. Ako sa solárnych paneloch usadzoval prach, výkon sondy klesal. Technici preto na diaľku postupne vypínali prístroje sondy, až zostal v činnosti len ten najdôležitejší - seizmometer. Potom, čo sa sonda neozvala riadiacemu stredisku v dvoch komunikačných oknách za sebou, bola misia 21. decembra 2022 vyhlásená za ukončenú."}
{"id": "490900", "title": "Mars 6", "context": "Introduction  Mars 6 bola tretia z rady krátko po sebe poslaných sovietskych planetárnych sond. Táto mala na rozdiel od dvoch predošlých medzi cieľmi nielen orbitu, ale opäť aj pristátie na Marse. Sonda odštartovala 5. augusta 1973 hladko, no počas cesty k Marsu nastal problém. Sonde zlyhala časť telemetrického systému, ktorý vedcov na Zemi informoval o jej stave. Hoci inžinieri našli spôsob, ako pristávaciemu modulu udeliť pokyny na oddelenie sa, s modulom bol tesne pred dosadnutím prerušený kontakt a materská sonda nemohla byť navedená na orbitu. Preto len, podobne ako Mars 4, odvysielala údaje z preletu okolo Marsu z minimálnej vzdialenosti 1 600 km od jeho povrchu vrátane meraní počas zákrytu Slnka planétou. Pristávací modul priniesol vedcom aspoň údaje počas svojho letu marťanskou atmosférou."}
{"id": "44375", "title": "Mars Exploration Rover", "context": "Introduction Jedno z vozidiel misie Mars Exploration Rover Mars Exploration Rover bol názov kozmickej misie dvoch vozidiel americkej agentúry NASA. Vozidlá boli vypustené 10. júna a 7. júla 2003 a ich cieľom bolo skúmať prípadný výskyt vody na Marse v minulosti. Do konca misie v roku 2019 vozidlá ďaleko prekročili svoju plánovanú životnosť. Vozidlá boli pomenované Spirit (pristál 4. januára 2004) a Opportunity (pristála 25. januára 2004). Obidve vozidlá sú úplne rovnaké a obe pristáli na opačných stranách planéty, mierne južne od marťanského rovníka. Koncom roka 2009 sa Spirit definitívne zastavil na planine Home Plate , a napriek opakovaným pokusom sa riadiacemu tímu už nepodarilo uviesť ho znova do chodu. Spirit však pokračoval vo vedeckej činnosti aj zo svojej stacionárnej pozície až do 22. marca 2010, kedy sa definitívne odmlčal. Opportunity bola pohyblivá až do leta 2018, kedy sa definitívne odmlčala. Začiatkom roka 2015 mala po Marse najazdených už približne 41 km, čím prekonala svetový rekord prejdenej vzdialenosti na povrchu iného kozmického telesa. Pred vozidlom Opportunity tento svetový rekord držal mesačný rover so vzdialenosťou 29 km. Jej činnosť ukončila až celoplanetárna prachová búrka, v dôsledku ktorej nedostávala dosť energie zo slnka. Hlavným cieľom misie bolo hľadať kamene a pôdu, ktorá by dokazovala skorší výskyt vody na Marse. Sondy pristáli na miestach, o ktorých sa predpokladalo, že v minulosti mohli byť vystavené pôsobeniu vody. Jedným miestom bol kráter Gusev a možno bývalé jazero na dne tohto impaktného krátera a planina Meridiani kde zloženie hornín (hematit) naznačuje možnú prítomnosť vody."}
{"id": "487758", "title": "Mariner 7", "context": "Introduction  Mariner 7 je tretia kozmická sonda, ktorá kedy úspešne preletela okolo Marsu, a odvysielala naspäť informácie. Jej štart sa uskutočnil 27. marca 1969 s rovnakým typom nosnej rakety, ako u jej predchodkyne Mariner 6. Vzlet aj cesta k Marsu prebiehali bez problémov, až na malé prerušenie spojenia. Sonda začala skúmať Mars už z veľkej vzdialenosti niekoľko dní pred najväčším priblížením. V tejto fáze vzniklo 93 snímok Marsu a počas najväčšieho priblíženia, ktoré nastalo 5. augusta 1969 vo vzdialenosti 3 430 km, urobila sonda ďalších 33 záberov. Po prelete postupne vysielala údaje na Zem. Technici následne skúšali jej systémy a robili pokusné snímky podobne ako pri predošlej sonde Mariner 6. Spojenie s oboma sondami bolo ukončené v rovnakom čase."}
{"id": "233323", "title": "Meridiani Planum", "context": "Pozri aj  Zoznam nížin na Marse Areografia Opportunity"}
{"id": "599950", "title": "RCD Espanyol", "context": "Espanyol hral najprv vo svetložltých dresoch, a to pretože priateľ zakladateľa klubu vlastnil textilnú továreň a mal prebytok látky svetložltej farby. Bolo ponechané na jednotlivých hráčoch, akej farby budú ich krátke nohavice. V roku 1910 sa názov klubu zmenil na Club Espanol de Futbol a zároveň bolo rozhodnuté, že jeho dresy budú mať modré a biele pásy, tak ako hlavné farby klubového znaku. Klubové farby, modrá a biela, boli vybraté na počesť legendárneho katalánskeho admirála Rogera de Lluria, ktorý mal štít týchto farieb a v stredoveku v oblasti Stredozemného mora chránil katalánske záujmy."}
{"id": "245676", "title": "Daniel Jarque", "context": "Externé odkazy  Daniel Jarque na stránke bdfutbol.com Daniel Jarque na klubovej stránke Espanyolu Kategória:Španielski futbalisti Kategória:Hráči RCD Espanyol Kategória:Osobnosti z Barcelony"}
{"id": "258953", "title": "Aľaksandr Pavlavič Hleb", "context": "Úspechy  titul v La Liga: 2009 (s FC Barcelona)"}
{"id": "163164", "title": "FC Barcelona", "context": "Symboly klubu Klubové typické farby sú modrá a granátová ( blaugrana ). Je otázne, prečo má klub práve túto kombináciu, medzi klubovými historikmi existuje množstvo teórií, nikto z nich nedokázal, že tieto farby boli vybrané z nejakého symbolického dôvodu. Prirodzene najviac týchto teórií sa spája zo založením klubu. Napríklad, niektorí tvrdili, že klub svoje farby prebral od svojho zakladateľa Švajčiara J. Gampera, ktorého prvým klubom bol švajčiarsky L´Excelsior, práve s týmito klubovými farbami. Ďalší sa vyjadrovali, že tieto farby boli farbami švajčiarskeho kantónu odkiaľ pochádzal jej zakladateľ. A niektorí, že to boli farby švajčiarskeho mesta Ticino, kde Gamper dlho žil. Ďalšou rozšírenou, ale nepotvrdenou teóriou je, že zakladatelia svoj výber klubových farieb odvodili od farieb pera, ktoré bolo napoly modré a napoly granátové a ktoré bolo veľmi populárne v tom čase. Sú tiež ďalšie veľmi prozaické domnienky, ako že matka Comamalovcov (bratov, ktorý hrali za klub) pracovala v textilnej fabrike a pre hráčov pripravila prvú sériu dresov. Rozhodla sa, že pekné budú modro-granátové a také i ušila. Dnes dresy týchto farieb patria medzi najrýchlejšie identifikovateľné v celom futbalovom svete. Znak klubu Znak klubu má formu štítu (troj-štvrtinového „hrnca“), na dve horizontálne časti, medzi ktorými je nadpis FCB. Na spodnej časi je vlajka klubu (s klubovými farbami), v strede ktorej sa nachádza futbalová lopta, vrchná časť je rozdelená na dve polovice. V ľavej časti je kríž svätého Juraja, v pravej časti Señera – vlajka Katalánska. Vývoj dresov Oficiálna hymna Od vybudovania Camp Nou sa stalo zaužívanou klubovou tradíciou, že z reproduktorov na štadióne pred začiatkom zápasu znie klubová hymna a fanúšikovia ju spievajú. Súčasná hymna Cant del Barça sa po prvýkrát hrala 27.novembra 1974, pred zápasom, ktorý ukončil oslavy 75. výročia založenia klubu. Zaspieval ju zbor 3 600 spevákov pod dirigentskou taktovkou Oriola Martorella. Slová k nej napísal Josep Maria Espinàs spolu s Jaume Picasom a hudbu skomponoval Manuel Valls. Počas histórie klub používal aj iné hymny, prvá je z roku 1923, ďalšie z 1949, 1957 a naposledy v rámci storočnice klubu v 1998."}
{"id": "198102", "title": "RCD Espanyol", "context": "Introduction  RCD Espanyol de Barcelona (katalánsky: Reial Club Deportiu Espanyol de Barcelona ) je španielsky športový klub založený v Barcelone. Najznámejšie je jeho futbalové družstvo. Espanyol aktuálne sídli na štadióne Estadi Cornellà-El Prat s kapacitou 40 500 divákov, ktorý bol otvorený 2 Augusta 2009. Dovtedy sídlil klub na štadióne Estadi Olímpic Lluís Companys, kde sa odohrávali v roku 1992 letné olympijské hry. Predtým hral svoje zápasy na Estadi de Sarria. Hoci je v tieni slávnejšieho mestského rivala FC Barcelona, stabilne patrí medzi silnejšie tímy v španielskej La Lige."}
{"id": "436491", "title": "Cristian Tello", "context": "Úspechy  Barcelona 1x víťaz Copa del Rey: 2011/12"}
{"id": "255737", "title": "FC Barcelona Atlètic", "context": "História  SD España Industrial Klub Societat Esportiva Industrial Espanya bol založený 1. augusta 1934, pôvodne bol športovým klubom továrne s tým istým názvom a jeho hráči nosili dresy s modrými a bielymi zvislými pásmi. Túto továreň vlastnila rodina Josepa Antoniho de Alberta , ktorý bol v roku 1943 krátko prezidentom FC Barcelona. Počas jeho úradovania sa klub Club Deportivo Espanya Industrial stal rezervou FC Barcelona a začal hrávať svoje zápasy na štadióne Les Corts. Spočiatku hral v regionálnych súťažiach, ale v roku 1950 postúpil do Tercera División a následne v roku 1952 do Segunda División. V sezóne 1952/53 skončil na druhom mieste v Segunda División, ako aj neskoršej baráži o postup do Primera División, ale nemohol postúpiť, keďže bol rezervným tímom FC Barcelona. CD Condal Po víťazstve v baráži o postup do Primera División v roku 1956 sa klub Societat Esportiva Industrial Espanya osamostatnil od FC Barcelona a premenoval na Club Deportivo Condal . Klubové dresy boli modré s dvoma bielymi diagonálnymi pásmi. Po osamostatnení klubu bolo možné, aby postúpil do Primera División. V najvyššej súťaži sa však udržal iba jednu sezónu a v roku 1957 zostúpil do Segunda División. V roku 1968 sa opätovne spojil s FC Barcelona a stal sa rezervným tímom blaugranas . Barcelona Atlètic Prezident FC Barcelona Agustí Montal sa v roku 1970 rozhodol zlúčiť CD Condal s mládežníckym tímom Atlètic Catalunya a vytvoriť nový klub s názvom Barcelona Atlètic . Klub Atlètic Catalunya vznikol v roku 1965 zlúčením dvoch klubov, UE Catalunya de Les Corts , založenom v roku 1918 ako Catalunya Sporting Club a CD Fabra Coats , založenom v roku 1926. La Masia V roku 1979 FC Barcelona zriadila svoju mládežnícku akadémiu v La Masia , kde sídlila aj Barcelona Atlètic. Mládežnícka akadémia v priebehu rokov vyprodukovala množstvo kvalitných talentovaných hráčov. Medzi nimi boli napr. Francisco José Carrasco, Ramón Calderé, Guillermo Amor, Albert Ferrer, Josep Guardiola, Sergi Barjuán, Víctor Valdés, Carles Puyol, Gerard Piqué, Sergio Busquets, Xavi Hernández, Andrés Iniesta, Lionel Messi, Pedro Rodríguez Ledesma a Bojan Krkić, z ktorých všetci hrali za FC Barcelona B . Nie všetci odchovanci La Masia sa presadili v prvom tíme FC Barcelona, niektorí prešli do iných klubov, kde pokračovali vo svojej futbalovej kariére. Takými hráčmi sú Iván de la Peña, David Sánchez Rodríguez, Luis Javier García Sanz, Pepe Reina, Mikel Arteta, Fran Mérida, Cesc Fàbregas, Albert Luque a Giovani dos Santos."}
{"id": "530287", "title": "Club Atlético San Lorenzo de Almagro", "context": "Farby a znak klubu Už v začiatkoch boli za klubové farby vybrané modrá a červená. Tieto sú tak na klubových dresoch, ako aj v klubovom znaku. Klub začal už vo svojich počiatkoch používať dresy s červenými a modrými pásmi, ktoré používa do súčasnosti. Klubový znak je v rovnakých farbách ako dresy, teda modro-červené pruhy, v strede ktorých sú v bielom kruhu písmená CASLdeA , teda Club Atlético San Lorenzo de Almagro."}
{"id": "529988", "title": "Josep Maria Bartomeu", "context": "Trofeje, ktoré klub získal počas jeho prezidentovania  La Liga (4): 2014/15, 2015/16, 2017/18, 2018/2019 Copa del Rey (4): 2014/15, 2015/16, 2016/17, 2017/18 Španielsky superpohár (2): 2016, 2018 Liga Majstrov UEFA (1): 2014/15 Európsky superpohár (1): 2015 Majstrovstvá klubov FIFA (1): 2015"}
{"id": "530388", "title": "Club Estudiantes de La Plata", "context": "Farby a znak klubu Už od roku 1906 používa klub červeno-biele pruhy na svojich dresoch. Tieto sa v priebehu existencie klubu menili iba veľmi nepatrne. Klubový znak je taktiež v červeno-bielych farbách, keď ho tvoria pruhy nad ktorými je nápis E. de L.P. , čo je skratka názvu klubu Estudiantes de La Plata."}
{"id": "198105", "title": "RCD Espanyol", "context": "Vývoj názvu klubu V roku 1906 následkom finančných problémov sa mnohí hráči klubu spojili s X Sporting Club. Tento klub vyhral Campionat de Catalunya trikrát v období rokov 1906 až 1908. V roku 1909 bol tento klub premenovaný na Club Deportivo Espanol a v roku 1910, keď prijal súčasné farby dresov na počesť admirála Rogera de Llúria, dostal názov Club Espanol de Futbol. Espanyol patrí medzi niekoľko španielskych klubov, ktoré sú pod patronátom španielskej koruny. Toto právo udelil Espanyolu v roku 1912 Alfonz XIII. a klub je odvtedy známy ako Real Club Deportivo Espanol . Z tohto dôvodu má v názve slovo Real (kráľovský) a kráľovskú korunu v svojom znaku. Po abdikácii kráľa Alfonza XIII. v roku 1931 a vyhlásení druhej španielskej republiky, bol vydaný zákaz používania kráľovských symbolov. V tom čase klub prijal katalánsky názov Club Esportiu Espanyol. V období, ktoré nasledovalo po španielskej občianskej vojne a v čase zákazu katalánčiny bol klubu prinavrátený názov Real Club Deportivo Espanol. V roku 1995 sa začal používať katalánsky názov klubu. Slovo Deportiu v názve Reial Club Deportiu Espanyol de Barcelona znamená skôr šport pre zábavu , zatiaľ čo Esportiu je slovo vyhradené pre profesionálny šport . Zdá sa, že správne by sa malo používať slovo Esportiu , ale vzhľadom na tradíciu bolo ponechané slovo Deportiu . Štyri víťazstvá v Copa del Rey: 1929, 1940, 2000 a 2006 RCD Espanyol vyhral v roku 1901 Macaya Cup. V roku 1929 vyhral tím svoj prvý Copa del Rey a to zopakoval v rokoch 1940 a 2000, teda v roku keď oslavoval svoje založenie a naposledy v roku 2006."}
{"id": "255780", "title": "CD Condal", "context": "História SE Industrial Espanya Klub Societat Esportiva Industrial Espanya bol založený 1. augusta 1934 a pôvodne bol športovým klubom továrne s tým istým názvom a jeho hráči nosili dresy s modrými a bielymi zvislými pásmi. Túto továreň vlastnila rodina Josepa Antoniho de Alberta , ktorý bol v roku 1943 krátko prezidentom FC Barcelona. Počas jeho úradovania sa klub Societat Esportiva Industrial Espanya stal rezervou FC Barcelona a začal hrávať svoje zápasy na štadióne Les Corts. Spočiatku hral v regionálnych súťažiach, ale v roku 1950 postúpil do Tercera División a následne v roku 1952 do Segunda División. V sezóne 1952/53 skončil na druhom mieste v Segunda División, ako aj neskoršej baráži o postup do Primera División, ale nemohol postúpiť, keďže bol rezervným tímom FC Barcelona. CD Condal Po víťazstve v baráži o postup do Primera División v roku 1956 sa klub Societat Esportiva Industrial Espanya osamostatnil od FC Barcelona a premenoval na Club Deportivo Condal . Klubové dresy boli modré s dvoma bielymi diagonálnymi pásmi. Po osamostatnení klubu bolo možné, aby postúpil do Primera División. V najvyššej súťaži sa však udržal iba jednu sezónu a v roku 1957 zostúpil do Segunda División. V roku 1968 sa opätovne spojil s FC Barcelona a stal sa rezervným tímom blaugranas . Prezident FC Barcelona Agustí Montal sa v roku 1970 rozhodol zlúčiť CD Condal s mládežníckym tímom Atlètic Catalunya a vytvoriť nový klub s názvom Barcelona Atlètic , čím klub CD Condal zanikol. Vývoj dresov"}
{"id": "198107", "title": "RCD Espanyol", "context": "Espanyol v Európe  Pohár UEFA 2006/2007 Víťazstvom v španielskom kráľovskom pohári v sezóne 2005/06 sa Espanyol kvalifikoval do pohára UEFA. V prvom kole porazil v súčte zápasov 5:3 bratislavskú Artmediu a následne sa ocitol v skupine F spolu s holandským gigantom Ajax Amsterdam, belgickým trpaslíkom Zulte Waregem, českou Sparta Praha a rakúskou Austriou Viedeň. Espanyol vyhral skupinu, keď zvťazil vo všetkých svojich štyroch zápasoch. V šestnásťfinále stálo proti nemu talianske Livorno, ktoré sa len s odretými ušami dostalo do vyraďovacej fázy. Espanyol vyhral v Toskánsku 2:1 a potom doma v Barcelone doklepol svoj postup víťazstvom 2:0. Nasledujúcim súperom bol izraelský Maccabi Haifa, s ktorým vonku po urputnej snahe súpera remizoval 0:0, ale v odvete ho zvalcoval výsledkom v pomere 4:0. Mnohí vtedy začali vnímať Espanyol, ako jedného z favoritov na postup do finále v Glasgowskom Hampden Parku. No ak sa to malo stať skutočnosťou Espanyol by mal poraziť portugalského giganta Benficu Lisabon, dvojnásobného víťaza Európskeho pohára majstrov. Espanyol sa tým nenechal vyviesť z konceptu a rýchlo sa v prvom domácom zápase ujal vedenia 3:0. Benfice sa však podarilo v Barcelone streliť dva góly a skoro aj vyrovnať, čím si pripravila lepšiu východiskovú pozíciu do odvety. Konečný výsledok zápasu bol 3:2. Espanyol, však prežil nepríjemnú cestu do Lisabonu a vrátil sa späť s vynikajúcou remízou 0:0, ktorá klubu postačovala aby si zabezpečil miesto v semifinále. Medzi poslednými štyrmi tímami sa Espanyolu ušiel nemecký súper Werder Brémy, ale opäť sa mu podarilo uhrať skvelý domáci výsledok a v podstate rozhodnúť dvojzápas už v jeden večer. Výhra 3:0 mu na ceste do Nemecka poskytla potrebný pokoj na dotiahnutie svojej spanilej jazdy až do finále pohára UEFA, o to viac, keď v Brémach kontroloval zápas a vyhral 2:1. Vo finále, ktoré sa hralo 16. mája 2007 v Glasgowe, sa Espanyol stretol so súperom zo španielskej La Ligy, FC Sevilla. Po remíze 2:2 a predĺžení, prehral až na strely zo značky pokutového kopu 1:3. Espanyol sa tak stal jediným klubom v histórii pohára UEFA, ktorý v tejto súťaži neprehral ani jediný zápas a napriek tomu nezískal trofej. Hráč klubu Walter Pandiani, ktorý po sezóne opustil klub, sa stal najlepším strelcom tohto ročníka pohára UEFA."}
{"id": "198106", "title": "RCD Espanyol", "context": "Zaujímavosti z histórie V roku 1928 sa klub stal zakladajúcim členom La Ligy a v roku 1929 vyhral svoj prvý Copa del Rey. Vtedajší hráč klubu Ricardo Saprissa neskôr emigroval do Kostariky a dopomohol k vytvoreniu klubu Deportivo Saprissa. Espanyol sa 9-krát kvalifikoval do Pohára UEFA (vrátane sezóny 2006/07, keď vyhral Copa del Rey) a v roku 1988 sa dostal do finále, kde prehral s Bayerom Leverkusen z vtedajšieho západného Nemecka, na pokutové kopy 2:3, po nezabudnuteľných zápasoch doma a vonku (3:0 v Barcelone, 0 – 3 v Leverkusene). V roku 1994 RCD Espanyol vytvoril svoj rezervný tím, RCD Espanyol B. Espanyol hrá svoje domáce zápasy na olympijskom štadióne, Estadi Olímpic Lluís Companys. V súčasnosti klub buduje nový štadión medzi mestami Cornella de Llobregat a El Prat de Llobregat na západ od Barcelony. 13. januára 2007 Espanyol zaznamenal svoje prvé víťazstvo v derby s mestským rivalom FC Barcelona od roku 2001. Tento zápas skončil výsledkom 3:1 pre Espanyol."}
{"id": "198109", "title": "RCD Espanyol", "context": "Slávni hráči RCD Espanyol Počas viac ako 100 rokov histórie klubu mal Espanyol v svojom kádri hráčov, ktorí boli dobre známi na celom svete. Pravdepodobne prvý a slávny modro-biely idol bol brankár Ricardo Zamora. Po ňom za klub hrali tiež ďalší slávni hráči, ako Alfredo Di Stéfano, Kubala, N Kono, Răducioiu, Pochettino, Milošević, či Raúl Tamudo."}
{"id": "530503", "title": "Club Atlético Rosario Central", "context": "Štadión Fanúšikovia klubu počas zápasu. Od svojho založenia hral klub na rôznych miestach. Tieto sa menili hlavne tesne po založení klubu. Medzi rokmi 1903 a 1918 hral klub na štadióne Estadio del Cruce . V rokoch 1919 až 1925 hral na štadióne llamado Parada Castellanos . V roku 1926 sa klub presťahoval na svoj súčasný štadión Estadio Gigante de Arroyito . Tento prešiel v rokoch 1957, 1963, 1967 a 1974-78 renováciami. Súčasná kapacita štadióna je 48 900 miest, priemerná návštevnosť je 35 000 divákov."}
{"id": "530502", "title": "Club Atlético Rosario Central", "context": "Farby a znak klubu Na začiatku svojej existencie používal Rosario Central červeno-biele dresy, ktoré boli rozdelené na štyri štvorce. Od roku 1903 zmenil červenú farbu na modrú, no dresy si zachovali svoju formu. Od roku 1904 začal klub používať modro-žlté pruhované dresy, ktoré používa do súčasnosti. Súčasný znak používa klub od roku 1903. Tento tvoria modré a žlté zvislé pruhy, nad ktorými sú písmená CARC , teda prvé písmená z názvu klubu Club Atlético Rosario Central. V roku 1973 bol znak klubu modifikovaný, keď sa tento umiestnil do veľkého písmena C. Znak v tejto forme od tej doby používa klub ako oficiálny klubový znak."}
{"id": "546442", "title": "Bad Bunny", "context": "Kariéra Počas práce v Econo (supermarket v Portoriku) vydával skladby ako nezávislý umelec. Jeho pieseň „Diles“, ktorú uverejnil na SoundCloud-e, upútala pozornosť DJa Luiana, s ním v mene svojho vydavateľstva Hear this Music podpísal zmluvu. Vďaka nej mohol začať spolupracovať s viacerými známymi latino umelcami. Odvtedy sa niekoľkokrát umiestnil v tabuľke TOP10 US Hot Latin Songs . Jeho prelomový singel „Soy Peor“ ho zaradil medzi popredných predstaviteľov latino-trap žánru a dostal sa na 22. miesto v rebríčku Hot Latin Songs . Lyrika a nálada skladby \"Soy Peor” súčasne vyjadrujú stratu a sexuálnu túžbu. V lete roku 2017 podpísal zmluvu s Cardenas Marketing Network (CMN) pre niekoľko krajín Latinskej Ameriky. V júli 2017 spolupracoval so speváčkou Becky G a vznikla tak skladba „Mayores“. Začiatkom novembra 2017 účinkoval v rádiu Beats 1, ktoré prvýkrát odvysielalo reláciu Trap Kingz v španielskom jazyku. V novembri 2017 sa jeho skladba „Tu No Metes Cabra“ dostala na 38. miesto v tabuľke Hot Latin Songs . Remix tejto skladby žiadal o prepustenie speváka Anuel AA z väzenia. V rovnakom čase sa pieseň „Sensualidad“, ktorá vyšla v spolupráci s Bad Bunnym, J Balvinom a Prince Royceom, dostala na 8. miesto v tabuľke Hot Latin Songs, zatiaľ čo remix ku skladbe „Te Boté“ v spolupráci s interpretmi Ozuna a Nicky Jam dosiahol v tomto rebríčku prvé miesto. V roku 2018 spolupracovala Cardi B s Bad Bunnym a J Balvinom a v rebríčku Billboard Hot 100 dosiahli prvé miesto so skladbou „I Like It“. V tejto skladbe Bad Bunny rapuje v španielčine, “anglo-španielčine” a angličtine. Videoklip k nej bol natočený v marci 2018 na Miami. Umiestnenie so skladbou „I Like it“ sa stalo prvým a zatiaľ jediným Bad Bunnyho prvým miestom v rebríčku na americkom Billboard Hot 100. 21. júla 2018 mal 5-minútové vystúpenie na festivale Tomorrowland v Belgicku ako súčasť súboru, ktorý predstavil DJ Alesso, a ktorý ho na toto vystúpenie pozval. Bad Bunny odprezentoval svoju pasáž zo spomínanej skladby speváčky Cardi B „I Like It“. 11. októbra 2018 vydal skladbu „Mia“ v spolupráci s Drakeom. Prvá upútavka tejto skladby vyšla v januári 2018. Drake si v nej otestoval svoju španielčinu. Obsadila 5. miesto v rebríčku Billboard Hot 100 . Svoj debutový album X 100pre vydal na Štedrý deň 2018."}
{"id": "284078", "title": "Miki Volek", "context": "Pôsobil v týchto skupinách  Crazy Boys – zakladateľ skupiny Golden Stars Olympic – v prvej polovici 60. rokov bol najväčšou hviezdou, neskôr nechcel začať s novým štýlom rokenrolu, a tak odišiel Old Stars Transit B komplex"}
{"id": "559180", "title": "Daddy Yankee", "context": "Koncertné turné  Ako hlavný účinkujúci Barrio Fino World Tour (2004 – 2006) The Big Boss Tour (2007 – 2009) Mundial Tour (2010 – 2011) European Tour (2012) Prestige World Tour (2012 – 2013) King Daddy Tour (2014 – 2015) TamoEnVivoTour (2017) La Gira Dura (2018) Con Calma Tour (2019) Ako spolu-účinkujúci The Kingdom Tour (2015 – 2016) (s Donom Omarom)"}
{"id": "287058", "title": "Latin rock", "context": "Najznámejší interpreti  Addys D’Mercedes Carlos Santana Soda Stereo Control Macete Ill Nino Los Prisioneros Jaguares Juanes Linea 77 Maná Los Tres Rescate Café tacvba Sepultura Aterciopelados Shakira Soulfly Santana Chicano Malo Ozomatli Kategória:Rockové hudobné žánre Kategória:Latinskoamerická hudba"}
{"id": "460991", "title": "Paco de Lucía", "context": "Introduction  Paco de Lucía , rodným menom Francisco Sánchez Gómez ( 21. december 1947, Algeciras, Španielsko – † 25. február 2014, Cancún, Mexiko) bol španielsky hudobný skladateľ a gitarista, brat významného španielskeho gitaristu Ramóna de Algecirasa a speváka Pepé de Lucíu. Bol to vynikajúci gitarový virtuóz v španielskom národnom hudobnom, tanečnom a kultúrnom štýle flamenco, niektorými odborníkmi považovaný za najlepšieho gitarového interpreta tohto štýlu všetkých čias. Pôsobil aj ako jazzový a klasický gitarista a bol, okrem iného, ​​tiež známy ako veľký obdivovateľ a propagátor španielskeho hudobného skladateľa Manuela de Fally. Na gitaru hral už od svojich piatich rokov, na jeho hudobné zameranie mal vplyv jeho otec António, ktorý bol tiež španielskym ľudovým gitaristom. Profesionálnym gitaristom sa stal z otcovho popudu už v 11 rokoch. Najprv vystupoval so svojím bratom Pepem, až neskôr sa dal na sólovú dráhu."}
{"id": "198104", "title": "RCD Espanyol", "context": "Založenie klubu a jeho charakteristika Espanyol bol založený 28. októbra 1900 študentom na univerzite v Barcelone, Ángelom Rodríguezom. Klub mal pôvodne svoj domov v zámožnej štvrti Barcelony Sarria a bol založený pod názvom Sociedad Espanola de Football . Espanyol bol prvým klubom v Španielsku založený výhradne španielskymi fanúšikmi futbalu, ako opozícia voči prisťahovalcom, ktorý založili klub FC Barcelona. Espanyol hral najprv vo svetložltých dresoch, a to pretože priateľ zakladateľa klubu vlastnil textilnú továreň a mal prebytok látky svetložltej farby. Bolo ponechané na jednotlivých hráčoch, akej farby budú ich krátke nohavice. V roku 1910 sa názov klubu zmenil na Club Espanol de Futbol a zároveň bolo rozhodnuté, že jeho dresy budú mať modré a biele pásy, tak ako hlavné farby klubového znaku. Klubové farby, modrá a biela, boli vybraté na počesť legendárneho katalánskeho admirála Rogera de Lluria, ktorý mal štít týchto farieb a v stredoveku v oblasti Stredozemného mora chránil katalánske záujmy. Od samotného začiatku svojej existencie klub dosahoval úspechy. V roku 1903 vyhral Campionat de Catalunya a v zapätí hral aj v Copa del Rey. Nanešťastie roky bol Espanyol mnohými Barcelončanmi spájaný so „španielskym Katalánskom“, čo bolo vnímané ako kolaborácia so španielskym centralizmom."}
{"id": "302208", "title": "Majstrovstvá klubov FIFA 2011 – Finále", "context": "Cesta klubov do finále Santos Tím Barcelona CONMEBOL Konfederácia UEFA Víťazi Pohára osloboditeľov 2011 Kvalifikácia Víťazi Ligy majstrov UEFA 2010/2011 Voľno Play-off Voľno Voľno Štvrťfinále Voľno 3–1 Kashiwa Reysol(Neymar, Borges, Danilo) Semifinále 4–0 Al-Sadd(Adriano (2), Seydou Keita, Maxwell)"}
{"id": "189447", "title": "Eiður Guðjohnsen", "context": "Úspechy  Chelsea FA Premier League: 2004–05, 2005–06 Football League Cup: 2004–05 FA Charity/Community Shield: 2000, 2005 Barcelona La Liga: 2008–09 Copa del Rey: 2008–09 Supercopa de España: 2006, 2009 Liga majstrov UEFA: 2008–09 Superpohár UEFA: 2009"}
{"id": "440852", "title": "Andorrské národné futbalové mužstvo", "context": "Súčasný káder  Dátum zápasu: 28. marec 2022 Súper: Reprezentačné góly a zápasy aktualizované k : 28. marec 2022 Poz. Hráč Dátum narodenia (vek) Reprezentačné štarty Góly Klub B Josep Gómes 3. december 1985 (36 rokov) 79 0 Inter d Escaldes B Iker Álvarez 25. júl 2000 (20 rokov) 6 0 Villarreal B B Xisco Pires 2 0 Manchego O Moisés San Nicolás 68 3 Atlètic d Escaldes O Max Llovera 50 1 San Cristóbal O Joan Cervós 35 0 Castelldefels O Txus Rubio 32 0 Inter d Escaldes O Albert Alavedra 14 0 Pobla Mafumet O Adrián Rodrigues 21 0 Atlètic d Escaldes O Christian García 8 0 Marchamalo O Eric de Pablos 5 0 UE Santa Coloma O Kiko Pomares 2 0 Villajoyosa Club de Fútbol Z Marc Pujol Kapitán klubu 101 4 FC Santa Coloma Z Sergi Moreno 76 1 Inter d Escaldes Z Jordi Rubio 57 0 Inter d Escaldes Z Marc Rebés 46 3 UE Santa Coloma Z Ludovic Clemente 44 0 Inter d Escaldes Z Albert Reyes 3 0 UE Santa Coloma Z Luis Blanco 2 0 FC Santa Coloma Ú Jordi Aláez 47 2 Manchego Ú Aarón Sánchez 27 0 Atlètic d Escaldes Ú Ricard Fernández 23 1 Andratx Ú Víctor Bernat 10 1 Ordino"}
{"id": "599955", "title": "RCD Espanyol", "context": "\nRCD Espanyol de Barcelona (katalánsky: Reial Club Deportiu Espanyol de Barcelona) je španielsky športový klub založený v Barcelone. Najznámejšie je jeho futbalové družstvo. Espanyol aktuálne sídli na štadióne Estadi Cornellà-El Prat s kapacitou 40 500 divákov, ktorý bol otvorený 2 Augusta 2009. Dovtedy sídlil klub na štadióne Estadi Olímpic Lluís Companys, kde sa odohrávali v roku 1992 letné olympijské hry. Predtým hral svoje zápasy na Estadi de Sarria. Hoci je v tieni slávnejšieho mestského rivala FC Barcelona, stabilne patrí medzi silnejšie tímy v španielskej La Lige."}
{"id": "436770", "title": "Andreu Fontàs", "context": "Úspechy  Barcelona 2x víťaz Primera División: 2009/10, 2010/11 1x víťaz Copa del Rey: 2011/12; Runner-up 2010/11 3x víťaz španielskeho Superpohára: 2009, 2010, 2011 2x víťaz Ligy majstrov: 2008/09, 2010/11 1x víťaz európskeho Superpohára: 2011 1x víťaz MS klubov: 2011"}
{"id": "257211", "title": "Grimaso", "context": "Diskografia  Štúdiové albumy Názov Detaily Ocenenie Predaj Najvyššia zaznamenaná pozícia v rebríčkoch Kto dá viac Dátum vydania: november 2007 Vydavateľstvo: EMI Formát: CD - SK: 2 500+ - Let the beat come true Dátum vydania: 31. máj 2009 Vydavateľstvo: BeatBan Formát: CD, digitálny download - - Mixtapes 2008: Who gives you more mixtape vol. 1 (s DJom Tagerom) 2009: Rekapitulácia 2011: Big banger menu Videoklipy 2010: \"Get low/Skener\" (ft. S.A.S & Suvereno) 2010: \"Monopol\" (Hip Hop ide hore) (ft. Rytmus) 2010: \"Bůh\" (ft. Hugo Toxxx) 2010: \"V tvojej hlave\" (ft. H16)"}
{"id": "126390", "title": "Thalía’s Hits Remixed", "context": "Introduction  Thalía s Hits Remixed je kolekcia remixov Thalíinych hitov."}
{"id": "271321", "title": "Primera Fila", "context": "Single  „Equivocada“ „Que sera de ti“ „Con la Duda (featuring Jon Sebastian)“ „Ensename a Vivir“ „Estoy Enamorado (featuring Pedro Capo)“ Kategória:Albumy Thalíe Kategória:Koncertné albumy Kategória:Hudobné albumy z 2009"}
{"id": "264955", "title": "Mi Reflejo", "context": "Zoznam skladieb  „Genio Atrapado“ (David Frank, Pamela Sheyne, Rudy Perez, Steve Kipner) - 3:38 „Falsas Esperanzas“(Jorge Luis Piloto) - 2:57 „El Beso Del Final“ (Franne Golde, Rudy Perez, Tom Snow) - 4:42 „Pero Me Acuerdo De Ti“ (Rudy Perez) - 4:26 „Ven Conmigo (Solamente Tu)“ (Johan Aberg, Paul Rein, Rudy Pérez) - 3:11 „Si No Te Hubiera Conocido“ (feat. Luis Fonsi) (Rudy Perez) - 4:50 „Contigo En La Distancia“ (César Portillo DeLaLuz) - 3:44 „Cuando No Es Contigo“ (Manuel Lopez, Rudy Perez) - 4:10 „Por Siempre Tu“ (Diane Warren, Rudy Perez) = 4:05 „What a Girl Wants“ (Guy Roche, Shelly Peiken, Rudy Perez) - 3:14 „Reflection“ (David Zippel, Matthew Wilder, Rudy Perez) - 3:38 42:32 ;Bonusové piesne „Falsas Esperanzas“ (Dance Radio Mix) (Jorge Luis Piloto) - 3:27 „Falsas Esperanzas“ (Tropical Mix) (Jorge Luis Piloto) - 3:10 „Pero Me Acuerdo De Ti“ (remix) (Rudy Pérez) - 3:41 „Ven Conmigo (Solamente Tú)“ (Karaoke Version) (Johan Aberg, Paul Rein, Rudy Pérez) - 3:12 56:10 Kategória:Hudobné albumy Christiny Aguilerovej Kategória:Hudobné albumy z 2000"}
{"id": "451384", "title": "Just Be", "context": "Oficiálne verzie  \"Just Be - 514 Mix\" – 8:49 \"Just Be - Antillas Club Mix\" – 9:49 \"Just Be - Antillas Radio Edit\" – 3:13 \"Just Be - Antillas Dub\" – 9:19 \"Just Be - Antillas Edit Mix\" – 4:10 \"Just Be - Wally Lopez la Factoria Vocal Remix\" – 8:49 \"Just Be - Wally Lopez la Factoria Dub Remix\" – 8:52"}
{"id": "293054", "title": "Juan Atkins", "context": "Diskografia  ako Cybotron, s Rickom Davisom (1981–1983) „Alleys of Your Mind“ (1981), singel „Cosmic Cars“ (1982), singel „Clear“ (1982), singel Enter (1983) „Techno City“ (1984), singel Clear (1990), digitálne remasterované vydanie Clear ako Model 500 (1985–súčasnosť) „No UFO’s“ (1985), singel „Night Drive“ (1985), singel (obsahuje „Time Space Transmat“) „Jazz is the Teacher“ (1993), 12\" pomocná produkcia s 3MB „Pick Up the Flow“ (1993), 12\" Sonic Sunset (1994) Deep Space (1995) Body and Soul (1999) OFI / Huesca (2010) ako Channel One, with Doug Craig (1986-1987) „Technicolor“ (1986), singel „It’s Channel One“ (1987), singel ako Infiniti (1991–1995) Skynet 1998 „The Infinit Collection“ 1996 ako Model 600 (2002) Update 2002, singel ako Juan Atkins The Berlin Sessions 2005"}
{"id": "484637", "title": "Amore Mio", "context": "Pozadie a kompozícia Na albume sa nachádzajú dve piesne, Tu Y Yo a Olvídame , ktoré sa odlišujú od piesní s rovnakým názvom vydaných na albume Thalía (2002) a El Sexto Sentido (2005)."}
{"id": "504943", "title": "Dusty Hill", "context": "Diskografia  American Blues Is Here (1968) Do Their Thing (1969) ZZ Top ZZ Top s First Album (1971) Rio Grande Mud (1972) Tres Hombres (1973) Fandango! (1975) Tejas (1977) Degüello (1979) El Loco (1981) Eliminator (1983) Afterburner (1985) Recycler (1990) Antenna (1994) Rhythmeen (1996) XXX (1999) Mescalero (2003) La Futura (2012)"}
{"id": "476534", "title": "All I Want (singel The Offspring)", "context": "Zoznam skladieb CD singel Europe 7\" green vinyl Propagačné CD ;Zdroj:"}
{"id": "543670", "title": "La Liga 2018/2019", "context": "Tímy + Tím Štadión Kapacita Alavés Mendizorrotza 19 840 Athletic Bilbao San Mamés 53 000 Atlético Madrid Wanda Metropolitano 68 000 Barcelona Camp Nou 99 354 Celta Vigo Abanca-Balaídos 29 000 Eibar Ipurua 7 083 Espanyol RCDE Stadium 40 000 Getafe Coliseum Alfonso Pérez 17 000 Girona Montilivi 13 500 Huesca El Alcoraz 7 638 Leganés Butarque 12 450 Levante Ciutat de València 26 354 Rayo Vallecano Vallecas 14 708 Real Betis Benito Villamarín 60 721 Real Madrid Santiago Bernabéu 81 044 Real Sociedad Anoeta 32 000 Sevilla Ramón Sánchez Pizjuán 42 714 Valencia Mestalla 49 500 Valladolid José Zorrilla 26 512 Villarreal Estadio de la Cerámica 23 500"}
{"id": "592520", "title": "La Liga 2021/2022", "context": "Tímy v sezóne 2021/2022 Tím Štadión Kapacita Alavés Mendizorrotza 19 840 Athletic Bilbao San Mamés 53 289 Atlético Madrid Wanda Metropolitano 68 456 Barcelona Camp Nou 99 354 Cádiz Nuevo Mirandilla 20 724 Celta Vigo Balaídos 29 000 Elche Martínez Valero 33 732 Espanyol RCDE Stadium 40 000 Getafe Coliseum Alfonso Pérez 17 393 Granada Nuevo Los Cármenes 19 336 Levante Ciutat de València 26 354 Mallorca Son Moix 24 262 Osasuna El Sadar 23 576 Rayo Vallecano Vallecas 14 708 Real Betis Benito Villamarín 60 721 Real Madrid Santiago Bernabéu 81 044 Real Sociedad Anoeta 39 500 Sevilla Ramón Sánchez Pizjuán 43 883 Valencia Mestalla 55 000 Villarreal Estadio de la Cerámica 24 890"}
{"id": "592477", "title": "La Liga 2014/2015", "context": "Tímy v sezóne 2014/2015 Tím Štadión Kapacita Almería Juegos Mediterráneos 21 350 Athletic Bilbao San Mamés 53 289 Atlético Madrid Vicente Calderón 54 907 Barcelona Camp Nou 99 786 Celta Vigo Balaídos 31 800 Córdoba El Arcángel 21 822 Deportivo La Coruña Riazor 34 600 Eibar Ipurua 6 000 Elche Martínez Valero 36 017 Espanyol RCDE Stadium 40 500 Getafe Coliseum Alfonso Pérez 17 393 Granada Nuevo Los Cármenes 23 156 Levante Ciutat de València 26 354 Málaga La Rosaleda 30 044 Rayo Vallecano Vallecas 14 708 Real Madrid Santiago Bernabéu 81 044 Real Sociedad Anoeta 32 076 Sevilla Ramón Sánchez Pizjuán 45 500 Valencia Mestalla 55 000 Villarreal El Madrigal 25 000"}
{"id": "295548", "title": "La Liga 2011/2012", "context": "Tímy v sezóne 2011/2012 Tím Štadión Kapacita Athletic Bilbao San Mamés 39 750 Atlético Madrid Vicente Calderón 54 851 Barcelona Camp Nou 99 354 Real Betis Benito Villamarín 52 745 Espanyol RCDE Stadium 40 500 Getafe Coliseum Alfonso Pérez 17 700 Granada Nuevo Los Cármenes 22 524 Levante Ciutat de València 25 534 Málaga La Rosaleda Stadium 28 963 Mallorca Iberostar 23 142 Osasuna El Sadar 19 553 Racing de Santander El Sardinero 22 271 Rayo Vallecano Campo de Vallecas 15 489 Real Madrid Santiago Bernabéu 85 454 Real Sociedad Anoeta 32 076 Sevilla Ramón Sánchez Pizjuán 45 500 Sporting Gijón El Molinón 29 800 Valencia Mestalla 55 000 Villarreal Estadio de la Cerámica 25 000 Real Zaragoza La Romareda 34 596"}
{"id": "592499", "title": "La Liga 2016/2017", "context": "Tímy v sezóne 2016/2017 Tím Štadión Kapacita Alavés Mendizorrotza 19 840 Athletic Bilbao San Mamés 53 289 Atlético Madrid Vicente Calderón 54 907 Barcelona Camp Nou 99 354 Celta Vigo Balaídos 29 000 Deportivo La Coruña Riazor 32 912 Eibar Ipurua 7 083 Espanyol RCDE Stadium 40 500 Granada Nuevo Los Cármenes 22 094 Las Palmas Gran Canaria 33 111 Leganés Butarque 10 922 Málaga La Rosaleda 30 044 Osasuna El Sadar 18 761 Real Betis Benito Villamarín 51 700 Real Madrid Santiago Bernabéu 81 044 Real Sociedad Anoeta 32 076 Sevilla Ramón Sánchez Pizjuán 42 714 Sporting Gijón El Molinón 29 029 Valencia Mestalla 55 000 Villarreal El Madrigal 25 000"}
{"id": "592461", "title": "La Liga 2013/2014", "context": "Tímy v sezóne 2013/2014 Tím Štadión Kapacita Almería Juegos Mediterráneos 22 000 Athletic Bilbao San Mamés 53 332 Atlético Madrid Vicente Calderón 54 851 Barcelona Camp Nou 99 354 Celta Vigo Balaídos 31 800 Elche Martínez Valero 36 017 Espanyol RCDE Stadium 40 500 Getafe Coliseum Alfonso Pérez 17 700 Granada Nuevo Los Cármenes 22 524 Levante Ciutat de València 25 534 Málaga La Rosaleda Stadium 30 044 Osasuna El Sadar 19 553 Rayo Vallecano Campo de Vallecas 15 489 Real Betis Benito Villamarín 52 500 Real Madrid Santiago Bernabéu 81 044 Real Sociedad Anoeta 32 076 Sevilla Ramón Sánchez Pizjuán 45 500 Valencia Mestalla 55 000 Valladolid José Zorrilla 26 512 Villarreal El Madrigal 24 890"}
{"id": "514799", "title": "Hokej na kolieskových korčuliach na Letných olympijských hrách 1992", "context": "Arény Palau Blaugrana Mesto Aréna Kapacita Pavelló de l Ateneu de Sant Sadurní Barcelona Palau Blaugrana 7 585 Reus Pavelló d Esports Reus 3 500 Sant Sadurní Pavelló de l Ateneu de Sant Sadurní 1 500 Vic Pavelló del Club Patí Vic 3 000 "}
{"id": "530587", "title": "Club Ferro Carril Oeste", "context": "Štadión Štadión klubu počas zápasu. Klub hráva svoje domáce zápasy na štadióne Estadio Arquitecto Ricardo Etcheverri už od roku 1905. Súčasná kapacita štadióna je 24 442 miest."}
{"id": "254384", "title": "Segunda División", "context": "Štadióny v ročníku 2010–11 Domáci klub Štadión Kapacita Betis Manuel Ruiz de Lopera 51,309 Elche Manuel Martínez Valero 38,750 Celta Vigo Balaídos 32,500 Las Palmas Gran Canaria 32,500 Valladolid José Zorrilla 26,512 Tenerife Heliodoro Rodríguez López 24,000 Recreativo Nuevo Colombino 21,670 Xerez CD Chapín 20,300 Salamanca El Helmántico 17,341 Albacete Carlos Belmonte 17,300 Granada Los Cármenes 16,612 Córdoba Nuevo Arcángel 15,425 Barcelona B Mini Estadi 15,276 Cartagena Cartagonova 15,105 Rayo Vallecano Teresa Rivero 15,000 Gimnàstic Nou Estadi 14,500 Numancia Los Pajaritos 10,200 Ponferradina El Toralín 8,200 Huesca El Alcoraz 8,000 Girona Montilivi 9,200 Villarreal B Ciudad Deportiva 5,000 Alcorcón Santo Domingo 3,000"}
{"id": "577082", "title": "Národný štadión", "context": "Pozri aj  Národný futbalový štadión Estadio Nacional Julio Martínez Prádanos"}
{"id": "592435", "title": "La Liga 2017/2018", "context": "Tímy v sezóne 2017/2018 + Tím Štadión Kapacita Alavés Mendizorrotza 19 840 Athletic Bilbao San Mamés 53 289 Atlético Madrid Wanda Metropolitano 67 703 Barcelona Camp Nou 99 354 Celta Vigo Abanca-Balaídos 29 000 Deportivo La Coruña Estadio Riazor 32 912 Eibar Ipurua 7 083 Espanyol RCDE Stadium 40 500 Getafe Coliseum Alfonso Pérez 17 000 Girona Montilivi 13 450 Las Palmas Estadio Gran Canaria 32 400 Leganés Butarque 11 454 Levante Ciutat de València 26 354 Málaga La Rosaleda Stadium 30 044 Real Betis Benito Villamarín 60 720 Real Madrid Santiago Bernabéu 81 044 Real Sociedad Anoeta 32 000 Sevilla Ramón Sánchez Pizjuán 42 714 Valencia Mestalla 49 500 Villarreal Estadio de la Cerámica 24 890"}
{"id": "263090", "title": "La Liga 2010/2011", "context": "Tímy v sezóne 2010/2011 + Tím Štadión Kapacita Almería Estadio del Mediterráneo 22 000 Athletic Bilbao San Mamés 39 750 Atlético Madrid Vicente Calderón 54 851 Barcelona Camp Nou 99 354 Deportivo La Coruña Estadio Riazor 34 600 Espanyol RCDE Stadium 40 500 Getafe Coliseum Alfonso Pérez 17 700 Hércules Estadio José Rico Pérez 30 000 Levante Ciutat de València 25 534 Málaga La Rosaleda Stadium 28 963 Mallorca Iberostar 23 142 Osasuna Estadio Reyno de Navarra 19 800 Racing Santander El Sardinero 22 271 Real Madrid Santiago Bernabéu 80 354 Real Sociedad Anoeta 32 076 Sevilla Ramón Sánchez Pizjuán 45 500 Sporting Gijón El Molinón 29 800 Valencia Mestalla 55 000 Villarreal Estadio de la Cerámica 25 000 Zaragoza La Romareda 34 596"}
{"id": "198116", "title": "Camp Nou", "context": "Slávnostné otvorenie Camp Nou Camp Nou počas zápasu Dátum slávnostného otvorenia štadiónu bol 24. september 1957. Pre túto udalosť bol zostavený špeciálny výbor, ktorého úlohou bolo zorganizovať slávnostný ceremoniál. Výbor pozostával z dvoch zodpovedných ľudí, Aleixa Buxeresa (vzťahy s verejnosťou) a Nicolau Casausa (organizácia). Člen Kráľovskej španielskej akadémie José María de Cossío v mestskej sieni, Salón de las Crónicas, v sobotu 21. septembra formálne otvoril slávnosti pri príležitosti otvorenia nového štadióna. Počas tohto víkendu sa odohralo niekoľko medzinárodných zápasov na štadióne Les Corts a na Palacio Municipal de Deportes za účasti mnohých športových klubov. Tieto dni vošli do histórie klubu a pri tejto príležitosti bola skomponovaná nová hymna klubu, ktorej slová napísal Josep Badia na hudbu Adolfa Cabané. V deň hlavnej oslavy bolo mesto odiate do klubových farieb FC Barcelona. Slávnosti pokračovali za početnej účasti fanúšikov a štadión bol posvätený barcelonským Arcibiskupom Gregoriom Modregom. Spevácky zbor Orfeón Graciense spieval Händlovu pieseň „Hallelujah“ a zároveň bol velebený obraz Panny Montserratskej. Prezidentská lóža bola natlačená najdôležitejšími osobami športového a politického života, vrátane prezidenta klubu Francesca Miró-Sans, generálneho námestníka pre spoločenské aktivity José Solísa Ruiz, ktorý mal v tom čase postavenie ministra športu, predsedu Národnej delegácie športovcov José Antonia Elola Olaso, miestodržiteľa Barcelony Felipe Acedo a starostu Barcelony Josepa M. de Porcioles. Hoci práce na štadióne ešte neboli dokončené, viac ako 90 000 divákov bolo svedkami, slávnostnej prehliadky zástupcov hlavných katalánskych futbalových klubov, spolu s členmi iných športových klubov a fanúšikov. Po prvýkrát zaznela nová hymna „Himne a l’Estadi“ a o pol štvrtej poobede bol odpískaný prvý výkop na Camp Nou. V prvom zápase na Camp Nou bol súperom Barcelony klub Legia Varšava z Poľska a v zápase, ktorý sledovalo 90 000 divákov vyhrala FC Barcelona 4:2. Historicky prvý gól na Nou Campe strelil Eulógio Martinez. Počas prestávky na ihrisku tancovalo 1 500 členov skupiny „Agrupación Cultural Folclórica de Barcelona“ a bolo vypustených 10 000 holubov. To bol začiatok nového obdobia klubu."}
{"id": "488661", "title": "Panamerické majstrovstvá v bejzbale mužov 2008", "context": "Štadióny San Félix El Tigre Puerto La Cruz Estadio La Ceiba Estadio Enzo Hernández Estadio Alfonso Carrasquel 170px Kapacita: 30 000 Kapacita: 5 762 kapacita: 18 000 Otvorený: 1998 Otvorený: 2006 Otvorený: 1991"}
{"id": "255694", "title": "La Masia", "context": "Externé odkazy  Oficiálna webová stránka FC Barcelona"}
{"id": "163165", "title": "FC Barcelona", "context": "Rivalita  El Clásico Najväčším a odvekým rivalom FC Barcelona je Real Madrid. Derby zápasy medzi týmito dvoma klubmi sa nazývajú El Clásico ( slovensky: klasické). Tieto dva kluby reprezentujú dva odlišné historické regióny, ktoré sú súčasťou dnešného Španielska, Katalánsko a Kastíliu, ako aj samotné mestá, Barcelonu a Madrid. A tak ich rivalita je dôsledkom politického, kultúrneho a sociálneho napätia medzi Kataláncami a Kastílčanmi. Počas diktátorského režimu Miguela Prima de Riveru a obzvlášť počas obdobia vlády Francisca Franca (1939 – 1974) bola centrálnou vládou sídliacou v Madride potlačovaná identita historických regiónov Španielska a bolo zakázané hovoriť, akýmikoľvek regionálnymi jazykmi okrem španielčiny. Klub FC Barcelona bol pre Kataláncov symbolom ich túžby po slobode a jedným z ich najväčších politických, kultúrnych a sociálnych zástupcov, s veľavravným heslom \"Més que un club\" ( slovensky: Viac ako klub). Na druhej strane Real Madrid bol všeobecne vnímaný ako stelesnenie španielskeho centralizmu a fašistického režimu. V 50. rokoch sa napätie medzi klubmi vyostrilo v spore o to, ktorý klub získa Alfreda di Stéfana. Alfredo Di Stéfano nakoniec hrával za Real Madrid a stal sa kľúčovým hráčom pri zisku mnohých úspechov madridského klubu. V 60. rokoch sa rivalita preniesla na európske fórum, keď sa kluby dvakrát stretli vo vyraďovacej fáze Európskeho pohára majstrov. FC Barcelona a Real Madrid sú do dnes najväčšími a najúspešnejšími klubmi v Španielsku a ich rivalita je opätovne každoročne oživovaná, keď hrávajú vzájomné ligové zápasy. Barcelonské derby Barcelonské derby ( španielsky: El derbi barceloní) je súbojom medzi klubmi založenými v tomto meste. Na jednej strane FC Barcelona, založená nadšencami futbalu viacerých národností a na strane druhej Reial Club Deportiu Espanyol, ktorý bol založený výhradne španielskymi fanúšikmi futbalu. Espanyol ( slovensky: španielsky) je vzhľadom na svoje meno niektorými fanúšikmi FC Barcelona vnímaný, ako klub, ktorý nevhodne rozvíja svoje vzťahy s centrálnou španielskou vládou. Napriek pozadiu tohto derby, sú to zvyčajne fanúšikovia Espanyolu, ktorí vnímajú vzájomné zápasy oboch klubov, ako veľmi dôležité. Hoci bolo odohraných mnoho vzájomných zápasov v histórii La Ligy, málo z nich bolo vyrovnaných. FC Barcelona vo väčšine zápasov výrazne dominovala."}
{"id": "163159", "title": "FC Barcelona", "context": "Introduction  Futbol Club Barcelona , známy tiež ako Barcelona a familiárne ako Barça je futbalový klub v Španielsku. Klub bol založený dňa 29. novembra 1899 skupinou švajčiarskych, anglických a katalánskych futbalistov pod vedením Joana Gampera. Klub sa stal symbolom katalánskej kultúry a katalánskej národnosti, a z toho dôvodu pochádza aj motto \"Més que un club\" (Slovensky: viac ako klub ). Oficiálna hymna FC Barcelony je „Cant del Barça“, ktorú napísali Jaume Picas a Josep Maria Espinàsk. Fanúšikovia FC Barcelona sa volajú culés alebo culers . Klub je druhým najbohatším futbalovým klubom na svete z hľadiska príjmov, s ročným obratom 398 miliónov eur. Klub dlhoročne súperí s klubom Real Madrid, a zápasy medzi oboma tímami sú nazývané ako \"El Clásico\". Klub je súčasným lídrom tabuľky, pričom získal najviac domácich trofejí v španielskom futbale, a to 27 v La Lige, 31 v Copa del Rey, 14 v Supercopa de España, 3 v Copa Eva Duarte a 2 v Copa de la Liga, a takisto je držiteľom rekordu v posledných štyroch súťažiach. V medzinárodnom klubovom futbale vyhrala FC Barcelona päťkrát Ligu Majstrov UEFA, rekordné štyri Poháre víťazov pohárov UEFA, päť Superpohárov UEFA a tri Svetový klubový pohár FIFA. Tiež vyhrala rekordné tri Poháre veľtržných miest, ktoré sú považované za predchodcu Pohára UEFA. Podľa historického rebríčka IFFHS (Medzinárodná federácia futbalovej histórie a štatistík) je FC Barcelona najlepším klubom na svete od roku 1991, kedy začala agentúra zhromažďovať štatistické údaje. FC Barcelona je jediným európskym klubom, ktorý od roku 1955 hral každú sezónu kontinentáleho futbalu, a je jedným z troch klubov v Španielsku, ktorý nebol nikdy vyradený zo súťaže La Liga, spolu s klubmi Athletic Bilbao a Real Madrid. V roku 2009 sa stala FC Barcelona prvým španielskym klubom, ktorý vyhral tzv. treble, skladajúci sa zo súťaží La Liga, Copa del Rey a Liga Majstrov. V tom istom roku, sa stala prvým futbalovým klubom, ktorý vyhral šesť zo šiestich súťaží v jednom roku, čím dokončil šesticu, zahŕňajúcu vyššie uvedené treble a Supercopa de España (Španielsky superpohár), Superpohár UEFA a Majstrovstvá klubov FIFA. Okrem futbalu pod FC Barcelona patria aj profesionálne tímy z rôznych ďalších športových odvetví: basketbal, hádzaná, futsal, hokej na kolieskových korčuliach, volejbal a ragby. Okrem siedmich profesionálnych tímov má klub aj ďalších jedenásť amatérskych športových sekcií: pozemný hokej, atletika, krasokorčuľovanie, ľadový hokej, bejzbal. Klub sa venuje charite a v poslednom období je sponzorskými zmluvami viazaný s detským fondom UNICEF."}
{"id": "436702", "title": "Katalánska futbalová reprezentácia", "context": "Externé odkazy  Oficiálne stránky katalánskej futbalovej reprezentácie"}
{"id": "531621", "title": "Majstrovstvá Európy v basketbale mužov 1973", "context": "Arény Barcelona Badalona Palacio de los Deportes Pabellón de Ausiàs March 220px Kapacita: 8 000 Kapacita: 5 000 Otvorená: 1955 Otvorená: 1972"}
{"id": "599960", "title": "Jaroslav Heyrovský", "context": "Založil Polarografický ústav ČSAV a ako jeho profesor a riaditeľ vychoval veľký počet žiakov. Vytvoril vo svete uznávanú vedeckú školu. Už ako mladý začal z podnetu profesora fyziky na Karlovej univerzite v Prahe B. Kučeru teoreticky riešiť problém anomálie na elektrokapilárnych krivkách. Zdokonalil Kučerovu metódu, ktorá spočívala v tom, že sa za pomoci špeciálnych elektród, tvorených ortuťovou kvapkou a platinovým drôtikom, dalo v roztoku určiť i nepatrné množstvo prímesí. Ďalej objavil originálny spôsob výskumu elektrolytických dejov, ktorý bol založený na použití ortuťovej kvapkovej elektródy v spojení s vyrovnávacou elektródou a na meraní priebehu intenzity elektrického prúdu, ktorý prechádza elektrolytickým roztokom v závislosti na napätí. Táto metóda sa rýchlo rozšírila vo svete a uplatnila sa i v priemysle, napríklad v metalurgii a potravinárskom priemysle ako vynikajúci test na zistenie nepatrného množstva cudzej látky. Prvé údaje o tejto metóde publikoval v roku 1922 v časopisoch a v roku 1923 ju vysvetlil v prednáške na zasadaní Faradayovej spoločnosti v Londýne.\nV roku 1925 spoločne so svojím japonským žiakom M. Shikatem zostrojil prístroj pre automatický záznam kriviek v závislosti intenzity prúdu a napätia, ktorý nazvali polarograf. Od tej doby sa taktiež táto nová záznamová metóda nazýva polarografia a Heyrovský ju v päťdesiatych rokoch doplnil oscilografickou polarografiou.\n"}
{"id": "590997", "title": "Prevencia depresie u mladistvej populácie", "context": "Terciárna prevencia Terciárna prevencia zahŕňa psychiatrickú hospitalizáciu a rehabilitačné postupy u pacientov v akútnej fáze ochorenia s narušením sociálnej adaptácie. (Králová, 2020) Tieto postupy zahŕňajú nasledovné aktivity: Zaznamenávanie aktivít počas dňa, ktorý pomáha pacientovi vyvrátiť jeho presvedčenie, že nič nerobí. Môže byť doplnený o bodovanie príjemnosti. Plánovanie príjemných aktivít Práca s negatívnymi myšlienkami – rozoberanie, spochybňovanie a „preformulovávanie“ Práca so sebou samým – spoznávanie seba, svojich hodnôt, vlastností Nácvik sebapresadenia – zásady asertívneho správania a nácvik asertivity Prevencia relapsom – preberajú sa životné situácie, ktoré by mohli vyvolať depresie a učí sa ich zvládnuť (Múdra, Bultmanová, 2008)"}
{"id": "424150", "title": "Schönigerova oxidácia", "context": "Introduction  Schönigerova metóda spaľovania alebo Schönigerova metóda je metóda elementárnej analýzy vytvorená Wolfgang Schönigerom. Test sa robí v Erlenmeyerovej banke alebo v oddeľovacom lieviku. Pozostáva zo spaľovania vzorky v čistom kyslíku, nasledovaného absorpciou produktov spaľovania roztokom hydroxidu sodného. Umožňuje kvantitatívne určenie prvkov chlór, dusík a síra vo vzorke. Kategória:Analytická chémia Kategória:Elementárna analýza"}
{"id": "450370", "title": "Kucera", "context": "Pozri aj  Kučera Kucer"}
{"id": "139685", "title": "Ján Mikloš", "context": "Dielo  Rodina, výchova, delikvencia , Bratislava roku 1975 (s V. Kačánim); O niektorých aspektoch riadiacej práce v zariadeniach pre ťažkovychovateľnú mládež , Bratislava roku 1981"}
{"id": "41108", "title": "Psychokinéza", "context": "Pokusy Pokusy s psychokinézou sú založené na pozorovaní osoby, ktorá deklaruje svoju schopnosť sústredením vôle vyvolať psychokinetický jav a pozorovaním (meraním) prostredia, v ktorom a na ktoré pôsobí. Sleduje sa výkonnosť a najmä vierohodnosť javu (vylúčenie skrytého pôsobenia iného známeho fyzikálneho princípu, ktorý by mohol pozorovanú psychokinetickú manifestáciu vyvolať). Po dôslednom vylúčení podvodníkov doteraz ostáva isté množstvo nevysvetlených prejavov, ktoré sú do skupiny PK zaradené."}
{"id": "123274", "title": "Callanova metóda", "context": "Callanova metoda vo svete a na Slovensku V súčasnej dobe je Callanova metóda známa v 28 krajinách sveta a vyučuje sa v 600 registrovaných centrách po celom svete. Pre túto metódu sa vydávajú učebnice, audiomateriály a ďalšie didaktické pomôcky priamo v Londýne. Jazykové školy z celého sveta vyučujúci podľa tejto metódy musia pracovať práve s týmito konkrétnymi pomôckami. Medzi slovenské akreditované školy patrí napríklad jazyková škola Zaraz, Language Club, Aspekt a Volis Academy."}
{"id": "56831", "title": "Šachová štúdia", "context": "Introduction  Šachová štúdia je šachový problém s výzvou „biely vyhrá“ alebo „biely remizuje“, pričom počet ťahov nie je stanovený. Zriedkavo začína čierny, to však vo výzve treba osobitne zdôrazniť. Štúdie majú zo všetkých šachových problémov najbližšie k praktickej šachovej hre a sú uznávané aj praktickými hráčmi, ktorí si ich pomocou obohacujú svoje znalosti najmä v oblasti teórie koncovky. František DEDRLE 1936. Biely remizuje Kategória:Kompozičný šach"}
{"id": "48964", "title": "Jaroslav Heyrovský", "context": "Životopis Narodil sa v Prahe ako piate dieťa Leopolda Heyrovského, profesora rímskeho práva na českej univerzite v Prahe, a jeho manželky Kláry, rodenej Hanlovej. Do roku 1909 študoval na gymnáziu, potom odišiel študovať do Londýna v rokoch 19101914 na University College, kde bol vedený sirom W. Ramsayom. V roku 1918 získal doktorát na Karlovej univerzite v Prahe. Počas 1. svetovej vojny slúžil vo vojenskej nemocnici ako lekárnik a rádiológ. Svoju univerzitnú kariéru začal ako asistent profesora B. Braunera v Ústave analytickej chémie Karlovej univerzity, v roku 1922 bol povýšený na docenta a v roku 1926 sa stal prvým profesorom fyzikálnej chémie na univerzite. Bol členom mnohých zahraničných vedeckých inštitúcií a čestným doktorom niekoľkých svetových univerzít. Založil Polarografický ústav ČSAV a ako jeho profesor a riaditeľ vychoval veľký počet žiakov. Vytvoril vo svete uznávanú vedeckú školu. Už ako mladý začal z podnetu profesora fyziky na Karlovej univerzite v Prahe B. Kučeru teoreticky riešiť problém anomálie na elektrokapilárnych krivkách. Zdokonalil Kučerovu metódu, ktorá spočívala v tom, že sa za pomoci špeciálnych elektród, tvorených ortuťovou kvapkou a platinovým drôtikom, dalo v roztoku určiť i nepatrné množstvo prímesí. Ďalej objavil originálny spôsob výskumu elektrolytických dejov, ktorý bol založený na použití ortuťovej kvapkovej elektródy v spojení s vyrovnávacou elektródou a na meraní priebehu intenzity elektrického prúdu, ktorý prechádza elektrolytickým roztokom v závislosti na napätí. Táto metóda sa rýchlo rozšírila vo svete a uplatnila sa i v priemysle, napríklad v metalurgii a potravinárskom priemysle ako vynikajúci test na zistenie nepatrného množstva cudzej látky. Prvé údaje o tejto metóde publikoval v roku 1922 v časopisoch a v roku 1923 ju vysvetlil v prednáške na zasadaní Faradayovej spoločnosti v Londýne. V roku 1925 spoločne so svojím japonským žiakom M. Shikatem zostrojil prístroj pre automatický záznam kriviek v závislosti intenzity prúdu a napätia, ktorý nazvali polarograf. Od tej doby sa taktiež táto nová záznamová metóda nazýva polarografia a Heyrovský ju v päťdesiatych rokoch doplnil oscilografickou polarografiou. Heyrovského polarograf Stal sa jediným československým občanom, ktorý dostal Nobelovu cenu za chémiu a jeho vedecká práca preslávila československú vedu na celom svete. Po svojej smrti v roku 1967 bol pochovaný v Prahe na Vyšehrade."}
{"id": "293316", "title": "Monokryštál", "context": "Pozri aj  Czochralského metóda Wafer"}
{"id": "69222", "title": "Matúš Kučera", "context": "Životopis Kučera sa narodil v obci Mojtín v Strážovských vrchoch. Študoval postupne na gymnáziu piaristov v Trenčíne, krátko na gymnáziu v Nitre a v roku 1951 maturoval na Štátnom gymnáziu v Trenčíne. Vyštudoval slovenčinu a históriu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, resp. Univerzity Komenského (19511956), v roku 1955 tiež na Karlovej univerzite v Prahe. Po štúdiách v Prahe a Bratislave prednášal na FiF UK slovenské dejiny. V roku 1989 zriadil katedru slovenských dejín a stal sa jej vedúcim. V rokoch 19921993 bol ministrom školstva Slovenska za HZDS, v rokoch 19931998 veľvyslancom Slovenska v Chorvátsku, v rokoch 19971998 v Bosne a Hercegovine. Taktiež bol v roku 1992 zvolený za Stredoslovenský kraj, kandidujúc za stranu HZDS, za poslanca Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR. V Snemovni bol predsedom poslaneckého klubu HZDS. Mal spolu s Michalom Kováčom a Romanom Zelenayom zásluhy na efektívnom zániku federácie a vzniku samostatného Slovenska pri hlasovaní FZ zo dňa 25. novembra 1992. V roku 1998 bol zvolený za generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea, neskôr, až do roku 2008 pôsobil ako profesor histórie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V roku 2010 patril medzi ľudí presadzujúcich zachovanie jazdeckej sochy Svätopluka I. na nádvorí Bratislavského hradu. Na dôchodku žil v Bratislave. Slovenský historik a vedúci Katedry slovenských dejín na Filozofickej fakulte UK, profesor Martin Homza, takto hodnotí prácu Matúša Kučeru: \" Ku všetkým uvedeným moderným metódam a postupom práce historika, ktoré Matúš Kučera ako prvý vôbec použil v slovenskej historiografii, potom treba priradiť ešte tradičné školenie v pomocných vedách historických. No a v neposlednom rade tiež výbornú znalosť latinčiny a iných jazykov, čo mu zas napomáhalo pristupovať k pramennému materiálu s patričným kritickým odstupom. \""}
{"id": "599961", "title": "Richard Scheufler", "context": "Prvý sólový album Richarda Scheuflera vyšiel v roku 2001 v českej i anglickej verzii pod názvom  V rukou Tvých / In your hands, na ktorom sa predstavil ako skladateľ, sólový spevák, aranžér a hudobný producent.\nDruhý sólový album Between us vznikal v rokoch 2004 až 2008 a Richard ho vydal pod lablom Scheufler's Records v roku 2008. Album obsahuje 16 skladieb naspievaných v angličtine a inštrumentálne skladby, ktoré vznikli v spolupráci s niekoľkými ďalšími umelcami (syn Richard, Ted Whang, Peter Boška, Jiří Neužil, Štěpán Škoch, Andrea Kolmanová, Markéta Rohanová a.i.)."}
{"id": "463203", "title": "Mark Spoon", "context": "Introduction  Markus Löffel ( 27. november 1966, Frankfurt nad Mohanom, Nemecko – † 11. január 2006, Berlín, Nemecko), známy ako Mark Spoon alebo Spacy Trancer , bol nemecký dídžej, hudobník a hudobný skladateľ. Jeho umelecké priezvisko bolo doslovným prekladom jeho vlastného löffel a spoon ktoré sú nemeckým a anglickým výrazom pre lyžičku . Na začiatku 90. rokov sa spolu s Rolf Ellmer - Jam El Marom spojili a vytvorili niekoľko hudobných projektov, vrátane Jam & Spoon, Tokyo Ghetto Pussy alebo Storm. V roku 1992 dostal Mark v Nemecku ocenenie DJ roka. Ďalej produkoval rôzne remixy iných hudobných interpretov vrátane Mobyho. Stal sa veľmi populárnym na známom podujatí v Berlíne pod názvom Love Parade. Medzi ich najväčšie hity patrí klubová hymna „Stella“, rádiové skladby so speváčkou Plavkou ako „Right In The Night“, „Find Me“, „Angel (Ladadi O-Heyo)“, „Kaleidoscope Skies“, „Don t Call It Love“ či zo spevákom Reou Garveyom „Be.Angeled“. 11. januára 2006 bol Mark Spoon nájdený mŕtvy vo svojom berlínskom byte, príčinou smrti bol infarkt myokardu."}
{"id": "467590", "title": "Muffler", "context": "Diskografia ;Albumy Muffler (1999) Soundz of the Future (2003) ;EP The Cold World EP (2004) Chainsaw Massacre EP (2005) ;Kompilácie Sighco Show (2007) ;DJ mixy Muffler s Mighty Megamix Mania (2004)"}
{"id": "76055", "title": "Richard Kruspe", "context": "Život Má dve staršie sestry a staršieho brata. Jeho rodičia sa rozviedli, keď bol ešte malý. Matka si vzala iného muža, s ktorým Richard dobre nevychádzal. Potom sa presťahovali do dedinky Weisen. Venoval sa boxu. Je vyučený kuchár, ale pracoval ako predavač. Keď mal 16, navštívil Česko-Slovensko, kde si kúpil gitaru. Najskôr len kvôli výhodnému predaju, ale potom sa na ňu začal učiť a nechal si ju. V 19. rokoch sa presťahoval na Lychener Straße, pretože už bol znudený miestnou hudbou. V Nemecku robil hudbu sám, pretože ho tam nikto nepoznal. Dva roky býval v apartmáne, kde mal gitaru a bicie. 10. októbra 1989 sa omylom priplietol do demonštrujúceho davu, kde ho niekto udrel do hlavy a následne ho zatkli. Strávil šesť dní vo väzení. Potom sa rozhodol opustiť východné Nemecko, cez Česko-Slovensko a Maďarsko sa dostal do západného Nemecka. Keď padol Berlínsky múr, vrátil sa späť do Berlína. V roku 1991 začal hrať v skupine Orgasm Death Gimmick. V roku 1992 sa mu narodila prvá dcéra, Khira Li Lindemann. Jej matka je ex-manželka speváka skupiny Rammstein - Tilla Lindemanna. V tom istom roku sa s Tillom a Oliverom Riedlom vydali do USA. Tam sa rozhodli, že nebudú robiť americkú hudbu, ale budú si zakladať na nemeckom prízvuku. Richard sa v roku 1999 oženil s modelkou z Juhoafrickej republiky, Caron Bernstein. Svadobný obrad bol židovský, pričom Richard zložil hudbu. Rozviedli sa niekedy medzi rokmi 2003 a 2004. V roku 2006 vydal svoj sólový projekt „Emigrate“. Hovorí veľmi dobre anglicky s americkým prízvukom. Kategória:Nemeckí hudobníci Kategória:Rammstein"}
{"id": "89827", "title": "...and the Beat Goes On!", "context": "Album Na albume pracovali v zostave H. P. Baxxter ( Hans-Peter Geerdes ), Rick J. Jordan ( Hendrik Stedler ) a Ferris Bueller ( Sören Bühler ). Návrhom designu obalu albumu bol poverený Marc Schilkowski."}
{"id": "535469", "title": "Fancy", "context": "Introduction  Manfred Alois Segieth ( 7. júl 1946, Mníchov, Nemecko) je nemecký italo disco spevák, ktorý mal hudobný úspech predovšetkým v druhej polovici 80. rokov. Medzi jeho najväčšie hity patria skladby „Slice Me Nice“, „Chinese Eyes“, „Bolero“ či „Flames of Love“."}
{"id": "277855", "title": "Heaven shall burn", "context": "Bývalí členovia  Patrick Schleitzer - elektrická gitara"}
{"id": "233473", "title": "Richard Scheufler", "context": "Introduction  Richard Scheufler (1. november 1964, Ústí nad Labem, Česko) je český multiinštrumentalista, sólový spevák, skladateľ, aranžér, pedagóg a hudobný producent. Patrí k najvýraznejším osobnostiam súčasnej českej, ale i európskej hudobnej scény. Jeho tvorba predstavuje syntézu viacerých hudobných štýlov počnúc funkom cez pop, rock, moderný jazz, hardcore až po fúziu s klasickou hudbou."}
{"id": "233480", "title": "Richard Scheufler", "context": "Hudobné vybavenie V októbri 2004 prijal Richard ponuku na spoluprácu od firmy MusicData (distribútor zosilňovačov Hughes & Kettner) týkajúcu sa aparátov Quantum, ktoré prezentoval na svojich sólových koncertoch, seminároch a hudobných veľtrhoch. Spolupracuje tiež s firmou Alexim na prezentácii analógových efektov a strún švédskej firmy EBS. V roku 2007 nadviazal spoluprácu s firmou Roland a maďarským výrobcom ručne vyrábaných gitár Fibenare, ktorý od roku 2006 vyvíjal pre Richarda šesťstrunný model Fibenare Standard RS MIDI - basgitaru, ktorá využíva analógový a digitálny signál. Richardova zbierka nástrojov okrem toho zahŕňa signované modely firmy K&K, s ktorou spolupracuje od roku 1997, sú to: Richard Scheufler model Romeo 6 strings Richard Scheufler model Juliet 6 strings (fretless) Slapper 4 strings Bassman 4 strings Yamaha TRB 6P Štúdiové vybavenie a vybavenie na workshopy zahŕňa sekvencér Yamaha QY 700, HDD Korg D16, Korg Pandora PX5D a Audix Microphone. Po ukončení spolupráce s MusicData a Hughes & Kettner na konci roku 2007 si zadovážil aparáty AMPEG (Ampeg SVP-CL, Ampeg SVT PRO a Ampeg SVP-BSP) a Hafler (power amp). Na analógové efekty využíva kompletný sortiment EBS a Phaser značky George Dennis, na digitálne efekty používa Roland V-Bass, Roland GR-20 a Roland GKP-4."}
{"id": "465438", "title": "Marcus Schössow", "context": "Biografia DJ a producent, Marcus Schössow, sa preslávil najmä po vydaní Tiestovej kompilácie In Search of Sunrise 6 , v ktorej bol predstavený jeho track Chase My Rabbit . Získal veľa pozornosti aj vďaka skladbe Mr. White , ktorej remix sa dostal na kompiláciu Markusa Schulza Amsterdam 08 . Spolupracoval s mnohými producentmi. K jeho najznámejším spolupráciam patrí Moog ma s Thomasom Sagstadom, Wild Child s Adrianom Luxom, Kemi so Sebjakom. Na internetovej rozhlasovej stanici AH.FM má týždennú rádio show Tone Diary . Je zakladateľom a súčasným manažérom labelu Tone Diary , ktorý patrí pod celosvetovo známe vydavateľstvo Spinnin Records. Teraz je neaktívny, no Schössow zakladá nový label."}
{"id": "233479", "title": "Richard Scheufler", "context": "Spolupráca so synom Richardom - Scheufler Project Osobitné postavenie v Richardovom profesionálnom živote prináleží spolupráci so synom Richardom (28.9.1988, Partizánske), oficiálne pod názvom Scheufler Project. História sa zopakovala a syn Richard povedal hudbe svoje áno už v ranom detstve. Po boku otca účinkoval v kapele King Size, ktorej stálymi hosťami sú dodnes. V dvanástich sa podieľal na nahrávaní popového albumu kapely Damiens Nechci zůstat sám , ktorý Richard starší spoluprodukoval, absolvoval turné s Lenkou Filipovou a spolupracoval i na otcovom druhom sólovom albume Between us ( Scheufler’s Records , 2008). Od roku 2004 sú obaja stálymi hosťami v rockovej opere Antigona ."}
{"id": "233478", "title": "Richard Scheufler", "context": "Pedagogická činnosť Do povedomia hudobnej verejnosti vstúpil Richard Scheufler aj ako pedagóg. Je autorom audioškoly Slap & Funky (1994). V roku 2000 vyšla rovnomenná videoškola ako prvá škola svojho druhu v Česku. V období od roku 1997 až 2002 pôsobil ako lektor na pravidelných letných Rockových kurzoch v Dobrej Vode pri Prachaticiach. Na popud študentov vznikol hudobný materiál, ktorý bol v roku 2001 zaznamenaný na albume lektorov Jednou v roce . Uskutočnil mnoho workshopov na hudobných veľtrhoch, v Prahe každoročne od roku 1991 (Huvel, Muzika 2003), v Bratislave a v zahraničí napríklad vo Frankfurte."}
{"id": "144877", "title": "Jason Schimmel", "context": "Introduction  Jason Schimmel je multiinštrumentalista z Los Angeles, Kalifornia, USA. Zakladateľ a člen eklektickej legendy - skupiny Estradasphere. hudobnú kariéru začal už ako 11 ročný. jeho prvotnou inšpiráciou bola hudba z MTV. jeho prvá skupina sa volala Skin n Bones. pred príchodom na univerzitu hudby bral domáce lekcie hry na gitaru. na Santa Cruzskej univerzite je promovaný bakalár na klasickú a jazzovú gitaru. pôsobí aj v skupine White Album Ensemble. hlavné vokály spieva u Estradasphere ku skladbe Speck , z albumu Quadropus z roku 2003. Schimmel, Jason Schimmel, Jason"}
{"id": "126921", "title": "Blind Guardian", "context": "Členovia  Hansi Kürsch – spev (1985 - súčasnosť), basgitara (1985 – 1996) André Olbrich – gitara (1985 - súčasnosť) Marcus Siepen – gitara (1987 - súčasnosť) Frederik Ehmke – bicie (2005 - súčasnosť) Bývalí členovia Thomas Stauch - bicie (1987 - 2005) Trvalo hosťujúci hudobníci Títo hudobníci s kapelou vystupujú na koncertoch a podieľajú sa aj na nahrávaní albumov, avšak nepovažujú sa za skutočných členov skupiny. Oliver Holzwarth – basgitara (1997 - 2011) Barend Courbois - basgitara (2014 - súčasnosť) Mi Schüren – klávesy (1997 - súčasnosť)"}
{"id": "441424", "title": "Strapo", "context": "Hudobná kariéra Strapo sa k rapu dostal, keď sa v mladosti presťahoval z Bratislavy na Záhorie, medzi prvých rapových interpretov, ktorých počúval, patrili aj Eminem a Názov Stavby. V čase popularity filmu 8 Mile sa začal zaujímať o freestyle battle, na ktoré najprv začal chodiť, neskôr sa ich začal zúčastňovať. Začiatkom roku 2006 vyhral ako 16-ročný v Bratislave freestyle battle Bombaklad. V máji vyhral celoslovenský Artattack freestyle battle. Najbližší rok sa zúčastnil viac ako 30 ďalších súťaží vo freestyle a v roku 2007 sa mu druhýkrát podarilo vyhrať Artattack freestyle battle. 28. mája 2007 vyšlo jeho prvé EP MC, ktorý vedel priveľa . Celé EP produkoval producent Karaoke Tundra, jediní hostia na ňom sú Chutkass a Ektor. Tiež sa spolu so skupinou Moja Reč objavil na remixe skladby „Máme vás“ od českej skupiny IdeaFatte, ku ktorej bol aj urobený videoklip. Klip má ku marcu 2014 viac ako 1 400 000 prehratí na oficiálnom YouTube kanáli skupiny IdeaFatte. 29. septembra 2008 vyšiel Strapovi mixtape 50:50 v spolupráci s DJom Spinhandzom. Na mixtape sa podieľali mnohí producenti a hostia – Moja Reč, Radikal, Opak, Godot, Masif, Karaoke Tundra, Tafrob, DJ Fatte, Analytik a ďalší. Počas rokov 2008 a 2009 sa tiež podieľa spoluprácami na albumoch Utečenec (Decko), P.O.B alebo Mount Emerest (Emeres). Koncom roka 2010 dáva von skladbu „Musím ísť“ produkovanú Emeresom, ktorou ukončil svoju kariéru freestylera, počas ktorej 50-krát vyhral, 5-krát prehral a raz remizoval. V roku 2011 sa objavil na skladbe „Si zvonil?! (Radikal diss)“, kde spolu so Separom a Deckom dissoval Radikala, člena skupiny Dramatikz, s ktorým mal predtým nejaké spolupráce. Videoklip má ku marcu 2014 na oficiálnom kanáli Gramo Rokkaz viac ako 3 350 000 prehratí a stal sa najsledovanejšou skladbou, akú kedy Strapo nahral. Počas roka ešte vypustil skladbu „Dzime dzeci“ a videoklip k skladbe „Daj peňáz“, ktorý bol veľmi úspešný v získal piate miesto v hlasovaní o videoklip roka v ankete Slávik 2012. Videoklip bol predzvesťou projektu s Emeresom, na ktorom začal pracovať, a ku marcu 2014 mal na youtube viac ako 2 183 000 prehratí. 1. júna 2012 vyšiel Strapovi album 23 , ktorý spravil spolu s českým producentom Emeresom. K albumu boli urobené ďalšie videoklipy k skladbám „Sám doma a bohatý“, „Starý pes“ a v roku 2013 aj k skladbe „Loading“, ktorá bola nasadená do slovenských rádií. Tam sa umiestnila najvyššie na 57. priečke a na 6. v rámci domácej tvorby. 9. februára bola odpremiérovaná prvá epizóda internetovej dokumentárnej série Ja som hip-hop , ktorá bola o Strapovi."}
{"id": "239441", "title": "Pungent Stench", "context": "Hudobný štýl Hoci je kapela Pungent Stench death metalový spolok, kapelu takisto ovplyvnila rocková hudba a blues. Vplyv týchto štýlov je zjavný napr. na skladbách ako „Viva la muerte“, „Madcatmachopsychoromantik“, „Family Man“ a „Got MILF?“. Takisto Schirencov výber gitary (nakoľko často hráva na gitare Fender Telecaster) signalizuje vplyv iných žánrov na tvorbu členov."}
{"id": "233477", "title": "Richard Scheufler", "context": "Sólové projekty Prvý sólový album Richarda Scheuflera vyšiel v roku 2001 v českej i anglickej verzii pod názvom V rukou Tvých / In your hands , na ktorom sa predstavil ako skladateľ, sólový spevák, aranžér a hudobný producent. Druhý sólový album Between us vznikal v rokoch 2004 až 2008 a Richard ho vydal pod lablom Scheufler s Records v roku 2008. Album obsahuje 16 skladieb naspievaných v angličtine a inštrumentálne skladby, ktoré vznikli v spolupráci s niekoľkými ďalšími umelcami (syn Richard, Ted Whang, Peter Boška, Jiří Neužil, Štěpán Škoch, Andrea Kolmanová, Markéta Rohanová a.i.)."}
{"id": "233025", "title": "Revolverheld", "context": "Členovia Súčasní členovia: Johannes Strate ( 17. marec 1980) je spevák skupiny Revolverheld, vyrástol vo Worpswede pri Brémach. Jeho otec bol učiteľ na gymnáziu, gitarista a spevák, matka klaviristka. V desiatich rokoch začal Johannes hrať na gitare a v štrnástich založil prvú kapelu Second Floor . V roku 2002 navštevoval kurz popovej hudby v Hamburgu. Kristoffer Hünecke ( 12. máj 1976) je spevák a gitarista. Pracuje aj ako tenisový tréner. Niels Grötsch ( 22. apríl 1980) je spevák a gitarista, na gitaru začal hrať už v deviatich, potom päť rokov navštevoval klasické gitarové vyučovanie. V štrnástich rokoch vstúpil do školskej kapely a učil sa hrať na elektrickej gitare. Po niekoľkých menších skupinách vytvoril spoločne s Jakobom Sinnom a Kristofferom Hüneckom skupinu Freiraum . Jakob Sinn ( 20. december 1980) je bubeník. V desiatich rokoch začal hrať na bubny a chodil aj na vyučovanie hry na bicie. Neskôr vyučoval aj sám a pracoval aj ako model. Bývalí členovia: Florian „Flo“ Speer ( 10. jún 1977) hrá na basovú gitaru. Od deviatich rokov chodil na vyučovanie hry na gitaru, hrať na basovú gitaru sa naučil sám, po niekoľkých menších skupinách prišiel nakoniec do skupiny Revolverheld."}
{"id": "54364", "title": "Kraftwerk", "context": "Zostava skupiny  Ralf Hütter - spev, programovanie Fritz Hilpert - klávesy, programovanie Henning Schmitz - klávesy, programovanie Stefan Pfaffe - video technik Florian Schneider - konzervatórium, vyštudovaná priečna flauta /R/"}
{"id": "466391", "title": "Matt Schwartz", "context": "Introduction  Matt Schwartz ( 26. október 1971, Haifa, Izrael) je anglický multiinštrumentalista, hudobný producent, skladateľ a DJ. Podieľal sa na mnohých nahrávkach od roku 1995 ako zvukár, producent, skladateľ, hudobník či textár. Počas svojej kariéry vystupoval pod menami M black, DADA, The Drill, 4tune500 a Deepest Blue. Kým tvoril pod menom M black, vydal v roku 2010 singel „Heartbreak“ a začiatkom roku 2013 skladbu „Crush“, ktorá dosiahla 1. miesto v amerických tanečných rebríčkoch."}
{"id": "461191", "title": "Sascha Gerstner", "context": "Introduction  Sascha Gerstner ( 2. apríl 1977) je nemecký hudobník a skladateľ. Ovláda hru na gitaru, klávesy a spev. V rokoch 1998 až 2001 hral so skupinou Freedom Call, s ktorou nahral dva albumy. Od roku 2002 je gitarista power metalovej skupiny Helloween, do ktorej ho kontaktoval producent Charlie Bauerfeind. Kategória:Nemeckí gitaristi Kategória:Členovia skupiny Helloween"}
{"id": "439703", "title": "Artificial Light Attraction", "context": "Členovia kapely  Súčasná zostava Yves P. Schaub – spev, gitara, basgitara Jan Stucki – sample, elektronika Tobias Roth – bicie nástroje"}
{"id": "599964", "title": "Richard Scheufler", "context": "Richardova stopa viedla koncom roka 2002 do anglického Hastingsu. Pracoval v štúdiu Claire Hamill a vystupoval s miestnymi hudobníkmi, ku ktorým patrili medziinými Tom Palmer, Steve Winchster, Donna Terenzi, Mama Josie a Papa George. Koncertoval však aj sólovo a nadviazal užšiu spoluprácu s bývalým perkusionistom Robbieho Williamsa Nana Tsiboem v rámci jeho sólového projektu Bushfaya.\nPobytom v Anglicku sa Richardovo účinkovanie v zahraničí však nekončí. V roku 2001 natáčal hudobné klipy v Afrike a účinkovaním na hudobnom veľtrhu vo Frankfurte prezentoval výrobcu hudobných nástrojov George Dennis."}
{"id": "203532", "title": "Wolfsberg", "context": "Osobnosti  Rainer Schönfelder ( 1977), rakúsky lyžiar"}
{"id": "158387", "title": "Heinrich Schliemann", "context": "Detstvo Bol piatym dieťaťom a druhým synom (prvý zomrel vo veku ôsmich rokov) farára Ernsta Schliemanna a jeho manželky, Luisy Theresy Sophie. Mal štyroch mladších súrodencov. Ako napísal neskôr sám Schliemann, v tomto období sa zrodil jeho záujem o Tróju a jej hrdinov – vo veku siedmich rokov dostal od svojho otca ako darček na Vianoce „Ilustrovanú históriu sveta“ od Jerrera, v ktorej na neho urobil najväčší dojem obrázok horiacej Tróje. Následne sa rozhodol, že jedného dňa toto mesto nájde. Heinrichova matka Luisa Schliemannová zomrela krátko po pôrode deviateho dieťaťa v roku 1831. Otec, ktorý bol vo finančných ťažkostiach, dal mladého Heinricha do opatery svojmu bratovi, pastorovi Ankershagenu. Heinrich spočiatku študoval na strednej škole v Neustrelitzi, ale keď otcovi došli peniaze na školné a jeho strýko tiež nechcel platiť, musel pokračovať vo vzdelávaní na mestských školách."}
{"id": "184988", "title": "Hans Scharoun", "context": "Biografia  1912–1914 - Štúdium na Technischen Hochschule v Berlíne. 1915–1918 - Cez sprostredkovanie od Pavla Kruchena sa zamestnáva na Militarbaukommando na pomoc pri znovu výstavbe východného Pruska a následne sa stáva zastupujúcim vedúcim v Bauberatungsamt v Insterburgu. 1919–1925 - Prebratie architektonickej kancelárie po Pavlovi Kruchenovi. 1925–1932 - Scharoun vyučuje na štátnej akadémii v Breslau. 1932 - vlastná kancelária v Berlíne 1946–1958 - vedúci katedry urbanizmu na Technickej Univerzite v Berlíne 1947–1950 - vedúci na Instituts für Bauwesen der Deutschen Akademie der Wissenschaften Ostberlins "}
{"id": "258199", "title": "Henry F. Schaefer III", "context": "Introduction  Henry „Fritz“ Schaefer III. ( 8. jún 1944, Grand Rapids, Michigan, USA) je americký chemik a informatik. Je riaditeľom Centra výpočtovej chémie ( Center for Computational Quantum Chemistry ) na univerzite v Georgii. Získal ocenenia za práce v oblasti kvantovej chémie. Je tiež autorom vyše tisíc dvesto vedeckých príspevkov, ktoré boli zverejnené hlavne v Journal of Chemical Physics a Journal of the American Chemical Society ; je členom American Academy of Arts and Sciences. V roku 2003 vydal knihu Science and Christianity: Conflict or Coherence? (The Apollos Trust 2003) , v ktorej predstavil svoje chápanie prelínania sa vedy a náboženstva."}
{"id": "505404", "title": "Viedenský les", "context": "Galéria Peilstein.jpg|vrch Peilstein Schoeffel.JPG|Pamätník Josef Schöffel Die_schwechat_beim_gedeckten_steg_nach_o.jpg|Rieka Schwechat Figl-sternwarte.jpg|Figlove observatórium na vrchole Schöpfl"}
{"id": "2449", "title": "Max Scheler", "context": "Introduction  Max Scheler ( 22. august 1874, Mníchov, Nemecko – † 19. máj 1928, Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) bol nemecký filozof, jeden zo zakladateľov filozofickej antropológie, fenomenologickej axiológie a sociológie poznania. Jeho filozofia je pokusom o syntézu novokantovstva a filozofie života na základe Husserlovej fenomenologickej metódy."}
{"id": "506021", "title": "Hugo Schmeisser", "context": "Introduction  Hugo Schmeisser ( 24. september 1884, Jena† 12. september 1953, Erfurt) bol nemecký konštruktér pechotných zbraní. Bol synom Louisa Schmeissera, takisto zbraňového konštruktéra. Sám nemal žiadne technické vzdelanie a tak sa mohol podieľať len na drobných úpravách. Jeho meno je úzko spojené s vývojom prvých samopalov. Za prvej svetovej vojny pracoval vo firme Theodora Bergmanna, kde skonštruoval samopal MP 18. Často je mylne spájaný so samopalmi MP38 a MP40, avšak na ich konštrukcii sa nikdy nepodieľal, sú dielom Heinricha Vollmera. Po roku 1938 vyvinul prvú útočnú pušku na svete, ktorá bola neskôr označená ako StG 44. V júli 1945 Červená armáda prevzala kontrolu nad oblasťou Durínsko a mestom Suhl, kde pracoval Hugo Schmeisser ako riaditeľ a spolumajiteľ zbrojovky Haenel. Červená armáda odviezla do ZSSR všetku dokumentáciu na výrobu zbraní, celkom 10 785 strán technických výkresov. V októbri bol Hugo Schmeisser, spoločne so svojou rodinou, premiestnený do mesta Iževsk v južnej časti Uralu. Konšpiračné teórie mu prisudzujú autorstvo pušky AK-47, ktorú však vyvinul Kalašnikov v Kovrov 1000km od vzdialeného Iževsku."}
{"id": "158394", "title": "Heinrich Schliemann", "context": "Schliemann-polyglot Socha Heinricha Schliemanna v Schwerine, Nemecko Heinrich Schliemann bol navyše aj prominentný polyglot samouk. Hovoril plynule po anglicky, francúzsky, portugalsky, taliansky, španielsky, rusky, holandsky, latinsky, grécky, starogrécky, poľsky a arabsky (údajne ovládal až 23 jazykov). Jazykovo sa vzdelával pri pobyte v Holandsku, kde tomu venoval celé dni a mnoho nocí. Veril, že jazyk sa naučí, ak si ho bude opakovať nahlas. Z tohto dôvodu musel dvakrát zmeniť svoj apartmán na žiadosť nespokojných susedov. Ak chcel mať poslucháča, prenajal za pár frankov mužov, ktorí ho počúvali, a hoci tomu nerozumeli, Schliemannovi to neprekážalo."}
{"id": "202890", "title": "Tullnerbach", "context": "Osobnosti  Josef Schöffel ( 1832 – † 1910), rakúsky novinár, politik, vlastenec a ochranca prírody"}
{"id": "21218", "title": "Oskar Schindler", "context": "Život v Česko-Slovensku Oskar Schindler sa narodil v českých Svitavách, v nemeckej rodine poisťovacieho agenta Hansa Schindlera a jeho manželky Franzisky, rod. Luserovej. Po skončení školskej dochádzky pracoval prevažne ako obchodný cestujúci pre rôzne firmy, pokúšal sa aj podnikať. 6. marca 1928 sa oženil s Emíliou Pelzlovou. Ich manželstvo zostalo bezdetné, no Schindler mal vraj vo Svitavách dve nemanželské deti. Počas Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia firma, pre ktorú pracoval, skrachovala a Schindler musel niekoľkokrát zmeniť zamestnanie. Aktivity počas druhej svetovej vojny Smaltová továreň v Krakove Továreň v Brnenci (2004) Po nemeckej invázii do Poľska a následne po vypuknutí druhej svetovej vojny v septembri 1939 bol Oskar Schindler jedným z prvých nacistov, ktorí sa snažili z tejto situácie vyťažiť čo najviac. V továrni, ktorá bola po príchode Nemcov do Poľska skonfiškovaná židovským majiteľom v rámci arizačných opatrení, Oskar Schindler začal vyrábať smaltové výrobky (hrnce, panvice, ešusy atď) prevažne pre potreby frontu. V tejto továrni zamestnával približne 1 000 robotníkov, pričom asi polovicu tvorili Židia z krakovského geta. Na založenie prevádzky mu požičali peniaze práve samotní Židia. Fabriku pomenoval Deutsche Emailewaren-Fabrik. Pod vplyvom nacistického zaobchádzania so židovskými zajatcami, predovšetkým po brutálnej a krvavej likvidácii krakovského geta v marci 1943, sa jeho spočiatku odmeraná, povrchná a oportunistická obchodnícka povaha začala vo vzťahu k Židom meniť. Svojich židovských robotníkov začal intenzívne chrániť pred nacistickými vykorisťovateľmi. Pri presune židovského obyvateľstva z krakovského geta do koncentračného tábora Krakov-Płaszów sa Schindler dohodol s veliteľom tohto koncentračného tábora Amonom Göthom na osobitnom presune zhruba 700 Židov do pobočného tábora pri továrni, kde mali v porovnaní s inými židovskými väzňami podstatne lepšie postavenie. Jeho továreň bola akýmsi „útočiskom pre Židov“. Ako sa postupne v roku 1944 blížila k poľskej hranici sovietska Červená armáda, koncentračný tábor Krakov-Płaszów mal byť likvidovaný a väzni mali byť likvidovaní v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, Schindler zorganizoval osobitný presun zhruba 1 000 Židov do novej pobočky jeho továrne v českom meste Brněnec. Tu sa tzv. „Schindlerovi Židia“ venovali výrobe protilietadlovej munície až do 2. mája 1945. Začiatkom roka 1945 Schindler ešte poskytol vo svojej továrni azyl 110 premrznutým väzňom z transportu, ktorý v Brněnci zastavil. Krátko pred oslobodením Česko-Slovenska 8. mája 1945 Schindler spolu s manželkou továreň opustil. Pri odchode mu Židia, ktorí mu boli nesmierne vďační za záchranu, venovali zlatý prsteň s nápisom z Talmudu: „Kto zachráni jeden život, ten zachráni celý svet.“ "}
{"id": "87507", "title": "Joseph von Fraunhofer", "context": "Posledné roky V roku 1819 odišiel do Mníchova a v roku 1823 sa stal členom Bavorskej Akadémie vied a profesorom jej fyzikálneho kabinetu. V roku 1824 sa stal rytierom a bol povýšený do šľachtického stavu. O rok neskôr dokončil objektív pre refraktor hvezdáreň v Dorpate, pre teleskop s priemerom v tej dobe výnimočným 244 mm a ohniskovou vzdialenosťou 4,33 metra. V tom istom roku sa stal čestným občanom mesta Mníchov. Heliometer pre observatórium v Königsberskej hvezdárni nedokončil. Zomrel na tuberkulózu pľúc."}
{"id": "450374", "title": "Scherer", "context": "Introduction  Scherer je priezvisko, pozri Scherer (priezvisko), napr.: Adolf Scherer ( 1938), slovenský futbalista, reprezentant Česko-Slovenska František Ernest Scherer (1805 – 1879), slovenský lekár, balneológ Karin Schererová ( 1980), slovenská hádzanárka, vnučka Adolfa"}
{"id": "487355", "title": "Edrovice", "context": "Významní rodáci  Karl Schinzel – inžinier, chemik a vynálezca farebnej fotografie"}
{"id": "20054", "title": "František Ernest Scherer", "context": "Introduction  František Ferdinand Ernest Scherer ( 1. apríl 1805, Blatná, Česko – † 16. marec 1879, Piešťany) bol lekár a balneológ. Priekopník zavádzania moderných lekárskych metód do kúpeľníctva. Vyštudoval medicínu a farmáciu vo Viedni. Po dvojročnej chirurgickej praxi sa v roku 1828 usadil v Piešťanoch, kde sa stal prvým kúpeľným lekárom. Zaviedol vedecký prístup do kúpeľnej liečby. V roku 1863 založil Vojenský kúpeľný ústav Piešťany, na ktorého vybudovanie prispel pozemkom a 4000 zlatými. Svoje znalosti a postrehy z kúpeľnej liečby Scherer zhrnul v publikácii Die heissen Quellen und Bäder zu Pöstény in Ungarn vydanej roku 1837 v Lipsku. Život ukončil samovraždou kvôli zákernej chorobe. Pochovaný je na cintoríne na Bratislavskej ceste v Piešťanoch. Kategória:Narodenia v 1805 Kategória:Slovenskí lekári Kategória:Úmrtia v 1879 Kategória:Obete samovrážd"}
{"id": "270696", "title": "Hermann Scheer", "context": "Introduction  Hermann Scheer ( 29. apríl 1944, Wehrheim, Nemecko - † 14. október 2010, Berlín, Nemecko) bol nemecký poslanec Spolkového snemu, predseda Eurosolaru (Európskej asociácie pre obnoviteľné zdroje energie) a generálny predseda Svetovej rady pre obnoviteľné zdroje energie (WCRE). Bol nositeľom viacerých ekologických ocenení vrátane Svetovej ceny za solárnu energiu, Svetovej ceny za bioenergiu, Svetovej ceny za veternú energiu ako aj alternatívnej Nobelovej ceny, ktorú mu bola udelená za angažovanosť v záujme solárnej energie."}
{"id": "100211", "title": "Ernst Felix Immanuel Hoppe-Seyler", "context": "Introduction  Ernst Felix Immanuel Hoppe-Seyler ( 26. december 1825, Freyburg, Nemecko – † 10. august 1895, Wasserburg) bol nemecký fyziológ a chemik. Jeho početné výskumy zahŕňajú štúdium krvi, hemoglobínu, vredov, žlče, mlieka a moču. Jeho práca a zásluhy Paula Ehrlicha viedli k zdokonaleniu organickej chémii."}
{"id": "200577", "title": "Wilhelm Emil Fein", "context": "Život Wilhelm Emil Fein sa narodil v Ludwigsburgu v rodine učiteľa. Základy vzdelania zameraného na mechaniku a strojárstvo získal v stuttgartskej dielni C. Geigera. Potom pobýval istý čas v Karlsruhe a Göttingene a nakoniec prišiel do Berlína k firme Siemens & Halske. V Londýne zakončil učňovské roky u Charlesa Wheatstonea. Wilhelm Eisenlohr, profesor polytechniky v Karlsruhe, mu odporučil, aby si založil vlastnú firmu. V roku 1867 založil so svojim bratom Carlom v Karlsruhe dielňu s názvom C. & E. FEIN na výrobu rôznych elektrických prístrojov. Firma sa o tri roky neskôr presťahovala do Stuttgartu. Od roku 1875 vyvíjal a v roku 1878 aj inštaloval prvý elektrický požiarny hlásič v Norimbergu, o rok neskôr aj v Stuttgarte. Telefón využívajúci magnet v tvare podkovy si dal v roku 1879 patentovať. Po roku 1880 sa venoval zlepšovaniu svojich prístrojov poháňaných elektrinou vyrábanou dynamom, a v roku 1885 vyvinul prvý prenosný telefónny prístroj pre armádu. O tri roky neskôr vydal knihu Elektrische Apparate, Maschinen und Einrichtungen . O ďalšie dva roky mu bola prepožičaná württemberská štátna medaila. Firme Fein sa darilo, v roku 1883 vyrobila svoj stý prístroj a za deväť rokov už ich bolo tisíc. V roku 1895 skonštruoval prvú ručnú elektrickú vŕtačku na svete, jeho syn Emil vyrobil o dva roky neskôr aj prvú stolnú elektrickú vŕtačku. Wilhelm Emil Fein zomrel 6. októbra 1898 v Stuttgarte a jeho firmu prevzal syn Emil."}
{"id": "518103", "title": "Adam Sandler", "context": "Introduction  Adam Richard Sandler ( 9. september 1966, Brooklyn, New York, USA) je americký komik, herec, muzikant, scenárista a filmový producent. Medzi jeho najznámejšie úlohy patria Bobby Boucher vo filme Roznášač vody , Sonny Koufax vo filme Veľký tato a Longfellow Deeds v Pán Deeds - Náhodný milionár a pod. Diváci si ho pamätajú predovšetkým ako predstaviteľa hlavných hrdinov rodinných komédií plných humoru, v ktorých hrá a niektoré aj produkuje. Prvú vážnejšiu úlohu si skúsil vo filme zo svojej produkcie Klik - život na diaľkové ovládanie z roku 2006."}
{"id": "199609", "title": "Jiří Schelinger", "context": "Životopis Jiří Schelinger sa narodil v dedinke Bousov, ktorou preteká potok Kurvice, neďaleko Čáslavi. Mal o rok mladšieho brata Milana. Jeho otec Josef bol učiteľom hudby (hry na gitaru) a rodina sa presťahovala do jeho rodiska Praha-Nusle, kde chodil Jiří do základnej školy. Aj pod vplyvom otca sa aj s bratom venovali hudbe. Už ako dieťa hral na klavír a neskôr na gitaru. Potom začal navštevovať stredné odborné učilište, ale štúdium za inštalatéra nedokončil. Ako približne 17 ročný po vpáde ruských vojsk v auguste 1968 bol zadržaný a umiestnený do vyšetrovacej väzby, kde sa pokúsil o demonštratívnu samovraždu, aby bol rýchlejšie prepustený. Na jej základe podstúpil psychiatrické vyšetrenie, ktoré malo za následok získanie modrej knižky, ktorá ho oslobodzovala od služby v armáde, čo bolo pre jeho hudobnú kariéru dosť dôležité. Po prepustení z liečebni v Bohniciach sa stal kulisárom v divadle Jiřího Wolkera. V divadle vydržal asi mesiac a potom sa rozbehla jeho kariéra, keď sa stal hlavnou hviezdou v skupine Smaragd. Jeho prvou kapelou, ktorú založil už na základnej škole a v ktorej hral na gitaru, bola Nothing But Nothing . Neskôr vystupoval v barovej kapele Iva Trojanana Smaragd . Potom nastúpil na miesto gitaristu a speváka v bluesovej kapele The Happy Five . Táto však odchádzala na angažmán do Fínska bez J. Schelingra a ten prijal ponuku Karla Šípa a stal sa členom jeho skupiny Faraon. S tou natočil v roku 1972 svoj prvý veľký hit, pieseň Holubí dům. V roku 1973 potom prešiel ku kapele Františka Ringo Čecha, s ktorou v roku 1977 koncertoval aj s kapelou Smokie v NDR. 13. apríla 1981 z neznámych dôvodov Schellinger, 30-ročný, spáchal samovraždu skočením zo Starého mosta do Dunaja. Jeho mŕtve telo bolo vylovené z vody 7. mája 1981 pri osade Bodíky, v katastrálnom území obce Horný Bar. To, že jeho telo nebolo nikdy identifikované nikým z jeho rodinných príslušníkov alebo aspoň známych, vedie niektorých jeho fanúšikov k domnienke, že skok prežil a žije niekde v ústraní. Pri príležitosti šesťdesiateho výročia jeho narodenia (a tridsiateho výročia jeho smrti) bol v marci 2011 na dome, v ktorom žil v Prahe v ranom detstve (Čestmírova 18, Praha Nusle) odhalená jeho busta s pamätnou tabuľou. Schelinger bol pochovaný na Olšanskom cintoríne v Prahe. Bol dvakrát ženatý. Od neho staršiu Alenu si bral ešte počas pôsobenia v skupine Smaragd. V manželstve sa narodila dcéra Andrea. Druhý krát sa ženil ako 26 ročný a zobral si Jitku Poledňákovú. Napriek svojmu krátkemu životu sa stal Schelinger legendou československého bigbítu. Jeho spev je dodnes jedným z najcharakteristickejších v českej rockovej histórii, spevákove hity sú stále známe."}
{"id": "100700", "title": "Kliper", "context": "Pozri aj  Clipper Klipper"}
{"id": "233748", "title": "Tom Schilling", "context": "Kariéra Po niekoľkých divadelných rolách hral najprv v časti Kinder der Gewalt kriminálneho seriálu Miesto činu . Prelom sa mu podaril v roku 2000 popri Robertovi Stadtloberovi vo filme Crazy ( Crazy ), nakrúteného podľa rovnomenného románu spisovateľa Benjamina Leberta . Spolu s Robertom Stadtloberom točili v roku 2003 film Verschwende deine Jugend a v roku 2006 Schwarze Schafe , v ktorom hrali dvoch homosexuálnych berlínskych študentov. V Napola / Hitlerova elita ( Napola – Elite für den Führer ) hral na strane Maxa Riemelta druhú hlavnú úlohu. Okrem toho hral v roku 2007 v kinofilme Warum Männer nicht zuhören und Frauen schlecht einparken können homosexuálneho sanitára Krischla. V roku 2008 hrá mladého Adolfa Hitlera v Urs Odermattovom sfilmovaní George Taboriovho Mein Kampf . Natáčanie začalo v apríli 2008 vo Viedni a pokračovali 6. mája 2008 v saskej Zittau. Tom Schilling je od roku 2006 otcom chlapca."}
{"id": "2450", "title": "Max Scheler", "context": "Pôsobenie  bol najvýznamnejší predstaviteľ, patril k najsilnejším osobnostiam nemeckého duchovného života v 19. – 20. st. bol filozof, psychológ, významný sociológ – dielo : Podstata a formy sympatie Schelerov učiteľ bol Rudolf Eucken, od ktorého bol závislý vo svojich začiatkoch – tzv. rané obdobie stredné obdobie- bol predovšetkým kresťanom a teistom diela: Formalizmus v etike a materiálna etika hodnôt, Prevrat hodnôt, Čo je v človeku večné záverečné obdobie- opúšťa teizmus a kresťanstvo a zbližuje sa s panteizmom dielo: Miesto človeka v kozme- od jeho vydania sa datuje zrod modernej filozofickej antropológii jeho predčasná smrť Schelerovi zabránila v plnom rozvedení myšlienok tejto poslednej doby Scheler uplatňuje fenomenologickú metódu najmä v náuke o poznaní, predovšetkým v etike, vo filozofii kultúry a náboženstva, teda v oblasti hodnôt."}
{"id": "49955", "title": "Ferdinand von Zeppelin", "context": "Introduction  Ferdinand von Zeppelin , celým menom Ferdinand Adolf Heinrich August Graf von Zeppelin ( 8. júl 1838, Konstanz – † 8. marec 1917, Berlín), bol nemecký generál a konštruktér vystužených vzducholodí. Narodil sa württemberskému dvornému maršalovi grófovi Friedrichovi von Zeppelin a jeho manželke Amélie Macaire. Vyrastal v Konstanzi pri Bodamskom jazere a na neďalekých majetkoch vo švajčiarskom Girsbergu. Od roku 1853 študoval vojenskú školu v Ludwigsburgu pri Stuttgarte. Od roku 1863 pôsobil ako pozorovateľ v americkej občianskej vojne, ktorej sa neskôr zúčastnil na strane Severu. Tam aj 19. augusta 1865 vzlietol k svojmu prvému balónovému letu. Od roku 1865 bol pobočníkom württemberského kráľa. Osvedčil sa počas prusko-rakúskej vojny a bol prevelený do Berlína. Vojenskú službu ukončil roku 1891 ako generálporučík. Prvú vzducholoď začal stavať v roku 1899 ako 61-ročný. V roku 1900 vzlietla nad Bodamským jazerom prvá vzducholoď LZ 1 dlhá 128 m, a zotrvala vo vzduchu 18 minút. Nemecká vláda, ktorá v roku 1894 nepodporila Zeppelinov projekt na stavbu vzdušného plavidla, sa po tomto prvom lete ponúkla, že bude spolufinancovať projekt. Počas ďalších rokov svoje vzducholode zdokonaľoval, ale po kríze LZ 4 v roku 1907, kedy vzducholoď zničila silná búrka, sa zdalo, že jeho projekty končia. Zachránila ich ale ľudová zbierka, kedy sa na výstavbu novej vzducholode vyzbieralo šesť miliárd mariek. Pred prvou svetovou vojnou patrili Zeppelinove podniky k najväčším v Nemecku. Postupne v nich ale strácal vplyv, a stal sa skôr národnou ikonou. Bola po ňom pomenovaná najslávnejšia vzducholoď medzivojnového obdobia LZ 127 Graf Zeppelin."}
{"id": "157130", "title": "Edgar Schmued", "context": "Introduction  Edgar Schmued ( 30. december 1899, Hornbach – † 1. jún 1985, Oceanside) bol americký letecký konštruktér nemeckého pôvodu. Preslávil sa najmä ako šéfkonštruktér slávneho lietadla North American P-51 Mustang a neskôr i North American F-86 Sabre."}
{"id": "98745", "title": "Egon Schiele", "context": "Život Schieleho otec Adolf bol rodený Viedenčan, pracoval ako prednosta stanice vtedajšej c.k. štátnej dráhy a matka Marie, rodená Soukupová, pochádzala z Českého Krumlova. Základnú školu navštevoval v Tullne, nasledovalo reálne gymnázium v Kremse a Klosterneuburgu. Keď mu v roku 1905 zomrel otec na progresívnu paralýzu, jeho poručníkom sa stal jeho ujo Leopold Czihazcek. V tomto období začal maľovať svoje prvé olejomaľby. V roku 1906 ako šestnásťročný začal študovať na Akadémii výtvarných umení vo Viedni, kde navštevoval všeobecnú maliarsku triedu profesora Christiana Griepenkerla. U Griepenkerla študoval tri roky, počas ktorých zvládol dokonale techniku kreslenia. Na jeho tvorbu mal v začiatkoch veľký vplyv Gustav Klimt, s ktorým sa stretol v roku 1907. Svoj vlastný umelecký štýl našiel koncom roka 1909, v tom istom roku založil s ďalšími umelcami a maliarmi Neukunstgruppe ( Novú umeleckú skupinu ), ktorá bola zameraná proti konzervatívnym tradíciám rakúskeho výtvarného umenia. V roku 1910 odišiel z Viedne ktorou bol znechutený, do Českého Krumlova, mesta, ktoré sa stalo inšpiráciou pre jeho obrazy. 28. októbra 1918 zomrela jeho tehotná manželka Edith na epidémiu španielskej chrípky a 31. októbra vo veku dvadsaťosem rokov podľahol chorobe aj Schiele."}
{"id": "157241", "title": "Admiral Scheer", "context": "Služba Od 12. novembra 1934, kedy bola jednotka uvedená do služby, Admiral Scheer skúšobnými plavbami a nácvikom strávil niekoľko mesiacov v Baltskom a Severnom mori, spolu s jednotkou Deutschland podnikol v 1936 plavbu okolo Britských ostrovov. Od roku 1936 do roku 1938 bol súčasťou lodí, ktoré blokovali republikánske Španielsko. Bojové nasadenie Pravdepodobne prvé bojovo stratené lietadlo RAF bolo zostrelené práve Admirálom Sheerom, vo Wilehmhavenských lodeniciach."}
{"id": "519431", "title": "O'G3NE", "context": "Diskografia  Študiové albumy 300% (2008) Sweet 16 (2011) We Got This (2016) "}
{"id": "260120", "title": "V.V. (album)", "context": "Výroba albumu  Richard Müller - spev, hudba aranžmány, texty John \"Benny Cha cha\" Bollinger - vibrafón Ben Rubin - kontrabas Tom Beckham - bicie nástroje ;Postprodukcia Mike Caffrey - gitarové sólo Erich \"Bobo\" Procházka - ústna harmonika Michal Žáček - flauta Oskar Rózsa - vokály (postprodukcia) ;Produkcia Richard Müller, Ateliér Martin Črep - fotografie Richard Müller, Filip Jánoš - dizajn"}
{"id": "599969", "title": "Kurt Zeitzler", "context": "Jeho jednanie bolo príznačné najmä počas bitky o Stalingrad, kde po sovietskej ofenzíve navrhoval Hitlerovi stiahnuť Paulusovu 6. armádu, ktorej hrozilo obkľúčenie. Hitler však jeho rady ignoroval a Zeitzler nijak výrazne neprotestoval. Zeitzler si v tomto období ako gesto solidarity s obkľúčenými a hladujúcimi nemeckými vojakmi v Stalingrade zmenil jedálniček podľa veľkosti ich porcií. V priebehu dvoch týždňov tak schudol 11 kíl. Po tom, čo sa o jeho stravovaní dozvedel Hitler od Bormanna, okamžite mu prikázal aby sa vrátil k normálnej strave."}
{"id": "253383", "title": "Prvá bitka na Marne", "context": "Nemecký plán Plán na bleskovú vojnu s Francúzskom vypracoval niekoľko rokov pred vojnou nemecký poľný marašal A. von Schlieffen. Keď v auguste 1914 dlho očakávaná vojna vypukla, bol už von Schlieffen rok po smrti. Realizácia pripadla novému šéfovi nemeckého generálneho štábu, generálovi Helmuthovi von Moltke. Nemecké vojská mali podľa stratégie generálneho štábu prekvapiť nepriateľa nečakaným prienikom cez Belgicko a Luxembursko, za 42 (6 týždňov) dní obkľúčiť francúzske vojská a obsadiť Paríž. Vojna by bola bleskovo rozhodnutá. Nemci si mali uvoľniť ruky na západe a všetky sily vrhnúť na východ proti Rusku. Nemci totiž predpokladali, že početná ruská cárska armáda sa bude mobilizovať výrazne dlhšiu dobu, než vojská Francúzska. Spočiatku Moltkemu všetko vychádzalo. Prvého augusta bola nemecká armáda zmobilizovaná. Prešla Luxemburskom a vstúpila do neutrálneho Belgicka. Už 20. augusta bol Brusel napriek srdnatému odporu Belgičanov obsadený. O tri dni neskôr musel vydať hlavný veliteľ francúzskych vojsk, generál Joseph Joffre pred hrozbou obkľúčenia rozkaz na generálny ústup smerom k rieke Marna pred Parížom. Päť nemeckých armád v sile okolo 1 600 000 mužov totiž prekročilo belgické hranice a valilo sa do francúzskeho vnútrozemia. Francúzsky plán Pri ústupových bojoch na hraniciach utrpeli Francúzi ale predovšetkým Briti veľké straty a veliteľ britských vojsk, maršal French, plánoval odchod celého britského expedičného zboru na odpočinok. Od tohto kroku ho nakoniec prehovoril britský minister vojny admirál Herbert Kitchener, ktorý skonštatoval, že takýto krok by mal katastrofálne následky nielen pre Francúzov ale i pre Britov. Francúzi a Briti dúfali, že sa im podarí zachytiť sa na rieke Marne, poslednej prirodzenej prekážke pred Parížom. Nemci zatiaľ postupovali jednotkami 1. a 2. armády na juhovýchod od Paríža, aby mohli mesto napadnúť obchvatom. Týmto manévrom si však vystavili svoje pravé krídlo nebezpečenstvu francúzskych protiútokov. Túto taktickú chybu nemeckého velenia si 3. septembra všimol generál Joffre, ktorý v priebehu krátkej doby pripravil plán protiútoku. Jednotkami 5. (d Esperey), 8. (Foch) a 4. armády (de Langle) usporiadanými zo západu na východ, s Britským expedičným zborom na ich ľavom krídle sa rozhodol blokovať postup nemeckej 1. (Kluck), 2. (Bülow), 3. (Hausen) a 4. armády (Vojvoda z Württembergu). Útok na slabo zaistené nemecké pravé krídlo mala zaistiť 6. armáda (Maunoury) o sile asi 150 000 mužov a časť britského expedičného zboru, ktorý mal dovedna 70 000 mužov. 6. armáda bola provizórne sformovaná z dvoch v boji ťažko opotrebovaných armád."}
{"id": "95994", "title": "Friedrich Paulus", "context": "Život  Detstvo a mladosť Narodil sa v Breitenau v Hessensku-Nassausku v rodine úradníka. Po tom čo ho neprijali do námornej kadetky študoval právo na univerzite v Magdeburgu. Štúdium však nikdy nedokončil a v roku 1910 absolvoval dôstojnícky kurz a vstúpil do armády ako poručík pechoty. V júli 1912 sa oženil s rumunskou šľachtičnou Elenu Rosetti-Solescu. Vojnová kariéra Počas prvej svetovej vojny jeho 111. peší pluk (tiež označovaný ako 3. bádenský pluk) bojoval vo Vogézach a neskôr pri Arrase. Onedlho však ochorel a po návrate slúžil v horskom zbore (Alpenkorps) ako štábny dôstojník. Dostal sa tak do Macedónska, Francúzska a Srbska. Vojnu ukončil v hodnosti kapitána. Po vojne zostal v Reichshwehre. Slúžil v 13. pechotnom pluku v Stuttgarte rovnako ako Erwin Rommel, neskôr od roku 1932 velil motorizovanému práporu. Podieľal sa na vývoji moderného pohyblivého boja. Roku 1935 pracoval v štábe veliteľstva tankových vojsk. Druhú svetovú vojnu začal Paulus ako náčelník štábu 10. armády, ktorej velil Walter von Reichenau. Ako štábny dôstojník výborne doplňoval von Reichenaua, ktorý sa radšej pohyboval a velil z prvej línie. Paulusove pracovné zaradenie bolo vypracovávanie vojnových plánov a štábna práca, keďže bol inak špičkový expert na vojnové hry. Je málo známe, že vypracoval a odsimuloval väčšinu nemeckých vojnových plánov. Od októbra 1939 pôsobil v rovnakej funkcii v štábe 6. armády (na ktorú bola premenovaná 10. armáda). Onedlho na to bol prevelený na generálny štáb (OKH), kde pôsobil ako zástupca jej náčelníka v sekcií riadenia bojových operácií. Významnou mierou sa podieľal na rozpracovaní osnovy útoku do ZSSR. Pri tom urobil veľký dojem na náčelníka štábu Haldera. Myšlienku na to, že sa podieľa na rozpútaní vojny s krajinou, ktorá je momentálne nemeckým spojencom považoval za bezvýznamnú, pretože si ako vojak musel plniť svoje povinnosti nehľadiac na politiku. Paulus na Hitlerovej vojenskej porade K veleniu 6. armády sa Paulus dostal v januári 1942 na priamu žiadosť maršala von Reichenaua, ktorý bol povýšený do hodnosti veliteľa Skupiny armád Juh. Paulus však predtým nikdy nevelil žiadnej väčšej bojovej jednotke ako bol prápor. (Aby mohol nemecký generál veliť armáde, musel predtým veliť armádnemu zboru a ešte predtým divízii atď.) Pri tom to boli obídení oveľa starší, či skúsenejší dôstojníci, čo mnohí odôvodňujú Hitlerovou podporou. 6. armáda, ktorej velil, sa stala rozhodujúcou údernou silou nemeckej letnej ofenzívy na juhu ZSSR v lete 1942. Jeho vojská boli spoločne s časťou 4. tankovej armády zatiahnuté do brutálnych pouličných bojov v Stalingrade. Ale to, že sa im nepodarilo ovládnuť mesto, preťať Volgu a ovládnuť železničné trasy na jej východnom brehu nemožno prisudzovať jeho neschopnosti, ale chybnej stratégii, ktorú presadzoval Adolf Hitler. Keď 19. novembra 1942 zaútočili sovietske jednotky na krídla jeho armády, bránené prevažne rumunskými divíziami, nemohol urobiť už takmer nič, okrem toho, že rýchlo zorganizoval obranu svojho tyla, čím zabránil prieniku sovietskych vojsk a likvidácii celej armády. 30. januára 1943 ho Hitler povýšil na poľného maršala, ani to však nezabránilo, aby sa medzi ostatnými dôstojníkmi svojho štábu nasledujúceho dňa vyšiel z pivníc stalingradského obchodného domu a vzdal sa do rúk Rokossovského vojsk. Podľa niektorých názorov bol Paulus vynikajúci štábny dôstojník, ale nemal žiadne skúsenosti s vedením žiadnej jednotky ako je armáda. Po porážke pri Stalingrade ho obvinili zo zbabelosti a nerozhodnosti, keď sa odmietol prebiť k postupujúcim Mansteinovým vojskám ako i pre to, že ako vysoký dôstojník nespáchal samovraždu ani nepadol v boji, ale radšej sa vzdal do sovietskych rúk. V prípade možnosti úniku z obkľúčenia ide o veľmi diskutabilnú tému, pretože v období, kedy bolo možné z obkľúčenia uniknúť s najmenšími stratami, mu to Hitler priamym rozkazom zakázal. Dôležité bolo i stanovisko náčelníka štábu 6. armády Arthura Schmidta, ktorý tvrdil, že jednotky nemajú dostatočné zásoby pohonných hmôt aby sa mohli čo by len prebiť k Mansteinovemu predvoju, nehovoriac o úniku. V prípade, že by sa 6. armáde únik v druhej polovici decembra 1942 predsa len podaril, celkom iste by sa nezachovala ako bojaschopná sila a neviazala by nasledujúci mesiac a pol sovietske sily. Kritici Paulusa poukazujú i na to, že v sovietskom zajatí sa celé roky nevedel rozhodnúť či prejsť na stranu Spojencov alebo ostane verný nacistom. Paulus v zajatí spočiatku síce skutočne odolával vyše roka tlaku na pripojenie k Združeniu Nemeckých Dôstojníkov v ZSSR, ale po atentáte na Hitlera 20. júla 1944 sa predsa len pridal. Hitler sa Paulusovi pomstil tým, že držal vo väzbe jeho syna Ernsta a vyvíjal tlak na jeho ženu aby sa zriekla manželovho mena. Povojnové obdobie Paulus po návrate zo zajatia Svedčil vo viacerých prípadoch na Norimberskom tribunále. V sovietskom zajatí žil pod rovnakým tlakom ako väčšina ostatných zajatých generálov. Do vlasti sa vrátil po vyše 10 rokoch zajatia v roku 1953. Medzitým v roku 1949 zomrela v Nemecku jeho manželka. Jeho syn Ernst pôsobil ako tankový dôstojník a vojnu prežil, druhý syn Friedrich však padol na východnom fronte vo februári 1944. Paulus po návrate do Východného Nemecka pracoval ako policajný inšpektor. Zomrel postihnutý laterálnou sklerózou v Drážďanoch vo Východnom Nemecku v roku 1957."}
{"id": "132054", "title": "Bitka o Ardeny", "context": "Hitlerov nápad Na jeseň 1944 sa nemecká Tretia ríša nachádzala v ťažkej situácii. Sovietske vojská sa dostali až k Varšave, Američania s Britmi oslobodili veľkú časť Francúzska. V novembri sa Spojencom podarilo preraziť západný val a obsadiť prvé veľké nemecké mesto Aachen. Na juhu v Taliansku stratili nacisti Rím, a celá ríša bola postihnutá leteckými útokmi Spojencov. Každý ďalší deň z frontu prichádzali iba zlé správy. Väčšine obyvateľstva už bolo jasné, že táto situácia je nezvládnuteľná. Hitler však veril v to, že sa mu podarí prinútiť západných spojencov šikovným útokom rokovať o mieri a následnom boji proti Sovietskemu zväzu. Pri pohľade na mapu sa mu vnukol nápad zaútočiť cez Ardeny. V roku 1940 útokom cez Ardeny prenikli jeho vojská nečakane do Francúzska a pomerne rýchlo ho paralyzovali. Od vtedy ale prešli už 4 roky a mnohé sa zmenilo. Oblasť Arden sa nachádzala na styku britských a amerických vojsk s oslabenou obranou, ktorú tvorili buď divízie, ktoré sa spamätávali z ťažkých strát (28. a 4. divízia), alebo boli len novosformované a ich jednotky boli ešte neskúsené (9. obrnená a 106. divízia). Tieto štyri americké divízie navyše bránili pomerne široký úsek frontu. Podľa Hitlerovho plánu mali nemecké vojská obsadiť Antverpy, preniknúť do spojeneckého tyla a oddeliť od seba britské Montgomeryho vojská na severe od zvyšku spojeneckých vojsk. Dosiahli by tým zničenie asi 20 divízií. Následne by bolo možné nasadiť zvyšok vojsk proti postupujúcej Červenej armáde. Tento plán však bol veľmi optimistický a navyše počítal s mnohými priaznivými okolnosťami vrátane toho, že sa Nemcom podarí zmocniť množstva spojeneckých zásob či nepriazňou počasia, ktorá nedovolí spojencom využiť svoju leteckú prevahu. Napriek odporu mnohých dôstojníkov na čele s Rundstedom sa Hitler nedal odradiť. Celý mesiac pracoval Hitler na svojom pláne uzavretý vo svojom vlastnom svete odtrhnutý od každodennej reality. Nemecký priemysel síce v roku 1944 produkoval viac vojenského materiálu než kedykoľvek predtým, ale aj tak nebol schopný konkurovať spojeneckému výrobnému potenciálu. Pred začiatkom ofenzívy tak Wehrmacht stále nemal dostatok síl pre útok v požadovanom rozsahu. Na nemeckej strane bolo pred útokom k dispozícii približne 970 tankov prvej vlny a asi 450 tankov pre rozvinutie útoku bolo v zálohe. V roku 1940 bol pri tom útok cez Ardeny vedený proti podstatne slabšiemu nepriateľovi, ale Nemci disponovali 2 500 tankmi. Luftwaffe sa nachádzala v troskách a k dispozícii bolo iba okolo 1 000 stíhacích bombardérov. Naproti tomu spojenci disponovali značnými zálohami, čo sa prejavilo i tým, že už 4. deň po útoku boli schopní Američania zdvojnásobiť počty svojich vojakov na 180 000 mužov v zbrani. Hitler pôvodne vybral pre začiatok operácie 25. november, ale po konzultácii s generálmi súhlasil s ich odôvodnenými námietkami a posunul dátum začiatku na 10. decembra a neskôr až na 16. decembra, čo malo jeho jednotkám dať viacej času na presun na front a prípravu na útok. Zmenil sa taktiež pôvodný názov operácie z Wacht am Rhein na Herbstnebel (Jesenná hmla). Chyby však urobili aj Spojenci, ktorí predpokladali, že pozorované sústredenie nemeckých síl v oblasti je spôsobené prípravou protiútoku v oblasti Aachenu. Následné udalosti ich však nemilo zaskočili. Zavážilo i to, že v tej dobe si väčšina vojakov na západnom fronte myslela, že Nemci sú už na kolenách. Vďaka tomu, že nemecké jednotky boli pri rádiovej komunikácii veľmi opatrné, sa Američania ani nedovtípili, koľko nemeckých vojsk proti nim stojí. Husté Ardenské lesy tiež len zvyšovali maskovanie pôsobili ako dobrá kamufláž celej nemeckej armády."}
{"id": "162897", "title": "Johannes Blaskowitz", "context": "Život Narodil sa v meste Paterswalde vo Východnom Prusku ako syn luteránskeho pastora. V roku 1894 začal navštevovať vojenskú kadetskú školu. Bojoval v prvej svetovej vojne na východnom i západnom fronte, najprv ako veliteľ roty a práporu, neskôr ako štábny dôstojník. Po skončení vojny počas Weimarskej republiky zostal príslušníkom Reichswehru. Velil ďalej práporu, neskôr pluku. Následne zastával funkcie náčelníka štábu pešej divízie, bol inšpektorom vojenského školstva až do apríla 1935. Necelý rok potom pôsobil ako veliteľ pešej divízie a následne bol preložený do funkcie veliteľa II. armádneho zboru. V predvečer druhej svetovej vojny v auguste 1939 sa stal veliteľom 8. armády Skupiny armád Juh, ktorá sa zúčastnila útoku na Poľsko, kde jeho jednotky zničili počas bojov na Bzure poľské armády Poznaň a Pomoransko. 20. októbra bol poverený vedením okupačnej armády v Poľsku v rámci Hlavného veliteľstva Východ. V tejto úlohe protestoval proti správaniu jednotiek Waffen-SS a Einsatzgruppen na Poľskom území, za čo znášal kritiku Hansa Franka ako aj „obvinenia“ z prílišnej jemnosti. 14. mája 1940 bol z tejto funkcie odvolaný a preložený k 9. armáde, ktorá bojovala vo Francúzsku. Od júna bol vojenským guvernátorom severného Francúzska. Od októbra 1940 potom až do 2. mája 1944 velil 1. armáde dislokovanej celú dobu v Francúzsku. Následne bol menovaný za veliteľa Skupiny armád G, ktorá sa nachádzala v južnom Francúzsku. Koncom januára 1945 bol poverený vedením Skupiny armád H, avšak už v apríli bol poverený velením nemeckých vojsk v Holandsku tam medzi 5. a 6. májom 1945 v hoteli de Wereld odovzdal kapituláciu nemeckých síl v krajine do rúk generála Charlesa Foulkesa. Po vojne bol súdený za vojnové zločiny na súde v Norimbergu. Pred vynesením rozsudku spáchal 5. februára 1948 samovraždu tak, že skočil z okna svojej cely."}
{"id": "523865", "title": "Kurt Zeitzler", "context": "Život  Mladosť Pochádzal z Brandenburskej rodiny pastora. Vo veku 18 rokov v marci 1914 vstúpil do 4. durínskeho pechotného pluku nemeckej armády. V roku 1914 získal hodnosť poručíka. Počas prvej svetovej vojny v nižších veliteľských funkciách, velil rôznym jednotkám vrátane ženijného oddielu. Ku koncu vojny pôsobil ako veliteľ práporu. Kariérny postup Po vojne zotrval v nemeckých ozbrojených silách. V medzivojnovom období pôsobil na rôznych štábnych funkciách a rýchlo kariérne postupoval. V lete roku 1938 bol Zeitzler náčelníkom plánovacieho oddelenia Vrchného veliteľstva Wehrmachtu v hodnosti podplukovníka. Podieľal sa na príprave útoku na Československo pod krycím názvom Fall Grün. Na začiatku druhej svetovej vojny bol v hodnosti plukovníka poverený velením pechotnému pluku. Onedlho však začal pôsobiť v štábnych funkciách, najprv v XXII. motorizovanom zbore gen. Siegmunda Lista. Od marca 1940 už pôsobil ako náčelník štábu von Kleistovej 1. tankovej skupiny. S touto jednotkou sa vyznamenal počas postupu Ardenami a výrazne prispel k nemeckému víťazstvu nad Francúzskom. Zúčastnil sa bojov v Juhoslávii a Grécku, za čo bol vyznamenaný Rytierskym krížom. Na začiatku nemeckej invázie do Sovietskeho zväzu Zeitzler naďalej pôsobil v štábe tankovej skupiny von Kleista. Vynikal ako výborný plánovač, najmä vo veciach logistiky. Dokázal vždy obratne zabezpečiť zásobovanie rýchlo sa pohybujúcich tankových síl. V apríli 1942 bol prevelený na západ, ako náčelník štábu Skupiny armád D poľného maršala von Rundstedta, kde reorganizoval obranu Francúzska pred prípadným vylodením Spojencov. Zohral významnú úlohu pri odrazení britsko-kanadského vylodenia pri Dieppe. Náčelník OKH 24. septembra 1942 bol menovaný za náčelníka štábu Hlavného veliteľstva pozemných vojsk (Oberkommando des Heeres, OKH), po tom čo bol jeho predchodca gen. Franz Halder po roztržke s Hitlerom odvolaný. Zeitzlerove menovanie bolo pomerne neočakávané a bol preto povýšený z generálmajora rovno na generála. Zeitzler bol vybraný do funkcie pre menej konfliktnú povahu a väčší optimizmus, čo Hitlerovi vyhovovalo. Jeho jednanie bolo príznačné najmä počas bitky o Stalingrad, kde po sovietskej ofenzíve navrhoval Hitlerovi stiahnuť Paulusovu 6. armádu, ktorej hrozilo obkľúčenie. Hitler však jeho rady ignoroval a Zeitzler nijak výrazne neprotestoval. Zeitzler si v tomto období ako gesto solidarity s obkľúčenými a hladujúcimi nemeckými vojakmi v Stalingrade zmenil jedálniček podľa veľkosti ich porcií. V priebehu dvoch týždňov tak schudol 11 kíl. Po tom, čo sa o jeho stravovaní dozvedel Hitler od Bormanna, okamžite mu prikázal aby sa vrátil k normálnej strave. Po porážke pri Stalingrade sa Zeitzler dostával čoraz častejšie do hádok s Hitlerom. Okrem iného navrhoval výraznú reorganizáciu štruktúry velenia nemeckých ozbrojených síl, pri ktorej by bolo OKW a OKH zlúčené a generáli Wilhelm Keitel a Alfred Jodl nahradení kompetentnejšími. Navrhoval tiež aby bolo SS začlenené pod OKH. Podieľal sa na príprave operácie Zitadelle, ktorá sa nakoniec pre Nemcov neskončila úspešne. Nemecké vojská boli nútené na východnom fronte v priebehu rokov 1943 a 1944 ustupovať. V dôsledku Hitlerovej snahy čo najviac spomaľovať ústup a trvaní na statickej obrane sa s ním Zeitzler opakovane dostával do sporov. Päť krát v dôsledku Hitlerovho zákazu ustúpiť požiadal o odvolanie z funkcie, ktoré však Hitler neschválil. Po viacerých vzájomných ťažkých hádkach bol na konci svojich síl. Dňa 1. júla 1944 náhle opustil Hitlerovu rezidenciu v Berghofe. Tvrdil, že už ďalej nemohol vykonávať svoju funkciu pre zdravotné problémy. Hitler s ním už nikdy znovu neprehovoril, v januári 1945 ho nechal prepustiť z armády a zakázal mu právo nosiť uniformu. Vo funkcii náčelníka štábu ho nahradil Heinz Guderian. Povojnové obdobie Na konci vojny bol zatknutý britskými vojskami a bol v zajatí do februára 1947. Bol svedkom v priebehu Norimberského procesu s nacistickými vojnovými zločincami. Sám nebol nikdy obvinený z vojnových zločinov. Po vojne spolupracoval s americkými armádnymi zložkami dokumentujúcimi nemecké operačné skúsenosti v priebehu vojny. Zeitzler zomrel v roku 1963 v hornobavorskom Aschau im Chiemgau."}
{"id": "218540", "title": "Bitka o Aachen", "context": "Záver Americká strana celkovo prišla o asi 5 000 mužov, ktorí boli mŕtvi, nezvestní alebo zranení. Nemecká strana mala tiež asi 5 000 mŕtvych a 5 600 zajatých."}
{"id": "44194", "title": "Kurská bitka", "context": "Nasadené vojská  Nemecké prípravy Na pomerne malom úseku frontu bolo sústredených viac než 50 divízií Wehrmachtu a Waffen-SS, ktoré zahrnovali vyše 2 400 tankov a 800 samohybných diel a stíhačov tankov. Bolo to viac než 70 % všetkých nasadených tankov na východnom fronte a celkovo asi 46 % všetkej obrnenej techniky, ktorou v tom čase nacistické Nemecko disponovalo. K dispozícii bolo 900 000 mužov, 10 000 diel a 2050 lietadiel, čo predstavovalo asi 70 % sily Luftwaffe na celom fronte. Nacistické Nemecko do boja nasadilo to najlepšie čo mohli jeho ozbrojené sily ponúknuť. Na front prišlo aj okolo 330 nových tankov Panther. Útok zo severu spadal pod velenie nemeckej skupiny armád Stred pod velením G. H. von Kluge a útok z juhu podliehal pod velenie skupiny armád Juh vedenej Erichom von Mansteinom. Na severe medzi Trosnou a Krasnou Slobodkou útočili jednotky 9. armády Walthera Modela skladajúce sa z 3 obrnených a jedného pechotného zboru, ktoré mali k dispozícii menšiu časť – dovedna okolo 890 tankov. Išlo o XXIII. tankový zbor J. Frießnera, XLI. tankový zbor J. Harpeho, XLVII. tankový zbor J. Lamelsena, XLVI. tankový zbor H. Zorna a XX. zbor R. von Romana. Ľavé krídlo Modelovych vojsk pri Oriole mala kryť 2. tanková armáda. Model tak celkovo disponoval 22 divíziami, ktoré zo vzduchu podporovala časť Luftflotte 6. Jeho plán prieniku dobre opevnenou sovietskou obranou sa spoliehal hlavne na nasadenie pechoty, ženistov a delostrelectva, ktoré malo vytvoriť prielom obrany pre tankové jednotky. Rozhodol tak preto, že nemal k dispozícii dostatok tankov. Na juhu bola hlavnou údernou silou von Mansteinovej skupiny armád Hothova 4. tanková armáda s 902 tankmi a samohybnými delami. Tá sa skladala z LII. zboru E. Otta, XLVII. zboru D. von Choltitza a II. tankového zboru SS P. Haussera. Z juhu v oblasti Belgorodu ich kryla skupina Kempf, ktorej velil W. Kempf. Skupina zahrnovala aj III. tankový zbor H. Breitha, XI. zbor E. Rausa a XLII. zbor F. Mattenklotta. Hrot útoku tu tvorili 5 tankových divízií Wehrmachtu a 4 tankové divízie SS, dovtedy na nemeckej strane nevídaná obrnená sila. Obzvlášť tankové divízie Waffen SS boli nesmierne silné zväzky. Celkovo von Manstein disponoval 22 divíziami a časťou Luftflotte 4. Kvôli nedostatku pechoty sa rozhodol nasadiť na prerazenie sovietskej obrany tankovú formáciu, takzvaný „panzerkeil“ (tankový klin), na ktorého čele postupovali ťažké tanky Tiger na ich krídlach postupne ľahšie Panthery, PzKpfw IV a PzKpfw III spolu s útočnými delami StuG. Nemecké tankové jednotky boli pred bitkou doplnené nielen novými zbraňami, ale aj množstvom nováčikov, pre ktorých boli nasledujúce boje prvou skúškou v boji. Jednotky ale prešli intenzívnym výcvikom, boli dobre zohraté a ich morálka bola na vysokej úrovni, podobne ako u ich protivníka. Sovietske prípravy Nemecké samohybné húfnice Wespe, pri Prochorovke. Na Nemcov čakali jednotky Červenej armády o sile asi 75 divízií s 1 300 000 mužmi, ktoré v oblasti disponovali 3 000 tankmi, 20 000 delami a asi 2 400 lietadlami, z ktorých mnohé boli moderné stroje, ktoré sa objavili nad frontom po prvýkrát (napr. La-5FN, či Il-2m3). Pozemné vojská čakali v skvele vybudovanej rozvrstvenej obrane, ktorá mala v dôležitých smeroch hĺbku ôsmich obranných línií a pozície siahali 40 až za front. Ďalšie neobsadené obranné línie sa ťahali asi 160 kilometrov do vnútrozemia, celkovo bolo vykopaných zákopov. Sovietske línie chránili rozsiahle mínové polia s 400 000 ženijnými mínami a inými nástrahami a tisíce protitankových kanónov. Mínové polia a ohniská protitankovej obrany sa navzájom doplňovali. Pechota sa školila pre boj proti nepriateľskej obrnenej technike. Sústredenie delostrelectva a gardových mínometov bolo na sovietskej strane enormné – 155 diel a húfnic kalibru nad na frontu. K tomu disponovali zálohou 1 500 tankov a vyše tisícom kaťuší. Po prvýkrát boli použité ťažké samohybné delá SU-152 či ľahšie SU-85. Na vojnovom úsilí sa významne podieľalo miestne obyvateľstvo, ktoré kopalo zákopy, budovalo obranné postavenia ale aj poľné letiská. Významné bolo maskovanie príprav, budovanie falošných letísk s drevenými maketami lietadiel, ako aj falošných sústredení vojsk s množstvom makiet diel a tankov. Na druhej strane sa kládol dôraz na maskovanie rozsahu skutočných postavení. Nemci síce mohli z leteckých snímok rozoznať rozsiahlu sieť zákopov, no neboli schopní určiť presnú silu obrany. Sovietske vojská v oblasti spadali pod Stredný front generála Konstantina Rokossovského a Voronežský front generála Nikolaja Vatutina. V zálohe navyše čakali vojská Stepného frontu pod Konevovým velením, ktoré tvorili zálohu a viedli boj prevažne v záverečnej fáze bitky. Rokossovského Stredný front bránil severný úsek kurského výbežku s dôrazom na železničnú trať Oriol – Kursk. Prvý sled tvorený piatimi líniami pechotných zákopov bránila 48. armáda I.V. Galanina, 13. armáda N.P. Puchova a 70. armáda P.L. Romanenka. V zálohe sa nachádzala 2. tanková armáda A.G. Rodina a niekoľko menších jednotiek. Najmä 13. armáda, brániaca strategickú železničnú trať bola posilnená veľkým množstvom delostrelectva. Voronežský front generála Vatutina bránil úsek na juhu. Najdôležitejší úsek obrany na ceste k mestu Obojaň bránila 6. gardová armáda I.M. Čisťakova, na jej ľavom krídle sa nachádzala 7. gardová armáda M.S. Šumilova a na pravom 40. armáda K.S. Moskalenka a 38. armáda N.J. Čibisova. V zálohe frontu bola rozmiestnená 1. tanková armáda M.J. Katukova. Čelo výbežku kryla 65. armáda P.I. Batova. Najvyššie velenie v tyle týchto frontov formovalo obrovské zálohy s bojmi ťažko poznamenaných jednotiek, ktoré boli na jar 1943 v dosť zlom stave. Väčšina streleckých divízií Stepného frontu pod Konevovým velením patriacich k 27. armáde S.G. Trofimenka, 53. armáde I.M. Managarova, 57. armáde N.A. Gagena, či ďalším menším jednotkám, mala priemerne len okolo 1500 mužov, čo predstavovalo len 15 % ich pôvodného stavu. Najrýchlejšie boli posilnené gardové jednotky ako bola 5. gardová armáda A.S. Žadova či 5. gardová tanková armáda P.A. Rotmistrova. 4. gardová armáda G.I. Kulika mala plné stavy najmä preto, že predtým nebola nasadená do žiadnych významnejších bojov. Do začiatku bitky bol Stepný front najväčšou zálohou, akú kedy sovietska armáda počas vojny vybudovala. Kvalitatívne zmeny v sovietskej armáde Súbor:Kursk Soviet machineguns.JPG|náhľad|vpravo|Sovietski pešiaci s guľometom M1910 Maxim Jedným z najpodstatnejších faktorov, ktorý začal vystupovať do popredia, hlavne od obdobia medzi Stalingradskou a Kurskou bitkou, bola vzrastajúca úroveň sovietskeho velenia aj na nižších úrovniach. Tá spolu so stúpajúcou palebnou silou jednotiek mala obrovský vplyv na zväčšenie bojaschopnosti a celkovej kvality Červenej armády. Boli okresané operačné právomoci armádnych komisárov, za zásluhy na bojovom poli boli vytvárané elitné gardové jednotky, ktorých ťažko nadobudnuté bojové skúsenosti sa nestrácali doplnkami más nevycvičených nováčikov. Obrovskou pomocou bol tzv. Lend-Lease, zmluva o pôžičke a prenájme s USA, na základe ktorej sovietske jednotky získali mnoho hospodárskeho ako aj vojenského materiálu, lietadiel a veľmi dôležitých nákladných automobilov, ktoré významne zvýšili mobilitu delostrelectva a umožnili vytvorenie veľkých motorizovaných jednotiek. Sovietske vojsko bolo v mnohých ohľadoch rozporuplné. V nasledujúcich bojoch sovietske jednotky mnohokrát ukázali obe stránky ich charakteru. Často ich zaskočili nečakané ťahy nepriateľa, na ktoré neboli pripravené, čo viedlo mnohokrát k dezorganizácii a ústupu. Na druhej strane, mnohokrát tie isté jednotky, ktoré jeden deň utekali pred nepriateľom po dopadoch prvých delostreleckých granátov do svojich postavení, ďalší deň urputne bojovali do posledného dychu. Podľa niektorých názorov boli sovietski vojaci schopní prežiť aj z takých malých prídelov potravín, ktoré by vojaci ostatných západných armád považovali za hladovanie. Tento fakt súvisel jednak s celkovou nenáročnosťou obyvateľov ZSSR, ako aj obrovskými ťažkosťami so zásobovaním. Na začiatku vojny trpela Červená armáda kritickým nedostatkom nižších veliteľov, ktorí by dokázali viesť svojich mužov priamo v boji. To spolu s chybnými rozkazmi najvyššieho velenia spôsobilo rad katastrof v lete 1941 a 1942. Spôsob bojov, ku ktorému okolnosti nakoniec prinútili sovietske velenie, vyústil v to, že životy jednotlivcov boli prakticky bezcenné, napríklad životnosť vojaka streleckej jednoty bola na fronte priemerne len 14 dní. Počas bojov sa však sovietske velenie rýchlo učilo od svojich nepriateľov. Všetky bojové operácie od roku 1943 boli sprevádzané intenzívnym využitím tankových jednotiek, hlavne tankových armád, ktorých budovaniu sa od polovice roku 1942 dávala najväčšia priorita. Počas bitky v Kurskom oblúku, sovietski velitelia stavili na vytrvalosť a húževnatosť svojich vojakov v obrane, ktorú Nemci veľmi podcenili."}
{"id": "214113", "title": "Bitka o Berlín", "context": "Prípravy na boje 19. marca 1945 Hitler vydal rozkaz známy ako ARLZ-Maßnahmen, na základe ktorého mala armáda a obyvateľstvo ničiť všetky objekty, ktoré by mohol nepriateľ využiť. Rozkaz sa týkal aj domov a priemyslu a nebol v plnej miere aplikovaný, pretože medzi samotnými nacistami vyvolával rozpaky. Jedným z prvých, kto sa proti rozkazu postavili bol nemecký minister zbrojenia Albert Speer. Východný front od januára do mája 1945 V apríli 1945 zaujala nemecká skupina armád Visla pod vedením generála Heinriciho spolu s niektorými jednotkami skupiny armád Stred obranné pozície pozdĺž rieky Odry. Nacistické Nemecko, ktoré v tej dobe postrádalo bojaschopných mužov do obrany oblasti intenzívne mobilizovalo aj jednotky Volkssturmu (domobrany) a Hitlerjugend. V jednotkách domobrany slúžili najmä starší muži, zatiaľ čo v Hitlerjugend prevažne mladí chlapci, mnohí vo veku 12 – 13 rokov. Hitler pri obrane oblasti disponoval 85 divíziami a radom menších jednotiek o sile asi 750 000 až milión mužov a chlapcov, s asi 500 tankmi a 1 000 samohybnými delami , 10 400 delami a mínometmi a približne 3300 lietadlami. Nemeckú obranu na najkratších prístupových cestách k Berlínu zabezpečovala 9. armáda. Jeho predstavy o možnosti obrany však boli čisto iluzórne. Stále veril, že pri týchto bojoch dôjde k zastaveniu sovietskeho postupu kvôli roztržke medzi Spojencami, a že Berlín obsadia anglo-americké vojská, ktoré sa po kapitulácií Modelovej armády v Porúrii zastavili zhruba od Berlína. Pre neustále nezhody s náčelníkom svojho generálneho štábu, ktorý navrhoval začať rokovať o mieri odvolal Heinza Guderiana a pokračoval v riadení operácií zo svojho bunkra, pod ríšskym kanclérstvom v Berlíne. Hitlerove nádeje na zlepšenie vojenskej situácie Tretej ríše sa však nesplnili. Sovietsky zväz sa rozhodol do predpokladanej poslednej bitky nasadiť zvyšok svojich síl. Sovietske ozbrojené sily totiž koncom vojny začali pociťovať nedostatok ľudských rezerv. Vojenské jednotky pred bitkou boli doplnené materiálom, zbraňami a predovšetkým obrnenou technikou, oproti predošlým operáciám však boli doplnky živej sily malé. 9. apríla sa po ťažkých bojoch vzdal Königsberg vo Východnom Prusku. Rokossovského 2. bieloruský front tak mohol uvoľniť väčšinu svojich síl a začal sa urýchlene presúvať na západ k rieke Odre Počas prvých dvoch aprílových týždňov jednotky 1. bieloruského frontu maršala Žukova uskutočnili presun veľkej časti svojich síl, jeden z najväčších a najrýchlejších presunov obrovského množstva ľudí a techniky v druhej svetovej vojne, keď sa z oblasti od Frankfurtu a Baltského mora, kde uvoľnili pozície pre prisúvajúci sa 2. bieloruský front presunuli na juh pred Seelowské výšiny, odkiaľ mali útočiť cez Odru priamo na západ smerom na Berlín. Niektorým nemeckým jednotkám sa pri tomto sovietskom presune podarilo uniknúť dierami vo frontovej línii, išlo najmä o zvyšky obkľúčenej 2. armády generála Dietricha von Sauckena z Gdanska do delty rieky Visly. Južnejšie sa 1. ukrajinský front maršala Koneva presunul z Horného Sliezska do oblasti Nisy. Jeho úlohou bolo preniknúť z juhovýchodu cez Odru a Nisu a v prípade dostatočne rýchleho postupu obchvátiť Berlín z juhozápadu. Podobnú úlohu zverilo najvyššie velenie aj 2. bieloruskému frontu maršala Rokossovského, ktorý mal útočiť na Žukovovom pravom krídle a obchvátiť Berlín zo severozápadu. Celkovo tieto sovietske vojská sčítali 2 062 200 vojakov, 41 000 diel, raketometov a mínometov, 6 250 tankov a samohybných diel a tiež okolo 7 500 lietadiel."}
{"id": "209581", "title": "Werner Kempf", "context": "Život Narodil sa v Königsbergu. V roku 1905 vstúpil do nemeckej cisárskej armády. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako dôstojník jazdectva. Po skončení vojny zostal v 20. rokoch v Reichswehre, kde zastával nižšie veliteľské funkcie a pôsobil ako pedagóg na pechotnom učilišti. V rokoch 1936 až 1937 pracoval ako armádny inšpektor motorizovaných jednotiek na Ministerstve vojny. V roku 1937 bol poverený velením 4. tankovej brigády. K 1. augusta 1939 bol počas príprav na inváziu do Poľska menovaný do funkcie veliteľa tankovej divízie, ktorá sa pôvodne volala tanková skupina Východné Prusko. V januári 1940 prevzal velenie 6. tankovej divízie, ktorej velil až do januára 1941. Následne bol poverený velením XXXXVIII. zboru, s ktorým bojoval počas operácie Barbarossa. 5. mája 1942 bol prevelený k XXXXVIII. tankovému zboru. Tieto jednotky sa zúčastnili ťažkých bojov bitky o Stalingrad. Po sovietskom protiútoku mal tento zbor ako súčasť skupiny Hollidt tvoriť severné krídlo útoku na prstenec obkľúčenia okolo 6. armády, počas von Mansteinovej operácie Wintergewitter. V dôsledku porážky talianskych a rumunských armád na svojich krídlach však tieto jednotky iba viedli ťažké ústupové boje. Vo februári 1943, prevzal velenie nad ustupujúcou operačnou skupinou generála Lanza, ktorá sa nachádzala v oblasti Charkova. Jednotka bola následne premenovaná na armádnu skupinu Kempf. Pod jej velenie spadal aj II. tankový zbor SS. Ten krátko predtým, navzdory Hitlerovmu priamemu rozkazu opustil Charkov aby sa vyhol obkľúčeniu. Ako veliteľ armádnej skupiny Kempf, sa zúčastnil jarnej ofenzívy, ktorú viedol Erich von Manstein. Po stabilizácii frontu na jar sa nemecké vojská preskupili aby 5. júla 1943 mohli začať operáciu Citadela. Jeho armádna skupina zahŕňala III. tankový zbor H. Breitha, XI. zbor E. Rausa a XLII. zbor F. Mattenklotta. Tieto jednotky mali podporiť postup na pravom krídle Hothovej 4. tankovej armády v oblasti Belgorodu. V priebehu bojov sa jeho jednotky stretli so sovietskou 5. gardovou (Žadov), 7. gardovou (Šumilov) a 57. armádou (Gagen) v zničujúcom boji sa 12. júla do bitky zapojil aj sovietsky 2. tankový zbor, ktorý prinútil vyčerpaných Nemcov zastaviť útok. Koncom leta 1943 bola armádna skupina Kempf premenovná na 8. armádu. Čoskoro na to, ako jeho vojská ustúpili 23. augusta 1943 z Charkova, bol Werner Kempf na rozkaz Adolfa Hitlera odvolaný do zálohy. V priebehu roku 1944 bol Kempf nakrátko povolaný do činnej služby a v máji sa stal veliteľom Baltskej oblasti, už v septembri však bol opäť preradený do zálohy. V hodnosti generála tankových vojsk v zálohe, sa dožil konca vojny. V máji 1945 ho zajali Spojenci. Zo zajatia bol prepustený v roku 1946. Zomrel 6. január 1964 v meste Bad Harzburg."}
{"id": "526690", "title": "Akt bezpodmienečnej kapitulácie nacistického Nemecka", "context": "Situácia pred kapituláciou Adolf Hitler spáchal samovraždu vo svojom bunkri v Berlíne v dôsledku bezvýchodiskovej situácie na fronte a nemožnosti a neochote ustúpiť z mesta pred postupujúcimi sovietskymi vojskami 30. apríla 1945. Doznievajúce boje však stále pokračovali. Nemecké vojská v Taliansku zložili zbrane už 2. mája. Nové nacistické vedenie na čele s Hitlerovým nástupcom Karlom Dönitzom plánovalo zložiť zbrane iba na západnom fronte (proti USA a Spojenému kráľovstvu) a ďalej v rámci svojich možností viedlo ústupové boje na východnom fronte pred postupujúcimi vojskami Sovietskeho zväzu. Veliteľ vojsk západných Spojencov gen. Eisenhower, si bol vedomý záväzkov voči Sovietskemu zväzu, a pohrozil preto nemeckým vyjednávačom, že žiadna čiastočná kapitulácia nepripadá do úvahy a ak budú Nemci pokračovať v boji proti sovietom západní spojenci uzatvoria svoje línie a neumožnia prechod nemeckých vojsk a civilistov, ktorí utekali pred sovietskymi silami."}
{"id": "538891", "title": "Carl Tanzler", "context": "Neskorší život a smrť V roku 1944 sa Tanzler presťahoval do Pasco County na Floride, blízko mesta Zephyrhills. V roku 1947 napísal autobiografiu Fantastic Adventures . Býval blízko svojej manželky Doris, ktorá ho v neskoršom živote podporovala. V roku 1950 získal americké občianstvo. Po tom, ako bol od Marie oddelený, použil jej posmrtnú masku na to, aby vytvoril jej podobizeň v životnej veľkosti. S touto podobizňou žil až do svojej smrti."}
{"id": "130511", "title": "Vincent Sarich", "context": "The Kistler Prize Je piatym nositeľom Kistlerovej ceny - The Kistler Prize, ktorá mu bola udelená v roku 2004 za vedecký výskum ľudskej evolúcie."}
{"id": "130507", "title": "Arthur Jensen", "context": "The Kistler Prize Stal sa štvrtým nositeľom Kistlerovej ceny - The Kistler Prize, ktorá mu bola udelená v roku 2003 za vedecký výskum ľudskej inteligencie a vytvorenie genetickej bázy pre individuálne rozdiely v ľudskej inteligencii."}
{"id": "100534", "title": "Adolph Frank", "context": "Život Adolph Frank sa narodil v dedine Klötze, blízko Gardelegenu v Altmarku, Nemecko. Bol synom židovského obchodníka, ktorý riadil obchod so zmiešaným tovarom. Frank vyštudoval strednú školu v Strelitzi, dnes časť Neustrelitzu a neskôr známu Jacobsohnovu školu v Seesene. Po strednej škole jeho záujem o chémiu vzrástol a preto sa rozhodol študovať v lekárni v Osterburgu. Od roku 1855 do 1857 študoval farmáciu, prírodné vedy a technológiu na univerzite v Berlíne. V tom istom roku urobil skúšky a stal sa farmaceutom so známkou 1 (najlepšia možná známka v nemeckom školskom systéme). Medzi rokmi 1861 a 1862, získal doktorát z chémie na univerzite v Göttingene za prácu o produkcii cukru. Pred získaním doktorátu, v roku 1858, Frank Adolph už získal svoj prvý patent počas práce pre cukrovú továreň v Staßfurte za objav procesu čistenia repnej šťavy pomocou ílového mydla. Dôraz vo svojej práci kládol na poľnohospodárske využitie potaše ako umelého hnojiva."}
{"id": "239683", "title": "Hans Kotzsch", "context": "Biografia Narodil sa 24. apríla roku 1901 v Dresden-Loschwitz. Už od detstva sa zaoberal zbieraním, preparovaním a štúdiom hmyzu - predovšetkým motýľov. Od roku 1925 sa Hans Kotzsch stáva majiteľom entomologickej „Firmy Herm. Wernicke“ v Drážďanoch, lebo Herman Wernicke (1851 - 1925) bol jeho starý otec. Pre túto firmu zbieral hmyz na mnohých miestach sveta: Rybatschi-Halbinsel (1933), Arménia (1934), Hindúkuš (1936), Irán a Afganistan (1939) Turecko a Čína. Mnoho jedincov z týchto zberov je uložených v Múzeu Alexandra Koeniga v Bonne a v Museum für Naturkunde v Berlíne. V roku 1948, dva roky po smrti Otta Bang-Haasa odkúpil Hans Kotzsch jeho zbierku hmyzu (hlavne motýľov), ktorá patrila firme Staudinger & Bang-Haas. Počas svojho života Hans Kotzsch popísal veľa nových poddruhov, hlavne z exotických motýľov - predovšetkým z južnej Ameriky, podobne ako to robila väčšina obchodníkov s hmyzom. Bohužiaľ väčšina z týchto opisov sú dnes už iba neplatnými mladšími subjektívnymi synonymami. Jeho taxonomické práce z palaearktickej zoogeografickej oblasti majú už väčší význam a odbornú hodnotu i platnosť. Hans Kotzsch zomrel pomerne mladý - ako 49-ročný, na krvácanie do mozgu (cievnu príhodu mozgovú) dňa 25. júla roku 1950 v Drážďanoch."}
{"id": "105026", "title": "Spenglerova filozofia dejín", "context": "Pozri aj  Oswald Spengler"}
{"id": "107384", "title": "Paul Felix Lazarsfeld", "context": "Život Paul Felix Lazarsfeld sa narodil 13. februára 1901 vo Viedni. Tu vyštudoval matematiku a psychológiu. V roku 1933 odcestoval za pomoci Rockefellerovej nadácie do Spojených štátov amerických, kde kvôli nástupu nacizmu v Rakúsku zostal a získal štátne občianstvo. Založil niekoľko vedeckých inštitúcií. Tri desaťročia vyučoval ako profesor na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Zomrel 30. augusta 1976 v New Yorku na rakovinu."}
{"id": "203816", "title": "Heinrich Lanz", "context": "Biografia Heinrich Lanz sa narodil ako tretí syn zo siedmich detí; mal päť bratov a sestru. Jeho otec Johann Peter Lanz (4. september 1805 - † 15. september 1891) vlastnil špedičnú firmu, matka Luise Christiane Beckh (1813 - 1902), pochádzala z obce Eriskirch am Bodensee. Vzdelanie získal na obecnej škole vo Friedrichshafene a na reálke v meste Biberach an der Riß. Od roku 1858 bol učedníkom v obchode s koloniálnym tovarom v Mannheime. Študoval aj na obchodnej akadémii v Stuttgarte, ale na rok odišiel „na skusy“ do Marseille. Pripravoval sa tak na prácu v rodinnej firme, ktorá sa v tom čase zaoberala prepravou guana a poľnohospodárskych strojov z Anglicka. Po návrate z Francúzska v roku 1860 si otvoril dielňu na opravy poľnohospodárskych strojov s dvoma zamestnancami a prevzal zodpovednosť za dovoz tovaru v otcovej firme. Na ešte neúplne rozvinutý nemecký trh v oblasti poľnohospodárskych strojov uviedol v roku 1867 spoločne s bratom rezačku krmiva vlastnej konštrukcie. Onedlho nasledoval ďalší stroj – mláťačka. O tri roky neskôr prevzal vedenie celej továrne. V roku 1865 sa oženil s Juliou Faulovou. Od roku 1869 dovážal anglické parné pluhy John Fowler a za desať rokov firma vyrábala vlastné lokomobily. V roku 1902 odcestoval v tom čase už 64 ročný Lanz do USA, aby získal informácie o vývoji novej poľnohospodárskej techniky vo firme John Deere. Poznatky, ktoré nadobudol na tejto ceste však stačil využiť len čiastočne, pretože o štyri roky zomrel. Časť svojho majetku odkázal nadácii, ktorá spravovala diakonickú nemocnicu v Mannheime (dnes súčasť Fakultnej nemocnice lekárskej fakulty v Mannheime, Univerzity v Heidelbergu). Lanzova žena s deťmi firmu ďalej úspešne rozvíjala, ale v roku 1931 získala väčšinový podiel Deutsche Bank. V roku 1956 prevzala spoločnosť Heinrich Lanz AG americká firma John Deere."}
{"id": "41730", "title": "Viktor Frankl", "context": "Život Viktor Emil Frankl sa narodil 26. marca 1905 vo Viedni. Jeho rodičia pochádzajú z Pohořelic. Mal dvoch súrodencov - staršieho brata Waltera a mladšiu sestru Stellu. Jeho rodičia pochádzali z Česka, matka zo starého pražského židovského rodu, otec z Pohořelic na južnej Morave. Otec vykonával funkciu riaditeľa na rakúskom ministerstve sociálnych vecí. Počas prvej svetovej vojny žila rodina až v tak veľkej biede, že deti museli chodiť v Pohořeliciach žobrať a kradnúť kukuricu na pole. Frankl sa už počas štúdia na gymnáziu zaujímal o psychológiu. Stal sa nadaným a zanieteným študentom s veľkým záujmom o filozofiu a psychológiu. Už ako stredoškolák si písal so Sigmundom Freudom, ktorý odporučil jednu jeho prácu na vydanie v International Journal of Psychoanalysis. Neskôr sa zoznámil s Alfredom Adlerom, ktorý ho tiež na nejaký čas zaujal. Ako mladý študent medicíny mal úvodnú prednášku na Medzinárodnom kongrese individuálnej psychológie, v ktorej vymedzil svoju vlastnú cestu. Základná myšlienka, na ktorej založil a prepracoval svoju psychoterapeutickú koncepciu znie: Človek je bytosť hľadajúca zmysel (logos) a poskytnúť človeku pomoc v jeho hľadaní zmyslu je jedna z úloh psychoterapie. Život je potenciálne zmysluplný za akýchkoľvek podmienok. Po skončení štúdia medicíny pracoval ako psychiater vo Viedni. Rozhodol sa zabudnúť na svojich veľkých učiteľov a počúvať pozorne svojich pacientov. V roku 1942 sa oženil so svojou prvou ženou, staničnou sestrou Tilly Grosserovou. Boli jednou z posledných dvojíc Židov, ktoré dostali povolenie od národných socialistov na sobáš. Tilly musela obetovať ich nenarodené dieťa, keďže Židom bolo zakázané mať deti, i keď boli manželmi. O deväť mesiacov neskôr ho zatkli aj s manželkou a celou rodinou a deportovali ich do koncentračného tábora Terezín (len jeho sestra Stella emigrovala už skôr do Austrálie). V Osvienčime, Dachau a Terezíne strávil Frankl za dramatických okolností zvyšok vojnových rokov. Počas pobytu v koncentračných táboroch neustále stojí zoči-voči smrti, napokon ochorie i na škvrnitý týfus. Keď je tábor oslobodený americkými oddielmi, Frankl sa vracia do Viedne. Zisťuje zdrvujúce správy o svojich blízkych: manželka zahynula až po oslobodení anglickými oddielmi, Franklov otec zomrel hladom v Terezíne, jeho matka a brat v Osvienčime. V ťažkých chvíľach po návrate mu pomáhali priatelia a práca, a v tom čase napísal počas iba deviatich dní knihu „Ein Psychologe erlebt das Konzentrationslager“. Vydal ju najskôr anonymne, no vzápätí vyšla pod názvom „... trotzdem Ja zum Leben sagen“ - „Napriek všetkému povedať životu áno“. Túto knihu sa snažil písať počas pobytu v táboroch, no niekoľkokrát mu ju zničili a po vojne ju spamäti rekonštruoval. Tu si dramaticky overoval svoju psychologickú intuíciu, sformulované psychologické a filozofické postoje. Zistil, že to, akým človek bude, záleží na ňom. V koncentračných táboroch extrémny hlad vzbudil v niektorých ľuďoch zviera a v iných najjemnejšiu ušľachtilosť. Známy je aj jeho príklad o životnej orientácii jednovaječných dvojčiat. Jeden z týchto bratov sa stal kriminálnikom, zdatným a rafinovaným a druhý kriminalistom, takým istým."}
{"id": "554321", "title": "Karl Lagerfeld", "context": "Diéta Stal sa známym tiež svojou neuveriteľnou zmenou telesnej hmotnosti – počas 13 mesiacov schudol 42 kilogramov. „ Jednoducho som sa zrazu chcel obliekať inak, chcel som nosiť veci od Hedi Slimane “, povedal. „ Ale tieto strihy, predvádzané veľmi, veľmi úzkymi mladými modelmi a nie mužmi môjho veku, ma donútili zhodiť 40 kilogramov. Trvalo mi to presne trinásť mesiacov “. Diétu Lagerfeldovi presne na telo vytvoril dr. Jean-Claude Houdret. Z ich spolupráce potom vzišla kniha The Karl Lagerfeld Diet ."}
{"id": "130816", "title": "Kurt Waldheim", "context": "Kariéra  Vojenská kariéra Krátko po anšluse Rakúska v roku 1938 sa pridal k Národne-socialistickej nemeckej únii študentov a neskôr sa stal registrovaným členom SA (Sturmabteilung). Začiatkom roku 1941 bol povolaný do služieb Wehrmachtu a bol poslaný na východný front. V tom istom roku bol, podľa svojich autobiografii, zranený, uvoľnený z vojenskej služby a vrátil sa do Viedne, kde strávil celý zvyšok vojny. Neskôr sa však objavili dokumenty, ktoré uvádzali, že Waldheimova vojenská služba neskôr pokračovala a v roku 1943 bol nasadený v gréckom Solúne, kde bol súčasťou protipovstaleckej jednotky. V roku 1986, keď pravda o jeho pokračujúcej vojenskej službe vyšla na povrch, Waldheim vyhlásil, že bol iba tlmočník a úradník a že nevedel o represáliách proti civilnému obyvateľstvu a o masakroch v susednej Juhoslávii. Na konci vojny, sa v roku 1945 vzdal britským silám v Korutánsku. Diplomatická kariéra Waldheim sa v roku 1945 pridal ku Rakúskej diplomatickej službe. Slúžil na rakúskom veľvyslanectve v Paríži od roku 1948, v rokoch 1951 až 1956 na rakúskom ministerstve zahraničia, v roku 1956 sa stal veľvyslancom v Kanade, v roku 1960 sa opäť vrátil na ministerstvo a v roku 1964 bol menovaný stálym zástupcom Rakúska pri OSN, kde bol až do roku 1968, odkedy bol dva roky minister zahraničia, no v roku 1970 sa opäť vrátil ako zástupca Rakúska pri OSN. Neúspešne kandidoval na prezidenta Rakúska roku 1971, no ešte v tom istom roku bol zvolený za náhradníka U Thanta ako generálneho tajomníka OSN. Ako generálny tajomník navštívil v marci 1972 Namíbiu aby vyjednával o riešení partizánskych útokov v dôsledku Juhoafrickej administrácie tejto krajiny. V rokoch 1972, 1973 a 1974 aby rokoval s miestnymi predstaviteľmi a aby preskúmal pôsobenie mierových jednotiek OSN na tomto ostrove. Navštívil taktiež viacero krajín Stredného východu, aby preskúmal pôsobenie mierových jednotiek OSN v týchto miestach a aby jednal s predstaviteľmi týchto štátov o pokračujúcom prímerí. V roku 1973 navštívil Indiu, Pakistan a Bangladéš aby tu rokoval o dôsledkoch indo-pakistanskej vojny v roku 1971. V roku 1976 mu bol úrad predĺžený o ďalšie funkčné obdobie no v roku 1981 jeho kandidatúra na tretí termín bola vetovaná Čínou. Politická kariéra V roku 1986 druhýkrát kandidoval na prezidenta Rakúska, tentoraz úspešne. V tej dobe však vypukla aféra, okolo jeho pôsobenia vo vojnových rokoch 1939 – 1945. Ukázalo sa, že Waldheim klamal, že po svojom zranení zvyšok vojny strávil vo Viedni. Waldheim bol dokonca obvinený za účasť na páchaní vojnových zločinov. V období jeho funkcie ako prezidenta, jeho a jeho manželku Elisabeth vyhlásilo viacero krajín za nežiaduce osoby ( persona non grata ). V roku 1987 mu bol zakázaný vstup do USA. Kvôli týmto udalostiam sa rozhodla rakúska vláda vymenovať medzinárodný výbor historikov, ktorý mal preskúmať Waldheimov život v období od roku 1938 do roku 1945. Výbor vo svojom vyhlásení potvrdil, že Waldheim vedel o represáliách a vojenských zločinoch, no zároveň dementoval akúkoľvek jeho účasť na nich."}
{"id": "264723", "title": "Erich Mühsam", "context": "Životopis Narodil sa v Berlíne. V roku 1900 sa stal členom hnutia Neue Gemeinschaft (Nová spoločnosť). V tomto čase sa spoznal s významným nemeckým anarchistom Gustavom Landauerom. V apríli 1911 založil anarchopacifistický časopis Kain. Po pokuse o povstanie a vytvorenie Bavorskej sovietskej republiky bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Bol prepustený po amnestii pre politických väzňov v roku 1924 (touto amnestiou bol prepustený z väzenia aj Hitler). Od roku 1931 verejne žiadal pracujúcu triedu, aby sa zjednotila v boji proti nacistom, začo po prevzatí moci nacistami ťažko zaplatil. Bol zatknutý po požiari Reichstagu a uväznený v Berlíne. Po odsúdení prešiel viacerými koncentračnými tábormi, až napokon skončil v Oranienburgu, kde sa stal obeťou nacistického sadizmu. Dozorcovia ho oslepili, ohlušili, a vytĺkli mu zuby. Každé ráno ho nechali kopať si hrob a predstierali jeho popravu. Nútili ho čistiť latríny bez nástrojov. 10. júla 1934 ho dozorcovia dobili na smrť, a jeho telo obesili na táborových latrínach, aby to vyzeralo ako samovražda."}
{"id": "223141", "title": "Lutz Heilmann", "context": "Introduction  Lutz Eberhard Heilmann ( 7. september 1966, Zittau, Nemecko) je poslanec nemeckého Spolkového snemu (Bundestag) za krajne ľavicovú stranu Die Linke. Po svojom zvolení v roku 2005 vypukla silná kontroverzia, keď magazín Der Spiegel odhalil, že Heilmann v rokoch 1985 až 1990 pracoval pre Stasi (východonemeckú tajnú službu). Opustil ju až pri jej rozpustení po páde komunistického režimu. Heilmann tesne ustál pokus o odvolanie delegátmi strany nasledujúcom po jeho klamstve o kariére v Stasi, pred zvolením za poslanca. Heilmann je jediným oficiálnym zamestnancom Stasi na plný úväzok, ktorý bol zvolený do Spolkového snemu (hoci niekoľko politikov Die Linke bolo \"neoficiálnymi\" informátormi Stasi). Heilmann pracoval v tzv. \"HA PS\" oddelení Stasi, veľkom a dôležitom oddelení vo vnútri Stasi, ktoré bolo priamo podriadené Erichovi Mielkemu. Oddelenie bolo zodpovedné za \"ochranu osôb\", ale zúčastňovalo sa aj na bežných nátlakových aktivitách a zamestnávaní informátorov. Heilmannova zamestnanecká zložka v Stasi ukazuje, že sa Heilmann pripojil ku Stasi z politickej motivácie, že sa stotožnil s prácou pre Stasi, a že svoju budúcnosť videl ako zamestnanec Stasi. Heilmann sa stal členom komunistickej strany Nemeckej demokratickej republiky, nazývanej Sozialistische Einheitspartei Deutschlands (SED), v čase, keď bola táto strana ešte tvrdo totalitárna, v roku 1986. Ostal členom nástupníckych strán SED-PDS, PDS, Die Linkspartei.PDS a teraz Die Linke, aj keď stranu opustil v roku 1992 a znovu vstúpil v roku 2000. Heilmann sa otvorene hlási k homosexuálnej orientácii. V rokoch 1992 až 2004 študoval právnickú fakultu, získal titul diplomovaný právnik a od roku 2005 pracoval ako súdny úradník ( Rechtsreferendar ) na Krajinskom súde v Lübecku. Heilmann sa zapojil do boja vo vnútri strany Die Linke a snažil sa, aby bol Ragnar Lüttke, predseda straníckej organizácie v Lübecku, vyhnaný zo strany. Noviny vo Flensburgu získali v októbri 2008 štyri roky staré fotografie ukazujúce, ako Lüttke oslavoval Stalinove narodeniny. Nomináciu Lutza Heilmanna na poslaneckú funkciu za ľavicovú stranu silno kritizoval Hubertus Knabe, riaditeľ Berlin-Hohenschönhausen Memorial. Knabe tvrdil, že Heilmann \"nemá čo robiť v parlamente\" a povedal, že \"pre obete komunistického režimu NDR je neakceptovateľné predstaviť si, že by mal človek s takouto minulosťou slúžiť v parlamente\". Screenshot webovej stránky www.wikipedia.de v nedeľu 16. novembra 2008"}
{"id": "235155", "title": "Alfred Naujocks", "context": "Životopis Narodil sa ako syn Richarda Naujocksa a jeho manželky Therese, rod. Pahlke. V Kieli navštevoval od roku 1917 reálnu školu. V roku 1925 školu nechal a začal so vzdelávaním sa v jemnej mechanike. Od 1. augusta 1931 bol člen v NSDAP. V roku 1933 vstúpil do SS a od roku 1934 bol pridelený k tajnej službe Sicherheitsdienst (SD) Reinharda Heydricha. Potom ako najprv pracoval ako šofér a bežný pracovník mu čoskoro pridelili špeciálne úlohy. V roku 1935 vycestoval s Wernerom Göttschom do Česko-Slovenska, kde zavraždili inžiniera Rudolfa Formisa, pracovníka organizácie Schwarze Front , ktorý z Česko-Slovenska pomocou krátkovlnného vysielača a rádiovej stanice vysielal protinacistickú propagandu na územie Tretej ríše. V roku 1937 prešiel do zahraničného oddelenia SD-Auslandsnachrichtendienst . Podieľal sa na zorganizovaní fingovaného prepadu vysielača v Gliwiciach (), ktorý bol zámerom pre zámienku na začiatok agresie voči Poľsku a bol fakticky začiatkom druhej svetovej vojny. V septembri 1939 sa zúčastnil incidentu vo Venle, kedy sa nacistom podarilo uniesť dvoch agentov britskej tajnej služby pri holandskom pohraničnom meste Venlo. Akcia zmarila činnosť britskej špionážnej siete v západnej a strednej Európe. V dôsledku tohto spojeneckého neúspechu odstúpil šéf holandskej tajnej služby. Hitler použil tento incident v máji 1940 ako zámienku na okupáciu Holandska. Od roku 1939 do 1941 bol vedúcim oddelenia sprostredkovania správ a spravodajskotechnického nasadenia v zahraničí Amt VI J od začiatku roka 1940 pod menom Amt VI B . Medzi iným spočívala jeho úloha v organizácii falošných pasov, preukazov a bankoviek pre zahraničných agentov SD. Viedol akciu Bernhard, v ktorej sa nacistické Nemecko zaoberalo falšovaním prevažne anglických libier neskôr i dolárov, dokumentov, pasov so zámerom takto poškodiť ekonomiku Anglicka. V roku 1941 bol prevelený zo Sicherheitsdienstu k Waffen-SS kvôli spochybneniu jedného z Heydrichových rozkazov. Slúžil na východnom fronte až do roku 1943, kedy bol v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu presunutý na západ. Slúžil ďalej v ekonomickom oddelení SS v Belgicku. Tu sa podieľal na bojoch proti odbojovému hnutiu. Po povýšení na Obersturmführera SS (nadporučíka) sa od decembra 1943 do jesene 1944 zapájal do boja proti dánskemu hnutiu odporu ako člen skupiny Peter vedenej Ottom Schwerdtom. V novembri 1944 sa dobrovoľne vzdal do rúk amerických jednotiek. Okamžite bol zatknutý. Po vojne vypovedal ako svedok na Norimberskom procese. Potvrdil, že útok na nemecký vysielač Gleiwitz, bol zorganizoval Heinrich Müller, vtedajší veliteľ Gestapa. Po vojne žil a pracoval ako podnikateľ v Hamburgu. Podľa niektorých zdrojov bol v spojení s Ottom Skorzenym a podporoval organizáciu ODESSA. Zomrel na infarkt v Hamburgu 4. apríla 1966."}
{"id": "234636", "title": "Constantin Frantz", "context": "Názory Frantz svoje predstavy vyjadril predovšetkým v spise z roku 1879 s názvom \"Federalizmus\". Patril medzi priekopníkov nemeckého zjednotenia a aj keď odsudzoval nacionalizmus, zisťoval akúsi \"európsku misiu Nemecka\". V národe nemeckom videl (slovami Schellingovými) \"národ národov\", a preto (nekriticky) v jeho spojení nachádzal vzor pre Európu. Podľa neho národný element v súboji s absolutizmom už dosiahol cieľa a musí preto ustúpiť do pozadia. Jadrom zjednocovanej Európy by sa mal stať spolok krajín strednej a severnej Európy. Tento blok by za pomoci Anglicka držal v šachu Francúzsko a Rusko, ako krajiny ktoré by sa mali neskôr v priaznivejšej politickej atmosfére budúcnosti k onomu spolku pripojiť. Jeho úvahy prekračovali európsky rámec, pretože počítali aj so začlenením USA – čím by vznikol svetový kresťanský spolok. Odmietal rolu veľmocí, ktoré vraj pre slobodu, pokrok a kultúru vykonali omnoho menej než štáty malé, do budúcnosti predstavujú negáciu vyšších dejinných, morálnych a civilizačných zásad, a preto musia zmiznúť. Perspektívu Európy videl teda nie v systéme časovo obmedzených a labilných mocenských aliancií, ale jednoznačne v európskej federácii štátov spojených trvalými väzbami."}
{"id": "210492", "title": "Stauffenbergov pokus o prevrat", "context": "Účastníci stretnutia vo Wolfschanze  Nemecký diktátor Adolf Hitler Poľný maršal Wilhelm Keitel – vrchný veliteľ OKW Generaloberst Alfred Jodl – náčelník operačného štábu Wehrmachtu na OKW General der Artillerie Walter Warlimont – náčelník veliacich štábov Wehrmachtu na OKW SS-Obergruppenführer Hermann Fegelein – zástupca veliteľa Waffen-SS Oberst Nikolaus von Below – pobočník Adolfa Hiltlera pre Luftwaffe Viceadmirál Hans-Erich Voss – vrchný veliteľ OKM (námorníctva) na Hitlerovom veliteľstve SS-Sturmbannführer Otto Günsche – osobný pobočník Adolfa Hitlera Generálmajor Walter Scherff – náčelník vojenského historického oddelenia Wehrmachtu Oberstleutnant Ernst John von Freyend – pobočník poľného maršala Keitela Konteradmiral Karl-Jesko von Puttkamer – námorný pobočník Adolfa Hitlera General der Infanterie Walther Buhle – náčelník vojenského personálu na OKW Oberstleutnant Heinrich Borgmann – Hitlerov pobočník General der Infanterie Rudolf Schmundt – náčelník personálneho úradu Wehrmachtu Oberstleutnant Heinz Waizenegger – druhý pobočník poľného maršala Keitela General der Flieger Karl Bodenschatz – vedúci ministerskej kancelárie ríšskeho ministra letectva, zastupoval Reichsmarshala Hermanna Göringa Oberst Heinz Brandt – zástupca a pobočník generála Heusingera Generaloberst Günther Korten – náčelník generálneho štábu Luftwaffe Oberst Claus von Stauffenberg – veliaci dôstojník vojakov spojeneckých zborov na OKW Oberleutnant Werner von Haeften – pobočník plukovníka von Stauffenberga Generalleutnant Adolf Heusinger – úradujúci náčelník generálneho štábu armády Kapitän zur See Heinz Assman – štábny dôstojník veliaceho štábu námorníctva Franz von Sonnleithner – ministerský kancelár Major Herbert Büchs – pobočník generála Jodla stenograf Heinz Buchholz – zapisovateľ stenograf Heinrich Berger – zapisovateľ"}
{"id": "538888", "title": "Carl Tanzler", "context": "Raný život Narodil sa ako Karl Tänzler alebo Georg Karl Tänzler v Drážďanoch v Nemecku. Strávil obdobie pred 1. svetovou vojnou a obdobie počas nej v Austrálii. O tomto období sa dá viac dozvedieť v autobiografickom diele s názvom \"The Trial Bay Organ: A Product of Wit and Ingenuity\". Okolo roku 1920 si zobral za ženu Doris Shafer (1889-1977), s ktorou mal dve dcéry - Ayeshu (1922-1998) a Claristu (1924-1934), ktorá zomrela na záškrt. Emigroval v roku 1926 do USA plavbou z Rotterdamu na Kubu. Nakoniec sa usadil v Zephyrhills na Floride, kam už emigrovala jeho sestra. Neskôr sa k nemu pridali aj jeho žena a dve deti. Rodinu zanechal v Zephyrhills po tom, ako dostal prácu ako rádiologický technik v U.S. Marine Hospital v Key West na Floride, kde pôsobil pod menom Carl von Cosel."}
{"id": "538887", "title": "Carl Tanzler", "context": "Meno Tanzler používal veľa mien - na jeho sobášnom liste vytvorenom v Nemecku bol uvedený ako Georg Karl Tänzler, na jeho občianskych dokladoch vystavených v USA bol uvedený ako Carl Tanzler von Cosel a na jeho úmrtnom liste vystavenom na Floride je pod menom Carl Tanzler."}
{"id": "440802", "title": "Moritz Rittinghausen", "context": "Obdobie pred marcovou revolúciou 1848 Narodil sa v Hückeswagene a pochádzal z vplyvnej rodiny. Už jeho starý otec bol starostom. Stará matka pochádzala zo starého, pôvodom francúzskeho, šľachtického rodu de Blois. Aj otec bol starostom a aktuariusom (niečo ako pisár, tajomník) v Hückeswagene. Moritz Rittinghausen navštevoval gymnázium. O jeho ďalšom živote sú rozličné údaje. Ak sledujeme Wilhelma Heinza Schrödera, bol po maturite obchodníkom. Podľa Fäustera vyštudoval právo a žil v Belgicku. Tam už vystupoval ako sociálno-politicky mysliaca a jednajúca osobnosť. V roku 1837 napísal otvorený list kráľovi, v ktorom kritizoval sociálne problémy krajiny. Po svojom prepustení sa vrátil späť do Nemecka. Po roku 1840 sa stal zástancom socialistických myšlienok a vystupoval ako autor politických a národohospodárskych diel. Od roku 1846 žil v Kolíne. Roku 1847 sa zúčastnil na konferencii o voľnom obchode v Bruseli. Tam vystupoval ako obhajca ochranného cla. Friedrich Engels ho v jednom príspevku kritizuje ako „nemeckého protekcionistu“ a „vo všeobecnosti fádneho chlapíka“. Pred rokom 1848 bol spolupracovníkom rozličných časopisov ako Kölnische Zeitung, Aachener Zeitung, Trierer Zeitung alebo Kölner Gewerbeblatt."}
{"id": "10783", "title": "Wilhelm Keitel", "context": "Život  Mladosť a prvá svetová vojna Narodil sa 22. septembra 1882 na veľkostatku Helmschrode v pohorí Harz. Jeho predkovia boli veľkostatkári. Wilhelm Keitel študoval na gymnáziu v Göttingene, kde dosahoval priemerné výsledky. Spočiatku ho lákalo poľnohospodárstvo, lov a kone, až neskôr začal uvažovať o vojenskej kariére. Do armády vstúpil v roku 1901 ako nižší dôstojník 46. pruskému delostreleckého pluku, v jednotke slúžil aj Günther von Kluge, budúci poľný maršal, s ktorým však nikdy neudržiaval vzťahy na viac než profesionálnej úrovni. V prvej svetovej vojne bojoval na západnom fronte, kde bol v septembri 1914 ťažko ranený črepinou granátu do ruky. Po uzdravení vďaka svojim organizačným schopnostiam slúžil v generálnom štábe. Neskôr počas vojny sa vo Flandroch stretol a spriatelil s majorom von Blombergom neskorším veliteľom nemeckej armády. Medzivojnové obdobie Po vojne zostal slúžiť v Reichswehre, kde spočiatku v rámci jednotiek Freikorps strážil nemecko-poľské hranice. Neskôr slúžil v divíznom štábe a Hannoverskej jazdeckej škole. Začiatkom roku 1924 sa dostal na Ministerstvo obrany (Reichswehrministerium), kde pôsobil v neoficiálnom generálnom štábe Truppenamte, až do roku 1933, kedy sa k moci dostali nacisti. Počas viacerých služobných ciest sa dostal do ZSSR, kde naňho veľmi zapôsobila červená armáda ako aj samotná krajina. 1. októbra 1935 bol na odporúčanie Warnera von Fritscha vymenovaný za náčelníka veliteľstva ozbrojených síl Wehrmachtamtu. Pôsobenie v OKW a druhá svetová vojna V roku 1937 bol Keitel povýšený na generála a po nacistami zinscenovaných aférach Wernera von Fritscha (obvineného z homosexuality) a Wernera von Blomberga (ktorý sa oženil s bývalou prostitútkou) na ministerstve obrany v nasledujúcom roku sa dostal do funkcie náčelníka generálneho štábu Wehrmachtu (OKW). V roku 1938 sa podieľal na improvizovanom vstupe nemeckých vojsk do Rakúska (tzv. Anšlus), v marci pripravoval spolu s ďalšími dôstojníkmi vojenské riešenie Sudetskej krízy, ktorá sa skončila rozdelením Československa v marci 1939 a obsadením Čiech a Moravy nemeckými jednotkami. Ako jeden z hlavných veliteľov nemeckých ozbrojených síl sa podieľal na vedení všetkých významných bojových operácií druhej svetovej vojny. Podieľal sa na príprave nacistického útoku na Poľsko, krajiny Beneluxu a Francúzsko. 22. júna 1940 podpísal v Campienskom lese bezpodmienečnú kapituláciu Francúzska. Následne bol povýšený do hodnosti poľného maršala. Povýšením bol zahanbený, pretože dobre vedel, že túto hodnosť získal za písacím stolom. Počas celej vojny vykonával iba úradné funkcie. Odhováral Hitlera od útoku na Francúzsko a spolu s ďalšími bol aj proti operácii Barbarossa. V obidvoch prípadoch následne navrhol Hitlerovi svoju rezignáciu, tá však bola v obidvoch prípadoch zamietnutá. V roku 1942 sa dostal do stretu s Hitlerom, pri odoslaní maršala Wilhelma Lista na „odpočinok“. Odvtedy sa však do výrazného sporu s Hitlerom nepustil. Podľa niektorých prameňov bol Keitel nacista a stál za všetkými Hitlerovými rozkazmi. Podľa iných skôr uznával cisárstvo, na svojom pracovnom stole mal vlastnoručne podpísanú fotografiu korunného princa Viliama, ktorého Hitler nenávidel. Postrádal však určitú hrdosť a duševnú prevahu nad nacistami, prečo sa radšej sústredil na svoju štábnu prácu. Inými nemeckými dôstojníkmi bol prezývaný lakaitel ( lakai je po nemecky lokaj ). Ako jeden z hlavných vykonávateľov Hitlerových rozkazov si plne uvedomoval viaceré vojnové zločiny, ktoré nemecké armády vykonávajú. Počas vojny súhlasil a sám podpísal mnohé rozkazy, ktoré sa priečili medzinárodnému právu a konvenciám, vrátane známeho komisárskeho rozkazu. V decembri 1941 podpísal rozkaz „Nacht und Nebel“ (nem. Noc a hmla), vďaka ktorému mohli byť nepriatelia nacistického režimu na okupovaných teritóriách zatknutí a popravení v tajnosti bez súdu. V dôsledku rozkazu zmizli bez stopy a boli zavraždené tisíce ľudí. Bez zaváhania dal Himmlerovi voľnú ruku v jednaní na okupovaných územiach ZSSR. Takisto vydal rozkaz na likvidáciu zajatých francúzskych letcov, ktorý bojovali v stíhacej jednotke Normandie-Niémen na východnom fronte, miesto toho aby boli považovaní za vojnových zajatcov, na ktorých sa vzťahujú Ženevské konvencie. V lete 1944 sa zúčastnil prenasledovania strojcov atentátu na Hitlera z 20. júla 1944. Po výbuchu bomby osobne vyviedol zraneného Hitlera z miestnosti. Po Hitlerovej samovražde 30. apríla, ho chcel Karl Dönitz nahradiť von Mansteinom, ale ten sa už v tej dobe vzdal Britom. V noci 8. mája 1945 podpísal Wilhelm Keitel spolu s Hansom von Freiburgom bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka, čím ukončil boje druhej svetovej vojny v Európe. 13. mája 1945 bol zatknutý britskými jednotkami. Norimberský proces Na Norimberskom tribunále proti vojnovým zločincom bol ako jeden z najvýznamnejších väzňov usvedčený z vojnových zločinov, pri čom sa mu nepodarilo zbaviť sa vlastnej zodpovednosti, keďže tvrdil, že iba vykonával Hitlerove rozkazy a cítil sa byť nevinným. Súd rozhodol o treste smrti obesením, napriek tomu, že sám si želal popravu zastrelením. Rozsudok bol vykonaný 16. októbra 1946."}
{"id": "199362", "title": "Heinrich Harrer", "context": "Životopis  Predvojnové obdobie Narodil sa v korutánskom Hüttenbergu v rodine poštového úradníka. V rokoch 1933 – 1938 študoval geografiu a šport na Univerzite Karla Franzensa v Grazi. Od mladosti sa venoval lyžovaniu a horolezectvu. Medzi jeho predvojnovými výkonmi vyniká najmä prvovýstup Severnej steny švajčiarskeho Eigeru, ktorý spoločne so skupinou rakúsko-nemeckých horolezcov uskutočnil v roku 1938. Od roku 1933 bol členom nacistických oddielov SA a postupne získal hodnosť Oberscharführer. V roku 1938 po anšluse Rakúska vstúpil do NSDAP a oddielov SS. Toto neskôr sám označil za hlúpu chybu a ideologický omyl. India a Tibet (1939 – 1951) V lete roku 1939 odišiel s nemeckou horolezeckou expedíciou do Himalájí, cieľom bolo zdolanie pakistanskej osemtisícovky Nanga Parbat. Krátko po začatí druhej svetovej vojny v roku 1939 padol do zajatia britskej koloniálnej správy a spoločne s ďalšími asi tisíc zajatcami ho internovali v indickom Dehradune. Z internačného tábora sa mu podarilo ujsť, a pretože potreboval rýchlo zmiznúť z indického územia, uchýlil sa do Tibetu, kde prečkal zvyšok vojny a niekoľko povojnových rokov. Vlastné skúsenosti z ciest do Tibetu zhrnul okrem iného v knihách Sedem rokov v Tibete a Návrat do Tibetu . Spriatelil sa okrem iných so švédskym cestovateľom Svenom Hedinom a súčasným dalajlámom Tändzinom Gjamccho, ktorého učil angličtinu. V roku 1962 na Novej Guinei vykonal prvý výstup na Carstenz Pyramid, najvyššiu horu Austrálie a Oceánie."}
{"id": "599973", "title": "Šarovce", "context": "Zaujímavé údaje sa nachádzajú v tureckých daňových súpisoch z roku 1664, kedy obce, po dobytí Levického hradu 2. novembra 1663, patrili v rámci tureckého ejáletu (väčšieho administratívneho územia) so sídlami v Nových Zámkoch do tekovského obvodu Turkov. Tento súpis Veľké Šarovce uvádza ako ,,Nagy Sára\".  spomína tu 47 domácností a 66 daňovníkov menovite. Z mien sa v ňom vyskytujú: Szabó, Sós, Kelemen, Pásztor, Tóth, Kósa, Kántor a pod.  V Malých Šarovciach (,,Kiss Sára\") bolo 39 domácností, 54 daňovníkov a medzi nimi sú aj také ktoré sú aj teraz známe v obci, napr. Tóth, Kajtár, Szócz, Szabó, Pásztor a pod. Obyvatelia okrem dane za domácnosť a osobu museli Turkom odvádzať desiatok z pšenice, muštu, konopa a  ľanu, fazule a hrachu, platili daň z dreva, za pasenie ze nevestu, za dobytok, užívanie pozemku a pod. Našťastie turecká nadvláda bola len krátkym obdobím v živote našich obcí, ich obyvatelia však prežívali aj neskoršie ťažké roky , spôsobené stavovskými povstaniami, revolúciou 1848-49, prvou a druhou svetovou vojnou, politickými a sociálnymi zmenami po roku 1945. Napriek tomu sme sa dožili dneška."}
{"id": "36956", "title": "Klátova Nová Ves", "context": "Dejiny V katastrálnom území obce je viacero sídlisk z mladšej doby a neskorej doby kamennej. Osídlenie územia je z mladšej a neskorej doby bronzovej. Vykopávky dokladajú archeologické nálezy črepov lužickej kultúry. V lokalite Šance sa nachádza hradisko, zrejme zo staršej doby železnej. V obci sa našli aj črepy z mladšej doby železnej. V doline pod vrchmi Tríbeča nad potokom Vyčoma bolo staré slovanské osídlenie z čias Veľkomoravskej ríše. Písomne je obec doložená v prvej písomnej zmienke z roku 1292 z obdobia panovania kráľa Ondreja III. Patrila tunajšej vetve Diviackovcov, neskôr mnohým zemepánom, ako Hunyadyovcom, Migazziovcom a Stummerovcom. Pôvodný názov obce bol podľa neznámeho majiteľa Herdevicsa (1310), neskôr ako je uvedené v listine sa spomína obec už ako Nová Ves. Z druhej polovice 14. storočia je podľa zemepána Andreja Novoveského, prezývaného Thékes (Klát) pomenovanie obce Klátova Nová Ves. Výhodná poloha na ceste zo Skýcova do Topoľčian a Trenčína prispela k tomu, že sa tu vyberalo v 15. storočí mýto. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka, od konca 18. storočia sa rozšírila remeselná výroba, hlavne spracovanie kameňa a dreva. V roku 1884 skúpili väčšiu časť veľkostatkov v Klátovej Novej Vsi Haupt-Stummerovci, podnikateľská rodina z Moravy. Po I. svetovej vojne sa rozvinula výroba vápna a ťažba kameňa. Z obce viedla úzkokoľajná železnica na zvoz vyťaženého dreva, kameňa a vápna do Bošian. K obci patria aj miestne časti Janova Ves a Sádok."}
{"id": "17876", "title": "1209", "context": "Udalosti  Prvá písomná zmienka o obci Bernolákovo a Ivanka pri Dunaji Prvá písomná zmienka o Spiši – uhorský kráľ Ondrej II. daroval spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre zem medzi Veľkou Lomnicou, Starou Lesnou a Huncovcami. Prvá písomná zmienka o obci Veľké Kostoľany založenie University of Cambridge v Anglicku Prvá zmienka o obci Žakovce"}
{"id": "490690", "title": "Borod", "context": "Demografia Slovenská menšina sa do obce dostala v rámci vnútornej kolonizácie najmä v 40. rokoch minulého storočia, keď sa Slováci sťahovali z vyššie položených obcí, kde nebola práca do dolín. Tu však veľká časť slovenského obyvateľstva, keďže žili oddelene od zvyšku slovenskej komunity asimilovala a splynula s miestnym obyvateľstvom. Preto sa tu dnes k slovenskej národnosti hlási pomerne malá časť obyvateľstva, hlavne v dedine Šarany, kde žilo v roku 2002 – 468 Slovákov zo 498 v celej obci. V Šaranoch sa nachádza aj základná osemročná škola a materská škola s vyučovacím jazykom slovenským."}
{"id": "31839", "title": "Šarbov", "context": "Obyvateľstvo V roku 1787 mala obec 6 domov a 50 obyvateľov, v roku 1828 mala 8 domov a 73 obyvateľov. V roku 1940 celkom 21 domov, 145 obyvateľov a 23 obyvateľov vyznávajúcich židovské náboženstvo a v roku 2003 spolu 15 domov a 11 obyvateľov. K 31. 12. 2015 mala obec 11 obyvateľov. V obci ŠARBOV sa v roku 1995 nachádzali najčastejšie tieto priezviská: Bobák, Boršovský, Derco; Humeník; Slimák a Tiško. Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Gréckokatolícky kostol zosnutia Presvätej Bohorodičky, jednoloďová neoklasicistická stavba so segmentovým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z roku 1909. Úpravami prešiel v roku 1923. Zariadenie interiéru pochádza z doby vzniku chrámu. Fasády sú hladké s polkruhovo ukončenými oknami. Masívna veža je ukončená zvonovitou helmicou s malou cibuľou."}
{"id": "34876", "title": "Sucháň", "context": "Dejiny Najstaršia hodnoverná písomná zmienka o lokalite Zwhan pochádza z roku 1392, o niečo staršia, no nepodložená má letopočet 1349. Majiteľmi územia boli zemania z rodu Dačovcov, neskôr bola obec v zálohe u viacerých majiteľov, medzi nimi zemianskych rodov z Kosihoviec, Plášťoviec či prepošti zo Bzovíka. V 16. storočí sa do obce prisťahovali 1–2 rodiny Srbov, o storočie neskôr utečenci z rakúskeho Tirolska a v druhej polovici 19. storočia prišelci z Pliešoviec. Obyvatelia s právom slobodníkov mali možnosť voľného pohybu a uzatvárania manželstiev s partnermi z okolitých obcí bez súhlasu panstva. Po reformácii bol Sucháň evanjelický a až do osamostatnenia v roku 1874 tvoril filiálku dačovolomskej cirkvi. Renesančný kostol bol v obci postavený v roku 1530, podľa tradície postavený na základoch husitskej kaplnky. Upravovaný bol v rokoch 16601669, 1784 a rozsiahle zmeny s vybudovaním veže boli vykonané v roku 1869. Z roku 1787 pochádza správa o prebudovaní staršej, pôvodne drevenej školy, ktorú v roku 1912 prestavali do súčasnej podoby. Vyučovanie sa tu ukončilo v roku 1979, od roku 1996 budova slúži ako turistická ubytovňa. Podľa sčítania v roku 1715 bolo v obci 38 domácností, o storočie neskôr, v roku 1828 112 domov a 673 obyvateľov. Prisťahovalci z Tirolska na mieste bývalej kováčskej vyhne zriadili v obci pivovar. Veľký požiar zničil dolnú časť obce 6. septembra 1870, o 5 rokov neskôr podľahol inému požiaru horný koniec. Dovtedy drevené obydlia tak vo väčšom rozsahu nahradili kamenné stavby, pokrývané slamenou krytinou. Domy boli zväčša pozdĺžne trojpriestorové s podpivničenou izbou. Obyvateľstvo sa živilo najmä poľnohospodárstvom, chovom oviec a dobytka, no vyskytovalo sa aj včelárstvo a ovocinárstvo. Práve ovocinárstvo sa stalo významným zdrojom obživy po tom, ako tu v roku 1876 bola zriadená župná štepnica. Salaše, rozptýlené po okolí sa stali základom lazníckych obydlí, pričom v 19. storočí ich v katastri obce bolo až 55, z toho 18 celoročne obývaných. Ovčiarstvo podnietilo rozvoj výroby potravinových produktov, no tiež spracovanie vlny a ovčích koží. Po zrušení poddanstva koncom 18. storočia prešla veľká časť pôdy do vlastníctva roľníkov, ktorí praktizovali systém trojpoľného hospodárenia. Prevažovalo pestovanie obilnín (raž, pšenica, jačmeň, ovos, pohánka), postupne sa rozšírilo pestovanie zemiakov, kapusty a strukovín (hrach, bôb, cícer, šošovica, slovienka). Zásadnú zmenu hospodárenia prinieslo v roku 1949 založené roľnícke družstvo a mnohé usadlosti boli opustené."}
{"id": "29718", "title": "Čierne nad Topľou", "context": "Dejiny Obec sa spomína v roku 1399 ako Feketepatak, keď patrila panstvu Skrabské. Počas 14.17. storočia obec patrila panstvu Skrabské alebo Čičava, ktoré vlastnili šľachtici z Rozhanoviec, Bátoriovci a ich dediči. Obyvatelia sa v roku 1831 zúčastnili na roľníckom povstaní. Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie, jednoloďová klasicistická stavba so segmentovým ukončením presbytéria a malou strešnou vežou, z rokov 1792-1793. Obnovou prešiel v roku 1936. Fasády kostola sú hladké s nárožným zaoblením a polkruhovo ukončenými oknami. Veža je ukončená ihlancovou helmicou. Súbor:Čierne nad Topľou 17 Slovakia2.jpg|Kostol Narodenia Panny Márie a evanjelický kostol Občianska vybavenosť V obci sa okrem rímskokatolíckeho kostola nachádza moderný evanjelický kostol z roku 1977."}
{"id": "37487", "title": "Šalgovce", "context": "Prírodné atraktivity Okolie dediny tvoria zalesnené kopce, vinice, ktoré sa striedajú s dolinami a spolu tak tvoria pekný reliéf, ktorý ľudia vždy obdivujú. Starý vrch Jeho nadmorská výška je 336 metrov. Kedysi odtiaľ viedla cesta do Piešťan. V minulosti sa na Starom vrchu ťažil kameň, ktorý využívali miestni aj okolití obyvatelia. V súčasnosti je miestom pešej i cyklistickej turistiky najmä pre tunajších obyvateľov. Z najvyššieho vrchu je dobrý výhľad na okolité vrchy i dediny. Skalka Je známa pre domácich hlavne svojim „osamelým stromom“, ktorý sa týči na vrchole. Jej nadmorská výška nie je známa. Skalka je často miestom pre školské výlety a východiskom pre turistov. Lokality sú navzájom pospájané. Zo Skalky je ľahký prístup do vedľajšej dediny Ardanovce. V minulosti tieto miesta domáci obyvatelia využívali na pasenie a chov domácich zvierat. Okolie obce V okolí Šalgoviec sa nachádza vrch Havran a Marhát. Približne 8 kilometrov od obce je známa jaskyňa Čertova pec. Stavby Kaštieľ Nachádza sa takmer v strede dediny. Pochádza z roku 1760 a je postavený v baroko-klasicistickom štýle. Bol prestavaný v roku 1871 a patrí do zoznamu kultúrnych pamiatok. Vo vnútri, v kaplnke sa nachádza freska z 18. storočia. Ku kaštieľu patrí i správcovská budova veľkostatku. V kaštieli sídlila do roku 1965 škola. Dlhé roky bol nevyužívaný a v roku 2005 bol predaný a zrekonštruovaný na luxusný hotel najmä pre zahraničnú klientelu. Kaplnka Božského Srdca Ježišovho Rímskokatolícka kaplnka, ktorá je postavená na cintoríne, je zasvätená Božskému srdcu Ježišovmu. Pochádza z roku 1700. Je v nej obraz Panny Márie zo 17. storočia, ktorý priniesla rodina Sándoryovcov z cudziny. Každý rok v júni sa koná púť z farského kostola v Ardanovciach do kaplnky v Šalgovciach, kde sa potom slúži svätá omša. Kostol v Ardanovciach je zasvätený svätému Michalovi. Bol postavený v roku 1392. Za zmienku stoja i lipy, ktoré tu stoja už dlhé roky a sú chránené. Zvonica Stará a vzácna je aj zvonica so zvonom, ktorá však v zozname kultúrnych pamiatok nefiguruje. Ďalšie pamiatky V Šalgovciach sa nachádzala i židovská synagóga a na konci dediny je i židovský cintorín. Zaujímava pamiatka vzdialená len niekoľko kilometrov je Rotunda Jurko v Nitrianskej Blatnici."}
{"id": "37383", "title": "Hajná Nová Ves", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1246, najstaršie osídlenie je však už z doby železnej a bronzovej. Súčasná obec vznikla zlúčením osád Šeptince a Nová Ves."}
{"id": "33056", "title": "Šurice", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Rímskokatolícky kostol sv. Michala archanjela, jednoloďová neorománska stavba s bočnými kaplnkami v podobe transeptu, s polkruhovo ukončeným presbytériom a predsavanou vežou z rokov 1867-1868. Interiér kostola je zaklenutý českou plackou. Fasáda je zdobená neorománskym tvaroslovím, združenými oknami, oblúčkovým vlysom a opornými piliermi. V obci sa nachádza prírodná pamiatka Soví hrad , vyhlásená v roku 1964 na ploche 2,81 ha, v roku 2001 rozšírená o 86,81 ha. V katastri obce sa našiel Šurický poklad , obsahujúci 5474 strieborných mincí zo 16. - 17. storočia. image:Šurice - Kostol sv. Michala (1).jpg|Kostol sv. Michala archanjela image:Kostol sv. Michala - Šurice.jpg image:Šurice - Kostol sv. Michala (2).jpg image:Šurice - Socha Nepoškvrnenej Panny Márie.jpg|Socha Nepoškvrnenej Panny Márie pred kostolom image:Šurice - Kríž v obci.jpg|Socha Ukrižovaného pri kostole"}
{"id": "35014", "title": "Žakarovce", "context": "Dejiny Žakarovce sú významná banícka obec s bohatou históriou. V písomných prameňoch sa objavuje pod týmito názvami: 1336 – villa Zakeri, 1368 – villa Zakary, 1374 – villa Sakary, 1390 – Sakar, 1477 – Sakaar, 1773 – Zekarowce, 1808 – Žakarovce, maďarsky Zsakaróc, alebo Zákarfalu. Prvá písomná zmienka sa nacháza v listine z 18. novembra 1336. Zo znenia uvedenej listiny vyplýva, že dedina existovala už dlhšiu dobu. Vznikla na území, ktoré od roku 1282 patrilo rodu pánov z Jakloviec. Určitý podiel majetkov (vrátane Perengarovej kúrie) v dedine vlastnil pred rokom 1330 aj gelnický richtár Perenger a po ňom gelnický prísažný Petermann, zvaný Bozegeyst . Počas dlhotrvajúceho sporu medzi gelnickými mešťanmi a pánmi z Jakloviec boli Žakarovce Gelničanmi viackrát obsadené. Konkrétne sa o tom zachovali písomné doklady z rokov 1341 a 1352. Rodové majetky pánov z Jakloviec boli v roku 1282 odčlenené z pôvodného gelnického chotára. Gelnickí mešťania si preto robili nároky na tieto majetky, respektíve dediny ležiace na nich. Medzi týmito dedinami sa v listinách z rokov 1368 a 1374 uvádzajú aj Žakarovce. Niekedy pred rokom 1390 sa Žakarovce, pravdepodobne kúpou, dostali do rúk Pavla a Mikuláša z richnavskej vetvy Perényiovcov, ktorí ich začlenili do majetkov richnavského hradného panstva. Žakarovce ležia v severovýchodnej časti Slovenského rudohoria pri potoku pretekajúcom obcou. Žakarovce vznikli ako banícka obec na území Gelnice. Železorudné a medené bane boli v obci už v XVI. storočí, v roku 1872 ich získala Těšínsko-třinecká železiarska spoločnosť Albrechta Habsburského. V roku 1877 mala obec 74 domov a 551 obyvateľov. V roku 1828 – 94 domov a 685 obyvateľov. Počas II. svetovej vojny sa veľa obyvateľov zapojilo do partizánskeho hnutia a SNP. Obec bola vyznamenaná Radom SNP I. triedy. V súčasnom období má obec 783 obyvateľov. V 19. storočí ani železorudné baníctvo v Žakarovciach a okolí neťažilo veľké množstvo rudy, dopyt po rudách nebol príliš veľký. Podľa Zoznamu sídiel krajín Uhorskej koruny (niečo podobné ako Štatistická ročenka) z roku 1913 sa Žakarovce volali po maďarsky Zakárfalva. Patrili do gelnického okresu v Spišskej župe. Podliehali obvodnému notárovi, daňovému úradu, okresnému súdu a matričnému úradu v Gelnici, súdnej stolici v Levoči. Najbližšia žandárska stanica bola v Gelnici, najbližšia železničná stanica, železničná telegrafná stanica a poštový úrad bol v Máriahute. Obec bola zaradená do 67. doplňovacieho vojenského a do 30. mobilizačného obvodu. Muži schopní vojenskej služby rukovali k IX. honvédskemu pluku. Obec bola zaradená medzi malé obce. Žakarovce mali 221 domov, 1371 obyvateľov a výmeru chotára 1275 katastrálnych jutár. Obyvatelia hovorili väčšinou po slovensky a potom po nemecky. Bol tu rímskokatolícky farský úrad. Máriahuta – Žakarovce Banská oblasť Máriahuta – Žakarovce, ktorá sa rozprestiera na území obcí Gelnica, Žakarovce, Jaklovce, Kluknava a Kojšov, sa vyznačuje veľkým počtom ložísk, banských diel a starodávnou baníckou činnosťou. Pre svoju výhodnú polohu v blízkosti rieky a komunikácie sa stala strediskom oboch banských revírov, bolo tu sústredené vedenie, doprava, energetika a v starších časoch i hutníctvo. Vznik baníctva v tejto oblasti treba hľadať už v 14. – 15. storočí. O prvých písomných záznamoch týkajúcich sa žakarovského baníctva sa zmieňuje Maderspach, podľa ktorého už v r. 1546 boli spísané banské majetky. Z listiny z r. 1574 sa dozvedáme, že gelnickí baníci na Klippbergu ťažili ortuťové rudy, a to zrejme rumelku, ktorá sa vyskytovala v železnom klobúku žakarovskej Hrubej žily. Za Slovenského štátu podnik na území Slovenska mal názov Banská huť, banská a hutná spol., zastupiteľstvo v Bratislave. Okrem Banskej a hutnej spoločnosti vlastnili bane v tejto oblasti aj iné podniky. Už pred znárodnením boli ložiskové zásoby v Žakarovciach vyčerpané a postupne boli zapojené do ťažby menšie vedľajšie ložiská a revír Grellenseifen."}
{"id": "29330", "title": "Fintice", "context": "Polohopis Obec sa nachádza na východe Slovenska, susediac severovýchodne od krajského mesta Prešov. Zo západu susedí s mestskou častou Kanaš mesta Veľký Šariš, zo severu s obcou Záhradne a z východu s obcou Kapušany. Obec patrí do regiónu Šariš. Nadmorská výška nadmorská výška miesto najnižší bod katastra (južné od obce) približne stred kostola obratisko MDH (severný koniec obce) cesta na Záborské (na hranici katastra) vrch Stráž (najvyšší bod katastra)"}
{"id": "29494", "title": "Záhradné", "context": "Dejiny Kráľ Ladislav IV. v roku 1285 daroval kláštoru augustiniánov vo Veľkom Šariši dedinu Sedikart, o ktorú kráľa požiadal prior kláštora. Donácia sa vzťahovala na celú dedinu v rozsahu chotára, v akom ho neskôr vlastnil zeman Scego a iní zemania. Z obsahu darovacej listiny je zrejmé, že Sedikart jestvoval niekoľko desaťročí pred r. 1285. V písomnostiach z 13. – 16. storočia sa vyskytuje pod maďarským názvom Scegekerthe, Zedekrethe v zmysle Scegova záhrada. Maďarský názov prevzalo okolité slovenské obyvateľstvo a utvorilo nárečový tvar Šedzikart. Maďarský názov typologický patrí k názvom zemianskych dedín, pričom dosvedčuje, že prvým zemianskym vlastníkom tunajšieho majetku a dediny bol bližšie neznámy zeman Scego. Uvedené poznatky vedú k predpokladu, že táto dediny vznikla okolo polovice 13. storočia ako zemianska osada. Po krátkom, asi 20 až 40 ročnom období, keď patrila zemanom a kráľovi, ju v roku 1285 nadobudli mnísi z veľkošarišského kláštora. Im patrila až do začiatku reformácie, do 30. rokov 16. storočia. Odvtedy do konca storočia patrila šľachticom Vernerovcom, Tordaiovcom, Orleovcom, Loniarovcom. Koncom 19. storočia fungovala v obci tehelňa, mlyn, liehovar a kameňolom. Obyvatelia sa zaoberali tradičným poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Pravdepodobne v tretej štvrtine 13. storočia, keď Sedikart patril zemanom, z ich iniciatívy tu postavili kostol zasvätený sv. Štefanovi, prvému mučeníkovi. V 30. rokoch 14. storočia v ňom pôsobil farár Šebastián. Sedikart bol sídlom farnosti aj v nasledujúcich storočiach. Pri Ternianke bol mlyn, o ktorom je správa až z roku 1543. Tunajšie sedliacke domácnosti (okrem richtárovej) boli v roku 1427 zdanené daňou kráľovi od 39 port, takže Sedikart bol veľkou dedinou, najväčšou v okolí. Neskôr sa časť sedliakov odsťahovala, iní stratili užívané pozemky a upadli medzi želiarov. V rokoch 1543, 1567 a 1588 sedliakov (okrem richtára) zdanili od 19, 9, resp. 9 port, pričom v roku 1567 hospodárilo 23 domácností. V týchto rokoch tu bolo 12, 10 a 8 želiarskych domácností. Dedina v roku 1600 pozostávalo z 32 obývaných poddanských domov, mlyna, kostola, fary a školy. Aj po úbytku sedliakov a obývaných domov bol Sedikart koncom 16. storočia veľkou dedinou. Okrem osadenstva fary tu bývalo len poddanské obyvateľstvo. V roku 1878 bol postavený liehovar veľkostatkárov. Pôvodne obec patrila k okresu Bardejov a k notáriu v Terni. Od roku 1910 patrí do okresu Prešov. V roku 1916 bola dostavaná terajšia škola. V roku 1925 bol založený dobrovoľný hasičský zbor. V októbri 1942 navštívil obec slovenský umelec a akademický maliar Ľudovít Fulla. Z tohto obdobia je známy obraz „Mamka zo Sedikarta“. Počas druhej svetovej vojny bola obec bombardovaná nemeckými lietadlami. 2. september 1944 ostane pre Záhradné pamätným dňom. Silné bombardovanie usmrtilo 9 mladých ľudí, zničilo 13 obytných domov, 16 stodôl a spôsobilo veľké škody aj na školskej budove. Expozícia banskobystrického Múzea SNP medzi vypálenými obcami na východnom Slovensku uvádza aj obec Sedikart, dnes Záhradné. V roku 1950 bola slávnostne otvorená pravidelná autobusová doprava medzi Prešovom a obcou Záhradné."}
{"id": "37484", "title": "Šalgovce", "context": "Polohopis Obec Šalgovce sa nachádza v severovýchodnej časti západného Slovenska v Nitrianskom kraji. Patrí do topoľčianskeho okresu a nachádza sa v jeho juhozápadnej časti. Z geografického hľadiska ležia Šalgovce v severozápadnej časti Nitrianskej pahorkatiny pri juhovýchodnom úpätí južnej časti Považského Inovca."}
{"id": "36172", "title": "Čata (okres Levice)", "context": "Dejiny Staršie osídlenie v chotári obce potvrdzujú archeolgické nálezy sídlisk z neolitnej volútovej kultúry, eneolitnej s kanelovanou keramikou, maďarovskej kultúry zo staršej doby bronzovej, žiarových hrobov z halštatskej doby, sídlisk z laténskej, rímsko-barbarskej a slovanskej po dobu veľkomoravskú. Prvá písomná zmienka o obci (Chatka) je z roku 1386. Patrila kláštoru paulínov v Máriacsaláde , časť obce benediktískemu opátstvu v Čajakove. Po zrušení paulínskej rehole pripadla správe verejných základín. Obyvatelia sa zoberali hlavne poľnohospodárstvom a vinohradníctvom, za prvej ČSR pracovali ako robotníci na veľkostatkoch a zaoberali sa aj košikárstvom a tkáčstvom. V rokoch 1938-45 obec pripojili k Maďarsku. V roku 1947 presídlili časť maďarského obyvateľstva do Maďarska. Miestna časť Gen (Guen, Gen) sa písomne uvádza v roku 1247, osada patrila prepoštsvu v Šahách, rodine Hunt-Poznanovcov , neskôr kláštoru v Máriacsaláde."}
{"id": "37318", "title": "Veľké Lovce", "context": "Doprava Do obce vedie cesta z 2 dedín: Bešeňov Radava - cesta je v zime neudržiavaná Železničné spojenie do obce nevedie. Autobusy Autobusové spojenie je do miest: Nové Zámky Šurany Veľké Lovce majú 4 autobusové zastávky (v smere do obce): Veľké Lovce, RD (Roľnícke družštvo) Veľké Lovce, osada (dolná zastávka) Veľké Lovce, nám. (centrum, obecný úrad, kostol) Veľké Lovce, Jednota (horná zastávka) Vlaky Najbližšsie vlakové spojenia je v Radave (5 km), v Podhájskej (8 km) - smer Banská Bystrica a Bratislava, potom v Šuranoch (15 km) a Nových Zámkoch (20 km – najlepšie)."}
{"id": "30723", "title": "Malé Ozorovce", "context": "Polohopis Obec Malé Ozorovce leží východne od krajského mesta, južne od známeho Dargovského priesmyku, na západnom okraji Východoslovenskej nížiny. Zo západu okolie obce ohraničuje pahorkatina juhovýchodných výbežkov Slanských vrchov. Cez obec preteká Močiarny potok. Do obce je prístup štátnou cestou č. 3653 po odbočení v meste Sečovce (z hlavného ťahu Košice – Michalovce, cesta I. triedy 19, E50) smerom na Slanec a Košice, cesta II. triedy č. 552. Ulice Celková dĺžka ciest v obci je 4,07 km. Obcou vedie aj cesta III. triedy č. 3653. Jarková, dĺžka 650 m Slnečná, dĺžka 290 m Cintorínska, dĺžka 650 m Hlavná, dĺžka 850 m Družstevná, dĺžka 180 m Orechová, dĺžka 450 m Poľná, dĺžka 300 m Lesná, dĺžka 700 m"}
{"id": "79752", "title": "Šváby (Prešov)", "context": "Historická zástavba Po roku 1785 mali Šváby dva rady domov ulice, ktorá sa tiahla samostatne od potoka „Kapusni jarek“ po údolíčko s potôčikom „Teľov“. Na východnej strane bolo ulice 21 domov. Na južnej strane bolo ulice 27 domov. Z historického pohľadu je to kolonizácia, novej ulice, ktorú osídlili v 18. storočí prisťahovalci z Nemecka, predovšetkým z Durínska, Alsaska a Pruska. K osídleniu kolonistami došlo na základe plánu cisára Jozefa II., ktorý navštívil Prešov a solivarské bane v roku 1770. Nemci prišli do Prešova za prácou, zamestnali sa v Solivaroch a venovali sa obchodu. Novú ulicu začali stavať v roku 1781 a dokončili ju za päť rokov. Dostala názov po panovníkovi Jozefstrase, až neskôr ju premenovali na Švábsku. Takmer navlas rovnaké domčeky osídlilo okolo 50 nemeckých rodín, ktorých členovia obohatili svojimi zvykmi hlavne obyvateľov susedného Solivaru, Hanisky, Guĺvasa (Dulová Ves), Boltoka, Prešova, Šalgovíka, Teriakoviec a Haršagu (Záborske). Neskôr k obci pribúdali ďalšie časti „Žeľare“ – ulička k cintorínu dnes „Urxová“, kde stojí zopár domov zo severnej strany väčšina z nich bola postavena v období búrania „Švabov“, Zadná ulica (dnes nazývaná „Chalupkova“, predtým na Kapuśńicoch). Od miesta bývalej zvonice sa východným smerom tiahla ulica dnes nazývaná Royova, predtým kolo zvonici. Pod cintorínom vznikla samostatna ulička dnes nazvaná Soľná spájajúca Urxovu , Pioniersku a Važeckú . V procese búrania vznikli a zahustili sa ďalšie ulice. Zrejme najstarší nezbúraný objekt je tzv. Labudov dom (v časti Žeľare, dnes Pionierska č. 6), z prelomu 19. a 20. storočia, rozdelený na obytnú a dielenskú časť, v ktorej vykonával výrobu a opravu obuvi pán Labuda , neskôr v tom dome žili iní ľudia, a krátku dobu v ňom bolo prevádzkované aj pohostinstvo. Na juh od spojnice ulíc Pionierska a Soľná , vo vzdialenosti cca , na poľnohospodárskej plošine Kastosere, sa nachádza triangulačný bod Kastosevy "}
{"id": "27505", "title": "Čakanovce (okres Košice-okolie)", "context": "Dejiny Prvú písomnú zmienku o obci Čakanovce poznáme z roku 1276. Vtedy sa spomína spolu s Bidovcami a Svinicou. Poznáme aj záznam z roku 1282, kde sa uvádza veľká cesta, ktorá tu vedie. V tom čase už teda Čakanovce boli veľkou vyvinutou dedinou. V roku 1293 držal Svinicu a Bidovce muž menom Peter, zvaný Peteuch, syn Petra zo Svinice. Podľa vyjadrenie historika Branislava Varsika musel v tom čase držať aj Čakanovce, pretože patrili do Svinického panstva. Po smrti Peteuchovho syna Jána, dala kráľovná Alžbeta svinické panstvo päťkostolnému biskupovi Valentínovi, čím sa stal držiteľom aj Čakanoviec. Valentín však v roku 1390 vymenil svoje panstvo s kráľom, a ten dal ešte v tom istom roku Svinické panstvo Mikulášovi z Perína. Podľa portálneho súpisu Abovskej stolice z roku 1427 bolo v Čakanovciach 20 port. Porta je brána, vedúca na hospodársky dvor, ktorou môže prejsť voz. Ide teda o určité hospodárske sídlo. Na jednu portu sa počíta minimálne 5 ľudí, čiže v roku 1427 žilo v Čakanovciach minimálne sto ľudí, čo nie je na vtedajšie pomery málo. V rokoch 1420 a 1431 boli páni z Perína znovu potvrdení v držbe Čakanoviec. Nasledujúce storočie však prinieslo takmer vyľudnenie obce. V roku 1552 sa tu nachádzali iba dve porty, ktoré patrili Štefanovi z Lučenca. Podľa desiatkového súpisu z roku 1565 žilo v Čakanovciach 8 sedliakov a 6 želiarov, čiže 14 poddaných, pričom desiati z nich mali osobné mená slovenského pôvodu. Dvaja mali osobné mená maďarského pôvodu a u dvoch sa pôvod mená nedá určiť. Dedina bola teda obývaná prevažne Slovákmi. Keď sa v tejto oblasti v druhej polovici 16. storočia rozšírila medzi Slovákmi Lutherova reformácia, pôsobili tu slovenskí farári. Napríklad v roku 1597 to bol rankovský farár Jozef Madera, ktorý filiálne pôsobil aj pre Čakanovce. Pochádzal z Trenčína. V roku 1598 tu bol farárom Albert Patecký. Zo zachovaných mien farárov, ktorý slúžili aj v Čakanovciach ešte poznáme Václava Bohemusa (1590) a Alberta Bohemusa (1598 až 1599). Táto oblasť ležala na rečovej hranici, kde sa miešali dve protestantské vierovyznania - slovenskí evanjelici a maďarskí reformovaní. Podľa konskripcie cirkví a farárov z roku 1746 boli Čakanovce slovenská dedina. V tom čase tu bolo 16 rímskych katolíkov, 8 gréckych katolíkov, 39 luteránov, 3 kalvíni a 34 detí. Dovedna tu teda v roku 1746 žilo presne 100 ľudí. Lexikón z roku 1773 uvádza, že v Čakanovciach ako reč prevládala slovenčina. Údaje z roku 1851 rovnako uvádzajú Čakanovce ako slovenskú dedinu. V tom čase tu žilo 60 rímskych katolíkov, 31 gréckych katolíkov, 275 luteránov, 3 kalvíni a 5 Židia. Celkovo teda 374 obyvateľov."}
{"id": "29357", "title": "Župčany", "context": "Dejiny<ref>[http://www.obeczupcany.sk/obec-1/historia-obce/ Dejiny obce]</ref> Hoci prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1248, lokalita bola osídlená už v 11. storočí. Poloha na ceste od Šarišského hradu na Spiš znamenala čulý obchod už v 13. storočí, kedy celé okolie spravoval neďaleký hrad, v tom čase vo vlastníctve uhorských kráľov. Murovaný kostol bez veže, zasvätený Jánovi Evangelistovi, stál v obci už v roku 1438, súčasný, zasvätený Nanebovzatej Panne Márii je z obdobia okolo roku 1635. V 15. a 16. storočí už Župčany vlastnil rod Šošovcov zo Solivaru, no obdobie poznamenal postupný úpadok. Koncom 16. storočia bola v obci okrem kostola a fary už aj škola a na jej čele bol richtár, menovaný zemepánom. Po zrušení poddanských povinností v roku 1848 sa začali vytvárať sedliacke hospodárstva, ktorých bolo v Župčanoch 22."}
{"id": "27760", "title": "Ruskov", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka pochádza zo začiatku 14. storočia, aj keď dedina bola založená okolo 11. – 12. storočia, keď tu vznikla osada ruských strážcov dôležitej cesty z údolia Torysy cez Slanské vrchy až do Zemplína. V tom čase bolo obyvateľstvo slovanské, ale nie ruské. Obyvatelia pochádzali zo západoeurópskej vetvy a boli to priami predchodcovia Slovákov. Najstaršia zmienka o kostole a fare je približne z rokov 13321335, kedy farár vyberal pápežské desiatky."}
{"id": "27772", "title": "Skároš", "context": "Dejiny Skároš, ktorý sa nachádza asi 20 km južne od Košíc bezprostredne pri maďarskej hranici, je veľmi stará dedina. Spomína sa už v roku 1270 pri opise hraníc panstva hradu Füzér ako zem Skároš. Zmienka vznikla na základe opisu hraníc panstva patriaceho pod hrad, pretože zem Skároš sa nachádzala na hranici a patrila už Mikulášovi, synovi Abu. Tento pochádzal z tzv. nádoštskej vetvy rodu Aba. Druhú písomnú zmienku poznáme z roku 1327, keď sa Skároš uvádza pri opise zeme Kalša, s ktorou tiež susedil. Zmienka hovorí o zemi Zkarus. Dedina Skároš je v údolí pod Slanskými vrchmi. Toto územie boli osídlené a kultivované už v 13. storočí. Po smrti Dominika, syna Lacka a vnuka spomenutého Mikuláša, syna Abu, rod vymrel po meči, pretože Dominik nemal syna. Vtedy kráľ Karol v roku 1335 daroval nádoštské panstvo palatínovi Drugethovi. V zápise, ktorý vymenúva dediny patriace pod toto panstvo sa spomína aj Skároš. Podľa zápisu z roku 1387 vieme, že v Skároši už stál kostol. V roku 1415 však už Skároš patril bánovi Petrovi a jeho bratovi Štefanovi, ktorých rod sa označoval ako Zudar z Olnódu. Im dedina patrila aj za portálneho súpisu v roku 1427, kedy tam bolo 15 port. V tom čase sa nespočítavalo obyvateľstvo, ale tzv. porty. Porta je brána vedúca do hospodárskej usadlosti, ktorou môže prejsť voz ťahaný koňmi. Ak vezmeme do úvahy, že v jednej takejto usadlosti bolo so služobníctvom minimálne sedem ľudí, potom v roku 1427 mal Skároš minimálne 105 obyvateľov, čiže to bola na tie časy naozaj veľká dedina."}
{"id": "94649", "title": "Šášovské Podhradie", "context": "Dejiny Obec sa spomína v roku 1363, v minulosti sa tu spracúvala dubová kôra pre garbiarov z Liptova. Nad obcou sa vypína Šášovský hrad. Spomína sa v roku 1253, od roku 1330 kráľovský hrad, ktorý slúžil ako ochranné stanovisko na križovatke obchodných ciest. V roku 1667 bol spustošený vojskami a od 18. storočia chátra. Šášovské Podhradie je od roku 1971 súčasťou mesta Žiar nad Hronom. Premáva sem linka č. 4 miestnej MHD."}
{"id": "213123", "title": "Levický hrad", "context": "Introduction Levice-Lewentz,1611 Levický hrad (-normovaný názov) alebo Levice tvoria zakonzervované zrúcaniny gotického hradu nachádzajúce sa neďaleko centra okresného mesta Levice v Nitrianskom kraji."}
{"id": "36361", "title": "Starý Tekov", "context": "Dejiny Výhodná poloha spôsobila, že obec bola osídlená už v neolite. V obci bolo objavené sídlisko a pohrebisko z veľkomoravskej doby. Významná obec s mýtom sa prvýkrát spomína v r. 1075. Vďaka ideálnej polohe sa stal pôvodný zemný hrad čoskoro župným sídlom. Za vlády Dionýza táboril pri hrade Tekov kráľ Štefan. Koncom 13. stor. bol pánom hradu Matúš Čák Trenčiansky. Kráľ Karol Róbert pripojil v r. 1321 hrad Tekov k Leviciam. Obec bola na Vianoce roku 1945 čiastočne vypálená nemeckými vojakmi. Zhorelo 8 domov."}
{"id": "36366", "title": "Šarovce", "context": "Introduction  Šarovce je obec na Slovensku v okrese Levice."}
{"id": "37486", "title": "Šalgovce", "context": "Dejiny Obec Šalgovce patrí medzi najstaršie dediny v okrese Topoľčany. V Roku 1258 sa spomína ako Swk, altera Swk Sclavorum. Písomná zmienka o obci je z roku 1275. V tom čase bola známa pod názvom Tót Sook alebo Suuk. Do 15. storočia patrilo osídlenie Nitrianskemu hradu. Od roku 1434 na tomto území sídlila zemianska rodina Sókyovcov. Turci tu v 16. storočí podnikali mnohé lúpežné nájazdy. V roku 1599 bola obec úplne vyplienená Turkami, ktorým pomáhali i Tatári. Obec sa z tejto nepriaznivej situácie spamätávala veľmi ťažko. Prispeli k tomu i epidémie a chudoba. Do obce neskôr prichádza rodina Cséryovcov a v 18. storočí panstvo získava rodina Sándorovcov. Poľnohospodárstvo, vinohradníctvo, a tkáčstvo prispelo k rozvoju obce. O rozvoji svedčí i barokovo-klasicistický kaštiel, ktorý pochádza z roku 1760. V roku 1773 sa meno objavuje i slovenskej podobe Salgowce (Šalgowik, Šalgowce). Na začiatku 19. storočia sa na tomto území nachádzala židovská synagóga a židovský cintorín. Obyvatelia boli prevažne katolíckeho vierovyznania a zaoberali sa výrobou vína. K Sándorovcom, v tom čase, pribudla zemianska rodina Thúrczyovcov. 1. svetová vojna sa nepriaznivo odrazila i na živote tunajších obyvateľov. Odpor proti nepriateľovi sa prejavil ničením majetkov, ktoré patrili Židom, obchodníkom a krčmárom. Aj po vzniku Prvej česko-slovenskej republiky časť obyvateľstva pracovala na miestnom veľkostatku a časť odchádzala za prácou do Nemecka, Rakúska i Francúzska. Na začiatku 2. svetovej vojny narukovali slobodní a bezdetní muži, ktorí vykonávali vojenskú službu. Roľníci odvádzali dávky štátu, ale svoje výrobky predávali nadhodnotene, z čoho niektorí zbohatli. V lesoch sa nachádzali partizánske oddiely, ktoré obyvateľstvo zásobovalo potravinami. Našli sa i takí, ktorí obyvateľstvo obťažovali, ale k oddielom nepatrili. V Šalgovciach prebehla počas 2. svetovej vojny nemecká razia. Nemci vtrhli do dediny a hľadali partizánov. Chlapci podliehajúci vojenskej službe sa rozbehli do lesov, kde už boli nemeckí vojaci a dvoch z nich zastrelili. Ostatných mužov odvliekli do školy, kde ich len legitimovali a tým sa razia skončila. Front nemeckých línií sa cez dedinu rýchlo prehnal a nezanechal väčšie škody. Príchod Červenej armády obyvatelia privítali a so skončením vojny (9. mája 1945) sa vrátili i narukovaní vojaci. Zo Šalgoviec zahynul počas 2. svetovej vojny jeden."}
{"id": "125727", "title": "Tekov (región)", "context": "Hrady Medzi zachovalé hrady alebo ich časti patria: Levický hrad (dnes je v ňom Tekovské múzeum) Hronský Beňadik (zachovaný Benediktínsky opevnený kláštor, národná kultúrna pamiatka) Šášovský hrad"}
{"id": "213124", "title": "Levický hrad", "context": "Dejiny Hrad vznikol v druhej polovici 13. storočia s cieľom brániť južný prístup k stredoslovenským banským mestám. Za miesto jeho výstavby bola zvolená skalná vyvýšenina obklopená močaristým územím. Na jej najvyššom mieste postavili gotický hrad, ktorý sa stal súčasťou panstva Matúša Čáka Trenčianskeho, neskôr sa stal hradom kráľovským. V roku 1388 sa dostal do majetku rodu Levickovcov. V roku 1434 hrad zachvátil požiar; vzápätí bol opäť postavený. V roku 1529 pripadol korune a patril tekovským županom. Po smrti župana Gabriela Levického sa hrad dostal do držby známeho lúpežného šľachtica Melchiora Balašu. Jeho výčiny mali za následok obliehanie hradu cisárskym vojskom, výsledkom ktorého bola kapitulácia hradnej posádky a poprava časti jej príslušníkov priamo pod hradnými múrmi. Po vymretí rodu Levickovcov v roku 1553 opäť hrad pripadol kráľovi, ktorý hrad začlenil do sústavy protitureckých pevností. V ďalších obdobiach sa na hrade vystriedalo viacero majiteľov - Dobóovci (František sa v roku 1574 stal tekovským županom), Koloničovci, Čákyovci a Esterháziovci. V polovici 16. storočia hrad opravovali a v roku 1571 pristavali na dolnom nádvorí renesančný kaštieľ s nárožnými baštami. Aj v prvej polovici 17. storočia sa hradné opevnenie zdokonaľovalo (po roku 1635 vonkajšie opevnenie naviazali na mestské hradby, od ktorých hrad oddelili priekopou). Na opevňovacích prácach sa podľa snemovných uznesení podieľali aj poddaní severných stolíc (Oravy a Liptova). Do histórie hradu zasiahli turecké vojenské akcie. Prvý raz sa Turci pod jeho hradbami objavili už v roku 1544; pri ďalšom obliehaní v roku 1663 hrad dobyli. O rok ich však z Levíc vytlačili v známej bitke pri Leviciach a znovu hrad dôkladne opevnili pod dozorom vtedajšieho slávneho vojenského veliteľa L. de Souches. Po požiari mesta v roku 1696 ťažko poškodený hrad začali demolovať. V roku 1699 hrad opustila vojenská posádka, čím hrad prišiel o obranných charakter. Vojská Františka II. Rákociho ho však ešte v rokoch 1702 - 1709 držali, no pred odchodom dokončili jeho likvidáciu. Časť budov (bašta a kaštieľ) ostali zachované a tie po roku 1710 opravili."}
{"id": "11838", "title": "Levice (Slovensko)", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o troch osadách na území dnešných Levíc pochádza z roku 1156 a je zachovaná v odpise z roku 1347. Ostrihomský arcibiskup Martirius vysvätil kostol Sv. Martina v obci Bratka, ktorý postavil komes Euzidinus a obdaroval ho nehnuteľným aj hnuteľným majetkom. Arcibiskup súčasne pričlenil k tomuto kostolu tri obce, okrem Bratky aj dediny Levice a Vitk. Je tu zmienka o osade hostí v Leviciach. Hostia – cudzinci boli spravidla remeselníci a obchodníci, ranostredoveké Levice mali tak už v polovici 12. storočia dobré predpoklady rastu na remeselné a trhové stredisko. Z roku 1300 je druhá listinná zmienka o Leviciach v súvislosti s cestou, ktorá k nim viedla. V roku 1313 v listine kaločskej kapituly sa spomína kastelán Levického hradu Imrich Bečej aj ako tekovský župan. Roku 1318 v listine Matúša Čáka sa spomína ako kastelán Levického hradu komes Július z Topoľčianok. Roku 1321 Július z Topoľčianok vydal Levický hrad po smrti Matúša Čáka kráľovi Karolovi Róbertovi. V roku 1330 po atentáte na Karola Róberta, ktorý spáchal Felicián Zach, bolo celé atentátnikovo príbuzenstvo tvrdo potrestané. Pred Levickým hradom Imrich Bečej sťal Šebe, najstaršiu dcéru Felicána Zacha. V roku 1332 zoznamy pápežských desiatkov uvádzajú príjem levického farára Šalamúna z kostola Sv. Martina. Je to prvá zmienka o levickej farnosti, ktorá sem bola preložená z Bratky, čo naznačuje, že Levice už boli fakticky, aj keď nie právne, mestečkom. V roku 1388 kráľ Žigmund daroval Levický hrad a hradné panstvo Ladislavovi zo Šaroviec, predkovi rodiny Levických. Prvý raz sa spomína právo vyberať mýto a týždenné trhy v Leviciach, čo je významným prvkom mestskosti. Prvý raz sa spomína obec Staré Levice. Roku 1395 kráľ Žigmund definitívne udelil Levické hradné panstvo aj s mestečkom Levice Ladislavovi zo Šaroviec. Roku 1396 syn Ladislava zo Šaroviec sa od tohto roku uvádza v listinách ako Peter z Levíc. V roku 1428 prvá zmienka, ktorá uvádza Levice už ako mestečko. Ako súčasť hradného panstva podliehali Levice kastelánovi Levického hradu. V roku 1434 husiti vypálili Levický hrad, pričom sa zničili tam uložené listiny. 28. decembra 1441 kráľ Vladislav I. udelil Ladislavovi Levickému právo raziť na Levickom hrade strieborné mince „na spôsob mesta Budína“. Z roku 1526 je prvá správa o prekvitajúcom vinohradníctve v Leviciach. Levičania boli významnými dodávateľmi vína pre Banskú Štiavnicu. V roku 1529 po zrade Žigmunda Levického kráľ Ferdinand I. skonfiškoval levické hradné panstvo a daroval ho svojej manželke Anne Jagelovskej. Roku 1537 kráľ vrátil levické hradné panstvo Gabrielovi Levickému, ktorý stál na strane Habsburgovcov, a vymenoval ho zároveň za tekovského župana. V roku 1542 po smrti Gabriela Levického sa majiteľom hradu stal Melchior Balaša, ktorý si zobral za manželku vdovu po Gabrielovi, Annu Turzovú. Roku 1544 sa prvý turecký útok na Levice skončil vypálením mesta. Hrad, ktorý bránil Melchior Balaša, sa útoku ubránil. Roku 1549, potom ako v roku 1548 uhorský snem prijal prísne opatrenia proti Melicherovi Balašovi, pre jeho lúpežnú činnosť, začalo sa 22. apríla obliehanie Levického hradu cisárskym vojskom pod velením Mikuláša zo Salmu. Po niekoľkých týždňoch posádka hradu, vedená Tomášom Dócim, kapitulovala a časť jej príslušníkov bola pod hradom popravená. Mesto bolo počas bojov vypálené. V roku 1553 po smrti Jána Levického († 12. september 1553), údajne posledného príslušníka rodu Levických, pripadol hrad s celým panstvom späť kráľovi. Panovník sem dosadil vojenskú posádku, vymenoval hradného kapitána. Levice sa tak stali proti tureckou pevnosťou, chrániacou prístup k bohatým banským mestám. V roku 1554 na panovníkov príkaz bol spísaný urbár levického hradného panstva. Mestečko Levice malo podľa neho 55 sedliackych usadlostí a desať rodín želiarov, jeden mlyn a mýtnu stanicu, v Starých Leviciach bolo 16 poddanských usadlostí a 15 rodín želiarov. Roku 1558 kráľ Ferdinand I. daroval Levický hrad spolu s panstvom Štefanovi Dobóovi, ktorý sa roku 1561 stal kapitánom protitureckej pevnosti Levice a zároveň aj tekovským županom. Roku 1571 František Dobó, od roku 1567 kapitán Levického hradu a od roku 1574 župan Tekovskej stolice, dal na hradnom nádvorí vybudovať Dobóovský kaštieľ a previesť renesančné stavebné úpravy. Dňa 1. septembra 1578 turecké vojsko prepadlo a vypálilo tzv. dolné mesto a mnohých obyvateľov zajalo. Ďalší turecký útok proti Leviciam odrazila levická posádka v roku 1587. Roku 1602 po vymretí rodu Dobóovcov sa stal majiteľom Levického hradu a hradného panstva protestant Sigfried Kolonič. Zomrel zadlžený v roku 1623, preto 15 rokov ležal nepochovaný na Levickom hrade. Roku 1604 z tohoto roku pochádza prvá známa pečať mesta Levice. Roku 1605 na jar bolo mesto vypálené kuruckým veliteľom Františkom Rhédeyim. Roku 1613 Turci od základu vypálili osadu Staré Levice, ktorá už nikdy nebola obnovená. Roku 1620 v Leviciach existovalo kalvínske gymnázium. V tomto roku v meste existoval už prvý písomne doložený čižmársky cech, ktorého artikuly boli vydané r. 1629. Roku 1635 v rámci dobudovania opevnenia Levíc boli vonkajšie hradby spojené s mestskými hradbami do spoločného obranného systému s hradom. Roku 1636 donačnou listinou Ferdinand III. daroval Levický hrad, hradné panstvo a mesto svojmu synovi Ferdinandovi. Roku 1640 majiteľom hradu i mesta sa stal rod Csáky. Dedičným hradným kapitánom bol v tom období gróf Ladislav Csáky a po ňom jeho syn Pavol, ktorý zomrel v r. 1680. Roku 1663 2. novembra obsadili mesto a hrad Turci. V rokoch 1663 – 1664 turecký cestovateľ Evlija Čelebi navštívil Levice a v jeho diele Kniha ciest sa zachoval popis mesta a hradu Levice. Roku 1664 12. júna cisárska armáda oslobodila mesto a hrad Levice spod tureckej okupácie. 19. júla v bitke pri Leviciach cisárske vojská pod velením generála Louisa Raduita de Souches porazili Turkov. V boji padol Štefan Koháry, hlavný kapitán banských miest a župan Hontianskej stolice. Roku 1667 v písomných prameňoch sa spomína Cigánska ulica, ale rómski obyvatelia tu boli už o niekoľko desaťročí skôr, živili sa obchodom s koňmi a kováčstvom. Roku 1675 v meste bol založený františkánsky kláštor a kostol Sv. Jozefa. Roku 1690 Levický hrad, mesto a hradné panstvo získal od panovníka knieža Pavol Eszterházy. Roku 1699 z Levického hradu odišla kráľovská vojenská posádka, čím hrad stratil charakter proti tureckej pevnosti. Roku 1703 17. septembra dobyl mesto kurucký veliteľ Ladislav Očkaj, ktorý tu mal aj svadbu s Ilonou Tisza. 31. októbra dobyli naspäť hrad s mestom cisárski vojaci, mesto vyrabovali a vypálili. Roku 1705 3. januára sa v Leviciach uskutočnila vojenská poradu Františka II. Rákóciho s jeho kuruckými veliteľmi. V rokoch 1708 – 1709 kurucký generál Mikuláš Berčéni prepustil Levický hrad cisárskemu vojsku. Pri ústupe z Levíc veliteľ kurucov Ján Bottyán dal zapáliť pracháreň a zasypať zeminou hradnú priekopu. Dnes na mieste niekdajšej vodnej priekopy ktorá bránila prístup k hradu, je Obchodná Akadémia a hradný park. V rokoch 1709 – 1710 v meste a na okolí vypukla morová epidémia, ktorá si vyžiadala veľa ľudských obetí."}
{"id": "36346", "title": "Sazdice", "context": "Introduction  Sazdice sú obec na Slovensku v okrese Levice. Najvýznamnejšou pamiatkou obce je gotický kostol sv. Mikuláša s freskovou výmaľbou."}
{"id": "36405", "title": "Veľký Ďur", "context": "Dejiny  Spoločné dejiny častí obce Prvé písomné stopy o obci sú z roku 1230, kde bol pri mene držiteľa spomenutý názov Geurud Mochuna . V roku 1298 je rovnaký zápis v testamente nachádzajúcom sa v Ostrihome, v roku 1329 na výsadnej listine možno nájsť zmienky týkajúce sa rodiny Győrödi , v roku 1370 bola jedenkrát nájdená poznámka o troch Győrödről - Ďúradoch , aj keď dnes vieme len z dvoch obciach s názvom Győröd - Alsó a Felső (Horný a Dolný), predtým označované Kis a Nagy Győröd . Držba týchto obcí je spojená s majiteľmi panstva Levice. Roku 1321 Július z Topoľčianok vydal Levický hrad po smrti Matúša Čáka kráľovi Karolovi Róbertovi. V roku 1330 po atentáte na Karola Róberta ho dostal jeho syn Peter. V roku 1388 kráľ Žigmund Luxemburský daroval Levický hrad a hradné panstvo Ladislavovi zo Šaroviec (Ladislaus de Saro), predkovi rodiny Levických. Roku 1396 syn Ladislava zo Šaroviec sa od tohto roku uvádza v listinách ako Peter z Levíc (de Leva). V roku 1412 dal kráľ Žigmund listinou nova donátio ad reá Istvánovi a Jánosovi Imreovcom obce nazývané Győrödi do budúcej držby; ale už v roku 1419 bol ako držiteľ obce s názvom Nagygyőrödi uvedený Pobor István – zeman z Ďúra (Győr). V roku 1434 sa krajom prehnali husiti, vypálili Levický hrad, pričom boli zničené archívne materiály a výsadné listiny zemanov, a spustošili okolité obce. Listina z roku 1506 uvádza Lévaia a Harasztiaka ako hospodárov v obci, pričom názvy obcí boli uvedené ako Gyevrevd . V roku 1573 Turci zničili dedinu, v roku 1615 boli ako majitelia obce spomínaní aj Forgáčovci, v roku 1663 obec znova prepadli Turci. 29. októbra 1663 tu táboril Mihail Apaffy I., princ z Transylvánie (16321690). V rokoch 17091710 v meste Levice a v okolítých obciach vypukla morová epidémia, ktorá si vyžiadala veľa ľudských obetí. Po Rákoczyho povstaní panstvo vlastnili Esterházyovci a Schoellerovci, ale Malý Ďúrad patril rodinám Zichyovcov a Péli Nagyovcov. V tej dobe, Velky-Gyurad, mal 330 obyvateľov. V roku 1886 celá dedina vyhorela. Hranicou obce je Patyi puszta , ktorá bola kedysi samostatnou obcou a tiež patrila k panstvu Levice. Už v roku 1321 nájdeme písomné záznamy, keď ju kráľ Karol daroval Michalovi, v roku 1423 patrila ďúradskej rodine Pobor, neskorším zemanom z Ďúra (Győr). V roku 1527 bola uvedená medzi zničenými dedinami. K Győrödu patrila osada Bárcz, ktorá bola potom samostatnou obcou. Horný Ďur Obec sa vyvinula v chotári obce Ďúr, doloženej v rokoch 12051235 ako Geurud Superior , neskôr Geurud eccelesiastica , Geurud Superior (1278), Maly Gyurad (1773), Maly Jurad (1808), Horný Ďúrad (1920) a Horný Ďur (1948), maď. Felsőgyőröd . Podľa záznamov z listín z roku 1298 v maďarskom meste Esztergom patrila sem ešte aj tretia obec Geurud Mochuna , všetky 3 mali spoločného majiteľa. Zmienky o tretej obci sú aj z rokov 1329 a 1370 i keď dnes vieme iba o dvoch \"Győrödöt\" Horný a Dolný, sú signály aj pre tretí, lebo sa ukázalo, že z hľadiska držby je ich história do značnej miery rovnaká. Obec bola v rokoch 19381945 pripojená k Maďarsku. K obci patrili osady Chladnov a Galiba, nachádzajúce sa v blízkosti Mochoviec, doložené v II. a III. vojenskom mapovaní Uhorska v rokoch 18191869 ako panstvo Kegleviča. Obývané boli približne do roku 1980, dnes sú už opustené. Na juhovýchodnej strane za obcou vedľa cintorína je Pamätník padlým z roku 1919. Pred budovou bývalej jednotriednej základnej školy stojí drevená zvonica. Za obcou smerom na Rohožnicu je kaplnka Panny Márie Lurdskej. V obci môžeme vidieť zvyšky tradičnej ľudovej architektúry, a to napríklad studne kryté strieškou vo dvoroch (hlavne pri hlavnej ceste z Vrábeľ do Levíc). Dolný Ďur Obec sa vyvinula v chotári obce Ďúr. Je doložená od roku 1274 ako Geurud , neskôr Welky Gyurad (1773), Welký Jurad (1808), Dolný Ďúrad (1920), Dolný Ďur (1948), maď. Alsógyőröd. Patrila zemanom z Ďúra a od roku 1506 panstvu Levice. V roku 1574 zničili obec Turci. Obec mala poľnohospodársky ráz. V rokoch 19381945 bola obec pripojená k Maďarsku. Rohožnica Existencia obce je doložená od roku 1290 ako Gekenus , neskôr Gekynes (1322), Gekemus (1340), Ďekýneš (1808), Dekeneš (1920), Rohožnica (1948), maď. Kisgyékénes. Patrila zemanom z Kálnej, v roku 1496 zemanom z Trávnice, od r. 1512 paulínom z Veľkých Loviec, koncom 18. storočia verejným základinám. V r. 1663 ju vyplienili Turci. V rokoch 19381945 bola obec pripojená k Maďarsku Zaujímavosťou v obci je ložisko drevného opálu z mladších treťohôr nachádzajúce sa na pravom brehu Ďurského potoka, neďaleko vodnej nádrže. Osada Barc Písomná zmienka pochádza z roku 1273. Patrila rodine Hunt-Poznanovcov a ostrihomskej kapitule."}
{"id": "8018", "title": "Tekovská župa (Uhorsko)", "context": "Centrum Centrom Tekovskej župy do r. 1321 bol Tekovský hrad () postavený v 11. storočí, zničený v 14. storočí, dnes súčasť obce Starý Tekov; neskôr Levický hrad a Levice, od r. 1580 Topoľčianky a od konca 18. storočia Zlaté Moravce."}
{"id": "35508", "title": "Šurianky", "context": "Introduction  Šurianky sú obec na západnom Slovensku. Ležia v Nitrianskom samosprávnom kraji, konkrétne v severnej časti okresu Nitra približne 15 km severne od krajského mesta Nitra. Susedia s deviatimi obcami (Hruboňovo, Výčapy-Opatovce, Ľudovítová, Čakajovce, Zbehy, Čab, Nové Sady, Malé Zálužie). Počet obyvateľov je 606 (2016), čo radí Šurianky medzi stredne veľké obce. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1265. Šurianky sú súčasťou OZ MAS Mikroregión Radošinka."}
{"id": "29557", "title": "Košarovce", "context": "Dejiny  Praveký a včasnohistorický vývoj po prvú písomnú zmienku Obec bola osídlená už v eneolite. Neďaleko Košaroviec bolo objavených 6 východoslovenských mohýl z konca eneolitu a začiatkom doby bronzovej. Z administratívno-historického pohľadu leží obec v severnej časti bývalej Zemplínskej stolice, ktorá bola najväčšou stolicou na Slovensku. Rozprestierala sa od severných hraníc Slovenska po rieku Tisa na juhu. Jej väčšia časť, bývalý Horný Zemplín, ležala na Slovensku, menšia, tzv. Dolný Zemplín, sa rozkladala na území dnešného Maďarska. Slovenská časť stolice bola osídlená už v predhistorických dobách. Archeologické vykopávky dokladajú osídlenie už v staršej dobe kamennej- paleolite (nálezisko v obci Cejkov). V období neolitu územie Východoslovenskej nížiny osídlil roľnícky ľud, ktorí charakterizuje lineárna keramika. Osídlenie sa ďalej šírilo na sever, v eneolite (2000 – 1800 pred Kr.) už boli osídlené horné toky Tople, Ondavy a Laborca. V tomto období osídľuje severný Zemplín ľud patriaci ku kultúre východoslovenských mohýl. Mohyly sú hlinené násypy navŕšené z okolitej zeminy, ktoré slúžili na pochovávanie ľudí. Práve v katastrálnom území obce sa zachovalo niekoľko mohýl tejto kultúry. Na ich existenciu ako prvý upozornil miestny učiteľ V. Hlávka roku 1936. V liste profesorovi Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave J. Eisnerovi uvádza nález asi 6 mohýl juhozápadne od obce. V roku 1942 preskúmal významný slovenský archeológ V. Budínsky- Krička tri mohyly, v ktorých našiel zlomok čepele z rohovca, kamenné drvidlá žarnova, keramiku s odtlačkami šnúry a iné kamenné nástroje. V jednej zo skúmaných mohýl sa dokonca zachovala skrčená kostra dospelého jedinca. Vo výskume mohýl neskôr pokračoval blízky spolupracovník V. Budinského- Kričku A. Škvarek. Archeologický výskum mohýl, ktorých sa v oblasti medzi riekami Oľkou a Laborec nachádza niekoľko desiatok, poukazuje na intenzívny pobyt pastierskych pospolitostí v regióne. Z hľadiska pravekých dejín však pobyt tohto ľudu v oblasti bol krátkodobý a súvisel s jednou vlnou pravekej kolonizácie pastierov.Vzhľadom na nedostatočný archeologický prieskum regiónu, nie sú zatiaľ údaje o osídlení, resp. neosídlení Košaroviec. Osídlenie Zemplínskej stolice v najstaršom období jej existencie nadväzovalo na pôvodné slovanské osídlenie. Podľa ojedinele dochovaných písomných prameňov z 13. st. existovalo v slovenskej časti Zemplína 81 sídel. V nasledujúcich storočiach sa sieť sídel rozširovala a hustla, aj keď severné časti Zemplína zostávali takmer ľudoprázdne. Podľa charakteristických znakov jednotlivých etáp osídľovania hovoríme o kolonizácii na zvykovom práve, práve zákupnom alebo šoltýskom a o valašskej kolonizácii. Medzi dediny, ktoré vznikli na zákupnom práve patria aj Košarovce. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1408. Nachádza sa v listine kráľa Žigmunda, v ktorej daruje panstvo Stropkov so všetkými k nemu patracimi dedinami šľachticom z Perína. Košarovce sú uvedené ako súčasť panstva a zostali nimi až do roku 1767. Aj keď prvá zmienka pochádza z roku 1408, dá sa predpokladať, že obec vznikla skôr. Samotný čas vzniku osád v porovnaní s ich prvými zmienkami historici všeobecne posúvajú o 25 až 50 rokov dozadu. Podľa toho by Košarovce založil šoltýs Košar s poddanými podľa zákupného práva približne v 2. polovici 14. st. V písomných prameňoch sa Košarovce udávajú ako: Cassarhaw (1408), Cassorhaw (1410), Kosarwagasa (1430), Kozarwagasa (1465), Kozarocz (1506), Kassarocz (1549,1567), Kosarocz (1568), Kasárócz (1683), Kossarowcze (1773), Koscharóz (1786), Kosárócz, Kossárowcze (1808), kosaróc (1883 – 1902), Kosárvágása (1907 – 1913), Košiarovce (1920). Dnešný názov Košarovce sa používa od toku 1927. Kolonizácia na zákupnom práve, počas ktorej vznikli aj Košarovce, sa niekedy podľa jej aktérov uvádza aj ako šoltýska kolonizácia. Oblasť severného Zemplína, kde sa obec nachádza, bola v 14. storočí ešte riedko osídlená. Na osídlení pustých oblastí mal záujem panovník aj feudáli, ktorí pozývali osadníkov (kolonistov), aby zakladali nové dediny osídlili vidiek. V prípade Košaroviec iniciátorom pozvania bol s najväčšou pravdepodobnosťou kráľ, keďže Stropkovské panstvo v 13. a 14. storočí bolo kráľovským vlastníctvom, Stropkov bol centrom správy kráľovských majetkov a obranným bodom na hraniciach uhorského kráľovstva. Kolonistov privádzali šoltýsi, ktorí mali osobitné postavenie medzi prichádzajúcimi. Úlohou šoltýsa bolo organizovanie osídlenia. Aj keď pôvodní kolonisti pochádzali z nemecky hovoriacich krajín, oblasť severného Zemplína osídľovalo tiež obyvateľstvo zo Zakarpatska, v prípade Košaroviec išlo o šoltýsa a osadníkov slovenského pôvodu. Košarovce majetkom Peréniovcov (1408 – 1567) Šľachtická rodina Peréniovcov patrila medzi najbohatšie a najvplyvnejšie rodiny celého Uhorska. Vlastnili obrovské majetky na východnom Slovensku, severovýchodnom Maďarsku i na dnešnej Ukrajine. V Zemplíne im patrili panstvá Trebišov, Stropkov, Blatný Potok. Zastávali najvyššie funkcie v uhorskom štátnom aparáte i funkcie županov v Zemplínskej a Abovskej župe. Za zakladateľa rodu sa považuje Urban z Doboša, ktorý okolo roku 192 dostal donáciu na Perín v Above a jeho potomkovia začali používať prídomok de Perén (z Perína), neskôr maď. Perényi, slov. Peréni. Imrich Peréni dostal Stropkovské panstvo v roku 1410. Po jeho smrti si ho rozdelili jeho dvaja synovia, Ján a Štefan (dostali mestečko Stropkov a k nemu patriace dediny, panstvo Trebišov a šarišský Nový hrad), a Imrichovi bratia, Ján a Mikuláš (dostali rodové majetky v južnom Zemplíne, Above, Berežskej a Boršodskej stolici). Kráľ Žigmund deľbu majetku potvrdil roku 1431. Keď roku 1437 zomiera kráľ Žigmund, v Uhorsku nastáva hlboká anarchia a boje o trón, ktoré zasiahli aj Stropkovské panstvo. Bohužiaľ sa nevie, či boje, ktoré sa mohli odohrať zasiahli aj okolité dediny, vrátane Košaroviec. V okolí Stropkova sa odohralo viacero bitiek, vojnové udalosti viedli aj k vyľudneniu viacerých obcí, o o Košarovciach nie sú bližšie údaje. Po nástupe Habsburgovcov na uhorský trón sa na istý čas upokojili pomery. Stropkovské panstvo od roku 1560 znovu vlastnili Peréniovci (od 1492 do 1506 je v zálohu). Títo ale sídlili v Trebišove alebo v Blatnom Potoku a panstvo spravovali ich úradníci. Podľa portálneho súpisu pre krajinskú daň z roku 1546 patrilo k Stropkovskému panstvu Petra Peréniho 36 dedín, na čele s dedičným richtárom – šoltýsom. Výnimkou boli iba Girovce, ktoré mali voleného richtára. Podľa portálneho súpisu z roku 1549 boli Košarovce stredne veľkou obcou. V obci žili 3 rodiny želiarov, neboli žiadne opustené usadlosti, nebol tam mlyn a nevznikali ani nové usadlosti. Majiteľom obce bol Gabriel Peréni. Údaje z tohto portálenho súpisu nám poskytujú prvý konkrétny obraz o obci, ktorá zrejme prosperovala, pretože už roku 1557 tam bolo 9 poddanských domácností slovenského pôvodu. Na čele obce stál šoltýs, ktorému patril aj vodný mlyn. Je to zároveň prvá zmienka o existencii mlyna v obci. V roku 1567 zomrel bezdetný Gabriel Peréni. Ním vymiera palatínska vetva rodu Peréniovcov a jej majetok ako odúmruť prechádza späť do vlastníctva kráľa. Stropkovské panstvo je následne predmetom donácie a jej novým vlastníkom sa stáva rod Petö. Košarovce v čase zmeny majiteľa boli stredne veľkou obcou s 11 domami. Peréniovci s prestávkami a zálohovaniami vlastnili obec od roku 1408 do roku 1567. Z obdobia ich vlády niet veľa písomných prameňov. Konkrétnejšie údaje o obci pochádzajú až z polovice 16.storočia, čiže z posledných rokov, keď obec vlastnil tento magnátsky rod. V tomto období sa obec rozvíjala, prosperovala, vzrastali počty domov. Noví majitelia tento trend ale neudržali. V rímskokatolíckom kostole z roku 1768 sa nachádza národná pamiatka – plastika „Kristus na kríži“. Dominantou obce je kostol Najsvätejšej Trojice. V obci sa nachádza židovská synagóga v miestnej opustenej požiarnej zbrojnici. Vznikla koncom dvadsiatych alebo tridsiatych rokov 20. storočia."}
{"id": "41316", "title": "Rožkovany", "context": "Obyvateľstvo V roku 2000 žilo v obci 1 223 obyvateľov, ktorí bývali v 274 domoch. Pri poslednom sčítaní ľudu, v roku 1991, sa v obci nachádzalo celkom 1 155 obyvateľov. Prevažná väčšina obyvateľov hovorí šarišským dialektom. Konfesne je obec jednotná, v roku 1998 sa 1 005 obyvateľov hlásilo k rímskokatolíckej cirkvi, 5 ku gréckokatolíckej, 1 k evanjelickej a 143 k inej alebo ku žiadnej. V obci sa nachádza rímskokatolícka fara a kostol svätého Antona Opáta, na staršom cintoríne sa nachádza lokalita zaniknutého románskeho kostola."}
{"id": "29556", "title": "Košarovce", "context": "Poloha Katastrálne územie Košaroviec bolo do roku 1996 súčasťou okresu Vranov. Dňom 24. júla 1996 nadobudol platnosť zákon, podľa ktorého patrí obec už do okresu Humenné. Košarovce ležia v severovýchodnej časti východného Slovenska a v severozápadnej časti okresu Humenné, v doline rieky Oľky. Obec má atraktívnu polohu- od známej rekreačnej oblasti Vodárenskej nádrže Domaša ju delí iba vzdialenosť , pričom susedí s katastrálnymi územiami obcí Nižná Sitnica, Jankovce,Lukačovce,Girovce,Holčíkovce,Rafajovcea Ďapalovce."}
{"id": "36556", "title": "Šútovce", "context": "Dejiny<ref>[http://www.sutovce.ocu.sk/index.php?ids=5 História obce]</ref> Šútovce sú starou zemianskou osadou z 12. storočia. Súčasná obec vznikla až v roku 1922 spojením samostatných osád - Horných a Dolných Šútoviec. Horné Šútovce sú písomne doložené v roku 1310, kedy boli majetkom rodu Diviackovcov. Neskôr ich vlastnili Rudnayovci, Ujfalusiovci a napokon známy rod Pálfyovcov. V roku 1675 žilo v osade 96 obyvateľov v 14 poddanských a 2 želiarskych rodinách. O storočie neskôr, v roku 1778 už mali Horné Šútovce 220 obyvateľov, ktorí sa živili najmä poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a nádenníctvom. Písomné pramene dokladajú existenciu osady Dolné Šútovce až v 16. storočí, no jej vznik sa predpokladá o dve storočia skôr. Osada mala v roku 1675 spolu 77 obyvateľov v 9 poddanských a 1 želiarskej rodine. Rovnako ako obyvatelia susednej osady, aj dolnošútovčania sa živili najmä poľnohospodárstvom a nádenníctvom. Po spojení osád bol po II. svetovej vojne vybudovaný verejný vodovod a od roku 1954 bola zavedená pravidelná autobusová linka, ktorá zjednodušila dopravu obyvateľov za prácou. V roku 1960 bola dokončená elektrifikácia obce a bol otvorený miestny lom."}
{"id": "599978", "title": "Šarovce", "context": "Spomínaná prvá hodnoverná písomná zmienka o obci z roku 1245 sa vzťahuje na Veľké Šarovce, v chotári ktorých vznikli Malé Šarovce, písomne doložené v roku 1272 pod názvom Saroy. Boli to stáročia samostatné obce od ich administratívneho zlúčenia v roku 1943. O tom, že Veľké Šarovce jestvovali dávno pred rokom 1245, svedčí skutočnosť, že už v roku 1266 bol kostol a dva mlyny. V roku 1506 patrila obec panstvu Levíc, neskôr časť rodine Révayovcov, Benickým, Hunyadyovcov. V 18. storočí bola obec známa chovom koní. Obyvatelia ryžovali v Hrone zlato. Malé šarovce patrili ostrihomskému arcibiskupstvu. Obec v minulom storočí trikrát vyhorela, v roku 1856 skoro úplne."}
{"id": "34434", "title": "Zacharovce", "context": "Introduction  Zacharovce sú obec na Slovensku v okrese Rimavská Sobota."}
{"id": "34436", "title": "Zacharovce", "context": "Galéria Súbor:Zacharovce - pohľad na obec (1).jpg|Celkový pohľad na obec Súbor:Zacharovce - námestie (1).jpg|Pohľad na obec smerom od kostola Súbor:Zacharovce - pamätník.jpg|Pamätník príchodu Slovákov z Matry Súbor:Zacharovce - fara.jpg|Objekt bývalej fary Súbor:Zacharovce - Obecný úrad.jpg|Obecný úrad"}
{"id": "35509", "title": "Šurianky", "context": "Fyzickogeografická charakteristika  Litogeografická charakteristika Územie obce Šurianky sa z geologického hľadiska nachádza v Podunajskej panve, konkrétne na Nitrianskej pahorkatine. Tento priestor nie je po geologickej stránke veľmi rôznorodý. Tvorí ju iba geologické podložie kvartéru. Oblasť je charakteristická fluviálnymi, deluválnymi a eolickými sedimentmi, čo znamená, že z hľadiska horninového podložia tu prevládajú spraše a sprašové hliny, hrubozrnné piesky, piesčité štrky až štrky. Morfogeografická charakteristika Celé územie obce Šurianky sa nachádza v Podunajskej pahorkatine v podcelku Nitrianska pahorkatina, konkrétne v časti Bojnianska pahorkatina. + Geomorfologické jednotky na území obce Šurianky sústava Alpsko-himalajská podsústava Panónska panva provincia Západo-panónska panva subprovincia Malá dunajská kotlina oblasť Podunajská nížina celok Podunajská pahorkatina podcelok Nitrianska pahorkatina časť Bojnianska pahorkatina Súčasný stav reliéfu nadväzuje na vývoj v období kvartéru. Bojnianska pahorkatina je charakteristická mierne modelovaným reliéfom, vytvoreným prítokmi rieky Nitra (Radošinka, Perkovský potok). Územie Šurianok je charakteristické dolinou, ktorú vymodeloval Perkovský potok, v smere sever – juh. Prevýšenie od najnižšie položeného miesta v obci, ktoré sa nachádza v koryte potoka na hraniciach s obcou Zbehy (približne ), po najvyšší bod – vrch Hložín () je 86 m. Klímageografická charakteristika Celé Slovensko leží uprostred mierneho pásma severnej pologule, ktoré je typické výraznou premenlivosťou a nestálosťou počasia. Územie obce sa v rámci členenia Slovenska na klimatické oblasti nachádza v teplej oblasti. Spadá do okrsku, ktorý je charakterizovaný ako teplý, suchý s miernou zimou. Priemerné teploty sa v obci pohybujú okolo 10°C. Najteplejším mesiacom je júl, najchladnejším, mesiac január. V priemere spadne v území obce približne 530 mm zrážok ročne, pričom najdaždivejším mesiacom je na základe dlhodobých meraní mesiac jún, najmenej zrážok spadne počas februára. Hydrogeografická charakteristika Územím obce Šurianky preteká len Perkovský potok. Ten na územie obce Šurianky priteká od severu. Ďalej je vedený popri poľnohospodárskych pozemkoch a obecných hájoch. Následne, zhruba po 300 metroch vteká do intravilánu obce, preteká jeho centrálnou časťou, južným smerom. Tečie popri súkromných parcelách Hornej a Dolnej Domoviny. Južne od intravilánu Šurianok priberá bezmenný prítok, ktorý pramení v údolí pod vrchom Hložín, v háji nazývanom Starý Majer , preteká západne od intravilánu osady Perkovce a na dolnom toku preteká územiami obcí Čakajovce a Zbehy, kde sa v nadmorskej výške približne vlieva do potoka Radošinka a tvorí tak jej posledný významný ľavostranný prítok. Pedogeografická charakteristika Pôdy obce Šurianky. Legenda v popise obrázka po rozkliknutí. Celková výmera obce je 1 040 ha. Z celkovej rozlohy sa na poľnohospodárske účely využíva až 94,37% plochy. Zastavaných je 4,54% z celkovej plochy. Z poľnohospodárskej plochy najväčšie zastúpenie má orná pôda (98%). Najmenej je trvalých trávnych porastov. Na území obce sa vyskytujú štyri pôdne typy: regozeme, hnedozeme, čiernice, gleje. Z pôdnych typov na území obce prevládajú regozeme. V obci vznikli na miestach, kde boli eróziou úplne odstránené pôvodné hnedozeme. Hnedozeme sa v Šuriankch vyskytujú v nadmorských výškach okolo vo východnej časti obce. Vznikli hlavne na sprašiach pôvodne pod listnatými lesmi. Čiernice vznikli na fluviálnych sedimentoch v širších nivách vodného toku, ktoré neboli rušené záplavami a kde spodná voda nemá veľké výkyvy. Tieto pôdne typy sú v obci využívané pre poľnohospodárske účely. V obci sa na týchto pôdach nachádzajú aj menšie háje prevažne s agátovým ( Robinia pseudoacacia ) a topoľovým ( Populus ) porastom. Popri potoku v centrálnej časti obce sa vyskytuje aj pôdny typ - glej. Gleje sa nachádzajú na fluviálnych sedimentoch, najčastejšie v terénnych depresiách nivy. Rastie tu vlhkomilná vegetácia, z drevín najmä jelša ( Alnus ), breza ( Betula ), vŕba ( Salix ) a topoľ ( Populus ). Z hľadiska pôdnych druhov sa v obci vyskytujú bezskeletnaté hlinité a ílovitohlinité pôdy. Biogeografická charakteristika Fytogeografické začlenenie územia Územie obce Šurianky sa nachádza v dubovej zóne, konkrétne v Pahorkatinnej oblasti nížinnej podzóny. Dubová zóna je charakteristická prevládajúcim typom drevín dub zimný ( Quercus petraea ) a dub letný ( Quercus robur ). V minulosti sa v území vyskytovali dobovo-hrabové lesy panónske, v najvyšších polohách vo východnej časti obce dubovo-cerové lesy, popri vodnom toku lužné lesy nížinné. V súčasnosti je celé územie obce charakteristické využívaním pôdy na poľnohospodárske účely. Vyskytujú sa tu však lesy, medze alebo aleje popri poľných cestách. Tu prevládajú duby ( Quercus ), agát biely ( Robinia pseudoacacia ), prípadne porasty čerešní ( Cerasus ), popri potoku vŕby ( Salix ), topole ( Populus ) a jelše ( Alnus ). V intraviláne obce sa nachádza chránený areál Šuriansky park s drevinami ako jaseň štíhly ( Fraxinus excelsior ), javor mliečny ( Acer platanoides ), breza previsnutá ( Betula pendula ), pagaštan konský ( Aesculus hippocastanum ), lipa malolistá ( Tilia cordata ) a orech kráľovský ( Juglans regia ). Zoogeografická charakteristika Srnec lesný na poli za obcou Značné zastúpenie na území obce majú tri živočíšne spoločenstvá: spoločenstvo polí a lúk, spoločenstvo vôd, močiarov a brehov, živočíšne spoločenstvá ľudských sídlisk, no nakoľko v tesnej blízkosti hraníc obce, v katastroch susedných obcí sa nachádza niekoľko hektárov lesov a hájov, možno sledovať v obci aj druhy typické pre spoločenstvo listnatého lesa. Typickými zástupcami sú vtáky a bylinožravé hlodavce: jarabica poľná ( Perdix perdix ), bažant poľovný ( Phasianus colchicus ), zajac poľný ( Lepus europaeus ). Najčastejšími druhmi brehov potoka sú žaby kunky ( Bombina ), skokany ( Rana ), plazy - užovka obojková ( Natrix natrix ), vtáky - potápka chochlatá ( Podiceps cristatus ), kačica divá ( Anas platyrhynchos ) a cicavcov - hryzec vodný ( Arvicola terrestris ), ondatra pižmová ( Ondatra zibethica ). Veľké rozšírenie majú aj živočíchy naviazané na ľudské obydlia: myš domová ( Mus musculus ), potkan hnedý ( Rattus norvegicus ), vrabec domový ( Passer domesticus ), hrdlička záhadná ( Streptopelia decaocto ), lastovička domová ( Hirundo rustica ), sýkorka veľká ( Parus major ). Spoločenstvá listnatých lesov sú reprezentované zástupcami ako líška hrdzavá ( Vulpes vulpes ) alebo srnec lesný ( Capreolus capreolus ) a kuna lesná ( Martex martex ) alebo diviak lesný ( Sus scrofa )."}
{"id": "33490", "title": "Sušany", "context": "Introduction  Sušany sú obec na Slovensku v okrese Poltár."}
{"id": "31938", "title": "Kostolná pri Dunaji", "context": "Dejiny Najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1332, hoci sa v obci nachádza kostol sv. Panny Márie z 13. storočia. Miestny cirkevný zbor sa pripadol k reformácii v r. 1643, ale už v r. 1674 bol rekatolizovaný. Dedina spadala pod pálfyovské panstvo a vyvíjala sa ako poddanská obec. Dlho ju tvorili dve osady – severnejší Hasvár (Egyházfa) a južnejší Malý Šúr (Pénteksúr). V Hasvári (názov je od vodený od nemeckého názvu Gaswar) sa nachádzal aj kostol, kým v Malom Šúri sa nachádzal len trojičný stĺp. V roku 1910 mal Hasvár 316, Malý Šúr 161 obyvateľov prevažne maďarskej národnosti. V r. 1919 – 20 sa stali súčasťou Československa, po Viedenskej arbitráži v r. 1938 pripadli hortyovskému Maďarsku. Keďže dediny ležali v tesnej blízkosti, boli v r.1943 zlúčené pod spoločným názvom Egyházfa. Po r.1945 sa používal názov Hasvár, ale tento názov pomenúval len časť obce a navyše je nemeckého pôvodu, preto sa od r. 1948 používa nový názov Kostolná pri Dunaji. Napriek spojeniu sa Malý Šúr stavebne dodnes nespojil s Kostolnou (Hasvárom) a oddeľuje ho úzky pás poľa."}
{"id": "37490", "title": "Tesáre", "context": "Poloha Tesáre sú obec na Slovensku v okrese Topoľčany, v Nitrianskom kraji. Obec leží v severozápadnej časti Nitrianskej sprašovej pahorkatiny pri juhovýchodnom úpätí Považského Inovca na hornom toku Zľavského potoka."}
{"id": "28196", "title": "Zemianske Sady", "context": "Polohopis Zemianske Sady patria do Trnavského kraja, nachádzajú sa v severnej časti okresu Galanta. Poloha obce je 15 km od Serede asi 14 km od Hlohovca. Približne rovnakú vzdialenosť má do Galanty, Trnavy aj Nitry ( 25 - 30 km )."}
{"id": "34917", "title": "Záhorce", "context": "Polohopis Záhorce ležia vo východnej časti Ipeľskej kotliny v doline Krtíša na pravom brehu rieky Ipeľ. V súčasnosti obec Záhorce zahrňuje do svojho územného členenia aj dve bývalé samostatné obce Selešťany a Podlužany."}
{"id": "31890", "title": "Tureň", "context": "Dejiny Prvýkrát sa obec spomína v roku 1252, v darovacej listine kráľa Belu IV. V roku 1326 sa dostala do majetku Bratislavskej kapituly. Obec má svoj erb, ktorý bol vyhotovený na základe pečatidla z roku 1740. Na erbe v červenom štíte nad zelenou, trávnatými trsmi porastenou pažiťou je strieborné črieslo a lemeš. Počas celej existencie obce boli jej obyvatelia poľnohospodári, preto je logické, že symboly poľnohospodárstva zobrazili aj vo svojej obecnej pečati. Rímskokatolícky kostol bol postavený v roku 1833, vtedy to bola malá kaplnka. V roku 1955 ju rozšírili do dnešnej podoby. V obci sú dva cintoríny, nakoľko obe obce (Tureň a Zonc) mali svoj vlastný cintorín. Zvonicu postavili v roku 1883. Ďalšími stavbami sú: základná škola postavená na začiatku 20. storočia. Vyučovanie sa začalo v roku 1926. Dovtedy deti chodili do školy do susedného mesta Senec. Budova materskej školy bola dokončená v roku 1984. Najdôležitejšie stavby, ako most, školu, zvonicu a kostol boli postavené na spoločnej hranici, aby patrili obom obciam. V obci nie je okrem zvonice žiadna historická pamiatka. Kedysi tu vraj bol kaštieľ s rybníkom, ale niet po nich už ani stopy a žiadne dokumenty sa o ňom nenašli. Verejný vodovod bol dokončený v roku 1986, plynofikácia prebehla v roku 1998."}
{"id": "35552", "title": "Nové Sady (okres Nitra)", "context": "Geografická charakteristika Nové Sady ležia na západnom Slovensku, v severozápadnej časti Nitrianskeho kraja. Obec sa rozkladá po obidvoch stranách potoka Radošinka, na jeho strednom toku, medzi krajským mestom Nitra, Hlohovcom, Piešťanmi a Topoľčanmi v jednom z početných údolí, ktoré sa tiahnu severojužným smerom približne od Topoľčian po Hlohovec. Na severozápade nad Radošinou sa nachádza Považský Inovec, juhovýchodne pohorie Tribeč a Zobor. Územie obce má rozlohu 1 747 ha. V horninovej skladbe územia obce dominujú úrodné spraše a sprašové hliny ležiace na starších horninách. Tie spolu s nížinno-pahorkatinným reliéfom a teplou, mierne suchou klímou predurčili využitie zeme na intenzívnu poľnohospodársku výrobu. Tá je zameraná najmä na chov dobytka a ošípaných, pestovanie obilnín a cukrovej repy. Tradičnými kultúrami boli vinič a konope, rozšírené ešte v počiatkoch spoločného hospodárenia v polovici minulého storočia."}
{"id": "551323", "title": "Biele hory", "context": "Chránené územia Takmer celá táto časť Malých Karpát je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty, vyňatá je len menšia juhozápadná časť v okolí Sološnice. Osobitne chránenými územiami sú národná prírodná rezervácia Roštún a Záruby, prírodná rezervácia Vysoká, Klokoč, Čierna skala a Skalné okno a prírodná pamiatka Deravá skala a Čertov žľab."}
{"id": "28796", "title": "Viničné", "context": "Miestne časti Po 1. svetovej vojne bola obec rozdelená na tri miestne časti: od kostola smerom k Pezinku: Domovina stredná časť obce: Dedina od Notárskeho úradu smerom do Senca: Balkán "}
{"id": "29554", "title": "Košarovce", "context": "Introduction  Košarovce sú obec na Slovensku v okrese Humenné, v Prešovskom kraji."}
{"id": "593818", "title": "Šahy (historický okres)", "context": "Administratívne členenie  Do okresu Šahy v roku 1919 patrili obce : Demändice (tiež Demanová) Dvorníky, časť obce Hontianske Tesáre Ďudince Hidvég Hokovce (tiež Hochovce) Hrkovce Chorváty (tiež Horváty), časť obce Tupá Lišov Maďarovce, časť obce Santovka Medovarce Merovce (časť mesta Dudince) Kostolné Moravce, časť obce Hontianske Moravce Opatové Moravce (tiež Čierne Moravce), časť obce Hontianske Moravce Pereslany, časť mesta Šahy Plášťovce Dolné Rikynčice Horné Rikynčice Santov Sazdice Dolné Semerovce Horné Semerovce Slatina Súdovce Ipolské Šiahy Dolné Šipice Horné Šipice Šudince (tiež Sudince) Dolné Terany Horné Terany Tesáre (tiež Tesáry) Tešmák Tompa Dolné Túrovce Horné Túrovce Stredné Túrovce Viška (tiež Viškovce) Uvedené sú dobové názvy obcí. "}
{"id": "28186", "title": "Dolné Orešany", "context": "Pozri aj  Zoznam kultúrnych pamiatok v obci Dolné Orešany"}
{"id": "31979", "title": "Hrubý Šúr", "context": "Introduction  Hrubý Šúr (v období 19201927 Šúr , ) je obec na Slovensku v okrese Senec. Hrubý Šúr leží v prostredí Podunajskej nížiny, východne od Bratislavy a južne od okresného mesta Senec. Obec sa rozprestiera na nízkom priečnom vale Malého Dunaja v nadmorskej výške medzi Čiernou vodou a Malým Dunajom, na štátnej ceste druhej triedy SenecŠamorín a na rozhraní okresov Galanta, Senec a Dunajská Streda. Katastrálne územie obce s rozlohou tvorí lužná rovina a lužné pôdy miestami so štrkovým a pieskovým podkladom. Venuje sa tu pestovaniu poľnohospodárskych plodín, tak zeleniny, ako aj ovocia. V okolí obce, najmä pri Malom Dunaji a jeho ramene, sú lesy, kde žije divá zver, hlavne srnky, bažanty, zajace, divé kačice. Archeologické nálezy v katastrálnom území a okolitých lokalitách dokazujú prítomnosť človeka už od mladšej kamennej doby. Priamy doklad o osídlení chotára obce pochádza zo 7. storočia. Pri hlbokej orbe v lokalite Csandal boli roku 1952 objavené ľudské kosti a rôzne dobové zbrane. Ďalšou lokalitou je Kerektó, kde sa našlo pohrebisko z 8.11. storočia. V obci je rímskokatolícka kaplnka Najsvätejšej Trojice z roku 1970."}
{"id": "599983", "title": "Šarovce", "context": "Azda najvýraznejšie stopy tu zanechal ľud tzv. maďarovskej kultúry, jednej z najvýznamnejších civilizácií domáceho prostredia tých čias (asi 1700 - 1500 pred Kr.) Na počiatku strednej doby bronzovej prispeli k zmenám kultúrneho výrazu cudzie vplyvy z Potisia a z dolného Dunaja. K pamiatkam tých čias patria dve bronzové dýky nájdené v kultúrnych jamách. Mladšia doba bronzová (prvá pol. 12. stor. pred Kr.) je spätá s čakanskou kultúrou (nazvanou podľa náleziska mohyly vojenského náčelníka v Čake). Medzi pamiatkami vyniká bohatý súbor keramiky zámerne uložený v jame na sídlisku. Dobu bronzovú uzatvára velatická kultúra(12. - 11. stor. pred Kr.) V staršej dobe železnej (od konca 9. do polovice 5. storočia pred Kr.) došlo k dočasnému úbytku osídlenia. Ani vtedy však kataster obce Šarovce nezostal bez života. Po slabších stopách kalendeberskej kultúry tu okolo polovice 6. storočia pred Kr., alebo krátko potom vznikla menšia osada. V jej materiálnom odkaze vidno vplyv lesostepy východnej Európy."}
{"id": "33046", "title": "Rapovce", "context": "Dejiny V chotári obce sa našli archeologické nálezy z bronzovej doby, nížinné sídlisko, ako aj bohatý stredoveký materiál, hlavne keramika zo sivého a bieleho materiálu. Prvá písomná zmienka o obci (Rop) je z roku 1299. Na konci 16. storočia ju Turci vypálili a obnovená bola až v 17. storočí. Obec bola v minulosti aj napriek vybudovaniu ochranného valu okolo rieky Ipeľ niekoľkokrát zaplavená."}
{"id": "41310", "title": "Ražňany", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o usadlosti je z roku 1248, kedy sa spomína ako súčasť panstva hradu Šariš. Pravdepodobne z dvoch usadlostí Nyars a Ardo vznikla postupne obec Ňaršany (1427 Nyars a Ardo – dve usadlosti, 1428 Ardo-Nyars, 1466 Nyarsardo, 1773 Narssany, 1920 Ňaršany, 1948 Ražňany)."}
{"id": "41343", "title": "Uzovský Šalgov", "context": "Dejiny Osídlenie okolia obce potvrdzujú nálezy z praveku na blízkom vrchu Várheď (), ležiaceho južne od intravilánu Uzovského Šalgova. Hradisko ležalo na oválnej plošine a stopy osídlenia ľudom kultúry s východnou lineárnou keramikou siahajú do mladšej doby kamennej (6000 – 3300 pred n. l.). Nasledovalo osídlenie ľudu bukovohorskej kultúry (okolo 5000 pred n. l.), po ktorom sa na južnom svahu zachovali dve sídliskové terasy. Vzhľadom na rozšírenie osídlenia v širšom okolí v danom období je predpoklad, že výšinná poloha slúžila ako útočiskové a obranné hradisko pre okolité osady. Ďalšie osídlenie v danej lokalite bolo potvrdené počas eneolitu (neskorá kamenná doba, 3300 – 1900 pred n. l.), kedy na hradisku pobýval ľud badenskej kultúry. Intenzívne bolo osídlenie v mladšej a neskorej dobe bronzovej (1200 – 700 pred n. l.), následne i v staršej dobe železnej (halštatská doba; 700 – 400 pred n. l.), počas ktorej tu bola vybudovaná mohutná priekopa na spodnej južnej terase. Z rímskej doby (0 – 400 n. l.) pochádza významné nálezisko v polohe Nad Imunou, ležiace medzi obcami Ostrovany a Medzany, ktoré bolo v tom čase remeselníckym a politickým centrom širšej oblasti. Dokazujú to nálezy kniežacích hrobov v Ostrovanoch, potvrdzujúce hospodársku prosperitu celej oblasti. Daná lokalita bola obývaná i v neskoršom období (Sťahovanie národov, 4. – 5. stor.), no už v 8. a 9. storočí sa v oblasti vyskytujú sídliskové nálezy Slovanov. Najstaršia zachovaná písomná zmienka o Uzovskom Šalgove pochádza z listiny kráľa Karola Róberta, ktorý v roku 1323 konfirmoval darovaciu listinu z roku 1315. Pôvodne kráľovský majetok patril od roku 1315 zemanom Tekulovcom a už v tom čase zrejme existovala dedina Šalgov. V danej listine z roku 1323 sa Šalgov spomína pod názvom Slovenská Ves, čo dokazuje slovenské osídlenie. Už v 14. storočí tu stál drevený kostol, pričom v roku 1372 bolo v Šalgove 27 sedliackych domácností, čo obec radí medzi stredne veľké sídla tej doby. V 16. storočí sa novými majiteľmi Šalgova stali zemania Uzovci, podľa ktorých sa od 17. storočia obec aj nazýva. V roku 1600 bolo v obci 14 obývaných poddanských domov, no tiež kostol, fara a zrejme aj škola. Približne v roku 1610 bol dokončený renesančný murovaný kostol, obohnaný vysokým obranným múrom. Okolo roku 1743 bol zbarokizovaný. Obec mala v roku 1787 približne 200 obyvateľov, žijúcich v 34 domoch. V 19. storočí sa novými majiteľmi obce stali Semseyovci a neskôr Péchyovci, ktorým patrila veľká časť pôdy a lesov až do roku 1945. Počas sčítania ľudí mal Uzovský Šalgov v roku 1828 celkom 49 domov a 390 obyvateľov, prevažne roľníkov. V polovici 19. stor. bol na starších základoch vybudovaný neskoroklasicistický kaštieľ rodiny Péchyovcov a sýpka. V okolí sídla vznikol park, kde je dodnes vzácny exemplár Sekvojovca mamutieho. Gróf priniesol v roku 1896 do Šalgova štepy ovocných stromov, vybudoval ovocnú škôlku a bol vysadený ovocný sad. Práve pestovanie ovocia sa časom stalo dôležitým zdrojom obživy miestnych obyvateľov. Počas formovania Prvej česko-slovenskej republiky bolo východné Slovensko miestom častých nepokojov a počas jedných vznikol v júni 1919 v obci rozsiahly požiar. V roku 1921 v obci žilo 292 obyvateľov v 52 domoch. Úradný názov obce sa od roku 1920 používal v tvare \"Šalgov\", od roku 1927 už \"Uzovský Šalgov\". Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, chovom dobytka a sezónne prácou v lesoch. Škola bola v obci zriadená v roku 1926, o rok neskôr bola postavená budova ľudovej školy, ktorá sa dodnes využíva na školské účely. V rokoch 1933 a 1934 dal statkár Péchy na potoku Šalgovec vybudovať sústavu 11 rybníkov. Po II svetovej vojne bola v prízemí znárodneného kaštieľa zriadená úradovňa MNV, miestne JRD bolo založené v auguste 1952, po rozpustení o rok neskôr, opätovne založené vo februári 1959. V novembri 1963 vznikla jednotriedna Materská škola pre 30 detí. Po roku 1989 utlmilo činnosť JRD, ktoré neskôr úplne zaniklo a mnoho obyvateľov prišlo o prácu. Reštitúciou sa obyvateľom vrátila časť poľnohospodárskej pôdy, rovnako sa do súkromného vlastníctva Péchyovcov dostala časť lesa. Tak ako v iných obciach, aj tu sa objavili podnikateľské subjekty, pričom najväčší zamestnávateľ je krajčírska firma a dve stolárske dielne. Po roku 2002 sa zrealizovala plynofikácia obce."}
{"id": "31448", "title": "Silická Brezová", "context": "Dejiny Archeologické nálezy objavené v chotári obce svedčia o osídlení tohto územia už v neolite. Po dobe halštatskej sa osídlenie prerušilo až do stredoveku. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1399, čo však neznamená, že pôvod obce sa hlási až na koniec 14. storočia. Pôvodným vlastníkom obce bol István Szalonnai, po ňom Bebekovci, od 17.storočia Andrássyovci a Eszterházyovci. Od roku 1938 do roku 1945 obec patrila Maďarsku. Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Baňa na olovo nedosiahla očakávaný úspech, pre obec užitočnejšia bola ťažba červeného mramoru."}
{"id": "28112", "title": "Šúrovce", "context": "Polohopis  Časti obce Obec vznikla spojením pôvodných obcí Veľké Šúrovce, Valtov Šúr, Varov Šúr a Zemianske Šúrovce. Názvy častí Valtov Šúr a Varov Šúr sa neoficiálne používajú dodnes. Vodné toky Približne 1 km na východ od obce preteká rieka Váh."}
{"id": "29461", "title": "Malý Šariš", "context": "Geologická poloha Obec Malý Šariš leží v Šarišskej vrchovine, v doline Šarišského potoka. Stred obce má nadmorskú výšku 280 metrov nad morom. Povrch územia tvorí centrálno-karpatský flyš s hnedozemnými pôdami. História obce Územie obce ľudia obývali už v neskorej dobe kamennej a na začiatku doby bronzovej. Svedčia o tom nálezy (aj keď sa žiada priznať, že len ojedinelé) – a to mohyly východoslovenskej mohylovej kultúry. Ľud tejto kultúry, zaoberajúci sa pastierstvom, bol pravdepodobne bez stáleho sídla. Pastieri sa so svojimi stádami pohybovali po tiahlych hrebeňoch pozdĺž východoslovenských riek, kde aj stavali svojim mŕtvym mohyly. Pri odvodzovaní názvu dediny pramene nie sú jednotné. V uhorských písomnostiach z 13. – 14. storočia sa názov Šariš vyskytuje striedavo pod názvami Saros a Sarus. Obidva názvy sú pravdepodobne úpravami staršieho slovanského názvu Šariš – vyskytujúceho sa v listine poľského pôvodu – Sarus ako jeho latinizovaný tvar, Saros maďarizovaný tvar (v zmysle blatný). Tejto obci dal meno najmä „materský“ Veľký Šariš. Predpokladá sa, že s pribúdaním obyvateľstva v podhradí a rozširovaním obhospodarovanej pôdy vzniklo nové sídlisko s rozlišujúcim prívlastkom Malý, ktorý je uvádzaný v maďarčine, nemčine, latinčine alebo v slovenčine: (r. 1248 Kis Sarus, r. 1465 Kyssaros, r. 1600 Kys Saaros, r. 1773 Mali Sariss, r. 1850 Klein – Scharosch, r. 1869 Kis – Sáros, od r. 1921 Malý Šariš). Šport Futbalový klub Šľachtiteľ Malý Šariš (FK MŠ) Hospodárstvo , infraštruktúra a práce Výskumno - šľachtiteľská stanica Malý Šariš Logistické Centrum Malý Šariš Mäsovýroba Šagat MED-ART S.R.O Agrolent S.R.O OÚ Materská škola"}
{"id": "542778", "title": "Sobranecká rovina", "context": "Osídlenie Rovinaté územie patrí medzi stredne husto osídlené oblasti a okrem mesta Sobrance v strednej časti sa tu nachádzajú najmä menšie obce."}
{"id": "599988", "title": "Camp Nou", "context": "\nDátum slávnostného otvorenia štadiónu bol 24. september 1957. Pre túto udalosť bol zostavený špeciálny výbor, ktorého úlohou bolo zorganizovať slávnostný ceremoniál. Výbor pozostával z dvoch zodpovedných ľudí, Aleixa Buxeresa (vzťahy s verejnosťou) a Nicolau Casausa (organizácia). Člen Kráľovskej španielskej akadémie José María de Cossío v mestskej sieni, Salón de las Crónicas, v sobotu 21. septembra formálne otvoril slávnosti pri príležitosti otvorenia nového štadióna. Počas tohto víkendu sa odohralo niekoľko medzinárodných zápasov na štadióne Les Corts a na Palacio Municipal de Deportes za účasti mnohých športových klubov. Tieto dni vošli do histórie klubu a pri tejto príležitosti bola skomponovaná nová hymna klubu, ktorej slová napísal Josep Badia na hudbu Adolfa Cabané."}
{"id": "598366", "title": "Bramall Lane", "context": "Tribúny Štadión je od roku 1994 podľa Taylorovej správy zrekonštruovaný tak, že všetky miesta sú na sedenie. Pozostáva zo štyroch tribún a dvoch rohových výplňových sekcií v severovýchodnom a juhozápadnom rohu. Tribúny na tomto štadióne sú: Bramall Lane Stand The Tony Currie Stand The Kop Stand John Street Stand"}
{"id": "560522", "title": "Vodné pólo na Panamerických hrách 1979", "context": "Plavecký štadión Štadión, ktorý sa začal plánovať už od roku 1938, bol otvorený v roku 1966 pri príležitosti organizovania Stredoamerických a karibských hier 1966. Jeho cena bola takmer 1 milión $. Pre účely Panamerických hier 1979 musel prejsť rekonštrukciou, ktorá stála 3,8 milióna $, pričom kapacita tribún vzrástla na 10 000 miest. V roku 1992 bol kvôli zlému naprojektovaniu, zlému umiestneniu, administratívnym problémom a zlej údržbe zatvorený a v roku 1997 riadenou implóziu zničený. San Juan Piscina Olimpica del Escambrón Kapacita: 10 000 Otvorená: 1966"}
{"id": "448585", "title": "Majstrovstvá Ázie v basketbale mužov 2013", "context": "Arény Pasay Manila Mall of Asia Arena Ninoy Aquino Stadium 240px 240px Kapacita: 20 000 Kapacita: 6 000 Otvorený: 2012 Otvorený: 1989"}
{"id": "499062", "title": "Majstrovstvá sveta v ragby mužov 1987", "context": "Štadióny Auckland Wellington Christchurch Dunedin Rotorua Napier Eden Park Athletic Park Lancaster Park Carisbrook International Stadium McLean Park 125px 125px 125px 125px 125px 125px Kapacita: 45 472 Kapacita: 39 000 Kapacita: 36 500 Kapacita: 35 000 Kapacita: 35 000 Kapacita: 30 000 Otvorený: 1900 Otvorený: Otvorený: 1881 Otvorený: 1883 Otvorený: 1911 Otvorený: 1911 Hamilton Invercagill Palmerston North Brisbane Sydney Rugby Park Rugby Park Stadium Showgrounds Oval Ballymore Stadium Concord Oval 125px 125px 125px 125px Kapacita: 30 000 Kapacita: 17 000 Kapacita: 20 000 Kapacita: 24 000 Kapacita: 20 000 Otvorený: 1925 Otvorený: 1886 Otvorený: Otvorený: 1966 Otvorený: 1985"}
{"id": "560775", "title": "Softbal na Panamerických hrách 1979", "context": "Štadióny Guaynabo Parque Summit Hills Parque Villa Nevarez Kapacita: 2 000 Kapacita: 2 000 Otvorený: ? Otvorený: ?"}
{"id": "259058", "title": "Stade Geoffroy-Guichard", "context": "Kapacita štadióna Štadión bol postavený v roku 1931 z kapacitou 35 616 divákov. Štadión bol postavený na anglický štýl so štyrmi tribúnami: Charles Paret : 8 541 miest Jean Snella : 8 767 miest Pierre Faurand : 7 993 miest z toho 1 200 V.I.P. miest Henri Point : 10 315 miest, z toho 1 200 pre hostí Štadión bol dvakrát renovovaný. Prvýkrát v roku 1984 kvôli Ligy majstrov a v roku 1998 kvôli Majstrovstvám sveta vo futbale. Rozširovanie štadiónu: 1 800 (1931) 5 000 (1935) 15 000 (1938) 25 000 (1957) 39 570 (1968) 48 274 (1984) 35 616 (1998) 42 000 (2015)"}
{"id": "444931", "title": "Majstrovstvá sveta v hokejbale 2013", "context": "Štadióny  St. John’s Jack Byrne Arena Mount Pearl Glacier Kapacita: 1 000 Kapacita: 1 004 Otvorený: 2008 Otvorený:"}
{"id": "262763", "title": "Nelson Mandela Bay Stadium", "context": "Introduction  Nelson Mandela Bay Stadium je jedným z futbalových štadiónov v Južnej Afrike, na ktorom sa hrali Majstrovstvá sveta vo futbale 2010. Štadión bol špeciálne vybudovaný pre tieto Majstrovstvá sveta. Jeho pýchou je strešná konštrukcia a nádherný výhľad na jazero North End. Na štadióne sa hrali zápasy v skupine a osemfinále, jedno štvrťfinálové stretnutie a 10. júla 2010 zápas o tretie miesto medzi Uruguajom a Nemeckom."}
{"id": "163163", "title": "FC Barcelona", "context": "Štadión Camp Nou, rok 2005 Domovským štadiónom Futbol Club Barcelona je Camp Nou. Bol vybudovaný klubom, slávnostne otvorený dňa 24. septembra 1957 a má kapacitu 99,786 miest, všetkých na sedenie. Rozloha hracej plochy je 105x68 metrov a patri medzi najväčšie v európe. Európskou futbalovou asociáciou (UEFA) je zaradený do kategórie päťhviezdičkových štadiónov, čo umožňuje, aby sa na ňom organizovali zápasy finále Ligy majstrov UEFA, Superpohára UEFA a finále Pohára UEFA. Súčasťou štadióna Camp Nou je aj múzeum FC Barcelona. Rezervné tímy FC Barcelona hrajú svoje zápasy na Miniestadi, ktorý bol otvorený 23. septembra 1982. Miniestadi je tiež zvyčajné miesto pre klubové prezidentské voľby. Pred Camp Nou klub používal päť rôznych štadiónov. V roku 1899 to bol štadión Velódromo de la Bonanova, v rokoch 1899 a 1900 štadión Casanova, neskôr v období rokov 1901 až 1905 klub hrával svoje zápasy na štadióne Horta a od roku 1905 do roku 1909 na štadióne Muntaner, v rokoch 1909 až 1922 to bol štadión Carrer Indústria, nazývaný tiež La Escopidora a v rokoch 1922 až 1957 štadión Les Corts , ktorý bol pôvodne postavený s kapacitou 25 000 miest a v priebehu rokov rozšírený na 60 000. S týmto štadiónom je spojená etymológia slova culés , čo znamená zadky , ako sú nazývaný fanúšikovia Barcelony. Na štadióne totiž chýbali sedadlá, tak diváci sedeli na betónovom plote a ľudia prechádzajúci okolo štadióna potom videli namiesto ľudí iba zadky , culés ."}
{"id": "243804", "title": "Estádio do Maracanã", "context": "MS vo futbale 1950 Na Majstrovstvách sveta 1950 sa tu odohralo 8 zápasov. V skupine 1 sa odohrali 2 zápasy, v skupine 2 3 zápasy, vo finálovom kole 2 zápasy a finále. Priemerne prišlo na jeden zápas 104 619 fanúšikov z celkových 836 954. Najviac v histórii štadióna prišlo až na finále 199 954 divákov, v zápase medzi domácimi Brazílčanmi a neskoršími majstrami sveta Uruguajčanmi."}
{"id": "599989", "title": "Camp Nou", "context": "Architektmi štadióna boli Francesc Mitjans Miró, bratranec prezidenta Miró-Sans, a Josep Soteras Mauri v spolupráci s Lorenzom García Barbónom. Viac ako o rok neskôr 11. júla 1955, klub poveril výstavbou firmu INGAR SA, ktorá odhadla projekt na 66 620 000 pesiet, s tvrdením, že za 18 mesiacov ho postaví. Cena výstavby štadióna nakoniec prevýšila pôvodný odhad a vyšplhala sa na 288 miliónov pesiet. Bola pokrytá hypotekárnym úverom (100 miliónov pesiet) a krátkodobými pôžičkami (60 miliónov pesiet). Síce to umožnilo vybudovanie nového štadióna, ale klub sa zároveň na dlhé obdobie zadĺžil."}
{"id": "243803", "title": "Estádio do Maracanã", "context": "Introduction  Estádio do Maracanã (ofic. Estádio Jornalista Mário Filho ) alebo známy aj pod názvom Maracanã je štadión v meste Rio de Janeiro. Je to najväčší štadión v Brazílii a 22. na svete. Bol postavený na príležitosť majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1950. Konali sa tu aj Majstrovstvá sveta vo futbale 2014, a hlavne finále. Po postavení štadióna bola kapacita 210 000 miest, ale postupne sa kapacita znižovala na terajších 88 992 miest, z bezpečnostných dôvodov. Hrávajú tu štyri kluby: Botafogo, Flamengo, Fluminense a Vasco da Gama."}
{"id": "447414", "title": "Majstrovstvá sveta vo vodnom póle 2013", "context": "Plavecký štadión Barcelona Piscines Bernat Picornell 250px Kapacita: 4 500 Otvorený: 1970"}
{"id": "69584", "title": "Olympia", "context": "Pozri aj  olympijský štadión"}
{"id": "269236", "title": "Estádio Municipal de Aveiro", "context": "Introduction  Estádio Municipal de Aveiro je futbalový štadión v portugalskom meste Aveiro. Leží na kraji Aveira v pokojnej lokalite okolo ktorej má vyrásť športový park s viacúčelovou halou, plaveckým bazénom a golfovým rezortom. Bol postavený ako jeden zo štadiónov pre futbalové majstrovstvá Európy 2004. Štadión má kapacitu 30 498 sediacich divákov a zaujme svojim pastelovým vzhľadom ako zvonku, tak zvnútra. Štadión je domáci pre futbalový klub SC Beira-Mar. Štadión, ktorého konštrukcia sa začala stavať 6. júna roku 2001, stál celkom 62 miliónov eur."}
{"id": "262762", "title": "Green Point Stadium", "context": "Introduction  Green Point Stadium (doslova štadión na zelenej vyhliadke ) bol futbalový štadión v Kapskom Meste Južnej Afrike. Green Point štadión mal kapacitu 18 000 sedadiel. Využíval sa predovšetkým na futbalové zápasy, bol domovským štadiónom klubov Santos Football Club a Ajax Cape Town. Okrem toho hostil hudobné koncerty, vrátane Michaela Jacksona, U2, Metallicy, Paula Simona, Robbieho Williamsa, Coca Cola Colab Massive Mix a úvodný koncert série charitatívnych koncertov 46664, organizovanej Nelsonom Mandelom v prospech obetí AIDS. Štadión bol v roku 2007 zbúraný a pre potreby majstrovstiev sveta 2010 bol v Kapskom meste postavený Cape Town Stadium s kapacitou 70 000 divákov."}
{"id": "482336", "title": "Pohár UANA vo vodnom póle 2006", "context": "Štadión Rio de Janeiro Parque Aquático Júlio Delamare 190px Kapacita: 2 888 Výstavba: 1978"}
{"id": "476202", "title": "Bejzbal na Stredoamerických hrách 2010", "context": "Štadión Panama City Estadio Rod Carew 220px Kapacita: 27 000 Otvorený: 1999"}
{"id": "598364", "title": "Bramall Lane", "context": "Medzinárodné zápasy Bramall Lane bol pravidelne využívaný na medzinárodné zápasy pred výstavbou národného štadióna v Londýne. 14. októbra 1878 sa na Bramall Lane odohral vôbec prvý futbalový zápas na svete s umelým osvetlením za účasti viac ako 20 000 divákov. Zápas Anglicka so Škótskom 10. marca 1883 bol prvým zápasom medzi týmito dvoma krajinami mimo Londýna a Glasgowa. Bramall Lane je po Racecourse Ground vo Wrexhame druhým najstarším futbalovým štadiónom na svete, ktorý je stále schopný organizovať medzinárodné zápasy."}
{"id": "465183", "title": "Majstrovstvá sveta v pozemnom hokeji mužov 2014", "context": "Štadión Haag Kyocera Stadion 250px Kapacita: 15 000 Otvorený: 2007"}
{"id": "597768", "title": "Zoznam futbalových štadiónov v Anglicku", "context": "Budúce štadióny Štadión Očakavaná kapacita Klub Notes City of Manchester Stadium (rekonštrukcia) 61,474 Manchester City V auguste 2015 bola dokončená výstavba prvých dvoch fáz rozširovania štadióna a následne boli splnené všetky bezpečnostné požiadavky na špeciálne organizovanom testovacom podujatí v auguste 2015. Južná tribúna bola rozšírená pridaním tretieho radu sedadiel a troch radov sedadiel. Na všetky tribúny boli pridané aj ďalšie miesta na sedenie, čím sa súčasná kapacita štadióna City of Manchester rozšírila na 55 097 miest. V roku 2023 sa začne záverečná fáza rozširovania, ktorá rozšíri zadnú časť druhého radu o ďalších 7 900 miest na sedenie a bude dokončená v roku 2026. Očakáva sa, že kapacita štadióna po tretej fáze presiahne 61 474 miest. Anfield (rekonštrukcia) c. 61,015 Liverpool Výstavba rozšírenia hlavnej tribúny sa začala 8. decembra 2014. Toto rozšírenie zvýšilo kapacitu štadióna na 54 074. V súčasnosti sa realizuje rozšírenie Anfield Road Stand, čím by sa veľkosť štadióna zvýšila na približne 61 015. Stamford Bridge (rekonštrukcia) c. 60,000 Chelsea 30. júna 2015 Chelsea predstavila plány na rozšírenie štadióna na 60 000 miest. Výstava, ktorá sa konala na Stamford Bridge, pre miestnych obyvateľov, podniky, držiteľov permanentiek a členov poskytla fanúšikom Chelsea pohľad na plány na prestavaný štadión s kapacitou 60 000 divákov. Villa Park (rekonštrukcia) c. 55,000 Aston Villa Prvá fáza 10-ročného projektu prestavby Villa Parku zahŕňa plány na prestavbu Severnej tribúny, ktorá sa začne na konci sezóny 2022-23. Pri výstavbe by sa zbúrala Severná tribúna s kapacitou 7 000 miest a postavila by sa nová tribúna s kapacitou 15 000: za ňou by bol postavený hotel, múzeum a obchod. Tým by sa kapacita Villa Parku zvýšila na približne 55 000. Everton Stadium c. 52,888 Everton Dňa 24. marca 2017 Everton oznámil, že súhlasil s kúpou pozemku v Bramley-Moore Dock vo Vauxhall v Liverpoole s úmyslom postaviť nový štadión v hodnote viac ako 300 miliónov libier. City Ground (rekonštrukcia) c. 38,000 Nottingham Forest Dňa 28. februára 2019 klub potvrdil predĺžený prenájom na Mestskom pozemku. Tento predĺžený prenájom znamená, že klub bol teraz schopný pokračovať v plánoch prestavby City Ground a okolia. Ústredným prvkom tejto prestavby bude nahradenie súčasného stánku Peter Taylor Stand novou tribónou s kapacitou 10 000 miest a vylepšenia oblasti Trentside, tribún Brian Clough a Bridgford. Klub dúfa, že stavebné práce sa začnú na konci sezóny 2019/20. Vďaka novej, modernej a najmodernejšej štruktúre sa kapacita The City Ground stane najvyššou v East Midlands a po dokončení dosiahne 38 000. Power Court Stadium Project c. 23,000 Luton Town Navrhovaný nový štadión pre mesto Luton v oblasti Power Court v centre mesta Luton. Cieľom bolo dokončiť ho do začiatku sezóny 2020/2021. To sa ale nepodarilo. Plány na výstavbu štadióna s kapacitou 23 000 divákov boli schválené v roku 2021. Eco Park c. 5,000 Forest Green Rovers Navrhovaný nový štadión pre Forest Green Rovers v Eastingtone, Goucestershire. Navrhla ho Zaha Hadid po súťaži návrhov v roku 2016 a bude to údajne prvý drevený štadión na svete. V decembri 2019 schválilo stavebné povolenie okresné zastupiteľstvo v Stroude."}
{"id": "599991", "title": "Camp Nou", "context": "Camp Nou (katalánsky: „nový štadión“, hovorí sa mu tiež často Nou Camp) je futbalový štadión v španielskej Barcelone, domáci štadión klubu FC Barcelona. Bol dokončený v roku 1957 a jeho terajšia kapacita 99 354 divákov, redukovaná na 96 336 divákov počas zápasov organizovaných UEFA, ho činí najväčším futbalovým štadiónom Európy a jedenástym najväčším na svete podľa kapacity. Až do roku 2000 bol jeho názov Estadi del FC Barcelona (v preklade Štadión FC Barcelona), hlasovaním členov oficiálneho klubu fanúšikov bol však premenovaný na často používaný názov Camp Nou Camp Nou má rozmery 210x85m"}
{"id": "465188", "title": "Majstrovstvá sveta v pozemnom hokeji žien 2014", "context": "Štadión Haag Kyocera Stadion 250px Kapacita: 15 000 Otvorený: 2007"}
{"id": "583723", "title": "Dean Court", "context": "Introduction  Dean Court je futbalový štadión nachádzajúci sa v štvrti Kings Park v Bournemouthe a je domovom futbalového klubu Bournemouth. Štadión má kapacitu 11 364 miest."}
{"id": "540567", "title": "Copa América 2019", "context": "Štadióny Dňa 14. júna 2018 oznámil podpredseda CBF Fernando Sarney, že sa bude hrať v piatich mestách: Salvádor, Rio de Janeiro, São Paulo, Belo Horizonte a Porto Alegre, v piatich mestách, na šiestich štadiónoch. Rio de Janeiro São Paulo Estádio do Maracanã Estádio do Morumbi Arena Corinthians Kapacita: 74 738 Kapacita: 67 428 Kapacitay: 49 205 200x200bod 200x200bod 200x200bod Belo Horizonte Porto Alegre Salvador Estádio Mineirão Arena do Grêmio Itaipava Arena Fonte Nova Kapacita: 58 170 Kapacita: 55 662 Kapacita: 51 900 200x200bod 200x200bod 200x200bod"}
{"id": "560403", "title": "Vodné pólo na Panamerických hrách 2003", "context": "Plavecký štadión Santo Domingo Parque Acuático Centro Olimpico J. P. Duarte 240px Kapacita: 4 000 Otvorený: 1974"}
{"id": "262764", "title": "Free State Stadium", "context": "Introduction  Free State Stadium (doslova: štadión slobodného štátu ) je štadión v Bloemfonteine v Južnej Afrike, na ktorom sa hrali Majstrovstvá sveta vo futbale 2010. V roku 2009 bol prebudovaný pre Pohár konfederácie, kedy USA prekvapivo porazili úradujúcich majstrov Európy - Španielov. Štadión ma kapacitu 45 000 sedadiel. V priebehu MS vo futbale sa tu plánovali hrať zápasy v skupine a osemfinálové zápasy."}
{"id": "561183", "title": "Pozemný hokej na Panamerických hrách 2019", "context": "Štadión Lima Campo de Hockey Kapacita: 2 000 Otvorený: 2019"}
{"id": "598051", "title": "Africký pohár národov 1998", "context": "Štadióny + Ouagadougou Bobo-Dioulasso Stade du 4 Août Stade Municipal Stade Municipal Kapacita: 40 000 Kapacita: 30 000 Kapacita: 30 000 250px 250px"}
{"id": "235973", "title": "Estadio Santiago Bernabéu", "context": "Introduction  Estadio Santiago Bernabéu je futbalový štadión, ktorý sa nachádza v Madride v Španielsku. Je domácim štadiónom klubu Real Madrid. Práce na výstavbe štadióna začali 22. októbra 1944. 14. decembra 1947 bol slávnostne otvorený. Od svojho otvorenia až do roku 1955 niesol názov Estadio Chamartín . Názov Estadio Santiago Bernabéu nesie od januára 1955 a svoje pomenovanie dostal podľa mena klubového prezidenta Santiaga Bernabéua. Futbalová asociácia UEFA ocenila štadión piatimi hviezdami pri príležitosti 60. výročia jeho existencie. Počas svojej existencie sa jeho kapacita viackrát menila. Najvyššiu kapacitu dosiahol v roku 1953, a to 120 000 divákov. Od tohto roku prebehlo z dôvodu modernizácie viacero rekonštrukcií štadióna. Barnabéu patrí k najprestížnejším štadiónom na svete. Trikrát sa tu odohralo finále európskeho pohára (v rokoch 1957, 1969 a 1980) a v roku 2010 sa tu odohralo finále Ligy majstrov. V roku 1964 sa tu odohral finálový zápas Majstrovstiev Európy a v roku 1982 finále Majstrovstiev sveta."}
{"id": "561175", "title": "Bejzbal na Panamerických hrách 2019", "context": "Štadión Lima Campo de Béisbol 250px Kapacita: 3 000 Otvorený: 2019"}
{"id": "259135", "title": "Stade Louis II", "context": "História Prvý Stade Louis II bol postavený v roku 1939 ako domovský stánok AS Monaca. Nový štadión bol postavený v osemdesiatych rokoch 20. storočia blízko starého štadióna, ďalej od mora. Bol otvorený 11. mája 1985. Dnes má kapacitu až 18 500 čo je na 32 000 obyvateľstvo Monaka príliš veľa. Zmestí sa tu 60% obyvateľov. Pod celým ihriskom sa nachádza veľké podzemné parkovisko. Štadión je pomenovaný po Ľudovít II., kvôli tomu, že panoval pri stavaní originálu."}
{"id": "438084", "title": "Coritiba Foot Ball Club", "context": "Štadión  Názov : Major Antônio Couto Pereira Kapacita : 37,182 Mesto : Curitiba, Paraná"}
{"id": "592453", "title": "La Liga 2012/2013", "context": "Tímy v sezóne 2012/2013 Tím Štadión Kapacita Athletic Bilbao San Mamés 39 750 Atlético Madrid Vicente Calderón 54 851 Barcelona Camp Nou 99 354 Real Betis Benito Villamarín 52 745 Celta Vigo Balaídos 31 800 Deportivo La Coruña Riazor 34 600 Espanyol RCDE Stadium 40 500 Getafe Coliseum Alfonso Pérez 17 700 Granada Nuevo Los Cármenes 22 524 Levante Ciutat de València 25 534 Málaga La Rosaleda Stadium 28 963 Mallorca Iberostar 23 142 Osasuna El Sadar 19 553 Rayo Vallecano Campo de Vallecas 15 489 Real Madrid Santiago Bernabéu 85 454 Real Sociedad Anoeta 32 076 Sevilla Ramón Sánchez Pizjuán 45 500 Valencia Mestalla 55 000 Valladolid José Zorrilla 26 512 Zaragoza La Romareda 34 596"}
{"id": "253581", "title": "Štadión San Mamés", "context": "Introduction  Estadio San Mamés ( slovensky : štadión San Mamés) je futbalový štadión v Bilbau, Baskicko, Španielsko. Tento štadión je domovským stánkom Athletic Club , ktorý má prezývku Los leones de San Mamés-Bilboko leoiak ( slovensky : Levy zo San Mamés - Baskické levy). Táto prezývka je odvodená od udalosti, ktorá sa spája s kostolom San Mamés ( slovensky : Svätý Mamés) blízko, ktorého bol postavený štadión klubu. Podľa legendy bol raný kresťan, ktorý sa volal Mamés, hodený Rimanmi levom, ktoré ho odmietli zožrať. Mamés bol neskôr vyhlásený za svätého. Štadión Athletica nesie rovnaké meno ako blízky kostol, San Mamés, ale je tiež nazývaný La Catedral ( slovensky : Katedrála)."}
{"id": "87318", "title": "Barcelona", "context": "Šport Barcelona hostila Letné olympijské hry v roku 1992 a tiež sa tu hrali aj zápasy Majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1982. Mesto je známe aj skrz jedného z najväčších futbalových klubov v Európe FC Barcelona, päťnásobného víťaza Ligy majstrov. Ďalším prvoligovým klubom sídliacim v tomto meste je RCD Espanyol. Od roku 1953 sa tu každoročne koná tenisový turnaj Torneo Godó; ktorý je súčasťou Série ATP."}
{"id": "551465", "title": "La Liga 2019/2020", "context": "Tímy Tím Štadión Kapacita Alavés Mendizorrotza 19 840 Athletic Bilbao San Mamés 53 000 Atlético Madrid Wanda Metropolitano 68 000 Barcelona Camp Nou 99 354 Celta Vigo Abanca-Balaídos 29 000 Eibar Ipurua 7 083 Espanyol RCDE Stadium 40 000 Getafe Coliseum Alfonso Pérez 17 000 Granada Nuevo Estadio de Los Cármenes 19 336 Leganés Butarque 12 450 Levante Ciutat de València 26 354 Mallorca Son Moix 23 142 Osasuna El Sadar 18 570 Real Betis Benito Villamarín 60 721 Real Madrid Santiago Bernabéu 81 044 Real Sociedad Anoeta 39 500 Sevilla Ramón Sánchez Pizjuán 43 883 Valencia Mestalla 55 000 Valladolid José Zorrilla 28 012 Villarreal Estadio de la Cerámica 24 890 }"}
{"id": "215149", "title": "Letné olympijské hry 1992", "context": "Introduction Olympijský štadión v Barcelone XXV. letné olympijské hry sa konali od 25. júla do 9. augusta 1992 v Barcelone, v Španielsku. Barcelona získala právo usporiadať olympiádu v roku 1986, keď v treťom kole hlasovania predbehla Paríž, Brisbane a Belehrad."}
{"id": "253594", "title": "Štadión San Mamés Barria", "context": "Introduction  San Mamés Barria ( slovensky : Nový San Mamés) je dočasný názov pre nový plánovaný futbalový štadión v Bilbau, Baskicko, Španielsko. Tento štadión má byť novým domovom futbalového klubu Athletic Club a má nahradiť súčasný štadión San Mamés. Projekt na výstavbu tohto štadióna bol schválený v marci 2006. Po siahodlhých rokovaniach so samosprávou mesta sa jeho výstavba má začať v apríli 2010. Od sezóny 2014/2015 by mal hrať Athletic Club svoje zápasy na tomto päť hviezdičkový štadióne s kapacitou 58-tisíc divákov vybudovanom za 240 miliónov eur. Nový štadión bude postavený hneď vedľa súčasného štadiónu San Mamés na pozemku, ktorý bol do roku 2003 vo vlastníctve Bilbao International Trade Fair. Najprv budú vybudované trištvrtiny tohto štadióna, na ktorom sa začnú potom hrať zápasy, následne bude starý štadión zbúraný a nový sa dobuduje. Výstavbe nového štadióna ustúpi aj časť areálu Baskickej univerzity v susedstve."}
{"id": "598130", "title": "City Ground", "context": "Tribúny Na štadióne sa nachádzajú štyri tribúny: Trent End Brian Clough Stand Bridgford Stand Peter Taylor Stand (niekedy označovaný aj ako Main Stand)"}
{"id": "198114", "title": "Camp Nou", "context": "Introduction  Camp Nou (katalánsky: „nový štadión“, hovorí sa mu tiež často Nou Camp ) je futbalový štadión v španielskej Barcelone, domáci štadión klubu FC Barcelona. Bol dokončený v roku 1957 a jeho terajšia kapacita 99 354 divákov, redukovaná na 96 336 divákov počas zápasov organizovaných UEFA, ho činí najväčším futbalovým štadiónom Európy a jedenástym najväčším na svete podľa kapacity. Až do roku 2000 bol jeho názov Estadi del FC Barcelona (v preklade Štadión FC Barcelona), hlasovaním členov oficiálneho klubu fanúšikov bol však premenovaný na často používaný názov Camp Nou Camp Nou má rozmery 210x85m"}
{"id": "467430", "title": "Majstrovstvá sveta v lakrose mužov 2014", "context": "Štadión Denver Dick s Sporting Goods Park 250px Kapacita: 18 000 "}
{"id": "217173", "title": "FA Premier League 2006/2007", "context": "Štadióny Tým Štadióny Kapacita Manchester United Old Trafford 76,212 Arsenal Emirates Stadium 60,355 Newcastle United St James Park 52,387 Manchester City City of Manchester Stadium 48,000 Liverpool Anfield 45,362 Aston Villa Villa Park 42,553 Chelsea Stamford Bridge 42,360 Everton Goodison Park 40,569 Tottenham Hotspur White Hart Lane 36,240 West Ham United Boleyn Ground 35,146 Middlesbrough Riverside Stadium 35,049 Sheffield United Bramall Lane 32,609 Blackburn Rovers Ewood Park 31,367 Bolton Wanderers Reebok Stadium 28,723 Charlton Athletic The Valley 27,111 Wigan Athletic JJB Stadium 25,138 Fulham Craven Cottage 24,600 Reading Madejski Stadium 24,250 Portsmouth Fratton Park 20,220 Watford Vicarage Road 19,920"}
{"id": "278628", "title": "Cape Cod", "context": "Introduction Súbor:Cape Cod Landsat 7.jpg|náhľad|vpravo|Pohľad na mys Cod z vesmíru (jún 2002) Cape Cod (doslova Mys Cod ) je pobrežný pás a mys v najvýchodnejšej časti štátu Massachusetts v Spojených štátoch."}
{"id": "198414", "title": "Cape Point", "context": "Introduction Cape Point. Vrch na horizonte cez False Bay je Cape Hangklip Cape Point je najjuhovýchodnejší bod Kapského polostrova a Afriky. Mapa ukazuje Kapský polostrov, pozíciu Mysu Dobrej nádeje a Cape Point. Pohľad na Cape Point. Mys Dobrej nádeje je za fotografom."}
{"id": "181797", "title": "Nasa", "context": "Introduction  Nasa môže byť: rod rastliny, pozri Nasa (rastlina) iný názov kolumbijského kmeňa Paezovia vrch v severnom Švédsku, pozri Nasa (vrch) strieborná baňa v tomto vrchu, pozri Nasa (baňa) NASA môže byť: National Aeronautics and Space Administration National Auto Sport Association North American Saxophone Alliance"}
{"id": "316142", "title": "Mercuer", "context": "Poloha Mercuer má rozlohu . Najvyšší bod je položený a najnižší bod"}
{"id": "312056", "title": "Mercy (Allier)", "context": "Poloha Mercy má rozlohu . Najvyšší bod je položený a najnižší bod"}
{"id": "312896", "title": "Entrages", "context": "Poloha Entrages má rozlohu . Najvyšší bod je položený a najnižší bod"}
{"id": "307583", "title": "Cambon", "context": "Poloha Cambon má rozlohu . Najvyšší bod je položený a najnižší bod ."}
{"id": "315697", "title": "Andance", "context": "Poloha Andance má rozlohu . Najvyšší bod je položený a najnižší bod"}
{"id": "316175", "title": "Orgnac-l’Aven", "context": "Poloha Orgnac-l’Aven má rozlohu . Najvyšší bod je položený a najnižší bod"}
{"id": "315311", "title": "Noroy-sur-Ourcq", "context": "Poloha Noroy-sur-Ourcq má rozlohu . Najvyšší bod je položený a najnižší bod"}
{"id": "599996", "title": "Prostredný Mengusovský štít", "context": "Od Východného Mengusovského štítu ho oddeľuje Mengusovské sedlo, ktoré je turisticky prístupné z Poľska (kedysi bolo aj od nás poza Veľké Hincovo pleso). Od Veľkého Mengusovského štítu ho delí Vyšné Mengusovské sedlo. Má tri vrcholy, hlavný je severozápadný, ktorý má uťatú vežu v smere na východ. V severozápadnom hrebeni sa nachádzajú dve ihly – Malá a Veľká Mengusovská ihla. Na severovýchod do Mengusovského kotla, nazývaného Bańdzioch, spadá 370 metrovou stenou. Na našej strane juhozápadnú stenu pretína šikmá Prostredná Mengusovská lávka, stúpajúca vľavo hore - časť normálky, Droga po Głazach (pol)."}
{"id": "107360", "title": "Kotol", "context": "Pozri aj  ľadovcový kotol"}
{"id": "239270", "title": "Komín", "context": "Hlavné časti komínového telesa Komínový plášť je vonkajšia vrstva komína, ktorá má ochrannú funkciu. Komínový prieduch je v priereze prevažne okrúhla dutina v komíne, ktorá slúži k odovzdávaniu plynných spalín do ovzdušia. Dymovod je pevné pripojenie výstupu spalín zo spotrebiča s komínom. Miesto zapojenia dymovodu do plášťa komína sa volá sopúch. Vyberací otvor slúži k vyberaniu tuhých častí spalín. Vymetací otvor slúži k čisteniu prieduchov. Hlava komína je ukončenie komína nad strechou objektu a komínový nadstavec je tenkostenný prvok, ktorý predlžuje účinnú výšku komína nad jeho hlavou."}
{"id": "107366", "title": "Parný kotol", "context": "Rozdelenie kotlov  Podľa tvaru Valcový kotol Ležatý Stojatý Rúrkový kotol Skriňový kotol Podľa pracovného tlaku Nízkotlaký Strednotlaký Vysokotlaký S veľmi vysokým tlakom Podľa umiestnenia Stabilný Mobilný Lokomobilný Lokomotívný Lodný Podľa paliva Na tuhé palivá Drevo Piliny Hnedé uhlie Čierne uhlie Koks Na kvapalné palivá Mazut Nafta Plynový kotol Jadrový reaktor"}
{"id": "511386", "title": "Jahňací kotol", "context": "Introduction  Jahňací kotol ( je pomerne veľký kotol pod severnou stenou Jahňacieho štítu v Javorovej doline vo Vysokých Tatrách. Nachádza sa v nadmorskej výške od , od Zadných Meďodolov oddelený severným výbežkom Jahňacieho hrbu . Z Jahňacieho kotla tečie Jahňací potok ()."}
{"id": "530412", "title": "Cmiter (Vysoké Tatry)", "context": "Názov Je odvodený z malého pustého priestoru kotla obklopeného skaliskami, vyplneného snehom, ktorý pripomína cintorínsku atmosféru."}
{"id": "107356", "title": "Kotlina", "context": "Pozri aj  Zoznam kotlín na Slovensku"}
{"id": "210995", "title": "Drevosplyňovací kotol", "context": "Príklad konštrukcie kotla thumb :A - automaticky regulovaný ťah :B - nakladacie dvierka :C - ručná regulácia ťahu :D - priestor pre spaľovanie plynu :E - sekundárny prívod vzduchu :F - predĺžené cesty horúcich plynov :G - záklopka pre rozhorievanie :H - sekundárne spaľovanie plynov (nad 550°C)"}
{"id": "239269", "title": "Komín", "context": "Funkcie komína Typický domový komín Komín je v najväčšej miere využívaný na odvod spalín z objektov. Napájajú sa teda naň kachle, pece, krby alebo kotle, u ktorých funguje ako jednoduché vzduchové čerpadlo. Horúce spaliny v komíne majú nižšiu hustotu než vzduch okolo, stúpajú preto komínom hore a na ich miesto je nasávaný čerstvý vzduch. Tlaku, ktorý ženie vzduch komínom, sa hovorí ťah komína . Ten je závislý od výšky komína a pomeru vnútorného priemeru k objemu spalín. Preto sú v priemyselných prevádzkach stavané vysoké komíny. Zvislý otvor v komíne sa nazýva prieduch a vodorovný otvor (napájanie dymovodov z kotla, pece a pod.) sa nazýva sopúch. Každý komín musí mať vymetací a vyberací otvor, pri novších typoch (plynové kúrenie) aj otvor na odvod kondenzátu. Komín môže slúžiť aj ako súčasť ventilácie budovy. Vtedy je ťah vyvolávaný vzduchom ohriatym vo vnútri budovy. Ak nie je možné stavať vysoký komín, alebo má komín odvádzať studené plyny, sú montované zariadenia pre umelý ťah. Príkladom môže byť ventilátor."}
{"id": "210996", "title": "Drevosplyňovací kotol", "context": "Podmienky spaľovania Vlhkosť v dreve znižuje teplotu horenia. Optimálne je drevo spaľovať pri čo najnižších teplotách – pyrolýza, v prvotnom spaľovaní, s minimálnym prístupom vzduchu (dymyvé horenie). Vzniká tu oxid uhoľnatý. V druhotnom spaľovaní prehorí oxid uhoľnatý na oxid uhličitý (v časti F a H). Takéto spaľovanie má vyššiu účinnosť, pretože časť okruhu neobsahuje vodu, spomaľujúcu horenie. Tento systém zvýši účinnosť o 7 - 15%. Ak výfukové plyny tepelnou výmenou zvýšia teplotu prívodného vzduchu, účinnosť kotla je ešte vyššia. (Táto možnosť väčšinou nie je využívaná). Kategória:Vykurovacie zariadenia"}
{"id": "144383", "title": "Bessemerov proces", "context": "Súčasnosť Konvertory bývali zaradené v tzv. kombinovaných skujňovacích cykloch, keď jedna pec slúži ako predbežná a ďalšia ako dokončovacia. Príkladom je kombinácia konvertor (predbežná pec)- martinská pec. Pôvodné vzduchové konvertory nahradili modernejšie kyslíkové konvertory, ktoré dosahujú vyššie výkonové a kvalitatívne parametre. Prvý bol uvedený do prevádzky v Linci v roku 1952."}
{"id": "520734", "title": "Supia veža", "context": "Introduction  Supia veža (, , ) je ostro zahrotená veža v hlavnej osi rázsochy, medzi Supou štrbinou (Veterným štítom) a Štrbinou pod Strapatou vežou (Strapatou vežou) vo Vysokých Tatrách."}
{"id": "233033", "title": "Malý Pyšný štít", "context": "Topografia Na severozápade ho od Strapatej veže delí Malá Lastovičia štrbina , na JV od Pyšného štítu zasa Lastovičia štrbina . Uprostred Lastovičej štrbiny stojí 15 metrová vežička menom Loktibrada. JZ stenou spadá do Mačacieho kotla - časti Kotliny Piatich spišských plies, SV stenou do Veľkej Zmrzlej doliny ."}
{"id": "7612", "title": "Tunel Višňové", "context": "Panoráma západného portálu "}
{"id": "228339", "title": "Žltá stena", "context": "Introduction  Žltá stena (, , ) je napriek názvu veža, z ktorej spadá do Malej Studenej doliny, výrazná stena žltastej farby. Sfarbenie pochádza od zvyškov machov. K jej horolezeckej popularite okrem kolmej skaly s výberom ťažkých ciest prispieva aj blízkosť Téryho chaty."}
{"id": "40682", "title": "Obchodný a obytný dom Manderla", "context": "Konštrukčné riešenie Konštrukciu tvorí železobetónový skelet, po piate poschodie osemosový, vyššie štvorosový. Hladkú omietku fasády dopĺňajú lizény prechádzajúce od oporných stĺpov v parteri cez celý objekt až nad úroveň strechy, kde vytvárajú rámy, ktoré nahradili horizontálne zábradlie strešnej terasy. Tak vznikla strešná nadstavba, na ktorú bol umiestnený stožiar a nadpis R. Manderla. Fasádu dotvárajú jednoduché trojdielne okná, na ktoré autor použil „termolux“. Konštrukcia výkladov je z antikoru a soklový múrik zo švédskeho granitu."}
{"id": "530411", "title": "Cmiter (Vysoké Tatry)", "context": "Introduction  Cmiter (, , ) je najvyššia terasa Skalnatej doliny pod úpätím Vidlových veží vo Vysokých Tatrách. Je ohraničený kupolou Lomnického štítu a na severovýchode Kežmarským štítom. Do Skalnatej doliny spadá strmým prahom."}
{"id": "160413", "title": "Red Bull Arena", "context": "Vnútorné rozmery  sever-juh: 230 m západ-východ: 210 m výška strechy: 46,5 m plocha strechy: 28 100 m²"}
{"id": "533203", "title": "Zadná Solisková veža", "context": "Introduction  Zadná Solisková veža (, , ) je elevácia v asi polovici Soliskového hrebeňa vo Vysokých Tatrách. Nachádza sa medzi Prostrednou Soliskovou štrbinou (Malým Soliskovým hrbom) a Nižnou Soliskovou štrbinou (Prednou Soliskovou vežou)."}
{"id": "539957", "title": "Veľká capia veža", "context": "Introduction  Veľká capia veža (, , ) je veža v Hrebeni bášt vo Vysokých Tatrách. Je to vyššia z dvoch Capích veží vo vedľajšom juhovýchodnom ramene Hlinskej veže medzi Baštovým sedlom a Capou štrbinou. Má dvoje vrcholov, severný a južný bez osobitných názvov."}
{"id": "196999", "title": "Základy (stavba)", "context": "Rozmery Hĺbka základovej škáry je v rozpätí od 800 do . Pod nosnými stenami 800 až od upraveného terénu a pod priečkami minimálne 400. Pod obvodovým múrom budovy sa vonkajšie základové pásy rožišujú o do vnútra a pod priečkou na každú stranu."}
{"id": "72182", "title": "Mengusovský Volovec", "context": "Charakteristika Mengusovský Volovec, ktorý sa tiež nazýva Štít Oľgy, je štíhla dvojvrcholová pyramída v Mengusovskej doline, vypínajúca sa nad jej plochým dnom. Vrchol je viditeľný už zo spodnej časti Mengusovskej doliny. Jeho južný hrebeň oddeľuje Hincovu kotlinu od Kotliny Žabích plies. Vrchol Volovca je súčasťou krátkeho, na juh bočiaceho hrebeňa z Hincovej veže, ktorá je súčasťou Mengusovských štítov."}
{"id": "227976", "title": "Veľký Mengusovský štít", "context": "Galéria Obrázok: Hińczowe Stawki a1.jpg|Čubrina, Veľký, Prostredný a Východný Mengusovský štít. Obrázok: Mięguszowiecki Szczyt a1.jpg|Veľký Mengusovský štít a Čubrina. Obrázok: Wschodnia miegusza.jpg|Východná stena Veľkého Mengusovského štítu, pilier sa ťahá vpravo dolu."}
{"id": "228668", "title": "Východný Mengusovský štít", "context": "Introduction  Východný Mengusovský štít () je pohraničný štít v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier. Je najľahšie dostupný z troch Mengusovských štítov, vedie naň niekoľko ciest nízkej obťažnosti – len v sprievode horského vodcu. Je to štvrtý najvyšší štít v Poľsku. Horolezecky sa využívajú obe steny: severná – poľská aj juhozápadná – slovenská. Poľský názov štítu pochádza od Čierneho plesa. Uvádzaný prvý výstup je len prvý presne zaznamenaný výstup, poľskí horskí vodcovia chodili na štít už v druhej polovici 19. storočia. Jeden prvovýstup z našej strany vznikol pri pátraní Horskej služby po nezvestných v r. 1966."}
{"id": "9969", "title": "Ľadový štít", "context": "Opis Ľadový štít sa nachádza v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, medzi Širokou vežou () a Baraními rohmi (), presnejšie medzi Ľadovou štrbinou (Malým Ľadovým štítom) a Ľadovou priehybou (Zadným Ľadovým štítom). Na západ z neho vybieha Suchý hrebeň. Najmohutnejšími stenami spadá na sever a severozápad, tie sa však málo lezú kvôli dlhým nástupom. Tam sa nachádzajú aj večné snehové (firnové) polia, ktoré dali štítu názov. Obľúbenejšia je východná stena nad Kotlinou Piatich spišských plies, blízko Téryho chaty. Severne sa nachádzajú Svišťovky (), Malá () a Veľká Ľadová veža (), Kopa brán () a Svinka (), východne Kolový štít (), Čierny štít (), Snehový štít (), Baranie rohy (), Kežmarský štít (), Pyšný štít () a Lomnický štít (), južne Veľká lomnická veža (), Prostredný hrot (), Malý Ľadový štít (), Široká veža () a Slavkovský štít () a západne Javorový štít (), Veľká ľadová veža (), Žabí vrch () a Široká (). Vrch sa týči nad Suchou a Zadnou Javorovou dolinou na západe, ktorými odteká voda do Javorinky v povodí Dunajca, východne leží Malá Studená dolina, ktorou vodu odvádza Malý Studený potok do rieky Poprad. Juhovýchodne v Kotline Piatich spišských plies stojí Téryho chata. Výhľady Turisticky voľne neprístupný skalnatý vrchol umožňuje kruhový rozhľad. Vďaka nadmorskej výške ponúka nerušený výhľad na mnohé vrcholy Vysokých Tatier a hrebeň Belianskych Tatier, okolité doliny a pri vhodných podmienkach aj časť Popradskej kotliny a mnohé pohoria a vrchy stredného a východného Slovenska a južného Poľska. Prístup Štít sa nachádza na území národných prírodných rezervácií a Tatranského národného parku, preto vrchol nie je voľne prístupný. Neďalekým Sedielkom prechádza zeleno značená turistická trasa z Tatranskej Javoriny cez Javorovú dolinu k Téryho a Zamkovského chate. Na vrchol vedú trasy malej obťažnosti – I, ale Ľadový štít je prístupný len s horským vodcom. Navyše cesta od Sedielka cez Malý Ľadový štít s obchádzaním hrebeňa je orientačne náročná, zo severu „cez Koňa“ zasa exponovaná."}
{"id": "227973", "title": "Veľký Mengusovský štít", "context": "Introduction  Veľký Mengusovský štít () je najvyšší z troch Mengusovských štítov na slovensko – poľskej hranici. Na sever do Poľska spadá jednou z najvyšších tatranských stien, vysokou (severná stena Malého Kežmarského štítu má ). Pilier medzi východnou a severnou stenou má výšku , šikmú dĺžku vyše ."}
{"id": "228598", "title": "Prostredný Mengusovský štít", "context": "Galéria Obrázok: Mięguszowiecki Szczyt Pośredni.jpg |Zľava Východný, Prostredný a Veľký Mengusovský štít. Obrázok: Wielki Hińczowy Staw a1.jpg|Prostredný a Východný Mengusovský štít, Rysy, Vysoká, Končistá. Obrázok: Mieguszowieckie szczyty opis.jpg|Mengusáky popísané po poľsky, Čubrina a Mnich."}
{"id": "228597", "title": "Prostredný Mengusovský štít", "context": "Topografia Od Východného Mengusovského štítu ho oddeľuje Mengusovské sedlo , ktoré je turisticky prístupné z Poľska (kedysi bolo aj od nás poza Veľké Hincovo pleso). Od Veľkého Mengusovského štítu ho delí Vyšné Mengusovské sedlo . Má tri vrcholy, hlavný je severozápadný, ktorý má uťatú vežu v smere na východ. V severozápadnom hrebeni sa nachádzajú dve ihly – Malá a Veľká Mengusovská ihla . Na severovýchod do Mengusovského kotla , nazývaného Bańdzioch , spadá 370 metrovou stenou. Na našej strane juhozápadnú stenu pretína šikmá Prostredná Mengusovská lávka , stúpajúca vľavo hore - časť normálky, ."}
{"id": "10013", "title": "Slavkovský štít", "context": "Prírodné podmienky Štít je budovaný z granodioritu. Jeho hrebeň oddeľuje Velickú a Veľkú Studenú dolinu. V roku 1813 sa z vrcholovej kopy zrútili mohutné skalné bloky a mura, ktorá stiekla do Veľkej Studenej doliny, kde sú jej pozostatky dodnes. Podľa niektorých predpokladov mohol byť Slavkovský štít dovtedy najvyšším vrcholom Vysokých Tatier."}
{"id": "229420", "title": "Litvorový štít", "context": "Opis Litvorový štít sa nachádza v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, medzi Lavínovým štítom () a Východnou Vysokou (). Východné zrázy štítu dobre vidno z Velickej doliny, severné z Litvorovej doliny a na západ spadá do Kačacej doliny. Velické sedlo ho oddeľuje od Velického štítu, Litvorové sedlo od Lučivnianskej veže. Na severozápad spadajú dva piliere – z vrcholu západný pilier a z hrbu v hrebeni severozápadný pilier, ktorý je ozdobený šiestimi vežičkami – Litvorové Mníchy . Severným smerom sa nachádza Mlynár (), Hrubá veža (), Žabí vrch () a Predná Javorová veža (), východným Svišťový štít (), Divá veža (), Východná Vysoká (), Velický štít (), Bradavica () a Veľká Granátová veža (), južným Kvetnicová veža (), Gerlachovský štít (), Lavínový štít (), Batizovský štít () a Končistá () a západným Popradský Ľadový štít (), Gánok (), Rysy () a Kačacia veža (). Severozápadné svahy štítu padajú do Kačacej doliny, ktorú odvodňuje Biela voda do Dunajca, východne leží Velická dolina, z ktorej voda odteká Velickým potokom do rieky Poprad. Na vrchol nevedie značený turistický chodník. Výhľady Turisticky voľne neprístupný skalnatý vrchol umožňuje kruhový rozhľad. Viditeľné sú najmä okolité vrcholy a doliny Vysokých Tatier, severná časť hrebeňa Belianskych Tatier, no tiež Oravské Beskydy, Nízke Tatry, Volovské vrchy, Branisko a mnohé vrchy v južnom Poľsku."}
{"id": "232873", "title": "Malý Ľadový štít", "context": "Opis Malý Ľadový štít sa nachádza v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, medzi Ľadovým štítom () a Širokou vežou (). Má dva vrcholy, hlavný severozápadný a o pár metrov nižší juhovýchodný. Od Ľadového štítu ho oddeľuje Ľadová štrbina , od Širokej veže turisticky dostupné Sedielko. Na juhozápad vysiela dlhý hrebeň, ktorý sa končí Pfinnovou kopou. Južnou stenou spadá do Dolinky pod Sedielkom, východnou do Kotliny Piatich spišských plies a západné úbočie klesá do Zadnej Javorovej doliny. Z diaľky môže vyzerať ako vedľajší vrchol Ľadového štítu, ale je od neho dostatočne oddelený. Severne sa nachádza Malá () a Veľká Ľadová veža (), Ľadový štít, Snehový štít () a Kolový štít (), východne Čierny štít (), Baranie rohy (), Kežmarský štít (), Pyšný štít () a Lomnický štít (), južne Malý Kostol (), Prostredný hrot (), Široká veža (), Slavkovský štít () a Bradavica () a západne Javorový štít (), Svišťový štít (), Žabí vrch () a Široká (). Západne sa nachádza Zadná Javorová dolina, ktorou voda z tejto časti hrebeňa odteká Javorinkou v povodí Dunajca, východne leží Malá Studená dolina, ktorou vodu odvádza Malý Studený potok do rieky Poprad. Juhovýchodne v Kotline Piatich spišských plies stojí Téryho chata. Výhľady Turisticky voľne neprístupný skalnatý vrchol umožňuje kruhový rozhľad. Vďaka nadmorskej výške ponúka nerušený výhľad na mnohé vrcholy Vysokých Tatier a hrebeň Belianskych Tatier, okolité doliny a pri vhodných podmienkach aj mnohé pohoria a vrchy stredného a východného Slovenska a južného Poľska. Prístup Štít sa nachádza na území národných prírodných rezervácií a Tatranského národného parku, preto vrchol nie je voľne prístupný. Neďalekým Sedielkom prechádza zeleno značená turistická trasa z Tatranskej Javoriny cez Javorovú dolinu k Téryho a Zamkovského chate. Štít je prístupný len v sprievode horského vodcu a veľa výstupov do obťažnosti VI vedie obľúbenou južnou stenou. Niekoľko výstupov 1903: Prvovýstup JV hrebeňom, J. Chmielowski, K. Jordán, J. Nowicki a K. Bachleda, II. 1921: Prvovýstup stredom SV steny, A. Grósz a B. Palencsár, dole III., hore I. 1956: Prvovýstup stredom J steny, V. Karoušek a Z. Zibrín, v závere VI."}
{"id": "72183", "title": "Mengusovský Volovec", "context": "Okolie štítu Vrchol Mengusovského Volovca je viditeľný sa čnie nad Mengusovskou dolinou, Kotlinou Žabích plies, v ktorej ležia Žabie Plesá a Wachterka, Hincovou kotlinou s Veľkým Hincovým plesom a Satanovými plieskami a Volou kotlinkou. Vrchol je viditeľný aj z Kôprovského štítu, ktorý je prístupný po turistickom chodníku."}
{"id": "520756", "title": "Veterný štít", "context": "Introduction  Veterný štít (, , ) je široký, štvorhranný štít (veža) vo Vysokých Tatrách, prostredný z troch elevácií medzi Spišským štítom a Strapatou vežou, od Ovčiarskej veže oddelený Veternou štrbinou a od Supej veže Supou štrbinou."}
{"id": "228669", "title": "Východný Mengusovský štít", "context": "Topografia Najvýchodnejší z Mengusovských štítov delí od Hincovej veže Východné Mengusovské sedlo , od Prostredného Mengusovského štítu Mengusovské sedlo – dostupné po značke z Poľska (kedysi aj z našej strany). V spodnej časti jeho severnej steny sa nachádza vysunutá Kazalnica Mengusovská, významný horolezecký pojem. V juhozápadnom hrebeni, kúsok nad Mengusovským sedlom sa týči vežička nazývaná Chlapík , odtiaľ poľský názov sedla Mięguszowiecka Przełęcz pod Chłopkiem ."}
{"id": "228670", "title": "Východný Mengusovský štít", "context": "Galéria Obrázok: Mięguszowiecki Szczyt Pośredni.jpg |Zľava Východný, Prostredný a Veľký Mengusovský štít. Obrázok: Mięguszowiecki Szczyt Czarny.jpg|Východný a Prostredný Mengusovský štít zo severu. Obrázok: Mieguszowieckie szczyty opis.jpg|Mengusáky popísané po poľsky, Čubrina a Mnich. Obrázok: Cubrina and Velky Mengusovsky stit and Hincova veza.jpg|Zľava Čubrina, Veľký, Prostredný a Východný Mengusovský štít, Hincova veža."}
{"id": "10034", "title": "Javorový štít", "context": "Opis Javorový štít leží v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, medzi Širokou vežou () a Svišťovým štítom (). Vystupuje medzi Javorovou škárou (Malým Javorovým štítom, s ktorým má spoločnú základňu) a Javorovým sedlom (Malým Ostrým štítom). Masív Javorového štítu tvorí od západu Malý Javorový štít (), Javorová škára, Prostredný Javorový štít, Javorová štrbina a Veľký Javorový štít, z ktorého do Veľkej Studenej doliny vybieha sivý hrebeň s výraznou Prednou a Zadnou vežou. Severným smerom sa nachádza Žabí vrch (), Široká (), Svišťovky () a Snehový štít (), východným leží Ľadový štít (), Baranie rohy (), Lomnický štít (), Široká veža () a Prostredný hrot (), južným Slavkovský štít () a Bradavica () a západným Gerlachovský štít (), Východná Vysoká (), Svišťový štít (), Rysy (), Malý Javorový štít () a Mlynár (). Severné svahy padajú do Zadnej Javorovej doliny, ktorou odteká voda potokom Javorinka cez Žabie Javorové pleso do Dunajca. Južným smerom leží Veľká Studená dolina, z ktorej voda putuje Studeným potokom do rieky Poprad. Na vrchol nevedie značený turistický chodník. Výhľady Turisticky voľne neprístupný skalnatý vrchol umožňuje kruhový rozhľad. Viditeľné sú okolité vrcholy Vysokých Tatier a hrebeň Belianskych Tatier, pri vhodných podmienkach aj Oravské Beskydy, Čierna hora, Volovské vrchy a okolie Kráľovej hole."}
{"id": "233032", "title": "Malý Pyšný štít", "context": "Introduction  Malý Pyšný štít je prvý výrazný vrchol v členitom hrebeni od Baranieho sedla, v rázsoche Lomnického štítu. Spolu s Pyšným štítom tvorí peknú a charakteristickú dvojicu."}
{"id": "97272", "title": "Karpaty", "context": "Poloha Nachádzajú sa na území Rakúska, Česka, Slovenska, Ukrajiny, Poľska, Rumunska, Maďarska a Srbska. Majú dĺžku okolo . Najvyšší bod Karpát je Gerlachovský štít na území Slovenska s výškou Karpatský oblúk je vypuklý smerom na severovýchod, ťahá sa od predhoria pri Bratislave v Rakúsku až na územie v Srbsku južne od Železných vrát. Asi len 5% rozlohy Karpatského systému sa nachádza nad hranicou lesa. Vrcholy Karpát nedosahujú nadmorskú výšku niválneho stupňa. V subniválnom stupni Vysokých Tatier sa však na viacerých miestach nachádzajú trvalé (celoročné) firnoviská pod ktorými je potvrdená existencia permafrostu. Na dne Medenej kotlinky pod Lomnickým štítom v nadmorskej výške 2025 - 2350 m sa nachádza Medený ľadovec s dĺžkou okolo 600 metrov a šírkou 30 až 150 metrov. Najväčšia pozorovaná hrúbka ľadovca až 22 metrov bola nameraná v júli 2007. Medený ľadovec je v súčasnosti celý zasypaný suťou, ktorá ho izoluje od okolitého prostredia. Pod stenami Lomického a Pyšného štítu je však celoročne viditeľné veľké firnovisko a suť, pod ktorým sa ľadovec nachádza. Vidieť je ho možné zo žlto značkovaného chodníka od Chaty pri Zelenom plese na Jahňací štít."}
{"id": "533005", "title": "Mlynické Solisko", "context": "Prvovýstup Vrchol štítu je ľahko dostupný. Pravdepodobne, vrchol navštívili kartografovia a turisti už skôr ako prvý písomne doložený výstup. V lete: Günther Oskar Dyhrenfurth a Hermann Rumpelt 3. júna 1906 V zime: Julius Andreas Hefty a Lajos Rokfalusy 25. marca 1913"}
{"id": "227789", "title": "Malý Kežmarský štít", "context": "Introduction  Malý Kežmarský štít (staršie pomenovanie Weberov štít , ) je markantný samostatný štít v severnom remene Kežmarského štítu vo Vysokých Tatrách. Dávnejšie ho pokladali za nižší severný predvrchol Kežmarského štítu. Jeho 900 metrová severná stena, najvyššia v Tatrách, z neho robí horolezecký pojem prvej kategórie. Z juhovýchodu je ľahko dostupný, zato mohutnou severnou stenou už vedie vyše 100 prvovýstupov, viaceré mali v tatranskom horolezectve prelomový význam. Zimné výstupy sú tou najlepšou prípravou na svetové veľké steny. Popularitu steny zvyšuje aj blízkosť Chaty pri Zelenom plese. V rokoch 2000 až 2002 vzniklo v stene množstvo nových, pomerne ťažkých horolezeckých ciest."}
{"id": "9973", "title": "Pyšný štít", "context": "Charakteristika Je to najmohutnejšia elevácia v hrebeni od Baraních rohov po Lomnický štít. Jeho najbližším susedom je Malý Pyšný štít. Od seba ich delia dve depresie, Pawlikowského štrbina a Lastovičia štrbina, medzi ktorými je skalná ihla Loktibrada. Najbližším juhovýchodným susedom Pyšného štítu je Pyšná vežička, oddelená Bachledovou štrbinou. Do Malej Studenej doliny spadá Pyšný štít približne 250 metrov vysokou západnou stenou a krátkym Pyšným hrebeňom, ktorý sa zvažuje k Piatim spišským plesám. Z Medenej kotliny vyrastá mohutnou 400 metrovou východnou stenou. V západnej stene Pyšného štítu je najväčší tatranský previs. Prvým, kto ho preliezol bol Pavol Jackovič a Miroslav Mrava 30. júna 2002. Prvovýstup im trval 12 hodín. Obtiažnosť VII A4. Pomenovali ho Kráľovský previs. Na Pyšnom hrebeni sú: Pyšná štrbina () Pyšný hrb () Vyšné pyšné vrátka () Zadná pyšná veža () Prostredné pyšné vrátka () Prostredná pyšná veža () Nižné pyšné vrátka () Predná pyšná veža () Vyšný pyšný zárez () Zadná pyšná bašta () Prostredný pyšný zárez () Prostredná pyšná bašta () Nižný pyšný zárez () Predná pyšná bašta () Vyšná Pyšná štrbina () Pyšné rohy () Nižná Pyšná štrbina () Pyšná kopa () Názov Je motivovaný smelým tvarom štítu. Pôvodne platil spoločne aj pre Malý Pyšný štít, Podobá sa Lomnickému štítu. Starí goralskí horskí vodcovia ho považovali za nejaký satelit Lomnického štítu a nazvali ho Łomnica mniejsza - Menší Lomnický štít, aj Mała Łomnica. Pyšný štít volali aj Lastovičou vežou."}
{"id": "600001", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "V lete 1906 dokončil svoju najznámejšiu konštrukciu - No.14bis. No.14bis bol 3-komorový dvojplošník vybavený motorom Antoinette s výkonom 17,7 kW priamo poháňajúci vrtuľu s priemerom 2,4 metra. Lietadlo malo rozpätie krídla 11,2 m, dĺžku 9,7 m a výšku približne 3,4 m. Hlavné krídlo s nosnou plochou 52 m² bolo umiestnené vzadu a malo vysoké vzpätie - okolo 10 stupňov. Medzi krídlami sa nachádzal štvorboký nosník tvoriaci trup lietadla. Smerové plochy vpredu mali taktiež jednoduchú krabicovú konštrukciu. Ich vodorovné steny slúžili ako výškové kormidlo, bočné ako smerové. Poťah krídla bol z textilu a nachádzal sa aj na stenách krídla, takže lietadlo pripomínalo draky Lawrenca Hargrava. Motor sa nachádzal v trupe na úrovni hlavných nosných plôch, pred ním - na úrovni nábehovej hrany krídla - bol v prútenom koši post pilota. Koncepciu lietadla so smerovými plochami vpredu odporučil Santos-Dumontovi francúzsky priekopník letectva Ferdinand Ferber. Výhodou takéhoto usporiadania mala byť možnosť konfrontovať polohu smerových plôch s horizontom."}
{"id": "492664", "title": "Beechcraft XA-38 Grizzly", "context": "Vývoj Americké armádne letectvo, v decembri 1942, objednalo u firmy Beech stavbu dvoch prototypov ich bojového lietadla, označeného firmou ako Model 28 . Hlavnou požiadavkou bolo vytvoriť silne vyzbrojenú náhradu za typ Douglas A-20 Havoc, schopnú predovšetkým účinných útokov na odolné ciele ako boli tanky, alebo bunkre. Slúžiť na to mal kanón kalibru 75 mm s dvadsiatimi nábojmi, umiestnený v nose lietadla. Ten dopĺňala dvojica pevných guľometov kalibru 12,7 mm. Na obranu slúžili dve diaľkovo ovládané veže (chrbtová a spodná) s dvomi dvojicami 12,7 mm guľometov. Bomby mohol niesť na závesníkoch. Posádka bola dvojčlenná, zložená z pilota a pozorovateľa/strelca."}
{"id": "515451", "title": "CASA C-101", "context": "Vznik a vývoj V polovici 70. rokov podpísalo španielske Ministerio del Aire zmluvu so spoločnosťou CASA na vývoj nového prúdového cvičného lietadla, ktoré by nahradilo zastarané Hispano HA-200. Vzhľadom na to, že spoločnosti CASA chýbali skúsenosti s výrobou pokročilých lietadiel tohto typu, na vývoji sa podieľala aj americká firma Northrop a západonemecká MBB (Messerschmitt-Bölkow-Blohm). S pomocou oboch spoločností sa vývoj významne urýchlil, čo viedlo k tomu, že čoskoro zišli z linky štyri prototypy. Prvýkrát vzlietol jeden z prototypov 27. júna 1977 a v priebehu nasledujúcich troch rokov podstúpili lietadlá sériu letových testov. Dňa 17. marca 1980 bolo lietadlo, označované spoločnosťou CASA ako C-101EB, zaradené do služby. Napriek tomuto označeniu bolo v Španielskych vzdušných silách evidované pod názvom E.25 \"Mirlo\" (v preklade zo španielčiny \"Drozd\"). Po ukončení vývoja bola výroba celého lietadla, s výnimkou motora a predného podvozku, realizovaná spoločnosťou CASA. Dňa 16. novembra 1983 vzlietol prvýkrát aj bojový variant C-101CC, ktorý bol poháňaný výkonnejším motorom TFE731-5-1J."}
{"id": "250233", "title": "Nieuport 11", "context": "Špecifikácia (Nieuport 11) Súbor:Ni-11 Navarre.jpg|náhľad|Červený Nieuport 11 Jeana Navarra Technické údaje Osádka: 1 (pilot) Rozpätie: Dĺžka: Výška: Nosná plocha: Hmotnosť prázdneho stroja: Vzletová hmotnosť : Pohonná jednotka: 1x rotačný motor Le Rhône 9C Výkon pohonnej jednotky: 59 kW (80 k) Výkony Maximálna rýchlosť: /h Dolet: 2,5 hod Dostup: Stúpavosť: 15 min do Výzbroj 1x guľomet Lewis kalibru alebo Hotchkiss kalibru nad horným krídlom"}
{"id": "235367", "title": "Arado Ar 68", "context": "Hlavné technické údaje <small>(Arado Ar 68E-1)</small>  Osádka: 1 muž (pilot) Rozpätie: Dĺžka: Výška: Hmotnosť prázdneho lietadla: Vzletová hmotnosť: Pohonná jednotka: 1x Junkers Jumo 210 Ea 750 k (500 kW) alebo BMW VI 7,3 o výkone 551 kW Maximálna rýchlosť: /h Dostup: Dolet: Výzbroj 2x synchronizovaný guľomet MG 17 nad motorom púm (typ SC 10)"}
{"id": "515456", "title": "CASA C-101", "context": "Špecifikácie (CASA C-101EB)  Technické údaje Posádka : 2 Dĺžka : Rozpätie : Výška : Nosná plocha : Vzletová hmotnosť : Maximálna vzletová hmotnosť : Pohonná jednotka : 1 × dvojprúdový motor Garret TFE731-221 s ťahom 15,57 kN Výkony Maximálna rýchlosť : /h Maximálny dolet : Akčný rádius : Dostup : Stúpavosť : /s Preťaženie : -3.9/+7.5 g Výzbroj 1× kanón DEFA kalibru so zásobou 130 nábojov alebo 2× kanóny M3 kalibru so zásobou 440 nábojov 6 externých závesov s nosnosťou do Referencie "}
{"id": "219825", "title": "Douglas TBD Devastator", "context": "Konštrukcia Koncepciou sa jednalo o robustný jednomotorový celokovový dolnoplošník s pološkrupinovým trupom a krytou kabínou trojčlennej posádky. Lietadlo poháňal štvordobý vzduchom chladený hviezdicový štrnásťválec Pratt & Whitney R-1830-64 Twin Wasp s výkonom 900 hp, ktorý roztáčal trojlistovú nastaviteľnú vrtuľu Hamilton Standard. Podvozok lietadla bol zaťahovací, hlavné podvozkové nohy sa zaťahovali smerom dozadu a ich kolesá aj po zatiahnutí podvozku vyčnievali z profilu krídla. Pred pevným ostrohovým kolesom sa nachádzal pristávací hák pre pristátie na lietadlovej lodi. Krídlo lietadla bolo dvojnosníkové s kovovým poťahom, ktorý tvoril u vonkajších častí krídiel pre lietadlo charakteristický jemne zvlnený duralový plech, ktorý mal zvýšiť pevnosť krídla. Horizontálne aj vertikálne pohyblivé plochy boli potiahnuté plátnom. Krídla sa sklápali smerom dohora a mali horizontálne pohyblivé plochy a klapky. Trojčlenná posádka sedela pod dlhým krytom, ktorý tvoril takmer polovicu dĺžky lietadla. Prvý bol pilot, uprostred sedel bombometčík a na konci kokpitu bol radista, ktorý obsluhoval aj zadný guľomet. Bombometčík používal zameriavač typu Norden XV-3, ale v prípade, že lietadlo letelo na torpédovú misiu, skladala sa dvojčlenná posádka iba z pilota a radistu/strelca. Obranná výzbroj lietadla sa skladala z pevného synchronizovaného guľometu M2 Browning kalibru (v niektorých prípadoch bol inštalovaný guľomet M2 Browning kalibru ) a pohyblivého guľometu strelca. Strelec bránil zadnú polosféru lietadla jedným pohyblivým guľometom M2 Browning kalibru , umiestneným na obežnom kruhu. Pre streľbu bolo najprv nutné zdvihnúť zadnú časť krytu kabíny. Hlavnou útočnou zbraňou bolo letecké torpédo Bliss–Leavitt Mark XIII kalibru s hmotnosťou (torpédo malo dĺžku a priemer ). Ďalším variantom bolo podvesenie dvoch bômb s hmotnosťou pod trupom alebo 12 bômb s hmotnosťou pod krídlami."}
{"id": "130428", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "Introduction  Alberto Santos-Dumont ( 20. júl 1873, Cabangu – † 23. júl 1932, Guarujá) bol významný brazílsky letecký priekopník a konštruktér. Zostrojil prvú naozaj ovládateľnú vzducholoď na svete. 12. novembra 1906 uskutočnil prvý overený let lietadla ťažšieho ako vzduch v Európe. Narodil sa a zomrel v Brazílii, prakticky všetky svoje konštrukcie však zrealizoval vo Francúzsku. Je po ňom pomenovaný kráter Santos-Dumont na privrátenej strane Mesiaca. Jeho meno nesie tiež letisko Aeroporto Santos Dumont v Rio de Janeiro."}
{"id": "130432", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "Osobný život  Choroba, návrat a samovražda Koncom roku 1909 Alberto Santos-Dumont ochorel a na jar 1910 sa úplne vzdal verejných aktivít. V roku 1915 sa vrátil chorý a s depresiami kvôli použitiu lietadiel v prvej svetovej vojne, do Brazílie. Svoj archív pred odchodom zničil, preto dodnes existujú nejasnosti o mnohých jeho konštrukciách (najmä tých menej úspešných). Trápený roztrúsenou sklerózou spáchal v roku 1932 samovraždu. Polemika O osobnom živote Alberta Santos-Dumonta vznikli polemiky najmä čo sa týka jeho sexuálnej orientácie. Aj keď bol aktívnym účastníkom spoločenského života v Paríži, neexistujú žiadne náznaky vzťahu s inou osobou. Keďže každá aféra vzhľadom na jeho popularitu by bola s veľkou pravdepodobnosťou povšimnutá vznikli špekulácie, že bol asexuálom. Jeden náznak bližšieho vzťahu však existoval. Aída de Acosta (vydatá žena kubánsko/amerického pôvodu) sa stala jedinou osobou, ktorej povolil pilotáž jeho vlastnej konštrukcie. Pilotujúc jeho vzducholoď No. 9 sa s najväčšou pravdepodobnosťou stala prvou ženou, ktorá pilotovala motorové lietadlo. Alberto Santos-Dumont mal do konca života na svojom stole jej vyobrazenie spolu s vázou čerstvých kvetín."}
{"id": "483715", "title": "Torre PwC", "context": "Introduction Torre PwC Torre PwC (predtým známa aj ako Torre Sacyr Vallehermoso ) je mrakodrap v Madride. Má 52 poschodí a s výškou je 3. najvyššou budovou Španielska. Stojí v modernej obchodnej štvrti Cuatro Torres Business Area. Navrhli ho architekti Carlos Rubio Carvajal a Enruque Álvarez-Sala Walter. Výstavba prebiehala v rokoch 2004 – 2008. V budove sa nachádza luxusný hotel Eurostars Madrid Tower, ktorý sa nachádza na 31 poschodiach."}
{"id": "483748", "title": "Tour de la Bourse", "context": "Introduction Tour de la Bourse Tour de la Bourse (známy aj ako Tour de la place Victoria ) je mrakodrap v kanandskom meste Montreal. Bol navrhnutý talianskym architektom Luigim Morettim v internacionálnom štýle. Na návrhu sa podieľal taktiež Pier Luigi Nervi a architektonická spoločnosť Greenspoon, Freedlander, Dunne, Plachta & Kryton. Výstavba prebiehala v rokoch 1962 – 1964 a od dokončenia bola najvyššou železobetónovou budovou sveta až do roku 1968, kedy bol dokončený chicagsky Lake Point Tower. Najvyššou budovou Kanady bol do roku 1967, kedy ho predbehol mrakodrap Commerce Court West. Dnes je s výškou a 47 poschodiami 3. najvyššou budovou mesta."}
{"id": "568036", "title": "Tour Albert", "context": "Introduction  Tour Albert je mrakodrap v 13. parížskom obvode. Postavený architektom Édouardom Albertom v rokoch 1958 až 1960 v spolupráci s Robertom Boileau a Jacquesom Henri-Labourdettom. Je prvým mrakodrapom v hlavnom meste Francúzska. Tour Albert sa nachádza na ulici 33, rue Croulebarbe v 13. parížskom obvode. Je 67 metrov vysoký, má 23 poschodí a 110 apartmánov."}
{"id": "448703", "title": "Torre Cepsa", "context": "Introduction Torre Caja Madrid Torre Cepsa (známy aj ako Torre Foster , predtým známy aj ako Torre Bankia , Torre Caja Madrid alebo Torre Repsol ) je mrakodrap v Madride. So svojou výškou 250 m je najvyššou budovou v Madride a 11. najvyššou budovou Európy. Budova bola postavená v rokoch 2004 – 2008 v madridskej obchodnej štvrti CTBA (Cuatro Torres Business Area). Má 45 poschodí a bola navrhnutá architektom Normanom Fosterom. Pôvodne bola plánovaná ako sídlo spoločnosti Respol YPF, ale v roku 2007 bola predaná spoločnosti Caja Madrid za 815 miliónov eur."}
{"id": "158881", "title": "USS Puerto Rico (CB-5)", "context": "Stavba Stavba bol nariadený 19. júla 1940 v New York Shipbuilding Corporation v Camden (New Jersey). Avšak všetok potrebný materiál bol použitý na urgentnejšie projekty, ako stavba lietadlových lodí, torpédoborcov a ponoriek. Kýl nebol z tohto dôvodu nikdy položený a vzhľadom na neschopnosť Japonska postaviť pôvodne plánované jednotky bola nakoniec stavba Puerto Rico definitívne zrušená 24. júna 1943. Puerto Rico Puerto Rico"}
{"id": "309144", "title": "Torres de Toyo Ito", "context": "Torre Realia BCN Torre Realia BCN je 111,51 metrov vysoký mrakodrap. Má 27 poschodí, z toho 3 pod zemou. Výstavba prebiehala v rokoch 2006 - 2009."}
{"id": "447524", "title": "Zoznam najvyšších budov v Madride", "context": "Najvyššie inžinierske stavby Obrázok Názov Výška Rok dokončenia 100px Torrespaña 231 m 1982 100px Faro de Madrid 100 m 1992 100px Obelisco de Calatrava 93 m 2009 100px Catedral de Santa María la Real de la Almudena de Madrid 69 m 1993 100px Real Basílica de San Francisco el Grande 56 m 1784 100px Iglesia de la Santa Cruz 55 m 1902 100px Abismo 46,2 m 2006 100px Iglesia de la Purísima Concepción 43,9 m 1914"}
{"id": "145832", "title": "Santa Rosa de Toay", "context": "Galéria Image:SantaRosaArgentinaChurch.jpg Image:MunicipalBuildingSantaRosaArgentina.jpg Image:SantaRosa006.JPG"}
{"id": "301464", "title": "Bücker Bü 133", "context": "Užívatelia 24px Nemecko Luftwaffe 24px Švajčiarsko Švajčiarske vzdušné sily Švajčiarsko od Nemecka zakúpilo 52 ks lietadiel Bücker Bü 133C, ktoré pre nich vyrábala továreň Dornier v Alterheime. Ešte predtým švajčiarske letectvo zakúpilo 6 kusov vyrobených v Nemecku, z ktorých prvé nieslo sériové číslo 1001, s vojenským označením U-51. V roku 1969 bol tento stroj zaregistrovaný v Británii a získal označenie G-AGNI. 24px Španielsko Španielske vzdušné sily Súbor:CASA 1-133C Jungmeister EC-AMO SGT 10.06.57 edited-2.jpg|thumb|250px| CASA 1.133C na letisku v Blackpoole, 10.6.1957. Španielske vzdušné sily vyrábali verziu Bücker Bü 133A v licencii pod názvom CASA 1.133 , z ktorej postavili 25 ks. Spolu vyrobili približne 50 lietadiel typu Bücker Bü 133. Stroje slúžili v španielskom letectve medzi rokmi 1940 a 1969 a mali prezývku „ Pepino “, čo v španielčine znamená „ výkonný a obratný “. Prvý stroj, ktorý dorazil do Španielska cez prístav Cádiz 26. januára 1937, mal sériové číslo 1004 . Svoj prvý let uskutočnil 20. februára 1937 v Tablade a niesol vojenské označenie 35-1. V službe zostal až do svojho vyradenia dňa 28. októbra 1958. Vyradenie tohto lietadla, rovnako ako zvyšku flotily „Jungmeisterov“ španielskeho letectva bolo nevyhnutné z dôvodu nedostupnosti náhradných dielov motoru Siemens. Továrne na výrobu týchto motorov sa dostali do rúk Sovietov, pri ich postupe do Nemecka. Ďalším dôvodom vyradenia týchto lietadiel bolo aj zavedenie moderného cvičného lietadla Beechcraft Mentor, v roku 1953. Problémom boli aj pohonné jednotky Hirth vyrobené firmou CASA. Išlo o dlhý 6 valcový motor, ktorého dizajn neposkytoval miesto pre inštaláciu olejového chladiča, takže piaty valec mal veľkú tendenciu zaseknúť sa. Trup lietadla sa musel vysporiadať s ďalším problémom, súvisiacim s dlhým motorom: horná časť motorových ložísk pozostávala z dvoch zvarených platní, ktoré neboli dostatočne silné na udržanie oveľa dlhšieho motoru, než bol hviezdicový motor Siemens. Tak sa stalo, že motor mohol jednoducho vypadnúť zo svojho ložiska. Niektorí užívatelia, ako princ Cantacuzeno alebo J.L. Aresti vyriešili tento problém inštaláciou motorov Lycoming. Tie dokázali vyvinúť výkon až 260 hp."}
{"id": "153085", "title": "Douglas DC-1", "context": "Špecifikácie (DC-1)  Technické údaje Posádka : 2 piloti a letová obsluha Kapacita : 12 cestujících Dĺžka : 18,28 m Rozpätie : 17,06 m Výška : 4,88 m Hmotnosť (prázdna) : 5 033 kg Maximálna vzletová hmotnosť : 7 938 kg Pohonná jednotka : 2 × hviezdicový motor Wright Cyclone SGR-1820F, každý s výkonom 710 ks Výkony Maximálna rýchlosť : 373 km/h Dostup : 7 010 m"}
{"id": "165183", "title": "De Havilland Mosquito", "context": "Mosquito B Mk.IV Séria 2 Mosquito B Mk.IV Séria 2 počas letu pred dodaním 105. peruti RAF Technické údaje Posádka: 2 (pilot, navigátor/obsluhovač rádiolokátoru) Dĺžka: 12,43 m Rozpätie: 16,51 m Výška: 4,65 m Plocha krídel: 42,18 m² Hmotnosť prázdneho lietadla: 6 078 kg Vzletová hmotnosť: 9 894 kg Maximálna vzletová hmotnosť: 10 160 kg (s 1 814 kg bombou „cookie“ až 10 238 kg) Pohonná jednotka: 2 × kvapalinou chladený dvanásťvalec do V Rolls-Royce Merlin 21 alebo 23, každý s výkonom 1 280 k (954 kW) pri vzlete a 1 480 k (1 103,5 kW) vo výške 3 735 m Výkony Maximálna rýchlosť: 611,5 km/h (vo výške 5 180 m), 483 km/h (pri hladine mora) Cestovná rýchlosť: 547 km/h (vo výške 6 705 m) Dolet: maximálny dolet 3 283 km s odhadzovateľnými palivovými nádržami, bežný dolet 1 786 km s maximálnym nákladom bômb Dostup: 10 360 m Stúpavosť: 762 m/min. Čas výstupu do určitej výšky: 22 minút 30 sekúnd do výšky 8 780 m Výzbroj náklad až 907 kg bômb v trupovej bombovnici; spravidla dve 454 kg bomby alebo jedna 454 kg bomba a dve 113 kg, alebo 227 kg bomby, alebo štyri 113 kg, alebo 227 kg bomby, špeciálne upravené lietadlá mohli niesť jednu bombu s hmotnosťou 1 814 kg"}
{"id": "303491", "title": "Boeing KC-135 Stratotanker", "context": "Nehody Počas služby postihlo lietadlá množstvo menších, ale aj závažných nehôd, ktoré si vyžiadali takmer 400 ľudských životov. Nasleduje zoznam najvážnejších z nich: 27. jún 1958 – Pri pokuse o svetový rekord sa blízko leteckej základne Westover v štáte Massachusetts zrútilo ietadlo KC-135A č. 56-3599 , keď posádka pri stúpaní nezatiahla vztlakové klapky. Zahynulo všetkých 15 osôb na palube. 10. september 1962 – KC-135, ktorý letel z leteckej základne Ellsworth na leteckú základňu Fairchild havaroval v horách 32 km severovýchodne od Spokane v štáte Washington. Lietadlo havarovalo v hmle počas priblíženia k leteckej základni. Počas havárie zahynulo všetkých 44 osôb na palube – členovia posádky a cestujúci. 16. január 1965 – KC-135A-BN Stratotanker, 57-1442, c/n 17513, havaroval po zlyhaní motora krátko po štarte zo základne McConnell v štáte Kansas. Palivom naložené lietadlo havarovalo v uliciach mesta a spôsobilo obrovský požiar. 30 ľudí zahynulo, 23 na zemi a 7 členov posádky. 17. január 1966 – Lietadlo B-52G sa počas tankovania dostal do kolízie s lietadlom KC-135, čo viedlo k úplnému zničeniu tankovacieho lietadla (všetci 4 členovia posádky zahynuli). V bombardéri zahynuli tri zo siedmich členov posádky. Bombardér niesol štyri vodíkové bomby. Poškodenie dvoch z nich viedlo k rádioaktívnemu zamoreniu územia blízko Palomares v Španielsku. 18. máj 1966 – Lietadlo č. 57-1444 pri štarte z leteckej základne Kadena sa zrútilo krátko po štarte vplyvom nedostatočnej vzletovej rýchlosti. Pri nehode zahynulo všetkých 13 osôb na palube a jedna osoba na zemi. 17. január 1968 – Lietadlo č. 58-0026 pri štarte v snehovej búrke havarovalo blízko leteckej základne Minot v Severnej Dakote. Všetkých 13 osôb na palube zahynulo. 24. september 1968 – Posádka lietadla č. 55-3133 letiaceho z Guamu do Honolulu sa rozhodla pristáť na letisku na Ostrove Wake v Mikronézii pre problémy s motorom. Počas záverečného priblíženia došlo ku kontaktu lietadla s hladinou vody a následnej havárie lietadla. Zahynulo 11 z 52 cestujúcich na palube. Všetci 4 členovia posádky nehodu prežili. 26. september 1976 – Lietadlo č. 61-0296 havarovalo v členitom močaristom teréne juhozápadne od mesta Alpena v štáte Michigan. Všetkých 20 osôb na palube zahynulo. Možným dôvodom havárie bola dekompresia kabíny lietadla. 19. marec 1982 – Lietadlo č. 58-0031 vybuchlo počas letu v blízkosti Greenwood v štáte Illinois. Pravdepodobnou príčinou bolo prehriatie zadreného palivového čerpadla a následná explózia paliva. 31. január 1989 – Lietadlo č. 63-7990, ktoré letelo na Havajské ostrovy, havaroval krátko po štarte zo základne Dyess v štáte Texas. Všetkých 19 osôb na palube zahynulo. 4. október 1989 – Lietadlo č. 56-3592 z leteckej základne Loring narazilo do kopca asi severne od osady Perth-Andover v provincii New Brunswick v Kanade. Všetci 4 členovia posádky zahynuli. 13. január 1999 – Lietadlo KC-135 Washington Air National Guard havarovalo počas priblíženia na pristátie k letisku Geilenkirchen v Nemecku. Všetci 4 členovia posádky zahynuli."}
{"id": "155959", "title": "Arado Ar 234", "context": "Špecifikácie (Ar 234B)  Technické údaje Pohľady na Arado Ar 234B Posádka: 1 Pohon: dva prúdové motory Junkers Jumo 004 B-1, B-2 alebo B-3 so statickým ťahom 2 x 8,82 kN (900 kp). Rozpätie: Dĺžka: Výška: Plocha krídel: Hmotnosť prázdneho lietadla: Vzletová hmotnosť: Maximálna vzletová hmotnosť: Výkony Maximálna rýchlosť (v ): /h Cestovná rýchlosť: /h Doba výstupu (do ): 1,5 min Dostup: Dolet: bez bômb ; s nákladom bômb Výzbroj 2x pevné dozadu strieľajúce kanóny MG 151/20 kalibru so zásobou 400 nábojov (inštalované iba u niektorých lietadiel) 3x bomba SD alebo SC 500 (po ), resp. 1x SD/SC 1 000 () a 2x SD/SC 250 (po ), resp. 1x bomba PC 1 400, alebo tri protipechotné kazetové bomby AB 250 alebo AB 500."}
{"id": "498277", "title": "Dassault Rafale", "context": "Špecifikácie Dassault Rafale Dassault Rafale B, C a M Súbor:MICA P1220883.jpg|thumb|Strela MICA IR s infračerveným navádzaním na lietadle Dassault Rafale Technické údaje Posádka : 1 - 2 Dĺžka : Rozpätie : Výška : Nosná plocha : Hmotnosť (prázdny) : (B)(C) Vzletová hmotnosť : Maximálna vzletová hmotnosť : Pohonná jednotka : 2 × dvojprúdový motor Snecma M88-2 s prídavným spaľovaním Suchý ťah : 2× 50,04 kN Ťah s forsážou : 2× 75,62 kN Výkony Maximálna rýchlosť : /h Dolet : Preletový dolet : Dostup : Stúpavost : /s Plošné zaťaženie : /m² Ťah/Hmotnosť : 0,988 Preťaženie : +9/-3,6 g Výzbroj 1 kanón GIAT 30/M791 kalibru so zásobou munície 125 ks 14 externých závesov (B/C) a 13 externých závesov (M) - s nosnosťou do 9 500 kg Strely vzduch-vzduch: MICA IR/EM (RF) Magic II Meteor Strely vzduch-zem: MBDA Apache Storm Shadow Bomby: AASM-Hammer Paveway II/III/Enhanced Paveway Iné: Thales Damocles - zameriavací kontajner na laserom navádzané bomby Thales AREOS - kontajner, určený na prieskum 5 prídavných palivových nádrží na zvýšenie doletu"}
{"id": "600004", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "Alberto Santos-Dumont sa začal zaujímať o lietadlá ťažšie ako vzduch v roku 1904 po rozhovore s americkým leteckým priekopníkom Chanuteom, kedy získal aj informácie o letoch bratov Wrightovcov. Do sporov o pravdivosti informácii o výkonoch Wrightovcov, ktoré v tom čase prebiehali medzi francúzskymi aviatikmi, sa nezapojil. Keďže Alberto neskôr pred odchodom z Francúzska zničil svoj archív, o viacerých konštrukciách sa dochovalo málo údajov. No.11 bol jednoplošný klzák, No.12 bol vrtuľník (v roku 1905 boli ich náčrty uverejnené v časopisoch L'Aerophile a L'auto). Vrtuľník No.12 ostal pravdepodobne nedokončený."}
{"id": "181277", "title": "Congrès International d’Architecture Moderne", "context": "Ďalšie informácie  Architektonický štýl Aténska charta Team X Urbanizmus Územné plánovanie Union of Modern Architects DOCOMOMO"}
{"id": "187940", "title": "Peter a Alison Smithsonovci", "context": "Nerealizované projekty  Coventry Cathedral neúspešný súťažný návrh, 1951 zlatá poľná cesta neúspešný súťažný návrh, 1952 Sheffield University, neúspešný súťažný návrh Kategória:Anglickí architekti"}
{"id": "130431", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "Konštrukcia lietadiel Alberto Santos-Dumont sa začal zaujímať o lietadlá ťažšie ako vzduch v roku 1904 po rozhovore s americkým leteckým priekopníkom Chanuteom, kedy získal aj informácie o letoch bratov Wrightovcov. Do sporov o pravdivosti informácii o výkonoch Wrightovcov, ktoré v tom čase prebiehali medzi francúzskymi aviatikmi, sa nezapojil. Keďže Alberto neskôr pred odchodom z Francúzska zničil svoj archív, o viacerých konštrukciách sa dochovalo málo údajov. No.11 bol jednoplošný klzák, No.12 bol vrtuľník (v roku 1905 boli ich náčrty uverejnené v časopisoch L Aerophile a L auto ). Vrtuľník No.12 ostal pravdepodobne nedokončený. V lete 1906 dokončil svoju najznámejšiu konštrukciu - No.14bis . No.14bis bol 3-komorový dvojplošník vybavený motorom Antoinette s výkonom 17,7 kW priamo poháňajúci vrtuľu s priemerom 2,4 metra. Lietadlo malo rozpätie krídla 11,2 m, dĺžku 9,7 m a výšku približne 3,4 m. Hlavné krídlo s nosnou plochou 52 m² bolo umiestnené vzadu a malo vysoké vzpätie - okolo 10 stupňov. Medzi krídlami sa nachádzal štvorboký nosník tvoriaci trup lietadla. Smerové plochy vpredu mali taktiež jednoduchú krabicovú konštrukciu. Ich vodorovné steny slúžili ako výškové kormidlo, bočné ako smerové. Poťah krídla bol z textilu a nachádzal sa aj na stenách krídla, takže lietadlo pripomínalo draky Lawrenca Hargrava. Motor sa nachádzal v trupe na úrovni hlavných nosných plôch, pred ním - na úrovni nábehovej hrany krídla - bol v prútenom koši post pilota. Koncepciu lietadla so smerovými plochami vpredu odporučil Santos-Dumontovi francúzsky priekopník letectva Ferdinand Ferber. Výhodou takéhoto usporiadania mala byť možnosť konfrontovať polohu smerových plôch s horizontom. Keďže Santos-Dumont nemal žiadne skúsenosti s pilotovaním takéhoto stroja, rozhodol sa skonštruovať zariadenie použiteľné pre výcvik. Prvý pokus podvesiť lietadlo pod vzducholoď označenú No.14B nebol úspechom pre nedostatočnú rýchlosť sústavy. Následne vykonal niekoľko pokusov s lietadlom zaveseným pod vozíkom kĺzajúcim sa na naklonenom lane. Nakoniec koncom augusta 1906 niekoľkokrát skúšal s lietadlom rolovať na lúke Bagatelle. Tu uskutočnil aj niekoľko skokov, avšak pri poslednom z nich poškodil vrtuľu. Popri oprave konštruktér lietadlo odľahčil a vybavil leteckým motorom Antoinette s výkonom 36,7 kW a spravil aj niekoľko ďalších zmien (napr. na podvozku). Na prekonštruovanom stroji sa Santos-Dumont 23. októbra 1906 vzniesol do vzduchu a hladko pristál , pričom preletel vzdialenosť 60 až 70 m. Okrem priazne Parížanov týmto získal aj Archdeaconovu cenu (strieborný pohár a 1 500 frankov), ktorej podmienkou bol let dlhý 25 m. Historický let No.14-bis, 12. november 1906 12. novembra 1906 sa Santos-Dumont na lúke Bagatelle pokúsil o prekonanie doterajších výkonov. Pri tomto pokuse bola prítomná aj komisia Francúzskeho aeroklubu, ktorá vypísala cenu 1 500 frankov za let dlhý 100 m. Túto cenu sa pokúšal získať aj Louis Blériot s typom No. IV bis. Jeho konštrukcia mala dva nosné komorové systémy v štýle Hargrave v tandeme. Santos-Dumont dal Blériotovi prednosť, ten však svoje lietadlo rozbil pri pokuse o štart. V tento deň Alberto uskutočnil niekoľko vzletov, medzi nimi aj let dlhý 220 m, pri ktorom dosiahol výšku 6 m. Tento let je pokladaný za prvý riadený motorový let lietadla ťažšieho ako vzduch v Európe. Organizácia FAI (založená v roku 1905) následne priznala Santos-Dumontovi dosiahnutie prvých rekordov v kategórii C; rýchlostný rekord: 41,292 km/h, diaľkový rekord: 220 m a rekord vo vytrvalosti: 22 sekúnd. Santos-Dumont ďalej pokračoval vo vývoji lietadiel. Skonštruoval typ No.15 s menšou nosnou plochou a silnejším motorom s nosnými plochami komorovej konštrukcie. Toto lietadlo však rozbil pri pokuse o prvý vzlet po tom, ako sa nepohodol s hodnotiacou komisiou. Vývoj No.15 mal pokračovať No.17 z roku 1907, ten sa však realizácie nedočkal. Santos-Dumont sa po zničení No.15 na čas prestal venovať letectvu a pracoval na vodnom klzáku označenom No.18. No.19 Libellule V rokoch 1907 až 1909 pracoval Santos-Dumont na svojej najlepšej konštrukcii. Vznikla v štyroch variantoch označených No.19, No.20, No.21 a No.22. Typ No.19 „Libellule“ vzlietol prvýkrát 17. novembra 1907, kedy Santos-Dumont uskutočnil dva lety dlhé približne 200 metrov. Bol to malý 1-miestny jednoplošník s dĺžkou 6,69 m, rozpätím krídel 5,46 m, s nosnou plochou 10 m². Hmotnosť prázdneho lietadla bola 107 kg. Motor Dutheil-Chalmers s výkonom 13,2 až 14,7 kW poháňal priamo vrtuľu s priemerom 1 m. Základ konštrukcie tvoril nepotiahnutý hranolovitý vozík z oceľových trúbok, ku ktorému bola v spodnej časti pripevnená sedačka pilota a podvozok, v hornej krídlo. Krídlo malo opäť vzpätie približne 10 stupňov, drevenú konštrukciu s prútenými rebrami a bolo vystužené oceľovými strunami. Krížové smerové plochy boli upevnené na nosníku z bambusovej tyče. Na bokoch centrálnej konštrukcie boli upevnené zvislé plochy v tvare šesťuholníka, ktoré mali napomôcť smerovej stabilite. Pri ďalšom lete dňa 23. novembra pilot lietadlo poškodil pri pristátí. Santos-Dumont potom lietadlo prestaval a vybavil silnejším motorom, ktorý poháňal vrtuľu remeňovým prevodom. O letoch na modifikovanom lietadle označenom No.19bis sa údaje nezachovali. Existujú aj fotografie ďalšej modifikácie No.19 vybavenej dvoma protibežnými vrtuľami, ďalšie informácie sa však takisto nedochovali. Následníkom No.19 sa stalo lietadlo No.20 „Demoiselle“ , ktoré by dnes rovnako patrilo do kategórie ultraľahkých lietadiel. Oproti No.19 malo lietadlo čiastočne prekonštruovanú centrálnu konštrukciu, bolo poháňané vylepšeným motorom Dutheil-Chalmers s výkonom 25,7 kW. \"Demoiselle\"Motor poháňal 2-listovú vrtuľu typu Chauvière vyrobenú z mahagónu. Výškové riadenie pilot ovládal pravou rukou, smerové ľavou, krivenie krídel pákou umiestnenou za svojím chrbtom. Lietadlo malo rozmery a hmotnosť prakticky totožné s predchodcom No.19. Prvý let uskutočnil Santos-Dumont 6. marca 1909 v Issy-les-Moulineaux. Lietadlo lietalo dobre, napriek tomu však bolo náročné na pilotáž. V máji na ňom preletel 2 km a v septembri už vzdialenosť 18 km. Toto lietadlo sa dočkalo sériovej výroby, ktorej sa ujala firma Clément-Bayard, a ktorej Santos-Dumont povolil výrobu bez licenčných poplatkov. Celkovo bolo tohoto „malého športového lietadla“ vyrobených približne 100 kusov. Na tomto type lietadla získalo pilotný diplom alebo vykonalo svoje prvé lety množstvo známych letcov (Roland Garros, Hélène Dutrieu a ďalší). Konštrukcie No.21 a No.22 vychádzali z No.20 „Demoiselle“. No.21 bol vybavený motorom Darraq (alebo Antoinette), typ No.22 mal vodou chladený motor Bayard. S typom No.22 dosiahol Santos-Dumont údajne rýchlosť 110 km/h. Alberto Santos-Dumont naposledy pilotoval lietadlo v novembri 1909."}
{"id": "491016", "title": "Thomas Telford", "context": "Introduction Pontcysyllteský akvadukt cez údolie rieky Dee v severnom Walese (jún 2005) Thomas Telford ( 9. august 1757, Eskdale, Spojené kráľovstvo – † 2. september 1834, Westminster, Londýn) bol britský stavebný inžinier. Narodil sa v Škótsku. Vyučil sa kamenárom a pracoval na rôznych stavbách v Edinburghu, Londýne a v portsmouthských dokoch. V roku 1787 sa stal stavebným inžinierom verejných prác v grófstve Shropshire. V roku 1790 bol poverený prvou samostatnou veľkou prácou, ktorou bol most cez rieku Severn v Montforde (Montford Bridge)."}
{"id": "570525", "title": "Tour Franklin", "context": "Externé odkazy  Tour Franklin Kategória:Mrakodrapy v La Défense Kategória:Architektúra z 1972 Kategória:Puteaux Kategória:Stavby v departemente Hauts-de-Seine"}
{"id": "570145", "title": "Tour Michelet", "context": "Externé odkazy  Tour Michelet Kategória:Mrakodrapy v La Défense Kategória:Architektúra z 1985 Kategória:Puteaux Kategória:Stavby v departemente Hauts-de-Seine"}
{"id": "115792", "title": "Technický výkres", "context": "Technické výkresy podľa oboru "}
{"id": "189488", "title": "Kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho a Nepoškvrneného srdca Panny Márie", "context": "Realizácia Statik a konštruktéri sa v plnej miere podriadili výtvarnému riešeniu architektov, hľadali spôsoby a formy riešenia, a na kompromisy pristupovali až po vyčerpaní, v danej situácii všetkých riešení. Statika, ako technická disciplína v stavebníctve, tu nebola ako slúžka technológie a nepodriaďovala sa diktátu stavebných firiem, ale bola tvorivou a koncepčnou partnerkou architektonickému a výtvarnému návrhu stavby, a dotvárala stavebné diely až do ich konečného efektu. Pre vyriešenie problému na stavbe bol väčším prínosom na stavbe naškicovaný detail riešenia konkrétnemu pracovníkovi a s následným vysvetlením, ako dopredu v kancelárii rozpracovaný nákres. Týmto spôsobom tím projektantov a realizátorov fungoval počas celej doby výstavby, t. j. päť rokov. To znamená, že počas výstavby bol projekt živý a priebežne aktualizovaný, samozrejme pri dodržiavaní architektonickej línie."}
{"id": "188332", "title": "Institut du Monde Arabe", "context": "Inšpirácia Architekti hľadali inšpiráciu v podzemí. Ich záchytnými bodmi boli hlavne historické vzory, ako podzemné jaskynné obydlia v Číne a indiánske obydlia v útesoch v Mesa Verde. Tiež študovali sopečné jaskyne, ktoré inšpirovali Ceasara Manriqua pri jeho práci v Lanzarote, ako aj skulptúry od Richarda Serra. Serrove skulptúry boli obzvlášť dôležité pre ich dizajn. Konfrontovali topografiu s geometriou, a rovnakým spôsobom čelili geografickým, topografickým a klimatickým výzvam danej situácie. Začlenili pozitívne aspekty tejto obrovskej krajiny do budovy."}
{"id": "439351", "title": "Stavba (činnosť)", "context": "Galéria Súbor:Underconstruction_Building.jpg Súbor:UnderConstruction-Apt.jpg"}
{"id": "208602", "title": "Jean-Baptiste Mathey", "context": "Jean-Baptiste Mathey a Jan Blažej Santini-Aichel Po Matheyovej smrti prebral a dokončil mnohé Matheyove objednávky Jan Blažej Santini-Aichel. Dôvodom môže byť to, že u Matheya pracoval jeho otec. Pravdepodobné je však i to, že sa Santini vyučil práve u Matheya. Bezpečne totiž vieme, že Santini nebol vyučený u príslušníka staviteľského cechu. Navyše i Santini pracoval s rímskym architektonickým tvaroslovím s rovnakou istotou, ako predtým Mathey. Santini navyše preberá i okruh stavebníkov a vo svojom diele na Matheya nadväzuje. Ako už bolo povedané, majú títo architekti spoločné i to, že ani jeden z nich nebol architektom vyučeným podľa cechových regulí."}
{"id": "189611", "title": "Victor Horta", "context": "Život Victor Horta je jeden z najdôležitejších predstaviteľov umeleckého a architektonického smeru Art Nouveau, jeho stavba Hôtel Tassel v Bruseli z 1892-3 ako prvá sformovala novú architektonickú skladbu a tvaroslovie nového štýlu. Jeho konštrukcie z ocele a skla predstavovali vrchol vedeckého a technického pokroku v architektúre. Dômyselné komponovanie kľukatých čiar odvodených zo sveta rastlín zaznamenali novátorský a odvážny čin v tvorivom hľadaní. Kameňu dával zaoblené tvary, železo splietal do rafinovaných arabesiek, ktoré pripomínajú šľahnutie bičom. Neskôr bol jeho tvorbou ovplyvnený aj francúzsky architekt Hector Guimard, ktorý spomínané „ šľahnutie bičom“ rozšíril aj vo Francúzsku."}
{"id": "187543", "title": "École des Beaux-Arts", "context": "Charakteristika „Beaux Arts“ štýlu I keď „ Beaux Arts “ štýl stelesňuje cestu k regenerovanému duchu v rámci veľkej tradície skôr než súbor umeleckých motívov. Hlavný charakteristický prvok pre „ Beaux Arts “ architektúru môže byť súhrnný: súmernosť, hierarchia výplní zo \"vznešených výplní\"- veľké vchody a schodištia, viac-menej explicitné odkazy na syntézy z historizujúcich štýlov a tendencia eklektizmu. Od architekta sa očakávalo, že bude pracovať plynulo, presnosť v dizajne a exekúcia bohatstva architektonických detailov: stĺpkovité zábradlia, pilaster, panely z basreliéfu, profilová socha, festóny, ozdobné orámovania, s poprednou ukážkou úplne podrobných spôn (agrafes) a podporné pulty. útle použitie mnohofarebnosti. Pred časom tesne pred významnou udalosťou prvej svetovej vojny, sa začal nachádzať štýl hlavných konkurentov medzi architektmi z moderného spôsobu života a rodiaci sa medzinárodný štýl (architektúra). Prestíž École dal štýl „Beaux Arts“ v novom spôsobe s tradičným tréningom. Všetci architekti prešli v tréningu cez obligátne stupne, študujúci antické modely, analogické stavby, analýzy reprodukovania gréčtiny alebo Rimskych modelov."}
{"id": "130429", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "Mladosť v Brazílii Alberto Santos-Dumont sa narodil v brazílskej Palmire, časti dnes pomenovanej po ňom Santos Dumont. Bol najmladším synom kávového plantážnika francúzskeho pôvodu inžiniera Henriqua Dumonta, ktorý zbohatol zavádzaním mechanizácie do pestovania kávovníka. Jeho brazílska matka mala rodné meno de Santos. Alberto navštevoval školu v São Paule, neskôr podľa želania otca banskú školu v Ouro Preto. Javil však záujem najmä o strojárstvo a mechaniku. Hovoril, že v dvanástich rokoch riadil lokomotívu na otcovej kávovej plantáži. Do Paríža prišiel prvýkrát na radu otca v roku 1893. Tam sa nadchol pre vznikajúci automobilizmus. V roku 1894 sa vrátil do Brazílie aj s trojkolkou na benzínový pohon typu Peugeot. Alberto Santos-Dumont bol postavou nevysoký, meral asi 160 cm a vážil okolo 50 kg. Vynikal spoločenským správaním a rád bol stredobodom pozornosti. Bol temperamentný, poznania chtivý s konštruktérskym nadaním, nemal však hlbšie teoretické znalosti. Taktiež sa u neho prejavoval nedostatok trpezlivosti – často v prípade komplikácie, pôvodnú konštrukciu úplne zavrhol a začal konštrukciu úplne iného diela. Bol idealistom a pacifistom. Svoje vynálezy odmietal patentovo chrániť a svoje diela dával verejne k dispozícii. Je treba povedať, že finančne bol vďaka otcovmu podnikaniu zabezpečený."}
{"id": "187542", "title": "École des Beaux-Arts", "context": "„Beaux-Arts“ architektúra Znamená vysokoškolský antický architektonický štýl vyučovaný na „ École des Beaux-Arts v Paríži. Štýl „ Beaux-Arts “ prevyšuje všetky kumulované produkty z dvoch a pol storočí z inštrukcie na základe právomoci, prvá Academia kráľovskej d architecture, potom nasledujúca revolúcia, časť architektúry Academie „ Beaux-Arts . Súťaž pod vedením Ancien Régime ponúkala šancu na štúdium v Ríme po získaní hlavnej ceny Ríma v architektúre. „ Beaux-Arts “ štýl ovplyvnil USA architektúru v období 1885 – 1920. Iní európski architekti z obdobia 1860 – 1914 inklinovali k vlastním národným vysokoškolským centrám. Britskí architekti z cisárskym klasicizmom riadili sa trochu viacej nezávislým školením, kvôli kultúrnej politike neskorého devätnásteho storočia."}
{"id": "248876", "title": "Kompozitný sloh", "context": "Introduction Hlavica stĺpu v kompozitnom slohu, Claude Perrault, 1683 Kompozitný sloh je jedným z architektonických štýlov starovekého Ríma. Je spojením dvoch gréckych slohov (iónsky sloh a korintský sloh). Spojenie týchto dvoch štýlov sa prejavuje najmä u hlaviciach kompozitných stĺpov. Ich echinus, teda stredná časť hlavice, obsahuje prvky oboch slohov - je zdobený iónskymi volútami a dvoma radmi korintských akantov. Drieky kompozitných stĺpov stoja ako väčšina stĺpových driekov na pätkách a sú vertikálne kanelované, čiže zvislo žliabkované, pričom sa kanelúry nestýkajú v hranách. Výška stĺpov, vrátane pätky a hlavice, je podľa pravidiel presne desaťkrát väčšia ako šírka ich driekov pri pätke. Kompozitný sloh je veľmi podobný rímsko-korintskému, preto bol až do renesancie považovaný za neskororímsku obdobu korintského slohu. Za najstaršiu stavbu s prvkami kompozitného štýlu sa považuje Titov víťazný oblúk, nachádzajúci sa v Ríme, ktorého súčasťou sú kompozitné stĺpy. Kategória:Architektúra v starovekom Ríme"}
{"id": "185716", "title": "Christian de Portzamparc", "context": "Tvorba Prvým významným zrealizovaným projektom bola vodná veža v Marne-la-Vallée neďaleko Paríža (1971 - 1974). Nasledovala verejná výstavba Les Hautes Formes v Paríži (1975-79). Tu rozvíjal lyrické, rozcítené tvary, ktoré boli prirovnávané k priam hudobnému priblíženiu sa k moderne. V priebehu ďalších piatich rokov prešlo Francúzsko dôležitými spoločenskými zmenami, ktoré boli podnietené študentskými štrajkmi. Výsledkom týchto zmien bolo, že väčšina architektov jeho generácie smerovala k radikálnejšej ľavicovej filozofii. Medzi nimi sa našli takí, ktorí verili, že architektúra nemôže napomáhať sociálnej revolúcii z dôvodu, že je buržoáznym umením. Portzamparcova filozofia je realistickým zlúčením pragmatizmu a politiky. Portzamparc hovorí: „Architekt sa podieľa na pozitívno budovaní sveta. Keď vám bola daná úloha, ktorú máte realizovať, stávate sa súčasťou spoločnosti. Musíte si uvedomiť zodpovednosť za konštrukčný aspekt, zašpiniť si ruky v procese tvorby sveta a ovplyvňovaní kvantity poriadku či zmätku.” Napriek skoro barokovému vzhľadu jeho kompozícii, je Portzamparcova tvorba jasným príkladom postmodernistických tendencií. Väčšina stavieb sa nachádza vo Francúzsku. Jednou z najznámejších je Cité de la Musique. Súbor budov bol situovaný na parížske predmestie a postavený v dvoch fázach. Prvá časť, sídlo Conservatoire de musique, danse et art dramatique en France bolo dokončené v roku 1990. Druhá časť sálových priestorov pre verejnosť bola daná do prevádzky začiatkom roku 1995. Cité de la Musique, známe v celej Európe, bolo jedným z veľkolepých projektov, ktorý bol publikovaný v architektonickej tlači po celom svete. Španielsky časopis DiseñoInterior píše: „ Stavba lyrických kvalít, plan belostí a neprehľadnuteľností, je protikladom transparentných a iných technologických prístupov, tak typických pre nový francúzsky akademizmus.” Táto stavba priniesla Portzamparcovi Pritzkerovu cenu v roku 1994. Ďalším z projektov bolo Conservatoire Erik Satie . Tento projekt sa začal realizovať v roku 1981, keď Portzamparc vyhral súťaž na jeho realizáciu. Bol zaradený do skupiny postmodernistických stavieb. Architekt osobne ho nekategorizoval, a upozornil na jeho ďalšie kvality, ktoré sú dôkazom množstva vlastného štýlu. Nasledovali projekty ako rozšírenie Bourdelleovho múzea v Paríži (1988-1992), bytová výstavba Nexus World vo Fukuoka (1989-1992), sídlo Paul Riquet v Nanterre (1990), obytný komplex ZAC Bercy v Paríži (1991-1994),veža Crédit Lyonnais, postavená nad železničnou stanicou v Lille v tvare čižmy (1992-1995), sídlo Parc Nord v Nanterre (1994), obnova a prístavba k Palais des Congres Porte Maillot v Paríži (1996-1999), veža LVHM v New Yorku (1996-1999), veža pre japonskú spoločnosť Bandai zaoberajúcu sa produkciou hračiek v Tokiu (1999), nová koncertná sieň v Luxemburgu (1996-2003), budova súdu v Grasse (2000), administratívna budova a televízne štúdio Boulogne-Billancourt v Bologni (2000), francúzske veľvyslanectvo v Berlíne (2002), Tour Granite pre Société générale v parížskom La Défense (2002-2007), Cidada de Musica v Rio de Janeire (2002-2007), sídlo du Monde v Paríži (2004), knižnica, médiatéka a planetárium Les Champs-Libres v Rennes (2006), múzeum Hergé v Louvain-la-Neuve (2007-2009)."}
{"id": "257885", "title": "Let ČSA 001", "context": "Vyšetrovanie Po vyzdvihnutí čiernych skriniek a vykonaní potrebných vyšetrovaní a expertíz označili vyšetrovatelia ako hlavné príčiny nehody nedodržanie základných ustanovení Prevádzkovej príručky a chyby v technike pilotáže vo fáze priblíženia, najmä: použitie spätného ťahu motorov vo výškach pod 1000 m nesprávna manipulácia s pákami vnútorných motorov zníženie rýchlosti v konečnej fáze konečného priblíženia pod prípustnú hranicu mylné praporovanie vrtuľou 4. motora nenaklonenie lietadla na stranu pracujúcich motorov bezprostrednou príčinou pádu lietadla bol pokus o spustenie motora pri malej rýchlosti v malej výške"}
{"id": "558888", "title": "Grumman F-11 Tiger", "context": "Špecifikácie (F11F-1) Nákres F11F-1 Tiger Technické údaje Posádka: 1 Dĺžka : Rozpätie : Výška : Nosná plocha : Hmotnosť (prázdny) : Maximálna vzletová hmotnosť : Pohonná jednotka : 1 × prúdový motor Wright J65-W-18 s ťahom 46,7 kN Výkony Maximálna rýchlosť : /h Maximálny dolet : Dostup : Stúpavosť : /s Výzbroj 4× kanón Colt Mk 12 kalibru 4× AIM-9 Sidewinder"}
{"id": "289588", "title": "Zlín Trenér", "context": "Špecifikácie (Z-226M) Kokpit lietadla Z-226M (OM-LLX) Technické údaje Posádka: Dvaja Dĺžka: Rozpätie: Výška: Plocha krídel: Hmotnosť prázdneho lietadla: Maximálna vzletová hmotnosť: Pohonná jednotka: 1 × radový motor Avia M-137A Výkony Maximálna rýchlosť: /h Cestovná rýchlosť: /h Dolet: "}
{"id": "504168", "title": "Šen-jang J-11", "context": "Špecifikácie (J-11A)  Technické údaje Posádka: 1 Dĺžka: Rozpätie: Výška: Plocha krídel: Hmotnosť prázdneho lietadla: Vzletová hmotnosť: Maximálna vzletová hmotnosť: Pohonná jednotka: 2 × dvojprúdový motor Saturn/Ľuľka AL-31F s prídavným spaľovaním, každý s maximálnym ťahom 123 kN Výkony Maximálna rýchlosť: /h (vo vysokej letovej hladine), /h (pri zemi) Dolet: Preletový dolet: Dostup: Stúpavosť: /s Plošné zaťaženie: /m² Ťah/Hmotnosť: 1,07 Výzbroj 1× kanón GŠ-301 kalibru so zásobou 150 nábojov 10 závesníkov s nosnosťou do Rakety vzduch-vzduch: R-73E (AA-11 Archer) R-27 R-77 RVV-AE (AA-12 Adder) Rakety vzduch-zem: S-8/S-13/S-25 Bomby: FAB-250 FAB-500"}
{"id": "258762", "title": "Heinkel He 177", "context": "Špecifikácia (He 177 A-5) He 177 počas letu. 275px Technické údaje Posádka : 5 Rozpätie : Dĺžka : Výška : Nosná plocha : Hmotnosť prázdneho lietadla : Maximálna vzletová hmotnosť : Pohonné jednotky : 2 × 24-valcový radový invertný motor Daimler-Benz DB 610, každý s výkonom 2168 kW Výkony Maximálna rýchlosť : /h Dostup : Bojový dolet : Výzbroj 2× kanón MG 151 kalibru 3× guľomet MG 131 3× guľomet MG 81 až bômb alebo dve kĺzavé bomby Henschel Hs 293 alebo Fritz X"}
{"id": "521369", "title": "Havária lietadla Tu-154 ruského ministerstva obrany 2016", "context": "Nehoda Lietadlo začalo svoj let na moskovskom vojenskom letisku Čkalovskij, namierené malo na ruskú leteckú základňu Hmeimim, neďaleko sýrskej Latakie. Medzipristátie vykonalo na letisku v Soči, kde stroju dotankovali palivo. O 5:25 moskovského času (02:25 UTC, 03:25 SEČ) lietadlo vzlietlo s 93 ľuďmi na palube z dráhy číslo 20 z medzinárodného letiska v Soči. Vo vzduchu stroj vykonal otočku späť smerom k pobrežiu a zmizol z obrazoviek radarov dve minúty po štarte, o 05:27 moskovského času (3:27 SEČ). Spadlo do Čierneho mora 5 kilometrov od pobrežia smerom k Anape. 6 km od brehu našli ruskí záchranári ropnú škvrnu, trosky a podvozok lietadla. Vrak bol nájdený v hĺbke 5070 metrov."}
{"id": "252692", "title": "Boeing 247", "context": "Technické údaje  Rozpätie: 22,56 m Dĺžka: 15,66 m Nosná plocha: 77,68 m² Hmotnosť prázdneho lietadla: 3780 kg Vzletová hmotnosť: 5940 kg Maximálna rýchlosť: 292 km/h Cestovná rýchlosť: 248 km/h Stúpavosť u zeme: 6,7 m/s Dostup: 5350 m Dolet: 776 km"}
{"id": "447513", "title": "Go2Sky", "context": "Incidenty a nehody  4. novembra 2016 došlo k incidentu, kedy sa lietadlo imatrikulačnej značky LN-NII začalo rozbiehať na vzletovej dráhe 04 v Kristiansande, ale po 230 metroch nečakane zastalo. Lietadlo zostalo v tejto pozícii asi 5 minút, potom zase začalo naberať rýchlosť. Piloti v reakcii na výstrahu ohľadom nesprávnej vzletovej konfigurácie vypli oba motory. V dôsledku výpadku generátorov došlo aj k prerušeniu elektrického napájania väčšiny systémov, vrátane osvetlenia kabíny. Kým sa posádka snažila reštartovať motory, letušky upokojovali pasažierov. Lietadlo sa následne náhle, bez avíza personálu, ktorý ešte nebol na svojich miestach, rozbehlo, uvádza portál Aviation Herald. Piloti napokon s lietadlom úspešne vzlietli a po 40 minútach pristáli na cieľovom letisku v Osle. Portál však upozornil, že lietadlo letelo v neobvykle nízkej letovej hladine, pravdepodobne pre problémy s tlakom v kabíne pre nesprávnu konfiguráciu pretlakovacieho systému po neštandardnom reštarte systémov."}
{"id": "461588", "title": "Let Malaysia Airlines 370", "context": "Lietadlo Analyzačná mapa udalosti a situačný popis Lietadlo Boeing 777-200ER malo v minulosti poškodený koniec krídla pri pojazde na letiskovej dráhe, ale táto porucha bola odstránená podľa servisných pravidiel spoločnosti Boeing. Posledná podrobná servisná kontrola lietadla bola vykonaná vo februári 2014 a aj v prípade recidívy počas letu by podľa odborníkov nemohla spôsobiť okamžitú dezintegráciu (rozpadnutie) stroja či haváriu."}
{"id": "166258", "title": "Northrop Grumman B-2 Spirit", "context": "Nehody Vrak B-2, ktorý havaroval v roku 2008 Dňa 23. februára 2008 havaroval bombardér B-2, nazvaný Spirit of Kansas, pri vzlete zo základne Andersen na ostrove Guam. Príčinou havárie bola zistená vlhkosť v troch senzoroch, v dôsledku čoho dostával systém riadenia letu nesprávne informácie o rýchlosti letu a uhle nábehu. To spôsobilo, že lietadlo pri vzlete začalo prudko stúpať a zároveň sa nakláňať doľava. Z toho dôvodu sa ľavé krídlo dostalo do kontaktu so zemou a následne stroj havaroval. Obaja piloti sa stihli katapultovať a nehodu sa im podarilo prežiť."}
{"id": "15759", "title": "Alessandro Volta", "context": "Životopis Narodil sa ako siedme, posledné dieťa v šľachtickej rodine. Do svojho štvrtého roku nerozprával, jeho okolie preto malo obavy, že je slabomyseľný. Napriek tomu zvládol vyštudovať jezuitskú školu a svoje oneskorenie dohnať. Potom ale namiesto dráhy duchovného prestúpil na kráľovský seminár. V tom čase sa začal zaujímať o skúmanie elektriny. V roku 1769 publikoval knihu O príťažlivej sile elektrického ohňa a javoch s tým súvisiacich , v ktorej zverejnil hypotézu o súvislosti elektriny a magnetizmu. Prišiel na ňu ale už o šesť rokov skôr, keď mal 18 rokov. V ďalších rokoch zostavil a zdokonalil mnoho prístrojov pre svoje pokusy. Medzitým sa stihol stať riaditeľom lýcea a profesorom fyziky na gymnáziu v Come. V rokoch 17751780 skúmal zloženie vzduchu a na základe pokusov sformuloval hypotézu o jeho zložení z dvoch rôznych plynov. V roku 1779 nastúpil na univerzitu v Pavii. Vrátil sa tam opäť k pokusom s elektrinou. Zdokonalil Pieter van Musschenbroekov kondenzátor (Leydenská/leidenská fľaša) a elektrometer, uvažoval o princípoch vzniku búrok. V roku 1791 sa dozvedel o pokusoch Luige Galvaniho so žabími stehienkami. Odhalil, že nejde o živočíšnu elektrinu, ale o reakciu kovov. V roku 1799 zostrojil prvý elektrochemický článok – Voltov stĺp. Zostavil takisto poradie kovov podľa ich elektrochemických potenciálov. V roku 1794 sa oženil s Terezou Peregrini a potom mal troch synov, ktorí sa volali Zanino, Flaminio, a Luigi. O svojich výskumoch prednášal 20. marca 1800 pred Kráľovskou spoločnosťou v Londýne a 28. októbra 1801 v Institut de France. Tam zaujal Napoleona Bonaparta, ktorý ho podporoval, povýšil na grófa a v roku 1809 na talianskeho senátora. Ani po porážke Napoleona neupadol Volta do nemilosti. Od roku 1779 až do roku 1819 bol profesorom experimentálnej fyziky, ba dokonca dekanom fakulty matematiky a fyziky na univerzite v Pavii. Od roku 1823 bol po srdcovej mŕtvici prakticky hluchý a slepý."}
{"id": "39499", "title": "Jean Baptiste André Dumas", "context": "Introduction  Jean Baptiste André Dumas ( 15. júl 1800, Alès, Francúzsko – † 11. apríl 1884, Cannes) bol francúzsky chemik a politik. Bol profesorom v Paríži (École polytechnique, potom Sorbonne), v rokoch 18491851 minister pre poľnohospodárstvo a obchod. Zaviedol praktiká pre francúzskych študentov chémie. Vypracoval metódu na stanovenie dusíka v organických zlúčeninách a zaviedol pojem substitúcia (ako nahradzovanie vodíka inými atómami v organických látkach). Je tiež objaviteľom radu organických zlúčenín (napr. chlormethan, chloroform)."}
{"id": "128337", "title": "Alexandre Dumas starší", "context": "Život  Mladosť Narodil sa v rodine napoleonského generála Thomasa-Alexandre Dumasa a Marie-Louise Élisabeth Labouretovej vo francúzskej dedinke Villers-Cotterêts v departemente Aisne. Generál Dumas sa preslávil svojimi vojenskými činmi, ale ku koncu kariéry upadol do nemilosti a s ním aj celá jeho rodina. Malý Alexandre mal štyri roky, keď otec zomrel a vychovávala ho matka. Kým žil jeho starý otec z matkinej strany, podporoval ich finančne, ale po jeho smrti to mali ťažké. Jeho matka sa mu snažila dať dobré vzdelanie. Čítal však všetky knihy, ktoré sa mu dostali do rúk a práve vtedy sa zrodila jeho láska k dráme. V dvadsiatich dvoch rokoch sa rozhodol, že odíde do Paríža, pretože práve tam chcel urobiť kariéru. Našiel si tam prácu a robil pisára v Palais Royal pre vojvodu Orléanskeho. Kým cez deň pracoval, po večeroch písal svoje prvé drámy. Vtedy stretol krajčírku Catherine Labayovú, a v roku 1824 sa mu narodil syn Alexandre Dumas mladší. Zrelosť Prvé výraznejšie úspechy získal ako dramatik hrou Henrich III. a jeho dvor . Už tu sa prejavuje jeho sklon k výberu historických tém, ktoré dokáže mimoriadne pútavým spôsobom teatralizovať. Úspech ho povzbudil a písal ďalšie divadelné hry, ale prvý veľký úspech sa dostavil s drámou Antony (1831) o mladom rebelovi a hra sa dočkala mnohých repríz. Ďalšou úspešnou hrou bola Nesleská veža ( La Tour de Nesle , 1832) s námetom zo stredoveku, ktorú napísal spoločne s Frédéricom Gaillardetom (1808 – 1882). Dumas bol známy tým, že vedel upraviť zle napísané hry a urobiť z nich úspešné. Mnohí autori ho požiadali, aby sa pozrel na ich hru a upravil ju a tak sa stalo, že Dumas je spoluautorom mnohých divadelných hier. Na divadelných plagátoch sa však kvôli divákom uvádzalo buď len jeho meno, aby hra mala úspech, lebo Dumas už bol veľmi populárny, alebo meno spoluautora bolo uvedené malými písmenami a vždy ako druhé. Alexandre Dumas v roku 1839 stretol profesora histórie Augusta Maqueta . Spoločne napísali takmer všetky slávne Dumasove romány. V roku 1857 sa rozišli, kvôli nevyplateným autorským podielom za knihy pre Maqueta. Oficiálne sa totiž podpisoval pod diela iba Dumas, lebo Maquet súhlasil, že bude v úzadí, ale finančne sa mali rozdeliť vždy na polovicu. Táto „továreň na literatúru“ vytvorila obrovské množstvo románov, drám, komédií, cestopisov a Dumasových pamätí. Dumas by tak či tak nemal šancu všetky tie knihy napísať úplne sám. Niekedy načrtol dejovú líniu Dumas, inokedy prišiel s nápadom Maquet. Dumas mal často veľmi plodné chvíle, kedy napísal niekoľko kapitol naraz a Maquetovi iba posielal odkazy, čo ešte potrebuje dopracovať. Maquet mal veľký podiel na vzniku Dumasovho najslávnejšieho románu Traja mušketieri ( Les Trois Mousquetaires , 1844) s hrdinskými a odvážnymi mušketiermi d Artagnanom, Athosom, Porthosom a Aramisom. Román mal u čitateľov nesmierny úspech a štyria hrdinovia sa razom stali populárni. V tej dobe sa hovorilo, že ak niekde na svete existuje Robinson Crusoe, tak určite číta Troch Mušketierov. Dumas a Maquet potom ešte vytvorili dve pokračovania: Traja mušketieri po dvadsiatich rokoch ( Vingt ans après , 1845) a Traja mušketieri po desiatich rokoch alebo Vikomt de Bragelonne ( Le vicomte de Bragelonne, ou Dix ans plus tard , 1847 – 1850), kde sa dobrodružstvá štyroch mušketierov končia d Artagnanovou smrťou. Na cestách po Taliansku prišiel Dumas na nápad napísať román Gróf Monte-Christo ( Le comte de Monte-Cristo , 1844 – 1845). Meno románu pochádza zo skutočného ostrova neďaleko Talianska. K ďalším veľmi známym románom s historickým pozadím patrí trilógia z obdobia náboženských vojen vo Francúzsku v 16. storočí Kráľovná Margot ( La reine Margot , 1845), Dáma z Monsoreau ( La dame de Monsoreau , 1846) a Kráľov šašo ( Les Quarante-Cinq , 1847 – 1848). Auguste Maquet po rozporoch s Dumasom dopísal ešte dve pokračovania trilógie Hugenoti pod názvami Krásna Gabriela I.II.III.diel a Kúpeľníkov dom I.II.diel. Za francúzskej revolúcie sa odohráva ďalší román Pamäti lekára ( Mémoires d un médecin ), ktorý je rozdelený na menšie časti Joseph Balsamo ( Joseph Balsamo , 1846 – 1849), Kráľovnin náhrdelník ( Le collier de la reine , 1849 – 1850), Dobytie Bastily ( Ange Pitou , 1850 – 1851) a Grófka de Charny ( La Comtesse de Charny , 1852). Alexandre Dumas počas života zarobil veľký majetok na svojich románoch a divadelných hrách, ale jeho rozšafný spôsob života zapríčinil, že na sklonku života mal obrovské dlhy, ktoré splácal veriteľom odpredajom vlastného majetku. Dumas bol dobrák a ak za ním niekto prišiel, že potrebuje peniaze, tak mu ich vždy dal, bez toho, aby sa zaujímal, či mu ich dotyčný má z čoho vrátiť. Takisto jeho početné aféry so ženami uberali z jeho majetku. Ako divadelný autor mal Dumas veľmi blízko k herečkám, a takmer všetky jeho milenky boli herečky. Politické angažovanie Istý čas žil striedavo v Paríži a v Bruseli, cestoval po Rusku, Nemecku, a Taliansku, kde pomáhal Giuseppe Garibaldimu zjednotiť Taliansko (najmä finančne). Jeho peňaženku zruinovali aj ďalšie činnosti: postavil Zámok Monte Cristo (pozemok kúpil iba na základe ústnej dohody a neskôr oň prišiel), založil divadlo v Saint-Germain-en-Laye v roku 1848, ktoré v roku 1850 museli pre nezáujem divákov zatvoriť a tiež nie veľmi úspešne vydával časopis Mušketier. Chvíľu sa Alexandrovi Dumasovi darilo zarábať peniaze písaním pre parížske časopisy, kde vydával svoje romány na pokračovanie (čo ho urobilo nesmierne populárnym), ale neskôr aj tento zárobok zlyhal. Posledná etapa Na konci života sa cítil byť veľmi starý a chorý a uchýlil sa k synovi do jeho domu v Puys, kde zakrátko aj zomrel. Alexandre Dumas sa vďaka svojim románom, plným dobrodružstiev, veľkých a smelých činov svojich hrdinov stal najčítanejším autorom všetkých čias."}
{"id": "458137", "title": "Henri de Tonti", "context": "Externé odkazy  Henri de Tonti život Henri de Tontiho Henri de Tonti na encyklopédii Arkansas Kategória:Talianski objavitelia Kategória:Úmrtia v 1704"}
{"id": "1264", "title": "Charles-Louis Dumas", "context": "Introduction  Charles-Louis Dumas ( 1765 – † 1813) bol francúzsky lekár, profesor anatómie a fyziológie. Narodený 8. februára 1765 v Lyone, zomrel 3. apríla 1813 v Montpellieri. Korešpondent Institut de France, od roku 1795 rektor Univerzity v Montpellieri."}
{"id": "130430", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "Konštrukcia vzducholodí No.1 pri vzlete, 20. september 1898 Do Francúzska sa Alberto Santos-Dumont vrátil v roku 1898 odhodlaný aktívne sa zapojiť do rozvoja techniky. Nadchol sa pre aeronautiku a jeho technické vzdelanie dopĺňali dvaja profesori. Vo firme Lachambre si nechal „na mieru“ postaviť balón s objemom 113 m3 plnený vodíkom. Bol to neveľký balón, zrejme najmenší, ktorý kedy niesol človeka, dal sa zložiť do kufra. V júni 1898 sa poučený skúseným vzduchoplavcom H. Lachambrom na balóne nazvanom Brésil vzniesol do vzduchu. Alberto sa však plánoval venovať najmä problému ovládateľného balóna - vzducholode. Od roku 1884, kedy vzlietla vzducholoď La France postavená Renardom a Kerbsom vo Francúzsku, iná vzducholoď nevzlietla. Už v roku 1898 začal pracovať na prvých strojoch, ktoré boli neveľké, prispôsobené jeho postave. Do roku 1907 ich postavil celkom 13. Až na prvé dva boli všetky polovystužené. Každá konštrukcia dostala číslo a najpodarenejšie aj meno. Až na No.3 a čiastočne No.13 boli všetky plnené vodíkom. Prvá vzducholoď No.1 mala dĺžku 25 m a mala nevystuženú konštrukciu. Vztlakové teleso malo priemer 3,5 m a objem 186 m3. Toto bolo vložené do balónovej siete, ktorá niesla malý prútený kôš dimenzovaný na neveľkú Albertovu postavu. Pohon zaobstarával motor De Dion Bouton s výkonom 2,6 kW v spojení s 2-listou lopatkovitou vrtuľou s priemerom 1 m. Pozdĺžne ovládanie zabezpečovali pohyblivé závažia na lankách, smer letu malo na starosti malé kormidlo. 20. septembra 1898 uskutočnil Santos-Dumont na vzducholodi pomerne úspešný let, ktorý sa však skončil tvrdým pristátím po úniku vodíka a následnej deformácii nosného telesa. Veľké úspechy konštruktérovi nepriniesli ani ďalšie vzducholode No.2 až No.5. Santos-Dumont na No.6 obletuje Eiffelovu vežu pri pokuse získať Deutschovu cenu, 19. október 1901 Vzducholoď No.6 bola postavená kvôli súťaži o cenu Deutsch Prize , ktorú vypísal továrnik Henri Deutsch de la Meurthe. Ten v roku 1900 prisľúbil odmenu 100 000 frankov pre vzduchoplavca, ktorý odštartuje z balónového letiska na predmestí Saint Cloude, obletí Eiffelovu vežu a vráti sa späť na miesto štartu v časovom limite 30 minút. Santos-Dumont pôvodne postavil pre účely súťaže vzducholoď No.5, tá však bola pri prvom vzlete zničená. Následne v priebehu 22 dní postavil náhradu – No.6. Táto polovystužená vzducholoď plnená vodíkom mala dĺžku 33 m, priemer 6 m a objem 622 m3. Dvojlistovú vrtuľu poháňal motor Bouchet s výkonom 14,7 kW. Podlhovastú gondolu niesli oceľové struny. 19. októbra 1901 Santos-Dumont uskutočnil pokus o získanie Deutschovej ceny. Eiffelovu vežu sa mu obletieť podarilo, pri návrate mu však začal vynechávať motor. Albertovi sa podarilo akrobatickým spôsobom preliezť k motoru. Posunutie ťažiska pri vylaďovaní motora však vzducholoď naklonilo o približne 45 stupňov. Pilot sa včas vrátil a vzducholoď vyrovnal. Celá operácia spôsobila isté oneskorenie, Alberto však preletel nad cieľovou čiarou v čase 29 minút 31 sekúnd a po jednom oblete nad jasajúcim publikom pristál. Oficiálna časomiera sa tak zastavila na 30 minúte 40 sekunde. Po dlhých jednaniach na schôdzi aeroklubu bola 4. novembra cena Santos-Dumontovi priznaná. Ten rozdelil polovicu výhry spolupracovníkom a zvyšok venoval na humanitné účely. Podobne aj vzducholoď No.7 pomenovaná „Le Coursier“ vznikla pre účely súťaže (preteky v St. Louis), bola však zničená počas výstavy a pravdepodobne sa do vzduchu nedostala. Označenie No.8 Alberto nepridelil žiadnej vzducholodi, pretože bol poverčivý a osmičku pokladal za nešťastné číslo. No.9 „La Baladeuse“ Obľúbenou vzducholoďou Santos-Dumonta sa stala vzducholoď No.9 pomenovaná „La Baladeuse“. Bola to malá vzducholoď s objemom nosného telesa 220 m3. Na tejto vzducholodi Santos-Dumont často lietaval nízko nad bulvármi Paríža, pričom niekedy pristál na vhodnom mieste pred kaviarňou, kde si spravil prestávku. Alberto sa stal pre svoje pokusy v letectve na začiatku storočia známym v Európe ale aj vo svete. V roku 1901 bol mnohými pokladaný za najznámejšiu osobnosť na svete. V roku 1904 ho počas návštevy Spojených štátov pozval do Bieleho domu prezident Theodore Roosevelt. Santos-Dumont lietal vždy vo vhodnom spoločenskom úbore zodpovedajúcom sezóne a dennej dobe, s klobúkom na hlave a s pripnutou kvetinou. Z ďalších vzducholodí je potrebné spomenúť jeho najväčšiu konštrukciu - No.10 určenú pre dopravu osôb. Objem nosného telesa mala 2010 m3 a bola skonštruovaná pre 10 cestujúcich. Vznikla v roku 1905, neprekročila však štádium skúšobných letov. O túto vzducholoď prejavila záujem aj armáda, ktorá v nej videla náhradu za balóny použité pri úniku z Paríža pri obliehaní v rokoch 1870/71. Alberto však spoluprácu s armádou odmietol. Označenie No.11 a vyššie dostali už konštrukcie lietadiel ťažších ako vzduch."}
{"id": "458135", "title": "Henri de Tonti", "context": "Životopis Henri de Tonti sa sícne narodil v Taliansku, ale krátko potom rodina musela utiecť do Francúzska, pretože sa jeho otec Lorenzo de Tonti zúčastnil neúspešného povstania proti španielskemu miestokráľovi v Neapole. V roku 1668 vstúpil do francúzskej armády, odkiaľ neskôr prešiel k francúzskemu námorníctvu. Počas sicílskej vojny prišiel pri výbuchu granátu o ruku. Jeho kovový hák, na ktorom nosil rukavicu, mu vyniesol prezývku „železná ruka“. Henri de Tonti v Severnej Amerike V roku 1678 prišiel do Severnej Ameriky. V roku 1682 sprevádzal v hodnosti nadporučíka La Salleho na jeho výprave po Mississippi. Bol pri tom, keď La Salle v roku 1682 pomenoval celé povodie Mississippi na počesť francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Louisiana. Na tomto obrade boli aj indiáni z kmeňa Quapaw. V tomto roku došlo aj k vojnovému stretu s kmeňom Quinipissa, ktorý ich napadol. V blízkosti kmeňa Quapaw v Arkansase získal pozemok, o rok neskôr založil obchodnú stanicu Fort Saint Louis a v roku 1686 sa vydal na juh. Neskôr bojoval proti Angličanom a Irokézom. V roku 1688 sa vrátil do Fort Saint Louis, kde sa dozvedel, že La Salle je mŕtvy. V roku 1690 vyrazil do Texasu s cieľom nájsť nejakých preživších z La Salleho expedície. Keďže sa mu ale nedostávalo poriadnej pomoci od miestnych kmeňov, rozhodol sa vrátiť späť. V roku 1700 bol sprostredkovateľ mieru medzi kmeňmi Choctaw a Chickasaw. V septembri 1704 zomiera na žltú zimnicu v Old Mobile, čo je dnešné mesto Mobile v Alabame."}
{"id": "98479", "title": "Henri Braconnot", "context": "Život Narodil sa v Commercy, kde jeho otec pracoval ako advokát miestneho parlamentu. Po smrti svojho otca v roku 1787 začal študovať na základnej škole. Ako 13 ročný sa stal učňom farmácie v Nancy kde študoval farmáciu, chémiu a botaniku. Po dvoch rokoch opustil Nancy a nastúpil na vojenskú službu do nemocnice v Štrasburgu. Medzi rokmi 18011802 žil v Paríži, tu študoval na rozličných školách a riadil sa profesormi ako Antoine François de Fourcroy, Jean Baptiste de Lamarck a Étienne Geoffroy Saint-Hilaire. Počas tohto obdobia sa venoval štúdiu štruktúry fosílii ktoré boli neskôr publikované. Od roku 1802 až do smrti pracoval v Nancy, kde bol v roku 1807 vymenovaný ako riaditeľ botanickej záhrady a člen vedeckej akadémie mesta. Uskutočnil niekoľko výskumov pri rastlinnej asimilácie, organických kyselín, zloženiu rastlín a tukov. Dosiahol taktiež niekoľko menších úspechov v mineralógie a hydrológie."}
{"id": "480109", "title": "Boirault", "context": "Introduction Prototyp vozidla Boirault. Schéma zobrazujúca spôsob pohybu vozidla Boirault. Boirault () bolo francúzske experimentálne vozidlo z obdobia 1. svetovej vojny. Vzniklo v rámci snahy francúzskej armády skonštruovať stroj, ktorý by dokázal prekonávať zákopy. Meno dostal podľa svojho konštruktéra Louisa Boiraulta. Vozidlo sa v testoch ukázalo ako značne nepraktické a dostalo prezývku Diplodocus militaris ."}
{"id": "123450", "title": "Space Shuttle External Tank", "context": "Introduction Nádrž ET pre misiu STS-130 počas prepravy do haly VAB (v pozadí) Zostavovanie štartovacieho komplexu v montážnej hale VAB pred misiou STS-121 – pohľad zhora na externú nádrž Space Shuttle External Tank (skratka ET ) bola externá (vonkajšia) palivová nádrž amerického raketoplánu. Obsahovala dve oddelené nádrže na kvapalné pohonné látky. V hornej (prednej) časti to bola nádrž na kvapalný kyslík, v spodnej (zadnej) nádrž na kvapalný vodík. Pohonné hmoty boli privádzané do troch hlavných motorov raketoplánu SSME. Po vyhorení paliva, cca 15 až 18 sekúnd po vypnutí hlavných motorov, sa nádrž oddeľovala od družicového stupňa a padala do zemskej atmosféry, kde z veľkej časti alebo celá zhorela. Ako jediná časť raketoplánu nebola znovu použiteľná. Odhazovaciu nádrž ET vyvinula firma Martin Marietta (teraz Lockheed Martin) a bola vyrábaná v továrni Michoud Assembly Facility v blízkosti New Orleans, LA (USA)."}
{"id": "180135", "title": "Blériot IX", "context": "Introduction  Blériot IX bola jedna z prvých konštrukcií francúzskeho konštruktéra Luisa Blériota. Išlo o experimentálne lietadlo predvedené v decembri 1908 na výstave Paris motor show."}
{"id": "165181", "title": "De Havilland Mosquito", "context": "Špecifikácie  Technický popis de Haviland DH.98 Mosquito bol dvojmiestny dvojmotorový stredoplošník. Drevená kostra krídel a pevných chvostových plôch pola potiahnutá preglejkou. Kovová kostra výškoviek a pohyblivých chvostových plôch bola potiahnutá plátnom. Trup tvorila drevená škrupina zo sendvičového materiálu, preglejka – balza – preglejka. Kapotované radové motory poháňali trojlistové nastaviteľné vrtule. Podvozok bol zaťahovací, hlavné podvozkové nohy sa zaťahovali smerom do zadu, do motorových gondol, zadné koleso do trupu. Krycie plechy boli duralové."}
{"id": "158878", "title": "USS Samoa (CB-6)", "context": "Introduction  USS Samoa (CB-6) bol nikdy nepostavený bojový krížnik triedy Alaska USA. Rozhodnutie o stavbe bolo zapríčinené obavami USA z nasadenia podobných typov Japonskom, k ničeniu konvojov USA."}
{"id": "158880", "title": "USS Puerto Rico (CB-5)", "context": "Introduction  USS Puerto Rico (CB-5) bol nikdy nepostavený bojový krížnik triedy Alaska USA. Rozhodnutie o stavbe bolo zapríčinené obavami USA z nasadenia podobných typov Japonskom, k ničeniu konvojov USA."}
{"id": "158884", "title": "USS Philippines (CB-4)", "context": "Introduction  USS Philippines (CB-4) bol nikdy nepostavený bojový krížnik triedy Alaska USA. Rozhodnutie o stavbe bolo zapríčinené obavami USA z nasadenia podobných typov Japonskom, k ničeniu konvojov USA."}
{"id": "121168", "title": "Vesmírny štartovací komplex 17 na Cape Canaveral Space Force Station", "context": "Introduction Súbor:Delta II first stage erection.jpg|thumb|Prvý stupeň rakety Delta II, určený na vynesenie NASA sondy STEREO, pri vztyčovaní do vertikálnej polohy na štartovacej rampe 17B Vesmírny štartovací komplex 17 (; skratka: SLC-17 ) bolo jedno zo štartovacích miest na Základni vzdušných síl Cape Canaveral na Floride. Bol vybudovaný v roku 1956 pre skúšky balistickej rakety Thor, ale neskôr z neho štartovali kozmické sondy určené na prieskum Mesiaca a planét, solárne observatória a meteorologické družice. LC 17 na Cape Canaveral Air Force Station má dve aktívne štartovacie rampy pre nosné rakety, 17-A a 17-B. Rampy obsluhuje 45th Space Wing US Air Force a uskutočnilo sa na nich viac ako 300 vojenských, NASA a komerčných štartov striel a rakiet. Prvý štart na rampe 17-A sa uskutočnil 20. augusta 1957 (balistická raketa Thor) a na rampe 17-B 25. januára 1957. Začiatkom 60. rokov boli rampy upravené, aby na nich mohli štartovať modernejšie nosná rakety, ktoré vznikli na základe rakety Thor (Delta). Od začiatku roka 1960 do konca roka 1965 štartovalo z komplexu 17 tridsaťpäť rakiet Delta. V tom čase bol komplex pod správou Air Force. V roku 1965 prešla správa komplexu pod NASA, ale v roku 1988 sa vrátila naspäť kvôli rozbehnutému programu rakiet Delta II. Rakety Delta II štartovali z komplexu celú nasledujúcu dekádu. V roku 1997 bola rampa 17-B prerobená pre nový, silnejší nosič Delta III. Raketa Delta III z rampy úspešne odštartovala na svoj prvý let 23. augusta 2000. Z komplexu štartovali rakety pre množstvo dôležitých misií NASA: Explorer a Pioneer, všetky sondy programu Orbiting Solar Observatories , Solar Maximum, biologické družice (BIOS), infračervené observatóriá (TIROS) a geostacionárne družice v rámci programu GOES."}
{"id": "600009", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "Z ďalších vzducholodí je potrebné spomenúť jeho najväčšiu konštrukciu - No.10 určenú pre dopravu osôb. Objem nosného telesa mala 2010 m3 a bola skonštruovaná pre 10 cestujúcich. Vznikla v roku 1905, neprekročila však štádium skúšobných letov. O túto vzducholoď prejavila záujem aj armáda, ktorá v nej videla náhradu za balóny použité pri úniku z Paríža pri obliehaní v rokoch 1870/71. Alberto však spoluprácu s armádou odmietol. Označenie No.11 a vyššie dostali už konštrukcie lietadiel ťažších ako vzduch."}
{"id": "223124", "title": "Kozmické observatórium", "context": "Umiestnenie do kozmu Observatóriá štartujú do vesmíru buď s pomocou nosnej rakety, alebo boli vynesené raketoplánom (Hubblov vesmírny ďalekohľad, Chandra a Compton GRO, pôvodne bolo v pláne aj vynesenie Spitzera raketoplánom, napokon však štartoval s nosnou raketou Delta II). Pokiaľ sa potrebovali dostať na inú obežnú dráhu, než na akú bol schopný vyniesť ich raketoplán, používali urýchľovací raketový stupeň."}
{"id": "497805", "title": "STS-97", "context": "Posádka  Brent Jett (3), veliteľ Michael Bloomfield (2), pilot Joseph Tanner (3), letový špecialista Carlos Ismael Noriega (2), letový špecialista Marc Garneau (3), letový špecialista V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie."}
{"id": "50930", "title": "Vzducholoď Italia", "context": "Introduction  Italia bola polovystužená vzducholoď, na ktorej podnikol jej konštruktér a kapitán Umberto Nobile výskumné výpravy do severných polárnych oblastí. Pri návrate z výpravy k severnému pólu vzducholoď 25. mája 1928 stroskotala neďaleko Severovýchodnej zeme (Špicbergy)."}
{"id": "251161", "title": "STS-129", "context": "Introduction Zdvihnutie orbitera Atlantis žeriavom predtým, ako bol v hale VAB pripojený k vonkajšej nádrži ET Vzlet raketoplánu Atlantis STS-129 na pilieri kondenzačných spalín RMS, ako aj spojovací uzol ODS (v popredí) Atlantis počas pristávania na dráhe Shuttle Landing Facility STS-129 bola misia amerického raketoplánu Atlantis. Cieľom misie bola predovšetkým doprava zásob a vybavenia na Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS) a návrat členky dlhodobej posádky Nicole Stottovej na Zem. V priebehu misie prebehli tri výstupy do otvoreného vesmíru, všetky cez prechodovú komoru Quest."}
{"id": "200697", "title": "Nevystužená vzducholoď", "context": "Introduction Nevystužená vzducholoď The Spirit of Goodyear Nevystužená vzducholoď je vzducholoď, ktorej trup nie je spevnený kostrou ani pevným kýlom. Svoj tvar udržuje vďaka pretlaku nosného plynu v obale. Nevystužené vzducholode tvorili početne najviac zastúpenú skupinu vzducholodí. Boli prvými skonštruovanými typmi vzducholodí, ktoré sa vo veľkej miere používali počas oboch svetových vojen, a sú to jediné typy používané aj v súčasnosti. Pred 2. svetovou vojnou mala nevystužené vzducholode aj Česko-slovenská armáda. Pôvodne šlo o pozorovacie pripútané balóny, ktoré mali malú gondolu s leteckým motorom."}
{"id": "200698", "title": "Nevystužená vzducholoď", "context": "Pozri aj  Polovystužená vzducholoď Vystužená vzducholoď"}
{"id": "264341", "title": "17. návštevná expedícia (ISS)", "context": "Posádka  Hlavná Guy Laliberté (1), účastník kozmického letu, súkromník V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie. Záložná Barbara Barrettová, súkromník"}
{"id": "50968", "title": "Vzducholoď R 38", "context": "Introduction Vzducholoď R 38 na prvom pokusnom lete Vzducholoď R 38 ( ZR-2 podľa amerického označenia) bola vo svojej dobe najväčšou postavenou vzducholoďou na svete. Jej katastrofa v roku 1921 na desať rokov prakticky zastavila britský vzducholodný program. Vzducholoď R 38 bol ambiciózny britský projekt, ktorý mal ale byť v rámci povojnových úspor zrušený. Zachránila ho zákazka amerického námorníctva, ktoré si za vtedy obrovskú sumu 300 000 libier vzducholoď objednalo. Bol to následok presvedčivého výkonu vzducholode R 34 pri prelete Atlantiku, po ktorom sa americké námorníctvo rozhodlo zaviesť vzducholode do výzbroje. Trosky vzducholode R 38 24. augusta 1921 sa uskutočnil štvrtý zo série skúšobných letov. Vzducholoď sa pri prudkom manévrovaní nad mestom Kingston upon Hull roztrhla a potom explodovala. Zo 49 členov posádky prežilo katastrofu len 5 ľudí. V troskách zomrela veľká časť špičkových britských vzducholodných odborníkov, aj americká posádka, ktorá sa počas letu zacvičovala."}
{"id": "49956", "title": "Ferdinand von Zeppelin", "context": "Pozri aj  Vzducholoď Vystužená vzducholoď"}
{"id": "459671", "title": "STS-36", "context": "Introduction  STS-36 bola misia raketoplánu Atlantis . Celkovo išlo o 34. misiu raketoplánu do vesmíru a 6. pre Atlantis . Cieľom letu bola doprava materiálu pre americké ministerstvo obrany."}
{"id": "184148", "title": "STS-83", "context": "Cieľ letu Misia STS-83 mala byť plne venovaná experimentom a pozorovaniam v miktogravitácii. V nákladovom priestore raketoplánu sa nachádzalo laboratórium Spacelab MSL-1 ( M icrogravity S cience L aboratory). Spacelab s orbiterom spájal dlhý prechodový tunel, v nákladovom priestore bola tiež prechodová komora ATA ( A irlock T unnel A dapter). Na pravoboku sa nachádzalo zariadenie CRYOFD ( Cry ogenic F lexible D iode). Na obytnej palube bol umiestnený ešte manipulačný box pre materiálové experimenty a amatérska vysielačka SAREX II ( S huttle A mateur R adio Ex periment). Posádka mala vykonať celkove 33 experimentov zameraných na skúmanie správania sa najrôznejších materiálov a tekutín v stave beztiaže, procesy horenia v stave beztiaže a testovanie niektorých zariadení a postupov pre Medzinárodnú vesmírnu stanicu. Na palube bol tiež skleník s 50-timi rastlinami, v ktorom mali byť skúmané možnosti pestovania potravín vo vesmíre."}
{"id": "117944", "title": "STS-115", "context": "Posádka  Brent Jett (4), veliteľ Christopher Ferguson (1), pilot Joseph Tanner (4), letový špecialista Daniel Burbank (2), letový špecialista Heidemarie Stefanyshyn-Piperová (1), letový špecialista Steve MacLean (2), letový špecialista - CSA (Kanada) (v zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie)."}
{"id": "45330", "title": "Vzducholoď", "context": "Typy vzducholodí Parseval PL19, 1914 Nevystužená vzducholoď ( Parseval alebo blimp ) – bez pevnej kostry Polovystužená vzducholoď – s pevným kýlom Vystužená vzducholoď ( Zeppelin ) – s pevnou kostrou"}
{"id": "236053", "title": "STS-4", "context": "Posádka  T. Kenneth Mattingly, Jr (2) - Veliteľ Henry W. Hartsfield (1) - Pilot V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie."}
{"id": "459965", "title": "STS-39", "context": "Posádka  Michael L. Coats (3) – veliteľ L. Blaine Hammond, Jr. (1) – pilot Gregory J. Harbaugh (1) – prvý letový špecialista Donald R. McMonagle (1) – druhý letový špecialista Guion S. Bluford, Jr. (3) – tretí letový špecialista Charles L. Veach (1) – štvrtý letový špecialista Richard J. Hieb (1) – piaty letový špecialista V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie."}
{"id": "497796", "title": "STS-59", "context": "Posádka  Sidney Gutierrez (2), veliteľ Kevin Chilton (2), pilot Linda Godwinová (2), veliteľ užitočného zaťaženia Jerome Apt (3), letový špecialista 2 Michael Clifford (2), letový špecialista 3 Thomas David Jones (1), letový špecialista 4 V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie."}
{"id": "128212", "title": "STS-2", "context": "Introduction Misia STS-2 raketoplánu Columbia , ktorá odštartovala 12. novembra 1981, bola druhá misia v rámci programu Space Shuttle americkej NASA. Bolo to vôbec po prvýkrát, čo sa do vesmíru dostal pilotovaný dopravný prostriedok po druhýkrát. Predtým to bola iba nepilotovaná loď Gemini 2, ktorej suborbitálna kapsula bola po nevyhnutnej oprave použitá v inom nepilotovanom lete pre program Manned Orbiting Laboratory."}
{"id": "467352", "title": "Sojuz TM-33", "context": "Opis misie Išlo o 14. pilotovaný let k Medzinárodnej vesmírnej stanici. Na palube pristál vesmírny turista Mark Shuttleworth."}
{"id": "24761", "title": "Cassini (sonda)", "context": "Odklady štartu Prvý plánovaný dátum štartu bol 6. október 1997, ten sa však nepodarilo dodržať pre poruchu klimatizačného zariadenia na module Huygens. Následné poškodenie ochrannej fólie puzdra zapríčinilo týždenný odklad. ďalší plánovaný dátum štartu bol 13. október, ale tentoraz štartu zabránilo nepriaznivé počasie na myse Canaveral."}
{"id": "278530", "title": "Nord N 262 Frégate", "context": "Zaujímavosti  Francúzske vojenské letectvo a námorníctvo zakúpilo taktiež civilné N 262. Montáž strojov sa robila v Bourges. Frégate mohol vo vzduchu zostať až 11 hodín"}
{"id": "44288", "title": "Apollo 13", "context": "Príčiny havárie Detail kyslíkovej nádrže číslo 2 Z opisu priebehu letu vyplýva, že príčinou nehody bola kyslíková nádrž číslo 2. Vyšetrovanie, ktoré nasledovalo po úspešnom pristátí Apolla 13, zistilo, že k nehode viedlo náhodné zreťazenie niekoľkých udalostí. Dodávateľom veliteľského a servisného modulu bola spoločnosť North American Rockwell, subdodávateľom kyslíkových nádrží potom spoločnosť Beech Aircraft Corporation. Podľa špecifikácií, ktoré North American Rockwell vydala v roku 1962, malo byť elektrické zariadenie nádrže (najmä vykurovacie telesá s termostatickými regulátormi a motory poháňajúce vrtule na premiešavanie kvapalného paliva) napájané z jednosmernej sústavy veliteľského modulu s napätím 28 V. V roku 1965 vydala North American Rockwell zmenu špecifikácie, podľa ktorej malo byť elektrické zariadenie kyslíkových nádrží v čase, keď sa raketa nachádza na štartovacej rampe, napájané jednosmerným napätím 65 V. To malo skrátiť dobu potrebnú na plnenie a natlakovanie nádrží. Beech Aircraft Corporation objednala termostatické spínače, ktorých účelom bolo regulovať teplotu vo vnútri nádrží, podľa pôvodnej špecifikácie. Do nádrží tak boli montované termostaty navrhnuté pre pôvodné napätie siete 28 V. Táto chyba by sama o sebe haváriu nespôsobila, lebo za normálnych okolností sa vykurovacie telesá zapínali vždy len krátkodobo. Preto predchádzajúce lety lodí Apollo prebehli úspešne, hoci termostaty ich kyslíkových nádrží boli takisto poddimenzované. V prípade Apolla 13 však nasledovali ďalšie udalosti, ktoré v konečnom efekte viedli k havárii. Kyslíková nádrž číslo 2 Apolla 13 bola pôvodne určená pre let Apolla 10. Počas prípravy letu Apolla 10 však došlo k jej pádu z výšky niekoľkých centimetrov. Do Apolla 10 preto bola pre istotu zabudovaná náhradná nádrž a pôvodná bola odoslaná na inšpekciu. Inšpekcia žiadne poškodenie nádrže nezistila, a tak bola namontovaná do servisného modulu Apolla 13. Pri náraze však bolo zrejme poškodené plniace/vypúšťacie potrubie vnútri nádrže. To sa prejavilo počas prípravy štartu Apolla 13, keď nebolo možné po skúšobnom naplnení kvapalným kyslíkom nádrž vyprázdniť. Vyprázdnenie sa normálne vykonávalo tak, že sa do nádrže vháňal plynný kyslík, ktorý mal vytlačiť kvapalný kyslík von. Keď sa nedarilo nádrž vyprázdniť, padlo rozhodnutie zapnúť vykurovacie telesá vo vnútri nádrže, a tým napomôcť vyprázdneniu nádrže. Pri dlhodobom zaťažení termostatu napätím 65 V sa však jeho kontakty spiekli a termostat prestal vypínať. Keby v tom čase niekto analyzoval údaje o prúde tečúcom vykurovacím telesom, zistil by, že je neprerušovaný, z čoho by bolo možné vydedukovať, že termostat riadne nefunguje. Termostat mal zabezpečiť, že teplota vo vnútri nádrže nepresiahne asi 27 °C. Jeho porucha však spôsobila, že pri vyprázdňovaní nádrže dosahovala teplota viac ako 500 °C. Tak vysoká teplota poškodila teflonovú izoláciu napájania motorov premiešavacích vrtúľ, takže keď posádka počas letu zapla na pokyn zo Zeme premiešavanie paliva, došlo ku skratu a následnému výbuchu."}
{"id": "497368", "title": "STS-51", "context": "Posádka  Frank L. Culbertson, Jr. (2) veliteľ William F. Readdy (2) pilot James H. Newman Ph.D. (1) prvý letový špecialista 1 Daniel W. Bursch (1) letový špecialista 2 Carl E. Walz (1) letový špecialista 3 V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie."}
{"id": "45329", "title": "Vzducholoď", "context": "História Prvý teoretický návrh ovládateľnej vzducholode pochádza z roku 1783 (kedy vzlietol prvý balón bratov Montgolfiérovcov). Vytvoril ho Jean-Baptiste-Marie Meusnier. V tom čase bola jej stavba nerealizovateľná kvôli neexistencii vhodného motora. Predpokladaný objem nosného plynu bol 76 000 m3. Po prvýkrát navrhoval na udržanie tvaru vzducholode použiť balonety vnútri nosného telesa. Prvú skutočne fungujúcu vzducholoď zostrojil až v roku 1852 Henri Giffard. Bola dlhá takmer 50 m. Vybavil ju ľahkým parným strojom vlastnej konštrukcie (hmotnosť parného stroja bola 150 kg a výkon necelých 2,21 kW, motor poháňal trojlistú vrtuľu s priemerom takmer 4 m), ale bola riaditeľná len za úplného bezvetria. Dosiahla rýchlosť takmer 23,3 km/h. Ďalším krokom vpred bola vzducholoď La France , ktorá bola poháňaná elektromotorom, vzlietla roku 1884 a bola prvou, ktorá bola schopná vrátiť sa aj proti slabému vetru. V roku 1897 vzlietla prvá vzducholoď, poháňaná spaľovacím motorom. Bohužiaľ vyšľahnutý plameň z motora spôsobil jej požiar a smrť vynálezcu a posádky. V tom istom roku sa vzniesla aj unikátna celokovová (hliníková) vzducholoď továrnika Davida Schwarza. Onedlho po štarte ale havarovala vinou neskúseného pilota. Ďalšia história je spojená predovšetkým s nemeckým grófom Ferdinandom von Zeppelin. Inšpiroval sa úspechmi aj nezdarmi svojich predchodcov. Využil predovšetkým Schwarzovho nápadu využitia hliníkovej kostry. Prvý úspešný let jeho 127 metrov dlhej vystuženej vzducholode LZ 1 sa konal 17. októbra 1901 nad Bodamským jazerom. Pred prvou svetovou vojnou boli vzducholode ďalej zdokonaľované. Od roku 1910 sa začali používať aj v civilnej leteckej preprave. V prvej svetovej vojne sa stali vzducholode smutne známe ako prvé diaľkové bombardéry. Počas vojny ale došlo k takému zdokonaleniu lietadiel ťažších ako vzduch, že sa vzducholode stali na tento účel bezcennými. Po vojne vývoj vzducholodí pokračoval ďalej. 2. júla 1919 vyštartovala britská vzducholoď R 34 na prvý úspešný prelet Atlantiku. To podnietilo nadšenie pre stavbu ďalších vzducholodí, ktoré ale trocha ochablo po sérii katastrof v Spojenom kráľovstve a USA. Vzducholode boli využívané aj na vedecký výskum. Pripomeňme aspoň výpravy Umberta Nobileho vo vzducholodiach Norge (20. mája 1926 dosiahol severný pól) a Italia (stroskotala 25. mája 1928 pri návrate zo severného pólu; na palube bol aj český fyzik František Běhounek). V tridsiatych rokoch 20. storočia bolo postavených niekoľko obrích vzducholodí, najúspešnejšia z nich bola vzducholoď Graf Zeppelin . Prakticky až do začiatku 2. svetovej vojny zabezpečovala transatlantickú dopravu a podnikla mnoho výskumných a propagačných letov. Za koniec éry vzducholodí sa považuje katastrofa vzducholode Hindenburg 6. mája 1937. Počas 2. svetovej vojny boli ešte vzducholode používané na protiponorkové hliadkovanie, ale ich význam postupne upadal. V súčasnosti sú používané prakticky len na propagačné účely, ale niektoré spoločnosti plánujú využitie moderných vzducholodí aj na prepravu."}
{"id": "45328", "title": "Vzducholoď", "context": "Introduction Malá moderná vzducholoď Vzducholoď nad Manhatanom, 1933 Vzducholoď je lietajúci dopravný prostriedok ľahší ako vzduch. Na rozdiel od balóna má zvyčajne cigarový tvar, a je vybavená pohonom, ktorý jej umožňuje cielený horizontálny pohyb."}
{"id": "504152", "title": "Boeing 717", "context": "Technické údaje  Kapacita: 134 pasažierov Dĺžka: 38,80 m Výška: 8,92 m Rozpätie krídel: 28,47 m Váha: prázdne: 31 071 kgnaložené: 54 900 kg Rýchlosť: 811 km/h Dolet: 3 815 km"}
{"id": "527017", "title": "Bell 429 GlobalRanger", "context": "Špecifikácie  Technické údaje Posádka: 1 pilot Užitočná záťaž: 7 pasažieri Priemer rotora: Dĺžka trupu: Výška: Objem kabíny: Prázdna hmotnosť: Užitočné zaťaženie: Maximálna vzletová hmotnosť: Pohonná jednotka: 2× turbohriadeľový motor Pratt & Whitney Canada PW207D1 s výkonom 820 kW Výkony Maximálna rýchlosť: /h Dostup: Dolet:"}
{"id": "50969", "title": "Vzducholoď R 38", "context": "Parametre vzducholode  dĺžka objem (podľa iných zdrojov alebo ) vodíka v 14 plynových oddieloch prázdná hmotnosť 46 t maximálna rýchlosť /h motory 6x Sunbeam-Cossack po 260 kW R 38"}
{"id": "528814", "title": "Dassault/Dornier Alpha Jet", "context": "Konštrukcia<ref name=\"airvectors\"/> Alpha Jet nigérijských vzdušných síl Alpha Jet je malé a ľahké lietadlo s krídlami umiestnenými v hornej časti trupu. Na nábežnej hrane krídel bol použitý tzv. \"psí zub\", čo je zárez, ktorý zlepšuje aerodynamické vlastnosti lietadla pri vzlete a pristátí. Krídla majú veľké Fowlerove klapky a po oboch stranách trupu pred chvostovými plochami sú brzdiace klapky. To účinne zvyšuje vztlak pri pristátí v malých rýchlostiach. Trojbodový podvozok tvorí predná podvozková noha, ktorá sa zaťahuje dozadu a nohy hlavného podvozku, ktoré sa zaťahujú do gondol motorov. V gondolách v spodnej časti trupu sú umiestnené dva prúdové motory SNECMA Turbomeca Larzac 04-C5 s ťahom 13,24 kN. Stroje Luftwaffe boli neskôr modernizované variantom Larzac 04-C20 s ťahom 14,12 kN. Kabína má tandemové usporiadanie sedadiel a dva samostatné prekryty. Zadné sedadlo sa nachádza vo vyššej polohe, čo umožňuje inštruktorovi mať smerom vpred dobrý výhľad. Francúzsky Alpha Jet E bol vybavený vystreľovacími sedadlami Martin Baker AJRM4, zatiaľ čo nemecký Alpha Jet A mal sedadlá UPC/Stencel S-III-F3. Francúzske lietadlá mali len základné avionické vybavenie, zatiaľ čo nemecké stroje disponovali pomerne sofistikovaným navigačno-bojovým systémom. Ten pozostával z inerciálneho navigačného systému Lear-Siegler, dopplerovského navigačného systému Litton a head-up displeja Kaiser/VDO."}
{"id": "504838", "title": "Boeing Model 1", "context": "Technické údaje  Posádka: 2 Dĺžka: 8,38 m Rozpätie krídel: 15,86 m Hmotnosť: prázdna: 952 kgvzletová: 1 272 kg Rýchlosť: 109 km/h Dolet: 518 km Stúpavosť: 3,56 m/s"}
{"id": "600014", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "Táto polovystužená vzducholoď plnená vodíkom mala dĺžku 33 m, priemer 6 m a objem 622 m3. Dvojlistovú vrtuľu poháňal motor Bouchet s výkonom 14,7 kW. Podlhovastú gondolu niesli oceľové struny. 19. októbra 1901 Santos-Dumont uskutočnil pokus o získanie Deutschovej ceny. Eiffelovu vežu sa mu obletieť podarilo, pri návrate mu však začal vynechávať motor. Albertovi sa podarilo akrobatickým spôsobom preliezť k motoru. Posunutie ťažiska pri vylaďovaní motora však vzducholoď naklonilo o približne 45 stupňov. Pilot sa včas vrátil a vzducholoď vyrovnal. Celá operácia spôsobila isté oneskorenie, Alberto však preletel nad cieľovou čiarou v čase 29 minút 31 sekúnd a po jednom oblete nad jasajúcim publikom pristál. Oficiálna časomiera sa tak zastavila na 30 minúte 40 sekunde. Po dlhých jednaniach na schôdzi aeroklubu bola 4. novembra cena Santos-Dumontovi priznaná. Ten rozdelil polovicu výhry spolupracovníkom a zvyšok venoval na humanitné účely."}
{"id": "185621", "title": "Gustave Eiffel", "context": "Ocenenia Gustav Alexander Eiffel dostal veľa rôznych vyznamenaní. V roku 1889 bol zvolený do Akadémie vied. Výsledky svojich mechanických výpočtov a experimentálneho pátrania uložil v početných pamätných spisoch (Mémoire présenté à l appui du projet définitif du viaduc de Garabit. 1889, Conférence de G. Eiffel sur la tour de 300 mètres. 1889 a iné)."}
{"id": "130433", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "Náramkové hodinky Prvé náramkové hodinky skonštruoval v roku 1868 Patek Philippe. Santos-Dumont však zohral istú rolu v ich popularizácii. Do začiatku 20. storočia ich nosili výlučne ženy, muži preferovali vreckové hodinky. Počas oslavy výhry Deutsch Prize v reštaurácii Maxim sa Alberto posťažoval priateľovi Louisovi Cartierovi na obťažnosť kontroly času počas letu a spýtal sa či nepozná alternatívu k vreckovým hodinkám, ktorá by mu uvolnila ruky. Cartier prišiel s riešením - hodinkami na koženom remeni s malou prackou, ktoré sa dali upevniť na ruku. Louis Cartier začal v roku 1911 ako prvý výrobu náramkových hodiniek určených pre pánov. Santos-Dumont potom už nevzlietol bez svojich náramkových hodiniek, ktoré používal pri kontrole svojich rekordných letov. Jeho hodinky boli v roku 1979 vystavené v Paris Air Museum vedľa lietadla Demoiselle ."}
{"id": "526569", "title": "Biskajský most", "context": "Dejiny Tento najstarší gondolový most na svete bol postavený v roku 1893, jeho konštruktérom bol Alberto Palacio, jeden zo žiakov Gustava Eiffela. Most umožnil spojenie oboch brehov bez toho, aby bol prístav v Bilbau odrezaný od spojenia s morom, zároveň ušetril budovanie nákladných nájazdových rámp, ktoré by boli potrebné v prípade klasického mosta. Jediné prerušenie prevádzky nastalo počas španielskej občianskej vojny: 17. júna 1937 bola horná časť mosta poškodená výbuchom nálože dynamitu, ktorý sem umiestnila republikánska ženijná jednotka, aby zabránila postupu frankistov cez rieku Nervión. Alberto Palacio, ktorý zomrel o dva roky neskôr, tak mohol sledovať zo svojho domu v Portugalete zničenie svojho majstrovského diela. Most bol 13. júla 2006 zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO."}
{"id": "425273", "title": "Forenzná fotografia", "context": "Dejiny Francúzsky policajný dôstojník Alphonse Bertillon v roku 1879 vyvinul obrazové štandardy a systém frontálne-profilových fotografií, ktorých hlavným cieľom bola vernosť skutočnosti. Založil antropometriu a použil ju prvýkrát pre identifikáciu páchateľov. Niektoré jeho inovácie ako štandardizované fotografovanie páchateľov alebo systematické spracovanie fotografií miesta zločinu sa používajú v policajnej práci dodnes. Jeho objav nepriamo viedol k vynálezu legitimačnej fotografie a neskôr i k legitimácii. Po katastrofe mosta Tay Bridge z 28. decembra 1879, sa stala veľmi známou spoločnosť škótskeho fotografa Jamesa Valentina, keď bol poverený zaobstarať fotografickú dokumentáciu zvyškov mosta pre vyšetrovací súd. Zaznamenal viac ako 50 vysoko kvalitných fotografií trosiek, ktoré využili na súde svedkovia pri poskytovaní svedectva. Snímky boli následne predávané po celej krajine ako pohľadnice. Fotografie boli tiež v poslednej dobe (2003) opätovne preskúmané za použitia digitálnych metód, aby sa ukázalo, prečo sa most zrútil."}
{"id": "294593", "title": "Eugène Belgrand", "context": "Pozri aj  Zoznam 72 mien vedcov na Eiffelovej veži"}
{"id": "236607", "title": "Zoznam architektonických článkov/E", "context": "ei Eiffelova veža · Einsteinova veža · Eishalle Deutweg"}
{"id": "254279", "title": "Zoznam 72 mien vedcov na Eiffelovej veži", "context": "Introduction Umiestnenie nápisov na veži Konštruktér Alexandre Gustave Eiffel, dal na Eiffelovu vežu napísať mená 72 vedcov ako uznanie a pripomienku toho, že bez ich teoretických aj praktických príspevkov vede by jej vybudovanie nebolo možné. Toto Eiffelovo gesto malo vyjadriť jeho uznanie vede. Minimálne 34 ľudí z tohto zoznamu sú odborníci z technických oborov. Väčšina z nich bola členmi Francúzskej akadémie vied. Okrem Švajčiara Bregueta a rodáka z Talianska Sturma ide o francúzskych vedcov, vynálezcov a konštruktérov. Mená sú umiestnené na všetkých štyroch stranách veže na oceľovej konštrukcii balkónu medzi oblúkmi a prvou plošinou. Na začiatku 20. storočia boli mená pri natieraní veže zatreté farbou, v rokoch 19861987 boli všetky mená pri renovácii, ktorú vykonala Société nouvelle d exploitation de la tour Eiffel (SNTE), opäť zviditeľnené. Zoznam bol kritizovaný pre vylúčenie Sophie Germainovej, známej francúzskej matematičky, bez ktorej základov teórie pružnosti by nebolo postavenie veže takto konštruovanej vôbec možné. Životopisec Sophie Germainovej John Augustine Zahm (píšucí pod pseudonymom H. J. Mozans) predpokladal, že bola zo zoznamu vylúčená len preto, že bola žena."}
{"id": "185619", "title": "Gustave Eiffel", "context": "Dopad, vplyv Priemyselná revolúcia hrala v živote Gustáva Eiffela významnú úlohu. Ľudia cestovali okolo sveta, nové technológie a materiály sa stávali dostupnými a krajiny napredovali v priemysle. Veľmi veľa z Eiffelovej práce ovplyvnilo jednu alebo viac podmienok, ktoré priniesla priemyselná revolúcia. To, čo najviac pôsobilo na Eiffelovu prácu; bola samotná doprava. Ľudia z celého sveta požadovali bezpečný prechod cez rieky a bol citeľný nedostatok mostov. Budovaním týchto mostov si Eiffel získal reputáciu ako inžinier, čo mu umožňovalo sa pustiť do väčších a zložitejších projektov v jeho neskoršom živote. Mosty, ktoré skonštruoval, môžeme nájsť po celom svete. Samotné mosty dovolili rýchlejšiu a dostupnejšiu prepravu a vzrast obchodu v miestach, v ktorých boli skonštruované. Mnoho Eiffelových mostov si nevyžadovalo prácu skúsených robotníkov na zostavenie, čo prinieslo ohromné ekonomické výhody. Eiffelova veža mala úžasný dopad na Francúzsko. Túto obrovskú konštrukciu naprojektovali páni Maurice Koechlin, Emil Nouguiere a architekt Stephen Sauvestrem. Návrh stavby existoval už v roku 1884. Eiffel na desatinu milimetra vypočítal vzdialenosť medzi 2,5 milióna nitmi, ktorými pospájal 18 038 kusov ocele tak, aby odolávali tlaku vetra – dôležité bolo zakrivenie dolných pilierov. Hotová veža vážila len 7300 ton. Vtedy vyslovil aj známy citát: “Krivka štyroch vonkajších rohov veže, tak, ako ju nadiktovali matematické výpočty, vytvára mohutný dojem pevnosti a krásy.” Stala sa ohniskovým bodom výstavy Exposition Universelle (1889), pritiahla milióny ľudí do Paríža. Skoro 2 milióny ľudí navštívili Eiffelovku v roku 1889. Veža sa rýchlo stala turistickou atrakciou a priniesla francúzskej ekonomike ohromné množstvo peňazí. Pôvodne bola označovaná ako ohavná stavba, bolo plánované, že sa ľahko zdemoluje po ukončení výstavy. Ale rýchlo sa stala národným symbolom Francúzska a priniesla pocit hrdosti ľuďom, ktorí tu žijú. Pri jej výstavbe použil Eiffel nové metódy ako napríklad montáž bez lešenia, nitovanie stlačeným vzduchom. Do roku 1929 bola najvyššou stavbou sveta. Prekonal ju až mrakodrap Chrysler Building. Veža bola pôvodne vysoká 312,27 metra, dnes je to 324 spolu s anténami. Funguje aj ako televízna veža pre viaceré francúzske stanice. Každých sedem rokov dostáva nový náter. Na Slovensku je málo známy fakt (a tým aj vo svete), že spolupracovníkom Eiffela aj na stavbe jeho veže bol slovenský inžinier Ján Čiernihaus/Feketeházy (1842 – 1927), rodák zo Šale. Socha slobody bola francúzskym darom Spojeným štátom americkým. Eiffelov úžasný dizajn vnútornej štruktúry sochy umožnil, aby sa socha preniesla z papiera do skutočnosti. Socha zobrazuje rešpekt a priateľstvo, ktoré bolo medzi USA a Francúzskom. Socha slobody sa rýchlo stala symbolom slobody a priniesla pocit pýchy do sŕdc obyvateľov. Socha sa stala výbornou turistickou atrakciou a mnoho ľudí z celého sveta ide do New Yorku iba kvôli Statue of Liberty. Pár Američanov žijúcich vo Francúzsku sa zaslúžilo o to, že asi južne od miesta, kde stojí Eiffelova veža dnes, môžeme nájsť Sochu slobody v mierke 1:4 z bronzu. Možnosti, ktoré priniesla priemyselná revolúcia, priniesli aj veľa zmien. Práve Eiffel mal možnosť pracovať na viacerých projektoch v rozdielnych destináciách. Súťaživosť o projekty mala extrémne vysokú úroveň a meno inžiniera hralo veľkú rolu pre získanie projektu. Ale ďalšou výzvou počas Eiffelovho života bolo zavedenie nových konštrukčných materiálov. Po uvedení nových materiálov, ktoré však neboli ešte overené, inžinieri veľmi riskovali pri ich používaní. Veľa mostov, ktoré Eiffel postavil, boli z ocele, ktorej Eiffel pomáhal v razení si cesty. Niektoré z jeho pokrokov zahŕňali: vývoj hydraulických lisov, ktoré robotníkom umožňovali hlbšie položiť základy mostu pod vodu; vytváranie tzv. pavučín v konštrukciách, ktoré odolávali silným poryvom vetra; používal tepaný kov pre mostové konštrukcie, pretože bol flexibilný a odolával silnému vetru; zakrivoval okraje mól, aby vytvoril stabilnejší základ; vývoj systému spustenia na vodu, vďaka ktorému sa kusy konštrukcie dostávali jednoduchšie na svoje miesto. Eiffelova vynaliezavosť a genialita ho predurčili vytvárať famózne koncepcie a stavať najznámejšie stavby sveta."}
{"id": "90360", "title": "Eiffelova veža", "context": "Dejiny Veža bola postavená v rokoch 1887 až 1889 Eiffelovou firmou Gustave Eiffel & Cie pri príležitosti storočného jubilea Francúzskej revolúcie pre Svetovú výstavu. Architektom nebol Gustave Eiffel ale Stephen Sauvestre, ktorý navrhol túto vežu na objednávku Švajčiara Maurice Koechlina. Ten spolu s Emilom Nouguierom vytvoril aj prvé náčrty. Stavebné náklady Eiffelovej veže dosiahli presne 7 739 401 frankov a 31 centimov a boli tak asi o jeden milión frankov vyššie ako odhad Gustava Eiffela. V posledných piatich mesiacoch roku jej otvorenia (1889) navštívilo ale novú atrakciu 1,9 milióna ľudí, čím sa do konca roka vrátili už tri štvrtiny celkových nákladov. Týmto sa stala Eiffelova veža výnosným podnikom. Súbor:Tour_Eiffel,_July_1888.jpg|thumb|left|stavba Eiffelovej veže, júl 1888 3000 kovorobotníkov zložilo 18038 predpripravených jednotlivých železných dielov s 2,5 miliónmi nitov iba za 26 mesiacov. S ohľadom na vtedajšie bezpečnostné predpisy je pozoruhodné, že počas výstavby nedošlo k žiadnym smrteľným úrazom. Eiffelova veža narazila na odpor parížskeho obyvateľstva, ktoré ju považovalo za poškvrnu. Vo zvyšku Francúzska zväčša nechápali toto vzrušenie hlavného mesta. Pobúrení umelci ju nazvali „tragickou pouličnou lampou“ a vnímali „pochmúrny továrenský komín“ ako zneuctenie Paríža. V umeleckých a literárnych kruhoch sa uskutočňovali kampane, v ktorých sa dokonca vyrábali letáky podpísané mnohými známymi umelcami. Dnes ale všeobecne platí Eiffelova veža ako jeden z najkrajších príkladov architektúry sveta. Medzitým ju aj Parížania láskyplne volajú Železná dáma . Pôvodne mal Eiffel iba 20-ročné povolenie pre vežu; mala sa teda v roku 1909 zbúrať. Keďže sa ale jej výška ukázala ako cenná pre komunikáciu pomocou bezdrôtovej telegrafie, mohla aj naďalej ostať."}
{"id": "491786", "title": "Mars Polar Lander", "context": "Introduction Delta II Mars Polar Lander je druhá z amerických kozmických sond vypustených k Marsu v štartovacom okne na pomedzí rokov 1998-1999. Tento malý pristávací modul mal skúmať južný pól Marsu. Niesol so sebou aj dva malé projektily (penetrátory) pomenované Scott a Amundsen , ktoré sa mali zaboriť meter hlboko do marťanskej pôdy a preskúmať ju. Štart prebehol 3. januára 1999. Po opustení zemskej orbity sa vyskytli ťažkosti – automatický orientačný systém nebol schopný sondu správne zorientovať. Technici problém vyriešili. 3. decembra 1999 sonda vstúpila do atmosféry Marsu. Pravdepodobne prečkala zostup vrchnou atmosférou a podľa očakávania následne rozprestrela aj padák, no zrejme predčasne vypla brzdiace motory a roztrieštila sa o povrch Marsu. Už sa nepodarilo nadviazať spojenie ani s ňou, ani s projektilmi, hoci sa o to riadiace stredisko počas januára 2000 pokúšalo."}
{"id": "272220", "title": "STS-51-B", "context": "Priebeh letu Challenger odštartoval z komplexu LC-39 o 12:02 EDT 29. apríla 1985. Bol to druhý let európskeho laboratória Spacelab v plnej funkčnej konfigurácii. Počas letu boli úspešne preverené možnosti Spacelabu. Posádka vytvorila dve smeny, ktoré sa striedali po dvanástich hodinách. Medzi hlavné ciele letu patrili aj biologické experimenty s dvoma opicami a 24 hlodavcami na palube. Posádke počas práce neustále pomáhalo riadiace stredisko v Johnson Space Center v texaskom Houstone. Experimenty sa týkali biochémie, astronómie, atmosférickej fyziky, mechaniky tekutín a materiálnej vedy. Z 15 primárnych experimentov bolo 14 úspešných. Raketoplán pristál na dráhe Edwards AFB o 12:11 EDT 6. mája 1985 po sedemdennom lete."}
{"id": "459741", "title": "STS-38", "context": "Introduction  STS-38 bola misia raketoplánu Atlantis . Celkovo išlo o 37. misiu raketoplánu do vesmíru a 7. pre Atlantis . Cieľom letu bola doprava materiálu pre americké ministerstvo obrany."}
{"id": "466455", "title": "USS South Dakota (BB-57)", "context": "Stavba USS South Dakota bola stavaná v lodeniciach Camden v New Jersey, kde bol 5. júla 1939 položený kýl. Loď bola spustená na vodu 7. júna 1941, dokončená a uvedená do služby 20. marca 1942."}
{"id": "189028", "title": "USS Mississippi (BB-41)", "context": "Pohon a pancierovanie Pohon zabezpečovalo 9 kotlov Babcock & Wilcox , ktoré poháňali 4 turbíny ktoré na rozdiel od prvej jednotky New Mexico poháňali priamo štyri lodné skrutky s výsledným výkonom 27 500 ks, ktoré premieňali na maximálnu rýchlosť lode 21 u.. Bočný pancierový pás bol hrubý 279 – 203 mm. Paluba bola chránená 152,5 – 76,2 mm pásom. Hlavné delostrelectvo bolo uložené vo vežiach s hrúbkou panciera 457 – 228 mm sekundárne delostrelectvo malo pancierovanie 152 – 76 mm."}
{"id": "189142", "title": "USS Idaho (BB-42)", "context": "Pohon a pancierovanie Pohon zabezpečovalo 9 kotlov Babcock & Wilcox , ktoré poháňali 4 turbíny ktoré na rozdiel od prvej jednotky New Mexico poháňali priamo štyri lodné skrutky s výsledným výkonom 27 500 ks, ktoré premieňali na maximálnu rýchlosť lode 21 u.. Bočný pancierový pás bol hrubý 279 – 203 mm. Paluba bola chránená 152,5 – 76,2 mm pásom. Hlavné delostrelectvo bolo uložené vo vežiach s hrúbkou panciera 457 – 228 mm sekundárne delostrelectvo malo pancierovanie 152 – 76 mm."}
{"id": "187775", "title": "USS New Mexico (BB-40)", "context": "Pohon a pancierovanie Pohon zabezpečovalo 9 kotlov Babcock & Wilcox , ktoré poháňali 4 turbíny ktoré následne poháňali elektrické agregáty a tie napájali elektromotory otáčajúc hriadeľmi štyroch lodných skrutiek s výsledným výkonom 27 500 ks, ktoré premieňali na maximálnu rýchlosť lode 21 u.. Pohonom pomocou elektrických agregátov a elektromotorov sa líšila jednotka New Mexico od svojich sesterských lodí Mississippi a Idaho. Bočný pancierový pás bol hrubý 279 – 203 mm. Paluba bola chránená 152,5 - 76,2 mm pásom. Hlavné delostrelectvo bolo uložené vo vežiach s hrúbkou panciera 457 – 228 mm sekundárne delostrelectvo malo pancierovanie 152 – 76 mm."}
{"id": "200333", "title": "Vystužená vzducholoď", "context": "Pozri aj  David Schwarz Ferdinand von Zeppelin Nevystužená vzducholoď Polovystužená vzducholoď Zoznam vystužených vzducholodí Kategória:Vzducholode"}
{"id": "50931", "title": "Vzducholoď Italia", "context": "Parametre vzducholode  dĺžka: maximálny priemer telesa: objem: motory: 3 zážihové Maybach 245 HP v samostatných gondolách maximálna rýchlosť: /h Bola to sesterská loď vzducholode Norge, s ktorou uskutočnil Nobile spolu s Amundsenom úspešnú polárnu expedíciu v roku 1926. Oproti Norge mala Italia tenší obal a ďalšie vylepšenia, ktoré mali znížiť hmotnosť kostry a tým zvýšiť množstvo užitočného vybavenia."}
{"id": "560229", "title": "Cher Ami", "context": "Vyznamenania a pocty ;Vyznamenania Medaila Croix de Guerre s vetvičkou dubového lístia Animals in War & Peace Medal of Bravery ;Pocty Cher Ami sa stal doživotným členom Siene slávy poštových holubov."}
{"id": "543375", "title": "Marcelo Torcuato de Alvear", "context": "Športová činnosť Marcelo Torcuato de Alvear bol reprezentantom Argentíny v športovej streľbe, vyhral individuálnu bronzovú a tímovú zlatú medailu na Majstrovstvách sveta v športovej streľbe v roku 1903 v disciplíne 50 metrov pištoľ. Podieľal sa aj na založení Argentínskej streleckej federácie. Už v roku 1901 sa Alvear zúčastnil vôbec prvých automobilových pretekov v Argentíne."}
{"id": "54831", "title": "Antonio Abetti", "context": "Ocenenia  člen Accademia dei Lincei člen Royal Astronomical Society kráter Abetti na Mesiaci a planétka 2646 Abetti sú pomenované po ňom a jeho synovi."}
{"id": "254324", "title": "Zoznam cestovateľov a moreplavcov", "context": "M  Fernão de Magalhães Jan Marignola Lanzarotto Marocello N ((Niel Armstrong))- prvý vo vesmíre"}
{"id": "263740", "title": "Maurizio Cheli", "context": "Životopis Absolvoval taliansku univerzitu Sapienza Università di Roma v odbore fyzika a potom školu skúšobných pilotov Empire Test Pilots School, Boscomb Down, v Spojenom kráľovstve. V rokoch 1978 až 1992 bol testovacím pilotom talianskeho vojenského letectva, od roku 1992 bol zaradený medzi pripravujúcich sa astronautov európskej agentúry ESA. Po svojom lete v raketopláne sa vrátil k pôvodnému povolaniu u letectva. Je ženatý, manželka sa volá Marianne, rodená Merchezová."}
{"id": "526606", "title": "Henri Giffard", "context": "Životopis Po vyštudovaní Lycée Condorcet nastúpil ako technický inžinier železnice v St. Germain. Tam sa venoval zlepšovaniu parných rušňov. V roku 1851 si dal patentovať použitie parného stroja pre pohon vzducholode. V roku 1852 zostrojil prvú známu riaditeľnú vzducholoď. 24. septembra 1852 uskutočnil prvý úspešný riadený 27 km dlhý let z Paríža do Élancourtu. V roku 1863 dostal Rad čestnej légie. V roku 1882 spáchal samovraždu kvôli slepote, je pochovaný na Cimetière du Père-Lachaise (21. divízia). Je jedným zo 72 významných mužov, ktorých meno je zapísané na Eiffelovej veži v Paríži.."}
{"id": "433358", "title": "Felix Baumgartner", "context": "Kariéra Parašutizmu sa začal venovať vo svojich šestnástich rokoch, svoje zručnosti potom zdokonaľoval v rakúskej armáde. V roku 1988 začal spolupracovať so spoločnosťou Red Bull, vyrábajúcou energetický nápoj rovnakého mena. Po roku 1990 sa začal okrem klasických zoskokov venovať aj BASE jumpingu, pri ktorom sa skáče z rôznych objektov – napríklad budov či útesov. V roku 1999 prekonal svetový rekord v skoku z výškovej budovy, keď zoskočil z mrakodrapu Petronas Towers v Kuala Lumpur. Dokázal bezpečne zoskočiť s padákom z ruky sochy Ježiša Krista v brazílskom Rio de Janeiro. 12. decembra 2007 zoskočil z 91. poschodia v tom čase najvyššej dokončenej stavby sveta - Taipei 101 v Taiwane. V roku 2010 začal spolupracovať so spoločnosťou Red Bull na projekte Red Bull Stratos, ktorého cieľom bolo prekonanie výškového rekordu v zoskoku padákom. Štart bol naplánovaný na 9. októbra 2012, problémy s vetrom ho odsunuli na 14. októbra 2012, kedy sa tiež celý zoskok nakoniec úspešne uskutočnil. Prekonal tri rekordy: najvyššiu dosiahnutú výšku balóna s ľudskou posádkou, skok z najvyššej výšky nad zemským povrchom a najvyššiu dosiahnutú rýchlosť pri voľnom páde (1 357,6 km/h). Padák však otvoril skôr a preto oproti plánom neutvoril štvrtý rekord – v dĺžke voľného pádu. V svojej kariére absolvoval celkovo 2300 zoskokov."}
{"id": "263305", "title": "Rodolfo Neri Vela", "context": "Život  Mladosť a výcvik V roku 1975 absolvoval mexickú univerzitu Universidad de Mexico v odbore strojárstvo a elektrotechnika, potom pokračoval v štúdiách na University of Essex vo Veľkej Británii, tu v odbore telekomunikácií. Školu ukončil v roku 1976, vo Veľkej Británii zostal a pokračoval vo svojom vzdelávaní na University of Birmingham, odbory elektromagnetizmus a radiácia. Doktorát získal roku 1979, vo veku 27 rokov. Vrátil sa do Mexika na Universidad de Mexico a venoval sa tu vedeckej práci. Odtiaľ odišiel na Institut of Electrical Research, Mexico a nakoniec odišiel znova do Európy. Tu zostal ako vedecký pracovník u ESA, ESTEC ( ), Noorwijk v Holandsku. V roku 1983 bol zaradený do výcvikového strediska astronautov NASA a po dvoch rokoch letel do kozmu. Let do vesmíru S raketoplánom Atlantis v novembri 1985 letela sedemčlenná posádka v zložení: Brewster Shaw, Bryan O Connor, Sherwood Spring, Mary Cleaveová, Jerry Ross, Charles Walker a Rodolfo Neri Vela ako elektrotechnik. Počas letu vypustili tri telekomunikačné družice (jedna z nich bola mexická) a bezpečne pristáli na leteckej základni Edwards v Kalifornii. Let bol katalogizovaný v COSPAR 1985-109a. STS-61-B Atlantis (27. november 1985 – 3. december 1985)"}
{"id": "153302", "title": "Orteigova cena", "context": "Introduction  Orteigova cena bola finančná prémia, ktorú vypísal v roku 1919 hoteliér z New Yorku Raymond Orteig, pochádzajúci z Francúzska. Jej hodnota bola 25 000 dolárov a mala byť vyplatená prvému letcovi, ktorý nonstop letom preletí Atlantický oceán z New Yorku do Paríža. Pred úspešným letom Charlesa Lindbergha, ktorý nakoniec túto cenu získal, uskutočnilo niekoľko letcov (napríklad Hubert Julian, René Fonck alebo Charles Nungesser) nezávisle od seba pokusné prelety s cieľom získať cenu. Po Lindberghovom lete sa otvorili väčšie možnosti leteckej medzikontinentálnej doprave."}
{"id": "600019", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "Prvá vzducholoď No.1 mala dĺžku 25 m a mala nevystuženú konštrukciu. Vztlakové teleso malo priemer 3,5 m a objem 186 m3. Toto bolo vložené do balónovej siete, ktorá niesla malý prútený kôš dimenzovaný na neveľkú Albertovu postavu. Pohon zaobstarával motor De Dion Bouton s výkonom 2,6 kW v spojení s 2-listou lopatkovitou vrtuľou s priemerom 1 m. Pozdĺžne ovládanie zabezpečovali pohyblivé závažia na lankách, smer letu malo na starosti malé kormidlo. 20. septembra 1898 uskutočnil Santos-Dumont na vzducholodi pomerne úspešný let, ktorý sa však skončil tvrdým pristátím po úniku vodíka a následnej deformácii nosného telesa. Veľké úspechy konštruktérovi nepriniesli ani ďalšie vzducholode No.2 až No.5."}
{"id": "191731", "title": "USS Montana (BB-67)", "context": "Stavba Rozhodnutie o stavbe padlo 19. júla 1940, a stavať ju mala lodenica Philadelphia Navy Yard. Avšak skôr, ako sa stihlo začať, bolo rozhodnuté zrušiť stavbu (21. júla 1943). USS Montana mala byť treťou loďou tohto mena a druhou bojovou loďou tohto mena. Obidve bojové lode však boli zrušené, a tak sa Montana stala jediným vtedajším štátom USA, na počesť ktorého nebola postavená žiadna bojová loď v modernej ére bojových lodí (1906-1946)."}
{"id": "129672", "title": "STS-9", "context": "Prípravy na štart Prípravy raketoplánu Columbia na jeho ďalší let sa začali premiestnením raketoplánu z Edwardsovej leteckej základne, kde pristál po predchádzajúcej misii STS-5, na Floridu. Počas príprav boli pôvodné motory SSME nahradené novým typom, ktorý môže trvale pracovať na 104 % výkonu. Nakoľko pri predchádzajúcich letoch letela v Columbii najviac štvorčlenná posádka, na jej obytnú palubu pribudli ďalšie dve kreslá, spacie vaky a tiež skrinky na osobné veci astronautov. Vzhľadom na predpokladanú väčšiu spotrebu energie vzrástla kapacita palivových batérií o 33 % a namiesto troch bola Columbia tentokrát vybavená piatimi dvojicami nádrží na kyslík a vodík. Ďalšie konštrukčné zmeny sa týkali prítomnosti Spacelabu: Pribudol spojovací tunel s laboratóriom a adaptér. Prvá časť vedeckého laboratória Spacelab prišla na Kennedyho vesmírne stredisko začiatkom októbra 1981. Prvé komplexné skúšky prebehli v novembri 1982 a v auguste 1983 bolo napokon laboratórium v hangári OPF vložené do nákladového priestoru Columbie. Pred samotným letom došlo 12. októbra k skúšobnému odpočítavaniu, po ktorého skončení sa štartovacia zostava vrátila do haly VAB, kde bola rozmontovaná. Po výmene trysky motoru SRB bola zostava opäť zmontovaná a 8. novembra sa dostala na štartovaciu rampu, tentoraz už pripravená na štart. Odpočítavanie bolo zahájené 26. 11. v stave T-44 hodín. Počas odpočítavania došlo k niekoľkým poruchám. Odpočítavanie však pokračovalo ďalej a Columbia vzlietla 28. 11. 1983 presne na začiatku štartovacieho okna o 16.00 UT."}
{"id": "23968", "title": "Columbia (raketoplán)", "context": "História  Konštrukcia Stavba Columbie sa začala 25. marca 1975 v Palmdale v Kalifornii. Svoj názov dostala podľa lode menom Columbia , ktorej velil Američan Robert Gray, a ktorá ako prvá americká loď oboplávala svet. Podľa iných zdrojov bola pomenovaná po malej plachetnici, ktorá skúmala ústie rieky Columbia. Tento istý názov niesol aj veliteľský modul Apolla 11. 28. júna 1976 sa začala montáž kabíny pre posádku, v januári nasledujúceho roka konštrukcia vertikálneho stabilizátora. V júli 1978 bolo ukončené pripájanie dverí do nákladového priestoru ku konštrukcii orbitera. V marci 1979 bola Columbia prevezená z Palmdale na leteckú základňu Edwards. Testovanie Súbor:S79-30819.jpg|thumb|right|Raketoplán Columbia na chrbte Boeingu 747 SCA, marec 1979 Po dokončení výroby bol raketoplán 24. marca 1979 lietadlom Shuttle Carrier Aircraft (SCA) dopravený do Kennedyho vesmírneho strediska (KSC) na Floride, a začal byť pripravovaný na svoju prvú misiu. Na KSC prebehlo niekoľko ďalších testov, napríklad testy turbočerpadiel hydrauliky APU ( A uxiliary P ower U nit), ktoré prebehli 3. novembra 1979. 19. marca 1981 došlo v priebehu pozemných testov k nehode. Po úspešnom zakončení záverečných predštartovných operácií chcela skupina technikov skontrolovať systémy motorov SSME ( S pace S huttle M ain E ngines). Technici uvoľnili panel, v následku čoho došlo k úniku dusíka. V nedýchateľnej atmosfére čistého dusíku stratili vedomie, pričom jeden z nich na mieste zomrel, a o dva týždne na následky tejto nehody zomrel aj ďalší technik. Misie Súbor:Space Shuttle Columbia launching.jpg|thumb|left|Prvý štart raketoplánu Columbia , 12. apríl 1981 (misia STS-1) Súbor:STS-9 Spacelab 1.jpg|thumb|right|Pohľad na laboratórium Spacelab v nákladovom priestore raketoplánu Columbia na obežnej dráhe, 28. november 1983 (misia STS-9) Okenné rámy raketoplánu Columbia vystavené na Kennedyho vesmírnom stredisku Prvej misii (STS-1) velil skúsený John Young a pilotom bol nováčik Robert Crippen. Columbia bola na obežnej dráhe od 12. apríla do 14. apríla 1981 a Zem obehla 36-krát. Columbia potom absolvovala ešte ďalšie štyri lety za sebou, kým nebol v prevádzke ďalší americký raketoplán – Challenger . Pri prvých misiách, kedy posádku tvorili iba dvaja piloti, bola dokonca vybavená katapultovacími kreslami. Nijaký iný operačný raketoplán nikdy nemal katapultovacie kreslá, a aj na Columbii sa prestali používať od prvého letu viacčlennej posádky, pretože z technických dôvodov nie je možné na palubu raketoplánu umiestniť viac ako dve katapultovacie kreslá. V roku 1983 sa uskutočnila prvá misia so šiestimi astronautmi (STS-9), medzi ktorými bol aj prvý neameričan na palube raketoplánu Ulf Merbold. 12. januára 1986 vyniesla Columbia na obežnú dráhu prvého amerického hispánca, ktorým bol Franklin Chang Díaz, a taktiež prvého člena Snemovne reprezentantov, Billa Nelsona. Ďalšie prvenstvo si Columbia pripísala 5. marca 1998, keď NASA vymenovala veliteľku ďalšej misie raketoplánu Columbia Eileen Collinsovú, ktorá sa tak stala prvou veliteľkou raketoplánu. Počas 22-ročného obdobia svojich letov Columbia dvakrát absolvovala dôkladnú údržbu, opravu a modernizáciu nazývanú OMDP ( O rbiter M aintenance D own P eriod). Prvú úpravu absolvovala v rokoch 1994 – 1995, druhú v rokoch 1999 – 2000. Po druhej úprave prekonala vyše 100 zmien a jej hmotnosť klesla približne o , vďaka odstráneniu nepotrebných káblov a prístrojov. Prázdny orbiter s motormi SSME tak vážil . Columbia sa stala strojom s najväčším počtom odložených štartov. Na odpaľovacej rampe stála až 1 208 dní, o 200 dní viac než ktorýkoľvek iný raketoplán. Zánik Raketoplán Columbia bol zničený pri svojej poslednej misii, STS-107. 1. februára 2003 sa vracala zo svojej šestnásťdňovej vedeckej misie. 16 minút pred plánovaným pristátím však riadiace stredisko stratilo s raketoplánom spojenie. Podľa radarových meraní sa Columbia rozpadla nad Texasom vo výške asi pri rýchlosti /s. Zahynulo všetkých sedem astronautov na palube. Podľa neskorších vyšetrovaní bolo príčinou tejto tragédie poškodenie tepelného štítu na nábežnej hrane krídla. Toto poškodenie spôsobil pri štarte kus penovej izolácie, ktorý odpadol z hlavnej palivovej nádrže. Do vzniknutej štrbiny vnikla žeravá plazma a zničila celý raketoplán. NASA urobila množstvo opatrení známych pod názvom RTF ( R eturn t o F light) opatrenia, ktoré zvýšili bezpečnosť pri ďalších letoch zostávajúcich troch orbiterov."}
{"id": "145533", "title": "STS-117", "context": "Introduction Atlantis sa presúva na rampu 39-A STS-117 je misia amerického raketoplánu Atlantis, ktorá sa uskutočnila v dňoch 8. až 22. júna 2007. Cieľom letu bolo pripojenie nosníka ITS-S3/S4, PVA-S4 obsahujúceho 4 fotovoltaické panely k Medzinárodnej vesmírnej stanici a zloženie pravobočného solárneho panelu na ITS-P6, ktorý bol od roku 2000 umiestnený v provizórnej polohe „nad stanicou“. Plánované boli tiež tri výstupy do otvoreného priestoru (EVA), napokon prebehli až 4 výstupy."}
{"id": "290286", "title": "STS-61-B", "context": "Introduction  STS-61-B bola druhá misia amerického raketoplánu Atlantis, celkovo 23. misia v programe Space Shuttle. Cieľom letu bolo vypustenie troch komunikačných družíc, otestovanie konštrukčných techník pri výstupoch do otvoreného vesmíru a vykonávanie experimentov. Zároveň to bola prvá a doteraz jediná misia mexického astronauta."}
{"id": "219538", "title": "STS-37", "context": "Introduction  STS-37 bola misia amerického raketoplánu Atlantis. Cieľom letu bolo vypustenie astronomického observatória Compton GRO na obežnú dráhu Zeme. Observatórium Compton GRO bolo s hmotnosťou 16 ton najťažším observatóriom vypusteným z raketoplánu."}
{"id": "263615", "title": "Franco Malerba", "context": "Let do vesmíru Dvanásteho letu (registrovaný v COSPAR 1992-049A) raketoplánu Atlantis sa zúčastnila táto posádka: Loren Shriver, Andrew Allen, Jeffrey Hoffman , Marsha Ivinsová, Franklin Chang-Diaz z Kostariky, Claude Nicollier zo Švajčiarska a Talian Franco Malerba. Práve Malerba mal na starosť taliansku družicu TSS-1, ktorá mala byť vypustená na 20 km dlhom lane. Experiment sa nepodaril a družicu priviezli v nákladnom priestore späť. Posádka vypustila na obežnú dráhu ešte jednu, mohutnú európsku družicu Eureca. Misia, ktorá začala aj skončila na Floride, myse Canaveral, bola označená aj napriek problémom s TSS ako úspešná. STS-46 Atlantis (31. júl 1992 - 8. august 1992 )"}
{"id": "123532", "title": "Družicový stupeň raketoplánu", "context": "Introduction Súbor:NASA Space Shuttle Atlantis landing (STS-110) (19 April 2002).jpg|thumb|right|260px|Raketoplán Atlantis práve pristáva a tým ukončuje misiu STS-110 Družicový stupeň raketoplánu nazývaný aj vlastný raketoplán alebo orbiter bola najzložitejšia a najdôležitejšia časť celého amerického raketoplánu. Zároveň to bola jediná časť raketoplánu, ktorá sa dostala do vesmíru a potom pristála. Z hľadiska leteckej terminológie išlo o jednoplošník so samonosným krídlom v tvare dvojitej delty. Slúžil na dopravu nákladu a osôb na obežnú dráhu okolo Zeme a späť. Štartoval ako klasická raketa, návrat prebiehal riadeným kĺzavým pristátím podobným pristávaniu lietadla. Orbiter mal celkovú dĺžku , výšku a rozpätie krídel . Jeho prázdna hmotnosť bola rôzna pri jednotlivých exemplároch ( Columbia bola najťažšia) a pohybovala sa okolo 90 ton. Trup stroja tvorila konštrukcia z hliníkových zliatin. Pre najviac mechanicky namáhané časti sa použila oceľ a titánové zliatiny. Skladal sa z troch hlavných konštrukčných častí: predná časť – dvojpodlažná kabína pre posádku; stredná časť – trup s nákladovým priestorom; zadná časť – motorový priestor s motormi SSME."}
{"id": "50906", "title": "Vzducholoď Norge", "context": "Introduction Dochovaný kotevný stožiar na Svalbarde Vzducholoď N1 , známejšia pod druhým menom Norge bol prvý stroj, ktorý preletel z Európy do Ameriky cez severný pól. Na priekopníckej výprave sa zúčastnila šestnásťčlenná medzinárodná posádka. Veliteľom expedície bol nórsky polárnik Roald Amundsen, technickú stránku letu istila talianska posádka pod vedením leteckého konštruktéra plukovníka Umberta Nobileho a na lete sa zúčastnil aj jeden z hlavných sponzorov výpravy, Američan Lincoln Ellsworth."}
{"id": "435545", "title": "STS-66", "context": "Introduction  STS-66 bola misia raketoplánu Atlantis . Celkovo išlo o 66. misiu raketoplánu do vesmíru a 13. pre Atlantis . Cieľom letu bolo vynesenie satelitov Atlas-3 a CRISTA-SPAS na obežnú dráhu."}
{"id": "263862", "title": "Donald Pettit", "context": "Introduction  Donald Roy Pettit ( 20. apríl 1955, Silverton, Oregon, USA) je americký chemik Národného laboratória Los Alamos, od mája 1996 americký astronaut, člen oddielu astronautov NASA. Do vesmíru sa prvýkrát dostal v roku 2002 na polročnú výpravu na Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS) ako člen Expedícia 6. Druhýkrát vzlietol do vesmíru na palube raketoplánu Endeavour (let STS-126). Tretíkrát letel v decembri 2011 opäť na dlhodobú misiu v Sojuze TMA-03M na ISS v rámci (Expedícií 30/31). Vo vesmíre počas troch letov strávil zhruba 370 dní a vykonal dva výstupy do otvoreného vesmíru."}
{"id": "526605", "title": "Henri Giffard", "context": "Introduction Kresba Giffardovej vzducholode Henri Giffard ( 8. február 1825, Paríž, Francúzsko† 15. apríl 1882, tamže) bol francúzsky inžinier, vynálezca parného injektoru a konštruktér prvej riaditeľnej vzducholode."}
{"id": "263897", "title": "Marcos Pontes", "context": "Kariéra Pontes je jedným z najskúsenejších pilotov brazílskeho vojenského letectva (FAB), má hodnosť podplukovníka, nalietal vyše 2000 hodín na 25 typoch letadlel. V júni 1998 bol vybraný brazílskou vesmírnou agentúrou INPE ku kozmickému letu v americkom raketopláne. Výcvik začal v auguste 1998 a skončil v decembri 2000, keď získal kvalifikáciu letového špecialistu. Kozmický let Pontesov let bol plánovaný na rok 2004. Po skaze Columbie vo februári 2003 boli však lety raketoplánov prerušené. Brazílčania sa preto obrátili na Roskosmos. Dňa 2. septembra 2005 bola podpísaná medzi Brazíliou (za ňu Sergio Gaudenzi) a Ruskom (Anatolij Perminov) dohoda za 20 miliónov amerických dolárov. Pontes teda nasadol na lietadlo a odletel do Moskvy, aby bol preškolení na ruské Sojuzy. Pontesov let bol naplánovaný presne na sté výročie osláv brazílskeho priekopníka letectva Alberta Santos-Dumonta. 30. marca 2006 sa Pontes stal prvým portugalsky hovoriacim človekom, ktorý vzlietol do vesmíru. Počas svojej cesty vykonával Pontes osem experimentov vybraných brazílskou vesmírnou agentúrou. Sojuz TMA-8 pristál 8. apríla 2006 s posádkou Expedície 12 v Kazachstane."}
{"id": "200912", "title": "Jean-Loup Chrétien", "context": "Introduction  Jean-Loup Chrétien ( 20. august 1938, La Rochelle, Francúzsko) je prvý francúzsky kozmonaut, ktorý letel na ruskej kozmickej lodi Sojuz aj na americkom raketopláne Atlantis. Život Mladosť a výcvik Narodil sa v Bretánii. V roku 1959 sa dostal na tri roky do vojenskej leteckej školy École de l Air . Potom slúžil v armáde ako stíhač a testovací pilot. V roku 1977 bol vymenovaný za zástupcu veliteľa protivzdušnej obrany južného Francúzska. Od roku 1978 prechádzal sitom výberu z 430 adeptov z Francúzska na post kozmonauta, koncom roka 1980 nastúpil na výcvik v Hviezdnom mestečku s nohou v sadre. Je ženatý, má synov. Lety do vesmíru Po prvýkrát letel koncom jari 1982 na palube Sojuzu T-6 na sovietsku orbitálnu stanicu Saľut 7. Spolu s ním z Bajkonuru vzlietol Vladimir Džanibekov, na stanici sa stretli s ďalšími tromi kozmonautmi Berezovojom, Lebedevom a Ivančenkovom, po týždni sa odpojili a vrátili na Zem po 189 hodinách letu. Svojim letom sa zaradil ako prvý občan Francúzska na 108 miesto medzi kozmonautmi Zeme. Po druhýkrát bol v posádke lodi Sojuz TM-7 na jeseň 1988. Na štarte z Bajkonuru bol prítomný aj francúzsky prezident Francois Mitterrand. Trojčlenná posádka Volkov, Krikaľov a Chrétien sa so svojou loďou pripojila k orbitálnej stanici Mir, kde už pracovali Titov a Manarov. Celá pätica potom na stanici plnila pripravené úlohy, Chrétien mal na starosť 14 experimentov z pre neho vytvoreného programu Aragaz vrátane výstupu do otvoreného vesmíru (EVA). Po troch týždňoch sa Chrétien spoločne s Manarovom a Titovom v lodi Sojuz TM-6 vrátili späť na Zem. Tretí let absolvoval vo svojich 59 rokoch na palube amerického raketoplánu Atlantis na jeseň roku 1997. Posádka bola medzinárodná, sedemčlenná: James Wetherbee, Michael Bloomfield, Vladimir Titov z Ruska, Scott Parazynski, Chrétien z Francúzska, Wendy Lawrenceová, David Wolf. Posledne menovaný na Mire zostal, namiesto neho sa na Zem vrátil Michael Foale z pôvodnej posádky Miru. So sebou mali vedecký modul Spacehab. Po 11 dňoch vo vesmíre Atlantis pristál na Floride, na pristávacej dráhe Kennedyho vesmírneho strediska. Sojuz T-6 (24. jún 1982 – 2. júl 1982) Sojuz TM-7 (26. november 1988 – 21. december 1988) STS-86 Atlantis (26. september 1997 – 6. október 1997) Po letoch Po troch letoch, počas ktorých vo vesmíre strávil 43 dní, zostal v americkom Houstone v NASA, roku 2001 odtiaľ odišiel. V rokoch 2007-2008 sa stal členom vedenia firmy Tietronix Sotfware v Houstone."}
{"id": "184869", "title": "Léopold Eyharts", "context": "Začiatky kariéry Strednú školu vyštudoval vo Villa Pia v Bayonne na lýceu Louis-Barthou. Následne sa v roku 1977 prihlásil na leteckú školu Salon-de-Provence a o dva roky neskôr získal titul v odbore leteckej techniky. V roku 1980 sa stal stíhacím pilotom a bol pridelený k 7. stíhacej peruti Jaguar na základni v Istres-Le Tubé na juhu Francúzska. V roku 1985 sa stal veliteľom letky SPA 77 eskadry „1/7 Provence“ so sídlom v Saint-Dizier, departement Haute-Marne. V roku 1988 absolvoval testy na skúšobného pilota a pracoval v testovacom centre v Brétigny-sur-Orge pri Paríži. Lietal na rôznych typoch civilných aj vojenských lietadiel vrátane Mirage 2000, Alpha Jet, Mirage III, Caravelle, C-160 Transall, pričom jeho hlavnou úlohou bolo testovanie radarového vybavenia lietadiel. Celkovo nazbieral 3800 letových hodín na 50-tich rôznych typov lietadiel, vrátane 21 zoskokov padákom a jednej katapultáže."}
{"id": "204789", "title": "Léon-Philippe Teisserenc de Bort", "context": "Životopis Stal sa slávnym keď roku 1902 objavil stratosféru a tropopauzu. Použil po prvý raz balónové sondy a bol prvý kto spoznal oblasť atmosféry. Medzi rokmi 1892 a 1896 bol šéfom Administratívneho centra medzinárodnej meteorológie (úrad francúzskej vlády). Potom ako odstúpil z tohto postu, založil súkromnú meteorologickú stanicu v Trappes blízko Versailles. Viedol tam experimenty s balónovými sondami a bol vôbec prvý kto ich používal."}
{"id": "600024", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "Alberto Santos-Dumont bol postavou nevysoký, meral asi 160 cm a vážil okolo 50 kg. Vynikal spoločenským správaním a rád bol stredobodom pozornosti. Bol temperamentný, poznania chtivý s konštruktérskym nadaním, nemal však hlbšie teoretické znalosti. Taktiež sa u neho prejavoval nedostatok trpezlivosti – často v prípade komplikácie, pôvodnú konštrukciu úplne zavrhol a začal konštrukciu úplne iného diela. Bol idealistom a pacifistom. Svoje vynálezy odmietal patentovo chrániť a svoje diela dával verejne k dispozícii. Je treba povedať, že finančne bol vďaka otcovmu podnikaniu zabezpečený."}
{"id": "207804", "title": "Zoznam športových článkov/U", "context": "um Umberto de Morpurgo"}
{"id": "47254", "title": "Jules Dumont d’Urville", "context": "Záver života Po návrate z Južného oceánu pracoval D´Urville na želanie Ľudovíta Filipa na publikácii svojich poznatkov z ciest. Dielo však nestihol dokončiť. Po napísaní troch zväzkov počas práce na štvrtom zväzku zahynul spolu s manželkou a synom 8. mája 1842 pri železničnom nešťastí v Meudone pri návrate z Versailles. Jules Dumont D´Urville bol s rodinou pochovaný na parížskom cintoríne Montparnasse. Zvyšné materiály z ciest vyšli posmrtne v rokoch 1851 – 1854. Pomohli ich usporiadať ostatní účastníci výpravy. Celkovo 23 zväzkov s historickými i prírodovednými záznamami bolo doplnených 10 atlasmi kresieb a máp a označujú sa ako „múzeum v knihe“. Svojimi výskumami v Tichomorí patrí Jules Dumont D´Urville spolu s Jamesom Cookom k najväčším objaviteľom ktorých výpravy prispeli k zemepisnému a etnografickému poznaniu tejto časti Zeme. Dumontova osobnosť je však vnímaná značne kontroverzne. D´Urville mal obrovské znalosti, mnohým sa však javil ako veľmi sebavedomý, arogantný až márnomyseľný muž. Kritizované sú veľké straty na životoch pri jeho plavbách, podľa iných však pri vedení expedícii dbal o blaho svojej posádky, hoci bol prísny a neoblomný v dodržiavaní disciplíny. Vynikal vraj aj veľmi pevnými morálnymi zásadami."}
{"id": "131002", "title": "Marcelino Sanz de Sautuola", "context": "Introduction Don Marcelino Sanz de Sautuola ( 1831 – † 2. jún 1888, Santander) - bol španielsky šľachtic, právnik a amatérsky archeológ - prehistorik. Objavil na pozemku svojho panstva jaskyňu Altamira, kde sa nachádzalo množstvo prehistorických artefaktov. Za svojho života bol považovaný za podvodníka. Uznanie sa mu dostalo až po smrti, po objavení jaskyne La Mouthe vo Francúzsku. Kategória:Narodenia v 1831 Kategória:Úmrtia v 1888 Kategória:Španielski archeológovia"}
{"id": "4539", "title": "1879", "context": "Udalosti  Marcelino de Sautuola objavil jaskyňu Altamira s nádhernými maľbami paleolitického človeka"}
{"id": "100630", "title": "Alberty", "context": "Pozri aj  Alberti"}
{"id": "10517", "title": "Hernando Cortés", "context": "Neskorší život Hernando Cortés Keď sa Cortés vrátil sotva živý z Hondurasu, zúfalé obyvateľstvo žijúce v stave bezprávia ho s radosťou vítalo. Počas svojho pôsobenia vo funkcii guvernéra sa snažil priniesť stabilitu a na prekvapenie aj občianske práva do krajiny. Ale postupne začali prichádzať kastílski byrokrati, ktorí ničili jeho prácu. V roku 1535 bol vymenovaný nový guvernér. Cortés odišiel so svojim najstarším a najobľúbenejším synom Martínom Cortésom do Číny a neskôr do Európy. Martínovou matkou bola La Malinche. Martín Cortés, mestic, syn Španiela a Indiánky, je považovaný za prvého Mexičana. Hernando Cortés zomrel v Seville v roku 1547. Podobne ako Krištof Kolumbus, zomrel bohatý, ale zatrpknutý človek, ktorý sa nestal veľkým Cézarom západného impéria cisára Karola V. Zanechal veľa indiánskych aj bielych detí. Dobre ich zaopatril vo svojej poslednej vôli, tak isto ako aj ich matky. Je veľmi ťažké charakterizovať tohto španielskeho dobyvateľa - jeho neopísateľné ukrutnosti, vynikajúcu vojenskú stratégiu, jeho zúfalé manévre snažiace sa zabrániť vzniku ruinujúceho plantážneho hospodárstva v Novom Španielsku, odmenenie jeho spojencov z Tlaxcala spolu s rehabilitáciou šľachty (vrátane hradu pre Moctezumových dedičov v Španielsku, ktorý dodnes stojí), jeho rešpekt k Indiánom ako váženým protivníkov, ale aj členov rodiny. V dnešnom Mexiku je zavrhnutý. Pripomína ho tam iba jediná socha - ale aj pol milióna potomkov a jeden z najpozoruhodnejších príbehov v histórii."}
{"id": "426742", "title": "Sancho III. (Navarra)", "context": "Vláda Jeho rodičmi boli García Sánchez II. „el Temblón“ (Osika, alebo trasúci sa) a jeho kráľovná Jimena Fernández, dcéra Fernanda Bermúdeza, grófa de Cea a grófky Elvíry Díaz zo Saldaña. Na trón nastúpil niekedy v rokoch 1000 až 1004. Zdedil kráľovstvo Pamplony spolu s grófstvom Aragónskym, avšak zo začiatku vládli za neho regenti zložený z rady biskupov, jeho matky a starej matky Urracy Fernández. Svoju rezidenciu mal v Nájere. Je považovaný za prvého proeurópskeho kráľa, pretože sa snažil udržiavať diplomatické kontakty ďalej za Pyrenejami, s vojvodstvom Gaskonským a tiež sa snažil prijať nové politické, náboženské a intelektuálne tendencie. Jeho vláda bola poznačená krízou Córdobského kalifátu. Táto kríza sa začala smrťou Almanzora a skončila sa vznikom kráľovstva Taifas. Sancho sa snažil zjednotiť kresťanské štáty buď pod svojou vládou alebo vazalskými spojeniami."}
{"id": "242079", "title": "Juan Díaz de Solís", "context": "Životopis Narodil sa pravdepodobne v Lebriji v provincii Sevilla, hoci niektorí autori uvádzajú, že sa narodil v Portugalsku v rodine andalúzskych emigrantov. Do roku 1505 pracoval v službách portugalského kráľa Manuela I. ako kartograf v Casa da Índia. Neskôr sa zúčastnil objaviteľských ciest na Yucatán v rokoch 1506-1507 a do Brazílie v r.1508, ako navigátor. Po smrti Ameriga Vespucciho v roku 1512 získal hodnosť \"piloto mayor\" (najvyšší kormidelník kráľovskej obchodnej spoločnosti pre Ameriku) Casa de Contratación. Dva roky po jeho vymenovaní do tejto hodnosti pripravil výpravu s cieľom prebádať južnú časť nového kontinentu a nájsť západnú cestu do Indie. 8. októbra 1515 vyplával s tromi karavelami zo španielskeho mesta Sanlúcar de Barrameda na more. Plavil sa pozdĺž východného pobrežia Južnej Ameriky až k ústiu La Plata, kde sa vybral plaviť proti prúdu. Pristál na východnom pobreží rieky, neďaleko sútoku riek Paraná a Uruguaj. S dvomi dôstojníkmi a siedmimi námorníkmi vystúpil na breh. Tam ich napadli domorodci a takmer všetkých zabili. Jediný, kto prežil, bol 14 ročný plavčík Francisco del Puerto, ktorého vyslobodil až o desať rokov ďalší objaviteľ, Sebastian Caboto. Túto udalosť umelecky spracoval vo svojom románe \"El entenado\" argentínsky spisovateľ Juan José Saer, podľa krátkej zmienky o tejto udalosti od historika Jose Luis Busanicha (1892-1959) v jeho diele Historia Argentina ."}
{"id": "197908", "title": "Rafael Alberti", "context": "Život Jeho otcom bol Augustín Alberti a matkou María Merello. Bol piatym zo šiestich bratov a vnukom kupcov pôvodom z Itálie, dodávateľom európskeho tovaru. Začal ako maliar. V roku 1917 sa presťahoval so svojou rodinou do Madridu. Po prvom obdobiu, kde sa učil maľovať, mal svoju prvú výstavu obrazov a kresieb v Ateneu. Predstavil sa aj v Rezidencii študentov, kde sa zoznamuje so slávnymi predstaviteľmi Generácie 27 (v poézii sem patrí okrem iných Federico García Lorca, Dámaso Alonso, Gerardo Diego, Pedro Salinas, Jorge Guillén, Emilio Prados, Manuel Altolaguirre, Luis Cernuda, Vicente Aleixandre a Miguel Hernández), intelektuálnym hnutím, predstavenom v Seville roku 1927 pri 300. výročí úmrtia Luisa de Góngoru. V roku 1924 Alberti obdržal Národnú cenu za svoju prvú publikovanú knihu, Námorník na zemi ( Marinero en tierra ), po ktorej sa definitívne rozhodol pre poéziu (no výtvarnému umeniu sa nikdy venovať neprestal). Počiatkom tridsiatych rokov sa priklonil k marxizmu a vstúpil do Komunistickej strany Španielska. V roku 1939 po víťazstve generála Franca emigroval do Argentíny, kde strávil štyriadvadsať rokov; nasledujúcich pätnásť rokov žil v Taliansku. Do Španielska sa vrátil 27. apríla 1977 zo slovami \"Opustil som vlasť so zaťatou päsťou, no vraciam sa, ponúkajúc vám otvorenú ruku ako gesto zmieru medzi všetkými Španielmi\" . Dostal mnoho cien a uznaní, medzi nimi napríklad Leninovu cenu mieru v roku 1966. V roku 1983 dostal aj významnú Cervantesovu cenu, najvyšší prejav uznania pre španielsky píšucich spisovateľov. V roku 1987 rada Cádizu ustanovila v Albertiho rodnom meste nadáciu, ktorá nesie jeho meno a ktorá spravuje aj veľkú časť jeho osobného archíva. Bol dvakrát ženatý, po prvýkrát zo spisovateľkou Maríou Teresou Leónovou, a po druhýkrát s Marií Asunción Mateovou, ktorá ho v posledných rokoch reprezentovala. Zomrel približne o pol jednej ráno 28. októbra 1999 vo svojom rodisku, meste El Puerto de Santa María."}
{"id": "196226", "title": "Marco Aurelio Soto", "context": "Introduction  Marco Aurelio Soto ( 13. november 1846, Tegucigalpa, Honduras - † 25. február 1908, Paríž, Francúzsko) bol prezident Hondurasu od 27. augusta 1876 do 19. októbra 1883. Je známy ako liberálny reformátor."}
{"id": "10511", "title": "Hernando Cortés", "context": "Introduction  Hernando Cortés , známy aj pod menami Hernán Cortés , Fernán Cortés , alebo Fernando Cortés ( 1485, Medellín, Španielsko – † 2. december 1547, Castilleja de la Cuesta pri Seville) bol španielsky dobyvateľ (conquistador), ktorý porazil ríšu Aztékov a zabral územie dnešného Mexika pre Španielsko."}
{"id": "208631", "title": "Jan Blažej Santini-Aichel", "context": "Životopis Narodil sa ako najstarší syn váženej rodiny pražského kamenára Santini-Aichela. Narodil sa telesne postihnutý (čas tela mal ochrnutú), čo mu bránilo v úspešnom pokračovaní v otcovej kariére kamenára a v prevzatí jeho kamenárskej dielne. Napriek tomu sa však vyučil za kamenára (rovnako ako jeho brat František Santini-Aichel), ale študoval tiež maliarstvo (pravdepodobne u Kristiána Schrödera. Po vyučení sa okolo roku 1696 vydal zbierať skúsenosti zvyčajnou potulnou cestou. Prešiel Rakúsko a v Taliansku dorazil až do Ríma, kde mal možnosť sa zoznámiť s dielom Francesca Borominiho, radikálneho architekta, považovaného rímskymi konzervatívnymi súčasníkmi za „blázna“. V Taliansku tiež prebral do svojho mena otcove meno Santini, rovnako tak spravil i jeho brat František. V roku 1700 už Santini samostatne staval, projektoval a mal vlastné peniaze, čo znamená, že bol členom niektorého zo staviteľských cechov a vlastnil stavebnú firmu. V činnosti nadväzoval na architekta Jeana-Baptistu Matheya, a po jeho smrti niektoré projekty prebral a dokončil; prebral i Matheyov okruh stavebníkov a čiastočne nadviazal i na jeho štýl. Santinimu sa darilo a v roku 1705 kúpil Valkounsky dom (č. p. 211) na Nerudovej ulici za 3000 zlatých v hotovosti. O dva roky neskôr kúpil i susedný dom U zlaté číše (č. p. 212), a oba domy spojil. Po Schröderovej smrti si Santini v roku 1707 vzal za ženu jeho dcéru Veroniku Alžbetu. S Veronikou mal štyri deti, ale všetci traja synovia – Jan Norbert Lukáš ( 1707), Josef Rudolf Felix Řehoř ( 1708) a František Ignác ( 1710) – zomreli na tuberkulózu ešte ako deti, a tak mu zostala len dcéra Anna Veronika ( 1713). Keď v roku 1720 manželka Veronika zomrela, oženil sa s juhočeskou šľachtičnou Antóniou Ignatiou Chřepickou z Modliškovic, čím si zaistil úzke rodinné väzby na českú nižšiu šľachtu. S ňou mal v roku 1721 dcéru Janu Ludmilu a v roku svojej smrti syna Jána Ignáce Rocha. Krstnými rodičmi všetkých Santiniho detí sa stali Santiniho mecenáši z radov vysokej šľachty."}
{"id": "132526", "title": "Georges Jacques Danton", "context": "Charakteristika Bol výrečný. Podobne ako Mirabeau bol mohutný a škaredý, poznačený kiahňami. „Príroda,“ vravel, „mi dala do vienka atletickú postavu a drsnú tvár slobody.“ Ako advokát kráľovskej rady hovoril už od roku 1788: „Čo nevidíte, ako sa blíži lavína?“ Ako realista sa vrhol do revolúcie, v úspech ktorej veril. Nebol vedome nepriateľom monarchie, vlastníctva, ani cirkvi. Bol skôr dobromyseľný. Na strednej škole vynikal v slohu. Návšteva u Rosseaua ho poznamenala na celý život. Danton bol človek, ktorý mál rád dobré jedlo, ženy a hlučné zábavy. Podľa pamätníkov mal postavu Herkula a ramená ako Atlas, buldočí vzhľad, opuchnuté líca, silnú spodnú čeľusť a tvár znetvorenú kiahňami. Vlasy mal tmavé, väčšinou rozježené, nos krátky a široký, pery plné. Potrpel si na prudké široké gestá, hlas mal zvučný. Aj keď sa vedel vyjadrovať vzletne, hovoril často hrubo."}
{"id": "595908", "title": "Ľudovít Bertrand", "context": "Návrat do Španielska Ľudovít Bertrand Po siedmich rokoch misií v Južnej Amerike sa Bertrand v roku 1569 vrátil do Španielska, aby obhajoval utláčaných Indiánov. Zaraďuje sa tak medzi prvých zástancov práv utláčaného domorodého obyvateľstva. Nebolo mu však dovolené vrátiť sa a pracovať medzi Indiánmi. Využil svoju vlastnú rastúcu povesť svätosti, ako aj rodinné a iné kontakty na lobovanie v mene domorodých národov, s ktorými sa stretol, ako aj na službu vo svojej rodnej diecéze vo Valencii. Keďže sa tam vrátil ku svojej kazateľskej činnosti, stal sa aj duchovným radcom mnohých, vrátane svätej Terézie z Ávily. Posledné roky života strávil formovaním nových kazateľov. Ako uvádza Farmer, dobrým kazateľom sa podľa Ľudovíta stane ten, kto sa aj modlí, aj pracuje na sebe. V roku 1580 Bertrand ochorel a v tom roku mal aj poslednú verejnú kázeň v katedrále vo Valencii. Zomrel o 18 mesiacov neskôr, 9. októbra 1581, ako údajne predpovedal. Jeho telesné pozostatky boli v roku 1936 počas španielskej občianskej vojny spálené."}
{"id": "447351", "title": "Paul Bertrand", "context": "Životopis Bol synom paleobotanika Charlesa Bertranda (18511917). Študoval v Lille a štúdium prírodných vied ukončil v roku 1903, doktorát získal v roku 1909. Vyučoval botaniku v Lille a v roku 1927 bolo pre neho zriadené miesto paleobotanika. V roku 1933 získal miesto vyučujúceho komparatívne rastlinnej anatómie v Muséum national d histoire naturelle."}
{"id": "380121", "title": "Fourmies", "context": "Slávni rodáci  Jean Delsarte, francúzsky matematik"}
{"id": "595906", "title": "Ľudovít Bertrand", "context": "Skorý život Bertrand sa narodil vo Valencii Juanovi Bertrandovi a Juane Angele Exarch. Cez svojho otca bol v príbuzenskom vzťahu so sv. Vincentom Ferrerom, divotvorcom z dominikánskej rehole. Mal osem súrodencov. Už v ranom veku dostal Ľudovít myšlienku vstúpiť do tohto rádu a napriek tomu, že sa ho od toho snažil otec odradiť, prijal 26. augusta 1544 dominikánsky habit v kláštore svätého Dominika vo Valencii. Po obvyklej dobe noviciátu zložil rehoľné sľuby. Ľudovít Bertrand sa správal vážne a zjavne bez akéhokoľvek zmyslu pre humor, no napriek tomu mal nežnú a milú povahu, pre ktorú si ho veľmi obľúbili všetci, s ktorými prišiel do kontaktu. Hoci nemal prirodzený silný intelekt, vytrvalo sa venoval štúdiu. V roku 1547 ho arcibiskup z Valencie, sv. Tomáš z Villanovy, vysvätil za kňaza. Bol neobvykle mladý, mal len 21 rokov. Bertrand bol vymenovaný za magistra novicov v kláštore vo Valencii. Tieto povinnosti vykonával v rôznych intervaloch celkovo tridsať rokov. Keď v roku 1557 vypukol vo Valencii mor, Bertrand sa venoval chorým a umierajúcim. Taktiež pripravoval mŕtvych na pohreb a pochovával ich vlastnými rukami. Keď mor ustúpil, rozhodol sa magister noviciátu rozšíriť svoju už aj tak veľkú službu o apoštolát kázania. Hoci sa hovorí, že „hlas mal chrapľavý a pamäť zradnú“, stal sa horlivým kazateľom. K dispozícii mu dali katedrálu i najpriestrannejšie kostoly, ale ukázalo sa, že úplne nepostačujú na to, aby pojali všetkých ľudí, ktorí ho chceli počuť. Nakoniec bolo nevyhnutné, aby Ľudovít kázal na verejných mestských námestiach. Keď sv. Terézia z Ávily počula o Ľudovítových slávnych kázaniach, radila sa s ním v otázke reformy svojho rádu. Ľudovít jej odporúčal, aby pokračovala v reforme karmelitánskeho rádu a predpovedal, že sa tento rád stane o päťdesiat rokov veľmi populárnym."}
{"id": "245004", "title": "Ernesto Sabato", "context": "Životopis Narodil sa v mestečku Rojas v provincii Buenos Aires. Pochádzal z rodiny talianskych prisťahovalcov a bol predposledným z jedenástich synov. Strednú školu študoval v La Plate, kde bol jeho učiteľom vynikajúci filológ, historik a literárny kritik Pedro Henríquez Ureña. Ten v ňom veľmi skoro vytušil silnú citlivosť a inteligenciu a predpovedal mu budúcu úlohu spisovateľa. Sabato sa ale napriek tomu svojimi vysokoškolskými štúdiami obrátil k vede, študoval fyziku na Laplatskej univerzite. V neskoršom diele bude napokon vzťah medzi vedou a umením, ich styčné body aj zásadné protiklady v pohľade na svet a človeka, mnohokrát premýšľať a glosovať. Už počas štúdií sa začal zaujímať o politiku. Najskôr sympatizoval s anarchistickým hnutím, napokon s marxizmom. Zúčastňoval sa demonštrácií a dvakrát bol za svoju činnosť perzekvovaný. V roku 1934 išiel ako delegát komunistickej mládeže na mierový kongres do Bruselu, kde poznal stalinistické praktiky komunistov a celkom znechutený utiekol do Paríža. Tu sa nejakú dobu pretĺkal medzi spisovateľmi a bohémami a začal písať svoje prvé, nikdy nevydané dielo La fuente muda (doslova Nemý prameň), v ňom premýšľa svoj filozofický koncept sveta, svojský mix marxizmu a existencializmu. Zomrel vo veku 99 rokov vo svojom dome neďaleko Buenos Aires. Ako uviedla jeho manželka Elvira González Fraga, podľahol zápalu priedušiek."}
{"id": "542840", "title": "Manuel Belgrano", "context": "Životopis Narodil sa v bohatej časti Buenos Aires. Jeho otec Domingo Belgrano bol obchodníkom pochádzajúcim z talianskej Ligúrie. Jeho matka María Josefa González Islas y Casero pochádzala z jednej z najbohatších rodín v Buenos Aires. Po ukončení štúdia v Buenos Aires odišiel aj s bratom študovať obchod do Španielska. Manuel sa ale rozhodol radšej študovať právo. Už čoskoro sa ukázal ako veľmi nadaný študent, vďaka čomu získal od pápeža Piusa VI. povolenie na štúdium aj zakázanej literatúry. Dostal sa tak do kontaktu s liberálnymi myšlienkami, ktoré sa šírili z Francúzska. Napriek tomu zostal silným zástancom katolicizmu a monarchie. V roku 1794 sa vrátil do Buenos Aires, kde sa stal trvalým sekretárom miestneho Obchodného konzulátu. Postupne sa jeho presvedčenie menilo z konzervatívneho na liberálne. Zásadný zlom v jeho myslení, ale i živote nastal v rokoch 1806 a 1807. V tomto období totiž slabosť Španielska využili Briti, ktorí priplávali do oblasti Río de la Plata a obsadili dokonca Buenos Aires. Mestu však neprišli na pomoc Španieli, ale miestni si museli poradiť vlastnými silami. To ukázalo neschopnosť Španielov ochrániť vlastné územie. Hlavnú úlohu v oslobodení mesta získali miestni kreoli (potomkovia Španielov narodení v Amerike), ktorým tak stúpla nie len prestíž, ale i sila a politický vplyv. Z dôvodu nedostatku peňazí, keďže Španielsko sa nachádzalo v kríze, sa nový miestokráľ Miestokráľovstva Río de la Plata rozhodol znížiť rozpočet na milíciu. To sa nepáčilo miestnym kreolom, ktorí tvorili väčšinu miestnej milície, keďže toto rozhodnutie považovali za pokus oslabiť a následne odstrániť patriotov (ako sa podľa severoamerického vzoru nazývali). Na ich čele bol práve Manuel Belgrano, ktorý začal pripravovať možnú revolúciu. V máji 1810 sa nakoniec patrioti vzbúrili, keď zosadili miestokráľa a vymenovali vlastnú vládu, ktorej bol Belgrano členom. Belgrano však stále patril k skôr umierneným patriotom, keď pripúšťal aj v budúcnosti vládu španielskeho kráľa. Prvú vládu neskôr v decembri 1810 vystriedala nová, nazývaná veľká chunta, aj jej členom ešte Belgrano bol. V septembri 1811 nahradil veľkú chuntu tzv. prvý triumvirát, čím sa Belgrano zameral skôr na kariéru v armáde. Stal sa veliteľom severnej armády a viedol niekoľko neúspešných pokusov o obsadenie Horného Peru (súčasná Bolívia) a Paraguaja. V roku 1814 bol po porážkach nahradený Josém de San Martínom. Ako zástanca monarchie sa vydal po svojom odvolaní do Európy, aby našiel nového kráľa pre Río de la Plata, ale nebol úspešný. 20. júna 1820 zomrel vo svojom dome v Buenos Aires. Pochovaný je v kláštore Santo Domingo v Buenos Aires."}
{"id": "534549", "title": "José de San Martín", "context": "Životopis  Detstvo a mladosť Narodil sa v osade Yapeyú (súčasná argentínska provincia Corrientes), ktorá sa nachádzala medzi tzv. jezuitskými redukciami v španielskej juhoamerickej kolónii Miestokráľovstvo Río de la Plata. Bol synom španielskeho vojaka a guvernéra Juana de San Martín. Jeho matka Gregoria Matorras del Ser sa narodila v Španielsku a jej strýko bol guvernérom v provincii Tucumán. Už v roku 1781 sa celá rodina odsťahovala do do Buenos Aires. O tri roky neskôr sa všetci presťahovali do španielskeho mesta Cádiz. San Martín potom študoval na vojenskej škole v Madride a Malage, kde sa učil kastílčinu, latinčinu, francúzštinu, nemčinu, matematiku, históriu, tanec aj šerm, kreslenie, poéziu a rétoriku ale aj zemepis. Svoju vojenskú kariéru začal v jedenástich rokoch, keď vstúpil k murcijskému regimentu. Bojoval proti Maurom pri Orane a Melille v severnej Afrike. Už vo veku 31 rokov dosiahol hodnosť podplukovníka, keď sa vyznamenal počas bitky o Bailén v roku 1808, kde Španieli bojovali proti vojsku Napoleona Bonaparte. V roku 1811 odcestoval do Londýna, kde sa stretol s viacerými krajanmi, ktorí presadzovali nezávislosť na Španielsku. Jednalo sa o Carlosa María de Alveara, Josého Matíasa Zapiolu, Andresa Bella, či Tomása Guida. Návrat do Južnej Ameriky a boj za nezávislosť Argentíny a Čile Generál José de San Martín (vľavo) a Bernardo O Higgins (vpravo) prekračujú Andy (1817), čo bol začiatok plánov na inváziu do Peru z Čile. V septembri 1812 sa oženil za Maríu de los Remedios de Escalada. V ten istý rok sa rozhodol vrátiť do Buenos Aires potom, čo počul o možnom odboji miestnych proti španielskej nadvláde. Pôvod jeho manželky mu umožnil vstúpiť medzi miestnu elitu, vďaka čomu sa zapojil do politického života. Zameral sa predovšetkým na budovanie armády, ktorá by obstála v prípadnom boji proti Španielom. Po neúspechoch vojska Buenos Aires v bojoch so stúpencami monarchie (rojalistom) v Hornom Peru (súčasná Bolívia) bol v roku 1814 vymenovaný za veliteľa severnej armády Buenos Aires. Práve on navrhol novú stratégiu boja za nezávislosť, kedy sa sily a prostriedky mali zamerať na inváziu smerom na západ do Čile a z tadiaľ na sever do centra rojalistov v Peru. Vláda ho tak v auguste 1814 vymenovala na intendanta provincie Cuyo, kde začal pripravovať inváziu. Tu sa mu poradilo presadiť reformu armády, kedy milicionárov z Buenos Aires nahradil dobrovoľníkmi, ktorí vytvorili základ novej armády. K San Martínovi sa pripojilo množstvo exulantov z Čile, ktorí chceli taktiež vyhnať Španielov. Neponáhľal sa však s inváziou a do Čile vyslal najprv predvoj armády, ktorá tam začala viesť gerilovú vojnu, ktorá sa ukázala ako veľmi účinná a Španielom robila značné komplikácie. Na začiatku roka 1817 usúdil San Martín, že jeho vojsko je pripravené a tak prekročil aj s armádou pohorie Andy. Vstúpil do Čile, kde hneď porazil silné rojalistické vojsko. Väčšina rojalistov v panike ušla z Čile preč, následne San Martín už v polovici februára vstúpil priamo do Santiaga, kde bola vláda odovzdaná Bernardovi O Higginsovi, čilskému revolucionárovi, ktorý bojoval na strane San Martína Čile vďaka San Martínovi vyhlásilo nezávislosť 12. februára 1818. K definitívnej porážke rojalistov v Čile došlo 5. apríla 1818, keď armáda pod velením San Martína porazila rojalistov v bitke na pláňach Maipú, ktoré sa nachádzajú pri rieke Maipo. Následne sa San Martínovi podarilo presvedčiť škótskeho admirála Thomasa Cochraneho, aby velil povstaleckej flotile pri invázii do samotného Peru. Jeho velenie sa ukázalo ako veľmi dôležité pre ďalšie ambície patriotov, keďže Španieli nedokázali čeliť jeho flotile. Oslobodenie Peru José de San Martín vyhlasuje 28. júla 1821 v Lime nezávislosť Peru. Invázia do Peru začala 20. augusta 1820. San Martín sa vylodil 17. novembra v meste Huaura. Vzďaľoval sa tak od Limy, ktorú nechcel dobývať s armádou, ale obsadiť bez boja. V Peru však nebola nálada medzi obyvateľstvom až tak naklonená v prospech invázneho vojska. Napriek tomu sa situácia menila hlavne na severe v prospech San Martína, kde niekoľko miest dokonca vyhlásilo nezávislosť bez toho, aby do nich vstúpilo invázne vojsko. Nasledovalo ďalšie vyjednávanie medzi oboma stranami, kde San Martín navrhoval zriadenie konštitučnej monarchie v Peru, kde by vládol niekto zo španielskej kráľovskej rodiny. Miestokráľ Peru José de la Serna e Hinojosa síce osobne súhlasil, no nebol splnomocnený na schválenie podobného návrhu a preto k dohode znova neprišlo. Na stranu inváznej armády sa postavilo aj množstvo indiánov, ktorí vytvorili povstalecké skupiny. Tieto veľmi obmedzili zásobovanie Limy po súši, po mori zas zásobovanie blokovala invázna flotila. Situácia v hlavnom meste sa tak za krátku chvíľu stala kritickou. Miestokráľ preto rozhodol, že hlavné mesto opustí, čo sa 6. júla 1821 aj stalo. Po odchode miestokráľa a vojska nastala v Lime anarchia. Mestská rada Limy preto požiadala o pomoc San Martína, ktorý tak 12. júla 1821 vstúpil bez boja do Limy. San Martín vyzval zástupcov mesta, aby sa vyjadrili k otázke nezávislosti. 28. júla 1821 bola na námestí v Lime podľa očakávania vyhlásená nezávislosť Peru. San Martín sa následne nechal vymenovať za protektora Peru, čím získal najvyššiu moc v krajine. Pri tejto príležitosti navrhol San Martín aj červeno-bielu vlajku pre nový štát. San Martín v Paríži v roku 1848. Komplikácie nastali aj na severe Peru, kde mal ďalší nový štát patriotov Veľká Kolumbia záujem o pričlenenie územia súčasného Ekvádora. Prezident Veľkej Kolumbie Simón Bolívar o tom osobne informoval San Martína. Tamojšie obyvateľstvo však nechcelo byť súčasťou Veľkej Kolumbie, ale ani Peru. Bolívar napriek tomu vyslal do oblasti svoju armádu. Invázne vojsko bolo dlhú dobu nečinné, čo začalo spôsobovať znižovanie jeho morálky. Odhalená bola dokonca príprava na zvrhnutie San Martína z jeho pozície. San Martín preto rozkázal zahájiť nové ťaženie s cieľom oddeliť rojalistov v Peru a Hornom Peru. V apríli 1822 však rojalisti porazili vyslané vojsko patriotov, čo skomplikovalo San Martínovu situáciu. V máji 1822 porazili spojené vojská Bolívara a San Martína rojalistov z Quita, do ktorého Bolívar vstúpil o necelý mesiac neskôr. Aby San Martín a Bolívar vyriešili rozpory, stretli sa v dňoch 26. a 27. júla 1822 v prístave Santiago de Guayaquil a dva dni rokovali bez prítomnosti iných osôb. Výsledkom rokovania bolo uznanie pričlenenia prístavu Santiago de Guayaquil k Veľkej Kolumbií a súhlas so vstupom Bolívarovho vojska do Peru. Bolívar si taktiež presadil, že v Peru bude on najvyšším veliteľom. V tom istom čase v Lime miestne obyvateľstvo presadilo odvolanie San Martínovho zástupcu. To San Martína znechutilo a tak sa definitívne rozhodol opustiť Peru, na 20. septembra 1822 zvolal tzv. konštitučné zhromaždenie, kde ohlásil svoju rezignáciu. Zhromaždenie mu síce ponúklo možnosť vládnuť Peru, no San Martín to odmietol prijal iba titul generalissimus armády Peru a v rovnaký deň odplával späť do Čile. Neskorší život a rodina Pri odchode z Peru si so sebou zobral iba malé množstvo zlata, štandardu Francisca Pizarra, ktorú mu darovali mešťania v Lime a malý zlatý zvon. Peruánska vláda ešte stihla rozhodnúť, že San Martín bude poberať každoročnú rentu 2 000 pesos. Po príchode do Čile sa proti nemu postavil jeho bývalý spojenec admirál Cochrane, ktorý začal presadzovať, aby bol San Martín súdený. Znechutený tak odišiel späť do argentínskeho mesta Mendoza. Aj tu však bol terčom politických konkurentov, ktorí sa obávali, že by sa mohol chcieť zapojiť do politiky a tak sa San Martín rozhodol odísť do dobrovoľného exilu do Európy, kde postupne prešiel viacero krajín, až kým sa neusadil vo Francúzsku, kde v roku 1850 v chudobe zomrel. Pred smrťou si prial, aby boli jeho ostatky pochované v Buenos Aires, no kvôli zložitej situácii v Argentíne tej doby sa jeho želanie podarilo realizovať až v máji 1880. Vláda chcela jeho pozostatky uložiť v Metropolitnej katedrále, čo je hlavný katolícky chrám v Buenos Aires, čo však spôsobilo problém. San Martín bol totiž aktívnym členom slobodomurárskej lóže, čo neumožňovalo jeho pochovanie v kostole a tak vláda pristúpila na kompromis a pristavala ku katedrále novú časť, kde San Martínove pozostatky pochovali. S manželkou Maríou de los Remedios de Escalada mal dcéru Mariu de las Mercedes Tomasa de San Martín y Escalada."}
{"id": "534548", "title": "José de San Martín", "context": "Introduction  José Francisco de San Martín y Matorras ( 25. február 1778, Yapeyú, Miestokráľovstvo Río de la Plata† 17. august 1850, Boulogne-sur-Mer, Francúzsko) bol jedným z najvýznamnejších latinsko-amerických vodcov boja za nezávislosť kontinentu od Španielska. V Argentíne je považovaný za národného hrdinu a v Čile a Peru za osloboditeľa krajiny a radí sa tak do skupiny tzv. Libertadores, teda osloboditeľov."}
{"id": "527492", "title": "Don Carlos", "context": "Fyzický vzhľad a duševný stav Don Carlos mal jednu nohu kratšiu ako druhú, na chrbte mal veľký hrb a taktiež mal deformované ústa, preto bola i jeho reč ťažko zrozumiteľná. Rozprávať začal až ako 5 ročný a o niečo neskôr sa objavilo aj silné koktanie, čo mohlo mať na svedomí jeho beštiálne správanie."}
{"id": "149881", "title": "Baltasar Hidalgo de Cisneros", "context": "Introduction  Baltasar Hidalgo de Cisneros de la Torre ( 1758, Cartagena – † 1829) bol španielsky námorný dôstojník. Začiatkom marca 1770 sa stal lodníkom. Jeho prvé nalodenie bolo v roku 1772 na lodi \"San Rafael\" a prvé plavby prechádzajúce cez okolie mysov Santa María a San Vicente. Podnikol výlet do Peru vo fregate \"Industria\" a po návrate bol dvadsiateho druhého decembra 1773 povýšený na dôstojníka fregaty, ktorý sa zúčastnil záchranných operácií na Plaza de Melilla a expedície do Alžíru. Šestnásteho marca 1776 bol povýšený na dôstojníka a bol nalodený na lode \"Vencedor\" a \"Peruano\" letky, ktorej velil Don Miguel Gastón. Ako poručík fregaty sa nalodil na loď \"Vencedor\", urobil prvú kampaň Lamanšského prielivu, v letke Dona Luisa de Córdova. Zúčastnil sa v roku 1805 bitky pri Trafalgare, a v španielskom boji proti napoleonovej invázii v roku 1808. V roku 1809, bol ustanovený za vicekráľa Laplatského vicekráľovstva, keď nahradil Santiaga de Liniers. Bol zosadený 25. mája 1810 ( májová revolúcia ) skupinou lokálnych vodcov v Buenos Aires, ktorá chcela vytvoriť nezávislú vládu pre juhoamerické kolónie."}
{"id": "207099", "title": "Francisco de Orellana", "context": "Externé odkazy  Biografia Francisca de Orellanu Francisco de Orellana"}
{"id": "262436", "title": "Vito Volterra", "context": "Introduction  Vito Volterra ( 3. máj 1860, Ancona, Taliansko - † 11. október 1940, Rím) bol taliansky matematik a fyzik. Práca na jeho teórii funkcionálov ho priviedla k štúdiu integrálnych rovníc , kde sú po ňom pomenované Volterrove integrálne rovnice. Zaoberal sa tiež biomatematikou, kde predovšetkým rozvíjal výsledky Pierra Françoisa Verhulsta. V tejto oblasti je spoločne s Alfredom Lotkom autorom tzv. Lotkových-Volterrových rovníc."}
{"id": "54792", "title": "Le Corbusier", "context": "Život  Od rytca k architektovi Narodil sa v La Chaux-de-Fonds známom okrem výroby hodiniek aj ako vyhľadávaná destinácia revolucionárov z celého sveta. Načas sa sem uchýlili francúzsky filozof Jean-Jacques Rousseau, anarchista Piotr Alexejevič Kropotkin či dokonca Lenin. Jeho otec bol maliarom hodinových číselníkov pre miestny hodinársky priemysel a matka pochádzala z obchodníckej rodiny a bola hudobníčkou a učiteľkou hry na klavír. Počas základnej školskej dochádzky sa zaujímal hlavne o chémiu, fyziku, kozmografiu a prírodopis. V štrnástich rokoch ho prijali na L’École d’art, v La Chaux, kde sa učil ryteckému umeniu. Dosiahol úspech a ním zdobené hodinky boli v roku 1902 na Medzinárodnej výstave dekoratívnych umení v Turíne odmenené diplomom. Jeho učiteľ Charles L’Eplattenier skoro rozpoznal jeho talent a cez umelecké remeslo ho doviedol k architektúre a maliarstvu, po prvý raz prišiel do styku s cieľmi a teóriami rôznych avantgardných reformných snáh, ktoré v 2. polovici 19. storočia vznikali v niektorých častiach Európy. L’Eplattenierovým vzorom bola príroda a John Ruskin, ktorá jediná bola pravdivá, len ona inšpirovala a len ona mala byť základom pre činnosť človka: „Pátrajte po jej príčinách, po jej princípe utvárania, po jej živom vývoji a vytvorte z toho všetkého syntézu…” L’Eplattenier si vyberal študentov pri hľadaní nového druhu ornamentu vyjadrujúceho Jurskú krajinu. Ako sedemnásťročnému Jeanneretovi zaistil zákazku na dom, Villu Fallet, ktorú sám neskôr označil ako odpornú a nikde ju sám nepublikoval. To mladého architekta naučilo, že stavby nie sú tvorené z ornamentov, ale z materiálov, pôdorysov a rezov. Priviedlo ho to ku „…skutočnému strachu z vyučovania, z receptov, z apriórneho božského práva a presvedčil som sa o nutnosti návratu k osobnému úsudku.” Univerzitné architektonické vzdelanie Jeanneret nezískal, ako však sám skonštatoval – aspoň sa nemusel prácne odúčať, čo by sa v škole naučil: „Som samouk a som zvedavý. (…) Jedinou mojou školou je neprestajné pozorovanie prírody a vecí okolo nás.” V roku 1906 pochopil, že sa chce naplno venovať architektúre a odchádza za svoj prvý honorár do Talianska študovať tamojšiu architektúru. Kľúčovým zážitkom sa pre neho stala väznica vo Florencii: „Prechádza mnou výnimočný pocit. Dochádzam k poznaniu, že sa tu naplnila autentická túžba ľudstva, mlčanie, osamelosť, ale tiež spoločenstvo a každodenné stretnutia.” Ďalší rok strávil v Rakúsku, kde podľahol čaru Loosovho antikonformizmu. V marci 1908 zostáva proti vôli rodičov a L’Eplatteniera v Paríži a získava zamestnanie ako kreslič u bratov Perretovcov (Auguste Perret…), kde spoznal možnosti železobetónu, čím položil základy pre svoju budúcu prácu. Celé popoludnie Jeanneret študoval katedrálu Notre-Dame, zatiaľ čo ranné hodiny sedával pri matematike a geometrii. Však k tomu, aby sa z rytca stal architekt, ako sám hovorí: „…ktorý zodpovedá koncepcii, akú som si o tomto povolaní vytvoril, je treba ešte veľa tvrdej práce: Môj boj proti priateľom bude bojom proti ich ignorácii. Nie preto, že by som niečo vedel, ale preto, že viem, že nič neviem.” Le Corbusier sa vracia do La Chaux v decembri 1909 a podieľa sa na spoločnosti zaoberajúcou sa rozvojom všetkých oblastí umení. Táto spoločnosť ho vyslala do Nemecka. Vstúpil do ateliéru Petra Behrensa, kde pracoval ako vedúci kreslič a kde stretol ďalšie mená modernizmu – Waltera Gropia a Miesa van der Roha. Jeho postoj k dianiu v Nemecku sa stával stále kritickejší: „U Behrensa v Berlíne som spoznal fungovanie veľkého úradu…, ale bohužiaľ tiež kapituláciu čistého a ušľachtilého umenia.” V máji 1911 opustil Jeanneret Nemecko a so svojim priateľom sa vydal na niekoľkomesačnú cestu, ktorá ich zaviedla do Grécka, kde ho očaril Partenón na aténskej Akropole a do Konštantínopolu. Svoje doterajšie skúsenosti z cesty spojil s aktuálnymi problémami novej architektúry spôsobom, ktorý bol pre jeho kombinačnú inteligenciu príznačný: „Tým, že som pri porovnávaní rôznych národov narazil na jednotu základných predpokladov, som získal istotu, že vypukla nová doba.” Minulosť a prítomnosť pre neho neboli protiklady. Pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa vrátil domov. V období okolo roku 1912 po rokoch študovania železobetónu a cestovania definuje komponenty svojho formovania, navrhol prostú skeletovú konštrukciu zo železobetónu, ktorú by si podľa vlastnej vôle mohli dotvoriť priečkami a obvodovými stenami jasne sa prejavujúcimi už v projekte Dom-Ino. Tie sa však ako mnohé iné návrhy napokon nerealizovali. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa vracia do La Chaux-de-Fonds a na výzvu L’Eplatteniera tu pôsobí ako učiteľ na novo založenom architektonickom oddelení domácej umeleckej školy. V roku 1913 prevzal kurz, ktorého program je dodnes tradíciou: „Geometrické prvky, ich charakter, ich dekoratívny a monumentálny význam, ich rôzne použitie v architektúre, nábytok a iné objekty (výzor, pôdorysy, rezy, perspektívy atd.); praktická úprava architektonických diel, vnútorné dekorácie u rôznych predmetov.” Roku 1917 sa Jeanneret natrvalo usadil v Paríži, čím roky cestovania boli ukončené, no učenie ďalej pokračovalo. V roku 1918 sa intenzívne venuje maliarstvu a zároveň preberá vedenie technického úradu. Kritici nezdieľajú vysokú mienku o jeho obrazoch, ale maliarstvo mu pomohlo získať estetické skúsenosti, ktoré zúročil v architektúre. Zároveň práca v technickom úrade ho núti vyrovnávať sa s problémami hospodárstva, racionalizácie a organizácie. Posledným krokom v jeho architektonickom vzdelaní znamenala v roku 1918 známosť s maliarom Amédéom Ozenfantom, s ktorým rozvíjal svoje umelecko-teoretické myšlienky a vydáva spolu s ním manifest Aprés la cubisme – protikubistický manifest purizmu. S Ozefantom a básnikom Paulom Derméem založili v roku 1920 časopis L’Esprit Nouveau (publikovaný do roku 1925), ktorý mal poukazovať na nového ducha doby strojov a propagovať ich. Články boli neskôr zhrnuté do knihy Vers une architecture , po prvýkrát sa v súvislostiach rozvíjal Jeanneretov svetový názor a na ňom založená estetika, ktorá sa stala základom jeho architektúry. Kniha sa všeobecne považuje za najdôležitejšie dielo architektonickej teórie 20. storočia. Vyzdvihuje krásu racionálne riešených inžinierskych konštrukcií, poukazuje na čistotu povrchu stavby (priečelia), na určujúci význam pôdorysu a kladie dôraz na primárne formy (kocka, kužeľ, guľa, valec…), v ktorých „slnko odhaľuje krásu“. Architektúra podľa neho presahuje hranice úžitkovosti a je teda umením. Zároveň hlása, že dom je „stroj na bývanie“, čo zdanlivo odporuje predchádzajúcemu tvrdeniu. No požaduje oboje: dokonalú funkciu aj estetiku. Aby sa práca Ozenfanta a Jeannereta ako maliarov a kritikov – teoretikov rozoznala, vybrali si pseudonym. Ozenfant prijal meno jeho matky za slobodna, Saugnier . Jeanneret si zobral meno bratranca, Lecorbeziera . Oddelením Le, meno znelo primerane a evokovalo architektonickú profesiu, čo vyústilo v Le Corbusier. Portrét na švajčiarskej 10 frankovej bankovke Architekt ako umelec V roku 1921 spolu s bratrancom Pierrom Jeanneretom otvárajú ateliér na parížskej Rue de Sévre 35, v ktorom pracuje až do konca svojho života. V období rokov 1923 až do roku 1939 stavia mnohé významné budovy po celom svete (Francúzsko, Švajčiarsko, Nemecko, Rusko, Južná Amerika, Alžírsko a iné). V roku 1927 pre Deutsches Werkbund v Stuttgarte, Le Corbusier postavil Citrohan, prototyp čistej formy. V booklete výstavy kodifikoval jeho princípy ako Päť bodov modernej architektúry, odvodzujúc z potenciálu betónu. Následne kategorizoval priestorovú organizáciu delenú podľa týchto bodov ako Štyri kompozície. Hoci Hanno-Walter Kruft, autor Dejín teórie architektúry (od antiky po súčasnosť) tvrdí, že Le Corbusierove „ostro formulované teoretické požiadavky mali väčší vplyv ako jeho stavby“ , jeho päť bodov sa zhmotnilo a tak vznikli La Roche-Jeanneret (1922 – 1925) či Savoye v Poissy (1928 – 1931). Na Rue de Sévre sa vystriedalo mnoho mladých architektov, istý čas i mladý slovenský architekt Vladimír Karfík, ktorý o svojských pracovných postupoch vtedajšieho guru píše v knihe Architekt si spomína : „Corbu šiestim mladým švajčiarskym architektom, ktorých pozval, aby mu pomohli dokončiť projekt na Paláci Spoločnosti národov v Ženeve, sľúbil veľkolepú odmenu, ak prácu stihnú v stanovenom termíne. Keď to hotové odoslali do Ženevy, povedal, že nemá ani sous, aby im mohol zaplatiť. Keď vznikla malá vzbura, na druhý deň dal každému toľko, koľko stál lístok naspäť do Švajčiarska… Podľa Karfíka tento génius napriek teórii je architekt skôr impulzívny, citový a geometrické zákonitosti nachádza často až dodatočne. Napokon, čo sa geometrickej harmónie týka, podľa Karfíka sa Le Corbusier najviac nadchýnal výstavbou ženských tiel… Vlastné názory na urbanizmus vyzdvihuje prezentuje v roku 1925 v knihe Urbanisme . Koncom desaťročia Le Corbusier a Pierre Jeanneret dosiahli status a schopnosti, zastávajú v roku 1927 ich prvý úrad: Ligu národov. V roku 1928 zakladá spolu so Siegfriedom Giedionom, Waltererom Gropiom a s najvýznamnejšími architektmi moderného hnutia (CIAM) (Congrès International d’Architecture Moderne). ktorých hlavným okruhom bol architektonický vzťah k ekonomickej a politickej sfére. Vo svojej deklarácii hovorí: „ Urbanizmus je organizácia funkcií kolektívneho života… a úlohou je funkčný poriadok. Ten obsakuje tri funkcie: bývanie, výrobu, kultiváciu tela i ducha.“ Stretnutie v roku 1933 na lodi smerujúcej k Akropole viedol k Aténskej charte s úvodom Jeana Giraudouxa. Dokument o urbanizme bol podávaný ako biblia na plánovanie mnohých miest nasledujúcich dvoch desaťročí. Le Corbusier a Jeanneret sa dostali do dvoch veľkých svetových komisií: sovietska Centrosoyus (založenej v roku 1929) a Cité de Refuge pre Armádu spásy (1930), neskoršie v roku 1944 Tri ľudské zriadenia . V Le Corbusierovom živote bola v tomto období dôležitá udalosť, svadba s Yvonne Galiis v roku 1930, modelkou a krajčírkou z Monaka, kedy získal Francúzske občianstvo. Rána Le Corbusier maľoval v jeho ateliéri v Porte Molitor, jeho manželka mu pripravovala obed. Poobedia trávil v jeho práci na Sévreskej ulici. Na koci týždňa si spolu s Jeanneretom dali zápas basketbalu. Pravidelne prázdninoval a plával v Stredomorí, blízko Cap Martin. V roku 1935 cestuje po prvýkrát do USA na pozvanie Múzea moderného umenia. Tu už existovali mrakodrapy, podľa Le Corbusiera bez plánovania, bez „základnej potreby ľudského srdca” . Po útoku druhej svetovej vojny, Le Corbusier odišiel s Jeanneretom do Pyrenej. Ich partnerstvo skončilo v roku 1940, kedy Jeanneret odišiel do Švajčiarska. Le Corbusier odišiel do Vichy v nádeji, že nájde niekoho, kto by uskutočnil jeho idey. Vichy opustil po osemnástich mesiacoch, keď ho obvinili z boľševizmu. Po oslobodení bol Le Corbusier schopný začať rekonštruovať Paríž. Pod ochranou Ministerstva výstavby, začal plány na prístav v Marseille, čo viedlo v rokoch 1946 – 1952 k vzniku obytného bloku Unité d habitation. Budova poskytla 1600 obyvateľom dvojpodlažné byty a služby. Niektorí to prirovnávajú k malému mestu, kde chodby predstavujú ulice, vedúce na strechy – námestie. Tento blok sa zopakoval aj v Berlíne a Lyone a dodnes je však táto architektúra stretáva s ostrou kritikou najmä pre jej neosobnosť, chlad a zložitú orientáciu. Rokom 1950 už žiadne mesto nechcelo akceptovať jeho plány. Spojené národy ho sklamali, keď ho odmietli a za vedúce riaditeľa vybrali Walace Harrisona a delegácia Spojených národov pre UNESCO ho odmietla v dizajnérskom tíme. Napriek tomuto oficiálneho odmietnutiu Le Corbusier začal najproduktívnejšiu časť svojho životu. Venoval sa dobre tvarovateľnému, estetickému pohľadovému betónu v projektoch kaplnky Ronchamp (1954), ženského kláštoru v La Tourette (1957) a v mestskom pláne pre Čandígarh v Indii. Jeho architektúru postavil na tzv. modulore, pravidle proporcií, ktoré aplikovali geometrické proporcie a zlatý rez na základe miery ľudského tela. Domnieval sa, že našiel univerzálny kľúč k norme a kráse zároveň. V jeho Speve pre pravý uhol (1947 – 1953) vyjadril iné vysvetlenie vzťahu človka k vesmíru. Bol už menej racionálny, s osobným duchom a vzťahom k prírode. Básnické zobrazenia, ako „otvorená ruka”, alebo „býk” sa neskôr objavujú na jeho budovách, taktiež dramatické použitie prírodných živloch ako svetlo, tieň a voda. Koncom päťdesiatych rokov, Le Corbusier odchádza zo spoločenského života a trávi obrovskú časť jeho času v chate v Cap Martin. Jeho žena Yvonne umiera v roku 1957… z rany, ktorej ako niekto povedal sa nikdy úplne nedostal. Napriek čiastočnému zarmúteniu Le Corbusier dostáva najviac zákazok ako kedykoľvek predtým. Hoci tieto neskoré práce ťažko zapadajú do nejakej kategórie, mnohé pochádzali z primitívnych kultúr ako Indiánska architektúra, znovuobjavenie zaobchádzania s materiálmi ako oceľ. Pracoval na projekte o ktorom sľuboval, že bude hlavným výjadrením v celom jeho vývoji, v nemocnici vo Venice v roku 1965, kedy vo veku 78 rokov 27. augusta zomrel po srdcovom infarkte – utopil sa neďaleko francúzskej Riviéri."}
{"id": "15758", "title": "Alessandro Volta", "context": "Introduction  Alessandro Volta , celým menom Gróf Alessandro Giuseppe Antonio Anastasio Volta , ( 18. február 1745, Como – † 5. marec 1827, Miláno) bol taliansky fyzik známy svojimi objavmi v odbore elektriny. Vynašiel napríklad elektrickú batériu (viacero elektrochemických článkov zapojených sériovo = Voltov stĺp), zdokonalil zariadenie ( Electrophorus ) na vytvorenie statickej elektriny (kondenzátor). Je po ňom pomenovaná jednotka elektrického napätia, resp. elektrického potenciálu sústavy SI jeden volt."}
{"id": "564175", "title": "Robert Falcucci", "context": "Životopis V roku 1903 bol jeho otec, poštár, preložený do Saint-Aubin-Château-Neuf (Burgundsko). V roku 1911 sa celá rodina presťahovala do mesta Héry (Burgundsko). Rodina tak spravila, aby uľahčila mladému Robertovi prepravu do mesta Auxerre, kde sa vzdelával v Lýceu Paula Berta. Ku kresbe a maľbe ho priviedla maliarka a dizajnérka Cecile Cavaille-Coll (18541944), vnučka známeho staviteľa organov, Aristida Cavaillé-Colla (18111899). V roku 1919 vykonával vojenskú službu v Paríži. Z vojenskej služby bol prepustený príliš neskoro. Tvoril v známej škole École des Beaux-Arts. Počas života bol prijatý do Galeries des Beaux-Arts a tiež bol prijatý na Ecole Nationale Supérieure des Arts Décoratifs v Paríži. V Paríži sa stretol s Emmanuelom Cavaille-Collom (18601922), bratom Cecilie, známym dizajnérom a maliarom. V skoršej časti jeho tvorby môžeme badať ovplyvnenie týmto umelcom, ktorý maľoval prevažne vodovkami. V roku 1924 sa oženil s Odile Giniouxovou, s ktorou mal sedem detí."}
{"id": "600029", "title": "Alberto Santos-Dumont", "context": "Alberto Santos-Dumont sa narodil v brazílskej Palmire, časti dnes pomenovanej po ňom Santos Dumont. Bol najmladším synom kávového plantážnika francúzskeho pôvodu inžiniera Henriqua Dumonta, ktorý zbohatol zavádzaním mechanizácie do pestovania kávovníka. Jeho brazílska matka mala rodné meno de Santos. Alberto navštevoval školu v São Paule, neskôr podľa želania otca banskú školu v Ouro Preto. Javil však záujem najmä o strojárstvo a mechaniku. Hovoril, že v dvanástich rokoch riadil lokomotívu na otcovej kávovej plantáži."}
{"id": "24229", "title": "Salvador Dalí", "context": "Životopis Jeho otec bol notár Salvador Dalí i Cusí, matka Felipa Doménech. Ako 6-ročný namaľoval svoj prvý obraz; krajinku, ktorú sám neskôr charakterizoval ako Dieťa na prechádzke v daždi lastovičiek . V roku 1912 začal navštevovať školu vo Figueras, kde ho učil Esteban Traiter. O dva roky neskôr sa stal žiakom školy Bratstva kresťanského učenia. V tomto období sa spoznal s rodinou Pichotovou. Ramón Pichot Dalího usmerňoval a rozvíjal v ňom cit pre umenie. Z tejto doby pochádza obraz Choré dieťa . Od roku 1915 navštevoval radovú strednú školu maristov vo Figueras, kde sa ho ujal profesor Núňez, nositeľ Rímskej ceny v odbore grafiky. Pod jeho vedením sa na dielach Rembrandta poučil o účinkoch šerosvitu. Naučil sa využívať návrhárske a rytecké umenie. Začal sa venovať maľbám žánrových obrazov, portrétov. V roku 1918 ho zaujalo dielo Mariana Fortunyho, kubizmus, filozofia Immanuela Kanta a mysticizmus Juana Grisa. Spolu s ďalšími miestnymi umelcami vystavil vo svojom rodnom meste niekoľko malieb, ktoré sa stretli s kladným ohlasom kritiky. Krátko na to dostal ponuku na plagát Trhy a slávnosti sv. Kríža v meste Figueras . V roku 1919 vydáva v spolupráci s niekoľkými priateľmi umelecký časopis Štúdium. Z tej doby pochádza aj zbierka Dvaja cigáni . Vo svojich sedemnástich rokoch bol prijatý na špeciálnu školu maliarstva, sochárstva a grafiky v Madride. Štúdium v Madride Počas štúdia vyskúšal mnoho maliarskych štýlov. Imitoval holandský štýl 17. storočia – bol inšpirovaný hlavne Vermeerom, španielskym štýlom 17. a 19.storočia, impresionizmom, futurizmom, metafyzickou maľbou – pod vplyvom C. Carrà, kubizmom – inšpirovaný Pablom Picassom a J. Grisom. Spriatelil sa so spisovateľom Garcíom Lorcom, filmovým režisérom Luisom Buñuelom a skupinou anarchistov. Určujúcim vzorom pre obrazy nasledujúceho obdobia sa stalo talianske hnutie Pittura metafisica (metafyzická maľba) na čele s Giorgiom de Chiricom. V roku 1924 bol z akadémie vylúčený, keďže odmietal absolvovať skúšku z výtvarného umenia. Tvrdil, že fakulta nie je dostatočne kompetentná ho skúšať. Predsurrealistické obdobie V tomto období namaľoval niekoľko realistických figurálnych obrazov a štúdie z prístavu Cadaqués. Surrealistické obdobie Svoj celkovo prvý surrealistický obraz Krv je sladšia ako med vytvoril v roku 1928 inšpirovaný trýznivým snom. Salvador Dalí, Lluís Montanya a Sebastian Gash publikujú manifest groc – žltý manifest, kde odhaľujú katalánsky neucentizmus ako falošnú hru s helenizmom. Snažia sa podporiť nové umelecké prúdy. V roku 1929 sa Dalí usadil v Paríži, kde v tom istom roku usporiadal výstavu. Úvod do katalógu mu napísal André Breton, ktorý ho zároveň prijal do surrealistickej skupiny. Približne v tomto období natočil spolu s Luisom Bunuelom dva surrealistické filmy Andalúzsky pes – 1929 a L’âge d’or (Zlatý vek) – 1931, ktoré po premiére v Paríži vyvolali škandál. 30. roky Tridsiate roky predstavujú jeho najtvorivejšie obdobie. V roku 1931 vznikli jeho slávne diela Stálosť pamäti a Horiaca žirafa – 1935. Napriek všetkým teoretickým predpokladom však zostáva Dalí pod vplyvom iných surrealistických maliarov ako Max Ernst, Yves Tanguy. Kvôli svojmu častému „požičiavaniu nápadov“ bol obviňovaný z plagiátorstva. V polovici tridsiatych rokov sa nechal inšpirovať Arcimboldovou a Bracelliho metódou podvojných zobrazení. V obraze Španielsko vytvára leonardovský jazdec postavu ženy. Jeho tvorbu do značnej miery ovplyvnila občianska vojna v Španielsku; z tohto obdobia pochádzajú obrazy ako Predtucha občianskej vojny , Kanibalizmus jesene a Paranonia . V roku 1937 ho Breton vylúčil zo surrealistickej skupiny pre jeho akademický maliarsky štýl. Pred vojnou Ešte pred 2. svetovou vojnou Dalí opustil Európu a pokúsil sa usadiť v USA, kde sa snažil komerčne presadiť. Začal maľovať módne podobizne a náboženské výjavy – Ukrižovanie a Kristus sv. Jána z Kríža . S touto tvorbou konečne dosiahol oficiálne uznanie. V roku 1941 (19.11. – 11.1.) usporiadalo Múzeum moderných umení v New Yorku výstavu 30 Dalího malieb a 17 kresieb. Ďalším obrazom, ktorým zaujal verejnosť sa stala Melancholická atómovka – 1945, jej účelom bolo pripomenúť Hirošimu. Chester Dale ho poveril namaľovaním Poslednej večere – 1955 pre National Gallery of Art vo Washingtone. Iná tvorba Okrem obrazov sa Dalí venoval aj knižným ilustráciám. Najznámejšími sa stalo 24 ilustrácií k Lautréamontovým spevom Maldororovým, Donovi Quijotovi, Macbethovi a k Božskej komédii. Dalí je taktiež autorom mnohých fantastických publikácií, medzi ktoré patrí aj fiktívny životopis Tajný život Salvadora Dalího (1942) alebo Ako sa stať Dalím (1973). V päťdesiatych rokoch sa venoval navrhovaniu šperkov pre newyorských zlatníkov. 60. roky Od šesťdesiatych rokov sa zúčastňoval mnohých reprezentačných výstav, pre ktoré zhotovoval obrazy. V roku 1958 získal čestnú medailu a medailu mesta Paríž. Jedným z jeho úspechov bola aj výstava v Tokiu v roku 1964. Španielska vláda mu udelila Veľký kríž Izabely Kastílskej. V tom čase maľoval Ezechielov sen , jednu zo 100 ilustrácií k Biblii. V roku 1972 bolo vo Figueras otvorené Dalího múzeum. Rok na to namaľoval prvý stereoskopický obraz Dalí zozadu maľuje Galu zozadu . Dňa 9. mája 1979 sa stal členom École des Beaux-Arts. Úpadok V septembri 1984 sa podrobil plastickej operácii s cieľom odstrániť následky popálenín, ktoré utrpel pri požiari vo svojej izbe na zámku Púbol. Po smrti svojej manželky Galy, ktorá bola dlhé roky jeho inšpiráciou, postupne psychicky upadal a strácal chuť tvoriť. 23. januára 1989 zomrel vo Figueras na zlyhanie srdca."}
{"id": "200302", "title": "César Vallejo", "context": "Život Bol členom peruánskej intelektuálnej skupiny Grupo Norte a predstaviteľom avantgardy. Počas svojho života vydal len tri knihy básní, napriek tomu je vnímaný ako jeden z najväčších juhoamerických básnikov - Thomas Merton ho napríklad nazval „najväčším básnikom od čias Danteho“. Záver života strávil v Európe."}
{"id": "128392", "title": "Andrea del Sarto", "context": "Dielo Andrea del Sarto bol posledným veľkým florentským maliarom, patril k najväčším majstrom neskorej renesancie. V kláštoroch maľoval celé cykly veľkoplošných fresiek. Na jeho prácu mali vplyv Leonardo da Vinci, Sandro Botticelli a Andrea del Verrocchio. Roku 1518 ho pozval na svoj dvor francúzsky kráľ František I., odkiaľ sa však po roku vrátil. Všetky ženy, ktoré namaľoval, majú podobu jeho manželky Lucrezie di Fede."}
{"id": "193340", "title": "Alberto Contador", "context": "Externé odkazy  Životopis Alberta Contadora na Sports-Info Kategória:Španielski cyklisti Kategória:Víťazi Tour de France Kategória:Víťazi Giro d’Italia Kategória:Víťazi Vuelta a España Kategória:Osobnosti z Madridu"}
{"id": "590210", "title": "Carlo Porta", "context": "Tvorba  Skorá tvorba Jeho prvým známym dielom je almanach El lavapiatt del meneghin che l è mort z roku 1792, ale z dvoch častí, z ktorých bol zložený, sa zachovala len jedna. Hoci prvá oficiálna tlač jeho diel pochádza z roku 1817, v zbierke najlepších diel Francesca Cherubiniho napísaných v milánskom dialekte, jeho verše sa tešili veľkej obľube v Miláne prinajmenšom v rokoch 18041805, keď pracoval na preklade Božskej komédie do milánskeho jazyka. Jeho verzia záhadného verša „Papé Satan, papé Satan aleppe“ je veľmi známa, premenená na verš detskej riekanky pre deti: „Ara, bell ara, descent cornara“. V roku 1810, aj keď anonymne, vyšli Brindes de Meneghin a l ostaria napísané pri príležitosti sobáša Napoleona s Máriou Luisou Habsbursko-Lotrinskou. V Brindes si Porta želá predovšetkým dobré riadenie Milána a Lombardska. Veľká sezóna portovskej poézie sa však začala v roku 1812 s Desgrazzi de Giovannin Bongee . Od tohto momentu až do jeho smrti bola produkcia stála a najvyššej kvality. Antiklerikálna žilka V skladbách ako Fraa Zenever (1813), On Miracol (1813), Fraa Diodatt (1814), La mia povera nonna la gh had (1810) nájdeme transkripcie v tóne populárnej karikatúry legiend stredovekej zbožnosti, s jasnými vplyvmi z osvietenstva a voltairizmu v morálnom a sociálnom postoji básnika. Takýto pôvod je zrejmý aj v satirických básňach, ktoré sa zameriavajú na reakčnú aristokraciu a ignorantské, bigotné a parazitické nižšie duchovenstvo. Spomeňte si na Modlitbu, satiru aristokratickej arogancie prezlečenú za zbožnú náboženskú horlivosť a La nomina del Cappellan , neľútostný obraz života čiernej aristokracie a najchudobnejších a hladujúcich duchovných. Je zaujímavé, že mnohé z najzúrivejších antiklerikálnych satír boli veľmi priaznivo prijaté veľkým počtom duchovných, ktorí boli sami kritickí voči zvyklostiam časti cirkvi tej doby. V rokoch Portovej činnosti sa myšlienky jansenizmu v Lombardii zľahka šírili, čím bol ovplyvnený napríklad Alessandro Manzoni. Manzoniho diela však prejavujú dobrú mienku o autorovi voči radovým duchovným, ktorí naopak, patria medzi Portove obľúbené ciele. Populárne postavy Spomínaní Desgrazzi de Giovannin Bongee vyšli v roku 1812 a boli okamžite ocenení, o dva roky neskôr nasledovali Olter desgrazzi de Giovannin Bongee . Hlavným hrdinom je mladý chlapec z obchodu obeťou série nešťastí s mocou. Porta sa rozhodne, že ich Giovannin povie anonymnému poslucháčovi takmer ako divadelný monológ. Nasleduje El lament del Marchionn di gamb avert (1816), ktorú mnohí kritici považujú za jeho majstrovské dielo a La Ninetta del Verzee (1814) ako dojímavé vyznanie prostitútky. Pri písaní v rokoch najväčšieho úspechu romantizmu a vyhlasovaní sa za romantika sa Porta odpútava od predstavy o ľuďoch typických pre tento umelecký prúd. Portov ľud nie je idealizovaný ani v sociálnom, ani vo vlasteneckom zmysle: nie sú tu žiadne stopy a priori pozitívnej vízie nižších tried, ani ich velebenia v mene rodiaceho sa talianskeho nacionalizmu – vzácneho Portovho patriotizmu, ktorý veľmi miloval svoje mesto Miláno. No medzi príčinami jeho slabého úspechu u verejnosti a kritikov počas Risorgimenta a po ňom sa okrem iného veľmi málo uvádzala myšlienka talianskeho národa. Politická satira Sonety patria predovšetkým k jeho politickej žilke, ako Paracar che scappee de Lombardia (1814), E daj cont sto chez-nous (1811), Marcanagg i politegh secca ball (1815), Quand vedessev on pubblegh funzionari (1812). Medzi básňami, ktoré nepatria do jednej z troch spomínaných oblastí, si pamätáme predovšetkým sonety na obranu voľby Milánčanov alebo na obranu Milána. Veľmi slávny I paroll d on lenguagg car sur Gorell (1812) na obranu dialektov (alebo lepšie povedané miestnych jazykov) a El sarà vera fors quell ch el dis lu (1817) na obranu Milána. Spomedzi správnejších humorných básní spomenieme Dormiven dò tosann tutti dò attacha (1810) a veľmi krátku Epitaffi per on can d ona sciora marchesa (1810). Habsburská reštaurácia z roku 1815 hlboko sklamala Portu, ktorý dúfal v nezávislosť Lombardska od cudzej nadvlády. Rozhodne však neoľutoval francúzsku okupáciu, ako je to jasne vyjadrené v mnohých sonetoch a v závere básne Paracar che scappée de Lombardia . V poézii posledných rokov sú zdôraznené antišľachtické postavy proti triede, ktorá sa nečakane vrátila k vláde. Svedkami tejto fázy „alla Parini“ sú La nomina del Cappellan (1819), ešte komickejšie, satirické prepracovanie epizódy „vergine cuccia“ na Pariniho pamiatku, v ktorej tentoraz povýšenecký kňaz kupuje plátky salámy pre svoju sučku, Ponuka Bohu (1820) a Meneghin biroeu di ex monegh (1820). V roku 1816 sa Porta pridal k znovuzrodenému romantickému hnutiu ( Sonettin col covon ), očividne svojím vlastným spôsobom. Významným kritikom a odborníkom na Carla Portu bol profesor Dante Isella. Profesor Guido Bezzola bol Portov svedomitý životopisec a pozorný historik. Dielo Poesie milanesi di Carlo Porta, Tommaso Grossi. Milano, Casa Editrice Guigoni, 1891, lom. Poesie milanesi. Roma, Mondadori, 1921 Poesie (19. storočie) Brindes de Meneghin a l ostaria, 1810 Dormiven dò tosann tutt dò attaccaa, (19. storočie) E daj cont sto chez-nous, 1811 Quand vedessev on pubblegh funzionari, (19. storočie) Desgrazzi de Giovannin Bongee, (1812) I paroll d on lenguagg, car sur Gorell, (1812) Ona vision, (1812) On miracol, (1813) Fraa Zenever, (1813) Fraa Diodatt, (1814) Paracar che scappee de Lombardia, (19. storočie) Olter desgrazzi de Giovannin Bongee, (1814) Marcanagg i politegh secca ball, (19. storočie) El viacc de Fraa Condutt, (1816) El sarà vera fors quell ch el dis lu, (19. storočie) La Ninetta del Verzee, (1815) La nomina del Cappellan (1819) Meneghin biroeu di ex monegh, (19. storočie) Offerta a Dio, (1820) La mia povera nonna la gh aveva, (19. storočie)"}
{"id": "131026", "title": "Seth Ward", "context": "Životopis Vzdelával sa v Sidney Sussex College, kde absolvoval v roku 1640. V roku 1649 sa stal profesorom na Oxford University a preslávil sa svojou teóriou o pohybe planét. Angažoval sa v diskusii s Thomasom Hobbesom. Bol jedným zo zakladajúcich členov Royal Society. V roku 1659 bol menovaný prezidentom Trinity College v Oxforde, ale odstúpil už v roku 1660. 1661 sa stal dekanom v Exeterské katedrále a o rok neskôr bol vysvätený za biskupa. V období 1667 až 1689 pôsobil ako biskup v Salisbury."}
{"id": "128336", "title": "Alexandre Dumas starší", "context": "Introduction  Alexandre Dumas starší , vlastným menom Thomas Alexandre Davy de La Pailleterie ( 24. júl 1802, Villers-Cotterêts, Francúzsko – † 5. december 1870, Puys, Seine-Maritime) bol francúzsky prozaik a dramatik obdobia romantizmu. Bol synom generála a vnukom francúzskeho markíza a kreolky z francúzskej kolónie Santo Domingo (dnes Haiti). Preslávil sa najmä dobrodružnými historickými románmi. Veľa jeho diel viacnásobne dostalo filmovú podobu. Úspešný románopisec a dramatik bol v kruhoch parížskej bohémy povestný svojou telesnou silou a bujnou povahou. Tieto povahové črty sa odrazili v jeho viacerých obľúbených literárnych postavách (silácke kúsky Porthosa a i.)."}
{"id": "109356", "title": "William Pepperell Montague", "context": "Introduction  William Pepperell Montague ( 11. november 1873, Chelsea, Massachusetts, USA – † 1. august 1953, New York, New York) bol americký filozof, profesor filozofie na Columbia University, predstaviteľ neorealizmu."}
{"id": "221422", "title": "Juraj VI. (Spojené kráľovstvo)", "context": "Manželstvo Súbor:StateLibQld 1 110084 Duke and Duchess of York at Eagle Farm Racecourse, Brisbane, 1927.jpg|vľavo|náhľad|256x256bod|Vojvoda a vojvodkyňa z Yorku (v strede, čítajúci) na závodisku Eagle Farm, Brisbane, 1927 Súbor:Duke of York (later King George VI) at Tongariro River (1927).jpg|náhľad|Vojvoda rybárči na rieke Tongariro na Novom Zélande, 1927 Bolo neobvyklé, že Albert mal pri voľbe budúcej manželky veľkú slobodu. Zamilovanie do už vydatej austrálskej prominentky Lady Loughboroughovej skončilo v apríli 1920, keď kráľ s prísľubom yorkského vojvodstva presvedčil Alberta, aby sa prestal o ňu zaujímať. V tom roku sa prvýkrát od detstva stretol s Lady Alžbetou Bowes-Lyonovou, najmladšou dcérou grófa zo Strathmoru a Kinghorne. Začal byť odhodlaný si ju vziať. Jeho návrh odmietla dvakrát, údajne v rokoch 1921 a 1922, pretože sa zdráhala vykonať obete potrebné na to, aby sa stala členom kráľovskej rodiny. Po zdĺhavom dvorení Alžbeta súhlasila, že si ho vezme. Zosobášili sa 26. apríla 1923 vo Westminsterskom opátstve. Albertovo manželstvo s niekým, kto sa nenarodil v kráľovskej rodine, sa považovalo za modernizačné gesto. Novovytvorená spoločnosť British Broadcasting Company si želala zaznamenať a vysielať svadbu v rozhlase, ale kapitula opátstva túto myšlienku vetovala (hoci dekan Herbert Edward Ryle bol za). Od decembra 1924 do apríla 1925 vojvoda a vojvodkyňa cestovali po Keni, Ugande a Sudáne a prechádzali Suezským prieplavom a Adenom. Počas cesty sa obaja vybrali na lov veľkej zveri. Albert sa kvôli svojmu koktaniu obával verejného prejavu. Po záverečnej reči na British Empire Exhibition vo Wembley 31. októbra 1925, ktorá bola utrpením pre neho aj pre jeho poslucháčov, začal navštevovať logopéda austrálskeho pôvodu Lionela Logueho. Vojvoda a Logue cvičili dychové cvičenia a vojvodkyňa s ním trpezlivo trénovala. Následne bol schopný hovoriť s menšími zaváhaniami. Keď sa jeho prednes zlepšil, vojvoda počas prehliadky impéria s vojvodkyňou v roku 1927 otvoril novú budovu parlamentu v austrálskej Canberre. Ich cesta po mori do Austrálie, Nového Zélandu a na Fidži ich viedla cez Jamajku, kde Albert hral štvorhru v dvojici s černochom Bertrandom Clarkom, čo bolo v tom čase neobvyklé a považované za miestny prejav rovnosti medzi rasami. Vojvoda a vojvodkyňa mali dve deti: Alžbetu (rodinou nazývanú „Lilibet“), ktorá sa narodila v roku 1926, a Margarétu, ktorá sa narodila v roku 1930. Rodina žila radšej na Piccadilly 145, ako v jednom z kráľovských palácov."}
{"id": "221420", "title": "Juraj VI. (Spojené kráľovstvo)", "context": "Mladosť Súbor:Edward VII UK and successors.jpg|vľavo|náhľad|295x295bod|Štyria králi: Eduard VII. (úplne vpravo); jeho syn Juraj, princ z Walesu, neskôr Juraj V. (úplne vľavo); a vnuci Eduard, neskôr Eduard VIII. (vzadu); a Albert, neskôr Juraj VI. (vpredu), cca 1908 Narodil sa v York Cottage v Sandringham Estate v Norfolku za vlády jeho prababičky kráľovnej Viktórie. Jeho otcom bol princ Juraj, vojvoda z Yorku (neskorší kráľ Juraj V.), druhý a najstarší žijúci syn princa a princeznej z Walesu (neskorší kráľ Eduard VII. a kráľovná Alexandra). Jeho matka, vojvodkyňa z Yorku (neskôr kráľovná Mária), bola najstarším dieťaťom a jedinou dcérou Františka, vojvodu z Tecku, a Márie Adelaide, vojvodkyne z Tecku. Deň Albertových narodenín, 14. december 1895, bol 34. výročím smrti jeho pradeda Alberta Sasko-Kobursko-Gothajského. Bol pokrstený ako „Albert Frederick Arthur George“ v kostole sv. Márie Magdalény v Sandringhame o tri mesiace neskôr. V rámci rodiny bol neformálne známy ako „Bertie“. Vojvodkyni z Tecku sa nepáčilo prvé meno, ktoré jej vnuk dostal, a prorocky napísala, že dúfa, že priezvisko „môže nahradiť menej priaznivé meno“. Albert bol po narodení štvrtý v poradí na trón po svojom starom otcovi, otcovi a staršom bratovi Eduardovi. Často trpel zlým zdravotným stavom a bol označovaný za „vyľakaného a trochu náchylného k plaču“. Jeho rodičia boli spravidla vylúčení z každodennej výchovy svojich detí, ako to bolo v aristokratických rodinách tej doby normou. Trpel koktaním, čo mu vydržalo mnoho rokov. Hoci bol prirodzene ľavák, bol nútený písať pravou rukou, ako to v tom čase bolo bežné. Trpel chronickými žalúdočnými problémami, ako aj klepaním kolien, pre ktoré bol nútený nosiť bolestivé opravné dlahy. Kráľovná Viktória zomrela 22. januára 1901 a nahradil ju princ z Walesu ako kráľ Eduard VII. Princ Albert sa posunul na tretie miesto v nástupníctve na trón po svojom otcovi a staršom bratovi."}
{"id": "498891", "title": "Joaquín Valverde Durán", "context": "Život Narodil sa 27. februára 1846 v Badajoze, v španielskej provincii Extremadura, v blízkosti portugalských hraníc. Študoval na madridskom konzervatóriu. Jeho učiteľmi boli Pedro Sarmiento (flauta), José Aranguren (harmónia) a Emilio Arrieta (skladba). Bol vynikajúcim flautistom. Od 13 rokov hral v rôznych vojenských kapelách a divadelných orchestroch. Prvú cenu v hre na flautu získal už v roku 1867 a cenu za kompozíciu v roku 1870. Napísal aj dve učebnice hry na flautu. V rokoch 18711889 pôsobil ako dirigent divadelných orchestrov. Svoju prvú symfóniu Batylo skomponoval roku 1871. Preslávil sa však hlavne svojou spoluprácou na kompozíciách zarzuel so skladateľom Federicom Chuecom. Chueca poskytoval väčšinu melódií a Valverde im dodával orchestrálny lesk. Ich spolupráca sa začala v roku 1877 zarzuelou Un maestro de obra prima , ale ich majstrovským dielom sa stala zarzuela La gran vía (premiéra v Madride 2. júna 1886), ktorá sa hrala v Španielsku, Mexiku, Argentíne, New Yorku, Viedni, Londýne a i v ďalších európskych mestách. Okrem Chueca spolupracoval aj s ďalšími skladateľmi. Boli to Manuel Fernández Caballero, Julián Romea, Ruperto Chapí, Arturo Saco del Valle, José Rogel, Tomás Bretón, Tomás López Torregrosa a José Serrano. Menej úspešné už boli opery, ktoré skomponoval sám, ako napr. La Baraja francesa z roku 1890. Joaquín Valverde Durán zomrel v Madride v roku 1910. Jeho syn sa stal tiež hudobným skladateľom."}
{"id": "296227", "title": "Santiago Bernabéu Yeste", "context": "Životopis Narodil sa ako siedmy syn právnika Jose Bernabeu Ibaneza a kubánskej matky Antonii Yeste Nunezovej. Keď mal Santiago päť rokov sa rodina presťahovala do Madridu. Po ukončení štúdia práva na Instituto Cardenal Cisneros v Madride sa stal advokátom a na krátky čas sa presťahoval do Ovieda, ale neskôr sa vrátil späť do Madridu a začal sa naplno venovať svojej obľúbenej hre, futbalu."}
{"id": "56817", "title": "Fernando Botero", "context": "Detstvo Vyrastal s dvoma bratmi a mamou, otec mu zomrel, keď mal štyri roky. Chodil do jezuitskej základnej školy, v ktorej bola zavedená prísna jezuitská výchova. Ešte ako malý chlapec začal maľovať býčie zápasy, ktoré sa mu v tom čase veľmi zapáčili. Jeho nadšenie pre zápasy mu vydržalo dva roky, maľoval toreadorov a býky a akvarely predával pred vstupom do arény za päť pesos. Ako pätnásťročný v roku 1948 si začal zarábať kresbami, ktoré pravidelne uverejňovali miestne noviny El Colombiano . Inšpiroval sa Danteho Božskou komédiou , v ktorej ho zaujali predovšetkým akty žien. Vedeniu jezuitskej školy sa však jeho myšlienkové smerovanie nepáčilo, preto ako reakcia na uverejnené kresby obnažených žien prišlo vylúčenie zo školy, aby nekazil morálku mladých kresťanov, ktorí navštevovali školu. Šestnásťročný Botero sa po vyhodení zo školy ocitol v robotníckej štvrti mesta, ktorá mu poskytla množstvo inšpirácií v jeho začínajúcej tvorbe. Miestni obyvatelia si ho obľúbili a dovolili mu zachytiť v obrazoch ich bežný život."}
{"id": "132527", "title": "Georges Jacques Danton", "context": "Súkromný život Danton sa narodil 26. októbra 1759 v Arcis-sur-Aube do malomestskej nezámožnej rodiny okresného prokurátora Jacquesa Dantona a jeho manželky Mary Camos. Mal dva a pol roka, keď mu zomrel otec. Matka sa po ôsmich rokoch znovu vydala za majiteľa práčovne. Ako o študentovi o ňom jedni tvrdili, že ničím nevynikal; iní, že bol šikovný žiak a horlivý čitateľ Danta, Shakespearea, Corneilla, Rabelaisa. Sedem rokov bol pisárom u právneho zástupcu Vinota v Paríži. V roku 1787 si ako 28-ročný kúpil za požičané peniaze úrad advokáta v Kráľovskej rade a oženil sa s Antóniou Gabrielou Charpentier, dcérou zámožného kaviarnika a kontrolóra nájmov. Mali troch synov. Zomrela 10. februára 1793. Danton sa znova oženil. Vzal si 16-ročnú dcéru Marca-Antoina Gelýho, člena Klubu cordelierov, Louise Sébastienne Gély. Pri výkone advokátskej praxe skvele zdokonalil svoje rečnícke schopnosti a čoskoro sa preslávil ako obávaný protivník na súde. Dokonale poznal zvykové právo aj životný štýl doby. 20. apríla 1791 sa Danton vzdal advokácie. V roku 1794, predtým než šiel na gilotínu, bol statkárom v aubskom kraji. Rýchly vzrast jeho majetku tu budil pohoršenie."}
{"id": "545131", "title": "João Goulart", "context": "Osobný život Jeho manželkou bola o 21 rokov mladšia Maria Teresa Fontela Goulartová, ktorá bola pre svoju krásu porovnávaná s Jackie Kennedyovou."}
{"id": "260864", "title": "Françoise Sagan", "context": "Osobný život Narodila sa v Cajarcu (department Lot), kde strávila detstvo obklopená zvieratami. Bola najmladším a rovnako tak i rozmaznaným členom meštianskej rodiny. Jej otec pôsobil ako riaditeľ spoločnosti a matka bola dedička bohatých statkárov. Rodina Quoirezových strávila 2. svetovú vojnu v provincii Dauphiné a neskôr vo Vercors. Mladosť prežila v Paríži. V roku 1953 bola neúspešná na prijímacích pohovoroch na Sorbonne. I keď žila nekonvenčným životným štýlom, napokon začala študovať na parížskej univerzite, avšak svoje štúdiá riadne neukončila. Od svojich 17-tich rokov raňajkovávala v kaviarni \"Closerie des Lilas\", okrem iných aj so svojím učiteľom Jeanom-Paulom Sartrom, čo ju zrejme inšpirovalo k písaniu. Sagan bola v manželskom zväzku dvakrát. Prvýkrát vyskúšala manželský život s Guyom Schoellerom, ktorý bol o 20 rokov starší (svadba sa uskutočnila 13. marca 1958). Toto manželstvo trvalo približne dva roky (rozviedli sa v júni 1960). Jej druhým svadobným pokusom bol Bob Westhof, mladý americký sukničkár a zdanlivý keramik. Tento zväzok vydržal asi rok (svadba sa konala 10. januára 1962 a v roku 1963 sa rozviedli). Z tohto vzťahu vzišlo i dieťa – Denis. Po manželských skúsenostiach sa vybrala inou cestou – vytrvala v lesbickom mileneckom vzťahu s módnou návrhárkou Peggy Roche a milencom Bernardom Frankom – ženatým esejistom, ktorý bol posadnutý čítaním a jedením. Svoju nekonvenčnú rodinu rozšírila o Annicku Geille, redaktorku Playboy magazínu, ktorá o nej napísala článok. Zbožňovala cestovanie a veľakrát ju v USA videli s Trumanom Capotem, či s Avou Gardnerovou. 14. apríla 1957, keď riadila svoje športové auto Aston-Martin, spôsobila dopravnú nehodu a na istý čas sa ocitla v bezvedomí. Utrpela mnohonásobné zlomeniny hlavy, hrudníka a brucha. Odvtedy bojovala so závislosťou na liekoch a drogách. Milovala šoférovanie a veľakrát navštívila Monte Carlo, aby sa pri hraní v kasínach zrelaxovala. Všetky jej biografie obsahujú informáciu o tom ako vyhrala veľké množstvo peňazí v kasíne, ako jazdila na drahých autách a užívala si nočný život na Côte d´Azur, no Sagan nezabudla písať ďalšie romány. Françoise Saganová sa stala ikonou úspechu vo Francúzsku. 90-te roky boli pre Saganovú v znamení závislosti na drogách. Dlhodobo užívala tabletky, amfetamíny, kokaín, morfium a alkohol. O tom, že Saganovej zdravotný stav nebol celkom dobrý sa svet dozvedel v roku 2000. O dva roky na to bola obvinená z krátenia daní, ale vďaka bývalému prezidentovi Françoisovi Mitterrandovi dostala len podmienečný rozsudok. Koncom života sa ocitla opustená a bez luxusu na ktorý bola zvyknutá. 24. septembra 2004 zomrela vo veku 69 rokov na pľúcnu embóliu v Équemauville - Calvados. Na jej vlastnú žiadosť boli jej pozostatky spálené v rodnom Cajarcu. Prezident Jacques Chirac po smrti spisovateľky povedal: „Bola vedúcou postavou svojej generácie a pomohla zlepšiť postavenie žien vo Francúzsku. S jej odchodom Francúzsko stráca jednu z najlepších a najcitlivejších autoriek. S citom a bystrosťou odhaľovala ducha a vášne ľudského srdca.“ V roku 2010 založil Saganovej syn Denis Westhoff literárnu cenu \"Le prix Françoise-Sagan\"."}
{"id": "570332", "title": "Albert (britský princ)", "context": "Sobáš 15. októbra 1839 si kráľovná Viktória pozvala Alberta na osobné rokovania a zverila sa mu so svojimi citmi. On sám bol nadšený a tiež vyznal Viktóriu lásku. V kútiku duše mal ale isté pochybnosti, ako to vyplývalo z jeho listov. Mal strach, či je vôbec hoden toho, byť manželom britskej kráľovnej a nebolo mu príliš príjemné, že mal opustiť svoje rodné vojvodstvo a usadiť sa v Anglicku, ku ktorému nemal žiadny vzťah a kde sa necítil dobre. 14. novembra 1839 odišiel domov, ale denne si s Viktóriou písali milostné listy. Po jeho odchode z Veľkej Británie sa v krajine zdvihol odpor proti budúcemu partnerovi mladej panovníčky, pretože verejnosť považovala Alberta za bezvýznamného a nemajetného cudzinca. Viktória bola zhrozená nenávistnými útoky proti svojmu snúbencovi, a tak Albertovi nariadila, že si so sebou do Anglicka nesmie priviezť žiadne svoje nemecké služobníctvo. Došlo k prvej partnerskej roztržke, ale nakoniec sa Albert svojej budúcej manželke podvolil. Ich sobáš bol uzavretý 10. februára 1840 v malej kaplnke Svätojakubského paláca."}
{"id": "595909", "title": "Ľudovít Bertrand", "context": "Uctievanie Pápež Pavol V. ho 19. júla 1608 vyhlásil za blahoslaveného. Ľudovít Bertrand bol následne 12. apríla 1671 kanonizovaný pápežom Klementom X. Jeho sviatok, ako sa uvádza v Rímskom martyrológiu, sa oslavuje 9. októbra. Ľudovít Bertrand je niekedy nazývaný „apoštolom Južnej Ameriky“. Je patrónom Kolumbie. Socha Ľudovíta Bertranda sa nachádza na severnej kolonáde Baziliky svätého Petra v Ríme. V Seville je vystavený Ľudovítov obraz od Francisca Zurbarána. Festival známy ako La Tomatina sa koná v Buñol vo Valencii na počesť patrónov mesta Ľudovíta Bertranda a titulu Panny Márie Mare de Déu dels Desemparats (Matka Božia bezbranných)."}
{"id": "570331", "title": "Albert (britský princ)", "context": "Štúdiá Po odchode z Londýna strávil rok u strýka v Bruseli a potom odišiel študovať právo do Bonnu. Bol výborným a usilovným študentom, pokračoval aj v komponovaní hudby, ako turista precestoval v čase štúdií Švajčiarsko a Taliansko. Pre neviazaný študentský život ale pochopenie nemal. Bol stále rovnako plachý a nevyhľadával spoločnosť priateľov ani žien. V roku 1838 sa vrátil do Bruselu a práve vtedy ho strýko zasvätil do svojich plánov na dohodnutý sobáš s Viktóriou, ktorá v tej dobe bola sotva pár mesiacov novou kráľovnou Veľkej Británie. Albert sám týmto nápadom príliš nadšený nebol, ale podvolil sa na prianie svojho milovaného strýka. Z Londýna však prišla rýchla a nečakaná odpoveď, v ktorej kráľovná Viktória odkázala svojim príbuzným, že sa ešte nemieni vydávať. Leopold sa nevzdával a znova naliehal na svoju neter, ktorá nakoniec súhlasila a v roku 1839 pozvala Alberta znovu do Londýna. Ten príliš nadšený nebol, pretože sa dopočul, že sesternica je teraz tvrdohlavá, panovačná, nemá vôbec rada prírodu a je každý deň hore dlho do noci. Nepochybne sa tiež cítil dotknutý dlhým čakaním na pozvanie. Druhýkrát v živote sa Albert a Viktória osobne stretli 10. októbra 1839. Viktória bola opäť očarená svojím bratrancom a jeho krásou. Už po dvoch dňoch si zapísala do svojho denníka, že je do neho zamilovaná. Od toho okamihu sa od neho nepohla, všade ho sprevádzala a 13. októbra 1839 oznámila premiérovi, že sa chce vydať."}
{"id": "20809", "title": "Dante Alighieri", "context": "Životopis  Mladosť a vzdelanie Z jeho detstva sa veľa nevie. Pochádzal z nezámožnej mestskej šľachty. Detstvo prežil v rodnej Florencii, kde sa na detskej májovej slávnosti roku 1274 ocitol vedľa rovnako starého dievčaťa, ktorej zjavom bol tak oslnený, že o nej platonicky sníval celý život. Volala sa Beatrice Portinariová. Bola dcérou bankára a zakladateľa florentskej nemocnice Santa Maria Nuova. Neskôr sa vydala za Simona de Bardi. Beatrice, takisto ako dieťa, mu zrejme venovala len čiastočnú pozornosť, pre Danteho bol však tento zážitok duchovným zjavením, ktoré ho ovplyvnilo na zvyšok života. Bola inšpirátorkou jeho poézie. Dante pravdepodobne navštevoval jednu z rádových škôl vo Florencii (dominikánsku u Santa Maria Novella alebo františkánsku u Santa Croce). Potom študoval filozofiu a teológiu. V rokoch 1285 - 1287 bol na vtedy najslávnejšej a najstarobylejšej európskej univerzite v Bologni. Tu však nezložil žiadne skúšky, nezískal žiadny univerzitný grádus, a zdá sa, že ani veľmi nenavštevoval univerzitné prednášky. Na vtedajšiu dobu dôkladné filozofické vzdelanie získal neskôr až ako štyridsaťročný, keď už ako vyhnanec bol na univerzite v Paríži (jeho štúdium v Paríži je však neisté) a možno i v Padove. Dosiahol značného vzdelania. Zaoberal sa štúdiom antického, vtedajšieho talianskeho a provensalského básnictva, predovšetkým antická poézia bola jeho vzorom. Po absolvovaní škôl sa oženil s Gemmou Donati, ktorá bola z významného ghibellinského rodu Donati. Zasnúbil sa s ňou už vo veku 11 rokov. Porodila mu minimálne 4 deti."}
{"id": "221421", "title": "Juraj VI. (Spojené kráľovstvo)", "context": "Vojenská kariéra a vzdelanie Od roku 1909 Albert navštevoval Kráľovskú námornú školu v Osborne ako námorný kadet. V roku 1911 sa dostal na poslednú priečku v záverečnej skúške, ale napriek tomu postúpil na Kráľovskú námornú školu v Dartmouthe. Keď v roku 1910 zomrel jeho starý otec Eduard VII., jeho otec sa stal kráľom Jurajom V., Eduard sa stal princom z Walesu a Albert bol druhým v poradí na trón. Albert na večeri v RAF-e v roku 1919 Albert strávil prvých šesť mesiacov roku 1913 na cvičnej lodi HMS Cumberland v Západnej Indii a na východnom pobreží Kanady. Dňa 15. septembra 1913 bol vymenovaný na stredného dôstojníka na palube lode HMS Collingwood . Strávil tri mesiace v Stredozemnom mori, svoju morskú chorobu však nikdy neprekonal. Tri týždne po vypuknutí prvej svetovej vojny bol lekársky evakuovaný z lode do Aberdeenu, kde mu slepé črevo odstránil sir John Marnoch. Za svoje činy ho vymenovali za dôstojníka veže na palube lode Collingwoodu v bitke pri Jutsku (31. máj - 1. jún 1916), veľkej vojnovej námornej bitke. Ďalší boj už nevidel, najmä pre zlý zdravotný stav spôsobený dvanástnikovým vredom, ktorý mu v novembri 1917 vyoperovali. Vo februári 1918 bol vymenovaný za policajného dôstojníka vo výcvikovom zariadení Kráľovskej námornej leteckej služby v Cranwelle. So založením Kráľovského letectva (RAF) prešiel Albert z Kráľovského námorníctva do Kráľovského letectva. Do augusta 1918 pôsobil vo funkcii veliteľa letky číslo 4 chlapčenského krídla v Cranwelle, potom sa hlásil v kadetskej škole v RAF v St. Leonards-on-Sea. Absolvoval štrnásťdňový výcvik a prevzal velenie nad letkou na kadetskom krídle. Bol prvým členom britskej kráľovskej rodiny, ktorý získal osvedčenie ako plne kvalifikovaný pilot. Albert chcel slúžiť na kontinente ešte počas vojny a privítal vyslanie do štábu generála Trencharda vo Francúzsku. 23. októbra preletel cez Lamanšský prieliv do Autigny. Počas záverečných týždňov vojny pôsobil v štábe nezávislých vzdušných síl RAF-u v jej veliteľstve vo francúzskom Nancy. Po rozpustení nezávislých vzdušných síl v novembri 1918 zostal na kontinente dva mesiace ako dôstojník štábu RAF, až kým nebol vyslaný späť do Británie. Sprevádzal belgického kráľa Alberta I. pri jeho triumfálnom opätovnom vstupe do Bruselu 22. novembra. Princ Albert sa 31. júla 1919 kvalifikoval ako pilot RAF-u a nasledujúci deň bol povýšený na vedúceho letky. V októbri 1919 odišiel na Trinity College v Cambridge, kde rok študoval dejepis, ekonómiu a občiansku náuku, pričom jeho „oficiálnym mentorom“ bol historik R. V. Laurence. 4. júna 1920 ho jeho otec vymenoval za vojvodu z Yorku, grófa z Inverness a baróna Killarney. Začal preberať ďalšie kráľovské povinnosti. Zastupoval svojho otca a cestoval po uhoľných baniach, továrňach a lodeniciach. Počas týchto návštev získal prezývku „Priemyselný princ“. Jeho koktanie spolu so sklonom k plachosti spôsobili, že na verejnosti pôsobil menej sebavedome ako jeho starší brat Eduard. Bol však fyzicky aktívny a rád hrával tenis. V roku 1926 hral vo Wimbledone v štvorhre mužov s Louisom Greigom, po prvom kole však vypadli. Prejavil záujem o pracovné podmienky a bol prezidentom Spoločnosti pre priemyselné blaho. Jeho séria každoročných letných táborov pre chlapcov v rokoch 1921 až 1939 spojila chlapcov z rôznych sociálnych prostredí."}
{"id": "1065", "title": "Bernard z Clairvaux", "context": "Pozri aj  Raná scholastika Marguerite Porete"}
{"id": "600034", "title": "Vlajka Fidži", "context": "\nVlajka Fidži – dnešná vlajka nezávislého Fidži je modifikáciou starej koloniálnej britskej modrej služobnej vlajky, tentokrát však svetlo modrá (aby sa odlišovala od vlajky Austrálie a Nového Zélandu), s fidžijským štítom zo štátneho znaku (z roku 1908) vo vlajúcej časti. V jeho hlave je na červenom poli žltý anglický lev držiaci hnedý kakaový plod, dolná biela časť je rozdelená červeným svätojánskym krížom na štyri polia. V prvom sú tri zelené stonky cukrovej trstiny, v druhom zelená kokosová palma, v treťom biela holubica so zelenou olivovou vetvičkou a v štvrtom žltý trs banánov. Horná strana vodorovného ramena kríža je v polovici šírky vlajky."}
{"id": "5489", "title": "Fidži", "context": "Introduction  Fidži , dlhý tvar Fidžijská republika (staršie Republika Fidžijských ostrovov) , je ostrovný štát v Tichom oceáne. Tento štát tvoria dva ostrovy - Viti Levu a Vanua Levu a viacero malých ostrovov. Hlavné a zároveň najväčšie mesto je Suva."}
{"id": "177826", "title": "Fidžijský dolár", "context": "Introduction  Fidžijský dolár (FJD) je mena používaná na Fidži od roku 1969. Obvykle je skratka tejto meny symbol dolára - $, alebo alternatívne aj FJ$ , aby sa predchádzalo iným dolárovým bankovkám. Jeden fidžijský dolár má 100 centov. Dolár bol tiež menou používanou na Fidži v rokoch 1867 až 1873. Kategória:Meny v Austrálii a Oceánii Kategória:Fidži"}
{"id": "160618", "title": "Vlajka Kene", "context": "Introduction Vlajka Kene Vlajka Kene je založená na trikolóre politickej strany KANU ( Kenský africký národný zväz ) z roku 1952, teda s vodorovnými pruhmi čiernym, červeným a zeleným, medzi ktoré boli v roku 1963 pridané dva úzke biele prúžky (6 : 1 : 6 : 1 : 6). Čierna farba znamená slobodu milujúci africký ľud, červená jeho krv a boj za slobodu, zelená bohatú vegetáciu: biele prúžky sú symbolom mieru a jednoty. Uprostred vlajky je umiestnený masajský vojnový štít a červeno-bielo-čiernou kresbou a pod ním ležia skrížené oštepy: týmito zbraňami, ktoré symbolizujú obranu krajiny, bránili predkovia dnešných obyvateľov svoju vlasť proti nepriateľom. Vlajka je z roku 1963."}
{"id": "156803", "title": "Vlajka Ugandy", "context": "Introduction Vlajka Ugandy Vlajka Ugandy - tvorí ju šesť vodorovných pruhov - čierný, žltý, červený, čierný, žltý, červený. Uprostred vlajkového listu je starý ugandský vlajkový emblém ( badge ), žeriav pávi v bielom kruhovom poli. Čierna, žltá a červená sú farby politickej strany Ugandský ľudový kongres . Čierna symbolizuje Afriku a čierné obyvateľstvo krajiny, žltá je farbou životodárneho slnka, červená pripomína bratstvo všetkých ľudí. Vlajka pochádza z roku 1962."}
{"id": "96400", "title": "Zoznam štátnych hymien", "context": "F Tú alfagra land mítt Ó Faerské ostrovy, môj najvzácnejší poklad Faerské ostrovy God Bless Fiji Boh žehnaj Fidži Fidži Maamme/Vårt land Naša zem Fínsko De Vlaamse Leeuw Flámsky lev Flámsko La Marseillaise Pieseň Marseille Francúzsko De âlde Friezen Starý Frízšťania Frízsko"}
{"id": "162228", "title": "Vlajka Haiti", "context": "Introduction Vlajka Haiti Vlajka Haiti má dva vodorovné pruhy, modrý a červený. V jej strede je biely obdĺžnik, v ktorom je vyobrazený haitský štátny znak z roku 1806. Na zelenom trávniku je vojenský bubon, za ním dve skrížené sekery a palma v prirodzených farbách. Po oboch stranách stoja delá, vlajky, kotvy a pušky s bodákmi. Pod nimi je biela stuha s čiernym heslom L´UNION FAIT LA FORCE ( V jednote je sila ). Nad palmou je červená čiapka slobody. Všetko to pripomína boj krajiny za slobodu na začiatku 19. storočia. Od roku 1798 viala na ostrove francúzska trikolóra, ale vodca povstalcov proti Francúzom J. J. Dessalines vypustil roku 1803 biely pruh reprezentujúci priateľstvo s nimi, v ktorom zároveň Haiťania videli symbol bieleho otrokárstva. Keď sa roku 1805 stal cisárom nahradil modrý pruh čiernym. Po Dessalinesovej násilnej smrti obnovil prezident A. Pétion roku 1806 v južnej časti ostrova farby modrú a červenú, ktoré sa používali v pruhoch ako vodorovných, tak zvislých. Horizontálna úprava však už od roku 1806 prevládala a keď po celom ostrove rozšíril svoju moc prezident J. P. Boyer, používala sa od roku 1822 už výhradne (modrý pruh nad červeným). Roku 1844 bol pridaný znak v bielom obdĺžniku, v rokoch 1964 – 1986 bol reštaurovaný pôvodný vzhľad vlajky, to je; zvislé pruhy čierny a červený, ale zo znaku bola vypustená čiapka slobody."}
{"id": "215864", "title": "Zoznam miest vo svete", "context": "F  Zoznam miest na Faerských ostrovoch - Faerské ostrovy Zoznam miest vo Fidži - Fidži Zoznam miest na Filipínach - Filipíny Zoznam miest vo Fínsku - Fínsko Zoznam miest vo Francúzsku - Francúzsko Zoznam miest vo Francúzskej Guyane - Francúzska Guyana (francúzske teritórium) Zoznam miest vo Francúzskej Polynézii - Francúzska Polynézia (francúzske teritórium)"}
{"id": "522685", "title": "Štátny znak Namíbie", "context": "Introduction Štátny znak Namíbie Štátny znak Namíbie má rovnaký vzor ako na štátnej vlajke a štítonosičmi sú dva oryxy. Na piesočnej dune pod štítom je vyobrazená rastlina velvíčia, ktorá rastie na púšti Namib. Klenotom je orliak jasnohlasý, stojaci na náčelníckej čelenke. Pod piesočnou dunou je biela stuha na ktorej je napísané národné motto krajiny: Unity, Liberty, Justice (Jednota, sloboda, spravodlivosť). Štátny znak bol zavedený naraz so štátnou vlajkou. Objavuje aj na prezidentskej vlajke."}
{"id": "155655", "title": "Štátny znak Belize", "context": "Introduction Štátny znak Belize Štátny znak Belize pozostáva z bieleho kruhového poľa, v ktorom je štátny znak vo venci 50 zelených vavrínových lístkov. Znak má štít rozdelený obrátenou vidlicou. Vpravo hore je drevená palica a pádlo, vľavo sekera a dvojručná píla. Je to pripomienka ťažby a transportu dreva, hlavne mahagónového (mahagónovník je tiež v pozadí znaku), predtým základu ekonomiky zeme. Dopravu dreva do Európy pripomína trojstažnová plachetnica. Strážcovia štítu sú mestic (zo sekerou) a kreol (s pádlom). Na stuhe je heslo SUB UMBRA FLOREO (V tieni rozkvitám). Počet lístkov vavrínového venca symbolizuje rok 1950, kedy sa aktivizovalo hnutie za oslobodenie zeme z britskej nadvlády."}
{"id": "162506", "title": "Vlajka Falklánd", "context": "Introduction Vlajka Falklánd Vlajka Falklánd – používa sa britská modrá služobná vlajka ( Blue Ensign ) s falklandským vlajkovým emblémom (nazývaným po anglicky badge ) z roku 1948, ktorý je umiestnený vo vlajúcej časti. Na delenom štíte je v hornej časti na modrom poli vyobrazený bezrohý baran stojací na zelenej tráve (chov oviec tu má základný hospodársky význam), v dolnej časti je na modrých a bielych vlnách plachetnicová loď Desire , ktorej posádka ostrovy roku 1592 objavila. K jej menu sa vzťahuje zámerná slovná hračka v motte, napísanom na stuhe pod štítom: DESIRE THE RIGHT (Vraj právo)."}
{"id": "47455", "title": "Vlajka Indie", "context": "Introduction Indická vlajka Vztýčená Indická vlajka Vlajka Indie – tvoria ju tri vodorovné pásy: šafranová, biela a zelená. V bielom páse je modré koleso – čakra (slnko s lúčmi). Vlajka je podobná vlajke Nigeru, vlajke Írska a vlajke Pobrežia Slonoviny."}
{"id": "161269", "title": "Vlajka Eswatini", "context": "Introduction Vlajka Eswatini Vlajka Eswatini má vodorovné pruhy modrý, žltý, karmínovo červený, žltý a modrý (3:1:8:1:3); v širšom červenom pruhu je uprostred umiestnený v horizontálnej polohe vojenský štít historického emasočského pluku, ktorý je tiež (vo vertikálnej polohe) súčasťou štátneho znaku. Štít z volskej kože je čiernobiely, na ňom leží okrasný modrý strapec z vtáčieho peria, za štítom sú dva žlté kópie obrátené hrotmi vpravo a tyč opatrená ďalšími dvoma okrasnými strapcami, nazvanými tinjobo , kráľovskými atribútmi. Karmínová farba pripomína boje Svazijcov v minulosti, žltá nerastné bohatstvo, modrá mier. Návrh vlajky pochádza z roku 1954 a bol inšpirovaný vlajkou svazijského ženijného korpusu z roku 1941, ktorú jeho veliteľovi odovzdal svazijský kráľ ako pripomienku vojenských tradícií Svazijčanov. Oficiálne sa používa od roku 1967."}
{"id": "55070", "title": "ISO 3166-2:FJ", "context": "Introduction Kódy ISO 3166-2 pre Fidži identifikujú 5 území. Prvá časť (FJ) je medzinárodný kód pre Fidži, druhá časť pozostáva z jedného veľkého písmena identifikujúceho územie."}
{"id": "157180", "title": "Vlajka Fidži", "context": "Galéria Súbor:Government Ensign of Fiji.svg|Úradná námorná vlajka Fidži Súbor:Naval Ensign of Fiji.svg|Vojnová námorná vlajka Fidži Fidži Kategória:Fidži"}
{"id": "157179", "title": "Vlajka Fidži", "context": "Introduction Vlajka Fidži Vlajka Fidži – dnešná vlajka nezávislého Fidži je modifikáciou starej koloniálnej britskej modrej služobnej vlajky, tentokrát však svetlo modrá (aby sa odlišovala od vlajky Austrálie a Nového Zélandu), s fidžijským štítom zo štátneho znaku (z roku 1908) vo vlajúcej časti. V jeho hlave je na červenom poli žltý anglický lev držiaci hnedý kakaový plod, dolná biela časť je rozdelená červeným svätojánskym krížom na štyri polia. V prvom sú tri zelené stonky cukrovej trstiny, v druhom zelená kokosová palma, v treťom biela holubica so zelenou olivovou vetvičkou a v štvrtom žltý trs banánov. Horná strana vodorovného ramena kríža je v polovici šírky vlajky. Vlajka bola zavedená roku 1970."}
{"id": "581238", "title": "Fidžijské národné futbalové mužstvo", "context": "Introduction  Fidžijské národné futbalové mužstvo reprezentuje Fidži na medzinárodných futbalových akciách, ako sú Majstrovstvá sveta a Oceánsky pohár národov. Fidži sa osemkrát predstavilo na Oceánskom pohár národov. Ich najlepší úspech je tretie miesto v roku 1998 a 2008. V rebríčku FIFA im patrí 165. miesto."}
{"id": "156521", "title": "Vlajka Burundi", "context": "Introduction Vlajka Burundi Vlajka Burundi – pole vlajky je rozdelené bielym uhlopriečným krížom na štyri trojuholníky: žrďový a vlajúci je zelený, horný a dolný je červený. Uprostred je biele kruhové pole a v ňom tri červené, zeleno lemované šesťcípe hviezdy (1+2), ktoré symbolizujú národnú devízu – Jednota, práca, pokrok – zo štátneho znaku alebo tri etnické skupiny v krajine – Bahutov , Batutsov a Batvov . Červená farba pripomína obete v boji za slobodu, zelená pokrok a nádej, biela mier. Vlajka je z roku 1966, kedy bola krajina vyhlásená za republiku. V rokoch 1962 – 1966 bol v kruhu uprostred vlajky umiestnený kráľovský bubon a rastlina cirok, od septembra do novembra 1966 tu bol iba cirok."}
{"id": "155889", "title": "Vlajka Beninu", "context": "Introduction Súčasná vlajka Beninu Vlajka Beninu má podobu dvoch vodorovných pruhov – žltého a červeného – pretnutých zeleným pruhom v žrďovej časti. Ide o tradičné panafrické farby. Zelená tu symbolizuje nádej, žltá symbolizuje blahobyt a červená farba odvahu. Súčasná podoba bola prijatá v roku 1959 a znovu sa používa od 1. apríla 1990. Medzi rokmi 1975 – 1990, kedy v zemi panoval marxistický režim, tvoril vlajku zelený list s červenou hviezdou v hornom rohu."}
{"id": "155652", "title": "Vlajka Belize", "context": "Introduction Vlajka Belize Vlajka Belize je tmavo modrá, pri hornom a dolnom okraji má úzke červené pruhy (ich šírka sa rovná desatine šírky vlajky) a v prostriedku veľké biele kruhové pole, v ktorom je štátny znak vo venci 50 zelených vavrínových lístkov. Znak má štít rozdelený obrátenou vydlicou. Vpravo hore je drevená palica a pádlo, vľavo sekera a dvojručná píla. Je to pripomienka ťažby a transportu dreva, hlavne mahagonového (mahagonovník je tiež v pozadí znaku), predtým základu ekonomiky zeme. Dopravu dreva do Európy pripomína trojsťažňová plachetnica. Strážcovia štítu sú mestic (zo sekerou) a kreol (s pádlom). Na stuhe je heslo SUB UMBRA FLOREO ( V tieni rozkvitám ). Počet lístkov vavrínového venca symbolizuje rok 1950, kedy sa aktivizovalo hnutie za oslobodenie zeme z britskej nadvlády. Vlajka sa používa od vyhlásenia nezávislosti v roku 1981 a nadväzuje na vlajku zavedenú polooficiálne už v roku 1950 a viac rozšírenú od roku 1965, ktorá však bola vlastne vlajkou Zjednotenej ľudovej strany . Preto bola na žiadosť Zjednotenej demokratickej strany doplnená červenou farbou tejto opozičnej strany, a to vo forme vodorovných prúžkov. Belize Kategória:Belize"}
{"id": "155696", "title": "Vlajka Džibutska", "context": "Introduction Vlajka Džibutska Vlajka Džibutska – V deň vyhlásenia nezávislostí, 27. 6. 1977, sa stala vlajka národne oslobodeneckej organizácie Africká ľudová liga za nezávislosť (LPAI) štátnou vlajkou tejto malej krajiny. Má dva vodorovné pruhy, svetlo modrý a svetlo zelený, medzi nich je od žrdi vsunutý biely rovnostranný trojuholník; v jeho strede je červená päťramenná hviezda. Modrá farba reprezentuje more a oblohu ale tiež prevladajúcich Isov , zelená zem a menšinových Afarov , biela znamená mier a červená farba hviezdy je pripomienkou boja za nezávislosť i viery v šťastnú budúcnosť zeme. Zdôrazňuje však i jednotu Afarov a Isov upevnenú v krvavom boji za dosiahnutie rovnosti, ktorej symbolom je rovnostranný trojuholník."}
{"id": "156457", "title": "Vlajka Bhutánu", "context": "Introduction Vlajka Bhutánu Vlajka Bhutánu je rozdelená šikmou uhlopriečkou na dva trojuholníky v tradičných čínskych farbách: žrďový je žltý, vlajúci je oranžovo červený. Po uhlopriečke je položený biely bhutánsky bezkrídly drak s čiernou kresbou. Drak hľadí vpravo a drží gule predstavujúce vajcia poznania a univerzum. Žltá farba predstavuje autoritu kráľa a jeho hlavnú úlohu pri riadení náboženských i svetských záležitosti, červená znamená duchovnú moc budhizmu, ktorý je v krajine reprezentovaný dvoma sektami. Pôvodne bola farba tejto časti vlajky hnedá, až v šesťdesiatych rokoch nabrala dnešný odtieň. Drak má rôzne symbolické funkcie (Bhután je \"krajina draka\") a dunenie hromov v bhutánskych údoliach naznačuje jeho prítomnosť. Jednoznačne pripomína staré čínske vlajky a skoršie vzťahy krajiny k Číne vôbec. V dnešnej podobe sa vlajka objavila roku 1971."}
{"id": "157830", "title": "Vlajka Pakistanu", "context": "Introduction Vlajka Pakistanu Vlajka Pakistanu – národná vlajka vznikla v roku 1947 z vlajky politickej strany Všeindická moslimská liga, užívanej od r. 1906. Na zelenom poli sú symboly islamu, biely polmesiac a biela päťramenná hviezda (pootočené približne od smeru k hornému cípu vlajky). K tomu bol pripojený biely zvislý pruh, zaberajúci štvrtinu dĺžky vlajky, ktorý reprezentuje hinduistov, kresťanov, budhistov, parsov a iné náboženské menšiny a naznačuje tak náboženskú toleranciu, zatiaľ čo zelená je farbou islamu. V roku 1964 dostali jednotlivé prvky túto symboliku: farba biela – mier, zelená – blahobyt, polmesiac – pokrok, hviezda – svetlo a vedenie. Zelená farba má tartanový odtieň."}
{"id": "161271", "title": "Vlajka Tanzánie", "context": "Introduction Vlajka Tanzánie Vlajka Tanzánie - list vlajky je rozdelený šikmým čiernym pruhom, lemovaným dvoma úzkymi žltými prúžkami, na dva trojuholníky: žrďový je zelený, vlajúci je modrý. Zelená farba symbolizuje zem, modrá more (podľa niektorých výkladov aj Zanzibar), čierna africké obyvateľstvo Tanzánie a žltá jej nerastné bohatstvo. Poloha čierneho pruhu aj farba jeho lemoviek súčasne naznačujú vzostupnú líniu rozvoja černošského obyvateľstva uprostred blahobytu. Vlajka vznikla roku 1964 spojením prvkov vlajok Tanganiky a Zanzibaru, ktoré sa vtedy združili do federácie. Tanganická vlajka mala tri vodorovné pruhy – zelený, čierny a zelený (farby politickej strany Africký národný zväz Tanganiky, TANU ), ktoré boli od seba oddelené úzkymi žltými prúžkami; zanzibarská mala horizontálne pruhy modrý, čierny a zelený a pri žrdi úzky zvislý prúžok biely."}
{"id": "161274", "title": "Vlajka Zimbabwe", "context": "Introduction Vlajka Zimbabwe Vlajka Zimbabwe má sedem vodorovných pruhov vo farbách zelenej, žltej, červenej, čiernej, červenej, žltej a zelenej, od žrdi je vsunutý biely rovnoramenný trojuholník, dosahujúci do tretiny dĺžky vlajky, ktorý je od vodorovných pruhov oddelený úzkym čiernym lemovaním. V trojuholníku je umiestnená červená päťramenná hviezda, na ktorej je položený žltý zimbabwiansky vták, ktorý presahuje do trojuholníkového poľa. Zelená farba znamená rastlinstvo a poľnohospodárstvo, žltá nerastné bohatstvo, červená krv preliatu v boji za slobodu, čierna africké obyvateľstvo; tieto farby sú prevzaté z vlajky vládnej strany Africký národný zväz Zimbabwe ( ZANU ), k nim pristupuje ešte farba biela, ktorá predstavuje mier. Červená päťramenná hviezda vyjadruje budovateľské úsilie národa, legendárny vták z ruín Zimbabwe, ktorý je symbolom krajiny, pripomína jej slávnu minulosť. Vlajka bola zavedená súčasne z vyhlásením nezávislosti Zimbabwe roku 1980 a následovala po vlajke Zimbabwe-Rodézie z roku 1979, Rodézie z roku 1968, Južnej Rodézie z roku 1964 a Rodézie a Njaska z roku 1953."}
{"id": "160623", "title": "Vlajka Madagaskaru", "context": "Introduction Vlajka Madagaskaru Vlajka Madagaskaru je odvodená z vlajky kmeňa Hovo , má biely zvislý pruh pri žrdi (zaberá tretinu dĺžky vlajky) a dva vodorovné pruhy vo farbách červenej a zelenej. Biela farba symbolizuje čistotu ideálov, červená nezávislosť, zelená nádej v šťastnú budúcnosť. Biela a červená boli už v 19. storočí na vlajkách madagaskarského kráľovstva Hovov , zelená reprezentuje obyvateľov pobrežia. Biela sa spojuje s kniežacím rodom Volafotsov , červená s rodom Volamenov zo 17. storočia. Vlajka vznikla roku 1958, o rok neskôr bola ústavne kodifikovaná."}
{"id": "600039", "title": "Nostradamus", "context": "Rovnako sa splnilo aj  proroctvo v ktorom Nostradamus predpovedal smrť kráľa Henricha II.: \"Mladý lev premôže starého na bojovom poli v osobnom súboji: Prepichne oči v zlatej klietke, dve zranenia v jednom, potom zomrie krutou smrťou.\" Po smrti kráľa bolo toto štvorveršie považované za veľmi výstižné a zrozumiteľné. Henrich II., ktorý mal symbol leva vo svojom osobnom erbe, sa totiž zúčastnil rytierskeho zápasu s veliteľom gardy na  turnaji usporiadanom na počesť svadby jeho dcéry s Filipom II. Španielskym. Montgomeryho kopija sa pri súboji zlomila, jej úlomok kráľa poranil na krku, ale väčšia časť kopije mu prenikla pozlátenou mriežkou brnenia do oka a prenikla až do mozgu. Utrpenie kráľa nakoniec po desiatich dňoch ukončila smrť."}
{"id": "181585", "title": "Anna Klévska", "context": "Manželstvo Napriek Henrichovým obavám, bol s Annou zosobášený 6. januára 1540 v kráľovskom paláci Placentia v Greenwichi v Londýne arcibiskupom Thomasom Cranmerom. Na Anninom snubnom prsteni bol vyrytý nápis „God send me well to keep“ . Hneď po príchode do Anglicka sa Anna prispôsobila bohoslužbe katolíckej formy, ktorú prezentoval Henrich. Svadobná noc údajne nebola naplnená. Henrich sa zveril Cromwellovi, že manželstvo nebude úspešné, lebo, ako povedal: „Predtým som ju nemal rád, ale teraz je to ešte horšie“ . Obhajoval sa tým, že Anna už pred svadbou nebola pannou. Anna samozrejme vstúpila do manželstva ako nedotknutá, no vďaka striktnej a úzkoprsej výchove svojej matky, prísnej katolíčky, sa nevedela brániť. Totiž ani len netušila, že niečo v jej manželstve nie je v poriadku. V tej dobe bol Henrich už zamilovaný do devätnásťročnej Kataríny Howardovej, ktorá bola členkou kráľovskej družiny. Anna musela opustiť kráľovský dvor 24. júna a 6. júla jej Henrich oznámil, aby prehodnotila manželstvo a možnosť rozvodu. Krátko nato bola Anna požiadaná, aby dala súhlas na anulovanie manželstva. Anna súhlasila, a tak bolo toto manželstvo 9. júla 1540 anulované. Ako dôvod sa uviedlo jej prvé zasnúbenie s Františkom Lotrinským."}
{"id": "62622", "title": "Katarína Howardová", "context": "Manželstvo Rýchle zosobášenie sa, len niekoľko týždňov po rozvode s Annou, v júli 1540 len potvrdilo Henrichovu celoživotnú snahu mať druhého dediča. Zatiaľ mal totiž Henrich len jedného syna Eduarda, neskoršieho kráľa Eduarda VI. Henrich, ktorý mal takmer päťdesiat rokov, zahrnul svoju mladú nevestu bohatstvom, šperkami a drahými darmi. Vojna medzi Francúzskom a Anglickom stála Henricha priazeň jeho poddaných a jeho zdravie bolo podlomené. Prítomnosť mladej a zdanlivo čestnej manželky mu spôsobovalo veľkú radosť. Hneď ako však Katarína nadobudla bohatstvo a moc, manželský vzťah začal upadať. Ani niekoľko mesiacov po sobáši neotehotnela. Začiatkom roku 1541 začal jej románik s Henrichovým obľúbeným dvoranom, Thomasom Culpeperom. Dvojica sa stretávala u jednej Kataríninej staršej dvornej dámy, Jany Boleynovej, rochfordskej vikomtesy, ktorá bola vdovou po Jurajovi Boleynovi, bratovi Anny a Márie Boleynových. Katarína a Henrich cestovali spolu po Anglicku v lete 1541 a u Kataríny sa začali objavovať príznaky tehotenstva. Problém bol, že ako pokračoval Katarínin mimomanželský pomer, ľudia, ktorí boli svedkami jej nemravného správania sa na Lambethe, ju začali kontaktovať kvôli jej priazni. Katarína si potrebovala kúpiť ich mlčanie, a tak mnohých z nich vymenovala na rôzne posty do jej kráľovského okruhu. Chybu spravila, keď vymenovala Henricha Mannoxa za jedného z jej hudobníkov a Francisa Derehama ako jej osobného tajomníka. Tieto chyby viedli k jej obvineniu zo zrady a cudzoložstva."}
{"id": "200948", "title": "Henrich VI. (Luxembursko)", "context": "Život Už počas neprítomnosti svojho otca, z dôvodu účasti na križiackej výprave Ľudovíta IX. (12701271), dokázal Henrich prevziať vládu v grófstve do svojich rúk. Počas svojej vlády si vydobyl povesť udatného bojovníka. Viedol spory s pánmi z Viandenu, arcibiskupom z Trevíru či biskupom z Liège. Osudným sa mu stal spor o limburské vojvodstvo. Henrichovi sa podarilo získať právne nároky na Limbursko od Reinalda z Geldernu. Henrich tu videl možnosť rozšírenia svojho teritória do holandského priestoru. Podarilo sa mu získať na svoju stranu aj kolínskeho biskupa. Proti nemu však stál brabantský vojvoda Ján I., ktorý mal záujem o ovládnutie obchodnej cesty, ktorá tadiaľ viedla. V rozhodujúcej bitke o limburské vojvodstvo, ktorá sa odohrala 5. júna 1288 pri Worringene, však Henrich VI. padol, rovnako ako jeho traja bratia."}
{"id": "476864", "title": "Anglické kráľovstvo", "context": "Vrcholný stredovek  Henrich II. Rozhovor Henricha II. a Thomasa Becketa Bol jedným z najmocnejších anglických kráľov a najbohatším mužom vtedajšej Európy. Po matke zdedil normanské vojvodstvo a nárok na anglický trón. Po otcovi provinciu Maine, Touraine a Anjou. Keď ako 19 ročný prišiel zložiť vazalský sľub vernosti francúzskemu kráľovi Ľudovítovi VII., kráľovnej Eleonóre sa tak zapáčil, že nechala okamžite rozviesť a za osem týždňov si Henricha zobrala za manžela. Mala vtedy 27 rokov a bola najbohatšou dedičkou v Európe. Henrich tak okrem vášnivej ženy získal aj obrovské územia siahajúce až k Pyrenejam. V samotnom Francúzsku bol oveľa mocnejší ako kráľ. Roku 1152 ho v záujme ochrany krajiny adoptoval Štefan z Blois a zaručil mu nástupníctvo na trón. 19. decembra 1154 bol korunovaný za anglického kráľa. Paradoxom je, že Henrich rozprávajúci po francúzsky a s francúzskymi spôsobmi, sa stal jedným z najmocnejších anglických kráľov. V skutočnosti bol vládcom, ktorý Anglicko považoval len za jeden zo svojich majetkov a mnoho rokov svojej vlády sa zdržiaval práve na francúzskom území. Pre anglické dejiny bol významný Henrichov spor s Thomasom Becketom. Becket bol vychovaný ako šľachtic, otec však skrachoval a syn sa stal mníchom. Po Henrichovom príchode do Anglicka sa stal Becket jeho pobočníkom a kancelárom. Becket sa stal mocným mužom a keď zomrel Canterburský arcibiskup, kráľ vymenoval do funkcie práve Becketa. Ten vykonával funkciu veľmi svedomito a tak sa dostal do sporov s kráľom. Keď Becketa zavraždili Henrichovi šľachtici, vyhlásili ho za mučeníka a v krajine vypukli nepokoje. Proti sa postavili aj jeho žena a synovia. Najstaršieho Henricha ešte počas svojho života nechal korunovať, Richardovi prenechal majetky vo Francúzsku. Keď však žiadal, aby niečo prenechali najmladšiemu Jánovi vypukla rodinná vojna. Henrich si však dokázal poradiť a Eleonóra skončila vo väzení. Kráľ tak mal voľnú náruč pre svoje milenky, ktorých mal neúrekom už predtým. Henrich mal veľký kniežací dvor, ktorý neustále putoval medzi Anglickom a Francúzskom a spotreboval naturálnu rentu. Na dvore bolo množstvo učencov, umelcov, ale aj šašov či prostitútok. Ku koncu života sa dostal do šarvátok s francúzskym kráľom Filipom II. Na Filipovom dvore žil aj Henrichov syn Richard, s ktorým boli veľkí priatelia. Richard Levie srdce Tretej križiackej výpravy Mal dobrodružnú povahu a vynikal skôr ako rytier na križiackej výprave, než ako anglický kráľ. Väčšinu svojho života prežil vo Francúzsku alebo na križiackych ťaženiach. Počas desaťročného kraľovania bol v Anglicku celkovo 6 mesiacov. V mladosti sa usadil v Quienne vo Francúzsku. Bol dlho priateľom francúzskeho kráľa a naopak bojoval proti svojmu otcovi. Často sa zdržiaval v Paríži u Filipa II. Po korunovácii za kráľa 3. septembra 1189 bolo jeho prvoradou snahou získať peniaze a vyraziť na križiacku výpravu. Počínal si pritom veľmi bezohľadne. Roku 1190 vyrazil spoločne s francúzskym kráľom Filipom II. na križiacku výpravu a vládu v Anglicku ponechal matke Eleonóre. Počas prezimovania v talianskom meste Messina sa ale obaja znenávideli a Richard dokonca zrušil zasnúbenie s Filipovou sestrou Alicou a zasnúbil sa s navarrskou princeznou Berengáriou. Richard cestou do Akkonu dobyl Cyprus, ktorý dovtedy ovládali piráti. Akkon spoločnými silami dobyli, no Jeruzalem sa nepodarilo oslobodiť. Filip čoskoro odišiel do vlasti. Keď sa k Richardovi dostali správy o pomeroch v Anglicku odplával aj on. Pre nepriateľstvo s Filipom neriskoval cestu cez Francúzsko, preto sa vylodil v Gorici na Jadrane a preoblečený za kupca cestoval na sever. Pri Viedni ho však vojvoda Leopold zajal a poslal cisárovi. Po krutých bolo výkupné odovzdané a Richard sa konečne vrátil domov. V Anglicku vtedy vládol kráľ Ján, ktorému dal otec prezývku „ Bezzemok “. Bol to prefíkaný, bezcharakterný slaboch, ktorý prijal francúzske majetky ako léno od francúzskeho kráľa a bol by urobil všetko preto, aby získal kráľovskú korunu. Richard mu síce odpustil no s francúzskym kráľom sa zmieriť nemienil. Napokon pri obliehaní francúzskeho hradu Chalus bol zasiahnutý kušou a vo veku 42 rokov zomrel. Za svojho nástupcu ustanovil brata Jána. Ján Bezzemok Ján Bezzemok Po smrti brata Richarda ihneď uzavrel s francúzskym kráľom Filipom mier. Potom dohodol svadbu svojej netere Blanky Kastílskej a Filipovho syna Ľudovíta VIII. Dohoda však dlho nevydržala. Filip poznal slabosť Jána a tak si voči nemu počínal ako voči vazalovi. Keď sa v nejakom spore k nemu nedostavil, prehlásil všetky francúzske léna za majetok kráľa, čo samozrejme vyvolalo vojnu. Ján, ktorý bol vtedy až po uši zamilovaný do krásnej Izabely z Angoulême, nekonal dostatočne rýchlo a tak Filip čoskoro ovládol takmer všetky plantagenetovské majetky a zjednotil územie takmer celého Francúzska. Smutného konca svojich majetkov sa dožila aj kráľovná Eleonóra, ktorá krátko nato roku 1204 zomrela. Ján sa čoskoro dostal do sporu s cirkvou a pápežom, ktorý na jeho krajinu uvalil interdikt. Pápež zároveň požiadal Filipa II., aby viedol križiacku výpravu proti Anglicku. Ján v poslednej chvíli ustúpil, povolal opäť biskupov a dokonca prijal anglickú korunu ako léno od pápeža. Tým získal čas a zatiaľ pripravil s cisárom Ottom IV. obrovskú armádu proti Francúzsku. Francúzi proti presile bojovali statočne a podľa tradície vtedy vznikol pocit francúzskej spolupatričnosti a národnej jednoty. Pre Jána mala prehra katastrofálne následky. Proti nenávidenému kráľovi vznikla silná a najmä jednotná opozícia, ktorá žiadala spísať pravidla medzi kráľom a šľachtou, cirkvou a mestami. Kráľ sa ozbrojencov, ktorí obkľúčili Londýn zľakol a tak došlo k podpisu slávneho dokumentu Magna charta libertatum ( Veľká listina slobôd ). Obsahovala 63 článkov a stala sa základom neskoršieho parlamentného systému v Európe. Upravovala presne povinnosti vazalov a hranice, ktoré musí kráľ rešpektovať. Bol zvolený výbor 25 barónov, ktorý mali dohliadať na kráľa. V prípade, že bude kráľ chcieť zvýšiť povinnosti vazalov, musí mu ich schváliť Veľká rada, z ktorej o niečo neskôr vznikol dvojkomorový parlament."}
{"id": "231631", "title": "Henrich VI. (Anglicko)", "context": "Životopis Jeho otcom bol Henrich V. a matkou Katarína z Valois, dcéra francúzskeho kráľa Karola VI. Henrich V. zomrel už v roku 1422 a keďže matka mala len dvadsať rokov a bola Francúzka, vládli za malého Henricha ako regenti jeho strýkovia. Pod ich vedením pokračovalo Anglicko vo vojne proti Dauphinovi Karolovi, ktorý po smrti svojho otca Karola VI. vzniesol nárok na francúzsky trón. V reakcii na korunováciu Karola VII. 17. júla 1429 na francúzskeho kráľa v Reims bol Henrich ako osemročný korunovaný 6. novembra 1429 vo Westminsteri za anglického kráľa a 6. decembra 1431 na francúzskeho kráľa v katedrále Notre-Dame v Paríži Francúzi ho však neprijali a Angličania museli pod tlakom Karola VII. začať ustupovať. Samostatnej vlády sa ujal 13. novembra 1437, krátko pred svojimi šestnástymi narodeninami. 23. apríla 1445 sa jeho manželkou stala francúzska princezná Margaréta z Anjou ( 1430 – † 1482). 13. októbra 1453 sa narodilo ich jediné dieťa, syn Eduard, ktorý zahynul 4. mája 1471 v bitke pri Tewkesbury. Posledná bitka storočnej vojny sa odohrala 17. júla 1453 pri Castillone. Francúzske delostrelectvo rozprášilo anglickú armádu i s jej lukostrelcami. Anglicko touto bitkou stratilo všetky územia vo Francúzsku okrem prístavu Calais. Keď sa Henrich dozvedel túto správu psychicky sa zrútil. Tento duševný stav trval jeden a pol rok. Tým svoju krajinu odsúdil k ďalším desaťročiam vojny, tentokrát občianskej."}
{"id": "73484", "title": "Henrich III. (Anglicko)", "context": "Život Narodil sa na zámku Winchester ako syn Jána I. Bezzemka a Isabely z Angoulême. V roku 1216, vo veku deviatich rokov, sa stal anglickým kráľom Henrichom III. Jeho dlhovekosť na tróne prekonal až Juraj III. v roku 1816. Za jeho vlády došlo k turbulentným a dramatickým zmenám s barónmi vedenými povstaniami a potvrdením Magny Charty. Aj keď sa o jeho detstve vie len málo, v októbri 1216 zomrel jeho otec, kráľ Ján, priamo uprostred Prvej barónskej vojny. Mladý Henrich zdedil nielen Anglické kráľovstvo, ale aj Škótsko, Wales, Poitou a Gaskonsko. Túto doménu mu zabezpečil jeho starý otec Henrich II., po ktorom dostal meno, a neskôr ju skonsolidovali Richard I. a Ján. Žiaľ, územie, ktorému vládol sa zmenšilo za panovania jeho otca, ktorý postúpil kontrolu nad Normandiou, Bretónskom, Maine a Anjou francúzskemu kráľovi Filipovi II. Rozpadajúce sa Angevinské impérium a odmietnutie kráľa Jána dodržiavať Magnu Chartu z roku 1215 vyvolali občianske nepokoje; keďže budúci panovník Ľudovít VIII. podporoval rebelov, konflikt bol nevyhnutný. Mladý kráľ Henrich zdedil vojnu so všetkým jej chaosom a konfliktmi, ktoré sa šírili z vlády jeho otca. Keďže v čase nástupu na trón ešte nebol plnoletý, bol zverený do opatery jedného z najznámejších rytierov v Anglicku Williama Marshala, ktorý pasoval Henricha za rytiera, zatiaľ čo na jeho korunováciu 28. októbra 1216 v katedrále Gloucester dohliadal kardinál Guala Bicchieri. Jeho druhá korunovácia sa uskutočnila 17. mája 1220 vo Westminsterskom opátstve. William Marshall slúžil ako kráľov ochranca a úspešne porazil povstalcov v bitke pri Lincolne. Bitka sa začala v máji 1217 a slúžila ako bod obratu v Prvej barónskej vojne, keď maršálova víťazná armáda vyplienila mesto. V septembri 1217 si Lambethská zmluva vynútila stiahnutie francúzskeho kráľa Ľudovíta a ukončila Prvú barónsku vojnu. Samotná zmluva obsahovala prvky Veľkej charty, ktorú Henrich znovu vydal v roku 1216. Dokument všeobecnejšie známy ako Magna Charta bol navrhnutý tak, aby urovnal rozdiely medzi rojalistami a rebelmi. V roku 1225 sa Henrich ocitol pri opätovnom vydaní charty v súvislosti s útokom Ľudovíta VIII. na Henrichove provincie Poitou a Gaskonsko. Hoci sa baróni cítili čoraz viac ohrození, rozhodli sa podporiť Henricha iba ak znovu vydá Magna Chartu. Dokument obsahoval takmer rovnaký obsah ako predchádzajúca verzia, čím sa vyriešili spory o deľbe moci a postúpila sa väčšia autorita barónom. Charta sa stále viac zakorenila v anglickom vládnutí a politickom živote, čo pokračovalo aj za vlády Henrichovho syna Eduarda I. Naďalej sa spoliehal na poradcov, ktorí ho viedli v mladosti. Jednou z takýchto osobností bol Hubert de Burgh, ktorý sa stal veľmi vplyvným na jeho dvore. Avšak len o niekoľko rokov neskôr sa vzťah zhoršil, keď bol de Burgh zbavený úradu a uväznený. Medzitým bol Henrich zaujatý nárokmi svojich predkov na pôdu vo Francúzsku, ktoré definoval ako „obnovenie svojich práv“. Žiaľ, jeho ťaženie na získanie späť týchto krajín sa ukázalo ako chaotické a frustrujúco neúspešné. Henrich čoskoro čelil ďalšej kríze, keď Richard Marshal, syn Henrichovho verného rytiera Williama Marshala, viedol vzburu v roku 1232. Usiloval sa o získanie sicílskeho kráľovstva pre svojho mladšieho syna Edmunda. Zvyšovanie daní a cudzí (francúzski) radcovia vyvolali veľkú nespokojnosť šľachty, ktorá proti kráľovi povstala. V roku 1264 bol Henrich porazený a zajatý opozíciou vedenou francúzskym šľachticom Simonom z Montfortu v bitke pri Lewes. Povstalci ho prepustili až potom, čo nad nimi zvíťazil kráľov syn Eduard I. v roku 1265 pri Eweshame. Kráľovi spojenci sa potom vzbúrencom kruto pomstili. Potom bol v Anglicku ustanovený parlament, stredoveké stavovské zastupiteľstvo, zložené zo zástupcov šľachty a miest, ktoré sa stalo protiváhou kráľovskej moci."}
{"id": "57057", "title": "Henrich VIII.", "context": "Smrť Henricha VIII. Na konci svojho života trpel Henrich výraznou nadváhou. Jeho koža bola posiata rôznymi hnisavými rankami a vyrážkami, pravdepodobne trpel aj na lámku. Jeho obezita bola vlastne následkom poranenia nohy v roku 1536. Bol tak prinútený vzdať sa mnohých športových aktivít a to bol dôvod neustáleho priberania. Obezita bola zrejme aj dôvodom jeho skorej smrti. Mal len 55, keď 28. januára 1547 zomrel vo Whitehallskom paláci. Naposledy vydýchol po zopakovaní nasledovných slov: „Mnísi! Mnísi! Mnísi!“ . Henricha VIII. pochovali v Kaplnke svätého Juraja na Windsorskom hrade, hneď vedľa jeho tretej manželky Jany Seymourovej. Teória, že mal syfilis, sa začala presadzovať až niekoľko sto rokov po jeho smrti. Iné teórie však hovoria, že rovnako ako jeho sestra, Margaréta Tudorová, zomrel na cukrovku."}
{"id": "521816", "title": "Henri d'Orléans", "context": "Životopis Henrichov otec – Henrich VI., gróf parížsky ( 1980 - †1999) v roku 1987 Narodil sa ako najstarší syn Henricha VI., grófa parížskeho a Izabely Orléans-Braganza. Narodil sa v Belgicku, pretože francúzske zákony do roku 1950 zakazovali členom kráľovskej dynastie vstup na územie Francúzska. Po smrti svojho starého otca, princa Jána, vojvodu z Guise, sa stal dauphinom Francúzska. Vyštudoval elitný Institut d études politiques de Paris a potom slúžil ako radový vojak v Alžírskej vojne."}
{"id": "197996", "title": "Henrich V. (Anglicko)", "context": "Smrť a následník Henrich V. zomrel v roku 1422 na dyzentériu vo Francúzsku, kde sa vrátil kvôli udržaniu si pozície. Rok pred ním tu v boji zomrel jeho brat, gróf z Clarence. Nasledovníkom na tróne sa stal jeho iba 9 mesačný syn Henrich VI., zdediac tak neutešenú situáciu vlády na dvoch podlomených stoličkách."}
{"id": "57053", "title": "Henrich VIII.", "context": "Štvrté manželstvo – Kráľovná „Kráľova sestra“ Anna Klévska (1540 – 1540) Anna Klévska, štvrtá manželka Henricha VIII. V tom čase sa Henrich opäť rozhodol oženiť sa. Vzhľadom na to, že vtedy bola vysoká úmrtnosť detí a on mal len jedného syna, chcel ďalším sobášom vyriešiť tento problém. Thomas Cromwell, povýšený na prvého grófa Essexu, navrhol na sobáš Annu Klévsku, sestru protestantského vojvodu z Kleves. Maliar Hans Holbein mladší bol poslaný do Klévska, aby tam namaľoval pre kráľa obraz jeho budúcej nevesty. Hoci sa hovorí, že obraz zobrazoval Annu ako veľmi peknú ženu, ale v skutočnosti takou nebola, napriek tomu je nepravdepodobné, že by Annin obraz bol nepresný. Holbein totiž zostal na kráľovskom dvore stále v obľube. Po tom, ako Henrich zbadal Annin portrét a po ďalších jej opisoch, ktoré mu poskytli jeho dvorania, súhlasil Henrich so svadbou. No po jej príchode do Anglicka zostal Henrich veľmi prekvapený a sklamaný. Cítil sa byť podvedený, pretože Annin výzor všetci chválili, no Henrich tvrdil, že nie je vôbec taká pekná, ako sa o nej hovorí. Anulovanie manželstva Henrich začal naliehať na Cromwella, aby našiel nejakú právnu cestu, ako by sa dalo manželstvu vyhnúť, ale v tomto čase to nebolo možné bez toho, aby sa ohrozilo životne dôležité spojenectvo s Nemeckom. Napriek Henrichovým obavám, bol s Annou zosobášený 6. januára 1540 v kráľovskom paláci Placentia v Greenwichi v Londýne arcibiskupom Thomasom Cranmerom. Henrich sa veľmi usiloval o anulovanie manželstva. Anna musela opustiť kráľovský dvor 24. júna a 6. júla jej Henrich oznámil, aby prehodnotila manželstvo a možnosť rozvodu. Krátko nato bola Anna požiadaná, aby dala súhlas na anulovanie manželstva. Anna bola natoľko inteligentná, že neprotestovala a súhlasila, a tak bolo toto manželstvo 9. júla 1540 anulované. Ako dôvod sa uviedlo Annino prvé zasnúbenie s Františkom Lorraine. Kráľova sestra Anna, ako bývalá kráľovná, dostala veľkorysé finančné vyrovnanie – Henrich jej daroval palác Richmond a hrad Hever, domov Henrichových bývalých príbuzných, Boleynovcov. Henrich a Anna zostali dobrými priateľmi a Anna sa stala čestným členom kráľovskej rodiny a bola označovaná ako Kráľova milovaná sestra . Bola častým hosťom na kráľovskom dvore a Henrich jej bol veľmi vďačný, že neprotestovala proti rozvodu. Medzitým bol Thomas Cromwell zbavený svojho postavenia kvôli tomu, že manželstvo pripravoval, a 28. júla 1540 bol popravený v londýnskom Toweri sťatím hlavy."}
{"id": "15630", "title": "Herakles (mytológia)", "context": "Dvanásť úloh Úloh malo byť pôvodne len desať, avšak kráľ Eurystheus dve neuznal, a to zabitie hydry, pri ktorom mal pomocníka, a vyčistenie Augiášového chlieva, za ktorý si \"nechal zaplatiť\". Herakles sa mu za tieto úlohy navyše neskôr pomstil: Dobyl jeho krajinu a zabil ho. Než sa Herakles pustil do určených prác, dostal od bohov vzácne dary: Hermes mu daroval meč, Apolón luk a šípy, Héfaistos zlatý hrudný pancier, Aténa rúcho, boh Poseidón mu daroval konské záprahy a Zeus neprerazitelný štít. Napriek tomu sa vraj Herakles spoliehal viac na svoj kyjak, luk a šípy. Herakles škrtí nemejského leva Prvá úloha: nemejský lev Bolo to obrovské zviera, ktoré poslala bohyňa Héra, aby sužovala Nemeu. Nemejský lev bol potomkom Echidny a obludného Tyfóna, alebo Orthra. Jeho koža bola nezraniteľná, preto ho musel Herakles uškrtiť. Keď Herakles prišiel do Nemeie, nenašiel nikoho, kto by mu k nemu ukázal cestu alebo jeho stopy, lev už vyhubil alebo zahnal všetkých ľudí z blízkeho okolia. Dlho pátral v lesoch i vrchoch, až narazil na jeho stopu. Keď ho uvidel, vystrelil na neho šípy, ale tie sa len od jeho kože odrazili a vôbec mu neublížili. Vzal teda do ruky meč, ale ten sa ohol. Potom sa rozohnal svojim kyjakom, trafil leva do hlavy a ten zaliezol do svojej jaskyne, ktorá mala dva vchody. Herakles uzavrel jeden vchod, druhým vstúpil do jaskyne, chytil leva oboma rukami zo zadu za hlavu a zvieral ho tak dlho, až leva zahrdúsil. Jeho kožu potom priniesol do Mykén. Úloha mu zabrala tridsať dní a prišiel vraj pri nej o jeden prst. Eurystheus udivený a vydesený mu zakázal vstup do mesta a nové úlohy dostával pred bránami mesta. Herakles zabíja lernskú Hydru Druhá úloha: lernská Hydra Hydra bol obludný vodný had, ktorý žil v močiari napájanom z mnohých prameňov južne od mesta Argos neďaleko Mykén a Tiryntu. O Hydre sa povrávalo, že stráži bránu do podsvetia, ktorá bola pod jazerom. Hydra odtiaľ vychádzala a ničila stáda dobytka a okolitú krajinu. Hydra bola dcérou stohlavého obra Tyfóna a Echidny, ktorá bola spolovice ženou a spolovice hadom. Vychovala ju samotná Héra, aby sa pomstila Heraklovi. Antickí autori ju opisujú ako obrovskú obludu s neforemným telom a viacerými hlavami, ktorých počet sa pohyboval medzi piatimi a dvanástimi. Niekedy uvádzajú päťdesiat alebo až sto hláv. Herakles, ktorý už o oblude počul, požiadal o pomoc Iolaa, syna svojho nevlastného brata Ifikla a obaja sa vybrali na bojovom voze do Lerny. Keď prišli k jazeru pohľadali prameň Amymoné , o ktorom sa dozvedeli, že sa pri ňom Hydra ukrýva v jaskyni. Herakles následne vystrelil do jaskyne ohnivé šípy, aby prinútil Hydru vyjsť. Keď sa vynorila, začal jej mečom stínať hlavy, ale Hydre po každej zoťatej hlavy okamžite vyrástli dve, takže Herakles nevedel ako ju zabiť. Héra navyše poslala na pomoc obrovského kraba Karkina, ktorý Herakla uhryzol do nohy. Herakles preto musel vymyslieť iný spôsob boja. Poslal Iolaa, aby priniesol horiace drevo, ktorým pálil odseknuté kýpte a tak zabránil hlavám, aby opäť narástli. Keďže dreva potrebovali veľa, Iolaos spálil celý okolitý les. Hydre nakoniec ostala už len posledná nesmrteľná hlava, ktorú Herakles zakopal hlboko do zeme a privalil na ňu obrovský balvan. Herakles si následne ponoril šípy do Hydrinej jedovatej krvi a vrátil sa s Iolaom do Mykén. Eurastheus mu však odmietol tento boj zaradiť medzi splnené úlohy, lebo mu pomáhal Iolaos. Tretia úloha: keryneiská laň Ďalšou úlohou Herakla bolo chytiť laň so zlatým parožím, ktorá žila Keryneii na hraniciach Arkádie a Acháje. Laň patrila bohyni Artemis a Eurystheus sa domnieval, že bohyňa skrotí Heraklovo sebavedomie. Herakles sa snažil laň chytiť, bez toho, aby použil násilie alebo ju poranil. Naháňal ju neúnavne po celý rok, kým ju dostihol celú vyčerpanú, vystrelil na ňu šíp, ktorým jej prebodol čisto obe predné nohy. Až potom ju chytil a odniesol ju na ramenách do Mykén. Bohyni Artemis sa ospravedlnil a vinu za lov lane zhodil na Eurysthea, ktorého úmyslom bolo poštvať bohyňu proti Herkulovi. Bohyňa mu potom odpustila. Herakles zápasí s erymanthským diviakom Štvrtá úloha: erymanthský diviak Herakles musel tohto diviaka s obrovskými tesákmi, ktorý pustošil okolie mesta Psófidy v severnej Arkádii, chytiť živého. Toto mohutné zviera žilo na vysokom vrchu Erymanthos . Herakles ho chytil tak, že ho zahnal do snehu, kde uviazol a potom mu zviazal nohy. Keď Herakles hľadal diviaka stretol Kentaura Fola, ktorý mu ponúkol vo svojej jaskyni víno. Vôňa vína však prilákala ostatných Kentaurov a tí keď sa opili, napadli Herakla. Herakles ich následne zabíjal svojimi otrávenými šípmi a preľaknutí Kentauri sa dali na útek a skryli na pobreží do jaskyne múdreho Cheiróna, ktorý bol dávnym učiteľom a priateľom Herakla. Keď ich Herakles našiel a strieľal do nich šípmi a jeden so šípov nešťastnou náhodou zasiahol Cheiróna. Nešťastný Herakles už nemohol pomôcť svojmu priateľovi, lebo šíp bolo namočený do žlče Hydry. Cheirón nemohol bolesť vydržať, zriekol sa teda nesmrteľnosti danej bohmi a rozhodol sa zomrieť. V podsvetí požiadal boha Háda, aby jeho život vymenil za Prometeov, ktorý pre ľudstvo toho urobil veľa. Keď Heraklles priniesol diviaka do Mykén, kráľ Eurystheus zo strachu pred obrovským zvieraťom vliezol do suda a odtiaľ ho prosil, aby s ním čo najskôr zmizol. Piata úloha: Augiášov chliev Élidský Kráľ Augeias vlastnil veľké stáda dobytka, ktoré z neho urobili bohatého človeka. Jeho chliev však nikdy nikto nečistil, takže bol zanesený obrovským množstvom hnoja. Vyčistiť ho bolo nad ľudské sily a preto túto úlohu dostal Herakles. Keď mu Eurystheus túto úlohu zadal, predstavoval si Herakla, ako roky ručne čistí chliev. Keďže si chcel Herakles aj niečo zarobiť, vyžiadal si od Augeia desať percent z ustajneného dobytka. Augeias súhlasil a tak sa dal Herakles do práce. Stádo vyhnal na lúku a výkopom zmenil tok dvoch blízkych riek Alfeia a Péneia a vodu vpustil do chlieva, ktorá potom špinu odplavila. Večer zahnal stádo naspäť. Od Augeia sa však odmeny nedočkal, lebo ten keď sa dozvedel, že vyčistiť chliev bolo jeho povinnosťou, s urážkami ho vyhnal. Eurystheus mu prácu neuznal, pretože si Herakles chcel dať za prácu zaplatiť. Herakles zostreľuje stymfalské vtáky Šiesta úloha: stymfalské vtáky Tieto vtáky zasvätené bohovi vojny Areovi zamorili lesy okolo Stymfalskeho jazera v Arkádii a zjedli všetko ovocie a úrodu. Podľa niektorých antických autorov dokonca požierali ľudí a zvieratá a používali pritom svoje perá s bronzovými hrotmi ako šípy. Obrana proti nim bola takmer nemožná, lebo keď niekto zo zeme na nich strieľal, zasypali ho obrovským množstvom medených striel. Herakles preto vyliezol na vysoký strom, vyplašil ich bubnom a keď začali okolo neho krúžiť, presne mierenými šípmi ich strieľal jedného po druhom a zahnal ich do nenávratna. Herakles krotí divokého krétskeho býka Siedma úloha: krétsky býk Za ďalšou úlohou sa Herakles musel vybrať na Krétu, lebo mu Eurystheus prikázal, aby odtiaľ priviedol divého býka, ktorý ušiel kráľovi Minóovi. Bol to najsilnejší býk z celého Minóovho stáda, ktorý mal byť obetovaný, ale keďže sa Mynóovi páčil, obetoval namiesto neho iného. Lenže boh Poseidón sa nedal oklamať a zoslal na býka takú zúrivosť, že potom ničil a kynožil všetko čo mu prišlo do cesty. Herakles ho aj napriek tomu chytil a dokonca ho skrotil tak, že ho býk poslušne preniesol na chrbte cez more do Argolidy a odtiaľ po pevnine do Mykén. Potom ho pustili a býk putoval po Grécku, až sa usadil pri Marothóne. Keď býk neskôr pustošil krajinu v okolí Atén, zabil ho hrdina Théseus. Ôsma úloha: Diomédove kone Ôsmou úlohou Herakla bolo doviesť štyri nesmierne veľké a divé kone od tráckeho kráľa Dioméda, ktorý vládol bojovným Bistonom. Jeho kone boli postrachom celej krajiny. Boli prikované železnými reťazami k bronzovým žľabom a kráľ ich kŕmil ľudským mäsom. Potom ako ich Herakles so svojimi druhmi našiel, roztrhol reťaze, ktorými boli kone pripútané a doviedol ich k svojej lodi. Keď ich však chceli naložiť objavil sa Diomédes so svojimi mužmi a pustili sa s Heraklom do bitky. Herakles rýchlo zveril kone svojmu priateľovi Abdérovi a vyrazil proti Diomédovým mužom. Aj keď boli v početnej prevahe premohol ich (vraj tak, že vykopal kanál a zaplavil planinu, takže sa otočili na útek). Dioméda nakoniec zabil, ale keď sa vrátil na loď, zistil, že Abdéra kone zahubili. Hlboko zarmútený ich potom priviedol do Mykén, kde ich Eurystheus pustil. Herakles bojuje proti Amazonkám, cca 530-520 pred Kr. Deviata úloha: pás kráľovnej Hippolity Kráľovná Amazoniek Hippolité dostala od svojho otca boha Area pás, po ktorom zatúžila dcéra kráľa Eurysthea a presvedčila ho, aby úlohou získať ho poveril Herakla. Vzal so sebou teda oddiel verných priateľov a cestou sa zastavil v Mýsii krajine kráľa Lyka, ktorý im pripravil veľkolepú hostinu. Zatiaľ čo hodovali zaútočili na nich divokí Bebrykovovia , ktorých Herakles so svojimi druhmi porazil. Kráľ Lykos bol veľmi vďačný a Herakles si získal takú slávu, že keď Herakles prichádzal k Amazonkám, kráľovná Hypolita mu išla v ústrety, aby mu sama ponúkla svoj pás na znak svojej úcty. Do toho však znova zasiahla Héra, ktorá proti Heraklovi neustále intrigovala. Rozšírila zvesti, že Herakles prišiel Hippolytu zajať a odviesť ju do otroctva. Amazonky preto na Herakla zaútočili a po statočnom boji podľahli sile Heraklových ozbrojencov. Mnohé z nich potom Herakles zajal, medzi nimi dve veliteľky, Melanippu a Antiopu. Hypolité následne za svoj pás vykúpila slobodu zajatej bojovníčky Melanippy. Antiopu však Herakles dal priateľovi Théseovi, ktorý si ju odviedol do Atén, kde sa s ňou neskôr oženil. Keď potom Amazonky pritiahli k Aténam, aby Antiopu oslobodili, ona bojovala po boku Thésea, do ktorého sa zamilovala a v boji padla. Kráľovná Hippolyté sa po neúspešnej výprave vzdala svojej moci, utiekla do Megary a utrápila sa k smrti. Desiata úloha: Geryónove stáda Tieto stáda dobytka žili ďaleko na západe, za zemou ktorá sa končila úzkou šijou na mýtickom ostrove Eritheia a patrili trojhlavému obrovi Géryónovi. Herakles ich mal odtiaľ prihnať na príkaz Eurysthea do Mykén. Keď sa Herakles dostal k úzkej zemskej šiji, prerazil ju svojim kyjakom a do takto vzniknutej úžiny postavil dva stĺpy. (v staroveku dnešný Gibraltár nazývali Héraklove stĺpy ) Na západný okraj zeme prišiel práve vo chvíli, keď boh Hélios zostupoval na svojom zlatom voze do Ókeana. Herakla žiara boha oslepovala a spaľovala a preto zo strachu vystrelil na neho šíp. Keďže Héliovi sa jeho odvaha zapáčila, požičal mu zlatý čln. Ten mu umožnil dostať sa cez more na ostrov Eritheia. Na ostrove sa na neho vrhol Géryonov dvojhlavý pes Orthos a obor Eurytión , ktorý s ním strážil stádo. Herakles ich jediným údermi svojho kyja zabil a neskôr svojimi šípmi usmrtil aj obra Geryóna a po mnohých útrapách prihnal stádo až na Peloponéz. Cestou premohol siláka Eryka, pretože mu ukradol kravu, potom obra Kaka, ktorý mu ukradol osem kráv a napokon aj morskú obludu Skyllu. Keď si myslel, že už má všetky útapy za sebou, zoslal bohyňa Héra na jeho dobytok zúrivosť, takže sa mu rozutekal po okolí. Herakles ale aj napriek tomu dobytok vynaložením všetkých svojich síl zohnal do hromady a doviedol Eurysthenovi, ktorý ho následne obetoval jeho nepriateľke Hére. Herakles preberá nebeskú klenbu od Atlanta Jedenásta úloha: zlaté jablká Hesperidiek Splnenie predošlých úloh trvalo Heraklovi osem rokov a jeden mesiac a ďalšou jeho úlohou bolo priniesť tri zlaté jablká zo záhrad Hesperidiek, ktoré opatrovali bohyni Hére. Boli to dcéry Titana Atlanta. Jablká sa nachádzali v záhrade ďaleko na západe, kde ich na strážil obludný drak Ladón, obtočený okolo stromu. Herakles musel najprv zistiť, kde sa jablká nachádzajú. Najády mu prezradili, že to vie len morský boh Néreus. Herakles preto Nérea vyhľadal, ale keďže mu nebol ochotný pomôcť, musel s ním zápasiť. Néreus bojoval tvrdo a neustále menil tvar, ale Herakles ho napokon premohol, zviazal a donútil ho prezradiť cestu k Hesperidkám. Herakles sa vybral opísanou cestou a prišiel do Líbye, kde bol pánom obor Antaios, syn bohyne zeme Gaie, ktorý ho podľa svojho zvyku vyzval na súboj. Po dlhom vyčerpávajúcom boji Herakles zistil, že Antaios čerpá svoju silu zo zeme. Herakles ho preto zdvihol nad hlavu a podržal ho tak dlho, kým neoslabol a nepodľahol Heraklovmu železnému objatiu. Cestou ho potom čakali ďalšie nástrahy, medziiným unikol egyptskému kráľovi Bousiridovi, ktorý ho chcel, ako pred ním mnoho iných cudzincov, obetovať. Napokon sa stretol s Titanom Atlantom, ktorý po vzbure proti olympským bohom, musel za trest držať nebeskú klenbu. Keď mu Herakles povedal čo je cieľom jeho cesty, Atlas sa sám ponúkol, že mu jablká prinesie, ak mu zatiaľ podrží nebeskú klenbu. Herakles súhlasil, ale keď sa Atlas aj s jablkami vrátil, navrhol Heraklovi, že jablká odnesie Eurystheovi sám. Herakles naoko súhlasil a požiadal ho, nech na chvíľku bremeno podrží, kým si upraví podložku, aby ho tak netlačilo. Len čo však Atlas zaujal svoje staré miesto, Herakles vzal jablká, zdvorilo sa mu poďakoval a zastavil sa až v Mykénach. V inom mýte Herakles získal jablká sám, bez pomoci Titana Atlanta. Herakles sa zmocnil psa Kerbera Dvanásta úloha: pes Kerberos Poslednou úlohou Herakla bolo priviesť strašného psa Kerbera z podsvetia. Bol to naozaj ohavný pes, mal tri hlavy, okolo šije hady a na konci chvosta dračiu hlavu s ohavnou papuľou. Aj keď sa ešte do tých čias z podsvetia nevrátil nik živý, Herakles nezaváhal. Keďže jeho odvaha bohom zaimponovala, rozhodli sa, že mu pomôžu. Boh Hermes ho priviedol k priepasti Tainaru a tam sa ho ujala Aténa a sprevádzala ho krajinou tieňov. V podsvetí sa potom Herakles stretol s Théseom a Peirithoom, ktorí stále žili a boli pripútaní reťazami. Oslobodil Thésea, ale Peiritoa oslobodiť nemohol, lebo mu to najvyšší boh Zeus prísne zakázal. Po ďalších stretnutiach nakoniec prišiel k bohovi Hádovi, ktorý mu dovolil odviesť psa Kerbera, pokiaľ ho premôže bez zbraní. Keď sa to Heraklovi podarilo a vrátil sa do Mykén, Eurystheus pri pohľade na strážcu podsvetia padol na kolená a prosil Herakla, aby pekelnú príšeru odviedol naspäť."}
{"id": "38207", "title": "Lev (súhvezdie)", "context": "Legenda Na začiatku tejto legendy stála vyhlásená delfská veštica Pýtia, ktorá poradila kedysi hrdinovi Heraklovi (Herkulovi), aby vstúpil do služieb mykénskeho kráľa. Herakles poslúchol a odišiel do Mykén. Kráľ mu dal niekoľko ťažkých úloh. Prvá z nich bola zabiť leva, ktorý žil v blízkych horách. Lev bol neobyčajne veľký, mal nepriestrelnú kožu a sužoval celý kraj. Herakles ho našiel v jednej jaskyni (ktorú dodnes ukazujú turistom) a omráčil mohutným kyjom. Potom ho zaškrtil a odniesol kráľovi do Mykén. Herakles bol po smrti prijatý medzi bohov na Olymp a dostal sa aj na oblohu (súhvezdie Herkula). S ním sa tam na pamiatku jeho hrdinských činov objavili aj jeho obete: Lev, Hydra a Rak."}
{"id": "162738", "title": "Nostradamus", "context": "Introduction  Nostradamus , vlastným menom Michel de Nostredame ( 14. december 1503, Saint-Rémy-de-Provence, Francúzsko – † 2. júl 1566, Salon-de-Provence) bol francúzsky lekár a astrológ. Už za svojho života bol známy svojimi predpoveďami budúcnosti."}
{"id": "262547", "title": "Archidamos V.", "context": "Návrat Archidama do Sparty Keď Eudamidas v roku 228 pred Kr. zomrel (podľa Pausania ho dal Kleomenes otráviť), sa podľa zákonov Sparty mal stať následníkom jeho najbližší príbuzný a tým bol jeho strýko Archidamos. Kleomenes ho preto zavolal do Sparty. Ako napísal historik Polybios, Kleomenes s ním viedol v Messénii rokovania prostredníctvom jeho rodinného priateľa Nikagora, pretože Archidamos mal obavy o svoj život. Výsledkom ich rokovaní bola zmluva zaručujúca jeho bezpečnosť. Archidamos spoliehajúc sa na podmienky zmluvy prišiel do Sparty, aby zaujal miesto kráľa, ale krátko po príchode bol zavraždený. Po smrti Archidama pri voľbe jeho následníka urobil Kleomenes krok dovtedy v Sparte nevídaný, keď nerešpektujúc zákony Sparty na miesto spolukráľa, ktoré malo patriť členovi kráľovskej rodiny Eurypontovcov, dosadil svojho brata Eukleida."}
{"id": "162739", "title": "Nostradamus", "context": "Životopis Najprv si získal slávu vynachádzavým používaním liekov a uplatňovaním nových liečebných postupov počas morových epidémií v Aix a Lyone v rokoch 1546 až 1547. Predstavivosť svojich súčasníkov potom zaujal zbierkou rýmovaných veštieb výrazne apokalyptického ladenia, nazvanou Proroctvá . Zbierku vydal roku 1555. Jeho sláva mu získala kráľovskú priazeň. Druhé, rozšírené vydanie zbierky z roku 1558 venoval práve francúzskemu kráľovi Henrichovi II. Po nástupe Karola IX. na trón v roku 1560 bol Nostradamus vymenovaný za kráľovského lekára. Jeho proroctvá aj naďalej vyvolávali špekulácie a spory. V roku 1781 ich rímskokatolícka cirkev odsúdila."}
{"id": "53011", "title": "Xerxes I.", "context": "Záver vlády O neskorších Xerxových rokoch je toho málo známe. Vie sa, že na jeho príkaz sa Satapes (Satapés) pokúsil oboplávať Afriku, ale víťazstvo Grékov uvrhlo celé impérium do stavu určitej apatie, z ktorého sa spamätávalo iba s ťažkosťami. Kráľ sa osobne angažoval v háremových intrigách a jeho rozhodovanie sa tak stalo závislým od dvoranov a eunuchov. Zanechal záznamy v meste Perzepolis, kde pristaval nový palác k Dareiovmu, vo Vane v Arménsku a na hore Elvand blízko Ekbatan. V roku 465 pred Kr. bol zavraždený svojim vezírom Artabanom, ktorý hneď potom dosadil na trón jeho syna Artaxerxa I."}
{"id": "15629", "title": "Herakles (mytológia)", "context": "Vražda a trest Ich manželstvo bolo dlho šťastné. Narodili sa im synovia, Thérimachos, Kreontiades a Déikoón. Rodina žila spokojne, až kým do ich šťastia nevstúpila pomstychtivá bohyňa Héra, ktorá ho neprestala prenasledovať. Kým bol Herakles pastierom videlo sa jej všetko v poriadku, ale keď dosiahol všetko, po čom môže túžiť smrteľný človek, zoslala na neho šialenstvo. Herakles potom v zatemnení mysle zabil svoje tri deti i dve deti svojho nevlastného brata Ifikla. To však nebolo všetko. Héra mu potom rozum vrátila, aby videl, čo urobil. Po tomto hroznom čine musel opustiť mesto i manželku a odísť do vyhnanstva. Keďže mu tento čin neprestajne ťažil dušu, odobral sa do Delf, aby sa vo veštiarni dozvedel, ako svoj nešťastný skutok odčiniť. Boh Apolón mu ústami Pýtie oznámil, že musí vstúpiť do služieb mykénskeho kráľa Eurysthea a splniť dvanásť úloh, ktoré od neho dostane a tak zmyje zo seba hanbu i vinu. Herakles poslúchol a prihlásil sa u Eurysthea. Len čo ho Eurystheus zazrel dostal z neho strach a neodvážil sa mu nič rozkázať. Iba mu oznámil, že úlohy mu bude odkazovať po Kopreovi. Eurystheus mu potom o to odvážnejšie úlohy vymýšľal."}
{"id": "15628", "title": "Herakles (mytológia)", "context": "Herakles sa žení Keď Herakles dosiahol osemnásty rok, rozhodol sa obzrieť po svete a zároveň po manželke. Na plecia si prehodil kožu kithairónskeho leva a s veľkým kyjakom sa vybral do rodných Théb. Cestou stretol orchomenských vyslancov, ktorí si išli do Téb po sto volov. Bola to potupná daň, ktorú im museli Tébania každoročne platiť. Keď sa Herakles od nich dozvedel, že aký je cieľ ich cesty, nahnevaný im odrezal uši i nos a zahnal ich domov. Onedlho sa preto rozpútala neľútostná vojna, v ktorej Herakles Orchomenčanov porazil a ich kráľa donútil, aby Tébanom vrátil dvojnásobok toho, čo od nich kedy dostal. Kráľ Kreón mu za to dal z vďaky za manželku svoju dcéru Megaru."}
{"id": "15626", "title": "Herakles (mytológia)", "context": "Narodenie a detstvo Najvyšší boh Zeus sa oženil so svojou sestrou Hérou, ale pritom prežíval mnoho ľúbostných dobrodružstiev s bohyňami i obyčajnými smrteľníčkami. Nevery Dia však vždy rozpútali Hérin hnev. Z takého cudzoložného vzťahu sa narodil aj najväčší hrdina antického sveta Herakles. Herakles sa narodil v Tébach, kam jeho matka ušla so svojim manželom Amfitryónom z Tirynthu, keď Amfitryón nešťastnou náhodou zabil Alkméninho otca Élektryóna a obával sa pomsty jeho brata Sthenela. Zeus o jeho očakávanom narodení už vopred vedel a nielen ako vševediaci boh, ale aj preto, lebo mal na tom svoju zásluhu. Krásnu Alkménu, do ktorej bol zaľúbený totiž získal ľsťou, keď ju v podobe jej manžela zviedol. Po príslušnom čase potom Alkména porodila hneď dvoch synov, Diovho syna Herakla a o deň neskôr Ifikla, ktorý bol synom Amfitryóna. Krátko pred narodením Herakla najvyšší boh Zeus v rade bohov hrdo vyhlásil, že „ dnes uzrie svetlo sveta najväčší hrdina “. To však neušlo Hére a rozhodla sa manželovi pomstiť. Ľsťou vymámila z Dia prísahu, že kto sa toho dňa narodí, bude vládnuť nad všetkými a všetkým v Perseovom kráľovstve. Héra následne bez meškania zariadila, aby sa bohyne pôrodu nemohli v ten deň priblížiť k Alkméne a poslala ich k Sthenelovej manželke Nikippe, ktorej sa narodil syn Eurystheus, aj keď sa mal narodiť až o dva mesiace. A tak sa stalo, že sa Diov syn Herakles stal po rokoch sluhom Eurysthea, a ani sám najvyšší boh s tým nemohol nič urobiť.Malý Herakles zabíja hada Herakles po narodení dostal meno Alkeides a až neskôr Hérakles , čo znamená \" skrze Héru dosiahol slávu \". Héra sa však o túto slávu pričinila nevedomky a proti svojej vôli a to ľsťou Dia, ktorý sa postaral o to, aby sa dieťa dostalo do jej náručia a napilo sa z jej prsníka. Hneď ako sa Herakles mlieka bohyne napil, získal nesmrteľnú slávu. Keď sa to Héra dozvedela, nahnevala sa a hneď toho istého dňa poslala za ním do kolísky dva hady, aby ho zahubili. Malý Herakles ich však zaškrtil."}
{"id": "27993", "title": "360 pred Kr.", "context": "Udalosti  Po smrti spartského kráľa Agésilaa II. z kráľovského rodu Eurypontovcov, nastúpil na trón jeho syn Archidamos III. Druhé víťazstvo Sóstrata zo Sikyónu na olympijských hrách v pankratiu."}
{"id": "16285", "title": "Smenchkare", "context": "Život Nastúpil na trón po svojom bratovi Achnatonovi, za ktorého vlády zastával v posledných rokoch hodnosť vicekráľa. Ako vicekráľ si počínal podľa všetkého veľmi obratne a súčasne udržiaval korektné styky s Amonovými kňazmi. Keď Achnaton zomrel, bol Schmenkare pre nich prijateľnou osobou na trón a tak ho uznali za kráľa. Pri korunovácií prijal meno Anchecheperure. Hypotéza o Smenchkareho násilnej smrti sa zakladá najmä na pozostatkoch jeho hrobovej výbavy."}
{"id": "162740", "title": "Nostradamus", "context": "Predpovede Prvé proroctvo, ktoré je známe, urobil Nostradamus v roku 1538, keď stretol mnícha so stádom svíň a oslovil ho \"vaša svätosť\". Mních Pereti Felice, ktorého Nostradamus oslovil, sa o pol storočia neskôr stal pápežom, známym pod menom Sixtus V. Rovnako sa splnilo aj proroctvo v ktorom Nostradamus predpovedal smrť kráľa Henricha II.: \" Mladý lev premôže starého na bojovom poli v osobnom súboji: Prepichne oči v zlatej klietke, dve zranenia v jednom, potom zomrie krutou smrťou .\" Po smrti kráľa bolo toto štvorveršie považované za veľmi výstižné a zrozumiteľné. Henrich II., ktorý mal symbol leva vo svojom osobnom erbe, sa totiž zúčastnil rytierskeho zápasu s veliteľom gardy na turnaji usporiadanom na počesť svadby jeho dcéry s Filipom II. Španielskym. Montgomeryho kopija sa pri súboji zlomila, jej úlomok kráľa poranil na krku, ale väčšia časť kopije mu prenikla pozlátenou mriežkou brnenia do oka a prenikla až do mozgu. Utrpenie kráľa nakoniec po desiatich dňoch ukončila smrť."}
{"id": "303650", "title": "Dareios III.", "context": "Panovanie Dareios bol na trón dosadený eunuchom Bagoásom, ktorý veril, že mladý panovník bude ľahko manipulovateľný. Ten sa však čoskoro osvedčil ako činorodý a energický vládca, ktorý potlačil vzburu v Egypte a zatlačil do defenzívy macedónske oddiely kráľa Filipa II. v Malej Ázii. Uvedomoval si nevyhnutnosť reforiem ríše, no skôr než stihol zmeny začať, vtrhol do jeho ríše Alexander Veľký, syn a nástupca zavraždeného Filipa II.."}
{"id": "15627", "title": "Herakles (mytológia)", "context": "Dospievanie Keď Amfitryón uvidel v kolíske dva uškrtené hady, pochopil, že dieťa s takou silou a obratnosťou má veľkú budúcnosť a postaral sa o to, aby mal patričnú výchovu, dokonca lepšiu, akú mal jeho vlastný syn Ifikles. Sotvaže malý Herakles povyrástol Amfitryón mu vzal za učiteľa na boj so zbraňou Diovho syna Kastora zo Sparty, za učiteľa boxu jeho brata Polydeuka, za učiteľa lukostreľby oichalského kráľa Euryta. Herakles bol potom dobrým žiakom a vynikal v týchto i ďalších predmetoch, nešla mu len hra na lýre, ktorú ju učil Orfeov brat Linos. Keďže ho Linos preto pri výučbe neustále karhal, Herakles ho raz v návale hnevu, neuvedomujúc si svoju silu, udrel lýrou po hlave tak silno, že ho zabil. Takto nemohli zaobchádzať s učiteľmi ani synovia kráľa a Amfitryón ho preto poslal na vrch Kithairón , aby tam pásol jeho dobytok. Heraklovi sa toto zamestnanie celkom páčilo, len ho znepokojoval obrovský lev, ktorý sa ponevieral po okolí a hubil ľudí i dobytok. Keďže už bol dostatočne silný a obratný, vypravil sa za ním a na pamiatku si priniesol jeho kožu. Vystopovanie a ulovenie leva trvalo Heraklovi mnoho dní, počas ktorých mu kráľ Thespios posielal zo svojich päťdesiatich dcér každý večer jednu do jeho spálne, aby splodili Heraklovych potomkov, silných a statočných. (Podľa inej verzie sa vyspal so všetkými počas jedinej noci ) A skutočne, po čase sa kráľ tešil z päťdesiatich dvoch vnúčat: dve z dcér totiž porodili dvojičky."}
{"id": "303509", "title": "Eurystheus", "context": "Trest za vraždy Kým mali mladíci osemnásť rokov, život im plynul v pokoji, potom sa ešte vydal Herakles na skusy, našiel si manželku Megaru, mali spolu troch synov a viedol usporiadaný pokojný život, kým opäť nezasiahla Héra. Zoslala na neho šialenstvo, v ktorom svojich synov aj dve deti svojho brata Ifikla zabil. Hneď potom mu rozum vrátila. Veštba stanovila, že má svoje zločiny odčiniť v službách mykénskeho kráľa Eurysthea. Eurystheus mal z Herakla strach, preto mu ani svoje rozkazy nehovoril osobne, ale cez svojho hlásateľa Koprea. Vymýšľal ich ale nebojácne a s chuťou. Každá úloha stála za to, všetky boli pre normálneho smrteľníka nesplniteľné. Zároveň s veľkou chuťou Herakla urážal a ponižoval. Dvanásť úloh pre Herakla: zabiť nemejského leva, zabiť lernskú hydru, chytiť zlatorohú Artemidinu laň z Keriney, polapiť obávaného erymanthského kanca z arkádskych hôr, vyčistiť chliev kráľa Augiáša z Elidy, zahnať ľudožravé stymfalské vtáky zasvätené Areovi, priviesť do Mykén krétskeho býka, priviesť ľudožravé kone tráckeho kráľa Diomeda, priniesť od kráľovnej Amazoniek Hippolyty Areov pás, prihnať do Mykén stádo dobytka, ktoré pásol netvor Geryón a jeho dvojhlavý pes Orthos, získať zlaté jablká zo záhrady Hesperidiek, priviesť z podsvetia trojhlavého psa Kerbera. "}
{"id": "15631", "title": "Herakles (mytológia)", "context": "Hľadanie novej manželky Keď Heraklovi splnením dvanástej úlohy skončila služba u Eurysthea, bol slobodný, pretože svoju manželku Megaru prenechal svojmu synovcovi a priateľovi Iolaovi, ktorý ju počas jeho neprítomnosti utešoval. Herakles ich láske nebránil, opustil Théby a vrátil sa do Tirynthu. Súbor:Giambologna herculesenesso.jpg|náhľad|Herakles usmrcujúce Kentaura Nessa Iola a smrť Ifita Oichalský kráľ Eurytos učil mladého Herakla lukostreľbu. Sám sa pokladal za najlepšieho lukostrelca na svete, rád súťažil a tak i svoju ryšavú dcéru Iolu chcel vydať len za toho, kto nad ním zvíťazí v streľbe z luku. Dlho sa zdalo, že sa to nikomu nepodarí, ale potom sa o Iolu uchádzal sám Herakles, keď dokončil svoje úlohy prikázané kráľom Eurystheom. Herakles zvíťazil hneď na prvýkrát, ale kráľ Eurytos považoval za urážku, že bol porazený svojim vlastným žiakom a Herakla vyhnal. Herakles odišiel na Tiryns, kam za ním onedlho prišiel Eurytov syn Ifitos, pretože sa medzitým jeho otcovi stratilo stádo a podozrenie padlo na Herakla. Heraklov priateľ Ifitos neveril, že to urobil a prišiel s dobrým úmyslom, ale Herakla to podozrenie veľmi urazilo, začal zúriť a v šialenom hneve nevediac čo robí, Ifita zhodil z hradieb. Ako hovoria mýty, toto šialenstvo na neho zoslala jeho odveká nepriateľka bohyňa Héra. Aby odčinil túto vraždu, musel potom odísť na tri roky do otroctva ku kráľovnej Omfalé. Súbor:Francois Boucher Heracles and Omphale.jpg|náhľad|Omfalé s Heraklom, autor:François Boucher (1703–1770 V službách Omfaly U Omfaly, ktorá si vyslúžila povesť ukrutnej a namyslenej ženy strávil Herakles tri roky. Omfalé ho neustále ponižovala tým, že ho nútila nosiť ženské šaty a ona sa pred ním obliekala do jeho levskej kože, musel tkať so slúžkami a dostával dovolenku, aby po návrate čo najviac pocítil ťarchu otroctva. Herakles toto ponižovanie dokázal vydržať a Omfalé sa dokonca do neho zamilovala. Jej posledným želaním bolo, aby jej zanechal syna. Tento syn sa volal Atys a podľa jednej z verzií sa stal zakladateľom novej dynastie lýdskych kráľov. U niektorých neskorších autorov mala vraj už pred Atyom syna s najvyšším bohom Diom známeho Tantala."}
{"id": "128312", "title": "Bitka pri Azincourte", "context": "Vojenská výprava Henrich V. napadol Francúzsko z niekoľkých dôvodov. Jedným bolo posilnenie jeho pozície doma, druhým zlepšenie jeho financií nadobudnutím príjmov. Taktiež chcel zajať šľachticov buď kvôli výkupnému, alebo aby získal peniaze od francúzskeho kráľa výmenou za ich návrat. Henrichova armáda v počte asi 12 000 mužov pristála v severnom Francúzsku 13. augusta 1415 a obkľúčila prístav Harfleur. Obliehanie trvalo dlhšie, ako sa predpokladalo. Mesto kapitulovalo 22. septembra a anglická armáda ho opustila až 8. októbra. Doba vojenského ťaženia spela ku koncu a anglická armáda utrpela mnoho strát na životoch kvôli chorobe. Henrich sa rozhodol presunúť väčšinu svojej armády (približne 6 000 mužov) do prístavu Calais, jedinej anglickej pevnosti v severnom Francúzsku, kde by mohla prezimovať. Počas obliehania prístavu Harfleur dokázali Francúzi zvolať veľkú armádu, ktorú Albret rozmiestnil šikovne medzi Harfleur a Calais, kopírujúc anglické manévre pozdĺž rieky Somme, a takto im zabraňoval dosiahnuť Calais bez hlavného stretnutia. Výsledkom bolo, že Albretovi sa podarilo donútiť Henricha k bitke, ktorej by sa bol anglický kráľ vzhľadom na stav svojej armády radšej vyhol. Angličania mali veľmi málo jedla, za dva a pol týždňa prešli 260 míľ, trpeli chorobami a stáli pred veľkým počtom skúsených, dobre vyzbrojených a obrnených Francúzov. Ale katastrofálna porážka, ktorú Francúzi utrpeli v bitke Azincourte dovolila Henrichovi splniť všetky jeho ciele. Zmluvou z Troyes (1420) bol uznaný Francúzmi ako regent a dedič francúzskeho trónu. Toto bolo upevnené jeho svadbou s Katarínou z Valois, dcérou kráľa Karola VI. Francúzskeho trónu sa Henrich V. nedožil. Roku 1422, počas zabezpečovania svojej pozície proti francúzskej opozícii, zomrel na úplavicu vo veku 34 rokov, dva mesiace pred smrťou Karola VI. Jeho nástupcom sa stal jeho mladý syn Henrich VI. Počas jeho vlády boli Angličania vyhnaní z celého Francúzska (okrem Calais) francúzskymi armádami, inšpirovanými Janou z Arku, za vlády nového francúzskeho kráľa Karola VII. Kategória:Bitky vo Francúzsku Kategória:Bitky storočnej vojny Kategória:Bitky 15. storočia"}
{"id": "181589", "title": "Anna Klévska", "context": "Pozri aj  Henrich VIII."}
{"id": "231623", "title": "Henrich II. (Anglicko)", "context": "Vzhľad a osobnosť O Henrichovi kronikári hovorili, že je pekný, ryšavý, pehavý, s veľkou hlavou; mal krátke, podsadité telo.. Často bol zanedbane oblečený. Nebol ani taký rezervovaný ako jeho matka, ani taký šarmantný ako jeho otec, ale bol známy svojou energiou a odhodlaním. Bol nemilosrdný, ale nie pomstychtivý. Bol tiež neslávne známy svojim prenikavým pohľadom, šikanovaním, výbuchmi hnevu a príležitostne aj svojím namosúreným odmietnutím vôbec hovoriť. Niektoré z týchto výbuchov mohli byť teatrálne a na efekt. Rozumel vraj širokému spektru jazykov vrátane angličtiny, no hovoril len latinsky a francúzsky. V mladosti si užíval vojny, lov a iné dobrodružné aktivity; ako roky plynuli, vložil čoraz viac energie do súdnych a administratívnych záležitostí a stal sa opatrnejším, no počas svojho života bol energický a často impulzívny. Napriek návalom hnevu zvyčajne nebol ohnivý ani panovačný; bol dôvtipný v rozhovoroch a výrečný v argumentoch. Mal oveľa radšej samotu na poľovačke alebo utiahnutie sa do svojej komnaty s knihou ako zábavu na turnajoch. Henrich mal tiež záujem o obyčajných ľudí, na začiatku svojej vlády nariadil, aby sa so stroskotancami zaobchádzalo dobre a každému, kto vyplienil ich tovar, nariadil vysoké tresty. Ralph z Diceta zaznamenáva, že keď v roku 1176 zasiahol Anjou a Maine hlad, Henrich vyprázdnil svoje súkromné ​​sklady, aby zmiernil núdzu medzi chudobnými. Mal vášnivú túžbu obnoviť svoju kontrolu nad územiami, ktorým kedysi vládol jeho starý otec Henrich I. V tomto smere ho mohla celkom dobre ovplyvniť matka, keďže aj Matilda mala silný zmysel pre práva a výsady predkov. Dobyl späť územia, znovu získal majetky a obnovil vplyv na menších pánov, ktorí kedysi poskytovali to, čo historik John Gillingham opisuje ako „ochranný kruh“ okolo jeho hlavných území. Bol pravdepodobne prvým anglickým kráľom, ktorý použil heraldický dizajn: pečatný prsteň s vyrytým leopardom alebo levom."}
{"id": "57044", "title": "Henrich VIII.", "context": "Začiatky vlády Henricha VIII. (roky 1509 – 1525) Osemnásťročný Henrich VIII. po svojej korunovácii v roku 1509. Dva dni po korunovácii dal Henrich VIII. zatknúť dvoch otcových neobľúbených ministrov, sira Richarda Empsona a Edmunda Dudleyho. Boli bezdôvodne obvinení z vlastizrady a následne boli v roku 1510 popravení. Tento čin začal Henrichovu krutovládu a mal slúžiť ako výstraha pre všetkých, ktorí by mladému kráľovi stáli v ceste. Henrichovým prvým ministrom sa stal kardinál Thomas Wolsey, ktorého roku 1515 menoval za Lorda kancelára a predsedu kráľovskej rady, čím došlo k tomu, že kráľovskú politiku viedol kardinál. Neskôr mu pápež udelil doživotnú hodnosť legáta a on sa stal najvyššou cirkevnou autoritou v Anglicku. Henrich bol všestranne vzdelaný človek a kráľovský dvor bol za jeho vlády centrom vedy a umenia. Henrich sa tiež zaraďoval medzi vynikajúcich hudobníkov, autorov a básnikov. Jeho najznámejšie hudobné diela sú Zábava s dobrou spoločnosťou ( Pastime with Good Company ) alebo The Kynges Ballade . Bol taktiež vášnivým hráčom kociek a vynikal aj v športe, obzvlášť v rytierskych súbojoch, poľovačke a tenise. V tom čase bol známy aj pre svoje zanietenie pre kresťanstvo. V roku 1521 vydal polemiku Obrana siedmich sviatostí , ktorou útočil na Martina Luthera. V tzv. Šiestich článkoch bola určená smrť každému, kto by bol proti transsubstanciácii (pretváranie, premieňanie podstaty) a iným cirkevným dogmám. Za to mu pápež Lev X. v októbri 1521 udelil titul obranca viery (lat. defensor fidei). Vystúpil tiež proti Tyndalovmu anglickému prekladu biblie (v tom čase bolo totiž zakázané prekladať bibliu do anglického jazyka). Francúzsko a Španielsko Mince s podobizňou kráľa Henricha VIII. V roku 1511 povolal pápež Július II. tzv. Cambraiskú ligu proti Francúzsku. Táto nová aliancia okrem Španielska a Rímskonemeckej ríše zahŕňala aj Anglicko. Henrich sa rozhodol využiť túto príležitosť ako zámienku na rozšírenie jeho dŕžav v severnom Francúzsku. V novembri 1511 uzavrel westminsterskú zmluvu so Španielskom, ktorá zaručovala vzájomnú pomoc proti Francúzsku. Začal sa pripravovať na vstup do vojny. V roku 1513 zaútočil Henrich na Francúzsko a jeho vojsko porazilo francúzsku armádu v spurskej bitke. Jeho švagor, Jakub IV., škótsky kráľ, zaútočil na Anglicko na príkaz francúzskeho kráľa Ľudovíta XII., ale nepodarilo sa mu dostať Henrichove jednotky z Francúzska. Škótska armáda bola 9. septembra 1513 katastrofálne porazená v bitke na Floddenskom poli. Medzi mŕtvymi bol aj škótsky kráľ a táto bitka ukončila krátku škótsku účasť vo vojne. Tehotenstvá Kataríny Aragónskej 18. februára 1516 porodila kráľovná Katarína princeznú Máriu, ktorá neskôr vládla Anglicku ako kráľovná Mária I. Pred Máriou priviedla na svet aj dvoch synov, pričom obidvaja sa volali Henrich, cornwallský vojvoda , no obaja synovia (jeden sa narodil v roku 1511 a druhý v roku 1514) zomreli niekoľko týždňov po svojom narodení."}
{"id": "125314", "title": "Henrich VII. (Svätá rímska ríša)", "context": "Rímsky kráľ Hneď po zvolení za kráľa dali kurfirsti Henrichovi najavo svoju averziu voči kráľovskej moci, ktorú by chcel uplatňovať v oblasti ich záujmu. To viedlo Henricha k rozhodnutiu zamerať svoj záujem k uskutočneniu rímskej jazdy a vykonaniu cisárskej korunovácie. Chcel po viac ako pol storočí obnoviť osobný výkon vlády a presadiť práva ríše v ríšskej časti Talianska, Arelatsku, a tiež vystúpiť ako mierotvorca medzi znepriatelenými stranami v Taliansku. Už v júni 1309 vyslal k pápežovi posolstvo, ktoré v Avignone nakoniec dohodlo detaily cisárskej korunovácie, ktorá sa mala uskutočniť 2. februára 1312. Podporu pre rímsku jazdu u ríšskych kniežat chcel získať na ríšskom sneme v Speyeri v septembri 1309. Ešte predtým sa vyrovnal s Habsburgovcami, ktorým 17. septembra 1309 potvrdil ich všetky ríšske léna. Habsburcovci mu za to prisľúbili, že pod vedením vojvodu Leopolda budú na vlastné náklady sprevádzať kráľa na rímskej jazde. Ďalej sa snažil vyriešiť problém okolo württemberského grófa Eherharda I., ktorému nakoniec pre jeho útoky na ríšsky majetok bola vyhlásená ríšska vojna (nebola však rozhodnutá do Henrichovej smrti). Na ríšskom sneme v Speyeri kráľ vytýčil termín rímskej jazdy na jeseň roku 1310. Aj keď nemal veľkú podoru zo strany ríšskych kniežat, v jeho rozhodnutí ho utvrdzovali ghibellini, ktorí ho presviedčali, že je v Taliansku vítaný a očakávaný. Pred odchodom sa snažil upraviť svoje vzťahy s Francúzskom, ktoré vyvíjalo silný tlak na západné hranice ríše. 26. júna 1310 uzavrel s francúzskym kráľom dohodu, ktorej súčasťou bol prisľúb ríšskeho léna pre Filipa Dlhého, syna francúzskeho kráľa Filipa IV. Po obsadení Lyonu francúzskymi vojskami však došlo k zhoršeniu vzťahov a dočasnému prerušeniu kontaktov. Rok 1310 priniesol Henrichovi aj zisk budúcej mocenskej základne jeho rodu na východe ríše, Českého kráľovstva. Podarilo sa mu získať si českých pánov a zástupcov miest, ktorý v júni 1310 súhlasili s voľbou príslušníka rodu Luxemburgovcov za českého kráľa. Na ríšskom sneme, ktorý sa konal v júli vo Frankfurte, požiadal ríšske kniežatá o súhlas so zosadením Henricha Korutánskeho z českého trónu. Českí vyslanci tu zároveň presadili, aby sa kráľom stal Henrichov syn Ján, ktorý sa 1. septembra zosobášil s Eliškou Přemyslovnou, sestrou posledného českého kráľa z rodu Přemyslovcov Václava III. Zisk kráľovstva neznamenal len zisk kurfirstskej hodnosti a úradu ríšskeho arcičiašnika, ale aj zisk jednej z najbohatších krajín ríše. Pre uľahčenie synovho prevzatia moci v Čechách ako aj svojej výpravy do Talianska, vzdal sa nárokov na Durínsko a Meissensko, o ktoré sa usilovali jeho predchodcovia, a 18. decembra 1310 bola uzavretá zmlvuva s meissenkým markgrófom Fridrichom I."}
{"id": "276380", "title": "Henrich IV. (Svätá rímska ríša)", "context": "Život Henrich sa pravdepodobne narodil v kráľovskom paláci v dolnosaskom Goslare ako syn cisára Henricha III. zo sálskej dynastie a jeho druhej manželky Anežky z Poitou. Už vo svojich štyroch rokoch bol – ešte za života svojho otca – 17. júla 1054 korunovaný za kráľa. Po nečakanej smrti otca v roku 1056 bol bez problémov uznaný za jeho nástupcu, pričom regentstvo nad neplnoletým chlapcom pripadlo jeho matke Anežke. Tá však nedokázala zabrániť tomu, aby skutočnú moc prebrali najvplyvnejšie kniežatá, ktorí pre seba ukoristili cisárske územia a statky. Sám Henrich slúžil ako bábka. Nakoniec sa ho zmocnil kolínsky arcibiskup Anno II., keď vylákal dvanásťročného chlapca na prehliadku lode, s ktorou odrazil od brehu a zabránil Henrichovi v úteku. Anno si vďaka tomuto ťahu vynútil pozíciu regenta mladého kráľa a odstavenie cisárovnej-vdovy od moci, cenou bola strata dôvery Henricha k svojim blízkym. Jeho radcovia sa nechceli svojho vplyvu vzdať ani potom, kedy bol Henrich vyhlásený v roku 1065 za dospelého. Henrich musel ťažko dobývať späť cisársku autoritu a preto sa spojil s nižšou šľachtou a mestami."}
{"id": "62627", "title": "Katarína Howardová", "context": "Pozri aj  Henrich VIII."}
{"id": "57043", "title": "Henrich VIII.", "context": "Detstvo a mladosť (roky 1491 – 1509) Henrich VIII. sa narodil v greenwichskom paláci ako tretie dieťa Henricha VII. a Alžbety z Yorku. Z jeho súrodencov prežili detstvo len traja – Artur Tudor, waleský princ, Margaréta Tudorová, neskoršia manželka škótskeho kráľa Jakuba IV., a Mária Tudorová, neskoršia manželka francúzskeho kráľa Ľudovíta XII. Henrich ako kráľovský princ mal samozrejme veľmi zhýčkané detstvo. Mal svoje vlastné služobníctvo, ministrov a šaša Jána Goosea. Mal dokonca chlapca na bičovanie, ktorý bol trestaný vždy, keď Henrich spravil niečo zlé. Vzdelanie a štúdium Henrich VII., jeho otec, miloval zábavu, a tak na kráľovskom dvore nemohli chýbať rôzni akrobati, šašovia, kúzelníci a hudobníci. Jeho dvor sa stal vychýreným strediskom kultúry a vzdelaných osobností. Princ Henrich zbožňoval hudbu a vyrástol z neho dokonalý hudobník. Už v desiatich rokoch hral na nástrojoch ako píšťala, harfa, lutna a bubny. Bol veľmi energický, pekný a múdry. Vynikal v latinčine, matematike, astronómii, kozmológii. Bol i úžasným atlétom, lukostrelcom, poľovníkom a priaznivcom bojových hier. Taktiež hrával hru veľmi podobnú dnešnému tenisu. Henrich dostal vynikajúce vzdelanie od najlepších učiteľov. Plynulo hovoril po latinsky, francúzsky a španielsky. Ako sa očakávalo, trón mal zdediť jeho starší brat, princ Artur, a Henrich bol pripravený na život v kostole. Tituly a vyznamenania získané počas detstva V roku 1493, keď mal Henrich dva roky, bol vymenovaný za konštábla (vrchného veliteľa vojska zastupujúceho kráľa) na zámku Dover a wardenského lorda na Cinque Ports. V roku 1494 získal titul yorkského vojvodu. Následne bol vymenovaný za anglického grófa maršala a írskeho lieutenantského lorda. Smrť Artura Tudora, Henrichovho brata Artur Tudor, starší brat Henricha VIII. Katarína Aragónska, prvá manželka Henricha VIII. Henrichov starší brat, následník trónu, Artur Tudor si už vo veku 15 rokov zobral za ženu španielsku princeznú Katarínu Aragónsku. Neskôr spolu odcestovali na hrad Ludlow. O niekoľko mesiacov Artur aj Katarína vážne ochoreli vysoko nákazlivým ochorením vírusového pôvodu, ktorému v priebehu niekoľkých epidémií podľahlo niekoľko tisíc ľudí. Pätnásťročný Artur nakoniec chorobe podľahol a zomrel 2. apríla 1502. Niektorí historici sa však domnievajú, že zomrel na tuberkulózu alebo mor. Katarína skoro tiež zomrela, no podarilo sa jej uzdraviť a stala sa vdovou. Arturov brat Henrich, vojvoda z Yorku, nebol povýšený na waleského princa pokiaľ nebolo isté, že Katarína nečaká Arturove dieťa, ktoré by tento titul zdedilo. Arturova smrť posunula všetky jeho povinnosti na mladšieho brata Henricha, ktorý sa tak stal waleským princom. Henrich VII. obnovil záujem o uzavretie manželského spojenectva medzi Anglickom a Španielskom. Navrhol teda zosobášiť Henricha a Katarínu Aragónsku, vdovu po Arturovi a najmladšiu dcéru Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej. Svadba s bratovou vdovou a nástup na trón Aby sa Henrich mohol oženiť s bratovou vdovou potreboval, kvôli veľmi blízkemu príbuzenskému vzťahu, povolenie od pápeža. Katarína prisahala, že manželstvo s princom Arturom nebolo naplnené. Napriek tomu Anglicko aj Španielsko súhlasilo, že dodatočné pápežské povolenie by bolo vhodné a odstránilo by všetky pochybnosti o legitímnosti manželstva. Nedočkavosť Kataríninej matky, kráľovnej Izabely, urýchlilo rozhodnutie pápeža Júliusa II. udeliť výnimku a vydal pápežskú bulu. A tak 14 mesiacov po Arturovej smrti sa Katarína zasnúbila so svojím niekdajším švagrom, Henrichom. No už v roku 1505 Henrich VII. stratil záujem o spojenectvo so Španielskom a mladý princ Henrich vyhlásil, že zásnuby sa uskutočnili bez jeho súhlasu. Ďalšie diplomatické rokovania ohľadom navrhovaného manželstva prebiehali až do smrti Henricha VII., teda do roku 1509, keď zomrel na tuberkulózu, a tak sa Henrich VIII. stal kráľom. Následne boli dňa 11. júna 1509 sedemnásťročný Henrich a dvadsaťtriročná Katarína zosobášení a 24. júna 1509 boli vo Westminsterskom opátstve korunovaní."}
{"id": "73486", "title": "Henrich III. (Anglicko)", "context": "Záver vlády a smrť V bitke pri Lewes v máji 1264 sa Henrichove vojenské sily ocitli v zraniteľnej pozícii, boli premožení a porazení. Henrich sám bol zajatý a prinútený podpísať Mier z Lewes, čím svoju moc preniesol na Simona de Montfort. Našťastie pre Henricha sa jeho synovi a nástupcovi Eduardovi podarilo utiecť a o rok neskôr porazil Simona de Montfort v bitke pri Eveshame, čím konečne oslobodil svojho otca. Zomrel v roku 1272 a zanechal svojmu nástupcovi a prvorodenému synovi Eduardovi horúcu politickú a spoločenskú scénu."}
{"id": "197995", "title": "Henrich V. (Anglicko)", "context": "Politika V domácom prostredí bol Henrich považovaný za zdatného vládcu, zbožného a ťažko pracujúceho muža. Vynikal v administratíve ako aj vo veciach zahraničnej politiky."}
{"id": "73485", "title": "Henrich III. (Anglicko)", "context": "Manželstvo Oženil sa s Eleonórou Provensálskou a mali päť detí. Jeho manželstvo bolo relatívne šťastné a hovorilo sa, že svojej manželke zostal verný počas ich spoločných tridsaťšesť rokov. Zabezpečil tiež, aby plnila významnú úlohu kráľovnej, spoliehajúc sa na svoj vplyv v politických záležitostiach a udeľoval jej záštitu, ktorá jej zabezpečila finančnú nezávislosť. Dokonca ju v roku 1253 prinútil vládnuť, keď bol v zahraničí. Okrem podporného a silného vzťahu bol známy aj svojou zbožnosťou, ktorá ovplyvnila jeho charitatívnu prácu. Za jeho vlády bolo Westminsterské opátstvo prestavané; napriek tomu, že mal málo financií, Henrich cítil, že je to pre neho dôležité a dohliadal na jeho dokončenie. Vo vnútornej politike, ako aj v medzinárodnej politike, Henrichove rozhodnutia nemali veľké dôsledky, s výnimkou zavedenia politiky segregácie a diskriminácie vo vzťahu k Židom."}
{"id": "17645", "title": "1421", "context": "Narodenia  6. december – Henrich VI., anglický kráľ († 1471)"}
{"id": "600044", "title": "Nostradamus", "context": "Najprv si získal slávu vynachádzavým používaním liekov a uplatňovaním nových liečebných postupov počas morových epidémií v Aix a Lyone v rokoch 1546 až 1547. Predstavivosť svojich súčasníkov potom zaujal zbierkou rýmovaných veštieb výrazne apokalyptického ladenia, nazvanou Proroctvá. Zbierku vydal roku 1555. Jeho sláva mu získala kráľovskú priazeň. Druhé, rozšírené vydanie zbierky z roku 1558 venoval práve francúzskemu kráľovi Henrichovi II. Po nástupe Karola IX. na trón v roku 1560 bol Nostradamus vymenovaný za kráľovského lekára. Jeho proroctvá aj naďalej vyvolávali špekulácie a spory. V roku 1781 ich rímskokatolícka cirkev odsúdila."}
{"id": "97972", "title": "Chronologický prehľad dejín astronómie", "context": "1 – 1700 ;150 Ptolemaios napísal Almagest . ;964 as-Súfí vydal Knihu stálic ;1252 Alfonz X. Kastílsky vydal Alfonzínske tabuľky , ktoré sa používali až do čias Kopernika. ;1430 Ulugbeg vypracoval svoje tabuľky hviezd a panét. Presnosťou sa vyrovnali Braheovým tabuľkám. ;1543 Mikuláš Kopernik vydal dielo De revolutionibus orbium coelestium ( O pohyboch nebských sfér ), v ktorom dokazoval, že Zem obieha okolo Slnka. Dielo zaradila cirkev do Zoznamu zakázaných kníh v roku 1616. ;1609 Galileo Galilei prvýkrát použil ďalekohľad na pozorovanie nebeských telies. ;1618 Kepler dokončil dielo Harmonices Mundi ( Harmónia sveta ), v ktorom opísal zákony pohybu nebeských telies. ;1687 Isaac Newton vydal dielo Philosophiae Naturalis Principia Mathematica ( Matematické princípy prírodnej filozofie ), v ktorom sformuloval gravitačnú teóriu."}
{"id": "57367", "title": "Sedem divov starovekého sveta", "context": "Zoznamy siedmich divov sveta Prvá zmienka o divoch sveta pochádza z 5. storočia pred Kr. od Herodota. Práve on medzi ne zahrnul egyptské pyramídy a visuté záhrady v Babylone. Ďalšou významnou osobnosťou, ktorá sa zaoberala divmi sveta, bol v roku 225 pred Kr. matematik Filón Byzantský (čo je dnešný Istanbul), ktorý o nich napísal svoje známe dielo O siedmich divoch ( On the Seven Wonders ). Po ňom, okolo roku 130 pred Kr., ich spísal spisovateľ Antipatros zo Sidónu, ktorého zoznam sa dnes považuje za prvú verziu. V čase, keď spisovali svoj zoznam, však ešte nestál Alexandrijský maják na ostrove Faros. Preto medzi svoje divy sveta zahrnuli monumentálne hradby Babylonu. Do dnešných čias sa zachovali jedine pyramídy v Egypte. Ďalšie dva divy zničil oheň a tri z nich zničilo zemetrasenie."}
{"id": "182355", "title": "Faidon (dialóg)", "context": "Obsah Pytagorovec Echekrates z Fliuntu žiada Faidona, aby jemu a jeho nemenovaným priateľom vyrozprával posledné chvíľky Sokrata pred jeho popravou a prečo sa poprava vlastne oddialila. Keď sa Sokratovi priatelia dozvedeli, kedy má byť Sokrates popravený, prišli v ten deň skoro ráno do väzenia a našli tam už nariekajúcu Xantipu s dieťaťom na rukách. Po príchode priateľov ju dal Sokrates odviesť domov. Sokrates sedel na lôžku, práve ho zbavili pút, a vykladal priateľom o zvláštnej spojitosti príjemného a nepríjemného. Sokrates neschvaľuje samovraždu, pretože ľudia sú podľa neho majetkom bohov, ktorí sa o nich starajú. Podľa pytagorovca Kebesa by rozumných ľudí malo mrzieť, že zomierajú, len nerozumní sa môžu radovať. Sokrates dôvodí, že po smrti príde k iným múdrym ľuďom a dobrým bohom. Tí, čo sa správne zaoberajú filozofiou, zaoberajú sa viacej smrťou ako týmto životom. Život pravého filozofa je ustavičnou snahou obmedziť maximálne telesné nároky v prospech čistého myslenia, ktoré sa týka poznania súcien osebe, ideí. Filozof sa má usilovať vo svojom pozemskom živote čo najviac oslobodiť dušu od tela, a to umožňuje v plnom rozsahu jedine smrť, ktorá nie je pre filozofa ničím strašným, ale naopak znamená splnenie jeho nádejí, že ňou dosiahne múdrosť, po ktorej celý život túžil. Kebes súhlasí v podstate so Sokratom, len jeho názor o duši (9) vzbudzuje pochybnosť, pretože je obava, že sa duša hneď po odlúčení od tela rozptýli, hynie a zaniká. Preto je potrebný dôkaz, že duša ďalej jestvuje po smrti človeka a že má nejakú silu a je schopná myslieť. Sokrates svoj dôkaz začína tým, že jestvuje staré rozprávanie, podľa ktorého duše prichádzajúce do Hádovej ríše z tohto sveta, tam pobudnú a potom sa opäť vracajú do života, čím sa naznačuje, že nezanikajú, ale trvajú v podsvetí. Tento názor nachádza svoje potvrdenie v prírode, kde všetko vznikanie a zanikanie spočíva v neustálom prechádzaní z jedného protikladu do druhého: zo studeného vzniká teplé, zo spánku bdenie, z bdenia spánok a pod. Keby jestvovalo len priamočiare vznikanie z jedného do protikladného, všetko by napokon nadobudlo ten istý tvar a dostalo by sa do toho istého stavu a veci by prestali vznikať. Podobne zo života vzniká smrť a zo smrti život. Kebes pridáva ďalší dôkaz o nesmrteľnosti duše tým, že poukazuje na Sokratovo tvrdenie, podľa ktorého naše učenie sa je spomínanie. To takisto svedčí o tom, že naša duša musela byť niekde predtým, ako vstúpila do tejto ľudskej podoby. Podľa Sokrata skôr ako sme začali vnímať, museli sme niekde nadobudnúť vedomosti o súcne rovnosti, ak sme rovnaké veci zo zmyslových vnemov uviedli do vzťahu s týmto súcnom. Túto vedomosť sme museli nadobudnúť ešte pred narodením, takže ešte pred narodením sme získali také pojmy, ako pojem rovnosti. Pri narodení sme tieto vedomosti stratili, ale neskôr sme pomocou zmyslov nadobudli o nich vedomosti spomínaním. Z toho vyplýva, že naše duše musia jestvovať aj pred narodením. Podľa Kebesa a Simmiasa však z uznania preexistencie duše nevyplýva, že duša bude jestvovať aj po našej smrti. Sokrates sa odvoláva na predchádzajúci dôkaz z procesov v prírode, kde vznikanie a zanikanie je prechod z jedného protikladu do druhého: rovnako aj duša vzniká zo smrti, a preto musí aj po smrti jestvovať, keď musí zasa vznikať. Obava, že sa duša po smrti rozsype, akoby vetrom rozfúkaná, stojí na predpoklade, že je niečím zloženým. Rozpadnúť sa môže iba niečo zložené, jednoduché sa rozpadnúť nemôže. Jednoduché je stále a nemenné; prislúcha ideám. Duša je takisto jednoduché, nezložené, božské, nesmrteľné a rozumové. Keď sa duša oddelí od tela celkom čistá, odchádza k tomu, čo sa jej podobá, k neviditeľnému, božskému a nesmrteľnému, kde trávi čas s bohmi. Keď sa však od tela oddelia duše poškodené a nečisté, omámené telesnými žiadosťami a rozkošami, potĺkajú sa medzi pomníkmi a hrobmi, až sú uzavreté do zvierat takých vlastností, akým v živote holdovali. Simmias však argumentuje, že duša je len harmóniou tela, takže nemôže prežiť telo podobne, ako keď sa rozbije lýra, ktorá je hmotným telesom, stratí sa aj jej harmónia, ktorá je čosi neviditeľné, nehmotné. Podľa Kebesa zasa, duša síce môže pretrvať mnoho tiel, s ktorými bola spojená, napokon však jednako len hynie s posledným telom. Podľa Sokrata duša nie je harmóniou, pretože to by odporovalo preexistencii duše, harmónia nie je totiž pred hudobným nástrojom, ďalej jedna duša sa podobá druhej, nie však každá harmónia druhej, a takisto duša odporuje telu, kým harmónia je vždy závislá od nástroja a nemôže mu odporovať. Pokiaľ ide o Kebesove námietky, treba podľa Sokrata uvážiť príčiny vznikania a zanikania vôbec: pravou príčinou vecí sú idey a účasť vecí na nich je pravou príčinou ich vlastností. Nijaká idea nepripúšťa spojenie s protikladnou ideou. Duša síce netvorí priamy protiklad smrti, ale keďže je nerozlučne spojená s ideou života, vylučuje smrť a tým je nesmrteľná a nezničiteľná, lebo smrť by bola jediným spôsobom jej zničenia. Pri smrti človeka duša nehynie, ale iba ustupuje z tela. Tým Sokrates presvedčil Kebesa o postexistencii duše. Ak je však ľudská duša nesmrteľná, musí sa o ňu človek starať, aby bola čo najlepšia a najmúdrejšia a dosiahla šťastný osud na onom svete, kde dobrých odmeňujú a zlých trestajú. Súd mŕtvych určuje každej duši jej prislúchajúce miesto alebo blúdenie z jedného miesta na druhé. Záver dialógu obsahuje Faidonovu správu o posledných Sokratových činoch a slovách a o jeho smrti."}
{"id": "2220", "title": "Parmenides (filozof)", "context": "Epistemológia Parmenides vytvoril priestor pre skutočný prelom v antickej filozofii. Tento obrat spočíval v revolučnom rozpoznaní nového filozofického problému, ktorého charakter je výhradne gnozeologický. Práve Parmenides nastolil v dejinách západnej filozofie otázku protikladnosti pravého a nepravého poznania, pričom v týchto dvoch protikladoch videl konfrontáciu ľudského rozumu a ľudského zmyslového vnímania: Cesta nepravého poznania, resp. zdania - jedná sa o spoznávanie prostredníctvom zmyslových orgánov, ktoré sú klamné. Keďže Parmenides prijíma vo svojom diele základný ontologický princíp, že nič nemôže zároveň byť aj nebyť, tak súčasne akceptuje, že premenlivosť, ktorú eviduje naša zmyslovosť v tomto svete, musí byť nevyhnutne ilúziou. Je tomu tak preto, že premenlivosť počíta so vznikaním a zanikaním, ktoré sú však rozumom vyvrátené na podklade myšlienky, že vznik by implicitne musel zahŕňať ideu, že súcno najprv nebolo, a potom zrazu bolo, a pri zániku zase že súcno istý čas bolo a zrazu už nie je. To je však podľa Parmenida v rozpore s tézou, že súcno nemôže byť aj nebyť. Buď jestvuje a jestvuje stále, a preto je bytím, alebo nejestvuje nikdy, a preto je nebytím, ktoré ani nemôže vlastne nikdy byť. Parmenides touto explanáciou zdanlivosti zmyslového poznania nevylučuje jeho dostatočnosť pre praktický život, avšak usudzuje, že je radikálne nepostačujúce pre poznanie skutočného bytia a skutočnej pravdy. Cesta pravého poznania - ide o cestu rozumu a myslenia, ktoré dokáže ako jediné odhaliť skutočnú pravdu a rozpoznať pravé bytie, ako i pravú podstatu bytia (starogr. arché)."}
{"id": "1404", "title": "Empedokles", "context": "Učenie Empedokla Je pokusom o syntézu Herakleitovho učenia o večnej zmene Parmenidovho učenia o nemennom súcne. Základom všetkého sú podľa Empedokla štyri elementy (živly): oheň, vzduch, zem a voda. Elementy sú nemenné v tom zmysle, že kvalitatívna zmena jedného na druhý nie je možná. Rozmanitosť vecí a dianie vzniká podľa Empedokla tým, že Láska (spájajúca sila) a Svár (oddeľujúca sila) zmiešavajú čiastočky elementov v rôznych proporciách. Z tohto nepretržitého zápasu protikladov vzniká celý svet čiže kozmos. V kozme každá jednotlivá vec ďalej podlieha tomuto istému zákonu boja protikladov, v dôsledku čoho všetko vzniká – stáva sa – všetko bez prestávky hynie, aby znovu vzniklo. Tento proces sa uskutočňuje na základe vírivého pohybu, v ktorom vzniká najskôr vzduch, neskoršie kozmický oheň, nato zem a voda a z vody znovu vzduch a potom nasledujú ďalšie vírivé cykly. Zo zeme vzniká rastlinný a živočíšny svet i človek."}
{"id": "2674", "title": "Xenofón", "context": "Diela Xenofónové spisy,boli hlavne Anabáza (alebo Kýrova výprava ), sú často čítané študentmi, ktorí sa prv začínajú učiť gréčtinu. Jeho Hellénika je jedným z hlavných historických prameňov udalostí v starovekom Grécku v rokoch 411 až 362 pred Kr. Historické a biografické diela Anabáza ֗ Cyropaedia Hellénika Agesilaus Sokratovoské diela a dialógy Spomienky na Sokrata Oikonomikos Symposion Obrana Sokrata Hierón Krátke pojednania O jazdeckom umení O veliteľovi jazdy Spôsoby a prostriedky Ústava Sparty O lovectve O hospodárstve "}
{"id": "283595", "title": "Salon-de-Provence", "context": "Dejiny Mesto je preslávené najmä ako bydlisko veštca Michela de Nostradame, ktorý sa tu usadil v roku 1547. Veštby si u neho objednávala aj kráľovná Katarína Medicejská a jeho predpovede sú slávne dodnes. Nostradamov dom sa zachoval a slúži ako múzeum jeho života a diela. Nad mestom sa týči majestátny zámok, bývalé sídlo arcibiskupov z Arles."}
{"id": "215462", "title": "Alkibiades prvý", "context": "[[Obsah]] Papyrus fragment of Alcibiades I , section 131.c-e. Sokrates, poslušný svojmu vnútornému „božiemu hlasu“ (\"daimonion\"), si chce vymeniť svoje myšlienky s ambicióznym Alkibiadom, ktorý si zakladá na svojej kráse, na svojom rode a na svojom bohatstve, a pomocou týchto predností chce dosiahnuť moc nielen v Aténach, ale dokonca - ironicky povedané - v celom Grécku, ba nad celým svetom. Dosiahnuť tento cieľ svojich želaní však môže Alkibiades len pomocou Sokrata. Tým sa Sokrates dostáva k vlastnej téme dialógu. Sokrates dôrazňuje, že iba ten, kto vládne potrebným vedením, môže úspešne vystupovať ako poradca aténskeho ľudu. Alkibiades si však namýšľa, že by mohol radiť Aténčanom v otázke vojny a mieru, ale to podľa Sokrata znamená vedieť, čo je spravodlivé a čo nespravodlivé. Sokrates donúti Alkibiada priznať sa, že nemá poznanie o spravodlivosti a nespravodlivosti, pretože v týchto veciach sa aj veľmi veľa ľudí nezhoduje medzi sebou. Alkibiades však dôvodí, že pri takejto porade ľudu nejde o to, čo je spravodlivé a čo nespravodlivé, ale o to, čo je užitočné, kým zasa Sokrates pokladá spravodlivé a užitočné za to isté. A tak Sokrates ďalej dokazuje Alkibiadovi, že nemá pravé poznanie, ktoré spočíva v poznaní dobra a zla, krásy a škaredosti, spravodlivosti a nespravodlivosti, užitočnosti a neužitočnosti. Že takéto poznanie, ktoré je pre budúceho štátnika potrebné, má, si len namýšľa. Zdanlivé poznanie je totiž najhoršia nevedomosť. Preto mu Sokrates radí zamerať svoj pohľad na cudzích vedúcich štátnikov, najmä u Lacedemončanov a Peržanov. V dlhom výklade (tzv. perzská reč) Sokrates porovnáva, pravda, prehnaným spôsobom Alkibiadove malé prednosti s tým, čo majú Lacedemončania a čím vynikajú perzskí králi. Jedine starostlivosťou o seba samého, sebapoznaním a odborným umením môže Alkibiades prekonať svojich protivníkov a tak sa presláviť medzi Grékmi a barbarmi. Sebapoznanie a na ňom sa zakladajúca starostlivosť o seba samého spočíva v snahe stať sa cnostným (dobrým) mužom. Treba však rozlišovať medzi starostlivosťou o svoje vonkajšie záujmy, o svoje telo a o svoju dušu. Poznať samého seba znamená poznať svoju dušu. Duša je to určujúce pre nás, ona je pravý človek. Preto milovať samého Alkibiada znamená milovať Alkibiadovu dušu. Starosť o dušu musíme odlišovať od toho, čo rozumieme pod „starať sa o svoje veci“. Ak sa Sokrates hlási za Alkibiadovho trvalého obdivovateľa, tak sa to vzťahuje na Alkibiadovu dušu. Len skutočnou starostlivosťou o svoju dušu, sebapoznaním, môže Alkibiades uniknúť nebezpečenstvám, ktoré so sebou prináša štátnická dráha. Spravodlivosť, rozumnosť a vôbec cnosť sú podmienky správneho života a šťastia tak pre jednotlivca, ako aj pre štát. Alkibiades, ktorý nemá tieto vlastnosti, sľubuje, že z tohto svojho stavu nedôstojného slobodného človeka chce uniknúť starostlivosťou o spravodlivosť. „Chcel by som, aby si v tom aj zotrval,“ končí Sokrates rozhovor. „Nie že by som v niečom neveril tvojej povahe, ale keď sa dívam na ten silný vplyv štátneho života, obávam sa, aby ľahko nepremohol mňa i teba.“ Dialóg tzv. Alkibiades Druhý, ktorý má niektoré podobnosti s Alkibiadom tzv. Prvým, sa všeobecne a jednoznačne pokladá za nepravý."}
{"id": "555637", "title": "Michaél Attaleiates", "context": "Dielo  História (Dejiny) Nedokončený historický spis, v ktorom popisuje historický vývoj Byzantskej ríše od roku 1034 do roku 1080. Najväčšia časť diela sa venuje vláde Nikéfora III. Botaneiata, ktorému je dielo venované. Túto časť diela možno označiť i ako pangeriku - oslavnú chválu, hoci si stále zachováva istý uhol objektívnosti. Dielo obsahuje viacero popisov prírodných ale i spoločenských a kultúrnych javov. Jazykovo sa dielo blíži ku komnénovskému archaizujúcemu štýlu, namiesto Boha napríklad v istých okamihoch ako príčinu náhody, či šťastia spomína Tyché (Fortúnu). právnická príručka Ponema Nomikon Vznikla v roku 1072 pre cisára Michala VII. Popísal v nej vývoj rímskeho práva od republiky až po vydanie Bazilík."}
{"id": "1403", "title": "Empedokles", "context": "Introduction  Empedokles (alebo Empedoklés ) z Akragantu/Agrigenta (, asi 483 pred Kr. — † 423 pred Kr.) bol starogrécky filozof. Mnohotvárnosť vecí vyrastá podľa neho zo štyroch koreňov (elementov, živlov): zeme, vody, vzduchu a ohňa. Zjednocovanie a rozdeľovanie elementov spôsobujú podľa Empedokla dve protikladné sily: Láska (príťažlivosť) a Nenávisť (odpudivosť). Štádiá vývinu sveta sa rozlišujú podľa toho, ktorá z týchto síl prevláda. Empedokles dokazuje vo svojej koncepcii prírody nutnosť zhody medzi večnou zmenou a tým, čo je v prírode nemenné, čím chce odstrániť dve krajné antinómie – Herakleitovu a Parmenidovu. Prichádza s novou hypotézou, že stávanie sa, vznikanie a zanikanie jednotlivých vecí je v podstate len pretváraním sa akéhosi pre celú skutočnosť spoločného súcna, čohosi jediného, večného a stále sa meniaceho a ďalej, že poznanie sveta si vyžaduje aj poznanie opierajúce sa o zmyslové údaje, ako aj poznanie racionálne. Empedokles sa túto hypotézu pokúša zdôvodňovať spôsobom, ktorý by sme dnes označili ako prírodovedný."}
{"id": "182105", "title": "Teória pozitívneho posilnenia", "context": "Zdroje  Nostradamus - Poverčiví holubi Neobehaviorismus Kategória:Psychológia Kategória:Manažment Kategória:Personalistika"}
{"id": "556941", "title": "Geórgios Pachymeres", "context": "Dielo  kronika 13-dielne historické dielo popisujúce udalosti rokov 12551308 (do roku 1261 len stručne). Dielo autor písal na základe svojich vlastných skúseností, využíva ale aj početné písomné podklady, ktoré nielen kopíruje, ale aj uvádza. Značnú pozornosť venuje cirkevným udalostiam (napr. spory o úniu so Západom). Jeho vyjadrenia sa javia byť objektívne a nestranné, zároveň však obsahujú aj autorove názory a kritiku. Významne sa venuje byzantsko-osmanským vojnám a úpadku byzantskej moci v Malej Ázii. Kroniku nepísal typickým byzantským štýlom, ale inšpiráciu hľadal v antickej historiografii, najmä v Thoukydidovi. Hýbateľom svetových udalostí uňho podľa antickej tradície alegorická Tyché, verí teda historickému determinizmu. Filozofia , súhrn Aristotelovej filozofie komentár k Proklovi parafráza na spisy Dionýza Areopagitu spis o pôvode Ducha svätého spis Syntagma ton tessarón mathématón o matematike, komentár k Diofantovi veršovaná autobiografia napísaná v klasických hexametroch, zachovala sa len v zlomkoch ďalšie rétorické diela (progymnasmata), či právne diela"}
{"id": "279592", "title": "Eurypón", "context": "Zdroje  Herodotos, História , VII,204; VIII, 131. Ploutarchos, Lykurgos 2,13. Polyainos, Stratégie , 2,13. Pausanias, Periégésis tés Hellados , 3,7,1 – 2. Thomas Falconer, Chronologické tabuľky, počnúc panovania Šalamúna a končiac smrťou Alexandra Veľkého ,"}
{"id": "279024", "title": "Prokles", "context": "Zdroje  Herodotos, História , VI, 51 – 52; VIII, 131. Apollodóros, Kronika 2,8,2. Ploutarchos, Lykurgos 2. Strabón, Geogafia , VIII, 5,4. Cicero, De divinatione , II, 43. Pausanias, Periégésis tés Hellados , 3,16,6; 3,1,7 – 8. Euripides, Deti Herakleovcov ,"}
{"id": "263141", "title": "Agiovci", "context": "Zdroje  Herodotos, kniha VII, 204; Kategória:Vládcovia Sparty"}
{"id": "313641", "title": "Champoléon", "context": "Obyvateľstvo Champoléon má 127 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "312944", "title": "Gréoux-les-Bains", "context": "Obyvateľstvo Gréoux-les-Bains má 2510 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "306777", "title": "Agnicourt-et-Séchelles", "context": "Obyvateľstvo Agnicourt-et-Séchelles má 200 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "315873", "title": "Désaignes", "context": "Obyvateľstvo Désaignes má 1182 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "306927", "title": "Barzy-en-Thiérache", "context": "Obyvateľstvo Barzy-en-Thiérache má 302 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "308213", "title": "Rouairoux", "context": "Obyvateľstvo Rouairoux má 373 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "316062", "title": "Le Chambon", "context": "Obyvateľstvo Le Chambon má 56 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "306703", "title": "Bourg-Saint-Christophe", "context": "Obyvateľstvo Bourg-Saint-Christophe má 1147 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "238710", "title": "Gaskonsko", "context": "Mestá  Auch Bordeaux Bayonne Lourdes"}
{"id": "315315", "title": "Le Nouvion-en-Thiérache (obec)", "context": "Obyvateľstvo Le Nouvion-en-Thiérache má 2809 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "100415", "title": "Grécka mytológia", "context": "Externé odkazy  Rodostrom antických bohov a hrdinov"}
{"id": "123861", "title": "Hestia", "context": "Pozri aj  Zoznam postáv gréckej mytológie"}
{"id": "1697", "title": "Hésiodos", "context": "Dielo  Zrodenie bohov-Theogonia Je to najznámejšie Hesiodovo dielo, Hesiodos a Homér sú považovaní za stvoriteľov gréckych bohov a mytológie. Hesiodos tu spomína zrod olympijského kultu. Uranos (nebo) a Gaia (zem) splodili deti. Uranos však na ne žiarlil a rozhodol sa ich vrátiť do útrob Gaie. Tá sa však spojila so synom Kronom, ktorý svojmu otcovi usekol pohlavný úd, ktorý ešte stihol Gaiu oplodniť a tak sa zrodili Giganti a Erýnie. Úd odhodil Kronos do mora a tak sa zrodila Afrodita. Kronos si za ženu zobral svoju sestru Rheiu, svoje deti sa však tiež rozhodol zahubiť, chcel ich prehltnúť. Nešťastná Rheia sa poradila s Uranom a Gaiou, ktorí jej poradili, aby svoje dieťa porodila na Kréte. Tu sa narodil Zeus, ktorého vychovala koza a ktorý nakoniec porazil svojho otca, titanov, gigantov a draka Tyfoea a zmocnil sa vlády nad svetom aj so svojimi súrodencami a neskôr aj deťmi. Bolo to 12. tradičných božských bytostí. Práce a dni-Erga kai Hemerai Ďalším významným Hesiodovým dielom sú práce a dni. Ide tu o mravné ponaučenia z bežného života. Hesiodos tu poúča o nepremyslenom sobáši, potreba opatrnosti, roľnícke rady... Hovorí aj o bežnom pracovnom dni či o roľníckych prácach. Významnou postavou, ktorú Hesiodos neustále poučuje je jeho brat Perses. Ide však pravdepodobne iba o Hesiodom vymyslenú postavu, aby tak mohol prezentovať svoj vlastný pôvod a bežné rodinné problémy. Perses totiž prišiel neprávom k majetku, keď Hesioda pripravil o časť dedičstva. Hesiodos ho tu poučuje a radí čo má robiť, aby sa však pomohlo aj Persovi keď o majetok prišiel aj on. Perses je stálym terčom jeho rád. V tomto diele nechal Hesiodos čitateľa nahliadnuť do svojho súkromia, zároveň však spomína mytologický príbeh o Pandóre a Prometeovi. Iné jeho nedochované diela boli Katalóg žien (Katalogos gynaikon), Štít (Aspis), Veštenie z vtákov (Ornitomantheia) či Veľké Heoie (Megalai Heoiai) . Hesiodos skladal svoje básne v haxametroch tzv. homérskym jazykom. Hesiodos mal veľký vplyv na grécku poéziu, najmä helenistickú, ďalej na Vergilia a na literatúru kresťanskú."}
{"id": "38737", "title": "Prometeus (mytológia)", "context": "Pozri aj  Zoznam postáv gréckej mytológie"}
{"id": "51137", "title": "Noe", "context": "Iné tradície Noe nie je ojedinelou postavou svojho druhu. K Noemovi sa vzťahujú aj v staromezopotámskej literatúre paralely, z ktorých je najznámejší Utnapištim (epos o Gilgamešovi)."}
{"id": "15636", "title": "Herakles (mytológia)", "context": "Pozri aj  Zoznam postáv gréckej mytológie"}
{"id": "26598", "title": "Grécki prabohovia", "context": "Introduction  Grécki prabohovia sú v starovekom Grécku najstarší bohovia, avšak nie sú určení jednoznačne. Každá teogónia gréckych básnikov spomína iných bohov ako prvých: V Homérovi boli na začiatku Okeanos a Tethys, rodičia všetkých bohov. V Hesiodovi stojí na počiatku Chaos (prázdny, medzera) a po ňom nasleduje Gaia, Eros, Noc, Uranos a potom Aiter. Orfická poézia urobila z Nyxi prvé božstvo. Nyx je aj prvé božstvo v Aristofanovom diele Vtáci , ktoré stvorilo Erosa z vajca. Podľa Alkmana je to vodná nymfa Thetis prvou bohyňou, ktorá splodila poros (chodník, trať), tekmor (vytyčovacia značka) a skotos (temnota) do prázdnoty bez chodníkov a bytostí. Aj grécki filozofi a myslitelia stvorili vlastné kozmogónie s vlastnými prabohmi: Ferekydés označil Chrona (čas) vo svojom diele Heptamychia za prvého boha. Afrodita a Ares boli prvými božstvami u Empedokla, ktorí vytvorili svet zo štyroch živlov pomocou svojich síl láska a svár. V Platónovom Timaeu práve Stvoriteľ vymodeluje svet podľa ideí."}
{"id": "284808", "title": "Archidamos IV.", "context": "Introduction  Archidamos IV. alebo Archidámos IV. () z kráľovského rodu Eurypontovcov bol kráľom Sparty približne od roku 305 pred Kr. do roku 275 pred Kr. Jeho spolukráľom z kráľovského rodu Agiovcov bol Areus I. Po smrti Alexandra Veľkého (323 pred Kr.) prebiehali v celej ríši boje o následníctvo. Počas mocenských zápasov diadochov (následníkov), ktoré sa viedli o Macedónsko a priľahlé oblasti gréckeho sveta, zvíťazil v roku 296 pred Kr. Démétrios Poliorkétés syn macedónskeho kráľa Antigona Jednookého nad kráľom Sparty Archidamom IV. v bitke pri Mantinei. Ríše diadochov v čase vlády spartského kráľa Archidama IV. Sparta sa v ďalších bojoch prebiehajúcich v Lakónii ubránila a onedlho vďaka strategickým schopnostiam Archidamovho spolukráľa Area opäť zaujala na Peloponéze ako také postavenie. Hlavným úsilím Sparty bolo v tomto období udržať si v prvom rade územné a politické pozície na Peloponéze. Informácie týkajúce sa panovania Archidama IV. nám antickí autori nezanechali. Presný dátum prevzatia trónu, ako aj jeho úmrtia je neznámy. Archidamovým nástupcom sa stal jeho syn Eudamidas II."}
{"id": "282345", "title": "Anaxandridas I.", "context": "Introduction  Anaxandridas I. alebo Anaxandridás I. () bol kráľ Sparty (možno mýtický) približne od roku 675 pred Kr. do roku 665 pred Kr. Vládol v línii kráľovského rodu Eurypontovcov. Anaxandridas I. nie je historicky doloženým kráľom. Ako deviaty kráľ Sparty rodu Eurypontovcov figuruje v zázname historika Herodota, ktorý ho vo svojej knihe História označil ako jedného z predkov Leótychida II. Podľa Herodota bol synom a nástupcom Theopompa a ako nástupcu Anaxandrida I. v tomto texte označil jeho syna Archidama. Informácie o dejinných udalostiach týkajúcich sa tohto panovníka nám Herodotos nepodáva. Čo sa týka iných antických autorov tí sa o ňom ani nezmieňujú. To isté platí aj v prípade historika a geografa Pausania, ktorý je autorom najrozsiahlejšieho historického diela z tohto obdobia starovekej Sparty. (aj keď podstatnú časť jeho historického textu tvoria legendy a mýty) Pausanias vo svojom diele Opis Grécka neoznačil za Theopompovho nástupcu Anaxandrida, ale podľa neho sa nástupcom Theopompa stal jeho vnuk Zeuxidamos. Historici novoveku (A. Jones, J. Lazemby, W. Forrest a iní) sa vo svojich zoznamoch kráľov Sparty prikláňajú k verzii od Herodota a jeho vládu kladú do doby začiatku siedmeho storočia pred Kr. Zdroje Herodotos, História , VIII, 131. Pausanias, Periégésis tés Hellados , 3,7,56; Kategória:Vládcovia Sparty"}
{"id": "420838", "title": "Adrastos (Argos)", "context": "Introduction  Adrastos alebo Adrástos ( Adrastos , ) je v gréckej mytológii syn argejského kráľa Talaa a jeho manželky Péró. Bol veliteľom vojska vo vojne zvanej Siedmi proti Tébam. Argos bolo staré, preslávené mesto. Jeho kráľ Adrastos mal dve dcéry, Déipylu a Argeiu, tie keď dospeli, nápadníci sa k nim schádzali zo široka ďaleka. Kráľ však chcel vybrať tých správnych ženíchov a pritom si nechcel nikoho znepriateliť. Odišiel si preto po radu do delfskej veštiarne, kde dostal túto podivnú radu: \" Zapriahni do svojho dvojkolesového voza diviaka a leva, ktorí sa bijú v tvojom dome \". Dlho si nevedel s veštbou rady, ale keď raz začul prudkú hádku dvoch mužov a uvidel, že prvý z nich je oblečený v levej koži, tým mužom bol Polyneikes z Téb a druhý v koži divokého kanca, tým mužom bol Tydeus z mesta Kalydón, všetko pochopil a onedlho sa konali svadby. Polyneikes a Tydeus boli silní a dobrí bojovníci, obaja vyhnaní zo svojej domoviny – Tydeus pre vraždu príbuzných a Polyneikes bol vypudený svojím bratom Eteoklom, ktorý sa s ním nechcel deliť o vládu v Tébach. Obaja prišli do Argu nielen získať nevestu, ale aj spojencov pre svoj víťazný návrat domov. Kráľ Adrastos onedlho rozhodol, že prvým cieľom bude dobytie Téb. Mesto bolo otrasené nedávnymi udalosťami, kedy kráľ Oidipus naplnil starú veštbu tým, že nevedomky zabil vlastného otca Laia a rovnako nevedomky sa oženil s vlastnou matkou, kráľovnou Iokasté. Po preukázaní hroznej viny Iokasté spáchala samovraždu, Oidipus sa oslepil a jeho ľud i vlastný synovia ho slepého a úbohého vyhnali z krajiny. Po jeho odchode sa synovia a ich strýko Kreón dohodli, že bratia budú vládnuť striedavo – každý rok. Mocichtivý Eteokles vládol prvý rok, ale po jeho uplynutí sa nechcel vzdať moci a spolu so strýkom Polyneika z krajiny vyhnali. Ten sa urazený vydal do Argu, kde požiadal o útočisko. Kráľ Adrastos ho vypočul a získal ho pre svoje vojenské ťaženie. Potom zhromaždil vojsko do vojny zvanej Siedmi proti Tébam. V čele armády Argejčanov stáli: kráľ Adrastos, Kapaneus, Hippomedón, Amfiaraos, Parthenopaios a zaťovia kráľa Tydeus a Polyneikes. Tébania tieto prípravy starostlivo sledovali a boli pripravení na obranu mesta, ktoré malo široké hradby a sedem pevných mestských brán. Keď vojsko pritiahlo, útočníci videli, že mesto útokom na hradby nedobyjú. Adrastos preto vylákal obrancov na planinu, kde im spôsobil citeľné straty. Nato sa Tébania opäť stiahli za brány a už tam vytrvali. Adrastos sa teda rozhodol zaútočiť na mestské brány a svoje vojsko rozdelil tak, že každý zo siedmich vodcov mal zaútočiť na jednu z brán. Boj sa však pre útočníkov nevyvíjal dobre. Prvý v boji zahynul Kapaneus, ktorý sa vystatoval, že bránu prerazí aj keby ju chránil samotný Zeus – za tú opovážlivosť ho najvyšší boh Zeus zrazil z hradieb bleskom. Po chvíli padli Parthenopaios, Tadeus a Hippomedón, o výsledku vojny mohli teda ešte rozhodnúť tébskí bratia, ale aj tí v boji zahynuli. Amfiaraos, keď unikal z bojiska vo svojom voze, Tébania ho prenasledovali, už ho vraj skoro zasiahli oštepom, keď v tom Zeus znovu vrhol blesk a Amfiaraos i s vozom zmizli pod zemou. Tak nakoniec po týchto krvavých bojoch zostal nažive len kráľ Adrastos. Tak neslávne sa skončila výprava proti Tébam. Mesto sa tentoraz ubránilo, ale po desiatich rokoch už toľko šťastia nemalo. Potomkovia vojvodcov z vojny Siedmi proti Tébam, zvaní epigoni, mesto dobyli, brány a hradby zničili. Tejto vojny sa zúčastnil aj Adrastov syn, ktorý ako jediný z vodcov pod tébskymi hradbami padol. Jeho otec Adrastos sa nato žiaľom utrápil na smrť."}
{"id": "434055", "title": "Thrasydaios (Akragas)", "context": "Životopis Už za života svojho otca bol poverený vedením mesta Himera, kde si kvôli svojej násilnej a svojvoľnej vláde znepriatelil miestnych občanov tak, že uvažovali o vzbure. Obrátili sa o pomoc na Hieróna I. Syrakúzskeho, ten ich však zradil a udal Thérónovi. Thérón odsúdil ich vodcov na smrť a obnovil svoju autoritu. Nie je známe, či si po tomto Thrasydaios podržal svoju pozíciu v Himere. Po Thérónovej smrti roku 472 pred Kr. sa ujal bez odporu vlády nad oboma mestami. Jeho tyranská a násilnícka povaha sa však čoskoro prejavila a urobila ho v Akragante rovnako nepopulárnym, ako bol v Himere. Najprv obnovil vojnu s Hierónom, proti ktorému už vystúpil za vlády svojho otca. Zhromaždil veľkú armádu žoldnierov a brancov z Akragantu a Himery a vyrazil proti nemu. Bol ale porazený v krvavej a úpornej bitke, čoho okamžite využili obyvatelia Akragantu a vyhnali ho z mesta. Utiekol do Grécka, bol ale zajatý v Megare a verejne popravený."}
{"id": "303510", "title": "Eurystheus", "context": "Eurystheova smrť Zbabelý Eurystheus posielal Herakla plniť životu nebezpečné úlohy, ale sám sa bál čo i len pozrieť na výsledky ich splnenia. Ani s Heraklom sa nedokázal stretnúť tvárou v tvár. Niektoré verzie uvádzajú, že sa vo svojej prechodnej moci vyžíval natoľko, že žiadal, aby mu slúžili aj Heraklove deti. Vyhnal ich vraj z Heraklovho hradu Tirynthu, prenasledoval ich až do Atén, kde Aténčanov potom žiadal o ich vydanie. Dokonca kvôli nim pritiahol s veľkým vojskom. Aténčania ho porazili aj s pomocou bohov, o posledné sympatie bohov sa Eurystheus sám pripravil: Heraklov synovec Iolaos ho priviedol do mesta ako zajatca. Heraklova matka Alkména pod dojmom stále živých spomienok na urážky a ponižovanie jej syna sa neovládla, vyškriabala mu oči a prebodla ho dýkou. Tak sa zavŕšil život neslávneho pána, ktorý vlastnil krátky čas slávneho sluhu."}
{"id": "600049", "title": "Dom umenia Piešťany", "context": "Dom umenia v súčasnosti organizuje koncerty počas sezóny a je jedným z hlavných spoluusporiadateľov medzinárodného Piešťanského festivalu, ktorý prebieha každoročne počas letných mesiacov už od roku 1955. Dom umenia Piešťany je však nielen dejiskom koncertného života, ale aj ďalších rozmanitých kultúrno-spoločenských aktivít: divadla, filmu, televíznych show, kongresov, výstav a pod. Okrem toho je mnohonásobne overeným ideálnym priestorom na organizovanie pracovných sústredení umeleckých telies (Mládežnícky orchester Gustava Mahlera, Bundesjugendorchester – SRN), majstrovských kurzov pre veľký počet účastníkov a rôznych kongresov a sympózií. Vybavenie modernou divadelnou technikou, svetelným parkom, kvalitným koncertným krídlom i koncertným organom, veľkým javiskom i hľadiskom, baletnou sálou, modernými šatňami a najmä odborným a nadšeným personálom dodáva Domu umenia všetky predpoklady na úspešné prevádzkovanie tohto kultúrno-spoločenského centra. Pobyt v ňom – krátko- či dlhodobo – čoskoro presvedčí všetkých užívateľov i návštevníkov o kvalite prostredia, okolia i poskytovaných služieb."}
{"id": "435679", "title": "Balneologické múzeum Imricha Wintera", "context": "Expozície  hlavná expozícia v budove Kúpeľnej dvorany - archeológia piešťanského regiónu; národopis; expozícia približujúca dejiny Piešťan a kúpeľov; expozícia venovaná najvýznamnejším vodám Slovenska a časť venovaná Milanovi R. Štefánikovi Vila dr. Lisku - expozícia dejín kúpeľov a kúpeľníctva na Slovensku; expozícia Sakrálne umenie zo zbierok Balneologického múzea a zaujímavé krátkodobé výstavy Pamätná izba Ivana Krasku - zatvorená počas letných prázdnin"}
{"id": "565066", "title": "Music festival Piešťany", "context": "Introduction  Music festival Piešťany (v minulosti Piešťanský hudobný festival alebo Piešťanský festival , skratka PF ) je medzinárodný festival klasickej hudby, ktorý sa koná v Piešťanoch každoročne od roku 1956. Festival je druhým najstarším festivalom na Slovensku po Hudobnom lete Trenčianske Teplice. Hlavnými organizátormi sú Dom umenia Piešťany, ktorý je aj hlavným miestom konania koncertov, spolu s Mestom Piešťany a Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany. V desiatych rokoch 21. storočia sa festival rozšíril aj do miest Hlohovec a Nové Mesto nad Váhom. Iniciátorom a zakladateľom festivalu bol hudobný skladateľ Eugen Suchoň, ktorý ho spolu so svojimi spolupracovníkmi pozdvihol už v prvých rokoch existencie na špičkovú európsku úroveň. Počas doterajších ročníkov na ňom účinkovali najvýznamnejšie hudobné slovenské i zahraničné telesá a vynikajúci vokálni i inštrumentálni sólisti. K pravidelným účinkujúcim patria Slovenská filharmónia, Štátna filharmónia Košice, Štátna opera Banská Bystrica, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, Štátny komorný orchester Žilina, Moyzesovo kvarteto, Umelecký súbor Lúčnica či SĽUK. Pred dobudovaním Domu umenia sa hlavné koncerty konali v sále hotela Slovan a v piešťanskom amfiteátri. Súbor:65. Music festival Piešťany 2020 - filharmónia.jpg|náhľad|left|Koncert Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru počas 65. ročníka festivalu v roku 2020."}
{"id": "542995", "title": "13. Medzinárodný filmový festival Cinematik 2018", "context": "O festivale Cinematik 2018 priniesol najlepšie európske filmy natočené za roky 2017 a 2018. Organizátori propagovali \"nešťastný\" 13. ročník s čiernou mačkou prebiehajúcou cez cestu na plagátoch aj v zvučke. Otvárací ceremoniál za účasti predstaviteľov štátu, diplomatických misií a miestnej samosprávy bol spojený s premiérou nórskeho filmu Čo len ľudia povedia, ďalším vrcholom podujatia bola celosvetová premiéra nového slovenského filmu Pivnica režiséra Igora Voloshina. Súbor:Dom umenia - Piestany.jpg|thumb|250px|right|Dom umenia v Piešťanoch, jedno z dejísk festivalu s najväčšou kinosálou na Slovensku."}
{"id": "181061", "title": "Dom umenia Piešťany", "context": "Introduction Súbor:65. Music festival Piešťany 2020 - fanfáry.jpg|náhľad|Hlavné schodisko Domu umenia počas fanfár 65. ročníka Music festivalu Piešťany. Súbor:65. Music festival Piešťany 2020 - filharmónia.jpg|náhľad|Koncert Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru v hlavnej sále Domu umenia. Dom umenia Piešťany je kultúrne a spoločenské stredisko v Piešťanoch. Dom umenia (Nábrežie Ivana Krasku) je prvá mimobratislavská účelová stavba divadla po druhej svetovej vojne, realizovaná v rokoch 1974 – 1979 (v užívaní od r. 1980) podľa projektu architekta Ferdinanda Milučkého. Autor, ako sa sám vyjadril, zužitkoval \"inšpiračné podnety z našej historickej aj ľudovej architektúry\" a vytvoril dielo, ktoré je príkladom jednoty exteriéru a interiéru."}
{"id": "497966", "title": "Kúpeľný ostrov", "context": "Introduction Park pri hoteli Thermia Kúpeľný ostrov sa nachádza na rieke Váh vo východnej časti Piešťan. Pohľadnica, Kúpeľný ostrov Vďaka prameňom s liečivou geotermálnou vodou tu vznikli svetoznáme kúpele, využívajúce tiež liečivé účinky bahna. Okrem kúpeľných budov, liečebných domov a hotelov sa tu nachádza kúpalisko Eva a golfový areál. Kolonádový most S centrom mesta ho spája Kolonádový most, ďalšie tri mosty vedú z východnej strany cez obec Banka. Prístup na ostrov je aj zo severu, kde je na krátkom úseku zasypané rameno Váhu, čo „de facto“ robí z Kúpeľného ostrova polostrov."}
{"id": "269061", "title": "4. Medzinárodný filmový festival Cinematik 2009", "context": "Vyhlasovanie cien Slávnostné odovzdávanie cien sa uskutočnilo 14. septembra v kine Fontána. Odovzdávané boli ceny v troch kategóriách. Cenu diváka za najlepší film festivalu získal anglicko-indický Oscarmi ovenčený film Milionár z chatrče. Cenu primátora mesta Piešťany získala rumunsko-anglicko-maďarská koprodukcia Katalin Varga. Hlavnú cenu festivalu, Meeting Point Europe Award, získal francúzsky film zo stredoškolského prostredia, Medzi stenami."}
{"id": "186362", "title": "Grand Hotel Royal", "context": "Introduction  Grand Hotel Royal je bývalý hotel v Piešťanoch. Budova sa nachádza v juhovýchodnej časti Sadu A. Kmeťa, na konci Winterovej ulici č. 82. Hotel dal postaviť v roku 1906 Adolf Rónai, kaviarnik z Budapešti, podľa plánov rakúskeho architekta Adolfa Oberländera. Pri otvorení v roku 1907 mal názov Grand Hotel Rónai . Po zmene majiteľa bol premenovaný na Grand Hotel Royal , potom v období vlády komunizmu na Grand Hotel Slovan a neskôr už niesol meno len Slovan . V období prvých desaťročí 20. storočia bol jedným z najluxusnejších hotelov mesta. Je postavená v secesnom štýle a bola prvou veľkou hotelovou stavbou v Piešťanoch. Prejavuje sa v ňom autorom obľúbená symetrickosť. S početnými vikiermi, 2 arkiermi, arkádami, terasami a strešnou vežičkou je učebnicovým príkladom architektonických termínov a vytvára nepochybne obraz Piešťan. V roku 1985 bola budova hotela zapísaná na ústredný zoznam pamiatkového fondu. V tomto roku bola aj ukončená prevádzka hotela a začala sa pripravovať obnova. V 90. rokoch 20. storočia prišlo k viacerým zmenám vlastníka a súdnym sporom. Odkladaná rekonštrukcia sa začala až v marci 1993 s termínom ukončenia do roku 1995. Do roku 2020 však stále nebola ukončená, pričom na hoteli neprebiehajú žiadne stavebné práce. Okrem samotnej budovy hotela sa v jeho areáli sa nachádzajú viaceré objekty historickej záhradnej architektúry ako balustrády či podstavce šiestich sôch, ktoré sú z dôvodu ochrany dočasne uskladnené v priestoroch kúpeľov. Dominantou priestoru je 22 metrov dlhá fontána, osovo orientovaná na južný vstup hotela Slovan. Od roku 2019 začali miestni aktivisti viesť diskusie s Mestom Piešťany a vlastníkom objektu o sprístupnení aspoň priestoru okolo fontány. Podľa evidencie Pamiatkového úradu SR je budova bez využitia a jej stav je hodnotený ako dezolátny . Objekt patrí Slovenským liečebným kúpeľom Piešťany. Pred výstavbou Domu umenia sa v sále hotela s výbornou akustikou konali hlavné koncerty Piešťanského hudobného festivalu. V roku 2020 sa v priestoroch hotela nakrúcal jeden z dielov tretej série krátkych filmov z obdobia SNP, Moje povstanie 3."}
{"id": "10338", "title": "Piešťany", "context": "Kultúra Dom umenia V meste sa nachádza niekoľko scén slúžiacich pre kultúrne akcie. Najväčšou je Dom umenia Piešťany , s kapacitou hlavnej sály 622 miest zároveň najväčšie kino na Slovensku, kultúrno-spoločenské centrum Fontána (kino, Filmový klub, 262 – 400 miest), Malá scéna MsKS , hudobný pavilón Mušľa . Na Kúpeľnom ostrove je Spoločenské centrum (400 miest) a vonkajší hudobný pavilón Harmony . Ako výstavné siene slúžia priestory Stará lekáreň , KSC Fontána a galéria Majerník v Dome umenia. Mestská knižnica vznikla v roku 1925, v roku 2005 disponovala 91 780 knižničnými jednotkami. 8. januára 2020 bola sprístupnená EKOknižnica pri CPPR . Ďalšie neverejné odborné knižnice sú vo Výskumnom ústave rastlinnej výroby, Balneologickom múzeu Imricha Wintera a v Nemocnici Alexandra Wintera. Mesto nemá vlastný divadelný súbor, pôsobia tu však amatérske divadlá Bradatá divadelná dvojica (dočasne neaktívna) a Divadlo Točítko . Piešťany majú na počet obyvateľov veľmi bohatý kultúrny život, predovšetkým v letných mesiacoch. Najstaršou kultúrnou akciou je Piešťanský hudobný festival , v súčasnosti (Music festival Piešťany) , zameraný na klasickú hudbu, založený v roku 1955. Piešťanské organové dni sa konajú od roku 1999. Ďalšími pravidelnými akciami sú: Otvorenie letnej kúpeľnej sezóny (OLKS), ktoré sa stalo najrozsiahlejším kultúrnym podujatím roka. Koná sa prvý júnový víkend. Truck country – malá sestra Country Lodenice. Prehliadka a súťaže ťahačov spojená s country hudbou. Lodenica – festival venovaný country a folkovej hudbe sa koná vždy posledný augustový víkend od roku 1999. Je to najväčšia akcia svojho druhu na Slovensku. Tak ako OLKS otvára kúpeľnú sezónu, zatvára ju Victoria Regia – súťaž v aranžovaní kvetov, ktorej vrcholom je alegorický sprievod, tzv. Kvetinové korzo, konajúca sa v polovici septembra. Od 2001 festival rozprávok a ich tvorcov Zázračný oriešok . V roku 2005 bola obnovená tradícia podujatia Socha piešťanských parkov z rokov 19671993. Od roku 2006 sa v meste uskutočňuje medzinárodný filmový festival Cinematik . Ďalšie filmové festivaly v meste sú Kineama , Astrofilm a Eurotour . Okrem pravidelných podujatí má mesto bohatý kultúrny program počas celého roka, možno spomenúť 1. bezbariérový festival Paráda, mestské hody alebo vianočné trhy. Letisko je najmä v letnom období dejiskom viacerých hudobných festivalov a podujatí; v rokoch 2006 až 2008 sa tu konal hudobný festival Hodokvas v rokoch 20072010 Národné letecké dni , od roku 2010 sa tu koná tuningové podujatie Carat Tuning Párty a takisto nasledovateľ Hodokvasu, hudobný festival Grape . Dočasne sa tu v rokoch 2011 – 2012 konal ďalší hudobný festival, tentoraz elektronickej hudby, BeeFree , pričom od roku 2012 sa sem z Nového Mesta nad Váhom presunul rockový Topfest . Tradícia leteckých dní bola na letisku obnovená v roku 2019. Od roku 1983 tu pôsobí skupina Slniečko (Punto & rybacé hlavy). Z Piešťan pochádzajú aj ďalšie slovenské hudobné skupiny, hip-hopový Kontrafakt a rocková skupina Funny Faces. Prostriedky masovej komunikácie V meste pôsobia tlačoviny mesačník Revue Piešťany (1959) a týždenník Piešťanský týždeň (1991), ďalej televízne stanice TV Karpaty (2006) a Piešťany TV a rozhlasová stanica Rádio Piešťany (2010). Tiež fungujú online magazíny PNky (2010) a ZPiešťan."}
{"id": "554564", "title": "14. Medzinárodný filmový festival Cinematik 2019", "context": "O festivale Cinematik 2019 priniesol najlepšie európske filmy natočené za roky 2018 a 2019, v súťažnej kategórii zvolené ako výsledok hlasovania európskych filmových kritikov. Organizátori zvolili dizajn pre 14. ročník v oranžovo-modrých farbách, zobrazujúci v zvučke rôzne emócie, ktoré môže divák pri filmoch prežívať. Otvárací ceremoniál za účasti predstaviteľov štátu, diplomatických misií a miestnej samosprávy bol spojený s premiérou amerického filmu Kam si zmizla, Bernadette? , ďalším vrcholom podujatia bola slovenská premiéra juhokórejského filmu Parazit režiséra Joon Ho Bonga, pri ktorom sa vďaka obrovskému záujmu niekoľko stoviek divákov ani nedostalo do sály Domu umenia. Súbor:Dom umenia - Piestany.jpg|thumb|250px|right|Dom umenia v Piešťanoch, jedno z dejísk festivalu s najväčšou kinosálou na Slovensku."}
{"id": "450319", "title": "8. Medzinárodný filmový festival Cinematik 2013", "context": "Introduction  8. medzinárodný filmový festival Cinematik 2013 sa konal v Piešťanoch v dňoch 6.-12. septembra 2013."}
{"id": "187968", "title": "Dom kultúry (Trnava)", "context": "Opis objektu Budova je umiestnená v kontraste medzi historickými meštiackymi domami. Dom kultúry je rozdelený na tri štvorpodlažné časti. Je výrazným architektonickým dielom, uzatvárajúcim určitú etapu úsilia o prestavbu centra mesta Trnavy. Táto stavba je odmietaná miestnym obyvateľstvom a turistami a je považovaná za symbol neúcty a ignorancie komunistického režimu voči historickej zástavbe. V časti A je na prvom podlaží vstupný priestor. O podlažie vyššie je zasadacia miestnosť, miestnosti pre nácvik hudby a tancov a priestory pre kluby. Ďalšie podlažie obsahuje priestory pre kluby a administratívne priestory. Na štvrtom podlaží sa mala nachádzať čitáreň a knižnica. V časti B sa v suteréne nachádzajú sklady, strojovňa vzduchotechniky a dielne. Hlavný vstup, šatne a sociálne zariadenie sú na prvom podlaží. Na druhom a treťom je hlavná sála pre 800 ľudí so zdvíhacím zariadením, ktorá je unikátna u nás a ojedinelá i vo svete. Posledné podlažie tvoria prevádzkové priestory a zariadenia. V časti C na prízemí sú vstupy, šatňa a prístupové schodiská. Na ďalších dvoch podlažiach sa nachádza reštaurácia s kaviarňou pre 120 miest, bar a foyer. Posledné podlažie slúži pre strojovňu osvetlenia a vzduchotechniky. Dom kultúry má obostavaný priestor: 53 467 m3; úžitková plocha: 8 686 m2. Je vytvorený z vyše 10 tisíc m3 pohľadového železobetónu a 650 ton železa. To zaraďuje budovu medzi unikáty. Pohľadový betón domu kultúry mal byť biely, s dezénom a kovové časti interiéru mali byť pochrómované. Realizované exteriéry tvoria sivé betónové masy s priznanými stopami po debnení a oceľové komponenty natreté načerveno."}
{"id": "544499", "title": "Dom umenia Arteska", "context": "Vznik Dom umenia Arteska vznikol v roku 2018, keď budovu uvoľnilo najprv Podpolianske múzeum a neskôr Mestská knižnica. V roku 2018 sa začalo so stavebnými úpravami a otvorenie pre verejnosť je v apríli 2019."}
{"id": "128988", "title": "Thermia Palace", "context": "Introduction  Thermia Palace je plne klimatizovaný päťhviezdičkový secesný kúpeľný hotel v meste Piešťany dokončený v roku 1912. Má 111 izieb, z toho 14 apartmánov. V roku 2006 sa stal prvým päťhviezdičkovým kúpeľným hotelom na Slovensku."}
{"id": "458408", "title": "6. Medzinárodný filmový festival Cinematik 2011", "context": "Miesta premietania Dom Umenia Piešťany Dom umenia Piešťany Kino Fontána Kino Klub (MsKS) Amfiteáter pod holým nebom, takzvané PN.ky Cinema "}
{"id": "184572", "title": "Kursalon (Piešťany)", "context": "Introduction Terasa reštaurácie na západnej strane budovy Vchod do Balneologického múzea Imricha Wintera z južnej strany Terasa Apolin v Kursalone Kursalon (známa aj ako Kúpeľná dvorana ) je veľká jednoposchodová budova s dvoma átriami v mestskom parku oproti Grandhotelu Royal (dnes Slovan ) v Piešťanoch. Je to kultúrna pamiatka, architektom bol Ignác Alpár. Jednoposchodová budova s dvoma átriami situovaná v mestskom parku. Postavená v roku 1894 podľa plánov budapeštianskeho architekta Ignáca Alpára. Je zároveň najväčšou zachovalou pamiatkou z 19. storočia v Piešťanoch."}
{"id": "187228", "title": "Umelecká beseda slovenská (budova)", "context": "Konštrukčné riešenie Konštrukčne je stavba riešená ako kombinácia železobetónového skeletu a muriva. Skelet výstavných siení má vo veľkej sieni rozpon 9 m a 7,5 m v malej sieni. Prestrešené sú rámovou konštrukciou stropu. Spoločenská časť je z tehlového muriva. Celá stavba je založená na betónových pásoch."}
{"id": "233904", "title": "Fundação Iberê Camargo", "context": "Dispozícia Z hľadiska dispozície je objekt rozdelený na viacero celkov. Podzemné podlažie je určené pre parkovanie (100 parkovacích státí). Taktiež sa tu nachádzajú skladové priestory, technické priestory, viacúčelová sála pre 135 osôb a priestory dokumentačného centra. Na prízemí sa nachádza niekoľko prevádzok : dokumentačné centrum (náväznosť na podzemné parkovanie), kaviareň a obchodík(prístupná aj z podzemných garáží), a najdôležitejšia časť – výstavné priestory (hlavný vstup z 1np). Ďalšie podlažia sú určené len na galerijné účely. Jednotlivé prevádzky sú navzájom nezávislé a súčasne sa vhodne doplňujú. Vstup : Ku galérii sa dostávajú návštevníci úzkou cestou ktorá vedie popri skupine jednopodlažných objektov, v ktorých sa nachádzajú doplnkové služby ako kaviareň, papiernictvo a ateliéry. Dlhé priečelie je prerušované malými zapustenými dvormi a svojim jemným rytmom vás priťahuje bližšie ku galerií. Celá hmotovo priestorová koncepcia je navrhnutá tak aby ste boli navádzaný k hlavnému vstupu , kde sa naskytne neopakovateľný pohľad smerom hore pomedzi prstence ochôdzí. Vnútorné átrium : Vnútorné átrium je monumentálny priestor cez štyri podlažia. Tvarovanie stien, rámp a plných zábradlí vytvára zaujímavú hru svetlých a tmavých plôch, ktorá je ešte umocnená bielou farbou omietky. Na každom kroku sa človeku naskytne nový pohľad. Priestorová koncepcia výchadza z dvoch princípov : ortogonálne výstavné priestory a zakrivené rampy . Použité materiály sú biela omietka stien a stropov a leštená drevená podlaha. Rampy : Tieto tri rampy vychádzajú z hlavnej hmoty budovy a vytvárajú náruč ktorá láka prichádzajúcich návštevníkov. Sú to pomerne tmavé a stiesnené priestory prepájajúce jednotlivé podlažia. To že sú také stiesnené len umocňuje pocit monumentálnosťi pri výstupe z nich do priestoru átria. Výstavné priestory : Galerijné priestory sú koncipované racionálne, aj vzhľadom na to že vystavené diela sú zväčša obrazy, ktoré vyžadujú rovné plochy na zavesenie. Práve tieto ortogonálne priestory sú v kontraste so zakrivenými rampami. Osvetlenie je umelé respektíve tlmené denné cez strešné svetlíky. Mobiliár a zariadenie je minimalistické, čo je nevyhnutné aj z hľadiska funkčného využitia. Povrchové úpravy sú totožné s ostatnými priestormi – biela omietka (neutrálny podklad pre výtvarné diela) a leštená drevená podlaha."}
{"id": "188675", "title": "Artúr Szalatnai-Slatinský", "context": "Realizované práce  Piešťany: Sanatóriá Rozner, International, Vila Astoria a Hotel Pavla Trenčianske Teplice: Termálne kúpalisko Sina, Hudobný pavilón, Liečebný dom Esplanade Bánovce nad Bebravou: Pošta, dom lekára Dr. Ondreičku Martin, Šala, Komárno: domy lekárov Topoľčany: Finančné úrady Bratislava: Ortodoxná synagóga, Sanatórium Caritas, Bytový dom K. Kempného, Penzió Grunhut (neskôr Perugia), Nárožný obytný dom V. Kohna, Frosygov dom, Rodinný dom na svahu Uhrovec: Pamätník SNP na Jankovom Vŕšku Diviaky: rekonštrukcia renesančného kaštieľa Trnava: Synagóga a pamätník obetiam holokaustu Piešťany, Skalica, Krompachy, Prievidza, Poprad, Zvolen: regulačné plány miest"}
{"id": "181064", "title": "Dom umenia Piešťany", "context": "Súčasnosť Dom umenia v súčasnosti organizuje koncerty počas sezóny a je jedným z hlavných spoluusporiadateľov medzinárodného Piešťanského festivalu, ktorý prebieha každoročne počas letných mesiacov už od roku 1955. Dom umenia Piešťany je však nielen dejiskom koncertného života, ale aj ďalších rozmanitých kultúrno-spoločenských aktivít: divadla, filmu, televíznych show, kongresov, výstav a pod. Okrem toho je mnohonásobne overeným ideálnym priestorom na organizovanie pracovných sústredení umeleckých telies (Mládežnícky orchester Gustava Mahlera, Bundesjugendorchester – SRN), majstrovských kurzov pre veľký počet účastníkov a rôznych kongresov a sympózií. Vybavenie modernou divadelnou technikou, svetelným parkom, kvalitným koncertným krídlom i koncertným organom, veľkým javiskom i hľadiskom, baletnou sálou, modernými šatňami a najmä odborným a nadšeným personálom dodáva Domu umenia všetky predpoklady na úspešné prevádzkovanie tohto kultúrno-spoločenského centra. Pobyt v ňom – krátko- či dlhodobo – čoskoro presvedčí všetkých užívateľov i návštevníkov o kvalite prostredia, okolia i poskytovaných služieb. Panoráma z exteriéru Domu Umenia . V roku 2014 prešiel Dom umenia do vlastníctva Umeleckého súboru Lúčnica, predtým bol tiež súčasťou Slovenskej filharmónie. V roku 2019 požiadala skupina architektov a aktivistov z hnutia Čierne diery o zapísanie Domu umenia medzi národné kultúrne pamiatky Slovenskej republiky. V roku 2020 Pamiatková komisia schválila podnet, takže už nič nebráni zápisu Domu umenia medzi národné kultúrne pamiatky."}
{"id": "450320", "title": "8. Medzinárodný filmový festival Cinematik 2013", "context": "O festivale Cinematik každoročne prináša to najlepšie z európskych filmov natočených za posledný rok (2012 až 2013). Divákom sa počas týždňa predstavilo viac ako sto filmov. Premietanie prebiehalo v Dome umenia Piešťany, kine Fontána, kine Klub, v bari ŽiWell a v open-air amfiteátri v parku. Festivalovú porotu v hlavnej súťažnej kategórii tvorilo 17 mladých európskych kritikov, Slovensko zastupoval Daniel Vadocký. Dlhoročná čestná riaditeľka festivalu Božidara Turzonovová sa ročníku nezúčastnila, keďže držala smútok po čerstvom úmrtí svojho manžela Jozefa Adamoviča. Programový riaditeľ bol opäť Tomáš Klenovský, umeleckým Vladimír Štric. Medzi organizátormi boli aj významní slovenskí filmoví kritici ako Peter Konečný z portálu kinema.sk alebo Rastislav Steranka. Medzi najvýznamnejších zahraničných hostí patril britský režisér Ben Wheatley, ktorý si tu prevzal cenu Rešpekt, prišli aj režiséri Dušan Hanák či Dušan Trančík. Priebeh Cinematiku sprevádzali aj iné kultúrne podujatia ako Lidožúr na vážskom ostrove Lido s mnohými koncertami a aktivitami či Balónová fiesta. Takisto sa každoročne konalo tajné premietanie Secret Cinematik , o ktorom sa dozvedeli iba tí ľudia, ktorí sa zapojili cez sms. Tento rok bol premietaný film Zátoka ticha . Otvárací ceremoniál za účasti štátneho tajomníka Ministerstva kultúry SR Ivana Sečíka a primátora mesta Piešťany Rema Cicutta bol spojený s premiérou nového slovenského dokumentu Zamatoví teroristi od režisérskeho tímu Pavol Pekarčík, Ivan Ostrochovský a Peter Kerekes. Interiér kina Fontána, jedného z dejísk festivalu, s logom Cinematiku a pohovkami Tuli."}
{"id": "554563", "title": "14. Medzinárodný filmový festival Cinematik 2019", "context": "Introduction Súbor:Dom umenia Piestany Cinematik 2018.jpg|thumb|250px|right|Dom umenia vo festivalovej výzdobe, v popredí autobus Bažant Kinematografu . 14. medzinárodný filmový festival Cinematik 2019 sa konal v Piešťanoch v dňoch 10.-15. septembra 2019. Hlavnú cenu pre najlepší európsky film roka získala snímka Favoritka Yorgosa Lanthimosa."}
{"id": "269066", "title": "5. Medzinárodný filmový festival Cinematik 2010", "context": "Zahajovací večer Slávnostné otvorenie sa konalo 9. septembra večer v piešťanskom Dome Umenia. Celý 5. ročník Cinematiku bol postavený v štýle mafiánskych zvučiek, a tak aj večer sprevádzali scénky v duchu 30. rokov. S prejavmi vystúpili primátor mesta Piešťany Remo Cicutto, všetci traja riaditelia festivalu - Božidara Turzonovová, Tomáš Klenovský a Vladimír Štric a po prvýkrát v histórii festivalu na zahajovanie prišiel aj Minister kultúry SR Daniel Krajcer. Ten si pri prejave dokonca odviazal kravatu: Myslím, že v tejto spoločnosti mladých ľudí si môžeme dať dole kravaty. Po slávnostnom otvorení si diváci mohli hneď aj pozrieť prvú festivalovú snímku, a to český film Kuky sa vracia, ktorý prišiel osobne odprezentovať režisér Jan Svěrák spolu s tvorcom filmovej hudby Michalom Novinskim a plyšovým medvedíkov v životnej veľkosti, Kukym."}
{"id": "430438", "title": "7. Medzinárodný filmový festival Cinematik 2012", "context": "Slávnostné otvorenie Súbor:Peter Konečný.jpg|thumb|Filmový kritik Peter Konečný, PR manažér festivalu, udeľuje cenu Audience Award . Slávnostné otvorenie festivalu sa konalo v priestoroch Domu Umenia v Piešťanoch v piatok 7. septembra. Zúčastnili sa ho traja riaditelia festivalu - čestná riaditeľka Božidara Turzonovová, umelecký riaditeľ Vladimír Štric a programový riaditeľ Tomáš Klenovský, taktiež štátny tajomník Ministerstva kultúry SR Ivan Sečík. Následne režisérka Iveta Grófová odpremiérovala svoj debutový koprodukčný slovensko-český film Až do mesta Aš ."}
{"id": "430439", "title": "7. Medzinárodný filmový festival Cinematik 2012", "context": "Záverečný ceremoniál - udeľovanie cien Ceremoniál sa konal v stredu 12. septembra v kine Fontána. Ako prvá bola udelená Cena pre divácky najobľúbenejší film, Audience Award , ktorú, ako prezradil slovenský filmový kritik a šéfredaktor portálu Kinema.sk obdržala koprodukčná dráma Carnage režiséra Romana Polanského. Ako druhú v poradí Cenu Primátora mesta Piešťany Rema Cicutta získal dokument Slovenky Pauly Siskovej o púti do španielskeho mesta Santiago de Compostela ...Myslím, že sa nevrátim taktiež nominovaný v kategórii Cinematik.doc. V súťažnej sekciu Cinematik. doc , zameranej na slovenské dokumenty z roku 2011 a 2012, nakoniec tesne zvíťazil film Zvonky šťastia z pera režisérskej dvojice Marka Šulíka a Jany Bučky. Film hovorí o dvoch rómskych priateľoch obdivujúcich československé popové legendy Karla Gotta a Darinky Rolincovej. Film získal cenu Film Europe Award , ktorú udeľuje spoločnosť Film Europe Media Company. Ako prezradil prezident spoločnosti, Ivan Hronec: „Podporovať a zviditeľňovať mladých šikovných režisérov považujeme za svoju povinnosť, už aj preto, že pomáhame šíreniu kvalitných európskych filmov a kvalitná tvorba zo Slovenska nemôže chýbať.“ O udelení hlavnej ceny rozhodovala aj tento rok medzinárodná porota zložená 17 mladých európskych kritikov. Český filmový kritik Petr Siska oznámil, že hlavnú cenu festivalu Meeting Point Europe Award pre najlepší európsky film roka porota udelila oscarovej francúzskej snímke Umelec režiséra Michela Hazanaviciusa. Súčasťou slávnostného udeľovania cien v stredu 12. septembra bola aj slovenská premiéra digitalizovanej kópie filmu Novej vlny Štefana Uhra Slnko v sieti z roku 1962. Na premiére pri príležitosti 50. výročia od prvého uvedenia sa zúčastnil aj kameraman pôvodného snímku, Stanislav Szomolányi. Na záver Tomáš Klenovský a Vladimír Štric poďakovali divákom za účasť na festivale a všetkých pozvali na 8. ročník. Diváci si v záverečný deň festivalu mali možnosť znovu pozrieť víťazné filmy Zvonky šťastia a Umelec v kine Fontána."}
{"id": "430437", "title": "7. Medzinárodný filmový festival Cinematik 2012", "context": "Miesta premietania  Dom Umenia Piešťany Kino Fontána Kino Klub (MsKS) Amfiteáter pod holým nebom, takzvané PN.ky Cinema Cinematik Bar"}
{"id": "455635", "title": "Varaždinske Toplice", "context": "Partnerské mestá  Piešťany, Slovensko"}
{"id": "298961", "title": "ZooM+", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka festivalu Kategória:Hudobné festivaly na Slovensku Kategória:Kultúra v Trnave"}
{"id": "247427", "title": "Cinematik", "context": "Idea festivalu Cinematik je zameraný na mladých talentovaných tvorcov filmov a dáva si za cieľ predstaviť aktuálnu európsku filmovú tvorbu. Ďalším cieľom festivalu je podpora slovenskej kinematografie. Aj preto vznikla súťažná sekcia celovečerných slovenských dokumentárnych filmov Cinematik.doc. Festival taktiež spoluorganizuje medzinárodný seminár zameraný na vývoj a koprodukovanie dokumentov v Európe. Organizátori propagujú festival v Piešťanoch ako „dovolenku na konci leta“, nakoľko hlavné premietacie sály sa nachádzajú v pokojnom prostredí hlavného piešťanského parku, Sadu Andreja Kmeťa."}
{"id": "600053", "title": "Burberry", "context": "Burberrymu sa natoľko darilo, že sa rozhodol v roku 1891 otvoriť si vlastný obchodný dom na londýnskom Haymarkete. Táto budova je dodnes hlavným sídlom spoločnosti. O desať rokov na to, britské Ministerstvo obrany, vtedajší War Office, si nechal u Burberryho navrhnúť nové uniformy pre dôstojníkov britskej armády. Burberry tiež obliekli Roalda Amundsena, prvého muža, ktorý v roku 1911 dosiahol južný pól. Amundsen za sebou nechal gabardénový stan od Burberryho, aby informoval kapitána Scotta o úspešnosti jeho výpravy. Burberry vystrojil aj Ernesta Shackletona pri jeho expedícii naprieč Antarktídou v roku 1914."}
{"id": "194218", "title": "Fridtjof Nansen", "context": "Životopis Fridtjof Nansen bol pôvodným zameraním zoológ a postupne rozšíril svoj záujem aj na oceánografiu, matematiku, astronómiu a ďalšie odbory. Od mladosti sníval o polárnych výskumoch a pripravoval sa na ne predovšetkým vedeckým štúdiom a pravidelným telesným cvičením. Polárna „kariéra“ tohoto muža začala v lete roku 1882, kedy sa dal ako dvadsaťjeden ročný najať na veľrybársku loď, loviacu medzi Špicbergami a Grónskom, aby sa zoznámil s tamojšími ľadovými podmienkami. O niečo neskôr ho zaujal Nordenskjöldov pokus prejsť naprieč Grónskom a zaumienil si, že sám zdolá nekonečnú pustinu ľadového príkrovu ostrova na lyžiach. Napriek tomu že ho mnohí znalci varovali pred dobrodružným podnikom, získal nakoniec finančné prostriedky z Dánska a Nórska a starostlivo výpravu naplánoval a zaistil. V máji 1888 vyrazil spolu s ďalšími tromi Nórmi (jedným bol kapitán Sverdrup) a dvoma Laponcami z východného pobrežia a počas 40 dní zdolali na k západnému pobrežiu pozdĺž 64. rovnobežky. Čelili snehovým búrkam a celé týždne vliekli nákladné sane pri teplote až −50 °C cez terén, dosahujúci niekde výšky aj 2 700 metrov. Museli prezimovať medzi Eskimákmi a do vlasti sa vrátili až v roku 1889. Nansen priviezol výsledky početných meteorologických meraní a oproti doterajším názorom preukázal, že celé grónske vnútrozemie pokrýva ľadový príkrov. Vzápätí po návrate z Grónska začal neúnavný Nór plánovať ďalšiu, oveľa odvážnejšiu výpravu. Tentokrát hodlal dôjsť k severnému pólu, alebo sa mu čo najbližšie priblížiť na špeciálnej lodi, ktorú by (aj zamrznutú k ľadu) unášal morský prúd, smerujúci podľa niektorých zistení od východo-sibírskeho pobrežia cez centrálnu Arktídu k východnému Grónsku – teda „využiť pohyb ľadových krýh ako dopravný prostriedok“ . Fridtjof Nansen pri lodi Fram Roku 1890 sa obrátil so svojou myšlienkou na Nórsku zemepisnú spoločnosť , ale plán mal mnoho odporcov, ktorí pochybovali, či je nejaká loď schopná vydržať tak dlho v ľadovom zajatí. S „najdobrodružnejším programom, aký bol kedy predložený Kráľovskej zemepisnej spoločnosti“ , neuspel ani o dva roky neskôr v Londýne. Nakoniec poskytla väčšinu potrebných prostriedkov nórska vláda a snem a zvyšok „sponzori“ v čele s kráľom Oskarom II. Zakrátko bola skonštruovaná špeciálna 400-tonová loď Fram ( Vpred ) s vystuženým oblým trupom, ktorého tvar zaručoval, že ju strašlivý tlak ker nerozdrví, ale pozdvihne na ľad. Dňa 24. júna 1893 opustila Fram s Nansenom na palube Kristianiu (dnes Oslo) a zamierila do Arktídy. Plávali niekoľko mesiacov na rozbúrenom mori až konečne došli k pevnine, ale ďalej kvôli tvrdému ľadu museli ísť na lyžiach. Potraviny na sto dní ťahali ťažné psy, ale pred nimi ešte bolo cesty do cieľa. Došli asi za 60 dní a museli sa vrátiť späť, čo bolo ešte horšie kvôli nedostatku potravín. V lete 1896 sa všetci vrátili do vlasti od tej doby bol Nansen veľmi uctievaný, nielen obyvateľstvom, ale tiež vládou. Nansen usporiadal ešte niekoľko menších plavieb alebo výprav do nebezpečných terénov a vždy ich zdolal. V roku 1922 Nansen získal Nobelovu cenu za mier a v roku 1930 zomrel."}
{"id": "292662", "title": "Roald Jensen", "context": "Detstvo Roald Jensen sa narodil a vyrastal v Eidsvågsneset, v mestskej časti Bergenu. Jeho rodičia, architekt Karl Ingolf Jensen a Kirsten Alice Rokne, mali ešte jedného syna, Kjella Jensena. Ten sa taktiež venoval futbalu a za SK Brann odohral v sezóne 1990/91, 33 ligových zápasov. Desaťročný Roald Jensen sa stal členom novovzniknutého futbalového klubu Dynamo. V jednom zápase Dynamo vyhralo 22 – 0, pričom Jensen dal 15 gólov. Bol taktiež členom Nordnæs Bataillon. Hráčom SK Brann sa stal ako 13 ročný. Už v mládežníckych kategóriach vynikal vďaka svojim technickým schopnostiam. V roku 1959 priviedol juniorský tím SK Brann k víťazstvu v národnom pohári. Ich úspech vo finálovom zápase nad tímom Skeid (2 – 0) sledovalo na Brann štadióne 16 000 divákov.."}
{"id": "87851", "title": "Morten Madsen", "context": "Introduction  Morten Madsen ( 16. január 1987, Rødovre, Dánsko) je dánsky hokejista, hrajúci vo švédskej Elitserien za klub MODO Hockey."}
{"id": "14263", "title": "Roald Amundsen", "context": "Neskoršia činnosť V roku 1918 sa Amundsen vybral na expedíciu s novou loďou Maud , aby preskúmal severovýchodný priechod. Výprava sa neskončila úspešne a považuje sa za omyl. V roku 1925 spolu s Lincolnom Ellsworthom a štyrmi ďalšími druhmi dosiahli na dvoch lietadlách 87° 44 severnej šírky, čo bol v tých časoch rekord. V nasledujúcom roku Amundsen, Ellsworth a taliansky letecký inžinier Umberto Nobile uskutočnili prvý prelet Arktídy vzducholoďou Norge skonštruovanou Nobilem. Opustili Špicbergy 11. mája 1926 a pristáli na Aljaške o dva dni. Amundsen zahynul roku 1928 pri nehode lietadla v Severnom ľadovom oceáne počas záchrannej akcie, keď ďalšia Nobileho vzducholoď Italia havarovala. Amundsenovo telo sa nikdy nenašlo. Po Amundsenovi a jeho súperovi Scottovi nazvali americkú vedeckú stanicu Amundsen – Scott priamo na južnom póle. Nazvali po ňom Amundsenovo more pri pobreží Antarktídy. Obrovský kráter na južnom póle Mesiaca sa po ňom nazýva Amundsenov kráter. Nórske vojenské námorníctvo po ňom nazvalo jednu z bojových lodí - HNoMS Roald Amundsen ."}
{"id": "548635", "title": "Anders Nielsen", "context": "Introduction  Anders Nielsen môže byť: rodné meno Andersa Kjølholma dánsky poľnohospodár, redaktor, politik a Minister poľnohospodárstva, pozri Anders Nielsen (politik) anglický badmintonový hráč, ktorý súťažil na letných olympijských hrách v roku 1992 a vyhral bulharskú medzinárodnú v roku 1995, pozri Anders Nielsen (badminton) dánsky futbalista, ktorý hral v niekoľkých belgických kluboch, pozri Anders Nielsen (futbalista, 1970) dánsky fubalista, ktorý hral v niekoľkých holandských kluboch, pozri Anders Nielsen (futbalista, 1972) dánsky fubalista, pozri Anders Nielsen (futbalista, 1986) dánsky športový olympijský šampión v strelbe, pozri Anders Peter Nielsen výkonný riaditeľ spoločnosti MAN Truck & Bus"}
{"id": "292666", "title": "Roald Jensen", "context": "Reprezentácia Roald Jensen mal 16 rokov, keď po prvýkrát reprezentoval svoju krajinu. Bolo to v roku 1959 v mládežníckom mužstve Nórskej U19. Pozoruhodné je, že v priebehu jedného roku preskočil do mužstva U21, následne do seniorskej reprezentácie. Ako 17. ročný nastúpil za seniorský tím, pričom tri zápasy potreboval, aby vstúpil do povedomia Futbalovej verejnosti. Za Nórsko odohral dovedna 35 zápasov a vsietil 5 gólov, posledný zápas odohral v roku 1971. V súčasnosti, je stále považovaný za jedného z najlepších hráčov v Nórskej futbalovej histórii."}
{"id": "194217", "title": "Fridtjof Nansen", "context": "Introduction  Fridtjof Wedel-Jarlsberg Nansen (10. október 1861, Store Frøen pri Osle – 13. máj 1930, Lysaker) bol nórsky prieskumník, vedec a diplomat."}
{"id": "14260", "title": "Roald Amundsen", "context": "Introduction  Roald Engelbregt Gravning Amundsen ( 16. júl 1872, Borge pri Sarpsborgu – † asi 18. jún 1928, pri záchrannej akcii v Severnom ľadovom oceáne) bol nórsky polárny bádateľ. V rokoch 1910 – 1912 viedol antarktickú výpravu, ktorá ako prvá dosiahla južný pól. Amundsen sa narodil v rodine nórskych lodiarov a námorných kapitánov. Na život polárneho bádateľa ho inšpiroval Nansenov prechod Grónskom v roku 1888."}
{"id": "569243", "title": "Olaf V.", "context": "Zaujímavosti  Na jeho počesť nazval nórsky polárnik Roald Amundsen pri svojej úspešnej výprave na južný pól v roku 1911 pobrežie a vrchy v Antarktíde - Pobrežie princa Olafa a Hory princa Olafa v roku 1961 získal cenu Fridtjofa Nansena za činnosť v prospech utečencov; v roku 1973 bol pri príležitosti svojich 70. narodenín ocenený najvyšším štátnym nórskym vyznamenaním, Medailou za veľké občianske zásluhy jeho vášeň a prínos pre lyžovanie bola v roku 1968 ocenená Medailou Holmenkollen 17. decembra 2005 bol v ankete nórskej televízie NRK vyhlásený za Nóra 20. storočia"}
{"id": "52187", "title": "Bertel Thorvaldsen", "context": "Thorvaldsenov význam Bertel Thorvaldsen patrí k národným hrdinom Dánska. Jeho diela boli niekoľkokrát vydané na známkach, jeho portrét sa objavil na dánskej bankovke z roku 1935."}
{"id": "600054", "title": "Socha slobody", "context": "Socha je vysoká 46 metrov a váži necelých 205 ton. Spolu so 47-metrovým podstavcom je vrchol fakle vo výške 93 metrov nad zemou. V páse má socha obvod 10,6 metra. Pravá ruka, držiaca fakľu, je dlhá 12,8 metra, len ukazovák je dlhý 2,4 metra. V ľavej ruke drží dosku (tzv. tabula ansulata) s dátumom JULY IV MDCCLXXVI (4. júla 1776, čo je deň deklarácie nezávislosti USA). Pri nohách sochy ležia rozťaté putá, symbolizujúce zrušenie otrokárstva. Jej koruna so siedmimi lúčmi je symbolom slnka žiariaceho ponad sedem morí a sedem kontinentov a podobne ako fakľa znázorňuje osvietenie sveta slobodou."}
{"id": "96050", "title": "Socha slobody", "context": "Introduction  Socha slobody ( , plným názvom Liberty Enlightening the World – „Sloboda osvetľujúca svet“) stojí v New Yorku v USA na ostrove Liberty Island. Jednotlivé časti samotnej sochy boli zhotovené vo Francúzsku pod vedením sochára Frédérica Auguste Bartholdiho a následne prevezené a v roku 1886 spojené v celok na podstavci v Spojených štátoch amerických."}
{"id": "96051", "title": "Socha slobody", "context": "Opis Socha je vysoká 93 metrov a váži necelých 205 ton. Spolu so 47-metrovým podstavcom je vrchol fakle vo výške 93 metrov nad zemou. V páse má socha obvod 10,6 metra. Pravá ruka, držiaca fakľu, je dlhá 12,8 metra, len ukazovák je dlhý 2,4 metra. V ľavej ruke drží dosku (tzv. tabula ansulata) s dátumom JULY IV MDCCLXXVI (4. júla 1776, čo je deň deklarácie nezávislosti USA). Pri nohách sochy ležia rozťaté putá, symbolizujúce zrušenie otrokárstva. Jej koruna so siedmimi lúčmi je symbolom slnka žiariaceho ponad sedem morí a sedem kontinentov a podobne ako fakľa znázorňuje osvietenie sveta slobodou. Socha získala svoju charakteristickú zelenkastú farbu až po roku 1900 vplyvom oxidácie. Pôvodne bola vo farbe medi."}
{"id": "319162", "title": "Dirké", "context": "Odraz v umení Najdramatickejší moment z tohto príbehu zachytáva najväčšie súsošie, ktoré sa zo staroveku zachovalo, Farneský býk z Neapola , vytvorený sochármi Apollóniom a Tauriskom v 1. stor. pred Kr."}
{"id": "96052", "title": "Socha slobody", "context": "Vznik a dejiny Jednou z pôvodných myšlienok Sochy slobody bolo pripomenutie priateľstva a pomoci, ktorú Francúzsko poskytlo americkým osadníkom v ich boji za nezávislosť od Británie. Iba Francúzsko totiž poslalo do Ameriky svojich vojakov, aby bojovali na strane kolónií. Socha, primárne ako symbol slobody a nezávislosti, mala teda tiež stelesňovať priateľstvo medzi oboma národmi. Sochár Frédéric Auguste Bartholdi začal na projekte pracovať v roku 1876. Ešte predtým navrhol a vytvoril viacero menších modelov. Jednotlivé časti tela vytváral postupne, pričom niektoré z nich boli verejnosti vystavené už pred samotným dokončením sochy. V roku 1880 sa mu podarilo získať služby Gustava Eiffela, ktorý navrhol vnútornú opornú konštrukciu. Jednotlivé dokončené časti tela boli v roku 1885 preplavené do USA na francúzskej lodi. V newyorskom prístave sa potom socha opätovne skladala a napokon bola umiestnená na podstavec, ktorý navrhol americký architekt Richard Morris Hunt. Formálne bola venovaná 28. októbra 1886 na ceremónii za účasti prezidenta USA Grovera Clevelanda. Stojí na ostrove Liberty Island, ktorý sa do roku 1956 volal Bedloe s Island. V Paríži od roku 1889 existuje jej zmenšená kópia, odovzdaná Američanmi, pripomínajúca jej francúzsky pôvod. Časom sa socha stala jedným zo symbolov USA a v roku 1984 bola zapísaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Počas storočia, ktoré ubehlo od jej darovania, došlo k jej značnému poškodeniu, medzi rokmi 1984 až 1986 bola zrekonštruovaná aj vďaka verejným zbierkam. Práve pri oslave stého výročia vztýčenia sochy na Liberty Island prisahalo v New Yorku v roku 1986 vtedajšiemu predsedovi Najvyššieho súdu USA Warrenovi E. Burgerovi vernosť Spojeným štátom takmer 300 imigrantov, čím sa stali naturalizovanými Američanmi. Ďalších 25 000 imigrantov bolo pri tejto príležitosti naturalizovaných v ďalších amerických mestách."}
{"id": "260515", "title": "Socha bánhidského Turula", "context": "Opis Celková výška sochy od nôh po vrch krídel je 20 metrov a 34 centimetrov; rozpätie krídiel je 14 metrov a 38 centimetrov. Zaujímavosťou je, že do dutiny pazúra stredného prsta sa zmestí viac ako 5 litrov vody."}
{"id": "96054", "title": "Socha slobody", "context": "Galéria Head_of_the_Statue_of_Liberty_on_display_in_a_park_in_Paris.jpg|Vystavená hlava sochy na Svetovej výstave 1867 v Paríži Detroit_Photographic_Company_(0707)_(cropped).jpg|Fotografia sochy približne z roku 1900, vidieť pôvodnú farbu 2016-11_Statue_of_Liberty_02.jpg|Osvetlená socha počas noci Liberty_Island_photo_D_Ramey_Logan.jpg|Pohľad na sochu z diaľky Height comparison of notable statues (vector).svg|Porovnanie sôch postáv (vrátane podstavca): 1. Socha jednoty, 2. Čung-jüan ta-fu, 3. Socha slobody 4. Matka vlasť volá!, 5. Socha Krista Spasiteľa, 6. socha Dávida"}
{"id": "96053", "title": "Socha slobody", "context": "Porovnanie V čase svojho venovania bola Socha slobody druhou najvyššou sochou postavy na svete, vyšší bol len Budha z Le-šanu v Číne. Odvtedy ju výškou predbehlo už niekoľko desiatok sôch postáv. Ak nerátame podstavec, tak napríklad Matka Vlasť volá! na Mamajovej mohyle vo Volgograde meria celkovo 85 metrov. Najvyššia socha postavy na svete vôbec je Socha jednoty , znázorňujúca indického bojovníka za nezávislosť Sardára Vallabhbháího Patéla, stojaca v Gudžaráte, ktorá dosahuje 182 metrov (resp. spolu s podstavcom 240 metrov)."}
{"id": "491809", "title": "Het Lieverdje", "context": "Súčasnosť V súčasnosti je okolo sochy už dlho pokoj. V roku 2012 sa stal menší incident, kedy bola zhodená nákladným autom pri cúvaní, ale nič dramatické sa vtedy neudialo a socha sa o chvíľu znova vrátila na svoje pôvodné mieto. Každý rok si ju pozrie asi 2,5 milióna turistov, ktorí navštívia Amsterdam. Socha \"Het Lieverdje\" dodnes symbolizuje lásku, mier a slobodu, za ktorú vtedy bojovalo toľko mladých ľudí."}
{"id": "578756", "title": "Signatúra (umenie)", "context": "Signatúry na sochárskych dielach Signatúry sa pri sochárskych dielach umiestňujú buď na samotnej soche alebo na podstavci. Často sa stáva, že signatúry starogréckych sochárov na podstavcoch dokumentujú sochy, ktoré nie sú uvedené v písomných zdrojoch. Napríklad vďaka signovaným podstavcom zo sôch vieme, že okrem už známym sochám aténski sochári Leóchares a Praxiteles so svojmi rodinami prevádzkovali čulý obchod s portrétnymi sochami. AGMA Base Kleiokrateia 2.jpg|Podstavec sochy Kleiokrateie a ďalšieho člena jej rodiny (?), nesúci podpis Praxitela, cca 360 – 350 pred Kr. Draped woman Louvre Myrina1005-S3637.jpg|Stojaca zahalená žena s podpisom Difilos. Terakotová figúrka, koniec 1. stor. pred Kr. Base with reliefs and inscription, 650-600 BC, Delos, A 728 or 720, 177130.jpg|Báza sochy kúra s nápisomː „Vyrobil a venoval Euthykartides z Naxu\", 650 – 600 pred Kr. Base of column, inscription zig-zag, archaic, AM Naxos, MN 6543, 143340.jpg|Mramorový podstavec s nápisom (nápis typu bústrofédon): \"Léukarion ma zhotovil ako pomník Theolista\", koniec 6. stor. pred Kr. Banská Bystrica - socha drevorubača - F. Gibala.jpg|Signatúra slovenského sochára Františka Gibalu na soche drevorubača v Banskej Bystrici"}
{"id": "65963", "title": "Rodoský kolos", "context": "Zničenie Ďalšie zobrazenie Rodoského kolosa . Rodoský kolos stál len asi 56 rokov. V roku 226 pred Kr. zasiahlo ostrov Rodos silné zemetrasenie. Konštrukcia sochy taký nápor nevydržala a praskla pravdepodobne v mieste kolien, čo malo za následok jej pád na zem. Kolos sa tak stal najkratšie stojacim divom sveta, z ktorého sa nám navyše zachovalo len niekoľko opisov. Ptolemaios III. ponúkol finančnú pomoc na rekonštrukciu sochy, ale delfská veštica Pýtia vydesila svojou veštbou obyvateľov Rodosu, že ak by znovu postavili Heliovu sochu, mohol by sa boh uraziť. Ako zaznamenal gréchy historik, geograf a filozof Strabo vo svojich spisoch, zostali pozostatky sochy cez 800 rokov na miestach, kde pri páde sochy dopadli. V roku 654 po Kr. arabská armáda pod vedením moslimského kalifa Muawiyaha I. obsadila ostrov Rodos a následne predala pozostatky sochy židovskému obchodníkovi z Edessy. Tento obchodník zvyšky sochy ešte viac rozčlenil a bronzové úlomky prepravil na chrbtoch deväťsto tiav do svojej domoviny."}
{"id": "474686", "title": "Pamätník Márie Terézie v Prešporku", "context": "Snahy o obnovu pamätníka I keď sa na mieste pôvodného pamätníka Márie Terézie vystriedali sochy M. R. Štefánika a štúrovcov, medzi Bratislavčanmi neustali túžby o navrátenie pôvodného pamätníka na toto miesto. Iniciatívy sa chopil Bratislavský okrášľovací spolok, ktorý dokonca dal zhotoviť tretinový čiastočný model pôvodnej sochy a vystavil ho v parčíku na dunajskom nábreží. Súčasne spustil petíciu za návrat pomníka Márie Terézie a súčasné premiestnenie tu stojaceho pamätníka štúrovcov na iné, vhodnejšie miesto."}
{"id": "494368", "title": "Areál piety na kóte 748 Háj", "context": "Schodisko so súsoším Rady hrobov Nástupové schodisko vedie od vstupných monumentálnych súsoší, ktoré boli vytvorené tepaním a zváraním ich jednotlivých častí. Vľavo je súsošie „Prísaha“ od akademického sochára Miroslava Ksandraa vpravo „Oslobodenie“ od akademického sochára Alfonza Gromu, ktoré tam boli osadené v roku 1961. Na ľavom podstavci súsošia je aj tento nápis v slovenskom jazyku: „Vy drahí, vraciate nám drahú mať. Kľakáme k hrobom, kde už spíte nemí. A šepkáme len: Viečnaja pamiať! Žijúcim mŕtvym v našej rodnej zemi.“ Na pravom podstavci je ten istý text napísaný v jazyku ruskom. Schodisko je lemované bočnými podstavcami s kovovými vencami a po kamenných schodoch vedie návštevníka na plateau celého areálu."}
{"id": "474685", "title": "Pamätník Márie Terézie v Prešporku", "context": "Odstránenie pamätníka Pamätník nasledujúcich dvadsaťštyri rokov krášlil priestor námestia a tvoril neodmysliteľnú kulisu tejto časti mesta. Celkový výzor dotvárala aj štylizovaná pseudorokoková železná ohrada, ktorá pamätník obkolesovala, spolu s udržiavaným trávnikom a kvetinovou výsadbou. V roku 1918 sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo a na jeho troskách vznikali nové nástupnícke štáty. V rokoch 1920 a 1921 však posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ Karol IV. a jemu verní prívrženci podnikli kroky snažiace sa o obnovu monarchie čo mladá Československá republika vnímala ako ohrozenie svojej existencie. V stupňujúcich sa protimaďarských a protiuhorských náladách sa príslušníci československých légií „vrhli“ na sochu Márie Terézie a za asistencie polície ju zničili. Následne bol celý pamätník odstránený. Očitým svedkom tejto udalosti bol známy bratislavský sochár Alojz Rigele. V umelcovom rodinnom archíve sa v rukopisnej podobe nachádza osobné svedectvo, ktorému dal výstižný názov Zbúranie bratislavského pamätníka Márie Terézie v čase 26. – 29. októbra 1921 :"}
{"id": "563518", "title": "Pamätník Neznámeho vojaka (Sofia)", "context": "Súčasnosť Pred pamätníkom sa pravidelne konajú oficiálne oslavy a ceremónie pri príležitosti rôznych sviatkov a podujatí."}
{"id": "7878", "title": "Zvolenský hrad (nový)", "context": "Poloha Nachádza sa na vyvýšenej terase na južnom konci Námestia SNP. Popri západných a severných hradbách vedú cestné komunikácie, na juhu železničná trať."}
{"id": "474682", "title": "Pamätník Márie Terézie v Prešporku", "context": "Introduction Súbor:Fadrusz Mária Terézia.jpg|náhľad|Celkový pohľad na pamätník, ktorý takmer štvrťstoročie krášlil priestor vtedajšieho Korunovačného námestia Pamätník Márie Terézie bolo monumentálne mramorové jazdecké súsošie uhorskej kráľovnej Márie Terézie od významného prešporského umelca Jána Fadrusza, ktoré v rokoch 1897 – 1921 stálo na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra v Bratislave."}
{"id": "536233", "title": "Námestie slobody (Košice)", "context": "Introduction  Námestie slobody je námestie v Košiciach, v mestskej časti Staré Mesto. Je to priestor južne od Dómu svätej Alžbety, ktorý bol pôvodne mestským cintorínom. Po roku 1867 je tento priestor nazývaný Námestie slobody na pamiatku revolúcie z rokov 1848 – 1849. V južnom cípe nájdeme plastiku košického erbu, kedysi tam stáli sochy Štefánika i Gottwalda. Nachádza sa tu Kaplnka sv. Michala a park s fontánou, nižšie nájdeme podzemné múzeum Dolná brána."}
{"id": "151443", "title": "Námestie slobody (Bratislava)", "context": "Introduction  Námestie slobody je námestie v Bratislave v mestskej časti Staré Mesto. Je to jedno z najznámejších a najväčších námestí v Bratislave. Má rozmery približne 200 x 200 metrov."}
{"id": "549442", "title": "Immaculata (Košice)", "context": "Poloha Súsošie sa nachádza v severnej časti Hlavnej ulice a Hlavného námestia, z južnej strany je ohraničené parkom s fontánou znamení a Štátnym divadlom. Zo severnej strany zase Čermeľským pôtôčikom."}
{"id": "151444", "title": "Námestie slobody (Bratislava)", "context": "História V stredoveku sa na mieste súčasného námestia nachádzali vinice. Námestie vzniklo pravdepodobne v 17. storočí, kedy tu bol postavený letný arcibiskupský palác, ktorý v súčasnosti slúži ako Úrad vlády Slovenskej republiky. Námestie bolo neskôr upravené ako trávnik, ktorý bol predelený stromoradím. Stromoradie sa nazývalo Kniežacie alebo Fürstenallee a Hercegfasor . Z výrazu Fürstenallee vzniklo slovo Firšnál . Počas socializmu sa námestie volalo Gottwaldovo námestie na počesť prvého česko-slovenského komunistického prezidenta Klementa Gottwalda (1896 – 1953), ktorý mal od roku 1980 pomník v jednom z rohov námestia. Súsošie (plastika) Klementa Gottwalda obklopeného robotníkmi a robotníčkami mala výšku 6 m. Do roku 1948 námestie bolo najväčším voľným priestorom v meste. V 40. a 50. rokoch 20. storočia tu bol postavený Poštový palác a budovy Slovenskej technickej univerzity (Strojnícka fakulta a Fakulta architektúry), čím sa námestie zo všetkých strán uzavrelo. Voľný priestor zmenil aj na parkovisko, ktoré však bolo málokedy využité. Koncom 70. rokov 20. storočia pripravili v Projektovom ústave kultúry projekt námestia, ktorý ho zmenil na betónové námestie. Kvety aj trávniky sa ocitli v betónových kvetináčoch. Hotové dielo malo mať hodnotu 25 miliónov Kčs. Za účasti generálneho tajomníka ÚV KSČ a prezidenta ČSSR Gustáva Husáka bol 13. novembra 1980 odhalený pamätník a súčasne bolo námestie odovzdané verejnosti do užívania. Nachádza sa tu tiež najväčšia fontána v Bratislave, Družba. Priemer fontány je 45 metrov a v jej strede je 9 metrová kovová plastiky lipového kvetu s hmotnosťou 12 ton. Od roku 2007 bola fontána mimo prevádzky."}
{"id": "283784", "title": "Latrunculi", "context": "Pravidlá Kamene sa uložia na krajný rad polí dosky v jednom rade oproti súperovým kameňom. Začína hráč s čiernymi kameňmi. Cieľom hry je vyhodiť súperovi všetky kamene z hracej plochy, až kým mu ostane len jeden a to tak, že súperov kameň alebo kamene obkľúči z dvoch náprotivných strán medzi dva svoje kamene alebo v rohu hracej plochy obkľúčením z dvoch vedľajších strán. Kamene sa môžu pohybovať len po líniách a neobmedzene, podobne ako veža v šachu. Za jeden ťah smie hráč urobiť len jeden takýto pohyb. Keď je v hre aj kráľ (zvyčajne má ihlanový tvar na rozlíšenie od ostatných kameňov, ktoré bývajú okrúhle), vyhráva ten hráč, ktorému sa podarí znehybniť kráľa, čo sa dosiahne jeho obkľúčením zo všetkých štyroch strán. Kráľ sa na rozdiel od kameňov nedá vyhodiť, možno len znemožniť jeho pohyb. Inak má rovnaké vlastnosti ako kamene. Kráľ sa na začiatku umiestňuje na jedno na pravé pole z dvoch stredných, rad pred ostatnými kameňmi, ktorých počet sa umiestnením kráľa do hry nemení."}
{"id": "249429", "title": "TZAAR", "context": "Pravidlá Hracia doska má tvar šesťuholníka, ktorý je rozdelený čiarami na 60 priesečníkov. Na priesečníky hracej dosky sa pokladajú hracie kamene. Každý hráč má k dispozícii 30 kameňov svojej farby, ktoré sa skladajú z troch druhov: 6xTzaar, 9xTzarra, 15xTott. Jeden z hráčov má kamene čiernej farby, druhý hráč má kamene bielej farby. Na začiatku hry sa na hraciu dosku náhodne rozmiestni všetkých 60 kameňov (30 bielych a 30 čiernych). Hráči striedavo vykonávajú jednotlivé ťahy, pričom každý ťah sa skladá z dvoch častí, z ktorých prvá je povinná a druhá voliteľná. Hru začína biely hráč. Branie súperovho kameňa Hráč presunie svoj kameň po priamej čiare buď na susedný súperov kameň, alebo (keď na hracej doske vzniknú volné miesta) cez ľubovolný počet voľných priesečníkov na súperov kameň hneď za nimi. Tento súperov kameň si vezme a svoj kameň ponechá na jeho mieste. Nie je možné preskakovať kamene. Pri braní nezáleží na druhu kameňov. V priebehu hry vzniknú na doske stĺpce viacerých kameňov rovnakej farby. Stĺpec môže byť braný len stĺpcom, ktorý obsahuje rovnaký alebo väčší počet kameňov. So stĺpcami sa pohybuje rovnakým spôsobom ako s jednotlivými kameňmi, bez ohľadu na počet kameňov v stĺpci. Biely vo svojom prvom ťahu vykonáva len túto časť. Vo všetkých ďalších ťahoch môže hráč vykonať aj druhú časť ťahu. V druhej časti ťahu má hráč 3 možnosti: Vynechať túto časť ťahu. Zajať ďalší súperov kameň alebo stĺpec, rovnakým spôsobom ako v prvej časti. Posilniť svoj kameň alebo stĺpec. Hráč presunie na svoj kameň alebo stĺpec iný svoj kameň alebo stĺpec rovnakým spôsobom ako pri braní súperovho kameňa (t. j. presunie sa na susedný priesečník alebo cez ľubovolný počet voľných priesečníkov). Počet kameňov v stĺpci nie je obmedzený a vytvorený stĺpik sa do konca hry už nerozdelí. V jednom stĺpci môžu byť ľubovolné typy kameňov, ale stĺpec je takého typu, akého typu je kameň na vrchu stĺpca. Hra končí jedným z dvoch spôsobov: Jeden z hráčov príde o všetky kamene jedného typu na doske (to nastane aj vtedy, keď na doske kamene tohoto typu má len vo vnútri stĺpikov). Tento hráč prehral. Hráč, ktorý je na ťahu, nemôže v prvej časti ťahu zajať žiadny súperov kameň. Tento hráč prehral."}
{"id": "257537", "title": "Y (hra)", "context": "Pravidlá Hracia doska má tvar trojuholníka a obsahuje polia v tvare šesťuholníka. Existujú rôzne varianty hracích dosiek s rôznym počtom polí. Na doske s menším počtom polí je hra zameraná viac na taktiku, na doskách s väčším počtom polí je hra zameraná viac na stratégiu. Každý z hráčov má k dispozícii hracie kamene svojej farby (čierne a biele). Hráči striedavo vykonávajú jednotlivé ťahy, pričom v každom ťahu umiestni hráč na hraciu dosku jeden kameň svojej farby. Hráč, ktorému sa ako prvému podarí spojiť pomocou kameňov všetky tri strany hracej dosky, sa stáva víťazom. Rohy patria obom stranám hracej dosky, ktoré spájajú."}
{"id": "476525", "title": "Kastanety", "context": "Hra Pri tradičnom použití má tanečnica pri tanci kastanety navlečené špagátom na palci. Jedna polovica spočíva na dlani. Zvuk, ktorý sprevádza rytmus hudby aj tanca, potom vydáva rýchle klapnutie prstov do druhej polovice. Možno tak docieliť aj dlhšiu séria rýchlo sa opakujúcich úderov. Obyčajne tanečník alebo hudobník používa dva páry kastanet so zvukom mierne odlišnej výšky, v každej ruke má jeden pár. V pravej ruke sa zvyčajne drží pár s vyšším zvukom, zvaný hembra (ženský), v ľavej ruke ruke potom pár s hlbším zvukom, zvaný macho (mužský)."}
{"id": "249455", "title": "Pentago", "context": "Pravidlá Hracia doska je štvorcová a skladá sa z 36 polí tvaru pologule, rozložených v šiestich radách a šiestich stĺpcoch. Hracia doska je rozdelená na štyri menšie dosky s 9 poľami, rozloženými v troch radách a troch stĺpcoch. Hracie kamene sú bielej a čiernej farby v tvare gule. Hráči striedavo ukladajú hracie kamene svojej farby na hraciu dosku, pričom po každom položení svojho kameňa musí hráč otočiť menšiu hraciu dosku, na ktorú svoj kameň položil, o 90 stupňov ľubovolným smerom. Víťazom je ten z hráčov, ktorému sa ako prvému podarí vytvoriť vertikálnu, horizontálnu, alebo diagonálnu radu piatich kameňov. V prípade, že po zaplnení všetkých polí hracej dosky nevznikne rada piatich kameňov, hra končí remízou."}
{"id": "640", "title": "Go", "context": "Introduction Hra go v rozohranej fáze Hracia doska s rozohratou partiou Go je strategická dosková hra pre dvoch hráčov pochádzajúca zo starej Číny medzi rokmi 2000 pred Kr. až 200 pred Kr.. Je veľmi populárna vo východnej Ázii, ale rozširuje sa aj prostredníctvom internetového hrania po celom svete. V Číne sa volá 圍棋 (Pinyin: weiqi , Wade-Giles: Wei-ch i), v Kórei 바둑 baduk a v Japonsku 囲碁 igo , z ktorého sa odvodilo anglické Go z japonského znaku 碁. Hoci pravidlá Go sú veľmi jednoduché, stratégia hry je extrémne komplexná. Go je deterministická strategická hra ako šach, dáma alebo otelo, avšak jej hĺbka prekonáva tieto hry. Veľkou výhodou tejto hry je tiež prepracovaný systém handicapov, ktorý umožňuje hrať partiu s otvoreným koncom aj dvom hráčom s veľmi rozdielnou silou."}
{"id": "48756", "title": "Jazdec (šach)", "context": "Introduction  Jazdec , hovorovo nazývaný aj kôň , je v šachu jediným kameňom, ktorý môže skákať ponad iné kamene. Pohybuje sa v tvare písmena L a jeho zrkadlových obrazov, dve polia jedným smerom horizontálne alebo vertikálne a jedno pole druhým smerom. Jazdec je najsilnejší v strednej oblasti šachovnice, kde má najväčší manévrovací priestor, kontroluje 8 polí, najslabší je v rohu, kde kontroluje iba dve polia."}
{"id": "259923", "title": "Pétanque", "context": "Základné polohy Poznáme 3 základné polohy pri hádzaní gúľ a bibu: v podrepe so skrčenými kolenami v stoji Výber polohy závisí od dĺžky a druhu hodu."}
{"id": "119304", "title": "Kamerun (hra)", "context": "Pravidlá  Hrá sa so šiestimi hracími kockami. Hráči majú vytvoriť nasledujúce druhy figúr: Jednotky, dvojky, trojky, štvorky, päťky a šestky - body získa z násobku počtu kociek na ktorých padlo príslušné číslo dvojice - 3 x po dve čísla, body za súčet všetkých čísel trojice - 2 x po tri čísla, body za súčet všetkých čísel štvorice - štyri rovnaké čísla, body za súčet rovnakých čísel pätice - päť rovnakých čísel, body za súčet rovnakých čísel postupka - čísla od 1 do 6, 21 bodov kamerun - pyramída tri najväčšie čísla, dve menšie čísla, jedno najmenšie číslo: napr. 666,55,4, body za súčet všetkých čísel generál - šesť rovnakých čísel, body za súčet všetkých čísel V každom ťahu má hráč tri hody, ak vytvorí niektorú z figúr, ušetrené hody si pripíše pod čiaru, v niektorom z ďalších ťahov môže hádzať navyše Hra končí v kole, v ktorom jeden z hráčov získal už všetky druhy figúr. Vyhráva hráč, ktorý má najväčší súčet bodov Existujú tri subvarianty hry: Povinná: hráč postupuje od jednotiek cez dvojky až po generála. Polopovinná: hráč po prvom hode oznámi, akú figúru chce vytvoriť. Voľná: hráč až po poslednom hode oznámi, kam chce dosiahnutý výsledok zapísať Hráči môžu hrať aj trojboj, v ktorom postupne odohrajú všetky varianty hry. Hráči môžu byť dohodnutí, že ušetrené hody sa premieňajú na body a nie na hody navyše. Kategória:Hry s hracími kockami"}
{"id": "249425", "title": "PÜNCT", "context": "Pravidlá Hracia doska má tvar šesťuholníka o dĺžke strany 9 polí (v rohoch šesťuholníka polia niesu). 19 polí v centrálnom šesťuholníku, o dĺžke strany 3 polia, sú vyfarbené. Každý z hráčov má k dispozícii 18 hracích kameňov o veľkosti troch polí. Tieto sa skladajú z troch druhov: 6 rovných, 6 uhlových a 6 trojuholníkových kameňov. Na každom kameni je jedno políčko vyfarbené. Toto políčko sa nazýva PÜNCT. Ku každej farbe je jeden PÜNCT žetón. Hráči striedavo vykonávajú jednotlivé ťahy, pričom hru začína biely. Hráč má vo svojom ťahu dve možnosti: Položenie kameňa Presunutie kameňa Položenie kameňa Hráč položí na dosku jeden zo svojich kameňov tak, aby ležal všetkými tromi bodmi na prázdnych poliach. Prvý hráč v prvom ťahu nesmie položiť kameň na centrálny šesťuholník. V ďalších ťahoch môžu hráči pokladať kamene na centrálny šesťuholník bez obmedzenia. Presunutie kameňa Hráč presunie a otočí jeden zo svojich kameňov, ktorý už leží na doske na ľubovolné miesto tak, aby ležal všetkými tromi bodmi na poliach a aby jeho PÜNCT ležal v priamej rade políčok od miesta, kde ležal pred tým. Pre lepší prehľad hráč môže dočasne položiť svoj PÜNCT žetón na miesto, kde ležal PÜNCT presúvaného kameňa, a potom sa rozhodnúť, ako kameň presunie a otočí. Po vykonaní ťahu ho však musí odstrániť. Žetón nemá inú než túto pomocnú funkciu. Je povolené presunúť kameň na iné kamene, ktoré už ležia na doske. V takomto prípade musia všetky tri kolečka ležať v rovnakej výške (t. j. kmeň bude stále ležať na doske vodorovne) a PÜNCT presúvaného kameňa musí ležať na kameni rovnakej farby. Priamy a uhlový kameň môžu vytvoriť mostík nad ostatnými kameňmi: krajné body kameňa ležia v rovnakej výške, ale pod prostredným bodom je menej kameňov (alebo žiadny). Trojuholníkový kameň nemôže vytvoriť mostík. Je zakázané presunúť kameň, na ktorom leží iný kameň (aj kameň, ktorý sa nachádza pod mostíkom). Koniec hry Hra končí vo chvíli, keď niektorý hráč vytvorí zo svojich kameňov súvislú cestu medzi dvoma protiľahlými okrajmi hracej dosky. Na výške umiestnenia kameňov v tejto ceste nezáleží. Tento hráč sa stáva víťazom. Pokiaľ oba hráči položili na dosku všetky svoje kamene, ale žiadny nevytvoril takúto cestu, hra končí remízou."}
{"id": "161223", "title": "Námestie svätého Františka", "context": "Introduction Súbor:Kostol svätého Františka z Assisi (Karlova Ves) II.jpg|náhľad|Kostol svätého Františka z Assisi (pohľad z boku) Námestie svätého Františka sa nachádza v Bratislave, v mestskej časti Karlova Ves. Bolo otvorené v roku 2004. Má tvar kruhu, ktorý sa smerom k ceste Karloveská voľne roztvára a jeho centrum tvorí večer podsvietená fontána, pravidelne meniaca farbu podsvietenia a intenzitu prúdu vody. Z nej pokračuje pramienok vody stredom námestia smerom ku Karloveskej. Námestie je popretkávané sieťou vlnitých cestičiek, ktoré vytvárajú architektonicky zaujímavý dojem. Medzi cestami rastie udržiavaná tráva a miestami vysadené nízke kríky. Zopár vyšších ihličnanov rastie len pri ceste, pretože pod zvyškom námestia sú podzemné garáže."}
{"id": "224315", "title": "Konštantínov oblúk", "context": "Pozri aj  Víťazný oblúk Koloseum"}
{"id": "534865", "title": "Civitavecchia", "context": "Pamiatky  Katedrála svätého Františka"}
{"id": "495267", "title": "Pomník svätého Václava", "context": "Spoločenský a historický význam Socha sv. Václava je nielen urbanisticky významnou dominantou mesta - je tiež jeho prirodzeným stredom, ktorý je obľúbený nielen jeho obyvateľmi ako najčastejšie miesto stretnutia ľudí, a to ako rýdzo súkromným (neformálne si dávajú zraz pod ocasem , pod koňom), ako aj tým, ktoré sú určené k hromadným manifestáciám najrôznejšieho druhu. V priestore pred súsoším prebiehajú často verejné demonštrácie najrôznejších spoločenských a politických hnutí či aktivít. 28. októbra 1918 bola pri pomníku v 11. hod. dopoludnia vyhlásená Československá republika. 16. januára 1969 sa v blízkosti pomníka na protest proti sovietskej okupácii upálil Jan Palach. Sochár David Černý vytvoril parodickú parafrázu sochy, ktorá visí v Lucerne."}
{"id": "470223", "title": "Pomník Sándora Petőfiho", "context": "Architektúra pomníka Na základnom podstavci pomníka je umiestnený druhý, rozlohovo menší podstavec, na ňom je postavená vzpriamená socha básnika v nadživotnej veľkosti. Básnik drží v ľavej ruke šabľu. Po spisovateľovej pravici stojí na základnom podstavci socha múzy, tvárou je otočená k básnikovi a v ľavej ruke drží palmovú ratolesť, ktorá sa vinie poza básnikov chrbát. Pomník je vyrobený z bieleho mramoru."}
{"id": "269523", "title": "Socha Svätopluka na Bratislavskom hrade", "context": "Opis Socha odliata z bronzu je spolu so žulovým podstavcom vysoká 7,8 metra. Na podstavci je plaketa s nápisom Svätopluk a označenie Kráľ starých Slovákov . Na podstavci je tiež citovaný začiatok textu buly Industriae tuae pápeža Jána VIII., ktorú Svätoplukovi poslal v roku 880."}
{"id": "441047", "title": "Oltár Nebies", "context": "Sieň modlitieb Je 31 metrov vysoká, stojí na vysokom trojstupňovom mramorovom podstavci kruhového pôdorysu, má tri tmavomodré strechy nad sebou a bola postavená v rovnakej dobe ako cisársky palác, v roku 1421."}
{"id": "103927", "title": "Sochárske dielo", "context": "Introduction Súbor:Michelangelos David.jpg|thumb|Michelangelova socha Dávida Sochárske dielo alebo socha je hmotné trojrozmerné dielo, ktoré je výtvorom cielenej činnosti umelca (nazývaného sochár ). Delenie 1: skulptúra plastika kovotepecké dielo Delenie 2: socha v užšom zmysle : figúra busta jazdecká socha reliéf medaila sochársky objekt"}
{"id": "297635", "title": "Federal Hall", "context": "Pozri aj  Prísaha prezidenta Spojených štátov amerických Ústava Spojených štátov amerických Kongres Spojených štátov Zoznam prezidentov USA"}
{"id": "162386", "title": "Vlajka Spojených štátov", "context": "Pozri aj  Spojené štáty Zoznam vlajok štátov Spojených štátov Sľub vernosti Hymna Spojených štátov Štátny znak Spojených štátov"}
{"id": "15504", "title": "80. roky 18. storočia", "context": "Udalosti  19. október 1781 – kapitulácia britských vojsk v Yorktowne (vzdali sa Američanom a Francúzom). Koniec bojov o americkú nezávislosť (Versaillský mier) 1783 – koniec americkej vojny o nezávislosť (parížska mierová zmluva) 17. september 1787 – bola vo Philadelphii prijatá Ústava Spojených štátov 7. december 1787 – Delaware ratifikoval ústavu a stal sa 1. štátom USA 12. december 1787 – Pensylvánia sa stala 2. štátom USA 18. december 1787 – New Jersey sa stal 3. štátom USA 1787 – ustanovenie bernolákovčiny ako celonárodného spisovného jazyka na základe kultúrnej západoslovenčiny 2. január 1788 – Georgia sa stala 4. štátom USA 9. január 1788 – Connecticut sa stal 5. štátom USA 6. február 1788 – Massachusetts sa stal 6. štátom USA 28. apríl 1788 – Maryland sa stal 7. štátom USA 23. máj 1788 – Južná Karolína sa stala 8. štátom USA 21. jún 1788 – New Hampshire sa stal 9. štátom USA 25. jún 1788 – Virgínia sa stala 10. štátom USA 26. jún 1788 – New York sa stal 11. štátom USA 14. júl 1789 – Veľká francúzska revolúcia, bola dobytá Bastila v Paríži 21. november 1789 – Severná Karolína sa stala 12. štátom USA."}
{"id": "147005", "title": "Hlavné mestá štátov USA", "context": "Hlavné mestá  Spojené štáty americké 32px Washington, D.C. sa stal v roku 1800 hlavným mestom USA. Od roku 1774 do 1800, sídlil kongres vo viacerých mestách: Prvý Kontinentálny kongres (First Continental Congress) Philadelphia (Pensylvánia): 5. september 1774 až 24. október 1774. Druhý Kontinentálny kongres (Second Continental Congress) Philadelphia (Pensylvánia): 10. máj 1775 až 12. december 1776 Baltimore Maryland: 20. december 1776 až 27. február 1777 Philadelphia (Pensylvánia): 4. marec 1777 až 8. september 1777 Lancaster (Pensylvánia): 27. september 1777 (jeden deň) York (Pensylvánia): 30. september 1777 až 27. jún 1778 Philadelphia (Pensylvánia): 2. júl 1778 až 1. marec 1781 Články konfederácie Philadelphia (Pensylvánia): 1. marec 1781 až 21. jún 1783 Princeton (New Jersey): 30. júna 1783 až 4. november 1783 Annapolis (Maryland): 26. november 1783 až 19. august 1784 Trenton (New Jersey): 1. november 1784 až 24. december 1784 New York (New York): 11. január 1785 až jeseň 1788 Ústava New York (New York): 4. marec 1789 až 12. august 1790 Philadelphia (Pensylvánia): 6. december 1790 až 14. máj 1800 Washington, D.C.: 17. november 1800 dodnes Leesburg (Virgínia): september 1814 – Keď bol Washington vydrancovaný britskými vojskami počas vojny v roku 1812 a vláda aj so záznamami a dokumentmi, včítane ústavy a vyhlásením nezávislosti, utiekla do neďalekého Leesburgu. Konfederované štáty americké (Confederate States of America) 32px Konfederované štáty americké mali tri hlavné mestá počas svojej existencie. Montgomery (Alabama) 4. február 1861 – 29. máj 1861 Richmond (Virgínia) 6. máj 1861 (otvorený) – 3. apríl 1865 Danville (Virgínia) 3. apríl 1865 – 10. apríl 1865 Republika Texas 32px Pred pripojením k USA sa Texas nazýval Texaská republika (Republic of Texas). Počas svojej samostatnej histórie mal Texas sedem hlavných miest: Washington on the Brazos 1836 Harrisburg 1836 Galveston 1836 Velasco 1836 Columbia 1836 Houston 1837 – 1839 Austin 1839 – 1845 Kráľovstvo a Republika Havaj 32px Pred tým, ako sa Havaj stalo teritóriom USA v 1898, Havaj bol nezávislým štátom, kráľovstvom (Kingdom of Hawai) a republikou (Republic of Hawai). Mal dve hlavné mestá: Lahaina 1820 – 1845 (Havajské kráľovstvo) Honolulu 1845 – 1894 (kráľovstvo); 1894 – 1898 (Havajská republika)"}
{"id": "5773", "title": "1787", "context": "Udalosti  17. september – bola vo Philadelphii prijatá Ústava Spojených štátov 7. december – Delaware ratifikoval ústavu a stal sa prvým štátom USA 12. december – Pensylvánia sa stala druhým štátom USA 18. december – New Jersey sa stal tretím štátom USA ustanovenie bernolákovčiny ako celonárodného spisovného jazyka na základe kultúrnej západoslovenčiny"}
{"id": "246746", "title": "Zoznam pečatí štátov Spojených štátov amerických", "context": "Pozri aj  Spojené štáty americké Štátny znak Spojených štátov Vlajka Spojených štátov Zoznam vlajok štátov Spojených štátov"}
{"id": "116767", "title": "Hartford (Connecticut)", "context": "Pozri aj  Hlavné mestá štátov USA"}
{"id": "117724", "title": "Phoenix (Arizona)", "context": "Pozri aj  Hlavné mestá štátov USA"}
{"id": "149051", "title": "Články Konfederácie", "context": "Pozri aj  Dejiny Spojených Štátov Deklarácia nezávislosti Spojených štátov Listina práv Spojených štátov Ústava Spojených štátov"}
{"id": "170577", "title": "Snemovňa reprezentantov Spojených štátov", "context": "Pozri aj  Kongres Spojených štátov Senát Spojených štátov"}
{"id": "597224", "title": "Deň nezávislosti černochov", "context": "Introduction  Deň nezávislosti černochov alebo Juneteenth (oficiálne Juneteenth National Independence Day , tiež označovaný aj ako Jubilee Day , Emancipation Day , Freedom Day a Black Independence Day ) je federálny sviatok v Spojených štátoch, ktorý pripadá na 19. júna a pripomína oslobodenie afroamerických otrokov v dôsledku americkej občianskej vojny. Zároveň ide o oslavu afroamerickej kultúry. Ako federálny sviatok ho 17. júna 2021 vyhlásil prezident Joe Biden zákonom Juneteenth National Independence Day Act . Sviatok má korene v Galvestone v štáte Texas, čo bol posledný štát Konfederácie, kde otrokárstvo ešte pretrvávalo. Tam bol 19. júna 1865 vyhlásený generálny rozkaz č. 3 unijného generála Gordona Grangera, ktorý dal otrokom v Texase slobodu."}
{"id": "437021", "title": "Zoznam medzinárodných dní a sviatkov", "context": "[[Júl]]  2. júl – Svetový deň UFO 4. júl – Svetový deň proti chovu delfínov v zajatí 5. júl – Deň workoholikov 6. júl – Svetový deň bozkávania 8. júl – Deň videohier, Svetový deň alergií 10. júl – Medzinárodný deň radosti 11. júl – Svetový deň populácie 13. júl – Medzinárodný deň hlavolamov 16. júl – Medzinárodný deň hadov 20. júl – Medzinárodný deň šachu 23. júl – Deň stromu 28. júl – Svetový deň hepatitídy 30. júl – Medzinárodný deň priateľstva"}
{"id": "119226", "title": "Halloween", "context": "Pôvod Halloween je pomenovanie pre predvečer významného sviatku Samhain, ktorý oslavovalo keltské obyvateľstvo Britských ostrovov. Zostal významným sviatkom aj po prieniku kresťanstva na toto územie. Duchovenstvo malo záujem, aby sa pôvodne pohanský sviatok, kde sa slávili rôzne sily, ktoré mali počas tohto sviatku možnosť pôsobiť vo svete ľudí zmenil na oslavu sviatku Všetkých svätých – kde by sa oslavovali všetci známi aj neznámi svätci kresťanskej cirkvi. Pôvodne časť zvykov spojených so sviatkom Samhain prežívala, začala však nadobúdať svetský charakter. Takéto oslavy sa odohrávali v Írsku, Škótsku a severnom Anglicku. Do Spojených štátov Halloween priniesli írski a škótski prisťahovalci, ale až po 1845 – 1846 (Veľký írsky hladomor) sa z neho stala celonárodná udalosť. V súčasnosti ide o sekulárny sviatok s karnevalovým charakterom, ktorý sa počas 90. rokov 20. storočia rýchlo rozšíril do Európy."}
{"id": "475574", "title": "Black Friday (nakupovanie)", "context": "Introduction  Black Friday ( čierny piatok ) je piatok po Dni vďakyvzdania v Spojených štátoch (vždy štvrtý piatok v novembri). Čierny piatok sa považuje za začiatok predvianočnej nákupnej horúčky. V USA a Kanade väčšina veľkých obchodných reťazcov začína obdobie výpredajov za výrazne znížené ceny. V USA to nie je oficiálny sviatok, ale niektoré jeho štáty majú tzv. \"Deň po Dni vďakyvzdania\", kedy dávajú voľno štátnym zamestnancom (Arkansas, Kalifornia, Delaware, Florida, Georgia, Illinois, Indiana, Iowa, Kentucky, Maine, Maryland, Michigan, Minnesota, Nebraska, Nevada, New Hampshire, New Jersey, Nové Mexiko, Ohio, Oklahoma, Pensylvánia, Južná Karolína, Texas, Washington a Západná Virgínia). Postupne sa rozrástol na všeobecnú reklamnú akciu zameranú na zľavy."}
{"id": "538782", "title": "Deň matiek", "context": "Introduction Deň matiek v Nemecku, 1946 Ručne vyrobené darčeky pre mamičku Deň matiek je deň, kedy sa vzdáva úcta matkám a materstvu. Je oslavovaný v rôzne dni na mnohých miestach po celom svete, vychádza z rôznych tradícií, napr. vo Veľkej Británii (štvrtá pôstna nedeľa), inak v arabských krajinách (21. marec) a mnoho ďalších. Na Slovensku sa deň matiek oslavuje druhú májovú nedeľu. V tento deň dávajú deti svojím mamám dary, často vlastnoručne vyrobené. Podobné sviatky po celom svete existovali dávno v histórii, napríklad v starovekom Grécku sa oslavoval sviatok plodnosti a matiek, spojený s uctievaním pohanskej bohyne Rhey = Kybelé, matky bohov. Myšlienka medzinárodných a pravidelných osláv tohto sviatku vznikla v roku 1907 na počesť Anny Reeves Jarvisovej, ktorá bojovala za práva matiek. Prvýkrát bol verejne slávený o rok neskôr. V roku 1914 vyhlásil vtedajší americký prezident Woodrow Wilson prvú oficiálnu oslavu Dňa matiek ako celonárodného sviatku, konajúci sa druhú májovú nedeľu. Tento deň dopĺňa Deň otcov, ktorý oslavuje otca a slávi sa vždy v tretiu júnovú nedeľu."}
{"id": "58482", "title": "Národné modlitebné raňajky", "context": "Introduction  Národné modlitebné raňajky (ang. National Prayer Breakfast ) je udalosť organizovaná pravidelne vo februári od roku 1953 vo Washingtone konzervatívnou kresťanskou organizáciou Fellowship Foundation . Na raňajkách sa zúčastňuje až 3 000 osobností z celého sveta. Počas raňajok má obyčajne prejav prezident USA."}
{"id": "426216", "title": "Deň otcov", "context": "Vznik sviatku Tradícia Dňa otcov vznikla v meste Spokane v štáte Washington, už v roku 1910. Američanka Sonora Smart Doddová si chcela uctiť všetkých otcov, ako bol ten jej. Veterán občianskej vojny William Jackson Smart po smrti manželky musel vychovávať šesť detí sám. Sonora vnímala svojho otca ako hrdinu a hneď, ako sa dozvedela, že matky majú svoj sviatok, navrhla, aby podobný mali aj všetci otcovia. Prvá neoficiálna oslava sa konala v deň narodenín Sonorinho otca 19. júna 1910. Popularita sviatku narastala a tretia júnová nedeľa sa postupne stala sviatkom všetkých otcov. V roku 1966 prezident Lyndon Johnson podpísal prezidentské vyhlásenie, v ktorom určil tretiu nedeľu v júni ako oficiálny sviatok Dňa otcov."}
{"id": "21717", "title": "Piatok trinásteho", "context": "Vplyvy Je to zvláštne, ale existujú pozorovania, ktoré vedú k záverom, že piatok trinásteho je pre niekoho naozaj nešťastný. Psychológovia objavili, že niektorí ľudia majú nehody alebo ochorejú práve v piatok trinásteho. Je to pripisované tomu, že ľudia podvedome cítia úzkosť a obavy z tohto dňa. Inštitút pre zvládanie stresu a fóbií v Asheville (v Severnej Karolíne) odhadol, že Spojené štáty samotné každý piatok trinásteho stratia 800 až 900 miliónov dolárov len preto, že ľudia v ten deň necestujú a nejdú do práce. Tento deň je tiež veľmi známy v motocyklistickej komunite: od roku 1981 sa motocykloví nadšenci a predajcovia zhromažďujú každý piatok trinásteho v kanadskom Port Dover v provincii Ontário. Túto tradíciu začal 13. novembra 1981 Chris Simons a jeho asi 25 priatelia. Počet účastníkov stretnutí postupne rástol až na približne 100 000 ľudí v auguste 2004. Zvyšoval sa aj počet hudobných skupín a predajcov, ktorí sa zúčastňovali týchto stretnutí. V španielsky hovoriacich krajinách je za nešťastný deň považovaný utorok trinásteho (ako aj utorky vo všeobecnosti); hovorí sa En martes, ni te cases ni te embarques (v utorok sa nežeň ani nezačínaj cestu)."}
{"id": "596420", "title": "Ruský pamätník (Sofia)", "context": "Galéria RussianMonument-Sofia004.jpg|celkový pohľad na areál pamätníku z východu RussianMonument-Sofia001.jpg|pohľad na pamätník zo západu RussianMonument-Sofia003.jpg|pohľad na pamätník z juhovýchodu RussianMonument-Sofia005.jpg|pamätná doska na východnej strane pamätníku Sofia-Russian-monument-west-plaque.jpg|doska s nápisom na západnej strane pamätníku Sofia-Russian-monument-east-coa.jpg|ruský erb a vojenský kríž svätého Juraja na východnej strane pamätníku Macedonia Boulevard Sofia Postcard 2.jpg|Ruský pamätník na historickej pohľadnici zo začiatku 20. storočia"}
{"id": "596417", "title": "Ruský pamätník (Sofia)", "context": "Dejiny Pamätník bol postavený v roku 1882. Stavba bola financovaná z darov, ktorými prispeli ľudia z Ruska a celková cena výstavby dosiahla 25 000 bulharských zlatých levov. Slávnostné odhalenie pamätníku sa uskutočnilo 29. júna 1882. Pamätník odhalil bulharský knieža Alexander I. Battenberg. V priebehu druhej svetovej vojny v roku 1944 bol pamätník poškodený v dôsledku bombardovania Sofie, pričom následne bol reštaurovaný. V roku 1955 pamätník získal štatút kultúrnej pamiatky národného významu. V roku 2015 prebehla reštaurácia pamätníku ako aj jeho okolia."}
{"id": "187830", "title": "Pomník zavraždeným Židom Európy", "context": "Výstavba Pomník je postavený na zvlnenom podklade od 0,5 do 2 stupňov. Na tomto základe architekt paralelne umiestnil presne 2711 betónový kvádrov, rôznych výšok a hrúbok. Hrúbky týchto dutých kvádrov sa pohybujú od 150tich centimetrov vyššie. Výšky sú rozdielne od prízemných kvádrov až po kvádre ktoré dosahujú výšku 4,7 metra. Najťažší kus váži asi 16 ton. Betón je opatrený o špeciálny povrch ktorý vytvára zabezpečenie pred graffitmi. Pomník je tiež obohatený o zeleň, ktorú predstavuje 41 stromov. Zem je dláždená o rozlohe cca a nachádza sa pod úrovňou niektorých susedných ulíc. Uličky ktoré sú vytvorené kvádrami majú šírku 0,95 metra a tak nie je vytvorený priestor pre prirodzený a pohodlný pohyb dvoch osôb vedľa seba. 2711 betónových kvádrov pravdepodobne nemá nijaký symbolický význam. Číslo len vyplýva z rozmerov miesta, ktoré architekt pre pomník vybral. Pomník má tiež podzemné priestory o rozlohe pre veľké múzeum a miesta pre informácie. Skladá sa z výstavnej miestnosti (), prednáškovej miestnosti () a kníhkupectva (). V múzeu sa nachádzajú mená všetkých obetí holokaustu. thumb"}
{"id": "40886", "title": "Slavín (Bratislava)", "context": "Monument Centrálnu časť pamätníka tvorí obradná miestnosť, ktorej súčasťou je aj 39,5 metrov vysoký monument v tvare obelisku. Na jeho vrchole sa nachádza 7-metrová socha sovietskeho vojaka vztyčujúceho vlajku od slovenského sochára Alexandra Trizuljaka. Vstupné kazetové dvere do obradnej siene vykladanej mramorom z vonkajšej strany zdobí bronzový reliéfny súbor R. Pribiša pripomínajúci vojnové útrapy druhej svetovej vojny. Na stenách obradnej miestnosti sú v mramore vyvedené mená slovenských miest a dátum ich oslobodenia Červenou armádou, ako aj epitaf: : Ty, ktorý vchádzaš sem odožen bôľ a súcit : nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly : za hrdosť človeka za život ľudstva súci : za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili "}
{"id": "139916", "title": "Frico Motoška", "context": "Dielo  pomník M. R. Štefánika, Cleveland, Spojené štáty (1921) pomník J. M. Hurbana, Hlboké (bronzová socha 1929) pomník historika Júliusa Bottu, Revúca (busta 1929) socha M. R. Štefánika, Šurany, 1934, premiestnená do Hlohovca pomník Andreja Sládkoviča, Banská Bystrica-Radvaň (socha 1940) Medailón s podobizňou J. Murgaša (1930)"}
{"id": "547935", "title": "Pamätník neznámeho protifašistického bojovníka", "context": "Vzhľad Pamätník bol slávnostne odhalený v roku 1948 v rámci osláv štvrtého výročia Slovenského národného povstania. Pomník je tvorený pietnou obradnou sieňou, nad ktorou sa vypína jeden symbolický pilier. Sieň je umiestnená centrálne v polkruhu a z troch strán je ohradená železnými mrežami. V tejto obradnej sieni sú umiestnené dve postavy – československého vojaka a partizána s nápisom: Pod nápisom medzi stojacimi figúrami je umiestnený znak Zväzu ľudových protifašistických bojovníkov ( SĽUB ). Znak je tvorený päťcípou hviezdou v ktorej je dlaň zovretá v prísažnom geste s nápisom „ SĽUB “ a mečom s kladivom, ktoré sú umiestnené pod touto dlaňou. V obradnej sieni sa taktiež nachádza aj symbolická tumba, kde je zobrazený československý štátny znak s nápisom: Tento pamätník je zložený z trachytu, andezitu a travertínu a je národnou kultúrnou pamiatkou."}
{"id": "40887", "title": "Slavín (Bratislava)", "context": "Areál V areáli pamätníka sa nachádzajú ďalšie sochárske diela od mnohých slovenských sochárov 20. storočia, Ladislava Snopeka, Tibora Bártfaya, Jána Kulicha, Jozefa Kostku a Jána Svetlíka. V areáli sa nachádza súsošie Po boji od Jána Kulicha, súsošie Nad hrobom spolubojovníka od Tibora Bártfaya, Súsošie vďaky od Jozefa Kostku a pri vstupe do areálu je reliéf Prísaha na bojovú zástavu od Ladislava Snopka. Slavín je miestom, ktorému sa počas návštevy v socialistickom Československu musela prísť pokloniť každá zahraničná delegácia. V súčasnosti je navštevovaný, často aj neoficiálne, najmä zahraničnými štátnikmi z krajín, ktoré boli súčasťou bývalého Sovietskeho zväzu."}
{"id": "431190", "title": "Mohyla generála Milana Rastislava Štefánika", "context": "Galéria Pamätník Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.jpg Memorial at the Place of an Accident.jpg Nápis na Mohyle.JPG"}
{"id": "495543", "title": "Pomník Slovenského národného povstania (Štrbské Pleso)", "context": "Opis Pomník tvorí podstavec, obložený mramorovými doskami, na ňom stojí bronzová socha partizána so zbraňou, v nadživotnej veľkosti. Po stranách pomníka stoja stožiare na umiestnenie vlajok. Na podstavci je nápis: „Nehynúcej pamiatke hrdinov Slovenského národného povstania 1944“. V dolnej časti pred pomníkom, na zemi, je inštalovaná tabuľka s nápisom: „Ján Rašo 26. IX. 1944Štefan Morávka 14. I. 1945Česť ich pamiatke!“ Autorom sochy je Ladislav Snopek. Socha nesie prvky socialistického realizmu."}
{"id": "188700", "title": "Pamätník SNP na Jankovom Vŕšku", "context": "Architektonické riešenie pamätníka Pamätník je v tvare obrovského pylónu, vysokého , v pôdoryse päťramennej hviezdy na vrchu ukončený štvorcovou doskou. Pylón vyrastá zo stredu štvorcovej základne, vysokej 2 metre, v ktorej je umiestnené mauzóleum s prsťou z bojísk 2. svetovej vojny. Celý monument je vybudovaný z kameňa a sú v ňom vybudované rôzne ornamenty. Na jej vonkajších stenách sú vysekané nápisy: „Sláva a večná pamäť padlým hrdinom“. Vo vnútri mauzólea nad sarkofágom: „Vášmu odkazu verní zostaneme“. Po bokoch: „Mier bude zachovaný a upevnený, ak ľud vezme vec zachovania mieru do svojich rúk“ (J.V. Stalin). „SNP zostáva nevyčerpateľným žriedlom našej triednej a národnej hrdosti“ (V. Široký)."}
{"id": "269522", "title": "Socha Svätopluka na Bratislavskom hrade", "context": "Introduction Svätopluka na Bratislavskom hrade Socha Svätopluka je nadrozmerná jazdecká bronzová socha zobrazujúca Svätopluka, tretieho panovníka Veľkej Moravy, ktorá sa nachádza na nádvorí Bratislavského hradu. Autorom sochy je Ján Kulich."}
{"id": "54944", "title": "Socha Svätej Trojice (Trnava)", "context": "Introduction Socha sv. trojice v Trnave. Socha svätej trojice na Trojičnom námestí v Trnave. Podľa tejto sochy je pomenované i námestie. Súsošie bolo postavené v barokovom štýle v roku 1695. Socha bola počas obdobia komunizmu uschovaná a hrozilo jej zničenie. Po roku 1989 bola zreštaurovaná a vystavená na námestí tak, ako to vidno na obrázku."}
{"id": "269407", "title": "Hrob neznámeho vojaka (Moskva)", "context": "Opis monumentu Vzhľadovo monument vyniká pomerne jednoduchou architektúrou. Ústrednú časť tvorí mramorová doska s bronzovou kompozíciou – vojenská prilba s vavrínovou vetvičkou ležiace na rozvinutej bojovej zástave. Pred doskou sa nachádza bronzová päťramenná hviezda, v ktorej strede horí večný oheň, doplnená nápisom „Tvoje meno je neznáme, Tvoj čin je nesmrteľný“ ( Имя твоё неизвестно, подвиг твой бессмертен ; slová ruského sovietskeho spisovateľa S. V. Michalkova). Vľavo od mohyly sa nachádza stena z červeného kremenca s nápisom: 1941 PADLÝM ZA VLASŤ 1945 (1941 ПАВШИМ ЗА РОДИНУ 1945), vpravo – aleja dvanástich granitových blokov, z ktorých každý je venovaný jednému z miest-hrdinov (na každom z blokov je umiestnený názov mesta). V blokoch je uložená prsť zeme, z toho-ktorého mesta."}
{"id": "181496", "title": "Landecká venuša", "context": "Opis Táto 4,6 centimetra vysoká soška je torzo (t. j. nemá hlavu). Výnimočnosťou tohto nálezu sú jej netypické, štíhle proporcie, pripomínajúce sošku vytvorenú v štýle kubizmu a aj to, že táto soška bola vytvorená bez hlavy zámerne."}
{"id": "297472", "title": "Place Igor-Stravinsky", "context": "Dejiny Námestie zaberá priestor bývalého bloku domov kde sa v stredoveku prevádzkovala prostitúcia. Domy boli v rámci hygienických opatrení zbúrané v rokoch 1934 - 1936. 21. novembra 1979 získalo námestie svoje dnešné meno na počesť ruského skladateľa Igora Fiodoroviča Stravinského."}
{"id": "259182", "title": "Atentát na chrám svätej Nedele", "context": "Pozri aj  Katedrála svätej Nedele"}
{"id": "174626", "title": "Žeretice", "context": "Pamiatky  Socha svätého Jána Nepomuckého Kamenná lávka"}
{"id": "425083", "title": "Kostol svätého Alexandra Nevského (Kodaň)", "context": "Dejiny Chrám bol vybudovaný na prianie ruskej cárovnej Márie Fiodorovny, dcéry dánskeho kráľa Kristiána IX. Stavba sa realizovala v rokoch 1881 až 1883 podľa projektu D.N. Grimma. Posvätený bol 29. augusta 1883. Slúži potrebám pravoslávnych veriacich ruského pôvodu. Pomenovaný je podľa ruského vládcu a svätca z 13. storočia Alexandra Nevského, ktorý zastavil inváziu Švédov a Nemcov na územie Ruska."}
{"id": "559512", "title": "Chrám Krista Spasiteľa", "context": "Pozri aj  Chrám svätého Spasiteľa"}
{"id": "267511", "title": "Chrám svätého Alexandra Nevského (Jalta)", "context": "História Chrám bol postavený na pamiatku ruského imperátora Alexandra II., ktorého zavraždili nepriatelia Ruského cisárstva v roku 1880 v Sankt Peterburgu. Základný kameň bol položený 1. marca 1890 na desiate výročie krvavého atentátu na Alexandra II. Pri jeho položení bola prítomná aj manželka imperátora Alexandra III. Mária Fiodorovna. Chrám bol posvätený za prítomnosti imperátora Mikuláša II. (Nikolaja II.) a jeho manželky 4. decembra 1902. Je vybudovaný v staroruskom architektonickom štýle. Má päť pozlátených kupol a vyniká bielo-žltou fasádou. Jeho 11 zvonov bolo odliatych v Moskve. V roku 1938 ho komunisti zatvorili a premenili na priestory športového klubu. Počas nemeckej administrácie počas druhej svetovej vojny sa v ňom opäť začali konať pravoslávne bohoslužby. Status chrámu pretrval aj po oslobodení. Súčasnosť Chrám v súčasnosti patrí pod jurisdikciu Ruskej pravoslávnej cirkvi (patriarchát Moskva). Navštevuje ho množstvo turistov a kúpeľných hostí, ktorí vo veľkom množstve prichádzajú do tohto čienomorského prístavného a kúpeľného mesta."}
{"id": "423685", "title": "Chrám svätých Petra a Pavla (Karlove Vary)", "context": "Architektúra Chrám bol vybudovaný podľa plánov architektov K. Uchtomského a Gustava Wiedermana v klasickom ruskom pravoslávnom štýle, ktorý pripomína sakrálnu pravoslávnu architektúru Moskvy zo 17. storočia. Chrám je vysoký 21 metrov a zvonica dosahuje výšku 40 metrov."}
{"id": "193970", "title": "Kristus Spasiteľ (Rio de Janeiro)", "context": "Introduction Súbor:Cristo Redentor - Rio de Janeiro, Brasil.jpg|thumb|right|Socha Krista Spasiteľa nad Rio de Janeirom. Kristus Spasiteľ alebo Kristus Vykupiteľ (po portugalsky: O Cristo Redentor ) je socha Ježiša Krista postavená v roku 1931 v Brazílii nad mestom Rio de Janeiro. Je umiestnená na 700 metrov vysokom pahorku Corcovado, jej výška je 30 metrov a podstavec pod ňou meria 8 metrov. Zobrazuje Krista s roztiahnutými rukami, akoby objímal mesto. Toto gesto malo vyjadrovať súcit a radosť z nezávislosti. Myšlienka vytvoriť sochu sa zrodila v roku 1922, keď Brazília oslavovala 100.výročie nezávislosti. U Brazílčanov mala myšlienka úspech, začali sa organizovať zbierky pre získanie finančných príspevkov na sochu a o necelých 15 rokov bola ich idea naplnená. Na vrchol pahorku vedie železnica postavená v roku 1885, ktorá končí 40 m pod sochou. Pod sochou sa nachádza terasa, z ktorej je krásny výhľad na centrum Ria de Janeira, pláže Copacabana, Ipanema, či Cukrovú Homoľu. Celá socha váži 1.145 ton."}
{"id": "543715", "title": "Socha jednoty", "context": "Introduction Socha jednoty Socha jednoty je socha bojovníka za nezávislosť Indie Sardára Vallabhbháího Patéla (1875 – 1950) v okrese Narmada v indickom Gudžaráte. V súčasnej dobe drží rekord pre najvyššiu sochu na svete s výškou 182 metrov. Vallabhbháí Patél bol jedným z najvýznamnejších lídrov indického hnutia za nezávislosť a prvý podpredseda vlády Indie. Socha je na riečnom ostrove s výhľadom na priehradu Narmada pri Rajpiple, 100 kilometrov juhovýchodne od mesta Vadodara. Pamätník a jeho okolie zaberajú viac ako 2 hektáre a sú obklopené umelým jazerom s rozlohou . Socha bola postavená spoločnosťou Larsen & Toubro, ktorá v októbri 2014 podpísala zmluvu na projektovanie, výstavbu a údržbu v hodnote 420 miliónov amerických dolárov. Stavba sochy sa začala 31. októbra 2014 a ukončila sa v polovici októbra 2018. Sochu navrhol indický sochár Ram V. Sutar. Celková výška konštrukcie od jej základne je 240 metrov, so základňou výšky 58 metrov, pričom samotná výška sochy je 182 metrov. Je konštruovaná oceľovým rámom, spevneným cementovým betónom, a bronzovým obkladom. Stavba sochy si vyžiadala 75 000 kubických metrov betónu, 5 700 ton oceľovej konštrukcie, 22 500 ton bronzových listov. Socha bola dokončená za 33 mesiacov. Doteraz najvyššou sochou na svete bol 128 metrov vysoký Budha v čínskej provincii Che-nan. Nové dielo je takmer dvakrát vyššie ako newyorská Socha slobody."}
{"id": "463085", "title": "Stĺp svätého Floriána", "context": "História a vzhľad stĺpu Stĺp postavili v roku 1732 ako spomienku na veľký požiar v Bratislave, a práve z tohto dôvodu je súsošie pomenované po svätom Floriánovi, ktorý je patrónom hasičov. Ide o kamenný obeliskový stĺp postavený v barokovom štýle, ktorý je vyzdobený dekoratívnou sochárskou a reliéfnou výzdobou s prvkami rokoka. Je vyrobený z bieleho tesaného rakúskeho vápenca a umelého kameňa, ohrada súsošia je z hořického pieskovca. Súčasťou súsošia je aj zdobená kovová mreža. Zhotoviteľom bola bratislavská podonnerovská Godeho kamenosochárska dielňa Krištof Rentfort. Doplnky vytvorila Sartoryho dielňa a kovové časti súsošia pochádzajú z dielne Smidely. Výška súsošia je a jeho priemer je . Na súsoší sú umiestnené basreliéfy, ktoré zobrazujú momenty zo svätcovho života: Hodenie svätca do vôd Ennsu Vynesenie tela svätca na breh Prevážanie tela svätca Na hlavici stĺpu je umiestnená socha svätého Floriána oblečeného do odevu rímskeho vojaka – má plášť, pancier, kopiju aj prilbicu s typickým chocholcom. Svätec v jednej ruke drží krčah a v druhej ruke zástavu – tieto dva symboly totiž patria medzi svätcove atribúty. Na samostatných podstavcoch sa nachádzajú sochy svätého Vavrinca a svätého Štefana Prvomučeníka, ktoré boli na súsošie pridané až neskôr. Pôvodne bolo súsošie umiestnené na priestranstve trhoviska v blízkosti niekdajšej Laurinskej brány v centre Bratislavy (dnes je to dolná časť Námestia SNP pri vyústení Štúrovej a Laurinskej ulice). Na tomto mieste stálo takmer dvesto rokov. Pri prestavbe Kamenného námestia a rozširovaní priľahlej Štúrovej ulice ho v roku 1938 presťahovali k Blumentálu. Námestie, na ktoré súsošie osadili, je po ňom aj pomenované."}
{"id": "543719", "title": "Národný pamätník olympionikov", "context": "Architektúra Pamätník má obdĺžnikový pôdorys. Na vyvýšenom čiernom podstavci z čiernej žuly Nero Zimbabwe s lešteným povrchom je umiestnených päť žulových okruhliakov zo svetlo šedej žuly s tryskaným povrchom, každá s priemerom približne 1 meter a hmotnosťou okolo 3 ton. Podstavec predstavuje krajinu a jej obyvateľov, kamene symbolizujú päť olympijských kruhov a zároveň tatranské štíty, ktoré sa týčia vysoko nad krajinou a sú nositeľmi najvyšších ľudských ideálov. Uprostred kamenných gúľ je zapustený kahan - večný oheň, ktorý predstavuje olympijský oheň. Leštený povrch podstavca je členený na jednotlivé obdĺžniky (predstavujúce jednotlivých ľudí žijúcich v krajine), pričom z množstva \"bezmenných\" nepravidelne vystupujú farebné tabuľky predstavujúce výnimočných športovcov. Dlaždice majú zlatú (zliatina Cu - Al), striebornú (anticoro) alebo bronzovú farbu - vždy podľa toho, akú najcennejšiu medailu športovec na olympijských hrách získal. Na každej tabuľke je uvedené meno a základné faktografické údaje o príslušnom olympionikovi. Pri odhalení pamätníka bolo do podstavca osadených 24 kusov dlaždíc s menami športovcov, z toho 21 bolo umiestnených na vodorovnej ploche a 3 na čelnej kolmej stene podstavca. Dielo získalo Výročnú trofej Medzinárodného olympijského výboru „Šport a umenie“ 2014 a Cenu Ladislava Chudíka za architektonické dielo propagujúce šport a olympizmus 2014."}
{"id": "48181", "title": "Mier", "context": "Monumenty Nasledovné monumenty sú venované mieru: Názov Miesto Organizácia Význam Japonský zvon mieru New York City, NY, USA OSN Svetový mier 100px Fontána času Chicago, IL, USA Chicago Park District 100 rokov mieru medzi USA a UK 100px Konfederačný pamätník Arlington, Va, USA Arlington National Cemetery Južné štáty zvolili mier 100px Medzinárodná záhrada mieru Severná Dakota, Manitoba non-profit organizácia Mier medzi Kanadou a USA, svetový mier 100px Peace Arch - Mierový oblúk hranice medzi USA a Kanadou, neďaleko mesta Surrey, Britská Kolumbia non-profit organizácia Postavené na uctenie prvých 100 rokov mieru medzi Veľkou Britániou a USA, ktorý bol uzatvorený Dohodou z Gentu v roku 1814. 100px Peace Poles - Stĺpy mieru park Bardejovské Kúpele, Slovensko non-profit organizácia Projekt Stĺpy mieru vznikol v Japonsku po 2. svetovej vojne ako odozva na výbuch atómovej bomby v Hirošime a Nagasaki. Sú miestom symboliky na zachovanie mieru vo svete. Na Slovensku táto tradícia existuje od roku 1996. 100px Socha Európy Brusel Európska komisia Jednota mieru v Európe 100px"}
{"id": "95950", "title": "Mamajova mohyla", "context": "Pamätník Porovnanie sochy Matka Vlasť s inými veľkými sochami. Po vojne sa začal stavať na Mamajovej mohyle rozsiahly areál, ktorý sa stal najväčším pamätníkom bitky o Stalingrad. Autorom stavby, ktorú ukončili roku 1967 je Jevgenij Viktorovič Vučetič. Najdôležitejšie miesto v pamätníku zaberá socha „ Matka Vlasť “, stojaca na vrchole kopca. Táto socha ženy držiacej v rukách meč stojí v póze, „akoby volala do boja“. Výška sochy je 85 metrov (je takmer dvakrát vyššia než Socha Slobody). Ide najväčšiu sochu ženy na svete a architektonický skvost, keďže na nevysokom podstavci voľne stojí a nie je k nemu nijak inak pripevnená. Súčasťou pamätníka je tiež masový hrob neidentifikovaných sovietskych vojakov a cintorín, kde je okrem vojakov, ktorí zahynuli v bojoch o mesto pochovaný aj Vasilij Ivanovič Čujkov, ako prvý maršal Sovietskeho zväzu, ktorý nebol pochovaný v Moskve."}
{"id": "530187", "title": "Pamätník Vasiľa Levského (Karlovo)", "context": "História a charakteristika Pamätník bol postavený v centre mesta Karlovo na rovnomennom námestí nachádzajúcom sa medzi dvomi karlovskými chrámami – chrámom svätého Mikuláša a chrámom Zosnutia Bohorodičky v hraniciach architektonickej rezervácie Staré Karlovo. Základný kameň bol položený 15. mája 1903 za účasti kniežaťa Ferdinanda a pamätník bol dokončený v priebehu roku 1907. Autorom je sochár Marin Vasilev. Apoštol slobody Vasil Levski je vyobrazený ako celá postava držiaca v pravej ruke revolver, po jeho ľavej strane stojí revúci lev, znázorňujúci národ. Na piedestále pamätníka sú mená Karlovčanov, ktorí zahynuli v bojoch za slobodu v júli a auguste 1877 ako aj Levského výrok: „ Nám treba slobodu a ľudské práva! “ (). V dolnej časti piedestálu sa nachádzajú aj tri reliéfy znázorňujúce: 1. založenie revolučného výboru, 2. dopadnutie Vasiľa Levského, 3. vyobrazenie karlovských povstalcov."}
{"id": "164730", "title": "Červená hviezda", "context": "História Červená hviezda je symbolom samotnej revolúcie už od 18. storočia, kedy bola použitá počas Veľkej francúzskej revolúcie. K jej významnejšiemu použitiu došlo po prvýkrát počas Občianskej vojny v Rusku. Bola použitá na odlíšenie vojakov moskovskej posásky od ruských vojakov prichádzajúcich z nemeckého a rakúskeho frontu v závere prvej svetovej vojny."}
{"id": "265385", "title": "Katolícky chrám svätej Kataríny", "context": "Dejiny Chrám bol budovaný v rokoch 1738 až 1783 a dokončený bol za vlády imperátorky Kataríny II. Slúžil hlavne rímskym katolíkom, ktorí žili na území hlavného mesta. Boli to najmä Poliaci, ale aj Taliani, Francúzi, Litovci či Nemci. Chrám spravovali františkáni, za Pavla I. ho spravovali jezuiti a po ich vyhnaní dominikáni. V roku 1798 tu bol pochovaný posledný poľský kráľ Stanislav II. August Poniatowski. Kostol prežil prenasledovanie katolíkov po roku 1917, v roku 1938 ho komunisti zrušili a vyplienili. Kostol veľmi chátral a v roku 1970 bol zmenený na sálu filharmónie. Neskôr utrpel veľké škody."}
{"id": "97789", "title": "Anticharta", "context": "Známi signatári zo Slovenska Podľa údajov režimu Antichartu napokon podpísalo až 7 250 umelcov – hercov, režisérov, spisovateľov, spevákov, skladateľov, výtvarníkov, ale aj architektov. Až 360 z nich malo titul zaslúžilý a 76 národný umelec. Signatárov zo Slovenska bola asi štvrtina. Medzi nimi boli napríklad herci Jozef Kroner, František Dibarbora, Július Pántik, Martin Huba, Karol Machata, Štefan Kvietik, Juraj Kukura, Ladislav Chudík, Milan Kňažko, Andy Hryc, Michal Dočolomanský či Magda a Emília Vášáryové. Na zozname nájdeme aj Petra Dvorského, Milana Markoviča, Milana Lasicu, Júliusa Satinského, Pavla Hammela, Kamila Peteraja, Borisa Filana či Karola Duchoňa. Hudobní skladatelia Eugen Suchoň, Svetozár Stračina a Gejza Dusík, spisovatelia Ladislav Ťažký, Dušan Dušek, Dušan Mitana a Elena Čepčeková, alebo známi architekti Ján Bahna a Emil Belluš."}
{"id": "171372", "title": "Horní Dvořiště", "context": "Pamätihodnosti  Kostol svätého Michala Pomník Červenej armády na námestí Božie muky"}
{"id": "68044", "title": "Sviečková manifestácia", "context": "Introduction Plameň sviečky Súbor:CapitalBratislava11Slovakia83.JPG|náhľad|Pamätník Sviečkovej demonštrácii na Hviezdoslavovom námestí.Patrik Kovačovský, 2008 Sviečková manifestácia alebo Sviečková demonštrácia alebo Bratislavský veľký piatok bola pokojná manifestácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Česko-Slovensku, ktorá sa odohrala 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Je dnes s odstupom času považovaná za jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu v Česko-Slovensku. Táto manifestácia bola najvýznamnejšou aktivitou tajnej cirkvi v komunistickom Česko-Slovensku. Sviečková manifestácia vznikla z podnetu veriacich, ktorí žiadali dodržiavanie občianskych práv v Česko-Slovensku pre všetkých občanov – veriacich aj neveriacich. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa totalitnej moci a reálnym utrpením ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989. Zásahom Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a Štátnej bezpečnosti (vtedajšia tajná služba) proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a slobody a najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou ČSSR z roku 1960. Bol porušený aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý ČSSR prijala v roku 1976 a tiež boli porušené závery helsinského Záverečného aktu KBSE z roku 1975 a Záverečného dokumentu následnej madridskej konferencie z roku 1983."}
{"id": "266686", "title": "Chrám Nepoškvrneného počatia Panny Márie (Moskva)", "context": "Dejiny Chrám bol vybudovaný najmä pre potreby poľských katolíkov v Moskve, ktorých tu na konci 19. storočia žilo okolo 30 000. Bol vybudovaný z príspevkov katolíkov z celého Ruského impéria i zahraničia, ale najmä z Poľska a Bieloruska. Budoval sa v rokoch 1901 až 1911 v novogotickom štýle podľa plánov architekta T.B. Dworzeckého. Vysvätený bol 21. decembra 1911. V rokoch 1938 až 1996 bol komunistami zatvorený."}
{"id": "305265", "title": "Mougins", "context": "Doprava  30 minút na letisko Nice Côte d Azur 15 minút na železničnú stanicu SNCF smer Cannes. diaľnica A8, výjazd č. 42 Cannes-Mougins. Na červenom bode, pamätníku oslobodenia 1945 umiestnenom na zjazde z diaľnice A8, sa nachádza socha \"V\", ktorá značí víťazstvo Winstona Churchilla. Je obkolesená vlajkami Francúzska, USA a Spojeného kráľovstva. Na skulptúre sú nápisy mien Charlesa De Gaulle, Winstona Churchilla a F. D. Roosevelta."}
{"id": "131048", "title": "Stĺp Panny Márie a Najsvätejšej Trojice", "context": "História  Rím Mariánsky stĺp naproti Bazilike di Santa Maria Maggiore v Ríme. Budovanie stĺpov so sochou Panny Márie pochádza najmenej z 10. storočia (v Clermont-Ferrand vo Francúzsku), ale bežným sa stalo najmä v období protireformácie po Tridentskom koncile (1545 – 1563). Jedným z prvých bol stĺp na Piazza Santa Maria Maggiore v Ríme. Jeho driek je starovekého pôvodu: slúžil ako podpora klenby tzv. Konštantínovej baziliky v Ríme, zničenej zemetrasením v 9. storočí. Iba tento stĺp prežil až do 17. storočia a v roku 1614 bol prevezený na Piazza Santa Maria Maggiore, kde bola na jeho vrchol umiestená bronzová socha Panny Márie s dieťaťom. Neskôr slúžil ako vzor pre mnohé stĺpy v Taliansku a ďalších európskych krajinách. Prvým stĺpom tohto typu na sever od Álp bol tzv. Mariensäule postavený v Mníchove roku 1638 ako poďakovanie za to, že mesto prežilo útok švédskej armády a mor. Panna Mária sa vznáša na jeho vrchole na polmesiaci ako Kráľovná nebies. Inšpiroval najmä mariánske stĺpy v Prahe a Viedni, ale veľmi rýchlo nasledoval celý rad ďalších. V krajinách, ktoré boli súčasťou Habsburskej monarchie, ako Česko, Rakúsko, Slovensko a Maďarsko, je veľmi ťažké nájsť staré mesto bez námestia s takýmto stĺpom, obvykle umiestneným na najvýznačnejšom mieste. Praha thumb Pražský mariánsky stĺp bol postavený na Staromestskom námestí krátko po Tridsaťročnej vojne ako poďakovanie Panne Márii Nepoškvrnenej za pomoc v boji so Švédmi. Na poludnie jeho tieň ukazoval tzv. Pražský poludník, ktorý slúžil na určenie presného slnečného času. Neskôr si ho mnoho Čechov spojilo s habsburskou nadvládou vo svojej krajine a po vyhlásení samostatnosti Česko-Slovenska roku 1918 ho revolučne naladený dav strhol a zničil. Viedeň Základný vzor, ktorý inšpiroval stavbu väčšiny stĺpov Najsvätejšej Trojice, sa nachádza na námestí Graben vo Viedni a bol postavený po more z roku 1679. Driek tohto bohato zdobeného stĺpa celkom mizne za mramorovými oblakmi, sochami svätcov, anjelmi a amoretmi. Olomouc Ich doba vyvrcholila Stĺpom Najsvätejšej Trojice na Hornom námestí v Olomouci. Tento stĺp je predovšetkým veľkolepou oslavou katolíckej cirkvi, ale nie je možné prehliadnuť, že jeho stavba sa začala (takmer súčasne s morovým mariánskym stĺpom na susednom Dolnom námestí) krátko po vypuknutí moru, ktorý udrel na Morave v rokoch 1714 až 1716. Olomoucký stĺp je výnimočný vďaka svojej monumentálnosti, bohatej výzdobe aj neobvyklej kombinácii sochárskych materiálov (kameň a pozlátená meď). Jeho základňa je natoľko veľká, že vnútri mohla byť umiestená modlitebňa. Tento stĺp je jediný, ktorý bol samostatne zapísaný na Zoznam pamiatok svetového dedičstva UNESCO, ako „jeden z výnimočných príkladov stredoeurópskeho vrcholného baroka“. Banská Štiavnica Medzi najväčšie trojičné stĺpy patrí tiež barokový morový stĺp v Banskej Štiavnici, postavený v rokoch 1759 až 1764, ktorý nahradil starší stĺp postavený po morovej epidémii z roku 1710. Stĺpu, ktorý vyniká svojou baldachýnovou architektúrou, na vrchole dominuje súsošie Najsvätejšej Trojice a na podstavci ho obklopuje sedem svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov. Trenčín Trenčiansky \"morový stĺp\" stojí na Mierovom námestí – najväčšom námestí mesta Trenčín. Bol postavený grófom Mikulášom Ilešházim v roku 1712 ako pamätník morovej epidémie, ktorá sa prehnala mestom v roku 1710. Kremnica V Kremnici bol postavený v rokoch 1765 – 1772 jeden z posledných morových stĺpov v bývalých habsburských krajinách. Prievidza Stĺp vyhotovil Dionýz Stanetti v roku 1739. Masívny trojboký sokel má na čelnej strane do námestia reliéf sv. Rozálie z roku 1797, ktorým sa jeho charakter zmenil na morové súsošie. Reštaurovaný bol v rokoch 1992 - 1995."}
{"id": "596431", "title": "Pamätník Adrianopolského eposu (Sofia)", "context": "Dejiny S myšlienkou na výstavbu prišli opolčeneckí veteráni, ktorí sa po skončení balkánskych vojen usídlovali v časti Sofie, kde sa pamätník nachádza. Medzi rokmi 1913 a 1928 prebiehala zbierka finančných prostriedkov na výstavbu, pričom celkovo sa vyzbieralo 220 000 bulharských levov. Výstavba sa začala v roku 1928 a ukončená bola v priebehu roku 1931. Celková cena výstavby nakoniec dosiahla až 438 000 levov, pričom zvyšné prostriedky sa vyzbierali počas výstavby. Slávnostné odhalenie pamätníku sa uskutočnilo 3. októbra 1932. Odhalenia sa zúčastnil minister vojny, generál Kisiov, ako aj mnoho ďalších významných osobností, medzi inými napríklad aj sofijský metropolita Stefan. V roku 1955 bol pamätníku pridelený štatút kultúrnej pamiatky národného významu."}
{"id": "548074", "title": "Pamätník vojakov Sovietskej armády", "context": "Vzhľad Vstup pamätníka je tvorený dvoma veľkými stĺpami so znakmi bývalého ZSSR a pamätnými tabuľami. Podstavce sú taktiež označené znakmi bývalého ZSSR, na ktorých sú umiestnené lampáše a dve svietidlá na tzv. večný oheň. Pamätník sa začal stavať 14. apríla 1945 podľa návrhu E. F. Gurjaceva a Ing. Hudáka. Pamätník postavili príslušníci vojenského útvaru 04146 za pomoci hlavného inžiniera plukovníka Beljakova. Pamätník stál 1,3 milióna československých korún. 1. júla 1945 sa uskutočnilo jeho slávnostné odhalenie. Na tomto mieste boli pôvodne okamžite po vstupe Sovietskej armády do mesta, pochovaní 14 príslušníci Sovietskej armády, ktorí boli neskôr exhumovaní a prenesení na Verejný cintorín, kde boli pochovaní spolu s ďalšími padlými vojakmi Sovietskej armády. Mená 14 príslušníkov a ich hodnosti sú uvedené na symbolických náhrobných kameňoch. V roku 2018 sa z dôvodu jeho schrátlalosti a ničenia vandalov, diskutovalo o jeho premiestnení, no nakoniec pamätník z dôvodu viacerých nariadení ( Benátska charta z roku 1964), zostal na svojom mieste. Na dvoch pamätných tabuliach sú uvedené texty v slovenskom aj ruskom jazyku, s takýmto znením: Pamätník je zložený z trachytu, andezitu a travertínu. Vandalizmus Počas Ruskej invázie na Ukrajinu v roku 2022 bol pamätník niekoľko krát poškodený. Najprv bol natretý žltou a modrou farbou, následne prelepený ukrajinskou vlajkou a neskôr zase pomaľovaný červenou farbou evokujúcu krv."}
{"id": "600071", "title": "Socha slobody", "context": "Počas storočia, ktoré ubehlo od jej darovania, došlo k jej značnému poškodeniu, medzi rokmi 1984 až 1986 bola zrekonštruovaná aj vďaka verejným zbierkam. Práve pri oslave stého výročia vztýčenia sochy na Liberty Island prisahalo v New Yorku v roku 1986 vtedajšiemu predsedovi Najvyššieho súdu USA Warrenovi E. Burgerovi vernosť Spojeným štátom takmer 300 imigrantov, čím sa stali naturalizovanými Američanmi. Ďalších 25 000 imigrantov bolo pri tejto príležitosti naturalizovaných v ďalších amerických mestách."}
{"id": "594004", "title": "Pamätník Vasiľa Levského (Sofia)", "context": "Galéria MonumenttoVasi_Levski-Sofia002.jpg|celkový pohľas na areál pamätníku z juhu MonumenttoVasi Levski-Sofia011.jpg|pohľad na pamätník zo západu MonumenttoVasi Levski-Sofia007.jpg|pohľad na pamätník z východu MonumenttoVasi Levski-Sofia006.jpg|pohľad na pamätník z juhu MonumenttoVasi Levski-Sofia003.jpg|pohľad na pamätník z juhozápadu MonumenttoVasi Levski-Sofia010.jpg|detail zo západnej fasády MonumenttoVasi Levski-Sofia008.jpg|detail zo západnej fasády MonumenttoVasi Levski-Sofia009.jpg|detail z južnej fasády MonumenttoVasi Levski-Sofia004.jpg|detail zo severnej fasády MonumenttoVasi Levski-Sofia005.jpg|detail z východnej fasády Design of the Vasil Levski Monument.jpg|skica architekta Antonína Kolářa, autora stavby, zobrazujúca dizajn pamätníku ПаметникНаЛевскиСофия1924.jpg|oslava pred pamätníkom na historickej fotografii z roku 1924"}
{"id": "463086", "title": "Stĺp svätého Floriána", "context": "Súčasnosť V roku 2005 sa začali reštaurátorské práce, no z finančných dôvodov boli o dva roky neskôr pozastavené, a to až do roku 2013, kedy sa práce na súsoší obnovili. V máji roku 2014 zrekonštruované súsošie odhalené a odvtedy tvorí pôsobivú dominantu tejto časti mesta."}
{"id": "563519", "title": "Pamätník Neznámeho vojaka (Sofia)", "context": "Charakteristika V prvej podobe pamätník predstavoval sochu leva, ktorý leží na vrchu kamenného sarkofágu. V súčasnej podobe tvorí je pamätník tvorený kompozíciou niekoľkých prvkov. Okrem pôvodnej sochy leva v priestore pred pamätníkom sa jedná o platformu vytvorenú z lešteného granitu na ktorej stojí sarkofág vyrobený z rovnakého materiálu. V sarkofágu sa nachádzajú pozostatky vojakov, ako aj zemina z miest, kde sa odohrali historické bitky. Ďalším prvkom kompozície je večný oheň, ktorý bol prinesený z vrchu Šipka a dva vavrínové vence vyhotovené z bronzu, medzi ktorými je uložená mramorová doska s vyrytými niekoľkými vetami z básne Ivana Vazova Novoto grobište nad Slivnica (, doslova Nový cintorín nad Slivnicou )."}
{"id": "13894", "title": "1803", "context": "Udalosti  1. marec – Ohio sa stalo 17. štátom USA 3. máj – Napoleon I. predal Louisianu Spojeným štátom"}
{"id": "288152", "title": "Február 2005", "context": "Udalosti  Svet 9. február – Britský premiér Tony Blair sa ospravedlnil guildfordskej štvorke a maguirskej sedmičke za nespravodlivé uväznenie v súvislosti s bombovými útokmi v Guildforde a"}
{"id": "561624", "title": "Protesty po smrti Georga Floyda", "context": "Protesty vo svete Mimo Spojených štátov sa uskutočnili protesty proti zabitiu Georga Floyda, rasizmu a policajnej brutalite, najmä v Aucklande, Berlíne, Brisbane, Calgary, Kodani, Dubline, Lagose, Londýne, Montreale, Paríži, Perth, Rio de Janeiro, Sydney, Tel Avive, Toronte, Vancouveri, Aténach a Solúne. Obyvatelia iných krajín protestujú, aby ukázali solidaritu s Američanmi, ale niekedy aj proti problémom s políciou alebo rasizmom v ich vlastných krajinách. K týmto protestom patrí napríklad smrť Adama Traorého, ktorý bol v policajnej väzbe v Paríži. V Paríži zaňho protestovalo zhruba 20 000 ľudí. Okrem použitia slzného plynu zo strany polície na rozptýlenie demonštrantov boli prakticky všetky stretnutia pokojné, s výnimkou protestov v Aténachy kde sa hádzali Molotov koktaily a v Londýne, kde boli zatknutí dvaja demonštranti za napadnutie policajtov. Protesty sa uskutočnili na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy. 1. júna sa aj na Slovensku uskutočnil protest. Pred americkým veľvyslanectvom na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave sa zišlo približne 100 ľudí, ktorí pokojne protestovali."}
{"id": "491168", "title": "Veľkonočné povstanie", "context": "Následky Sackville Street (dnes O´Connell Street),Dublin, po povstaní Zatýkanie a popravy Generál Maxwell rýchlo signalizoval svoj zámer zatknúť všetkých nebezpečných členov Sinn Féin ktorí sa aktívne podieľajú na tomto hnutí aj keď nie v tomto povstaní ktoré odzrkadlilo populárnu vieru že Sinn Féin je separatistická organizácia ktorá nebola ani militantná ani republikánska tak počas povstania určite bola. Celkovo bolo zatknutých 3430 mužov a 79 žien aj keď väčšina z nich bola následne prepustená. V sérií súdov ktoré začali 2. mája bolo 90 ľudí odsúdených na trest smrti. Pätnásť z nich (vrátane všetkých siedmych signatárov vyhlásenia republiky) mali svoje tresty potvrdené priamo Maxwellom a boli vykonané vo väznici Kilmainham Gaol zastrelením odsúdených medzi 3 až 12 májom (medzi zastrelenými bol aj Connolly ktorý bol zastrelený zatiaľ čo bol spútaný na stoličke kvôli zranenému členku). Nie všetci popravení boli vodcovia. Willie Pearse sám seba opísal ako osobného atašé jeho brata Patricka Pearseho. John MacBride ani nevedel o povstaní pokiaľ nezačalo, ale bojoval proti Britom v búrskej vojne pred pätnástimi rokmi. Thomas Kent sa neúčastnil vôbec. Bol popravený za zabitie policajta počas útoku na jeho dom po povstaní. Najprominentnejším vodcom ktorý unikol poprave bol Éamon de Valera veliteľ 3. bataliónu kvôli jeho americkému pasu. Prezident súdov bol Charles Blackader. Ruiny Metropole Hotel na Sackville Street 1 480 mužov bolo internovaných v Anglicku a Walese z ktorých mnohí ako Arthur Griffith mali málo alebo nemali nič spoločného s aférou. Tábory ako Internačný tábor Frongoch sa stal \"školou revolúcie\" kde budúci vodcovia ako Michael Collins, Terence McSwiney a J. J. O Connell začali plánovať nadchádzajúcu vojnu za nezávislosť. Popravy povstalechých vodcov odsúdených na trest smrti sa konali v priebehu deviatich dní: 3. máj: Patrick Pearse, Thomas MacDonagh a Thomas J. Clarke 4. máj: Joseph Plunkett, William Pearse, Edward Daly a Michael O Hanrahan 5. máj: John MacBride 8. máj: Eamonn Ceannt, Michael Mallin, Sean Heuston a Conn Colbert 12. máj: James Connolly a Sean MacDiarmada Britskí vojaci ktorí prehľadávajú rieku Tolka v Dubline kvôli zbraniam a munícií Vyšetrovanie Kráľovská komisia bola zriedená skúmať príčiny povstania. Vypočúvanie začalo 18. mája pod vedením Lorda Hardingeho z Penshurst. Komisia vypočula dôkazy od Sira Matthewa Nathana, Augustineho Birrella, Lord Wimborneho, Sira Nevilla Chamberlaina (generálny inšpektor Kráľovskej írskej polície), generála Lovicka Frienda, majora Ivora Priceho z vojenského spravodajstva a ďalších. Správa zverejnená 26. júna bola kritickou pre dublinskú administratívu v ktorej sa písalo že Írsko bolo niekoľko rokov vedené na princípe porušovania zákonov ak by to umožnilo vyhnúť sa kolízií s akýmikoľvek frakciami írskeho ľudu. Birrell a Nathan odstúpili ihneď po povstaní. Wimborne tiež neochote odstúpil a bol prevelený do Londýna no bol opätovne vymenovaný na konci roka 1917. Skoro nato odstúpil aj Chamberlain. Vzostup Sinn Féin Stretnutie s názvom Count Plunkett dňa 19. apríla viedlo k vytvoreniu širokého politického hnutia pod zástavou Sinn Féin ktoré sa sformovalo na Ard Fheis strany Sinn Féin 25. októbra 1917. Kríza brannej povinnosti v roku 1918 zosilnila podporu verejnosti pre Sinn Féin pred všeobecnými voľbami do britského parlamentu 14. decembra 1918. Vyústilo to v ohromné volebné víťazstvo pre Sinn Féin, ktorej poslanci sa zišili v Dubline 21. januára 1919 kde vytvorili Dáil Éireann prijali deklaráciu nezávislosti."}
{"id": "4617", "title": "1781", "context": "Udalosti  19. október – kapitulácia britských vojsk v Yorktowne (vzdali sa Američanom a Francúzom). Koniec bojov o americkú nezávislosť (Versaillský mier (1783)) Britský astronóm William Herschel objavil planétu slnečnej sústavy Urán."}
{"id": "13688", "title": "1775", "context": "Udalosti  9. február – Americká vojna za nezávislosť: Britský parlament označil kolóniu Massachusetts za rebelský štát 18. apríl – Americká vojna za nezávislosť: Generál Gage vydáva rozkaz, aby sa 700 vojakov vydalo zničiť rebelský sklad zbraní."}
{"id": "421777", "title": "Otcovia zakladatelia (Spojené štáty)", "context": "Introduction Súbor:Declaration of Independence (1819), by John Trumbull.jpg|thumb|Návrh Deklarácie nezávislosti Spojených štátov v Kongrese 28. júna 1776 Otcovia zakladatelia (po anglicky Founding Fathers ) boli politickí lídri a štátnici, ktorí sa zúčastnili na podpise Deklarácie nezávislosti, zúčastnili sa Vojny za nezávislosť, zostavili Ústavu Spojených štátov alebo sa zaslúžili o ďalší rozvoj krajiny. Kategória Otcovia zakladatelia má dve podkategórie: „Signatárov Deklarácie nezávislosti“ a „Delegátov, ktorí pripravili návrh Ústavy“. Deklaráciu nezávislosti podpísalo spolu 56 osobností amerického politického života a ústavu pripravilo 36 osobností. Názory historikov na to, koho medzi Otcov zakladateľov zaradiť sa rôznia. Americký historik Richard B. Morris v roku 1973 označil za sedem najvýznamnejších Otcov zakladateľov nasledujúce osobnosti: Benjamin Franklin George Washington John Adams Thomas Jefferson John Jay James Madison Alexander Hamilton"}
{"id": "17197", "title": "1620", "context": "Introduction Udalosti 8. november – Bitka na Bielej hore Otcovia pútnici plávajú na lodi Mayflower do Massachusetts (anglickí puritáni)"}
{"id": "463172", "title": "Pomník Johanna Nepomuka Hummela", "context": "Introduction  Pomník Johanna Nepomuka Hummela je národná kultúrna pamiatka nachádzajúca sa v bratislavskej mestskej časti Staré mesto na Hviezdoslavovom námestí pred ambasádou Spolkovej republiky Nemecko. Za národnú kultúrnu pamiatku bol vyhlásený 23. októbra 1963. Pomník, ktorý pochádza z roku 1887, je venovaný významnému rakúskemu skladateľovi Johannovi Nepomukovi Hummelovi (1778 – 1837), ktorý sa narodil v Bratislave. Odhalili ho pri príležitosti 50. výročia jeho úmrtia. Autorom pomníka je bratislavský sochár Viktor Tilgner. Vyrobili ho z kararského mramoru, na jeho vrchu sa nachádza bronzová busta v nadživotnej veľkosti a postavený je v realistickom štýle. Finančné prostriedky potrebné na jeho zhotovenie sa podarilo získať vďaka bratislavskému archivárovi Johannovi Batkovi mladšiemu, ktorý na tento účel zorganizoval niekoľko benefičných koncertov a rôznych výstav. Pomník sa v priebehu času niekoľkokrát sťahoval – pôvodne stálo pred pred dnešným Slovenským národným divadlom oproti fontáne, v roku 1904 ho presťahovali do parku pred kostolom Notre Dame. Po roku 1945 musel uvoľniť miesto pomníku osloboditeľov, a tak ho premiestnili na Rybné námestie pred Neszterov palác (v súčasnosti tam sídli Veľvyslanectvo Spolkovej republiky Nemecko). Ďalším miestom pobytu pomníka bola záhrada za Grasalkovičovým palácom. Po poslednej rekonštrukcii ho presťahovali naspäť pred budovu nemeckého veľvyslanectva. V roku 2002 prešiel pomník výraznou rekonštrukciou, nakoľko bol v dosť dezolátnom stave, na ktorom sa okrem času podpísali aj vandali."}
{"id": "571460", "title": "UFO (socha)", "context": "Introduction Súbor:Lietajúci tanier na Bieloruskej.JPG|náhľad|UFO v parku sídliska Medzi jarkami na Bieloruskej ulici UFO je železná socha, ktorá sa nachádza v parku sídliska Medzi jarkami v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice. Pochádza zo 70. rokov 20. storočia a jej autorom je akademický sochár Juraj Hovorka. Postupom času sa UFO začalo pomaly rozpadávať, a tak prešlo v júli 2014 rekonštrukciou, pri ktorej boli doplnené chýbajúce časti a socha bola vyleštená. Socha je vysoká 460 cm a má priemer 800 cm. Sokel sochy je vyrobený z betónu."}
{"id": "527071", "title": "Odborárske námestie", "context": "Introduction  Odborárske námestie v Bratislave sa nachádza v Starom Meste a nazvané bolo na počesť odborov. Námestie z juhovýchodu ohraničuje Záhradnícka ulica a zo severozápadu Krížna ulica. V blízkosti je Americké námestie, Floriánske námestie, Moskovská ulica, Sasinkova ulica atď. Na námestí má sídlo: Poštová banka, číslo 2 Tesco Express, číslo 3 Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike, číslo 3 Slovenská sporiteľňa, číslo 8 Akademická knižnica LF UK, číslo 14 Historicky zaujímavá je 8-metrová vežička Božie muky pochádzajúca pravdepodobne z bývalého kostola klarisiek."}
{"id": "187831", "title": "Pomník zavraždeným Židom Európy", "context": "Náklady Na vybudovanie pomníka bolo potrebných 27,6 milióna eur a to z prostriedkov štátnej pokladnice. Stavba exteriérovej časti si vyžiadala 25,3 milióna eur a miesto informácie a múzea približne 2,3 milióna eur. Nadácia pod záštitou ktorej je pomník vedený, má ročný rozpočet 2,1 milióna eur a je financovaný zo štátneho rozpočtu ministerstva kultúry. Prevádzka stavby bola ročne podfinancovaná asi o 600 000 eur. Wolfgang Thierse, ako takzvaný predseda pomníka, sa zasadil o zvýšenie rozpočtu najmenej o 2,7 milióna eur ročne. Teda pomník si vyžadoval väčšie náklady na prevádzku ako bolo predpokladané. Nielen samotná prevádzka ako taká si vyžiadala väčšie financie, ale bolo to spôsobené aj tvorbou trhlín, ktoré vznikli na približne 400 kusoch betónových kvádrov. Pomník museli verejnosti uzavrieť a vykonať nevyhnutné sanačné opravy."}
{"id": "290908", "title": "Sväté schody", "context": "Budova Svätých schodov Budova je svojím priečelím, horizontálne členeným na dve poschodia, otočená do námestia Piazza di San Giovanni in Laterano. Vo vertikálnom smere je priečelie členené pilastrami na päť pravidelných polí. Vrchná časť obsahuje nápis hlásajúci meno stavebníka – pápeža Sixta V. Z prízemia sa na poschodie vystupuje po schodoch, z ktorých prostredné tvorí dvadsaťosem stupňov z mramoru. Z osobitej úcty sú všetky stupne zakryté drevenými doskami a veriaci po nich vystupujú kolenačky, odriekajúc sa na každom stupni modlitby. Miesta, na ktorých sa našli škvrny po Kristovej krvi, sú vyznačené zvláštnymi značkami so sklenenými priezormi. Pred schodiskom sa po stranách nachádzajú súsošia – vpravo Judášov bozk , vľavo Pilátov súd . Schodiská po pravej i ľavej strane, bez dreveného obloženia, slúžia na zostup, príp. na výstup „po svojich“. V roku 2007 bola zrealizovaná reštaurácia schodiska, v rámci ktorej boli obnovené fresky s kristologickou tematikou, dielo manieristického umelca Baldassare Croceho."}
{"id": "282313", "title": "60 Wall Street", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších budov v New Yorku"}
{"id": "165584", "title": "Bloomberg Tower", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších budov v New Yorku"}
{"id": "5669", "title": "New York (mesto)", "context": "Charakter mesta Súbor:New York Midtown Skyline at night - Jan 2006 edit1.jpg|thumb|center|800px|Pohľad na stredný Manhattan z Empire State Building Architektúra Pohľad z Empire State Building Typický newyorský obytný dom Charakteristickým znakom New Yorku je nesmierne množstvo mrakodrapov, predovšetkým na Manhattane. V New Yorku sa nachádza asi 5 600 mrakodrapov a 48 z nich má viac ako , čo je najviac na svete. Najvyšší počet mrakodrapov na svete, či už kancelárskych alebo obytných, je daný predovšetkým vysokou hustotou zaľudnenia, obmedzenou rozlohou dostupných pozemkov a teda ich vysokou cenou. V New Yorku sa nachádzajú výrazné budovy mnohých architektonických štýlov. Woolworth Building (1913) postavená v novogotickom štýle s masívnymi prvkami gotickej architektúry, ktoré sú rozpoznateľné z ulice, ktorá je o desiatky metrov nižšie. Zákon z roku 1916 obmedzil výšku mrakodrapov v závislosti od veľkosti stavebnej parcely, aby slnečný svit dosiahol na ulice. Typickým zástupcom štýlu Art Deco je Chrysler Building (1930) so svojou charakteristickou zužujúcou sa špičkou. Mnohí architekti a historici považujú Chrysler Building za architektonicky najhodnotnejší mrakodrap v meste. Medzinárodný štýl reprezentuje Seagram Building (1957). Condé Nast Building (2000) je zástupcom energeticky efektívnych budov. Súbor:Manhattan from helicopter.jpg|náhľad|Socha Slobody a Twin Towers Pre obytné oblasti sú typické honosné radové domy postavené z hnedého pieskovca, ale aj ošarpané bytové domy postavené v období najväčšieho rozvoja mesta medzi rokmi 1870 a 1930. Najpoužívanejšími stavebnými materiálmi sú od veľkého požiaru v roku 1835 kameň a tehly. Stavebné materiály neboli, ako v prípade Paríža, ťažené priamo z podložia mesta, ale boli dovážané z rôznych vzdialených kameňolomov a teda majú odlišné odtiene. Špecifikom New Yorku je veľké množstvo drevených vodných nádrží umiestnených na strechách. Ich inštalácia bola vyžadovaná u budov majúcich viac ako šesť poschodí, aby mohol byť obmedzený tlak vody vo vodovodoch, ktoré by vysokým tlakom mohli byť poškodené. V 20. rokoch sa do módy dostalo bývanie v domoch v odľahlých oblastiach mesta vybudovaných na základe ideí hnutia Garden city movement, napríklad na Jackson Heights v Queense, ktoré sa stali dostupnými vďaka výstavbe metra. Mestské časti New York je tvorený piatimi mestskými časťami, ktoré sa kryjú s administratívnou úrovňou county . New York je ďalej zložený z desiatok až stoviek štvrtí, ktoré majú neraz svoju špecifickú atmosféru a históriu. Keby mestské časti boli samostatnými mestami, štyri z nich (Brooklyn, Bronx, Manhattan a Queens) by patrili medzi desať najľudnatejších miest Spojených štátov. Päť newyorských mestských častí: Manhattan , Brooklyn , Queens , The Bronx , Staten Island The Bronx (Bronx County: 1 373 659 obyv.) je najsevernejším newyorským obvodom. Nachádza sa tu Yankee Stadium, domovský štadión tímu New York Yankees, alebo najväčšie družstevne vlastnený obytný komplex v Spojených štátoch, Co-op City. Okrem malej časti Manhattanu známej ako Marble Hill je Bronx jedinou časťou New Yorku, ktorá sa nachádza na americkej pevnine. V Bronxe sídli Bronx Zoo, najväčšia metropolitná zoo v Spojených štátoch s rozlohou a s viac ako 6 000 zvieratami. Bronx je miestom vzniku rapu a hip-hopu. Brooklyn (Kings County: 2 528 050 obyv.). je najľudnatejšou mestskou časťou New Yorku. Do roku 1898 bol Brooklyn samostatným mestom. V súčasnosti je pre neho charakteristická veľká kultúrna, sociálna a etnická diverzita, nezávislá umelecká scéna, mnoho špecifických štvrtí a unikátne architektonické dedičstvo. Je to tiež jediná mestská časť s výnimkou Manhattanu, ktorá má svoje obchodné centrum. K Brooklynu patrí dlhá pláž a Coney Island založená v 70. rokoch 19. storočia ako jedna z prvých rekreačných oblastí v Spojených štátoch Manhattan (New York County: 1 620 867 obyv.) je najhustejšie obývaná mestská časť, nachádza sa tu väčšina mrakodrapov a tiež Central Park. Manhattan je finančným centrom nielen mesta, ale aj celého sveta. Sídli tu veľa významných spoločností a tiež New York Stock Exchange. Na Manhattane sa nachádza aj sídlo OSN, niekoľko univerzít, galérií, múzeí, divadla na Broadwayi, Greenwich Village a Madison Square Garden. Manhattan sa neoficiálne delí na dolnú, strednú a hornú časť. Horný Manhattan sa delí Central Parkom na Upper East Side a Upper West Side. Nad parkom sa rozkladá Harlem. Queens (Queens County: 2 270 338 obyv.) je najrozľahlejšia a etnicky najdiverzifikovanejšia county v Spojených štátoch a vďaka rastúcej populácii by sa mohol stať najľudnatejšou newyorskou mestskou časťou. Pôvodne sa tu nachádzalo niekoľko malých miest a dedín založených Holanďanmi, dnes tu žije predovšetkým stredná trieda. Je to jediné veľké county v Spojených štátoch, kde medián príjmov černochov dosahuje 52 000 USD za rok, čo je viac ako u belochov. Nachádza sa tu Shea Stadium, bývalý domovský štadión New York Mets, každoročne sa tu koná US Open. V Queense sa nachádzajú aj dve najväčšie newyorská letiská, LaGuardia a JFK. Staten Island (Richmond County: 481 613 obyv.). má najvýraznejší suburbánny charakter zo všetkých mestských častí. S Brooklynom ho spája Verrazano-Narrows Bridge a s Manhattanom Staten Island Ferry, čo je súčasne aj jedna z najpopulárnejších atrakcií v meste, pretože ponúka skvelý výhľad na Sochu slobody, Ellis Island a dolný Manhattan. Na Staten Islande sa nachádza park s rozlohou s turistických chodníkov a jeden z posledných nedotknutých lesov v meste, ktorý je od roku 1984 začlenený do systému ochrany prírody."}
{"id": "165609", "title": "One Worldwide Plaza", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších budov v New Yorku"}
{"id": "166298", "title": "Carnegie Hall Tower", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších budov v New Yorku"}
{"id": "5674", "title": "New York (mesto)", "context": "Demografia + Porovnanie New Yorku so štátom New York a celými Spojenými štátmi Sčítanie ľudu 2000 New York Štát NY USA Počet obyvateľov 8 008 278 18 976 457 281 421 906 Populačná zmena v období od 1990 do 2000 +9.4% +5,5% +13,1% Hustota zaľudnenia 10 194/km2 155/km2 31/km2 Mediánový príjem domácnosti (1999) $ 38 293 $ 43 393 $ 41 994 Bakalársky titul alebo vyšší 27 % 27 % 29 % Narodenia v zahraničí 36 % 20 % 11 % Belosi 45 % 68 % 75 % Belosi (ne-Hispánci) 37 % 62 % 67 % Černosi 28 % 16 % 12 % Hispánci (akákoľvek rasa) 27 % 15 % 11 % Aziati 10 % 6 % 4 % New York je najľudnatejším mestom Spojených štátov s odhadovaným počtom 8 622 698 obyvateľov (2017) (v roku 1990 to bolo 7,3 milióna). Obyvatelia mesta tak tvoria asi 40 % obyvateľov štátu New York a približne rovnaký podiel obyvateľov newyorskej metropolitnej oblasti. V poslednej dekáde počet obyvateľov rástol a odhaduje sa, že v roku 2030 dosiahne 9,2 až 9,5 milióna obyvateľov. Dvoma základnými demografickými charakteristikami sú hustota zaľudnenia a kultúrna diverzita. S hustotou obyvateľstva dosahujúcou 11 000 obyv./km² je New York najhustejšie zaľudneným mestom Spojených štátov s počtom obyvateľov nad 100 000. Hustota zaľudnenia na Manhattane dosahovala 66 940 obyv./km² (2000), čo je najviac zo všetkých amerických counties. New York je veľmi kultúrne a etnicky rozmanitý. Historicky bol miestom vstupu imigrantov na americkú pôdu a pojem melting pot bol prvýkrát použitý na označenie imigrantov obývaných štvrtí na Lower East Side. Dnes je 36 % obyvateľov mesta narodených mimo územia Spojených štátov. Po Los Angeles a Miami je to tretí najväčší podiel v Spojených štátoch. Kým v týchto mestách sú imigranti kultúrne homogénni, v prípade New Yorku neexistuje žiadna dominantná imigrantská kultúra. Najväčší počet súčasných imigrantov do New Yorku pochádza z týchto desiatich krajín: Dominikánska republika, Čína, Guyana, Mexiko, Ekvádor, Haiti, Trinidad a Tobago, Kolumbia a Rusko V meste sa hovorí asi 170 jazykmi. Newyorská metropolitná oblasť je taktiež domovom početnej židovskej komunity, najväčšej mimo Izrael. V žiadnom meste sveta nežije toľko Židov ako v New Yorku. Približne 12 % jeho obyvateľov sú Židia, alebo majú židovských predkov. V New Yorku žije asi jedna štvrtina Američanov indického pôvodu a najväčšia černošská komunita v Spojených štátoch. Podľa údajov z roku 2005 existuje v meste päť veľkých etnických skupín, ktoré tvoria Portoričania, Taliani, Karibovia, Dominikánci a Číňania. Newyorská portorická komunita je najväčšia mimo Portorika. Taliani prichádzali do mesta vo veľkom počte hlavne na začiatku dvadsiateho storočia. Výraznú a šiestu najpočetnejšiu komunitu tvoria Íri. V New Yorku existuje silná disproporcia medzi príjmami. Kým najchudobnejších päť percent obyvateľov Manhattanu malo v roku 2005 príjem 7 047 dolárov, príjem najbohatších piatich percent bol 52-krát vyšší, t. j. 365 826 dolárov. Veľké rozdiely sú aj v jednotlivých častiach Manhattanu. V uvedenom roku 2005 bol mediánový príjem obyvateľov sídliacich v šiestich blokoch medzi ulicami 5th Avenue, East 56th Street, Park Avenue a East 59th Street 188 697 dolárov. Na druhej strane v časti East Harlem nachádzajúcej sa východne od 1st Avenue a severne od East 119th Street, kde je obyvateľstvo tvorené prevažne chudobnými černochmi a Hispáncami a 10 percent miestnych sa narodilo mimo Spojené štáty, dosahuje mediánový príjem iba 9 320 dolárov. Zatiaľ čo príjmy vysoko príjmových skupín rastú, príjmy stredne a nízko príjmových skupín stagnujú. V roku 2006 bol priemerný týždenný príjem na Manhattane 1 453 USD, čo bol najväčší a tiež najrýchlejšie rastúci príjem vo všetkých veľkých counties v Spojených štátoch. Na Manhattane prebieha tiež baby boom, od roku 2000 vzrástol počet detí do piatich rokov veku o 32 %. V New Yorku žije v bytoch v osobnom vlastníctve asi 33 % obyvateľov, čo nie je ani polovica amerického priemeru, ktorý dosahuje 69 %. Voľných bytov je asi 3 až 4,5 %, čo je výrazne pod päťpercentnou hranicou, na základe ktorej môže byť nájomné regulované. Regulované nájomné sa uplatňuje u 33 % bytov. V New Yorku je všeobecne veľmi problematické nájsť bývanie za akceptovateľnú cenu."}
{"id": "264357", "title": "AXA Center", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších budov v New Yorku"}
{"id": "4147", "title": "Washington, D. C.", "context": "Zaujímavé miesta  Biely dom – sídlo prezidenta USA, dokončený bol v roku 1811 Kapitol – sídlo Kongresu Washington Monument – 169 metrov vysoký obelisk, pamätník prvého prezidenta USA Lincolnov pamätník – pamätník v tvare gréckeho chrámu, vnútri je obrovská socha sediaceho Lincolna Jeffersonov pamätník – pamätník v tvare gréckeho chrámu, vnútri je obrovská socha stojaceho Jeffersona"}
{"id": "165107", "title": "Citigroup Center", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších budov v New Yorku Kategória:Mrakodrapy v New Yorku Kategória:Architektúra z 1977"}
{"id": "165100", "title": "New York Times Tower", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších budov v New Yorku"}
{"id": "217095", "title": "Hotel Yasmin (Košice)", "context": "História Budova bola postavená v rokoch 1959 až 1962 na mieste niekoľkých asanovaných domov a rozsiahlej záhrady. Hotel bol zatvorený v roku 2001 a do roku 2007 niekoľkokrát vyhorel. S rekonštrukciou na moderný štvorhviezdičkový hotel sa začalo na jar roku 2007 a ukončená bola v prvej polovici roka 2009."}
{"id": "55188", "title": "Bratislava Business Center V", "context": "Charakteristika Dizajn budovy s presklenou fasádou spája účelovosť a čisté línie, zároveň sa dobre začleňuje do rázu okolitého prostredia."}
{"id": "187157", "title": "Budova Stredoslovenskej energetiky", "context": "Charakteristika Nárožie je mierne zaoblené, vytvorené sklobetónovým kubusom so schodiskom, hlavným vstupom, ktorý je prekrytý výraznou markízou podopretou na pilieroch. Budova je zložená z dvoch krídel, konštrukčne dvojtraktových a dispozične trojtraktových. Hlavná fasáda s jej dlhými pásovými oknami pripomína expresionistickú architektúru 20. rokov."}
{"id": "188910", "title": "Sanatórium doktora Szontágha", "context": "Dostavba Po odkúpení objektu pražským Všeobecným penzijným ústavom, pristavali v roku 1933 na západe ďalší objekt, čím sa zvýšila kapacita na 222 lôžok. Na južnom predpolí pribudli v roku 1934 terénne terasy, krytá kolonáda a oplotenie s kruhovou rotundou s jednoduchým, priemyselne pôsobiacim zasklením."}
{"id": "595929", "title": "Antická synagóga (Plovdiv)", "context": "Prístup Ruiny budovy sú neprístupné. Nie sú exponované a nachádzajú sa pod súčasnou modernou zástavbou."}
{"id": "187327", "title": "Slimák (obchodný dom)", "context": "Prestavba Počas deväťdesiatych rokov minulého storočia prešiel celý objekt prestavbou, ktorá zmenila všetky prvky pôvodnej architektúry. Pribudli mnohé nové prístavby ako vonkajšie schodiská, či vnútorný pavilón, ktorý úplne pretvoril otvorenosť stavby, ale hádam najväčším zásahom bolo dostavanie ďalšieho poschodia a obmurovanie celého priestoru pod markízou. Všetky tieto zásahy razantne zmenili objekt, a tak jeho osobitosť ostáva len na pôvodných fotografiách a v spomienkach."}
{"id": "596000", "title": "Stredná odborná škola interiérovej architektúry a drevárstva Christa Boteva", "context": "Dejiny a charakteristika budovy Budova je predstaviteľom bulharskej moderna. Bola postavená podľa projektu architektov Svetoslava Grozeva a Dimităra Popova. Základný kameň budovy bol položený v priebehu roku 1931. a budova bola dokončená v roku 1933. V tom istom roku sa do budovy presťahovala Stredná odborná škola interiérovej architektúry a drevárstva Christa Boteva (v tom čase pod názvom Priemyselná škola). Zaujímavým prvkom je schodisko, ktorého priestor je presklený štyrmi zvislými pásmi okien, pričom jednotlivé pláty skla sú vložené do tenkých kovových rámov. Toto riešenie pripomína budovu Staatliches Bauhaus v Dessau, ktorá bola postavená podľa projektu Waltera Gropiusa."}
{"id": "541757", "title": "Župný dom (Levoča)", "context": "Architektonické špecifiká Budova má centrálny vyvážený pôdorys. Prvé poschodie je dekoratívne vyzvihnuté. Centrom poschodia veľká zasadacia sieň, ktorá presahuje aj do druhého poschodia. Z vonku je zdôraznená balkónom a kamennou plastikou."}
{"id": "261183", "title": "Budova bývalej radnice v Devínskej Novej Vsi", "context": "Dejiny výstavby Bola postavená v klasicistickom štýle v začiatkoch 18. storočia."}
{"id": "600078", "title": "Socha slobody", "context": "V čase svojho venovania bola Socha slobody druhou najvyššou sochou postavy na svete, vyšší bol len Budha z Le-šanu v Číne. Odvtedy ju výškou predbehlo už niekoľko desiatok sôch postáv. Ak nerátame podstavec, tak napríklad Matka Vlasť volá! na Mamajovej mohyle vo Volgograde meria od päty k hlave 53 metrov. Najvyššia socha postavy na svete vôbec je Socha jednoty, znázorňujúca indického bojovníka za nezávislosť Sardára Vallabhbháího Patéla, stojaca v Gudžaráte, ktorá dosahuje 182 metrov (resp. spolu s podstavcom 240 metrov)."}
{"id": "193417", "title": "Menara Kuala Lumpur", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších veží na svete"}
{"id": "293402", "title": "Kostol svätého Mikuláša (Hamburg)", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších veží na svete"}
{"id": "293528", "title": "Kostol svätého Olafa", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších veží na svete Zoznam najvyšších stavieb postavených pred 20. storočím"}
{"id": "303475", "title": "Zoznam najvyšších sôch Panny Márie", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších sôch Ježiša Krista"}
{"id": "65967", "title": "Alexandrijský maják", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších veží na svete"}
{"id": "446359", "title": "Budha z Le-šanu", "context": "Ochrana Už od začiatku výstavby sochy bolo myslené na jej ochranu. Tá mala byť zaistená najmä pomocou drenážneho systému umiestneného priamo v soche a približne trinástimi poschodiami vysokým dreveným krytom. Kryt mal za úlohu chrániť sochu hlavne pred vetrom a dažďom, avšak za vojny na konci mongolskej dynastie Jüan bol zničený, čím bola socha vystavená vplyvu poveternostných podmienok. Drenážny systém s odvodňovacími kanálikmi bol zabudovaný priamo v soche a jeho primárnym cieľom bol odvádzať vodu zo sochy. Množstvo skrytých kanálikov sa tak dosiaľ nachádza napr. za Buddhovými ušami, hlavou či priamo v jeho rúchu. Detail Budhovej nohy – porovnanie s ľudskou postavou V priebehu rokov bola socha veľakrát reštaurovaná. Reštauračné práce však väčšinou boli záležitosťou jednotlivcov či boli vykonávané v malom rozsahu. Budha bol už vážne poškodený, než začala čínska vláda v roku 1963 s jeho reštaurovaním. Tieto práce si však vyžiadali medzinárodnú spoluprácu, takže na financovanie nákladných oprav sa začali podieľať i ďalšie štáty a organizácie v čele s UNESCO. Najmä od začiatku 21. storočia začala Čína s rozsiahlymi reštauračnými prácami. Na tie dohliadajú pracovníci vyslaní UNESCO. Týkajú sa hlavne opravy odvodňovacích kanálikov drenážneho systému i prác na povrchu sochy. Tieto rozsiahle opravy si celkom vyžiadajú až 30 miliónov dolárov, pričom Svetová banka ponúkla, že poskytne 8 miliónov v bezúročnej pôžičke. Pri ochrane sochy je dávaný tiež dôraz najmä na menšie znečistenie rieky. Kyslé dažde už spôsobili, že Budhovi sčernel nos a bola rozpustená farba z jeho vlasov, ktorá spôsobila na na tvári veľa čiernych, zvislých pruhov. V roku 2008 provinciu S -čchuan zasiahlo zemetrasenie, socha ním však nebola poškodená."}
{"id": "245123", "title": "Bordž-e mílád", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších veží na svete"}
{"id": "266105", "title": "Medený jazdec", "context": "História Sochu dala postaviť v roku 1772 imperátorka Katarína II. pri príležitosti stého výročia narodenia imperátora Petra I. Svedčí o tom aj nápis v latinskom jazyku \"Petro Primo Catharina Secunda MDCCLXXXII\" a v ruskom jazyku „ Петру перьвому Екатерина вторая, лѣта 1782 “ - Petru pervomu Jekaterina vtoraja, leta 1782 . Chcela tak vyjadriť svoje rovnocenné postavenie voči Petrovi I. A nie neprávom. Kým Peter I. získal pre Ruské impérium prístup k Baltskému moru a rozšíril jeho územie po tzv. severnej vojne, Katarína II. získala pre Ruské impérium prístup k Čiernemu moru, keď jej vojská niekoľkokrát porazili turecké pozemné a námorné sily. Socha bola svedectvom mnohých významných udalostí, ktoré sa odohrali v hlavnom meste Ruského impéria (známe povstanie dekabristov v roku 1825). V súčasnosti je stredobodom záujmu turistov, ktorí prichádzajú na návštevu mesta nad Nevou, ale prichádzajú sa tu fotografovať aj ruské mladomanželské páry."}
{"id": "252923", "title": "Tokijská veža", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších veží na svete"}
{"id": "446356", "title": "Budha z Le-šanu", "context": "Introduction  Budha z Le-šanu , známy tiež pod svojim čínskym názvom Da Fo , je socha Budhu ležiaca neďaleko mesta Le-šan v čínskej provincii S’-čchuan. Socha meria približne 71 metrov, čím je najväčšou sochou sediaceho Budhu na svete. Socha bola vytesaná do skalného masívu hory E-mej-šan za dynastie Tchang (618–907). Organizátorom celej výstavby bol mních Chaj Tchung, ktorý pre stavbu zámerne vybral sútok troch riek, aby Buddha chránil prechádzajúce lode pred ich rozbúrenými vodami. Už pri stavebných prácach bolo myslené na ochranu Budhu pred eróziou – mal tomu zabrániť drenážny systém a drevený kryt. Účelom týchto opatrení bolo obmedziť deštruktívny vplyv poveternostných podmienok na sochu na minimum. Kryt bol však za dynastie Jüan (1271–1368) strhnutý a kanály odvodňovacieho systému boli časom zanesené. Socha začala erodovať a vytvárali sa na nej trhliny, ktoré postupne zapĺňala kvetena. Rozsiahlejšie rekonštrukcie na soche boli začaté až v druhej polovici 20. storočia. Celá oblasť je hojne navštevovaná turistami, ktorí sa sem prepravujú väčšinou loďami z mesta Le-šan. Pre svoju mimoriadnu hodnotu bol Budha v roku 1996 spoločne s horou E-mej-šan zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO."}
{"id": "99231", "title": "Ostankinskaja telebašňa", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších veží na svete Zoznam najvyšších budov na svete"}
{"id": "293947", "title": "Jerišská veža", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších veží na svete"}
{"id": "300922", "title": "Mariánsky stĺp na Františkánskom námestí (Bratislava)", "context": "Zaujímavosť K stĺpu sa viaže ešte jedna zaujímavá historická udalosť. 25. júna 1741 sa pred stĺpom zastavil korunovačný sprievod novej kráľovnej Márie Terézie (vnučky Leopolda I.). Panovníčka pred stĺpom pokľakla a vzdala vďaku svojej patrónke."}
{"id": "266418", "title": "Zvonica Ivana Veľkého", "context": "Introduction Zvonica Ivana Veľkého Zlatý nápis Borisa Godunova pod kupolou zvonice Zvonica Ivana Veľkého () patrí medzi najimpozantnejšie pamiatky Moskvy. Až do stavby Chrámu Krista Spasiteľa bola považovaná za najvyššiu stavbu v Moskve. Nachádza sa na Chrámovom námestí moskovského Kremľa."}
{"id": "266419", "title": "Zvonica Ivana Veľkého", "context": "História Prvá zvonica stála na tomto mieste už v roku 1329. Ivan III. sa rozhodol starú zvonicu zbúrať a na jej mieste postaviť novú impozantnú zvonicu, ktorá svojou výškou mala symbolizovať moc cára a pravoslávnej viery. Zvonica sa začala budovať podľa plánov architekta talianskeho pôvodu Bona Frjazinana na osemhrannom základe. Budovala sa v rokoch 1505 až 1600. Dokončená bola za vlády Borisa Godunova. Z týchto čias pochádza aj zlatý nápis pod kupolou o dokončení zvonice. Svojou výškou 81 metrov je najvyššou stavbou v meste. Poškodená bola počas vpádu napoleonských vojsk v roku 1812 a od roku 1917 bola pre návštevníkov Moskvy zatvorená. Súčasnosť Zvonica v súčasnosti opäť plní svoju funkciu pre blízke pravoslávne chrámy na Chrámovom námestí v Kremli. Mnohí ju označujú prezývkou „horiaca svieca“, pretože svojou štíhlosťou a zlatou kupolou ju mnohým pripomína. Pred zvonicou turisti môžu obdivovať ďalšie dve pamätihodnosti. Prvou z nich je najťažší zvon na svete Car-kolokol () z roku 1735 na žulovom podstavci. Paradoxom je, že nikdy neslúžil k svojmu účelu. Druhou pamiatkou je najväčšie delo na svete Car-puška, (odliate v roku 1586), z ktorého ale nebolo nikdy vystrelené."}
{"id": "594533", "title": "Pamätník Christa G. Danova (Plovdiv)", "context": "Charakteristika Pamätník je vo forme busty na podstavci. Znázorňuje významného bulharského národného dejateľa, vydavateľa kníh, učiteľa a plovdivského starostu Christa G. Danova. Iniciatíva na výstavbu pamätníku vzišla z občianskeho prostredia, konkrétne od členov študentského spolku Trimoncium (). Pamätník bol odhalený v priebehu roku 1933. Jeho autorom je sochár Vasil Vičev."}
{"id": "265406", "title": "Katedrála svätého Petra a Pavla (Petrohrad)", "context": "Súčasnosť V roku 1998 tu boli slávnostne pochované pozostatky Mikuláša II. (Nikolaja II) a zavraždenej cárskej rodiny. Od roku 2000 sa v chráme konajú pravoslávne bohoslužby a v roku 2008 sa tu po prvýkrát od roku 1917 konala prvá veľkonočná liturgia. Okrem toho chrám slúži ako múzeum a turisti obdivujú nielen krásny ikonostas, ale aj hrobky ruských imperátorov (Peter I., Peter III., Katarína II., Mikuláš I., Alexander I., Alexander II., Alexander III., Mikuláš II. a ďalších panovníkov z dynastie Romanovcov)."}
{"id": "267304", "title": "Chrám svätej Sofie (Veľký Novgorod)", "context": "Súčasnosť Chrám bol v roku 1991 vrátený ruskej pravoslávnej cirkvi a opäť sa v ňom konajú pravoslávne bohoslužby. V rokoch 2005 až 2007 prebehla rozsiahla rekonštrukcia kupol. Na najvyššiu pozlátenú kupolu bol v roku 2007 opäť inštalovaný holub, ku ktorému sa viaže stará novgorodská legenda."}
{"id": "586423", "title": "Pamätník Duša Chadžidekova (Plovdiv)", "context": "Charakteristika a dejiny Pamätník je vo forme busty na podstavci. Znázorňuje bulharského účastníka boja za cirkevnú nezávislosť, spoluzakladateľa tajného revolučného výboru v Plovdive, spolupracovníka Vasiľa Levského, Georgiho Benkovského a Zachariho Stojanova a donora bulharských škôl v Plovdive Duša Chadžidekova. Pamätník bol odhalený v priebehu roku 1938 pri príležitosti 60. výročia smrti Duša Chadžidekova. Bol postavený na základe iniciatívy obyvateľov pochádzajúcich z Čirpanu odkiaľ pochádzal aj Dušo Chadžidekov. Jeho autorom bol sochár G. Kiselinčev. Po tom čo sa dostala v Bulharsku k moci komunistická strana, bol pamätník z parku odstránený a jeho ďalší osud ostal neznámy. V roku 2003 zhotovil na základe iniciatívy žiakov plovdivskej základnej školy nesúcej meno Duša Chadžidekova sochár Dimităr Čonov v parku repliku pôvodnej sochy z roku 1938."}
{"id": "267989", "title": "Katedrála Zosnutia presvätej Bohorodičky (Smolensk)", "context": "Introduction Pohľad na smolenskú katedrálu v zime Katedrála Zosnutia presvätej Bohorodičky Ikona Matky Božej Smolenskej z roku 1912 Katedrála Zosnutia presvätej Bohorodičky () v ruskom meste Smolensk je katedrálnym chrámom Smolenskej eparchie Ruskej pravoslávnej cirkvi. Zasvätená je Zosnutiu (Nanebovzatiu) Bohorodičky. Nachádza sa v centre mesta na Chrámovom vrchu a je veľmi dobre viditeľná už zďaleka."}
{"id": "586169", "title": "Pamätník Georgiho Rakovského (Plovdiv)", "context": "Charakteristika Pamätník je vo forme busty na podstavci. Znázorňuje bulharského národného buditeľa, prvého organizátora a vodcu bulharského národno-oslobodzovacieho hnutia, spisovateľa, žurnalistu a historika Georgiho Rakovského. Pamätník bol odhalený v priebehu roku 1928. Jeho autorom je sochár Vasil Vičev."}
{"id": "424240", "title": "Katedrálny chrám Troch hierarchov (Temešvár)", "context": "Dejiny Chrám sa začal budovať v roku 1937 a dokončený bol v roku 1940. Jeho komplexné dokončenie prerušili roky druhej svetovej vojny a posledné úpravy sa dokončili v roku 1946. Vybudovaný bol podľa návrhu architekta Ioana Traianescu. Chrám je zasvätený trom veľkým svätcom a cirkevným učiteľom, ktorí majú veľkú vážnosť vo východných cirkvách. Sú to svätý Bazil Veľký, svätý Gregor Teológ a svätý Ján Zlatoústy (Ján Chryzostom). Ide o jeden z najvyšších pravoslávnych chrámov na svete. Do chrámu sa môže zmestiť viac ako 4000 veriacich."}
{"id": "441051", "title": "Oltár Nebies", "context": "Sieň modlitieb za dobrú úrodu Táto stavba bola dokončená v roku 1420. Tvoria ju posvätné objekty. Je vybudovaná do vežovitého tvaru, má tri prstence a modré strechy z glazovaných tašiek. Modré strechy sú i na ostatných budovách. Hlavná sieň je bohato vyzdobená a v jej čele stojí modro-zlatý trón."}
{"id": "265352", "title": "Chrám svätého Izáka", "context": "História Budoval sa takmer 40 rokov (1816 až 1858). Jeho hlavným architektom bol Auguste de Montferrand, ktorý pochádzal z Francúzska. Chrám je pomenovaný na počesť pravoslávneho svätca svätého Izáka z Dalmácie, ktorý bol patrónom imperátora Petra I. Je vybudovaný neoklasicistickom architektonickom štýle. Pozoruhodná je aj jeho výška (101 metrov) a asi každého upúta pozlátená kupola, na pozlátenie ktorej bolo použitých 100 kg čistého zlata. Do chrámu sa zmestí takmer 14 000 veriacich. Počas komunistického režimu bol chrám premenený na múzeum ateizmu a v rokoch 1928 až 1990 sa v ňom nemohli konať bohoslužby."}
{"id": "300004", "title": "Skalný dóm", "context": "Stavba V roku 630 Umar ibn al-Chattáb s pomocou Ka’aba al-Achbara obnovil Základný kameň, vykopal ho z prachu a očistil jeho okolie. Umar sa rozhodol postaviť mešitu v južnej časti Chrámovej hory, aby bola skala na sever od nej a predišlo sa nedorozumeniu, že modliaci moslimovia sa klaňajú jej a nie Ka’abe v Mekke. Stavbu Dómu začal kalif Abd al-Malik ibn Marwan v roku 685 a trvala do roku 691. Stavbu riadili Jazid ibn Salam z Jeruzalema a Radža ibn Hajwa z Beisanu (Bet Še’an) a mešita má priemer kopule 20,2 m a výšku 20,48 m. Dóm má tvar byzantského osemuholníka, štruktúrou určený k uchovávaniu a uctievaniu svätých pozostatkov a je skvelým príkladom stredného byzantského umenia. Priečelie je zhotovené z porcelánu s súry z Koránu sú písané cez vrchol v dlažbe zo 16. storočia. Počas križiackeho obdobia bol Dóm zverený Augustiánom, ktorí ho zmenili na kostol a Mešita al-Aksá sa stala kráľovským palácom Baldwina I. v roku 1104. Templárski rytieri, ktorí verili, že Dóm je na mieste pôvodného Šalamúnovho chrámu, zriadili v Mešite al-Aksá priliehajúcej k Dómu svoj hlavný stan. Tuto funkciu mala po väčšinu 12. storočia. „Templum Domini“ (Chrám Pána), ako ho nazývali, bol uvádzaný na oficiálnych pečatiach veľmajstrov a stal sa architektonickým modelom pre templárske kostoly v Európe. Po dobytí Jeruzalema Saladinom v roku 1187 sa Skalný dóm a al-Aksá stali opäť moslimskými svätyňami. Kríž na vrchole kopuly bol nahradený zlatým polmesiacom a došlo k úpravám Chrámovej hory a mešity al-Aksá. Chrámová hora bola centrom záujmu všetkých moslimských vládcov a rozsiahle stavebné úpravy sa vykonalo za vlády Suleimana I., kedy bola kopula pokrytá dlažbou Iznik a za vlády Mahmúda II. v roku 1817. Kopula bola silno poškodená počas zemetrasenia v Palestíne 11. júla 1927 a v roku 1955 začal Jordánskou vládou nový program opráv s pomocou fondov arabskej vlády a Turecka. Bola nahradená časť poškodenej dlažby a v roku 1960 i kopula pokrytá odolnou hliníkovou a bronzovou zliatinou. Reštauračné práce boli ukončené v roku 1964. V roku 1988 bola vďaka daru jordánskeho kráľa Husajna obnovená zlatá kopula, na ktorú sa použilo 80 kg zlata za 8,2 miliónov dolárov. Po šesťdňovej vojne v roku 1967 prevzal Izrael kontrolu nad Dómom a zrušil 20 rokov trvajúci zákaz vstupu Židov do Starého mesta. Po ukončení vojny prevzala správu nad Chrámovou horou moslimská rada Waqf, no stále je izraelským územím."}
{"id": "307168", "title": "Mešita Hasana II.", "context": "Minaret Minaret mešity bol v čase svojho postavenia (1993) so svojou výškou 210 metrov najvyšší na svete, predbehol 4 minarety mešity Sultána Salahudína v malajskom meste Shah Alam. Toto prvenstvo si držal vyše štvrťstoročia, až do postavenia 265 m vysokého minaretu mešity Džamaá el-Džazaír v Alžíri roku 2019. Je vidieť z celého mesta. Podobá sa minaretu mešity Kutubíja v neďalekom meste Murrákuš. Vo výške asi 150 m sa nachádza vyhliadková plošina, kvôli čomu bola členom World Federation of Great Towers."}
{"id": "548866", "title": "Džambaz tepe", "context": "Galéria PLD-12-2017-StSvPetka01.jpg|Pohľad na pahorok Džambaz tepe so zvonicou chrámu stará svätá Petka z juhovýchodu PLD-12-2017-SvDimitar01.jpg|Chrám svätého Demetera Solúnskeho v svahu pahorku Džambaz tepe PLD-12-2017-ViewFromStSvPetka01.jpg|Pohľad na juh z pahorku Džambaz tepe od zvonice chrámu stará svätá Petka"}
{"id": "116312", "title": "Mešita al-Aksá", "context": "Introduction Mešita al-Aksá Mešita al-Aksá (arabs. – najvzdialenejšia mešita ) je mešita, ktorá je súčasťou moslimského okrsku ( al-Haram aš-Šaríf ) na Chrámovej hore vo východnom Jeruzaleme. Je najväčšou mešitou v Jeruzaleme s kapacitou 5 000 veriacich vnútri a v okolí. Toto miesto považujú moslimovia za tretie najsvätejšie miesto. Nachádza sa na mieste, ktoré islamská tradícia stotožnila s „najvzdialenejšou mešitou“, ku ktorej podľa Koránu proroka Muhammada preniesol z Mekky za jedinú noc okrídlený kôň Burák. Zo skaly, ktorá sa na tom mieste nachádzala, vystúpil v sprievode archanjela Gabriela do neba, kde prijal rozličné prikázania, medzi iným aj povinnosť modliť sa päťkrát denne. Tejto ceste sa hovorí Isrá a Mirádž (arab. al- Isrá’ wa-l-Mi’rádž ). Podľa tradície sa uskutočnila v roku 621, rok pred hidžrou. Umiestnenie „najvzdialenejšej mešity“ sa v Koráne nespomína, postupne však začalo byť prisudzované Jeruzalemu, podľa niektorých bádateľov kvôli posvätnosti mesta pre židov (Múr nárekov) aj kresťanov. Chalífa Omar, ktorý dobyl Jeruzalem v roku 637, chcel vybudovať miesto pre modlitbu, ktoré by bolo nezávislé od už existujúcich židovských a kresťanských miest. Na juh od posvätnej skaly vybudoval mešitu, ktorá dostala meno al-Aksá . V rokoch 687-691 vybudoval chalífa Abd al-Malik nad posvätnou skalou mešitu pomenovanú Skalný dóm (arab. Kubbat as-Sachra ). Mešitu al-Aksá v rokoch 709-715 zrenovoval a rozšíril chalífa al-Walid."}
{"id": "41783", "title": "Borobudur", "context": "Tvar Pri pohľade zhora sa javí ako trojrozmerná mandala (rituálny diagram vesmíru, ktorý symbolicky spája nebo a Zem). Chrám postavený na návrší má tvar terasovitej pyramídy. Vysoký je 34 metrov a podľa odhadov obsahuje vyše 55 000 kubických metrov kameňa. Päť hlboko položených terás má štvorcový pôdorys a predstavujú pozemský svet. Nad tým sú položené tri kruhovité terasy symbolizujúce duchovný svet. Na horných terasách sú rady svätýň (stúpy)."}
{"id": "467993", "title": "Lotosový chrám", "context": "Infraštruktúra Dizajn pre svätyňu v Dillí sa skladá z 27 voľne stojacích lístkov, krytých mramorom a usporiadaných v zväzku po troch, ktoré tvoria deväť strán. Stavba sa inšpirovala kvetom indického lotosu. Deväť dverí Lotosového chrámu sú otvorené do centrálnej haly s výškou viac ako 40 m, ktorá má kapacitu až 2500 ľudí. Povrch svätyne je vyrobený z bieleho mramoru z hory Pentelikon v Grécku, čiže z toho istého materiálu ako sú antické stavby. Spolu so svojimi deviatimi okolitými rybníkmi a záhradami sa Lotosový chrám rozkladá na ploche 105 000 m². Táto budova sa nachádza v obci Bahapur, neďaleko Naí Dillí. Jej architektom bol iránsko-americký bahájsky architekt Fariborz Sahba a návrh štruktúry vykonala britská firma Flint and Neill."}
{"id": "439238", "title": "Saláh ad-Dín", "context": "Pozri aj  Kal’a Saláh ad-Dín Saladinova socha Muaskar Saláh ad-Dín (vojenská základňa v Jemene) Sídí Saláh ad-Dín (hrobky) Masdžid Saláh ad-Dín (mešity) Džámi Saláh ad-Dín (mešity)"}
{"id": "21652", "title": "Tádž Mahal", "context": "Časti a vznik Pozostáva z hlavnej budovy obklopenej štyrmi minaretmi, mešity na západe (čiže smerom k Mekke) a domu pre hostí na východe. Podľa prevažujúceho oficiálneho názoru je to mauzóleum, ktoré postavil Šáhdžahán na pamiatku svojej ženy Mumtázmahal (Ardžumand Banu Begumber). Podľa oficiálneho zápisu UNESCO sa stavba začala v roku 1631 a skončila roku 1648. Stavalo ju vyše 20 000 remeselníkov z celej južnej, strednej a východnej Ázie. Vraví sa, že na architektonickom stvárnení sa mali podieľať jeden Francúz a istý Benátčan. Zodpovedným architektom bol Usad Ahmad z Láhauru, starého hlavného mesta ríše mogulov. Stavebný materiál bol dopravený z celej Indie a Ázie. Použilo sa vyše 1000 slonov a 28 rôznych druhov drahokamov a polodrahokamov bolo zasadených do mramoru. Existuje však aj názor, že ide o prestavbu pôvodnej hinduistickej stavby, na čo by poukazovali podobné stavby (ktoré sú mimo Indie nie veľmi známe)."}
{"id": "433955", "title": "Rangiri Dambulu Viháraja", "context": "Introduction  Rangiri Dambulu Viháraja (-po sinhálsky; doslova „Dambulský chrám /Dambulská svätyňa zlatej skaly“) alebo Dambulu Viháraja (-po sinhálsky; doslova „Dambulský chrám/Dambulská svätyňa“) je budhistický chrám ležiaci v centrálnej časti Srí Lanky neďaleko mesta Dambula (-po sinhálsky; po tamilsky Dambullaj). Chrám sa nachádza 148 km východne od Kolomba a 72 km severne od Kandy. Bol miestom bojov v rokoch 1919 a 1984. Je to jeden z najrozsiahlejších a najlepšie zachovaných jaskynných chrámov na Srí Lanke. Je tu veľké množstvo väčšinou budhistických nástenných malieb, ale i hinduistických sôch. V roku 1991 bol chrám zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO."}
{"id": "529328", "title": "Šachbedinova mešita Imaret", "context": "Charakteristika Mešita Imaret je postavená tzv. „klietkovým“ štýlom z pálených tehiel. Budova má symetrický krížový pôdorys. Pred vchodom sa nachádza arkádová predsieň, ktorú tvorí šesť masívnych stĺpov spojených v hornej časti celkovo piatimi ostro zakončenými arkádami. Nad samotným vchodom sa nachádza kamenná doska s nápisom označujúcim výstavbu mešity v rokoch 1444 – 1445. Nad predsieňpu sa nachádza päť pologuľovitých kupolí. Modlitebný salón sa skladá z dvoch miestností štvorcového pôdorysu a oltárnej časti na konci ktorej sa nachádza oltárna nika. Všetky tieto časti sú zoradené v jednej osi. Zvyšné ramená kríža mimo hlavnej osi sú taktiež štvorcového pôdorysu. Nad každým z kvadrátov sa taktiež nachádza pologuľovitá kupola so strechou pokrytou olovom. Kupola nad centrálnou loďou je položená na osemuholníkovom tambure. Interiér mešity je vyzdobený pestrými freskami, pričom väčšina z nich bola zhotovená v období po 17. storočí. V juhozápadnom uhle budovy sa nachádza minaret vyzdobený cikcakovitým okrasným plastickým reliéfom. V dvore mešity sa nachádza aj tzv. „ťurbe“ () (osmanský výraz pre hrobku určenú na uchovanie pozostatkov vyššieho náboženského, administratívneho alebo vojenského predstaviteľa), ktoré dal taktiež postaviť paša Šachbedin – nie je však isté, či je vo vnútri pochovaný priamo on, alebo jeho otec paša Lala Šachin."}
{"id": "244187", "title": "Kyjivska televeža", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších veží na svete"}
{"id": "422032", "title": "Čung-jüan ta-fu", "context": "Introduction  Čung-jüan ta-fu (čínskym písmom 中原大佛 - doslova: Veľký Budha z Centrálnych rovín) je druhá najvyššia socha na svete. Nachádza sa v Číne v oblasti Fo-tu-šan, neďaleko mesta Pching-ting-šan v provincii Che-nan. Socha je vysoká 128 metrov, stojí na 22 metrov vysokom tróne a ten na 25 metrovej základni. 25 metrov vysoká základňa je položená na 15 metrov vysokej základni. Celá stavba je vysoká 208 metrov. V roku 2002, keď bola dokončená sa stala najvyššou na svete, predbehla japonskú Ušiku Daibucu. Pred jej dokončením bola najvyššou sochou Číny socha Veľký Budha v Ling-šane. Stavba stála 115 miliónov jüanov, čo je asi 13,5 milióna eur. Súbor:Height comparison of notable statues 01.jpg|left|thumb|Porovnanie sôch:1. Čung-jüan ta-fu, 2. Socha Slobody, 3. Matka vlasť volá, 4.Socha Krista Spasiteľa, 5. Dávid"}
{"id": "309191", "title": "Zoznam najvyšších veží na svete", "context": "Časová os Veža Jericha, najstaršia veža na svete Babylonská veža WSB TV Tower Od Do Názov Štát, mesto Výška 279 p. n. l. 1180 n. l. Alexandrijský maják Alexandria 122 m 1180 1240 Veža kláštora v Malmesbury Malmesbury 131,3 m 1240 1311 Veža starej Katedrály svätého Pavla Londýn 150 m 1311 1549 Veža Katedrály v Lincolne Lincoln 159,7 m 1549 1625 Veža kostola sv. Olafa Tallin 159 m 1625 1647 Veža kostola Panny Márie Stralsund 151 m 1647 1874 Veža Štrasburskej katedrály Štrasburg 142 m 1874 1876 Veža kostola sv. Mikuláša Hamburg 147 m 1876 1880 Veža katedrály v Rouene Rouen 151 m 1880 1889 Veža kolínskej katedrály Kolín nad Rýnom 157,38 m 1889 1958 Eiffelova veža Paríž 312,3 m 1958 1967 Tokijská veža Tokio 332,6 m 1967 1976 Ostankinská televízna veža Moskva 540,1 m 1976 2010 CN Tower Toronto 553,33 m 2010 2011 Canton Tower Kanton 600 m 2011 Tokyo Skytree Tokio 634 m"}
{"id": "90361", "title": "Eiffelova veža", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších veží na svete"}
{"id": "495544", "title": "Pomník Slovenského národného povstania (Štrbské Pleso)", "context": "Prístupová cesta Zo železničnej stanice Štrbské Pleso sa k pomníku dostaneme chodníkom, ktorý vedie k horskému jazeru Štrbské pleso. Je jasne viditeľný hneď oproti penziónu Vila Marína, v ktorom žila slovenská poetka Maša Haľamová. Cesta k nemu okolo komplexu Kempinski, trvá asi 12 minút chôdze."}
{"id": "157816", "title": "Socha", "context": "Introduction  Socha môže byť: v širšom (novšom) zmysle: sochárske dielo v užšom (staršom) zmysle: len sochárske dielo zobrazujúce postavu človeka alebo zvieraťa, spravidla zo všetkých strán voľné v architektúre: (spravidla drevená) podpera s dvojitým horným koncom, pozri socha (architektúra)"}
{"id": "446357", "title": "Budha z Le-šanu", "context": "Popis  Okolie Hora E-mej-šan na ktorej sa soch nachádza, patrí medzi štyri posvätné vrchy budhizmu. Prví obyvateľa sa tu usídlili už v dobe okolo 10 000 rokov pred Kr. Hora je bohatá na faunu i flóru a už v 1. storočí tu bol postavený budhistický chrám, ktorý bol vôbec prvým budhistickým chrámom v Číne. Postupne tu vzniklo dlhú dobu kvitnúce náboženské, najmä budhistické centrum sprevádzané stavbou rôzne veľkých chrámov i ďalších stavieb. Z viac než stovky chrámov sa ich do dnešných dní dochovalo okolo tridsať. Tie spoločne s Budhovou sochou priťahujú až desaťtisíce turistov zo sveta i Číny. Socha Detail hlavy Budhu značne obrastenej kvetenou (1984) Socha sa nachádza východne od Le-šanu pri sútoku riek Min-ťiang, Ta-tu a Čching-i a je obrátená smerom k západu. Nepredstavuje priamo Buddhu Šákjamuniho, zakladateľa buddhizmu, ale Buddhu Maitréju, nasledovníka Šákjamuniho, ktorý je v súčasnosti bódhisattvom a podľa budhistickej tradície sa stane Budhom budúceho veku. Uctievanie Maitréju bolo v Číne najmä medzi 4. – 7. storočím veľmi obľúbené, jeho vyobrazenia možno nájsť na jej celom území a lešanský Budha patrí medzi Maitréjove najveľkolepejšie stvárnenia. Dosahuje výšku 71 metrov, čo ho robí jednu z najväčších sôch Budhu na svete a zároveň svetovo najväčšiu sochu Maitréju. Približne o 18 metrov tak Budha presahoval väčšiu sochu z bamjánských Budhov, ktorí boli zničení v roku 2001. Hlava lešanského Budhu je vysoká 14,7 metra, široká 10 metrov a celá je pokrytá celkovo 1 021 krátkymi a zakrútenými, čierne sfarbenými vlasmi. Uši sú dlhé 7 metrov a majú predĺžené lalôčiky, čo jej jedným z mnohých znakov Budhu. Necht na palci sochy meria 1,5 metra. Budha je vytesaný v sede, má odkrytý hrudník a jeho ruky spočívajú na kolenách. Podľa niektorých odborníkov sa priamo v hrudníku sochy nachádza jaskyňa, ktorú chráni poklop umiestnený za dynastie Sung (960 – 1279). Po pravej strane sochy je dlhé, terasou zakončené schodisko po ktorom prakticky každý deň stúpa veľa turistov. Na severnej a južnej skalnej stene okolo sochy sa nachádza veľa výklenkov s budhistickými figúrami. Na ďalších stenách okolo Budhu je množstvo stromov a Budha vypadá akoby bol vsadený do hory. Medzi miestnymi obyvateľmi tak koluje príslovie „Hora je Budha, a Budha je hora“."}
{"id": "293531", "title": "Lincolnská katedrála", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších veží na svete"}
{"id": "100379", "title": "Kolínsky dóm", "context": "Pozri aj  Zoznam najvyšších veží na svete"}
{"id": "290660", "title": "Tour Saint-Jacques", "context": "Introduction Veža Saint-Jacques Tour Saint-Jacques (po francúzsky; doslova Veža sv. Jakuba ) je neskorogotická veža v Paríži. Nachádza sa na malom námestí s parkovou úpravou v 4. obvode. Je vysoká 52 m a patrí k významným pamiatkam mesta. Od roku 1998 je zaradená na zozname svetového dedičstva UNESCO ako súčasť Svätojakubskej pútnickej cesty vo Francúzsku."}
{"id": "600093", "title": "Malý Kiar", "context": "V roku 1581 po náboženskom spore v Csepregu sa obec pridala na stranu reformovanej kresťanskej cirkvi. Od roku 1608 spadala obec do tekovského seniorátu. V prvej polovici 19. storočia mali vyučovanie v obci na starosti tzv. čierni bratia, ktorí sa starali o majetky grófa Majlátha. Čierni bratia boli piaristi, ktorí sa starali o gymnázium v Leviciach. V roku 1868 došlo v obci k zriadeniu katolíckej ľudovej školy. V roku 1920 tu v 98 domoch žilo 258 obyvateľov, v obci stávala tiež vápenka. Počas druhej svetovej vojny bol Malý Kiar súčasťou Maďarska."}
{"id": "29615", "title": "Vyšná Jablonka", "context": "Intravilán Obec sa tiahne popri hlavnej ceste asi 2 kilometre, na úseku približne 800 m po jednej paralelnej ceste. V strede sa nachádza obecný úrad, hostinec a novopostavená pravoslávna cirkev. Nad pravoslávnym chrámom (cerkvou) sa na pahorku čnie starší gréckokatolícky chrám, ktorý ešte v minulom desaťročí slúžil obidvom vierovyznaniam spoločne. Pôvodne bol chrám vysvätený pravoslávny. Po roku 1989 sa v rámci reštitúcie dostal pod patriarchát gréckokatolíckej cirkvi. Práca Začiatok dediny tvorí zrekonštruovaný komplex družstva. Hlavná časť družstva sa nachádza v strede dediny, v uličke nazývanej „Potok“. Využíva sa na chov oviec a kôz. V dedine má sídlo aj Urbariát zamestnávajúci miestnych obyvateľov ale aj ľudí z mimo obce. Založený bol po nežnej revolúcii ako odpoveď na otázku čo s malými lesnými celkami. Majitelia (reštituenti) sa združili do urbariátu pre efektívne spravovanie lesného bohatstva. V septembri 2017 má byť otvorený aj dom dôchodcov. Kultúra Pred obecným úradom je pamätník padlým hrdinom (text na pamätníku znie: Večná pamiatka hrdinom padlým za naše vyslobodenie). Športoviská v obci nie sú zastúpené, ale vzhľadom na jej vekový priemer to je nepotrebné. Pre rekreačné potreby sa využíva provizórne ihrisko za budovou bývalej základnej školy. Na stolný tenis je vymedzená miestnosť na obecnom úrade."}
{"id": "30619", "title": "Boľ", "context": "Občianska vybavenosť V obci sa okrem rímskokatolíckeho kostola nachádza aj moderný reformovaný kostol z rokov 1968-1971."}
{"id": "31922", "title": "Vyšný Mirošov", "context": "Občianska vybavenosť V súčasnosti sa v centre obce nachádza okrem pravoslávneho chrámu aj moderný gréckokatolícky kostol. V jeho blízkosti sa nachádza dom smútku a hlavný obecný cintorín."}
{"id": "30611", "title": "Bara", "context": "Obyvateľstvo Podľa posledného sčítania ľudu z roku 2001 mala obec 336 obyvateľov. Slovenskej národnosti bolo 28,57% obyvateľov, maďarskej 69,94% a rómskej 1,19%. Mužov bolo 157 a žien 179. Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Reformovaný kostol v časti Malá Bara, jednoloďová románska stavba s polkruhovou apsidou a predstavanou vežou zo začiatku 13. storočia. Kostol sa nachádza na vyvýšenine na východnom okraji dediny. Najstaršia románska časť kostola je postavená z tehál na kamennom základe. V 14. storočí bola rozšírená loď už v duchu gotiky a v 15. storočí bola pristavaná západná veža. Od polovice 17. storočia patrí kostol Reformovanej cirkvi. Celková obnova schátraného objektu sa realizovala v rokoch 1989-1993. Interiér lode je plochostropý. Nachádza sa tu drevená empora a kazateľnica umiestnená napravo od víťaznéo oblúka. Na južnej stene románskej lode boli objavené zvyšky výmaľby. Fasády kostola sú hladké, členené polkruhovo ukončenými oknami v románskej časti a oknami s lomeným oblúkom a kružbou v gotickej. Apsida je dekorovaná oblúčkovým vlysom. Veža je ukončená ihlancovou helmicou. V podveží sa nachádza gotický portál. Reformovaný kostol v časti Veľká Bara, jednoloďová klasicistická stavba s polkruhovým záverom a predstavanou vežou z rokov 1799-1801. Obnovou prešiel v roku 1890, keď bola pristavaná veža. Kostol má hladké fasády s polkruhovo ukončenými oknami. Veža je ukončená ihlancovou helmicou."}
{"id": "28030", "title": "Biely Kostol", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky V obci sa nachádza rímskokatolícky kostol Krista Kráľa z roku 1941 a barokový kaštieľ z roku 1719."}
{"id": "30649", "title": "Hrčeľ", "context": "Symboly obce Podľa Heraldického registra má obec tieto symboly prijaté 26. septembra 1998. Na erbe je motív podľa odtlačku pečatidla z roku 1786. Erb V modrom štíte po strieborných kameňoch kráčajúca zlatá srnka, nad ňou letiaci zlatý prirodzený bažant. Vlajka Vlajka má podobu troch pozdĺžnych pruhov žltého, modrého, bieleho v pomere 3:2:3. Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu. Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Reformovaný kostol, jednoloďová neoklasicistická stavba s polkruhovým záverom a predstavanou vežou z rokov 1904-1906. Stojí na mieste staršej drevenej stavby z roku 1800. Interiér je plochostropý. Fasády kostola sú hladké s polkruhovo ukončenými oknami. Veža je členená lizénami a kordónovými rímsami, ukončená je ihlancovou helmicou."}
{"id": "31101", "title": "Huncovce", "context": "Stavby V obci je rímskokatolícky kostol sv. Kríža, pôvodne románska stavba z prvej polovice 13. storočia. Obec má materskú i základnú školu."}
{"id": "29899", "title": "Michalok", "context": "Občianska vybavenosť Spoločenské udalosti sa odohrávajú prevažne v miestnom kultúrnom dome. Bol tu vybudovaný dom smútku. Okrem rímskokatolíckeho kostola sa v obci nachádza aj moderný evanjelický kostol. Do pekného prírodného prostredia je posadený prícestný kríž."}
{"id": "26780", "title": "Maršová-Rašov", "context": "Občianska vybavenosť Súčasťou obce je Kostol Panny Márie pomocnice kresťanov, cintorín, dom kultúry a futbalové ihrisko."}
{"id": "29307", "title": "Miklušovce", "context": "Obyvateľstvo V roku 1970 žilo v obci 497 obyvateľov. Koncom roku 2004 mala obec 340 (obyvateľov."}
{"id": "323963", "title": "Fresné-la-Mère", "context": "Obyvateľstvo Počet obyvateľov obce je 531 obyvateľov (2009). Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov v obci."}
{"id": "319652", "title": "Feuges", "context": "Obyvateľstvo Počet obyvateľov obce je 255 obyvateľov (2009). Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov v obci."}
{"id": "321297", "title": "Montlaur (Aude)", "context": "Obyvateľstvo Počet obyvateľov obce je 538 obyvateľov (2009). Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov v obci."}
{"id": "321671", "title": "Sigean", "context": "Obyvateľstvo Počet obyvateľov obce je 5323 obyvateľov (2009). Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov v obci."}
{"id": "294382", "title": "Malý Kiar", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o obci pochádza z rokov 12421272, kedy ju vlastnili Somonyiovci. Vtedy je uvádzaná ako zničená. V roku 1290 ju výmenou za pôdu v Hrkovciach získal comes Adorján. Roku 1392 sa dostala do vlastníctva majstra Štefana, syna Leökösa, a v 15. storočí bola majetkom Petra Čecha Levického. Z obce pochádzal rod Kéryovcov. Gašpar Kéry sa v roku 1531 podieľal na úspešnej obrane bosnianskeho mesta Jajce pred Turkami a comes František Kéry sa v roku 1599 stal podžupanom hontianskej župy. V roku 1554 sa v obci nachádzali dva rybníky. Po bitke pri Moháči sa juh Slovenska ocitol na hranici medzi kresťanským a islamským svetom. Malý Kiar pripadol do hontianskeho náhija, jednej z tureckých územno-správnych jednotiek. Podľa daňových súpisov v obci v roku 1664 stálo 16 domov a v nich žilo 19 obyvateľov. Ich hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo, chov dobytka a včelárstvo. V roku 1581 po náboženskom spore v Csepregu sa obec pridala na stranu reformovanej kresťanskej cirkvi. Od roku 1608 spadala obec do tekovského seniorátu. V prvej polovici 19. storočia mali vyučovanie v obci na starosti tzv. čierni bratia , ktorí sa starali o majetky grófa Majlátha. Čierni bratia boli piaristi, ktorí sa starali o gymnázium v Leviciach. V roku 1868 došlo v obci k zriadeniu katolíckej ľudovej školy. V roku 1920 tu v 98 domoch žilo 258 obyvateľov, v obci stávala tiež vápenka. Počas druhej svetovej vojny bol Malý Kiar súčasťou Maďarska. Od 1. januára 1976 je obec súčasťou mesta Levice."}
{"id": "321451", "title": "Quillan", "context": "Obyvateľstvo Počet obyvateľov obce je 3352 obyvateľov (2009). Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov v obci."}
{"id": "319798", "title": "Landreville", "context": "Obyvateľstvo Počet obyvateľov obce je 538 obyvateľov (2009). Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov v obci."}
{"id": "323993", "title": "Giberville", "context": "Obyvateľstvo Počet obyvateľov obce je 4887 obyvateľov (2009). Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov v obci."}
{"id": "425058", "title": "Fort-Mardyck", "context": "Obyvateľstvo V roku 2009 mala obec 3 605 obyvateľov.. Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov v obci."}
{"id": "41258", "title": "Jakubovany (okres Sabinov)", "context": "Školstvo V obci je Základná škola pre prvý stupeň (1. -4. ročník) a materská škola."}
{"id": "31927", "title": "Vyšný Orlík", "context": "Školstvo V obci je základná škola - 1. stupeň (1 až 4) a materská škola."}
{"id": "28238", "title": "Veľký Grob", "context": "Občianska vybavenosť V nedávnej minulosti obec vybudovala materskú školu, dom smútku, obecný úrad a zdravotné stredisko. Výstavba kultúrneho domu bola ukončená v roku 1995. V katastrálnom území obce sa nachádzajú štyri rašeliniská s možnosťou rybárskeho vyžitia."}
{"id": "29207", "title": "Priepasné", "context": "Školstvo Na území obci sa nachádzali štyri školy, tri z nich sa ešte zachovali, ale v súčasnej dobe funguje len jedna, v ktorej je dnes materská škola."}
{"id": "34888", "title": "Veľký Lom", "context": "Výstavba v obci, infraštruktúra a zamestnanosť  1955 – výstavba cesty do Koprovnice a Dolných Strhár 1961 – zavedenie elektrickej energie do celej obce 1969 – 1973 výstavba miestneho vodovodu 1970 – vyasfaltovanie ciest v obci a do Senného 1979 – 1980 výstavba strelnice 1992 – oprava mostov, oprava kultúrnej pamiatky – vyhne, vyčistenie miestneho potoka 1993 – ukončená výstavba nového Domu smútku 2004 – zrekonštruované verejné osvetlenie a miestny rozhlas 2005 – oprava rozvodu elektrickej energie Zdravotnícka pomoc pre obyvateľov je poskytovaná v Zdravotnom stredisku v Pôtri (), no mnoho občanov dochádza na lekárske vyšetrenia do Veľkého Krtíša. Poštové služby zabezpečuje pre obec pobočka Slovenskej pošty v Pôtri. Autobusovú dopravu zabezpečuje SAD Zvolen s BBSK maximálne 3x denne. V minulosti bola vo V.Lome aj škola a škôlka. V najlepších rokoch chodilo do škôlky takmer 30, a do školy vyše 50 detí. V prevádzke bola aj školská jedáleň. V 90. rokoch bolo všetko zrušené pre nízky počet detí. V súčasnosti dochádzajú deti do škôlky v Pôtri a do škôl v Modrom Kameni a Veľkom Krtíši. V obci sú prevádzkované potraviny. Jediným zamestnávateľom v obci je miestne Poľnohospodárske družstvo."}
{"id": "31040", "title": "Breznica (okres Stropkov)", "context": "Výstavba V 15. storočí bol postavený umelý rybník s rozlohou cca 1,5 ha a vodný mlyn na 3 kamene, v 16. storočí stará farská budova, v 2. polovici 18. storočia panský majer a budova pre správcu majetku (kaštieľ). V roku 1903 pribudla budova štátnej ľudovej školy (učilo sa maďarsky). V rámci povojnovej obnovy v rokoch 1947 – 1949 bolo postavených 18 domov, v roku 1957 ďalších 7, väčšinou svojpomocne. 28. 10. 1950 bola obec elektrifikovaná a bol napojený miestny rozhlas. V roku 1959 bol postavený kultúrny dom, v roku 1960 boli upravené cesty, postavené 2 mosty na miestnom potoku a predajňa OD, roku 1976 požiarna zbrojnica, cesta na cintorín, vodovod, roku 1981 daná do užívania Materská kola, v roku 1994 bola obec plynofikovaná, v roku 1997 bol postavený Dom nádeje a začalo sa s výstavbou kanalizácie, v roku 2003 bol obnovený obecný rozhlas a v roku 2004 bola dokončená a skolaudovaná stavba šatní a tribúny TJ."}
{"id": "26944", "title": "Ďurčiná", "context": "Symboly Pečať obce, ktorá sa zachovala z polovice 18. storočia. Je na nej vyobrazená postava ženy s kosákom. Podľa heraldiky mali ľudské postavy v znakoch obce, ktoré mali výsostné postavenie medzi ostatnými obcami. Samotná zlatá a strieborná farba znamenajú, že obec patrila medzi najbohatšie. Podľa pečate bol vyhotovený aj erb. Ďalším symbolom je vlajka, ktorú tvorí sedem pozdĺžnych pruhov."}
{"id": "30040", "title": "Bystrany", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1268. Názov obce je nemeckého pôvodu. Pôvodne sa volala Eulenbach - soví potok, neskôr bola premenovaná na Vlenbach, Veľbach a po 2. svetovej vojne na Bystrany. V roku 1779 bol postavený rímskokatolícky kostol sv. Petra a Pavla. V polovici 19. storočia si Gustáv Čáki (1803 - 1883) postavil v obci kaštieľ v neoklasicistickom štýle. Taktiež v tomto období bola postavená kaplnka a pri kaštieli vysadená záhrada s parkom, vzácnymi drevinami, stromami a fontánou uprostred. Posledný majiteľ kaštieľa bol Hilár Čáki, ktorý ho vlastnil až do konfiškácie v roku 1945. Kaštieľ bol zbúraný v roku 1992-1993. Za kostolom sú v hrobkách pochovaní niektorí z rodu Čákiovcov."}
{"id": "30630", "title": "Borša", "context": "Občianska vybavenosť V obci je materská škôlka, základná škola, pošta, potraviny, priemyselný tovar, záhradkárstvo, kvetinárstvo, kaderníctvo, pohostinstvá rôznej cenovej skupiny. Zo sakrálnych stavieb sa v obci okrem reformovaného a rímskokatolíckeho kostola náchadza aj moderný gréckokatolícky chrám."}
{"id": "31652", "title": "Raslavice", "context": "Dejiny Obec má výhodnú geografickú polohu, čo už v minulosti podmieňovalo vznik ľudských osídlení. Už v druhej polovici 13. storočia tu postavili dodnes zachovaný románsky kostol. Región bol v minulosti využívaný najmä poľnohospodársky. V 70-tych rokoch 20. storočia sa v obci začala rozvíjať priemyselná výroba. V súčasnosti obec žije najmä cestovným ruchom. Hospodárstvo a infraštruktúra Doprava pomocou autobusov a vlakov."}
{"id": "30833", "title": "Kolačkov", "context": "Školstvo V obci je materská škola aj základná škola."}
{"id": "30807", "title": "Višňov", "context": "Občianska vybavenosť V obci je vybudovaná rozvodová sieť plynu, elektrickej energie a verejný vodovod. Obcou prechádza cesta III. triedy. V obci sa nachádza spoločenská sála, malá samoobsluha, krčma , katolícky kostol, cintorín a dom smútku."}
{"id": "35421", "title": "Svätoplukovo", "context": "Dominanty obce V obci sa nachádzajú dva kostoly – klasicistický rímskokatolícky kostol Ružencovej Panny Márie z roku 1833 (v severnej časti obce) a neskoroklasicistický evanjelický kostol z roku 1861 (v centre). Na námestí v strede obce je pamätník padlým obetiam prvej a druhej svetovej vojny. V centre obce sa tiež nachádza artézska studňa, ktorá bola navŕtaná okolo roku 1900 do hĺbky približne 300 metrov. Pitná voda zo studne je obľúbená medzi domácimi i ľuďmi z okolitých obcí. Pri studni je vybudovaný bazén, ktorý slúži ako zásobáreň vody."}
{"id": "30692", "title": "Brezina (okres Trebišov)", "context": "Občianska vybavenosť V obci je zavedený zemný plyn, nachádza sa tu niekoľko obchodov s potravinami a zmiešaným tovarom a pohostinstvo. V obci je futbalové ihrisko a obecná knižnica. V obci je materská škola a malotriedna základná škola. V obci sa každoročne konajú folklórne slávnosti. V obci sa nachádzajú napriek relatívne nízkemu počtu obyvateľov štyri kostoly: gréckokatolícky chrám sv. Petra a Pavla, reformovaný kostol, chrám pravoslávnej cirkvi z roku 1994 a rímskokatolícky kostol z roku 2004."}
{"id": "600097", "title": "Malý Kiar", "context": "Prvá písomná zmienka o obci pochádza z rokov 1242 – 1272, kedy ju vlastnili Somonyiovci. Vtedy je uvádzaná ako zničená. V roku 1290 ju výmenou za pôdu v Hrkovciach získal comes Adorján. Roku 1392 sa dostala do vlastníctva majstra Štefana, syna Leökösa, a v 15. storočí bola majetkom Petra Čecha Levického. Z obce pochádzal rod Kéryovcov. Gašpar Kéry sa v roku 1531 podieľal na úspešnej obrane bosnianskeho mesta Jajce pred Turkami a comes František Kéry sa v roku 1599 stal podžupanom hontianskej župy. V roku 1554 sa v obci nachádzali dva rybníky."}
{"id": "120195", "title": "Pavol Láni", "context": "Životopis Pochádzal zo starej uhorskej rodiny pôvodom Jacobi-Lányi. Bol synom mäsiara. Po ukončení štúdia sa stal stoličným gemerským úradníkom. V roku 1696 bol s bratom Jánom aj rodinou povýšený do šľachtického stavu na večné časy. Bol prívržencom kniežaťa Františka II. Rákociho. Od roku 1704 bol vojenským komisárom a o dva roky neskôr aj krajinským železiarskym inšpektorom. Politické postavenie používal na podnikanie vo vlastnej réžii. Významnú úlohu zohrával v Dobšinej, kde dal v rokoch 1706 až 1716 vybudovať vlastné huty a podarilo sa mu tam vybudovať rozsiahly železiarsky komplex - dnes chatová osada Lányiho huta. Počas povstania Františka II. Rákociho sa pridal ako evanjelický protestant ku kuruckému povstaniu a významnou mierou mu pomáhal. Dodával pre kurucké vojská kvalitnú oceľ a zriadil zbrojárske dielne, kde sa kovali meče a odlievali delové gule i hlavne pušiek. Po uzavretí Satmárskeho mieru v roku 1711 prijal podmienky kapitulácie a v stanovenom časovom limite sa vrátil z emigrácie z Poľska, kde sa uchýlil spolu s Františkom II.Rákoczim. Boli mu navrátené majetky a stal sa malohontským podžupanom v Rimavskej Sobote v rokoch 1711-1714, tabulárnym sudcom a r. 1712 poslancom krajinského snemu. Pričinil sa o prepustenie Jánošíka a Uhorčíka z väzenia v Hrachovskom kaštieli po ich prvom zatknutí. Na súdnom procese s Jurajom Jánošíkom v L. Mikuláši svedčil v jeho prospech. V rokoch 1720-1722 dal postaviť saskými odborníkmi vysokú pec podľa holandského vzoru na Hnilci v dnešnej Dobšinskej Maši. Počas povstania Františka II. Rákociho si dal tlačiť vlastné papierové peniaze, prvé v Uhorsku. Spolupracoval s Matejom Belom z Očovej - slovenským polyhistorom, hlavne v oblasti geografie. Roku 1725 podnikol s vedcom Georgom Buchholtzom mladším cestu na Gemer, kde preskúmali jaskyňu pri Aggtelek"}
{"id": "590893", "title": "Abrahám Bodon", "context": "Životopis Školské vzdelanie ukončil v Sárospataku. Pôvodne chcel byť inžinierom a až do vysokého veku sa zaoberal matematickými problémami. Právnické vzdelanie získal ukončením štúdia na univerzite v Pešti v roku 1839. V roku 1840 sa zúčastnil ako člen parlamentnej mládeže zasadnutia parlamentu v Bratislave, kde sa spriatelil s Ľudovítom Košútom. Redigoval rukopisný časopis o snemovnej činnosti Országgyűlési Tudósítások. V rokoch 1842 až 1847 bol podnotárom Gemerskej župy. V roku 1848 bol vyslancom okresu Kameňany v uhorskom sneme. Po porážke revolúcie sa utiahol na svoje panstvo v rumunskej Boarte. Písal učebnice pre deti a snažil sa výchovne vplývať na pospolitý ľud. V roku 1861 sa po obnovení žúp stal hlavným notárom. Bol zvolený za volebný obvod Kavečany do uhorského snemu. V roku 1867 bol zvolený za druhého podžupana Gemerskej župy. V rokoch 1854 až 1856 bol aj hlavným dozorcom reformovaného cirkevného dištriktu vo Valiciach."}
{"id": "594035", "title": "Alexander Török", "context": "Životopis Narodil sa v šľachtickej rodine v Podrečanoch, do rodiny výrobcu fajok. Po ukončení štúdií sa stal čestným podnotárom Novohradskej župy. Počas uhorskej revolúcie bol stotníkom honvédov. Po jej porážke sa utiahol na rodinné podrečanské panstvo a aktivizoval sa vrámci Hospodárskeho spolku Novohradu, ktorého sa stal v roku 1861 podpredsedom. V roku 1865 bol zvolený v sečianskom volebnom okrsku za poslanca uhorského snemu."}
{"id": "471644", "title": "Ján Juraj Kitzling", "context": "Život Narodil sa v roku 1764 v českej časti Habsburskej monarchie. V roku 1781 viedol výstavbu vojenských skladov v Budíne. Od roku 1789 bol košickým mešťanom. V roku 1789 vykonával stavebný dozor nad výstavbou divadla, naprojektovaného Štefanom Brockým a Jozefom Jánom Tallherom. V Košiciach taktiež naprojektoval dve veže jezuitského kostola a klasicistický evanjelický kostol na Mlynskej ulici (1804). V roku 1792 mal na starosti opravu požiarom poškodeného kláštora v Jasove. Zomrel vo februári 1809 v Košiciach."}
{"id": "91957", "title": "Horné Opatovce", "context": "Župní sudcovia so sídlom v obci  Imrich Frankner - sudca (jurasor) v Tekovskej župe. Do roku 1823 sídlil v obci, v stoličnom dome č. 34, ktorý si župa prenajala od panstva obce (biskupa). V roku 1824 ho na poste župného sudcu vystriedal Florián Šimoni. Florián Šimoni - sudca (jurasor) v Tekovskej župe. V rokoch (1824-1827) sídlil v obci, v stoličnom dome č. 34, ktorý si župa prenajala od panstva obce (biskupa). Na poste župného sudcu tak vystriedal Imricha Franknera. Ľudovít Belházy - sudca (jurasor) v Tekovskej župe. V rokoch (1866-1867) sídlil v obci, v stoličnom dome č. 34, ktorý si župa prenajala od panstva obce (biskupa). Ignác Šimoni - sudca (jurasor) a tútor v Tekovskej župe. Do roku 1878 sídlil v obci, v prenajatom dome č. 1 u Finku. V roku 1879 ho nahradil nový župný sudca Anton Truska. Anton Truska - sudca (jurasor) a tútor v Tekovskej župe. V rokoch (1879-1888) sídlil v obci, v prenajatom dome č. 1 u Finku."}
{"id": "595108", "title": "Anton Mederly", "context": "Životopis Po skončení štúdia sa v roku 1918 zamestnal v ružomberskej ľudovej banke. Postupne sa vypracoval na predsedu jej cenzúrneho výboru a zároveň bol aj členom disciplinárneho výboru. Od roku 1925 už bol vo vedení banky, ktorá ho aj delegovala ako svojho zástupcu do Zväzu slovenských bánk a Revíznej jednoty bánk v Prahe. V týchto organizáciách pôsobil taktiež na vedúcich pozíciách. Bol členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a patril k najbližším spolupracovníkom Andreja Hlinku. Po krajinských voľbách v roku 1928 ho strana nominovala ako odborníka na financie a bankovníctvo do Krajinského zastupiteľstva Slovenskej krajiny, kde zasadal aj po nasledujúcich voľbách v roku 1935. Po obecných voľbách v roku 1931 sa stal starostom Ružomberka. Mandát obhájil aj po obecných voľbách v roku 1938. V starostovskej funkcii zotrval do roku 1940, kedy bol vymenovaný za generálneho riaditeľa novozaloženej Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky v Bratislave. Riaditeľom banky bol do 14. apríla 1945. Zároveň bol členom Bankovej rady Slovenskej národnej banky a na prelome septembra/októbra 1944 vykonával funkciu zastupujúceho guvernéra. V období Slovenského štátu bol aj predsedom Slovenskej burzy a Zväzu slovenských bánk. Medzi rokmi 19391940 pôsobil aj ako župný veliteľ Hlinkovej gardy. V rokoch 19431945 zasadal aj v Štátnej rade Slovenskej republiky. Ako politicky exponovaná osoba v rokoch 19391945 sa aj Anton Mederly musel za svoju činnosť zodpovedať pred Národným súdom."}
{"id": "590904", "title": "Koloman Gici", "context": "Činnosť do revolúcie V rokoch 1843 a 1847 bol vyslancom Komárňanskej župy v uhorskom sneme a od 6. júla 1848 poslancom. V roku 1844 bol prvým podžupanom komárňanskej župy. Počas revolúcie bol štátnym tajomníkom ministerstva spravodlivosti v Batthyányho vláde."}
{"id": "31292", "title": "Krásnohorské Podhradie", "context": "Osobnosti obce  Rodáci Štefan Andráši ( okolo 1650 - † okolo 1720), kurucký generál, zakladateľ betliarskej vetvy rodu Andrássyovcov. V rokoch 1706-1711 zastupoval brata Petra vo funkcii gemerského župana. Od roku 1706 generál kuruckých vojsk medzi Dunajom a Tisou. Roku 1710 zložil sľub vernosti Habsburgovcom. Autor nezvestnej filozofickej rozpravy „Stephani Andrássy philosophia“. Je hrdinom románu Móra Jókaiho „Levočská biela pani“. Na hrade Krásna Hôrka je vystavené mumifikované telo jeho prvej manželky Žofie Srédyovej. Juraj Andrássy( okolo 1660 - † 1725), kurucký generál, zakladateľ monockej vetvy rodu Andrássyovcov z Krásnej Hôrky. Získal titul baróna. Bránil hrad Krásnu Hôrku proti cisárskym vojskám, roku 1710 po ročnom obliehaní ho vydal cisárskemu generálovi Viandovi. Dionýz Andráši ( 1835– † 1913), uhorský magnát, posledný príslušník monockej vetvy rodu Andrášiovcov Jozef Fábry ( 1909 - † 1971), komunista, internacionalista a vlastenec. Ján Chorvát ( 1948), slovenský jazykovedec a vysokoškolský pedagóg Pôsobili tu Peter Andráši (? – † okolo 1600), zakladateľ uhorskej vetvy rodu Andrássyovcov, sedmohradský šľachtic. Po nevydarenom pokuse Gáspara Békésiho zmocniť sa vlády v Sedmohradsku vstúpil do cisárskej armády. Od roku 1578 sa stal kapitánom hradu Krásna Hôrka, ktorý jeho vnuk Matej dostal i s panstvom do dedičného rodového vlastníctva. Peter Andrássy (? - † 1715), stoličný hodnostár, barón. Roku 1688 sa stal gemerským županom. Podporoval vedu a kultúru. Pavol Andráši ( 1655- † 1713), kurucký generál. Imrich Andaházy ( 1805- † 1849), miestny presbyter Pána Pavol Lökő ( 1814- † 1878), v obci 36 rokov pôsobil ako rechtor (učiteľ-kantor). István Hokky ( 1819- † 1849), rožňavský presbyter, ktorý zomrel hrdinskou smrťou v bitke proti Rusom pri Drnave 6.7.1849. Jeho náhrobok tvorí liatinový obelisk. Lajos Erőssy ( 1819- † 1903), kapitán domobrany roku 1848, major maďarskej kráľovskej domobrany, slúžny a hlavný advokát veľkopanstva. Františka Andrássyová-Hablawetzová ( 1838 - † 1902), viedenská herečka černoského pôvodu, mecénka. Ján Bírossy ( 1861 - † 1887), kňaz Pána, v hrobe je pochovaný aj jeho otec Július Bírossy ( 1821 - † 1897) József Jávorszky ( 1916- † 1978), farár – dekan"}
{"id": "593150", "title": "Hontianska župa (Česko-Slovensko)", "context": "Hontiansky župan  Gustáv Lehotský (8. januára 1919 / 14. januára 1919) Viktor Ravasz (1919 – 1920) Jozef Országh (1920 – 1922)"}
{"id": "590901", "title": "Ľudovít Boronkai", "context": "Životopis Bol potomkom starého šľachtického rodu. Z dôvodu skorej smrti jeho matky ho vychovávali starí rodičia v Horných Teranoch (dnes Terany). Stredné školy absolvoval v Banskej Štiavnici a Leviciach, neskôr študoval právo. Od roku 1835 sa stal pomocným slúžnym sudcom banskoštiavnického okresu, neskôr druhým hlavným notárom. Bol liberálnym politikom a členom hontianskej opozície. V roku 1848 sa stal vládnym komisárom Ľudovíta Košuta a mal na starosti výživu armády. Po porážke uhorskej revolúcie bol zajatý a dlho väznený. Neskôr sa trest zmenil na domáce väzenie. V roku 1861 bol zvolený za poslanca uhorského snemu vo volebnom obvode Šahy. Časť života prežil v obci Lontov."}
{"id": "37395", "title": "Horné Štitáre", "context": "Dejiny Prvou písomnou zmienkou o obci je darovacia listina uhorského kráľa Belu IV. z roku 1246. V 16. storočí obcou prechádzala Kráľovsko-cisárska poštová cesta a v roku 1558 bola v obci zriadená prepriahacia stanica konskej pošty. Erb pochádza z 18. storočia. Tvorí ho modrý štít so zlatým obrneným ramenom, držiacim strieborný meč. V obci je rímskokatolícky kostol Božského Srdca Ježišovho z roku 1969."}
{"id": "36214", "title": "Horné Semerovce", "context": "Dejiny Staršie osídlenie v lokalite obce potvrdzujú archeolgické nálezy pohrebiska z doby bronzovej. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1276 (pribi viri de Zemered). Bola zemianskym majetkom, v 14. storočí patrila rodine Konyovcov z rodu Kacsics , od 18. storočia rodine Hellenbachovcov , v 19. storočí rodine Földváryovcov a Ivánkovcov . Obyvatelia sa zoberali hlavne poľnohospodárstvom. V rokoch 1938-44 obec pripojili k Maďarsku."}
{"id": "31690", "title": "Krajné Čierno", "context": "Dejiny Obec vznikla v rokoch 1573–1598. Prvá písomná zmienka je z roku 1618, kde je uvedená pod názvom Krainiay Czarno. Obec v roku 1773 taktiež bola vedená pod názvom Krajna-Csarno, Krajna-Csarnó, Krajna-Czarnó. Pomenovania obce v roku 1786 bolo Cscharno, Krajna Csohorno. V roku 1808 Krajna – Csarnó, Cžarno, v roku 1863-1882 Krajnacsarnó, 1888- 1902 Krajnócsarnó. V čase maďarizácie obec dostala v roku 1907-1913 názov Krajnócsarno, Végcsarnó. Aj po vzniku ČSR vývoj názvu pomenovania obce nebol ustálený. V roku 1920 bol Krajné Čierne, v roku 1927 Krajné Čarno a od roku 1948 Krajné Čierno. Územie obce zaoberá rozlohu 657 ha. V urbári panstva Makovica z roku 1618 sa ako nová obec uvádza aj Krainiay Czarno. Poddanské povinnosti a neutešené sociálne pomery ťažko doliehali na obyvateľstvo. Vyvolávalo to nespokojnosť a odpor poddaných vyjadrovaný rôznymi spôsobmi. Časté boli úteky z pôdy, ďalej odmietanie povinností, násilné privlastňovanie si panskej pôdy, lesa alebo úrody, krádeže, priame fyzické útoky alebo revolty. Nemalá časť poddaných sa grupovala do zbojníckych družín. V okolí obce pôsobila zbojnícka družina Fedora Hlavathu. V roku 1787 mala obec 14 domov a 83 obyvateľov, v roku 1828 mala 20 domov a 162 obyvateľov. V roku 1942 30 domov a 203 obyvateľov. V tomto období v obci žilo aj 11 židov. V roku 2004 v obci žilo 86 obyvateľov. Hlavnou pracovnou činnosťou obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, chov dobytka a veľakrát odchádzali na sezónne práce. V 19. storočí tu mali majetky Károlyiovci. Po vzniku ČSR obyvateľstvo pracovalo v lesoch a v poľnohospodárstve. V novembri 1944, pri bojoch o cestnú komunikáciu Ladomirová - Krajná Poľana bola obec značne poškodená. V obci boli koncom 20. storočia najčastejšie tieto priezviská: Berežný, Cunder, Ducár, Gunza, Harajda, Hrebeňák, Krifka, Krivka, Ľach, Pavkeje, Revák, Skasko, Vaňko, Zribko, Žižák a Žižák-Fedorko."}
{"id": "28130", "title": "Hrnčiarovce nad Parnou", "context": "Dejiny Pôvodné obyvateľstvo v tejto lokalite (osady) patrilo medzi zamestnanancov veľkomoravského majcíchovského hradiska . Bolo zamestnané hlavne hrnčiarstvom. Z tohto obdobia sa zachovalo aj pohrebisko. V obci sa nachádza aj radové pohrebisko z 11. - 12. storočia. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1267. V roku 1241 ju zničili Tatári (Mongoli), 1601 Bočkajovci , v roku 1619 Betlemovci , v roku 1704 ju vydrancovali Rákocziovci . Neďaleko obce sa 26. decembra v roku 1704 odohrala bitka medzi Rákocziho a cisárskymi vojskami. Obec mala v 16. storočí 42 port, v roku 1715 vinice a 59 daňovníkov, v roku 1828 145 domov a 1037 obyvateľov, zaoberajúcich sa hlavne poľnohospodárstvom a zhotovovaním výrobkov zo slamy."}
{"id": "33488", "title": "Nové Hony", "context": "Dejiny V chotári obce bolo objavené sídlisko pilinskej kultúry z mladšej doby bronzovej, slovanské sídlisko z 10. storočia a zaniknutý stredoveký kostol. Prvá písomná zmienka o obci ( Keresztúr ) je z roku 1332. V 14. storočí sa obec rozčlenila na obce Veľký a Malý Kerestúr (1381 Kyskereszthur ), ktoré sa zase zlúčili v polovici 19. storočí. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom."}
{"id": "37178", "title": "Veľký Kýr", "context": "Názov  Vývin názvu obce 1113 – Villa de Keer 1156 – Ker 1222 – Ker 1269 – Keer 1808 – Weľký Kýr , maď. Nyitranagykér 1948 – Milanovce 1991 – Veľký Kýr "}
{"id": "37183", "title": "Veľký Kýr", "context": "Doprava  Železnica Obec Veľký Kýr leží na jednokoľajovej trati č. 140. Kedysi to bola rýchliková trať. Chodili tu vlaky až do Poľska. 1. septembra 1876 sa otvorila trať medzi Šuranmi a Ivankou pri Nitre. Trať sa stavala v rokoch 1875 a 1876. Trať viedla aj územím cintorína a preto fara dostala 438 forintov."}
{"id": "33455", "title": "Utekáč", "context": "Časti obce K obci patrí 8 osád: Bánik, Cisársko, Dlhá Lúka, Drahová, Ďurkovka, Havrilovo, Nad Rimava a Salajka."}
{"id": "29065", "title": "Kvetoslavov", "context": "Dejiny Na mieste obce je doložené Rímsko-barbarské sídlisko. Obec sa prvýkrát spomína roku 1230. Patrila viacerým majiteľom: 16. storočie: Farkaš 17. storočie: Forgáč 18. storočie: Bittóo, Nassvady 19. storočie: Pongrác V roku 1715 mala obec 6 daňovníkov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom. V rokoch 1938-1945 bola obec pripojená k Maďarsku. V roku 1869 mala obec 182 obyvateľov. V obci je šľachtiteľská stanica zeleniny a ovocia – Šľachtenie a výroba semien Kvetoslavov. Po oslobodení sa do obce presídlili Slováci z Maďarska. Z národnostného hľadiska je skladba obyvateľstva obce slovensko-maďarská."}
{"id": "229681", "title": "Velický štít", "context": "Názov Jeho názov je odvodený od bývalej obce, dnes mestskej časti Veľká."}
{"id": "35007", "title": "Chrťany", "context": "Polohopis Obec leží severovýchodne od Veľkého Krtíša."}
{"id": "294379", "title": "Malý Kiar", "context": "Introduction  Malý Kiar je mestská časť Levíc. Do roku 1975 bol samostatnou obcou."}
{"id": "25552", "title": "Bašovce", "context": "Opis Malá obec s približne 350 obyvateľmi je obklopená poľami, pri miestnom rybníku je rybárska bašta."}
{"id": "37412", "title": "Krnča", "context": "Dejiny Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1183, no predpokladá sa jej vznik už v polovici 12. storočia. Listina pápeža Lucia III. naznačuje existenciu obce v skoršom období, počas pôsobenia arcibiskupa Lukáša (1158 – 1181). Práve Lukáš odňal podiel z cirkevného desiatku nitrianskej kapitule a v až v roku 1183 arcibiskup Mikuláš kapitule tento poplatok vrátil späť. V prvej polovici 13. storočia patrila obec Mikovi z rodu Diviackovcov, po jeho smrti si obec v roku 1246 rozdelili jeho synovia. Ďalšími majiteľmi územia boli neskôr rody Majthéniovcov, Besnákovcov, Gosztonyiovcov, Albert Filip Krohn, židia Wohlsteinovci, no tiež Ordódyovci, Matuschkovci, Knoglerovci a Kittlerovci. V roku 1772 sa tu narodil historik Ján Ribiny, ktorý bol vychovávateľom detí Mateja Bela. Skúmal cirkevné dejiny a vydal 10 teologických a historických prác. Matej Bel spomína obec vo svojich Notíciách, kde uvádza 4 časti obce a zvyšky stredovekého bratríckeho opevnenia v blízkych horách. Súčasný názov obce sa používa od roku 1808 a vznikol z pôvodného názvu Kernulch."}
{"id": "95952", "title": "Malé Teriakovce", "context": "Polohopis Ide o bývalú samostatnú obec. Leží v Rimavskej kotline, pod výbežkom Valickej pahorkatiny, na ľavom brehu rieky Rimava. Malé Teriakovce ležia 1 km východne od Veľkých Teriakoviec, za železničnou traťou č. 173 (železničná zastávka Veľké Teriakovce). Obcou vedie žlto značkovaný turistický chodník na Maginhrad a ďalej na Teplý Vrch."}
{"id": "34845", "title": "Malý Krtíš", "context": "Polohopis Obec leží v doline potoka Krtíš, južne od mesta Veľký Krtíš."}
{"id": "35473", "title": "Veľké Zálužie", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Stavby V obci sa nachádza kaštieľ. Je to empírová stavba zo začiatku 19.storočia. Je postavený na staršom základe. Dala ho postaviť rodina grófa Forgácha. Niekdajšia obrazáreň kaštieľa bola za druhej svetovej vojny zničená. Nachádzala sa v nej olejomaľba od A. Mányokiho, ktorá je nezvestná. Kostol Všetkých svätých Pravidelné podujatia Obecný ples, Stavanie mája, Petropavlovský jarmok, Vinobranie, Hodové slávnosti atď."}
{"id": "28612", "title": "Kolonica", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1548, kedy sa spomína v súvislosti s majetkovým sporom. Obyvatelia sa živili úrodou zo skromných polí. Gréckokatolícka cerkva z roku 1844, ktorá sa v obci nachádza, bola postavená na mieste pôvodnej drevenej cerkvi."}
{"id": "201603", "title": "Mlynky (Maďarsko)", "context": "Dejiny Územie obce bolo obývané už v rímskej dobe a patrilo k rímskej provincii Panónia. Začiatky obce súvisia s 12. storočím a benediktínskym opátstvom, ktoré vzniklo možno ešte vo veľkomoravskom období. V roku 1184 sa na ruinách kláštora vybudovali nový kláštor cisterciáni. Ten existoval až do tureckej okupácie v 16. storočí, keď ho Turci zničili a rozobrali (v roku 1541). Po oslobodení spod tureckej nadvlády začali prichádzať na územie takmer vyľudnenej obce slovenskí kolonisti z územia dnešného Slovenska. Prvé rodiny kolonistov prišli už v roku 1747. Majetok obce dostali do správy pavlíni - rímskokatolícky rehoľný rád, počas ktorých správy na územie obce prichádzali ďalší slovenskí kolonisti. Obec sa nazývala po latinsky Santa Crux , maď. Szent-Kereszt . V roku 1766 bol postavený rímskokatolícky kostol. Neskôr prišli aj nemeckí kolonisti, ktorí sa však v prevažne slovenskom prostredí poslovenčili. Obec si až do dnešných čias udržala prevažne slovenský charakter. Strediskom slovenskej kultúry v obci je Slovenský dom . Zo sakrálnych pamiatok je najvýznamnejší barokový rímskokatolícky kostol z 18. storočia."}
{"id": "37179", "title": "Veľký Kýr", "context": "Dejiny Archeologické nálezy dokazujú, že toto územie bolo obývané už v kamennej dobe. V neolite tu pravdepodobne bolo sídlisko kultúry so západnou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny, v eneolite sídlisko s bolerázskou keramikou, v železnej dobe laténske pohrebisko, a v rímskej dobe germánske sídlisko. V 1. storočí nášho letopočtu tu Rimania postavili pohraničnú strážnu vežu (castellum), pretože tadiaľto viedla jedna z vetiev Jantárovej cesty. V 9. storočí tu stála veľkomoravská osada, z 10. storočia pochádza pohrebisko belobrdskej (teda slovansko-staromaďarskej) kultúry. Z 11.13. storočia sa vykopalo radové pohrebisko pri (zaniknutom) románskom kostole sv. Klimenta z 11.13. storočia. Veľký Kýr sa prvýkrát spomína v listine kráľa Kolomana z roku 1113 ako Ker, čo je zrejme pomenovanie podľa jedného z legendárnych 7 staromaďarských kmeňov Kér. Zo zoborskej listiny z roku 1113 vyplýva, že po smrti vodcu Huba, sa obec stala majetkom zoborského opátstva a jej obyvatelia jeho poddanými. Dovtedy v nej žili slobodní roľníci. Vtedajší obyvatelia, ktorí vďaka misionárom zo zoborského kláštora prijali kresťanskú vieru, sa schádzali v tomto kostole, až kým nebol zničený počas tatárskeho vpádu. Nový kostol, ktorý stojí dodnes, bol postavený približne v rokoch 1332 až 1371. Od roku 1349 sa obec stala vlastníctvom ostrihomského arcibiskupstva, ktoré ju do 16. storočia prenajímalo zemanským rodinám. Začiatkom 17. storočia prežíva obec svoj najväčší rozmach. Podľa starého medeného pečatidla bol vtedy Veľký Kýr mestečkom – získal tak privilégium usporiadania výročných trhov. Usadlosť patrila medzi 120 stredne veľkých mestečiek, v ktorých sídlili úrady celého okresu, usporadúvali sa trhy, otvorila sa krčma, hostinec. Spolu s Kýrom boli v nitrianskej župe iba 3 takéto mestečká. Po obsadení Nových Zámkov Turkami (1663), bola obec až do roku 1685 pod tureckou nadvládou. Väčšina obyvateľstva utiekla, mnohí v krutých bojoch zomreli. Usadlosť sa neraz označila za vyľudnenú. Ale už 5 rokov po vyhnaní Turkov (1690) mala obec 320 obyvateľov, čo bol v tom období výrazný počet. Napriek obrovskej snahe obyvateľov však už nikdy nezískala naspäť mestské privilégiá. Obnova obce, zničeného kostola i samotných domov prebiehala dve desaťročia. V roku 1720 mala obec 25 domácností. V roku 1787 už 174 domov, kým Malý Kýr mal v tom období 54 domov. V 18. a 19. storočí sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a chovom hospodárskych zvierat. Až do pádu Rakúsko-Uhorska bola obec jej súčasťou. Ťažké roky 1. svetovej vojny poznačili aj túto usadlosť rovnako ako všetky ostatné sídla. Po podpísaní trianonskej zmluvy (1920) pripojili obec k Česko-Slovensku. Počas 2. svetovej vojny obec na základe prvej viedenskej arbitráže patrila horthyovskému Maďarsku. Hoci v prvých etapách vojny nemecké vojská úspešne napredovali, v roku 1943 sa všetko zmenilo, postupne sa sťahovali späť. Hrozba bojiska poznačila aj okolie Nitry. Vojsko vniklo na územie obce 27. marca 1944, zničili mosty nad riekou Nitrou. V roku 1948 dostala obec nový názov, Milanovce. Obec sa prudko rozvíjala, menila sa tvár ulíc, v 60-tych rokoch vybudovalo sa mnoho nových budov občianskej vybavenosti, v roku 1949 v nej vzniklo Jednotné roľnícke družstvo. V roku 1980 tu bolo 994 obytných domov, pričom vyše 700 vzniklo v povojnovom období. Po nežnej revolúcii v roku 1989 obyvatelia obce spísali petíciu, v ktorej žiadali o prinavrátenie pôvodného názvu obce, Veľký Kýr. Povolenie dostali v roku 1991."}
{"id": "37540", "title": "Čierne Kľačany", "context": "Občianska vybavenosť Obec má vybudovaný kultúrny dom. Pri kostole sa nachádza cintorín a Dom smútku. K športovým zariadeniam obce patrí futbalové ihrisko pri vstupe do Čiernych Kľačian a tenisový dvorec. Zaujímavá je socha sv. Jána Nepomuckého a kaplnka sv. Urbana s upraveným okolím, stojaca pri ceste do vinohradov. V časti Nové vinice sa týči Slovenský dvojkríž, postavený ku dňu zvrchovanosti SR v roku 1993. V južnej časti katastra obce, vo Futalovej doline, je umiestnený pamätník nálezu neskoroantickej pyxidy. V strede obce je z javorových stromov vysadené tzv. Slovenské javorové srdce."}
{"id": "73731", "title": "Martin Rakovský", "context": "Životopis Študoval v Kremnici, pred rokom 1554 u Leonarda Stöckela v Bardejove, potom v Brašove, v rokoch 1555 – 1556 na univerzite vo Wittenbergu (Filip Melanchton), v roku 1556 v Prahe a v roku 1558 sa stal magistrom vo Wittenbergu. V roku 1556 bol krátko rektorom školy v Žatci a v rokoch 1557 – 1559 v Lounoch. V rokoch 1559 – 1569 pôsobil ako pisár Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave, od roku 1569 žil v Turci (zdržiaval sa zväčša v kúrii v Kaľamenovej), kde sa zúčastňoval na zachraňovaní rodinných majetkov. Zomrel náhle na návšteve u brata Mikuláša."}
{"id": "143665", "title": "Gabriel Zmeškal", "context": "Životopis Pochádzal z oravského zemianskeho rodu, matka Katarína rod. Meerwaldtová bola Banskobystričanka. Vyštudoval právo, pôsobil ako advokát v Banskej Bystrici, neskôr mestský richtár v Banskej Štiavnici. Roku 1825 poslanec uh. snemu za Banskú Štiavnicu a člen jej komisie pre Banské záležitosti. Testamentárne zriadil základinu, z kt. boli vyplácané príspevky chudobným nevestám v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici."}
{"id": "300137", "title": "Juraj Radvanský (1645)", "context": "Životopis Po štúdiách sa venoval hospodáreniu na rodových majetkoch v Banskej Bystrici-Radvani, angažoval sa v správe Zvolenskej stolice, ktorú zastupoval na uhorských stavovských snemoch a v evanjelickej cirkvi, jeden z popredných predstaviteľov hornouhorského protestantského zemianstva. Účastník Vešeléniho sprisahania uhorskej šľachty proti Habsburgovcom, Tököliho stavovského povstania. Roku 1687 si písal s Tököliho manželkou Helenou Zrínskou, brániacou poslednú pevnosť povstalcov Mukačevo. Cisársky generál Caraffa túto korešpodenciu hodnotil ako velezradu a postavil ho pred mimoriadny súd v Prešove. Zahynul na mučidlách pri výsluchu. V rukopise zanechal denníky z uhorských a stoličných snemov."}
{"id": "24999", "title": "Samuel Mikovíni", "context": "Život Narodil sa v roku 1686 v Cinobani-Turíčkach (dnes okres Poltár) v schudobnelej zemianskej rodine. Študoval na strednej škole v Banskej Bystrici. V roku 1719 sa priúčal medirytectvu v Norimbergu, neskôr študoval na nemeckých univerzitách v Altdorfe a v Jene (17211723), napokon kartografiu na vojenskej akadémii vo Viedni. Krátko pôsobil ako dvorný matematik saského kniežaťa, v r. 17251735 bol stoličným matematikom-inžinierom Bratislavskej stolice, venoval sa najmä melioračným prácam. V tomto období (1727) si v Svätom Jure zobral za manželku tunajšiu rodáčku. V roku 1735 ho menovali profesorom banskej školy v Banskej Štiavnici a inžinierom stredoslovenských banských miest. Na čele tejto inštitúcie, predchodkyne štiavnickej akadémie, stál do r. 1748, neskôr sa venoval už len inžinierskej činnosti. Počas terénnych prác na výstavbe protipovodňovej hrádze v Trenčíne ochorel a krátko na to pri návrate domov do Štiavnice zomrel na neznámom mieste. Mal mimoriadne rozmanitú a rozsiahlu činnosť, ktorej ťažisko je v kartografických a rôznych staviteľských prácach v oblasti vodných, banských, sčasti aj fortifikačných a iných stavieb. Bol jedným z hlavných spolupracovníkov Mateja Bela pri spracovaní jeho rozsiahlych vlastivedných projektov, v rámci ktorých vyhotovil mapy všetkých slovenských a veľkú časť ostatných uhorských stolíc. Jeho rozsiahla kartografická tvorba znamenala kvalitatívny skok v dejinách kartografie na Slovensku i v Uhorsku, najmä exaktnosťou meracích metód ale aj spôsobom spracovania. V svojej kartografickej činnosti okrem triangulácie využíval aj astronomické pozorovania, v Bratislave zriadil observatórium (1733), pravdepodobne prvé na Slovensku. Výuku banských odborníkov v Banskej Štiavnici položil tiež na exaktné matematické základy, sám pritom prednášal okrem technických predmetov aj matematiku, najmä geometriu. V súvislosti s vedeckým sporom svojho bývalého učiteľa, dvorného matematika J. J. Marinoniho, sa venoval aj problému kvadratúry kruhu a pomocou Lagnyho radu vypočítal hodnotu π; na 25 desatinných miest. Zomrel 23. marca 1750 v blízkosti Trenčína."}
{"id": "120239", "title": "Leonard z Uničova", "context": "Životopis Pôsobil v Bardejove, kde pracoval v rokoch 1447 – 1457 a 1459 ako notár, a v rokoch 1458 a 1463 – 1465 ako pisár. V roku 1457 bol výbercom kráľovskej portálnej dane v Gemeri a Novohrade."}
{"id": "261118", "title": "Mikuláš Pálfi (1552 – 1600)", "context": "Funkcie Predovšetkým vlastnými silami a schopnosťami dosiahol významné funkcie: od roku 1574 bol kráľovský stolník, v roku 1580 sa stal kapitánom Bratislavského hradu a županom Bratislavskej župy, ktoré mu Rudolf II. v roku 1599 potvrdil a dal do dedičnej držby. V roku 1581 sa stal kráľovským komorníkom, v roku 1582 skutočným vnútorným tajným radcom, v roku 1584 kapitánom Komárna a županom Komárňanskej župy. Od roku 1598 získal od Rudolfa II. titul ríšsky gróf."}
{"id": "143653", "title": "Filip Zipser", "context": "Životopis Začas žil na Spiši, neskôr banskobystrický mešťan. V roku 15251526 sa zapojil do povstania baníkov v Banskej Bystrici, spoluorganizátor a vodca najradikálnejších akcií, v lete 1528 ho chytili a po niekoľkotýždňovom väzení popravili."}
{"id": "283703", "title": "Zoznam notárov mesta Banská Bystrica", "context": "Mestskí notári  Štefan Engel (žil v 15.16. storočí), notár v rokoch 14901505 Andrej Kolman (iný zápis: Ondrej Colman ; žil v 16. storočí), notár v rokoch 15131516, člen vnútornej mestskej rady, senátor (15131524), richtár (zmienky v rokoch 1516 a 1519). Obýval dom č. 3 na námestí. Ján Kreusel (; žil v 16. storočí), mäsiar, notár v rokoch 15161522, člen mestskej rady (15181520). Vlastnil dom č. 19 (22) na rohu Striebornej ulice (spodná brána). Juraj Šmelcer (žil v 16. storočí), notár v roku 1525, v čase baníckeho povstania (15251526) zostavoval sťažnosti na baníkov pre mestskú radu a taktiež zostavil otázky, ktoré pri vypočúvaní kládli väzneným povstalcom Benedikt Schust (žil v 16. storočí), notár v roku 1531, avšak tri mesiace po svojom zvolení do funkcie notára rezignoval a odišiel do Krakova Juraj Albín Niederhayder (; žil v 16. storočí), notár v rokoch 15311540, komorský registrátor a taxátor, jeden z kráľovských komisárov Ferdinanda I. v Banskej Bystrici (1557) Michal Steger (iný zápis: Stegner; ?1550, Banská Bystrica), notár v rokoch 15411550, bakalár slobodných umení (v 30. rokoch 16. storočia pôsobil v Tešíne) Martin Hofman (?1592), vicenotár v rokoch 15691580 a notár v rokoch 15811592 Konrád Roth († 1601), notár v rokoch 15931597 Johannes Sturm ( 16. storočie, Banská Bystrica† 17. storočie), pedagóg, hlavný notár v roku 1607 Dionýz Dvihaly (žil v 19. storočí), okresný notár v Banskej Bystrici, autor plánu pseudogotickej kaplnky na Starých Horách (postavenej v rokoch 18911893"}
{"id": "135419", "title": "Donč (krajinský hodnostár)", "context": "Životopis Od roku 1317 župan Zvolenskej stolice, do ktorej vtedy patril aj Liptov, Turiec a Orava, od roku 1337 aj Komárňanskej stolice. Podporoval rozvoj baníctva a rozširovanie mestských výsad a udeľovanie nových. V roku 1318 pomohol Ružomberku získať mestské výsady. K tým, v roku 1340 kráľ Karol Róbert z Anjou doplnil mestu Ružomberok výsadu slobodného královského mesta. V roku 1312 bol účastníkom bitky pri Rozhanovciach na strane kráľa Karola Róberta proti Omodejovcom a Matúšovi Čákovi. Vyviazol s ťažkými zraneniami a za zásluhy dostal od kráľa úrad zvolenského veľžupana (Zvolen predtým ovládal M. Čák.). Na strane kráľa stál aj v bojoch o Vyšehrad (1316) a v roku 1317 v bojoch o hrad Adrián (maď. Adorján v blízkosti mestečka Livada, v Rumunsku v blízkosti súčasných maďarských a ukrajinských hraníc) a v bojoch o Komárno. Po smrti M. Čáka (1321) do roku 1327 nadobudol obrovský majetok a tituly a stal sa dôverným poradca kráľa. V roku 1323 v sprievode kráľa Karola Róberta navštívil pápežský dvor pápeža Jána XXII. v Avignone, kde sa zoznámil s gotickou architektúrou stal sa jej podporovateľom a šíriteľom. Zaslúžil sa aj o prestavbu kostola v Banskej Bystrici v gotickom slohu. Zastával aj úrad liptovského, zemplínskeho a komárňanského župana. Majiteľ hradov a panstiev vo Zvolene, Likave, Slovenskej Ľupči, Dobrej Nive a v Orave. Výmenou jeho dedičného majetku v Orave dostal od kráľa Karola Róberta hrady Čakovec a Štrigova v Chorvátsku, ktoré následne v roku 1334 vymenil za hrad a panstvo Komárno. V roku 1330 bol členom súdneho tribunálu, ktorý nariadil potrestať rod Feliciána Zacha až do tretieho pokolenia za účasť na nevydarenom atentáte na kráľa."}
{"id": "600102", "title": "Tallerova ulica", "context": "Na tejto ulici taktiež až do svojej smrti aj so svojou rodinou býval Univ. Prof. MUDr. Ján Fridrichovský, historicky prvý slovenský univerzitný profesor stomatológie, zakladateľ stomatochirurgie na Slovensku, profesor a dekan  Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, predseda Lekárskej komory, čestný člen mnohých zahraničných lekárskych komôr, priekopník v stomatochirurgii a stomatoprotetike, autor mnohých odborných publikácií v domácej a zahraničnej literatúre, koncom päťdesiatych rokov politický väzeň komunistického režimu."}
{"id": "141189", "title": "Jaroslav Scholtz", "context": "Životopis Zakladateľ a primár gynekologického oddelenia nemocnice v Banskej Bystrici (1. júna 1953-13. apríla 1976). Krajský odborník v oblasti starostlivosti o matku a dieťa. Pod jeho vedením sa začali v Banskej Bystrici na gyn.-pôrod. oddeleniach zriaďovať špeciálne ordinariáty (od 1965). Venoval sa zdravotníckej osvete a odbornej prednáškovej činnosti."}
{"id": "137982", "title": "Jaroslav Kolačný st.", "context": "Životopis Odborník v oblasti očného lekárstva, vychoval vyše 100 odborníkov. Hlavný ústavný lekár nemocnice v Banskej Bystrici (od 1. októbra 1947). Zakladateľ očného lekárstva a prvý primár očného odd. KÚNZ v Banskej Bystrici (1950-1977), ordinár pre chorých na glaukóm (do 1981). Pod jeho vedením praxovalo vyše 40 lekárov, z ktorých väčšina získala oftamologickú erudíciu. Zaslúžil sa o vznik ordinariátu pre detskú oftamológiu a ordinariátu pre chorých na glaukóm."}
{"id": "547633", "title": "Rehor Uram Podtatranský", "context": "Rodina  V roku 1873 sa oženil s Ľudmilou Scholtz, narodili sa im štyri deti. V roku 1885 sa narodil Jozef, syn Ján a dve dcéry. Anna sa narodila v roku 1889. Syn Jozef, lekár sa podpísal pod Martinskú deklaráciu. V Košickej nemocnici Louisa Pasteura je zaznamenaná prvá najstaršia operácia, ktorá bola vykonaná v tejto nemocnici, z apríla v roku 1919. Operáciu slepého čreva s tímom vykonal MUDr. Jozef Uram."}
{"id": "140323", "title": "Ján Paškan", "context": "Životopis Prednosta zdravotnej služby MNO v Bratislave. Účastník protifašistického odboja a SNP. Počas SNP príslušník veliteľstva 1. československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici, prednosta zdravotníckej služby (1944). Organizátor vojenského a civilného zdravotníctva, náčelník Vojenskej nemocnice v Bratislave, vedúci Katedry vojnového zdravotníctva Inštitútu ďalšieho vzdelávania lekárov a farmaceutov v Bratislave. Spoluautor odborných prác, autor článkov o zdravotníctve v SNP. Nositeľ viacerých vyznamenaní."}
{"id": "134550", "title": "Vojtech Bruoth", "context": "Životopis Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici a v Banskej Bystrici, 19231929 na Lekárskej fakulte KU v Prahe, 1929 MUDr., 1976 doc. Asistent očnej a chirurgickej kliniky UK, prednosta chirurgického odd. Onkologického ústavu v Bratislave, 19611974 prednosta chirurgického odd. OÚNZ v Trnave. V klinickej praxi sa venoval najmä chirurgii, štúdie a články z tejto oblasti uverejňoval v Bratislavských lekárskych listoch, Slov. lekárovi a v odborných zborníkoch, spoluautor zdravotnícko-osvetových príručiek. Účastník druhého odboja a SNP."}
{"id": "140822", "title": "Ľudovít Rajčič", "context": "Životopis Pôsobil ako lekár v Banskej Bystrici. Na jeho podnet postavili novú Mestskú nemocnicu v Banskej Bystrici (1900-1901), ktorá slúžila aj ako župná nemocnica pre Zvolenskú župu. Stal sa jej prvým riaditeľom a primárom. Autor monografie o zdravotníctve v Banskej Bystrici."}
{"id": "134783", "title": "Andrej Capovský", "context": "Životopis Na univerzite v Trnave absolvoval v roku 1777 štúdia medicíny. Pôsobil ako banský lekár v Banskej Štiavnici-Vindšachte, od 1781 úradný lekár v Nitre. Ako lekár krátko pôsobil v Banskej Bystrici (koniec 18. stor.). bol členom bernolákovského Slovenského učeného tovarišstva. Zaslúžil sa o založenie Pobočného stánku Tovarišstva v Banskej Bystrici. Autor dizertačnej práce o problémoch medicíny a zdravotníctva."}
{"id": "138017", "title": "Kamil Kollár", "context": "Životopis Praktický lekár v Banskej Bystrici. Chirurg a primár Mestskej nemocnice (1916-1918), neskôr Štátnej oblastnej nemocnice (1918-1937) v Banskej Bystrici, nástupca primára → Ľ. Rajčiča."}
{"id": "136041", "title": "Ladislav Gálik", "context": "Životopis Neuropsychiatrický konziliár pre južnú časť Stredoslovenského kraja v Banskej Bystrici (19481950). Zakladateľ a primár neurologického odd. NsP KÚNZ v Banskej Bystrici (19501979). Pod jeho vedením sa budovala ambulantná starostlivosť o neurologické ochorenia detského veku a priemyslová neurológia, zaviedli sa špeciálne metódy vyšetrovania EEG, EMG, a i . Organizovaním zjazdov a odbornou úrovňou nadobudlo odd. celoštátny význam. Publikoval v lekárskych časopisoch. Držiteľ medaily J.B. Gwotha, vyznamenania Zaslúžilý lekár a i."}
{"id": "139473", "title": "Anton Martinkovič", "context": "Životopis Primár hematologicko-transfuziologického oddelenia, krajský lekár. Zakladateľ transfúznych staníc na Slovensku. Autor publikácie o rozvoji darcovstva krvi na Slovensku a mnohých článkov v odborných časopisoch. Od roku l951 primár laboratórnej diagnostickej časti Krajskej transfúznej stanice, neskôr hematologicko-transfuziologického oddelenia nemocnice v Banskej Bystrici, po rozčlenení primár transfuziologického oddelenia (19791989). Pod jeho vedením sa oddelenie zameralo na imunohematológiu, na výrobu vzácnych sér, vybudovalo register darcov so vzácnymi krvnými skupinami. Nositeľ viacerých vyznamenaní."}
{"id": "600103", "title": "Tallerova ulica", "context": "Tallerova (kedysi Taller Pál-Gasse alebo Taller Pál-utca) je ulica v Bratislave v Starom Meste, takmer v strede mesta. Ide rovnobežne s ulicou Medená a prepája komunikáciu Štúrova a ulicu Tobrucká. V dávnej minulosti to bola slepá ulica, na mieste križovatky s Tobruckou bola zastavaná. Meno nesie po obľúbenom prešporskom mešťanostovi konca 19. storočia menom Paulus Taller. Od roku 1945 sa dočasne volala Stalingradská, od roku 1963, počas komunizmu, sa dočasne volala Volgogradská. Od roku 1990 sa vrátila k pôvodnému názvu. Historicky patrila do prešpurského obvodu Franz Josef-Stadt (Mesta Františka Jozefa)."}
{"id": "454387", "title": "Tehelňa (ulica)", "context": "Pozri aj  Tehelná ulica Tehliarska ulica Kategória:Rozlišovacie stránky – Ulice"}
{"id": "210367", "title": "Starohájska ulica", "context": "Pozri aj  Starohájska cesta – zaniknutá ulica v Bratislave Kategória:Rozlišovacie stránky – Ulice"}
{"id": "509101", "title": "Mičurinova ulica (zaniknutá)", "context": "Introduction  Mičurinova ulica (predtým Titova ulica ) bola ulica v Bratislave, mestskej časti Petržalka. Existovala približne od roku 1950 (najprv ako Titova ) do polovice 80. rokov 20. storočia. Križovala dnešnú Bosákovu ulicu na západnej strane a ústila na dnešnú Vavilovovu ulicu, odbočku zo zrušenej Starohájskej cesty vidno dodnes."}
{"id": "511397", "title": "Kvetná ulica (Bratislava)", "context": "Priebeh Ulica začína na križovatke s Kvačalovou ulicou, pričom je plynulým pokračovaním Bazovej, a pokračuje východným smerom. Prechádza severnou stranou Daxnerovho námestia. Postupne do nej ústia Rastislavova a Nitrianska, a napokon sa pri Centrálnom trhovisku napája na Miletičovu."}
{"id": "5253", "title": "Švabinského ulica (Bratislava)", "context": "Základné informácie Švabinského ulica nie je ulicou v pravom zmysle slova (čo platí aj pre mnohé iné v Petržalke), ide skôr o skupinu roztrúsených panelákov. Ulicu v pôvodnom ponímaní paradoxne tvoria tri obytné domy postavené vedľa seba, ktoré patria do troch rôznych ulíc: Andrusovova 2 – 10, Švabinského 2 – 14 a Ševčenkova 25 – 33."}
{"id": "581100", "title": "Starohájska cesta", "context": "Pozri aj  Starohájska ulica (Bratislava)"}
{"id": "444860", "title": "Škultéty", "context": "Pozri aj  Škultétyho ulica"}
{"id": "75123", "title": "Bajkalská ulica (Bratislava)", "context": "Významné objekty Ulica sa napája priamo na bratislavský Prístavný most. Je to spojnica, ktorá pretína množstvo ulíc, a preto sa tu stretávajú všetky druhy dopravných prostriedkov – autobusy, trolejbusy a električky (viac v sekcii Dopravné spojenie). V jej blízkosti sa nachádza viacero hotelov, Nemocnica s poliklinikou Ružinov, dva zimné štadióny (Zimný štadión Ondreja Nepelu a Zimný štadión Vladimíra Dzurillu), futbalový štadión Slovan a atletický a futbalový štadión Inter, krytá plaváreň, tenisový štadión, športová hala, nákupné centrum Polus City Center, kúpalisko Tehelné pole a prírodné kúpalisko Kuchajda. Aj vzhľadom na blízkosť dvoch kasární a generálneho štábu armády SR sa na nej pred rokom 1989 usporiadavali vojenské prehliadky."}
{"id": "43085", "title": "Karadžičova ulica (Bratislava)", "context": "Významné objekty Na ulici sa nachádza centrála VÚB banky, kancelárske budovy City Business Center (CBC). S ulicou susedí aj historický Ondrejský cintorín (vchod z Ulice 29. augusta). Na mieste administratívnych budov sa nachádzala železničná stanica Bratislava-Nivy, ktorá zanikla v 80. rokoch 20. storočia. V súčasnosti existuje projekt na jej obnovu ako podzemnej stanice."}
{"id": "97365", "title": "Štefanovičova ulica (Bratislava)", "context": "Externé odkazy  Štefanovičova ulica na mape Bratislavy Kategória:Ulice v Starom Meste v Bratislave"}
{"id": "572093", "title": "Podkerepušky (Bratislava)", "context": "Blízke ulice  1. ulica 2. ulica 3. ulica 4. ulica 5. ulica 6. ulica 7. ulica"}
{"id": "572087", "title": "10. ulica (Bratislava)", "context": "Blízke ulice  9. ulica 8. ulica"}
{"id": "461455", "title": "Stará Pošenská ulica", "context": "Blízke ulice  Obilná ulica"}
{"id": "584855", "title": "Pod Glavicou", "context": "Blízke ulice  Eisnerova ulica"}
{"id": "565285", "title": "Južné mesto-Zóna A", "context": "Ulice Nachádza sa tu Labutia ulica."}
{"id": "572084", "title": "9. ulica (Bratislava)", "context": "Blízke ulice  8. ulica 10. ulica"}
{"id": "149502", "title": "Tilgnerova ulica", "context": "Blízke ulice  Donnerova ulica Kempelenova ulica Fadruszova ulica"}
{"id": "452580", "title": "Getting", "context": "Pozri aj  Gettingova ulica"}
{"id": "571196", "title": "Biskupická ulica (Bratislava)", "context": "Blízke ulice  Trojičné námestie Nákupná ulica Linzbothova ulica Nákovná ulica"}
{"id": "584766", "title": "Zavadilova ulica", "context": "Blízke ulice  Eisnerova ulica"}
{"id": "15937", "title": "Jégého ulica (Bratislava)", "context": "Blízke ulice  Trnavská cesta Záhradnícka ulica Stodolova ulica"}
{"id": "43086", "title": "Karadžičova ulica (Bratislava)", "context": "Blízke ulice  Dostojevského rad Čulenova ulica Grösslingová ulica Páričkova ulica Mlynské nivy Malý trh Legionárska ulica Vajnorská ulica Krížna ulica"}
{"id": "460881", "title": "Čmelíkova ulica", "context": "Blízke ulice  Exnárova ulica Ružinovská ulica Šándorova ulica"}
{"id": "90043", "title": "Račianska ulica (Bratislava)", "context": "Blízke ulice a námestia  Račianske mýto Kominárska ulica Kraskova ulica Škultétyho ulica Varšavská ulica Janoškova ulica Námestie Biely kríž"}
{"id": "7515", "title": "Ulica Červenej armády", "context": "Premenované  v Bratislave od roku 1990: Grösslingová ulica (Bratislava)"}
{"id": "460806", "title": "Ulica Ivana Horvátha", "context": "Blízke ulice  Exnárova ulica Ružinovská ulica Šándorova ulica"}
{"id": "97357", "title": "Šancová ulica (Bratislava)", "context": "Blízke ulice  Štefánikova ulica Pražská ulica Karpatská ulica Mýtna ulica Račianske mýto Radlinského Trnavské mýto"}
{"id": "527254", "title": "Holekova ulica", "context": "Introduction  Holekova ulica v Bratislave sa nachádza v mestskej časti Staré Mesto neďaleko centrálnej vlakovej stanice. Na čísle 6 majú pracovisko Železnice Slovenskej republiky."}
{"id": "47701", "title": "Miloš Štefanovič", "context": "Pamiatky V bratislavskom Starom Meste je na jeho počesť pomenovaná ulica."}
{"id": "198952", "title": "Štúrova ulica (Bratislava)", "context": "Introduction  Štúrova ulica je ulica v Bratislave v Starom Meste prepájajúca Kamenné námestie a Námestie SNP so Šafárikovym námestím. Križuje Gorkého ulicu, Jesenského ulicu, Grösslingovú ulicu, Medenú ulicu a Tallerovu ulicu. Pomenovaná je podľa Ľudovíta Štúra. Pôvodne niesla názov Barossova (Baross Gábor-Straße, Baross Gábor-út). Štúrova ulica je mimoriadne bohatá na architektonické pamiatky a budovy. Nachádza sa tu bývalá budova Národnej banky Slovenska (architekt Emil Belluš, 1936-38), v ktorej dnes sídli Generálna prokuratúra SR, bývalá budova Pravdy, ktorá bola zrekonštruovaná a premenovaná na Pressburg Center, bývalá budova VÚB banky, ktorá po rekonštrukcii má niesť názov City Gate. Citát Ľudovíta Štúra \"Nazpäť cesta nemožná, napred sa ísť musí\" na Štúrovej ulici v Bratislave Nachádza sa tu bývalý grófsky Čákiho palác. Ulicou vedie od roku 1895 prvá električková trať v Bratislave."}
{"id": "572145", "title": "Krajná ulica (Bratislava)", "context": "Blízke ulice  Galvaniho ulica Studená ulica"}
{"id": "514100", "title": "Podjavorinskej ulica (Bratislava)", "context": "Dejiny Do polovice 19. storočia sa na mieste ulice nachádzali záhrady. Vznikla vo vnútornej časti mestských palisád, ktorých trase sa prispôsobila. Od roku 1872 mala názov Edlova ulica podľa predsedu I. bratislavskej poisťovne Teodora Edla, ktorý bol aj komunálnym politikom. V roku 1880 sa tu nachádzalo osem domov, neskôr vznikla piváreň, korčuliarsky klub a hostinec."}
{"id": "149349", "title": "Mlynské nivy", "context": "Súčasnosť Niekdajší priemyselný charakter ulice sa po privatizáciách a útlme výroby na prelome tisícročí začal meniť na komerčný, a v dnešnej dobe lemujú ulicu kancelárske objekty takmer po celej jej dĺžke. Bývalú továreň Kablo, rovnako ako aj Bratislavské automobilové závody a iné tak nahradili kancelárske súbory ako napríklad Twin City, Apollo Business Centrum alebo Bratislava Business Center. V októbri 2017 začali búrať autobusovú stanicu, ktorú v roku 2021 nahradilo nové multifunkčné centrum Nivy s autobusovou stanicou v podzemnej garáži, obchodmi, gastronomickými prevádzkami, tržnicou a zelenou strechou. Súčasťou projektu je aj najvyššia budova na Slovensku, 125 m vysoká Nivy tower. Samotná ulica prešla rozsiahlou rekonštrukciou, pribudli nové zastávky verejnej dopravy, priechody pre chodcov, na obidvoch stranách vyhradené buspruhy a obojsmerná oddelená cyklotrasa pribudla na severnej strane. V budúcnosti sa na ulici plánuje vybudovať električková trať vedúca až do Podunajských Biskupíc cez Prievoz. Zrekonštruovaná ulica Mlynské Nivy s obchodným centrom a vežou Nivy Tower Ulica Mlynské Nivy s vyhradenými buspruhmi a oddelenou cyklotrasou"}
{"id": "513821", "title": "Tehliarska ulica (Bratislava)", "context": "Introduction  Tehliarska ulica je ulica v Bratislave, v mestskej časti Devínska Nová Ves. Tiahne sa od železničnej trate po Opletalovu ulicu. Tvorí ju zástavba rodinných domov."}
{"id": "569374", "title": "Dúhová ulica (Bratislava)", "context": "Introduction  Dúhová ulica (do roku 1950 Dulová ulica ) bola ulica v Petržalke v rokoch 1950-1983. Premenovaná bola v roku 1950 z dôvodu duplicity pomenovania po pripojení obce k Bratislave. Pôvodne bola pomenovaná po ovocnom strome dula, neskôr po dúhe, prírodnom jave. Bola to ulica v pôvodnej zástavbe obce Petržalka, zanikla v spojitosti s novou sídliskovou zástavbou Dvory. Stála približne na mieste súčasného nájazdu na Panónsku cestu smerom z Rusovskej cesty pri súčasnej čerpacej stanici."}
{"id": "162155", "title": "Mariánska ulica (Bratislava)", "context": "Dejiny Ulica bola verejnosti sprístupnená v roku 1846. Na juhozápadnej strane ulice bola spočiatku len zeleň (záhrada), zástavba bola len severnej strane. V roku 1880 tu bola postavená poisťovňa, v roku 1937 reštaurácia Smíchovský dvor , kníhtlačiareň Grafik , Mariánsky dvor a kníhkupectvo, v roku 1939 stavebné družstvo Domus a Prvá bratislavská ľudová kuchyňa, v roku 1949 redakcia a administrácia Index , nočný bar La Paloma (do roku 1978) a nočný bar Kryštáľ . Do 90. rokov bolo na ulici kníhkupectvo."}
{"id": "527327", "title": "Wilsonova ulica", "context": "Introduction : O zaniknutej ulici v Petržalke pozri Kaspická ulica Wilsonova ulica v Bratislave sa nachádza v mestskej časti Staré Mesto a nazvaná bola podľa Woodrowa Wilsona. Na čísle 6 je Študentský domov Nikosa Belojanisa. Rovnaký názov mala aj zaniknutá ulica v Petržalke, ktorá bola neskôr premenovaná na Kaspická ulica a následne asanovaná."}
{"id": "425404", "title": "Saratovská ulica (Bratislava)", "context": "Pôvod názvu Pomenovaná je podľa ruského mesta Saratov. Pred rokom 1974 sa volala Benkova ulica podľa slovenského maliara Martina Benku, ulica bola premenovaná z dôvodu vzniku duplicity názvu po pripojení Dúbravky k Bratislave. Od roku 1975 (30. výročie Májového povstania) do polovice 80. rokov 20. storočia sa územie pozdĺž južnej Saratovskej ulice (medzi ulicami Drobného a Janka Alexyho) nazývalo Námestie Májového povstania českého ľudu ; toto námestie bolo v polovici 80. rokov zrušené a jeho názov bol použitý na novovytvorené námestie na konci dnešnej Markovej ulice v Petržalke."}
{"id": "600108", "title": "Salvador (mesto)", "context": "Mesto bolo založené roku 1549 a do roku 1763 bolo hlavným mestom portugalskej kolónie. Vzhľadom k svojmu prednostnému postaveniu počas koloniálneho obdobia sa v meste stretávali indiánske, európske a africké kultúrne vplyvy. Mesto je dodnes jedným z centier africko-brazílskej kultúry.\nZástavba Salvadora je rozdelená medzi Dolné a Horné mesto, medzi ktorými je výškový rozdiel až 80 m a ktoré spája známy výťah Lacerda. S mestom je spojený spisovateľ Jorge Amado, ktorý vo svojich knihách opisuje svojráznu atmosféru mesta, charakteristickú prelínaním jednotlivých kultúr."}
{"id": "155323", "title": "Loja (Ekvádor)", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka mesta Kategória:Mestá v Ekvádore"}
{"id": "560558", "title": "Usulután (mesto)", "context": "Šport V meste sa nachádza známy salvádorský futbalový klub C.D. Luis Ángel Firpo. Jeho štadión Sergio Torres Stadium má kapacitu 5000 divákov."}
{"id": "531787", "title": "San Telmo", "context": "História  Počiatky osídlenia San Telmo patrí medzi najstaršie časti Buenos Aires (dokonca je možno najstaršia vôbec), keďže prví španielski osadníci, ktorí na územie súčasného mesta prišli, sa usídlili pravdepodobne v mieste tejto mestskej časti. V roku 1536 hľadala miesto pre vhodný prístav a osadu na pobreží Río de la Plata výprava Pedra de Mendozu. Niektoré zdroje uvádzajú, že takéto miesto expedícia našla pravdepodobne na mieste súčasného parku Lazama, kde postavila osadu menom Fuerte de Santa María del Buen Ayre. Toto je považované za prvé založenie Buenos Aires. Je však potrebné uviesť, že spoľahlivé dôkazy, ktoré by bez pochybností dokladali túto teóriu nie sú a existujú preto aj iné možné miesta, kde sa prvá osada mohla nachádzať, niektoré teórie ju umiestňujú viac severnejšie. História prvej osady skončila už o pár rokov neskôr, keď v dôsledku hladu, chorôb a predovšetkým konfliktov s miestnymi pôvodnými obyvateľmi zostalo toto sídlo už v roku 1541 úplne opustené. K opätovnému pokusu o osídlenie oblasti došlo až v roku 1580, kedy severne od San Telma založili Španieli novú osadu, tento raz už trvalú . Táto však čiastočne zasahovala aj na územie časti San Telmo. Oblasť sa stala známou pod označením Pahorky San Pedro už v priebehu 17. storočia. V tej dobe sem mesto už dávnejšie zasahovalo a bývali tu hlavne prístavní robotníci. Dá sa povedať, že štvrť San Telmo sa stala prvou priemyselnou oblasťou mesta, keďže sa tu nachádzal prvý veterný mlyn a prvé tehlové pece a sklady. Väčšina exportu okolitých provincii bola skladovaná práve tu. Preto sa tu začali vytvárať aj bohatšie osídlenia, rovnako však aj osídlenia chudoby a otrokov. Štvrť však bola pomerne dlho od samotného mesta oddelená menšou priekopou a tak bola formálne začlenená do mesta až v roku 1708 pod názvom Pece a sklady Svätého Petra (San Pedro). Rozširovanie San Telma V roku 1748 tu Jezuiti postavili kostol zasvätený Panne Márii Betlehemskej. Vedľa kostola postavili miesto pre charitu a vzdelávanie, toto sa stalo známe ako \"rezidencia\". Túto po ich vyhnaní v roku 1767 prevzalo kráľovstvo a o niekoľko rokov rezidenciu premenilo na väzenie. V roku 1806 bola zriadená farnosť zasvätená blahoslavenému Petrovi Gonzálezovi (v španielčine \"San Pedro González Telmo\", alebo iba \"San Telmo\"), ktorá dostala ako svoj chrám práve kostol zasvätený Panne Márii Betlehemskej až kým nepostaví vlastný kostol. To sa však nakoniec nikdy nestalo. Neskôr bola rezidencia premenená na nemocnicu guatemalských mníchov. Táto však bola už v roku 1821 zatvorená. Niekoľko desaťročí však do štvrte vláda nič neinvestovala a ani tu nič významné nepostavila. Až v roku 1852 sa znova začali zriaďovať nové kliniky, postavilo sa verejné osvetlenie, kanalizácia, tečúca voda, cesty boli vydláždené kamennými kockami. V roku 1860 sa tu otvoril veľký mestský trh. Zároveň sa tu postavilo veľa významných a veľkých domov. Avšak rast mestskej časti skončil s epidémiou žltej zimnice v roku 1871. Napriek snahe lekárov si táto epidémia vyžiadala až 10 000 životov a väčšina vyššej a strednej triedy zo štvrte odišla na sever Buenos Aires. V San Telme tak zostalo množstvo prázdnych domov, niektoré z nich boli prestavané. Avšak väčšina veľkých domov sa stala miestom pre ubytovanie množstva prisťahovalcov zo silných imigračných vĺn, ktoré začali v roku 1875. San Telmo sa tak stalo najviac multikultúrnou časťou Buenos Aires, keďže tu boli veľké talianske, britské, galícijské či ruské komunity. V parku Lazama bolo v roku 1891 otvorené Argentínske národné múzeum histórie. V roku 1897 tu nemecký prisťahovalec Otto Kraus otvoril technickú školu. Práve prítomnosť veľkého množstva ruských prisťahovalcov viedla v roku 1901 k otvoreniu prvej katedrály Ruskej pravoslávnej cirkvi práve v tejto časti mesta. Pouliční umelci sa nachádzajú na rôznych miestach San Telma. Posledné obdobie V San Telme postupne vznikla bohémska atmosféra, kvôli ktorej sa sem začalo sťahovať veľké množstvo umelcov z mesta a celého regiónu. Práve umelci začali postupne nahrádzať imigrantov. Zvyšujúca sa kultúrna atmosféra viedla v roku 1956 k otvoreniu Múzea moderného umenia. V roku 1960 sa začali v rámci podujatia \"Republika San Telmo\" organizovať umelecké prechádzky a iné podobné udalosti. Avšak prisťahovalci v štvrti stále zostali, čo viedlo k popularizácii tanga, práve tu boli zriadené najvýznamnejšie miesta tanga, hudobné a tanečné sály pre tango v meste. Aj vďaka tomu sa postupne začala štvrť obnovovať aj ekonomicky. V roku 1980 začala rekonštrukcia viacerých ulíc, ktoré boli dlhé roky zanedbané a neopravované. Typické dláždené ulice San Telma z 19. storočia však zostali zachované a stali sa dôležitou turistickou atrakciou. V San Telme sa nachádza veľký počet galérii súčasného umenia a múzeí, zároveň je tu množstvo priestorov slúžiacich na umelecké účely. V roku 2005 bola otvorená galéria Appetite, ktorá sa pomerne rýchlo stala veľmi vyhľadávanou. Otvorenie tejto galérie prilákalo do jej susedstva aj ďalšie, čím vzniklo miesto s vysokou koncentráciou podobných zariadení. San Telmo sa postupne pretransformovalo na cieľ určený predovšetkým pre milovníkov umenia. V roku 2008 tu už bolo približne 30 galérii a umeleckých centier. Súčasné San Telmo je okrem toho známe množstvom koloniálnych budov, kaviarní, miestami pre tancovanie tanga, na uliciach vystupujú nezávislí umelci rôzneho druhu."}
{"id": "556222", "title": "El Salvador", "context": "Introduction  El Salvador môže byť: španielsky a zriedkavý slovenský názov štátu Salvádor, pozri Salvádor mesto na Kube, pozri El Salvador (mesto na Kube) mesto na Filipínach, celý názov: City of El Salvador, pozri City of El Salvador"}
{"id": "420393", "title": "Espargos", "context": "Geografia Dočasne vyhasnutý sopečný vrch Monte Curral s radarovou stanicou zabezpečujúcou bezpečnosť letov Espargos leží uprostred ostrovčeka severne od medzinárodného letiska Aeroporto Internacional Amilcar Cabral. Je hlavným mestom ostrova Sal a podľa sčítania z roku 2005 s počtom 6137 obyvateľov jeho druhým najväčším mestom. Hlavný cestný ťah z mesta vedie na juh okolo letiska cez obec Murdeira až do turistického centra Santa Maria na južnom pobreží. Ostatné cesty spájajú mesto na východnom pobreží s obcami Pedra de Lume a s Palmeirou a s prístavom ostrova Sal na západnom pobreží. Na piesčitom teréne možno dosiahnuť aj neobývané časti severu ostrova. V blízkosti mesta na juhozápade čnie približne 107 metrov vysoký vrch Monte Curral. Okolitá púštna krajina je zväčša rovinatá, čo je pre ostrov Sal typické. Vrchol sopky Monte Curral zrovnali a postavili tam radarovú stanicu, ktorá sa používa pri sledovaní letovej prevádzky, ako aj rádiokomunikačnú vežu, ktorá poskytuje ostrovu prijímanie rozhlasových programov a mobilných telefónnych sietí. Medzi významnejšie stavby mesta patrí miestny kostol, krytá tržnica a budova miestnej samosprávy."}
{"id": "536036", "title": "Dolores (Uruguaj)", "context": "Dejiny Mesto bolo založené v roku 1801. Územie, na ktorom súčasné mesto leží však prvýkrát preskúmal už taliansky objaviteľ Sebastiano Caboto v roku 1527. Už on v tej dobe popísal aj rieku San Salvador, ktorá preteká okolo mesta. V tejto oblasti založil aj pevnosť San Salvador , ktorá predstavuje prvé európske osídlenie v oblasti. V roku 1574 tu nechal postaviť osadu Juan Ortiz de Zárate. Táto osada bola známa ako Ciudad Zaratina a slúžila hlavne ako podpora pre ďalšie výpravy za drahými kovmi, ktoré sa podľa vtedajších predstáv mali v oblasti nachádzať. Osada však po niekoľkých rokoch zanikla v dôsledku útokov indiánov. Neďaleko od mesta pri povodí potoka Arroyo Espinillo vznikla v polovici 18. storočia nová osada s názvom Espinillo . Z dôvodu nedostatku zdrojov však obyvatelia túto osadu premiestnili k rieke Uruguaj. Keďže na tento presun nemali obyvatelia osady príslušné úradné povolenia, boli nútení sa vrátiť v roku 1784 späť do starej osady. Na spiatočnú cestu sa osadníci vydali v roku 1801, no posunuli sa ďalej, až k rieke San Salvador. Nové mesto pomenovali jeho obyvatelia po patrónke Panne z Dolores (Virgen de los Dolores). Osadníci sa zaoberali predovšetkým poľnohospodárstvom. Mesto sa rozvíjalo a jeho obyvatelia sa začali usilovať o oddelenie od departmentu Soriano, no neúspešne. Za mesto bolo Dolores formálne vyhlásené v roku 1923."}
{"id": "6109", "title": "Salvádor", "context": "Introduction :: Salvádor môže byť aj zriedkavý názov hlavného mesta štátu Salvádor, teda mesta San Salvador, pozri San Salvador (Salvádor). Salvádor (-normovaný názov , zriedkavo: El Salvador ; od cca. 50. rokov 20. stor. do roku 1991 aj: Salvador ; cca. do 40. rokov 20. stor. len: Salvador alebo San Salvador alebo El Salvador ; po španielsky El Salvador - doslova \"Spasiteľ\"), dlhý tvar Salvádorská republika (po španielsky República de El Salvador ), je štát v Strednej Amerike, ktorý sa nachádza pri pobreží Tichého oceánu. Na severozápade susedí s Guatemalou a na severovýchode s Hondurasom. S počtom obyvateľov viac ako 6 miliónov na rozlohe ² je s hustotou 303,1 obyvateľov na km² najhustejšie zaľudnenou krajinou v Amerike."}
{"id": "159959", "title": "San Salvador de Jujuy", "context": "Introduction  San Salvador de Jujuy (často skrátene nazývané ako Jujuy ) je hlavné mesto najsevernejšej argentínskej provincie Jujuy. Súčasne je sídlom departmentu Doctor Manuel Belgrano. Pri sčítaní ľudu v roku 2010 malo mesto 257 970 obyvateľov. V metropolitnej oblasti San Salvador de Jujuy žije v súčasnosti približne 344 300 ľudí. Vo veľkej aglomerácii sa nachádzajú okrem samotného mesta ešte husto osídlené kraje Palpalá, El Carmen, San Antonio a časť zo San Pedro de Jujuy. Mesto bolo založené v roku 1593. Je administratívne, ekonomické a kultúrne centrum regiónu. V centre mesta sa nachádzajú budovy ešte z koloniálnej éry. V meste a jeho tvoria pôvodní obyvatelia väčšie percento populácie, než v iných častiach Argentíny. Vzdialenosť od Buenos Aires je približne ."}
{"id": "166841", "title": "San Salvador (Salvádor)", "context": "Introduction  San Salvador (-španielsky a slovenský názov; zriedkavé slovenské názvy: San Salvádor , Salvádor ) je hlavné a najväčšie mesto Salvádoru. Žije tu približne 2,2 milióna obyvateľov a počtom obyvateľov je tretím najväčším mestom v Strednej Amerike, väčšie sú Guatemala a Managua. Sústreďuje sa tu približne polovica HDP celého štátu."}
{"id": "6112", "title": "Salvádor", "context": "Demografia Etnické zloženie obyvateľstva tvoria z 90 % mestici, z 9 % belosi a z 1 % Indiáni. Väčšina obyvateľov je španielskeho pôvodu. Ako v jedinej stredoamerickej krajine tu nežijú potomkovia čiernych Afričanov. Navyše, v roku 1930 generál Martínez vydal rasistický zákon, ktorým sa zakazuje, aby sa tu usídlili. To isté platilo pre Malajcov, Rómov a Arabov. Takmer 80 % obyvateľov je rímskokatolíckeho vyznania a takmer 20 % patrí k rôznym protestantským denomináciám. V zahraničí žijú asi 3 milióny Salvádorčanov, najmä v USA, ale aj v Kanade, Taliansku, Austrálii a Švédsku."}
{"id": "269207", "title": "Department (Salvádor)", "context": "Introduction  Salvádor je administratívne rozčlenený na 14 departmentov. Týchto 14 územných celkov je ďalej rozdelených na 262 municipios . Department Hlavné mesto Rozloha(km²) Obyvateľstvo(2006) Hustotaobyv. 1 Ahuachapán Ahuachapán 1.240 370.000 299 2 Cabañas Sensuntepeque 1.104 159.000 144 3 Chalatenango Chalatenango 2.117 205.000 97 4 Cuscatlán Cojutepeque 0.756 217.000 287 5 La Libertad Santa Tecla 1.653 824.000 499 6 La Paz Zacatecoluca 1.224 329.000 269 7 La Unión La Unión 2.074 309.000 149 8 Morazán San Francisco Gotera 1.447 252.000 174 9 San Miguel San Miguel 2.077 558.000 269 10 San Salvador San Salvador 0.886 2267.000 2559 11 San Vicente San Vicente 1.184 175.000 148 12 Santa Ana Santa Ana 2.023 631.000 312 13 Sonsonate Sonsonate 1.126 531.000 471 14 Usulután Usulután 2.130 353.000 165 Salvador 21 040 7 180 000 341 14 departmentov Salvadoru"}
{"id": "155328", "title": "Babahoyo", "context": "Introduction  Babahoyo je mesto v Ekvádore. Bolo založené 30. septembra 1948 zákonným nariadením a je hlavným mestom provincie Los Ríos. Obmývajú ho dve rieky : San Pablo a Caracol, ktoré sa zlievajú do rieky Babahoyo, ktorá sa vlieva do rieky Guayas, a tá potom do Moremora. Jedna z najzaujímavejších exkurzií ponúka splavenie rieky Babahoyo, vedie na vidiek a umožňuje vidieť tradičný životný štýl miestnych campesinos, ktorí žijú na vidieku, sejú rastliny a chovajú dobytok. Pozornosť priťahujú plávajúce domy charakteristické pre túto oblasť. Je spracovateľským a obchodným centrom pre okolitý poľnohospodársky región, mesto obchoduje s ryžou, cukrovou trstinou, ovocím, balzovým drevom a orechmi tagua (rastlinná \"ivory\"). Ryža a cukor sa spracovávajú v továrňach."}
{"id": "155017", "title": "Riobamba", "context": "Introduction Maldonado Colegio v Riobambe. Riobamba je hlavné mesto provincie Chimborazo v strednom Ekvádore, a leží v údolí rieky Chambo v Andách. Leží (125 míľ) južne od hlavného mesta Ekvádoru Quita vo výške na Ceste sopiek. Mesto je obklopené vrchmi a sopkami, a ak budete stáť na vrchole sopky Chimborazo, budete sa pozerať z miesta najvzdialenejšieho od stredu Zeme."}
{"id": "293810", "title": "Formosa (Goiás)", "context": "Introduction  Formosa je mesto a obec (município) v strednej Brazílii v štáte Goiás. Nachádza sa približne 80 km na východ od hlavného mesta Brasílie. Mesto je známe svojimi krásnymi prírodnými scenériami, vodopádmi a je tiež významným producentom poľnohospodárskych plodín. Pomerne významný je tiež chov a spracovanie dobytka. Mesto v kvalite života výrazne zaostáva za Brasíliou, kam denne dochádza za prácou väčšina obyvateľov. Najdôležitejšou turistickou atrakciou sú vodopády Itiquira, okolie je bohaté na jaskyne, vodopopády a bystriny. Avšak vzhľadom na stupeň kriminality v meste sa odporúča navštevovať turistické miesta v skupinkách."}
{"id": "155003", "title": "Guaranda", "context": "Introduction  Guaranda je mesto v strednom Ekvádore. Je hlavným mestom provincie Bolívar nachádzajúcej sa v Andách. Mesto má cestné spojenie s Babahoyo a Ambato. Guaranda je mestom trhov nachádzajúce sa v hoyo - hlbokom údolí vysokých Ánd, slúžiace veľkej oblasti poľnohospodárskych usadlostí (comunidades) kečuánskych Indiánov. Podnebie je subtropické, s dlhou suchou sezónou (májoktóber) známej ako (estio). Obyvatelia sú mestizo, s hŕstkou Španielov. Vo všeobecnosti je známe ako oblasť kolonizovaná židovskými utečencami unikajúcimi pred inkvizíciou z Limy. Jadro sa navzájom sprepletalo svadbami skoro päť storočí vytvárajúc tak kompaktnú populáciu prepojené rodinnými zväzkami. Od roku 1990 domorodá väčšina prevzala politickú moc a väčšina miestnych volených zástupcov sú ľudia kečuánskeho pôvodu. Mesto má 25 000 obyvateľov (2005) a počet narastá. Trpí vážnymi problémami súvisiacimi s dodávkami elektriny a vody. Voda je privádzaná z vysokohorských povrchových zdrojov, väčšinou ľadovca na Chimborazo a je dobrej kvality (pitná). Mesto je známe pre svoj týždeň trvajúci karneval a svojím alkoholickým nápojom Pajaro Azul. Kategória:Mestá v Ekvádore"}
{"id": "49435", "title": "San Salvador", "context": "Introduction  San Salvador (doslova: Svätý Spasiteľ) môže byť: sídlo: hlavné mesto štátu Salvádor, pozri San Salvador (Salvádor) hlavné mesto rovnomenného departmentu v Argentíne, pozri San Salvador (mesto, Entre Ríos) department: v štáte Salvádor, pozri San Salvador (department, Salvádor) v argentínskej provincii Entre Ríos, pozri San Salvador (department, Entre Ríos) ostrov na Bahamách, pozri San Salvador (ostrov) zastaraný názov štátu Salvádor, pozri Salvádor sopka v štáte Salvádor, pozri San Salvador (sopka)"}
{"id": "155315", "title": "Puerto Baquerizo Moreno", "context": "Introduction Puerto Baquerizo Moreno Puerto Baquerizo Moreno je hlavné mesto provincie Galápagos, v Ekvádore. Nachádza sa na juhozápadnom pobreží ostrova San Cristóbal, najvýchodnejšieho z ostrovov súostrovia Galapágy. Aj napriek tomu že to je hlavné mesto súostrovia, má iba druhý najpočetnejšiu populáciu: 5 600, prevažne rybárov. Hlavnými priemyselnými odvetviami sú rybárstvo, turizmus, a farmárčenie na ornej pôde. Mesto má svoje tlmočnícke centrum, ale jeho turistická infraštruktúra nie je taká rozvinutá ako v Puerto Ayora. Mesto dostalo meno po prezidentovi Alfredovi Baquerizovi Morenovi (1859 – 1951). Obyvatelia založili a stále ešte prevádzkujú nadáciu Albatross Foundation USA."}
{"id": "155394", "title": "Puerto Francisco de Orellana", "context": "Introduction Puerto Francisco de Orellana Puerto Francisco de Orellana alebo El Coca je mesto ležiace vo východnom Ekvádore. Je hlavným mestom provincie Orellana. Mesto leží v amazonskom pralese na sútoku riek Coca a Napo. Počet obyvateľov dosahuje 45 163. Oficiálny názov mesta je odvodený od mena Francisco de Orellana, ktorý preskúmal sútok riek Coca a Napo. Mesto navštevujú turisti hodlajúci navštíviť Amazonský prales. Z tohto dôvodu má aj letisko V meste je umiestnená posádka 19 \"NAPO\" JUNGLE BRIGADE (ekvádorskej armády), cvičiacej vojenské jednotky ako Selva, Tigres, Reconocimiento de Largo Alcance, Operaciones Rivereñas a Operaciones de Asalto aereo (letecký útok)."}
{"id": "479225", "title": "Salta (mesto)", "context": "Introduction  Salta je hlavné mesto provincie Salta na severozápade Argentíny. Nachádza sa v údolí Valle de Lerma, na úpätí And v nadmorskej výške na rieke Río Arenales. Pri sčítaní ľudu v roku 2010 malo mesto 520 683 obyvateľov. V súčasnosti sa počet obyvateľov mesta aj s predmestiami odhaduje na 626 600 ľudí. Salta tak patrí medzi 10 najväčších miest v Argentíne podľa počtu obyvateľov. Mesto bolo založené v roku 1582 španielskym conquistadorom Hernandom de Lermom ako vhodná zastávka na ceste medzi mestami Lima a Buenos Aires. Mesto je známe svojou španielskou koloniálnou architektúrou predovšetkým z 18. a 19. storočia v starej časti mesta. Z priemyslu sa tu spracováva ropa v miestnej rafinérii, okrem toho je v meste aj potravinársky priemysel. Na juh od mesta je významná vinárska oblasť Argentíny. Približne 6 km juhozápadne od mesta sa nachádza letisko Martin Miguel de Guemes. Podnebie je teplé a suché, priemerný ročný úhrn zrážok je 756 mm, pričom hlavné obdobie dažďov je v januári a februári."}
{"id": "145683", "title": "Puerto Madryn", "context": "Introduction  Puerto Madryn () je mesto v argentínskej provincii Chubut a hlavné mesto departmentu Biedma. Leží na pobreží Atlantického oceánu. Pri sčítaní ľudu v roku 2010 malo mesto 81 315 obyvateľov. Bolo založené 28. júla 1865 waleskými osadníkmi. Mesto je významným turistickým centrom, ktoré turisti navštevujú v súvislosti s polostrovom Valdés. Polostrov Valdés je zapísaný v zozname Svetového dedičstva UNESCO."}
{"id": "536662", "title": "Termas de Río Hondo", "context": "Introduction  Termas de Río Hondo je mesto nachádzajúce sa v provincii Santiago del Estero v severnej Argentíne. Je sídlom departmentu Río Hondo. Pri sčítaní ľudu v roku 2010 malo mesto 32 166 obyvateľov. V roku 2017 sa počet obyvateľov mesta odhadoval na 34 800 ľudí. Mesto leží na východnom brehu vodnej nádrže Río Hondo a súčasne na oboch brehoch rieky Dulce. Pôvodný názov mesta bol Miraflores , neskôr dostalo názov Termas . Už na konci 19. storočia začalo mesto rásť vďaka cestovnému ruchu spojenému s kúpeľníctvom. V roku 1958 získalo mesto svoju samosprávu. V roku 1966 bolo mesto premiestnené o 21 km, keďže na jeho mieste bola vybudovaná vodná nádrž. Mesto je aj v súčasnosti známe pre svoje horúce pramene a do miestnych kúpeľov cestuje každoročne množstvo turistov, pričom Termas de Río Hondo je tak najnavštevovanejšie mesto provincie."}
{"id": "422611", "title": "Acajutla", "context": "Introduction  Acajutla je prístavné a kúpeľné mesto v štáte Salvádor, departmente Sonsonate. Je hlavným strediskom ťažkého priemyslu - nachádza sa tu ropná rafinéria, výroba umelých hnojív a cementárne."}
{"id": "4199", "title": "Montevideo", "context": "História  Počiatky osídlenia Súbor:Nuestra-senora-de-la-encina-la-bretania-corbeta.jpg|thumb|left|Loď Nuestra Señora de Lencina priviezla prvých osadníkov z Kanárskych ostrovov. Medzi rokmi 1680 a 1683 založili Portugalci mesto, ktoré nazvali Colonia do Sacramento, v regióne zálivu La Plata oproti mesta Buenos Aires. Nové mesto sa nestretlo so žiadnym odporom zo strany Španielov až do roku 1723, kedy títo začali stavať opevnenia na pahorkoch okolo zátoky Montevideo. 22. novembra 1723 portugalský poľný maršal Manuel de Freitas da Fonseca postavil pevnosť Montevieu. Z Buenos Aires bola vyslaná expedícia, ktorú zorganizoval španielsky guvernér Bruno Mauricio de Zabala. 22. januára 1724 prinútili Španieli Portugalcov opustiť danú oblasť a začali osídľovať miesto, kde dnes stojí Montevideo, najprv so šiestimi rodinami, ktoré prišli z Buenos Aires. No už čoskoro potom prišli rodiny z Kanárskych ostrovov, ktorých miestni nazývali \"guanches\", \"guanchos\" alebo \"canarios\". V tej dobe bol na mieste aj prvý taliansky osadník Jorge Burgues. V roku 1724 bolo vykonané sčítanie obyvateľstva, ktoré žilo v meste. Následne bol spísaný plán, ktorý vymedzil nové mesto a pomenoval ho San Felipe y Santiago de Montevideo , čo bolo neskôr skrátené na Montevideo. Sčítanie napočítalo spolu 50 rodín pôvodom z Galície a Kanárskych ostrovov a viac ako 1 000 pôvodných obyvateľov a množstvo Afričanov ako otrokov. Mesto na konci 18. storočia. Niekoľko rokov po založení sa mesto stalo hlavným sídlom v regióne severne od ústia La Plata a východne od rieky Uruguaj, pričom bolo schopné súťažiť s Buenos Aires o dominanciu nad námorným obchodom. Dôležitosť Montevidea ako hlavného prístavu Vicekráľovstva Río de la Plata ho priviedol do konfrontácie s Buenos Aires pri rôznych príležitostiach, vrátane niekoľkých prípadov, keď bolo použité ako základňa na obranu východných provincií Vicekráľovstva Río de la Plata pred nájazdmi Portugalcov. V roku 1776 ustanovilo Španielsko Montevideo ako svoju hlavnú námornú základňu ( Real Apostadero de Marina ) pre južnú časť Atlantického oceánu s vládou nad pobrežím súčasnej Argentíny, Falklandskými ostrovmi a ostrovom Bioko v Afrike. Do konca 18. storočia zostalo Montevideo opevnenou oblasťou, ktorá je v súčasnosti známa ako Ciudad Vieja. 19. storočie Súbor:General Francisco Javier de Elío (Museo del Prado).jpg|thumb|left|Generál Elio bol guvernérom Montevidea a posledným vicekráľom Vicekráľovstva Río de la Plata. Vo februári roku 1807 sa uskutočnila Bitka o Montevideo, v ktorej Briti porazili miestne španielske oddiely a obsadili Montevideo. Španieli však už v septembri toho istého roku Britov z mesta vytlačili. Po úspešnej bitke sa guvernér Montevidea Francisco Javier de Elío rozhodol postaviť voči novému vicekráľovi Santiagovi de Liniers a vytvoril novú vojenskú vládu (chuntu) hneď po tom, ako v Španielsku začala vojna o nezávislosť. Po tom, čo bol Santiago de Liniers vymenený novým vicekráľom Baltasarom Hidalgo de Cisneros, rozhodol sa Francisco Javier de Elío zrušiť miestnu vojenskú vládu. Počas májovej revolúcie v roku 1810 a následnom povstaní obyvateľov provincií La Platy sa španielska koloniálna vláda presunula z Buenos Aires do Montevidea. Ešte v ten istý a nasledujúci rok sa uruguajský revolucionár José Gervasio Artigas spojil s revolucionármi z Buenos Aires proti Španielom. V roku 1811 sa vylodili vojenské oddiely Spojených provincií La Platy spolu s pastiermi z celého regiónu nazývanými Gaučo neďaleko mesta a začalo sa obliehanie Montevidea. Títo však odmietli poslúchnuť príkazy novej vlády, ktorá vzišla po úspešnej Májovej revolúcií a tak sa obliehanie mesta skončilo už nasledujúci rok. K odchodu vojska prispela aj zhoršujúca sa situácia v regióne Horného Peru. Španielsky guvernér opustil Montevideo v roku 1814. V roku 1816 napadli oslobodené územie Portugalci. V roku 1821 bolo toto územie obsadené vojenskými oddielmi z Brazílie nazývanými Banda Oriental. Nezávislosť regiónu obnovil Juan Antonio Lavalleja v roku 1825 spolu so svojimi vojenskými oddielmi nazvanými Treinta y Tres Orientales, teda Tridsaťtri Orientálcov. V roku 1828 bol vytvorený nový nezávislý štát s názvom Uruguaj, pričom Montevideo sa stalo jeho hlavným mestom. V roku 1829 začala demolácia mestských opevnení a boli vytvorené plány na rozšírenie mesta za pôvodne opevnené mesto Ciudad Vieja. Nová časť sa mala nazývať \"Ciudad Nueva\", teda nové mesto. Rozširovanie mesta však prebiehalo veľmi pomaly z dôvodu udalostí, ktoré mali nastať v ďalšom období. Mesto z pohľadu kotviska lodí pred miestnym prístavom (1820). 30. roky 19. storočia boli v Uruguaji v znamení konfrontácie medzi dvoma revolucionármi Manuelom Oribem a Fructuosom Riverom. Títo pred tým bojovali proti Brazílskemu cisárstvu a po bojoch sa stali tzv. caudillo, teda de facto vládcami svojich frakcií. Politika krajiny bola rozdelená medzi Blancos (Bieli) vedených Oribem, ktorých reprezentovala politická strana Partido Nacional a Colorados (Červení), ktorých zas reprezentovala strana Partido Colorado. V roku 1838 bol Oribe donútený rezignovať z postu prezidenta, následne vytvoril povstaleckú armádu, čím sa začala dlhá občianska vojna, ktorá skončila až v roku 1851. Montevideo bolo v tomto období sužované dlhým obliehaním, ktoré trvalo od roku 1843 až do roku 1851, teda do samotného konca občianskej vojny. Mesto bolo počas tejto doby zásobované iba po mori Britmi a Francúzmi. Oribeho podporoval konzervatívny guvernér Buenos Aires Juan Manuel de Rosas. Vďaka tomu sa Oribemu podarilo obkľúčiť stúpencov strany Colorado v Montevideu, kde boli na druhej strane títo podporovaní légiami z Francúzska, Talianska, Baskicka a jednotkami z Brazílie. Až v roku 1851, keď obkľúčeným oddielom pomohli opozičné jednotky z Argentíny, ktoré bojovali proti de Rosasovi, sa obliehanie mesta skončilo a Oribe bol porazený. Avšak boje pokračovali v roku 1855, keď Blancos znova získali silu. V krajine sa tak bojovalo až do roku 1865. Potom už strana Colorado získala znova moc, ktorú si udržala až do polovice 20. storočia. Po ukončení bojov nastalo obdobie rastu a konečne začalo dlho plánované rozšírenie mesta. Už v roku 1853 bola zriadená pravidelná dostavníková linka, ktorá spájala Montevideo s vtedajším mestom Unión (toto je v súčasnosti už štvrťou samotného Montevidea), zároveň bolo vytvorené prvé pouličné osvetlenie v meste. Medzi rokmi 1854 a 1861 bola vybudovaná prvá verejná kanalizácia. V roku 1856 bolo postavené divadlo Teatro Solís. V roku 1861 boli k mestu pripojené osady Aguada a Cordón. V roku 1866 bola zriadená telegrafná linka spájajúca Montevideo s Buenos Aires. V roku 1867 bola postavená tzv. socha mieru La Paz na námestí Plaza Cagancha a most Paso Molino. V roku 1868 bola otvorená konská dráha (predchodca električky ťahaná koňmi), ktorá spájala Montevideo s mestom Unión, plážovým rezortom Capurro a priemyselnou osadou Villa del Cerro, vtedy nazývanou Cosmopolis. V tom istom roku bol otvorený aj prístavný trh Mercado del Puerto. V roku 1869 bola spustená železničná trať spájajúca štvrť Bella Vista s mestom Las Piedras. Súčasne boli v tom istom roku vytvorené nové štvrte Colón Sudeste, Nuevo París a La Comercial. Verejná vodáreň bola postavená v roku 1871, v roku 1878 bol otvorený bulvár Circunvalación, ktorý išiel skoro cez celé mesto. V roku 1885 dostal svoje súčasné meno bulvár Artigas. V roku 1881 bola pripojená ďalšia oblasť, Los Pocitos. Prvé telefónne linky boli zapojené v roku 1882 a elektrikou napájané verejné osvetlenie vystriedalo plynové v roku 1886. O dva roky neskôr bola otvorená aj dostihová dráha Hipódromo de Maroñas. O ďalší rok neskôr boli vytvorené ďalšie tri nové štvrte mesta. V roku 1891 bola vytvorená štvrť Peñarol. V nasledujúcom roku boli vytvorené štyri nové štvrte. V roku 1894 bol otvorený nový väčší prístav a v roku 1897 bola otvorená nová hlavná železničná stanica Estación Central General Artigas. 20. storočie Súbor:Palaciosalvouruguay.jpg|thumb|Palacio Salvo, jeden zo symbolov rastu mesta zo začiatku 20. storočia. Na začiatku 20. storočia imigroval do mesta veľký počet nových prisťahovalcov. Títo prichádzali predovšetkým zo Španielska a Talianska, no desaťtisíce ich prichádzali aj zo strednej Európy. V roku 1908 bolo až 30% z vtedajšej populácie mesta (ktorú tvorilo 300 000 obyvateľov) narodená v zahraničí. V tejto dekáde sa mesto rýchlo rozširovalo do všetkých strán, boli vytvorené ďalšie nové štvrte a viaceré osady a mestečká, ktoré boli vtedy samostatné, boli pohltené rozširujúcim sa Montevideom. Počas prvých dekád 20. storočia prechádzal Uruguaj rozsiahlymi sociálnymi zmenami, ktoré mali vplyv predovšetkým na mestské prostredie. Spolu s týmito zmenami sa v roku 1907 uzákonilo právo na rozvod a v roku 1932 volebné právo pre ženy. V roku 1910 sa začalo so stavbou tzv. Rambla de Montevideo, čo je najdlhší chodník na svete, ktorý meria až 22,2 kilometra. Rambla de Montevideo prechádza po celý čas popri pobreží mesta. V tomto období boli spustené elektrikou poháňané električky. V rovnakom roku prebehol aj veľký štrajk vodičov električiek, pracovníkov bánk a prístavných robotníkov. Zároveň sa zaviedol inštitút intendancie, čo je pomenovanie pre departmenty v krajine. Na ich čele stojí intendant departmentu. Intendanti sú volení občanmi. Veľmi dôležitým bolo tiež otvorenie nového prístavu v meste. V roku 1913 dosahovali hranice mesta už okraj celého miestneho zálivu. V priebehu 20. rokov bola postavená budova uruguajského parlamentu Palacio Legislativo, v meste pristálo prvé lietadlo - hydroplán zo Španielska a bol položený základný kameň štadióna Estadio Centenario, kde uruguajská reprezentácia, ako aj miestne kluby získali najväčšie úspechy. Počas druhej svetovej vojny sa stal neďaleko Montevidea známy incident, keď priplával nemecký ťažký krížnik Admiral Graf Spee do 200 kilometrov vzdialeného plážového mestečka Punta del Este. Tam sa odohrala námorná bitka s britskými loďami, po ktorej musel poškodený nemecký krížnik odplávať do prístavu v Montevideu, keďže Uruguaj bol neutrálna krajina. Aby nemecký kapitán zabránil strate posádky v bitke, o ktorej bol presvedčený, že ju prehrá, rozhodol sa potopiť vlastnú loď. Vrak lode leží do súčasnosti v blízkosti Montevidea, niektoré jeho časti však už boli vyzdvihnuté a nachádzajú sa na rôznych miestach v Montevideu. V polovici 50. rokov sa Uruguaj dostal do ekonomických problémov. Pokles zaznamenalo aj Montevideo. Situácia sa zhoršila v roku 1968, kedy bol zlý stav v krajine ešte viac negatívne ovplyvnený sociálnymi a politickými násilnosťami. Krajinu sužovali incidenty ľavicovej organizácie Tupamaros a neskôr v 70. a 80. rokoch vláda vojenskej chunty. Od 60. rokov do konca vlády vojenskej chunty v roku 1985 boli vládou zavraždené stovky ľudí, prípadne stovky iných zmizli. Od roku 1974 zmizli ďalšie stovky Uruguajčanov v susednej Argentíne, kde sa k moci dostala taktiež vojenská chunta. V roku 1980 prisľúbila chunta prijatie novej ústavy. Tieto zmeny však záviseli od výsledkom referenda, ktoré však nedopadlo podľa predstáv chunty, čo ju začalo postupne oslabovať, až kým sa nezrútila, čo viedlo k návratu k demokracií. V 80. rokoch navštívil Montevideo dvakrát pápež Ján Pavol II. 21. storočie V roku 2002 Montevideo negatívne ovplyvnila banková kríza. Po fámach o možnej insolvencii niektorých bánk nastala panika medzi občanmi Uruguaja, ktorí si začali hromadne vyberať svoje vklady. Tým vznikla hrozna krachu bánk a kolapsu celého bankového systému, na čo reagovala vláda a zmrazila všetky bankové operácie v krajine. Kríza vznikla z dôvodu veľkej závislosti ekonomiky Uruguaja na susednej Argentíne, ktorá sa sama dostala do ekonomickej krízy v roku 2001. Až 33% všetkých vkladov v krajine bolo vybraných z finančného systému. Z tohto dôvodu zostalo päť bankových inštitúcií insolventných. Montevideo, ale aj celá krajina, sa však postupne z krízy dostali, v roku 2017 mesto zaznamenalo 15 rokov nepretržitého ekonomického rastu, čím sa Montevideo stalo konzistentne mestom s najvyššou kvalitou života v celej Latinskej Amerike, keď bolo takto hodnotené desať rokov po sebe. Деловой район Монтевидео.jpg|World Trade Center Montevideo Puerto_del_Buceo_6.JPG|Pohľad na modernú časť mesta z prístavu Torre_Antel_Atardecer.jpg|Torre de las Telecomunicaciones meria 157 metrov a je tak najvyššia budova v krajine"}
{"id": "49558", "title": "Svätý Tomáš (mesto)", "context": "Populácia Obyvatelia mesta sú prevažne černosi a mulati. Prevažne patria k etniku Forro. Väčšina Portugalcov (asi 4 000) sa po vyhlásení nezávislosti z mesta odsťahovala naspäť do Európy. Tento odliv pol čiastočne kompenzovaný prílivom utečencov z Angoly. Tabuľka, ktorá ukazuje stav obyvateľstva mesta v rôznych obdobiach: Rok 1950 1960 1970 1975 1980 1984 1990 1991 2000 2003 2005 2008 Počet obyvateľov 5 607 5 714 17 380 25 000 20 000 34 997 42 331 43 420 49 997 53 300 56 166 62 531"}
{"id": "292137", "title": "Elvas (mesto)", "context": "Introduction  Elvas je mesto (cidade) v Portugalsku v údolí rieky Guadiana. Je vzdialené vzdušnou čiarou od Lisabonu a len od španielskeho mesta Badajoz. Je najdôležitejším mestom dištriktu Portoalegre. Mesto dostalo mestské práva v roku 1513. Je to prosperujúce a živé mesto s rozvinutou zdravotníckou, školskou a športovou infraštruktúrou."}
{"id": "292282", "title": "Salvador (mesto)", "context": "Introduction  Salvador de Bahia (celým názvom São Salvador da Bahia de Todos os Santos ) je hlavné mesto brazílskeho spolkového štátu Bahia. Nachádza sa na polostrove oddeľujúcom vody Atlantického oceánu a Zátoky všetkých svätých (Baía de Todos-os-Santos). Je významným brazílskym prístavom a centrom obchodu. V roku 2015 tu žilo 2 921 087 obyvateľov, čím je tretím najväčším mestom Brazílie. Historické centrum okolo mestskej štvrti Pelourinho s mnohými stavbami v renesančnom a barokovom štýle je od roku 1985 zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Mesto bolo založené roku 1549 a do roku 1763 bolo hlavným mestom portugalskej kolónie. Vzhľadom k svojmu prednostnému postaveniu počas koloniálneho obdobia sa v meste stretávali indiánske, európske a africké kultúrne vplyvy. Mesto je dodnes jedným z centier africko-brazílskej kultúry. Zástavba Salvadora je rozdelená medzi Dolné a Horné mesto, medzi ktorými je výškový rozdiel až 80 m a ktoré spája známy výťah Lacerda. S mestom je spojený spisovateľ Jorge Amado, ktorý vo svojich knihách opisuje svojráznu atmosféru mesta, charakteristickú prelínaním jednotlivých kultúr."}
{"id": "79351", "title": "Bissau", "context": "Dejiny Vzniklo v roku 1687 ako portugalská opevnená pošta a centrum obchodovania s otrokmi . V roku 1941 si vymenilo titul hlavného mesta s mestom Bolama. Mesto má medzinárodné letisko, je sídlom malej univerzity a výskumného ústavu. Počas občianskej vojny v krajine (1998 – 1999) bola veľká časť mesta zničená a väčšina obyvateľstva utiekla do vnútrozemia. Na začiatku 21. storočia, sa pomalým tempom obyvateľstvo z veľkej časti vrátilo."}
{"id": "3825", "title": "Buenos Aires", "context": "Územné členenie Mesto je rozdelené na administratívne účely na štvrte, tzv. \"barrios\". Tieto vychádzajú z pôvodného členenia na katolícke farnosti, teda \"parroquias\". Vo všeobecnosti sa tieto štvrte nazývajú \"Cien barrios porteños\", teda \"sto štvrtí porteño\", čo vyplýva z populárnej piesne zo 40. rokov 20. storočia. Avšak Buenos Aires sa skladá v skutočnosti iba zo 48. barrios. Potom sú tu ešte menšie územné celky v rámci každej štvrte. Niektoré z nich majú pomerne dlhú históriu, iné vznikli iba nedávno pri výstavbe. Príkladom je štvrť Palermo, čo je najväčšia štvrť v Buenos Aires, ktorá bola rozdelená na viacero barrios. Novší systém rozdelil mesto na 15 komún (\"comunas\"). 400px 400px"}
{"id": "531801", "title": "Puerto Madero", "context": "Polohopis Puerto Madero je jednou zo 48. mestských častí (\"barrios\") tzv. Autonómneho mesta Buenos Aires. Nachádza sa vo východnej časti mesta priamo na pobreží Río de la Plata. Poloha tejto časti, keďže sa nachádza v blízkosti historického centra mesta, no zároveň je na pobreží, robí z tejto časti jednu z najlukratívnejších štvrtí Buenos Aires. Južne (juhozápadne) sa nachádza štvrť La Boca, západne hraničí táto časť so štvrťami San Telmo, Monserrat a San Nicolás. Na severozápade sa nachádza časť Retiro. Z ostatných strán je Puerto Madero obklopené Río de la Plata. V tejto mestskej časti sa nachádza tiež prírodná rezervácia Reserva ecológica de Buenos Aires."}
{"id": "536477", "title": "Salto (department)", "context": "Zoznam miest a obcí v departmente Tabuľka zobrazuje najväčšie sídla departmentu v poradí podľa počtu obyvateľov zistených pri sčítaní ľudu v roku 2011. Názov Obyvateľstvo Salto 104 011 Constitución 2 762 Belén 1 926 San Antonio 877 Colonia 18 de Julio 750 Migliaro 733 Albisu 544"}
{"id": "532083", "title": "Monserrat (Buenos Aires)", "context": "História História mestskej časti Monserrat siaha do úplných počiatkov mesta Buenos Aires. Keď v roku 1580 expedícia pod vedením Juana de Garaya druhýkrát založila Buenos Aires, bola hlavná časť novej osady a pevnosť umiestnená práve na území tejto mestskej časti. Samotná pevnosť bola postavená v roku 1594, v roku 1608 na miesto dorazili misionári z rádu Jezuitov. Tí začali v roku 1686 budovať prvý kostol v meste, ktorý bol dokončený v roku 1722 a vysvätený v roku 1734. Súčasne otvorili prvú školu a knižnicu, kde sa v tých časoch poskytovalo jediné vzdelanie v meste. Následne sa začali do rastúceho mesta presúvať aj iné kresťanské rády. Z nich najvýznamnejším bolo katalánske Bratstvo Panny Márie Montserratskej, ktorej kostol dal pomenovanie celej štvrti. Počas 18. storočia a časti 19. storočia bola štvrť známa ako \"Barrio del Tambor\" alebo \"Barrio del Mondongo\" z dôvodu veľkého počtu afrických otrokov, ktorí tu v tej dobe žili. V Monserrate sa nachádza budova Cabilda, teda mestského úradu, kde začala v roku 1810 Májová revolúcia, ktorá znamená začiatok nezávislosti Argentíny. Následný vývoj Buenos Aires však nebol až taký rýchly, keďže krajina čelila dlhým vnútorným, ale i vonkajším konfliktom. Väčší rozvoj nastal po roku 1875, kedy sa začala Argentína ekonomicky vzmáhať. V roku 1886 bola dokončená stavba prezidentského paláca Casa Rosada, následne dostalo aj priľahlé námestie pomenovanie Májové námestie, teda Plaza de Mayo, po úspešnej revolúcii z mája 1810. S rozvojom mesta a krajiny už bolo historické centrum v Monserrate nedostačujúce pre novú metropolu. Začalo sa teda s masívnymi búracími prácami, ktorých cieľom bolo predovšetkým vytvoriť miesto pre nový bulvár Avenida de Mayo, ktorý bol otvorený v roku 1894. Následne boli na tomto bulvári otvorené prvé stanice nového metra, ktoré bolo budované na začiatku 20. storočia. Keďže aj historicky je táto mestská časť centrom vlády mesta a krajiny, aj mnohé nové vládne budovy boli teda budované práve tu. Vďaka tomu dostal Monserrat vzhľad európskych metropol. V polovici 20. storočia sa štvrť začala meniť, z jej západnej časti začali odchádzať úrady a obyvatelia a prichádzali sem skôr umelci, ktorí západ Monserratu pretvorili na bohémsku časť, kde je množstvo miest určených pre tango a iné umelecké aktivity. Umelci sem prichádzali predovšetkým pre nízke nájomné a blízkosť k úplnému centru mesta. V poslednom období sa Monserrat stal jedným z cieľov turistov, ktorí vyhľadávajú nie len oblasť okolo Májového námestia, ale aj iné časti tejto štvrti, napríklad obchodné ulice, ktorých je tu niekoľko. Monserrat je tiež centrom španielskej kultúry v Buenos Aires. Na konci 20. storočia začala vláda investovať do obnovy historickej časti Buenos Aires, vďaka čomu sa aj časť Monserrat začala revitalizovať a obnovovať."}
{"id": "536198", "title": "Maldonado (department)", "context": "Zoznam miest a obcí v departmente Tabuľka zobrazuje najväčšie sídla departmentu v poradí podľa počtu obyvateľov zistených pri sčítaní ľudu v roku 2011. Názov Obyvateľstvo Maldonado 62 590 San Carlos 27 471 Pinares – Las Delicias 9 819 Punta del Este 9 277 Piriápolis 8 830 Cerro Pelado 8 177 Pan de Azúcar 6 597 San Rafael – El Placer 3 146 La Capuera 2 837 Aiguá 2 465 Barrio Hipódromo 1 973 Villa Delia 1 703 La Sonrisa 1 562 Balneario Buenos Aires 1 551 El Tesoro 1 396 Playa Grande 1 031 Barrio Los Aromos 956 Gregorio Aznárez 944 Punta Ballena 750 Gerona 679 Playa Hermosa 611"}
{"id": "531800", "title": "Puerto Madero", "context": "Názov Názov mestskej časti je odvodený od mena miestneho obchodníka Eduarda Madera, ktorý vymyslel tri projekty na výstavbu nového mestského prístavu, ktorý by nahradil starý prístav v štvrti La Boca. Víťazný projekt vybral priamo prezident republiky Julio Argentino Roca v roku 1882, čo znamenalo začiatok výstavby súčasného Puerto Madero."}
{"id": "150340", "title": "Santiago de Guayaquil", "context": "Turistické zaujímavosti  El Malecón 2000 - obnovené historické nábrežie z čias Simona Bolívara. El Palacio Municipal - je umiestnený na Malecón a sústreďuje politickú úrady mesta a provincie. Budova je v neoklasicistickom štýle a je považovaná za architektonicky najvýznamnejšiu budovu v krajine. Las Peñas Neighborhood - sa nachádza v severovýchodnom konci centra mesta, je umeleckým centrom mesta. Mnoho zo 400 rokov starých budov bolo premenených na umelecké galérie a je tu niekoľko spomenutia hodných umeleckých štúdií. Prechádzka touto historickou časťou sprostredkuje človeku pohľad do minulosti Guayaquil. Mercado Artesanal - najväčší umelecký trh v meste. Trh je budova s 240 obchodmi, ktorá zaberá celý blok na ulici Baquerizo Avenue, medzi ulicami Loja a Juan Montalvo. Predajcovia predávajú domorodé remeselnícke umenie, šperky a maľby. Parque Centenario - umiestnený na ulici 9 de Octubre, medzi Lorenzo de Garaycoa a Quito, toto je najväčšie centrum zaberajúce 4 bloky mesta. Poskytuje tienisté útočištia pred rovníkovým slnkom, s obrovskými stromami skláňajúcimi sa nad chodníkmi a trávnikmi. Ústrednej časti parku dominuje socha Liberty (Slobody). Parque Seminario - nachádzajúci sa na 10 de Agosto Avenue a Chile, je domovom veľkého počtu iguanas, niektoré z nich dosahujú 5 stôp do dĺžky. Každé popoludnie prinášajú robotníci ovocie a zeleninu, aby prilákali iguanas zo stromov tak, aby ich mohli záujemcovia vidieť. Je tu tiež aj jazierko naplnené farebnými japonskými rybičkami tilapia. V strede parku sa nachádza socha Simóna Bolívara na koni. Bahia - najznámejší trh populárny tak medzi turistami ako aj domácimi. Poskytuje prakticky všetko, od topánok až po elektroniku. Väčšina budov v starom meste má soportales - to sú kolonády alebo arkády, ktoré poskytujú chodcom ochranu pred rovníkovým slnkom a tropickými dažďami. Veľa príťažlivých kostolov zdobí španielskym slohom ovplyvnená architektúra."}
{"id": "600113", "title": "Vlasta Burian", "context": "Vlasta Burian sa narodil do rodiny libereckého krajčíra a ochotníka Antonína Buriana. V Liberci prežil prvých desať rokov svojho života. V roku 1900 sa jeho rodina presťahovala do Prahy, kde sa neskôr vyučil za obchodníka na obchodnej škole. Ako syn krajčíra sa od detstva stretával s ľuďmi, ktorí mali záujem o divadlo a mal možnosť počúvať príbehy z tohto prostredia. Sám ako dieťa spieval a mal rád operu. Mladý Vlasta Burian mal takisto veľkú záľubu v športe. Vynikal najmä vo futbale (bol brankárom ligového klubu A. C. Sparta), ale takisto v cyklistike a rád hral tenis. Časom však väčšina športových aktivít ustúpila divadlu. Svoje bavičské nadanie spočiatku uplatňoval prevažne na večierkoch svojich priateľov. Jeho nadanie mu však postupne otvorilo cestu aj k verejnému vystupovaniu."}
{"id": "48213", "title": "Ján Burjan", "context": "Introduction  Ján Burjan ( 2. december 1886, Ružomberok – † 11. apríl 1945, Bratislava) bol slovenský architekt a politik šľachtického pôvodu, poslanec Revolučného národného zhromaždenia od 27. februára 1919 do 18. marca 1920. Narodil sa 2. decembra 1886 lekárovi Jozefovi Burjanovi a jeho manželke Amálii rod. Blahovej."}
{"id": "433755", "title": "Robert Burian", "context": "Introduction  Róbert Burian ( 4. apríl 1982, Nitra) je slovenský DJ, producent, ktorý pôsobí na hudobnej scéne od roku 2003. Na Slovensku je najviac známy ako tvorca hudby pre Egov letný hit „Žijeme len raz“, ktorému bol aj producentom. Úspešné sú aj mnohé jeho remixy známych slovenských i zahraničných singlov. V súčasnosti je taktiež členom švajčiarského vydavateľstva Enormous Tunes."}
{"id": "470254", "title": "Emil František Burian", "context": "Život Narodil sa v Plzni, kde bol jeho otec spevák. Dostal sa v Prahe na konzervatórium, do jeho majstrovskej školy. Bol členom ľavicovo orientovanej literárnej skupiny Devětsil. V rokoch 1926 – 1927 spolupracoval s Osvobozeným divadlem, odkiaľ po rozporoch s Jindřichom Honzlom spolu s Jiřím Frejkom odišli a založili si vlastné Divadlo Dada. Potom spolupracoval s Frejkovou scénou Moderní studio. V roku 1923, t. j. Vo svojich devätnástich rokoch, vstúpil z presvedčenia do KSČ, čo ovplyvnilo jeho ďalšiu činnosť, ktorá bola často až agitačná. Burianov Voiceband mal v Siene veľké úspechy Roku 1927 založil hudobne recitačný súbor Voice-band. V sezóne 1930/31 ho angažoval riaditeľ Antonín Drašar ako režiséra do divadla v Olomouci, kde Burian využíval aj svoj voiceband a sám sa tiež uplatnil ako jazzový spevák. V druhej polovici roka 1931 sa vrátil Burian krátko do Brna do Zemského divadla. Koncom roka 1933 založil divadlo D 34, kde uskutočňoval svoj program politicky vyhraneného ľavicového divadla – každý rok názov divadla posúval o jedno číslo (v roku 1935 sa teda volalo D 35 a tak ďalej až do D 41). V predvojnových rokoch okrem iného vo svojom divadle zorganizoval protestnú petíciu proti uväzneniu slávneho ruského režiséra Mejercholda, ktorý bol neskôr Stalinom zavraždený. Pre rad komunistických funkcionárov bol preto, hoci bol presvedčeným stúpencom ich hnutia, nepohodlným a nepravidelným členom. V roku 1941 bol zatknutý a celý zvyšok druhej svetovej vojny prežil v koncentračných táboroch. Najprv bol v Terezíne, potom v Dachau a nakoniec v Neuengamme (predmestie Hamburgu), tu pracoval v továrni s vojnovou výrobou, vo voľnom čase sa, podľa svojich spomienok, podieľal na organizovaní ilegálnych kultúrnych relácií pre väzňov. 3. mája 1945 sa mu za dramatických okolností podarilo zachrániť sa z lode Cap Arcona po spornom útoku britského kráľovského letectva RAF. Po vojne založil ešte divadlo D 46 a D 47, mimo týchto divadiel riadil ešte tri brnianske scény a karlínsku operetu, ktoré boli združené do tzv. Družstva divadla práce . Vo voľbách roku 1948 bol zvolený do Národného zhromaždenia za KSČ vo volebnom kraji Kladno. Zasadal tu do konca funkčného obdobia, teda do roku 1954. Roku 1951 potom, čo hrozil bezprostredný zánik jeho divadla, previedol svoje D 51 do zväzku Česko-slovenskej armády, a to sa potom stalo Armádnom umeleckým divadlom. V roku 1955 z armády odišiel a toto divadlo premenoval opäť na D 34. V povojnovej dobe sa stal jedným z popredných účastníkov nastupujúcej nomenklatúry komunistickej kultúry. Patril však k osobnostiam, ktoré boli do značnej miery režimu nepohodlné a nevypočítateľné a bol často kritizovaný sprava aj zľava. Krátko riadil týždenník Kulturní politika , v ktorom pôsobil rad neskôr známych novinárov – Antonín Jaroslav Liehm, Stanislav Budín a i. V roku 1954 bol menovaný národným umelcom. V roku 1958 navštívil ZSSR a pod vplyvom Chruščovovej kritiky Stalina a jeho praktík vystúpil v Španielskej sále Pražského hradu so zásadným sebakritickým prejavom. Bol niekoľkokrát ženatý – s prvou ženou Ludmilou Matějovskou (nar. 1902), absolventkou majstrovskej školy pražského konzervatória, sa oženil v roku 1927 a rozviedol v roku 1931. V roku 1934 sa oženil s Mariou Šubrtovou (nar. 1906), s ktorou sa zoznámil v Brne, kde študovala na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity. Jeho poslednou manželkou bola Zuzana Kočová. Smrť Zomrel 9. augusta 1959 v Prahe, za dosiaľ nevyjasnených okolností v štátnom sanatóriu na zlyhanie pečene."}
{"id": "58848", "title": "Peter Pišťanek", "context": "Životopis V 80. rokoch bol spoluzakladateľom a bubeníkom v kultovej hudobnej skupine Devínska Nová Vec. Do roku 1988 vystriedal viacero zamestnaní, najdlhšie pracoval ako strojník v kyslikárni v Slovnafte. Krátko študoval dramaturgiu, neskôr scenáristiku na VŠMU, štúdium však nedokončil. V roku 1988 pracoval ako strážca parkoviska, po Nežnej revolúcii podnikal v reklamnej branži, neskôr bol šéfredaktorom magazínu Tele-Video-Relax , textárom v reklamných agentúrach DDB Needham a Wiktor/Leo Burnett, od roku 1996 pracoval v spoločnosti Gratex International, kde bol tvorcom webových stránok (content originator), redaktorom internetového časopisu inZine, marketingovým pracovníkom a pracovníkom Quality Assurance Group tamtiež."}
{"id": "55154", "title": "Vlasta Burian", "context": "Literatúra (výber) <ref>http://www.vlastaburian.webz.cz/knihy.html</ref>  Antonín a Petr KRÁL: Vlasta Burian , Orbis, 1969 Emil Artur LONGEN: Král komiků , Melantrich, 1979 (2. vydanie) Vladimír JUST: Vlasta Burian , Praha, 1986 Vladimír JUST: Věc: Vlasta Burian , 1991, Ivan R. ČERNÝ: Byl jednou jeden Vlasta… aneb o králi českých komiků , vydalo nakladateľstvo Magnet, 1991, ISBN 80-85110-60-1 Jaromír TREJBAL: Z hotelu Ritz do kuchyně Vlasty Buriana , GT-Club, 1991 (reedícia: 2009, Ikar, ISBN 978-80-249-1215-8) Vladimír JUST: Vlasta Burian: Mystérium smíchu , AVČR, 1993 a 2002, ISBN 80-200-0861-6 Karel ČÁSLAVSKÝ: Filmový Vlasta Burian , Fragment, 1997 a 2000, ISBN 80-7200-159-0 informace od nakladatele Viktor KUDĚLKA: Hvězdy nad Barrandovem , Brno, 1999 Josef FRAIS a Pavel FRAIS: Vlasta Burian – Obrazový životopis , Práh, 2001, Burian vo fotografiách, hlavne zo športu a súkromia, ISBN 80-86155-65-X Ondřej SUCHÝ: Vlasta Burian – Na cestě do 21. století , Brána, 2004, ISBN 80-7243-218-4 informácie od nakladateľa Ondřej SUCHÝ, Jaromír FARNÍK: Album Vlasty Buriana , Ametyst, 2004, Burian vo fotografiách zo súkromia i z jeho diela, súčasťou je tiež CD Vlasta s kytkou , ISBN 80-85837-68-4"}
{"id": "55153", "title": "Vlasta Burian", "context": "Diskografia <ref>http://www.vlastaburian.webz.cz/diskografie.html</ref> CD Vlasta Burian v rádiu , 1997 - Český rozhlas Osudy dobrého vojáka Švejka I. díl , 2004 - Supraphon – Burian hrá rolu poľného kuráta Otto Katze Vlasta s kytkou , 2004 - František Rychtařík) (príloha knihy Album Vlasty Buriana ) Vlasta Burian – To nejlepší , 2005 - Supraphon Vlasta Burian – Slavné melodie , 2006 - Levné knihy"}
{"id": "145551", "title": "Zdeněk Burian", "context": "Poštové známky  obraz od Zdeňka Buriana na poštovej známke (Česká republika, 2005)"}
{"id": "55150", "title": "Vlasta Burian", "context": "Introduction Foto hrobu na Vyšehradskom cintoríne v Prahe Vlasta Burian , vlastným menom Josef Vlastimil Burian ( 9. apríl 1891, Liberec – † 31. január 1962, Praha), známy ako Kráľ komikov , bol český divadelný herec, spevák, divadelný riaditeľ, športovec, podnikateľ, filmový herec, filmový režisér, spisovateľ a imitátor, ktorý sa vďaka svojej usilovnosti, pracovitosti, odhodlanosti a nebojácnosti vypracoval medzi skutočné hviezdy českého filmu a divadla. Bol jedným z najpopulárnejších hercov za prvej republiky a jeho obľúbenosť trvá dodnes, o čom svedčia víťazstvá v ankete o „Kráľa komikov“."}
{"id": "23599", "title": "Jozef Burian", "context": "Introduction Ing. Jozef Burian ( 21. september 1961, Košice – † 24. december 2021) bol slovenský manažér a politik. Bol poslancom Národnej rady SR za stranu SMER – sociálna demokracia, v rokoch 20122016 pôsobil ako štátny tajomník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR."}
{"id": "596674", "title": "Juraj Burian", "context": "Hudobná kariéra Juraj Burian študoval v rokoch 1987-91 hru na gitaru na Bratislavskom konzervatóriu u profesora Jozefa Zsapku. Okrem toho, ako jeden z mála slovenských hudobníkov, má, v rokoch 1992-95, vyštudovanú hru na gitaru na Berklee College of Music v Bostone (USA). Juraj Burian patrí medzi vyhľadávaných štúdiových hráčov. Hrá hlavne na akustickú gitaru. Okrem účinkovania v množstve hudobných projektov v rôznych hudobných žánroch, Juraj Burian hral v rokoch 1984-85 v kapele Petra Breinera Klobása, v rokoch 1986-91 bol spolu s Matúšom Jakabčicom a Antonom Jarom súčasťou džezového tria, spolupracoval aj s Big Bandom Rádia Bratislava (1991-94), či dlhodobo, medzi rokmi 1987-92, účinkoval v Scat bande Adrieny Bartošovej. Medzi ďalšími hudobníkmi, s ktorými Juraj Burian spolupracuje je americký saxofonista Peter Cardarelli, pre speváka Marcela Palondera zložil skladbu „Kým nás máš“, s ktorou ho sprevádzal na Eurovízii 1996, spolupracoval aj s aranžérom a skladateľom Alan Roy Scottom, s Dežom Ursinym, Pavlom Hammelom, Vašom Patejdlom, Paľom Haberom, Darou Rolins, Beátou Dubasovou, hrával aj s Mariánom Vargom, Richardom Mullerom, Jurajom Tatárom, Oľgou Záblackou, či s kapelami Gravis a Lojzo a mnohými inými. Juraj Burian v rokoch 1990 a 2001 Juraj Burian od Slovenskej akadémie umenia dostal ocenenie v kategórii „Inštrumentalista roka“."}
{"id": "55151", "title": "Vlasta Burian", "context": "Život Vlasta Burian sa narodil do rodiny libereckého krajčíra a ochotníka Antonína Buriana. V Liberci prežil prvých desať rokov svojho života. V roku 1900 sa jeho rodina presťahovala do Prahy, kde sa neskôr vyučil za obchodníka na obchodnej škole. Ako syn krajčíra sa od detstva stretával s ľuďmi, ktorí mali záujem o divadlo, a mal možnosť počúvať príbehy z tohto prostredia. Sám ako dieťa spieval a mal rád operu. Mladý Vlasta Burian mal takisto veľkú záľubu v športe. Vynikal najmä vo futbale (bol brankárom ligového klubu A. C. Sparta), ale takisto v cyklistike a rád hral tenis. Časom však väčšina športových aktivít ustúpila divadlu. Svoje bavičské nadanie spočiatku uplatňoval prevažne na večierkoch svojich priateľov. Jeho nadanie mu však postupne otvorilo cestu aj k verejnému vystupovaniu."}
{"id": "40990", "title": "Česká literatúra v rokoch 1900 – 1945", "context": "Divadelná avantgarda Vznik republiky sprevádzal malý záujem o divadlo, ktorý sa postupne (po roku 1923) vrátil do normálu. Avantgardné divadlo sa pokúsilo vytvoriť nové scénické cesty. Vychádzalo jednak z kolektivizmu, dadaizmu a poetizmu. Osvobozené divadlo Emil František Burian (1904 – 1959) Pochádzal zo známej spevackej rodiny (otec bol barytonista). V 30. rokoch založil divadlo D 34 , 35 (letopočet… 39). Jeho hlavným cieľom bolo priblížiť divákovi náročné hry (Boamarchiese, Barbier zo Sevilly, Lakomec, Utrpenie mladého Werthera), ale uvádzal aj diela ako Dobrý vojak Švejk, Žobrácka opera a realizoval i vlasné hry s aktuálnou problematikou. V roku 1941 bol zatknutý a celý zvyšok vojny prežil v koncentračnom tábore. Po roku 1948 sa už nemohol aktívne zapojiť (založil ešte divadlo D 46, ale tu už bol postupne zväzovaný cenzúrou). Veľké divadlá hrali klasikov (často ruských – napr. Na Vinohradoch), Čapkove hry, ale i hry ako Žobrácka opera (Brecht), Strach a bieda tretej ríše."}
{"id": "219141", "title": "Zoznam biologických článkov/Z", "context": "zd Zdeněk Burian - Zdeněk Frankenberger - Zdeněk Veselovský - Zdochlinár (rod vtákov) - Zdravie - Zdvíhač (sval)"}
{"id": "145550", "title": "Zdeněk Burian", "context": "Dielo Burianovo dielo je veľmi rozsiahle, vytvoril 10 tisíc diel určených na reprodukciu (vtedy ilustrácie a obálky pre knihy a časopisy, v tomto čísle je obsiahnutá aj prevažná väčšina jeho „pravekého“ diela), navyše vytvoril ťažko zistiteľné množstvo (radovo stovky) diel v rámci takzvanej voľnej tvorby (tu možno rátať najrôznejši veci – od rozmerných olejov až po malé kresby obdivovateľom do pamätníkov či tie najjednoduchšie prípravné skice). Nebol experimentátor, zdokonaľoval iba svoju techniku, snažil sa, aby jeho dielo bolo prístupné každému. Ilustroval české vydania okolo 500 kníh (navrhol 600 knižných obálok), napríklad od autorov Foglara, Kiplinga, Londona, Maya, Štorcha alebo Verna. S paleontológom Josefom Augustom spolupracoval na mnohých paleontologických rekonštrukciách pravekých zvierat, najmä dinosaurov, a prispel tak k popularizácii tejto vednej disciplíny. Okrem toho namaľoval a ďalšie obrazy, hlavne portréty."}
{"id": "200497", "title": "Ondřej Suchý", "context": "Životopis Učil sa za umeleckého stolára a začínal ako aranžér a reklamný výtvarník. V šesťdesiatych rokoch pracoval v Čs. televizi Praha, vo Vysielaní pre deti a mládež , najskôr ako asistent scény, tiež ako asistent réžie, na pevný úväzok potom ako asistent produkcie (do roku 1967). V rokoch 1968 – 1970 bol redaktorom časopisu Sedmička (neskôr Sedmička pionýrů ), od roku 1971 sa stal novinárom na voľnej nohe. V rokoch 1978 – 1991 redigoval sobotnú humoristickú prílohu denníka Svobodné Slovo , KVÍTKO . Od druhej polovici šesťdesiatych rokov začal písať o svete grotesky a zábavného priemyslu tridsiatych rokov. S časopisom Kino spolupracoval už od roku 1962 (až do jeho zániku). Bol tiež autorom mnohých televíznych programov – napríklad Kavárnička dříve narozených , Dům plný písniček , Malý televizní kabaret , Holky, kluci, komici a iné. V súčasnej dobe pracuje v Českom rozhlase 2-Praha ako externý redaktor – Redakce slovesného vysílání . S Čs. rozhlasom začal spolupracovať už v Plzni, a to od roku 1962. Od deväťdesiatych rokov pripravuje a uvádza dva svoje stále programy: zábavný týždenník PADESÁTNÍK a program Nostalgické muzeum zábavy , v ktorom spovedá svojich hosťov – spevákov, hercov, hudobníkov, režisérov a spisovateľov. V roku 1993 získal za svoje programy cenu Prix Bohemia Radio a v roku 1999 Národní cenu Prix Bohemia Radio . Vydal približne tri desiatky knižiek (napr. Exkurze do království grotesky , Vlasta Burian na cestě do 21. století , Oldřich Nový přichází , Werichův Golem a Golemův Werich , Velká kniha o Chaplinovi , Z klobouku doktora Šlitra , František, co Nepil pivo , Ljuba Hermanová , Účtenka z Kavárničky dříve narozených , Inka Zemánková , Pár halířů z Padesátníku a iné. – pre deti: Kupte strunu za korunu , Chytila Dáda žížalu Jůlii , Dáda má kosa Oskara a iné.) Je autorom viac ako 600 textov piesní (od roku 1970 zastupovaným OSA, teraz členom OSA a 2. miestopredsedom Hudobnej nadácie OSA). V roku 1998 získal Zlatú dosku Supraphonu za výber a zostavu MC/CD filmových pesničiek Rozvíjej se poupátko . Má rád klaunov a komikov – filmových, kabaretných, cirkusových – a v súčasnej doba sa intenzívne zaoberá mapovaním histórie zábavného umenia v Česku z rokov štyridsiatych, päťdesiatych a šesťdesiatych. Najviac si považuje to, že sa mohol zoznámiť a spriateliť s arménskym klaunom a mímom Leonidom Jengibarovom, švajčiarskym klaunom a mímom Dimitrim a s veľkými osobnosťami českej filmovej a divadelnej komédie Janom Werichom a Oldřichom Novým. Spolupracoval na memoároch Ljuby Hermanovej, Felixa Holzmanna, Svatopluka Beneša (pre čas. Kino ), Hany Vítovej (pre prílohu Svobného Slova ) a Rudolfa Cortésa (spolu s jeho dcérou Dášou Cortésovou)."}
{"id": "459034", "title": "Saze (skupina)", "context": "Hudobníci  Jiří Burian (1966-2008) – spev, gitara, sitár, zobcová flauta, ústná harmonika Milan Vokřínek (1966-1971) – spev, gitara Jan Nádvorník (1972-1978) – spev, gitara Adolf \"Andy\" Seidl (1979-1980) – gitara Jiří Nepomucký (1980-1981) – gitara Jindřich Vobořil (2002) – basgitara Jiří Kopernický (2002) – bicie Milan Krištof (2002) – gitara"}
{"id": "120088", "title": "Jaroslav Marvan", "context": "Filmová kariéra Účinkoval vo viac než 200 filmoch a stal sa jedným z najobsadzovanejších českých hercov. Prvý film sa volal Falešná kočička (1926) a posledný Noc na Karlštejně z roku 1973. Hral takmer vo všetkých Burianových filmoch. Vystupoval tiež v televíznom seriáli Hříšní lidé města pražského , kde stvárnil postavu kriminálneho radu Vacátka."}
{"id": "600115", "title": "Povstanie Nika", "context": "Povstanie Nika alebo Niká (gr. Στάσις τοῦ Νίκα Stasis ton Níka, v preklade Zvíťazíš!, resp. Buď víťazom!) bolo povstanie konštantínopolského obyvateľstva proti cisárovi Justiniánovi I. v roku 532. Pomenované bolo podľa rovnomenného pokriku povstalcov. Príčinou povstania bol odpor proti tvrdej fiškálnej politike cisára Justiniána I. (t.j. zvyšujúcim sa daniam) a neobľúbenosť byzantských úradníkov, ktorí Justiniánove reformy symbolizovali. Podnet k povstaniu avšak vyšiel zo zdanlivo málo závažnej bitky hipodrómskych frakcií (dém) Modrých a Zelených. Mestská posádka bitku potlačila a hlavných iniciátorov zajala a boli odsúdení na smrť. Dvom účastníkom sa podarilo poprave uniknúť a požiadať o azyl v neďalekom chráme. Po tom, čo boli aj títo dvaja iniciátori hliadkou v chráme internovaní sa Zelení a Modrí spojili a požadovali odstúpenie troch najnenávidenejších úradníkov - Jána Kapadóckeho, Triboniána a eparchu (mestského prefekta) Eudaimonia. Cisár Justinián požiadavky vzbúrencov prijal, avšak dav sa neupokojil a v meste sa započalo besnenie. Povstalci zapálili viacero budov, mimo inými starú Hagiu Sofiu, Hagiu Irenu, budovu senátu, bránu cisárskeho paláca Chalke, či Zeuxippove kúpele. Popolom ľahla takmer tretina mesta. Situácia sa vyhrotila i tým, že rozvášnený dav z paláca vyvliekol synovca cisára Anastasia Hypatia a i napriek jeho protestom ho učinili v Hipodróme cisárom. Cisár Justinián, ktorý situáciu nezvládol chcel mesto opustiť spolu s jeho prívržencami opustiť, avšak pre odhodlanosť jeho ženy Theodory sa rozhodol proti povstaniu potlačiť. Nariadil preto generálom Belisarovi a Mundovi, aby so svojimi vojskami vytiahli proti povstalcom, V krvavých jatkách, ktoré nasledovali padlo podľa dobových odhadov (Ján Malalas a Prokopios Cézarejský) vyše 30 000 povstalcov, povstanie však bolo potlačené. Povstalecký cisár Hypatius bol spolu s jeho bratom popravený a vplyv dém výrazne upadol. Pravdepodobne do roku 537 sa v Konštantínopole neuskutočnili ani preteky vozotajov. Následne po povstaní sa cisár Justinián mohol orientovať na zahraničnú politiku, a keďže bolo hlavné mesto  Konštantínopol poničené, tak i jeho obnove v novom byzantskom umeleckom štýle."}
{"id": "117125", "title": "Pražské povstanie (1945)", "context": "Introduction  Pražské povstanie alebo Májové povstanie pražského ľudu bolo ozbrojené povstanie českých antifašistov, ktoré sa začalo 5. mája 1945 v Prahe, bolo súčasťou Májového povstania českého ľudu v roku 1945. V tomto období sa prakticky skončila bitka o Berlín a pád Tretej ríše bol zrejmý. V oblasti Čiech a Moravy sa však ešte stále nachádzalo početné nemecké vojsko skupiny armád Stred pod velením generála Schornera, ktoré sa pokúšalo tiesnené Červenou armádou ustúpiť, alebo sa prebojovať na západ a vzdať sa anglo-americkým jednotkám, ktoré dosiahli rieku Labe. 5. mája povstalecké sily usúdili, že Červená armáda, je už na dosah a začali povstanie. Ich slabo vybavené a nevycvičené oddiely však prebrali kontrolu nad značnou časťou Prahy a rýchlo tam vybudovali barikády. Povstalcom v kritickej fáze povstania (6.-7.5.) pomáhali aj jednotky generála Vlasova, ktoré sa v okolí Prahy nachádzali. Nemcov povstanie zaskočilo ale vzhľadom na to, že Prahu potrebovali ako komunikačný uzol rozľahlého okolia, boli ju nútení čo najskôr znovu získať späť. Na Prahu začali tlačiť zadné voje jednotiek ustupujúcich pred Červenou armádou. K ťažkým bojom došlo pred budovou Československého rozhlasu na Vinohradoch, odkiaľ povstalci volali na pomoc spojencov aj sovietske vojská ako aj na dnešnom moste Barikádnikov. Západní spojenci boli Prahe bližšie ako sovietske vojská, Praha ale ležala na sovietskej strane demarkačnej línie a tí odmietli zásah spojencov. Sovietske vojská zatiaľ uskutočnili Pražskú útočnú operáciu a prebili sa do Prahy. 8. mája však bolo medzi nemeckými vojskami a povstalcami dohodnuté prímerie, v ktorom sa Nemci zaviazali vyprataním mesta, pokiaľ im povstalci umožnia voľný prechod na západ. Prímerie sa však nevzťahovalo na frontové jednotky, ktoré sa sťahovali ku Prahe. 9. mája k mestu dorazili vojaci 1. ukrajinského frontu pod vedením Ivana Koneva, tankové armády Rybalka a Leljušenka a boje sa znovu rozhoreli. Tankové jednotky rýchlo prenikli do mesta a veľkú časť z neho čoskoro oslobodili. Boli to posledné z väčších bojov druhej svetovej vojny na európskom bojisku."}
{"id": "190803", "title": "Ilindensko-preobraženské povstanie", "context": "Výsledok povstania Povstanie malo vážne politické dôsledky pre Bulharské kniežatstvo. Nemohlo ho podporiť, pretože sa obávalo plnej medzinárodnej izolácie. Neúspech tejto veľkej oslobodzovacej akcie prinútil cára Ferdinanda I. a vládu uznať, že jediná nádej ako dosiahnuť slobodu a národné zjednotenie bulharského národa, je vo vojne proti Osmanskej ríši. Chybou povstania bolo, že vypuklo skôr ako bola na neho krajina a jej obyvateľstvo na to pripravené. Masové povstanie vypuklo iba v dvoch okresoch a preto nebolo úspešné."}
{"id": "543464", "title": "Toplické povstanie", "context": "Povstanie Povstanie zahŕňalo toplickú, jablanickú a jastrebackú oblasť a východné a stredné časti pohoria Kopaonik. Povstalci oslobodili mestá Kuršumlija (27. februára), Lebane (1. marca), Prokuplje (3. marca) a Blace (5. marca). Povstanie sa postupne rozšírilo do oblastí na pravom brehu rieky Zapadna Morava a oblastí miest Sokobanja a Svrljig v priľahlom údolí. 12. marca začal bulharský protiútok pod vedením Aleksandra Protogerova, vrátane jednotiek VMRO vedených Taneom Nikolovom. Najnásilnejšie akcie podnikli počas bojov bulharské polovojenské jednotky, ktoré riadil bulharský dôstojník a veliteľ VMRO Todor Aleksandrov. Po niekoľkých dňoch bojov vstúpili 14. marca Bulhari do mesta Prokuplje a 16. marca vojaci rakúsko-uhorskej armády do Kuršumlije. Do 25. marca sa okupačným silám podarilo obnoviť poriadok v celej vzbúrenej oblasti. V jednotlivých bitkách padli dokopy tisícky ľudí, pričom v prevažnej väčšine išlo o civilné obete. V apríli 1917 zaútočil Pećanac so svojimi partizánmi na vlakovú stanicu, 15. mája dorazil k predvojnovej srbsko-bulharskej hranici a napadol Bosilegrad, ktorý nechal vypáliť. Následne sa stiahol do Rakúsko-Uhorskom kontrolovaného regiónu Kosova. V júni spustili spojenci nové boje na macedónskom fronte, srbskej armáde sa však nepodarilo prelomiť bulharské obranné pozície. Po tom, čo dal o sebe nakrátko vedieť na prelome septembra a októbra 1917, Pećanac opäť zmizol. V októbri rakúsko-uhorské velenie vytvorilo albánske polovojenské oddiely s cieľom zajať zvyšok srbských povstalcov ukrývajúcich sa v horách. V nich v decembri 1917 padol v boji Kosta Vojinović. Srbská poštová známka k príležitosti 100. výročia Toplického povstania. Ešte pred oslobodením Srbska padlo v bojoch veľa povstaleckých vodcov. Okrem Vojinovića sa konca vojny nedožili ani Uroš Kostić, Jovan Radović či Milinko Vlahović, jediným preživším sa stal Kosta Pećanac. Jeho rola v povstaní bola počas existencie Juhoslovanského kráľovstva romantizovaná a často bol uvádzaný ako samotný iniciátor a vodca povstania. Napriek jeho spornej úlohe v ňom však Pećanac dokázal svoju účasť v povstaní využiť na to, aby sa po vojne dostal do popredia četnickej organizácie a neskôr ju i sám viedol."}
{"id": "191292", "title": "Septembrové povstanie", "context": "Príčiny neúspechu povstania V konečnom dôsledku sa do povstania išlo predovšetkým s podporou komunistických sympatizantov a ľudí, ktorí boli nespokojní s dedinským obyvateľstvom. Celá idea povstania však bola samovražedným bláznovstvom nadiktovaným cudzími záujmami boľševikov. Povstanie nemohlo mať úspech, pretože bulharská armáda a vláda bola proti komunistom a nešla v šľapajach Komiterny. Navyše susedné štáty Bulharska od zainteresovanosti Sovietskeho zväzu čakali iba výhodu, ale zväz nemohol byť nápomocný, pretože jeho pokusy nastoliť komunizmus v Nemecku a Maďarsku - v štátoch, ktorých miestna armáda mala v povstaní pomôcť - neboli úspešné. Súbor:Septemvri1923arestuvani.jpg|thumb|Zajatí povstlaci v meste Vraca na jeseň v roku 1923. Nespokojnosť bulharskej vlády bola teda príčinou prečo povstanie bolo dedinské a nie ako súdruhovia z BKS vopred zamýšľali - vojenské."}
{"id": "440967", "title": "Májové povstanie českého ľudu", "context": "Introduction  Májové povstanie českého ľudu (; iné názvy: Májové povstanie (v roku 1945), České národné povstanie (v roku 1945), České povstanie v máji 1945 ) bolo otvorené ozbrojené vystúpenie českého a moravského ľudu proti nacistickým okupantom (a ich kolaborantom) od 1. mája do 9../11. mája 1945, teda v posledných dňoch druhej svetovej vojny. Na čele stála Česká národná rada. Začalo sa 1. mája 1945 lokálnymi vzburami v niektorých moravských a českých mestách (Přerov, Nymburk). 3. mája sa rozšírilo do severovýchodných Čiech (Železný Brod, Semily, Jilemnice), o deň neskôr do oblasti Kladna a 5. mája vyvrcholilo formou tzv. Pražského povstania (pozri samostatný článok), ktoré trvalo do 9. mája 1945 a bolo signálom na povstanie Čechov a Moravanov na celom okupovanom území. Hoci Nemci kapitulovali Českej národnej rade už 8. mája, viacero nemeckých jednotiek kapituláciu ignorovalo a povstanie sa preto skončilo až oslobodením Prahy sovietskymi vojskami ráno 9. mája 1945. V dňoch 9. a 11. mája 1945 pokračovali ešte prestrelky medzi Nemcami a domácim obyvateľstvom."}
{"id": "532018", "title": "Česko-slovenský odboj", "context": "Pozri aj  odboj povstanie rezistencia Slovenské národné povstanie"}
{"id": "45872", "title": "Slovenské národné povstanie", "context": "Zneužitie povstania Po prevzatí moci komunistami začali predstavitelia komunistickej strany systematicky falšovať fakty o povstaní. Neúmerne vyzdvihovali najmä prínos komunistických predstaviteľov odboja, ktorých prezentovali ako hlavných organizátorov a hybnú silu celého povstania. Všeobecne bagatelizovali občiansky odboj a partizánov ako celok priraďovali ku komunistickej strane. Ďalej tiež neúmerne vyzdvihovali rolu partizánov v povstaní, príslušníkov a najmä velenie 1. česko-slovenskej armády na Slovensku označovali za buržoáznych stúpencov exilovej vlády v Londýne a ich činnosti systematicky prikladali vedľajší význam. I preto je dodnes SNP mnohými považované za komunistické povstanie."}
{"id": "127075", "title": "Povstanie Makabejcov", "context": "Povstanie Povstanie bolo odpoveďou na násilnú helenizáciu Judey, ktorú začal kráľ Antiochos IV. Epifanes. Zrušil náboženské výsady a stotožnil židovského boha s Diom. V roku 167 pred Kr. kňaz Matatiáš odmietol vzývanie gréckych bohov; jeho syn Júda Makabejský sa postavil na čelo povstalcov a viedol ich do úspešného boja proti Seleukovcom. Makabejci dobyli Jeruzalem, očistili a znovuzasvätili Jeruzalemský chrám. Rimania, ktorí už v tej dobe bojovali proti Grécku, uznali Hasmoneovskú dynastiu a jej nárok na Judeu."}
{"id": "494918", "title": "Novembrové povstanie", "context": "Introduction  Novembrové povstanie () je vžitý názov pre povstania poľského ľudu, armády a pokrokovej inteligencie proti ruskej nadvláde, ktoré prebiehalo na prelome rokov 1830 a 1831. Skončilo sa porážkou poľských povstalcov a utužením ruskej nadvlády nad časťou poľského územia, ktoré Ruská ríša získala v troch deleniach Poľsko-litovského kráľovstva."}
{"id": "191344", "title": "Júnové povstanie", "context": "Introduction  Júnové povstanie (po bulharsky: Юнско въстание ) je dedinské povstanie, ktoré vypuklo hneď po štátnom prevrate zo dňa 9. júna 1923. Bulharská komunistická strana v povstaní zastávala neutrálnu pozíciu keď vyhlásila, že v povstaní ide o otázku rozdelenia moci medzi mestskú a dedinskú buržoáziu. Aj napriek tomu, že v povstaní chýbala organizácia, ktorá by spolčovala povstalcov do jednej skupiny, ľudia sa rozhodli do povstania ísť sami. Navyše Bulharský národný poľnohospodársky zväz a jeho prívrženci združení v tzv. oranžovej armáde, ktorá mala za úlohu upevniť moc agrárnej strany Alexandra Stambolijskeho nebol schopný zorganizovať odpor proti štátnemu prevratu v krajine zo dňa 9. júna 1923. Oranžová armáda je porazená a jej členovia boli zajatí."}
{"id": "505142", "title": "Rumburská vzbura", "context": "Vzbura Vzbura začala 21. mája 1918 po 6. hodine rannej tým, že 65 mužov v čele s Františkom Nohou odoprelo poslušnosť veliteľom: oproti rozkazu nastúpiť bez zbrane nastúpili na ranný nástup s puškami. K vzbure sa postupne pridávali ďalší vojaci, celkový počet bol asi 700. Hoci vzbura vypukla spontánne, jej vodcovia nadviazali rýchlo kontakt s českými vojakmi z královohradeckého 18. pešieho pluku, ktorí boli umiestnení v Českej Lípe. Jedine toto by mohlo preniesť vzburu do ďalších oblastí, čo mohlo prerásť v revolúciu, ktorá bola v českých krajinách na spadnutie. Vzbúrenci najprv obsadili mesto Rumburk a potom sa vydali na pochod k Novému Boru, kde boli obkľúčení vojskami rakúsko-uhorskej armády vrátane královohradeckého 18. pešieho pluku a rozprášení."}
{"id": "264309", "title": "Kronštadtská vzbura", "context": "Introduction  Kronštadtská vzbura alebo Kronštadtské povstanie bola vzbura anarchokomunistických námorníkov z Kronštadtu, námornej základne blízko Petrohradu, v marci 1921. Tisíce námorníkov, zapojených do revolúcie z roku 1917, ale nespokojných s autoritárskou politikou boľševikov, žiadalo novú voľbu sovietov, decentralizáciu, slobodu slova a zhromažďovania alebo aj zrušenie Čeky. Svoje požiadavky zverejnili 28. februára. Vodcom vzbúrencov bol Stepan Petričenko. Povstanie bolo sovietskou mocou tvrdo potlačené."}
{"id": "191291", "title": "Septembrové povstanie", "context": "Priebeh povstania Dňa 12. septembra 1923 v Starej Zagore vznikol akčný výbor, ktorý stanovil dátum vypuknutia povstania v noci z 19. - 20. septembra 1923. Tento pokus však bol bulharskou vládou zmarený. Povstalci sa však nevzdávali a ďalej organizovali viaceré akcie v iných oblastiach Bulharska (Nova Zagora, Čirpan), ktoré však tiež boli neúspešné. O vyhlásenie povstania sa teda pokúsili komunisti v dedine Măgliž v oblasti mesta Kazanlăk v noci z 13. - 14. septembra 1923. Postupne sa k nim pripojila aj organizácia BKS z dediny Goljamo Drjanovo. Povstalci prevzali kontrolu nad týmito dvoma dedinami, nemali však podporu druhých organizácii v iných oblastiach, ktoré čakali na oficiálne vypuknutie povstania. Po prvých sporadických bojoch v oblasti Trácie začiatok povstania oficiálne vyhlásil revolučný výbor v zložení Georgi Dimitrov, Vasil Kolarov a Gavril Genov. Bolo to 22. septembra 1923 na území severozápadného Bulharska a v oblasti miest Razlog, Nova Zagora, Burgas a Pazardžik. O deň neskôr (23. september 1923) povstalci obsadili mesto Montana (vtedy Ferdinand). Bulharská armáda však rýchlo zaútočila a vytlačila komunistov z mesta a na krátky čas bolo zase mesto pod kontrolou brániacej sa bulharskej vlády. Povstalecké vojská pod vedením Georgia Damjanova však znova zaútočili a opätovne prevzali toto strategické mesto do svojich rúk. Medzitým vypuklo povstanie takmer na celom území severozápadného Bulharska. Dňa 24. septembra 1923 komunisti obsadili Lom a vytlačili z neho zle vyzbrojených prívržencov bulharskej vlády. Tí však na druhý deň - vedomí si podpory svojich ľudí - útok opätovali a s ich pomocou po troch dňoch mesto obsadili. Povstanie v severozápadnom Bulharsku Vláda Alexandra Cankova, opierajúc sa o bulharskú armádu, 22. septembra 1923 vyhlásila mobilizáciu. Mobilizácie sa zúčastnili aj civilní dobrovoľníci tzv. spitzkomandanti. Komunistov v tejto napätej situácii tiež nelenili a zmobilizovali všetko svoje obyvateľstvo v nimi obsadených mestách. Dňa 25. septembra 1923 armáda pod vedením Gavrila Genova napadla bulharskú armádu v meste Montana a v boji proti nim zvíťazila. Toto víťazstvo zvýšilo komunistom nádej na víťazstvo v povstaní. V bojoch pri meste Vraca im však bulharské vojská z Vidinu uštedrili krutú porážku. Rokmi vojny vycvičená a skúsená bulharská armáda koncom septembra povstanie v krajine potlačila. Povstalci zutekali do okolitých oblastí Juhoslávie. Povstanie v iných častiach Bulharska V Plovdivskej oblasti povstanie nebolo podporované miestnym obyvateľstvom, preto ani prakticky nevypuklo. Po odchode Georgia Dimitrova a Vasila Kolarova do oblasti severozápadného Bulharska sa v Sofii nechystali žiadne prípravy na vypuknutie povstania. Príčinou pokojnej situácie v tejto oblasti bola dominancia prívržencov legálneho odporu proti režimu Alexandra Cankova združených sofijskej organizácii BKS. Vytvorený bol iba vojensko-revolučný výbor komunistov v zložení Anton Ivanov, Dimităr Gičev a Todor Atanasov, členov ktorého však bulharská vláda 21. septembra 1923 zatkla. Nevypuknutie povstania v Sofii preto dovolilo bulharskej vláde použiť svoje zvyšné vojská na potlačenie povstania v iných oblastiach Bulharska. Akékoľvek pokusy o vypuknutie povstania v priľahlých oblastiach Sofijskej oblasti (Ichtiman, Samokov, Pirdop) boli bulharskou armádou potlačené. Povstalcom sa však aj tu podarilo obsadiť niekoľko miest, ich vláda v nich však rýchlo padla a mestá boli zase v rukách bulharskej armády."}
{"id": "595013", "title": "Kościuszkovo povstanie", "context": "Introduction  Kościuszkovo povstanie () bolo poľské národné povstanie proti Rusku a Pruskému kráľovstvu v roku 1794. Okrem iného zahŕňalo aj povstania vo Varšave, Vilniuse, Kurónsku, Veľkopoľsku a niekoľko ďalších. Povstanie malo svoju predohru. Dňa 12. marca 1794, keď generál Antoni Jozef Madaliński vyrazil z Ostrołęky smerom na Krakov. Formálne začalo 24. marca 1794, keď Tadeusz Kościuszko, veterán kontinentálnej armády v americkej vojne za nezávislosť, vyhlásil všeobecné povstanie v prejave na krakovskom námestí a prevzal právomoci hlavného veliteľa všetkých poľských síl. Kosciuszkov zbor toho dňa vypochodoval smerom na Kielce. Povstanie skončilo sa 16. novembra 1794, keď posledné povstalecké jednotky kapitulovali pred Rusmi v Radošiciach. Sporadické boje pokračovali ešte do polovice decembra."}
{"id": "543461", "title": "Toplické povstanie", "context": "Introduction  Toplické povstanie bola vzbura srbských obyvateľov Toplického obvodu v Bulharskom okupovanom Srbsku v roku 1917 a dôležitý medzník dejín Srbska v prvej svetovej vojne. Povstanie vedené srbskými partizánmi vypuklo 21. februára a skončilo 25. marca, kedy bolo definitívne potlačené bulharskými okupačnými jednotkami. Išlo tiež o jediné povstanie celej vojny na niektorom z území okupovaných centrálnymi mocnosťami."}
{"id": "191289", "title": "Septembrové povstanie", "context": "Introduction Vyhlásenie k potlačeniu Septembrového povstania. Septembrové povstanie (po bulharsky: Септемврийско въстание ) zorganizovala Bulharská komunistická strana pod tlakom Komunistickej Internacionály 13. septembra 1923. Jeho cieľom bolo ustanoviť robotnícko-roľnícku vlády v Bulharsku a nie však vytvoriť spoločenské komunistické zriadenie v krajine. Povstalci sa v ňom pokúsili zvrhnúť vojenskú vládu, ktorá bola v krajine ustanovená po zavraždení Alexandra Stambolijského 9. júna 1923."}
{"id": "222128", "title": "Varšavské povstanie", "context": "Introduction  Varšavské povstanie bolo ozbrojené povstanie zorganizované poľskou povstaleckou organizáciou Armia Krajowa v okupovanej Varšave. Prepuklo 1. augusta 1944 a jeho účelom bolo oslobodiť Varšavu pokiaľ možno ešte pred príchodom Červenej armády a pomocou existujúcej a fungujúcej legitímnej štátnej správy tak znemožniť ustanovenie komunistickej vlády orientovanej na Stalina. Bolo súčasťou poslednej fázy Akcie Búrka ( Akcja Burza ), ktorá zahrnovala povstanie naprieč celým Poľskom. Povstanie nemalo nádej na dlhodobý úspešný boj bez pomoci zvonka, pretože povstalecké sily nemali dosť ľudí ani vybavenie. Navyše sa okupačné sily dozvedeli o povstaní asi hodinu pred jeho začiatkom a zavčas tak stihli zorganizovať svoje jednotky do pohotovosti a zabezpečili niektoré kľúčové miesta, takže sa nepodarilo ovládnuť celú predpokladanú oblasť ani získať všetok predpokladaný materiál. Keď Červená armáda zastavila svoj postup a dlho odmietala povstalcom pomoc s výnimkou zbraní a munície, bolo rozhodnuté. Povstanie bolo rozdrvené a utopené v krvi. Heinrich Himmler nariadil na začiatku povstania zničiť mesto a vyhladiť jeho obyvateľstvo a tento rozkaz bol vzorne plnený. Nemecké jednotky od začiatku masovo vraždili vojnových zajatcov i nezúčastnených civilistov. Ušetrené nezostali ani ošetrovateľky či novorodenci. Takýto prístup však nútil povstalcov bojovať až do úplného konca, čo len zvyšovalo húževnatosť a odpor poľskej obrany. Povstalci pritom spôsobovali nemeckej strane ťažké straty, miestni nemeckí velitelia preto tento tvrdý postoj nakoniec revidovali. 2. októbra bol vyhlásený mier, 3. októbra o 5:00 vstúpila v platnosti kapitulácia povstalcov, sľubovaná s podmienkou, že sa s nimi ako vojnovými zajatcami bude zaobchádzať v súlade so Ženevskou konvenciou. Bezprostredne po kapitulácii bola dohoda (s miernym oneskoreným v niektorých oblastiach) rešpektovaná, neskôr však už len v niektorých prípadoch. Dôsledky porážky povstania boli pre Poľsko katastrofálne. Bola pri ňom zdecimovaná elita poľského národa, resp. to, čo z nej zostalo po piatich rokoch nacistického a komunistického teroru. Vo Varšave celkom zomrelo 200 000 civilistov, cez 700 000 ich bolo vyhnaných z mesta, a to celé bolo zrovnané so zemou. Medzi mŕtvymi civilistami i povstalcami bolo značné zastúpenie mladých ľudí a inteligenciou, ktorý tvorili väčšinu príslušníkov povstaleckých jednotiek. Rozdrvenie povstania a zároveň znamenalo takmer úplné zničenie štruktúr Poľského podzemného štátu a Armie Krajowej. Tieto organizácie prestali byť konkurencieschopné nastupujúcej komunistickej moci."}
{"id": "169410", "title": "Východoslovenské roľnícke povstanie", "context": "Výsledok Po potlačení povstania zasadali štatariálne súdy a tie do 8. novembra 1831 (keď panovník zakázal ďalšie represie) popravili 119 osôb, okolo 4 000 bolo odsúdených na palicovanie a väzenie. Povstanie nebolo jediné - v nasledujúcich rokoch sa na Slovensku odohralo viacero podobných."}
{"id": "222130", "title": "Varšavské povstanie", "context": "Vznik a ciele povstania Generál Komorowski, hlavný veliteľ Armie Krajowej V druhej polovici júla 1944 vládlo vo Varšave obrovské napätie. Červená armáda už bola na dohľad Varšavy a ich jednotky už bojovali na okraji Pragy. Sovietsky rozhlas a propagačné plagáty zhadzované z lietadiel vyzývali Poliakov, aby povstali. Vedenie Armie Krajowej bolo presvedčené, že priamym cieľom sovietskej ofenzívy je práve Varšava. Pre Poliakov to bol však pochybný dôvod na radosť, pretože NKVD na „oslobodenom území“ likvidovala štruktúry podzemného štátu, zatýkala a vraždila jeho predstaviteľov a ustanovovala komunistický režim stalinského typu. Mnohí videli v povstaní nutnosť dokázať, že podzemný štát existuje, je silný a verný Londýnskej exilovej vláde, ktorá je legitímna a reálne v Poľsku vládne. To malo byť v protiklade s komunistickými vyhláseniami, že Londýnsku vládu do Poľska nepustia, pretože povstaním by odboj dokázal, že tam už je. Je pochopiteľné, že za týchto okolností Podzemný štát nekonzultoval svoje prípravy so sovietskou stranou, na druhej strane ju oficiálne informoval. Ak teda komunistickí predstavitelia a Sovietsky zväz neskôr tvrdil, že povstanie bolo neuváženým činom uskutočneným bez porady s nimi, potom takéto vyhlásenia postrádali logiku i z toho dôvodu, že propagandistické akcie Červenej armády i komunistov k tomuto povstaniu obyvateľstvo vyzývali už niekoľko mesiacov. Hlavný veliteľ Armie Krajowej Tadeusz Komorowski musel v tejto situácii čeliť požiadavkám na vyhlásenie mobilizácie a začiatku poslednej fázy akcie Búrka – všeobecného povstania proti nemeckým okupantom. Komorowski s týmto krokom váhal, keďže si bol vedomý, že zatiaľ je pomer síl stále ešte príliš na strane Tretej ríše. Boli tu však i ďalšie okolnosti, ktoré mu nedávali dostatočný priestor ku slobodnému rozhodovaniu. Poliaci, ktorí sa už takmer päť rokov nachádzali pod terorom a okupáciou, boli odhodlaní povstať za akýchkoľvek okolností a váhajúce velenie Armie Krajowej v ich očiach strácalo autoritu. Jednotky síce stále disciplinovane počúvali svojich nadriadených, ale bolo tu akútne riziko, že povstanú i bez súhlasu vedenia, čo by nutne viedlo ku katastrofe. Nemenej významným limitujúcim faktorom, ktorý radikálne obmedzil možnosť konania velenia poľského podzemného hnutia, boli akcie nemeckej okupačnej správy. Dramatický vývoj situácie v samotnej Varšave nakoniec Poliakov prinútil konať. Fotokópia prvej strany povstaleckého informačného bulletinu z 1. augusta 1944 V druhej polovici júla, počas pokračujúceho postupu Červenej armády k východným okrajom Varšavy, sa nemecké velenie rozhodlo dokončiť plány na premenu Varšavy na jeden z oporných bodov nemeckého frontu (realizácia staršieho zámeru bola asi o týždeň odložená vďaka zmätkom po Stauffenbergovom pokuse o prevrat). Generálny guvernér Hans Frank vydal výnos, podľa ktorého sa malo 27. júla 100 000 Poliakov vo veku 17 – 65 hlásiť na zhromaždiskách na námestiach. Muži mali byť použití ako pracovná sila k opevňovacím prácam. Keďže by toto nariadenie závažne zasiahlo do štruktúr Armie Krajowej a jeho vykonanie by znemožnilo účinnú mobilizáciu i celé povstanie, podzemný štát vtedy vyzval obyvateľov Varšavy, aby výnos ignorovali, čím však sám seba zaviazal ku skorému začiatku povstania. Bolo jasné, že takéto masové odmietnutie poslušnosti v zásadnej veci nutne vyvolá rýchlu reakciu okupantov, ktorá si povstanie vynúti. Generál Komorowski už podstate nemal na výber. Vyhlásil mobilizáciu Armie Krajowej v oblasti Varšavy a následne 1. augusta vydal rozkazy na začiatok povstania. Plány ani prípravy na povstanie na poľskej strane neboli vôbec dostačujúce. Jeden z dôvodov bol i ten, že pôvodne sa skôr uvažovala možnosť Varšavu do akcie Búrka nezatiahnuť, alebo povstanie načasované samostatne, alebo sa oň vôbec nepokúšať. Definitívne sa o začlenenie varšavského povstania do akcie Búrka rozhodlo na veliteľstve Armie Krajowej 21. júla 1944 (pod dojmom rastúcich informácií o zločincoch a terore Červenej armády a NKVD vo východnom Poľsku). Londýnska exilová vláda toto rozhodnutie schválila až 25. júla. Všeobecne sa predpokladalo, že Červená armáda bojujúca na okraji Pragy, čo boli predmestia Varšavy na pravom brehu Visly, prenikne na ľavý breh v priebehu niekoľkých dní, zvlášť ak jej pomôže povstanie v nemeckom tyle. Odhady počítali s 3 – 5 dňami bojov, 10 dní bolo považovaných za maximum, koľko musia povstalci vydržať. Vzhľadom na predpokladané skoré zrútenie nemeckej moci v oblasti sa velitelia povstania domnievali, že určité nepresnosti v dlhodobých výhľadoch povstania a jeho logistiky je možné akceptovať. Armia Krajowa mala v meste a v jeho okolí vyše 45 000 príslušníkov. Zbraňami však mohla vybaviť len asi 20 000 z nich. Kriticky dôležitý bol teda počiatok povstania, najmä moment prekvapenia. Pre prípadné dlhodobejšie akcie bolo kľúčové ovládnuť letisko a jeho okolie, čo by umožnilo ľahší prísun ľudí a materiálu od Spojencov. Tragédia povstania však spočívala vo fakte, že v prvom dni sa nepodarilo splniť žiadny z týchto bodov. Zlyhanie veľkej časti útokov na kľúčové pozície v meste, spôsobené predovšetkým únikom informácií a z toho plynúcej straty akéhokoľvek momentu prekvapenia, zmarilo všetky pripravené plány a premenilo povstanie na jednu veľkú improvizáciu. Pre povstalcov bolo jediným šťastím, že improvizovala i druhá strana. Nemecká správa s možnosťou povstania nepočítala a zjavne nepovažovala za nutné vytvoriť pre takúto situáciu nejaké núdzové plány."}
{"id": "97337", "title": "Fókas", "context": "Povstanie v ríši, vpád Peržanov Krátko po Maurikiovom zavraždení obnovili Avari na Balkáne nepriateľstvo a spustošili Tráciu, kým na východe vypukla vojenská vzbura. Nepokojná situácia bola aj v Arménii, kde na čele povstania stál vojvodca Narses, ktorému sa podarilo dobyť Edessu. Fokas na to vyslal vojvodcu Bonosa do Sýrie, ktorá sa tiež vzbúrila. Ani nepriateľskí Sasánovci nezaháľali. Keď sa veľkokráľ Husrav II. dopočul o krvavej výmene na tróne v Konštantínopole, vyhlásil Fokovi vojnu. Vraj preto aby zbavil Rímanov uzurpátora. Pod touto zámienkou obsadil Edessu, ktorá už bola obliehaná cisárskym vojskom a spojil sa s Narsom. Husrav II. navrhol za kandidáta na trón Theodosia, ktorý mal byť údajným Maurikiovým žijúcim synom. Avšak netrvalo dlho a veľkokráľova priateľská pomoc sa zmenila na nezastretú dobyvateľskú vojnu proti Byzancii. Mezopotámia, Arménia a časti Malej Ázie padli do jeho rúk, aj cez čiastočne úspešný odpor byzantských vojsk. Aj Slovania, s ktorými viedol Maurikios prudké obranné boje, teraz voľne prenikali cez nekrytú dunajskú hranicu na Balkán a do Grécka."}
{"id": "97335", "title": "Fókas", "context": "Uchopenie moci Fokas bol stotníkom vo vojsku, ktorému cisár Maurikios I. vydal v zime roku 602 rozkaz prezimovať na avarskom brehu Dunaja. Vojaci sa však vzbúrili a vymenovali Foka, ktorý bol výrečným rečníkom a neustále vyzýval na vzburu, za exarchu. Thrácka armáda sa potom obrátila proti Konštantínopolu. V hlavnom meste povstala proti málo obľúbenému (i keď vojensky úspešnému) Maurikiovi aj jedna zo strán v cirku – zelení. Takisto časť senátu otvorene podporovala povstanie. Cisár zo strachu o život utiekol na ostrov blízko Chalkedonu, zatiaľ čo Fokas, ktorému zelení otvorili brány mesta, vpochodoval do Konštantínopolu. Potom ako sa Fokas dal aklamáciou potvrdiť za cisára, dal Maurikia a jeho synov zajať a následne brutálnym spôsobom odpraviť."}
{"id": "191346", "title": "Júnové povstanie", "context": "Výsledok povstania Po potlačení povstania na krajinu doľahol teror. Mnoho aktivistov z agrárnej strany jej bývalého predsedu Alexandra Stambolijskeho a BKS bolo zatknutých a bez trestu odsúdených na smrť. Príčinou neúspechu povstania bola nekoordinovanosť spoločných krokov agrárnej strany BNPZ a BKS a tiež neutrálna pozícia ÚV KSB, ktorá vyplývala zo zlých vzťahov medzi oboma stranami počas vlády Alexandra Stambolijskeho."}
{"id": "99084", "title": "Den", "context": "Vláda Den sa stal nástupcom kráľa Wadžiho. O jeho vláde máme pomerne dobré správy, z jeho doby sa totiž zachovali prvé súvislejšie nápisy a texty, ktoré nás o ňom informujú. Dozvedáme sa z nich o dôležitých náboženských slávnostiach, o jubileu pri príležitosti tridsiatich rokov vlády kráľa či napr. o lovu hrochov, ktorého sa kráľ zúčastnil. Podľa nich tiež hneď v druhom roku svojej vlády uskutočnil doslovne „prvý úder na východ“. Pravdepodobne sa vtedy vydal na polostrov Sinaj, kde porazil miestnych kočovníkov. Vo štvrtom roku pre zmenu uskutočnil sčítanie ľudu v krajine, v desiatom zničil Verku, mesto zbraní, ktoré dodnes nebolo identifikované."}
{"id": "549842", "title": "Wučchangské povstanie", "context": "Výsledky Napriek tomu, že povstanie nebolo ešte do detailu pripravené, bolo na rozdiel od tých predošlých úspešné. Správa o úspešnom povstaní sa rýchlo rozšírila a jednotlivé južné provincie začali postupne deklarovať nezávislosť na mandžuskom dvore. Ich predstavitelia sa zišli v novembri v roku 1911 v Nankingu, kde zostavili dočasné Národné zhromaždenie, ktoré sformulovalo požiadavku na abdikáciu cisára a vyhlásenie republiky. Mandžuský dvor požiadal o pomoc Jüan Š’-kchaja, ktorý sa však pridal na stranu revolucionárov po tom, čo mu bolo prisľúbené prezidentské kreslo. Funkciu dočasného prezidenta dovtedy zastával Sunjatsen. Jüen Š’kchaj (Yuan Shikai) na toto miesto nastúpil 3. februára v roku 1912. Wu-čchangské povstanie teda začalo proces, ktorý vyvrcholil 1. januára 1912 vyhlásením Čínskej republiky a 12. februára toho istého roku abdikáciou cisára. Pretože sa tento proces odohrával z väčšej časti v cyklickom roku lunárneho kalendára nazývaného Sin-chaj, dostal názov Sin-chaiská revolúcia. Na Taiwane sa 10. október, deň vzniku povstania, dodnes slávi ako štátny sviatok Čínskej republiky s názvom „Sviatok dvoch desiatok“. 1. január roku 1912 bol ustanovený aj ako prvý deň prvého roku Republiky a na Taiwane sa letopočet dodnes počíta od tohto dátumu."}
{"id": "32545", "title": "Prvá križiacka výprava", "context": "Obliehanie Nikáje Súbor:CrusadersThrowingHeadsOfMuslimsOverRamparts.jpg|náhľad|Miniatúra zobrazujúca obliehanie Nikáje, folio 22, 13. storočie, Bibliothèque Nationale de France, Paríž|vľavo Hneď ako sa začiatkom roka 1097 zlepšilo počasie, väčšina vtedy prítomných križiackych vojsk bola presunutá cez Bospor, do tábora v Pelekanone (Maltepe). Odtiaľ sa dali križiaci na pochod cez Nikomédiu smerom na Nikáju, na územie stále ovládané Seldžukmi. Mesto dosiahli 5. mája a okamžite začali obliehanie, nakoľko mesto bolo príliš dobre opevnené na to, aby sa dalo dobyť okamžitým útokom. Hradby mesta mali celkovú dĺžku okolo , chránilo ich vyše 200 bášt a zo západu navyše bolo mesto chránené jazerom. Ku križiakom sa pridal aj oddiel Byzantíncov čítajúci asi 2000 mužov, čo nebola počtom veľká sila, no malo sa jednať hlavne o špecialistov na obliehanie. Ďalšie byzantské sily predstavovalo loďstvo, ktoré bolo nevyhnutné pre uzavretie obchvatu mesta. Po príchode zvyšku križiakov tak spojené sily obliehajúce mesto mali bojovú silu približne 4200 až 4500 jazdcov a okolo 30 000 pešiakov. Naopak posádka mesta nebola veľmi početná, keďže sultán Kilič Arslan po ľahkej porážke oddielov vedených Petrom Pustovníkom podcenil novú silu prichádzajúcu z Európy a navyše chcel sústrediť svoje sily na východ, kde sa schyľovalo k bitke medzi ním a danišmendovskými Turkami. V meste sa však v tomto čase nachádzala jeho manželka, ale tiež zlatý poklad. Preto ihneď ako sa dozvedel o obliehaní, okamžite poslal na obranu mesta posily. Tie sa stretli s križiackymi oddielmi 21. mája (16. mája) a zaútočili na oddiely Raimonda z Toulouse, nakoľko práve tento oddiel zatiaľ nestihol naplno zaujať svoje pozície a tak tadiaľto viedla naoko jednoduchá cesta na prerazenie obliehania a posilnenie posádky mesta. Vzhľadom na obmedzený manévrovací priestor boli Turci nútení bojovať spôsobom, ktorý im nevyhovoval a tak sa Provensálci útoku ubránili až kým im na pomoc prišli jednotky Róberta Flámskeho a Godefreyho z Bouillonu. Spoločnými silami potom aj napriek vlastným stratám oddiel Kiliča Arslana porazili. Toto víťazstvo posilnilo morálku križiakov a zároveň naštrbilo morálku ich súperov. K tomu malo prispieť aj ostreľovanie mesta hlavami padlých z oddielu, ktorý ich mal posilniť. Keďže práve v tomto čase bola dokončená blokáda mesta aj z jazera a Kilič Arslan sa po vojenskom neúspechu stiahol aby zozbieral väčšiu silu, dobytie mesta bolo už len otázkou času. To pochopili aj samotní obrancovia a dohodli sa s Byzantíncami na odovzdaní mesta. Hoci križiaci vedeli o prebiehajúcich rokovaniach, nepoznali konkrétny obsah. A tak 19. júna začali útok na hradby mesta, práve v deň, kedy na hradbách mesta zaviali byzantské zástavy. Križiaci boli rozčarovaní keďže prišli o triumf a s ním korisť, čo bolo čiastočne zmiernené podielom na koristi danom im Byzantíncami. Ďalším sklamaním pre nich bolo nakladanie s tureckou posádkou, keďže úradníci a velitelia si smeli vykúpiť slobodu a sultánova žena bola odvedená s poctami do Konštantínopola. Súčasne s tým bol k sultánovi vyslaný posol s cieľom dohodnúť odovzdanie jeho manželky. Križiaci neboli ešte v 11. storočí zvyknutí na vykupovanie zajatcov a zrejme im dovtedy ani nenapadlo, že aj oni by mohli v opačnom prípade po svojom zajatí ostať nažive a vykúpiť si slobodu. Poznali však zotročenie nepriateľa a tak viacero zajatcov skončilo na trhoch v Konštantínopole. Po dobytí Nikáje presvedčil Alexios križiackych veliteľov, aby poslali svojich vyslancov do Fátimovského kalifátu v Egypte a zvýšili svoje šance na využitie nejednotnosti v moslimskom svete. Ale križiaci sa len pomaly zoznamovali s reáliami východného sveta a nielen a tak nedokázali spomenuté spory využiť. O neschopnosti správne vyhodnotiť situáciu v tomto období svedčia aj slová Štefana z Blois adresované jeho žene o tom, že „. ..z Nikáje dosiahneme Jeruzalem do piatich týždňov... “"}
{"id": "94761", "title": "Bitka pri Megide (15. storočie pred Kr.)", "context": "Bitka a obliehanie Faraón svoju šancu rozpoznal. Vztýčil tábor a pod rúškom noci zoradil svoje sily v blízkosti nepriateľa. Nasledujúce ráno zaútočil. Vzbúrenci boli rozostavení na vyvýšenine pri pevnosti. Egyptské línie boli usporiadané do konkávnej formácie, ktorá ohrozovala obe krídla protivníka. Faraón viedol útok zo stredu. Kombinácia postavenia a počtu, spolu s včasným, odvážnym útokom, zlomili odhodlanie rebelov a ich línie sa prakticky okamžite rozpadli. Tí, ktorí boli v blízkosti mesta, utiekli za jeho hradby, kde sa následne opevnili. Egyptskí vojaci sa pustili do drancovania protivníkovho tábora. Chaos, ktorý pri tom vznikol, poskytol dostatok času roztrúseným silám rebelov, vrátane kráľov Kadeša a Megida, aby sa mohli pridať k obrancom mesta. Faraón tak prišiel o možnosť rýchleho dobytia mesta. Egypťania mesto obľahli. Zároveň vyslali vojenské jednotky do krajiny vzbúrencov a rýchlo v nej obnovili nadvládu Egypta. Mesto však ešte nejaký čas vzdorovalo – podľa niektorých odhadov až 7 mesiacov. Víťazná armáda si domov priviedla 340 zajatcov, 2 041 kobýl, 191 žriebät, 6 žrebcov, 924 bojových vozov, 200 sád brnení, 502 lukov, 1929 kusov dobytka, 22 500 oviec a kráľovské brnenie, bojový voz a stanové podpery kráľa Megida. Mesto a obyvatelia boli ušetrení."}
{"id": "97339", "title": "Fókas", "context": "Revolúcia a Fokova smrť Navzdory policajnému režimu, ktorý cisár nastolil, sa opozícii v Konštantínopole podarilo spojiť s Herakleiom Starším, exarchom Kartága a otcom neskoršieho rovnomenného cisára, a presvedčiť ho, aby súhlasil s povstaním. Svoju úlohu v nasledujúcom sprisahaní proti uzurpátorovi zohrali zrejme aj iní provinciálni miestodržitelia, pretože synovec Herakleia Staršieho dobyl onedlho Alexandriu. Keď bola takto zaistená Afrika a Egypt, exarchov syn, Hérakleios Mladší, vyplával s flotilou z Kartága v ústrety Konštantínopolu. Hneď ako boli sťažne lodí viditeľné v Propontide, prepukla v Konštantínopole revolúcia. Ľud prenikol do cisárskeho paláca a vyvliekol nenávideného Foka na Herakleiovu vlajkovú loď. Keď Hérakleios videl pred sebou trasúceho sa a o život prosiaceho cisára, údajne sa ho spýtal: „Ty si ten, ktorý vládne ríši?“ Fokas mu vraj odpovedal otázkou: „Budeš to robiť lepšie?“ nato Hérakleios dal Foka popraviť. Podľa iných, hodnovernejších správ bol však Fokas zavraždený už pri vstupe Herakleia do Konštantínopolu. Spomínaný dialóg medzi nimi je teda pravdepodobne len vymyslený. Napriek všetkému aj Hérakleiovi naklonené pramene môžu len ťažko zakryť skutočnosť, že kríza ríše prepukla naplno až počas Herakleiovej vlády, ktorému Sasánovci odňali Sýriu a Egypt. Až neskôr sa mu podarilo pomaly a s nesmiernymi problémami situáciu štátu zlepšiť. Ríša sa nachádzala v kríze už od Maurikiovej smrti, s plnou váhou vypukla však až po roku 610. Bez ohľadu na Hérakleiove neskoršie zásluhy, možno aj tak pochybovať o tom, že bol nezištným osloboditeľom ľudu."}
{"id": "286459", "title": "İznik", "context": "Dejiny Na území dnešného mesta žili pôvodne Tráci, alebo Frýgovia, ktorí tu mali dedinu menom Angori, neskôr tu pravdepodobne Gréci založili kolóniu s menom Olbia. V blízkosti boli aj iné grécke kolónie. Mesto tu založil približne v roku 310 pred Kr. macedónsky vojvodca Antigonos Jednooký, ktorý sa po smrti Alexandra Veľkého, ktorému slúžil ako veliteľ vojska, zmocnil väčšiny Malej Ázie. V novozaloženom meste sa usadili Gréci z rôznych končín gréckeho sveta. Pôvodne sa mesto nazývalo po ňom – Antigoneia . Potom, čo sa mesta zmocnili v rade ďalší Alexandrovi generáli, prešlo nakoniec mesto do rúk vládcovi Trácie Lysimacha (asi 355 pred Kr.281 pred Kr.), ktorý mesto premenoval na počesť svojej manželky Nikaie. Etymologicky znamená nikaia víťazná . V Nikaji sa narodil približne v 194 pred Kr. grécky astronóm Hipparchos; cca v roku 155 grécky historik a konzul Rímskej ríše Cassius Dio a cca v roku 240 grécky matematik a astronóm Sporos. Roku 325 zvolal do tohto mesta cisár Konštantín Veľký veľké zasadnutie biskupov cirkvi, ktoré sa neskôr stalo známe ako Prvý nicejský koncil, ktorý mal vyriešiť otázku arianizmu. Tento koncil formuloval svoje vyznanie viery, ktoré sa stalo základom, ktorý prijíma väčšina kresťanov. Od roku 395 patrí Nikaia Východorímskej (Byzantskej) ríši. Nikaia patrí od 4. stor. k najvýznamnejším byzantským mestám. Cisár Justinián I. postavil v polovici 6. storočia v meste chrám Svätej Múdrosti (Hagia Sofia) podľa vzoru slávneho chrámu Hagia Sofia v Konštantínopole. V meste sa zišiel roku 787 ďalší cirkevný koncil, Druhý nicejský koncil, ktorý riešil otázku obrazoborectva. Je to zároveň posledný koncil gréckej ortodoxnej cirkvi. Mesto roku 1080 dobyli Seldžuckí Turci, ale roku 1097 ho križiaci pri prvej križiackej výprave získali späť a predali ho naspäť Byzantskej ríši. Po vyplienení Konštantínopola roku 1204 4. križiackou výpravou odišiel cisár Theodor I. Laskaris do mesta do exilu a založil tu Nikajské cisárstvo, ktoré uchovalo byzantskú kontinuitu. Cisárstvo disponovalo veľkým územím Západnej Anatólie a stalo sa sentrom gréckej kultúry a vzdelanosti. Až roku 1259 cisár Michal VIII. Palaiologos získal trón späť, keď sa mu v roku 1261 podarilo dobyť Konštantínopol, ktorý obsadzovali Európania. Roku 1331 dobyla mesto Osmanská ríša a bolo premenované na İznik. Mesto stratilo význam po páde Konštantínopola roku 1453. Po dobytí mnohí grécki obyvatelia prestúpili na islam a poturčili sa. Mesto takto postupne získalo tureckú prevahu nad gréckym obyvateľstvom. Medzi Turkami sa zaužívalo meno pre mesto Iznik , čo je skomolenina gréckeho výrazu Is tin Nikean (Do Nikai) . Od 16. stor. začína Naikaia znovu prosperovať, stáva sa z nej jedno z najväčších centier Osmanskej ríše, obchod v meste kontrolovali hlavne grécki obchodníci a z mesta sa stalo známe vďaka svojej kvalitnej keramike (Nikajská keramika). Rozmach mesta pokračoval do roku 1923, kedy odtiaľto boli vysídlení miestni Gréci, počas Grécko-tureckej výmeny obyvateľstva. Gréci z Nikaje sa usadili v Aténach, kde je dnes na pamiatku mesta štvrť s názvom Nikea. Po odchode Grékov, ktorí tvorili bohatú podnikateľskú vrstvu začalo mesto upadať a dnes má len 15.000 obyvateľov."}
{"id": "600118", "title": "Štrbské Solisko", "context": "\nPôvodne sa tak volalo jedno miesto na úpätí štítu, kde pastieri ukladali soľ pre ovce alebo kravy. Kartografovia pravdepodobne nepoznajúc miestne reálie pomenovali najprv celý juhovýchodný hrebeň Furkotského štítu (Solisko, Solnisko, hrebeň Soliska, Soliskový hrebeň, Graň Soliska, Soliskograt, Szoliszkógerinc) a potom s prívlastkami aj vyvýšeniny a depresie hrebeňa. Adjektívum poukazuje na polohu štítu v chotári obce Štrba a nad Štrbským plesom. Pri pohľade od Štrbského plesa je Štrbské Solisko jediným samostatne a markantne viditeľným bodom na hrebeni Soliska. V sprievodcovskej literatúre bol popisovaný s dvoma vrcholmi. Dnes má nižší končiar samostatné meno: Mlynické Solisko."}
{"id": "500770", "title": "Nižné Kozie pleso", "context": "Poloha Na východe sa dvíhajú steny Satana a Zadnej Bašty. Na severnej strane je hrebeň vychádzajúci na pravej strane zo Štrbského štítu a končiaci vľavo na Hrubom vrchu. Na západe trochu nižšie v kotline je Malé Kozie pleso a hrebeň Soliskových štítov , končiaci sa Bystrým sedlom a Furkotským štítom. Pleso má občasný viditeľný prítok a odtok, ktorý tvorí zdrojnicu potoka Mlynica."}
{"id": "533004", "title": "Mlynické Solisko", "context": "Introduction  Mlynické Solisko (, , ) je na juhovýchodnom konci Soliskového hrebeňa medzi Nízkou lávkou (Štrbským Soliskom) a Zadným Soliskovým sedlom (Soliskovým hrbom) vo Vysokých Tatrách. Z pohľadu od juhovýchodu po ľavej strane je Furkotská dolina a po pravej Mlynická dolina."}
{"id": "226842", "title": "Predné Solisko", "context": "Introduction  Predné Solisko (, , ) je jeden z najnižších a najľahšie dostupných vrchov vo Vysokých Tatrách. Poskytuje pekný výhľad, aj keď ide o vrchol na južnom okraji horstva. Popularitu mu robia lyžiarske terény."}
{"id": "533443", "title": "Solisková lávka", "context": "Názov Je nový. Objavil sa, až keď Prostredné Solisko, pôvodne považované za vedľajší vrchol Veľkého Soliska, dostalo samostatné meno."}
{"id": "10851", "title": "Štrbské Pleso", "context": "Ubytovanie Štrbské Pleso v zime Na Štrbskom Plese sú dobré možnosti ubytovania a športu. V minulosti bolo významným kúpeľným mestečkom, no postupne kúpeľníctvo upadá a z liečebných domov sa po rekonštrukcii stávajú hotely. Možnosti ubytovania sú rôznorodé, od dvojhviezdičkových turistických ubytovní, cez hotely strednej triedy (Penzión Pleso, Baník, Toliar, Litvor, FIS) až po luxusné hotely (Patria, Borovica, Grandhotel Kempinski). Záujemcovia sa môžu podstatne lacnejšie ubytovať aj v neďalekej Tatranskej Štrbe alebo v Štrbe."}
{"id": "212321", "title": "Solisko", "context": "Introduction  Solisko môže byť: jeden z vrchov vo Vysokých Tatrách: Solisko (hrebeň) Furkotské Solisko () Malé Solisko () Predné Solisko () Prostredné Solisko () Štrbské Solisko () Veľké Solisko () Mlynické Solisko () vrch () v Čergove, pozri Solisko (vrch v Čergove) vrch () v Javorníkoch, pozri Solisko (vrch v Javorníkoch) vrch () v Spišskej Magure, pozri Solisko (vrch v Spišskej Magure) liečebný dom na Štrbskom Plese, pozri Liečebný dom Solisko potok v Čergove, pozri Solisko prítok Slatvinca"}
{"id": "591935", "title": "Solisko (vrch v Čergove)", "context": "Opis Solisko leží v hlavnom hrebeni, medzi Dvoriskami () a Veľkou Javorinou (). Severným smerom sa nachádza Žobrák (), Rusínov () a Hromadský vrch (), západným Dvoriská (), Hrašovík () a Babie (), južným Škaredé (), Trepeš () a Lysá () a východne sedlom Lysina oddelená Veľká Javorina (), Čergov (), Bukový vrch () a Panteliš (). Voda zo severovýchodných častí hrebeňa odteká potokom Solisko do rieky Topľa, zo západných ju odvádza potok Hrašov a z južných Tokáreň do Ľutinky v povodí Torysy. Vrcholom vedie značený turistický chodník. Výhľady Vrchol pokrýva nesúvislý lesný porast, ktorý umožňuje len veľmi obmedzený rozhľad. Z vhodných lokalít je možné pozorovať okolité vrcholy Čergova, no tiež Busov, Vihorlatské a Volovské vrchy, Bachureň, Branisko, Levočské vrchy, ojedinele aj Kráľovu hoľu, vrcholy Vysokých Tatier a tiež vrchy v prihraničnej oblasti Poľska."}
{"id": "532999", "title": "Veľké Solisko", "context": "Názov Pôvodne sa tak volalo jedno miesto na úpätí štítu, kde pastieri ukladali soľ pre ovce alebo kravy. Kartografovia pravdepodobne nepoznajúc miestne reálie pomenovali najprv celý juhovýchodný hrebeň Furkotského štítu ( Solisko, Solnisko, hrebeň Soliska, Soliskový hrebeň, Graň Soliska, Soliskograt, Szoliszkógerinc ) a potom s prívlastkami aj vyvýšeniny a depresie hrebeňa. Donedávna sa názov Veľkého Soliska vzťahoval aj na Prostredné Solisko, ktoré bolo pokladané za jeho vedľajší vrchol. Iná verzia predpokladá, že pravdepodobnejším základom sa javí staré nemecké sloveso slitan, salitan, salitjen, salen – ťažiť. Práve z tohto slovesa mohol vzniknúť pre baníkov, ktorý v tejto oblasti dolovali rudy, zrozumiteľný názov Salenberg – Hora, v ktorej sa ťaží. Podľa tejto teórie, neskôr, keď sa prestalo v tejto oblasti baníčiť, posunula sa do tvaru Salzenberg , ktorý bol preložený do slovenčiny v podobe Solisko."}
{"id": "533015", "title": "Malé Solisko", "context": "Názov Pôvodne sa tak volalo jedno miesto na úpätí štítu, kde pastieri ukladali soľ pre ovce alebo kravy. Kartografovia pravdepodobne nepoznajúc miestne reálie pomenovali najprv celý juhovýchodný hrebeň Furkotského štítu ( Solisko, Solnisko, hrebeň Soliska, Soliskový hrebeň, Graň Soliska, Soliskograt, Szoliszkógerinc ) a potom s prívlastkami aj vyvýšeniny a depresie hrebeňa. Donedávna sprievodcovská literatúra popisovala Malé Solisko ako objekt s dvomi vrcholkami. Pre juhovýchodný končiar sa v uplynulom čase ujalo meno Furkotské Solisko, ktoré sa v poľskej literatúre objavuje sporadicky od roku 1934. Dňa 18. septembra 1907 Dr. Alfred Martin vystúpil od juhovýchodu sólo - prvovýstup. Bol to vtedy na tú dobu pozoruhodný výkon a tak Uhorský karpatský spolok pokrstil končiar Martinovou vežou . Názov sa neujal."}
{"id": "226847", "title": "Predné Solisko", "context": "Galéria Solisko.jpg|Skalnatý vrchol Predného Soliska Solisko1.jpg|Zľava Sedielková kopa, hrebeň Ostrej, Predné Solisko a Štrbský štít Solisko3.jpg|Pohľad z Predného Soliska na Štrbské pleso Strbske Solisko and Mlynicka dolina.jpg|Po modrej na chatu, dva vrcholky Predného a Štrbského Soliska, Štrbský štít v závere Mlynickej doliny"}
{"id": "532981", "title": "Solisko (hrebeň)", "context": "Introduction Časť hrebeňa Soliska Hrebeň Soliska z Furkotskej doliny Hrebeň Soliska z Mlynickej doliny Solisko (, , ) je asi dlhý hrebeň, ktorý tvorí vedľajšie juhovýchodné rameno Furkotského štítu v rázsoche Kriváňa. Jeho kulminačným bodom je Veľké Solisko a oddeľuje Furkotskú dolinu od Mlynickej doliny vo Vysokých Tatrách."}
{"id": "533000", "title": "Veľké Solisko", "context": "Prvovýstup Prvý na vrchole bol Karol Englisch s vodcom Pavlom Spitzkopfom st. 19. júla 1903. Vystúpili z Furkotskej doliny. Vtedy Englisch pomenoval Veľké Solisko podľa neznámej osoby Anniným štítom: Annaspitze, Annacsúcs, Annaturm, Annatorony . V zime dňa 12. januára 1912 na vrchole boli prví Julius Andreas Hefty a Lajos Rokfalusy. Turistika Na vrchol nevedie turistický chodník. Výstup je možný len s horským vodcom."}
{"id": "578254", "title": "Solisko (vrch v Javorníkoch)", "context": "Opis Solisko je nevýrazný vrch, ležiaci v krátkej rázsoche Hričovca (), ležiacom v hlavnom hrebeni. Severným smerom leží Lemešná () a Oselná (), západným Lopušná (), juhozápadným Veľký Javorník () a plytkým sedlom oddelený Hričovec, juhovýchodným Čemerka () a východným Papajova Kykula (). Vrch patrí do povodia Kysuce, ktorá pramení pod sedlom na severných svahoch Soliska a Hričovca. Na vrchol nevedie značený chodník. Výhľady Veľká časť vrchu pokrýva hustý les, ktorý neumožňuje takmer žiadny rozhľad. Z malých lokalít s redšou vegetáciou je ojedinele vidieť susedné vrchy Javorníkov, Moravsko-sliezske Beskydy, Hostýnsko-vsetínsku hornatinu, Kysucké a Sliezske Beskydy."}
{"id": "579992", "title": "Solisko (vrch v Oravských Beskydách)", "context": "Opis Solisko je nevýrazný vrch v hlavnom hrebeni pohoria, medzi sedlom Hlinka () a Úšustom (). Vedie ním štátna hranica i rozvodie Čierneho a Baltského mora. Západným smerom dominuje Muńcul (), severne Pientkuľa (), východne Malý kopec () a južným smerom Veľký kopec (), Úšust a Javorina (). Severozápadné svahy hrebeňa a Soliska odvodňujú prítoky potoka Glinka v povodí rieky Sola, vodu z juhovýchodne sa zvažujúcich častí odvádza riečka Klinianka v povodí Bielej Oravy. Vrcholom vedie značený chodník z blízkeho sedla Hlinka. Výhľady Vrch pokrýva nesúvislý, miestami riedky lesný porast, ktorý umožňuje obmedzený rozhľad. Z vhodných lokalít s nízkou vegetáciou sú viditeľné okolité vrchy Oravských, Kysuckých, Sliezskych a Žywieckych Beskýd, časť Krivánskej Fatry a Oravskej Magury a veľká časť Tatier."}
{"id": "226846", "title": "Predné Solisko", "context": "Turistika Predné Solisko je dostupné: po červenej značke: z Chaty pod Soliskom"}
{"id": "503697", "title": "Soliskové pliesko", "context": "Názov Názov sa objavuje len v novších turistických sprievodcoch a mapách. Názov je motivovaný Soliskovým hrebeňom ."}
{"id": "532983", "title": "Solisko (hrebeň)", "context": "Historické výstupy Výstupy po hrebeni a na štíty Soliska nie sú náročné. Prvé zaznamenané prechody hrebeňa: v lete: Günther Oskar Dyhrenfurth, Hermann Rumpelt v dvoch etapách dňa 3. júna a potom 10. júna 1906 v zime: zo Štrbského Soliska na Zadnú Soliskovú vežu – Julius Andreas Hefty, Lajos Rokfalusy – 25. marca 1913 z Bystrého sedla na Soliskovú štrbinu – Adam Karpiński, Stefan Osiecki 12. mája 1925"}
{"id": "600120", "title": "Štátny znak Mongolska", "context": " Jednotlivé prvky sojomba majú symbolický význam. Najhornejšia figúra predstavuje oheň, symbol šťastia a spokojnosti. Jeho tri plamene znamenajú minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Slnko a mesiac sú predstavou \"sveta\" a večnosti (mladý mesiac je otcom Mongolska a zlaté slnko jeho matkou). Ďalší prvok, trojuholník (iný je na spodku ideogramov), symbolizuje šíp a kopiju obrátenú hrotom k zemi, čo v mongolskej heraldike znamená \"smrť nepriateľovi\". Úzky obdĺžnik (opäť v dvojici) pripomína rovinu stepi, priamočiarosť, spravodlivosť a čestnosť. Uprostred znaku je kruh \"Jin-jang\", starý budhistický symbol jednoty protikladov (ohňa a vody, neba a zeme, muža a ženy), pripominajúci v tomto prípade telá dvoch rýb primknutých k sebe v nekonečnom kruhu prechádzajúce jedna v druhú. Zľava i sprava sú dva vysoké obdĺžniky, symbolizujúce piliere, pevnosť, tvrdosť a príslovie \"Dvaja priatelia sú silnejší ako kamenné hradby''\"."}
{"id": "553519", "title": "Mongolská ľudová republika", "context": "Ekonomika V predvečer revolúcie z roku 1921 malo Mongolsko nedostatočne rozvinutú stagnujúcu ekonomiku založenú na kočovnom chove zvierat. Poľnohospodárstvo a priemysel takmer neexistovali; doprava a komunikácie boli primitívne; bankovníctvo, služby a obchod boli takmer výlučne v rukách Číňanov alebo iných cudzincov. Väčšina ľudí boli negramotní pastieri a veľká časť mužskej pracovnej sily žila v kláštoroch, čo prispelo málo k hospodárstvu. Majetok vo forme hospodárskych zvierat patrili predovšetkým aristokratom a kláštorom; vo vlastníctve zvyšných odvetví hospodárstva dominovali Číňania alebo iní cudzinci. Noví vládcovia Mongolska tak čelili náročnej úlohe pri budovaní modernej socialistickej ekonomiky. Hospodársky vývoj Mongolska za komunistického režimu možno rozdeliť do troch období: 1921 - 1939; 1940-1960; a 1961 až do súčasnosti. Počas prvého obdobia, ktoré ľudová republika nazývala fázou „všeobecnej demokratickej transformácie“, hospodárstvo zostalo primárne poľnohospodárske a nerozvinuté. Po neúspešnom pokuse o kolektivizáciu pastierov zostali hospodárske zvieratá v súkromných rukách. Štát začal rozvíjať priemysel založený na spracovaní živočíšnych výrobkov a pestovaní plodín na štátnych farmách. Doprava, komunikácie, domáci a zahraničný obchod a bankovníctvo a financie boli znárodnené so sovietskou pomocou; boli pod kontrolou mongolských štátnych a družstevných organizácií alebo mongolsko-sovietskych akciových spoločností. Ulánbátar sa stal priemyselným centrom národa. V druhom období nazvanom „výstavba základov socializmu“ bolo poľnohospodárstvo kolektivizované a priemysel sa diverzifikoval na ťažbu, spracovanie dreva a výrobu spotrebného tovaru. Centrálne plánovanie hospodárstva sa začalo v roku 1931 plánom na päť rokov, ktorý bol zrušený, a ročnými plánmi v roku 1941; päťročné plány sa začali od prvého päťročného plánu (1948–52). Finančná výpomoc, najprv sovietska, a po roku 1949 aj čínska, umožnila výstavbu trans-mongolskej železnice - Ulánbátarskej železnice - a rôznych iných priemyselných projektov. Aj keď sa priemyselný rozvoj stále sústreďoval na Ulánbátar, hospodárska decentralizácia sa začala dokončením Ulánbátarskej železnice a zriadením závodov na spracovanie potravín v cieľových strediskách. V tretej etape, ktorú vláda nazývala „dokončenie výstavby materiálnej a technickej základne socializmu“, došlo k ďalšiemu industrializácii a rozvoju poľnohospodárstva, čo bolo do veľkej miery podporené vstupom Mongolska do Rady pre vzájomnú hospodársku pomoc (Comecon) v roku 1962. Na začiatku 60. rokov, čínska finančná výpomoc prestala, ale pokračujúca finančná a technická výpomoc od Sovietskeho Zväzu a východnej Európy vo forme úverov, poradcov a spoločných podnikov umožnila Mongolsku modernizovať a diverzifikovať priemysel, najmä v ťažbe. V Baganuure, Choibalsane, Darkhane a Erdenete boli vybudované nové priemyselné centrá a priemyselná produkcia sa výrazne zvýšila. Aj keď chov zvierat stagnoval, rastlinná výroba sa dramaticky zvýšila s rozvojom panenskej pôdy štátnymi farmami. Zahraničný obchod s krajinami Comecontu výrazne vzrástol. Zlepšili sa dopravné a komunikačné systémy, ktoré prepojili populačné a priemyselné centrá a rozšírili sa na vzdialenejšie vidiecke oblasti. Na konci osemdesiatych rokov sa Mongolsko vyvinulo na poľnohospodársko-priemyselné hospodárstvo, ale neefektívnosť centrálne plánovaného a riadeného hospodárstva a príklad perestrojky v Sovietskom zväze viedli mongolských vodcov k tomu, aby uskutočnili program reforiem s cieľom ďalej rozvíjať hospodárstvo."}
{"id": "6471", "title": "Mongolsko", "context": "Súčasnosť Jurta je tradičné, prenosné, drevené obydlie, ktoré používajú kočovní Mongoli už po stáročia. Drevená konštrukcia je pokrytá vrstvami tkaniny a ovčou vlnou ako izoláciou. Súčasné politické a ekonomické postavenie Mongolska je výsledkom súhry špecifických prírodných a spoločenských faktorov. Sú to najmä prírodné podmienky, geografická poloha nárazníkového štátu medzi dvoma ázijskými mocnosťami – Ruskou federáciou a Čínskou ľudovou republikou, a ich osobitý vplyv na dejiny Mongolska, ktoré umožňujú pochopiť tradičné kočovnícke a pastierske zameranie v minulosti ako aj východiskové pozície mongolského hospodárstva a jeho premeny po rozpade bipolárneho rozdelenia sveta. V tomto období je hlavnými bodmi programu vlády je riešenie sociálnych problémov obyvateľstva, podpora malého a stredného podnikania, rozvoj vidieka, reorganizácia a modernizácia školstva. Do akej miery však môžu byť podobné snahy a pokusy úspešné zostáva otázkou ďalšieho vývoja dnešného Mongolska a zvládnutia nových ekonomických a spoločenských výziev."}
{"id": "279626", "title": "Sojombo (symbol)", "context": "Význam sojomba Podľa mongolského výkladu je význam sojomba nasledovný: prvý znak zhora predstavuje oheň - podľa Mongolov symbol úsvitu, znovuzrodenia a tiež pokračovania a rozšírenia rodu. Tri plamene ohňa vyjadrujú rozkvet národa v troch dimenziách - v minulosti, súčasnosti a budúcnosti; ďalšie dva znaky znázorňujú slnko a mesiac - oddávna najuctievanejšie symboly Mongolov, symbolizujúce svetlo a večnosť; podľa starej legendy „ Národu mongolskému otcom je mladý mesiac a matkou zlaté slnko “; hlavnú časť sojomba tvorí znak podobajúci sa na čínsky Jin a Jang, jeho budhistický význam sa interpretuje ako „ ryby nikdy nezatvárajúce oči“ a symbolizujú bdelosť mongolského národa; ryby sú obklopené zo všetkých štyroch strán obdĺžnikmi, ktoré predstavujú rovnú step a cnosti mongolského národa - otvorenosť, čestnosť, dobroprajnosť a spravodlivosť. Obdĺžniky zodpovedajú tradičnej prosbe „ Nech všetko hore aj dolu čestne slúži národu! “ dva vertikálne obdĺžniky predstavujú múry pevnosti a priateľstvo a vyjadrujú, že dvaja priatelia sú silnejší ako akékoľvek nebezpečenstvo; horný a dolný trojuholník sú vojenskými symbolmi hrotov šípov a majú byť výstrahou pre vonkajších nepriateľov (horný trojuholník), ale i vo vnútri (dolný trojuholník). Zlatá farba sojomba symbolizuje nemennosť a trvácnosť, ako aj slobodu a nezávislosť Mongolov. Tri horné symboly sojomba sú spoločné aj pre ďalšie národy a národnosti - predovšetkým Buriatov a Mongolov v čínskom regióne Vnútorné Mongolsko."}
{"id": "6468", "title": "Mongolsko", "context": "Introduction  Mongolsko (-toto je krátky aj dlhý tvar názvu; mong. Mongol Uls doslova \"mongolský/-ká štát/krajina\", často nesprávne prekladané ako Mongolská republika ; v rokoch 1924-1992 bol dlhý tvar názvu štátu Mongolská ľudová republika ) je vnútrozemský štát v strednej Ázii, hraničiaci na severe s Ruskom a na juhu s Čínou. Hlavné a najväčšie mesto Ulanbátar je domovom asi 40% populácie. S rozlohou je Mongolsko 19. najväčšou a tiež najredšie osídlenou nezávislou krajinou na svete, s počtom obyvateľov okolo 3,2 milióna obyvateľov. Je to tiež druhý najväčší vnútrozemský štát na svete po Kazachstane. Oblasť súčasného Mongolska, bola už v minulosti ovládaná mnohými kočovnými ríšami. V roku 1206 Džingischán založil Mongolskú ríšu a podmanil si veľkú časť vtedajšieho sveta. V 16. a 17. storočí sa Mongolsko dostalo pod vplyv tibetského budhizmu. Na konci 17. storočia boli všetky oblasti Mongolska začlenené do oblasti vládnucej dynastie Čching. Po páde dynastie Čching v roku 1911, Mongolsko vyhlásilo nezávislosť, ale muselo bojovať až do roku 1921, v ktorom pevne stanovilo svoju nezávislosť od Čínskej republiky. Krajina sa už v prvých rokoch svojej existencie dostala pod značný vplyv ZSSR, a v roku 1924 bola vyhlásená Mongolská ľudová republika, čím sa stala priamo satelitným štátom ZSSR. Až po zrútení komunistických režimov v Európe koncom roka 1989, keď Mongolsko prešlo svojou vlastnou demokratickou revolúciou na začiatku roku 1990, to viedlo k systému viacerých politických strán, novej ústave z roku 1992 a k prechodu k trhovému hospodárstvu. Krajina má len veľmi málo ornej pôdy, veľkú časť Mongolska pokrývajú suché stepi s drsným podnebím, kde hlavným zdrojom obživy je kočovné pastierstvo. Okrem vývozu vlnených tkanín (napríklad kašmíru) a výrobkov z kože je dôležitou súčasťou hospodárstva ťažba nerastných surovín (volfrám, hnedé a čierne uhlie, meď a ropa). Územie dnešného Mongolska sa v starších časoch označovalo ako Vonkajšie Mongolsko, kým takzvané Vnútorné Mongolsko je dnes ako autonómna oblasť súčasťou Čínskej ľudovej republiky. Mongolsko je parlamentná republika. V roku 1961 sa Mongolsko stalo členom OSN a v roku 1997 vstúpilo aj do Svetovej obchodnej organizácie."}
{"id": "279625", "title": "Sojombo (symbol)", "context": "Introduction Mongolský znak sojombo Sojombo (mong. cyrilikou cоёмбо – sojombo; prepisy z mong. trad. písma: sojombu, sojongbu; slovo pochádza zo sanskritského स्वयम्भू – svajambhú) je starodávny symbol, ideogram pochádzajúci z budhizmu. V Mongolsku ho v 17. storočí spopularizoval kňaz-bogdgegen (vtelený Budha) Zanbazar. Odvtedy sa tento symbol považuje za symbol mongolského národa a stal sa súčasťou mongolského štátneho znaku a vlajky. Sojombo predstavuje kompozíciu v tvare stĺpu, v ktorom je schematicky zobrazená myšlienka vzniku a konania mongolského národa a štátu. Symbol obsahuje viaceré znaky, ktoré až spoločne vytvárajú celý význam. Znaky v sojombe sa čítajú zhora nadol."}
{"id": "235531", "title": "Štátny znak Mongolska", "context": "Pozri aj  Mongolsko Vlajka Mongolska Mongolská hymna Sojombo (symbol)"}
{"id": "6470", "title": "Mongolsko", "context": "Dejiny Mongolska Napriek svojej odľahlosti a \"ľudoprázdnosti\" má Mongolsko pomerne bohatú históriu. Ľudia obývali Mongolsko od kamennej doby. Vo všeobecnosti Mongolsko v tomto čase malo podobnú históriu ako zvyšok kočovnej stepi, ktorá leží medzi Sibírou, severným Ruskom na sever a Čínou na Stredný východ a centrálnej Ázie na juh. Tieto stepi obvykle boli obývané bandami kočovníkov. Títo boli niekedy spojení v konfederáciách líšiacich sa veľkosťou. Obvykle hnali zvieratá, obchodovali alebo útočili na viac usadlé národy. Pôvodní obyvatelia Mongolska tak už pred začiatkom nášho letopočtu viedli extenzívne, kočovné poľnohospodárstvo zamerané predovšetkým na chov dobytka. Len zriedka zakladali malé osídlenia. Mongolsko sa stalo politicky dôležité prakticky až okolo 3. storočia. Mongolská ríša Niekoľko storočí mongolského prenikania cez euroázijský kontinent (obdobie nazývané aj „Pax Mongolica“) radikálne zmenil demografiu a geopolitiku týchto oblastí. Mongoli mali svoj chanát už začiatkom 12. storočia. No najdôležitejšie medzníky Mongolska z hľadiska jej vývoja je nepochybne obdobie Mongolskej ríše. Mongolská ríša sa rozprestierala od východnej Európy, Jadranského mora cez východného Stredomoria až do Číny. Bola to najväčšia ríša v dejinách ľudstva. Jej zakladateľom bol Džingischán. Podarilo sa mu zjednotiť mongolské kmene (Merkiti, Naimani, Mongoli, Ujguri, Keraiti, Tatári a iné menšie kmene) v 1206 tým, že absorboval iné konfederácie do jeho vlastnej. Tak sa začala viac desaťročí trvajúca expanzia jeho ríše na všetky svetové strany. Džingischánovi sa podarilo preniknúť do ázijského Ruska ale aj na územie dnešnej Kórey. Zaujímavé je, že Džingischán nikdy nezačal vojnu ani nenapadol len tak žiadny štát. Bola to väčšinou pomsta za zavraždených poslov alebo obchodníkov. Pred napadnutím, vždy poslal kráľom poslov s výzvou na kapituláciu. Hranice Mongolskej ríš od jej založenia až po rozpad v rokoch 1206-1294 Rozmach ríše zavŕšil jeho vnuk Chubilaj, za ktorého vlády sa Mongolská ríša sa rozprestierala od východnej Európy, Jadranského mora až do Číny. Chubilaj tiež dal základ storočnej nadvláde Mongolov v Číne založením dynastie Yuan, politicky si pripútal Tibet a uskutočnil výpravy do Japonska a na Jávu. Takto Mongoli politicky a ekonomicky ovplyvnili vývoj takých ríš akými boli Rusko, Čína ale aj dnešný Irán (Perzia). Expanzia mongolskej ríše siahala až na územia dnešných štátov: Čína, Rusko, Ukrajina, Kórea, Azerbajdžan, Arménsko, Gruzínsko, Irak, Irán, Kazachstan, Kirgizstan, Uzbekistan, Tadžikistan, Afganistan, Turkmenistan, Moldavsko, Kuvajt, Poľsko a Maďarsko. Mongolsko malo počas tohto búrlivého obdobia nespočetné množstvo územných sporov. Medzi najvýznamnejšie a najväčšie patria : Prvá vojna s dynastiou Západný Sia, dobytie Kara-kitanského Chanátu, invázia do Chorezmskej Ríše, útoky na Gruzínsko a Povolžské Bulharsko, druhá vojna s dynastiou Západný Sia a dynastiou Ťin. Obdobia nadvlády Ďalším významným obdobím v histórii Mongolska je obdobie nadvlády Číny a Ruska. Veľký vplyv, ktorý Mongoli mali na susedné krajiny v 13. – 15. storočí sa im ako bumerang vrátil v stredoveku, kedy vojenská plemena kočovníkov bola „zmiernená“ tibetským buddhizmom. Čínska nadvláda V polovici sedemnásteho storočia ovládli čínski Mandžuovia, neskorší zakladatelia vládnucej dynastie Čching, Vnútorné Mongolsko (teda časť historického Mongolska južne od púšte Gobi, Vonkajšie Mongolsko je časťou severne od Gobi) a o pár desaťročí neskôr aj samotné Vonkajšie Mongolsko – územie dnešného Mongolska Mongoli sa tak dostali do akejsi patovej situácie na rozhraní sféry záujmov Čínskeho cisárstva a silnejúceho cárskeho Ruska. Nakoniec však bývalá Mongolská ríša padla do područia Číny, na ktorej periférií zostala až do začiatku dvadsiateho storočia. Čínska nadvláda spojená s neúmerným zaťažením roľníkov, neúnosným daňovým systémom a represáliami páchanými na nomádskom obyvateľstve dala základ modernému skepticizmu Mongolov v oblasti ekonomickej, ale aj všeobecnej spolupráce. Politická reprezentácia Mongolov pod hrozbou expandujúceho Japonska a v prítomnosti poznačenej súperením Ruska a Číny videla svoju jedinečnú príležitosť zlepšiť postavenie národa. Až v roku 1911 po páde čínskej vládnucej dynastie Čching vyhlásilo Mongolsko nezávislosť. Stalo sa teokraciou na čele s náboženským vodcom 8. džebcündampa chutuchtom („žijúcim Buddhom“). V roku 1919 bolo po revolúcii v Rusku Mongolsko obsadené Číňanmi. Neskôr krajinu oslobodili sovietski boľševici, a v roku 1924 komunisti vyhlásili Mongolskú ľudovú republiku. Politické elity Vnútorného a Vonkajšieho Mongolska boli nejednotné, a tak nezávislosť následne vyhlásilo iba Vonkajšie Mongolsko. V zápätí na jeho území vznikol akýsi protektorát pod ruským vedením, zabezpečujúci „ochranu pred čínskou a japonskou expanziou“ a územiu bola zo strany Číny poskytnutá autonómia. Súčasný prezident Mongolska Tsakhiagiin Elbegdorj Komunizmus V roku 1921, v Mongolsku definitívne zvíťazila marxistická frakcia, ktorá 26. novembra 1924 vyhlásila vznik Mongolskej ľudovej republiky, čím sa Mongolsko stalo druhou komunistickou krajinou sveta. Až do víťazstva Stalina však MĽR zostávala relatívne nezávislým štátom. To sa definitívne zmenilo dosadením Chorloyna Čojbalsana, Stalinovho poručníka. Pod jeho vedením prešlo Mongolsko všetkými stalinistickými „reformami“: Uskutočnilo pozemkovú reformu, pri ktorej boli roľníci a pastieri donútení vstúpiť do novozaložených družstiev, uzatvorilo 799 z 800 buddhistických kláštorov v krajine, znárodnilo dopravu a vyhnalo všetkých čínskych obchodníkov, ktorí boli dovtedy nosným pilierom mongolského zahraničného obchodu. Podobne prebehli aj v MĽR čistky, pri ktorých bolo v roku 1939 popravených asi 27 000 ľudí, z toho 17 000 buddhistických mníchov. Následný vnútropolitický a ekonomický vývoj krajiny bol až do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia úzko spätý s vývojom Sovietskeho zväzu. Prebehla až zarážajúco nelogická kolektivizácia hospodárstva, násilná urbanizácia nomádskeho obyvateľstva a pokusy o rozvoj priemyslu. Temer symptomaticky možno povedať, že sovietsky model viedol k rozbitiu fungujúcich štruktúr nomádskeho hospodárstva a zaťaženiu životného prostredia. Vzrástol podiel odlesnenej pôdy, čím bola podmienená jej následná degradácia a v konečnom dôsledku erózia. Dlhodobé dopady takéhoto pôsobenia vyplývajú z dlhej regeneračnej doby stepných a lesostepných pôd a z nenapraviteľného porušenia vysokej úrodnosti stepných pôd pri nedodržaní extenzívneho hospodárenia. Hoci sa adaptácií sovietskeho modelu rozvoja v Mongolsku dá mnoho vytknúť, prípadne s mnohými podniknutými krokmi nesúhlasiť, je nutné zvýrazniť skorú podporu mongolských elít, zastúpených najmä v osobe Jambyna Bothmonha, perestrojke a glasnosti – po mongolsky il tod – už v polovici osemdesiatych rokov. Príchod demokracie Do vlny revolúcií východného bloku sa krajina zapojila až v máji roku 1990 prostredníctvom demonštrácií, protestov a hladoviek. Prvé slobodné voľby sa v krajine konali v roku 1992. Na ťavách a koňoch zo stepí a z púšte Gobi cestovali voliči k voľbám do mongolského parlamentu – Veľkého churalu. Nová ústava bola prijatá v roku 1992. Dve najsilnejšie politické strany nesú názvy Mongolská ľudovo revolučná strana a Mongolská demokratická strana. V krajine sa spočiatku strany pokúšali uskutočňovať politiku radikálnych demokratických a trhových reforiem, na ktoré však spoločnosť reagovala nejednoznačne. Obdobie viacerých vlád bolo poznačené množstvom problémov. Okrem neutešenej sociálno-ekonomickej situácie bola verejnosť neustále konfrontovaná s rôznymi korupčnými aférami a hospodárskou kriminalitou vo vládnych štruktúrach, čo vyústilo v postupný odklon voličov od vládnej koalície."}
{"id": "235530", "title": "Štátny znak Mongolska", "context": "Sojombo Mongolské sojombo v dvoch variantoch Jednotlivé prvky sojomba majú symbolický význam. Najhornejšia figúra predstavuje oheň, symbol šťastia a spokojnosti. Jeho tri plamene znamenajú minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Slnko a mesiac sú predstavou \" sveta \" a večnosti (mladý mesiac je otcom Mongolska a zlaté slnko jeho matkou). Ďalší prvok, trojuholník (iný je na spodku ideogramov), symbolizuje šíp a kopiju obrátenú hrotom k zemi, čo v mongolskej heraldike znamená \" smrť nepriateľovi \". Úzky obdĺžnik (opäť v dvojici) pripomína rovinu stepi, priamočiarosť, spravodlivosť a čestnosť. Uprostred znaku je kruh \"Jin-jang\", starý budhistický symbol jednoty protikladov (ohňa a vody, neba a zeme, muža a ženy), pripominajúci v tomto prípade telá dvoch rýb primknutých k sebe v nekonečnom kruhu prechádzajúce jedna v druhú. Zľava i sprava sú dva vysoké obdĺžniky, symbolizujúce piliere, pevnosť, tvrdosť a príslovie \" Dvaja priatelia sú silnejší ako kamenné hradby \"."}
{"id": "6469", "title": "Mongolsko", "context": "Poloha a prírodné podmienky  Geografia Topografická mapa Mongolska Púšť Gobi v strednom Mongolsku Po vzniku Kazachstanu prestalo byť Mongolsko najväčším vnútrozemským štátom sveta (zaberá druhú pozíciu). Patrí medzi štáty najviac vzdialené od mora (). V západo-východnom smere meria , od severu k juhu . Dĺžka hraníc predstavuje , z toho pripadá na hranicu s Ruskom a predstavuje hranica s Čínskou ľudovou republikou.. Územie Mongolska zasahuje na severe do pásma ihličnatých lesov sibírskej tajgy a rozprestiera sa cez pás stepí až po ázijskú oblasť púští na juhu. Veľká časť krajiny má charakter náhornej plošiny s priemernou nadmorskou výškou presahujúcou ; iba 19% rozlohy krajiny sa nachádza pod úrovňou . Najnižším bodom je hladina jazera Chocho Núr () v najseverovýchodnejšom cípe krajiny. Kým juhovýchod a juh Mongolska je len mierne zvlnený a zbrázdený stržami, na severe a najmä na západe sa dvíhajú vysoké pohoria Východný Sajan, Changaj a Mongolský Altaj (s najvyššou horou krajiny Hüiten Peak vysokou ). Na juhu Mongolska potom ďalej k východu vybieha o niečo nižšie pásmo Gobijského Altaja. Celý juh a juhovýchod Mongolska zaberá najsuchšie a najnehostinnejšia časť krajiny – púšť Gobi. Medzi horami na západe sa nachádza celý rad veľkých bezodtokových jazier (Char Us núr, Chjargas núr); táto oblasť býva preto nazývaná Jazernou panvou. Tu sa rozprestiera najväčšie mongolské jazero Uvs núr (). V kontraste s juhom, kde chýbajú stále vodné toky, v severnej časti krajiny existuje pomerne hustá riečna sieť. Najväčšími riekami sú Orchon a Selenga, ktoré odvádzajú vodu do ruského jazera Bajkal, patria teda k úmoriu Severného ľadového oceánu. Selenge je na dolnom toku pri ruských hraniciach dokonca využívaná pre lodnú dopravu. Podnebie Vzhľadom na polohu na náhornej plošine v stredoázijskom vnútrozemí má Mongolsko extrémne kontinentálne podnebie s veľmi malým množstvom zrážok (najmä v púšti Gobi). Z hľadiska vegetačných a klimatických podmienok je Mongolsko jedným z najnehostinnejších miest na Zemi. Väčšina krajiny je extrémne horúca v lete a studená v zime. V januári prináša studený front z vnútrozemia chlad a teplota na nížinách a v údoliach klesá až na −30 °C. V tomto čase je účinkom teplotnej inverzie oveľa teplejšie na svahoch hôr, kde teplota stúpa s nadmorskou výškou. Na najteplejších miestach vystúpia januárové denné teploty na 0 °C až 5 °C, pričom v noci klesajú na −30 °C v chladných oblastiach nie je zriedkavých ani −40 °C. V lete, najmä v júli vystúpia najvyššie denné teploty na 20 °C až 25 °C. Leto trvá maximálne tri mesiace, pričom už v septembri začnú teploty výrazne klesať. Ročná priemerná teplota v hlavnom meste Mongolska Ulanbátare je približne 0 °C, čo ho robí jedným najchladnejších hlavných miest na svete."}
{"id": "95339", "title": "Buriatsko", "context": "Štátne symboly  Štátny znak Dnešný štátny znak bol prijatý zákonom národného parlamentu Buriatska 20. apríla 1995. Štátny znak tvorí trojfarebný kruh využívajúci rovnaké farby, ako má buriatska vlajka (modrá, biela, žltá). Na vrchu kruhu sa nachádza zlaté „ sojombo “ - staroveký východný ideogram symbolizujúci večný život. Sojombo je zložené z troch prvkov - oheň, slnko, mesiac. Oheň symbolizuje šťastie v rodine i národe, jeho tri plamene predstavujú minulosť, prítomnosť a budúcnosť štátu. Slnko predstavuje život, deň, matku. Mesiac symbolizuje noc, odpočinok i otca. Spoločne sú slnko a mesiac symbolmi sveta a večnosti. Zlatá farba je symbolom večnosti a nemennosti, ako aj nezávislosti. Sojombo uznávajú za svoj národný symbol Mongoli a Buriati, Mongolsko ho má vo svojom štátnom znaku a vlajke. V strede kruhu sú vyobrazené typické prvky buriatskej krajiny - sivomodré vlny Bajkalského jazera a zelené hory. Spodnú časť znaku rovnomerne raz z každej strany ovíja belasá stuha „ chadak “, budhistický tradičný šál - symbol pohostinnosti a mierumilovnosti Buriatov. Štátny znak sa zobrazuje v striebornom štvoruholníkovom heraldickom štíte zaostrenom v spodnej časti. Oproti stavu pri prijatí znaku v r.1995 došlo k jedinej úprave v zobrazovaní - do 1. januára 2000 sa v „ chadaku “ nachádzal aj názov republiky v buriatskom a ruskom jazyku. Štátna vlajka Vlajka Buriatska bola prijatá Churalom (národným parlamentom) 29. októbra 2007. Aktualizácia zákona bez vonkajších zmien vlajky prebehla 2. júla 2007. Vlajku obdĺžnikového tvaru tvoria tri horizontálne pásy - modrý , zaberajúci dve štvrtiny, biely a žltý , zaberajúce po jednej štvrtine plochy. V ľavom hornom rohu modrého poľa je umiestnený národný znak Buriatska sojombo žltej farby, pozostávajúci z kosákovitého mesiaca, slnka a ohňa s tromi jazykmi. Štátna hymna Štátna hymna Buriatska bola uzákonená Churalom (národným parlamentom) 20. apríla 1995. Za základ hymny bola zvolená skladba О родной земле („O rodnej zemi“) skladateľa Aanatolija A. Andrejeva a textom Dambu Zodbiča Žalsarajeva. Text hymny bol prijatý v buriatskom i ruskom jazyku."}
{"id": "553518", "title": "Mongolská ľudová republika", "context": "Dejiny  Vznik Od roku 1691 do roku 1911 ovládala vonkajšie Mongolsko dynastia Čching. V prvej dekáde 20. storočia, vláda Čching začala implementovať tzv. Nové politiky zamerané na lepšiu integráciu vonkajšieho Mongolska. Znepokojená vyhliadkami na kolonizáciu, Mongolská aristokracia sa obrátila na Ruskú ríšu. V auguste 1911 sa vydala mongolská delegácia do Petrohradu a získala prísľub obmedzenej podpory. Keď sa vrátili, revolúcia v Xinhai - ktorá nakoniec viedla ku kolapsu dynastie Čching - sa už začala. V decembri 1911 Mongoli zosadili Amban (vysoko postavený vládny zástupcovia) v Ulánbátare a vyhlásili svoju nezávislosť pod vedením 8. Jebtsundamba Khutuktu, ktorý bol menovaný mongolským Bogd Khanom, oddelujúc sa tým od dynastie Čching. Pokusy o začlenenie vnútorného Mongolska do nového štátu zlyhali z rôznych dôvodov vrátane vojenskej slabosti vnútorných Mongolov na dosiahnutie ich nezávislosti, nedostatku ruskej pomoci (Rusko bolo vo vnútorných mongolských záležitostiach viazané tajnými dohodami s Japonskom) a nedostatok podpory zo strany aristokratov vnútra Mongolska a vyšších duchovných. V Khiagtskej dohode z roku 1915 sa Čína, Rusko a Mongolsko dohodli na štatúte Mongolska ako autonómie pod čínskou zvrchovanosťou. Upevnenie moci (1925–38) V rokoch 1925 až 1928 sa ustanovil nový režim. V tom čase bolo Mongolsko vážne nerozvinuté. Priemysel neexistoval a všetko bohatstvo bolo ovládané šľachtickými a náboženskými zariadeniami. Populácia mala menej ako milión obyvateľov a zmenšovala sa kvôli takmer polovici všetkých mongolských mužov žijúcich v kláštoroch. V roku 1928 sovietsky vodca Joseph Stalin a Kominterna nariadili vybudovanie socializmu vrátane kolektivizácie mongolského poľnohospodárstva. To viedlo k zničeniu náboženstva, krachu hospodárstva a dopravy, čo malo za následok povstanie na Západe a na juhu, ktoré bolo možné potlačiť iba pomocou Sovietskeho zväzu. V roku 1934 Peljidiin Genden navštívil Moskvu a nahnevane obvinil Stalina z „červeného imperializmu“. Následne zomrel vo Veľkom očistení, keď ho oklamali, aby si vzal dovolenku na Čierne more. Po roku 1932 sa implementácia príkazovej ekonomiky zmenšila. V roku 1936 potom Stalin nariadil likvidáciu budhistických inštitúcií v krajine. Medzitým boli japonské vpády v Mandžusko casus belli pre Moskvu na rozmiestnenie vojsk v Mongolsku. Zároveň sa v Mongolsku konali stalinistické útlaky a represie. Medzi pozabíjanými boli Genden, Anandyn Amar, Demid a Losol. Po odstránení Gendena z moci ho prevzal maršál Khorloogiin Choibalsan, Stalinov nasledovník. Čínska republika však bola schopná využiť ruskú revolúciu a nasledujúcu občiansku vojnu ako zámienku na rozmiestnenie vojsk vo vonkajšom Mongolsku a v roku 1919 bola mongolská vláda nútená podpísať zmluvu, ktorá zrušila mongolskú autonómiu. Podľa agentúry Associated Press niektorí mongolskí náčelníci podpísali petíciu, v ktorej požiadali Čínu o opätovné prevzatie správy Mongolska a ukončenie autonómie vonkajšieho Mongolska. Princ Tusiyetu Khan Aimak Darchin Ch in Wang bol zástancom čínskej vlády, zatiaľ čo jeho mladší brat Tsewang bol zástancom Ungern-Sternberga. Mongolská ľudová strana, ktorá bola založená počas predošlej čínskej okupácie, sa znovu sa obzerala o pomoc na sever, tentoraz do Sovietskeho Ruska. Medzitým biele ruské jednotky vedené Romanom Ungernom von Sternbergom obsadili Churee začiatkom marca 1921 a nová teokratická vláda vyhlásila nezávislosť od Číny 13. marca. Avšak v roku 1921 vypukla mongolská revolúcia a Ungern a zostávajúce čínske jednotky boli vyhnaní v nasledujúcich mesiacoch a 6. júla 1921 Mongolská ľudová strana a sovietske jednotky podmanili Niislel Khuree. Ľudová strana založila novú vládu, ale Bogd Khaana ponechala ako nominálnu hlavu štátu. V nasledujúcich rokoch sa v niektorých násilných mocenských zápasoch sovietsky vplyv stal silnejším a po smrti Bogd Khaana, bola 26. novembra 1924 vyhlásená Mongolská ľudová republika. Druhá svetová vojna (1939 – 1945) Počas druhej svetovej vojny Sovietsky zväz z dôvodu rastúcej japonskej hrozby na hranici medzi Mongolskom a Mandžuskom zvrátil priebeh mongolského socializmu v prospech novej politiky hospodárskeho postupného rozvoja a budovania národnej obrany. Sovietske a mongolské armády porazili japonské sily, ktoré napadli východné Mongolsko v lete roku 1939 bitke pri rieke Chalchyn, a na jeseň toho istého roku bola podpísaná dohoda o prímerí, ktorou sa zriaďuje komisia na definovanie mongolsko-mandžúskych hraníc. Po roku 1941 bola mongolská ekonomika upravená tak, aby v čo najväčšej miere podporovala Sovietsky zväz, vrátane poskytovania financovania niekoľkým sovietskym vojenským jednotkám. Ruský historik V. Suvorov napísal, že mongolská pomoc počas sovietsko-nemeckej vojny bola dôležitá ako pomoc Spojených štátov, pretože teplé oblečenie často rozhodovalo o víťazstve v bitkách na východnej fronte. Mongolskí dobrovoľníci navyše bojovali v Červenej armáde proti silám osi v Európe. V roku 1944 Mongolsko stratilo jedného zo svojich susedov, keď sa Tuvanská ľudová republika pripojila k Sovietskemu zväzu. V lete 1945 Sovietsky zväz využil Mongolsko ako jednu základňu na začatie Mandžuskej strategickej útočnej operácie, úspešného útoku proti Japoncom. Predchádzajúca výstavba priniesla do Mongolska 650 000 sovietskych vojakov spolu s obrovským množstvom vybavenia. Mongolská ľudová armáda zohrala v konflikte obmedzenú podpornú úlohu, ale jej zapojenie dalo Stalinovi prostriedky na to, aby donútilo čínsku stranu konečne prijať nezávislosť Mongolska. Čínsko-sovietska zmluva (1945) a nezávislosť Mongolska Konferencia z Jalty vo februári 1945 zabezpečovala účasť Sovietskeho zväzu v tichomorskej vojne. Jednou zo sovietskych podmienok na účasť v Jalte bolo to, že po vojne si bude vonkajšie Mongolsko zachovať svoj „status-quo“. Presný význam tohto „status-quo“ sa stal sporom pri čínsko-sovietskych rozhovoroch v Moskve v lete 1945 medzi Stalinom a vyslancom Chiang Kai-sheka, T. V. Soongom. Stalin trval na tom, aby Čínska republika uznala nezávislosť vonkajšieho Mongolska - čo sa jej už de facto užilo, aj keď zostalo súčasťou Číny. Chiang Kai-shek najprv nesúhlasil, ale nakoniec sa dohodli. Chiang však vyťažil zo Stalina prísľub, že upustí od podpory Čínskej komunistickej strany, čiastočne za vzdanie sa vonkajšieho Mongolska. Čínsko-sovietska zmluva tak zaručila nezávislosť vonkajšieho Mongolska, zároveň však ukončila nádeje Khorloogiina Choibalsana na zjednotenie vonkajšieho Mongolska s vnútorným Mongolskom, ktoré zostalo v rukách Číny. Choibalsan spočiatku dúfal, že Stalin podporí jeho víziu Veľkej Mongolska, ale sovietsky vodca ľahko obetoval víziu Choibalsana za sovietske zisky, zaručené čínsko-sovietskou zmluvou a legitimizované dohodami z Jalty. V tomto zmysle čínsko-sovietska zmluva znamenala trvalé rozdelenie Mongolska na nezávislú Mongolskú ľudovú republiku a susedné vnútorné Mongolsko Čínskej republiky. Politika studenej vojny (1945 – 1985) V rámci vzťahov s Moskvou sa mongolská vláda posunula k povojnovému vývoju so zameraním na civilné podnikanie. Mongolsko bolo v tom čase jednou z najizolovanejších krajín sveta a takmer nemalo kontakt so žiadnym štátom mimo Sovietskeho zväzu. Po vojne sa rozšírili medzinárodné vzťahy a Mongolsko nadviazalo vzťahy so Severnou Kóreou a novými komunistickými štátmi vo východnej Európe. Mongolsko a Čínska ľudová republika (ČĽR) sa navzájom uznali v roku 1949 a ČĽR sa vzdala všetkých nárokov voči vonkajšiemu Mongolsku. Mao Zedong však súkromne dúfal, že sa Mongolsko znovu pripojí k Číne. Túto otázku nastolil pred sovietskym vedením už v roku 1949 (na stretnutí s Anastasom Mikoyanom v Xibaipo) a potom, ako ho Stalin pevne odmietol, bol odmietnutý aj v roku 1954, rok po Stalinovej smrti. V roku 1956, po Nikitovi Chruščovovom vypovedaní Stalina, sa čínski vodcovia pokúsili predstaviť nezávislosť Mongolska ako jednu zo Stalinových chýb pri stretnutiach s Mikojanom. Sovietska reakcia bola, že sa Mongoli mohli slobodne rozhodnúť o svojom vlastnom osude. V roku 1952 Choibalsan zomrel v Moskve, kde sa liečil na rakovinu. Na jeho miesto nastúpil Yumjaagiin Tsedenbal. Na rozdiel od svojho predchodcu bol Tsedenbal nadšený začlenením Mongolska ako konštitučnej republiky Sovietskeho zväzu. Táto myšlienka sa stretla s tvrdou opozíciou ostatných členov MPRP a následne sa opustila. V 50-tych rokoch sa vzťahy medzi MPR a ČĽR značne zlepšili. Čína poskytla toľko potrebnej hospodárskej pomoci, aby vybudovala celé priemyselné odvetvia v Ulánbátare, ako aj bytové domy. Do týchto projektov boli zapojené tisíce čínskych robotníkov, kým ich Čína po roku 1962 nevzdala v snahe prinútiť Mongolsko, aby sa v čase zhoršujúcich sa čínsko-sovietskych vzťahov rozpadlo s Moskvou. Po začiatku čínsko-sovietskeho rozdelenia sa Mongolsko krátko zaočkovalo, ale čoskoro zaujalo ostro prosovietsky postoj a bolo jednou z prvých socialistických krajín, ktoré podporili sovietske postavenie v hádke s Čínou. Vojenská výstavba na čínsko-mongolskej hranici sa začala už v roku 1963; v decembri 1965 mongolské politbyro požiadalo Sovietsky zväz o umiestnenie svojich vojenských síl v Mongolsku. V januári 1966 podpísali obe krajiny Leonidom Brežněvom do Mongolska zmluvu o vzájomnej pomoci, ktorá vydláždila cestu k sovietskej vojenskej prítomnosti v MPR. Vo februári 1967, po týždňoch zhoršovania čínsko-sovietskeho napätia, Moskva oficiálne schválila rozmiestnenie reorganizovanej 39. sovietskej armády v Mongolsku. S podporou Sovietov Mongolsko zvýšilo svoju účasť na konferenciách sponzorovaných komunistami a medzinárodných organizáciách. V roku 1955 sa Mongolsko pokúsilo o vstup do Organizácie Spojených národov, ale žiadosť vetovala Čínska republika (teraz založená na Taiwane), ktorá si zachovala obnovený nárok na Mongolsko. Mongolsko sa stalo členom OSN v roku 1961 po tom, ako Sovietsky zväz hrozil vetom, že ak všetky štáty znovu využijú svoje veto, bude vetovať prijatie všetkých novo dekolonizovaných afrických štátov. Diplomatické vzťahy so Spojenými štátmi boli nadviazané až na konci studenej vojny. Mongolsko sa stalo sporom medzi Sovietskym zväzom a Čínou po čínsko-sovietskom rozdelení kvôli prítomnosti sovietskych jadrových zbraní. Začiatkom osemdesiatych rokov sa Tsedenbal stal stále viac autoritárskym a nevyspytateľným. Po sérii očístok v strane bol v auguste 1984 vylúčený z funkcie pod zámienkou „staroby a duševnej neschopnosti“. Odstránenie Tsedenbalu malo plnú podporu Sovietskeho zväzu a odišiel do Moskvy, kde žil až do svojej smrti na rakovinu v roku 1991. Jambyn Batmönkh prevzal funkciu generálneho tajomníka a nadšene sa zapojil do reforiem, ktoré v Sovietskom zväze realizoval Michail Gorbačov. Kolaps (1985 – 1992) Keď sa v Sovietskom zväze dostal k moci Michail Gorbačov, vykonával politiku perestrojky a glasnosti. Reformná atmosféra v Sovietskom zväze vyvolala podobné reformy v Mongolsku. Po masových demonštráciách v zime 1990 MPRP začala uvoľňovať svoje kontroly nad politickým systémom. Politbyro MPRP rezignovalo v marci a v máji bola ústava zmenená a doplnená, pričom sa vypustila zmienka o úlohe MPRP ako vedúcej sily v krajine, legalizovala opozičné strany, vytvorila sa stály legislatívny orgán a zriadil sa úrad prezidenta. 29. júla 1990 sa v Mongolsku uskutočnili prvé slobodné, viacstranné voľby. Výsledky volieb vrátili väčšinu pre MPRP, ktorý zvíťazil s 85% hlasov. Až v roku 1996 bolo reformované MPRP odhlasované mimo úradu. ZSSR stiahol v rokoch 1987 až 1992 svoje jednotky umiestnené v Mongolsku a technickú a finančnú pomoc. Následne sa zahraničná a obranná politika Mongolska zásadne zmenila: „Udržiavanie priateľských vzťahov s Ruskou federáciou a Čínskou ľudovou republikou je prioritou činnosti zahraničnej politiky Mongolska. Neprijíma líniu žiadnej krajiny, ale v zásade zachováva vyvážený vzťah s oboma a podporuje všestrannú dobrú susedskú spoluprácu."}
{"id": "235529", "title": "Štátny znak Mongolska", "context": "Historické znaky V rokoch 1960 až 1991 sa v Mongolskej ľudovej republike používal podobný znak s niekoľkými odlišnými prvkami. V strede znaku bol normálny kôň s jazdcom, zobrazení idúci ku zlatému slnku (komunizmu) nad horami. Budhistická symboly boli nahradené symbolmi socializmu. V dolnej časti znaku bolo ozubené koleso (symbol industrializácie), z ktorého vychádzali po obvode kruhu obilné klasy (symbol poľnohospodárstva). Hore bola červená päťramenná hviezda zo socialistickej verzia sojomba. Obilné klasy boli previazané stuhou v mongolských národných farbách so zlatým nápisom БНМАУ , skratka pre Бүгд Найрамдах Монгол Ард Улс (Mongolská ľudová republika). Image:Coat of Arms of the People s Republic of Mongolia (1940 - 1941).svg|Štátny znak Mongolskej ľudovej republiky 1940 – 1941 Image:Coat of Arms of the People s Republic of Mongolia (1941 - 1960).svg|Štátny znak Mongolskej ľudovej republiky 1941 – 1960 Image:Coat of Arms of the People s Republic of Mongolia (1960-1991 version).png|Štátny znak Mongolskej ľudovej republiky 1960 – 1991"}
{"id": "279627", "title": "Sojombo (symbol)", "context": "Pozri aj  Štátny znak Mongolska Buriatsko"}
{"id": "160430", "title": "Vlajka Mongolska", "context": "Introduction Vlajka Mongolska Vlajka Mongolska – tvoria ju tri zvislé pruhy – červený, svetlo modrý a červený; v červenom pruhu pri žrdi je umiestnený žltý ideogram sojombo - národný symbol Mongolska. Jednotlivé prvky sojomba majú symbolický význam. Najhornejšia figúra predstavuje oheň, symbol šťastia a spokojnosti. Jeho tri plamene znamenajú minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Slnko a mesiac sú predstavou „ sveta “ a večnosti (mladý mesiac je otcom Mongolska a zlaté slnko jeho matkou). Ďalší prvok, trojuholník (iný je na spodku ideogramu), symbolizuje šíp a kopiju obrátené hrotom k zemi, čo v mongolskej heraldike znamená „ smrť nepriateľovi “. Úzky obdĺžnik (opäť vo dvojici) pripomína rovinu stepi, priamočiarosť, spravodlivosť a čestnosť. Uprostred znaku je kruh „Jin-jang“, starý budhistický symbol jednoty protikladov (ohňa a vody, neba a zeme, muža a ženy), pripomínajúci tu telá dvoch rýb primknutých k sebe a v nekonečnom kruhu prechádzajúcich jedna v druhú. Zľava aj sprava sú dva vysoké obdĺžniky, symbolizujúce piliere, pevnosť, tvrdosť a príslovie „ dvaja priatelia sú silnejší ako kamenná hradba “. Žltá farba predstavuje zlato a jeho stálosť, nemeniacu sa ani pri skúške ohňom, modrá je tradičná mongolská farba a pripomína bezoblačné oblohy, červená je symbolom revolúcie, ale tiež lásky a víťazstva. Vlajka bola zavedená roku 1940."}
{"id": "6473", "title": "Mongolsko", "context": "Štátne zriadenie a administratívne členenie  Štátne zriadenie Oficiálny názov Mongolska je Mongol Uls. Krajina vznikla po zániku Čínskeho cisárstva v roku 1911. Od roku 1921 je známa pod názvom Mongolská ľudová republika a je parlamentnou republikou so systémom viacerých politických strán. Má jednokomorový parlament volený väčšinovým systémom v jednomandátových obvodoch. Zákonodarná moc v Mongolsku náleží Parlamentu či Ikh Huralu (mong.) a má 76 poslancov. Na čele vlády stojí ministerský predseda ktorým je v tomto období Norovyn Altankhuyag (od 2012). Zákonodarným orgánom je jednokomorový parlament. Vláda ako vrcholný orgán výkonnej moci je zborom, kolektívnym exekutívnym orgánom, ktorý reprezentuje predseda vlády. Zásadný ústavný vzťah vlády k parlamentu je vzťah ústavnej zodpovednosti. Hlavou štátu je prezident volený raz za štyri roky v priamych voľbách. Prezident má obmedzené ústavné právomoci a funkciu môže zastávať len dve volebné obdobia. Prezidentské voľby prebiehajú v dvoch kolách. Každá parlamentná strana (sama alebo spoločne s inými) navrhuje svojho kandidáta. Občania Mongolska s aktívnym volebným právom (ktorí dosiahli vek 18 rokov) sa zúčastňujú prvého kola volieb priamym tajným hlasovaním. Veľký štátny chural považuje za zvoleného prezidenta kandidáta, ktorý získal väčšinu hlasov všetkých voličov v prvom kole prezidentských volieb. Ak ani jeden z kandidátov nezískal väčšinu, do druhého kola postupujú dvaja kandidáti s najväčším počtom hlasov. V prípade, že ani v druhom kole nezvíťazí žiadny z kandidátov, vyhlasujú sa nové voľby. Prezident môže byť znovu zvolený len raz. Odo dňa svojej prísahy je prezident uvoľnený zo všetkých svojich predchádzajúcich funkcií. Administratívne členenie Mongolsko sa administratívne delí na 21 provincií. Provincie sa delia na niekoľko somonov, strediskových obcí s obchodom, benzínovou pumpou a školou. Najmenšou správnou jednotkou sú osamelé bagy, tvorené len niekoľkými drevenými chatkami. Na ploche žije v Mongolsku okolo 3,2 milióna obyvateľov, veľká časť z nich žije v odľahlých kočovníckych samotách ajloch. Ekonomika Baňa na železnú rudu Oyu Tolgoi pri hraniciach s ČĽR. Po svojom dokončení v roku 2013 má vytvárať až tretinu mongolského HDP. Mongolsko patrí podľa klasifikácie Svetovej banky medzi krajiny s nižšími strednými príjmami. Relatívne sťažená situácia vyplýva z vnútrozemskej polohy (na druhej strane strategická poloha v tesnej blízkosti s globálnymi hráčmi), rozsiahly je klientelizmus a rodinkárstvo. Nezanedbateľná je určité umelá závislosť na zahraničných dotáciách. Mongolsku doteraz nebol EÚ priznaný štatút krajiny s trhovou ekonomikou. Rast HDP Mongolska bol v r. 2011 s hodnotou 17,3% najvyšší na svete a dvojciferný rast pokračoval aj v r. 2012, kedy dosiahol 12,3%. Aj v roku 2012 rástol index priemyselnej produkcie. Oficiálna miera nezamestnanosti je oproti skutočnosti podhodnotená (v Mongolsku možno sledovať paradox, kedy je reálna nezamestnanosť vysoká, ale pracovná sila sa importuje), ale v r 2012 sledujeme pokles. Základ mongolského hospodárstva i priemyselného sektora leží primárne v ťažobnom odvetví, pretože pod povrchom zeme sa nachádza približne 70 druhov nerastov, významné sú vzácne prvky. Napríklad zásoby uhlia sa v Mongolsku odhadujú na 162 mld. t, pričom celosvetová spotreba sa pohybuje okolo 10 mld. ton. Odhaduje sa, že Mongolsko má po Číne druhé najväčšie svetové zásoby nerastných surovín. Meradlom 1:50 000 je však preskúmaná iba necelá tretina mongolského územia (90% v mierke 1:200 000). Pilierom v tomto smere je od r. 2011 ťažba uhlia, ktorá prekonala ťažbu medi. Postavenie Mongolska je napr. oproti Číne rozdielne, pretože suroviny má, ale ich domáca spotreba je minimálna. Vzhľadom na celosvetový dopyt po nerastných surovinách a veľkých zahraničných investíciách v Mongolsku, ktoré generujú ďalšie aktivity a rozvoj niektorých ďalších sektorov, predpokladajú medzinárodné inštitúcie Mongolsku veľký rozvoj. Makroekonomická stabilita, pokusy redukovať chudobu a vyrovnávanie rozdielov medzi vidiekom a mestami zostávajú proklamovanými prioritami mongolskej vlády, v r. 2011 sa po mnohých rokoch znížil počet ľudí žijúcich pod hranicou chudoby. Mongolská vláda predpokladá ďalšie zvyšovanie podielu súkromného sektora na ekonomike. Proces privatizácie by mal prebehnúť v rôznych sektoroch (napr. niektoré elektrárne, bane, cementáreň, burza cenných papierov, telekomunikačný úrad), ale je možné predpokladať, že v mnohých si bude aj naďalej chcieť mongolský štát udržať majoritu. Mongolsko tiež vyjadruje záujem o jadrovú energiu, ale postavenie vlastnej jadrovej elektrárne nie je zatiaľ naplánované. Ako problematická do budúcna je vnímaná závislosť na jednom odvetví, teda ťažbe. Nová mongolská vláda má za cieľ diverzifikovať mongolskú ekonomiku a určiť perspektívne odvetvia, ktoré je potrebné ďalej podporovať a vytvoriť tak kvalitu celosvetovo známej značky. Patrí k ním: výroba kašmírových a vlnených produktov, spracovanie koží a kožušín, textilné odvetvie, mäso a mäsové výrobky, mlieko a mliečne výrobky a odvetvia cestovného ruchu. Pokiaľ ide o rozvoj vidieka, tu si vláda kladie za cieľ zastavenie poklesu poľnohospodárstva a migráciu vidieckych obyvateľov do hlavného mesta Ulanbátar, zlepšenie marketingu poľnohospodárskej produkcie, vypracovania politiky riešenie následkov prírodných katastrof, realizácii pozemkovej reformy, ochranu životného prostredia, zlepšenie vidieckej infraštruktúry a zabezpečenie primeraného využívanie prírodných zdrojov. Rovnako sa vyslovuje pre obmedzenie rizík spojených s pastierstvom diverzifikáciou poľnohospodárskej produkcie (najmä zavedením pestovania zemiakov a zeleniny) a na podporu spolupráce medzi pastiermi. Úderom pre mongolskej hospodárstvo boli veľmi nepriaznivé klimatické podmienky, ktoré Mongolsko zasiahli na prelome rokov 2009/10. Po relatívne suchom lete, ktoré zapríčinilo, že neboli vytvorené náležité zásoby krmiva pre hospodárske zvieratá, zasiahla Mongolsko krutá zima. Straty na zvieratách dosiahli približne 10 mil. Posledné obdobie však bolo naopak veľmi priaznivé a všetky straty boli kompenzované a v r. 2012 činil počet cca 41 mil. kusov. Životné prostredie predstavuje diskutovanú oblasť. Je nevyhnutné reagovať na celosvetové klimatické zmeny, iniciovať preventívne opatrenia proti odlesňovaniu, bojovať proti znečisteniu ovzdušia (hlavné mesto Ulanbátar je podľa oficiálnych štúdií má v niektorých ukazovateľoch bezkonkurenčne najhoršie ovzdušie celosvetovo), riešiť otázky odpadov. Opustených a narušených miest po ťažbe sa podľa národných štatistík v Mongolsku nachádza 560. V tejto oblasti však zatiaľ takmer nie sú výsledky. Štruktúra priemyslu Mongolská vláda stanovila rozvoj priemyselnej výroby orientovanej na export za prioritu. Problémom mongolského priemysle zostáva využívanie zastaraných technológií a zariadení, a s tým súvisiaca nízka produktivita. Celkovo je však priemyselná základňa veľmi malá. Väčšina priemyselnej produkcie vyplýva z ťažby a tomu zodpovedajú rozsiahle investície a dovoz. Ťažobný priemysel Uvedený sektor je pre mongolskej hospodárstva absolútne kľúčový, zabezpečuje cca 22% HDP, 67% priemyselnej produkcie a 90% z celkového mongolského exportu. Pokiaľ ide o ťažobný priemysel, vláda očakáva, že sa budú skúmať nové možnosti ťažby a že budú postavené nové závody, a to s pomocou zahraničných aj domácich investorov (ktorí však aktivity vzhľadom na nejasné prostredia obmedzujú). Na ťažbe nerastov a ich exportu je Mongolsko v podstate závislé. Zo strednodobého hľadiska je cieľom zvýšiť pridanú hodnotu v ťažobnom sektore. Treba konštatovať, že prevažná väčšina všetkých nerastov sa v Mongolsku ťaží povrchovo. Hodnotou vývozu v rokoch 2011 aj 2012 bolo najvýznamnejšie uhlie. Mongolsko sa dokonca stalo najväčším konkurentom Austrálie pri vývoze uhlia do Číny. Na význame však ďalej narastá napr. ťažba železnej rudy, zlata, uránu, molybdénu, ropy, volfrámu, fluoritu a zinku. Celkovo sa v Mongolsku nachádza 69 nerastov a ďalšie zeminy (vrátane vzácnych prvkov). Zlato sa ťaží povrchovo s pomerne nízkymi nákladmi. Spracovateľský priemysel Základ mongolského spracovateľského priemyselného sektora (tvoril v r 2012 23% z celkovej priemyselnej výroby) leží v potravinárstve, spracovanie produktov získaných zo živočíšnej výroby (vlna, koža) a v spracovaní nerastných surovín (obohacovanie meďnatej rudy). Spracovateľský priemysel vo vidieckych oblastiach je ale veľmi slabý, negatívny dopad mal najmä rozpad organizovaných reťazcov výkupní surovín. Vážnym problémom sú zastarané technológie a vybavenie, nedostatok kapitálu a finančných služieb na vidieku, vysoké dopravné náklady (spojené so slabo rozvinutou dopravnou infraštruktúrou), nedostatočné normy a štandardy bežné pre vyspelé krajiny a slabá dopravná obslužnosť od veľkých (susedných) trhov RF a ČĽR, ale aj ostatných trhov (napr. západná Európa). Svetovo preslávené sú mongolskej výrobky z kašmíru, ktoré však výrazne zdražujú. Poľnohospodárstvo V poľnohospodárskom sektore je zamestnaná viac ako tretina ekonomicky aktívneho obyvateľstva Mongolska a na HDP sa podieľa cca 13%. Asi 99 % poľnohospodárskej pôdy zaberajú lúky a pasienky, 1 % orná pôda. Chov hospodárskych zvierat zohráva v mongolskej ekonomike kľúčovú úlohu a má zásadný význam pre zamestnanosť (a s tým spojenú sociálna oblasť) aj exportné príjmy. Pastierstva v Mongolsku zamestnáva podstatnú časť vidieckeho obyvateľstva (v r. 2012 cca 300 tis. Pastierov), ale ich počet z roka na rok klesá. Živočíšna výroba tvorí zhruba 70% celkovej produkcie sektora. Chov hospodárskych zvierat je extenzívny a produkcia je závislá na prírodných podmienkach, najmä na teplotách v zime. Adekvátne veterinárna asistencia je dostupná len malej časti chovateľov. V roku 2012 počet hospodárskych zvierat dosiahol podľa mongolských predbežných štatistík 40,9 mil. ks (17,5 mil kozy, 18,1 mil ovce, 2,6 mil dobytok, 2,3 mil kone, 305 tis. Tiav), Ovčie, konské a hovädzie mäso sú hlavným zdrojom obživy obyvateľov vidieka i miest. Kozy sa chovajú najmä kvôli kozej srsti, ktorá je surovinou pre výrobu kašmíru, ktorý je jedným z hlavných vývozných artiklov. Vyváža sa tiež ovčia vlna a ďalej kože ovčie, kozie aj hovädzie. V Mongolsku existuje aj chov tiav na srsť a využívaná je aj srsť jakov. Mäso a mlieko sa produkuje pre miestny trh. Mongolsko sa snaží o zvýšenie exportu mäsa, zatiaľ však výrobcovia nie sú schopní dodržať hygienické podmienky spracovania a špeciálne dopravu mäsa. Vývozu do krajín EÚ bránia prísne veterinárne zákony, ktoré nedovoľujú dovoz mäsa a koží z krajín, kde sa vyskytuje slintačka, mor a iné veterinárno nebezpečné choroby. Výskyt týchto chorôb možno vystopovať aspoň v niektorých oblastiach Mongolska takmer každoročne. Služby Najrýchlejšie sa rozvíjajúce oblasťou služieb je maloobchod a veľkoobchod, značný vývoj je badateľný v oblasti cestovného ruchu a verejného stravovania. Doprava, skladovanie, vzdelávanie, verejná administratíva, finančné služby, zdravotníctvo a sociálne služby a hotelierstvo sú ďalšími zložkami tohto sektoru, ktorý tvorí okolo 45% HDP. V roku 2012 navštívilo Mongolsko cca 476 tis. turistov. Najviac turistov pricestovalo z ČĽR, RF, Kórejskej republiky, ďalšie miesta zaujímajú Japonsko, USA, SRN, Francúzsko a ďalšie krajiny. Mongolská vláda považuje cestovný ruch za jednu z priorít rozvoja ekonomiky a má cieľ prilákať milión turistov v roku 2015. V posledných rokoch predstavujú príjmy z cestovného ruchu významnú časť (cca 10%) HDP. Vzhľadom na zložité podmienky pre cestovateľov prevláda organizovaná turistika, väčšinou však cudzinci prichádzajú zo súkromných dôvodov."}
{"id": "262460", "title": "Džungársko", "context": "Etymológia Názov Džungársko pochádza z mongolského slova Зүүнгар (Züüngar). \"Züün\" znamená ľavý a \"gar\" ruka, ako sa označovali Mongoli žijúci na strane po \"ľavej ruke\", keď sa Mongolská ríša rozdelila na východnú a západnú časť."}
{"id": "6472", "title": "Mongolsko", "context": "Obyvateľstvo Obyvatelia krajiny sú z 95% Mongoli. Najväčšou menšinou v Mongolsku sú Kazachovia, ktorých podiel dosahuje 4,5% všetkého obyvateľstva. Ďalej sú v Mongolsku zastúpení Rusi, Číňania, Kórejci a mnoho iných národností. Mongoli nie sú etnicky úplne jednotný národ, na území ich vlastného štátu sú zastúpené národnostné skupiny Chalchovia (86%), Ojratovia a Burjati. Ich náboženstvom je prevažne budhizmus. Až do 20. rokov 20. storočia sa v krajine používalo vlastné písmo, dnes je však úradným písmom upravená cyrilika. Značná časť mongolského obyvateľstva donedávna žila kočovným spôsobom života o čom svedčí aj fakt, že v mongolskom jazyku existuje až 300 pomenovaní pre kone. Pokračujúca urbanizácia vedie k sústreďovanie populácie v hlavnom meste Ulanbátare a niekoľkých oveľa menších mestách. Ulanbátar so svojou rozvíjajúcou sa civilizačnou štruktúrou priťahuje bývalých kočovných pastierov dobytka, ktorých stáda uhynuli v tvrdých zimách. V dôsledku toho vzniklo na okraji Ulanbátare niekoľko sídlisk pozostávajúcich z jurt. Úradným jazykom je mongolčina. Ďalším najpoužívanejším jazykom je ruština a čínština. Administratívne členenie Mongolska"}
{"id": "160431", "title": "Vlajka Mongolska", "context": "Galéria Image:Flag of the People s Republic of Mongolia (1921-1924).svg| Vlajka Mongolska (1921-1924) Image:Flag of the People s Republic of Mongolia (1924-1940).svg| Vlajka Mongolska (1924-1940) Image:Flag of the People s Republic of Mongolia (1949-1992).svg| Vlajka Mongolska (1949-1992) Image:Soyombo symbol.png|Sojombo"}
{"id": "6474", "title": "Mongolsko", "context": "Infraštruktúra Výstavba infraštruktúry vzhľadom na rozlohu a plánovaný rozvoj krajiny patrí medzi priority mongolskej vlády. Do oblasti rozvoja infraštruktúry smeruje nezanedbateľná časť zahraničnej rozvojovej pomoci a spolupráce. Napriek tomu je infraštruktúra stále slabinou mongolskej ekonomiky a niektoré firmy budujú pre nich nutné projekty samy. Najdôležitejšími oblasťami infraštruktúry vzhľadom na klimatické a geografické podmienky sú energetika a doprava. Ulanbátar - hlavné a jediné veľké mesto Mongolska Doprava Značná rozloha krajiny a malá hustota obyvateľstva má za následok relatívny nedostatok dopravných infraštruktúr. Približne len pätina ciest je asfaltovaných (nachádzajú sa v okolí hlavného mesta a miest nad 10 000 obyvateľov). Množstvo cestných stavieb v súčasnosti iba prebieha alebo je v štádiu plánovania. Mongolská železničná sieť má dĺžku a takmer výlučne ide o železničné spojenie RF a ČĽR. Najdôležitejšia a najdlhšia trať je tzv. Transmongolská magistrála (), ktorá odbočuje z Transsibírskej magistrály v meste Ulan-Ude a na mongolskom území vstupuje do mesta Suchbátar, vedie cez Ulanbátar až k hraniciam, kde prechádza na územie ČĽR. Existujúce mongolské železnice sú v zastaranom stave a ani po technickej stránke nezodpovedá súčasným potrebám na ich vybavenie i priepustnosť. Letecká doprava obstaráva najmä vnútroštátnu a medzinárodnú prepravu osôb. V Ulanbátare je jediné medzinárodné letisko Chinggis Khaan v krajine a potom ďalších 19 vnútroštátnych letísk. Z hlavného mesta existuje pravidelné letecké spojenie do Moskvy, Irkutska, Berlína, Pekingu, Soule, Osaky, Tokia a Hongkongu. Rozširovanie leteckej dopravy sa javí ako úplne nevyhnutné, a to aj vo väzbe na rozvoj turizmu. Energetika Pokiaľ ide o zásobovanie elektrickou energiou a jej rozvodnú sieť, líšia sa zásadne situácia v centrálnom regióne a vo vzdialenejších vidieckych oblastiach. Rozvodná sieť je prepojená s RF a ČĽR. Približne 35% vyrobenej energie spotrebuje priemysel, komunálny sektor 14%, poľnohospodárstvo necelé 1%. Približne 20% dosahujú straty v procese prenosu a distribúcie el. energie a približne 20% tvorí spotreba samotných výrobcov el. energie. Vzhľadom na rozľahlosť krajiny a nízky stupeň osídlenia sú veľkým problémom náklady na prenos energie. Prevažná väčšina elektrickej a tepelnej energie Mongolska (ako celku) sa vyrába v tepelných elektrárňach. Ako hlavný zdroj na výrobu elektrickej energie a tepla sa využíva uhlie. V malej miere sú využívané aj vodné zdroje. Plyn a ropa (mazut) sa na výrobu el. energie takmer nepoužíva. Mongolsko odhaduje svoje uhoľné zásoby na objem presahujúci 160 mld ton. Z toho zásoby uhlia využiteľné na výrobu el. energie predstavujú 13 mld ton. Celkový inštalovaný výkon všetkých existujúcich elektrární Mongolsku je necelých 940 MW, spotreba je o niečo nižšia (problematické sú však výkyvy, preto sa dováža približne 10% z Ruska). Na tepelné elektrárne pripadá 81%, na dieselagregátmi 8%, 3% na vodné elektrárne a 0,2% na slnečné a veterné zdroje. Mongolsko rozhodlo o postupnej privatizácii energetického sektora. Túto situáciu však komplikuje fakt, že ceny energií sú doteraz regulované a stratové. Od roku 2014 by ceny mali byť trhové. Jadrová energetika v krajine nie je využívaná, a to aj napriek tomu, že na území Mongolska sa nachádzajú bohaté ložiská uránovej rudy. Podľa informácií z rôznych zdrojov sa zásoba uránu v Mongolsku pohybuje približne v rozmedzí od 100 000 do 1 až 3 mil ton. Telekomunikácie V oblasti telekomunikácií rýchlo narastá počet mobilných telefónov, ktorý už prevýšil počet pevných liniek. Počet užívateľov mobilných telefónov na konci r. 2012 dosiahol 3,4 mil. (rast o 14% oproti predchádzajúcemu roku) a užívateľov káblovej televízie 231 tis. V hlavnom meste je dobré internetové spojenie. Do oblasti telekomunikácií smerujú zahraničné investície aj zahraničné rozvojová pomoc, predovšetkým z ČĽR, Kórejskej republiky a Japonska. Kultúra Mongolská kultúra. je silne ovplyvnená mongolským kočovným spôsobom života. Prvky svojej kultúry pridali aj susedné krajiny, Čína a Rusko. Významný vplyv mal tibetský budhizmus, a od 20. storočia prostredníctvom Ruska aj európska kultúra. Poslední mongolskí nomádi, ktorí sa ešte stále živia chovom dobytka, rybolovom a chovom zveri, zistili, že ich kultúra predstavuje dôležitú hospodársku hodnotu. Mongolskí pastieri Arati bývajú v tradičných jurtách, pália si svoju vlastnú vodku a nosia tradičné pestré kroje. Aj keď chudobní, sú mimoriadne pohostinní. Pozvať pocestného na jedlo je považované za samozrejmosť. Arati si vyvinuli tiež vlastnú formu spevu – tzv. hrdelný spev, pri ktorom sú schopní vytvoriť v hrdle dva hlasy zároveň. Svoje umenie odovzdávajú z generácie na generáciu. Tradičné hodnoty Mongolov Témy ktoré sú po stáročia uchovávané prostredníctvom ľudových piesni sú predovšetkým láska k rodičom, statočnosť, smútok po domove, túžba vrátiť sa na miesto narodenia. Kone vždy hrali dôležitú úlohu v každodennom živote Mongolov aj umení. Mongoli majú veľa bájnych hrdinov z dávnych čias. Jurty sú súčasťou národnej identity. Džingischán je opisovaný ako vodca všetkých ľudí, ktorí žijú v stanoch. Ešte aj dnes žije veľa obyvateľov v tradičných jurtách, dokonca aj v hlavnom meste Ulanbátare. Náboženstvo v Mongolsku V 17. storočí sa tibetský budhizmus stal dominantným náboženstvom v Mongolsku. Tradičný šamanizmus, bol s výnimkou odľahlých oblastí vytlačený na okraj spoločnosti. Niektoré tradičné praktiky šamanizmu boli začlenené do budhistickej liturgie. Tibetský budhizmus je rituálne náboženstvo s veľkým počtom božstiev. Toto inšpirovalo vznik náboženských objektov vrátane obrazov a sôch. Po stalinských čistkách v roku 1930, boli budhizmus i šamanizmus prakticky zakázané. Od roku 1990 sa v Mongolsku snažia viaceré kresťanské cirkvi získať oporu. Asi 4% mongolského obyvateľstva tvoria moslimovia. Festival Naadam v roku 2006 Festival Naadam Každý rok sa kočovní pastieri schádzajú na tradičných národných slávnostiach Naadam, ktoré trvajú tri dni. Naadam je štátny sviatok, ktorý sa oslavuje každoročne počas letného slnovratu. Ide o tradičný festival konaný po celej krajine. Muži na nich súperia v troch športových disciplínach – v zápasení, jazde na koni a v lukostreľbe. V zápasení sa stretáva 1024 zápasníkov, bez váhového obmedzenia, až kým elimináciou neostane jediný neporazený. V dostihoch je vybraných 1000 najlepších koní z celého Mongolska, ktoré pretekajú na trati dlhej 15 – podľa veku koňa. V lukostreľbe musia muži trafiť 33 terčov na vzdialenosť 75 metrov. Ženy majú terče o 10 metrov bližšie. Každá súťaž dodržiava prastaré pravidlá a sprevádzajú ju tradičné rituály. Ženy súťažia len v lukostreľbe a jazde na koni. Najväčší festival Naadam sa koná v hlavnom meste Ulanbátar počas štátneho sviatku od 11. do 13. júla na Národnom športovom štadióne. V roku 2010 bol Naadam zapísaný na Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO."}
{"id": "235528", "title": "Štátny znak Mongolska", "context": "Introduction Súbor:State emblem of Mongolia.svg|150px|náhľad|Štátny znak Mongolska 1991 – súčasnosť Štátny znak Mongolska (mongolsky Монгол улсын төрийн сүлд , Mongol ulsyn töriin süld ) bol prijatý 12. februára 1992 po páde komunistickej vlády. Znak je tvorený modrým kruhom, v ktorého strede je okrídlený letiaci kôň v kombinácii so sojombom, symbolizujúcim mongolskú nezávislosť, suverenitu a ducha národa. Kruh je ohraničený Tumeň nusan , symbolizujúcim večnosť. Na vrchole znaku je chandmani , tri budhistické klenoty (modrý, červený a zelený) symbolizujúce minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Pod koňom je zelené pohorie, s kruhom osudu uprostred."}
{"id": "469792", "title": "Ústava Mongolskej republiky", "context": "Introduction  Ústava Mongolska () je základný a najvyšší zákon (ústava) Mongolska. Bola prijatá 13. januára 1992, s účinnosťou od 12. februára, novelizovaná 24. decembra 1999 a 4. decembra 2000. Ústava odzkadľuje politické, ekonomické a spoločenské zmeny nastolené demokratickou revolúciou v roku 1990, ktorá ukončila obdobie vlády komunistického režimu. Mongolsko ustanovuje ako demokratickú pluralitnú parlamentnú republiku, garantujucu ľudské práva, slobodu vierovyznania, prejavu, pohybu a v hospodárskej oblasti ustanovujúca zmiešanú ekonomiku. Ústava sa člení na šesť hláv a 70 článkov. Predchádzajúce (socialistické a nedemokratické) ústavy boli prijaté v rokoch 1924, 1940 a 1960."}
{"id": "252049", "title": "Mongolčina", "context": "Introduction Mapa rozšírenia mongolčiny Mongolčina alebo vlastná mongolčina (ak sa považuje za viacero jazykov) vlastné mongolské jazyky/mongolský makrojazyk je najvýznamnejší jazyk (resp. skupina jazykov či makrojazyk) zo skupiny mongolských jazykov a hlavný jazyk v Mongolsku. Ethnologue 2009 hovorí o vlastných mongolských jazykoch resp. mongolskom makrojazyku a rozlišuje dva jazyky: chalchská mongolčina/chalšská mongolčina (centrálna mongolčina, chalchčina/chalština, chalcha, chalcha-mongolčina, chalchské nárečie/nárečia) - vrátane dialektu dariganga (južná chalchčina) periférna mongolčina (=vnútorná mongolčina) - vrátane nárečia ordos Mongolčinou (chalchskou aj periférnou) hovorí asi 6 miliónov ľudí v Mongolsku, v priľahlých oblastiach Ruska a Číny (v autonómnej oblasti Vnútorné Mongolsko). Za spisovný variant jazyka sa v Mongolsku považuje najrozšírenejšie nárečie chalchčina. Mongolčina sa píše v Mongolsku a Rusku cyrilikou, v Číne tradičným mongolským písmom. Kategória:Mongolské jazyky"}
{"id": "600125", "title": "Štátny znak Mongolska", "context": " \n Štátny znak Mongolska (mongolsky Монгол улсын төрийн сүлд, Mongol ulsyn töriin süld) bol prijatý 12. februára 1992 po páde komunistickej vlády. Znak je tvorený modrým kruhom, v ktorého strede je okrídlený letiaci kôň v kombinácii so sojombom, symbolizujúcim mongolskú nezávislosť, suverenitu a ducha národa. Kruh je ohraničený Tumeň nusan, symbolizujúcim večnosť. Na vrchole znaku jechandmani, tri budhistické klenoty (modrý, červený a zelený) symbolizujúce minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Pod koňom je zelené pohorie, s kruhom osudu uprostred."}
{"id": "578810", "title": "Mongolské národné futbalové mužstvo", "context": "História Futbalový zväz bol založený v roku 1959. Mongolsko sa nikdy nekvalifikovalo na Majstrovstvá sveta vo futbale alebo Majstrovstvá Ázie vo futbale. Mongolsko je členom Východoázijskej futbalovej federácie (EAFF)."}
{"id": "217180", "title": "Mongolská ríša", "context": "Introduction Územný vývoj Mongolskej ríše Mongolská ríša (mong.: Монголын Эзэнт Гүрэн) bola najväčšia ríša v dejinách a jedna z najobávanejších v Eurázii. Vznikla zjednotením mongolských, a podmanením jednotlivých turkických kmeňov pod vedením Temüdžina, ktorého roku 1206 zhromaždenie mongolských náčelníkov vyhlásilo za veľkého chána - Džingischána. Tak sa začala územná expanzia mongolských kmeňov. Postupne sa pod ich nadvládu dostala Čína, Perzia, Kyjevská Rus a v roku 1241 sa Mongoli pri invázii do Uhorska objavili aj na Morave. Neúspešne sa pokúsili dobyť Indiu a Japonsko. Pri ich nájazdoch zahynulo asi 40 miliónov ľudí. Počas 14. storočia sa väčšina chanátov Mongolskej ríše rozpadla na menšie celky."}
{"id": "127172", "title": "Bügd Najramdach Mongol", "context": "Pozri aj  Mongolsko"}
{"id": "527522", "title": "Ústava Mongolska", "context": "Introduction  Ústava Mongolska môže byť: ústava Mongolskej ľudovej republiky z roku 1924, pozri Ústava Mongolskej ľudovej republiky (1924) ústava Mongolskej ľudovej republiky z roku 1940, pozri Ústava Mongolskej ľudovej republiky (1940) ústava Mongolskej ľudovej republiky z roku 1960, pozri Ústava Mongolskej ľudovej republiky (1960) ústava Mongolskej republiky z roku 1992, pozri Ústava Mongolska"}
{"id": "600128", "title": "Prvá indočínska vojna", "context": "Spojené štáty súhlasili s tým, aby Francúzsko vytvorilo Francúzsky vietnamský štát, ako integrálnu súčasť Francúzskej únie na čele s cisárom Bao Daiom, na základe ktorého sformovala svoju Vietnamskú národnú armádu. Vojna v Indočíne prebiehala istú dobu paralelne s kórejskou vojnou.Obidva konflikty mali ideologické zafarbenie. V tom čase sa plne rozvinul globálny konflikt Východ-Západ (ktorého súčasťou bola studená vojna v rokoch 1947/48-1953), ktorý postavil proti sebe dve superveľmoci: USA a ZSSR. Kým na centrálnej úrovni k otvoreným stretom nedochádzalo (medzi veľmocami samými), tak na periférii v jednotlivých častiach sveta, obidve krajiny podporovali svojich priateľov s cieľom oslabiť rivala. Preto boli Spojené štáty ochotné pomôcť Francúzsku v tejto vojne, aj keď odmietali kolonializmus. Najväčšiu pomoc Francúzi dostali zo strany Spojeného kráľovstva a do roku 1949 aj od Čankajšekových Číňanov. Vietnamskí komunisti získali podporu najmä po roku 1949 od Mao Ce-tungovej Číny a ZSSR. Číňania nedodávali len vojenskú techniku, ale tiež školili dôstojnícky zbor Viet Minhu. Ten dosiahol prvý väčší úspech v roku 1950, keď dobyl oporné francúzske body na čínskych hraniciach, čím zabezpečil otvorenú cestu pre čínske zásobovanie. Ďalším krokom bola snaha komunistov ovládnuť deltu Červenej rieky, ale opevnenia francúzskych pozícií neprelomili. V tejto operácii utŕžil Viet Minh masívne straty."}
{"id": "284159", "title": "Prvá indočínska vojna", "context": "Ženevské dohody Francúzske pozície v bitke pri Dien Bien Phu. Mierové rokovania v Ženeve prebiehali v dvoch etapách. Prvá etapa od 26. apríla do 17. júna a ďalšia od 10. do 20. júla 1954. Schôdzky sa zúčastnili ZSSR, USA, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, VDR (severný Vietnam) a Vietnamská republika (južný Vietnam), Kambodža a Laos. Z ázijského kontinentu boli ešte prizvané Čína a India. Ich premiéri (čínsky Čou En-laj a indický Džaváharlál Néhrú) 28. júna 1954 sformulovali všeobecné zásady mierového spolunažívania medzi štátmi - Panča šíla. Ženevské rokovania V otázke Kambodže a Laosu došlo ku zhode, obom štátom bola garantovaná formálna nezávislosť a postavenie neutrálnych krajín. Do konca roka 1954 malo dôjsť k stiahnutiu všetkých cudzích vojsk z ich územia, čo sa aj stalo. V oboch štátoch boli naplánované voľby do koniec roka 1955. Vietnamský problém nebolo tak jednoduché vyriešiť, napriek tomu sa nakoniec podarilo dosiahnuť zhodu, najmä po tlaku Číny na Sovietsky zväz. Severný Vietnam mal byť zatiaľ pod komunistickou nadvládou Ho Či Mina s hlavným mestom Hanoj. Naopak južný Vietnam mal zatiaľ zostať nekomunistický so staronovým vládcom Bao Daiom a hlavným mestom Saigon. Za deliacu hranicu bola určená 17. rovnobežka s priľahlým demilitarizovaným pásmom. Žiadny štát v Indočíne nesmel byť súčasťou akéhokoľvek vojenského paktu. Na leto 1956 boli naplánované slobodné vietnamskej voľby, ktoré mali odpovedať na otázku, aká bude ďalšia budúcnosť Vietnamu a zmluva hovorila o zjednotení tejto krajiny práve v roku 1956. Na plnenie dohôd dohliadala medzinárodná komisia zo zástupcov Indie, Poľska a Kanady. K laoským a kambodžským voľbám došlo podľa zmluvných dojednaní, k voľbám vo Vietname však nikdy nedošlo, takže krajina ostala fakticky rozdelená aj po roku 1956. Komplikovaná bola situácia Francúzska, ktoré v Ženeve vystupovalo z pozície agresora a navyše bolo zmietané vnútropolitickými spormi. Po neúspechu pri Dien Bien Phu podala vláda Josepha Laniela demisiu a nový kabinet Mendèsa France získal dôveru až po sľube, že ukončí vojnové dobrodružstvo v Indočíne. Tak sa aj stalo podpisom ženevských dohôd v júli 1954. Avšak tieto dohody, ako sa neskôr ukázalo, nedodržala žiadna zo zmluvných strán."}
{"id": "200190", "title": "Vietnamská republika", "context": "Dejiny Vietnamská republika vznikla rozdelením pôvodnej francúzskej kolónie 17. rovnobežkou. K rozdeleniu došlo počas Ženevskej mierovej konferencie medzi 8. májom až 21. júlom 1954. Rozdelenie krajiny bolo súčasťou mierového riešenia niekoľko rokov trvajúceho konfliktu medzi Francúzskom a prevažne komunistickým partizánskym hnutím Viet Minh. Podľa dohody sa mali v oboch častiach krajiny uskutočniť demokratické voľby a následne rozhovory o znovuzjednotení. K tomu však v južnej časti krajiny nedošlo, pretože vláda na juhu pod vedením Ngô Đình Diệma považovala voľby na severe za zmanipulované. Južný Vietnam zostal do veľkej miery dedičom koloniálnych tradícií neefektívneho správneho aparátu. Krajina čelila v priebehu svojej existencie mnohostranným hospodárskym, spoločenským, politickým aj vojenským problémom. V druhej polovici 50. rokov sa v krajine aktivovalo komunistické partizánske hnutie známe ako Vietkong. To prežívalo aj vďaka masívnej podpore severovietnamskej Vietnamskej demokratickej republiky a bezmocnosti susediaceho Laosu a Kambodže, ktoré nedokázali zabrániť presunom Severovietnamskej armády cez svoje územie. Vietnamská republika v dôsledku hroziaceho nebezpečenstva nadviazala úzku spoluprácu so Spojenými štátmi americkými. V roku 1963 vyvrcholila nespokojnosť s autoritatívnym spôsobom vlády prezidenta Diệma, čo vyústilo do prevratu, pri ktorom bol Diệm zavraždený. Vietnamská spoločnosť sa tak zmietala nasledujúce dva roky až do nástupu vlády premiéra Nguyena Cao Kyho 18. júna 1965 v politickom vákuu. Novému premiérovi sa nakoniec spolu s prezidentom Nguyenom Van Thieuom podarilo vytvoriť demokratickú vládu, ktorá viedla krajinu v časoch vojny. Špecifiká bojových operácií a neschopnosť Južného Vietnamu efektívne brániť svoju suverenitu vyústili do veľkej angažovanosti USA vo vojne. Ozbrojené zrážky s komunistickými jednotkami, medzi rokmi 1965 a 1975, sa stali najväčším konfliktom druhej polovice 20. storočia, známym ako vietnamská vojna. Zdĺhavá a krutá protipartizánska vojna však mala v USA mnoho odporcov, ktorým sa podarilo dosiahnuť stiahnutie amerických síl z krajiny. USA, Vietnamská republika, NFOJV aj jej severný sused Vietnamská demokratická republika podpísali koncom januára 1973 v Paríži dohodu, podľa ktorej mali komunisti aj Američania stiahnuť svoje vojenské jednotky z krajiny. Vojská USA Južný Vietnam opustili do konca roku 1973, komunistické sily sa však z krajiny nikdy nestiahli. Napriek záväzkom prezidenta Richarda Nixona, ktorý prisľúbil pomoc v prípade ďalších komunistických útokov, už Spojené štáty do bojov nezasahovali. Na jar 1975 začali komunisti veľkú ofenzívu, prenikli Centrálnou vysočinou, obsadili mestá Hue, Da Nang a Da Lat, čím rozdelili Vietnamskú republiku na dve časti. Juhovietnamská armáda ako aj väčšina obyvateľstva už nekládla efektívny odpor. Thieu požiadal nového amerického prezidenta Forda o vojenskú pomoc, ale americký senát pre bojové operácie neuvoľnil žiadne peniaze. Komunisti postupne obsadili všetky provincie a USA sa zmohli iba na evakuáciu zvyšku svojich civilných pracovníkov z krajiny. Nguyen Van Thieu preto 21. apríla 1975 podal demisiu a odišiel na Taiwan. Za svojho nástupcu menoval Tran Van Huonga, ten však onedlho postúpil prezidentský post Duong Van Minhovi. Minh bol považovaný za oveľa prijateľnejšieho politického predstaviteľa pre Sever a mohol tak teoreticky vyjednať prijateľnejšie podmienky pri neskorších mierových rokovaniach. Severovietnamci však žiadne vyjednávanie nepotrebovali, ich tanky prenikli do Saigonu a Minh podpísal bezpodmienečnú kapituláciu celej krajiny 30. apríla 1975. V priebehu nasledujúceho roku bola Vietnamská republika zlúčená s Vietnamskou demokratickou republikou, nový štátny celok, ktorý oficiálne vznikol 2. júla 1976 bol pomenovaný Vietnamská socialistická republika."}
{"id": "260084", "title": "Vietnamská demokratická republika", "context": "Introduction  Vietnamská demokratická republika alebo Demokratická republika Vietnam (skrátene VDR, Vietnamsky: Việt Nam Dân Chủ Cộng Hòa), obvykle označovaná ako Severný Vietnam , bol komunistami ovládaný štát v severnej časti Vietnamu, zahrňujúca Tonkin a severnú polovicu Annamu. Hlavným mestom bol Hanoj."}
{"id": "260085", "title": "Vietnamská demokratická republika", "context": "História Nezávislosť bola vyhlásená Ho Či Minom 2. septembra 1945. Povstalecké hnutie Viet Minh viedlo partizánsku vojnu, v ktorej porazilo Francúzsku koloniálnu správu a 10. októbra 1954 získalo Hanoj. Francúzska Indočína bola rozdelená na Laos, Kambodžu a Vietnam, ktorý delila 17. rovnobežka na severný (Vietnamská demokratická republika) a južný (Vietnamská republika). Komunistická Vietnamská demokratická republika začala v južnej časti krajiny podporovať ozbrojené hnutie Vietkong. Severovietnamská armáda pri tom obsadila pohraničné oblasti Kambodže a Laosu a postupne tam vybudovala tzv. Ho Či Minovu cestu. Do konfliktu sa ako spojenci Vietnamskej republiky postavili krajiny na čele s USA, začala sa tzv. vietnamská vojna. V priebehu rokov 1965-1975 bol Severný Vietnam vystavený intenzívnym náletom amerického a juhovietnamského letectva. Bola to jedna z najintenzívnejších leteckých kampaní od konca druhej svetovej vojny. Po stiahnutí spojencov z Južného Vietnamu v roku 1972 sa vojská Severného Vietnamu pokúsili viackrát napadnúť Vietnamskú republiku. V máji 1975 sa im nakoniec podarilo ovládnuť celú krajinu. Severný Vietnam zanikol 2. júla 1976 tým, že sa oba vietnamské štáty zjednotili a vytvorili jednotnú Socialistickú republiku Vietnam."}
{"id": "6624", "title": "Vietnam", "context": "Dejiny Vietnam je socialistická republika, ktorá vznikla v roku 1976 spojením Vietnamskej demokratickej republiky (severný Vietnam) a Republiky Vietnam (Južný Vietnam). Prvou historicky dokázanou ríšou na území dnešného Vietnamu bol roku 257 pred Kr. štát Au-lac založený dynastiou Phuc pri ústí Červenej rieky v okolí Hanoja v roku 208 až 207 pred Kr., nasledovala po dynastii Phuc dynastia Thien , ktorú roku 111 pred Kr. zosadil čínsky cisár Han Wudi. Jej ríša bola ako provincia Giao-Či začlenená do čínskeho cisárstva. Obdobie až do 10. storočia bolo poznamenané postupným rozvojom feudálnej aristokracie podľa čínskeho vzoru. V krajine často vznikali povstania proti čínskej nadvláde. Rané ríše Po vyhnaní Číňanov dosiahol roku 938 Ngo-Čchjen štátnu samostatnosť pri zachovaní daňových povinností voči Číne. Jeho následník Dinhbo-Linh povýšil budhizmus na hlavné náboženstvo v krajine (popri konfucianizme a taoizme). Ly-cong-Uan , ktorý sám pochádzal z budhistických kruhov, založil v roku 1010 Thang-Long (dnešný Hanoj) ako nové hlavné mesto ríše Dai Viet (Veľký Viet). Od roku 1407 do roku 1428 bola vietnamská ríša znovu pod nadvládou Číny. V tom istom čase bola založená neskoršia dynastia Le, ktorej sa v roku 1471 podarilo podmaniť a začleniť do krajiny ríšu Čampa ležiacu v dnešnej centrálnej časti Vietnamu. Boje dvorských úradníckych rodín, ktoré podporovali dynastiu Le, viedli k rozdeleniu krajiny na oblasti vplyvu dynastie Nguyen na juhu a Trinh na severe. Obdobie francúzskej kolonizácie Brána do citadely v Hue Od 16. storočia prenikali do krajiny holandskí, portugalskí a francúzski obchodníci a misionári, ktorí dodávkami zbraní podporovali spory medzi dynastiami Nguyen a Trinh. Najväčší vplyv mali francúzski jezuiti. Povstanie Taysonov od roku 1772 do roku 1778, na ktorom sa podieľali hlavne roľníci, zosadilo vládu dynastií Nguyen a Trinh a napokon aj dynastie Le. V roku 1802 sa podarilo Nguyen-Anhovi z dynastie Nguyen s pomocou Francúzov dostať k moci a založiť dynastiu Nguyen. V roku 1858 vniklo francúzske vojsko do južného Vietnamu a dobylo Saigon. Od roku 1880 do roku 1885 boli Annam a Tonkin francúzskymi protektorátmi. V roku 1887 boli nakoniec Kambodža a francúzske kolónie (Kočinčína) zlúčené do Indočínskej únie. V roku 1945 vyhlásil Ho Či Min Vietnamskú demokratickú republiku (VDR). Po kapitulácii Japonska však Saigon znovu obsadili francúzske jednotky. Aj napriek zmluve medzi Francúzskom a VDR z roku 1946, ktorá garantovala krajine štatút slobodného štátu v rámci Indočínskej únie, začalo Francúzsko rekolonizačnú vojnu. Vietnamská vojna Súbor:Ho chi minh mausoleum 2.jpg|náhľad|right|Ho Či Minovo mauzóleum v Hanoji V dohode o prímerí medzi Vietnamskou demokratickou republikou a Francúzskom bol Vietnam pozdĺž 17. rovnobežky provizórne rozdelený. Severný Vietnam sa pod Ho Či Minovou vládou stabilizoval ako komunistický štát, katolícky vodca Ngo Dinh Diem proklamoval v Južnom Vietname roku 1955 republiku a diktátorsky vládol pomocou USA a katolíkov. V roku 1960 sa zjednotili protivládne sily Južného Vietnamu a vytvorili Front národného oslobodenia Južného Vietnamu (FNO). Front viedli komunisti, preto boli označovaní aj ako Vietkong ( Viet Nam Cong San , vietnamskí komunisti). Ngo Dinh Diema v roku 1963 vo vojenskom puči zabili a do roku 1965 sa vystriedalo niekoľko vojenských režimov. V roku 1965 sa hlavou štátu stal generál Nguyen van Thieu. Ostreľovanie dvoch amerických torpédoborcov severovietnamskými vojenskými loďami bolo pre USA zámienkou na vojenský zásah (tonkinský incident). Nasledovalo intenzívne americké bombardovanie severného Vietnamu. Spojená ofenzíva Vietkongu a severovietnamských jednotiek však v roku 1968 spôsobila začiatok konca americkej vojenskej angažovanosti vo Vietname. V Paríži zatiaľ prebiehali zdĺhavé rozhovory o skončení vojny. V roku 1970 Američania v snahe zabrániť prenikaniu komunistických jednotiek z okolitých krajín uskutočnili útok na pohraničné oblasti Kambodže a v roku 1971 aj na Laos. Súčasne sa snažil zvrátiť vietnamský konflikt intenzívnou podporou juhovietnamskej armády. Parížskou dohodou o prímerí v roku 1973 sa vojna pre USA skončila. V roku 1975 severný Vietnam ignoroval všetky dohody, ku ktorým sa zaviazal, a na jar začal s rozsiahlou ofenzívou, dobyl juhovietnamské hlavné mesto Saigon a prevzal moc nad Južným Vietnamom. Obe časti krajiny sa oficiálne zjednotili v priebehu nasledujúceho roka. Vietnam a USA ukončili nepriateľstvo obnovením diplomatických stykov v auguste 1995. Vietnamská socialistická republika 2. júla 1976 vznikol formálnym zlúčením Severného a Južného Vietnamu jednotný vietnamský štát (do OSN bol prijatý v roku 1978). V roku 1977 došlo k vojenským konfliktom s Pol Potovým režimom v Kambodži. V roku 1979 obsadili vietnamské jednotky Phnom Pénh a zosadili vládu Červených Kmérov. Po vpáde do Kambodže došlo k pohraničnej vojne s Čínskou ľudovou republikou. Západné štáty s výnimkou Švédska a Francúzska zastavili svoju rozvojovú pomoc Vietnamu, preto bol zjednotený Vietnam ako predtým VDR odkázaný na finančnú pomoc Sovietskeho zväzu. Vietnam prisľúbil, že do roku 1990 stiahne svojich 140 000 vojakov z Kambodže. 20. júla 1997 40 miliónov voličov zvolilo 450 poslancov Národného zhromaždenia. Vietnam dnes patrí k rýchlo rastúcim, ale stále ešte pomerne zaostalým poľnohospodárskym krajinám; v politickej oblasti sa tu naďalej uplatňuje systém vedúcej úlohy komunistickej strany."}
{"id": "275620", "title": "Francúzska koloniálna ríša", "context": "Dekolonizácia Francúzska koloniálna ríša sa začala rozpadať v priebehu druhej svetovej vojny, kedy Japonsko okupovalo Indočínu, Spojené kráľovstvo Sýriu, Libanon a Madagaskar a Spojené štáty americké severnú Afriku (pri bojoch s Nemeckom). Po vojne Francúzsku sa podarilo znovu obsadiť niektoré stratené územia, bolo ale konfrontované s celosvetovým tlakom na dekolonizáciu; s možnou stratou kolónií sa nechcelo zmieriť. Ho Či Minov Viet Minh vyhlásil nezávislosť Vietnamu, čo bolo príčinou indočínskej vojny. V roku 1955 prebehlo v Kamerune povstanie za nezávislosť, ktoré bolo tvrdo potlačené. Potom, čo sa v roku 1954 Francúzi stiahli z Indočíny, boli nútený čeliť ďalšiemu krvavému konfliktu v súvislosti s alžírskymi snahami o nezávislosť, ktorú tomuto územiu odmietali udeliť. Háklivým problémom bolo hlavne postavenie značného množstvo európskych kolonistov vo francúzskej severnej Afrike (tzv. pied noirs). Alžírsko získalo nezávislosť po niekoľkoročnom konflikte v roku 1962. Väčšina afrických krajín získali nezávislosť po miestnych referendách v roku 1960, Mayotte a Réunion sa ale rozhodli zostať súčasťou Francúzska ako zámorské územia. Pod francúzskou správou dnes zotrváva len zlomok bývalej zámorskej koloniálnej ríše, najvýznamnejšie z týchto území je Francúzska Guyana (ďalšie pozri administratívne členenie Francúzska). Vo väčšine bývalých francúzskych kolónií je hlboko zakorenená francúzska kultúra, francúzština zostala ako úradný jazyk či používajú menu naviazanú na euro (menová únia západoafrických štátov používajúca CFA frank)."}
{"id": "284158", "title": "Prvá indočínska vojna", "context": "Priebeh Súbor:Giap-Ho.jpg|left|thumb|Võ Nguyên Giáp & Ho Či Min Súbor:Trình Minh Thế.jpg|left|thumb|Generál Trinh Minh Thé Po skončení japonskej okupácie Indočíny na konci 2. svetovej vojny sa k moci dostali komunisti pod vedením Ho Či Mina, ktorí ale neboli schopní zabrániť pokusom Francúzska o obnovu predvojnového koloniálneho usporiadania, statusu quo ante bellum. Francúzi prepustili japonských vojnových väzňov a znovu ich vyzbrojili, aby v prvých týždňoch konfliktu bojovali na ich strane. V októbri 1945 obsadili francúzske oddiely Saigon, ďalej pokračovali smerom do delty Mekongu a v novembri 1945 sa im podarilo získať Haiphong. K otvorenému konfliktu Francúzov s komunistami došlo 19. decembra 1945. Komunistická Vietnamská ľudová armáda (Viet Minh) pod velením generála Võ Nguyên Giápa bola veľmi zle vyzbrojená a nemala dostatok síl, aby sa v priamom strete postavila francúzskym oddielom. To bol dôvod zvolenej stratégie partizánskeho boja, keď sa snažili využiť členitý a nedostupný terén. Spojené štáty súhlasili s tým, aby Francúzsko vytvorilo Francúzsky vietnamský štát, ako integrálnu súčasť Francúzskej únie na čele s cisárom Bao Daiom, na základe ktorého sformovala svoju Vietnamskú národnú armádu. Vojna v Indočíne prebiehala istú dobu paralelne s kórejskou vojnou.Obidva konflikty mali ideologické zafarbenie. V tom čase sa plne rozvinul globálny konflikt Východ-Západ (ktorého súčasťou bola studená vojna v rokoch 1947/48-1953), ktorý postavil proti sebe dve superveľmoci: USA a ZSSR. Kým na centrálnej úrovni k otvoreným stretom nedochádzalo (medzi veľmocami samými), tak na periférii v jednotlivých častiach sveta, obidve krajiny podporovali svojich priateľov s cieľom oslabiť rivala. Preto boli Spojené štáty ochotné pomôcť Francúzsku v tejto vojne, aj keď odmietali kolonializmus. Najväčšiu pomoc Francúzi dostali zo strany Spojeného kráľovstva a do roku 1949 aj od Čankajšekových Číňanov. Vietnamskí komunisti získali podporu najmä po roku 1949 od Mao Ce-tungovej Číny a ZSSR. Číňania nedodávali len vojenskú techniku, ale tiež školili dôstojnícky zbor Viet Minhu. Ten dosiahol prvý väčší úspech v roku 1950, keď dobyl oporné francúzske body na čínskych hraniciach, čím zabezpečil otvorenú cestu pre čínske zásobovanie. Ďalším krokom bola snaha komunistov ovládnuť deltu Červenej rieky, ale opevnenia francúzskych pozícií neprelomili. V tejto operácii utŕžil Viet Minh masívne straty. Francúzske velenie si uvedomovalo problémy s mobilnými partizánskymi oddielmi, a preto sa na konci roka 1952 rozhodlo k rozsiahlemu útoku pod velením generála Salana pozdĺž toku Červenej rieky, ktorý však nepriniesol požadované výsledky. Naopak, tentoraz došlo k značným stratám na strane Francúzov. Viet Minh na situáciu pružne zareagoval prenesením ťažiska bojov do susedného Laosu a posilnil komunistických bojovníkov v Kambodži, čo pre Francúzsko znamenalo zmenšenie počtu záložných jednotiek. Francúzske oddiely odrazili nápor Viet Minhu v delte Červenej rieky, ale v samotnom Francúzsku rástol čoraz väčší nesúhlas s týmto vojnovým dobrodružstvom, najmä pre finančné náklady a rastúci počet mŕtvych vojakov. Tak došlo k definitívnemu rozhodnutiu francúzskeho velenia na čele s generálom Navarrom, že prinúti nepriateľské oddiely Viet Minhu k jedinej rozhodujúcej bitke s cieľom bleskového ukončenia vojny. Koncom roka 1953 tak došlo k realizácii operácie Castor, ktorá zahŕňala výsadok francúzskych oddielov v laoskom pohraničí. V marci 1954 potom sa začala rozhodujúca bitka pri Dien Bien Phu s nečakaným výsledkom. Francúzi boli porazení jednotkami Viet Minhu, ktoré boli pred týmto stretom posilnené. K francúzskej porážke došlo v čase pre Francúzsko nevýhodnom, totiž v predvečer Ženevských mierových rokovaní. Vo Francúzskej cudzineckej légii do roku 1954 slúžilo 35 000 Nemcov. Mnohí z nich boli vojaci nemeckých Waffen SS alebo nemeckého Wehrmachtu. Tí buď stratili svoje rodiny, vyhýbali sa povojnovým súdom za vojnové zločiny v Európe alebo internácii. Počas Indočínskej vojny sa preslávili mimoriadnou krutosťou. Tento fakt propagandisticky využívali komunisti pri rokovaniach francúzskeho parlamentu o opustení Indočíny. V tomto období tiež vzniklo niekoľko pochodových piesní Francúzskej cudzineckej légie, ktoré miesto pôvodných nemeckých textov dostali text francúzsky.."}
{"id": "275101", "title": "Francúzska Indočína", "context": "Dejiny  Koniec 19. a začiatok 20. storočia Francúzska Indočína medzi svetovými vojnami Od roku 1885 do roku 1895 vietnamský revolucionár Phan Đình Phùng viedol povstanie proti francúzskej koloniálnej moci. Jeho povstanie bolo síce potlačené, ale nacionalistické hnutie sa Francúzom vykoreniť nepodarilo, ba predovšetkým počas prvej svetovej vojny zosilnelo. Ale všetky povstania Vietnamcov aj pokusy o vyjednávanie nepriniesli žiadny výsledok aspoň čiastočnej nezávislosti na francúzskom zámorí. 10. februára 1930 došlo k vzbure vietnamských príslušníkov francúzskych koloniálnych síl v pevnosti Yên Bái. „Yên Báijské povstanie“ bolo podporované Vietnamskou nacionalistickou stranou () a útoky povstalcov boli najväčším prejavom odporu proti nadvláde kolonistov od časov Phana Đình Phùnga a „Can Viongovho royalistického hnutia“ na konci 19. storočia. Pokus o prevrat a vidina zvrhnutia cudzej nadvlády, začatý v Yên Bái, získal veľký ohlas medzi širokými masami vietnamskej populácie. Vietnamská nacionalistická strana sa už skôr snažila tajnými aktivitami podkopávať francúzsku vládu. Ale zvyšujúci sa francúzsky prehľad nad aktivitami nacionalistov prinútili vodcu skupiny podstúpiť riziko a zinscenovať masívny vojenský útok v delte Červenej rieky v severnom Vietname. V tridsiatich rokoch dvadsiateho storočia začal Siam vyjednávať o navrátení územia, ktoré obsadilo po siamsko-francúzskej vojne Francúzsko späť k Siamu. Roku 1938 Francúzsko súhlasilo s vyprataním Angkor Watu, Angkor Thomu, Siem Reapu a Siem Pangu. Ešte pred uzavrením dohody Siam nad spornými oblasťami prevzal kontrolu v očakávaní nadchádzajúcej dohody v prospech Siamského kráľovstva. Vyjednávači oboch zúčastnených strán odišli k podpísaniu zmluvy o predaní územia do Tokia. Druhá svetová vojna V septembri 1940, po porážke Francúzska v druhej svetovej vojne sa vlády vo Francúzsku ujal fašistický Vichystický režim. Japonsko previedlo inváziu do Indočíny a japonská armáda prenikla do Tonkinu. Obsadenie oblastí Indočíny dovoľovalo Japonsku lepšie prenikať vo vojne s Čínou na čínske územie a bojovať s Čankajškovou armádou. Japonci ďalej viedli a udržovali štátny aparát Indočíny namiesto Francúzov, ktorí pred Japoncami ustúpili z Indočíny. Thajsko poznalo teraz slabosť Francúzov a pokúsilo sa pripojiť svoje skôr thajské územia, ktoré Thajsku odňalo Francúzsko. V októbri 1940 preto vypukla thajsko-francúzska vojna, ktorá skončila 9. mája 1941, Japoncami sprostredkovaným, prímerím. 9. marca 1945, s oslobodením Francúzka, ústupom Nemecka a prevahou Spojených štátov v Pacifiku sa Japonci rozhodli prevziať kontrolu nad celým územím Francúzskej Indočíny. Japonská armáda zahájila druhú indočínsku kampaň. Japonci Francúzsku Indočínu držali až do augusta 1945, kedy japonská vláda kapitulovala. Vietnamská vojna za nezávislosť Indočínske koloniálne mince z roku 1946 Po druhej svetovej vojne Francúzsko anulovalo siamsko-francúzsku zmluvu z roku 1938 a pokúsilo sa znovu intervenovať do oblasti. Francúzska koloniálna armáda však narazila na odpor jednotiek Viet Minhu, koalície komunistov a vietnamských nacionalistov, vedených Ho Či Minom. Hnutie v roku 1945 prevzalo kontrolu prevažne nad vidieckymi oblasťami, pretože vo veľkých mestách poriadok strážili francúzske jednotky. Potom, čo posledný vietnamský cisár Bảo Đại abdikoval, Ho Či Min 2. septembra vyhlásil Vietnamskú demokratickú republiku, v ktorej čele sa postavil ako prezident. Ale ešte pred koncom septembra britské, francúzske a indické jednotky, medzi ktorými bojovalo aj množstvo zajatých japonských vojakov, obnovili francúzsku vládu v oblasti. Tvrdé boje následne vyústili v prvú indočínsku vojnu. V roku 1950 Ho Či Min znovu deklaroval nezávislú Vietnamskú demokratickú republiku, ktorej vládu diplomaticky uznali komunistické vlády Číny a Sovietskeho zväzu. Boje medzi povstalcami a francúzskou armádou trvali až do roku 1954, kedy Viet Minh zvíťazil v bitke pri Dien Bien Phu. Dekolonizácia viedla k rozdeleniu Francúzskej Indočíny na Severný Vietnam, ovládaný Viet Minhom a komunistami a Vietnamský štát na juhu, podporovaný Spojenými štátmi, Spojeným kráľovstvom a Francúzskom. Porážka pri Dien Bien Fu znamenala koniec francúzskej vlády nad juhovýchodnou Áziou a nastúpil vplyv USA v Južnom Vietname a ZSSR a Číny na severe, ktorý nakoniec neskôr vyústil do vojny vo Vietname."}
{"id": "21195", "title": "Vietnamská vojna", "context": "Účastníci Na jednej strane bojoval vojenský zväzok Spojených štátov amerických, Vietnamskej republiky (Južný Vietnam), Austrálie a Kórejskej republiky. Na strane druhej to bol vojenský zväzok Vietnamskej demokratickej republiky (Severný Vietnam) a Národného oslobodzovacieho frontu (Vietkong – tiež označovaný NFOJV), partizánskej komunistickej organizácie, existujúcej vďaka podpore Vietnamskej demokratickej republiky. ZSSR a Čína poskytovali Vietnamskej demokratickej republike a Národnému oslobodzovaciemu frontu vojenskú pomoc, priamo však vo výraznej miere nezasahovali. Výnimkou bolo nasadenie sovietskych vojakov, ktorí v počiatočnom období obsluhovali protilietadlové zariadenia a leteckí inštruktori, ktorí cvičili severovietnamských letcov. Od roku 1970 USA rozšírili svoje vojenské akcie, najmä ničivé bombardovanie, na susedné štáty Kambodžu a Laos, ktoré nedobrovoľne poskytovali Vietkongu a severovietnamskej armáde (VĽA) nástupiská pre útoky na Južný Vietnam."}
{"id": "275567", "title": "Saigonské zmluvy", "context": "2. saigonská zmluva Ďalšia francúzska aktivita na území Vietnamu prebehla až po prusko-francúzskej vojne. Roku 1873 previedli Francúzi ďalšiu expedíciu vo Vietname a v roku 1874 (15. marca) bol kráľ Tu-duc okolnosťami donútený signovať tzv. druhú saigonskú zmluvu, známu aj ako Philastrova zmluva , podľa francúzskeho diplomata Paula Philastreho. Jej obsahom bolo podriadenie vietnamskej zahraničnej politiky Francúzsku a uznanie záberu Kočinčíny. Francúzsko navyše získalo právo exteritoriality a slobodnej plavby po Červenej rieke. V roku 1882 prvý civilný guvernér Kočinčíny Le Myre de Vilers považoval 2. saigonskú zmluvu za nenaplnenú, čo následne viedlo k okupácii Hanoja (27. apríla 1882)."}
{"id": "275100", "title": "Francúzska Indočína", "context": "Federácia Francúzska Indočína vznikla v októbri roku 1887 spojením území Annamu, Tonkinu, Kočinčíny (z týchto skorších koloniálnych území sa skladá dnešný Vietnam) a Kambodžského kráľovstva (tzv. „kráľovstvo“ bolo priamo závislé na francúzskej koloniálnej moci). Po francúzsko-siamskej vojne sa v roku 1883 pripojil k Indočíne aj Laos. V štyroch protektorátoch bola Francúzmi ponechaná určitá moc v rukách miestnych vládcov, t. j. vietnamských cisárov a laoských a kambodžských kráľov. Miestny vládcovia mali de iure v rukách všetku moc, ale v skutočnosti boli len figúrkami francúzskeho vplyvu v krajine."}
{"id": "275125", "title": "Viet Minh", "context": "Indočínska vojna Viet Minh pod velením Ho Či Mina stál vo vojne proti francúzskej koalícii. Po víťazstve vo vojne dosiahol Vietnam nezávislosť. Bol však rozdelený na komunistický sever (VDR) a demokratický juh. Na severe sa Viet minh transformoval na vládu VDR (Ho Či Min) a na juhu na Việt Cộng (Nguyễn Hữu Thọ), partizánsku organizáciu, ktorá sa snažila o zjednotenie krajiny pod komunistickou vládou. Nevyberala si zrejmé prostriedky boja, to však americká armáda tiež nie."}
{"id": "275124", "title": "Viet Minh", "context": "Druhá svetová vojna Roku 1941 sa drobné vietnamské odbojové organizácie spojili a vytvorili Viet Minh. Do tej doby bojovali proti kolonializmu, hlavne francúzskemu, samostatne. Koncom vojny dosadili Francúzi na vietnamský trón cisára Bao Daia, ktorý prakticky plnil francúzske nároky. Krátko po jeho dosadení bol obeťou prevratu organizovaného práve Viet Minhom."}
{"id": "252982", "title": "Tonkinský incident", "context": "Pozadie Hoci sa Spojené štáty v roku 1954 zúčastnili Ženevskej konferencie, ktorá mala ukončiť vojnový stav medzi Francúzskom a Vietnamom na konci Indočínskej vojny, odmietli podpísať zmluvu z tejto konferencie. Tá okrem iného určovala dočasné demilitarizované pásmo, ktoré malo oddeliť znepriatelené armády a nariaďovala tiež voľby, ktoré mali rozhodnúť o politickej budúcnosti Vietnamu. Taktiež zakazovala akékoľvek politické zasahovanie iných krajín, vytváranie nových vlád bez riadnych volieb a prítomnosť zahraničných vojsk. Od roku 1961 čelil juhovietnamský prezident Ngô Đình Diệm rastúcej nespokojnosti niektorých častí populácie, vrátane budhistov, ktorí sa stavali na odpor proti jeho katolíckej vláde. Po potlačení hnutia Viet Minh, ktoré korektne bojovalo za prisľúbené voľby v rokoch 1955 a 1959, čelil Diem rastúcemu povstaniu vedenému komunistami, ktoré sa vystupňovalo od roku 1961. Na jeho čele stál Národný front za oslobodenie Južného Vietnamu (Viet Cong). Spojené štáty začali poskytovať priamu podporu juhovietnamskej vláde vo forme vojenskej a finančnej pomoci, ale aj vysielaním vojenských poradcov, ktorých počet stúpol zo 600 v roku 1961 na 16 000 koncom vlády prezidenta Kennedyho v roku 1963. Incident v Tonkinskom zálive sa stal v prvom roku úradovania Johnsona. Zatiaľ čo prezident Kennedy zastával politiku posielania podpory a vojenských poradcov do Vietnamu, Johnson nariadil mobilizáciu amerických jednotiek. Obával sa, aby aj v iných štátoch juhovýchodnej Ázie nezvíťazil socializmus, ktorého šírenie, ako veril, je dôsledkom expanzívnej politiky Sovietskeho zväzu. Po zavraždení Kennedyho nariadil prezident Johnson vyslanie ďalších jednotiek na podporu vlády v Saigone a prítomnosť amerických vojsk sa začala predlžovať. Neochota, respektíve neschopnosť juhovietnamskej vlády udržať poriadok napokon viedla k prevratu, ktorý v tichosti podporovala CIA, a zavraždeniu diktátora Diema 2. novembra 1963. Mapa Tonkinského incidentu podľa námorníctva USA V roku 1961 začal vysoko utajovaný program skrytých akcií proti Severnému Vietnamu, známymi ako Operačný plán 34-Alfa pod vedením CIA. V roku 1964 prešiel program pod Ministerstvo obrany USA. Pre účely námorných operácií boli tajne zakúpené hliadkové lode triedy Tjeld z Nórska a boli vyslané do Južného Vietnamu. Posádku týchto lodí síce tvorili juhovietnamskí námorníci, ale príkazy na misie dával priamo americký admirál U.S. Grant Sharp, Jr., ktorý dostával rozkazy z Bieleho domu. Po tom, ako začali útoky na severovietnamské pobrežie, Hanoi vzniesol sťažnosť na Medzinárodnú komisiu pre dohľad a kontrolu vo Vietname, ktorá bola ustanovená v roku 1954, aby dohliadala na plnenie podmienok určených Ženevskou konferenciou. Spojené štáty odmietli akúkoľvek zodpovednosť. O štyri roky neskôr minister obrany Robert S. McNamara priznal, že americké lode spolupracovali na juhovietnamských útokoch proti Severnému Vietnamu. Vtedajší americkí politici a neskôr historici však nebrali do úvahy aj ďalšie akcie pod programom Operačného plánu 34-Alfa, ktoré Tonkinskému incidentu priamo predchádzali. Noc pred útokom na severovietnamské zariadenia na ostrovoch Hon Me a Hon Ngu, boli do Severného Vietnamu vyslaní tajní agenti, ktorých však odhalili. Ďalšiu noc zaútočili dva bombardéry na pohraničné základne severovietnamskej armády. Hanojská vláda sa preto pravdepodobne domnievala, že išlo o vzájomne koordinované akcie, ktoré mali vystupňovať vojenský tlak proti Severnému Vietnamu."}
{"id": "21196", "title": "Vietnamská vojna", "context": "Priebeh  Predohra V roku 1945, po kapitulácii Japonska, vyhlásil Ho Či Min Vietnamskú demokratickú republiku (VDR). Ale Saigon znovu obsadili francúzske jednotky. Aj napriek zmluve medzi Francúzskom a VDR z roku 1946, ktorá garantovala krajine štatút slobodného štátu v rámci Indočínskej únie, začalo Francúzsko rekolonizačnú vojnu. Po porážke Francúzov bola Indočína roku 1954 rozdelená na Kambodžu, Laos, a Vietnam, ktorý bol provizórne rozdelený 17. rovnobežkou. Jeho južnú časť (Vietnamská republika) ovládal aj s pomocou USA katolícky diktátor Ngô Đình Diệm, na severe (Vietnamská demokratická republika) vládli komunisti na čele s Ho Či Minom. Komunistom sa prevažne vďaka pomoci ostatných socialistických krajín, hlavne ZSSR a Číny darilo rýchlo (po skončení kórejskej vojny) vybudovať silnú armádu a už v druhej polovici 50. rokov boli schopní posielať do Južného Vietnamu inštruktorov, ktorí cvičili partizánov novo vznikajúceho Vietkongu. Tí začali so svojimi diverznými aktivitami v Južnom Vietname už koncom 50. rokov. Cieľom ich činnosti bolo zjednotenie oboch krajín a nastolenie socialistického zriadenia. Na infiltráciu do Južného Vietnamu pritom používali takzvanú Ho Či Minovu cestu, sieť infiltračných ciest, chodníkov a iných provizórnych komunikácií, kopírujúca západnú juhovietnamskú hranicu, prechádzajúca pohraničnými oblasťami susedného Laosu a Kambodže, pričom tieto oblasti boli napriek svojej oficiálnej neutralite pod plnou kontrolou severovietnamskej armády (Vietnamskej ľudovej armády – VĽA) a partizánov. V tomto období ale komunistov ešte podporovalo miestne obyvateľstvo, ktoré v partizánoch videlo záchranu z biedy, do ktorej uvrhla krajinu vláda. Vlády v Južnom Vietname neboli počas dlhého obdobia schopné v krajine nastoliť stabilnú a väčšinou obyvateľstva akceptovanú vládu, ktorá by bez zahraničnej pomoci dokázala čeliť komunistickým vojskám. V roku 1961 začala juhovietnamská vláda, za pomoci zahraničných odborníkov realizovať tzv. program strategických dedín. Náplňou programu, ktorý mal chrániť vidiecke obyvateľstvo pred útokmi partizánov, bolo sústredenie civilistov do opevnených dedín. Okrem izolácie ľudí od partizánov, ktorá by posilnila moc centrálnej vlády mala byť v týchto opevnených dedinách dostupná kvalitnejšia zdravotná starostlivosť a vzdelávanie. Strategické dediny však čoskoro infiltrovali sympatizanti partizánov. Väčšinu roľníkov na programe rozhorčovalo najmä to, že ich odtrhol od rodnej pôdy. To spolu s neochotou vlády zaviesť pozemkovú reformu spôsobovalo ďalšiu nespokojnosť roľníkov, veľká časť ktorých pracovala na draho prenajatej pôde veľkých vlastníkov pôdy. Projekt poznačila aj korupcia úradníkov a snaha budovať strategické dediny za každú cenu. Projekt strategických dedín začal zaostávať za svojimi cieľmi a jeho najväčšou prehrou bola likvidácia prvej vzorovej strategickej dediny partizánmi. V septembri 1963 americký veľvyslanec vo Južnom Vietname Henry Cabot Lodge informoval Washington, že situácia v krajine sa rýchlo zhoršuje. Vodca Južného Vietnamu Ngo Dinh Diem sa stal čoskoro veľmi nepopulárny. Jeho desaťročné účinkovanie na juhovietnamskej politickej scéne ukončil za tichej americkej podpory prevrat skupiny dôstojníkov ARVN (juhovietnamskej armády) 1. novembra 1963, pri ktorom bol Diem a jeden z jeho bratov zavraždený. Krátko na to 22. novembra 1963 bol zavraždený aj americký prezident J. F. Kennedy, ktorý sa rozhodol zvyšovať aktivitu v juhovýchodnej Ázii podporou všetkých režimov, ktoré bojujú proti komunizmu. Až do volieb v roku 1964 vykonával funkciu hlavy štátu Kennedyho viceprezident Lyndon B. Johnson, ktorý síce s angažovanosťou vo Vietname v súkromí nesúhlasil, ale ako politik hodlal pokračovať v ceste nastolenej jeho predchodcom. Vypuknutie vojny Súbor:ARVN in action HD-SN-99-02062.JPEG|náhľad|Vojaci ARVN počas útoku Situácia v Južnom Vietname sa začala v roku 1963 zhoršovať. Po Diemovom zosadení a vražde nastalo nestabilné obdobie striedania sa rôznych vlád. Za 9 mesiacov sa vystriedalo 13 juhovietnamských vlád. Problémy začali aj s partizánmi, ktorí boli zhodou okolností do tej doby v útlme, kvôli rozbrojom vo vlastných radoch. V roku 1959, sa odhadoval počet partizánov Vietkongu na 5 000. Do roku 1964 ich počet presiahol 100 000. Podľa tvrdení Vincenta Demmu, vychádzajúceho z predpokladu, že proti jednému partizánskemu bojovníkovi musí stáť 10 vojakov, na potlačenie takto silného partizánskeho hnutia by bolo potrebné angažovanie všetkých ozbrojených síl, ktoré mali USA k dispozícii. Roku 1963 bolo vo Vietname už 16 000 Američanov, väčšina z nich boli vojenskí poradcovia a iní odborníci, ktorí sa nezúčastnili priamo bojov s partizánmi. 30. júla 1964 sa malé juhovietnamské komando zúčastnilo na akcii, ktorej cieľom bolo ničenie radarových staníc pozdĺž pobrežia Severného Vietnamu. Akcia prebiehala v pohraničných oblastiach, ako aj na malých ostrovoch neďaleko severovietnamského pobrežia. V oblasti, ale údajne stále v medzinárodných vodách, sa vyskytoval aj hliadkujúci americký torpédoborec USS Maddox. Ten v Tonkinskom zálive 2. augusta pri odchode z oblasti atakovali tri torpédové člny severovietnamského námorníctva, celá udalosť sa stala známa ako Tonkinský incident. O dva dni neskôr USS Maddox spolu s ďalším torpédoborcom USS Turner C. Joy zasiahol ďalší útok, ako sa však neskôr ukázalo, išlo o omyl. Američania ostreľovali domnelé torpédové člny, pravdepodobne po tom, ako búrka vyradila ich rádiovú i radarovú aparatúru a námorníci si mysleli, že sa opäť ocitli pod paľbou zo severovietnamských torpédových člnov. Americký prezident najprv varoval Hanoj pred nevyprovokovanými útokmi. No po druhom útoku na lode schválil jednorazové letecké údery na ciele v Severnom Vietname. Na prvých náletoch uskutočnených 5. augusta 1964 sa okrem lietadiel juhovietnamského letectva zúčastnili aj americké lietadlá z 3 lietadlové lode operujúce v Juhočínskom mori. 7. augusta schválil Kongres USA rezolúciu o Tonkinskom zálive, ktorá prezidenta oprávňovala použitím sily proti agresii v juhovýchodnej Ázii. Zatiaľ čo sa boje v Južnom Vietname pomaly stupňovali, prešlo koncom roka 1964 vyše 10 000 vojakov VĽA Ho Či Minovou cestou, aby podporili partizánske jednotky na juhu. 1965 - rozrastanie sa konfliktu Vylodenie americkej námornej pechoty pri Da Nangu Americké vedenie sa obávalo vzrastajúceho vplyvu ZSSR a Číny, ktorých spolupráca pri podpore Severného Vietnamu však bola v danom prípade iba lokálnym javom. Americký prezident však prikázal urýchlene zvýšiť mieru angažovania v krajine. Severovietnamci vedomí si vzrastajúcej americkej angažovanosti rýchlo zvyšovali aktivitu, aby zničili juh skôr ako bude plný Američanov. Začiatkom roku 1965 bolo v Južnom Vietname už 170 000 komunistických partizánov. Komunisti pochopili, že už nemajú čas a ak sa nechopia iniciatívy, bude Juh plný amerických vojakov. Ich plán útoku počítal s tým, že zaútočia z hornatej oblasti Centrálnej vysočiny, ktorú kontrolovali už dlhší čas. Po dosiahnutí morského pobrežia by rozdelili Južný Vietnam na dve časti a zvyšné ohniská odporu by potom ľahko zlikvidovali. Vo februári navštívil VDR predseda sovietskej vlády Alexej Kosygin, ktorý prisľúbil zvýšenie sovietskych dodávok zbraní. Tie prúdili do krajiny najmä po železnici z Číny a tiež cez prístav Haifong. V tej iste dobe, 22. februára 1965 požiadal generál William Westmoreland, ktorý bol v tej dobe veliteľom amerických vojsk vo Vietname, o posily, ktoré mali zabezpečovať dôležité letisko v Da Nangu, na ktorom sa už dlhší čas nachádzali jednotky letectva a v ktorého blízkosti sa nachádzalo niekoľko tisíc partizánov Vietkongu. Medzi 5. a 8. marcom sa vylodilo 3500 Námorných pešiakov, tvoriacich 9. brigádu USMC, pri Da Nangu. Onedlho po tom, čo sa Američania zakopali okolo letiska v Da Nangu, začali podnikať pešie hliadky, pri ktorých pátrali po partizánoch, ohrozujúcich základňu. Onedlho prišli do Vietnamskej republiky aj ďalšie jednotky Námornej pechoty a 20 000 príslušníkov zabezpečovacích a logistických jednotiek, ktorí mali tvoriť predmostie pre prípadné zvyšovanie počtu nasadených jednotiek. Prezident Johnson sa rozhodol dať americkým jednotkám príkaz, aby aktívne vyhľadávali a ničili nepriateľa. Tento príkaz bol pred verejnosťou držaný v tajnosti 2 mesiace. 20. apríla sa v Honolulu na Havajských ostrovoch stretol prezident Johnson so svojimi najvyššími poradcami, vrátane Roberta McNamaru, generála Williama Westmorelanda, náčelníka generálneho štábu generála Earla Wheelera, prezidentovho poradcu Williama Bundyho a veľvyslanca Taylora, ktorí odporučili prezidentovi aby vyslal do Vietnamu ďalších 40 000 vojakov. 3. mája dorazila do Vietnamu prvá jednotka Americkej armády. Išlo o 173. výsadkovú brigádu, ktorá bola premiestnená z japonskej Okinawy do Bien Hoa, ležiaceho na strategicky dôležitej ceste č. 1 severovýchodne od Saigonu, kde mala tvoriť nárazníkové pásmo pri častých útokoch Vietkongu na hlavné mesto. Komunisti zatiaľ 11. mája 1965 odštartovali ofenzívu, tým že rozdrvili jednotky ARVN v provincii Phuoc Long, severne od Saigonu. Americké velenie sa v reakcii na to rozhodlo energicky obkľúčiť s jednotkami, ktoré práve prišli zo Spojených štátov, rozsiahle oblasti Centrálnej vysočiny, v ktorých sa vyskytovalo v tej dobe najviac nepriateľských jednotiek. 18. júna prebral vládu v Saigone Nguyen Cao Ky, ako nový premiér spolu s novým prezidentom Nguyenom Van Thieuom vytvorili už 10. vládu za posledných 20 mesiacov. Američania sa do prevratov nemiešali, ale boli si vedomí ako oslabujú už aj tak vojnou ničenú krajinu. V deň prevratu prebehol prvý z náletov osemmotorovými bombardérmi B-52 v juhovýchodnej Ázii. V rámci operácie Arc light vyštartovalo 27 bombardérov B-52F zo základne na ostrove Guam v Tichom oceáne, aby bombardovali oblasti obsadené Vietkongom. Pri nálete boli stratené prvé dve lietadlá B-52 po tom čo sa zrazili vo vzduchu V júni 1965 sa v Južnom Vietname nachádzalo asi 82 000 amerických vojakov. 28. júla oznámil americký prezident Johnson verejnosti, že do Vietnamu bude vyslaných ďalších 44 plukov vojska. Počet Američanov vzrastie na 125 000 mužov. Taktiež mesačné odvody vzrastú zo 17 000 na 35 000 brancov mesačne. Prezident potom požiadal Kongres o dodatočných 1,7 miliardy dolárov na vedenie vojny v juhovýchodnej Ázii. Na konci júla sa v zátoke Cam Ranh vylodila 101. výsadková divízia „Screaming Eagles“, ktorá si postavila základňu neďaleko pobrežného mesta Quang Ngai. Počas najbližších 2 rokov divízia operovala v ťažkom teréne Centrálnej vysočiny. 22. augusta táto jednotka začala operáciu Gibraltar, ktorá mala spraviť priestor pre príchod 1. aeromobilnej divízie. Počas bojov jednotky 101. výsadkovej divízie spolu s jednotkami Námornej pechoty odblokovali cestu QL-19 spájajúcu Qui Nhon a Plei Ku, zároveň sa prebojovali do oblasti An Khe, kam sa mala nová divízia premiestniť. Okolie mesta An Khe na Centrálnej vysočine sa vyznačovalo silnou aktivitou Vietkongu, počas operácie Gibraltar bolo zabitých viac než 200 komunistov. Prvé jednotky 1. aeromobilnej divízie sa vyloďovali v prístave Qui Nhon od 11. do 13. septembra. Vojaci 9. práporu prvej aeoromobilnej divízie pri helikoptérovom výsadku v Ia Drang 1. aeromobilná divízia bola v tej dobe najväčšia jednotka svojho druhu na svete. Mala k dispozícii 440 helikoptér, ktoré boli schopné v priebehu jedného výsadku premiestniť až 2500 plne vyzbrojených pešiakov. 14. novembra 1965 bol vyslaný 7. pluk aby zaistil údolie Ia Drang, nad ktorým sa vypínal pohraničný kopec Chu Pon. Kopec pretkaný sieťou tunelov, bol základňou VĽA o čom však Američania netušili. Partizáni prezieravo zhodnotili situáciu a vzhľadom na to, že boli v zhruba desaťnásobnej početnej prevahe a rozhodli sa na Američanov zaútočiť. 7. pluk sa dostal do obkľúčenia, ale vytrvalo sa bránil celý deň a noc. Situácia sa stávala čoraz zložitejšou. Ranení americkí vojaci boli odsúvaní vojenskými helikoptérami. Helikoptéry tiež privážali muníciu a poskytovali vojakom krytie. Na pomoc obkľúčeným bolo použité aj delostrelectvo a letectvo, strategické bombardéry B-52, tak boli na priamu podporu jednotiek použité po prvýkrát. Komunisti uvedomiac si, nemožnosť porážky nepriateľa sa stiahli do Kambodže, kam ich Američania nesmeli prenasledovať. Po ukončení prenasledovania na vietnamsko-kambodžských hraniciach mohli obe straty zhodnotiť výsledok bojov. Padlo vyše 4500 partizánov, Američania stratili 229 vojakov a mali 250 ranených. Podstatné bolo to, že Američania zastavili postup partizánov a VĽA Centrálnou vysočinou. 1966 Vojna však nebola pre americkú stranu ani zďaleka vyhraná. ARVN bola v rozklade a polovicu vidieckych oblastí kontrolovali partizáni. Generál William Westmoreland bol presvedčený, že nepriateľovi nesmie nechať čas na obnovenie síl a od začiatku roku 1966 viedol agresívne útočné operácie. Jednou z najväčších bola operácia White Wing známa aj ako operácia Masher alebo Thang Phong II, ktorú viedli americké, juhovietnamské a juhokórejské sily v provincii Binh Dinh od 24. januára 1966. Američania si od začiatku neboli istí, do akej miery sú komunistické sily v Južnom Vietname podporované z kambodžského územia a aký je presný rozsah severovietnamských logistických ciest, známych ako Ho Či Minova cesta. Pohraničné oblasti s Kambodžou a Laosom prakticky neboli pod kontrolou akejkoľvek centrálnej vlády od francúzskeho odchodu v roku 1954. Po tom, čo sa začiatkom roku 1966 sily 1. aeromobilnej divízie do oblasti prebojovali do tejto oblasti, už nebolo žiadnych pochýb, že Kambodžské územie je komunistami zo Severného aj Južného Vietnamu intenzívne využívané ako nedotknuteľná zásobovacia základňa. 25. októbra 1966 USA navrhli Severnému Vietnamu, že do 6 mesiacov stiahnu všetky svoje sily z Južného Vietnamu, ak budú z Juhu stiahnuté všetky vojská VĽA. Ku koncu roka bolo vo Vietname už vyše 300 000 amerických a 50 000 juhokórejských a austrálskych vojakov. Bombardovanie severu Spolu s bojmi v Južnom Vietname, ktorý sa márne snažil vyhnať partizánov a jednotky VĽA zo svojho územia, prebiehali aj nálety na Severný Vietnam a v rovnakej miere na pohraničné oblasti neutrálnej Kambodže a Laosu, kadiaľ viedla zásobovacia Ho Či Minova cesta. Bombardovanie ale bolo vedené veľmi neohrabaným spôsobom. Vojenskí experti a poradcovia amerického prezidenta totiž vymysleli množstvo obmedzení, aby nevyprovokovali vojnu s Čínou, a aby nepripravili o život sovietskych poradcov podieľajúcich sa na stavbe severovietnamskej protivzdušnej obrany. Do polovice 70. rokov mala Vietnamská demokratická republika najdokonalejšiu protilietadlovú obranu na svete. Nálety však pokračovali, od roku 1965 s prestávkami až do roku 1973. Podľa niektorých odhadov za 8 rokov priniesli smrť až 100 000 civilistom a spôsobili ohromné materiálne škody. 1967 Americkí vojaci pri východe z partizánskeho tunelu Boje v Južnom Vietname pokračovali. V januári 1967 obkľúčili jednotky americkej a juhovietnamskej armády oblasť tzv. „železného trojuholníka“, na západ od Saigonu. Oblasť sa Američania snažili márne dobyť už dlhší čas. V tejto opevnenej oblasti sa ukrývalo veľké množstvo partizánov a boli odtiaľ často podnikané útoky proti Saigonu. V priebehu niekoľkých dní americké a juhovietnamské jednotky oblasť obsadili, padlo pri tom 78 Američanov a asi 700 partizánov, ďalších 400 ich bolo zajatých. Nečakaný útok síce partizánov zaskočil, ale tí nestratili duchaprítomnosť a prevažná väčšina z nich sa stiahla z oblasti bez boja. Americké jednotky asi mesiac preskúmavali oblasť, ničili bunkre a sklady, ale nakoniec z oblasti odišli, čím dovolili partizánom vrátiť sa. V tom istom čase navrhli USA severovietnamskej strane rokovania o mieri. Komunisti ich odmietli. USA obnovili nálety, pričom pomoc Južnému Vietnamu poskytlo aj Thajsko, ktoré vyslalo 3 000 vojakov a poskytlo americkému letectvu svoje letecké základne. Koniec 1967 a 1968 Útočiace jednotky VĽA počas ofenzívy Tet Práve v tejto rozporuplnej dobe, začalo Hanojské politbyro plánovať novú ofenzívu, ktorá by vyhnala Američanov z krajiny. Severovietnamci naplánovali novú ofenzívu na sviatky „Tet“, vietnamský Nový rok – najväčší sviatok v roku, keď bude prímerie, Američania budú menej ostražití, Juhovietnamci budú oslavovať a väčšina z ich vojakov bude na dovolenkách doma. Američania od konca roku 1967 zachytávali správy a zajatcov, ktorí tvrdili, že príde ofenzíva ktorá vyženie všetkých interventov z krajiny. Týmto správam neprisudzoval nikto veľký význam, pretože práve počas roku 1967 utrpelo partizánske hnutie najťažšie porážky. Z čisto vojenského hľadiska bolo pre partizánov nemožné udržať obývané oblasti, na ktoré sa ofenzíva mala sústrediť, pod kontrolou. Partizánom sa ale postupne podarilo odlákať veľké množstvo amerických jednotiek do neobývaných pohraničných oblastí. Jeden krát z nich bola odlúčená základňa americkej Námornej pechoty Khe Sanh, nachádzajúca sa neďaleko miesta, kde sa stretávala juhovietnamská, severovietnamská a laoská hranica. Tu sústredili partizáni a VĽA obrovské množstvo vojakov a vydali falošné správy o tom, že hlavný útok celej ofenzívy bude smerovať práve sem. Zatiaľ čo sa celý svet pozeral na boje v okolí Khe Sanhu, Vietkong infiltroval všetky významnejšie juhovietnamské mestá. Po celom Južnom Vietname, s výnimkou Khe Sanhu, začalo platiť koncom januára 1968 prímerie. Američania brali doterajšie správy na ľahkú váhu, o to väčšie bolo prekvapenie, keď sa v noci z 29. na 31. januára 1968 spustili nečakané boje po celej krajine. Každé väčšie mesto sa stalo cieľom komunistov. Tvrdé boje hneď od začiatku prebiehali v Saigone, kde sa terčom partizánskeho komanda stalo americké veľvyslanectvo ale aj prezidentský palác a väčšina významných inštitúcií a objektov. Sprvu partizáni prenikli do väčšiny miest, Američania, ale aj ARVN ktorá sa na počudovanie nedala zaskočiť, sa dali na rozhodný odpor a čoskoro vyhnali väčšinu partizánov z veľkých miest. Jediné väčšie mesto, v ktorom sa partizáni udržali dlhšie bolo Hue. Toto mesto, historický klenot krajiny, bolo juhovietnamskými obrancami považované za nevojenský cieľ. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď sa Vietkong prestrieľal do centra mesta a zriadil si veliteľstvo uprostred historickej citadely, veľkej stredovekej pevnosti, sídla niekdajších Vietnamských panovníkov. Medik ošetrujúci raneného príslušníka námornej pechoty, rota H, 2. prápor 5. pluku námornej pechoty počas bojov v Hue Spolu s partizánmi prenikli do mesta aj komunistickí komisári, ktorých úlohou bolo likvidovať nepriateľov ľudu. Medzi nich podľa kritérií Vietkongu patrili mnohí príslušníci inteligencie, úradníci, štátni zamestnanci, policajti, kňazi, kňažky, obchodníci, cudzinci a množstvo žien a detí. Po oslobodení mesta sa ukázali, že komunisti popravili stovky civilistov. Uprostred toho všetkého sa americká Námorná pechota a jednotky juhovietnamských výsadkárov pokúšali o protiútok, ktorým chceli vyhnať partizánov z mesta. Tí sa ale postavili na tvrdý odpor, bojovalo sa o každú ulicu, každý dom, každý meter mesta. Partizáni viedli účinné protiútoky a často zatlačovali námornú pechotu z ťažko nadobudnutých pozícií späť. Vietkong sa pri tom do značnej miery spoliehal na to, že v bojoch nebudú použité ťažké zbrane a letecká podpora, kvôli historickej hodnote mesta, ako aj kvôli prítomnosti civilného obyvateľstva. Američania si však predsa po prvých dňoch ťažkých bojov zavolali letectvo, pretože dobývanie každého metra mesta muselo byť vykúpené krvou. O mesto sa bojovalo pomerne dlho a tvrdo, ale po tom čo sa 1. Aeromoblinej div. podarilo uzavrieť poslednú medzeru v obkľúčení okolo mesta, bol osud partizánov spečatený. O dva dni neskôr, 23. februára 1968 padli poslední z partizánov, ktorí prenikli do citadely. Mesto Hue bolo opäť v rukách Američanov a juhovietnamcov. Cena za toto víťazstvo bola ale vysoká. Padlo skoro 600 amerických a juhovietnamských vojakov, ďalších 3 000 bolo ranených. Padlo vyše 5 000 partizánov, iba 89 bolo zajatých. Najhorší osud ale postihol civilné obyvateľstvo – Vietkong zavraždil asi 3 500 obyvateľov mesta, ďalších 2 000 sa stalo obeťami bojov a 116 000 ich zostalo bez strechy nad hlavou. Kým sa zvyšok krajiny začal spamätávať z ťažkých bojov, boje pokračovali v pohraničnej základni Khe Sanh. Tá bola od 21. januára 1968 obkľúčená niekoľkými divíziami VĽA. Do okolia základne bolo počas bitky zhodených 110 000 ton bômb a napalmu, bolo to jedno z najintenzívnejšie bombardovaných miest v histórii vojenstva. Severovietnamské jednotky v oblasti začali začiatkom apríla ustupovať. 1. aeromobilná div., ktorá bola vyslaná na pomoc obkľúčenej základni, ich síce prenasledovala, ale nemohla opäť prekročiť hranice Vietnamskej republiky. VĽA utrpela v okolí Khe Sanhu katastrofálne straty, podľa odhadov padlo 10 až 15 000 jej bojovníkov. Americké straty boli v porovnaní s nimi nízke, padlo len niečo viac než 400 vojakov. Z nepochopiteľných dôvodov bola ale americká základňa v Khe Sanhu po skončení bojov opustená a nechaná napospas partizánom, ktorí sa o niekoľko rokov vrátili a začali ju používať. Ofenzíva „Tet“ sa skončila pre komunistov obrovským debaklom, namiesto všeobecného povstania vyprovokovali medzi juhovietnamcami iba nenávisť. V priebehu prvého týždňa bojov padlo okolo 30 000 partizánov. Podarilo sa im však iné celkom nečakané víťazstvo, americká verejnosť, ktorá bola do tej doby chlácholená tvrdeniami že vojna sa čoskoro skončí, odrazu uvidela v televízii nové ešte krutejšie boje, než kedykoľvek predtým. Akoby to nestačilo, ani po skončení bojov neboli ochotní komunisti rokovať o mieri. Bolo jasné, že vojna sa povlečie. V Spojených štátoch začala prevládať protivojnová nálada ešte viac a bol vyvíjaný veľký tlak aby boli americké vojská stiahnuté. Civilisti povraždení americkými vojakmi v My Lai. Ráno 16. marca 1968 vkročili americkí vojaci na rutinnej kontrolnej hliadke do osady My Lai. Ich jednotka bola v okolí osady v predošlých dňoch ostreľovaná partizánmi a prišla o výraznú osobnosť sgt. Cocksa z roty C 1. práporu 20. pechotného pluku 11. brigády divízie Americal. Veliteľ americkej jednotky kpt. Medina následne prikázal svojim mužom zaútočiť na civilistov. Besnenie napokon zastavili príslušníci iných amerických jednotiek, ale masaker neprežilo asi 350 až 500 civilistov. Nešlo o úplne ojedinelý incident, udiali sa aj iné útoky na civilné obyvateľstvo zo strany amerických vojakov. Nemožno však opomenúť fakt, že komunistickí partizáni ale aj vládna juhovietnamská armáda sa k svojim krajanom správala s rovnakou, ak nie s ešte väčšou krutosťou. Civilisti si počas vojny vytrpeli ponižovanie a neprávosti od obidvoch bojujúcich strán. Partizáni, Američania aj juhovietnamci pritom vyhlasovali, že bojujú za demokraciu a ľudské práva, či za Vietnamský ľud. Partizáni napríklad neváhali mrzačiť a zabíjať svojich krajanov, používať ich ako živé štíty, a pri tom ešte drzo obviňovať Američanov z barbarských vojnových zločinov, ktoré páchajú na vietnamskom ľude. \"… zdalo sa, že neutráli sú na tom zo všetkých najhoršie. Zabíjal ich Vietkong, zabíjala ich Juhovietnamská armáda. Úbohí nešťastníci .\" Po porážke ofenzívy „Tet“ boli Američania asi najbližšie k víťazstvu, tento fakt si však v tej dobe uvedomoval asi len málo kto. Vietkong bol po ťažkých bojoch silne zdecimovaný. Jeho oslobodzovacie úlohy musela definitívne zastúpiť VĽA, ktorá už ale nebola tvorená presvedčenými bojovníkmi, ktorí sa postavili proti svojej vláde v Južnom Vietname, ale mladými brancami zo Severného Vietnamu. Vietnamská vojna v tej dobe stratila ráz národnooslobodzovacieho boja. Stala sa vojnou dvoch suverénnych štátov. Do konca roku 1968 už vo Vietname neprebehlo žiadne väčšie ozbrojené stretnutie. Pokračovala však drobná partizánska vojna s prestrelkami menších jednotiek, paľbou ostreľovačov ako aj útoky amerického letectva. Partizáni sa začali viac sústreďovať na kladenie mín a partizánske prepady. Ďalej sa pokúšali udržať si aspoň tie oblasti, ktoré mali pod kontrolou pred ofenzívou „Tet“. Roky 1967 a 1968, ktoré priniesli eskaláciu konfliktu mali za následok potrebu zvýšeného množstva brancov do amerických ozbrojených síl. To viedlo k začiatku odvodov aj na vysokých školách, proti čomu sa zdvihla vlna odporu medzi americkou strednou triedou. Americká intervencia vo Vietname bola prvým americkým konfliktom, kedy boli použité vo veľkej miere jednotky so zmiešaným rasovým zložením. Bok po boku bojovali afroameričania aj bieli. Doma v USA to bolo obdobie začiatku zrovnoprávňovania, ktoré však nenapredovalo, tak ako si to mnohí černosi priali. U černošského obyvateľstva sa preto čoskoro prejavil pokles záujmu o angažovanie v dôsledku nevyriešených problémov na domácej scéne. 1969 Jednotky 101. výsadkovej divízie 30. apríla 1969 dosiahol počet amerických vojakov vo Vietname svoj vrchol, nachádzalo sa tam 543 000 vojakov. Vo Vietname sa nachádzala väčšina amerických ozbrojených síl. Akékoľvek zvyšovanie počtu vojakov vo Vietname by si vyžiadalo povolanie strategických záloh, čím by sa vyrovnalo niektorému z 2 predošlých svetových konfliktov. Od tohto momentu za začal počet amerických vojakov v oblasti znižovať. Rok 1969 bol na bojové operácie v porovnaní s tými predošlými pomerne pokojný. V máji prebehol v blízkosti údolia A Shau desaťdňový boj o kótu 937, ktorú sa snažili dobyť jednotky 503. a 506. pluku 101. výsadkovej divízie. Pri boji došlo k nepríjemnému omylu, keď helikoptéry vzdušného delostrelectva spustili v neprehľadnom teréne paľbu do vlastných jednotiek a zabili dvoch a zranili 35 amerických vojakov. Pričom tým pomohli nepriateľovi odraziť prebiehajúci útok amerických výsadkárov. Postup k vrcholu bol zdĺhavý, prevažne kvôli komplikovanému terénu a odhodlanej obrane nepriateľa. Kopec bol pretkaný tunelmi a partizáni boli preto schopní každú noc privážať posily a odvážať ranených. Palebné bunkre im pritom poskytovali solídnu ochranu dokonca aj pred útokmi letectva a delostrelectva. Americké jednotky na kopec vychrlili 450 ton bômb a 68 ton napalmu. Vrcholec kopca bol na konci boja celkom bez stromov. Väčšina vojakov VĽA sa poslednú noc bojov stiahla. Temeno kopca bolo dobyté 20. mája 1969. Americkí vojaci ho pomenovali „Hamburger Hill“, podľa toho, že boje na ňom robili z vojakov hamburgery. Boje oň stáli život 47 Američanov a ďalších 372 bolo ranených. Američania napočítali 630 tiel mŕtvych vojakov VĽA, 7. a 8. prápor 29. pluku VĽA boli prakticky zničené. Americké jednotky na vrchole nasadli na helikoptéry a odleteli na základňu, pričom tak dovolili Severovietnamcom znovu obsadiť kopec bez boja. 2. septembra 1969 zomrel Ho Či Min, vodca vietnamskej revolúcie vo svojom závete prikazoval pokračovať v boji proti imperialistom až do víťazného konca. 14. novembra sa uskutočnila najväčšia protivojnová demonštrácia v histórii USA, zúčastnilo sa na nej 250 000 demonštrantov. Veľa protestujúcich proti vojne vzišlo z radov vracajúcich sa vojakov, ktorí boli sklamaní z toho akým spôsobom sa vojna vo Vietname vedie. V tej dobe povinná vojenská služba v USA trvala 1 rok, po tom sa každý branec mohol rozhodnúť, či si ju nechce predĺžiť o ďalší rok, alebo sa vráti domov. Armáda bojujúca vo Vietname vlastne nebola jedna, bolo to 8 rôznych armád, lebo len veľmi málo vojakov si predlžovalo svoju povinnosť. Nedostatkom skúsených vojakov trpeli hlavne bojové jednotky, neskúseným nováčikom zväčša nikto nepomáhal a tí sa museli prehrýzť rovnakými problémami ako ich predchodcovia. Do konca roku 1969 odišlo z Vietnamu 115 000 amerických vojakov, dovtedy už prekročili americké straty 40 000 padlých. Úloha ochraňovať Južný Vietnam prešla na polmilióna vojakov juhovietnamskej armády – začala sa tzv. „vietnamizácia“. Nový americký prezident Richard Nixon síce začal so sťahovaním amerických jednotiek, no bol svojim spôsobom ochotný vojnu ukončiť. 1970 Vietnamský UH-1D Huey 211. helikoptérovej perute počas operácie v delte Mekongu, 18. júla 1970 Jedným so strategických ťahov Američanov bolo v apríli 1970 prekročenie kambodžsko-vietnamských hraníc a útok na časť Kambodže, kade prechádzala Ho Či Minova cesta. Jej prerušenie malo čiastočne sťažiť situáciu partizánom odrezaným na juhu. V USA ale rozšírenie bojových operácií aj na Kambodžu spôsobilo veľké nepokoje, pri jednej demonštrácii boli zastrelení 4 študenti na univerzite v Ohiu. Následne bolo zatvorených 400 vysokých škôl po celých USA, kým sa nepokoje medzi študentmi neutíšia. Aby upokojil verejnú mienku, Nixon oznámil, že americké jednotky preniknú len do vnútrozemia Kambodže, ako aj to že sa po čase stiahnu späť do Vietnamu. To samozrejme partizáni čoskoro využili a okamžite sa bez boja stiahli za toto pásmo, kde boli v bezpečí. Pri bojoch v Kambodži padlo okolo 350 amerických vojakov. V tom istom období partizáni ako odvetu zabili v Južnom Vietname pri rôznych často i bombových útokoch 450 civilistov. Spolu s odchodom z Kambodže prebiehalo aj sťahovanie amerických vojsk z Vietnamu, v jednotkách klesla morálka, nikto nechcel byť posledným padlým Američanom vo vojne. Na počiatku roku 1970 dokonca jedna čata pechoty 1. Aeromobilnej divízie odmietla vykonávať rozkazy svojho nového mladého veliteľa, zahodila zbrane a zostala v džungli celý mesiac, dokým mladého poručíka neodvolali a nedovolili sa vojakom vrátiť k pristávacej ploche inou cestou, než tou ktorou prišli. (Pre pochopenie – vojaci pre návrat z prieskumných misií nezvykli používať tú istú cestu, po ktorej prišli, pretože im hrozilo nebezpečenstvo, že ich na nej bude čakať nepriateľská pasca, alebo míny. Nový veliteľ pravdepodobne o podobných zaužívaných postupoch vôbec nevedel. V neskoršom období sa podobné incidenty opakovali.) Čoraz viac starostí o ochranu krajiny prechádzalo na plecia ARVN. Stúpal počet jej vojakov, ale ich odhodlanie bojovať bolo dosť nízke. Vysokú bojaschopnosť porovnateľnú s americkými jednotkami si udržalo iba niekoľko málo divízií. Pokračovali tiež odvetné nálety na Laos, Kambodžu a Severný Vietnam. Prezident Nixon varoval Hanoj, že intenzita náletov sa zvýši, ak budú útoky na Južný Vietnam naďalej pokračovať. 1971 V nasledujúcom roku prebehla invázia do Laosu, jej sa už však neúčastnili žiadni americkí pešiaci, asistovali iba letci a posádky helikoptér, ktorí pomáhali pri bojoch juhovietnamskej armáde. Severovietnamci ale využili blízkosť svojich základní a vrhli do boja všetko čo mali. Juhovietnamci sa nakoniec z Laosu predčasne stiahli, za vysokých strát. V tej istej dobe komunisti v Severnom Vietname intenzívne zbrojili. Svoju armádu vyzbrojovali novými tankmi a delostrelectvom. Bola to doslova ťažká výzbroj, v porovnaní s tým čo nasadili proti Američanom v predošlom období. Začali tiež prípravy novej ofenzívy, ktorá sa mala začať na jar roku 1972. 1972 30. marca 1972 zaútočilo 15 divízií, teraz už prevažne VĽA, na juh zo všetkých strán – teda z Kambodže, Laosu ako aj cez demilitarizovanú zónu (hranicu oboch Vietnamov, na ktorej sa dovtedy nebojovalo). Útok hlavne vďaka masívnemu nasadeniu tankov napredoval pomerne úspešne. Jednotky ARVN ktoré obraňovali demilitarizovanú zónu boli rozdrvené. 29. apríla padlo do rúk komunistom po ťažkých bojoch strategicky dôležité mesto Quang Tri, najväčšie juhovietnamské mesto ležiace severne od Hue. Po jeho páde sa po ceste č. 1, hrnuli do zdanlivého bezpečia k Hue tisícky civilistov utekajúcich pred bojmi. VĽA ale cestu preťala a začala ju po celej dĺžke ostreľovať. Pri nechutnej masakre zahynulo okolo 2000 civilistov. Američania sa neboli ochotní nečinne prizerať postupu komunistov. Okamžite po začiatku ofenzívy spustili najintenzívnejšie bombardovanie Severného Vietnamu za celú vojnu. Nálety boli vedené po prvýkrát naozaj efektívne a bez obmedzení. Ruku v ruke s tým boli priamo podporované aj jednotky ARVN. Tak sa postupne komunistická ofenzíva spomaľovala, až sa nakoniec zastavila. Juhovietnamci neisto, ale predsa prešli do protiútoku a oslobodili späť väčšinu krajiny. Quang Tri znovu oslobodili 14. septembra. Ofenzíva stála komunistov 100 000 padlých, Južný Vietnam postrádal 40 000 vojakov. Počas intenzívnej leteckej vojny nad Severným Vietnamom sa znovu rozpútali masové protesty proti vojne. V tomto období boli 8. júna 1972 pri jednom z náletov juhovietnamského letectva omylom zhodené napalmové bomby na civilné obyvateľstvo v osade Trang Bang. Známe zábery popálených, vystrašených detí vybiehajúcich zo zasiahnutej osady sa stali jednými zo smutných obrazov vojny, často mylne stotožňovaným s masakrom v My Lai. 1973 – 1974 Súbor:F-4B Phantoms of VF-161 and A-7C Corsairs of VA-86 drop bombs on Vietnam in March 1973.jpg|náhľad|Od roku 1972 sa americká účasť zúžila na leteckú podporu, stroje F-4N Phantom II a Vought A-7 Corsair II (zadná trojica) Sila náletov prinútila komunistov po prvýkrát si seriózne sadnúť k rokovaciemu stolu. Parížske rokovania ale boli zradou Južného Vietnamu, pripomínajúcu Mníchovskú dohodu, ktorá spečatila existenciu predvojnového Československa. Dohoda medzi USA, Južným Vietnamom, Vietkongom a Severným Vietnamom bola nakoniec podpísaná koncom januára 1973 v Paríži. Mali sa ukončiť bojové operácie všetkých bojujúcich strán, a USA mali stiahnuť zvyšok svojich vojakov z Vietnamu v priebehu 60 dní. Juhovietnamský prezident Thieu označil dohodu za faktickú kapituláciu svojej krajiny, pretože dobre vedel, že komunisti ju budú ignorovať. Komunisti ju ignorovali aj napriek tomu, že do Vietnamu bola vyslaná medzinárodná misia, ktorá mala na jej dodržiavanie dohliadať. Thieu to však musel akceptovať, dohoda by bola platná aj bez toho, že by ju podpísali predstavitelia Južného Vietnamu, krajiny na ktorej území prebiehal v podstate celý konflikt. Rozdiel by bol iba v tom, že potom by už Južný Vietnam nemohol očakávať zo strany USA akúkoľvek pomoc. Práve v tej dobe (začiatok roka 1972) prepukla v USA aféra Watergate a Vietnam sa zrazu stratil zo sféry záujmov amerických politických špičiek. Nepomohli ani ubezpečenia Nixona, že USA podporí Južný Vietnam v prípade akejkoľvek severovietnamskej agresie. Od začiatku prímeria do konca roku 1974 zahynulo v bojoch s komunistami 14 000 vojakov ARVN. 1975 Komunisti celkom istí tým, že USA, už nebudú zasahovať do bojov, začiatkom roku 1975 začali ďalšiu ofenzívu. Sprvu opatrne, skúšajúc reakcie Juhovietnamcov. Tí boli v tej dobe postihnutí nielen nízkou morálkou, ale už aj nedostatkom náhradných dielov a munície, ktorou ich teraz už veľmi nedostatočne zásobovali z USA. Začiatkom februára nečakane padla po týždňových bojoch Centrálna vysočina. Nebola žiadna šanca, že by bolo možné zachrániť celú krajinu, padlo rozhodnutie brániť len pobrežné oblasti. Prúdy utečencov z Centrálnej vysočiny sa spolu s ustupujúcimi vojakmi stali ľahkým terčom, zatiaľ čo sa blížili k Tuy Hoa, kam z pôvodných 200 000 dorazila 25. marca zhruba tretina z nich. Medzitým jednotky o sile piatich divízií VĽA prerazili cez Quang Tri a blížili sa k Hue, ďalšie jednotky preťali cestu č. 1 medzi Hue a Da Nangom, a tak spečatili osud starého cisárskeho mesta. To dobyli komunisti 26. marca 1975. Zvyšok demoralizovaných jednotiek ARVN v oblasti sa sústredil okolo Da Nangu. Mesto bolo preplnené utečencami a vojakmi. Na mesto zaútočili 4 divízie VĽA. Ich útoku však predchádzala silná delostrelecká príprava. V meste vypukol chaos a po tom, čo ho opustila väčšina veliacich dôstojníkov, už 100 000 vojakov ARVN a domobrany v meste neznamenalo žiadnu vojenskú silu. Mesto padlo prakticky bez boja 30. marca. Juhovietnamci dočasne zastavili komunistov od Saigonu. 22. apríla po týždňových bojoch aj táto obranná línia podľahla presile. Začali sa boje o Saigon. Súbor:Vietnamese UH-1 pushed over board, Operation Frequent Wind.jpg|thumb|Posádka lietadlovej lode zahadzuje vietnamský UH-1 do mora aby uvoľnila miesto pre pristátie ďalších strojov Medzitým sa k vietnamskému pobrežiu priblížili lode americkej 7. flotily. Ich úlohou bola evakuácia asi 8000 Američanov a aspoň časti Vietnamcov, ktorých by po obsadení krajiny čakala neistá budúcnosť. Hlavnou americkou silou boli 3 lietadlové lode. Američanom sa podarilo evakuovať 7000 ľudí. Pristávacie zóny sa nachádzali na základni Tan Son Nhut a v areáli amerického veľvyslanectva v Saigone. Do oblasti pristávacích zón sa tlačili obrovské davy vietnamských civilistov a vojakov. Pri odlete posledných helikoptér sa museli americkí Námorní pešiaci pred rozhnevanými zástupmi brániť slzotvorným plynom a pažbami zbraní. Na základni Tan Son Nhut boli zaznamenané aj posledné americké straty, keď severovietnamské delostrelecké granáty usmrtili 2 príslušníkov Námornej pechoty. Ani jeden z nich ešte nemal 21 rokov. Americké a vietnamské helikoptéry privážali utečencov na lietadlové lode, no ich paluby sa čoskoro preplnili. Američania boli nútení zavadzajúce helikoptéry UH-1 (majúce hodnotu viac než 250 000 dolárov) zhadzovať z palúb lodí do mora. (USA stratili v priebehu rokov 1962 – 1973 v juhovýchodnej Ázii neuveriteľných 4860 helikoptér, z toho 2588 v boji). Márnu obranu Saigonu prerazilo 10 komunistických divízií. Delostrelecká paľba ustala a mestom sa valili tanky T-54. Doobeda zaviala nad prezidentským palácom vlajka Vietkongu. Nasledujúci deň, 1. mája 1975, sa vyše desať rokov trvajúce boje skončili. 2. júla 1976 vznikla zjednotením Vietnamskej Demokratickej republiky a Vietnamskej republiky Vietnamská Socialistická republika."}
{"id": "10705", "title": "Druhá svetová vojna", "context": "Skrytý (domáci) front Žena pri práci na sústruhu v americkej továrni na lietadlá. Počas vojny zohrali ženy významnú úlohu v priemysle prakticky všetkých krajín. V priebehu vojny sa ukázalo, že veľmi významným prvkom vojnového úsilia bude priemyselná výroba. Spojenci sa spoliehali na priemyselnú silu Spojených štátov amerických, ktorá významnou mierou pomáhala zbrojiť Spojené kráľovstvo aj Sovietsky zväz. Nacistické Nemecko mobilizovalo svoj priemysel pomalšie. V marci 1942 začalo nacistické Nemecko pociťovať nedostatok pracovných síl, boli preto zorganizované nábory na prácu po celej okupovanej Európe. Veľa ľudí išlo dobrovoľne, boli to najmä Francúzi a Ukrajinci. No už v auguste sa aj tieto možnosti vyčerpali, preto bol vydaný rozkaz na deportácie – tzv. totálne nasadenie. Do roku 1944 sa podmienky týchto pracujúcich zhoršili natoľko, že sa prakticky nelíšili od podmienok v koncentračných táboroch. V Nemecku vtedy pracovalo asi 7,5 milióna cudzincov (1,3 milióna Francúzov, 1,7 milióna Poliakov, 2,8 milióna sovietskych občanov, z nich polovica ženy), skoro 2 milióny vojnových zajatcov a 700 000 väzňov z koncentračných táborov. Kritická situácia v Sovietskom zväze krátko po napadnutí Nemeckom si tiež vyžiadala maximálne nasadenie celého obyvateľstva. Podarilo sa evakuovať časť priemyselných podnikov aj s kvalifikovanými robotníkmi z ohrozených oblastí v západnej časti krajiny mimo dosah nacistov hlavne na Ural, Sibír a do Kazachstanu, čo bol obrovský úspech. Sovietska priemyselná výroba v priebehu vojny, najmä po roku 1942 mohla, aj vďaka štedrej pomoci od západných Spojencov (Zákon o pôžičke a prenájme Lend-Lease), úspešne rásť a čoskoro predbehla aj samotné Nemecko. Sovietsky režim apeloval na národné a vlastenecké cítenie všetkých obyvateľov, ruku v ruke s tým však nasledovali tvrdé reštriktívne opatrenia. Robotníci a baníci spätí s vojenským priemyslom boli pokladaní za mobilizovaných, a podliehali vojenským súdom (napr. za 3 neskoré príchody do práce hrozili 3 roky nútených prác). Postupným povolávaním mužov na front tak prechádzalo veľa úloh v hospodárstve na ženy, mladistvých a starcov. Napriek všetkému, mnohí neváhali pracovať aj 14 hodín denne a pri tom žiť zo skromných prídelov potravín. Vo viacerých krajinách prebiehali tiež zbierky peňazí, za ktoré sa zabezpečovala pomoc postihnutým vojnou, alebo sa dokonca nakupovali tanky či lietadlá."}
{"id": "455830", "title": "Kominterna", "context": "Situácia po skončení druhej svetovej vojny Rozdielne postoje niektorých krajín, ktoré oslobodila Červená armáda k americkému Marshallovmu plánu európskej obnovy z 5. júna 1947, vyvolali obavu Moskvy, že v týchto krajinách stratí vplyv. Po prípravných jednaniach sovietsky minister zahraničných vecí V. Molotov začiatkom júla 1947 Marshallov plán zamietol a predpovedal budúcu konfrontáciu s krajinami, ktoré sa stali alebo stanú (príjmu M. plán) spojencami USA a označil ich za nepriateľov ZSSR. Molotov na pôde OSN ešte v roku 1947 predstavil sovietsky alternatívny plán pomoci, z ktorého sa v januári 1949 v Moskve stala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) s členskými krajinami: ZSSR, Poľsko, ČSSR, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko. Cieľom bolo vytvorenie hospodársky, politicky i vojensky jednotného bloku krajín „socialistického tábora“. Týmito udalosťami sa konfrontácia medzi \"Západom\" a \"Východom\", ktorá sa ako ideologická začala hneď po skončení vojny, pretavila do súperenia a nepriateľstva nazývaného studená vojna. V Európe bola medzi týmito tábormi spustená železná opona a po vytvorení vojenských paktov (NATO a Varšavská zmluva) sa tento konflikt zmenil na boj o ovládnutie celého sveta."}
{"id": "93698", "title": "Východný front (druhá svetová vojna)", "context": "Prechod k studenej vojne Po skončení bojov a porážke Japonska sa začali vzťahy bývalých Spojencov rýchlo zhoršovať. Spôsobovala to najmä agresívna a arogantná politika Stalina vedúca k rozpínaniu totalitných diktatúr sovietskeho typu. Veľká časť obyvateľstva Sovietskeho zväzu však videla cez prizmu svojich skúseností z bojov na východnom fronte povojnové zhoršenie vzťahov so západnými krajinami a tým aj ohrozenie bezpečnosti svojej vlasti ako opätovné nebezpečenstvo vojny. Preto v Sovietskom zväze verejnosť, ktorú navyše ovplyvňovala aj propaganda, nikdy zásadne neprotestovala proti veľkým výdavkom na obranu a z toho vyplývajúcemu zbrojeniu."}
{"id": "117817", "title": "Príčiny druhej svetovej vojny", "context": "Introduction Súbor:Council of Four Versailles.jpg|thumb|Premiér Veľkej Británie David Lloyd George, Vittorio Orlando z Talianska, Premiér Francúzska Georges Clemenceau a prezident USA Woodrow Wilson Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii a Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: Ameriky a Austrálie. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou, Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť Spoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému."}
{"id": "16615", "title": "Studená vojna", "context": "História  Príčiny konfliktu, narastanie napätia Už od roku 1945 môžeme hovoriť o permanentnom zvyšovaní napätia medzi USA a ZSSR. Problémy sa objavili ešte počas vojny na jaltskej konferencii 4. až 11. februára 1945. Nezhody sa týkali hlavne hraníc Poľska so ZSSR a povojnového usporiadania Nemecka a výšky vojnových reparácie pre ZSSR. Západné mocnosti navrhovali federáciu Nemecka a Sovietsky zväz presadzoval jednotný nemecký štát, čo sa nakoniec vyriešilo v lete 1945 na Postupimskej konferencii rozdelením Nemecka na štyri okupačné zóny. Stalin súhlasil s rozdelením britskej zóny na dve už na Jalte, za to požadoval vysoké reparacie. Záujmy veľmocí boli protichodné aj v Iráne (v rokoch 1945 a 1946 sa tam Sovietsky zväz pokúsil vytvoriť pro-sovietske štáty na územiach obývaných Kurdmi a Azerbajdžancami), Kórei (severná časť oslobodená ZSSR), v budúcom Izraeli ako aj v strednej Európe. Sovietom sa, naopak, nepáčilo odsúvanie komunistických strán na vedľajšiu koľaj vo Francúzsku, Taliansku či v Grécku. Začiatok otvoreného nepriateľstva Jaltská konferencia: Churchill, Roosevelt a Stalin Okrem rozdielnych mocenských záujmov veľmocí bolo nepriateľstvo založené na ideologických rozdieloch. USA hovorili o boji demokracie s diktatúrou a ZSSR o boji kapitalizmu so socializmom. Rozdelenie na dva nepriateľské bloky sa udialo v rokoch 1946 a 1947 keď vznikla tzv.. železná opona medzi blokmi. Do dnešného používania tento termín uviedol Winston Churchill v máji roku 1945 v liste prezidentovi USA H. Trumanovi na vyjadrenie vznikajúcej všestrannej bariéry medzi obomi blokmi. Všeobecne sa termín začal používať až po Churchillovom fultonskom prejave v marci 1946, v ktorom vyzval na spoluprácu anglosaských národov proti komunizmu. Mesiac predtým, 9. februára 1946, vystúpil Stalin s prejavom, v ktorom zopakoval leninistickú tézu, podľa ktorej, kým existuje kapitalizmus, sú vojny nevyhnutné. Na základe nového politického smerovania KSSZ z roku 1946 dostal v apríli 1947 Ždanov poverenie jej Ústredného výboru zorganizovať takzvanú filozofickú debatu , ktorá sa uskutočnila 16. až 25. júna 1947. Diskusiu 500 účastníkov ovplyvnila kniha vedúceho oddelenia propagandy a agitácie G. F. Alexandrova História západnej filozofie z roku 1946. Ždanovovo delenie sveta na Západ (kapitalizmus) a Východ (socializmus) ideologicky vyhovovalo Stalinovi. Stalin Churchillov protisovietsky prejav síce verbálne odsúdil v moskovskej Pravde ale zároveň stiahol svoje jednotky z Mandžuska a dánskeho ostrova Bornholm. V záujme odvrátenia hrozby pričlenenia Grécka a Turecka do sovietskej sféry vplyvu vyhlásil americký prezident Harry S. Truman 12. marca 1947 nové smerovanie zahraničnej politiky USA (takzvaná Trumanova doktrína) podľa ktorého sa USA majú stať garantom slobody a demokracie všade vo svete a majú poskytovať pomoc krajinám ohrozených diktátormi, totalitou, či už zvonka alebo zvnútra. Pomoc má byť finančná, hospodárska, ale aj vojenská. V tom období, v americkom ponímaní, boli krajiny ohrozované najmä možným komunistickým prevratom. V roku 1947 prišli USA s ponukou ekonomickej obnovy zničeného európskeho hospodárstva. Iniciatíva dostala názov Marshallov plán, ktorý bol schválený na konferencii v Paríži (12. júla až 22. septembra 1947). Plán definitívne rozdelil Európu na dva mocenské bloky. Štáty, ktoré plán hospodárskej pomoci odmietli, ostali v mocenskom bloku Sovietskeho zväzu. V. Molotov začiatkom júla 1947 zamietol plán a predpovedal budúcu konfrontáciu s krajinami, ktoré sa stali alebo stanú spojencami USA (prijmú Marshallov plán) a označil ich za nepriateľov ZSSR. V septembri 1947 v Szklarskej Porube v Poľsku sa uskutočnila konferencia vodcov komunistických strán, na ktorej bola založená nástupnícka organizácia Kominterny Informbyro a tiež v roku 1947 Sovieti predstavili alternatívny plán pomoci, z ktorého sa v januári 1949 v Moskve stala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Studená vojna sa dotkla aj Česko-Slovenska, ktoré malo spoločnú hranicu s neutrálnym Rakúskom a Západným Nemeckom. V ČSR sa uvažovalo o prijatí Marshallovho plánu. V Júli 1947 bol minister zahraničných veci Jan Masaryk predvolaný do Moskvy, kde protirečil Stalinovi, ktorý zakazoval prijatie plánu. Nakoniec železná opona oddelila napríklad Bratislavu od Viedne, pričom ešte pred vojnou boli vzájomne spojené takzvanou električkou. Priebeh Svet v roku 1959 Konflikt prechádzal horúcejšími a chladnejšími fázami, rovnako ako aj pokojnejšími a konfliktnejšími obdobiami. Kríza sa vyhrotila prvýkrát do nátlakových akcií počas Berlínskej blokády, ktorá začala 23. júla 1948. K ďalšiemu významnému, teraz už vojenskému stretu došlo na Kórejskom polostrove. Vojnu medzi juhom podporovaným USA a severom podporovaným ZSSR a Čínou, ktorá sa začala v roku 1950 ukončila v máji 1954 konferencia v Ženeve. Po Stalinovej smrti (5. marec 1953) predstavitelia ZSSR (Malenkov a Chruščov) začali uplatňovať nový kurz smerovania medzinárodnej politiky a prejavili ochotu rozmraziť vzťahy medzi ZSSR a západnými mocnosťami. Dohodou z 23. októbra 1954 z Paríža bolo Západné Nemecko prijaté do NATO. Táto dohoda ukončila okupačný štatút Nemecka a uznala Spolkovú republiku Nemecka za suverénny a nezávislý štát s vlastnou armádou (Bundeswehr) s určitými obmedzeniami. ZSSR a jeho satelity považovali Parížsku zmluvu za ohrozenie svojej bezpečnosti. Reakciou na ňu bolo založenie vojensko-politického zoskupenia Varšavská zmluva v roku 1955, do ktorej zapojilo ZSSR aj východnú časť Nemecka – NDR. Studená vojna sa dostala do ozajstnej vojny aj v rokoch 1957 až 1975 počas vojny vo Vietname. Ďalším horúcim okamihom studenej vojny bolo odhalenie na Kube v tajnosti budovaných odpaľovacích zariadení pre sovietske atómové rakety, ktoré boli schopné zasiahnuť ciele na území USA (Kubánska kríza v októbri 1962). 24. decembra 1979 začala invázia Sovietskeho zväzu do Afganistanu. USA v nej podporovali mudžahedínov. Zástupné konflikty Kórejská vojna (19501953) Kubánska kríza (1962) Vojna vo Vietname (19641975), Afghanistan (od 1979) Angolská občianska vojna ( Movimento Popular de Libertacao de Angola vyhlásilo 11. novembra 1975 ľudovú republiku, a do februára 1976 sa podarilo vláde MPLA za pomoci kubánskych expedičných zborov získať kontrolu nad veľkou častou krajiny. Po občianskej vojne, trvajúcej 14 rokov, vstúpila 23. júna 1989 do platnosti zmluva o prímerí. Arabsko-izraelské vojny (už od roku 1948) Tiež sem zaraďujeme severoamerickú CIA financovanú kampane juhoamerických pravicových diktatúr (viz operácia Condor) proti opozičným predstaviteľom a za odstránenie sovietského vplyvu v oblasti. II. konžská vojna (19982003), pri ktorej vlády Konžská demokratická republika, Uganda a Rwanda využívali rôzne neregulérne ozbrojené skupiny Zástupným konfliktom je do istej miery aj súčasná Ruská invázia na Ukrajinu Počet jadrových zbraní (hlavíc) v USA a ZSSR / Rusku v rokoch 1945 - 2006 Pád „Ríše zla“ Po nástupe prezidenta Reagana v roku 1981 (ktorý označil ZSSR ako Evil Empire – „Ríša zla“) sa opäť začali preteky v zbrojení. Ronald Reagan, aj za cenu vysokého rozpočtového deficitu, donútil Sovietsky zväz, vedený prestarnutým politbyrom, zapojiť sa do pretekov, v ktorých Sovieti nemohli držať s Američanmi krok. Reagan 23. marca 1983 oznámil zámer (Strategická obranná iniciatíva – SDI – Strategic Defense Initiative) vytvoriť systém ochrany USA proti útokom strategických jadrových zbraní (predovšetkým balistických rakiet) využitím najnovších technológií, tak by systém zničil nepriateľské strely ešte pred ich dopadom. Sovietsky zväz sa počas pretekov dostal do hlbokej krízy. V snahe zvládať tempo, ktoré udávala Amerika, začal investovať 50% hrubého domáceho produktu do zbrojárskeho priemyslu (USA v tom čase 10%). Aby ale dokázal udržať krok, potreboval investovať ešte viac – 70%, čo bolo vzhľadom na ekonomické podmienky v ZSSR nemožné. Výhoda USA bola tiež technologická (elektronizácia, komputerizácia a pod.). Tri štátne pohreby troch generálnych tajomníkov (Leonid Iľjič Brežnev – †1982, Jurij Vladimirovič Andropov – †1984, Konstantin Ustinovič Černenko – †1985) v priebehu troch rokov v Moskve spôsobili výrazné zmeny. Do popredia sa dostal mladší Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý sľuboval zaviesť ekonomické reformy. V júni 1987 prišiel s programom Perestrojka (Prestavba). Gorbačov sa domnieval, že pre úspech ekonomickej reformy je nutný aj ďalší program Glasnosť – Otvorenosť (myslela sa politická otvorenosť). Glasnosť nakoniec umožnila vznik silnejšej občianskej spoločnosti a mierový zánik Sovietskeho zväzu a tým aj ukončenie studenej vojny. Prebehnutie niektorých krajín východného bloku do NATO 12. septembra 1990 podpísali ministri zahraničných vecí Nemeckej spolkovej republiky, NDR, Francúzska, Ruska, Spojeného kráľovstva a USA zmluvu, ktorá spečatila zahraničnopolitické aspekty znovuzjednotenia. 15. marca 1991 nadobudla platnosť „Zmluva dva plus štyri“ oficiálne nazývaná Zmluva o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku, ktorá umožnila znovuzjednotenie Nemecka. Podľa zmluvy sa mali všetky sovietske jednotky do konca roku 1994 stiahnuť z východného Nemecka a zjednotené Nemecko získa úplnú suverenitu a nemecké jednotky budú patriť do NATO. Nemecko potvrdilo nedotknuteľnosť existujúcich hraníc (najmä s Poľskom na riekach Odra Nisa) a tiež, že žiadne zahraničné ozbrojené sily nebudú umiestnené na východonemeckom území. Bundeswehr sa zredukoval na 370 000 vojakov. Okrem toho sa Nemecká spolková republika vzdala jadrových, biologických a chemických zbraní. Vo februári 2022 ruský prezident Vladimír Putin tvrdil, že Rusko bolo podvedené rozširovaním NATO na východ:„Dnes jeden pohľad na mapu stačí, aby bolo zrejmé, ako západné krajiny “dodržali„ svoj prísľub zabrániť, aby sa NATO pohlo smerom na východ. Proste podvádzali. Dostali sme päť vĺn rozširovania NATO, jednu za druhou. V roku 1999 boli do Aliancie prijaté Poľsko, Česko, Maďarsko, v roku 2004 – Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko, v roku 2009 Albánsko a Chorvátsko, v roku 2017 Čierna Hora, v roku 2020 Severné Macedónsko. Výsledkom je, že Aliancia, jej vojenská infraštruktúra sa dostali priamo k hraniciam Ruska.“Odhliadnuc od toho, že ruských hraníc sa rozširovanie NATO dotklo len vstupom Poľska v roku 1999 a vstupom trojice pobaltských krajín v roku 2004, nedá sa povedať, že Rusko nehanebne „podviedli“, pretože „neexistuje žiadna legálne záväzná dohoda medzi dvomi stranami z obdobia po páde Berlínskeho múru,“ píše nemecký Spiegel.„Konečný záver, či Západ porušil svoje slovo, závisí úplne od toho, do akej miery človek v skutočnosti pokladá za záväzné uistenia, ktoré dali John Major a ostatní.“ Britský premiér John Major v marci 1991 povedal, že členstvo Poliakov, Čechov a Maďarov v NATO neprichádza do úvahy.John Major, francúzsky prezident Mitterand, americký prezident George Bush starší naozaj nečíhali začiatkom 90. rokov na to, aby do Aliancie nahnali bývalých členov Varšavskej zmluvy za chrbtom Ruska ale Poliaci, Česi, Maďari (a potom aj Slováci) sa začali sami do NATO pýtať. Tieto krajiny museli v Spojených štátoch niekoľko rokov lobovať, aby dosiahli prijatie NATO."}
{"id": "16614", "title": "Studená vojna", "context": "Introduction  Studená vojna bola skrytým konfliktom medzi Západom (Spojené štáty a ďalšie západné krajiny) a komunistickým blokom (resp. východným blokom, vedeným Sovietskym zväzom), keď sa Spojené štáty a Sovietsky zväz po víťazstve v druhej svetovej vojne stali súperiacimi superveľmocami. Namiesto otvoreného vojenského konfliktu o svetovú nadvládu medzi vojenskými zoskupeniami NATO a Varšavská zmluva sa konfrontácia odohrávala hlavne v ideologickej (Trumanova doktrína), politickej, propagandistickej, hospodárskej (Marshallov plán) a vedecko-technickej rovine. Osobitosťou bola skutočnosť, že táto konfrontácia sa prenášala do kultúry, vedy, športu i medziľudských vzťahov a prejavovala sa ako súperenie, bez priameho vojenského stretnutia oboch superveľmocí. Súperenie sa najviac prejavilo v boji o sféry vplyvu a o prevahu v zbrojení. Sféry vplyvu sa rozširovali vedením tzv. zástupných vojen, teda ozbrojených konfliktov v menej rozvinutých krajinách, pri ktorých bloky podporovali spriaznené strany v danej krajine (napríklad Kórea, Vietnam, Angola, Afganistan). Podstatnú úlohu v získavaní priaznivcov a spojencov (aj na strane protivníka a nezúčastnených krajín) zohrávala ideologická propaganda, špionáž a tajné služby. V roku 1947 USA stratili monopolné postavenie jedinej nukleárnej veľmoci, čím sa znížila pravdepodobnosť vedenia americkej preventívnej (nukleárnej) vojny a začali preteky (o prevahu) v zbrojení. Predovšetkým tzv. jadrové zastrašovanie (pozri dejiny vývoja jadrových zbraní, atómová bomba a jadrová vojna) viedlo k rovnováhe strachu založenej na zaručenom vzájomnom zničení ( anglicky mutually assured destruction), čo postupne otvorilo cestu k rokovaniam o obmedzení a znížení počtu strategických zbraní v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Súperenie vo vedecko-technickej (napr. vesmírne preteky) oblasti, do ktorého sa investovali rozsiahle materiálne, finančné i ľudské zdroje prinieslo v priebehu krátkeho obdobia významný vedecko-technický pokrok napriek tomu, že jeho primárny cieľ bol vojenská prevaha (balistické rakety, špionážne satelity a pod.) Studená vojna trvala približne od roku 1947 do rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991. V tomto období rozhodnutia o vojnách vznikali len v Moskve a vo Washingtone. Od roku 1992 do roku 2008 boli európske krajiny podľa Friedmana opäť suverénne a zjednotené. Okolo roku 1975 mala sovietska strana prevahu v konvenčných zbraniach a ZSSR sa darilo aj na poli propagandy rozširovaním konšpiračných teórií o Spojených štátoch. (Napr. mierové hnutie v Európe po porážke „vojnových štváčov“ USA vo Vietname bolo umne podporované sovietmi ovládanou Svetovou radou mieru.) Nie je preto samozrejmosťou, že USA nakoniec vyhrali studenú vojnu a to bez toho, že by bola rozpútaná jadrová vojna. Názov studená vojna patrí medzi pomenovania typu blesková vojna, čudná vojna, železná opona atď. , ktoré sa nepovažujú za vlastné mená, a preto sa píšu s malým začiatočným písmenom."}
{"id": "96563", "title": "Dejiny Ruska", "context": "Povojnové obdobie Po skončení vojny sa vzájomné vzťahy medzi bývalými spojencami začali rýchlo zhoršovať. ZSSR začalo výrazne zasahovať do vnútorných záležitostí krajín ktoré oslobodilo. V roku 1947 začali USA aplikovať doktrínu Harryho Trumana o angažovaní USA v boji za slobodu a demokraciu vo svete (tzv. Trumanova doktrína). Postupné zhoršovanie vzťahom malo za následok v začiatok studenej vojny (1947 – 1989) a koniec spolupráce ZSSR s Anglickom a USA. 50. roky 20. storočia V roku 1953 Stalin zomrel. Výsledkom následného politického boja bol nástup Nikitu Sergejeviča Chruščova. Jeho nástup znamenal pre občanov Sovietskeho zväzu liberalizáciu a výrazné zmiernenie represálií na obyvateľstve štátu. Ako prvý politik sa odhodlal kritizovať spôsob riadenia ZSSR a tiež kult Stalinovej osobnosti. V roku 1956 sa uskutočnil XX. zjazd KS ZSSR, na ktorom Chruščov spustil vlnu destalinizácie a otvorene kritizoval kult osobnosti. Výsledkom destalinizácie bol tzv. politický odmäk (po rusky: Политическая оттепель ). Chruščov sa tiež pokúsil o viaceré ekonomické reformy, ktoré neboli úspešné. 60. a 70. roky 20. storočia V roku 1960 bolo v oblasti Sverdlovska zostrelené americké špionážne lietadlo U-2, jeho pilot Garry Powers bol zajatý. Studená vojna sa ďalej stupňovala až do Kubánskej krízy, kedy vážne hrozila otvorená konfrontácia medzi USA a ZSSR. V roku 1961 Sovietsky zväz uskutočnil prvý let človeka do vesmíru. Prvým astronautom sa stal Jurij Alexejevič Gagarin. V roku 1964 bol Chruščov odvolaný z postu predsedu Komunistickej strany a odsunutý do úzadia. Nastala éra návratu konzervatívcov a počiatky stagnácie politiky ZSSR. Charakter obdobia určovalo aj udržiavanie poriadku politiky satelitných štátov pomocou tzv. politiky dlhého biča a krátkeho dvora. Do popredia strany sa postupne dostal Leonid Iľjič Brežnev. V roku 1968 predstavitelia ZSSR spolu s ďalšími piatimi krajinami Varšavskej zmluvy potlačili vojenskou intervenciou demokratizačné procesy v Česko-Slovensku. V roku 1969 sa odohrala séria Čínsko-sovietskych pohraničných konfliktov, ktorá mala za následok ochladenie vzťahov ZSSR a Číny, pričom sa svet dostal na pokraj jadrovej vojny. Nakoniec však prekvapivo zvíťazil zdravý rozum a obe strany si dokázali sadnúť ku spoločnému stolu. V roku 1979 dal Brežnev rozkaz na uskutočnenie prevratu v Afganistane. Sovietska intervencia v Afganistane nakoniec prerástla do dlhotrvajúceho a krvavého konfliktu. Demokratizácia pomerov v ZSSR Po krátkom období vlády Andropova a Černenka v rokoch 1985 – 1986 nastúpil na post prvého tajomníka strany Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý začal s realizáciou dávno potrebných hospodársko-ekonomických a politických reforiem. Veľké hospodárske a ekonomické reformy v krajine sa začali pod heslom (po rusky: ГЛАСНОСТЬ – ПЕРЕСТРОЙКА – УСКОРЕНИЕ ). Bola zrušená cenzúra. Informačné prostriedky začali informovať verejnosť o politických veciach (glasnosť). Politická prestavba (perestrojka) a zrýchlenia ekonomického vývoja (uskorenie), mali priblížiť krajinu vyspelým Európskym krajinám. Gorbačov sa tiež zaslúžil o znovuzrodenie vzťahov so Západnými krajinami a o vstup ich investícii do súkromného hospodárstva. Zastával teóriu, že nemusí byť všetko dopredu naplánované, niektoré veci môže udržiavať trh. Táto jeho teória však doviedla Sovietsky zväz k začiatku jeho hospodárskeho konca. Hospodárske problémy krajiny prehĺbili národnostné rozpory a zapríčinili rozpad krajiny."}
{"id": "16618", "title": "Studená vojna", "context": "Hlavné udalosti studenej vojny Podľa Westanda dve svetové vojny väčšmi než čokoľvek iné sformovali vojnu studenú. Popri pocite systémovej spoločenskej krízy oslabili v medzinárodnej politike výnimočné postavenie Západu a zvlášť Európy a otvorili cestu fenoménom ako sledovanie svojich občanov a zahraničná špionáž. Vojny zvýšili úlohu štátu, donútili svojich občanov k mobilizácii, vyvolali v nich mimoriadnu lojalitu, prinútili ich prijať určitú úroveň obetí v prospech nie celkom zrozumiteľného konfliktu. Hlavná interpretačné línia mala v americkom a západoeurópskom diskurze zreteľný antistalinistický podtón – studenú vojnu spôsobila nepretržitá sovietska agresia, ktorá sa začala už počas druhej svetovej vojny a prešla do oficiálnej verejnej doktríny v roku 1947 (Ždanov: nezmieriteľný boj socializmu proti kapitalizmu). V sedemdesiatych rokoch prevládol realistický pohľad, podľa ktorého sovietsko-americké súperenie definovali ich strategické záujmy a bezpečnostné potreby, a tie sa od seba príliš nelíšili a tak kľúčom k pochopeniu studenej vojny sa mala stať moc sama o sebe a vytúženým stavom mocenská rovnováha, predpokladajúca vysokú mieru stability a predvídateľnosti. V čase ukončenia druhej svetovej vojny bol globálny význam Sovietskeho zväzu na úrovni Veľkej Británie či Francúzsko, teda v porovnaní s USA neporovnateľne menší. Výnimočná schopnosť militarizácie a mobilizácie zdrojov premenila ZSSR na protivníka, ktorý sa mohol v určitých aspektoch USA vyrovnať, alebo ho dokonca neskôr prekonať. K štatútu „druhej superveľmoci“ ZSSR oprávňovala podľa Westada predovšetkým úplne iná ideológia, ktorá Moskve umožňovala spochybňovať americký systém a jeho ciele a neintegrovať sa plne do svetovej globálnej kapitalistickej ekonomiky. Jaltská konferencia (4. až 11. februára 1945) Postupimská konferencia (17. júla až 2. augusta 1945) Iránska kríza z roku 1946 Grécka občianska vojna (19461949) Marshallov plán (oznámený 5. júna 1947, prebiehal 19481952) Vznik Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) 5. – 8. januára 1949 až 1991 Február 1948 v Česko-Slovensku Berlínska blokáda (24. júna 1948 do 12. mája 1949) Sovietsko-juhoslovanský konflikt (1948 až 1953) Založenie NATO 4. apríla 1949 Kórejská vojna (1950 až 1953) Povstanie v NDR v roku 1953 Vznik Organizáciie Varšavskej zmluvy (14. mája 1955 – 31. marca 1991) Nikita Chruščov odsúdil Stalinov kult osobnosti 14. februára 1956 Poľské povstanie v roku 1956 (povstanie robotníkov v Poznani) Maďarská revolúcia (23. október – 11. november 1956) Suezská kríza (29. október 1956 – 7. november 1956) Vietnamská vojna (19641975) Program Sputnik od 4. októbra 1957 Čínsko-sovietský rozkol (od roku 1950) Aféra U-2 – zostrelenie amerického prieskumného lietadla Lockheed U-2, ktoré pilotoval Francis Gary Powers nad Sovietskym zväzom 1. mája 1960 Občianska vojna v Guatemale 1960 do r. 1996. Invázia v Zálive svíň v apríli 1961 s cieľom zvrhnúť Fidela Castra. Kubánska raketová kríza 16. októbra 1962 – 28. októbra 1962 Berlínsky múr od 13. augusta 1961 do 9. novembra 1989 Pražská jar 1968 Vpád vojsk 21. augusta 1968 Čínsko-sovietske konflikty 1969 Návšteva Richarda Nixona v Číne 21. do 28. februára 1972 Charta 77 – vznik 1. januára 1977 Sovietsko-afganská vojna (25. decembra 1979 do 15. februára 1989) Solidarita od roku 1980 Nástup Gorbačova k moci a začiatok Perestrojky (a Glasnosti) v apríli 1985 Černobyľská havária (26. apríla 1986) Angolská občianska vojna (11. novembra 1975 – 23. júna 1989) Protesty na námestí Tchien-an-men (15. apríl – 4. jún 1989) Revolúcie v roku 1989 Pád Berlínskeho múru, 9. novembra 1989 Nežná revolúcia, 17. novembra 1989 Rumunská revolúcia v decembri 1989 Zjednotenie Nemecka, 3. októbra 1990 Rozpad Sovietskeho zväzu, 4. novembra 1991 vyhlásili nezávislosť Pobaltské republiky. 8. decembra 1991 vznik Spoločenstva nezávislých štátov II. konžská vojna (19982003), Rozšírenie NATO o Česko, Maďarsko, Poľsko, 12. marec 1999 Vstup Slovenska do NATO, 29. marec 2004 "}
{"id": "15469", "title": "Prvá svetová vojna", "context": "Pred vojnou Vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféru vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy. Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro po zjednotení (1871) a v boji o získanie nových kolónií sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí – Anglicka a Francúzska. Neustále vzrastal aj spor Rakúsko-Uhorska s Ruskom o sféru vplyvu na Balkáne. Už v poslednej tretine 19. storočia sa začali vytvárať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo Nemeckého cisárstva a Rakúsko-Uhorska, tzv. Dvojspolok z roku 1879, ku ktorému sa roku 1882 pripojilo Talianske kráľovstvo (Trojspolok). Trojspolok dotvorilo podpísanie zmluvy s Rumunskom v roku 1883. Francúzsko a Rusko podpísali spojeneckú zmluvu v roku 1892 tzv. Dvojdohoda. V roku 1904 sa zblížilo Anglicko a Francúzsko a podpísali srdečnú dohodu ( entente cordiale ). Dotvorenie druhého vojenského bloku – Dohody (=Trojdohody) sa ukončilo podpísaním rusko-anglickej zmluvy v roku 1907. Vojne predchádzal rad konfliktov a diplomatických kríz medzi veľmocami, tiahnúcich sa od konca 19. storočia. Patria medzi ne napríklad fašodská kríza v Sudáne v roku 1898, druhá búrska vojna v Južnej Afrike v rokoch (1899 – 1902), rusko-japonská vojna na Ďalekom východe v rokoch (1904 – 1906), marocké krízy (1905 a 1911) a talianska invázia do Líbye (1911), ktoré boli dôsledkom súperenia medzi veľmocami. Iné ako napríklad udalosti na Balkáne súvisiace s Rakúsko-uhorskou anexiou Bosny a Hercegoviny (1908 – 1909), alebo obsadenie Alsaska a Lotrinska Nemeckom (1871) mali charakter dlhodobejších problémov. Zatknutie Gavrila Principa po atentáte na Františka Ferdinanda Svoje pohnútky na vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecké cisárstvo. Nemecko prišlo už na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, lepšie vyzbrojené ako ostatné mocnosti, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť vystupovala proti nemecká sociálno-demokratická strana. Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo Srbsko. Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako hlavný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny. 28. júna 1914 zastrelil Františka Ferdinanda s manželkou Žofiou Chotkovou počas cesty autom po sarajevskom nábreží mladý študent Gavrilo Princip, člen srbskej teroristickej organizácie Mladá Bosna. Následník trónu nebol v Rakúsko-Uhorsku obľúbený, jeho vražda však bola vhodnou príležitosťou na rozpútanie vojny. Nemecko začalo poukazovať na vplyv „ruského barbarstva“ na Balkáne a naliehalo na Rakúsko-Uhorsko, aby postupovalo tvrdo a sľúbilo mu svoju všestrannú podporu."}
{"id": "10701", "title": "Druhá svetová vojna", "context": "Príčiny vojny Súbor:Benito Mussolini and Adolf Hitler.jpg|thumb|vpravo|Benito Mussolini (vľavo) a Adolf Hitler (vpravo) Po skončení prvej svetovej vojny sa mocensko-politická situácia vo svete a hlavne v Európe radikálne zmenila. Zanikli staré monarchie ako napríklad Rakúsko-Uhorsko alebo Osmanská ríša a na ich miesto nastúpili štáty nové – Maďarsko, Československo, Turecko či Juhoslávia. Čoskoro po vojne tiež začal vznikať za mimoriadne krvavých okolností Sovietsky zväz (pozri Ruská občianska vojna). Nemecko, ako hlavný agresor prvej svetovej vojny, bolo prinútené podpísať Versaillskú mierovú zmluvu a platiť vysoké reparácie krajinám, ktorým spôsobilo v prvej svetovej vojne najväčšie straty. Versaillská zmluva však neuspokojovala nikoho. Japonsko sa cítilo odstrčené i keď vzhľadom na podiel vo vojne malo z nej najväčšie zisky. Taliani mali prehnané požiadavky, za ktorými sa skrývali neuspokojené imperiálne ambície a tak aj oni odchádzali nespokojní. Spojeným štátom sa nepodarilo presadiť humanistické predstavy prezidenta Woodrowa Wilsona a jeho plán na vytvorenie Spoločnosti národov. Táto inštitúcia síce vznikla, no veľmi sa líšila od pôvodného plánu a Spojené štáty do nej preto ani nevstúpili. Bez podpory tejto významnej svetovej veľmoci sa stala ešte bezvýznamnejšou a neakcieschopnejšou. USA sa z medzinárodného poľa stiahli do dobrovoľnej izolácie. Británia bola vojnou citeľne oslabená, stratila aj tradičné postavenie najväčšej námornej mocnosti na svete. Z prvého svetového veriteľa sa stala obrovským dlžníkom (dlhy voči USA z prvej svetovej vojny nikdy nesplatila). Oporou Versaillského systému malo byť Francúzsko. No vo Francúzsku sa počas medzivojnového obdobia nenašiel ani jeden politik, ktorý by mal dosť odvahy na to, aby predstúpil s koncepciou modernej mohutnej armády ofenzívneho charakteru. Namiesto toho Francúzsko začalo budovať Maginotovu líniu (za prostriedky, ktoré si stavba vyžiadala, by bolo možné vybudovať armádu s desiatkami tankových divízií a tisíckami lietadiel), a tým vlastne pochovala nielen svojich východných spojencov, ale aj vlastné nádeje na úspech v prípadnej vojne proti Nemecku. Maginotova línia mala totiž veľa slabostí a navyše ju bolo možné ľahko obísť cez Belgicko. Súbor:Bundesarchiv Bild 183-R69173, Münchener Abkommen, Staatschefs.jpg|thumb|left|Zľava doprava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a Ciano pred podpisom Mníchovskej dohody Európa bola po prvej svetovej vojne takmer čisto demokratickým kontinentom, no radikálne politické smery ako fašizmus a komunizmus (ktoré boli čiastočne alebo celkom diktatúrami) sa veľmi rýchlo rozširovali zo svojich materských krajín – Talianska a Sovietskeho zväzu aj do okolitých krajín. Trend demokratizácie sa teda čoskoro vytratil a tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny už bolo Česko-Slovensko jediným štátom strednej Európy, ktorý zotrval v nastúpenej ceste demokracie. Dôvodom, prečo sa extrémistické politické smery, akými fašizmus a komunizmus boli, tak ľahko presadzovali v krajinách medzivojnovej Európy, bola najmä chudoba. Situácia sa ešte rapídne zhoršila v roku 1929, keď vypukla svetová hospodárska kríza. V tom čase už v Taliansku sedem rokov vládli fašisti na čele s Benitom Mussolinim a v roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci nacistický politik Adolf Hitler. Súbor:MolotovRibbentropStalin.jpg|thumb|right|Molotov podpisuje nemecko-sovietsku zmluvu o neútočení. Za ním je vidieť Ribbentropa (v čiernom) a Stalina (v svetlom, druhý sprava) Hitler od počiatku kritizoval nespravodlivosť Versaillskej zmluvy, a to spolu so sociálnou demagógiou a antisemitizmom bolo základom ideologickej a propagandistickej kampane jeho Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistiche Deutsche Arbeitspartei – NSDAP). Postupne, keď Hitler videl, čo všetko si môže voči demokratickému Spojenému kráľovstvu a Francúzsku dovoliť, prichádzal stále s novými a novými požiadavkami. Ich spoločným menovateľom bol „Lebensraum“, čiže životný priestor pre Nemcov. Tento priestor sa však mal nachádzať v Európe a Nemci k nemu mali prísť na úkor „menejcenných východných národov“, ako boli Slovania. Adolf Hitler úspešne využil slabosť Veľkej Británie a Francúzska vďaka politike appeasementu. Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov a na jar 1935 obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo. Tým prakticky vypovedalo Versaillskú zmluvu. Vo februári 1936 Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu v Porýní. Tolerovaný bol aj „anšlus“ () Rakúska v roku 1938 a vrchol táto politika dosiahla v septembri 1938, keď viedla až k podpísaniu Mníchovskej dohody, kde západné mocnosti opäť raz ustúpili Hitlerovi a súhlasili s odtrhnutím Sudet od Česko-Slovenska a ich pripojeniu k Nemecku. Západné mocnosti a ZSSR sa nedokázali dohodnúť na vzájomnej dohode proti Hitlerovi. Nespokojný Stalin sa obával, že Spojené kráľovstvo a Francúzsko nepriamo podporujú nemecké snahy o získanie Východnej Európy (tzv. Drang nach Osten – ťaženie na východ). V dôsledku reorganizácie armády si nemohol dovoliť rozsiahlejší ozbrojený konflikt, namiesto toho sa napokon dohodol s Hitlerom. 23. augusta 1939 bol v Moskve podpísaný „Pakt o neútočení“ medzi ZSSR a Nemeckom. Jadrom tejto dohody boli však tajné dodatky vymedzujúce záujmové sféry vo východnej Európe. Versaillský systém a politika appeasementu teda definitívne zlyhali. Premiér Veľkej Británie Neville Chamberlain síce po návrate z Mníchovskej konferencie vyhlasoval, že zabezpečil trvalý mier, opak bol však pravdou. Azda najlepšie okomentoval vtedajšiu situáciu v dolnej snemovni Winston Churchill: „ Británia a Francúzsko si museli vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali si hanbu. Budú mať vojnu. “"}
{"id": "284162", "title": "Bitka o Dien Bien Phu", "context": "Predohra ku konfliktu Francúzska republika sa po druhej svetovej vojne snažila obnoviť a posilniť svoje koloniálne panstvo (Francúzsku úniu) nielen v Afrike ale aj v Juhovýchodnej Ázii. Vo Vietname sa však už dlho pred vojnou, v 19. storočí postavil proti Francúzom povstalec Phan Đình Phùng a zasadil prvé zrnká vietnamského nacionalizmu. Proti pokusom o obnovenie koloniálneho panstva Francúzska v Indočíne sa postavilo hnutie odporu podporované komunistami (Viet Minh) na čele s Ho Či Minom. Vo veľkom bol Viet Minh podporovaný Čínou a Sovietskym zväzom, nakoľko cítili možnosť šírenia komunistickej hegemónie. Zásah Francúzov vyústil do zdĺhavej vojny, v ktorej sa nedokázali prispôsobiť partizánskemu boju Viet Minhu. Napriek výrazným víťazstvám na začiatku ťaženia si Francúzi dokázali podmaniť len mestá. Francúzske velenie od začiatku vojny dúfalo, že Viet Minh zatiahne do klasických bojov, v ktorých by si naplno mohlo uplatniť svoju materiálnu prevahu. V neprospech Francúzskeho postupu proti Viet Minhu hral i fakt, že Francúzi nedokázali získať priazeň domáceho obyvateľstva."}
{"id": "275619", "title": "Francúzska koloniálna ríša", "context": "Druhá francúzska koloniálna ríša Po skončení napoleonských vojen Spojené kráľovstvo vrátilo Francúzsku niektoré kolónie: Guadeloupe, Martinik, Francúzsku Guyanu, niektoré obchodné miesta v Senegale, Réunion a malé územia v Indii; Briti však neopustili Svätú Luciu, Tobago, Seychely a Maurícius. Pravý začiatok nového francúzskeho impéria sa datuje k roku 1830, kedy začala krvavá invázia do Alžírska (súčasť Osmanskej ríše). Napoleon III. sa pokúšal o založenie protektorátu koloniálneho typu v Mexiku (medzi rokmi 1861 – 1867), ale Francúzi sa týchto plánov museli vzdať, pretože boli v nebezpečnom rozpore s americkou Monroeovou doktrínou. Napoleonovi III. sa ale podarilo získať územie v Kambodži a na juhu Vietnamu. Francúzske územia sa významnejšie rozrástli až po prusko-francúzskej vojne z roku 1871, za obdobia tretej francúzskej republiky (trvajúcej v rokoch 1871 – 1940), kedy Francúzi dobyli celý dnešný Vietnam; spolu s Kambodžou a Laosom získaným v roku 1893 tieto oblasti tvorili Francúzsku Indočínu. Francúzska expanzia pokračovala tiež v Afrike, v roku 1881 bol v Tunisku ustanovený protektorát, pod francúzsky vplyv sa ďalej dostali rozsiahle územia v severovýchodnej Afrike na území dnešných Mauritánie, Senegalu, Guiney, Mali, Pobrežia slonoviny, Beninu, Nigeru, Burkiny, Čadu, Stredoafrickej republiky a republiky Kongo. Malá francúzska kolónia existovala aj na východnom pobreží Afriky: Džibuti (tzv. Francúzske Somálsko). V roku 1912 sa francúzskym protektorátom stalo tiež Maroko. Francúzi tiež zakladali kolónie v Pacifiku: Nová Kaledónia, Francúzska Polynézia a Nové Hebridy (spoločná vláda so Spojeným kráľovstvom). Najväčšieho územného rozmachu dosiahla francúzska koloniálna ríša po skončení prvej svetovej vojny, rozrástla sa o bývalé nemecké kolónie Togoland a Kamerun a de facto k nej pripadli tiež bývalé osmanské provincie Sýria a Libanon (ako mandátne územie). Vo všetkých kolóniách prebiehala európeizácia a presadzovanie francúzskej kultúry, najviac však v západnej a severnej Afrike. Tamojším obyvateľom, ktorí prijali francúzsku kultúru, dokázali rozprávať spisovne po francúzsky a prijali krst, bolo priznané francúzske občianstvo vrátane volebného práva."}
{"id": "600132", "title": "Prvá indočínska vojna", "context": "\n\nPo skončení japonskej okupácie Indočíny na konci 2. svetovej vojny sa k moci dostali komunisti pod vedením Ho Či Mina, ktorí ale neboli schopní zabrániť pokusom Francúzska o obnovu predvojnového koloniálneho usporiadania, statusu quo ante bellum. Francúzi prepustili japonských vojnových väzňov a znovu ich vyzbrojili, aby v prvých týždňoch konfliktu bojovali na ich strane. V októbri 1945 obsadili francúzske oddiely Saigon, ďalej pokračovali smerom do delty Mekongu a v novembri 1945 sa im podarilo získať Haiphong. K otvorenému konfliktu Francúzov s komunistami došlo 19. decembra 1945. Komunistická Vietnamská ľudová armáda (Viet Minh) pod velením generála Võ Nguyên Giápa bola veľmi zle vyzbrojená a nemala dostatok síl, aby sa v priamom strete postavila francúzskym oddielom. To bol dôvod zvolenej stratégie partizánskeho boja, keď sa snažili využiť členitý a nedostupný terén."}
{"id": "21086", "title": "Zoznam prezidentov Francúzska", "context": "Pozri aj  Zoznam panovníkov Francúzska Francúzsko Kategória:Vládcovia Francúzska"}
{"id": "239970", "title": "Dejiny Francúzska", "context": "Absolutizmus Za Ľudovíta XIV. (1638 – 1715) sa francúzske hospodárstvo sľubne rozvíjalo, napriek tomu sa však situácia prostého obyvateľstva príliš nezlepšovala. Hoci Francúzsko predstavovala jednu z najbohatších zemí sveta, nedokázalo plne uspokojiť potreby svojho panovníka, ktorý neustále trpel nedostatkom financií, ktoré potreboval na svoje honosné stavby, a najmä na vojnové účely. Smrtiace sa pre štát ukázali dve veci: stavba a následná prevádzka Versailles a nie práve úspešná vojna o španielske dedičstvo, v ktorej sa stretol s koalíciou Anglicka, Svätej ríše rímskej a rakúskych Habsburgovcov. Výsledkom bolo obrovské zadlženie krajiny, ktoré vyústilo za vlády Ľudovíta XV. vo všeobecný úpadok ešte prehĺbený za Ľudovíta XVI. (1774 – 1792). Vznikli hospodárske problémy. Väčšina obyvateľov sa živila poľnohospodárstvom, najviac ľudí žilo na vidieku (asi 4/5). Pôda bola drahá, roľníci i veľkostatky mali len malé výnosy a cena potravín stúpala. Tesne pred revolúciou tvorili 1/5 národa žobráci. Remeslo bolo riadené cechmi. Ozývali sa hlasy po ich zrušení, niektorí remeselníci chceli vyrábať slobodne. Priemyselníci sa zasadzovali o právo na slobodné podnikanie. Obchodu sa najviac darilo na pobreží, pretože sa platilo vnútorné clo, ale ani obchodníci na pobreží neboli spokojní. Od čias Ľudovíta XIV. vládol francúzsky panovník absolutisticky, jeho moci bol prisudzovaný božský pôvod. Dvor Ľudovíta XVI. mal obrovskú spotrebu a vysoké dlhy. Aby mal na splátky, zvýšil existujúce a zaviedol špeciálne dane, napríklad z komínov, šiat a okien. Dane platilo 96 % obyvateľstva, takzvaný tretí stav. Ten navyše platil desiatky a clo."}
{"id": "207286", "title": "Francúzsky právny systém v období Francúzskej revolúcie", "context": "Význam revolučných zmien Najdôležitejším a najlepším následkom francúzskej revolúcie je skutočnosť, že uzákonila spoločenskú rovnosť, ktorá sa v 18. storočí iba pomaly dostávala do všeobecného povedomia. Feudalizmus bol odsúdený už od Storočnej vojny. Hneď ako boli vytvorené pevné národné monarchie schopné zaistiť správu a verejnú bezpečnosť veľkých štátov, nemohla už feudálna šľachta plniť svoju úlohu. Dlho si však zo zotrvačnosti zachovala získané privilégiá a vznešenosť. Monarchie, ktoré sa pôvodne opierali o privilegovaných, vždy váhali vyhlásiť plnú rovnosť s ostatnými triedami. Keď sa nenašiel skutočný kráľ reformátor, bola nutná liečba šokom. Revolúcia zmietla privilégiá počas niekoľkých dní. Aj reštaurovaná monarchia si trúfla zasahovať len s najvyššou opatrnosťou. „Vplyv revolúcie začal postupne zasahovať celú planétu a je možné právom konštatovať dobytie Bastily za najdôležitejšiu udalosť v dejinách Anglicka.“ Revolúcii možno rovnako pripočítať k dobru sekularizáciu európskej spoločnosti. Katolícka cirkev rovnako ako šľachta preukazovala štátu veľmi významné služby; na rozdiel od šľachty ich preukazovala stále. Francúzska revolúcia pripravila laicizáciu štátu. Sloboda vyznania, emancipácia Židov, zrušenie cirkevných súdov. Ďalším dôležitým dôsledkom revolúcie bolo dokončenie zjednotenia Francúzska. Kráľovstvo tvorili provincie, ktoré boli ku korune pripojené v rôznych dobách. Boli rozdielne zdaňované, riadili sa odlišnými zákonmi a zvyklosťami, boli od seba oddelené colnicami. Francúzsko nebolo štátom, bolo to spojenie niekoľkých štátov ležiacich vedľa seba, bez toho aby ich čokoľvek spájalo. Revolúcia rozbila všetky tieto štátiky a vytvorila z nich nový štát. Nebolo už Bretónska, Normandie, Burgundska, bolo tu Francúzsko. Francúzsko, štát s viac ako tridsiatimi miliónmi obyvateľov uzavretých v prirodzených hraniciach, zložený z jednej triedy občanov, ktorým vládne jediný zákon, jediný predpis, jediný poriadok. Ak sa pozrieme na obdobie Francúzskej revolúcie a zameriame sa na právny systém Francúzska, uvidíme etapu významných zmien. Po tom, ako storočia vo Francúzsku vládli králi prostredníctvom ordonancií a šľachta viac či menej, v závislosti od obdobia, vykonávala svoju moc nad jednotlivými časťami ríše, po tom, ako sa celé storočia väčšina vzťahov spravovala nepísaným, obyčajovým právom, po tom, ako osvietenský absolutizmus jedného panovníka opadol a šľachta sa chystala na svoju pomstu, buržoázia povstávala a aj roľníci a prostí ľudia už mali pocit, že môžu niečo zmeniť, prichádzala etapa Francúzskej revolúcie. V krajine hospodársky zničenej, v ktorej vládol slabý panovník, dochádza k snahe ľudu o zmenu celého politického, hospodárskeho, ekonomického systému. A tak ako vždy a všade inde v ľudských dejinách, tam, kde sa udiali zmeny tzv. materiálnych prameňov práva, dochádza aj k zmenám v práve, čo je reprezentované vydaním ústavy – konštitúcie, konštitúcie – dokumentu, ktorý nedeklaruje staré, ale ruší staré a konštituuje nové, čo sa priamo prejavuje už v samotnej preambule k Ústave z roku 1791: „Nie je viac ani šľachty ani pairov, ani dedičných rozdielov, ani stavovských rozdielov, ani feudálneho režimu, ani vrchnostenských súdov, ani žiadnych titulov, pomenovaní a výsad, ktoré sa z neho odvodzovali, ani žiadneho rytierskeho poriadku, ani žiadnej z korporácií a rádov, pre ktoré sa vyžadovali dôkazy šľachtictva alebo ktoré predpokladali rozdiely pôvodu, ani žiadnej inej prednosti ako je prednosť verejných úradníkov pri výkone ich úradov. Nie je viac prednosti ani dedičnosti nejakého verejného úradu. Nie je viac pre žiadnu časť národa ani pre žiadneho jednotlivca, nijakej výsady ani výnimky zo všeobecného práva všetkých Francúzov. Nie je viac cechov, ani korporácií podľa zamestnania, umenia a remesiel. Zákon neuznáva viac rehoľné služby ani žiaden iný záväzok, ktorý by odporoval prirodzeným právam alebo ústave.“ Roky 1789 až 1804 predsúvajú v práve a jeho systéme skôr chaotické vydávanie vhodných právnych dokumentov, ktoré čiastkovo a čiastočne upravujú určitú sféru „života“ štátu a ľudí v ňom. Na druhej strane však vstupuje do práva mnoho novátorských prvkov, ktoré priniesla filozofia osvietenstva a myšlienka prirodzených práv, rovnosti ľudí, slobody, ktoré sa úspešne zakotvili už v Deklarácii práv človeka a občana na začiatku revolúcie. Z hľadiska právneho systému možno všeobecne sledovať posun počas všetkých búrlivých rokov revolúcie. Paradoxne sa však ukázalo, že vláda fakticky neobmedzeného panovníka v podobe prvého konzula a neskôr „cisára Francúzov“ Napoleona vniesla do práva poriadok, zrýchlila proces, ktorý sa v kvázidemokratických podmienakch revolúcie nepodarilo poriadne sfunkčniť. Po neúspešných pokusoch kodifikácie sa dostavilo ovocie revolúcie v podobe veľkých francúzskych kodifikácií a to predovšetkým Code civil. Kodifikácie mali usporiadať práva občana v jednom materskom jazyku, na rozume a prírode založenom celku, čo by nebolo možné bez systematického, pojmového a jazykového zjednodušenia zachovaných právnych materiálov prirodzeného práva. Kodifikácie však na druhej strane nedosiahli svoj cieľ – nepriblížili právo v zrozumiteľnej forme občanovi tak, aby sám našiel v zákonníku riešenie svojho právneho problému. Z hľadiska Európy a kontinentálneho právneho systému predstavujú predovšetkým kodifikácie krok vpred. Napriek prvenstvu „Všeobecného súdneho poriadku“ a „Všeobecného zemského práva v Prusku“ vydaných Fridrichom II. Veľkým a takisto napriek tomu, že „Občiansky zákonník“ Jozefa II. v Rakúsku boli vydané skôr ako francúzsky Code Civil, možno práve Code Civli považovať za kódex, ktorým kontinentálna Európa zakončila obdobie trvajúce od pádu Západorímskej ríše roku 476, obdobie v ktorom prostredníctvom cirkvi, univerzít, renesancie a recepcie práva pretvorilo právo kmeňové – obyčajové, ktoré priniesli kmene z Ázie pri sťahovaní národov. Obdobie Francúzskej revolúcie pre právny systém kontinentálny teda možno chápať ako posun ku systematizovaniu práva, posun smerom k ľudu. Zákonníky, či už rakúsky alebo pruský, sú významné, ale práve francúzsky Code civil je zákonníkom, ktorý sa vďaka Napoleonovým vojnám a výbojnej politike rozšíril nie len po kontinentálnej Európe, ale aj v koloniálnych krajinách Afriky, Ázie, Južnej či severnej Ameriky a to nie len v kolóniách Francúzska samotného, ale aj v kolóniách krajín Beneluxu, Talianska, Španielska a Portugalska a dodnes sa používa nie len vo Francúzsku v mierne pozmenenej podobe, ale aj v už spomínaných krajinách, ktoré aj po osamostatnení sa spod moci Francúzska uvážili za rozumné, ďalej používať „Code civil“ ako svoj zákonník, zákonník všeobecného práva súkromného. Revolučné roky a zmeny v práve a právnom systéme vo Francúzsku boli smerodajné pre ďalší vývoj Európy a kontinentálneho práva ako takého."}
{"id": "16721", "title": "Veľká francúzska revolúcia", "context": "Spoločenské pomery Pokiaľ ide o rozvrstvenie spoločnosti, Francúzsko v 18. storočí sa stále delilo na tri stavy: 2 privilegované (2% obyvateľstva, nemuseli platiť dane, mali politickú moc, mohli podnikať): prvý stav: duchovenstvo druhý stav: šľachta 1 neprivilegovaný (98 % obyvateľstva, museli platiť dane, nemali politickú moc, mali značne obmedzené možnosti podnikania): tretí stav: obyvateľstvo, ktoré nepatrilo do prvých dvoch stavov, ktoré možno rozdeliť na vidiecke (roľníci a i.) a mestské (mešťania atď.). Nad stavmi stála absolútna moc panovníka. Tesne pred revolúciou tvorili jednu pätinu národa žobráci. V rámci privilegovaných stavov ešte treba rozlišovať: Časť šľachty okolo kráľovského dvora a vysokí cirkevní hodnostári žili v prepychu. Oveľa skromnejšie žil zvyšok šľachty na vidieku; ich lénne dávky sa totiž vyberali v peniazoch, ktorých hodnota neustále klesala. A takmer chudobné bolo nižšie duchovenstvo. Tesne pred revolúciou sa väčšina obyvateľov živila poľnohospodárstvom, najviac ľudí žilo na dedinách (20 miliónov obyvateľov, teda asi 4/5). Pôda bola veľmi drahá, roľníci aj veľkostatky mali len malé výnosy a stúpla cena potravín. Veľmi významným faktorom 80. rokov bola aj americká revolúcia (1775 – 1783), ktorej myšlienky boja za ľudské práva práve koncom 80. rokov prenikali do Európy. Okrem toho posledné roky pred revolúciou panovala vo francúzskej monarchii sloboda tlače. Prostredníctvom novín sa rozširovali (aj v časti šľachty) myšlienky osvietenstva a racionalizmu. Osvietenstvo šírili aj slobodomurárske lóže. Súčasťou vznikajúcej mestskej spoločnosti sa stávali literárne a neskôr aj politické salóny známych osobností. Stále populárnejšia v nich bola vízia rovnosti ľudí a demokracie filozofa Jeana Jacquesa Rousseaua. Nadšene sa prijímali jeho názory, že človek je v svojej podstate dobrý, ale súčasná spoločnosť je skazená. Jean Jacques Rousseau predložil model demokracie vychádzajúci z aténskej demokracie. Z ďalších osvietenských mysliteľov spomeňme, že Barón de Montesquieu požadoval, aby sa štátna moc rozdelila na legislatívu, exekutívu a jurisdikciu (tak ako je tomu dnes). Voltaire ovplyvnil revolúciu svojimi názormi o slobode a ľudskom pokroku. A napokon John Locke (Angličan) tvrdil, že prirodzené práva (na život, majetok, slobodu) nemôže štát ani panovník občanovi odňať a musí ich chrániť, lebo existovali už pred vznikom štátu. Tento princíp už bol vyjadrený v Deklarácii nezávislosti USA (1776)."}
{"id": "494110", "title": "Francúzske cisárstvo", "context": "Pozri aj  francúzska koloniálna ríša prvá francúzska republika (17931804) júlová monarchia (18301848) druhá francúzska republika (18481852) tretia francúzska republika (18701940)"}
{"id": "275618", "title": "Francúzska koloniálna ríša", "context": "Prvá francúzska koloniálna ríša Francúzsko sa pokúšalo o zámorskú expanziu už od 16. storočia; objaviteľské cesty Giovanniho da Verrazana ani Jacquesa Cartiera ešte nepriniesli krajine územné zisky. Prvé kolonizačné pokusy viedlo Francúzsko v Amerike, kde ale narážalo na húževnatý odpor v tejto oblasti už etablovaných Španielov a Portugalcov. Jedným z týchto pokusov bolo založenie osady na mieste budúceho Ria de Janeira v roku 1555 (tzv. France antarctique), na mieste budúceho São Luís v roku 1612 (tzv. France Équinoxiale) a na Floride. Francúzsko uspelo s koloniálnymi aktivitami až v Severnej Amerike – založením Port Royal (27. júla 1605) na území dnešného Nového Škótska. Tri roky potom založil Samuel de Champlain mesto Québec, ktoré sa neskôr stalo hlavným mestom rozsiahlej, ale veľmi riedko osídlenej kolónie Nové Francúzsko, francúzski kolonisti osídlili prakticky len úzky pás pri brehoch Rieky svätého Vavrinca, na zvyšku územia žili domorodí obyvatelia. Toto územie ale bolo brané ako obchodná kolónia, Francúzsko sa skôr sústredilo na upevňovanie svojej pozície v Európe. Lepšie podmienky pre samotnú kolonizáciu nastali až v polovici 17. storočia, francúzske kolónie na severoamerickom území boli ale ekonomicky slabšie než britské. Zo založením Louisiany (hlavné mesto New Orleans) sa rozšírili francúzske územia ďalej na západ. Faktický dátum založenia Louisiany je sporný, jedným z možných je rok 1683, kedy René-Robert Cavelier de La Salle preskúmal rieku Mississippi a prehlásil tieto územia za doménu francúzskeho kráľa. Súčasne s expanziou na severoamerickom kontinente začalo Francúzsko budovať menšie, ale výnosnejšie kolónie v Karibiku. Osídľovanie dnešnej Francúzskej Guyany začalo v roku 1604, kolónia na ostrove Svätý Krištof bola založená roku 1625, na Guadeloupe a Martiniku roku 1635, na Svätej Lucii roku 1651. Tieto kolónie boli postavené a udržované predovšetkým otrokmi z Afriky. Najvýznamnejšia karibská kolónia Saint-Domingue (dnešné Haiti) bola založená roku 1659 na západnej polovici španielskeho ostrova Hispaniola (Španielsko túto kolóniu uznalo až v roku 1697), profitovala hlavne vďaka obchodu s trstinovým cukrom. Francúzi sa vo svojich koloniálnych snahách neobmedzovali len na Ameriku, od prvej polovice 17. storočia zakladali obchodné strediská na pobreží Senegalu; v roku 1664 bola založená Francúzska východoindická spoločnosť, ktorá pomáhala zakladať kolónie na Indickom polostrove. Kolónie boli tiež zakladané v Indickom oceáne: Réunion (1638), Maurícius (1715) a Seychely (1756). Súperenie s Britániou Od polovice 18. storočia do začiatku 19. storočia prechádzalo Francúzsko zložitým obdobím vyčerpávajúcich vojen a vnútorných konfliktov, ktoré mali za následok stratu koloniálnych území; najvýznamnejšie z týchto konfliktov boli vojna o rakúske dedičstvo (1740 – 1748), Sedemročná vojna (1756 – 1763), Americká vojna za nezávislosť (1778 – 1783), Francúzska revolúcia (1789 – 1799) a napoleonské vojny (1803 – 1815). Zatiaľ čo vojna o habsburské dedičstvo dopadla nerozhodne, prehratá Sedemročná vojna pre Francúzsko znamenala stratu Nového Francúzska (z ktorého Louisiana bola postúpená Španielsku výmenou za jeho vstup do vojny, zvyšok pripadol Veľkej Británii). V svojom čase ale tieto udalosti nemali taký dozvuk, pretože kolonializmus nebol vo Francúzsku v strede záujmu. Katastrofou pre francúzske koloniálne panstvo bol rok 1791, kedy na Saint-Domingue začalo rozsiahle povstanie otrokov. Pod vedením Toussainta Louvertura získala táto karibská krajina v roku 1804 nezávislosť s novým názvom Haiti), čím sa stala prvým samostatným černošským štátom na svete. V období napoleonských vojen zvyšok francúzskych kolónií obsadili Briti. Napoleon Bonaparte v roku 1803 získal od Španielska späť Louisianu (zaberajúcu veľké územie na dnešnom americkom stredozápade), v tom samom roku ju ale predal USA. S neúspechom sa stretla tiež kolonizácia Egypta medzi rokmi 1798 – 1801."}
{"id": "16727", "title": "Veľká francúzska revolúcia", "context": "Pozri aj  Francúzsky právny systém v období Francúzskej revolúcie"}
{"id": "275616", "title": "Francúzska koloniálna ríša", "context": "Introduction Francúzske kolónie na mape sveta. Svetlou farbou: prvé francúzska ríša, tmavou farbou: druhá francúzska ríša Francúzska koloniálna ríša (iné výrazy: francúzske koloniálne impérium , francúzske kolónie ; ) bola v 19. a 20. storočí po Britskom impériu najrozsiahlejšia koloniálna ríša. Francúzsko získavalo prvé kolónie na začiatku 17. storočia a postupne sa stalo jednou z rozhodujúcich svetových koloniálnych veľmocí. V súčasnosti Francúzsku ostáva len niekoľko bývalých koloniálnych území roztrúsených po celom svete, s väčšou či menšou mierou autonómie (pozri administratívne členenie Francúzska)."}
{"id": "207282", "title": "Francúzsky právny systém v období Francúzskej revolúcie", "context": "Charakteristika francúzskeho práva v období pred rokom 1789 V rámci charakteristiky predrevolučného práva Francúzska sa možno sústrediť na charakterizovanie prameňov práva materiálnych aj formálnych. Materiálne pramene práva sa v teórii označujú aj ako pramene tvorby práva a ide v podstate o politické, ekonomické, sociálne a iné podmienky v spoločnosti, ktoré sa následne prenesú do formálnych prameňov práva, teda normatívnych právnych aktov, ktoré sú výsledkami legislatívnej činnosti príslušných orgánov. Francúzska monarchia sa v roku pred vypuknutím revolúcie – roku 1788 – ocitla vo veľmi vážnej a zjavnej kríze, ktorá sa prejavila v niekoľkých spoločenských oblastiach, ale hlavne v oblasti ekonomickej. Jej nástup naznačovali už niekoľko rokov pretrvávajúce výkyvy v hospodárstve ako aj nepokoje v spoločnosti, najmä medzi vzdelancami. Nestabilný stav v oblasti poľnohospodárstva zavŕšilo veľké sucho v roku 1785. Táto nepriaznivá situácia iba posilnila dopady recesie prejavujúcej sa už od roku 1770. Nepokoje sa však nešírili iba medzi roľníkmi, ale sa k nim pridali aj prejavy nepokojov v priemysle, čo bolo čiastočne dôsledkom a čiastočne dôvodom francúzsko-anglickej obchodnej zmluvy. V roku 1786 situácia úplného úpadku tiež znova priniesla zvýšenie cien, čo malo za následok bankroty a ďalšie problémy. Francúzsko sa napriek zlej vnútornej finančnej situácii zapojilo do americkej vojny o nezávislosť. Minister financií Jacques Necker bol nútený financovať konflikt pôžičkami, ktoré mali negatívny dopad na už aj tak zaťažený a vyčerpaný štátny rozpočet. V opísanej hospodárskej situácii nastalo preskupenie politických síl. Predstavitelia šľachty chceli využiť nepriaznivý stav na zlepšenie svojho postavenia, ktoré bolo obmedzované absolutizmom. Základom odporu sa stalo zhromaždenie Generálnych stavov, ktoré odmietlo prijatie daňových ediktov ďalšieho ministra financií Loménieho de Brienna. Vtedajší kráľ Ľudovít XVI. bol v dôsledku zlého stavu v krajine prinútený zvolať Generálne stavy. 1. januára 1789 ich zvolanie oznámil Jacques Necker. Tretiemu stavu bol priznaný dvojnásobný počet zástupcov. O spôsobe hlasovania, najmä o tom, či sa bude hlasovať podľa počtu zástupcov, už však nebolo povedané nič. V období pred vypuknutím revolúcie sa vo Francúzsku uplatňovali spomedzi formálnych prameňov práva prežitky stredoveku a to ordonancie, ktoré „ obsahujú najdôležitejšie predpisy obecného významu či celých právnych odvetví spravidla pre územie celého kráľovstva “, edikty, „ ktoré majú obmedzenejší rozsah, či už z hľadiska obsahu alebo z hľadiska teritoriálneho “ a deklarácie, „ ktoré v zásade slúžia na výklad, dodatočné upresnenie či doplnenie ordonancií a ediktov “. Najdôležitejšími aktami pre formovanie súkromného práva však boli ordonancie. Spomedzi tých najvýznamnejších možno spomenúť najmä „Ordonanciu Karola VII.“ z 15. storočia, ktorou sa pokúsil o unifikáciu obyčajového práva a týmto spôsobom aj o sprehľadnenie práva a zníženie nákladov na vedenie súdnych procesov. Ďalší z hľadiska vývoja francúzskeho súkromného práva významný krok urobil počas svojej vlády „kráľ Slnko“ Ľudovít XIV., keď v roku 1667 vydal Ordonanciu o občianskom súdnom konaní , známu tiež pod názvom Code Luis. Jej účelom a cieľom bolo prekonať dovtedajšiu nejednotnosť, neprehľadnosť a chaotickosť občianskeho súdneho konania spôsobenú tým, „ že ordonancie, vydávané kráľmi, našimi predchodcami, aby skrátili súdne konanie, boli zanedbávané alebo menené časom a zlovôľou “. Tvorilo ju 500 článkov rozdelených na 35 titulov a platila s menšími zmenami až do vypuknutia francúzskej revolúcie v roku 1789, dokonca až do roku 1807. Okrem Ordonancie o občianskom súdnom konaní patrí medzi významné legislatívne akty Ľudovíta XIV. aj „ Ordonnance sur le commerce (Obchodný zákonník), ktorá sa pokladá za základ moderných kodifikácií obchodného práva “. Ku koncu predrevolučného starého režimu – „ancien régime“ – sa už formovalo národné francúzske právo, jednotne platné na celom území štátu, vychádzajúce z rôznych zdrojov, najmä z právnych obyčají, rímskeho práva, kánonického práva, kráľovských ordonancií a uznesení parlementov. Jeho formovanie znamenalo tiež odstránenie starého francúzskeho lokálneho pluralizmu, ktorý sa týkal tak právnych ako aj politických inštitúcií a prejavil sa aj v ostatných oblastiach života spoločnosti. Právo jednotlivých provincií sa odlišovalo svojím obsahom a každá provincia mala svoje vlastné agrárne zvyky, slávnosti, pobožnosti, vlastné miery a váhy, kulinárstvo, spôsob obliekania a spravidla aj svoj dialekt. V 18. storočí však postupne silnela najmä v osvietenských kruhoch snaha priniesť namiesto tejto rôznorodosti jednotné, prehľadné a spravodlivé právo novovytvorené „zdravým rozumom“, opierajúce sa o vedecké poznanie spoločnosti."}
{"id": "306378", "title": "Indočína", "context": "História Územie Indočíny pre svoju strategickú polohu priťahovalo pozornosť kolonizátorov. Odohrávalo sa tu mocenské súperenie medzi európskymi koloniálnymi mocnosťami, domácimi štátmi – Čína, Siam, a v neposlednom rade i Japonskom, ktorého vojenské obsadenie Francúzskej Indočíny malo devastačný dopad na francúzsku prestíž v oblasti, čo sa odzrkadlilo na tvrdom odpore miestnych voči Francúzom po 2. svetovej vojne."}
{"id": "557816", "title": "Bitka o Singapur", "context": "Záver Dôsledky japonských akcií v Malajzii a v Singapure boli pre Spojencov katastrofálne. 130 000 vojakov bolo zabitých, alebo padlo do zajatia. Naproti tomu Japonci prišli len o 9 000 padlých a ranených. Briti navyše stratili veľmi dôležitú ázijskú základňu a ich prestíž v Európe a v Ázii bola značne otrasená. Niektorí historici zastávajú názor, že išlo o katastrofu porovnateľnú s pádom Francúzska. Hlavná príčina britskej porážky spočíva v podcenení japonských vojenských možností a nepripravenosti na možnosť útoku z pevniny, pretože džungľu na Malajskom polostrove britské velenie považovalo za nepriechodnú. Vďaka víťazstvu sa Japonsku otvorila cesta k získaniu Holandskej východnej Indie. Singapur bol Japoncami premenovaný na Šónan (照 南 ~ Svetlo juhu) a prestíž generála Jašita stúpla tak, že si vyslúžil prezývku „Malajský tiger“."}
{"id": "219994", "title": "Druhá čínsko-japonská vojna", "context": "Introduction  Druhá Čínsko-japonská vojna (7. júl 1937–9. september 1945) bol vojnový konflikt medzi Čínou a Japonskom. Boje sa odohrávali pred a i v priebehu druhej svetovej vojny (niektorí autori však túto vojnu považujú za začiatok druhej svetovej vojny v oblasti východnej Ázie a Pacifiku, ide však o menšinový názor). Vojna predstavovala vyvrcholenie dlhotrvajúceho nepriateľstva, ktoré sa od roku 1931 prejavovalo celou radou rozsiahlych ozbrojených incidentov. Vojna, ktorá mala realizovať plány Japonska na získanie pozície najsilnejšej veľmoci v Ázii, sa rozrástla v roku 1941 v svetovom konflikte, keď Japonsko napadlo i Spojené štáty americké a britské a holandské kolónie a skončila až kapituláciou japonských vojsk v septembri 1945. Počas bojov v Číne padlo asi 3,8 milióna Číňanov (3,2 milióna z Kuomintangu a 580 000 komunistov. V dôsledku bojov a okupácie prišlo medzi rokmi 1937 až 1945 o život aj 17 miliónov čínskych civilistov. Zahynulo tiež asi 432 000 Číňanov, ktorí kolaborovali s Japoncami. Holanďania stratili 9 400 mužov, z ktorých 8 500 zahynulo v zajatí. V Holandskej Východnej Indii zahynulo v dôsledku japonskej okupácie 4 milióny ľudí. Japonsko stratilo pri bojoch v Číne asi 1,1 milióna mužov. Kategória:Bojiská druhej svetovej vojny Kategória:Vojny Číny"}
{"id": "219514", "title": "Vojna v Pacifiku", "context": "Japonská ofenzíva (1941 – 1942) 7. decembra 1941 zväz šiestich japonských lietadlových lodí napadol americkú námornú základňu Pearl Harbor na Havajských ostrovoch bez predchádzajúceho vyhlásenia vojny. O deň neskôr, 8. decembra 1941, uskutočnili japonské lietadlá nálety na filipínske letiská, pri ktorých boli zničené 3/4 amerických stíhačiek a 1/2 amerických bombardérov, ako aj k náletom na Honkong a Singapur. V ten istý deň vypovedali Spojené štáty Japonsku vojnu. Japonsko následne útočilo v Pacifiku a Ázii tak na americké základne, ako aj na britské, francúzske a holandské kolónie. Tento útok sa zastavil až v apríli 1942. Ešte do konca roku boli obsadené ostrovy Guam (10. decembra) a Wake (22. decembra), britská základňa Hongkong (24. decembra) a 11. decembra kapitulovala Malajzia. Pri jej obrane britské námorníctvo v bitke pri Kuantane stratilo zväz Z (bojovú loď HMS Prince of Wales a bojový krížnik HMS Repulse ). Japonské sily stále rýchlo postupovali. 19. januára 1942 kapitulovalo Britské Borneo (Saravak a Brunej), 23. januára bol obsadený Rabaul, 15. februára kapituloval aj Singapur (pozri bitka o Singapur) a 9. marca kapitulovala Jáva. Kapitulácii Javy predchádzalo niekoľko námorných bitiek. V bitkách v Makassarskom prielive, Badungskom prielive, Jávskom mori, Sundskom prielive a pri Baweane Japonci zvíťazili. Víťazné ťaženia Japoncov pokračovali ďalej. V marci obsadili Buku, Bougainville a Shortlandské ostrovy, 23. marca obsadili Andamany. Okrem toho absolvovali vylodenie v Novej Guinei v Lae a Salamauy. 9. apríla kapituloval polostrov Bataan. 11. marca 1942 bol z Filipín evakuovaný veliteľ spojenej filipínsko-americkej obrany generál Douglas MacArthur. Velenie zvyšku spojeneckých síl bolo prenechané generálovi Wainwrightovi. 6. mája kapitulovali obrancovia ostrova Corregidor, posledného miesta odporu na Filipínách v Manilskej zátoke. Na Bataane padlo do japonského zajatia 60 000 filipínskych a 15 000 amerických vojakov. Na Corregidore ďalších dovedna 11 000. Filipínski a americkí zajatci boli následne nútení pochodovať asi na základňu Camp O Donnell pri meste Capas, niekoľko tisíc z nich pri tom prišlo o život. Presun sa stal známy ako Bataanský pochod smrti. Začiatkom roka 1942 podnikli Japonci i niekoľko významných náletov a to 19. februára nálet na Darwin (Austrália) a 5. a 9. mája nálety na Cejlón. Jedinou významnejšou akciou Američanov bol nálet 16 bombardérov B-25B Mitchell na Tokio 18. mája. Vojenská situácia sa v priebehu roka začala obracať. Americkým silám sa podarilo zadržať postup japonských pozemných jednotiek vo vnútrozemí ostrova Nová Guinea. Japonské námorné sily tiež nedokázali zlomiť odpor spojeneckého námorníctva, s ktorým sa stretli v bitke v Koralovom mori. Významným momentom v bojoch v Tichom oceáne bola bitka o Midway. Japonské námorné sily vyvolali dlho plánovanú bitku s americkými lietadlovými loďami medzi 4. a 7. júnom 1942. Navzdory svojej početnej prevahe v nej utrpeli zdrvujúcu porážku a ich útočný potenciál padol natoľko, že už neexistovala žiadna nádej na úspešné vedenie útočnej námornej vojny väčšieho rozsahu. Od tejto chvíle bolo Japonsko na strategickej úrovni predurčené k pasivite a postupnému pádu. I keď japonské sily na ázijskej pevnine mohli ešte dlhšiu dobu úspešne útočiť. Jediným japonským úspechom v Midwayskej operácii bolo obsadenie ostrova Attu a Kiska (Aleutské ostrovy). 7. augusta sa americké jednotky vylodili na Guadalcanale čím začali urputné boje o tento ostrov, ktoré skončili až 7. februára 1943 evakuáciou zvyšku Japoncov. V priebehu Guadalkanalskej kampane sa uskutočnili viaceré námorné bitky. 7. augusta bitka pri ostrove Savo, 24. augusta bitka pri Východných Šalamúnoch, 12. – 13. októbra bitka pri myse Esperance, 26. októbra bitka pri Santa Cruz, 13. – 15. novembra bitka o Guadalcanal, 30. októbra bitka pri Tassafaronge a 29. – 30. januára 1943 bitka pri Rennellovom ostrove. V týchto bitkách sa ukázalo, že japonské námorníctvo je ešte stále pre Američanov nebezpečným súperom."}
{"id": "90138", "title": "Dejiny Japonska", "context": "Obdobie Asuka Obdobie Asuka sa považuje za prechodné obdobie medzi predhistorickým a novodobým Japonskom. Japonsko vyšlo z obdobia Kofun, ako krajina, ktorá navonok pôsobila ako jednotný štátny celok, ale v skutočnosti bola zmietaná vnútornými bojmi jednotlivých mocných rodov o nadvládu a vplyv v krajine. Autorita cisára v tomto období bola veľmi slabá a jeho pozícia krehká, pretože skutočnú moc v krajine mali predstavitelia mocných kniežacích rodov združujúcich sa okolo cisárskeho dvora, ktorý medzi sebou bojovali o rozhodujúci vplyv v krajine. Jedným z najmocnejších rodov bol rod Saga, ktorý držal takú veľkú moc, že dokonca podľa ľubovôle dosadzoval a odvolával niektorých cisárov. V priebehu 6. storočia do Japonska preniká budhizmus a nadväzujú sa obchodné a diplomatické kontakty s Čínou a Kóreou, prostredníctvom ktorých preniká do Japonska aj čínske filozofické a politické myslenie - predovšetkým Konfucianizmus. Základnou politickou myšlienkou konfucianizmu je predstava, že hierarchicky usporiadaná spoločnosť s presne vymedzenou deľbou moci a s dominantným postavením panovníka vo všetkých sférach života krajiny, je najlepšou formou vlády. V druhej polovici 6. storočia vzniká v Číne po chaotickom období striedania vlád severných a južných dynastií vláda dynastie Suej, ktorá bola čoskoro nahradená oveľa úspešnejšou a dlhšie trvajúcou dynastiou Tchang. V oboch prípadoch bola štátna moc v Číne koncentrovaná v rukách cisára a jeho dvorského aparátu. Japonsko, naproti tomu vystupovalo pri vtedajšom porovnaní s Čínou ako krajina bez silného centrálneho zriadenia, zmysluplnej a životaschopnej administratívnej štruktúry a s neohrabanými zvykmi. V priebehu 6. storočia sa sformovala na cisárskom dvore silná reformám naklonená a čínskym konfucianizmom inšpirovaná skupina dvoranov, ktorý chceli zreformovať správu a administratívu krajiny podľa čínskeho vzoru. Snaha o reformu správy krajiny získala veľkú podporu najmä po nástupe cisára Šótoku. On a jeho nasledovníci vytvorili efektívny štátny systém, na čele ktorého bola postava cisára. Reformy správneho systému krajiny uskutočnené v tomto období, predovšetkým Reforma Taika z roku 645 a kódex Taiho z roku 701 vytvorili základy nového politického usporiadania v krajine, ktoré bolo v nasledujúcom období Nara plne využité."}
{"id": "187965", "title": "Útok na Pearl Harbor", "context": "Výsledky Keď rozhlas priniesol podrobnosti o japonských útokoch na Havajské ostrovy, Midway, Ostrov Wake a Guam boli obyvatelia USA zaskočení. Prekvapenie sa ale čoskoro zmenilo na hnev nad „dňom, ktorý navždy zostane dňom hanby“. 8. decembra Kongres vyhlásil vojnu Japonsku; o tri dni neskôr Nemecko, Taliansko a ďalšie krajiny osi vrátane Slovenska vyhlásili vojnu Spojeným štátom. Krajina pohotovo zmobilizovala obyvateľstvo aj celý priemyselný potenciál. 6. januára 1942 prezident Roosevelt oznámil závratné ciele výroby: vláda si objednala 60 000 lietadiel, 45 000 tankov, 20 000 protilietadlových diel a obchodné plavidlá s celkovou tonážou 18 miliónov ton. Poľnohospodárstvo, priemyselná výroba, ťažba, obchod, odbory, investície, komunikácie, ba dokonca i vzdelanie a kultúrne podujatia sa tým či oným spôsobom podriadili novej a rozsiahlejšej kontrole štátu. Štát zhromaždil obrovské množstvo finančných prostriedkov a vybudoval nový mamutí priemysel na hromadnú výrobu lodí, obrnených vozidiel a lietadiel. Nastal veľký pohyb obyvateľstva. V dôsledku niekoľkých zákonov o brannej povinnosti vstúpilo do ozbrojených síl Spojených štátov 15 100 000 Američanov. Koncom roku 1943 slúžilo v Americkej armáde alebo jej blízkych zložkách približne 65 miliónov mužov a žien. Útok na Spojené štáty odzvonil americkému izolacionizmu a urýchlil vojenskú mobilizáciu. V dôsledku Pearl Harboru a strachu z ázijskej špionáže sa Američania dopustili aktu neznášanlivosti: internovaniu Američanov japonského pôvodu. Vo februári 1942 takmer 120 tisíc Japoncov žijúcich v Kalifornii muselo opustiť svoje domovy, internovali ich za ostnatý drôt do 10 úbohých dočasných táborov a neskôr premiestnili do „vojnových presídľovacích táborov“ v blízkosti juhozápadných miest. Takmer 63 percent týchto Japoncov sa narodilo v Amerike; boli americkými občanmi. Nikdy nevyšiel najavo nijaký dôkaz o špionáži. V skutočnosti Japonci z Havajských ostrovov a kontinentálnych Spojených štátov bojovali s úprimným odhodlaním a udatnosťou v dvoch pechotných jednotkách na talianskom fronte. Iní slúžili ako tlmočníci a prekladatelia v Tichomorí. V roku 1983 americká vláda uznala nespravodlivosť internovania a žijúcim Američanom japonského pôvodu vyplatila čiastočné odškodné."}
{"id": "307270", "title": "Japonské cisárstvo (1868 – 1945)", "context": "Introduction  Japonské cisárstvo () bol štátny útvar existujúci v rokoch 1868 – 1945 na území súčasného Japonska, Kurilských ostrovov, Taiwanu a po jej okupácii v roku 1910 aj Kórey. Vládli mu cisári z dynastie Jamato. Vzniklo po páde šógunátu v roku 1868 a zaniklo po prehranej Druhej svetovej vojne roku 1945."}
{"id": "4576", "title": "1274", "context": "Udalosti  neúspešný vpád Mongolov do Japonska."}
{"id": "240033", "title": "Francúzsky štát", "context": "Pozri aj  Bitka o Francúzsko – (10. máj – 22. jún 1940), obdobie pred vznikom Vichystického Francúzska Résistance – francúzske hnutie odporu proti nemeckej okupácii a kolaboračnej francúzskej vláde Philippe Pétain Útok na Mers-el-Kébir Dejiny Francúzska Potopenie francúzskej flotily v Toulone"}
{"id": "284163", "title": "Bitka o Dien Bien Phu", "context": "Obsadenie oblasti Ako vyústenie zúfalej snahy francúzskeho velenia dosiahnuť víťazstvo vo veľkej bitke bolo vysadenie elitných jednotiek v oblasti Dien Bien Phu, ktoré bolo malou dedinou ležiacou v Hornom Tonkine, blízko hraníc s Laosom, asi od Hanoja. Oblasť tvorila rozľahlá planina ohraničená po stranách vyvýšenými bodmi, ktoré neskôr Francúzi obsadili a dali im ženské mená Anne-Marie, Beatrice, Claudie, Dominique, Eliane, Gabriele, Huguette a Isabelle. Potrebu ovládnutia tejto oblasti francúzske velenie zdôvodnilo ochranou Laosu a zabráneniu presunu vojsk Viet Minhu do Laosu, odkiaľ by dokázali útočiť na územia južného Vietnamu. Operácia sa začala 20. novembra 1953, keď v oblasti boli vysadené prvé oddiely. Už počas výsadku sa francúzske oddiely dostali pod slabú nepriateľskú paľbu. Po potlačení tohto odporu nastal v oblasti relatívny pokoj. Pre problematické zásobovanie pevnosti bol zriadený letecký most z Hanoja. Situácia však začala byť vážnejšia od druhej polovice januára 1954. Bolo takmer na dennom poriadku, že sa hliadkujúce oddiely dostávali pod paľbu. Pod vplyvom podcenenia nepriateľa vrchné velenie v Paríži odmietlo poskytnúť leteckú podporu."}
{"id": "44635", "title": "Operácia Overlord", "context": "Dohra Súbor:Paris1944.jpg|náhľad|vpravo|Americké tanky na Champs-Élysées po oslobodení Paríža. Čoskoro po zničení zvyšku vojsk v oblasti Falaise sa americké a francúzske vojská obrátili na juhozápad a oslobodili 25. augusta 1944 Paríž. Spojenci, ktorých v tej dobe zasiahla krátka zásobovacia kríza museli na čas spomaliť svoj postup. Vylodenie v Normandii ich stálo celkovo 209 972 mužov, 39 976 z nich padlo. Nemci stratili 450 000 vojakov, asi polovica z nich boli mŕtvi a zajatí. Prišli tiež o 3 500 diel a 20 000 vozidiel. Z 1 500 nemeckých tankov nasadených v Normandii sa cez Seinu dostalo iba 24. 15. augusta 1944 sa Spojenci vylodili na na nechránenom juhu Francúzska pri Cannes a Toulone (operácia Dragoon). 3. septembra sa im podarilo oslobodiť Lyon a neskôr sa pri Dijone spojili so Spojeneckými vojskami postupujúcimi zo severu. Neúspechy nemeckých armád vyústili v prepustenie Gerda von Rundstedta z funkcie a jeho nahradenie Walterom Modelom. Pre nacistické Nemecko, bolo úspešné otvorenie západného frontu veľmi nebezpečné. Adolf Hitler musel čeliť skrytej kritike, ktorá vyústila v neúspešný atentát 20. júla 1944. Ten bol počiatkom likvidácie mnohých schopných, avšak Hitlerovi vzdorujúcich dôstojníkov vrátane Rommela. V kritickej situácii v auguste počas vrcholiacich bojov pri Falaise spáchal samovraždu aj von Kluge, ktorý sa obával zatknutia. Napriek tomu, že západní Spojenci viazali na západnom fronte iba okolo 20% nemeckých vojsk a do konca vojny tam zničili okolo 7% nemeckých síl, bolo vylodenie prirodzeným a dlho očakávaným krokom, ktorým ukázali že spojenectvo so ZSSR neznamená iba dodávky zbraní, ale aj rozhodnutie niesť tiaž bojov proti nacizmu na veľkom fronte (v porovnaní s pomalým postupom v Taliansku, či obmedzenej džentlmenskej vojne v severnej Afrike)."}
{"id": "221079", "title": "Oslobodenie Paríža", "context": "Introduction  Oslobodenie Paríža bolo ozbrojené stretnutie medzi nacistickým Nemeckom a spojeneckými silami vrátane francúzskeho hnutia odporu počas druhej svetovej vojny, trvajúce od 19. do 25. augusta 1944. Boje sa začali povstaním francúzskych odbojových skupín v meste. Ich útoky boli namierené proti nemeckej mestskej posádke a proti nemeckým jednotkám ustupujúcim cez mesto. 24. augusta francúzski partizáni z Forces françaises de l intérieur (FFI) nadviazali styk s postupujúcou americkou 4. pechotnou divíziou a jednotkami Slobodného Francúzska. Veliteľ nemeckej posádky Dietrich von Choltitz nakoniec neuposlúchol Hitlerove rozkazy a nezrovnal mesto pri ústupe so zemou. Spolu so 17 000 mužmi pod jeho velením sa vzdal francúzskemu generálovi Leclercovi a veliteľovi odbojových jednotiek Rol-Tanguyovi na Gare Montparnasse 25. augusta 1944."}
{"id": "44685", "title": "Operácia Dynamo", "context": "Koniec Boje pokračovali do rána 4. júna 1940, kedy sa o 2:23 nemeckým vojskám podarilo prelomiť francúzsku obranu. Dovtedy bolo evakuovaných asi 338 200 britských a francúzskych vojakov. Nepodarilo sa evakuovať posledných 40 000 francúzskych vojakov, ktorí kryli ústup. Ich osud spečatili ich vlastní velitelia, ktorí oznámili, že ich evakuácia je zbytočná. Je veľmi pravdepodobné, že ich evakuácia by si vyžiadala nadmerné úsilie a veľké obete."}
{"id": "465030", "title": "Bitka pri Eylau", "context": "Bitka  Prvý deň 7. februára okolo 14:00 francúzske jednotky IV. zboru maršala Saluta a jazdectva maršala Murata dorazili k Eylau. Výšinu pred mestom sa na vyvýšenine bránili zadné voje generála Bagrationa, ktoré mali rozkaz klásť tvrdý odpor aby získali čas pre presun ruského ťažkého delostrelectva, ktoré malo zaujať pozície za mestom. Prvý francúzsky útok ruské jednotky odrazili. Popoludní boli francúzske sily posilnené o zbor maršala Augereaua a cisársku gardu, takže ich počet presiahol 45 000 mužov. Bagration takejto presile nemohol dlho odolávať a preto sa jeho vojská začali organizovane sťahovať k hlavným silám ruskej armády kryté vojskom generála Barclaya de Tolly. Francúzske vojská, ktoré potrebovali útočisko v chladnom počasí prenikli z dvoch smerov do Eylau. Boj o mesto eskaloval a trval do neskorej noci. V boji obe strany stratili asi 4000 mužov. Ranený bol aj Barclay de Tolly. Mesto nakoniec Francúzi obsadili ale väčšina ich vojska sa v ňom aj tak neohriala a nocovala v chlade bez prístrešia, rovnako ako Rusi. Druhý deň Bennigsen mal v poli 67 000 mužov a 400 diel. Francúzi mali na bojisku len 49 000 mužov a 300 diel. V priebehu dňa však obe strany počítali s príchodom posíl. Rusov mal posilniť oddiel 9000 Prusov pod vedením generála von L Estocq. Napoleonovi mal prísť na pomoc III. zbor maršala Davouta o sile asi 15 000 mužov a VI. zbor maršala Neya o sile asi 14 000 mužov. Napoleon tak disponoval celkom asi 74 000 mužmi. 8. februára od rána intenzívne snežilo. Obe vojská obsadili vedľa seba stojace rovnobežné pahorky. Francúzi podnikali prieskum bojom aby zistili silu ruských pozícií. Benningsen, ktorý sa obával, že zistia oslabenie jeho pravého krídla preto nariadil spustiť paľbu delostrelectvu, čím fakticky začal bitku. Napoleon najprv očakával, že ruské jednotky budú ďalej ustupovať a nepustia sa do boja. Ruskú aktivitu na svojom ľavom krídle považoval za prípravu k útoku na Eylau. Zaútočil preto na stred a ľavé krídlo ruskej zostavy vľavo so VII. zborom Augereaua a Saint-Hilaireovou divíziou Saloutovho IV. zboru vpravo. Útok však zmaril fakt, že Augereau bol chorý a sotva sa držal v sedle koňa a silné sneženie, ktoré spôsobilo, že jednotky nepostupovali správnym smerom ale udreli na dotyk pravého ruského krídla a centra zostavy v oblasti ruskej 70. delostreleckej batérie. V zlom počasí sa navyše Augereauove jednotky dostali do paľby vlastného delostrelectva. Saint-Hilairova divízia útočila správnym smerom, ale bola príliš slabá na to aby prerazila. Augereauov zbor utrpel ťažké straty a bol nútený ustupovať pred ruskými protiútokmi. Napoleón, ktorý v Eylau sledoval bitku z pozorovateľne v kostolnej veži sa pri ruskom protiútoku takmer dostal do zajatia. Situáciu zachránil protiútok Cisárskej gardy a Bruyèrovho jazdectva, ktoré vpadli do tyla ruského protiútoku a prinútili nepriateľa k ústupu. Stred francúzskej zostavy bol po týchto bojoch v neporiadku a v prípade ďalších útokov bol vystavený veľkému nebezpečenstvu. Napoleón preto nariadil protiútok jedinej bojmi neoslabenej jednotky, ktorá mu zostala - Muratovho jazdeckého zboru o sile asi 11 000 mužov. Tie doplnil aj jednotkami gardy. Útok najprv rozbil zvyšky ruských pechotných jednotiek útočiacich na Eylau a následne sa rozdelil. Dragúni generála Grouchyho tvoriaci pravé krídlo útoku napadli najprv ruské jazdectvo útočiace na Saint-Hilairove jednotky a rozohnali ho. Ku dragúnom sa následne pripojila divízia kyrysníkov generála d Hautpoul. Rusi následne protiútokom jazdectva zastavili útok dragúnov, ale d Hautpoulovi kyrysníci sa prebojovali cez ruskú zostavu, prenikli až do delostreleckých postavení, kde zlikvidovali obsluhy kanónov a pobili aj pechotu, ktorá sa im postavila. Ich útok zastavili až ďalšie privolané posily. Následne došlo k druhému útoku francúzskych dragúnov s podporou gardového jazdectva. Aj tento útok prenikol prvou aj druhou líniou ruskej pechoty a znížil tlak na ťažko skúšané jednotky Augereaua, Saint-Hilaira a Soulta, zamestnávajúc Rusov dostatočne dlho na to aby sa mohol rozvinúť prichádzajúci Davoutov zbor. Napriek neporiadku, ktorý nastal v strede ruskej zostavy Napoleon nenasadil gardové zálohy, očakával totiž ešte stále príchod pruských jednotiek L Estocqa. V priebehu popoludnia sa Soult, Augereau a Murat stále držali vo svojich pozíciách, zatiaľ čo Davout, s podporou Saint-Hilaira postupne zatláčal ruské ľavé krídlo, ktoré nakoniec zvieralo pravý uhol s postaveniami v strede ruskej zostavy. Okolo pol štvrtej už situácia vyzerala tak, že ruská zostava sa začne rozpadávať, pretože jej ľavé krídlo bolo prinútené k ústupu. Medzitým Benningsen osobne súril Prusov L Estocqa a von Scharnhorsta k rýchlemu presunu na bojisko. Tí cestou zbierali aj roztrúsené ruské oddiely aby posilnili svoje preriedené rady, keďže v predošlých bojoch s Neyom stratili asi tretinu svojich mužov. Okolo 16. hodiny pruské jednotky, skutočne dorazili na bojisko a prešli do protiútoku na Davoutovom nechránenom pravom krídle. V nasledujúcich troch hodinách bol Davoutov útok zastavený a prinútený ustupovať k dedinám Kutschitten a Anklappen. Davout nakoniec v rýchlosti zorganizoval obranu na pahorkoch Klein Sausgarten a jeho delostrelectvo prinútilo Prusov ustúpiť do lesov. Po zotmení obe strany premohlo vyčerpanie a boje na ruskom ľavom krídle sa zastavili. V podvečer okolo 19. hodiny začali na bojisko prichádzať Neyove jednotky, ktoré spomalili boje s L Estocqovým zadným vojom. Neyov zbor bol okamžite vrhnutý aby obchvátil ruské pravé krídlo. Benningsen však odpovedal protiútokom a ostré boje trvali až do 22. hodiny. Po porade so svojimi generálmi, ktorí mu odporúčali pokračovať v boji aj nesledujúci deň, Benningsen nariadil o 23. hodine ústup. Ruské jednotky pri ňom kryli oddiely kozákov. Vyčerpané francúzske jednotky si tichý ústup Rusov až do tretej ráno ani nevšimli. Na ich prenasledovanie však nemohli ani pomyslieť."}
{"id": "92672", "title": "Bitka o Francúzsko", "context": "Situácia na začiatku roku 1940 Potom ako nemecká Tretia ríša obsadila Poľsko, presunula svoju pozornosť na sever a západ. Na jar 1940 Nemci vtrhli do Dánska a Nórska. Kým prebiehali boje v tejto oblasti a Spojenci na západnom fronte viedli neefektívnu čudnú vojnu, Hitler a nemecké najvyššie velenie vypracovávalo plány na obsadenie severného Francúzska, ktoré by bolo neskôr nástupným územím pre útok na Spojené kráľovstvo. Už pred začiatkom vojny dodržiavali krajiny Beneluxu čo najprísnejšiu neutralitu, aby sa za každú cenu vyhli napadnutiu. Napriek tomu v tajnosti už viedli prípravy na spoluprácu so Spojencami, v prípade, že by ich Nemci napadli. Najvyšší veliteľ francúzskej armády Maurice Gamelin, pritom na začiatku vojny uvažoval o možnosti vojenského obsadenia krajín Beneluxu, predtým, než sa o to pokúsi Nemecko. Na takéto plány však francúzska vláda nepristúpila. A tak bola do konca roku 1939 jediná francúzska vojenská aktivita na nemecko-francúzskych hraniciach ofenzíva do Sárska, ktorá však bola vedené veľmi opatrne, a jednotky fakticky nepostúpili mimo dostrelu diel Maginotovej línie."}
{"id": "557822", "title": "Operácia Cobra", "context": "Situácia pred ofenzívou Prielom z Normandie Hoci bolo vylodenie v Deň D úspešné, spojencom sa nepodarilo dostať ďalej do vnútrozemia. Na začiatku júla 1944 boli sotva 24 km od pláží. Mesto Caen v britskom sektore bolo stále v rukách Nemcov, a aj keď sa Američanom podarilo 27. júna dobyť dôležitý prístav Cherbourg, každý pokus o prielom z Normandie stroskotal. Poľný maršal Montgomery a generál Omar Bradley preto vypracovali nový plán na prelomenie nemeckých línií."}
{"id": "239974", "title": "Dejiny Francúzska", "context": "Francúzsko po roku 1945 "}
{"id": "540430", "title": "Rúrska kríza", "context": "Koniec okupácie V medzinárodnom meradle, francúzska okupácia Nemecka zvýšila sympatie voči Nemecku. Francúzsko so svojimi vlastnými hospodárskymi problémami nakoniec prijala Dawesov plán a opustili okupované územia v júli a auguste 1925. Posledné francúzske vojská ukončili okupáciu opustením Porúria 25. augusta 1925."}
{"id": "486389", "title": "Amiens-4 (Est)", "context": "Obce kantónu  Amiens (východná časť) Longueau Camon"}
{"id": "314487", "title": "Sains-Richaumont (obec)", "context": "Obyvateľstvo Sains-Richaumont má 977 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "484733", "title": "Laragne-Montéglin (kantón)", "context": "Obce kantónu  Eyguians Laragne-Montéglin Lazer Monêtier-Allemont Le Poët Upaix Ventavon"}
{"id": "482298", "title": "Soyaux (kantón)", "context": "Obce kantónu  Bouëx Dirac Garat Soyaux Vouzan"}
{"id": "310553", "title": "Sonthonnax-la-Montagne", "context": "Obyvateľstvo Sonthonnax-la-Montagne má 329 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "482143", "title": "Celles-sur-Belle (kantón)", "context": "Obce kantónu  Aigonnay Beaussais Celles-sur-Belle Fressines Mougon Prailles Sainte-Blandine Saint-Médard Thorigné"}
{"id": "310250", "title": "Rignieux-le-Franc", "context": "Obyvateľstvo Rignieux-le-Franc má 947 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "283107", "title": "Soignies", "context": "Mestské časti Od 1. januára 1977 mesto Soignies pozostáva z týchto častí (bývalých obcí): Soignies Horrues Casteau Thieusies Naast Chaussée-Notre-Dame-Louvignies Neufvilles"}
{"id": "283535", "title": "Saintes", "context": "Dejiny Saintes bolo hlavným mestom provincie Saintonge v čase ancien régime, bolo prefektúrou departementu Charente-Inférieure do nového územného usporiadanie v roku 1790, a potom bolo podriadené správe v La Rochelle v roku 1810. Vďaka svojmu významnému historickému dedičstvu galsko-románskemu, stredovekému i klasickému, Saintes bolo zaradené na zoznam kultúrne a umelecky významných miest a oblastí v roku 1990."}
{"id": "239962", "title": "Dejiny Francúzska", "context": "Introduction horiaca Bastila Dejiny Francúzska začali podľa súčasných nálezov už zhruba pred 1,8 miliónmi rokov, kedy sa na území Francúzska objavili prví ľudia. Prvá rozvinutejšia kultúra tu nechala stopy už v paleolite. Od 6. storočia pred Kr. žili na území Francúzska Kelti, ktorí v nasledujúcich rokoch v podstate splynuli s Rímskou ríšou v rímskej provincii Galii, takže od prelomu letopočtu hovoríme už o Galorománoch . Počas obdobia sťahovania národov sa tunajšie obyvateľstvo zmiešalo s Germánmi, ktorí tu po páde Rímskej ríše vytvorili svoje vlastné štáty. Na juhu to bola Tolosánska ríša Vizigótov, na severe kmene Frankov. Rímsky vplyv však nezmizol a hlavným jazykom tejto oblasti zostala latinčina (obohatená o galské a germánske prvky). Za všetkých germánskych kmeňov sa ako najsilnejší ukázali Frankovia, ktorí si postupne všetky ostatné kmene podmanili a dali Francúzsku meno; ich Franská ríša sa stala po Byzancii najpevnejším a najmocnejším štátnym celkom raného stredoveku; k jej najväčšiemu rozmachu prišlo za vlády Karola Veľkého. Po rozpade Franskej ríše v roku 843 sa z jej západnej časti časom začalo formovať Francúzsko. Najskôr jej vládli potomkovia Karola Veľkého, v roku 987 nastúpila dynastia Kapetovcov, ktorá sa na tróne so svojimi vedľajšími vetvami (Valois, Bourbon) udržala až do vzniku francúzskej republiky. Hoci kráľovská moc nebola vo Francúzsku zo začiatku príliš veľká (a mnohí šľachtici boli minimálne rovnako mocní ako kráľ), časom sa začala upevňovať a za Filipa II. Augusta a Filipa IV. Pekného bolo už Francúzsko európskou veľmocou. Napomohlo tomu aj francúzske víťazstvo v Storočnej vojne, v ktorej sa vyhrotil dlhoročný zápas medzi Francúzskom a Anglickom. Na začiatku raného novoveku tak Francúzsko nastúpilo cestu k postaveniu svetovej veľmoci. V 16. storočí sa hlavným francúzskym súperom stali Habsburgovci, ktorí vládli Španielsku a rímskonemeckej ríši, teda obom francúzsky susedom. Za vlády Františka I. sa do Francúzska renesancia a jeho dvor sa preslávil po celej Európe. V druhej polovici 16. storočia bolo Francúzsko uvrhnuté do krutých náboženských vojen, ktoré vyvrcholili masakrom, ktorý vstúpil do dejín ako Bartolomejská noc. Po nej nasledovalo upokojenie a konsolidácia pomerov. Následne za vlády Ľudovíta XIV. kráľovská moc dosiahla vrchol a Francúzsko značný rozmach. Za Ľudvovítovej vlády však došlo k obrovskému vyčerpaniu francúzskej ekonomiky, ktoré spolu s ďalšími problémami zapríčinilo Veľkú francúzsku revolúciu. Veľká francúzska revolúcia prepukla v roku 1789 a viedla v roku 1792 k nastoleniu prvej francúzskej republiky a zmene stavovskej spoločnosti na občiansku. Republiku síce čoskoro ovládol Napoleon a premenil ju na cisárstvo, jej myšlienky však zachoval a rozšíril po celej Európe. Prvých 15 rokov 19. storočia bolo v Európe úplne v znamení prevahy Francúzska. V priebehu 19. storočia došlo k niekoľkým striedaniam občianskych vlád s pokusmi o návrat k monarchii či absolutizmu, čo bolo sprevádzané mnohými revolúciami. Mocenské napätie v Európe viedlo k prvej i druhej svetovej vojne – hoci z oboch Francúzsko vyšlo víťazne, začalo počas 20. storočia postupne strácať svoje veľmocenské postavenie. Po druhej svetovej vojne vznikla štvrtá republika a v roku 1958 bola nastolená súčasná piata republika na čele s generálom Charlesom de Gaullom. V posledných desaťročiach sa Francúzsko sústreďuje skôr na Európu, hoci po nástupe prezidenta Nicolasa Sarkozyho sa očakávalo opätovné zblíženie so Spojenými štátmi. Počas 2. polovice 20. storočia sa Francúzsko zmierilo s Nemeckom a v spojení s ním usiluje o politickú a ekonomickú integráciu Európy."}
{"id": "276642", "title": "Jodoigne", "context": "Mestské časti Od 1. januára 1977 mesto Jodoigne pozostáva z týchto častí (bývalých obcí): Piétrain Saint-Jean-Geest Saint-Remy-Geest Zetrud-Lumay Dongelberg Mélin Lathuy Jodoigne-Souveraine Jauchelette"}
{"id": "4130", "title": "Hanoj", "context": "Introduction  Hanoj je hlavné a druhé najväčšie mesto Vietnamu. Má katastrálnu výmeru 3 344,7 km² a vyše 8 miliónov obyvateľov (údaj z roku 2019). Mesto založil v roku 1010 vietnamský kráľ Ly Thai To. Od roku 1010 až do 1802 bolo najdôležitejším politickým centrom v krajine. Počas vlády dynastie Nguyễn bolo hlavným mestom Huế a Hanoj bol od 1902 do 1954 hlavným mestom Francúzskej Indočíny. Od 1954 do 1976 bol hlavným mestom Severného Vietnamu. Mesto sa nachádza na brehu Červenej rieky."}
{"id": "309336", "title": "Injoux-Génissiat", "context": "Obyvateľstvo Injoux-Génissiat má 1052 obyvateľov (2009). Graf vývoja obyvateľstva:"}
{"id": "187816", "title": "Hwasong (mesto)", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka mesta Hwasong"}
{"id": "117199", "title": "Huế", "context": "Introduction  Huế je vietnamské mesto s asi 340 000 obyvateľmi. Je centrom provincie Thừa Thiên - Huế. Medzi rokmi 1802 a 1945 bolo sídlom panovníkov dynastie Nguyễn. Huế bolo kvôli svojim historickým pamiatkam zaradené medzi svetové kultúrne dedičstvo. V okolí Huế sa odohrávali jedny z najtvrdších bojov vietnamsko-americkej vojny."}
{"id": "462097", "title": "Hao", "context": "Administratíva a súčasnosť Hao je z administratívneho hľadiska obcou (najnižšia územná správna jednotka) pod správou Francúzskej Polynézie s centrom v Otepe, čo zahŕňa atoly Rekareka (neobývaný), Ahunui (neobývaný), Nengonengo, Manuhangi (neobývaný) a Paraoa (neobývaný), Tauere a Amanu. Populácia v roku 2007 dosahovala 1 342 obyvateľov, v dôsledku redukcie aktivity vojenskej základne klesla k roku 2012 asi o tretinu na 1066 obyvateľov. Spoločenským a administratívnym centrom je osada Otepa. Po uzatvorení základne je prakticky jediným príjmom obyvateľstva v oblasti produkcia perál a rôznych suvenírov pre turistov. Na atole je aj vyššia stredná škola, ktorá slúži pre výuku žiakov okolitých atolov južnej časti Tuamotu a Gambiér."}
{"id": "437247", "title": "Mbanza-Ngungu", "context": "Dejiny Sídlo bolo v minulosti známe ako Thysville po francúzsky alebo Thysstad (podľa belgického podnikateľa Alberta Thysa) po flámsky a Sona Qongo do roku 1904."}
{"id": "275486", "title": "Épernay (mesto)", "context": "Osobnosti mesta  Flodoard ( 894 – † 965), historik a kronikár Thibaud III. z Blois ( 1010 – † 1089), gróf z Blois Albert Deullin ( 1890 – † 1923), stíhací pilot Yohann Diniz ( 1978), atlét John Gadret ( 1979), cyklista"}
{"id": "46584", "title": "Gap", "context": "Geografia Vo svojej histórii patrilo aj do Dauphinoise aj do Provensalska. Gap je jednou z najväčších prefektúr Francúzska. Každoročne sa tu konajú trhy, kde je možné kúpiť rôzne druhy medu. Mesto má rozlohu . Najvyšší bod je položený a najnižší bod"}
{"id": "49127", "title": "Kinshasa", "context": "Dejiny Koncom 19. storočia bol Léopoldville vojenskou stanicou pri africkej dedine Kinshasa. Názov Léopoldville je odvodený od mena belgického kráľa Leopold II.. Od roku 1898 je vojenská stanica konečnou stanicou na železničnej trati Matadi – Léopoldville. Od roku 1929 bol administratívnym centrom Belgického Konga (dovtedajším bolo prístavné mesto Boma). Léopoldville bol oficiálne vyhlásený za mesto 25. júna 1941. Mesto má rozlohu hektárov a obyvateľov. Od 30. júna 1960 bol hlavným mestom nezávislého Zairu. Názov mesta z Léopoldville na Kinshasa bol zmenený v roku 1966."}
{"id": "306377", "title": "Indočína", "context": "Geografia Podľa užšieho vymedzenia Indočína pozostáva z územia bývalej Francúzskej Indočíny: Kambodža Laos Vietnam V širšom zmysle, podľa sociokultúrneho vymedzenia, Indočína zodpovedá kontinentálnej juhovýchodnej Ázii , ktorá zahŕňa aj štáty: Mjanmarsko (do roku 1937 súčasť Britskej Indie) Thajsko (kedysi Siam) niekedy Singapur a Malajský polostrov"}
{"id": "578352", "title": "Indické národné futbalové mužstvo", "context": "Introduction  Indické národné futbalové mužstvo reprezentuje Indiu na medzinárodných futbalových akciách, ako sú Majstrovstvá sveta a Majstrovstvá Ázie vo futbale."}
{"id": "569372", "title": "Dejiny Filipín", "context": "Americká a japonská nadvláda Američania ponúkli Filipínam niektoré výhody a vymoženosti, v podstate ako by boli novým štátom únie. Predovšetkým im otvorili svoj trh, a tak už v roku 1920 tvoril vývoz do USA 66 percent všetkého filipínskeho exportu, čím si Američania naklonili obchodnícku vrstvu spoločnosti. Bolo tiež zavedené verejné zdravotníctvo, vďaka čomu prudko poklesla úmrtnosť. Politická elita sa však túžby po nezávislosti nikdy nevzdala. Predovšetkým predseda senátu Manuel Quezon o nej nikdy neprestal hovoriť. Američania pritom tvrdili, že nezávislosť je aj ich cieľ, len je nutné ju odsunúť. Nebola to len taktika. V Spojených štátoch silneli hlasy, ktoré proti postaveniu Filipín protestovali - predovšetkým americkým cukrovarom vadilo, že čelia lacným dovozom svojich filipínskych konkurentov. Rovnako tak americké odbory brojili proti príchode filipínskych pracovníkov. Tieto hlasy zosilneli po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy v roku 1929. V roku 1935 preto Američania zmenili status Filipín. Posunuli ich do pozície, ktorá zodpovedala členom britského Commonwealthu a zároveň stanovili pevný dátum, dokedy získajú plnú nezávislosť - 4. júl 1946. Quezon získal post prezidenta. V roku 1941, desať hodín po útoku na americkú pacifickú základňu Pearl Harbor, Japonci napadli aj Filipíny. Americko- filipínskej jednotky pod velením Douglasa MacArthura sa museli hneď stiahnuť na polostrov Bataan a ostrov Corregidor. V januári 1942 stratili Manilu, v apríli kapitulovali na Bataan a v máji aj na Corregidoru. 80 000 vojakov padlo do zajatia a krátko na to ich čakal smutne preslávený bataanský pochod smrti, počas ktorého z nich 11 500 zahynulo. Quezon odletel do Spojených štátov, kde ustanovil exilovú vládu. McArthur presunul svoj štáb do Austrálie . Súbor:Douglas_MacArthur_lands_Leyte1.jpg|náhľad|Generál MacArthur a prezident Osmeña vstupujú na breh ostrova Leyte, 20. októbra 1944 Japonci sa na okupovaných územiach snažili vybudiť nacionalizmus namierený proti starým koloniálnym pánom. Na Filipínach nechali vyhlásiť republiku a do jej čela postavili José P. Laurela. Filipínci to ale neakceptovali. Chápali dobre, že republika je iba bábkovým štátom a po celú vojnu viedli tuhý odboj partizánskeho charakteru. Vďaka tomu na konci vojny kontrolovali Japonci len dvanásť zo 42 filipínskych provincií. Niektoré odbojové skupiny si však osvojili komunistickú ideológiu a po vojne sa stali nebezpečné aj pre filipínsku vládu. Medzi nich patrila najmä skupina Hukbalahap, ktorá operovala na ostrove Luzon. V októbri 1944 sa na Filipínach vylodili Američania. Boje o Filipíny trvali až do úplného konca vojny a Filipínci za ne zaplatili státisícami mŕtvych. Filipíny prišli celkovo za vojny asi o milión ľudí. Navyše hlavné mesto Manila bolo po konci bojov v troskách."}
{"id": "284165", "title": "Bitka o Dien Bien Phu", "context": "Záver Počas bojov sa rozmohlo vo Francúzsku hnutie žiadajúce ukončenie bojov v Indočíne. Francúzska vláda začala v Ženeve vyjednávať so zástupcami komunistického Vietnamu. Ženevská konferencia trvala od apríla do 21. júla 1954. Za Francúzsko viedol rozhovory Pierre Mendès France. Po porážke pevnosti Francúzi súhlasili s odchodom z krajiny. Vietnam sa mal na základe dohody rozdeliť na dve časti (komunistický sever a protikomunistický juh), v ktorých mali prebehnúť demokratické voľby. Demokratické voľby sa však nakoniec na juhu nikdy nekonali a medzi severným a južným Vietnamom prepukol postupne konflikt známy ako Vietnamská vojna."}
{"id": "275099", "title": "Francúzska Indočína", "context": "Introduction  Francúzska Indočína (, ) bolo územie patriace k francúzskej koloniálnej ríši v juhovýchodnej Ázii na polostrove Zadná India. Kolónia Francúzska Indočína bola federáciou skladajúcou sa zo štyroch hlavných koloniálnych protektorátov: Tonkinu, Annamu, Kambodže a Laosu a jednej priamej francúzskej kolónie Kočinčíny. Hlavným mestom Francúzskej Indočíny bol Hanoj."}
{"id": "164702", "title": "Inkská ríša", "context": "Introduction Inkská ríša (1438 – 1527 po Kr.) Inkská ríša (staršie Inská ríša ) alebo Ríša Inkov bol štát v predkolumbovskej južnej Amerike v rokoch asi 1200 až 1533. Ríša Inkov bola najväčším štátom predkolumbovskej Ameriky. Keď prví španielsky conquistadori prišli na andské územie, tiahla sa 4000 kilometrov pozdĺž tichomorského pobrežia a obývalo ju asi 10 miliónov ľudí. Siahala od juhu súčasnej Kolumbie až po juh Čile. Podľa inkskej tradície vznikla inkská ríša zhruba okolo roku 1200 a založil ju legendárny Manco Capac (I.). Prvými vládcami Inkov boli náčelníci vládnuci malému územiu okolo Cuzca. Inkovia sa spojili s ďalšími etnickými skupinami a vytvorili konfederáciu Cuzco, kde boli pravdepodobne najdynamickejším prvkom. Keď sa im podarilo získať kontrolu nad touto konfederáciou, začali koncom 14. a začiatkom 15. storočia dobývať susedné údolia. Tento prechod od agresívnej, nájazdovej a plienivej politiky, ktorá sa bežne používala v centrálnych Andách, k politike čisto expanzívnej a dobyvačnej, sa pravdepodobne začal koncom panovania Inku Viracochu, okolo roku 1400. Historické (t. j. už nie legendárne) obdobie Inkov sa začína vládou (tzv. deviateho inku) Pachacutiho (Paracuti; 1438 – 1471). Pri príležitosti pokusu o inváziu zo strany konfederácie Chankov – rivalskej mocnosti na severe, sústredil dezorganizované sily Inkov a zvíťazil. Krátko nato anektoval územia Chankov, zvrhol z trónu svojho otca a presadil sa ako vojenský organizátor odporu proti uchvatiteľom. Pachacuti sa pustil do série dobyvačných vojen. Zakrátko získal kontrolu nad veľkou časťou centrálnych Ánd vytvoriac ríšu štyroch štvrtí – Tawantinsuyu. Za jeho vlády bol zavedený kult boha slnka (Inti) a vznikli veľkorysé stavby a došlo k hospodárskemu rozmachu. V druhej polovici svojho panovania odovzdal časť moci svojmu synovi, budúcemu Inkovi Tupacovi Yupanquimu, ktorý nastúpil na trón v r. 1470. Tupac Yupanqui pokračoval v začatom diele svojho otca. Posilnil nadvládu Inkov na dobytých územiach, potlačil niekoľko vzbúr – napríklad vzburu bývalých kráľovstiev na náhorných plošinách panvy Titicaca, a rozšíril svoju moc až takmer po hranice andskej oblasti. Najväčšiu rozlohu ríša dosiahla za vlády jeho syna, jedenásteho inku Huayna Capaca (Wayna Capaca; 1493 – 1527) – na severe po rieku Ancasmayo, na juhu po rieku Maule. Ocitol sa na čele takej veľkej ríše, že musel založiť druhé hlavné mesto Tumibambe, na severe dnešného Ekvádoru, aby mohol riadiť podrobené ekvádorské pobrežia a severné oblasti. Huayna Capac sa už do prvého hlavného mesta ríše Cuzca nevrátil. Zomrel v r. 1527 v Quite následkom epidémie európskeho pôvodu, ktorá sa sem dostala pred príchodom španielskych dobyvateľov. Po jeho smrti (1527) bojovali o moc jeho synovia: dvanásty inka Huascar (opieral sa o tradičnú elitu v Cuzcu) a Atahualpa (opieral sa o vojsko v severných provinciách). Vojna, ktorú viedli tieto dve strany, trvala 5 rokov. Atahualpa roku 1532 Huascara zosadil. Španieli pod vedením F. Pizarra tu pristáli v roku 1531 a keďže práve prebiehala spomínaná občianska vojna, ríšu veľmi rýchlo dobyli a Atahualpu v Cajamarce na severe Peru zajali a v roku 1533 po Huascarovej smrti popravili. Španielmi dosadený inka Manco Capac II. po istom čase (1536) zorganizoval povstanie a v horskej oblasti Vilcabamba zorganizoval tieňové kráľovstvo. Toto zaniklo roku 1572, kedy bol zajatý a popravený jeho posledný vládca Tupac Amaru I."}
{"id": "6209", "title": "India", "context": "Politika a zahraničné vzťahy Súbor:Putin shakes hand with Modi at the 6th BRICS summit.jpeg|náhľad|Naréndra Módí a Vladimir Putin na summite BRICS Na čele krajiny stojí Indická národná kongresová strana (INC), ktorá si udržuje svoj vplyv už od vzniku nezávislej Indie. INC, často vedená členom rodiny Nahru – Gándhi, sa tešila parlamentnej väčšine s výnimkou krátkych období počas 70. a 80. rokov. Medzi rokmi 1996 a 1998 nastalo obdobie politickej nestability a vláda bola najprv zostavená pravicovou nacionalistickou stranou Bharatija Džanata (BJ) a neskôr ľavicovou koalíciou Spojený front (United Front). V roku 1998 BJ s menšími regionálnymi stranami vytvorila Národnú demokratickú alianciu (NDA) a stala sa prvou nekongresovou stranou, ktorá dokončila celé päťročné volebné obdobie. Vo voľbách v roku 2004 zvíťazila Národná kongresová strana a získala dostatočný počet kresiel, aby mohla vytvoriť koalíciu s pomocou ľavicových strán. India si udržuje priateľské vzťahy s väčšinou krajín, no roky, ktoré nasledovali po vyhlásení nezávislosti, sú poznačené neustálymi konfliktami s Pakistanom a Čínou o územie Kašmíru a Arunáčalpradéšu. Počas Studenej vojny sa India pokúsila udržať si svoju neutralitu a bola jedným zo zakladajúcich členov Hnutia nezúčastnených krajín. Po čínsko-indickej vojne v roku 1962 sa zlepšili vzájomné vzťahy Indie so Sovietskym zväzom, čo ale narušilo vzťahy so Spojenými štátmi. Stav sa opäť ustálil po skončení Studenej vojny. Súčasne priateľské ponuky predkladané Indickou vládou posilnili vzťahy so Spojenými štátmi, Čínou a Pakistanom. V ekonomickej sfére má India blízky vzťah s inými rozvojovými krajinami v Južnej Amerike, Ázii a Afrike, špeciálne s Brazíliou a Mexikom. India je taktiež zakladajúci člen OSN a do veľkej miery prispela k úspechu operácií OSN prebiehajúcich na štyroch kontinentoch. Viac ako 55 000 indických príslušníkov bojových a policajných síl slúžilo v 35 mierových misiách Spojených národov."}
{"id": "93481", "title": "20. roky 21. storočia", "context": "Očakávané udalosti  podľa odhadov OSN India predbehne Čínu a stane sa najľudnatejšou krajinou sveta"}
{"id": "284157", "title": "Prvá indočínska vojna", "context": "Introduction  Prvá indočínska vojna (iné názvy: indočínska vojna , vietnamsko-francúzska vojna , francúzsko-vietnamská vojna ) bol ozbrojený konflikt medzi francúzskou koloniálnou správou a komunistickou Ligou za nezávislosť Vietnamu trvajúci od 19. decembra 1946 do 1. augusta 1954, ktorý skončil odchodom Francúzov z Indočíny. Francúzske sily v bojoch predstavoval predovšetkým francúzsky ďalekovýchodný expedičný zbor, ktorý podporovala Vietnamská národná armáda bábkového cisára Bảo Đạia. Povstaleckú armádu tzv. Viet Minh viedol Ho Či Min a gen. Võ Nguyên Giáp. Väčšina bojov sa odohrala v Tonkine v severnom Vietname ale boje menšej intenzity zasiahli prakticky celú krajinu a tiež susedný Laos a Kambodžu."}
{"id": "187963", "title": "Útok na Pearl Harbor", "context": "Predohra Kým väčšina Američanov s obavami sledovala priebeh vojny v Európe, v Ázii sa zvyšovalo napätie. Japonsko sa chytilo výhodnej príležitosti zlepšiť svoju strategickú pozíciu a trúfalo vyhlásilo „nový poriadok“, podľa ktorého chcelo hegemonisticky vládnuť nad celým Tichým oceánom. Británia, ktorá zápasila s nacistickým Nemeckom o prežitie, nebola schopná postaviť sa na odpor, odtiahla zo Šanghaja a dočasne uzavrela Barmskú cestu. V lete roku 1940 Japonsko získalo od slabej francúzskej vlády vo Vichy právo používať letiská v Indočíne. Do septembra sa Japonci pripojili k Osi Berlín-Rím. Spojené štáty na odvetu vyhlásili embargo na vývoz železného šrotu do Japonska. Zdalo sa, že Japonci by sa mohli obrátiť na juh, aby získali zdroje ropy, cínu a kaučuku v britskej Malajzii a holandskej Východnej Indii. V júli 1941 Japonci okupovali zvyšok Indočíny; Spojené štáty reagovali tým, že zmrazili japonské fondy. V októbri 1941 sa stal predsedom japonskej vlády generál Hideki Todžo. V polovici novembra vyslal do Spojených štátov osobitného vyslanca, aby sa stretol s ministrom zahraničných vecí Cordellom Hullom. Japonsko okrem iného žiadalo, aby Spojené štáty uvoľnili japonské fondy a zastavili námornú expanziu v Tichomorí. Hull súhlasil s uvoľnením zmrazených fondov za podmienky, že Japonci odídu z Číny a Indočíny. Japonci žiadali dvojtýždňovú lehotu na zváženie návrhu, ale 1. decembra ho napokon odmietli. 6. decembra sa Roosevelt obrátil priamo na japonského cisára Hirohita. Rozhovory však už ďalej nepokračovali. Ďalší deň japonské námorníctvo napadlo americkú základňu v Pearl Harbore."}
{"id": "220516", "title": "Prvá čínsko-japonská vojna", "context": "Introduction  Prvá čínsko-japonská vojna (1894 – 1895) bolo konflikt medzi čínskou dynastiou Čching a japonskou dynastiou Meidži o nadvládu nad územím Kórejského polostrova. Konflikt skončil veľkou prehrou Číny, ktorá stratila nielen svoj vplyv v Kórei, ale tiež Taiwan a postavenie prvej ázijskej veľmoci, ktoré prevzalo Japonsko. Vojna nepriamo položila základ rusko-japonskej vojny. Ruské impérium totiž nielenže využilo oslabenie Číny a čínsko-japonskú vojnu k ovládnutiu časti Mandžuska, ale dokonca i k tomu, aby s podporou Francúzska a Nemecka prinútilo Japonsko, aby mu predali Port Arthur, ktorý mu Čína v mierovej zmluve dala."}
{"id": "21194", "title": "Vietnamská vojna", "context": "Introduction  Vojna vo Vietname (iné názvy: vietnamská vojna , druhá indočínska vojna ) bol ozbrojený konflikt, ktorý medzi rokmi 1964 a 1975 (za vlád amerických prezidentov Lyndona Johnsona, Richarda Nixona a Geralda Forda) prebiehal ako pozemná vojna v Južnom Vietname a hraničných oblastiach Kambodže a Laosu, a ako letecká vojna (operácia Rolling Thunder a ďalšie) nad Severným Vietnamom. Vo Vietname je tento konflikt známy ako Americká vojna . Intervencia USA vo Vietname znamenala vlastne len poslednú eskaláciu tridsaťročného ozbrojeného konfliktu, ktorý sa začal v rokoch 1945 až 1946 odporom vietnamských povstalcov (ktorí cez druhú svetovú vojnu bojovali proti Japoncom) a neskôr proti zotrvaniu resp. návratu francúzskej koloniálnej nadvlády (pozri aj vojna v Indočíne). Preto sa často udávajú aj iné dátumy začiatku Vietnamskej vojny, najčastejšie rok 1957 či 1954."}
{"id": "507270", "title": "Indočínska vojna", "context": "Introduction  Indočínska vojna (v druhom a treťom vyzname aj indočínske vojny ) môže byť: prvá indočínska vojna prvá indočínska vojna + druhá indočínska vojna prvá indočínska vojna + druhá indočínska vojna + tretia indočínska vojna"}
{"id": "517821", "title": "Bitka pri Asane", "context": "Pozadie V júli 1894 vyslala Čína svoje expedičné jednotky do Kórei, kde sa mali podieľať na potláčaní ľudového povstania vedeného sektou Tonghak. K rovnakému postupu sa však odhodlalo aj Japonsko, ktoré taktiež vyslalo svoje jednotky do Kórey. Keďže Japonsko i Čína považovali Kóreu za svoju sféru vplyvu, bolo v Tokiu rozhodnuté vyvolať ozbrojený konflikt s čínskymi jednotkami a vychýliť tak misky váh na japonskú stranu."}
{"id": "600139", "title": "Gulag (1930 – 1960)", "context": "Pracovné trestanecké tábory existovali v Rusku už pred nástupom boľševikov k moci, ale nepomerne väčší rozmer (počtom väzňov) nadobudli až od roku 1929 s vrcholom okolo roku 1950. Veľké množstvo sovietskych občanov bolo odsúdených na nútené práce v gulagoch najmä počas vlády Josifa Stalina, ich počet neskôr počas vlády Georija Malenkova, Nikitu Chruščova a ďalších postupne klesal. V období po Stalinovej smrti (1953) do XX. zjazdu komunistickej strany bola väčšina bezdôvodne odsúdených politických väzňov z pracovných táborov prepustená. Tábory ďalej fungovali ako klasické trestanecké kolónie. Politickí väzni ako takí v krajine ďalej existovali a mnohí boli naďalej nemilosrdne prenasledovaní, masové zatýkanie a fyzická likvidácia neopodstatnene zatknutých osôb však po smrti Stalina stratila svoj brutálny charakter."}
{"id": "212699", "title": "Gulag (1930 – 1960)", "context": "Princíp gulagov Gulagy boli miestom výkonu trestu. Tomu zodpovedalo aj sociálne zloženie väzňov: osoby zvyknuté na fyzickú prácu (kulaci - bývalí statkári; osoby, ktoré porušili trestné právo a podobní) ťažkí kriminálnici osoby nezvyknuté na fyzickú prácu odsúdené pre politické alebo náboženské príčiny Úmrtnosť väzňov v gulagoch v rokoch 1934 – 40 bola 4 – 6-krát vyššia ako priemerná úmrtnosť v Sovietskom zväze. Podľa odhadov zomrelo v rokoch 1930 – 1953 v gulagoch asi 1,76 milióna väzňov, asi polovica z nich počas prvých 3 rokov nemeckého vpádu do krajiny. Spolu s väzňami z pracovných kolónii a zvláštnych sídel dosahuje počet obetí číslo 2 749 163, avšak viaceré zdroje toto číslo považujú za stále neúplné. Sovietske a ruské zdroje uvádzajú nasledovné počty väzňov v gulagoch: v rokoch 1937 - 1953 - 17 miliónov osôb v rokoch 1929 - 1953 - 21,6 milióna osôb v rokoch 1935 - 1941 - 19,8 milióna osôb Na rozdiel od nacistických vyhladzovacích táborov gulag predstavoval skôr tábory, kde boli väzni nútení pracovať, avšak podmienky boli v rôznych oblastiach odlišné a niektoré pracovné tábory predstavovali skutočné tábory smrti, kde zomierala veľká časť väzňov. Vysoká úmrtnosť bola spôsobená najmä v dôsledku chorôb, často v spojení s odoprením lekárskej starostlivosti, hladu a nevhodných pracovných podmienok. Väzni v táboroch museli nezriedka pracovať až 16 hodín denne či dokonca viac s minimom stravy, bez vhodného náradia, bez skúseností a za daných podmienok s nesplniteľnými normami. Kto normu nesplnil, často nedostal svoj prídel jedla prípadne mu bol prídel zmenšený. Dozorcovia smeli s väzňami zaobchádzať svojvoľne (jedinou podmienkou bolo, aby výrazne neklesla produkcia). Často sa pracovalo v mraze bez patričného oblečenia. Vo väčšine táborov nebola úmrtnosť väzňov výrazná, tragédiou mnohých neodôvodnene odsúdených však bolo, že ako inteligencia neboli zvyknutí na namáhavú fyzickú prácu a systému táborov postupne podľahli. Hlavnou úlohou gulagu bola ťažba surovín a stavba náročných projektov, ako bol napr. Bielomorsko-baltský kanál."}
{"id": "213460", "title": "Nacistický vyhladzovací tábor", "context": "Introduction Smery masových deportácií do nacistických koncetračných táborov Nacistické vyhladzovacie tábory boli koncentračné tábory založené nacistami počas druhej svetovej vojny, ktorých zvláštnou úlohou bolo hromadné vyvražďovanie prenasledovaných osôb nepohodlných pre nacistov. Väčšinu obetí tvorili Židia, príslušníci slovanských národov (Poliaci, Rusi, Ukrajinci, Srbi), Rómovia, ideologických nepriateľov nacizmu – predstaviteľov demokracie či komunistov, niektorých náboženských menšín ako napr. Svedkov Jehovovych, prípadne aj homosexuálov. Na rozdiel od niektorých pracovných, či zajateckých táborov, ktoré bolo možné na základe vysokej úmrtnosti väzňov tiež v určitom zmysle považovať za vyhladzovacie, boli čisto vyhladzovacie tábory typické hromadným vraždením, ktoré je označované za priemyselné. Timothy Snyder takýto tábor označuje termínom továreň na smrť. Prvé vyhladzovacie tábory boli založené na území okupovaného Poľska (Generálny gouvernement) alebo poľských územiach pričlenených k Tretej ríši, v roku 1941. So systematickým vyvražďovaním v nich sa začalo v roku 1942. Išlo o tábory: Chelmno (nem. Kulmhof), Vyhladzovací tábor Bełżec, Sobibór, Treblinka, Majdanek a Auschwitz II - Birkenau. Za ďalšie vyhladzovacie tábory je považovaný Jasenovac v Chorvátsku, Malyj Trostenec v Bielorusku. Iba vyhladzovaciu funkciu plnili prvé štyri z menovaných táborov, Majdanek a Osvienčim plnili zároveň funkcie koncentračných táborov, takže (podstatne menšia) časť väzňov bola určená pre otrockú prácu. Termín vyhladzovací tábor sa začal používať až po 2. svetovej vojne, samotní nacisti sa snažili ich skutočné určenie maskovať."}
{"id": "69503", "title": "Koncentračný tábor", "context": "Účel existencie Slúžiť môže rôznym cieľom: od miesta dočasnej izolácie osôb, o ktorých osude sa rozhodne neskôr, cez tábor nútenej práce teda, de facto, otrockej, až po miesto fyzickej likvidácie uskutočňovanej rôznymi metódami. Pojem koncentračného tábora je široký: od typu obvyklého väzenia vo forme barakov na oplotenom a stráženom území, po „továrne na smrť“ teda miesto koncentrácie ľudí pred ich úmyselnou záhubou v špeciálne preto skonštruovaných zariadeniach na zabíjanie (hlavne plynových komorách), a neskôr likvidácii tiel (krematórium). Ten najhorší druh koncentračných táborov, nazývaných tiež vyhladzovacími tábormi, bol vytváraný predovšetkým tesne pred druhou svetovou vojnou a počas nej hitlerovským Nemeckom. Nemecký názov bol Konzentrationslager , v skratke KL (neskôr KZ). Veľká časť z nich bola vyhladzovacími tábormi, s čím sa pojem „koncentračný tábor“ najmä v Poľsku v značnej miere stotožnil. V súčasnosti je názov koncentračný tábor považovaný za eufemizmus a ako synonymum je používané vyhladzovací tábor , pretože tábory vykonávali genocídu. Aj keď koncentračné tábory primárne neslúžia na zabíjanie internovaných ľudí, obvykle súvisia v menšej, alebo väčšej miere s porušovaním ľudských práv, najmä zákonov o spravodlivom súdnom procese. V podstate druhom koncentračných táborov s pomerne miernou disciplínou sú internačné tábory, rovnako slúžiace na dočasnú koncentráciu obyvateľstva."}
{"id": "213461", "title": "Nacistický vyhladzovací tábor", "context": "Dejiny vzniku nacistických vyhladzovacích táborov Proces hromadného vraždenia pôvodne začal na východnom fronte vznikom jednotiek Einsatzgruppen. Celkovo existovali počas vojny 4 takéto jednotky (A, B, C a D), každá mala do 1 000 mužov. Oddiely oficiálne spadali pod SD a Sipo. Každej nemeckej skupine armád bola pridelená jedna takáto špeciálna skupina. Ich úlohou bolo masakrovať Židov, členov Komunistickej strany a Rómov, či iných nepriateľov nacistickej ideológie. Takto došlo k jednému z najväčších masakrov v novodobých dejinách, keď v priebehu jedného septembrového týždňa roku 1941 Einsatzgruppen povraždili 33 771 židovských mužov, žien a detí, ktorých telá nahádzali do rokliny Babij Jar blízko Kyjeva na Ukrajine. Celkovo bolo na tomto mieste povraždených asi 100 000 osôb, okrem rasovo prenasledovaných išlo najmä o sovietskych vojnových zajatcov. Takéto vraždenie však bolo časovo veľmi náročné a vyžadovalo početné popravčie čaty. Onedlho začali nacisti aplikovať aj ďalšie metódy, ako bolo dusenie v automobiloch (tzv. dušegubkách), ktorých výfukové plyny boli odvádzané do utesnenej zadnej časti, kde umiestnili osoby určené na likvidáciu. Nacisti sa jednak snažili zefektívniť proces vyhladzovania (šetriť náklady, počet ľudí zapojených do procesu vraždenia a pod.) a tiež urobiť vraždenie morálne jednoduchším pre vrahov tak, že oddelili obeť od vraha. Pri masovom strieľaní totiž niekedy dochádzalo k srdcervúcim scénam, ktoré mali negatívny dopad na morálku jednotiek vykonávajúcich popravy. Predpokladá sa, že jednotky Einsatzgruppen povraždili asi 1 milión osôb. Buchenwalde 20. januára 1942, sa stretli viacerí nacistickí pohlavári vo Wannsee blízko Berlína, aby prediskutovali svoje videnie židovskej otázky. Toto stretnutie je známe ako konferencia vo Wannsee. V priebehu 90 minút sa dohodli na pláne likvidácie Židov, ktorí sa nachádzali v krajinách pod kontrolou nacistického Nemecka. Okamžitá likvidácia sa mala vzťahovať najmä na osoby, ktoré neboli vhodné na ťažkú prácu. Muži a ženy, ktorí boli na prácu vhodní, boli nútení otrocky pracovať, za nedostatku adekvátne výživnej stravy, čo malo za následok buď priamo smrť, alebo zhoršenie pracovných výkonov, ktoré boli bedlivo sledované. Takíto práce neschopní boli zvyčajne tiež popravovaní. Administratívnu kontrolu nad tábormi malo vedenie SD, kde pri tejto činnosti zohrával významnú funkciu Adolf Eichmann. Samostatnou kapitolou vo vyhladzovacích táboroch boli zlé hygienické podmienky, únava z ťažkej fyzickej práce spojené s nedostatočnou stravou, ktoré si medzi väzňami žijúcimi v preplnených, špinou a všami zamorených barakoch spôsobovali epidémie rôznych chorôb, predovšetkým však škvrnitého týfusu. Nacistickí lekári v táboroch tieto epidémie zámerne podporovali, resp. proti nim neviedli systematickú ochranu, pretože takáto likvidácia väzňov bola jednou z najlacnejších. Novým prostriedkom likvidácie sa v priebehu roku 1942 stali plynové komory, v ktorých bola na obete sypaná jedovatá látka na báze kyanovodíka, označovaná Cyklón B. Táto látka sa pôvodne dodávala do táborov ako insekticíd na boj proti všiam, na ktorý sa však v praxi nebola používaná. Na zabíjanie sa používal aj oxid uhoľnatý, ktorý sa rozvodmi vháňal zo spaľovacích motorov do komôr (Bełżec). Plynové komory boli zväčša upravené ako veľké sprchy, aby u novopríchodzích do tábora, nevyvolávali žiadne obavy. Po usmrtení všetkých osôb v plynovej komore, boli ich ostatky maximálne zužitkované. Zvláštne oddiely väzňov, označované ako Sonderkommando, mali za úlohu odoberať zlaté zuby a vlasy mŕtvych. Následne boli mŕtve telá presunuté do blízkych krematórií, kde ich spaľovali v peciach. Príslušníci Sonderkommanda pri vkladaní mŕtveho tela do pece krematória v tábore Majdanek Vyhladzovacie tábory Treblinka, Bełżec a Sobibór začali fungovať počas operácie Reinhard, krycieho názvu vyvražďovania poľských Židov. Auschwitz II bol súčasťou osvienčimského komplexu pracovných táborov, podobne ako Majdanek. Tábory postavené pre akciu Reinhard ale tiež Chełmno boli zvlášť určené pre vyhladzovanie, boli vystavené zvlášť na to, aby v nich bolo možné vraždiť veľké množstvá ľudí, v priebehu niekoľkých hodín po ich príchode. Jedinými väzňami, ktorí v tábore neboli okamžite usmrtení, boli tí, ktorí boli použití počas procesu likvidácie – na vyberanie mŕtvych tiel z plynových komôr a ďalšie činnosti až do ich následnej kremácie. Preto boli tieto tábory pomerne malé, a poskytovali iba malé ubytovacie kapacity, transportované osoby boli preto najčastejšie presvedčené, že je tábor iba dočasnou prestupnou zastávkou na ceste ďalej na východ do pracovných táborov."}
{"id": "274213", "title": "Deutsche Ausrüstungswerke", "context": "Zdroje  Kategória:Nacistické koncentračné tábory Kategória:Holokaust"}
{"id": "212701", "title": "Gulag (1930 – 1960)", "context": "Velitelia správy táborov  F. I. Eichmans (apríl — jún 1930) L. I. Kogan (do 9. júna 1932) M. D. Berman (do 16. augusta 1937) I. I. Ilner (do 16. novembra 1938) G. V. Filaretov (do 18. februára 1939) V. V. Černyšov (do 26. februára 1941) V. G. Nesedkin (do 2. septembra 1947) G. P. Dobrynin (do 31. januára 1951) I. I. Dolgich (do 5. októbra 1954) S. J. Jegorov (do 4. apríla 1956) P. N. Bakin (do 6. mája 1958) M. N. Cholodkov (do 13. júna 1960) D.Urbanová (od 28.január"}
{"id": "508935", "title": "Veľký teror", "context": "Dohra a dôsledky Pamätník obetí stalinských čistiek v meste Vorkuta. Za koniec veľkého teroru je považovaný Dekrét Sovnarkomu (sovietu národných komisárov) a Ústredného výboru strany „O zatýkaní, dozore prokuratúry a vedení vyšetrovania“ zo 17. novembra 1938. Dekrét likvidoval väčšinu neštandardných justičných orgánov a ukončil všetky masové operácie. Nariadenia o zrýchlenom vyšetrovaní boli kategoricky zakázané, na akýkoľvek zatykač bol potrebný súhlas prokurátora. Stalinské represie sa však celkom nekončili, ich realizácia však už nebola taká krvavá a brutálna ako predtým. V zahraničí boli politické procesy často chápané ako Stalinov správny krok a zbavovanie sa skutočných nepriateľov štátu. Nezmyselné obvinenia starých boľševických vodcov židovského pôvodu zo sympatii k nacistom dokonca bralo veľa ľudí vážne, napriek tomu, že to boli úplné nezmysly. Iní chápali toto jednanie ako exces, ktorý bolo možné tolerovať, pretože sa sovietsky režim zatiaľ ostro vyhraňoval voči nacizmu a fašizmu. Čistky upevnili Stalinovu moc v krajine. Zároveň oslabili krajinu po vojenskej stránke, keďže mali za následok likvidáciu veľkej časti skúseného dôstojníckeho zboru, čo malo veľmi negatívny vplyv počas nasledujúcej sovietsko-fínskej a hlavne sovietsko-nemeckej vojny. Z kontrarevolučnej činnosti boli v druhej polovici 30. rokov v ZSSR obvinené desiatky tisíc nevinných ľudí. Veľká časť z nich bola odsúdená na dlhoročné tresty v pracovných táboroch GULAG, kde boli nútení pracovať ako drevorubači v odľahlých oblastiach krajiny, či pri stavbách veľkých priemyselných a transportných projektov (Bielomorsko-baltský kanál, kanál Moskva-Volga, výstavba niektorých častí moskovského metra). Odhady počtu obetí čistiek počas tzv. veľkého teroru sa rôznia. Podľa niektorých zdrojov môžu dosahovať až 1,5 milióna mŕtvych. Podľa archívnych správ NKVD, neskôr KGB a väčšiny zdrojov je však toto číslo nižšie. Keďže bolo celkovo zatknutých 1 372 329 osôb, z ktorých 681 692 bolo zastrelených, v táboroch v rokoch 1937 – 1938 zahynulo 115 922 osôb. Stalinov teror sa opäť rozbehol po napadnutí krajiny nacistickým Nemeckom v roku 1941. V zmätkoch boli na veľa miestach západnej časti ZSSR vraždení väzni, pri ktorých hrozilo, že sa dostanú do rúk Nemcov, ktorí by ich mohli využiť vo svojom vojnovom úsilí. Pre vojnové obdobie bolo príznačné aj zhoršenie podmienok v táboroch Gulag a najväčšia úmrtnosť v týchto zariadeniach. Ďalšie stupňovanie Stalinovho teroru sa postupne prehlbovalo po skončení druhej svetovej vojny (napr. prípad lekárov) a bolo zastavené až jeho smrťou v roku 1953."}
{"id": "216034", "title": "Sovietski vojnoví zajatci počas druhej svetovej vojny", "context": "Použitie zajatcov vo vojne na strane Nemecka Mnohí zajatci, ktorí sa dostali do zajateckých táborov čoskoro pochopili, že nádej na prežitie v takýchto podmienkach je minimálna. Tým, ktorí sa chceli vyhnúť ťažkej nútenej práci alebo ohrozeniu infekčnými chorobami, v priebehu vojny nacisti umožnili zlepšiť svoje podmienky vstupom do pomocných jednotiek, títo boli Nemcami označovaní ako tzv. Hilfswilliger a neskôr aj do Ruskej oslobodeneckej armády, ktorú viedol Andrej Vlasov, sovietsky generál, ktorí v zajatí prešiel na nemeckú stranu."}
{"id": "219346", "title": "Vyhladzovací tábor Treblinka", "context": "Počet obetí a porovnanie s inými tábormi V roku 1965 vydal historik Helmut Krausnick z Ústavu pre súčasné dejiny v Mníchove štúdiu hovoriacu o asi 700 000 obetiach. Neskoršia práca dr. Wolfganga Schefflera odhadovala počet obetí na 900 000. Podľa informácii Poliaka Franciszka Ząbeckeho, ktorý riadil prevádzku blízkej železničnej stanice v obci Treblinka, kadiaľ prechádzali všetky vlaky do tábora, a denne si zaznamenával informácie o prichádzajúcich vlakoch, možno usudzovať, že v tábore pripravili o život až 1,2 milióna ľudí. Podľa súčasných odhadov bolo vo vyhladzovacom tábore Treblinka II zavraždených počas vojny 870 000 až 925 000 ľudí. Tento počet nezahŕňa úmrtia z tábora nútených prác Treblinka I, kde však nebolo nikdy sústredených väčšie množstvo väzňov. Väčšinu obetí predstavovali Židia z Poľska, ZSSR, Rakúska, Grécka, Macedónska, Slovenska, Česka, Francúzska a Juhoslávie. V tábore bolo zavraždených aj okolo 2000 Rómov. V roku 2001 bol Spojenom kráľovstve pri odtajňovaní starších spravodajských dokumentov nájdený aj telegram zachytený a dešifrovaný britskou rozviedkou 11. januára 1943. Tzv. Höfleho telegram oznamoval, do konca decembra 1942 bolo v tábore Treblinka II zlikvidovaných 713 555 Židov. Na základe tohto telegramu a ďalších odhadov na obdobie roku 1943 Jacek Andrzej Młynarczyk odhaduje, že v tábore bolo zavraždených 780 863 ľudí. Presný počet obetí je však ťažké odhadnúť. Tábory v Osviečime však fungovali oveľa dlhšie (máj 1940 – január 1945) a mali oveľa komplexnejšiu štruktúru (tri koncentračné tábory – Osviečim I, Osviečim II – Birkenau (Brzezinka), Osviečim III – Monowice, ako aj väčší počet špecializovaných pracovných táborov roztrúsených na ploche niekoľko desiatok kilometrov štvorcových). Tu všade umierali ľudia: boli popravení, utýraní, zavraždení pre zábavu strážcov, alebo podľahli vyčerpaniu či chorobám (najmä týfu a TBC). Čisto vyhladzovací charakter v Osviečimskom kontexte však mal len tábor č. II. Auschwitz-Birkenau so svojimi povestnými plynovými komorami a krematóriami."}
{"id": "212695", "title": "Gulag (1930 – 1960)", "context": "Introduction Rozšírenie táborov na území ZSSR. Gulag , presnejšie GULAG , () je skratka počiatočných názvov (pozri nižšie) sovietskej organizácie zodpovednej za správu (hlavných) pracovných trestaneckých táborov v ZSSR, ktorá existovala v rokoch 1930 – 1960; zároveň prenesene označenie pre zariadenia (tábory) a systém pod jej správou. Do gulagov sa nedostávali len obyvatelia ZSSR, ale aj zahraniční občania, či turisti. Podľa svedectiev život v gulagoch nebol dobre zabezpečený. Väzni a odsúdenci v týchto táboroch boli nútení pracovať 10-12 hodín denne, pravidelná strava nebola zabezpečená a nemohli dbať ani o svoje telo, hygienu a zdravie. Zatiaľ čo väzni koncentračných táborov gulag boli deportovaní na základe individuálnych a väčšinou falošných súdnych rozhodnutí, ľudia v táboroch GUPVI boli masívne prepravovaní do táborov pre nútenú prácu, pričom ich totožnosť považovali za nepodstatnú."}
{"id": "245931", "title": "Stalinské represie", "context": "Introduction  Stalinské represie boli masové represie, uskutočňované v ZSSR v 30. až 50. rokoch 20. storočia a sú spájané s J. V. Stalinom, diktátorom, ktorý v tomto období riadil krajinu. Najväčšie množstvo obetí si vyžiadali tresty občanov podľa odseku 58 Trestného zákona RSFSR z roku 1926 („kontrarevolučné zločiny“), ďalej obete masových akcií ako vysídľovanie a prenasledovanie statkárov tzv. kulakov, ktoré sa začalo v 30. rokoch a deportácie na základe národnostnej príslušnosti v 30. a 40. rokoch. Mnohí historici považujú stalinské represie iba za pokračovanie represií zo strany boľševikov v Sovietskom Rusku, ktoré sa začali po októbrovej revolúcii v roku 1917 (najhoršie z nich sú známe ako červený teror 1918 - 1922, alebo raskazačivanie). Pri týchto akciách sa obeťami nestali iba aktívni nepriatelia boľševikov, ale aj ľudia, ktorí pasívne nesúhlasili s ich politikou alebo boli celkom nevinní ale potrestaní boli kolektívne na základe sociálnych alebo národnostných kritérií. Represie mali aj sociálny charakter, boli namierené napr. aj proti príslušníkom bývalej cárskej polície, vedúcim činiteľom cárskej vlády, cirkevným hodnostárom, statkárom a podnikateľom. Niektorí iní autori, v zásade hlavne prívrženci ľavice, vrátane marxistov, ktorí sú považovaní za nepriateľov stalinizmu, napr. trockisti, považujú stalinské represie za krok sovietskeho vedenia, ktorým opustilo od politiky boľševizmu. Býva pri tom podčiarkované, že významnú časť obetí stalinských čistiek tvorili samotní členovia komunistickej strany, stranícki, sovietski alebo vojenskí činitelia a mnohé vedúce osobnosti. Zatiaľ čo červený teror, ktorý začali boľševici, možno odôvodniť aj na základe objektívnych historických podmienok občianskej vojny, ktoré spôsobili pritvrdenie konania všetkých politických strán, čo tiež viedlo k obdobnému správaniu nepriateľa - tzv. bielemu teroru a má teda príčiny na oboch stranách. Neskoršie konanie a politické represie v 20., 30. a 40. rokoch boli často založené na lživých a vykonštruovaných obvineniach. So začiatkom kolektivizácie poľnohospodárstva a urýchlenej industrializácie v 20. a 30. rokoch, rovnako po upevnení Stalinovej osobnej moci represie nadobudli masový charakter. Najväčší rozmach potom dosiahli v rokoch 1937 a 1938 počas veľkého teroru tzv. Ježovčiny, keď iba orgány NKVD (bez polície) zatkli 1,71 milióna občanov ZSSR a odsúdili na trest smrti zastrelením 724 tisíc z nich. Veľké množstvo obetí si vyžiadali popravy politických väzňov po začiatku druhej svetovej vojny. Možno k nim zaradiť masové popravy poľských vojnových zajatcov (Katynský masaker) aj popravy väzňov pri ústupe zo západných oblastí ZSSR v roku 1941. Politické represie a fyzická likvidácia odporcov režimu pretrvávali s rôznou intenzitou až do smrti Stalina v roku 1953. Odhaduje sa, že Stalinské represie si vyžiadali najmenej 16 miliónov životov obyvateľov Sovietskeho zväzu."}
{"id": "432648", "title": "Babyn Jar", "context": "Potrestanie zodpovedných V priebehu Norimberského procesu sovietska strana odhadovala počet povraždených osôb v rokline Babyn Jar na približne 100 000. Opierala sa pri tom o vyšetrovanie, ktoré prebiehalo priamo po oslobodení Kyjeva. Norimberský tribunál s príslušníkmi Einsatzgruppen odsúdil ako zodpovedného za vraždy P. Blobela, ktorý bol odsúdený na trest smrti a obesený v júni 1951. Generálmajor Kurt Eberhard, ktorý vydal príkaz na popravy, nebol nikdy súdený. Zomrel v roku 1947 v Stuttgarte. Veliteľ Kyjevskej polície Andrej Orlik bol pozbavený svojej funkcie ešte na konci roku 1941 a neskôr zavraždený neznámym útočníkom v Kyjeve v júli 1942. Generálny komisár mesta Kyjev Helmut Kvittsrau nebol nikdy súdený a zomrel v roku 1999."}
{"id": "69504", "title": "Koncentračný tábor", "context": "História táborov Mŕtve telá vyhladovaných väzňov koncentračného tábora Bergen-Belsen v masovom hrobe Prvé tábory vybudovali španielske úrady (1896) pre povstalcov na Kube, britské úrady (1899 – 1902) počas búrskych vojen pre „koncentráciu“ vidieckeho obyvateľstva nakloneného Búrom na ich lepšiu kontrolu, ako aj americké úrady (1900) na Filipínach. Masovo sa koncentračné tábory, z ktorých časť bola tiež vyhladzovacími tábormi, objavili v ZSSR už od začiatku existencie toho štátu (pozri gulag). Koncentračné tábory zriaďovala Nemecká imperiálna armáda už v 19. storočí v Afrike (napríklad v meste Lüderitz v terajšej Namíbii). Prvý nacistický koncentračný tábor v Dachau dal Adolf Hitler postaviť hneď po svojom nástupe k moci v roku 1933. Vo vypuknutí vojny v roku 1939 boli zriaďované najprv getá. Neskôr boli najmä na území Poľska a iných okupovaných štátov zriadených viacero nacistických vyhladzovacích táborov. Koncentračné tábory rôzneho druhu existovali v 20. storočí v mnohých štátoch po celom svete. V období po druhej svetovej vojne v Poľsku existovali koncentračné tábory NKVD pre vojakov hnutia odporu, tábory práce pre protikomunistickú mládež a tiež osôb nemeckého alebo ukrajinského pôvodu, ktoré sú klasifikované ako koncentračné tábory. Mnoho táborov bolo vybudovaných tiež po vojenskom prevrate v Grécku (1948 a 1967) a v Čile (1973)."}
{"id": "508932", "title": "Veľký teror", "context": "Moskovské procesy Súbor:Radek s action.jpg|náhľad|Prokurátor Andrej Vyšinskij počas moskovských procesov. Prvý z veľkých tzv. divadelných procesov odohrávajúcich sa v Moskve sa uskutočnil 19. až 24. augusta 1936. Obžalobu viedlo Vojenské kolégium Vrchného súdu ZSSR, v ktorom hral veľkú úlohu žalobca Andrej Vyšinskij. Prvými obvinenými bolo 16 členov trockisticko-zinovievského teroristického centra. Hlavnými obvinenými boli Zinoviev a Kamenev, ktorým pôvodne Stalin sľúbil, že ich ušetrí. Obvinení boli zo spolupráce so západnými tajnými službami s cieľom zavraždiť Stalina a ďalších sovietskych vodcov. Pokusu o rozpustenie ZSSR a znovuobnovenie kapitalizmu a poškodzovania rôznych ekonomických odvetví. Okrem spomínaných obvinení ich obvinili z účasti na vražde Kirova. Obaja sa k obvineniam priznali. Štvavá propaganda sovietskych novín Pravda dokonca s úplnou vážnosťou obviňovala Zinovieva, Kameneva a Trockého, že sú nacisti, napriek tomu, že všetci boli židovského pôvodu. Druhý proces s tzv. paralelným antisovietskym trockistickým centrom trval od 23. do 30. januára 1937. Obvinených bolo 17 menej významných politických funkcionárov ako Karl Radek, Jurij Pjatkov a Grigorij Sokoľnikov. Boli uznaní vinnými zo špionáže pre Japonsko a Nacistické Nemecko. 13 z nich bolo zastrelených, ostatní odsúdení na dlhoročný pobyt v žalári. 18. februára spáchal samovraždu blízky Stalinov spolupracovník Sergo Orždonikidze. Koncom júla 1937 sovietske ministerstvo vnútra vydalo rozkaz č. 00447, ktorý mal za následok popravu viac než 79 000 osôb a 8 a viac ročné väzenie pre 190 000 ďalších. V septembri 1937 sa do spleti obvinení z laxnosti v jednaní s „trockistami“ dostal aj doterajší hlavný vykonávateľ čistiek Genrich Jagoda, ktorý sa začal zdráhať vykonávať nezmyselné prenasledovanie štátnych a straníckych predstaviteľov. Bol najprv zbavený funkcie a poverený vedením bezvýznamného Komisariátu spojov. V priebehu dvoch rokov bol zatknutý a spolu s radom svojich spolupracovníkov niekoľko mesiacov držaný vo vyšetrovacej väzbe a napokon popravený. Vo vedení NKVD ho nahradil Nikolaj Ježov, nedávno vymenovaný za jeho zástupcu. Práve nástup Ježova predznamenal novú vlnu perzekúcií, ktoré postihli široké masy obyvateľstva a stali sa v sovietskej spoločnosti známe ako tzv. ježovščina . Na základe predtým vydaných nariadení začali byť preventívne prenasledovaní kriminálni recidivisti, nebezpeční kriminálnici ale aj osoby potenciálne nebezpečné boľševickému režimu, ako boli bývali predstavitelia cárskeho štátneho aparátu (napr. bývali príslušníci polície, úradníci), bieleho (protiboľševického) hnutia, kulaci, predstavitelia cirkvi alebo osoby, ktoré sa vrátili z emigrácie. Policajné trojky dostali právo súdiť a likvidovať osoby týchto kategórii. Exhumácia obetí stalinského teroru v ukrajinskej Vinnici, počas nacistickej okupácie v roku 1943 cez druhú svetovú vojnu. Tretí proces, s tzv. pravicovo trockistickým blokom sa začal v marci 1938. Hlavným obvineným bol Nikolaj Bucharin, hlava Kominterny; Alexej Rykov, vedúci Sovietu ľudových komisárov a Genrich Jagoda, šéf NKVD a hlavný realizátor dovtedajších štátom organizovaných represií. Pojednávania všetkých moskovských procesov spravidla prebiehali podľa vopred dohodnutého plánu, porušovali práva na spravodlivý proces obvinených, boli narušením noriem justície a spravidla končili popravou obvinených. Podpisy Stalina, Vorošiolova, Kaganoviča, Ždanova a Molotova na zozname popravených počas čistiek v Leningrade. Procesy nepostihli iba Stalinovu opozíciu, ale aj členov Strany, ktorí kritizovali jej prácu, alebo okázalý životný štýl jej členov. Zároveň sa obrátila aj proti viacerým pracovníkom strany, ktorí mohli svojim okázalým životným štýlom stranu diskreditovať. Divadelné procesy boli dôsledne naplánované, venovali sa im zahraničné aj domáce médiá. Ich cieľom bolo zlikvidovať najvýznamnejších Stalinovych politických oponentov a boli dôležitou zámienkou pre ďalšie čistky v Strane a štátnom aparáte, ktoré nasledovali. V rokoch 1937 – 1938 začalo NKVD kampaň proti národnostným menšinám, hlavne Poliakom a roľníkom, čo opäť postihlo hlavne Ukrajincov a národnostné menšiny západu Európskej časti ZSSR, ale napr. aj Kórejcov na Ďalekom východe. Opäť začalo prenasledovanie presídlených kulakov najmä vo vyhnanstve na Sibíri, z obavy pred ich spoluprácou s Japonskom, ktoré viedlo svoje aktivity v Mandžusku. V súvislosti s rozkazom č. 447 pokračovali akcie NKVD, ktoré viedli k fyzickej likvidácii tisícov zaistených osôb. Celkovo bolo do novembra 1938, kedy bol Ježov odvolaný, zatknutých asi 1,5 milióna osôb pre kontrarevolučnú alebo protištátnu činnosť a asi 700 000 z nich bolo bez riadneho súdu popravených. Ostatní boli spravidla odsúdení na dlhoročné tresty v pracovných táboroch GULAG."}
{"id": "212700", "title": "Gulag (1930 – 1960)", "context": "Povedomie o existencii gulagov Správy o existencii gulagov sa mimo Sovietsky zväz dostali na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia, ale do plného povedomia sa dostali až po Stalinovej smrti, počas éry Chruščova. Všeobecne známe sa stali po vydaní diel ruského spisovateľa Alexandra Solženicina, ktorý mal s gulagom priamu skúsenosť."}
{"id": "160523", "title": "Koncentračný tábor Buchenwald", "context": "Oslobodenie a použitie po 1945 Tábor objavili jednotky 3. americkej armády 11. apríla 1945, zaistila ho až nasledujúci deň 80. pechotná divízia, po tom, ako tábor opustila väčšina jeho stráží a kontroly sa chopili väzni, ktorí zostávajúce stráže premohli. Neskôr, medzi rokmi 1945 a 1950, tábor používala Sovietska okupačná armáda ako Zvláštny tábor č. 2. NKVD tu najprv internovala nacistických vojnových zločincov, neskôr ho pravdepodobne používala aj na držanie odporcov sovietskeho režimu."}
{"id": "245932", "title": "Stalinské represie", "context": "Osud organizátorov represií Počas stalinských čistiek zasahovali represie aj samotných organizátorov. V dôsledku toho mnohí organizátori i uskutočňovatelia represii vrátane predsedov NKVD G. G. Jagodu a N. I. Ježova, ktorí sa sami stali obeťami represií. Po smrti Stalina bolo zatknutých a odsúdených niekoľko pracovníkov štátnej bezpečnosti: L. P. Berija, V. G. Dekanozov, B. Z. Kobulov, A. Z. Kobulov, V. N. Merkulov, L. E. Vlodzimirskij, S. A. Goglidze, P. J. Mešik, L.P. Švarcman, M. D. Rjumkin, A.G. Leonov, a mnohí ďalší. Minister národnej bezpečnosti v rokoch 1946-1951 V. S. Abakumov bol zatknutý už počas Stalinovej éry, ale popravený až neskôr po jeho smrti. Stalin nebol v súvislosti s represiami nikdy súdený. Vedenie ZSSR však nemalo záujem spravodlivo odsúdiť všetkých organizátorov represií, pretože veľa jeho členov sa nich samo podieľalo. Po roku 1956 bolo obvinenie zo spoluúčasti na stalinských represiách používané v politickom boji na odstránenie vyšších straníckych činiteľov (napr. protistranícka skupina), no takéto prípady boli skôr ojedinelé a neviedli k trestnému stíhaniu, po roku 1964 sa takéto obvinenia neobjavovali vôbec."}
{"id": "508930", "title": "Veľký teror", "context": "Introduction Verdikt tzv. Trojky UNKVD Kalininskej oblasti, 27. decembra 1937 odsudzujúci Piotra Konstantinoviča Zinovieva (nar. 1894) na trest smrti zastrelením. Za agitáciu zameranú na podkopanie sovietskej vlády, šírenie provokatívnych fám o konci sovietskej moci a obnovení kapitalizmu. Veľký teror alebo veľká čistka alebo hovorovo ježovščina je označenie pre obdobie najmasovejších stalinských represií v ZSSR v rokoch 1937 - 1938. Čistky predstavovali masový teror proti príslušníkom Komunistickej strany, armády, štátnym činiteľom, inteligencii a rôznym iným vrátane politicky neangažovaným osobám v krajine. Realizované boli na základe rozkazov J. V. Stalina. Represie veľkej čistky sa zakladali na rozhodnutiach Politbyra CK VKP(b), ktoré boli prijaté v súlade so Stalinovou teóriou o posilnení orgánov diktatúry proletariátu pre boj s pozostatkami kapitalitstických tried a potrebe odstránenia osôb nepriateľských sovietskemu zriadeniu pomocou izolácie a fyzickej likvidácie. Počas obdobia veľkého teroru bolo z politických dôvodov v ZSSR odsúdených a zastrelených 681 692 ľudí. Odhaduje sa, že spolu s úmrtiami v pracovných táboroch GULAGu počet obetí teroru rokov 1937 - 1941 predstavuje asi 1 milión. Pri prenasledovaní prevažne domnelých nepriateľov ľudu bolo celkovo zatknutých 1,2 milióna členov Komunistickej strany, čo predstavuje až 1/2 jej členskej základne. Z nich bolo asi 50 000 prepustených na slobodu a 600 000 bolo zastrelených alebo zahynulo v táboroch. Napriek tomu, že boľševický plán na elimináciu nepriateľov sovietskeho systému môže na prvý pohľad pripomínať dôsledne pripravenú a dôkladne vykonanú sériu trestných operácii, bol teror v skutočnosti improvizovaný a namierený proti nejasne definovanej kategórii osôb a vykonávaný v podstate náhodným spôsobom. Termín veľký teror (v angl. origináli The Great Terror ; rus. Большой террор ) pre označenie udalostí v ZSSR použil anglo-americký historik Robert Conquest vo svojej knihe The Great Terror: Stalin’s Purge of the Thirties z roku 1968. Termín ježovčina (rus. Ежо́вщина ) známy v krajinách ZSSR bol odvodený mena šéfa NKVD N.I. Ježova, ktorý bol vykonávateľom čistiek v období ich vrcholu. Žiadne z týchto pomenovaní nebolo nikdy použité sovietskymi orgánmi."}
{"id": "233951", "title": "Zoznam predsedov vlády Sovietskeho zväzu", "context": "Predseda Rady ľudových komisárov ZSSR (od roku 1946 Rady ministrov)  Vladimír Iľjič Lenin (1923 – 1924) Alexej Ivanovič Rykov (1924 – 1930) Viačeslav Michajlovič Molotov (1930 – 1941) Josif Vissarionovič Stalin (1941 – 1953) Georgij Maximilianovič Malenkov (1953 – 1955) Nikolaj Alexandrovič Bulganin (1955 – 1958) Nikita Sergejevič Chruščov (1958 – 1964) Alexej Nikolajevič Kosygin (1964 – 1980) Nikolaj Andrejevič Tichonov (1980 – 1985) Nikolaj Ivanovič Ryžkov (1985 – 1991)"}
{"id": "507243", "title": "Kolektivizácia v Sovietskom zväze", "context": "Priebeh Tisíce rodinných príslušníkov, vrátane žien, detí a neplnoletých boli pre odpor ku kolektivizácii za odvetu deportovaní. Ženy „kulakov“ pri práci v lese na severe krajiny. V roku 1928, po tom čo Stalin začal upevňovať svoju moc v boľševickej strane na úkor jej ostatných vodcov (odstránením Trockého, Zinovieva a Kameneva), krajina vyhlásila svoj prvý päťročný plán. Novými cieľmi bola industrializácia a získanie kontroly nad výrobou potravín, ktorá bola hlavne v rukách drobných a stredných roľníkov. Sovietsky režim spočiatku vykupoval od roľníkov potraviny (kontingenty) za štátom stanovené ceny a ďalej ich predával do zahraničia, čím získaval podstatnú časť financií na nákup drahých zahraničných priemyselných zariadení. Keď však neboli roľníci ochotní predávať štátu svoje produkty za nízke ceny, ohrozovali tak ďalšie pokračovanie Stalinových plánov. To mala pomôcť dosiahnuť kolektivizácia poľnohospodárstva. V pôvodnom pláne prvej päťročnice sa počítalo, že dobrovoľne ku kolektivizácii prikročí 16 - 18 % roľníkov. Plánu kolektivizácie od začiatku odporovali viacerí predstavitelia strany, napr. Bucharin. Štátny aparát nútil roľníkov aby sa pridali do poľnohospodárskych družstiev - kolchozov a sovchozov. Medzi roľníkmi to prirodzene vyvolalo odpor a kolektivizácia neprebiehala tak rýchlo ako sa očakávalo. Stalin v danej situácii obvinil roľníkov, ktorých sovietska propaganda nazývala kulakmi, z toho že sú vidieckymi boháčmi obohacujúci na úkor pracujúcej triedy. Pričom tvrdil, že kolektivizáciu podporuje väčšina chudobných roľníkov, čo však nebola pravda. 30. januára 1930 v dobe vrcholiacej kolektivizácie, vydalo Politbyro nariadenie „O spôsobe likvidácie kulackých hospodárstiev v regiónoch úplnej kolektivizácie“, v ktorom sa hovorilo o likvidácii kulakov ako triedy . Toto nariadenie delilo kulakov na 3 kategórie, podľa závažnosti ich protištátnej činnosti, pričom jedna z kategórií nemala žiadnu definíciu - ostatní kulaci . V krátkom období rokov 1929 - 1930 došlo k masovým deportáciám asi 380 000 rodín odporujúcich roľníkov, čo predstavovalo asi 1 800 000 osôb. Zväčša do pustých oblastí Sibíri a Kazachstanu bez infraštruktúry. Veľké množstvo ďalších bolo násilne presídlených v rámci svojich oblastí a krajov. V priebehu roku 1930 tak s kolektivizáciou pod tlakom súhlasilo asi 50 % všetkých roľníkov, čo znamenalo, že spolu s tými, ktorí tak urobili predtým tvorili asi 60 až 65 % všetkých roľníkov. Deportácie postupne prestali po roku 1933. 2. marca 1930 vyšiel v sovietskych novinách Pravda Stalinov článok Závrat z úspechu , v ktorom hovoril o potrebe umiernenejšej kolektivizácie, údajne pre jej doterajšiu implementáciu s prílišným entuziazmom, ktorý nebol na mieste. Veľa roľníkov následné oslabenie tlaku reagovalo tak, že asi 10 % z kolchozov vystúpilo. Odpor roľníkov nebol len pasívny, došlo aj k viacerým útokom na sovietskych predstaviteľov a vykonávateľov kolektivizačnej politiky. Až 800 takýchto prípadov muselo byť potlačených zbraňami. Tlak však opäť pokračoval najmä vysokými daňami pre tých, ktorí ďalej hospodárili sami a do roku 1939 bolo 90 % sovietskych poľnohospodárskych výrobcov sústredených v kolchozoch alebo sovchozoch. Výsledky kolektivizácie výrazne ovplyvnili neúrody, najmä v roku 1932. Neúroda bola zapríčinená objektívnou nepriazňou počasia, avšak aj celkovou apatiou roľníkov a neochotou pracovať v kolchozoch, tak ako predtým na vlastnej pôde. Predsedovia kolchozov však boli povinní odovzdať predom určené dávky úrody, čo malo neraz za následok aj chýbanie osiva na ďalší rok. Štát väčšinu obilia predal do zahraničia. Táto situácia viedla k hladomoru, ktorý sa prejavil hlavne na Ukrajine, Južnom Rusku - Povolží a Severnom Kaukaze a v Kazachstane - tradičných poľnohospodárskych oblastiach krajiny, kde boli dopady kolektivizácie a dekulakizácie najtvrdšie. Od hladu alebo na jeho následky zomrelo podľa rôznych odhadov asi 3 až 10 miliónov ľudí. Roľníkom bolo zakázané opúšťať hladové oblasti a informovanie o hladomore bolo považované za kontrarevolučnú a protištátnu činnosť. Nedostatok potravín sa však prakticky neprejavoval v mestách, kam množstvo ľudí z vidieka odchádzalo za prácou v nových továrňach."}
{"id": "507241", "title": "Kolektivizácia v Sovietskom zväze", "context": "Introduction Členovia komsomolu rekvirujú úrodu ukrajinskému roľníkovi, ktorý ju pred nimi skrýval na cintoríne. Kolektivizácia v Sovietskom zväze prebiehala ako proces spájania drobných roľníckych hospodárstiev do kolektívnych družstiev tzv. kolchozov alebo štátnych sovchozov. Rozhodnutie o kolektivizácii bolo vydané na XV. zjazde VKP(b) v roku 1927. Na väčšine územia krajiny prebiehala v rokoch 1928 - 1937; najintenzívnejšie v rokoch 1930 - 1933. V západných oblastiach Ukrajiny, Bieloruska a Moldavska, Estónsku, Lotyšsku a Litve kolektivizácia prebehla po ich začlenení do ZSSR v povojnovom období v rokoch 1949-1950. Začiatok kolektivizácie bol súčasťou prvého päťročného plánu. Jej oficiálnym cieľom bolo vytvorenie socialistických výrobných vzťahov na sovietskom vidieku, premena jednotlivých poľnohospodárskych výrobcov malého rozsahu na veľké produktívne podniky, čo malo sprevádzať Stalinom zavádzanú politiku masívnej industrializácie krajiny. Súčasťou kolektivizácie bol masívny odliv finančných, materiálnych a pracovných zdrojov z poľnohospodárskeho sektora do priemyslu. Bola preto efektívnym revolučným základom pre ďalší rýchly rast priemyslu, hlavne tým, že umožnila rýchlejšie prekonať jeho zaostalosť. Jednalo sa však o veľmi kontroverzný krok, ktorý si vyžiadal veľké materiálne, ľudské aj morálne škody. Kolektivizácia bola na mnohých miestach presadzovaná brutálnym až neľudským spôsobom, jej odporcovia označení ako tzv. kulaci boli postavení mimo zákon, deportovaní alebo popravení. Vo viacerých oblastiach násilné odnímanie obilia viedlo k hladomoru, ktorý si vyžiadal veľké množstvo obetí (odhady hovoria 3 - 8 miliónov). Rozvrat, ktorý kolektivizácia spôsobila na vidieku ťažko zasiahol tradičné komunity a hospodárenie, ktoré v konečnom dôsledku prestalo byť efektívne. V povojnovom období sa zo ZSSR, tradičného exportéra poľnohospodárskych produktov, stal ich importér."}
{"id": "216036", "title": "Sovietski vojnoví zajatci počas druhej svetovej vojny", "context": "Súčasné názory na počty zajatcov  Ruské hodnotenia Po rozpade ZSSR boli v Rusku nielen odtajnené mnohé zdroje a dokumenty ale bola umožnená i otvorenejšia diskusia a výmena názorov medzi historikmi viacerých krajín. Podľa údajov Ministerstva obrany RF, z roku 2005, bolo počas Veľkej vlasteneckej vojny zajatých 4 559 000 sovietskych vojakov. Podľa historika M.V. Filimošina, počas Veľkej vlasteneckej vojny bolo nezvestných 4 559 000 sovietskych vojakov a ďalších 500 000 povolaných, ktorí ešte neboli evidovaní ako príslušníci ozbrojených síl. Podľa G.F. Krivošejeva, počas bojov s nacistickým Nemeckom bolo nezvestných 3 396 400 vojakov. Z nich sa 1 836 000 vrátilo a 1 783 000 zahynulo alebo emigrovalo. Tieto čísla však hlavne medzi osobami neoboznámenými so sovietskymi a nemeckými dokumentmi dodnes vyvolávajú pochybnosti. Nemecké hodnotenia Podľa nemeckých dokumentov z čias vojny, vydaných 1. mája 1944 vyzerali stavy sovietskych vojnových zajatcov takto: Štatút Počet(tisícov osoôb) % Nachádzajúci sa v táboroch 1053 20,4 Prepustených na slobodu alebozískaných pre vojenskú službu 818 15,9 Zahynulo v táboroch 1981 38,4 Ostatní: 1308 25,3 1. Utiekli 67 1,3 2. Popravení 473 9,1 3. zahynuli v zberných táboroch alebonezaregistrovaní 768 14,9 Spolu 5160 100"}
{"id": "215783", "title": "Vojnový zajatec", "context": "Pozri aj  sovietski vojnoví zajatci počas druhej svetovej vojny"}
{"id": "507244", "title": "Kolektivizácia v Sovietskom zväze", "context": "Dôsledky Propagandistický obraz socialistického realizmu Prvý traktor v dedine. Stalinom nariadená kolektivizácia poľnohospodárstva umožnila sovietskemu systému získať kompletnú kontrolu nad obyvateľstvom vidieka. Sovietska propaganda oslavovala jej výsledky v rôznych ohľadoch, najmä tým, že podporila industrializáciu finančne ako aj presunom veľkého množstva pracovnej sily z vidieka do miest. Analýzy však ukazujú, že náklady na kolektivizáciu v konečnom dôsledku ďaleko presiahli jej prínosy. Jej dopad na vidieku bol katastrofický. Úroveň produkcie obilia sa podarilo vyrovnať na hodnotu z pred roku 1928 až v roku 1940. Živočíšna výroba sa spamätávala ešte dlhšie a stav z roku 1928 dosiahla až v 50. rokoch. Percentuálne najvyššia produkcia potravín (až 25 %) na výmeru pôdy (2 - 3 % celkovej ornej pôdy) zostala na záhumienkoch, pôde, ktorú mohli pracovníci kolchozov obrábať ako vlastnú. Počas druhej svetovej vojny nacisti kolchozy na okupovaných územiach formálne zrušili, nezrušili však štátne sovchozy, ktoré využívali ďalej. Kolchozy nahradili podobnou, ľahko kontrolovateľnou formou hospodárenia, ktorú nazvali goschoz. Kolektivizáciu podľa sovietskeho vzoru aplikovalo aj viacero krajín, ktoré zostali pod sovietskym vplyvom po druhej svetovej vojne vo Východnej Európe. Medzi nimi aj Česko-Slovensko. Miery pri ich presadzovaní boli často tvrdé, k tragédii rozsahom podobnej ako tomu bolo v ZSSR však nedošlo."}
{"id": "440248", "title": "Komunistický režim", "context": "História Prvý komunistický štát vznikol v roku 1917 v Rusku. Vláda na čele s Leninom a Trockým viedla niekoľko rokov občiansku vojnu proti pro-cárskej opozícii aj intervencii viacerých krajín. Po skončení vojny a skonsolidovaní pomerov následne vznikol v roku 1922 Zväz sovietskych socialistických republík, ktorý bol až do svojho zániku v roku 1991 najsilnejším komunistickým štátom. Komunistický režim dodnes existuje v mnohých krajinách napríklad v Číne,Laose,Severnej Kórei, na Kube alebo vo Vietname. Podľa viacerých názorov, vrátane niektorých komunistických názorových prúdov, napr. trockistov, mali komunistické režimy v Sovietskom zväze (po celú dobu jeho existencie), ale aj v Číne, na Kube a inde iba málo spoločného so skutočnými myšlienkami komunizmu a preto ich možno označovať ako stalinské režimy. Komunistické režimy sa obyčajne sami neoznačovali ako komunistické, často si vyberali prívlastky ako ľudová demokracia (napr. KĽDR, NDR), ľudový (PĽR), alebo socialistický (ČSSR). Prakticky všetky komunistami ovládané režimy skončili tak, že komunistická strana uchopila všetku moc v krajine a snažila sa o celkovú indoktrináciu ideí presadzovaných stranou do všetkých sfér spoločenského aj kultúrneho života. Bežné bolo porušovanie ľudských a občianskych práv. Väčšina krajín postupne začala ekonomicky aj spoločensky stagnovať. Komunistický režim v Česko-Slovensku (1948 -1989) začal Februárovým prevratom 1948 a skončil po Nežnej revolúcii 1989."}
{"id": "216032", "title": "Sovietski vojnoví zajatci počas druhej svetovej vojny", "context": "Zaobchádzanie sovietskeho vedenia s vlastnými vojakmi, ktorí padli do zajatia Článok 193 trestného zákonníka RSFSR z roku 1926 stanovoval za zajatie, bez dôvodu spôsobeného beznádejnou vojenskou situáciou, popravu zastrelením spojenú s konfiškáciou majetku. Vo vnútorných predpisoch Robotnícko-roľníckej Červenej armády sa tiež hovorilo, že sovietsky vojak nemôže padnúť do zajatia inak ako proti svojej vôli. Článok 22 Vyhlášky o trestných činoch vojakov z roku 1927 oznamoval, že zajatie, ktoré nie je odôvodniteľné vojenskou situáciou a rovnako aj prechod na stranu nepriateľa sa stíhajú najvyšším trestom, ktorým je zastrelenie a konfiškáciou majetku. Vo výklade sa tiež spomínalo, že v známych prípadoch sa môže situácia na bojisku zvrátiť tak, že klásť odpor bude v podstate nemožné a nezmyselné. Vzdať sa v týchto prípadoch bolo prípustné a nemalo mať žiadne ďalšie súdne dôsledky. V dôsledku rozkazu štábu vrchného velenia z 16. augusta 1941 č. 270, velitelia a politickí pracovníci, ktorí počas boja zo seba strhli označenie hodnosti a dezertovali do tyla alebo sa vzdali, boli označení za dezertérov a ich rodinám hrozilo väzenie, rovnako boli velitelia a skupiny vojakov, ktoré sa vzdali, napriek tomu, že nevyčerpali všetky možnosti klásť odpor, zbavení štátnej ochrany a pomoci. Rozkaz žiadal od vojakov bojovať do poslednej možnosti a následne sa v prípade obkľúčenia snažiť prebojovať k svojim. Názory sovietskeho vedenia na vlastných vojnových zajatcov boli na začiatku vojny stále nezmieriteľné. Aj po ťažkých porážkach v júli 1941 pri Minsku a Smolensku, kde padlo do zajatia viac než 600 000 sovietskych vojakov, Stalin naďalej tvrdil, že Červená armáda nemá vojnových zajatcov, iba zradcov a odrodilcov vlasti. Rovnako tvrdo sa správal i v roku 1943, keď mu Nemci navrhli vymeniť jeho syna Jakova Džugašviliho, zajatého v roku 1941 pri Vitebsku, za poľného maršala Friedricha Paulusa. Tento návrh odmietol (so slovami „ Poručík sa za maršala nevymieňa .“). Jakov Džugašvili v zajatí na skonku vojny zahynul. V decembri 1941, pri stretnutí predsedu medzinárodného Červeného kríža Junoda a nemeckého ministra zahraničných vecí von Ribbentropom, padol návrh ukončiť spory o dodržiavaní medzinárodných dohovorov a na základe humanizmu začať s výmenou zoznamov zajatých osôb prostredníctvom USA, ktoré by zaistilo aj dodávky šatstva a potravín rovnako pre nemecké i sovietske tábory. Ribbentrop tento návrh neskôr predložil Hitlerovi, ktorý osobne poslal túto žiadosť Stalinovi. Odpoveďou však bolo oznámenie, že sovietski vojnoví zajatci neexistujú. Sovietski vojaci bojujú dokedy nepadnú, ak sa rozhodnú vzdať automaticky strácajú sovietske občianstvo."}
{"id": "2509", "title": "Josif Vissarionovič Stalin", "context": "Diktátor upevňuje moc (1927 – 1938) Stalin niekedy pred rokom 1935 Potom čo odstavil svojich oponentov, začal Stalin upevňovanie svojej moci. Zničil všetkých potenciálnych odporcov a začal budovať ríšu a armádu, ktorá mala znovu ovládnuť najskôr bývalé cárske impérium. Svojimi plánmi sa od polovice 30. rokov nijako netajil, boli prezentované na schôdzach ÚV, na straníckych zjazdoch a v tlači. V zahraničí sa jeho plány stretávali so zmiešanými odozvami. Zatiaľ čo veľmoci (s výnimkou Spojeného kráľovstva) a ostatné bohaté krajiny ich často prijímali zhovievavo a niektoré z nich uzatvárali so ZSSR spojenecké zmluvy; Britov, Poliakov, Fínov a obyvateľov Pobaltia vážne znepokojovali. V roku 1932 zomrela za záhadných okolností Stalinova druhá manželka. Príčinou smrti bolo strelné zranenie, otázkou však ostáva, či sa zastrelila sama, alebo či ju Stalin zavraždil. Stalin na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov rozpútal v krajine teror. Jeho plánom bola kolektivizácie vidieka, čo malo byť dosiahnuté obrovskou brutalitou. Roľníkom bolo odoberané aj obilie na siatie, a keď potom vypestovali málo, boli postihovaní za sabotáž. To isté čakalo aj predsedov kolchozov. Vidiek mal byť zlomený a zotročený. Ich obyvatelia boli vyvražďovaní a odosielaní na Sibír do pracovných táborov. Pridala sa aj ďalšia metóda – umelo vyvolaný hladomor. Podľa Stalinovho vlastného priznania Churchillovi počet obetí kolektivizácie bol desať miliónov. Súbor:Joseph Stalin with daughter Svetlana, 1935.jpg|náhľad|vpravo|Stalin s dcérou Svetlanou, 1935 Výsledkom bol pokles poľnohospodárskej produkcie, aj počtu obyvateľstva. To sa Stalinovi nepáčilo, on plánoval vzostup a rast, takže neostalo než pre neho falšovať štatistiky (do sčítania obyvateľstva boli napríklad započítavané aj ešte nenarodené embryá a „odhady počtu“ tých, čo sčítaniu „nejako unikli“) atď. Vidiek nebol jedinou obeťou, ďalším cieľom boli ideoví nepriatelia: inteligencia a predstavitelia neboľševických strán. V polovici tridsiatych rokov sa pridala vnútrostranícka čistka. Stalin totiž tvrdil, že napredovaním k socializmu sa triedny boj zostruje. Ako zámienka poslúžila Stalinom objednaná vražda Kirova (pri posledných voľbách do ÚV získal ako jediný viac hlasov ako Stalin), po ktorej prakticky vyhladil väčšinu svojich spolupracovníkov a spolubojovníkov z občianskej vojny. To malo za následok hrubé porušovanie ľudských práv a neodôvodnené masové represálie, ktoré boli ešte podporované anonymnými ohováračmi. Negatívne procesy v sovietskej spoločnosti sa navyše prehlbovali aj tým, že kontrolu strany a vlády nad orgánmi štátnej bezpečnosti prevzal do rúk on sám. Prispelo to najmä k zločinnej činnosti Jagodu, Ježova a Beriju. Prácu „dokončil“ obrovskými čistkami v armáde, pri ktorej Stalin zlikvidoval výkvet svojej generality: Jegorova, Bľuchera, Jakira či Tuchačevského. Takto si celkom podrobil aj armádu, zlikvidoval však aj veľa schopných a skúsených dôstojníkov, ktorých nahradili síce ľudia politicky spoľahliví, ale neskúsení a často úplne neschopní. Stalin to však zrejme nepovažoval za problém. Známy je jeho výrok, že v modernej dobe „vojnu vyhrá ten, kto bude mať väčšie množstvo lepších zdrojov“. Teraz bol pripravený na expanziu a obnovenie cárskeho impéria."}
{"id": "508933", "title": "Veľký teror", "context": "Čistky v armáde Súbor:5marshals 01.jpg|náhľad|Prví piati maršali ZSSR v roku 1935. Sediaci z ľava: Michail Tuchačevskij (†1937), Kliment Vorošilov, Alexandr Jegorov (†1939). Stojaci z ľava: Semion Buďonnyj, Vasilij Bľucher (†1938). Od začiatku 30. rokov Stalin intenzívne rozvracal sociálne štruktúry pretrvávajúce z čias Cárskeho Ruska. Kolektivizácia a deportácie spolu s budovaním priemyslu menili ráz predtým výrazne poľnohospodárskej krajiny. Sovietsky režim získaval neobmedzenú kontrolu nad všetkým dianím v spoločnosti. Veľkú mieru samostatnosti si však naďalej udržiavala armáda, úzko spätá s boľševickou stranou, ale zároveň s množstvom bývalých cárskych dôstojníkov. Na jar 1937 získalo NKVD z Prahy informácie podvrhnuté Nemeckom o tom, že Michail Tuchačevskij a rad ďalších vysokých predstaviteľov Červenej armády chystá prevrat s cieľom zvrhnúť sovietsku moc, pričom spolupracujú s nemeckými nacistami. Nevraživosť medzi Stalinom a Tuchačevským siahala do obdobia poľsko-boľševickej vojny na začiatku 20. rokov, kedy z veľkej časti v dôsledku Stalinovych zásahov do velenia Tuchačevského sily neuspeli pri útoku na Varšavu. 29. mája 1939 nasledovalo urýchlené zatknutie viacerých vysokých predstaviteľov velenia Červenej armády na čele s maršalom Tuchačevským a gen. Jakirom. O deň neskôr zatkli aj gen. Uboreviča. Viacerých z nich pri vyšetrovaní mučili. Tuchačevského spis nesie stopy po kvapkách jeho krvi. Po dvoch týždňoch väzby boli v tajnosti spolu so 7 ďalšími odsúdení na trest smrti. Všetci obvinení boli zastrelení v tajnosti v noci z 11. na 12. júna 1937. Rozpútala sa najkrvavejšia čistka v dovtedajších dejinách krajiny. Tuchačevského osud čoskoro nasledujú dvaja ďalší maršali, hrdinovia občianskej vojny Bľucher a Jegorov. Bľucher pri brutálnom vypočúvaní NKVD prišiel o oko a napokon zomrel. Za obeť padlo 15 zo 16 veliteľov armád prvej a druhej triedy, 60 zo 67 veliteľov zborov a 136 zo 199 divíznych veliteľov a 42 zo 46 vojnových komisárov. Keď sa toto krviprelievanie v roku 1940 skončilo, bolo v jeho dôsledku 23 000 sovietskych vojenských a politických dôstojníkov mŕtvych alebo si odpykávalo dlhoročné tresty v žalároch a táboroch nútených prác. Motívy Stalinovej nedôvery k armádnym predstaviteľom nie sú celkom jasné, avšak väčšina historikov usudzuje, že boli spôsobené jeho obavami z vojenského prevratu. Veľa z postihnutých dôstojníkov bolo následne rehabilitovaných v predvečer druhej svetovej vojny. Medzi nimi neskorší maršal Konstantin Rokossovskij."}
{"id": "431595", "title": "Stalinov kult osobnosti", "context": "Stalinov obraz v propagande a masových médiách Sovietska tlač pracovala na vykreslení Stalina ako starostlivého otca, ktorého deti tvorí sovietsky ľud. Interakcia medzi Stalinom a deťmi sa stala kľúčovým prvkom kultu osobnosti. Stalin bol často zobrazovaný so sovietskymi deťmi z celého radu rôznych etnických skupín. Začiatkom roka 1935 sa objavili vety „Ďakujem ti drahý súdruh Stalin za šťastné detstvo!“ nad dverami na materských škôlok, detských domovov a škôl; okrem toho deti spievali tento slogan na festivaloch. Obraz Stalina ako otca bol jeden zo spôsobov, ktorým sovietski propagandisti začlenili tradičné náboženské symboly a jazyk do kultu osobnosti: titul „otec“ teraz v prvom rade patril k Stalinovi ako protiklad k predošlému označeniu otca patriaceho ruskému pravoslávnemu kňazovi. Spočiatku tlač poukazovala na priamu súvislosť medzi Stalinom a obyčajnými ľuďmi, noviny často publikovali hromadné listy roľníkov alebo továrenských robotníkov, ktoré chválili vodcu. Takisto publikovali básne o stretnutí so Stalinom. Množstvo týchto správ však klesalo po druhej svetovej vojne; Stalin sa stiahol z verejného života a tlač namiesto toho začala zobrazovať diaľkový styk (občan dostane telegram od Stalina alebo vidí vodcu z diaľky). Ďalšou významnou súčasťou obrazu Stalina v masmédiách bol jeho blízky vzťah s Leninom. Sovietska tlač tvrdila, že Stalin bol Leninovým stálym spoločníkom, keď bol Lenin nažive, a že ako taký Stalin tesne nasleduje Leninove učenia, a teda môže pokračovať v boľševickom dedičstve po Leninovej smrti. Stalin verejne bránil Leninovu neomylnosť."}
{"id": "2507", "title": "Josif Vissarionovič Stalin", "context": "Občianska vojna (1917 – 1920) Mladý ľudový komisár Stalin v roku 1917 Po uchopení moci boľševikmi Lenin zostavil vládu, v ktorej sa Stalin stal komisárom pre národnostnú problematiku, ale väčšina okrajových provincií obývaných inými národnosťami, bola pod kontrolou bielych, ktorí mali v úmysle červených rozdrviť, pri čom sa spoliehali na svoje schopnosti a na neschopnosť červených. Boľševici však rýchlo ovládli jadro ríše so všetkými dôležitými centrami. Bieli boli do značnej miery závislí na rozsiahlej podpore zo zahraničia. Lenin navyše vydal dekrét prehlasujúci právo národov cárskeho impéria na sebaurčenie až do odtrhnutia. To poskytlo veľkú vzpruhu boľševickým frakciám v týchto provinciách, ktoré tak získali ako zástancovia politiky sebaurčenia v očiach obyvateľov veľké plus oproti bielym generálom, ktorí im toto právo odopierali. Pri zvážení týchto aspektov sa dá súhlasiť s tvrdením niektorých historikov, ktorí považujú víťazstvo boľševikov v občianskej vojne za „historickú nutnosť“ a tvrdia, že bieli nemali nikdy reálnu šancu na víťazstvo. Pretože za vyššie popísanej situácie bola národnostná politika boľševickej vlády dosť nekomplikovaná, bol Stalin vyslaný na front, aby prospieval strane tam. Dostal za úlohu obranu Caricynu (neskorší Stalingrad, dnes Volgograd) v Povolží a zaistenie dodávok obilia pre centrálne Rusko. Tu sa v roku 1919 oženil s osemnásťročnou Nadeždou Allilujevovou. Úlohu zadanú Leninom splnil, ale už tu naplno používal metódy, ktoré prekážali aj časti spolustranníkov. Išlo predovšetkým o vyvražďovanie rodín všetkých podozrivých z nedostatku oddanosti, vrátane malých detí (spočiatku došlo takmer k vzbure červenoarmejcov, ktorí mali popravy vykonávať) a intrigy proti konkurentom – v tomto prípade proti vojenským veliteľom, a tvorcovi armády Trockému. Stalin vybudoval v Caricyne vlastnú „despociu“ (formálne miestny soviet so sebou samým v čele), začal viesť politický boj proti armádnym silám a presadzoval robotnícke a partizánske jednotky. Došlo k prvému z radu zúrivých stretov s Trockým, ktorý sa obrátil na Lenina so žiadosťou na Stalinovo odvolanie. Lenin mu vyhovel a poslal Stalina na Sibír, kde spoločne s Dzerdžinským utužili morálku jednotiek a obyvateľstva masovými popravami, a následne do Petrohradu, kde vykonal to isté. V rokoch 19191920 sa zúčastnil úderu Červenej armády na Poľsko. Lenin, Tuchačevskij aj Stalin v tom čase verili, že by mohli ovládnuť podstatnú časť Európy (po porazení Poľska a spojení sa s maďarskými, nemeckými a francúzskymi súdruhmi). Ako politický komisár sa mal podieľať na vedení južného krídla armády útočiaceho na Ľvov (fakticky ho viedol). Bol to on, kto najskôr odmietol splniť Trockého rozkazy a odovzdať elitnú Buďonného jazdeckú armádu Tuchačevskému, a kto mu ju nakoniec potom, čo mu ju predsa len odovzdal, zase svojvoľne odobral, a oslabil tak v kritický moment ľavé krídlo Tuchačevského severnej skupiny stojacej pred Varšavou. Cieľom konania bolo zvýšenie Stalinovej osobnej prestíže (chcel dobyť Ľvov pred tým ako Tuchačevskij dobyje Varšavu). V tomto ohľade síce uspel, ale následky mali katastrofický dosah na dianie na fronte. Tuchačevského vojská boli v bitke o Varšavu porazené, a krátko nato sa vojská maršala Pilsudského porazili aj Stalinové zoskupenie. Víťazné ťaženie sa zmenilo na útek a skončilo sa stratou podstatnej časti Bieloruska a Ukrajiny. Táto porážka znamenala aj zmarenie snáh o znovudobytie Pobaltia a Fínska. Tuchačevský vraj požadoval Stalinovu popravu, ale Lenin ho opäť podržal."}
{"id": "431596", "title": "Stalinov kult osobnosti", "context": "Ďalšie ukážky oddanosti Stalin sa stal ohniskom literatúry, poézie, hudby, výtvarného umenia a filmu. Príkladom je A.V. Avidenko a jeho „Chválospev na Stalina“: „ Ďakujem, Stalin. Ďakujem, pretože som plný radosti. Ďakujem, pretože sa mám dobre. Bez ohľadu na to, ako dlho budem žiť, nikdy nezabudnem, ako sme stretli Stalina pred dvoma dňami. Storočia prejdú, ale každá generácia bude považovať nás za najšťastnejší smrteľníkov, za najšťastnejších mužov, pretože sme žili v storočí stáročia, pretože sme mali česť vidieť Stalina, nášho inšpirujúceho vodcu...Všetko patrí tebe, vodca našej veľkej krajiny. A keď žena, ktorú milujem, porodí dieťa, prvé slovo ktoré musí toto dieťa povedať bude: Stalin... “ Početné obrazy a sochy Stalina zdobili verejné priestranstvá. Nástup kultu viedol aj k premenovaciemu šialenstvu: množstvo miest a dedín bolo premenovaných po sovietskom vodcovi. Stalin prijal niekoľko vznešených titulov (napr. \"Otec národov \", \"brilantný génius ľudstva\", \"veľký architekt komunizmu\", \"záhradník ľudského šťastia\" a ďalšie)."}
{"id": "2511", "title": "Josif Vissarionovič Stalin", "context": "Nemecko-sovietska vojna (1941 – 1945) Stalin okolo roku 1942 Keď 22. júna 1941 nacistické Nemecko prepadlo Sovietsky zväz, bol to pre Stalina veľký šok. Najskôr tomu nemohol uveriť a tvrdil, že ide o provokáciu nemeckých generálov, a že Hitler o tom nemôže vedieť. Stalin sa už predtým chystal na útočnú vojnu voči Nemecku. 15. mája bol dokonca schválený plán útoku na východné hranice Nemeckej ríše a následné rozvinutie sovietskych vojsk. Nemecký vpád však útočné plány zmaril. Naopak, sovietske vojská úplne nepripravené sa museli brániť vo veľmi nevýhodnej pozícii. Trvalo 11 dní, kým sa po prvýkrát na verejnosti vyjadril o nacistickom vpáde. Vo svojom rozhlasovom prejave 3. júla 1941 sa prihovoril občanom ZSSR bratia a sestry a požiadal ich o pomoc vo vlasteneckej vojne . Ale viaceré jeho diletantské zásahy do riadenia operácií mali na ZSSR a jeho armádu zničujúci dopad. Straty Červenej armády boli obrovské. Jej letectvo bolo spolovice eliminované a ešte horší osud postihol tankové vojská, ktoré boli z takmer 90% zničené aj napriek ich početnej ba dokonca i kvalitatívnej prevahe nad nemeckými tankmi. V oblasti Umane, Kyjeva a Viazmy boli do konca roka zničené celé armády. V období ťažkých bojov vydal Stalin 16. augusta 1941 rozkaz č. 270, v ktorom bolo prikázané všetkým vojakom a dôstojníkom bojovať do poslednej možnosti a vyhýbať sa dobrovoľnému padnutiu do zajatia. Tí, ktorí sa vzdali nepriateľovi bez odporu, boli považovaní za zradcov, ich rodiny boli automaticky považované za nebezpečných rodinných príslušníkov nepriateľov vlasti, zatknuté a uväznené. Takto bola uväznená i rodina Stalinovho najstaršieho syna Jakova Džugašviliho, ktorý padol do zajatia v bojoch pri Vitebsku. Nemožno však povedať, že by všetky jeho vojenské a politické rozhodnutia boli nesprávne. Vo svojom prejave 3. júla 1941 sa obrátil na obyčajných ľudí, apeloval na národné cítenie všetkých obyvateľov Sovietskeho zväzu, pričom spomenul slávnych ruských vojvodcov ako bol Alexander Nevský. Prejav, ktorý sa začínal slovami: „ Súdruhovia, občania, bratia a sestry, príslušníci armády a námorníctva! Obraciam sa na vás priatelia moji! “, bol neklamnou známkou toho, že niečo nie je v poriadku. Ľudia to pochopili aj napriek tomu, že v prejave tvrdil, že: „ najlepšie nepriateľské divízie sú už zničené. “ Snahy obyvateľstva celej krajiny skĺbené so Stalinovými organizačnými schopnosťami ako i nekompromisnými rozkazmi sa ukázali byť rozhodujúcim elementom v nasledujúcom období. Podporil tiež masívnu evakuáciu priemyslu, ktorá zachránila pred zničením a obsadením mnoho priemyselných podnikov, ktoré boli evakuované na východ, najmä na Ural, prípadne ďalej na Sibír. Ešte stále však nedal na názory svojich generálov, a tak sa opakovala situácia z roku 1941, keď podobný osud postihol ďalších sovietskych vojakov na jar 1942, keď Stalin trval napriek varovaniam viacerých dôstojníkov na protiútokoch, keďže považoval Wehrmacht, ktorý utrpel v bojoch cez zimu ťažké straty za porazený. Následne zle odhadol nemecké plány na letnú ofenzívu a sústredil väčšinu svojich záloh v strednej časti frontu na obranu Moskvy. Nemecké vojská však zaútočili na juhu, zlikvidovali Buďonného protiútok pri Charkove a postupovali k Stalingradu a na Kaukaz. Známy sa stal tvrdý Stalinov rozkaz č. 227 z 28. júla 1942, ktorý vošiel do povedomia ako: „ Ani krok späť! “ Tento rozkaz nedovoľoval jednotkám opustiť zverené pozície a navyše ustanovil takzvané uzáverové jednotky, ktoré mali aj s pomocou zbraní zabrániť samovoľným ústupom vojenských jednotiek. Boli taktiež vytvorené trestné jednotky tzv. „štrafbaty“, do ktorých sa dostali vojaci a velitelia za najrôznejšie priestupky ale aj neodôvodnené opustenie zverených pozícií. Tieto jednotky boli nasadzované na najnebezpečnejšie úseky frontov a ich príslušníci museli „zmyť svoje zločiny voči vlasti svojou krvou“. Straty v týchto jednotkách boli preto veľmi vysoké. V existujúcej situácii to však bol nevyhnutný krok, ktorý do značnej miery pomohol dosiahnuť zvrat v situácii na frontoch. Súbor:Shahstalinmolotov.JPG|náhľad|Stalin a Molotov s iránskymi politikmi na teheránskej konferencii Medzi 28. novembrom a 1. decembrom 1943 sa po prvýkrát stretol so svojimi dôležitými spojencami na teheránskej konferencii, kde rokoval o dôležitých otázkach otvorenia západného frontu, či poľskej otázke. Zaviazal sa navyše, že po porážke Nemecka pomôže spojencom v boji s Japonskom. Na prelome rokov 1942/1943 využil Sovietsky zväz sériu Hitlerových strategických omylov, zozbieral dostatok záloh a prešiel na krídlach nemeckých armád pri Stalingrade do protiútoku. V kotli pod Stalingradom bola po prvýkrát v druhej svetovej vojne zničená celá nemecká armáda. Keď sa sovietskym vojskám podarilo zajať nemeckého poľného maršala Friedricha Paulusa, navrhol mu Hitler jeho výmenu za vlastného syna Jakova. Verzií Stalinovej odpovede existuje niekoľko, nech už však znela akokoľvek bola jednoznačne odmietavá. (Jedna z verzií jeho odpovede znie: „Poručíka za maršala nevymieňajú.“ ) Sovietski generáli získali po bitke o Stalingrad veľký kredit, ale aj Stalinovu dôveru. Tým sa výrazne líšil od Hitlera, ktorý napriek svojim vlastným chybám z väčšiny neúspechov obviňoval práve svojich generálov. Súbor:RIAN archive 602161 Center of Stalingrad after liberation.jpg|thumb|left|Centrum Stalingradu po oslobodení, 2. február 1943 Na jar 1943 sa však Nemcom podarilo víťazný postup od Stalingradu zastaviť trpkou porážkou pri Charkove. Len blatisté jarné počasie zachránilo sovietske vojská pred veľkým nebezpečenstvom, ktoré po tejto bitke vzniklo. Stalin po porade so svojimi generálmi potom súhlasil, aby sa po skončení rasputice nezačínala nová ofenzíva, ale aby vojská vyčkali na nemecký útok, ktorého cieľom mali byť jednotky v oblasti Kurského oblúku – rozsiahleho výbežku frontu zasahujúcemu asi 80 až do nemeckých postavení medzi mestami Oriol a Belgorod. Sovieti pripravili v oblasti pre Nemcov kruté prekvapenie vo forme rozčlenenej obrany s ôsmimi obrannými líniami, z ktorých sa nacistom podarilo preraziť iba tri. Obidve strany vrhli do bitky svoju najmodernejšiu techniku a najlepšie vojská. Z bitky nakoniec vyšli víťazne sovietske jednotky, ktoré okamžite začali energicky vytláčať nepriateľa po celom úseku frontu. Červená armáda tak vyvrátila mýtus o tom, že dokáže víťaziť iba v zime. V priebehu nasledujúceho obdobia boli Nemci vytlačení z blízkosti Leningradu, bol oslobodený Charkov, Kyjev, po bojoch v Bielorusku v lete 1944 aj Minsk. Mobilitu sovietskej armády vtedy výrazne podporili dodávky množstva nákladných automobilov od západných Spojencov. Stalin tak onedlho získal opäť všetko čo stratil, a znovu ovládol Pobaltie, Ukrajinu aj Besarábiu. Sovietske jednotky rýchlo prenikli do Rumunska a na Balkán. Fínsko na severe mu však znova uniklo, keď najprv zastavilo sovietsku ofenzívu zhruba v oblasti, kde sa bojovalo i počas zimnej vojny a neskôr prinútilo nemecké vojská k odchodu z krajiny a rýchlo požiadalo a prímerie. Stalo sa síce satelitom ZSSR pokiaľ ide o medzinárodnú politiku a zahraničný obchod, ale zachovalo si nezávislosť pokiaľ ide o väčšinu vnútornej politiky a štátneho zriadenia. Súbor:Yalta Conference 1945 Churchill, Stalin, Roosevelt (cropped).jpg|thumb|upright|Stalin na jaltskej konferencii, 1945 Vo východnej Európe sovietske vojská rýchlo postupovali. I tu však ich postup poznamenali Stalinove politické ambície, keď zahatal podporu pre Varšavské povstanie, či naopak pre politický kredit v Česko-Slovensku prikázal svojim vojskám útočiť v nevhodných podmienkach cez Dukliansky priesmyk. Posledným nerozumným krokom Stalina vo vojne bol útok na Berlín. Keďže bol presvedčený, že sa ho Západní Spojenci, ktorí mali mesto na dosah, pokúsia dobyť ako prví. Namiesto toho, aby svoje vojská, ktoré počas vojny vybojovali najťažšie bitky a utrpeli ťažké straty, šetril, pustil sa do priameho útoku na mesto. Vysokým stratám, ktoré jeho jednotky v týchto bojoch utrpeli, by išlo predísť napríklad obliehaním mesta. Faktom však je, že každý deň vojny prinášal Sovietskemu zväzu obrovské straty na životoch (v priemere 14 000 denne) a skrátenie bojov ich teoreticky mohlo znížiť. Podľa dohôd so Spojencami, zaútočil v auguste 1945 na japonské vojská v Mandžusku. Do konca vojny sa sovietskym vojskám podarilo oslobodiť aj severnú časť Kórey. V Európe spadali do sovietskej sféry vplyvu Poľsko, Česko-Slovensko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko a Východné Nemecko, ktoré sa stali sovietskymi satelitmi v každom ohľade, aj keď sa režimy, ktoré v nich vznikli, nedajú so Stalinovou diktatúrou porovnávať. Stalin získal ako víťaz nad nacizmom najmä vďaka svojmu kultu osobnosti gloriolu bojovníka za slobodu a osloboditeľa národov, ktorá oslepila mnoho ľavicových intelektuálov po celom svete. Tí potom veľkoryso prehliadali zverstvá, ktoré doma páchal (pokiaľ správam o nich vôbec verili). Víťazstvá sovietskych vojsk boli v rámci Stalinovho kultu osobnosti všeobecne označované ako výsledky jeho geniálnych vojvodcovských schopností, pričom sa cielene bagatelizovalo jeho pričinenie k úvodným porážkam Červenej armády v rokoch 19411942. Rozpútal štátom vedené prenasledovanie a presídlenie národov, ktoré považoval za spojencov nacizmu počas vpádu do ZSSR. Boli to napríklad Čečeni, Krymskí Tatári a mnohí ďalší. Táto činnosť mala za následok ohromné ľudské a kultúrne škody a mnohými je považovaná za genocídu."}
{"id": "2508", "title": "Josif Vissarionovič Stalin", "context": "Boj o nástupníctvo po Leninovi (1920 – 1927) Stalin v roku 1920 V roku 1921 Stalina znovu zvolili do politbyra a o rok neskôr sa stal generálnym tajomníkom strany (opäť vďaka výdatnej podpore Lenina). Funkciu okamžite využil k upevneniu svojej moci. V straníckej funkcii používal mnohé nečestné praktiky. V roku 1922 sa stretol so samým Leninom. Spor viedli o tom, ako naložiť so Zakaukazskom, Ukrajinou a Bieloruskom, ktoré boli formálne samostatné a neboli tak súčasťou Ruska. Lenin sa pravdepodobne plánoval spojiť s Trockým a Stalina zničiť (Stalin bol už v tej dobe taký silný, že sa mu už mohol postaviť), ale jeho zdravotný stav sa prudko zhoršoval a mŕtvica spolu s progresívnou paralýzou mu znemožnili bojovať. Stihol už iba spísať závet, v ktorom napísal okrem iného: Súbor:Lenin and stalin crop.jpg|thumb|Stalin (vpravo) sa radí s chorým Leninom v Gorki, september 1922 : Súdruh Stalin ako generálny tajomník sústredil do svojich rúk obrovskú moc a ja som si nie istý, či ju dokáže vždy dosť obozretne využívať… : S. Stalin je príliš hrubý. Táto jeho chyba… je neprijateľná vo funkcii generálneho tajomníka. Preto navrhujem s. Stalina z tejto funkcie odvolať. Stalin si bol svojou pozíciou už natoľko istý, že keď sa zmocnil Leninovho závetu, tak ho osobne prečítal na Ústrednom výbore, pričom maximálne využil fakt, že kritizoval aj ďalších jeho členov. Vzápätí na to poskytol svoju rezignáciu, ktorú však výbor odmietol. Odmietli ju dokonca aj jeho najväčší oponenti, ktorí síce boli ako celok silnejší, ale vzájomne sa natoľko nenávideli, že im dočasné ponechanie Stalina pripadalo ako rozumné riešenie. Zahodili tak poslednú vážnu šancu na zosadenie Stalina a záchranu svojich životov. V nasledujúcich piatich rokoch zlikvidoval Stalin všetkých svojich významných odporcov. Najskôr s pomocou Zinoveva a Kameneva odstavil od velenia armády Trockého a potom za prizerania sa Trockého vyhnal Zinoveva z politbyra. Potom s Kamenevom vyhnal z politbyra Trockého a celkom ho ovládol. V roku 1927 presadil vylúčenie Trockého a Zinoveva zo strany a Trockého nechal dokonca vyhostiť zo Sovietskeho zväzu. Trockij v zahraničí nemlčal a jeho prejavy, články a knihy spôsobovali Stalinovi množstvo problémov minimálne na medzinárodnej úrovni. Situácia sa vyriešila až potom, keď sa podarilo Stalinovi zorganizovať Trockého vraždu. Posledným verejne vystupujúcim odporcom Stalina vo vedení strany bol Bucharin, ktorý sa postavil proti násilnej kolektivizácii vidieka a teroru, ktorý Stalin rozpútal. Išlo však viac-menej skôr o gesto, lebo v tom čase už proti Stalinovi nemal nikto šancu."}
{"id": "2506", "title": "Josif Vissarionovič Stalin", "context": "Petrohrad a Sibír (1910 – 1917) V marci 1910 bol Stalin tiež zatknutý a v októbri 1910 bol poslaný do Solvyčegorska vo vologdskej gubernii. Nedostal žiadny nový trest, iba si musel odsedieť ten pôvodný. Keď mu vypršal trest, odišiel v septembri 1911 do Petrohradu. Žil tam u svojich kaukazských boľševických známych Allilujevových. Ich dom bol strážený a Stalin bol po troch dňoch zadržaný. Po 3 mesiacoch vyšetrovaní bol odsúdený na nové 3 roky vyhnanstva do Vologdy. Stalin v roku 1915 V januári 1912 Lenin zvolal stranícku konferenciu SDRSR do Prahy – iba pre boľševikov. Menševici neuznali konferenciu za právoplatnú. Konferencia zvolila nový ústredný výbor. Lenin navrhoval, aby bol zvolený aj Stalin, no neprešiel. Bol však doň kooptovaný. ÚV menoval svoju časť ako ruské byro, ktoré pôsobilo vo vlasti: Ordžonikidze, Spandarjan (skoro zomrel vo vyhnanstve) a Stalin. Vo februári 1912 Stalinmu vo vyhnanstve Ordžonikidze povedal o jeho novej funkcii. Stalin ihneď utiekol a v Petrohrade vydal niekoľko letákov a článkov. Intenzívne pripravoval vydávanie legálnej Pravdy . No 22. apríla 1912 bol opäť zatknutý a v júli 1912 bol poslaný do vzdialenejších oblastí Sibíri, ale dlho tam nevydržal. V septembri 1912 utiekol do Petrohradu, kde organizoval volebnú kampaň do IV. dumy. V októbri 1912 si Lenin pozval Stalina na koberček do Krakova. Lenin kritizoval paktovanie boľševikov s menševikmi. V decembri 1912 prišiel Stalin na Leninovo pozvanie do Krakova po druhý raz – tentoraz kvôli štúdiu národnostnej otázky. Preto pobudol v januári a februári 1913 vo Viedni. Zišiel sa tam s Trockým. Výsledkom bola publikácia Národnostná otázka a sociálna demokracia , ktorú podpísal pod novým pseudonymom ako K. Stalin . Po návrate do Petrohradu býval u Skrajabinových (Molotova). 23. februára 1913 bol zatknutý a júni 1913 odsúdený na 4 roky vyhnanstva do Kostiny, kde býval so Sverdlovom. Na začiatku roku 1914 bol prevelený do stanice Kurejka za polárny kruh. Odtiaľ už nemohol utiecť. Rezignoval preto na politiku. Dňa 21. marca 1917 využil pád cárskeho režimu a za 4 dni sa legálne vrátil do Petrohradu a opäť býval u Allilujevových. Kamenev, Stalin a Muranov prevzali Pravdu . Pôvodne propagovali spojenectvo so všetkými stranami ľavého spektra a opätovné zjednotenie SDRSR. Keď sa Lenin 16. apríla 1917 vrátil do Ruska, ani Stalina nepozdravil a povedal mu: \"Čo to v tej Pravde píšete za táraniny?\" Pravda preto po príjazde Lenina prijala jeho ideu nezmieriteľného boja proti dočasnej vláde. Vo voľbách do ÚV potom získal tretí najvyšší počet hlasov (po Leninovi a Zinovievovi). V máji 1917 Lenin vytvoril štvorčlenné byro ÚV v zložení Lenin, Zinoviev, Kamenev a Stalin. Od júla 1917, kedy Lenin odišiel do ilegality, viedol Stalin toto byro aj ÚV. Počas novembrového prevratu hral Stalin zanedbateľnú úlohu, lebo VOSR viedol Lenin a Trockij."}
{"id": "600143", "title": "Gulag (1930 – 1960)", "context": "Na rozdiel od nacistických vyhladzovacích táborov gulag predstavoval skôr tábory, kde boli väzni nútení pracovať, avšak podmienky boli v rôznych oblastiach odlišné a niektoré pracovné tábory predstavovali skutočné tábory smrti, kde zomierala veľká časť väzňov. Vysoká úmrtnosť bola spôsobená najmä v dôsledku chorôb, často v spojení s odoprením lekárskej starostlivosti, hladu a nevhodných pracovných podmienok. Väzni v táboroch museli nezriedka pracovať až 16 hodín denne či dokonca viac s minimom stravy, bez vhodného náradia, bez skúseností a za daných podmienok s nesplniteľnými normami. Kto normu nesplnil, často nedostal svoj prídel jedla prípadne mu bol prídel zmenšený. Dozorcovia smeli s väzňami zaobchádzať svojvoľne (jedinou podmienkou bolo, aby výrazne neklesla produkcia). Často sa pracovalo v mraze bez patričného oblečenia. Vo väčšine táborov nebola úmrtnosť väzňov výrazná, tragédiou mnohých neodôvodnene odsúdených však bolo, že ako inteligencia neboli zvyknutí na namáhavú fyzickú prácu a systému táborov postupne podľahli. Hlavnou úlohou gulagu bola ťažba surovín a stavba náročných projektov, ako bol napr. Bielomorsko-baltský kanál."}
{"id": "69506", "title": "Koncentračný tábor", "context": "Pozri aj  Nacistický vyhladzovací tábor Holokaust Druhá svetová vojna"}
{"id": "274206", "title": "Koncentračný tábor Helmbrechts", "context": "Introduction  Koncentračný tábor Helmbrechts bol nacistický koncentračný tábor, ktorý vznikol počas 2. svetovej vojny v bavorskom meste Helmbrechts ako pobočka koncentračného tábora Flossenbürg. Bol to pracovný tábor, v ktorom boli sústredené mladé ženy zo Sovietskeho zväzu, Poľska, Protektorátu Čechy a Morava, Francúzska, Holandska a Nemecka. Boli sem poslané za podporovanie Židov, urážku vodcu, sabotáže a podobne činy. Pracovali tu pre nemecký zbrojný priemysel nepretržite v dvojsmennej dvanásťhodinovej prevádzke. Na začiatku roku 1945 sa tu nachádzalo asi 700 žien, ku ktorým 6. marca pribudlo 621 žien, ktoré sem nacisti dovliekli z Grünbergu (Zielona Góra) a Glogau (Głogów) v dnešnom Poľsku. Dňa 13. apríla 1945 (dva dni pred príchodom americkej armády) bol tábor Helmbrechts evakuovaný a 1170 väzenkýň sa vydalo na 310 km dlhý pochod smrti. Denne sa muselo prejsť asi pätnásť kilometrov – a každá, ktorá nemohla ďalej, bola na mieste usmrtená. Pochod viedol cez Svatavu, Aš, Cheb, Mariánské Lázně, Chodovú Planú, Tachov, Domažlice, Klatovy a na záver zaviedol celkom vysilené ženy na Šumavu − cez Kvildu (1. mája), Hornú Vltavicu, Lenoru až do Volarov (4. mája), odkiaľ hnali stráže zvyšok transportu ďalej smerom na Prachatice, kam došlo už iba 100 žien. Celý transport skončil v ranných hodinách 6. mája medzi Prachaticami a Husincom, keď nacistické stráže utiekli."}
{"id": "219342", "title": "Vyhladzovací tábor Treblinka", "context": "Dejiny Poloha tábora Treblinka v sieti nacistických táborov. Ríšske vedenie NSDAP a SS v januári 1942 na konferencii vo Wannsee pri Berlíne otvorilo cestu „ konečnému riešeniu židovskej otázky “. Na jar 1942 bol za podmienok najprísnejšieho utajenia, takmer súčasne so Sobiborom a Belzecom založený i vyhladzovací tábor Treblinka. Išlo o tábory s jediným účelom: vyhladzovanie (nem. Vernichtung ), teda systematické masové vraždenie nežiaducich osôb. Celý komplex sa skladal z dvoch táborov označených Treblinka I a II. Treblinka I bola pracovným táborom, slúžila ako administratívna časť komplexu, ktorá obsahovala ubikácie jednotiek SS, ukrajinské oddiely, veliteľstvo, pekáreň, sklady a obytné priestory pre asi 1 000 väzňov, ktorí zaisťovali chod tábora. Tento tábor bol vzdialený niekoľko kilometrov od druhého tábora. Treblinka II bol malý tábor lichobežníkového pôdorysu s rozmermi okolo 600 × . Neveľký tábor bol navyše postavený na kopci obkolesenom stromami, ktoré znemožňovali pozorovanie tábora. Treblinka ako miesto pre tábor smrti nebola vybratá náhodne. Po prvé, nachádzala sa vtedy v riedko obývanej oblasti. Po druhé, z blízkeho tábora Treblinka I bolo možné okamžite získať pracovnú silu. Po tretie, leží pri železničnej trati na polceste medzi Varšavou a Bialystokom. Getá vo Varšave a Bialystoku slúžili ako zberné miesta pre židovské obyvateľstvo. Napríklad len z Varšavy tak bolo možné hneď v prvých mesiacoch spustenia odtransportovať do Treblinky okolo 310 000 Židov, o čom sú presné záznamy. Spolu s Belzecom, Sobiborom a Majdankom patrila Treblinka II ku štyrom vyhladzovacím táborom, v ktorých prebiehala akcia Reinhardt. Na túto osobne dozeral Heinrich Himmler, ríšsky veliteľ SS, medzi ktorého úlohy patrilo aj vyprázdnenie dobytých území od židovského a rómskeho obyvateľstva a prevod ich ekonomického bohatstva do rúk budúcich obyvateľov, ríšskych Nemcov. Úlohou Akcie Reinhardt bolo „vyčistenie“ piatich okresov (Varšavy, Lublinu, Radomy, Krakova a Haliče). Zavraždených bolo vyše 2 milióny poľských Židov a 50 tisíc v Poľsku žijúcich Rómov. Chronológia známych transportov, ktoré skončili v Treblinke. Tábor v Treblinke bol pripravený začať svoju činnosť na príkaz O. Globocnika, veliteľa akcie Reinhard v júli 1942. Deportácie Židov z varšavského geta sa začali 22. júla 1942 a čoskoro sa proti nim Židia v gete postavili na odpor. Podľa správy SS-Brigadeführera J. Stroopa bolo z Varšavy vyvevezených od 22. júla do 3. októbra 1942 do Treblinky 310 000 Židov. Prvý z transportov dorazil do tábora 22. júla 1942. Išlo o transport 6500 Židov z varšavského geta. Plynové komory začali fungovať od nasledujúceho dňa. Transporty nových obetí prichádzali denne v počte 4000 až 7000 ľudí. Väčšina obetí bola okamžite poslaná do plynových komôr a zavraždená. Stovky osôb však zahynuli už počas presunu od hladu, dehydratácie alebo sa zadusili v preplnených vagónoch. Veliteľ tábora Irmfried Eberl, jediný psychiater, ktorý velil nemeckému koncentračnému táboru nemal dostatok organizačných schopností. Prejavilo sa to napríklad zlou organizáciou pochovávavania mŕtvych v masových hroboch. Už po niekoľkých dňoch totiž pracovné jednotky nestíhali hĺbiť dostatok hrobov a mŕtve telá sa hromadili v tábore II na veľkých kopách. V rovnakom období sa postupne pokazili všetky plynové komory. Vedenie tábora preto nariadilo Židov strieľať a ich telá ukladať na rôzne miesta po tábore. Kopy mŕtvych tiel videli aj Židia prichádzajúci v transportoch. Mnoho z nich si vtedy uvedomilo, že idú na smrť a svojich vrahov predbehli tým, že spáchali samovraždu. Množstvo nepochovaných tiel sa však začalo rozkladať a zapáchať. Zápach neskôr popisovali aj obyvatelia obce Treblinka, ktorá bola vzdialená od tábora niekoľko kilometrov. 26. augusta 1942 na inšpekcii velenia SS O. Globocnik s Ch. Wirthom a J. Iberhauserom neboli spokojní s rýchlosťou vraždenia a organizáciu tábora a Eberla preto uvoľnili z funkcie. Jeho miesto prebral nakrátko Ch. Wirth. Ten nariadil dočasné prerušenie transportov a pochovanie mŕtvych tiel a vybudovanie nových plynových komôr. Po svojom príchode zo Sobiboru ho nahradil F. P. Stangl. Práve Stangl upravil vzhľad tábora tak, aby vyzeral nenápadne a mierumilovne. Nechal vysadiť kvety a vydláždiť chodníky. Nové transporty sa rozbehli 3. septembra 1942. Do októbra 1942 začalo v tábore fungovať 13 plynových komôr. V tábore nikdy nefungovali krematóriá s pecami, obete boli pochovávané do masových hrobov. K spopoľňovaniu začalo dochádzať až neskôr, keď sa Nemci chystali zakryť stopy po svojej činnosti. Na rozdiel od iných táborov (napr. Auschwitz II, Majdanek), v Treblinke bol na likvidáciu obetí v plynových komorách používaný oxid uhoľnatý z výfukových plynov (podobne ako v táboroch Belžec a Sobibor). Usudzuje sa, že v Treblinke na to boli používané najmä motory demontované zo sovietskych tankov, ktoré sa v priebehu bojov na východnom fronte dostali do nemeckých rúk. Vzhľadom na to, že veľká časť sovietskych tankov mala dieselové motory, boli zrejme používané práve motory tohto typu. Dusenie obetí oxidom uhoľnatým je menej efektívne (dlhšie) ako vraždenie kyanidom obsiahnutom v látke Zyklon B. Vraždenie pokračovalo koncom roka 1942 a začiatkom roku 1943 likvidáciou Židov z Terezínskeho geta (5. – 15. október 1942), oblasti Bialystoku (15. október 1942 až február 1943) a napokon likvidáciou Židov z Bulharskom okupovaných oblastí (11. marec 1943). 2. augusta 1943 vypuklo v pracovnej časti tábora (Treblinka I) ozbrojené povstanie. Väzni obávajúci sa o vlastný život pripravovali povstanie už dlhšiu dobu a krátko pre jeho začatím boli odhalení, napriek tomu zaútočili na stráže a začali zapaľovať niektoré budovy. Z 1 500 väzňov sa vzbúrilo asi 750. Veľa väzňov skosila guľometná paľba strážcov z veží. Zdroje sa rozchádzajú v tom, koľkým väzňom sa vlastne podarilo utiecť. Zdroje hovoria minimálne o 12 resp. 70 ľuďoch, ktorým sa útek podaril, ostatných nacisti pochytali. Po povstaní väzňov bol Stang prevelený a jeho funkciu prebral Kurt Franz. Franz, bývalý zástupca veliteľa tábora, bol známy pre svoje kruté správanie k väzňom. 19. augusta 1943 dorazil do tábora posledný transport s asi 7600 Židmi, ktorí povstali v bialystockom gete. Všetci boli následne po príchode usmrtení. Stráže z radov SS následne nariadili zvyšku väzňov, aby zničili všetky stopy po existencii tábora. Začala sa exhumácia tiel z masových hrobov v dvoch veľkých jamách. Po skončení tejto úlohy boli zvyšní väzni strážcami z SS zastrelení alebo boli presunutí do Sobiboru. Treblinka II bola do konca roku 1943 zlikvidovaná. Budovy boli zapálené, územie rozorané a celú oblasť nakoniec premenili na nevinne vyzerajúcu farmu posiatu zemiakmi. Tábor Treblinka I fungoval až do júla 1944, kedy ho oslobodili jednotky sovietskej armády. Prvú správu o dianí v tábore vydal sovietsky vojenský korešpondent Vasilij Grossman krátko po vojne. Velitelia tábora SS-Obersturmführer Dr. Irmfried Eberl (11. júl 1942 – 26. august 1942) – zbavený funkcie v pre neschopnosť SS-Obersturmführer Franz Paul Stangl (1. september 1942 – august 1943) – prevelený z veliteľstva táboru Sobibor SS-Untersturmführer Kurt Hubert Franz, (august 1943 – 19. október 1943) – povýšený z funkcie zástupcu veliteľa po vzbure v tábore v auguste 1943"}
{"id": "160522", "title": "Koncentračný tábor Buchenwald", "context": "Charakteristika Išlo o jeden z najväčších koncentračných táborov v Nemecku. Väčšina väzňov pracovala v 140 internačných a pracovných strediskách pre okolité zbrojné továrne. Väčšinu z asi 239 000 väznených tvorili Židia, politickí väzni, nábožensky prenasledovaní ako aj vojnoví zajatci. Prevažná časť pochádzala zo ZSSR, Poľska, Francúzska, Nemecka, Rakúska a Škandinávskych krajín. Zahynulo tu asi 43000 väzňov. Na niektorých väzňoch boli uskutočňované pseudovedecké pokusy, pri ktorých boli infikovaní infekčnými chorobami a následne na nich skúšali rôzne typy vakcín. V rokoch 1937 - 1941 tábor riadil Karl Otto Koch spolu so svojou ženou Ilse."}
{"id": "234826", "title": "Koncentračný tábor Sachsenhausen", "context": "Introduction Vchod do tábora - veža A Koncentračný tábor Sachsenhausen bol nacistický koncentračný tábor založený 1936 severne od Berlína v miestnej časti Sachsenhausen v Oranienburgu. Kvôli jeho polohe blízko Berlína a blízko centrály Gestapa mal tento koncentračný tábor v systéme táborov výnimočnú úlohu. Tábor slúžil ako výcvikové miesto pre veliteľov a stráž do koncentračných táborov v celom nacistickom Nemecku. S koncentračným táborom Oranienburg existujúcim od 1933/34 neexistuje ani časová a ani priestorová zhoda."}
{"id": "441473", "title": "Koncentračný tábor Majdanek", "context": "Dejiny Konzentrationslager Lublin, ako znel oficiálny názov tábora, bol založený v októbri 1941, na príkaz H. Himmlera. Tomuto kroku predchádzal rozkaz zo 17. a 20. júla 1941, ktorý dostal veliteľ SS Lublinského distriktu O. Globocnik, na základe ktorého mali byť na území Generálneho gouvernementu zakladané koncentračné tábory. Pôvodne malo byť v tábore zadržiavaných asi 25 000 až 50 000 zajatcov. Po veľkých obkľučujúcich operáciách v lete a na jeseň 1941 boli vo viacerých táboroch rozšírené kapacity na zadržiavanie väčšieho množstva sovietskych vojnových zajatcov. Začiatkom novembra 1941 mal byť tábor pripravený na zadržiavanie asi 125 000 a neskôr v decembri 150 000 zajatcov, v marci 1942 napokon až 250 000 zajatcov. Na stavbe najprv pracovalo 150 židovských robotníkov z Globocnikovho Lublinského tábora, do ktorého sa každú noc vracali. Neskôr bolo do práce zapojených 2 000 sovietskych vojnových zajatcov, ktorí museli čeliť ťažkým podmienkam vrátane spánku pod holým nebom za akýchkoľvek poveternostných podmienok. Do polovice novembra ich žilo len asi 500 a z toho tretina z nich nebola viac schopná kvôli celkovému vyčerpaniu ďalšej práce. Do polovice decembra 1941 boli pripravené ubytovacie priestory len pre 20 000 zajatcov. V januári 1942 vypukla medzi zajatcami epidémia škvrnitého týfusu a prakticky všetci zajatci a väzni zomreli. Práce boli prerušené až do marca 1942, kedy do tábora dorazili noví zajatci. Tábor bol v tomto období schopný pojať asi 50 000 zajatcov a viac zatiaľ nerástol. V júli 1942 Himmler navštevoval tábory vybudované pre operáciu Reinhard. Všetkých židovských väzňov hneď nezlikvidovali, ale slúžili ako robotníci pre zbrojovku Steyr-Daimler-Puch, medzi inými aj v tábore Majdanek. Od októbra 1942 bolo v tábore asi 9 519 väzňov (asi 7 468 z nich boli Židia). V auguste 1943 sa tu nachádzalo 16 206 (z nich asi 9 105 Židov). Ostatní väzni boli Bielorusi, Ukrajinci, Rusi, Nemci, Rakúšania, Slovinci, Taliani, Francúzi a Holanďania. Podľa niektorých zdrojov sa tu nachádzalo aj 12 000 slovenských Židov a 18 000 iných občanov Československa. Väčšina týchto osôb v tábore zahynula. V priebehu februára 1943 nacisti umožnili prísun dávok Červeného kríža pre väzňov v tábore. Operácia Reinhard pokračovala do začiatku novembra 1943, kedy sa vyhladzovanie Židov z Generálneho gouvernementu skončilo. Posledná veľká masová poprava v rámci tejto operácie sa odohrala 3. novembra 1943, kedy tu bolo popravených asi 18 400 ľudí, z toho 5 – 6 000 boli občania Slovenska. Tieto popravy sa odohrali v blízkom Krempackom lese. Obete mužov, ženy aj deti strieľali v zákopoch často vo veľkom chvate. Očití svedkovia popisovali, že pri neskoršej povojnovej exhumácii bolo vidno, ako obete zvierali v rukách kabelky a deti v rukách plyšové hračky. Na ďalší deň nacisti popravili ďalších 25 Židov, ktorí sa skrývali v rôznych častiach tábora pred zaistením. Ďalších 611 väzňov, z toho 311 žien a 300 mužov, malo za úlohy vytriediť veci po mŕtvych. Muži boli následne zaradení ku Sonderkommandu 1005, ktorého úlohou bolo najprv pochovať mŕtvych, onedlho ich však boli nútení exhumovať a spáliť. Týchto mužov následne po splnení úlohy tiež zastrelili. 311 žien bolo po vytriedení židovských vecí presunutých do Osvienčimu, kde boli popravené. Po skončení tejto operácie v Majdanku zostalo iba 71 Židov z celkového množstva 6 562 väzňov. Popravy pokračovali v Majdanku aj v nasledujúcom období. Od decembra 1943 do marca 1944 do tábora presunuli asi 18 000 tzv. invalidov, ktorých postupne likvidovali v plynových komorách pomocou plynu Zyklon B. Pokračovali aj popravy zastrelením. Asi 600 väzňov bolo popravených 21. januára 1944, nasledujúci deň to bolo 180 väzňov. 200 väzňov popravili 24. marca. Sovietski vojaci si prezerajú krematórium v Majdanku. V dôsledku priblíženia frontu, ktorý začal hroziť po sovietskej letnej ofenzíve v roku 1944, začali nacisti s odsunom väzňov do táborov na západe (napr. Auschwitz a Plaszow) a s čiastočnou likvidáciou niektorých budov. Z posledných odsunutých asi 1 000 väzňov pochod neprežila asi polovica. Pred odchodom stihli nacisti zničiť iba niekoľko krematórií. Okolím Lublina prešli predvoje sovietskych jednotiek 22. júla 1944, no tábor samotný odhalili až v nasledujúcich dňoch. Tisíce väzňov, hlavne bývalých vojnových zajatcov, ktorí v tábore zostali, svedčilo o masových vraždách a zverstvách, ktoré tu ich väznitelia páchali. Nález tábora bol pre sovietske sily šokujúci. Nikdy dovtedy nenarazili na takto zachovaný tábor, v ktorom nacisti páchali zločiny podobných rozmerov. V priebehu augusta 1944 Sovieti a Poliaci premenili tábor na múzeum. Zvláštna poľsko-sovietska komisia následne viedla vyšetrovanie a dokumentáciu zločinov spáchaných v Majdanku. Sovietskym a poľským úradom sa podarilo zatknúť 6 príslušníkov stráže tábora. Išlo o jeden z prvých pokusov o dokumentáciu nacistických zločinov. Sovietske orgány tábor ukázali nielen svojim a poľským vojakom, ale aj západným novinárom. Informácie o tábore, ktoré novinári podali na západ, však neboli brané ako dôveryhodné a boli považované za sovietsku propagandu. Až stretnutia západných Spojencov s tábormi ako Buchenwald, Bergen-Belsen či Dachau ukázali, že vôbec nešlo o žiadne zveličovanie."}
{"id": "212698", "title": "Gulag (1930 – 1960)", "context": "Charakteristika systému Pracovné trestanecké tábory existovali v cárskom Rusku už pred nástupom boľševikov k moci, ale nepomerne väčší rozmer (počtom väzňov) nadobudli až od roku 1929 s vrcholom okolo roku 1950. Veľké množstvo sovietskych občanov bolo odsúdených na nútené práce v gulagoch najmä počas vlády Josifa Stalina, ich počet neskôr počas vlády Georija Malenkova, Nikitu Chruščova a ďalších postupne klesal. V období po Stalinovej smrti (1953) do XX. zjazdu komunistickej strany bola väčšina bezdôvodne odsúdených politických väzňov z pracovných táborov prepustená. Tábory ďalej fungovali ako klasické trestanecké kolónie. Politickí väzni ako takí v krajine ďalej existovali a mnohí boli naďalej nemilosrdne prenasledovaní, masové zatýkanie a fyzická likvidácia neopodstatnene zatknutých osôb však po smrti Stalina stratila svoj brutálny charakter. Celkovo do systému patrilo 53 táborov s tisícmi oddelení a samostatných bodov, 425 kolónii a viac než 2000 zvláštnych veliteľstiev. Dohromady tvorili asi 30 000 miest výkonu trestu, ktoré zabezpečovali prevýchovno-pracovné tábory (, známe aj pod skratkou ITL)."}
{"id": "508931", "title": "Veľký teror", "context": "Predohra Po Leninovej smrti roku 1924 fungovalo vedenie sovietskej boľševickej strany istý čas ako kolektívny orgán. Spomedzi boľševických vodcov sa vyprofilovali ako potenciálni vodcovia krajiny dvaja z nich Josif Stalin a Lev Trockij, ktorých považoval za najvhodnejších kandidátov aj sám Lenin. I keď Lenin krátko pred smrťou v dodatku k závetu varoval vedenie strany pred nebezpečným Stalinovým charakterom bolo už neskoro. List sa nikdy nedostal na verejnosť aj napriek snahám jeho ženy Nadeždy Krupskej. Stalin sa k moci dostával postupne. Najprv, vďaka tomu, že bol Gruzínec, ako komisár pre národnostné menšiny, keďže sa predpokladalo, že bude národnostným problémom rozumieť lepšie ako boľševickí intelektuáli, ktorí strávili dlhé roky na Západe. Neskôr od roku 1919 pôsobil ako Komisár na robotnícko-roľníckom inšpektoráte. Od roku 1922 viedol administratívny aparát strany ako jej generálny tajomník. Na tomto mieste si získal rešpekt, vďaka tomu, že zvládal komplikovanú prácu na nepopulárnom mieste, o ktorú iní vodcovia nemali záujem. Stalin pri tom získal možnosť dosadzovať nižších straníckych úradníkov, ktorí ho neskôr viackrát podporili v rozhodujúcich momentoch. Po roku 1928 začal Stalin upevňovať svoju moc v boľševickej strane. Odstránením viacerých konkurentov najprv Trockého, ktorý bol najprv poslaný do vyhnanstva, neskôr vypovedaný z krajiny. Ďalší z jeho oponentov Bucharin, bol prinútený verejne priznať svoje chyby a bol postupne odstránený z vedenia strany. Naopak Stalinovi podporovatelia ako Lazar Kaganovič, Sergej Kirov a Stanislav Kosior sa vďaka nemu dostali do Politbyra ako plní členovia, Andrej Andrejev, Anastas Mikojan, Grigorii Petrovskij, Sergej Syrcov či Vlas Čubar ako kandidáti. V rámci svojich plánov na rozvoj zaostalej ekonomiky, ktorá po svetovej vojne, revolúcii a bojoch občianskej vojny zostala v rozklade, sa Stalin rozhodol ukončiť obdobie tolerovania obmedzeného súkromného vlastníctva, označovaného ako NEP (skr. nová ekonomická politika). Na prelome 20. a 30. rokov nariadil vytvorenie tzv. päťročných plánov, ktoré mali za cieľ industrializáciu krajiny a kolektivizáciu poľnohospodárstva. Násilná kolektivizácia, ktorej sa obyvateľstvo vidieka v prevažnej miere nehodlalo pridať dobrovoľne bola presadzovaná krutými metódami. Nesúhlasiaci roľníci, boli označení ako tzv. kulaci, propagandou vykresľovaní ako vykorisťovatelia a úžerníci. Stovky tisíc roľníkov bolo s rodinami vysídlených do nehostinných oblastí krajiny, do Kazachstanu a na Sibír a pracovných táborov GULAG. Pri transportoch a nedôsledne naplánovanom presídlení zomreli stovky tisíc osôb. Ďalším bolo násilne odnímané obilie a dobytok. Viaceré vidiecke oblasti hlavne na Ukrajine a centrálnom a južnom Rusku a Severnom Kaukaze, tradičných obilných regiónoch krajiny, boli začiatkom 30. rokov, kedy kolektivizácia vrcholila, v dôsledku rekvirácie potravín vystavené hladomoru. Tisíce náhodne vybraných exemplárnych prípadov sa dostalo pred súdy. Mnohí z obvinených boli bez riadneho súdu popravení. Boľševikmi šírená propaganda, ku ktorej sa pridal napr. aj Maxim Gorkij, nekriticky podporovala kolektivizáciu. Bezohľadná Stalinova politika, ktorá nebrala ohľad na množstvo obetí, napokon prinútila roľníkov podvoliť sa vyvlastneniu a vstúpiť do kolchozu. Množstvo vidieckeho obyvateľstva sa pokúšalo odísť za prácou a jedlom do miest. Odliv do miest však bol prísne regulovaný, keďže sovietski roľníci nemali legitimácie, bez ktorých nemohli cestovať a pracovať mimo svojho bydliska. Prílev kapitálu získaného predajom potravín do zahraničia podporil politiku industrializácie. Ťažké škody, ktoré kolektivizácia spôsobila, mali za následok postupné znižovanie efektivity sovietskeho poľnohospodárstva do takej miery, že sa z krajiny postupne v povojnovom období stal importér obilia. Stalinova manželka Nadežda, ktorá zrejme poznala odpor obyvateľstva a utrpenie mnohých prenasledovaných na vidieku, spáchala po jednom zo Stalinovych verejných vystúpení na podporu kolektivizácia 9. novembra 1932 samovraždu. Zámienky veľkého teroru Delegáti na XVII. zjazde Všeruskej Komunistickej strany (boľševikov) v roku 1934. Veľká časť delegátov padla za obeť nasludujúcemu teroru. XVII. zjazd Všeruskej Komunistickej strany (boľševikov) v roku 1934 znamenal pre Stalina nepríjemné zistenie, že má v rámci vedenia strany viacero odporcov. Počas tajnej voľby členov ústredného výboru a následnom hlasovaní o zotrvaní Stalina vo funkcii generálneho tajomníka, proti nemu hlasovali stovky delegátov. Naopak veľkú podporu získal Stalinov blízky spolupracovník a populárny predstaviteľ Komunistickej strany Sergej Kirov. Kvôli šokujúcemu výsledku boli záznamy o hlasovaní ešte v priebehu zjazdu zničené a sfalšované, takže pravdu o skutočných výsledkoch sa delegáti nedozvedeli. 1. decembra 1934 bol Sergej Kirov v Smoľnom v Leningrade zavraždený. Vraždu vykonal agent NKVD Leonid Nikolajev. Informácie o pozadí vraždy nie sú celkom jasné. Viacero dôkazov naznačuje, že ju tajne nariadil Stalin z obavy pred Kirovou popularitou. Kirov mohol byť v strane jeho konkurentom a Stalin sa ho postupne začal obávať. Kirovova vražda bola následne pripísaná opozícii na čele so Zinovievom a Kamenevom. Tí boli zatknutí v priebehu niekoľkých týždňov. Obvinili ich ako členov antisovietskej „Zinovievskej“ skupiny, ktorá mala údajne tzv. Leningradské aj Moskovské centrum. Procesy, ktoré prebehli boli plne vykonštruované a namierené čisto na odstránenie Stalinových oponentov. V priebehu zimy a jari 1935 došlo k zatýkaniu stoviek „Zinovievcov“ a „Trockistov“. Nastalo obdobie odkrývania domnelých sprisahaní proti štátu a straníckym predstaviteľom. V marci až apríli 1935 NKVD odhalilo tzv. kremeľský prípad. Ďalší z vykonštruovaných procesov, v ktorom boli obvinení pracovníci a obsluhujúci personál Moskovského ústredia strany z pripravovaného atentátu na najvyšších predstaviteľov strany. Došlo tiež diskreditácii viacerých straníckych pracovníkov ako bol napr. Šljapnikov, označených ako tzv. robotnícka opozícia. Štvavá politika a obvinenia zo sabotáže v poľnohospodárstve, či priemysle sa stávali novými spôsobmi na vysvetlenie neúspechov sovietskeho plánovaného hospodárstva. NKVD pod vedením Genricha Jagodu 27. mája 1935 zákonom č. 00192 zaviedlo policajné trojky, trojčlenné komisie, ktoré môhli urýchlene súdiť nepriateľov ľudu. Na pozadí sovietskej industrializácie a výrazného nárastu životnej úrovne bežných obyvateľov ZSSR v druhej polovici 30. rokov 20. storočia Stalin podnietil rad obvinení proti svojej politickej opozícií z radov Komunistickej strany. Obvinenia mali aj ďalšie príčiny, či zámienky, ktorými boli neúspechy v ekonomickej sfére, či už priemysle alebo v poľnohospodárstve. Zámienkami na obvinenie mohli byť chabé ekonomické výsledky, chyby, nehody, ktoré bolo možné jednoducho označiť ako sabotáž, či sprisahanie. Ak vedúci boľševickej strany neboli ochotní niesť zodpovednosť za tieto neúspechy, bolo jednoduchšie obviniť vykonštruovaných či hypotetických vnútorných nepriateľov. Z vykonštruovanej sabotáže boli nezriedka obviňovaní aj obyčajní robotníci, či baníci. Procesy naviac prebiehali na pozadí postupnej kolektivizácie, viacerých sezón slabej úrody a tzv. stachanovského hnutia, charakteristického pre falšovanie ekonomických výsledkov. Propaganda, ktorá náhle ukázala vykonštruovaných nepriateľov z radov vedenia krajiny pôsobila medzi obyvateľstvom zmätok. Obvinenia starých vodcov sovietskej revolúcie z protištátnej činnosti otriasli sovietskou spoločnosťou."}
{"id": "596660", "title": "Alexej Ivanovič Rykov", "context": "Rehabilitácia V roku 1988 sovietska vláda zrušila rozsudok a počas perestrojky ho rehabilitovala."}
{"id": "2513", "title": "Josif Vissarionovič Stalin", "context": "Smrť Večer 1. marca alebo ráno 2. marca došlo u Stalina k výronu krvi do mozgu (mŕtvici). Pár hodín pred tým mal hostí: Malenkova, Beriju, Bulganina a Chruščova , ktorý odišli o štvrtej hodine ráno. Stalin vstával obvykle neskoro, ochranka si myslela, že ešte spí a neodvážila sa ho rušiť. Večer 22:30 hod ho našli ležať v bezvedomí na zemi a preniesli ho na gauč. Pre teóriu Stalinovej vraždy nie sú žiadne dôkazy. Ignaťjev ihneď zavolal Chruščova, ktorý dorazil na daču za Stalinom ako prvý spolu s Bulganinom. 2.marca ráno dorazili lekári. Tlak mal 190/110 prerušovane dýchal. Stalin ešte žil 4. a 5. marca. 4. marca začal omodrievať a dusiť sa a ráno 5. marca vracal krv. Večer mal pulz 150 úderov za minútu. Zomrel 5. marca 1953 o 21:50 hod. vo veku 74 rokov. Stalinov hrob pri kremeľskom múre, 1965 Berija síce v tej dobe patril k jedným z najmocnejších ľudí v ZSSR a bol Stalinovým osobným priateľom, ale v poslednom čase sa okolo neho začali objavovať podozrivé príznaky, napríklad zatýkanie jeho blízkych spolupracovníkov. To bolo v Stalinovom Sovietskom zväze obvykle predzvesťou útoku a likvidácie. Je nemožné, aby si Berija nebol vedomý tejto skutočnosti. Treba teda brať jeho tvrdenie, že Stalinovi bolo lepšie a nebol dôvod volať lekára okamžite, s veľkou rezervou. Za oveľa pravdepodobnejšiu je historikmi považovaná možnosť, že Berija úmyselne zdržal privolanie lekárskej pomoci a napomohol tak k Stalinovej smrti. Podľa niektorých spolupracovníkov túto verziu niekoľkokrát potvrdil v súkromných rozhovoroch krátko po Stalinovej smrti, v ktorých so sebavedomým úsmevom niekoľkokrát povedal vetu „Ja som ho odstránil...“ Stalin bol jediný zo sovietskych štátnikov, na počesť ktorého bola po jeho smrti usporiadaná v pravoslávnom chráme panychída. Po informáciách o jeho smrti bola veľká časť obyvateľstva krajiny otrasená. Pri jeho pohrebe a snahách ľudí dostať sa k rakve a vidieť jeho telo dni predtým boli v mnohopočetných davoch ušliapaní viacerí ľudia. Deň 5. marec sa v Česko-Slovensku dostal medzi pamätné dni. Česko-slovenský ľud si ho pripomínal do roku 1956, teda do odsúdenia kultu osobnosti novým lídrom Nikitom Chruščovom. Zabalzamované telo Stalina umiestnili do Mauzólea Lenina, ktoré sa v r. 19531961 volalo Mauzóleum V. I. Lenina a I. V. Stalina. Na základe uznesenia XXII. zjazdu z 30. októbra 1961, v noci z 31. októbra na 1. novembra 1961 Stalinovo telo vyniesli z mauzólea a pochovali do hrobu pri kremeľskom múre. Stalinovu sochu v strede mesta jeho narodenia presunuli Gruzínci do múzea v noci z 24. na 25. júna 2010."}
{"id": "162245", "title": "Zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny", "context": "Vojnové zločiny  Vojnové zločiny proti podrobeným národom všeobecne Tretia ríša odpovedala terorom nielen na všetky formy odporu (odboj, partizánska vojna, sabotáže), ale i proti ideológiám, ktoré boli jej bezprostrednými nepriateľmi. Po podrobení jednotlivých krajín boli najprv likvidovaní komunisti, Židia a Rómovia. Nasledovali ich predstavitelia sociálnych demokratov a aj elita jednotlivých národov, ktorá sa dokázala postaviť proti nacizmu. Títo ľudia boli likvidovaní priamo jednak na popraviskách v jednotlivých zemiach, jednak boli posielaní do koncentračných táborov. Jednou z najstrašnejších foriem likvidácie bolo totálne nasadenie, čo bola forma nútených prác v objektoch, kde v dôsledku nedostatočnej stravy a nadmerného pracovného zaťaženia v nevyhovujúcich hygienických podmienkach dochádzalo k vysokej úmrtnosti. V týchto prípadoch bolo úmrtie týchto „novodobých otrokov“ plánovanou zložkou celého mechanizmu. Pri prácach na výstavbe nemeckých podzemných tovární, kde pracovali zajatci (hlavne zo slovanských zemí, a vojnoví zajatci Červenej armády), bola priemerná životnosť pracovníkov iba jeden mesiac. Podobnou zločinnou formou úzko prepojenou s existenciou koncentračných a pracovných táborov boli pochody a transporty smrti, pri ktorých nacisti nútili osadenstvo táborov k presunom na veľké vzdialenosti (zväčša v dôsledku priblíženia frontu), ktoré množstvo väzňov fyzicky nevydržalo. Zaobchádzanie s vojnovými zajatcami Súbor:Soviet soldiers mass grave, German war prisoners concentration camp in Deblin, German-occupied Poland.jpg|náhľad|Telá mŕtvych sovietskych vojnových zajatcov v masovom hrobe tábora Dęblin v Poľsku V mnohých prípadoch neboli dodržiavané konvencie o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, pričom najhorší vzťah bol k sovietskym vojakom, ktorých bolo v priebehu prvého roka bojov na východnom fronte zajatých asi 2 milióny. Vojaci boli ponechávaní v nevyhovujúcich podmienkach, pričom veľa z nich preto zomrelo v dôsledku hladu či nákazlivých chorôb. Zajatci boli nasadzovaní na otrocké práce, na ktorých následky zomierali. Sovietski politickí komisári boli po zajatí nekompromisne zastrelení. Vojaci exilových armád ako boli Poliaci, Francúzi, Česi, Slováci či ďalší, boli po prípadnom zajatí popravení, alebo odsunutí do koncentračných táborov. Taktika vydierania rukojemníkmi Nacisti často uplatňovali vydieranie rukojemníkmi najmä z radov civilného obyvateľstva v boji proti partizánom či sabotérom. Nemecká branná moc dala civilnému obyvateľstvu najavo, že za každého zabitého nemeckého vojaka, či uskutočnenú sabotáž, bude popravený určitý počet civilných osôb. Tieto hrozby boli aj väčšinou realizované. Najhoršie boli z tohto pohľadu podmienky na východnom fronte, kde bol 16. septembra 1941 vydaný rozkaz, podľa ktorého za každého zabitého nemeckého vojaka bude zastrelených 50 – 100 civilistov. Aj keď tieto rozkazy väčšina dôstojníkov Wehrmachtu odmietla v praxi realizovať, neznamenalo to, že by sa takéto zločiny nediali. Na ich uskutočňovaní sa angažovali minimálne jednotky Waffen SS. Nálety na mestá a civilné ciele Súbor:Rotterdam, Laurenskerk, na bombardement van mei 1940.jpg|náhľad|vpravo|So zemou zrovnané centrum Rotterdamu v máji 1940 Nálety, ktoré uskutočňovala Luftwaffe od prvých dní vojny, boli v niektorých prípadoch zamerané proti civilným cieľom. Hitler predpokladal, že sa mu nálety na mesta podarí vyvolať v radoch nepriateľa hrôzu a strach, a tak by mohol otriasť ich odhodlaním vzdorovať. Pri niektorých, najmä nečakaných náletoch zahynuli tisíce až desiatky tisíc civilistov vo Varšave, Rotterdame, Coventry, Belehrade, Stalingrade a v mnohých ďalších európskych mestách. Tieto nálety boli príčinou spojeneckej odvety, ktorá potom ťažko zasiahla samotné nemecká mestá, kde v dôsledku spojeneckých náletov zahynulo naopak mnoho Nemcov. Lúpežné získavanie majetku Lúpežné získavanie majetku bolo získavanie národného, kultúrneho a priemyselného bohatstva porazených národov. Nacistické Nemecko využívalo tento majetok obvykle bez obmedzení, drancovalo nerastné bohatstvo obsadených štátov, skonfiškovalo štátne zdroje, národné poklady, vybavenie armády, polície. Rovnako lúpežne si počínala i voči podnikateľským subjektom, bankám, ktoré sa násilnými administratívnymi opatreniami dostali do nemeckých rúk a slúžili obvykle na vojnové účely. Krádeže pôdy, vyháňanie roľníkov Krádeže pôdy, vyháňanie roľníkov a podobné opatrenia, ktoré sa uskutočňovali hlavne v slovanských zemiach, ktoré predstavovali v dlhodobé stratégii nacistov životný priestor „Tisícročnej nemeckej ríše.“ Išlo hlavne o Protektorát Čechy a Morava, Poľsko (Generálny gouvernement) a Sovietsky zväz. Zatiaľ čo v českých zemiach nacisti v rámci programu germanizácie využívali relatívne „jemnejšie“ metódy ako bol výkup pôdy za úradne stanovené nízke ceny, v ZSSR vyhlásili 15. februára 1942 „nový agrárny poriadok“, podľa ktorého sa všetka pôda v okupovaných oblastiach označila za vlastníctvo Ríše. Rekvirovanie majetku Násilné odoberanie majetku, rekvirácia, s cieľom viesť vojnu sa uplatňovala najmä v okupovaných oblatiach. Týkalo sa to hlavne všetkých druhov poľnohospodárskych produktov, ale vo veľkom napríklad aj kostolných zvonov, ktorých materiál bol využitý pri výrobe zbraní. Taktika spálenej zeme Túto metódu, ktorá sa síce formálne neprieči štandardným ústupovým taktikám boja, používali vojaci Wehrmachtu a Waffen SS (podobne ako ich sovietski protivníci) tými najbrutálnejšími metódami. Nacisti sa pri ústupe a opúšťaní svojich pozícií na dobytých územiach pokúšali podľa možnosti odviezť všetok užitočný hnuteľný majetok (stroje, zariadenia, dopravné prostriedky, inventár fabrík) do Nemecka k ďalšiemu použitiu, ak to nebolo možné bol spolu s nehnuteľným majetkom ako boli domy, továrne, komunikácie, mosty alebo priehrady zničený. Pričom bolo jedno, či ide o štátny, či súkromný majetok firiem, alebo občanov. Taktika spálenej zeme tiež známa pod skratkou ARLZ – demontáž, vyprázdnenie, ochromenie, zničenie bola Nemcami aplikovaná aj na ich domácej pôde. V niektorých oblastiach najmä na východnom fronte, kde bola spojená s likvidáciou alebo odsunom civilného obyvateľstva znamenala úplné zničenie a vyprázdnenie oblastí, s ktorými sa ZSSR vyrovnával ešte desiatky rokov po vojne. Ničenie, znehodnocovanie a krádeže kultúrnych hodnôt Patrili sem zločiny, ktorých sa dopúšťali nacistickí pohlavári, tak i ojedinelí nemeckí vojaci samostatne. Problém sa však týkal v podstate aj všetkých ostatných zúčastnených (teda aj Spojeneckých) krajín bez rozdielu. Počas vojny boli ulúpené klenoty obrovskej historickej hodnoty, prakticky na všetkých frontoch. V zemiach obývaných slovanským obyvateľstvom si však dali nacisti obzvlášť záležať na ničení slovanskej kultúry, dochádzalo k ničenie pamiatok, múzeí, knižníc. Nacisti napríklad neváhali pochovať svojich vojakov do hrobu vedľa ruského spisovateľa Leva Tolstého, z domu skladateľa Piotra Čajkovského spravili počas okupácie stajňu pre kone. Medzi najznámejšie krádeže patrí lúpež Jantárovej komnaty z Petrodvorca, ktorá sa dodnes nenašla."}
{"id": "97425", "title": "Solovecké ostrovy", "context": "Pracovný tábor V roku 1923 tu boli zriadené „Solovecké tábory zvláštneho určenia“ (Соловецкий лагерь принудительных работ особого назначения – СЛОН). Všetky kláštory a vojenské objekty sa zmenili na pracovné tábory. Tak vznikol jeden z prvých táborov súostrovia Gulag."}
{"id": "216033", "title": "Sovietski vojnoví zajatci počas druhej svetovej vojny", "context": "Podmienky zajatia a úmrtnosť Po tom čo padli do zajatia (väčšina na území Bieloruska, Ukrajiny a západného Ruska), museli sovietski zajatci celé dni, zvyčajne pešo putovať do zberných táborov. Smeli zastaviť iba na rozkaz. Tisíce (podľa niektorých zdrojov rádovo stovky tisíc) boli zastrelení ich strážami počas presunov ak prejavovali známky únavy a neschopnosť ďalej pochodovať. Boli nútení piť vodu z kaluží na ceste. Nemci zabraňovali miestnemu obyvateľstvu zásobovať zajatcov z vlastných zdrojov. Na udržiavanie poriadku vo vnútri táborov boli vyberaní dobrovoľníci najmä spomedzi Ukrajincov a Tatárov. Etnickí Židia, politickí komisári a komunisti boli po odhalení vyzlečení do naha, postavení do rady a zastrelení. Jednotky Wehrmachtu na východe väčšinou nebrali do zajatia ťažko ranených nepriateľov a takýchto bojovníkov popravovali na mieste. Niektoré nemecké jednotky, najmä Waffen SS sa zajatcov neunúvali brať vôbec. Bežnou praxou bolo, že zajatcov jednoducho zhromaždili ešte v blízkosti frontu a postrieľali guľometmi. Zajatecký tábor pre sovietskych zajatcov, ktorí boli držaní pod holým nebom Nacisti zvolili pre stavbu zhromažďovacích táborov pre sovietskych vojnových zajatcov najjednoduchšie riešenie, ktorým bolo ponechať ich na voľnom priestranstve, obvykle niekoľko hektárov veľkom, pod holým nebom, obkolesených ostnatým drôtom a niekoľkými strážnymi vežami. Tu boli vystavení horúčavám ale i mrazom a dažďu, chýbali sanitárne zariadenia, vládol nedostatok vody a potravín, ktoré pre nich nemecká branná moc nikdy zvlášť nevyčlenila. V táboroch sa šírili infekčné choroby, ako škvrnitý týfus. Neskôr najmä pre vysokú úmrtnosť boli zajatci umiestňovaní do stajní a drevených barakov, ani tu však ich podmienky neboli oveľa lepšie. Zo zberných táborov ďalej putovali pešo, alebo železnicou do nemeckých táborov, ktoré sa nachádzali hlavne na území Poľska a Nemecka, ale aj v ďalších krajinách. Len do septembra 1941 bola v dôsledku zlých podmienok v zajateckých a zberných táboroch úmrtnosť väzňov 1 % denne. V prvých mesiacoch vojny neboli zajatci transportovaní na územie Ríše, pretože nacistické vedenie sa obávalo rozšírenia komunizmu na vlastnom území. Až v období, kedy sa v zajateckých táboroch začali šíriť epidémie a Nemecko začalo pociťovať nedostatok pracovných síl, Hitler povolil presun zajatcov aj na územie Nemecka. To čo však vo februári roku 1942 zostávalo z 3,9 milióna zajatcov bolo už len torzo – 1,1 milióna ľudí a z nich len asi 400 000 bolo v stave schopných práce. Zvyšok vojnových zajatcov následne pod hrozbou smrti prinútili pracovať. Vykorisťovanie týchto zajatcov ako aj ďalších nútene nasadených osôb bolo nevídané. Neplatili pre nich žiadne zákony bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, nemali nijak stanovený nárok na voľno ani presne stanovený pracovný čas. V jednom z príkazov, riaditeľ I. G. Farben pripomínal, že zvýšenú efektivitu práce zajatcov možno dosiahnuť znížením prídelov stravy a tvrdými trestami za nižšie výkony. Zástup sovietskych zajatcov, ktorí padli do zajatia v priebehu leta 1941 počas bojov o Charkov a na Done Množstvo sovietskych vojnových zajatcov nachádzajúcich sa v táboroch OKW a použitých ako pracovná sila pre nemeckú ekonomiku v rokoch 1942 až 1945: Sovietsky vojnový zajatec s dávidovou hviezdou. Prevažnú väčšinu zajatcov označených za židov nacistické jednotky na mieste popravili Ku dňu: Počet zajatcov Celkom V táboroch OKW V pracovných táboroch 1. február 1942 1 020 531 147 736 1 168 267 1. marec 1942 976 458 153 674 1 130 132 1. apríl 1942 643 237 166 881 810 118 1. jún 1942 734 544 242 146 976 690 1. september 1942 1 675 626 375 451 2 051 077 1. október 1942 1 118 011 455 054 1 573 065 1. november 1942 766 314 487 535 1 253 849 1. január 1943 1 045 609 1. február 1943 1 038 512 493 761 1 532 273 1. júl 1943 647 545 505 975 1 153 520 1. august 1943 807 603 496 106 1 303 709 1. december 1943 766 314 564 692 1 331 006 1. marec 1944 861 052 594 279 1 455 331 1. máj 1944 877 980 618 528 1 496 508 1. jún 1944 875 733 618 528 1 494 261 1. august 1944 889 309 631 559 1 520 868 1. september 1944 905 864 765 444 1 671 308 1. október 1944 911 990 - - 1. november 1944 929 100 1. január 1945 930 287 750 000 1 680 287 25. apríl 1945 800 000 Zajatci načahujúci sa po prídele chleba. Okrem každodennej vysiľujúcej fyzickej práce zhoršovala stav sovietskych zajatcov aj nedostatočná strava. Takáto bola, podľa príkazov Vrchného velenia nemeckých ozbrojených síl z 8. októbra 1941, oficiálna norma vydanej stravy na 28 dní, údaj o percentách je porovnanie s množstvom vydanej stravy pre nesovietskych zajatcov. Údaje hovoria o najvyššej norme pre najťažšie pracujúcich: Druh potraviny Množstvo % Chlieb 100 Mäso 800 g 50 Tuky 250 g 50 Cukor 900 g 100 Súbor:Bundesarchiv Bild 192-208, KZ Mauthausen, Sowjetische Kriegsgefangene.jpg|náhľad|Vyhladovaní sovietski zajatci v Mauthausene Pre udržanie fyzického stavu potrebného pre prácu dostával zajatec po dobu 6 týždňov: do 100 gramov umelého medu týždenne, do 50 g tresky týždenne, do 3500 g zemiakov týždenne. Tento dodatočný prídel bolo možné čerpať iba 6 týždňov. Zajatci niekedy navyše dostávali prídely na základe národnosti. Ukrajinci napríklad v niektorých táboroch dostávali o 100 g viac chleba ako Rusi. Sovietski vojnoví zajatci hromadne umierali v nemeckých zajateckých a zberných táboroch, kde boli držaní po zajatí, hlavne v dôsledku nedostatku výživnej stravy, čo v spojení s nútenou prácou nevyhnutne viedlo k podvýžive, tá ďalej spôsobila buď väčšiu náchylnosť na infekčné choroby, pred ktorými neboli nijak chránení, alebo pokles pracovného výkonu, za čo boli nemilosrdne trestaní. Zajatci boli však likvidovaní aj cielene. Iba v priebehu roka 1942 takto zahynulo okolo 3 milióny sovietskych zajatcov. Nacistické vedenie ich v týchto podmienkach ponechávalo vedome. Len na území Poľska je v hroboch evidovaných 883 385 mŕtvych sovietskych zajatcov, ktorí zahynuli v nacistickom zajatí. Mnohí zajatci boli použití pre pokusy, 3. septembra 1941 bol práve na 600 sovietskych zajatcoch odskúšaný Zyklon B v koncentračnom tábore Auschwitz I."}
{"id": "219343", "title": "Vyhladzovací tábor Treblinka", "context": "Spôsoby vraždenia Pôvodný plán likvidácie židovského a ďalšieho nežiaduceho obyvateľstva v dobytých oblastiach na východ od nemeckých hraníc spočíval v použití Einsatzgruppen . Tieto skupiny zvláštneho nasadenia v počte asi 15 000 mužov v štyroch rôznych skupinách mali likvidovať obyvateľstvo priamo v (alebo pri) dobytých obciach a mestách. Najznámejšia takáto hromadná poprava sa udiala v kyjevskej rokli Babij Jar, kde bolo v priebehu niekoľkých septembrových dní roku 1941 popravených vyše 34 000 Židov z kyjevskej oblasti. Ukázalo sa však, že takéto hromadné vraždenie psychicky ničí dokonca aj samotných vrahov. Okrem toho, rýchlosť zabíjania nepostačovala rozsahu nacistických plánov. Preto bol uprednostnený prevoz nežiaducich skupín do koncentračných táborov – ktorých modely nacisti postupne rozvíjali už od prvej polovice tridsiatych rokov – a priemyselná likvidácia obetí za pomoci jedovatých plynov. Spôsoby usmrcovania obetí nacisti vyskúšali ešte pred vojnou v rámci „Euthanasia-programu“, kedy na rôznych miestach boli likvidovaní Nemci s duševnými a telesnými poruchami ( Unwertes Leben ) s cieľom zvýšiť rasovú čistotu nemeckého národa. Ďalšou skúšobňou priemyselného vraždenia bol napríklad koncentračný tábor Chelmno, kde boli väzni likvidovaní v pojazdných plynových komorách. Išlo vlastne o upravené skriňové nákladné autá. Obete sa udusili vo vzduchotesne izolovanom priestore dodávky, do ktorej boli nasmerované výfukové plyny z motora. Umreli počas prevozu k ich masovému hrobu. Ani tento proces však nebol dostatočne efektívny. Smrtiacu dokonalosť dosiahli až komplexy plynových komôr a krematórií v Brzezinke ( Birkenau ) pri Osvienčime a vyhladzovacie tábory akcie Reinhardt, z ktorých vynikla svojou desivou efektivitou práve Treblinka. Nacisti si pomerne skoro uvedomili, že pochované telá veľkého množstva obetí sú zdrojom znečistenia podzemných vôd. Navyše predstavujú hmatateľný dôkaz hromadnej vraždy. Čoskoro preto pristúpili ku spaľovaniu mŕtvol. V Osvienčime zriadili krematóriá s priemyselnými pecami. V Treblinke pálili telá v obrovských priekopách pod holým nebom, na roštoch zvarených z koľajníc. Popol mŕtvych bol distribuovaný roľníkom ako kvalitné dusíkaté hnojivo."}
{"id": "163278", "title": "Obete druhej svetovej vojny", "context": "Sovietsky zväz Nemcami obesení partizáni, rok 1943. Cintorín sovietskych padlých vo Varšave. Sovietsky zväz bol krajinou, ktorá počas druhej svetovej vojny v Európe utrpela najťažšie ľudské straty, väčšinu z nich počas bojov s nacistickým Nemeckom. V krajine zahynulo alebo zomrelo v dôsledku vojnových útrap približne 26,6 milióna ľudí, z toho asi 8,7 milióna vojakov na fronte. Ďalších 127 000 sovietskych vojakov padlo v rokoch 1939/1940 počas zimnej vojny s Fínskom. Na počet obyvateľov síce utrpelo najťažšie straty Poľsko (zahynulo 16 % predvojnovej populácie), avšak viaceré regióny Sovietskeho zväzu, predovšetkým Ukrajina (16 %) a Bielorusko (25 %) utrpeli straty rovnako vysoké alebo vyššie. Vývoj informácii o výške strát Krátko po vojne, v marci 1946, Stalin verejne priznal, že Sovietsky zväz stratil počas vojny 7 miliónov občanov. Toto číslo bolo silne podhodnotené. Počas Chruščovovej éry bolo oficiálne priznané, že krajina prišla asi o 20 miliónov občanov. Až počas Gorbačovovej vlády koncom 80. rokov 20. storočia, však boli sovietske straty systematicky skúmané špeciálnou komisiou, ktorá stanovila, ich výšku na približne 26,6 milióna. Toto číslo Gorbačov po prvýkrát verejne prezentoval pri príležitosti 45. výročia konca vojny (teda v roku 1990). Straty podľa republík Odhady strát jednotlivých republík ZSSR počas vojny podľa Erlichmana (2004) sú založené na predvojnových štatistikách, ktoré uvádzajú, že v krajine žilo roku 1940 194 090 milióna ľudí. Súčasné štatistiky však naznačujú, že toto číslo bolo o niečo nižšie - 192,598 milióna obyvateľov. Obyvateľstvo ZSSR v roku 1940 zahŕňalo nové oblasti anektované v rokoch 1939 až 1945 vo východných častiach vtedajšieho Poľska, Litvy, Lotyšska, Estónska, Rumunskej Besarábie a Bukoviny, Podkarpatskej Rusi, Južný Sachalin a Kaliningradskú oblasť. Erlichman tiež dodáva, že počas vojny zomrelo 1 700 000 osôb v dôsledku sovietskych represii. (200 000 popravených; 4 500 000 uväznených v táboroch Gulag, z nich 1 200 000 zahynulo; 2 200 000 deportovaných, z nich 300 000 zahynulo). Straty asi 2 miliónov civilných obyvateľov západných častí Bieloruska, Ukrajiny a Litvy sú započítavané aj do strát Poľska. Sovietmi anektované oblasti západného Bieloruska, Ukrajiny a Vilniusu obývalo v roku 1939 asi 13 miliónov ľudí. Z nich sa po vojne asi 1,4 milióna smelo presťahovať na základe sovietsko-poľských dohôd späť do Poľska. Sovietska republika Populácia roku 1940 (v rámci hraníc v rokoch 1946-91) Padlých vojakov Mŕtvych civilistovv dôsledku bojov a zločinov proti ľudskosti Mŕtvych civilistovv dôsledku hladu a chorôbspôsobených vojnou Celkovo % mŕtvych z populácie roku 1940 Arménsko 1 320 000 150 000 30 000 180 000 13,6% Azerbajdžan 3 270 000 210 000 90 000 300 000 9,1% Bielorusko 9 050 000 620 000 1 360 000 310 000 2 290 000 25,3% Estónsko 1 050 000 30 000 80 000 7,6% Gruzínsko 3 610 000 190 000 110 000 300 000 8,3% Kazachstan 6 150 000 310 000 350 000 660 000 10,7% Kigrizsko 1 530 000 70 000 50 000 120 000 7,8% Lotyšsko 1 890 000 30 000 190 000 40 000 260 000 13,7% Litva 2 930 000 25 000 275 000 75 000 375 000 12,7% Moldavsko 2 470 000 50 000 75 000 45 000 170 000 6,9% Rusko 110 100 000 6 750 000 4 100 000 3 100 000 13 950 000 12,7% Tadžikistan 1 530 000 50 000 70 000 120 000 7,8% Turkmenistan 1 300 000 70 000 30 000 100 000 7,7% Ukrajina 41 340 000 1 650 000 3 700 000 1 500 000 6 850 000 16,3% Uzbekistan 6 550 000 330 000 220 000 550 000 8,4% Neidentifikovaní – 165 000 130 000 295 000 ZSSR celkom 194 090 000 10 600 000 10 000 000 6 000 000 26 600 000 13,7% Vojenské straty podľa národnosti Súbor:Svidnik14Slovakia1.jpg|náhľad|Sovietsky vojenský cintorín v Svidníku. V masových hroboch je pochovaných 9000 sovietskych vojakov, ktorí padli počas bojov na východnom Slovensku. Z hľadiska národnosti padlých vojakov možno straty ZSSR rozdeliť nasledovne: Národnosť padlých vojakov Padlých (tis. ľudí) % celkového počtupadlých vojakov Rusi 5 756,0 66,402 Ukrajinci 1 377,4 15,890 Bielorusi 252,9 2,917 Tatári 187,7 2,165 Židia 142,5 1,644 Kazachovia 125,5 1,448 Uzbeci 117,9 1,360 Arméni 83,7 0,966 Gruzínci 79,5 0,917 Mordvíni 63,3 0,730 Čuvaši 63,3 0,730 Jakuti 37,9 0,437 Azerbajdžanci 58,4 0,673 Moldavci 53,9 0,621 Baškirci 31,7 0,366 Kirgizi 26,6 0,307 Udmurdi 23,2 0,268 Tadžici 22,9 0,264 Turkméni 21,3 0,246 Estónci 21,2 0,245 Marijci 20,9 0,241 Burjati 13,0 0,150 Komijci 11,6 0,134 Lotyši 11,6 0,134 Litovci 11,6 0,134 Národnosti Dagestanu 11,1 0,128 Oseti 10,7 0,123 Poliaci 10,1 0,117 Kareli 9,5 0,110 Kalmyci 4,0 0,046 Kabardínci a Balkari 3,4 0,039 Gréci 2,4 0,028 Čečeni a Inguši 2,3 0,026 Fíni 1,6 0,018 Bulhari 1,1 0,013 Česi a Slováci 0,4 0,005 Číňania 0,4 0,005 Asýrčania 0,2 0,01 Juhoslovania 0,1 0,001 Ostatné národnosti 33,7 0,389 Celkovo 8 668,4 100,0 "}
{"id": "428592", "title": "Plynová komora", "context": "Nacistické Nemecko Nacisti svoju prvú plynovú komoru pripravili pre tajný program T-4. Už táto ich prvá komora pripomínala sprchy a slúžila na likvidáciu asi dvoch desiatok ľudí naraz. Týmto spôsobom štát likvidoval mentálne chorých. Protesty proti programu viedli k jeho oficiálnemu ukončeniu. Aj to mohol byť jeden z dôvodov, prečo mnoho vyhladzovacích táborov budovali nacisti mimo územia Nemecka, jednoduchšie vysvetlenie však je, že veľké koncentračné a vyhladzovacie tábory stavali bližšie miestam, kde žilo väčšie množstvo Židov. Predchodca plynových komôr v likvidačných táboroch boli pojazdné plynové komory umiestnené v nákladných automobiloch. 17. marca 1942 boli v tábore Belzec spustené komory, maskované ako kúpeľne. Týchto šesť komôr dokázalo usmrtiť 15 tisíc ľudí denne. Toto použitie spojené s hromadnou kremáciou mŕtvych tiel krátko po ich usmrtení nadobudlo ohromné rozmery a svojou obludnosťou nemá historický ekvivalent. Plynová komora v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Použitie plynových komôr vyriešilo problém, s ktorým sa nacisti stretli v priebehu roku 1941 na východnom fronte. Ich špeciálne jednotky Einsatzgruppen vraždiace Židov, členov komunistickej strany a ďalšie nepohodlné osoby na okupovaných teritóriách Sovietskeho zväzu, zistili, že masové popravy strelnými zbraňami boli drahé (spotrebovalo sa veľké množstvo munície), časovo náročné a pre vrahov psychologicky vyčerpávajúce. Zavedenie plynových komôr vraždenie uľahčilo. Likvidácia osôb plynom bola menej finančne náročná a hlavne umožnila odstup medzi obeťami popráv a ich vrahmi z jednotiek SS. Esesáci už nemuseli cez cieľniky svojich pušiek a guľometov pozerať na plačúce ženy a deti ani sledovať ako pod ich paľbou zomierajú. Nacisti používali dva typy jedovatého plynu oxid uhoľnatý alebo kyanovodík (Zyklon-B). Priemyselná výroba oxidu uhoľnatého a jeho skladovanie v kovových nádobách za vysokého tlaku síce je finančne náročná a tým pádom aj nevhodná na použitie v plynových komorách, ale tento plyn je možné získať aj z výfukových plynov dieselových motorov. Väčšinou išlo o motory z ukoristených sovietskych tankov. Týmto spôsobom bolo možné v podstate lacno získať natoľko vysokú koncentráciu oxidu uhoľnatého, ktorá mohla zabiť veľké množstvo ľudí v plynovej komore, do ktorej bola vháňaná. Takéto komory sa nachádzali napr. v táboroch Treblinka a Belzec. Princípom otravných účinkov tohto plynu je fakt, že sa viaže na hemoglobín efektívnejšie ako kyslík, osoba vdychujúca tento plyn stratí vedomie a zomrie v dôsledku nedostatku kyslíka pre vnútorné orgány, hlavne mozog. Kyanovodík rovnako spôsoboval zadusenie, ale nie pomocou viazania na hemoglobín, ale blokovaním absorpcie oxydovaného hemoglobínu tkanivami. Do tela sa látka dostáva jednoduchým vdychovaním. Nacisti na vraždenie používali kyanovodík z insekticídu Zyklon B. Išlo o diatomitové granuly, v ktorých bol kyanovodík nasiaknutý. Kyanovodík prechádza do plynného skupenstva pri 25 °C, čo bola minimálna teplota, ktorú museli v plynových komorách udržiavať. V táboroch Natzweiler-Struthof a Sachsenhausen došlo aj k použitiu chlórnych kyanidov rozpustených vo vode, z ktorých sa potom uvoľňoval kyanovodík. Tento spôsob použitia bol označovaný ako Zyklon A. Osoby, ktoré vdýchli oxid uhoľnatý pred smrťou trpeli v bolestiach. Vzhľadom na to, že smrť pri otrave oxidom uhoľnatým nebola taká rýchla ako pri použití kyanovodíka, bola táto metóda likvidácie považovaná za brutálnejšiu."}
{"id": "166119", "title": "Stanfordský väzenský experiment", "context": "Rozdelenie dozorcov podľa prístupu k väzňom Dozorcovia začali šokujúco skoro väzňov šikanovať oveľa viac, ako zneli pokyny. Podľa výsledkov osobnostných testov to mali byť všetko bezproblémoví ľudia, v skutočnosti sa v priebehu pokusu správali trojakým spôsobom: niektorí spravodlivo dodržiavali pravidlá väzenia iní spolucítili s väzňami a netrestali ich no boli tu i takí, ktorí sa správali ponižujúco a väzňov tvrdo trestali"}
{"id": "212696", "title": "Gulag (1930 – 1960)", "context": "Definícia Gulagu Podľa Rady Ľudových komisárov ZSSR (rus. Совет народных комиссаров СССР) zo dňa 7. apríla 1930: \" Úlohou nápravno-pracovných táborov je ochrana spoločnosti pred sociálne zvláštnymi, nebezpečnými zločincami prostredníctvom ich izolácie spojenou so spoločensky prospešnou prácou. \""}
{"id": "276561", "title": "Gulag", "context": "Introduction  Gulag môže byť: počiatočný názov sovietskej organizácie zodpovednej za správu (hlavných) pracovných trestaneckých táborov v ZSSR, ktorá existovala v rokoch 1930-1960, zároveň prenesene označenie pre zariadenia (tábory) a systém pod jej správou, pozri Gulag (1930 – 1960) prenesene: sovietsky pracovný trestanecký (koncentračný) tábor či väznica, alebo systém takýchto táborov (1918 - 1991, najmä však od 1929 do 50.rokov), pozri nápravno-pracovné tábory v Sovietskom zväze symbol stalinskej hrôzovlády; sovietsky systém vyhladzovania ľudí a potláčania odporu pracovné trestanecké (resp. nápravnovýchovné) zariadenie či systém príslušných zariadení v iných štátoch, najmä v krajinách bývalého ZSSR, Severnej Kórei a podobne film z roku 1985, pozri Gulag (film z roku 1985) dokument. film z roku 2000, pozri Gulag (film z roku 2000)"}
{"id": "264658", "title": "Koncentračný tábor Auschwitz I", "context": "Podmienky v tábore Nápis nad jednou z vnútorných brán: Arbeit macht frei , v preklade Prácou k slobode . Medzi väzňami nacisti vytvorili zvláštnu hierarchiu. Zvlášť privilegovaní väzni - dozorcovia (kápovia) boli veľmi často vyberaní spomedzi nemeckých kriminálnych väzňov. Často s väzňami zaobchádzali veľmi brutálne. K takémuto konaniu ich viedol celý väzenský systém, pokiaľ by totiž prejavovali k ostatným zhovievavosť, boli by svojej funkcie zbavení. Neskôr boli za dozorcov vyberaní aj politickí väzni. Podmienky ostatných väzňov sa tak mierne zlepšili. Rôzne kategórie väzňov boli rozlišované pomocou zvláštnych farebných značiek, pracujúci väzni nosili bielo modré pásikované väzenské rovnošaty. Od začiatku roku 1943 do konca roku 1944 boli väzňom vytetované na ramená čísla, to sa týkalo všetkých okrem nemeckých väzňov. Najhoršie sa spravidla zaobchádzalo so sovietskymi vojnovými zajatcami a Židmi. Väzni museli pracovať 6 dní do týždňa, v nedeľu sa nepracovalo, tento deň bol určený na očistu a upratovanie. Drsné pracovné podmienky spolu s nedostatočnou stravou a zlými hygienickými podmienkami medzi väzňami viedli k ich vysokej úmrtnosti."}
{"id": "464395", "title": "Nútená práca", "context": "Introduction Súbor:Bundesarchiv Bild 146-2007-0074, IG-Farbenwerke Auschwitz.jpg|náhľad|Nútene nasadená robotníčka z Východnej Európy v továrni I.G. Farben blízko Osvienčimu, počas druhej svetovej vojny. Nútená práca alebo povinná práca je práca alebo služba, ktorá je od osoby vymáhaná pod hrozbou trestu. Takáto osoba sa na danú prácu neponúkla dobrovoľne. Nútená práca môže mať rôzne formy, vrátane dlhového otroctva, obchodovania s ľuďmi a iné formy novodobého otroctva. Obeťami sú často najzraniteľnejšie osoby - ženy a dievčatá nútené k prostitúcii, zadlžení migranti, továrenskí alebo poľnohospodárski robotníci, ktorým nie je umožnené jednoduchým spôsobom opustiť svoje zamestnanie a za ich prácu im je vyplácaná veľmi nízka alebo žiadna mzda. Za nútenú prácu nemožno považovať: prácu alebo službu vyžadovaná v dôsledku povinnej vojenskej služby, ak sa jedná o prácu čisto vojenskej povahy; prácu alebo službu, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych povinností občanov zvrchovanej krajiny. prácu alebo službu vyžadovanú od osoby odpykávajúcej si trest vynesený riadnym súdom, ak je uvedená práca alebo služba vykonávaná pod dohľadom a kontrolou orgánu verejnej moci, a táto osoba nie je najatá alebo daná k dispozícii fyzickým osobám, spoločnostiam alebo združeniam; prácu alebo službu vyžadovanú v prípade núdze alebo všeobecného ohrozenia, napr. v prípade vojny, živelnej pohromy ohrozenia požiar, povodňou, hladomorom, zemetrasením, prudkej epidémie alebo nákazy zvierat atď. drobné komunálne služby, ktoré uskutočňujú členovia komunity a sú v priamom záujme spomínanej komunity. Podľa údajov Medzinárodnej organizácie práce bolo obeťou nútenej práce v roku 2012 asi 21 miliónov ľudí, z toho 11,4 milióna žien a dievčat a 9,5 milióna mužov a chlapcov."}
{"id": "166125", "title": "Stanfordský väzenský experiment", "context": "Systém privilégií a trestov Dozorcovia začali intenzívne využívať systém privilégií a trestov (privilégiom sa stalo aj uspokojovanie základných ľudských potrieb ako je napr. chodenie na záchod). Vyvolať pocity nedostatočnosti sa dozorcom darilo veľmi ľahko a tiež sa im podarilo dosiahnuť, že väzni za nečestnosť a zbabelosť považovali napokon i odchod z ponižujúcej situácie. Dozorci používali ako tresty i tvrdé a vyčerpávajúce telesné cvičenia."}
{"id": "490004", "title": "Poprava", "context": "História V minulosti používané, ale dnes už opustené metódy sú napríklad gilotína, garota, upálenie na hranici, ukrižovanie, poprava uvarením, sťatie mečom a mnoho ďalších. Popravu v minulosti zvyčajne vykonával kat, a to buď sám, alebo s pomocníkmi. Často sa aj stávalo, že tresty smrti vynášali väčšinou vojensky poverené osoby a v tom prípade často popravu vykonávali samotní vojaci."}
{"id": "290830", "title": "Koncentračný tábor Flossenbürg", "context": "Dejiny Pred druhou svetovou vojnou bol tábor určený najmä pre, vtedy nazývaných, „asociálov a kriminálnikov“. Tábor bol strategicky umiestnený tak, aby boli väzni využívaní ako neplatená pracovná sila, ktorá ťažila žulu z miestneho lomu. Lom patril spoločnosti DEST, ktorá sa zaoberala výrobou stavebných materiálov a ktorú vlastnila SS. Počas druhej svetovej vojny, bola väčšina väzňov z východných okupovaných území. Boli ubytovaní v 16 veľkých barakoch a krematórium bolo postavené v údolí priamo za táborom. V septembri 1939, tu SS transportovala 1 000 politických väzňov z tábora Dachau. Medzi rokmi 1941 a 1942 tu bolo transportovaných približne 1 500 poľských väzňov, najmä členov poľského odboja. V júli 1941, zastrelili stráže SS 40 poľských väzňov a to na strelnici za táborom. Od februára do septembra 1941 popravili jednotky SS približne jednu tretinu poľských väzňov. Počas vojny nechali jednotky SS popraviť desiatky tisíc sovietskych vojnových zajatcov. Vo Flossenbürgu ich bolo na konci roku 1941 popravených viac ako 1 000. Pre sovietskych zajatcov bol dokonca zriadený špeciálny tábor vo vnútri Flossenbürgu. Popravy sovietskych zajatcov tak sporadicky prebiehali počas celého roku 1944. Sovietski zajatci sa nachádzali v pod-tábore Mülsen St. Micheln, kde 1. mája 1944 vypuklo masové povstanie a pokus o útek. Podpálili baraky a zabili niekoľko väzňov, ktorí boli lojálni SS a vykonávali ich rozkazy. Povstanie bolo potlačené a nikomu sa nepodarilo utiecť. Počas povstania zomrelo na popáleniny a iné zranenia skoro 200 väzňov. SS odviedla 40 vodcov povstania priamo do väznice vo Flossenbürgu, kde boli neskôr popravení. Vo februári 1943 bolo v hlavnom tábore viac ako 4 000 väzňov. Viac ako polovicu z nich tvorili politickí väzni (najmä Sovieti, Česi, Holanďania a Nemci). Nemeckých kriminálnikov bolo asi 800, homosexuálov viac ako 100 a 7 boli Svedkovia Jehovovi. Počas vojny bola nútená práca kľúčová pre nemecké zbrojenie. Výsledkom bolo expandovanie tábora, ktorý začlenil približne 100 pod-táborov, ktoré sa koncentrovali najmä v okolí zbrojárskeho priemyslu na juhu Nemecka a v západnom Česko-Slovensku. 1. septembra 1944 sa Flossenbürg stal tréningovým táborom pre veľké množstvo ženských strážnik (Aufseherinnen), ktoré boli verbované násilím z nemeckých a poľských tovární. Celkovo bolo vycvičených viac ako 500 žien, ktoré po čase odišli do pod-táborov. Tieto ženy obsadili pod-tábory ako Dresden Ilke Werke, tábor Freiberg, koncentračný tábor Helmbrechts, Holýšov, Leitmeritz, Mehltheuer, Neustadt bei Coburg, Norimberg-Siemens, Oederan, a Svatava a je známe, že šesť členiek SS (SS-Helferinnenkorps) obsadili pod-tábor Gundelsdorf. Roku 1945 bolo v celom systéme tábora Flossenbürg približne 40 000 väzňov, vrátane 11 000 žien. Väzni museli pracovať v lome a v zbrojárskom priemysle. Podvýživa, choroby a prepracovanie bol medzi väzňami častý jav a spolu s tvrdým zaobchádzaním stráži viedol takýto prístup k smrti tisícov väzňov. Predpokladá sa, že medzi aprílom 1944 a aprílom 1945 bolo vykonaných viac ako 1 500 rozsudkov smrti. Za týmto účelom bolo namontovaných šesť nových šibeníc. Tempo denných popráv v posledných mesiacoch prevýšilo kapacitu krematória. Oddiel SS tento problém vyriešil tak, že telá ukladali na kopy a pomocou benzínu ich zapálili. Odsúdení na smrť boli pred popravou držaní niekoľko dní osamote v tzv. bunkri, v tme a bez jedla. Medzi popravenými spojeneckými dôstojníkmi bol agent SOE vo Francúzsku Gustave Biéler (popravený 6. septembra 1944). V ten deň boli popravení viacerí agenti SOE, pretože Nemci chceli s blížiacou sa porážkou získať čo najviac informácií. 29. marca 1945 bolo obesených 13 agentov SOE vrátane Jacka Agazariana a Briana Raffertyho. Spolu s nemeckým admirálom a odporcom nacizmu Hansom Osterom, boli vojenský právnik Karl Sack, teológ rev. Dietrich Bonhoeffer a Ludwig Gehre s Wilhelmom Canarisom pred svedkami ponížení a popravení 9. apríla 1945. V čase popravy bol Canaris ocenený železným krížom, nemeckým krížom a krížom cti. 1. augusta 2007 bol vo Flossenbürgu odhalený pamätník na jeho počesť. Významní väzni Princ Filip, langróf Hesenska – slúžil ako guvernér Hesensko-Kasselska, člen NSDAP. Zo strany odišiel a vo Flossenbürgu bol uväznený v septembri 1943. Pravnuk kráľovnej Viktórie. Wilhelm Canaris, veliteľ Abwehru (vojenská spravodajská služba) 1935 – 1944 a člen nemeckého odboja Kurt Schumacher, budúci vodca SPD Dmitrij Michajlovič Kardyšev, generál červenej armády v rokoch 1943 – 1944 Ignacy Oziewicz, veliteľ polovojenskej organizácie Narodowe Sily Zbrojne Dietrich Bonhoeffer, nemecký luteránsky kňaz a teológ Rudolf Viest a Ján Golian, slovenskí generáli a velitelia SNP boli pravdepodobne popravení vo Flossenbürgu Pochod smrti a oslobodenie Pohľad na tábor po oslobodení v apríli 1945 Na začiatku apríla 1945 sa ku táboru začali blížiť jednotky USA. Oddiel v tom čase SS popravil generála Hansa Ostera, admirála Wilhelma Canarisa, Rev. Dr. Dietricha Bonhoeffera, Dr. Karla Sacka, Dr. Theodora Strüncka a generála Friedricha von Rabenau, ktorí boli zapojení do Stauffenbergovho pokusu o prevrat 20. júla 1944. Spolu s nimi bol popravený člen francúzskeho odboja Simone Michel-Lévy, ktorý organizoval povstanie v tábore. 20. apríla 1945 začala nútená evakuácia 22 000 väzňov, vrátane 1 700 Židov, pričom boli ponechaní iba chorí a nevládni. Pri pochode smrti do koncentračného tábora Dachau boli väzni, ktorí nedržali krok zastrelení. Kým prišli do Dachau, viac ako 7 000 väzňov bolo zastrelených alebo skolabovali a zomreli Kým armáda USA oslobodila tábor 23. apríla 1945, zomrelo vo Flossenbürgu viac ako 30 000 väzňov. Vojaci 90. a 97. pechotnej divízie našli v tábore približne 1 600 chorých a oslabených väzňov neschopných pešieho transportu, ktorých nacisti nestihli povraždiť."}
{"id": "58338", "title": "Pomocný technický prápor", "context": "Systém odmeňovania Systém odmeňovanie týchto „pracovníkov“ zabezpečoval vojenskej správe veľký zisk. „Pétépákom“, pracujúcim v podnikoch, patrila okrem slúžneho aj mzda zodpovedajúca civilnému platu. Z nej však armáda odpočítala sumu na réžiu vojenskej správy, t. j. slúžne, ubytovanie, stravovanie a oblečenie. Samozrejme daň zo mzdy a nemocenské poistenie sa zrazilo ako inému zamestnancovi. Zrážky v prospech vojenskej správy boli vo výške 30 % čistej mzdy. Tu však nastupovala dokonale premyslená zlomyselná rafinovanosť. Zrážky mohli byť znížené podľa plnenia stanoveného pracovného plánu. Ten však bol, hlavne v baniach, stanovený tak, že k úľavám dochádzalo naozaj len veľmi zriedka. Vojakov totiž nasadzovali na najhoršie úseky ťažby, kde sa im len ťažko darilo plniť normu na stanovené percento. Velitelia ich však nútili, pretože od plnenia noriem záviseli odmeny veliteľov všetkých stupňov."}
{"id": "434827", "title": "Doživotný trest odňatia slobody", "context": "História Do 50. rokov sa v bývalom Česko-Slovensku popravy vykonávali vo väzniciach v Prahe na Pankráci, v Brne, Bratislave, Ostrave, Uherskom Hradišti, Jihlave, Plzni, Litoměřiciach a v Olomouci, potom už len v Prahe a Bratislave. Od roku 1945 do roku 1989 bolo v Česko-Slovensku popravených 1162 odsúdených. Posledný trest smrti v Česko-Slovensku bol vykonaný obesením 8. júna 1989 v Bratislave. Odsúdeným bol Štefan Svitek, ktorý 30. októbra 1987 zavraždil svoju ženu a dve dcéry sekerou. 1. júla 1990 bol trest smrti oficiálne zrušený, hoci už od januára neoficiálne neplatil. Po zániku Česko-Slovenska zákony pokračovali v platnosti v oboch krajinách a trest smrti nikdy nebol obnovený, a tak sa namiesto neho využíva doživotný trest odňatia slobody. Ján Molnár s Ľuborom Masárom boli po roku 1989 prvými odsúdenými na doživotie na Slovensku. Trest si odpykávajú za znásilnenie a vraždu."}
{"id": "83961", "title": "Väzeň svedomia", "context": "Pozri aj  Politický väzeň"}
{"id": "10707", "title": "Druhá svetová vojna", "context": "Potrestanie vojnových zločinov Súbor:Nuremberg-1-.jpg|thumb|vpravo|Hermann Göring, Rudolf Hess, Joachim von Ribbentrop a Wilhelm Keitel (sediaci v prvom rade zľava doprava na lavici obžalovaných) Na území viacerých oslobodených krajín, vzali do rúk dočasnú vládu predstavitelia odboja. Tí často veľmi rýchlo súdili a popravovali zradcov a kolaborantov. Masové deportácie obyvateľstva sa stali bežným prvkom politiky a pôsobili spolu s vojnovými útrapami na celkový pokles právnej kultúry a vedomia spoločnosti. V krajinách východnej a strednej Európy vytvorili živnú pôdu pre rozmach novej „červenej“ totality. Už v máji sa víťazné mocnosti v Londýne dohodli o tom, že budú súdiť vysokých nacistických predstaviteľov a nacizmus ako taký. 21. novembra 1945 sa začal v Norimbergu proces s nemeckými vojnovými zločincami. Medzi najvýznamnejších z nich patrili Göring, von Ribbentrop, Keitel či Kaltenbrunner. Význam procesu nespočíval v pomste a potrestaní zvyšných predstaviteľov nacizmu, ktorých sa podarilo Spojencom chytiť. Počas procesu sa podarilo podrobne zdokumentovať množstvo svedectiev o nacistických zločinoch, najmä rozsiahlom vyvražďovaní a etnických čistkách, a vytvoriť základ pre ich dôkladnejšie budúce prešetrenie. Vznikol tiež precedens do budúcna, že vedenie útočnej vojny je zločinom, ktoré nemôžu ostatné krajiny tolerovať. Zločiny nariadili, organizovali a vykonávali jednotlivci, ktorí sa nemôžu skrývať za svojich nadriadených alebo ospravedlňovať tým, že si plnili štátne povinnosti. Došlo tiež k odsúdeniu nacistickej strany a viacerých represívnych zložiek, hlavne Gestapa, SD a SS, ktoré boli vyhlásené za zločinecké organizácie. Po porážke Japonska nasledoval podobný proces s japonskými predstaviteľmi, označovaný ako Tokijský proces."}
{"id": "162247", "title": "Zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny", "context": "Potrestanie vojnových zločinov Veľké množstvo obetí 2. svetovej vojny, a z radov vojakov ale najmä civilného obyvateľstva viedlo svetových politikov k rozhodnutiu, že tieto zločiny musia byť potrestané. Preto bol v novembri 1945 začatý Norimberský proces, ktorý súdil polapených nacistických vodcov a organizátorov zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov a zločinov proti mieru."}
{"id": "15849", "title": "Diktatúra", "context": "Cesty k diktatúre Diktátori môžu prísť k moci rôznymi spôsobmi. Niektoré z nich sú: získanie moci vo voľbách vojenský prevrat štátny prevrat dedičné získanie moci"}
{"id": "40922", "title": "Norimberský proces", "context": "Priebeh procesu Pohľad na lavicu obžalovaných. Súdny proces sa začal 20. novembra 1945 a viedol ho britský žalobca Lord Lawrence. Prebehlo celkovo 403 otvorených zasadnutí tribunálu. Obžaloba bola založená na asi 100 000 zaistených nemeckých dokumentoch, mnohých dokumentárnych filmových záberoch a 25 000 fotografiách. Obhajoba sa pokúšala preukázať neprávoplatnosť súdu a jeho retroaktivitu, keďže viaceré prvky obžaloby neboli v období pred druhou svetovou vojnou právne kodifikované, alebo neboli v nacistickom Nemecku trestným činom. Súd však skonštatoval, že všetky zločiny, za ktoré boli obžalovaní uznaní vinnými by boli podľa medzinárodných zvyklostí považované za kriminálne činy aj pred vojnou. Obvinení vo viacerých prípadoch zvaľovali všetku vinu na nadriadených, Hitlera, SS a gestapo a obviňovali z rovnakých zločinov krajiny ustanovujúce tribunál, najmä ZSSR. Súd však skonštatoval, že ak obžalovaní konali na rozkaz svojej vlády alebo nadriadených, nezbavuje ich to zodpovednosti za ich činy. Môže to však byť pokladané za poľahčujúcu okolnosť, ak Súdny dvor rozhodne, že si to vyžaduje spravodlivosť. V tomto duchu sa niesla obhajoba napr. Keitla, ktorý tvrdil, že je tradíciou nemeckých dôstojníkov plniť rozkazy nadriadených a nepochybovať o nich. Rozhodnutie o vedení vojny bolo podľa neho čisto politickým rozhodnutím a jemu ako vojakovi bolo povinnosťou tieto rozkazy vykonať. Súd neskôr konštatoval, že v prípade vysokých armádnych dôstojníkov je ich spoluzodpovednosť jasná, pretože si musia uvedomovať široké dopady svojich rozhodnutí. Rozsudky boli vynesené 1. októbra 1946. Trest smrti 12 odsúdených bol vykonaný 16. októbra 1946 v Norimberskom väzení. Göring spáchal noc pred vykonaním rozsudku samovraždu kyanidovou kapsulou. Dobové filmové správy zo 17. októbra 1946 (po anglicky). Menný zoznam súdených Trest smrti: Martin Bormann - ríšsky protektor, vedúci straníckej kancelárie NSDAP, blízky spolupracovník Adolfa Hitlera († 2. máj 1945, súdený v neprítomnosti) Hermann Göring - ríšsky maršal, zakladateľ nemeckej tajnej polície Gestapa, veliteľ nemeckých vzdušných síl Luftwaffe († 15. október 1946, pred plánovanou popravou spáchal samovraždu) Joachim von Ribbentrop - ríšsky minister zahraničných vecí († 16. október 1946, popravený obesením) Wilhelm Keitel - poľný maršal a náčelník štábu vrchného veliteľstva (OKW, Oberkommando der Wehrmacht) († 16. október 1946, popravený obesením) Ernst Kaltenbrunner - poľný maršal a šéf bezpečnostnej služby († 16. október 1946, popravený obesením) Alfred Rosenberg - rasový ideológ; minister Východných okupovaných území v rokoch 1941 - 1945 († 16. október 1946, popravený obesením) Hans Frank - ríšsky právnický líder, guvernér Poľska († 16. október 1946, popravený obesením) Julius Streicher - majiteľ a vydavateľ nacistických novín Der Stürmer († 16. október 1946, popravený obesením) Fritz Sauckel - protektor Durínska v rokoch 1927 - 1945; splnomocnenec pre nasadenie nacistických väzenských pracovných síl v rokoch 1942 - 1945 († 16. október 1946, popravený obesením) Alfred Jodl - náčelník Operačného štábu Vrchného veliteľstva brannej moci - OKW († 16. október 1946, popravený obesením) Wilhelm Frick - Hitlerov minister vnútra v rokoch 1933 - 1943; protektor Čiech a Moravy v rokoch 1943 - 1945; v tejto funkcii roku 1943 nahradil prepusteného Konstantina von Neuratha († 16. október 1946, popravený obesením) Arthur Seyss-Inquart - kancelár Rakúska v roku 1938; zástupca guvernéra Poľska Hansa Franka v rokoch 1939 - 1940; splnomocnenec pre okupované Holandsko († 16. október 1946, popravený obesením) Doživotie: Rudolf Hess - Hitlerov zástupca a vodca NSDAP (v roku 1987 vo veku 93 rokov údajne spáchal samovraždu - často spochybňované) Walter Funk - minister hospodárstva nacistického Nemecka; prezident Ríšskej banky v rokoch 1938 - 1945, v tejto funkcii nahradil Dr. Hjalmara Schachta (bol prepustený 16. mája 1957, zomrel 31. mája 1960) Erich Raeder - admirál; vrchný predstaviteľ nemeckého vojnového loďstva Kriegsmarine v rokoch 1928 - 1943 (kvôli zdravotnému stavu bol 26. septembra 1955 prepustený, zomrel 6. januára 1960) 20 rokov: Baldur von Schirach - vodca Hitlerjugend v rokoch 1933 - 1940; protektor Viedne v rokoch 1940 - 1945 (po odpykaní trestu bol 30. septembra 1966 prepustený, † 8. augusta 1974) Albert Speer - minister zbrojnej výroby nacistického Nemecka v rokoch 1942 - 1945, ríšsky architekt (po odpykaní trestu bol 30. septembra 1966 prepustený, † 1. septembra 1981) 15 rokov: Konstantin von Neurath - minister zahraničných vecí Nemecka v rokoch 1932 - 1938; protektor Čiech a Moravy v rokoch 1939 - 1943. V septembri 1941 ho Hitler odvolal kvôli údajnej zhovievavosti a miernosti, úrad však neoficiálne zastával až do roku 1943. (V novembri 1955 bol zo zdravotných dôvodov prepustený, † 14. augusta 1956) 10 rokov: Karl Dönitz - admirál; vrchný predstaviteľ nemeckého vojnového loďstva Kriegsmarine v rokoch 1943 - 1945; Hitlerov nástupca vo funkcii hlavy štátu (po odpykaní trestu bol 1. októbra 1956 prepustený, † 24. decembra 1980) Oslobodenie: Dr. Hjalmar Schacht - prominentný nemecký bankár a ekonóm; predvojnový prezident ríšskej banky v rokoch 1923 - 1930 a v rokoch 1933 - 1938; minister hospodárstva v rokoch 1934 - 1937 Hans Fritsche - populárny redaktor v rádiu; vedúci ríšskeho rozhlasu; vedúci spravodajského oddielu nacistického ministerstva propagandy Franz von Papen - kancelár Nemecka v roku 1932; Vicekancelár Adolfa Hitlera v rokoch 1933 - 1934; veľvyslanec v Rakúsku v rokoch 1934 - 1938; veľvyslanec v Turecku v rokoch 1939 - 1944 (Hoci bol v Norimbergu zbavený obvinení, roku 1947 bol nemeckými súdmi odsúdený na 8 rokov ťažkých prác za vojnové zločiny. Oslobodený bol po 2 rokoch týchto prác.) Neodsúdení: Robert Ley - vedúci Nemeckého pracovného frontu v rokoch 1933 - 1945 (krátko pred otvorením procesu spáchal samovraždu; † 25. október 1945) Gustav Krupp von Bohlen und Halbach - nacistický priemyselník; riaditeľ koncernu Krupp; (stíhanie bolo zastavené, z dôvodu vysokého veku a zlého zdravotného stavu; † 16. január 1950) Zároveň boli odsúdené SS, Gestapo, SD a vedenie NSDAP ako zločinecké organizácie. Za zločinecké organizácie napriek odporu sovietskej strany neboli vyhlásené SA, nemecká vláda, generálny štáb ani najvyššie velenie Wehrmachtu."}
{"id": "600149", "title": "Evanjelický kostol v Trnave", "context": "Evanjelický zbor sa spomína ako súčasť Šintavského seniorátu v 16. storočí. V roku 1619 si zbor postavil kostol, ktorý užíval až do roku 1709, a ktorý im v roku 1730 zbúrali. Po Tolerančnom patente v roku 1804 sa osamostatnila časť Modra a dostala právo používať sakristiu Univerzitného kostola – Invalidovňu. Začiatkom 20. storočia vládne hospodárska kríza a realizované boli len najpotrebnejšie stavby pre robotníkov. Za takýchto pomerov prekvapil zbor evanjelickej cirkvi, ktorý sa podujal na výstavbu kostola pre veriacich."}
{"id": "96369", "title": "Evanjelický kostol v Trnave", "context": "Situácia pred vznikom Evanjelický zbor sa spomína ako súčasť Šintavského seniorátu v 16. storočí. V roku 1619 si zbor postavil kostol, ktorý užíval až do roku 1709, a ktorý im v roku 1730 zbúrali. Po Tolerančnom patente v roku 1804 sa osamostatnila časť Modra a dostala právo používať sakristiu Univerzitného kostola – Invalidovňu . Začiatkom 20. storočia vládne hospodárska kríza a realizované boli len najpotrebnejšie stavby pre robotníkov. Za takýchto pomerov prekvapil zbor evanjelickej cirkvi, ktorý sa podujal na výstavbu kostola pre veriacich."}
{"id": "421237", "title": "Modave", "context": "Obyvateľstvo Modave má približne obyvateľov (2010)."}
{"id": "3028", "title": "Pezinok", "context": "Dejiny Územie, na ktorom sa dnes rozkladá mesto Pezinok, sa v písomných materiáloch prvýkrát spomína v listine z roku 1208 ako „terra Bozin“. Najstaršie dejiny Pezinka sú úzko prepojené s dejinami šľachtického rodu grófov zo Svätého Jura, jedného z najvýznamnejších a najbohatších rodov stredovekého Uhorska. Nitriansky župan Tomáš, príslušník starého slovanského rodu Poznanovcov, dostal v roku 1208 od uhorského kráľa Ondreja II. majetok Pezinok (terra Bozen). Jeho syn Sebeš získal o rok neskôr Svätý Jur. Po Tomášovej smrti si jeho synovia Alexander a Sebeš rozdelili dedičstvo. Alexander zdedil Pezinok a stal sa zakladateľom pezinskej vetvy, Sebeš stál pri zrode svätojurskej vetvy. V priebehu 14. storočia sa Pezinok v rukách grófov premenil z pomerne veľkej dediny na mestečko . Grófi podporovali hospodárske aktivity svojich poddaných orientované predovšetkým na vinohradníctvo. Vývoj pozitívne ovplyvnili nemeckí osadníci, ktorí sa tu usadili ešte v druhej polovici 13. storoči a následne aj v priebehu 14. storočia. V novom domove sa venovali poľnohospodárstvu, rozvíjali remeslá. Logickým vyústením, ako aj novou vzpruhou hospodárskeho vývoja bolo zaistenie trhových výsad pred rokom 1376. Vďaka podpore grófov Pezinok rástol - rástol počet obyvateľov a rast našiel odraz aj v urbanizácii lokality. V nasledujúcich storočiach sa mesto postupne zmenilo z banskej osady na vinohradnícke mestečko po druhej vlne nemeckej kolonizácie na začiatku 16. storočia. Snaha mešťanov a obyvateľov Pezinka o získanie práv slobodného kráľovského mesta vyvrcholila 14. júna 1647, keď cisár Ferdinand III. udelil Pezinku tieto privilégiá. V 17. – 18. storočí zažíval Pezinok svoj najväčší rozkvet a patril medzi najbohatšie mestá Uhorska. Jeho sláva a bohatstvo bolo založené na produkcii kvalitných vín. V 19. storočí začalo postupné spriemyselňovanie mesta; bola tu založená prvá továreň na výrobu kyseliny sírovej v Uhorsku, továreň na výrobu ihiel a takisto veľká tehelňa. Dočasnú konjunktúru v 19. storočí spôsobilo predovšetkým obnovenie ťažby zlata v chotári Pezinka a zavedenie železnice, čím sa Pezinok stal najdôležitejším mestom Malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Prvá polovica 20. storočia predstavovala úpadok mesta. V tomto čase nebolo v Pezinku väčšieho priemyselného podniku, čo zároveň s poklesom vinohradníckej produkcie spôsobilo masívne vysťahovalectvo do Ameriky. Postupné zlepšenie sa začalo až po skončení druhej svetovej vojny. Jednou z príčin úpadku bol aj fakt, že administratívnym centrom regiónu (okresu) sa nelogicky stalo susedné mestečko Modra. Dnes je Pezinok moderným mestom s vybudovaným priemyslom (najmä strojárska, tehliarska a stavebná výroba), kvalitnou vinohradníckou a vinárskou produkciou, rozvinutým obchodom a zaujímavými historickými pamiatkami. Za posledných 10 rokov sa v Pezinku veľa postavilo a zrekonštruovalo. Je tu niekoľko supermarketov, hypermarket, reštaurácie a pizzérie, zopár hostincov – z ktorých najznámejší je tzv. Bermudský trojuholník: Lipár (dnes už neexistujúci), Benda, Koníček, niekoľko diskoték a Dom kultúry. Vznikajú nové obytné zóny zamerané na individuálnu aj hromadnú bytovú výstavbu."}
{"id": "543518", "title": "HáO TJ Slovan Modra", "context": "Predchádzajúce názvy klubu  TJ Slovan Modra HC Slovan Modra HO Slovan Modra"}
{"id": "157193", "title": "Modranka", "context": "Doprava  Cestná doprava Na území mestskej časti sa nachádzajú dve cesty diaľničného typu, diaľnica D1 v južnej časti a rýchlostná cesta R1 vo východnej časti, a niekoľko miestnych komunikácií. Do mestskej časti nezasahujú cesty I.triedy, cesty II.triedy ani cesty III.triedy. Významnejšie miestne komunikácie sú vedené na uliciach Dedinská, Hraničná, Seredská a Ivana Krasku. Mestská hromadná doprava Služby MHD v mestskej časti sú poskytované na jednej štandardnej autobusovej linke a na jednej školskej linke . Linka premáva každý deň približne od 4:30 do 23:00. Premávka školskej linky premáva každý pracovný deň s jedným párom školských autobusov - ráno z Modranky smer Sibírska a popoludní zo Sibírskej smer Modranka. Zoznam zastávok "}
{"id": "475438", "title": "Súbor pamiatok k osobnosti Ľudovíta Štúra (Modra)", "context": "Meštiansky dom tzv. Emreszovský Pamätná budova s pamätnou tabuľou na Štúrovej ulici 285/84. ÚZPF č. 470/1 a 470/2. V dome sa pôvodne nachádzala len Pamätná izba Ľudovíta Štúra Pripomínala miesto kde ležal tri týždne po zranení a nakoniec mu podľahol. Otvorená bola z iniciatívy modranských vzdelancov zpríležitosti 100.výročiaŠtúrovej smrti. Izba pripomína posledné Štúrove roky v Modre, jeho rodinu a tiež aj profesionálne a osobné záujmy ktorým sa venoval. Od roku 2006 v ňom sídli aj Múzeum Ľudovíta Štúra, ktoré bolo pôvodne zriadene v budove mestskej radnice z iniciatívy Ústavu slovenskej literatúry SAV v roku 1965. Bolo venované najmä k osobnosti Ľudovíta Štúra a neskôr aj histórii, kultúrnym i národopisným tradíciám Modry a modranskému regiónu. Podarilo sa mu zozbierať 18 000-ový knižničný fond, zbierkový fond s viac ako 5 000 predmetmi a archív, v ktorom sa nachádza okolo 5 000 fotografií a archívnych jednotiek."}
{"id": "312746", "title": "Zoznam partnerských miest na Slovensku", "context": "[[Modra]]<ref>[http://www.modra.sk/partnerske-mesta.html Partnerské mestá]</ref>  Benátky nad Jizerou, Česko Hustopeče, Česko Martres-Tolosane, Francúzsko Overijse, Belgicko"}
{"id": "12388", "title": "Modra", "context": "Symboly obce  Erb Erb mesta Modra tvorí: zlato-červeno štiepený štít v pravom poli zo šikmého trojvršia vyrastajúci vinič s tromi strapcami hrozna, všetko zelené, v ľavom poli tri strieborné brvná. Medzníkom vo vývoji erbu je rok 1607, kedy Rudolf II. povýšil Modru na slobodné kráľovské mesto a k pôvodnému symbolu – viniču – pridal prvok z uhorskej štátnej symboliky – červeno – strieborne delenú polovicu erbu. Miniatúra z listiny je záväznou predlohou modranského erbu, pretože aj formálne vyjadruje najvyššie postavenie mesta v minulosti. Vlajka Mestské farby ako základ farieb mestskej vlajky a zástavy sa odvodzujú od farieb erbu, kde ako prvá je farba hlavnej erbovej figúry (zelený vinič a hrozno) a potom farba štítového poľa zlatá (žltá). Mestská vlajka má teda dva farebné pruhy: hore pruh zelenej farby a dolu pruh žltej farby. Vlajka – zástava je v pomere 2:3, teda šírka ku dĺžke. Pečať Pečať mesta má v strede erb mesta a v kruhopise nápis: Mesto Modra. Túto pečať respektíve pečiatku používa primátor/primátorka Mesta Modra na rozličné dokumenty vydávané mestom Modra."}
{"id": "157192", "title": "Modranka", "context": "Introduction  Modranka je mestská časť Trnavy s bývaním vidieckeho charakteru a s vlastným katastrálnym územím s rozlohou . V mestskom zastupiteľstve Trnava reprezentuje Modranku, vzhľadom na počet obyvateľov, jeden poslanec. Základné údaje: počet obyvateľov 3 569 rozloha: 7,76 km² hustota zaľudnenia: 335 obyv./km² Nachádza sa v južnej časti mesta a má vlastné katastrálne územie. Leží v geomorfologickej časti Trnavská tabuľa, medzi ľavým brehom riečky Trnávky a cestou I. triedy č. 51. Je jedinou vidieckou mestskou časťou Trnavy. Obyvateľom slúži rímskokatolícky kostol Najsvätejšej Trojice z roku 1657, Základná škola so škôlkou, kultúrny dom a pošta. Nachádza sa tam tiež kaplnka sv. Márie Magdalény z roku 1630."}
{"id": "421238", "title": "Modave", "context": "Časti obce Od 1. januára 1977 obec Modave pozostáva z týchto častí (bývalých obcí): Modave Outrelouxhe Strée Vierset-Barse"}
{"id": "44", "title": "Trnava", "context": "Introduction Radnica Gotický kostol sv. Mikuláša v noci Západoslovenské múzeum Jezuitský kláštor Katedrála sv. Jána krstiteľa Katedrála sv. Jána krstiteľa Rekreačná oblasť Kamenný mlyn Rekreačná oblasť Kamenný mlyn Súbor:Socha jan pavol2.JPG|náhľad|vpravo|Socha pápeža Jána Pavla II. v Trnave Pešia zóna Trnava Pešia zóna Trnava Parčík Bela IV. Parčík Bela IV. Nádvorie – priestor pre súčasnú kultúru v Trnave Nádvorie – priestor pre súčasnú kultúru v Trnave Nádvorie – priestor pre súčasnú kultúru v Trnave Ulica M. S. Trnavského Trnava (, , ) je krajské mesto na západe Slovenska, sídlo Trnavského samosprávneho kraja a Trnavského okresu. Svojou rozlohou a počtom obyvateľov je siedmym najväčším mestom krajiny. Keďže Trnava bola jedným z najdôležitejších centier rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku (po roku 1541 bola na isté obdobie sídlom ostrihomského arcibiskupa a od roku 1922 sídlom Trnavskej apoštolskej administratúry, ktorá bola v roku 1977 povýšená na arcibiskupstvo), stojí tu množstvo kostolov, a tak dostala prezývku „ Malý Rím “ alebo aj „ Slovenský Rím ”."}
{"id": "54923", "title": "Bazilika svätého Mikuláša (Trnava)", "context": "Dejiny Prvé zmienky o románskom farskom kostole sv. Mikuláša sú z druhej polovice 11. storočia. Farský kostol stál vo východnej časti dnešného mesta, na vretenovitom trhovisku románskeho sídliska, ktoré vzniklo na starej obchodnej ceste z Česka cez Jablonický priesmyk a Trnavu a ďalej juhovýchodným smerom k Dunaju a odtiaľ na Balkán. Kostol bol zasvätený sv. Mikulášovi, patrónovi obchodníkov. Bola to románska stavba, ktorej pôdorys je neznámy, je len predpoklad, že bol obdĺžnikový, s užšou svätyňou polkruhovito ukončenou. K tomuto románskemu kostolu sa vzťahujú aj najstaršie písomné správy o Trnave. V rokoch 13801421 bol na jeho základoch postavený nový kostol v neskorogotickom slohu, keďže starý nevyhovoval. Na severnej strane kostola stála románska kaplnka sv. Juraja. Jej vznik je neznámy, existovala iba do začiatku 17. storočia, kedy ustúpila prístavbe novej sakristie nového Dómu sv. Mikuláša. Kostol je dlhý, široký, hlavná loď je vysoká a orientovaný je na neskôr postavenú Katedrálu sv. Jána Krstiteľa. Hlavné priečelie je dvojvežové. V severnej veži sa nachádza jeden z najväčších zvonov v Európe - sv. Mikuláš. Kostol bol od roku 1543 do roku 1820 katedrálnym metropolitným chrámom Ostrihomskej arcidiecézy. V roku 1918 po vytvorení Trnavskej apoštolskej administratúry sa opäť stal katedrálnym chrámom až do roku 1977, kedy po vytvorení Trnavského arcibiskupstva na žiadosť apoštolského administrátora Júliusa Gábriša pápež preniesol titul katedrálneho chrámu na kostol svätého Jána Krstiteľa v Trnave. 10. augusta 2008 v Dóme sv. Mikuláša v Trnave celebroval slávnostnú svätú omšu trnavský arcibiskup Mons. Ján Sokol pri ktorej vyhlásil Dóm svätého Mikuláša za mariánske pútnické miesto Trnavskej arcidiecézy. Dóm sv. Mikuláša dňa 9. novembra 2008 vyhlásil pápež Benedikt XVI. za baziliku minor. Postavenie baziliky minor umožňuje používať pápežský znak skrížených kľúčov na zástavách chrámov, chrámovom náradí a pečiatke. V erbe baziliky sú tri jablká predstavujúce sv. Mikuláša a dve sedemcípe hviezdy predstavujúce Sedembolestnú Pannu Máriu. Trnavská bazilika minor je v poradí desiatou bazilikou na Slovensku. V bočnej barokovej kaplnke, ktorú dal postaviť arcibiskup Imrich Esterházi (1664 – 1745), sa nachádza obraz Panny Márie Trnavskej, ktorý v období tureckých nájazdov ronil slzy."}
{"id": "198273", "title": "Dejiny Trnavy", "context": "Trnava v 19. storočí Súbor:Slovakia-Trnava-Trojicne namestie.JPG|náhľad|V roku 1831 vzniká jedno z prvých kamenných divadiel na území Slovenska. Založenie trnavského cukrovaru (1830) znamenalo začiatok rozvoja priemyslu na spracovanie poľnohospodárskej produkcie. V roku 1838 sa začala výstavba prvej konskej železnice v Uhorsku. Úsek medzi Trnavou a Bratislavou bol slávnostne otvorený v roku 1846. Ďalšia trať smerom na Sereď pre Trnavu zabezpečila napojenie na vodnú cestu po Váhu. V rokoch 18721873 železnicu prebudovali na parný pohon. Z tohoto obdobia pochádza aj stavba dodnes zachovanej budovy železničnej stanice. S rozvojom kapitalizmu vznikli v Trnave druhej polovici 19. storočia viaceré menšie podniky: pivovar, sladovňa, liehovar, tehelňa, zvonolejáreň, kníhtlačiareň. Cukrovar patril v roku 1868 už medzi stredne veľké podniky. Začiatkom 20. storočia k nemu pribudlo Figaro , podnik na výrobu čokolády a cukroviniek. Od polovice storočia sa mesto začalo rozrastať ďalej za hradby. Barbakány pred hornou a dolnou bránou boli v roku 1815 zbúrané. Neskôr boli odstránené aj obe brány a časť hradieb. V zasypaných priekopách vysadili stromoradie. Postupnou prestavbou hostinca U Čierneho Orla vznikla v roku 1831 budova divadla. Na stavbu prispeli občania mesta finančnou zbierkou. Bolo to jedno z prvých murovaných divadiel na Slovensku. V 19. storočí boli v mestskej štvrti s dlhoročnou tradíciou židovskej komunity postavené dve synagógy. Staršie domy sa opravovali a prestavovali. Väčšina meštianskej architektúry má dodnes klasicistický a historizujúci slohový výraz. Vplyvom rakúsko-uhorského vyrovnania sa maďarizácia prejavila v úradoch, školách aj na verejnosti. Maďarský jazyk postupne ovládol aj trnavský magistrát a čiastočne i kultúru. V roku 1870 sa v Trnave konalo zakladajúce zhromaždenie Spolku svätého Vojtecha. Venoval sa vydávaniu slovenských kníh a prispieval k upevňovaniu národného povedomia napriek zložitej dobe. Najmä po zatvorení Matice slovenskej v roku 1875. Jeho zásluhou zostala Trnava významným centrom národného života až do roku 1918."}
{"id": "46", "title": "Trnava", "context": "Dejiny Na križovatke starých obchodných ciest využívaných od praveku, pri riečke Trnávka, bola založená kupecká osada Trnava. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1211. Je to listina ostrihomského arcibiskupa Jána o donácii príjmov miestneho kostola ostrihomskej kapitule. Trnava bola prvým mestom na území dnešného Slovenska, ktoré dostalo výsady slobodného kráľovského mesta. Udelil jej ich v roku 1238 uhorský kráľ Belo IV. Privilégiom podriadil mesto priamo korune a vymedzil mu také práva, ktoré umožňovali rýchly rozvoj mesta. Pôvodné poľnohospodárske centrum sa začalo postupne meniť na centrum výroby, obchodu a remesiel. V 13. storočí si mesto vybudovalo mimoriadne rozsiahle opevnenie na ploche takmer 60 hektárov. Konštrukciu opevnenia tvorili tehlové veže pospájané drevozemnými valmi, ktoré boli neskôr nahradené murovanými hradbami. Výsadné postavenie mesta upevňovali ďalší uhorskí králi. O dôležitom postavení mesta svedčí aj skutočnosť, že Trnava bola miestom stretnutí kráľov. 28. apríla 1430 Bitka pri Trnave: Husiti porazili Uhorskú armádu. Význam Trnavy vzrástol najmä v 16. storočí, keď sa sem pred blížiacim tureckým nebezpečenstvom, v roku 1543, presťahovalo ostrihomské arcibiskupstvo s kapitulou. Bratislava sa stala administratívnym centrom krajiny a Trnava prevzala úlohu kultúrneho a náboženského centra krajiny. 18. augusta 1561 začala sa výstavba jezuitského kolégia v Trnave na mieste dnešnej Trnavskej univerzity Sedemnáste storočie sa pokladá za jedno z najhorších období slovenských dejín. Charakterizujú ho stavovské povstania uhorskej šľachty proti viedenskému dvoru, ktoré sa dotýkajú aj života Trnavy. Je paradoxom, že práve v storočí vojen a požiarov (v Trnave vypukol veľký požiar 23. júna 1666, kedy bolo zničené, až na pár ulíc, celé mesto a 16 obyvateľov prišlo o život) sa stáva Trnava univerzitným sídlom. V roku 1635 založil Peter Pázmaň Trnavskú univerzitu, najskôr len s filozofickou a teologickou fakultou. Právnická fakulta bola otvorená v roku 1667 a lekárska až v roku 1769. V 17. storočí boli postavené stavby, ktoré sú dnes národnou kultúrnou pamiatkou. Staré budovy dominikánskeho kláštora boli prestavané pre potreby univerzity, vystavili nové konvikty. Do 18. storočia vstupovala Trnava ako univerzitné mesto známe v celej Európe. V roku 1777, keď na pokyn Márie Terézie presťahovali univerzitu do Budína, túto stratu cítila nielen Trnava, ale celé Slovensko. V roku 1792 Anton Bernolák vytvoril v Trnave hlavný stánok Slovenského učeného tovarišstva. 1. augusta do 24. septembra 1831 Trnava zažila ničivú epidémiu cholery, ktorá si vyžiadala za dva mesiace cez 800 obetí. Budovu divadla si trnavskí mešťania postavili v roku 1831. 1. júna 1846 bol daný do prevádzky prvý úsek konskej železnice v Uhorsku, trať z Bratislavy do Trnavy. V roku 1870 začal v Trnave pôsobiť Spolok svätého Vojtecha, ktorý v období zákazu činnosti Matice slovenskej pomáhal udržiavať národné povedomie. Veľký rozvoj zažilo mesto v medzivojnovom období, keď stúpol počet obyvateľov z 15 tisíc v roku 1910 na 26 tisíc v roku 1940. Trnava bola vtedy tretie najväčšie mesto na Slovensku. 25. augusta 1996 sa Trnava stala krajským mestom."}
{"id": "17220", "title": "1629", "context": "Introduction  Udalosti 10. marec – anglický kráľ Karol I. rozpustil parlament 29. máj – začiatok výstavby jezuitského ranobarokového kostola v Trnave 18. november – po dostavaní bol vysvätený chrám sv. Petra v Ríme"}
{"id": "198274", "title": "Dejiny Trnavy", "context": "Trnava v 20. storočí Súbor:Trnava - panoramio.jpg|náhľad|Evanjelický kostol z roku 1924. Veľké hospodárske krízy pred prvou svetovou vojnou a v medzivojnovom období sa stali príčinou silnej vlny vysťahovalectva. Trnavu neobišla za Slovenského štátu deportácia Židov. Do mesta sa prisťahovala časť utečencov z južných území zabraných Maďarmi. Neskôr prišli aj obyvatelia z území zaplaveného pri budovaní Oravskej priehrady. Ľudovodemokratické zriadenie, znárodnenie a ďalšie zmeny v politickom a verejnom živote ovplyvnili aj Trnavu. Päťročné plány vytýčili ciele socialistickej spoločnosti. Začala sa výstavba nových sídlisk. Reprezentačné verejné budovy, ktoré mali demonštrovať idey socializmu, zasiahla vzhľadová uniformita. Začiatkom 20. storočia sa začala viac rozrastať zástavba za hradbami. Južne od starého mesta vzniklo nové námestie (Námestie SNP) s priľahlými uličkami a novými budovami. Autorom niekoľkých secesných objektov je významný slovenský architekt Milan Michal Harminc. Pribudla stavba evanjelického kostola (architekt Josef Marek 1924) a susedného funkcionalistického evanjelického domu (architekt Juraj Chorvát). Kvalitným východiskom pre ďalší rozvoj sa stal územný plán Trnavy z roku 1921, ktorý vypracoval Ing. Ivo Beneš. Bol to jeden z prvých plánov tohto druhu na Slovensku. V panoráme mesta pribudli v rokoch 19361946 nové dominanty – vodojem a komplex nákupnej ústredne potravinových družstiev od architekta Emila Belluša. V rokoch 19371938 bola postavená veľká Bernolákova brána v západnej časti hradieb. Nástupom socializmu po II. svetovej vojne došlo k necitlivým deštrukčným zásahom v historickom jadre mesta. Niektoré hodnotné historické budovy v centre mesta nahradili pompézne socialistické novostavby. V roku 1987 bol v záujme záchrany kultúrnych hodnôt vyhlásené historické jadro Trnavy za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Po revolúcii v roku 1989 sa začali zachované historické objekty obnovovať. Nový územný plán mesta z 90. rokov sa usiluje o rehabilitáciu vzhľadu mestskej pamiatkovej rezervácie mesta Trnava. Trnava, ktorá ani v socialistickom období nestratilo katolícky ráz, bola od roku 1977 sídlom slovenskej cirkevnej provincie na čele s arcibiskupom metropolitom. Najprv pod názvom Trnavská arcidiecéza a od roku 1995 pod názvom Bratislavsko-trnavská arcidiecéza. 14. februára 2008 bola z územia arcidiecézy odčlenená Bratislavská arcidiecéza a časť územia bola pričlenená k Nitrianskej a Banskobystrickej diecéza. Trnava síce zostala sídlom arcibiskupa, ale sídlom metropolitu sa stala Bratislavská arcidiecéza. Po udalostiach v roku 1989 nastala zmena politickej situácie krajiny čo sa premietlo do všetkých oblastí života. Od roku 1996 sa Trnava stala centrom novozriadeného Trnavského samosprávneho kraja. Počet obyvateľov dosahuje číslo 70 000."}
{"id": "177169", "title": "Hustopeče", "context": "Partnerské mestá  Modra, Slovensko"}
{"id": "7718", "title": "Pezinok (okres)", "context": "Administratívne členenie  Mestá Modra Pezinok Svätý Jur Obce BáhoňBudmericeČastáDoľanyDubováJablonecLimbachPílaSlovenský GrobŠenkviceŠtefanováViničnéVinosadyVištuk"}
{"id": "29567", "title": "Modra nad Cirochou", "context": "Introduction  Modra nad Cirochou je obec na Slovensku v okrese Humenné."}
{"id": "36861", "title": "Modrová", "context": "Introduction  Modrová (, , do roku 1927 Veľká Modrovka ) je obec na Slovensku v okrese Nové Mesto nad Váhom, V katastrálnom území obce sa nachádza časť prírodnej rezervácie Kňaží vrch a časť územia európskeho významu Natura 2000 – Tematínske vrchy."}
{"id": "36865", "title": "Modrovka", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1348, keď sa spolu s obcou Modrová (a ďalšími obcami) stala súčasťou novoformovaného tematínskeho panstva. História osídľovania tohto územia však siaha až do staršej doby kamennej, teda pred 25 000 rokmi. V období 2 svetovej vojny sa v blízkosti zrútilo vojenské lietadlo anglického letectva."}
{"id": "464169", "title": "Cirkevný zbor ECAV Gemer", "context": "Introduction Evanjelický kostol v Gemeri Cirkevný zbor Evanjelickej a. v. cirkvi Gemer patrí do Rimavského seniorátu. Vznikol v roku 1595. Tvoria ho obce Gemer (kostol z roku 1882) a Levkuška (kostol z roku 1785). Bohoslužobnou rečou zboru je maďarčina. K 31. decembru 2013 zbor počítal 405 členov."}
{"id": "502866", "title": "Kostol reformovanej kresťanskej cirkvi (Nitra)", "context": "Dejiny Pri výstavbe kostola reformovaným veriacim pomáhali miestni evanjelici. Raritou je prvé záhradné kino, ktoré bolo otvorené v tridsiatych rokoch 20. storočia, práve vo dvore tohto kostola. Od roku 2000 slúži a je v správe Reformovanej kresťanskej cirkvi. V roku 2002 bol obnovený krov veže, vymenená strešná krytina. V roku 2011 sa nanovo omietla fasáda kostola."}
{"id": "34978", "title": "Horné Plachtince", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Evanjelický kostol, neskoroklasicistická jednoloďová stavba s polkruhovým uzáverom presbytéria z roku 1859. Vnútorné zariadenie kostola pochádza z obdobia vzniku stavby. Dedinská zvonica, ľudová drevená stavba z roku 1737. Súbor ľudovej architektúry, kamenné trojpriestorové stavby na obdĺžnikovom pôdoryse."}
{"id": "474342", "title": "Evanjelický kostol (Štítnik)", "context": "História Prvá písomná zmienka o kostole pochádza z roku 1355, kedy sa spomínajú aj farár a fara. Pôvodne katolícky kostol zasvätený Panne Márii, slúži od obdobia reformácie v polovici 16. storočia evanjelickej cirkvi."}
{"id": "34830", "title": "Horná Strehová", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Evanjelický kostol, barokovo-klasicistická jednoloďová stavba s mierne predstavanou vežou z roku 1776. Kostol bol neogoticky upravený koncom 19. storočia. Fasády sú členené lizénovými pásmi a oblúčkovým vlysom pod kornnou rímsou. Veža je ukončená ihlancovou helmicou."}
{"id": "34879", "title": "Suché Brezovo", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Evanjelický kostol, jednoduchá halová stavba s pravouhle ukončenou svätyňou a predstavanou vežou z roku 1861. Fasády kostola sú hladké, veža je ukončená ihlancovou helmicou. Súbor pamiatkovo chránených ľudových domov z 19. storočia, jedná sa o domy číslo 26 a 54, trojpriestorové kamenné roľnícke usadlosti na pôdoryse obdĺžnika."}
{"id": "482395", "title": "Kostol svätého Mikuláša (Hanušovice)", "context": "História Súčasný kostol bol postavený v barokovom štýle v roku 1757 na mieste menšej stavby, z ktorej sa dochovala renesančná veža z obdobia pred rokom 1557. V 19. storočí bola upravovaná sakristia, vybudovaná predsieň a schodisko na chór v podveží."}
{"id": "464180", "title": "Cirkevný zbor ECAV Hodejov", "context": "Introduction Evanjelický kostol v Hodejove Zaniknutý Cirkevný zbor Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku. Patril do Rimavského seniorátu. Vznikol v roku 1905. Tvorili ho obec Hodejov (kostol z roku 1902) a priľahlá diaspora. Bohoslužobnou rečou zboru bola maďarčina. K 31. decembru 2013 zbor počítal 53 členov. V roku 2018 bol zrušený a pripojený k CZ Rimavská Sobota ako jeho diaspora. Hodejov"}
{"id": "33489", "title": "Nové Hony", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Evanjelický kostol, neoklasicistická halová stavba z roku 1886. Interiér je plochostropý, hladké fasády sú na nárožiach dekorované polostĺpmi. Neoklasicistická kúria z roku 1870. Stavba bola upravovaná v roku 1903."}
{"id": "33703", "title": "Drienovo", "context": "Kultúra a zaujímavosti  Pamiatky Evanjelický kostol, jednoloďová eklektická stavba s polygonálne ukončeným presbytériom a predstavanou vežou z rokov 1906-1907, postavená na mieste staršieho kostola z roku 1773. Interiér je zaklenutý štukovou rebrovou klenbou. Zariadenie pochádza z obdobia vzniku kostola, inventár kostola obsahuje barokový kalich z roku 1722. Fasáda kostola má prvky neorománskeho štýlu a secesie, je dekorovaná tehlovým kvádrovaním. Veža so združeným oknom je ukončená ihlancovou helmicou."}
{"id": "600154", "title": "Evanjelický kostol v Trnave", "context": "V centre vnútorného priestoru sa nachádza kazateľnica a pred ňou oltár. Celý interiér je orientovaný ku kazateľnici, preto má pôdorys kostola polkruhový tvar. V tomto smere má usporiadané rady sedadiel s emporou. Prístup na emporu je z dvoch bočných valcových veží. Tak ako sa stáčajú rady sedadiel, tak aj biele traverzy na strope v modrom poli.Interiér kostola je symbolický. Všetko sa zbieha k centru, ku Kristovi na oltári. Jednoduché priečelie interiéru je doplnené trojicou ník. V prostrednej najväčšej je umiestnená kazateľnica a pred ňou oltár so sochou Krista podľa Canovu. V bočných nikách je krstiteľnica a priestor pre spevácky zbor. Interiér kostola presvetľuje rad polkruhovo zakončených vysokých okien. Posviacka kostola bola 18. októbra 1924 vtedajšími biskupmi Jurajom Janoškom a Samuelom Zochom. V roku 1974 bol jednoduchý interiér doplnený závesným podhľadovým stropom."}
{"id": "54930", "title": "Katedrála svätého Jána Krstiteľa (Trnava)", "context": "Galéria Slovakia-Trnava-Katedrala_Jana_krstitela_1.JPG|Pohľad z Invalidskej ulice Slovakia_Trnava_Church_of_John_the_Baptist_UNESCO.jpg|Pohľad z Invalidskej ulice Trnava john the baptist 02.jpg|Celkový pohľad na priečelie Trnava sv Jan Krstitel01.jpg|Interiér katedrály"}
{"id": "188629", "title": "Kochovo sanatórium", "context": "Konštrukčné a materiálové riešenie Nosný systém budovy je riešený ako železobetónový skelet s tehlovou výplňou. Konštrukčne je to dvojtrakt s rozponmi 4,95 m x 6,50 m. Obvodové múry majú hrúbku 35 cm a priečky 15 cm. Celá budova je obložená z exteriéru červenohnedými keramickými obkladačkami z Jurkovičovej trnavskej tehelne. Zdôraznená je horizontálna špára. Okná sú jednoduché s oceľovými rámami. Vstupné priestory sú honosne obložené travertínom a mramorom. Kaplnka je zasklená so šikmým zastrešením. Zvolené materiály pôsobia decentne a pritom veľmi ľudským dojmom."}
{"id": "36562", "title": "Oslany", "context": "Kostol sv. Štefana (kráľa) Súčasný chrám z roku 1495 sa nachádza na Námestí slobody, na mieste, kde už v roku 1332 stál pôvodný kostol. Do súčasnej podoby bol ešte raz prestavaný v 2. polovici 18. storočia, v rokoch 1756 - 1768. Vnútorné rozmery sú: dĺžka 36 m, šírka 15 m a výška 15 m. Štýl, v ktorom je kostol postavený, sa podobá barokovému. Svätyňa je uzavretá elipsovitou apsidou a hlavný oltár má retabló na stene. Ozdobené je štyrmi stĺpmi a umeleckým obrazom sv. Štefana Kráľa. Oltáre aj kazateľnicu zhotovil rezbár Drozd z Novák. Pod kazateľnicou je umiestnená krstiteľnica z mramoru. Pri príležitosti 100. výročia narodenia arcibiskupa Dr. E. Nécseyho bola pod kazateľnicou v r. 1992 umiestnená a slávnostne odhalená pamätná tabuľa. Svätyňu od lode oddeľuje víťazný oblúk. Loď je priestranná s obdĺžnikovým pôdorysom. Vnútro kostola je mohutné, ale jednoduché, málo architektonicky členené. Klenba je tehlová, rozdelená do troch polí. Vzadu je murovaný chór s organom. Nový organ bol postavený v r. 1958 - 1961. Na priečelí stojí 35 m vysoká veža s plechovou strechou - tvaru pyramídy. Na veži sú tri zvony, jeden staršieho dáta a dva z r. 1924. Hmotnosť veľkého zvona je 780 kg a malého 280 kg. Novšie zvony ulial zvonár Alojz Kurbel v Trnave. Na veži sa nachádzajú vežové hodiny na elektrický pohon z r. 1969. Elektrické žiarovky sa v kostole prvýkrát rozsvietili 13. novembra 1931. Pred kostolom stoja dva stĺpy - mariánsky - immaculata a stĺp sv. Jozefa - oba baroko-klasicistické z druhej polovice 18. storočia."}
{"id": "96372", "title": "Evanjelický kostol v Trnave", "context": "Galéria Slovakia_Trnava_Evanjelicky_kostol1.JPG|Evanjelický kostol v Trnave Slovakia_Trnava_Evanjelicky_kostol_tabulka.JPG|Evanjelický kostol (informačná popiska na kostole)"}
{"id": "54927", "title": "Katedrála svätého Jána Krstiteľa (Trnava)", "context": "Introduction  Katedrála svätého Jána Krstiteľa je rímskokatolícky barokový kostol v Trnave. Je katedrálnym chrámom Trnavskej arcidiecézy."}
{"id": "23723", "title": "Trnavská arcidiecéza", "context": "Introduction Súbor:Trnava john the baptist 02.jpg|thumb|Katedrála Jána Krstiteľa v Trnave Trnavská arcidiecéza alebo Arcibiskupstvo Trnava , v úradnom styku Rímskokatolícka cirkev Trnavská arcidiecéza () je rímskokatolícka arcidiecéza na Slovensku so sídlom v Trnave. Od 30. augusta 2013 spravuje arcidiecézu arcibiskup Ján Orosch."}
{"id": "96371", "title": "Evanjelický kostol v Trnave", "context": "Architektúra Kostol je funkcionalistická stavba s polkruhovým pôdorysom, postavená v roku 1924 v pôvodnej hradobnej priekope. Exteriér Objekt evanjelického kostola je umiestnený na námestí SNP v tesnom kontakte s mestskými hradbami. Architektonická kompozícia kostola je realizáciou reformačných názorov na koncepciu kostola, ako ich v povojnových časoch sformuloval biskup Jur Janoška. Monumentálne pôsobiace priečelie sa opiera na severnej strane o masívnu hmotu veže štvorcového pôdorysu, ktorá je ukončená nadstavbou zvonice s hodinami a zvonmi.Je čiastočne vysunutá z uzavretej pôdorysnej schémy. Polvalcová hmota v exteriéri je na prízemí rozšírená arkádovou ochodzou, z ktorej vedú v dvoch predstavaných valcových vežiach schodištia na emporu. Arkádová ochodza bola pôvodne zasklená. Jasnosť zoskupenia hmôt bolo princípom zrkadliacim snahu dosiahnuť súhru medzi formou a obsahom. Interiér V centre vnútorného priestoru sa nachádza kazateľnica a pred ňou oltár. Celý interiér je orientovaný ku kazateľnici, preto má pôdorys kostola polkruhový tvar. V tomto smere má usporiadané rady sedadiel s emporou. Prístup na emporu je z dvoch bočných valcových veží. Tak ako sa stáčajú rady sedadiel, tak aj biele traverzy na strope v modrom poli.Interiér kostola je symbolický. Všetko sa zbieha k centru, ku Kristovi na oltári. Jednoduché priečelie interiéru je doplnené trojicou ník. V prostrednej najväčšej je umiestnená kazateľnica a pred ňou oltár so sochou Krista podľa Canovu. V bočných nikách je krstiteľnica a priestor pre spevácky zbor. Interiér kostola presvetľuje rad polkruhovo zakončených vysokých okien. Posviacka kostola bola 18. októbra 1924 vtedajšími biskupmi Jurajom Janoškom a Samuelom Zochom. V roku 1974 bol jednoduchý interiér doplnený závesným podhľadovým stropom."}
{"id": "54926", "title": "Bazilika svätého Mikuláša (Trnava)", "context": "Galéria Trnava sv Mikulas z Jeruzalemske od S DSCN0285.JPG|Pohľad zo severnej strany Bazilika sv. Mikuláša v Trnave 3.jpg|Pohľad z východnej strany Trnava basilique frontal.jpg|Pohľad zo západnej strany Trnava bazilika 08.jpg|Hlavný portál Trnava bazilika 07.jpg|Kaplnka Trnavskej Panny Márie a vstup do krypty Trnava bazilika 11.jpg|Pohľad do presbytéria Trnava bazilika 13.jpg|Organ Trnava bazilika 28.jpg|Kazateľnica COA archbishop HU Olah Miklos1.jpg|Erb arcibiskupa Mikuláša Oláha. Detail z epitafu Slovakia - Trnava - Kostol Sv Mikulasa RB01.jpg|Pohlad spoza hradieb"}
{"id": "198267", "title": "Dejiny Trnavy", "context": "Trnava mestom – 13. storočie Súbor:BelaIV-ChroniconPictum.jpg|náhľad|Belo IV. udelil Trnave mestské práva v roku 1238 V roku 1238 udelil panovník Belo IV. Trnave, ako prvému mestu na území dnešného Slovenska privilégiá slobodného kráľovského mesta. Privilegiálna listina priznáva výsady miestnemu obyvateľstvu aj hosťom prichádzajúcim zvonka. Mesto plnilo funkciu pevnosti. Chránilo dôležité cesty a zároveň malo významnú úlohu v medzinárodnom obchode. Do jeho pokladnice plynuli príjmy z cla, mýta, daní a trhových poplatkov. Najdôležitejším privilégiom bolo vyňatie spod právomoci akéhokoľvek zemepána, to znamená, že obyvatelia mesta patrili jedine pod kráľovskú korunu. Mimoriadny význam spomedzi udelených výsad malo oslobodenie Trnavčanov od platenia mýta v celej krajine. Na čele mesta stála dvanásťčlenná mestská rada s richtárom voleným mešťanmi na rok. Jeho funkciu schvaľoval panovník. Rada riešila všetky všetky civilné spory mešťanov a okrem iného rozhodovala aj o výmene mestského farára, ktorého ale schvaľoval ostrihomský arcibiskup. Veľká koncentrácia obyvateľstva v stredovekých mestách vytvorila priaznivé podmienky pre príchod žobravých rádov. Zvykli sa usadiť v okrajových štvrtiach – pri hradbách. V juhovýchodnom kúte opevnenia Trnavy sa usadil rád sv. Kláry (pôvodne Damiánky). Ktorý je písomne doložený v roku 1239. Zároveň s ním prišli aj Františkáni, ktorí sa usadili pri západnom úseku hradieb. O niečo neskôr si na severovýchode vybudovali svoj kláštor Dominikáni. Pravdepodobne na mieste pôvodného johanitského konventu. Významná sakrálna stavba – kostol sv. Mikuláša pretrval ešte v románskej podobe z predmestského osídlenia. K verejným stredovekým stavbám mesta patril aj areál Špitálika s kostolom sv. Heleny s pôvodným patrocíniom sv. Kríža. Pre najchudobnejších obyvateľov ho vybudovali pri južnom úseku hradieb a z vonkajšej strany opevnenia umiestnili cintorín. Po smrti Bela IV. sa obnovilo napätie medzi Uhorskom a Čechami, podporené viacerými vojnovými konfliktami. Koncom 13. storočia sa Trnava dostala do rúk mocného uhorského feudála Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý ju vydrancoval."}
{"id": "600163", "title": "Evanjelický kostol v Trnave", "context": "Objekt evanjelického kostola je umiestnený na námestí SNP v tesnom kontakte s mestskými hradbami. Architektonická kompozícia kostola je realizáciou reformačných názorov na koncepciu kostola, ako ich v povojnových časoch sformuloval biskup Jur Janoška. Monumentálne pôsobiace priečelie sa opiera na severnej strane o masívnu hmotu veže štvorcového pôdorysu, ktorá je ukončená nadstavbou zvonice s hodinami a zvonmi.Je čiastočne vysunutá z uzavretej pôdorysnej schémy. Polvalcová hmota v exteriéri je na prízemí rozšírená arkádovou ochodzou, z ktorej vedú v dvoch predstavaných valcových vežiach schodištia na emporu. Arkádová ochodza bola pôvodne zasklená. Jasnosť zoskupenia hmôt bolo princípom zrkadliacim snahu dosiahnuť súhru medzi formou a obsahom."}
{"id": "238658", "title": "Kostol Najsvätejšej Trojice (Chtelnica)", "context": "Rekonštrukcie kostola  v roku 1995 bola obnovená krypta pod kostolom s vchodom od severnej strany - bola vybetónovaná a osadili sa železné schody oprava organa v roku 1998 - 1999. V súčasnosti (rok 2009) sa organ opäť rekonštruuje. elektrického osvetlenia zavedeného v roku 1940 1983 - oprava strechy veže a pokrytie medeným plechom 1973 - elektrifikácia zvonov od roku 1982 - 1985 obnova oltárov, obrazov a sôch, pozlátenie kazateľnice, obnova klenby presbytéria, nové lavice"}
{"id": "549373", "title": "Čierny kostol (Brašov)", "context": "Názov Názov kostola je odvodený od toho, že v roku 1689 v dôsledku vojen s Osmanskou ríšou postihol okolie kostola veľký požiar, pri ktorom bol vonkajšok kostola obhorený a steny ostali pôsobením ohňa čierne."}
{"id": "192839", "title": "Kostol svätého Mikuláša (Nový Knín)", "context": "Stavebný vývoj kostola Kostol bol pôvodne románsky, pravdepodobne z tretej štvrtiny 12. storočia. Z tejto stavebnej etapy sa zachovala väčšia časť severnej i južnej steny chrámovej lode vrátane niekoľkých zamurovaných okenných otvorov (odkryté sú teraz dva) a časti pôvodného románskeho portálku. Zrejme na začiatku 16. storočia bolo vybudované gotické presbytérium, ktoré pravdepodobne nahradilo staršiu apsidu. Odkryté románske murivo v severnej stene lode Nepoužívané severné dvere kostola Kostol bol obnovený po požiari v roku 1524, obnova po skaze počas tridsaťročnej vojny už mala barokové rysy. Podľa veduty F. B. Wernera z polovice 18.storočia vtedy mala stať veža pri severozápadnom rohu lode, avšak toto zobrazenie nemožno považovať za priverné (napríklad vôbec nezachytáva pomerne veľkú kaplnku svätého Jána Nepomuckého, ktorá stala južne od kostola v rokoch 1731 až 1890). V druhej polovici 18. storočia (dátum 1774 nad západným vchodom) bola loď rozšírená o najzápadnejšiu časť s chórom, ktorá bola zavŕšená cibuľovo ukončenou vežou. V roku 1868 vežu kostola poškodila víchrica, vŕšok veže bol nahradený prostou jednoduchšou strechou. V septembri roku 1937 sa uskutočnila rozsiahla generálna oprava kostola. Úplne nanovo bolo vybudované všetko nad hlavnou rímsou kostola vrátane hornej časti veže. Jej terajšie zakončenie je voľnou replikou barokového stavu. Z pôvodnej veže bol použitý starší stroj vežových hodín. V priebehu opravy boli objavené zvyšky románskeho a gotického muriva, ktoré boli sčasti ponechané odkryté. Rekonštrukcia kostola sa okrem výmeny okien a nutných opráv omietok takmer nedotkla interiéru kostoly, iba do výklenku vzniknutého čiastočným odkrytím pôvodného románskeho vchodu bola vsadená pamätná tabuľa pripomínajúca dejiny kostola a T. G. Masaryka, ktorý počas rekonštrukcie kostola zomrel. Počas II. svetovej vojny bol kostol postihnutý rekvizíciou zvonov, tiež bol zamurovaný výklenok s doskou pripomínajúcou Masarykovu pamiatku. Po skončení vojny bola doska opäť odkrytá. Jeden zo zvonov sa podarilo nájsť a vrátiť na kostolnú vežu. V rokoch 1945 až 1989 prebiehala väčšinou iba najnutnejšia údržba, najväčšími stavebnými zásahmi bola výmena ciferníkov vežových hodín na konci 60. rokov a výmena elektroinštalácie v priebehu 70. rokov 20. storočia. Doteraz najnovšia obnova kostola prebehla v roku 1996. Výsledkom bola hlavne úprava fasád, najmä ich farebnosti, zmenila sa aj farebnosť vnútorných omietok, nie však vždy v prospech veci. Neskôr bol vymenený aj hodinový stroj na veži, pôvodný bol umiestnený do múzea."}
{"id": "239089", "title": "Kostol Navštívenia Panny Márie (Senica)", "context": "História Kostol bol vybudovaný v roku 1631 pôvodne ako evanjelický, v roku 1654 bol rekatolizovaný a v roku 1655 podstúpil veľkú stavebnú úpravu. Veža na západnom priečelí bola nadstavená v rokoch 17541788. V roku 1936 sa začala postupná úprava strechy budovy. Po poškodení počas druhej svetovej vojny bol kostol v roku 1949 opravený a dostal súčasný vzhľad."}
{"id": "438702", "title": "Kostol svätého Jakuba (Brno)", "context": "Stavba Kostol svätého Jakuba v roku 1828 Stavba kostola, v podobe v akej ju s určitými zmenami poznáme dnes, začala už pred husitskými vojnami. Bola však postavená len chórová časť, piliere a obvodové múry. Od roku 1502 začal na stavbe pracovať staviteľ Anton Pilgram, ktorý postavil severnú loď s portálom. Zastrešenie bolo dokončené pravdepodobne ešte pred rokom 1530. Stavba kostolnej veže začala v 20. rokoch 16. storočia, v roku 1592 ju Antonio Gabri zvýšil o časť s hodinami a dokončil ju Šimon Tauch, ktorý na vežu nasadil renesančnú helmicu. Výška veže je 92 metrov. Počas tridsaťročnej vojny nebol kostol poškodený, vďaka čomu zostala zachovaná jeho podoba, prevažne neskoro gotická. Cintorín, ktorý sa pri kostole nachádzal, bol okolo roku 1784 zrušený a spolu s ním postupne zanikol i komplex kaplniek. Do kostola bolo následne premiestnených niekoľko náhrobných kameňov, pričom v súčasnosti sa ich tu nachádza šesť. Kostol nezasiahla ani barokizácia, no v roku 1878 prešiel necitlivo prevedenou regotizáciou. V rokoch 19001901 vznikla pri kostole novogotická fara podľa návrhu Aloisa Prastorfa a Germana Wanderleya."}
{"id": "93472", "title": "Kostol Povýšenia svätého Kríža (Petržalka)", "context": "Architektúra Architektúra dáva výrazne najavo svoj funkcionalistický pôvod. Hlavnými znakmi tohto architektonického smeru, ktoré sú na stavbe jasne čitateľné, sú jednoduchosť a účelnosť. Aj hmotová kompozícia objektu výrazne podlieha tomuto smeru a je jasne definovaná vnútornou funkciou. Základom kompozície je hlavná loď kostola. Po stranách sú nižšie bočné lode. Na kratších stranách hlavnej lode je umiestnená vstupná časť a časť s presbytériom. Do kostola sa vstupuje zo severovýchodnej strany. Úroveň podlahy v interiéri je zvýšená, vystupuje sa po širokých schodoch, prekryté sú krátkou konzolou. Nad vstupnou bránou je raster malých štvorcových okien, ktoré osvetľuje priestor chóru. Nad rovinu strechy hlavnej lode len málo prevyšuje zvonica. Je vyjadrená vo veľmi symbolickej forme. Členená je rovnakým rastrom otvorov ako stena nad vstupom, tu sú však otvory na ozvučenie. Prvkom, ktorý člení steny hlavnej lode je pravidelný raster osvetľovacích otvorov resp. falošných okien. Jedna stena lode je vyplnená oknami, zatiaľ čo druhá zostáva plná, je však na nej viditeľný rovnaký raster „zamurovaných“ okien. Obe bočné lode majú tesne pod rímsou po celej dĺžke osvetľovací pás vyskladaný zo štvorcových okien. Na západnej strane prechádza priestor hlavnej lode do presbytéria. To je z veľkej časti abstrahované a z exteriéru sa nedá rozlíšiť, kde sa presne nachádza hranica medzi oboma priestormi. Presvetlené je ihlanovou priesvitnou konštrukciou."}
{"id": "149904", "title": "Kostol svätého Michala archanjela (Praha)", "context": "Stavebné dejiny kostola Kostol bol vždy významnou stavbou, na ktorého prestavbách sa podieľali poprední architekti a stavitelia. Jednoloďový románsky kostol s apsidou vznikol už medzi rokmi 11501200. V trinástom storočí bola doplnená západná veža a bočné lode, takže kostol dostal bazilikálne usporiadanie. Približne v polovici štrnásteho storočia bol starší kostol takmer kompletne nahradený novostavbou, vybavenú trojloďou. Z tejto gotickej etapy pochádza napríklad dnes na priečelí budovy zvyšok gotickej kaplnky arrasovského tvaru. Dodnes si objekt do značnej miery dochoval v podstate barokovú podobu, ktorú mu zrejme dal okolo polovice osemnásteho storočia architekt František Ignác Pré. Najviditeľnejšou časťou tejto barokovej prestavby je dnes konvexne vydutá predsieň podmurovaná mohutnými štukovými architektonickými článkami. Mladšie utilitárne úpravy na skladisko a manufaktúru a aj posledná prestavba však, žiaľ barokovú podobu kostola na mnohých miestach narušila. Výstavba kláštora, pri ktorej boli prestavané staršie meštianske domy, fara a škola, sa udiala v niekoľkých fázach. Prvá, ktorá dala budovám typickú kláštornú dispozíciu, prebiehala v rokoch 16401664. Dnešná podoba kláštorných budov pochádza zrejme tiež až z neskoro barokovej prestavby. Dnes v budove kláštora sídli tzv. Collegium Marianum – Týnská vyšší odborná škola a v zachovanej barokovej knižnej sále sú dnes mimo iného. usporiadavané koncerty prevažne barokovej hudby."}
{"id": "290384", "title": "Katedrála Najsvätejšej Trojice (Žilina)", "context": "Archeologický výskum Históriu kostola sa podarilo ozrejmiť až archeologickým výskumom, ktorý sa v priestore južne od svätyne realizoval v októbri – novembri 2000 a v apríli až novembri 2001. Priestor výskumu bol vymedzený na bezprostredné okolie kostola a sonda povolená mestom mala rozmery iba 5,5 x . Napriek tomu sa na tomto malom priestore podarilo zachytiť a preskúmať základy starších sakrálnych stavieb, ktoré predchádzali terajší farský kostol. Úroveň starších základov sa pohybovala od 40 pri ich povrchu až do vyše pri základových škárach od dnešnej úrovne terénu. Na základe zistení výskumu bolo zrejmé, že sa tu nachádzajú minimálne dve – tri stavebné fázy staršieho kostola, ktorý mal pôvodne nie polygonálnu, ani polkruhovú, ale pravouhlú svätyňu. Jej južná polovica vyčnievala do priestoru vedľa terajšej svätyne a druhá polovica sa nachádza vo vnútri polygonálnej svätyne. Porušenie južného múru stavby niekedy krátko po jej postavení si vynútilo nielen jej rozšírenie o 100 smerom južným, aj jeho spevnenie mohutným pilierom, ktorý mal základovú škáru o vyše hlbšie ako južný múr svätyne. V strede dĺžky južného múru pravouhlej svätyne pristavili ešte jeden podobný pilier, aby zrejme zabránili jeho opätovnému poškodeniu. Kaplnka Treba podotknúť, že medzi vonkajšou stenou južného múru svätyne a piliermi bola zreteľná stavebná cezúra, čiže neboli postavené súčasne, ale v určitej časovej postupnosti. Vnútri staršej svätyne sa nachádzala aj krypta, ktorú v čase stavby terajšej polygonálnej svätyne vyplnili liatym murivom, pretože priamo na jej korune stojí južný múr svätyne. V telese krypty sa našli sekundárne zamurované časti oltárnej menzy vyrobenej z vápenca červenej farby, ktorá bola zrejme súčasťou staršej sakrálnej stavby. V nároží druhého piliera sa objavil veľký kamenný článok s plastickým výzdobným motívom, ktorý môže pochádzať z portálu staršieho kostola. V strede základu južného múru svätyne staršieho kostola sa zistila stavebná cezúra a v jej vonkajšej časti bol zamurovaný kamenný článok románskej profilácie, ktorý taktiež môže pochádzať zo staršej stavby. Okolo objavených základov sa preskúmalo 63 hrobov, datovaných mincami od začiatku 17. do konca 18. stor. Staršie hroby uložené v smere Z – V, čiže s hlavou na západnej strane, boli bez nálezov, resp. sa v nich a v ich blízkosti našli iba črepy datované do 15. stor. Najhlbšie uložené hroby ležali na deštrukcii južného múru staršej svätyne a tak je pravdepodobné, že k nej muselo prísť už pred 15. stor., najskôr v priebehu 14. stor. Terajší kostol stojí priamo na základoch objavených počas archeologického výskumu. Na východnej strane pravouhlej svätyne staršieho kostola sa našla aj dodatočne budovaná polkruhová apsida, ktorá sa stala súčasťou staršej stavby niekedy koncom 13. až začiatkom 14. stor. Miesto spojenia apsidy a pravouhlej svätyne spevňuje práve spomínaný mohutný pilier, ktorý museli postaviť až po vybudovaní apsidy, pretože jeho severná stena sa pripína k južnej stene apsidy aj k juhovýchodnému nárožiu pravouhlej svätyne. Časová postupnosť budovania základov zistených počas výskumu je pravdepodobne takáto: v polovici 13. stor. postavili jednoloďový kostol s pravouhlou svätyňou, podobný aké stavali premonštráti v Turci (Martin, Kláštor pod Znievom, Sučany). Po roku 1270, z ktorého existuje údaj o zničení Žiliny, rozšírili jestvujúcu stavbu smerom južným o 100, čo sa zistilo práve počas výskumu, že pravouhlá svätyňa bola najmenej raz prestavaná. Po roku 1300, keď už bola Žilina mestom (prvýkrát je to písomne doložene v listine až z roku 1312) a v meste sa natrvalo usadili nemeckí hostia z Tešína, pristavali polkruhovú apsidu podobnú aké sú známe z viacerých kostolov v Sliezsku. Až následne pristavali oporné piliere k južnej stene staršej svätyne, aby sa zabránilo jej porušeniu. Súčasný farský kostol je trojloďovou bazilikou s polygonálnym presbytériom a jemu podobný kostol v Liptovskom Mikuláši postavili niekedy po roku 1300. Na severnej stene terajšej svätyne sa nachádzajú anjouovské ľalie v páse asi pod zachovalou korunou múru. Tieto sem najskôr namaľovali asi v čase vlády Anjouovcov v Uhorsku, čiže medzi rokmi 1308 – 1387. Karol Róbert udelil Žiline prvé písomne doložené výsady, Ľudovít I. udelil Žiline právo jarmokov, a Slovákom v Žiline Privilégium, že majú mať rovnaké zastúpenie v mestskej rade ako Nemci. Kráľovná Mária v listine z roku 1384 priznala obyvateľom Žiliny používať magdeburské právo mesta Krupiny a tým zároveň obmedzila práva dedičného richtára. Za všetkých troch panovníkov sa mohli na korune svätyne namaľovať anjouovské ľalie. Je pravdepodobné, že terajší farský kostol stál už v 14. stor. aj keď sa výslovne spomína až v prvej tretine 15. stor. Žilina mala v 14. stor. asi 700 obyvateľov a spolu so služobníctvom a pomocným personálom v meštianskych domoch 800 – 900 obyvateľov, ktorým už zrejme jednoloďový kostol nemohol vyhovovať. Žilina sa ako mesto musela začať formovať skôr ako je o tom prvý písomný záznam z roku 1312. Aj mestská pečať, kde je hlavným symbolom dvojramenný kríž, prevzatý z oficiálneho znaku uhorských kráľov Arpádovcov hovorí, že sa tak muselo stať ešte za ich panovania pred rokom 1301."}
{"id": "198268", "title": "Dejiny Trnavy", "context": "Trnava vyspelým gotickým mestom  – 14. storočie Súbor:Ludwik Wegierski.jpg|náhľad|Kráľovi Ľudovítovi z Anjou sa stala Trnava osudná, keď tu náhle skonal v roku 1382 V roku 1327 rokoval v Trnave uhorský kráľ Karol Róbert s českým kráľom Jánom Luxemburským o zlatých florénoch a českých grošoch. Dohodli sa tu aj na zasnúbení svojich detí. Význam Českej cesty vzrástol ešte viac uzavretím priateľskej dohody medzi českým kráľom Karolom IV. a uhorským kráľom Ľudovítom z Anjou ktorí sa v Trnave stretli v roku 1350. Pri návrate z Poľska v roku 1382 Ľudovíta I. zastihla náhle v Trnave smrť. V roku 1325 vypukol požiar ktorý sa sústredil najmä na východnú časť mesta s kláštorom klarisiek a poškodil aj farský Kostol svätého Mikuláša. V 60. rokoch 14. storočia sa začala jeho rozsiahla prestavba do podoby honosného gotického chrámu. Urbanistická podoba mesta bola už okolo polovice 14. storočia ustálená. Staré valy opevnenia nahradili murované steny s baštami. Obranné cesty pozdĺž hradieb boli spojené s centrálnymi komunikáciami úzkymi uličkami. V okolí potoka neboli vytvorené ešte ulice, ale lemovali ho iba zadné časti parciel domov. Výnimkou bola dnešná Dolnopotočná ulica, kde sa už v tomto čase predpokladá jestvovanie židovského geta. Obytný dom z počiatkov mesta sa rozširoval prístavbami, až vznikol tzv. prejazdový dom s prekrytým vstupom pre vozy z ulice. V meste sa však stavali aj nové gotické domy hneď ako vyspelé prejazdové objekty. Na stredoveký pôvod domov dnes upozorňuje niekoľko odkrytých detailov. Sú to najmä gotické okná na priečeliach, sedílie v prejazdoch, väčšie množstvo polkruhových a lomených kamenných portálov, gotické rebrové klenby a výklenky na svietidlá zachované v pivniciach."}
{"id": "214287", "title": "Arcibiskupský palác (Trnava)", "context": "Introduction Súsošie sv. Jozefa, v pozadí Arcibiskupský palác. Arcibiskupský palác je renesančná poschodová budova v Trnave z roku 1562. Bola postavená na starších gotických základoch. Koncom 16. storočia boli pristavané dvorové krídla. V roku 1615 vybudovaná trojosová architektúra pre archív a knižnicu. Do roku 1820 v arcibiskupskom paláci nepretržite sídlili arcibiskupi. Domov viacerých oltárnych bratstiev."}
{"id": "46410", "title": "Kostol svätého Jána z Mathy (Bratislava)", "context": "Prehliadka kostola Kostol svätého Jána z Mathy pri pohľade z exteriéru splýva s okolitou uličnou zástavbou Župného námestia. Na prvý pohľad však upúta predovšetkým svojím konkávne prehnutým, prísne symetrickým priečelím. Kostol je prvou stavbou u nás s takto architektonicky riešeným čelným múrom. Dominuje mu dvojica trojetážových veží zvierajúca medzi sebou stredovú časť s hlavným vchodom, korunovanú volútami ohraničeným mohutným štítom a zakončeným trojuholníkovým tympanónom na vrchole s monštranciou. Jednotlivé poschodia od seba zreteľne oddeľujú horizontálne rímsy. Priečelie je vo zvislom smere členené pilastrami na menšie polia, ktoré vypĺňajú okná a plytké niky. Obrázok:Bratislava kostol trinitárov pohľad 02.JPG|right|thumb|Pohľad na veže kostola z ochodze Michalskej vežeNa rozdiel od priečelí iných barokových sakrálych stavieb ako na Slovensku tak i v Európe však to bratislavské pôsobí veľmi skromne. Predpokladá sa, že objednávatelia stavby sa potýkali s nemalými finančnými problémami a preto kostol pôvodne zamýšľaný ako veľkolepá stavba s bohatou exteriérovu výzdobou sa musel napokon zaobísť bez nej. Osobitnú pozornosť si zaslúžia veže kostola. Už na prvý pohľad pôsobí zvláštne ich zastrešenie. Podľa archívnych grafík mali obe veže v minulosti typické barokové zakončenie s plasticky formovanými vysokými strechami a cibuľovými helmicami. Nevedno prečo ich neskôr odstránili. Nahradili ich zastrešením vo forme nízkych ihlanov (drevený šindeľ neskôr vymenili za plechovú krytinu). V strede priečelia sa cez bohato zdobený kamenný portál zakončený rozoklaným tympanónom, nad ktorým skupina anjelom pridržiava symboly Najsvätejšej Trojice, vstupuje do predsiene kostola. Nad vchodom je umiestnený kartušový latinský nápis – TRES UNUM SUNT ( Traja jedno sú ) dokladajúci zasvätenie kostola. Interiér kostola Trinitársky kostol predstavuje vo svojom architektonickom stvárnení typ centrálneho jednoloďového kostola postaveného na oválnom pôdoryse s vencom plytkých kaplniek po jeho obvode. V porovnaní s exteriérom zaujme predovšetkým svojou bohatou výzdobou. Vnútorné steny kostola už pri letmom pohľade upútajú farebne jednoliatou imitáciou mramoru a nechávajú naplno vyznieť klenbové maľby. Z eliptického pôdorysu hlavnej lode kostola vystupuje šesť bočných plytkých kaplniek (po troch na oboch dlhších stranách). Každá z nich obsahuje oltár s rovnakou stĺpovou architektúrou no s rozdielnou ikonografickou náplňou. V prvej kaplnke zľava od vchodu stojí oltár zasvätený zakladateľovi trinitárskej rehole – svätému Jánovi z Mathy. Na oltárnej menze stoja sochy uhorských kráľov – svätcov: vľavo Štefana I. a vľavo Ladislava I. Stredné kaplnky na oboch stranách sú nielen stavebne najvýraznejšími, ale ich oltáre nesú obrazy so súvisiacimi námetmi. Oltár Bolestnej Panny Márie v kaplnke na ľavej strane obsahuje obraz Ukrižovania od rehoľného umelca frátra Hermana. Od známeho bratislavského sochára Štefana Steinmasslera pochádzajú plastiky na oltári – Bolestnej Matky a svätého Jána Evanjelistu. Oltár v protiľahlej kaplnke, zasvätený Panne Márii, je zo všetkých oltárov v kostole najstarším. V roku 1728 ho dal postaviť palatín Pavol Pálfi. Stĺpový oltár vo svojom strede nesie pozoruhodný obraz, na ktorom je namaľovaná zázračná Pieta. Na obraze vidno krajinu v pozadí, v ktorej umelec zachytil záhradu kaštieľa a horiace hospodárske budovy. Ide o vedutu Kráľovej pri Senci, kde bol v 17. storočí spomínaný obraz vo veľkej úcte. Oltár dopĺňajú sochy dvoch svätcov – vľavo svätého Jozefa a vpravo svätého Liboria biskupa. Posledná kaplnka na ľavej strane lode obsahuje oltár s obrazom zachytávajúcim boj archanjela Michala s diablom. Nad oltárom je umiestnený kartušový nápis s textom QUO UT DEUS ( Kto je Boh? ) a po stranách obrazu stoja sochy archanjelov Michala a Gabriela. Pohľad do presbytéria s hlavným oltáromZáver pomerne hlbokého presbytéria vypĺňa hlavný oltár. Na mieste toho, ktorý tu stojí dnes, bol oltár, ktorého podobu však nepoznáme. Z roku 1728 síce existuje koncept zmluvy na jeho vyhotovenie, no ten je objednávateľom, ostrihomským arcibiskupom Imrichom Esterházym i umelcom Antoniom Gaetanom Bussim (okolo 1692 – 1732) nepodpísaný, a tak okolnosti jeho vyhotovenia i podoby sú len hypotetické. Na základe uvedeného je možné, že Bussi v danom roku vytvoril sochársku výzdobu hlavného oltára pre práve vtedy dokončený chrám. Začiatkom štyridsiatych rokov 18. storočia však prišlo k definitívnej úprave výzdoby chrámového interiéru. Vtedy pravdepodobne odstránili pôvodný hlavný oltár s Bussiho sochami a postavili nový monumentálny reprezentačný oltár podľa návrhu Bussiho krajana Antonia Galliho da Bibbienu. Jeho základný kameň položili 30. júna 1747 a spolu s bočnými oltármi svätej Anny, svätého Michala archanjela a svätého Jána Nepomuckého bol posvätený 3. augusta 1752. Podobne ako v prípade ostatných oltárov ide o stĺpovú architektúru, tvorenou štvoricou kanelovaných stĺpov zakončených korintskými hlavicami, s ústredným oltárnym obrazom od nemeckého maliara Franza Xavera Palka (1724 – 1767). Obraz predstavuje zakladateľov rehole Jána z Mathy a Felixa z Valois, ako vykupujú otrokov z tureckého zajatia. K obrazu sa v Umeleckom inštitúte v Chicagu zachovala unikátna, umelcom signovaná skica z roku 1745. Oltár dopĺňajú na nízkych podstavcoch, v plytkých a vysokých nikách ukončených v konche mušľou, umiestnené postranné plastiky svätej Agnesy a svätej Kataríny Alexandrijskej; ich autorstvo sa pripisuje viedenskému sochárovi Johannovi Josephovi Reslerovi (1702 – 1772), ktorý pracoval aj pre trinitárov vo Viedni a Trnave (podľa iných zdrojov sochy vytvoril Mníchovčan Johann Baptist Staub (1704 – 1784)). Oltár s obrazom Zázračnej Panny Márie z r. 1736Na pravej strane lode takisto nájdeme tri bočné kaplnky. Okrem strednej s oltárom Piety, zvyšné dve kaplnky obsahujú oltáre zasvätené svätcom, ktorí sa vždy tešili značnej úcte. Oltárny obraz na oltári vpravo pri presbytériu s patrocíniom svätej Anny zobrazuje svätú Rodinu. Oltár na bočných stranách nesie sochy svätého Jána Krstiteľa s tradičnými atribútmi, krížom a baránkom, a jeho otca Zachariáša zobrazeného v zaužívanej ikonografickej kompozícii – držiaceho tabuľku s nápisom IOANNES EST NOMEN EIUS ( Ján je jeho meno ; ide o odkaz na Lukášovo evanjelium „63 On požiadal o tabuľku a napísal: Jeho meno je Ján. Všetci sa tomu čudovali.“ (Lk 1,63)). V pravej kaplnke pri vchode stojí oltár zasvätený svätému Jánovi Nepomuckému, jednému z českých patrónov, ktorého úcta je aj na Slovensku neobyčajne rozšírená. Po stranách oltárneho obrazu stoja sochy svätej Barbory a svätej Tekly. Z koncepcie uvedených postranných oltárov sa vymyká oltár umiestnený na múre vpravo od presbytéria. Nemá stĺpovú erchitektúru. Oltár z roku 1736 má priamu súvislosť s pôsobením najvýznamnejšieho rakúskeho neskorobarokového sochára Georga Rafaela Donnera u nás. Oltár predstavuje letiacich anjelov pridržiavajúcich obraz Panny Márie s Ježiškom (ide o kópiu obrazu Krásnej Panny Márie od nemeckého renesančného umelca Albrechta Altdorfera (asi 1480 – 1538)). Autor oltára (niektorí historici umenia sa na základe typologickej príbuznosti s inými dielami prikláňajú k myšlienke, že autorom je samotný Donner, iní však uvažujú iba o umelcovi z Donnerovho okruhu) umiestnil do stredu roztvoreného baldachýnu kultový obraz Zázračnej Panny Márie a inscenoval výjav prinesenia obrazu anjelmi na zem. Nad drapériou dvojica anjelikov pridržiava rozvinutú stuhu s mariánskou modlitbou SANCTA MARIA OPN ( Sancta Maria ora pro nobis , t. j. Svätá Mária, oroduj za nás ). Donátorom oltára bol predseda Uhorskej kráľovskej komory, gróf Karol Ziči. Na protiľahlom múre visí drevená kazateľnica pozoruhodná plastikami predstavujúcimi štyroch evanjelistov, umiestnenými na baňatom rečnisku. Na vrchole zvukovej striešky umiestnili súsošie Najsvätejšej Trojice. Najhodnotnejším artefaktom interiéru Kostola svätého Jána z Mathy je jeho stropná výmaľba. Ústredný priestor barokových kostolov je často zakončený kupolou, ktorá jednak poskytuje ďalšie svetlo, jednak jej prítomnosť v minulosti vytvárala priestor na umelecké zobrazenie raja či božskosti. Umeleckým zámerom, v ktorom sa kombinovali „pozemskosť“, „nebeskosť“, „prirodzenosť“ a „zázračnosť“, bolo vytvorenie ilúzie vedúcej pozorovateľovo oko od materiálneho pozemského a pominuteľného sveta smerom k zobrazeniu mystického, nadpozemského a božského raja. Pokiaľ má však veľká časť realizovaných barokových chrámov v Európe kupoly reálne, v bratislavskom trojičnom kostole ju na pomerne vysokej a takmer rovnej klenbe nahrádza iluzívna maľba. Jej autorom je taliansky neskobarokový maliar Antonio Galli da Bibbiena. Vytvoril ju v rokoch 1744 – 1745 počas svojho druhého pobytu na Slovensku. Obrázok:Trinitarov04.jpg|left|thumb|Freska na klenbe Kostola svätého Jána z Mathy od Antonia Galli Bibbienu z r. 1744 – 1745Iluzívne maľby kupolových architektúr kostola trinitárov sú kvalitnou ukážkou umelcovej perspektívnej maľby s využitím fiktívnych architektúr (volútových konzol, zuborezových ríms, stĺpov či pilastrov). Ich použitie v tomto priestore vytvára dojem nadvýšenia plytko klenutých skutočných klenieb. Na menšej klenbe nad presbytériom namaľoval umelec fresku jednoduchej kupolovej architektúry, ukončenej vo vrchole malým otvorom s priehľadom do neba s poletujúcimi anjelikmi a modro-červeným krížom – symbolom trinitárskeho rádu. Monumentálna freska v lodi predstavuje bohato členenú architektúru, ktorej symetricky členené stĺpy zbiehajúce sa do stredu a s perspektívne sa zmenšujúcimi kazetovými výplňami, dokonale evokujú dojem vysokej kupoly doplnenej laternou. Cez malý priezor v nej sa divákovi otvára pohľad do neba, kde tróni Najsvätejšia Trojica. Doplnkom architektúry sú sediace postavy štyroch veľkých učiteľov cirkvi: svätého Ambróza, svätého Hieronýma, svätého Augustína a svätého Gregora Veľkého. Ich autorom bol Bibbienov spolupracovník, viedenský maliar Karl Jacob Unterhueber (1700 – 1751)."}
{"id": "541970", "title": "Kostol svätých Cyrila a Metoda (Selce)", "context": "História kostola Výnimočnosť tohto kostola spočíva v tom, že v roku 1863 sa v ňom ako na jedinom mieste na Slovensku konala svätá omša, za účasti biskupa Štefana Moyzesa, pri príležitosti osláv tisíceho výročia príchodu Konštantína a Metoda na územie Veľkej Moravy. Netreba zabudnúť spomenúť, že v roku 1917 počas prvej svetovej vojny maďarskí vojaci odmontovali a odniesli 5 zvonov - vyhadzovali ich rozdrvené z veže. Jeden z nich vážil až 537 kg. Zvony sa dali za účelom výroby nových zbraní roztaviť a na veži zostal iba umieračik. Nový zvon bol zakúpený 30. marca 1920. O pár rokov neskôr dňa 12. apríla 1927 nastal pre občanov pamätný deň, pretože začuli hlahol všetkých zvonov. Za zmienku stojí aj pozoruhodná krádež dňa 6. novembra v roku 1918 bola z kostola ukradnutá monštrancia, ktorá bola zdobená drahými kameňmi a briliantami a zlatý kalich. S blížiacim sa jubileom príchodu slovanských apoštolov na Veľkú Moravu sa vtedajší farár Július Plošic rozhodol umiestniť na hlavný oltár obraz sv. Cyrila a Metoda. V skutočnosti ale biskupský úrad v Banskej Bystrici nepovolil vyvesenie obrazu. Napokon ale po opakovanej žiadosti bola výmena dovolená. Obraz bol namaľovaný Banskobystrickým maliarom Júliusom Jonášom."}
{"id": "32631", "title": "Kostol Zvestovania Pána (Bratislava)", "context": "Stavebné dejiny kostola Stavebné dejiny kostola s priľahlým kláštorom začali v hlbokom stredoveku. Prvou zo stavieb v dnešnom komplexe bola budova kláštora. V roku 1209 pápež Inocent III. schválil regule nového cirkevného rádu - františkánov. Nasledovníci svätého Františka veľmi rýchlo rozširovali svoju pôsobnosť v mnohých krajinch vtedajšej Európy, Uhorsko nevynímajúc. Už onedlho po založení rehole sa jej príslušníci usadili v Trnave, Nitre, Košicich ako aj v Prešporku. Na severnom okraji vtedajšieho mesta okolo roku 1220 začali s výstavbou kláštornej budovy. Stavba sa pretiahla až do konca 13. storočia. Až v druhej polovici 13. storočia sa pristúpilo k výstavbe samotného kostola. Za jeho zakladateľa je považovaný uhorský kráľ Ladislav IV. Kumánsky, ktorý ho prikázal postaviť na pamiatku víťazstva nad českým kráľom Přemyslom Otakarom II. v bitke na Moravskom poli v roku 1278. Kostol začali stavať v románsko-gotickom slohu a posvätili ho s veľkou slávou 24. marca 1297 v prítomnosti Ladislavovho nástupcu Ondreja III., ostrihomského arcibiskupa a širokého zástupu prešporských obyvateľov. O vznku kostola sa dozvedáme z historických záznamov, z ktorých jedným je spis Pozsony régészeti műemlékei uhorského kňaza a pedagóga Flórisa Rómera, prešporského rodáka, z roku 1865, pojednávajúci o niektorých historických pamiatkach vtedajšej Bratislavy: V nasledujúcich storočiach objekty prešli viacerými slohovými úpravami, z ktorých najvýraznejšie boli baroková a klasicistická. V rokoch 1580 a 1586 zasiahli mesto zemetrasenia, ktorí okrem iných budov poškodili aj františkánsky kláštor a kostol. V lodi kostola sa dokonca zrútila klenba. Trvalo vyše tridsať rokov, kým kostol zastrešili novou, už renesančnou klenbou. V takejto podobe vydržala nasledujúce storočie, kedy ju nahradila súčasná, baroková. Z pôvodne gotického kostola zostalo dnes iba presbytérium a časť obvodových múrov hlavnej lode."}
{"id": "214056", "title": "Konkatedrála svätého Mikuláša", "context": "Najdôležitejšia prestavba Tretia etapa, ktorá mala koncepčne zjednotiť jestvujúci nesúrodý celok, sa spája s menom staviteľa Jána Brengyszeyna, vedúcej osobnosti neskorogotickej prestavby chrámu v rokoch 1502 až 1515. V spolupráci s levočským kamenárom majstrom Mikulášom najprv postavili nové chrámové trojlodie a roku 1511 južnú predsieň s oratóriom. Kamenné zábradlie oratória zdobí neskorogotický motív rotujúcich plamienkov. Súčasne prebiehali drobné dokončovacie práce. Ako vysvitá z najnovších výskumov, majú klenbové svorníky v južnej lodi pôvodnú polychrómiu. Kamenné portréty uhorských kráľov – sv. Ladislava, sv. Štefana a sv. Imricha – v klenbových pätkách na južnej stene južnej lode polychrómoval maliar Peter Moler. Kružbové výplne okien boli natreté červenou, klenbové rebrá v lodiach bielou alebo inkarnátovou farbou. Na triumfálnom oblúku južnej lode je maľovaná nápisová páska s letopočtom začiatku prestavby chrámu 1502. V rokoch 1514 až 1515 prestaval majster Ján chrámovú vežu. Na prízemí ju zaklenul krúženou klenbou, jedinou na východnom Slovensku."}
{"id": "290382", "title": "Katedrála Najsvätejšej Trojice (Žilina)", "context": "Stavba Súbor:Susosie.jpg|náhľad|Súsošie sv. Cyrila a Metoda na balustráde pod kostolom Pôvodný kostol mal zrejme charakter trojloďovej románskej baziliky. Po prestavbe má renesančný charakter. Jednoloďovú stavbu zakončili na východe polkruhovou apsidou a na západe vežou vysokou 51 metrov. Obraz na hlavnom oltári predstavuje Najsvätejšiu Trojicu a pochádza z roku 1697. Namaľoval ho Jozef B. Klemens v roku 1870. Ďalší obraz tohoto autora, Panna Mária, sa nachádza na ľavom oltári spolu so sochou sv. Jozefa a sv. Floriána a na pravom bočnom oltári je obraz Ukrižovanie. Pri vchode do kostola je socha sv. Anny Fraňa Štefunka. Na kostole je pamätná tabuľa pripomínajúca rekonštrukciu objektu v roku 1942. V roku 2000 bolo pod farským kostolom odhalené súsošie sv. Cyrila a Metoda od sochára Ladislava Beráka."}
{"id": "161913", "title": "Kostol Najsvätejšej Trojice (Podhradie)", "context": "Prehliadka kostola Kostol Najsvätejšej Trojice stavebnou dispozíciou zachováva tradičnú kresťanskú schému - východo-západnú orientáciu. K svätyni kostola sa v pravom uhle z juhu pripája jednoposchodové krídlo farskej budovy, ktoré postavili v 19. storočí na mieste prízemnej sakristie. Priestor, ktorý zvierajú obe krídla stavby, tvorí dvor ohradený nízkym múrom so šindľovým zastrešením. Z exteriéru je prístupný bráničkou ohraničenou po oboch stranách nízkymi podstavcami nesúcimi sochy svätého Jána Nepomuckého a svätého Floriána. Vo dvore stojí kamenný kríž s Ukrižovaným. Južné priečelie fary zakončuje mohutný štít s volútami, nad ktorými stavitelia umiestnili na malých podstavcoch kamenné píniové šišky. Južný múr fary zaujme okrem toho ešte jednou pamiatkou. Pri príležitosti 20. výročia úmrtia bývalého miestneho farára pátra Karola Scherza (1807 - 1888) tu v roku 1908 osadili pamätnú bronzovú tabuľu od bratislavského sochára Alojza Rigeleho venovanú tomuto obľúbenému kňazovi a veľkému ľudomilovi. Pohľad do interiéru kostolaNa pomerne prostej stavbe kostola zaujme predovšetkým západné priečelie s hlavným vchodom. Vo vertikálnom smere je ukončené atikou a tympanónom; stavbu završuje štvorhranná vežička so zvonicou, doplnená na všetkých stranách hodinami. Priečelie po stranách hlavného vchodu obsahuje dve niky, v ktorých sú umiestnené sochy svätého Mikuláša, patróna lodníkov, a svätého Floriána, patróna hasičov. Nika v tympanóne obsahuje malú plastiku Ukrižovaného. Fasádu kostola po celom obvode delia na pravidelne veľké vertikálne polia pilastre s jednoduchými hlavicami. Rovnako strohým dojmom pôsobí aj interiér kostola. Tvorí ho jednoloďový priestor, malé presbytérium a organová empora. Aj interiérové vybavenie je skromné. V presbytériu nájdeme hlavný oltár, ktorý tvorí iba oltárny stôl a na stene za ním umiestnená plastika Najsvätejšej Trojice. Po stranách oltárneho stola stoja kamenné sochy dvoch patrónov, ochrancov proti moru - svätého Rocha a svätého Šebestiána. Predpokladá sa, že pochádzajú z dielne Georga Rafaela Donnera. V nikách na víťaznom oblúku sú umiestnené sochy Panny Márie (vľavo) a Ježiša Krista (vpravo). Z ďalšieho interiérového vybavenia zaujme mramorová kristiteľnica, tabernákulm s dierkami vyzdobenými motívom monštrancie a obraz na južnom múre zachytávajúci slovanských vierozvestcov - svätých Cyrila a Metoda. Na bočných stenách visia dve rozmerné červené zástavy, ktoré kostolu venovali dva spolky - rybárov (s motívom Panny Márie) a lodníkov s vyobrazením svojho patróna svätého Mikuláša a Najsvätejšej Trojice."}
{"id": "206889", "title": "Kostol Narodenia Panny Márie (Zeleneč)", "context": "Introduction Vzkriesenie Kostol Narodenia Panny Márie je kostol v obci Zeleneč pri Trnave. Pôvodný barokový kostol s vežou vznikol roku 1743 dostavaním gotickej kaplnky z 15. storočia. Ten bol v roku 1969 asanovaný a v rokoch 1969 – 1973 vznikla novostavba podla projektu Jozefa Hrašnu. Stavba bola realizovaná z darov veriacich. Zastavaná plocha kostola je 600 m², obsahový priestor je 10000 m². Pod kostolom sú pivničné priestory, ktoré slúžia ako sklad kostolného zariadenia. Návrh priečelia vytvoril akademický maliar Vincent Hložník, plastiku osláveného Krista zo zlatožltého topásového skla vytvoril Alexander Trizuljak a krížovú cestu Ladislav Záborský."}
{"id": "600172", "title": "Nördliche Kalkalpen", "context": "Nördliche Kalkalpen sú tvorené rozsiahlymi prevažne vápencovými a dolomitovými príkrovmi austroalpinika, ktoré boli tlakom spôsobeným adriatickej platne tlačené 100 až 120 km smerom na sever. Horniny budujúce Severné Vápancové Alpy tvorili v minulosti šelf a severný okraj adriatickej platne. Zvyšky zarovnaného povrchu vyskytujúce sa tu v rôznych nadmorských výškach svedčia o tom, že pozdĺžne údolia charakteristické pre dnešnú riečnu sieť vznikli až po miocéne. Od konca pliocénu došlo k výzdvihu o najmenej 1 000 m a k vytvoreniu pozdĺžnych údolí (napr. Inn, Salzach, Enns). Charakteristický je tu značný rozvoj krasových tvarov. Rozsiahle krasové náhorné plošiny pôsobia dojmom kamenistých púští - napr. Totes Gebirge, Hochkönig, Steinernes Meer. Početné sú tu ponorné toky a krasové pramene - napr. z krasových vyvieračiek v pohoriach Schneeberg, Raxalpe a Hochschwab získava pitnú vodu mesto Viedeň. V pohorí Tennengebirge sú najväčšie ľadové jaskyne na svete - Eisriesenwelt (42 km chodieb)."}
{"id": "64017", "title": "Zoznam geografických článkov/N", "context": "nö Nördliche Kalkalpen · Nötsch im Gailtal"}
{"id": "204201", "title": "Zoznam obcí v Tirolsku", "context": "K  Kaisers Kals am Großglockner Kaltenbach Kappl Karres Karrösten Kartitsch Kaunerberg Kaunertal Kauns Kematen in Tirol Kirchberg in Tirol Kirchbichl Kirchdorf in Tirol Kitzbühel Kolsass Kolsassberg Kössen Kramsach Kufstein Kundl"}
{"id": "258053", "title": "Glarner Hauptüberschiebung", "context": "Poloha Násun možno pozorovať na relatívne veľkom území kantónov Glarus, St. Gallen a Graubünden, hlavne vďaka jeho horizontálnej orientácii a veľkej vertikálnej členitosti reliéfu. Najznámejšie bralné odkryvy sa nachádzajú pri Lochsite neďaleko mesta Glarus a pod vrchom Tschingelhörner medzi obcami Elm a Flims, blízko skalného okna známeho ako Martinsloch."}
{"id": "255541", "title": "Národný park Vápencové Alpy", "context": "Zdroje  www.kalkalpen.at"}
{"id": "250556", "title": "Bregenzerwaldgebirge", "context": "Členenie Bregenzerwaldgebirge zaujíma vo Východných Alpách plochu a radí sa tak k menším horským skupinám Alpského systému. Pohorie je rozdeľované podľa spolku Alpenverein na tieto menšie celky: Hinteregger Grat a Winterstaudenkamm Schneiderkopf a Lorenaberge Hochälpelekopf a Weißenfluh Dornbirner First Schuttannen a Ebniter Berge Kugelkamm a Hörnlegrat Freschengruppe a Matonagrat Walserkamm a Falbengrat Damülser Berge a Kanisfluh Glatthorngruppe pri sedle Faschinajoch (tu sa nachádza najvyššia hora pohoria Glatthorn) Najvyššie vrcholy V skupine Bregenzerwaldgebirge sa nachádza 12 vrcholov vyšších 2 000 m: Glatthorn (2 134 m) Damülser Mittagsspitze (2 095 m) Diedamskopf (2 090 m) Türtschhorn (2 069 m) Hochblanken (2 068 m) Klipperen (2 066 m) Sünser Spitze (2 062 m) Gungern (2 053 m) Ragazer Blanken (2 051 m) Kanisfluh (2 044 m) Hübscher Bühel (2 032 m) Hoher Freschen (2 004 m)"}
{"id": "507099", "title": "Karwendel", "context": "Členenie Karwendel má zložitú a nejednotnú stavbu. Delí sa podľa jednotlivých hrebeňov na mnoho skupín. Na juhu je to hrebeň Inntalkette (Hafelkarspitze, 2 634 m), ktorý tvorí pozadie olympijskému Innsbrucku. Priamo stredom pohoria sa tiahne v smere západvýchod najvyššia skupina pohoria Karwendelkette (Birkkarspitze, 2 749 m) na ktorý severne nadväzuje Nörliche Karwendelkette (Östliche Karwendelspitze, 2 537 m). Na východe už ide o nižšie skupiny Falkengruppe (Risser Falk, 2 413 m), Hinterau Vomperkette a mnoho ďalších kratších a menej významných hrebeňov. Vrcholy V pohorí Karwendel sa nachádza 125 vrcholov vyšších 2 000 m. Tu sú len najvýznamnejšie z nich:"}
{"id": "505395", "title": "Nördliche Kalkalpen", "context": "Geologická stavba Nördliche Kalkalpen sú tvorené rozsiahlymi prevažne vápencovými a dolomitovými príkrovmi austroalpinika, ktoré boli tlakom spôsobeným adriatickej platne tlačené 100 až 120 km smerom na sever. Horniny budujúce Severné Vápancové Alpy tvorili v minulosti šelf a severný okraj adriatickej platne. Zvyšky zarovnaného povrchu vyskytujúce sa tu v rôznych nadmorských výškach svedčia o tom, že pozdĺžne údolia charakteristické pre dnešnú riečnu sieť vznikli až po miocéne. Od konca pliocénu došlo k výzdvihu o najmenej 1 000 m a k vytvoreniu pozdĺžnych údolí (napr. Inn, Salzach, Enns). Charakteristický je tu značný rozvoj krasových tvarov. Rozsiahle krasové náhorné plošiny pôsobia dojmom kamenistých púští - napr. Totes Gebirge, Hochkönig, Steinernes Meer. Početné sú tu ponorné toky a krasové pramene - napr. z krasových vyvieračiek v pohoriach Schneeberg, Raxalpe a Hochschwab získava pitnú vodu mesto Viedeň. V pohorí Tennengebirge sú najväčšie ľadové jaskyne na svete - Eisriesenwelt (42 km chodieb)."}
{"id": "254245", "title": "Göppingen (mesto)", "context": "Geografia Göppingen leží v podhorí Švábskej Jury (Schwäbische Alb) v údolí rieky Fils."}
{"id": "436826", "title": "Nidwalden", "context": "Geografia Kantón Nidwalden leží v strednom Švajčiarsku, na severných hraniciach sa rozprestiera Vierwaldstättské jazero. Hraničí s piatimi kantónmi: Luzern na severe, Schwyz na severovýchode, Uri na východe, Bern na juhu a Obwalden na západe a juhovýchode, pretože Obwalden je Nidwaldenom rozdelený na dve časti."}
{"id": "507101", "title": "Karwendel", "context": "Turizmus Pohorie je sprístupnené nielen turistickými chodníkmi, ktoré sú mnohokrát neľahké (klettersteig), ale tiež sústavou cestičiek (väčšinou zákaz vjazdu), ktoré bývajú výborným terénom pre cyklistov (údolia Karwendeltal, Risstal, Bächental). Karwendel je odlišný svojím divokým charakterom než susedné horské skupiny Nördliche Kalkalpen. Toto sa prejavuje predovšetkým v strednej časti pohoria. Charakteristické sú tu veľmi dlhé neosídlené doliny, nachádzajúce sa veľmi hlboko medzi jednotlivými hrebeňmi. Tým sa hory stávajú tiché a opustené, nie ako tomu býva v mnohých iných alpských strediskách. Len na málo vrcholov stúpajú ľahké cesty. Väčšina ciest v Karwendel, vedúcich do vyšších polôh, je umelo zaistená. V zime sú obľúbené vrcholy predhoria Karwendelu (Schafreuter, Juifen, Schönalmjoch) najmä medzi skialpinistami. V jarnej či letnej sezóne to sú zase Birkkarspitze a Seekarspitze. Zaistené cesty Pohorie Karwendel je rajom vyznávačov \"železných ciest\" . Tu iba prierez tými najzaujímavejšími: Mittenwalder Höhenweg vedúca na Westlichen Karwendelspitze od chaty Tiroler Hütte Herzogensteig v masíve Soierngruppe Brendlsteig traversujúca vrchol Ödkarspitze Freiungen-Höhenweg spájajúca Reither Spitze a Erlspitze Zirler Klettersteig vedúca na vrchol Erlspitze Kaiser-Max-Klettersteig prestupujúca stenou Martinswand (najťažšie Via ferrata v Karwendel) Julius-Pock-Weg vystupujúca na Vordere Brandjochspitze Innsbrucker Klettersteig vedie od stanice Bergstation Hafelekar do sedla Frau-Hitt-Sattel Bettelwurf Klettersteig ide po hrebeni Veľkého a Malého Bettelwurfu Felix-Kuen-Steig na vrchole Hundskopf Klettersteig Bruder tunnel vedúca na Lamsenspitze vo východnej časti hôr Lanovky Niektoré vrcholy ako Hafelkarspitze (kabínová lanovka z Innsbrucku) sú sprístupnené lanovkami. V oblasti Reitherspitze vedie dokonca na chatu Rosshütte (1 751 m), z mesta Seefeld in Tirol, horská železnica. Odtiaľ potom kabínová lanová dráha na vrchol Seefelder Joch (2 050 m). V južnej časti mesta Mittenwald (911 m), na západe pohoria, šplhá až takmer k vrcholu Westliche Karwendelspitze (2 385 m) kabínová dráha Karwendelbahn . Severozápadne od jazera Achensee sú východné svahy vrchola Schreckenspitze (2 022 m) sprístupnené sústavou sedačkových lanoviek. Chaty Chata Falkenhütte Lalidererspitzen-Biwak V pohorí Karwendel je spravovaných 21 horských chát. Z toho 18 patrí spolku Alpenverein nemeckej či rakúskej sekcie. Väčšina chát je otvorená len v lete a na jeseň (od mája či júna do októbra). Chata Pleisenhütte je otvorená celoročne. V masíve nájdeme tiež tri bivaky."}
{"id": "154319", "title": "Príkrov (geológia)", "context": "História výskumu Od polovice 19. storočia začali geológovia objavovať lokality, kde boli zrejmé rozsiahle násuny. Ako prvý uviedol príkrovovú koncepciu do praxe M.A. Bertrand, keď reinterpretoval staršie výskumy Eschera a Heima v oblasti Glarus. Výskumníci, ktorí predtým v tejto oblasti Švajčiarskych Álp pracovali si nevedeli predstaviť, ako sa mohli dostať permské a mladšie jurské sedimenty nad eocénny flyš. Stavbu oblasti preto interpretovali ako obojstranné prevrátené vrásy. Bertrand príkrovy označil ako nappe de charriage . V Švajčiarsku sa týmto výskumom venovali A. Escher von der Linth a M. Lugeon, ktorý bol pôvodne odporcom tejto myšlienky. Približne v rovnakej dobe objasnil príkrovovú stavbu Severozápadných vrchov v Škótsku Ch. Lapworth. Neskôr bola prítomnosť príkrovov potvrdená prakticky vo všetkých pásmových pohoriach. Príkrovovú stavbu Západných Karpát ako prvý zaviedol M. Lugeon a neskôr ju rozvinul rakúsky geológ V. Uhlig. Mechanizmom vzniku príkrovov sa medzi prvými zaoberal Hans Schardt. Tieto procesy však zostali dlho nepochopené a mnoho geológov zamietalo ich existenciu. Prijatie existencie príkrovov bolo jedným z predpokladov rozvoja mobilistického poňatia geotektoniky a malo neskôr vplyv na zavedenie teórie platňovej tektoniky."}
{"id": "507098", "title": "Karwendel", "context": "Geológia Birkkarspitze Solstein Gamsjoch Hochkarspitze Klettersteig Bruder tunnel na Lamsenspitze Pohľad na konečnú stanicu lanovky Nordkettenbahn (Hafelekarspitze) V pohorí Karwendel sú základnými stavebnými prvkami vápenec a dolomit (dolomit najmä v Erlspitzgruppe). Hlavný hrebeň je vytvorený zo silnej vápencovej lavice, ktorá vytvára jeho mierne naklonenie k juhu. Dôsledkom geologického vrásnenia sú, na severnej strane masívu, steny až 1 000 metrov vysoké. Južná strana pohoria je miernejšia. Doliny modelované v dobe ľadovej masívnymi ľadovcami tu nie sú tak ostro vyrezané a nemajú strmosť severných stien."}
{"id": "476799", "title": "Wettersteinský vápenec", "context": "Litológia Vzorka wettersteinského vápenca v Alpines Museum v nemeckom Mníchove. Zvyčajne predstavuje biele až svetlosivé (bielo až hnedosivé) masívne, zriedkavo hrubolavicovité ogranodetritické vápence. Organický detrit je pri pozornejšom pohľade viditeľný voľným okom alebo štandardnou lupou. Voľným okom aj mikroskopicky je podobný steinalmskému vápencu, odlišuje sa však vekom a prítomnosťou rozsiahlych rífových telies. Wettersteinské vápence predstavujú objemovo aj plošne najvýznamnejšiu časť strednotriasovej karbonátovej platformy priestorov silicika aj hronika. V rámci sekvencie wettersteinských vápencov sa miestami nachádzajú aj wettersteinské dolomity. Tie môžu aj výrazne prevažovať, čo je markantné hlavne v plytkovodných vývojoch hronika (bebravská skupina, považský príkrov). V rámci sedimentárneho sledu wettersteinské vápence spravidla prekrývajú steinalmské alebo gutensteinské vápence a sami sú prekryté lunzskými vrstvami raminskými vápencami alebo hlavným dolomitom."}
{"id": "112542", "title": "Schwarzwald", "context": "Geológia V pohorí prevládajú pieskovce, ktoré prekrývajú staršie ruly. Počas kvartérneho zaľadnenia hlavne vo würme bolo pohorie pokryté ľadovcami, ich pozostatkami sú ľadovcové jazerá ako napr. Mummelsee. Schwartzwald má podobnú stavbu ako neďaleké Vogézy na francúzskej strane údolia Rýna (tzv. rýnskeho grabenu). Obe pohoria tvoria internidy hercýnskeho orogénu, v ktorej je vysokotlakovo premenená moldanubická zóna nasunutá na zónu Báden-Báden."}
{"id": "505394", "title": "Nördliche Kalkalpen", "context": "Introduction  Nördliche Kalkalpen (doslova Severné vápencové Alpy ) sú jedna z troch geomorfologických subprovincií Východných Álp. Na západe sú ohraničené tokom Rýna a Bodamským jazerom, na severovýchode potom Dunajom pri Viedni."}
{"id": "593636", "title": "Švábska Jura", "context": "Hydrológia Severozápadné svahy pohoria sú odvodňované riekou Neckar, ktorá pramení v rašelinisku pri meste Schwenningen. Tok Neckaru kopíruje približne severozápadný okraj pohoria a pri meste Plochingen sa prudko stáča na západ smerom k rieke Rýn, do ktorej sa neskôr vlieva. Miernejšie juhovýchodné svahy sú odvodňované prostredníctvom menších tokov do Dunaja. V celej oblasti sa nachádza množstvo podzemných tokov, z ktorých niektoré nie sú doposiaľ podrobne zmapované. Zvláštnosťou je, že väčšina miestnych tokov vyteká z podzemných priestorov už ako rieka či riečka, bez toho, aby na svojom toku priberala prítoky. Týmto prameniskám sa nemecky hovorí „Töpfe“ a jedná sa o vyvieračky. Významné vyvieračky: Aachtopf je najvýdatnejšia vyvieračka v Nemecku, prameň rieky Aach Blautopf je prameň rieky Blau v meste Blaubeuren, ktorá sa v Ulme vlieva do Dunaja Filsursprung je prameň rieky Fils pri mestečku Wiesensteig, ktorá je pravostranný prítok Neckaru Lautertopf je prameň riečky Große Lauter pri obci Gomadingen, ktorá preteká údolím hradov a jaskýň a tvorí ľavostranný prítok Dunaja Goldloch je prameň riečky Lauter pri obci Lenningen, vytekajúci priamo z jaskyne a vlievajúcej sa do Neckara"}
{"id": "230647", "title": "Baltský štít", "context": "Najmladšie proterozoikum a mladšie pokryvné útvary Po skončení gotitskej a dolslanidskej orogenézy sa v oblasti usadzovali eokambrické hruboklastické sedimenty (sparagmitový súbor) ale aj tillit s prvými primitívnymi fosíliami (veregian). Na tieto horniny sú najmä v Nórsku nasunuté kaledónske príkrovy. Kaledónska orogenéza bola spôsobená uzavretím oceánu Iapetus a mala za následok núsun neoproterozoických až silúrskych príkrovov na baltský štít. Pozostatky kambro-silúrskych pieskovcov, bridlíc a vápencov možno nájsť v Švédsku. Mladšie terciérne horniny vo Švédsku (Skåne) a v Dánsku. Podobné fanerozoické horniny sa nachádzajú aj v pobaltských republikách, Poľsku a Nemecku. Neskôr v perme do oblasti zasahoval Oslo graben, zaniknutý riftový systém vyplnený hrubými polohami vulkanických hornín. Baltský štít bol po väčšinu fanerozoika súšou, čo malo za následok jeho hlbokú eróziu, ktorá obnažila koreňové časti starých pohorí. Počas pleistocénu ho výrazne zarovnal kontinentálny ľadovec. Po jeho ústupe v holocéne zostali vo viacerých oblastiach hrubé vrstvy glaciálnych sedimentov, v ktorých vzniklo množstvo jazier a vodných tokov. Oblasť pokrývajú porasty ihličnatých lesov, miestami najmä na severe sa dodnes drží permafrost."}
{"id": "297394", "title": "Súvrstvie Hell Creek", "context": "Sedimentológia Tvoria ho sladkovodné až brakické ílovce, prachovce a pieskovce usadené počas mástrichtu až najspodnejšej časti paleocénu - dánu. Pieskovce sú väčšinou tmavosivé, sivozelené bridličnaté ílovce sú niekedy karbonatické, sivé až hnedé prachovce často obsahujú stopy po koreňoch rastlín. Súvrstvie je bohaté na kosti dinosaurov. V menšej miere obsahuje aj preplástky hnedého uhlia a lignitu. Stratigrafia súvrstvia sa v rôznych lokalitách líši a tvorí ho viacero členov. Horniny sa usadzovali v korytách riek, deltách a občasných rašelinískách, ktoré vo vrchnej kriede ležali v oblasti západnej vnútornej morskej cesty. V tej dobe v oblasti vládlo mierne až subtropické podnebie bez dlhšie trvajúcich chladných období, čo naznačuje prítomnosť fosílií krokodílov. Súvrstvie Hell Creek obsahuje vo svojej vrchnej časti aj vrstvu obohatenú s irídium, ktorá predstavuje hranicu medzi kriedou a paleogénom. Hrúbka súvrstvia je 50-140 m."}
{"id": "476802", "title": "Wettersteinský vápenec", "context": "Dejiny Názov je odvodený od pohoria Wetterstein Gebirge v Nördliche Kalkalpen v Nemecku a Rakúsku."}
{"id": "423556", "title": "Pyroklastický sediment", "context": "Introduction Súbor:WeibernV.JPG|náhľad|Vrstvy tefry pri Weiberne v pohorí Eifel. Pyroklastický sediment (iné názvy: pyroklastická hornina , pyroklastikum ) je usadená hornina sopečného pôvodu, produkty sopečných explózií, ktoré neboli ďalej premiestnené (na rozdiel od epiklastických sedimentov). Zrná pyroklastických sedimentov ( pyroklasty ) tvoria kusy kryštálov, vulkanického skla a hornín. Odporúčanie IUGS definuje pyroklastické uloženiny ako nahromadenie pyroklastov, ktoré môže byť rovnako spevnené aj nespevnené, 75% ich objemu pri tom musia tvoriť napadané pyroklasty. Termín pyroklastická hornina sa používa pre spevnenú tefru. Termín pyroklastický materiál zaviedol americký geológ L. Pirsson roku 1915."}
{"id": "600174", "title": "Národné rehabilitačné centrum Kováčová", "context": "Neodmysliteľnou súčasťou zariadenia je rehabilitačný komplex, ktorý poskytuje komplexnú rehabilitačnú liečbu, zabezpečovanú kolektívom odborníkov z oblasti fyzioterapie a ergoterapie. Piliere rehabilitačného komplexu tvoria pohybová liečba, hydroterapia v bazénoch, elektroliečba, teploliečba, masáže, posilňovne, mobilné stoly, motomedy a pohyblivé pásy. Ergoterapia je zabezpečovaná na 9 pracoviskách a nezastupiteľnú úlohu má liečebná výchova sebestačnosti s diagnostickým testingom a nácvikom sebaobslužných činností. Rehabilitačný program je zostavovaný individuálne pre každého pacienta s cieľom dosiahnuť zlepšenie mobility, lokomócie, sebestačnosti, pracovných návykov a úspešný návrat do rodiny, spoločnosti a zamestnania. Veľká pozornosť sa venuje športovým aktivitám, čomu napomáha aplikovanie aktívnych liečebných postupov a terapeutických metodík."}
{"id": "275993", "title": "Kúpele Sliač", "context": "Zaujímavosti v okolí kúpeľov Vďaka svojej polohe môžu kúpeľní hostia navštíviť veľa pamiatok. Len kilometer od Sliača sa nachádza dedinka Kováčová – kúpele, v ktorých sa lieči pohybové ústrojenstvo. V Kováčovej sa nachádza obľúbené kúpalisko. južne sa nachádza mesto Zvolen, s dvoma hradmi, galériou, divadlom a arborétom. Odporúča sa najmä vystúpiť na Pustý hrad, ktorý sa týči nad mestom. Ide o jeden z najväčších stredovekých hradov na Slovensku. Obľúbená je aj Banská Bystrica so starým námestím a mestským hradom. Priamo v centre sa nachádza aj Múzeum SNP s pamätníkom a parkom, v ktorom je umiestnená bojová technika. V meste sa nachádza opera, niekoľko galérií, turistom sa odporúča vystúpiť na vrch Urpín s peknou kalváriou. K ďalším zaujímavostiam v okolí patria Badínsky prales, drevený kostol v Hronseku, kostol na Ponikách, ľudová rezervácia v Španej doline, Harmanecká jaskyňa, lyžiarske stredisko Donovaly, pútnické centrum Staré Hory, hrad Dobrá Niva a pamiatky UNESCO – Banská Štiavnica a Kremnica. kúpeľný park "}
{"id": "275992", "title": "Kúpele Sliač", "context": "Športové možnosti Okolie kúpeľov ponúka ideálne možnosti pre turistiku, ako aj pre kratšie prechádzky okolím. Kúpeľmi prechádzajú tri značkované trasy s odstupňovanou záťažou (od do ). V meste sa nachádza aj termálne kúpalisko, rovnako i v susednej Kováčovej. Kúpalisko na Sliači má dva bazény: detský a relaxačný. Teplota vody sa pohybuje okolo 32°C. Na kúpalisku je možné si zahrať volejbal, bedminton, futbal a minigolf. Neďaleko Sliača je golfové ihrisko. Priamo v kúpeľnom areáli sa nachádzajú 4 antukové tenisové dvorce."}
{"id": "256988", "title": "Národné rehabilitačné centrum Kováčová", "context": "Introduction Celkový pohľad na zariadenie Národné rehabilitačné centrum Kováčová (skrátene Národné rehabilitačné centrum alebo NRC ) je zdravotnícke zariadenie kúpeľného charakteru v obci Kováčová. Má štatút špecializovanej nemocnice s celoslovenskou pôsobnosťou pre liečbu pacientov po úrazoch chrbtice s poškodením miechy, polytraumatizmoch pohybového systému, viacpočetných amputáciách, náročných operačných úkonoch, úrazoch s poškodením periférnych nervov a väčších popálenín."}
{"id": "497354", "title": "Holiday park Kováčová", "context": "Galéria Súbor:Holidaypark Kováčová bazén.JPG|Vonkajší bazén Súbor:Holidaypark Kováčová interiér.JPG|Vnútorné bazény Súbor:Holidaypark Kováčová detský bazén.JPG|Detský bazén Súbor:Holidaypark Kováčová tobogán.JPG|Tobogán"}
{"id": "33761", "title": "Kováčová (okres Zvolen)", "context": "Dejiny<ref>[http://www.kovacova.sk/historia.phtml?id3=11914 Dejiny obce na kovacova.sk]</ref> Nová zástavba obce V chotári obce sa počas výkopových prác v kúpeľoch našli keramické črepy, datované do mladšej doby bronzovej. Z tohto obdobia sa našlo v neďalekom okolí viacero sídlisk, veľká časť z nich však bola zničená počas výstavby rýchlostnej cesty R1 Zvolen – Budča. V neďalekej lokalite „Horné zeme“ pri Sliači bola nájdená včasnoslovanská keramika pražského typu z konca 6. storočia. Počas veľkomoravského obdobia vznikla v okolí sieť sídlisk, pričom na Pustom hrade bolo vybudované centrum župnej správy, ktoré zničil až nájazd Mongolov v roku 1241. Po ich ústupe sa zničená krajina začala zaľudňovať a obnovovať, vznikali nové osady. Pri starej ceste z Levíc do Banskej Bystrice v tom čase vznikla v Bieňskej doline , asi západne od súčasnej obce, Stará Kováčová . Jej názov (podľa povesti) pochádza od trojice usadlíkov – kováčov, ktorí tu žili. Prvá písomná zmienka o \"Terra hospitum de Koachou\" sa nachádza v listine Bela IV. z 23. apríla 1254. Novú obec založili obyvatelia na vhodnejšom mieste, neďaleko minerálneho prameňa koncom 16. storočia. Obyvatelia Kováčovej zväčša pracovali pre zvolenské panstvo, pre ktoré povinne orali, siali, žali, zvážali, kosili lúky, pracovali v lesoch a tiež pomáhali pri stavbách v meste, pričom určitý počet dní museli odpracovať s dobytkom. Po vzniku menších panstiev v okolí a oddelení Liptova, Turca a Oravy pripadla osada novému zámku vo Zvolene. Neveľkú obec na prelome 16. a 17. storočia pustošili turecké nájazdy, neskôr to boli zasa vojaci stavovských povstaní. O „malej, chudobnej dedinke“ sa vo svojom diele Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku z roku 1736 zmieňuje polyhistor Matej Bel a nachádza sa aj na mape Zvolenskej župy Samuela Mikovínyho z polovice 18. storočia. Obec si zachovala slovenský ráz aj počas násilnej maďarizácie a postupne sa rozrastala a zveľaďovala. V 2. polovici 19. storočia sa v okolí obce ťažil lignit a práve pri prieskumných vrtoch uhoľných ložísk narazili v roku 1898 na termálnu vodu. Po vzniku ČSR sa v roku 1922 vytvoril v rámci XVIII. župy (Zvolenskej, resp. Pohronskej) Zvolenský okres, do ktorého Budčianského notariátu patrila aj Kováčová. V roku 1932 bola požiadavka na vyhlásenie obce za liečivé kúpele. Prvý automobil v obci vlastnil od roku 1929 Štefan Příhoda, o rok neskôr sa začala využívať v kúpeľoch elektrická energia a bol zavedený aj telefón. V roku 1933 bola prebudovaná štátna cesta a v obci bola dostavníková stanica. V roku 1937 bol elektrický prúd zavedený v celej obci. Od roku 1945 bola zavedená súkromná autobusová doprava do Zvolena, od roku 1952 túto službu zabezpečoval podnik ČSAD. Miestne JRD bolo založené v roku 1957, v roku 1971 sa zlúčilo s družstvom v Sliači. Postupne boli vybudované poštový úrad, dom smútku, kultúrny dom, obchodný dom, hotel i salaš, pribudol vodovod i bezprašné cesty. V 70. rokoch sa začal budovať autokemping a plynovod, otvorená bola detská kúpeľná liečebňa a nová materská škola a rozbehla sa výstavba Národného rehabilitačného centra. V roku 1991 bola dokončená budova základnej školy, dokončený bol vodojem, zrekonštruované boli komunikácie a rozbehla sa výstavba kostola. V roku 1998 bolo zrevitalizované centrum obce, kde vzniklo menšie námestie s oddychovou zónou, tržnicou, zastávkou a informačnými tabuľami. Súčasná Kováčová je známym kúpeľným miestom, modernou obcou a vyhľadávanou rekreačnou lokalitou. Nachádza sa tu kemping, celoročne otvorený akvapark, kúpele, Špecializovaný liečebný ústav Marína a Národné rehabilitačné centrum. Služby zlepšili už spomínané vybudované malé trhovisko, autobusová čakáreň, novinový stánok, informačné tabule, ale aj futbalová tribúna, parkovisko, či privátne ubytovacie a stravovacie zariadenia. Obec je tak príťažlivá pre individuálnu bytovú výstavbu, výstavbu podnikových a súkromných chát a rekreačných zariadení."}
{"id": "33764", "title": "Kováčová (okres Zvolen)", "context": "Školstvo Prvá „škola“ v obci bola založená v roku 1837, kedy deti v nej učil roľník Trebuľa. Nebola to teda škola v pravom slova zmysle a išlo skôr o vyučovanie. Koncom 19. storočia sa vyučovalo maďarsky a v roku 1907 si obyvatelia postavili novú budovu školy. Po vzniku ČSR už v školách vyučovali učitelia a v 50. rokoch 20. storočia v obci fungovala dvojtriedka. Časom sa zmenila na I. stupeň a v kultúrnom dome pribudla materská škola. Od roku 2002 sa obe zariadenia zlúčili a vznikla Základná škola s materskou školou Kováčová, kde sú vzdelávané deti v predškolskom veku a na I. stupni ZŠ."}
{"id": "33766", "title": "Kováčová (okres Zvolen)", "context": "Služby  ubytovanie (priváty, hotel, chaty) stravovanie kúpeľníctvo (kúpele, Liečebný ústav Marína, NRC) bývalý kemping Kováčová Holiday park"}
{"id": "275990", "title": "Kúpele Sliač", "context": "Introduction  Kúpeľný dom Kúpele Sliač sú termálne kúpele lokalizované v meste Sliač vo Zvolenskej doline, na oboch brehoch rieky Hron. Nachádzajú sa medzi dvoma mestami: Banskou Bystricou a Zvolenom, v nadmorskej výške 373 metrov nad morom. Sliač obklopuje Slovenské rudohorie, Kremnické a Štiavnické vrchy. Mesto sa rozprestiera pri rieke Hron, kúpele Sliač sú na ľavom brehu, obklopené listnatým lesom. Hotel Palace "}
{"id": "256990", "title": "Národné rehabilitačné centrum Kováčová", "context": "História Termálny sadrovo-železito-zemitý prameň tu náhodne objavili v hĺbke 502 metrov pri realizácii geologických vrtov v roku 1892. Vďaka fyzikálnym a chemickým vlastnostiam vody boli pramene čoskoro využívané na liečebné účely a na okraji obce postupne okrem kúpeľov vzniklo niekoľko špecializovaných zariadení na rekreáciu, rehabilitáciu a liečbu. Na území Slovenska nebolo špecializované rehabilitačné zariadenie, preto vláda SSR rozhodla v roku 1976 o výstavbe Rehabilitačného ústavu na Slovensku. Vhodnou lokalitou sa stala kúpeľná obec Kováčová s výdatným zdrojom horúcej liečivej minerálnej vody (sírnouhličitej magnéziovo-penatej hypotonickej kyselky). Základný kameň bol položený dňa 20. októbra 1977 a výstavba trvala desať rokov. V decembri 1985 vznikol samostatný právny subjekt Rehabilitačný liečebný ústav (RLÚ), ktorý následne prijal prvých zdravotníckych pracovníkov. Pripravovali otvorenie a uvedenie zdravotníckeho zariadenia do prevádzky, ktoré oficiálne nastalo 3. septembra 1987. Prvých pacientov RLÚ privítal dňa 22. septembra 1987. V nasledujúcom roku boli dokončené komunikácie v areáli, v roku 1990 úpravy parku a okolia a v roku 1992 bol dokončený areál minigolfu. V rokoch 19881991 bolo budované rekreačno-liečebné zariadenie „Reha“, využívané na konanie odborných seminárov, spoločenské podujatia zamestnancov, no i ubytovanie príbuzných pacientov. Ako posledné boli v roku 1992 dokončené objekty technicko-hospodárskeho úseku. Porevolučné zmeny sa dotkli aj zdravotníctva a vtedajší RLÚ sa pretransformoval v roku 1992 na štátnu príspevkovú organizáciu. Vznikla tu spinálna jednotka so 66 lôžkami, neskôr rozšírená až na 102 lôžok. O 4 roky neskôr, 1. januára 1996, sa RLÚ pretransformoval na Národné rehabilitačné centrum. Počet lôžok sa postupne stabilizoval na 200. Od roku 2008 prebiehala čiastočná rekonštrukcia, kedy sa okrem výmeny okien a opravy vonkajších omietok realizovali i úpravy interiéru a vonkajšej terasy. V zariadení prebieha priebežná obnova technického, prístrojového i rehabilitačného vybavenia a taktiež sa mení vzhľad i vybavenie izieb pacientov. Prehľad riaditeľov 1. december 1985 – 31. marec 1986: MUDr. Myrón Malý 1. apríl 1986 – 31. december 1990: MUDr. Jozef Hutyra 1. január 1990 – 31. máj 1990: MUDr. Myrón Malý, CSc. 1. jún 1990 – 30. jún 1993: doc. Ing. Milan Murgaš, CSc. 1. júl 1993 – 31. december 2010: prof. MUDr. Myrón Malý, PhD. od 1. januára 2011: Ing. Oľga Zábojníková, MPH."}
{"id": "432574", "title": "Borová hora", "context": "Blízka minulosť Na Borovej hore boli vybudované mestské kúpele, ktoré sa v polovici 20. storočia prebudovali podľa projektu ing.arch. Gustáva Stadtruckera. Toto zariadenie slúžilo počas vojny ako poľná nemocnica. Po 2. svetovej vojne tu bolo umiestnené oddelenie tuberkulózy a respiračných chorôb, ktoré patrilo pod vtedajší ÚNZ Zvolen (Ústav Národného Zdravia), dnešnú Zvolenskú nemocnicu. V roku 1999 bolo zatvorené a pľúcne oddelenie bolo presunuté do nemocnice, neskôr bol objekt nemocnici odobratý."}
{"id": "566777", "title": "Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb", "context": "Rozširovanie poskytovaných služieb Dňa 13. júna 2019 sa uskutočnilo otvorenie druhej etapy rozvoja Východoslovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb, a to druhej budovy komplexu VÚSCH, v ktorom sa nachádza Diagnostické, preventívne a výskumné centrum . Celkové náklady na výstavbu, vrátane prístrojového vybavenia, boli vyčíslené na 14,8 milióna EUR. Začiatkom roku 2022 VÚSCH otvorilo nové Centrum preventívnej a športovej kardiológie , v ktorom sa realizujú komplexné preventívne kardiologické vyšetrenia najmodernejšou medicínskou technikou pod odborným dohľadom špičkových atestovaných kardiológov na úrovni najvyšších medzinárodných štandardov. Preventívne vyšetrenia kardiovaskulárneho systému dokážu s vysokou pravdepodobnosťou identifikovať, či človek patrí k skupine ľudí, ktorí môžu byť vo väzbe na veľkú fyzickú námahu ohrození akútnym poškodením zdravia."}
{"id": "497350", "title": "Holiday park Kováčová", "context": "Introduction  Holiday park Kováčová je rekreačné zariadenie pri obci Kováčová v okrese Zvolen. Akvapark s celoročnou prevádzkou má vybudovanú sieť krytých i vonkajších bazénov, doplnených o tobogan, masáže a reštauračné zariadenie."}
{"id": "256992", "title": "Národné rehabilitačné centrum Kováčová", "context": "Športové hry pacientov V rámci rehabilitačnej liečby je kladený veľký dôraz na športové aktivity osôb so zdravotným obmedzením. V spolupráci so Slovenským paraolympijským výborom sú vyhľadávané športové talenty v rôznych disciplínach. V NRC sú vytvorené podmienky na realizáciu mnohých športov, ktoré pacienti v rámci rehabilitačného procesu i voľnočasových aktivít realizujú. Vrcholným podujatím sú športové hry, ktoré sa od roku 1989 konajú každoročne v júni za účasti významných paralympionikov a športovcov. Práve toto podujatie pomáha odhaľovať talenty a motivovať ľudí s hendikepom k športu. Nultý ročník hier sa uskutočnil v roku 1987, iniciátorom hier bol bývalý riaditeľ prof. Myrón Malý. Slovenský paralympijský výbor spolupracuje od roku 2003, pretože „práve z tohto zariadenia vyšlo viacero úspešných slovenských paralympionikov“. Bývalí a súčasní klienti NRC súťažia v „atletických disciplínach, ale aj basketbale na vozíku, hode granátom, slalome vozíčkarov či lukostreľbe“."}
{"id": "566776", "title": "Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb", "context": "Kliniky, oddelenia a pracoviská  Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb má 6 kliník a 4 oddelenia , a to I. Kardiologickú kliniku, II. Kardiologickú kliniku, Kliniku angiológie, Kliniku anestéziológie a intenzívnej medicíny, Kliniku cievnej chirurgie, Kliniku srdcovej chirurgie, Oddelenie rádiológie, Oddelenie intervenčnej rádiológie, Oddelenie operačných sál a Oddelenie laboratórnej medicíny. V ambulantnej časti VÚSCH prevádzkuje kardiologickú ambulanciu, arytmologickú ambulanciu, ambulanciu kliniky srdcovej chirurgie, angiologickú ambulanciu a ambulanciu cievnej chirurgie, ako aj vysoko špecializované krajské poradne pre synkopálne stavy, chlopňové srdcové chyby a vrodené chyby srdca v dospelosti. Na základe povolenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky je VÚSCH oprávnený prevádzkovať zariadenie biomedicínskeho výskumu. VÚSCH je zároveň poskytovateľom lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni pod názvom Lekáreň VÚSCH ."}
{"id": "33758", "title": "Kováčová (okres Zvolen)", "context": "Geológia Základy Zvolenskej kotliny položili tektonické poruchy v starších treťohorách. Zlomová porucha severozápadnej kryhy hronského údolia v polohe obce zapríčinila jej výraznejší pokles oproti susednej, juhovýchodnej kryhe na strane Sliača, ktorá je vysoko vyzdvihnutá. Tektonický zlom v starších štvrtohorách vytvoril trhlinu, ktorá sa stala riečiskom Hrona. Okolie sliačsko-kováčovskej termálnej oblasti sú tvorené najmä andezitmi a tufmi, vyvrelými v búrlivom období treťohôr. Z týchto hornín sa vyvinuli najmä spodnotorónske tufity, tufy, íly, zlepence a pieskovce, na mnohých miestach prekryté vrstvou sprašových a polygenetických hlín. Odlesnenú pahorkatinnú časť chotára tak tvoria treťohorné štrky a íly, zalesnenú časť andezity, pokryté hnedou lesnou pôdou. V Kováčovej sa vytvorili subtypy oglejených ilimerických pôd v podloží s tufmi a tufitmi. Na svahoch sa vytvorili subtypy kambizemné. Prejavy sopečnej činnosti okolitých sopiek Poľany, Javoria a Kremnických vrchov sa vyskytujú v častých výveroch termálnych vôd. Jedna tektonická porucha vedie od kúpeľov Kováčová smerom na juhozápad, no žriedelné poruchy sú často prekryté nepriepustnými usadeninami, čím minerálne sa pramene dostávajú na povrch len cez studne a vrty. Zaujímavá je správa o minerálnych prameňoch v okolí Zvolena z roku 1639, ktorú v diele „Základy praktického zemepisu“ zverejnil Dávid Fröhlich. Kováčovský termálny prameň s mineralizovanou vodou horúcou 48,5 °C bol navŕtaný v roku 1898 pri prieskumných prácach, zameraných na hľadanie uhlia. Minerálna vody bola objavená v hĺbke 405 metrov v dolomitoch a vápencoch stredného triasu, pričom prameň mal výdatnosť 12 – 15 l/s a teplotu 45,6 °C. Využívaný bol až do roku 1964, kedy bol navŕtaný nový s vyššou výdatnosťou i teplotou. Termálna voda v Kováčovej je veľmi podobná tej v Sliači."}
{"id": "33762", "title": "Kováčová (okres Zvolen)", "context": "Obyvateľstvo Kováčová patrí medzi obce s pomerne vyšším nárastom populácie. Pokým v roku 1970 mala len 685 obyvateľov, v roku 2000 to bolo už 1480. Po určitej stagnácii v prvých rokoch nového tisícročia sa po roku 2005 rozbehla individuálna bytová výstavba a počet obyvateľov začal opäť výraznejšie narastať, až na súčasných (2016) 1541 obyvateľov. V dávnejšej minulosti žilo v obci 203 osôb v roku 1787, 297 o storočie neskôr a 450 v roku 1948. Z etnického hľadiska je Slovákov viac ako 98 percent z celkového počtu obyvateľov."}
{"id": "542325", "title": "Neurorehabilitácia", "context": "Liečebné zariadenia Na Slovensku k liečebným neurorehabilitačným zariadeniam patria: Národné rehabilitačné centrum v Kováčovej Rehabilitačné centrum - HARMONY v Bratislave Špecializovaná nemocnica v odbore FBLR - Vitalita n.o. Lehnice v Leniciach Neurorehabilitačné centrum LEVITA v Lehniciach."}
{"id": "112087", "title": "Kováčske remeslo", "context": "Kováčstvo na Slovensku Kováčstvo má na Slovensku dlhú tradíciu, o čom svedčí aj rozšírenie priezviska Kováč (z pôvodne slovenských je najčastejším)."}
{"id": "256991", "title": "Národné rehabilitačné centrum Kováčová", "context": "Indikácie Súčasťou zariadenia je spinálna jednotka so 102 lôžkami, ktorá zabezpečuje komplexnú starostlivosť pre imobilných pacientov po úraze chrbtice s léziou miechy. Indikačné spektrum pre liečbu má charakter vysokošpecializovanej koncovej nemocnice a liečia sa tu stavy po úrazoch a operáciách chrbtice, miechy, mozgu a periférnych nervov, stavy po amputáciách, náhradách bedrových, kolenných a plecových kĺbov, stavy po operáciách a náhradách platničiek, skoliózy a iné. Rehabilitačný komplex Neodmysliteľnou súčasťou zariadenia je rehabilitačný komplex, ktorý poskytuje komplexnú rehabilitačnú liečbu, zabezpečovanú kolektívom odborníkov z oblasti fyzioterapie a ergoterapie. Piliere rehabilitačného komplexu tvoria pohybová liečba, hydroterapia v bazénoch, elektroliečba, teploliečba, masáže, posilňovne, mobilné stoly, motomedy a pohyblivé pásy. Ergoterapia je zabezpečovaná na 9 pracoviskách a nezastupiteľnú úlohu má liečebná výchova sebestačnosti s diagnostickým testingom a nácvikom sebaobslužných činností. Rehabilitačný program je zostavovaný individuálne pre každého pacienta s cieľom dosiahnuť zlepšenie mobility, lokomócie, sebestačnosti, pracovných návykov a úspešný návrat do rodiny, spoločnosti a zamestnania. Veľká pozornosť sa venuje športovým aktivitám, čomu napomáha aplikovanie aktívnych liečebných postupov a terapeutických metodík. Ďalšie pracoviská Ortopedická protetika zohráva dôležitú úlohu v komplexnom ošetrení pacientov po úrazoch a operáciách pohybového systému a liečbe skolióz. Zabezpečuje individuálnu výrobu a úpravu protéz, ortéz, epitéz, korzetov a mnohých iných pomôcok. Neurologické pracovisko zabezpečuje kompletný diagnostický servis a napomáha pri klasifikácii poškodenia funkčnosti organizmu. Pracovisko funkčnej diagnostiky napomáha diagnostikovať fyzickú, pracovnú a celkovú výkonnosť pacientov, podľa ktorej je možné stanoviť záťaž v rámci rehabilitácie, resocializácie a prípadnej rekvalifikácie. Klinická logopédia napomáha diagnostikovať a následne redukovať a kompenzovať rôzne druhy narušenej komunikačnej schopnosti, ktoré vznikli ako následok poškodenia centrálnej nervovej sústavy. Klinická psychológia realizuje komplexnú psychodiagnostiku a poskytuje psychologickú rehabilitáciu deficitných funkcií, ako aj individuálnu psychoterapiu a poradenstvo. Sociálne poradenstvo zabezpečuje sociálna pracovníčka a sestra, ktoré mapovaním sociálnej situácie a pracovného zaradenia pacienta dopĺňajú komplexnú liečbu. Röntgenové pracovisko vykonáva diagnostické a kontrolné RTG vyšetrenia, nevyhnutné na posúdenie dynamiky hojenia fraktúr a indikáciu zhotovenia ortéz. Pracovisko klinickej biochémie a hematológie zabezpečuje vstupné a kontrolné vyšetrenia. Operačný trakt slúži na realizáciu ortopedických, plasticko-chirurgických a urologických operačných zákrokov. Konziliárne služby vykonáva tím lekárov NRC, doplnený o externých lekárov. Prijímacia kancelária zabezpečuje príjem pacientov do zariadenia, spracováva dokumentáciu pre ekonomický úsek a styk so zdravotnými poisťovňami a archivuje zdravotnícku dokumentáciu. Vedecko-informačné stredisko poskytuje odborné služby lekárom a zdravotníckym pracovníkom a výpožičku literatúry pre pacientov. Technicko-hospodársky úsek a služby zodpovedá za nezdravotnícke služby a zahŕňa ekonomické oddelenie, prevádzkovo-technické oddelenie a oddelenie liečebnej výživy a stravovania. Ostatné služby sú zabezpečované dodávateľmi a ide o bufet, kaderníctvo, kozmetický salón, tenisový kurt, multifunkčnú halu či miestnosť pre bohoslužby."}
{"id": "546793", "title": "Vojenský kúpeľný ústav", "context": "Súčasnosť V súčasnosti funguje ústav pod názvom Hotel Granit Piešťany - kúpeľný ústav , patriaci do siete hotelovej spoločnosti HOREZZA, a.s., ktorá združuje vojenské rekreačné zariadenia na Slovensku. Hotel poskytuje liečbu typickú pre piešťanské kúpele, teda zameranú na choroby pohybového ústrojenstva. Kúpeľné pramene Ústavu sú zabezpečované vďaka termálnemu vrtu vody vyvierajúcej z hĺbky 2000 metrov."}
{"id": "67233", "title": "Národný ústav reumatických chorôb", "context": "História Ústav bol založený v roku 1952 ako samostatné zdravotnícke zariadenie zamerané na výskumnú činnosť v zdravotníctve. Neskôr sa prebudoval na zariadenie klinického charakteru, od 1. marca 1953 ako detašované pracovisko Výzkumného ústavu chorob revmatickych v Prahe - pobočka Piešťany. V roku 1964 bol Ministerstvom zdravotníctva SSR zriadený Výskumný ústav reumatických chorôb . V roku 2001 bol zriadený Ministerstvom zdravotníctva SR Vysokošpecializovaný odborný ústav reumatických chorôb na báze verejnoprospešnej neziskovej organizácie. Od 1. júna 2002 premenovaný na Národný ústav reumatických chorôb Piešťany . Súčasným generálnym riaditeľom je MUDr. Milan Derco."}
{"id": "33768", "title": "Kováčová (okres Zvolen)", "context": "Pozri aj  Národné rehabilitačné centrum Holiday park Kováčová Kúpele Sliač"}
{"id": "28909", "title": "Koválov", "context": "Polohopis Koválov sa nachádza na západnom Slovensku, vzdialený 10 km od okresného mesta Senica. Obec je vzdialená od obce Smrdáky 2 km, od obce Dojč 3 km, od známeho pútnického miesta Šaštín 13 km."}
{"id": "432575", "title": "Borová hora", "context": "Prítomnosť V roku 2011 bol areál sanatória na Borovej hore vyčistený a sprístupnený pre verejnosť ako rekreačná oblasť a park. Sanatórium na kopci je stále v chátrajúcom stave a patrí Banskobystrickému samosprávnemu kraju. V júni 2018 primátorka Lenka Balkovičová a župan Ján Lunter podpísali zmluvu, ktorou vymenili mestské pozemky pod budovami, ktoré zriaďuje BBSK za pustnúci areál na Borovej hore. Cieľ mesta je získať investora pre domov sociálnych služieb ale aj iné využitie."}
{"id": "188012", "title": "Novostavba Balneoterapie Vojenského kúpeľného ústavu v Piešťanoch", "context": "Lokalita Areál VKÚ sa skladá z viacerých budov, ktoré slúžia pre ubytovanie, administratívu, správu a samotnú liečbu. Ťažisko urbanistického komplexu tvorí z hľadiska existencie najstaršia asi stopäťdesiatročná budova – centrála pôdorysného tvaru „U“, ktorej účel je dnes zameraný na ubytovanie a ordinácie lekárov. Ďalšie budovy boli postavené postupne, rešpektujúc viac potrebu ústavu než architektonickú a estetickú kompozíciu. Ich architektúra a tvaroslovie boli vytvorené v duchu 70. – 80. rokov. V roku 1994 sa vytvorili vhodné ekonomické podmienky investora, aby vypísal konkurz na štúdiu budovy balneoterapie. Víťazný návrh Ing. arch. Norberta Šmondrka – projekt Štúdia K. F. A. splnil kritériá všetkých zúčastnených komisií a bol navrhnutý na realizáciu. Nová balneoterapia bola zrealizovaná v roku 1995 a od jesene 1996 slúži kúpeľným hosťom. Celkový koncept si vyžiadal dôslednú úvahu o vzhľade novonavrhovanej architektúry, aby bolo v areáli čo najmenej rôznych architektúr. Autor zvolil spôsob nadviazania na jednu z existujúcich budov, pričom zjednotil objem aj fasády vonkajším schodiskom. Nová balneoterapia je postavená v novom čistom duchu, aby pacienti boli psychicky motivovaní mladistvým a pozitívnym vzhľadom interiéru i celou architektúrou stavby. Dôvodom tejto myšlienky bola prítomnosť imobilných, prípadne ťažko sa pohybujúcich pacientov s potrebnými vysokými nárokmi na rehabilitáciu a psychologické i terapeutické prostredie. Objekt balneoterapie dotvára koncepciu nádvoria pôvodného kúpeľného ústavu a radí sa logicky, s miernym posunom, za krídlo historickej budovy. Nádvorie sa dostavbou väčšmi uzatvára a vyčleňuje relatívne samostatnú plochu záhrady. Nenájdeme tu žiadne vybočenia z pravouhlého systému. Dom aj tak nie je nudný. Pôsobí čisto, sviežo, optimisticky. Všetko je biele okrem modrastých kobercov a závesov na kójach (modrá je vraj farbou piešťanských kúpeľov). Architekt sa tu nechcel nasilu vybiť. Iste k tomu prispeli aj skromné finančné možnosti investora. Ale ak je to tak, tak na prospech veci. Nenájdeme tu jediný mramor, nerez či inak ušľachtilý materiál. V kontexte dnešného hýrenia materiálmi, farbami a tvarmi je Balneoterapia akoby z iného sveta. Biela omietka, sklo, rúrkové zábradlia s olejovým náterom. Prostota a súčasne jasný výtvarný názor. V interiéroch jednoduché koberce, matná biela dlažba i obkladačky. Na exponovaných komunikačných ťahoch dobre známa čierna protišmyková guma."}
{"id": "188630", "title": "Kochovo sanatórium", "context": "História a súčasnosť Počas druhej svetovej vojny sa vďaka svojej polohe a vybaveniu stalo sanatórium nemeckou ženskou klinikou. Po vojne bolo znárodnené, doktor Koch umrel v emigrácii. Naďalej sa používalo ako pôrodnica a liečebňa pre ženy,je tomu tak aj v súčasnosti. V budove stále sídli Kochovo sanatórium, ale majitelia sa pravdepodobne presťahujú, lebo stavba od roku 2008 podľa nových noriem pre gynekologické zariadenia už nebude vyhovovať po hygienickej stránke, najmä čo sa týka veľkosti izieb. Najnovšie sú aktuálne snahy o rekonštrukciu objektu aj priľahlej záhrady, možné je aj naplnenie novou funkciou. Od roku 2009 je budova v rekonštrukcii."}
{"id": "600179", "title": "Národné rehabilitačné centrum Kováčová", "context": "Porevolučné zmeny sa dotkli aj zdravotníctva a vtedajší RLÚ sa pretransformoval v roku 1992 na štátnu príspevkovú organizáciu. Vznikla tu spinálna jednotka so 66 lôžkami, neskôr rozšírená až na 102 lôžok. O 4 roky neskôr, 1. januára 1996, sa RLÚ pretransformoval na Národné rehabilitačné centrum. Počet lôžok sa postupne stabilizoval na 200. Od roku 2008 prebiehala čiastočná rekonštrukcia, kedy sa okrem výmeny okien a opravy vonkajších omietok realizovali i úpravy interiéru a vonkajšej terasy. V zariadení prebieha priebežná obnova technického, prístrojového i rehabilitačného vybavenia a taktiež sa mení vzhľad i vybavenie izieb pacientov."}
{"id": "536495", "title": "Národný ústav detských chorôb", "context": "História a poslanie Prvá detská nemocnica v Bratislave vznikla v roku 1853 na popud Bratislavského dobročinného ženského spolku. Ten vybudoval nemocnicu a tiež pre ňu zabezpečoval finančné prostriedky. V roku 1857 bola slávnostne otvorená prvá bratislavská detská nemocnica s 12 lôžkami na Kapitulskej ulici. V roku 1867 sa z už nevyhovujúcich priestorov presťahovala do ďalšieho provizória, do Mestského lazaretu na Dunajskej ulici, kde mala k dispozícii 22 lôžok. Od roku 1897 do roku 1990 sídlila detská nemocnica v zariadení na Lazaretskej ulici (84 lôžok). NÚDCH bol zriadený ako štátna príspevková organizácia rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR zriaďovacou listinou s účinnosťou od 1. januára 1991. V roku 1991 sa nemocnica presťahovala do nového areálu DFNsP Bratislava na Kramároch, kde sídli dodnes. V areáli sa nachádza 13 kliník a 9 oddelení. V roku 2013 predstavovala najväčšiu detskú nemocnicu v strednej Európe s kapacitou 397 lôžok. V nemocnici ročne hospitalizujú viac ako 17 000 detí a vykoná sa tam takmer 9000 operácií. V ambulantnej časti ošetria ročne približne 450 000 detských pacientov. Na urgentnom príjme, ktorý bol zrekonštruovaný v decembri 2019, ročne ošetria 55 tisíc detí. NÚDCH je tiež výukovou bázou viacerých fakúlt Univerzity Komenského, Slovenskej zdravotníckej univerzity a iných škôl - vykonáva pregraduálnu a postgraduálnu výchovu."}
{"id": "188011", "title": "Novostavba Balneoterapie Vojenského kúpeľného ústavu v Piešťanoch", "context": "Introduction  Novostavba Balneoterapie Vojenského kúpeľného ústavu (1995) sa nachádza v Piešťanoch, konkrétne na Teplickej ulici 81."}
{"id": "184362", "title": "Univerzitná nemocnica Bratislava – Nemocnica svätého Cyrila a Metoda", "context": "Rozdelenie  IV. Interná klinika Klinika pre deti a dorast A. Getlíka II. Chirurgická klinika II. Ortopedicko-traumatologická klinika Ortopedické oddelenie Oddelenie úrazovej chirurgie I. Otorinolaryngologická klinika Očná klinika I. Gynekologicko-pôrodnícka klinika III. Gynekologicko-pôrodnícka klinika Klinika hematológie a trasfúziológie Gastroenterologická klinika Novorodenecká klinika M. Rusnáka Psychiatrické oddelenie Urologické oddelenie Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny Foniatrické oddelenie Oddelenie Centrálnych operačných sál Oddelenie klinickej psychológie Oddelenie klinickej logopédie Oddelenie cievnej chirurgie Klinika fyziatrie a rehabilitácie Rádiodiagnostická klinika Oddelenie funkčnej diagnostiky Oddelenie urgentnej medicíny Oddelenie klinickej imunológie a alergológie Oddelenie centrálnej sterilizácie Oddelenie dlhodobo chorých Poliklinika"}
{"id": "552621", "title": "Pezinské kúpele", "context": "Zánik Súbor:VO VINOHRADOCH NAD CAJLOU - panoramio (cropped).jpg|náhľad|Areál psychiatrickej nemocnice, kde sa nachádzali kúpele, zo severozápadu Kúpele zanikli po prvej svetovej vojne v roku 1923. Budovy sa neskôr stali súčasťou Afilovaného ústavu bratislavskej klinky pre duševne chorých (dnes Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela). Koncom 20. storočia boli zrekonštruované a v súčasnosti aj s okolím chátrajú."}
{"id": "576119", "title": "Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov", "context": "História Dňa 28. októbra 1928 začali s jej výstavbou a koncom roka 1934 bola nemocnica dokončená. Pomenovaná bola po prvom československom prezidentovi, T. G. Masarykovi . Pre verejnosť začala slúžiť v januári 1935. Komplex nemocnice tvorilo 7 budov. V roku 1947 sa táto nemocnica zlúčila s nemocnicou v areáli bývalej Vojenskej nemocnice na Reimanovej ulici. V roku 1960 bola zriadená Nemocnica s poliklinikou. 17. decembra 2004 pri novorodeneckom oddelení Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. Reimana otvorili hniezdo záchrany. Do roku 2020 tam bolo umiestnených 9 detí. V roku 2008 v ňom boli prvýkrát na Slovensku odložené dvojičky."}
{"id": "466409", "title": "Stredoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb", "context": "Služby SÚSCCH a. s. poskytuje špecializovanú starostlivosť o pacientov v odbore: anestéziológia angiológia funkčná diagnostika intenzívna medicína kardiochirurgia kardiológia Ústav je tiež akreditovanou výukovou základňou pre Fakultu zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity."}
{"id": "256989", "title": "Národné rehabilitačné centrum Kováčová", "context": "Poloha Zariadenie sa nachádza 5 km severozápadne od Zvolena, na západnom okraji obce Kováčová, v nadmorskej výške Využíva termálny prameň s teplotou vody 48,5°C a výdatnosťou 3 000 litrov za minútu."}
{"id": "546792", "title": "Vojenský kúpeľný ústav", "context": "Dejiny Vojenský kúpeľný ústav bol vybudovaný na podnet vtedajšieho nájomcu kúpeľov a kúpeľného lekára Františka Ernesta Scherera v roku 1863 podľa anonymného projektu. Zariadenie už od počiatku slúžilo ubytovaniu a stravovaniu kúpeľných pacientov z radov príslušníkov rakúsko-uhorskej armády. Pôvodnú, v slohovom výraze historizujúcu budovu postavili uprostred rozmerného pozemku, čo dovoľovalo rozširovať kapacitu zariadenia dostavbami v okolí hlavnej budovy. Budova bola vystavaná v roku 1853 a dnes je situovaná v parkovej výsadbe. V rokoch 1908-1909 vybudovali solitérnu vilu Izabela , ktorá je dnes prepojená s hlavným objektom a na prelome 20. a 21. storočia bol doplnený rozsah poskytovaných služieb o balneoterapeutickú prevádzku vrátane bazénov, čo urobilo Vojenský kúpeľný ústav nezávislým na službách balneoterapeutických zariadení na Kúpeľnom ostrove."}
{"id": "188907", "title": "Sanatórium doktora Szontágha", "context": "Introduction Čelný pohľad Južná terasovitá fasáda predznamenávala nástup modernej architektúry na Slovensku Sanatórium dr. Szontágha (chybný názov) presnejšie Sanatórium Všeobecného penzijného ústavu je budova vo Vysokých Tatrách v Novom Smokovci postavená v roku 1925. Autorom budovy je Milan Michal Harminc. Stavbu realizoval Jozef Šašinka. Pre staviteľa M. M. Harminca bol najdôležitejší praktický efekt stavby. Neskoršia dostavba obytného bloku pre zamestnancov sanatória má čisto puristicky funkcionálny ráz. Sanatórium je dobrým záznamníkom prechodu k modernej architektúre na Slovensku."}
{"id": "503381", "title": "Fakultná nemocnica Nitra", "context": "Budovy  Pavilón chirurgických disciplín Sídlia tu chirurgická, neurochirurgická, očná, otorinolaryngologická a ortopedicko-traumatologická klinika, klinika anestéziológie a intenzívnej medicíny a pracovisko urgentnej medicíny. V pavilóne sa nachádza aj CT a röntgenologické pracovisko spoločnosti Jessenius. Nový pavilón Je to najmodernejší pavilón v nemocnici, otvorený bol 5. novembra 2011 a bol vybudovaný s pomocou financií z Kohézneho fondu. Nachádza sa tu 201 lôžok a sídlia tu: kardiológia neurológia interná klinika röntgeny ambulancie"}
{"id": "189670", "title": "Budovy sanatória vo Vyšných Hágoch", "context": "Fázy výstavby Organizácia výstavby sa členila na dve základné fázy. V prvej etape (1934 - 1935) urobili prípravu územia vrátane vybudovania prístupovej horskej cesty, vlečky a zložitej inftaštruktúry. V druhej etape (1935 - 1938) postavili liečebné, hospodárske a ubytovacie objekty : hlavná liečebná budova, infekčný pavilón, prosektúra, centrálna kotolňa s elektrárňou, dielne, práčovňa,garáže, skleník, vrátnica a štyri budovy na ubytovanie zamestnancov. Hlavný liečebný monoblok, s pôdorysnou osnovou pripomínajúcou lietadlo, je sformovaný navonok symetricky podľa osi kolmej na vrstevnice. Počty podlaží kolíšu od 1 do 9 a dĺžka južného lôžkového traktu dosahuje 270 metrov. Ústredný monoblok bol navrhnutý na kapacitu 500 hospitalizovaných pacientov, obsahuje vysokoštandardný liečebný komplement, priestory na prípravu a konzumáciu stravy pre pacientov i personál, obchody, poštu, telefónnu ústredňu, holičstvo, divadelnú sálu so 600 sedadlami, rozsiahle klubové a iné spoločenské priestory, otvorené odpočivárne."}
{"id": "189262", "title": "Budova Detskej psychiatrickej liečebne, n.o. Hraň", "context": "Súčasné využitie Kaštieľ vraj posledný gróf prehral v kartách. Cez druhú svetovú vojnu v nej bol internačný tábor a od začiatku 50. rokov je tu detská psychiatrická liečebňa s kapacitou 160 lôžok. Objekt obnovili koncom 90. rokov."}
{"id": "256993", "title": "Národné rehabilitačné centrum Kováčová", "context": "Galéria Súbor:NRC areal.JPG|Areál zariadenia Súbor:NRC bazeny.jpg|Bazény rehabilitačného komplexu Súbor:NRC chodba.jpg|Hlavná chodba rehabilitačného komplexu Súbor:Grafika nrc.jpg|Grafická dielňa ergoterapie Súbor:NRC park.jpg|Parkový areál NRC"}
{"id": "184573", "title": "Kursalon (Piešťany)", "context": "O stavbe Eklekticky poňatá stavba má štvorcový pôdorys s nádvorím. V kúpeľnej dvorane sa zachovala pozoruhodná štuková výzdoba ktorá má 350 m², a jej výška je 13 m. Nachádzali sa tu reštaurácie, hudobná sieň, kaviareň a na prvom poschodí izby pre hostí. Využitie dnes V budove dnes sídli Balneologické múzeum Imricha Wintera, ktorého prvá expozícia tu bola inštalovaná už v roku 1928. Okrem múzea je v budove kultúrne a spoločenské centrum Apolin, reštaurácia a kancelárie niekoľkých firiem."}
{"id": "540709", "title": "Fakultná nemocnica s poliklinikou F. D. Roosevelta Banská Bystrica", "context": "Činnosť Pohľad na nemocnicu v októbri 2007 K 31. decembru 2017 boli medzi organizačnými jednotkami nemocnice: 15 kliník 10 oddelení lôžkovej časti oddelenie urgentného príjmu 88 špecializovaných ambulancií vrátane 11 ambulancií urgentného príjmu 7 pracovísk SVALZ nemocničná a verejná lekáreň ubytovacie zariadenie a materská škôlka K 31. decembru 2017 nemocnica disponovala s 901 lôžokami a 15 lôžokami na dennom psychiatrickom stacionári LÚČ. Za rok 2017 prepustila 39 875 pacientov ukončením hospitalizácie. V ambulantnej časti došlo k 478 092 návštevám. Priemerný počet zamestnancov k 31. decembru 2017 dosahoval 2 248. Počas roku 2017 v nemocnici vykonalo stáž 565 študentov, z toho 92 z lekárskych fakúlt a 473 z nelekárskych. Domovské inštitúcie študentov sú zo Slovenska aj z Česka. V roku 2017 bola v hodnotení Inštitútu INEKO hodnotená ako tretia najlepšia na Slovensku v kategórii veľké nemocnice. Spolu so susednou Detskou fakultnou nemocnicou s poliklinikou je najväčším zamestnávateľom kraja s viac ako 2500 zamestnancami. Podľa hodnotenia INEKO v roku 2018 bola nemocnica najlepšia štátna v rámci Slovenska. Bola to prvá výhra FN FDR. Najlepším ukazovateľom nemocnice je jej otvorenosť voči verejnosti. V hodnotení INEKO v roku 2020 (založeného na dátach z rokov 2016 až 2019) nemocnica získala titul nemocnica roka v kategórii veľké nemocnice. Je to už tretí krát po sebe, pričom má „v priemere najkomplikovanejších pacientov“ na Slovensku."}
{"id": "566775", "title": "Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb", "context": "História  Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb bol ako špecializované zdravotnícke zariadenie zriadené Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. januára 2003. VÚSCH vznikol delimitáciou kardiocentra vtedajšej Fakultnej nemocnice s poliklinikou na Triede SNP 1 v Košiciach, ktoré pozostávalo z kardiologického a kardiochirurgického oddelenia. V januári 2006 vznikla samostatná akciová spoločnosť Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb Košice, a.s so sídlom na Triede SNP 1 v Košiciach, ktorá neskôr zmenila názov na Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb, a.s. Sídlo akciovej spoločnosti bolo po ukončení výstavby samostatného objektu VÚSCH presunuté na ulicu Ondavská 8 v Košiciach. Dňa 26. júna 2009 boli otvorené nové priestory VÚSCH na ulici Ondavská 8 v Košiciach - mestskej časti Západ. Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb, a.s. dovtedy pôsobil v prenajatých priestoroch Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice, ktoré sa nachádzali na piatich rôznych poschodiach 17-poschodovej budovy. Presťahovanie VÚSCH do nových priestorov umožnilo zvýšenie počtu lôžok zo 129 na 170 a operačných sál z troch na päť. VÚSCH má v súčasnosti najmodernejšie špičkové prístrojové vybavenie a príjemné moderne zariadené priestory, ktoré poskytujú pacientom adekvátne pohodlie a sú súčasťou celého procesu kvalitnej liečby. Všetky pracoviská, ktoré sú súčasne klinikami Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a VÚSCH majú vysokú kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Trvalou prioritou manažmentu VÚSCH je zabezpečenie špičkovej úrovne poskytovanej zdravotnej starostlivosti a propacientsky prístup."}
{"id": "138955", "title": "Tibor Ličko", "context": "Literatúra  Slovenský biografický slovník Archív Nemocnice FDR v Banskej Bystrici"}
{"id": "600184", "title": "Národné rehabilitačné centrum Kováčová", "context": "V decembri 1985 vznikol samostatný právny subjekt Rehabilitačný liečebný ústav (RLÚ), ktorý následne prijal prvých zdravotníckych pracovníkov. Pripravovali otvorenie a uvedenie zdravotníckeho zariadenia do prevádzky, ktoré oficiálne nastalo 3. septembra 1987. Prvých pacientov RLÚ privítal dňa 22. septembra 1987. V nasledujúcom roku boli dokončené komunikácie v areáli, v roku 1990 úpravy parku a okolia a v roku 1992 bol dokončený areál minigolfu. V rokoch 1988 – 1991 bolo budované rekreačno-liečebné zariadenie „Reha“, využívané na konanie odborných seminárov, spoločenské podujatia zamestnancov, no i ubytovanie príbuzných pacientov. Ako posledné boli v roku 1992 dokončené objekty technicko-hospodárskeho úseku."}
{"id": "270650", "title": "Ústredná vojenská nemocnica SNP Ružomberok – fakultná nemocnica", "context": "História Dr. Vavro Šrobár - prvý vedúci interného oddelenia, neskôr minister zdravotníctvaNemocnica podľa archívnych materiálov vznikla pravdepodobne v roku 1914. Pôvodne bola určená ako pozorovacia stanica pre zranených a chorých zo zamorených oblastí východného frontu počas 1. svetovej vojny. V nemocnici existovala chirurgická časť (MUDr. Antonín Obhlídal) a interná časť (MUDr. Albert Schwartz). V roku 1915 mala nemocnica röntgenový prístroj a zariadenie pre vodoliečbu. Kapacita nemocnice bola 2300 lôžok. Prvým vedúcim interného oddelenia bol Dr. Vavro Šrobár, neskorší minister zdravotníctva SR. Od roku 1927 začali postupne baraky nahradzovať murované stavby. Najstarším objektom je budova terajšieho veliteľstva dokončená v roku 1928. V medzivojnovom období dochádzalo v nemocnici len k drobným zmenám, výraznejšie nastali po vzniku Slovenského štátu v roku 1939, kedy postupne odišli zamestnanci českého pôvodu do Protektorátu Čechy a Morava. Počas bojov SNP bola nemocnica evakuovaná do kúpeľov Korytnica a významne pomohla povstalcom pri zásobovaní aj liečení poranených odbojárov. Presun do Korytnice bol vykonaný prostredníctvom úzkorozchodnej železnice z Ružomberka do Korytnice. V tomto období založila nemocnica aj poľnú nemocnicu v Tisovci. Po roku 1950 vznikali viaceré nové oddelenia, napríklad neurologické, ktoré vzniklo zrušením vojenského neuropsychiatrického ústavu v Trnave. Ďalšie významné zmeny prišli v období po roku 1993. V roku 1994 bola nemocnica transformovaná z rozpočtovej na príspevkovú organizáciu, následne v roku 1997 bola zaradená do III. typu v kategorizácii MZ SR. Postupne bol postavený ďalší pavilón, pribudli oddelenia hematológie a transfuziológie, dialýzy a neurochirurgie. V roku 2000 bola nemocnica ustanovená ako koncová nemocnica pre komplexnú liečbu ústavných činiteľov vrátane hlavného veliteľa Ozbrojených síl SR. V roku 2003 došlo k zlúčeniu so štátnou Nemocnicou s poliklinikou, vzniklo oddelenie nukleárnej medicíny. V roku 2010 bol v nemocnici otvorený nový Protónovo terapeutický komplex, ktorý bude slúžiť na liečbu onkologických pacientov a moderný chirurgický pavilón s heliportom."}
{"id": "243885", "title": "Nemocnica s poliklinikou Štefana Kukuru v Michalovciach", "context": "Organizačná štruktúra Na čele akciovej spoločnosti je päťčlenné predstavenstvo kontrolované desaťčlennou dozornou radou. Najvyšším predstaviteľom zariadenia je riaditeľ nemocnice, ktorému priamo podlieha námestník pre liečebno-preventívnu starostlivosť a námestník pre ošetrovateľskú starostlivosť, ktorý zabezpečuje predovšetkým stravovanie pacientov a zamestnancov zariadenia. Nemocnica pozostáva z 20 oddelení a 3 ambulanciíoftamologickej, dermatovenerologickej a ambulancie všeobecného lekárstva."}
{"id": "173220", "title": "Dolný Smokovec", "context": "Školstvo  Škola v Šrobárovom ústave Škola pri Šrobárovom ústave je prvou školou na Slovensku založenou pri detskej liečebni. Jej vznikom sa zároveň položili základy postupného zriaďovania škôl pri zdravotníckych zariadeniach na Slovensku. F. Hamza bol známy priaznivec škôl a takisto na jeho podnet v tunajšom ústave v roku 1919bola zriadená aj dvojtriedna Štátna ľudová škola. Na školu boli povolaní učitelia Josef Tesař a Marie Huebrová zo školy pri Zemskom sanatóriu pre skrofulózne deti v Luži u Vysokého Mýta v Čechách, založenom taktiež MUDr. F. Hamzom, kde vyučovali deti sedem rokov. Začiatok svojej činnosti venovali zariaďovaniu dvoch tried. J. Tesař vyučoval prvú a druhú triedu chlapcov a M. Huebrová prvú a druhú triedu dievčat. Dozor nad zariaďovaním školy vykonával inšpektor Josef Hana z Kežmarku. Vyučovanie sa začalo začiatkom roku 1920. V školskom roku 1920/21 bolo spolu zapísaných 134 žiakov – 41 Slovákov, 82 Čechov, 9 Nemcov, 2 Maďari. 10. 1. 1924 v škole vypukol požiar, a preto sa vyučovalo v jedálni. V roku 1927 na požiadanie riaditeľa ústavu MUDr. Jaromíra Švamberka sa dopoludňajšie vyučovanie viedlo v prírode, v prípade nepriazne počasia v triedach, čo okresný inšpektor Rudovič odobril. V prvých rokoch sa vyučovali len chodiaci pacienti. Až v šk. r. 1926/27 na návrh učiteľky Pavly Vaníčkovej sa začalo s vyučovaním aj ležiacich detí vo vile Mudroň – dve hodiny denne (písanie, čítanie, počítanie), a to aj cez prázdniny. Táto zmena priaznivo pôsobila na psychiku detí a celý ozdravný proces. 27. 9. 1940 tunajších chovancov prišiel navštíviť aj slovenský prezident Jozef Tiso a minister vnútra Alexander Mach. Ministerstvo školy a národnej osvety v Bratislave zmenilo dňa 26. 1. 1943 názov školy na Slovenská štátna ústavná škola v Dolnom Smokovci, a nariadilo na vysvedčenie pripísať aj ...toto vysvedčenie oprávňuje žiaka / žiačku prestúpiť na normálnu ľudovú školu prípadne na meštiansku alebo strednú školu.“ 2. 9. 1949 bola zriadená neúplná stredná škola vo Vysokých Tatrách – Dolnom Smokovci. V šk. r. 1951/52 sa založila pri liečebni materská škola s jedným oddelením, čím sa zabezpečila komplexná starostlivosť o pacientov vo veku od 3 do 6 rokov. V šk. r. 1953/54 sú v škole pri Detskej liečebni TBC Vysoké Tatry – Dolný Smokovec 4 triedy materských a 6 tried všeobecno-vzdelávacích. Šk. r. 1959/60 je významným medzníkom vo výchovno-vzdelávacej práci žiakov. Zaviedlo sa predmetové vyučovanie v 6. až 9. ročníku. Táto skutočnosť je spojená s menom riaditeľa ústavnej školy V. Miku. Základná škola pri Šrobárovom ústave patrí do siete špeciálneho školstva.Je najstaršou školou pri zdravotníckom zariadení na Slovensku. Patria k nej alokované pracoviská: Kúpele s.r.o., Horný Smokovec a Nemocnica a.s. v Poprade. V súčasnosti v škole pracuje 30 zamestnancov.. Škola Pod lesom Deti zamestnancov Šrobárovho ústavu, ale aj z ďalších tatranských osád, chodili do jednotriedky, ktorá bola zriadená v Starom Smokovci v roku 1931. žiaci vyšších ročníkov navštevovali stredné školy vo Veľkom slavkove, Poprade - Veľká, v Poprade a vo Veľkej Lomnici. Po Druhej svetovej vojne do Národnej školy, ktorá stála pod traťou Tatranskej elektrickej železnice v lesnom poraste po pravej strane cesty z Popradu do Starého Smokovca. Bola to malotriedka, ktorej \"vypomáhala\" bývalá \" nemecká škola\" , ktorá stála v lesnom poraste po ľavej strane spomínanej cesty, tam ,kde sú dnes objekty Verejno-prospešných služieb. Vyučovala tam Elena Michalová a riaditeľom bol František Mišenda. Po zriadení obce Vysoké Tatry žiaci vyšších ročníkov, od piatej triedy, chodili do školy vo vile Vlasta v Hornom Smokovci, ktorá bola zriadená v roku 1949 ako Osemročná stredná škola. Vyučovanie sa začalo 10.septembra 1949. Do školy bolo zapísaných 57 žiakov. Riaditeľom školy bol od 1. novembra 1949 PhDr.Ján Olejník CsC.., V rokoch od roku 1954 do školského roku 1960/61 bola pre ne i pre ostatné deti z tatranských osád pretvorená na školu budova Lipa v Hornom Smokovci. V septembri 1961 568 tatranských detí a 23 pedagógov sa nasťahovalo do novej školskej budovy v Dolnom Smokovci - Pod lesom. O pár rokov neskôr budova kapacitne nestačila, pretože počet žiakov stúpol na 789 a bolo nevyhnutné rozšíriť priestory školy. Preto bola v roku 1974 vybudovaná prístavba, v ktorej bol umiestnený prvý stupeň ZŠ. Riaditelia školy 1961 - 1975 Golian Jozef 1975 - 1990 Kolodzej Alojz 1990 - 1991 Haščák Juraj 1991 - 1991 Gajan Jozef 1991 - 1996 PaedDr.Haščáková Jaroslava 1996 - 1999 Mgr. Seman Vincent 1999 - 2008 PaedDr. Haščáková Jaroslava 2008 - Mgr. Ondrej Balogh Cirkev Drevený kostolík Na južnom konci osady približne od 2.polovice 80 rokov 19.storočia vznikla postupne kolónia šiestich súkromných letovísk. Jedným z nich bola 20 izbová vila Migazzi. Túto honosnú vilu si dal postaviť bývalý tekovský župan a poslanec uhorského snemu , gróf Viliam Migazzi (1830-1896) zo Zlatých Moraviec. Zomrel bez potomkov a jeho vilu po dedičoch získal gróf Eugen Karátsonyi (18611932) z Budapešti. Budovu prestaval a blízko nej postavil malý rybník. V roku 1921 budovu získal kontrolór uhorských štátnych železníc, budapeštianský obyvateľ Lazár, ktorý ju zmenil na penzión pre dievčatá potrebujúce zotavenie. Podporný fod košického rímsko-katolíckeho Dómu tu zriadil v roku 1929 zotavovňu pre kňazov Charitas. Začiatkom roku 1930 budovu od grófa Karátsonyiho za 280 tisíc korún aj odkúpil. Zotavovňa prešla v 30. rokoch 20.storočia do majetku Ústrednej charity v Bratislave, no 30.3.1943 ju úplne zničil požiar. To už, ale v blízkosti stála nová murovaná zotavovňa Charitas, ktorá vznikla začiatkom 30.rokov. V roku 1941 tu bola ozdravovňa pre deti. Sestry tu viedli tzv. Zimnú školu. Neskôr dom slúžil najmä na exercície – duchovné cvičenia pre kňazov a rehoľné sestry. V súčasnosti sa vzhľadom na požiadavky doby charakter prevádzky zameriava aj na poskytovanie rekreačných pobytov pre jednotlivcov, rodiny a skupiny všetkých vekových kategórií. O prevádzku tohto exercično-rekreačného zariadenia sa starajú rehoľné sestry z Inštitútu Milosrdných sestier Svätého kríža., V Dolnom Smokovci bol postavený v roku 1891 drevený kostolík. Na jeho výstavbu prispela aj vtedajšia \"Spišská banka\" a arcikňažná Izabela, ktorá sama vyšila a darovala omšové rúcho z bieleho hodvábu a štyri, umelecky hodnotné vázy. V čase postavenia patril kostol cirkevno-právne do Veľkého Slavkova. Zasvätený je Najsvätejšiemu Spasiteľovi a odpust sa slávi 9. novembra."}
{"id": "564932", "title": "Fakultná nemocnica Trnava", "context": "História Najstaršia zachovaná zmienka o nemocnici pochádza z roku 1490. Základný kameň nemocnice ako ju poznáme položil 4. októbra 1824 župan Leopold Pálfy mala 40 lôžok a slúžila najmä na liečbu pacientov s pohlavnými chorobami."}
{"id": "591821", "title": "Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie", "context": "História Ústav bol uvedený do užívania 1. júna 1941. Po ťažkých vojnových rokoch a krátkej povojnovej perióde, kedy ústav slúžil ako 1. odsunová československá nemocnica, prevzali pracovníci ústavu na seba úlohu priekopníkov nových konzervatívnych aj chirurgických postupov boja proti tuberkulóze a iným respiračným ochoreniam, ktoré neskôr prevládli nad tuberkulózou. Do roku 1953 spravovala ústav Ústredná zdravotná poisťovňa. Ústav bol zriadený 1. júla 1960 na základe uznesenia Východoslovenského krajského národného výboru v Košiciach opatrením Odboru zdravotníctva rady Krajského národného výboru z 30. júna 1960 ako „Liečebňa tuberkulózy a respiračných chorôb Vyšné Hágy“. Dňa 30. júla 1960 sa vo Vyšných Hágoch zriadilo Riaditeľstvo liečební tbc a neskôr v roku 1964 Ústredné riaditeľstvo liečebných ústavov TaRCH, pod ktoré patrili okrem ústavu vo Vyšných Hágoch aj všetky ostatné OLÚ TaRCH v regióne. Názov „Liečebňa tuberkulózy a respiračných chorôb Vyšné Hágy“ bol Štatútom odborných liečebných ústavov tuberkulózy a respiračných chorôb vo Vysokých Tatrách, vydaným Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky dňa 12. decembra 1974 zmenený na „Odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb Vyšné Hágy“ a rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 30. mája 1997 bol pozmenený na „Ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie Vyšné Hágy“, pričom po delimitácii Ústredného riaditeľstva v roku 1992 ostal ústav štátnou príspevkovou zdravotníckou organizáciou. Rozhodnutím MZ SR zo dňa 6. novembra 2000 bolo postavenie ústavu v sústave zdravotníckych zariadení zmenené na „vysokošpecializovaný odborný ústav“. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ako zriaďovateľ štátnych príspevkových organizácií vydalo s účinnosťou od 1. júna 2006 zriaďovaciu listinu s názvom Ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie Vyšné Hágy. Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 6. marca 2007 o zmene zriaďovacej listiny sa zmenil názov s účinnosťou od 1. marca 2007 na Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie Vyšné Hágy, ktorý je platný až do súčasnosti."}
{"id": "503379", "title": "Fakultná nemocnica Nitra", "context": "História  1894 - otvorenie nemocnice na Kalvárii 1946 - otvorenie detského oddelenia 1947 - otvorenie krčného oddelenia 1951 - otvorenie očného oddelenia 1963 - otvorenie gynekologicko-pôrodnického a urologického pavilónu 1972 - otvorený detský pavilón na Zobori 1992 - otvorený nový pavilón internej kliniky a neurológie 1997 - otvorený nový pavilón tzv. chirurgických disciplín 2002 - nemocnica sa stala fakultnou nemocnicou 2003 - spätné presťahovanie detského oddelenia do areálu na Kalvárii 2011 - otvorený nový pavilón kardiológie, neurológie a internej kliniky"}
{"id": "33759", "title": "Kováčová (okres Zvolen)", "context": "Klíma Obec leží v teplej, mierne suchej až vlhkej klimatickej oblasti s chladnou zimou a častým výskytom inverzií a hmiel (tých je v priemere až 173 dní za rok). Celá kotlina je charakteristická vysokým podielom bezveterných dní, ktorých je za rok v priemere viac ako 50 percent. Klíma v oblasti Kováčovej má nížinný charakter a priemerná ročná teplota dosahuje 8 °C. Chladné zimy dokumentuje priemerná januárová teplota na úrovni -4,7 °C, najteplejším mesiacom je júl s priemerom 18,8 °C. Mrazové dni sa vyskytujú najmä v januári (90 percent), relatívna vlhkosť vzduchu kulminuje v decembri hodnotou 86 percent, pričom najnižšia je v auguste, kedy dosahuje priemerne 69 percent. Priemerný ročný úhrn zrážok presahuje 700 mm, z čoho maximum, 81 mm spadne v júli a minimum, 42 mm vo februári. Snehová pokrývka sa vytvára prvýkrát 30. novembra a trvá v priemere do 8. marca, pričom priemerná výška snehovej vrstvy dosahuje málo nad 20 cm. Chod oblačnosti má údolný charakter a maximum dosahuje v decembri (79 percent), opakom je september s podielom oblačnosti 52 percent. Jasných dní je najviac v septembri (20 percent), najmenej (6 percent) ich je v novembri, zamračených dní je najviac (63 percent) v decembri, najmenej v júli a auguste. Teplotné extrémy dosahujú v lete nad 35 °C, v zimných mesiacoch teplota klesá až k -30 °C."}
{"id": "82134", "title": "Štefanová (Vrátna dolina)", "context": "Ubytovanie v Štefanovej (výber)  Chata vo Vyhnanej (49 lôžok), Penzión pod Skalným mestom (23 lôžok + 15 prístelkov) a Penzión pod Lampášom (12 lôžok + 6 prístelkov)."}
{"id": "140531", "title": "Ján Bojmír Petrikovich", "context": "Pamiatky  pozostalosť v ŠOBA, Banská Bystrica"}
{"id": "270651", "title": "Ústredná vojenská nemocnica SNP Ružomberok – fakultná nemocnica", "context": "Lekárske pracoviská  Lôžková časť: Oddelenie dermatovenerologické, klinickej imunológie a alergológie Pediatrické oddelenie Denný detský rehabilitačný stacionár Doliečovacie oddelenie Gynekologicko-pôrodnícka klinika Chirurgická klinika Klinika infektológie Klinika vnútorného lekárstva Klinika anesteziológie a intenzívnej medicíny Klinika otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku Neurochirurgická klinika Neurologická klinika Neonatologické oddelenie Oftalmologická klinika Oddelenie klinickej a radiačnej onkológie Oddelenie pneumológie a ftizeológie Oddelenie psychiatrické a medicína drogových závislostí Klinika úrazovej chirurgie a ortopédie Ambulancie: Klinika fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie Psychologické oddelenie Oddelenie farmácie a zdravotníckej techniky Oddelenie telovýchovného lekárstva Ústav hematológie a transfuziológie Klinika pracovného lekárstva a toxikológie Ústav patologickej anatómie Stomatologické oddelenie Záchranná zdravotná služba SVALzy: Ústav klinickej biochémie imunológie a alergológie Ústav klinickej mikrobiológie Oddelenie rádiodiagnostiky Oddelenie nukleárnej medicíny"}
{"id": "591822", "title": "Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie", "context": "Súčasnosť Okrem viacerých pneumologických oddelení pôsobí v ústave centrum hrudníkovej chirurgie, oddelenie mimopľúcnej tuberkulózy a urológie, gynekologické oddelenie, oftalmologické oddelenie, centrum pre liečbu multirezistentnej tuberkulózy pľúc a Národný register tuberkulózy. Ústav disponuje moderným oddelením funkčnej diagnostiky pľúc, rádiodiagnostickými a ultrazvukovými prístrojmi a technicky i odborne na úrovni doby vybavenými centrálnymi operačnými sálami, oddelením anestézie a intenzívnej medicíny a jednotkou intenzívnej starostlivosti. Lôžkové oddelenia dopĺňa rehabilitácia, klinická biochémia a mikrobiológia, patológia so zameraním na diferenciálnu diagnostiku pľúcnych ochorení. Areál má 1820 izieb, rozsiahle prevádzkové priestory, priestory pre vyšetrovací a liečebný komplement - osadených je tu 2180 dverí, 2050 okien, 4000 svietidiel a dĺžka chodieb presahuje 3000 m. Centrálna kotolňa je vybavená 4 kotlami o výkone 15 MW, bola schopná zásobovať teplom celú obec Vyšné Hágy. Súčasťou kotolne bola aj parná elektráreň a náhradný zdroj elektrickej energie – dieselagregát. Súčasťou prevádzky je aj veľkoryso dimenzovaná práčovňa. Ústav má svoje vodné hospodárstvo – záchytné pramene, úpravňu vody, vodojem, kanalizáciu a čistiacu stanicu odpadových vôd. Od roku 2004 je v zmysle platnej legislatívy prevádzkovateľom verejného vodovodu a verejnej kanalizácie, pretože zásobuje pitnou vodou a odvádza odpadové vody z celej obce Vyšné Hágy."}
{"id": "188292", "title": "Liečebný dom Machnáč", "context": "Architektúra objektu Charakteristické okná a balkóny V tých časoch sa ešte kúpele využívali iba v letnej sezóne. Z toho vyplynuli aj niektoré parametre stavby, ktoré dnes robia problémy pri jej obnove. Napríklad výplňou železobetónového skeletu boli tehlové múry hrubé iba 25 cm. Zasklenie v spoločenskej časti, na chodbách a na schodisku je iba jednoduché. Len v izbách je zdvojené zasklenie v oknách typu Kraus, ktoré umožňujú pozoruhodné odsunutie okenných krídel na okraj. Získava sa tak pôsobivý panoramatický výhľad do parku, ktorý začína priamo pri liečebnom dome. Šesťpodlažná ubytovacia časť je dispozičným dvojtraktom. V širokých chodbách stoja voľne umiestnené stĺpy, ktorých priemer sa postupne na jednotlivých poschodiach smerom nahor zmenšuje. Zasunuté stĺpy dovolili vytvoriť na západnom priečelí dlhé pásové okná, celkom v duchu Le Corbusierových princípov modernej architektúry. Architektúra liečebného domu upúta viacerými pozoruhodnými prvkami. Na východnej strane fasády lôžkovej časti sú balkóny izieb s elegantným kovovým zábradlím, ktoré pripomínajú Gropiusov Bauhaus v Dessau. Opačná strana lôžkového traktu má priebežné pásové okná a vytvára pokojné pozadie dvojpodlažnému spoločenskému traktu so strešnou terasou a širokou krytou terasou na prvom poschodí. Zaujímavým, zmäkčujúcim dojmom zas pôsobia pergoly terasy na streche lôžkového traktu. Krejcar tu veľmi jednoznačne vychádzal z architektúry či dizajnu lodí, ktorá v tomto čase predstavovala akýsi estetický ideál. Túto parníkovú, nautickú, metaforu reprezentujú nielen biela farba, kovové zábradlia, kruhové okná, terasy pripomínajúce lodné paluby, ale najmä veľmi zaoblené čelo spoločenského traktu. Krejcar, ktorý sám publikoval článok Architektúra transatlantických parníkov (ŽIVOT II.), bol propagátorom týchto foriem, ktoré boli charakteristické pre puristicko-funkcionalistickú architektúru na konci dvadsiatych rokov minulého storočia. V duchu tejto estetiky rieši na Liečebnom dome Machnáč dokonca tvary komínových telies na streche objektu. Funkcionalistická dispozícia Architekt venoval veľkú pozornosť dôkladnému riešeniu dispozície jednotlivých izieb. V dvojlôžkových umiestnil dve oddelené postele. Integrovanou súčasťou interiéru je stolík, ktorý je priamo spojený s parapetom. Každá izba má malú predsieň so šatňovou skriňou, umývadlom a malou raritou: podstavcom na podpretie nohy pri prezúvaní. Na oboch koncoch chodieb boli spoločné WC a kúpeľne. Toto úsporné riešenie však dnes spôsobuje nemalé problémy. Na nižšej, spoločensko-stravovacej časti sú výraznejšie zaoblené nárožia a celosklenené steny Liečebný dom, hoci je racionálne moderný, nie je chladne neútulný, ako často bývajú moderné kúpeľné budovy. Spôsobuje to jeho primeraná mierka, hmotové proporcie, ale aj jeho vybavenie. Na strechách boli terasy so sprchami na slnenie, dokonca aj pieskoviská, ktoré mali pripomínať morské pláže."}
{"id": "600189", "title": "Národné rehabilitačné centrum Kováčová", "context": "Termálny sadrovo-železito-zemitý prameň tu náhodne objavili v hĺbke 502 metrov pri realizácii geologických vrtov v roku 1892. Vďaka fyzikálnym a chemickým vlastnostiam vody boli pramene čoskoro využívané na liečebné účely a na okraji obce postupne okrem kúpeľov vzniklo niekoľko špecializovaných zariadení na rekreáciu, rehabilitáciu a liečbu. Na území Slovenska nebolo špecializované rehabilitačné zariadenie, preto vláda SSR rozhodla v roku 1976 o výstavbe Rehabilitačného ústavu na Slovensku. Vhodnou lokalitou sa stala kúpeľná obec Kováčová s výdatným zdrojom horúcej liečivej minerálnej vody (sírnouhličitej magnéziovo-penatej hypotonickej kyselky). Základný kameň bol položený dňa 20. októbra 1977 a výstavba trvala desať rokov."}
{"id": "275991", "title": "Kúpele Sliač", "context": "Dejiny kúpeľov Sliač Termálne pramene Sliača boli známe už v dávnej minulosti. Predovšetkým časť Rybáre vzbudzovala záujem okolitého obyvateľstva, a to vďaka veľkému úhynu vtákov a malých zvierat, ktorých telá sa nachádzali v okolí prameňov. Smrť týchto zvierat spôsoboval voľný oxid uhličitý, o ktorom obyvatelia Sliača však nevedeli, a tak o tejto lokalite vzniklo veľa povier a povestí. Termálne pramene sa po prvýkrát spomínajú už v prvej písomnej listine o Sliači z roku 1243. Kúpele Sliač sa postupne vyvíjali od roku 1657, kedy tu boli postavené prvé sanatóriá. Zároveň však prechádzali viacerými vlastníckymi zmenami. Vlastnilo ich Uhorsko, neskôr aj účastinárske spoločnosti z Banskej Bystrice a Viedne. Kúpele Sliač boli obľúbené najmä v 19. a začiatkom 20. storočia.Súbor:Pamätná tabuľa B. Němcovej.JPG|náhľad| Pamätná tabuľa Boženy Němcovej v kúpeľoch Sliač. V kúpeľoch Sliač sa liečilo v tomto období viacero významných osobností ako napr. Božena Němcová, Andrej Sládkovič (počas pobytu tu napísal svoje najvýznamnejšie diela Detvan a Marína), básnik Ján Kollár, maďarský politik Lajos Kossuth, Pavol Országh Hviezdoslav, hudobný skladateľ Ján Cikker či rakúsky dramatik a básnik Franz Grillparzer. Sliač sa stal vyhľadávaným centrom kúpeľníctva predovšetkým vďaka unikátnym liečivým účinkom termálnej vody. Na Sliači totiž vyvierajú pramene prirodzenej izotermickej teploty s vysokým obsahom oxidu uhličitého. V Európe sa nachádza iba jeden takýto prameň – a to práve na Sliači (vo svete sú známe ešte ďalšie tri). Voda priaznivo pôsobí na obehovú sústavu, na srdce a cievy pacientov, ako aj na tráviace ťažkosti a problémy spojené so ženskými ochoreniami. Vzácna termálna voda pomáhala aj zraneným vojakom a partizánom počas SNP. K ďalšiemu rozvoju kúpeľov a k výstavbe nových kúpeľných budov došlo v rokoch 1946 a 1970."}
{"id": "28911", "title": "Koválov", "context": "Občianska vybavenosť V súčasnosti je Koválov modernou, dynamicky sa rozvíjajúcou obcou, je plynofikovaný, má vybudovaný obecný vodovod, sú tu postavené nové domy, upravené priestranstvá, veľa zelene, kultúrny dom, dom smútku, materská škola, ZŠ 1.4. ročník, fitnescentrum s posilovňou, detský raj, poľnohospodárske družstvo, súkromná píla a súkromní podnikatelia."}
{"id": "275995", "title": "Kúpele Sliač", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka kúpeľov Sliač Stránka mesta Sliač Informácie o kúpeľoch Sliač Kategória:Sliač Sliač"}
{"id": "10366", "title": "Lúčky (okres Ružomberok)", "context": "Kúpele Kaplnka v kúpeľoch Kúpele sú známe od roku 1761 kedy Adam Turjansky postavil prvú kúpeľnú budovu, rozšírené v rokoch 1820-24. V kúpeľoch sa liečia ženské choroby, onkologické choroby, choroby tráviaceho ústrojenstva, choroby z poruchy látkovej výmeny a žliaz s vnútornou sekréciou, netuberkulózne choroby dýchacích ciest, nervové choroby, choroby pohybového ústrojenstva, choroby z povolania a poskytujú prevenciu a podpornú liečbu osteoporózy. K liečbe prispieva sadrovcovo-zemitá uhličitá voda o teplote 31,5 °C z prameňa Valentína. Areálu kúpeľov dominuje liečebný dom Choč a park. Nachádza sa tu i termálny bazén, ktorý je na rozdiel od minulosti už otvorený aj pre verejnosť. Ubytovanie Liečebný dom Choč Možnosť ubytovania je aj pre samoplatcov v liečebných domoch CHoč, Liptov a v dependancoch Balneo, Mária, Cyril, Barbora a Adam. Ubytovacia kapacita kúpeľov je cca 500 lôžok."}
{"id": "189666", "title": "Budovy sanatória vo Vyšných Hágoch", "context": "Introduction Hlavná budova sanatória Budovy sanatória vo Vyšných Hágoch je komplex v ktorom sídli Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie. Stavba bola realizovaná v rokoch 1934-1938. Takmer zachovaný urbanistický súbor trinástich budov, funkčne aj veľkosťou rozdielnych, ktoré napriek tomu prevádzkovo súvisia, sa nachádza vo vysokohorskom prostredí v tatranskej osade Vyšné Hágy. Liečebný ústav má veľa vlastností, ktoré ho pripodobňujú svojbytnému sídelnému útvaru. Komplex trinástich budov sanatória na liečbu tuberkulózy sa rozkladá na južnom úbočí tatranského masívu, v nadmorskej výške od 1100 do 1170 metrov. V rámci štátu sa liečebňa vyznačuje viacerými superlatívmi: najväčšia, najkomplexnejšie vybavená, najvyššie položená () a napokon doposiaľ ešte stále najmodernejšia. Areál liečebne má rozlohu takmer 62 hektárov, je obklopený a s časti aj pokrytý ihličnatým lesom. Celý urbanistický súbor je v istom zmysle sebestačnou osadou, a to aj napriek skutočnosti, že druhá svetová vojna zmarila výstavbu pôvodne plánovaného hotela pre príbuzných a návštevy pacientov i výstavbu veľkej ubytovne pre zamestnancov."}
{"id": "547209", "title": "Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela", "context": "Introduction Jedna z budov nemocnice Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela (v minulosti Afilovaný ústav ( bratislavskej klinky pre duševne chorých ), hovorovo Pinelka ) je psychiatrická nemocnica v Pezinku v mestskej časti Cajla, ktorá sa nachádza na adrese Malacká cesta číslo 63. Pred jej areálom sa nachádza zastávka s parkoviskom a v jej areáli sa nachádza už nefunkčná fontána, futbalové ihrisko, tenisový kurt a Kaplnka svätého Lukáša. Pri tenisovom kurte a futbalovom ihrisku sa nachádza zvonica. V minulosti boli jej súčasťou aj budovy, v ktorých sa nachádzali bývalé antimónové bane, a ktoré sa nachádzali na mieste bývalej fabriky na výrobu kyseliny sírovej. V strede areálu sa nachádza bývalá vila riaditeľstva antimónových baní. Po roku 1938 boli budovy prerobené na ženské oddelenie psychiatrie. V osemdesiatych rokoch sa budovy prestali používať a ostali opustené. Keď bola ešte vhodná statika budov, tak ju používali hráči airsoftu, ale teraz lákajú asociálov, nadšencov opustených miest a lovcov duchov. Zrekonštruované priestory vstupnej recepcie Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela V apríli 2023 bola daná do prevádzky zrekonštruovaná vstupná recepcia nemocnice s bufetom."}
{"id": "528711", "title": "Ústav pre výskum srdca Slovenskej akadémie vied", "context": "Činnosť Ústav má tri oddelenia: Oddelenie srdcovej fyziológie a patofyziológie Oddelenie biochémie Oddelenie histochémie a elektrónovej mikroskopie Ústav sa zúčastňuje medzinárodných výskumných projektov. Ponúka tiež PhD štúdium v spolupráci s Katedrou živočíšnej fyziológie a etiológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave."}
{"id": "528118", "title": "Onkologický ústav sv. Alžbety", "context": "Introduction  Onkologický ústav sv. Alžbety je neštátne zdravotnícke zariadenie. Venuje sa realizácii klinických skúšaní nových liečiv u onkologicky chorých pacientov, s cieľom overiť bezpečnosť a účinnosť novej liečby. Zúčastňuje sa biomedicínskych výskumov, slúžiacich na získavanie a overovanie nových medicínskych poznatkov, participuje na grantových projektoch Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre štrukturálne fondy EÚ. Venuje sa aj riešeniu grantových projektov Agentúry pre podporu výskumu a vývoja, ako aj inovatívnej liečbe kmeňovými bunkami. Vznikol 1. októbra 1994 so sídlom v Bratislave na Heydukovej ulici."}
{"id": "63948", "title": "Zoznam geografických článkov/K", "context": "kú Kúpele Piešťany · Kúpele Szirtalja · Kúpeľný ostrov · Kútniky · Kúty (okres Senica)"}
{"id": "497960", "title": "Kúpele Piešťany", "context": "Indikácie  nervové ochorenia ochorenia pohybového ústrojenstva poruchy látkovej premeny a žliaz s vnútornou sekréciou reumatické ochorenia O kúpeľnú starostlivosť sa starajú Slovenské liečebné kúpele s celkovou kapacitou 2 000 lôžok. Používa sa tu viac ako 60 rôznych liečebných procedúr a metodík. Základom sú procedúry využívajúce unikátnu minerálnu vodu a liečivé sírne bahno, ktoré sa kombinujú s vodoliečbou, individuálnou a skupinovou rehabilitáciou, masážami, uhličitou terapiou, svetloliečbou, elektroliečbou, teploliečbou a ďalšími špecializovanými výkonmi a relaxačnými procedúrami."}
{"id": "189449", "title": "Nemocnica s poliklinikou v Trebišove", "context": "Investor Nemocničný komplex polikliniky bol vybudovaný v 70. rokoch Zdravoprojektom Bratislava, projektovo – inžinierskou organizáciou pre zdravotnícku výstavbu pod vedením zodpovedného projektanta Ing. Arch. Milana Šavlíka ."}
{"id": "187436", "title": "Detská nemocnica v Žiline", "context": "Podobné príklady Okrem žilinskej nemocnice tento postup bol dodržaný aj pri návrhu nemocníc v Banskej Bystrici, v Topoľčanoch, v Nových Zámkoch, v Spišskej Novej Vsi, v Rimavskej Sobote a v Prešove. Dôležité však je technicky vylepšiť aj staré objekty, aby požadovaná úroveň v areáli nebola kontrastne odlišná. Podobne sa budujú i závodné polikliniky: Bratislava, Mýtna (architekt Uhliarik), Bratislava-Ružinov a Karlova Ves (architekt Ščepán), Bratislava III. (architekt Šišolák)."}
{"id": "291492", "title": "Fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia", "context": "Externé odkazy  http://www.szu.sk/userfiles/priloha c_1.pdf (Výnos Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 04765/2006 - SL zo dňa 12. apríla 2006, ktorým sa ustanovujú vzorové špecializačné študijné programy a vzorové certifikačné študijné programy) Nariadenie vlády 296/2010 Z.z. Vestník MZ SR čiastka 14 – 15/1995, číslo SLP-1406/95, zo dňa 28. júna 1995: Koncepcia odboru fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie (uvádza vyššie uvedené definície troch pododborov) http://www.gckosice.sk/gckosice/userfiles/vyrocne_spravy/VS.pdf Kategória:Medicínske odbory"}
{"id": "591820", "title": "Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie", "context": "Introduction Hlavná budova v ktorej sídli Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie je zdravotnícke zariadenie - národný ústav nachádzajúci sa v komplexe budov v osade Vyšné Hágy. Zariadenie plní úlohy súvisiace so zabezpečovaním špecializovanej ústavnej zdravotnej starostlivosti s celoslovenskou pôsobnosťou, najmä diagnostika, liečba a dispenzárna starostlivosť o pacientov s respiračnými ochoreniami. Ako štatutárny orgán organizácie je riaditeľ, v súčasnosti Ing. Jozef Poráč, MPH."}
{"id": "65798", "title": "Zoznam medicínskych článkov/U", "context": "un Univerzitná nemocnica · Univerzitná nemocnica Bratislava – Nemocnica akademika Ladislava Dérera · Univerzitná nemocnica Bratislava – Nemocnica svätého Cyrila a Metoda · Univerzitná nemocnica Louisa Pasteura Košice"}
{"id": "600194", "title": "Michail Ivanovič Čigorin", "context": "Na turnaji v Hastingse 1895 mal Čigorin na dosah životný úspech. Takmer celý turnaj bol na čele, ale v predposlednom 20. kole podal bielymi kameňmi podpriemerný výkon a prehral v 16 ťahu... Skončil 2. za Američanom Pillsburym, ale pred majstrom sveta Laskerom, pričom oboch súperov v partii porazil. Nedarilo sa mu na šesťkolovom turnaji štyroch veľmajstrov v Petrohrade 1895/96, ktorý sám pomáhal zorganizovať. Skončil posledný. V Budapešti 1896 bol 1.-2., užší zápas o 1. miesto s talentovaným Čechom Rudolfom Charouskom vyhral 3:1. V Norimbergu 1896 bol 9.-10., v Berlíne 1897 10., vo Viedni 1898 6.-7., v Kolíne nad Rýnom 1898 2.-4., v Londýne 1899 7., v Paríži 1900 6., v Monte Carlo 1901 bol 2.-4., o rok neskôr 8. Na majstrovstvách Ruska v Moskve 1901 bol 1., keď získal 16½/17! O dva roky neskôr titul obhájil v Kyjeve. V Hannoveri 1902 skončil 7., vyhral gambitový turnaj vo Viedni 1903, v Cambridge Springs 1904 bol 6.-7., v Barmen 1905 7.-10., v Norimbergu 1906 5., v Lodži 1906 2., v Ostende 1907 6.(posledný) a v Karlových Varoch 1907 až 17.-18."}
{"id": "154483", "title": "Svetozar Gligorić", "context": "Tvorba Na začiatku svojej kariéry hral Gligorić ostrý, útočný šach, neskôr sa preorientoval na pozičnú hru, s dôrazom na bezpečnosť. Obohatil teóriu otvorení, hlavne v Kráľovskej indickej obrane , Nimcovičovej indickej obrane a Španielskej hre. Medzi špičkovými veľmajstrami patril k hráčom s najužším repertoárom otvorení. V roku 1984 bol hlavným rozhodcom nedokončeného zápasu o titul majstra sveta Anatolij Karpov - Garri Kasparov. Svetozar Gligorić - Paul Keres Záhreb 1958 Nimcovičova indická obrana, E43 1. d4 Jf6 2. c4 e6 3. Jc3 Sb4 4. e3 c5 5. Sd3 b6 6. Jf3 Sb7 7. O-O O-O 8. Sd2 cxd4 9. exd4 d5 10. cxd5 Sxc3 11. bxc3 Dxd5 12. c4 Dd6 13. Sc3 Jbd7 14. Ve1 Vac8 15. h3 Vfd8 16. Ve3 Jh5? 17. d5! Jc5 18. Jg5 g6 19. Se2 Jg7 20. Dd4 Df8 21. Dh4 h5 22. Sg4! f5 23. Jxe6 Jgxe6 24. dxe6 Ve8 25. Sxh5! Dh6 26. Df6 f4 27. Df7 Kategória:Narodenia v 1923 Kategória:Úmrtia v 2012 Kategória:Juhoslovanskí šachisti Kategória:Srbskí šachisti Kategória:Medzinárodní veľmajstri Kategória:Osobnosti z Belehradu"}
{"id": "581376", "title": "Vladimir Polkanov", "context": "Paralympiáda Na Letných paralympijských hrách 1992 v Barcelone hral v kategórii Men s Singles 8, Men s Teams 9 a Men s Open 6-10. Bronzovú medailu získal za Singles 8, bol to jeho prvý turnaj. V kategóriách Men s Singles 8 a Men s Open 6-10 sa tiež zúčastnil Letných paralympijských hier 1996 v Atlante."}
{"id": "147917", "title": "Boris Vasilievič Spasskij", "context": "Súťaže [[Majstrovstvá sveta v šachu|MS v šachu]] V roku 1955 vyhral Spasskij majstrovstvá sveta juniorov v Antverpách. Na medzipásmovom turnaji v Göteborgu 1955 skončil 7.-9., v turnaji kandidátov v Amsterdame 1956 bol 3.-7. Na ďalšiu účasť v súťažiach MS musel čakať až do roku 1964. V roku 1958 sa pripravil o postup prehrou v poslednom kole majstrovstiev ZSSR a to isté sa mu stalo aj v roku 1961. Vyhral pásmový turnaj v Moskve 1964, na medzipásmovom turnaji v Amsterdame 1964 bol 1.-4. V zápasoch kandidátov porazil vo štvrťfinále Paula Keresa 6:4(4:2, 4), v semifinále Jefima Gellera 5½:2½(3:0, 5). Vo finále porazil Michaila Taľa 7:4(4:1, 6), keď vyhral posledné tri partie. V roku 1966 nastúpil Spasskij na zápas o titul majstra sveta proti Tigranovi Petrosianovi. Petrosian vyhral v pomere 12½:11½(4:3, 17), keď Spasskij zlyhal hlavne psychicky. Zápasy kandidátov v roku 1968 Spasskij suverénne vyhral. Vo štvrťfinále porazil Gellera 5½:2½(3:0, 5), v semifinále Benta Larsena 5½:2½(4:1, 3) a vo finále Viktora Korčného 6½:3½(4:1, 5). Zápas o titul MS s Petrosianom v roku 1969 sa pre Spasského začal zle – prehral už 1. partiu. Výhrami vo 4., 5. a 8. partii získal Spasskij dvojbodový náskok. Petrosian však odpovedal v 10. a 11. partii a bolo vyrovnané. V 17. partii išiel Spasskij znovu do vedenia, ktoré zvýšil po výbornej útočnej hre v 19. partii. V 20. partii Petrosian znížil, 21. partiu však Vyhral opôť Spasskij. V 23. partii Spasskij vo vyhratom postavení súhlasil s remízou, čo mu stačilo na celkové víťazstvo v zápase. Výhrou v pomere 12½:10½(6:4, 13) sa stal Boris Spasskij 10. majstrom sveta v šachu. V roku 1972 bol Spasského súperom v boji o titul MS Američan Robert Fischer. Bolo to po prvýkrát po druhej svetovej vojne, čo hral v zápase o titul MS iný, ako sovietsky veľmajster. V tom čase bol Fischer najlepší šachista sveta, čo aj v zápase potvrdil. Spasskij prehral v pomere 8½:12½(3:7, 11) V zápasoch kandidátov v roku 1974 vyhral vo štvrťfinále nad Američanom Robertom Byrnom 4½:1½(3:0, 3), v semifinále prehral s Anatolijom Karpovom 4:7(1:4, 6). V zápasoch kandidátov v roku 1977 vyhral vo štvrťfinále nad Vlastimilom Hortom(v tom čase reprezentant ČSSR) 8½:7½(2:1, 13), v semifinále vyhral nad Lajosom Portischom 8½:6½(4:2, 9), vo finále prehral s Viktorom Korčným 7½:10½(4:7, 7). Vo štvrťfinále zápasov kandidátov v roku 1980 hral nerozhodne s Lajosom Portischom v pomere 7:7(1:1, =12). O vyradení Spasského rozhodlo to, že Portisch svoju výhru dosiahol čiernymi kameňmi. Na medzipásmovom turnaji v Toluce 1982 skončil 3(postupovali prví dvaja). V turnaji kandidátov v Montpellier 1985 skončil 6.-7. a do finálových bojov nepostúpil."}
{"id": "521185", "title": "David Navara", "context": "Najväčšie úspechy  6. miesto na európskom šampionáte 2004 8,5 bodu z 12 partií na prvej šachovnici počas 37. šachovej olympiády v roku 2006 7. miesto na prestížnom turnaji vo Wijk aan Zee 2007 prezývanom šachový Wimbledon (kde sa mu podarilo zvíťaziť v partii nad neskorším majstrom sveta Magnusom Carlsenom)"}
{"id": "309473", "title": "Jozef Kovalík (tenista)", "context": "Kariéra Svoj prvý titul na okruhu Challenger získal v nemeckom Meerbuschu na turnaji Maserati Challenger, keď vo finále porazil Rusa Andreja Alexandroviča Kuznecova 2:0 na sety (6:4, 6:1). Na turnaji štartoval na divokú kartu. Stal sa len štvrtým tenistom v histórii, ktorý vyhral turnaj, hoci bol klasifikovaný v rebríčku ATP na horšej ako 300. pozícii. Pred začiatkom turnaja ho klasifikovali na 340. mieste, ale neskôr sa vďaka víťazstvu posunul na 235. miesto. Na grandslamovom turnaji debutoval v januári 2016 na Australian Open. Po tom, čo prešiel úspešne kvalifikáciou, vypadol v prvom kole s Argentínčanom Marcom Trungellitim za 132 minút pomerom 0:3 na sety (4:6, 6:7 (1:7), 5:7). Počas kariéry dosiahol dvakrát štvrťfinále turnaja kategórie ATP 250. Prvý raz v apríli 2016 v nemeckom Mníchove na turnaji BMW Open by FWU AG, keď prehral s Talianom Fabiom Fogninim 1:2 na sety (2:6, 6:3, 5:7). Druhýkrát na turnaji Chennai Open, kedy dňa 4. januára 2017 zdolal v 2. kole najvyššie nasadeného a zároveň svetovú šestku Chorváta Marina Čilića 2:1 na sety (7:6 (7:5), 5:7, 7:5). Davisov pohár V slovenskom daviscupovom tíme debutoval v júli 2016 v zápase 2. kola 1. skupiny euro-africkej zóny proti Maďarsku. V druhej dvojhre dňa zdolal na antukovom podklade Mártona Fucsovicsa 3:1 na sety (6:7 (5:7), 6:4, 7:6 (7:5), 6:1). Na svoj druhý zápas v Davisovom pohári nastúpil v tom istom roku v septembri v súboji proti Austrálii. V zápase, ktorý sa hral na tráve prehral s Nickom Kyrgiosom 0:3 na sety (3:6, 2:6, 4:6). V januári 2017 ho nehrajúci kapitán Miloslav Mečíř nominoval na stretnutie 2. kola 1. skupiny euroafrickej zóny Davisovho pohára 2017 proti Maďarsku spolu s Martinom Kližanom, Lukášom Lackom a Andrejom Martinom."}
{"id": "132382", "title": "Akiba Rubinstein", "context": "Úspechy V Štokholme 1919 skončil 2. v Göteborgu 1919 2., v Haagu 1921 3., vyhral v Tribergu 1921, v Hastingse 1922 bol 2., v Tepliciach 1922 5., vo Viedni 1922 1., v Londýne 1922 4. a rok 1922 zakončil 1. miestom v Hastingse 1922/23. Naopak v roku 1923 sa mu nedarilo. V Karlových Varoch, aj v Moravskej Ostrave skončil hlboko v poli porazených. V Berlíne 1924 bol 2., v Merane 1924 3., v Baden-Badene 1925 2., v Mariánskych Lázňach 1925 1.-2., v Breslau 1925 3.-4. V Moskve 1925 zaznamenal zrejme najväčší neúspech, delil sa o 12.-14. miesto. V Berlíne 1926 bol 2., v Budapešti 1926 3.-5., v Drážďanoch 1926 3., vyhral Majstrovstvá Poľska 1927, v Bad Kissingene 1928 bol 3.-4., v Rogašskej Slatine 1929 zvíťazil, v Karlových Varoch 1929 bol 4., v Budapešti 1929 2., v San reme 1930 3. a v Scarborough 1930 bol 3. Dvakrát reprezentoval Poľsko na šachovej olympiáde, napriek tomu, že žil v Belgicku."}
{"id": "93644", "title": "Mario Ančić", "context": "Tenisová kariéra Začiatky Tenis začal hrať ako sedemročný, patril medzi najlepších juniorov na svete. Najväčšie úspechy V roku 2005 vyhral v Bratislave vo finále Davis Cupu rozhodujúci piaty zápas proti slovenskému reprezentantovi Michalovi Mertiňákovi. Vo Wimbledone 2006 ho zastavila až svetová jednotka Roger Federer v štvrťfinále. Zranenie na vodnom skútri Koncom júla si počas dovolenky v Umagu pri páde z vodného skútra roztrhol väzy v kolene. Podľa lekárov bude musieť pauzovať niekoľko týždňov, čo ohrozilo jeho účasť na US Open."}
{"id": "132381", "title": "Akiba Rubinstein", "context": "Kariéra V rokoch 1911 - 1913 bol považovaný za najlepšieho hráča na svete. K zápasu o titul majstra sveta sa však nikdy nedostal, hlavne preto, lebo nedokázal zabezpečiť potrebné finančné prostriedky. Prvý úspech dosiahol na 3. Majstrovstvách Ruska v Kyjeve v roku 1903, kde skončil 5. V Petrohrade 1905 bol 3.-4. Na turnaji v Barmen 1905 sa delil o 1.-2. miesto, vyhral v Lodži 1906, v Ostende 1907 bol 1.-2., v Karlových Varoch 1., v Lodži 1908 1., v Prahe 1908 4., vo Viedni 1908 4. V Petrohrade 1909 sa delil o 1. miesto s majstrom sveta Emanuelom Laskerom, ktorého v partii porazil. O samostatné 1. miesto ho pripravilo zaváhanie v poslednom kole. V Karlových Varoch 1911 bol 2.-3., rovnako, ako v San Sebastiane, kde porazil víťaza J. R. Capablancu. O 1. miesto sa v San Sebastiane opäť pripravil v poslednom kole, keď vo vyhratej pozícii urobil hrubú chybu a jeho súper udržal remízu. V roku 1912 prišli ďalšie úspechy. Suverénne - s náskokom 2½ bodu - vyhral turnaj v Piešťanoch, v Breslau sa o 1. miesto delil a v San Sebastiane bol 1. Asi najbližšie k možnosti zohrať zápas o majstra sveta bol Rubinstein na turnaji v Petrohrade 1914. V pravidlách turnaja bola dohoda, že víťaz alebo v prípade víťazstva majstra sveta Laskera 2. v poradí, bude mať právo zohrať zápas o majstra sveta. Turnaj však Rubinsteinovi vôbec nevyšiel, pretože skončil až šiesty. Pričom prví piati postupovali do finálovej skupiny(turnaj sa hral v dvoch etapách). Na dvoch malých turnajoch(ale so silným obsadením) v Berlíne 1918 skončil 4. a 2. Po 1. svetovej vojne už nedosahoval také skvelé výsledky, stále však patril do svetovej špičky. Ešte raz sa pokúsil o zápas o titul majstra sveta, tentokrát s Capablancom, ale znovu neuspel pri zháňaní financií."}
{"id": "71922", "title": "Sergej Movsesian", "context": "Životopis Vyrastal ako Armén v Gruzínsku, šach ho naučil hrať otec ako štvorročného. Ako nádejný šachový talent sa 14-ročný presťahoval s rodičmi do Pardubíc. V roku 1999 sa dostal do štvrťfinále majstrovstiev sveta, to znamená medzi osem najlepších hráčov na svete. Síce žil dlhé roky v Česku, hral v českej šachovej reprezentácii, vie perfektne po česky, ale české občianstvo nedostal. V roku 2002 sa stal občanom Slovenska a v tom istom roku vyhral superturnaj v Sarajeve. V ligovej sezóne 2006/2007 hral za český klub Rapid Pardubice, ktorý v súťaži vyhral s náskokom po tretíkrát za sebou. Svoje víťazstvo na turnaji v Sarajeve zopakoval v roku 2007, keď za sebou nechal aj svetovú štvorku Morozeviča. Zvíťazil aj na Čigorinovom memoriále v Petrohrade a na turnaji Czech Coal Carlsbad v konkurencii Širova a ďalších svetových velmajstrov. Na začiatku roku 2008 štartoval na B-turnaji vo Wijk aan Zee, kde vyhral šesť z 13 partií a s jednobodovým náskokom obsadil v turnaji prvé miesto pred Angličanom Shortom. Na Majstrovstvách Európy jednotlivcov v Plovdive získal striebornú medailu. Úspešne reprezentoval Slovensko na olympiádach, 2006 vynechal pre kolíziu s termínom pôrodu druhého dieťaťa. Jednu dobu začal (na žiadosť Bessela Koka) trénovať Viktora Lázničku. Od leta 2010 sa občas pripravuje spolu s Levonom Aronianom. Je pravdepodobné, že štyri olympiády za Slovensko (predtým dve za Česko) budú konečnou cifrou, lebo v decembri 2010 informoval SŠZ o požiadavke zmeny federácie a od 1. januára 2011 reprezentuje Arménsko. Jeho manželkou bola jedna z najsilnejších českých šachistiek Petra Krupková. Jeho druhou manželkou je slovenská šachová reprezentantka Júlia Movsesian, rod. Kočetková. Sergej je polyglot, ovláda osem jazykov – anglický, nemecký, ruský, srbochorvátsky, český, poľský, arménsky a gruzínsky, vie aj po slovensky, ale to neráta ako ďalší jazyk."}
{"id": "128706", "title": "Ivan Lendl", "context": "Víťazstvá  1980: Davis Cup, 1. miesto 1984: French Open, Paríž 1985: U.S. Open 1986: French Open, Paríž 1986: U.S. Open 1987: French Open, Paríž 1987: U.S. Open 1989: Australian Open 1990: Australian Open Na Turnaji majstrov v dvojhre päťkrát obsadil prvé miesto."}
{"id": "600195", "title": "Michail Ivanovič Čigorin", "context": "Čigorinova hra predstavovala vrchol šachového romantizmu 19. storočia. Bol vyznavačom agresívneho, útočného šachu, jeho hra však bola podstatne prepracovanejšia, ako hra iných predstaviteľov tohto štýlu. Vo svojich teoretických prácach často odporoval Steinitzovmu poňatiu šachu. Ku koncu kariéry sa však sám snažil vo svojej hre Steinitzove princípy uplatňovať. Významne obohatil teóriu otvorení. Aj v súčasnosti sa hráva Čigorinov variant v Španielskej hre alebo Čigorinova obrana v Dámskom gambite. Čigorinovou slabinou bol dosť nepragmatický prístup k partiám. V otvorení často experimentoval, čo ho stálo nejednu porážku. To spôsobovalo aj jeho dosť nevyrovnané turnajové výsledky."}
{"id": "231051", "title": "Heroldská figúra", "context": "Pozri aj  Heraldická figúra"}
{"id": "132291", "title": "Michail Ivanovič Čigorin", "context": "Životopis Detstvo prežil Čigorin v sirotinci, kde sa aj naučil hrať šach. Po skončení školy pracoval najskôr ako úradník, potom sa už naplno začal venovať šachu. V roku 1876 nastúpil dráhu šachového profesionála, okrem toho bol aj šachový publicista (mnoho rokov vydával šachový časopis) a významný organizátor šachového života v Rusku. Čigorinova hra predstavovala vrchol šachového romantizmu 19. storočia. Bol vyznavačom agresívneho, útočného šachu, jeho hra však bola podstatne prepracovanejšia, ako hra iných predstaviteľov tohto štýlu. Vo svojich teoretických prácach často odporoval Steinitzovmu poňatiu šachu. Ku koncu kariéry sa však sám snažil vo svojej hre Steinitzove princípy uplatňovať. Významne obohatil teóriu otvorení. Aj v súčasnosti sa hráva Čigorinov variant v Španielskej hre alebo Čigorinova obrana v Dámskom gambite. Čigorinovou slabinou bol dosť nepragmatický prístup k partiám. V otvorení často experimentoval, čo ho stálo nejednu porážku. To spôsobovalo aj jeho dosť nevyrovnané turnajové výsledky. V rokoch 1878 - 1880 zohral štyri zápasy so svojím krajanom E. Šiffersom s celkovým výsledkom 27:15, 16 v prospech Čigorina. Víťazstvom na turnaji v Petrohrade 1879 si vydobyl 1. miesto v ruskom šachu. Na medzinárodnej scéne debutoval v roku 1881. Na turnaji v Berlíne skončil 3.-4. Vo Viedni 1882 bol až 12.-13., ale v Londýne 1883 skončil 4., keď vyhral obidve partie nad Steinitzom. V New Yorku bol 1.-2. V roku 1889 zohral v Havane zápas o titul majstra sveta so Steinitzom, ktorý prehral 6½:10½(6:10, 1). V roku 1890 hral tiež v Havane zápas s Isidorom Gunsbergom nerozhodne 9:9, 5. Druhý zápas o titul majstra sveta zohral Čigorin so Steinitzom v roku 1892. Hralo sa opäť v Havane a Čigorin prehral 8:10(5). V roku 1893 hral v Petrohrade zápas s Tarraschom, ktorý sa skončil nerozhodne 9:9(=4). Na turnaji v Hastingse 1895 mal Čigorin na dosah životný úspech. Takmer celý turnaj bol na čele, ale v predposlednom 20. kole podal bielymi kameňmi podpriemerný výkon a prehral v 16 ťahu... Skončil 2. za Američanom Pillsburym, ale pred majstrom sveta Laskerom, pričom oboch súperov v partii porazil. Nedarilo sa mu na šesťkolovom turnaji štyroch veľmajstrov v Petrohrade 1895/96, ktorý sám pomáhal zorganizovať. Skončil posledný. V Budapešti 1896 bol 1.-2., užší zápas o 1. miesto s talentovaným Čechom Rudolfom Charouskom vyhral 3:1. V Norimbergu 1896 bol 9.-10., v Berlíne 1897 10., vo Viedni 1898 6.-7., v Kolíne nad Rýnom 1898 2.-4., v Londýne 1899 7., v Paríži 1900 6., v Monte Carlo 1901 bol 2.-4., o rok neskôr 8. Na majstrovstvách Ruska v Moskve 1901 bol 1., keď získal 16½/17! O dva roky neskôr titul obhájil v Kyjeve. V Hannoveri 1902 skončil 7., vyhral gambitový turnaj vo Viedni 1903, v Cambridge Springs 1904 bol 6.-7., v Barmen 1905 7.-10., v Norimbergu 1906 5., v Lodži 1906 2., v Ostende 1907 6.(posledný) a v Karlových Varoch 1907 až 17.-18. Michail Čigorin zomrel 25. 1. 1908 v Lubline. Čigorin - Steinitz Zápas o titul MS, 1. partia Havana 1892 1. e4 e5 2. Jf3 Jc6 3. Sc4 Sc5 4. b4 Sxb4 5. c3 Sa5 6. O-O d6 7. d4 Sg4 8. Sb5 exd4 9. cxd4 Sd7 10. Bb2 Jce7 11. Sxd7+ Dxd7 12. Ja3 Jh6 13. Jc4 Sb6 14. a4 c6 15. e5 d5 16. Jd6+ Kf8 17. Sa3 Kg8 18. Vb1 Jhf5 19. Jxf7 Kxf7 20. e6+ Kxe6 21. Je5 Dc8 22. Ve1 Kf6 23. Dh5 g6 24. Sxe7+ Kxe7 25. Jxg6+ Kf6 26. Jxh8 Sxd4 27. Vb3 Dd7 28. Vf3 Vxh8 29. g4 Vg8 30. Dh6+ Vg6 31. Vxf5+ Čierny sa vzdal."}
{"id": "250752", "title": "Stratego", "context": "Pozri aj  Džungľa (hra)"}
{"id": "153295", "title": "Trojkráľový večer alebo Čo len chcete", "context": "Osoby V hre vystupujú tieto postavy: Orsino , ilýrsky vojvodca Olívia , bohatá grófka Viola , Sebastiánova sestra – dvojča Sebastián , Violin brat – dvojča Antonio , Sebastiánov priateľ Malvolio , správca Olíviinho domu Mária , Olíviina komorná pán Tobiáš , Olíviin strýko pán Ondrej , Olíviin nápadník Fabián , šľachtic v Olíviiných službách Šašo , v Olíviiných službách Kapitán Valentín a Curio , Orsionovi služobníci kňaz hudobníci, páni, námorníci, dôstojníci a ostatní"}
{"id": "259405", "title": "Kamisado", "context": "Pozri aj  Abstraktná dosková hra"}
{"id": "249457", "title": "Pentago", "context": "Pozri aj  abstraktná dosková hra"}
{"id": "252910", "title": "Moderná spoločenská hra", "context": "Pozri aj  Stolová hra Dosková hra Abstraktná dosková hra Kategória:Doskové hry"}
{"id": "129845", "title": "Encyclopaedia of Chess Openings", "context": "Rozdelenie šachových otvorení podľa ECO  A A00 – Rôzne nezaradené Zatvorené hry Barnesova hra – 1. f3 Kadasova hra – 1. h4 Clemenzova hra – 1. h3 Wareova hra – 1. a4 Anderssenova hra – 1. a3 Anarova hra – 1. Jh3 Durkinova hra – 1. Ja3 Miesesova hra – 1. d3 Van Kruijsova hra – 1. e3 Van Geetovo otvorenie – 1. Jc3 Grobova hra – 1. g4 Sokoľského hra (Orang-Utan) – 1. b4 Benköovo otvorenie – 1. g3 A01 – Nimcovičov-Larsenov útok – 1. b3 A02-A03 – Birdova hra – 1. f4 Fromov gambit – 1. f4 e5 A04-A09 – Rétiho hra – 1. Jf3 A05-A08 – Kráľovský indický útok A09 – Otvorený variant – 1. Jf3 d5 2. c4 A10-A39 – Anglická hra – 1. c4 A10-A19 – Anglická hra – 1. c4 Jf6 A18-A19 – Mikenasov variant A20-A29 – Anglická hra 1. c4 e5 A22-A24 – Brémsky systém – 1. c4 e5 2. Jc3 Jf6 3. g3 A25-A26 – Zatvorený systém – 1. c4 e5 2. Jc3 Jc6 A28-A29 – Anglická hra štyroch jazdcov – 1. c4 e5 2. Jc3 Jf6 3. Jf3 Jc6 A30-A39 – Symetrické systémy – 1. c4 c5 A38-A39 – Hlavný variant – 1. c4 c5 2. Jc3 Jc6 3. Jf3 Jf6 4. g3 g6 5. Sg2 Sg7 A40-A49 – Hra dámskym pešiakom (čierny nehrá d5) – 1. d4 A43 – Benoni (biely nehrá c4) – 1. d4 c5 A45 – Trompowského hra – 1. d4 Jf6 2. Sg5 Je4 A50 – Rôzne nezaradené varianty po 1. d4 Jf6 2. c4 Mexická obrana 1. d4 Jf6 2. c4 Jc6 Slovansko-indická obrana 1. d4 Jf6 2. c4 c6 Kudischewitsch gambit 1. d4 Jf6 2. c4 c6 3. Jf3 b5 A51-A52 – Budapeštiansky gambit – 1. d4 jf6 2. c4 e5 A53-A55 – Staroindická obrana – 1. d4 jf6 2. c4 d6 A56 -Benoni (biely hrá c4) – 1. d4 Jf6 2. c4 c5 3. d5 e5 A57-A59 – Volžský gambit – 1. d4 Jf6 2. c4 c5 3. d5 b5 A60-A79 – Moderný Benoni (Hromádkova indická obrana) A62-A64 – Fianchetto systém – 1. d4 Jf6 2. c4 e6 3. Jf3 c5 4. d5 e6 5. g3 A66-A69 – Útok troch pešiakov – 1. d4 Jf6 2. c4 c5 3. d5 e6 4. Jc3 exd5 5. cxd5 d6 6. e4 g6 7. f4 A70-A79 – Klasický systém – 1. d4 Jf6 2. c4 e6 3. Jf3 c5 4. d5 e6 4. Jc3 exd5 5. cxd5 d6 6. e4 g6 7. Se2 O-O 8. O-O A80-A99 – Holandská obrana – 1. d4 f5 A82-A83 – Stauntonov gambit – 1. d4 f5 2. e4 A86-A89 – Leningradský systém – 1. d4 f5 2. c4 Jf6 3. g3 g6 B B00 – Nezaradené varianty po 1. e4 Pakšiho gambit – 1. e4 f5 Borgova/Basmanova obrana – 1. e4 g5 St. Georgeská obrana 1. e4 a6 Owenova obrana 1. e4 b6 Nimcovičova obrana 1. e4 Jc6 B01 – Škandinávska obrana 1. e4 d5 B02-B05 – Alechinova obrana – 1. e4 Jf6 2. e5 Jd5 B06 – Moderná obrana – e4 g6 B07-B09 – Pircova obrana – 1. e4 d6 B10-B19 – Caro-Kannova obrana 1. e4 c6 B11 – Hra dvoch jazdcov B12 – Zatvorený systém B13-B14 – Panovov útok B16 – Bronštejnov-Larsenov variant B17 – Nimcovičov variant B18-B19 – Klasický (Londýnsky) variant B20-B99 – Sicílska obrana – 1. e4 c5 B22 – Alapinov variant B23-B26 – Zatvorená Sicílska obrana B33 – Pelikánov/Svešnikovov variant B36-B39 – Maróczyho variant B41-B43 – Paulsenov variant B44-B49 – Tajmanovov variant B57 – Sozinov útok B58-B59 – Boleslavského variant B60-B69 – Richterov-Rauzerov útok B70-B79 – Dračí variant B73-B74 – Klasický systém B75-B79 – Juhoslovanský útok B80-B89 – Scheveningenský variant B81 – Keresov útok B90-B99 – Najdorfov variant B97 – Variant \"otráveného pešiaka\" C C00-C19 – Francúzska obrana – 1. e4 e6 C01 – Výmenný variant C02 – Zatvorený variant C03-C09 – Tarraschov variant C05-C06 – zatvorený C07-C09 – otvorený C10 – Rubinsteinov variant C13-C14 – Klasický variant C15-C19 – Winawerov/Nimcovičov variant C20 – Nezaradené varianty po 1. e4 e5 Mengariniho hra – 1. e4 e5 2. a3 Parnhamovo otvorenie – 1. e4 e5 2. Dh5 Napoleonovo otvorenie – 1. e4 e5 2. Df3 Alapinova hra – 1. e4 e5 2. Je2 Portugalská hra – 1. e4 e5 2. Sb5 C21-C22 – Centrálna hra Severský gambit – 1. e4 e5 2. d4 exd4 3. c3 dxc3 4. Sc4 cxb2 5. Sxb2 C23-C24 – Strelcova hra – 1. e4 e5 2. Sc4 C25-C29 – Viedenská hra – 1. e4 e5 2. Jc3 C30-C39 – Kráľovský gambit – 1. e4 e5 2. f4 C31-C32 – Falkbeerov Protigambit 1. e4 e5 2. f4 d5 C36 – Škandinávsky (moderný) variant – 1. e4 e5 2. f4 exf4 3. Jf3 d5 4. exd5 Jf6 C37-C39 – Klasický variant – 1. e4 e5 2. f4 exf4 3. Jf3 g5 C40 – Nezaradené varianty po 1. e4 e5 Jf3 Damianova obrana – 1. e4 e5 2. Jf3 f6 Grecova obrana – 1. e4 e5 2. Jf3 Df6 Gunderamova obrana – 1. e4 e5 2. Jf3 De7 Centrálny gambit – 1. e4 e5 2. Jf3 d5 Lotyšský gambit – 1. e4 e5 2. Jf3 f5 C41 – Philidorova obrana – 1. e4 e5 2. Jf3 d6 C42-C43 – Ruská hra – 1. e4 e5 2. Jf3 Jf6 C44 – Ponzianiho hra – 1. e4 e5 2. Jf3 Jc6 3. c3 C44-C45 – Škótska hra a Škótsky gambit C46 – Hra troch jazdcov – 1. e4 e5 2. Jf3 Jc6 3. Jc3 C47-C49 – Hra štyroch jazdcov – 1. e4 e5 2. Jf3 Jc6 3. Jc3 Jf6 C50 – Nezaradené varianty po 1. e4 e5 2. Jf3 Jc6 3. Sc4 Uhorská hra – 1. e4 e5 2. Jf3 Jc6 3. Sc4 Se7 C51-C52 – Evansov gambit – 1. e4 e5 2. Jf3 Jc6 3. Sc4 Sc5 4. b4 C53-C54 – Talianska hra – 1. e4 e5 2. Jf3 Jc6 3. Sc4 Sc5 C55-C59 – Hra dvoch jazdcov v obrane – 1. e4 e5 2. Jf3 Jc6 3. Sc4 Jf6 C60-C99 – Španielska hra – 1. e4 e5 2. Jf3 Jc6 3. Sb5 C61 – Birdov variant C62 – Steinitzova obrana C63 – Jänischov gambit C64 – Klasický variant C65-C67 – Berlínska obrana C68-C69 – Výmenný variant C71-C76 – Moderná Steinitzova obrana C80-C83 – Otvorený variant C88 – Variant \"anti-Marshall\" C89 – Marshallov útok C92 – Zajcevov variant C93 – Smyslovov variant C94-C95 – Breyerov variant C96-C99 – Čigorinova obrana D D00-D05 – Hra dámskym pešiakom(čierny hrá d5) – 1. d4 d5 D01 – Richterov-Veresovov variant D04-D05 – Colleho systém D06-D69 – Dámsky gambit D07 – Čigorinova obrana D08-D09 – Albinov protigambit D10-D19 – Slovanská obrana D20-D29 – Prijatý dámsky gambit D22 – Alechinov variant D23 – Mannheimský variant D27-D29 – Hlavný variant D32-D34 – Tarraschova obrana D35-D36 – Výmenný variant D38-D39 – Ragozinov variant D40-D42 – semi-Tarraschova obrana D43-D49 – Poloslovanská obrana D44 – Botvinnikov systém D48-D49 – Meránsky obrana D52 – Cambridge-Springský variant D55 – Varianty s výmenou na f6 D57 – Laskerov variant D58-D59 – Tartakowerov systém D60-D69 – Ortodoxný dámsky gambit D67-D69 – Capablancov variant D70-D99 – Grünfeldova indická obrana – 1. d4 Jf6 2. c4 g6 3. Jc3 d5 D71-D79 – varianty s vývinom strelca na g2 D82-D83 – Flohrov variant D85 – Moderný výmenný variant D86-D89 – Klasický výmenný varriant D91 – Tajmanovov variant D94 – Schlechterov variant D96-D99 – Ruský variant D97 – Alechinov variant D97 Prinsov variant D98-D99 – Smyslovov variant E E00-E09 – Katalánska hra E01-E05 – Otvorený variant E06-E09 – Zatvorený variant E10 – Nezaradené varianty po 1. d4 Jf6 2. c4 e6 Blumenfeldov gambit – 1. d4 Jf6 2. c4 e6 3. Jf3 c5 4. d5 b5 E11 – Bogoľubovova indická obrana – 1. d4 Jf6 2. c4 e6 3. Jf3 Sb4+ E12-E19 – Dámska indická obrana – 1. d4 Jf6 2. c4 e6 3. Jf3 b6 E12 – Petrosianov variant E15 – Nimcovičov variant E18-E19 – Hlavný variant E20-E59 – Nimcovičova indická obrana – 1. d4 Jf6 2. c4 e6 3. Jc3 Sb4 E21 – Hra troch jazdcov (moderný variant) E22-E23 – Spielmannov variant E24-E29 – Sämischov systém E30-E31 – Leningradský variant E32-E39 – Klasický (Capablancov) systém E40-E49 – Rubinsteinov systém E52-E59 – Hlavný variant E60-E99 – Kráľovská indická obrana – 1. d4 Jf6 2. c4 g6 3. Jc3 Sg7 E62-E69 – varianty s vývinom strelca na g2 E63 – Pannov variant E64-E66 – Juhoslovanský variant E67-E69 – Hlavný variant E73-E75 – Averbachov variant E76-E79 – Útok štyroch pešiakov E80-E89 – Sämischov systém E85-E89 – Ortodoxný variant E92-E93 – Petrosianov variant E97-E99 – Mar del Platský systém Niektoré otvorenia majú v rôznych jazykoch aj rôzne názvy. Napríklad Ruská hra sa v angličtine často uvádza pod názvom Petroff defense , Španielska hra má v angličtine názov Ruy lopez game a pod."}
{"id": "126485", "title": "Španielska hra", "context": "Čigorinov variant (C96-C99)  1. e4 e5 2. Jf3 Jc6 3. Sb5 a6 4. Sa4 Jf6 5. O-O Se7 6. Ve1 b5 7. Sb3 d6 8. c3 O-O 9. h3 Ja5 10. Sc2 c5 11. d4 Dc7 Autorom je ruský veľmajster Michail Čigorin. Jeden z najobľúbenejších variantov Španielskej hry. V polovici 20. storočia sice upadol do nemilosti, ale v 70. rokoch znovu prišiel do módy. Čierny v tomto variante vsádza hlavne na pevnú obranu."}
{"id": "49259", "title": "Biela nemoc", "context": "Idea diela Podnetom k napísaniu tejto hry bolo narastajúce nebezpečenstvo agresívneho nemeckého národného socializmu. V hre sa voči sebe stretávajú dva diametrálne rozdielne morálne postoje – na jednej strane je to humanita, a na druhej je to totalitná diktatúra bažiaca po moci a krvi. Hra je burcujúcim apelom na ľudské svedomie."}
{"id": "217636", "title": "Nikolaj Ivanovič Ježov", "context": "Život Bol nízkeho vzrastu (151 cm vysoký), telesne postihnutý, kríval. V mladosti nevynikal. Ohľadom jeho pôvodu existujú isté nejasnosti. V dotazníkoch Ježov pôvodne uvádzal, že pochádza z Petrohradu a pochádza z rodiny ruského robotníka. Jeho matka bola Litovka. No neskôr uvádzal, že sa v rodine rozprávalo okrem ruštiny aj po poľsky a litovsky. Po absolvovaní troch rokov školskej dochádzky v roku 1906 odišiel k príbuznému do Petrohradu, kde sa učil remeslu. Pracoval v Putilovskej továrni. V roku 1915 sa prihlásil ako dobrovoľník do armády. Pre nízky vzrast bol odoslaný k tylovým delostreleckým jednotkám. Politická kariéra V roku 1917 sa stal komunistom, pôsobil ako politický komisár v Červenej armáde. Od roku 1927 pracoval v ústrednom výbore komunistickej strany. Od roku 1933 sa podieľal na čistkách z komunistickej strany, pri ktorých bolo vylúčených viac ako 1 milión členov. V roku 1934 bol zvolený do ÚV VKS(b) a od februára 1935 do marca 1939 bol tiež predsedom Ústrednej komisie straníckej kontroly (mocný a obávaný orgán, ktorý uskutočňoval čistky v strane). Jeho lojalita k Stalinovi bola bezmedzná. V roku 1936 sa Ježov dostal takmer na vrchol pyramídy výkonnej moci v Sovietskom zväze, stal sa Ľudovým komisárom vnútra (NKVD). Vo funkcii nahradil Genricha Jagodu, ktorý sa zrejme začal zdráhať organizovať nezmyselné politické čistky. Ako šéf tejto tajnej polície mal za úlohu uskutočniť generálnu čistku v celej sovietskej spoločnosti, no predovšetkým v strane, v armáde, v štátnej správe a medzi elitou národa. Najskôr však bol preorganizovaný samotný NKVD. Ježov zlikvidoval (väčšinou fyzicky) staré kádre (činnosť rozviedky bola paralyzovaná) a nahradil ich svojimi ľuďmi, ktorí sa neštítili ničoho. Zlegalizoval fyzické násilie pri výsluchoch proti ľuďom, ktorí boli označení za najnebezpečnejších zločincov a za nepriateľov ľudu. Vrchol čistiek (tzv. veľký teror) prebiehal v rokoch 1937 a 1938 a Ježov bol ich hlavným vykonávateľom, avšak strojcom a zadávateľom v pozadí bol Stalin. Mnoho obetí sa domnievalo, že za všetko môže NKVD spolu s Ježovom, a že Stalin vôbec netuší, čo sa deje. Ježov realizoval nechválne známy rozkaz 00447 „O prenasledovaní bývalých kulakov, zločincov a iných protisovietskych živlov“, pod hlavičkou ktorého bolo do konca roku 1939 popravených 386 798 ľudí. Druhým významným krokom veľkého teroru pod jeho vedením, v bývalom ZSSR známom aj vďaka jeho menu ako ježovščina, boli represie proti národnostným menšinám, hlavne Poliakom, Nemcom, Fínom. Zatknutých bolo viac než 1,5 milióna ľudí, z ktorých bolo 700 000 zastrelených. Vrcholom Ježovovej kariéry bola oslava 20. výročia sovietskej polície dňa 20. decembra 1937, kde bol Ježov oslavovaný a velebený ako Stalinov nadaný žiak. Politický pád Predzvesťou Ježovovho politického pádu bolo jeho menovanie na post ľudového komisára lodnej dopravy (apríl 1938). Praxou bolo, že nepohodlná osoba bola najskôr preradená na nevýznamnú funkciu a po opadnutí záujmu zlikvidovaná, ale až koncom augusta 1938 sa dostal Stalinov chránenec Lavrentij Berija na miesto zástupca Ježova. 11. novembra 1938 bol zbavený funkcie ľudového komisára vnútorných vecí (NKVD) a 25. novembra ho Berija nahradil. 3. marca 1939 bol Ježov zbavený všetkých funkcií a 10. apríla zatknutý. Odmietol sa priznať, že chystal sprisahanie proti Stalinovi. Medzi obvineniami boli rôzne zločiny ako špionáž, terorizmu ale aj obvinenie z homosexuality. 4. februára 1940 bol zastrelený. Jeho telo bolo spopolnené na Donskom cintoríne v Moskve. Na verejnosti sa o jeho súde a poprave neobjavili žiadne informácie. Jednoducho zmizol bez stopy. V roku 1998 Vojenské kolégium Vrchného súdu Ruskej federácie rozhodlo, že Ježovov prípad nemôže podliehať rehabilitácii pre jeho zodpovednosť za politicky nariadené masové vraždy v 30. rokoch."}
{"id": "64387", "title": "Zoznam politických článkov/D", "context": "dm Dmitrij (Moskovské kniežatstvo) · Dmitrij Anatolievič Medvedev · Dmitrij Fiodorovič Ustinov"}
{"id": "277762", "title": "Grigorij Jefimovič Rasputin", "context": "Detstvo a mladosť Narodil sa v malej roľníckej dedinke v Toboľskej gubernii, na Sibíri. Presný dátum jeho narodenia nebol dlho známy a pohyboval sa medzi rokmi 1863 a 1873. Nedávno nové dokumenty pomohli určiť presný dátum teda 10. január 1869. Jeho detstvo rovnako ako jeho smrť je zahalené legendami a teda nejasné. Mal dvoch súrodencov. Sestra Mária, ktorá trpela epilepsiou, sa utopila v rieke. Starší brat Dmitrij, raz keď sa spolu s Rasputinom hral, spadol do rybníka. Grigorij za ním skočil v snahe ho zachrániť. Oboch vytiahli okoloidúci živých, ale Dmitrij nakoniec podľahol následnému zápalu pľúc. Úmrtia zasiahli Grigoriho hlboko. Keď mal deti, pomenoval ich po oboch súrodencoch. Mýty, ktoré obklopujú celý Rasputinov život naznačujú, že údajne prejavoval nadprirodzené schopnosti už v detstve. Keď jeho otcovi ukradli koňa, Grigorij vraj identifikoval zlodeja. Približne vo veku osemnástich rokov strávil tri mesiace vo Verchoturskom kláštore, pravdepodobne ako pokánie za krádež. Jeho život v kláštore a videnie Panny Márie po odchode z kláštora, viedli k jeho obráteniu a životu pútnika. Mal pravdepodobne nadpriemernú sexuálnu žiadostivosť a tak už v ranej mladosti mal povesť darebáka, záletníka a opilca. Napriek tomu k nemu boli ľudia zhovievaví. Možno pre jeho ťažké detstvo, pretože matka umrela tiež skoro a žil len s otcom alkoholikom. Pitia a voľného sexuálneho života sa nevzdal nikdy, ani po jeho obrátení, keď sa veľa modlil a putoval po sibírských kláštoroch. Bol považovaný za liečiteľa, proroka, svätca. Tvrdil, že je nutné hrešiť, aby bolo možné sa kajať. Je podozrenie, že šíril a zdokonaľoval Radadejovo učenie. Tiež bol podozrievaný, že patrí k sekte Chlysty. Toto podozrenie nariadil prešetriť dokonca sám cár a Rasputina z obvinenia očistil. Z ruských zdrojov sa dozvedáme, že sa Grigorij zo svojich pútí vracal domov na siatie a žatvu. Navštívil aj Otca Makaria, ktorý mal na Rasputina veľký vplyv a Rasputin ho chcel nasledovať ako jeho učeník."}
{"id": "546903", "title": "Nil Sorskij", "context": "Vplyv Spolu so Sergejom Radonežským formoval spiritualitu smerom k hesychazmu, jeho texty „predstavujú prekvapujúci príklad absolútnej vernosti byzantskej hesychastickej tradícii a zároveń pozoruhodnej duchovnej jednoduchosti“. Georgij Vasilievič Florovskij: „Sv. Nil bol predovšetkým mlčanlivý, nemal potrebu hovoriť a učiť. Nebol ani mysliteľom, ani spisovateľom, ani teológom. Do dejín vstupuje hlavne ako starec alebo učiteľ, učiteľ mlčanlivosti, učiteľ a vodca v konaní rozumu , v duchovnom živote. U Nila nenájdeme nič nové - v porovnaní so všeobecnou kontempelatívnou tradíciou Grécka a Byzancie, v porovnaní s Filokaliou . Nie je vždy jednoduché rozpoznať a určiť jeho vlastné myšlienky v nepretržitom prúde citátov a odkazov.“ … „Nila Sorského môžeme úplne a celkom pochopiť jedine z pohľadu asketicko-kontempelatívnej starobylej tradície byzantskej cirkvi“. Sprvu bol uctievaný ako miestny svätec, do oficiálneho kalendára svätcov bol pridaný až v moderných časoch (1903). V Rusku bolo jeho dielo cenené starcami z Optimskej pustovne v 19. storočí a za ich účasti (starec Makarij) bolo aj vydávané."}
{"id": "572397", "title": "Jakov Michajlovič Sverdlov", "context": "Introduction  Jakov Michajlovič Sverdlov (; 3. jún 1885, Nižný Novgorod – † 16. marec 1919, Oriol bol boľševický stranícky predák a vodca RSFSR. Jeho brat bol francúzsky generál Zinovij Peškov. Životopis Mladosť Narodil sa židovským rodičom, jeho otec pracoval ako rytec. V roku 1902 sa pripojil k Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strane, a roku 1903 do jej boľševickej frakcie, vedenej Leninom. Zapojil sa do revolúcie z roku 1905. V roku 1906 bol zatknutý, väčšinu času až do roku 1917 sa zdržiaval buď vo väzení alebo v exile. Bol členom redakcie komunistických novín Pravda. Na začiatku prvej svetovej vojny bol vo vyhnanstve v Turuchansku na Sibíri, kde sa stretol so Stalinom. Revolúcia 1917 Sverdlov na poštovej známke z roku 1985 Po februárovej revolúcii v roku 1917 sa vrátil do Petrohradu a bol znovu zvolený do ústredného výboru Komunistickej strany spolu s Leninom, Trockým a Stalinom. Zohral dôležitú úlohu v plánovaní októbrovej revolúcie. Spolu s predstaviteľmi ústredného výboru strany sa v januári 1918 podieľal na rozpustení Ústavodarného zhromaždenia, ktorým bola definitívne zahataná možnosť demokratického vývoja krajiny. Neskôr sa zistilo, že organizoval vraždu cára Mikuláša II. a jeho rodiny, ktorá sa odohrala 17. júla 1918, a že bol za tento zločin plne zodpovedný. Niekedy je označovaný ako prvý vodca Sovietskeho zväzu. Toto označenie je však chybné, pretože Sovietsky zväz vznikol v roku 1922, tri roky po jeho smrti. Každopádne bol po októbrovej revolúcii zvolený vodcom ruskej SFSR a fakticky viedol krajinu počas rekonvalescencie Lenina po atentáte 30. augusta 1918. Divadlo a Sverdlov pomník v zasneženom Jekaterinburgu. Smrť Podľa oficiálnej verzie zomrel na španielsku chrípku v meste Oriol počas epidémie. Bol pochovaný v Kremeľskej stene, kde boli neskôr pochovaní aj ostatní boľševici. Podľa inej verzie zomrel na tuberkulózu. Podľa ďalšej verzie navštívil Morozovovu továreň v meste Oriol, kde bol ťažko zranený miestnymi robotníkmi, kvôli svojmu židovskému pôvodu. Avšak táto skutočnosť mala byť vraj ututlaná, aby nedošlo k poškodeniu obrazu revolúcie. V rokoch 1924 až 1991 niesol Jekaterinburg na jeho počesť meno „Sverdlovsk“. Ukrajinský Dovžansk po ňom bol pomenovaný v rokoch 1938 až 2016."}
{"id": "194019", "title": "Zoznam kozmonautov podľa mena", "context": "Dž  Vladimir Alexanderovič Džanibekov ( 13. máj 1942), 5"}
{"id": "78677", "title": "Zoznam ruských spisovateľov", "context": "M  Vladimir Majakovskij; futuristický básnik Maxim Grek; prekladateľ a teológ Pavel Ivanovič Meľnikov-Pečerskij; autor románov"}
{"id": "8702", "title": "Jurij Alexejevič Gagarin", "context": "Život  Mladosť Súbor:Yuri Gagarin parents Home.jpg|thumb|left|Gagarinov rodný dom v Klušine, dnes múzeum Hoci oficiálne dokumenty a viaceré zdroje uvádzajú, že Jurij Gagarin sa narodil v dedine Klušino, skutočným miestom jeho narodenia je pôrodnica v neďalekom meste Gžatsk (od roku 1968 pod názvom Gagarin) v Západnej (dnes Smolenskej) oblasti Ruska, ktoré bolo vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Gagarin pochádzal z jednoduchej vidieckej rodiny, ktorá žila v dedine Klušino. Jeho rodičia pracovali v kolchoze. Otec Alexej Ivanovič Gagarin bol tesár a stolár. Matka Anna Timofejevna bola dojička, neskôr postúpila na vedúcu mliečnej farmy kolchozu. Gagarinovci mali štyri deti: najstaršieho Valentina, jedinú dcéru Zoju, syna Jurija a najmladšieho Borisa. Do ich života silno zasiahla vojna. Keď sa v septembri 1941 priblížil front, jedného dňa pristálo na poli za dedinou poškodené lietadlo Jak-1, a tak dedinské deti prvýkrát v živote videli lietadlo. Malému Jurijovi pilot dovolil aj sadnúť si do kabíny. Po príchode Nemcov v októbri 1941 bola uzatvorená škola, do ktorej začal sedemročný Jurij Gagarin chodiť len pred niekoľkými týždňami. Aj keď nikto z rodiny nezahynul, život na okupovanom území bol neľahký. Ich dom zabrali nemeckí vojaci a Gagarinovci si potom museli vykopať zemľanku, aby mali kde žiť. Do školských lavíc sa Jurij mohol vrátiť až po oslobodení v marci 1943. V tej dobe bola rodina rozdelená, ustupujúci Nemci so sebou odvliekli jeho dvoch starších súrodencov, ale obaja zo zajatia utiekli a potom bojovali v Červenej armáde až do konca vojny. Otca zase po oslobodení odviedli do Červenej armády, slúžil v neďalekom Gžatsku. Celá rodina sa zišla až po skončení vojny v lete 1945. V máji 1945 sa Gagarinovci presťahovali do Gžatska. V roku 1949 Jurij Gagarin dokončil 6. triedu základnej školy a rozhodol sa vyučiť remeslu. Prijali ho do učilišťa pri podniku poľnohospodárskych strojov v Ľuberci pri Moskve na výučbu v odbore zlievač. Súčasne vo večernej škole robotníckej mládeže chodil do 7. triedy, aby mal úplné stredné vzdelanie. Po dokončení učilišťa roku 1951 bol ako jeden z najlepších učňov vybraný na ďalšie štúdium na Saratovskú priemyselnú školu, ktorú absolvoval s výborným prospechom. V Ľuberci aj v Saratove veľa času venoval športu, vynikal najmä v basketbale, a to aj napriek svojej výške - meral iba 158 cm. V Saratove sa stal aj kapitánom basketbalového mužstva školy, ale tiež hral na trúbku v kapele. Zúčastnil sa práce fyzikálneho krúžku, tu okrem iného dostal za úlohu pripraviť prednášku o Konstantinovi Ciolkovskom a jeho prácach o raketových motoroch a kozmických letoch. Ciolkovského myšlienky zanechali v Gagarinovi hlboký dojem. Letec Gagarin ako letecký kadet v saratovskom aeroklube, cca 1954 – 1955 Počas štúdií v Saratove so spolužiakmi sníval o lietaní. Koncom roka 1952 sa prihlásili do pilotných kurzov DOSAAF, ale k lietaniu sa nedostali. Keď neďaleko Saratova vznikla škola civilného letectva, skúsili šťastie aj tam, ale nespĺňali podmienky pre prijatie. Uspeli až na tretíkrát, v októbri 1954 ich prijali do saratovského aeroklubu, od jari 1955 už Gagarin lietal na Jaku-18. V lete dokončil štúdium a rozhodol sa pre dráhu stíhacieho pilota. Na jeseň 1955 bol prijatý na vojenskú leteckú školu v Orenburgu. Štúdium sa neobišlo bez problémov, v druhom roku mal Gagarin problémy s pristávaním s cvičným prúdovým MiGom-15UTI, hrozilo mu dokonca vylúčenie zo školy. Popularitu medzi spolužiakmi mu neprinieslo jeho nekompromisné vyžadovanie disciplíny z pozície pomocníka veliteľa čaty. Po dvoch rokoch ukončil leteckú školu s vyznamenaním. Ako absolvent s vynikajúcim prospechom mal právo vybrať si miesto služby. S priateľmi sa rozhodol pre život na severe Ruska. Slúžil v 769. stíhacom leteckom pluku 122. stíhacej leteckej divízie () Severnej flotily na základni Luostari-Novoje pri Murmansku za polárnym kruhom. K pluku nováčikovia prišli koncom novembra 1957. Po dôkladnej teoretickej príprave a zložení skúšok zo špecifík lietania na severe začali od marca nasledujúceho roka lietať na strojoch MiG-15bis. V útvare dosiahol 265 letových hodín (teda v lietadlách nalietal 265 hodín, počítajúc ich od počiatkov jeho leteckej kariéry v aeroklube). V závere štúdií v Orenburgu sa po jedenapolročnej známosti 27. októbra 1957 oženil so zdravotníčkou Valentinou Ivanovnou Gorjačevovou. Zoznámil sa s ňou na tanečnom večierku v leteckej škole začiatkom roka 1956. O rok a pol, 17. apríla 1959, sa im narodila dcéra Jelena, druhá dcéra Galja sa narodila 7. marca 1961, iba päť týždňov pred Gagarinovým kozmickým letom. Účasť na kozmickom programe Súbor:Гагарин в корабле.jpg|thumb|Kozmonaut Jurij Gagarin v kabíne kozmickej lode Vostok pred štartom prvého kozmického letu s ľudskou posádkou vôbec, 12. apríl 1961 Na jeseň 1959 sa uskutočnil nábor, z ktorého mala vzísť prvá skupina budúcich kozmonautov. Z viac ako dvetisíc záujemcov ostal nakoniec medzi najužšou skupinou vybraných aj poručík Jurij Gagarin. Od marca 1960 do januára 1961 prešiel spolu s ďalšími kolegami náročným výcvikom. Nakoniec sám šéf sovietskeho kozmického programu Sergej Koroľov navrhol poveriť pilotovaním prvej kozmickej lode práve Gagarina (zrejme značnú úlohu hrala jeho skromná povaha a vhodný triedny pôvod). Dňa 12. apríla 1961 o 6. hodine a 7. minúte svetového času odštartoval Jurij Gagarin v kozmickej lodi Vostok 1 z kozmodrómu Bajkonur. (Traduje sa jeho radostné zvolanie pri zážihu motorov: „Поехали!“ – Ideme!) Uskutočnil jeden oblet Zeme a po 106 minútach pristál na padáku pri dedine Smelovka v Saratovskej oblasti. Z neznámeho vojenského letca sa počas hodiny stal najpopulárnejší človek planéty, čo sovietska vláda dobre využila. Jurij Gagarin bol povýšený z nadporučíka na majora, vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu a Leninovým radom. 14. apríla ho triumfálne privítali v Moskve a v nasledujúcich dňoch a mesiacoch po celom svete od Londýna až po Havanu (za pozornosť stojí fakt, že vôbec prvá Gagarinova zahraničná cesta viedla do Prahy). Okrem verejných povinností sovietskej „ikony“ (o. i. bol aj poslancom Najvyššieho sovietu) zostal Gagarin kozmonautom. Ako vedúci skupiny kozmonautov (a od roku 1963 zástupca veliteľa výcvikového strediska) sa podieľal na ich výcviku a veľmi sa usiloval o účasť na ďalších kozmických letoch, najmä na (neskôr zrušenom) programe letu na Mesiac. Študoval tiež na Žukovského vojenskej leteckej akadémii v Moskve. Smrť Súbor:Landing. Mig-15 RA-0488G (10316391126).jpg|thumb|Cvičné prúdové lietadlo MiG-15UTI, typ, na ktorom zahynul Gagarin Zahynul 27. marca 1968 spolu so svojím inštruktorom Vladimirom Serioginom pri bežnom cvičnom lete, keď sa zrútil ich MiG-15UTI. Stroj havaroval asi od mesta Kiržač. Okolo okolností pádu lietadla existujú viaceré špekulácie. Niektoré hovoria, že sa mohol dostať do stopy turbulencie iného stroja. Túto verziu napokon preukázalo aj dlho utajované vyšetrovanie, ktorého časť uverejnil až v roku 2013 bývalý kozmonaut Alexej Leonov. Gagarin sa spolu so Serioginom dostali počas letu do blízkosti stroja Su-15, ktorého prototyp bol v tej dobe v oblasti testovaný. Pilot Su-15, ktorý sa mal pohybovať vo výške okolo 10 000 metrov, však porušil predpisy a letel v malej výške, kde sa pohyboval aj MiG-15UTI s Gagarinom a Serioginom, ktorí o jeho prítomnosti nič netušili. Po tom, čo sa dostali do stopy jeho stroja, ich MiG-15UTI v malej výške padol do vývrtky, ktorú sa im už nepodarilo vybrať, a ich stroj sa roztrieštil o zem. Niektoré iné teórie hovorili, že v pretlakovej kabíne došlo k dekompresii a obaja letci sa rozhodli pre okamžité klesanie skôr, ako dôjde k strate vedomia. Počas strmhlavého letu však Gagarin aj Serjogin stratili vedomie a ich neovládaný stroj narazil do zeme a explodoval. Gagarin bol pochovaný na pohrebisku pri Kremeľskom múre v Moskve. Jeho pohreb sa konal 30. marca 1968. Mesto Gžatsk blízko Jurijovej rodnej dediny nesie od roku 1968 na jeho pamiatku meno Gagarin. Je po ňom pomenovaná planétka č. 1772 Gagarin a kráter na odvrátenej strane Mesiaca."}
{"id": "10778", "title": "Kliment Jefremovič Vorošilov", "context": "Život  Mladosť a raná kariéra Narodil sa 4. februára 1881 v dedinke Verchneje v Jekatеrinoslavskej gubernii (dnes Luhanská oblasť, Ukrajina) v rodine železničiara. Stalin a Vorošilov v decembri 1935 Už v roku 1903 sa priklonil k ruskému boľševizmu a v období pred revolúciou (1917) sa aktívne podieľal na revolučnej činnosti. Niekoľkokrát bol väznený a poslaný do vyhnanstva. Účastnil sa na činnosti komunistickej strany v Baku, Petrohrade a Caricyne. Občianska vojna a vzostup Počas občianskej vojny bol v rokoch 1918-1920 významným veliteľom Červenej armády v oblasti Caricynu a spoločne s F.E. Dzeržinským bol spoluzakladateľom tajnej politickej polície Čeka. Po skončení občianskej vojny sa ako Stalinov blízky spolupracovník dostal do významných politických funkcií. Roku 1921 pomáhal tiež potlačiť povstanie námorníkov v Kronštadte. V rokoch 19251940 pôsobil ako komisár pre obranu ZSSR, od roku 1926 člen Politbyra, od roku 1937 Najvyššieho sovietu. Zásluhy z občianskej vojny, dobré vzťahy so Stalinom a politická angažovanosť mu roku 1935 vyniesli hodnosť maršala ZSSR. Podpis Vorošilova na jednom z dokumentov schvaľujúcich likvidáciu poľských dôstojníkov a zajatcov držaných v táboroch NKVD. Pred druhou svetovou vojnou sa podieľal na reorganizácii armády. Tie spočívali v zmenách v generálnom štábe, mechanizácii pechoty či budovaniu leteckých síl, čo ale nechával za seba robiť svojich zástupcov. V priebehu svojho pôsobenia v armáde uskutočňoval pravidelné čistky, pričom najbrutálnejšie boli v priebehu rokov 1936 až 1938. Jeho podpis sa tiež nachádza na rozkazoch prikazujúcich popravy poľských dôstojníkov v Katyni. Druhá svetová vojna Počas vojny s Fínskom v 19391940 sa po prvýkrát prejavili dôsledky represií v dôstojníckom zbore ako aj Vorošilovove nekompetentné vedenie armády. Pôvodnou prípravou plánu na vpád do Fínska bol poverený B. M. Šapošnikov. Jeho plán bol však národným komisariátom obrany zhodnotený ako pesimistický a vypracovaním nového plánu boli poverení Vorošilov a K. A. Mereckov. Plán útoku bol síce následne schválený, ale sovietsky postup za zbytočne krvavých strát stroskotal. Za čo bol Vorošilov z funkcie odvolaný. Počas 2. svetovej vojny bol veliteľom Severozápadného frontu, neskôr Leningradského frontu, pričom aj v týchto funkciách si neviedol dobre. Koncom októbra 1942 bol členom Hlavného stanu povereným organizáciou nových jednotiek. Presne o rok neskôr bol na čele partizánskeho hnutia a v máji 1943 bol menovaný predsedom Trofejného výboru, ktorého úlohou bolo riadenie a ekonomické využitie získanej koristi z území nepriateľa. Povojnové obdobie Po vojne sa stal predsedom spojeneckej komisie v Maďarsku. Od roku 1953 rezignoval na vojenských postoch a až do smrti zostal už len v štátnych (tým vlastne v straníckych) funkciách. Rodinný život Ženou Vorošilova bola Golda Davidovna Gorbman (1887—1959). Národnosťou bola Židovka, pred svadbou sa však dala pokrstiť a prijala pravoslávie, zmenila si tiež krstné meno na Jekaterina. Ich manželstvo bolo bezdetné, vychovávali však siroty (syna a dcéru) M.V. Frunzeho Timura a Tatianu, adoptovali tiež syna Piotra (1914—1969)."}
{"id": "244242", "title": "Nikolaj Michajlovič Girenko", "context": "Životopis Absolvoval vtedajšiu Leningradskú štátnu univerzitu v odbore orientalistiky. Po doštudovaní pôsobil ako tlmočník medzi sovietskymi špecialistami a domorodými kmeňmi na Zanzibare. Pôsobil vo viacerých etnologických a antropologických inštitúciách. V Petrohrade usporiadal viacero seminárov upozorňujúcich na rozširujúci sa trend extrémizmu. Zúčastňoval sa aj medzinárodných konferencii týkajúcich sa ľudských práv. Figuroval ako svedok a konzultant vo viacerých súdnych procesoch proti ultranacionalistickým organizáciám a jednotlivcom. 19. júna 2004 bol Nikolaj Girenko zastrelený vo vlastnom byte v Petrohrade. Vrahovia (podľa Girenkovej dcéry boli dvaja) neboli odhalení."}
{"id": "541661", "title": "Timon Aténsky", "context": "Datácia Hra vznikla v roku 1605. Z iných zdrojov sa dozvedáme, že vzhľadom na to, že text zostal nedokončený a že neexistovala ani štylistická a ani vonkajšia časová evidencia, prevládajú dve tendencie, ktoré vznik hry zaradzovali do časovej súvislosti s Kráľom Learom (1606), alebo až ku Coriolanovi (1608)."}
{"id": "251936", "title": "Liubo", "context": "Pozri aj  Dosková hra"}
{"id": "153275", "title": "Skrotenie čertice", "context": "Dej V komédii Skrotenie zlej ženy sa zrkadlia tri dejové pásma. Prvým je Predohra, v ktorej aktérom je Krištof Prešibaný (Christopher Sly), vandrák, drotár a opilec, ktorého prezlečú za šľachtica. V druhej hre je príbeh Lucentia a Bianky. I tento príbeh je založený na prestrojení a zámenách: Tranio je prezlečený za Lucentia, Lucentio za Cambia a Hortensio za Litia. Nápadníci dvoriaci sa Bianke tvoria protiváhu priamočiarejšiemu dvoreniu sa Petruchia Kataríne. Tretia hra zrkadlí príbeh Kataríny a Petruchia. Postava sane, dračice a fúrie, jednoducho protirečivej, hádavej a panovačnej a v tomto zmysle zlej ženy, sa objavuje už v rímskej komédii, odkiaľ sa rozšírila po celej Európe. Hra vychádza z dobových podmienených patriarchálnych stereotypov mužskej nadradenosti a krotenia ženy, ktorá bezočivo odvráva a ktorá prebieha brutálnym spôsobom. Shakespeare však požičiava Kataríne mimoriadnu rečovú predispozíciu, ktorá postupne tieto stereotypy narušuje."}
{"id": "253219", "title": "Santorini (hra)", "context": "Pozri aj  Abstraktná dosková hra"}
{"id": "120379", "title": "Simultánka", "context": "Introduction  Simultánka je exhibičné vystúpenie šachového majstra, ktorý hra súčasne na dvoch a viacerých šachovniciach proti viacerým hráčom. Pri väčšom počte šachovníc sú tieto umiestnené v kruhu a majster ku nim postupne pristupuje, vykoná svoj ťah a pokračuje k ďalšej šachovnici. Simultánka sa hrá obvykle tak, že majster má na všetkých šachovniciach biele figúrky. Traduje sa, že Alexandr Alexandrovič Alechin raz hral simultánku na dvoch šachovniciach, na jednej s bielymi a na druhej s čiernymi. Čoskoro zistil, že hrá sám proti sebe, na šachovnici kde bol čierny, opakovali jeho ťahy za bieleho a naopak. Keďže išlo o stávku, tak by finančne pri ľubovoľnom výsledku stratil. Preto schválne vo vyhranej pozícii obetoval dámu. Súperi sa ulakomili, mysliac si, že vyhrajú na oboch šachovniciach a začali hrať samostatne. Nakoniec na oboch šachovniciach dosiahol výhru."}
{"id": "126513", "title": "Dámsky gambit", "context": "Čigorinova obrana (D07)  1. d4 d5 2. c4 Jc6 Pochádza od ruského veľmajstra Čigorina, ktorý ho často (ale veľmi neúspešne) skúšal v zápase o titul majstra sveta so Steinitzom v roku 1889. Variant sa hráva aj v súčasnosti. Obvykle vedie k živej figúrovej hre. Najpoužívanejšie sú tieto možnosti: a) 3. Jf3 Sg4 4. cxd5 Sxf3 5. gxf3 Dxd5 6. e3 e5 7. Jc3 Sb4 8. Sd2 Sxc3 9 bxc3 V treťom ťahu má čierny aj iné možnosti: 3. ... e6, 3. ... Jf6, 3. ... e5, 3. ... dxc4. b) 3. Jf3 dxc4 alebo 3. ... Jf6, 3. ... e6, 3. ... e5 c) 3. cxd5 Dxd5 4. e3 e5 5. Jc3 Sb4 6. Sd2 Sxc3"}
{"id": "251915", "title": "Kráľovská hra mesta Ur", "context": "Pozri aj  Dosková hra"}
{"id": "118923", "title": "Viliam Žingor", "context": "Introduction  Viliam Žingor ( 30. júl 1912, Bystrička – † 18. december 1950, Bratislava) bol počas Slovenského národného povstania významným organizátorom partizánskeho hnutia. Po vojne prenasledovaný za kritiku komunistickej strany, krivo obvinený z protištátnej činnosti a popravený obesením v roku 1950. Rehabilitovaný v roku 1968."}
{"id": "597037", "title": "Georgij Vasilievič Čičerin", "context": "Život  Detstvo a začiatky kariéry Georgij Čičerin, vzdialený príbuzný Alexandra Puškina, sa narodil v starej šľachtickej rodine. Narodil sa na panstve svojho strýka Borisa Čičerina v Karaule v Tambove. Jeho otec Vasilij N. Čičerin bol diplomat zamestnaný na ministerstve zahraničných vecí Ruského impéria. Jeho strýko bol vplyvný právny filozof a historik. V mladosti Čičerina fascinovala história, klasická hudba, najmä Richard Wagner, a Friedrich Nietzsche, čo boli vášne, ktorým sa venoval po celý život. Napísal knihu o Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi a ovládal všetky hlavné európske jazyky a niekoľko ázijských jazykov. Po absolvovaní Petrohradskej univerzity, kde získal titul z histórie a jazykov, Čičerin v rokoch 1897 až 1903 pracoval v archívnom oddelení ruského ministerstva zahraničných vecí. V roku 1904 Čičerin zdedil majetok svojho slávneho strýka v Tambovskej gubernii a veľmi zbohatol. Svoj nový majetok okamžite využil na podporu revolučných aktivít v období pred ruskou revolúciou v roku 1905 a koncom toho istého roku bol nútený utiecť do zahraničia, aby sa vyhol zatknutiu. Nasledujúcich 13 rokov strávil v Londýne, Paríži a Berlíne, kde sa pridal k menševickej frakcii Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany a aktívne pôsobil v emigrantskej politike. V cisárskom Nemecku sa podrobil lekárskemu ošetreniu v snahe vyliečiť svoju homosexualitu. Protivojnová činnosť v Británii Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 zaujal Čičerin protivojnový postoj, ktorý ho zblížil s boľševikmi Vladimira Lenina. V roku 1915 sa presťahoval do Británie, kde čoskoro nadviazal priateľstvo s Mary Bridges-Adamsovou, aktivistkou Ligy plebsu a zakladajúcou členkou Central Labour College. Obaja založili Russian Political Prisoners and Exiles Relief Committee (Výbor pre pomoc ruským politickým väzňom a exulantom), organizáciu, ktorá pokračovala v dlhej tradícii britskej spoločnosti na podporu obetí cárskych represií. V roku 1917 ho zatkla britská vláda za jeho protivojnové spisy a niekoľko mesiacov strávil v Brixtonskej väznici. Boľševická vláda Boľševici sa v Rusku dostali k moci po októbrovej revolúcii v roku 1917. Prvý šéf Komisariátu zahraničných vecí, ktorý nahradil ministerstvo zahraničných vecí, Lev Trockij, zabezpečil Čičerinovo prepustenie a bezpečný odchod do Ruska výmenou za britských poddaných, ktorí boli zadržiavaní v Rusku, vrátane Georgea Buchanana, britského veľvyslanca. Po návrate do Ruska začiatkom roka 1918 sa Čičerin formálne pridal k boľševikom a bol vymenovaný za Trockého zástupcu počas rokovaní, ktoré viedli k Brestlitovskému mieru. Po podpísaní zmluvy koncom februára 1918 sa Trockij, ktorý presadzoval inú politiku, začiatkom marca vzdal svojej funkcie. Čičerin sa stal zastupujúcim vedúcim komisariátu a 30. mája bol vymenovaný za komisára pre zahraničné veci. Dňa 2. marca 1919 bol jedným z piatich mužov, ktorí predsedali prvému kongresu Kominterny. Čičerin viedol pronemeckú zahraničnú politiku v súlade so svojimi protibritskými postojmi, ktoré si vytvoril počas svojho pôsobenia na ministerstve zahraničných vecí, keď Británia blokovala ruskú expanziu v Ázii. V roku 1920 dokonca navrhol Leninovi, ktorý s tým súhlasil, aby sa anglickí robotníci formovali do dobrovoľníckych jednotiek. Sovietske vojská sa blížili k Varšave, ale z tejto myšlienky zišlo. V júli 1918 sa jeho blízky priateľ Ulrich von Brockdorff-Rantzau stal novým nemeckým veľvyslancom po tom, čo jeho predchodcu grófa Wilhelma Mirbacha zastrelili počas povstania ľavicovej frakcie. V roku 1922 sa Čičerin zúčastnil na konferencii v Janove a podpísal s Nemeckom Rapallskú zmluvu. Prosil Lenina, aby nezmaril Janovskú konferenciu, pretože veril, že by to uľahčilo získanie zahraničných pôžičiek. Čičerin presadzoval politiku spolupráce s Nemeckom a nadviazal užšie pracovné vzťahy s Brockdorffom-Rantzauom. Čičerin tiež viedol diplomatické rokovania s pápežským nunciom Eugeniom Pacellim, budúcim pápežom Piom XII. o postavení rímskokatolíckej cirkvi v novovzniknutom Sovietskom zväze. Dňa 10. apríla 1923 Čičerin napísal list svojmu kolegovi z politbyra Josifovi Stalinovi, v ktorom opísal medzinárodné politické dôsledky nedávneho procesu s monsignorom Konstantym Budkiewiczom a jeho popravy vo väznici Lubjanka na Veľkonočnú nedeľu. V Amerike, Francúzsku a Spojenom kráľovstve utrpeli snahy o diplomatické uznanie ZSSR veľký neúspech. Keď Josif Stalin v roku 1924 nahradil Lenina, Čičerin zostal ministrom zahraničných vecí a Stalin si jeho názory vážil. V roku 1928 Čičerin vyhlásil, že chce zlepšiť vzťahy s kapitalistickými krajinami, aby podporil zahraničné investície. Túto politiku Stalin nadšene podporoval a politbyro ju schválilo na prelome rokov 1927 a 1928. Stalin povedal, že „sotva možno pochybovať o tom, že súdruh Čičerin je lepšie informovaný o náladách v zahraničných investičných kruhoch než ktokoľvek z nás\". Hoci bol Čičerin známy svojimi workoholickými návykmi, od novembra 1926 do júna 1927 a od septembra 1928 do januára 1930 bol odstavený na vedľajšiu koľaj, pričom sa liečil v Nemecku alebo na Francúzskej riviére. Vo februári 1927 Čičerin kritizoval Nikolaja Bucharina za jeho prejavy, ktoré mali negatívny postoj k sovietsko-nemeckým vzťahom: „Bolo to obzvlášť nebezpečné kvôli zhoršeniu vzťahov medzi ZSSR a Veľkou Britániou\". Čičerin povedal: „V čase, keď Briti pracujú proti nám, musíme sa starať o naše vzťahy s inými štátmi. Musíme takéto vzťahy pestovať.\" Čičerin zohral významnú úlohu pri nadväzovaní formálnych vzťahov s Čínou a pri koncipovaní politiky Kremľa voči Číne. Zameral sa na čínsku východnú železnicu, Mandžusko a mongolskú otázku. Neskorší život V roku 1930 Čičerina formálne nahradil jeho zástupca Maxim Litvinov. Jeho posledné roky života zaťažovala pretrvávajúca nevyliečiteľná choroba, ktorá ho vytlačila z okruhu priateľov a aktívnej činnosti a viedla k predčasnej smrti. Keď Čičerin v roku 1936 zomrel, oficiálne štátne noviny Izvestija zhrnuli, že bol vysoko vzdelaný, výnimočný diplomat a opísali ho ako kultivovaného milovníka umenia."}
{"id": "64667", "title": "Zoznam politických článkov/Ž", "context": "žo Žores Ivanovič Alfiorov"}
{"id": "434221", "title": "Andrej Ivanovič Jeriomenko", "context": "Život  Začiatky Narodil sa v dedine Markovka (dnes Luhanská oblasť) na Ukrajine v roľníckej rodine ukrajinského pôvodu. V roku 1913 bol povolaný do armády. Účastnil sa bojov prvej svetovej vojny, kde slúžil v jednotkách na juhozápadnom a rumunskom fronte. Dosiahol hodnosť poddôstojníka. V roku 1918 vstúpil do červenej armády a slúžil v Buďonného 1. jazdeckej armáde. Po skončení občianskej vojny, ktorú ukončil vo funkcii zástupcu veliteľa jazdeckého pluku, navštevoval Leningradskú jazdeckú školu (1923) a neskôr aj Frunzeho vojenskú akadémiu, kde ukončil štúdium v roku 1935. V nasledujúcom období velil v rokoch 1935 až 1938 jazdeckej divízii a neskôr 6. kozáckemu jazdeckému zboru. Žukov ho vo svojich pamätiach charakterizoval ako neobľúbeného pre hrubosť k podriadeným a podliezavosti voči nadriadeným. Druhá svetová vojna Ako veliteľ 6. jazdeckého zboru sa podieľal na sovietskom vpáde do Poľska. V júni 1940 bol povýšený do hodnosti generálporučíka a poverený vedením 3. mechanizovaného zboru v Bielorusku. V období prepadnutia Sovietskeho zväzu v júni 1941 velil 1. armáde na Ďalekom východe. Bol však čoskoro prevelený na západ, kde 28. júna 1941 prebral dôležitý post veliteľa Západného frontu po generálovi D. G. Pavlovovi. Frontu však velil iba krátko do 4. júla, kedy ho vystriedal S. K. Timošenko. Slúžil však ďalej ako zástupca veliteľa frontu. Jednotky tohto frontu sa však v priebehu pohraničných bojov Nemcom podarilo zničiť. Jeriomenko bol považovaný za vynikajúceho taktika, ktorý ako jeden z mála sovietskych veliteľov v tej dobe chápal význam letectva aj tankových zväzov. Pri ústupových bojoch z Bieloruska cez Vitebsk k Smolensku koordinoval súčinnosť viacerých armád. 14. augusta 1941 bol poverený velením Brianského frontu, ktorý čelil útokom 2. tankovej skupiny generálplukovníka Guderiana. Počas nemeckého útoku na Moskvu sa jeho jednotky dostali do obkľúčenia pri Viazme. Nemecký útok bol natoľko nečakaný, že sa čelná nemecká útočná skupina prebila až do Brianska, kde ohrozila priamo Jeriomenkov štáb. Jeriomenko osobne viedol útok proti nemeckým jednotkám, zatiaľ čo bol zvyšok štábu evakuovaný. Ostatní príslušníci štábu však podali veliteľstvu správu o jeho smrti, takže za veliteľa frontu bol vymenovaný veliteľ 50. armády M.P. Petrov. Jednotky frontu (3., 13. a 50. armáda) sa začali prebíjať z obkľúčenia. Jeriomenko bol pri ústupe 13. októbra ťažko ranený. Velenie však preňho zvlášť vyslalo lietadlo, ktorým bol evakuovaný. Po liečení bol povýšený do hodnosti generálplukovníka v decembri 1941 poverený vedením 4. údernej armády, ktorá sa podieľala na sovietskom protiútoku pri Moskve. Jeho jednotky viedli úspešné protiútoky v oblasti severne od Rževa a južne od Velikich Luk. 20. januára 1942 bol pri nálete na štáb frontu ranený. Tri týždne odmietal liečenie, kde sa dostal až 15. februára. V opatere zdravotníkov sa nachádzal až do augusta 1942. Súbor:RIAN archive 882837 The defenders of Stalingrad.jpg|náhľad|Vojenská porada počas bitky o Stalingrad, sprava: Chruščov, generálmajor Kiričenko, Čujanov a generálplukovník Jeriomenko. Do bojových operácii sa zapojil znovu až v auguste 1942, keď bol poverený velením Juhovýchodného frontu. Podieľal sa na obrane Stalingradu. Jeho jednotky viedli 4 mesiace ťažké obranné aj útočné operácie. V tomto období bol jeho front premenovaný na Stalingradský front. Počas operácie Uran v novembri 1942 jeho jednotky južne od Stalingradu prešli do protiofenzívy a spolu so severu útočiacimi vojskami Juhozápadného frontu uzavreli obkľúčenie nemeckej 6. armády v Stalingrade. V tejto funkcii sa vyznamenal aj pri odrazení nemeckého protiútoku vedeného vojskami von Mansteina. V januári 1943 bol Stalingradský front premenovaný na Južný front. Jeho novou úlohou bolo vytlačiť nemecké vojská zo Severného Kaukazu k Rostovu nad Donom. 2. februára 1943 bol zo zdravotných dôvodov odvolaný z funkcie a odoslaný na liečenie na Kaukaz. V apríli 1943, bol povýšený do hodnosti armádneho generála a poverený vedením Kalininského frontu. Neskôr v októbri a novembri 1943 viedol 1. pobaltský front pri útokoch na Smolensk. Následne bol vo februári 1944 presunutý na južnú časť frontu kde viedol samostatnú prímorskú armádu, ktorej cieľom bolo preniknúť z východu na polostrov Krym. Spoločne s 4. ukrajinským frontom F. I. Tolbuchina vykonal krymskú operáciu, počas ktorej boli zničené alebo vytlačené nemecké sily z polostrova. V lete 1944 bol poverený vedením 2. pobaltského frontu, ktorý sa zo severu podieľal na krytí bieloruskej ofenzívy. Za úspešné vedenie bojových operácii bol vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu. Neskôr sa jeho front podieľal na pobaltskej operácii, rozhodujúci úspech však priniesli útoky jeho suseda 1. pobaltského frontu pod vedením I. Ch. Bagramjana. V marci 1945 bol prevelený k 4. ukrajinskému frontu, ktorý bojoval na poľskom a česko-slovenskom území. Viedol moravsko-ostravskú operáciu, podieľal sa na oslobodzovaní severného Slovenska a Moravy. Povojnové obdobie Po vojne velil Jeriomenko postupne Karpatskému, Západosibírskemu a Severokaukazskému vojenskému okruhu. Maršalom Sovietskeho zväzu sa stal 11. marca 1955. Po roku 1958 slúžil ako inšpektor Ministerstva obrany. Zomrel 19. novembra 1970 v Moskve. Urna s jeho popolom sa nachádza na pohrebisku pri Kremeľskej stene na Červenom námestí v Moskve."}
{"id": "535612", "title": "Piotr Nikolajevič Šironin", "context": "Život Narodil 12. júla 1909 v Kirse v malom meste vo vtedajšej Viatskej gubernii v rodine robotníka. Vyštudoval pedagogický inštitút a stal sa učiteľom, neskôr riaditeľom školy. V marci 1942 vstúpil do Červenej armády a v Leningrade absolvoval vojenské pechotné učilište. V januári 1943 sa stal veliteľom čaty 78. gardového streleckého pluku 25. gardovej streleckej divízie 6. armády Juhozápadného frontu. Počas tretej bitky o Charkov dostal za úlohu brániť s 24 mužmi svojej čaty železničný prejazd pri Taranovke. Nemci nasadili na tomto úseku proti hŕstke jeho mužov desiatky tankov a obrnených vozidiel s pechotou. „Široninovci“ odrazili päť nepriateľských útokov a zničili 16 tankov a zlikvidovali viac než 100 nemeckých pešiakov. Svoje pozície neopustili a prinútili Nemcov ich pozície obísť. Z 24 mužov čaty zostalo nažive len päť, medzi nimi i veliteľ poručík Šironin. 18. mája 1943 bola poručíkovi P. N. Široninovi a všetkým mužom jeho čaty udelená Zlatá hviezda Hrdinu ZSSR, z toho devätnástim z nich in memoriam. Na front sa už Šironin nevrátil. Po prepustení z nemocnice odišiel ako invalida do zálohy a vrátil sa k svojmu civilnému povolaniu učiteľa. Zomrel 30. júna 1968 v rodnom mestečku Kirs."}
{"id": "132290", "title": "Michail Ivanovič Čigorin", "context": "Introduction  Michail Ivanovič Čigorin () ( 12. november 1850, Gatčina, Rusko – † 25. január 1908, Lublin, Poľsko) bol ruský šachový veľmajster, jeden z najlepších svetových hráčov na konci 19. storočia."}
{"id": "564558", "title": "Rudolf Lančarič", "context": "Životopis Rudolf Lančarič sa narodil 14. augusta 1914 v Grenville, Pennsylvánia, USA. V roku 1922 sa s rodičmi a súrodencami vrátil na Slovensko. Od októbra 1935 do októbra 1937 absolvoval vojenskú prezenčnú službu pri pešom pluku v Bratislave, kde dosiahol hodnosť desiatnika. Od 1. apríla 1939 do 4. apríla 1944 slúžil na Hlavnom veliteľstve žandárstva, odkiaľ ho prepustil zo služby kvôli zamlčiavaniu nemanželského dieťaťa. Od 19. apríla 1944 do 19. mája 1945 pracoval vo výrobných podnikoch. Po 2. svetovej vojne sa vrátil do Národnej bezpečnosti, kde agilne vykonával čiernu prácu. Štátna bezpečnosť (ŠtB) pomáhala vtedy ešte spriateleným súdruhom z Juhoslávie riešiť ich záujmy na území Československa, najmä vyhľadávanie ukrývajúcich sa bývalých členov Ustaše. V tejto súvislosti ho so Šefikom Kevičom zoznámil na jar 1947 jeho nadriadený podplukovník Rudolf Viktorin. Poveril ho sprevádzaním Keviča počas jeho návštevy Nitry, kde mal vypočúvať údajnú agentku americkej spravodajskej služby Bosilku Perše. Dňa 6. apríla 1950 bol zatknutý a v procese proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu bol krivo obvinený z velezrady a vyzvedačstva. Štátny súd v Prahe ho 2. septembra 1950 odsúdil na trest smrti, Najvyšší súd rozsudok potvrdil a Rudolf Lančarič skončil 17. februára 1951 na popravisku. Lančarič riadil pri prenasledovaní Viliama Žingora (tzv. žingoriáda) Zoru Adamcovú, bývalú sekretárku politika Jána Lichnera, ktorá sa po februári 1948 dostala do vyšetrovacej väzby ŠtB. Po prepustení začala pod nátlakom spolupracovať s ŠtB. Je iróniou osudu, že Lančarič bol teda v procese so Šefikom Kevičom a spol. odsúdený skôr ako Viliam Žingor, ktorého pomáhal dostať do väzenia. „...spolčili sa navzájom a s ďalšími osobami na pokus o zničenie samostatnosti alebo ústavnej jednotnosti republiky, o rozvrátenie ľudovodemokratického zriadenia, spoločenskej a hospodárskej sústavy republiky (…) a za tým účelom vstúpili do priameho styku s cudzou mocou“ a tejto cudzej moci vyzradili štátne tajomstvá. V prípade Rudolfa Lančariča bolo obzvlášť závažnou okolnosťou, že bol osobitne povinný zachovávať štátne tajomstvo, k čomu sa zaviazal služobnou prísahou. Prokurátor sa vo svojej argumentácii opieral o výsledky vykonštruovaných procesov s Lászlóm Rajkom, z ktorých mal údajne vyplynúť zámer Josipa Broza Tita o vybudovanie tzv. „Dunajskej federácie“ ktorá by bola mimo dozoru ZSSR. Rudolf Lančarič bol popravený 17. februára 1951 v Prahe. Rehabilitovaný bol v roku 1964 na základe vyšetrenia Inšpekcie Ministerstva vnútra."}
{"id": "43120", "title": "Čingischán", "context": "Vojenské úspechy Územné rozširovanie Mongolskej ríše Po úteku sa pridal k Togrilovi, ktorý bol priateľ jeho otca a náčelník príbuzného kmeňa. Niekoľko nasledujúcich rokov sa odohrávali bratovražedné vojny. Počas nich si Temüdžin vybojoval moc. Vďaka diplomacii, krutosti a vojenským schopnostiam sa mu podarilo spojiť všetky kmene pod svoje velenie. Roku 1206 ho zhromaždenie mongolských náčelníkov vyhlásilo za veľkého chána, „vládcu vesmíru“ - Čingischána. Čingischán napadol štát Si Sia na severozápade Číny a neskôr ríšu Ťin na severe Číny. Počas bojov nastal spor medzi Čingischánom a šáhom Muhammadom, ktorý vládol Chórezmskej ríši . V roku 1219 viedol Čingischán svoje vojsko proti Muhammadovi. Stredná Ázia a Perzia, v ktorej sa Chórezmská ríša nachádzala, bola zničená. Kým jeho ďalšie vojská útočili na Rusko, Čingischán začal nájazdy na Afganistan a severnú Indiu. Domov sa vrátil roku 1225. Čingischán mal 4 synov - Jochi, Chagatai, Ogotaj, Tolui. Jeho nástupcom sa stal tretí syn Ogotaj."}
{"id": "597036", "title": "Georgij Vasilievič Čičerin", "context": "Introduction  Georgij Vasilievič Čičerin (; 24. november 1872, Karaul, Tambovská oblasť, Ruská ríša, teraz Rusko – † 7. júl 1936, Moskva, Sovietsky zväz, teraz Rusko) bol ruský marxistický revolucionár a sovietsky politik, ktorý od marca 1918 do júla 1930 pôsobil ako prvý ľudový komisár zahraničných vecí v sovietskej vláde."}
{"id": "135076", "title": "Július Činčár", "context": "Rodina  otec Juraj Činčár matka Anna rod. Voroňáková manželka: Maria, rod. Tomaschevska deti: Stanislav, Marián, Jana vnuci: Stanislava, Mária, Matúš, Marián, Daniel, Jana, Martin, Filip, Lukáš"}
{"id": "434199", "title": "Vasilij Konstantinovič Bľucher", "context": "Život Pochádzal zo sedliackej rodiny. Priezvisko Bľucher získal jeho starý otec po návrate z krymskej vojny. Narodil sa v dedine Barščinka blízko Rybinska. Spočiatku pracoval ako robotník. Po začiatku prvej svetovej vojny bol povolaný do armády ako radový vojak. Slúžil v Brusilovovej 8. armáde. Vyznamenal sa v boji a bol dvakrát vyznamenaný Krížom sv. Juraja a neskôr povýšený na poddôstojníka. V januári 1915 bol ťažko ranený v bojoch pri Ternopole. Po 13 mesiacoch liečenia bol prepustený z armády a šiel pracovať do lodeníc v Nižnom Novgorode, neskôr do strojárskeho závodu v Kazani. V roku 1916 vstúpil do boľševickej strany. Bol členom vojenského sovietu v meste Samara. Neskôr bol zástupcom N. Kaširina, ktorý viedol oddiel bojujúci proti bielogvardejským vojskám na Južnom Urale. Jednotka obsadila Orenburg a v lete 1918 operovala v oblasti Orenburg-Ufa-Čeľabinsk. Po odrezaní od zvyšku boľševických síl jeho jednotky operovali partizánskym spôsobom. V auguste bol Kaširin ranený a velenie prebral Bľucher. V priebehu leta jeho jednotky (tzv. Uralský partizánsky oddiel) o sile asi 6000 až 10 500 mužov počas neustálych bojov v ťažkom teréne prešli za 54 dní okolo 1500 km a zničili nepriateľské jednotky o sile 7 plukov. Za tento úspech mu bol ako prvému boľševickému veliteľovi 30. septembra 1918 udelený Rad červenej zástavy. V citácii jeho vyznamenania bolo uvedené, že tento postup možno porovnávať so Suvorovovym prechodom Álp. Neskôr sa po reorganizácii svojich vojsk (premenovaných na 51. divíziu) podieľal na bojoch proti bielogvardejcom na Ukrajine a v južnom Rusku. Viedol sovietsku 3. armádu. Bol veliteľom sovietskych vojsk Ďalekovýchodnej republiky v rokoch 1921-1922. V druhej polovici 20. rokov slúžil ako vojenský poradca čínskej vlády. Neskôr po návrate do krajiny viedol Ukrajinský vojenský okruh a v roku 1929 bol poverený vedením sovietskych vojsk na Ďalekom východe. Počas bojov v okolí Rusko-Čínskej východnej železnice porazil oddiely miestnych čínskych vládcov. Za tento úspech bol vyznamenaný ako prvý sovietsky veliteľ Radom červenej hviezdy. Maršalom Sovietskeho zväzu sa stal v novembri 1935 spolu s Klimentom Vorošilovom, Michailom Tuchačevským, Alexandrom Jegorovom a Semionom Buďonným. Počas stalinských čistiek bol v roku 1937 účastník súdu s maršalom Tuchačevským. V júli 1938 počas bojov v okolí jazera Chasan viedol ďalekovýchodný front. V dôsledku jeho chýb sovietske sily utrpeli ťažké straty a odrazili japonský vpád až 10. augusta. Hlavný vojenský soviet na čele s Vorošilovom, Buďonným, Molotovom a Stalinom následne Bľuchera obvinil z nedostatočnej pripravenosti frontu a neochoty očistiť front od zradcov. 22. októbra 1938 bol zatknutý a obvinený zo špionáže pre Japonsko. Bľucherovmu zatknutiu zrejme napomohol aj útek veliteľa NKVD na Ďalekom východe Genricha Ľuškova obávajúceho sa zatknutia, do Japonska. Pri vyšetrovaní sa Bľucher odmietal priznať a formálne ani nebol nikdy súdený. Bol mučený a pri brutálnom vypočúvaní prišiel o oko. Zomrel 9. novembra 1938 vo väznici Lefortovo v Moskve. Podľa obhliadky tela jeho smrť spôsobila pľúcna embólia. 10. marca 1939 bol posmrtne spätne zbavený hodnosti maršala a odsúdený na trest smrti za „špionáž pre Japonsko a protisovietske pravicové a vojenské sprisahanie“. Informácie o jeho smrti bol držané v tajnosti až do roku 1956, keď bol oficiálne rehabilitovaný."}
{"id": "600200", "title": "Radomilická mokřina", "context": "\nPrírodná rezervácia Radomilická mokřina je ohrozovaná vysúšaním mokrade a zmenou v hospodárení na lokalite aj v okolí. Keďže sa na mieste postupne upúšťa od hospodárenia na priľahlých lúkach, môže dôjsť k rozpadu cenných lúčnych spoločenstiev. Taktiež poľnohospodárska činnosť v blízkosti má za následok vyšší prísun živín na stanovište a teda postupné vytláčanie pôvodných druhov nitrofilnými. Tento prísun materiálu nastáva prevažne v čase výdatných dažďov, kedy sa Radomilický potok môže na lokalitu rozliať a priniesť jemnozrnný sediment bohatý na živiny a prípadne s vysokým obsahom pesticídov. Ďalším potenciálnym nebezpečenstvom by bola snaha obnoviť rybárčenie na zarastenom a čiastočne vypustenom rybníku, ktorý tvorí významnú časť lokality. Tento rybník bol obnovený v roku 2004 zo zdrojov revitalizácie riečnych systémov. Starostlivosť o rezerváciu zabezpečuje podľa zákona Juhočeský kraj."}
{"id": "280714", "title": "Brčálnické mokřady", "context": "Introduction  Brčálnické mokřady je prírodná rezervácia ev. č. 2294 neďaleko obce Železná Ruda v okrese Klatovy. Oblasť spravuje Správa NP a CHKO Šumava. Predmetom ochrany sú dynamicky sa vyvíjajúce bylinné i drevinné spoločenstvá vrátane tu žijúcich živočíšnych druhov."}
{"id": "524820", "title": "Radomilická mokřina", "context": "Ohrozenie Radomilická mokřina v jari Prírodná rezervácia Radomilická mokřina je ohrozovaná vysúšaním mokrade a zmenou v hospodárení na lokalite aj v okolí. Keďže sa na mieste postupne upúšťa od hospodárenia na priľahlých lúkach, môže dôjsť k rozpadu cenných lúčnych spoločenstiev. Taktiež poľnohospodárska činnosť v blízkosti má za následok vyšší prísun živín na stanovište a teda postupné vytláčanie pôvodných druhov nitrofilnými. Tento prísun materiálu nastáva prevažne v čase výdatných dažďov, kedy sa Radomilický potok môže na lokalitu rozliať a priniesť jemnozrnný sediment bohatý na živiny a prípadne s vysokým obsahom pesticídov. Ďalším potenciálnym nebezpečenstvom by bola snaha obnoviť rybárčenie na zarastenom a čiastočne vypustenom rybníku, ktorý tvorí významnú časť lokality. Tento rybník bol obnovený v roku 2004 zo zdrojov revitalizácie riečnych systémov. Starostlivosť o rezerváciu zabezpečuje podľa zákona Juhočeský kraj. V súčasnosti dochádza k regulácii hladiny vody v rybníku a teda k ovplyvňovaniu hydrologických pomerov. K tomu sa využíva postavený priepust z 90. rokov 20. storočia na odvodňovacej stoke pri severozápadnom okraji lokality. Tento priepust bol koncom roka 2004 znovuvybudovaný. Význam priepustu spočíva v tom, že v čase dlhodobého sucha zadržiava vodu na lokalite. Ale pre jeho správnu funkčnosť je potrebné jeho pravidelná kontrola. Tá sa nepodarila zabezpečiť v roku 2005, čo sa nepriaznivo prejavilo na rozmnožovaní kunky červenobruchej. Taktiež na miestach kultúrnej a ostricovej lúky dochádza ku kosbe vzrasteného porastu, čím sa darí spomaľovať postup sukcesie (predovšetkým zazemňovaniu)."}
{"id": "523606", "title": "Oleksovická mokřina", "context": "Introduction  Oleksovická mokřina je prírodná pamiatka ev. č. 1897 neďaleko obce Hostěradice v okrese Znojmo v nadmorskej výške 205 - 210 metrov. Oblasť spravuje AOPK ČR."}
{"id": "278986", "title": "Novořecké močály", "context": "Introduction  Novořecké močály je prírodná rezervácia ev. č. 1723 neďaleko obce Stříbřec v okrese Jindřichův Hradec. Oblasť spravuje Agentúra ochrany prírody a krajiny ČR Správa CHKO Třeboňsko. Objektom ochrany je rozsiahly komplex mokraďových ekosystémov v inundácii Novej řeky."}
{"id": "508018", "title": "Meandry Smědé", "context": "Introduction  Prírodná rezervácia Meandry Smědé bola vyhlásená 1. júla 1998 na ochranu krajinársky hodnotného územia údolnej nivy rieky Smědej s vyvíjajúcimi sa meandrami a slepými ramenami a štrkopieskovým náplavami. Má chrániť prirodzený charakter riečneho koryta so spoločenstvami rastlín a živočíchov mokradí, riečnej nivy a svahového lesa. Rezervácia má rozlohu 137 hektárov, leží v nadmorskej výške 220270 metrov, nachádza sa v katastroch obcí Višňová a Černousy. Súčasťou chráneného územia je aj Dubový rybník, ornitologicky významná lokalita severných Čech. Geologicky sa územie nachádza na rumburskej žule a kvartérnych sedimentoch."}
{"id": "280642", "title": "Kříženecké mokřady", "context": "Introduction  Kříženecké mokřady je prírodná rezervácia ev. č. 12800 neďaleko obce Hartmanice v okrese Klatovy. Oblasť spravuje Správa NP a CHKO Šumava. Predmetom ochrany je zachovanie prirodzeného charakteru horskej jelšiny, podmáčané smrečiny. Ochrana rastlinných spoločenstiev na bezlesnej časti, samovoľne sa vyvíjajúce bylinné a drevinné spoločenstvá."}
{"id": "524817", "title": "Radomilická mokřina", "context": "Lokalita Radomilická mokřina sa nachádza severne od obce Radomilice a západne od obce Záblatí, obe časti obce Dříteň v okrese České Budějovice. Lokalita leží na pravom a ľavom brehu Radomilického potoka v nadmorskej výške medzi 393 až Spomínaný potok cez prírodnú rezerváciu preteká a vlieva sa neďaleko hranice rezervácie do Strpského rybníka. Rezervácia sa tak čiastočne nachádza na nive tohto potoka. Južný až západný okraj rezervácie je lemovaný železničnou traťou Protivín-Zliv. Na severe a východe sa nachádzajú poľnohospodárske plochy využívané ako lúky a polia. Detailný pohľad na rybník v oblasti mokrade Z morfologického hľadiska je oblasť situovaná v rámci Českobudejovickej panvy. Povodím spadá oblasť rezervácie do povodia rieky Otavy."}
{"id": "521150", "title": "Zoznam chránených území v okrese Rychnov nad Kněžnou", "context": "Introduction Toto je zoznam chránených území v okrese Rychnov nad Kněžnou aktuálny k decembru roku 2016, v ktorom sú uvedené chránené územia v oblasti okresu Rychnov nad Kněžnou. Kód Obrázok Názov Typ Galéria Commons Popis územia Súradnice 2209 Bažiny PR Rašelinové lúky a mokrade s výskytom radu osobitne chránených druhov rastlín 732 100x100bod Bedřichovka PR Úlohou ochrany prírody je zachovanie polokultúrnych čiastočne podmáčaných lúk, ktoré boli v 70. rokoch 20. storočia vyňaté z veľkoplošných odvodňovaní ako zachovalá ukážka polokultúrnej kvetnatej horskej lúky. 867 Mokraď Broumarské slatiny PP Ochrana slatinnej, bezkolencovej lúky a porastov vysokých ostríc, mokraďovej jelšiny, jaseňo-jelšového luhu a vlhké dubohrabiny s výskytom osobitne chránených a ohrozených druhov rastlín a živočíchov vo všetkých menovaných biotopoch 2437 Bukačka Bukačka NPR Zmiešaný bukosmrekový pralesovitý porast s veľmi bohatou kvetenou 2456 Zmiešaný les v dolnej časti černodolskej rezervácie Černý důl PR Bukojedľový prales typický pre Orlické hory 5915 Rieka Dědina Dědina u Dobrušky PP Biotop riečky Dědiny s populáciou mihule potočnej a hlaváča bieloplutvého 5819 Halín PP Zachovanie cenných biotopov, ktoré sú predmetom ochrany prirodzenej eutrofnej vodnej nádrže 1733 Lúka na lokalite Hořečky PR Bohatá lokalita horčeka českého 735 100x100bod Hraniční louka PR Rašelinová lúka s bohatou kvetenou 132 100x100bod Chropotínský háj PR Zvyšok lužného lesa s bohatou vegetáciou 731 Opis obrázku Jelení lázeň PR Hrebeňové rašelinisko typu vrchovisko s charakteristickou ohrozenou flórou, faunou a typickými rašelinovými javmi 2501 100x100bod Kačenčina zahrádka PP Fragment poloprírodzených trávobylinných spoločenstiev s porastmi krovinných vŕb a s výskytom chránených a ohrozených druhov rastlín a živočíchov 5690 Kačerov PP Podpora a stabilizácia populácie európsky významných a silne ohrozených živočíšnych druhov 859 Rašelinisko Kačerov Kačerov PR Cenná vegetácia bezlesia na ktoré je svojím výskytom viazaný rad vzácnych a ohrozených druhov húb, rastlín a živočíchov 574 Zmiešaný porast v dolnej časti PR Komáří vrch Komáří vrch PR Horská bučina na hrebeni Orlických hôr 1910 Kostelecký zámocký park Kostelecký zámecký park PR Zvýšená ochrana prírodných hodnôt v areáli zámockého parku v Kostelci nad Orlicí je vyhlásená z dôvodu ochrany vzácnych ekosystémov, ktoré sa v tejto lokalite nachádzajú. 248 Modlivý důl Modlivý důl PR Ochrana lesného porastu s pôvodnou drevinovou skladbou lesov Stredného Poorličia 1512 Na Hadovně PP Posledná lokalita červenohlava obyčajného vo východných Čechách 1980 Severnejšia časť PR Neratovské louky Neratovské louky PR Podmáčané lúky s významnou kvetenou a zverinou 5697 Opočenská obora Opočno PP Podpora a stabilizácia populácie európsky významných a silne ohrozených živočíšnych druhov vrátane aktívnej ochrany ich biotopu 100x100bod Orlice PrP Ochrana tokov Tichej, Divokej a spojenej Orlice 1495 Rieka Orlice v Bezpráví Orlice PP Cieľom ochrany je zachovanie doteraz z časti neregulovaného riečiska spojenej Orlice a typických častí údolnej nivy s vodnými a lužnými spoločenstvami. 64 Pohľad z Velkej Deštnej Orlické hory CHKO 326 Lesné porasty na hornom okraji PR Pod Vrchmezím Pod Vrchmezím PR Ochrana pôvodného zmiešaného vysokohorského lesa 1732 Rašelinová lúčka v PR Pod Zakletým Pod Zakletým PR Bohatá lokalita tučnice obyčajnej 860 Horný okraj svahového rašeliniska Rašeliniště pod Pětirozcestím PP Typické svahové rašelinisko v dynamickom vývoji s niekoľkými trhlinovými rašelinnými jazierkami s typickou hodnotnou flórou vzácnych a ohrozených druhov 858 Rašeliniště pod Předním vrchem PP Bezlesná rašelinná enkláva v súvislom lesnom poraste, s voľnými jazierkami. Výskyt vzácnych druhov rastlín (rosička okrúhlolistá, páperník úzkolistý a pošvatý, vstavačovec májový atď.) 5735 Rybník Spáleniště † PP Populácie mloka hrebenatého, mloka bodkovaného a ropuchy obyčajnej a ich biotop 384 Pralesovité lesné porasty na Sedloňovskom vrchu Sedloňovský vrch PR Zmiešaný porast pralesovitého charakteru 1511 Sfinga PP Selektívnym zvetrávaním vypreparované odkryvy granitických svorov na svahoch Kamenca 866 Opuková stráň Skalecký háj PR Zmiešaný lesný porast, významná lokalita kruštíka neskorého 730 100x100bod Trčkov NPR Zvyšok prirodzeného zmiešaného porastu drevín autochtónnej proveniencie v Orlických horách 733 100x100bod Trčkovská louka PR Zachovať podmáčanú lúku s vlastnými rašelinovými neohraničenými prameniskami. 5916 Potok na lokalite Týnišťské Poorličí PP Hlavným predmetom ochrany je populácia pižmovca hnedého ( Osmoderma eremita ) a jeho biotop. 5971 100x100bod Tuří rybník PP Ochrana populácií osobitne chránených druhov obojživelníkov, vtákov a rastlín; zachovanie prírode blízkeho stavu lesných spoločenstiev, predovšetkým hercýnskych dubohrabín 463 U Černoblatské louky † PP Zachovanie starého porastu borovice lesnej s prirodzeným výskytom smreka v rašelinových pôdach 1513 Dedina (Zlatý potok) v PP U Čtvrtečkova mlýna U Čtvrtečkova mlýna PP Bohatá populácie bledule jarnej ( Leucojum vernum ) a spoločenstvá vlhkých lúk 464 Les s poľnou cestou U Glorietu PP Ochrana cenného lokálneho ekotypu týnišťskej tzv. \"pancierovanej\" borovice ( Pinus sylvestris ) 465 Les na lokalite U Houkvice PR Ochrana významného ekosystému so vzácnou bažinnou vegetáciou podorlických štrkopieskových terás 579 100x100bod U Kunštátské kaple PP Ochrana hrebeňového orlickohorského rašeliniska s význačnou kvetenou 5683 Uhřínov-Benátky PP Podpora a stabilizácia populácie európsky významného a silne ohrozeného živočíšneho druhu – modráčika bahniskového, vrátane aktívnej ochrany jeho biotopu 490 Ve slatinské stráni Ve Slatinské stráni PR Opukové stráne s teplomilnou kvetenou (črievičník papučkový) 734 100x100bod Velká louka PP Rašelinová lúka s bohatou kvetenou 513 Vodní tůň PP Slepé rameno Tichej Orlice s brehovými porastmi 5696 Zadní Machová PP Podpora a stabilizácia populácie európsky významného a silne ohrozeného rastlinného druhu – črievičníka papučkového vrátane aktívnej ochrany jeho biotopu 528 Zámělský borek PR Opuková stráň s dubohrabovým porastom a vzácnu teplomilnou kvetenou 1714 Zbytka PR Ochrana európsky významných typov stanovíšť 1040 Zemská brána Zemská brána PR Skalnaté údolie Divokej Orlice so zaujímavými geologickými útvarmi"}
{"id": "509961", "title": "Dokeská pahorkatina", "context": "Ochrana prírody Na území Dokeskej pahorkatiny pôsobí CHKO Kokořínsko a CHKO České středohoří. Je tu rad chránených lokalít, NPP Peklo, PP Kaňon potoka Kolné, NPR Novozámecký rybník, NPP Swamp, NPR Břehyně - Pecopala, PR Veľký a Malý Bezděz, PR Kokořínský důl, PP Špičák u Střezivojic, PP Husa."}
{"id": "514113", "title": "Mokřady horní Liběchovky", "context": "Ochrana pamiatky Územie prírodných rezervácií mokradí hornej i dolnej Liběchovky bolo spoločne zapísané na zoznam svetovo dôležitých mokradí Rámsarského dohovoru pod názvom Mokřady Liběchovky a Pšovky. Do súpisu prírodných rezervácií pod CHKO Kokořínsko boli mokrade zapísané Správou CHKO 31. marca 1996 s účinnosťou od 15. apríla 1996. Odborným pracoviskom je AOPK ČR, lokalite je pridelené číslo 1803. Blízko tejto rezervácie je celý rad ďalších chránených území, napospol pod správou CHKO Kokořínsko. Na niektorých lúkach v území sa vykonáva kosenie a likvidácia náletových drevín."}
{"id": "288095", "title": "Chránená krajinná oblasť Křivoklátsko", "context": "Geológia Väčšia časť oblasti je tvorená zvrásnenými starohornými bridlicami a časťami stredočeského Barrandienu s vložkami silicitov a vyvretých hornín. V členitej juhozápadnej časti CHKO sa vyskytujú výlevné vyvreliny z obdobia starších prvohôr – andezity, ryolity a dacity. Pri Skryjách vystupujú na povrch kambrické bridlice a zlepence, ktoré sa preslávili nálezmi trilobitov a ďalších skamenelín. Úzke chrbáty pri juhovýchodnom okraji CHKO sú tvorené ordovickými kremencami. Pozdĺž Berounky sa zachovali štrkopieskové riečne terasy."}
{"id": "474439", "title": "U Staré Vápenice", "context": "Prírodné pomery  Geológia Podložie tvorí devónske líšeňské súvrstvie s hádsko-říčskymi a křtinskými vápencami s prechodom do bazálnych klastík. V nive Říčky sú uložené kvartérne fluviálne sedimenty. Pôdy reprezentuje rendzina typická a luvizem typická, okolo vodného toku glej typický. Flóra Z drevín sú zastúpené borovica lesná, breza previsnutá, buk lesný, dub zimný, hrab obyčajný, javor horský, významný je výskyt mohutných jedincov jarabiny brekyňovej, na sutinách rastie lipa veľkolistá, v nive jelša lepkavá, medzi kríkmi drieň obyčajný, klokoč perovitý, čerešňa mahalebková. Rastlinstvo zastupuje ľalia zlatohlavá, lykovec jedovatý, medúnka medovkolistá, prvosienka jarná, vtáčia prilba biela, ohrozená prilbica žltá, vemenník dvojlistý a ďalšie. Fauna Z bezstavovcov je tu piadivka netýkavková, piadivka klenová, chochlatka buková, blyšťavka liesková, vtáky zastupuje muchárik bielokrký alebo ďateľ veľký."}
{"id": "507597", "title": "Fojtecký mokřad", "context": "Introduction  Fojtecký mokřad je prírodná pamiatka ev. č. 2210 neďaleko obce Mníšek v okrese Liberec. Oblasť spravuje AOPK ČR Správa CHKO Jizerské hory."}
{"id": "502480", "title": "Chránená krajinná oblasť České středohoří", "context": "Terajší stav Správa CHKO České středohoří sa stará o rad maloplošných chránených území. Prevažná väčšina lokalít v správe CHKO České středohoří sa nachádza v Českom středohoří, ale niektoré aj v susedných oblastiach (napr. V Lužických horách). Uvedený zoznam nie je kompletný. Národná prírodná rezervácia (NPR) Veľmi cenné sú tieto lokality: Lovoš, Milešovka, Oblík, Raná, Sedlo Národná prírodná pamiatka (NPP) Rad ďalších je zaradená tu: Biele stráne, Boreč, Březinské tisy, Dubí hora, Jánský vrch, Kamenná slunce, Panská skála v okrese Česká Lípa a Vrkoč. Prírodná rezervácia (PR) Predmetom ochrany sú ďalej: Bohyňská lada, Březina (prírodná rezervácia), Číčov (prírodná rezervácia), Holý vrch, Hradišťanská louka, Kalvárie, PR Kamenná hůra, Kozí vrch, Lipská hora, PR Milá, Sluneční stráň a Vrabinec Prírodná pamiatka (PP) Posledný zo skupín patriacich pod maloplošné ochranné územia: Babinské louky, Bobří soutěska v okresoch Česká Lípa a Děčín, Divoká rokle, Farská louka v okrese Česká Lípa, PP Hradiště, Jílovské tisy, Košťálov, Kuzov, Loupežnická jeskyně, Lužické šipáky, Magnetovec - Skalní hřib, Nebočadský luh, Plešivec, Radobýl, Stříbrný roh, Štěpánovská hora, Tobiášův vrch, Třtěnské stráně"}
{"id": "516848", "title": "Staroboleslavská rovina", "context": "Charakteristika územia Je to fluviálna akumulačná rovina na pravom brehu Labe medzi Lysou nad Labem a sútokom s Vltavou s plošinami nižších stredopleistocénnych (Ris 2) a mladopleistocénnych terás (würm), miestami s pokryvom, návejmi a presypmi viatych pieskov. Podložie tvoria turónske slieňovce a piesčité slieňovce. Na povrchu würmských terás sú opustené korytá. Pri najspodnejšej Jizere mohutné akumulácie ríšskych a würmských terás (s vloženými terasami) zatlačili Labe na južný okraj údolia. Rovina je zalesnená z 50% prevažne borovicovými porastami, miestami s prímesou dubu alebo smreka, fragmentami dúbrav. Pri Sojoviciach na dolnej Jizere sa vykonáva zachytávanie riečnej vody a umelá infiltrácia (Káranská vodáreň). Sú tu pieskovne. Pri Jizere a miestami pri Labe sú početné rekreačné chaty. Okrsok zahŕňa chránené územia Všetatská černava, Černý orel, Písčina u Tišic, Hrbáčkovy tůně (časť)."}
{"id": "524009", "title": "Blatná hráz", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je údolná niva okolo prirodzene meandrujúceho Šebkovického potoka so zvyškami potočných jelšín uprostred monokultúr smreka. Jedno z posledných nálezísk bledule jarnej na okrese Třebíč."}
{"id": "475325", "title": "Pohoří na Šumavě", "context": "Ochrana prírody V katastrálnom území Pohoří na Šumave sa nachádza viacero maloplošných chránených území: PP Myslivna PP Pohořské rašeliniště PP Prameniště Pohořského potoka PP Stodůlecký vrch PP U tří můstků"}
{"id": "475698", "title": "Zhořská mokřina", "context": "Introduction  Zhořská mokřina je prírodná pamiatka ev. č. 887 na severnom okraji obce Zálesná Zhoř v okrese Brno-venkov. Oblasť spravuje AOPK ČR."}
{"id": "600202", "title": "Radomilická mokřina", "context": "\nRezervácia je dôležitým stanovišťom kunky červenobruchej (Bombina bombina), ktorá sa tu vyskytuje v počte niekoľkých desiatok volajúcich samcov v dobe rozmnožovania. Okrem kunky červenobruchej sa tu vyskytuje aj celý rad ďalších obojživelníkov, hlavne skokan ostropyský (Rana arvalis), skokan zelený (Rana kl. esculenta) a rosnička zelená (Hyla arborea). Z bezstavovcov sa tu vyskytuje napríklad vážka Sympecma fusca a Lestes barbarus, piliarka Croesus varus alebo kobylka Conocephalus dorsalis. Oblasť slúži tiež ako významné hniezdisko vodného a mokraďového vtáctva. Ide napríklad o cíbika chochlatého (Vanellus vanellus), kalužiaka červenonohého (Tringa totanus) alebo močiarnicu mekotavú (Gallinago gallinago)."}
{"id": "566201", "title": "Kalaštovský potok (územie európskeho významu)", "context": "Predmet ochrany Predmetom ochrany je biotop: 91E0 Lužné vŕbovo-topoľové a jelšové lesy Predmetom ochrany sú tieto druhy: bobor vodný Castor fiber čík európsky Misgurnus fossilis lopatka dúhová Rhodeus sericeus amarus pásikavec veľký Cordulegaster heros plocháč červený Cucujus cinnaberinus pĺž podunajský Cobitis elongatoides uchaňa čierna Barbastella barbastellus "}
{"id": "524637", "title": "Maršovec a Čepička", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je biotop dvoch rybníkov a naň nadväzujúce mokraďové biotopy a podmáčané jelšiny s výskytom významných druhov rastlín a živočíchov, populácia kunky červenobruchej (Bombina bombina) , hrabavky škvrnitej (Pelobates fuscus) , skokana ostronosého (Rana arvalis) a mloka hrebenatého (Triturus cristatus) ."}
{"id": "509339", "title": "Raškovský luh", "context": "Ochrana Predmetom ochrany sú aluviálne lúky zväzu Cnidion venosi a lužné dubovo-brestovo-jaseňové lesy v okolí nížinných riek. Ďalším predmetom ochrany je kunka červenobruchá ( Bombina bombina ). Lokalita je zároveň významným liahniskom obojživelníkov. Medzi negatívne vplyvy patrí nekosenie lúk a zanechávanie pokosenej biomasy. Nepriaznivo vplývajú občasné záplavy alebo naopak suchá. Zarastanie inváznymi a ruderálnymi druhmi, či emisie z neďalekej tepelnej elektrárne. Navrhované manažmentové opatrenia odporúčajú kosiť a raz ročne odvážať biomasu. K starostlivosti o územie patrí udržiavanie vodného režimu, v prípade potreby odstránenie inváznych druhov, či monitoring biotopov určených k ochrane."}
{"id": "523767", "title": "Lapikus (prírodná pamiatka)", "context": "Ochrana Predmetom ochrany sú údolné jaseňovo-jelšové luhy, hercynské dubohrabiny, stredoeurópske bazifilné teplomilné dúbravy, štrbinová vegetácia silikátových skál a drolín, skalná vegetácia s kostravou tvrdou (Festuca pallens) . Z rastlín je predmetom ochrany oman hodvábny (Inula oculus-christi) a lopúšik rôznoostnitý rôznoplodý (Lappula heteracantha subsp. heterocarpa) , z hmyzu ohrozený roháč veľký (Lucanus cervus) a z obojživelníkov veľmi ohrozená salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) ."}
{"id": "476435", "title": "Dolní a Prostřední Svrčov", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je lokalita s výskytom kunky červenobruchej (Bombina bombina) . Cieľom ochrany je zachovať vhodné podmienky pre jej existenciu a reprodukciu populácie. Jedná sa menšie územie s vodnými ekosystémami na ktorom sa nachádza sústava 4 menších rybníkov s menšou plochou litorálnych porastov tvorených prevážne sitinami a plytkými tôňami s populáciami ohrozených druhov živočíchov, ktoré sú na ne viazané."}
{"id": "473448", "title": "Knížecí les", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je kunka červenobruchá a jej biotop, ktorý predstavujú jednak umelo vytvorené tône a sprievodné mokrade, jednak priľahlý segment lužného lesa, zvaného Knížecí les.Cieľom ochrany je zaistenie trvalej starostlivosti o predmet ochrany za účelom jeho zachovania v priaznivom stave. Hlavným cieľom je teda ochrana a vhodná údržba biotopov kunky červenobruchej (Bombina bombina). To predpokladá predovšetkým zachovanie tôní a miest s periodickým zaplavovaním vodou priesakom."}
{"id": "523938", "title": "Vrbovecký rybník", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je prírodovedecky cenné územie s výskytom populácie kunky červenobruchej (Bombina bombina) a radu ďalších vzácnych druhov rastlín a živočíchov viazaných na biotopy mokradí a prechodne podmáčaných plôch."}
{"id": "509798", "title": "Brazilka", "context": "Upresnenie fauny a flóry Z rastlín sa tu vyskytuje predovšetkým: rašelinník ( Sphagnum sp.), ostrica čierna ( Carex nigra ), sitina ostrokvetá ( Juncus acutiflorus ), rosička okrúhlolistá ( Drosera rotundifolia ), všivec lesný ( Pedicularis sylvatica ), vres obyčajný ( Calluna vulgaris ). Vzácni zástupcovia živočíchov sú: vretenica severná ( Vipera berus ), jašterica živorodá ( Lacerta vivipara ), slepúch lámavý ( Anguis fragilis ), chrapkáč poľný ( crex crex ), sluka hôrna ( Scolopax rusticola )."}
{"id": "473018", "title": "Mniší hora", "context": "Fauna a flóra Z lesných porastov prevažujú dúbravy a dubohrabiny, hostiace niektoré ohrozené a chránené druhy rastlín, napr. ľaliu zlatohlavú ( Lilium martagon ), medúnku medovkolistú ( Melittis melissophyllum ), cyklámen purpurový ( Cyclamen purpurascens ), drieň obyčajný ( Cornus mas ) a i. Pne s dostatkom tlejúceho dreva umožňujú výskyt niektorých chránených druhov vtákov, napr. ďatľa prostredného ( Dendrocopos medius ), krutohlava hnedého ( Jynx torquilla ), muchára sivého ( Muscicapa striata ) alebo vlhy obyčajnej ( Oriolus oriolus )."}
{"id": "487301", "title": "Osoblažský výběžek (prírodná pamiatka)", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je kunka červenobruchá a jej biotop. Cieľom ochrany je obnoviť jej stabilnú populáciu do podoby priaznivej z pohľadu záujmu ochrany prírody. Územie pamiatky sa v celom rozsahu prekrýva s EVL Osoblažský výběžek č.CZ0813460"}
{"id": "556663", "title": "Osypané břehy", "context": "Flóra a fauna Z rastlín sa tu vyskytujú predovšetkým pieskomilné druhy, napr.: kolenec jarný (Spergula morisonii) pavinec horský (Jasione montana) silenka uškatá (Silene otites) Z živočíchovi sú to napr .: hrúz bieloplútvy (Romanogobio albipinnatus) bobor európsky (Castor fiber) jašterica zelená (Lacerta viridis) kulík riečny (Charadrius dubius) kalužiačik malý (Actitis hypoleucos) rybárik riečny (Alcedo atthis) volavka popolavá (Ardea cinerea) bocian biely (Ciconia ciconia) kalužiak červenonohý (Tringa totanus) mlynárka dlhochvostá (Aegithalos caudatus) kúdeľníčka lužná (Remiz pendulinus) "}
{"id": "523894", "title": "Výrovické kopce", "context": "Ochrana Predmetom ochrany sú poloprirodzené suché trávniky a fácie krovín na vápnitých podložiach a skalná vegetácia s výskytom vstavača obyčajného (Anacamptis morio) , ponikleca veľkokvetého (Pulsatilla grandis) , krivca českého (Gagea bohemica) a ďalších významných a vzácnych druhov rastlín a živočíchov vrátane zvlášť chránených ."}
{"id": "473708", "title": "Čechy pod Kosířem (prírodná pamiatka)", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je európsky významný druh podkovára krpatého (Rhinolophus hipposideros) ."}
{"id": "472256", "title": "Lhotské jalovce a stěny", "context": "Ochrana Predmetom ochrany sú skalné steny a mrazové zruby s pestrou mozaikou spoločenstiev. Zo vzácnych rastlinných druhov sa tu vyskytujú: vtáčia prilba biela (Cephalanthera damasonium) , ľalia zlatohlavá (Lilium martagon) , horec krížatý (Gentiana cruciata) , veternica lesná (Anemone sylvestris) , pahorec brvitý (Gentianopsis ciliata) . Z plazov jašterica krátkohlavá (Lacerta agilis) a tiež vzácnejšie druhy vtákov ako napr.: glezg hrubozobý (Coccothraustes coccothraustes) , krkavec čierny (Corvus corax) , rybárik riečny (Alcedo atthis) , jastrab krahulec (Accipiter nisus) , strakoš obyčajný (Lanius collurio) , vodnár potočný (cinclus cinclus) "}
{"id": "538008", "title": "Eliášovský les", "context": "Fauna Obojživelníky: V dostupných zdrojoch je uvádzaný len jeden druh, skokan štíhly ( Rana dalmatina ). Vzhľadom na blízkosť rieky Malý Dunaj a rybníkov Rybáreň sv.Petra je možné predpokladať väčší počet druhov. Vtáky: Staršie lužné lesy rieky Malý Dunaj s veľkým podielom pôvodných druhov stromov poskytujú vhodné prostredie pre viaceré druhy ďatlov. Bol tu zistený najmenší druh ďateľ malý ( Dendrocopos minor ), ďateľ veľký ( Dendrocopos major ), žlna zelená ( Picus viridis ), žlna sivá ( Picus canus ) a tesár čierny ( Dryocopus martius )."}
{"id": "556912", "title": "Nad Vápenkou", "context": "Ochrana Dôvodom ochrany je zachovanie xerotermných spoločenstiev, chránených a ohrozených druhov rastlín a živočíchov. Flóra Na stepných stráňach sa vyskytuje najbohatšia populácia ponikleca veľkokvetého (Pulsatilla grandis) v Bielych Karpatoch. Zo osobitne chránených druhov rastlín sa tu vyskytuje: vstavač vojenský (Orchis militaris) , neotinea počerná (Orchis ustulata) , vstavač bledý (Orchis pallens) , päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea) a päťprstnica hustokvetá (Gymnadenia densiflora) , ľan žltý (Linum flavum) , kozinec dánsky (Astragalus danicus) a ďalšie. Fauna Na vegetáciu je viazaný svojím výskytom aj rad teplomilných druhov hmyzu. čmeľ záhradný (Bombus hortorum) , čmeľ skalný (Bombus lapidarius) , mravce (Formica pratensis) . Žije tu tiež jašterica krátkohlavá (Lacerta agilis) a z vtákov, hniezdia tu pŕhľaviar čiernohlavý (Saxicola rubicola) , strakoš obyčajný (Lanius collurio) a strnádka lúčna (Emberiza calandra) ."}
{"id": "556592", "title": "Vojenské cvičiště Bzenec", "context": "Fauna Hmyz sa tu vyskytuje podobný ako na prírodnej pamiatke viate piesky. Je to napr. modlivka zelená (Mantis religiosa) , pamodlivka dlhokrká (Mantispa styriaca) , očkáň kostravový (Arethusana arethusa) , očkáň medúnkový (Hipparchia fagi) , očkáň ovsíkový (Minois dryas) a listnatka palinová (Narraga fasciolaria) . Z pavúkov to je napr. teplomil piesočný (Titanoeca psammophila) . Z plazov napr. jašterica zelená (Lacerta viridis) a užovka obojková (Natrix natrix) . Z vtákov sa tu vyskytujú: skaliarik sivý (Oenanthe oenanthe) , pŕhľaviar čiernohlavý (Saxicola torquata) , dudok chochlatý (Upupa epops) , lelek lesný (Caprimulgus europaeus) , škovránik stromový (Lullula arborea) a strakoš obyčajný (Lanius collurio) ."}
{"id": "521388", "title": "Vírská skalka", "context": "Predmet ochrany Predmetom ochrany sú skalnaté zrázy s prirodzenými lesnými porastami, ďalej spoločenstvá pohyblivých sutín a skalnej vegetácie s kostravou sivou ( Festuca pallens ). Na lokalite sa ďalej vyskytuje luskáč lekársky ( Vincetoxicum hirundinaria ), konopička širolistá ( Dalanum ladanum ) a oman hnidákovitý ( Inula conyza ), z chránených živočíchov potom výr skalný ( Bubo bubo ) a užovka hladká ( Coronella austriaca )."}
{"id": "473870", "title": "Vinohrady (prírodná pamiatka)", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je zachovanie prirodzeného a málo narušeného biotopu stepného charakteru s mimoriadnym výskytom kosatca nízkeho. Je to jedna z najsevernejších lokalít výskytu tejto vzácnej chránenej rastliny lebo ďalej na sever sa už nevyskytuje."}
{"id": "555519", "title": "Porážky", "context": "Fauna Súmračník skorocelový na území NPR Na lúkach je možné vidieť veľkú populáciu motýľov, medzi ktorými sa vyskytuje jasoň chochlačkový (Parnassius mnemosyne) , ohniváčik modrolesklý (Lycaena alciphron) , modráčik krvavcový (Phengaris teleius) , perlovec dvojradový (Brenthis hecate) , perlovec krvavcový (Brenthis ino) , bielopásovec topoľový (Limenitis populi) a piadivka poniklecová (Coenocalpe lapidata) . Z môr napríklad siatica deväťsilová (Rhyacia simulans Hufnagel) , sivkavec veľký (Rhizedra lutosa) a Episema scoriacea. Medzi chrobákmi, ktorí tu boli nájdení, patria májka kožovitá (Meloe rugosus) , Cassida murraea , Donus intermedius , Mogulones curvistriatus a skočky Argopus ahrensi , Dibolia foersteri a Longitarsus tristis . Z plazov a obojživelníkov sa tiež objavuje slepúch lámavý, skokan hnedý a kunka žltobruchá. Medzi vtáky, ktoré v lokalite sídlia alebo tú bývajú pozorované patrí pŕhľaviar červenkastý, strnádka lúčna, penica jarabá, strakoš veľký, prepelica poľná, chrapkáč poľný, sokol lastovičiar, kuvičok vrabčí, orol kráľovský a orol krikľavý."}
{"id": "488523", "title": "Pod Juráškou", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je slatinná lúka s výskytom rosičky okrúhlolistej."}
{"id": "524836", "title": "Dvořiště (prírodná rezervácia)", "context": "Ochrana Predmetom ochrany sú zachovalé spoločenstvá rybničného litorálu, mokradí a rašelinísk. V rašeliskovej časti patrí k významným druhom rastlín ostroplod biely (Rhynchospora alba) , rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia) , páperník úzkolistý (Eriophorum angustifolium) , pupkovník obyčajný (Hydrocotyle vulgaris) , praslička riečna (Equisetum fluviatile) , bezkolenec modrý (Molinia caerulea) , ostrica zobáčikatá (Carex rostrata) , ostrica ježatá (Carex echinata) , ostrica sivastá (Carex canescens) , ostrica čierna (Carex nigra) , fialka močiarna (Viola palustris) , bazanovec kytkový (Naumburgia thyrsiflora) , sitina cibuľkatá (Juncus bulbosus) , sitina niťolistá (Juncus filiformis) , psinček psí (Agrostis canina) , všivec lesný (Pedicularis sylvatica) . Litorálna vegetácia je tvorená porastami rákosia a vysokých ostríc, ktoré miestami dopĺňajú kosatec žltý (Iris pseudacorus) , pálka širokolistá (Typha latifolia) a veľmi zriedkavo šašina (Bolboschoenus yagara) "}
{"id": "528392", "title": "Skalka (prírodná rezervácia, okres Frýdek-Místek)", "context": "Fauna a flóra Hlavnú zložku lesa tvoria acidofilné bučiny a jedľové bučiny s prímesou smreka obyčajného a javora horského. V slabo vyvinutom bylinnom poschodí sa hojne vyskytuje kopytník európsky, kyslička obyčajná, vranovec štvorlistý alebo brusnica čučoriedková. V lokalite žije tiež významné množstvo plazov, najmä jašterica živorodá, slepúch lámavý, vretenica severná a užovka obojková. Rovnako tu hniezdia silne ohrozené druhy vtákov, napríklad holub plúžik, jariabok hôrny, ďateľ bielochrbtý, pôtik kapcavý alebo jastrab krahulec."}
{"id": "517627", "title": "Jezdovické rašeliniště", "context": "Ochrana Dôvodom ochrany je zachovanie lokality vzácnych bahenných rastlín ako sú: jednokvietok veľkokvetý (Moneses uniflora) , bazanovec kytkový (Naumburgia thyrsiflora) , barička močiarna (Triglochin palustris) , rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia) , vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia) , vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis) , vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata) , vŕbovka tmavá (Epilobium obscurum) , bielokvet močiarny (Parnassia palustris) , ostrica blšná (Carex pulicaris) , ostrica oblastá (Carex diandra) . Zo vzácnejších živočíchov sa na lokalite nachádza mravec rašelinový (Formica picea) , hnedáčik čermeľový (Melitaea diamina) , svrčiak zelenkavý (Locustella naevia) , trasochvost biely (Motacilla alba) , penica obyčajná (Sylvia communis) , vrchárka modrá (Prunella modularis) a strnádka obyčajná (Emberiza citrinella) , pŕhľaviar červenkastý (Saxicola rubetra) "}
{"id": "555559", "title": "Prírodný park Mikulčický luh", "context": "Flóra Na približne polovici územia parku sa nachádza lužný les. Na miestach, kde nedochádzalo k pravidelnému zaplavovaniu môžeme nájsť: dub letný (Quercus robur) , jaseň štíhly (Fraxinus excelsior) , Brest (Ulmus) a javor poľný (Acer campestre) . Bližšie k vode je potom silnejšie zastúpenie vŕb spolu s topoľom bielym (Populus alba) a čiernym (Populus nigra) . V bylinnom podraste sa vyskytuje na jar kvitnúci cesnak medvedí (Allium ursinum) , snežienka jarná (Galanthus nivalis) alebo blyskáč cibuľkatý (Ficaria verna) . V mokraďových oblastiach rastie vodnianka žabia (Hydrocharis morsus-ranae) , červenavec plávajúci (Potamogeton natans) , leknica žltá (Nuphar lutea) , kosatec žltý (Iris pseudacorus) alebo šípovka vodná (Sagittaria sagittifolia) . Na mezofilných až vlhkých lúkach rastie oman vŕbolistý (Inula salicina) , metlica trsnatá (Deschampsia cespitosa) , ostrica sivá pravá (Carex flacca) , kraslica prostredná (Briza media) , pichliač sivý (Cirsium canum) , psiarka lúčna (Alopecurus pratensis) , kostihoj lekársky (Symphytum officinale) , karbinec európsky (Lycopus europaeus) , žltuška lesklá (Thalictrum lucidum) , hrachor hľuznatý (Lathyrus tuberosus) , túžobník brestový (Filipendula ulmaria) alebo jesienka obyčajná (Colchicum autumnale) ."}
{"id": "517632", "title": "Luh u Telče", "context": "Ochrana Dôvodom ochrany je zachovanie jedinečnej ukážky lužného lesa v jedľobukovom stupni v drsnejšej polohe Českomoravskej vrchoviny dôležitej aj z hľadiska ornitologického. Na lokalite môžeme nájsť: bleduľu jarnú (Leucojum vernum) , dub letný (Quercus robur) , jaseň štíhly (Fraxinus excelsior) , nachádzajú sa tam tiež lipa malolistá (Tilia cordata) , čremcha obyčajná (Prunus padus) , mrvica lesná (Brachypodium sylvaticum) a ostrica lesná (Carex sylvatica) . Z vtákov sú to napríklad: mlynárka dlhochvostá (Aegithalos caudatus) , ďateľ malý (Dendrocopos minor) , muchárik belokrký (Ficedula albicollis) , slávik obyčajný (Luscinia megarhynchos) , vlha obyčajná (Oriolus oriolus) ."}
{"id": "506238", "title": "Králova zahrada", "context": "Flóra Hlavným predmetom ochrany je bleduľa jarná ( Leucojum vernum ) v jelšine, ktorú radíme do spoločenstiev Picea-Alnetum a Pruno-Fraxinetum . Rastú tu tiež prvosienka vyššia ( Primula elatior ), lykovec jedovatý ( Daphne mezereum ), kopytník európsky ( Asarum europaeum ), slezinovka striedavolistá ( Chrysosplenium alternifolium ), jesienka obyčajná ( Colchicum autumnale ), pečeňovník trojlaločný ( Hepatica nobilis ) a i. Smrek obyčajný ( Picea abies ) tu vďaka podmáčaniu stanovišťa prirodzene zostupuje do nezvyčajne malej nadmorskej výšky."}
{"id": "555036", "title": "Bašnov", "context": "Flóra Na lokalite sa vyskytujú rôzne mokraďové a vodné rastliny - záružlie močiarne ( Caltha palustris ), roripa obojživelná ( Rorippa amphibia ), betonika lekárska ( Betonica officinalis ), cesnak hranatý ( Allium angulosum ), Kukučka lúčna ( Lychnis flos-cuculi ), kosatec žltý ( Iris pseudacorus ), kostihoj lekársky ( Symphytum officinale ), kozobrada východná ( Tragopogom orientalis ), iskerník vodný ( Ranunculus aquatilis ), jesienka obyčajná ( Colchicum autumnale ), žaburinka menšia ( Lemna minor ), pálka širokolistá ( Typha latifolia ), ostrica dvojradová ( Carex disticha ), ostrica čierna ( Carex nigra ), ostrica štíhla ( Carex acuta ), ostrica sivá ( Carex flacca ) a ostrica líščia ( Carex vulpina ), pichliač sivý ( Cirsium canum ), nezábudka roľná ( Myosotis arvensis ), prvosienka jarná ( Primula veris ), iskerník prudký ( Ranunculus acris ), puškvorec obyčajný ( Acorus calamus ), trsť obyčajná ( Phragmites australis ), sitina klbkatá ( Juncus conglomeratus ), smlz kroviskový ( Calamagrostis epigeios ), steblovka vodná ( Glycerina maxima ), okrasa okolíkatá ( Butomus umbellatus ), praslička močiarna ( Equisetum palustre ), šašina prímorská ( Bolboschoenus maritimus ), ježatka kuria ( Echinochloa crus-galli ), horčiak obojživelný ( Persicaria amphibia ) ai. V roku 1982 tu bola nájdená bublinatka obyčajná ( Utricularia vulgaris )."}
{"id": "180884", "title": "Chránená krajinná oblasť Východné Karpaty", "context": "Flóra V bylinných spoločenstvách sa prelínajú druhy Východných a Západných Karpát a súčasne sa vyskytujú typické horské druhy karpatských bučín a vrcholových lúk s nížinnými teplomilnými druhmi, ktoré sem zasahujú z južných oblastí. Z významných druhov Východných Karpát sa vyskytuje scila dvojlistá východná (Scilla bifolia ssp. subtriphylla) razivka smradľavá (Aposeris foetida) čemerica purpurová (Helleborus purpurascens), kostrihoj srdcovitý (Symphytum cordatum), telekia ozdobná (Telekia speciosa), mliečnik rakúsky Sojákov (Euphorbia austriaca ssp. sojakii), zvonček konáristý jedľový (Campanula patula ssp. abietina), kosatec trávolistý pašachorový (Iris graminea ssp. pseudocyperus), iskerník karpatský (Ranunculus carpaticus), prilbica metlinatá (Aconitum paniculatum), silenka pochybná (Silene dubia), fialka odchýlená (Viola declinata). Z vápnomilných druhov je významný jelení jazyk celolistý (Phyllitis scolopendrium), pichliač lepkavý (Cirsium erisithales), zvonovník hlavatý (Phyteuma orbiculare). Z horských druhov sa vyskytuje jastrabník pomarančový (Hieracium aurantiacum), papradka alpínska (Athyrium distentifolium), rebrovka rôznolistá (Blechnum spicant), objímavka obyčajná (Streptopus amplexifolius), kostrava horská (Festuca drymeia) a iné."}
{"id": "149866", "title": "Machy", "context": "Druhy Rašelinník močiarny (lat. Sphagnum palustre ), tvoriaci husté porasty v lesoch aj na vrchoviskách, mokrých lúkach, nížinách a horách. Tieto rastliny na svojej báze odumierajú a na vrchole ustavične dorastajú a tvoria tak vrstvy rašeliny. Okolo potokov rastie Merík vlnkatý (lat. Plagiomnium undulatum ). Na kamenistých, suchých a piesočnatých pôdach tvorí sivozelené vankúšiky Ploník borievkový (lat. Polytrichum juniperinum )."}
{"id": "518218", "title": "Hajnice (prírodná pamiatka)", "context": "Ochrana Predmetom ochrany sú lúčne spoločenstvá so zvlášť chránenými druhmi rastlín a živočíchov. Nachádzajú sa tu vlhkejšie typy lúk, psiarkové trávniky, kamenné znosy, krovinaté remízky, tône, pramenisko a lúčne lady. Centrom oblasti je rybník Hajnice, ktorým preteká Hejnický potok. Žijú tu mlok bodkovaný (Lissotriton vulgaris) , mlok horský (Triturus alpestris) , rak riečny (Astacus astacus) , rosnička zelená (Hyla arborea) , močiarnica mekotavá (Gallinago gallinago) , šidielko (Coenagrion hastulatum) a hnedáčik čermeľový (Melitaea diamina) , z rastlín sú zastúpené vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis) , všivec lesný (Pedicularis sylvatica) , ďatelina gaštanovohnedá (Trifolium spadiceum) a popolavec kučeravý (Tephroseris crispa) ."}
{"id": "523602", "title": "Pod Šibeničním kopcem", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je unikátne spoločenstvo Melicetum ciliate vytvorené na podklade kryštalických vápencov. Vzhľadom k úplnej prevahe silikátových hornín na juhovýchodnom okraji Českého masívu je flóra a vegetácia tejto lokality v širšom regióne výnimočná. Z významných druhov rastlín tu nájdeme napr. medničku brvitú (Melica ciliata) , oman hodvábny (Inula oculus-christi) , rezedu žltú (Reseda lutea) a ľan tenkolistý (Linum tenuifolium) ."}
{"id": "525683", "title": "Hvožďanská louka", "context": "Ochrana Predmetom ochrany sú pastviny s bohatou vlhkomilnou kvetenou. V lokalite rastie množstvo cenných rastlinných druhov, napr. horec pľúcny (Gentiana pneumonanthe) , ihlica plazivá (Ononis repens) , ľanolistník pyrenejský (Thesium pyrenaicum) , pichliač bezbyľový (Cirsium acaule) , vŕba plazivá (Salix repens) , vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia) alebo vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis) . Vďaka horcu sa v mieste vyskytuje jedna z najstabilnejších populácií modráčika horcového (Phengaris alcon) v Česku."}
{"id": "524342", "title": "Jalovec (prírodná pamiatka)", "context": "Ochrana Dôvodom ochrany je zachovanie borievky obyčajnej (lat. Juniperus communis ) a zvyškov prirodzených podhorských pasienkov s výskytom horčeka pravého ( Gentianella amarella ), pahorca brvitého ( Gentianopsis ciliata ), pichliača bezbyľového ( Cirsium acaule ) a horčeka českého ( Gentianella bohemica ), ktorý tu rastie na svojej absolútnej areálovej hranici smerom na východ."}
{"id": "24519", "title": "Cíbik chochlatý", "context": "Introduction  Cíbik chochlatý alebo cíbik obyčajný (lat. Vanellus vanellus ) je druh z čeľade kulíkovité. Obýva nížiny s nevysokou vegetáciou palearktídy. Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov cíbik chochlatý patrí medzi takmer ohrozené druhy, trend celkovej populácie je klesajúci, populácia v Európe podľa výsledkov projektu Pan-European Common Bird Monitoring Scheme , prebiehajúci v 21 krajinách, mierne klesá od roku 1980. Toto potvrdzujú aj najnovšie poznatky, na základe ktorých je predpokladaný pokles o 3049% v priebehu trochu generácií (27 rokov). Podľa výsledkov zimného sčítania došlo k silnému poklesu stavov v Európe a západnej Ázii v rokoch 19882012. Z ostatnej časti jeho areálu rozšírenia nie sú k dispozícii žiadne aktuálne dáta."}
{"id": "473483", "title": "Templštejn (prírodná rezervácia)", "context": "Ochrana Predmetom ochrany sú suťové lesy, štrbinová vegetácia silikátových skál a drolín, suché vresoviská nížin a pahorkatín bez výskytu jalovca obecného. Z rastlín je predmetom ochrany kyjanôčka bezlistá, z motýlich druhov spriadač kostihojový."}
{"id": "517958", "title": "Urbánkův palouk", "context": "Fauna Zo zvieracej ríše sa tu vyskytuje a hniezdi ľabtuška lúčna ( Anthus pratensis ), pŕhľaviar červenkastý ( Saxicola rubetra ) a červenák karmínový ( Carpodacus erythrynus ). Ako si môžete prečítať na informačnej tabuli pri PP, bola tu pozorovaná aj močiarnica mekotavá ( Gallinago gallinago ) a strnádka lúčna ( Miliaria calandra ). Územie je biotopom hraboša močiarneho ( Microtus agrestis ), myšky drobnej ( Micromys minutus ), a tiež jašterice živorodej ( Zootoca vivipara )."}
{"id": "472224", "title": "Údolí Chlébského potoka (okres Blansko)", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je niva Chlébského potoka s početnou populáciou ohrozenej bledule jarnej (Leucojum vernum) na východnom okraji jej súvislého rozšírenia. V prípotočných jelšinách s jelšou lepkavou (Alnus glutinosa) a jaseňom štíhlym (Fraxinus excelsior) miestami s prímesou smreka obyčajného (Picea abies) sa vyskytujú napríklad ostrica oddialená (Carex remota) , ostrica lesná (Carex sylvatica) , čarovník obyčajný (Circaea lutetiana) , prvosienka vyššia (Primula elatior) , lykovec jedovatý (Daphne mezereum) a valeriána výbežkatá (Valeriana excelsa) . Tieto druhy sú doplnené radom bylín mezofilných lesov. Rastie tu napríklad kopytník európsky (Asarum europaeum) , pečeňovník trojlaločný (Hepatica nobilis) a pľúcnik tmavý (Pulmonaria obscura) . V lúčnych porastoch sú zastúpené vlhkomilné druhy pichliač potočný (Cirsium rivulare) , krvavec lekársky (Sanguisorba officinalis) či hadovník väčší (Bistorta major Gray) . Pozdĺž toku vytvára súvislé porasty deväťsil lekársky (Petasites hybridus) ."}
{"id": "473924", "title": "Obůrky-Třeštěnec", "context": "Ochrana Dôvodom ochrany je zachovanie prirodzenej biocenózy vlhkého až močaristého charakteru s výskytom chránených druhov rastlín, najmä vstavačov (päťprstnice obyčajnej a kruštíka močiarneho). Je jednou z posledných lokalít, kde sa tieto vzácne rastliny vyskytujú."}
{"id": "471723", "title": "Hadce u Hrnčíř", "context": "Predmet ochrany Predmetom ochrany je hadcový bôr, jedna z dvoch existujúcich lokalít kuričky ( Minuartia smejkalii ) a tiež vzácny slezinník klinovolistý ( Asplenium cuneifolium )."}
{"id": "488590", "title": "Lúčky - Roveňky", "context": "Ochrana Predmetom ochrany sú mokraďové lúky s výskytom vzácnych vstavačovitých a ďalších vzácnych mokraďových druhov rastlín."}
{"id": "480305", "title": "Louky pod Skalami", "context": "Ochrana Predmetom ochrany sú mokraďové ostricové lúky s bohatou kvetenou."}
{"id": "471779", "title": "Štěpánovský potok (prírodná rezervácia)", "context": "Ochrana Hlavným dôvodom ochrany je zachovaný ekosystém pstruhového potoka s významným výskytom mihule potočnej. Z kôrovcov tu žije rak riečny, čo svedčí o vysokej čistote vody; ďalšími typickými druhmi sú ryby ako pstruh, plotica, jalec hlavatý, jalec maloústy, čerebľa pestrá, hrúz škvrnitý alebo slíž severný."}
{"id": "504527", "title": "Zlatá louka", "context": "Prírodné pomery  Geológia Geologické podložie tvoria kriedové sedimenty. Flóra kruštík močiarny ( Epipactis palustris ) ostrica Davallova ( Carex davalliana ) ostrica Hostova ( Carex hostiana ) rosička okrúhlolistá ( Drosera rotundifolia ) bielokvet močiarny ( Parnassia palustris ) vachta trojlistá ( Menyanthes trifoliata ) Lesný porast v okolí lúky dub ( Quercus ) krušina jelšová ( Frangula alnus ) roztrúseno smrek obyčajný ( Picea abies ) Fauna Empria baltica jantárovka veľká ( Succinea putris ) jantárovka stisnutá ( Succinella oblonga ) jašterica živorodá ( Lacerta vivipara ) ľabtuška lesná ( Anthus trivialis ) Menesia bipunctata Nematus viridissimus kochlikopa lesklá ( Cochlicopa lubrica ) trsteniarik spevavý ( Acrocephalus palustris ) dulovnica menšia ( Neomys anomalus ) ligotka močiarna ( Zonitoides nitidus )"}
{"id": "600207", "title": "Radomilická mokřina", "context": "Podložie lokality je tvorené biotitickou pararulou, na ktorej sa nachádzajú treťohorné ílovité piesky mydlovarského súvrstvia. Na treťohorných pieskoch sa nachádzajú štvrtohorné deluviofluviálne sedimenty. Pôdny profil tvorí široký pás pseudoglejov a to prevažne na mierne naklonených svahoch. V oblasti nivy potoka sa nachádza glej s charakteristickými prechodmi ku gleju organozemnému a organozemi.\n\nRadomilická mokřina výrazne reaguje na zmeny počasia v priebehu rokov. Ak je suché leto, je oblasť takmer bez vody, naopak vo vlhkých rokoch je lokalita takmer celá zaplavená."}
{"id": "514395", "title": "Mokřady dolní Liběchovky", "context": "Dôvody ochrany Dôvodom ochrany je ochrana rozsiahlej sústavy mokradí. Sústava mokradí sa v roku 1997 stala súčasťou lokality Mokřady Liběchovky a Pšovky, ktorá je zapísaná v zozname rámsarských mokradí medzinárodného významu. Na mokrade je svojim výskytom viazaný rad vzácnych druhov rastlín a živočíchov, napr. Ulitníky pimprlík mokraďový, pimprlík bruškatý alebo oblovka veľká. Mokraď so zamrznutou Liběchovkou v blízkosti Želíz"}
{"id": "516512", "title": "Čáslavská kotlina", "context": "Charakteristika územia Je to neotektonická zníženina pri juhozápadnom úpätí Železných hôr, tvorená prevažne turónskymi slieňovcami, piesočnatými slieňovcami a vápnitými prachovcami, menej horninami kutnohorského kryštalinika a moldanubika. Vyznačuje sa plochým dnom klesajúcim k severozápadu, so štruktúrne denudačnými plošinami, geomorfologicky menej výraznými riečnymi terasami, širokými údolnými nivami Doubravy, Klejnárky a priľahlého úseku stredného toku Labe, s pokrývmi viatych pieskov a miestami s exhumovaným predkriedovým kryštalinickým georeliéfom zarovnaných povrchov a uzlov."}
{"id": "516737", "title": "Nymburská kotlina", "context": "Charakteristika územia Je to štruktúrne podmienená erózne denudačná zníženina pri strednom toku Labe. Vyznačuje sa rovinným až plošinným dnom s nízkymi stredo a mladopleistocennymi riečnymi terasami, údolnými nivami, pokryvmi a presypmi viatych pieskov, zarovnanými slieňovcovými povrchmi kryopedimentov a vzácnymi svedeckými vrchmi. Přerovská a Semická hůra"}
{"id": "501723", "title": "Chránená krajinná oblasť Kokořínsko – Máchův kraj", "context": "Introduction  Chránená krajinná oblasť Kokořínsko – Máchův kraj bola vyhlásená v roku 1976 ako CHKO Kokořínsko v oblasti, ktorá sa v minulosti nazývala Polomené hory , Dubské skály alebo Dubské Švýcarsko ( Daubaer Schweiz ). K 1. septembru 2014 bola CHKO rozšírená o ďalšiu, nenadväzujúcu časť o rozlohe 136 km² s názvom Máchův kraj, rozkladajúcou sa v severovýchodnom okolí Máchovho jezera. Chránená krajinná oblasť zaberá rozlohu cca 410 km². Patrí k najkrajším oblastiam Mělnicka, Českolipska, Mladoboleslavska aj celých Čiech. Krajina má kaňonovitý charakter, v severnej časti prechádza do pahorkatiny, sú pre ňu typické pieskovcové skaly, z ktorých mnohé vytvárajú rozličné tvary - skalné previsy, drobné jaskyne, výklenky a rímsy. Polomené hory podobne ako České stredohorie vznikli koncom treťohôr, kedy došlo k rozlomeniu reliéfu a preniknutie čadičovej a znelcovej magmy k zemskému povrchu."}
{"id": "558576", "title": "Těšínská pahorkatina", "context": "Vymedzenie Mierne zvlnená krajina sa nachádza vo východnej časti Moravsko-sliezskeho kraja. Tiahne sa zo západu na východ v dĺžke asi približne medzi mestami Frýdek-Místek, Havířov a Český Těšín, v nadmorskej výške od 300 do Celková rozloha je . Na juhu pozvoľna prechádza do Třineckej brázdy, na západe a severe je výrazne zreteľnejšia hranica s Ostravskou panvou a východnú hranicu tvorí štátna hranica s Poľskom. Na juhovýchode tvorí medzi Třineckou brázdou a štátnou hranicou úzky výbežok, ktorý prebieha od Českého Těšína až po východný okraj územia Třinca, kde susedí so Sliezskymi Beskydami (s podcelkom Čantoryjská hornatina). Členitosť povrchu je zapríčinená najmä hlboko zarezanými údoliami riek Lučina a Stonávka. V týchto údoliach boli postavené vodné nádrže Žermanice (na Lučine) a Těrlicko (na Stonávke), určené pre zásobovnie priemyselných podnikov na Ostravsku, ale aj na rekreačné účely."}
{"id": "516888", "title": "Všetatská pahorkatina", "context": "Charakteristika územia Je to plochá pahorkatina tvorená stredoturónskymi prachovcami a jemnými pieskovcami jizerského súvrstvia a spodnoturónskymi ílovcami a slieňovcami bělohorského súvrstvia vrchnej kriedy a kvartérnymi sedimentmi rôznej genézy. Sú tu dva výrazné asymetrické štruktúrne denudačné slieňovcové chrbáty smere JV-SZ - Cecemínský a Turbovický chrbát (hřbet) , ktoré sú oddelené tzv. Všetatskou bránou s výplňou štrkovitých pieskov mladoriskej terasy. Menované chrbáty oddeľujú od údolia Labe zníženinu Všetatský (Mělnický) úval - opustené stredopleistocénne údolie s mocnými pieskami a štrkmi jizerského pôvodu, zakryté v strednej a severozápadnej časti holocénnymi hnilokalmi, slatinami, deluviofluviálnymi sedimentami, usadeninami náplavových kužeľov, zriedkavo viatymi pieskami. Sú tu jamy po ťažbe pieskov (často zatopené vodou). Okrsok zahŕňa chránené územia Slatinná louka u Liblic a Prutník."}
{"id": "288096", "title": "Chránená krajinná oblasť Křivoklátsko", "context": "Geomorfológia Väčšina územia je súčasťou geomorfologického celku Křivoklátska vrchovina, na severovýchod CHKO zasahuje výbežok Plaskej pahorkatiny. Najnižším bodom je údolie Berounky (), najvyšším vrcholom je Těchovín () v juhozápadnej časti CHKO. Mierne zvlnená vrchovina je rozčlenená hlbokým údolím Berounky a jej prítokov. Nad okolitý terén vystupujú aj osamotené silicitové skalné útvary, v juhovýchodnej časti územia sa nachádza niekoľko úzkych kremencových skalných chrbátov (Krušná hora, Velíz, Zámecký vrch)."}
{"id": "562712", "title": "Suchomilné borovicové a borovicové zmiešané lesy", "context": "Introduction Borovicové lesy nad Vltavou, Česko Suchomilné borovicové a borovicové zmiešané lesy sú zmiešané lesy s prevládajúcou borovicou na slnečných a suchých stanovištiach."}
{"id": "461814", "title": "Železnorudská hornatina", "context": "Vodstvo V Železnorudskej hornatine pramení Úhlava a Křemelná (zdrojnica Otavy) a Řezná (Regen, prítok Dunaja). Pozostatkom ľadovcov sú Černé a Čertovo jazero."}
{"id": "148642", "title": "Vsetínská Bečva", "context": "Pozri aj  Bečva Rožnovská Bečva Kategória:Rieky v Česku Kategória:Povodie Moravy"}
{"id": "285170", "title": "Králický Sněžník (vrch)", "context": "Vegetácia Najvyššie časti Králického Sněžníka (nad ) tvoria hole s typickou subalpínskou vegetáciou. Nižšie polohy pokrývajú prevažne smrekové porasty."}
{"id": "600209", "title": "Radomilická mokřina", "context": "Radomilická mokřina sa nachádza severne od obce Radomilice a západne od obce Záblatí, obe časti obce Dříteň v okrese České Budějovice. Lokalita leží na pravom a ľavom brehu Radomilického potoka v nadmorskej výške medzi 393 až 400 mnm Spomínaný potok cez prírodnú rezerváciu preteká a vlieva sa neďaleko hranice rezervácie do Strpského rybníka. Rezervácia sa tak čiastočne nachádza na nive tohto potoka. Južný až západný okraj rezervácie je lemovaný železničnou traťou Protivín-Zliv. Na severe a východe sa nachádzajú poľnohospodárske plochy využívané ako lúky a polia.\n\nZ morfologického hľadiska je oblasť situovaná v rámci Českobudejovickej panvy. Povodím spadá oblasť rezervácie do povodia rieky Otavy."}
{"id": "278474", "title": "Chránená krajinná oblasť Třeboňsko", "context": "Hlavné objekty ochrany  Rybníky – umelé mokrade vytvorené predovšetkým v 15. storočí, spolu s dôsledným systémom stôk (najvýznamnejšia je dlhá Zlatá stoka). Rybníkov je v CHKO celkom 450, najväčší je Rožmberk, ktorý je súčasne najväčším rybníkom v Česku Rašeliniská – prirodzené, ťažbou do rôznej miery narušené mokrade prevažne kyslého vrchoviskového charakteru Niva meandrujúcej rieky Lužnice, nejcennejšia je v úseku medzi obcou Majdalena a rybníkom Rožmberk Pieskovne – hlbšie nádrže vzniknuté po ťažbe štrkopieskov v lokalitách Veselí nad Lužnicí, Suchdol nad Lužnicí, Halámky, príbuznými ekosystémami sú prirodzené piesočné presypy"}
{"id": "476307", "title": "Praděd (národná prírodná rezervácia)", "context": "História Oblasť Velkej kotliny bola už na začiatku 19. storočia považovaná botanikmi za veľmi cennú lokalitu. Aj napriek tomu však v rokoch 1919 – 1922 bolo územie Vysokej Hole vrátane Velkej kotliny využívané ako dopadová plocha pre delostrelecké cvičenia česko-slovenskej armády. Výsledkom toho bola rozsiahla devastácia tohto biologicky cenného horského územia. V roku 1946 bolo územie Velkej kotliny stanovené a vyhlásené ako prísna rezervácia. Následne potom v roku 1955 pribudli ďalšie, a to Štátna prírodná rezervácia (ŠPR) Vrchol Pradědu vďaka jeho typickým vysokohorským holiam, ŠPR Velký Kotel a ŠPR Malý Kotel pre pestrú botanickú diverzitu, ŠPR Divoký důl pre strmé údolia v skalách s autochtónnymi porastami a ŠPR Petrovy kameny s unikátnymi vysokohorskými spoločenstvami rastlín a živočíchov. V roku 1963 bola ako posledná vyhlásená ŠPR Bílá Opava. Dôvodom jej vyhlásenia boli jedny z najzachovalejších prirodzených smrekových pralesov v Česku. 14. decembra 1990 potom spojením tých štátnych prírodných rezervácií vznikla národná prírodná rezervácia Praděd. Lesné hospodárstvo tu slúžilo do 17. storočia len pre potrebu miestneho panstva. S príchodom priemyslu sa však situácia zmenila. Veľký podiel na spotrebe dreva mali železiarne v Janoviciach a neskôr aj Bruntálske panstvo. Pre umožnenie prepravy dreva po vode bol upravený tok Bílej Opavy. Vplyvom ťažby zameranej na určité druhy dreva došlo k zmenám druhového zastúpenia drevín. Zvýšilo sa zastúpenie ihličnanov oproti listnáčom, lesy sa stali viac rovnorodé. Došlo k potlačeniu bučín, ktoré boli nahradzované smrekovými monokultúrami. Po vyčerpaní zásob v prístupných polohách pokračovala holá ťažba do vyšších polôh. Snaha o umelú obnovu lesa sa začala objavovať až v 19. storočí, ale nevhodnými drevinami domáceho i alpského pôvodu (predovšetkým borovica kosodrevina a limba). Najväčšie zalesňovacie práce prebiehali na prelome 19. a 20. storočia. Lesníci boli presvedčení, že predovšetkým vplyvom pastvy došlo k výraznému poklesu hornej hranice lesa a že vďaka vysádzaniu borovice horskej a limby môžu túto hranicu zvýšiť. To však má až do dnešných dní neblahé účinky na druhy, ktoré prirodzené bezlesie vyžadujú a kosodrevina im ich prirodzené prostredie zaberá. Ďalším dôvodom pre výsadbu bola snaha zabrániť erózii pôdy a snehovým lavínam. Vzhľadom na obťažné obhospodarovanie vysokých polôh sa nechali tieto porasty rásť bez zásahu. Výsledkom toho sú dnešné staré nestabilné monokultúry, neodolné proti biotickým i abiotickým činiteľom. Najstaršou budovou na území NPR Praděd je Švýcárna , postavená roku 1829. Jej účelom bolo zavedenie pasenia hovädzieho dobytka na švajčiarsky spôsob. Pastva pravdepodobne udržiavala druhovú pestrosť holí a v súčasnosti sa preto zvažuje jej opätovné rozšírenie. Ďalším objektom slúžiacim pre chov tentoraz predovšetkým oviec, bola Ovčárna . V roku 1866 bola po bitke pri Hradci Králové využívaná ako veliteľské stanovište porazených Rakúšanov. Koncom 19. storočia pastva postupne upadala a budovy postavené pre pastierov sa začali využívať ako turistické chaty. Počas oboch svetových vojen však opäť slúžili na vojenské účely. V priebehu druhej svetovej vojny boli vystavané ďalšie objekty, chata Barborka a Kurzovní . V súčasnosti chaty slúžia k turisticky často navštevovaným miestam. Praděd Vrchol Pradědu je ako najvyšší vrchol Moravy obľúbeným cieľom turistov. Z toho dôvodu sa na prelome 19. a 20. storočia začali objavovať snahy o vybudovanie rozhľadne na vrchole. Stavba bola začatá 30. júna 1904 a dokončená v júli 1914. Táto prvá podoba rozhľadne na Praděde mala podobu kamennej veže. Bola 32,5 metrov vysoká a 14,5 metrov široká. Na stavbu bol použitý materiál z neďalekých tabuľových skál. Tento stavebný materiál sa však ukázal ako nevhodný do miestnych klimatických podmienok a kameň sa začal drobiť. Ďalším dôvodom chátrania rozhľadne bola prvá svetová vojna, počas ktorej sa o budovu nikto nestaral. Počas druhej svetovej vojny využívali rozhľadňu Nemci pre meteorologické účely a letecké pozorovania. Po skončení vojny sa začala plánovať rekonštrukcia už veľmi schátranej rozhľadne. V roku 1957 musela byť budova pre svoj zlý stav z bezpečnostných dôvodov uzatvorená a v roku 1959, prv než rekonštrukcia začala, sa budova zrútila. Bola teda naplánovaná stavba nová, ktorá začala roku 1968. Tentoraz už však išlo o moderný vysielač, ktorý mal pokryť dopyt po rastúcom televíznom vysielaní. Z dôvodu stavby bola zriadená asfaltová cesta, ktorá vedie z Ovčárny až k vrcholu Pradědu, ktorá je dnes používaná pre zásobovanie. Celková výška vysielača je v súčasnej dobe 162 metrov. V dolnej časti rozhľadne sa nachádza reštaurácia a hotel. Vo výške 73 metrov sa nachádza vyhliadka, ktorá za jasného počasia umožňuje vidieť Sněžku, Lysú Horu, vzácne aj Vysoké Tatry na Slovensku. Vrchol veže je najvyšším pevným bodom Česka; dosahuje nadmorskú výšku a leží teda vyššie ako vrchol Sněžky."}
{"id": "514110", "title": "Mokřady horní Liběchovky", "context": "Introduction  Mokřady horní Liběchovky je názov prírodnej rezervácie v CHKO Kokořínsko na území okresov Česká Lípa a Mělník, južne 2 km od mestečka Dubá, v hornej časti potoka Liběchovka vrátane jeho prítokov. Vyhlásená bola roku 1996."}
{"id": "524815", "title": "Radomilická mokřina", "context": "Introduction  Radomilická mokřina je prírodná rezervácia v Českobudejovickej panve ležiaca severne od Radomilíc."}
{"id": "516655", "title": "Čakovická tabule", "context": "Charakteristika územia Je to plochá pahorkatina tvorená cenomanskými pieskovcami a spodnoturónskymi piesočnatými spongilitmi, ílovcami a slieňovcami, predstavuje k severovýchodu naklonený povrch rozsiahlych pliocénnych a staropleistocénnych štruktúrne denudačných plošín, rozbrázdených na SV spravidla asymetrickými údoliami svahových potokov, ľavých prítokov Labe. Miestami sa uplatňuje akumulačný povrch na sprašových pokryvoch a závejoch. Pahorkatina je zalesnená z 5% len v západnej časti borovicovými porastami a dúbravami, inde sú agátiny. Okrsok zahŕňa chránené územia: Bažantnice v Satalicích, Vinořský park, Chvalský lom, Cihelna v Bažantnici, U skal, Letiště Letňany, Prírodný park Klánovice-Čihadla, čiastočne sem zasahuje Klánovický les. Do juhozápadnej časti zasahuje zástavba Prahy."}
{"id": "517262", "title": "Libický luh", "context": "Prírodné pomery Rezervácia je tvorená spleťou tôní, mŕtvych a slepých ramien Labe na jeho pravom brehu medzi Libicou nad Cidlinou a Velkým Osekom. Flóra Väčšinu územia pokrýva les. Brehy prúdiacej vody lemuje často jelša lepkavá ( Alnus glutinosa ). V najvlhkejších partiách, tzv. mäkkom luhu, prevažuje vŕba biela ( Salix alba ) s prímesou topoľa čierneho ( Populus nigra ) a vŕby krehkej ( Salix fragilis ). Ďalej ležia vodou zaplavované dúbravy (z drevín je zastúpený javor poľný ( Acer campestre ), dub letný ( Quercus robur ), brest väzový ( Ulmus laevis ), jaseň štíhly ( Fraxinus excelsior )) a z hľadiska ochrany prírody cenný tvrdý luh prechádzajúci do suchších porastov s podielom hrabu ( Carpinus betulus ) . V tôňach sa vyskytujú plávajúce vodné rastliny - žaburinka menšia, rožkatec ponorený ( Ceratophyllum demersum ), perutník močiarny ( Hottonia palustris ) a ďalšie. Ďalej od riek ležia mokraďové lúky s ostricou aj suchšie lúky s xerofilnými druhmi ako je veronikovec dlholistý ( Pseudolysimachion maritimum ), pálčivka žilkatá ( Cnidium dubium ), kosienka farbiarska ( Serratula tinctoria ) a žltuška žltá ( Thalictrum flavum ). Celkom cez dve desiatky rastlinných druhov sú na Červenom zozname ohrozených druhov ČR. V roku 1978 tu bol opísaný nový endemitný druh - kruštík neskorý ( Epipactis albensis ). Fauna Veľkou rozmanitosťou sa vyznačuje aj fauna: bolo tu popísaných asi 700 druhov veľkých motýľov, mimo iných tu bol v roku 1994 naposledy v Čechách pozorovaný jasoň chochlačkový ( Parnassius mnemosyne ). Vo vode žijú početné ohrozené vodné kôrovce, mäkkýše a obojživelníky, hniezdi tu tiež rad vtákov. Rezervácia je prístupná po červenej turistickej značke."}
{"id": "510288", "title": "Děčínská vrchovina", "context": "Charakteristika Špecifikom vrchoviny sú hlboké údolia až kaňony, skalné mestá a stolové hory na pieskovcovom podklade. Ostrovný charakter majú čadičové elevácie, typická je demontánna biota v inverzných polohách v neobyčajne malých nadmorských výškach. Plocha bioregiónu nebola v prehistorickom období prakticky osídlená a dodnes má väčšinou lesný kryt. Lesné porasty tvoria kultúrne ihličnaté lesy, typické sú reliktné bory na skalách. Menšia časť tvorí bezlesie, kde lúky a pasienky majú vyrovnané zastúpenie s agrocenózami. Takmer celý bioregión je súčasťou CHKO Labské pískovce s radom maloplošných chránených území. Od roku 1999 je na území vyhlásená ochrana formou národného parku ( Národný park České Švýcarsko ) (80 km²), tvoriaceho s obdobným parkom v Nemecku ( Nationalpark Sächsische Schweiz ) bilaterárne chránené územie."}
{"id": "506011", "title": "Chránená krajinná oblasť Žďárské vrchy", "context": "Prírodné pomery Chránené územie pokrýva najvyššia, severovýchodná časť Českomoravskej vrchoviny, teda Žďárské vrchy a priľahlé vrchoviny. Krajina na väčšine územia je vrchovinná až pahorkatinná s nadmorskými výškami 490836 m. Najvyšším bodom CHKO je vrch Devět skal (836 m). Vrcholy sú prevažne zaoblené (vo vrcholových partiách však často nájdeme skalné bloky), svahy pozvoľné, údolia plytké a široké. Krajina si zachovala pomerne vyvážený ráz. Vodstvo Ide o oblasť prirodzenej akumulácie vôd: pramení tu množstvo českých a moravských riek (Sázava, Chrudimka, Doubrava, Svratka a Oslava), rozprestiera sa tu niekoľko rybničných sústav (najväčšie rybníky sú Velké Dářko, Veselský rybník, Matějovský rybník, rybníky Řeka a Medlov. Touto oblasťou prechádza európske rozvodie Čierneho a Severného mora. Klíma Klíma oblasti je chladnejšia, vlhkejšia a veternejšia. Asi polovicu územia pokrýva les; ide väčšinou o umelé smrekové monokultúry na mieste prirodzeného jedľobukového lesa. Sú tu cenné spoločenstvá rašelinísk a vlhkých rašelinových lúk s významným výskytom mnohých chránených a ohrozených druhov rastlín. V rámci CHKO sú vyhlásené maloplošné zvlášť chránené územia. Ide o 4 národné prírodné rezervácie, 9 prírodných rezervácií a 36 prírodných pamiatok."}
{"id": "516952", "title": "Jizerská tabule", "context": "Hydrografia Stred územia odvodňuje rieka Jizera s jej prítokmi (Bělá a Strenický potok). Okrajové územie odvodňujú prítoky Labe, na východe horná Vlkava, na západe Košátecký potok a dolná Pšovka."}
{"id": "459496", "title": "Jihočeské pánve", "context": "Klimatické podmienky Priemerná teplota v oblasti Juhočeských panví sa pohybuje medzi 7,5 - 8,5°C. Priemerné množstvo ročných zrážok činí asi 600-650 mm."}
{"id": "295316", "title": "České středohoří", "context": "Vodné toky Os stredohoria tvorí mimoriadne úrodné údolie Labe. Ďalšími významnejšími tokmi sú Ploučnice a Bílina."}
{"id": "509853", "title": "Českolipská kotlina", "context": "Hydrografia Územím preteká od východu tečúca Ploučnice, zo severu pritekajúci jej prítok Šporka a z juhovýchodu Robečský potok. Je tu rad rybníkov, z ktorých rad je začlenený do chránených lokalít, prírodných rezervácií a pamiatok: Hradčanské rybníky, Manušické rybníky, Stružnické rybníky, Cihelenské rybníky, Česká Lípa - mokraď v nive Šporky."}
{"id": "600212", "title": "John Lennon", "context": "Vietnamská vojna mobilizovala veľké množstvo mladých ľudí v vzbure proti zahraničnej politike americkej vlády, ktorú podporovalo aj niekoľko vtedy populárnych osobností hlavne spevákov folkových piesní ako boli Joan Baezová a Bob Dylan. Pieseň \"Give Peace a Chance\" sa stala hymnou protivojnového hnutia a bola spievaná viac ako pol miliónom demonštrantov v novembri 1969 na druhom zhromaždení nazvanom Vietnam Moratorium Day, ktoré sa konalo vo Washingtone. Spev tejto piesne viedla vtedajšia spevácka hviezda, folkový spevák Pete Seeger, ktorý medzi pôvodný text vkladal aj slová \"Are you listening, Nixon?\" (počúvate Nixon?) a \"Are you listening, Agnew?\" (Počúvate Angew? – Angew bol vtedajší viceprezident USA), medzi refrén, v ktorom protestujúci spievali \"All we are saying... is give peace a chance\" (Všetko čo hovorime... je aby ste dali mieru šancu)."}
{"id": "248515", "title": "Pornography", "context": "Piesne  „One Hundred Years“ – 6:40 „A Short Term Effect“ – 4:22 „The Hanging Garden“ – 4:33 „Siamese Twins“ – 5:29 „The Figurehead“ – 6:15 „A Strange Day“ – 5:04 „Cold“ – 4:26 „Pornography“ – 6:27"}
{"id": "562751", "title": "We Sweat Blood", "context": "Zoznam skladieb  „Forget My Name“ – 2:53 „Dance“ – 3:29 „I Love Living in the City“ – 3:22 „I Want You“ – 3:18 „Heartbreak s a Blessing“ – 2:55 „Wait a Minute“ – 2:34 „Strut“ – 2:49 „Home to Hell“ – 2:12 „Hot Damn Woman“ – 3:06 „The Cross“ – 2:22 „Love Travel“ – 2:57 „We Sweat Blood“ – 2:57 ; European Release Bonus Track: :13. „Woogie Boogie“ – 2:55"}
{"id": "213854", "title": "The 7th Song", "context": "Skladby  „For the Love of God“ – 6:09 „Touching Tongues“ – 5:32 „Windows to the Soul“ – 6:25 „Burnin Down the Mountain“ – 4:19 „Tender Surrender“ – 5:10 „Hand on Heart“ – 5:26 „Melissa s Garden“ – 7:54 „Call it Sleep“ – 5:04 „Christmas Time is Here“ (Vince Guaraldi, Lee Mendelson) – 4:13 „The Wall of Light“ – 2:38 „Boston Rain Melody“ – 8:53"}
{"id": "181857", "title": "Unia", "context": "Zoznam piesní  „In Black and White“ − 5:03 „Paid in Full“ − 4:24 „For the Sake of Revenge“ − 3:23 „It Won t Fade“ − 5:58 „Under Your Tree“ − 5:14 „Caleb“ − 6:16 „The Vice“ − 4:08 „My Dream s but a Drop of Fuel for a Nightmare“ − 6:13 „The Harvest“ − 4:18 „To Create a Warlike Feelv − 5:03 „The Worlds Forgotten, the Words Forbidden“ − 2:57 „Fly with the Black Swan“ − 5:08 „Good Enough Is Good Enough“ − 5:32 „They Follow“ − 4:50 „Out in the Fields“ (Gary Moore cover) − 4:06 „My Dream s but a Drop of Fuel for a Nightmare“ instrumental − 7:11 Pieseň 10 je bonus na limitovanej európskej, fínskej edícii. Pieseň 15 je bonus na japonskej, severoamerickej edícii. Piesne 14 a 16 sú exkluzívne japonské bonusy."}
{"id": "212961", "title": "Silence Followed by a Deafening Roar", "context": "Skladby  „Silence Followed by a Deafening Roar“ – 3:48 „Overture“ – 4:35 „The Rhino“ – 2:46 „Norwegian Cowbell“ – 4:06 „I Cannot Tell a Lie“ – 3:50 „Bronx 1971“ – 4:04 „Suite Modale“ – 2:38 „The Gargoyle“ – 4:35 „I Still Have That Other Girl“ – 2:52 „Bultaco Saturno“ – 4:13 „Paul Vs. Godzilla“ – 4:52"}
{"id": "570134", "title": "Peaches (pieseň Justina Biebera)", "context": "Kompozícia „Peaches“ je pieseň zo žánru pop a R&B. Hudobne je pieseň zasadená do tóniny C dur a má tempo 90 úderov za minútu. Vokály sú v rozmedzí od C4 do G5."}
{"id": "472737", "title": "Far Far Away", "context": "Formáty ;7\" Singel „Far Far Away“ - 3:33 „O.K. Yesterday Was Yesterday“ - 3:51 ;7\" Singel (Nemecké 1993 vydanie) „Far Far Away“ - 3:33 „Skweeze Me Pleeze Me“ - 4:26 ;CD Singel (Nemecké 1993 vydanie) „Far Far Away“ - 3:34 „Mama Weer All Crazee Now“ - 3:41 „Skweeze Me Pleeze Me“ - 4:26 ;CD Singel (Nemecké 1993 vydanie, cardboard verzia) „Far Far Away“ - 3:34 „Skweeze Me Pleeze Me“ - 4:26"}
{"id": "301491", "title": "Symphony of Destruction", "context": "Zoznam skladieb  Symphony of Destruction – 4:45 Peace Sells – 4:02"}
{"id": "255458", "title": "Faith (album The Cure)", "context": "Piesne  „The Holy Hour“ – 4:25 „Primary“ – 3:35 „Other Voices“ – 4:28 „All Cats Are Grey“ – 5:28 „The Funeral Party“ – 4:14 „Doubt“ – 3:11 „The Drowning Man“ – 4:50 „Faith“ – 6:43 Bonus na kazete „Carnage Visors“ - 27:51"}
{"id": "148394", "title": "Gloria Gaynor", "context": "Skladby  „Never Can Say Goodbye“ „Honey Bee“ „Reach Out, I ll Be There“ „Casanova Brown“ „(If You Want It) Do It Yourself“ „How High The Moon“ „Let s Make A Deal“ „I ve Got You Under My Skin“ „Be Mine“ „We Can Start All Over Again“ „Life Ain t Worth Livin “ „Why Should I Pay“ „You re All I Need To Get By“ „Kidnapped“ „Substitute“ „I Will Survive“ „Anybody Wanna Party“ „I Said Yes“ „Love Is Just A Heartbeat Away“ - (z filmu Nocturna ) „Let Me Know (I Have A Right)“ „Let s Mend What s Been Broken“ „I Am What I Am“ „Mighty High“ - (featuring The Trammps) „Just Keep Thinking About You“ „I Never Knew“ Kategória:R&B speváčky USA Kategória:Speváčky elektronickej hudby USA Kategória:Speváčky afroamerického pôvodu Kategória:Osobnosti USA afroamerického pôvodu Kategória:Osobnosti z New Jersey"}
{"id": "561623", "title": "Protesty po smrti Georga Floyda", "context": "Protesty v USA Štáty, ktoré povolali národnú gardu v reakcii na protesty Protesty sa rozšírili do viac ako 400 miest vo všetkých päťdesiatich štátoch, ale aj do iných krajinách. Demonštranti protestujú za spravodlivosť pre Georga Floyda, hnutie Black Lives Matter a proti policajnej brutalite. Väčšina demonštrácií je pokojná, ale niektoré mestá zažili nepokoje a výtržnosti. Mestá, v ktorých sa konali veľké protesty sú Atlanta, Austin, Boston, Charlotte, Columbus, Denver, Detroit, Dallas Denver, Detroit, Dallas, Fort Lauderdale, Grand Rapids, Houston, Los Angeles, Miami, New York City, Oakland, Phoenix, Portland, Oregon, Richmond, San Antonio, Salt Lake City, San Francisco, San Jose, Seattle, St. Louis a Washington, D.C.. Vlna protestov bola prirovnaná k dlhému, horúcim letu 1967, obdobiu so 159 rasovými nepokojmi v Spojených štátoch v roku 1967 a nepokojom po vražde Martina Luthera Kinga, z ktorých obe videli k nepokojom vo viac ako sto mestách po celých Spojených štátoch. Guvernéri v najmenej 28 štátoch a Washingtone, D.C., požiadali národnú gardu, aby im pomohla s protestami. Bolo povolaných viac ako 20 000 vojakov. Počas prejavu v pondelok 1. júna prezident Trump hrozil nasadením americkej armády v reakcii na nepokoje: „Ak mesto alebo štát odmietne podniknúť kroky potrebné na ochranu života a majetku svojich obyvateľov, nasadím Americkú armádu a rýchlo vyriešim problém za nich. “ Tiež 1. júna senátor Arkansasu Tom Cotton presadzoval nasadenie 101. výsadkovej divízie americkej armády na potlačenie nepokojov a demonštrantov nazval „teroristi Antify“. Úmrtia K 2. júnu 2020 zomrelo počas protestov najmenej šestnásť ľudí. Z toho dvanásť bolo obeťami nepokojov, traja boli ozbrojení lupiči a ďalší bol podozrivý lupič zabitý políciou. Z obetí boli tri zabité ozbrojenými civilistami, traja políciou, jeden reabujúcim, jeden zomrel pri nehode, zatiaľ čo osem ďalších bolo zabitých neznámymi strelcami: 27. mája v Minneapolise zomrel Calvin Horton Jr., ktorý bol počas protestu smrteľne zastrelený. Miestneho obchodníka zatkli a policajné zdroje tvrdila, že Horton bol zapojený do rabovania jeho obchodu. 30. mája v Oaklande uprostred nepokojov bol strážnik Federálneho ochranného úradu, David Patrick Underwood, zastrelený pri federálnom súdnom dvore. Útočníci prešli autom okolo a strielali na strážnikov. Pri útoku bol zranený ešte jeden strážca. V čase streľby Underwood zabezpečoval bezpečnosť na súde počas protestu. Ministerstvo vnútornej bezpečnosti označilo streľbu za akt domáceho terorizmu. FBI prípad vyšetruje, ale do 31. mája zatiaľ nezistil motív ani podozrivého. Hoci polícia spočiatku spochybňovala, či je streľba spojená s protestami, vyšetrovatelia 2. júna uviedli, že teraz veria, že sa útočníci zameriavajú na uniformovaných dôstojníkov, ale zatiaľ nie je jasné, kto útok vykoval. 30. mája v St. Louis zomrel muž po tom, čo ho prešiel kamión spoločnosti FedEx, ktorý utekal pred protestujúcimi. 30. mája bol v Omahe smrteľne zastrelený 22-ročný demonštrant, James Scurlock. Scurlock bol zastrelený po tom čo, majiteľ baru mal potýčku so skupinou protestújucich, na ktorú niekoľkokrát vystrelil. Jedna strela zasiahla Scurlocka do kľúčnej kosti a zabila ho. 31. mája v Indianapolise boli smrteľne zastrelení dvaja ľudia v blízkosti nepokojov v centre mesta. 1. júna v Louisville bol zabitý miestny reštauratér, David McAtee, keď metropolitná polícia v Louisville a Národná garda Kentucky zahájili paľbu do davu demonštrantov. Tieto orgány tvrdili, že paľbu zahájili potom, čo na nich začali strieľať z davu demonštrantov. Podľa sestry obete nešlo o protest, ale o pravidelne organizované spoločenské stretnutie, na ktorom McAtee podával jedlo zo svojej reštaurácie. Prebieha vyšetrovanie zabíjania. Náčelník Steve Conrad bol neskôr v ten deň prepustený, keď dôstojníci a jednotky zapojené do streľby nemali na sebe alebo nedokázali aktivovať telové kamery. 1. júna v Davenporte v Iowe boli dvaja ľudia v noci s výrazným nepokojmi zastrelení. Jednou z obetí bola 22-ročná Italia Marie Kelly,. Stala sa obeťou náhodnej streľby, keď opúšťala demonštráciu. Jeden policajný dôstojník bol počas streľby do policajného auta zranený. Počas policajného prenasledovania havarovalo prenasledované vozidlo a niekoľko ľudí bolo zatknutých. 1. júna v Cicere v Illinois boli zastrelení dvaja ľudia v popoludňajších nepokojoch, potvrdila to polícia Cicera. 1. júna v Las Vegas polícia zastrelila Jorgea Gomeza. Gomez kráčal medzi demonštrantmi, keď sa demonštrácia končila a údajne siahol po strelnej zbrani. 2. júna vo Philadelphii majiteľ obchodu so zbraňami zastrelil osobu, ktorá sa pokúsila preniknúť do jeho obchodu v južnej časti mesta. 2. júna vo Philadelphii, počas štvrtého dňa rabovania, bol zabitý 24-ročný lupič. Príčina smrti nie je jasná, ale buď zomrel, pri výbuchu bankomatu, ktorý sám vyhodil do povetria alebo po streľbe polície, keď sa pokúsil utiecť s peniazmi z bankomatu. 2. júna v St. Louis bol lupičmi záložne zastrelený 77-ročný policajný kapitán David Dorn. 2. júna vo Vallejo v Kalifornii bol Sean Monterrosa, 22-ročný muž, zastrelený políciou, keď bol na kolenách a s rukami nad hlavou. Keď Moterrosa zdvihol ruky, odhalilo sa kladivo, ktoré mal vo vrecku, čo si policajt pomýlil s pištoľou. Jeden policajt 5-krát na Monterrosa vystrelil. Meno policajta, ktorý strieľal ešte nebolo zverejnené. Monterrosa bol podozrivý z vykradnutia lekárne."}
{"id": "597085", "title": "Nočná hliadka (Martin)", "context": "Zdroje  Kategória:Pieseň ľadu a ohňa Kategória:Fiktívne organizácie"}
{"id": "155188", "title": "A Saucerful of Secrets", "context": "Single  „Remember a Day“/„Let There Be More Light“ (r. 1968, iba pre USA)"}
{"id": "565657", "title": "Zoznam hymien členských štátov Spojených štátov", "context": "{{Minivlajka|Louisiana}}Louisiana  Prvá štátna pieseň Názov piesne: You are My Sunshine Rok prijatia: 1977 Tvorcovia: Jimmie H. Davis, Charles Mitchell Druhá štátna pieseň Názov piesne: Give Me Louisiana Rok prijatia: 1970 Tvorcovia: Doralice Fontane, Dr. John Croom Sprievodná štátna pieseň Názov piesne: Louisiana My Home Sweet Home Rok prijatia: 1952 Tvorcovia: Sammie McKenzie, Lou Lavoy, Castro Carazo Štátna pieseň o životnom prostredí Názov piesne: The Gifts of Earth Rok prijatia: 1990 Autor piesne: Frances LeBeau Kennedy Naspievané na melódiu piesne America the Beautiful "}
{"id": "213655", "title": "Sex and Religion", "context": "Skladby  „An Earth Dweller s Return“ „Here and Now“ „In My Dreams With You“ „Still My Bleeding Heart“ „Sex & Religion“ „Dirty Black Hole“ „Touching Tongues“ „State of Grace“ „Survive“ „Pig“ „The Road to Mt. Calvary“ „Down Deep into the Pain“ „Rescue Me or Bury Me“"}
{"id": "21001", "title": "Monty Python", "context": "Živé vystúpenia  The Secret Policeman s Balls (Benefícia pre Amnesty International)"}
{"id": "159889", "title": "The Smiths", "context": "Piesne  \"Hand in Glove\" (1983 UK 124) \"This Charming Man\" (1983 UK 25) \"What Difference Does It Make?\" (1983 UK 12) \"Heaven Knows I m Miserable Now\" (1984 UK 10) \"William, It Was Really Nothing\" (1984 UK 17) \"How Soon Is Now?\" (1985 UK 24) \"Shakespeare s Sister\" (1985 UK 26) \"That Joke Isn t Funny Anymore\" (1985 UK 49) \"The Boy with the Thorn in His Side\" (1985 UK 23) \"Bigmouth Strikes Again\" (1986 UK 26) \"Panic\" (1986 UK 11) \"Ask\" (1986 UK 14) \"Shoplifters of the World Unite\" (1987 UK 12) \"Sheila Take a Bow\" (1987 UK 10) \"Girlfriend in a Coma\" (1987 UK 13) \"I Started Something I Couldn t Finish\" (1987 UK 23) \"Last Night I Dreamt Somebody Loved Me\" (1987 UK 30) \"There Is a Light That Never Goes Out\" (1992 UK 25)"}
{"id": "268539", "title": "Revolutions per Minute", "context": "Single  „Heaven Knows“ „Like the Angel“ „Black Masks and Gasoline“"}
{"id": "464681", "title": "We Are the World", "context": "Posolstvo Pieseň „We Are the World“ je uznávaná ako politicky dôležitá skladba, ktorá zamerala pozornosť verejnosti na Afriku, krajinu v bezprecedentnom stave. Je považovaná za príklad toho, ako s pomocou hudobníkov celého sveta vytvoriť atmosféru spolupatričnosti. Podľa novinára The New York Times , Stephena Holdena, vydanie „We Are the World“ sa stalo významným v populárnej hudbe, lebo dokázalo produkciou pesničky účinne upozorniť na potrebu humanitárnej pomoci. Projekt „We Are the World“ ovplyvnil aj spôsob ako sa dá dokázať, aby umelecky, či rasovo odlišní umelci produktívne a kreatívne spolupracovali na dobrej veci. Časopis Ebony označuje deň 28. január ako nahrávanie počas ktorého Quincy Jones doviedol skupinu odlišných umelcov a dokázal vytvoriť moment v svetovej hudbe, ktorý ukázal že spoločne dokážeme meniť svet. „We Are the World“ spolu s Live Aid a Farm Aid demonštrovali, že rocková hudba sa stáva viacej ako iba obyčajnou formou zábavy. Je aj politickým a sociálnym hnutím."}
{"id": "281468", "title": "Heaven", "context": "Prijatie V roku 1984 skladba „Heaven“ vyhrala cenu Procan Award pre airplay kanadského rádia, v roku 1985 získala cenu BMI pre airplay rádia USA a o desať rokov neskôr získala Socan Classics Award za viac ako 100 000 rozhlasových vystúpení."}
{"id": "213597", "title": "That Was Then, This Is Now", "context": "Skladby  „Super 70 s“ - 04:21 (nová) „Pink Champagne Sparkle“ - 03:42 (nová) „Falling Down“ - 04:22 (nová) „Beautiful Strange“ - 03:52 (nová) „Turn Away“ - 04:14 „I Remember Stevie“ - 05:19 „Cry For You“ - 06:56 „Farmer Sez“ - 01:47 „Electric Gypsy“ - 04:34 „It s Getting Better“ - 04:44 „That Was Then, This Is Now“ - 03:43 „Groove Or Die“ - 02:26 „A Night To Remember“ - 05:32 „Carpe Diem“ - 04:00 „Donna Lee (twist - live)“ - 03:05 (nová) „Slips Away“ - 04:48 (bonusová skladba venovaná George Harrisonovi)"}
{"id": "294715", "title": "Angel of the Morning", "context": "Originál a umiestnenia v rebríčkoch Hudbu a text zložil newyorský hudobník slovensko-nemeckého pôvodu Chip Taylor. Verzia od Merilee Rush sa stala veľkým hitom na jar a na jeseň roku 1968. V rebríčku Billboard Hot 100 sa umiestnila na siedmom mieste. Pieseň dosiahla vrcholy hitparád v Kanade, Austrálii a na Novom Zélande, v Holandsku dosiahla štvrté miesto. Verzia od Juicy Newton bola v roku 1981 na štvrtom mieste Billboard Hot 100. V roku 2001 spevák Shaggy v refréne skladby \"Angel\" použil melódiu, ale s iným textom. Pieseň dosiahla prvé miesto rebríčka v USA. Švédska speváčka Jill Johnson naspievala „Angel of the Morning“ v angličtine v roku 2007; táto verzia sa dostala vo švédskej hitparáde na 30. miesto. V češtine ju naspievala Věra Martinová v roku 1989 s názvom „Dál jen vejdi“. Neskôr ju naspievala tiež Hana Horecká a kapela Fešáci, s novým textom Michaela Žantovského a názvom „Anděl tvého rána“."}
{"id": "265152", "title": "Live at Montreux 2004 (2008)", "context": "Zoznam skladieb  „Right Now“ „Break Some Off“ „Got The Life“ „Here To Stay“ „Falling Away From Me“ „Blind“ „Shoots And Ladders“ „One (Metallica cover)“ „Freak On A Leash“ „A.D.I.D.A.S.“ „Dead Bodies Everywhere“ „Did My Time“ „Another Brick In The Wall“ „Faget“ „Somebody Someone“ „Y All Want A Single“"}
{"id": "3470", "title": "Everwood", "context": "Soundtrack  \"Lonely People\" – Jars of Clay \"Trouble\" – Kristin Hersh \"These Days (Jackson Browne song)\" – Griffin House \"Only Living Boy in New York\" – David Mead \"Summer Breeze\" – Jason Mraz \"Father and Son\" – Leigh Nash \"The Harder They Come\" – Guster \"Don t Be Shy\" – Travis \"Operator (That s Not The Way It Feels)\" – Toby Lightman \"The First Time Ever I Saw Your Face\" – Stereophonics \"Cathedrals\" – Jump Little Children \"Main Title Theme for Everwood\" – Blake Neely \"A Love Song\" – Treat Williams (Bonusová pesnička)"}
{"id": "213951", "title": "Alcatrazz – Disturbing the Peace (Re-Mastered)", "context": "Skladby  „God Blessed Video“ „Mercy“ „Will You Be Home Tonight“ „Wire And Wood“ „Desert Diamond“ „Stripper“ „Painted Lover“ „Lighter Shade Of Green“ „Sons And Lovers“ „Skyfire“ „Breaking The Heart Of The City“"}
{"id": "196598", "title": "We Will Rock You", "context": "Použitie skladby „We Will Rock You“ môžeme počuť pri zápasoch hlavne kolektívnych športov, či súpereniach v rôznych show, v reklamných spotoch (v spote pre firmu Pepsi Cola skladbu nahrali Britney Spears, Pink a Beyoncé Knowles, účinkoval v ňom aj Enrique Iglesias). Skladba naznačuje mobilizujúcu atmosféru vo viacerých filmoch. Motívy piesne môžeme nájsť v skladbe „Good Boys“ od skupiny Blondie, sample z nej použil dvakrát aj rapper Eminem v skladbách „Till I Collapse“ a „Puke“ (album Encore)."}
{"id": "466484", "title": "A Whiter Shade of Pale", "context": "Odozva Singel „A Whiter Shade of Pale“ vyšiel 12. mája 1967. Vydalo ho hudobné vydavateľstvo Deram Records a do hudobných rebríčkov Spojeného kráľovstva sa dostal 25. mája. Po dvoch týždňoch bol na vrchole, kde sa udržal počas šiestich týždňov. Celkovo bol v rebríčku 15 týždňov. V Spojených štátoch sa singel v roku 1967 dostal na piate miesto a predalo sa z neho viac ako jeden milión nosičov. Reedícia singla v máji 1972 publikovaná vydavateľom Fly Records sa držala v rebríčkoch Spojeného kráľovstva 12 týždňov. Najvyššie sa v tomto roku dostala na trináste miesto. V Holandsku sa tento singel hneď po vydaní dostal v júni roku 1967 na prvú priečku, v júli roku 1972 tento úspech znovu zopakoval. Pozície v rebríčkoch: prvá priečka v Spojenom kráľovstve, Holandsku, Nemecku, Írsku, Austrálii, tretia v Nórsku, piata v USA (Hot 100). Pieseň „A Whiter Shade of Pale“ dosiahla dvadsiate druhé miesto v Spojených štátoch aj v soulovej hitparáde. Okrem množstva coververzií piesne, či už spomenutých uznaní: Britt Awards za najlepší pop singel rokov 1952-77, uvedenie do siene slávy Grammy, 57. priečka v zozname stovky najlepších piesní všetkých, čias, ktorý v roku 2004 zverejnil časopis Rolling Stone , aj britský televízny kanál Channel 4 dal tento song na 19. pozíciu svojho zoznamu stovky najveľkolepejších singlov,"}
{"id": "176622", "title": "Masaker v Mỹ Lai", "context": "Dopad na morálku a pravda o činnosti amerických vojakov vo Vietname Masaker v My Lai a fotografie povraždených obyvateľov dediny, vytvorené prítomnými vojakmi sa stali vďaka výraznému zájmu médií jedným z najznámejších obrazov vojny vo Vietname, ktorý prezentoval americké vojská v tom najhoršom svetle. Táto udalosť rozšírila rozhorčenie z tejto vojny po celom svete a znížila podporu amerických vojsk vo Vietname. Incident bol jedným z mnohých, ktorých sa dopustili počas vojny obe strany. Poukazoval na nesprávnu koncepciu vedenia bojovej činnosti proti partizánom, ktorú aplikovali americké sily. Mnoho amerických jednotiek nedbalo pri vedení bojových operácií na civilné obete na strane južného Vietnamu a nesnažili sa správnym spôsobom nakloniť si miestne obyvateľstvo, ktoré bolo na mnohých miestach rovnako terorizované juhovietnamskou armádou ako aj komunistickými jednotkami. Masaker bol tiež známkou toho, že aj vojaci demokratických krajín sú schopní tých najbrutálnejších vojnových zločinov rovnako ako príslušníci ozbrojených síl nedemokratických režimov. Ďalší z faktov, ktorý si vyžiadal reflexiu v armádnych kruhoch bolo najmä to, že vyššie velenie ako aj mnohé oficiálne miesta masaker úplne ignorovali alebo sa ho snažili utajiť."}
{"id": "15414", "title": "George Washington", "context": "Washingtonova úloha Keď Washington prevzal úrad, nová ústava nemala ešte tradíciu ani plnú podporu organizovanej verejnej mienky. Navyše nová vláda si musela vytvoriť vlastnú štátnu správu. Nemala nijaký zdroj príjmov. Kým nebola ustanovená súdna moc, nemohli sa uplatňovať zákony. Armáda bola malá a vojnové loďstvo prestalo existovať. Kongres rýchlo zriadil ministerstvo zahraničných vecí, do čela ktorého postavil Thomasa Jeffersona a ministerstvo financií, vedením ktorého poveril Alexandra Hamiltona. Zároveň zriadil federálne súdnictvo. Vytvoril nielen Najvyšší súd USA, na čele ktorého stál predseda a päť mimoriadnych sudcov, ale aj tri obvodné súdy a 13 dištriktných súdov. Vymenoval ministra vojny a generálneho prokurátora. Washington rád konzultoval svoje rozhodnutia s ľuďmi, ktorých úsudok si vážil, a tak vznikol americký prezidentský kabinet, ktorý tvorili šéfovia všetkých ministerstiev, zriadených Kongresom. Medzitým počet obyvateľov sústavne rástol a z Európy prúdili noví prisťahovalci. Američania smerovali na západ: obyvatelia Nového Anglicka a Pensylvánie do Ohia; Virgínčania a Karolinčania do Kentucky a Tennessee. Dobrá farma sa dala kúpiť za málo peňazí a bol veľký dopyt po pracovnej sile. Úrodné pásy údolí v severnej časti štátu New York, Pensylvánii a Virgínii sa čoskoro stali obrovskými zásobárňami pšenice. Hoci veľa predmetov sa ešte vždy vyrábalo po domácky, v Amerike sa ohlasoval nástup priemyselnej revolúcie. Massachusetts a Rhode Island položili základy dôležitého textilného priemyslu: Connecticut sa začínal orientovať na výrobu cínového tovaru a hodín; v New Yorku, New Jersey a Pensylvánii sa vyrábal papier, sklo a železo. Lodiarstvo zaznamenalo taký rozvoj, že na moriach Spojené štáty zaujali druhé miesto hneď za Veľkou Britániou. Už pred rokom 1790 sa americké lode plavili do Číny, kde predávali kožušiny, a nazad dovážali čaj, korenie a hodváb. V týchto kritických chvíľach vývoja krajiny zohralo veľmi dôležitú úlohu Washingtonovo múdre vedenie. Prezident zostavil federálnu vládu, vypracoval taktiku osídľovania území, ktoré predtým patrili Británii a Španielsku, stabilizoval severozápadnú hranicu a dozeral na prijatie troch nových štátov: Vermontu (1791), Kentucky (1792) a Tennessee (1796). Napokon vo svojej rozlúčkovej reči vyzval národ, aby \"sa vyhýbal trvalým spojenectvám s ktoroukoľvek časťou sveta\". Jeho rada významne ovplyvnila americké postoje voči ostatnému svetu na niekoľko ďalších generácií. Na počesť Georgea Washingtona bolo pomenované novozaložené hlavné mesto a jeden z amerických štátov."}
{"id": "252981", "title": "Tonkinský incident", "context": "Introduction  Incident v Tonkinskom zálive alebo jednoducho Tonkinský incident je názov pre dva rôzne ozbrojené incidenty medzi USA a Vietnamskou demokratickou republikou počas Vietnamskej vojny. 2. augusta 1964 sa americký torpédoborec zaplietol do prestrelky s troma hliadkujúcimi severovietnamskými torpédovými člnmi, pričom jeden potopil a jeden ťažko poškodili. Druhý konflikt sa mal odohrať o dva dni neskôr, 4. augusta, kedy údajne severovietnamské lode bez príčiny zaútočili na americké plavidlá v medzinárodných vodách Tonkinského zálivu. Až v roku 2005 boli americkým Národným bezpečnostným úradom odtajnené materiály z vyšetrovania tohto druhého konfliktu z ktorých vyplynulo, že išlo o omyl samotných Američanov a severovietnamské námorníctvo 4. augusta na nich vôbec nezaútočilo. Zatiaľ čo prvý incident americký prezident Lyndon B. Johnson odsúdil a varoval Severovietnamcov pred nevyvolanými útokmi, druhý falošný konflikt mal za následok schválenie Rezolúcie o Tonkijskom zálive, ktorá sa stala právnym podkladom pre vstup USA do vojny proti Vietnamskej demokratickej republike a zároveň dala americkému prezidentovi plnú moc asistovať ktorejkoľvek krajine juhozápadnéj Ázie v boji proti \"komunistickej agresii\"."}
{"id": "253386", "title": "Útok na základňu Holloway 7. februára 1965", "context": "Introduction  Útok na základňu Holloway 7. februára 1965 bola vojenská operácia Vietkongu proti americkej leteckej základni pri meste Pleiku počas Vietnamskej vojny, ktorá sa uskutočnila v noci 6. februára 1965. Viac ako 200 komunistických povstalcov v nej mínometným útokom zabilo osem amerických vojakov a 128 zranilo. Ako odpoveď na útok začali Spojené štáty Operáciu Flaming Dart proti Severnému Vietnamu. Útok bol tiež zámienkou Johnonovej administratívy na vyslanie ďalších bojových jednotiek do Južného Vietnamu, údajne na zabezpečenie amerických základní."}
{"id": "252985", "title": "Tonkinský incident", "context": "Prekrútenie udalosti v USA Hoci Johnson už predniesol Američanom prejav, v ktorom obviňoval komunistov z dvoch útokov, stále neboli k dispozícií žiadne dôkazy o tom, či sa druhý útok vôbec odohral. Správy z toho dňa naznačujú, že ani Johnson ani minister obrany McNamara si neboli druhým konfliktom istí. Rôzne mediálne zdroje, vrátane Time, Life a Newsweek uverejňovali v auguste rôzne články týkajúce sa incidentu. Time napríklad napísal: \"Skrz temnotu, zo západu a juhu… votrelci opovážlivo vpadli… najmenej šesť z nich… začali strieľať na torpédoborce automatickými zbraňami, tentoraz zo vzdialenosti 2 000 yardov.\" Time ďalej písal, že \"nie je pochýb o názore admirála Sharpa, že Spojené štáty budú musieť na útok odpovedať,\" a že v prezidentovej administratíve nebol žiaden spor alebo pochybnosti týkajúce sa incidentu. Séria incidentov ako zámienka na zatiahnutie USA do vojny sledovala popudenie verejnosti proti Severnému Vietnamu, ako aj amerických politikov, ktorí mali volať po vystupňovaní vojny. V máji 1964 člen CIA a poradca prezidenta pre zahraničnú politiku William Bundy presviedčal Spojené štáty, že majú \"vyhnať komunistov z Južného Vietnamu\" , hoci to znamenalo útok nielen proti Severnému Vietnamu, ale aj Číne. Napriek tomu sa Johnsnova administratíva v druhej polovici roka zameriavala na presviedčanie americkej verejnosti, že nie je šanca na vojnu medzi USA a Severným Vietnamom. Severovietnamský generál Vo Nguyen Giap vyhlásil, že hliadky Desoto boli poslané do Zálivu, aby vyprovokovali Severný Vietnam k zámienke na vystupňovanie vojny. Viacerí vládni úradníci zastávali podobný názor. Americkí politici a stratégovia plánovali provokačné akcie proti Severnému Vietnamu už dlhšiu dobu. Po vojne povedal americký diplomat George Ball britskému novinárovi, že \"v tom čase veľa ľudí hľadalo zámienku na začatie bombardovania.\" Sú dôkazy, že tieto plány existovali ešte pred Incidentom v Tonkinskom zálive."}
{"id": "130166", "title": "Ofenzíva Tet", "context": "Predohra V lete 1967 hanojské politbyro rozhodovalo o zorganizovaní veľkej ofenzívy, ktorá mala spôsobiť „všeobecné povstanie“ a vyhnať všetkých Američanov z krajiny. Časť dôstojníkov VĽA, ktorí sa zapojili do bojov na Juhu, bola proti tejto ofenzíve. Na rozdiel od komunistických vodcov, ktorí riadili vojnu z Hanoja, títo dôstojníci videli na vlastné oči ťažké straty svojich jednotiek, pri každom väčšom boji americkou prevahou palebnej sily, a zastávali názor, že poraziť Američanov bude veľmi ťažké a predovšetkým zdĺhavé. Ich hlavný predstaviteľ, generál Thanh, jeden z mála kompetentných severovietnamských veliteľov však na sklonku roku 1967 zahynul pri nálete bombardérov B-52 na jeho hlavný stan v Kambodži. Po jeho smrti severovietnamské velenie rozhodlo v prospech veľkej ofenzívy. Tá sa mala konať počas novoročných sviatkov Tet. Plánom komunistických síl bolo odlákanie amerických jednotiek do pohraničných oblastí, kde ich mali zamestnať boje s VĽA. Zatiaľ sa ostatné jednotky Vietkongu a VĽA mali premiestniť do husto obývaných oblastí, kde mali začať „všeobecné povstanie“ útokmi na všetky významné mestá. Mali byť pri tom podporované nadšenými masami civilného obyvateľstva, s pomocou ktorých by zvrhli Saigonský režim. Záverečnou fázou bojov mal byť útok zo severu, ktorý by definitívne vyhnal všetky cudzie vojská z krajiny. Severovietnamci sa dali do intenzívnych príprav ofenzívy, nazvanej podľa novoročných sviatkov, kedy má prebehnúť „Tet“. Komunistické sily začali skutočne koncom roka svoj plán realizovať. Začiatok roku 1968 sa na bojisku niesol v znamení toho, že sa už dlhšiu dobu viedli boje prevažne v pohraničných oblastiach Južného Vietnamu. Boje v okolí väčších miest ustali. Američania spolu so svojimi spojencami boli presvedčení, že sa im konečne podarilo nad partizánmi prevziať iniciatívu a zatlačiť ich do menej obývaných oblastí, že ťažké straty, spôsobené nepriateľovi, otriasli jeho vôľou pokračovať v bojoch. Keďže v tomto období spojenecké jednotky viedli úspešné boje po celej krajine, prevládol názor, že vojna sa blíži ku svojmu koncu aj vo verejnej mienke v USA. Jediné miesto, kde sa začiatkom roka viedli súvislé boje, bol Khe Sanh, konkrétne základňa Námornej pechoty vzdialená 4 kilometre od osady Khe Sanh a k nej priľahlá oblasť. Tá bola od 21. januára v úplnom obkľúčení dvomi divíziami VĽA. Strategicky významná základňa majúca betónovú pristávaciu dráhu, preto musela byť zásobovaná letecky. Americké velenie videlo v obkľúčení Khe Sanhu potencionálne nebezpečenstvo, severovietnamské rádio ho dokonca prirovnalo k Dien Bien Phu. Bitke o základňu francúzskej armády, ktorú sa podarilo Viet Minhu počas bojov o nezávislosť zničiť a tým prinútiť Francúzov k rokovaniu o odchode z Juhovýchodnej Ázie. Táto predstava obzvlášť vystrašila amerického prezidenta Johnsona, ktorý sa neskôr veľmi angažoval pri riadení jej obrany a jej uvoľnení z obkľúčenia. Sám generál Giáp víťaz od Dien Bien Phu (viet. Điện Biên Phủ), nechal rozšíriť fámu, že sa nachádza spolu so svojimi jednotkami pri Khe Sanhu. V skutočnosti boli jednotky VĽA v oblasti sústredené na odlákanie pozornosti od ostatných častí Vietnamu, kde sa schyľovalo k novej komunistickej ofenzíve. Tú dôkladne pripravovali partizáni od jesene 1967. Jej podstatou boli sústredené útoky na obývané oblasti, ktoré mali spôsobiť „všeobecné povstanie“ obyvateľstva proti Saigonskému režimu. Útok sa mal začať počas niekoľkodňového prímeria, vietnamských sviatkov Tet – vietnamského lunárneho Nového roku (najväčšieho sviatku v roku, často vo vietnamskej literatúre označovaný ako udalosť Tết Mậu Thân - Nový rok v znamení Opice pri 45. nebeskom kmeni). Komunistické velenie vychádzalo z predpokladov, že útok bude úplným prekvapením a zastihne všetky zložky juhovietnamskej armády, ako aj Američanov nepripravených, ako aj na to, že nepriateľ nebude môcť v husto obývaných oblastiach využívať podporu letectva a delostrelectva. Takisto sa spoliehali na to, že dezorganizované jednotky nepriateľa sa budú hromadne vzdávať alebo prestúpia do radov partizánov. Samozrejme počítali aj s nadšenou podporou obyvateľstva, ktoré bude všade vítať osloboditeľov. Prípravy na takúto rozsiahlu ofenzívu sa nedali celkom zamaskovať, keďže prebiehali prevažne na území Južného Vietnamu. Samotným Američanom sa podarilo zaistiť dokumenty a zajatcov, jasne svedčiacich o nadchádzajúcej ofenzíve, ktorá má údajne zjednotiť Vietnam. Americké velenie však tieto varovné správy nebralo na vedomie. Sčasti to bol dôsledok toho, že „veľký protiútok“ by prišiel v období, keď bol (aspoň podľa amerických predstáv) nepriateľ porážaný na každom kroku a nemal odkiaľ zobrať nové sily. Americkí ako aj juhovietnamskí stratégovia útok považovali za šialenstvo, vzhľadom na to, že komunisti by nemali dosť síl, aby udržali obývané oblasti pod kontrolou dlhšiu dobu. To, že by chceli komunistickí partizáni poraziť jednu z najlepšie vyzbrojených armád na svete v boji, akosi nepripadal do úvahy. A tak pokladalo veliteľstvo v Saigone, ako aj prevažná väčšina kompetentných, všetky správy za propagandu majúcu posilniť morálku komunistických jednotiek. Americké velenie začínalo brať nebezpečenstvo vážne len veľmi pomaly. V decembri 1967 generál Wheeler vyhlásil, že Severovietnamci pripravujú akciu, ktorá bude pripomínať nemecký útok v Ardenách roku 1944. Jeho slová v tej dobe nebral nikto vážne. Američania si blížiace sa nebezpečenstvo neveľmi uvedomovali, prípadne ho veľmi podcenili. Začiatkom roka sa presunulo 39 práporov Americkej armády pod velením generála Wheelera, do pohraničných oblastí severne od Saigonu, kde pátrali po nepriateľovi. Fakt, že nenašli žiadne väčšie uskupenie nepriateľa, prinútil velenie uvažovať nad tým, čo sa deje. Jednotky boli stiahnuté na poslednú chvíľu, práve včas, na to aby sa zapojili do nastávajúcich bojov. Zatiaľ kým americké jednotky bezvýsledne hľadali nepriateľa v blízkosti Kambodžských hraníc, sa oddiely Vietkongu presúvali do obývaných oblastí a nepozorovane prenikali do miest chystajúc sa zaútočiť. Príslušníci Vietkongu, prezlečení na nerozoznanie od civilistov, sa presúvali do miest najrôznejšími spôsobmi, väčšinou ako pútnici prúdiaci na oslavy Tet. Zbrane boli privážané vo vozoch s kvetmi na oslavy, alebo dokonca v smútočných katafalkoch. Na Saigonských cintorínoch boli namiesto nebožtíkov do zeme ukrývané zbrane. Tým sa neskôr vysvetlil zvýšený výskyt pohrebov koncom roka 1967 a začiatkom roka 1968. Zatiaľ čo sa chystalo prímerie, prebiehali boje akoby nezávisle od všetkého ostatného diania, okolo Khe Sanhu, ktorému bola na pomoc vyslaná 1. aeromobilná divízia. Tá sa v polovici januára premiestnila do oblasti Hue, kde predtým pôsobili iba jednotky námornej pechoty. 22. januára po prvýkrát narazili prieskumné jednotky 1. aeromobilnej divízie na nepriateľa pochodujúceho po ceste, bez známky toho, že by sa snažil pred nimi skryť. Partizáni zvyknutí na prítomnosť nemnohých vrtuľníkov Námornej pechoty, nikdy nevideli lietať vrtuľníky tak nízko. Toho dňa ich 50 doplatilo na to, že sa len prekvapene pozerali na prilietajúce vrtuľníky. Nasledujúcich niekoľko dní sa pri podobných „stretnutiach“ darilo rote B 1. squadrony 9. pluku 1. aeromobilnej divízie v tej istej oblasti likvidovať viac než 50 nepriateľov denne prakticky bez boja. Pre nepriateľa bol príchod 1. aeromobilnej divízie do oblasti veľmi nepríjemným zistením."}
{"id": "268586", "title": "Swing Life Away", "context": "Introduction „ Swing Life Away “ je skladba americkej melodic hardcorovej a hardcore punkovej skupiny Rise Against z ich albumu Siren Song of the Counter Culture . Pôvodne napísaná skladba Timom McIlrathom a Neilom Hennessym sa odlišuje od ostatných skladieb Rise Against pretože bola hraná a nahraná akusticky. Texty sú optimistickejšie a hovoria o spokojnosti s nie celkom perfektným životom, aj keď skupina udržiava v textoch svoje charakteristické témy ako vlastné analýzy a nádej. Na show na Festival Hall v Melbourne, McIlrath uviedol, že pieseň bola napísaná o dobrých priateľoch skupiny, ktorí skupine pomohli keď bola menej známa."}
{"id": "264490", "title": "Dole hlavou", "context": "Vznik Pieseň vznikla, keď mal spevák dvanásť rokov. Pri hľadaní inšpirácie na tretí album na ňu náhodou narazil a napísal k nej nový text. Do rádií sa dostala v máji 2010. Na podporu singla vyšla rádiová a akustická verzia piesne. Spevák po prvýkrát použil vo svojej tvorbe gitalele.."}
{"id": "469980", "title": "West Coast (Lana Del Rey)", "context": "O piesni \"West Coast\" je balada s približnou dĺžkou štyri minúty a sedemnásť sekúnd. Žánrovo by sa dala priradiť k surf rocku s bluesovými a indie rockovými prvkami. Na určitých miestach zaznejú reggae bubny."}
{"id": "474718", "title": "Push It (singel Garbage)", "context": "Kompozícia Skladba „Push It“ má tempo 124 úderov za minútu Medzi účinkujúcich bol pridaný Hurby Azor, keď právnici skupiny pocítili, že skladba má možnú podobnosť linky \"Push it!\" ako skladba „Push It“, ktorá bola hitom newyorskej hip-hopovej skupiny Salt-n-Pepa."}
{"id": "268632", "title": "Life Less Frightening", "context": "Introduction „ Life Less Frightening “ je tretí singel americkej melodic hardcorovej skupiny Rise Against z ich tretieho štúdiového albumu Siren Song of the Counter Culture . Text piesne zachytáva rôzne hrôzy sveta, túži po živote v pokoji („...I m soaking with the sins of knowing what s gone wrong...“) a vyvodzuje, že nedostatočná akcia bude príčinou zhoršenia problémov („Time again I have found myself stuttering/Foundations pulled out from under me.“)."}
{"id": "554112", "title": "Spaceboys Polymusic", "context": "Zoznam skladieb[upraviť | upraviť kód]  „Peace & Love“ „AnirepAniDed“ „Dom Pec“ „Slov Songs“ „Pizz Trio“ „Total Brutal (Another Say In Life)“ „Hit“ „Jazz Klab“ „End“ „To“"}
{"id": "600217", "title": "John Lennon", "context": "Druhý potrat sa stal dôvodom pre Lennonov rozchod s Yoko Ono. John sa na 18 mesiacov presťahoval do Kalifornie. Toto obdobie Lennonovho života bolo neskôr nazvané ako \"lost weekend\". V roku 1973 vydal svoj prvý sólový album bez Yoko (na albume je uvedené, že ho nahrala skupina Plastic U.F.Ono Band) s názvom Mind Games. Napísal aj skladbu \"I'm the Greatest\" pre sólový album bývalého bubeníka skupiny The Beatles, Ringa Starra. Témy skladieb tejto doby boli ovplyvnené Johnovou snahou ospravedlniť svoje rozhodnutie, opustiť svoju partnerku, John prepadal nezdravému štýlu života a alkoholu."}
{"id": "22039", "title": "Strawberry Fields Forever", "context": "Reklama a prijatie Pieseň sa dostala na druhé miesto v britskom rebríčku. Dôvodom bolo, že bola vydaná spoločne s piesňou „Penny Lane“ ako súčasť singlu s dvoma A-stranami. V dôsledku toho sa zarátaval predaj a vysielanie v rádiach osobitne pre každú z nich, miesto toho, aby sa zisky oboch spočítali dohromady. Podľa vplyvného dídžeja BBC, Marka Radcliffa ide „ nepochybne o najlepší singel s dvoma A-stranami všetkých dôb “. Pre pieseň bol tiež natočený reklamný film (obdoba súčasných videoklipov). Film, v ktorom boli použité rôzne efekty, animácie a prestrihy je považovaný za jeden z najvplyvnejších hudobných klipov z konca 60. rokov 20. storočia. Po piesni je nazvaná časť newyorského Central Parku, Strawberry Fields Memorial , ktorá sa nachádza blízko miesta, kde Lennon dlhé roky žil a kde bol zavraždený. Pieseň „Strawberry Fields Forever“ sa nachádza na 76. mieste zoznamu 500 najlepších skladieb všetkých čias, ktorý v roku 2004 zverejnil časopis Rolling Stone ."}
{"id": "21182", "title": "John Lennon", "context": "Protivojnový aktivista left Pod tlakom dojmov z prebiehajúcej vietnamskej vojny a nahratí skladby \" Give Peace A Chance \" v roku 1969 sa John Lennon stal protivojnovým aktivistom. Toto obdobie kulminovalo do roku 1972, keď Nixonova administratíva začala uvažovať o jeho vyhostení z USA. Vietnamská vojna mobilizovala veľké množstvo mladých ľudí v vzbure proti zahraničnej politike americkej vlády, ktorú podporovalo aj niekoľko vtedy populárnych osobností hlavne spevákov folkových piesní ako boli Joan Baezová a Bob Dylan. Pieseň \"Give Peace a Chance\" sa stala hymnou protivojnového hnutia a bola spievaná viac ako pol miliónom demonštrantov v novembri 1969 na druhom zhromaždení nazvanom Vietnam Moratorium Day , ktoré sa konalo vo Washingtone. Spev tejto piesne viedla vtedajšia spevácka hviezda, folkový spevák Pete Seeger, ktorý medzi pôvodný text vkladal aj slová \" Are you listening, Nixon? \" ( počúvate Nixon? ) a \" Are you listening, Agnew? \" ( Počúvate Angew? – Angew bol vtedajší viceprezident USA), medzi refrén, v ktorom protestujúci spievali \" All we are saying... is give peace a chance \" ( Všetko čo hovorime... je aby ste dali mieru šancu ). Po presťahovaní do New York City v auguste 1971 sa John a Yoko stali priateľmi protivojnových lídrov ako boli Jerry Rubin, Abbie Hoffman, a niektorí ďalší, s ktorými mali naplánované zúčastniť sa veľkého protivojnového koncertného turné počas prezidentských volieb v roku 1972. Rok 1972 bol prvým rokom v USA, keď bola uzákonená veková hranica pre volebné právo na 18 rokov. Lennon plánoval zmobilizovať čo najväčšie množstvo mladých ľudí k volebným urnám a chcel aby títo ľudia hlasovali proti Richardovi Nixonovi a tým (podľa neho) aj proti vietnamskej vojne. Turné malo spojiť rockovú hudbu, organizáciu verejnosti proti vojne s registráciou svojich voličov. Nixonova administratíva na čele s republikánskym senátorom Stromom Thurmondom uznala za strategicky vhodné zariadiť deportáciu Johna Lennona z USA. Ako zámienku si vybrala Johnov škandál s marihuanou v roku 1968 v Londýne a označila ho ako nežiaducu osobu pre USA. Lennon strávil nasledujúce dva roky tým že každých 60 dní sa podroboval výsluchom, ktorých cieľom bola snaha o jeho vyhostenie a počas ktorých jeho právny zástupca opakovane dosiahol predĺženie Johnovho pobytu v krajine. Koncertné turné sa v roku 1972 nekonalo. John sa zúčastnil na koncerte usporiadanom za oslobodenie protivojnového aktivistu a básnika Johna Sinclaira, ktorý bol uväznený na desať rokov za preukázaný predaj dvoch dávok marihuany. Koncert sa konal v Ann Arbor v Michigane v decembri 1971. Lennon na ňom zaspieval pieseň \"John Sinclair\", ktorú skomponoval pre túto príležitosť. Zhromaždenia sa zúčastnilo 20 000 ľudí a dva dni po koncerte bol Sinclair z väzenia prepustený. Po škandále Watergate bol Nixon zosadený z prezidentskej funkcie. Lennon získal zelenú kartu v roku 1975. Po Lennonovej vražde historik Jon Wiener získal prístup k jeho spisom v archívoch FBI, ktoré mali 281 strán, z ktorých nemohol v tých dobách veľa zverejniť, nakoľko podliehali pod zákon o štátnom tajomstve. Záverečných desať dokumentov bolo publikovaných neskôr v decembri 2006 a sú dnes prístupné aj na internete."}
{"id": "21181", "title": "John Lennon", "context": "Osobné vzťahy Cynthia Lennonová Súbor:Cynthia Lennon 2010.jpg|thumb|upright0.7|left|Cynthia Lennonová v októbri 2010 pri odhalení pamätníka mieru Johna Lennona v Liverpoole Lennon sa stretol s Cynthiou Powellovou (1939–2015) v roku 1957, t.j. v období keď boli spolužiakmi na Liverpool College of Art. Powellová mala, pre jeho správanie a vzhľad, pred Lennonom trému, no počula, o jeho posadnutosti francúzskou herečkou Brigitte Bardotovou. Aby ho zaujala, prefarbila si vlasy na blond. Lennon ju pozval na rande, no ona namietala, že je zasnúbená. On na to reagoval odpoveďou: „Nežiadal som ťa, aby si si ma vzala, však?\" Cynthia ho často sprevádzala na koncertoch skupiny The Quarrymen, neskôr spolu s McCartneyho priateľkou za ním vycestovali aj do Hamburgu.. Lennon bol od prírody veľmi žiarlivý, postupne sa stával majetníckym a Powellovú často desil svojím hnevom. Vo svojich pamätiach z roku 2005, ktoré vydala pod názvom John , Powellová spomína, že keď spolu chodili, Lennon ju raz udrel. Bolo to potom, ako ju videl tancovať so Stuartom Sutcliffom.. Po tomto incidente Cynthia ich vzťah ukončila. Trvalo tri mesiace, kým sa Lennon ospravedlnil a požiadal ju, aby sa dali znovu dokopy. Súhlasila a neskôr poznamenala, že už síce nikdy na ňu nebol fyzicky agresívny, no stávalo sa, že býval „verbálne ostrý a neprívetivý“. Lennon neskôr povedal, že kým nestretol Yoko Ono, nikdy nepochyboval o svojich šovinistických postojoch k ženám. Hovoril, že pieseň „Getting Better“ od kapely The Beatles vypovedá jeho vlastný príbeh: „Kedysi som bol krutý k svojej žene a fyzicky – k akejkoľvek žene. Bol som bitkár. Nevedel som sa vyjadrovať a preto som udrel. Bojoval som s mužmi a udieral ženy. Preto som v tvorbe vždy akcentoval mier.“ Lennon si spomínal na svoju reakciu z júla 1962, kedy sa dozvedel, že Cynthia je tehotná, a povedal: \"Je tu len jedno riešenie Cyn. Budeme sa musieť vziať.\" Pár sa zosobášil 23. augusta 1962 v kancelárii Mount Pleasant Register Office v Liverpoole. Svedkom pri sobáši bol Brian Epstein. Johnove manželstvo sa začalo práve vtedy, keď sa po Veľkej Británii rozbehla Beatlemánia. Tak ako v deň svadby mal koncert, tak aj nasledovnom období takmer denne koncertoval. Epstein sa v tejto tmosfére obával, že fanúšikov predstava o ich ženatom idole odcudzí a preto žiadal Lennonovcov, aby ich manželstvo tajili. Julian sa narodil 8. apríla 1963. Lennon bol v tom čase na turné a svojho malého syna videl až o tri dni neskôr. Cynthia pripisovala začiatok rozpadu manželstva Lennonovmu užívaniu LSD a cítila, že v dôsledku užívania drog o ňu pomaly strácal záujem. Keď skupina v roku 1967 cestovala vlakom do Bangoru vo Walese na seminár transcendentálnej meditácie u Maharishi Yogiho, policajt Cynthiu nespoznal a zabránil jej nastúpiť. Neskôr si na to spomínala spolu s pocitom, že tento incident zrejme symbolizoval koniec ich manželstva. Po dovolenke v Grécku, Cynthia prišla domov do Kenwoodu. Lennona vtedy našla sedieť na podlahe s Yoko Ono a obaja boli oblečení vo froté županoch, Šokovaná a s pocitom poníženia potom z domu odišla. O niekoľko týždňov neskôr ju Alexis Mardas informoval, že Lennon žiada o rozvod a zverenie Juliana do starostlivosti.. Dostala od Lennona list, v ktorom sa uvádza, že tak robí na základe jej cudzoložstva s talianskym hotelierom Robertom Bassaninim, čo Powellová poprela.. Po rokovaniach Lennon kapituloval a súhlasil s tým, aby sa s ním rozviedla na základe vzájomnej dohody. Prípad sa riešil mimosúdne v novembri 1968, pričom Lennon jej dal na opatrovanie Juliana ročnú rentu 100 000 libier (v tom čase to bolo 240 000 amerických dolárov). Brian Epstein Brian Epstein v roku 1965 Beatles vystupovali v liverpoolskom Cavern Clube v novembri 1961, keď ich po poludňajšom koncerte zoznámili s Brianom Epsteinom. Epstein bol homosexuál a uzavretý, neprístupný človek. Podľa životopisca, Philipa Normana, bolo jedným z Epsteinových dôvodov, prečo chcel riadiť skupinu to, že ho priťahoval Lennon. Veľmi krátko potom, ako sa narodil Julian, Lennon odišiel spolu s Epsteinom na dovolenku do Španielska. Táto skutočnosť vyprovokovala vznik špekulácií o ich vzájomnom vzťahu. Keď sa Lennona neskôr na to pýtali, odpovedal: „No, bol to takmer milostný vzťah, ale nie celkom. Nikdy sa to nenaplnilo, ale bolo to dosť intenzívne. Bola to moja prvá skúsenosť s homosexuálom, ktorú som si uvedomoval. Bol homosexuál. Sedeli sme v kaviarni v Torremolinos a pozerali na chlapcov okolo a ja som sa ho pýtal: Páči sa ti ten? Páči sa ti tamten? Užíval som si to a celú dobu uvažoval ako spisovateľ. Zažival som to.\" Krátko po ich návrate zo Španielska, na oslavách McCartneyho 21. narodenín v júni 1963, Lennon fyzicky napadol uvádzača v Cavern Clube, Boba Woolera, za to, že povedal: „Aké boli tvoje medové týždne, John?“ Wooler, známy svojimi slovnými narážkami niekedy prívetivými, no aj ostrými poznámkami žartoval, no od Lennonovej svadby ubehlo desať mesiacov a medové týždne plánoval až o dva budúce mesiace neskôr. Mal vypité, pochopil, to tak, že naráža na jeho sexuálnu orientáciu, tak si ho podal. Lennonl Epsteina za jeho homosexualitu a za to, že je Žid s obľubou zosmiešňoval. Keď raz Epstein hľadal nápady na to, ako nazvať jeho aktuálne vznikajúcu autobiografiu, mu Lennon ponúkol svoj nápad, aby jej dal meno Queer Jew ( Homosexuálny Žid ). Potom, ako počul o to, že ba sa biografia mala volať A Cellarful of Noise , vymyslel si vlastnú paródiu, ktorú komentoval: „skôr by som to pomenoval A Cellarful of Boys “. Inokedy zas jedného z návštevníkov Epsteinovho bytu sa raz spýtal: „Prišiel si ho vydierať? Ak nie, budeš jediný bubák v Londýne, ktorý to neurobil.\" Počas nahrávania skladby „Baby, You re a Rich Man\" zas prespieval pozmenené refrény na „Baby, you re a rich fag Jew\". Julian Lennon Súbor:Julian Lennon.jpg|thumb|left|Julian Lennon pri odhaľovaní pamätníka mieru Johna Lennona Počas manželstva s Cynthiou sa v čase, keď sa jeho záväzky v spojitosti s The Beatles zintenzívnili a kapela bola na vrchole šialenej beatlemánie sa Johnovi Lennonovi narodil jeho prvý syn, Julian. Dňa 8. apríla 1963, keď Julian prišiel na svet, bol John Lennon na turné. Synove narodenie, podobne ako manželstvo jeho matky Cynthie s Lennonom, bolo utajené, pretože Epstein bol presvedčený, že verejná známosť týchto vecí môže ohroziť komerčný úspech clej kapely. Julian si spomínal, že ako malé dieťa vo Weybridge raz prišiel domov a mal so sebou akvarelový obrázok, ktorý v ten deň namaľoval. Na obrázku bola kopa hviezd a blonďaté dievča, ktoré spoznal v škole. Keď sa ho otec spýtal, čo je to na tom obrázku, tak mu Julian odpovedal: „It s Lucy in the sky with diamonds.\" Lennon túto odpoveď neskôr použil na názov piesne The Beatles, a hoci sa neskôr hovorilo, že jej názov je odvodený od skratky pre drogu LSD, Lennon trval na tom, že pieseň nemá s drogovým tripom nič spoločné. Lennon nemal k Julianovi blízko. Clapec mal lepší vzťah k McCartneymu než k vlastnému otcovi. V období kedy sa rodičia rozvádzali, počas cesty autom na návštevu Cynthie a Juliana, zložil McCartney Julianovi pieseň „Hey Jules“, ktorou ho chcel potešiť. Postupne sa z nej stala pieseň Beatles, ktorú poznáme ako „Hey Jude“. Lennon neskôr povedal: „To je jeho najlepšia pieseň. Začala ako pieseň o mojom synovi Julianovi a on z nej urobil „Hey Jude“. Vždy som si myslel, že je to o mne a Yoko Ono, ale on tvrdí, že nie je.\" Lennonov vzťah s Julianom už bol napätý a po presťahovaní Lennona a Ona do New Yorku v roku 1971 Julian svojho otca až do roku 1973 nevidel. Na popud Pangovej sa zariadilo, aby Julian a jeho matka navštívili Lennona v Los Angeles a išli do Disneylandu. Julian sa potom začal pravidelne stretávať so svojím otcom a Lennon mu dal bubnovanie na skladbe „Ya Ya“ z albumu Walls and Bridges (1974). Kúpil Julianovi gitaru Gibson Les Paul a ďalšie nástroje a podporoval jeho záujem o hudbu, že mu ukazoval gitarové akordové techniky. Julian spomína, že on a jeho otec v čase, ktorý strávil v New Yorku, „vychádzali oveľa lepšie“: „Bolo veľa srandy, veľa sme sa nasmiali a celkovo sme sa dobre bavili.\" Lennon v rozhovore pre Playboy s Davidom Sheffom krátko pred svojou smrťou povedal: „Sean je plánované dieťa a v tom je rozdiel. Juliana nemilujem o nič menej ako dieťa. Je to stále môj syn, či už pochádzal z fľaši whisky alebo preto, že sme v tých časoch nemali tabletky. Je tu, patrí mi a vždy aj bude.“ Povedal, že sa pokúša obnoviť puto s vtedy už 17-ročným mladíkom a sebavedome predpovedal: „Julian a ja budeme mať dobrý vzťah aj v budúcnosti.\" Po jeho smrti sa ukázalo, že vo svojej poslednej vôli pre Juliana zanechal veľmi málo. Yoko Ono Lennon a Ono v roku 1980 na fotografii od Jacka Mitchella S Yoko Ono sa John Lennon prvýkrát stretol 9. novembra 1966 v galérii Indica v Londýne, kde Ono práve pripravovala svoju výstavu konceptuálneho umenia. Predstavil ich majiteľ galérie John Dunbar. Lennona zaujal projekt „Hammer A Nail\", pri ktorom účastníci výstavy zatĺkli klinec do drevenej dosky a tým postupne vytvárali umelecké dielo. Hoci sa exhibícia ešte nezačala, Lennon chcel zatĺcť klinec do čistej dosky. Yoko Ono mu v tom zabránila a Dunbar sa jej vtedy spýtal: „Ty nevieš, kto to je? Je to milionár! Možno si to kúpi\". Podľa Lennonových spomienok z roku 1980, Yoko Ono o Beatles nevedela nič, no ustúpila pod podmienkou, že jej Lennon zaplatí päť šilingov. Lennon jej na to odpovedal, že: „Dám ti imaginárnych päť šilingov a zatĺkam k nim imaginárny klinec.\" Yoko Ono k Johnovej spomienke dodala, že Lennon si ešte nato odhryzol z jablka, ktoré bolo súčasťou jej iného projektu, nazvaného Apple a to ju už naozaj veľmi rozzúrilo. Po tejto udalosti začala Yoko Ono Lennonovi telefonovať a navštevovala ho v jeho dome. Keď Cynthia chcela od manžela vysvetlenie, Lennon to okomentoval slovami, že Yoko Ono sa len snaží získať peniaze za svoje „avantgardné bulshity“. Kým bola Cynthia v máji 1968 na dovolenke v Grécku, Lennon pozval Ono na návštevu. Strávili noc nahrávaním albumu Two Virgins , a potom sa podľa Johnovych slov „milovali za úsvitu“. Keď sa Lennonova manželka vrátila domov, našla Yoko Ono oblečenú v župane, ako s Lennonom popíja čaj. Keď ju Lennon uvidel povedal len, že „Ahoj.\" Yoko Ono v roku 1968 otehotnela a 21. novembra 1968 potratila chlapca, Bolo to len pár týždňov po tom, čo bol potvrdený Johnov a Cynthiin rozvod. Dva roky pred rozpadom Beatles začali John Lennon a Yoko Ono svoje verejné protesty proti vojne vo Vietname. Zosobášili sa na Gibraltári dňa 20. marca 1969 a strávili medové týždne v amsterdamskom hoteli patriacom k reťazcu Hilton Hotels. Túto udalosť sa stala súčasťou jedného z dvoch týždňov patriacich do kampane Bed-In for Peace. Ďalší Bed-In Plánovali v Spojených štátoch, ale do tejto krajiny im bol stup zamietnutý, tak sa ďalší týždeň konal v hoteli Queen Elizabeth v Montreale, kde nahrali skladbu „Give Peace a Chance“. Často spájali svoje kampane s umeleckými projektami, podobne ako to bolo v prípade „bagizmu“, s ktorým sa prvýkrát predstavili počas tlačovej konferencie vo Viedni. Lennon opísal toto obdobie v piesni The Beatles nazvanej „The Ballad of John and Yoko“. Dňa 22. apríla 1969 Lennon si zmenil meno. Ako stredné meno si pridal „Ono“. Krátky ceremoniál k tejto udalosti usporiadal na streche budovy Apple Corps, kde Beatles tri mesiace predtým odohrali svoj posledný spoločný strešný koncert. Hoci potom meno John Ono Lennon používal, niektoré oficiálne dokumenty jeho meno uvádzali ako John Winston Ono Lennon. Pár sa po sobáši usadil v Berkshire. Potom, ako sa Yoko Ono zranila pri autonehode, Lennon zariadil, aby jej do nahrávacieho štúdia priniesli veľkú posteľ, kde spolu s The Beatles pracovali na svojom poslednom albume, Abbey Road .. Yoko Ono a John Lennon sa potom presťahovali do New Yorku, kde najprv žili v byte na Bank Street, Greenwich Village. Hľadali pritom iné bývanie, ktoré by bolo pre nich bezpečnejšie. V roku 1973 sa presťahovali do obytného domu s výhľadom na Central Park, ktorý sa volal Dakota a nachádzal sa na adrese 1 West 72nd Street. May Pangová Súbor:May Pang 2002.jpg|thumb|left|May Pang v roku 2002 Aj v súčasnosti významnú americkú nezávislú produkčnú spoločnosť ABKCO Industries založil Allen Klein v roku 1968. Neskôr v tom istom roku ABKCO získala katalóg Cameo-Parkway Records spolu s nahrávacím zariadením, ktoré spoločnosť neskôr použila na výrobu hudobného materiálu niekoľkých svojich umelcov, medzi ktorých patrili aj kapely, ako The Beatles, či The Rolling Stones. Táto firma preto zastrešovala aj hudobné vydavateľstvo ABKCO Records. May Pangovú ako recepčnú v budove tejto spoločnosti Klein zamestnal v roku 1969. John Lennon a Yoko Ono sa s ňou stretli v nasledujúcom roku. Po ich stretnutí sa Pangová stala ich osobnou asistentkou. V roku 1973, po troch rokoch spolupráce, sa jej Yoko Ono zverila, že sa ona a John navzájom veľmi odcudzili. Navrhla Pangovej aby si spolu s Johnom spolu začali a argumentovala tým, že sa Lennonovi veľmi páči. Pangová bola návrhom Yoko Ono ohromená. V tejto zvláštnej situácii nakoniec súhlasila, že sa stane Lennonovou spoločníčkou. Nový pár krátko po rozchode Lennona a Yoko Ono odcestoval do Los Angeles, kde sa začalo 18-mesačné obdobie, ktoré bolo neskôr nazvané „stratený víkend“. V Los Angeles Pangová presvedčila Lennona, aby nadviazal pravidelný kontakt so svojim synom Julianom, ktorého predtým nevidel dva roky. Tiež sa obnovili priateľstvá s Ringom Starrom, s Paulom McCartneyom, s koncertným technikom kapely The Beatles, Malom Evansom, a s hudobníkom a Harrym Nilssonom. Raz v podnapitom stave, počas alkoholových excesov s Nilssonom, si Lennon mylne vysvetlil niektorú z Pangovej poznámok a v afektívnej reakcii sa ju pokúsil uškrtiť. Ustúpil až potom, čo mu v tom Nilsson fyzicky zabránil. V júni sa Lennon a Pangová vrátili na Manhattan. Tam vo svojom novo prenajatom podkrovnom byte pripravili jednu izbu pre Juliana, ktorý ich v tom čase navštívil.. Lennon, ktorý bol počas dovtedajšej spoločnej existencie s Yoko Ono v sociálnej izolácii, potom začal znovu nadväzovať prerušené kontakty s ďalšími svojimi príbuznými a priateľmi. V decembri spolu s Pangovou uvažovali o kúpe domu. S Yoko Ono sa Lennon odmietal kontaktovať čo i len telefonicky. V januári 1975 s osobným stretnutím s Yoko Ono súhlasil. Tvrdila mu vtedy, že našla spôsob, ktorý by mu mohol pomôcť v odvykaní od fajčenia. Po ich stretnutí sa už domov k Pangovej nevrátil a ani telefonicky sa s ňou nekontaktoval. Keď k nim Pangová na druhý deň telefonovala, Yoko Ono jej povedala, že Lennon nie je schopný momentálne komunikovať, nakoľko je vyčerpaný po absolvovaní hypnoterapie. O dva dni neskôr sa s Lennonom Pangová stretla u zubára. Lennon sa nesprával normálne, bol zmätený, Pangová mala z neho dojem, ako keby mu vymyli mozog. Lennon jej vtedy povedal, že jeho odlúčenie od Yoko Ono sa skončilo. Dodal, že Yoko Ono pripúšťa, že by ju vedela aj naďalej vnímať ako Lennonovu milenku. Sean Lennon Súbor:Sean Lennon.jpg|thumb|Sean Lennon na podujatí Free Tibet v roku 1998 Yoko Ono po pokusoch mať s Lennonom dieťa prekonala tri potraty za sebou. K ďalšiemu jej tehotenstvu došlo práve v období, kedy sa pár dal po „stratenom víkende“ opäť dokopy. Yoko Ono chcela najprv ísť na interrupciu, no zmenila názor a súhlasila s tým, že tehotenstvo bude pokračovať pod podmienkou, že Lennon bude súhlasiť s tým, že sa stane mužom v domácnosti. Lennonova pauza v hudobnom priemysle po Seanovom narodení trvala päť rokov. Lennon túto jeho novú situáciu intenzívne prežíval. Najal si fotografa, ktorý syna v každom dni jeho prvého roka života odfotil. K fotografiám Lennon vytvoril množstvo kresieb, ktoré po jeho smrti vyšli v knižnej podobe pod názvom Real Love: The Drawings for Sean . Lennon neskôr hrdo vyhlásil: „Nevyšiel z môjho tela, ale staral som sa o neho, pripravoval som mu jedlo, dbal som na tom, aby spával, naučil sa odo mňa plávať ako ryba. .\" Bývalí členovia The Beatles Lennon (vľavo) a skupina The Beatles prichádzajú v roku 1964 do New Yorku Počas rokov, ktoré nasledovali po rozpadeThe Beatles v roku 1970, mal Lennon priateľské vzťahy s Ringom Starrom, Jeho kontakty s McCartneym a s Harrisonom boli odlišné. Najprv s Harrisonom vychádzali dobre, no po tom, čo sa Lennon v roku 1971 presťahoval do USA, sa ich cesty rozišli. V decembri 1974, keď bol Harrison v New Yorku na turné Dark Horse , Lennon súhlasil, že vystúpi s ním na koncerte no po hádke o tom, že Lennon odmietol podpísať dohodu, ktorá by definitívne rozpustila legálne partnerstvo Beatles sa spoločné vytúpenie nekonalo. Harrison neskôr hovoril o tom, že Lennon bol ochotný s ním komunikovať počas paitich rokov v dobe, keď mal prestávku a venoval sa Seanovi, no Yoko Ono mu v tom bránila. Harrisona urazilo aj to, že Keď Lennon vydal v roku 1980 svoju biografiu o Georgeovi sa v nej zmienil len okrajovo. Pre Playboy poznamenal, že ho naštvalo, že jeho vplyv v svojom živote obišiel. Spomenul každého hráča na saxofón, či štúdiového gitaristu, ktorých počas rokov stretol, jeho v knihe vynechal. Lennon najintenzívnejšie prežíval pocity, ktoré mal voči McCartneyovi. Okrem útokov v texte piesni „How Do You Sleep?“, sa Lennon s McCartneyom tri roky po rozdelení skupiny hádal aj prostredníctvom tlače. Neskôr boli náznaky, že by medzi nimi mohlo dôjsť k zmiereniu a v roku 1974 spolu dokonca nahrali hudbu, no napokon sa opäť rozišli. V apríli 1976, počas poslednej McCartneyho návštevy, Lennon hovoril, že spolu v televízore sledovali časť programu Saturday Night Live , v ktorom Lorne Michaels zverejnil výzvu, že poskytne tritisíc dolárov, ak sa The Beatles v show stretnú. Podľa Lennona dvojica vážne uvažovala, že do štúdia prídu a zo žartu sa pokúsia získať svoj podiel, no boli vraj na to príliš unavení. Lennon zhrnul svoj názor na McCartneya v rozhovore tri dni pred svojou smrťou slovami: „Počas mojej kariéry som si vybral prácu len dvomi ľuďmi: Paulom McCartneym a s Yoko Ono... nebola to zlá voľba.\" Spolu s odcudzením od McCartneyho, Lennon s ním vždy prežíval istú hudobnú súťaživosť a neustále jeho tvorbu sledoval. Počas prestávky v kariére od roku 1975 až do doby krátko pred smrťou sa podľa Freda Seamana, vtedajšieho asistenta Johna Lennona a Yoko Ono, Lennon utešoval myšlienkou, že on síce netvorí, kým McCartney produkuje len to, čo Lennon považuje za priemerný materiál. Lennon pri návrate do štúdia v roku 1980, keď McCartney práve vydal singel „Coming Up“, hovoril, že si musel z nahrávania „odskočiť na sucháre“, pretože nevedel dostať jeho melódiu z hlavy. V tom istom roku sa Lennona opýtali, či sú to obávaní nepriatelia alebo najlepší priatelia. Lennon odvetil, že nie sú ani jedným z toho. Nikoho z nich už dlho nevidel. Ale dodal aj: „Mám ich stále rád. The Beatles skončili, ale John, Paul, George a Ringo existujú naďalej.\""}
{"id": "434804", "title": "Yoko Ono", "context": "Introduction  Yoko Ono alebo Jóko Onová (; 18. február 1933, Tokio, Japonsko) je japonská multimediálna umelkyňa, speváčka, skladateľka a mierová aktivistka. Jej práca zahŕňa tvorbu v angličtine, ale aj v japončine a je aj autorkou filmových diel. Yoko Ono vyrastala v Tokiu a v roku 1953 sa spolu s rodinou presťahovala do New Yorku. Bola členkou medzinárodného hnutia výtvarníkov, skladateľov a dizajnérov Fluxus, ktoré bolo súčasťou newyorkskej umeleckej scény. Medzinárodne známou osobnosťou sa stala v roku 1969, potom ako sa vydala za anglického speváka a skladateľa Johna Lennona, ktorý patril k lídrom kapely The Beatles. Novomanželia vtedy využili svoje medové týždne na prezentáciu protestov práve prebiehajúcej vojny vo Vietname. Ich manželstvo trvalo až do roku 1980, kedy bol John Lennon zavraždený v podchode bytového domu Dakota v New Yorku. Mali spolu jedného syna Seana, ktorý sa neskôr stal tiež hudobníkom. Svoju hudobnú kariéru Yoko Ono začala v roku 1969, kedy s Johnom Lennonom založili skupinu The Plastic Ono Band. V 70. rokoch spolu vyprodukovali niekoľko avantgardných hudobných albumov. Komerčný a kritický ohlas získala v roku 1980 vďaka albumu Double Fantasy , ktorý sa dostal na vrcholy hudobných rebríčkov. Tento projekt, ktorý bol výsledkom spolupráce s Johnom Lennonom vyšiel tri týždne pred jeho zavraždením. Album získal cenu Grammy za album roka. V súčasnosti má Yoko Ono má v amerických hudobných rebríčkoch dvanásť singlov číslo jeden a v roku 2016 ju magazín Billboard označil za 11. najúspešnejšieho hudobného umelca všetkých čias. Ako sólovú umelkyňu ju uznáva viacero umelcov, medzi nimi sú mená ako Elvis Costello, The B-52 s, Sonic Youth a Meredith Monk. Ako vdova po Johnovi Lennonovi, sa Yoko Ono stará o zachovanie jeho dedičstva. Financovala pamätník Strawberry Fields memorial v Central Parku na Manhattane, Imagine Peace Tower na Islande a John Lennon Museum v Saitame v Japonsku (v roku 2010 bolo toto múzeum zatvorené). Yoko Ono významne prispela k umeniu, mierovým aktivitám,či k pomoci pri katastrofách v Japonsku a na Filipínach. Od roku 2002 založila LennonOno Grant pre mier, ktorý každé dva roky udeľuje ľuďom a organizáciám vybraným ňou samotnou 50 000 dolárov. V roku 2012 získala cenu Dr. Rainer Hildebrandt za ľudské práva a v tomto roku bola spoluzakladateľkou asociácie Artists Against Fracking (v tejto asociácii sú mená ako Sean Lennon, Mark Ruffalo, Robert de Niro, Paul McCartney, Lady Gaga a Deepak Chopra)."}
{"id": "21179", "title": "John Lennon", "context": "Sólová kariéra: 1970–1980  Počiatočný sólový úspech a aktivizmus: 1970–1972 Súbor:John Lennon Imagine 1971.jpg|thumb|left|upright|Reklama na skladbu \"Imagine\" pre časopis Billboard , 18 . september 1971 V roku 1970 absolvovali John a Yoko primárnu terapiu u Arthura Janova v Los Angeles v Kalifornii. Terapia zameraná na uvoľnenie emocionálnej bolesti z raného detstva zahŕňala dve polovice dňa v týždni, ktoré sa konali s Janovom počas štyroch mesiacov. Janov plánoval pár liečiť dlhšie, no oni vyjadrili názor, že už necítia potrebu v terapii pokračovať a vrátili sa do Londýna. Lennonov sólový debut, album John Lennon/Plastic Ono Band (1970), mal priaznivé odozvy hudobnej kritiky, no príliš osobné texty a ostrý zvuk obmedzovali jeho komerčné využitie. Na albume je skladba „Mother“, v ktorej Lennon konfrontuje svoje pocity z odmietnutia v detstve a dylanovsky znejúca nahrávka „Working Class Hero“, ktorá je ostrým útokom proti buržoáznemu sociálnemu systému. Táto nahrávka bola kvôli slovám „ste stále len skurvení sedliaci“ vyradená zo záujmu pre odvysielanie v médiách. V januári 1971 britský politický aktivista, spisovateľ, novinár, historik, filmár a verejný intelektuál pakistanského pôvodu, Tariq Ali počas rozhovru s Lennonom vyjadril svoje revolučné politické názory. Lennon na to okamžite zareagoval napísaním piesne „Power to the People“. V texte k piesni zvrátil svoj nekonfliktný prístup, ktorý presadzoval v skladbe „Revolution“. Neskôr toto poprel tým, že konštatoval, text vznikol z pocitu viny a túžby po súhlase od radikálov akým bol napríklad aj Ali. Lennon sa spojil s Alim na protest proti stíhaniu kontroverzného časopisu Oz , ktoré bolo za údajnú obscénnosť. Lennon odsúdil konanie ako „nechutný fašizmus“ a on a Ono (ako skupina Elastic Oz Band) vydali singel „God Save Us/Do the Oz“ a zúčastnili sa pochodov na podporu tohoto časopisu. Nakoľko Lennonovi záležalo, aby mal aj komerčný úspech jeho ďalší sólový projekt, album Imagine (1971), bol pre rádiá omnoho prijateľnejší. V časopise Rolling Stone o ňom napísali, že „obsahuje podstatný kus dobrej hudby“, ale dodali, že „v ňom vyjadrené postoje sa asi čoskoro budú zdať nielen nudné, ale irelevantné“. Titulná skladba albumu sa neskôr stala hymnou protivojnových hnutí, kým pieseň „How Do You Sleep?\" sú hudobným útokom a reakciou na texty druhého McCartneyho albumu Ram . Narážky, ktoré v týchto textoch Lennon vycítil a boli McCartneyom neskôr potvrdené, smerovali na Johna a na Yoko Ono. V piesni „Jealous Guy“ sa Lennon zaoberá svojím ponižujúcim zaobchádzaním so ženami a uznáva, že toto jeho správanie bolo výsledkom dlhotrvajúcej neistoty. Z vďačnosti za gitarové nahrávky na albume Imagine , Lennon spočiatku súhlasil s vystúpením na Harrisonovej benefičnej akcii Concert for Bangladesh, ktorá sa konala v New Yorku, no Harrison odmietal dovoliť, aby sa akcie zúčastnila aj Yoko Ono. Malo to nakoniec za následok, že sa dvojica hudobníkov pohádala a Lennon od svojho súhlasu odstúpil. Lennon a Yoko Ono sa v auguste 1971 presťahovali do New Yorku. Krátko potom vyjadrili podporu politike radikálnej ľavice v USA. V decembri vydali singel „Happy Xmas (War Is Over)“. V novom roku prijala Nixonova administratíva to, čo nazvala „strategickým protiopatrením“ proti Lennonovej protivojnovej a anti-Nixonovskej propagande. Administratíva sa týmto pustila do štvorročného snaženia o hudobníkovu deportáciu zo Štátov. Lennon počas tejto doby absolvoval pokračujúci právny spor s imigračnými úradmi a bol mu zamietnutý trvalý pobyt v Spojených štátoch. Problém sa vyriešil až v roku 1976. Dvojalbum Some Time in New York City Lennon bol nahraný spolu s Yoko Ono a vyšiel v roku 1972. Hudobne sa na nahrávaní podieľala newyorkská kapela Elephant s Memory. Dvojité LP, obsahovalo piesne o ženských právach, vzťahoch medzi rasami, úlohe Británie v Severnom Írsku a Lennonovými ťažkosťami pri získavaní zelenej karty. Album bol komerčne neúspešný a ani kritika ho za ťažkopádne politické slogany nevnímala priaznivo. Recenzia v NME mala formu otvoreného listu, v ktorom sa Tony Tyler z Lennona vysmieval ako z „patetického starnúceho revolucionára“. V USA bola ako singel z albumu vydaná nahrávka „Woman Is the Nigger of the World\" a bola odpremiérovaná v televízii 11. mája v programe The Dick Cavett Show . Mnoho rozhlasových staníc tento singel odvysielať odmietlo, lebo obsahoval hanlivý výraz „neger“. S kapelou Elephant s Memory a hosťami Lennon a Yoko Ono usporiadali dva benefičné koncerty v New Yorku, z ktorých výťažok bol určený na pomoc pacientom v psychiatrickom zariadení Willowbrook State School. Lennonove posledné kompletné koncertné vystúpenie sa konalo 30. augusta 1972 v Madison Square Garden. Po tom, čo George McGovern v roku 1972 prehral prezidentské voľby, v ktorých súperil s Richardom Nixonom, sa Lennon a Yoko Ono zúčastnili povolebnom precitnutí, ktoré sa konalo v newyorskom dome aktivistu Jerryho Rubina. Lennon bol v depresii a bol opitý. Potom, ako vyšlo najavo, že mal sexuálny vzťah s jednou z hostí na večierku, sa s Yoko Ono rozišiel. Týmto incidentom je inšpirovaná pieseň Yoko Ono s názvom „Death of Samantha“. „Stratený víkend“: 1973–1975 Propagačná fotografia Lennona a moderátora Toma Snydera z televízneho programu Tomorrow. Bol to posledný televízny rozhovor odvysielaný v roku 1975, ktorý Lennon poskytol pred svojou smrťou v roku 1980. V roku 1973 keď Lennon nahrával album Mind Games , sa on a Ono rozhodli rozísť. Nasledujúce 18-mesačné obdobie, kedy boli odlúčení, označil Lennon ako svoj „stratený víkend“. Inšpiroval sa názvom dramatického filmu režiséra Billyho Wildera z roku 1945. Žil v tom čase spolu s asistenkou May Pangovou striedavo v Los Angeles a v New Yorku. Album Mind Games bol označený ako dielo skupiny „Plastic U.F.Ono Band“ a vyšiel v novembri v roku 1973. Lennon spolupracoval aj na nahrávaní skladby „I m the Greatest\", ktorý je na Starrovom albume Ringo (1973) vydanom v rovnakom mesiaci. Nahrávali ju spolu s Harrisonom a bola to jediná príležitosť, kedy sa väčšina členov kapely The Beatles stretla v štúdiu od od ich rozpadu až do Lennonovej smrti. Začiatkom roku 1974 Lennon veľa pil a na titulky novín sa dostalo jeho alkoholové vyčíňanie s americkým spevákom a skladateľom Harrym Nilssonom. V marci došlo v klube The Troubadour k dvom značne medializovaným incidentom. Pri prvom incidente si Lennon prilepil nepoužitú menštruačnú vložku na čelo a potom obťažoval čašníčku. K druhému incidentu došlo o dva týždne neskôr, keď Lennona s Nilssonom vyhodili z toho istého klubu po tom, ako sa navážali do dvoch bratov, amerických folkových spevákov, hudobníkov a komikov, ktorí boli publiku známi ako Smothers Brothers. Lennon sa sa v tom čase rozhodol produkovať aj Nilssonov album Pussy Cats , k čomu Pangová prenajala pre všetkých hudobníkov plážový dom v Los Angeles. Po mesiaci ďalšieho hýrenia boli nahrávania v chaose a Lennon sa vrátil s Pangovou do New Yorku, kde prácu na albume dokončili. V apríli Lennon produkoval pieseň Micka Jaggera „Too Many Cooks (Spoil the Soup)“, ktorá potom zo zmluvných dôvodov zostala nevydaná viac ako 30 rokov. May Pangová nahrávku neskôr v roku 2007 poskytla na jej prípadné zaradenie do projektu The Very Best of Mick Jagger . Neskôr sa Lennon opäť vrátil do New Yorku, kde nahral album Walls and Bridges . Album vyšiel v októbri 1974. Je na ňom skladba „Whatever Gets You thru the Night“, v ktorej účinkuje Elton John, ktorý do nej nahral vokály a klavír. Táto pieseň je v Lennonovej sólovej kariére jediným singlom, ktorý sa počas jeho života dostal na vrchol amerického rebríčka Billboard Hot 100. Pred koncom roka nasledoval druhý singel z albumu „ 9 Dream“. Lennon spolupracoval aj na druhom Starrovom albume Goodnight Vienna (1974), na ktorý mu napísal titulnú skladbu a hral v nej na klavíri. Dňa 28. novembra Lennon prekvapivo vystúpil na koncerte Eltona Johna, ktorý sa konal na Deň vďakyvzdania v Madison Square Garden, čím splnil svoj sľub, že s ním bude koncertovať. Zaspievali si spolu skladbu „Whatever Gets You thru the Night“, o ktorej komerčnom potenciáli mal Lennon pochybnosti a ktorá dosiahla v rebríčkoch vrchol. Lennon ju zahral spolu so skladbami „Lucy in the Sky with Diamonds“ a „I Saw Her Standing There“, ktorú uviedol ako „pieseň svojho starého odcudzeného snúbenca menom Paul“. Lennon bol aj spoluautorom skladby „Fame“, prvej americkej jednotky Davida Bowieho, do ktorej pri nahrávaní v januári 1975 prispel hrou na gitaru a sprievodnými vokálmi. V tom istom mesiaci sa Elton John dostal na prvé miesto rebríčkov so svojim coverom piesne „Lucy in the Sky with Diamonds“, do ktorej Lennon prispel hrou na gitaru a vokálmi. Lennon je na singli uvedený pod prezývkou „Dr. Winston O Boogie“. Krátko nato sa on a Yoko Ono dali opäť dokopy. Lennon vo februári vydal album coververzií piesní iných autorov pod názvom Rock n Roll (1975). Skladba z albumu, „Stand by Me“, sa stala na budúcich päť rokov jeho posledným singlom. Jeho posledné účinkovanie na pódiu sa konalo v špeciáli televíznej spoločnosti ATV, ktorý bol poctou impresáriovi Lewovi Gradeovi, konal sa 18. apríla 1975 a bol odvysielaný v júni. Lennon zahral na akustickú gitaru a za podpory osemčlennej kapely predviedol dve piesne z albumu Rock n Roll („Stand by Me“, ktorá nebola odvysielaná, a „Slippin and Slidin “), po ktorých nasledovala skladba „Imagine“. Skupina, sa nazvala Etc., mala za hlavami masky, ktoré mali byť Lennonovým podpichnutím, ktorým vyjadril, že Grade mal tiež dve tváre.. Prestávka a návrat: 1975–1980 Súbor:Lennon s Green Card.jpg|thumb|Lennonova zelená karta, ktorá mu umožnila žiť a pracovať v Spojených štátoch. Sean bol jediným spoločným dieťaťom Johna Lennona a Yoko Ono. Narodil sa na presne na Lennonove 35. narodeniny, dňa 9. októbra 1975. John sa rozhodol ujať úlohy manžela v domácnosti. Začala tak jeho päťročná prestávka, počas ktorej prestal účinkovať v hudobnom priemysle. Neskôr o nej povedal, že v tom čase „piekol chlieb“ a „staral sa o dieťa“. Venoval sa Seanovi, denne vstával o 6:00, aby plánoval a pripravoval jedlo a aby s ním trávil čas. Napísal a v júni prišiel do štúdia, kde nahral klavír v skladbe „Cookin (In the Kitchen of Love)\" na album Ringo s Rotogravure , ktorý Ringo Starr vydal v roku 1976. Bolo to jeho posledné nahrávanie až do roku 1980. V roku 1977 v Tokiu aj formálne potvrdil, že končí s hudbou a že sa rozhodol byť s dieťaťom, až kým nebude mať pocit, že si od rodiny môže zobrať voľno a venovať sa tvorbe. Počas prestávky v kariére vytvoril niekoľko sérií kresieb a spracoval knihu obsahujúcu zmes autobiografického materiálu a toho, čo nazval „šialené veci“, z ktorých všetky budú zverejnené až po jeho smrti. Z päťročnej pauzy sa vymanil v októbri 1980, keď vydal singel „(Just Like) Starting Over“. Nasledujúci mesiac vyšiel album Double Fantasy , ktorý obsahoval piesne napísané počas leta 1980, ktoré strávil na Bermudách. Lennon sa plavil na 43-metrovej plachetnici so svojím mladším synom v júni 1980 na ceste do britskej kolónie, kde krátko žili na Knapton Hill. Miestny obchodník Rolf Oskar Luthi, im nechal svoj Undercliff , dom vo Fairylands, kde umožnil Lennonovcom aby tam mohli mať prechodný pobyt. Inšpiráciou pre názov albumu bol druh frézie, ktorý John uvidel v bermudskej botanickej záhrade. Tento názov výstižne popisoval to, čo počas ich spoločného manželstva zažili. Hudba na albume bola odrazom Lennonovho naplnenia v jeho novoobjavenom stabilnom rodinnom živote. Nahral aj dostatok dodatočného materiálu, ktorý mal naplánovaný použiť na nasledujúcom albume Milk and Honey , ktorý mu vyšiel posmrtne v roku 1984.. Double Fantasy vydali spoločne Lennon a Yoko Ono krátko pred jeho smrťou. Album nebol najlepšie prijatý. Boli k nemu komentáre, ako boli napríklad slová „zhovievavá sterilita... a hrozné zívanie“ ktoré boli zverejnené v hudobnom časopise Melody Maker ."}
{"id": "21183", "title": "John Lennon", "context": "Diskografia  Albumy Štúdiové albumy John Lennon/Plastic Ono Band (1970) – UK 8, US 6 RIAA: zlato Imagine (1971) – UK 1, US 1 RIAA: 2x platina Some Time in New York City (s Yoko Ono) (1972) – UK 11, US 48 Mind Games (1973) – UK 13, US 9 RIAA: zlato Walls and Bridges (1974) – UK 6, US 1 RIAA: zlato Rock n Roll (1975) – UK 6, US 6 RIAA: zlato Double Fantasy (s Yoko Ono) (1980) – UK 1, US 1 RIAA: 3x platina Milk and Honey (s Yoko Ono) (1984) – UK 3, US 11 RIAA: zlato Kompilácie Shaved Fish (kompilácia singlov) (1975) UK 5; US 12 RIAA: platina The John Lennon Collection (kompilácia „best-of“ a singlov) (1982) UK 1; US 33 RIAA: 3x platina Menlove Ave. (kompilácia nahrávok z rokov 1973 – 74) (1986) US 147 Imagine: John Lennon (1988) UK 64; US 31 RIAA: gOLD Lennon (4CD box set) (1990) Lennon Legend: The Very Best of John Lennon (1997) UK 3; US 65 RIAA: zlato John Lennon Anthology (1998) UK 64; US 99 RIAA: zlato Wonsaponatime (1998) UK 76 Acoustic (kompilácia väčšinou predtým vydaných akustických skladieb) (2004) UK 133; US 31 Peace, Love & Truth (2005) Working Class Hero: The Definitive Lennon (2005) UK 11; US 135 The U.S. vs. John Lennon (2006) Remember (2006) Živé nahrávky Live Peace in Toronto 1969 (1969) US 10 Live in New York City (1986) UK 55; US 41 RIAA: zlato Live Peace in Toronto 1969 (2006) Mobile Fidelity Gold CD reissue Experimentálne nahrávky Unfinished Music No.1: Two Virgins (s Yoko Ono) (1968) – US 124 Unfinished Music No.2: Life with the Lions (s Yoko Ono) (1969) – US 174 Wedding Album (s Yoko Ono) (1969) – US 178 Bootleg Free As A Bird: The Dakota Beatle Demos (domáce nahrávky) (1996) Single 1969 \" Give Peace a Chance \" (Plastic Ono Band) 2 UK; 14 US 1969 \" Cold Turkey \" (Plastic Ono Band) 12 UK; 30 US 1970 \" Instant Karma! \" (pod menom John Ono Lennon) 3 US; 4 UK Úplný názov: \" Instant Karma! (We All Shine On) \" RIAA: zlato 1971 \" Mother \" (USA) 43 US 1971 \" Power to the People \" (nahrali John Lennon/ Plastic Ono Band) 6 UK; 11 US 1971 \" Imagine \" (John Lennon) (US A) 3 US 1971 \" Happy Xmas (War Is Over) \" (USA) (nahrali John & Yoko, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) 1972 \" Happy Xmas (War Is Over) \" (UK only) (nahrali John & Yoko, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) 4 UK 1972 \" Woman Is the Nigger of the World \" 57 US 1973 \" Mind Games \" 26 UK; 18 US 1974 \" Whatever Gets You Thru the Night \" 36 UK; 1 US 1975 \" 9 Dream \" 23 UK; 9 US 1975 \" Stand by Me \" 30 UK; 20 US, 1975 \" Imagine \" (UK only) 6 UK 1980 \" (Just Like) Starting Over \" 1 UK; 1 US RIAA: zlato 1980 \" Happy Xmas (War Is Over) \" (spolu s Yoko Ono, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) (UK re-entry) 2 UK 1980 \" Give Peace a Chance \" (spolu s The Plastic Ono Band) (UK re-entry) 33 UK 1980 \" Imagine \" (UK re-entry) 1 UK 1981 \" Woman \" 1 UK, 2 US RIAA: zlato 1981 \" Watching the Wheels \" 30 UK; 10 US 1981 \" Happy Xmas (War Is Over) \" (spolu s Yoko Ono, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) (UK re-entry) 28 UK 1982 \" Love \" (z albumu John Lennon/Plastic Ono Band - 1970) 41 UK 1984 \" Nobody Told Me \" 6 UK; 5 US 1984 \" Borrowed Time \" 32 UK 1984 \" I m Stepping Out \" 55 US, 88 UK 1984 \" Every Man has a Woman who Loves Him \" 1985 \" Jealous Guy \" 65 UK 1988 \" Imagine\"/\"Jealous Guy \" 45 UK 1988 \" Jealous Guy \" (USA) 80 US 1999 \" Imagine \" (UK) 3 UK 2003 \" Happy Xmas (War Is Over) \" (spolu s Yoko Ono, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) (UK) 32 UK Literárna tvorba Okrem autorstva textov v piesňach The Beatles i vo svojich sólových projektoch John Lennon je aj autorom niekoľkých knižiek básní a krátkej prózy. 23. marca 1964 vydal svoju prvotinu pod názvom John Lennon: In His Own Write (ISBN 0-684-86807-5). Je to zbierka krátkych poviedok, ktoré si sám ilustroval. Sú napísané v surrealistickom duchu. Knižka vyšla v roku 1996 v českom preklade pod názvom John Lennon: Písání(Argo, Praha 1996, ISBN 80-7203-003-5). 24. júna 1965 vyšla druhá knižka pod názvom John Lennon: A Spaniard in the Works (ISBN 1-56849-299-5). V českom preklade vyšla v roku 1999 ako \"John Lennon: Španěl na vesnici\". V roku 1986 vyšla ďalšia zbierka poviedok pod názvom The Estate of John Lennon and Yoko Ono , v českom preklade z roku 1994 ako \"John Lennon: Nanebepění\" (Votobia, Praha 1994, ISBN 80-85619-16-4). Okrem iného obsahuje aj slávnu poviedku Balada o Johnovi a Yoko, kde John Lennon rozpráva o zoznámení sa s Yoko Ono . Dokumentárne a hrané filmy The U.S. Versus John Lennon Imagine: John Lennon How I Won The War "}
{"id": "197368", "title": "Imagine (album)", "context": "Zoznam skladieb Autorom skladieb je John Lennon, okrem uvedených výnimiek. „Imagine“ – 3:01 „Crippled Inside“ – 3:47 „Jealous Guy“ – 4:14 „It s So Hard“ – 2:25 „I Don t Wanna Be a Soldier“ – 6:05 „Gimme Some Truth“ – 3:16 „Oh My Love\" (John Lennon/Yoko Ono) – 2:44 „How Do You Sleep?“ – 5:36 „How?“ – 3:43 „Oh Yoko!“ – 4:20"}
{"id": "21178", "title": "John Lennon", "context": "Od The Quarrymen po The Beatles: 1956–1970  Formovanie, sláva a turné: 1956–1966 Súbor:The Beatles i Hötorgscity 1963.jpg|thumb|Ringo Starr, George Harrison, Lennon a Paul McCartney v roku 1963 Ako pätnásťročný John Lennon v septembri v roku 1956 založil skupinu hrajúcu v štýle skiffle, ktorá dostala názov podľa miestnej strednej školy, The Quarrymen. Od leta 1957 kapela hrala „oduševnený súbor piesní“, ktoré spolovice zneli ako skiffle a spolovice ako rock and roll. Lennon sa s McCartneyom prvýkrát stretol na druhom koncerte Quarrymen, ktorý sa konal na kostolnej záhradnej slávnosti vo Wooltone dňa 6. júla 1957. Lennon sa vtedy McCartneya spýtal, či sa nechce k ich kapele pridať. McCartney hovoril, že Lennonova teta Mimi si „uvedomovala, že Johnovi priatelia boli z nižšej triedy“ a podporovala to, že ho navštevoval. Podľa Paulovho brata, Mikeho, ich otec mal obavy, Lennon dostane jeho syna do problémov a preto veľmi nebol ich priateľstvom nadšený. Napriek tomu súhlasil, aby skupina mohla skúšať v prednej izbe ich bytu na Forthlin Road. Počas tejto doby Lennon napísal svoju prvú pieseň, „Hello Little Girl“, ktorá sa neskôr v roku 1963 stala Top 10 britským hitom popovej skupiny The Fourmost. McCartney v tejto dobe doporučil do skupiny aj ich ďalšieho sólového gitaristu, ktorým bol jeho kamarát George Harrison. Podľa Lennona bol vtedy štrnásťročný Harrison do kapely príliš mladý. Neskôr do kapely prijali na miesto basgitaristu spolužiaka Johna Lennona z umeleckej školy, Stuarta Sutcliffea. Začiatkom roka 1960 bola ich skupina premenovaná na „The Beatles“. V auguste toho istého roka dostali príležitosť na 48 nocí hrať v kluboch v západonemeckom Hamburgu. Na túto akciu začali zúfalo zháňať bubeníka. Nakoniec sa hráčom na bicie v kapele stal Pete Best. Lennonova teta bola z Johnových plánov zdesená, a prosila ho, aby namiesto hrania radšej pokračoval v štúdiu umenia. Po prvej návšteve v Hamburgu skupina prijala v apríli 1961 ďalšiu a potom ešte v apríli 1962 aj tretiu ponuku. Rovnako ako ostatní členovia kapely, Lennon v tomto období prvýkrát skúsil psychotropnú látku, fenmetrazín. Túto drogu pravidelne všetci užívali, aby vydržali existovať počas ich dlhých nočných hudobných vystúpení. Lennon v roku 1964 Od roku 1962 až do jeho smrti v roku 1967 bol manažérom kapely Brian Epstein. Brian síce nemal žiadne predchádzajúce skúsenosti s manažovaním umelcov, no napriek tomu silne ovplyvnil to, ako sa skupina začala na pódiu obliekať a ako sa začala prezentovať. Lennon spočiatku voči jeho snahe budovať ich profesionálny imidž protestoval, no neskôr tomu s konštatovaním, že pre peniaze to teda spraví, vyhovel. Potom, ako sa Sutclife rozhodol zostať v Hamburgu, stal sa basgitaristom v kapele Paul McCartney a Petea Besta za bicími nahradil Ringo Starr. Tým sa skompletizovala známa štvorica hudobníkov, ktorá zostala spolu až do ich rozpadu v roku 1970. Prvý singel skupiny „Love Me Do“ vyšiel v októbri 1962 a dostal sa na 17. miesto v britských hudobných rebríčkov. Ich debutový album, Please Please Me , nahrali dňa 11. februára 1963 za menej ako desať hodín. V ten deň bol Lennon ešte k tomu prechladnutý a aj je to počuť na albume v skladbe „Twist and Shout“. Dvojica Lennon–McCartney na tento album spolu zložila osem zo štrnástich skladieb. Až na niekoľko výnimiek, vrátane názvu albumu, sa v textoch ešte nevyžívali v slovných hračkách. Podľa Lennonových slov vtedy ešte „Len písali piesne... popové piesne bez toho, aby pri nich mysleli na viac – chceli len vytvoriť zvuk a slová boli pre nich takmer irelevantné.\" V rozhovore z roku 1987 McCartney povedal, že ostatní členovia The Beatles zbožňovali Lennona: „Bol ako náš vlastný malý Elvis... Všetci sme vzhliadali k nemu. Bol starší a bol do značnej miery vodcom, bol najrýchlejší a najmúdrejší.\" McCartney, Harrison a Lennon, v roku 1964 The Beatles dosiahli mainstreamový úspech vo Veľkej Británii začiatkom roku 1963. Lennon bol na turné, keď sa mu v apríli narodil jeho prvý syn, Julian. Počas vystúpenia Royal Variety Show, na ktorom sa zúčastnila aj kráľovná matka a iní britskí členovia kráľovskej rodiny, si Lennon robil srandu z publika: „Pre našu ďalšiu skladbu by som vás rád poprosil o pomoc. Pre ľudí na lacnejších miestach, tlieskajte rukami... a vy ostatní, stačí ak budete len strngať šperkami.\" Po roku Beatlemánie v Spojenom kráľovstve, sa konal historický debut skupiny vo februári 1964 v USA v programe The Ed Sullivan Show , ktorý znamenal ich prielom k tomu, že sa stali medzinárodnými hviezdami. Nasledovalo dvojročné obdobie neustálych koncertných turné, nakrúcania filmov a písania piesní, počas ktorého Lennon napísal dve knihy, In His Own Write a A Spaniard in the Works . Skupina The Beatles získala uznanie aj od britského establišmentu. V roku 1965 boli v rámci vyznamenania Queen s Birthday Honors vymenovaní za členov Rádu Britského impéria (MBE). Neskôr začalo Lennona znepokojovať to, že fanúšikovia, ktorí navštevovali koncerty Beatles, nemohli vďaka vreskotu publika počuť ich hudbu. Hovoril, že pieseň „Help!\" z roku 1965 vyjadruje jeho pocity, ktoré začal mať z týchto frustrujúcich situácií. Pribral na váhe (neskôr to nazval „obdobím tučného Elvisa“) a začal mať pocit, že potrebuje zmenu. V marci toho roku on a Harrison nevedomky užili LSD. Bolo to potom, ako zubár usporiadajúci večeru, na ktorej sa zúčastnili spolu s manželkami, pridal hosťom túto drogu do kávy. Keď sa chystali odísť, hostiteľ im prezradil, čo sa stalo a odporučil im, aby kvôli pravdepodobným následkom radšej nevychádzali z domu. Neskôr, vo výťahu v nočnom klube, všetci uverili predstave, že horí. Lennon spomínal, že „Všetci vo výťahu vtedy hystericky kričali že horí(!)\" V marci 1966, počas rozhovoru s reportérkou londýnskeho denníka Evening Standard , Maureen Cleaveovou, Lennon poznamenal: „Neviem, či skôr zanikne kresťanstvo, alebo rokenrol, ale teraz sú The Beatles populárnejší ako Ježiš . “. Výrok zostal v Anglicku prakticky nepovšimnutý. Keď ho ale o päť mesiacov neskôr citoval časopis Teen, v USA spôsobil veľké pohoršenie. Výsledkom bol veľký rozruch. Boli pálené nahrávky The Beatles, rozhlasové stanice odmietali vysielať ich piesne, a boli rušené ich koncerty. Dokonca Lennonovu poznámku odsúdil aj Vatikán. Dňa 11. augusta 1966 The Beatles zorganizovali tlačovú konferenciu v Chicagu, na ktorej sa vyjadrili k rastúcim vášňam. Počas konferencie sa Lennon za svoje výroky ospravedlnil. Vatikán jeho ospravedlnenie prijal a situácia sa po čase upokojila, no aktivity Ku-klux-klanu a vyhrážky Lennonovi, prispeli k tomu, že sa kapela rozhodla prestať koncertovať.thumb Štúdiové roky, rozpad Beatles a sólová tvorba: 1966–1970 Lennon v roku 1967 Po poslednom koncerte skupiny 29. augusta 1966 Lennon nakrútil protivojnovú čiernu komédiu How I Won the War . bolo to jeho jediné vystúpenie v celovečernom filme, v ktorom účinkoval mimo skupiny The Beatles. Po nakrúcaní filmu šiel v novembri spolu s kapelou do štúdia, kde sa dlhodobo venovali nahrávaniu hudby. Lennon v tom období začal vo zvýšenej miere užívať LSD a podľa spisovateľa, Iana MacDonalda, jeho neustále užívanie psychotropných látok viedli k tomu, že Lennon začal byť blízko svojej psychickej smrti. V roku 1967 vyšla skladba „Strawberry Fields Forever“, ktorú magazín Time ospevoval za jej „úžasnú vynaliezavosť“ a najvýznamnejší, prelomový album skupiny Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band , ktorý obsahoval Lennonove texty, ktoré silne kontrastovali s jednoduchými milostnými piesňami z prvých rokov účinkovania skupiny. Koncom júna ako príspevok Británie do satelitného vysielania Our World , skupina The Beatles zahrala Lennonovu skladbu „All You Need Is Love“. Počulo ju medzinárodné publikum, ktoré bolo odhadnuté na 400 miliónov ľudí. Zámerne zjednodušujúca pieseň vo svojom posolstve formalizovala jeho pacifistický postoj a stala jednou z hymien pre Leto lásky. Potom ako sa skupina The Beatles zoznámila s Mahariši Mahéšom Jógím sa skupina zúčastnila augustového víkendu osobnej výučby na jeho seminári transcendentálnej meditácie v Bangore vo Walese. Počas seminára sa dozvedeli o Epsteinovej smrti. „Vedel som, že sme vtedy mali problémy,\" povedal Lennon neskôr. „Nemal som žiadne mylné predstavy o našej schopnosti robiť čokoľvek iné ako hrať hudbu. Bál som sa - pomyslel som si: Teraz sme to kurva mali .\" McCartney vtedy zorganizoval prvý post-Epsteinov projekt skupiny, televízny film Magical Mystery Tour , ktorý on sám napísal, vyprodukoval a zrežíroval a ktorý vyšiel v decembri toho roku. Zatiaľ čo samotný film sa ukázal byť ich prvým kritikou zaznávaným prepadákom, jeho vydanie soundtracku, na ktorom bola skladba, v ktorej sa Lennon inšpiroval dielom Lewisa Carrolla, „I Am the Walrus“, bolo úspešné. Pod vedením Harrisona a Lennona odcestovali Beatles vo februári 1968 do Maharishiho ášramu v Indii, aby tam získali ďalšie rady. Počas pobytu zložili väčšinu skladieb, ktoré vyšli na ich dvoalbume The Beatles , ale zmiešané skúsenosti členov kapely s transcendentálnou meditáciou vniesli ostrý rozdiel vo vzťahoch členov skupiny. Po návrate do Londýna sa čoraz viac zapájali do obchodných aktivít vytvorením Apple Corps, multimediálnej korporácie zloženej z Apple Records a niekoľkých ďalších dcérskych spoločností. Lennon opísal tento podnik ako pokus o dosiahnutie „umeleckej slobody v rámci obchodnej štruktúry“. Debutový singel skupiny pre značku Apple, vydaný uprostred protestov v roku 1968, zahŕňal Lennonovu B-stranu „Revolution“, v ktorej volal po „pláne“ namiesto toho, aby sa zaviazal k maoistickej revolúcii. Pacifistické posolstvo piesne viedlo k výsmechu od politických radikálov v tlači Novej ľavice. Napätie na nahrávaniach Beatles v tomto roku vystupňoval navyše Lennon tým, že trval na tom, aby mal vedľa seba svoju novú priateľku, japonskú umelkyňu Yoko Ono. Porušil tým pravidlo kapely týkajúce sa manželiek a priateliek v štúdiu. Zvlášť si cenil svoj skladateľský podiel na dvojalbume a označil ho za nadradené dielo predchádzajúcemu projektu Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band. Na konci roku 1968 sa Lennon zúčastnil v televíznom špeciáli The Rolling Stones Rock and Roll Circus , ktorý sa napokon neodvysielal. Lennon vystupoval so superskupinou Dirty Mac, v ktorej s ním účinkoval aj Eric Clapton, Keith Richards a Mitch Mitchell. Skupina tiež sprevádzala vokálne vystúpenie Yoko Ono. Filmová verzia z tejto akcie vyšla v roku 1996. Súbor:John Lennon en echtgenote Yoko Ono vertrekken van Schiphol naar Wenen in de vert, Bestanddeelnr 922-2496 (cropped).jpg|right|upright=0.85|thumb|Yoko Ono a John Lennon v marci v roku 1969 Koncom roku 1968, Lennonove zvýšené užívanie drôg a rastúca posadnutosť Yoko Ono v kombinácii s neschopnosťou The Beatles dohodnúť sa na tom, ako by mala byť spoločnosť riadená, spôsobili, že v Apple sa rozhodli, že potrebujú profesionálny manažment. Lennon požiadal lorda Beechinga, aby túto úlohu prevzal, ale on odmietol a poradil Lennonovi, aby sa vrátil k nahrávaniu. Lennona oslovil Allen Klein, ktorý v období britskej invázie manažoval The Rolling Stones a ďalšie kapely. Začiatkom roku 1969 bol Lennonom, Harrisonom a Starrom Klein vymenovaný za výkonného riaditeľa spoločnosti Apple, no McCartney nikdy túto manažérsku zmluvu nepodpísal. Lennon a Yoko Ono sa zosobášili 20. marca 1969 na Gibraltáre a čoskoro vydali sériu 14 litografií s názvom „Bag One“, na ktorých boli zobrazené scény z ich medových týždňov. Z týchto obrázkov bolo osem považovaných za neslušné a väčšina z nich bola zakázaná a skonfiškovaná. Lennonovo kreatívne zameranie sa naďalej posúvalo za hranice Beatles. V rokoch 1968 až 1969 spolu s Ono nahrali tri albumy experimentálnej hudby: Unfinished Music No. 1: Two Virgins (známy skôr pre obal ako pre hudbu), Unfinished Music No. 2: Life with the Lions a Wedding Album . V roku 1969 založili skupinu Plastic Ono Band a vydali Live Peace in Toronto 1969 . V rokoch 1969 až 1970 vydal Lennon single: „Give Peace a Chance\", ktorý bol všeobecne prijatý ako hymna proti vojne vo Vietname, „Cold Turkey\". ktorý dokumentoval jeho abstinenčné príznaky po tom, čo sa stal závislým na heroíne a „Instant Karma!\". Na protest proti zapojeniu Británie do Nigerijskej občianskej vojny, jej podpore Ameriky vo vojne vo Vietname a (skôr žartovne) proti tomu, že pieseň „Cold Turkey\" padla v rebríčkoch, Lennon vrátil svoju medailu MBE. ku kráľovnej. Toto gesto nemalo žiadny vplyv na jeho status MBE, ktorého nie je možné sa vzdať. Medaila spolu s Lennonovým listom je uložená v Centrálnej kancelárii rytierskeho rádu rytierov Lennon od skupiny Thel Beatles odišiel v septembri 1969, ale súhlasil s tým, že o tom nebude informovať médiá, až kým skupina neprerokuje ich nahrávaciu zmluvu. Pobúrilo ho neskôr, že McCartney v apríli 1970 zverejnil svoj vlastný odchod pri vydaní svojho debutového sólového albumu. Lennonova reakcia bola: „Ježiš Mária! On za to dostáva všetky zásluhy!\" Neskôr napísal: „Založil som kapelu. Rozpustil som ju. Je to také prosté.\" V decembri 1970 v rozhovore s Jannom Wennerom z magazínu Rolling Stone verejne odhalil svoju zatrpknutosť voči McCartneymu, keď povedal: „Bol som blázon, keď som neurobil to, čo urobil Paul, ktorý to použil na propagáciu predaja svojej nahrávky.\" Lennon hovoril aj o Paulovom nepriateľstve, ktoré vnímali aj ostatní členovia, voči Yoko Ono a o tom, ako on, Harrison a Starr „už mali dosť toho, že sú pre Paula len pomocníkmi... Po smrti Briana Epsteina sme skolabovali. Paul nás prevzal a údajne nás viedol. Ale čo nás viedlo, keď sme sa točili v kruhu?\""}
{"id": "124697", "title": "Timothy Leary", "context": "Introduction Obrázok:John Lennon performing Give Peace a Chance 1969.jpg|náhľad|Záber z nahrávania skladby Johna Lennona Give Peace a Chance, vpredu T. Leary, 1969 Timothy Francis Leary ( 22. október 1920, Springfield, Massachusetts, USA – † 31. máj 1996, Beverly Hills) bol americký psychológ, filozof, vizionár, spisovateľ, beatnik, popularizátor psychedelickej drogy LSD, psychedelický experimentátor a guru. Bol predstaviteľom alternatívnej kultúry."}
{"id": "197366", "title": "Imagine (album)", "context": "Introduction  Imagine je druhým sólovým albumom Johna Lennona, ktorý je zároveň jeho najpopulárnejším projektom. Album bol nahraný a vydaný v roku 1971. Skladby, ktoré tento album obsahuje sú jemnejšie ladené a menej avantgardné ako skladby jeho predošlého albumu, ktorý vydal pod názvom John Lennon/Plastic Ono Band . Podľa Lennonových vyjadrení pri tvorbe tohto albumu mu šlo o to, aby svoje myšlienky polial čokoládovou polevou, ktorá je zaujímavejšou pre širšie spektrum publika . Základ albumu bol nahrávaný v Lennonovom domácom štúdiu (Ascot Sound Studios v Tittenhurst Park), niektoré dodatočné party boli dohrané v štúdiu Record Plant v New Yorku. Spoluproducentami albumu boli Phil Spector John Lennon a Yoko Ono. Pracovné materiály, ktoré vznikli počas nahrávania na ktorých je zdokumentovaný vývoj hudobných nápadov počas realizácie niektorých skladieb vyšiel na videu s názvom Gimme Some Truth: The Making of John Lennon s Imagine . Titulná skladba albumu „Imagine“ sa stala tzv. Signature songom Johna Lennona a jedným z najznámejších hudobných apelov pre prezentáciu myšlienky svetového mieru. Populárnymi sú aj skladby „Jealous Guy“ (skladba, ktorá vznikla v Indii už v roku 1968 pri nahrávaní albumu The Beatles po názvom „Child of Nature“), „Oh My Love“ (kompozícia, ktorá vznikla v apolupráci s Yoko Ono), či meditatívna skladba „How?“. Album Imagine obsahuje aj rokenrolovo ladené skladby „Crippled Inside“ a „It s So Hard“, ako aj provokatívnu pieseň „Gimme Some Truth“, ktorá vznikala so skupinou The Beatles ešte počas nahrávania albumu Let It Be . Pôvodne prvú (vinylovú) stranu albumu Imagine uzatvára kakofonickou zmesou tónov politický song „I Don t Wanna Be a Soldier Mama“."}
{"id": "2442", "title": "Claude Elwood Shannon", "context": "Vzdelanie Shannon študoval na Michiganskej univerzite v roku 1936, kde získal titul Bc. stupňa. Neskôr študoval na Massachusetts Institute of Technology, kde získal magisterský titul a doktorát z elektrotechniky a matematiky. Pre svoju záverečnú prácu na magisterský titul použil logickú algebru problému elektrického spínania od Georga Boola. V tej dobe bol Boolov systém logickej manipulácie 0 a 1 menej známy, no teraz je tento systém v každom počítači na svete. Doktorát získal z matematiky a genetiky. Shannon doštudoval v roku 1940."}
{"id": "197449", "title": "Imagine (skladba)", "context": "Introduction  „Imagine“ je skladba od Johna Lennona, ktorá bola vydaná na jeho rovnomennom albume z roku 1971. Spoluproducentom nahrávania tohto albumu bol Phil Spector. Táto pieseň patrí medzi najznámejšie, najuznávanejšie skladby. V roku 2004 bola časopisom Rolling Stone daná na tretie miesto zoznamu 500 najlepších songov všetkých čias. Bývalý prezident USA Jimmy Carter raz povedal: \" Spolu so svojou manželkou sme navštívili okolo 125 krajín celého sveta. Okrem ich štátnych hymien sme najčastejšie počuli hrať skladbu Lennonov song „Imagine“. \" V knihe Lennon in America , ktorú napísal Geoffrey Giuliano, komentuje Lennon toto svoje dielo \" ako protináboženskú, protinacionalistickú, antikapitalistickú, proti všetkým konvenciám protestujúcu pieseň, ktorá je všeobecne akceptovaná len preto, že všetky tieto protesty su zamaskované do sladkého obalu\" . K týmto slovám ešte Lennon dodáva, že \" v skutočnosti je tento jeho song Komunistickým manifestom. \" Myšlienkou textu tejto Lennonovej piesne je jeho túžba po omnoho mierumilovnejšom svete. V roku 1963 Lennon napísal v úvode textu jeho skladby „I ll Get You“ slová: \"Imagine I m in love with you, it s easy cause I know\", ktoré by mohli byť akousi verziou štýlu a témy, ktorú neskôr použil v songu „Imagine“, no jeho refrén by mal byť sčasti inšpirovaný poetikou Yoko Ono, jej reakciou na trpké skúsenosti v Japonsku počas 2. svetovej vojny. Podľa britských novín The Guardian jedny z prvých verzií veršov podobných refrénu môžeme nájsť v jej knižke Grapefruit , z roku 1965, kde sú riadky ako \" imagine a raindrop \" a \" imagine the clouds dripping \". V interview pre časopis Playboy s Davidom Sheffom v roku 1980 John Lennon myšlienku skladby „Imagine“ opísal takto: : Sheff: Váš nový album zakončujete slovami \" Hard Times Are Over (For a While) \" (\" Tažké časy skončili (Na chvíľu). \" Prečo? : Lennon: Táto správa nie je ničím novým: \" Give Peace a Chance \" (\" Dajme šancu mieru \") - nie je to nič neracionálne, iba som povedal \" dajme mu šancu \". V skladbe „Imagine“ hovoríme: \" Dokážete si predstaviť svet bez hraníc, bez vierovyznaní? \" Pososolstvo je neustále to isté, pozitívne."}
{"id": "220125", "title": "Rubber Soul", "context": "Výroba albumu  John Lennon – spev, rytmická gitara, elektrický klavír („Think For Yourself“) Paul McCartney – spev, basová gitara, klavír, gitara George Harrison – spev, sólová gitara, sitara („Norwegian Wood“) Ringo Starr – bicie, spev („What Goes On“), hammond organ („I m Looking Through You“) George Martin – producent, klavír („In My Life“), harmónium („The Word“) Mal Evans – hammond organ"}
{"id": "21177", "title": "John Lennon", "context": "Mladosť: 1940–1957 left John Lennon sa narodil v liverpoolskej pôrodnici Júlii (rod. Stanleyovej) ( 1914–†1958) a Alfrédovi Lennonovi ( 1912–†1976). Alfred, ktorý mal írskych predkov, bol námorníkom na obchodnej lodi a v čase Johnovho narodenia bol,mimo domova. Meno John Winston Lennon rodičia svojmu synovi dali podľa starého otca z otcovej strany Johna „Jacka“ Lennona a stredné meno dostal podľa premiéra Winstona Churchilla. Lennonov otec bol často z domu preč, no pravidelne odosielal šeky na vtedajšiu adresu Newcastle Road č. 9, v Liverpoole, kde Lennon so svojou matkou býval. Vo februári v roku 1944, po dezercii od armády, prestal tito šeky posielať. O šesť mesiacov sa pokúsil vrátiť domov a situáciu dať do poriadku, no potom, ako zistil, že jeho manželka je tehotná s iným mužom túto myšlienku zavrhol. Po dvoch sťažnostiach liverpoolskom na sociálnom úrade neskôr prebrala starostlivosť o Johna Juliina sestra, teta Mimi. V júli 1946 ich navštívil Lennonov otec a zobral svojho syna do Blackpoolu, pričom s ním tajne zamýšľal emigrovať na Nový Zéland. Júlia spolu so svojim vtedajším partnerom Bobbym Dykinsom, prišla vtedy za ním a počas vášnivej hádky otec nútil svojho päťročného dieťaťa, aby si medzi nimi vybral. Spočiatku si Lennon dvakrát označil otca, no keď matka odišla, začal plakať a šiel za ňou. Podľa spisovateľa Marka Lewisohna sa v skutočnosti Lennonovi rodičia dohodli, že Júlia by si ho mala vziať a postarať sa mu o domov. Svedok Billy Hall, ktorý tam v ten deň bol, povedal, že dramatické vykreslenie mladého Johna Lennona núteného urobiť rozhodnutie medzi rodičmi nebolo presné. Lennon potom takmer po nasledujúcich 20 rokov nebol s otcom v kontakte. Po zvyšok svojho detstva a dospievania Lennon vyrastal ako jediné dieťa, spolu s tetou Mimi a s jej manželom Georgeom Toogoodom Smithovcami na predmestí Woolton v Liverpoole. Teta mu kupovala zväzky poviedok a strýko, mliekar na rodinnej farme, mu kúpil ústnu fúkaciu harmoniku a navádzal ho na lúštenie krížoviek. Julia ich doma pravidelne navštevovala a aj John často chodiavl na návštevy k nej. Doma m u mama často púšťala nahrávky Elvisa Presleyho, učila ho hrať na bendžo, napríklad pieseň „Ain t That a Shame“ o Fatsa Domina. V septembri 1980 sa Lennon vyjadril o svojej rodine a svojej rebelskej povahe: Časť zo mňa by chcela byť spoločnosťou akceptovaná a nechcela by byť týmto šialeným básnikom/hudobníkom, no nemôžem byť tým, čím nie som... Bol som ten, komu všetci ostatní chlapci - vrátane Paulovho otca - povedali: „Drž sa od neho“... Rodičia kamarátov inštinktívne rozpoznali, že robím problémy. Znamená to, že som im nevyhovoval, zle by som ovplyvnil ich deti a aj som to robil. Urobil som všetko pre to, aby som narušil domov každého priateľa... Čiastočne zo závisti, že nemám tento takzvaný domov... ale mal som... Bolo tam päť žien, ktoré boli mojou rodinou. Päť silných, inteligentných, krásnych žien, päť sestier. Jedna bola náhodou moja matka. Ona sa len nedokázala vysporiadať so životom. Bola najmladšia a mala manžela, ktorý utiekol k moru, bola vojna, ona sa so mnou nedokázala vyrovnať a nakoniec som žil s jej staršou sestrou. Tie ženy boli fantastické... A to bolo moje prvé feministické vzdelanie... Vnikla by som do myslí ostatných chlapcov. Pravidelne navštevoval svojho bratranca Stanleyho Parkesa, ktorý žil vo Fleetwoode a brával ho na výlety do miestnych kín.. Počas školských prázdnin Parkes často navštevoval Lennona so sesternicou Leilou Harvey. Trojica často, dvakrát alebo trikrát týždenne, cestovala na šou do Blackpoolu. Navštevovali cirkus Blackpool Tower. kde videli umelcov ako Dickie Valentine, Arthur Askey, Max Bygraves a Joe Loss, pričom Parkes spomínal, že Lennon mal obzvlášť rád Georgea Formbyho. Potom, ako sa Parkesova rodina presťahovala často trávili školské prázdniny v Škótsku. Parkes k tomu poznamenal: „John, Leila a ja sme si boli veľmi blízki. Z Edinburghu sme cestovali k rodinnému domčeku pri Durness. Trvalo to zhruba od Johnových deväť až do 16-tich rokov.“ Lennonov strýko George zomrel 5. júna 1955 vo veku 52 rokov na krvácanie do pečene. Lennon vyrastal v anglikánskom prostredí a navštevoval základnú školu Dovedale. Po absolvovaní jedenástich skúšok navštevoval v septembri 1952 až 1957 strednú školu Quarry Bank v Liverpoole a Harvey ho v tom čase charkterizoval ako „šťastného dobrého pohodového a temperamentného chlapca“. Často kreslil komické karikatúry, ktoré sa objavili v jeho vlastnom školskom časopise nazvanom Daily Howl . In 1956, Julia bought John his first guitar. The instrument was an inexpensive Gallotone Champion acoustic for which she lent her son five pounds and ten shillings on the condition that the guitar be delivered to her own house and not Mimi s, knowing well that her sister was not supportive of her son s musical aspirations. Mimi was sceptical of his claim that he would be famous one day, and she hoped that he would grow bored with music, often telling him, \"The guitar s all very well, John, but you ll never make a living out of it.\" Dňa 15. júla 1958 Júliu Lennonovú zrazilo auto, keď kráčala domov z návštevy domu Smithovcov. Smrť matky traumatizovala tínedžera Lennona, ktorý ďalšie dva roky silne pil a často sa dostával do zúrivých bitiek. Pmiatka, jeho matky Júlie, neskôr bola hlavnou tvorivou inšpiráciou pre skladby, ako je napríklad pieseň „Julia“ skupiny The Beatles z roku 1968. Lennonove staršie školské roky boli poznačené posunom v jeho správaní. Učitelia na strednej škole Quarry Bank ho charakterizoval: „Má príliš veľa nesprávnych ambícií a jeho energia je často nesprávne smerovaná“ a „Jeho práci vždy chýba úsilie. Uspokojuje tým, že sa nechá viesť namiesto toho, aby využíval svoje schopnosti.“ Lennonovo nevhodné správanie spôsobovalo roztržky vo vzťahu s jeho tetou. Na skúškach neuspel, no po intervencii jeho tety a riaditeľa bol prijatý na Liverpool College of Art.. Na vysokej škole sa začal hlásiť k subkultúre mladých, Teddy Boy, a hrozilo mu za jeho správanie vylúčenie. V popise Cynthie Powellovej, Lennonovej spolužiačky a neskôr aj jeho manželky, bol „pred posledným rokom z vysokej školy vyhodený“. Počas puberty sa Lennon stal silne krátkozrakým a bol nútený začať nosiť okuliare. V začiatkoch kariéry The Beatles nosil kontaktné šošovky alebo dioptrické slnečné okuliare.V roku 1967, kedy účinkoval vo filme Richarda Lestera How I won the war nosil známe okrúhle okuliare, dnes známe ako lennonky, ktoré už mu na tvári zostali. Koncom 50. rokov založil skifflovú skupinu The Quarry Men , neskôr premenovanú na Johnny and the Moondogs , The Silver Beetles a konečne The Beatles. V roku 1962 si vzal Cynthiu za manželku po tom, čo otehotnela s ich prvým a jediným potomkom, Julianom."}
{"id": "21180", "title": "John Lennon", "context": "Vražda: 8. december 1980 Lennon v tom čase obýval byt v apartmánovom dome na severozápadnom konci 72. ulice a západného okraja Central parku v New York City, ktorý je známy pod názvom The Dakota.Apartmánový dom Dakota v New Yorku.Dňa 8. decembra 1980 o piatej popoludní odchádzali John a Yoko z bytu na jednanie, počas ktorého sa mal s vydavateľom dohodnúť, ktoré skladby z albumu Double Fantasy budú ešte vydané ako single. David Geffen (majiteľ vydavateľstva Geffen Records ), vraví, že koncom roku 1980 bolo predaných viac ako 700 000 hudobných nosičov tohto albumu. Pri vychádzaní z budovy poskytli niekoľkým postávajúcim fanúšikom autogramy. Jeden z fanúšikov vtedy odfotografoval Johna Lennona, ako podpisuje obal albumu Double Fantasy mladíkovi, ktorý bol neskôr identifikovaný ako Mark David Chapman. Lennonovci vtedy strávili niekoľko hodín v štúdiu na 44. západnej ulici. Okolo 22:50 sa John rozhodol, že skončia a obaja chceli odbehnúť cestou na večeru do apartmánu pozrieť ich päťročného syna Seana ešte kým pôjde spať. Predtým, ako ich auto vošlo do dvora domu The Dakota, John a Yoko z neho vystúpili. V tieni vstupnej brány do domu si vtedy Jose Perdomo, šofér, liftboy a vrátnik domu, všimol postávajúceho Chapmana. Vchod do domu Dakota, kde bol zastrelený John Lennon Lennon vychádzal posledný a Yoko Ono práve otvárala vnútorné dvere vchodu. John v tej chvíli stál sám za ňou vo vchode. Chapman vtedy zavolal \" Mr. Lennon! \", John sa zastavil a otočil sa smerom k nemu. Chapman zaujal postoj strelca a z revolveru kalibru .38 Special päťkrát na Lennona vystrelil duté, expanzné projektily. Jeden výstrel Johna netrafil, preletel mu ponad hlavu a trafil okno na budove, dva výstrely trafili ľavú stranu Lennonovho chrbta a dva ho zasiahli do ľavého ramena. Všetky strely Johnovi spôsobili vnútorné devastačné zranenia a najmenej jeden výstrel mu pretrhol aortu. Očití svedkovia tvrdia, že Lennon urobil s pomocou vrátnika Jaya Hastingsa ešte šesť krokov smerom do vnútra budovy, povedal „som postrelený“ a skolaboval. Vrátnik Jay Hastings zavolal záchranku. Mark Chapman si pokojne sadol na kraj chodníka a čakal. Vrátnik podišiel k nemu a spýtal sa ho „Vieš, čo si práve urobil?“ načo Chapman mu pokojne odpovedal „Práve som zastrelil Johna Lennona . “ Prví policajti, ktorí prišli na miesto boli Steve Spiro a Peter Cullen. Počuli vo vysielačke hlásenie o streľbe na 72. ulici. Uvideli pokojne sediaceho Marka Chapmana na kraji chodníka. Revolver bol položený na zemi pred ním. Mal pri sebe brožované vydanie knihy J. D. Salingera, Kto chytá v žite ( The Catcher in the Rye ), kazetový prehrávač s viac ako desiatimi kazetami na ktorých boli audionahrávky s vyše štrnástimi hodinami hudby skupiny The Beatles Niekoľko minút na to prišli aj ďalší policajti, Gamble a James Moran, ktorí Johna naložili do ich služobného auta a odviezli ho do Rooseveltovej nemocnice. Moran hovorí, že keď dávali nariekajúceho Lennona do auta spýtal sa ho, či vie kto je. Lennon vraj prikývol, ale keď chcel odpovedať vydal zo seba iba chrčivý zvuk. Yoko hovorí, že Johna už odvtedy nepočula nič hovoriť, čoskoro upadol do bezvedomia. Na záchrannú stanicu Rooseveltovej nemocnice Lennona doviezli o 23:15.. John Lennon zomrel na šok z vykrvácania, stratil viac ako 80% krvi. Mal 40 rokov. Hlavný vyšetrujúci lekár, Dr. Elliott M. Gross, sa vyjadril, že s takými rozsiahlymi strelnými zraneniami by nikto nedokázal prežiť viac ako pár minút. Yoko Ono na to reagovala: „Nie, nie, nie... povedzte mi, že to nie je pravda,“ po šokujúcom zistení, že jej manžel je mŕtvy, bola tiež hospitalizovaná v Rooseveltovej nemocnici. Nasledujúci deň oznámila, že „John Lennon nebude mať pohreb“ a uzavrela to slovami, že „John miloval ľudí a modlil sa za nich. Urobte, prosím, to isté aj pre neho“. Jeho pozostatky boli spopolnené na cintoríne Ferncliff v Hartsdale v New Yorku. Yoko Ono potom rozptýlila popol v newyorskom Central Parku, kde neskôr vznikol pamätník Strawberry Fields. Chapman sa vyhýbal procesu, čím ignoroval radu svojho právnika a priznal sa k vražde druhého stupňa. Bol odsúdený na 20 rokov až doživotie. V týždňoch po vražde sa singel „(Just Like) Starting Over“ a album Double Fantasy dostali na vrcholy rebríčkov v Spojenom kráľovstve aj v USA. Ďalším príkladom verejného výlevu smútku bolo, že singel „Imagine“ sa v januári 1981 dostal na prvé miesto v Spojenom kráľovstve a „Happy Xmas“ dosiahol druhé miesto. Singel „Imagine“ vystriedal na vrchole britskej hitparády druhý singel Johna Lennona, „Woman“, ktorý pochádza z albumu Double Fantasy . Neskôr v tom istom roku nahrala na počesť Johna Lennona skupina Roxy Music coververziu skladby „Jealous Guy“, ktorá bola v rebríčkoch Spojeného kráľovstva taktiež číslom jedna."}
{"id": "239025", "title": "Julian Lennon", "context": "Introduction  Julian Lennon ( 8. apríl 1963, Liverpool, Anglicko, Spojené kráľovstvo) je anglický spevák a hudobný skladateľ. Je starším synom Johna Lennona, člena The Beatles, a jediným z jeho prvého manželstva s Cynthiou Powellovou."}
{"id": "202294", "title": "Give Peace a Chance", "context": "Introduction Nahrávanie piesne \"Give Peace a Chance\". „ Give Peace a Chance “ je pieseň, ktorú napísal John Lennon. Jej autorstvo bolo pôvodne pripisované dvojici Lennon-McCartney. Ako jediný autor je Lennon uvedený na koncertnom albume Live in New York City nahranom v roku 1972 so zostavou Elephant s Memory, ktorý vyšiel po jeho smrti v 90. rokoch. Toto autorstvo bolo potvrdené aj na kompilácii Lennon Legend: The Very Best of John Lennon z roku 1997 (ako aj na jej DVD verzii z roku 2003) a v roku 2006 v dokumente The U.S. vs. John Lennon . Refrén skladby „ All we are saying is give peace a chance “, a jej idea vznikla v období na konci 60. rokov keď John a Yoko Ono organizovali nenásilný protivojnový happenning známy pod názvom Bed-In. Túto protestnú akciu organizovali mladomanželia John a Yoko Lennonovci najprv v holandskom Amsterdame, plánovali sa premiestniť do New Yorku, no vzhľadom na predošlé Lennonove odsúdenie za drogový priestupok v Londýne z novembra 1968 im Spojené štáty nepovolili vstup na ich územie a tak sa presunuli do Kanady. Nahrávka „Give Peace a Chance“ vznikla v izbe číslo 1742 hotela Queen Elizabeth Hotel v kanadskom Montreali 1. júna 1969 s pomocou štyroch mikrofónov na štvorstopý magnetofón Ampex pre vydavateľstvo RCA Victor . Nahrávania sa zúčastnilo množstvo novinárov a rôznych celebrít ako boli Timothy Leary, Joseph Schwartz, Rosemary Woodruff Leary, Petula Clark, Dick Gregory, Allen Ginsberg, Murray the K a Derek Taylor. Mená niektorých sú spomenuté aj v texte tejto verzie piesne. Na akustickú gitaru hral Lennon sprevádzaný na druhej akustickej gitare Tommy Smothersom zo skupiny Smothers Brothers. Singel „Give Peace A Chance“ vyšiel 4. júla 1969 v Spojenom kráľovstve a 7. júla 1969 v USA spolu so skladbou „Remember Love“ od Yoko Ono na „ B “ strane. Na albume sa skladba prvýkrát objavila na kompilácii The John Lennon Collection 1. novembra 1982 od vydavateľstva EMI/Parlophone Records v Spojenom kráľovstve a 8. novembra 1982 v USA pôvodne u vydavateľa Geffen Records. Pieseň „Give Peace A Chance“ bola prvým sólovým singlom, ktorý vydal člen skupiny The Beatles ešte pred jej rozpadom. Ako jej interpret nebol uvedený John Lennon osobne, ale Plastic Ono Band. V USA sa singel dostal na 14. pozíciu rebríčkov, neskôr bol z neho vyradený skladbou „Honky Tonk Women“ od skupiny The Rolling Stones. Táto pieseň sa stala hymnou mierových hnutí, je často spievaná ako protest song. Posledná originálna verzia skladby pred záverečným opakovaným jednoveršovým refrénom „All we are saying is give peace a chance...“ oslovuje tieto osobnosti: „John and Yoko, Timmy Leary, Rosemary, Tommy Smothers, Bobby Dylan, Tommy Cooper, Derek Taylor, Norman Mailer, Allen Ginsberg, Hare Krishna, Hare, Hare Krishna“. Počas vystúpení sa mená osobností oslovované v texte menili a Lennon improvizovane použil mená tých, ktorí boli prítomní, alebo, ktoré ho aktuálne napadli ako napríklad „John and Yoko, Eric Clapton, Klaus Voormann, Penny Lane, Roosevelt, Nixon, Tommy Jones a Tommy Cooper, and somebody“. 28. júna 1990 v Liverpoole na konci svojho turné spojením piesní „Strawberry Fields Forever“, „Help!“ a „Give Peace a Chance“ vzdal poctu Johnovi Lennonovi Paul McCartney. Elton John nahral v roku 1990 túto pieseň ako „ B “ stranu pre svoj singel „Club at the End of the Street“. V roku 1991 Yoko Ono zorganizovala spoločné vystúpenie s touto piesňou spolu s umelcami ako sú Amina, Adam Ant, Sebastian Bach, Bros, Felix Cavaliere, Terence Trent D Arby, Flea, John Frusciante, Peter Gabriel, Kadeem Hardison, Ofra Haza, Joe Higgs, Bruce Hornsby, Lee Jaffe, Al Jarreau, Jazzie B, Davey Johnstone, Lenny Kravitz, Cyndi Lauper, Sean Ono Lennon, Little Richard, LL Cool J, MC Hammer, Michael McDonald, Duff McKagan, Alannah Myles, New Voices of Freedom, Randy Newman, Tom Petty, Iggy Pop, Q-Tip, Bonnie Raitt, Run, Dave Stewart, Teena Marie, Little Steven Van Zandt, Don Was, Wendy & Lisa, Ahmet Zappa, Dweezil Zappa, a Moon Unit Zappa pod spoločným názvom the Peace Choir aby vyjadrili svoj postoj k práve prebiehajúcej prvej vojne v Perzskom zálive. V roku 2003 Yoko Ono vydala remixovanú verziu „Give Peace a Chance“ ako odpoveď na udalosti z 11. septembra. Skupina Aerosmith spolu s Sierra Leone s Refugee All Stars vydali coververziu skladby na albume Instant Karma: The Amnesty International Campaign to Save Darfur venovanom Johnovi Lennonovi. Progresívna rocková skupina Yes odkazuje na pieseň \"Give Peace a Chance\" v časti \"Your Move\" ich skladby \"I ve Seen All Good People\"."}
{"id": "244006", "title": "Annie Lennox", "context": "Život Annie Lennox študovala klasickú hudbu na Royal Academy of Music v Londýne. Svoju hudobnú kariéru začala ako členka britskej popovej kapely The Tourists, s ktorej členom Dave Stewartom založili neskôr duo Eurythmics. V 80. rokoch toto duo vyprodukovalo viacero známych hitov, ako sú napríklad single „Sweet Dreams (Are Made of This)“, či „Here Comes the Rain Again“. V 90. rokoch začala Annie svoju sólovú kariéru, ktorú začal v roku 1992 jej debutový album Diva so singlami „Why“ a „Walking on Broken Glass“. V roku 2004 získala Zlatý glóbus a aj Oscara za skladbu „Into the West“ zo soundtracku k filmu Pán prsteňov: Návrat kráľa . V roku 2009 Annie Lennox po štvrtom štúdiovom albume z roku 2007 s názvom Songs of Mass Destruction vyšla kompilácia The Annie Lennox Collection . Televíznou stanicou VH1 bola Annie Lennox označená za „najlepšiu žijúcu soulovú speváčku bielej pleti“ (\"The Greatest White Soul Singer Alive\") a v časopise Rolling Stone bola zaradená do stovky najlepších spevákov všetkých čias. Vďaka svojim komerčným úspechom patrí Annie Lennox medzi najúspešnejšie britské ženské hudobné umelkyne, spolu s predajom nosičov dua Eurythmics má na celom svete predaných viac ako 80 miliónov hudobných nosičov. Okrem hudobnej kariéry je Annie Lennox aj politickou aktivistkou, ktorá sa zúčastnila 3. januára 2009 napríklad protivojnovej rely, na ktorej sa poukazovalo na konflikt v Gaze. V roku 1999 protestovala proti neautorizovanému použitiu skladby „I Saved the World Today“ od skupiny Eurythmics vo volebnej kampani líderky terajšej izraelskej opozície, Tzipi Livni."}
{"id": "197369", "title": "Imagine (album)", "context": "Výroba albumu  John Lennon – gitary, klavír, harmonika, píšťalka, spev George Harrison – gitary, slide gitara, dobro Tom Evans (Badfinger) – gitara Rod Linton – gitary Joey Molland (Badfinger) – gitary John Tout (of Renaissance) – klavír (na obale chybne napísané, že gitara ) Ted Turner – gitara Klaus Voormann – basgitary Nicky Hopkins – klavír, elektrický klavír John Barham – harmónium, klávesy, vibrafón Alan White – bicie, perkusie Michael Pinder – perkusie Jim Gordon – bicie, perkusie Jim Keltner – bicie, perkusie J&P Duo Group – vokály King Curtis – saxofóny"}
{"id": "254601", "title": "John Lennon/Plastic Ono Band", "context": "Zoznam skladieb Vinylová verzia na LP. Autorom všetkých piesní je John Lennon. Strana A „Mother“ – 5:34 „Hold On“ – 1:52 „I Found Out“ – 3:37 „Working Class Hero“ – 3:48 „Isolation“ – 2:51 Strana B „Remember“ – 4:33 „Love“ – 3:21 „Well Well Well“ – 5:59 „Look at Me“ – 2:53 „God“ – 4:09 „My Mummy s Dead“ – 0:49 Bonusy reedície z roku 2000 „Power to the People“ – 3:22 „Do the Oz“ – 3:07 (Lennon/Ono)"}
{"id": "254602", "title": "John Lennon/Plastic Ono Band", "context": "Výroba albumu  John Lennon - spev, akustické a elektrické gitary, klavír, klávesy, produkcia Klaus Voormann - bicie Ringo Starr - bicie Billy Preston - klavír v skladbe „God“ Phil Spector - klavír v skladbe „Love“, produkcia Alan White - bicie a perkusie (iba na bonusoch na CD). Dan Richter - fotografia na prednej strane obalu Yoko Ono - produkcia Mal Evans - „tea and sympathy“"}
{"id": "22038", "title": "Strawberry Fields Forever", "context": "Vznik, hudba a text Lennon začal pracovať na piesni koncom roku 1966 počas svojho pobytu v Almerii vo Španielsku, kde natáčal film Richarda Lestera Ako som vyhral vojnu . Lennonova pieseň a McCartneyho „Penny Lane“ zdieľajú podobnú nostalgiu k ich detstvu v Liverpoole a obe odkazujú na skutočné miesta, no zároveň majú silne surrealistický a psychedelický podtón. Názov Lennonovej piesne odkazuje na sirotinec Armády spásy, za ktorým sa Lennon hrával s kamarátmi z detstva. V čase skladania piesne Lennon prechádzal zlomovým obdobím: The Beatles práve prestali naživo vystupovať po jednom z najzložitejších období svojej kariéry, neslávne známej kontroverzii ohľadne Lennonovho vyhlásenia, že sú populárnejší ako Ježiš , a neúspešnom turné po Filipínach; Lennonovo manželstvo sa chýlilo k rozpadu a – čo bolo asi najpodstatnejšie – Lennon užíval stále väčšie množstvo drog, najmä silný halucinogén LSD. Priekopnícka produkcia a zložité aranžmány piesne sú dôkazom úplného majstrovstva kapely v štúdiu a stále avantgardnejšieho prístupu k hudbe. Napriek tomu, že v skladbe nie sú žiadne zrejmé referencie na drogy, štýl a tón skladby, rovnako ako i text (prúd vedomia, resp. myšlienok), naznačujú, že Lennon bol silne ovplyvnený kyselinou – LSD. Túto domnienku podporuje i použitie elektronických efektov so zvukmi, zvukových koláží, nepravidelných rytmov a kolísavých harmónií. Vydaná pieseň je zložená z dvoch vystúpení. Skupina nahrávala pieseň mnohokrát a výsledná verzia je zložená z dvoch veľmi rozdielnych nahrávok. Prvá verzia bola pokusom o napodobnenie zvuku tzv. acid rocku amerických skupín ako Jefferson Airplane a obsahovala len relatívne jednoduché nástroje - klávesy, gitary a bicie. Keď o niekoľko týždňov skupina nahrávala ďalšiu verziu, Lennon sa priklonil k omnoho komplexnejším aranžmánom vytvorených Georgeom Martinom – s dychovkou a sláčikovým kvartetom. Pri posudzovaní rôznych verzií sa Lennon rozhodol, že sa mu pozdáva prvá minúta nahrávky č. 7 (so zvukom acid rock ) a ukončenie nahrávky č. 26 (verzia s orchestrom). Vo výslednej nahrávke chcel skombinovať časti týchto verzií a nonšalantne zveril producentovi Martinovi úlohu spojiť ich dohromady. Menší problém spôsobilo, že verzie boli nahrané v mierne odlišnom tempe, ale Martin jednu nahrávku jemne zrýchlil a druhú mierne spomalil, takže vo výslednom strihu je rozdiel sotva badateľný. Lennonovým cieľom bolo vytvoriť „Strawberry Fields Forever“ ako hudobne a technicky najpokročilejšiu skladbu, aká bola dovtedy vydaná. Výsledná nahrávka je výrazne predabovaná, obsahuje spätné prehrávanie pások, slučky, do tónov skladby významne zasiahlo i použitie ekvalizéra a zvukovej kompresie. Spojením dvoch verzií (a ich zrýchlením a spomalením) má Lennonov hlas mierne iný nádych v rozdielnych častiach piesne. Nadôvažok, pri nahrávaní boli okrem bežných rockových hudobných nástrojov ako gitary, basgitary a bicích použité i klavír, slide-gitara, píšťala, dychový orchester, sláčikové kvarteto a indická harfa so zvukom sitaru. Najvýznamnejším novým nástrojom, ktorý sa po prvý raz prominentne objavil v populárnej hudbe, bol melotrón (angl. mellotron). Melotrón je elektronický klávesový hudobný nástroj fungujúci na princípe prehrávania magnetických pások s vopred nahratým zvukom reálnych nástrojov. K najznámejším patria zvuk sláčikovej sekcie a zvuk imitujúci flautu. Po úspechu melotrónu v piesňach The Beatles bol tento nástroj použitý mnohými ďalšími populárnymi skupinami, napr. The Rolling Stones, Pink Floyd alebo Led Zeppelin (melotrón napodobuje zvuk flauty v ich legendárnej piesni Stairway To Heaven )."}
{"id": "124437", "title": "O myšiach a ľuďoch", "context": "Postavy  George Milton - malý, chytrý, stará sa o Lennieho, odkedy mu zomrela teta, vždy ho vyťahuje z problémov Lennie Small - veľký, fyzický zdatný, pracuje za dvoch, ale mentálne postihnutý, veľmi rád hladká jemné veci, čo jemu a Georgovi neustále spôsobuje problémy, má rád Georga a urobí všetko, čo mu on káže. Citát „Prvý chlap bol nízky, a vrtký, počernej tváre, mal nepokojné oči a ostré, výrazné črty. Všetko na ňom bolo presne vyvážené: malé pevné ruky, štíhle ramená, tenký a kostnatý nos. Za ním kráčal jeho presný opak, ozrutné chlapisko neurčitých čŕt, s veľkými vyblednutými očami, širokými, ovisnutými plecami. Kráčal ťažko, vláčil nohy tak trochu ako medveď laby. Ruky sa mu nekývali pri bokoch, ale viseli voľne a pohybovali sa len preto, lebo mali ako závažie ťažké päste.“ (s. 6) Slim – urastený, mal rešpekt, vzbudzoval dôveru. Citát „V jeho správaní bola vážnosť a taký hlboký pokoj, že každý hovor stíchol, keď prehovoril. Mal takú autoritu, že jeho slovo platilo v každej otázke…“ (s. 37) šéf , jeho syn Curley , jeho žena zametač Candy Carlson Whit koniar, černoch Crooks "}
{"id": "21176", "title": "John Lennon", "context": "Introduction  John Winston Ono Lennon , MBE (rodným menom John Winston Lennon ; 9. október 1940, Liverpool, Spojené kráľovstvo – † 8. december 1980, New York, New York, USA), známy ako John Lennon , bol britský spevák, skladateľ a gitarista, zakladajúci člen skupiny The Beatles a aj úspešný sólový hudobník. Bol známy tiež ako výtvarník, herec, spisovateľ a mierový aktivista. Ako súčasť legendárnej skladateľskej dvojice Lennon-McCartney výrazne ovplyvnil vývoj modernej populárnej hudby. Je považovaný za jednu z hudobných ikon 20. storočia a jeho piesne ako „Imagine“ a „Strawberry Fields Forever“ sú často radené medzi najlepšie skladby storočia. V roku 1969 Lennon založil so svojou druhou manželkou Yoko Ono skupinu Plastic Ono Band. Po rozpade The Beatles v roku 1970 pokračoval Lennon vo svojej sólovej umeleckej kariére. Lennon sa narodil v Liverpoole a ako teenager vyrastal medzi nadšenými fanúšikmi hudobného žánru skiffle. V roku 1956 založil svoju prvú kapelu Quarrymen, z ktorej neskôr v roku 1960 vznikla skupina The Beatles. Pôvodne bol faktickým lídrom kapely, neskôr sa do tejto úlohy postupne dostal Paul McCartney. Lennon bol charakterizovaný svojou rebelskou povahou a bystrým úsudkom v hudobnej tvorbe, písaní, výtvarnom vnímaní, filme, bol aj pohotovým rečníkom v rozhovoroch. V polovici 60. rokov minulého storočia vydal dve knihy: In His Own Write a A Spaniard in the Works , obidve koncipované v lyrickom štýle nonsensu a ilustrované jeho vlastnými kresbami. Počnúc skladbou „All You Need Is Love“ z roku 1967 boli jeho piesne prijímané ako hymny protivojnových a kontrakultúrnych hnutí. Medzi rokmi 1968 až 1972 vydal Lennon s Yoko Ono viac ako tucet platní vrátane trilógie avantgardných albumov, jeho prvej sólovej LP platne John Lennon/Plastic Ono Band . Má na svojom konte 25 najlepších singlov v rebríčku Billboard Hot 100 medzi ktorými sú: „Give Peace a Chance“, „Instant Karma!“, „Imagine“ a „Happy Xmas (War Is Over)“. V roku 1969 John Lennon usporiadal dvojtýždňovú protivojnovú demonštráciu nazvanú Bed-ins for Peace. Po presťahovaní sa x Británie do New Yorku v roku 1971 jeho kritika Vietnamskej vojny vyústila do trojročných pokusov zo strany Nixonovej administratívy o jeho deportáciu z USA. V roku 1975 Lennon prestal s hudbou a venoval sa výchove svojho malého syna Seana. V roku 1980 spolu s Yoko Ono spolupracoval na projekte Double Fantasy . Tri týždne po vydaní tohto albumu ho vo vstupnom portáli obytného domu v Manhattane zastrelil fanúšik skupiny Beatles Mark David Chapman Jeho najpredávanejší album Double Fantasy , získal v roku 1981 Cenu Grammy za album roka. Lennon bol ocenený Britskou cenou za mimoriadny prínos pre hudbu. V roku 2002 spoločnosť BBC uskutočnila verejný prieskum a Lennonovi britská verejnosť v ňom prisúdila ôsme miesto v zozname Stovky najväčších Britov všetkých čias. Časopis Rolling Stone Lennona zaradil v zozname najlepších spevákov na piate miesto a na tridsiate ôsme miesto v kategórii najväčší umelcov všetkých čias. V roku 1997 bol John Lennon uvedený do Siene slávy skladateľov piesní, do Rokenrolovej siene slávy bol uvedený dvakrát: ako člen kapely The Beatles v roku 1988 a ako sólový umelec v roku 1994."}
{"id": "2441", "title": "Claude Elwood Shannon", "context": "Život Narodil sa v meste Gaylord v Michigane 30. apríla 1916. Jeho otec Claude bol sudca v meste Gaylord. Jeho matka Mabel pracovala na strednej škole v tom istom meste. Najväčší vplyv mal na neho jeho starý otec, ktorý bol vynálezcom. Shannona už odmalička fascinovali rôzne mechanické a elektrické prístroje. Jeho vzdialeným príbuzným bol Thomas Alva Edison, ktorý bol zároveň aj jeho najväčším idolom."}
{"id": "600222", "title": "John Lennon", "context": "Ešte počas existencie The Beatles Lennon natočil s Yoko Ono tri experimentálne albumy – Unfinished Music No.1: Two Virgins, Unfinished Music No.2: Life with the Lions, a Wedding Album. Jeho prvým sólovým albumom populárnej hudby bol koncertný album Live Peace in Toronto 1969 z roku 1969, teda ešte pred rozpadom skupiny. Na festivale v Toronte vystúpil so skupinou Plastic Ono Band, ktorej členmi boli aj Eric Clapton a Klaus Voormann. Piesne, s ktorými na koncerte vystúpili si nacvičili cestou lietadlom do Kanady."}
{"id": "21009", "title": "Iron Maiden", "context": "Darček k výročiu skupiny K dvadsiatemupiatemu výročiu vydania prvého albumu skupiny dostala skupina 11. októbra 2005 darček od kolegov hudobníkov v podobe albumu Numbers From The Beast: An All-Star Salute To Iron Maiden , na ktorom je jedenásť skladieb. Na obale albumu je maskot skupiny, Eddie the Head. Skladby nahrali členovia: KISS, AC/DC, Motörhead, Anthrax, Dio, Judas Priest, Testament, Twisted Sister, Extreme, Whitesnake, Slaughter, Helmet, Dokken, Ozzy’s band, Led Zeppelin, Mr. Big, Poison, MSG, Styx, UFO, Lynch Mob, Suicidal Tendencies, Rob Zombie Band, Rainbow, The Firm."}
{"id": "178983", "title": "The 4-Skins", "context": "Introduction  The 4-Skins bola anglická skupina, hrajúca Oi! punk, ktorá sa sformovala v roku 1979 v londýnskej štvrti East End. Bola jedným z hlavných pilierov začínajúceho Oi! hnutia v Anglicku. Jej pôvodnými členmi boli spevák Gary Hodges, gitarista (neskôr zmenil post a gitaru vymenil za basgitaru) Hoxton Tom McCourt, basgitarista Steve H Hammer a bubeník Gary Hitchcock. Hoci väčšina členov boli skinheadi, gitarista/basgitarista a hlavný textár skupiny Hoxton Tom McCourt bol suedhead - a jednou z hlavných tvári v hnutí Mod revival, a ďalší neskorší člen Steve Pear mal rockabilly image. Skupina reprezentovala apolitických skinheads a vo svojich textoch namiesto politickej agitácie opisovala tzv. ducha ulice. V textoch The 4 - Skins sa často objavuje motív pouličných násilností. Ako však členovia skupiny tvrdili, násilie nevyzdvihovali, ale len opisovali stav vecí. The 4 - Skins sa rozpadli po mnohých personálnych zmenách v roku 1984. V roku 2007 sa spevák Gary Hodges a pôvodný basgitarista Steve H Hammer pokúsili o comeback."}
{"id": "151373", "title": "Jefferson Airplane", "context": "História Kapela vznikla na západnom pobreží USA 6. júla 1965. Spevák a gitarista Marty Balin, ktorý predtým pôsobil v skupine Town Criers a Gateway Singers, spojil svoje úsilie s ďalším folkovým spevákom Paulom Kantnerom, bluesovým gitaristom Jormom Kaukonenom, jazzovou a folkovou vokalistkou Signe Toly Andersonovou, bubeníkom Jerrym Peloquinom, a basgitaristom Bobom Harveym, ktorého však zakrátko vystriedal Jack Casady. Bubeníkom bol Skip Spence. Skupina čerpala inšpiráciu z kapiel ako boli The Beatles, The Byrds, The Lovin’ Spoonful či Simon & Garfunkel. With a group of investors, Balin purchased a former pizza parlor on Fillmore Street, Názov skupiny vymyslel Kaukonen z mena psa svojho kamaráta. Svojich prvých priaznivcov našli v Matrix Clube v San Franciscu, kde prvýkrát oficiálne vystúpili 13. augusta 1965. Kým sa vo februári 1966 skupina skonsolidovala a vydala svoj prvý singel vystriedalo sa v nej ešte niekoľko menej výrazných hudobníkov. Singel „It´s No Secret“ sa však nepresadil tak ako by niektorí členovia očakávali a tak skupinu opustil jej bubeník Skip Spence na miesto ktorého si sadol Spencer Dryden. Odchádzajúci Skip následne založil vlastnú skupinu Moby Grape. V tomto obsadení vydala v septembri 1966 skupina svoj prvý, nie veľmi úspešný, folkom ovplyvnený album Jefferson Airplane Takes Off . V Spojenom kráľovstve bol vydaný tento album až o rok neskôr, keď skupina už mala aké také meno. Po jeho vydaní opustila skupina speváčka Signe Toly Anderson, ktorej sa narodila dcéra. Nahradila ju gitaristka, klávesistka a vynikajúca speváčka Grace Slick, pôsobiaca dovtedy v skupine The Great Society. Do skupiny ju priviedol Paul Kantner, s ktorým následne žila takmer desať rokov. Len niekoľko dní po tom čo prišla do skupiny, 16. októbra vystúpila na koncerte v newyorskej Filmore West. V roku 1967 sa skupina Jefferson Airplane stala jednou zo skupín, ktoré charakterizovali hnutie hippies a to aj vďaka čiastočnému psychedelickému zvuku, ktorý bol v tom čase na vrchole svojej popularity. Zásluhu na tomto trende mal festival v Monterey, ktorý bol pre mnoho skupín tohoto obdobia prelomovým. Obrovským úspechom, ktorý im vynahradil všetky dovtedajšie sklamania, bol druhý štúdiový album Surrealistic Pillow , ktorý dosiahol 3. miesto v rebríčku Billboard 200, kde zotrval viac ako rok. Celkovo sa predalo viac ako milión kópií tohto albumu, začo bol certifikovaný na zlatú platňu. Album bol z neznámych dôvodov pre anglický trh upravovaný a vyšiel aj pod iným názvom. Najväčšími hitmi sa stávajú skladby „Somebody to Love“ a „White Rabbit“. O rok neskôr vystúpila skupina prvýkrát v Európe, kde hrala okrem starších skladieb aj skladby z najnovšieho albumu Crown of Creation . Najväčšiemu úspechu sa tešili skladby z pera Jormu Kaukonena a Marty Balina, „If You Feel“ a „Ice Cream Phoenix“. V tomto duchu sa niesol aj album Bless It´s Pointed Little Head , ktorý bol záznamom z koncertného vystúpenia. Dvaja členovia Jorma Kaukonen a Jack Casady nenašli plnohodnotné vyžitie v skupine a tak si v lete 1968 založili ďalšiu kapelu Hot Tuna, v ktorej popri práci v pôvodnej skupine pôsobili takmer desať rokov. Dňa 3. augusta 1968 sa spolu so skupinou Grateful Dead sa zúčastnili prvého festivalu v Costa Mesa na ktorom hrali pred stotisícovým publikom. Prelom a výrazný celosvetový úspech však prichádza až po absolvovaní festivalu Woodstock v auguste 1969. Úspech festivalu v Altamonte výrazne naštrbila výtržnosť ochrankárov Hells Angels, ktorí napadli okrem mladého novinára aj Marty Balina. K väčším zraneniam však nedošlo. Tento incident však nebol prvým. Na ich koncertoch sa o väčšinu z nich zaslúžila Grace Slick, ktorá dávala jasne najavo svoj rasový postoj propagáciou spolku White Power. Nepríjemnostiam s políciou sa nevyhol ani Jack Casady, ktorého polícia v máji zatkla za fajčenie marihuany v neworleanskom hoteli. Odpykať si musel dva a pol roka podmienečného trestu. Napriek tomu, že album Volunteers sa stal ich najpolitickejšie ladeným dielom jeho úspech je nad očakávanie veľký a to nielen v Spojených štátoch amerických, ale aj v konzervatívnejšom Anglicku. Album sa roku 1981 dočkal reedície, a spolu s albumom Crown of Creations vyšiel ako dvojalbum pod názvom Rock Galaxy . Po jeho vydaní sa v skupine zmenili bubeníci. Za bicie si namiesto Spencera Drydena sadol Joey Covington a prichádza aj posila v osobe huslistu Papa John Creacha. V tejto zostave doplnenej o Jerryho Garciu, Davida Crosbyho a Grahama Nasha vydávajú v roku 1970 album Paul Kantner & Jefferson Airplane – Blows Aganist The Empire . Jeho neskoršia reedícia vychádza už pod názvom skupiny Jefferson Starship. V apríli sa Grace Slick dostala aj do Bieleho domu na pozvanie dcéry prezidenta Nixona, Tricie. Prezidentová manželka nebola nadšená jej názormi na LSD, výsledkom čoho bolo, že ďalšie pozvanie už nedostala. Dňa 13. mája 1971 speváčka pod vplyvom marihuany so svojím Mercedesom narazila do múru tunela neďaleko sanfranciského mosta Golden Gate Bridge. Následné nahrávanie albumu Bark muselo byť odložené. V januári 1971 sa Grace Slick narodila dcéra Chian, ktorej otcom bol Paul Kantner. Apríl toho istého roku však skupinu opustil Marty Balin, ktorý sa však o štyri roky neskôr do skupiny opäť vrátil. Zostávajúci členovia sa po nezhodách rozlúčili s nahrávacou spoločnosťou RCA, v ktorej dovtedy vydávali a rozhodli sa založiť si vlastnú nahrávaciu spoločnosť pod názvom Grunt. Nasledujúce obdobie, ktoré malo teoreticky skupinu skĺbiť nakoľko jej popularita už dosiahla svoj vrchol sa však nieslo v znamení neustálych personálnych zmien. V roku 1972 nahrávajú Paul Kantner a Grace Slick svoj samostatný album Sunfinger a sólový album vydáva aj Papa John Creach. Skupina ako taká fungovala iba na koncertoch. Záznam jednej z nich vyšiel v roku 1973 pod názvom 30 Seconds Over Winterland . Po jeho vydaní si dvojica Kantner a Slick pribrala na nahrávanie albumu Baron Von Tolloth And The Chrome Nun , gitaristu Davida Frieberga. Skoro každý z členov skupiny sa venoval iba práci na svojich projektoch a skupina stagnovala. Potom, ako boli vydané dva nie veľmi úspešné albumy Baron von Tollbooth & the Chrome Nun (1973; uvádzaný Kantner, Slick a Freiberg) a Manhole (1974; uvádzaná Slick), skupina Jefferson Airplane prešla v januári 1974 premenou, mimochodom aj zmenou názvu na Jefferson Starship . Skupina fungovala v zložení Grace Slick, Paul Kantner, bubeník John Barbata, ktorý odišiel zo skupiny The Turtles, gitarista Craig Chaquico, Marty Balin, a basgitarista Pete Sears. O dva mesiace však toto zloženie opúšťa zakladateľ pôvodnej skupiny Paul Kantner. Ešte s jeho účinkovaním vychádza najúspešnejší album tejto formácie Miracle , ktorý sa dostáva na úplný vrchol americkej hitparády. O niečo slabšie dopadli albumy Jefferson Starship – Spitfire a Earth . Medzi hity sa zaradili skladby „Count On Me“ a „Runaway“. Ani táto zostava však nemala trvalejší charakter. V ostatnej zostave boli vokalista Mickey Thomas, bubeník Don Baldwin, sólový gitarista Craig Chaquico, basgitarista Brett Bloomberg a klávesista Mark Morgan. Napriek tomu, že z pôvodnej skupiny už neostalo nič a 29. decembra 1975 odišla aj najvýraznejšia postava Grace Slick, vďaka dobrému imidžu starej skupiny sa album Freedom At Point Zero tešil značnej popularite. Je samozrejmé, že po prípadoch ako bol tento, bolo len otázkou času, kedy prídu na rad súdne spory o názov skupiny. Aj keď sa niektorí jej pôvodní členovia na čas do skupiny vždy vracali zaneprázdnený súdnymi spormi nedokázali sa sústrediť na prácu a skupina len živorila. Výsledkom týchto súdnych sporov bol nový názov skupiny Starship , ktorá opäť prerazila do hitparád hitom „We Built This City“. Úspešný sa stal aj debutový album Knee Deep In The Hoopla vydaný v septembri 1985 a singel „Sara“, ktorý sa dostal tiež na 1. miesto americkej hitparády. Jednoznačne však možno povedať že tieto skladby majú s pôvodnou skupinou Jefferson Airplane spoločné iba slovo \"Starship\". Jej zvuk bol už úplne o niečom inom. V roku 1987 sa dostávajú do hitparád nielen v USA, ale aj v Anglicku a Európe hitom „Nothing´s Gonna Stop Us Now“, ktorá sa stala aj soundtrackom filmu Mannequin a skladbou „It´ Not Over“. Pôvodná zostava Grace Slick, Paul Kantner, Jorma Kaukonen a Jack Casady, ku ktorým sa po roku pridal aj Marty Balin a Karl Aronoff sa znova spojili dohromady pod pôvodným názvom Jefferson Airplane a pod značkou Epic vydali album Jefferson Airplane . Postupne vydali svoje staršie skladby a na rad sa dostal aj záznam živého koncertu z festivalu v Monetery (1967) a Woodstocku (1969). Na výraznejšie nové hity sa však nezmohli, a tak nasledujúcich desať albumov je iba zbierkou ich najväčších hitov. Ostatným nový dielom je zrejme iba album Windows of Heaven z roku 1998. 16. apríla v roku 1999 zomiera vo veku 52 rokov jeden z členov pôvodného zoskupenia Skip Spence v sanfranciskej nemocnici po jedenásťdňovej hospitalizácii na rakovinu pľúc. Množstvo hudobníkov striedajúcich sa v skupine zanechalo svoju pečať na jej tvorbe. Väčšina fanúšikov skupiny však za ozajstný Jefferson Airplane považuje skupinu do roku 1970. Jej štýl sa v nasledujúcich rokoch výrazne zmenil."}
{"id": "556810", "title": "Rocková skupina", "context": "Pozri aj  rock hudobná skupina"}
{"id": "193638", "title": "My American Heart", "context": "Diskografia skupiny My American Heart  My American Heart (EP) - 2004 The Meaning in Makeup - 2005 Hiding Inside the Horrible Weather - 2007"}
{"id": "427189", "title": "Cello rock", "context": "Cello rockové skupiny  Rasputina (zal. 1992) Apocalyptica (zal. 1993) Coppelius (zal. 1997) Primitivity (zal. 2000) Judgement Day (zal. 2002) Break of Reality (zal. 2003) The 440 Alliance (zal. 2004) The Loneliest Monk (zal. 2008) Melo-M 2Cellos (zal. 2011)"}
{"id": "434805", "title": "Yoko Ono", "context": "Diskografia ;Sólové albumy Yoko Ono/Plastic Ono Band (1970) Fly (1971) Approximately Infinite Universe (1973) Feeling the Space (1973) Season of Glass (1981) It s Alright (I See Rainbows) (1982) Starpeace (1985) Rising (1995) A Story (1997) Blueprint for a Sunrise (2001) Between My Head and the Sky (2009) Yokokimthurston (2012) Take Me to the Land of Hell (2013) Warzone (2018) ; s Johnom Lennonom Unfinished Music No. 1: Two Virgins (1968) Unfinished Music No. 2: Life with the Lions (1969) Wedding Album (1969) Live Peace in Toronto 1969 (1969) Some Time in New York City (1972) Double Fantasy (1980) Heart Play: Unfinished Dialogue (1983) Milk and Honey (1984)"}
{"id": "238379", "title": "DragonForce", "context": "Diskografia  Oficiálne albumy Valley of the Damned (2003) Sonic Firestorm (2004) Inhuman Rampage (2006) Ultra Beatdown (2008) The Power Within (2012) Maximum Overload (2014) "}
{"id": "574000", "title": "The Greedies", "context": "Introduction  The Greedies (v roku 1978 The Greedy Bastards ) bola krátkodobá ad hoc superskupina, ktorú vytvoril frontman skupiny Thin Lizzy Phil Lynott v roku 1978 počas tichého obdobia svojej hlavnej skupiny. Vzišla z Lynottovho záujmu o punk rock a jeho priateľstva s členmi skupiny Sex Pistols, The Damned a The Boomtown Rats. Občasnými členmi boli Bob Geldof a Pete Briquette. Nasledujúca zostava sa sústredila okolo Lynotta, členov Thin Lizzy Scotta Gorhama a Garyho Moora, Chrisa Speddinga, Steva Jonesa a Paula Cooka zo skupiny Sex Pistols. Vďaka tejto agregácii sa Thin Lizzy, Sex Pistols a dokonca aj Stevie Wonder objavili na štyroch vystúpeniach v Londýne a troch v Írsku. Neskôr, po vydaní singla „A Merry Jingle“, sa členovia skupiny potichu rozišli, pretože Phil Lynott pokračoval so skupinou Thin Lizzy a Cook a Jones vytvorili skupinu The Professionals."}
{"id": "572242", "title": "Sheila on 7", "context": "Introduction  Sheila on 7 – indonézska pop/rocková skupina. Bola založená v roku 1996 v Yogyakarte. Ich debutový album Sheila on 7 sa umiestnil na 33. pozicii v zozname 150 najlepších indonézskych albumov všetkých čias, uverejneným v indonézskom vydaní časopisu „Rolling Stone“. Okrem toho miestne vydanie časopisu zaradilo dve piesne skupiny do zoznamu 150 najlepších indonézskych piesní všetkých čias („Dan“ na – 29, „Melompat Lebih Tinggi“ 147)."}
{"id": "254600", "title": "John Lennon/Plastic Ono Band", "context": "Introduction  John Lennon/Plastic Ono Band je debutovým sólovým albumom anglického rockového hudobníka Johna Lennona. Bol vydaný po troch experimentálnych albumoch a koncertným albumom Live Peace In Toronto 1969 , ktoré boli oficiálne ouznačené ako albumy The Plastic Ono Band. Album John Lennon/Plastic Ono Band bol nahrávaný simuntálne s avantgardným debutovým albumom Yoko Ono s názvom Yoko Ono/Plastic Ono Band v štúdiách Ascot Sound Studios a Abbey Road Studios. Nahrávania obidvoch albumov sa zúčastnili identickí hudobníci, obaly obidvoch projektov sú si tiež veľmi podobné. Album John Lennon/Plastic Ono Band je považovaný za jedno z najlepších a prelomových Lenonovych diel. Časopis Rolling Stone ho v roku 2003 dal na 22. miesto zoznamu 500 najlepších albumov všetkých čias."}
{"id": "89437", "title": "Let It Be (album The Beatles)", "context": "Autorstvo Poznámka: Autormi všetkých skladieb sú John Lennon/ Paul McCartney okrem uvedených výnimiek."}
{"id": "20140", "title": "The Beatles", "context": "Hudobný štýl a jeho vývoj V publikácii Icons of Rock: An Encyclopedia of the Legends Who Changed Music Forever , Scott Schinder a Andy Schwartz k hudobnej evolúcii skupiny The Beatles píšu, že „vo svojej prvej inkarnácii The Beatles spôsobili revolúciu v populárnej hudbe tým, že s veselou prezentáciou rokenrolu zdvihli prílivovú vlnu britských hudobníkov. Ich počiatočný dosah bol dostatočný na to, aby sa stali v svojej dobe tou najvplyvnejšou kultúrnou silou, no toto ich nezastavilo. Napriek tomu, že už v začiatkoch mali originálny štýl, ktorý bol syntézou amerického rokenrolu a R&B, v druhej polovici 60. rokov sa stali poprednými hudobníkmi, ktorí každým novým albumom rozširovali hudobné smerovanie. Kapela sofistikovanými experimentami spájala rôzne žánre, vrátane folk-rocku, country, psychedélie a barokového popu. Týmto experimentom neobetovali svoju príťažlivosť verejnosti.“ V knihe The Beatles as Musicians , Walter Everett porovnáva kontrastné prístupy McCartneyho a Lennona: „McCartney rozvíjal svoju tvorbu skôr ako prostriedok na zábavu a bol zameraný na zvukový kontrapunkt a iné remeselné postupy, ktoré boli v univerzálne akceptovanom obohatenom jazyku. Naopak, Lennonova vyzretá tvoba hudba je skôr ocenená ako odvážny produkt prevažne nevedomého, hľadaného, ale nedisciplinovaného umeleckého cítenia.“ Ian MacDonald opisuje McCartneyiho „prirodzeného tvorcu melódí – tvorca tónov schopných existovať mimo ich harmónie“. Jeho melodické línie sú charakterizované ako primárne vertikálne, zaberajúce šírku, konsonantné intervaly, ktoré vyjadrujú jeho „extrovertnú energiu a optimizmus“. Naopak, Lennonova „usedená, ironická osobnosť“ sa odzrkadľuje v „horizontálnom“ prístupe, ktorý obsahuje minimálne, nesúrodé intervaly a opakujúce sa melódie, ktoré sa spoliehajú na ich harmonický sprievod: „V podstate realista, inštinktívne držal svoje melódie blízko k rytmom a kadencii reči. Prifarboval svoje texty bluesovými tónmi a harmóniou. Dával im prednosť pred vytváraním melódií, ktoré by urobili vlastné nápadné formy.“ MacDonald chváli to, ako Harrison narábal so sólovou gitarou. Plnil úlohu hrať „charakteristické línie a farebné textúry“ a podporoval ňou Lennonove a McCartneyove party. Starra MacDonald označuje za „otca moderného pop/rockového hrania na bicie nástroje.“ Hudobné vplyvy Prvými vzormi skupiny The Beatles boli Elvis Presley, Carl Perkins, Little Richard a Chuck Berry. Počas spoločného pôsobenia kapely medzi aprílom až májom 1962 v hamburskom Star-Clube im Little Richard dával rady o svojej technike prezentácie piesní. O Presleyovi Lennon povedal, že „Nič ho naozaj neovplyvnilo, kým nepočul Elvisa. Keby nebol Elvis, neexistoval by ani Beatles.“ The Beatles ovplyvnil aj Buddy Holly, Eddie Cochran, Roy Orbison či The Everly Brothers. Na výrazné vokálne harmónie skupiny mali vplyv umelci amerického vydavateľstva Motown. Výrazný vplyv sa pripisuje aj Little Richardovi (skupina nahrala jeho hit „Long Tall Sally“). Svoje vzory skupina nachádzala aj dlho po svojom počiatočnom úspechu. Hľadali aj nové spôsoby interpetácie hudby, či tvorby textov počúvaním ich súčasníkov ako bol napríklad Bob Dylan, The Who, Frank Zappa, The Lovin Spoonful, The Byrds, či The Beach Boys, ktorých album Pet Sounds očaril a inšpiroval Paula McCartneyiho. ich kreatívny líder, George Martin, pri jednom z rozhovorov poznamenal, že „málokto zapôsobil na The Beatles ako Brian Wilson.“ Na neskorší vývoj tvorby skupiny mal aj indický hudobník Ravi Shankar, u ktorého šesť týždňov koncom roku 1966 študoval hru na sitar George Harrison. Hudobné žánre Súbor:Guitarras de McCartney y Harrison.jpg|thumb|Modely gitár Höfner \"violin\" bass a Gretsch Country Gentleman, na ktorých hrávali McCartney a Harrison a zosilňovač Vox AC30, používaný v začiatkoch hudobnej kariéry skupiny the Beatles. Pôvodne skifflová skupina The Beatles v rýchlom čase prevzala vplyvy rokenrolu 50. rokov 20. storočia a pomohla presadiť popularitu priekopníkov merseybeatu. Ich repertoár sa rozrástol do širokého spektra žánrov popmusic. Narážajúc na ich rozsah hudobných žánrov Lennon k albumu Beatles for Sale poznamenal, že ho môžu považovať za jedno z nových country westernových LP, kým Gould o Rubber Soul hovorí, že „je nástrojom, ktorý folkových nadšencov vťahuje do tábora popu.“ Napriek tomu, že skladba „Yesterday“ nebola prvou, v ktorej popoví hudobníci použili sláčiky, bola prvou nahrávkou The Beatles, ktorá mala prvky klasickej hudby. Gould podotýka, že „tradičný zvuk sláčikov im dopomohol k uznaniu ich skladateľských kvalít u poslucháčov, ktorí už boli alergický na drsný zvuk bicích nástrojov a elektrických gitár.“ V sláčikových aranžmánoch v rôznych variantoch efektov pokračovali aj ďalej, napríklad v štýle viktoriánskej balady v piesni „She s Leaving Home“ (album Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band ). Guild k tomu píše, že „jej slová a hudba sú plné klišé hudobnej melodrámy“. Martin Strong píše, že približne od vydania nahrávky „Rain“ z roku 1966, štýl skupiny The Beatles expandoval aj smerom k psychadelickej hudbe. Medzi ďalšie psychedelické nahrávky patria piesne ako „Tomorrow Never Knows“ (nahratá ešte pred skladbou „Rain“), „Strawberry Fields Forever“, „Lucy in the Sky with Diamonds“ a „I Am the Walrus“. Vplyv klasickej indickej hudby sú evidentné v Harrisonových skladbách „The Inner Light“, „Love You To“ a „Within You Without You“. Guild o posledných dvoch píše, že „v miniatúre replikujú formy rágy.“ Najvýraznejšou črtou kreatívneho vývoja The Beatles bola inovácia. Hudobný historik a klavirista, Michael Campbell, hovorí, že „pieseň A Day in the Life je príkladom toho, čo The Beatles dokázali dať do jedinej nahrávky. Zdôrazňuje kľúčové prvky ich hudby: predstavy o zvuku, pretrvávanie melodickej línie a úzku koordináciu medzi slovami a hudbou. Predstavuje novú kategóriu piesne – sofistikovanejšiu ako pop... a jedinečne inovatívnu. Ťažko sa hľadá nejaká podobná pieseň, klasická, či ľudová, ktorá tak imaginatívne spája toľko rozličných prvkov.“ Profesor filozofie, Bruce Ellis Benson k tomu dodáva, že „Beatles nám ponúkajú úžasný príklad toho, ako môžu byť prepojené také rozličné vplyvy ako keltská hudba, R&B, či country and western.“ Spisovateľ Dominic Pedler opisuje prienik The Beatles hudobnými štýlmi slovami, že „bez postupného prechodu od jedného žánru k druhému (ako sa to niekedy bežne stáva), skupina paralelne zvládala hlavný prúd chytľavých hitov spolu so zdokonaľovaním rocku a jeho spájaním so širokou škálou iných vplyvov od country po teatrálnosť vaudeville. Jednou z týchto tém sa im stala folková hudba, ktorá bola základom pre ich neskoršiu tvorbu, pre ktorú nachádzali inšpiráciu v indickej klasickej hudbe a filozofii.“ S postupným narastaním vzájomného napätia sa stával lepšie rozlíšiteľným aj ich individuálny vkus. Minimalistický obal Bieleho albumu kontrastoval s komplexicitou a rozvetvenosťou hudby, ktorú tento projekt obsahoval. Nájde na ňom kompozíciu Johna Lennona „Revolution 9“, ktorá je v štýle musique concrète (nesporne ovplyvnený Yoko Ono), country pesničku Ringa Starra, „Don t Pass Me By“, slávnu Harrisonovu rockovú baladu, „While My Guitar Gently Weeps“, či McCartneyom vyskladanú proto-metalovú nahrávku „Helter Skelter“. Prínos Georga Martina Úzke producentské prepojenie, ktoré mal George Martin, s kapelou mu vo všeobecnosti prinieslo titul „piaty Beatle“. George bol ovplyvnený klasickým hudobným vzdelaním a, podľa Goulda, pre nádejných skladateľov bol neformálnym učiteľom hudby. Skeptickém McCartneyovi v svojej dobe navrhol, aby sa v nahrávke piesne „Yesterday“ použili klasické sláčikové kvarteto. Podľa vyjadrenia MacDonalda tým „skupine predviedol doteraz netušený svet farieb klasickej inštrumentálnej hudby“. Tvorivý prístup kapely bol tiež v tom, že ich podporil v ich návrhoch, akým bolo napríklad aj v prípade, keď chceli mať v nahrávke niečo v štýle baroka. Okrem organizačne-technického zabezpečovania orchestrálnych podkladov v nahrávkach, Martin nahrával aj ako hudobník na nástrojoch ako napríklad klavír, organ, či niektoré plechové dychové nástroje. V spolupráci s Lennonom a McCartneyom bolo potrebné aby sa Martin prispôsoboval ich rozdielnym tvorivým prístupom. MacDonald túto situáciu komentuje slovami o tom, „že pokiaľ k McCartneyovi pristupoval prirodzene s bežnou artikuláciou, bolo pre neho narábanie s Lennonovými intuitívnymi prístupmi náročnejšie na originálne aranžmány. Môžeme to vidieť napríklad na tom ako nápadito sa vysporiadal s námetom skladby Being for the Benefit of Mr. Kite!.“ Sám Martin o týchto dvoch skladateľských osobnostiach a o svojom stabilizujúcom vplyve na nich píše: „V porovnaní s Paulovými piesňami, z ktorých bolo zjavné, že všetko drží v nejakom kontakte s realitou, John mal psychadelickú, skoro mystickú kvalitu... pritom Johnova predstavivosť je to najlepšie, čo vzišlo z jeho prác. Tie témy, nápady, ako „mandarínky“, „marmeláda“, „celofánové kvety“... vnímal som ho, ako keby bol sluchový Salvador Dalí. Bol ako narkotikami poháňaný tvorca. Na druhej strane, je hlúpe predstierať, že drogy v tých dobách neboli výraznou súčasťou existencie The Beatles. Oni vedeli, že ja s mojou výchovou ich neschvaľujem. No nebol som len ja, a nedokážem určiť ich význam. A niet o tom pochýb, že keby som bol aj ja na drogách Sgt. Pepper by nebol tým albumom, ktorým je. Pravdepodobne to bola tá kombinácia s drogami a bez nich, ktorá zafungovala. Kto vie?“ Harrison tiež vníma úlohu Martina v kapela ako stabilizujúci faktor. Hovoril, že „oni práve v tom čase v priebehu rokov spolu dospievali. On bol hotový muž a my sme boli mladí blázni. Bol pri nás, aby nejako zinterpretoval našu šialenosť. V tej dobe sme sa snažili byť avantgardnými a on bol niekým, kto naše predstavy interpretoval nahrávacím technikom.“ Vývoj štúdiového štýlu Štúdiá Abbey Road , kde skupina nahrala rovnomenný album. Producent George Martin zohral kľúčovú úlohu pri formovaní úspechu The Beatles. S prispením svojich skúseností rozpoznal a podporil potenciál skupiny, pričom iní, menej skúsení producenti by sa pravdepodobne snažili presadzovať vlastné názory a potlačovať kreativitu hudobníkov. Spolu s jeho nahrávacími technikmi zo strany členov kapely The Beatles často čelili rôznym výzvam, ako inovatívne využiť technológie pri rozširovaní možností nahrávania hudby. Experimentovali pri aranžovaní hudobných nápadov. Hľadali napríklad spôsoby, ako kreatívne použiť náhodné gitarové spätné väzby, rezonancie v sklenených nádobách, či rôzne efekty s magnetofónovými páskami. Experimenty pri každej novej nahrávke kombinovali s Martinovými aranžérskymi nápadmi. Spolupracovali s nimi štúdioví experti firmy EMI, akými v tom čase boli mená ako Norman Smith, Ken Townsend, či Geoff Emerick. Každý z nich prispel k nahrávkam na Rubber Soul , no najmä na albume Revolver . Štúdiové postupy zvukového inžiniera Geoffa Emericka vyústili po albume Revolver (1966) k Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band (1967). Popri inovatívnych štúdiových technikách ako napríklad využitie audioprocesorov, nekonvenčné usporiadanie mikrofónov, použitie páskových slučiek, násobenie vokálov a rýchlostná deviácia zvukov, The Beatles rozvinuli zvuk svojich nahrávok nástrojmi, ktoré boli v tom čase v rockovej hudbe neobvyklé. Boli medzi nimi sláčikové a dychové nástroje, ale aj indické ľudové nástroje ako napríklad sitar v skladbe „Norwegian Wood“ a indickú harfu, swarmandal, v nahrávke singlu „Strawberry Fields Forever“. Použili aj nové elektronické hudobné nástroje, napríklad Mellotrón, ktorým sa snažil McCartney v úvode piesni „Strawberry Fields Forever“ nahradiť flautu, a clavioline, predchodcu analógového syntetizátoru, ktorý vygeneroval neobvyklý zvuk podobný hoboju v piesni „Baby, You re a Rich Man“."}
{"id": "89438", "title": "Let It Be (album The Beatles)", "context": "Nahrávanie albumu ;The Beatles John Lennon – spev a vokály, rytmická gitara, sólová gitara on „Get Back“, lap steel guitar v skladbe „For You Blue“, akustická gitara v skladbe „Two of Us“, \"Across the Universe“ a „Maggie Mae“, šesťstrunová basová gitara v skladbe „Dig It“ a „The Long and Winding Road“, pískanie v skladbe „Two of Us“ Paul McCartney – spev a vokály, basová gitara, akustická gitara v skladbe „Two of Us“ a „Maggie Mae“, klavír v skladbe „Dig It“, \"Across the Universe“, \"Let It Be“, \"The Long and Winding Road“ a „For You Blue“, Hammond organ v skladbe „I Me Mine“, elektrický klavír v skladbe „I Me Mine“ a „Let It Be“, maracas v skladbe „Let It Be\" George Harrison – sólová a rytmická gitara, akustická gitara v skladbe „For You Blue\" a „I Me Mine“, tamburína v skladbe „Across the Universe“, sólový spev v skladbe „I Me Mine“ a „For You Blue“, vokály Ringo Starr – bicie nástroje, perkusie v skladbe „Across the Universe\" ;Ďalší hudobníci Richard Anthony Hewson – sláčiky and dychové nástroje aranžmány v skladbe „I Me Mine“ a „The Long and Winding Road“ John Barham – choral aranžmány v skladbe „Across the Universe“, \"I Me Mine\" a „The Long and Winding Road\" George Martin – Hammond organ v skladbe „Across the Universe“, shaker v skladbe „Dig It“, aranžmány sláčikov a dychových nástrojov v skladbe „Let It Be“, produkcia Linda McCartney – vokály v skladbe „Let It Be\" Billy Preston – elektrický klavír v skladbe „Dig a Pony“, „I ve Got a Feeling“, „One After 909“, „The Long and Winding Road“ a „Get Back“, Hammond organ v skladbe „Dig It\" a „Let It Be“ Brian Rogers – aranžmány sláčikov a dychových nástrojov v skladbe „Across the Universe\" ;Výroba Dátum: 8. máj, 1970 - Apple Records Glyn Johns – technik nahrávania, mixovanie Alan Parsons – technik nahrávania George Martin – producent, mixovanie Phil Spector – producent, mixovanie John Kosh - dizajn obalu Kategória:Albumy The Beatles Kategória:Hudobné albumy z 1970"}
{"id": "155547", "title": "Abbey Road (album)", "context": "Výroba albumu  John Lennon – sólová a rytmická gitara, 6 a 12 strunová akustická gitara, spev, vokály, elektrický a akustický klavír, Hammond organ, syntetizátor Moog, tlieskanie, perkusie a zvukové efekty Paul McCartney – sólová, rytmická a basová gitara, , spev, vokály, elektrický a akustický klavír, organ Hammond, syntetizátor Moog, tlieskanie, perkusie a zvukové efekty George Harrison – sólová, rytmická a basová gitara, klasické akustické gitary, spev, vokály, organ Hammond, syntetizátor Moog, tlieskanie, perkusie a zvukové efekty Ringo Starr – bicie, perkusie, timpany, anvil, organ Hammond, syntetizátor Moog, tlieskanie, perkusie a zvukové efekty George Martin – klavír, harmónium a perkusie George Martin a skupina The Beatles - producenti Geoff Emerick a Phil McDonald - nahrávanie Geoff Emerick, Phil McDonald, George Martin a The Beatles - mixáž"}
{"id": "21213", "title": "Lennon-McCartney", "context": "Introduction Všetky piesne The Beatles napísané Johnom Lennonom a/alebo Paulom McCartneym sú na základe ústnej dohody medzi Lennonom a McCartneym z počiatkov skupiny podpísané ako Lennon-McCartney . Následkom tejto dohody sú honoráre z piesní rozdelené na polovicu medzi Lennonových dedičov a dedičov Paula McCartneyho. Do dnešných čias je duo Lennon-McCartney jedným z najznámejších príkladov skladateľského partnerstva. Na prvom albume The Beatles, Please Please Me je autorská dvojica označená ako „McCartney-Lennon“, na všetkých ďalších albumoch je Lennonovo meno uvedené prvé. Počas neskoršieho obdobia The Beatles Lennon a McCartney tvorili samostatne, napriek tomu však jeden druhému prispievali nápadmi pri aranžovaní a nahrávaní piesní. „A Day In The Life“ je pravdepodobne najlepším príkladom piesne The Beatles, ktorá obsahuje výrazný príspevok od oboch autorov, pričom v tomto prípade bola nezávislá McCartneyho pieseň použitá ako premostenie Lennonovej kompozície. Koncom 20. a začiatkom 21. storočia sa McCartney pokúšal zmeniť poradie mien na „Paul McCartney a John Lennon“ v prípade piesní, ktoré napísal, napr. „Yesterday“, no Lennonovi dedičia nesúhlasili. Vo februári 2005 McCartney vyhlásil, že s tým už „nemá problém“. Lennon-McCartney"}
{"id": "20138", "title": "The Beatles", "context": "Introduction  The Beatles boli anglická rocková skupina, ktorá vznikla v roku 1960 v Liverpoole. Skupina účinkovala v rokoch 19601970. S členmi, ktorými boli John Lennon (gitara a spev), Paul McCartney (basgitara a spev), George Harrison (sólová gitara a spev) a Ringo Starr (bicie a spev), sa stali najvplyvnejšími a najdôležitejšími hudobnými umelcami rockovej doby. Ich hudobné začiatky boli ovplyvnené skiffle, bigbítom a rokenrolom 50. rokov 20. storočia. V čase svojej existencie experimentovali s rôznymi hudobnými štýlmi: od popu, balád a indickej hudby po psychedéliu a hard rock. Často pritom využívali vplyvy z klasickej hudby, a inovatívne nekonvenčné nahrávacie techniky. V roku 1963 ich nesmierna popularita spôsobila fenomén, ktorý dostal názov „Beatlemania“. Hlavný podiel na ich tvorbe malo skladateľské duo Lennon-McCartney. Postupne sa ich hudobná tvorba vyvíjala do komplikovanejších štruktúr. Ich skladby patrili k tým, ktoré sa podieľali na vývoji umeleckých foriem v populárnej hudbe ako aj v kontrakultúre 60. rokov. Od svojho založenia v roku 1960 si skupina The Beatles začala po prvé tri roky budovať svoju hudobnú kariéru v liverpoolskych a v hamburských kluboch. Na basovú gitaru v tom čase s nimi hrával Stuart Sutcliffe. Lennon, McCartney a Harrison spočiatku dlhšiu dobu hľadali hráča na bicie nástroje. Prvým bubeníkom kapely bol Pete Best (počas pôsobenia v Hamburgu v roku 1960), neskôr, v roku 1962, ho nahradil Ringo Starr. O ich profesionálny rast sa postaral manažér Brian Epstein, ich hudobným producentom pri nahrávaní bol „Piaty Beatle“, George Martin. Prvým ozajstným oficiálnym hitom od The Beatles bola v roku 1962 nahrávka piesne „Love Me Do“. Po vypuknutí Beatlemánie v roku 1963 dostala skupina meno „the Fab Four“ (niečo ako „úžasná štvorka“) a začiatkom nasledujúceho roku 1964 sa stali medzinárodnými hviezdami, ktoré boli lídrami ďalšieho fenoménu vtedajšej populárnej kultúry, známeho ako Britská invázia. Od roku 1965 The Beatles produkovali stále inovatívnejšie hudobné nahrávky. Postupne vydali albumy ako Rubber Soul (1965), Revolver (1966), Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band (1967), The Beatles (známy aj ako White Album , 1968) a Abbey Road (1969). Po rozpade skupiny v roku 1970 mal každý z členov skupiny úspešnú sólovú hudobnú kariéru. John Lennon zomrel po atentáte v roku 1980, George Harrison skonal na rakovinu pľúc v roku 2001. McCartney a Starr, ktorí žijú dodnes, sú stále hudobne aktívni. The Beatles s celosvetovo predaným počtom viac ako 800 miliónov nosičov je najpredávanejšou hudobnou skupinou histórie. Z každého z ich albumov Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band , The Beatles a Abbey Road sa predalo po viac ako 30 miliónov kusov. V rebríčku 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v roku 2009 vydal časopis Rolling Stone má skupina jedenásť albumov, z toho štyri sú v prvej desiatke vrátane absolútneho prvenstva, albumu Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band . V britských rebríčkoch má táto kapela viacero vrcholových albumov a v Spojenom kráľovstve predajom singlov skupina prekonala všetkých ostatných umelcov. Kapela The Beatles je, s certifikovaným počtom 178 miliónov nosičov, aj najpredávanejším hudobným umelcom v Spojených štátoch. The Beatles sú aj na vrchole zoznamu najúspešnejších umelcov všetkých čias, ktorý v roku 2008 sa uverejnil časopis Billboard . Dvadsiatimi singlami na vrchole sú rekordmanmi rebríčka Hot 100. The Beatles majú sedem cien Grammy, Oscara za filmovú hudbu a pätnásťkrát získali cenu Ivor Novello Awards. V roku 1988 bola skupina uvedená do rokenrolovej sieni slávy. Medzi rokmi 1994 až 2015 boli do tejto sieni postupne uvedení aj členovia skupiny ako jednotlivci. Týždenník Time dal túto skupinu do svojho zoznamu Stovky najdôležitejších ľudí storočia. Z ich hitu, skladby „Yesterday“, vzniklo viac ako 3 000 coververzií. Táto pieseň bola niekoľkokrát označená za najúspešnejšiu a najlepšiu skladbu 20. storočia."}
{"id": "20145", "title": "The Beatles", "context": "The Beatles vo filme The Beatles účinkovali v piatich filmoch. Jeden film, Yellow Submarine (1968), bol animovaný. Väčšina filmov mala viac-menej pozitívnu odozvu. Vyslovene negatívne bol prijatý televízny film (z väčšej časti bez normálneho scenára) Magical Mystery Tour . Každý z filmov mal názov, ktorý sa zhodoval a obsahoval skladbu s názvom niektorého zo štúdiových albumov, respektíve s jeho soundtrackom. Prvý film The Beatles A Hard Day’s Night z roku 1964 bol čiernobielou komédiou natočenou režisérom Dickom Lesterom v dokumentárnom štýle. Film zobrazuje beatlemániu a členov skupiny ako obete vlastnej slávy. Tretí album The Beatles, rovnako pomenovaný A Hard Day’s Night , je soundtrackom tohto filmu. Bol to zároveň prvý album The Beatles, ktorého všetky piesne boli napísané autorskou dvojicou Lennon/McCartney. Po úspechu prvého filmu natočili The Beatles s Dickom Lesterom film Help! (1965), už farebnú komédiu o prenasledovaní Ringa členmi ázijského kultu v snahe získať jeho prsteň. Rovnako k tomuto filmu vydala skupina album s rovnomenným názvom. Tretí je televízny film s názvom Magical Mystery Tour (1967). Pochádza z McCartneyovho nápadu, ktorý dostal na jar v roku 1967 po návrate z USA. Dočítal sa tam v novinovom článku o legende psychedélie Kenovi Keseyovi a jeho Merry Pranksters, ktorí pod vplyvom LSD putovali autobusom po Štátoch. Aj film je o autobusovom výlete členov skupiny na anglický vidiek, pričom posádka autobusu stretáva rôzne obskúrne postavy. Tento film má v sebe známky dôsledkov užívania drogy LSD a členovia skupiny, najmä McCartney, vyzerajú na obrazovke pod jej vplyvom. Film bol pôvodne odmietnutý rovnako kritikou i divákmi, dnes je však považovaný za klasiku avantgardy. Yellow Submarine (1968) je animovaný film s pestrými farbami o The Beatles zachraňujúcich krajinu Pepperland pred „modrákmi“ nenávidiacimi hudbu. Samotní členovia skupiny vo filme nehrajú, objavia sa až v záverečnej scéne. The Beatles opäť vydali rovnomenný soundtrack, pričom nahrali len prvú stranu albumu, druhá pozostávala z orchestrálnych skladieb ich producenta Georgea Martina. Dokumentárny film Let It Be (natočený v roku 1969, v kinách v roku 1970) zachytáva skupinu v smrteľnom kŕči. Kamera sleduje The Beatles v štúdiu pri nahrávaní, skúšaní, pri rozhovoroch a hádkach. Z filmu je zreteľné, ako blízko k rozpadu už vtedy skupina mala. Film však zachytáva i príjemné momenty, ako napr. posledný „koncert“ skupiny na streche nahrávacieho štúdia. Film sa dostal do kín až po ohlásení rozpadu skupiny a pre fanúšikov bol istým sklamaním."}
{"id": "20139", "title": "The Beatles", "context": "História  1957 – 1962: Vznik, Hamburg a popularita v Spojenom kráľovstve V marci 1957 vtedy šestnásťročný John Lennon založil skifflovú skupinu, v ktorej sa striedalo viacero jeho kamarátov z Quarry Bank High School v Liverpoole. Nejakú dobu sa ich skupina volala The Blackjacks, no potom ako sa dozvedeli, že taká skupina už existuje, premenovali sa na The Quarrymen. V júli toho istého roku sa Lennon stretol s päťnásťročným Paulom McCartneyom. Krátko nato začal Paul hrať v kapele na rytmickú gitaru. Vo februári 1958 McCartney Lennonovi predstavil kamaráta, nádejného gitaristu Georgea Harrisona. Lennonovi sa Harissonova hra pozdávala, no zdal sa mu pre jeho plány s kapelou ešte primladý. George sa nedal odbiť. O mesiac neskôr zariadil McCartney druhé stretnutie. Počas neho George hral Lennonovi na hornej časti liverpoolskeho double-deckera hlavný gitarový part z inštrumentálnej rokenrolovej skladby „Raunchy“ od Billa Justisa. Lennona Harrison nakoniec presvedčil a stal sa sólovým gitaristom kapely. Od januára 1959 Lennonovi kamaráti z Quarry Bank odišli zo skupiny a začali študovať na Liverpool College of Art. Traja gitaristi niekoľkokrát kedy sa im podarilo zohnať bubeníka, vystúpili ako Johnny and the Moondogs. V januári 1960 sa ku skupine pridal hráč na basovú gitaru Lennonov spolužiak, Stuart Sutcliffe, ktorý navrhol, aby sa skupina nazvala Beatals. Nové meno bolo poctou Buddymu Hollymu a The Crickets. Tento názov mali do mája, kedy sa premenovali na The Silver Beetles. S týmto názvom absolvovali krátke turné po Škótsku, ako sprievodná kapela popového speváka, tiež rodeného Liverpoolčana menom Johnny Gentle. Začiatkom júla sa kapela premenovala na The Silver Beatles, od augusta už fungovali ako The Beatles. Vtedajší neoficiálny manažér kapely Allan Williams ponúkol skupine účinkovanie v Hamburgu. Kapela stále hľadala stáleho bubeníka. V polovici augusta prijal ich ponuku Pete Best, tým bola skupina 5 členná. Štyri dni nato, odcestovali, aby mohli podľa zmluvy účinkovať tri a pol mesiaca v hamburských kluboch Bruna Koschmidera. Životopisec skupiny The Beatles, Mark Lewisohn, píše o tejto dobe, že „...dňa 17. augusta 1960 keď prišli do Hamburgu, to bolo v čase, kedy pod červenými svetlami začínala ožívať vykričaná ulica Reeperbahn... blikajúce neónové reklamy ponúkali rôzne druhy zábavy, zatiaľ čo sporo oblečené ženy sedeli vo výkladoch a čakali na svoju príležitosť.“ Koschmider v Hamburgu predstavil kapelu v niekoľkých striptízových kluboch, až ich napokon umiestnil v podniku Indra Club. V októbri 1960 musel klub Indra pre sťažnosti na prílišný hluk zavrieť a tak sa skupina presťahovala do hudobného klubu Kaiserkeller. Potom, ako sa Koschmider dozvedel, že Beatles hrali aj u konkurenčného Top Ten Clubu, im oznámil, že s nimi do mesiaca ruší zmluvu. Potom udal Harrisona, ktorý nemeckým úradom klamal o svojom skutočnom veku (mal len 17 rokov) a tým neoprávnene získal povolenie pôsobiť v Hamburgu. Koncom novembra bol Harrison pod dohľadom úradov z krajiny deportovaný. Týždeň potom Koschmider udal aj McCartneyho a Besta za podpaľačstvo. Dôvodom bolo, že na chodbe podpálili kondóm. Obaja boli za to uväznení a následne úradne deportovaní z krajiny. Začiatkom decembra 1960 pricestoval nakoniec do Liverpoolu aj John Lennon. V Hamburgu zostal do konca februára 1961 Stuart Sutcliffe. V Nemecku si našiel snúbenicu, umelkyňu Astrid Kirchherrovú, ktorá urobila prvé poloprofesionálne fotografie skupiny The Beatles. Počas nasledujúcich dvoch rokov boli The Beatles v Hamburguešte niekoľkokrát. Hojne pritom užívali Preludin a to rekreačne, ale aj ako prípravok na udržanie formy na nočných klubových vystúpeniach. V roku 1961, počas druhého účinkovania Beatles v Hamburgu Astrid Kirchherrová ostrihala Sutcliffa v štýle „exi“, t. j. v strihu používanom prívržencami existenciálneho mládežníckeho hnutia v Hamburgu v 50. rokoch 20. storočia. Tento strih účesu po ňom prebrali aj ostatní členovia kapely The Beatles. Začiatkom toho istého roku sa Sutcliffe rozhodol, že bude v Nemecku navštevovať štúdium umenia, odišiel od kapely a pri basovej gitare ho vystriedal Paul McCartney. Od júna 1962 sa štvorici hudobníkov ujal ďalší producent, Bert Kaempfert. Bert sa rozhodol angažovať kapelu pri nahrávaní albumu, ktorý Tonymu Sheridanovi produkoval u značky Polydor Records. Singel „My Bonnie“ z tohto júna 1961, je označený ako nahrávka, na ktorej účinkuje „Tony Sheridan & the Beat Brothers“ a bol na 32. pozícii rebríčka nemeckého časopisu Musikmarkt . Po druhom roku pobytu v Hamburgu, The Beatles zažívali spolu s narastajúcim záujmom mládeže o Merseybeat aj nárast popularity v rodnom Liverpoole. Členovia skupiny v tom čase vystupovali noc čo noc v liverpoolskych kluboch. V novembri 1961 počas jedného takého vystúpenia v The Cavern Clube sa skupina stretla s Brianom Epsteinom. Epstein bol v tom čase hudobným redaktorom a vlastníkom miestneho obchodu s hudobnými nahrávkami. Neskôr k tomuto stretnutiu Brian poznamenal, že „sa mu skupina zapáčila hneď na prvé počutie, lebo boli takí svieži, úprimní a mali v sebe to, čo si myslel, že patrí k súčasnosti... mali hviezdnu kvalitu.“ Počas nasledujúcich mesiacov sa Epstein so skupinou stretával, komunikoval s nimi, až kým sa v januári 1962 stal ich oficiálnym manažérom. Do polovice roku 1962 sa snažil o to, aby skupina prerušila zmluvné vzťahy so spoločnosťou Bert Kaempfert Productions. Nakoniec sa s nimi dohodol na tom, aby hudobníci so spoločnosťou skončili o mesiac skôr výmenou za jedno posledné nahrávanie v hamburskom štúdiu. Po pristátí v Nemecku v apríli ich na letisku privítal s tragickou novinkou. Oznámil im, že v predošlý deň zomrel ich priateľ Stuart Sutcliffe. Neskôr sa za príčinu Stuartovho úmrtia určilo krvácanie do mozgu. Ďalším Epsteinovým cieľom bolo uzavretie nahrávacej zmluvy s niektorým z hudobných vydavateľov. O spojenie s vydavateľstvom Polydor sa pokúsil cez prísľub, že skupina nahrá ďalšie skladby s Tonym Sheridanom. Z tohto snaženia pochádza aj známa historka o tom, ako Brian Epstein v januári 1962 ponúkol zmluvu u v tom čase významného londýnskeho vydavateľstva Decca Records. Bol rezolútne odbitý vetou: „Gitarové skupiny sú na odchode, pán Epstein.“ („Guitar groups are on the way out, Mr. Epstein.“). Nakoniec dal vydavateľ prednosť zrejme perspektívnejšej skupine Brian Poole and the Tremoloes. O tri mesiace neskôr producent George Martin podpísal zmluvu medzi The Beatles a vydavateľstvom Parlophone (patrí k spoločnosti EMI). Hlavný vstup do Abbey Road Studios. Prvé nahrávanie skupiny zariadil Martin na 6. jún 1962. Konali sa v londýnskych štúdiách Abbey Road Studios, ktoré patria k spoločnosti EMI. Mal pri nich výhrady k bubeníckym kvalitám Petra Besta a navrhol, aby ho pri nahrávaní nahradil štúdiový hudobník. Nakoniec rozhodol o Bestovej výmene a The Beatles ho nahradili Ringom Starrom, ktorý sa k nim pripojil potom ako odišiel od kapely Rory Storm and the Hurricanes. Z nahrávania dňa 4. septembra vzišla skladba „Love Me Do“. V nej bol hráčom na bicie nástroje Ringo Starr. S výsledkom nespokojný Martin vtedy najal štúdiového bubeníka Andyho Whitea. O tri dni neskôr spolu vyprodukovali nahrávky piesní „Love Me Do“, „Please Please Me“ a „P.S. I Love You“. Nakoniec sa Martin rozhodol pre verziu „Love Me Do“ s Ringom Starrom, ktorú vydali ako prvý oficiálny singel skupiny The Beatles. Niektoré z vydaných vinylových výliskov tohto singla sú verzie s Whiteom za bicími nástrojmi a Starr na nich hrá na tamburíne. Hneď po vydaní singlu „Love Me Do“ sa dostal na sedemnástu priečku rebríčka hudobných novín Record Retailer . Televízny debut skupiny The Beatles bol neskôr v tom istom mesiaci v živom vystúpení regionálneho programu People and Places . Potom, ako Martin neskôr v novembri zariadil nahranie skladby „Please Please Me“ v rýchlejšom tempe, získaný výsledok okomentoval slovami „Práve ste nahrali prvú skladbu, ktorá bude číslo 1“. V decembri 1962 The Beatles skončili svoj piaty a posledný pobyt v Hamburgu. Od roku 1963 sa všetci štyria členovia dohodli, že spolu nahrajú a naspievajú spoločné albumy. Dohoda platila aj pre Starra, ktorý mal menší hlasový rozsah. Chceli tým potvrdiť to, že napriek tomuto s ním v kapele počítajú. Hlavnými partnermi pri skladaní piesní bola dvojica Lennon-McCartney. S nárastom popularity ich dominantná spolupráca limitovala účasť Harrisona ako sólového speváka. Epstein, v snahe maximalizovať komerčný potenciál Beatles, usmerňoval profesionálny prístup jej členov. Lennon spomínal ako im zvykol hovoriť, že „ak chcú ísť smerom k vrcholu musia sa zmeniť: musia prestať na javisku jesť, nadávať, musia prestať fajčiť...“ Lennon k tomu ešte dodáva, že sa obliekali na vystúpení a mimo scény tak, ako chceli oni. Epstein im povedal, že „nosiť džínsy nie je najlepší nápad, mali by nosiť primerané nohavice, no nemali by byť uhladení. Nechal na nich, aby prejavili svoj vlastný zmysel pre individualitu.“ 1963 – 1966: Beatlemania a koncertné turné Please Please Me a With the Beatles Súbor:The Beatles logo.svg|thumb|Autorom loga skupiny bol Ivor Arbiter. Počas jediného dňa, 11. februára 1963, nahrali členovia The Beatles na svoj debutový album, Please Please Me , desať skladieb. Album bol doplnený štyrmi nahrávkami, ktoré vyšli na dvoch singloch. Pôvodne ma Martin zámer debut skupiny celý nahrať naživo v The Cavern Clube, no nakoniec skonštatoval, že budova má nie príliš adekvátne akustické podmienky. Rozhodol sa imitovať koncert, minimálnou produkciou a jedným kontinuálnym sedením v nahrávacom štúdiu na Abbey Road. Po miernej, ale pozitívnej odozve singlu „Love Me Do“, sa nasledujúca nahrávka „Please Please Me“ stretla s výraznejšou odozvou. Vyšla na singli dva mesiace pred rovnomenným albumom, v januári 1963. Singel sa dostal na vrchol všetkých londýnskych rebríčkov, okrem Record Retailer , kde bol druhý. Pri spomienke ako sa Beatles ponáhľali s nahrávaním debutového albumu Please Please Me za jeden deň, komentuje Stephen Thomas Erlewine z AllMusic: Aj niekoľko dekád od svojho vzniku znie tento album čerstvo, práve vďaka intenzite, v ktorej bol vyprodukovaný. Lennon povedal, že v tej dobe im šlo skôr o kompozíciu. On a McCartney len písali skladby v štýle Everly Brothers, či Buddy Hollyho. Chceli mať piesne, ktoré znejú popovo a slová boli v tom čase úplne irelevantné. Od svojho vydania v marci 1963 album Please Please Me dosiahol vrchol britských rebríčkov. Začala sa tým éra, v ktorej sa skupine The Beatles dostalo do roku 1970 na tento vrchol dvanásť za sebou vydaných hudobných albumov. Tretí singel skupiny, „From Me to You“, bol pre budúcich šesť rokov, prvým v rade sedemnástich po sebe nasledujúcich singlov, ktoré skupina mala na vrchole singlových rebríčkov Spojeného kráľovstva. Štvrtý singel skupiny The Beatles s názvom „She Loves You“ dosiahol rekord v rýchlosti predaja, ktorý nemal dovtedy obdobu v Spojenom kráľovstve: za štyri týždne sa z neho predalo 750 tisíc hudobných nosičov. Bol to prvý singel skupiny, z ktorého sa predalo milión kópií a až do roku 1978 sa týmto výsledkom stal najpredávanejším v Spojenom kráľovstve. V predaji ho vtedy prekonal singel „Mull of Kintyre“, ktorý 11. novembra 1977 vydal Paul McCartney so skupinou Wings. Tento komerčný úspech upútal pozornosť médií. The Beatles na tento záujem reagovali sympaticky komickým spôsobom, ktorý nebol u vtedajších popových hviezd bežný. Ich prívetivosť a spontánne reakcie na seba viazali ešte väčšiu pozornosť. Skupina v prvom polroku absolvovala trikrát koncertné turné po Spojenom kráľovstve. Prvé celoštátne bolo vo februári, druhé, marcové, trvalo tri týždne a tretie sa konalo v máji až v júni 1963. S nárastom popularity narastali voči kapele reči pochlebovačov. Reakcie oduševnených a kričiacich fanúšikov tlač vtedy označila za fenomén zvaný „Beatlemania“. The Beatles neboli lídrom turné, no svojim úspechom u publika vo februári zatienili hlavných účinkujúcich, ktorými boli Američania Tommy Roe a Chris Montez. Bolo to na svoju dobu neobvyklé, lebo usporiadatelia do tej doby stavali úspech koncertných turné hlavne na účasti umelcov zo Spojených štátov. To isté sa stalo aj počas turné v máji a v júni, kedy bol hlavným ťahúňom turné Roy Orbison. Súbor:The Beatles and Lill-Babs 1963.jpg|thumb|left|McCartney, Harrison, švédska popová speváčka Lill-Babs a Lennon v programe švédskej televízie, Drop-In (30. október 1963). Koncom októbra boli Beatles na päťdňovom turné po Švédsku. Boli to prvé zahraničné koncerty od decembra 1962, kedy boli naposledy v Hamburgu. Dňa 31. októbra ich v hustom daždi na londýnskom letisku Heathrow vítalo niekoľko stoviek rozvášnených ukričaných fanúšikov. Recepcii na letisku sa zúčastnilo okolo stovky novinárov a fotografov vrátane zástupcov televízie BBC. Bola to prvá z viac ako sto podobných udalostí, ktoré po nej nasledovali. Nasledujúci deň začalo ďalšie koncertné turné skupiny The Beatles. Toto piate turné za posledných deväť mesiacov bolo naplánované na nasledujúcich šesť týždňov. V polovici novembra Beatlemánia silnela. Pred koncertom v Plymouthe musela polícia na ovládnutie davu použiť hadice s vodnými delami. Album Please Please Me s držal na vrchole rebríčka Record Retailer 30 týždňov. Potom ho vystriedal ďalší, ktorý skupina vydala pod názvom With the Beatles . Pri jeho vydaní dňa 22. novembra dosiahlo vydavateľstvo EMI rekord v predbežných objednávkach 270 tisíc kópií. Album začal svoj predaj na vrchole a v provom týždni sa z neho predalo pol milióna nosičov. Album With the Beatles sa nahrával medzi júlom až októbrom. V porovnaní s predošlým albumom boli pri jeho nahrávaní viac využité produkčné štúdiové techniky. Na vrchole rebríčka bol album 21 týždňov, celkovo sa v rebríčku udržal 40 týždňov. Erlewine hovorí o With the Beatles „pokračovaní najvyššieho rádu, ktoré vylepšilo jeho predchodcu.“ Naproti vtedajším praktikám, EMI vydalo album po prvom jeho singli, ktorým bola nahrávka „I Want to Hold Your Hand“. Zámerom bolo dostať predaj singlu na čo najvyššiu úroveň. Album zaujal aj kritikov. William Mann z The Times sa vyjadril, že Lennon a McCartney boli najlepšími skladateľmi roku 1963. Noviny k albumu vydali sériu článkov, v ktorých Mann s rešpektom ponúkol hudobné analýzy nahrávok. With the Beatles bol druhým albumom v histórii rebríčkov Spojeného kráľovstva, z ktorého sa predalo milión kópií. Tento úspech pred ním dosiahol soundtrack k americkému romantickému filmu South Pacific . Pri písaní poznámok pre album, tlačový tajomník kapely, Tony Barrow, použil superlatív „fabulous foursome“, ktorý médiá prevzali v skrátenej forme „The Fab Four“. „Britská invázia“ Vydavateľstvo Capitol Records, ktoré v USA zastupovalo EMI bolo proti vydávaniu nahrávok The Beatles. Odmietalo vydať ich albumy, ako aj ich prvé tri single. Po rokovaniach s konkurenciou, ktorou bol nezávislý label, Vee-Jay, v roku 1963 vyšlo od The Beatles v USA niekoľko skladieb, no zďaleka nie všetko. V tomto vydavateľstve mali pripravený album, Introducing... The Beatles , na ktorom bol výber nahrávok, ktoré v Parlophone vydali na Please Please Me , no nakoniec manažment realizáciu tohto zámeru zrušil. Bolo to potom, ako prezident Vee-Jay, Ewart Abner, rezignoval po usvedčení zo sprenevery financií firmy, ktoré použil na úhradu svojich gamblerských pohľadávok. Potom, ako sa zistilo, že vydavateľ nepotvrdil poplatky za predaj, licenciu pre spoločnosť Vee-Jay u EMI zrušili. Novú licenciu poskytli firme Swan Records. Tento vydavateľ ju dostal na singel „She Loves You“. Nahrávka sa bez výrazného úspechu vysielala na rozhlasovej stanici WGH v regióne Tidewater, presnejšie v oblasti juhovýchodnej Virgínie. The Beatles 7. februára 1964, po pristátí na medzinárodnom letisku Johna F. Kennedyho. Na marketingovú kampaň The Beatles vydal Epstein v Spojených štátoch 40 tisíc dolárov. Úspech v rebríčkoch sa dostavil potom, ako diskdžokej Carroll James na stanici WWDC vo Washingtone DC v polovici decembra 1963 odvysielal skladbu „I Want to Hold Your Hand“. Do konca prvého týždňa v januári 1964 sa, spolu s veľkou marketingovou kampaňou a vysokou frekvenciou opakovania, hrali nahrávky The Beatles v New Yorku. Potom sa šírili cez rozhlasové vysielanie po celých Spojených štátoch. Kampaň zvýšila dopyt a v dôsledku neho spoločnosť Capitol na konci januára zvýšila produkciu výliskov singlu „I Want to Hold Your Hand“. Od vydania 26. decembra 1963 sa za pár týždňov z neho predalo milión nosičov a v polovici januára sa singel v USA stal „hitom číslo jeden.“ V tieni tohto úspechu vo vydavateľstve Vee-Jay vydali Introducing... The Beatles, a na trh sa dostal debutový album od Capitolu, Meet the Beatles! a Swan Records obnovili predaj nahrávky „She Loves You“. Dňa 7. februára 1964 The Beatles odchádzali zo Spojeného kráľovstva. Na letisku Heathrow ich štartujúce lietadlo odprevádzalo asi 4 000 mávajúcich a vrieskajúcich fanúšikov. Po pristátí v New Yorku na medzinárodnom letisku Johna F. Kennedyho ich privítal ďalší asi trojtisícový rozvášnený dav. O dva dni neskôr mali svoje prvé vystúpenie v programe The Ed Sullivan Show . Sledovalo ich z 23 miliónov domácností asi 73 miliónov ľudí, t. j. asi 34 percent populácie Spojených štátov. Jonathan Gould o tejto udalosti píše, že podľa prieskumov firmy Nielsen to bola „navjyššia sledovanosť, akú kedy zaznamenali americké televízne spoločnosti.“ Nasledujúce ráno sa po USA na The Beatles spustila všeobecná negatívna kritika, no o deň neskôr Spojené štáty prvýkrát uvideli v sále washingtonského Colisea, ako vyzerá vyčíňanie fanúšikov posadnutých Beatlemániou. Nasledujúci deň, keď sa vrátili do New Yorku, sa skupina The Beatles stretla s takou istou silnou odozvou fanúšikov na dvoch koncertoch v Carnegie Hall. Predtým ako odcestovali 22. februára do Spojeného kráľovstva, skupina odletela na Floridu, kde vystúpila pred 70 miliónmi divákov na ďalšej týždennej Ed Sullivan Show . A Hard Day s Night Nedostatok záujmu spoločnosti Capitol Records v roku 1963 nezostal bez povšimnutia, preto jeho konkurent, United Artists Records, dal návrh svojej filmovej divízii, aby ponúkla skupine The Beatles možnosť nakrútiť film. Šlo pritom hlavne o komerčný potenciál soundtracku. Pod vedením režiséra, Richarda Lestera, bol so skupinou za šesť týždňov nakrútený fiktívny dokumentárny film, ktorý má názov A Hard Day s Night . Film mal v Londýne v júli a v auguste bol priemerovaný v New Yorku. Film, ktorý je niektorými kritikmi porovnávaný s dielami bratov Marxovcov, mal medzinárodný úspech. Podľa Erlewina sprievodný soundtrack, album A Hard Day s Night , predviedol skupinu ktorá sa „predstavila v reálnom obraze. Spojila všetky vplyvy, ktoré ponúkla v predchádzajúcich dvoch albumoch: jasný, radostný, originálný zvuk, naplnený zvonením gitár a neodolateľných melódií.“ Zvonivý zvuk na albume pochádza z dvanásťstrunovej gitary Rickenbacker v podaní Georgea Harrisona. Bola vyrobená v prototype a debutovala práve pri nahrávaní v tomto projekte. Harrisona k takémuto zvuku inšpiroval spôsob hry Rogera McGuinna, ktorý svoju gitaru Rickenbacker používal ako svoju poznávaciu značku v skupine The Byrds. V jednom týždni, od 4. apríla 1964, mali The Beatles simultánne dvanásť singlov v americkej hitparáde Billboard Hot 100 . Päť z nich, „Can t Buy Me Love“, „Twist and Shout“, „She Loves You“, „I Want to Hold Your Hand“ an „Please Please Me“, bolo na prvých piatich miestach. Takáto udalosť sa už v populárnej hudbe nikdy neopakovala. V tomto istom týždni v Spojených štátoch vyšiel aj tretí americký album skupiny. Stretol sa so svojimi dvoma predchodcami, ktoré sa dostali na vrchol rebríčka Billboard 200 . Tento tretí sa vyšplhal na druhú pozíciu. Popularita The Beatles spustila v USA vlnu záujmu o britskú hudobnú scénu. Reagovali na to aj iné skupiny, ktoré v tejto krajine v hojnej miere debutovali na koncertných šnúrach. Ich úspech a pozornosť verejnosti na najbližšie roky dostala pomenovanie „Britská invázia“. Ich účes, neobvykle dlhý na svoju dobu bol sprevádzaný posmeškami zo strany dospelých, no stal sa zároveň aj symbolom odporu narastajúceho hnutia mládeže. McCartney, Harrison a Lennon v holandskej televízii (1964). V júni a v júli skupina The Beatles absolvovala za 27 dní 37 koncertov, ktoré sa konali v Dánsku, Holandsku, Hong Kongu, Austrálii a na Novom Zélande. Na začiatku turné bol nakrátko s tonzilektómiou hospitalizovaný Ringo Starr, ktorého na prvých piatich koncertoch zastúpil Jimmie Nicol. V auguste sa skupina vrátila do USA, kde odohrala tridsať koncertov v 23 mestách. Zvýšený záujem ich podnietil na ďalšie mesačné turné, na ktorom hrali po Štátoch od San Franciska po New York tridsaťminútové koncerty pred 10 – 20 tisíc fanúšikmi. V auguste novinár Al Aronowitz zariadil stretnutie členov kapely The Beatles s Bobom Dylanom. Pri tejto príležitosti im Dylan v hotelovej izbe v New Yorku ponúkol hašiš. Gould poukazuje na hudobný a kultúrny význam tohto stretnutia, pred ktorým boli fanúšikovia hudobníkov „vnímaní ako z dvoch samostatných subkultúr: Dylanove publikum vysokoškolských umelecky, či intelektuálne smerovanej mládeže, ktorá smeruje k politickému idealizmu a bohémskemu štýlu, v kontraste k fanúšikom Beatles, mládeži, reálnymi teenyboppers, deťmi zo základných, či stredných škôl, ktorých životy boli úplne zabalené v komerčnej populárnej kultúre v televízii, v rozhlase, v popových nahrávkach, v časopisoch fanúšikov a v mladej móde. Neprezentovali sa ako ako idealisti, ale ako fanatickí uctievači svojich modiel.“ Po šiestich mesiacoch od tohto stretnutia Gould napísal, že „Lennon robí nahrávky, ktoré imitujú Dylanov spev a osobnosť.“ Po roku sa rozdiel medzi folkovým a rockovým vytrácali a fanúšikovia skupiny, či ich kultúrna úroveň začínala dospievať. V septembri The Beatles odmietli začať hrať na koncerte na Floride dovtedy, kým sa usporiadatelia nezaručili, že tunajšie publikum nebude rasovo segregované. Beatles for Sale , Help! a Rubber Soul Podľa Gouldovho vyjadrenia štvrtý album skupiny, Beatles for Sale , evidentne vyjadruje konflikt medzi komerčným tlakom globálneho úspechu The Beatles a ich kreatívnymi zámermi. Jeho nahrávanie si naplánovali medzi augustom až októbrom 1964. Nadviazali ním na formát A Hard Day s Night , ktorý bol, na rozdiel od predošlých dvoch albumov, kompletnou zbierkou ich vlastnej tvorby. Zostali im niektoré nepoužité skladby z predošlého albumu, no boli neustále na medzinárodnom turné, čo im pri tvorbe veľmi nepomáhalo. Lennon hovoril, že vydať originálny hudobný materiál bol veľkým problémom, preto sa rozhodli k ich pôvodným ôsmim skladbám nahrať šesť coververzií z ich bežného koncertného repertoáru. Skupina v roku 1965, pri oslave ceny Grammy. Začiatkom roku 1965 počas pozvania na večeru u Lennonovho a Harrisonovho zubného lekára, im ich hostiteľ nasypal do kávy LSD. Lennon to potom komentoval, že „to bolo síce desivé, ale bolo to aj fantastické a že bol z toho mesiac alebo dva ohromený.“ Spolu s Harrisonom sa z nich potom stali užívatelia drog, minimálne pri jednej príležitosti sa k nim pripojil aj Ringo Starr. McCartney sa spočiatku zdráhal drogy vyskúšať, ale nakoniec to koncom roka 1966 urobil aj on. Stal sa prvým „Beatle“, ktorý o LSD diskutoval verejne, keď v jednom časopise vyhlásil, že drogy „mu otvorili oči, urobili ho lepším, čestnejším a tolerantnejším členom spoločnosti“. Ku kontroverznej udalosti došlo v roku 1965, kedy kráľovná Alžbeta II., potom ako ich nominoval vtedajší premiér Harold Wilson, všetkým štyrom členom skupiny udelila titul MBE – boli vymenovaní členmi rádu britského impéria. Takto boli do toho času honorovaní vojenskí veteráni, či občianski lídri a niektorí pobúrení konzervatívni nositelia titulu MBE vtedy na protest vracali svoje insígnie. Súbor:TrailerUSHelp.jpg|thumb|left|Americký trailer pre film Help! (od zadu) Harrison, McCartney, Lennon a (takmer mimo záber) Starr. Aj druhý film so skupinou The Beatles, ktorý vyšiel v júli po názvom Help! , režíroval Richard Lester. Je označovaný za hrubú karikatúru filmov v štýle Jamesa Bonda, a mal zmiešané odozvy ako od kritikov ako aj od členov kapely. McCartney o ňom hovorí, že „aj keď to bol dobrý film, nebol o nich, oni sa ho zúčastnili skôr ako prizvané hviezdy. Bol zábavný, ale jeho námet veľmi dobrý nebol.“ Hlavnou osobnosťou pri nahrávaní soundtracku bol Lennon, ktorý bol autorom, ako aj spevákom väčšiny jeho nahrávok vrátane dvoch singlov: „Help!“ a „Ticket to Ride“. Album k filmu obsahoval okrem originálnej tvorby aj dve coververzie, „Act Naturally“ a „Dizzy Miss Lizzy“, ktoré boli poslednými covermi, ktorý skupina oficiálne vydala na svojich štúdiových albumoch, s výnimkou tradičnej liverpoolskej pesničky „Maggie May“, ktorá vyšla na albume Let It Be . Okrem obohatených vokálov môžeme v aranžmánoch albumu počuť aj klasické hudobné nástroje, ako napríklad sláčiky v nahrávke popovej balady „Yesterday“. Táto skladba, ktorej autorom je McCartney, je podľa Guinnessovej knihy rekordov má najviac nahrávok coververzií a zároveň je viacerými médiami považovaná za najúspešnejšiu skladbu storočia. Tretie koncertné turné The Beatles po USA začalo 15. augusta 1965. Konalo sa newyorskom Shea Stadium a prišlo naň 55 600 divákov. Podľa Lewisohna to bol pravdepodobne najslávnejší koncert skupiny. Po ňom nasledovalo deväť úspešných vystúpení v ďalších amerických mestách. Na ich koncerte v Atlante sa prvýkrát použili zvukové pódiové monitory. Na konci turné sa stretli s Elvisa Presleya. Ich hlavný hudobný vzor v začiatkoch od vzniku kapely ich pozval do svojho domu v Beverly Hills. V septembri sa začala americká sobotňajšia animovaná televízna séria The Beatles , ktorá bola v priebehu dvoch rokov odozvou na film A Hard Day s Night . V histórii animovaného filmu to bolo prvýkrát, kedy šlo o postavy, ktorých predlohou boli aktuálne žijúci ľudia. V polovici októbra 1965 The Beatles prišli do štúdia, a prvýkrát vyprodukovali album tak, že na jeho výrobu mali plný čas, bez akýchkoľvek iných súbežných záväzkov. Podľa slov George Martina „do toho času vyrábali album skôr ako kolekciu singlov, teraz šlo o zámer vyrobiť kúsok vlastného umenia.“ Rubber Soul , ktorý vyšiel v decembri, bol kritikou označený ako „vážny krok smerom k vyspelosti a zložitosti hudobného štýlu kapely.“ Ich tematický dosah sa začal rozširovať, keď doň zahrnuli hlbší náhľad na romantiku a filozofiu. Životopisci Peter Brown a Steven Gaines prisudzujú nové hudobné smerovanie The Beatles k ich vtedy už bežnému užívaniu marihuany, a Starr poznamenal, že tráva mala skutočne vplyv na mnohé ich zmeny, špeciálne na tie, ktoré sa týkali písania. Po tom, ako na albume Help! použili klasické hudobné nástroje s flautami a sláčikmi, Harrison predstavil sitar v nahrávke „Norwegian Wood (This Bird Has Flown)“. Naznačil tým ďalší postup mimo tradičných hraníc populárnej hudby. Keďže ich texty sa zdokonalili, fanúšikovia sa začali pýtať na ich hlbší zmysel. O, piesni Lennon povedal, že „sa snažil byť sofistikovaný v písaní o fiktívnej afére... ale takým zahmleným nedefinovateľným spôsobom.“ AJ keď väčšia časť nahrávok na Rubber Soul pochádza od dvojice Lennon-McCartney, album obsahuje niekoľko príspevkov aj od ďalších členov kapely, či sólových vecí pôvodne označovanej dvojice autorov. Skladba, „In My Life“, ktorej exkluzívne autorstvo si neskôr privlastnil každý z dvojice, je považovaná za jeden z vrcholov ich spoločného hudobného katalógu. Harrison považoval Rubber Soul za svojho favorita, kým Ringo Starr ho označil za „záznam o odchode“. McCartney zvykol hovoriť, že „vtedy mali za sebou periódu, kedy boli rozkošní a bolo na čase, aby sa začali nejakým spôsobom rozvíjať.“ No štúdiový technik, Norman Smith, neskôr poznamenával že už v tom čase sa v nahrávacích dňoch objavovali príznaky narastajúceho konfliktu v skupine. Hovoril, že „konflikt medzi Johnom a Paulom sa stal očividným, keby mal rozhodovať Paul, George by nemohol pre skupinu písať.“ V roku 2003 časopis Rolling Stone dal album Rubber Soul na piate miesto svojho zoznamu 500 najlepších albumov všetkých čias, a v AllMusic ho Richie Unterberger označil za folkrockovú klasiku. Roztržky (kontroverzie), posledné turné a Revolver The Beatles v štúdiách EMI spolu George Martinom (polovica 60. rokov). Od decembra 1963 prevzalo kontrolu na distribúciou hudobnej skupiny The Beatles v USA hudobné vydavateľstvo Capitol Records. Vydavateľ kompiloval vlastné verzie albumov pre tento trh a rozhodoval aj o tom, ktoré piesne vyjdú v Spojených štátoch ako single. Trvalo to až do vydania albumu Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band (1967), ktorý mal rovnaké poradie skladieb v Spojenom kráľovstve a aj v USA. V júni 1966, Yesterday and Today , jeden z kompilačných albumov od firmy Capitol, spôsobil rozruch obalom, ktorý vyobrazoval vyškľabených Beatles oblečených v mäsiarskych kombinézach, obložených surovým mäsom a kusmi plastových detských bábik. Zmysel tohto obrázku bol nekorektne opisovaný ako satirický odkaz na mäsiarsky prístup Capitol Records voči americkým verziám albumov The Beatles. Po kritike, malo tisíce nasledujúcich kópií LP originálny mäsiarsky obraz prekrytý novým. Na aukcii v roku 2005 boli albumy s pôvodnou verziou predávané za 10 500 dolárov. V Anglicku sa Harrison stretol s významným sitarovým majstrom Ravim Shankarom. Dohodli sa, že ho bude učiť hrať na tomto indickom strunovom nástroji. Asi mesiac po faux pas okolo obálky albumu Yesterday and Today , boli The Beatles na turné na Filipínach. Tam, viac-menej nedvojak, odmietli od prvej dámy krajiny, Imeldy Marcosovej, pozvanie na raňajkovú recepciu v Prezidentskom paláci. Stalo sa, že po oznámení pozvania ho Epstein proste v mene členov kapely zdvorilo odmietol. Bolo to preto, lebo prijímať takéto oficiálne pozvánky nikdy nezvykol. Krátko po tejto reakcii dostali najavo, že diktátor Marcos v svojom režime nie je zvyknutý na to, že by mu niekto povedal „nie“. Po reakciách, ktoré na toto odmietnutie nasledovali, mala skupina problém bezpečne opustiť krajinu. Bezprostredne potom The Beatles prvýkrát navštívili Indiu. „Sme viac populárni ako Ježiš. Neviem, čo je prvé – rokenrol, alebo kresťanstvo...“, bola neslávne slávna veta, ktorú v roku 1966 vyslovil John Lennon. Bolo to pri interview, pre bezplatne vydávané noviny Evening Standard . Rozhovor s ním robila britská novinárka Maureen Cleaveová. „Kresťanstvo sa pominie“, dodal Lennon. „Scvrkne sa a zmizne. Nemusím sa o tom hádať. Mám pravdu a budem mať pravdu... Ježiš bol v poriadku, ale jeho nasledovníci boli tlstí a obyčajní. Podľa mňa prekrútili jeho učenie a tým ho zničili.“ V Anglicku tento komentár prešiel bez povšimnutia, no potom ako ho o päť mesiacov neskôr v predvečer začatia amerického turné, zverejnili v mládežníckom fanúšikovskom časopise Datebook , zdvihla sa hlavne v oblasti „Biblického pásu USA“ vlna silného odporu. Potom, ako sa vrátili domov, Beatles čelili silnému odporu od náboženských a sociálnych konzervatívcov. Bol medzi nimi aj Ku Klux Klan. Svätá stolica vydala oficiálny protest. V holandsky a španielsky hovoriacich krajinách a v juhoafrických rozhlasových staniciach, vyšiel oficiálny zákaz vysielania nahrávok skupiny The Beatles. Epstien napadol Datebook za to, že „Lennonove slová boli vytrhnuté z kontextu“ a na tlačovej konferencii to Lennon ilustroval parafrázou „Keby som povedal, že televízia je viac populárna ako Ježiš, mohol by som sa mýliť?“ Lennon hovoril o tom, ako aj iní ľudia vnímajú svoj osobný úspech, no potom všetko na výzvu reportérov uzavrel slovami: „Ak sa chcete ospravedlnenie, ak vás to urobí šťastnými, tak potom O.K., je mi to ľúto!“ Po skúsenostiach z predošlých turné so slabou počuteľnosťou v hluku fanúšikov, The Beatles stále viac zosilňovali zvuk svojej hudby. Z pôvodných Vox AC30, v roku 1964 prešli aj na omnoho výkonnejšie 100-watové zosilňovače, ktoré pre nich špeciálne vyvinula firma Vox. No aj tie boli nedostačujúce. Pri snahe konkurovať nesmiernemu revúcim fanúšikov, v skupine narastala únava a nechuť vystupovať na koncertoch. Došli k záveru, že ich vystúpenia už neboli o hudbe a rozhodli, že ich augustové turné bude posledné. Predchodca Rubber Soul bol prvým krokom, ktorý smeroval k ich nasledujúcemu albumu, Revolver . Vyšiel v auguste 1966, asi týždeň predtým ako sa rozhodli absolvovať svoje posledné turné. Scott Plagenhoef z hudobného serveru Pitchfork opisuje ako v ňom „zvuk skupiny, ktorý naberá na istote“ a „znovu definuje to, čo sa od populárnej hudby očakáva“. Revolver obsahuje komplikovanejšie kompozičné postupy, štúdiové experimentovanie a viac rozvetvený repertoár hudobných štýlov. Na tomto albume počujeme hudbu v inovatívnych klasických aranžmánoch po psychedelický rock. Na obale upustili od zvyčajnej fotografie skupiny a použili grafický návrh, ktorý vytvoril dizajnér Klaus Voormann, ktorý bol ich známym z čias pôsobenia v Hamburgu. Je to „jednoduchá, umelecká, čierno-biela koláž, ktorá karikovala Beatles v štýle perokresby aký mal (podľa Gouldový slov) anglický secesný kresliar a ilustrátor, Aubrey Beardsley.“ Albumu predchádzalo vydanie singlu „Paperback Writer“ (je B-strana bola pieseň „Rain“). Promo k singlom bolo podporené dvoma krátkymi filmami, ktoré sú, podľa kultúrneho historika Saula Austerlitza, jednými z prvých skutočných hudobných videoklipov. Oba boli odvysielané v júni 1966 v programoch The Ed Sullivan Show a v Top of the Pops . Medzi nesporne experimentálne nahrávky albumu Revolver patrí nahrávka „Tomorrow Never Knows“. Rodriguez túto skladbu označuje za najväčší skok do budúcnosti, ktorý sa stal do tohto momentu v nahrávacej kariére skupiny The Beatles. Dielo obsahuje reverzný zvuk gitary, rozložené vokály, efekty páskových slučiek, ktoré sprevádza synkopované cyklicky sa opakujúce bicie nástroje. K týmto zvukom použil Lennon časť textu z knihy, ktorá v roku 1964 vyšla Timothymu Learymu po názvom The Psychedelic Experience: A Manual Based on the Tibetan Book of the Dead . Táto „Príručka založená na Tibetskej knihe mŕtvych“ opisuje psychedelické skúsenosti po požití LSD s duchovne osvieteným stavom dosiahnutým meditáciou. Nahrávka „Eleanor Rigby“ zas zaujme ústredným motívom, ktorý je v podaní sláčikového okteta. Gould ju charakterizuje ako „skutočný hybrid, ktorý sa nezhoduje so žiadnym rozpoznateľným štýlom alebo žánrom skladby“. George Harrison sa na tomto albume autorsky podieľal až na troch skladbách. V roku 2003 dal časopis Rolling Stone album Revolver na tretie miesto svojho zoznamu najlepších albumov všetkých čias. Počas koncertného turné, ktoré nasledovalo po vydaní albumu, skupina The Beatles nehrala žiadnu z jeho skladieb. Chris Ingham k tomu píše, že tieto nahrávky boli viac štúdiovými dielami, ktoré boli pre štvorčlennú rockovú kapelu na koncertnom pódiu nepoužiteľné. Celý dojem z nich by bol k tomu rozbitý hlukom revúceho davu. Koncertná skupina The Beatles a ich štúdiová verzia sa tak stali dvoma úplne odlišnými entitami. Posledné komerčné vystúpenie The Beatles na koncertnom pódiu sa konalo 29. augusta 1966. Bolo na športovom štadióne Candlestick Park v San Franciscu. Zakončilo sa tým štvorročné obdobie takmer neprestajného turné, počas ktorého na celom svete vystúpili viac ako 1 400-krát. Následne sa skupina zamerala na štúdiovú tvorbu a ich neskoršie kompozície a hudobné experimenty zvýšili ich umeleckú prestíž, pričom si stále zachovávali ohromnú popularitu. 1966 – 1970: roky v štúdiu a rozpad Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band Náhľad na vyobrazenie obalu Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band , jedného „z najslávnejších a najviac imitovaných obalov na svete“. Oslobodení od záťaže z turné, mali The Beatles čas viacej experimentovať pri nahrávaní v štúdiu. Koncom novembra 1966 ich snaženie vyústilo vydaním albumu Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band . Nahrávací technik, Geoff Emerick, hovorí že výroba jeho zvukových stôp zabrala 700 hodín. Spomína, ako sa členovia kapely snažili o to, aby všetko na Sgt. Pepper bolo iné. „Mali sme mikrofóny priamo v zvonoch mosadzných nástrojov a slúchadlá sa zmenili na mikrofóny pripevnené k sláčikovým nástrojom. Použili sme obrovské primitívne oscilátory na zmenu rýchlosti interpretácie nástrojov, či vokálov a mali sme kazetové pásky nastrihané na kúsky a spojené hore nohami a opačným smerom.“ Časti skladby „A Day in the Life“ nahral 40-členný orchester. Pri nahrávaní vznikli aj dva A-single, ktoré vo februári 1967 vyšli pod názvami „Strawberry Fields Forever“/„Penny Lane“. Vlastný album, Sgt. Pepper , vyšiel v júni toho istého roku. Hudobná komplexicita nahrávok bol pokrytá použitím, na dnešnú dobu relatívne primitívneho, štvorstopého magnetofónu.. Albumu sa medzi hudobnými kritikmi nakoniec ujdeno všeobecné uznanie. Gould k nemu dodáva, že „kritici sa všeobecne zhodli na tom, že Beatles dali dokopy populárne majstrovské dielo. Bola to plnohodnotná spolupráca kolektívneho génia. Tímu, ktorý mal odvážne ambície a prekvapujúco originálny prístup, ktorým rozšíril svoje možnosti. Zvýšili tým očakávania toho, čo sa dá pri počúvaní takejto hudby zažiť. Na základe toho, ako sa dal vnímať Sgt. Pepper , sa urýchlilo masové nadšenie pre rockovo orientované albumy. Bola to istá revolúcia estetiky a ekonomiky v nahrávacom priemysle. Zmenila ich spôsobom, ktorý ďaleko prekonal doterajšie popové explózie vyvolané fenoménom Elvisa z roku 1956 a fenoménom Beatlemánie z roku 1963.“ Sgt. Pepper bol prvým pop/ rockovým albumom, ktorý mal na zadnej strane obalu kompletné texty skladieb. Texty boli taktiež subjektom analýzy odborných kritikov. Napríklad koncom roku 1967 bol predmetom vedeckého výskumu amerického literárneho kritika a profesora angličtiny, Richarda Poiriera. Spozoroval, ako jeho študenti „počúvali hudbu skupiny s takým stupňom zanietenosti, aké on učiteľ literatúry môže iba závidieť“. Poirier poznamenal niečo, čo nazval „zmiešanou aluzívnosťou“: „Je hlúpe vôbec predpokladať že sa robia iba tie isté veci, alebo sa dajú vyjadriť len jediným spôsobom... jeden spôsob cítenia o niečom nestačí... každý jednotlivý vyvolaný pocit musí často existovať v kontexte zdanlivo protichodných alternatív.“ V tom čase hovoril Mc Cartney, že „Píšeme piesne. Vieme, čo tým myslíme. Ale za týždeň niekto iný o tom niečo povie a vy to všetko zamietnete. Do našich piesní dávate zo svojho zorného uhla svoje vlastné myšlienky.“ Obal albumu sa tiež stretol so záujmom a podnecoval k diskusiám. Koláž, ktorej autorom boli pop artoví umelci, Peter Blake a Jann Haworth, predstavoval kapelu z titulnej nahrávky albumu. Jej členmi sú aj tu vlastne The Beatles, ktorí stoja v centre a sú obklopení populárnymi, skutočnými, ale aj fiktívnymi osobnosťami svojej doby. Pôvodne ich malo byť 75, no na výslednom vyobrazení ich z rôznych dôvodov zostalo 69. Fúzy mali členovia kapely aj vplyvom narastajúcej popularity štýlu hnutia hippies. Historik Jonathan Harris zas naznačuje, že šlo skôr o pokus vyjadrenia anti-autoritatívneho postoja: kontrast neupravených vojakov v jasne vyfarbených uniformách. V roku 2003 sa tento album dostal na vrchol zoznamu 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý zverejnil časopis Rolling Stone . Dňa 25. júna 1967 skupina zahrala pred 350 miliónmi divákov. Bolo to v prvom medzinárodnom živom televíznom vysielaní, v programe Our World . Zahrali pieseň „All You Need Is Love“. Okrem nich v tomto 2,5 hodinovom programe vystúpila aj Maria Callasová, či maliar Pablo Picasso. Potom ako o týždeň táto verzia odvysielala, stala sa jedným zo symbolov Leta lásky v roku 1967. O dva mesiace neskôr skupina utrpela stratu, ktorá uviedla ich spoločnú kariéru do turbulencie. Potom ako dostali pozvanie, 25. augusta odcestovali aby podstúpili v Indii u Mahariši Mahéša Jógího transcendentnú meditáciu. O dva dni neskôr im asistent manažéra, Peter Brown, zatlefonoval, že Brian Epstein zomrel. Súdny obhliadač skonštatoval, že príčinou smrti bolo náhodné predávkovanie karbitolom, no vo všeobecnosti sa hovorilo o samovražde. Epstein bol citovo labilný a jeho stav sa zhoršil po osobných problémoch. Boli aj špekulácie, že sa obával, že by s ním kapela nemala obnoviť manažérsku zmluvu, ktorá mala skončiť v októbri. Malo to byť po výhradách na dohľad nad obchodnými záležitosťami, najmä pokiaľ šlo o spoločnosť Seltaeb, ktorá pod Epsteinovýcm dohľadom spravovala americké obchodné práva skupiny The Beatles. Po jeho smrti skupina zostala skupina v šoku a v obavách o svoju budúcnosť. Pattie Boydová, manželka Georgea Harrisona na túto tému povedala, že Brian Epstein bol mŕtvy... Paul a George boli v úplnom šoku... Brian ich našiel, veril im, usmernil ich, zmenil ich na milionárov a urobil ich známymi po celom svete... Vedeli sme, že život bez neho už nikdy nebude rovnaký. Magical Mystery Tour , Biely album a Yellow Submarine Začiatkom decembra 1967 vyšlo na dvojitom EP šesť skladieb, ktoré boli soundtrackom k televíznemu filmu Magical Mystery Tour . V Spojených štátoch pod takýmto titulom týchto šesť skladieb vyšlo na LP spolu piatimi singlami, ktoré skupina mala na tomto hudobnom trhu. Unterberger hovorí o americkej verzii Magical Mystery Tour , že psychedelický zvuk koluje v žilách Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band , ale aj v nahrávkach, ktoré vyšli mimo tohto albumu. Môžeme ho počuť v zvukových kolážach skladby „I Am the Walrus“, no aj v piatich singloch z roku 1967. Všetky sú veľkolepé, výnimočné a inovatívne. Po prvých troch týždňoch ako album vyšiel, mala táto zbierka hudby v Spojených štátoch najvyšší predaj, aký dovtedy firma Capitol Records dosiahla. Aj preto neskôr dal Capitol túto De Facto kompiláciu do svojho oficiálneho katalógu štúdiových albumov skupiny The Beatles. Prvýkrát bol film Magical Mystery Tour vysielaný na druhý sviatok vianočný. Z väčšej časti ho režíroval Paul McCartney. Bol to prvý projekt skupiny The Beatles, ktorý sa v britskej tlači stretol so silnou negatívnou odozvou. Daily Express o ňom písali ako o „špinavom odpade“, v Daily Mail ho nazvali „kolosálnou nabubralosťou“ a v The Guardian film dostal nálepku „druh hry na fantáziu morálku, a hrubý útok na oddanosť a hlúposť publika“. Gould o filme hovorí, že „to bola veľká ponuka nedokončeného materiálu filmových záberov, ktoré ukazujú ako skupina ľudí nastúpi a vystúpi z autobusu.“ V Spojených štátoch, napriek predpokladanému záujmu divákov, televízne spoločnosti zareagovali na britskú tlač a rozhodli, že film neodvysielajú. V januári 1968 v cameo predstavení The Beatles nahrávali hudbu pre záverečnú scénu animovaného filmu Yellow Submarine . Okrem kresleného filmu, vyšiel k nemu soundtrack s jedenástimi skladbami. Štyri z nich boli nové štúdiové nahrávky, ktoré debutovali v tomto filme. Film, ktorý vyšiel v júni 1968 získal priaznivé odozvy od kritiky. Pozitívne hodnotili jeho hudbu, humor a inovatívny vizuálny štýl. Film bol publikovaný sedem mesiacov pred oficiálnym vydaním jeho soundtracku. Súbor:TheBeatles68LP.jpg|thumb|Obal albumu The Beatles , pre svoj minimalistický dizajn známy aj ako White (Biely) Album. Bol koncipovaný popovým umelcom Richardom Hamiltonom a je „v priamom kontraste so Sgt. Pepperom “, no zároveň naznačuje „čistý štít“. Medzitým sa na trh dostal aj The Beatles , dvojalbum, ktorý si pre svoj dizajn obalu vyslúžil názov „White (Biely) Album“. Kreatívne malo byť inšpiráciou pre tento projekt nové smerovanie skupiny, ktorá teraz zostala bez prítomnosti Epsteina. Nakrátko bol ich inšpiráciou indický guru Mahariši Mahéš Jógí. V jeho ášrame v indickom Rišikeši za tri mesiace absolvovali „základný kurz“, ktorý bol označený za jedno z ich najplodnejších období. Skomponovali tam asi 80 skladieb, 30 z nich vydali ako The Beatles a väčšina sa nachádza práve na Bielom albume. V skutočnosti Starr odtiaľ odišiel po desiatich dňoch. Odišiel do rodinného campu, Butlins. Znudený McCartney odtiaľ odišiel o mesiac neskôr. Prínos meditácií pre kreativitu Lennona s Harrisonom sa stala otáznou. Bolo to potom, ako štúdiový elektrotechnik známy pod menom Magic Alex spochybnil Maharišiho prínos a označil ho skôr ako manipuláciu. Potom ako prezradil, že si Mahariši užíva sex s návštevníčkami, aj Lennon spolu s Harrisonom a sprievodom zvyšku skupiny po dvoch mesiacoch opustili jeho sídlo. V zlosti Lennon skomponoval na túto tému pieseň „Maharishi“, no aby sa vyhol prípadným právnym sporom, premenoval ju na „Sexy Sadie“. McCartney to komentoval slovami „Urobili sme chybu. Mysleli sme si o ňom viac, než v skutočnosti bol.“ Od mája do polovice októbra 1968, počas nahrávania Bieleho albumu panovali vnútri skupiny rozvrátené vzťahy. Starr na dva týždne odišiel zo štúdia a McCartney potom nahral bicie v skladbách „Back in the U.S.S.R.“ (v tejto skladbe hrali na bicie aj Harrison a Lennon) a „Dear Prudence“. Lennon stratil záujem spolupracovať s McCartneyom, ktorého pieseň „Ob-La-Di, Ob-La-Da“ označil za „zastaraný hudobný shit“. Napätie sa ďalej zhoršovalo po tom, ako Lennon priviedol svoju priateľku, avantgardnú umelkyňu Yoko Ono. Spor vznikol preto, lebo v skupine mali všeobecný názor, že partnerky nemajú na nahrávanie prístup. O tomto dvojalbume neskôr John Lennon povedal: „Každá jeho skladba je individuálnou nahrávkou. Nie je to hudba The Beatles. Sú to piesne, ktoré nahral John a skupina, Paul a skupina, a George a skupina.“ McCartney hovorí, že album „nebol vyrábaný v pohode.“ S Lennonom sa zhodli, že jeho nahrávanie bolo v atmosfére začiatku rozpadu kapely. Napriek tomu, že nahrávky stále vlastnila firma EMI, Biely album bol prvým hudobným nosičom, ktorý skupina vydala pod hudobnou značkou Apple Records. Label bol súčasťou firmy Apple Corps, ktorú Epstein formoval ako súčasť plánu vytvoriť daňovo efektívnu obchodnú štruktúru. Na album prišlo viac ako 2 milióny predbežných objednávok, ani nie za mesiac sa z neho v USA predalo 4 milióny kópií a jeho nahrávky dominovali v playlistoch amerických rozhlasových staníc. Napriek popularite album nemal v svojej dobe priaznivé recenzie. Podľa Goulda „kritika bola skôr rozpačitá, až plochá. Bola v kontraste s reakciami na projekt Sgt. Pepper , ktorý bol gramotnou rockovou kritikou hodnotený ako základný kameň určitého hudobného žánru. Na obsahu Bieleho albumu nebolo nič, načo by mohli kritici poukazovať. Dokonca aj tí, ktorí boli ku skupine priaznivo naklonení... nevedeli čo majú písať o tejto beztvarej mase nesúrodých songov. Napríklad Robert Saal z Newsweeku na albume videl priveľký podiel paródií...“ Celkovo sa časom názor kritiky prehodnotil a v roku 2003 bol Biely album skupiny The Beatles v časopise Rolling Stone daný na desiate miesto ich zoznamu najlepších albumov všetkých čias. Mark Richardson z Pitchforku sa o ňom vyjadruje ako o „obsažnom, plnom nápadov, ale aj so slabšími miestami, no naplnenom rôznorodou zmesou hudobného materiálu... jeho nedostatky sú rovnako dôležité pre jeho charakter ako jeho tromfy.“ Erlewine píše, že hlavná autorská dvojica na tomto albume spolu nešla dokopy, ale to isté platilo aj o Starrovi a Harrisonovi, no Lennon tu má dve svoje najlepšie balady, McCartneyove skladby sú ohromujúce, Harrison ako skladateľ by si zaslúžil väčšiu pozornosť a Starrova kompozícia bola potešením. Album Yellow Submarine vyšiel v januári 1969. Okrem titulnej skladby, ktorá vyšla aj na albume Revolver boli na tomto soundtracku štyri nahrávky, ktoré debutovali vo filme, potom skladba „All You Need Is Love“ a sedem inštrumentálnych kúskov, ktoré skomponoval Martin. Keďže je na tomto nosiči menej novej hudby, Unterberger a Bruce Eder z AllMusic ho označujú za možno „nepodstatný“. No podľa nich predsa na ňom vyniká Harrisonova skladba „It s All Too Much“. Považujú za „inovatívnu, lebo žiari v zvuku vírivého Melotrónu, živými perkusiami a kolísavým zvukom gitár... je to virtuózna exkurzia do inak temnej psychedélie.“ Abbey Road , Let It Be a rozpad skupiny Oficiálne vyšiel album Let It Be ako posledný, no väčšia časť z neho bola nahratá pre albumom Abbey Road . Impulz na tento projekt pochádza podľa slov Martina z myšlienky, ktorá sa pripisuje Paulovi McCartneyimu. Paul navrhol, aby „nahrali z nového hudobného materiálu album. Po naskúšaní by ho potom zahrali naživo pred. Tento premiérový koncert by nakrútili na film“. Réžiu projektu mal Michael Lindsay-Hogg z Twickenham Film Studios. Dokument, ktorý nakrútili s pracovným názvom Beatles at Work , mal trvať jednu hodinu. Materiál na tento film sa z väčšej časti nakrúcal začiatkom januára 1969. George Martin hovoril, že práca na projekte „mala ďaleko od zábavy. Bolo to v období, keď vzťahy medzi Beatles boli na bode mrazu.“ Lennon opísal tieto zväčša improvizované stretnutia ako „peklo... najhoršie... na Zemi“, a Harrison, ako „to najhoršie v ich histórii“. Podráždený obidvoma ako McCartneyom, tak aj Lennonom, Harrison z nahrávania na päť dní odišiel. Keď sa vrátil, vyhrážal sa, že pokiaľ neskončia reči o koncertnom vystúpení opustí skupinu. Chcel aby sa skôr sústredili na dokončenie nového albumu, ktorý mal mať názov Get Back . Použiť mali skladby, ktoré boli určené na televízny špeciál. Požiadal tiež, aby prestali spolupracovať s Twickenhamom a prešli k novozaloženej spoločnosti Apple Studio. Ostatní členovia kapely súhlasili, no mysleli zároveň aj na to, aby zachránili nakrútený materiál z televíznej produkcie, ktorý by mohol byť použiteľný pre film. Budova Apple Corps, na jej streche The Beatles hrali posledný koncert. Súbor:Billy Preston perforning in 1971.jpg|thumb|left|Americký soulový hudobník Billy Preston (v r. 1971) bol nakrátko, v projekte Get Back , v úlohe piateho Beatle. V snahe zmierniť napätie v kapele a zlepšiť kvalitu jej živého zvuku, zavolal Harrison hráča na klávesové nástroje, Billyho Prestona, ktorý s nimi počas posledných deviatich dní participoval ako „piaty Beatle“. Preston bol uvedený aj na singli piesne „Get Back“. Bol jediným hudobníkom, ktorý kedy dostal takéto uznanie na oficiálnom vydaní hudobného nosiča skupiny The Beatles. Na záver skúšok sa kapela nedokázala zhodnúť na mieste koncertu. Odmietli niekoľko nápadov vrátane člna na mori, vystúpenia v blázinci, či niekde na tuniskej púšti a zamietli aj Koloseum. Nakoniec sa zhodli na tom, že to bude na streche budovy firmy Apple Corps v Londýne. Posledné koncertné vystúpenie skupiny The Beatles sa teda konalo a bolo nakrútené na film na tomto mieste dňa 30. januára 1969. O päť týždňov neskôr začal technik Glyn Johns, ktorého Lewisohn označil za „neoficiálneho producenta“ Get Back , kompletizovať album. Mal na túto prácu „voľné ruky“, no skupina sa „od projektu dištancovala“. Skupina po smrti Epsteina potrebovala obsadiť miesto finančného poradcu. Lennon, Harrison a Starr mali tip na Allena Kleina, ktorý manažoval The Rolling Stones a soulového speváka, Sama Cookeho. Podľa McCartneyiho to mali byť Lee a John Eastmanovci, ktorí boli otcom a bratom jeho manželky, Lindy, ktorú si vzal 12. marca toho roku. Dohodnúť sa nedokázali, a tak sa z Kleina stal obchodný manažér a Eastmanovci boli dočasne poverení právnymi službami pre skupinu The Beatles. Nasledovali ďalšie konflikty a finančné problémy. Potom ako boli zrušené vzťahy s Eastmanovcami, sa dňa 8. mája Klein stal jediným manažérom kapely. McCartney odmietol podpísať manažérsku zmluvu s Kleinom, no napriek tomu bol ostatnými členmi skupiny prehlasovaný. Po skúsenostiach s výrobou albumu Get Back , kedy všetko nasvedčovalo, že The Beatles spolu s tvorbou skončili, prekvapil McCartney Martina žiadosťou, aby šla kapela do štúdia a nahrala ďalší štúdiový album. Prvé nahrávanie albumu Abbey Road začalo 2. júla 1969. Lennon, ktorý odmietol Martinov návrh, aby album bol vo formáte „jednej prepojenej hudobnej skladby“ chcel aby jeho a McCartneyova hudby bola oddelená na dvoch stranách vinylového LP. McCartney navrhol kompromis, aby sa na prvú stranu albumu nahrali jednotlivé skladby a druhá strana by mala pozostávať zo skupín vzájomne prepojených skladieb. Dňa 4. júla 1969 vyšiel prvý oficiálny sólový singel člena skupiny The Beatles. Bola to Lennonova skladba „Give Peace a Chance“, ktorá vyšla ako dielo skupiny Plastic Ono Band. Dňa 20. augusta 1969 boli spolu všetci štyria členovia skupiny The Beatles v jednom nahrávacom štúdiu naposledy. Bolo to pri skompletizovaní a zmixovaní piesne „I Want You (She s So Heavy)“. Lennon oznámil svoj odchod do zvyšku skupiny 20. septembra, no súhlasil so zadržaním verejného ohlásenia odchodu. Chcel tým zabrániť prípadným komplikáciám pri predaji ich spoločného práve vychádzajúceho albumu. Album Abbey Road vyšiel šesť dní po Lennonovom odchode z kapely, a za tri nasledujúce mesiace sa z neho predalo 4 milióny kópií. Dostal sa na vrchol britských hudobných rebríčkov, kde zotrval sedemnásť týždňov. Druhá skladba albumu, „Something“, bola prvou a jedinou piesňou, ktorú skomponoval Harrison a vyšla ako A-singel skupiny The Beatles. Celkovo mal Abbey Road zmiešanú odozvu. Jeho druhá strana so spojenými skladbami bola prijímaná s väčším uznaním. Unterberger album označil za „vydarenú labutiu pieseň“, ktorá obsahuje „niekoľko najlepších harmónií, aké sa dajú počuť v rockovej histórii“. Muzikológ a spisovateľ, Ian MacDonald, vidí album ako „nestály a prázdny“ napriek tomu, že znie ako keby bol jednotný súdržný, čo je podčiarknuté prepojením niektorých jej skladieb. Martin ho považuje za svojho favorita medzi albumami kapely, Lennon hovoril, že je „kvalitný“, no „nie v ňom žiadny život“. Nahrávací technik Geoff Emerick hovorí, že výmena štúdiového elektrónkového mixážneho pultu za tranzistorový, prinieslo zmenila zvuk nahrávok. Skupina bola frustrovaná, lebo sa jej zdal, že zvuk hudby sa stal v porovnaní s predchádzajúcimi albumami menej kvalitný. Dňa 3. januára 1970 pre projekt Get Back The Beatles bez Lennona nahrali (bol v tom čase v Dánsku) Harrisonovu skladbu „I Me Mine“. V marci dal Klein nahrávky k albumu, ktorý sa už volal Let It Be americkému producentovi Philovi Spectorovi, ktorý práve pracoval na Lennonovom sólovom singli „Instant Karma!“. Pri práci na mixovaní a prehrávaní hudby, Spector prerobil zvuk viacerých skladieb, ktoré mali pôvodne znieť ako koncertné nahrávky. McCartney bol nespokojný s producentovým prístupom, obzvlášť nespokojný s tým ako do skladby „The Long and Winding Road“ pridal štrnásťčlenný spevácky zbor a orchester s 36 hudobními nástrojmi. Požiadavky McCartneyho, aby sa tieto zmeny v piesni vrátili boli ignorované, a tak sa 10. apríla 1970 rozhodol zo skupiny oficiálne odísť. Bolo to týždeň predtým ako vyšiel jeho debutový sólový album. Album Let It Be , ktorý produkoval Phil Spector vyšiel 8. mája 1970. Sprevádzal ho posledný singel skupiny The Beatles, „The Long and Winding Road“, ktorý vyšiel iba na americkom hudobnom trhu. Dokumentárny film Let It Be , ktorý šiel do kín ešte v tom istom mesiaci, získal Oscara za najlepšiu originálnu filmovú hudbu. Viacerí kritici sa zhodli na tom, že hudba vo filme znie lepšie ako tá, ktorá je na albume. Napriek tomu, že si album vyslúžil negatívne, niekedy až nepriateľské hodnotenia Unterberger si myslí, že je skôr iba podceňovaný. nachádza na ňom viacero dobrých momentov: od hard rocku v piesni „I ve Got a Feeling“, alebo aj v „Dig a Pony“, chváli tiež titulnú nahrávku „Let It Be“, či pôvodný titul „Get Back“, ako aj folkový kúsok „Two of Us“, v ktorom spolu harmonizujú Paul a John. Dňa 31. decembra 1970 dal McCartney žalobu, v ktorej požadoval zrušenie zmluvného partnerstva Beatles. Nasledovali právne spory, ktoré pokračovali dlho od ich rozpadu. Formálne sa rozpustenie skupiny podarilo dosiahnuť až 29. decembra 1974, v čase keď, ho svojim podpisom John Lennon potvrdil na dovolenke, ktorú s rodinou trávil vo Walt Disney World Resorte na Floride. 1970 – súčasnosť: po rozpade 70. roky 20. storočia John Lennon v roku 1975. Paul McCartney v roku 1976. Všetci členovia kapely: Lennon, McCartney, Harrison and Starr vydali po roku 1970 svoje sólové hudobné albumy. Na niektorých ich nahrávkach spolupracovali aj so svojimi spoluhráčmi z The Beatles. Starrov album, Ringo (1973), je jediný, na ktorom sú skladby, ktoré skomponovali, a aj hrajú na ňom všetci štyria bývalí členovia, aj keď v samostatných piesňach. V auguste 1971 Starr spolupracoval s Harrisonom v New Yorku na podujatí The Concert for Bangladesh. Na bootlegu A Toot and a Snore in 74 sú nahrávky, v ktorých od rozpadu skupiny jediný raz spolu účinkovali Lennon a McCartney. V roku 1973 vydal Klein cez značku Apple Records na dvojalbumoch dve kompilácie 1962 – 1966 a 1967 – 1970 . Tieto dve hudobné edície, známe skôr ako Red Album (Červený album) a Blue Album (Modrý album), získali za svoj predaj multi-platinový certifikát v Spojených štátoch a platinový v Spojenom kráľovstve. Firmy EMI/Capitol medzi rokmi 1976 – 82 zaplavili hudobný trh viacerými neautorizovanými kompiláciami skupiny The Beatles. Prvou z nich bol Rock n Roll Music . Jediný hudobný nosič s predtým nepublikovaným materiálom bol v roku 1977 prvý oficiálny koncertný album skupiny, The Beatles at the Hollywood Bowl . Obsahuje výbery z dvoch koncertov, ktoré sa konali počas amerických turné v rokoch 1964 – 65. Kapela sa v roku 1977 neúspešne pokúsila blokovať vydanie albumu Live! at the Star-Club in Hamburg, Germany; 1962 . Tento nosič, ktorý vyšiel u nezávislého vydavateľa, obsahoval zbierku nahrávok, ktoré boli nasnímané jediným mikrofónom počas ich pôsobenia v Hamburgu. Hudba a pretrvávajúca sláva The Beatles bola komerčne využitá rôznymi spôsobmi a stávalo sa, že aj bez ich spolupráce, či súhlasu. V apríli 1974 mal v Londýne premiéru muzikál John, Paul, George, Ringo … and Bert . Jeho autorom bol britský dramatik, textár a hudobný skladateľ, Willy Russell, a spievala v ňom Barbara Dicksonová. So súhlasom Northern Songs bolo v ňom použitých jedenásť skladieb od dvojice Lennon-McCartney a jedna, „Here Comes the Sun“, ktorej autorom bol George Harrison. Nespokojný s tým, že produkcia použila jeho pieseň, Harrison stiahol na ňu súhlas.. Neskôr v tom istom roku mal mimo Broadway muzikál Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band on the Road . V roku 1976 vznikol neortodoxný film All This and World War II . V snímke boli spojené útržky fiktívnych novinových správ s coververziami skladieb The Beatles, ktoré interpretovali rôzni umelci od Eltona Johna, či Keitha Moona po London Symphony Orchestra. Začiatkom roku 1977 zrealizovali na Broadwayi neautorizovaný muzikál Beatlemania , ktorý sa stal populárnym a vzniklo z neho päť separátnych putovných produkcií. V roku 1979 kapela žalovala producentov a vysúdila si niekoľko miliónovú dolárovú náhradu škody. V roku 1978 bol spolu s Bee Gees a s Petrom Framptonom nakrútený hudobný film Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band , o ktorom Chris Ingham píše, že to bolo umelecké fiasko a komerčný prepadák. Dňa 24. apríla 1974 počas vysielania Saturday Night Live , producent Lorne Michaels ponúkol Beatles tritisíc dolárov na opätovné spojenie na svojej show. Pritom nevedel, že John Lennon a Paul McCartney práve pozerali toto živé vysielanie z apartmánu v obytnom dome The Dakota v New Yorku. Tento dom, kde žil Lennon bol neďaleko od štúdia, z ktorého sa vysielalo. John a Paul sa bavili na tom, že si zavolajú taxík a prekvapia Michaelsa v štúdiu tým, že prijmú jeho ponuku. Nakoniec tento nápad zamietli. Paul to komentoval slovami, že „by to bola práca, oni oddychovali a užívali si večer, takže takúto voľbu radšej odmietli. Bol to skutočne pekný nápad a takmer ho zrealizovali.“ 80. roky 20. storočia George Harrison v roku 1987. Súbor:Ringo Princes Trust (tall crop).jpg|thumb|Ringo Starr vo Wembley na vystúpení Prince s Trust All-Star Rock Concert, 1987. Po smrti Lennona v decembri roku 1980, George Harrison na jeho počesť prepísal text svojej piesne „All Those Years Ago“. Spolu so Starrom za bicími, a s vokálmi v podaní McCartneya a jeho manželky, Lindy, nahrali singel, ktorý vyšiel v máji 1981. McCartney dal Johnovi poctu v nahrávke „Here Today“, ktorá vyšla v apríli 1982 na jeho sólovom albume Tug of War . V roku 1987 vydal Harrison album Cloud Nine , na ktorom je v piesni „When We Was Fab“ spomienka na Beatlemániu. V roku 1987, pri vydávaní digitálnych reedícií albumov skupiny The Beatles vydavateľstvami EMI a Apple Corps vznikol štandardný katalóg hudobnej tvorby skupiny, ktorý obsahuje dvanásť originálnych štúdiových albumov, ktoré vyšli v Spojenom kráľovstve a americká LP verzia albumu Magical Mystery Tour (1967). Zvyšné nahrávky zo singlov a EP, ktoré nie sú na originálnych štúdiových albumoch boli v roku 1988 zozbierané na kompiláciu dvoch CD nosičov pod spoločným názvom Past Masters . Okrem modrého a červeného albumu vydavateľstvo EMI zo svojich katalógov vymazalo všetky kompilácie vrátane koncertného albumu The Beatles at the Hollywood Bowl . V roku 1988 boli The Beatles uvedení do Rokenrolovej sieni slávy. Uvedenia sa zúčastnil Harrison, Starr, vdova po Lennonovi, Yoko Ono, a jeho dvaja synovia, Julian a Sean. McCartney sa zúčastniť odmietol. Poukázal na nevyriešené „obchodné spory“, ktoré by spôsobili, že by sa „cítil ako úplný pokrytec, ktorý spolu s nimi máva počas neexistujúceho opätovného spojenia.“ V nasledujúcich rokoch, celú dekádu, Capitol/EMI riešili žalobu podanú skupinou v súvislosti s licenčnými poplatkami. Vyčistil si tak cestu k tomu aby mohli na hudobný trh poskytnúť ďalší, predtým nezverejnený materiál. 90. roky 20. storočia V roku 1994 vyšla po sedemnástich rokoch prvá neoficiálna edícia ešte nevydaných nahrávok The Beatles na albume Live at the BBC . V tom istom roku McCartney, Harrison a Starr spolupracovali na projekte, ktorý nazvali Anthology . Šlo o materiál na dokument, ktorý ešte v roku 1970 začal pod pracovným názvom The Long and Winding Road zhromažďovať riaditeľ Apple Corps, Neil Aspinall. Aspinall bol ich osobný asistent a manažér, ktorý riadil ich turné. Pri zbieraní dokumentov, boli nahraté aj niektoré nezverejnené nahrávky The Beatles. Do dvoch Lennonových demonahrávok, „Free As A Bird“ a „Real Love“, z konca roku 1970 McCartney, Harrison a Starr pridali nové inštrumentálne a vokálne časti. V rokoch 1995 – 96 bol odvysielaný seriál, ktorý obsahoval 6 dielov po 50 minútach. História Beatles je rozprávaná pomocou exkluzívnych rozhovorov s členmi skupiny Georgeom Harrisonom, Paulom McCartneyom a Ringom Starrom. Tieto rozhovory sú doplnené o archívne materiály s Johnom Lennonom. Ďalšie rozhovory poskytli aj niektoré osoby spojené s Beatles, predovšetkým producent George Martin. Rozhovory sa menia s rôznymi dokumentárnymi záznamami z koncertov, televíznych vystúpení alebo tlačových konferencií. V rámci edície vyšlo video s rozšírenou verziou televízneho seriálu. Kolekcia vydaná na videokazetách VHS a neskôr na 5 DVD obsahuje 8 dielov po cca 70 minútach a navyše hodinový bonusový diel. Na rozdiel od televízneho seriálu obsahovala táto kolekcia videoklipy k novým skladbám „Free As A Bird“ a „Real Love“, vrátane rozprávania žijúcich členov skupiny o ich nahrávaní a zábranách zo štúdií. Videokolekcia vyšla vo Veľkej Británii v októbri 1996. Kolekcia troch dvojitých CD obsahuje raritné, dovtedy oficiálne nepublikované nahrávky Beatles. Sú to rané nahrávky, demá, nepoužité verzie známych skladieb, živé koncertné vydania známych skladieb a v tom čase nevydané nahrávky Beatles. Autorom dizajnu obalu je Klaus Voormann. Piesne „Free as a Bird“ a „Real Love“ vyšli ako oficiálne single skupiny The Beatles. Hudobné nosiče boli komerčne úspešné a televízne vysielanie malo odhadovanú sledovanosť 400 miliónov divákov. V roku 1999 vyšla reedícia filmu Yellow Submarine , spolu s novou kompiláciou, soundtrackom, ktorý mal názov Yellow Submarine Songtrack . Po roku 2000 Dňa 13. novembra 2000 vyšla Kompilácia The Beatles, 1 , ktorá je zbierkou amerických a britských hitov č. 1. V prvom týždni od vydania sa z tohto albumu predalo 3,6 milióna a v prvom mesiaci 13 miliónov kópií. V 28 krajinách, vrátane USA a Spojeného kráľovstva, sa album dostal na vrchol rebríčkov. V apríli 2009 bol z neho na celom svete predalo 31 miliónov kópií a je v Spojených štátoch najpredávanejším albumom celej prvej dekády po roku 2000. V novembri 2001 zomrel Harrison na rakovinu pľúc. Dňa 29. novembra na prvé výročie jeho smrti sa v Royal Albert Hall zorganizovali Eric Clapton a vdova po Harrisonovi, Olivia, spomienkové podujatie pod názvom Concert for George. Vystúpili na ňom aj McCartney a Starr. Okrem piesní, ktoré George napísal pre skupinu a pri svojej sólovej kariére, zaznenla aj klasická indická hudba, ktorá ho nesporne počas jeho života najviac inšpirovala. V roku 2003 vyšiel album Let It Be... Naked , ktorý bol produkovaný pod McCartneyovým dohľadom v pôvodnej zvukovej koncepcii. Album sa dostal do Top-10 v Spojenom kráľovstve aj v USA. V rokoch 2004 a 2006 vyšli v boxsetoch, The Capitol Albums, Volume 1 a Volume 2 , zbierky amerických edícií albumov The Beatles z rokov 1964 – 65. Obsahovalo mono aj stereo verzie piesní zmixovaných pre americký hudobný trh. Pre revue Cirque du Soleil na Las Vegas Strip s názvom Love , zo 130 skladieb kapely George Martin so synom Gilesom skombinoval melódie pre pódiovú revue, ktorú komentoval ako „spôsob, ako vo veľmi skrátenom čase prežiť celé hudobné dielo Beatles“. Show malo premiéru v júni 2006 a album Love vyšiel v novembri toho istého roku. V apríli 2009 sa v Radio City Music Hall v New Yorku konalo benefitné koncertné vystúpenie, ktoré organizoval Mc Cartney. Tri skladby si s ním na pódiu zahral aj Ringo Starr. Dňa 9. septembra 2009 bol po rozsiahlom procese digitálneho remasteringu ktorý trval štyri roky, opätovne vydaný kompletný hudobný katalóg skupiny The Beatles. V boxsete CD nosičov vyšla stereo edícia všetkých dvanásť britských štúdiových albumov spolu s Magical Mystery Tour a s kompiláciou Past Masters . Oproti edícii z roku 1987, má táto verzia čistejšie vokály a prirodzenejší zvuk. Druhá kolekcia, The Beatles in Mono , obsahuje remastrovanú verziu všetkých albumov The Beatles ktoré reálne vyšli v monofónnej kvalite zvuku spolu s originálnou stereo verziou albumov Help! a Rubber Soul . Pre platformy PlayStation 3, Wii a Xbox 360 v rámci série Rock Band vyšla v roku 2009 verzia The Beatles: Rock Band . V decembri 2009 bol hudobný katalóg skupiny The Beatles oficiálne skonvertovaný do formátov FLAC a MP3. Tieto súbory vyšli v limitovanej verzii 30 tisíc kusov na USB flash diskoch. Po roku 2010 Vďaka dlhotrvajúcim sporom o autorské práva boli The Beatles medzi poslednými významnými umelcami, ktorí pristúpili na dohody o službách internetového predaja hudby. Pretrvávajúce nezhody vyplývajúce z diskusií s vlastníkmi spoločnosti Apple Corps a Apple Inc., vlastníkmi iTunes o práva používania značky „Apple“ boli tiež jedným problémom tohto zdržania. V roku 2008 McCartney poznamenal, že hlavným problémom zdržania online publikácie hudobného katalógu The Beatles bolo, že „z firmy EMI chceli od kapely niečo, čo im ona nebolo pripravená poskytnúť.“ Nakoniec na iTunes bolo trinásť oficiálnych albumov a kompilácie Past Masters , a Red a Blue k dispozícii od roku 2010. V roku 2012 boli hudobné nahrávky EMI predaná Universal Music Group. Aby mohla spoločnosť Universal Music získať EMI, Európska únia z dôvodu hospodárskej súťaže, nútila spoločnosť EMI, aby odviedla svoje aktíva vrátane spoločnosti Parlophone. Spoločnosť Universal mala k dispozícii hudobný katalóg skupiny The Beatles, ktorý spravovala spoločnosť Capitol Records pod svojou divíziou Capitol Music Group. V roku 2012 vyšiel celý katalóg skupiny The Beatles na vinylových platniach, ktoré boli k dispozícii ako boxsety, ale aj jednotlivo. V roku 2013 vyšla druhá časť nahrávok v BBC na albume On Air – Live at the BBC Volume 2 . V decembri toho istého roku ponúkli na iTunes ďalších 59 nahrávok The Beatles. Iná zbierka nahrávok, nazvaná The Beatles Bootleg Recordings 1963 , mala možnosť získať 70-ročné predĺženie autorských práv pod podmienkou, že skladby budú zverejnené aspoň raz pred koncom roka 2013. Spoločnosť Apple Records vydala 17. decembra nahrávky, aby im zabránili v tom, aby získali licenciu „public domain“ (verejne dostupné) a neskôr, v ten istý deň, ich z iTunes odstránili. Reakcie fanúšikov na vydanie boli zmiešané, pričom jeden blogger hovoril, že „hardcore zberatelia Beatles, ktorí sa snažia získať všetko, ich už budú mať.“ Dňa 26. januára 2014 Paul McCartney a Ringo Starr zahrali v Staples Center v Los Angeles na 56. ročníku Grammy Awards McCartneyovu pieseň „Queenie Eye“. Na sledujúci deň nakrútili v televízii program The Night That Changed America: A Grammy Salute to The Beatles . Program ma oficiálnu premiéru 9. februára, presne v tom čase, kedy skupina The Beatles pred 50 rokmi prvýkrát vystúpila v The Ed Sullivan Show . V špeciály okrem McCartneyiho a Starra vystúpili súčasné hviezdy, ktoré zahrali piesne Beatles. Popri tom boli odvysielané archívne zábery a Paul a Ringo mali rozhovor s Davidom Lettermanom. V decembri 2015 rozšírili The Beatles svoje služby v streamovaní ich hudby. Dňa 26. mája 2017, pri príležitosti 50. výročia vyšla reedícia albumu Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band . Spolu s pôvodným albumom vyšli v nej aj dosiaľ nevydané stereofónne nahrávky. Album vyšiel v piatich verziách: v digitálnom formáte, ako CD, ako dvojitý CD set, dvojitý vinylový set a ako deluxe box set na šiestich CD."}
{"id": "600227", "title": "John Lennon", "context": "Lennon sa s Ono oženil v roku 1969 na Gibraltáre. Časť svadobnej cesty strávili v Amsterdame, kde v hoteli Hilton zorganizovali kampaň za mier, tzv. Bed-In. Bed-in pokračovalo v Montreali, kde Lennon a Ono nahrali Give Peace a Chance, z ktorej sa stala neoficiálna hymna medzinárodného hnutia za mier. Lennon si po uzavretí manželstva tiež oficiálne zmenil meno na John Ono Lennon. O manželstve a mediálnej pozornosti, ktorá ho sprevádzala Lennon napísal pieseň The Ballad Of John And Yoko (Balada o Johnovi a Yoko)."}
{"id": "247136", "title": "1980 v hudbe", "context": "Udalosti  8. decembra bol zastrelený John Lennon, britský spevák The Beatles"}
{"id": "461984", "title": "Martina Stoesselová", "context": "Známe pesničky v angličtine  Got Me Started Great Escape Born to Shine Losing the Love Don´t Cry for Me Finders Keepers My Stupid Heart"}
{"id": "148916", "title": "The Fall of Ideals", "context": "Názvy skladieb  \"This Calling\"– 3:38 \"Not Alone\"– 3:30 \"It Dwells On Me\"– 3:14 \"We Stand\"– 3:47 \"Whispers (I Hear Your)\"– 3:39 \"The Weak Willed\"– 4:05 \"Six\"– 3:22 \"Become The Catalyst\"– 3:06 \"The Air That I Breathe\"– 3:34 \"Empty Inside\"– 3:22 \"Indictment\"– 3:42"}
{"id": "212534", "title": "Out of Nowhere", "context": "Skladby  „With The Flow“ – 3:45 „Losing Faith“ – 4:09 „Echoes“ – 4:09 „Thunderball“ – 3:29 „From Now On“ – 3:47 „Time Traveler“ – 4:13 „VinMan s Brew“ – 4:20 „She s Only Sleeping“ – 3:47 „Am I Only Dreaming?“ – 4:01 „770 Days“ – 3:44 „Move That Thang!“ – 3:56 „Winter Sun“ – 1:55"}
{"id": "189512", "title": "The Burning Red", "context": "Single  From This Day Silver (Take My Hand)"}
{"id": "600232", "title": "John Lennon", "context": "Napriek tomu, že ide o zjednodušenie, tento názor sa zakladá na pravde, keďže piesne dua Lennon-McCartney inšpirované Lennonom sú hlbšie a prepracovanejšie, s textami často v prvej osobe a zaoberajúce sa osobnými záležitosťami. Lennonove texty sú tiež často viac lyrické, čo súvisí i s jeho obľubou hrať sa so slovami a vymýšľať viaczmyselné a zvláštne slová. Jeho najsurrealistickejšie kúsky Strawberry Fields Forever (Navždy jahodové polia) a I Am The Walrus (Som mrož) sú najlepším príkladom Lennonovho výnimočného štýlu. Lennonove partnerstvo s McCartneym zahŕňalo aj vyvažovanie McCartneyho bezstarostného, pozitívneho štýlu.\n\nJohn Lennon sa zvykol vyjadrovať otvorene a tlač mu často kládla otázky na rôzne témy. 4. marca 1966 pre londýnsky Evening Standard poznamenal, že náboženstvo sa stáva nedôležitým faktorom v živote mladých. Článok nevyvolal žiadne reakcie, až kým o päť mesiacov na to nevyšiel časopis Teen na obálke so slovami vytrhnutými z kontextu: „Neviem, čo sa pominie skôr – rokenrol alebo kresťanstvo...“."}
{"id": "535440", "title": "Beatles for Sale", "context": "Skladanie piesní a hudobné štýly Napriek tomu, že dvojica Lennon-McCartney mala dobrý skladateľský potenciál, v nastavenom pracovnom tempe nedokázali John Lennon a Paul McCartney zozbierať dostatok materiálu, ktorý by naplnil požiadavky vydavteľstva. Nedostaok preto vykompenzovali niekoľkým osvedčenými coververziami. Takto postupovali pri výrobe svojich prvých albumov, Please Please Me a With the Beatles , no pri A Hard Day s Night mali už všetky piesne pôvodné. McCartney k obsahu albumu dodáva, že „v podstate šlo o interpretáciu ich koncertného vystúpenia s niekoľkými novými piesňami.“ Na albume sa nachádza osem skladieb od dvojice Lennon-McCartney. Okrem nich skomponovali aj dva sprievodné single, „I Feel Fine“ a „She s a Woman“, ktoré sa na albume nenachádzajú. Ako spoloční autori nie sú na obale uvádzaní pri každej skladbe, no aj pri jednotlivých menách platí, že tieto piesne vznikli aj s prispením druhého. Oficiálne autorským prispením na Beatles for Sale prevažuje Lennonove meno, Spisovateľ Ian MacDonald tento stav pripisuje tomu, že v tom čase bol McCartney zaneprázdnený vzťahom s hereččkou Jane Asherovou. V čase jeho vydania Lennon o Beatles for Sale poznamenal, že „ho môžu považovať za ich nové LP v štýle country and western“. Aj hudobný kritik Tim Riley považuje tento projekt za „exkurziu do country“, a MacDonald tiež v ňom vidí zbierku piesní, ktoré využívajú výrazové prostriedky žánru country-and-western. Podnet pre toto pre skupinu nové hudobné zameranie bol čiastočne spôsobený aj tým, že takúto hudbu počúvali počas turné na amerických rozhlasových staniciach, ale aj to že tento žáner mal v obľube Ringo Starr. Príkladom vplyvu country rocku môže byť Lennonova pieseň „I Don t Want to Spoil the Party“, ktorá ovplyvnila štýl skupiny The Byrds. Nahrávka „I m a Loser“ je prvá pieseň The Beatles, ktorá priamo reaguje na vplyv Boba Dylana, a je predchodcom folk-rockovej vlny roku 1965. Spivovateľ, Jonathan Gould, vyzdvihuje vplyvy blues a z country odvodené rockabilly na kompozíciách, ktoré skupina na album prevzala od Carla Perkinsa a Buddy Hollyho. Takisto poznamenáva, že Dylanovský akustický folk The Beatles označujú za country music. McCartney neskôr hovoril, že Beatles for Sale završuje vyspelejšiu fázu vývoja hudobného výrazu skupiny: „stávali sme sa viac slobodnými. Naše poznanie malo prednosť pred potrebou potešiť dievčatá, či zarábať peniaze...“"}
{"id": "587493", "title": "Magical Mystery Tour", "context": "Zoznam skladieb Autormi skladieb sú Lennon/McCartney, okrem uvedených výnimiek. LP Prvá strana (album Magical Mystery Tour ) „Magical Mystery Tour“ – 2:51 Spev: Lennon „The Fool on the Hill“ – 3:00 Spev: McCartney „Flying“ (Lennon/McCartney/Harrison/Starr) – 2:16 inštrumentálna skladba „Blue Jay Way“ (Harrison) – 3:56 Spev: Harrison „Your Mother Should Know“ – 2:29 Spev: McCartney „I Am the Walrus“ – 4:36 Spev: Lennon Druhá strana (single, ktoré kapela The Beatles vydala v roku 1967) „Hello Goodbye“ – 3:31 Spev: McCartney „Strawberry Fields Forever“ – 4:10 Spev: Lennon „Penny Lane“ – 3:03 Spev: McCartney „Baby, You re a Rich Man“ – 3:03 Spev: Lennon, McCartney, Harrison „All You Need Is Love“ – 3:48 Spev: Lennon EP Strana 1 „Magical Mystery Tour“ – 2:51 „Your Mother Should Know“ – 2:29 Strana 2 „I Am the Walrus“ – 4:36 Strana 3 „The Fool on the Hill“ – 3:00 „Flying“ (Lennon/McCartney/Harrison/Starr) – 2:16 Strana 4 „Blue Jay Way“ (Harrison) – 3:56"}
{"id": "49189", "title": "Claude Monet", "context": "Životopis Narodil sa v Paríži ako druhé dieťa Claude Adolpha a Louise-Justine Monetovcov. Keď mal päť rokov, jeho rodina sa presťahovala do mestečka Le Havre, ktoré sa nachádza v severnom Francúzsku v Normandii. Tam sa stal známym najmä vďaka svojim karikatúram kreslených uhlíkom. Neskôr sa zoznámil s maliarom Eugènom Boudinom, ktorý odhalil Monetov maliarsky talent a stal sa jeho učiteľom. Naučil ho používať olejové farby, a tiež ako využívať techniky plenérizmu (z franc. en plein air – na voľnom priestranstve) pri maľovaní. V roku 1859 odišiel na radu svojho učiteľa študovať maliarstvo do Paríža. Cítil sa však spútaný pravidlami tej doby a odmietol dlhodobo zaužívané princípy v maľovaní. Práve z toho dôvodu radšej vstúpil na nezávislú Academie Suisse, kde spoznal ďalších maliarov Pissarra a Cézanna. V rokoch 18601862 absolvoval povinnú vojenskú službu v Alžírsku. Bol ovplyvnený tamojším prostredím a farebnosťou krajiny, a to sa pre neho stalo v nasledujúcich rokoch inšpiráciou. V roku 1862 sa kvôli chorobe vrátil predčasne domov, ale pod podmienkou, že dokončí svoje štúdium na univerzite. Vstúpil preto do súkromného ateliéru Charlesa Gleyra, kde spoznal maliarov Pierre-Augusta Renoir, Frédérica Bazille, Alfreda Sisleyho. Títo spoločne zdieľali podobné myšlienky a názory na umenie, ktoré sa neskôr stali známe pod názvom impresionizmus. Impression, soleil levant (Impresia, východ slnka) (1872) – obraz, ktorý dal meno impresionizmu Počas francúzsko-pruskej vojny (18701871) Monet utiekol do Anglicka, aby sa vyhol odvodu, kde spolu s Pissarrom maľovali v londýnskych parkoch a na brehu rieky Temža. V roku 1866 sa pri maľovaní jedného obrazu zoznámil s modelkou Camille Doncieuxovou. O dva roky neskôr sa im narodil prvý syn Jean. V roku 1870 sa zosobášili a po troch rokoch manželstva odsťahovali do mestečka Argenteuil, neďaleko Paríža. Tam sa im v roku 1878 narodil druhý syn Michael. Pani Monetová zomrela v roku 1879 na tuberkulózu. Rodinná priateľka Alice Hoschedéová, ktorú opustil manžel, sa podujala vychovávať Monetove deti spolu so svojimi vlastnými. Spoločne žili v meste Poissy, ktoré však Monet nemal rád, a preto sa v roku 1883 presťahovali do Normandie, do mestečka Giverny. Tam sa natrvalo usadili a v roku 1892 zosobášili. Keďže sa mu konečne začalo dariť a jeho obrazy sa dobre predávali, kúpili tam dom a Monet si postavil vlastné štúdio. Popri cestách do Londýna, Nórska či Talianska sa začal venovať záhradkárstvu a vytvoril nádhernú záhradu s jazierkom, ktorá sa stala námetom pre mnohé jeho obrazy. Jeho druhá žena Alice zomrela v roku 1911 a syn Jean v roku 1914. Na sklonku svojho života trpel mnohými chorobami. Zlý zrak a ťažká reuma spôsobili, že bolo pre neho čoraz ťažšie maľovať. Napriek tomu sa však nevzdával a do posledných chvíľ tvoril. Zomrel na konci roku 1926 a je pochovaný na cintoríne v Giverny."}
{"id": "168099", "title": "Édouard Manet", "context": "Introduction  Édouard Manet ( 23. január 1832, Paríž, Francúzsko – † 30. apríl 1883, tamže) bol francúzsky maliar. Ako jeden z prvých umelcov 19. storočia sa venoval témam moderného života, bol vedúcou postavou pri prechode od realizmu k impresionizmu. Jeho rané majstrovské diela Raňajky v tráve (, 1863) a Olympia (, 1863) stelesňovali veľkú kontroverziu a slúžili ako bod stretu pre mladých maliarov, ktorí chceli tvoriť impresionizmus; dnes sa považujú za predel v histórii moderného umenia."}
{"id": "185109", "title": "Pavilón ZSSR na Exposition internationale des arts décoratifs et industriels modernes", "context": "Meľnikovov tvorivý proces Snáď najpozoruhodnejšou osobnosťou, ktorá si dokázala udržať svoj osobný tvorivý profil aj v hektických prepolitizovaných dobách mladého sovietskeho štátu a ktorá sa dokázala v ére programového kolektivizmu držať individuálnej výtvarnej výpovede, bol Konstantin Stepanovič Meľnikov (1890 – 1974). Upozornil na seba v európskom meradle skvelým pavilónom Sovietskeho zväzu na medzinárodnej výstave v Paríži, moskovskými kultúrnymi domami a vlastným domom tiež v Moskve, ktorý je jedinečná stavba s kruhovým pôdorysom a so šesťbokými oknami. Kariéra architekta Konstantina Stepanoviča Meľnikova (1890 – 1974) bola v podstate necelých desať rokov po dokončení návrhu pavilónu u konci. Totiž konštruktivistický štýl Stalin a jeho klika odmietli v dobe, keď architektúru v Sovietskom zväze začal ovládať socialistický realizmus a istý druh dekoratívneho neoklasicizmu. Do tej doby Meľnikovova vlastná červená hviezda nezadržateľne stúpala. Bol vybraný, aby v Paríži zastupoval mladý a dynamický komunistický štát (Lenin zomrel o rok skoršie)."}
{"id": "154665", "title": "Anželika Isaakovna Balabanovová", "context": "Dielo  Erinnerungen und Erlebnise . Berlin 1927 Wesen und Werdegang des Italienischen Faschismus . Leipzig 1931 Impressions of Lenin (1964)"}
{"id": "469433", "title": "John Newton", "context": "Duchovná konverzia Na ceste späť do Anglicka v roku 1748 zažil duchovné obrátenie na palube lode Greyhound (Chrt), vezúcej náklad včelieho vosku a dreva pre farbiarov. Loď pri severoírskom pobreží stretla silná búrka a takmer sa potopila. Newton sa zobudil uprostred noci a volal k Bohu, kým sa loď plnila vodou. Bol to tento zážitok, ktorý neskôr Newton označil za začiatok konverzie k evanjelikálnemu kresťanstvu. Po ceste lode domov začal Newton čítať Bibliu a ďalšiu duchovnú literatúru. Než dosiahli Britániu, prijal doktrínu evanjelikálneho kresťanstva. Bolo to 10. júna 1748 a tento dátum si potom pripomínal po zvyšok života. Od tohto dňa prestal kliať, hrať hazardné hry a piť alkohol. Hoci sa naďalej venoval otrokárstvu, získal k nim značné sympatie. Neskôr povedal, že jeho skutočné obrátenie nastalo neskôr: Newton sa vrátil do Liverpoolu (Anglicko) a čiastočne vďaka vplyvu Josepha Manestyho, priateľa Newtonovho otca, sa stal prvým dôstojníkom na otrokárskej obchodnej lodi Brownlow smerujúcej do Západnej Indie okolo guinejských brehov. Počas prvej časti cesty si pri pobyte v západnej Afrike (1748 – 49) Newton priznal nedostatky vo svojom duchovnom živote. Počas choroby sprevádzanej horúčkou vyznal svoju plnú vieru v Krista a požiadal Boha, aby prevzal kontrolu nad jeho osudom. Neskôr uviedol, že táto skúsenosť bola tým skutočným obrátením a bodom zvratu v jeho duchovnom živote. Potvrdil, že vtedy prvýkrát cítil úplný zmier s Všemohúcim Bohom. Stále však pôsobil v obchode s otrokmi. Po návrate do Anglicka v roku 1750 podnikol tri ďalšie cesty ako kapitán otrokárskych obchodných lodí Duke of Argyle (1750) a African (1752 – 53 a 1753 – 54). Námorníctva a obchodu s otrokmi sa zriekol až v roku 1754 po prekonanej ťažkej mŕtvici, ale ďalej investoval svoje úspory do Manestyho obchodu s otrokmi."}
{"id": "2444", "title": "Claude Elwood Shannon", "context": "Najznámejšie teórie  Teória informácie Entropia Jednou z najdôležitejších funkcií Shannonovej teórie bol pojem entropia, ktorý predviedol, že je rovnocenný k nedostatku v obsahu informácií v správe. Podľa druhého termodynamického zákona, rovnako ako v 19. storočí, je entropia miera náhodnosti a v každom systéme stále rastie. Veľa viet by mohlo byť podstatne skrátených bez toho, aby stratili svoj význam. Shannon ukázal, že v hlučnom rozhovore sa dá signál vždy poslať bez skreslenia. Ak je správa zakódovaná tak, že má vlastnú kontrolu, bude prijatý signál s rovnakou presnosťou, ako keby neexistovali žiadne rušenia na linke. Jazyk má napríklad vstavaný kód opravy chýb. Preto je na hlučnom večierku konverzácia len čiastočne jasná, lebo polovica jazyka je nadbytočná. Shannonova metóda bola čoskoro aplikovaná nielen pre počítačové navrhovanie, ale na veľa predmetov, v ktorých bol jazyk dôležitý ako: lingvistika, psychológia a fonetika. Symbolická analýza zmeny a spínacie obvody Okrem Shannonovej teórie komunikácie vydal klasický dokument \"Symbolická Analýza zmeny a spínacie obvody.\" Táto práca poukazuje na totožnosť medzi pravdivostnou hodnotou symbolickej logiky a binárnou hodnotou 1 a 0 elektronických obvodov. Shannon ukázal ako môže byť logický stroj postavený pomocou spínacích obvodov zodpovedajúcich Boolovej algebre. V roku 1948 obrátil svoje úsilie smerom k základnému porozumeniu problému a vyvinul metódu vyjadrenia informácie v kvantitatívnej forme."}
{"id": "157116", "title": "Heinrich Lenz", "context": "Introduction  Heinrich Friedrich Emil Lenz ( 12. február 1804, Tartu (Dorpat), územie dnešného Estónska – † 10. február 1865, Rím) bol nemecký fyzik, ktorý v roku 1833 sformuloval Lenzov zákon. Po skončení strednej školy v roku 1820 začal študovať teológiu, ale neskôr sa rozhodol pre chémiu a fyziku, ktorú študoval na univerzite v Tartu. Neskôr cestoval s Ottom von Kotzebuem (na jeho tretej expedícii) po svete v rokoch 1823 až 1826. Na ceste študoval klimatické podmienky a fyzikálne vlastnosti morskej vody. Po ceste začal pracovať na univerzite v Sankt Petersburgu, kde neskôr pôsobil ako dekan katedry matematiky a fyziky od roku 1840 do roku 1863. V roku 1831 začal študovať elektromagnetizmus. Okrem zákona pomenovaného podľa neho, Lenz tiež nezávisle objavil Joulov zákon v roku 1842. Aby sa ocenilo jeho úsilie na tomto probléme, ruskí fyzici vždy používajú názov Joule-Lenzov zákon. Navrhol galvanometer z ľahkého kovu, ktorý bol ovinutý 72 otáčkami veľmi tenkého drôtu. Zomrel v Ríme 10. februára 1865 na mŕtvicu."}
{"id": "24965", "title": "Filip Lenard", "context": "Z fyzika pseudovedec a pseudopolitik V júli 1922 Lenard zverejnil tzv. Napomenutie nemeckým prírodovedcom, ktoré vyšlo ako predslov k jeho knihe. Napomenutie tvorilo prelom v jeho živote. Odvtedy sa antisemitizmus dostal priamo do jeho vedeckých publikácií. Na konferencii v Lipsku v septembri 1922 prekročil Lenard hranice akademickej slušnosti, keď pri zahajovacom zasadnutí o teórii relativity nechal svojich prívržencov rozdávať letáky, ktoré obsahovali tie isté radikálne myšlienky ako jeho Napomenutie. Vyhlásenie, ktoré bolo zamerané proti Einsteinovi sa objavilo aj v tlači. Na jeseň roku 1922 bola Einsteinovi udelená Nobelova cena. Lenard bol tým tak pohoršený, že oznámil výboru pre Nobelove ceny protest a poskytol ho vo februári 1923 tlači. Žiaden iný známy nemecký fyzik, ktorý bojoval proti Einsteinovi alebo proti modernej fyzike, ba ani Johannes Stark, nebol tak jasne antisemitský ako Lenard v rannom období Weimarskej republiky (1919 - 1933). Začiatkom roka 1927 sa vzdal iných záujmov a venoval sa skúmaniu veľkých prírodovedcov minulosti, čoho výsledkom bola kniha Veľkí prírodovedci vydaná v roku 1929. Tlačil v nej do popredia nacistické idey a terminológiu, ktoré vytvorili nakoniec princíp jeho práce Nemecká fyzika (4 zväzky, 1936-37). Ondrej Póss upozorňuje na tri okolnosti, ktoré mali významný vplyv na Lenarda. Prvou bola strata jeho jediného syna Wernera, ktorý umrel vo februári 1922 čiastočne v dôsledku podvýživy počas prvej svetovej vojny. Druhou okolnosťou bolo to, že Lenard počas vojny uložili svoje zlato do štátnych dlhopisov. Tieto dlžné úpisy (spolu s jeho úsporami z peňazí z Nobelovej ceny) sa v dôsledku inflácie celkom znehodnotili. Lenard tvrdil, že mu peniaze ukradla klamárska židovská vláda Weimarskej republiky. Štátny pohreb Walthera Rathenaua v Reichstagu, v Berlíne 27. júna 1922Najvýznamnejším faktorom v Lenardovom vývoji k nacionálsocializmu a antisemitizmu bola udalosť, ktorá sa odohrala 27. júna 1922. Niekoľko dní predtým radikáli zavraždili politika Walther Rathenau, ktorého otec bol židovský podnikateľ a zakladateľ spoločnosti AEG. Rathenau bol v tej dobe minister zahraničných vecí Weimarskej republiky, ktorý v apríli 1922 podpísal Rapallskú zmluvu, ktorá bola prvou zmluvou, ktorou sa porušila diplomatická izolácia sovietskeho Ruska. Hoci Rathenau konal ako nemecký demokrat a vlastenec, extrémna pravica označovala Rapallskú zmluvu ako spoluprácu s boľševikmi a súčasť svetového židovsko-komunistického sprisahania proti Nemecku. Rathenauva pohreb plánovaný na 27. júna 1922 sa v Berlíne stal miliónovú manifestáciou na obranu demokracie a mal byť štátnym smútkom. Lenard (vtedy práve 60 ročný) sa rozhodol tento štátny smútok v Heidelbergu nerešpektovať. Vodca študentov (sociálny demokrat) sa pokúšal ráno 27. júna donútiť univerzitu a úrady, aby Lenardov fyzikálny ústav spustiť štátnu vlajku na pol žrde a prerušil v tomto dni prácu. Keď tento pokus zlyhal, zmobilizoval študentov a odborárov a zajatého Lenarda dav viedol k odborárskej centrále. Dav viac ako sto ľudí sprevádzalo niekoľko policajtov, ktorí ho potom preventívne uväznili aby zabránili tomu aby skončil v miestnej rieke Neckar. To čo demokrati považovali za poníženie neskôr nacisti vyzdvihli ako hrdinský čin. 1. apríla 1924 bol Hitler za svoju účasť na puči odsúdený a uväznený. 8. mája 1924 napísal Lenard a Stark do Veľkonemeckých novín podporný článok. 15. mája 1926 odcestoval vtedy už 64 ročný Lenard do susedného okresu, aby sa zúčastnil na manifestácii za Hitlera. O dva roky neskôr (1928) navštívil Hitler a jeho stranícky sekretár Rudolf Hess po prejave v Heidelbergu Lenarda v jeho byte už ako hrdinu."}
{"id": "600237", "title": "John Lennon", "context": "Teta Mimi – vďaka Johnovým kresbám – zaistila Lennonove prijatie na Liverpoolsku vyššiu strednú umeleckú školu. Tam sa Lennon zoznámil s neskoršou manželkou Cynthiou Powellovou. Postupne však začal konformitu umeleckej školy nenávidieť a podobne ako ďalší v jeho veku sa začínal viac zaujímať o rock and roll a amerických spevákov ako Elvis Presley a Buddy Holly. Koncom 50. rokov založil skifflovú skupinu The Quarry Men, neskôr premenovanú na Johnny and the Moondogs, The Silver Beetles a konečne The Beatles."}
{"id": "67587", "title": "The Cranberries", "context": "Introduction  The Cranberries bola írska rocková skupina založená v roku 1989 v meste Limerick. Skupinu tvorila speváčka Dolores O’Riordan, gitarista Noel Hogan, basgitarista Mike Hogan a bubeník Fergal Lawler. Hoci bola skupina značne spájaná s alternatívnym rockom, takisto do svojej tvorby včleňovala prvky indie popu, post-punku, írskeho folku a pop rocku. Skupina The Cranberries sa stala populárnou v 90. rokoch vďaka svojmu debutovému albumu Everybody Else Is Doing It, So Why Can t We? , ktorý sa stal komerčne úspešný. V 90. rokoch bola skupina The Cranberries jednou z najúspešnejších rockových interpretov, pričom predala viac ako 40 miliónov albumov po celom svete. Vydala štyri albumy, ktoré sa dostali do prvej dvadsiatky v rebríčku Billboard 200 ( Everybody Else Is Doing It , So Why Can t We? , No Need to Argue , To the Faithful Departed a Bury the Hatchet ) a osem singlov, ktoré sa dostali do prvej dvadsiatky v rebríčku UK Singles Chart („Linger“, „Dreams“, „Zombie“, „Ode to My Family“, „Ridiculous Thoughts“, „Salvation“, „Free to Decide“ a „Promises“). Začiatkom roku 2010 sa skupina po šesťročnej prestávke opäť obnovila a začala Severoamerické turné, ktorému nasledovali vystúpenia v Latinskej Amerike a Európe. V máji 2011 nahrala dvoj šiesty štúdiový album Roses , ktorý bol vydaný dňa 27. februára 2012. Album, In the End , vydaný v apríli 2019, niečo vyše roka po smrti speváčky Dolores O’Riordan, bol zároveň posledným albumom skupiny, ktorá následne ukončila svoju činnosť."}
{"id": "271208", "title": "Silverchair", "context": "História  Vznik a rané nahrávky (1992-1996) Celé to začal mladý spevák a gitarista Daniel Johns a jeho spolužiak, bubeník Ben Gillies, keď začínali spolu hrať na základnej škole. Keď prešli na strednú školu v Newcastle, členom „skupiny“ sa stal ďalší spolužiak – Chris Joannou na base. Založili skupinu s názvom Innocent Criminals s druhým gitaristom Tobinom Finnaneom, ktorý však čoskoro skupinu opustil. Odohrali niekoľko koncertov v regióne Hunter Valley v prvých rokoch vzniku, po tom, ako sa úspešne zúčastnili súťaže YouthRock (1994) , čo bola súťaž pre školské kapely. Padli aj prvé nahrávky. Ešte pod menom Innocent Criminals nahrali demá ako Acid Rain , Cicada , Pure Massacre a Tomorrow pod záštitou spoločnosti Platinum Sound Studios. Veľký objav kapely prišiel, keď v apríli vyhrali národnú súťaž Pick Me , s ich originálnym demo songom Tomorrow , vedenú TV SBS Nomad a alternatívnym rádiom Triple J. Cenu tvorilo nahranie skladby pod krídlami Triple J a natočenie videoklipu televíziou ABC v premiére 16. júna. Tu však prišla možnosť na zmenu názvu skupiny ešte pred vydaním Tomorrow ako singla. V rozhovore pre reláciu AT&T Blue Room (2007) diskutovali aj o tom, aký je vlastne pôvod ich nového názvu – Silverchair . Meno vzniklo prevzatím názvu jednej z kníh C.S.Lewisa, „The Silver Chair“. Priznali, že s tým, čo prišli, bol celkom schopný príbeh, ale pochopili, že je skrátka jednoduchšie povedať, ako to vzniklo z knihy. Na základe rivality medzi nahrávacími spoločnosťami, kapela Silverchair podpísala kontrakt so Sony Music na troj-album v spolupráci s Murmur Records ; Sony A&R manažér John Watson, ktorý bol spoluzodpovedný za podpisovanie skupiny, neskôr vydavateľa opustil a stal sa manažérom Silverchair. Nahrávka z Triple J bola uvedená v auguste 1994 a hneď sa udržala šesť týždňov ako N° 1 v rebríčku ARIA Singles .V 1995-tom nahrali novú verziu Tomorrow (plus nový klip). Singel bol určený pre americký trh a stala sa tak najhranejšou piesňou v rádiu US modern rock . Ich debutový album, Frogstomp , sa nahral len deväť dní po uvedení Tomorrow . V čase nahrávania dosky mali všetci členovia len pätnásť rokov a ešte chodili na strednú. Piesne na albume mali lyrický kontext, neboli založené na realite, brali inšpiráciu z televízie, miestnych tragédií a zobrazovali bolesti priateľov. Album bol kritikmi prijatý, magazíny Allmusic a Rolling Stone ho ohodnotili 4 a 4,5 hviezdičkami vyzdvihujúc intenzitu albumu, špeciálne singla Tomorrow . Frogstomp sa ako hit číslo jeden v Austrálii a na Novom Zélande dostal v rámci rebríčka Billboard 200 do TOP 10. Kapela Silverchair sa stala po dlhom čase (od čias skupiny INXS ) ďalšou austrálskou skupinou v rebríčku. Z albumu sa celosvetovo predalo viac ako dva a pol milióna kópií. Ako rástla popularita albumu Frogstomp a singla Tomorrow , kapela koncertovala na tour s Red Hot Chilli Peppers a hrala dokonca na streche Radio City Music Hall nezabúdajúc na školu. V januári 1996 bol prípad vraždy, v ktorom právny zástupca Briana Bassetta, 16, a Nicholausa McDonalda, 18, vymáhal, že počúvanie piesne Israel’s son z albumu Frogstomp spôsobilo úmrtie Bassetových rodičov. Skupina vydala stanovisko, že nikto z nich nemal nikdy v úmysle propagovať násilie a prípad bol takto zamietnutý. Kritiky a komerčný úspech (1997-2001) Žnúc úspech z prvého albumu v Austrálii a Spojených štátoch, skupina začala s nahrávaním ich druhého štúdiového albumu – Freak Show , vydaný v roku 1997. Tri piesne z Freak Show sa hneď dostali do austrálskeho TOP 10 a to konkrétne skladby Freak , Abuse Me a Cemetery . Štvrtý singel – The Door dosiahol 25-tu priečku. Texty sa zameriavali prevažne na hnev a oddelenie sa od očakávaní, ktoré so sebou priniesol album Frogstomp . Ich druhý album bol ocenený zlatom v Spojených štátoch a medzinárodne sa predalo približne jeden a pol milióna platní. Po maturite členovia skupiny získali viac času na tvorbu nového albumu Neon Ballroom vydaného v roku 1999. Silverchair si chceli pôvodne urobiť ročnú pauzu, no nakoniec sa rozhodli venovať komponovaniu hudby. Tretí album dal svetu štyri nové single ako Anthem for the Year 2000 , Ana´s Song (Open Fire) , Miss You Love a Paint Pastel Princess . Tri z nich sa dostali do TOP 50 rebríčka ARIA. Albumy Freak Show a Neon Ballroom dosiahli vysoké miesta (konkrétne 2. a 3.) v rebríčku albumov ARIA. Tieto boli úspešné aj mimo Austrálie, Freak Show dosiahol druhú priečku v Kanade a Neon Ballroom dosiahol piatu pozíciu. Piesne Freak , Abuse Me a Cemetery sa dostali do TOP 10 v Austrálii a Abuse Me dosiahla štvrté miesto v rebríčkoch Hot Modern Rock Tracks a v Hot Mainstream Rock Tracks. Singel Anthem for the Year 2000 bol z albumu Neon Ballroom najvyššie – na tretej priečke, zatiaľ čo Ana´s Song (Open Fire) dosiahla číslo 12 v Hot Modern Rock Tracks. V roku 1999 sa Johns priznal, že sa mu na základe jeho depresívneho stavu vyvinula porucha príjmu potravy. Takisto poznamenal, že v texte k piesni Ana´s Song (Open Fire) sa zaoberal svojou chorobou, kde mohol „jesť, čo chcel ... prebudiť sa“ („eat what he needed ... to stay awake\"). Neskôr absolvovali koncertnú šnúru zameranú na propagáciu albumu Neon Ballroom s cieľom predať celosvetovo viac kópií než mal album Freak Show . Neva Chonin z Rolling Stone považuje za jeho úspech hlavne prepracovanejší a zrelší zvuk. V rámci Európy a južnej Ameriky sa tento album stal jedným z najúspešnejších a to aj vďaka tomu, že Silverchair koncertovali a vystupovali na festivaloch, napríklad na festivale v Readingu alebo Edgefeste. Jediným živým vystúpením skupiny v roku 2000 bolo vystúpenie na festivale Falls na Nový rok. 21. januára 2001 kapela hrala pred 250 tisícovým publikom počas Rock In Rio a neskôr to opisovali ako najvyšší bod ich kariéry. Nasledujúca šnúra koncertov prišla aj s informáciou, že si berú 12-mesačnú pauzu. S vydaním Neon Ballroom , čo bol ich tretí album, sa skončila aj ich zmluva na albumy so spoločnosťou Sony Music. Skupina bola ešte počas pauzy sledovaná nahrávacími spoločnosťami. Končiac pauzu ohlásili, že budú nahrávať pod taktovkou Atlantic Records na americkom trhu. Neskôr si vytvorili vlastnú značku, Eleven: A Music Company , pre austrálsky a ázijský trh. Po tomto vyjadrení spoločnosť Sony vydala album The Best of Volume 1 bez súhlasu kapely. Diorama (2001-2002) V júni roku 2001 sa skupina zavrela do nahrávacieho štúdia v Sydney pod vedením Davida Bottrilla (Tool, Peter Gabriel, Kign Crimson) a začali pracovať na ich štvrtej štúdiovej nahrávke Diorama . Toho času, Daniel Johns už oficiálne zastával úlohu koproducenta. Album, ktorý Johns opisuje ako „svet vo svete“ ( „a world within a world“ ), prišiel s novou metódou tvorenia hudby, najmä klávesy, a technika, ktorú vyvinul počas skupinovej pauzy. Aby skompletizoval svoju víziu albumu Diorama , pozval si niekoľko iných hudobníkov ako podporu, vrátane Van Dyke Parks , Luv Your Life a Across the Night . Paul Mac a Jim Moginie tiež spolupracovali so skupinou. Počas nahrávania Dioramy , Johns seba videl radšej ako umelca než jednoduchého člena v „rockovej skupine“. Po uvedení dosky na trh, kritika ho komentovala ako viac umelecký nepredchádzajúce. Prvá pieseň z Dioramy The Greatest View bola odpremiérovaná v autrálskych rádiách na začiatku decembra. Bola vydaná preto, aby sedela s vystúpením kapely na Big Day Out tour . Počas turné sa vyskytli ťažkosti s hraním na gitare u Johnsa a to kvôli jeho prebiehajúcej akútnej artritíde. Diorama figurovala v rebríčku ARIA 50 týždňov v TOP 50. Bolo vydaných päť singlov, The Greatest View , Without You , Luv Your Life , Across the Night a After All These Years . The Greatest View bola najlepšia, dosiahla tretie miesto v ARIA rebríčku. Diorama bola taktiež úspešná na ARIA Awards 2002, kde vyhrala päť cien vrátane kategórií Najlepší rockový album a Najlepšia skupina . Kapela odohrala The Greatest View počas odovzdávania. Táto bola nominovaná v kategórii Najlepší videoklip . Doska a single boli nominované viackrát na ceny aj v roku 2003. Po úspechoch v roku 2002 (ARIA Awards) ohlásili znovu prerušenie aktivity, ale tentokrát na neurčitú dobu. Johns sa nechal počuť, že to bolo nevyhnutné „berúc do úvahy to, že skupina má viac ako desať rokov a priemerne máme 23 rokov“ ( „given the fact the band were together for over a decade and yet were only, on average, 23 years old“ ). Predĺžená pauza a postranné projekty (2003-2005) V roku 2000, Johns a Paul Mac, spolupracujúc so Silverchair, vydali len internetovú verziu EP pomenovanú I Can´t Believe It´s Not Rock . Po vyhlásení prerušenia, sa obaja dali znovu dohromady a vznikla formácia The Dissociatives vydávajúc rovnomenný album (2004). Z tohto albumu bola použitá pieseň Spicks and Specks do rovnomennej hudobnej TV súťaže televízie ABC. Titulná pieseň je remakom originálnej verzie z roku 1966 od The Bee Gees . Johns spolupracoval aj so svojou vtedajšou manželkou Natalie Imbruglia na jej albume Counting Down the Days (2005) . Na druhej strane Joannou pracoval na projekte s The Mess Hall , kde produkoval ich druhý štúdiový album Feeling Sideways . Táto nahrávka bola nominovaná na ARIA Awards v kategórii Najlepšia nezávislá nahrávka roku 2003 . Gillies mal tiež svoj postranný projekt – vydávajúc rovnomenný album so skupinou Tambalane a taktiež koncertovali spolu v Austrálii. Skupina Silverchair sa zúčastnila v roku 2005 na koncerte Wave Aid na podporu ľudí postihnutých tsunami z decembra 2004 a na obnovu zničených oblastí. V rovnakom čase sa členovia skupiny rozhodli dať dokopy. Prihladnuc na situáciu, Gillies „zvalil“ zjednotenie skupiny na „zvláštnu chémiu“ medzi členmi, povedal to v rozhovore pre The Sydney Morning Herald : „Zabralo nám to len 15 rokov, ale uvedomili sme si, že naozaj máme medzi nami niečo špeciálne a mali by sme za tým ísť.“ Návrat po pauze (2006-súčasnosť) Po vystúpení na Wave Aid začali znovu spolu hrávať a začali sa chystať na nový album. V 2006-tom nahrali v Hunter Valley demo nazvané Young Modern a finálne nahrali v Los Angeles pod spoločnosťou Seedy Underbelly Studios a producentom Nickom Launayom. Neskôr znovu spolupracovali so skupinou Van Dyke Parks a odcestovali do Prahy, kde nahrávali s Českou filharmóniou. Kapela tento album produkovala celkom nezávisle – takto si uľahčili predošlé peripetie spojené s nahrávaním pod nejakou spoločnosťou. Silverchair mala rozsiahle turné ešte pred vydaním dosky, vystupovali napríklad v Homebake a ešte veľa ďalších koncertov. Predviedli sa s cover verziou od Midnight Oil – Don´t Wanna Be the One v roku 2006 počas ARIA Awards ako súčasť uvedenia Midnight Oil do Siene slávy ARIA. Počas vystúpenia Johns nasprejoval text PG4PM (Peter Garrett for Prime Minister – Peter Garett za premiéra) na stenu pódia, ako pocta pre frontmana skupiny, v súčasnosti člena parlamentu a ministra životného prostredia, dedičstva a umenia. 12. júna 2007 sa spolu s rockovou skupinou Powderfinger predstavili na Across the Great Divide Tour . Turné bolo zamerané na poukázanie snahy o scelenie 17-ročnej medzery v očakávaní spolužitia medzi domorodými a nedomorodými deťmi. Album bol vydaný v roku 2007 a ako prvé, postupne vydané single sa predstavili skladby ako Straight Lines , Reflections of a Sound , If You Keep Losing Sleep a Mind Reader . Young Modern sa stal piatym albumom kapely Silverchair, ktorý sa dostal do topky ARIA rebríčka albumov. Straight Lines sa stali treťou piesňou skupiny, ktorá dosiahla prvú priečku v austrálskych hitparádach. Aj album aj pieseň vyhrali tri ceny ARIA Awards 2007 . Skupina ďalej vyhrala tri ceny APRA za pieseň Straight Lines vrátane kategórií Textár roka , čo Johns získal už po tretíkrát. Odvolávajúc sa na webstránku skupiny, od 7. júna 2009 kapela začala pracovať na „dodatku“ k Young Modern . Strávili tri týždne na nahrávaní (Austrália) a vyhradili si obdobie na leto. Na jednej strane síce nahrávali album, ale na strane druhej nebol určený žiadny dátum uvedenia novej dosky na trh, ale skupina uploadla štúdiové klipy niekoľkých skladieb na ich oficiálnu stránku. Na začiatku decembra bol frontman Johns pozvaný do Triple J Robbie, Marieke a Doktor raňajkovej show a preberali ich nový album, na ktorom skupina momentálne makala v Newcastle . Povedal: „Hlavný rozdiel je, že tam veľa experimentujeme s nástrojmi a synťákmi... Myslím, že gitara tam je len na štyroch skladbách z 15, čiže...“, pokračoval: „prekvapivo rockové na to, že tam je minimum gitary“. V apríli, znovu sa odvolávajúc na stránku skupiny, Chris Joannou oznámil, že skupina uvedie dve nové skladby 16 a Machina Collecta na májovom festivale Groovin the Moo . Možno povedať, že tieto piesne sa ponášajú na nový album, ale zároveň dodal, že práca sa vyvíjala celkom dobre, takisto potvrdil, že ešte nemali názov pre pripravovaný album, tak sa skupina zhodla na jednoduchom Album 6 . Hudobný štýl Silvechair sú všeobecne zaraďovaní ako alternatívno rocková-post-grungeová skupina, ale ich príslušnosť ku špecifickejším žánrom sa menila ako dospievali. Veľkú časť prvých albumov radených do post-grungeu, inšpirovali práve skupiny ako Nirvana, Pearl Jam, Soundgarden, Alice in Chains alebo Black Sabbath. Gillies súhlasil s tým, že označenie skupiny čerpajúcej inšpiráciu zo Seattle sound , takisto ako The Beatles alebo The Doors boli veľmi vnímané počas ich mladosti. Neskoršie boli na základe ich vzhľadu a štýlu austrálskymi médiami nazývaní aj ako Nirvana in Pyjamas (ako sarkastické spojenie s mladosťou kapely a známou austrálskou rozprávkou Banány v pyžamách). Hudbu k Young Modern sa Johns snažil skomponovať celkom jednoducho napriek zložitým hudobným štruktúram. Texty boli napísané až po zložení muziky, niekedy dokonca spísané až v deň nahrávania. Ako frontman povedal, má strach z písania textov, tak navrhol, či by skupina nemohla nahrať niekedy v budúcnosti len inštrumentálny album. Johns je hlavný textár skupiny a poznámky typu že kolegovia Joannou a Gillies nemajú nejaký významný vplyv na to, čo napíše, sú kľučom práve k tomu, ako skupina znie celkovo. Joannou veril, že Young Modern bol jednoduchší ako album Diorama , ale ako sa nechal počuť, stále má komplex z prostých poppopových piesní. Takisto povedal, že väčšina jeho a skupinového úspechu sa odrazili z ich pokusov dotlačiť sa viac a viac do nahrávania a písania. Práve vlastná produkcia im dovolila to urobiť bez zbytočných tlakov nahrávacej spoločnosti. Gillies poznamenal, že Silverchair stále „riskuje stratu fanúšikov“ a je to viditeľné najmä v zmenách v hudobnom smerovaní dosiek Diorama a Young Modern . Predsa len to opísal ako dobrú vec, opisujúc skutočnosť, že „sme neboli zaškatuľkovaní a ľudia naozaj nevedeli čo majú očakávať“ , ako jeden z atraktívnych znakov skupiny. Napriek striedania bytia raz hore, raz dolu v rámci úspechu v dosť mladom veku, Gillies hovorí, že skupina „si cení, čo dosiahla a čo má“ v ich kariére. Prijatie kritikov Prvý album Silverchair Frogstomp bol opisovaný ako dosť podobný Nirvane a Pearl Jam, Stephen Thomas Erlewine z Allmusicu to videl ako nasledovanie „alternatívnej rockovej tradície“ skupín. Písanie skladieb Silverchair bolo podľla Erlewina nie dobré, ale poznamenal „ich textové schopnosti nie sú tak silné“ ako oni. Magazín Rolling Stone ale tvrdil, že skupina prerástla ich rovesníkov zdôrazňujúc Johnsove „otrhané vokály“ . Freak Show sa viac radil smerom ku im vlastnému štýlu, lepšie než napodobňovať ostatných a teda obdržal viac pochvál za piesne než ich predchodca. Sandy Masuo z Yahoo! Music opísala texty ako „patetické“ a „emotívne“ . Entertainment Weekly schválila ďalší postup na albume Neon Ballroom , komentujúc ho ako „plyšové struny na tých dospelých plánoch“ . V komponovaní však boli významné zisky, Johns bol opísaný ako „rýchly, motivovaný a dospelý“ . Hoci Rolling Stone napísal, že album vyzeral zmäteno, komentoval Silverchair takto: „neviem, čo sa rozhodli robiť“ s ich hudbou. Platňa Diorama si za ten čas získala kritikov jednak originálnosťou a s jej „ťažkou orchestráciou, nepredvídateľnými melodickými posunmi a s bizarnou popovou citlivosťou“ . Odvolávajúc sa na Nikki Tranter z PopMatters , album vystúpil z inak nudného austrálskeho hudobného trhu."}
{"id": "222374", "title": "Show No Mercy", "context": "Introduction  Show No Mercy je debutový album americkej thrashmetalovej skupiny Slayer. Producent Brian Slagel so skupinou podpísal zmluvu po vzhliadnutí ich verzie skladby „Phantom of the Opera“, pôvodne od Iron Maiden. Skupina si však toto album musela financovať sama, čiastočne z úspor basgitaristu Toma Arayu, ktorý vtedy pracoval ako respiračný terapeut a od pôžičiek Kerryho otca."}
{"id": "160606", "title": "Avenged Sevenfold", "context": "Externé odkazy  Oficiálna stránka skupiny (en) Kategória:Heavymetalové hudobné skupiny USA Kategória:Interpreti Warner Bros. Records"}
{"id": "212913", "title": "Second Heat", "context": "Introduction  Second Heat je druhým albumom skupiny Racer X. Na albume sa predstavili dvaja noví členovia - Bruce Bouillet a Scott Travis."}
{"id": "159872", "title": "Minor Threat", "context": "Introduction  Minor Threat bola americká hudobná skupina hrajúca hardcore punk. Skupinu založili bývalí členovia skupiny The Teen Idles, hráč na basovú gitaru a spevák Ian MacKaye a bubeník Jeff Nelson. Skupinu doplnili gitarista Lyle Preslar a hráč na basovú gitaru Brian Baker. Skupina debutovala v decembri 1980. V roku 1981 skupina vydala svoje prvé skladby na albume s názvom Minor Threat a In My Eyes . Absolvovala taktiež turné po východnej časti Spojených štátov. Pieseň „Straight Edge“ (z prvého albumu) preslávila filozofiu straight edge , ktorá hovorí o úplnej abstinencii (alkohol i narkotiká). Bolo to čosi nové v rockovej hudbe. Postupne začínali mať čoraz viac poslucháčov. Vznikli taktiež nové skupiny tohto žánru, ako SS Decontrol, či 7 Seconds. Pieseň „Guilty Of Being White“ vyznela ako skladba s rasistickým textom, ale MacKaye tvrdil, že niektorí zle interpretovali jeho slová. Skupina sa rozpadla v roku 1983 pre nezhody medzi členmi kapely. Svoj posledný koncert odohrali 23. septembra 1983. MacKayne neskôr hral v skupine Embrace a od roku 1987 vo Fugazi. Brian Baker hral v Dag Nasty, v súčasnosti je členom skupiny Bad Religion. Lyle Preslar vystupoval s Glennom Danzigom. Jeff Nelson je grafik, ale angažuje sa tiež v politike."}
{"id": "448501", "title": "The Rattlesnakes", "context": "Introduction  The Rattlesnakes bola britská rokenrolová a skiffle hudobná skupina pôvodom z Manchesteru, ktorú v roku 1955 založil Barry Gibb. Ďalšími členmi boli jeho súrodenci Robin a Maurice, neskôr prišli do skupiny Paul Frost a Kenny Horrocks. Od decembra 1957 v tejto zostave vystupovali v miestnom divadle Gaumont. V máji 1958 sa Barry, Robin a Maurice sformovali do zoskupenia Wee Johnny Hayes and The Blue Cats. The Rattlesnakes sa považuje za priameho predchodcu neskôr vzniknutej skupiny Bee Gees."}
{"id": "290150", "title": "N.W.A", "context": "Introduction  N.W.A (skratka pre Niggaz Wit Attitudes alebo Niggaz With Attitude ) bola americká hip-hopová skupina pochádzajúca z Comptonu v Kalifornii. Skupina je považovaná za jednu z kľúčových priekopníkov žánru gangsta rap. Pôvodná zostava skupina pozostávala z členov Arabian Prince, DJ Yella, Dr. Dre, Eazy-E, Ice Cube a MC Ren; Arabian Prince začal svoju sólovú kariéru v roku 1989 a Ice Cube odišiel v roku 1990 pre vzájomné spory. Debutový album skupiny Straight Outta Compton sa stal začiatkom éry gangsta rapu v podobe produkcie a sociálne orientovaných textov piesní, čo bolo revolučné pre tento žáner. Časopis Rolling Stone zaradil skupinu N.W.A na 83. miesto v zozname 100 Greatest Artists of All Time."}
{"id": "577769", "title": "Orphanage (írska skupina)", "context": "Názov Najčastejšie sa uvádza, že názov skupiny odkazuje na dom obývaný skupinou Dr. Strangely Strange v dublinskej štvrti Sandymount, ktorý bol prezývaný „The Orphanage“ ()."}
{"id": "275720", "title": "The State", "context": "Písanie, nahrávanie Písať texty piesní pre druhý album začala skupina ešte pred turné Curb Tour v roku 1997. Mnoho skladieb na albume bolo už hraných naživo počas spomínaného turné v roku 1997, okrem iných „Leader of Men“, „Old Enough“, „Worthy to Say“ a „Not Leavin’ Yet“. Tieto skladby sa objavili aj na pirátskej nahrávke z tohto turné Acoustic live on Power 97 , na ktorú boli nahrané v akustických verziách. Zvyšok skladieb na albume bol nový materiál. Nahrávanie sa začalo dva roky od vydania albumu Curb . Počas týchto dvoch rokov spevák skupiny, Chad Kroeger pracoval ako predavač reklamných priestorov. Svoje skúsenosti potom použil pri propagácii skupiny a nového albumu. 10 dní pred začatím nahrávania a skupinu rozhodol opustiť bubeník Brandon Kroeger. Skupina ho nahradila bubeníkom Mitchom Guindonom, ale ten ostal v skupine len niekoľko dní. Nakoniec do skupiny prišiel po dohode s gitaristom Ryanom Peakom Ryan Vikedal zo skupiny Curb Loud Band. Počas jedného týždňa sa naučil 12 skladieb a tak skupina mohla pokračovať v práci na novom materiále. V tejto novej zostave skupina začala pracovať na druhom albume. Skupina nahrávala v štúdiu Green House Studios v Burnaby s pomocou producenta Dale Penera. Na album sa nakoniec dostalo 5 nových skladieb a 6 starších skladieb známych z predchádzajúceho turné."}
{"id": "600242", "title": "John Lennon", "context": "Napriek tomu, že John nevyrastal s matkou, zostal s ňou v pravidelnom kontakte. Julia priviedla Johna k záujmu o hudbu a učila ho hrať na bendžo. 15. júla 1958 ju zrazilo auto riadené opitým policajtom mimo službu a Julia následkom zranení podľahla. Táto udalosť ovplyvnila mnohé neskoršie Lennonove skladby a zároveň zocelila jeho priateľstvo s Paulom McCartneym, ktorého matka zomrela na rakovinu prsníka, keď mal Paul 14 rokov (1956). Neskôr Lennon na počesť svojej matky napísal piesne Julia, My Mummy's Dead („Moja mama zomrela“) a Mother („Matka“). Svojho prvého syna pomenoval Julian."}
{"id": "583751", "title": "Dylan McDermott", "context": "Súkromný život V novembri 1995 sa oženil za herečku Shivu Rose, s ktorou má dve dcéry. Ich manželstvo bolo rozvedené v roku 2009, pričom od roku 2007 spolu už nežili. V roku 2015 tvoril pár s Maggie Q. Ich vzťah skončil v roku 2019. McDermott je zotavujúci alkoholik, ktorý je od roku 1984 triezvy."}
{"id": "175219", "title": "Gerald Paul Carr", "context": "Život  Mladosť a výcvik V roku 1974 získal po úspešnom štúdiu na univerzite v južnej Kalifornii na fakulte mechaniky titul inžiniera. Potom v štúdiu pokračoval na postgraduálnej škole amerického vojenského námorníctva a na Princeton University. Nasledovala mnohoročná služba v letectve námornej pechoty. V apríli 1966 bol vybratý do piatej skupiny pripravujúcich sa astronautov. Počas dlhých rokov čakania na svoj let sa podieľal na kompletovaní Apolla 8 a Apolla 12, pracoval ako ich spojovací operátor, technicky vylepšoval mesačné vozidlo Lunar Rover. So svojou rodinou (oženil sa a má šesť detí) si opravil starý autobus a obišiel s ním celý západ USA. Už ani nedúfal, že sa dočká, keď prišla ponuka na posledný let k Skylabu 1. Lety do vesmíru Podplukovník námornej pechoty Gerald Carr odštartoval na palube kozmické lode Skylab 4 z kozmodrómu na myse Canaveral v novembri 1973 . Na palube s ním boli americkí kozmonauti William Pogue a Edward Gibson. Pristáli a potom pracovali na orbitálnej stanici Skylab skoro tri mesiace. Pristáli vo februári 1974 na hladine Tichého oceánu po 84 dňoch vo vesmíre. Skylab 4 ( 16. november 1973 – 8. február 1974) Po lete Z NASA odišiel v roku 1977. Našiel si miesto manažéra obchodného oddelení spoločnosti Bovay Engineers v texaskom Houstone. V auguste 1993 bol prezidentom spoločnosti Camus Inc., v Little Rock."}
{"id": "20665", "title": "Paul McCartney", "context": "Životopis  Detstvo a mladosť Dom na 20 Forthlin Road v Allertone, do ktorého sa v roku 1955 presťahovala rodina McCartneyovcov. James Paul McCartney sa narodil 18. júna 1942 v nemocnici, ktorá sa nachádza v liverpoolskej mestskej časti Walton. V tejto istej nemocnici sa jeho matka, Mary Patricia (rodená Mohin), vykonávala svoju prax zdravotnej sestry. Jeho otec, James („Jim“) McCartney, pri Paulovom narodení nebol prítomný kvôli svojej práci dobrovoľného hasiča, ktorú vykonával počas druhej svetovej vojny. McCartney má mladšieho brata Michaela a nevlastnú sestru Ruth. Deti boli krstené podľa katolíckej viery matky, aj to napriek tomu, že ich otcom bol bývalý protestant, ktorý sa stal agnostikom. V ich domácnosti sa prílišný dôraz na náboženskú výchovu nedával. McCartney medzi rokmi 1947 až 1949 navštevoval základnú školu Stockton Wood Road v Speke. Potom kvôli preplnenému stavu žiakov v Stocktone prestúpil na juniorskú školu Josepha Williamsa v Belle Vale. V roku 1953 bol jedným z troch z 90 skúšaných študentov, ktorí zložili skúšku na 11-Plus. Tento výsledok mu umožnil začať namiesto bežnej strednej školy navštevovať gymnázium Liverpool Institute. V roku 1954 sa v autobuse, cestou zo svojho predmestského domu v Speke stretol so spolužiakom Georgeom Harrisonom. Z tých dvoch sa čoskoro stali priatelia. McCartney neskôr pripustil: „Mal som sklon hovoriť s ním, pretože bol o rok mladší.“ McCartneyho matka Mary bola pôrodná asistentka a živiteľka rodiny. Jej zárobok im umožnil, aby sa mohli presťahovať do domu na 20 Forthlin Road v liverpoolskom predmestí, v Allertone, kde žili až do roku 1964. Jeho mama chodievala bicyklom za pacientmi, McCartney spomína, „ako to bolo aj o tretej ráno po husto zasnežených uliciach“. Dňa 31. októbra 1956, keď mal McCartney 14 rokov, jeho matka zomrela na embóliu, ktorá bola komplikáciou po operácii rakoviny prsníka. Strata McCartneyho matky bola neskôr určitým spojením s osudom Johna Lennona, ktorému matka Julia zomrela, keď mal 17 rokov. McCartneyho otec bol trúbkar a klavirista. V 20. rokoch mal džezovú kapelu, ktorá sa nazývala Jim Mac s Jazz Band. V prednej miestnosti mali piano (vzpriamený klavír). Viedol svojich synov k tomu aby boli muzikanti. Radil Paulovi, aby chodil na hodiny klavíra. no on sa však radšej učil len podľa sluchu. Keď mal Paul 11 rokov, jeho otec ho nahovoril, aby sa zúčastnil konkurzu do speváckeho zboru Liverpoolskej katedrály, no neprijali ho. McCartney potom nastúpil zboru v kostole sv. Barnabáša v Mossley Hill. Na štrnáste narodeniny dostal McCartney od otca poniklovanú trúbu. Potom ako sa vďaka rádiu Luxembourg stal populárnym rock and roll, Paul vymenil trúbu za akustickú gitaru L15 Framus Zenith (model 17). Chcel totiž vedieť popri hre na hudobný nástroj aj spievať. Paul McCartney je ľavák. Bolo pre neho ťažké hrať na gitare pre pravákov, ale potom, čo si všimol plagát propagujúci koncert Slima Whitmana, uvedomil si, že Whitman hrá ľavou rukou tak, že si na gitare obráti poradie strún. Svoju prvú pieseň, „I Lost My Little Girl“, Paul McCartney zložil na gitare Zenith, ďalšia z prvých jeho vtedajších melódií, ktorú zložil na klavíri, bola prvotnou verziou piesne „When I Sixty-Four“. Hudobne bol Paul McCartney ovplyvnený americkým rhythm and blues a jeho školským idolom sa stal Little Richard. Prvá pieseň, ktorú Paul McCartney v rámci talentovej súťaže prázdninových táborov Butlin s Filey verejne zahral bola jeho „Long Tall Sally“."}
{"id": "54008", "title": "Maclyn McCarty", "context": "Introduction  Maclyn McCarty ( 9. jún 1911, South Bend, Indiana, USA – † 2. január 2005, New York, New York) bol americký genetik. V roku 1944 spolu s Oswaldom Averyom a Collinom Macleodom pokračovali v Griffithovom experimente. Výsledky ich pokusov ukázali, že genetický materiál živých buniek je tvorený z DNA."}
{"id": "562828", "title": "Matthew McConaughey", "context": "Osobný život Od roku 2006 chodil s Camilou Alves. Svoj vzťah spečatili svadbou, dňa 25. decembra 2011. Spoločne majú tri deti. 17. novembra 2014 McConaughey dostal hviezdu na hollywoodskom chodníku slávy."}
{"id": "20667", "title": "Paul McCartney", "context": "Hudobný prístup McCartney je je z veľkej časti hudobník samouk. Jeho prístup opísal muzikológ Ian MacDonald ako „charakter prirodzene priťahovaný k formálnym aspektom hudby, ktorý je však úplne neučený... technicky „hotové“ dielo vyprodukoval takmer výlučne inštinktom, harmonickým úsudkom. založený hlavne na dokonalej výške tónu a ostrom páre uší... je prirodzený melodik – tvorca melódií, ktoré dokážu existovať mimo svojej harmónie.“ McCartney prirovnal svoj prístup k „primitívnym jaskynným umelcom, ktorí kreslili bez tréningu“. Prvotné vplyvy Medzi najskoršie McCartneyho hudobné vplyvy patria Elvis Presley, Little Richard, Buddy Holly, Carl Perkins a Chuck Berry. Na otázku, prečo The Beatles nezahrnuli Presleyho do skupiny na obrázok obalu albumu Sgt. Peppe r, McCartney odpovedal: „Elvis bol príliš dôležitý a príliš vysoko nad ostatnými, aby tam bol... takže sme ho na zoznam nedali. Bol viac než len popový spevák, bol to Elvis The King.“ McCartney uvádza, že pre svoju basovú linku k piesni „I Saw Her Standing There“ priamo použil Berryho „Talking About You“. Paul McCartney označil Little Richarda za vzor, ktorého spev vo falzete inšpiroval jeho vlastnú vokálnu techniku. Uviedol, že napísal pieseň „I m Down“ tak, aby v nej mohol svojím spevom napodobniť Little Richarda. V roku 1971 kúpil McCartney autorské práva na katalóg Buddy Hollyho. V roku 1976, pri príležitosti štyridsiateho výročia Hollyho narodenia, McCartney v Anglicku slávnostne založil každoročnú akciu, nazvanú „Buddy Holly Week“. Súčasťou tohto festivalu sú vystúpenia známych hudobníkov, súťaže v písaní piesní, súťaže v kreslení a špeciálne vystúpenia, ktorými si pripomínajú pódiové šou Hollyho kapely The Crickets. Basová gitara Súbor:DesertTrip2016-117 (30018692150).jpg|thumb|left|McCartney v roku 2016 s basovou gitarou Höfner 500/1 Paul McCartney, ktorý je známy predovšetkým tým, že pri hre na gitaru uprednostňuje rôzne typy brnkadiel, no občas sa stane, že gitarové struny rozvibruje aj prstami. Silne ho ovplyvnili umelci z Motownu, najmä štúdiový hráč na basovú gitaru. James Jamerson, ktorého McCartney pre svoj melodický štýl označil za svoj vzor. Ovplyvnil ho aj Brian Wilson (The Beach Boys), komentoval to: „preto, lebo šiel veľmi neobvyklou cestou“. Ďalším jeho obľúbeným basgitaristom je džezový hudobník Stanley Clarke. McCartneyho basgitarovú zručnosť uznávali basgitaristi ako je Sting, Mike Elizondo, ktorý hráva s Dr. Drem a Colin Molding z anglickej kapely XTC. Počas prvých rokov pôsobenia McCartneyho v skupine The Beatles primárne používal basu Höfner 500/1. Od roku 1965 uprednostňoval pri nahrávaní svoju gitaru Rickenbacker 4001S. Bežne používal zosilňovače Vox, do roku 1967 začal na zosilňovanie používať aj značku Fender Bassman. Na konci 80. a začiatkom 90. rokov používal basgitaru Wal 5-string, ktorá podľa jeho názoru hrá silnejšie znejúce basové linky. Je to v kontraste s oveľa jemnejším Höfnerom, ktorý ho inšpiroval k citlivejšej hre, čo považuje za zásadné pre jeho štýl hrania. Z tohto dôvodu sa okolo roku 1990 k značke Höfner vrátil. Na koncertoch používa pre basovú gitaru zosilňovače Mesa Boogie. Podľa Iana MacDonalda je pieseň „She s a Woman“ prelomovým bodom, v ktorom sa McCartneyho spôsob hry na basovú gitaru začal dramaticky meniť. Životopisec Beatles, Chris Ingham, označil za pokrokový album Rubber Soul , kedy McCartneyho hranie zaznamenalo výrazný posun a to najmä v skladbe „The Word“. Вacon a Morgan zhodne nazvali McCartneyho basový groove „vrcholom v hre pop bass a... prvým dôkazom záznamu jeho vážnej technickej schopnosti v hre na tomto nástroji“. MacDonald označil vplyv amerických skladieb „Papa s Got a Brand New Bag“ od Jamesa Browna a „In the Midnight Hour“ od Wilsona Picketta, amerických soulových nahrávok, z ktorých McCartney vstrebával prvky a čerpal inšpiráciu, keď „vydal svoj doteraz najspontánnejší basový part“. Bacon a Morgan opísali ako príklad basovú linku pre pieseň „Rain“ od The Beatles ako „úžasný kúsok hrania... McCartney uvažujúci z hľadiska rytmu aj „basovej linky“... výber oblasti krku ... správne vníma, dá mu jasnosť v melódii bez toho, aby bol jeho zvuk pre groove príliš tenký.“ MacDonald u McCartneya identifikoval vplyv indickej klasickej hudby v „exotických melizmách v basovej časti“ v piesni „Rain“ a hru označil za „tak vynaliezavú, že hrozí že zahltí skladbu“. Naopak, uznal McCartneyho basový part v Harrisonovej skladbe „Something“ ako kreatívnu, ale príliš zaneprázdnenú a „príliš rozrušenú“. McCartney pri albume Sgt. Klub Pepper s Lonely Hearts Club Band hovorí, že obsahuje jeho najsilnejšiu a najinvenčnejšiu hru na basovú gitaru. Za jej vrchol považuje najmä skladbu „Lucy in the Sky with Diamonds“. Akustická gitara Paul McCartney aj pri hraní na akustickú gitaru primárne používa brnkadlá, no niekedy jej struny rozoznieva aj priamo prstami. Medzi príklady jeho hry na akustickú gitaru na koncertoch skupiny The Beatles patrili interpretácie v skladbách „Yesterday“, „I’m Looking Through You“, „Michelle“, „Blackbird“, „I Will“, „Mother Nature s Son“ a „Rocky Raccoon“. Samotný Paul McCartney za svoju najobľúbenejšiu koncertnú skladbu označil pieseň „Blackbird“ a svoju techniku, ktorou prezentuje jej gitarovú časť opísal nasledujúcim spôsobom: „Mám svoj vlastný spôsob podvádzania pri brnkaní prstami do strún... Vlastne tak trochu vytiahnem na čas dve struny... snažil som sa tým napodobniť folkových hudobníkov.“ Podobnú techniku ​​použil aj v roku 2005 pri skladbe „Jenny Wren“. Na mnohých svojich akustických nahrávkach hrá na gitare Epiphone Texan, no v niektorých prípadoch použil aj Martin D-28. Elektrická gitara Súbor:Paul-mccartney-1350317931.jpg|thumb|upright|left|altMcCartney points to the audience while performing on stage.|McCartney v roku 2009 na koncerte s gitarou Gibson Les Paul Paul McCartney na sólovej gitare hrá aj v niekoľkých skladbách skupiny The Beatles. Je ich viacej, vrátane tej, ktorú MacDonald opisuje ako „prudko kostrbaté sólové gitarové sólo“ v piesni „Drive My Car“. Sólo v tejto skladbe je zahraté na gitare značky Epiphone Casino. McCartney o tomto nástroji povedal: „Keby som si mal vybrať jedinú elektrickú gitaru, bola by to táto.“ McCartney kúpil Casino v roku 1964. Bol motivovaný názorom, že duté telo gitary bude produkovať zvuk s väčšou mierou spätnej väzby. Túto originálnu gitaru si ponechal až dodnes.. Paul McCartney prispel podľa vyjadrenia MacDonalda „prekvapujúcim gitarovým sólom“ do Harrisonovej piesne „Taxman“ a „vrieskajúcou“ gitarou v skladbách „Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band“ a „Helter Skelter“. MacDonald tiež oceňuje McCartneyho „iskrivo pseudoindické“ gitarové sólo v piesni „Good Morning Good Morning“. McCartney tiež hrá na sólovú gitaru v piesni „Another Girl“. Počas rokov, kedy hrával s kapelou The Wings mal McCartney tendenciu prenechávať hru na elektrickej gitare iným členom skupiny, jedine na albume Band on the Run nahral väčšinu hudobného materiálu, ktorý bol určený pre sólovú gitaru. V roku 1990 na otázku, kto sú jeho obľúbení gitaristi, uviedol mená ako sú Eddie Van Halen, Eric Clapton a David Gilmour, ale dodal, že „Ale aj tak má najradšej Hendrixa“. Na koncertoch Paul McCartney ako primárnu elektrickú sólovú gitaru používa značku Gibson Les Paul. Okrem týchto gitár je známe, že McCartney používa a vlastní celý rad ďalších elektrických gitár. Ako ďalšiu v poradí zvyčajne uprednostňuje Fender Esquire a jeho následnú inkarnáciu, Fender Telecaster. Na turné s Wings v sedemdesiatych rokoch minulého storočia používal Telecaster v žltej farbe. Vlastní tiež vzácnu gitaru Ampeg Dan Armstrong Plexi, jedinú o ktorej je známe, že je vyrobená pre ľaváka. Tento nástroj je použitý v nahrávke „Helen Wheels“ od skupiny Wings. Spev Paul McCartney je známy svojou speváckou všestrannosťou a širokým rozsahom tenorového spevu, ktorý sa tiahne cez štyri oktávy. Časopis Rolling Stone ho dal v svojom zozname najlepších spevákov na jedenáste, čitatelia čassopisu NME ho dali na ôsme miesto. Na webovom portáli Music Radar ho jeho návštevníci umiestnili na desiate miesto zoznamu „30 najlepších spevákov všetkých čias“. V priebehu rokov Paula McCartneya za toho, kto ich ovplyvnil označili speváci Chris Cornell, Billy Joel, Steven Tyler, Brad Delp (zo skupiny Boston) a Axl Rose. McCartneyho spev prešiel počas svojej kariéry niekoľkými hudobnými žánrami. Podľa Beniteza, v skladbe „Call Me Back Again“, „McCartney žiari ako bluesový sólový spevák“, kým MacDonald nazýva skladbu „I m Down“ „klasikou rokenrolu“, ktorá „ilustruje McCartneyho vokálnu a štylistickú všestrannosť“. MacDonald značil skladbu „Helter Skelter“ za ranný pokus o heavy metal a „Hey Jude“ za „pop/rockový hybrid“, pričom poukázal na McCartneyho „použitie melizmu v gospelovom štýle“ v piesni a na jeho „pseudo-soulový krik v závere“. Benitez označil skladby „Hope of Deliverance“ a „Put It There“ ako príklady úsilia McCartneyho v oblasti folkovej hudby, zatiaľ čo muzikológ Walter Everett považuje piesne „When I m Sixty-Four“ a „Honey Pie“ za pokusy o štýl vaudeville. MacDonald oceňuje „swingový rytmus“ piesne skupiny „Beatles“ s dvadsaťštyri taktovým blues „She s a Woman“ ako „najextrémnejší zvuk, aký doteraz vyrobili“, s McCartneyho hlasom „na okraji“, stlačeným na hornú hranicu jeho hrudného registra a každú chvíľu s hrozbou prasknutia hlasiviek.“ V skladbe „I Got Fe Feeling“ MacDonald popisuje McCarneya ako „nadšeného rockera v strednom tempe“ s „robustným a oduševneným“ vokálnym prejavom a „Back in the U.S.S.R.“ ako „posledný z Beatles up-tempových rockerov“, McCartneyho vokálov medzi jeho najlepšími nahrávkami od „Drive My Car“, zaznamenanými o tri roky skôr. McCartney tiež s vtipom vyskúšal klasický spev, a to v skupine Beatles s rôznymi podobami skladby „Besame Mucho“. Počas svojej kariéry po Beatles experimentoval s rôznymi hudobnými a vokálnymi štýlmi. Skladbu „Monkberry Moon Delight“ označil Jayson Greene zo serveru Pitchfork za „absolútne nespútaný hlasový prejav, Paul si polkne a vzlyká priamo pri vašom vnútornom uchu“ a dodáva, že „by to mohlo byť predstavenie Toma Waitsa súčasnosti“. Klávesové nástroje Súbor:Paul McCartney in The White House.jpg|thumb|altMcCartney performing on a piano while singing into a microphone.|Paul McCartney pri hre na klavíri vo východnom krídle Bieleho domu (2010) Na klavír hrá Paul McCartney v niekoľkých piesňach skupiny Beatles. Sú nimi napríklad „She s a Woman“, „For No One“, „A Day in the Life“, „Hello, Goodbye“, „Lady Madonna“, „Hey Jude“, „Martha My Dear“ „Let It Be“ a „The Long and Winding Road“. Podľa MacDonalda je klavírny part v piesni „Lady Madonna“ inšpirovaný Fatsom Dominom a klavírny rytmus v skladbe „Let It Be“ má korene v gospelovej hudbe. MacDonald nazval McCartneyho mellotronový úvod v skladbe „Strawberry Fields Forever“ „integrálnou súčasťou charakteru piesne“. Na Moogov syntetizátor Paul McCartney hrá v piesni „Maxwell s Silver Hammer“ od skupiny The Beatles a v skladbe „Loup (1st Indian on the Moon)“ od skupiny Wings. Skladby skupiny, Wings „With a Little Luck“ a „London Town“, Chris Ingham označil za „plné tých najcitlivejších dotykov popového syntetizátora“. Bicie nástroje V skupine The Beatles Paul McCartney hrá na bicie nástroje v skladbách „Back in the U.S.S.R.“, „Dear Prudence“, „Martha My Dear“, „Wild Honey Pie“ a „The Ballad of John and Yoko“.. Zahral tiež všetky bicie party na svojich sólových albumoch McCartney , McCartney II a McCartney III , ako aj na albume skupiny Wings Band on the Run a väčšinu bicích na ďalšom sólovom albume Chaos and Creation in the Backyard . Bicie nahral aj v nahrávke „And the Sun Will Shine“ od Paula Jonesa (1968), kapele Steve Miller Band v roku 1969 nahral bicie nástroje v skladbách „Celebration Song“ a „My Dark Hour“, a kapele Foo Fighters v roku 2017 na album Concrete and Gold Paul McCartney nahral bicie nástroje v piesni „Sunday Rain“. Efekty s páskovými slučkami V začiatkoch kariéry Paul McCartney spoznal v Londýne Johna Dunbara, britského umelca, zberateľa a galeristu prepojeného na umelecké a hudobné scény kontrakultúry 60. rokov. Priniesol mu magnetofónové pásky, ktoré skompiloval na byte spolu so svojou vtedajšou priateľkou, Jane Asherovou. Bola to zmes rôznych piesní, hudobných diel a komentáre v McCartneyho podaní, ktorú pre neho ako ukážku vo forme demonahrávky vyprodukoval Dick James. McCartney, ktorý bol silne ovplyvnený americkým avantgardným hudobníkom Johnom Cageom, tvoril slučky z pásky tak, že na cievkový magnetofón firmy Brenell s modulovateľnou rýchlosťou a smerom prehrávania nahrával hlasy, gitary a bongá a tieto rôzne zvukové slučkyv rôznych variáciách potom spájal. Výsledné dielo nazýval „elektronickými symfóniami“. Otáčal pásky, zrýchľoval ich a spomaľoval, aby z nich vzišli efekty, ktoré neskôr aj v kapele The Beatles použili v piesňach „Tomorrow Never Knows“ a „The Fool on the Hill“."}
{"id": "23236", "title": "Ian McKellen", "context": "Detstvo  a mladosť Narodil sa v Burnley, Lancashire, Anglicko, ale väčšinu detstva prežil vo Wigane. Jeho otec Murray McKellen bol stavebný inžinier. Mal o 5 rokov staršiu sestru Jean. Boli silne kresťanská, ale nie ortodoxná rodina. Keď mal 12 rokov, zomrela mu matka Margery Lois (rodená Sutcliffe). Otca stratil keď mal 24 rokov. Chodil do chlapčenskej časti školy Bolton School a jeho herecká kariéra začala v Bolton Little Theatre. Dostal štipendium na St Catharine s College, University of Cambridge."}
{"id": "187602", "title": "William Cameron McCool", "context": "Životopis Narodil sa v San Diegu v Kalifornii. Jeho rodina sa odsťahovala do mesta Lubbock v štáte Texas, kde v roku 1979 absolvoval Coronado High School. Absolvoval celkove tri vysoké školy: U.S. Naval Academy ukončil v roku 1983, University of Maryland v roku 1986 a U.S. Naval Postgraduate School v roku 1992. Absolvoval pilotný výcvik, u námorníctva lietal na strojoch EA-6B a operoval okrem iného z paluby lietadlovej lode USS Coral Sea CV-43 v Stredozemnom mori. Začiatkom 90. rokov sa venoval tiež výskumnej práci v oblasti letúňov. Astronautom sa stal v roku 1996 na druhý pokus. V tom čase mal nalietaných 2 800 hodín na 24 rôznych typoch lietadiel. Po absolvovaní dvojročného výcviku bol v roku 2000 zaradený do posádky misie STS-107. Misia STS-107, ktorá odštartovala 16. januára 2003 skončila tragédiou, keď sa pri pristávaní kvôli narušenej tepelnej ochrane dostala do krídla orbitera plazma a spôsobila jeho deštrukciu. McCool bol pochovaný v meste Annapolis. Na jeho pamiatku bol jeho menom pomenovaný asteroid 51829 Williemccool a tiež jeden z vrchov marťanského pohoria Columbia Hills . Bol ženatý, otec troch synov."}
{"id": "20669", "title": "Paul McCartney", "context": "Odkaz  Úspechy Ako člen kapely The Beatles bol Paul McCartney uvedený do Rokenrolovej sieni slávy v roku 1988, ako sólového umelca ho do tejto sieni uviedli v roku 1999. V roku 1979 bol v Guinnessovej knihe rekordov uvedený ako „najuznávanejší skladateľ a hudobný interpret“. V tom čase bolo pri jeho mene 60 zlatých platní (43 so skupinou The Beatles, 17 s kapelou The Wings) a, ako člen The Beatles predal viac ako 100 milliónov singlov a 100 milliónov albumov. Ako „najúspešnejší autor piesní“, v rokoch 1962 až 1978 napísal ako spoluautor, či sólovo 43 piesní, z ktorých sa predal milión alebo viac kópií. V roku 2009 Guinnessova kniha rekordov opäť uznala Paula McCartneyho za „najúspešnejšieho skladateľa piesní“. V tom čase mal napísaných, či bol v Spojenom kráľovstve spoluatorom 188 nahrávok, z ktorých sa 91 dostalo do Top-10 a 33 sa dostalo na vrchol rebríčkov.. Bielom dome (2010). Paul McCartney je autorom alebo spoluautorom 32 singlov, ktoré boli v USA na vrchole rebríčku Billboard Hot 100 : dvadsať je od kapely The Beatles, sedem vydal sólovo, alebo so skupinou Wings, je spolautorom singlu „A World Without Love“, ktorý dostal na vrchol britské popové duo Peter a Gordon, je spoluautorom coververzie skladby „Lucy in the Sky with Diamonds“, ktorú úspešne vydal Elton John, ďalej je spoluatorom skladby „Medley“, ktorá vyšla v rámci holandského kompilačného projektu Stars on 45, je aj spoluautor nahrávky „Say Say Say“, na ktorej spolupracoval s Michaelom Jacksonom a jeden z jeho vrcholných singlov, je aj pieseň, duet „Ebony and Ivory“, ktorý naspieval so Stevie Wonderom. RIAA pri jeho mene certifikuje v Spojených štátoch predaných 15,5 milliónov hudobných nosičov plus ďaľších 10 milliónov, ktoré predala skupina Wings. V Spojenom kráľovstve má Paul McCartney najviac zo všetkých umelcov, dvadsaťštyri singlov, ktoré boli na vrchole rebríčkov: sedemnásť nahral s The Beatles, jeden je jeho sólový a po jednom od skupiny Wings, od Stevieho Wondera, a benefičné nahrávky pre akcie ako boli: Ferry Aid, Band Aid, Band Aid 20 a „The Christians et al.“ Je jediným umelcom, ktorý dosiahol britskú jedničku ako sólista („Pipes of Peace“), duo („Ebony and Ivory“ s Wonderom), trio („Mull of Kintyre“ so skupinou Wings), kvarteto („She Loves You“ s The Beatles), kvinteto („Get Back “, Beatles s Billym Prestonom) a ako súčasť hudobného súboru pre charitu (Ferry Aid). Jeho skladba „Yesterday“ je jednou z najpreberanejších skladieb v histórii hudby: Podľa údajov z BBC má viac ako 2 200 oficiálne nahratých coververzií. Mediálne je v Spojených štátoch prezentovaná ako „skladba, ktorá, ako jediná od britského autora, bola v americkej televízii a rozhlase odvysielaná viac ako sedem miliónov-krát. Spolu s americkou hudobnou produkciou je treťou v poradí, v zozname najhranejších skladieb všetkých čias. Pre 20. storočie bola v USA označená za najhranejšiu pieseň od britského autora“. McCartneyiho skladba „Hey Jude“, ktorá bola v roku 1968 vydaná s kapelou The Beatles, dosiahla v Spojenom kráľovstve historicky najvyššiu predajnosť. V USA sa v prvých deviatich týždňoch na vrchole hitparád, čo je viac ako ktorýkoľvek iný singel skupiny The Beatles. Bol to tiež najdlhší singel, ktorý skupina vydala a so siedmimi minútami a jedenástimi sekundami bol v tom čase najdlhšou skladbou, ktorá bola číslom jeden.. Singel „Hey Jude“ hneď po svojom vydaní dosiahol predaj viac ako päť miliónov kópií a je najpredávanejším singlom od skupiny The Beatles . V júli 2005 sa McCartneyho vystúpenie s U2 so skladbou „Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band“ na Live 8 stalo najrýchlejšie vydaným singlom v histórii. Singel bol k dispozícii pre predaj do štyridsiatich piatich minút od jeho záznamu. O niekoľko hodín neskôr, dosiahol vrcholnú pozíciu v oficiálnom rebríčku sťahovania hudobných dát vo Veľkej Británii (UK Official Download Chart). V decembri 2020, vydanie jeho albumu McCartney III a jeho následné zaradenie na 2. miesto v americkom rebríčku Billboard 200 , prinieslo McCartneymu úspech ako prvému umelcovi v histórii, ktorý mal v každej z posledných šiestich dekád nový album na prvých dvoch priečkach hudobných rebríčkov. Ceny a vyznamenania Dňa 18. júna 2001 Paul McCartney prevzal erb od The College of Arms Baracka Obamu prevzal Gershwinovu cenu Paul McCartney je držiteľom viacerých cien, pôct a vyznamenaní: Je 18-násobným držiteľom cien Grammy Award: Deväť ako člen skupiny The Beatles Šesť ako sólový umelec Dve má ako člen skupiny The Wings Jednu v rámci spolupráce Dvakrát ho uviedli do Rock and Roll Hall of Fame: V roku 1988 ako člena The Beatles V roku 1999 ako sólového umelca 1965: Je vlastníkom Radu britského impéria 1971: Ako člen skupiny The Beatles získal Cenu akadémi (Oscara) 1988: Má honorárny titul Doctor of the University na Univerzite v Sussexe 1997: Kráľovná Alžbeta II mu za služby pre hudbu udelila rytiersky rád 2000: Je členom Britskej akadémie hudobných skladateľov 2008: Ma cenu BRIT Award za mimoriadny prínos pre hudbu 2008: Má honorárny titul Doctor of Music na univerzite v Yale 2010: Od amerického prezidenta Barracka Obamu prevzal úrínos úre populárnu hudbu Gershwinovu cenu 2010: Prevzal ocenenia v Kennedyho Centre 2012: Bola umiestnená jeho hviezda na Hollywoodskom chodníku slávy 2012: Za prínos pre hudbu získal Rad čestnej légie 2012: Mu The Recording Academy udelila cenu MusiCares Person of the Year 2015: Bol po ňom pomenovaný asteroid 4148 McCartney (Medzinárodná astronomická únia, Centrum pre malé planétky) 2017: V roku 2017 k narodeninám bol za zásluhy o hudbu menovaný členom The Order of the Companions of Honour (CH)"}
{"id": "20664", "title": "Paul McCartney", "context": "Introduction  Sir James Paul McCartney MBE ( 18. jún 1942, Liverpool, Spojené kráľovstvo) je anglický spevák, skladateľ, hudobník, nahrávací a filmový producent, ktorý sa celosvetovo preslávil ako spevák a basgitarista skupiny The Beatles. Jeho skladateľská spolupráca s Johnom Lennonom patrí medzi najvýznamnejšie v histórii populárnej hudby. Paul McCartney je hudobník samouk. Ovláda hru na basovú gitaru, gitaru, klávesové a bicie nástroje. Je známy melodickým prístupom k hre na basgitaru (používa často brnkadlo), má všestranný a široký tenorový hlasový rozsah (nad štyrmi oktávami) a eklekticizmom (zaujíma sa o štýly spred rocku a popu cez klasiku až po elektronickú hudbu). Svoju hudobnú kariéru začínal v roku 1957 ešte ako člen skupiny Quarrymen, ktorá sa v roku 1960 pretrasformovala na The Beatles. V roku 1967, vydaním albumu Sgt. Pepper s Lonely Hearts Club Band , sa z McCartneyho jeho kreatívnym vedením po hudobnej, ale aj filmovej stránke, stal fakticky líder kapely. Jeho piesne skupiny Beatles „And I Love Her“ (1964), „Yesterday“ (1965), „Eleanor Rigby“ (1966) a „Blackbird“ (1968) sa radia medzi piesne sa najväčším počtom nahratých coververzií v histórii populárnej hudby. V roku 1970 McCartney debutoval ako sólový hudobník albumom McCartney . Po rozpade skupiny v roku 1970 sa McCartney venoval sólovej kariére. Spolu so svojou prvou manželkou Lindou a Dennym Lainom založili kapelu Wings. V 70. rokoch 20. storočia patrila kapela Wings s viac ako desiatkou medzinárodných Top 10 singlov a albumov medzi najúspešnejších hudobníkov dekády. Ako sólový hudobník pokračoval McCartney v kariére aj v roku 1980. V roku 1993 McCartney a Martin Glover (známy pod pseudonymom Youth) spolu založili experimentálne duo The Fireman. Okrem hudby sa Paul McCartney zúčastnil projektov na podporu medzinárodných charitatívnych organizácií týkajúcich sa takých tém, ako sú práva zvierat, lov tuleňov, kladenie mín, vegetariánstvo, chudoba a podpora hudobného vzdelávania. Paul McCartney je jedným z najúspešnejších hudobných umelcov všetkých čias. Je autorom 32 skladieb, ktoré sa dostali na vrchol rebríčka Billboard Hot 100 a podľa RIAA má v USA certifikovaný predaj 25,5 milióna hudobných nosičov. Má za sebou dve uvedenia do Rokenrolovej sieni slávy (ako člen The Beatles v roku 1988 ako sólista v roku 1999), 18 cien Grammy, v roku 1965 dostal od kráľovnej Rad britského impéria a v roku 1997 bol za prínos za hudbu povýšený na rytiera. V roku 2020 s odhadovaným majetkom 800 miliónov Libier patril k najbohatším hudobníkom na sveta. McCartneyho skladba „Yesterday“ (podpísaná podľa ústnej dohody s partnerom Johnom Lennonom menami obidvoch autorov – Lennon-McCartney) je podľa Guinessovej knihy rekordov najvyužívanejšou piesňou v dejinách populárnej hudby. V poslednej dobe sa mu podarilo prekonať ďalší rekord – najrýchlejšie vypredaný koncert. Na jeho koncert, ktorý sa uskutočnil 30. októbra 2005 v Omahe, boli lístky vypredané počas 14 minút."}
{"id": "600247", "title": "Útočná puška", "context": "\nŠiroké rozšírenie automatických pušiek nastalo po skončení druhej svetovej vojny. Automatické zbrane tohto charakteru sa však vo výzbroji armád objavovali už v priebehu vojny. Automatické zbrane jednotlivca, schopné rýchlej a účinnej streľby (na rozdiel od samopalov) zavádzala ako jedna z prvých sovietska červená armáda. Boli to jednak poloautomatické pušky Tokarev SVT 38, Tokarev SVT-40 a automatická Tokarev AVT 40 a Simonov AVS36. Práve mechanizmus týchto pušiek inšpiroval Nemcov ku konštrukcii zbrane StG 43 a jej zlepšenej verzie StG 44."}
{"id": "117351", "title": "Puška", "context": "Vývoj Počiatky strelných zbraní Prvopočiatky pušiek možno nájsť v prvých stredovekých ručných palných zbraniach, ktoré sa objavovali v polovici 14. storočia. Ručné strelné zbrane sú historicky nepatrne staršie ako delá. Predovky Prvé strelné zbrane boli nabíjané odpredu, ústím hlavne. Prvé ručná strelné zbrane boli tvorené jednoduchou hlavňou upevnenou objímkami na stvole, ktorý sa zakladal pod pažu strelca. Nemali pažbu, ani žiadny typ zámku. Odpaľovali sa priložením žeravého želiezka, neskôr luntu ( dútnáku ) k prachu v panvičke, spojenej kanálikom s hlavňou. Niektoré zbrane boli vybavené hákom (buď na stvole alebo priamo na hlavni), ktorý prenášal spätný ráz od výstrelu na okraj vozu alebo hradby. Nazývali sa hákovnice a z nich vznikli arkebuzy ( arkebuza sa považuje za skomolený český výraz hákovnica ). Pre streľbu na koni boli zbrane vybavené krátkym kovovým svolom, ktorý sa pri streľbe opieral o prsia (strelec-jazdec mal na sebe zbroj), nazývali sa petrinaly (z ). Zbrane malého kalibru nazývali husiti píšťaly, z čoho neskôr vznikol názov pištoľa. Všetky tieto zbrane boli nabíjané odpredu a nabíjanie bolo zdĺhavé a streľba pomalá. Obsluhu tvorili často dvaja alebo i viac mužov. Okolo roku 1440 bol zostrojený luntový zámok, dôležitý krok k možnosti mierenej streľby. Bol tvorený zverákom, v ktorom bol zachytený horiaci lunt ( dútnák ), ktorý sa jednoduchým mechanizmom mohol priložiť na panvičku s prachom. Pušky s týmto typom zámku boli dvoch druhov – ťažké arkebuzy a ľahké muškety, oba druhy však boli ťažké a strelec ich musel pri streľbe podopierať furketou. Až v 17. storočí vo Švédsku vznikla mušketa, ktorej hmotnosť klesla na a furketa sa prestala používať. Značný pokrok predstavoval kolieskový zámok, ktorý vznikol okolo roku 1515 v Nemecku. Obsahoval tvrdé zakalené rýhované koliesko, poháňané silnou pružinou. Koliesko sa naťahovalo kľúčom. Na koliesko sa prikladal kúsok pyritu uchytený v čeľusti. Pri výstrele sa koliesko prudko otočilo a vykresalo z pyritu iskry, ktoré dopadli na panvičku s prachom. Kolieskový zámok sa uplatnil predovšetkým u loveckých zbraní a sčasti aj na jazdeckých pištoliach v 16. storočí, predovšetkým pre relatívne vysokú cenu. Mušketami s kolieskovým zámkom boli vyzbrojené niektoré jednotky – napríklad mušketieri za Ľudovíta XIV. Ďalší významný vynález bol kresadlový zámok, ktorý vznikol na konci 16. storočia. Rýchlo vytlačil luntový a kolieskový zámok a udržal sa až do polovice 19. storočia, pričom niektoré časti jeho konštrukcie sa na loveckých zbraniach používajú dodnes. Kresadlový zámok má otáčavý kohút, poháňaný silnou pružinou. V čelusti kohútu je uchytený kresadlový kameň – pazúrik. Panvička s prachom je zakrytá odpruženou ocieľkou so zdrsneným povrchom. Pri výstrele naráža pazúrik na ocieľku a vykresáva iskry, súčasne je pritom ocieľka odtlačená a otvára tak panvičku s prachom, na ktorú dopadnú vykresané iskry. Prednosťou je predovšetkým pomerne vysoká pohotovosť zbrane a malé rozmery a hmotnosť zámku, čo umožnilo ďalej odľahčiť pušku. Kresadlový zámok bol tiež výrobne jednoduchší a lacnejší ako kolieskový zámok. Nevýhodou kresadlového zámku bola relatívne malá spoľahlivosť a problémy s vodou pri daždi. Prakticky rovnaký zámok (konštrukciou i rozmermi) sa používal aj na pištoliach. Iným významným objavom je drážkovaný vývrt hlavne. Napriek vyššiemu dostrelu a lepšej presnosti streľby sa presadzoval len pomaly, pretože vytváranie drážok ručným preťahovaním je veľmi pracné. Presadil sa až v polovici 18. storočia, keď bol objavený spôsob, ako vyrábať drážkovanie s potrebným stúpaním a ďalšími rozmermi strojovo, pomocou vhodných šablón. Posledným významným vynálezom vo vývoji odpredu nabíjaných pušiek a pištolí je vynález pekrusného zámku. Súvisí s objavom traskavej ortute a chlorečnanu draselného ako látok schopných výbuchu po údere alebo nápichu. Perkusný zámok prevzal z kresadlového zámku kohút, ktorý mal upravený tvar (miesto čeľustí mal rovnú plochu alebo dutinu) a panvička s ocieľkou bola nahradená pistonom (komínikom), na ktorý sa nasadzovala čiapočková perkusná zápalka (vynájdená približne v roku 1820). Pri výstrele udieral kohút na piston, na ktorom bola nasadená zápalka, zlož v zápalke nárazom explodovala a plameň prešľahol dutým pistónom do hlavne, kde zapálil prachovú náplň. Všetky tieto zbrane sa nabíjali odpredu, ústím hlavne, čo je predovšetkým v boji a za zlého počasia veľmi nepraktické. Je potrebné nasypať do hlavne strelný prach, utlačiť ho nabijákom, následne vložiť do hlavne tesniacu podložku a strelu a opäť ich utlačiť nabijákom, potom pripraviť k výstrelu zámok, nasypať na panvičku prach alebo nasadiť zápalku na pistón, natiahnuť kohút a vystreliť. Väčšina činností spojených s nabíjaním sa pritom dá robiť len po stojačky a vojak v poli je plne vystavený nepriateľskej paľbe. Zadovky Prvé ručné zbrane nabíjané zozadu sa objavujú už v polovici 16. storočia, ale príliš sa nerozlíšili. Rozvoj začína po vynáleze jednotného náboja, ktorý spojil dohromady všetky potrebné časti – strelu, prachovú náplň a zápalku. Prvý jednotný náboj skonštruoval v roku 1832 francúzsky puškár Lefaucheux. Náboj mal zápalku s kolíčkovou kovadlinkou a uplatnil sa hlavne v loveckých zbraniach. V roku 1845 vymyslel Francúz Flobert jednotný náboj s okrajovým zápalom – traskavá zmes bola umiestnená do dutého okraju nábojnice (dodnes sú tak vyrábané podobné náboje kalibru.22 Long Rifle). V roku 1866 vymyslel Američan Berdan zápalku so stredovým zápalom a v roku 1867 angličan Boxer zápalku s vnútornou kovadlinkou. Prvý jednotný náboj so stredovým zápalom skonštruoval v roku 1860 Francúz Pottet. Náboj mal papierovú nábojnicu, čo vylepšil angličan Boxer vytvorením celokovovej nábojnice. Vzniká puškový jednotný náboj v podobe, ako ho poznáme dodnes. V roku 1841 skonštruoval Mikuláš Dreyse pušku s valcovým odsuvným záverom a ihlovým zápalom – dlhá ihla prenikala celým nábojom až k zápalke, ktorá bola nalisovaná na dno strely. Vznikla prvá vojenská zadovka. Táto zbraň revolučný spôsobom zmenila spôsob boja – vysoká rýchlosť streľby a možnosť nabíjať zbraň po ležiačky viedla k rozpadu formácií pechoty a väčšiemu využívaniu terénu. Po Rakúsko – Pruskej vojne a rozhodujúcej bitke pri Hradci Králové v roku 1866 sa palebná a taktická prevaha zadoviek plne prejavila a nastal ich prudký rozvoj. V relatívne krátkom období rokov 1860 – 1890 vzniká obrovské množstvo najrozličnejších vojenských pušiek nabíjaných zozadu jednotným nábojom, objavujú sa desiatky patentov na najrozličnejšie spôsoby usporiadania záveru. Mnoho starších predoviek je tiež prerábaných na zadovky. V búrlivom rozvoji zadoviek sa postupne objavuje problém zvýšenia rýchlosti streľby a sú nachádzané vhodné technické riešenia. Vznikajú opakovacie pušky. Opakovačky Britská puška Martin-Henry – puška s ovládacou pákou Ruská puška Mosin-Nagant 1891/30 Nemecká puška Mauser 1898 Jedna z prvých prakticky použiteľných opakovačiek na jednotný náboj je legendárna puška Divokého západu Winchester model 1866. Je to zbraň s ovládacou pákou ( lever-action ) a trubicovým zásobníkom pod hlavňou na náboj s okrajovým zápalom. Pôvodne to bola originálna, ale nie príliš úspešná puška Volcanic, ktorú skonštruovali Horace Smith a Daniel B. Wesson. Oliver F. Winchester získal ich firmu a patenty a najal puškára Benjamina T. Henryho, aby pušku zdokonalil, predovšetkým zmenil druh streliva na náboje s okrajovým zápalom a vznikla puška Henry model 1860/1861 – slávna „henryovka“ – obľúbená lovcami, desperádmi i ochrancami dostavníkov a po americkej občianskej vojne bola zdokonalená na pušku Winchester model 1866. Podobný spôsob ovládania má aj opakovacia puška Spencer. Významným vynálezom je aj opakovacia brokovnica ovládaná posuvným predpažbím ( pump-action ), ktorú vytvoril Američan John Browning a vyrábala ju firma Winchester ako model 1897. Systém sa používa dodnes. V Európe sa vývoj uberal iným smerom – prednosť dostal jednotný náboj so stredovým zápalom, ktorý má lepšie používateľské vlastnosti. Presadil sa valcový odsuvný záver a nábojová schránka pod nábojiskom. Vývoj moderných vojenských opakovačiek je spojený predovšetkým s menami Mosin-Nagant (ruská puška 1881), Mannlicher (rakúska puška 1895) a veľmi rozšírený Mauser (nemecká puška 1888 a 1898). Vo Veľkej Británii vzniklo niekoľko typov Lee-Enfield, vo Francúzsku sa používali zbrane Lebel, v Dánsku a Nórsku Krag-Jørgensen, vo Švajčiarsku originálna konštrukcia Schmidt-Rubin, v Japonsku puška Arisaka. Väčšina týchto zbraní vznikla tesne pred koncom 19. storočia alebo v prvých rokoch 20. storočia. Väčšina armád tiež prešla na nitrocelulózový („bez dymový“) strelný prach. S týmito puškami (alebo puškami veľmi podobnými) vstúpili európske armády do prvej svetovej vojny a väčšina z nich aj o dvadsať rokov neskôr aj do druhej svetovej vojny. Samonabíjacie a automatické pušky Browning BAR 1918 Browning BAR 1928 Samonabíjacie a automatické pušky sa v princípe takmer nelíšia, hlavný rozdiel je v tom, že automatické pušky sú schopné streľby dávkou, kým samonabíjacie pušky túto vlastnosť nemajú. Automatické a samonabíjacie pušky sú súhrnne označované ako samočinné pušky. Prvé konštrukcie samonabíjacích pušiek sa objavujú veľmi skoro po zavedení jednotného náboja a ešte pred zavedením bez dymového prachu. Už v roku 1863 získal Američan Regulus Pilon patent na samočinnú pušku, v roku 1866 získal angličan Joseph Curtiss patent na samočinnú pušku s valcovým zásobníkom. Postupne sa objavujú ďalšie konštrukcie (Plesner, Krnka, Winchester, Maxim, Mannlicher, Rudnickij...). Hlavným problémom prvých konštrukcií bola nízka spoľahlivosť a vysoká spotreba munície – už pre opakovačky sa vyžadovalo 150 – 200 nábojov, čo predstavuje okolo nábojov a pri intenzívnej paľbe boli spotrebované za niekoľko minút. Pred prvou svetovou vojnou boli zavedené samočinné pušky Mongdragon (1908), Mauser (1910), Browning (1911), Fedorov (1913) a Tokarev. Počas prvej svetovej vojny vzniklo niekoľko ďalších zbraní, z ktorých len niektoré boli zavedené aj do výzbroje armád. V Rusku vznikol Avtomat Fjodorova 1916. Táto zbraň má v histórii ručných strelných zbraní pomerne významné miesto, pretože svojím pojatím je predobrazom moderných vojenských automatických zbraní. Zbraň pracovala s krátkym záklazom hlavne a používala pôvodne japonský náboj Arisaka kalibru 6,, neskôr podobný náboj ruskej výroby. Odnímateľný zásobník bol na 25 nábojov. Za povšimnutie stojí celková koncepcia, dĺžka zbrane je a hmotnosť bez zásobníka, s plným zásobníkom. Predpokladalo sa použitie 4 zbraní v čate a bola nasadená bojovo na fronte proti Nemecku. Zbraň bola vyrobená v počte asi 3 200 kusov a používala sa aj po revolúcii do roku 1925. Ďalšou známou a úspešnou samočinnou puškou je americký M1918 Browning Automatic Rifle, ktorá svojou koncepciou tvorí prechod medzi automatickými puškami a ľahkými guľometmi. Je to pomerne ťažká zbraň (7,2 – ) pracujúca na princípe odberu plynov z hlavne a vybavená zásobníkom na 20 nábojov. Používala sa s rôznymi úpravami až do 60. rokov a bola vyrábaná aj v iných krajinách. V medzivojnovom období vývoj pokračoval a vznikali ďalšie zbrane, ale do výzbroje ich bolo prijatých len málo. Je to predovšetkým americká puška Garand M1 kalibru .30-06 a Johnson model 1941 rovnakého kalibru, nemecká puška pre výsadkárov FG 42 kalibru a sovietske pušky Simonov AVS-36, a predovšetkým konštrukcie Tokarev – samonabíjacie SVT-38 a SVT-40 a automatická ATV-40. Po druhej svetovej vojne nastáva postupne odklon od samočinných pušiek (zbraní v puškovom kalibri) a prednosť dostávajú ľahšie zbrane na náboj stredného balistického výkonu, ktorým sa hovorí útočné pušky alebo automatické karabíny. Napriek tomu vzniklo niekoľko zbraní, ktoré je potrebné spomenúť. Je to napríklad rozšírená belgická automatická puška Fabrique Nationale de Herstal FN FAL, vyrábaná v mnohých štátoch a zavedená do výzbroje mnohých armád sveta (napríklad vo Veľkej Británii ako L1A1, v Kanade ako FN K1 a FN K2, používa sa v Indii, Brazílii, Austrálii..), do výzbroje armády SRN bola neskôr zavedená puška Heckler & Koch G3, ktorej počiatočný vývoj prebiehal v Španielsku, vo firme CETME, je zavedená napríklad aj vo Švédsku a mnohých ďalších armádach. Vo vysokom počte bola a stále je vyrábaná a používaná aj sovietska samonabíjacia puška Dragunov SVD-63, predurčená ako ostreľovačská puška a zavedená v mnohých krajinách. Pušky v „plnom“ puškovom kalibri nábojov bývajú niekedy označované ako battle rifle teda približne „bojové pušky“, pre odlíšenie od zbraní s menším výkonom. Tieto zbrane sú obvykle v kalibroch 7,62×54R, 7,62×51 NATO (= .308 Win), .303 British, .30-06 Springfield, vzácnejšie aj 7,92x57 Mauser a moderný .338 Lapua Magnum. Vo výzbroje súčasných armád je puška (ako druh zbrane) používaná pomerne málo, ale jej miesto je stále nezastupiteľné. Pušky sa používajú predovšetkým ako ostreľovačské zbrane pre presnú streľbu na väčšie vzdialenosti. Treba pripomenúť, že okrem sovietskej pušky Dragunov SVD-63 je väčšina ostatných ostreľovačských pušiek odvodená od štandardných samočinných pušiek, alebo dokonca od loveckých opakovačiek, hoci v posledných rokoch sa znovu začínajú objavovať špecializované konštrukcie."}
{"id": "224892", "title": ".22 Winchester Magnum", "context": "Pozri aj  Zoznam nábojov do ručných zbraní Zoznam nábojov do pušiek Typy striel Palná zbraň"}
{"id": "210207", "title": "Automatická puška", "context": "Známe automatické pušky Medzi najznámejších výrobcov automatických zbraní patria Ižmaš (Rusko, najmä známy AK-47 a jeho deriváty) alebo Colt s Manufacturing Company (USA, ktorý vyrába pušky M-16 a jej deriváty). Kategória:Pušky"}
{"id": "214951", "title": ".222 Remington", "context": "Pozri aj  Zoznam nábojov do ručných zbraní Zoznam nábojov do pušiek Typy striel Palná zbraň"}
{"id": "263661", "title": "Útočná puška", "context": "História Českí vojaci vyzbrojení útočnými puškami vz. 58. Termín „útočná puška“ je odvodený od nemeckej zbrane „Sturmgewehr“ StG 44 ( – útok, gewehr – puška, zbraň) zavedenej na konci 2. svetovej vojny. Samotný termín zaviedol A. Hitler a „útočné“ pušky používala nemecká armáda najmä počas ústupových bojov v neskoršej fáze vojny, teda prevažne pri obrane. Napriek tomu, že Sturmgewehr 44 býva často označovaná za prvú tejto kategórie, zbrane používajúce zmenšený puškový náboj schopné strieľať dávkou existovali už skôr. Ide však o kategóriu, ktorú možno označiť ako automatická puška. Zrejme prvou z nich bola talianska zbraň Cei-Rigotti, ktorá používala náboje 6,5x52mm Mannlicher-Carcano. Ďalšou bola ruská zbraň „ručnojeružjo-pulemjot“ model 1916 konštruktéra V.G. Fjodorova. Išlo v podstate o automatickú pušku používajúcu náboj 6,5x50mm Arisaka. V Rusku bol pre podobný typ zbraní zavedený termín „avtomat“. Prvou jednotkou vyzbrojenou puškami tohoto typy sa 1. decembra 1916 stala zvláštna rota elitného 1. izmailského pluku, ktorá sa tak stala historicky prvou jednotkou na svete vyzbrojenou výhradne automatickými zbraňami. Ďalšou zbraňou obdobného charakteru bola americká M1918 Browning Automatic Rifle, ktorá v sebe spájala charakteristiky automatickej pušky a ľahkého guľometu. Široké rozšírenie automatických pušiek nastalo predovšetkým po skončení druhej svetovej vojny. Automatické zbrane tohto charakteru sa však vo výzbroji armád objavovali už v priebehu vojny. Automatické zbrane jednotlivca, schopné rýchlej a účinnej streľby (na rozdiel od samopalov) zavádzala ako jedna z prvých sovietska červená armáda. Boli to jednak poloautomatické pušky Tokarev SVT 38, Tokarev SVT-40 a automatická Tokarev AVT 40 a Simonov AVS36. Práve mechanizmus týchto pušiek inšpiroval Nemcov ku konštrukcii zbrane StG 43 a jej zlepšenej verzie StG 44. Po skúsenostiach s nemeckým nasadením zbraní tejto kategórie pristúpili k zavádzaniu útočných pušiek prakticky všetky krajiny. V súčasnosti sa stali útočné pušky štandardnou zbraňou pechoty väčšiny krajín."}
{"id": "171052", "title": "Pištoľ", "context": "Dejiny Súbor:Navy pistol model 1849 mg 5112.jpg|náhľad|Pištoľ francúzskeho námorníctva, model 1849, fungujúca na princípe mechanizmu Zápalka (zbrane) Rozvoj kolieskového zámku v 16. storočí podnietil vznik prvých pištolí, ktoré postupne prešli do výzbroje jazdeckých armád. Najstaršie pištole mali ťažkú pažbu vyrobenú z kosti, tvrdého dreva alebo železa, zakončenú guľatou hlavicou. Pištole nabíjané spredu boli najrozšírenejšie, ale našli sa už aj zadovky. Neskôr sa pažby odľahčili, predpažbie siahalo až k ústiu hlavne. V priebehu ďalších storočí sa začali používať pištole s kresadlovým zámkom a neskôr s perkusným zapaľovaním. V 19. storočí sa civilné pištole hojne používali v súbojoch. Snaha zvýšiť rýchlosť streľby, resp. skrátiť čas potrebný na nabíjanie viedol k vývoju pištolí s viacerými hlavňami. Tento princíp pretrval dodnes u deringerov, miniatúrnych zbraní s dvomi až štyrmi hlavňami. Iný spôsob, ako vystreliť zo zbrane viackrát, bolo použitie revolverového zásobovania – otočného valca s viacerými nábojovými komorami, umiestneného za hlavňou. Pôvodne sa tento princíp používal nielen u krátkych palných zbraní, teda revolverov, ale aj u pušiek a karabín. Prvé pištole so zásobníkom, tzv. samonabíjacie pištole sa objavili v 90. rokoch 19. storočia. Borchardt 1893 bola prvá pištoľ so zásobníkom umiestneným v pažbe."}
{"id": "225244", "title": ".17 Hornady Magnum Rimfire", "context": "Pozri aj  Zoznam nábojov do ručných zbraní Zoznam nábojov do pušiek Typy striel Palná zbraň"}
{"id": "224951", "title": ".380 ACP", "context": "Pozri aj  Zoznam nábojov do ručných zbraní Zoznam nábojov do pušiek Typy striel Palná zbraň"}
{"id": "13336", "title": "Samopal", "context": "História  1. svetová vojna Dôvodom vývoja nového typu zbraní bol fakt, že pešiak s bežnou puškou nemal proti guľometom žiadnu šancu. Na boj v zákopoch ani nebolo potreba zbrane ako pušky. Ich veľký dostrel pre bežného pešiaka nebol vôbec dôležitý. Zbrane boli navyše veľmi veľké a neohrabané, namiesto nich stačili v boji v zákopoch aj pištole a revolvery, tie však nemali potrebnú kapacitu streliva. Pušky, sa síce dali využiť v statickej zákopovej vojne ale v útoku strácali svoje výhody kvôli nízkej kadencii streľby. Navyše ak útočiaci pešiak prežil beh zemou nikoho a vnikol do nepriateľského zákopu, tak mu boli opäť značné rozmery jeho zbrane na príťaž. MP 18 Nový samopal mal byť akýmsi kompromisom, spájal kompaktnosť pištolí s efektívnosťou guľometov. V roku 1915 Talian Abiel Botel Revelli vyvinul automatickú zbraň na náboj Glisenti . Jeho vynález – dvojhlavňový Villar Perosa M15 tak ešte cez vojnu skončil v zákopoch. Jeho účinný dostrel bol len a hmotnosť až . Celkovo sa tento prvý samopal nestal úspešný aj vďaka vysokej kadencii až 1200 výstrelov za minútu. Niektoré jeho prvky sa však využili pri ďalších konštrukciách ako bol napríklad Beretta Modello 1918. Tento samopal pripomínal karabínu Menlicher Corcano, mal drevenú pažbu, sklopný bodák a celkovú dĺžku . Tento samopal mal už i prijateľnú hmotnosť a kadenciu 900 výstrelov za minútu, ani on však nebol príliš úspešný. V Nemecku sa pre potreby armády začal vyrábať samopal až v polovici roku 1918. Išlo o vynález Huga Schmeissera a Theodora Bergmanna. Bergmann MP18 „ Muskete “ sa pažbou podobal na pušku Mauser 98, bol dlhý a vážil 5,, kvôli čomu ho museli obsluhovať dvaja vojaci (strelec a nosič munície). Ako strelivo sa používali náboje Parabellum , ktoré sa vkladali do neveľmi spoľahlivých zásobníkov po 32 ks. Aj tento samopal strieľal iba dávkou z otvoreného záveru, ktorého puzdro prechádzalo do perforovaného krytu hlavne. Mal kadenciu 650 výstrelov za minútu a účinný dostrel , čo na boj v zákopoch celkom stačilo. Verseillská zmluva však porazenej nemeckej armáde zakázala samopaly používať. 2. svetová vojna Súbor:Пистолет-пулемет системы Шпагина обр. 1941.jpg|thumb|PPŠ-41 Nemci vyvinuli samopaly MP38 a MP40, používajúce strelivo typu Luger kalibru . Briti používali samopaly Lanchester MK I a Sten. Sovietska armáda bola vyzbrojená samopalmi s drevenou pažbou PPŠ-41, PPD-40 a neskôr i PPS-43 so sklopnou opierkou ramena. Sovietske samopaly používali strelivo typu Tokarev kalibru . Na začiatku sovietsko-nemeckej vojny ich však bolo iba málo a to hlavne v dôsledku diletantských rozhodnutí najvyšších veliteľov, ktorí tieto nové zbrane veľmi podceňovali. Počas bojov však čoskoro vyšlo najavo, že samopaly sú pre pechotu veľmi potrebné. Sprvu sa používali iba pre špeciálne jednotky, no ich útočný potenciál a kvalita v boji zblízka, či v bojoch o mestá vyniesli samopaly medzi najdôležitejší vojenský materiál, takže koncom vojny ich používali prakticky všetky druhy vojska. Americké vojská boli vyzbrojené samopalmi Thompson M1, ktorý používal strelivo typu 45 ACP. Ku koncu vojny Nemci vyrobili pušku „Sturmmgewehr“ (čo v preklade znamená: útočná puška) najprv nazvaná MP 43 neskôr s určitými modifikáciami označovaná ako StG 44. Bola skĺbením dlhého dostrelu pušiek a kadencie samopalov. Napriek tomu, že táto zbraň priebeh vojny nijak nezvrátila, znamenala veľký kvalitatívny pokrok vo výzbroji pechoty a určila trend do budúcnosti. Súčasnosť Samopaly sú v súčasnosti pre svoj výkon, malé rozmery a hmotnosť populárne aj medzi organizovaným zločinom a teroristami. Moderné samopaly Hafdasa C-4 (Argentína) Halcon M-1943 (Argentína) FN P90 (Belgicko) Heckler & Koch MP5 (Nemecko) Heckler & Koch MP7 (Nemecko) MAC M10 (USA) vz. 61 „Škorpion“ (Česko-Slovensko) Uzi (Izrael)"}
{"id": "225017", "title": ".50 BMG", "context": "Pozri aj  Zoznam nábojov do ručných zbraní Zoznam nábojov do pušiek Typy striel Palná zbraň"}
{"id": "600248", "title": "Útočná puška", "context": "Napriek tomu, že táto zbraň býva označovaná za prvú tejto kategórie, zbrane používajúce zmenšený puškový náboj schopné strieľať dávkou existovali už skôr. Ide však o kategóriu, ktorú možno označiť ako automatická puška. Zrejme prvou z nich bola talianska zbraň Cei-Rigotti, ktorá používala náboje 6,5x52mm Mannlicher-Carcano. Ďalšou bola ruská zbraň „ručnojeružjo-pulemjot“ model 1916 konštruktéra V.G. Fjodorova. Išlo v podstate o automatickú pušku používajúcu náboj 6,5x50mm Arisaka. V Rusku bol pre podobný typ zbraní zavedený termín „avtomat“. Prvou jednotkou vyzbrojenou puškami tohoto typy sa 1. decembra 1916 stala zvláštna rota elitného 1. izmailského pluku, ktorá sa tak stala historicky prvou jednotkou na svete vyzbrojenou výhradne automatickými zbraňami. Ďalšou zbraňou obdobného charakteru bola americká M1918 Browning Automatic Rifle, ktorá v sebe spájala charakteristiky automatickej pušky a ľahkého guľometu."}
{"id": "225357", "title": ".25 ACP", "context": "Pozri aj  Zoznam nábojov do ručných zbraní Zoznam nábojov do pušiek Typy striel Palná zbraň"}
{"id": "281393", "title": "Ostreľovačská puška", "context": "Charakteristika Ostreľovačská puška je oveľa presnejšia ako ostatné pušky. Takmer všetky ostreľovačské pušky používajú puškohľad, ktorý umožňuje vidieť aj veľmi vzdialené ciele. Existujú dva typy ostreľovačských pušiek: opakovacie pušky, ktoré po každom výstrele musí strelec znovu nabiť, a poloautomatické pušky, ktoré vystrelia jeden náboj, keď je natiahnutá spúšť, a sú automaticky pripravené na ďalší výstrel. Plne automatické pušky strieľajú plynule, kým je natiahnutá spúšť. Typicky, opakovacie pušky majú dlhší dostrel a sú presnejšie ako poloautomatické pušky preto, lebo musia byť po každom výstrele znovu ručne nabité, a tak majú nižšiu kadenciu ako poloautomatické pušky, ktoré strieľajú tak rýchlo, ako dokáže strelec rýchlo stláčať spúšť. Na blízke vzdialenosti alebo v situáciách, kedy musí strelec strieľať rýchlo za sebou, môže dať ostreľovač prednosť poloautomatickej puške. Príklady opakovacích ostreľovačských pušiek sú M40, R700 alebo M24 SWS. Príklady poloautomatických ostreľovačských pušiek sú M21 SWS, Dragunov alebo Barrett M82."}
{"id": "225502", "title": ".357 Magnum", "context": "Pozri aj  Zoznam nábojov do ručných zbraní Zoznam nábojov do pušiek Typy striel Palná zbraň"}
{"id": "225517", "title": ".38 Special", "context": "Pozri aj  Zoznam nábojov do ručných zbraní Zoznam nábojov do pušiek Typy striel Palná zbraň"}
{"id": "226474", "title": ".308 Winchester", "context": "Pozri aj  Zoznam nábojov do ručných zbraní Zoznam nábojov do pušiek Typy striel Palná zbraň"}
{"id": "214723", "title": ".223 Remington", "context": "Pozri aj  Zoznam nábojov do ručných zbraní Zoznam nábojov do pušiek Typy striel Palná zbraň Kategória:Strelivo"}
{"id": "117350", "title": "Puška", "context": "Introduction Rakúsko-Uhorská puška Mannlicher M1890 Puška je individuálna strelná zbraň jednotlivca, charakteristická dlhou hlavňou s drážkovaným vývrtom. Určená je na ničenie živej sily protivníka priamou paľbou. S nasadeným bodákom sa dá použiť aj ako chladná zbraň. Drážkovaný vývrt hlavne, ktorý sa začal používať v 19. storočí uvádza vystrelené strely do rotácie a tým zvyšuje ich presnosť a dostrel. Pod pojmom puška sa obvykle myslí dlhá strelná zbraň nabíjaná zozadu jednotným typom nábojov. Kaliber pušiek sa v súčasnosti pohybuje od do , v minulosti mali pušky na jednotný náboj kaliber od do výnimočne i viac. Pušky nabíjané odpredu, muškety a arkebuzy mali kaliber aj viac ako . Špeciálne pušky, najmä moderné veľkokalibrové ostreľovačské zbrane majú kaliber do , protitankové a protimateriálové pušky 14, či dokonca ."}
{"id": "226483", "title": ".357 SIG", "context": "Pozri aj  Zoznam nábojov do ručných zbraní Zoznam nábojov do pušiek Typy striel Palná zbraň"}
{"id": "305173", "title": "FA-MAS", "context": "Dejiny a výroba Táto zbraň bola skonštruovaná na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia. Prvých 10 kusov bolo vyrobených štátnou zbrojovkou v roku 1971. Do výzbroje bola zaradená v roku 1975 po dvoch rokoch trvajúcich intenzívnych armádnych skúškach a nahrádzala dosluhujúcu automatickú pušku MAS-49 a samopal MAT 49. V rokoch 1977 - 1982 prebiehala sériová výroba v počte 148 000 kusov."}
{"id": "281394", "title": "Ostreľovačská puška", "context": "Náboje Súbor:Rifle cartridge comparison.jpg|náhľad|Puškové náboje, zľava: .50 BMG, .300 Win Mag, .308 Winchester, 7,62 Russian Short, 5,56 NATO, .22 LR Ostreľovačské pušky používajú náboje kalibru od 5,99 mm nábojov .22 LR, ktoré používa mnoho malých pištolí až po kaliber 12,7 mm nábojov .50 BMG, ktoré používa guľomet M2 Browning. Menšie náboje ako .22 LR sa často používajú na kratšiu vzdialenosť, zvyčajne s tlmičom. Náboj je príliš slabý a má krátky dostrel nato aby zasiahol človeku podobné ciele. Naopak, väčšie náboje ako .50 BMG sú používané v ťažkých ostreľovačských puškách, ktoré sa často používajú na zničenie ľahkých vozidiel a zariadení. Používajú sa pri streľbe z veľkých vzdialeností nad 1,5 km. Pre bežné bojové použitie sú veľmi drahé, objemné a na krátku vzdialenosť nepresné. Náboj Maximálny efektívnydostrel 7,62 × 39 mm 350 m 5,56 × 45 mm 550 m 7,62 × 51 mm (.308 Winchester) 800 m 7,62 × 54 mm R 800 m .30-06 Springfield 800 m 7 mm Remington Magnum 9001 100 m .300 Winchester Magnum 9001 200 m .338 Lapua Magnum 1 2001 500 m .50 BMG (12,7 × 99 mm NATO)12,7 × 108 mm (Ruský) 1 5002 000 m 14,5 × 114 mm 1 8002 300 m .408 Chey Tac 2 300 m"}
{"id": "185002", "title": "SIG Mosquito", "context": "Introduction  SIG Mosquito je samonabíjacia pištoľ vyrábaná firmou Swiss Arms. Rám pištole je z polyméru, vonkajšia poistka je prístupná pre pravákov i ľavákov. Pištoľ je osadená Picatinny koľajničkami a umožňuje tak pripojiť väčšinu štandardného príslušenstva. Povrch je čierny."}
{"id": "570354", "title": "RPK", "context": "Varianty  RPK verzia s pevnou pažbou RPKN verzie RPK s lištou na ľavej strane zbrane pre nočné zameriavače RPKS verzie so sklopnou ramenný opierkou RPKSN verzie RPKS s lištou na ľavej strane zbrane pre nočné zameriavače RPK-22 verzia RPK pre náboj 22. LR, tento guľomet používali vo výcviku užívatelia RPK RPK-74 verzia s pevnou pažbou RPK-74N verzie RPK-74 s lištou na ľavej strane zbrane pre nočné zameriavače RPKS-74 verzie so sklopnou ramenný opierkou RPKS-74N verzie RPKS-74 s lištou na ľavej strane zbrane pre nočné zameriavače RPK-74m verzia ktorá sa vyrába od 90. rokov, kombinuje RPK-74, RPKS-74 a RPK-74N, pažba, zásobník, predpažbia a pištoľová pažbička sú z nárazuvzdorného čierneho plastu"}
{"id": "224896", "title": ".30-06 Springfield", "context": "Zbrane, ktoré používali tento náboj Opakovaciu pušku Springfield M1903, ktorá sa začala používať kedysi spolu s nábojom .30-03, rýchlo modifikovali na náboj .30-06 Springfield. Používal sa aj v puške M1917 Enfield, poloautomatickej M1 Garand, automatickej M1918 Browning a veľa guľometoch, napr. série M1919."}
{"id": "225499", "title": ".357 Magnum", "context": "Introduction Náboje .357 Magnum Porovnanie niektorých druhov nábojov. .357 Magnum tretí zľava. .357 Magnum je revolverový náboj vytvorený pánmi Elmerom Keithom a Phillipom Sharpeom a výrobcom zbraní Smith & Wesson. Tento náboj bol odvodený od náboja .38 Special (taktiež vyvinutý firmou Smith & Wesson). Náboj .357 Magnum bol predstavený v roku 1934 a dnes je veľmi rozšírený. .357 Magnum bol vyvíjaný uprostred 30. rokov 20. storočia ako priama odpoveď na náboj .38 Super Automatic od firmy Colt. V tom čase bol náboj .30 Super jediným pištoľovým nábojom použiteľným pokiaľ sa niekdo kryl za automobilom alebo proti prvým nepriestrelným vestám. Aby sa Smith & Wesson znovu stal vedúcim výrobcom zbraní v tejto oblasti, tak vyvinul náboj .357 Magnum. Ten bol vyvinutý z náboja .38 Special. Došlo k zmene množstva prachovej náplne (zvýšenie) a predĺženiu nábojnice. Dôvodom k predĺženiu nábojnice bolo to, aby nebolo možné nabiť tento nový silnejší náboj do zbraní komorovaných na náboj .38 Special. Takáto zámena by mohla byť veľmi nebezpečná pre strelca a jeho okolie a navyše by mala veľmi negatívny vplyv na životnosť zbrane. Tento náboj je mnohými považovaný ako excelentný náboj pre sebaobranu vďaka svojím zastavovacím schopnostiam. Výskum týkajúci sa terminálnej balistiky prevedený Marshall & Sanow ukázal vysokú pravdepodobnosť zastavení útočníka jedným výstrelom. Ale tento náboj spôsobuje veľký zdvih zbrane a spätný ráz (hlavne u zbraní s kratšou hlavňou), ktorý niektorí strelci nemusia byť schopní zvládnuť."}
{"id": "225365", "title": ".303 British", "context": "Vznik V roku 1888 bola do výzbroje britskej armády zavedená puška Lee Metford a vo februári 1889 pre ňu prijatý náboj, dnes označovaný ako .303 British. Pôvodne bol laborovaný čiernym prachom, mal valcovú strelu s oblou špičkou, oloveným jadrom a plášťom z mediniklu. Strela o hmotnosti 13,76 g mala počiatočnú rýchlosť 560 m/s."}
{"id": "506818", "title": "Pancierovka 27", "context": "Parametre  Dlžka zbrane: 1030 mm Hmotnosť zbrane: 6,4 kg Hmotnosť náboja: 3,75 kg Kaliber nadkalibernej strely: 98 mm Obsluha: 2 muži (strelec, nosič nabojov) Rýchlosť streľby: 6 rán za minútu"}
{"id": "130438", "title": "Vzduchová puška", "context": "Kaliber Vzduchové pušky mávajú rôzny kaliber: 4,5 mm (0,177 ″) 5,0 mm (0,2 ″) 5,5 / 5,6 mm (0,22 ″) 6,35 mm (0,25 ″)"}
{"id": "506530", "title": "7,63 × 25 mm Mauser", "context": "Introduction Náboj 7, 63 × 25 mm Mauser 7,63 × 25 mm Mauser (0.30 Mauser Automatic) bol náboj pôvodne vyvinutý pre pištoľ Mauser C96. Základom pre toto strelivo bol náboj 7,65 × 25 mm Borchardt z roku 1893 - jediná úspešnejšia munícia pre samonabíjaciu pištoľ tej doby. Náboj 7,63 mm Mauser je niekedy zamieňaný s neskorším 7,65 mm Parabellum (0.30 Parabellum), ide tiež o pištoľový náboj s nábojnicou fľašového tvaru. Ďalej sa náboj 7,63 mm Mauser stal základom pre sovietsky náboj 7,62 × 25 mm Tokarev. Aj keď sú rozmery ich nábojníc takmer totožné, má náboj 7,62mm Tokarev silnejšiu prachovú náplň a celkovo nie je vhodný pre použitie v pištoli Mauser C96 alebo inej strelnej zbrani určenej pre náboj 7,63 mm Mauser."}
{"id": "600250", "title": "Pomývačný potok", "context": "Od prameňa tečie na krátkom úseku na sever, následne sa stáča na severozápad, preteká dolinou Pomývač a na hornom toku postupne priberá niekoľko krátkych prítokov: zľava z východného svahu Pomývačného grúňa (1 001,7 m n. m.), sprava prítok prameniaci južne od kóty 1 021 m, opätovne zľava z VSV svahu Pomývačného grúňa, sprava prítok vznikajúci západne od kóty 1 021 m a zľava zo severovýchodného svahu Pomývačného grúňa. Na dolnom toku priberá sprava Pavľusovú, zľava prítok zo severozápadného svahu Pomývačného grúňa a sprava krátky prítok z juhozápadného svahu Lômika (1 000,1 m n. m.). V doline Šaling, neďaleko horárne Boldiška a východne od čiernobalockej miestnej časti Dobroč, sa v nadmorskej výške približne 650 m n. m. vlieva do Šalingu."}
{"id": "577867", "title": "Tichý kanál", "context": "Tok Pramení v osade Tichý dvor, ktorá sa nachádza neďaleko obce Golianovo. Spočiatku tečie na juhovýchod, následne sa stáča na juh a v nadmorskej výške približne 147 m.n.m sa vlieva do potoka Kadaň. Tichý kanál nepriberá žiadne prítoky."}
{"id": "359459", "title": "Červená voda (prítok Vajskovského potoka)", "context": "Opis toku Od prameňa tečie severojužným smerom v blízkosti malej chatovej osady na južnom svahu Lomu a následne vteká do Horehronského podolia (podcelok Lopejská kotlina). Tu tečie územím na západnom okraji Krpáčova, stáča sa na juhozápad, sprava priberá prítok z JJZ úpätia Lomu a následne zľava prítok, ktorý vyteká z vodnej nádrže Krpáčovo. Na dolnom toku sa stáča na juh a na juhovýchodnom úpätí vrchu Okosená (831,3 m n. m.), SSV od Dolnej Lehoty, sa v nadmorskej výške približne 592 m n. m. vlieva do Vajskovského potoka."}
{"id": "422394", "title": "Pomývačný potok", "context": "Opis toku Od prameňa tečie na krátkom úseku na sever, následne sa stáča na severozápad, preteká dolinou Pomývač a na hornom toku postupne priberá niekoľko krátkych prítokov: zľava z východného svahu Pomývačného grúňa (1 001,7 m n. m.), sprava prítok prameniaci južne od kóty 1 021 m, opätovne zľava z VSV svahu Pomývačného grúňa, sprava prítok vznikajúci západne od kóty 1 021 m a zľava zo severovýchodného svahu Pomývačného grúňa. Na dolnom toku priberá sprava Pavľusovú, zľava prítok zo severozápadného svahu Pomývačného grúňa a sprava krátky prítok z juhozápadného svahu Lômika (1 000,1 m n. m.). V doline Šaling, neďaleko horárne Boldiška a východne od čiernobalockej miestnej časti Dobroč, sa v nadmorskej výške približne 650 m n. m. vlieva do Šalingu. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Hrona Kategória:Vodné toky vo Veporských vrchoch Kategória:Vodné toky v okrese Brezno"}
{"id": "422392", "title": "Pomývačný potok", "context": "Introduction  Pomývačný potok je potok na Horehroní, v centrálnej časti okresu Brezno. Je to pravostranný prítok Šalingu, má dĺžku km a je tokom V. rádu."}
{"id": "166991", "title": "Jedľovský potok", "context": "Opis toku Od prameňa tečie sprvu juhovýchodným smerom, sprava priberá krátky prítok zo SSV svahu Kalinca (574,3 m n. m.), preteká intravilánom obce Belejovce a stáča sa severojužným smerom. Pod obcou priberá pravostranný prítok z JV svahu Kalinca, následne vytvára oblúk prehnutý na východ a prechodne tečie juhojuhozápadným smerom. V lokalite Klokočiny ďalej priberá sprava prítok z JV svahu Kalinca, z tej istej strany tiež krátky prítok vznikajúci JJV od kóty 570,9 m, postupne sa stáča a pokračuje juhovýchodným smerom. Z ľavej strany potom priberá prítok zo ZJZ svahu Rohule (595,4 m n. m.), preteká intravilánom obce Vyšná Jedľová, esovito sa ohýba a na jej dolnom konci priberá ľavostranný prítok z JJZ svahu Rohule. Ďalej tečie výraznejšie zvlneným korytom, tečie intravilánom obce Nižná Jedľová, kde zľava priberá prítok z JJZ svahu Malej Rohule (500 m n. m.) a pod obcou tečie juhojuhozápadným smerom. Zľava následne priberá krátky prítok prameniaci severne od Hrabníkov (348 m n. m.), ďalej už pokračuje severojužným smerom a opäť zľava ešte priberá krátky prítok zo ZJZ svahu Hrabníkov. Napokon podteká štátnu cestu č. I/77 a západne od mesta Svidník sa v nadmorskej výške 230,8 m n. m. vlieva do Ondavy. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Ondavy Kategória:Vodné toky v Ondavskej vrchovine Kategória:Vodné toky v okrese Svidník"}
{"id": "96867", "title": "Ublianka", "context": "Opis toku V pramennej oblasti vytvára vejár viacerých krátkych prítokov a tečie južným smerom. Vstupuje do Beskydského predhoria, do podcelku Ublianska pahorkatina, preteká územím obce Kalná Roztoka, kde priberá ľavostrannú Chmeľnicu a významnejší pravostranný prítok, na území obce Klenová priberá pravostranný Tapovec a ďalej tečie juhovýchodným smerom. Po sútoku s Volovským potokom začína výraznejšie meandrovať, sprava priberá Luh a viac rozširuje svoje kotyto. Vstupuje na územie obce Ubľa, kde postupne priberá Savkov potok sprava, Brezovčík zľava a Stežnú sprava. Pred vstupom na Ukrajinu ešte vytvára veľký oblúk a opúšťa naše územie. Na území Ukrajiny sa tok výrazne horizontálne vlní, preteká okrajom obce Malyj Bereznyj, v blízkosti ktorej ústi do Uhu ()."}
{"id": "570920", "title": "Bradliansky potok (prítok Hrabovca)", "context": "Opis toku V celom priebehu tečie severozápadným smerom a to v svojej hornej polovici lesom a v dolnej polovici trvalým trávnym porastom a ďalej ornou pôdou, kde je orámovaný pásom potočnej stromovej vegetácie. Jeho prameň a úsek 500 m horného toku sa nachádzajú na území obce Skároš, ďalej Bradliansky potok tvorí obecnú hranicu medzi Skárošom a Rákošom a v dolnej časti tvorí obecnú hranicu medzi Vyšnou Myšľou a Rákošom až po ústie do vodného toku Hrabovec. Hrabovec ústi do Olšavy a táto ďalej ústi do Hornádu v povodí Hornádu. V celom svojom priebehu preteká okresom Košice-okolie."}
{"id": "63422", "title": "Olšava (prítok Hornádu)", "context": "Opis toku Najprv preteká katastrálnym územím obce Lesíček sprvu severojužným smerom a vteká do Lúčinskej kotliny. Tu sa najprv stáča na juhozápad, preteká v blízkosti spomenutej obce a sprava postupne priberá bezmenný prítok z východného svahu Vyšnej Obadovej (), Obadovský potok, prítok z lokality Kopaniny a oblúkom sa stáča na juhovýchod. Ďalej priberá ľavostranné prítoky; zo západného svahu Dubovej (), Tuhrinský potok (), Olšavku a rozširuje svoje koryto. Potom sa stáča na juh, následne priberá vodnatejší Jedľovec taktiež zľava, preteká okrajom obce Opiná a na krátkom úseku preteká podcelkom Olšavské predhorie. Priberá ľavostranný Mokrý potok (), ktorý tu bifurkuje a vstupuje do Košickej kotliny. Ďalej tečie cez obec Kecerovce, pričom oddeľuje jej miestne časti Kecerovské Pekľany na pravom a Kecerovské Kostoľany na ľavom brehu, priberá ďalšie rameno Mokrého potoka i Kostoliansky potok a začína výraznejšie meandrovať. Následne postupne priberá ďalšie ľavostranné prítoky. Najprv Hrabovec (), v blízkosti obce Boliarov Boliarovský potok (ústi pri osade Nižný Mlyn, kde je na vedľajšom ramene Olšavy vybudovaný vodný mlyn), Rankovský potok pri Bačkovíku, vzápätí obteká obec Čakanovce, pričom južne od nej priberá Herliansky potok () a prítok pretekajúci lokalitou Ortoviská. Pokračuje východne od obce Bidovce a juhovýchodne od susedného Ďurďošíka priberá svoj najvýznamnejší prítok, pravostrannú Trstianku (), v oblasti ich sútoku je vybudovaná malá vodná nádrž Bidovce. Následne vznikol na rieke obtočník, meandrovanie sa zintenzívňuje, zľava priberá ďalší významný prítok - Svinický potok, tečie okrajom obce Olšovany a priberá ľavostranný Ďurkovský potok (). Potom priberá pravostranný prítok z východného svahu Margity (), v blízkosti osady Dilkoš ľavostranný Črepník a Bystrý potok a pri obci Vyšný Čaj ešte krátky pravostranný prítok tečúci obcou. Ďalej vytvára ďalší obtočník, priberá prítok () vznikajúci južne od obce Ruskov zľava a tečie okrajom obcí Blažice, Nižný Čaj a Bohdanovce, pričom sa stáča k juhozápadu. Z ľavej strany priberá Bohdanovský potok (), rieka vytvára vedľajšie rameno, sprava priberá krátky prítok z oblasti Stráne a opätovne tečie na juh. Pri samote Balota sa najprv spája s vedľajším korytom, priberá ľavostranný Hrabovec, pri Vyšnej Myšli potok pretekajúci obcou a Bystrý potok (obidva zľava) a oblúkom sa stáča na západ."}
{"id": "557705", "title": "Čertov jarok", "context": "Opis toku Po vzniku potok pokračuje chvíľu na severozápad a následne tvorí výraznejší oblúk prehnutý severným smerom, v ktorom sa obracia na západ. Tečie dorasteným listnatým lesom, znovu vytvára oblúk smerujúci na sever a pokračuje stále západným smerom. Je premostený miestnou účelovou komunikáciou, križuje sa s elektrickým vedením vysokého napätia a definitívne sa stočí na severozápad. Nakoniec sa, v nadmorskej výške vlieva do Suchého potoka, ako jeho významný pravostranný prítok."}
{"id": "167579", "title": "Rakov potok", "context": "Opis toku Od prameňa tečie spočiatku juhovýchodným smerom v blízkosti areálu miestneho poľnohospodárskeho družstva na pravom brehu, ďalej preteká lokalitou Spodná tabľa, kde stojí na ľavom brehu potoka kaplnka. Následne preteká cez Rakovo údolie, stáča sa juhojuhozápadným smerom a preteká lokalitou Bukový les. Napokon podteká cestu II. triedy č. 548, stáča sa na juhovýchod a VJV od centra Medzeva (a severne od ústia doliny Šugov) sa v nadmorskej výške cca 294 m n. m. vlieva do Bodvy."}
{"id": "150358", "title": "Šarý grúň", "context": "Opis toku Od prameňa tečie na sever, niekoľkokrát sa esovito stáča, sprava priberá krátky prítok prameniaci severne od kóty 786,4 m a zľava z oblasti Paseky. Nasledujú dva krátke pravostranné prítoky zo západného úpätia Ďavčovky (815,5 m n. m.), potom tri krátke ľavostranné prítoky prameniace východne od kóty 720,0 m v lokalite Stotina, opäť pravostranný prítok z oblasti Humienca a z tej istej strany prítok (542,0 m n. m.) zo severozápadného úpätia Jastrabia (823,6 m n. m.). Napokon sa potok stáča severozápadným smerom a pri obci Horná Lehota ústi v nadmorskej výške približne 509 m n. m. do Oravy."}
{"id": "219497", "title": "Krkoškovský potok", "context": "Opis toku Tečie juhojuhozápadným smerom úpätím masívu Vysokej Magury (1 115,2 m n. m.) na ľavom brehu. Na dolnom toku priberá krátky ľavostranný prítok z juhozápadného svahu Vysokej Magury a SSZ od osady Tanečník, na katastrálnom území obce Zákamenné, sa v nadmorskej výške 864,8 m n. m. vlieva do Juríkovho potoka."}
{"id": "162558", "title": "Podkylavský potok", "context": "Opis toku Na hornom toku tečie najprv juhovýchodným smerom, zľava priberá krátky prítok, stáča sa severojužným smerom a preteká ústredím obce Podkylava. Pri obci napája malú vodnú nádrž, preteká popri osade Chvojnica na ľavom brehu, pričom vytvára oblúk ohnutý na západ. Ďalej pokračuje cez osadu Mosnovci, kde sprava priberá Šindelák a pri susednej osade Frndákovci sa stáča juhovýchodným smerom. Potom tečie cez osadu Boorovci, kde zľava priberá Sobonku a sprava prítok z osady Ďurišovci. Napokon sa ostro esovito stáča (206,0 m n. m.), preteká intravilánom obce Prašník a z ľavej strany ešte priberá prítok z lokality Kopanice. Napokon podteká cestu II. triedy č. 499 a na okraji obce ústi v nadmorskej výške cca 196 m n. m. do Holešky. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Dudváhu Kategória:Vodné toky v Myjavskej pahorkatine Kategória:Vodné toky v okrese Myjava Kategória:Vodné toky v okrese Piešťany"}
{"id": "119003", "title": "Hrudky (potok)", "context": "Opis toku Potok tečie od prameňa k ústiu veľkým oblúkom ohnutým na juh. Najprv tečie na západ, sprava priberá prítok spod Osečníka (406,9 m n. m.) a ďalšie tri krátke občasné prítoky spod Hrubého kamenca (404,8 m n. m.), ktoré ústia v lokalite chránených zamokrených lúk (PR Buková), následne vteká do vodnej nádrže Buková. Do nádrže ústi zľava prítok zo severného svahu Veterlína (723,5 m n. m.). Z priehrady vyteká potok západojuhozápadným smerom, pričom sa esovito stáča, prerezáva sa územím PR Kamenec s ochranou lesných spoločenstiev na triasových vápencoch a vzápätí mení smer toku postupne až na severozápad. Vstupuje do Borskej nížiny, do podcelku Podmalokarpatská zníženina a preteká obcou Plavecký Peter. Zľava ešte priberá krátky prítok z lokality Trávniky a severozápadne od spomenutej obce ústi v nadmorskej výške okolo do Rudavy."}
{"id": "422231", "title": "Vydrovo (potok)", "context": "Opis toku V pramennej oblasti sa potok esovito stáča a smeruje na SSV, pričom sprava priberá Frnajsku a zľava Tmavú. Následne sa stáča smerom na severovýchod, zľava priberá Krivú, sprava prítok zo severozápadného svahu Obrubovanca a opäť zľava tri prítoky zo severovýchodného svahu Prostredného grúňa (845 m n. m.) a z tej istej strany významný Podtajchovský potok. Na krátkom úseku potom tečie na východ, sprava priberá ďalší významný prítok, Obrubovanský potok a ďalej už tečie smerom na severovýchod. Zľava priberá niekoľko krátkych prítokov z južných svahov Urbanovho vrchu (809,1 m n. m.), sprava Korytársky potok, prítok z lokality Pažiť a potok zvaný Fľúdričky. Napokon vteká do intravilánu obce Čierny Balog, mení smer toku na sever a preteká miestnou časťou Vydrovo, kde sa v nadmorskej výške približne 538 m n. m. vlieva do Čierneho Hrona."}
{"id": "215322", "title": "Čemerský potok", "context": "Opis toku Potok preteká územím CHKO Kysuce na katastrálnom území obce Štiavnik. Od prameňa tečie sprvu severojužným smerom, zľava priberá krátky prítok prameniaci na južnom úpätí Čemerky a stáča sa smerom na juhozápad. Následne priberá ďalší krátky ľavostranný prítok zo západného svahu Hluchého (960,9 m n. m.) a preteká osadou Ráztoka, kde priberá pravostranný prítok z juhozápadného úpätia Čemerky. Napokon sa severne od osady Medvedie vlieva v nadmorskej výške približne 590 m n. m. do Hričovského potoka."}
{"id": "153612", "title": "Vajdovský potok (prítok Javorového potoka)", "context": "Opis toku Od prameňa tečie juhovýchodným smerom, vteká do Podbeskydskej brázdy a stáča sa severojužným smerom. Ďalej preteká popri horárni Vajdovky s minerálnym prameňom na ľavom brehu, sprava priberá krátky prítok prameniaci západne od horárne, vytvára malý oblúk vypnutý na východ a zľava priberá prítok prameniaci južne od spomenutej horárne. Ďalej ešte priberá pravostranný prítok (820,0 m n. m.) z východného svahu Jedličníka (969 m n. m.) a severne od obce Mútne (časť Druhá Strana) sa v nadmorskej výške cca 795 m n. m. vlieva do Javorového potoka."}
{"id": "149603", "title": "Beňadovský potok", "context": "Opis toku Na krátkom úseku tečie najprv na juhovýchod, následne sa stáča a pokračuje severojužným smerom. Zľava priberá najprv prítok zo západného svahu Náveterného vrchu, potom z tej istej strany prítok z oblasti Havrilky a stáča sa na juhozápad. Preteká okrajom obce Beňadovo, kde sprava priberá krátky prítok z južného svahu Chovancovky (863,2 m n. m.) a zľava prítok spod kóty 986,3 m. Napokon pokračuje zvlneným korytom k ústiu do Mútňanky pri osade Beňadovský Mlyn v nadmorskej výške cca 699 m n. m."}
{"id": "149616", "title": "Menzdrovka", "context": "Opis toku Na krátkom úseku tečie najprv na juhovýchod, následne sa stáča na juh a sprava priberá Mútňanskú ráztoku. Ďalej pokračuje rozšíreným korytom juhovýchodným smerom, sprava priberá prítok zo severného svahu vrchu Dážďany (934,9 m n. m.), z tej istej strany prítok z východného svahu Dáždian, potom zľava spod Menzdrovky (899,4 m n. m.), opäť z pravej strany spod kóty 876,1 m a zľava spod Gališovho vrchu (878,1 m n. m.). Ďalej už tečie v geomorfologickom celku Podbeskydská brázda, kde najprv priberá pravostranný prítok z oblasti Kopánok, tečie popri osade Menzdrovka na ľavom brehu a sprava vyúsťuje vodný kanál, ktorým je prepojená so susednou Tisoňovkou. Potom pokračuje viac juhojuhovýchodným smerom, z pravej strany priberá prítok zo severného svahu Modlového vrchu (910,0 m n. m.) a preteká popri areáli poľnohospodárskeho družstva na ľavom brehu. Z ľavej strany ešte priberá tri krátke prítoky, najprv z južného svahu vrchu Mikolajove (879,6 m n. m.), potom zo západného svahu Rakovky (873 m n. m.) a napokon z južného svahu Rakovky. Preteká intravilánom obce Novoť a v nadmorskej výške približne 730 m n. m. ústi do Klinianky."}
{"id": "556504", "title": "Furtský potok", "context": "Opis toku Po vzniku potok tečie juhozápadným smerom, najprv zmiešaným, potom listnatým lesom, kde podteká lesnú cestu a následne sa prudšie stáča na severozápad. Ústi doň sprava prvý prítok, nachvíľu sa prudko stočí na juhozápad, a hneď prijíma zľava ďalší, menší prítok. Pokračuje západoseverozápadným smerom, pričom tvorí miernu dvojvlnu a oddeľuje sa od neho pravobrežný melioračný kanál, ktorý neskôr ústi do bezmenného potoka. Potok sa nakrátko presmeruje na sever a ďalej pokračuje severozápadným smerom. Opúšťa les, vzápätí podteká cestu II/501 a vteká do trávnatého koryta. Tečie poľnohospodársky využívanou krajinou, badateľne sa stáča na severozápadosever a križuje sa s elektrickým vedením vysokého napätia. Blízko ústia potok priberá najvýznamnejší, prirodzený pravostranný prítok, vteká do lesa, vychyľuje sa na západ a opäť sa križuje s elektrickým vedením. Nakoniec zľava ústi do Perneckej Maliny, ako jej významný prítok, v nadmorskej výške"}
{"id": "556293", "title": "Rudanický potok", "context": "Opis toku Najskôr potok tvorí esovitý meander počnúc smerom na západ, potom na sever a napokon na severozápad, pričom tečie na rozhraní zmiešaného a listnatého lesa. Pokračuje listnatým lesom, a následne vstupuje do zastavaného územia obce Jablonové. Tvorí vlnu vydutú na západ, pokračuje stále severozápadným smerom a preteká miestnou osadou Sarva. Priberá pravostranný kanál a následne sa stáča na západ a chvíľu tečie v umelom betónovom koryte. Podteká cestu II/E501 pokračuje na severozápad, neskôr na západ, a napokon opäť na severozápad. Tečie odlesnenou poľnohospodárskou krajinou, v trávnatom, prirodzenejšom koryte, a následne podteká železničnú trať Zohor - Plavecký Mikuláš. Pokračuje ďalej na severozápad, vteká do lesa, kde napája bezmenný rybník a mierne sa vlní. Tvorí výraznú vlnu smerujúcu na západ a pokračuje severným smerom, kde následne, v nadmorskej výške ústi zľava do Močiarky."}
{"id": "165989", "title": "Biely breh", "context": "Opis toku Od prameňa tečie sprvu západojuhozápadným smerom, potom pokračuje na krátkom úseku na severozápad a v lokalite Volová priberá sprava prítok z južného svahu Zadného Choča (1 287,9 m n. m.). Ďalej sa stáča na západojuhozápad a preteká okrajom lokality Pod Sokolom s výraznými bralnatými stenami na pravom brehu. Následne vytvára oblúk ohnutý na severozápad a pokračuje juhozápadným smerom, pričom sprava priberá Choču a zľava najprv prítok z lokality Brnová a potom prítok zo severovýchodného svahu Loviska (808,0 m n. m.). Napokon už tečie k ústiu juhojuhozápadným smerom a severoseverozápadne od obce Likavka ústi v nadmorskej výške cca 539 m n. m. do potoka Likavka."}
{"id": "570778", "title": "Rázdelský potok", "context": "Smer toku Na hornom toku tečie najprv juhojuhovýchodným smerom, následne vytvára oblúk a stáča sa juhozápadným smerom, pričom preteká dolinou Rázdelie. Opäť mení tok juhovýchodným smerom, preteká poblíž miestnej časti Krnišov , následne sa jeho tok stáča juhozápadným smerom a posledným oblúkom smeruje k ústiu do potoka Lično."}
{"id": "281831", "title": "Rybnícky potok (prítok Porubského potoka)", "context": "Opis toku Pramení v podhorí Lúčanskej Fatry na severných svahoch Požehy (), v nadmorskej výške približne . Od prameňa tečie severným smerom a priberá ľavostranný prítok z lokality Rybníky . Neďaleko Kamennej Poruby priberá pravostranný prítok a vteká do Konskej, kde ústi v nadmorskej výške asi do Porubského potoka."}
{"id": "557132", "title": "Sedlisko", "context": "Opis toku Po prameni potok pokračuje severozápadným smerom, onedlho opúšťa les a preteká trávnatou medzou uprostred lúky. Mierne sa stáča na západ, vzápätí znova na severozápad a križuje sa s elektrickým vysokonapäťovým vedením. Podteká miestnu účelovú komunikáciu a preteká areálom výrobných technologických hál. Tok sa presmeruje na západoseverozápad, podteká lesnú cestu a vteká do listnatého lesa, kde je opäť premostený pieskovou vozovkou a oblúkom sa stočí na juhozápad. Tečie v trávnatom poraste, mení smer na západojuhozápadný a dva razy za sebou podteká novovybudované účelové komunikácie. Križuje sa s 400 kV elektrickými drôtmi, míňa pravobrežný kríž a hneď je premostený mostom cesty I/2. Potok pokračuje v trávnato stromovom poraste, v poľnohospodársky využívanej krajine, o chvíľu podteká poľnú cestu a stáča sa na severozápad. Zakrátko sa križuje so súborom šiestich elektrických vedení vysokého napätia a následne ho pretína umelý vodný kanál, ktorý priteká od severnejšej Dúbravy a ústi do južnejšieho Zohorského potoka. Podteká diaľnicu D2, stáča sa na severozápadosever a ku svojmu ústiu pokračuje trávnatým korytom. Napokon sa v lokalite Sedlíčka ľavostranne vlieva do Dúbravy, v nadmorskej výške , ako jej jediný prítok."}
{"id": "592093", "title": "Kamenný potok (prítok Jelšového potoka)", "context": "Opis toku Od prameňa tečie juhovýchodojužným až južným smerom poľnohospodárskym extravilánom obce Muľa, pravým brehom obmýva les aj pasienok Prieloh , tečie cez samotu Prieložská dolina , preteká cez pasienok aj pole Mačudov kút , tečie cez samotu Viničky , pravým brehom obmýva pole Drahy , tečie cez lúku Veľké Dlhé , v podteká cestu z Dolnej Strehovej do Trenča a do Veľkej nad Ipľom a v neďaleko štátnej slovensko-maďarskej hranice na okraji trvalého trávneho porastu Rárošské lúky ústi do Jelšového potoka ako jeho pravostranný prítok. Jelšový potok po krátkom cca 70 m úseku ústi do Ipľa Preteká v okrese Veľký Krtíš v Banskobystrickom kraji. Nachádza sa v geomorfologickom celku Juhoslovenská kotlina a v jeho podcelku Ipeľská kotlina. Nemá prítoky. Pôvod názvu Názov potoka má pôvod v charakteristickom dne toku, ktoré je budované v skalnatom, kamenistom podloží. Z podstatného mena kameň po rozšírení o adjektívnu príponu -ný s významom niečo z kameňa alebo kamenný prírodný úkaz a po kombinácii so všeobecným podstatným menom potok s významom menší prirodzený vodný tok bolo utvorené dvojčlenné hydronymum atributívneho typu (dvojčlenný determinatívny názov so zhodou) zložené z prídavného mena a z podstatného mena Kamenný potok s významom potok v skalnatom teréne, v teréne pokrytom kamením ako súčasť početnej skupiny názvov v slovenskej toponymii, najmä hydronymii. Názov vodného toku bol štandardizovaný v roku 1991. V priestore slovenskej hydronymie vodných tokov hydronymum Kamenný potok nie je jedinečným hydronymom. V priestore Slovenska je 27 potokov so štandardizovaným názvom Kamenný potok (január 2023)."}
{"id": "152971", "title": "Rakytie (prítok Jalovčanky)", "context": "Opis toku Na hornom toku tečie západojuhozápadným smerom, zľava priberá prítok spod Širokej (1 890 m n. m.), sprava najprv krátky prítok z juhozápadného úpätia Ráztoky, potom prítok (1 237,3 m n. m.) zo západného svahu Ráztoky a preteká dolinou Rakytie. Následne sa esovito stáča, pokračuje juhozápadným smerom a vteká do Liptovskej kotliny. Tu preteká chatovou oblasťou, priberá ľavostranný prítok (740,0 m n. m.) a severne od obce Jalovec sa v nadmorskej výške cca 715 m n. m. vlieva do Jalovského potoka. Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Váhu Kategória:Vodné toky v Západných Tatrách Kategória:Vodné toky v Liptovskej kotline Kategória:Vodné toky v okrese Liptovský Mikuláš"}
{"id": "66544", "title": "Štítnik (rieka)", "context": "Opis toku Spočiatku tečie na juhovýchod Kohútskou dolinou, prudko sa ohýba a krátko tečie na juh, sprava priberá Lazárku a pokračuje juhovýchodným smerom. Vstupuje do Štítnického podolia v Revúckej vrchovine a preteká cez obec Čierna Lehota, kde priberá Lehotský potok zľava a pokračuje cez Slavošovce, kde priberá pravostranný Slavošovský a ľavostranný Zlatný potok. Za obcou priberá zľava Rakovec a ďalej preteká cez Rochovce a Ochtinú, kde sprava priberá Ochtinský potok a ďalej pri osade Medený hámor významný Hankovský potok z ľavej strany. Rieka potom tečie viac-menej na juh cez obec Štítnik, tu vytvára menšiu sihoť a nižšie pod obcou sa koryto rieky rozdeľuje na dve ramená, ktoré tečú rovnobežne. Následne preteká na styku Plešivskej planiny na ľavom brehu a Revúckej vrchoviny na pravom brehu, s viacerými vyvieračkami na ľavom brehu (Hučiaca vyvieračka, Veľká studňa). Pri obci Kunova Teplica sa ramená rieky opäť spájajú a ďalej tečie v jednom koryte, sprava priberá Gočaltovský potok, tečie okrajom Paškovej a vstupuje na územie Slovenského krasu. Hlbokým a širokým údolím oddeľuje Plešivskú planinu na ľavom brehu a Koniarsku planinu na pravom brehu. Potom priberá ešte dva kratšie prítoky a pri obci Plešivec ústi v nadmorskej výške cca do Slanej."}
{"id": "155476", "title": "Miličský potok", "context": "Opis toku V pramennej oblasti tečie severovýchodným smerom, následne vstupuje do Salašskej brázdy a na krátkom úseku tečie na sever. Zľava priberá krátky prítok zo severovýchodného svahu Malého Miliča () a pokračuje severoseverovýchodným smerom. Sprava ďalej priberá prítok z juhozápadného úpätia Suchej hory () a opäť tečie severným smerom. Z ľavej strany ešte priberá prítok prameniaci juhovýchodne od obce Slanská Huta, vytvára výrazný oblúk ohnutý na východ a tečie k ústiu západným smerom. Do Starého potoka sa vlieva juhovýchodne od obce Nový Salaš v nadmorskej výške Kategória:Potoky na Slovensku Kategória:Povodie Bodrogu Kategória:Vodné toky v Slanských vrchoch Kategória:Vodné toky v okrese Košice-okolie"}
{"id": "65893", "title": "Suchá (prítok Ipľa)", "context": "Opis toku Tečie na juh katastrálnym územím obce České Brezovo, potom cez osadu Vaľkovo, ktorá patrí už do regiónu Malohont kde priberá Vaľkovský potok zľava, stáča sa na juhovýchod a vstupuje do Lučenskej kotliny. Tu najprv preteká cez obec Hrnčiarska Ves, na krátkom úseku tečie južným smerom, zľava priberá Selčiansky potok a prudko sa stáča na juhovýchod. Ďalej tečie cez Hrnčiarske Zalužany a pri Sušanoch mení smer toku opäť na juh. Pri Ožďanoch priberá dva kratšie prítoky a stáča sa na juhozápad. Na území Pokoradzkých terás priberá najprv sprava Maštinský potok, opúšťa Malohont a dostáva sa späť do Novohradu, priberá pravostrannú Šťavicu a následne zľava Sokolí potok. Preteká okrajom obce Veľké Dravce, z pravej strany priberá Vatín a zľava Čírinec. Obteká Bučenskú vrchovinu na ľavom brehu a osadu Nový Sad na pravom brehu, na krátkom úseku tečie na juh a pri obci Šávoľ priberá ľavostranný Šávoľský potok. Veľkým oblúkom sa stáča na západ, priberá svoj najvýznamnejší prítok, ľavostrannú Belinu, a tečie okrajom obcí Prša a Fiľakovské Kováče. Južne od obce Holiša sa vlieva v nadmorskej výške cca do Ipľa."}
{"id": "99947", "title": "Jablonka (potok)", "context": "Opis toku Od prameňa tečie najprv na krátkom úseku na východ, stáča sa na severovýchod, preteká ústredím obce Jablonka, pričom pod obcou sa postupne výrazným oblúkom (smerujúcim k severu) stáča k juhovýchodu a pri osade Kubečkovci priberá ľavostranný Zemanovský potok. Ďalej preteká územím obce Krajné, popri osadách Luskovica a Žadovica na ľavom brehu, južne od osady Mitalovec sa znovu stáča a JJV smerom tečie intravilánom Krajného. Južne od intravilánu priberá významný pravostranný prítok, Matejovský potok, rozširuje svoje koryto, opätovne sa oblúkom stáča a pokračuje severovýchodným smerom. Pri osade Podvrch priberá ľavostranný Rudník a ďalej tečie po hranici Malých Karpát. Koryto potom utvára niekoľko zákrut, preteká cez obec Hrachovište, kde zľava priberá svoj najvodnatejší prítok, Tŕstie. Za obcou sa hlboko vrezáva do masívu Čachtických Karpát, ktoré preteká výrazným oblúkom. Tečie obcou Višňové, popod Čachtický hrad vypínajúci sa na pravom brehu a utvára kaňonovitú Višňovskú dolinu, ktorou preteká viac menej na sever. Následne sa veľkým oblúkom stáča na juhovýchod a pokračuje Čachtickou dolinou. Ďalej opúšťa Čachtické Karpaty a vstupuje do Podunajskej pahorkatiny, kde preteká obcou Čachtice. Neďaleko centra obce sa vodný tok rozvetvuje, pričom ľavé rameno (hlavný tok) pokračuje juhovýchodným smerom ako Čachtický kanál a pravé rameno smerom na juh pod názvom Dubová. Čachtický kanál sprvu tečie smerom na VJV, východne od Čachtíc sa stáča severojužným smerom a následne západne od Brunoviec na východ. Južne od Brunoviec sa ešte esovito stáča a na východnom okraji intravilánu obce Horná Streda ústi do Biskupického kanála tečúceho súbežne s Váhom."}
{"id": "600254", "title": "Marianna Ďurianová", "context": "V júli 2006 sa vydala za českého moderátora Libora Boučka,  v decembri pár podal žiadosť o rozvod. Oficiálnym dôvodom bolo citové ochladenie, no Mariannin mimomanželský vzťah s Honzíkom Novotným sa stal verejným tajomstvom. V roku 2011 sa zasnúbila s Romanom Doležajom a o rok neskôr sa im narodil syn Roman. Marianna sa po čase vrátila do Markízy, kde pracovala na čiastočný úväzok. Neskôr prešla do konkurenčnej televízie Joj, kde mala mať vlastnú reláciu. Tento zámer nevyšiel a uplatnenie našla vo vydavateľstve Ringier Axel Springer. Od roku 2017 pracuje v RTVS."}
{"id": "557396", "title": "Andrea Fischer", "context": "Životopis Bola neterou speváčky Evy Márie Uhríkovej a od roku 2012 aj manželkou Otta Weitera, s ktorým účinkovala v rôznych hudobných reláciách televízie Senzi. Do roku 2011 vlastnila a prevádzkovala reštauráciu v Bratislave. Kvôli hudobným, speváckym, producentským, moderátorskym aktivitám túto činnosť ukončila. Žila spolu s manželom v Zálesí, kde 15. júla 2020 zomrela."}
{"id": "572225", "title": "Dagmar Dianová", "context": "Introduction  Dagmar „Didiana“ Dianová ( 1977, Bratislava) je slovenská rozhlasová a televízna moderátorka. Vyštudovala Hotelovú akadémiu odbor Hotelový manažment. V tejto oblasti však nikdy nepôsobila a hneď po maturite začala pracovať vo Fun rádiu. Okrem práce v rádiu, kde získala potrebné moderátorské skúsenosti, pracovala aj v televízii. Vo verejnoprávnej televízii moderovala populárnu reláciu pre mládež Zóna D , hitparádu najúspešnejších albumov Top 20 Slovensko , reláciu o novinkách v kinách a na videokazetách Film a video , telefonickú súťaž Maxihra a live vysielanie Fun o piatej . V roku 2005 dostala ponuku z TV JOJ moderovať televíznu súťaž VyVolení , neskôr reláciu o celebritách Mojito a tanečnú súťaž Hviezdy na ľade . Moderovala tiež magazín Zdravo a naplno na STV 3."}
{"id": "245483", "title": "Ladislav Ďurkovič", "context": "Autonehoda V roku 2003 zapríčinil autonehodu, po ktorej sa v médiách objavila správa, že havaroval pod vplyvom drog. Ďurkovič však túto skutočnosť poprel a vyjadril že išlo o pomstu polície. V roku 2006 následné vyšetrovanie aj súdnoznalecký posudok potvrdil že pod vplyvom drog nebol a bol súdom právoplatne zbavený obvinenia z brania drog, či jazdy pod vplyvom drog."}
{"id": "449521", "title": "Zuzana Haasová", "context": "Život Už ako šesťročná pôsobila v inscenáciách STV. V pätnástich rokoch účinkovala v seriáli Silvánovci . V roku 1997 hrala v seriáli Duchovia dcéru Zdeny Studenkovej pojašenú Viki Pačmagovú. Hrala aj v Ordinácii v ružovej záhrade . Momentálne hrá v seriáli Panelák Soňu Jančovú. Päť rokov pôsobila v rádiu Twist ako moderátorka Literárnej revue. Neskôr, v roku 2005 prešla do rádia Devín, kde ďalšie štyri sezóny uvádzala reláciu To všetko je jazz. Ako dabingová herečka dabuje v STV a súkromných dabingových štúdiách."}
{"id": "547815", "title": "Věra Bílá", "context": "Filmografia  1976 Ružové sny, réžia Dušan Hanák 1980 Ja milujem, ty miluješ, réžia Dušan Hanák 1999 Čiernobiela vo farbe, dokumentárny film o Věre Bílej 2018 Posledná nádej Věry Bílej, film o pokuse o návrat na scénu, réžia David Vondráček, Roman santur"}
{"id": "456708", "title": "Marie Poledňáková", "context": "Životopis Od roku 1961 až do roku 1983 pracovala v Československej televízii, najskôr 10 rokov vo funkcii asistentky réžie, neskôr už ako scenáristka a režisérka. Od roku 1983 pracovala 6 rokov ako režisérka Filmového štúdia Barrandov. V roku 1990 bola spoluzakladateľkou spoločnosti FTV Premiera, ktorá získala prvú licenciu pre súkromné televízne vysielanie v Česku (dnes TV Prima). Po predaji svojho podielu v roku 1994 podnikala v nakladateľstve a vydavateľstve Premiéra Studio. Jej manželom bol Ivan Poledňák, český muzikológ, s ktorým mali syna Petra Poledňáka."}
{"id": "592886", "title": "Klamstvo (seriál)", "context": "Obsadenie Herec Postava Povolanie Poznámky Tomáš Maštalír Andrej Rosický prestížny kardiochirurg Lukášov otec, obeť Laury Kalasovej Monika Horváthová Laura Kalasová učiteľka slovenského jazyka Obeť Andrejovho znásilnenia, zavraždila Andreja Rosického Martin Pallay Lukáš Rosický Laurin študent Andrejov syn Zuzana Fialová Hana Lukáčová vyšetrovateľka kriminálnej polície, majorka Pavol Višňovský Oto Májek vyšetrovateľ kriminálnej polície Ivana Kuxová Katarína Vydrová anestéziologička sestra Laury, Richardova manželka ma dva deti Martin Mňahončák Richard Vydra otec na materskej dovolenke manžel Kataríny Ján Dobrík Tomáš Bauer policajt bývalý priateľ Laury Matúš Kvietik Branislav Májek kapitán NAKA syn Ota Májeka, užívateľ kokaínu Sarah Arató Erika Wolfová bývalá vyšetrovateľka kriminálnej polície, profesorka Akadémie PZ Sandrina partnerka, obeť Andrejovho znásilnenia Alena Ďuránová Sandra profesionálna vojačka Erikina partnerka Soňa Norisová gynekologička Marek Geišberg Ján Polák architekt Ľuboš Kostelný Oliver Horváth farmaceut Andrejov priateľ Zatknutí Zuzana Porubjaková Vanda manželka majiteľa housebott obeť Andrejovho znásilnenia"}
{"id": "559794", "title": "Zuzana Mistríková", "context": "Biografia Dcéra herca Jána Mistríka, má staršiu a mladšiu sestru. V rokoch 19851987 asistentka strihu v Slovenskej televízii v Bratislave. V rokoch 19871990 študovala odbor divadelná dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas revolučných politických a sociálnych zmien udalostí v novembri a decembri 1989 (nežná revolúcia) bola jednou z hlavných tvárí študentského hnutia. Ako zástupkyňa študentského hnutia (spolu so S. Bombíkom) sa zúčastnila prvej Televíznu reláciu Štúdio Dialóg vysielali 24. novembra. Bolo to vôbec prvýkrát, čo verejnosť mohla sledovať diskusiu so zástupcami komunistov na jednej strane a ich oponetami. „Dopadlo to celkom dobre... a odvtedy som sa stala akousi hovorkyňou študentského hnutia,“ spomína Mistríková. Od roku 1990 bola poslankyňou Slovenskej národnej rady za stranu Verejnosť proti násiliu (VPN). Od roku 1991 bola poradkyňa 1. podpredsedu vlády SR, jej pedagóga Martina Porubjaka. Z vrcholovej politiky odišla po voľbách v júni 1992. (Voľby do Federálneho zhromaždenia sa konali v dňoch 5. – 6. júna 1992. Volilo sa do oboch komôr Federálneho zhromaždenia, do Snemovne ľudu aj do Snemovne národov. Súbežne sa konali aj voľby do parlamentov oboch republík – do Slovenskej národnej rady). VPN neprekročilo potrebné 5-percentné volebné kvórum pre vstup do parlamentu a následne bolo rozpustené. Voľby na Slovensku vyhralo Hnutie za demokratické Slovensko s viac ako 33% hlasov voličov. Deň po voľbách, v pondelok 7. júna 1992 mala štátnice a ukončila vysokú školu. Ako spoluzakladateľka Fun rádia sa podieľala na založení Asociácie nezávislých rádií, pre ktorú od decembra 1992 (premenovaná na Asociácia nezávislých rozhlasových a televíznych staníc Slovenska – ANRTS, potom rozdelená na televíznu a Asociácia rádií Slovenska ) pracovala. Angažovala sa aj v Mediálnom inštitúte , ktorý bol založený 17. novembra 1998 ako nezávislé odborné výskumno – vzdelávacie občianske združenie zamerané na mediálny trh a rozvoj mediálneho prostredia. V rokoch 2002 až 2006 pôsobila na ministerstve kultúry ako generálna riaditeľka sekcie médií a audiovízie. V 90-tych rokoch 20. storočia voľne spolupracovala na divadelných predstaveniach režiséra a choreografa O. Šotha. Je spoluautorkou scenára rockového tanečného predstavenia „Zvláštna radosť žiť“ (SND 1990). V súčasnosti sa venuje produkovaniu filmov (napríklad „Učiteľka“, réžia Jan Hřebejk) a pôsobí ako prezidentka Asociácie nezávislých producentov . Bývalá členka Slovenskej rady VPN , Rady Slovenského rozhlasu a Vysokoškolskej únie Slovenska ."}
{"id": "539805", "title": "Gabriela Vránová", "context": "Životopis Narodila sa na Slovensku v učiteľskej rodine, detstvo prežila v Brne. Po absolutóriu brnianskej JAMU v roku 1960 pôsobila najprv dva roky v Národnom divadle moravskoslezskom v Ostrave, potom odišla na pozvanie riaditeľa Ľuboša Pistoria do pražského Divadla na Vinohradoch, kde pôsobila v rokoch 1962 až 2004 a 2012 až 2016. Účinkovala v rade filmov a televíznych inscenácií. V závere života bola bez stáleho divadelného angažmánu, úspešne spolupracovala s rozhlasom, v roku 2004 jej bola udelená Cena Františka Filipovského za celoživotné majstrovstvo v dabingu. Pedagogicky pôsobila na pražskom konzervatóriu, kde od roku 1974 vyučovala herectvo. S druhým manželom, stredoškolským profesorom matematiky Jiřím Kepkom, mala syna herca a režiséra Ondreja Kepka. Mladšia sestra Miriam Vránová ( 1959) bola pred emigráciou do USA v 80. rokoch tiež herečkou, rovnako ako švagor Jaroslav Kepka. Zomrela 16. júna 2018. Posledná rozlúčka sa uskutočnilo 22. júna 2018 v Divadle na Vinohradoch."}
{"id": "464000", "title": "Helena Vrtichová", "context": "Zo života Dlhé roky pôsobila a spievala aj v Česku. Svoje piesne spieva a v zábavnej show Pesničky z kasína. Účinkovala v reláciách Repete a Kaviareň Slávia. Pracovala taktiež ako poštárka v Novom Meste nad Váhom."}
{"id": "449301", "title": "Mária Bartalos", "context": "Životopis Pochádza z obce Čajkov, študovala hudobno-dramatické umenie na Súkromnom konzervatóriu v Nitre. Účinkovala v divadelnej hre Sladká Charity . Na televíznej obrazovke debutovala epizódnou postavou v seriáli Aféry . Je známa ako Zuzka Vŕbová zo seriálu Pod povrchom . Stvárnila hlavnú postavu (Táňa Jablonská) v televíznom seriáli Kukučka. Vystupovala v seriáli Oteckovia ako Linda. Vystupuje aj v kľúčovej role v seriálovom a filmovom spracovaní trileru Trhlina. Momentálne je na materskej dovolenke. Bola členkou Radošinského naivného divadla a hosťujúcou herečkou v Slovenskom národnom divadle. V roku 2021 počas druhého tehotenstva sa postupne prestala venovať herectvu a začala sa venovať rodinnému podnikaniu v rámci pohybového štúdia Movement."}
{"id": "44653", "title": "Zuzana Belohorcová", "context": "Introduction  Zuzana Belohorcová ( 24. február 1976, Žilina) je slovenská moderátorka. Absolvovala bratislavské Konzervatórium v odbore operný spev a klavír. Opere sa však nevenovala, v dvadsiatich rokoch ju opustila a dva roky pôsobila v STV ako programová hlásateľka, moderátorka Počasia a moderátorka súťažnej hry KENO 10. Neskôr sa zamestnala v televízii Markíza, kde v začiatkoch uvádzala správy o počasí, potom tri roky uvádzala erotickú reláciu Láskanie. V lete 2003 sa stala moderátorkou erotickej relácie Peříčko televízie Nova. V rovnakom čase začala študovať Fakultu masmediálnej komunikácie a reklamy na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2005 uvádzala v televízii Markíza reality show Big Brother. Vo filme Mira Šindelku Zostane to medzi nami stvárnila postavu dievčaťa na telefóne a v divadle Aréna účinkovala v predstavení Totálne mimo. Taktiež účinkovala v českom seriáli Ošklivka Katka, kde stvárnila samu seba ako modelku pre firmu KM Štýl v Prahe. Dňa 3.2.2010 sa narodila Zuzane a jej priateľovi Vlastimilovi Hájekovi dcéra Salma."}
{"id": "36674", "title": "Marianna", "context": "Známi nositelia mena  Marianna Ďurianová – slovenská moderátorka Marianna Grznárová – slovenská spisovateľka"}
{"id": "564096", "title": "Alexandra Novotná-Rozborilová", "context": "Osobný život 26. júna 2017 sa vydala za Viliama Rozborila, známeho televízneho moderátora, scenáristu a producenta. Z predchádzajúceho manželstva má dcéru Ninu."}
{"id": "8391", "title": "Marianna Ďurianová", "context": "Životopis Študovala na Obchodnej akadémii v Žiari nad Hronom, potom na Univerzite Komenského odbor psychológia. Má sestru Darinu (1975), s ktorou istý čas podnikali a brata Tomáša (1987). V júli 2006 sa vydala za českého moderátora Libora Boučka, v decembri pár podal žiadosť o rozvod. Oficiálnym dôvodom bolo citové ochladenie, no Mariannin mimomanželský vzťah s Honzíkom Novotným sa stal verejným tajomstvom. V roku 2011 sa zasnúbila s Romanom Doležajom a o rok neskôr sa im narodil syn Roman. Marianna sa po čase vrátila do Markízy, kde pracovala na čiastočný úväzok. Neskôr prešla do konkurenčnej televízie Joj, kde mala mať vlastnú reláciu. Tento zámer nevyšiel a uplatnenie našla vo vydavateľstve Ringier Axel Springer. Od roku 2017 pracuje v RTVS. Zúčastnila sa Let s Dance. Kategória:Slovenskí televízni moderátori Kategória:Osobnosti zo Žiaru nad Hronom"}
{"id": "303381", "title": "Kristýna Badinková Nováková", "context": "Biografia Kristýna vyštudovala cestovný ruch a alternatívne a bábkové divadlo na DAMU. V rokoch 1994 až 1998 bola členkou divadelného súboru Bílá síť , od roku 2005 organizuje vlastné divadelné projekty (v roku 2005 premiéra autorského predstavenia ADORE v divadelnom priestore NoD v Prahe). Do podvedomia divákov sa dostala vďaka filmu Výchova dívek v Čechách , kde na seba upozornila v úlohe školáčky Agáty. Tam si ju tiež všimol režisér Jan Hřebejk, ktorý ju pozval na konkurz do roly Jindřišky vo filme Pelíšky . Ďalej si zahrala v televíznych seriáloch Bazén , Ordinace v růžové zahradě , Letiště a vo filmoch Ro(c)k podvraťáků , Chyťte doktora , Děti noci a i. Objavila sa tiež v dokumente Můj dům, můj hrad režiséra Pavla Fojtíka a vo filme Jak jsme natáčeli s Tomem režiséra Morisa Issu – víťaznej snímky medzinárodnej prehliadky CIAK Junior, kde súťažia krátke filmy, natočené podľa detských námetov. Kristýna Nováková tiež hráva v divadle, napríklad v Studiu Dva: Dámská šatna , Zdravý nemocný , Absolvent . Bola vydatá za režiséra Jaroslava Fuitu a 25. novembra 2009 sa im narodila dcéra Rozárie, 2013 Mariana. V roku 2016 sa s ním rozviedla. V súčasnosti je druhýkrát vydatá."}
{"id": "8390", "title": "Marianna Ďurianová", "context": "Introduction  Marianna Ďurianová ( 27. január 1977, Žiar nad Hronom) je slovenská moderátorka. Svoju televíznu kariéru odštartovala v Slovenskej televízii (RTVS), neskôr sa uplatnila v Televízii Markíza, kde bola moderátorkou hlavného večerného spravodajstva. Od roku 2015 moderuje internetové správy denníka Nový Čas."}
{"id": "245485", "title": "Ladislav Ďurkovič", "context": "Televízia JOJ Do TV JOJ nastúpil v novembri 2005. Aj napriek netradičnému výzoru - vyholená hlava, farebné dredy, tetovania, pírsingy, si po čase svojimi odvážnymi a netradičnými reportážami získal sympatie divákov a popularitu. Od jari 2006 bol interným zamestnancom Televízie JOJ. Prinášal reportáže z prezidentského paláca, tábora bezdomovcov, či zo života narkomanov alebo o návšteve Paris Hilton. Pôsobil v spravodajstve, publicistike, okrem večerných Novín v Črepinách, Novinách plus, ranných novinách, Črepinách plus a Prvých novinách. Výnimočná bola jeho sériá reportáži o narkomanovi Lukym. Nakrútil ho na zničeného od drog túlajúceho sa po uliciach bez domova, ako kradne v obchode a aj ako si priamo pred kamerou pripravuje a pichá heroín. Následne aj vďaka Ďurkovičovej pomoci odišiel z väzenia na ročnú protidrogovú liečbu a dnes opäť užíva drogy. Z televízie odišiel na vlastnú žiadosť po tri a pol roku v máji 2009."}
{"id": "45448", "title": "Alena Heribanová", "context": "Profesná kariéra V roku 1979 po úspešnom konkurze nastúpila na pozíciu programovej hlásateľky Československej televízie. Počas svojej vyše tridsaťpäť ročnej televíznej kariéry moderovala stovky programov, veľkých zábavných relácií, koncertov klasickej a populárnej hudby, ženských magazínov a talk show. Veľmi úspešné boli cyklické relácie Metronom, Hra o Niké, Stoptime. Najväčší divácky záujem si získali jej autorské projekty: talkshow Siesta, Babinec (spolu so Soňou Müllerovou), cestopisný seriál Cestovná horúčka, Soireé z Mlynskej doliny, Anjeli strážni. V roku 2007 súťažila v televíznej šou TV Markíza Bailando a o štyri roky neskôr v tanečnej súťaži Let´s dance. Niekoľkokrát zastupovala Slovensko ako moderátorka v súťaži Eurovision Song Contest."}
{"id": "531032", "title": "Miriam Jarošová", "context": "Zaujímavosti Predpoveď počasia v relácii Najlepšie počasie robí ona (ako aj jej kolegovia) bez „čítačky“ priamo „z hlavy“, ako prezradila v jednom z rozhovorov."}
{"id": "573953", "title": "Elena Vacvalová", "context": "Životopis Vyrastala v Tisovci. Jej rodičia boli učitelia. Počas štúdia sa venovala basketbalu, športovej streľbe a hádzanej. Po strednej škole nebola prijatá na VŠMU, začala preto študovať odbor televízna žurnalistika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý absolvovala v roku 1981 a kde sa tiež zoznámila so svojím budúcim kolegom Oliverom Andrásym. So svojím prvým manželom má dcéru Elenu. Po štúdiách začala pracovať v redakcii časopisu Kamarát , kde sa zoznámila so svojím druhým manželom Jurajom Vacvalom. V roku 1987 začala pracovať v Československom rozhlase, kde moderovala reláciu Humorikon spolu s Oliverom Andrásym. Reláciu Humorikon moderovala až do roku 1991. V roku 1992 začala opäť so svojím kolegom Oliverom Andrásym moderovať reláciu Čo dokáže ulica , ktorú Slovenská televízia vysielala až do roku 1997. V roku 1993 založila s Oliverom Andrásym a Stanislavom Gurkom produkčnú firmu Hattrick. Od roku 1995 moderovala v televízii VTV reláciu Aj múdry schybí , opäť spolu s Oliverom Andrásym. V roku 1998 reláciu prevzala TV Markíza, kde ju moderovala až do jeho zrušenia v roku 2010. Ďalšou reláciou, ktorú moderovala s Oliverom Andrásym bol Dereš , ktorý od roku 1999 vysielala TV Markíza. Okrem relácií Aj múdry schybí a Dereše , ktoré moderovala spolu s Oliverom Andrásym, pribudli aj ďalšie programy, ktoré začala moderovať sama. V roku 2002 to bola relácia Ružové okuliare a po čase vystriedala Róberta Beňa v moderovaní relácie Sedem s r.o. , ktorú do roku 2008 vysielala TV Markíza a nasledujúci rok ju prevzala TV JOJ, ktorá ju premenovala na Sedem a vysiela ju dodnes. V roku 2010 TV Markíza ukončila vysielanie relácie Aj múdry schybí , ktorú v roku 2012 prevzala RTVS a premenovala ju na Nikto nie je dokonalý . Elena Vacvalová spolu s Oliverom Andrásym ju moderovala do roku 2013. V roku 2016 začala na RTVS moderovať reláciu Zlaté časy spolu s Danom Heribanom, ktorého v roku 2017 nahradil Milan Lasica, ako stály hosť. V roku 2015 si zahrala aj vo filme Andílek na nervy , kde stvárnila rolu sociálnej pracovníčky."}
{"id": "238042", "title": "Zuzana Wienk", "context": "Pôsobenie v médiách Po maturite na bratislavskom Gymnáziu L. Novomeského vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Už po prvom ročníku začala pracovať v Žurnále Rádia Twist. Neskôr na krátky čas prešla do spravodajstva Slovenskej televízie, no opäť sa vrátila do Rádia Twist. Od prelomu tisícročí pracovala dva roky v Domino Fóre, súčasne moderovala diskusnú reláciu „Bude lepšie?!“ ."}
{"id": "149579", "title": "Lucia Kollárová", "context": "Teleráno Od apríla 2007 pôsobí v Teleráne Markízy, kde moderuje soft-news rubriku, zameranú na životný štýl, šoubiznis a trendy. Rubrika existovala tri roky pod názvom \"Horúce novinky zo šoubiznisu\", na jeseň 2010 zmenili jej názov na \"Silná káva s Luciou Kollárovou\"."}
{"id": "240524", "title": "Zlatica Švajdová-Puškárová", "context": "Životopis Po skončení talianskeho bilingválneho gymnázia vyštudovala politológiu a žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovať začala ako novinárka v bratislavskom Večerníku, neskôr v denníku SME. Pracovala aj pre agentúru SITA. V roku 1999 odišla zo Slovenskej televízie do TV Markíza, kde začínala ako redaktorka spravodajstva Televíznych novín. Okrem moderovania spravodajských vstupov TV novín, moderovala politickú reláciu Na telo a Televízne noviny. Od roku 2015 je vydatá za kolegu Patrika Švajdu."}
{"id": "575474", "title": "Zuzana Javorová", "context": "Životopis V rokoch 1998 – 2006 navštevovala Gymnázium Federica Garcíu Lorcu v Bratislave. Rok pred začiatkom štúdia na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa stala redaktorkou mesačníka Kamarát , kde pôsobila až do roku 2008. Popri bakalárskom štúdiu pracovala aj ako marketingový asistent v spoločnosti Studio Moderna, medzi ktorej značky patrí aj Top Shop. Od roku 2008 do roku 2011 bola redaktorkou a moderátorkou spravodajstva TV Ružinov. V roku 2011 dokončila magisterské štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V TV Markíza začínala ako redaktorka relácie Lampáreň a v roku 2011 prešla do Televíznych novín . Rok po dokončení štúdia sa tiež stala moderátorkou Ranných Televíznych novín TV Markíza, ktorou bola až do roku 2019. V roku 2015 sa Zuzana vydala za kameramana Petra Javora."}
{"id": "252710", "title": "Petra Jurinová", "context": "Introduction  Petra Jurinová ( 20. október 1986, Šaľa ) je slovenská speváčka a moderátorka. V Slovenskej televízii moderovala programy: Sobotníček, Je tu Yeti, Rozhľadňa, Superchyty, XXL, Blesk, Extra, a mnohé ďalšie ."}
{"id": "525432", "title": "Karin Majtánová", "context": "Introduction Mgr. Karin Majtánová , PhD. ( 1. február 1974, Trenčín) je slovenská herečka, modelka a moderátorka. V roku 1993 získala titul Miss Slovensko. Pracovala aj ako dramaturgička a letuška. Má syna Samuela, ktorý sa stal majstrom slovenských stredných škôl v basketbale. V súčasnosti moderuje televíznu reláciu Dámsky klub na STV."}
{"id": "308590", "title": "Nora Kabrheľová", "context": "Televízna kariéra Do mediálneho povedomia sa dostala v roku 2004 vďaka reality show VILOmeniny, kde spolu s manželom Braňom Mojsejom súťažili proti rodine bezdomovcov. Neskôr sa objavili aj v show Domáca horúčka , ktorú odvysielala Slovenská televízia. V roku 2005 spolupracovali s manželom s TV Markíza na projekte reality show Mojsejovci. V roku 2011 spolupracovala s TV Prima a TV JOJ na reality show Šéfka. V roku 2010 účinkovala v projekte TV JOJ Kapor na torte a v roku 2013 v projekte VIP Nákupné maniačky."}
{"id": "243955", "title": "Mária Podhradská", "context": "Zo života V hudobnej relácii Deka televízie Markíza pesnička „Na hrane“ vyhrala a aj sa udržala niekoľko týždňov na popredných miestach v rebríčku relácie. Táto pieseň vyšla na kompilácii kresťanských skupín, na albume Bez Teba niet neba , ktorý vydal Universal Music v roku 1999 . So skupinou Atlanta odohrala viac než 500 koncertov. V televízii Lux moderovala reláciu Poltón."}
{"id": "45477", "title": "Zuzana Tlučková", "context": "Život V detstve účinkovala v televíznej relácii Zlatá brána , kde naspievala známu pieseň Bryndza. Počas gymnázia bola členkou Malého divadelného štúdia a účinkovala aj v Zlatej bráne s Jozefom Úradníkom ako Hlúpa Zuza a Hlúpy Jano. V roku 1984 absolvovala štúdium herectva na VŠMU v Bratislave. Od roku 1985 bola členkou činohry Novej scény v Bratislave, pôsobila aj v štúdiu L+S. Od roku 1990 je herečkou v slobodnom povolaní. V roku 1994 získala ocenenie Žena roka za dabing telenovely Jednoducho Mária. S bývalým manželom hercom a humoristom Štefanom Skrúcaným (rozviedli sa v roku 2008) má synov Tomáša ( 1988) a Lukáša ( 1993). Žije v Bratislave v mestskej časti Rača v miestnej časti Krasňany spolu so svojimi synmi a dvoma psami - Pitbul a Čivava. Účinkovala v mnohých televíznych inscenáciách a seriáloch. Od roku 2006 účinkovala v úspešnom seriáli Susedia , v ktorom účinkuje dodnes od roku 2018."}
{"id": "580795", "title": "Krátke správy RTVS", "context": "Moderátori Moderátor Roky pôsobenia Krátke správy RTVS Ľubomír Bajaník 2001 – Janette Štefánková 2011 – Viliam Stankay 1996 – 2001, 2011 –"}
{"id": "470926", "title": "Eva Babitzová", "context": "Pracovné pôsobenie  19891991: technická redaktorka Slovenského rozhlasu, Redakcia pre deti a mládež a moderátorka Rádia Elán 19911992: redaktorka a moderátorka Slovenského rozhlasu, redakcia Popoludnie s rozhlasom 1992: externá redaktorka a moderátorka v Rock FM rádiu 1993: externá redaktorka a moderátorka v Rádiu Twist 19921993: riaditeľka Charlie centra Bratislava 19941995: riaditeľka The Best, ltd. 19941995: marketingová riaditeľka denníka Sme 19962000: reportérka týždenníka Trend zodpovedná za oblasť reklamy a médií 20002006: obchodná riaditeľka Rádia Expres, členka top manažmentu 20052011: výkonná riaditeľka Rady pre reklamu 20062011: viceprezidentka Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc Slovenska 20102014: externé prednášanie na VŠMU na Katedre filmovej produkcie – seminár o mediálnom plánovaní a marketingu médií 20112014: prezidentka Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc Slovenska 20062014: generálna riaditeľka a štatutárna zástupkyňa Rádia Expres"}
{"id": "231070", "title": "Andrea Vadkerti", "context": "Profesionálny život  Google TV platforma moderátorka hĺbkových rozhovorov so svetoznámymi osobnosťami Talkshow Portrét – TA3, 20102013 Novinárska cena 2011, Novinárska cena 2012 Talkshow s Larry Kingom – 2011 ocenená Novinárskou cenou za najlepší rozhovor roka v elektronických médiách Slovenská televízia moderátorka tv relácií Dámský magazín, Piknik Interaktívna verejná talkshow s Jackom Welchom – Bratislava, 2004 Interaktívna verejná talkshow s Philipom Kotlerom – Bratislava, 2002, 2007 RTVS moderátorka dennej Vadkerti Talkshow Talkshow Bez kravaty – 2004súčasnosť – Ivan Mikloš, Mikuláš Dzurinda, Andrej Ďurkovský, Eduard Kukan, Eric van der Linden, Vladimír Masár, Ján Majoroš, Ján Počiatek, Ivan Šramko, Elena Kohútiková a ďalší TV Markíza moderátorka hlavnej spravodajskej relácie TV Noviny Ženská talkshow rádia Twist – 19982000 – Anna Belousovová, Regina Ovesny Straka, Timea Majorošová, Emília Vášáryová, Emília Kováčová, Karin Habšudová, Zdena Studenková a ďalšie úspešné ženy"}
{"id": "555458", "title": "Vladimír Voštinár", "context": "Životopis Narodil sa 11. februára 1964 v Trnave. V roku 1993 úspešne prešiel konkurzom na moderátora v Rádiu T v Trnave, kde pracoval do roku 1995. Potom prešiel do Fun Rádia, kde moderoval do roku 2000. Súčasne začal moderovať v STV aj televízne súťažné relácie - Tipos Bingo , Labyrint a Všetko, alebo nič . Od roku 2000 pracuje v Rádiu Twist, terajšom Rádio Viva. Na obrazovkách TV JOJ moderoval aj moderuje reláciu Inkognito , reality šou Miliónový tanec a veľký vedomostný test IQ Test Národa 2003 , s Katarínou Brychtovou moderoval Štúdio JOJ ale aj relácie Bordelári , Vojna slov a Riskni milión! . Momentálne je tvárou relácií Nové bývanie a s Lenkou Čvirikovou-Hriadelovou moderoval netradičné preteky vo varení na TV JOJ Varí Vám to . Je ženatý a má dve deti. Medzi jeho veľké záľuby patrí lyžovanie a potápanie."}
{"id": "591267", "title": "Mama na prenájom", "context": "Obsadenie Herec Postava Povolanie Poznámky Adam Bardy MUDr. Martin Toman gynekológ - pôrodník, spolumajiteľ gynekologickej kliniky bývalý primár syn Eda, otec Hanky, priateľ Nadi Martina Zábranská Nadežda \"Naďa\" Vernerová Hankina \"mama na prenájom\" dcéra Dušana a Zuzany, sestra Beáty a Juraja, priateľka Martina Larisa Mižigar Hana \"Hanka\" Tomanová škôlkarka dcéra Martina a Lucie, vnučka Eda Vladimír Kobielsky Eduard \"Edo\" Toman turistický sprievodca otec Martina, starý otec Hanky, manžel Beáty Maroš Kramár Dušan Verner majiteľ reštaurácie Zelený Dom otec Nadi, Beáty a Juraja, manžel Zuzany a brat Kvetky Kamila Heribanová Beáta Tomanová kuchárka v reštaurácii Zelený Dom dcéra Dušana a Zuzany, sestra Nadi a Juraja, manželka Eda Martin Klinčúch Juraj Verner časník v reštaurácii Zelený Dom syn Dušana a Zuzany, brat Nadi a Beáty Helena Krajčiová Kvetoslava \"Kvetka\" Vernerová exšéfredaktorka ženského časopisu Skvelá žena sestra Dušana a teta Nadi, Beáty a Juraja Kristína Kanátová Ing. Eva Ciranová riaditeľka a spolumajiteľka gynekologickej kliniky sestra Roba Erik Žibek MUDr. Boris Rusnák gynekológ - pôrodník a spolumajiteľ gynekologickej kliniky, primár priateľ Lenky Diana Ristová Lenka Benková recepčná na gynekologickej klinike, manikérka kamarátka Nadi, bývalá priateľka Juraja, priateľka Borisa Peter Kiss MUDr. Milan Staviarsky gynekológ - pôrodník syn profesora Staviarskeho, manžel Moniky Petra Blesáková Monika Staviarska (rod. Majtánová) recepčná na gynekologickej klinike manželka Milana Lujza Garajová Schrameková Andrea Mazáková bývalá vrchná sestra na gynekologickej klinike má nemocnú mamu Marek Fašiang Róbert \"Robo\" Medvecký bývalý čašník, sanitár v nemocnici Kvetná brat Evy Peter Kočiš prof. Staviarsky gynekológ otec Milana Lukáš Dóza Šimon Drgoňa cestovateľ bývalý priateľ Nadi Gabriela Dzuríková Zuzana Vargová (Vernerová) investorka, podnikateľka v módnom priemysle, abstinujúca alkoholička manželka Dušana, mama Nadi, Beáty a Juraja Matej Landl ml. Ján \"Jano\" praxuje v reštaurácii Monika Horváthová Lucia Tomanová skutočná mama Hanky manželka Martina, mama Hanky Barbora Chlebcova Milka policajtka Jurajova bývalá priateľka Matúš Beniak Dávid predavač v autoservise Lenkin bývalý priateľ"}
{"id": "600259", "title": "Wolémia", "context": "Objav wolémie vznešenej v septembri roku 1994 v odľahlej časti pohoria Blue mountains, iba 150 kilometrov od Sydney v Austrálii, bol oslavovaný ako botanický nález storočia. Objaviteľom tohto druhu bol David Noble. Pri zostupe do hlbokej rokliny v pralese v Novom Južnom Walese objavil skupinu zvláštnych ihličnanov. Odobral vzorky vetiev a kôry, ktoré porovnával v múzeách s fosíliami a zistil, že ide o živú fosíliu (relikt). Originálny porast, ktorý objavili zamestnanci Centra pre národné parky a ochranu prírody Nového Južného Walesu a dnes je súčasťou národného parku Wollemi National Park, pozostával iba z 23 dospelých stromov. Dodnes sa našlo 100 jedincov tohto ihličnanu na troch miestach."}
{"id": "112287", "title": "Rast (biológia)", "context": "Pozri aj Rast a vývin rastlín Kategória:Biológia"}
{"id": "295765", "title": "Australopitek afarský", "context": "Taxonomické poznámky Pod tento druh sa dnes obyčajne zaraďuje aj nález LH 1, pôvodne klasifikovaný ako Meganthropus africanus. Kimbel 2007 a iní pod druh Australopithecus afarensis zaraďujú aj druh Australopithecus bahrelghazali (nálezy z Čadu). Hadarská časť nálezov druhu Australopithecus afarensis bola v minulosti klasifikovaná aj ako Australopithecus africanus aethiopicus (Tobias v roku 1980) alebo Australopithecus aethiopicus alebo (s nálezom AL 266-1 ako holotypom a s vylúčením nálezov patriacich do Homo antiquus) ako Australopithecus africanus miodentatus (Fergusson v roku 1987 ) Laetolijská časť nálezov druhu Australopithecus afarensis bola v minulosti (Tobias v roku 1980) klasifikovaná aj ako Australopithecus africanus afarensis alebo Australopithecus africanus tanzaniensis . Olson časť hadarských nálezov klasifikoval ako Homo aethiopicus (Olson 1985) a ostatné hadarské nálezy plus laetolijské nálezy zaradil do druhu Paranthropus africanus. Ferguson v rokoch 1984 a 1987 zaradil (iba?/najmä?) nálezy AL 288-1 (\"Lucy\"), AL 128-23, AL 198-1, AL 199-1, AL 207-1, AL 333-2 do nového druhu Homo antiquus, do ktorého v roku 1989 ešte pridal nález KNM-TH 13150, ako poddruh Homo antiquus praegens (synonymum je Australopithecus praegens)."}
{"id": "294615", "title": "AL 666-1", "context": "Klasifikácia Možné zaradenia nálezu: ako samostatný druh (Homo sp.) či bližšie nešpecifikovaný nález z rodu Homo – tak napr. Thurzo 1998, Vančata 2007 pod či blízko k Homo habilis (t. j. Homo habilis, Homo cf. habilis či Homo aff. Homo habilis) – tak napr. Kimbel et al. 1997, Delson et al. 2000, McKee et al. 2005, Dudley 2010, Heslip, Klein 1999 (str. 184, 217) pod či blízko k Homo rudolfensis (Delson et al. 2000 str. 333) Schwartz a Tattersall 2005 ho radia k australopitekom (teda nie k rodu človek), treba ale poznamenať, že podľa ich interpretácie druh Homo habilis prakticky neexistuje. Wolpoff 1999 uvádza, že sa nález podobá aj druhu Homo habilis aj druhu Australopithecus afarensis, a že asi ide o vývojový článok, ktorý sa vyvinul z druhu Australopithecus afarensis, a z ktorého sa neskôr vyvinul Homo habilis."}
{"id": "96470", "title": "Wolémia", "context": "Objavenie Objav wolémie vznešenej v septembri roku 1994 v odľahlej časti pohoria Blue mountains, iba 150 kilometrov od Sydney v Austrálii, bol oslavovaný ako botanický nález storočia. Objaviteľom tohto druhu bol David Noble. Pri zostupe do hlbokej rokliny v pralese v Novom Južnom Walese objavil skupinu zvláštnych ihličnanov. Odobral vzorky vetiev a kôry, ktoré porovnával v múzeách s fosíliami a zistil, že ide o živú fosíliu (relikt). Originálny porast, ktorý objavili zamestnanci Centra pre národné parky a ochranu prírody Nového Južného Walesu a dnes je súčasťou národného parku Wollemi National Park, pozostával iba z 23 dospelých stromov. Dodnes sa našlo 100 jedincov tohto ihličnanu na troch miestach. Podľa Červeného zoznamu 2000 je to kriticky ohrozený druh. Bol to zároveň aj významný objav nového rodu, ktorý je príbuzný araukáriám ( Araucaria ) a damarovníkom ( Agathis ), ktoré boli dovtedy jedinými zástupcami starobylej čeľade araukáriovité ( Araucariaceae ). Fosílne nálezy tejto skupiny rastlín sa datujú do obdobia spred 200 miliónov rokov, do čias dinosaurov. Tento pozoruhodný druh prežil bezpečne tisícky rokov až do svojho objavenia. Hoci je presné miesto jeho nálezu držané v tajnosti, stále existuje riziko, že bude odhalené. Zvyšuje to obavy z možného zavlečenia chorôb a vzniku požiarov v dôsledku ľudskej činnosti. Záhradnícky výskum zistil vhodné spôsoby rozmnožovania, čo umožnilo vytvoriť záložnú zbierku v podmienkach ex situ, ktorá má podporiť ochranu druhu v prírode. Spôsoby jeho rozmnožovania nie sú známe. Celosvetový dopyt po tomto fascinujúcom starobylom strome viedlo k rozsiahlemu programu jeho rozmnožovania. Očakáva sa, že plány na uvoľnenie rastlín pre záhradnícke pestovanie budú predstavovať nádejný model toho, ako môže ísť ochrana ruka v ruke s pestovaním ohrozených rastlín. Na Slovensku je možné rastlinu vidieť v bratislavskej ZOO, v časti DinoPark, v Botanickej záhrade UPJŠ v Košiciach a tiež v bratislavskej Botanickej záhrade."}
{"id": "520699", "title": "Nad závodištěm", "context": "História Oblasť prírodnej pamiatky, kde sa predtým nachádzali pastviny a skalné odkryvy, boli zalesnené agátovým porastom, čo viedlo k totálnej decimácii prirodzeného bylinného aj krovinového poschodia. Je to dané tým, že sa na jeho koreňoch vyskytujú baktérie produkujúce vo veľkej miere dusík, ktorý nesvedčí ostatným rastlinám. Prežívajú tak iba ruderálne rastliny."}
{"id": "75099", "title": "Prvoky", "context": "Počet druhov Dnes poznáme asi 60 000 druhov prvokov."}
{"id": "532212", "title": "Prilbovka", "context": "Zdroje  Zoznam nižších a vyšších rastlín"}
{"id": "298651", "title": "KNM-ER 1813", "context": "Zaradenie  staršie: Australopithecus sp. indet., Homo africanus, Homo habilis, Australopithecus cf. africanus, Homo antiquus, (holotyp druhu) Homo microcranous novšie: Homo ergaster, Homo habilis (a to skôr Homo habilis v užšom zmysle než Homo rudolfensis) Z posledných zdrojov, ktoré aj systematicky porovnávajú nálezy, Mounier 2011 zaraďuje KNM-ER 1813 k typickým nálezom druhu Homo ergaster."}
{"id": "297082", "title": "Šaľa 1", "context": "Datovanie a zaradenie Priame datovanie nálezu nie je k dispozícii. Wood 2011 uvádza, že podľa biostratigrafie asi (spolu s nálezom Šaľa 2) pochádza z posledného interglaciálu (t. j. riss-würm, čiže by to bol protoneandertálec), ale Wolpoff 1999 ho uvádza ako nález z würmu a podobne Thurzo 1998 ho radí medzi klasických neandertálcov (čo je uňho obdobie 80 – 40 000 BP). Inak sa v (najmä staršej) literatúre zaraďuje aj ako prechodný neandertálec či protosapient."}
{"id": "196043", "title": "Biodiverzita", "context": "Vymieranie druhov K najväčšiemu vymieraniu druhov dochádza v prostrediach s najväčšou biodiverzitou a biologickou aktivitou - v dažďových pralesoch, koralových útesoch a mokradiach. Všetky tri menované ekosystémy, hlavne v posledných rokoch, trpia priamym či ne priamym vplyvom človeka. Zničenie habitatov, kultivácia, erózie, znečistenie, ťažba dreva, odvodnenie... Tým všetkým človek vo veľkej miere prispel k poklesu biodiverzity. Miera vymierania (ale i zvyšovania počtu) druhov sa dá pomerne presne stanoviť zo zmeny rozlohy ich prirodzených biotopov. Empiricky bolo zistené, že pri úbytku prirodzeného prostredia na 1/10 prežije polovica druhov. Po odhade pôvodného počtu druhov v danom prostredí a zo zmeny rozlohy ich biotopu je možné teda stanoviť odhad súčasného počtu druhov v danej lokalite. Ochrana biologickej diverzity zakladanie chránených území zachovávanie pôvodných prírodných pralesov organizovanie občianskych programov na podporu druhovej biodiverzity vytvorenie programov s cieľom zachovania druhu"}
{"id": "96469", "title": "Wolémia", "context": "Opis Wolémia vznešená je vždyzelený strom dosahuje výšku 2540 m. Vetvenie je unikátne - bočné vetvy nemajú vedľajšie výhony. Po niekoľkých rokoch každá vetva končí buď šiškou (samčou alebo samičou), alebo prestane rásť. Keď prestane rásť, alebo keď šiška dozreje, vetva odumrie. Nové vetvy potom vyrážajú zo spiacich očiek na hlavnom kmeni. Listy sú sploštené ihlice, 38 cm dlhé a 25 mm široké. Semenné šišky sú zelené, rozpadavé a dozrievajú asi 1820 mesiacov po opelení."}
{"id": "217620", "title": "Vakoveverica bezblaná", "context": "Zaujímavosti Bola znovuobjavená roku 1961 po 52 rokoch predpokladaného vyhynutia."}
{"id": "157564", "title": "Vanda (rod)", "context": "História a názov Prvé orchidey dnes zaraďované do rodu Vanda objavili a opísali jezuitskí misionári v roku 1613. V roku 1795 uviedol časopis Asiatic Researches text W. Jonesa, v ktorom sa uvádza, že sanskritské slovo vanda je jednak označenie všetkých parazitických rastlín Indie (napr. rodov imelo - Viscum , imelovec - Loranthus a epidendrum - Epidendrum ) a jednak označenie špeciálne len druhu dnes nazývaného Vanda tessellata . Podľa toho neskôr v roku 1820 Robert Brown prvýkrát formálne opísal rod Vanda s typovým druhom Vanda tessellata (vtedy ešte pod menom Vanda roxburghii ). Dodnes sa Vanda tessellata v hindčine nazýva banda a používa sa v tradičnej medicíne ako protizápalový prostriedok a antireumatikum."}
{"id": "192651", "title": "Žralok veľkozubý", "context": "Údajný súčasný výskyt Objavujú sa aj ojedinelé názory, že tento žralok môže stále žiť aj v súčasnosti niekde v hlbokých vodách. Na podporu tejto hypotézy sa uvádzajú príklady ako latiméria divná ktorá mala byť vyhynutá. Vedci ale s týmito názormi nesúhlasia."}
{"id": "123699", "title": "Jura (geochronologická jednotka)", "context": "Vývoj života Jurské fosílie bezchordátov, stránky z nemeckého Meyers Konversationslexikon (1885–90). Flóra Pomerne prívetivá (vlhká) a stabilná klíma jury veľmi vyhovovala rozvoju flóry. Svoj najväčší rozvoj dosiahli cykasy ( Cycadophyta ), typickým zástupcom je Nissonia . Rozšírené boli aj cykasoidy ( Benedittales ) typickým zástupcom je Williamsonia , a tiež ihličiny ( borovicorasty , Pinophyta ) a ginkgá ( Ginkgophyta )."}
{"id": "243607", "title": "Paleocén", "context": "Život  Fauna V priebehu rozhrania kriedy a paleocénu vymreli prakticky všetky amonity a belemnity. V paleocéne sa po dinosauroch objavili malé, piskorom podobné cicavce, ktoré čoskoro obsadili pevninu. Objavili primáty, napr. Adapis a Necrolemur . Flóra V ríši rastlín sa už plne rozvíjalo kenofytikum, teda éra krytosemenných rastlín. Bežné boli magnólie, palmy alebo vŕby."}
{"id": "88537", "title": "Latimériovité", "context": "Systém  †Undina penicillata †Holophagus gulo rod †Macropoma (Eurypoma, Lophoprionolepis): †Macropoma praecursor †Macropoma lewesiensis †Macropoma willemoesii †Wenzia latimerae Clement, 2005 rod latiméria (Latimeria) Smith, 1939 latiméria divná (Latimeria chalumnae) Smith, 1939 latiméria indonézska (Latrimeria menadoensis) Pouyaud, Wirjoatmodjo, Rachmatika, Tjakrawidjaja, Hadiaty & Hadie, 1999 - niekedy považovaná za poddruh latimérie divnej"}
{"id": "425270", "title": "Xanthorrhoeaceae", "context": "Rozšírenie vo svete Podľa širšieho ponímania je známych asi 35 rodov a asi 900 druhov, ktoré sú rozšírené rôzne po svete, chýba napríklad v Severnej Amerike a severnejšej Ázii. Na Slovensku to je len nepôvodná ľaliovka."}
{"id": "303343", "title": "Charnia", "context": "Spôsob života O spôsobe života týchto druhov je známych iba málo informácií a sú dnes preto predmetom výskumu.. Boli to bentické živočíchy, ukotvené na morskom dne. Podľa súčasnej populárnej hypotézy, žili pravdepodobne vo väčších hĺbkach, mimo pôsobenia vĺn (možno veľmi hlboko od ich pôsobenia). To znamená, že nemohli využívať fotosyntézu. Nemá žiadny tráviaci orgán (ústa, črevo a pod.). Niektorí sa domnievajú, že sa živili filtrovaním alebo priamym absorbovaním živín, výskum ich spôsobu života však nie je ukončený. Rast a vývoj ediakarskej fauny je predmetom intenzívnych výskumov a práve ten zdiskreditoval hypotézu o perovníkoch. V kontraste s perovníkmi (ktoré rastú pridávaním nového tkaniva odspodu), Charnia rastie pridávaním nových vetiev na ich končekoch."}
{"id": "557866", "title": "Koronavírusy", "context": "Ochorenia Koronavírusy spôsobujú ochorenia zvierat aj ľudí. Sú zoonotické - sú prenášané medzi zvieratami, najmä stavovcami a ľuďmi a spôsobujú ochorenia, nazývané zoonózy. Koronavírusové ochorenia zvierat Niektoré koronavírusy, vyvolávajúce ochorenia stavovcov: vírus prenosnej gastroenteritídy prasiat - vyvoláva gastroenteritídu (zápal žalúdka a čriev) koronavírus psov - vyvoláva gastroenteritídu vírus enteritídy mačiek - vyvoláva gastroenteritídu vírus infekčnej peritonitídy mačiek - vyvoláva pneumóniu (zápal pľúc), hepatitídu (zápal pečene), peritonitídu (zápal pobrušnice), meningoencefalitídu (zápal mozgu a mozgových blán), syndróm chradnutia vírus hepatitídy myší - vyvoláva gastroenteritídu, hepatitídu, meningoencefalitídu koronavírus dobytka - vyvoláva gastroenteritídu vírus modravosti hrebeňa moriek - vyvoláva gastroenteritídu vírus infekčnej bronchitídy vtákov (aj hydiny) - vyvoláva tracheobronchitídu (zápal priedušiek a priedušnice) V súvislosti s prenosom na ľudí pri vzniku epidémii SARS, MERS a COVID-19 sa do povedomia dostali koronavírusy, infikujúce netopiere, šupinatce, cibetky a ťavy. Koronavírusové ochorenia ľudí Koronavírusy spôsobujú ľudské ochorenia s rôznou závažnosťou. Obvyklé ľudské koronavírusy sú alfakoronarovírusy 229E, NL63 a betakoronarovírusy OC43, HKU1, ktoré vyvolávali nezávažné hnačkové ochorenia alebo respiračné ochorenia s postihnutím horných dýchacích ciest, ako boli známe pred rokom 2002. Tieto vírusy sa obyčajne nedostali do dolných častí dýchacích ciest, ako je tomu pri neskoršie rozpoznaných ochoreniach MERS (Middle East Respiratory Syndrome), SARS (Severe Acute Respiratory Syndrome) a COVID-19, spôsobené koronavírusom SARS-CoV-2 . Pri infekcii tradičnými koronavírusmi sa pozorovala ich replikácia na sliznici horných dýchacích ciest, priedušnice a priedušiek. Vírusy SARS-CoV, MERS-CoV, SARS-CoV-2, ktoré vyvolávajú epidémie závažných respiračných ochorení, poškodzujú bunky alveolov (pľúcnych mechúrikov), spôsobujú zápal pľúc a z nich sa vírus šíri do lymfatických uzlín a krvnou cestou do ďalších orgánov. SARS (Severe Acute Respiratory Syndrome) Je to závažné, často smrteľné ochorenie, vyvolané vírusom SARS-CoV (Severe Acute Respiratory Syndrome Coronavirus) prebiehajúce ako ťažká pneumónia (zápal pľúc), spôsobené koronavírusom, identifikovaným v roku 2003. Na človeka sa preniesol z cibetky. Hlavné príznaky sú horúčka, ťažkosti s dýchaním, bolesti hlavy a bolesti svalov. Objavilo sa v roku 2003 v Číne, Hong-Kongu a na Taiwane, kde je zvykom konzumovať mäso z cibetiek. Udáva sa, že epidémia SARS si vyžiadala 774 obetí z 30 krajín. Od roku 2004 nie sú známe nové prípady infekcie týmto typom koronavírusu. MERS (Middle East Respiratory Syndrome) Je to vírusové respiračné ochorenie, vyvolané vírusom MERS-CoV (Middle East Respiratory Syndrome Coronavirus) ktoré prvý raz vypuklo v roku 2012 v krajinách Blízkeho Východu. Neskôr sa zistilo, že bolo na človeka prenesené z ťavy, možno aj z netopierov a bolo označené ako prenosné z človeka na človeka. V nasledujúcich rokoch vypukli ďalšie, menšie epidémie. Vírus spôsobuje závažnú pneumóniu a jej úmrtnosť je 30 – 40%. Uvádza sa, že infikoval 2 442 ľudí, usmrtil 842 pacientov; v nasledujúcich rokoch pribudli ešte stovky pacientov. COVID-19 (Coronavirus Disease) Výskyt vírusu 2019-nCoV, druhá polovica januára 2020 Šírenie ochorenia COVID-19 do februára 2020 - animovaná grafika. Koncom roka 2019 bola Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) upozornená na prípady pneumónie vo Wu-chane, v Čínskej provincii Chu-pej, o ktorých sa nasledovne zistilo, že sú spôsobené novým typom betakoronavírusu SARS-CoV-2 (severe acute respiratory syndrome coronavirus 2). Ochorenie dostalo označenie COVID-19 (COronaVIrus Disease). Je geneticky podobný netopierím koronavírusom a koronavírusu malajského šupinatca Pangolin-CoV. Ochorenie sa prenáša kvapôčkovou infekciou, jedlom, telesnými tekutinami. Predpokladá sa, že prví chorí sa nakazili na trhoch s predajom živých zvierat a vírus sa ďalej prenáša z človeka na človeka. Inkubačná doba (čas od nákazy do vzniku príznakov) je do 14 dní a už počas nej pacient môže nakaziť ďalšie osoby. Prejavuje najmä horúčkou, kašľom, dýchavičnosťou. V ťažších prípadoch sa zisťuje charakteristický rentgenový alebo CT nález pneumónie. Od bežných ochorení s podobnými príznakmi sa dá odlíšiť len s pomocou laboratórneho vyšetrenia (RT-PCR alebo vyšetrenie protilátok). Okrem toho sa predpokladá veľa infikovaných pacientov bez príznakov. Odhad úmrtnosti sa pohybuje okolo 2%, čo je menej, ako pri SARS a MERS. Najzávažnejší priebeh ochorenia sa pozoruje u starších pacientov s inými pridruženými ochoreniami a takých, ktorí boli dlhšie v styku s infekciou (rodinní príslušníci, zdravotníci). V marci 2021 počet chorých prekročil 100 miliónov a úmrtí na ochorenie 2,5 milióna, z toho najviac v USA, Brazílii a Európe. Liečba Účinná antiinfekčná terapia proti väčšine vírusových ochorení nejestvuje, čo platí aj pre liečbu infekcii, spôsobenými koronavírusmi. Liečba je väčšinou symptomatická, liečba známymi antivirotikami je len čiastočne účinná, napríklad pre COVID-19 remdesivirom a preparátmi, obsahujúcimi špecifické protilátky. V najťažších prípadoch je nevyhnutná intenzívna starostlivosť o pacientov so zlyhaním dýchania pri zápale pľúc. Účinné vakcíny sú k dispozícii proti vírusu SARS-CoV-2 od konca roka 2020 (podrobnejšie v článku Vakcína proti chorobe COVID-19)."}
{"id": "13164", "title": "Toxoplazma obyčajná", "context": "História Tento organizmus objavili v roku 1908 Nicolle a Manceaux v pečeni a slezine severoafrického hlodavca „Gondi“. Na základe jeho mesiačikovitej formy ho pomenovali Toxoplasma (z gréčtiny Toxon = oblúk). V roku 1923 bolo potvrdené podozrenie, že tento organizmus môže byť pôvodcom choroby, ktorú nazvali toxoplazmóza. V roku 1948 vyvinuli Sabin a Feldmann serologický test na základe protilátok, ktorý nazvali Dye-Test. Vďaka tomuto testu sa prišlo na to, že toxoplazma obyčajná je rozšírená po celom svete a že sa veľmi často nachádza v tele človeka."}
{"id": "558264", "title": "COVID-19", "context": "Epidemiológia  Spôsob prenosu nákazy Predpokladá sa, že prví pacienti sa nakazili na trhu s predajom živých zvierat vo Wu-chane () prenosom mutovaného koronavírusu zo zvierat. Po čase sa potvrdil prenos vírusu SARS-CoV-2 z človeka na človeka. Sú správy o detekcii protilátok proti vírusu SARS-CoV-2 u bezpríznakových osôb v Európe a USA už od leta 2019, ktoré by mohli svedčiť o vtedajšej prítomnosti vírusu v populácii, (snáď menej virulentného), ale je možnosť skríženej reakcie testu s protilátkami proti iným koronavírusom.) Trvanie inkubačnej doby ochorenia je od 2 do 14 dní (medián 5,1 dní). Prenos infekcie je možný aj v inkubačnej dobe, teda v období bez príznakov ochorenia. Najrizikovejšie je obdobie 1 deň pred nástupom príznakov a potom nasledujúcich 5 dní. Vírus sa prenáša kvapôčkami sekrétu pri kašli, kýchaní a rozprávaní, ohrozené sú osoby po blízkom alebo dlhšie trvajúcom styku s nakazeným – vo vzdialenosti do 2 metrov a viac, ako štvrťhodinu. Typickými situáciami sú nákaza v spoločnej domácnosti, pri spoločnom stravovaní, oslavách, svadbách, náboženských stretnutiach, obchodných stretnutiach. Podstatne vyššie riziko nákazy je v uzatvorených priestoroch, prípadne aj zle vetraných (stravovacie zariadenia, sociálne zariadenia, spoločné ubytovne, väznice), pri hlasnom hovore, speve a pod. (zvyčajne spojený s hlučným prostredím na zábavách, diskotékach, v baroch). Už v apríli 2020 bolo zistenél, že ak odhliadneme od nemocníc, súkromných rezidencií a domovov pre seniorov, takmer všetky akcie s masívnym rozšírením ochorenia sa konali ako: (1) večierky, (2) osobné stretnutia a schôdze zoči-voči, (3) náboženské zhromaždenia, (4) športové podujatia, (5) v zariadeniach na spracovanie mäsa, (6) na lodi na mori, (7) spevácke vystúpenia, (8) pohreby. K prenosu infekcie dochádza aj kontaminovanými predmetmi. Pripúšťa sa možnosť nákazy kontaminovaným jedlom, zistilo sa aj vylučovanie vírusu močom. Choroba postihuje hlavne osoby z domácnosti a okolia chorého a zdravotníkov. Medzi pacientmi prevažujú muži, ľudia vo vyššom veku (hlavne nad 60 rokov) a s pridruženými chronickými ochoreniami, zriedkavejšie sú nakazené malé deti. Rozšírenie vo svete Počet úmrtí na COVID-19 na 100 000 obyvateľov k 18.januáru 2023 SARS-CoV-2 spôsobil začiatkom roka 2020 epidémiu, ktorá zasiahla predovšetkým mesto Wu-Chan v provincii Chu-pej v Číne. Od marca 2020 počet nakazených osôb v Číne klesol a ohniskom nákazy sa stala hlavne Európa (hlavne západná Európa a Rusko) a nasledovne USA, Brazília a ďalšie americké štáty, neskôr tiež India. Začiatkom marca 2020 naopak nastal pokles počtu nových prípadov v Číne a vo viacerých krajinách juhovýchodnej Ázie, niekde len prechodný. V októbri 2020 bol referovaný denný počet novo infikovaných osôb vo svete nad 300 000, v Európe nad 100 000. Celkový počet nakazených osôb vo svete sa od jesene 2020 počíta na desiatky miliónov a počet obetí presiahol milión. Začiatkom roka 2021 počet prípadov vo svete dosiahol hranicu 100 miliónov, počet obetí 2 milióny a pribúdali približne 4 milióny infikovaných a 100 000 obetí týždenne, z toho v Európe 1,5 milióna infikovaných a vyše 30 000 obetí týždenne. V priebehu januára a februára 2021 sa počty nových prípadov začali významne znižovať, v európskom a americkom regióne došlo k celkovému poklesu počtu nových prípadov na polovicu a začala klesať aj úmrtnosť; trendy v jednotlivých krajinách sú však nerovnaké. Určitý pokles bol zaznamenaný aj celosvetovo, začiatkom marca 2021 však sa tento priaznivý trend zastavil. Nový vrchol dosiahli počty infikovaných v priebehu apríla 2021 hlavne vďaka nárastu v regióne juhovýchodnej Ázie, zvlášť v Indii a potom na začiatku augusta 2021 vďaka vzostupu počtov infikovaných v Amerike a Európe. Od konca roka 2021 došlo po predchádzajúcom miernom poklese k výrazného nárastu počtu infikovaných najmä v Európe a Amerike, ale vzhľadom k vlastnostiam dominujúceho variantu omikron bez výrazného nárastu počtu obetí. V apríli 2022 je viditeľný výrazný ústup počtov infikovaných aj obetí pandémie, nasledovaný nevýraznou vlnou počas leta 2022. Sezónny vzostup počtu ochorení vo svete, začínajúci koncom roka 2022 bol len mierny, napriek zvýšeniu počtu infikovaných v Číne a západopacifickom regióne. Začiatok roka 2023 potvrdil klesajúci trend. Situácia na Slovensku Slovensko malo 6. marca 2020 potvrdený prvý prípad ochorenia COVID-19. Postupne pribúdajú ďalšie, v polovici marca 2020 v desiatkach denne. Mnohí odborníci sa obávali, že nízky počet pacientov s potvrdeným ochorením je dôsledkom nedostatočného testovania a 11. marca 2020 jednotlivci z radov zdravotníkov, ako aj Asociácia nemocníc Slovenska upozornili na nepripravenosť Slovenska na prichádzajúcu epidémiu. Od 13. marca 2020 boli prijímané rozsiahle preventívne opatrenia v snahe zabrániť explozívnemu šíreniu nákazy. Tieto pomerne prísne opatrenia výrazne obmedzili šírenie nákazy, takže na konci mája 2020 bolo na Slovensku identifikovaných okolo 1500 infikovaných osôb a 28 obetí a v priebehu leta sa tieto počty podstatne nezvýšili. Pri priaznivom vývoji epidémie boli postupne uvoľnené protiepidemické opatrenia podobne, ako v iných štátoch s priaznivým vývojom situácie. Zhoršenie epidemiologickej situácie v septembri 2020 viedlo k ich sprísneniu, zjavne však k nedostatočnému a od októbra 2020 sa Slovensko zaradilo k najviac postihnutým štátom v Európe. Spočiatku pomerne malý počet obetí koncom roka 2020 podstatne vzrástol, najmä v prepočte na milión obyvateľov a začiatkom januára 2021 dosiahlo Slovensko nelichotivé svetové prvenstvo v týždennom počte úmrtí na milión obyvateľov. Počty nových prípadov, hospitalizovaných a obetí sa v priebehu januára a februára 2021 významne neznížili, čo je možné pripísať okrem stále relatívne miernych a nedodržiavaných protiepidemickým opatrení aj prevládnutiu nových variánt koronavírusu. Počet potvrdených obetí v apríli 2021 prekročil 10000 (2000 na 1 milión obyvateľov, pre porovnanie vtedy ich bolo v USA viac, ako 1600, Británia 1800, Česko a Maďarsko 2500, Nemecko 900). Od mája 2021 sa však epidemická situácia zlepšila. Dňa 15.5.2021 bol zrušený núdzový stav a nasledovne väčšina obmedzení pohybu obyvateľstva, od polovice júna sa výskyt nových infikovaných počítal v desiatkách denne a boli len jednotlivé úmrtia (celkový počet evidovaných obetí 12,5 tis.). Od konca augusta 2021 dochádza k rýchlemu rastu počtov infikovaných, k čomu prispieva aj nízka preočkovanosť populácie. Počet hospitalizovaných a obetí stúpal tiež, hoci nedosahuje počty zo začiatku roka 2021. Od januára 2022 prebehol nový, veľmi výrazný nárast počtu infikovaných, súvisiaci so šírením variantu omikron. Vzhľadom k vlastnostiam tohto variantu, nebol spojený s extrémnym vzostupom počtu hospitalizácii a úmrtí a vo februári 2022 začal počet infikovaných klesať. Protiepidemické opatrenia sa začali uvoľňovať a od 21.4.2022 boli s malými výnimkami zrušené. Ich sprísnenie nebolo potrebné ani počas mierneho vzostupu počtu infikovaných a hospitalizovaných v lete roku 2022. Napriek tomu počet obetí COVID-19 na Slovensku na konci leta 2022 prekročil hranicu 20 tisíc. Do konca roka 2022 nedochádza k zhoršeniu epidemickej situácie. Testovacia súprava CDC na diagnostiku SARS-CoV-2 bola vyvinutá neobyčajne rýchlo"}
{"id": "535919", "title": "Vrodená imunitná vada", "context": "Liečba Bežná liečba týchto vrodených imunitných defektov zvyčajne zahŕňa antibiotiká na liečbu akútnych infekcií. Taktiež sa využívajú profylaktické antibiotiká. Pri niektorých pacientoch je potrebná imunoglobulínová liečba."}
{"id": "281047", "title": "Slintačka a krívačka", "context": "História výskumu Zrejme prvé písomné zmienky o slintačke a krívačke sa datujú do roku 1594, kedy taliansky filozof a lekár Girolamo Fracastoro popísal príznaky tohoto ochorenia u dobytka. Nedá sa ale vylúčiť, že už ochorenie dobytku popísané Aristotelom 350 rokov pred našim letopočtom ako mor dobytka bol v skutočnosti SLAK. Hoci sa o pôvode SLAK nič nevedelo takmer až do konca 19. storočia, chovatelia dobytka už vedeli ako nákaze aspoň čiastočne čeliť. Išlo o metódu tzv. aftizácie, pri ktorej sa v prípade vzplanutia ohniska v chove vzala tekutina z afty kravy a pomocou štetca sa touto tekutinou nakazil všetok dobytok na farme a zvieratá v susedstve. Zvieratá tak prešli chorobou naraz, zabránilo sa tým cirkulácii vírusu v prostredí a farmy a celé územia sa rýchlejšie vysporiadali s nákazou. V Prusku bola dokonca aftizácia v roku 1781 uzákonená. Vzhľadom na obrovské straty, ktoré slintačka spôsobila na území dnešného Nemecka, vypísal v roku 1893 pruský minister poľnohospodárstva peňažnú odmenu pre toho, kto objaví príčinu ochorenia. To sa podarilo až profesorovi Friedrichovi Loefflerovi z Greisswaldu a jeho berlínskemu kolegovi Paulovi Froschovi, ktorí v rokoch 1897 – 1898 prvýkrát referovali o víruse slintačky a krívačky. Bolo to len 5 rokov od publikovania prvého objaveného vírusu – vírusu tabakovej mozaiky. Vírus slintačky a krívačky bol tak vôbec prvým popísaným vírusom spôsobujúcim ochorenie zvierat. V roku 1920 bola popísaná možnosť experimentálne replikovať vírus v morčati. Ďalšieho významného posunu bolo dosiahnuté v roku 1922, kedy bola odhalená antigénna variabilita vírusu, teda skutočnosť, že vírus existuje vo viacerých sérotypoch. Medzi prvé známe sérotypy patril sérotyp O a A. Následne bol izolovaný sérotyp C a počas 40-tych rokov boli v Afrike popísané sérotypy SAT1, SAT2, SAT3. Ako posledný bol objavený v roku 1954 v Pakistane sérotyp Asia-1."}
{"id": "551503", "title": "Vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti", "context": "Pôvod Syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti (AIDS) bolo prvý raz pozorovaný v roku 1981, kedy začal narastať počet ľudí umierajúcich na nezvyčajné oportunistické infekcie a malignity. Išlo najmä o populáciu mladých homosexuálnych mužov. Ako príčina týchto stavov bol identifikovaný retrovírus pomenovaný vírus ľudskej imunodeficiencie 1 (HIV- 1), ktorý sa prenáša medzi ľuďmi pohlavný stykom, subkutánne a perinatálne. Keďže prenos cez sliznice je zodpovedný až za 80 % nákaz u dospelých, radíme vírus HIV medzi sexuálne prenosné choroby. Za desaťročia od objavenia je pandémia spôsobená vírusom HIV- 1 (skupina M) zodpovedná za milióny obetí. Pričom najväčšiu morbiditu a mortalitu dosiahol vírus HIV u mladých dospelých v subsaharskej Afrike. Množstvo úmrtí sa darí redukovať najmä pomocou antiretrovirálnej terapie, nejde však o liečbu iba spomalenie priebehu ochorenie a navyše prístup k tomuto lieku nie je univerzálny. Vyhliadky na kompletnú liečbu sú zatiaľ neisté. Od objavenia vírusu HIV v ľudskej populácii prebiehalo intenzívne vedecké pátranie po jeho pôvode. Prvé náznaky sa objavili až v roku 1986, kedy bol objavený morfologicky podobný vírus (antigénne rozdielny), ktorý spôsoboval ochorenie AIDS u pacientov v západnej Afrike. Tento vzdialený príbuzný vírusu HIV-1 bol pomenovaný HIV-2. Ďalším pokrokom v pátraní po pôvode vírusu HIV bolo zistenie že vírus HIV-2 je blízky príbuzný s vírusom Opičej imunitnej nedostatočnosti (SIV- simian immunodeficiency virus) prítomného u Makakov žijúcich v zajatí. Krátko na to bolo objavené celé spektrum týchto opičích vírusov u rôznych primátov obývajúcich subsaharskú Afriku, ako sú opice mačiak grivet ( Chlorocebus aethiops ), opice z rodu mangabej ( Cercocebus atys ), mandrily ( Mandrillus sphinx ), šimpanzy ( Pan troglodytes ) a mnohé ďalšie. Veľkým prekvapení bolo zistenie, že u týchto prirodzených hostiteľov sa vírusy SIV prejavujú zväčša ako nepatogénne. HIV-1 U HIV-1 nejde iba o jeden vírus ale o 4 nezávislé línie nazvané skupina M, N, O a P. Pričom, každá z týchto línií sa dostala do ľudskej populácie nezávislým medzidruhovým prenosom. Prvou objavenou líniou bola skupina M, ktorá je vo svete najviac rozšírená a zodpovedná za celosvetovú pandémiu HIV-1. Neskôr v roku 1990 bola objavená skupina O, táto je zodpovedná za menej ako 1 % prípadov vo svete a jej výskyt je do veľkej miery obmedzený na Kamerun, Gabon a priľahlé krajiny. V roku 1998 bola identifikovaná skupina N. Táto je ešte menej rozšírená ako skupina O. Zatiaľ bolo identifikovaných iba niekoľko desiatok prípadov, všetky pochádzajúce z Kamerunu. Poslednou líniou je skupina P objavená v roku 2009 u jedného pacienta vo Francúzsku, išlo o osobu s pôvodom v Kamerune. Pôvodným rezervoárom pre vírusy zo skupiny M a N sú šimpanzy. Predpokladaná oblasť pôvodu pre vírusy zo skupiny N je niekde v okolí Dja Forest v južnom a strednom Kamerune. Zatiaľ čo vírusy zo skupiny M pravdepodobne pochádzajú z okolia riek Boumba, Ngoko a Sangha z juhovýchodného cípu Kamerunu. Pôvod skupiny P bol odvodený od kmeňa SIVgor prítomného u goríl, miesto pôvodu nie je známe. U vírusov zo skupiny O zostáva zatiaľ pôvod neznámy- pravdepodobne však ide o prenos zo šimpanza alebo z gorily. Ale aj keď presnú lokalitu nepoznáme, skupiny vírusov P a O pravdepodobne tiež pochádzajú z regiónu západnej Afriky. Akým spôsobom sa tieto vírusy dostali po prvý raz do ľudskej populácie nie je zatiaľ známe. Išlo však s najväčšou pravdepodobnosťou o prenos cez kožný alebo slizničný epitel infikovanou krvou/ telesnými tekutinami z opíc. Analýza pomocou molekulárnych hodín ukazuje, že k prvým prenosom na človeka skupinami M a O došlo už na začiatku dvadsiateho storočia, zatiaľ čo u ostatných skupín ide o pomerne recentné prenosy. HIV-2 Od objavenia vírusu HIV-2 je jeho výskyt zväčša obmedzený na územie západnej Afriky. Najväčšia prevalencia je v krajinách Guinea-Bissau a Senegal. HIV-2 je tu však systematicky vytláčaný a nahradzovaný HIV-1. Vírusová nálož produkovaná vírusom HIV-2 je v porovnaní s HIV-1 nižšia, čo pravdepodobne stojí aj za nižšou úrovňou šírenia HIV-2 a takmer nulovú šancu prenosu z matky na dieťa. Ochorenie AIDS má u pacientov infikovaných vírusom HIV-2 podobný priebeh ako u pacientov infikovaných HIV-1, ale u väčšiny pacientov sa po infekcii HIV-2 ochorenie AIDS nerozvinie vôbec. Za pôvodcu a prírodný rezervoár vírusu HIV-2 bol identifikovaný vírus SIVsmm prítomný u opíc Cercocebus atys . Od jeho prvej izolácie bolo objavených najmenej 8 rozdielnych línií pre vírus HIV-2. Tieto boli označené ako skupiny A-H a u každej pravdepodobne išlo o samostatný medzidruhový prenos. Skupina A sa vyskytuje naprieč celou západnou Afrikou, zatiaľ čo skupina B dominuje najmä na Pobreží Slonoviny. Skupiny C, G a H boli identifikované u ľudí pochádzajúcich rovnako z pobrežia slonoviny, aj keď v týchto prípadoch išlo iba o jednotlivé udalosti a nie je jasné či došlo aj k sekundárnemu medziľudskému prenosu. Vírusy zo skupiny D sú najbližšie k vírusu SIVsmm pôvodom z Libérie a kmene E a F sú podobné vírusom SIVsmm pochádzajúcim zo Sierra Leone. Skupiny C-H sú zachytávané iba sporadicky a preto sa predpokladá že by mohlo ísť o „dead end prenosy“ kedy sa vírus dostáva do slepej uličky a ďalej sa aktívne v populácii nešíri."}
{"id": "262700", "title": "Sjögrenov syndróm", "context": "Etiológia Etiológia je neznáma. Predpokladá sa, že spúšťačom ochorenia sú sialotropné vírusy . Teda vírusy, ktoré majú zvýšenú tendenciu infikovať exokrinné žľazy. Takýmto vírusom je napríklad Epstein-Barrovej vírus, ale aj HIV alebo vírus hepatitídy C. Tieto vírusy po infikovaní žľazy spúšťajú charakteristické patologické imunitné reakcie, ktoré spôsobia autoimunitný zápal a deštrukciu postihnutej žľazy."}
{"id": "76043", "title": "Lymská borelióza", "context": "Objav Na začiatku 20. storočia bol v Európe Erythema migrans spojený s uštipnutím kliešťa. Ako samostatné ochorenie bola lymská borelióza uznaná v roku 1976. V obci Lyme (Connecticut, USA) boli deti, o ktorých sa myslelo, že majú reumatoidnú artritídu. Bol u nich objavený Erythema migrans v spojení s uhryznutím kliešťom. V roku 1982 bola objavená nová baktéria Borrelia burgdorferi u kliešťov aj u pacientov s lymskou boreliózou."}
{"id": "433904", "title": "Rakovina prostaty", "context": "Prognóza Päťročné prežívanie v USA je vysoké a dosahuje takmer 98,9%; šance sa významne znižujú u prípadov s metastázami, kde klesá na 29,3%."}
{"id": "160668", "title": "Syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti", "context": "História V roku 1981 boli v USA opísané prvé prípady zápalu pľúc, spôsobeného mikroorganizmom pneumocystis jiroveci u homosexuálnych mužov a neskôr náhly nárast počtu pacientov s týmto ochorením. Bola u nich zistená neznáma forma poškodenia imunity. V niektorých prípadoch vznikol Kaposiho sarkóm, nádor kože spôsobený herpetickými vírusmi. Ďalšou skupinou pacientov sa stali užívatelia injekčných drog, ďalej bol opísaný aj prenos z matky na dieťa a vzniklo podozrenie na šírenie krvou, ku ktorému viedli prípady nakazených hemofilikov a neskôr overený prenos počas krvnej transfúzie. Ochorenie dostalo názov AIDS ( acquired immunodefiency syndrome ). Pôvodcu objavili v rokoch 1983-1984 dve nezávislé skupiny prof. Luca Montagniera z Francúzska a prof. Roberta Gallo z USA. Bol nazvaný human immunodeficiency virus - HIV. V roku 1984 bolo zavedené rutinné vyšetrovanie protilátok anti-HIV. Roku 1986 skupina prof. Montagniera objavila vírus HIV 2, ktorý spôsobuje ochorenie s miernejším priebehom. Počet infikovaných osôb rýchlo rástol aj vďaka dlhému bezpríznakovému obdobiu. Nádej na skoré nájdenie očkovacej látky a účinnej liečby sa napriek enormnému úsiliu čoskoro rozplynula. V roku 1989 bolo diagnostikovaných 158 000 prípadov v 149 krajinách a počet nakazených sa odhadoval na milióny. Súčasné odhady sa pohybujú v desiatkach miliónov, po desiatkach rokov však jestvuje dostupná a účinná liečba, ktorou je možné postup ochorenia zastaviť a predísť nekontrolovateľnému šíreniu infekcie. Približne od roku 2015 sa zdá, že počet prípadov už nestúpa. V Česko-Slovensku boli prvé prípady zaznamenané v roku 1985. Výskyt ochorenia tu však nerástol tak výrazne a v súčasnosti sa počet infikovaných na Slovensku počíta na stovky."}
{"id": "229321", "title": "Walter Norman Haworth", "context": "Externé odkazy  Biografia na stránkach Nobelovej ceny Kategória:Anglickí chemici Kategória:Nositelia Nobelovej ceny za chémiu Kategória:Britskí nositelia Nobelovej ceny Kategória:Nositelia Davyho medaily Kategória:Členovia Kráľovskej spoločnosti"}
{"id": "85112", "title": "George Emil Palade", "context": "Pozri aj  Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu"}
{"id": "557765", "title": "Návrh liečiv", "context": "Rozvoj návrhu liečiv Myšlienka, že účinok liečiva v ľudskom tele je sprostredkovaný špecifickými interakciami molekúl liečiva s biologickými makromolekulami (vo väčšine prípadov proteíny alebo nukleové kyseliny), viedla vedcov k záveru, že na biologickú aktivitu liečiva sú potrebné jednotlivé chemikálie. To sa stalo začiatkom modernej farmakológie, pretože štandardné lieky sa namiesto surových extraktov z liečivých rastlín stali čistými chemikáliami. Prvou chemicky izolovanou látkou bol morfín, ktorý izoloval v rokoch 18031805 Friedrich Sertürner z makovíc. Ďalej nasledovali látky ako je kyselina salicylová, kokaín či fenacetín. Historicky sa látky, či už surové extrakty alebo čisté chemikálie, testovali na biologickú aktivitu bez znalosti biologického cieľa. Až po identifikácii účinnej látky sa začalo zameriavať aj na identifikáciu cieľa. Tento prístup je známy ako klasická farmakológia."}
{"id": "192759", "title": "Drakova rovnica", "context": "Rovnica hypotézy zriedkavej Zeme Profesori Ward a Brownlee zostavili rovnicu podobnú Drakeovej rovnici. Obidve sa pokúšajú odhadnúť počet mimozemských civilizácií na základe pravdepodobností uskutočnenia sa podmienok potrebných pre existenciu inteligentného života."}
{"id": "105934", "title": "Histochémia", "context": "Introduction  Histochémia je veda, ktorá sa zaoberá chemickým dokazovaním látok nachádzajúcich sa v mikroskopických štruktúrach tkanív živočíchov a pletív rastlín mikroskopickou technikou."}
{"id": "586298", "title": "Chemická štruktúra", "context": "História Teóriu chemickej štruktúry vyvinuli August Kekulé, Archibald Scott Cuoper a Aleksandr Butlerov, spolu s ďalšími, približne od roku 1858 ďalej. Tieto teórie boli prvé, ktoré hovorili, že chemické látky nie sú náhodné zhluky atómov a funkčných skupín, ale že majú definované usporiadanie dané valenciou atómov, z ktorých sa molekuly skladali, čo im dávalo trojdimenzionálnu štruktúru, ktorú bolo možné určiť alebo stanoviť. Pred ich teóriami bolo vnímanie chemickej štruktúry látok rôznorodé. Nebolo jasné, či sa teórie aplikované na anorganickú chémiu môžu aplikovať i na organickú chémiu, ktorá vtedy bola novým odborom. Jean-Baptiste Dumas napríklad v roku 1840 klasifikoval látky podľa substitučných reakcií – ak sa z jednej látky pomocou substitúcie stala iná, látky boli toho istého typu. Williamson a Odling hovorili o \"radikáloch\", z ktorých sa jednotlivé molekuly skladali."}
{"id": "107835", "title": "Kryštalografia", "context": "Prehľad Nobelových cien, udelených za kryštalografické práce  Za fyziku 1914 – Max von Laue – objav interakcie röntgenového žiarenia s kryštalickými látkami 1915 – William Henry Bragg a William Lawrence Bragg – vyriešenie prvej kryštálovej štruktúry Za chémiu 1962 – John Kendrew a Max Ferdinand Perutz – vyriešenie kryštálovej štruktúry hemoglobínu 1964 – Dorothy Crowfoot Hodgkin – za vyriešenie kryštálovej štruktúry vitamínu B12 1985 – Herbert Hauptman a Jerome Karle – za rozvoj priamych metód riešenia kryštálových štruktúr Za fyziológiu a medicínu 1962 – Maurice Hugh Frederick Wilkins, Francis Harry Compton Crick a James Dewey Watson – za vyriešenie kryštálovej štruktúry DNA"}
{"id": "147065", "title": "Biomatematika", "context": "Význam Aplikácia matematiky v biológii má dlhú históriu, ale len v súčasnosti nastal veľký záujem o túto oblasť. Niektoré príčiny toho sú: nárast množstva dát pre genomickú revolúciu, ktorým je ťažké rozumieť bez použitia analytických nástrojov, súčasný rozvoj matematických nástrojov ako teória chaosu pomáhajúcich porozumieť komplexným, nelineárnym mechanizmom v biológii, zvýšenie výkonu počítačov umožňujúce realizovať kalkulácie a simulácie, ktoré predtým neboli možné, a zvýšený záujem o experimentovanie in silico pre komplikácie spojené s ľudským a živočíšnym výskumom."}
{"id": "429457", "title": "Alternatívne biochémie", "context": "Introduction  Alternatívne biochémie sa pokúšajú preskúmať možnosť existencie organizmov fungujúcich pomocou iných chemických zlúčenín než pozemské organizmy. Všetky dosiaľ nám známe formy života používajú uhlík na svoje základné stavebné a metabolické funkcie, vodu ako rozpúšťadlo a DNA a/alebo RNA na svoje ovládanie a rozmnožovanie. Ide o vysoko špekulatívne teórie vzhľadom na to, že ešte nerozumieme ani mnohým mechanizmom uhlíkového života. V roku 2007 skupina vedcov zastrešená United States National Research Council vypracovala štúdiu, v ktorej zvažuje možnosť života založeného na alternatívnych biochémiách a plánujú ho hľadať v spolupráci s vesmírnymi agentúrami. Existencia alebo aspoň reálnosť týchto foriem biochémie nebola zatiaľ preukázaná. Mimozemské formy života založené na alternatívnych biochémiách sa bežne vyskytujú v sci-fi literatúre a filmoch."}
{"id": "194173", "title": "Jalec tmavý", "context": "Výskyt Vyskytuje sa okrem južnej Európy v takmer v celej Európe."}
{"id": "257115", "title": "Hatéria bodkovaná", "context": "Výskyt Žije iba na niekoľkých ostrovoch okolo Nového Zélandu, kde je prísne chránená. Počet žijúcich jedincov sa odhaduje na asi päťdesiat tisíc."}
{"id": "462160", "title": "Kareta obrovská", "context": "Opis  Dĺžka: 150 cm Hmotnosť: 180 kg Dĺžka života: až 50 rokov Výskyt: v teplých oblastiach všetkých svetových oceánov"}
{"id": "450368", "title": "Korytnačka diamantová", "context": "Výskyt Vhodným biotopom sú pre ňu slané močiare a pobrežné vody Atlantického oceánu. Vyskytuje sa na juhu a východe Spojených štátov amerických, v štátoch Massachusetts, Florida, Texas a na pobreží Mexického zálivu. Tento druh býval považovaný za delikatesu a preto bol takmer vyhubený. Vzhľadom na to patrí medzi ohrozené druhy na Rhode Island a v štáte Massachusetts."}
{"id": "581604", "title": "Saola", "context": "Rozšírenie Areál výskytu sa nachádza v juhovýchodnej Ázii v Annamských vrchoch na rozhraní štátov Vietnam a Laos. Žije skrytým spôsobom života v hustých dažďových pralesoch a svetom bol tento druh objavený až v roku 1992 na základe kostrových pozostatkov a koží, a vedecky popísaný o rok neskôr. Chytiť a skúmať saolu zblízka sa žiadnemu vedcovi dlho nedarilo, živú ju v prírode žiadny nevidel, fotografií existuje len malý počet a v žiadnej zoologickej záhrade nežije. Existujú však pozorovania jedincov žijúcich krátky čas v zajatí."}
{"id": "69986", "title": "Masikot", "context": "Výskyt Vyskytuje sa v Nemecku, Francúzsku, Rumunsku, Grécku, Bolívii, Mexiku, Austrálii a v USA (Arizona, Kalifornia)."}
{"id": "588207", "title": "Mahónia cezmínolistá", "context": "Hrozby a choroby Zo škodcov, ktorí parazitujú na mahónii cezmínolistej, sa môže spomenúť muška druhu Rhagoletis meigenii . Jej larvy sa živia plodmi, ktoré sa následne scvrkávajú a postupne strácajú farbu. Zakukľujú sa a hibernujú v pôde. Z polokrídlovcov, larvy druhu Aphrophora alni sa živia rastlinnými šťavami, hlavne v spodných častiach rastliny a ukryté sú v hustej pene. Dospelé jedince sa voľne pohybujú po konárikoch. Hubový patogén Cumminsiella mirabilissima bol zanesený zo Severnej Ameriky. Parazituje na hornej strane listov (najmä mladších). V mieste napadnutia sa vytvárajú okrúhle červené škvrny, ktoré neskôr zhrubnú a prípadne môžu z listov aj odpadnúť. Mahónia cezmínolistá, ktorá bola introdukovaná do Európy zo Severnej Ameriky v roku 1822, je považovaná za invázny druh, najmä splanené populácie pozostávajú z hybridov. Špeciálne vyšľachtené hybridy majú oproti divokým príbuzným totiž výhodu (vďaka selekcii) pre viac kvetov a plodov, čo im dáva vyšší reprodukčný potenciál. Na miestach, kde existuje trávnatá konkurencia, sa reprodukcia uskutočňuje prostredníctvom koreňových výhonkov."}
{"id": "553043", "title": "Stromárka bielohlavá", "context": "Ohrozenie a ochrana Podľa klasifikácie IUCN patrí k najmenej ohrozeným taxónom. Je hojne rozšírená na celom území výskytu a jej populácia je považovaná za stúpajúcu."}
{"id": "600264", "title": "Barry Barish", "context": "Je členom United States National Academy of Sciences, American Academy of Arts and Sciences, American Association for the Advancement of Science a American Physical Society, ktorej prezidentom bol v roku 2011. Od roku 2003 do 2009 bol v National Science Board. Je nositeľom čestných doktorátov na univerzitách v Glasgowe, Bologni a University of Florida a Van Vleck Lecture. V roku 2017 obdržal Henry Draper Medal a Premios Princesa de Asturias.\nV roku 2017 dostal spolu s Rainerom Weissom a Kipom Thorneom Nobelovu cenu."}
{"id": "103204", "title": "Percy Williams Bridgman", "context": "Introduction  Percy Williams Bridgman ( 21. apríl 1882, Cambridge, Massachusetts, USA – † 20. august 1961, Randolph, New Hampshire) bol americký fyzik a filozof, zakladateľ operacionalizmu. Získal Nobelovu cenu za fyziku v roku 1946."}
{"id": "532001", "title": "Kip Thorne", "context": "Životopis Narodil sa v Logane v Utahu ako syn profesorov Utah State University , pôdneho chemika D. Wynne Thornea a ekonómky Alison C. Thorneovej. Vyrastal v akademickom prostredí, dvaja z jeho štyroch súrodencov sú tiež profesori. Ako sedemročný sa po návšteve prednášky o slnečnej sústave začal zaujímať o vedu. Potom začal spolu s matkou pracovať na výpočtoch na základe ktorých by mohol vytvoriť vlastný model slnečnej sústavy. V roku 1962 získal inžiniersky titul na California Institute of Technology, v roku 1965 na Princeton University obhájil dizertačnú prácu s názvom Geometrodynamika valcových systémov , ktorú písal pod vedením relativistu Johna Wheelera. Jeho postup v akademickom živote bol rýchly, stal sa jedným z najmladších profesorov v dejinách California Institute of Technology. V roku 1967 sa vrátil na Caltech ako asistent a v roku 1970 sa stal profesorom v odbore teoretickej fyziky, v roku 1981 kenanovským profesorom a od roku 1991 bol feynmanovským profesorom. Pôsobil ako učiteľ a odborný konzultant prác mnohých predných teoretikovi, ktorí teraz pracujú na pozorovacích, experimentálnych alebo astrofyzikálnych aspektoch všeobecnej relativity. Pod jeho vedením získalo na Caltechu doktorský titul asi 50 fyzikov. Je známy svojou schopnosťou sprostredkovať nadšenie a význam objavov v oblasti gravitácie a astrofyziky, a to ako profesionálnemu tak aj laickému publiku. V roku 1999 vyslovil niektoré špekulácie o tom, aké odpovede poskytne 21. storočie na otázky: Existuje „temná strana vesmíru“ obsahujúca objekty, akými sú napr. čierne diery? Môžeme pozorovať zrod vesmíru a jeho temnú stranu pomocou radiácie, ktorú vytvoríme zrútením časopriestoru, alebo tzv. „gravitačnými vlnami“? Odhalia technológie 21. storočia správanie kvánt v sfére objektov o veľkosti človeka? Jeho prezentácie o čiernych dierach, gravitačnej radiácii, relativite, cestovaní časom a červiej diere boli v USA súčasťou show v televízii PBS a v Spojenom kráľovstve na BBC. Je spoluzakladateľom projektu LIGO, ktorý má za ciel detegovať gravitačné vlny. 11. februára 2016 tím štyroch vedcov reprezentujúcich LIGO Scientific Collaboration na tlačovej konferencii oznámil prvé priame pozorovanie gravitačných vĺn v septembri 2015, ktoré potvrdilo platnosť Einsteinovej všeobecnej teórie relativity. Za toto pozorovanie dostal spolu s Rainerom Weissom a Ronaldom Dreverom, ako ako spoluzakladateľ projektu LIGO, niekoľko ocenení, najmä Fundamental Physics Prize , Gruberovu cenu za kozmológiu a Kavliho cenu za astrofyziku. V roku 2017 dostal spolu s Rainerom Weissom a Barrym Barishom Nobelovu cenu."}
{"id": "52050", "title": "Maurice Wilkins", "context": "Životopis Študoval fyziku na St John s College v Cambridge, v roku 1940 obdržal na univerzite v Birminghame doktorát. Počas druhej svetovej vojny spolupracoval na projekte Manhattan na univerzite Berkeley. Podieľal sa na výskume fosforescencie, radaru, izotopovej separácie a difrakcie röntgenového žiarenia. Jeho najznámejšou prácou na King s College v Londýne bol objav štruktúry DNA, molekuly, ktorá nesie genetickú informáciu, za ktorý dostal on, Francis Crick a James Watson (obidvaja z Cavendish Laboratory v Cambridgei) v roku 1962 Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu."}
{"id": "43845", "title": "Ernest Rutherford", "context": "Životopis Narodil sa v Spring Grove, (dnes Brightwater), blízko Nelsonu. Študoval na Nelson College, kde vyhral štipendium pre štúdium na univerzite v Canterbury. Tu získal tri tituly a pracoval tu dva roky najmä na výskume elektrickej technológie. V roku 1895 odcestoval do Anglicka na postgraduálne štúdium v Cavendishových laboratóriách na Cambridge University. Tu sa stal na krátku dobu držiteľom rekordu v diaľke, na ktorú bol schopný detegovať bezdrôtové vlny. Počas výskumu rádioaktivity zaviedol termíny alfa lúč, beta lúč a gama lúč. V roku 1898 bol menovaný vedúcim fyzikálneho oddelenia na McGillovej univerzite v Montreale. V roku 1900 získal titul doktora vied na Novozélandskej univerzite. Za prácu na McGillovej univerzite v roku 1908 získal Nobelovu cenu za chémiu. Dokázal, že rádioaktivita je spontánny rozpad atómu. Toto je ironicky spomenuté v jeho poznámke „ Z vied je len fyzika; všetko ostatné je zbieranie známok. “. Všimol si, že vzorke rádioaktívneho materiálu trvalo nemenne rovnakú dobu, kým sa polovica z nej rozpadla – jej polčas rozpadu – a vyvinul praktické použitie tohto javu ako hodiny, ktoré potom mohli byť použité na určenie skutočného veku Zeme, ktorý sa ukázal byť oveľa vyšší ako vedci v tej dobe predpokladali. V roku 1907 bol menovaný vedúcim fyzikálneho oddelenia na univerzite Manchesteri. Tam objavil jadrovú podstatu atómov a bol prvým úspešným „alchymistom“ na svete: zmenil dusík na kyslík. Počas spolupráce s Nielsom Bohrom (ktorý zistil, že elektróny sa pohybujú na špecifických orbitáloch) Rutherford teoretizoval o existencii neutrónov, ktoré by istým spôsobom kompenzovali odpudivý efekt kladného náboja protónov pôsobením príťažlivej jadrovej sily a tak zabraňovali rozpadu jadra. V roku 1917 sa vrátil na Cavendish ako riaditeľ. Pod jeho vedením získal Nobelovu cenu James Chadwick za objav neutrónu (v roku 1932), John Cockcroft a Ernest Walton za rozbitie atómu použitím urýchľovača častíc a Edward Victor Appleton za preukázanie existencie ionosféry. Jeho výskum spolu s výskumom jeho študenta a nasledovníka sira Marka Oliphanta boli kľúčové pri zvolaní Projektu Manhattan. Bol povýšený do rytierskeho stavu v roku 1914, v roku 1925 mu bol udelený rád za zásluhy a v roku 1931 mu bol udelený titul barón Rutherford z Nelsonu z Cambridge v County of Cambridge. Objavil sa na novozélandskej stodolárovej bankovke a na poštových známkach Sovietskeho zväzu (1971), Kanady (1971), Švédska (1968) a Nového Zélandu (1971 a 1999). V roku 1997 bol na jeho počesť pomenovaný chemický prvok rutherfordium. Boli po ňom pomenované aj krátery na Marse a Mesiaci. Asteroid bol pomenovaný podľa miesta jeho narodenia."}
{"id": "248535", "title": "James Rainwater", "context": "Introduction  Leo James Rainwater ( 9. december 1917, Council, Idaho, USA - † 31. máj 1986, New York) bol americký fyzik. V roku 1975 dostal Nobelovu cenu za fyziku za objav vzťahu medzi kolektívnym pohybom a pohybom individuálnych častíc v atómových jadrách a za rozvoj teórie štruktúry jadra atómu na základe tohto vzťahu. Spolu s ním dostali cenu aj Aage Niels Bohr a Ben Roy Mottelson. Kategória:Fyzici USA Kategória:Nositelia Nobelovej ceny za fyziku Kategória:Nositelia Nobelovej ceny z USA Kategória:Absolventi California Institute of Technology Kategória:Osobnosti z Idaha"}
{"id": "247748", "title": "Charles Hard Townes", "context": "Introduction  Charles Hard Townes ( 28. júl 1915, Greenville, Južná Karolína, USA – † 27. január 2015, Berkeley, Kalifornia) bol americký fyzik. Je známy predovšetkým ako vynálezca maseru, vďaka základnému aj aplikovanému výskumu v tejto oblasti a ďalšej práci v oblasti kvantovej elektroniky súvisiacej s masermi alebo lasermi. Charles Hard Townes je nositeľom viacerých, najmä vedeckých, ocenení, predovšetkým Nobelovej ceny za fyziku (1964 spolu s Nikolajom Gennadijevičom Basovom a Alexandrom Michajlovičom Prochorovom), ale napríklad aj Templetonovej ceny (2005)."}
{"id": "233675", "title": "Michael E. Brown", "context": "Vzdelanie Narodil sa v Huntsville, kde v roku 1983 ukončil Virgil I. Grissom High School. Na Princetonskej univerzite potom pokračoval v štúdiu fyziky a získal titul A.B. Na Kalifornskej univerzite v Berkeley vyštudoval astronómiu, v ktorej roku 1990 získal titul M.Sc. a v roku 1994 Ph.D."}
{"id": "245202", "title": "Antony Hewish", "context": "Introduction  Antony Hewish ( 11. máj 1924, Fowey, Spojené kráľovstvo† 13. september 2021) bol britský rádioastronóm. V roku 1974 dostal spolu s Martinom Ryle Nobelovu cenu za fyziku za vyvinutie metódy clonovej syntézy, ktorá viedla k objavu pulzarov."}
{"id": "261704", "title": "Peter Higgs", "context": "Introduction  Peter Ware Higgs ( 29. máj 1929, Newcastle upon Tyne, Spojené kráľovstvo) je anglický teoretický fyzik známy predovšetkým vďaka práci v časticovej fyzike. Je autorom teoretického modelu známeho ako Higgsov mechanizmus, vďaka ktorému v roku 1964 predpovedal existenciu častice dnes nazývanej Higgsov bozón (táto častica je dnes súčasťou štandardného modelu, ktorej existencia bola predbežne dokázaná v júli 2012 dvomi nezávislými vedeckými tímami (ATLAS a CMS) pracujúcimi na LHC v Európskej organizácii pre jadrový výskum (CERN). Je nositeľom Wolfovej ceny za fyziku za rok 2004 a Nobelovej ceny za fyziku za rok 2013."}
{"id": "244362", "title": "Walter Houser Brattain", "context": "Introduction  Walter Houser Brattain ( 10. február 1902, Sia-men, Čína – † 13. október 1987, Seattle, Washington, USA) bol americký fyzik a vynálezca pracujúci v Bellových laboratóriách. V roku 1956 dostal spolu s Williamom Shockleym a Johnom Bardeenom za objav tranzistoru Nobelovu cenu za fyziku. Veľkú časť svojho života venoval výskumu povrchových stavov. Kategória:Fyzici USA Kategória:Nositelia Nobelovej ceny za fyziku Kategória:Nositelia Nobelovej ceny z USA Kategória:Vynálezcovia USA Kategória:Osobnosti zo Seattlu"}
{"id": "600265", "title": "Obvodný úrad", "context": "Obvodné úrady boli vytvorené k 1.1. 2004 a nahradili dovtedajšie okresné úrady (namiesto niektorých okresných úradov fyzicky vznikli obvodné úrady, namiesto iných len tzv. pracovisko obvodného úradu, iné okresné úrady zanikli). K 1.10.2007 boli navyše zrušené krajské úrady všeobecnej štátnej správy a namiesto nich boli vytvorené tzv. obvodné úrady v sídle kraja, ktorých územným obvodom bol celý kraj, a ktoré prevzali časť ich agendy. K 1.1.2013 obvodné úrady v sídle kraja prevzali aj agendu k tomu dňu zrušených krajských úradov špecializovanej štátnej správy."}
{"id": "206192", "title": "Krajský úrad", "context": "Krajské úrady 1996 - 2003 Krajský úrad bol vytvorený zákonom č. 222/1996 s účinnosťou od 24.7.1996, ktorý jeho pôsobnosť vymedzil takto: : (1) Krajský úrad vykonáva štátnu správu na jednotlivých úsekoch podľa prílohy tohto zákona alebo ak to ustanoví osobitný zákon. : (2) Krajský úrad plní ďalej tieto úlohy: : a) vykonáva v druhom stupni štátnu správu vo veciach, v ktorých v správnom konaní v prvom stupni konajú okresné úrady, ak osobitný zákon neustanovuje inak, b) riadi a kontroluje výkon štátnej správy uskutočňovanej okresnými úradmi, c) zastupuje štát pri prerokúvaní územného plánu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a mesta Košice, d) koordinuje súčinnosť okresných úradov v kraji s inými štátnymi orgánmi v kraji vo veciach plnenia spoločných úloh štátu, e) plní a kontroluje úlohy spojené s mobilizačnými prípravami štátu a komplexným záchranným systémom. : (3) Krajský úrad koordinuje plnenie spoločných úloh s inými orgánmi štátnej správy a orgánmi územnej samosprávy pri zabezpečovaní ekonomického a sociálneho rozvoja územia, najmä pri uskutočňovaní koncepcií rozvoja jednotlivých oblastí života v kraji, pri utváraní a ochrane zdravého spôsobu života, pri rozvoji vzdelanosti, kultúry, cestovného ruchu a pri štátnej starostlivosti o mládež a telesnú kultúru. Na tento účel môže od týchto orgánov požadovať potrebné podklady, najmä informácie, číselné údaje, rozbory a vyhodnotenia. : (4) Krajský úrad koordinuje činnosť okresných úradov, iných štátnych orgánov a obcí v kraji počas ohrozenia života alebo zdravia občanov alebo majetku v dôsledku nebezpečenstva vzniku mimoriadnej udalosti alebo po vzniku mimoriadnej udalosti, ktorej pôsobenie alebo následky nemožno likvidovať prostriedkami a silami okresného úradu alebo iných štátnych orgánov v okrese. V uvedených prípadoch je prednosta krajského úradu oprávnený ukladať úlohy a vydávať príkazy prednostom okresných úradov, vedúcim iných štátnych orgánov a starostom obcí v kraji. "}
{"id": "9531", "title": "Administratívne členenie Slovenska", "context": "Súčasnosť  Územné členenie Zobrazenie okresov Slovenska 8 krajov: pozri Zoznam krajov na Slovensku 79 okresov: pozri Zoznam okresov na Slovensku 2 890 obcí, z toho 141 miest a 3 vojenské obvody: pozri Zoznam slovenských miest, obcí a vojenských obvodov Štátna správa (pod úrovňou ministerstiev a iných štátnych orgánov) okresné úrady (v rokoch 20042013 existovali namiesto okresných úradov obvodné úrady pre skupiny okresov a v sídlach krajov; okrem toho do roku 2007 existovali aj krajské úrady všeobecnej štátnej správy a špecializovanej štátnej správy a do roku 2012 už len krajské úrady špecializovanej štátnej správy) Územná samospráva 8 samosprávnych krajov (vyšších územných celkov) 2 890 obcí, z toho 140 miest a 3 vojenské obvody: pozri vyššie"}
{"id": "13821", "title": "Kraj (štátna správa)", "context": "Kraje v oblasti štátnej správy v dejinách Slovenska Prvé kraje boli na Slovensku vytvorené roku 1949, pozri kraj (1949 – 1960). K zníženiu ich počtu došlo roku 1960, pozri kraj (1960 – 1990). V roku 1990 boli kraje zrušené. Kraje boli znovu zavedené 1. júla 1996, odkedy sa Slovensko znova delí na kraje, a to na osem krajov. Štát vykonával správu kraja v rokoch 1949 – 1990 prostredníctvom tzv. krajských národných výborov. Od roku 1996 do roku 2007 (resp. 2012) štát vykonával správu kraja v oblasti štátnej správy prostredníctvom krajských úradov a v rokoch 2007 – 2013 (aj) prostredníctvom tzv. obvodných úradov v sídle kraja. V roku 2007 (resp. 2013) boli krajské úrady zrušené. Od roku 2013 je kraj v oblasti štátnej správy územným obvodom pre okresné úrady v sídle kraja."}
{"id": "154838", "title": "Regionálna politika", "context": "Inštitucionálna sieť v regiónoch  Samosprávne kraje - Odbory regionálneho rozvoja pri úradoch samosprávnych krajov V oblasti regionálneho rozvoja samosprávny kraj koordinuje aktivity na území kraja, spolupracujú s príslušnými ministerskými rezortmi (najmä MVRR, MP SR), s obcami a ďalšími subjektami. Pripravujú kraj na čerpanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov EÚ, riadia prípravu projektov zameraných na modernizáciu, rekonštrukciu zariadení a zvýšenie kvality poskytovaných služieb v rámci školskej, zdravotnej, sociálnej a kultúrnej infraštruktúry v kraji. Základným dokumentom regionálneho rozvoja v krajoch sú ich programy hospodárskeho a sociálneho rozvoja. Často sú tieto odbory integrované aj s cestovným ruchom a územným plánovaním."}
{"id": "51152", "title": "Samosprávny kraj", "context": "Volené orgány Samosprávne orgány sú volené obyvateľmi. Obyvatelia s volebným právom volia každé štyri roky zastupiteľstvo samosprávnych krajov a predsedu samosprávneho kraja , nazývaného aj župan . Každý okres kraja má podľa počtu obyvateľov pomerný počet poslancov v krajskom zastupiteľstve, ktorí sú volení väčšinovým spôsobom t. j. zvolený je príslušný počet poslancov z kandidátov s najväčším počtom získaných hlasov. Pokiaľ ide o župana, ten je zvolený na celokrajskej úrovni. Aby bol zvolený za župana, kandidát musí získať väčšinu platných hlasov."}
{"id": "50220", "title": "Košický samosprávny kraj", "context": "Symboly kraja Erb Erb kraja prevzal časti heraldických znamení jednotlivých historických žúp, ktoré dnes kraj vytvárajú. V prvej časti je prevzatý motív Abovsko-Turnianskej župy, v druhej časti je prevzatá časť erbu Spišskej župy, v tretej časti Zemplínskej župy a napokon Gemerskej župy. Vlajka Vlajka samosprávneho kraja je variáciou prevládajúcich farieb z erbu. Logo Pôvodné logo bolo vytvorené v roku 2009 ako moderný marketingový prostriedok na prezentáciu kraja a jeho aktivít. 14. decembra 2020 KSK predstavil nové logo, ktoré by malo symbolizovať vstup kraja do novej dekády v 21. storočí s novou dynamikou a pohybom."}
{"id": "457484", "title": "Okresný úrad (Slovensko)", "context": "Okresný úrad od roku 2013 Základná charakteristika Okresné úrady 1. októbra 2013 nahradili dovtedajšie obvodné úrady. Okresný úrad je miestny orgán štátnej správy a preddavková organizácia Ministerstva vnútra SR. Riadi ho prednosta okresného úradu, ktorého vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky na návrh ministra vnútra. Všeobecne záväzné právne predpisy okresných úradov sa označujú názvom vyhláška. Pôsobnosť Okresné úrady, ktoré nie sú okresnými úradmi v sídle kraja, sú zodpovedné za nasledujúce úseky štátnej správy: civilná ochrana obyvateľstva a riadenie štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu, hospodárska mobilizácia, kataster nehnuteľností, obrana štátu, starostlivosť o životné prostredie, cestná doprava a pozemné komunikácie, poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo, poľovníctvo a pozemkové úpravy, všeobecná vnútorná správa, živnostenské podnikanie Okresné úrady v sídle kraja: :1. riadia, kontrolujú a koordinujú výkon štátnej správy uskutočňovaný okresnými úradmi v sídle okresu ležiacimi v ich kraji, :2. vykonávajú v druhom stupni štátnu správu vo veciach, v ktorých v správnom konaní v prvom stupni rozhoduje okresný úrad v sídle okresu ležiaci v ich kraji; ak v prvom stupni rozhoduje len okresný úrad v sídle kraja, vykonáva v druhom stupni štátnu správu okresný úrad v sídle kraja, ak tak ustanovuje osobitný zákonom, :3. spravujú majetok štátu v rozsahu ustanovenom všeobecným predpisom o správe majetku štátu. Všetky okresné úrady v rozsahu svojej pôsobnosti majú spolupracovať s inými miestnymi orgánmi štátnej správy, vyšším územným celkom a obcami v ich územnom obvode; môžu spolupracovať s obdobnými orgánmi verejnej správy iných štátov Sídla a územné obvody okresných úradov Územným obvodom tzv. okresných úradov v sídle kraja je celý kraj a ich sídlom je sídlo (hlavné mesto) kraja. Sídla a územné obvody ostatných okresných úradov sú nasledujúce: v Bratislavskom kraji: 1. okresný úrad Bratislava zodpovedá za okres(y): Bratislava I, Bratislava II, Bratislava III, Bratislava IV, Bratislava V 2. okresný úrad Malacky zodpovedá za okres(y): Malacky 3. okresný úrad Pezinok zodpovedá za okres(y): Pezinok 4. okresný úrad Senec zodpovedá za okres(y): Senec v Trnavskom kraji: 5. okresný úrad Trnava zodpovedá za okres(y): A) Trnava, B) Trnava, Hlohovec 6. okresný úrad Dunajská Streda zodpovedá za okres(y): Dunajská Streda 7. okresný úrad Galanta zodpovedá za okres(y): Galanta 8. okresný úrad Hlohovec zodpovedá za okres(y): A) Hlohovec, B) žiaden okres 9. okresný úrad Piešťany zodpovedá za okres(y): Piešťany 10. okresný úrad Senica zodpovedá za okres(y): A) Senica, B) Senica, Skalica 11. okresný úrad Skalica zodpovedá za okres(y): A) Skalica, B) žiaden okres v Trenčianskom kraji: 12. okresný úrad Trenčín zodpovedá za okres(y): A) Trenčín, B) Trenčín, Ilava 13. okresný úrad Bánovce nad Bebravou zodpovedá za okres(y): Bánovce nad Bebravou 14. okresný úrad Ilava zodpovedá za okres(y): A) Ilava, B) žiaden okres 15. okresný úrad Myjava zodpovedá za okres(y): A) Myjava, B) žiaden okres 16. okresný úrad Nové Mesto nad Váhom zodpovedá za okres(y): A) Nové Mesto nad Váhom, B) Nové Mesto nad Váhom, Myjava 17. okresný úrad Partizánske zodpovedá za okres(y): A) Partizánske, B) žiaden okres 18. okresný úrad Považská Bystrica zodpovedá za okres(y): A) Považská Bystrica, B) Považská Bystrica, Púchov 19. okresný úrad Prievidza zodpovedá za okres(y): A) Prievidza, B) Prievidza, Partizánske 20. okresný úrad Púchov zodpovedá za okres(y): A) Púchov, B) žiaden okres v Nitrianskom kraji: 21. okresný úrad Nitra zodpovedá za okres(y): A) Nitra, B) Nitra, Zlaté Moravce 22. okresný úrad Komárno zodpovedá za okres(y): Komárno 23. okresný úrad Levice zodpovedá za okres(y): Levice 24. okresný úrad Nové Zámky zodpovedá za okres(y): Nové Zámky 25. okresný úrad Šaľa zodpovedá za okres(y): Šaľa 26. okresný úrad Topoľčany zodpovedá za okres(y): Topoľčany 27. okresný úrad Zlaté Moravce zodpovedá za okres(y): A) Zlaté Moravce, B) žiaden okres v Žilinskom kraji: 28. okresný úrad Žilina zodpovedá za okres(y): A) Žilina, B) Žilina, Bytča, Kysucké Nové Mesto 29. okresný úrad Bytča zodpovedá za okres(y): A) Bytča, B) žiaden okres 30. okresný úrad Čadca zodpovedá za okres(y): Čadca 31. okresný úrad Dolný Kubín zodpovedá za okres(y): Dolný Kubín 32. okresný úrad Kysucké Nové Mesto zodpovedá za okres(y): A) Kysucké Nové Mesto, B) žiaden okres 33. okresný úrad Liptovský Mikuláš zodpovedá za okres(y): Liptovský Mikuláš 34. okresný úrad Martin zodpovedá za okres(y): A) Martin, B) Martin, Turčianske Teplice 35. okresný úrad Námestovo zodpovedá za okres(y): A) Námestovo, B) Námestovo, Tvrdošín 36. okresný úrad Ružomberok zodpovedá za okres(y): Ružomberok 37. okresný úrad Turčianske Teplice zodpovedá za okres(y): A) Turčianske Teplice, B) žiaden okres 38. okresný úrad Tvrdošín zodpovedá za okres(y): A) Tvrdošín, B) žiaden okres v Banskobystrickom kraji: 39. okresný úrad Banská Bystrica zodpovedá za okres(y): Banská Bystrica 40. okresný úrad Banská Štiavnica zodpovedá za okres(y): A) Banská Štiavnica, B) žiaden okres 41. okresný úrad Brezno zodpovedá za okres(y): Brezno 42. okresný úrad Detva zodpovedá za okres(y): A) Detva, B) žiaden okres 43. okresný úrad Krupina zodpovedá za okres(y): A) Krupina, B) žiaden okres 44. okresný úrad Lučenec zodpovedá za okres(y): A) Lučenec, B) Lučenec, Poltár 45. okresný úrad Poltár zodpovedá za okres(y): A) Poltár, B) žiaden okres 46. okresný úrad Revúca zodpovedá za okres(y): A) Revúca, B) žiaden okres 47. okresný úrad Rimavská Sobota zodpovedá za okres(y): A) Rimavská Sobota, B) Rimavská Sobota, Revúca 48. okresný úrad Veľký Krtíš zodpovedá za okres(y): Veľký Krtíš 49. okresný úrad Zvolen zodpovedá za okres(y): A) Zvolen, B) Zvolen, Detva, Krupina 50. okresný úrad Žarnovica zodpovedá za okres(y): A) Žarnovica, B) žiaden okres 51. okresný úrad Žiar nad Hronom zodpovedá za okres(y): A) Žiar nad Hronom, B) Žiar nad Hronom, Banská Štiavnica, Žarnovica v Prešovskom kraji: 52. okresný úrad Prešov zodpovedá za okres(y): A) Prešov, B) Sabinov 53. okresný úrad Bardejov zodpovedá za okres(y): Bardejov 54. okresný úrad Humenné zodpovedá za okres(y): A) Humenné, B) Humenné, Medzilaborce, Snina 55. okresný úrad Kežmarok zodpovedá za okres(y): Kežmarok 56. okresný úrad Levoča zodpovedá za okres(y): A) Levoča, B) žiaden okres 57. okresný úrad Medzilaborce zodpovedá za okres(y): A) Medzilaborce, B) žiaden okres 58. okresný úrad Poprad zodpovedá za okres(y): A) Poprad, B) Poprad, Levoča 59. okresný úrad Sabinov zodpovedá za okres(y): A) Sabinov, B) žiaden okres 60. okresný úrad Snina zodpovedá za okres(y): A) Snina, B) žiaden okres 61. okresný úrad Stará Ľubovňa zodpovedá za okres(y): Stará Ľubovňa 62. okresný úrad Stropkov zodpovedá za okres(y): Stropkov 63. okresný úrad Svidník zodpovedá za okres(y): Svidník 64. okresný úrad Vranov nad Topľou zodpovedá za okres(y): Vranov nad Topľou v Košickom kraji: 65. okresný úrad Košice zodpovedá za okres(y): Košice I, Košice II, Košice III, Košice IV 66. okresný úrad Košice-okolie zodpovedá za okres(y): Košice-okolie (Poznámka:Sídlom Okresného úradu Košice-okolie je mesto Košice) 67. okresný úrad Gelnica zodpovedá za okres(y): A) Gelnica, B) žiaden okres 68. okresný úrad Michalovce zodpovedá za okres(y): A) Michalovce, B) Michalovce, Sobrance 69. okresný úrad Rožňava zodpovedá za okres(y): Rožňava 70. okresný úrad Sobrance zodpovedá za okres(y): A) Sobrance, B) žiaden okres 71. okresný úrad Spišská Nová Ves zodpovedá za okres(y): A) Spišská Nová Ves, B) Spišská Nová Ves, Gelnica 72. okresný úrad Trebišov zodpovedá za okres(y): Trebišov Vysvetlivky: A) platí pre nasledujúce úseky štátnej správy: civilná ochrana obyvateľstva a riadenie štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu, hospodárska mobilizácia, kataster nehnuteľností, obrana štátu, starostlivosť o životné prostredie. B) platí pre nasledujúce úseky štátnej správy: cestná doprava a pozemné komunikácie, poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo, poľovníctvo a pozemkové úpravy, všeobecná vnútorná správa, živnostenské podnikanie"}
{"id": "13058", "title": "Trenčianska župa (Uhorsko)", "context": "Okresy V roku 1910 bola župa rozdelená do týchto slúžnovských okresov: Trenčín Bánovce nad Bebravou Čadca Ilava Kysucké Nové Mesto Bytča Púchov Považská Bystrica Žilina Mestá so zriadeným magistrátom: Trenčín Žilina V súčasnosti je územie bývalej župy rozdelené do týchto regiónov a okresov: Kysuce Čadca (celý okres) Kysucké Nové Mesto (celý okres) Považie Bánovce nad Bebravou (takmer celý okres) Bytča (celý okres) Ilava (celý okres) Nové Mesto nad Váhom (1/3 okresu) Považská Bystrica (celý okres) Púchov (celý okres) Trenčín (celý okres) Žilina (celý okres) Malé časti bývalej župy zasahujú aj do okresov Partizánske a Prievidza, ktoré sú súčasťou regiónu Ponitrie resp. Horná Nitra."}
{"id": "571469", "title": "Nitrianska župa (Česko-Slovensko, 1923 – 1928)", "context": "Vznik a zánik župy Po zániku Uhorska v roku 1918 bol pôvodný uhorský systém žúp prevedený v takmer nezmenenom územnom rozsahu do správneho systému Česko-Slovenskej republiky. Toto provizórne postuhorské usporiadanie trvalo len do roku 1922. V roku 1920 bol prijatý zákon č. 126/1920 Sb. o zriadení župných a okresných úradov v republike Československej , ktorým malo byť celé územie Česko-Slovenska (okrem Prahy a Podkarpatskej Rusi) rozdelené na 21 žúp. Jednou z nich bola aj Nitrianska župa, ako jedna zo šiestich žúp, zriadených na území Slovenska. V porovnaní s historickými (uhorskými) župami bol ich rozsah väčší a preto sa im na Slovensku hovorilo veľžupy . Nitrianska župa mala poradové číslo XVI. Zákon stanovil vznik župného úradu na čele so županom, ktorý bol vládou menovaným štátnym úradníkom, a župného zastupiteľstva čoby samosprávneho orgánu. Pri župnom zastupiteľstve mal byť zriadený župný výbor, župná finančná komisia a ďalšie komisie. Košická župa mala byť súčasťou nadregionálneho župného zväzu v rámci celého Slovenska. Titulná strana Úradných novín Župy nitrianskej z augusta 1923. Župné zriadenie čelilo od počiatku silnej kritike a bolo do praxe uvedené až v roku 1923, no iba na Slovensku. Dňa 30. septembra 1923 sa tu konali voľby do župných zastupiteľstiev. Županom Nitrianskej župy bol vymenovaný Janko Jesenský. Dňa 14. júla 1927 bol prijatý zákon č. 125/1927 o organizácii politickej správy , rušiaci župy a zavádzajúci krajinské zriadenie, účinný od 1. júla 1928. Nitrianska župa sa stala súčasťou krajiny Slovenskej. Na rozdiel od českých zemí, kde hranice žúp boli zachované aspoň ako vymedzenie volebných krajov pre voľby do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia republiky Česko-Slovenskej, boli župy na Slovensku ako správne jednotky úplne eliminované."}
{"id": "488327", "title": "Konkurz (konkurzné právo)", "context": "Zoznam príslušných súdov na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu Na konkurzné konanie a na reštrukturalizačné konanie, sú príslušné zákonom určené okresné súdy v sídle krajského súdu, a to : Okresný súd Bratislava I pre obvod Krajského súdu v Bratislave, Okresný súd Trnava pre obvod Krajského súdu v Trnave, Okresný súd Trenčín pre obvod Krajského súdu v Trenčíne, Okresný súd Nitra pre obvod Krajského súdu v Nitre, Okresný súd Žilina pre obvod Krajského súdu v Žiline, Okresný súd Banská Bystrica pre obvod Krajského súdu v Banskej Bystrici, Okresný súd Prešov pre obvod Krajského súdu v Prešove, Okresný súd Košice I pre obvod Krajského súdu v Košiciach."}
{"id": "9589", "title": "Komárno (okres)", "context": "Dejiny Súčasný okres vznikol po reorganizácii verejnej správy v 1960."}
{"id": "3792", "title": "Varšava", "context": "Samosprávne členenie "}
{"id": "42009", "title": "Okres Přerov", "context": "Krajina K 31. decembru 2003 má okres celkovú plochu , z toho: 70,92 % poľnohospodárskych pozemkov, ktoré z 82,77 % tvorí orná pôda 29,08 % ostatné pozemky, z toho 54,99 % lesy počet poľnohospodárskych podnikov: 770"}
{"id": "12780", "title": "Historické župy na Slovensku", "context": "Členenie žúp Jednotlivé stolice (župy) sa na Slovensku od 15. stor. do roku 1922 (s prestávkami v druhej polovici 19. stor.) ďalej členili na tzv. slúžnovské okresy (zvyčajne štyri)."}
{"id": "206193", "title": "Krajský úrad", "context": "Krajské úrady 2004 - 2007 Tento paragraf zákona bol spolu s inými zrušený zákonom č. 515/2003 s účinnosťou od 1.1.2004 a pôsobnosť krajského úradu zredukovaná na oblasť všeobecnej vnútornej správy, živnostenského podnikania, civilnej ochrany a riadenia štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu , pričom zákon odkazuje na podrobnosti uvedené v príslušných zákonoch k týmto jednotlivým oblastiam. Zároveň bola štátna správa rozdelená na všeobecnú (na úrovni kraja predstavovanú \"krajskými úradmi\") a špecializovanú (predstavovanú napríklad tzv. krajskými úradmi špecializovanej štátnej správy). Zákon ako \"krajské úrady\" označuje len krajské úrady všeobecnej štátnej správy. Zákon č. 254/2007 nakoniec s účinnosťou od 1. októbra 2007 krajské úrady (t.j. krajské úrady všeobecnej štátnej správy) zrušil a ich pôsobnosť presunul na obvodné úrady v sídle kraja, orgány samosprávnych krajov a na obce. Od 1. januára 2013 boli zrušené aj krajské úrady špecializovanej štátnej správy (t.j. krajské úrady životného prostredia, krajské stavebné úrady, pozemkové úrady, katastrálne úrady či školské úrady) a ich kompetencie presunuté na okresné úrady v sídle kraja."}
{"id": "457463", "title": "Okresný úrad", "context": "Poznámka Úrady na čele okresov: v Uhorsku (vrátane Slovenska do roku 1922) sa volali slúžnovský úrad na Slovensku a v Česku od roku 1944/1945 do roku 1990 sa volali okresný národný výbor v Česku do roku 1945 sa volali okresné hajtmanstvo v Rakúsku dodnes sa volajú okresné hajtmanstvo"}
{"id": "241052", "title": "Obvodný úrad", "context": "Introduction  Obvodný úrad (-termín podľa zákona) alebo obvodný úrad všeobecnej štátnej správy bol na Slovensku od roku 2004 miestny orgán štátnej správy pre oblasť všeobecnej vnútornej správy, živnostenského podnikania, civilnej ochrany a riadenia štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu, ktorý bol zodpovedný za jeden územný obvod, tvorený (spravidla) skupinou susediacich okresov (prehľad územných obvodov je uvedený v prílohe k zákonu 515/2003). Ako \"obvodné úrady\" sa nepresne (teda v rozpore s terminológiou použitou v zákone) označovali aj obvodné úrady špecializovanej štátnej správy; tieto existovali paralelne k obvodným úradom všeobecnej štátnej správy. Obvodné úrady boli vytvorené k 1.1. 2004 a nahradili dovtedajšie okresné úrady (namiesto niektorých okresných úradov fyzicky vznikli obvodné úrady, namiesto iných len tzv. pracovisko obvodného úradu, iné okresné úrady zanikli). K 1.10.2007 boli navyše zrušené krajské úrady všeobecnej štátnej správy a namiesto nich boli vytvorené tzv. obvodné úrady v sídle kraja, ktorých územným obvodom bol celý kraj, a ktoré prevzali časť ich agendy. K 1.1.2013 obvodné úrady v sídle kraja prevzali aj agendu k tomu dňu zrušených krajských úradov špecializovanej štátnej správy. K 1.10.2013 boli obvodné úrady zrušené a nahradili ich okresné úrady."}
{"id": "151182", "title": "Okres (Česko)", "context": "Okresy podľa územných krajov Okresy v krajoch územného členenia štátu Kraje a okresy ako územné jednotky zaviedol s účinnosťou od 11. apríla 1960 Zákon o územnom členení štátu č. 36/1960 Zb. Počet okresov sa znížil zo 180 na 76. Neskôr bol tento zákon zmenený zákonmi o národných výboroch č. 69/1967 Zb. § 79 (rozdelenie okresu Košice na Košice-mesto a -vidiek), 29/1968 Zb. (Osobitný štatút Bratislavy), 175/1968 Zb. (Osobitný štatút pre Brno), 40/1969 Zb. (Ostrava), 41/1969 Zb. (Plzeň), 71/1969 Zb. (Členenie Slovenska), 126/1971 Zb. (Brno, Ostrava a Plzeň sa mení na okresy), 248/1990 Zb. (Okres Gottwaldov premenovaný na okres Zlín), 425/1990 Zb. (Zriadenie okresných úradov), 108/1995 Zb. (Zriadený okres Jeseník), 132/2000 Zb. (Zmeny kompetencií v súvislosti s reformou) a 320/2002 Zb. (Zrušenie okresných úradov, Čl. CXIV: do zákona o územnom členení štátu pridaný § 1a zmocňujúci ministerstvo vnútra stanoviť územie okresov vyčlenením z obcí a voj. obvodov). Územie okresov na základe tohto splnomocnenia znovu definovala vyhláška Ministerstva vnútra o stanovení územia okresov Českej republiky a územia obvodov hlavného mesta Prahy č. 564/2002 Zb. Ďalšie vyhláška č. 513/2006 Zb. Zmenila územie väčšiny okresov s účinnosťou od 1. januára 2007 tak, aby sa prispôsobilo hraniciam správnych obvodov obcí s rozšírenou pôsobnosťou. Praha podľa § 2 zákona o územnom členení štátu č. 36/1960 Zb. Tvorí samostatnú územnú jednotku (ktorá tak nie je okresom ani krajom, aj keď tomu bola z niektorých hľadísk postavená na roveň) a delí sa na desať obvodov. Stredočeský kraj Benešov Beroun Kladno Kolín Kutná Hora Mělník Mladá Boleslav Nymburk Praha-východ Praha-západ Příbram Rakovník Juhočeský kraj (1960) České Budějovice Český Krumlov Jindřichův Hradec Pelhřimov Písek Prachatice Strakonice Tábor Západočeský kraj Domažlice Cheb Karlovy Vary Klatovy Plzeň-jih Plzeň-město Plzeň-sever Rokycany Sokolov Tachov Severočeský kraj Česká Lípa Děčín Chomutov Jablonec nad Nisou Liberec Litoměřice Louny Most Teplice Ústí nad Labem Východočeský kraj Havlíčkův Brod Hradec Králové Chrudim Jičín Náchod Pardubice Rychnov nad Kněžnou Semily Svitavy Trutnov Ústí nad Orlicí Juhomoravský kraj (1960) Blansko Brno-město Brno-venkov Břeclav Hodonín Jihlava Kroměříž Prostějov Třebíč Uherské Hradiště Vyškov Zlín Znojmo Žďár nad Sázavou Severomoravský kraj Bruntál Frýdek-Místek Jeseník Karviná Nový Jičín Olomouc Opava Ostrava-město Přerov Šumperk Vsetín"}
{"id": "151181", "title": "Okres (Česko)", "context": "História Okresné hajtmanstvá k roku 1900 Okresy vznikli ako základná správna jednotka v roku 1850 na základe cisárskeho nariadenia z roku 1849 ako náhrada za pôvodné panstvá. V Česko-Slovensku až do 31. decembra 1948 existovali dvojaké okresy. Boli to jednak okresné hajtmanstvá (administratívne okresy) s okresným úradom, ako správnym orgánom, a ďalej potom okresy súdne, čo boli územné obvody okresných súdov. Okresy s rôznymi kompetenciami existujú aj v ďalších následníckych štátoch Rakúsko-Uhorska. Po vzniku Česko-Slovenska sa okresné hajtmanstvá začali označovať ako okresy politické a ešte neskôr ako správne okresy . Od roku 1850 prebehol rad reforiem, kedy sa menil celkový počet i rozsah okresov. Od 1. februára 1949 do 31. decembra 2002 potom bola organizácia štátnej správy a súdov spojená. V Česku ešte pred zánikom Česko-Slovenska transformoval zákon ČNR č. 425/1990 Zb. Okresné národné výbory s účinnosťou odo dňa obecných volieb v roku 1990 na okresné úrady. Tým okresy prišli o priamo volené zastupiteľské zbory. Tie boli nahradené okresnými zhromaždeniami (v zákone použitá legislatívna skratka zhromaždenie ). Do okresného zhromaždenia volili obecné zastupiteľstvá svojich zástupcov. Okresné zhromaždenia boli zrušené s koncom roka 2000, s koncom roka 2002 boli potom zrušené aj okresné úrady. Zákon č. 147/2000 Zb., O okresných úradoch, v § 44 stanovil: \"Platnosť tohto zákona sa končí posledným dňom kalendárneho roka, v ktorom uplynú dva roky od konania prvých volieb do zastupiteľstiev krajov.\" Zmeny V roku 1900 bolo v českých krajinách 133 okresov. Z toho: V Českom kráľovstve 92 okresov: Aš, Benešov, Blatná, Broumov, Budějovice, Čáslav, Česká Lípa, Český Brod, Děčín, Domažlice, Dubá, Dvůr Králové, Frýdlant, Horsovsky Tyn, Hořovice, Hradec Králové, Cheb, Chomutov, Chotěboř, Chrudim, Jablonec nad Nisou, Jablonné, Jáchymov, Jičín, Jilemnice, Jindřichův Hradec, Kadaň, Kaplice, Karlín, Karlovy Vary, Klatovy, Kolín, Kralovice, Královské Vinohrady, Kraslice, Krumlov, Kutná Hora, Lanškroun, Ledeč, Liberec, Litoměřice, Litomyšl, Loket, Louny, Mariánské Lázně, Mělník, Milevsko, Mladá Boleslav, Mnichovo Hradiště, Most, Náchod, Nemecký Brod, Nová Paka, Nové Mesto nad Metují, Nový Bydžov, Pardubice, Pelhřimov, Písek, Planá, Plzeň, Podbořany, Poděbrady, Polička, Prachatice, Přeštice, Příbram, Rakovník, Rokycany, Roudnice, Rumburk, Rychnov nad Kněžnou, Sedlčany, Semily, Slaný, Smíchov, Strakonice, Striebro, Sušice, Tábor, Tachov, Teplá, Teplice, Trutnov, Třeboň, Turnov, Týn nad vltavou, Ústí, Vrchlabí, Vysoké Mýto, Žamberk, Žatec, Žlutice; V Moravskom markgrófstve 33 okresov: Boskovice, Brno, Dačice, Hodonín, Holešov, Hranice, Hustopeče, Jihlava, Kroměříž, Krumlov, Kyjov, Litovel, Mikulov, Místek, Moravská Třebová, Moravské Budějovice, Nové Mesto, Nový Jičín, Olomouc, Prostějov, Přerov, Rýmařov, Šternberk, Šumperk, Tišnov, Trebišov, Uherské Hradiště, Uherský Brod, Valašské Meziříčí, Velké Meziříčí, Vyškov, Zábřeh, Znojmo; Vo Vojvodstve Sliezskom bolo 8 okresov: Bílovec, Bílsko, Bruntál, Fryštát, Frývaldov, Krnov, Opava, Tešín. Po Mníchovskej dohode boli politické okresy (nem. Politischer Bezirk ) v Sudetoch pripojené k Nemecku premenované na zemské okresy (nem. Landkreis ). Po vzniku Protektorátu Čechy a Morava boli politické okresy (nem. Politischer Bezirk ) v protektoráte premenované na okresy (nem. Bezirk ). Dekrét prezidenta republiky č. 121/1945, o územnej organizácii správy, vykonávanej národnými výbormi, obnovil zeme a okresy do stavu k 29. septembru 1938, ale súčasne zaviedol zmeny. Zaviedol štatutárne mestá Praha, Liberec, Plzeň, Brno, Olomouc, Opava a Moravská Ostrava, ktoré boli vyňaté z priľahlých okresov, ale ich miestne národné výbory (miestna správna komisia) plnili zároveň funkciu okresného národného výboru pre tieto okresy. Zároveň boli novo stanovené štatutárne mestá rozšírené o rad priľahlých obcí. Zriadený bol nový okres Praha-venkov-jih v obvode doterajšieho súdneho okresu Zbraslav, zvyšná časť okresu Praha-venkov bola premenovaná na okres Praha-venkov-sever. Správny okres liberecký bol premenovaný na Liberec-venkov, plzeňský na Plzeň-venkov a opavský na Opava-venkov. Z královédvorského správneho okresu bolo vyčlenené územie súdneho okresu jaroměřského ako nový správny okres Jaroměřský. Zvyšok frýdeckého správneho okresu, ktorý nebol pripojený k Moravskej Ostrave, bol zlúčený so správnym okresom místeckým do nového správneho okresu místeckého. Moravskoostravský správny okres bol zrušený, tri zvyšné obce nepripojené k Moravskej Ostrave boli pripojené do místeckého okresu. Sídlo okresu z Nového Města nad Metují bolo prenesené do Dobrušky, z Lanškrouna do Ústí nad Orlicí a z Přísečnice do Vejprt. Obnovené boli takisto predvojnové expozitúry správnych okresov, pričom boli zriadené nové expozitúry: semilského okresu v Železnom Brode, ústeckoorlického v Lanškroune, dobrušského v Novom Měste nad Metují a píseckého vo Vodňanoch. Vláde dal zákon splnomocnenie nariadením zlučovať a rozlučovať okresy a meniť ich obvody aj sídla i prideľovať a odoberať právo štatútu štatutárnym mestám. Vládne nariadenie č. 63/1946 Zb. zaviedlo okres Nové Město nad Metují, vyhláška ministra vnútra 88/1946 Zb. preniesla dočasne na okresný národný výbor Nové Město nad Metují tiež pôsobnosť pre okres Dobruška. Vládne nariadenie č. 230/1946 Zb. zaviedlo okres Lanškroun. Počet okresov bol 154 (110 v českej zemi a 44 v Moravskosliezskej). Vládne nariadenie č. 3/1949 Zb., O územnej organizácii okresov v českých krajinách, v súvislosti s prispôsobovaním okresných hraníc novým krajským hraniciam zaviedlo ďalšie zmeny a zvýšilo tak počet okresov na 179, čím zároveň došlo k zjednoteniu súdnych okresov so správnymi: V kraji Pražskom boli novo zriadené okresy Dobříš, Nové Strašecí, Praha-východ, Praha-západ a Votice. Okres Praha-venkov-juh bol premenovaný na Praha-juh a okres Praha-venkov-sever na Praha-sever. Bol zrušený okres Jílové. (Výsledný počet okresov 26.) V kraji českobudejovickom boli novo zriadené okresy Soběslav, Trhové Sviny, Vimperk a Vodňany. (Výsledný počet okresov 15.) V kraji Plzeňskom boli novo zriadené okresy Blovice, Horažďovice a Stod. Okres Kralovice bol so zmenou sídla premenovaný na okres Plasy, okres Plzeň-venkov na okres Plzeň a niekoľko obcí z neho bolo pripojených priamo k Plzni. (Výsledný počet okresov 14.) V kraji Karlovarskom bolo sídlo okresu Teplá prenesené z Mesta Teplá do Toužimi a okres premenovaný na okres Toužim. Zrušené boli okresy Loket, Nejdek, Planá, Vejprty a Žlutice. (Výsledný počet okresov 9.) V kraji Ústeckom boli novo zriadené okresy Horní Litvínov a Lovosice (Výsledný počet okresov 13.) V kraji Libereckom bol novo zriadený okres Nový Bor, okres Dubá bol zmenený na okres Doksy, okres Liberec-venkov premenovaný na okres Liberec, okresy Šluknov a Varnsdorf boli zlúčené s okresom Rumburk a bol zrušený okres Jablonné v Podještědí. (Výsledný počet okresov 11.) V kraji Hradeckom bol okres Nové Město nad Metují zlúčený s okresom Dobruška. (Výsledný počet okresov 14.) V kraji Pardubickom boli novo zriadené okresy Hlinsko, Holice a Přelouč. (Výsledný počet okresov 12.) V kraji Jihlavskom boli novo zriadené okresy Pacov a Třešť, okres Nové Město na Morave bol zmenený na okres Žďár. (Výsledný počet okresov 13.) V kraji Brnianskom boli novo zriadené okresy Blansko, Břeclav, Bučovice, Bystřice nad Pernštejnem, Rosice, Slavkov, Svitavy, Veľká Bíteš a Židlochovice, okres Brno-venkov bol premenovaný na okres Brno. (Výsledný počet okresov 18.) V kraji Olomouckom bol novo zriadený okres Kojetín, okres Olomouc-venkov bol premenovaný na okres Olomouc, bol zrušený okres Moravský Beroun (Výsledný počet okresov 12.) V kraji Gottwaldovskom boli novo zriadené okresy Valašské Klobouky a Veselí nad Moravou (Výsledný počet okresov 11.) V kraji Ostravskom boli novo zriadené okresy Frenštát pod Radhoštěm, Ostrava a Vítkov, okres Opava-venkov bol premenovaný na okres Opava (Výsledný počet okresov 11.) Zákonom č. 142/1949 Zb. bola zrušená kategória štatutárnych miest, v Liberci, Olomouci a Plzni boli zriadené jednotné národné výbory, ktoré plnili zároveň úlohu mestského i okresného národného výboru. Postavenie Prahy upravil osobitný zákon č. 76/1949 Zb. a zákon č. 79/1949 Zb. rozdelil Prahu na 16 obvodov. Podľa vládneho nariadenia č. 139/1949 Zb. bola zmenená štruktúra okresných národných výborov podľa vzoru krajských. Nositeľom verejnej moci bolo plénum NV, výkonnými orgánmi rada, predseda, referenti (volení z členov pléna) a komisie. Pre vedenie úradu (zamestnancov) bol radou určený z radov zamestnancov tajomník, ktorého výber podliehal schváleniu ministerstva vnútra. V 50. rokoch boli prijaté zákony, ktoré upravovali postavenie a organizáciu národných výborov, roku 1954 boli prvé voľby, v ktorých voliči mohli voliť len jednotnú kandidátku Národného frontu. Po zrušení okresných úradov a rozdelení ich pôsobnosti medzi kraje a obce s rozšírenou pôsobnosťou niektoré obvody obcí s rozšírenou pôsobnosťou zasahovali do viacerých okresov (aj keď len v rámci jedného kraja v Česku); celkom 152 obcí tak spadalo do obvodu ORP mimo svoj okres. Vyhláška Ministerstva vnútra 513/2006 Zb., Ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2007, zmenila hranice okresov presunutím 119 z týchto obcí; po tejto zmene zostalo 33 obcí, ktoré spadali do správnych obvodov obcí s rozšírenou pôsobnosťou mimo svoj okres. Týkalo sa to ORP Český Brod (4 obce ležia v okrese Nymburk), Jihlava (1 obec leží v okrese Havlíčkův Brod), Stod (9 obcí leží v okrese Domažlice), Tanvald (1 obec leží v okrese Semily), Turnov (13 obcí leží v okrese Liberec a 3 v okrese Jablonec nad Nisou) a Valašské Klobouky (2 obce ležia v okrese Vsetín)."}
{"id": "100601", "title": "Štatutárne mesto", "context": "Česko a Slovensko V Česku a na Slovensku bolo štatutárne mesto v rokoch 19671990 neoficiálne označenie miest, ktorých národný výbor mal postavenie rovnaké ako okresný národný výbor, boli to mestá Brno, Ostrava, Plzeň, Košice a (od r. 1986 aj) Ústí nad Labem."}
{"id": "457462", "title": "Okresný úrad", "context": "Introduction  Okresný úrad môže byť: na Slovensku v období 1923 - 1944/45, 1990 - 2003 a od októbra 2013 dodnes: pozri okresný úrad (Slovensko) v Česku v rokoch 1990 - 2002 (okresní úřad), pozri okresný úrad (Česko) v Poľsku (starostwo powiatowe), pozri okresný úrad (Poľsko) v Maďarsku (járási hivatal), pozri okresný úrad (Maďarsko) v Nemecku: pred 2. svetovou vojnou (Bezirksamt, Kreisamt): pozri okresný úrad (Nemecko) v NDR (Kreisverwaltung): pozri okresný úrad (NDR) dnes (Landratsamt, Kreisverwaltung, Kreishaus): pozri správny úrad okresu (Nemecko) vo Švajčiarsku (Bezirksamt, préfecture): pozri okresný úrad (Švajčiarsko) úrad na čele okresu v niektorých iných štátoch"}
{"id": "528689", "title": "Administratívne členenie Bulharska", "context": "Sídla Okresy sa delia na sídla (), ktoré môžu mať vlastnú samosprávu."}
{"id": "2913", "title": "Praha", "context": "Správne rozdelenie Od 1. júla 2001 platí nasledujúce rozdelenie mesta – 57 mestských častí spravuje 22 správnych obvodov s rozšírenými kompetenciami."}
{"id": "447381", "title": "Spoločenstvo miest", "context": "Dejiny Spoločenstvo miest zaviedol zákon 66-1069 z 31. decembra 1966 pre niekoľko miest, ktoré mali veľké aglomerácie (Bordeaux, Lille, Lyon a Štrasburg). Postupne pribudlo spoločenstvo miest pre mestá Dunkerque (1968), Le Creusot a Cherbourg-Octeville (1970), Le Mans (1972) a Brest (1973). Zákon č. 95-1350 z 30. decembra 1995 upravoval vznik spoločenstva, na ktorého základe vznikli spoločenstvá miest Nancy (1996), Alençon (1997) a Arras (1998). Ďalšia zmena zákona prišla 12. júla 1999, ktorá umožňovala vznik spoločenstva miest len pre územie s minimálnym počtom 500 000 obyvateľov. V roku 2000 vznikli spoločenstvá miest Marseille, 2001 Nantes a v roku 2008 Nice a Toulouse. Podľa zákona č. 2010-1563 z 16. decembra 2010 o reforme územných spoločenstiev, ktorý zavádza typ spoločenstva métropole , je možné premeniť spoločenstvo miest na métropole, pokiaľ má spoločenstvo minimálny počet 500 000 obyvateľov. Tejto možnosti využilo Communauté urbaine Nice Côte d Azur , ktoré sa 31. decembra 2011 premenilo na spoločenstvo Métropole Nice Côte d Azur ."}
{"id": "300687", "title": "Obec (Francúzsko)", "context": "Zväzky obcí Susediace obce môžu spoločne vytvoriť zväzok obcí, ktorý sa vo Francúzsku podľa veľkosti a postavenia nazýva Spoločenstvo miest ( communauté urbaine ), Spoločenstvo aglomerácie ( communauté d agglomération ) alebo Spoločenstvo obcí ( communauté de communes ). V roku 2004 bolo vo Francúzsku 14 spoločenstiev miest s celkovo viac než 6 miliónmi obyvateľov, 155 spoločenstiev aglomerácie (vyše 19 miliónov obyvateľov) a 2 286 spoločenstiev obcí (takmer 24 miliónov obyvateľov)."}
{"id": "191158", "title": "Vládny obvod", "context": "Introduction Administratívne členenie Nemecka Vládny obvod () je v niektorých spolkových krajinách Nemecka územnosprávna jednotka stojaca medzi spolkovou krajinou (na jednej strane), a krajinskými ( Landkreis ) a mestskými ( Kreisfreie Stadt ) okresmi (na strane druhej). Vládne obvody existovali už v období Pruska ako správne celky v rámci jeho provincií. Neskôr boli tieto správne celky zavedené aj v Bavorsku (kde existujú dodnes) a iných častiach Nemecka."}
{"id": "38730", "title": "Konštitučná monarchia", "context": "Zoznam štátov so štátnym zriadením konštitučná monarchia  Andorra Belgicko Dánsko Holandsko Japonsko Kambodža Lesotho Lichtenštajnsko Luxembursko Malajzia Monako Nórsko Samoa Spojené kráľovstvo Španielsko Švédsko Thajsko"}
{"id": "235942", "title": "Mestský štát", "context": "Introduction  Mestský štát je označenie nezávislého suverénneho správneho územia, štátu, ktorý je svojim rozsahom (počtom obyvateľov a rozlohou) malý ako mesto. Správajú sa ako by boli štát (vlastná organizácia a správa) . Panovník spravoval ríšu a jeho administratíva mestské štáty. Na čele mestského štátu stál kňaz a jeho úradníci, ktorí vedeli písať, vojnových veliteľov na riešenie sporov v štáte. Medzi mestské štáty v histórii patrili napríklad staroveké Atény, Sparta, Benátky, Amalfi, Janov. Dnes sa medzi mestské štáty počítajú napríklad Vatikán, Monako, Singapur, v minulosti aj Gdansk, a pod. Kategória:Geografia"}
{"id": "112960", "title": "Štátna správa", "context": "Dejiny  Reforma ESO Cieľom reformy bolo „zvýšenie efektivity a transparentnosti v štátnej správe a lepším, dostupnejším, lacnejším a jednoduchším službám pre občana“, v každom okrese bude len jeden bod pre kontakt so štátnymi úradmi. Obvodné úrady všeobecnej štátnej správy boli k 1. októbru 2013 nahradené 72 okresnými úradmi, ktoré sa nachádzajú spravidla v sídlach okresov. Okrem toho boli zrušené obvodné úrady špecializovanej štátnej správy, t.j. bolo zrušených 248 „obvodných úradov životného prostredia, obvodných úradov cestnej dopravy a pozemných komunikácii, obvodných lesných úradov, obvodných pozemkových úradov a správ katastra.“ a ich kompetencie boli prenesené inam. Sťahovanie má prebiehať postupne, v 40 mestách sa vymenia len tabule, do jednej budovy sa zatiaľ úrady sťahujú iba v 19 mestách. V meste Štúrovo okresný úrad z obvodného nevznikol, mesto nie je sídlom okresu (nachádza sa v okrese Nové Zámky), ale štátna správa v meste bude zachovaná. Reforma ESO by mala byť ukončená v roku 2020."}
{"id": "571232", "title": "Banskobystrický kraj (1948 – 1960)", "context": "Introduction  Banskobystrický kraj bol správny celok v Česko-Slovensku, ktorý existoval v rokoch 1948 – 1960. Jeho centrom bola Banská Bystrica. Kraj mal rozlohu 9 281 km². Vznikol na strednom Slovensku 24. decembra 1948 na základe administratívnej reformy, pri ktorej bolo k 31. decembru 1948 zrušené krajinské zriadenie. Krajský národný výbor bol zriadený 1. januára 1949 a v roku 1955 mal 15 okresov. Kraj bol zrušený k 30. júnu 1960 počas ďalšej administratívnej reformy, pri ktorej vznikli nové kraje. Územie Banskobystrického kraja bolo vtedy zahrnuté do Stredoslovenského kraja."}
{"id": "51151", "title": "Samosprávny kraj", "context": "Samospráva Samospráva na úrovni samosprávnych krajov sa vykonáva prostredníctvom volených orgánov. Do pôsobnosti samosprávnych krajov patria napríklad cesty II. a III. triedy (okrem Bratislavy a Košíc), stredné školstvo, zdravotnícka sústava, kultúrne ustanovizne a iné."}
{"id": "476076", "title": "Zákon o územnom členení štátu", "context": "Kraje na Slovensku Na Slovensku boli zriadené tieto kraje: Západoslovenský kraj so sídlom v Bratislave Stredoslovenský kraj so sídlom v Banskej Bystrici Východoslovenský kraj so sídlom v Košiciach"}
{"id": "249977", "title": "Stredoslovenský kraj", "context": "Introduction Mapa bývalého kraja s okresmi a najvýznamnejšími mestami Banská Bystrica, sídlo kraja Stredoslovenský kraj bol kraj na Slovensku od 11. apríla 1960 do 18. decembra 1990 (okrem 1.7.1969 - dec. 1970). Zaberal asi 35 percent rozlohy Slovenska. Rozkladal sa v strednej časti Slovenska a bol najrozsiahlejším krajom v celom Česko-Slovensku. Na severozápade susedil so Severomoravským krajom, na severe s Poľskom, na juhu s Maďarskom, na západe so Západoslovenským krajom a na východe s Východoslovenským krajom. Krajským mestom bola Banská Bystrica, umiestnená v rámci kraja východnejšie než najväčšie mesto Žilina. Koncom 70. rokov bola však Banská Bystrica ešte tesne najväčším mestom kraja so 66 000 obyvateľmi. Druhá Žilina mala 63 000 a tretím najväčším mestom bol Martin s 57 000 obyvateľmi. 1. júla 1969 boli kraje na Slovensku zrušené, ale už 28. decembra 1970 boli obnovené. Stredoslovenský kraj bol najviac členitým krajom v Česko-Slovensku. Jeho severnú hranicu tvorili Javorníky, Beskydy, Roháče a Západné Tatry. Krajskú hranicu so západným Slovenskom tvorili pohoria Pohronský Inovec, Vtáčnik a Štiavnické vrchy. Až na územie Východoslovenského kraja zasahovalo Slovenské rudohorie a Nízke Tatry. Najvyšším vrchom kraja bola Bystrá (2 248 m) v Západných Tatrách. Najnižšie položenou oblasťou kraja bola Juhoslovenská kotlina v okolí Dudiniec () a povodie rieky Ipeľ. Severné oblasti kraja odvodňovala rieka Váh s prítokmi Orava a Kysuca. Dlhým údolím medzi Nízkymi Tatrami a Slovenským rudohorím preteká rieka Hron, ktorá sa v Banskej Bystrici stáča smerom na juh do Zvolena, kde opäť mení smer, tentokrát na juhozápad. Kraj mal v roku 1978 rozlohu 17 976 km² a 1 492 144 obyvateľov. Priemerná hustota zaľudnenia kraja bola 83 obyvateľov/1 km². Kraje boli na Slovensku zrušené s účinnosťou od 19. decembra 1990. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa začalo pracovať na novom administratívnom usporiadaní štátu. Od 1. júla 1996 vzniklo na Slovensku 8 nových krajov. Na území bývalého Stredoslovenského kraja vznikol Žilinský kraj a Banskobystrický kraj. Bývalé okresy Považská Bystrica a Prievidza pripadli Trenčianskemu kraju. Došlo aj k výrazným územným zmenám v štruktúre okresov. Mnohé mestá sa po novom stali sídlami okresov."}
{"id": "303540", "title": "Západná Makedónia", "context": "Externé odkazy  Oficiálne stránky kraja"}
{"id": "600269", "title": "Molasa", "context": "Molasové predhlbne majú lineárny tvar a dĺžku často presahujúcu 1000 km. Vznikajú v predpolí orogénu, na hranici medzi platformou a dvíhajúcim sa horským pásmom, ktoré najčastejšie reprezentuje flyšová zóna. Na rozdiel od flyšu, na ktorý väčšinou diskordantne nasadá, však tieto sedimenty nevznikajú v morskom, ale skôr v riečnom a jazernom prostredí nížin a depresií. Klastický materiál sa vyznačuje značnou premenlivosťou od rozšírených zlepencov, pieskovcov a bridlíc až po menej bežné slieňovce a vápence. Typickým znakom molasy je asymetrický vývoj, kde rôzne horniny predstavujúce odlišné prostredia vzniku (fácie) pomerne rýchlo vyznievajú od úpätia vrásneného pohoria do stredu sedimentačnej panvy. Týmto tvarom sa tiež hovorí klastický klin. Niekedy však vypĺňa vnútrohorské depresie."}
{"id": "210259", "title": "Molasa", "context": "Introduction Molasa, Appenzellské Alpy Molasa je označenie hrubých komplexov viacerých druhov usadených hornín, prevažne však pieskovcov, ílovitých bridlíc a zlepencov, ktoré môžu vznikať v kontinentálnom, morskom, brakickom a jazernom prostredí, rozrušovaním vyvrásneneného horstva v predhlbni alebo aj v medzihorských panvách. Molasové predhlbne majú lineárny tvar a dĺžku často presahujúcu 1000 km. Vznikajú v predpolí orogénu, na hranici medzi platformou a dvíhajúcim sa horským pásmom, ktoré najčastejšie reprezentuje flyšová zóna. Na rozdiel od flyšu, na ktorý väčšinou diskordantne nasadá, však tieto sedimenty nevznikajú v morskom, ale skôr v riečnom a jazernom prostredí nížin a depresií. Klastický materiál sa vyznačuje značnou premenlivosťou od rozšírených zlepencov, pieskovcov a bridlíc až po menej bežné slieňovce a vápence. Typickým znakom molasy je asymetrický vývoj, kde rôzne horniny predstavujúce odlišné prostredia vzniku (fácie) pomerne rýchlo vyznievajú od úpätia vrásneného pohoria do stredu sedimentačnej panvy. Týmto tvarom sa tiež hovorí klastický klin. Niekedy však vypĺňa vnútrohorské depresie. Molasa môže v niektorých prípadoch celkom zaplniť okrajovú panvu, pričom môže dosiahnúť obrovské hrúbky, často až 3000 - 6000 m. Vzniká tak zarovnané depozičné prostredie, ktoré však aj naďalej v hĺbke skrýva svoju synklinálnu štruktúru. Príkladmi molasy sú rozsiahle výplne predhlbní terciérnych pohorí ako je Molasová panva v Alpách, Čelná predhlbeň v predpolí Karpát alebo Himalájí."}
{"id": "48853", "title": "Volavka popolavá", "context": "Opis Volavka popolavá meria 90 – a váži 1100 – 1700 g. Telo aj chvost má modrastosivé, hlavu bielu s čiernym pásom smerujúcim dozadu do chochola. Zobák má žltý. Krk je biely s čiernymi čiarkami. Ručné a predlakťové letky sú čierne. Nohy má tmavohnedé. Samec aj samica majú rovnaké zafarbenie. Mláďatá majú čierny vrch hlavy, malý chochol a tmavú vrchnú čelusť zobáka."}
{"id": "24483", "title": "Lyska čierna", "context": "Spôsob života Lyska čierna je v porovnaní s ostatnými chriašteľmi pomerne agresívny vták. V konfliktoch s rivalmi imponuje bielou platničkou na čele, výrazne kontrastujúcu s čiernym operením. Vo vzájomných súbojoch sa lysky bijú krídlami alebo sa kopú. Lyska trávi väčšinu života na otvorenej hladine a na plávanie je vybavená kožnými lemami okolo prstov. Vie sa aj dobre potápať, pričom pred ponorom zmenšuje výtlak tela tak, že si perie primkne k telu. Hniezdenie Hniezdi na stojatých vodách. Potrava Potravu tvoria pobrežné a vodné rastliny, hmyz, slimáky a červy."}
{"id": "79042", "title": "Škľabky (Anodontinae)", "context": "Ekológia Všetky druhy škľabiek sú viazané na substrát dna (bahno, piesok, pôda) vodných tokov, či jazier v ktorých žijú. Potravu získavajú filtrovaním vody, pričom dospelý jedinec škľabky je schopný prefiltrovať za deň aj viac než sto litrov vody, čím ju v podstate čistí od rôznych organizmov (fyto a zooplankton) a pravdepodobne aj od čiastočiek detritu či mikroúlomkov hornín (stále sa len skúma, čo všetko je súčasťou jedálnička škľabiek). Škľabky sú viacej viditeľné len počas presunov, ku ktorým nedochádza často. V zimnom období sa škľabky zahrabávajú hlbšie do substrátu v ktorom prečkávajú zimné obdobie. Škľabka rybničná/veľká ( Anodonta cygnea ) žije v s stojatých vodách jazier najmä v teplejších oblastiach južného Slovenska. Škľabka riečna ( Anodonta anatina ) je z pohľadu ekologických nárokov veľmi variabilná a žije takmer na celom našom území od veľkých riek cez mŕtve ramená, potoky po priehrady a jazerá. Škľabka ploská ( Pseudanodonta complanata ) žije najmä v pomaly tečúcich vodách riek a potokov. Lastúry škľabiek bývajú pokryté nárastom machoviek zatiaľ čo lastúry príbuzných korýtok (Unio) bývajú obrastené riasami."}
{"id": "493285", "title": "Krakľa belasá", "context": "Introduction  Krakľa belasá () je vták z čeľade krakľovité ( Coraciidae ). Vďaka azúrovomodrému opereniu krídel a hrdzavočervenému opereniu chrbta je prakticky nezameniteľná. Obýva otvorené oblasti riedko porastené stromami západnej palearktickej oblasti. Od 70. rokov jej stavy v Európe klesajú, na Slovensku bolo dokázané hniezdenie už len na 2,10 % mapovacích kvadrátov. Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov krakľa belasá patrí medzi najmenej ohrozené druhy, trend celkovej populácie je klesajúci."}
{"id": "79044", "title": "Škľabky (Anodontinae)", "context": "Invázny/introdukovaný druh škľabky V slovenských riekach a jazerách sa približne od 70. rokov minulého storočia intenzívne šíri škľabka ázijská ( Sinanodonta woodiana ), ktorej juvenilné štádiá - glochídie sa sem dostali na žiabrach dovezených a vysadených rýb (amur, tolstolobik, hrúzovec). Škľabka ázijská dorastá do 18 cm dĺžky a jej lastúra má kompaktný okrúhlastý tvar. Sfarbenie lastúry je výraznejšie a napohľad krajšie ako majú lastúry našich pôvodných druhov škľabiek. Dôležitým rozlišovacím znakom medzi lastúrou škľabky ázijskej a lastúrami našich druhov škľabiek je existencia 5 vypuklých línií vo vrcholovej časti lastúry škľabky ázijskej, tieto výrazné línie naše pôvodné druhy na lastúrach nemajú. Pravá a ľavá časť schránky škľabky ploskej ( Pseudanodonta complanata) "}
{"id": "223905", "title": "Mora gama", "context": "Mora gama ako škodca Je to polyfágny druh, v niektorých rokoch spôsobuje značné škody. Škodia húsenice, ktoré skeletujú listy. Pri masovom výskyte ničia takmer celú listovú čepeľ. Húsenica mory gama Vývoj Škodca prezimuje obyčajne v štádiu húsenice na hostiteľských rastlinách alebo pod suchými zvyškami na zemi, ale môže prezimovať aj v iných štádiách. Na jar po zakuklení vyletujú motýle, ktoré v máji alebo začiatkom júna kladú vajíčka na listy rozličných kultúrnych rastlín. Húsenice jednej generácie poškodzujú často hrach, repu a zemiaky. Zakukľujú sa vo voľných zámotkoch, najčastejšie v mieste žerú. V auguste sa objavujú motýle, ktoré kladú vajíčka na repe, ďateline a na iných rastlinách. Húsenice tejto generácie prezimujú."}
{"id": "25434", "title": "Chochlačka bielooká", "context": "Introduction  Chochlačka bielooká alebo chochlačka belooká (lat. Aythya nyroca ) je druh z čeľade kačicovité. Obýva delty veľkých riek, mokrade lesostepí až polopúští centrálnej palearktickej oblasti. Aj na Slovensku hniezdi v záplavových oblastiach riek na nížinách, hniezdenie bolo dokázané v 2,30 % mapovacích kvadrátov. Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov chochlačka bielooká patrí medzi takmer ohrozené druhy, trend celkovej populácie je predbežne opatrne stanovený pre obdobie troch generácií ako mierne klesajúci, európska populácia mala v minulosti miestami klesajúci trend, celkovo je neznámy. Nie je jasná situácia ani v Ázijskej oblasti jej rozšírenia."}
{"id": "75033", "title": "Žlna sivá", "context": "Biotop Žlna sivá žije v listnatých a zmiešaných lesoch od nížin až po hornú hranicu lesa. Veľmi dôležitý je výskyt buka."}
{"id": "479179", "title": "Nivské louky", "context": "Ochrana Predmetom ochrany je mokraď s vlhkomilnou flórou a faunou."}
{"id": "159526", "title": "Vlas (hlava)", "context": "Stavba Ľudský vlas sa skladá z dvoch základných častí: vlasový stvol (scapus pili), ktorý vyčnieva nad pokožku, a koreň vlasu (radix pili), ktorý sa nachádza pod jej úrovňou. Najhlbšou časťou koreňa je tzv. vlasová cibuľka (bulbus), nad ňou nasleduje zvyšok koreňa. Cibuľka je obalená vlasovými pošvami (dvomi epitelmi a jedním väzivom); dohromady sa koreňa a okolo obalenej pošve hovorí vlasový folikul. Jeho súčasťou sú aj mazové a potné žľazy a cievne zásobenie. Vlasový stvol sa skladá z troch vrstiev: kutikuly, kortexu a meduly. Kutikula je vonkajšia vrstva obklopujúca vlas a má funkciu ochrannej bariéry proti mechanickým alebo chemickým vplyvom z vonkajšieho prostredia. Kutikula vlasu je tvorená z 5-10 prekrývajúcimi sa vrstvami buniek, z ktorých každá je silná asi 350-450 nanometrov. Jednotlivé bunky sa vzájomne prekrývajú a ich voľné okraje smerujú ku koncu vlasu. Štruktúra kutikuly vlasu sa prirovnáva k strešnému krytu alebo tiež k šupinám šišky. Vlasová kôra(kortex) tvorí prevažnú časť vlasu. Skladá sa z buniek tvoriace dlhé vlákna (filamenta), ktoré sú spojené medzibunkovým tmelom. Vďaka tomuto usporiadaniu je vlas elastický a pevný v ťahu. Pigmentované vlasy obsahujú granuly melanínu, ktorý je tvorený melanocytmi v dreni. Medula (dreň vlasu) je kanálik, ktorý sa nachádza v centrálnej časti vlasu. Po celej dĺžke vlasu býva vytvorený len v silných vlasoch, v tenších býva prerušovaná alebo je prítomná len v niektorých segmentoch vlasu. U zvierat dreň plní funkciu najmä izolačnú; u človeka túto funkciu už stratila. Vlas vyrastá z vlasovej cibuľky (folikulu). Vlasové folikuly môžeme nájsť takmer na celom tele, okrem dlaní a chodidiel. Folikul nie je uložený v koži kolmo k povrchu, ale je naklonený. Do folikulu ústi vývod mazovej žľazy a je k nemu upnutý hladký sval – musculus arrector pili -, ktorý je schopný napriamiť vlas a vytvoriť tak tzv. “husiu kožu”. V rozšírenej časti folikulu je uložená dermálna papila, ktorá dodáva vlasu výživu a je tvorená mesenchymálnými bunkami, cievnymi kľučkami a početnými nervovými zakončeniami. Vlas je tvorený vlasovým koreňom, ktorý je uložený v koži a vlasovým stvolom, ktorý sa nachádza nad kožným povrchom.Zväčšenina vlasu"}
{"id": "460011", "title": "Parafaryngeálny priestor", "context": "Anatómia Parafaryngeálny priestor má v závislosti na smere pohľadu a reze nepravidelný, obvykle kosáčikovitý tvar. Tiahne sa od bázy (spodiny) lebky k hornému rohu jazylky (). V dolnej prednej časti prechádza do submandibulárneho (podsánkového) priestoru, pričom tieto priestory nie sú od seba anatomicky oddelené; umožňuje to preto voľné šírenie patologických procesov z jedného priestoru do druhého. Čo sa týka jeho horného ohraničenia bázou lebky, tú tvorí dolný okraj hrotu skalnej kosti (). Nenachádzajú sa tu žiadne lebečné otvory a teda parafaryngeálny priestor ani sprostredkovane nekomunikuje s lebečnou dutinou. Okrem tukového tkaniva môže parafaryngeálny priestor vzácne obsahovať drobné slinné žliazky. Tiež sa v ňom nachádza menšia časť pterygoidného venózneho plexu; žilovej splete, ktorej hlavná časť sa nachádza hlboko v žuvacom priestore. Parafaryngeálny priestor z väčšej časti ohraničuje fascia, ktorá má komplexný charakter a je tvorená z viacerých listov hlbokej krčnej fascie. Jeho mediálne (vnútorné) ohraničenie tvorí stredný list, laterálne (vonkajšie) ohraničenie povrchový list, zadné ohraničenie hlboký list a predné ohraničenie karotická (krčnicová) pošva, ktorá je zložená zo všetkých troch listov hlbokej krčnej fascie."}
{"id": "441505", "title": "Čelná priehlbina", "context": "Ukážky definícií Ukážky definícií a charakteristík v prvom vyššie uvedenom význame: Výraz čelná priehlbina sa používa ako synonymum výrazu panva predpolia. Predhlbiny sú čelné molasové panvy pohorí (orogénov), v ktorých spravidla vyznievajú orogenetické deformácie. Čelná priehlbina je pomerne úzky sedimentačný priestor vyvinutý pozdĺž celého pohoria, v ktorom spravidla doznievali orogenetické deformácie. Vznikal zvyčajne v čele vrásnených pohorí alpínskeho charakteru v terciéri. Premiestňoval sa s čelom pásma vrásnenia do predpolia. Jeho výplň má typický molasový charakter. Čelná priehlbina je mobilná zníženina (zvyšková geosynklinála, exogeosynklinála), ktorá sa nachádza pred vznikajúcim orogénom a prijíma odpadové úlomky zdvíhajúceho sa pohoria Nepravá geosynklinála (parageosynklinála) má cyklus vývoja a zániku (tzv. geosynklinálny cyklus). Tento cyklus sa delí na obdobia. V neskorom geosynklinálnom období vznikajú korytovité panvy vyplnené molasou; najmladšia je pri vonkajšom okraji, nazýva sa predhlbeň a leží už na predpolí (predpolie je kontinentálna časť na jednom z dvoch horizontálnych koncov geosynklinály, opak hypotetického oceánskeho konca)."}
{"id": "581204", "title": "Záhlavná šupina", "context": "Vonkajší povrch V strede vonkajšieho povrchu šupiny sa nachádza vonkajšia záhlavná hrčka, ktorej najvyšší bod sa nazýva inion. Z tohto bodu prebiehajú do oboch strán dve najhornejšie šijové čiary, horné šijové čiary a dolné šijové čiary. Spomedzi týchto čiar sa na záhlavnej kosti nachádzajú najvyššie najhornejšie šijové čiary, na ktoré sa upína povrchová šijová pokrývka. Paralelne pod nimi idú dve horné šijové čiary, ktoré sú miestom úponu lichobežníkového svalu. Najnižšie sú umiestnené dolné šijové čiary. Vonkajší záhlavný hrebeň je hrana v strednej čiare za veľkým otvorom, na ktorú sa upína šijový väz. Na vonkajšom povrchu sa rozprestiera aj záhlavná a šijová rovina."}
{"id": "65757", "title": "Zoznam medicínskych článkov/R", "context": "rô Rôsolovité väzivo"}
{"id": "597529", "title": "Kostnaté ryby (Teleostei)", "context": "Charakteristika Šupiny sú leptoidné. Chýba v nich ganoinová vrstva. Chrbtová plutva je homocerkná. Jazylkové položiabre nie sú prítomné. Na ventrálnej aorte je bulbus arteriosus. Kosti lebky stratili pôvodné pravidelné usporiadanie a stali sa pohyblivými. Vomer je nepárový. Niektoré krycie kosti sánky zanikli. V kostre prsnej plutvy sú 4 radialia. Hypurálií v chvostovej plutve je 7."}
{"id": "63198", "title": "Predĺžená miecha", "context": "Anatómia Predĺžená miecha sa akoby skladá z dvoch častí: otvorenej (bližšie k mostu), a uzavretej (nižšia časť naväzujúca na miechu). Otvorenie sa vzťahuje k zadnej časti predĺženej miechy, ktorá tvory časť spodiny IV. mozgovej komory. Z miechy v nej pokračuje canalis centralis, ktorý sa tu rozširuje a plynulo prechádza do IV.mozgovej komory. Prednú stenu predĺženej miechy tvoria dva symetrické pozdĺžne prebiehajúce valy - pyramídy predĺženej miechy (lat. pyramides medullae oblongatae ), ktoré obsahujú vlákna motorických (riadiacich pohyb), tzv. pyramídových dráh . Medzi nimi sa v strednej čiare nachádza zárez, ktorý plynule prechádza z miechy a nazýva sa fissura mediana anterior . Tento zárez je v mieste spojenia miechy a predĺženej miechy prerušený nápadným krížením pyramídových dráh - decussatio pyramidum . Na prednej strane kraniálne medulla oblongata končí ryhou, ktorú vytvára naprieč uložený val Varolovho mosta - sulcus bulbopontinus (lat.). Na bočných stranách predĺženej miechy je párový oválny útvar - oliva . Pred ním vystupujú z predĺženej miechy vlákna nervus hypoglossus (XII. hlavový nerv), za ním vlákna ďalších troch hlavových nervov - zdola nahor nervus accesorius (XI. hlavový nerv), nervus vagus (X. hlavový nerv) a nervus glossopharyngeus (IX. hlavový nerv). Zadná strana predĺženej miechy je pokračovaním zadných miechových povrazcov . Nachádzajú sa na nej dva párové hrbolčeky - tuberculum gracile (lat.) mediálne a tuberculum cuneatum (lat.) laterálne. Obsahujú rovnomenné jadrá - nucleus gracilis (lat.) a nucleus cuneatus (lat.) - tieto obsahujú neuróny, ka ktorých končia vzostupné dráhy zadných miechových povrazcov . Preto sa tiež tieto dve jadrá označujú ako nuclei fasciculorum posteriorum . Medzi olivou vpredu a tuberculum cuneatum vzadu sa nachádzajú „pravé“ bočné steny predĺženej miechy, ktoré sú tvorené pokračovaním priebehu bočných miechových povrazcov . Z nich odstupujú a do mozočka vstupujú párové dolné mozočkové výhonky - pedunculi cerebellares inferiores (lat.), ktorými vedú nervové dráhy z miechy do mozočka. Medzi týmito výhonkami sa nachádzajú anatomické štruktúry, ktoré sú súčasťou stropu IV. mozgovej komory . Gray s Anatomy, obr. 694 - Rez predĺženou miechou približne stredom olivy.Zadná stena predĺženej miechy smerom nahor plynule prechádza do Varolovho mosta. V predĺženej mieche je sivá hmota (telá neurónov) v hĺbke a biela hmota (axóny) na povrchu. Sivú hmotu tvoria jadrá: nucleus cuneatus a nucleus gracilis - popísané vyššie nuclei olivares - hlavné a prídatné olivárne jadrá. Hlavným jadrom je nucleus olivaris inferior (lat.), ktorý je uložené vo vyklenutí olivy. jadrá niektorých hlavových nervov , uložené pod spodinou IV. mozgovej komory. Z bielej hmoty za zmienku stoja: fibrae arcuatae externae - tvoria ich dráhy prichádzajúce do mozočka z jadier zadných povrazcov a miechy v pedunculi cerebellares inferiores. fibrae arcuatae internae - pri strednej čiare, kde sa krížia senzitívne dráhy neurónov z nucleus gracilis a nucleus cuneatus, smerujúce do vyšších oddielov mozgu. Stredné úseky predĺženej miechy, kde nie sú jadrá ani zreteľné nervové dráhy, tvorí hustá sieť vzájomne poprepájaných neurónov, ktorá sa nazýva sieťkovitý útvar (retikulárna formácia) - formatio reticularis (lat.). Pokračuje cez Varolov most až do stredného mozgu. Zabespečuje množstvo životne dôležitých funkcií."}
{"id": "128361", "title": "Medziplošná žila", "context": "Introduction  Medziplošné žily alebo medziplatňové žily sú žily hlavy, ktoré odvádzajú krv z priestoru medziplatne (diploe) smerom mimo lebky. Venae diplocae sú v canales diploici kostí tvoriacich lebečnú klenbu. Prebiehajú vlnovite a priberajú bočné vetvy. Neprebiehajú presne po hraniciach jednotlivých kostí; často preklenujú lebečné švy, najmä ak vznikla synostosis suturatum. Ich canales diploici môžu byť viditeľné na snímkach hlavy."}
{"id": "490292", "title": "Cievne zásobenie mozgu", "context": "Mozgové žily Hlboké a povrchové žily odvádzajú krv z mozgu do zložitého systému splavov (sínusov). Krv z nich odteká s využitím gravitácie do vnútornej hrdlovej žily (vena jugularis interna) . Na rozdiel od ostatných žíl splavy nemajú chlopne. Mozgové žily (venae cerebri) sa delia na povrchové a hlboké, nemajú chlopne a krv z nich odteká do vnútrolebkových splavov. Sínusy sú medzi vrstvami tvrdej blany mozgu (dura mater) , ktorá tvorí vonkajší obal mozgu. V stenách sinusov, na rozdiel od ostatných žíl v tele, chýba svalová vrstva. Povrchové žily sú na povrchu mozgu, majú menivé (variabilné) usporiadanie a niektoré sú navzájom prepojené. Väčšina povrchových žíl ústi do horného šípového splavu. Naproti tomu väčšina hĺbkových žíl ústi prostredníctvom veľkej mozgovej žily (vena cerebri magna) do rovného splavu."}
{"id": "77554", "title": "Nosič (anatómia)", "context": "Variácie  Oblúky nemusia byť úpne osifikované asimilácia atlasu - časť stavca môže splynúť so záhlavnou kosťou manifestácia záhlavného stavca - okolo foramen magnum sa môžu objaviť zvyšky stavca"}
{"id": "161940", "title": "Žilnatina (hmyz)", "context": "Introduction  Žilnatina je celý systém žiliek, ktoré sa nachádzajú na všetkých krídlach jedincov hmyzu. Žilnatina je pre väčšinu jedincov hmyzu druhovo špecifická. Existuje však i individuálna odchylnosť typickej žilnatiny, ktorá je zavinená patologickým vývojom daného jedinca počas embryonálneho obdobia. Potom sa môže stať, že jedinec ma niektoré žilky redukované, prípadne naopak zmnožené a odlišuje sa tak jeho žilnatina krídel od typického vzhľadu. Žilnatina krídel patrí k jedným z hlavných taxonomických kritérií pre stanovenie čeľadí a rodov hmyzu. Veľmi výraznú žilnatinu na krídlach majú napr. vážky (Odonata). Kategória:Anatómia hmyzu"}
{"id": "65930", "title": "Žila", "context": "Anatómia Chlopne v žilách zabraňujú spätnému prúdeniu krvi Stený žíl sú tenké, svojou stavbou sú podobné tepnám. Žily v dolnej polovici tela a v horných končatinách majú chlopne (lat. valvulae venosae ), ktoré zabraňujú spätnému toku krvi spôsobenému gravitáciou. Na vonkajšej strane žíl sa nachádza tenká chrupavka, ktorá pomáha udržiavať krvný tlak."}
{"id": "427544", "title": "Alobárna holoprozencefália", "context": "Introduction Vypreparovaný mozog postihnutý alobárnou holoprozencefáliou Alobárna holoprozencefália je najťažšia forma holoprozencefálie, vrodenej chyby centrálnej nervovej sústavy. Je spojená s ťažkými deformitami strednej časti tvárekyklopiou so spojením očníc, cebocefáliou a ďalšími. Porucha vývinu mozgu má charakter úplného splynutia oboch mozgových pologúľ, s absenciou interhemisferickej ryhy a mozgového kosáka ( falx cerebri ). Chýba svorové teleso ( corpus callosum ; niekedy rudimentárne stopy), predná spojka ( commisura anterior ) i priezračná priehradka ( septum pellucidum ). Namiesto dvoch bočných komôr sa v takto zmenenom mozgu centrálne nachádza jedna veľká spoločná komora tvaru polmesiaca. Bazálne gangliá a talamy môžu byť úplne alebo čiastočne splynuté, dokonca môžu niekedy i úplne chýbať. Bežným nálezom je veľká dorzálna cysta, ktorá zaberá viac ako polovicu objemu lebečnej dutiny. Prognóza je zlá, absolútna väčšina takto postihnutých detí zomiera krátko po narodení."}
{"id": "56562", "title": "Spojivové tkanivo", "context": "Pôvod Spojivá sú prevažne pôvodom z mezodermy, avšak väčšina mezenchýmu v oblasti hlavy je pôvodom z neurálnej lišty. Počas špecializácie prechádzajú štádiom embryonálneho väziva (mezenchým), ktoré neobsahuje vlákna a z ktorého sa potom vyvíjajú ďalšie typy spojív."}
{"id": "532506", "title": "Moluskum", "context": "Introduction  Moluskum (množné číslo: moluská ; lat. molluscum) môže byť v lekárstve mäkký nádorček kože, napr.: kontagiózne moluskum ateromatózne moluskum Molluscum pseudocarcinomatosum Molluscum je aj latinský (vedecký) názov mäkkýša , pozri pod mäkkýše"}
{"id": "128250", "title": "Bludisko čuchovej kosti", "context": "Introduction  Bludiská čuchovej kosti (lat. jedn. číslo labyrinthus ethmoidalis ) sú dva (párové) útvary čuchovej kosti. Tvorí ich niekoľko tenkostenných dutiniek čuchovej kosti ( cellulae ethmoidales , sinus ethmoidales ), ktoré súvisia s nosovou dutinou. Bočné ohraničenie bludísk tvorí ako papier tenká očnicová platňa ( lamina orbitalis ), ktorá je obrátená do očnice a ventrálne sa dotýka slznej kosti, hore čelovej kosti, dorzálne malých krídel a dole čeľuste. Dutinky bludiska čuchovej kosti sa delia na predné dutinky čuchovej kosti ( cellulae ethmoidales anteriores ) a zadné dutinky čuchovej kosti ( cellulae etmhoidales posteriores ), a to podľa toho či ústia do nosovej dutiny pod strednou mušľou nosa alebo nad ňou. Mediálna plocha bludiska je obrátená do nosovej dutiny. Z tejto steny sa oproti nosovej priehradke vyklenujú nosové mušle - horná nosová mušľa ( concha nasalis superior ) a pod ňou väčšia stredná nosová mušľa ( concha nasalis media ). Počas vývinu je nad hornou nosovou mušľou ešte naznačená najhornejšia nosová mušľa ( concha nasalis suprema ), ktorá neskôr zakrpatie. Stredná nosová mušľa má na dolnom obvode štíhly háčikovitý výbežok ( processus uncinatus ), ktorý sa dotýka dolnej nosovej mušle. Z bočnej strany sa oproti háčikovitému výbežku vyklenuje jedna z predných dutiniek čuchovej kosti - čuchová bublina ( bulla ethmoidalis ). Kategória:Kosti lebky"}
{"id": "40651", "title": "Chlp (cicavce)", "context": "Introduction Prierez vlasovým váčkom Chlp alebo vlas (lat. pilus ) je dlhé, tenké, zrohovatené valcovité vlákno, ktoré prerastá nad povrch kože cicavcov, vrátane človeka, a pokrýva telo. Patrí medzi tzv. kožné deriváty (prídatné orgány kože). Ide o jeden z hlavných znakov cicavcov. Existujú aj užšie definície a podobný je termín srsť - pozri nižšie."}
{"id": "217210", "title": "Transgresia (geológia)", "context": "Prejavy transgresie V sedimentárnom zázname sa prejavujú dávne transgresie nasadaním morských sedimentov na kontinentálne, alebo nasledovaním morských sedimentov nad plochou hiátu, či uhlovej diskordancie. Na báze transgresívnych vrstiev sa často nachádzajú tzv. bazálne zlepence, niekedy i pieskovce, tvorené klastami podložných hornín."}
{"id": "210538", "title": "Zaoblúková panva", "context": "Vznik a sedimentácia Vznik zaoblúkových bazénov je spojený s predpokladaným procesom ústupu subdukčnej zóny proti zmyslu pohybu subdukujúcej platne (angl. rollback). To má za následok roztiahnutie a stenčenie zemskej kôry v priestore budúcej zaoblúkovej panvy. Sedimentácia tu môže prebiehať na oceánskom type kôry, kedy prevažujú hlbokomorské pelagické sedimenty, zo strany vulkanického oblúka sú obvykle prinášané turbidity vulkanoklastického materiálu. Tie dotvárajú jej asymetrický charakter, keďže sú často prevažujúcimi sedimentami. Panvy na kontinentálnom type kôry môžu byť zapĺňané klastickým materiálom, ale aj šelfovými karbonátmi."}
{"id": "180420", "title": "Slieň", "context": "Vznik Väčšina slieňov má morský alebo jazerný pôvod. Bývajú pridružené k ložiskám evaporitov v soľných panvách, kde sa pomerne často striedajú s vrstvami sadrovca a kamennej soli. Pri usadzovaní v plytkom sladkovodnom jazernom prostredí s hojnou vegetáciou sa na ich tvorbe podieľajú aj biochemické deje. Medzi slienité horniny možno zaradiť časť jazerných kried. Jazerá, typické rýchlou sedimentáciou, sú pomerne dobré prostredie pre zachovanie kalcifikovaných organizmov a peľových zrniečok. V jazerných sedimentoch sa často nachádzajú v podloží vrstiev rašeliny na rašeliniskách. V dôsledku glaciálnych procesov tiež dochádza k vzniku a usadzovaniu slieňov v postglaciálnych prostrediach, kde tvoria prechod medzi suvkovými ílmi a vápenatými jazernými usadeninami, tzv. suvkové sliene."}
{"id": "23493", "title": "Tridymit", "context": "Vznik Vzniká v dutinách trachytov, porfyritov, andezitov a ryolitov. Je pomerne zriedkavý."}
{"id": "22773", "title": "Danburit", "context": "Vznik Vzniká v dutinách vyvretých hornín."}
{"id": "276328", "title": "Akrečný klin", "context": "Stavba a vznik Vnútorná štruktúra akrečného klinu zodpovedá klasickým tenkokôrovým (superficiálnym) vrásovo-násunovým pásmam. Tvorí ich viacero násunových telies s vergenciou smerom k hlbokomorskej priekope. Najmladšie násuny sa väčšinou vytvárajú na vonkajšej strane (bližšie k subdukčnej zóne) zatiaľ čo staršie násuny sa nachádzajú v zázemí (ďalej od subukčnej zóny). Toto však nemusí platiť ak dochádza k násunom mimo poradia (tzv. out of sequence). Staršie násuny sú typické väčšou deformáciou, v porovnaní s mladšími, alebo novovznikajúcimi vo frontálnej časti násunov. Akrečný klin vzniká zoškrabávaním výplne hlbokomorskej priekopy, tvorenej najčastejšie hlbokovodnými (pelagickými) usadenými horninami, väčšinou rôznymi turbiditmi teda flyšom. Tieto horniny sa vyznačujú striedaním piesčitých a jemnozrnných ílovitých vrstiev. Ílovce a bridlice sú mäkké horniny, často so značným obsahom vody (tzv. pórových fluíd) vo svojej štruktúre. Takéto horniny so zvýšeným obsahom fluíd pod tlakom sa po zatiahnutí do strižnej zóny v blízkosti rozhrania subdukujúcich platní ľahko deformujú. Dochádza k vzniku zón odlepenia, tzv. décollement. Horniny sa odliepajú z ponárajúcej sa, väčšinou oceánskej platne a zachytávajú sa na nadložnej. V prípade, že akrečný klin pri subdukčnej zóne chýba je dôkazom tektonickej erózie, keď sú sedimenty pohltené v subdukčnej zóne a nezachovajú sa."}
{"id": "210537", "title": "Zaoblúková panva", "context": "Asymetria Zaoblúkové panvy sa odlišujú od stredooceánskych chrbtov najmä typickou asymetriou rýchlosti rozchádzania oceánskeho dna, tá však môže mať významne rozdielny charakter aj pri jednotlivých panvách. Napríklad v strednej časti Mariánskeho trógu je rýchlosť rozchádzania 2 – 3-krát väčšia než na jeho západnom okraji, zatiaľ čo v jeho južnej časti, kde pozícia stredu rozchádzania priľahlého k vulkanickému oblúku naznačuje, že celková kôrová akrécia je tu takmer 100 % asymetrická. Presne opačná situácia je na severnej strane, kde je asymetria tiež vyvinutá. Iné zaoblúkové panvy ako napríklad Lau prešli rozsiahlymi riftovými skokmi a šírením zo vzdialenejších do oblastí bližších oblúku. Súčasné rozchádzanie je však pomerne symetrické iba s malými riftovými skokmi. Dôvod asymetrického rozchádzania dna zaoblúkových paniev nie je stále presne objasnený. Predpokladá sa, že asymetriu rozchádzania pozdĺž osi oblúka vyvoláva rozličný teplotný tok a hydratačný gradient, plášťový klin a špecifický vývoj od riftingu k rozchádzaniu."}
{"id": "22886", "title": "Hyperstén", "context": "Vznik Vzniká tak v ultrabázických, ako aj v bázických vyvretých horninách."}
{"id": "153061", "title": "Závrt", "context": "Vznik  Závrty často vznikajú na križovaní tektonických štruktúr, systémov puklín a trhlín. Aktívne sa formujúce závrty mávajú najčastejšie lievikovitý tvar. Na dne lievika sa niekedy nachádza (v podmienkach Slovenska zriedkavo) otvor, ktorým je krasová jama spojená s podzemnými priestormi. Napríklad na planine Dolný vrch, ktorej plošina je posiata stovkami krasových jám, sú na slovenskej strane planiny známe z celkového počtu 159 len 3 jaskyne s ústiami, ktoré sa otvárajú v dnách krasových jám. Stabilizované krasové jamy majú zväčša misovitý tvar s plochým dnom, ktoré predstavuje upchatie pôvodného otvoru, resp. siete krasových kanálov splachom a soliflukciou zanesenými zvetralinami. Na dne misovitých krasových jám sa často vytvárajú krasové jazierka (napr. historické, dnes už zaniknuté krasové jazero Bikki na Silickej planine v Slovenskom krase alebo Jazero snov na Hornom vrchu). Vznik týchto makroforiem v krasovom reliéfe nie je dostatočne preskúmaný. Mechanizmus vzniku závisí od regionálnych či lokálnych podmienok (typ materskej horniny, jej litológia, miera porušenia, vertikálna vzdialenosť k úrovni eróznej bázy a pod.), v ktorých závrt vzniká. Možno povedať, že podobnosť foriem na povrchu nemusí vždy znamenať analogický mechanizmus vzniku a prejavy v podzemí. Rovnako komplikovaná je otázka obdobia vzniku závrtov či celých línií závrtov. Veľké skúsenosti s typológiou a genézou závrtov v Európe majú slovinskí karsológovia, ktorí hlavne v období intenzívneho budovania diaľničnej siete v Slovinsku, ktorá vo veľkej miere pretína významné krasové územia, intenzívne skúmali krasové jamy obnažené (niekedy v celom profile) trhacími prácami počas výstavby. Množstvo vedeckých štúdií a článkov o problematike krasových jám možno nájsť v zborníku Acta carsologica vychádzajúceho už 60 rokov. Od roku 1995 sú jednotlivé čísla zborníka voľne dostupné na internete vo formáte PDF. Najväčšie rozmery dosahujú závrty v tropických a subtropických oblastiach. V miernej klíme vznikali najskôr v treťohorách v podmienkach zakrytého krasu, na čo poukazuje ich výplň, ktorú tvoria staré reziduálne sedimenty. Tvoria ich lateritové a kaolinitové červené hliny nazývané terra rossa . Ak sú mladšieho (pleistocénneho) veku, sú v nich zachované okrové hliny nazývané terra fusca . V holocénnych závrtoch sa nachádzajú väčšie akumulácie kalcimorfných pôd, rendzín . Obrovské krasové jamy rozličnej genézy možno nájsť v klasickom krase Európy, napr. v Slovinsku. Vzhľadom na svoje rozmery majú špecifickú mikroklímu vo vzťahu k okoliu. Niekoľko vskutku mohutných krasových jám sa v podmienkach klasického krasu vyvinulo i na Slovensku."}
{"id": "222154", "title": "Aplit", "context": "Výskyt Vystupuje vo forme žíl (často tenších ako 20 cm) v hrubozrnnejších vyvretých horninách."}
{"id": "115509", "title": "Vrása", "context": "Introduction Zvrásnená hornina pri Agios Pavlos v Grécku Vrása je vlnovité, periodicky sa opakujúce prehnutie vrstiev zemskej kôry, alebo iných štruktúrnych plôch. Vzniká skracovaním priestoru pôvodne horizontálne uložených vrstiev pri tangenciálnych poruchách zemskej kôry vyvolaných bočným tlakom. Každá vrása je všeobecne zložená z časti vyklenutej nahor (antiklinála), z časti prehnutej nadol (synklinála) a z ramien spájajúcich vrcholy antiklinál a synklinál."}
{"id": "19052", "title": "Kosť", "context": "Typy kostného tkaniva Štruktúra koncentrického lamelárneho kostného tkaniva.h – Haversov kanálik Rozlišujeme dva základné typy kostného tkaniva: väzivové (vláknité, fibrilárne) lamelárne U cicavcov nachádzame takmer výlučne lamelárnu kosť. Väzivová kosť sa nachádza hlavne u nižších stavovcov, u cicavcov sa tento typ vyskytuje iba prechodne, v priebehu osifikácie. Väzivové kostné tkanivo Väzivové kostné tkanivo predstavuje primitívny druh kosti a u cicavcov sa vyskytuje väčšinou iba prechodne, ako výsledok primárnej osifikácie. V dospelosti je u človeka zachovaná len v stene labyrintu vnútorného ucha, pri lebečných švoch a v miestach úponov väzov a šliach na kosť. U nižších stavovcov, napríklad rýb, sa vyskytuje ako trvalé kostné tkanivo. Skladá sa z plsťovito usporiadaných kolagénových fibríl a predstavuje prechod medzi väzivom a kosťou. Osteocyty sú uložené v lakúnach pomedzi zväzkami vlákien. Lamely sa v tomto type kostného tkaniva nenachádzajú vôbec. Lamelárne kostné tkanivo Lamelárne kostné tkanivo sa skladá z mikroskopických platničiek – lamiel. Tieto lamely môžu prebiehať lineárne, pričom niekoľko súbežných lamiel vytvára voľným okom viditeľný kostný trámček. Takýmto spôsobom je usporiadaná špongiózna (trámcovitá) kosť – lat. substantia spongiosa (trabecularis) , ktorá predstavuje hlavne tkanivo výplňové, nie nosné. Vyskytuje sa v epifýzach (hlaviciach) dlhých kostí a ako výplň krátkych kostí. V kostiach, ktoré sú zaťažované pravidelne v určitých smeroch, sa trámčeky spongiózy usporiadavajú v smere pôsobenia prevažujúcej sily, vytvárajú tzv. kostné trajektórie a tvoria architektoniku spongióznej kosti. Tento systém zaisťuje maximálnu pevnosť kosti pri minimálnej spotrebe materiálu. Jeho vznik podmieňuje vonkajšie pôsobenie – záťaž, kladená na jednotlivé kosti – človek sa s vytvorenou architektonikou nenarodí. Štruktúra kompaktnej kosti.Ak sú kostné lamely usporiadané koncentricky, vytvárajú trubice zasunuté jednu do druhej. Hovoríme o kompaktnej (osteonálnej) kosti – lat. substantia compacta . Koncentrickým usporiadaním lamiel vznikajú tzv. osteóny ( Haversove systémy ), ktoré sú základnou stavebnou jednotkou kompakty. Dutina v ich strede sa nazýva Haversov kanálik , v ktorom prebiehajú cievy a nervy upevnené riedkym väzivom. Haversove kanáliky sú navzájom pospájané spojovacími kanálikmi, medzi lamelami i v nich sú lakúny osteocytov. Priestor medzi osteónmi je vyplnený vmedzerenými (intersticiálnymi) lamelami . Na povrchu kompakty z jej vnútornej i vonkajšej strany sú tzv. plášťové lamely . Takúto stavbu má napr. kompakta diafýz dlhých kostí. Klasický kompletný osteón je u človeka vzácny, väčšina nesie stopy prestavby kosti."}
{"id": "102827", "title": "Zygota", "context": "Ryhovanie Ryhovanie sa delí na úplné (totálne) a čiastočné (parciálne). Vajíčko kopijovca a cicavcov sa rýhuje celé a vznikajúce bunky blastomery sú takmer rovnako veľké. Všetky blastomery sa ale nedelia súčasne, preto je usporiadanie blastomer nepravidelné a líši sa veľkosťou (u cicavcov). U obojživelníkov prvé dve ryhy rozdelia vajíčko na 4 blastomery, ďalej vajíčko delí tretia ryha. Taktiež vznikajú menšie a väčšie makromery. U vajíčok s malým množstvom žltkových rezerv vzniká ku koncu ryhovania prechodný útvar, tzv. morula U vtákov a plazov sa žĺtok neryhuje, ryhuje sa len plodové vajce. Zo zygoty sa postupným delením rozšíri počet buniek až na 64 (morula). Kategória:Bunka Kategória:Ontogenéza Kategória:Pohlavné rozmnožovanie"}
{"id": "180422", "title": "Slieň", "context": "Výskyt  Vo svete Kameňolom na ostrove Portland Vápnité ílovce a ílovité vápence sú na území Slovenska aj vo svete jedny z najbežnejších hornín. Tvoria napríklad spodné stratigrafické členy kriedových súvrství Doverských útesov, kde sa striedajú sliene s prímesou glaukonitu rytmicky s polohami vápencov a slieňov bez prímesí. Podobné vrchnokriedové cyklické sekvencie v Nemecku boli korelované a zodpovedajú Milankovičovym cyklom. Známe sú tiež jurské ílovité vápence ostrova Portland na pobreží Lamanšského prielivu, ktoré sa stali pre svoj vhodný obsah vápenatých a ílovitých látok pôvodnou surovinou pre výrobu portlandského cementu podľa patentu z roku 1824. Na území Českého masívu možno nájsť najmä opuky hlavne v kriedových súvrstviach, kde sa na odkryvoch často opakujú. Pekné odkryvy možno nájsť v údolí Tichej a Divokej Orlice vo východných Čechách blízko Chocnĕ, ale aj pri Prahe, napr. na Bielej hore alebo na Knĕževsi. Slienité bridlice sú v menšom množstve známe zo súvrství ílovitých bridlíc v barrandiene. Na Slovensku V Západných Karpatoch sú sliene rozšírené napríklad v druhohorných sekvenciách obalu tatrika a subtatranských príkrovoch. Nachádzajú sa tam sliene jurského a kriedového, menej triasového veku. Škvrnité sliene s slienité bridlice tzv. fleckenmergel (allagäuské súvrstvie), sedimentovali hlavne v hlbokomorskom prostredí. Pestré, hlavne červené sliene jury a kriedy sú známe z bradlového pásma, tzv. púchovské sliene alebo škvrnité slieňovce čorštýnskej jednotky, tvoriace obal krinoidových vápencov. Sliene sa nachádzajú aj v ďalších oblastiach bradlového pásma, ako sú brodnianske a rudinské vrstvy kysuckej jednotky. Slieňovce sú tiež súčasťou viacerých súvrství manínskej jednotky, dôležité sú predovšetkým sliene butkovského súvrstvia, ťažené pre cementáreň v Ladcoch. Vyskytujú sa aj vo vonkajšom flyši a paleogénnych horninách Centrálnych Karpát. Nespevnené sliene sa na území Slovenska zachovali len v morských neogénnych panvách na južnom Slovensku. Paleogénne horniny už vykazujú znaky prechodu k viac spevnenej forme, ktorou je slieňovec. Ekonomicky zaujímavé ložiská ílovitých vápencov v bradlovom pásme sa nachádzajú a ťažia pri Hornom Srní v okrese Trenčín, ďalšie ložiská sa nachádzajú blízko Krivoklátu. Na východe sa sliene ťažia v Bystrom v okrese Vranov nad Topľou. Ílovité vápence krížňanského príkrovu sa ťažia v Kostiviarskej pri Banskej Bystrici a v Lietavskej Lúčke, no ďalšie ložiská sú aj pri Bielom Potoku a Vlkolínci blízko Ružomberka. Ložiská slieňov v silickom príkrove sa nachádzajú blízko Hrhova."}
{"id": "155499", "title": "Klastický sediment", "context": "Rozdelenie klastických sedimentov Základným kritériom na rozdelenie klastických sedimentov je veľkosť zŕn. Na tomto základe sa rozdeľujú na (v zátvorke spevnený ekvivalent): štrky (zlepence a brekcie) piesky (pieskovce) prachy (prachovce) íly (ílovce) V prírode sa však nevyskytujú jednotlivé veľkostné triedy oddelene, väčšina sedimentov pozostáva zo zŕn viacerých tried, čo robí ťažkosti pri ich klasifikácii."}
{"id": "81619", "title": "Rôsolovité väzivo", "context": "Introduction Rôsolovité väzivo (trichróm). Rôsolovité väzivo patrí do skupiny embryonálnych väzív a má blízko k mezenchýmu. Názov vychádza z jeho vzhľadu, ktorý pripomína rôsol. Je chudobné na bunky, obsahuje jemné kolagénové vlákna a veľký podiel vody, a hyaluronátu. Z toho dôvodu je na histologickom preparáte vidieť medzi bunkami a vláknami mnoho prázdneho priestoru."}
{"id": "600274", "title": "Oblievačka", "context": "S veľkonočnou oblievačkou je spájaná aj zábava, ktorá sa konala v pondelok večer. Usporadúvali ju mládenci za peniaze, ktoré dostali za oblievanie. Pozvané boli dospelé dievčatá a ich matky, ktoré prinášali „cesť“. Išlo o takzvanú poctu alebo česť pozostávajúcu z peňazí a jedla – väčšinou čerstvého chleba, slaniny, klobásy, vajíčok. V prípade, že niektorá z matiek nepriniesla nič, stala sa terčom posmešných výkrikov typu cesť pýta jesť. Následne mládenci ponúkli matky pálenkou a tancovali s nimi v tanečnom kole."}
{"id": "289679", "title": "Šibačka", "context": "Slovensko Územím Slovenska prechádza kultúrna hranica medzi západoeurópskym šibaním a východoslovanskou polievačkou na Veľkonočný pondelok. Na juhozápadnom Slovensku sa vyskytuje aj kúpačka aj šibačka, na západnom Slovensku je typické šibanie a na východnom Slovensku prevažuje kúpačka. Opis šibačky a kúpačky (ako fungovala zhruba do 50. rokov 20. storočia) podľa Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska : Kúpačky (kuparska) a šibačky (šibiračka, šlahačka) sa začali hneď po polnoci al. v skorých ranných hodinách. Hlúčky mládencov chodili spoločne po domoch, kde boli dospelé dievčatá (niekde starší mládenci išli len k svojej milej). V domoch im ponúkli pripravené pohostenie – varené vajíčka, koláče, víno al. pálenku. Formy odmeny kúpačov boli rozdielne. Niekde mládenci dostali maľované vajíčka (kraslice, písanky, kriažľané vajíčka) hneď, v Ladzanoch (Hont) ich popoludní roznášali matky vyšibaných dievčat, v Cerove samotné dievčatá. Surové vajíčka boli odmenou dospelej mládeže a symbolizovali plodnosť. Menším chlapcom bolo na kúpačky a šibačky prenechané doobedie a odmenou im boli kraslice, cukrovinky, v súčasnosti aj peniaze a naturálne dary. Ženatí chlapi chodili kúpať a šibať len najbližšiu rodinu, vrátane kmotrovcov. Odmenou pre dospelých mužov je dnes pohostenie, kt. má výrazný spoloč. aspekt. Večer usporiadali mládenci z vyzbieraných peňazí zábavu, na kt. pozvali aj dospelé dievčatá. V Polomke bolo zvykom, že matky okúpaných, a tým vlastne aj pozvaných dievčat prinášali „cesť„ – poctu skladajúcu sa zo stanovenej sumy peňazí, čerstvo upečeného chleba, slaniny, vajíčok. Matkám ponúkli mládenci pálenku a museli ísť do kola tancovať aspoň jeden tanec. V Liptovskej Tepličke sa chlapci na zábave aj „vkupovali“, do mládeneckého spolku. Šibačka (a oblievačka) „pokračovala“ v niektorých prípadoch v utorok, keď všetky dievčatá mohli na ulici obliať a vyšibať každého muža, ktorého stretli."}
{"id": "167429", "title": "Kňaz v starovekom Egypte", "context": "Funkcie Egyptskí kňazi sa mohli ženiť, vlastniť majetok a vykonávať svoje remeslo. Ich hlavnou funkciou bolo byť „služobníkmi božími“ (egyptsky hemu-necer ), teda akousi obdobou sluhov faraóna v paláci. Podobne ako palácový sluhovia mali na starosti správu paláca a starali sa o panovníka, slúžili kňazi svojmu bohu, konkrétne jeho kultovej soche umiestnenej v najvnútornejšej svätyni chrámu, a obriaďovali boží majetok, teda majetok patriaci chrámu. Ich najdôležitejšou úlohou bolo každé ráno sochu umyť, natrieť olejom, nalíčiť a obliecť do pripraveného odevu a ponúknuť jej obetu (Egypťania verili, že v soche skutočne sídli ich boh). Vnútornú svätyňu mohol otvoriť a zatvoriť iba veľkňaz, ktorý ju tiež po vykonaní všetkých úkonov zapečatil a pripravil tak boha na odpočinok po nasledujúci deň. Podobné rituály sa opakovali s menšou pompou niekoľko ráz za deň. Verilo sa, že z obetovaných potravín si boh berie iba ich esenciu bau , akúsi dušu ( ba ) týchto vecí, takže po obetiach si ich kňazi rozdelili medzi seba. Obyčajní veriaci nemali do svätyne prístup a so svojim božským ochrancom sa mohli stretnúť iba počas procesii, kedy socha boha opúšťala vnútornú svätyňu a bola nesená v drevenej bárke v sprievode alebo prevážaná na lodi po Níle. Počas sviatkov mohli pristúpiť Egypťania k božstvu so svojimi otázkami alebo prosbami a kňazi im vykladali vôľu boha. Na to, aby mohli všetky obrady prebehnúť v poriadku, museli byť kňazi správne čistý. Rituálnej čistote venovali v Egypte takú veľkú pozornosť, že aj všeobecné označenie kňaza v egyptčine, vab , znamená „čistý“. Na najzákladnejšie očisťovanie slúžila chrámová nádrž, v ktorej sa museli kňazi viac ráz za deň vykúpať. Okrem toho museli kňazi každý tretí deň depilovať celé svoje telo, smeli nosiť len plátený odev a sandále z papyrusu. Jednotlivé kulty navyše často predpisovali kňazom počas služby sa zdržovať sexuálneho styku, niektorých pokrmov a nedotýkať sa niektorých predmetov. Kultové predpisy sa líšili nom od nomu, takže zvieratá, ktoré boli považované v niektorých krajoch za posvätné, a preto nedotknuteľné, boli inde zabíjané pre mäso."}
{"id": "49542", "title": "Lucia (svätica)", "context": "Tradícia Tradícia, ktorá prišla zo Švédska a slávila sa 13. decembra. Symbolicky znamenala držanie nešťastia ďaleko od domu. Lucie boli oblečené v bielom a na tvári mali biely závoj. V jednej ruke mali kôš so sladkosťami a v druhej metličku z peria. Symbolicky bol vymetaný prach z domu."}
{"id": "289464", "title": "Oblievačka", "context": "Zvyky spojené s oblievaním na Slovensku Slovenskom prechádza európska kultúrna hranica rozdeľujúca východné a západné zvyky, ku ktorým sa vzťahuje aj kúpanie a oblievanie. To sa zaraďuje k východnému Slovensku, kým šibanie je západoeurópskou tradíciou. Kúpanie vodou malo mladým ženám dievčatám zabezpečiť plodnosť, zdravie a krásu. Výraznejšie rozdiely v uplatňovaní týchto veľkonočných zvykov boli viditeľné do 50. rokov, potom sa začali zjednocovať. V niektorých oblastiach Slovenska (napr. na Ponitrí, na Kysuciach) mládenci začali s oblievačkou už vo Veľkonočnú nedeľu popoludní pokračujúc na Veľkonočný pondelok popoludní. Kupači boli pohostení zvyčajne mäsom, koláčmi, pálenkou a za odmenu dostávali od dievčat maľované vajíčka (kraslice) alebo peniaze. Pondelokové dopoludnie bolo ako oblievací čas vyhradené pre menších chlapcov. Kupači boli často sprevádzaní hudobníkmi. Na oblievanie používali mládenci na Ponitrí vlastnoručne zhotovené drevené striekačky. O veľkonočnom zvyku oblievania písal aj slovenský autor z 19. storočia Ján Kollár. V diele Národnie spievanky 1 – Piesne a zlomky z mytologického ohľadu pamätné : Kúpanie sa deje v pondelok a v utorok veľkonočný; v pondelok oblievajú mládenci dievčatá a v utorok dievčatá mládencov, raz skromne ružovou vodkou zo skleničky, raz hojne obyčajnou vodou z veľkej nádoby. Niekde, najmä na dedinách dievku celú aj do studne, potoka alebo jazera hodia. … Oblievačka zdá sa byť tiež pohanskoslovanský pozostatok, ktorého cieľ a význam nevieme. S veľkonočnou oblievačkou je spájaná aj zábava, ktorá sa konala v pondelok večer. Usporadúvali ju mládenci za peniaze, ktoré dostali za oblievanie. Pozvané boli dospelé dievčatá a ich matky, ktoré prinášali „cesť“. Išlo o takzvanú poctu alebo česť pozostávajúcu z peňazí a jedla – väčšinou čerstvého chleba, slaniny, klobásy, vajíčok. V prípade, že niektorá z matiek nepriniesla nič, stala sa terčom posmešných výkrikov typu cesť pýta jesť. Následne mládenci ponúkli matky pálenkou a tancovali s nimi v tanečnom kole. Tento spôsob polievania v poslednom období postupne zanikal. Dnes sa polieva iba menším množstvom vody, namiesto vedier sa používajú iba hrnčeky alebo fľaštičky. Do popredia sa dostáva polievanie parfumom alebo kolínskou vodou. Zmenil sa aj samotný význam veľkonočnej oblievačky a do popredia vystupuje skôr zábavná funkcia."}
{"id": "560179", "title": "Šípková Ruženka", "context": "Dej Bol raz jeden kráľ a jeho manželka, ktorá nemohla mať dieťa. Ale jedného dňa, keď sa kráľovná kúpala v rybníku, žaba jej povedala, že sa jej narodí dieťa. Po deviatich mesiacoch sa kráľovnej narodilo krásne dieťa a kráľovná pozvala na oslavu dvanásť víl. Prišiel deň oslavy a každá z dvanástich pozvaných víl dala princeznej do daru nejakú vlastnosť (krásu, dobrotu, inteligenciu, atď.). Keď prišla jedenásta víla, objavila sa tá, ktorú nepozvali. Nahnevane povedala kliatbu, že sa princezná pri dovŕšení pätnástich rokov pichne o vreteno a umrie. Keď zlá víla odišla, dvanásta víla, ktorá ešte nedala svoj dar, zmiernila kliatbu, že princezná a všetci obyvatelia paláca zaspia na sto rokov. Kráľ sa o princeznú bál a preto nariadil, aby boly spálené všetky vretená a praslice. V deň päťnástych narodenín sa princezná prechádzala po paláci. Keď objavila starú vežu, ktorú ešte nevidela, vstúpila do nej a po schodoch sa dostala do miestnosti, kde uvidela ženu pradúcu na praslici. Princezná sa jej spýtala, či to môže tiež skúsiť, ale keď sa dotkla praslice, pichla sa a celý zámok zaspal. Okolo neho začalo okamžite rásť šípkové tŕnie, až celý zámok bolo porastený tak husto, že sa do neho nikto nemohol dostať. Po sto rokoch princ, ktorý tiež započul legendu o spiacej princeznej, prišiel k hradu s úmyslom prebudiť ju. Keď sa priblížil, tŕnie sa rozostúpilo a on mohol vstúpiť. Vo veži našiel spiacu princeznú a očarený jej krásou ju pobozkal. Okamžite sa všetci v paláci prebudili a oslavovali. O niekoľko dní neskôr sa princ a princezná vzali a žili šťastne až do smrti."}
{"id": "586410", "title": "Salaš na Čertovici", "context": "Zápletka Istý pocestný zablúdil v hore a ukryl sa v jednom salaši. O polnoci prišli na salaš valasi. Bača ponúkol pocestného syrom a mliekom, pocestný však tušil, že bača je diabol a nič nechcel. Bača ho prehováral, no jeden z valachov vyskočil a chcel ho hodiť do kotla. Bača mu chcel ten syr čapiť medzi oči, ale pocestný bol rýchlejší a capil mu modlitebnú knižku do tváre. Všetky pekelné mocnosti razom zmizli, a pocestný sa otrasený vrátil domov."}
{"id": "539338", "title": "Letečko", "context": "Introduction Letečko Letečko (iné názvy: letočko , letko , leto , lesola , lésola , máj , májik , hájik ) je zelená vetvička, používaná pri jarných obchôdzkach dievčat, ktorá symbolizovala prichádzajúcu jar a prebúdzajúci sa život. V súlade s predstavami v tradičnom roľníckom prostredí bolo potrebné zabezpečiť príchod jari a zabezpečiť priaznivé podmienky pri získavaní obživy aj rituálnymi úkomni. Dospievajúce dievčatá s letečkom obchádzali dedinou domy, priali zdravie v rodine a prosperitu v hospodárstve, za čo boli odmenené naturáliami, prípadne finančne. Išlo buď o samostatný obrad alebo sa tieto obchôdzky uskutočnili hneď po zničení Moreny, symbolu zimy a smrti. Obchôdzky sa konali od štvrtej pôstnej nedele do Juraja (24. apríla) a boli sprevádzané piesňami: V súčasnosti patria tieto obchôdzky najmä do detských folklórnych súborov."}
{"id": "289463", "title": "Oblievačka", "context": "Introduction Súbor:Dyngus postcard.jpg|náhľad|Pohľadnica zachytávajúca oblievačku v Poľsku, 30. alebo 40. roky 20. storočia Oblievačka v Uhorsku na obraze M. Munkácsyho Oblievačka (iné názvy: polievačka , kúpanie , kúpačka , kuparska ) je zvyk (na Slovensku najmä na východe) spočívajúci v polievaní dievčat a mladých žien vodou (alebo voňavkou) na Veľkonočný pondelok (a utorok). V niektorých oblastiach Európy (vrátane napr. juhozápadného Slovenska) je vždy spojená so šibačkou - preto pozri aj článok o šibačke."}
{"id": "289465", "title": "Oblievačka", "context": "Veľkonočné veršovačky Počas veľkonočných zvykov šibania a oblievania chlapci recitovali veršovanky. Išlo o krátke ľudové básničky so súvisiacou tematikou. Odkazovali nielen na samotné polievanie, ale naznačovali aj formu odmeny v podobe jedla, veľkonočných vajíčok alebo peňazí. Na Myjave chlapci recitovali nasledovne: Príkladom veršovačky oblasti Oravy sú nasledovné verše:"}
{"id": "233134", "title": "Jasličkár", "context": "Historický opis  Zemplín Jasličkárov, čiže vianočných vinšovníkov podľa zápisov v kronikách našich obcí vždy radi privítali v každom dome. Obyčajne boli vždy traja jasličkári a tí so sebou nosili jasličky, čiže maketu vianočného betlehemu. Jeden z vinšovníkov nosieval palicu, ktorou búchal na dvere domu kde prišli vinšovať. Nosili tiež tašku, do ktorej dávali výslužky. Tie tvorila najmä domáca pálenka, orechy, jablká, slanina alebo kto čo mal. Na Zemplíne napríklad jasličkári chodievali koledovať na 1. a 2. sviatok vianočný, pričom neobišli žiadny dom v dedine. Vinše a spevy boli náboženské. Kysuce Na Kysuciach betlehemci predstavovali anjela, baču, Kuba, Stacha a Fedora. Dotvárali atmosféru vianočných sviatkov. Predstavovali hry zo života pastierov ľudovými piesňami, vinšmi a žartmi. Anjel bol v bielom rúchu, na hlave mal zelený veniec a niesol betlehem. Bača, Stacho a Fedor oblečení ako boli pastieri v košeliach s vysokými čapicami s krížom a v rukách mali kyjaky. Kubo nazývaný aj ako starý pes bol oblečený tiež ako pastier, ale v kožuchu obrátenom na ruby. Na Slovensku sa betlehemstvo začalo tradovať v 18. storočí a to najmä tam kde boli typické drevené vyrezávané betlehemy. Šariš Jasličkári všade kam prišli, priniesli radosť a veselosť. Je len samozrejme, že ich ľudia mali radi, a preto ich vždy niečím obdarovali. Ale aj jasličkári vedeli byť vďační. Ako také poďakovanie vyzeralo v šarišskej obci Sedlice? Dzekujeme vam za vašo dari, co sce nam ich zo ščirosci daľi, s Panom Bohom še poručame, a v zdravi zostaňce."}
{"id": "217031", "title": "Majstrovstvá sveta v atletike 2013", "context": "Program "}
{"id": "522748", "title": "Majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní 2018", "context": "Program podujatia  Výsledky Muži Ženy Športové dvojice Tanečné páry "}
{"id": "555408", "title": "Plesy Bratislavského umeleckého spolku", "context": "Súkromne spolkové plesy Koncept súkromných spolkových plesov vznikol kvôli nízkemu zisku. Plesy mali síce veľké obraty, no zisk takmer žiadny, preto sa organizátori sa obrátili na magistrát kvôli zníženiu tzv. dane zo zábavy. Svoju prosbu opodstatňovali tým, že sa slávnosťami snažia o zblíženie ľudí a takisto podporujú miestnych podnikateľov ako napríklad kaderníkov, tlačiarov, či obchodníkov s módnym tovarom. Spolok s prosbami nepochodil a tak sa v roku 1926 rozhodol plesy sprístupniť iba jeho členom so vstupným 10 kč. Tento krok sa vyplatil a náborom si Bratislavský umelecký spolok získal mnohých nových členov."}
{"id": "582347", "title": "Melanézsky pohár vo futbale", "context": "Účastníci  "}
{"id": "445266", "title": "Letné paralympijské hry 2008", "context": "Športy Štadión Vtáčie hniezdo Na programe bolo 20 športov: Atletika Basketbal na vozíku Boccia Cyklistika Futbal – päťčlenné družstvá zrakovo postihnutých Futbal – sedemčlenné družstvá telesne postihnutých Goalball Jachting Jazdectvo Džudo Lukostreľba Plávanie Ragby na vozíku Športová streľba Stolný tenis Šerm na vozíku Tenis na vozíku Veslovanie Volejbal sediacich Vzpieranie"}
{"id": "289466", "title": "Oblievačka", "context": "Oblievačka v utorok Veľkonočný zvyk oblievania pokračoval v určitom zmysle aj v utorok. V tento deň sa situácia obrátila a dievčatá a mladé ženy oblievali mládencov, ktorých na ulici stretli. Pravidlom bolo, že išlo o mužov mladších ako päťdesiat rokov. Na rozdiel od mládencov, dievčatá v utorok nedostávali žiadnu odmenu."}
{"id": "515641", "title": "Cyklistika na Letných olympijských hrách 2016", "context": "Program "}
{"id": "597176", "title": "Snehulienka a sedem pretekárov", "context": "Obsadenie  Snehulienka: Nora Gallovičová, Laura Pernicová, Ingrid Urbancová, Sarah Millner, Katarína Singhofferová, Klaudia Görözdös Princ: Mário Radačovský, Filip Holeva, Jozef Dolinský ml., Peter Dedinský, Ubaldo Cives, Damián Šimko, Adrian Szelle Kráľovná: Irina Čierniková, Ingrid Murčeková, Viktória Šimončíková, Kvetoslava Salingerová, Monika Lehocká Starena: Petra Slováková, Rozália Zmeková, Viktória Gyepes – Árvová Vedko: Jiří (Juraj) Vasilenko, Oliver Jahelka, Martin Anderson, Dominik Slavkovský, Andrej Szabo Spachtoš: Jozef Goga, Adrian Ducin, Ruan Crighton Kýchal: Ľudovít Trimaj, Oliver Jahelka, Ruan Crighton, Artemyj Pyzhov Smejko: Marek Ackerman, Daniel Slabý, Andrej Cagáň, Michal Kováč a. h., Raphael Schuster Plaško: Michal Mikeš, Alexander Meszároš, Michal Kováč a. h., Martin Anderson, Dominik Slavkovský, Andrej Cagáň Dudroš: Róbert Kováč, František Šulek, Dominik Slavkovský, Glen Lambrecht Kýblik: Igor Holováč, Jozef Šoltés, Juraj Žilinčár, Martin Anderson Suita kráľovnej: Lubor Kvaček, Pavel Plšek, Jiří (Juraj) Vasilenko, Michal Mikeš, Jozef Šoltés, Stanislav Kramarič, Jozef Goga, Ľudovít Trimaj, Marek Ackerman, M. Bierniš, Alexander Meszároš, J. Kobylka, M. Kováč, S. Novák Andrej Cagáň, Peter Dedinský, Michal Velčický, Dominik Slavkovský, Ubaldo Cives, Martin Kreml, Damián Šimko, Raphael Schuster, Jason Inniss, Samuel Price, Mergim Veselaj, Aliaksei Kavaleuski Francisco Garcia, Marek Bobošík, Mergim Veselaj, Seiru Nagahori, Teodoro Caravati"}
{"id": "543107", "title": "Biela noc (festival)", "context": "Biele noci v Paríži Rozpočet pre rok 2007 predstavoval približne 1,65 milióna €, z čoho 1,15 milióna zaplatilo mesto Paríž a 500 000 € predstavovala podpora súkromných partnerov. Akciu navštívili 2 milióny návštevníkov. Od roku 2004 má počas akcie linka 14 parížskeho metra celonočnú prevádzku a tiež autobusové linky noctilien majú zvláštne cestovné poriadky. Biele noci sa nezaobišli bez incidentov. V roku 2002 pri prvom ročníku bol starosta Bertrand Delanoë napadnutý a dobodaný útočníkom. V roku 2007 skupina piatich ľudí vylomila dvere v múzeu Orsay a spôsobila škodu, najmä na plátne Most pri Argenteuil Clauda Moneta."}
{"id": "263890", "title": "Budkáčik a Dubkáčik", "context": "Obsah  Dubkáčik a Budkáčik, priatelia, verní bratia, čo mali zahynúť, a nezahynuli, lebo si drevené klobúky kúpili Horárstvo je ťažký chlieb, tetka Hopčíkovie je dobrá osoba, ale zázračná posteľ je strašná Krajčírstvo je dobré remeslo, električka je najlepšia vec a v záhrade by bolo verným bratom Dubkáčikovi a Budkáčikovi ako v raji, keby nebolo na svete policajta Veselé strašidlo vo väzení, najveselšia svatba na svete, na ktorej verní bratia vyhrávali, zarábali, ale peňazí nemali nič, lebo sa komín zrútil Cesta dolu komínom, cesta dolu strechou a ako sa biely brat premenil na čierneho O čudnom dome, čo sám behal po svete, a ako sa mali verní bratia Dubkáčik a Budkáčik na Veľkú noc O skúpom mlynárovi a o prasacej vojne, ktorú mali viesť Budkáčik a Dubkáčik, ale ju neviedli, lebo prasatá broky pojedli Ako vodil starý Zachariáš verných bratov, pokým ich na najlepšie miesto nezaviedol "}
{"id": "560059", "title": "Chodenie s paničkami", "context": "Opis obyčaje \"Paničky\" chodia po domoch (dnes zväčša príbuzných) na Kvetnú nedeľu. Tvorí ich skupina detí vo veku od 3 do 10 rokov, oblečených do staropazovského slovenského ľudového kroja, kde záväzne jedno dievča na hlave má partu, ako mladucha. Táto panička tancuje – točí sa do kruhu s aspoň ešte jedným dieťaťom alebo zatancujú karičku všetky deti zo skupiny. Pritom spievajú pieseň Kvetná nedeľa, ďe si kľúče podela? / Ta dala som, ta dala, svätymu Ďurovi ... Jedno z detí nesie košík. Ak je v skupine chlapec, potom je to jeho úlohou. Do košíka im domáce panie dávaju čerstvé vajíčka (alebo namiesto nich peniaze), lebo si paničky, na konci svojej piesne, pýtajú vajíčka – symbol nového života a vzkriesenia."}
{"id": "14293", "title": "Rád templárov", "context": "Dôvody vylúčenia z Rádu Najčastejšími dôvodmi, pre ktoré mohol byť člen Rádu z bratstva vylúčený bolo najmä: Zatajenie majetku osobitného významu, ako napr. zlato, striebro alebo iné druhy platidiel (ak sa po smrti člena Rádu, takýto majetok, ktorý ukrýval a nepriznal, nesmel byť tento člen pochovaný na cintoríne, ale jeho telo bolo pohodené psom) Útek z bitky (kým pešiak alebo služobník, ktorý stratil zbraň, mohol utiecť z boja bez toho, aby tým poškodil svoju povesť a česť, rytier, zranený alebo nie, musel bojovať dovtedy, kým nedostal rozkaz na ústup) kacírstvo sodomia"}
{"id": "560060", "title": "Chodenie s paničkami", "context": "Pôvod, vývoj a funkcia obyčaje Považuje sa, že sa táto obyčaj vyvinula zo staršieho zvykoslovného prejavu vynášania Kyselice čiže Moreny (symbolu zimy), ktorý sa postupne presmeroval na chodenie s paničkami. Obe obyčaje existovali v Starej Pazove určitú dobu paralelne, až po zánik staršej v 20. storočí. Najobsažnejší opis chodenia s Kyselicou – figurínou vyformovanou na dvoch paliciach spojených v podobe kríža a oblečenou do ženských šiat, medzi vojvodinskými Slovákmi pochádza z katolíckej časti Selenče. Tam dievčatá, ktoré chodili po domoch s Kyselicou, spievali pieseň v ktorej žiadali od svätého Juraja, aby odmykal polia, totiž umožnil jarné práce v poli: Kyselica veľkonočná, ďe si prebývala? / Za humenci, na kamenci, ta sem hrušky brala! / Kvetná nedeľa, ďe si kľúče podela? / Dala sem, dala svatému Ďurovi. / Svatý Ďuro stávaj, zemi odmykávaj... Okrem prvých dvoch veršov, ktoré sú v staropazovskom zvykoslovnom útvare vynechané, nasledovné tri sú takmer totožné s veršami, ktoré spievaju \"paničky\". Sám text piesne paničiek je súhrn viacerých motívov, ktorých kombináciou sa spájajú vyprevádzanie zimy a vítanie jari. Po veršoch, v ktorých oslovujú svätého Juraja, paničky ďalej pokračujú: ...Navaríme, navaríme červeného vína, / opojíme, opojíme richtárovho syna! / Ak nebude piti, budeme ho biti... Na záver si vo svojej piesni pýtajú darčeky, a najmä vajíčka: Ďiovkina krása, vlasy má do pása. / Obdarujte, obdarujte túto našu nevestičku! / Pojdeme s ňou do jarmočku, / kúpime jej šňúrôčku, / červenú, zelenú, / na tú našu Kvetnú nedeľu! / Malý háj, velký háj / a ty pani gazdinka vajko daj, / ni lem edno ale dve, / s tým ti málo odbudne. Obyčaj v minulosti mala magickú funkciu, v snahe zrýchliť odchod zimy, podporiť priebeh jari a zabezpečiť rozmach plodonosných a životodarných síl. Magická funkcia tohto zvykoslovneho útvaru je dnes už celkom presmerovaná na symbolickú a oslavnú, čiže nábožensko-sviatočnú (oslava Kvetnej nedele)."}
{"id": "281347", "title": "Večiereň", "context": "Obsah Večiereň je postavená na Písme, najmä na žalmoch, a na stichirách. Približuje mnoho starozmluvných predobrazov Krista-Vykupiteľa, sprítomňuje očakávania Izraela, stvorenie sveta, odlúčenie človeka po prvom hriechu a opätovné hľadanie Boha. Mnohé texty majú kajúci charakter. Stichiry sviatočných večierní zhŕňajú obsah daného sviatku v krátkych oslavných formuláciách."}
{"id": "15915", "title": "Veľká noc", "context": "Introduction Súbor:Fra Angelico - Resurrection of Christ and Women at the Tomb (Cell 8) - WGA00542.jpg|náhľad|Fra Angelico: Ženy a prázdny hrob Ikona Vzkriesenia Pascha ‒ okrúhly sladký koláč u gréckokatolíkov a pravoslávnych Pascha a jedlá určené na posvätenie, Kamienka, okr. Stará Ľubovňa, foto z r. 1996 Veľká noc alebo veľkonočné sviatky alebo Pascha (, z ) je najvýznamnejší kresťanský sviatok, ktorý pripadá na marec alebo apríl (pozri Výpočet dátumu Veľkej noci). Veľká noc je pre kresťanov oslavou zmŕtvychvstania (resp. vzkriesenia) Ježiša Krista po jeho smrti na kríži. Udalosti Veľkej noci a ich interpretácia úzko súvisia s významným židovským sviatkom Pesach, ktorý sa slávi zhruba v rovnakej dobe. V prostredí Gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa pre tento sviatok používa takmer výlučne názov Pascha. Kresťanské oslavy Veľkej noci sa v Novom zákone nespomínajú, najstarším svedectvom o Veľkej noci je homília O Pasche Melitona Sardského z 2. storočia. Oslavy Veľkej noci sa teda v cirkvi objavili veľmi skoro. Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Až po poslednej z nich, keď zomreli všetky prvorodené egyptské deti, faraón prepustil zotročených ľudí. Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom obetovania Ježiša Krista. Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach - prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa, a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou. Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku na tento deň Izraeliti nazvali Veľkou nocou. Súbor:Easter eggs - straw decoration.jpg|náhľad|Veľkonočné kraslice ozdobené slamou Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Veľkonočné oslavy sa podľa regiónov líšia. Pretože sa časovo zhruba prekrývajú s pohanskými oslavami príchodu jari, ľudové tradície prevzali z predkresťanských dôb mnoho zvykov a obyčajov."}
{"id": "591926", "title": "Častuška", "context": "Pozri aj  stužková slávnosť"}
{"id": "281346", "title": "Večiereň", "context": "Štruktúra Večiereň sa začína zvyčajným začiatkom, po ktorom nasleduje Žalm 103 (podľa LXX), ktorý je oslavou stvorenia. Keďže večiereň je začiatkom liturgického dňa, bol vybratý žalm, ktorý ospevuje začiatok Božieho diela spásy. Po ňom nasleduje veľká ekténia (súbor prosieb) a čítanie alebo spev katismy - vybraných žalmov, ktoré sa cyklicky menia. Po katisme nasleduje spev žalmu 140, 141, 129 a 116 (podľa LXX) a stichiry - krátke oslavné, kajúce, prosebné a ďakovné spevy o sviatku alebo svätcovi daného dňa. Ich počet zavisí od typu večierne (4 až 10). Ak je veľká večiereň, na konci spevu stichír sa koná vchod - slávnostný sprievod s kadidlom. Spieva sa hymnus Svetlo tiché (Svíte tíchij) . Po ňom, ak je veľká večiereň pred sviatkom, nasledujú čítania zo Starého zákona. Po prosbách nasleduje hymnus Ráč nás, Pane... a ďalšie prosby. Ak sa koná litia, v predsieni chrámu sa spievajú litijné stichiry a ekténia (prosby). Nasleduje ďalšia séria stichír, hymnus Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka... a prípadne požehnanie chlebov, pšenice, vína a oleja alebo ďalšia ekténia a záver večierne. Pôstne večierne majú špecifický záver."}
{"id": "474736", "title": "Obliehanie Jeruzalema (1099)", "context": "Bosý sprievod Tvárou v tvár takmer nemožnej úlohe začali niektorí fanatickí kňazi prehlasovať, že ich navštívil duch Adhémara z Le Puy, ktorý im prikázal, aby sa križiaci po biblickom príklade Jozueho obliehania Jericha postili a po troch dňoch bosí obchádzali jeruzalemské hradby. Podľa týchto proroctiev malo mesto deviaty deň padnúť. Hoci útočníci hladovali, napriek tomu sa 8. júna sprievod uskutočnil na čele s kňazmi, ktorí fúkali na trumpety a spievali žalmy, zatiaľ čo sa obrancovia zhromaždili na hradbách, aby toto divadlo, plní údivu a pobavení sledovali. Spievajúci zástup sprevádzaný posmešným krikom obyvateľov na hradbách, dorazilo až na Olivovu horu, kde náboženskí vodcovia Peter Pustovník, Arnoul de Rohes a Raimond d Aguilers začali s kázaním."}
{"id": "96199", "title": "Svätodušné kráľovské sprievody", "context": "Naháňanie kráľa, hra na kráľa Sú to tradičné kráľovské svätodušné sprievody, ktoré u nás boli známe pod viacerými názvami: jazda s kráľom, naháňanie kráľa, hľadanie kráľa, chodenie s kráľom alebo kúpanie kráľa a mnohé ďalšie (záviselo to od oblasti v akej sa konali). Svätodušné obradné obchôdzky a jazdy sa zahajovali niekedy už v sobotu, ale väčšinou v „Hod boží svatodušní“ a v „Pondělí svatodušní“. V nedeľu sa obvykle konala hra na kráľa (stínanie kráľa, volanie kráľa), nazývané aj kráľovská nedeľa. Na koňoch jazdili slobodní muži (16-20r.), na Morave ich označovali pacholci v Čechách „pohunci“ alebo „pohunska rada“. Dejiskom obchôdzok bývala celá dedina, spravidla sa začínalo pri starostovom dome alebo pri fare. Počas týchto akcií hrala hudba, boli preteky na koňoch atď. Jadro a podstata tejto hry: zvrhnutie kráľa uvedenie nového kráľa súd Nový kráľ mal tak 8-15 rokov, v niektorých oblastiach však volili aj mladších. Spravidla pochádzal z bohatej alebo váženej rodiny a bola to prestíž. Výber kráľa bol buď súťažou, napr. kto vyženie ako prvý dobytok na pastvu, kto je najlepším jazdcom alebo len hlasovaním. Zvláštne postavenie v celej tejto hre mali vyvolávači. Oni totiž sprostredkovávali komunikáciu medzi aktívnymi účastníkmi obradu a ostatnými obyvateľmi domácej a cudzej obce. Museli byť ale aj zároveň zdatnými jazdcami, rečníkmi a mať aj isté herecké vlohy. Vyvolávanie či prevolávanie alebo dávanie mien je najvýraznejším vyjadrovacím prostriedkom spoločným pre všetky druhy letnicových kráľovských obradov (známe sú verše so žiadosťou o dar). Preto bolo veľmi dôležitou súčasťou aj obdarovávanie. Malo nilen svoju ekonomickú hodnotu, ale mohlo byť aj prejavom susedskeho spolunažívania a v obecnom zmysle potom prostriedkom k nadväzovaniu, upevňovaniu alebo utužovaniu stykov. Zloženie odevu bolo tiež veľmi pestré. Niektoré jeho zložky mali znakový, obradný význam, iné charakter divadelného kostýmu. Kategória:Folklór"}
{"id": "209240", "title": "Kopala studienku", "context": "Text Kopala studienku pozerala do nej, Kopala studienku, pozerala do nej. Aká je hlboká,taká je široká, skočila by do nej. Aká je hlboká, taká je široká, skočila by do nej. /: A na tej studienke napájala páva:/ /:Milý sa spytuje, milý sa spytuje, čieho je to pána:/ /:A ja ti nepoviem, lebo sama neviem:/ /:Príď navečer do nás, príď navečer do nás, Ja sa mamky dozviem:/ /:A keď prídeš do nás,na vranom koníčku:/ /: Priviaž si ho u nás, priviaž si ho u nás o našu jedličku:/ /:Tá naša jedlička,pekne vyrastená:/ /:Či v lete, či v zime, či v lete, či v zime, vždycky je zelená:/"}
{"id": "118682", "title": "Zjavenia Panny Márie v Litmanovej", "context": "Začiatok údajných zjavení Prvé zjavenie sa podľa rozprávania detí uskutočnilo poobede 5. augusta 1990, keď sa hrali na blízkej hore Zvir. Pri hraní sa v lese počuli hluk, ktorého sa naľakali a skryli sa v blízkom senníku. Hluk neustával a deti mali pocit, že niekto chodí okolo dreveného senníka. Po čase sa ozvalo silnejšie búchanie, ako keby niekto spustil zo skaly hŕbu dreva. Deti: Ivetka Korčáková (11-ročná), Katka (12-ročná) a Miťko (9-ročný) sa začali modliť mariánsku modlitbu: Mária, Matka naša, skry nás pod svoj plášť a to trikrát - ako neskôr povedali, túto modlitbu predtým nepoznali. Zároveň začali ľutovať svoje hriechy a náboženskú vlažnosť. O chvíľu spozorovali v miestnosti svetlo, ktoré najskôr považovali za slnko. Svetlo sa presunulo nad lavičku a vo svetle spozorovali krásnu paniu, ktorá si sadla na lavičku. Ivetka: \"Dňa 5. augusta 1990 sme mali jedinú prosbu, aby táto krásna Pani išla spolu s nami (zo Zviru) dolu do dediny, pretože sa už stmievalo a my sme sa báli ísť lesom samy. Krásna Pani nám túto prosbu splnila.\" Katka: \"Šli sme a ona asi dva kroky za nami. Cítila som pokoj. A potom, od potoka, sa začala odďaľovať. Keď sme prišli dolu ku krížu, Panna Mária si pred ním kľakla a prežehnala sa.\" náhľad"}
{"id": "9928", "title": "Aliterácia", "context": "Príklad „ Lí zal jeden li lipután li lavkasté lí zatko, chutilo mu trochu sladko, trochu nesladko“ . „ Da niel da roval Da nke drevenú doštičku do jej dreveného domčeka pre bábiky.“"}
{"id": "586402", "title": "Tetka smrť", "context": "Zápletka Vo Vianočnom čase idú ľudia na polnočnú omšu. V dome na horách s nimi býva aj dievka ktorá je veľmi bojazlivá. Nechce ísť o polnoci horou, ale zároveň nechce ostať sama v pustom dome. Domáci jej poradia, že ak sa bude veľmi báť, nech len zakričí z dverí: Dakto, dakto, poď ku mne. Dievča tak naozaj robí, a z lesa sa ozve nech pripraví kašu. Dievka tak naozaj robí a do chalupy príde starena. Dievka si však pri jedení kaše všimne, že starena má dlhé ruky. Starena jej povie, že jej rukám nik neunikne. (Podobné rozprávke o Červenej čiapočke). Dievka si všimne že starena má aj nohy dlhé, na čo starena odpovedá, že tie každého dobehnú. Potom sa dievka pýta, prečo má starena veľké oči, starena odpovedá, že tie každého vidia. Keď starena doje poslednú lyžicu kaše, dievka si všimne, že starena má veľmi dlhé zuby. Starena zvedavej dievke povie, že jej zuby každého zjedia- aj ju. V tej chvíli dievku zje. Starena bola celý čas samotná smrtka. Domáci po príchode domov nájdu dievku mŕtvu."}
{"id": "55025", "title": "Pedagogika v starovekom Grécku", "context": "Narodenie dieťaťa Ženy rodili doma a pri pôrode im pomáhali hlavne staršie a skúsenejšie obyvateľky domu, a k nim sa v prípade potreby pripojila pôrodná baba. Skoro po narodení sa pre dieťa pripravil očistný kúpeľ. Väčšinou sa do vody pridával olej, ale v Sparte sa k tomuto účelu používalo víno, pretože Sparťania verili, že slabé a postihnuté dieťa dotyk vína neznesie a po takomto kúpeli zomrie. Narodenie dieťaťa bolo významnou udalosťou. Uvítanie nového člena rodiny bolo sprevádzané určitými úkonmi zdravotníckymi, právnymi a náboženskými. Obsahom právneho úkonu bolo, že otec uznal novorodenca za vlastné. V Aténach mal otec právo rozhodnúť, či narodené dieťa vychová alebo odloží. Odloženie dieťaťa je v antike známe už z mytológie (Hefaistos, Oidipus, Romulus a Remus) a bolo v staroveku veľmi rozšírené. Forma bola dvojaká. Odloženie (so skrytou nádejou, že sa dieťaťa niekto ujme, a to buď s cieľom vychovať z neho otroka, veľmi silný bol tiež záujem obchodníkov s otrokmi alebo v prípade, pokiaľ išlo o dievča, mohla z nej byť vychovaná hetéra, bez záujmu nezostávali ani kupliari a neplodná žena si takto zjednávala dieťa, ktoré podstrčila mužovi ako vlastné) alebo utratenie (zvlášť u znetvorených novorodencov). V Sparte o každom novorodencovi rozhodol štát. V prípade, že bolo veľmi slabé a neduživé, že by nedokázalo zniesť spartskú výchovu, bolo pohodené v Táygetskom pohorí, kde ho čakala istá smrť. Odloženie zdravých detí, a to hlavne dievčat, bolo charakteristickým znakom otrokárskej spoločnosti. Dôvodom odloženia bol často nemanželský pôvod dieťaťa, ale väčšinou to bola chudoba rodičov. Thébania, ktorí úplne zakazovali deti pohodiť, dovoľovali chudobným rodičom dieťa odpredať a tento predaj sama obec sprostredkovala. Odloženie dieťaťa postihovalo hlavne ženské pohlavie. U chlapcov, pretože predstavovali budúcu pracovnú silu, boli životné vyhliadky lepšie. Konkrétnym dokladom tejto praxe je zachovaný papyrusový list, ktorý 17. júna roku 1. po Kr. písal akýsi Hilarion, chudobný nádenník, z Alexandrie, kde pracoval, tehotnej manželke Alite do Oxyrhynchu: \"Ak s pomocou božou šťastne porodíš, a bude to chlapec, nechaj si ho, ak to bude dievča, odlož ju!” V takýchto prípadoch nešlo ale o bezcitnú brutalitu, pretože s odloženým dieťaťom sa odkladali aj poznávacie znamenia, nejaký prsteň alebo šperk, podľa nich sa po rokoch rodičia s dieťaťom často stretali. Téma odloženia a stretania sa stala tiež častým námetom divadelných hier. (Sofokles – Oidipus,..) V Aténach, keď bolo dieťa ponechané, boli ozdobené domové dvere pri chlapcovi olivovými vetvičkami a pri dievčati vlneným pletencom. Účel bol oznámiť susedstvu narodenie dieťaťa, a aj očista domu a tiež to symbolizovalo ciele výchovy: oliva – občianska zdatnosť, vlna – pracovitosť žien. O malé deti sa starala ich matka, ktorej často pomáhala, a niekedy ju v podstate zastupovala, dojka a neskôr pestúnka. Nemôžeme sa teda diviť tomu, že pestúnky často poznali svojich zverencov lepšie než ich vlastná matka a keď deti povyrástli, tak medzi nimi bolo veľmi silné citové puto, ktoré často pretrvávalo dlhé roky až do dospelosti. Lásku pestúnky k zverenému dieťaťu nám dobre dokumentuje Aischylos vo svojom diele Oresteia, kde sa stará Oresteova pestúnka dozvedá o smrti Oresta, ktorá je ale sfalšovaná. To ona ale nevie a plače pre neho: : Teraz Orestes, radosť duše mojej, ktorej matka zverila mi pred rokmi.. – Čo naplakal sa v noci spočiatku a čo dal práce! Teraz je zbytočná! Chlapec bol ako zvieratko. A staraj sa a živ ho poriadne! No, nemám pravdu? Dieťa na prsiach ti povedať nedokáže, keď má hlad, ak chce piť či bruško trápi ho: Tak detské telíčko si pomôže len samo. A staraj sa potom o to, o všetko, a ešte nemôžeš sa ustrážiť! Aj plienky prala som, to už je osud pestúnky. Živiť a prať, a nevieš potom, čo skôr. Deti sa často umývali alebo kúpali v okrúhlych alebo oválnych kadiach alebo umývadlách, Musíme povedať, že malé deti na tom boli s čistotou lepšie než niektorí dospelí ľudia, ktorí pokladali teplé kúpele za mäkosť a Aristofanes sa dokonca zmieňuje o tom, že mnoho Aténčanov napodobovalo Spartu do tej miery, že pohŕdali nielen každou prejemnelosťou, ale čistotou vôbec. Pred spaním často matka alebo pestúnka spievala dieťati uspávanku. Ako dieťa rástlo, pribúdali k pôvodným uspávankám spievaným deťom pred spaním, tiež rozprávky. Deťom, ktoré neposlúchali sa často rozprávali rozprávky o tzv. \"bubákoch – strašidlách”. Medzi najznámejšie a nám dochované strašidlá patrí napr. Mormo, Lamia a Gello, Akkó, Alfitó, Gelló, Gorgó, Empusa alebo Mormolyké. Naopak poslušným deťom sa často rozprávali zábavné rozprávky, kde hlavnými hrdinami boli zvieratá. Tieto bájky mali v sebe tiež určité morálne a etické ponaučenie, takže to bolo vlastne prvé vyučovanie v detskom živote. Neskôr im matky a pestúnky rozprávali rôzne mytologické príbehy a národné povesti, ako si ich pamätali ony, zo svojich detských čias a tým im tiež predávali svoje skúsenosti. I deti v staroveku neposlúchali a osvedčeným spôsobom, ako ich umierniť bolo trestanie. Doklady máme dokonca aj na vázach. Medzi najčastejšie tresty patrili zauchá, použitie tŕstia, bičíku, ale niekedy sa používalo to, čo bolo najbližšie po ruke, takže sa nemôžeme diviť tomu, že niekedy dieťa dostalo aj sandálom. Tresty sa väčšinou odohrávali doma, v rodinách a boli znakom istej disciplíny. S istými telesnými trestami sa stretávame aj v školách, ale to už deti boli staršie."}
{"id": "180020", "title": "Tamar (biblická postava)", "context": "Tamar, Dávidova dcéra Jej príbeh je v biblickom rozprávaní pútavo opísaný. Tamar bola plnohodnotnou sestrou Absolóna (Abšalóma), mladšieho zo synov kráľa Dávida. Dávidov vtedy najstarší žijúci syn Amnon, ktorý nebol jej plnohodnotným bratom, sa do nej zaľúbil. Keďže uveril tomu, že ju nebude môcť vlastniť, vymyslel plán: Tváril sa akoby bol chorý a poveril otca tým, aby poslal po sestru, aby mu táto domnelo pripravila jedlo pre chorého. Amnon ju ale znásilnil, a keď ho zúfalo prosila, aby predsa požiadal otca o manželstvo s ňou, zmenila sa jeho láska v nenávisť a vykázal ju z domu. Jej brat Absolón (Abšalóm) ju prijal k sebe, zjavne v domnienke, že ich spoločný otec zasiahne. Tohto síce udalosť rozhnevala, ale proti korunnému princovi nič nepodnikol. Absolón počkal dva roky, kým sa pomstil. Násilníka pozval na oslavu, počkal kým sa opije a nechal ho zabiť. Tento čin je určite potrebné vidieť z aj pohľadu rozporov o Dávidovo následníctvo (ktoré viedli až k Absolónovej revolte proti otcovi)."}
{"id": "184088", "title": "Rozprávky barda Beedla", "context": "Príbeh troch bratov  Dej Boli raz traja bratia, ktorý putovali po opustenej kľukatej ceste za súmraku. Po čase bratia prišli k rieke príliš hlbokej, aby ju prebrodili. Ale keďže dobre ovládali čarodejnícke remeslo, len mávli prútikmi a urobili si most. Keď boli v polovici mosta. cestu im zahatala postava v kapucni. Bola to smrť. Cítila sa podvedená, pretože pútnici sa zvyčajne utopili v rieke. No smrť bola prefíkaná. Navonok troch bratov chválila ako vedia čarovať a povedala, že každý z nich si zaslúži odmenu za to, ako šikovne sa jej vedeli vyhnúť. Najstarší brat si vyžiadal taký mocný prútik, aký nemá nikto na svete. A tak mu smrť venovala prútik, ktorý odtrhla z neďaľekej bazy. Druhý brat sa rozhodol, že smrť ešte väčšmi poníži. Vyžiadal si preto moc vrátiť milovaných ľudí zo sveta mŕtvych. Smrť zdvihla kamienok a povedala ,že odteraz tú moc má. Napokon sa smrť obrátila k tretiemu bratovi. Ten bol z nich najskromnejší a požiadal o niečo, vďaka čomu by mohol chodiť po svete tak, aby ho smrť nenašla. A tak mu smrť len veľmi neochotne podala svoj vlastný neviditeľný plášť. Prvý brat išiel do jednej ďalekej dediny, kde bazovým prútikom zabil čarodejníka s ktorým sa kedysi pohádal. Opitý mocou, ktorú mu dal bazový prútik, chvastal sa aký je vďaka nemu nepremožiteľný. Ešte počas tej noci sa k nemu prikradol iný čarodejník, ukradol mu prútik a ešte mu pre istotu podrezal hrdlo. A tak si smrť zobrala prvého brata. Medzi tým sa druhý brat vrátil do svojho domova. Tam vytiahol kameň a tri krát ho v ruke otočil. Na jeho úžas sa pred ním objavila dievčina s ktorou sa chcel kedysi oženiť, no nečakane predtým zomrela. Bola však smutná a chladná, pretože už nepatrila do sveta živých. Napokon druhý brat od beznádejnej túžby prišiel o rozum a vzal si život, aby už mohol byť s ňou. A tak si smrť vzala aj druhého brata. Pokiaľ ide o tretieho brata, toho smrť hľadala dlhé roky, ale nájsť ho nevedela. Až keď sa najmladší brat dožil vysokého veku, zložil si neviditeľný plášť a dal ho svojmu synovi. Vtedy privítal smrť ako starú priateľku a šťastný s ňou odišiel, teraz už ako seberovný. Fakty Traja bratia v príbehu sú v skutočnosti Antioch, Cadmus a Ignotus (pochovaný v Godricovej Úžľabine) Peverellovci a predmety, ktoré od Smrti dostali sú bájne Dary Smrti. Antioch bol najstarší z bratov a dostal starobylý bazový prútik, najmocnejší zo všetkých, Cadmus dostal Kameň oživenia a je predkom rodu Gauntovcov a Ignotus dostal neviditeľný plášť a je predkom rodu Potterovcov. Kategória:Harry Potter Kategória:Knihy z 2007"}
{"id": "167704", "title": "Život žien v antickom Grécku", "context": "Žena v rodine Muž mohol mať jednu alebo viac mileniek, kúpených žien alebo zajatkýň. Mal však iba jednu manželku, s ktorou sa právoplatne oženil. Pri svadbe sa obradne vymieňali dary, žena sa nekupovala. Manželka nebola vlastníctvom svojho muža, ale iba súčasťou jeho majetku. Manžel bol jej pánom, mohol ju potrestať, zapudiť, ak povážlivo ohrozila riadny chod domu, v prípade cudzoložstva ju smel dokonca zabiť. Toho sa ale muži väčšinou snažili vyvarovať, pretože by boli nutne stíhaní pomstou jej rodu. Manželka mala nie síce presne vymedzené, zato však nepopierateľné práva. Zostávala najmä pod ochranou rodu z otcovej strany. Svadba, najmä v urodzených rodinách, mala charakter skutočnej zmluvy, uzavretej podľa prísnych predpisov. Zaručovala zákonitej manželke v mužovom dome zvláštne miesto a tiež vysokú vážnosť. Prípady nevery bývali dosť časté. Nevera bola často súčasťou rodinnej stratégie, lebo nebolo žiaduce ani múdre mať niekoľko legitímnych synov, kedy hrozilo rozdelenie majetku rodu. Bolo lepšie mať ľavobočkov, ktorí neboli prizvaní k deleniu pôdy, ale ktorí mohli v prípade úmrtia zákonného dediča nahradiť. Nevera mohla byť tiež vynútená v prípade, že manželka nebola schopná dať svojmu mužovi dediča. Nie všetky manželky prijímali milostné výstrelky svojho pána."}
{"id": "600279", "title": "Oblievačka", "context": "V niektorých oblastiach Slovenska (napr. na Ponitrí, na Kysuciach) mládenci začali s oblievačkou už vo Veľkonočnú nedeľu popoludní pokračujúc na Veľkonočný pondelok popoludní. Kupači boli pohostení zvyčajne mäsom, koláčmi, pálenkou a za odmenu dostávali od dievčat maľované vajíčka (kraslice) alebo peniaze. Pondelokové dopoludnie bolo ako oblievací čas vyhradené pre menších chlapcov. Kupači boli často sprevádzaní hudobníkmi. Na oblievanie používali mládenci na Ponitrí vlastnoručne zhotovené drevené striekačky."}
{"id": "523429", "title": "Bača (povolanie)", "context": "Z dejín Znalosť bačovania sa odovzdávala z generácie na generáciu. Bačovia a valasi sa svojimi vedomosťami o chove oviec výrazne odlišovali od pastierov iných hospodárskych zvierat. V dedinách si ich vážili, boli na spoločensky vyššej úrovni ako pastieri dobytka, ktorých úlohou bolo len pásť napríklad kravy alebo kozy. Bačovia, najmä z Liptova, boli vyhľadávaní, lebo poznali recepty na prípravu syrárskych výrobkov i žinčice na rozdiel od goralských bačov napríklad z Lendaku. Dediny, ktoré mali takých bačov mali veľmi dobrú povesť. Majitelia oviec im radi zverovali svoje stáda, lebo verili, že sa o ne dobre postarajú, a ak bude potrebné budú vedieť ich aj liečiť. Bača musel byť nielen šikovný, čistotný, poriadkumilovný a čestný, ale musel mať autoritu. Pred výhonom stáda na salaš sa bačovia a ostatní ovčiari stretávali s majiteľmi oviec, s gazdami a prostredníctvom funkcionárov spolku sa písomne zjednávali na letnú pastevnú sezónu. Odmenou boli naturálie – potraviny a iné odmeny. Predovšetkým to bol ovčí syr, oštiepky, zemiaky, baranie mäso, múka a pod. Chlieb si nechávali piecť v dedinách. Bačovia sa o ovce v niektorých dedinách starali aj v zime. V Liptove ich volali „ zimoví “ alebo „ zimovní valasi “. Gazdovia im za odmenu nechávali obrobiť malé kúsky zeme na okrajoch ich polí. Sadili na nich zemiaky. V Liptovskej Tepličke sa dohodli s ovčiarmi, že ich budú stravovať od fašiangov až do ich odchodu na salaše. Košiar s ovcami nikdy nestál na jednom mieste počas letnej sezóny. Ovčí trus bol vynikajúcim hnojivom, ktoré si cenili všetci gazdovia. Bačovia sa zjednávali s majiteľmi lúk, kde budú košarovať. Nikdy však sa nekošarovalo dlho a pre jedného gazdu. Napríklad v Štrbe najviac štyri týždne. Gazda sa bačovi odmeňoval plemenným baranom alebo každú nedeľu priniesol ovčiarom jedlo, mäso, pálenku a tabak. Košarovalo sa však len na takých miestach, kde bol dobrý prístup k vodným zdrojom, studničkám, potokom a pod. Výhon oviec Výhon stáda na salaš bol významnou udalosťou pre každú dedinu. K tomu smerovala všetka prípravná činnosť. Bola to dlho očakávaná dedinská udalosť. Kým sa tak stalo valasi a bača spolu s majiteľmi oviec preverili ich zdravotný stav, ošetrili ovciam ratice, majitelia označili jahňatá určené na ďalší chov, na ušiach oviec urobili rozpoznávacie znaky, ktoré boli pre každého majiteľa jedinečné a dedili sa z pokolenia na pokolenie. Predstavitelia salašných spolkov sa vybrali na salaše, prekontrolovali ich, prípadne opravili. Čas výhonu oviec sa tradične dodržiaval. Stanovoval sa podľa počasia na niektorý deň v druhej polovici apríla. Väčšinou sa tak udialo asi týždeň pred Ďurom (24. apríla). Vtedy museli byť ovce už na salaši. Nie vždy tak tomu bolo. Vo Važci ovce vyháňali neskôr, okolo 1. mája, keď sa roztopil sneh, lebo ovce v košiaroch pred prvým májom od zimy hynuli. Výhon bol veľmi slávnostný. Veľká črieda sa pomaly rozrastala v strede dediny, na hlavnej ulici. Bača dával pozor, aby všetky ovce boli v stáde, aby sa ani jedna nezatúlala. Potom vykročil pred stádom, sviatočne oblečený, ozdobený opaskom, v ruke s kyjakom, v druhej s drevenou miskou – „ halbijou “, z ktorej sypal soľ pred ovce, ktoré za ním bežali, keď ich vyháňali z dvorov. Ženy, keď okolo nich prešiel bača, vylievali na neho hrnček s vodou a želali mu šťastie. Potom bača prežehnal stádo, ktoré už cestou na salaš sa popásalo. Bačovské koliby Bačovská koliba bola ústrednou stavbou salaša. Slúžila nielen na ubytovanie valachov, ale aj na výrobu syrov, žinčice a ďalších produktov a na ich uskladnenie. Bača nebol majiteľom koliby. Vlastnil ju spolok. Bola zhotovená z dreva ihličnatých stromov, trámy boli otesané z jednej alebo z oboch strán. Mala sedlovú strechu. Jediným otvorom do nej boli dvere. Vo vysokohorských polohách Vysokých a Západných Tatier, kde bývali nečakané a prudké zmeny počasia, stavali koliby z kameňov. Boli trvácnejšie a nevyžadovali častú údržbu. Koliby väčšinou stáli na jednom mieste, málokedy ich premiestňovali. Neskôr sa stavali doštené koliby, ktoré bolo možné premiestňovať. V prostriedku koliby bolo ohnisko obložené kameňmi. Okolo ohniska spávali ovčiari. Bača mal vyhradené miesto pri dverách. Lôžko pre valachov bolo zhobľované z dosák, na nich bol slamník. Ak nemali slamu vypchávali ho ihličím. Deky, ktorými sa prikrývali, boli zo súkna. Osobné veci mali valasi uložené vo vojenských kufríkoch alebo na poličkách. Valasi, ktorí v noci strážili stádo, sa ukrývali pod prístreškom. Práca na salaši Každodenná práca na salaši sa uberala presne stanoveným harmonogramom. Ráno budil valachov bača. Rozdúchal oheň, pripravil teplú vodu. Potom všetci odišli dojiť ovce. Po dojení sa naraňajkovali a vyháňali ovce na pašu. Bača s pomocníkmi sa venovali každodennej práci. Umývali kotlíky, geletky, putery, nosili vodu, kŕmili ošípané, vyrábali syr, oštiepky a varili žinčicu. Len na Michala sa valasi vracali na poludňajšie dojenie. Počas ostatných dní dojili ovce dvakrát za deň, ráno a večer. Večer všetko poupratovali, poumývali a uložili sa na spánok. Bača sa ukladal na lôžko posledný. Pastviny každý deň vyberal bača. Dbal na to, aby ovce spásavali menej kvalitné pasienky, ktoré nemali byť strmé a kamenisté, aby sa ovce neunavili a nestratili mlieko. Stáda strážili na salašoch psy. Obyčajne domáce bielej farby známe pod menom slovenský čuvač. Toto plemeno sa vyznačovalo silou, odvahou. Čuvače sa vedeli postaviť proti medveďom i vlkom. Na zaháňanie neboli vhodné, lebo sa ich ovce báli. Túto veľmi dôležitú úlohu plnili malé dedinské psíky. Spoločenský život Bačovia a valasi málokedy schádzali do dolín. Boli po celú sezónu odlúčení od sveta a jedinou zmenou v ich ustálenom životnom a pracovnom rytme boli návštevy. Bača mal rozhodujúce slovo, keď niektorý z valachov chcel navštíviť rodinu. Stávalo sa to len vo výnimočných prípadoch, keď niektorí z nich mal vybaviť súkromné záležitosti, ako bola svadba, pohreb, krst a pod. Nikdy im nedovolil vzdialiť sa zo salaša počas dní okolo sviatku Jána, kedy mali ovce naviac kvalitného mlieka. Ženatých valachov navštevovali počas nedele manželky a deti a slobodných ich matky. Na salaš chodievali drevorubači, valasi zo susedných salašov, okoloidúci a gazdovia, ktorí si odnášali syr. Prinášali nové správy z dediny i z okolitého sveta. Bača ich hostil kyslou žinčicou. Sladkú, najkvalitnejšiu mávali valasi na raňajky. Najväčším sviatkom ovčiarov na salašoch bol deň na svätého Jána. Bača zabil a upiekol jahňa a pohostil ním všetkých, ktorí v ten deň salaš navštívili. Nechýbala zábava, valasi hrali na fujare, píšťalke spievali a tancovali. Valasi sa na salašoch náboženstvu veľmi nevenovali. Len niektorí silne veriaci sa modlili a ostatní sporadicky sa postili v piaty deň týždňa. Verili poverám, báli sa bosoriek a strigôňov, Boli dobrými znalcami počasia. Predpovedali ho podľa ranných zor i podľa večerného západu slnka. Počas voľného času vyrezávali črpáky na žinčicu, formy na oštiepky, fujary, píšťalky a pastierske palice. Mnohí boli dobrými hudobníkmi, vedeli spievať a hrať na ľudových hudobných nástrojoch. Na mnohých salašoch sa zrodili ľudové pesničky a povesti. Ukončenie salašnej sezóny Salašná sezóna sa končila príchodom jesene. Valasi hnali stáda do dolín, bližšie k dedinám na strniská. Počasie bolo rozhodujúce pre stanovenie termínu ukončenia sezóny. Stávalo sa tak obyčajne v druhej polovici októbra na Gála (16. október) alebo na Mitra (Demeter 26. októbra). Vyúčtovanie sezóny robil bača na výročnej schôdzi salašného spolku na Gála, Mitra alebo Martina, na Vianoce alebo na Nový rok. Práca s mliekom Ovce doja 180 dní v roku. Jedna počas sezóny nadojí 90 až 100 litrov mlieka. Dojenie je ťažká práca. Podojiť stádo oviec trvá viac ako 2 hodiny. Valasi pred dojením dodržiavali hygienu. Umývali si ruky, geletky museli byť tiež čisté. Dojili štyria. Na pravom okraji „ strungy “ sedával bača a na ľavom druhý „ dojčiar “. Ďalší dvaja sedeli v strede chrbtami k sebe. Po dojení mlieko spracovávali na žinčicu, syry, bryndzu, oštiepky a niekedy aj na maslo. Rozhodujúcu úlohu mal pri tom bača, ktorý určoval kedy je mlieko teplé a vhodné na spracovanie. Postupoval takto: Ak bolo mlieko príliš studené muselo sa zohriať, ak bolo teplé muselo sa ochladiť. Napríklad tak, že puteru vypláchli studenou vodou. Najskôr sa vykonalo zrážanie mlieka – kľaganie . Na prípravu kľagu sa používal zvierací žalúdok. Najčastejšie z jahňaťa alebo kozľaťa. Mlieko sa zrazilo asi za pol hodiny. Bača to zisťoval ponorením prsta do mlieka. Ak zostal čistý mlieko bolo zrazené. Keď bolo mlieko zrazené a roztrepané, bača začal zberať syr. Keď urobil hrudku vložil ju do plátennej hrudianky . Bola z ľanového plátna. Keď syr odtiekol, hrudu položili na poličku – podišiar , kde dozrieval. Polička musela byť čistá, každý týždeň vyrajbaná kefou na mokro. V niektorých kolibách bola polica na syr umiestnená v komôrke. Srvátka, mlieko, ktoré zostalo po vybratí syra sa nazývala „ levárka “ alebo „ nevárka “. Preliala sa do čistého kotla a nad ohňom sa nechala za stáleho miešania zovrieť. Keď sa začala „ kašiť “ bolo potrebné var zastaviť, zaliať srvátkou čo nakvapkala z hrudy syra. Potom sa nechala znovu zovrieť a keď sa rozpukla vrchná vrstva – „ urda “ bolo potrebné ju hneď odstaviť z ohňa. V minulosti ako v kotle zovieralo, určovali bačovia počasie. Ak pri rozpuknutí urdy vyhodilo bublinu hore, malo byť pekné počasie. Keď len „ pobočilo “ malo pršať. Z kotla sa zobrala vrchná vrstva – „ urda “ veľkou varechou do putery. Tu sa dobre roztrepala na žinčicu. Stávalo sa, že na čerstvú žinčicu čakali pred kolibou ženy, aby ju odniesli do dediny. Za odmenu bačovi prinášali špiritus, slaninu, cigarety. Skysnutou žinčicou zahášali smäd kosci a ženy na lúkach. Na salaši vyrábali syr ako polotovar pre oštiepok. Syr o hmotnosti približne jeden kilogram pomrvili a natlačili do tlačiara. Dobre natlačenú nádobku vyprázdnili a syr nechali v kotlíku s horúcou vodou napariť. Potom sa syr vybral, vytlačila sa z neho srvátka. Keď bol dobre vytlačený bača ho v rukách formoval do tvaru šišky a zdobil pomocou drevenej formy. Hotové oštiepky sa solili v rôsole, ktorý sa pripravoval z prevarenej vody s pridaním „ zvánovej “ soli. Potom sa vkladali do studeného rôsolu na aspoň 12 hodín. Hotové sa vešali pod strechu koliby . (citát) Syr sa vážil každých 14 dní. Za ten čas ho bača nazberal za 30 „ hrúb “. Potom si po neho prichádzali salašníci. Parenice sa vyrábali z čerstvého syra, ktorý sa zabalil do handry a nechal vykysnúť za vatrou v kolibe. Bolo treba dávať pozor aby neprekysol. Vykysnutý syr sa spracovával parením a prihrievaním v teplej vode, miesením a ťahaním do dlhých pásov. Keď bol spracovaný vyťahoval sa na hobľovanej doske dlhej 4-5 metrov. Hotový pás sa skrúcal z obidvoch strán smerom do stredu . (citát) Maslo bolo tiež súčasťou pastierskej práce. Pripravovali si ho z čerstvej urdy, ktorú precedili a čo na cedidle ostalo nechali odtiecť a usadnúť. Urobilo sa tak tri – štyrikrát. Potom sa všetko v putierke premrvilo a zalialo „ zvarnicou “. Potom z nej vytrepali maslo . (citát) Bryndzu vyrábali podľa potreby. Bača ju pripravil z hrudky syra, z ktorej odrezal potrebné množstvo, pomrvil ho, posolil a dobre spracoval. (citát)"}
{"id": "488056", "title": "Svinec (prírodná rezervácia)", "context": "História Podľa povesti neďaleko kedysi pásol ovce sirota Jakub, chlapec neposlušný a spurný. Keď mu sestra priniesla obed, volal na ňu: \"Než by som toto mizerné jedlo jedol, nech radšej skameniem a nech ma sviňe zožerú!\" Vtom z lesa vybehli dve svine, chlapca ubili a zožrali. Chlieb, ktorý mu sestra doniesla, sa premenil na kameň a z džbánku od mlieka vytryskla voda. Kopcu nad studničkou sa od tej doby hovorí Svinec."}
{"id": "446049", "title": "Sobáš v judaizme", "context": "Tradície Keď novomanželia strávia prvé spoločné chvíle sami v uzavretej miestnosti, opäť sa pripoja k svadobným hosťom a nasleduje hostina, predávanie darov a svadobné veselie, ktoré je často sprevádzané tancom a hudbou. Po modlitbe na záver hostiny sa vysloví sedmoro požehnaní (ševa brachot). Svadobné veselie trvá sedem dní a nocí. Zvyklosťou je tiež ženíchovo kázanie na rôzne témy z Biblie a Talmudu, za ktoré dostane od prítomných dar. Dary neveste sa väčšinou odovzdávajú už pred svadbou a tvoria z veľkej časti výbavu novej domácnosti. Býva zvykom, že počas tancov pri svadobnom veselí sú obaja novomanželia vyzdvihnutí na stoličkách nad hlavy ostatných a tak ich pripodobňujú ku kráľovi a kráľovnej. Na svadbe sa spieva mnoho tradičných piesní, medzi najznámejšie patrí Hava nagila."}
{"id": "127064", "title": "Chanukija", "context": "Legenda Zapaľovanie chanukije pripomína znovuzasvätenie Jeruzalemského chrámu počas Makabejského povstania proti Seleukovcom v rokoch 167–165 p. Kr. Makabejci chceli po dobytí chrámu zapáliť chrámovú menoru a vykonať tak jeden z najdôležitejších chrámových rituálov. Nemali však dosť rituálne čistého olivového oleja, našli len malé množstvo, ktoré by vystačilo iba na jeden deň. Keď naplnili menoru olejom z fľaštičky, stal sa zázrak, olej horel v svietniku celých osem dní. Za ten čas sa podarilo získať dostatok potrebného oleja na doplnenie svietnika. Chanukový zázrak si každý rok Židia pripomínajú zapálením svetiel na chanukiji."}
{"id": "354300", "title": "Vénosc", "context": "Život horalov ; Na jar sa venovali obrábaniu pôdy: počnúc aprílom vynášali znova na polia vo svahoch pôdu, ktorá sa z nich v zime zosunula, zároveň z polí zbierali kamene. Kamene hromadili na okrajoch pozemkov, kde slúžili na označenie ich hraníc. V máji a júni zvieratá vychádzali na deň z maštalí, večer sa do nich vracali. ; V júli sa zvieratá vyviedli na letnú pašu: ľudia aj dobytok vystúpili z údolia na vysokohorské lúky v Deux-Alpes. V lete sa kosili lúky a sušilo seno. Balíky sena sa spúšťali na lane natiahnutom medzi Deux-Alpes a Vénoscom, medzi ktorými je prevýšenie 700 m. ; Jeseň: počnúc septembrom rodiny schádzali späť do údolia kvôli práci na poli a zberu plodín, najmä vykopávaniu zemiakov. 22. septembra sa konal jarmok v Bourg-d Oisans. Dedinčania tam chodili predávať nadbytočné zvieratá, o ktoré ešte mohol byť na trhu záujem. S príchodom zimy bolo veľmi dôležité znížiť počet hladných zvieracích krkov. ; Zima bola vyhradená putovnému predaju: táto činnosť bola počas 19. storočia medzi obyvateľmi Vénoscu veľmi rozšírená. Muži na zimu opúšťali dedinu, aby sa pokúsili zarobiť trocha peňazí predajom všetkého možného. Vénosc sa stal spolu s Mont-de-Lans metropolou putovného predaja kvetov. Stávalo sa, že semená a cibule predávali dokonca aj v zahraničí. Ženy ostávali doma, aby chovali dobytok a starali sa o deti."}
{"id": "512483", "title": "Žabia Javorová dolina", "context": "Názov Je odvodený od povesti, ktorú si, pravdepodobne v 18. storočí, rozprávali zlatokopi. Bola o ropuchách so zlatými korunkami a kačkách so zlatými chocholčekmi, ktoré svojimi zázračnými schopnosťami dávali nádej, že sa raz dopátrajú rozprávkových zlatých pokladov."}
{"id": "62513", "title": "Fašiangy", "context": "Fašiangy na dedine Oslavy fašiangov sa regionálne líšili, aj keď sa vyskytovali aj spoločné črty. Napríklad v regióne Liptov a v obci Čičmany sa varila praženica, na ktorú bola pozvaná celá dedina. Mládenci najprv týždeň pred zábavou chodili po dedine a pozývali dievčatá, ale aj starších. Pri tejto obchôdzke nezabudli zozbierať vajíčka a slaninu. Praženicu väčšinou pripravovala richtárka, potom sa začínala zábava, na ktorej boli aj pražené šišky, karamel, závin, huspenina a ďalšie miestne špeciality. V Honte bolo zvykom robiť pálenku. Chlapci chodili po dedine a vyberali zrno, taktiež spojené s obchôdzkami za dievčatami a pýtaním slaniny, klobásy a niekde im dali aj údené mäso. Všetko sa odnieslo na priadky, kde dievčatá pripravili pohostenie. Fašiangy sa končili v utorok o polnoci."}
{"id": "517712", "title": "Čertův hrádek (hrad v okrese Blansko)", "context": "Povesť Podľa ľudových rozprávaní bol hrad vybudovaný v nezvyčajne krátkom čase neznámym rytierom. Hovorilo sa o tom, že je to dielo samotného diabla, ktorý v okolitých dedinách unášal ženy a väznil ich na hrade."}
{"id": "439290", "title": "Pevnosť (stavba)", "context": "Dejiny Prvým národom, ktorý začal budovať pevnostné stavby k čisto vojenským účelom, boli Egypťania. Na strategicky významných miestach celej svojej ríše budovali obranné pevnosti a celú sieť malých pevností, tzv. migdolov . Rimania pri svojich vojenských výpravách budovali prechodné i stálejšie tábory ( castra, castra stativa ) a na mieste obliehania potom poľné opevnenie zvané circumvallatio , ktoré malo brániť obrancom v pokusoch o prerazenie obliehacích línii a tzv. contravallatio , ktoré chránilo rímske vojsko proti útokom zvonka."}
{"id": "260353", "title": "Zlatá cesta (história)", "context": "Pohoniči Skutočnými nositeľmi obchodu na Zlatej ceste boli pohoniči (), väčšinou sedliaci, ktorí za odmenu prepravovali tovar na chrbtoch koní buď vo vlastnej réžii alebo v službách veľkoobchodníkov. Z bezpečnostných dôvodov sa združovali do karaván, no občas používali aj ozbrojený sprievod. Karavany chodili po celý rok, ale najviac po žatve a jesenných prácach, kedy bol dostatok obilia, hlavného spätného nákladu. Po dennom pochode asi 25 – 30 kilometrov museli pohoniči nocovať a práve v týchto vzdialenostiach vznikli na trase od Pasova po Prachatice najväčšie obce Waldkirchen a Volary."}
{"id": "152930", "title": "Staroegyptský kalendár", "context": "Ročné obdobia Rok občianského kalendára tvorili tri obdobia ter () analogické a pomenované podľa prírodných ročných období. Začiatok roku renpet () pripadal v deň heliaktického východu Síria na začiatok nílskych záplav. Jednotlivé obdobia v roku boli tieto (časové vymedzenia platili pre rok heliaktického východu Síria, keď sa kalendárne obdobia kryli s prírodnými): achet alebo „obdobie záplav“, „záplava“, podľa prírodného ročného obdobia ku koncu ktorého sa sialo (polovica júla až polovica novembra); peret alebo „obdobie rozpuku“, „zima“, podľa prírodného ročného obdobia počas ktorého rástlo obilie na poliach (polovica novembra až polovica marca); šemu alebo „obdobie žní“, „leto“, podľa prírodného ročného obdobia počas ktorého bola zbieraná úroda (polovica marca až polovica júla)."}
{"id": "459739", "title": "Arktický deň", "context": "Pozri aj  Letný deň Tropický deň"}
{"id": "492867", "title": "Krvavá nedeľa", "context": "Pozri aj  Čierna sobota Kategória:Nedeľa"}
{"id": "109686", "title": "Ročné obdobie", "context": "Jednotlivé obdobia Pozri: jar - okolo 20. marca - jarná rovnodennosť leto - okolo 21. júna - letný slnovrat jeseň - okolo 23. septembra - jesenná rovnodennosť zima - okolo 21. decembra - zimný slnovrat"}
{"id": "499298", "title": "Babie leto", "context": "Introduction Babie leto Babie leto je „obdobie suchého, málo veterného, slnečného a cez deň veľmi teplého obdobia, ktoré sa vyskytuje v Európe obvykle v septembri alebo októbri“. Tento jav je spôsobený rozsiahlou anticyklónou, ktorá sa v tomto období vyskytuje nad strednou a juhovýchodnou Európou. Babie leto spôsobuje zablokovaný vysoký tlak, ktorý tlačí vzduch do oblastí s nízkym tlakom, čo spôsobí veterné počasie. V dôsledku rotácie Zeme sa tieto vetry otáčajú proti smeru hodinových ručičiek okolo severnej pologule a niekedy sa stáčajú až na juh, naberajú teplejší vzduch, a privádzajú ho do oblastí na sever, čím sa potom niektoré oblasti oteplia aj v nečakanom ročnom období. Je zaujímavé, že v rôznych jazykoch sa babie leto hovorí rozličnými slovnými vyjadreniami: Jazyk a doslovný preklad: Angličtina, Litovčina, Francúzština, Arabčina, Japončina, Kórejčina: Indiánske leto. Slovanské jazyky, Tatárčina: Babie leto Nemčina, Maďarčina: Leto starej ženy Esperanto: Po lete Švédčina: Britské leto Čínština: Tigrie leto Baskičtina: Malé leto Holandčina: Neskoré leto Srbčina: Michalovo leto Taliančina, Portugalčina, Katalánčina: Leto Sv. Martina Španielčina: Leto Sv. Miguela Bulharčina: Cigánske leto Babie leto je jednou zo singularít v počasí vyskytujúcich sa počas roka. Názov babie leto pôvodne označoval poletujúce vlákna pavučín s pavúkmi, ktoré sa vyskytujú v tomto období."}
{"id": "51415", "title": "Celestín I.", "context": "Pamätné dni  katolícka cirkev - 6. apríl ortodoxná cirkev - 8. apríl"}
{"id": "22137", "title": "13", "context": "Introduction Rok 13 nášho letopočtu, latinsky 13 AD alebo XIII AD , bol neprestupný rok začínajúci v nedeľu juliánskeho kalendára. V tom čase bol rok označovaný ako \"Rok konzulátu\" Rimanov Gaius Silius a Lucius Munatius Plancus, menej často ako rok \"766 Ab urbe condita\" (rok 766 od založenia Ríma). Názov AD 13 sa pre tento rok používa od začiatku stredoveku."}
{"id": "152928", "title": "Staroegyptský kalendár", "context": "História Slonovinová tabuľka so serechom panovníka Hora Džera (1. dynastia) a ideogramom bohyne Sopdet v podobe ležiacej kravy s hieroglyfom „rok“ medzi rohmi (W. M. Flinders Petrie). „Sopdet, ktorá otvára rok – obdobie záplav.“ Staršia egyptológia predpokladala na základe zobrazenia na tabuľke z obdobia panovania faraóna Hora Džera (okolo 2999 – 2952 pred Kr.), že už počas 1. dynastie bol občiansky kalendár spojený so Síriovym heliaktickým východom. Súčasný výskum tento predpoklad nepotvrdil, dokonca objavili sa pochybnosti či vôbec ide o výjav súvisiaci s hviezdou Sírius. Je tiež možné, že „občiansky kalendár s 365 dňami nebol hneď od začiatku previazaný s východom Síria ale s iným dnes nám neznámym javom, ktorý sa objavoval každý rok s určitou nepravidelnosťou, takže narastajúci posun občianskeho kalendára nebol hneď zrejmý.“ Podľa Richarda Parkera Egypťania pravdepodobne používali v ranom období kombináciu lunárneho a solárneho kalendára s vloženým osobitným mesiacom, ktorý bol upravovaný podľa záplav a východu Síria. Začiatok záplav v roku vo vtedajšom hlavnom meste Mennoferi (Memfis, 01D) sa časovo kryl s heliaktickým východom Síria. Podľa rímskeho autora Censorina staroegyptský Nový rok, počas ktorého bol zároveň pozorovaný aj heliaktický východ Síria, pripadol na 20. júla juliánskeho kalendára 139 po Kr. Z tohto dátumu je možné vypočítať predchádzajúce tri východy v rokoch 1322, 2782 a 4241 pred Kr. Staršia egyptológia kládla zavedenie občianskeho kalendáru ďalej do minulosti, práve do obdobia okolo roku 4241 pred Kr., pretože jeho použitie je známe aj pred rokom 2782 pred Kr. Dnes sa prikláňa k roku 2782 pred Kr., v ktorom starí Egypťania zaviedli svoj občiansky kalendár. Snaha zosúladiť astronomický solárny rok s občianskym rokom v staroegyptskej spoločnosti viedla k pokusom o reformu kalendára. Roku 238 pred Kr. Ptolemaios III. Euergetes vydal dvojjazyčný kanobský dekrét, v ktorom nariadil meniť dĺžku každého štvrtého roku z 365 dní na 366. Táto reforma sa však neujala. Rímskemu cisárovi Augustovi sa podarilo od roku 22 pred Kr. zaviesť 6. epagomenalny deň každý štvrtý rok (tzv. alexandrijský kalendár ), a tým takmer zastaviť stály posun egyptského kalendára oproti rímskemu juliánskemu. Potom egyptský Nový rok (I achet 1) v období rokov 26 – 23 pred Kr. pripadol na 29. augusta julánskeho kalendára."}
{"id": "29861", "title": "Turík", "context": "Dejiny  Stredovek Prvá písomná zmienka o Turíku je v listine zvanej Liptovský register z roku 1391, keď Imrich Bubek, župan Liptova a sudca kráľovskej kúrie overoval a komisiou odborníkov skúmal vierohodnosť listín zemepánov v Liptove o ich majetkovej držbe. O zemepánoch Turíka v Liptovskom registri hovorí: „Štefan, syn Petrov, Valentín, syn Tomášov a Štefan, syn Antonov z Turapotoka predložili nám dve listiny, jednu o pridelení akejsi pôdy Tura potok zvanej, urobenom samým kráľom Ladislavom Tomášovi a Šimonovi, synom Marcela; Albertovi a Dionýzovi, synom Sybura na výmenu ich vlastnej pôdy, zvanej Topla, v roku priazne 1278.“ Podľa toho kráľovská komisia hodnoverne vyhlásila, že Štefan, Valentín a Štefan z Turíckeho Potoka sú prví vlastníci zemí v okolí Turíckeho Potoka a vlastnia ich od roku 1278 na základe ustanovenia kráľa Ladislava. Usadili sa tu, osadili tu svojich poddaných a tak majetkoprávne povstala osada, ktorú pomenovali podľa miestneho potoka Turík. Zemepáni tej osady, ktorých do tých čias poznáme len podľa krstných mien, sa od roku 1278 volali Turanskí. Podľa koho alebo čoho sa potok v doline už predtým menoval Tura potok, zatiaľ nevieme hodnoverne doložiť. V Liptovskom registri sa hovorí, že do roku 1278 dolina patrila kráľovi, možno predpokladať, že tu bol kráľovský majer a teda aj osadníci. Alebo z Teplej, kde už v roku 1209 boli osadníci (tam bývali prví známi predkovia Turanských – Sybur, Adalbert a Marcel) a zaiste tiež kráľovský majer, patriaci ku Starému liptovskému hradu, sem prichádzali poddaní obrobiť oračiny alebo pásť dobytok. Skalný útes za Turíkom, zvaný Hradná skala, nám hovorí, že tam v dávnej minulosti bol hrádok, postavený z dreva ako predná stráž hlavného liptovského hradu. Starý liptovský hrad v dávnoveku postavený na rozkaz kráľa, aby strážil významnú obchodnú cestu do Poľska, mal okolo seba menšie strážne hrádky (v Malatinej, Kalamenoch, Teplej, Turíku, Sv. Anne, Sv. Mare, atď.) (Štefan Hýroš: Zámok Likava a jeho páni...) Turícky hrádok zanikol pravdepodobne v roku 1241 po vpáde Tatárov. Prví poddaní osadníci v Turíku zaiste boli ľudia z okolia, dobove označovaní ako inquilini či miseri, t. j. bedári bez prístrešku, bez zeme, ktorých zemepán ľahko získal za svojich poddaných alebo sluhov do dvora, len aby sa zachránili pri živote. Na vykázanom mieste dal im možnosť postaviť si domce s maštalkou, pridelil im na výživu kúsky zeme a tým si ich a ich potomkov právne navždy pripútal k sebe a na robotu na svojom majetku. Prví poddaní sedliaci v Turíku mali domce na vyšnom konci dnešnej obce. Boli to malé drevené domky, s nízkou podmurovkou, pozostávajúce z jednej izby a pitvora, ktorý bol aj kuchyňou. Z im pridelenej zeme, podľa urbárnej dohody, dávali pánovi naturálie – zbožie, peňažité poplatky na rôzne pánove aj župné potreby a mali povinnosť roboty na panskom, ustálený počet ručnej práce i so záprahom. Poddaný nemal slobody osobnej, rodinnej, majetkovej ani spoločenskej. Proti krivdám bol bez súdnej ochrany. Zvlášť žalostný bol stav poddaných v Uhorsku po porážke sedliackeho povstania, vedeného Jurajom Dóžom v roku 1514. Ich život sa vtedy podobal otroctvu až na to, že ich pán nevodil na trh a nepredával. Boli však pripútaní ku zemi, ktorú obrábali tak, že nesmeli opustiť majetok pána, čo ako im zle bolo. Boli na to prísne zákony, jednak z roku 1514 a potom z roku 1715 a 1723. Prechod sedliaka z jednej župy do druhej nebol vôbec možný a ku inému zemepánovi skoro nemožný. Aj zemepáni mohli byť podľa týchto zákonov potrestaní až stratou majetku, ak by boli dovolili presťahovať sa svojim poddaným. V roku 1547 síce uhorský kráľ vydal dekrét, podľa ktorého mali sedliaci právo sťahovať sa, ale jeho praktické vykonanie bolo veľmi komplikované. Podľa tohto zákona, keď sa chcel sedliak sťahovať, musel to najprv ohlásiť tomu pánovi, ku ktorému sa chcel prisťahovať a tiež aj slúžnemu svojho okresu. Slúžny to ohlásil dovtedajšiemu majiteľovi poddaného. Ten mal právo prehovárať svojho poddaného, aby sa nesťahoval. Keď sa ho pánovi nepodarilo presvedčiť, musel poddaný pred richtárom a celou obcou odprisahať, že ho ku sťahovaniu neprinútila nenávisť k zemepánovi, ale nejaká iná príčina. Potom musel vyrovnať všetky svoje dane pánovi, dlžoby spolupoddaným, dom zanechať v poriadku, popredu zaplatiť daň z pozemkov pánovi, ku ktorému sa chcel prisťahovať a až potom mohol od slúžneho dostať povolenie odsťahovať sa. 17. storočie je v dejinách Liptova poznačené ustavičnými prechodmi povstaleckých vojsk sedmohradských grófov Bočkaja, Betlena, Tököliho a dvoch Rákociovcov a rovnako prechodmi vojsk cisárskych proti nim bojujúcich. Ak zemepáni boli týmito vojnami zbedačení a boli, ako to vyplýva z protokolov zasadaní liptovskej stolice, poddaní boli na tom neporovnateľne horšie. V Turíku z tých čias je známa otrasná udalosť, ktorá postihla jednu rodinu tamojších zemepánov. Vojny v Uhorsku mali v tej dobe aj náboženský charakter. Povstalci - kuruci boli protestanti, cisárski - labanci bránili katolíkov a tak, keď do Liptova prišli kuruci, kynožili katolíkov, keď prišlo cisárske vojsko, pomstilo sa na protestantoch. V roku 1676 prišli do Turíka s oddielom kuruckého vojska vodcovia Šuhajda a Obhajda, vošli do domu zemepána Gabriela Turanského a na mieste ho rozsekali na kusy a pohádzali do rôsolu do koryta, odkiaľ vyhádzali polty slaniny a mäsa z brava, čo sa tam močili. Pri tomto mäsiarení, dcéra, ktorá bola doma a pred nimi neutiekla, musela vrahom svietiť. Gabriel Turanský bol človek vyučený ako znalec krajinských zákonov. Zavraždili ho z pomsty, lebo Ján Dvornikovič, zemepán z Teplej, naložil mu zbiť akéhosi evanjelického kazateľa (údajne v Veľkej Paludze) a vraj sa bol vyslovil, že je ochotný vyzabíjať všetkých evanjelických kazateľov (toto uvádza Štefan Hýroš v knihe Likavský zámok a jeho páni, vypísané z protokolu Liptovskej župy). Liptovská župa totiž túto vraždu vyšetrovala a hľadala vinníkov. Po roku 1650 poznáme mená niektorých poddaných v Turíku zo zápisov v matrikách teplanskej fary. Najstaršie známe rodiny v Turíku mali priezviská: Bajdoš, Spiška, Vrtich, Šcec, Likavec, Bogoš, Bielený, Krakovský, Chmurič, Štefčík, Stano, Kosturík, Kuboško, Dropa, Beluš, Rusnák, Kurička, Fučko, Uhrík. Turanskí mali prvý svoj dom v Turíku postavený z dreva. Neskôr v 14. storočí si postavili v dolnej časti dnešného Turíka murovaný kaštieľ. Zvyšky toho kaštieľa boli zbúrané v roku 1930. Vtedy najstarší člen rodiny Turanských, žijúcich v Turíku, z rodinného archívu vyčítal, že onen kaštieľ bol postavený okolo roku 1350. Koncom 17. storočia Turanskí postavili ďalší kaštieľ v hornej časti Turíka, ktorý stojí dodnes. Okrem toho mali v Turíku ešte dva novšie domy poniže kaštieľa. V Turíku od prvoti boli dve nevyhnutnosti pre každú dedinu, mlyn a píla. Patrili zemepánovi. Jeden mlyn pred dedinou pri potoku stál až do roku 1930 a druhý neskôr postavený, stál v Lazoch. Píla stála povyše osady na rovnom priestranstve pri potoku. Neskôr tam zriadili tiež dubáreň. Mleli tam kôru zo stromov pre kožiarsku fabriku v Mikuláši. V 18. a 19. storočí pri panskom dvore existovala malá pálenica na špiritus. Najprv ho pálili zo žita a potom, keď po roku 1770 začali ľudia pestovať zemiaky, aj zo zemiakov. Novovek Dňa 11. mája 1781 zemepán Baltazár Turanský a vdova po nebohom Šimonovi Turanskom Mária, rod. Kecskémeth v prítomnosti liptovského archidiakona, vicearchidiakona a farára liptovskoteplánskeho zápisnične dobrovoľne sa zaviazali, že dávajú svoj pozemok zv. Marčisovský pod stavbu kaplnky. Tiež sa obaja zaviazali, že dodajú po 20 siah kameňa na miesto stavby a ich poddaní prispejú ku stavbe po tri dni ručnými prácami. Rovnako aj bratia Juraj a František Turanský sľúbili dodať po 20 vozov kameňa. Kostolík v Turíku dali postaviť v roku 1798 Turanskí a to tak, že jeden člen ich rodiny menom Jób Turanský, tajomník biskupa vo Vespríme, v testamente poručil na stavbu kaplnky 800 rýnskych florénov a v Turíku bývajúci Turanskí poskytli pozemok a zaopatrili materiál na stavbu. Pod kaplnkou mala byť krypta, keďže však títo nezaopatrili potrebný materiál na ňu a pozemok na kaplnku vyčlenili na močiari, kryptu nespravili. Kaplnka bola spočiatku bez veže, pokrytá šindľom. V roku 1970 bola pokrytá plechom a v roku 1978 na nej vykonali generálnu opravu interiéru. Keď sa na kaplnke dostavala veža, umiestnili na nej zvon, ktorý bol zadovážil v roku 1767 turícky osadník Ján Likavec. Zvon bol predtým asi 30 rokov zavesený na neďalekej zvonici. Zriaďovanie prvých verejných škôl po dedinách v našich krajoch posúrilo nariadenie cisárovnej Márie Terézie v roku 1777, podľa ktorého sa musela zriadiť pre ľud škola všade tam, kde bola fara. Prvá škola v Turíku, ako spomínajú najstarší ľudia, čo sa dopočuli od rodičov, bola zriadená po roku 1850. Bol to jednoduchý sedliacky dom o dvoch izbách, predelený pitvorom. Dom-škola stával pri ceste pred kaplnkou. Učieval v nej schopnejší človek z dediny čítať, rátať a písať. Iba vo štvrtok, keď býval voľný deň na ľudových školách, z Teplej prichádzal diplomovaný učiteľ na zopakovanie a doplnenie učiva. Deti do školy chodievali dve-tri zimy, keď sa skončili a pokiaľ sa nezačali práce na poli. Stačilo, keď sa naučili ako tak čítať, písať a počítať. Škola v Turíku bola založená z iniciatívy teplánskeho farára Jána Vlošáka 15. októbra 1889. On opísal Biskupskému úradu v Spišskej kapitule, aký je stav poddaných v Turíku, že skoro všetci (v tom čase žilo v Turíku, v Turíčku, v Lazoch a na Vlčej jame 217 katolíkov, 26 evanjelikov a 7 Židov) okrem rodín zemepánov sú negramotní a bedári. Vyprosil od spišského biskupa Juraja Čásku na obdobia troch rokov ročnú podporu 50 zlatých a sám sa zaviazal príspevkom 10 zlatých ročne prispievať na školské výdavky v provizórnej škole v Turíku. S obecným výborom v Turíku sa dohodli (richtárom bol vtedy Eliáš Hollý, podrichtárom Juraj Baran, boženíkom Pavol Bursan) a napísali zmluvu, že obec dá škole k dispozícii jednu izbu, zaplatí od nej nájomné, dodá kurivo a zaobstará zariadenie – lavice, stôl. Peter Tábory, organista a učiteľ z Teplej sa zaviazal, že za ročnú odmenu 50 zlatých bude dochádzať do Turíka vyučovať deti vo štvrtok a v nedeľu dopoludnia. Dozor nad deťmi počas učiteľovej neprítomnosti zmluvne prevzal Jozef Likavec za ročný honorár 10 zlatých. To bol začiatok školského vyučovania v Turíku. (Vypísané z archívu teplánskej fary). V roku 1934 katolícka cirkev (Farský úrad v Teplej) najal od Turanských neďaleko ich dvora murovaný dom pre školu a byt učiteľa. Bola to jednotriedka pre všetky školopovinné deti. V roku 1945 bola táto škola poštátnená a vyučovalo sa v nej do roku 1966, keď turícke deti boli priškolené ku Základnej deväťročnej škole v Liptovskej Teplej. Dovážajú sa tam autobusom. Novšie dejiny Majetok Turanských bol po druhej svetovej vojne poštátnený, v Turíku bolo v roku 1950 založené JRD. Združstevnením poľnohospodárstva sa viacerí občania mohli uvolniť pre prácu v priemysle a rôznych prevádzkach. Možnosť väčšieho zárobku sa začali navonok prejavovať vo výstavbe nových domov, v zlepšení domového zariadenia, v slušnom zaobliekaní a stravovaní. Turík sa upravil vo vzhľadnú dedinku s počtom cca 230 obyvateľov. Za pomoci občanov a iniciatívy vedúcich činiteľov bol v obci vybudovaný vodovod, upravili sa cesty, zabezpečilo sa autobusové spojenie. V roku 1974 v akcii Z postavili občania Kultúrny dom. Rodina Turanských Turanský bol starobilý slovenský rod. Podľa ich genealógie svoj koreň majú v Žibúrovi a Adalbertovi. Títo dostali v roku 1209 od palatína Tomáša Midu pole, ktoré bolo možné obrobiť 4 záprahmi koní a rozprestieralo sa v chotári obce Liptovská Teplá. Ich synovia Tomáš a Šimon, Albert a Dionýz v roku 1278 vymenili so súhlasom kráľa alebo na jeho popud zeme v Teplej a dostali zeme pri potoku Tura, ktoré predtým boli majetkom kráľa. Od tých čias si osvojili priezvisko Turanský. Ďalší potomok tejto rodiny František dostal roku 1330 od liptovského župana Donča za záchranu života zeme na rozhraní Liptova a Oravy, zvané Komjatná Lúka. V tom čase totiž kráľ Karol Róbert viedol vojnu s Valachmi, v tej vojne sa účastnil aj župan Donč. Valasi sa opevnili vo vrchoch Sedmohradska, vlákali do priesmykov kráľovské vojsko a zaskočili ho . V bitke zabili koňa Dončovi a tomu hrozila smrť. Fraňo Turanský mu ponúkol svojho koňa a tak ho zachránil. Za túto službu dostala rodina Turanských zeme v dnešnej Komjatnej. (Štefan Hýroš, Likava a jeho páni...) Rodina Turanských za 700 rokov sa rozrástla do začiatku XX. storočia na cca 136 rodín po mužských potomkoch. Rozišli sa na majetky v Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej, Hontianskej, Abovskej, Zemplínskej župe a v Maďarsku. Napríklad Michal Marcel Turanský bol v roku 1548 farárom vo Veličnej; Gabriel Turanský sa v roku 1670 spomína v spisoch Liptovskej župy ako znalec krajinských pomerov; Mikuláš Turanský pôsobil v roku 1638 v Bratislave ako notár; Jób Turanský, katolícky kňaz bol v roku 1798 biskupským tajomníkom vo Vesprime; Peter Turanský v rokoch 1839–44 bol poslancom v uhorskom sneme; Eufrozina Turanská manželkou básnika Sama Chalupku; Ján Turanský bol farárom v Liptovskej Teplej 34 rokov (1854–1888). Posledných zemepánov Turíka z rodu Turanských poznali starší občania pod menami Zoltán a Koloman. Manželka Kolomana Turanského Mária, rodená Deltl, pochádzajúca z obce Pančová v Juhoslávii i po skonfiškovaní majetku žila v Turíku a tu zomrela ako 82-ročná 6. júna 1956. Ostatní pomaďarčení potomkovia rodiny Turanských sa z Turíka odsťahovali do Budapešti. Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Rímskokatolícky kostol Navštívenia Panny Márie, jednoduchá jednoloďová stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a predstavanou vežou z roku 1798. Na konci 19. storočia bol upravený drevenou nadstavbou veže. Interiér je zaklenutý valenou klenbou. Hlavný oltár je klasicistická stĺpová architektúra s empírovým obrazom Navštívenie Panny Márie zo začiatku 19. storočia. Nachádza sa tu drevený organový chór. Parapet chóru je zostavený zo starších obrazov so straozákonnou tématikou zo 17. storočia. Kostol má hladké fasády členené opornými pilermi. Okná sú polkruhovo ukončené, veža s drevenou nadstavbou má ihlancovú helmicu."}
{"id": "195392", "title": "Bitka v Strečnianskej tiesňave", "context": "Výsledky V tiesňave, napriek veľkému nasadeniu povstalcov i francúzskej partizánskej brigády, ktorá sa v mnohom vyrovnala profesionálnej armáde, sa nepodarilo Nemcov zastaviť. Výrazne sa prejavila veľká prevaha Nemcov v ťažkej technike, keďže povstalcom chýbali protitankové i protilietadlové zbrane. Napriek neúspechu povstalcov sa touto akciou podarilo Nemcom zabrániť postupu na Martin i do centra povstaleckého územia a výrazne podporiť povstanie v jeho prvých dňoch. Nemci iba ovládli už zničený úsek košicko-bohunínskej železnice. V celej bitke sa im nepodarilo využiť veľkú prevahu tankových jednotiek, ktoré sa nemohli v úzkej tiesňave rozvinúť. Ich veľkou výhodou však bola podpora zo vzduchu."}
{"id": "195390", "title": "Bitka v Strečnianskej tiesňave", "context": "Boje pri Žiline Už pred obedom 29. augusta povstalecký prieskum zistil prichádzajúce nemecké transporty skupín von Ohlena a Juncka pri Hornom Hričove. V rovnakej dobe sa v meste rozhorel boj so 400 člennou nemeckou spojovacou jednotkou, ktorá sa zabarikádovala v budovách dievčenského gymnázia, synagógy, finančného paláca a hlavnej pošty. Neskôr povstalci narazili ešte na menšiu skupinu asi 40 nemeckých vojakov severne od obce Stráňavy. Likvidácia tohto nemeckého zoskupenia sa podarila až po príchode francúzskeho partizánskeho oddielu pod vedením Georgesa de Lannuriena. Postup skupín von Ohlena a Juncka 29. augusta, ktoré večer začali ohrozovať tylo povstaleckých jednotiek pri Hornom Hričove a Brodne, prinútil povstalcov najprv ustúpiť do mesta. Slabá posádka však nemala možnosti brániť Žilinu na širokom fronte, preto sa začala sťahovať do Strečnianskej tiesňavy. Tu povstalci zo žilinskej posádky majora Jozefa Dobrovodského zaujali obranné pozície na ľavom brehu Váhu spolu s časťou martinskej posádky podplukovníka Emila Perka. Pridali sa k nim francúzsky partizánsky oddiel kapitána de Lannuriena (neskôr známy ako Prápor maršala Focha) a mínometný oddiel 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. V komunikácií medzi armádou a partizánmi však opakovane dochádzalo k nedorozumeniam a svojvoľným akciám partizánov, ktorí mali obsadiť pozície na pravom brehu Váhu na línii Starhrad – Jedľovina, no do týchto miest nikdy nedorazili."}
{"id": "557411", "title": "Partizánska brigáda Jana Žižku – Pola", "context": "Revolučné národné výbory Súčasne s vytvorením oslobodeného územia sa na ňom vytvorili aj národné výbory, ktoré riadili život na oslobodenom území až do jeho obsadenia koncom novembra. Aj po obsadení územia neprestali v niektorých obciach svoju činnosť národné výbory. V mnohých obciach boli vládni komisári obce súčasne aj predsedami Revolučných národných výborov. Tieto mali významný podiel na zabezpečovaní života partizánov. Príkladom sú vykonanie pozemkovej reformy na veľkostatku v Šišove, výroba lodiek na prepravu partizánov a povstalcov cez Váh, keďže mosty cez Váh strážili Nemci. Výrobu lodiek zabezpečovali v obciach Duchonka, pri Zlatníkoch na Bielej Bukovine, Malých Hostiach, Podhradí, Prašiciach. Národné výbory zabezpečovali zásobovanie partizánov, rozdeľovanie obilia, kože a látok, ktoré partizáni získali zo skladov. V rímskokatolíckom kostole v Slatine sa 15.októbra 1944 uskutočnila partizánska svadba. VHA PH191,305.V Omastinej a Uhrovskom Podhradí boli obuvnícke dielne. Budovanie bunkrov a zásobovacích základní vykonávali občania podhorských obcí spolu s partizánmi. Ošetrovanie ranených a chorých zabezpečovali v partizánskych nemocniciach a ošetrovniach, ktoré boli v Uhrovskom Podhradí, Závade pod Čiernym vrchom v časti Dupnica, v Temeši a inde. Tam vo veľmi ťažkých podmienkach uskutočňovali aj ťažké operácie."}
{"id": "54530", "title": "Hnilec (rieka)", "context": "Dejiny Okolo polovice 2. tisícročia pred Kr. sa pastierske kmene, ktoré sa usadili v blízkosti hôr, naučili využívať domáce zásoby medených rúd v údolí Hnilca."}
{"id": "33535", "title": "Dúbravy", "context": "Prvá svetová vojna Ani Dúbravy neboli ušetrené od tejto pohromy. 1. augusta 1914 bola vyhlásená mobilizácia, všetci vojnopovinní nastúpili na front. Do konca roka odišlo zo svojich domovov 23 mužov, do konca r. 1915 to bolo spolu 79 mužov. Zásobovacie pomery počas vojny neboli najhoršie, nakoľko boli ľudia každoročne v lete i včas potreby zamestnaní pri vígľašskom veľkostatku a takto si zaobstarávali potrebné veci k živobytiu."}
{"id": "258690", "title": "Turčianska župa (Uhorsko)", "context": "Národnosti Obyvatelia Turca boli prevažne Slováci, čo pretrvalo do súčasnosti. Nemci žili len na hornom (južnom) Turci, no po 2. svetovej vojne boli evakuovaní a čiastočne vyhnaní do Nemecka."}
{"id": "7973", "title": "Kysuce", "context": "História  Od kamennej doby po starovek Archeologické vykopávky na Kysuciach umožňujú predpokladať výskyt človeka na tomto území už v staršej kamennej dobe. Dokladajú to napríklad nálezy mamutích zubov a kostí srstnatého nosorožca a pratura v Krásne nad Kysucou a v Starej Bystrici, radiolaritové odštepy z Lysice a Krasnian od rieky Varínky, zlomok patinovanej pazúrikovej čepele z Nezbudskej Lúčky a odštep z Ochodnice. Významným miestom pre archeológov je Koscelisko v Radoli. Odtiaľ pochádza sekerka a čepieľka z obsidiánu a rôzne iné úlomky, ktoré môžu dokumentovať osídlenie Kysúc v eneolite, no aj iné nálezy zo skorších dôb. Najväčšie opevnenie Kysúc vystaval ľud lužickej kultúry na vrchu Malý Vreten v chotári Oškerdy, ktorý leží v tesnej blízkosti Kysuckej brány. Nájdená keramika datuje hradisko do neskorej bronzovej doby, alebo na začiatok staršej železnej doby (8.7. stor. pred Kr.). Stredovek Od 1. storočia chýba počas dlhého obdobia jediný doklad o pobyte človeka na Kysuciach a predpokladá sa, že územie opäť začali využívať až v 5.6. storočí prví Slovania. Najstaršou priamou písomnou zmienkou o Kysuciach je Belova listina z roku 1244, ktorou daroval Bohumírovi, synovi Sebeslava „...terram quandam in confinio Polonia...KisZudcze...“. Táto ohraničuje veľký majetok medzi riekou Kysuca, riečkou Divinka a potokom Vranie. Je to v podstate územie neskoršieho budatínskeho panstva. V Radoli boli objavené základy kostola pochádzajúceho približne z 13. storočia. Z historických dokumentov sa dajú k tomuto kostolu priradiť iba údaje zo súpisu tzv. pápežských desiatkov z rokov 13321337, kedy radoľský farár Peter odvádzal 6 grošov a jeho fara bola vtedy jedinou na Kysuciach. Listinou z roku 1244 udeľuje uhorský kráľ Belo IV. Bohumírovi, synovi Sebeslavovmu územie na západ od Kysuce až po poľské hranice na severe a po potok Vranie na juhu. Jadrom tohto územia bolo už v roku 1254 mestečko Jačatín, doložené ako mýtna stanica roku 1321 a ako osada prerastajúca v mesto roku 1325 – dnešné Kysucké Nové Mesto. Z roku 1325 pochádza prvá písomná zmienka o obci Krásno nad Kysucou – najstaršej obci na severe Kysúc. V 15. až 16. storočí patrila obec do farnosti Radoľa, neskôr do farnosti Kysucké Nové Mesto. V 70. až 80. rokoch 18. storočia patrila obec do farnosti Stará Bystrica. Až v roku 1788 vznikla v Krásne nad Kysucou samostatná farnosť s filiálkou v Zborove nad Bystricou. Krásno nad Kysucou má v súčasnosti štatút mesta. Súbor:Kysuca, 17th century.jpg|thumb|right|Pohľad na Kysucký región s Krásnom v strede mapy z polovice 18. storočia Novovek Súbor:Vychylovka.jpg|thumb|Múzeum kysuckej dediny vo Vychylovke Súbor:Kaplnka zo Zborova nad Bystricou.jpg|right|thumb|Kaplnka zo Zborova nad Bystricou (Múzeum kysuckej dediny) Z obdobia novoveku pochádza veľké opevnenie – Šance pri Mostoch u Jablunkova. V roku 1535 sa prvýkrát uvádza nová osada Klubina, prvá lokalita na Kysuciach, založená na základe valašského práva. V metácií Strečna, Bytče a Starého hradu z roku 1540 sa spomínajú vrchy Zborov, Diedova a Blasovicz. Prvá určitá správa o Čadci sa nachádza v spore o uhorsko-sliezske hranice z roku 1565, z ktorej vyplýva, že ako stálejšie sídlisko sa začala vyvíjať len nedávno a meno dostala od riečky Čadčianky (Čadečky). V urbári budatínskeho panstva z roku 1572 sa spomína pod názvom „Wes Cziatcza“, ktorá mala valašské šoltýstvo, 2 sedliacke a jednu želiarsku usadlosť. V urbári z roku 1572 je okrem Čadce prvýkrát v písomných dokladoch uvedené aj Lopušné. V roku 1578 sa uvádza, že privilegovaní Valasi sú usadení aj vo Vadičove. Už v 80. rokoch 16. storočia. viaceré valašské salaše cholvaroky sústredené na miestach Ochodnica, Bystrica, Oščadnica, Zborov, Kalinov, Svrčinovec, Javorské sa zmenili na dediny, resp. kopanice. V 2. polovici 16. storočia. vznikli na valašskom práve osady Dunajov, Ochodnica a Stará Bystrica Najstaršou osadou založenou už na kopaničiarskom práve bola Turzovka. Vznikla na bytčianskom panstve Turzovcov a začala sa stavať už koncom 16. storočia. Prvýkrát sa spomína v roku 1601. K ďalším osadám Kysúc založeným kolonizáciou na kopaničiarskom práve patria: Olešná, Vysoká nad Kysucou (z jej kopaníc sa začiatkom 18. stor. začala formovať osada Makov) spomínané v roku 1619. Lodno, Horelica, Raková, Svrčinovec a Staškov prvýkrát písomne uvedený v roku 1640. V roku 1641 sa uvádza osada Oščadnica. V 1. polovici 17. storočia. mali vzniknúť ešte osady Podvysoká (okolo roku 1625), Podjavorské (okolo roku 1638) a Skalité (okolo roku 1648). Ako úplne nové sídlisko uvádza urbár Novú Bystricu v roku 1662. Zborov, Pažite i Zákopčie, sa tu ako dediny uvádzajú prvýkrát. Kopaničiarska Radôstka i Lutiše boli postavené obyvateľmi zo Starej Bystrice okolo polovice 17. storočia. Čierne sa v roku 1662 spomína taktiež ako úplne nová osada. V roku 1696 vznikla nová dedina Riečnica, ktorej usadlosti si rozdelili Löwenburgovci v roku 1713. V deľbe a určení hraníc Riečnice sa v hraniciach Novej Bystrice uvádza aj sídlisko Vychylovka, ktoré sa neskôr vyvinulo v samostatnú dedinu. Súčasťou Novej Bystrice bol aj „mons Havrjelka“ i „aqua Oselnicza“ pod ktorými vznikli neskôr kopanice obyvateľov Starej i Novej Bystrice. Ich spojením vznikla v roku 1950 obec Harvelka. V tom istom čase vznikali aj rozsiahle kopanice Turzovky, z ktorých len nedávno vznikli obce Klokočov, Korňa a Dlhá nad Kysucou."}
{"id": "557412", "title": "Partizánska brigáda Jana Žižku – Pola", "context": "Fašistické represálie-vypálenie obcí<ref>Kroniky obcí Miezgovce, Uhrovec</ref> Fašisti spolu s príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy sa za podporu obyvateľov partizánom kruto pomstili. V rámci prípravy veľkej protipartizánskej ofenzívy postupne vypaľovali a rabovali podhorské dediny v uhrovskej doline. Ako prvú 29. októbra 1944 vypálili a vyrabovali Miezgovce, všetkých chytených obyvateľov odvliekli do Bánoviec nad Bebravou, odkiaľ ženy s deťmi večer prepustili a z mužov 36 odvliekli do Nitry, kde ich dva týždne vypočúvali a mučili. Po dvoch týždňoch ich prepustili, ale dvaja na následky mučenia zomreli. Keď boli obyvateľky Miezgoviec, dve mníšky, prosiť u vtedajšieho prezidenta Tisu (keď bol dekan v Bánovciach boli väzni jeho farníkmi) za ich prepustenie, tak im povedal, že pánboh poslal na Miezgovčanov Nemcov, ako štipľavých hadov zato, že podporovali partizánov. A takto postupne vypálili a vyrabovali Uhrovec a ďalšie obce v uhrovskej doline (pozri mapu)."}
{"id": "522408", "title": "Prešovská vzbura", "context": "Priebeh vzbury Vojaci 67. cisárskeho a kráľovského pešieho pluku, v ktorom mali väčšinu Slováci zo Šarišskej a Liptovskej župy a niektorých ďalších menších prešovských útvarov, odopreli poslušnosť svojim veliteľom lebo už mali dosť vojnových útrap prvej svetovej vojny a tak aj pod vplyvom revolúcie v Budapešti, v noci z 31. októbra na 1. novembra 1918 spolu s civilistami, vyrabovali v meste Prešov vojenské sklady a obchody. Po príchode vojenských posíl boli vzbúrenci pozatýkaní a napriek tomu, že počas nepokojov nedošlo k žiadnym stratám na životoch, odsúdil 120 účastníkov vzbury štatariálny súd na trest smrti. Ten istý deň 1. novembra 1918 bolo popravených 40 vojakov a 2 civilisti. Ostatným sa podarilo ujsť. Táto udalosť je známa aj ako Prešovská vzbura. Bola to najkrvavejšia udalosť od Prešovských jatiek (1687). 6. novembra 1918 Ján Meličko z Prešova, napísal vtedajšiemu martinskému vedeniu Slovenskej národnej rady list v ktorom píše: „ráno bez akéhokoľvek výsluchu ich dali strieľať a síce pri kostole. Mnohí sa útekom chceli zachrániť, ale ako psov ich strieľali. Moc zaslzených očí sa dívalo na to. No boli tam aj vysmiate tváre vyvoleného národa.“ Vtedajšie maďarské vojenské aj štátne orgány túto vzburu zaradili do kategórie rabovania obchodov a nie medzi klasickú vojenskú vzburu. Historickú udalosť pripomína aj pamätná tabuľa, ktorá bola umiestnená na severnom múre konkatedrály svätého Mikuláša a je na nej napísaný tento text: „Pri tomto kostolnom múre zastrelili 1. novembra 1918 34 vojakov a občanov odsúdených na smrť podľa stanného práva za účasť na vzbure 31. októbra 1918, ktorá vznikla pod vplyvom VOSR.“ Miesto popravy je zaradené do slovenského zoznamu národných kultúrnych pamiatok pod číslom 707-1443/0"}
{"id": "520204", "title": "Žakýlsky hrad", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o existencii Žakýlskeho hradu pochádza z roku 1560, no vzhľadom na podobnosť s ostatnými blízkymi hradmi Pohronia sa predpokladá existencia hradu už od 13. storočia. Prvá a zároveň aj posledná nepriama zmienka o hrade je až z roku 1560, kedy dal cisár Ferdinand I. vypočuť svedkov, ktorí pri hraničných sporoch zhodne označili za medzník chotárnu studničku pod „starým hradom“. Rozloha hradu a obdobie jeho existencie napovedá, že vznikol spolu s rozmachom ťažby striebra v Banskej Štiavnici. Túto možnosť predostrel vo svojej práci Sitno a čo z neho vidieť aj Andrej Kmeť, ktorý uviedol, že F. R. Osvald upozornil ma na cestu do hradu vedúcu, po ktorej vraj kedysi (dľa podania ľudového) vozievali striebornú fúru z Kremnice do Štiavnice, a tak potom ďalej do Viedne. Cesta tá vraj išla od kremnickej hradskej, tam, kde sa táto vyše Sv. Kríža spája s hronskou hradskou, cez Hron, hore na Močiar, popri Pustom hrade, dolu do Teplej. V chotáre močaranskom značí sa vraj dosť dobre, miestami vidieť ešte dlažbu kamennú. Na hradskej tejto mohol hrad podať striebornej fúre cez noc bezpečný útulok. Zánik a existencia hradu čaká stále na hlbšie preskúmanie."}
{"id": "36784", "title": "Udiča", "context": "Prvá svetová vojna Počas I. svetovej vojny muselo veľa mužov z dediny narukovať (120 mužov odišlo, 10 z nich padlo do zajatia a 30 mužov prišlo o život). Neskôr boli nariadené domobranecké prehliadky. Na týchto prehliadkach sa striedali bývalí nevojaci vo veku 18 až 42 rokov. Schopnejší z nich boli odvádzaní a po krátkom výcviku posielaní na front."}
{"id": "33533", "title": "Dúbravy", "context": "Tradície Zvyčajne sa spájali s cirkevnými sviatkami a obradmi. Koledníci \"betlehemci\" obchádzali roztrúsené laznícke usadlosti niekoľko dní počas vianočných sviatkov. K veľkonočnej tradícii patrilo v Podpoľaní kúpanie dievčat studenou vodou. Súčasťou sadobného zvykoslovia boli špecifické odevy a jedlá pre túto príležitosť. K jarnej tradícii patrilo tiež stavanie a váľanie májov. Počas zimných večerov boli vo zvyku \"páračky\", susedia sa navštevovali, párali husacie perie a rozprávali veselé historky zo života. Miestne akcie a podujatia Podpoľania sú dodnes úzko späté s ľudovými zvyklosťami. Nielen v kroji, ale i vo zvykoch, obyčajoch i v samej povahe sa Dúbravci líšili od 0čovanov a mali i vtom svoju rázovitosť. V zime i v lete boli zapriahnutí v práci a na sviatky najmä na Štefana o Vianociach si veselo zaspievali. Ku zvláštnym zvykom, ktoré sme málokde videli sa počítali tunajšie zvyky veľkonočné. Na zelený štvrtok sa zhromaždili všetci chlapci dediny na jednom konci obce a jeden za druhým s rapkáčom v ruke išli dedinou a miesto zvonenia klepkali. Na veľkonočný pondelok tu bývala hromadná oblievačka a po nej veselý tanec so spevom."}
{"id": "234183", "title": "Velické Granáty", "context": "Názov Pastieri a poľovníci oddávna nosili z Velickej doliny tmavočervené a čierne granáty. Brúsili z nich kamienky do suvenírovej bižutérie. Granát ako amulet chránil zlatokopov pred nástrahami a duchmi, poľovníkov na kamzíky pred úrazmi. Kamienky nachádzali väčšinou v skalách dolinnej terasy, popri Večnom daždi, a najmä v jej východnej časti, ktorú preto nazývali Granátnicou i Granátovou stenou. Z nej tento názov prešiel na celé terajšie Velické granáty."}
{"id": "537039", "title": "Sampor", "context": "Dejiny Od konca 18. storočia sú doložené tieto tvary názvu sídla: Rok Názov 1773 Szampor 1786 Sampor 1808 Szampor, Sampor 1873 až 1913 Számpor 1920 Zampor, Sampor 1927 Sampor Vznik usadlostí Pomerne dlhé a pokojné obdobie vlády Anjouovcov prinieslo celý rad pozitívnych zmien pre stredovekú spoločnosť, akými boli napríklad hospodársky rast, osídľovanie vyššie položených regiónov a rozvoj trhu i remesiel. Aj v Podpolianskom regióne bolo vidno pozitívne zmeny. Pre vzrastajúci počet obyvateľov bolo treba zabezpečiť dostatok potravín. Preto sa začalo s klčovaním lesov a hájov, ležiacich na okrajoch chotárov dedín, a tým aj k zväčšovaniu plôch obrábanej pôdy a zakladaniu nových poddanských usadlostí. I keď počet kráľovských majetkov ostal v tejto oblasti naďalej vysoký, zároveň dochádzalo aj k rozširovaniu zemianskych majetkov. K starším zemianskym sídliskám z 13. storočia ako sú Hronsek, Radvaň, Veľká Lúka, Horná Mičiná a Poniky pribudol celý rad nových zemianskych sídlisk – Čerín, Zolná, Dúbravica, Sebedín, Sampor, Lukavica, Lukové a ďalšie. O osídlení v blízkom Sampore hovorí metácia Čerína v roku 1300. Ohraničenie prechádzalo popri väčšom potoku Sampor (Zampur) k prvému medzníku okolo hranice zemana Heinza (Hench de Zampur – Henrich zo Sampora). S uvedeným vlastníkom možno azda stotožniť osobu s dosial neurčeným predikátom (Hench de Zaym), ktorý spolu so svojim bratom Tomášom v roku 1286 predal svoj majetok na Ostrej Lúke magistrovi Otovi. Na prelome 14. a 15. storočia sídlila v Sampore jedna z vetiev zemanov z Poník. Obec sa neskôr dostala do držby ich príbuzných Šóšovcov. Spomínaný Heinz mohol nadobudnúť majetok v Sampore na základe kráľovskej donácie. Príjazdová cesta do dedinky 1. hodnoverná písomná zmienka o usadlosti Sampor Dňa 12. apríla 1336 synovia Pavla Madáča predstúpili pred zvolenského župana Donča a spolu so svojím bratrancom Tomášom, synom Benedikta, vyhlásili, že prisľúbili dať súhlas s predajom časti Sampora, ktorý patril Mikulášovi, len čo sa vrátia z vojenskej výpravy. Mikuláš syn Henza zo Sampora vzhľadom na svoju chudobu a ťažkosti ponúkol svoj majetok Sampor z titulu susedstva na kúpu, alebo zálohovanie Mikulášovi, Lökősovi (Leukus), Jánovi a Pavlovi synom Pavla, syna Madača (Madach), ako aj Tomášovi synovi Benedikta, syna tohože Madača a tiež Ondrejovi z Lánca (Mikuláš sa rozhodol nakoniec predať svoj majetok dobronivskému podkastelánovi Ondrejovi z Lánca (de Lanch, Abovská župa), servientovi zvolenského župana Donča). Menovaní Pavlovi synovia a Benediktov syn dovolili kúpiť spomínaný majetok Ondrejovi z Lánca. Slobodné právo kúpy majetku Sampor mu potvrdil sused Tomáš syn Benedikta zo Zolnej (de Zouna) opätovne i podľa listiny Turčianskeho konventu vydanej 21. máj a 1337. Kupujúci Ondrej Lánci je v tomto dokumente zároveň titulovaný ako dobronivský vicekastelán. Okrem majetkových pomerov v Sampore písomné správy obsahujú aj údaje o osídlení v regióne. Regest listiny Listina bola napísaná v šiestu nedeľu po veľkonočnej oktáve Roku Pána tisíc tristo tridsať šesť, čo vychádzalo na 12. apríla (1336) vo Zvolene pred vtedajším zvolenským županom Dončom. Mikuláš dal do ponuky svoj majetok Sampor na predaj. Podľa vtedajšieho práva najprv majetok ponúkol svojim susedom Vavrincovi, Mikulášovi, Pavlovi a Jánovi, ktorý boli synovia Pavla, majiteľa majetku Čerín. Ďalej svoj majetok ponúkol Tomášovi, keďže jeho otec Benedikt bol zas vlastníkom majetku Zolná. Tomáš bol bratrancom Pavlových synov, nakoľko Pavol a Benedikt boli bratia a mali spoločného otca Mádača. Keďže všetci piati odmietli ponuku, Mikuláš majetok nakoniec predal Ondrejovi z Lánca, familiárovi župana Donča. Vystupujúce osoby v listine Donč, zvolenský župan Mikuláš, syn Henza zo Zampora synovia Pavla, majiteľ majetku Čerín1, (Pavol – syn Mádača): Vavrinec (Lökős alebo Leukus (13331376)), dvorský rytier ( aule miles ) kráľa Ľudovíta Veľkého (5. marec 1326, Vyšehrad10. september 1382, Trnava) Mikuláš (13191363) Pavol (13331351) Ján (13331351) Tomáš, syn Benedikta, majiteľ majetku Zolná (Benediktsyn Mádača) Ondrej z Lánca ( de Lanch , Abovská župa), servient zvolenského župana Donča, ktorý majetok kúpil pozn. 1 Začiatkom 14. storočia žil Pavol pravdepodobne na svojom majetku Čerín. Poukazuje na tento fakt viacero listín z rokov 13121314, v ktorých sa spomína ako šľachtický arbiter a svedok pri rôznych právnych konaniach. Samporskí šľachtici Nejasná ostáva otázka zaradenia šľachticov zo Sampora (Henich, jeho syn Mikuláš a synovia Matej a Mikuláš), no vzhľadom na priestorové rozloženie ich majetku, ktorý bezprostredne susedil s majetkami Madáčových synov, možno predpokladať, že tiež patrili k širšiemu rodovému spoločenstvu Radun. Šľachtici zo Samporu Neznámy predok Heinz, zvolenský podžupan 1272 – 1290 – 1300 Mikuláš, syn Heinza 1336 Matej a Mikuláš, synovia Mikuláša Radunovci Radunov pravdepodobne druhorodený syn Madáč (1241 – 1278), zakladateľ rodu Madáč, bol pážaťom a neskôr dvoranom kráľa Bela IV., rovnako ako aj jeho otec. Spolu s ním a so svojimi bratmi žil na kráľovskom dvore a verne slúžil panovníkovi. V posledných rokoch svojho života zrejme sídlil na svojich novohradských majetkoch v Oslároch – Veľkom Krtíši. V prameňoch sa spomína roku 1278, keď uzavrel dohodu s komesom Petrom, synom Mikuláša a Biterom (predkovia Balašovcov) o chotárnych hraniciach medzi Oslármi a susednými Strhármi. Vtedy vystupuje s predikátom „z Oslárov“ (de Oslar). O jeho smrti nie sú zachované správy. Zanechal piatich synov: Benedikta, Ondreja, Pavla, Štefana a Mika. Z nich najvýznamnejší bol Pavol (1287 – 1326), kráľovský vojak a familiár šarišského a zvolenského župana Demetera. Roku 1298 sa zúčastnil na vojenskom ťažení Demetera v Nemecku, kde bojoval proti nemeckému kráľovi Adolfovi Nasavskému za záujmy uhorského kráľa Ondreja III. v bitke pri Göllheime na Rýne. Osobitné vojenské zásluhy si získal aj pri ďalších vojenských výpravách, najmä pri dobýjaní hradu Kysak (Köszeg) a hradu Šomoď (Sümig, župa Zala), ktorý bol v rukách kráľovho nepriateľa Mikuláša, syn Henricha. Kráľ Ondrej III. jeho početné vojenské zásluhy bohato odmenil. Roku 1300 mu najskôr daroval majetok Štiavnica v Liptove. V tom istom roku ho obdaroval aj majetkom Čerín vo Zvolenskej župe. Podľa metácie uvedenej v listine išlo o majetok, ktorý vypĺňal územie medzi potokmi Lukavica, Zolná a Sampor. Na severe hraničil s územím patriacim Mikovi (Horná a Dolná Mičiná) a na juhu s územím komesa Henicha (dnes Sampor). Podľa tejto donačnej listiny vraj Ondrej III. daroval Pavlovi „opustenú zem bez akéhokoľvek obyvateľstva“. Termín „prázdna zem bez obyvateľstva“ (terra vacua semper et habitatoribus destituta) treba pritom chápať nie ako neosídlenú, pustú zem bez akéhokoľvek obyvateľstva, ale ako vlastnícky právne neobsadený majetok, ktorý preto patril do donačnej právomoci uhorských kráľov. O tom, že spomínané územie už vtedy nebolo úplne opustené a bez obyvateľstva, svedčí samotná listina. V prvom rade je to pomerne presná topografia územia s už ustálenými názvami vôd, popri ktorých viedli hranice spomenutých majetkov, ako i samotný názov lokality (terra Cheren). Je zrejmé, že toto územie už bolo osídlené, lebo darovanie majetku v stredoveku malo význam len vtedy, ak rodine zemana zaisťovali poddaní svojou prácou na zúrodnenej pôde dostatočné živobytie. Vymedzenie a predaj majetkov Podľa listiny z 12. apríla 1336 mohol byť Ondrej z Lánca susedom Henzovho syna Mikuláša už pred kúpou jeho majetku. Ondrej patril k familiarite župana Donča o čom svedčí aj jeho funkcia vicekastelána hradu Dobrá Niva. Ondrej syn Jakuba z Lánca už v roku 1324 nadobudol majetok Rakovec na juhu Zvolenskej stolice. Nakoľko dohoda o kúpe Sampora obsahuje aj zmienku o predchádzajúcej kúpe časti zeme Hrádok pri meste Zvolen je pravdepodobné, že pri tejto kúpe mohla rozhodovať práve blízkosť obidvoch majetkov. Metácia východnej časti chotára Zvolena spomína v roku 1263 vrch Haraduk, totožný s lokalitou Hrádok na území Lieskovca. Vzhľadom na situovanie pri Zvolene možno vzťahovať k tejto lokalite aj označenie Hradik v listine z roku 1336. Polohu kúpenej časti zeme Hrádok môžeme lokalizovať priamo do chotára Lieskovca. Inou možnosťou je územie niektorej z okolitých obcí. Poloha v blízkosti Hrádku aj Sampora navodzuje otázku, či uvedenou časťou zeme nemohlo byť i neskoršie Lukové. Metácia čerínskeho majetku Madačovho syna Pavla v roku 1300 opisuje hranice územia na severe vymedzeného chotármi Mičinej a Poník. Južné hranice prechádzali k väčšiemu potoku Sampor (ad maiorem aquam Zampur) a jeho sútoku s Lukavicou. Po obvode chotára sa metácia vracala k prvému medzníku okolo hranice komesa Henza (circa metam comitis Hench). Smer ohraničenia poukazuje na umiestnenie Henzovho majetku, ktorý sa už v roku 1300 nachádzal v oblasti Sampora. K ďalším údajom vzťahujúcim sa k osídleniu územia patrí údaj o Zolnej vo vlastníctve Benediktovho syna Tomáša. Podľa listiny vydanej 24. augusta 1337 protestovali synovia Madačovho syna Pavla pred zvolenským županom Dončom proti ich príbuznému a susedovi Benediktovmu synovi Tomášovi. Ten chcel bez ich dovolenia predať všetky svoje majetky a majetkové podiely svojmu švagrovi, Petrovmu synovi Benediktovi. Okrem Zolnej mohol Tomáš v tomto období vlastniť i majetok v Sampore. Dedinka v údolí 26. mája 1336 už komes Mikuláš spolu so svojimi synmi Matejom a Mikulášom potvrdili pred Ostrihomským konventom, že polovicu dediny Sampor (possessio Zampur) predali komesovi Ondrejovi za časť zeme „Hradík“ pri Zvolene (terre Hradik prope civitatem Zolium, dnes asi archeologická lokalita Priekopa pri Zvolene-Môťovej alebo sa uvádza aj ako: pro quadam parte terre Hradik vocate prope civitatem Zolom), ktorú komes Ondrej kúpil za 30 hrivien od Pavla, nazývaného Biro. Zároveň vyhlásili, že druhú polovicu dediny predali komesovi Ondrejovi už skôr za 60 hrivien. Šóšovci Počiatkom 16. storočia Šóšovci prijali Lutherovo učenie a dedinka sa stala evanjelickou, tak ako je tomu aj dodnes. Podľa listiny z roku 1409 získal Štefan syn Jakuba Šóša novú donáciu na Poltár v Novohrade, vymenený s Ľudovítom I. za Poniky. Spolu s ním vystupuje ako spoluvlastník jeho bratranec Gregor syn Tomáša zo Sampora (de Zampor). V nasledujúcom období Gregora zo Sampora (de Zambor) nachádzame pri majetkových pokonaniach ako kráľovského človeka. Roku 1423 Gregorovi a jeho synom Jánovi a Jurajovi, ako aj Ladislavovi a Jurajovi, synom Štefana Šóša potvrdil kráľ Žigmund držbu Ladzian v Honte, ktoré ich predkovia vymenili s kráľom Ľudovítom za Poniky. Gregor zanedlho zomrel, nakoľko v roku 1428 podiel v Ladzanoch vlastnila už vdova po Gregorovi zo Sampora (de Zampor). Podľa listiny z roku 1431 Gregor zo Sampora (de Zampar) vlastnil Ladzany spolu s majetkom Platina vo Zvolenskej stolici, ale po jeho smrti dali jeho synovia Ján, Ladislav a Štefan tieto majetky do zálohu Bartolomejovi z Bacúrova. Ten ich odpredal Jurajovi a Ladislavovi Šóšovi. Obec sa neskôr dostala kúpou alebo dedením do držby Šóšovcov, ktorí Sampor vlastnili do začiatku novoveku. Kostol sv. Michala Archanjela Ruiny kostolíka sv. Michala Archanjela s drevenou vežou z roku 1885. Vo veži je funkčný zvon z roku 1686. Nemožno vylúčiť že majetný Gregor dal v Sampore vybudovať ranogotický kostol dedikovaný sv. Michalovi Archanjelovi, situovaný v obecnom cintoríne (podľa niektorých zdrojov išlo o dedikáciu Anjela Strážcu). Iné pramene sa prikláňajú k osobe Heinz, ktorá dala postaviť tento kostolík. Jeho ruiny boli z veľkej časti odkryté počas archeologického výskumu v roku 2011. Podľa predbežných výskumov išlo o neveľkú jednoloďovú stavbu, aké sa v tomto regióne stavali začiatkom 14. storočia. Objekt mal celkovú dĺžku 14 metrov, loď mala rozmery 8,3 x , presbytérium 5,7 x , obvodové múry sa miestami zachovali až do výšky . Pre kresťanské kostoly bolo charakteristické ich situovanie – budovali sa na vyvýšeninách, kopcoch, návršiach, kde vo viere, že sú bližšie k Bohu, dominovali okolitej krajine. Dominantná poloha mala zdôrazňovať dôležitosť Cirkvi a zároveň medzi drevenou architektúrou starých dedín bola aj určitou formou odizolovania v čase požiarov. Svätyne kostolov boli otočené na východ, smerom k Svätej zemi, aby bolo zvýraznené puto k miestu, kde žil a bol ukrižovaný Ježiš Kristus. Preto sa hovorilo „ex oriente lux\" – z východu je najjasnejšie nebeské svetlo. Tradícia budovania svätýň obrátených na východ sa udržala až do obdobia baroka. Stredoveké kostoly boli stavané vždy na cintoríne. Orientácia a poloha stavby samporského kostola sv. Michala Archanjela korešponduje so zaužívanou stredovekou praxou stavania kostolov. Pápežský desiatkový súpis z r. 1332 – 1337 vo Zvolenskom archidiakonáte spomína faru sv. Michala. Môže ísť o Hornú Mičinú. Inou možnosťou je stotožnenie s kostolom sv. Michala v Budči, alebo so zaniknutým kostolom sv. Michala v Sampore. Patrocínium sv. Michala v mičinskom farskom kostole poznáme od r. 1433. V roku 1686 odlial zvonolejár Balthasar Ponicer (Loniger) z Ľubietovej pre teraz už evanjelický kostolík v obci renesančný zvon, ktorý je kultúrnou pamiatkou a dodnes sa nachádza v drevenej hranolovitej zvonici z roku 1885 vedľa ruín zaniknutého kostolíka. (Zvonica v pôdoryse meria x ; jej výška je (). Pred rokom 1945 bola zvonica ukončená drevenou konštrukciou v tvare troch oplechovaných cibuľovitých tvarov nad sebou. Dnešnú podobu dostala po skončení 2. svetovej vojny, keď bola strecha nanovo postavená, nakoľko išlo o značné poškodenie strechy – rozstrieľaná). Nápis na zvone, na venci: Venite adoremus et procidamus, exultemus Domino coram eo qui fecit nos. 95. – Poďte, pokloňme sa a pokľaknime pred Pánom, lebo on nás stvoril. Žalm 95. Na dolnom okraji zvona: In majorom gloriam Dei ac sui nominis memoriam fudit et formavit me Baltazar Ponicer Lubetae anno 1686. – Na väčšiu slávu Božiu a na pamäť jeho mena ulial a stvárnil ma Baltazar Ponicer v Ľubietovej roku 1686. Celý nápis je v majuskulách. Zvon je veľmi zachovalý a používa sa dodnes, ale už len ako umieračik. Posledné bohoslužby v samporskom kostole sa konali okolo roku 1791. Citát od Jána Slávika: Sampor má kalich pozlátený, medený s patenou, farár má sedecimu, zvony sú 3. Obec poplatná Turkom, duší 75. Spory o evanjelického farára Bývalá základná škola, dnes modlitebňa pre evanjelikov V generálnej kongregácii zvolenského bratstva dňa 10. júla r. 1642 v radvanskej fare zasedavšej, zemský pán Sampora, Štefan Šooš, prostredníctvom svojho vyslanca Mateja Čurhaya žiadal bratstvo, aby do Sampora uviedli ním povolaného nového farára v osobe menovaného Cornidesa. Ale bratstvo nesúhlasilo s úmyslom Šoošovým a vyslalo k nemu dvoch farárov s odpoveďou. Nechcelo drobiť cirkvi, i tak nie silnú zolňanskú cirkev oslabiť a dávny právny pomer fílie k matke rušiť. Ale Šooš na to nič nedbal, a keď Cornides (rodák z Prievidze v 1652 odchádza do Lovinobane) v Sampore už poldruha roka účinkoval, prinútené bolo kontubernium vyhovieť jeho prosbe a prijať ho na shromaždení v B. Bystrici dňa 18.jan. r. 1644. do bratstva, len mal platiť kathedratikum 50 den. a na olej seniorovi 40 den. Zatým na znak poslušnosti kontuberniálnym zákonom podpísal sa do zápisnice. Šooš nebol s tým spokojný, že sa pridal ku tomuto bratstvu a spolu so Zvolencí chcel Sampor odtrhnúť od kontubernia, tak že bratstvo nútené bolo zo svojho shromaždenia dňa 20. jan. r. 1648. poslať k nemu dvoch farárov, saského Reguliho a dobronivského Filipa Czudora. Samporskí katolíci kedysi patrili do farnosti Zolná až do reformácie, kedy táto farnosť zanikla. Odvtedy patrila do farnosti Zvolenská Slatina. Dnes patria katolíci pod farnosť Sliač a evanjelici pod Matku Cirkev Hronsek. Cintorín Dom smútku v samporskom cintoríne V Sampore nájdeme obecný cintorín, ktorý je v súčasnosti neúmerne veľký. Kedysi za terajším Domom smútku (s plochou a výškou ) a zadným plotom bývali hroby s drevenými krížmi, ešte spred roka 1945, ktoré boli neskôr zrovnané zo zemou. Na vojenskej mape z rokov 1763 až 1787 je možné vidieť označenie cintorína, resp. kostola. Dnes na 62,15 ároch s rozmermi ca 75x a celkovým obvodom je asi 150 pochovaných osôb v približne 85 v jedno alebo dvojhroboch; všetci pochovaní po roku 1945. (stav k 9/2017). Po 2. svetovej vojne v r. 1945 boli v cintoríne vykopané dva masové hroby. Do jedného boli uložené telá 15 nemeckých vojakov a do druhého 41 vojakov červenej armády – Rusov. Miesto spoločných hrobov bolo umiestnené pri vchode do cintorína na pravej strane. V roku 1946 (protokol exhumácie je s dátumom 15.4.1946) boli exhumované pozostatky ruských vojakov a prenesené na Ústredný vojensky cintorín Kráľovskej rumunskej armády a Červenej armády do Zvolena. V roku 1994 boli pozostatky nemeckých vojakov rovnako exhumované, identifikované a prenesené na cintorín do Nemeckého vojenského cintorína vo Važci. V samporskom cintoríne je pochovaná jediná obeť vojny Anna F. (na hrobovej nápisnej doske je tvar mena „Anička“) Zomrela zasiahnutá letiacim úlomkom do slabiny a brucha 9. mája 1945, v nedožitých 18. rokoch. Anička bola už zasnúbená, čakala na sobáš. Koniec druhej svetovej vojny v Európe nastal 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka. Anna F. je pochovaná v jednom hrobe spolu so súrodencami a rodičmi. Druhá svetová vojna a SNP Na kopci Vicherec sa ešte dnes nachádza asi 12 malých už zasypaných dier kde kedysi boli partizánske bunkre z čias SNP Predpoludním 14. marca 1945 jednotky plk. Calaja a Obušenka, spolu s jednotkami mjr. Maximova a Tokareva oslobodili Zvolen. Potom nastal urputný boj o okolité dediny okresného mesta smerom na sever a na západ. Tento zápas trval päť dní. 19. marca 1945 o piatej hodine nastal medzi Hájnikmi a Rybármi silný otras. To Nemcami podmínovaný most, spájajúci tieto dve obce, vyletel do vzduchu. Nemecké vojsko, utekajúc pred oslobodzovacími vojskami, sa plazilo cez dvory a záhrady smerom na Veľkú lúku, kde sa presunulo ťažisko bojov. V ten istý deň sa objavili prví sovietski vojaci na pravom brehu Hrona, ktorí obsadzovali Hájniky a prví rumunskí vojaci od Borovej hory, ktorí postupne obsadili Rybáre a sliačské kúpele. 23. marca k nám prichádza mjr. Jerzenevič so svojimi automatčíkmi. Obyvateľstvo Hájnik a Rybár ho vrele víta. 26. marca bola oslobodená i Banská Bystrica. Po oslobodení Zvolena začali vojaci 50. a 51. streleckého zboru Červenej armády sústredený útok na sever k Banskej Bystrici. Úpornosť bojov v pásmach obrany nepriateľa dovoľovala útočiacim za 6 dní postúpiť iba do hĺbky . Po polhodinovej delostreleckej príprave 19. marca 1945 vojaci 232. streleckej divízie plk. Calaja, v súčinnosti s 8. rumunskou motostreleckou divíziou gen. Ch. Fortunesca, vyhnali Nemcov zo Sampora. Samporčania po vojne začali húževnato opravovať svoje zničené domy (3 domy vyhoreli) a hospodárstva. Počas 2. svetovej vojny (hlavne pravdepodobne v 19441945) na vrchu Vicherec boli ruskými vojakmi vykopané zákopy – „hniezda“. Pri vystúpení na vrchol kopca nájdeme 12 dier (niekde už len malé priehlbiny do zeme), kde kedysi boli ruské zákopy. Boje medzi Nemcami a Červenou armádou v samporskom chotári ale i priamo v dedine trvali dva týždne."}
{"id": "254971", "title": "Stolica arcibiskupských predialistov vo Vrábľoch", "context": "Dediny / osady predialistov V urbári Ostrihomského arcibiskupstva sa v roku 1553 objavujú nasledujúce obce Nitrianskej stolice, v ktorých žili predialisti: Malý Kýr (dnes súčasť Veľkého Kýru), Malý Cetín, Paňa, Neverice, Dyčka (dnes súčasť Vrábľov). Všetci podliehali stolici arcibiskupských predialistov vo Vrábľoch. V Tekovskej stolici to boli nasledovné obce: Horný Ohaj (dnes súčasť Vrábľov), Keť, Jur nad Hronom, Rybník, Chotín, Malé Šarovce, Turá, Martovce, Veľké Ludince, Tekovské Lužany, Nesvady, Kukučínov, Svodín, Pohranice, Tvrdošovce, Telince, Dvory nad Žitavou, Zbehy a Žitavce. V Komárňanskej stolici to bol Imeľ a Žitavská Tôň. V Hontianskej stolici to bola Hontianska Vrbica. V Novohradskej stolici to bola obec Bernecebaráti, Érsekvadkert (dnes obce v Maďarsku)."}
{"id": "13050", "title": "Nitrianska župa (Uhorsko)", "context": "Národnosti V Nitrianskej župe prevládalo slovenské etnikum, Maďari obývali územia na Žitavskej pahorkatine a juhozápad medzi Nitrou a Váhom, Nemci žili v Hornonitrianskej kotline (Handlová, Nitrianske (Nemecké) Pravno)."}
{"id": "600284", "title": "Miloš Uher", "context": "Koncom roku 1939 sa pokúsil utiecť cez Maďarsko do Juhoslávie, bol však zatknutý a 3 mesiace väznený v Budapešti. Po návrate sa zapojil do protifašistického hnutia v Myjave. Udržiaval spojenie s utečencami zo zajateckých a koncentračných táborov. Roku 1943 založil spolu s V. Medvedevom sovietsko-česko-slovenskú partizánsku skupinu. Onedlho nadviazal spojenie s pionierskym (ženijným) práporom v Novom Meste nad Váhom, odkiaľ získal zbrane. V deň vypuknutia Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 túto jednotku v Lubine vyzbrojil. Od septembra 1944 velil oddielu Hurban 2. československej partizánskej brigády J.V. Stalina. 27. februára 1945 bola táto jednotka v Cetune napadnutá oddielom Abwehrgruppe 218-Edelweiss a POHG. Padlo aj najmenej 15 partizánov, medzi nimi aj Miloš Uher."}
{"id": "459010", "title": "Milan Mareček", "context": "Životopis Narodil sa na Myjave v rodine kominára Pavla Marečka a jeho manželky Zuzany rod. Ilovičnej. Na tradíciu kominárov v rodine bol primerane hrdý: \"...Kto pozná lepšie všetok ľud ako kominár? Nik.\" V Myjave vychodil ľudovú a meštiansku školu. Jeho vzorom bol M. R. Štefánik, po ktorom aj dostal meno. Vyučil sa za nástrojára a pracoval v továrni Tauš (neskôr Slovenská armatúrka) v Myjave. Zlom v jeho živote nastal, keď v Sučanoch uniesli a ťažko zranili v apríli 1939 evanjelického kňaza: \"...Od Mníchovskej dohody a po viedenskom rozhodnutí vládne medzi ľuďmi neistota o ďalšom jestvovaní nášho štátu...\" Na jeseň 1944 sa zapojil do protinacistického odboja. Bol príslušníkom partizánskej jednotky Za ideál pod vedením Š. Čúvalu. Neskôr sa stal príslušníkom 2. čs. brigády J. V. Stalina, ktorej velil M. Uher. 27. februára 1945 bol zajatý nacistickými oddielmi, brutálne vypočúvaný a následne popravený na židovskom cintoríne v Novom Meste nad Váhom."}
{"id": "216569", "title": "Zoznam českých hudobných skladateľov", "context": "U  Jaroslav Uhlíř (1945) Petr Ulrych (1944)"}
{"id": "424301", "title": "Peter Uher", "context": "Introduction  Peter Uher ( 4. február 1968, Bojnice, ČSSR – 15. október 2009, Papeete, Francúzska Polynézia) bol signatár Charty 77 z roku 1987, robotník, podnikateľ a majiteľ viacerých patentov registrovaných vo Francúzskej republike. V roku 2009 prišiel náhle o život, pravdepodobne vlastnou rukou."}
{"id": "282301", "title": "Zoznam sochárov", "context": "U  Rudolf Uher"}
{"id": "464766", "title": "Adolf Opálka", "context": "Život Narodil sa v obci Rešice, dnes v okrese Znojmo. Syn mlynára. Vychovávali ho starí rodičia a teta. Po absolvovaní obecnej školy a troch ročníkov meštianskej školy sa začal učiť za automechanika. Neskôr prestúpil na obchodnú akadémiu, kde maturoval v roku 1936. Na vojenskú službu nastúpil k 43. pechotnému pluku v Brne. Neskôr začal študovať na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. V júni 1938 v hodnosti poručíka priradený k horskému pluku 2 v Ružomberku. Velil čate. 21. apríla 1939 v dôsledku okupácie krajiny prepustený z armády. V júni 1939 utiekol do Poľska. Neskôr sa dostal do Francúzska, kde sa prihlásil do jednotiek Cudzineckej légie. Slúžil v Sidi bel Abbes a Orane. Pôsobil postupne vo všetkých 3 plukoch československého zahraničného vojska vo Francúzsku. Do bojov však nebol nikdy nasadený. Neskôr odišiel do Spojeného kráľovstva, kde pôsobil v československom exilovom vojsku ako dôstojník guľometnej roty československej samostatnej brigády. Neskôr sa ako dobrovoľník prihlásil k plneniu špeciálnych úloh. Absolvoval výcvik špeciálnych jednotiek. Ako veliteľ skupiny Out distance bol 28. marca 1942 vysadený spolu s I. Kolaříkom a K. Čurdom pri Ořechove neďaleko mesta Telč na územie Protektorátu. Po zoskoku nadviazal spojenie so skupinou Silver A. Podieľal sa na organizácii neúspešného náletu na plzenské závody Škoda. Neskôr sa zapojil do príprav na atentát na Reinharda Heydricha. Po atentáte sa ako veliteľ skupiny výsadkárov z rôznych skupín presunul 5. júna 1942 do úkrytu v krypte pravoslávneho kostola sv. Cyrila a Metoda v Prahe. Tento úkryt však bol po zrade Karla Čurdu gestapom odhalený. 18. júna 1942 bola chrám obkľúčený jednotkou SS, ktorá sa pokúsila výsadkárov zajať. Spoločne s Josefom Bublíkom a Janom Kubišom sa bránil nemeckému útoku na chóre chrámu. V boji bol ťažko ranený. Pred smrťou požil jed a následne sa zastrelil. Jeho teta Marie Opálková bola 24. októbra 1942 z pomsty za jeho podiel na atentáte na Heydricha popravená v koncentračnom tábore Mauthausen."}
{"id": "138721", "title": "Jozef Labuda (politik)", "context": "Životopis V roku 19101914 sa vyučil za typografa. V roku 19141915 pracoval ako sadzač v tlačiarni Hungaria v Banskej Bystrici. Od roku 1916 príslušník česko-slovenských légií a pracovník česko-slovenskej tlačiarne v Kyjeve. Pod vplyvom revolučných udalostí a Jaroslava Haška prešiel na stranu revolúcie. Po návrate do vlasti zakladajúci člen KSČ, odborársky funkcionár. Vedúci oddelenia vnútornej správy ÚP Zboru povereníkov (19541960)."}
{"id": "138453", "title": "Arnošt Krpec", "context": "Životopis Po skončení ľudovej školy sa vyučil v Ostrave za zámočníka. Bol robotníkom na viacerých miestach, po roku 1945 dôstojník ZNB. V roku 1937-1938 bojoval v španielskej občianskej vojne, kde bol ťažko ranený. Po vyliečení žil od roku 1939 v ZSSR. Príslušník ČA, neskôr československého vojska v ZSSR. Počas SNP vysadený na Slovensko (1944). Náčelník štábu partizánskej brigády Ján Žiška. Po oslobodení pôsobil v českom a moravskom pohraničí. Funkcionár KSČ a masových organizácií. Nositeľ viacerých vyznamenaní."}
{"id": "498735", "title": "Jindřich Plachta", "context": "Osobný život Mal dve sestry, Helenu a Vilmu (vydatú za architekta Hurta). Za 2. svetovej vojny bola celá rodina zapojená do ilegálnej odbojovej činnosti, pomáhala napríklad ukrývať odbojára, člena ilegálneho ÚV KSČ Jana Ziku. Z prvého manželstva mal dve deti, dcéru Alenu a syna Zdeňka ( 1924, neskorší historik Dr. Zdeněk Söll). Po 2. svetovej vojne, aj keď nebol zdravý, ako komunista chodil na brigády do kladnianskych baní a pomáhal budovať socializmus. Možno aj to urýchlilo jeho predčasnú smrť v päťdesiatich dvoch rokoch. 25. februára 1948 podpísal výzvu prokomunistickej inteligencie Kupředu, zpátky ni krok podporujúcu komunistický přrevrat. Miestom jeho posledného odpočinku sú Olšanské hřbitovy v Prahe."}
{"id": "424302", "title": "Peter Uher", "context": "Mladosť Narodil sa v Bojniciach matke Márii Uhrovej a otcovi Ľudovítovi Uhrovi. Bol nadaný na matematiku. Po prihlásení na gymnázium začal mať čoskoro problém s politickými orgánmi. Podľa jeho písomného vyjadrenia preto, lebo žiadal nadriadené komunistické inštancie o vysvetlenie, prečo musí platiť predplatné za noviny “Nové slovo”. Jeho matka požiadala o synove psychologické vyšetrenie, keďže chcel odísť zo školy pol roka pred maturitou. Nasledoval dvojmesačný pobyt na psychiatrickom oddelení. Nakoniec dokázal zmaturovať a urobiť prijímaciu skúšku na matematicko-fyzikálnu fakultu na UK v Bratislave v roku 1986. Do školy však nenastúpil, pretože chcel participovať na disidentskom hnutí."}
{"id": "39291", "title": "Zoznam českých spisovateľov", "context": "U  H. Uden ( 1847 – † 1930) Milan Uhde ( 1936) Josef Uher ( 1880 – † 1908) Miloš Urban ( 1967) Zdeněk Urbánek ( 1917) Jarmila Urbánková ( 1911 – † 2000)"}
{"id": "140439", "title": "Karol Pekník", "context": "Životopis V rokoch 1911-1915 študoval na gymnáziu, 1915-1938 na vojenských školách, v Bratislave, vo Viedni, Budapešti a Prahe. Dôstojník, telovýchovný náčelník a učiteľ predvojenskej výchovy v Bratislave. Od roku 1938 major generálneho štábu, prednosta 4. odd. 6. divízie v Brne a výcvikovej skupiny zboru v Banskej Bystrici. V rokoch 1939-1944 náčelník Hlavného štábu MNO a profesor Vysokej školy vojenskej v Bratislave. Medzi 10. augustom 1943 a 16. októbrom 1943 veliteľ 2. pešej divízie. Po začiatku SNP bol menovaný za veliteľa obrannej oblasti, od 4. september 1944 náčelník operačného odd. Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. Podieľal sa na vývoji stratégie a taktiky boja armády v SNP. 1. 11. 1944 bol neďaleko Svätého Ondreja nad Hronom (dnes časť obce Pohronský Bukovec) zajatý príslušníkmi Einsatzkommanda 14 a ešte v ten istý deň bol pri pokuse o útek zastrelený. Po oslobodení boli jeho telesné pozostatky exhumované a prevezené do rodného Pezinka, kde je aj pochovaný."}
{"id": "424304", "title": "Peter Uher", "context": "Po prevrate 1989 V Rakúsku prešiel táborom pre emigrantov v Traiskirchene, kde sa ocitol v septembri 1989. Jeho emigrácia trvala do konca roku 1989. V decembri 1989 sa vrátil domov a v januári 1990 sa zamestnal v „BEZ KYBEREX“. V tom istom roku si založil firmu „Mandat s r.o.“ na montáž výpočtovej techniky, v ktorej figuroval ako spoluvlastník aj zamestnanec. V roku 1992 odcestoval z územia Slovenska. V roku 1996 sa náhle objavil na ostrove Tahiti. V zložitých klimatických podmienkach hôr Tahiti pracoval na vývoji chladuvzdorných izolačných materiálov. Jeho meno je registrované na francúzskom patentovom úrade pod viacerými patentami. V roku 2009 bolo jeho telo objavené v lagúne „Taunoa“. Úrady v Papeete konštatovali smrť bez cudzieho zavinenia. Po obdržaní oficiálneho úmrtného listu od francúzskych úradov cestoval Petrov brat Ivan Uher po Tahiti, kde vyhľadal v horách jeho improvizované sídlo a vyzdvihol odtiaľ časť zachovalých dokladov. Tiež zistil miesto posledného odpočinku a renovoval jeho pamätník na cintoríne v Papeete."}
{"id": "118934", "title": "Miloš Uher", "context": "Introduction  Miloš Uher ( 27. júl 1914 Lubina – † 27. február 1945 Cetuna, dnes časť Bziniec pod Javorinou) v medzivojnovom období sa živil ako kováč a príležitostný robotník. Počas Slovenského národného povstania významný organizátor partizánskeho hnutia na západnom Slovensku."}
{"id": "260521", "title": "Ján Ušiak", "context": "Introduction  Ján Ušiak ( 5. október 1914, Budiná – † 3. november 1944, Čeladná, Česko) (niekedy Janko Ušiak ) bol prvým veliteľom 1. česko-slovenskej partizánskej brigády Jana Žižku z Trocnova, operujúcej počas druhej svetovej vojny na slovensko-moravskom pomedzí. Táto brigáda bola najsilnejšou partizánskou jednotkou operujúcou na území Čiech a Moravy počas druhej svetovej vojny."}
{"id": "557406", "title": "Partizánska brigáda Jana Žižku – Pola", "context": "Introduction  Partizánska brigáda Jana Žižku – Pola je partizánska brigáda z obdobia Slovenského národného povstania (september 1944 až apríl 1945) vedená Teodorom Polom, ktorá bojovala hlavne v Strážovských vrchoch. Počas druhej svetovej vojny bojovali tri partizánske brigády s menom Jan Žižka. Dve z nich v Československu a tretia v Juhoslávii. 1. čs. partizánska brigáda Jana Žižku (z Trocnova) vedená Jánom Ušiakom bojovala na Morave na Vsetínsku a Valašsku. Partizánska brigáda Jana Žižku vedená Teodorom Polom vznikla z partizánskych oddielov a skupín, ktoré vznikli pred a po vypuknutí Slovenského národného povstania (ďalej SNP) hlavne v oblasti Uhrovca a Zliechova. V oblasti Uhrovca bola základom partizánska skupina zložená prevažne zo sovietskych zajatcov, ktorí ušli z nemeckých koncentračných táborov a ktorej činnosť zabezpečoval Okresný výbor Komunistickej strany so sídlom v Uhrovci. Na jeho čele stál Ján Repka. Ten pripravoval protifašistické vystúpenie spolu s organizáciami komunistickej strany na Hornej Nitre vedenými Albínom Grznárom už od jesene 1943. Na území, kde pôsobila brigáda Jana Žižku, obsadili 22 obcí, v ktorých vyhlásili obnovenie Československej republiky a prestal tu pracovať aparát slovenského štátu a neboli rešpektované nariadenia vtedajších politických a vládnych orgánov. Činnosť zastavila HSĽS, HG a HM bola zakázaná. Centrom tejto povstaleckej oblasti bola obec Uhrovec."}
{"id": "133914", "title": "Pavel Jozef Belák", "context": "Životopis Maturoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, právo študoval na univerzite v Bratislave, 1944 JUDr. Pracovník Slov. obilnej spol. Príslušník partizánskej brigády Za slobodu Slovanov, komisár jej oddielu Sláva. Zúčastnil sa na bojoch o Telgárt. S bratom a i. partizánmi zahynul pri výbuchu muničného skladu v slavošovskej papierni."}
{"id": "547475", "title": "Kavický", "context": "Známi nositelia  Martin Kavický ( 1922 – † 1944), partizán, veliteľ oddielu Hurban (neskôr Uher) po smrti Miloša Uhra plk.Ing. Vladimír Kavický, PhD. ,( 1970 Zilina) generálny riaditeľ a národný riaditeľ pre vyzbrojovanie sekcie modernizácie Ministerstva obrany Slovenskej republiky, autor odborných kníh v oblasti bezpečnosti a terorizmu"}
{"id": "260522", "title": "Ján Ušiak", "context": "Životopis Ján Ušiak sa narodil v obci Budiná v okrese Lučenec. Jeho rodina sa v roku 1921 presťahovala do obce Bakta (dnes mestská časť Rimavskej Soboty). Po skončení základnej školy pracoval na otcovom hospodárstve a furmančil. V rokoch 1937 narukoval do vojska Česko-slovenskej armády, do posádky v Moste. Po rozbití Česko-Slovenska sa z vojenčiny predčasne vrátil do Bakty s hodnosťou slobodníka. Keďže Bakta pripadla Maďarsku, pokúšal sa o získanie slovenského občianstva. Snáď i kvôli jeho nedávnym vojenským skúsenostiam sa mu však slovenské občianstvo v Maďarsku získať nepodarilo. V roku 1942 narukoval do maďarskej armády, s ktorou bojoval na východnom fronte. Tam sa dostal do zajatia, v ktorom požiadal o vstup do československých jednotiek. Od decembra 1943 sa stal členom Prvého Československého armádneho zboru v ZSSR. Absolvoval výcvik v partizánskej škole Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia v Sviatošine. Bol veliteľom jednej z ôsmich rôt Brigády Jana Žižku, ktorej dvadsaťjedenčlenné jadro bolo 21. augusta 1944 v dvoch fázach vysadené pri Sklabini. Z tohto výsadku sa sformovala Prvá československá partizánska brigáda M. R. Štefánika, ktorá sa podieľala na obsadení Martina, Vrútok a úspešne zasiahla aj do bojov o Strečno. Po skončení bojov prišiel začiatkom septembra 1944 z Ukrajinského štábu partizánskych hnutí v Kyjeve rozkaz prebiť sa na Moravu a začať s pomocou moravských odbojárov partizánske akcie. Začiatkom septembra 1944 sa Ušiakova partizánska brigáda, premenovaná na Prvú česko-slovenskú partizánsku brigádu Jana Žižku z Trocnova, začala presúvať na Moravu, pričom operačným strediskom sa stal priestor Štiavnika. Brigáda sa o prechod pokúšala 21. a 22. septembra 1944 pri Malých Karloviciach a 24. a 25. septembra pri Veľkých Karloviciach v priestore Podťaté. Skupina vedená D. B. Murzinom prešla na Moravu 29. septembra 1944, druhá skupina pod vedením Jána Ušiaka sa prebila až v prvej polovici októbra 1944. Ján Ušiak bol po mnohých úspešných akciách 2. 11. 1944 v lokalite Čertovho mlyna po zrade poranený Nemcami do oboch rúk. 3. 11. 1944 sa v Čeladnej v obkľúčení Nemcov sám zabil."}
{"id": "118935", "title": "Miloš Uher", "context": "Život Koncom roku 1939 sa pokúsil utiecť cez Maďarsko do Juhoslávie, bol však zatknutý a 3 mesiace väznený v Budapešti. Po návrate sa zapojil do protifašistického hnutia v Myjave. Udržiaval spojenie s utečencami zo zajateckých a koncentračných táborov. Roku 1943 založil spolu s V. Medvedevom sovietsko-česko-slovenskú partizánsku skupinu. Onedlho nadviazal spojenie s pionierskym (ženijným) práporom v Novom Meste nad Váhom, odkiaľ získal zbrane. V deň vypuknutia Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 túto jednotku v Lubine vyzbrojil. Od septembra 1944 velil oddielu Hurban 2. československej partizánskej brigády J.V. Stalina. 27. februára 1945 bola táto jednotka v Cetune napadnutá oddielom Abwehrgruppe 218-Edelweiss a POHG. Padlo aj najmenej 15 partizánov, medzi nimi aj Miloš Uher. Podcast k teme: https://www.podbean.com/ei/dir-xht7y-1511c870"}
{"id": "64196", "title": "Zoznam geografických článkov/U", "context": "uš Uškovskij"}
{"id": "443451", "title": "Rudolf Uher", "context": "Introduction  Rudolf Uher ( 19. júl 1913, Lubina – † 27. august 1987, Bratislava) bol slovenský sochár."}
{"id": "95259", "title": "Zoznam divadelných článkov/V", "context": "vs Vsevolod Emilievič Mejerchoľd"}
{"id": "166959", "title": "Ulianovsk", "context": "Rodáci  Vladimir Iľjič Ulianov (Lenin) – revolucionár. Alexandr Fiodorovič Kerenskij – politik."}
{"id": "142714", "title": "Pavol Uhrin", "context": "Introduction  Pavol Uhrin ( 17. január 1924, Lišov – † 23. február 1987, Bratislava) bol slovenský pedagóg a výskumný pracovník. Pseudonym: Lišovský"}
{"id": "587489", "title": "Ivan Grigorievič Dračenko", "context": "Dielo a literatúra Autor dvoch kníh memoárov z obdobia vojny: Na kryliach mužestva (Na krídlach odvahy) / На крыльях мужества . (Moskva, 1986) Radi žizni na zemle (Pre život na zemi) / Ради жизни на земле . (Kyjev, 1980) Jeho vojnové osudy popisuje aj kniha Rudé hvězdy válečného nebe (Votobia, 1998, Jiří F. Šiška) a Jediný v letectvu Rudé armády (Svět křídel, 2011, Jiří F. Šiška)."}
{"id": "556326", "title": "Anton Uherík", "context": "Introduction Prof. h. c. PhDr. Anton Uherík , DrSc. ( 12. september 1930) je slovenský vedec - psychofyziológ, spisovateľ a publicista, bývalý vedúci vedecký pracovník pôsobiaci na Ústave experimentálnej psychológie Slovenskej akadémie vied."}
{"id": "200135", "title": "Štefan Uher", "context": "Introduction  Štefan Uher ( 4. júl 1930, Prievidza – † 29. marec 1993, Bratislava) bol slovenský režisér a scenárista. Štúdium filmovej réžie absolvoval na FAMU v Prahe (1950 – 1955). Najprv sa venoval filmovému dokumentu, neskôr najmä hraným filmom. Bol predstaviteľom „novej vlny“ v česko-slovenskej kinematografii. Spolupracoval so spisovateľom a scenáristom Alfonzom Bednárom a kameramanom Stanislavom Szomolányim."}
{"id": "25238", "title": "Pavel Uhrin", "context": "Introduction  Pavel Uhrin ( 16. december 1840, Békéscsaba – † 9. máj 1887, Békéscsaba) bol maďarský pedagóg. Narodil sa 16. decembra 1840 v Békéscsabe. V Sarvaši študoval na gymnáziu a v štúdiu pokračoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde bol jeden rok poslucháčom evanjelickej teologickej akadémie. Čabianska evanjelická cirkev si ho v decembri 1861 zvolila za učiteľa ľudovej školy pri Kereši. Zastával aj funkciu organistu a mal na starosti – udržiaval v poriadku organy vo všetkých troch čabianskych evanjelických chrámoch. V Békéscsabskej pobočke Pedagogickej spoločnosti Békéscskej župy zastával funkciu knihovníka a pokladníka. Okrem dvoch mluvníc maďarského jazyka pre slovenské deti napísal Krátky prírodozpyt pre vyššie elementárne školy (v Pešti, 1871). Uhrinov Krátky prírodospyt je učebnica s najmenším obsahom (27 strán) zo všetkých slovenských učebníc fyziky, ktoré vznikli v druhej polovici minulého storočia. Nie sú v nej nijaké obrázky. Napriek tomu zaujíma popredné miesto. Vyšla v tom istom roku ( 1871) ako Radlinského školník, teda, ak odhliadneme od Jaloveckého Prostonárodnej Bibliotéky, sú to po Zochovej gymnaziálnej učebnici fyziky prvé slovenské učebnice pre vyššie triedy národných škôl. Uhrin tiež významne prispel k utváraniu slovenskej fyzikálnej terminológie. Najväčším názvoslovným prekvapením je nadpis článku na s. 25 Draľovina (magnet). V samotnom článku sú ešte tvary dralné železo, dralné poly, dralka (magnetická ihla). Nie je nám známe, odkiaľ tento zaujímavý – pritom veľmi pekný názov pochádza. Zomrel 9. mája 1887 v Békéscsabe."}
{"id": "424303", "title": "Peter Uher", "context": "Pred prevratom 1989 V auguste 1986 odišiel do Kladna, kde pracoval tri mesiace vo výpočtovom stredisku, neskôr do Prahy, kde sa zamestnal ako robotník a začal pracovať pre hnutie Charta 77. V tomto roku podpísal svoje členstvo v Charte 77. Prišiel do kontaktu s účastníčkou charty a jej hovorkyňou PhDr. Libušou Šilhánovou, od ktorej preberal zakázanú politickú literatúru a šíril ju ďalej. Pani Libuše Šilhánová napísala neskôr jeho matke, že si naňho spomína, že boli v kontakte, tento e-mail bol uverejnený v knihe „Matkin hrob na Tahiti“ . Zúčastňoval sa tiež demonštrácií do konca roku 1988. V roku 1989 sa zamestnal v BEZ ako programátor. V septembri 1989 mu prišlo od pražskej polície obvinenie z marenia výkonu verejného činiteľa na demonštráciách v predošlom roku. Toto obvinenie bolo vznesené na základe zistení policajnej prehliadky jeho izby v ubytovni v Bratislave, kde mu našli materiály Charty 77. Preto sa rozhodol radšej emigrovať do Rakúska."}
{"id": "180501", "title": "Ferdinand Uhryk", "context": "Introduction MUDr. Ferdinand Uhryk alebo Nándor Uhryk ( 18. marec 1848, Košice, Slovensko – † 1909, Budapešť, Maďarsko) bol menej známy, ale pre uhorskú aj slovenskú entomológiu veľmi významný prírodovedec, lekár, entomológ a jeden so spoluautorov entomologickej časti rozsiahlej práce \"Fauna regni Hungariae\", ktorú spracoval spoločne s Lajosom Abafi-Aignerom a Jánosom Pávelom. Biografia Narodil sa v rodine Ondreja Uhrika a jeho manželky Apolónie rodenej Visznerovej. Ferdinand Uhryk bol maďarskej národnosti, ale pôvodom zo Slovenska. V roku 1905 je uvedený v Entomologen Adressbuch W. Junka v Berlíne. Má význam hlavne ako výskumník lepidopterofauny Uhorska, ale i niektorých oblastí Slovenska. Ferdinand Uhryk sa narodil v Košiciach roku 1849. Po skončení základnej a strednej školy študoval medicínu a potom pôsobil ako lekár v Budapešti. Počas svojho života publikoval niektoré svoje príspevky s entomologickou tématikou hlavne v maďarskom entomologickom časopise Rovartani lapok, kde publikoval v rokoch 1896 - 1903. Pre entomológiu majú význam hlavne jeho články, ktoré pojednávajú hlavne o motýľoch Uhorska a tiež z územia Slovenska. Zaoberal sa i štúdiom malých motýľov – Microlepidoptera. MUDr. Ferdinand Uhryk zomrel v Budapešti roku 1909. Jeho zbierka hmyzu je uložená v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti."}
{"id": "142715", "title": "Pavol Uhrin", "context": "Rodina  otec Ján Uhrin matka Zuzana rod. Ďurková"}
{"id": "600289", "title": "Michoacán-Guanajuato", "context": "Michoacán-Guanajuato je v súčasnosti neaktívne vulkanické pole, tvorené viac než tisíckou rôznych vulkanických foriem, nachádzajúce sa na ploche 200 × 250 km hranici medzi štátmi Michoacán a Guanajuato v Mexiku. Dominantnou vulkanickou formou sú troskové kužele, no vyskytujú sa aj lávové dómy, maary a menšie štítové sopky. Vek poľa sa odhaduje na pleistocén, najznámejšími a zároveň aj najmladšími členmi komplexu sú troskové kužele Jorullo (aktívny v 18. storočí) a Paricutín (aktívny v rokoch 1943 až 1952)."}
{"id": "88891", "title": "Zoznam sopiek Južnej Ameriky", "context": "[[Ekvádor]] Názov Forma Výška (m) Súradnice Posledná erupcia Zem. šírka Zem. dĺžka Antisana stratovulkán 5 753 1802 Atacazo stratovulkán 4 463 320 pred Kr. Cayambe stratovulkán 5 790 1786 Cotopaxi stratovulkán 5 911 1940 Cuicocha kaldera 3 246 950 pred Kr. Guagua Pichincha stratovulkán 4 784 2009 Chacana kaldera 4 643 1773 Chimborazo stratovulkán 6 310 ??? Illiniza stratovulkán 5 248 ??? Imbabura stratovulkán 4 609 5550 pred Kr. Licto troskové kužele 3 336 ??? Mojanda stratovulkán 4 263 ??? Pululagua kaldera 3 356 450 pred Kr. Quilotoa kaldera 3 914 1150 Reventador stratovulkán 3 562 2009 Sangay stratovulkán 5 230 2009 Soche stratovulkán 3 995 7720 pred Kr. Sumaco stratovulkán 3 990 1895 Tungurahua stratovulkán 5 023 2009 Galapágy Názov Forma Výška (m) Súradnice Posledná erupcia Zem. šírka Zem. dĺžka Alcedo štítový vulkán 1 130 1993 Cerro Azul štítový vulkán 1 640 1998 Darwin štítový vulkán 1 330 1813 Ecuador štítový vulkán > 790 1150 Fernandina štítový vulkán 1 476 2009 Genovesa štítový vulkán 64 ??? Marchena (ostrov) štítový vulkán 343 1991 Pinta štítový vulkán 780 1928 San Cristóbal štítový vulkán 759 ??? Santa Cruz štítový vulkán 864 ??? Santiago štítový vulkán 920 1906 Sierra Negra štítový vulkán 1 490 2005 Wolf štítový vulkán 1 710 1982"}
{"id": "165590", "title": "Fueguino", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - vulkanický komplex Fueguino na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Čile Kategória:Lávové dómy"}
{"id": "246692", "title": "Tafu-Maka", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - podmorský vulkán Tafu-Maka na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Tongy Kategória:Sopky Tichého oceánu Kategória:Aktívne sopky"}
{"id": "157423", "title": "Guayaques", "context": "Zoznam vulkanických foriem komplexu Guayaques  Lávové dómy Cerro Chascon (5 465 m) Cerro Santo Domingo (5 391 m)"}
{"id": "202495", "title": "Michoacán-Guanajuato", "context": "Introduction  Michoacán-Guanajuato je v súčasnosti neaktívne vulkanické pole, tvorené viac než tisíckou rôznych vulkanických foriem, nachádzajúce sa na ploche 200 × hranici medzi štátmi Michoacán a Guanajuato v Mexiku. Dominantnou vulkanickou formou sú troskové kužele, no vyskytujú sa aj lávové dómy, maary a menšie štítové sopky. Vek poľa sa odhaduje na pleistocén, najznámejšími a zároveň aj najmladšími členmi komplexu sú troskové kužele Jorullo (aktívny v 18. storočí) a Paricutín (aktívny v rokoch 1943 až 1952)."}
{"id": "132396", "title": "Sabancaya", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - stratovulkány Sabancaya na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Peru Kategória:Stratovulkány Kategória:Aktívne sopky"}
{"id": "88893", "title": "Zoznam sopiek Južnej Ameriky", "context": "[[Peru]] Názov Forma Výška (m) Súradnice Posledná erupcia Zem. šírka Zem. dĺžka Cerro Auquihuato troskový kužeľ ~ 4 980 ??? Cerro Nicholson troskový kužeľ ~ 2 520 Coropuna stratovulkán 6 377 ??? El Misti stratovulkán 5 822 1784 Huambo troskové kužele ~ 4 550 700 pred Kr. Huaynaputina stratovulkán 4 850 1600 Nevado Chachani stratovulkán 6 057 ??? Nevados Casiri stratovulkán 5 650 ??? Quimsachata lávový dóm 3 923 4450 pred Kr. Sabancaya stratovulkán 5 967 2003 Sara Sara stratovulkán 5 522 ??? Ticsani lávové dómy 5 408 ??? Tutupaca stratovulkán 5 815 ??? Ubinas stratovulkán 5 672 2009 vulkanické pole Valle de los Volcanes troskové kužele 4 713 ??? Yucamane stratovulkán 5 550 1902"}
{"id": "204407", "title": "Huambo (sopka)", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu – vulkanické pole Huambo na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Peru Kategória:Troskové kužele Kategória:Štvortisícovky v Peru"}
{"id": "96449", "title": "Kaskádové vrchy", "context": "Geológia Pohorie sa začalo formovať v pliocéne. Jeho vznik, ako aj pretrvávajúca vulkanická aktivita je zapríčinená subdukciou platne Juan de Fuca pod severoamerickú platňu. Pred 50 miliónmi rokov tvorila platňa Juan de Fuca minikontinent, ktorý sa neskôr spojil so Severnou Amerikou."}
{"id": "191834", "title": "Tajumulco", "context": "Introduction  Tajumulco je v súčasnosti neaktívny stratovulkán, nachádzajúci sa na západe Guatemaly. S výškou 4 220 m je to zároveň najvyššia sopka, ako aj vrch v Strednej Amerike. Sopka má dva vrcholy, jeden s 50-70 m širokým kráterom, jej masív je tvorený prevažne andezitmi a dacitmi. Priama erupcia Tajumulca nebola nikdy doložená, aj keď existujú záznamy o údajných výbuchoch v rokoch 1921, 1863 a 1993."}
{"id": "144124", "title": "Taapaca", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - vulkanický komplex Taapaca na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Čile Kategória:Komplexné vulkány"}
{"id": "202497", "title": "Michoacán-Guanajuato", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu – vulkanické pole Michoacán-Guanajuato na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Mexika Kategória:Troskové kužele Kategória:Maary Kategória:Lávové dómy"}
{"id": "159097", "title": "Miñiques", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - stratovulkanický komplex Miñiques na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Čile Kategória:Stratovulkány"}
{"id": "200126", "title": "Chiquimula (sopka)", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu – vulkanické pole Chiquimula na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Guatemaly Kategória:Troskové kužele"}
{"id": "165385", "title": "Puyuhuapi", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - vulkanické pole Puyuhuapi na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Čile Kategória:Troskové kužele"}
{"id": "88890", "title": "Zoznam sopiek Južnej Ameriky", "context": "[[Čile]] Názov Forma Výška (m) Súradnice Posledná erupcia Zem. šírka Zem. dĺžka \"bez mena\" podmorský vulkán ??? Acamarachi stratovulkán 6 046 ??? Aguilera stratovulkán 2 546 1395 pred Kr. Antillanca stratovulkány 1 990 ??? Antuco stratovulkán 2 979 1869 Apagado stratovulkán 1 670 ??? Arenales stratovulkán 3 437 1979 Arintica stratovulkán 5 597 ??? Aucanquilcha stratovulkán 6 176 ??? Caburgua-Huelemolle troskové kužele 1 496 5050 pred Kr. Caichinque stratovulkán 4 450 ??? Calabozos kaldera 3 508 ??? Calbuco stratovulkán 2 003 1972 Callaqui stratovulkán 3 164 1980 Carrán-Los Venados troskové kužele 1 114 1979 Cay stratovulkán 2 200 ??? Cayutué-La Viguería troskové kužele 560 1050 pred Kr. Cerro Azul stratovulkán 3 788 1967 Cerro del Azufre stratovulkán 5 846 ??? Cerro del León stratovulkán 5 760 ??? Cerro Hudson stratovulkán 1 905 1991 Cerro Pantoja stratovulkán 2 020 ??? Cerro Tujle maar > 3 550 ??? Cerros de Tocorpuri stratovulkán 5 808 ??? Colachi stratovulkán 5 631 ??? Copahue stratovulkán 2 997 2000 Copiapó stratovulkán 6 052 ??? Corcovado stratovulkán 2 300 4920 pred Kr. Cordón Caulle trhlinové erupcie 1 798 1960 Cordón de Puntas Negras stratovulkán 5 852 ??? Cuernos del Diablo stratovulkán 1 862 ??? Descabezado Grande stratovulkán 3 953 1933 El Negrillar troskové kužele 3 500 ??? El Volcán stratovulkán 5 100 ??? Falso Azufre komplexný vulkán 5 890 ??? Fueguino lávové dómy ~ 150 1820 Guallatiri stratovulkán 6 071 1960 Hornopirén stratovulkán 1 572 ??? Huequi stratovulkán 1 318 1920 Chaitén stratovulkán 1 122 2009 Chiliques stratovulkán 5 778 ??? Isluga stratovulkán > 5 550 1913 La Negrillar troskové kužele 4 109 ??? Laguna del Maule kaldera 3 092 ??? Laguna Mariñaqui troskové kužele 2 143 ??? Laguna Verde stratovulkán 5 464 ??? Láscar stratovulkán 5 592 2005 Lastarria stratovulkán 5 697 ??? Lautaro stratovulkán 3 607 1961 Licancabur stratovulkán 5 916 ??? Llaima stratovulkán 3 125 2009 Lomas Blancas stratovulkán 2 268 ??? Lonquimay stratovulkán 2 865 1990 Macá stratovulkán 2 960 410 Melimoyu stratovulkán 2 400 200 Mencheca stratovulkán 1 840 ??? Mentolat stratovulkán 1 660 1710 Michinmávida stratovulkán 2 404 1835 Miñiques stratovulkán 5 910 ??? Mocho-Choshuenco stratovulkán 2 422 1937 Monte Burney stratovulkán 1 758 1910 Nevado de Longaví stratovulkán 3 242 4890 pred Kr. Nevados de Chillán stratovulkán 3 212 2003 Osorno stratovulkán 2 652 1869 Ostrov Robinsona Crusoa štítový vulkán 922 1835 Ostrov svätého Félixa štítový vulkán 193 ??? Palomo stratovulkán 4 860 ??? Paniri stratovulkán 5 946 ??? Parinacota stratovulkán 6 348 290 Planchón-Peteroa stratovulkán 4 107 1998 Pular stratovulkán 6 233 ??? Puntiagudo-Cordón Cenizos stratovulkán 2 493 1850 Purico troskové kužele 5 703 ??? Putana stratovulkán 5 890 1810 Puyehue stratovulkán 2 236 ??? Puyuhuapi troskové kužele 524 ??? Quetrupillán stratovulkán 2 360 1872 Reclus troskový kužeľ 1 100 1908 Resago troskový kužeľ 1 890 ??? Río Murta troskové kužele ??? ??? San Pedro stratovulkán 6 145 1960 San Pedro-Pellado stratovulkán 3 621 ??? Sollipulli kaldera 2 282 1240 Taapaca komplexný vulkán 5 860 320 pred Kr. Tacora stratovulkán 5 980 ??? Tilocálar stratovulkán 3 116 ??? Tinguiririca stratovulkán 4 280 1917 Tolguaca stratovulkán 2 806 ??? Tupungatito stratovulkán 6 000 1987 Villarrica stratovulkán 2 847 2008 vulkanické pole Palei-Aike troskové kužele 282 5550 pred Kr. vulkanické pole Palena troskové kužele ??? ??? Yanteles stratovulkán 2 042 6650 pred Kr. Yate stratovulkán 2 187 ???"}
{"id": "163719", "title": "Huanquihue", "context": "Zoznam vulkanických foriem poľa Huanquihue  Stratovulkány Caririne Chihuio Pirihueico () Quelguenco () Troskové kužele Cerro Escorial La Angostura ()"}
{"id": "490763", "title": "Oaxaca", "context": "Introduction  Oaxaca oachaka, oficiálne Estado Libre y Soberano de Oaxaca (doslova Slobodný a suverénny štát Oaxaca ) je jeden z 31 štátov, ktoré spolu s jedným federálnym dištriktom tvoria federatívnu republiku Mexiko. Na západe hraničí s Guerrero, na severozápade s Pueblom, na severe s Veracruz, na východe s Chiapas a na juhu od neho leží Tichý oceán. V predhispánskom období sa na území Oaxacy vystriedalo niekoľko mezoamerických kultúr, najvýznamnejšie z nich boli Zapotékovia. V štáte sa nachádza niekoľko kultúrnych pamiatok UNESCO - okrem historického jadra hlavného mesta Oaxaca de Juárez to sú archeologické lokality Monte Albán, Yagul, Mitla a priľahlé jaskyne."}
{"id": "490754", "title": "Guanajuato (štát)", "context": "Introduction  Guanajuato guanachuato je jeden z 31 štátov Mexika. Zaberá plochu 30 607 km². Hraničí so štátmi San Luis Potosí, Querétaro, Michoacán a Jalisco. Podľa sčítania ľudu v roku 2010 v štáte Guanajuato žilo 5 485 971 obyvateľov. Hlavné mesto nesie rovnaký názov ako štát, Guanajuato."}
{"id": "490777", "title": "Tamaulipas", "context": "História Pôvodnými obyvateľmi Tamaulipas boli Olmékovia, Čičimékovia a Huastékovia. V polovici pätnásteho storočia sa oblasť stala vazalom Aztéckej ríše. Po príchode španielskych kolonizátorov v Tamaulipas pôsobili františkánski misionári, bola vytvorená provincia Nuevo Santander. V sedemnástom a osemnástom storočí do kraja vpadol zo severu apačský kmeň Lipanovia, ktorého príslušníci postupne splynuli so starousadlíkmi. V roku 1824 sa Tamaulipas stal jedným zo zakladajúcich štátov nezávislého Mexika. V roku 1845, kedy sa od Mexika odtrhol Texas, prišiel aj Tamaulipas o časť svojho územia ležiaceho na sever od Rio Grande. V čase francúzskej intervencie tu boli zvádzané tuhé boje najmä o strategický prístav Tampico."}
{"id": "490708", "title": "Tabasco (paprička)", "context": "Pomenovanie Tabasco je pomenované podľa jedného z mexických štátov - Tabasco."}
{"id": "6501", "title": "Mexiko", "context": "Obyvateľstvo, demografia Hustota osídlenia Mexika Pomer vidieckeho a mestského obyvateľstva činí 30:70. Obvyklá hustota obyvateľstva je 25 obyvateľov na 1 km², najväčšia hustota je v hlavnom meste, najmenší potom v štáte Quintana Roo. Metropolitná oblasť Valle de México, ktorej centrom je mesto Mexiko, bola v roku 2010 domovom pre viac ako 20 miliónov osôb. Mestici, teda miešanci Indiánov a belochov, sú zastúpení 60%, indiáni 30 % a belosi (potomkovia Španielov zvaní kreoli) 9%. Z Indiánov je najviac: Nahuov (potomkovia Aztékov), Mayov a Zapotékov. Najmenej: Ixcatecov a Kiliwavov, ktorí sú na pokraji vyhynutia. Je tu 89% rímskych katolíkov a 6% protestantov. Do krajiny prichádzajú ľudia predovšetkým z Guatemaly a Hondurasu, predovšetkým za prácou a lepšími životnými podmienkami. Mexičania a vôbec obyvatelia celej Latinskej Ameriky v poslednej dobe mohutne migrujú do USA. Mestá Prehľad 20 najväčších miest v Mexiku: Mesto Štát Obyv. Mesto Štát Obyv. Cd. de MéxicoGuadalajaraMonterrey 1 Mexiko DF 20 999 000 11 Santiago de Querétaro QRO 918 100 2 Guadalajara Jal 4 095 853 12 Mérida Yuc 897 740 3 Monterrey NL 3 664 331 13 Mexicali BC 855 962 4 Puebla Pue 2 109 049 14 Aguascalientes Ags 805 666 5 Toluca MEX 1 610 786 15 Tampico tamps 803 196 6 Tijuana BC 1 483 992 16 Culiacan Sin 793 730 7 León Gto 1 425 210 17 Cuernavaca Mor 787 556 8 Ciudad Juárez Chih 1 313 338 18 Acapulco Gro 786 830 9 Torreón Coah 1 110 890 19 Chihuahua Chih 784 882 10 San Luis Potosí SLP 957 753 20 Morelia Mich 735 624 Zdroj: Jazyky Úradný jazyk Mexika je španielčina s totožnou gramatikou ako v Španielsku. Latinskoamerická španielčina však má svoje špecifiká, kde medzi najvýraznejšie patrí nepoužívanie 2. osoby množného čísla. Mexická španielčina má slovník obohatený o rad slov prevzatých z indiánskych jazykov, ktorých je v Mexiku celkom 62, pozri . Najrozšírenejšia je aztéčtina - nahuatl, po nej potom májština, mixtéčtina a zapotečtina. Aztécky nahuatl, ktorý sa používa v hlavnom meste a okolí je ľahko rozoznateľný príponami -tl (známa sopka Popocatépetl). Niektoré slová z aztéčtiny boli prevzaté aj do slovenčiny, napr \"šokolatl\", je u nás naša známa čokoláda, \"chilli\" papričky sa povedia tiež tak, avšak súslovie \"tomatová\" omáčka (z aztéckeho \"tomatl\" pre paradajka) už Slováci používajú menej častejšie ako Nemci alebo Angličania. Náboženstvo Súbor:Virgen_de_Guadalupe.jpg|thumb|200px|right| Panna Mária Guadalupská obklopená svätožiarou|link=Súbor:Virgen_de_Guadalupe.jpg Život indiánskych obyvateľov Mexika v predkolumbovskom období bol naplnený uctievaním obrovského panteónu bohov. Na ich počesť sa budovali rozsiahle stavby a kultové centrá, obyvateľstvo vydržiavalo početnú vrstvu kňazov, ktorí boli prostredníkmi medzi prostým ľudom a bohmi, putovalo do vzdialených posvätných miest a organizovalo náboženské slávnosti, ktorých súčasťou bývali aj ľudské obete na uzmierenie bohov. Počas conquisty a v koloniálnom období dobyvatelia obracali Indiánov na katolícku vieru. Za týmto účelom tu zo Španielska a neskôr z ďalších európskych krajín prichádzali kňazi a mnísi z rôznych rehoľných rádov - františkáni, dominikáni, augustiáni a nakoniec jezuiti - ktorí mali Indiánov vzdelať v základoch viery. Každoročne sa koná kult Panny Márie Guadalupskej, patrónky Mexika, ktorý vrcholí 12. decembra, v deň jej prvého údajného zjavenia v Mexiku. V súčasnosti je Mexiko kresťanskou krajinou - prevažujú rímski katolíci. Stretneme sa aj s komunitami iných náboženstiev ako sú protestanti, Židia. Väčšina domorodého obyvateľstva praktikuje kombináciu svojho pôvodného náboženstva s kresťanstvom. Mexiko niekoľkokrát navštívil aj zosnulý pápež Ján Pavol II."}
{"id": "6165", "title": "Guatemala (štát)", "context": "Geografia Väčšina krajiny je hornatá, sever je však rovinatý. Strednú časť krajiny pretínajú pohoria Cordillera de los Cuchumatanes a časť Sierra Madre del Sur. Podnebie sa mení od horúceho tropického na pobreží po miernejšie na vysočinách. Väčšina veľkých miest sa nachádza v južnej časti krajiny. Najdôležitejšie mestá sú Guatemala, Quetzaltenango a Escuintla. Neďaleko karibského pobrežia sa nachádza najväčšie jazero, Izabal. V Guatemale je veľa sopiek; napríklad Tajumulco () je najvyšším vrchom v Strednej Amerike. Okrem sopečnej aktivity je krajina vystavená aj častým zemetraseniam. Nachádzajú sa v nej aj viaceré jazerá sopečného pôvodu: napríklad svetoznámy Atitlán alebo Amatitlán so sírnatými termálnymi prameňmi."}
{"id": "172567", "title": "Hispanoamerika", "context": "Hispanoamerické štáty Štát Populácia Rozloha (km²) Hlavné mesto HDP (biliónov USD) HDP (na obyv.)(USD) Argentína 40 677 348 2 791 810 Buenos Aires 245,6 6 038 Bolívia 9 247 816 1 098 581 Sucre 12,8 1 385 Čile 16 454 143 756 950 Santiago 160,8 9 773 Dominikánska republika 9 507 133 48 730 Santo Domingo 35,49 3 734 Ekvádor 13 927 650 283 520 Quito 44,5 3 195 Guatemala 13 002 206 108 890 Guatemala 31,35 2 411 Honduras 7 639 327 112 492 Tegucigalpa 10,06 1 317 Kolumbia 45 013 674 1 141 748 Bogota 171,7 3 814 Kostarika 4 195 914 51 100 San José 22,84 5 443 Kuba 11 423 952 110 860 Havana 45,1 3 948 Mexiko 109 955 400 1 972 550 Mexiko 886,4 8 061 Nikaragua 5 785 846 129 494 Managua 5,675 981 Panama 3 292 693 78 200 Panama 19,28 5 855 Paraguaj 6 831 306 406 750 Asunción 9,34 1 367 Peru 29 180 899 1 285 216 Lima 101,5 3 478 Portoriko 3 958 128 9 104 San Juan 77,4 19 555 Salvádor 7 066 403 20 041 San Salvador 20,23 2 863 Uruguaj 3 477 778 176 220 Montevideo 21,17 6 087 Venezuela 26 414 815 916 445 Caracas 226,9 8 590 Hispanoamerika 367 050 000 12 004 512 2 148,15 5 852"}
{"id": "302367", "title": "Guanajuato (mesto)", "context": "Introduction  Guanajuato je mesto v centrálnom Mexiku a hlavným mestom rovnomenného štátu. Nachádza sa v úzkom údolí, ktoré sa v uliciach mesta zužuje a kľukatí. Mnohé z dopravných tepien mesta sú vedené čiastočne alebo úplne pod zemou. Historické centrum mesta je od roku 1988 vďaka zachovanému komplexu koloniálnych domov, kostolov a iných stavieb, postavených z ružového alebo zeleného pieskovca, zaradené medzi lokality svetového dedičstva. V meste a okolí sa nachádzali bohaté náleziska striebra a tamojšie bane produkovali v období vrcholu až 2/3 svetovej ťažby. Mesto je známe Múzeom múmií, ktoré obsahuje mumifikované telá, nájdené na mestskom cintoríne v 19. a 20. storočí, ako aj Festivalom Internacional Cervantino."}
{"id": "490782", "title": "Yucatán (štát)", "context": "Introduction  Yucatán je mexický spolkový štát, ktorý zaberá severozápadnú časť rovnomenného polostrova. Na západe a juhozápade hraničí s Campeche, na severe s Mexickým zálivom a na juhu a východe s Quintana Roo. Jeho rozloha je 39 524 km², má približne 2 milióny obyvateľov a je rozdelený na 106 častí. Hlavným mestom je Mérida. V tomto štáte sa nachádzajú niektoré z predchádzajúcich významných mayských miest ako sú napríklad Chichen Itzá alebo Uxmal. Z týchto miest však už ostali len ruiny."}
{"id": "478911", "title": "Libertador General Bernardo O'Higgins", "context": "Administratívne delenie regiónu Región sa ďalej delí na 3 provincie a 33 komún. Provincia Komúna Cachapoal 1 Codegua 2 Coínco 3 Coltauco 4 Doñihue 5 Graneros 6 Las Cabras 7 Machalí 8 Malloa 9 Mostazal 10 Olivar 11 Peumo 12 Pichidegua 13 Quinta de Tilcoco 14 Rancagua 15 Rengo 16 Requínoa 17 San Vicente de Tagua Cardenal Caro 18 La Estrella 19 Litueche 20 Marchihue 21 Navidad 22 Paredones 23 Pichilemu Colchagua 24 Chépica 25 Chimbarongo 26 Lolol 27 Nancagua 28 Palmilla 29 Peralillo 30 Placilla 31 Pumanque 32 San Fernando 33 Santa Cruz 250px"}
{"id": "536763", "title": "Guatapé", "context": "História Pred tým než prišli do tejto oblasti pyrenejskí dobyvatelia v 16. storočí, toto územie bolo obývané pôvodnými etnickými skupinami, z ktorých boli niektoré riadené indiánskym náčelníkom menom „Guatapé“. Na jeho počesť bolo mesto pomenované po ňom. Názov „Guatapé“ pochádza z Kečuánčiny a znamená „kamene a voda“. V minulosti bolo mesto taktiež nazývané „La Ceja de Guatapé“."}
{"id": "490769", "title": "Quintana Roo", "context": "Prírodné podmienky Väčšina Yucatánského polostrova je tvorená veľkou vápencovou krasovou tabuľou. Vápencové pôdy sú pórovité a umožňujú zrážkovej vode filtrovať do hlbších vrstiev pôdy. Pod povrchom sa vytvárajú ohromné ​​podzemné zásobárne vody - tzv. akvifery. Vyskytujú sa tu cenotes - prírodné studne veľkých rozmerov. Pobrežie štátu lemuje druhý najväčší koralový útes na zemeguli - Mezoamerický koralový útes. Panuje tu tropické podnebie so striedaním medzi obdobím sucha (február - máj) a obdobím dažďov (jún - október)."}
{"id": "454012", "title": "Concepción (provincia, Čile)", "context": "Administratívne rozdelenie  Concepción Talcahuano Penco San Pedro de la Paz Lota Coronel Hualpén Hualqui Chiguayante Tomé Santa Juana Florida"}
{"id": "490759", "title": "Michoacán", "context": "Introduction  Michoacán de Ocampo je jeden z tridsaťjeden štátov Mexika. Zaberá plochu 58 599 km². Hraničí s mexickými štátmi Colima a Jalisco na západe, Guanajuato a Querétaro na severe, Mexiko na východe, Guerrero na juhovýchode a s Tichým oceánom na juhu. V roku 2012 v štáte Michoacán žilo 4 412 767 obyvateľov. Hlavným mestom je Morelia. Názov štátu pochádza z jazyka nahuatl, kde michhuah znamená \"rybár\" a cān znamená miesto . Odkazuje k tradícii rybolovu na jazere Pátzcuaro. Priezvisko \"de Ocampo\" pripomína niekdajšieho politika Melchora Ocampa. Pôvodnými obyvateľmi boli Purepečovia, časť z nich doteraz hovorí vlastným jazykom. Domorodé Taraskánske kráľovstvo si dokázalo udržať nezávislosť od Aztéckej ríše, pamiatkou na toto obdobie sú pyramídy v Tzintzuntzan. V roku 1530 oblasť dobyli Španieli, v roku 1540 bol založený v Patzcuaro kňazský seminár ako prvá vysoká škola na americkom kontinente, jeho nástupcom je od roku 1917 Universidad Michoacana de San Nicolás de Hidalgo. Michoacán bol jedným z centier vojny za nezávislosť, pochádzal odtiaľto cisár Agustín de Iturbide. Prudké boje tu prebiehali za mexickej revolúcie, kedy región ovládal Francisco Madero. Ako guvernér Michoacán začal svoju politickú kariéru aj prezident Lázaro Cárdenas del Río, na ktorého počesť bolo v roku 1970 významné prístavné mesto Los Llanitos premenované na Lázaro Cárdenas. Územím štátu prechádza horské pásmo Sierra Madre del Sur, v tunajších lesoch prezimuje danaus sťahovavý. Vulkanická činnosť je doposiaľ živá, o čom svedčí vznik sopky Paricutín v roku 1943. Najdôležitejšími riekami sú Lerma a Balsas, ktoré vďaka svojej prudkosti a vysokému prietoku slúžia na výrobu elektrickej energie. Poľnohospodárstvo Michoacánu je závislé od sezónneho zavlažovania, pestuje sa kukurica, cirok, avokádo a cukrová trstina, rozvinutá je aj živočíšna výroba. Ťaží sa železo a zinok. Dôležitým zdrojom príjmov je turistika: mesto Morelia bolo pre svojráznu architektúru zaradené na Zoznam svetového dedičstva, množstvo návštevníkov lákajú tradičné búrlivé oslavy 2. novembra ( Día de Muertos )."}
{"id": "490779", "title": "Tamaulipas", "context": "Ekonomika Tamaulipas sa podieľa na HDP Mexika 3,3 percentami. Základom ekonomiky je pestovanie kukurice, paradajok a citrusových plodov, rozšírené je aj pastierstvo dobytka a rybolov. Pobrežie na juhu okolo miest Tampico a Altamira je mexickým strediskom ťažby a spracovania ropy. Rozvíja sa aj turistika, vyhľadávané sú najmä pláže okolo mesta La Pesca. Vzhľadom k blízkosti americkej hranice je v Tamaulipas mnoho montovní vlastnených zahraničným kapitálom, zvaných maquiladoras. V hlavnom meste sídli vysoká škola Universidad Autónoma de Tamaulipas."}
{"id": "200124", "title": "Chiquimula (sopka)", "context": "Introduction  Chiquimula je vulkanické pole, nachádzajúce sa vo juhovýchodnej časti Guatemaly neďaleko rovnomenného rovnomenného mesta. Pole je tvorené niekoľkými troskovými kužeľmi bazaltového zloženia. Vulkanické pole leží na staršom kriedovom granitovom plutóne. Jeho vývoj sa začal v pleistocéne výlevmi bazaltových láv pozdĺž severojužného zlomového systému. Najmladšie lávové prúdy nemajú viac ako 1 000 rokov."}
{"id": "201167", "title": "Nejapa-Miraflores", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu - vulkanické pole Nejapa-Miraflores na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Nikaraguy Kategória:Troskové kužele Kategória:Maary"}
{"id": "88827", "title": "Zoznam sopiek Mexika a Strednej Ameriky", "context": "Introduction Guatemala Názov Forma Výška (m) Súradnice Posledná erupcia Zem. šírka Zem. dĺžka Acatenango stratovulkán 3 976 1972 Agua stratovulkán 3 760 ??? Almolonga stratovulkán 3 197 1818 Atitlán stratovulkán 3 535 1853 Fuego stratovulkán 3 763 2009 Chingo stratovulkán 1 775 ??? Ipala stratovulkán 1 650 ??? Ixtepeque lávové dómy 1 292 ??? Jumaytepeque stratovulkán 1 815 ??? Moyuta stratovulkán 1 662 ??? Pacaya komplexný vulkán 2 552 2009 Santa María stratovulkán 3 772 2008 Santo Tomás stratovulkán 3 542 pleistocén Suchitán stratovulkán 2 042 ??? Tahual stratovulkán 1 716 ??? Tajumulco stratovulkán 4 220 ??? Tecuamburro stratovulkán 1 845 960 pred Kr. Tolimán stratovulkán 3 158 ??? vulkanické pole Cerro Santiago troskové kužele 1 192 ??? vulkanické pole Cuilapa-Barbarena troskové kužele 1 454 ??? vulkanické pole Flores stratovulkány > 1 600 ??? vulkanické pole Chiquimula troskové kužele 1 192 ??? vulkanické pole Quezaltpeque ??? 1 200 ???"}
{"id": "204406", "title": "Huambo (sopka)", "context": "Zoznam vulkanických foriem poľa Huambo  Troskové kužele Cerro Keyocc Cerro Marbas Grande Chico Marbas Marbas"}
{"id": "163720", "title": "Huanquihue", "context": "Externé odkazy  www.volcano.si.edu – vulkanické pole Huanquihue na Global Volcanism Program Kategória:Sopky Argentíny Kategória:Sopky Čile Kategória:Troskové kužele Kategória:Vrchy v Argentíne Kategória:Vrchy v Čile Kategória:Vrchy v Andách Kategória:Dvojtisícovky"}
{"id": "600294", "title": "Vnútorné mesto (Bratislava)", "context": "Je to historická časť Bratislavy medzi historickými mestskými hradbami s obrannými vežami, cvingrami a baštami a medzi štyrmi bývalými mestskými bránami, ktorými boli Michalská brána, Laurinská brána, Rybárska brána a Vydrická brána. Dnes tvorí časť mestskej časti Staré Mesto a je to turisticky najnavštevovanejšia časť mesta, obsahujúca početné kultúrne a historické pamiatky. Jeho rozloha je iba okolo 0,2 km². Dodnes sa zachoval pôvodný pôdorys, ulice a námestia v takmer pôvodnej podobe. Sídlili tu významné inštitúcie, bývala uhorská šľachta, boli tu korunovaní králi a istý čas tu zasadal Uhorský snem."}
{"id": "114", "title": "Bratislava", "context": "Kultúra Bratislava je kultúrne centrum Slovenska, pričom tu má sídlo niekoľko múzeí, galérií, divadiel, vedeckých a vzdelávacích inštitúcií. Bola tu založená prvá univerzita na území Slovenska, Universitas Istropolitana. Mesto samotné je jednou z najvýznamnejších slovenských turistických destinácií. Centrálna časť Starého Mesta je pamiatkovou zónou, historické jadro spolu s Bratislavským hradom a Podhradím je pamiatkovou rezerváciou. Divadlá Súbor:Divadloarena.jpg|náhľad|Divadlo Aréna v Petržalke V Bratislave má sídlo Slovenské národné divadlo, ktoré do roku 2007 sídli v niekoľkých budovách, osobitne opera a balet. Pod jeho pôsobnosť patrí aj Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava a Malá scéna SND – činohra. Od apríla 2007 sídli v novostavbe pri Dunaji v blízkosti novej modernej mestskej štvrte Eurovea. Sídli tu aj rada menších a alternatívnych divadiel, napríklad: A4 – nultý priestor, Bratislavské bábkové divadlo, Bratislavské divadlo tanca, Divadlo a.ha., Divadlo Astorka Korzo ’90, Divadlo Aréna, Divadlo F7, Divadlo Ívery – študentské divadlo, zaniknuté Divadlo Kaplnka, Divadlo Ludus, GUnaGU, Divadlo Nová scéna, Radošinské naivné divadlo, Štúdio L&S, Tanečné divadlo Bralen, Teátro Wustenrot a West. Bratyslawa Teatr Narodowy.jpg|Slovenské národné divadlo – opera BratislavaSND.jpg|Nová budova SND Bratislava Nová scéna.jpg|Nová scéna Radošinské naivné divadlo.jpg|Radošinské naivné divadlo Múzeá a galérie Kunsthalle Bratislava Bratislava je sídlom Slovenského národného múzea, ktoré sa nachádza na Vajanského nábreží v blízkosti osobného prístavu. Na históriu Bratislavy je zamerané Mestské múzeum v Bratislave, založené v 1868. Pri hlavnej železničnej stanici medzi ulicami Štefánikova, Pražská a Šancová je Múzeum dopravy . Zaujímavosťou je Múzeum hodín v Dome u dobrého pastiera na Židovskej ulici oproti Katedrále svätého Martina (Bratislava), Múzeum zbraní v Michalskej bráne a Farmaceutické múzeum hneď vedľa na Michalskej ulici. Na lodi Kriváň na petržalskej strane je expozícia Lodného múzea v blízkosti reštaurácie Au Café . Medzi ďalšie múzeá patrí Múzeum Janka Jesenského a Múzeum Milana Dobeša . Pre židovskú komunitu sú mimoriadne dôležité Múzeum židovskej kultúry na Židovskej ulici, Mauzóleum Chatama Sófera a Židovské komunitné múzeum , ktorého sídlom je jediná synagóga v Bratislave na Heydukovej ulici. V mestskej časti Čunovo na dunajskej hrádzi v bezprostrednej blízkosti štátnej hranice s Rakúskom a Maďarskom je nové múzeum moderného umenia Danubiana. Medzi ďalšie múzeá patrí Slovenské národné múzeum, Mestské múzeum, Múzeum dopravy, Letecké múzeum Bratislava, Múzeum hodín, Múzeum zbraní, Farmaceutické múzeum, Lodné múzeum, Janka Jesenského, Milana Dobeša, Múzeum židovskej kultúry, Chatama Sófera, Múzeum moderného umenia, Archeologické múzeum, Múzeum umeleckých remesiel, Slovenské plynárenské múzeum, Vinárske múzeum, Krajanské múzeum Matice slovenskej, Múzeum kultúry karpatských Nemcov a Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku. Sídli tu niekoľko galérií, medzi najznámejšie patrí Slovenská národná galéria, Galéria Mesta Bratislavy, Galéria Nedbalka, Ardan Galéria, Galéria Art Café Soirée, Galéria Komart a Z Galéria. Bratislava, Vajnorské nábrežie, památník vzniku ČSR před budovou SNM.jpg|Slovenské národné múzeum Slovenská národná galéria05.jpg|Slovenská národná galéria Danubiana02.jpg|Danubiana Meulensteen Art Museum Žigraiova kúria 1.jpg|Múzeum židovskej kultúry Veda Slovenská akadémia vied Bratislava je jednou z mála európskych metropol, ktorá nemá astronomické observatórium ani planetárium. Jediným zariadením, ktoré slúži potrebám astronómov amatérov z Bratislavy a okolia je astronomický úsek PKO, kde sa konajú astronomické prednášky a pozorovania nočnej oblohy. Najbližšie astronomické observatórium pri Bratislave sa nachádza v Modre ( od Bratislavy) a planetárium až v Hlohovci ( od Bratislavy). Napriek tomu sa ale dá Bratislava považovať za vedecké centrum Slovenska – je totiž sídlom Slovenskej akadémie vied, Univerzity Komenského či niekoľkých vedecky orientovaných knižníc. Hudba Každoročne sa tu konajú Bratislavské hudobné slávnosti, festival vážnej hudby hudobný festival Wilsonic, Bratislavské jazzové dni, čo je medzinárodný džezový festival s tradične kvalitným obsadením. V Bratislave je sídlo Slovenskej filharmónie. Kiná Nákupné stredisko Polus City Center Najnavštevovanejšie sú premiérové kiná s viacerými kinosálami vo veľkých nákupných centrách, multikiná Cinema City v Polus City Center na Vajnorskej ulici, v obchodnom dome Aupark na Einsteinovej ulici a v nákupnom bulvári Eurovea Galleria. V nákupnom centre Avion Shopping Park bolo k dispozícii jediné 3D kino na Slovensku, Orange Imax. Medzi ďalšie známe kiná patria kiná Tatra, Kino Lumière (bývalý FK Charlie centrum), FK Mladosť, Kino Cafe a iné. Bývalé známe kino Hviezda bolo zbúrané, v novom objekte však má byť opäť aj priestor na kino. Medzi ďalšie známe kiná patria Mladosť, Tatra, Istota, Zora a Istropolis. Zábava Bratislava je známa aj ako mesto s pulzujúcim nočným životom. Veľké množstvo barov a nočných klubov sa nachádza predovšetkým v historickom centre a okolí, hlavne na Obchodnej ulici, Námestí SNP, ako aj v okolí Ventúrskej a Michalskej ulice. Možnosti nočnej zábavy poskytuje aj Mlynská dolina a jej okolie, niekoľko známych klubov sa nachádza priamo na akademickej pôde v priestoroch študentských domovov a internátov. Medzi študentmi sú populárne napríklad pravidelné „oldies“ diskotéky, ktoré sa konajú každý mesiac v jednom z vysokoškolských klubov, ako aj každoročné vonkajšie akcie v Mlynskej doline. Pravidelné podujatia Tanečná skupina Shigou Bou-No-Te z Japonska Z kultúrnych podujatí sú známe Bratislavské hudobné slávnosti v Redute, ktoré každoročne usporadúva Slovenská filharmónia a tiež aj Bratislavský filmový festival. V posledných rokoch sa stali tradíciou Bratislavské korunovačné slávnosti, ktoré sa snažia verne napodobniť dôležité historické okamihy so všetkým, čo k tomu patrí a vyzdvihnúť tak význam Bratislavy ako korunovačného mesta. Najmasovejšie podujatie sú však Bratislavské silvestrovské oslavy, počas ktorých sa Bratislava premení na centrum zábavy a pulzujúceho života, pričom toto podujatie do Bratislavy láka stále väčšie masy ľudí z okolitých i vzdialených krajín. Raz ročne sa organizujú aj dni otvorených dverí s názvom Bratislava pre všetkých. Od roku 2008 sa tu koná festival Bratislavský majáles. Medzi známe podujatia patrí aj pivný festival Junifest. Raz za rok sa koná podujatie Noc múzeí a galérií, kedy je možné navštíviť bratislavské múzeá a galérie až do neskorej noci. Kulinárske špeciality Bratislavské rožky Medzi najznámejšie kulinárske špeciality patria bratislavské rožky a bratislavský rezeň. Historické centrum Bratislavy je bohaté na stravovacie zariadenia, ktoré ponúkajú špeciality nielen slovenskej, ale aj svetovej kuchyne. V letnej sezóne má veľa reštaurácií a kaviarní aj exteriérové sedenia priamo na ulici. Cestovný ruch V posledných rokoch, predovšetkým po vstupe Slovenska do Európskej únie v roku 2004, čelí Bratislava každoročne rastúcemu počtu zahraničných turistov. Podľa údajov ŠÚ SR bolo v Bratislave v roku 2019 historicky najviac návštevníkov, pričom vyše 2/3 ich bolo zo zahraničia a necelá 1/3 zo Slovenska. Bratislava mala ako jediný slovenský región viac zahraničných návštevníkov ako domácich, zároveň takmer polovica všetkých zahraničných návštevníkov na Slovensku bola v Bratislave. TOP 15 krajín za rok 2019 (Zdroj ŠÚ SR) 1 Česko 2 Nemecko 3 Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného ĺrska 4 Rakúsko 5 Poľsko 6 Čínska ľudová republika 7 Taliansko 8 Spojené štáty americké 9 Ukrajina 10 Rusko 11 Francúzsko 12 Maďarsko 13 Španielsko 14 Švajčiarsko 15 Rumunsko Zdroj: ŠÚ SR via BTB 2008 2009 2010 2011 2012 2013 2014 2015 2016 2017 2018 2019 Zahraniční návštevníci 500 712 401 256 441 647 521 464 558 153 647 760 712 900 722 292 831 151 871 316 884 646 967 851 3,76% -19,86% 10,07% 18,07% 7,04% 16,05% 10,06% 27,37% 15,07% 4,83% 1,53% 9,41% Domáci návštevníci 259 101 248 468 232 983 254 125 265 259 299 970 131 624 342 536 395 234 419 692 405 410 428 045 2,56% -4,10% -6,23% 9,07% 4,38% 13,09% -56,12% 23,46% 15,38% 6,19% -3,40% 5,58% Celkový počet návštevníkov 759 813 649 724 674 630 775 589 823 412 947 730 844 524 1 064 828 1 226 385 1 291 008 1 290 056 1 395 896 3,35% -14,49% 3,83% 14,97% 6,17% 15,10% -10,90% 26,09% 15,17% 5,27% -0,07% 8,20% Počas roka 2019 navštívilo Bratislavu spolu 1 395 896 návštevníkov, ktorí uskutočnili 2 850 755 prenocovaní, čo je v priemere 2,04 noci na návštevníka. V rámci domáceho cestovného ruchu navštívilo Bratislavu spolu 428 045 návštevníkov, ktorí uskutočnili 1 105 404 prenocovaní, čo je v priemere 2,58 noci na návštevníka. Zo zahraničných návštevníkov navštívilo Bratislavu spolu 967 851 návštevníkov s celkovým počtom 1 745 351 prenocovaní, čo je v priemere 1,80 noci na návštevníka. Návštevnosť Bratislavy v roku 2020 dramaticky klesla vzhľadom na pandémiu koronavírusu COVID-19. Keďže vláda SR zavrela hranice SR 15. marca 2020, príjazdy na Slovensko sa takmer zastavili. Kým začiatok roka 2020 mal nábeh prekonať rekord v roku 2019 a návštevnosť v inak najslabšom mesiaci január bola takmer o 23 % vyššia, od marca návštevnosť klesla od 98,64 % v marci až po augustových 64,05 %. Koncom roka návštevnosť ešte viac klesla kvôli pokračujúcim reštrikciám vlády, ktorých úlohou bolo zabránenie šíreniu ochorenia COVID-19. Na podporu turizmu pôsobia v Bratislave dve organizácie cestovného ruchu, Bratislava Tourist Board a Bratislava Region Tourism, pričom existuje propagácia aj na národnej úrovni (do roku 2016 SACR, teraz MDV SR - Sekcia cestovného ruchu), ktorá logicky zahŕňa aj Bratislavu. Na Klobučníckej ulici 2 sídli Turistické informačné centrum BTB, ktoré má v správe Bratislava Tourist Board. Jeho úlohou je poskytovanie informácií pre všetkých domácich i zahraničných návštevníkov, ale aj obyvateľom mesta. Okrem informačnej činnosti poskytuje prehliadky mesta pomocou siete sprievodcov CR až v 15 jazykoch, predaj destinačnej zľavovej karty Bratislava CARD City & Region, možnosť rezervácie ubytovania, ako aj predaj lístkov, resp. rezervácie rôznych atrakcií, služieb a produktov súvisiacich s cestovným ruchom. Počas sezóny, resp. počas konania rôznych podujatí, BTB zabezpečuje otvorenie sezónnych Info pointov zvyčajne na hlavnej železničnej stanici Bratislava hl.st., na autobusovej stanici Nivy, na letisku M. R. Štefánika, na štadióne Ondreja Nepelu, ale aj v centre mesta napr. na Hviezdoslavovom námestí, či na nábreží Dunaja. Existujú aj zmluvné informačné centrá a to v Osobnom prístave Bratislava a na pontóne HUMA 6, kde pristáva loď Twin City Liner s pravidelným spojením do/z Viedne. Ešte pred príchodom do Bratislavy si návštevníci môžu prečítať informácie o meste, vytvoriť si vlastný itinerár na základe svojich preferencií, pozrieť ponuku podujatí či rôzne video blogy a novinky na stránke www.visitbratislava.com. Ide o oficiálnu stránku Bratislavy pre návštevníkov, ktorá je dostupná v troch jazykoch (slovenčine, angličtine a nemčine), je pravidelne aktualizovaná a ponúka priame prepojenie na poskytovateľov produktov a služieb v Bratislave. Okrem klasických peších prehliadok, medzi ktorými sú obľúbené vlastivedné prehliadky s názvom Turistom vo vlastnom meste a rôzne tematické prehliadky, turisti môžu využiť prehliadkové vozidlá \"vláčiky\" Prešporáčik, Golden Express a vláčik Blaváčik. Obľúbené sú aj vyhliadkové plavby na Dunaji, od Devína až po Danubianu, prípadne rýchločlnmi na objednanie, ale aj prehliadky bežecké, na segwayoch, bicykloch a historických vozidlách.. Bratislava-vlacik.JPG|Prešporáčik Bratislava Silvester 2006.jpg|Hlavné námestie počas Silvestrovských osláv v roku 2006 Bratislava bronze sculpture 2014.jpg|„Čumil“ na Panskej ulici Sedlarska schoenernaci.jpg|Socha Schöne Náciho na Sedlárskej ulici pri Kaffe Mayer Médiá Ako hlavné mesto Slovenska je Bratislava sídlom množstva slovenských médií. Významné televízie so sídlom v meste sú verejnoprávna Slovenská televízia, súkromné televízie TV Markíza a TV JOJ, súkromná spravodajská televízia TA3 či viaceré regionálne televízne stanice. Verejnoprávny Slovenský rozhlas má taktiež sídlo v Bratislave, spolu s viacerými súkromnými rádiami ako Rádio Expres, Fun rádio či Europa 2. Najdôležitejšie slovenské noviny ako SME, Pravda, Nový Čas, Plus JEDEN DEŇ či Hospodárske noviny takisto ako dve spravodajské agentúry Tlačová agentúra Slovenskej republiky (TASR) a Slovenská informačná tlačová agentúra (SITA) taktiež sídlia v Bratislave."}
{"id": "95369", "title": "Hainburg an der Donau", "context": "Geografia Mesto sa nachádza v spádovej oblasti hlavného mesta Slovenska, Bratislavy, tiež leží pri rieke Dunaj, pričom centrum mesta je od Bratislavského hradu vzdušnou čiarou vzdialené asi západným smerom, od Devínskeho hradu len juhozápadne. 45,87% rozlohy mesta je zalesnených, 54,13% je využívaných na poľnohospodárske účely."}
{"id": "236907", "title": "Zoznam architektonických článkov/V", "context": "vn Vnútorné mesto (Bratislava)"}
{"id": "240725", "title": "Vnútorné mesto (Bratislava)", "context": "Introduction Bratislavské Hlavné námestie Michalská Laurinská Mapa vnútorného mesta (Innere Stadt) z roku 1905 Bratislava v 15. storočí Bratislava v 17. storočí Bratislava v 18. storočí Vnútorné mesto je časť Bratislavy vo vnútri bývalých mestských hradieb, t. j. pôvodné vlastné mesto Bratislava."}
{"id": "112", "title": "Bratislava", "context": "Hospodárstvo a ekonomika Bratislavská burza cenných papierov Bratislavský región (Bratislavský kraj) je najbohatší slovenský región a v rámci nových krajín Európskej únie je na prvom mieste (druhá je Praha) v poradí podľa HDP na obyvateľa vyjadrený v parite kúpnej sily (PPS), kde dosahuje 186 % priemeru Európskej únie – 51 200 € na obyvateľa (v roku 2014), čo je 6. miesto zo všetkých regiónov Európskej únie. Je tu pomerne nízka nezamestnanosť (3,7 % v júli 2017) a veľa obyvateľov z iných regiónov Slovenska sem cestuje za prácou. Priemerná mzda v Bratislavskom kraji bola v prvom až štvrtom kvartáli roku 2012 vo výške 1220 €. Dôležité firmy Jednou z najdôležitejších firiem v Bratislave je automobilka Volkswagen, nachádzajúca sa na okraji mesta severovýchodne od Devínskej Novej Vsi. Veľký rozmach zažila Bratislava najmä na začiatku 21. storočia, keď si tu otvorili svoje prevádzky viaceré medzinárodné korporácie, ako Accenture, AT&T, Dell, Hewlett-Packard, IBM, Lenovo či SAP. Medzi významné domáce či zahraničné podniky sídliace v meste patria Doprastav, ESET, Henkel Slovensko, Kraft Foods Slovakia, Orange Slovensko, Slovak Telekom, Slovenská sporiteľňa, Slovenský plynárenský priemysel, Slovnaft, Tatra banka, Tesco Slovakia, O2 Slovakia, Whirlpool Slovakia či Železnice Slovenskej republiky. Najznámejšie biznis centrá sa umiestňujú v lokalite Mlynské Nivy a v okolí v mestskej časti Ružinov, napríklad Bratislava Business Center IV, Apollo Business Center I a II, ktoré sa nachádzajú v mestskej časti Ružinov. Menšie biznis centrá sa nachádzajú aj v Novom Meste alebo v okolí Patrónky. Sídli tu Burza cenných papierov v Bratislave a Komoditná burza Bratislava. NBS euro final 01.jpg|Národná banka Slovenska Geothermal anywhere headquarter.jpg|Westend Tower Digital Park 2.jpg|Aupark Bratislava12Slovakia5.JPG|River Park Bratislava, Eurovea, Danube promenade.JPG|Nábrežie pri obchodnom centre Eurovea"}
{"id": "179369", "title": "Mestské časti Bratislavy", "context": "Pozri aj  Zoznam námestí v Bratislave Zoznam ulíc v Bratislave Historické administratívne členenie Bratislavy"}
{"id": "240726", "title": "Vnútorné mesto (Bratislava)", "context": "Názov Označenie \"vnútorné mesto\" sa používalo aj ako oficiálne administratívne označenie, a to (prinajmenšom) v 18. storočí a až do roku 1848. V roku 1848 bolo totiž k Bratislave administratívne pripojené Podhradie a pri tejto príležitosti bolo okrem iného jedno predmestie premenované na Nové Mesto a Vnútorné mesto (nem. Innere Stadt ) premenované na Staré mesto (nem. Altstadt ; 1921 - 1930 nazývané I. okres Staré mesto , 1930 - 1949 I. okres ). Dnes pojem Staré mesto zahŕňa výrazne širšie územie než len vnútorné mesto."}
{"id": "98848", "title": "Pribinova ulica (Bratislava)", "context": "Významné budovy Nachádza sa tu jedna z najvyšších budov v Bratislave – Tower 115 (niekdajšie Pressburgcentrum , predtým Presscentrum ) a pripravuje sa tu výstavba dvojice budov komplexu Panorama City, ktoré sa po dokončení stanú prvými mrakodrapmi na Slovensku s výškou 177,5 m. Na Pribinovej 17 sa nachádza nová budova Slovenského národného divadla."}
{"id": "240728", "title": "Vnútorné mesto (Bratislava)", "context": "Charakteristika Je to historická časť Bratislavy medzi historickými mestskými hradbami s obrannými vežami, cvingrami a baštami a medzi štyrmi bývalými mestskými bránami, ktorými boli Michalská brána, Laurinská brána, Rybárska brána a Vydrická brána. Dnes tvorí časť mestskej časti Staré Mesto a je to turisticky najnavštevovanejšia časť mesta, obsahujúca početné kultúrne a historické pamiatky. Jeho rozloha je iba okolo 0,2 km². Dodnes sa zachoval pôvodný pôdorys, ulice a námestia v takmer pôvodnej podobe. Sídlili tu významné inštitúcie, bývala uhorská šľachta, boli tu korunovaní králi a istý čas tu zasadal Uhorský snem."}
{"id": "241719", "title": "Mesto Márie Terézie", "context": "Pozri aj  Historické administratívne členenie Bratislavy"}
{"id": "241649", "title": "Historické administratívne členenie Bratislavy", "context": "1848{{--}}1930 Obvody/okresy v roku 1848 V rokoch 1848 až 1930 sa Bratislava skladala z 5 mestských obvodov/okresov (v rokoch 18791919 boli úradné názvy nemecké, v rokoch 18901919 aj maďarské; od roku 1919 boli úradné názvy slovenské a čiastočne aj nemecké a maďarské): Staré mesto ( Altstadt/Óváros , I) – dnes časť Starého Mesta vo vnútri bývalých hradieb Ferdinandovo mesto ( Ferdinandstadt/Nándorváros , II), od roku 1920 Vinohrady – dnes časť Starého Mesta severne od bývalých hradieb a severne od hradu Mesto Františka Jozefa ( Franz Josephstadt/Ferencz-József-város , III), od roku 1920 Dunajská štvrť – dunajské nábrežie južne od Hviezdoslavovho námestia (teda od bývalých hradieb) a územie východne od bývalých hradieb Mesto Márie Terézie/Terezino mesto ( Theresienstadt/Terézváros , IV), od roku 1920 Podzámok – Podhradie a Vydrica Nové mesto ( Neustadt/Ujváros , V; od roku 1920 Blumenthal/Virágvölgy ) – dnes najmä severovýchodná časť Starého Mesta"}
{"id": "198680", "title": "Radnica", "context": "Introduction Súbor:Bratislava-old town hall.jpg|thumb|Stará radnica v Bratislave Radnica je verejná budova, väčšinou na námestí v centre mesta, v ktorom sa nachádza sídlo správy obce. Radnice vznikali už v staroveku, v Európe nastal ich veľký rozmach po 12. storočí. Spočiatku mali súdnu a obchodnú funkciu (boli tu aj tržnice), neskôr mali stavby predovšetkým reprezentačnú funkciu. Mnohé dôležité vládne stavby a mnoho mestských radníc je známych vďaka ich výraznej architektúre."}
{"id": "241882", "title": "Hradčanská radnice", "context": "Pozri aj  Staromestská radnica Novomestská radnica Malostranská beseda"}
{"id": "201620", "title": "Jakubov dom", "context": "Externé odkazy  Starú radnicu postavil asi richtár Jakub II. Kategória:Budovy v Bratislave"}
{"id": "555804", "title": "Bratislava/nahlas", "context": "Spor o dedičstvo Po Nežnej revolúcii získala Bratislava/nahlas uznanie, ba bola až mýtizovaná, jej autori uznávaní a oceňovaní avšak niektorí z nich pociťovali zároveň stratu záujmu o obsah a posolstvo. M. Huba túto situáciu nazval „sporom o dedičstvo“. Pozri nasledovné polemiky: Martin M. Šimečka: Bratislava bola mestom, v ktorom sa nedalo dýchať, 29. septembra 2017 Ján Budaj: Ku Šimečkovej gratulácii aktivistom Bratislavy/nahlas, 13. novembra 2017 Juraj Flamik: O ochranároch bez ochranárov – spor Martina M. Šimečku a Jána Budaja o Bratislavu/nahlas, 11. januára 2018 Peter Tatár: Ján Budaj a Milan Kňažko tým pomáhali otvoriť cestu k morálnemu dnu, s ktorým zápasíme dodnes."}
{"id": "471835", "title": "Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy", "context": "Pozri aj  Zoznam poslancov mestského zastupiteľstva Bratislavy"}
{"id": "127184", "title": "Voľby do orgánov samosprávy obcí na Slovensku v roku 1998", "context": "Výsledky  Zvolení primátori a starostovia Mestské zastupiteľstvo v Bratislave po voľbách 1998 816 mandátov – nezávislí kandidáti 602 mandátov – Hnutie za demokratické Slovensko 401 mandátov – Strana demokratickej ľavice 224 mandátov – Strana maďarskej koalície 220 mandátov – Kresťanskodemokratické hnutie 114 mandátov – Slovenská národná strana"}
{"id": "131145", "title": "Stará radnica (Bratislava)", "context": "Dejiny výstavby  Využitie Budova sa používala ako mestská radnica od 15. storočia do neskorého 19. storočia. V tom období slúžila aj iným účelom, napríklad ako väzenie, mincovňa, miesto konania obchodov a osláv. Používala sa ako depozitár zbrojnice a mestský archív. Momentálne sa v budove nachádza Mestské múzeum s expozíciou o histórii Bratislavy. Medzi vystavované exponáty patria nástroje na mučenie, staromestské žaláre, historické zbrane, brnenia, maľby a miniatúry. Jednou z atrakcií je aj delová guľa vstavaná do steny veže, ktorú vystrelili Napoleonovi vojaci v 19. storočí. . Kategória:Budovy v Bratislave Kategória:Radnice na Slovensku Kategória:Staré Mesto (Bratislava)"}
{"id": "20661", "title": "Dejiny Bratislavy", "context": "Súčasť Uhorska  Vrcholný stredovek (10.13. storočie) Udalosti Hoci sa predpokladá, že Maďari Veľkú Moravu roku 907 zničili a – hoci väčšina územia Slovenska ešte na dlhú dobu nie – Bratislava sa dostala pod ich nadvládu, ich prítomnosť na území Bratislavy nie je až do 12. storočia nijako doložená a práve naopak, pokračuje slovanské osídlenie. Správu mesta teda prenechali Slovanom. Vývoj v 10. storočí je veľmi nejasný. Osídlenie na hrade, pod ním a v Devíne pokračovalo. V 10. storočí začali stavať nový kamenný hrad (možno ako obranu proti Maďarom), no nedokončili ho. Existujú náznaky toho, že niekedy medzi rokmi 992(?) a 1002(?) bola Bratislava s okolím súčasťou Bavorska (Svätá rímska ríša), až kým roku 1002(?) Gizela, dcéra Henricha II. Bavorského toto územie nedala ako veno Štefanovi I., jej novému manželovi a prvému kráľovi, s ktorým jeden čas sídlila v Nitre. Od čias vlády Štefana I. ako uhorského kráľa (10001038) toho už vieme podstatne viac. Tradícia Bratislavy ako významného veľkomoravského mesta očividne pretrvávala. Štefan I. tu dal raziť mince s nápisom PRESLAV(V)A CIV(ITAS), čiže hrad/mesto Preslava-Bratislava (pred nedávnym objavom týchto mincí sa mylne predpokladalo, že nápis znel (B)reslava civitas). O význame hradu svedčí aj veľký počet zmienok o tom, ako sa práve bratislavský hrad stával útočiskom členov kráľovskej rodiny pri zápasoch o trón a ako odolával nemeckým útokom. Hrad bol sídlom vojenskej posádky a: cirkevnej správy: V 10. stor. tu vznikol nový kostol a pri ňom sídlo cirkevnej správy, neskôr tu sídlilo prepošstvo s kapitulou (v 13. stor. sa kostol aj s prepošstvom (r. 1204) presťahovali do mesta, roku 1221 nasledoval aj prepošt) svetskej správy: Hrad bol sídlom Bratislavského komitátu (od čias Štefana I.) a župana. Županmi boli často šľachtici očividne slovenského pôvodu (Levka 1135, Ivanka 1248, Jaroslav 1298) V 12. storočí bol Bratislavský hrad jedným z najlepšie opevnených hradov v Uhorsku a fungoval aj ako miesto turnajov a večierkov uhorských kráľov. Východne od hradu sa už definitívne formovalo jadro vznikajúceho mesta. Sídelné jadrá tvorili jednak Podhradie v užšom zmysle (Osada svätého Mikuláša) priamo pod hradom, kde v 11. storočí postavili kostol-rotundu (hneď vedľa dnešného Kostola sv. Mikuláša), a jednak susedný priestor asi po dnešné Hlavné námestie (ktorý bol umiestnený tak, že mu nehrozili stále záplavy). Roku 1002 sa spomínajú (interpolovaná zmienka) príjmy z mýta trhovej osady pod hradom, roku 1151 sa spomína miestny trh. Herrimannova kronika k roku 1042 hovorí o Bratislave ako o „veľmi zaľudnenej“. Sicílsky Arab Al Idrídí pokladal Bratislavu 12. storočia za „stredne veľké mesto“ s tesne vedľa seba budovanými domami. Výhodná poloha pri dunajskom brode a na križovatke Jantárovej a Podunajskej cesty podporovali vývoj osady, takže najneskôr od roku 1200 už môžeme definitívne hovoriť o Bratislave ako meste. Dokazuje to aj najstaršie typárium pečate komunity mešťanov, ďalej fakt, že dedina Krásna Ves (Széplak) bola roku 1288 darovaná Bratislave (čo by nešlo, ak by Bratislava nebola mestom), ako aj to, že v listinách z rokov 1279, 1280 a 1288 (teda pred rokom 1291) sa o Bratislava jasne hovorí ako o meste – dokonca roku 1288 kráľ Ladislav Kumánsky Bratislavu nazýva „mesto naše kráľovské“ ( civitas nostra regalis ). 2. decembra 1291 boli každopádne Bratislave (už predtým zvanej a považovanej za mesto) jej mestské výsady potvrdené kráľom Ondrejom III. (pozri Veľké privilégium pre Bratislavu). Udelením týchto výsad trhovej osade sa oddelilo tzv. Podhradie v užšom zmysle od zvyšku mesta a na rozdiel od mesta naďalej podliehalo hradu. Právne zjednotené s Bratislavou bolo až v roku 1848, kedy sa už tiahlo aj na juh od hradu. Veľké privilégium spomína aj „predmestia“, z čoho logicky vyplýva. že už vtedy bolo mesto dávno ohradené hradbami (hradby boli výrazne prestavané v roku 1311). Aj v Devíne možno doložiť kontinuitu osídlenia a podobne ako vo vlastnej Bratislave, aj tu v 13. storočí presunuli kostol a cirkevnú správu pod hrad do osady. V tomto období sa stali tieto hlavné politické udalosti: 1030: české knieža Břetislav I., ako účastník výpravy rímsko-nemeckého cisára Konráda II. proti Uhorsku spustošil západné Slovensko a podnikol útok na Bratislavský hrad; porazil ho uhorský kráľ 1042: Břetislav I. a vojská rímsko-nemeckého cisára Henricha III., ktorý bol v konflikte s novým uhorským kráľom Samuelom Abom, dočasne dobyli Bratislavu; Henrich podnikol ešte jeden útok roku 1043 1052: Henrich III. 2 mesiace bezúspešne obliehal statočne sa brániaci Bratislavský hrad, pričom hrad značne poškodil. Podľa údajov Viedenskej obrázkovej kroniky sa jeden z obrancov hradu v noci priblížil k nepriateľským lodiam na Dunaji a potopil ich. Následný mier medzi Henrichom a uhorským kráľom (1053) musel sprostredkovať sám pápež Lev IX., ktorý špeciálne kvôli tomu prišiel do Bratislavy. 10731074: Uhorský kráľ Šalamún, ktorý počas svojich bojov proti nitrianskym kniežatám Gejzovi a Ladislavovi sídlil v Bratislave, dal opraviť hrad, poškodený roku 1052. 1108: Rímsko-nemecký cisár Henrich V. spolu s českým kniežaťom Svatoplukom obsadili Považie a snažili sa dobyť Bratislavský hrad. O rok neskôr stroskotal ďalší útok Čechov (podniknutý ako pomsta za uhorský útok na Morave). 1146: Rakúske knieža Boris, uchádzajúce sa o uhorský trón, sa s pomocou nemeckých žoldnierov náhlym útokom zmocnil Bratislavského hradu, ale uhorský kráľ ho od nemeckých rytierov (s doplnením o výkupné) vydobyl späť 60. roky 12.stor.: Uhorský kráľ Štefan III., v boji proti domácej opozícii, býva na Bratislavskom hrade, odkiaľ ovláda jeho okolie, a dal vylepšiť jeho opevnenie 1189: účastníci tretej križiackej výpravy, na čele s rímsko-nemeckým cisárom Fridrichom I. Barbarossom, sa zhromaždili pri Bratislave, aby potom odtiahli na Balkán a do Malej Ázie 12411242: Mongolom (nesprávne Tatárom) sa nepodarilo dobyť opevnený hrad, ani mesto, no dočasne spustošili okolité osady; dôsledkom bol príchod väčšieho počtu nemeckých kolonistov do Uhorska aj Bratislavy 1271 a 12731276: Bratislavu obsadil český kráľ Přemysl Otakar II. v súvislosti s bojmi medzi Uhorskom a Českým kráľovstvom o Štajersko. V tejto súvislosti bol roku 1271 podpísaný aj (1.) bratislavský mier 12851286: Bratislavského hradu sa zmocnil uhorský šľachtic a palatín Mikuláš z Kysaku (Köszegu, Güssingu), hrad roku 1286 vypálil, ale jeho vzbura proti uhorskému kráľovi bola porazená 12871291: Bratislavu dobyl rakúsky vojvoda Albrecht I. Habsburský. Roku 1291 ho porazil Matúš Čák (vtedy bratislavský a trenčiansky župan) a na základe hainburgského mieru Bratislava opäť pripadla Uhorsku. 1291 (pozri aj vyššie): V snahe prilákať nových obyvateľov do neustálymi vojnami ťažko poškodenej (pozri napr. 12871291) Bratislavy dostala trhová osada po prosbách mešťanov od kráľa Ondreja III. tzv. Veľké privilégium (pozri Veľké privilégium pre Bratislavu). Skoršiemu potvrdeniu výsad dovtedy bránili župani z bratislavského hradu, lebo vedeli, že tak osada pod hradom vypadne spod ich kontroly a právomoci; poškodenie mesta však v kráľových očiach prevážilo. Expanzia mesta Roku 1279 bola Bratislave darovaná osada Lamač (znova odpojená 1848, znovu pripojená 1946), roku 1280 osada Sellendorf (horná Mlynská dolina; zanikla v 16. stor.), roku 1287 Vydrica (pri Slovenskej televízii), roku 1288 Krásna Ves (Széplak; osada na SV od mesta, ku ktorej však patrilo rozsiahle územie medzi Lamačom, Račou, Vajnormi a Prievozom; zanikla ešte v 13. stor.). Pozri aj Bratislava Pričlenené a odčlenené obce. Obyvateľstvo a hospodárstvo Až do 12. storočia ostalo územie Bratislavy slovenské, o čom svedčia aj názvy osád v okolí trhovej osady – Vydrica (Vydurcha), Stupava, Vysoká (Znojša), Záhorská Bystrica (Biztrich), Rača (Racha, potom Okoly), Dvorník (vo Vajnoroch), Pračany (vo Vajnoroch), Vrakuňa, Ivanka, Farná (Custolen – Kostoľany) a pod. V 12. storočí sa v trhovej osade vo viacerých vlnách usadili aj prví Maďari, ktorí tak doplnili dovtedajšie prevažne slovanské obyvateľstvo. Pri hrade si založili osadu Krásna Ves (Széplak), ktorej obyvatelia boli služobníci hradu. V Bratislave sa sústreďovali aj kupci z viacerých krajín, najmä Taliani. V 13. storočí, asi najmä po vpáde Mongolov (124142, pozri vyššie), ojedinele pravda – vzhľadom na polohu Bratislavy – už aj skôr, prišli do mesta nemeckí kolonisti, ktorých podiel potom postupne rástol, až sa nakoniec v novoveku stali väčšinovými obyvateľmi mesta pred Slovákmi. V čase keď Bratislava dostala privilégiá, hrali už významnú úlohu v meste nemeckí kupci, lákaní do sčasti vyľudneného Uhorska rozsiahlymi výsadami. Vytvorili sa dve skupiny obyvateľstva: bezprávni starousadlíci boli spravidla služobníci, kým nemeckí hostia s výsadami sa ujali správy mesta. Veľký význam pre hospodárstvo mesta malo od nepamäti vinohradníctvo (prvá zmienka 1249). Rozmáhali sa aj remeslá. V 13. storočí už vieme, že mesto malo richtára (prvý známy bol Jakub – koncom 13. stor.) a dvanásť prísažných. Mešťania tvorili spoločenstvo privilegovaného obyvateľstva ( universitas civium – 1280). Neskorý stredovek (14.15. storočie) Udalosti Bratislavský hrad v 14. storočí Plán Bratislavy v 15. storočí V 14. a 15. storočí prežíva Bratislava obdobie ďalšieho rozmachu. V rokoch 1301 až 1322, po smrti uhorského kráľa Ondreja III. bola Bratislava pripojená k Rakúsku, pretože Ondrejova vdova ju svojho času dala Habsburgovcom. Habsburgovci Bratislavu vrátili Uhorsku v roku 1322, ale čoskoro ju znova obsadili a až roku 1338 sa mesto definitívne opäť stalo súčasťou Uhorska. Od roku 1364 viedol pisár Siegfried mestskú knihu. Roku 1385 Žigmund Luxemburský obsadil hrad a celú stolicu a o rok neskôr dal mesto, hrad, Bratislavskú a Nitriansku stolicu do zálohu svojim bratrancom, moravským markgrófom Prokopovi a Joštovi. Hrad od nich znovu dobyl Stibor zo Stiboríc, ktorého za odmenu urobili županom v rokoch 13891402. Roku 1405 sa stala Bratislava slobodným kráľovským mestom (pozri kapitolu Privilégiá). Ďalšími spojencami Žigmunda (najmä v boji proti českým husitom) bola šľachtická rodina Rozgoňovcov (páni z Rozhanoviec), ktorí sa stali županmi v roku 1421. Mesto malo značné príjmy z daní, prenájmu regálnych práv, nehnuteľností, viníc, domov, poddanských obcí Lamač, Vydrica, Sellendorf, Vrakuňa, Prača (Vajnory), ktoré postupne získavalo do nájmu či vlastníctva (pozri vyššie kapitolu Expanzia mesta). Roku 1390 dostali obce Lamač a Vydrica plné mestské práva. Vydrica splynula s mestom, no Lamač a Sellendorf sa z dôvodu zápasu mesta s palatínom Mikulášom Garom vyľudnili. Vrakuňu odkúpila Bratislava od drobných vlastníkov, Praču najímala a roku 1525 odkúpila. Bratislava mala svoju kanceláriu, ktorá vydávala najmä listiny o majetkových záležitostiach mešťanov. Husitské vojny sa Bratislavy dotkli iba nepriamo, pretože husiti Bratislavu (na rozdiel napríklad od Trnavy) neobsadili. Už po Žižkovom vpáde na Moravu Žigmund nariadil bratislavským županom (Rozgoňovcom) v lete roku 1423, aby začali posilňovať opevnenie hradu. Ako prvé nahradili starý veľkomoravský val, novým kamenným. Roku 1427 začali husiti expandovať do Dolného Rakúska a Žigmund, ktorý plánoval z Bratislavy urobiť nové veľkolepé centrum svojej nemecko-česko-uhorskej ríše, nariadil celej Bratislavskej stolici pod hrozbou odňatia majetkov, aby prikázala poddaným pracovať na opevneniach mesta. Roku 1428 vypálilo husitské vojsko po neúspešnom obliehaní mesta jeho predmestia; 4. apríla 1429 vyjednával v Bratislave 11 dní so Žigmundom vodca husitov Prokop Holý a kňaz Engliš. Husitskí vojaci nadväzovali kontakt s obyvateľmi, najmä rybármi. Keď kapitán husitov Blažko z Borotína obsadil Trnavu, pokúsil sa zmocniť aj Bratislavy. Pokus urobiť tak ľsťou (27. 11. 1432 sprisahanie pod vedením rytiera Petra Kuteja) stroskotal, preto nasledovali menšie útoky na mesto v rokoch 14321434. V rokoch 14341435 sa v Bratislave rokovalo s husitmi o sume, ktorú požadujú, aby opustili Slovensko. V rokoch 14311434 sa v zmysle Žigmundových (neskôr nerealizovaných) plánov nového hlavného hradu ríše úplne prestaval Bratislavský hrad, ktorý sa tým začal podobať svojmu dnešnému tvaru. Po Žigmundovej smrti (1437) sa zostrili vzťahy medzi mestom, verným kráľovnej Alžbete, a hradom, kde boli prívrženci Vladislava Jagelovského. V rokoch 1440 až 1443 došlo k bojom medzi bratislavským hradom a mestom pod ním. V roku 1442 Vladislav dobyl hrad a dočasne dobyl aj mesto, ale porazil ho rímsko-nemecký cisár Fridrich III. Habsburský, podporujúci Alžbetu. Roku 1443 napokon Fridrich (Alžbeta medzitým zomrela) dostal mesto naspäť, ale hrad ostal vo Vladislavových rukách až do jeho smrti v roku 1444 (padol v boji s Turkami pri Varne). V rokoch 14391445 stál v Bratislave prvý stály most cez Dunaj (roku 1445 zanikol). Nový lesk získala Bratislava za vlády Mateja Korvína (pozri aj kapitolu Privilégiá). Roku 1465 tu vznikla prvá univerzita na území Slovenska Universitas Istropolitana (Academia Istropolitana). Za vlády Jagelovcov (14901526) bola Bratislava miestom častých diplomatických rokovaní. V rokoch 14901491 cisár Maximilián vyhnal uhorské vojská z Rakúska (leto 1490; dostali sa tam predtým za Mateja Korvína) a dokonca obsadil uhorské hraničné územia, ale nakoniec bol donútený podpísať 7. 11. 1491 (2.) bratislavský mier s uhorským kráľom Vladislavom II., ktorým sa Uhorsko vzdalo Dolného Rakúska a Maximilián (Habsburgovci) dostal prísľub uhorského trónu, ak Vladislav nebude mať mužského potomka. Roku 1499 sa v Bratislave konal snem českých stavov, pamiatkou na ktorý je tzv. „zůstání prešpurské“ (sústava 80 článkov dohodnutých na tomto sneme). Privilégiá Značnou oporou pre hospodárske záujmy mesta aj mešťanov boli výsady, ktoré Bratislave udeľovali uhorskí králi. Uvádzame príklady: Ľudovít I.: 1344 – právo konať výročné trhy 1354 – zákaz dovozu vína z Rakúska do Bratislavy Žigmund Luxemburský: Erbová listina Bratislavy z roku 1436 1402 – zákaz súdiť Bratislavčanov komukoľvek inému okrem bratislavského richtára 1405 – Vyhlásenie Bratislavy (spolu s mnohými inými mestami Uhorska) za slobodné kráľovské mesto, čo znamená, že mesto získalo kolektívnu nobilitu, čiže postavenie šľachtica so všetkými jeho právami. Od tohto roku vysielala Bratislava ako slobodné kráľovské mesto pravidelne svojich zástupcov na zasadanie uhorského snemu. Účelom tohto nariadenia bolo oslabiť moc „normálnych“ šľachticov v krajine 1423 – prvé mestské výsady pre Podhradie (teda to, čo vlastná Bratislava dostala už v roku 1291) 1430 – právo raziť mince – najprv len štvrťdenáre, neskoršie aj ostatné druhy (mincovňa tu pracovala v rokoch 14301530 a 16231721) 1436 – právo používať mestský znak (erb) – znak s tromi vežami nad otvorenou bránou v hradbách Albrecht II. Habsburský: právo vyberať poplatky z tovaru prevážaného po Dunaji 1439 – povolenie postaviť most cez Dunaj Ján Huňady: prenájom mestu kráľovskej soli uloženej v meste, neskôr prenájom celej soľnej komory (monopol na predaj soli), tiež prenájom tridsiatkových príjmov z Bratislavy, Šoproni, Neusiedlu a Rusoviec právo mestskej rade väzniť zločincov všetkých druhov rímsko-nemecký cisár Fridrich: právo mešťanom slobodne obchodovať v celom Rakúsku Ladislav V. (Václav III): 1453 – potvrdenie všetkých výsad Matej Korvín: oslobodenie od platenia tridsiatku, neskôr na desať rokov od všetkých poplatkov (s cieľom použitia získaných peňazí na budovanie opevnenia) 1464 – zlatou bulou potvrdil dovtedajšie práva 1468 – právo meča Vladislav Jagelovský: 1508 – právo skladu Hospodárstvo V 14. stor. opäť prekvitá vinohradníctvo, remeslá a obchod. Rozvíja sa obchod cez Moravu do Poľska, Čiech, Nemecka, Rakúska, Dalmácie, významná bola úprava obchodných stykov s Viedňou. Vyvážalo sa najmä víno a súkno. Okrem obchodu mesto bohatlo z vinohradníctva (Bratislava mala vinice aj v okolitých obciach Rača, Devín, Prača) a remesiel, ktoré boli spočiatku využívané len pre domácu potrebu. Roku 1376 vydala mestská rada prvé cechové štatúty pre pekárov, mäsiarov a obuvníkov. Od začiatku 15. storočia sa rozmáhal tranzitný obchod a zvyšoval sa počet vývozných artiklov. Vyvážal sa dobytok, kože, sušené ryby a iné potraviny. V meste bolo 15 veľkoobchodníkov, vznikali obchodné spoločnosti (napr. Albrechta Gnilsama). Bratislavskí obchodníci mali dobrý chýr aj v cudzine a niektorí z nich ako členovia mestskej rady plnili popri obchode aj diplomatické poslanie. Do Bratislavy prichádzali aj cudzí kupci, najmä z Moravy, Rakúska a Nemecka (Kolín, Norimberg). Na zahraničnom obchode malo vysoký podiel víno; roku 1439 bolo v bratislavskom chotári 114 viničných záhonov s 2003 vinicami. Prudký rozvoj zaznamenala remeselná výroba organizovaná v cechoch. Rozsiahle stavebné práce na hrade aj v meste si vyžadovali početných murárov, kamenárov a tesárov. Okrem potravinárskych a odevných odvetví prekvitalo najmä debnárstvo, garbiarstvo a strihačstvo súkna. Obyvateľstvo V 14. stor. bola mestská spoločnosť diferencovaná na vrstvu patricijov, ktorú tvorili príslušníci richtára Jakuba a iných bohatých kupeckých a vinohradníckych rodín, stredné meštianstvo tvorili menej zámožní kupci a vinohradníci a mestská chudoba. Tá sa prejavila v 2. pol. 14. stor., o čom svedčia súdne záznamy a zmienky o bránení jej záujmov v mestskej rade. Početné duchovenstvo tvorili farári kostolov sv. Martina, sv. Michala, sv. Vavrinca, členovia kapituly, príslušníci reholí antonitov, františkánov a klarisiek. Formovala sa aj vrstva svetskej inteligencie, v meste sa vo svojich domoch často zdržiavala šľachta. Poprední príslušníci mestskej spoločnosti sa združovali v nábožensko-charitatívnom Bratstve Božieho tela. V polovici 15. stor. mala Bratislava 5000 obyvateľov; najvyššie dane platilo 7,5 % obyvateľstva, strednú zámožnú vrstvu predstavovalo 65,7 % daňových poplatníkov, najnižšiu kvótu platilo 27 % obyvateľov. V súpise chýbajú najchudobnejší obyvatelia, ktorí nemali majetok a neplatili dane. Väčšinu mestského patriciátu a stredného meštianstva tvorili Nemci; percento Slovákov, o ktorých svedčia ich osobné mená, sa nedá vyčísliť. Nižšie percento predstavujú obyvatelia pôvodom z Čiech, Moravy a Poľska. Pomerne málo je Maďarov, ojedinele sa vyskytujú Taliani. Významnú úlohu zohrali Židia, ktorí poskytovali na vysoké úroky pôžičky nielen mešťanom, ale aj mestu. Na ochranu ich záujmov sa vytvorila inštitúcia richtára Židov. Vonkajšia rada Správy slobodného kráľovského mesta sa rozrástla na 60 členov, ustanovil sa finančný úrad – mestská komora na čele s komorníkom, ktorému podliehal komorský pisár. O bezpečnosť obyvateľov a dozor nad trhmi sa staral mestský kapitán a mesto malo stálych prokurátorov. Rozšírila sa agenda mestskej kancelárie, kde sa viedlo viac druhov kníh (daňové, pozemkové, súdne, protokoly testamentov popri pravidelných zápisoch radných protokolov). Hlavné mesto Kráľovského Uhorska (16.18. storočie) Bratislava v 16. storočí Korunovácia Leopolda I. v roku 1655 Bratislava v 17. storočí Podhradie v 19. alebo na začiatku 20. storočia Bratislava v 18. storočí Udalosti Roku 1525 boli k Bratislave pripojené Vajnory aj s Trnávkou (roku 1848 boli Vajnory znova odpojené, ale bez Trnávky; roku 1946 boli Vajnory znova pripojené). Po bitke pri Moháči (1526) sa postupne začali hrnúť do Uhorska Turci, ktorí napokon obsadením dvoch hlavných centier Uhorska 1541 (obsadenie Budína), 1543 (obsadenie Ostrihomu) obsadili v podstate územie dnešného Maďarska (stalo sa priamou súčasťou Osmanskej ríše) a formou vytvorenia vazalského štátu Sedmohradsko a východné územia Uhorska. Zvyšok krajiny bol premenovaný na Kráľovské Uhorsko a jeho jadro tvorilo dnešné Slovensko (plus dnešný Burgenland a západné Chorvátsko). Všetky významné udalosti sa tak odohrávali na Slovensku. V Uhorsku (Kráľovskom Uhorsku) však paralelne vznikol ešte iný problém: po kráľovej smrti v bitke pri Moháči vypukla 1527 až 1538/1541 občianska vojna medzi Habsburgovcami (Ferdinand I.) a Zápoľskými, ktorá sa nakoniec skončila definitívnym potvrdením Habsburgovcov ako vládcov Kráľovského Uhorska. Vo svetle týchto udalostí treba vidieť aj vývoj v Bratislave. Už deň po porážke pri Moháči v auguste 1526 utiekla vydesená kráľovná-vdova Mária aj s kráľovským dvorom z Budína do Bratislavy a usadila sa tu. 17. decembra 1526 zasadal vo františkánskom kláštore v Bratislave uhorský snem a zvolil Ferdinanda I. Habsburského za dedičného kráľa Uhorska (protikráľom bol Ján Zápoľský, zvolený v novembri inými šľachticmi). V roku 1529 Turci prvýkrát v dejinách obkľúčili Bratislavu, ale nedobyli ju. V januári 1531 boli úmyselne zbúrané kostoly a nemocnice mimo mestských hradieb, aby Turci odtiaľ nedovideli ponad hradby. Tie posilnili stavebným materiálom, získaným z týchto zbúraných predmestských kostolov (sv. Michala a sv. Vavrinca). Začiatkom roka 1532 boli do Bratislavy poslané tisícky vojakov na obranu proti Turkom, pripravujúcim sa zaútočiť na Viedeň. Bratislava sa dočasne premenila na vojenský tábor, čo Turkov primälo zaútočiť na Viedeň z juhu. Turci Bratislavu nikdy nedobyli. V roku 1536 napokon vyhlásil panovník zákonným článkom 49 Bratislavu oficiálne za hlavné mesto Uhorska, za sídlo uhorského snemu, Uhorskej komory a Uhorskej miestodržiteľskej rady (fakticky bola hlavným mestom už od roku 1531). Hlavným mestom Uhorska mala byť Bratislava dovtedy, kým sa kráľovstvo neoslobodí od Turkov. V skutočnosti ostala hlavným mestom až do roku 1783 (preloženie sídla centrálnych úradov späť do Budína) resp. 1830 (koniec korunovácií v Bratislave) resp. 1848 (koniec zasadaní uhorského snemu v Bratislave). V rokoch 15411848 sa (s niekoľkými výnimkami) zasadania uhorského snemu konali zásadne v Bratislave. V rokoch 15521784 boli s menšími prestávkami na Bratislavskom hrade uložené uhorské korunovačné klenoty. V rokoch 15631830 bolo v dóme sv. Martina a vo františkánskom kostole ostrihomským arcibiskupom – už so sídlom v Trnave, lebo Ostrihom bol turecký – korunovaných 11 uhorských kráľov a 8 kráľovien (prvý bol korunovaný Maximilián Habsburský, posledný Ferdinand V.). (pozri samostatný článok Bratislavské korunovácie). V 17. stor. sa k bojom s Turkami pripojili protihabsburské povstania (16041711), odohrávajúce sa na území Slovenska. Väčšina z nich nejako postihla aj Bratislavu. V roku 1606 vojská Štefana Bočkaja obsadili predmestia Bratislavy a zrazili sa tu s cisárskym vojskom. Gabriel Betlen dobyl Bratislavu roku 1619, v roku 1621 ho porazili cisárske vojská a potom v rokoch 1621 až 1622 mesto obkľúčil. Porážku napokon utrpel pri Michalskej bráne. V rokoch 1619 a 1620 do Bratislavy (ako protikráľ) zvolal Betlen uhorský snem. Mikulovský mier (1622) medzi Betlenom a cisárom bol roku 1626 potvrdený tzv. (3.) bratislavským mierom. V rokoch 16821683 bola počas povstania Imricha Tököliho Bratislava jediným mestom na Slovensku, ktoré sa odmietlo Tökölimu vzdať, no nakoniec v júli 1683 mesto (nie však hrad) kapitulovalo. Dobyli ho až cisárske vojská v tom istom roku po definitívnej septembrovej porážke Turkov pri Viedni. Tököliho ľudia boli roku 1684 v Ohňavách (Biely kríž) postínaní. V roku 1701 došlo k násilnostiam Rákociho vojska v Bratislave. Napokon v roku 1704 v rámci povstania Františka Rákociho sa podarilo princovi Eugenovi Savojskému obrániť Bratislavu pred Rákociho vojskami, no okolie mesta bolo totálne spustošené. Ďalším faktorom v 17. stor. bola protireformácia, ktorá sa rozšírila aj v Bratislave. V roku 1607 vzniklo v Bratislave – pre slovenské národné obrodenie veľmi významné – Evanjelické lýceum. Katolícky arcibiskup Peter Pázmaň (Pázmány) však uviedol do Bratislavy jezuitov a okrem misijnej činnosti im zveril aj výchovu mládeže na jezuitskom gymnáziu. Napriek tomu sa však evanjelici (protestanti) vzmáhali, v rokoch 16361638 a 1640 si postavili kostoly – jeden pre Nemcov, druhý pre Slovákov a Maďarov. Náboženské boje vyvrcholili po porážke tzv. Vešeléniho sprisahania v roku 1670. Panovník rozpustil uhorský snem a zriadil tzv. gubernium na čele s Jánom Gašparom Ampringenom, veľmajstrom rádu nemeckých rytierov. Roku 1671 tzv. Bratislavský mimoriadny súd odsúdil na smrť napríklad českobratského kazateľa Mikuláša Drábika, Františka Boniša a početných podozrivých, najmä evanjelických kňazov a učiteľov do väzenia a na galeje. Protestantské obrady boli zakázané, kostoly dostali jezuiti a uršulinky. Súd pracoval až do roku 1677 a odsúdil aj účastníkov protihabsburských povstaní. Krutovláda trvala do vypuknutia moru roku 1677. Ampringen opustil Bratislavu a gubernium zaniklo. 17. storočie je celkovo „katastrofickým“ storočím, došlo k viacerým záplavám (najmä roku 1622), veľkým požiarom (1642, 1647, 1660…) a morovým epidémiám. Ako vďaku za rekonštrukciu hradu, uskutočnenú v rokoch 16351647, dostala rodina župana Pálffyho dedične pridelený titul bratislavských županov. Po porážke Turkov (16831718) a protihabsburských povstaní (satmárskym mierom roku 1711) zostala Bratislava naďalej hlavným mestom Uhorska. Po „porážke” veľkej morovej epidémie (v rokoch 17101713; zabila 3 860 ľudí; na jej pamiatku postavili Stĺp Najsvätejšej trojice), nastalo v rokoch 1713 až 1780 najlepšie obdobie v dejinách mesta a všestranný rozvoj. Vyrástli nové budovy, paláce a kostoly v barokovom štýle, ožilo vinohradníctvo, remeslá a obchod, Bratislava sa stala strediskom manufaktúrnej výroby (prvá manufaktúra a zároveň prvý podnik moderného typu vznikla 1728 – manufaktúra na výrobu písem pre tlač). V roku 1751 bola v Bratislave zriadená prvá pošta. V roku 1741 bola v Bratislave korunovaná Mária Terézia, ktorá mesto často navštevovala a v roku 1775 dala zbúrať mestské hradby, aby sa umožnil ďalší rozvoj mesta. V tom istom roku došlo k výstavbe valov okolo vonkajšieho predmestia Kvetná dolina (Blumenthal). Vznikli aj prvé parky (napríklad dnešné Hviezdoslavovo námestie). Z politických udalostí v Bratislave uhorskí šľachtici prisahali vernosť novozvolenej panovníčke Márii Terézii, ktorá za to sľúbila rešpektovať ich výsady. Roku 1763 však rozpustila uhorský snem, obmedzila právomoc uhorských úradov a za miestodržiteľa (17651781) vymenovala svojho zaťa Albrechta Sasko-Těšínskeho (Albrecht von Sachsen-Teschen), ktorý od roku 1766 sídlil na aj kvôli nemu zrenovovanom hrade, ktorý vtedy nadobudol prakticky dnešnú podobu. V 70. rokoch si na hrade zriadil chýrnu obrazáreň, tzv. Albertínu (dnes vo Viedni). V súvislosti s častými návštevami kráľovského dvora panoval v Bratislave čulý spoločenský ruch. V meste pôsobili významní vedci a umelci, podporovaní najmä miestodržiteľom. V kultúrnej oblasti prinieslo 18. storočie takisto veľký rozvoj. Mesto bolo centrom barokovej hudby, barokového stavebníctva, vznikajúceho novinárstva a od konca 18. stor. aj slovenského národného obrodenia. Známe boli napríklad „večierky“ Márie Terézie a iných šľachticov v Grasalkovičovom paláci (dnes Prezidentský palác). V roku 1762 v Bratislave v Pálfiho paláci koncertoval šesťročný – neskôr svetoznámy – Wolfgang Amadeus Mozart. V Bratislave vychádzali tieto „prvé“ noviny: 17211722: Nova posoniensia (prvé pravidelne vychádzajúce noviny v Uhorsku) 17641929: Pressburger Zeitung (prvé nemecké noviny v Uhorsku) 1780?: Magyar Hírmondó (prvé noviny v maďarčine) 17831787: Prešpurské noviny (prvé noviny v slovenčine) Okrem toho v roku 1783 vyšiel v Bratislave prvý román v slovenčine „René mládenca príhody a skúsenosti“ od J. I. Bajzu. Ďalej bola roku 1784 presunutá z Trnavy do Bratislavy Kráľovská akadémia (založená v Trnave roku 1777 ako právnická škola). Počas vlády Jozefa II. (17801790) začal politický, význam Bratislavy upadať. Jozef roku 1781 zrušil inštitúciu uhorského gubernátora, okrem toho nezvolával uhorský snem, ústredné úrady roku 1783 definitívne presťahoval do Budína, korunovačné klenoty sa roku 1784 dostali do viedenského múzea a do Viedne presťahovali aj Albertínu. Počet obyvateľov dokonca klesol a hospodárska situácia sa cca do roku 1811 zhoršovala. V (dočasnom) novom, jozefínskom územnosprávnom členení Uhorska v rokoch 17851790 bola Bratislava sídlom Bratislavského dištriktu. Hospodárstvo Hospodársky vývin Bratislavy v 16. a 17. storočí negatívne ovplyvňovali turecké vojny a povstania, pozitívne pôsobila prítomnosť ústredných uhorských úradov a vysokej šľachty, ako aj výhodné dodávky potravín. Najťažším bremenom boli vojnové dane, ktoré roku 1665 dosahovali 18 000 zlatých. Z remeselných odvetví prekvapujúco prosperovalo klobučníctvo – z mesta sa vyvážalo do cudziny veľké množstvo klobúkov. Bratislavskí obchodníci naďalej obchodovali s Poľskom, Sliezskom, Rakúskom, Čechami a Moravou. Koncom 17. stor. žilo v Bratislave 37 obchodníkov, roku 1699 založili obchodnú gildu. V roku 1530 vzniklo prvé poštové spojenie Viedeň—Bratislava. Začiatkom 18. storočia bola hospodárska situácia Bratislavy nepomerne lepšia ako v ostatných mestách na Slovensku. Roku 1720 mala 350 remeselníckych dielní, roku 1780 vyše 1000 majstrov, 1800 tovarišov a 500 učňov. Osobitné cechy mali remeselníci v Podhradí. Roku 1728 založili spomínanú prvú manufaktúru, potom roku 1779 Strasserovu súkenku. Vyspelým spôsobom výroby – prvými strojmi – vynikala manufaktúra grófa Rubiniho na výrobu strojovej priadze. Medzi rokmi 17501800 pracovalo v Bratislave okolo 35 manufaktúr. Poľnohospodárstvo reprezentovalo aj naďalej vinohradníctvo v meste a v okolí (Rača, Vajnory, Lamač, Devín). Obyvateľstvo Sociálne rozdiely sa v 16. storočí prehĺbili. Proti silnejúcej šľachte, ktorá si v meste kupovala domy, ale nechcela plniť meštianske povinnosti, vystúpilo najmä stredné meštianstvo (1567, 1578, 1596). Nepokoje roku 1583, spôsobené tiež náboženskou neznášanlivosťou, mali takisto sociálne príčiny. Roku 1720 mala Bratislava s Podhradím 9 000 obyvateľov. Od 16. stor. sem nepretržite prichádzali chorvátski a maďarskí utečenci, pretože ich pôvodné územia boli teraz súčasťou Osmanskej ríše. Chorváti sa usadzovali medzi tunajším obyvateľstvom, ale zakladali si aj vlastné osady (Lamač, Dúbravka, Devínska Nová Ves). V období tridsaťročnej vojny prichádzali do mesta aj protestantskí emigranti z Čiech, Moravy a Rakúska. Rakúski evanjelici sa usadili v Prievoze. Silnejúci slovenský živel začal prenikať do remesiel, obchodu, a vinohradníctva, ale aj do radov kléru, medzi úradníctvo mesta a ústredných úradov. Slováci žiadali zriadenie miesta slovenského kazateľa v dóme; ako prvý tu pôsobil Bartolomej Sobolič. V 17. storočí sa konali slovenské bohoslužby a pri oboch konfesiách boli aj slovenské školy. Roku 1782 mala Bratislava vyše 33 000 obyvateľov (z toho 29 223 v meste pod hradom, majúcom postavenie slobodného kráľovského mesta) a bola najväčším mestom Uhorska. Medzi rokmi 1720 a 1780 počet obyvateľov vzrástol až o 200 %. 19. storočie a začiatok 20. storočia (do roku 1918) Hrad a podhradie v 19. storočí Mapa Bratislavy v roku 1895 Mapa Bratislavy v roku 1905 Bratislava a okolie okolo roku 1910 Mestské obvody Udalosti Hoci Bratislava prestala byť sídlom centrálnych uhorských úradov, vzrástol jej význam ako centra šírenia osvietenstva a kolísky slovenského národného obrodenia. Vychádzali tu napr. prvé slovenské noviny. Hrad bol v rokoch 17841802 v dôsledku presťahovania inventára do iných miest sídlom nového generálneho seminára (školy pre výchovu katolíckych kňazov), kolísky slovenského národného obrodenia. Študoval tu aj Anton Bernolák, ktorý latinským dielom Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách kodifikoval prvú spisovnú slovenčinu. Neskorším centrom národného obrodenia bolo Evanjelické lýceum v Bratislave (založené už roku 1607). Na tomto lýceu v roku 1803 začína činnosť Katedra reči a literatúry česko-slovenskej (vznikla z Ústavu reči a literatúry česko-slovenskej založeného roku 1801). V roku 1829 začal na lýceu študovať Ľudovít Štúr, ktorý sa neskôr stal profesorom lýcea a celkovo v ňom strávil 20 rokov života. V tom istom roku študenti lýcea založili v rámci spomenutej katedry tzv. Spoločnosť česko-slovanskú (alebo Spoločnosť reči a literatúry česko-slovenskej), ktorá zohrala dôležitú úlohu v slovenskom hnutí. Napokon 2. februára 1843 sa v Bratislave Štúrovci rozhodli kodifikovať nový spisovný slovenský jazyk na báze stredoslovenského nárečia, ktorý používame dodnes. V Bratislave vychádzali aj Štúrove Slovenské národné noviny. Začiatok 19. stor. bol charakterizovaný aj napoleonskými vojnami. V rokoch 17891800 tadeto tiahli ruské vojská. Roku 1805 vtiahlo do mesta francúzske vojsko a zostalo tu až do podpísania (4.) bratislavského mieru 26. decembra 1805 po bitke pri Slavkove. Podpísal ho v Primaciálnom paláci zástupca Francúzska Talleyrand a zástupca Rakúska Lichtenstein. Roku 1809 navštívil mesto Napoleon, pri príležitosti podpísania prímeria, po tom čo francúzske vojská mesto roku 1809 opäť obsadili a bombardovali. Pri odchode francúzske vojská premenili hrad Devín na ruinu, ktorou zostal až dodnes. Na Bratislavskom hrade, kde v tom čase boli už kasárne, bola vojenská posádka – rakúski a talianski vojaci. Pre ich neopatrnosť hrad roku 1811 kompletne vyhorel a zostal ruinou až do 60. rokov 20. storočia. Roku 1814 navštívil Bratislavu ruský cár Alexander I. V roku 1815 sa mnohé rokovania viedenského kongresu konali v Bratislave. Od roku 1802 zasadal uhorský snem v Paláci Uhorskej kráľovskej komory (dnes Univerzitná knižnica), ale napríklad v rokoch 18121825 panovník snem nezvolával. V roku 1820 v Bratislave koncertoval deväťročný Franz Liszt v paláci De Pauliho. V roku 1830 sa korunovácia uhorského kráľa konala v Bratislave posledný raz. Pokiaľ ide o revolúciu 1848, aj tu Bratislava zohrala významnú úlohu. Na zasadnutí uhorského snemu rokov 18471848 v Bratislave (poslednom v Bratislave) boli 18. marca 1848 prijaté takzvané marcové zákony, ktorými sa okrem iného zrušilo poddanstvo v Uhorsku. Tieto zákony podpísal a vyhlásil 11. apríla cisár Ferdinand V. v Primaciálnom paláci. Počas samotnej revolúcie sa Bratislava jednoznačne postavila na stranu maďarskej revolúcie (teda nie na stranu Viedne). Na jej podporu vzniklo niekoľko spolkov. Počas bojov Bratislavu obsadili rôzne vojská, najmä koncom roka 1848 vojsko generála Windischgrätza a na jar 1849 nakrátko ruské vojsko s generálom Paskievičom. Po revolúcii od mája 1849 bola Bratislava sídlom súdu generála Haynaua, ktorý za účasť na revolúcii odsúdil niekoľko stoviek osôb a 13 nechal popraviť. V novembri 1849 zas slávnostne rozpustili v Bratislave pred dnešným Úradom vlády (Letný arcibiskupský palác) oddiely slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali spolu s Viedňou proti Maďarom. V (dočasnom) novom administratívnom členení Uhorska po revolúcii bola Bratislava v rokoch 18491859 sídlom Bratislavského dištriktu (najprv vojenského, potom civilného). V roku 1871 mesto stratilo súdnu právomoc a funkciu richtára, roku 1876 (iné zdroje: 1871/1886) sa Bratislava stala tzv. municipálnym mestom (inštitút vznikol z bývalých slobodných kráľovských miest), na jeho čele stál župan, ktorý bol súčasne hlavným županom Bratislavskej župy. Roku 1848 (právne 1848, fakticky 1851) sa uskutočnila významná zmena v usporiadaní mesta. Jednak Podhradie (na dunajskom nábreží pod hradným kopcom, zhruba medzi tunelom a Novým mostom) administratívne splynulo s mestom, jednak bola Kvetná dolina (Blumenthal) oficiálne premenovaná na Nové Mesto, jednak boli poddanské obce Lamač a Vajnory znova odlúčené od mesta, a jednak v meste vytvorili päť častí: Staré mesto (Altstadt), Ferdinandovo mesto (Ferdinandstadt, medzi Špitálskou a bývalou Kozou bránou), Mesto Márie Terézie (Theresienstadt, Podhradie ( Schlossgrund + Zuckermandl) + Vydrica), Mesto Františka Jozefa (Franz-Josephstadt, zvyšné vnútorné predmestia) a Nové Mesto (Neustadt, tam kde dnes). Roku 1879 boli štvrte premenované na okresy a ulice prvýkrát dostali úradné pomenovanie (najprv nemecké, od roku 1890 paralelne maďarské). Roku 1866 zasiahla Bratislavu Rakúsko-pruská vojna, ktorej posledné boje sa odohrávali v oblasti Lamača a Kamzíka (Bitka pri Lamači). V roku 19141919 bola v Bratislave činná maďarská Alžbetínska univerzita, vytvorená pretvorením Právnickej akadémie. Bola nepriamym predchodcom Univerzity Komenského. Rakúsko-maďarské vyrovnanie (1867) znamenalo maďarizáciu a umožnilo maďarskému obyvateľstvu ovládnuť rozhodujúce pozície v správe mesta a jeho podiel začal prudko narastať (pozri obyvateľstvo). Slovenské národné hnutie, sústredené teraz už mimo Bratislavy (Martin a pod.), sa v Bratislave koncentrovalo predovšetkým na školách. Už roku 1861 si študenti lýcea založili „Ústav slovenský v Břetislave”, po obštrukciách premenovaný v nasledujúcom roku na “Spoločnosť česko-slovenská na evanjelickom učilišti v Břetislavě nad Dunajem”, ktorého študenti po atakoch maďarských študentov a úradov museli opustiť lýceum. Slovenské národné hnutie bolo systematicky perzekvované. Časť študentov bola zo škôl vylúčená, časť odišla do Prahy. K slovenskej národnosti sa od 60. rokov v meste aktívne hlásila iba úzka skupina ľudí okolo advokáta dr. Michala Mudroňa (18351887) a jeho advokátskeho koncipienta Vendelína Kutlíka (18341904). Pod ich záštitou roku 1868 založili poslucháči Právnickej akadémie spolok Naprej, ktorý pracoval 6 rokov. Roku 1874 študenti najmä lýcea založili spolok Zora na pestovanie slovenčiny (roku 1882 boli za to vylúčení zo škôl, niektorí založili v Prahe spolok Detvan). Koncom 19. storočia už bolo – bez preháňania – trestné aj to, ak sa študenti rozprávali v škole po slovensky. Až začiatkom 20. stor. sa hlavne v okolitých obciach začalo aktivizovať slovenské katolícke hnutie okolo F. Jurigu. Tretím, jediným „oficiálnym” nositeľom slovenského povedomia a bojovníkom za národné požiadavky, boli robotníci. Požiadavka národnej rovnoprávnosti sa objavila už v prvých dokumentoch socialistického spolku Napred; tento spolok organizoval aj kurzy slovenčiny a vystupoval so slovenskými predstaveniami. Od začiatku 20. stor. sa boj za národné práva stal integrálnou súčasťou sociálno-demokratických programov, najmä jej slovenskej častí. Pred prvou svetovou vojnou však už začali pribúdať aj v Bratislave slovenskí podnikatelia, hoci niekedy kritizovaní aj Slovákmi za prílišnú českú orientáciu, a dokonca niekoľko nešovinistických profesorov. Dopravná a komunálna infraštruktúra 1830: začiatok pravidelnej dopravy osôb a tovaru po Dunaji (parnými loďami), čo bol zároveň impulz pre industrializáciu mesta; v dôsledku blízkosti Viedne a Budapešti však do konca 1. svetovej vojny neprekročil bratislavský prístav lokálny význam. 1840: z Bratislavy do Svätého Jura otvorili prvú železnicu v celom Uhorsku, ktorú potom do roku 1846 predĺžili až do Trnavy (bola to konská železnica) 1847: zriadený prvý telegraf 1848: pribudlo železničné spojenie s Viedňou 1850: pribudlo železničné spojenie s Budapešťou 1856: zaviedli plynové osvetlenie ulíc (po výstavbe II. plynárne) 1872/1873: prestavba konskej železnice do Trnavy na parnú; Bratislava získala spojenie s Považím a stredným Slovenskom 1884: zaviedli telefón (prvá telefónna ústredňa) a elektrické osvetlenie mesta 1886: zaviedli vodovod a otvorili Mestské divadlo (dnes Slovenské národné divadlo) 1890: otvorenie premávky propelera do Petržalky 1891: dali do prevádzky prvý stály (železný) most cez Dunaj 1895: otvorenie mestskej elektrickej dráhy (električky), jednej z najstarších v Európe koniec stor.: kanalizačná sieť 1902: zaviedli elektrinu 1909: prvý trolejbus (na Železnú studničku) 1910: Menzlova továreň vyasfaltovala hlavné bratislavské ulice 1914: „električka” (elektrická železnica) do Viedne Hospodárstvo Hospodárske pomery začiatkom 19. storočia popri odchode centrálnych úradov zhoršila aj zlá finančná situácia štátu, ktorá vyvrcholila roku 1811 vysokou infláciou. Do výroby čoraz viac prenikala trhová ekonomika, rušili sa cechové obmedzenia, vznikala voľná konkurencia, zakladali sa nové manufaktúry. V Bratislave bola súkenka, manufaktúry na hodvábne výrobky, klobúky, repný cukor, podniky na spracovanie olejov, potaše a iných chemikálií, liehovar a likérky (Slubekov liehovar a likérka), dielňa na spracovanie kože a na výrobu spriadacích strojov. Popri 50 členoch gildy dostali právo obchodovať aj Židia. Roku 1842 bola založená prvá sporiteľňa. Po zrušení poddanstva (1848) prichádzalo do bratislavských manufaktúr (neskoršie tovární) vidiecke obyvateľstvo. V 50. rokoch vznikla továreň na tabak a plynáreň. Od 60. rokov 19. storočia sa Bratislava rýchlo industrializovala: vznikla Kühmayerova továreň (1868), súkenka (1869), Rothova továreň na patróny a Ludwigov mlyn (1870), Steinova sladovňa a pivovar (1871, dnes na Krížnej), Nobelova továreň na dynamit (1873, koncom 20. stor. Istrochem), veľký konfekčný závod (1879). V posledných dvadsiatich rokoch 19. storočia vzniklo ďalších 16 tovární: tehelňa (1883), Menzlova továreň na asfalt (1885), rozšírila sa Grünebergova továreň na kefy, vznikla továreň na káble (1894), rafinéria Apollo (1895, dnes Slovnaft), továreň na čokoládu a cukríky bratov Stollwerckovcov (1896, dnes Kraft Foods Slovakia – Figaro). Na prelome storočia bolo v Bratislave 51 priemyselných podnikov, zamestnávajúcich do 600 robotníkov. Začiatkom 20. storočia vznikli ďalšie veľké závody: elektráreň (1901), Danubius (1907) a továreň Matador na výrobky z gumy a kaučuku. Veľkovýroba postupne zatlačovala malovýrobu, ktorá si ešte koncom storočia udržiavala v počte pracovníkov prevahu. Cechy roku 1872 definitívne zanikli a ich fondy prebrali živnostenské spoločenstvá a úrady. Z poľnohospodárskej výroby malo význam len vinohradníctvo, Bratislava však bola strediskom obchodu s obilím. Mešťania sa snažili vyvážiť stratu politického významu mesta rozvíjaním obchodu. Roku 1850 založili Obchodnú a živnostenskú komoru, koncom 60. rokov vznikli väčšie banky, expozitúry budapeštianskych bánk, ktoré ovládli viaceré priemyselné závody. Obyvateľstvo = V rokoch 17871814 klesol počet obyvateľov Bratislavy o 10 000 (27 %) a zmenilo sa sociálne zloženie obyvateľstva. Väčšina šľachty mesto opustila a prichádzala len na snemy. S rozvojom kapitalizmu prirodzene pribúdal počet robotníkov. Manufaktúry zamestnávali v niektorých prípadoch 2550 robotníkov. Roku 1890 v Bratislave vznikla prvá odborová organizácia na Slovensku. Do polovice 19. storočia mala Bratislava 23 000 obyvateľov nemeckej, 9 500 slovenskej a 3 000 maďarskej národnosti. Až do rakúsko-maďarského vyrovnania si Bratislava v podstate udržala ráz nemecko-slovenského mesta. Po vyrovnaní nastala tuhá maďarizácia. Pomaďarčila sa správa mesta, celý verejný, kultúrny a spoločenský život, ako aj nemecké i slovenské podnikateľské vrstvy. Roku 1881 sa pre porovnanie podľa úradných štatistík k maďarskej národnosti hlásilo 7 517, roku 1910 už 31 705 obyvateľov. Číslo z roku 1910 je však nepochybne prehnané, čomu nasvedčuje aj sčítanie uskutočnené v Bratislave hneď po vzniku Česko-Slovenska."}
{"id": "20650", "title": "Dejiny Bratislavy", "context": "Introduction Pohľad na hrad od Dunaja. Kolorovaná medirytina bratov Schäferovcov z 80. rokov 18. storočia. Nápis pod obrázkom: „Slobodné kráľovské korunovačné mesto (Pressburg - Pozsony) Bratislava“Devínsky hrad Tento článok obsahuje prehľad dejín Bratislavy . Archeologické nálezy svedčia o kontinuite osídlenia veľmi vhodne umiestneného územia mesta od nepamäti. Lokality Bratislava a hrad, Devín a hrad, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Lamač, Vydrica (zhruba pri vjazde na Most Slovenského národného povstania pod hradom), Rača a Vajnory sú nepretržite osídlené buď už od paleolitu, alebo aspoň od neolitu. Trnávka je prerušene osídlená od halštatskej doby, Záhorská Bystrica od laténskej doby, Podunajské Biskupice a Rusovce od rímskej doby, iba Čunovo má nálezy až od slovanskej doby. Jarovce, Prievoz, Vrakuňa, Komárov (obec v polovici 20. stor. pričlenená k Podunajským Biskupiciam) a severná Petržalka sú zatiaľ doložené najskôr stredovekými listinami. Od najstarších čias sa na území Bratislavy – tam, kde sa dnes križujú Ventúrska a Panská – križovali dve v stredoveku dôležité obchodné cesty: Jantárová (spojnica Baltské more – Jadranské more) a Podunajská (pri Dunaji; spojnica západná Európa – západná Ázia). Tieto dve cesty v stredoveku vyhranili budúci tvar zakladajúceho sa osídlenia pod Bratislavským hradom."}
{"id": "567846", "title": "Vtáčia bašta", "context": "Pozri aj  Mestské opevnenia (Bratislava)"}
{"id": "116", "title": "Bratislava", "context": "Stavby  Pamiatky Dom U dobrého pastiera Bratislavské vinohrady, pohľad na mesto Bratislava má početné pamiatky. Na Hlavnom námestí sa nachádza fontána so sochou kráľa Maximiliána II., (dal ju postaviť po svojej korunovácii v Bratislave v roku 1563, z dôvodu nedostatku vody v centre mesta, ktorý sa ukázal ako problém pri hasení požiaru, ktorý vypukol pri korunovácii; dokončená bola v roku 1572. Často, ale nesprávne, býva nazývaná aj Rolandovou fontánou) a stará radnica. Ide o najstaršiu radnicu Slovenska, v ktorej sa dnes nachádza Mestské múzeum. Cez jej vnútorný dvor sa dostaneme na ďalšie námestie, na ktorom stojí Primaciálny palác, podľa ktorého je tiež námestie pred ním pomenované. Palác bol pôvodne sídlom ostrihomského arcibiskupa. Roku 1805 bol v Zrkadlovej sieni paláca podpísaný takzvaný Bratislavský mier a dnes sála slúži ako reprezentačná miestnosť, v ktorej môžeme obdivovať zbierku anglických gobelínov. Na Hviezdoslavovom námestí môžeme obdivovať budovu Slovenského národného divadla, v ktorom sa v dnešnej dobe konajú operné a baletné predstavenia. Budova bola postavená podľa vzoru parížskeho divadla. V úzkych mestských uličkách si môžeme ešte aj dnes vychutnať atmosféru starej Bratislavy. Práve po nich je možné sa dostať až k hlavnej dominante hlavného mesta – k hradu. Hrad slúžil celé stáročia ako kráľovské a župné sídlo, dnes v ňom sídli Slovenské národné múzeum. Medzi najvýznamnejšie pamiatky patrí Academia Istropolitana, Hrad, Devínsky hrad, Erdődyho palác, Grassalkovichov palác – prezidentský palác, Letný arcibiskupský palác, Michalská brána, Mirbachov palác, Palác Leopolda de Pauli, Primaciálny palác, Slovenské národné divadlo, Slovenská filharmónia, Slovenská národná galéria, Stará radnica (Bratislava), Mauzóleum Chatama Sófera, Synagóga na Heydukovej ulici, ktorá je jedinou synagógou v Bratislave. Postavená bola v kubistickom slohu v rokoch 1923 – 1926 a je dielom bratislavského židovského architekta Artura Szalatnaia-Slatinského. Synagóga dodnes slúži bratislavskej židovskej komunite a je národnou kultúrnou pamiatkou. Budova Slovenského rozhlasu – má tvar obrátenej pyramídy, Zichyho palác a Televízna veža na Kamzíku. Blava 2007-3-28-33.jpg|Academia Istropolitana Devínsky hrad01.jpg|Devínsky hrad Bratislava, the street \"Michalská\" und the Michalská gatehouse.JPG|Michalská brána Apotheke Salvator at Panská street in Bratislava, Bratislava I District.jpg|Bývalá lekáreň u Salvatora Prepoštský palác 01.jpg|Portál Prepoštského paláca Kostoly Modrý kostolík Medzi najstaršie kostoly mesta patrí Františkánsky kostol. Najvýznamnejším je však bývalý korunovačný chrám uhorských kráľov Katedrála svätého Martina. Po roku 1989 bolo v Bratislave, hlavne v jej okrajových častiach postavených viacero nových kostolov. Medzi dôležité kostoly patria aj Kostol a kláštor klarisiek, Kaplnka sv. Kataríny, Kaplnka Kristovho Tela a Kostol svätej Alžbety, známy pod názvom Modrý kostolík . Synagóga na Heydukovej ulici je jedinou synagógou v Bratislave. Postavená bola v kubistickom slohu v rokoch 1923 – 1926 a je dielom bratislavského židovského architekta Artura Szalatnaia-Slatinského. Synagóga dodnes slúži bratislavskej židovskej komunite a je národnou kultúrnou pamiatkou. Stála expozícia Židovského komunitného múzea s názvom „Bratislavskí židia a ich kultúrne dedičstvo” je inštalovaná na prvom poschodí a pre verejnosť je otvorená v letných mesiacoch. Bratislava14Slovakia52.JPG|Katedrála svätého Martina Ba-church-St. Elizabeth.jpg|Kostol Svätej Alžbety Blumental.jpg|Blumentálsky kostol Church of Saint Stephen.jpg|Kapucínsky kostol Mosty V Bratislave sa nachádza 5 mostov, ktoré spájajú ľavý breh Dunaja, čiže Staré Mesto, Ružinov a ostatné časti Bratislavy s pravým brehom, kde sa nachádza najľudnatejšia mestská časť Petržalka. Šiesty most je vo výstavbe. Ako prvý bol postavený Starý most v roku 1890, v roku 1945 bol zničený a následne zrekonštruovaný nemeckými zajatcami a Červenou armádou. Hoci bol postavený v rekordne rýchlom čase ako provizórne riešenie, slúžil až do roku 2011 a až v roku 2015 bol rozobraný a nahradený novou konštrukciou, ktorá sa ponáša na pôvodný most. Most v súčasnosti slúži pre električkovú dopravu s cyklotrasou a chodníkom, pričom z neho bola vylúčená automobilová doprava. Dominantou Bratislavy a jednou z najväčších atrakcií je predovšetkým Most Slovenského Národného Povstania odovzdaný do prevádzky v roku 1972 (oficiálne 30. augusta 1974), na ktorom sa nachádza vo výške 85 metrov reštaurácia UFO (v minulosti Bystrica) s vyhliadkovou plošinou. Svojimi parametrami patrí Most SNP medzi svetové unikáty, je to siedmy najdlhší visutý most na svete a v roku 2001 bol vyhlásený za stavbu storočia na Slovensku. Dvojpodlažný Prístavný most bol postavený v roku 1985 a je najvyťaženejším mostom v Bratislave, denne cez neho prejde až 40 percent dopravy zo všetkých piatich mostov. Je to diaľnično-železničný most: horné podlažie je súčasťou diaľnice D1, ktorá spája Bratislavu s Považskou Bystricou a Žilinou, dolné podlažie tvoria chodník pre chodcov, chodník pre cyklistov a dvojkoľajná železničná trať Bratislava-Nové Mesto – Bratislava-Petržalka. Most Lanfranconi postavený v roku je 1992 je taktiež diaľničným mostom diaľnice D2 a jediný betónový most cez Dunaj na Slovensku. Najnovším mostom v Bratislave je Most Apollo, odovzdaný do používania v roku 2005. Tento most je tiež svetovým unikátom, pretože je to zatiaľ najväčší most na svete, ktorého konštrukcia bola postavená na brehu a následne otočená na svoje pevné miesto na druhom brehu Dunaja pomocou sústavy spojených lodí. V roku 2006 dostal tento most svetové prestížne ocenenie OPAL Awards 2006. Experti ocenili na konštrukcii mosta cez Dunaj modernú technológiu, inováciu a prínos pre rozvoj dopravy v Bratislave. Vo výstavbe je aj šiesty most cez Dunaj, ktorý bude v budúcnosti súčasťou diaľnice D4 – vonkajšieho obchvatu mesta a povedie severne od Jaroviec smerom do Podunajských Biskupíc. Dokončený bude pravdepodobne v roku 2021. Súkromný investor uvažuje o výstavbe siedmeho mosta, ktorý by slúžil len pre peších a spájal by námestie M. R. Štefánika pred Národným divadlom s budúcou štvrťou Nové Lido v priestore medzi Starým mostom a mostom Apollo. Súbor:Most lafranconi.jpg|Most Lanfranconi Súbor:Novy Most d.JPG|Most SNP s reštauráciou „UFO“, pohľad z ľavého brehu Dunaja Súbor:Nový Starý most 03.jpg|Starý most Súbor:Most Apollo 04.jpg|Most Apollo Súbor:Pristavny most.jpg|Prístavný most Pomníky Slavín, kvety na hroboch sovietskych vojakov Najznámejším pomníkom je jediný funkčný vojenský cintorín v Bratislave, Slavín, ktorý bol postavený v rokoch 1957 – 1960 a odhalený pri príležitosti 15. výročia oslobodenia mesta sovietskou armádou v roku 1960. Slavín je vyhľadávaným miestom turistov predovšetkým kvôli výbornému výhľadu na takmer celé mesto. Výškové budovy Súbor:Panorama City Bratislava 05.jpg|alt|náhľad|Výškové budovy Panorama city Bytový dom Manderla Prvou výškovou budovou na Slovensku bol tzv. Manderlák postavený ešte pred 2. svetovou vojnou a bola to najvyššia budova Česko-Slovenska v medzivojnovom období. V Bratislave sa nachádza väčšina výškových budov na Slovensku, z ktorých veľká časť bola postavená už pred rokom 1989. Najvyššou budovou postavenou pred rokom 1989 je budova Slovenskej televízie v Mlynskej doline s výškou . Svojho času to bola najvyššia budova v Česko-Slovensku. Najvyššou budovou pred rokom 1989 v centre mesta bol Presscentrum, neskôr premenovaný na Pressburgcentrum s výškou , ktorý bol po rekonštrukcii premenovaný na Tower 115. Najvyššou budovou v Bratislave je už od dokončenia v roku 2002 Národná banka Slovenska (), nasledovaná Slovenskou televíziou (), v roku 2016 dokončenou rezidenčnou dvojicou veží Panorama City () a budovou Tower 115 s výškou 104 metrov (často uvádzaná výska 115 metrov je vrátane antény). Výšku 100 metrov v Bratislave dosahuje ešte bytový dom Glória. Bratislava v súčasnosti prežíva stavebný „boom“, čo znamená, že tu prebieha rýchla a intenzívna výstavba nových výškových budov. Táto činnosť sa často stretáva s odporom pamiatkárov, ktorí sú zásadne proti výstavbe výškových budov v širšom centre. Naposledy sa to prejavilo pri zámere výstavby 34-podlažnej obývateľnej budovy na Šancovej ulici, pričom pôvodne mala mať budova len 8 poschodí. Nakoniec bolo povolených 22 podlaží. Výškové budovy sa často stavajú v blízkosti veľkých nákupných centier ako napríklad Polus City Center alebo Aupark. Pri Polus City Center boli zatiaľ postavené 2 výškové budovy, 19-podlažná Millenium Tower I a 21-podlažná Millennium Tower II. Táto lokalita je pomerne blízko výškovej budovy postavenej pred rokom 1989 s názvom Hviezda (ľudovo Kukurica ), ktorá slúži ako ubytovacie zariadenie armády. Vo všeobecnosti až donedávna výstavba výškových budov v Bratislave nemala nijakú koncepciu, výstavba dominánt prebiehala v mnohých mestských častiach pomerne nekoncepčne a chaoticky, pričom nové budovy často nerešpektovali existujúcu zástavbu a vzťahy s okolím a často boli stavané samostatne. Tento stav sa postupne mení, pričom v budúcnosti by sa výškové budovy mali stavať v oblastiach na to určených a tiež by nemali stáť samostatne, ale mali by tvoriť ucelenú štvrť. Pre výstavbu výškových budov bolo v územnom pláne vyčlenené najmä okolie zóny Chalupkova, na mieste niekdajších fabrík východne od Starého Mesta. Koncom tohto desaťročia by sa v Bratislave malo nachádzať 12 budov vyšších ako 100 metrov, pričom ďalších 5 by malo byť vo výstavbe, vrátane prvého mrakodrapu na Slovensku. Súbor:National Bank of Slovakia, Bratislava.jpg|Národná banka Slovenska Súbor:Bratislava cluster.jpg|Výškové budovy v blízkosti mosta Apollo, zóna Chalupkova Súbor:BRATISLAVSKÉ VEŽE - panoramio (1).jpg|CBC I a VÚB na Karadžičovej ulici Súbor:Nivy Tower.jpg|Nivy Tower pri autobusovej stanici, najvyššia budova v Bratislave Súbor:P 20191025 131953 vHDR On.jpg|Obytné výškové budovy Sky Park Nové mestské štvrte Vysoké ceny nehnuteľností spôsobené vysokým dopytom po bývaní a kancelárskych priestoroch spôsobujú aj intenzívnu výstavbu veľkých projektov, ktoré tvoria samostatné štvrte. Tie vznikajú najmä na mieste bývalých tovární ako napríklad Kablo, Apollo, Cvernovka či Gumon a tiež po okrajoch mesta. Mnohé z týchto tovární boli zbúrané za nejasných okolností, často v rozpore so zákonom a pamiatkarmi. Ako jeden z prvých väčších polyfunkčných projektov v Bratislave vznikla Eurovea, ktorá bola dokončená v roku 2010 a obsahuje obchodné a zábavné priestory, 5-hviezdičkový hotel, reštaurácie, kancelárie a luxusné byty na nábreží Dunaja na okraji Starého Mesta na mieste bývalého prekladiska tovaru. Vďaka nábrežnému parku je populárnym cieľom ako domácich tak aj turistov. V dotyku s Euroveou, na mieste niekdajšej priemyselnej zóny v okolí ulíc Mlynské Nivy, Košická a Landererova v súčasnosti vyrastá nové mestské centrum s viacerými výškovými budovami – medzi najväčšie projekty patrí Panorama City, SKY PARK, Twin City, Klingerka a Stanica Nivy či Zwirn. Viaceré z týchto projektov obsahujú budovy vyššie ako 100 metrov. V budúcnosti sa má táto nová štvrť prepojiť pešou lávkou s druhým brehom Dunaja, kde sa plánuje výstavba ďalšej štvrte Nové Lido, čím sa moderné centrum mesta ešte viac rozšíri. Vyššie po prúde Dunaja zase vzniká moderná obdoba zbúraných častí Podhradia v podobe projektov River park, Zuckermandel a Vydrica, pričom výstavba ešte stále prebieha. Ďalšie nové štvrte sa budujú na okrajoch mesta – južný okraj Petržalky rozširuje Južné mesto a Slnečnice, severný okraj Dúbravky a Lamača zase štvrť Bory. Vo všetkých menovaných nových častiach sa ráta s predĺžením električkových tratí, s výstavbou obchodných domov, novými parkami, kancelárskymi budovami a ďalšou občianskou vybavenosťou. Ďalšie oblasti, v ktorých sa počíta s rozsiahlou výstavbou, sú takzvaný IV. kvadrant – oblasť západne od Petržalky až po štátnu hranicu s Rakúskom, oblasť Domové role medzi Prístavným mostom a Slovnaftom, kde sa v súčasnosti stavia rýchlostná cesta R7 a plánuje predĺženie električkovej trate až do Podunajských Biskupíc, či oblasť starého vajnorského letiska medzi Račou, Rendezom a Vajnorami."}
{"id": "544264", "title": "Modernizácia Bratislavy v rokoch 1908 - 1928", "context": "Architektúra Bratislavy Nová architektúra sa budovala v duchu eklektiky a secesie, neogotiky a neoklasicizmu. Kultúru bývania skvalitnilo zavedenie kanalizácie, vody, plynu. Najväčší nárast počtu domov v Bratislave bol pred prvou svetovou vojnou zaznamenaný v rokoch 1900-1910: až 3 204, bytov bolo až 16 968. V historickom centre už veľa nových budov nevznikalo. Výstavba ale prekvitá na Palisádach, nábreží Dunaja či v okolí Šafárikovej ulice. Po vzniku Československej republiky bolo Šafárikovo námestie pomenované po slavistovi P. J. Šafárikovi – predtým nazývané „Andreasplatz“ podľa uhorského kráľa Ondreja II. Stavby Bratislavy z konca 19. storočia a začiatku 20. storočia sú vzhľadom veľmi podobné budovám miest bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie – Viedeň a Budapesť. Je tomu tak preto, že významní architekti bratislavských pamiatok často pochádzali z Rakúska alebo Maďarska. Keď sa dnes prejdeme historickým centrom jedného z týchto miest, neunikne nám ich podobnosť s centrom Bratislavy. Budova Filozofickej fakulty UK v Bratislave, pôvodne vojenské veliteľstvo, je na Slovensku najucelenejším príkladom architektúry inšpirovanej Viedňou. Koncertná sieň vnútri pripomína ešte viac ako exteriér pompéznu slávu konca dunajskej monarchie (objekt dokončený r. 1913). Dolná časť Zámockej ulice v reatislave Významnou stavbou je taktiež Reduta (budapeštianski architekti M. Komor – D. Jakab, 1913). Na fasáde eklektickej novostavby Reduty boli aplikované historické prvky, zatiaľ čo v jej jadre išlo o modernú stavbu so železobetónovými nosnými konštrukciami. Materiál železobetón rýchlo prenikol do stavebníctva. Nebol používaný iba na exponované konštrukcie verejných stavieb, ale aj napríklad na klenby v Modrom kostolíku či na orgánovú galériu, balkón a lóže Reduty. Po tom, ako sa Bratislava 1.1.1919 definitívne stala súčasťou Československa sa z tohto pôvodne provinčného mesta Rakúsko-Uhorskej monarchie stalo hlavné mesto slovenskej časti Československa. Bratislava však nemala veľkolepé verejné budovy, bulváre či promenády: a tak sa začalo medzivojnové obdobie, kedy sa malé vinohradnícke mesto začalo premieňať na metropolu. V dôsledku prerušenia hospodárskych, politických a umeleckých väzieb k Budapešti a Viedni po roku 1918 zohrali dôležitú rolu českí a moravskí architekti, ktorí navrhovali budovy so znakmi prechodného štýlu medzi funkcionalizmom a starými ozdobnými štýlmi – YMCA na Šancovej (Alois Balán, 1921), úradnícky obytný dom na Medenej (Jindřich Merganc, 1921). V tomto čase sa preslávili však aj slovenskí architekti, ktorí pomáhali budovať nové Slovensko a ktorých mená patria k tým najvýznamnejším zo slovenskej architektúry vôbec – Dušan Jurkovič (obytný súbor družstevných domov československých legionárov – Legiodomy, 1923), Emil Belluš či M. M. Harminc (ktorého preslávili jeho mohutné a veľkolepé budovy: hotel Carlton, ktorý bol roku 1928 zvýšený o tri poschodia. V jeho priestoroch sa zachovala štuková výzdoba. Mesto sa zo stredovekého jadra rozširovalo smerom na východ: a tak ku koncu dvadsiatych rokov začína Bratislava naberať ráz veľkomesta."}
{"id": "110", "title": "Bratislava", "context": "Obyvateľstvo  Národnostné zloženie obyvateľstva Bratislava bola v minulosti mnohonárodnostným mestom, ktoré prešlo značnými zmenami v etnickom zložení obyvateľstva. Po mongolskom vpáde do Uhorska nastal v oblasti Bratislavy demografický pokles a vyľudnenie niektorých oblastí. To viedlo k novej prisťahovaleckej vlne, ktorá Bratislavu a blízke okolie výrazne ponemčila. V roku 1880 tvorili Nemci viac ako 60 % obyvateľstva (Nemci: 63,41 %, Slováci: 15,15 %, Maďari: 15,14 %). V nasledujúcich desaťročiach rýchlo rástol podiel maďarského obyvateľstva (1880: 15,14 %, 1890: 19,91 %, 1900: 30,52 %, 1910: 40,53 %) a to najmä na úkor Nemcov, ktorí stratili absolútnu väčšinu až v roku 1910. Tieto štatistiky však zahŕňajú iba Bratislavu (Prešpork) v jej dobových hraniciach. Na území pôvodne susedných obcí, ktoré dnes tvoria jeho integrálnu súčasť, mali na prelome 19. a 20. storočia relatívnu väčšinu Slováci. Podľa sčítania z roku 1900 mali výraznú väčšinu najmä v dnešných mestských častiach Dúbravka (98,57 %), Záhorská Bystrica (96,40 %), Lamač (93,95 %), Vajnory (92,54 %) a Rača (74,68 %). Maďari mali výraznú prevahu v dvoch obciach – Vrakuňa (89,82 %) a Podunajské Biskupice (87,34 %), v ďalších ich podiel nepresahoval 20 %. K ďalším výrazným zmenám v etnickom zložení došlo v medzivojnovom a povojnovom období. Pričlenenie Bratislavy k Česko-Slovensku znamenalo odchod značnej časti maďarského obyvateľstva, nasledovaný prílevom slovenskej a českej populácie (najmä inteligencie) a celkovým rastom mesta. Už v roku 1930 tvorili príslušníci „československej“ národnosti takmer polovicu obyvateľov (48 %). V novembri 1944 došlo k rozhodnutiu evakuovať nemeckých obyvateľov Bratislavy a blízkeho okolia. V priebehu februára – marca 1945 väčšina z nich mesto opustila. Proces etnickej premeny mesta bol zavŕšený povojnovými odsunmi nemeckého a maďarského obyvateľstva. Národnosť Počet (2011) % (2011) Počet (2001) % (2001) Počet (1991) % (1991) Počet (1930) % (1930) Počet (1910) % (1910) slovenská 373 791 90,85 391 761 91,39 401 848 90,88 60 013 48,46 11 673 15,0 maďarská 14 123 3,42 16 451 3,84 20 312 4,59 18 890 15,25 31 705 41,0 rómska 371 0,09 417 0,10 558 0,13 – – 33 - rusínska 747 0,18 461 0,11 265 0,06 199 0,16 9 - ukrajinská 454 0,11 452 0,11 410 0,09 – – – - česká 5 446 1,32 7 972 1,86 9 965 2,25 – – – - nemecká 963 0,23 1 200 0,28 1 266 0,29 32 801 26,49 32 790 42,0 poľská 404 0,10 339 0,08 368 0,08 – – – – chorvátska 649 0,16 614 0,14 – – – – 351 - srbská 208 0,05 126 0,03 – – – – 24 - ruská 446 0,11 399 0,09 – – – – – - židovská 197 0,05 84 0,02 – – 4 747 3,83 – - moravská 783 0,19 635 0,15 1 393 0,32 – – – - bulharská 368 0,09 475 0,11 – – – – – - ostatné 2 489 0,61 1 606 0,37 – 247 0,20 1 638 - nezistené 10 026 2,44 5 680 1,33 5 812 1,31 6 947 5,61 – - spolu 411 465 100,00 428 672 100,00 442 197 100,00 123 844 100,00 78 223 100,0 Náboženské zloženie obyvateľstva Náboženské vyznanie/cirkev Počet (2011) % (2011) Počet (2001) % (2001) Počet (1991) % (1991) Počet (1910) % (1910) Rímskokatolícka cirkev 214 539 52,13 243 048 56,70 203 504 46,02 59 198 75,68 Evanjelická cirkev augsburského vyznania 21 745 5,28 24 810 5,79 22 263 5,03 8 994 11,50 Gréckokatolícka cirkev 3 739 0,91 3 163 0,74 2 057 0,47 140 0,18 Pravoslávna cirkev 1 864 0,45 1 616 0,38 698 0,16 101 0,13 Reformovaná kresťanská cirkev 1 829 0,44 1 918 0,45 – – 1 515 1,94 Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia 1 413 0,34 1 827 0,43 – – – – Evanjelická cirkev metodistická 1 049 0,25 737 0,17 – – – – Kresťanské zbory 806 0,20 769 0,18 – – – – Cirkev bratská 753 0,18 652 0,15 – – – – Ústredný zväz židovských náboženských obcí 597 0,15 748 0,17 – – 8 207 10,49 Bratská jednota baptistov 572 0,14 613 0,14 – – – – Apoštolská cirkev 528 0,13 484 0,11 – – – – Cirkev československá husitská 376 0,09 397 0,09 139 0,03 – – Cirkev adventistov siedmeho dňa 300 0,07 310 0,07 – – – – Starokatolícka cirkev 188 0,05 206 0,05 – – – – Bahájske spoločenstvo 177 0,04 – – – – – – Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní 177 0,04 – – – – – – Novoapoštolská cirkev 39 0,01 – – – – – – iné 5 060 1,23 1 488 0,35 2 103 0,48 16 0,02 bez vyznania 126 822 30,83 125 712 29,33 82 141 18,58 – – nezistené 28 892 7,03 20 174 4,71 129 292 29,24 52 0,07 spolu 411 465 100,00 428 672 100,00 442 197 100,00 78 223 100,00 Bratislava je sídlom dvoch katolíckych biskupstiev – pre veriacich latinského i byzantsko-slovanského obradu. 30. januára 2008 bola zriadená Bratislavská gréckokatolícka eparchia (vznikla vyčlenením z Prešovskej eparchie, katedrálnym chrámom je Chrám povýšenia vznešeného a životodarného Kríža) a o dva týždne neskôr, 14. februára 2008, Bratislavská rímskokatolícka arcidiecéza (vznikla vyčlenením z Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, katedrálnym chrámom je Dóm svätého Martina). Bratislava je aj sídlom biskupstva Evanjelickej cirkvi a. v. Svoje ústredie tu majú aj viaceré ďalšie cirkvi a náboženské spoločnosti. Vývoj počtu obyvateľov V demografickom vývoji sledovanom podľa mestských častí došlo od roku 1990 ku stagnácii až poklesu obyvateľstva v 9 mestských častiach: Staré Mesto, Nové Mesto, Podunajské Biskupice, Ružinov, Vajnory, Devín, Lamač, Jarovce, Rusovce. Relatívne výraznejší prírastok obyvateľov bol zaznamenaný v mestskej časti Karlova Ves o 14 581 obyvateľov (nárast o 77 %) a Devínska Nová Ves o 3 998 obyvateľov (nárast o 30,8 %), ktorý vznikol v dôsledku ukončenia sústredenej bytovej výstavby. Najvyšší počet obyvateľov (115 tisíc) mala v roku 2005 mestská časť Petržalka (27,0 %) a najnižší počet obyvateľov mestské časti Devín a Čunovo s podielmi 0,18 % z celkového počtu obyvateľov mesta. Podľa sčítania 11. marca 2016 žilo v Bratislave 472 966 obyvateľov, čo je najviac v histórii mesta. Reálny počet obyvateľov je v odhadoch oveľa vyšší – v meste sa dlhodobo aj krátkodobo zdržiava niekoľko stoviek tisíc ľudí, ktorí majú trvalý pobyt registrovaný v iných častiach krajiny. Na základe dát získaných z mobilných telefónov sa zistilo, že v Bratislave pravidelne zdržiava vyše 666-tisíc ľudí, z toho až 130 000 dochádzajúcich za prácou alebo vzdelaním; tento údaj o pohybe bol získaný z mobilných zariadení cez Market Locator. Ale tento nárast očakával aj Dopravný podnik Bratislava za pomoci merania mestských komunikácií. Colors id:lightgrey value:gray(0.9) id:darkgrey value:gray(0.7) id:sfondo value:rgb(1,1,1) id:barra value:rgb(0.6,0.7,0.8) ImageSize width:1000 height:300 PlotArea left:50 bottom:50 top:30 right:30 DateFormat x.y Period from:0 till:500000 TimeAxis orientation:vertical AlignBars justify ScaleMajor gridcolor:darkgrey increment:50000 start:0 ScaleMinor gridcolor:darkgrey increment:10000 start:0 BackgroundColors canvas:sfondo BarData bar:1400 text:1400 bar:1500 text:1500 bar:1525 text:1525 bar:1700 text:1700 bar:1720 text:1720 bar:1782 text:1782 bar:1786 text:1786 bar:1850 text:1850 bar:1869 text:1869 bar:1881 text:1881 bar:1890 text:1890 bar:1900 text:1900 bar:1910 text:1910 bar:1921 text:1921 bar:1930 text:1930 bar:1938 text:1938 bar:1940 text:1940 bar:1945 text:1945 bar:1946 text:1946 bar:1954 text:1954 bar:1961 text:1961 bar:1971 text:1971 bar:1972 text:1972 bar:1980 text:1980 bar:1996 text:1996 bar:2001 text:2001 bar:2005 text:2005 bar:2010 text:2010 bar:2012 text:2012 bar:2016 text:2016 PlotData color:barra width:20 align:left bar:1400 from:0 till: 7500 bar:1500 from:0 till: 8000 bar:1525 from:0 till: 8400 bar:1700 from:0 till: 11000 bar:1720 from:0 till: 9000 bar:1782 from:0 till: 29223 bar:1786 from:0 till: 35873 bar:1850 from:0 till: 42238 bar:1869 from:0 till: 46540 bar:1881 from:0 till: 48006 bar:1890 from:0 till: 52011 bar:1900 from:0 till: 65867 bar:1910 from:0 till: 78223 bar:1921 from:0 till: 93189 bar:1930 from:0 till: 123966 bar:1938 from:0 till: 123788 bar:1940 from:0 till: 175362 bar:1945 from:0 till: 143227 bar:1946 from:0 till: 154226 bar:1954 from:0 till: 238118 bar:1961 from:0 till: 246845 bar:1971 from:0 till: 285581 bar:1972 from:0 till: 306065 bar:1980 from:0 till: 381186 bar:1996 from:0 till: 452288 bar:2001 from:0 till: 428000 bar:2005 from:0 till: 425459 bar:2010 from:0 till: 455761 bar:2012 from:0 till: 462603 bar:2016 from:0 till: 472966 PlotData bar:1400 at: 7500 fontsize:S text: 7500 shift:(-10,5) bar:1500 at: 8000 fontsize:S text: 8000 shift:(-10,5) bar:1525 at: 8400 fontsize:S text: 8400 shift:(-10,5) bar:1700 at: 11000 fontsize:S text: 11000 shift:(-10,5) bar:1720 at: 9000 fontsize:S text: 9000 shift:(-10,5) bar:1782 at: 29223 fontsize:S text: 29223 shift:(-10,5) bar:1786 at: 35837 fontsize:S text: 35837 shift:(-10,5) bar:1850 at: 42238 fontsize:S text: 42238 shift:(-10,5) bar:1869 at: 46540 fontsize:S text: 46540 shift:(-10,5) bar:1881 at: 48006 fontsize:S text: 48006 shift:(-10,5) bar:1890 at: 52001 fontsize:S text: 52001 shift:(-10,5) bar:1900 at: 65867 fontsize:S text: 65867 shift:(-10,5) bar:1910 at: 78223 fontsize:S text: 78223 shift:(-10,5) bar:1921 at: 93189 fontsize:S text: 93189 shift:(-10,5) bar:1930 at: 123966 fontsize:S text: 123966 shift:(-10,5) bar:1938 at: 123788 fontsize:S text: 123788 shift:(-10,5) bar:1940 at: 175362 fontsize:S text: 175362 shift:(-10,5) bar:1945 at: 143227 fontsize:S text: 143227 shift:(-10,5) bar:1946 at: 154226 fontsize:S text: 154226 shift:(-10,5) bar:1954 at: 238118 fontsize:S text: 238118 shift:(-10,5) bar:1961 at: 246845 fontsize:S text: 246845 shift:(-10,5) bar:1971 at: 285581 fontsize:S text: 285581 shift:(-10,5) bar:1972 at: 306065 fontsize:S text: 306065 shift:(-10,5) bar:1980 at: 381186 fontsize:S text: 381186 shift:(-10,5) bar:1996 at: 452288 fontsize:S text: 452288 shift:(-10,5) bar:2001 at: 428000 fontsize:S text: 428000 shift:(-10,5) bar:2005 at: 425459 fontsize:S text: 425459 shift:(-10,5) bar:2010 at: 455761 fontsize:S text: 455761 shift:(-10,5) bar:2012 at: 462603 fontsize:S text: 462603 shift:(-10,5) bar:2016 at: 472966 fontsize:S text: 472966 shift:(-10,5) TextData fontsize:S pos:(20,20)"}
{"id": "179368", "title": "Mestské časti Bratislavy", "context": "Introduction Rozdelenie Bratislavy na okresy a mestské časti Katastrálne územia Bratislavy Bratislava sa delí na 5 okresov a tie spolu na 17 mestských častí. Z hľadiska rozlohy sú najväčšou mestskou časťou Podunajské Biskupice, s podielom 11,5 % a najmenšou mestská časť Lamač s podielom 1,8 % z celkovej rozlohy mesta. Bratislava je rozdelená na 20 katastrálnych území, pričom katastrálne územia sú identické s mestskými časťami, výnimkou je mestská časť Nové Mesto, ktorá je rozdelená na katastrálne územia Nové Mesto a Vinohrady a mestská časť Ružinov, ktorá je rozdelená na katastrálne územia Ružinov, Trnávka a Nivy. Kurzívou sú uvedené miestne časti, ktoré nemajú samosprávne orgány:"}
{"id": "152752", "title": "Zoznam historických článkov/V", "context": "vn Vnútorné mesto (Bratislava)"}
{"id": "105", "title": "Bratislava", "context": "Introduction  Bratislava (, , , ; do roku 1919 Prešporok / Prešporek iné názvy pozri nižšie) je hlavné a rozlohou aj počtom obyvateľov najväčšie mesto Slovenska. Podľa posledného sčítania obyvateľov v Bratislave k 31. decembru 2020 žilo 475 503 obyvateľov. Nachádza sa na úpätí pohoria Malé Karpaty, medzi Záhorskou a Podunajskou nížinou. Mestom preteká rieka Dunaj, mimo centra aj rieka Morava. Bratislava leží na hranici s Rakúskom a Maďarskom, čím sa stáva jediným hlavným mestom na svete ležiacim na hranici troch suverénnych štátov. Je sídlom prezidenta, parlamentu aj vlády; samosprávneho kraja, vznikajúceho Európskeho orgánu práce, niekoľkých miestnych centrál medzinárodných organizácií, ako aj viacerých divadiel, múzeí, galérií, univerzít a ďalších inštitúcií. Dominantou mesta je Bratislavský hrad s charakteristickými štyrmi vežičkami a Dóm svätého Martina. Spomedzi moderných stavieb je najvýraznejší Most SNP na Dunaji. V historickom centre je vyhlásená pamiatková rezervácia. V mestskej časti Devín leží zrúcanina rovnomenného hradu."}
{"id": "423268", "title": "Historické centrum", "context": "Introduction Súbor:Bratislava-namestie1.JPG|thumb|Historické centrum Bratislavy Súbor:Tabor CZ aerial old town from north B1.jpg|thumb|Historické centrum Tábora Staré Mesto, Štetín, Poľsko Historické centrum alebo historické jadro alebo staré mesto je zvyčajne časť mesta, ktorá sa nachádza na pôdoryse ohraničenom obrysom pôvodných stredovekých hradieb. Nachádzajú sa tu väčšinou najvýznamnejšie a historicky najhodnotnejšie starobylé budovy a stavby z rôznych období (gotika, renesancia, barok a i.), ktoré majú veľkú stavebno-historickú a umelecko-remeselnú hodnotu a sú turisticky atraktívne. Z tohto dôvodu sa v historických centrách často uplatňuje v nejakej forme pamiatková ochrana (napr. mestská pamiatková rezervácia)."}
{"id": "240727", "title": "Vnútorné mesto (Bratislava)", "context": "Poloha Vnútorné mesto nezahŕňa dunajské nábrežie (patrilo k predmestiam), Podhradie (kam patrí Vydrica a Zuckermandel) ani Bratislavský hrad, ktorý bol oddelený od mesta vodnou priekopou, ktorá sa nachádzala zhruba v miestach dnešnej Staromestskej. V súčasnosti ho ohraničuje na západe Staromestská, na severe Kapucínska, Hurbanovo námestie a Námestie SNP, na východe Kamenné námestie a na juhu Hviezdoslavovo námestie a Gorkého ulica."}
{"id": "600299", "title": "Vnútorné mesto (Bratislava)", "context": "Označenie \"vnútorné mesto\" sa používalo aj ako oficiálne administratívne označenie, a to (prinajmenšom) v 18. storočí a až do roku 1848. V roku 1848 bolo totiž k Bratislave administratívne pripojené Podhradie a pri tejto príležitosti bolo okrem iného jedno predmestie premenované na Nové Mesto a Vnútorné mesto (nem. Innere Stadt) premenované na Staré mesto (nem. Altstadt; 1921 - 1930 nazývané I. okres Staré mesto, 1930 - 1949 I. okres). Dnes pojem Staré mesto zahŕňa výrazne širšie územie než len vnútorné mesto."}
{"id": "108", "title": "Bratislava", "context": "Symbolika Súbor:BAerboválistina.jpg|náhľad|Erbová listina Bratislavy z roku 1436 Erb Prvý erb v podobe strieborných veží a padacej mreže v mestských hradbách udelil mestu Prešporku cisár Žigmund Luxemburský listinou z 8. júla 1436, ktorou potvrdil právo užívať už predtým zaužívanú symboliku. Mesto používa tento erb v prakticky nezmenenej podobe do súčasnosti. Zákon o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave udelil v roku 1990 mestu ako symboly erb, zástavu a pečať. Podľa zákona erb Bratislavy tvorí „ v červenom neskorogotickom štíte strieborné trojvežové opevnenie s bránou, na červených strechách veží sú po dve zlaté gule so zlatými hrotmi a v bráne zlaté, do polovice vytiahnuté mreže “. V Heraldickom registri Slovenskej republiky je zaregistrovaný erb obce Bratislava s rozdielnym blazonovaním: „ V červenom štíte strieborné trojvežové opevnenie s oknami a bránou, na červených strechách veží vždy po dve zlaté gule, v bráne zlatá, do polovice vytiahnutá mreža “. Zaregistrovaný blazón na rozdiel od znenia v zákone neopisuje tvar štítu (ktorý nie je vyobrazený ani na pôvodnej donačnej listine), trojvežovému opevneniu pridáva do opisu okná, zlatým guliam neopisuje zlaté hroty a množné číslo mreže mení na jednotné číslo mreža . Na vyobrazení erbu v registri zlaté hroty na guliach skutočne chýbajú, a na prostrednej veži zobrazuje pod strechou štyri okná, na rozdiel od troch okien vyobrazených na donačnej listine, aj na oficiálnej modernej verzii. Opevnenie v erbe Bratislavy sa zvykne nesprávne vysvetľovať ako vyobrazenie hradu, alebo ako vyobrazenie troch bratislavských brán: Michalskej brány, Vydrickej brány a brány svätého Vavrinca (Laurinskej). Ide však o všeobecný stredoveký symbol mesta. Zástava Súbor:European, Slovakian en Bratislava flag.jpg|náhľad|Zástava Bratislavy po boku vlajky Slovenska a vlajky Európy Zástavu Bratislavy tvoria dva vodorovné pruhy horný biely a spodný červený rovnakej šírky. Jej rozmery sú 2:3 a je ukončená lastovičím chvostom (zástrihom) siahajúcim do jednej tretiny jej dĺžky. Pečať Donačná listina Žigmunda Luxemburského z roku 1436 udelila mestu právo používať „pečať v tvare kruhu“, a cisár ďalšou listinou z roku 1459 udelil mestu právo používať červený pečatný vosk. Modernú pečať tvorí erb Bratislavy s kruhopisom „Pečať mesta Bratislavy“ v slovenskom a v latinskom jazyku „Sigillum civitatis Posoniensis“."}
{"id": "20660", "title": "Dejiny Bratislavy", "context": "Nitrianske kniežatstvo a Veľká Morava (9. storočie) Od konca 8. storočia je Bratislava súčasťou Nitrianskeho kniežatstva, ktorého spojením s Moravským kniežatstvom v roku 833 vzniká štát Veľká Morava. Pravdepodobne na konci 8. storočia (určite nie neskôr ako okolo roku 800), v čase Nitrianskeho kniežatstva, sa na hradnom kopci nachádzalo rozsiahle hradisko () chránené mohutným dreveným valom. V druhej polovici 9. storočia, v čase Veľkej Moravy, pribudol kamenný palác (12 × ), obkolesený jednoduchými obydliami a trojloďová bazilika na východnej strane kopca, pri stavbe ktorej sa použil aj rímsky stavebný materiál. Bazilika je najväčšou veľkomoravskou bazilikou zo Slovenska a celý areál hradiska je asi taký istý ako areál Mikulčíc. Bratislavský hrad bol vtedy cirkevno-administratívnym centrom a jedným zo stredísk kultúry, osvety a vzdelanosti. Osídlenie (slovanské) v opevnenej osade pod hradom sa v 9. storočí sústreďovalo do priestoru medzi dnešné západné mestské hradby a Ventúrsku ulicu. Ďalšie (slovanské) osady boli na Hlavnom námestí, pri Kostole Najsv. Trojice, pri vyústení Partizánskej ulice do Palisád, v Karlovej Vsi – Kútikoch a v Dúbravke. V 9. storočí možno vznikla aj Osada sv. Mikuláša (okolo dnešného Kostola sv. Mikuláša), základ tzv. osady Podhradie (v užšom zmysle, teda priamo pod hradom). Obraz Devínskeho hradiska v 9. stor. bol podobný ako bratislavského – aj tu sa napr. nachádzal kostol a slovanské osady pod hradom. Na rozdiel od bratislavského bolo však devínske hradisko viac vojenskou pohraničnou pevnosťou. Bola tu však objavená aj budova školy (možno známe veľkomoravské učilište) a hrad bol sídlom kniežaťa či veľmoža a jeho družiny (možno aj Rastislava). Vzhľadom na blízkosť susedného Bratislavského hradu sa zdá, že Devínu podliehalo aj územie v dnešnom Rakúsku, ktoré vtedy bolo slovanské a súčasťou Veľkej Moravy. Hrad Devín zo severu bránili dve ďalšie hradiská v Devínskej Novej Vsi (Na pieskoch a Nad lomom). Ďalšie slovanské osady boli v Devínskej Novej Vsi a v Rusovciach (v ruinách pôvodných rímskych stavieb). Dôkazom významnosti územia Bratislavy vo veľkomoravskom období je už sám fakt, že odtiaľto pochádzajú dva zo štyroch známych názvov sídiel celej Veľkej Moravy, zachovaných v súdobých prameňoch (mesto Morava, Nitra, (vlastná) Bratislava, Devín). Devín sa spomína (menovite-) prvýkrát roku 864 vo Fuldských letopisoch ako hrad Dowina, silná pohraničná pevnosť Veľkej Moravy. Samotná Bratislava sa síce v 16. storočí spätne spomína vo vzťahu už k roku 805/7 ako Pisonium a Uratislaburgium/Wratisslaburgium, ale prvou súdobou zmienkou je názov Brezalauspurc (po slovensky veľmi pravdepodobne Preslava) v súvislosti s jednou z troch bitiek pri Bratislave v júli a auguste 907 v Salzburských letopisoch. Tieto bitky, pri ktorých Maďari porazili Bavorov a následne (do roku 955) obsadili dnešné východné Rakúsko, sa pokladajú za definitívny koniec štátu Veľká Morava. Spomínaný názov Pisonium, ktorého pôvod je veľmi sporný, je údajne názov pôvodnej rímskej hraničnej pevnosti v dnešnej Bratislave, Uratislavurgium je údajný nový názov od roku 805/7 odvodený od mena akéhosi slovanského kniežaťa Vratislava (Uratislaus), a názov Brezalauspurc, z ktorého neskôr vzniklo neskoršie nemecké Pressburg a slovenské Prešpurek, je zas pravdepodobne odvodený od mena Pre(d)slav, čo bol syn veľkomoravského kráľa Svätopluka, ktorý dostal do léna okolie Bratislavy. Dnešné meno Bratislava je novotvar, ktorý v 19. stor. Pavol Jozef Šafárik omylom „vyvodil” z mena českého kniežaťa Břetislav. Podrobnosti pozri pod Zoznam historických názvov Bratislavy."}
{"id": "538865", "title": "Mestské opevnenia (Bratislava)", "context": "Introduction Posledná súvislá zachovaná časť mestských hradieb Bratislavské mestské opevnenie obyčajne označuje stredoveké mestské hradby, z ktorých sa dodnes zachovala jedna brána. Bratislavský hrad bol tiež značne opevnený. Ďalšie systémy opevnenia boli postavené počas nasledovných storočí, vrátane delostreleckého opevnenia z prvej svetovej vojny a kryty, systém bunkrov a opevnení postavených počas prvej Československej republiky medzi dvoma svetovými vojnami, lietadlové útočiská, opevnenia postavené nacistickým Nemeckom počas druhej svetovej vojny a nakoniec obrana mesta počas studenej vojny vrátane systému 8602 náletových a jadrových krytov schopných pojať 760 000 ľudí, čo je omnoho viac, ako počet obyvateľov. Vrcholom obrany počas komunistickej éry bola vojenská raketová základňa na Devínskej Kobyle, čo je najvyšší bod v meste. Vonkajšie mestské opevnenia mali 5 brán: Kozia brána, Brána na Suchom mýte, Schöndorfská brána, Špitálska brána a Dunajská brána."}
{"id": "241648", "title": "Historické administratívne členenie Bratislavy", "context": "19. storočie V 19. storočí sa pred rokom 1848 Bratislava skladala z 3 častí: Vnútorné mesto (v roku 1840 to boli domy číslo 1 až 223) Vnútorné predmestia (v roku 1840 domy číslo 224852) Kvetná dolina (v roku 1840 domy číslo 8531392)"}
{"id": "19244", "title": "Toskánsko", "context": "Významné mestá v abecednom poradí "}
{"id": "269000", "title": "Alice Springs", "context": "Obyvateľstvo Obyvateľstvo mesta pozostáva zo zmesi európskych potomkov, ázijských prisťahovalcov a pôvodných obyvateľov."}
{"id": "418447", "title": "Eaubonne", "context": "Obyvateľstvo Počet obyvateľov mesta je (). Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov v meste."}
{"id": "171929", "title": "Blatná (okres Strakonice)", "context": "Súčasnosť Centrum mesta je chránené ako mestská pamiatková rezervácia."}
{"id": "356274", "title": "Dax (mesto)", "context": "Obyvateľstvo Počet obyvateľov mesta je (). Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov v meste."}
{"id": "386130", "title": "Hénin-Beaumont", "context": "Obyvateľstvo Počet obyvateľov mesta je (). Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov v meste."}
{"id": "495291", "title": "Stoličný Belehrad", "context": "Súčasnosť Mesto je významná cestná a železničná križovatka, rozvinutý priemysel (najmä elektronický – známa továreň na výrobu televízorov a rádií). Staré mesto bolo po rokoch chátrania zrekonštruované, rozmáhajú sa služby a cestovný ruch."}
{"id": "417981", "title": "Sainte-Geneviève-des-Bois (Essonne)", "context": "Obyvateľstvo Počet obyvateľov mesta je (). Nasledujúci graf zobrazuje vývoj počtu obyvateľov v meste."}
{"id": "277369", "title": "Mohendžodaro", "context": "Opis mesta Mesto podľa veľkosti vykopávok mohlo mať až štyridsať tisíc obyvateľov. Malo celkove dvanásť blokov, z ktorých 11 bolo obytných a jeden tvoril administratívne centrum mesta. Dláždené ulice boli stavané v pravom uhle, najväčšie boli široké od deviatich do štrnástich metrov. V meste bola rozvinutá krytá kanalizácia. Domy boli stavané z pálených tehál a mali až dve poschodia. V tých najväčších bol vnútorný bazén. Menšie domy boli v obytných komplexoch, mali spoločný dvor so studňou. V kúpeľniach domov boli dokonca primitívne splachovacie záchody. Do dvora viedli veľké okná, do ulice iba vetracie otvory. Mesto obklopovali úrodné územia a vďaka svojej polohe mohlo ovládať aj riečny obchod."}
{"id": "449162", "title": "Malko Tărnovo", "context": "Dejiny Súčasné mesto bolo založené na prelome 16. a 17. storočia."}
{"id": "107", "title": "Bratislava", "context": "Názov Bratislava získala súčasný názov začiatkom roka 1919. Pred rokom 1918 sa v 19. storočí volala po slovensky Prešporok , Prešpurek alebo zriedkavo Bratislava , Břetislava či Požúň, po maďarsky Pozsony, po nemecky Preßburg (súčasným pravopisom Pressburg ). V maďarčine sa dodnes prevažne používa názov Pozsony , v nemčine sa dnes používa aj názov Pressburg , aj názov Bratislava . Latinský názov znie Posonium alebo staršie aj (z gréčtiny) Istropolis . Bratislava je známa aj pod označeniami Krásavica na Dunaji , Mesto fontán a Mesto Mieru (titul mestu udelila Svetová rada mieru). Bratislava má aj viacero slangových označení, asi najznámejším je názov Blava, ktorý pravdepodobne vznikol skrátením viacslabičného názvu Bratislava . Výraz Blava je pomenovaním vodného toku okresu Trnava."}
{"id": "111", "title": "Bratislava", "context": "Politika Súbor:Matúš Vallo. 2017.jpg|alt|náhľad|Primátor Bratislavy Matúš Vallo Sídlo Úradu vlády Slovenskej republiky Súbor:Bratislava-grassalkovičov palác.jpg|Grasalkovičov palác, sídlo prezidenta Slovenskej republiky|náhľad Súbor:Bratislava, Primaciálny palác, Slovensko.jpg|náhľad|Primaciálny palác, miesto zasadnutí mestského magistrátu Verejné ustanovizne Bratislava je ako hlavné mesto Slovenska sídlom Národnej rady Slovenskej republiky, Prezidenta Slovenskej republiky, ministerstiev, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Národnej banky Slovenska. Je tiež sídlom Úradu Bratislavského samosprávneho kraja. Nachádzajú sa tu aj viaceré veľvyslanectvá. Mestská samospráva Zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 13. septembra 1990 o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave č. 377/1990 Zb. určil Bratislave štatút hlavného mesta spravovaného magistrátom, mestským zastupiteľstvom a primátorom hlavného mesta SR Bratislavy. Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy je orgánom samosprávy mesta a zastupiteľským zborom obyvateľov mesta. Má 45 poslancov, ktorí sú volení priamo v komunálnych voľbách na obdobie štyroch rokov. Primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy je výkonným a štatutárnym orgánom mesta. Je volený priamo na 4-ročné volebné obdobie. Vedie zasadnutia mestského zastupiteľstva a mestskej rady a podpisuje ich uznesenia. Má troch námestníkov. Mestská rada je iniciatívnym, výkonným a kontrolným orgánom mestského zastupiteľstva. Skladá sa z 10 členov, ktorých volí mestské zastupiteľstvo zo svojich poslancov, starostov všetkých mestských častí a námestníkov primátora. Schádza sa najmenej raz za mesiac. Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy plní odborné, administratívne a organizačné práce súvisiace s plnením úloh mestských orgánov. Na čele stojí riaditeľ. Hlavné mesto SR Bratislava je ďalej delené na 17 samosprávnych mestských častí, ktoré sú spravované vlastnými miestnymi zastupiteľstvami na čele so starostami. + Okresy a mestské časti Okres Mestská časť Rozloha km² Počet obyvateľov ( 31. 12. 2018) Mapa Bratislava I Staré Mesto 9,59 9,59 41 095 41 095 400px Bratislava II Ružinov 39,70 92,49 73 250 115 653 Vrakuňa 10,30 20 267 Podunajské Biskupice 42,49 22 136 Bratislava III Nové Mesto 37,48 74,67 38 938 67 913 Rača 23,66 23 006 Vajnory 13,53 5 969 Bratislava IV Dúbravka 8,65 96,71 33 448 97 261 Karlova Ves 11,02 33 485 Devín 13,98 1 636 Devínska Nová Ves 24,22 15 839 Lamač 6,54 7 234 Záhorská Bystrica 32,30 5 619 Bratislava V Petržalka 28,68 94,20 102 982 110 942 Jarovce 21,34 2 345 Rusovce 25,56 4 114 Čunovo 18,62 1 501 Primátori 19901998: Peter Kresánek 19982002: Jozef Moravčík 20022010: Andrej Ďurkovský 20102014: Milan Ftáčnik 20142018: Ivo Nesrovnal od 2018: Matúš Vallo"}
{"id": "41105", "title": "Hviezdoslavovo námestie (Bratislava)", "context": "Významné objekty na námestí Na námestí sa nachádza viacero významných budov a objektov. Pravdepodobne najvýznamnejším objektom je historická budova Slovenského národného divadla, ktorá ohraničuje námestie z východnej strany. Napravo od divadla sa nachádza zrekonštruovaný, historický hotel komplex Radisson SAS Carlton. Hotel Carlton je neodmysliteľnou súčasťou bratislavského starého mesta. Na južnej strane námestia sa ďalej nachádza veľvyslanectvo Spojených štátov amerických a Nemeckej spolkovej republiky. Na severnej strane námestia sa nachádza veľké množstvo reštaurácií a barov."}
{"id": "544263", "title": "Modernizácia Bratislavy v rokoch 1908 - 1928", "context": "Introduction Zámočnícka ulica v Bratislave V rokoch 1908 – 1928 postihlo Bratislavu mnoho udalostí, ktoré pozmenili jej dovtedajší vzhľad. Pod zmenu bratislavských ulíc a hraníc sa pripisuje požiar v gete, elektrifikácia mesta aj obsadenie Bratislavy v rokoch 1918-1920. Po skončení prvej svetovej vojny a prijatí Trianonskej mierovej zmluvy bola okupácia maďarskou vládou potlačená čs. legionármi a regulárnou čs. armádou. V tomto období sa Bratislava volala Wilsonovo mesto po americkom prezidentom T. W. Wilsonovi na znak uznania americkej podpory novej republiky (prvé Československo). V tomto časovom intervale však došlo k mnohým zmenám, ktoré plošne prispeli k modernizácii dnešného hlavného mesta."}
{"id": "24314", "title": "Bratislava – mestská časť Staré Mesto", "context": "Introduction Časti a oblasti Starého Mesta Stará radnica Bratislava – mestská časť Staré Mesto (iné názvy: Bratislava-Staré Mesto, Mestská časť Staré Mesto, Staré Mesto ; ) je mestská časť Bratislavy, v ktorej sa nachádza historické centrum mesta, nábrežie Dunaja a hradný vrch. Centrum mesta je mestskou pamiatkovou rezerváciou. Je to turistami najnavštevovanejšia časť Bratislavy. Okrem historických pamiatok tu nájdeme mnoho barov, reštauračných zariadení, galérií, veľvyslanectiev, konzulátov a štátnych úradov a inštitúcií."}
{"id": "41116", "title": "Hlavné námestie (Bratislava)", "context": "História Jednou z teórií je, že v 12. storočí mala Bratislava jedno veľké centrálne námestie, ktoré sa neskoršou výstavbou rozdelilo na dve samostatné námestia (dnešné Františkánske a Hlavné námestie). Prvý záznam o pomenovaní Hlavného námestia je z roku 1373, keď sa nazývalo Forum, teda Trh. Tento názov sa v rôznych podobách ( Marcht, Ring) zachoval až do 18. storočia Bolo teda miestom, kde sa usporadúvali trhy, zábavy, verejné popravy aj korunovačné pochody. V roku 1572 bola na námestí postavená Maximiliánova fontána, ktorá vyriešila problém s nedostatkom pitnej vody. Jeho dnešné pomenovanie sa spomína v listine z roku 1783 v nemeckej podobe Hauptplatz. Následne sa jeho názov zmenil s každým novým režimom - v roku 1850 bolo nazvané na počesť cisára Františka Jozefa I. Franz Joseph Platz, po vzniku Prvej česko-slovenskej republiky ho pomenovali Masarykovo námestie a počas Slovenského štátu Hitlerovo námestie. Po vojne sa nakrátko vrátilo k predvojnovému pomenovaniu, až kým ho v roku 1953 nepremenovali na Námestie 4. apríla podľa dátumu oslobodenia mesta Červenou armádou. Po Nežnej revolúcii sa rozhodlo o navrátení historického názvu. Odvtedy prešlo dvakrát rekonštrukciou - v deväťdesiatych rokoch z neho odstránili zeleň a vydláždili ho kamennou dlažbou, čím sa snažili námestiu vrátiť stredoveký charakter. Takisto na ňom boli umiestnené dve sochy vojakov, pri ktorých sa s obľubou fotia turisti. Dlažba bola v rokoch 2005 - 2006 vymenená, odvtedy zostáva námestie bez väčšej zmeny."}
{"id": "41128", "title": "Primaciálne námestie", "context": "Významné budovy Námestie je ohraničené tromi významnými budovami, a to Starou radnicou, Primaciálnym palácom (sídlom primátora hlavného mesta Bratislavy) a budovou Magistrátu mesta Bratislavy (Novou radnicou)."}
{"id": "130000", "title": "Podhradie (Bratislava)", "context": "Pozri aj  Dejiny Bratislavy Mesto Márie Terézie"}
{"id": "241654", "title": "Historické administratívne členenie Bratislavy", "context": "Od roku 1971 Mestské časti Bratislavy od roku 1975 V roku 1971 boli k Bratislave z okresu Bratislava-vidiek pripojené a začlenené obce Podunajské Biskupice, Vrakuňa, Záhorská Bystrica, Devínska Nová Ves, Jarovce, Rusovce a Čunovo. V tom istom roku zákon č. 63/1971 vytvoril 5 mestských obvodov pod názvami Bratislava I – Staré mesto, Bratislava II – Ružinov, Bratislava III – Vinohrady, Bratislava IV – Devín a Bratislava V – Petržalka, ale zákonné opatrenie Predsedníctva SNR č. 90/1971 a vykonávacia vyhláška č. 91/1971 o dva mesiace neskôr toto delenie zmenili na len 4 mestské obvody označované iba číslami, teda Bratislava I, Bratislava II, Bratislava III a Bratislava IV; Petržalka bola zaradená do mestského obvodu Bratislava IV. Od septembra 1971 teda existovali tieto mestské obvody, ktoré mali naďalej postavenie okresu (v zátvorke obvody spred roku 1971 a novo pripojené obce spadajúce do územia obvodu): Bratislava I (BA-Staré mesto, časť BA-Nivy, časť BA-Vinohrady) Bratislava II (časť BA-Nivy, časť BA-Nové mesto, časť BA-Trnávka, časť BA-Ružinov; Podunajské Biskupice, Vrakuňa) Bratislava III (časť BA-Nové mesto, časť BA-Vinohrady, časť BA-Trnávka, BA-Rača, BA-Vajnory) Bratislava IV (BA-Karlova Ves-Devín, BA-Dúbravka, BA-Lamač, BA-Petržalka; Jarovce, Rusovce, Čunovo, Záhorská Bystrica, Devínska Nová Ves) Mesto teda odteraz už tvorili katastrálne územia (vtedy označované aj ako mestské časti): Staré mesto, Nivy, Vinohrady, Nové mesto, Ružinov, Prievoz (od roku 1986 súčasť Ružinova), Trnávka, Vajnory, Rača, Lamač, Dúbravka, Devín, Karlova Ves, Petržalka, Podunajské Biskupice, Vrakuňa, Záhorská Bystrica, Devínska Nová Ves, Jarovce, Rusovce a Čunovo. V roku 1986 (č. 3/1986 Zb.) bol od mestského obvodu Bratislava IV nakoniec predsa len odčlenený mestský obvod Bratislava V – Petržalka (teda územie dovtedajšieho mestského obvodu Bratislava IV. na pravom brehu Dunaja). Bratislava V zaberá katastrálne územia Petržalka, Jarovce, Rusovce, Čunovo. Jeho vznik súvisel so skutočnosťou, že nastala posledná fáza výstavby sídliska Petržalka, ktoré samé o sebe malo okolo 100 000 obyvateľov a preto si vyžadovalo samostatnú správu. V roku 1990 stúpol význam mesta ako celku a mestských častí a naopak klesol význam 5 mestských obvodov, ktoré už existujú de iure iba ako okresy štátnej správy, zákon o hlavnom meste SR ich ani nespomína. Okrem toho nastalo čiastočné odlíšenie pojmov katastrálne územie a mestská časť – hoci sú katastrálne územia naďalej zhodné s mestskými časťami, katastrálne územia Nivy + Ružinov + Trnávka ako aj Nové mesto + Vinohrady tvoria od roku 1990 dve mestské časti."}
{"id": "240731", "title": "Vnútorné mesto (Bratislava)", "context": "Pozri aj  Dejiny Bratislavy"}
{"id": "600304", "title": "Marian Cozma", "context": "Marian Cozma zomrel po prevoze do nemocnice na bodnutie do srdca po potýčke v zábavnom podniku, kde oslavoval narodenie dieťaťa svojho klubového spoluhráča Gerga Iváncsika spolu s ďalšími spoluhráčmi. Do potyčky sa zaplietli aj dvaja spoluhráči, ktorí utrpeli vážne zranenia – Žarko Šešum zo Srbska zlomeninu spodiny lebečnej a Chorváta Ivana Pešića útočníci bodli do oblasti obličiek. Jednu obličku mu museli odoperovať. Riaditeľ klubu uviedol, že hráči sa správali normálne. Cozmu napadla skupina asi 30 maďarských Rómov, ktorí ho vyviedli na ulicu, kde bitka pokračovala a tam prišlo k bodnutiu so smrteľnými následkami. Podľa polície ho zavraždil Sándor Raffael. Výrazný podiel na jeho smrti majú aj Iván Sztojka a Gyözö Németh."}
{"id": "499084", "title": "Frank Costello", "context": "Introduction  Francesco Castiglia , známy ako Frank Costello ( 26. január 1891, Lauropoli, Taliansko – † 18. február 1973, New York) bol jeden z najvplyvnejších predstaviteľov taliansko-amerického organizovaného zločinu v 1. polovici 20. storočia. Kvôli svojim kontaktom s politikmi, sudcami a políciou bol tento mafiánsky boss nazývaný The Prime Minister (Premiér)."}
{"id": "194407", "title": "Giovanni Falcone", "context": "Životopis Narodil sa v Palerme krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Jeho matka sa volala Luisa Bentivegna, otec bol Arturo Falcone (riaditeľ chemického laboratória). Aj keď krátko navštevoval námornú akadémiu, zaujímalo ho hlavne právo, ktoré začal v rovnakom čase študovať. V súdnictve pracovala aj Falconeho budúca žena Francesca Morvillo. Ako vyšší súdny úradník sa čoskoro zameral na odhaľovanie a usvedčovanie páchateľov organizovaného zločinu, konkrétne členov talianskej Cosa Nostry. Spolu s kolegom Paolom Borsellinom sa stali symbolmi boja proti mafii. V priebehu rozsiahlych súdnych procesov usvedčili desiatky mafiánov. Na prelome 70. a 80. rokov mala mafia na svedomí zabitie popredných predstaviteľov štátu z radov politikov, policajtov či sudcov. 10. februára 1986 začal veľký súdny proces s členmi Cosa Nostry, ktorý trval až do 16. decembra 1987. Celkovo v ňom bolo obvinených 475 mafiánov a odsúdených viac než 300 osôb. Kľúčovým svedkom sa stal mafián Tommaso Buscetta."}
{"id": "499086", "title": "Frank Costello", "context": "Nástupca Lucky Luciana Keď bol v roku 1936 poslaný Lucky Luciano do väzenia, bol Costello poverený funkciou výkonného šéfa. Vito Genovese sa stal jeho podšéfom. Za Costellovho vedenia sa organizácii darilo, a to nielen v New Yorku, ale aj v ostatných mestách, kde mal Costello svojich ľudí (napr. Meyer Lansky bol na Floride a Bugsy Siegel sa staral o záležitosti v Los Angeles). Costello riadil tiež kasína v Las Vegas a na Kube. Costellov zástupca, Vito Genovese, však medzitým musel odísť do Talianska kvôli súdnemu stíhaniu. Vrátil sa v roku 1946, keď boli svedkovia v jeho procese umlčaní. V rovnakom roku bol naopak Lucky Luciano deportovaný do Talianska. Genovese sa teda chcel dostať na vedúcu pozíciu miesto Franka Costella. Bránil mu v tom však okrem iného Costellov priateľ, Albert Anastasia, ktorý bol známy ako človek, ktorý vraždy nezadáva, ale vykonáva."}
{"id": "232711", "title": "Marian Cozma", "context": "Smrť Marian Cozma zomrel po prevoze do nemocnice na bodnutie do srdca po potýčke v zábavnom podniku, kde oslavoval narodenie dieťaťa svojho klubového spoluhráča Gerga Iváncsika spolu s ďalšími spoluhráčmi. Do potyčky sa zaplietli aj dvaja spoluhráči, ktorí utrpeli vážne zranenia – Žarko Šešum zo Srbska zlomeninu spodiny lebečnej a Chorváta Ivana Pešića útočníci bodli do oblasti obličiek. Jednu obličku mu museli odoperovať. Riaditeľ klubu uviedol, že hráči sa správali normálne. Cozmu napadla skupina asi 30 maďarských Rómov, ktorí ho vyviedli na ulicu, kde bitka pokračovala a tam prišlo k bodnutiu so smrteľnými následkami. Podľa polície ho zavraždil Sándor Raffael. Výrazný podiel na jeho smrti majú aj Iván Sztojka a Gyözö Németh. Dňa 11. februára previezli jeho telesné pozostatky do Rumunska. O dva dni na to, 13. februára mal v Bukurešti pohreb, na ktorom sa zúčastnili jeho kluboví spoluhráči a stovky ľudí."}
{"id": "194406", "title": "Giovanni Falcone", "context": "Introduction  Giovanni Falcone ( 20. máj 1939, Palermo, Taliansko - † 23. máj 1992, Capaci) bol taliansky prokurátor, ktorý sa špecializoval na vyšetrovanie a odhaľovanie zločinov talianskej Cosa Nostry. Bol jednou z vedúcich postáv boja proti organizovanému zločinu v Taliansku. Zomrel vo veku 53 rokov potom, ako bol na neho spáchaný atentát."}
{"id": "498938", "title": "Lucky Luciano", "context": "Castellamarská vojna V roku 1930 vyvrcholila Castellamarská vojna, krvavý konflikt medzi Salvatorom Maranzanom a Joeom Masserianom, ktorí viedli dva najväčšie newyorské klany. Meno konfliktu má pôvod v skutočnosti, že ľudia z Maranzanovej strany boli prisťahovalci z okolia mesta Castellammare del Golfo v západnej Sicílii. Medzi nimi bol napríklad Joseph Bonanno. Ich protivníci, ktorých viedol Joe Masseria, pochádzali z celej Sicílie a priľahlých regiónov. K Masseriovi patrili okrem Luciana napríklad Al Capone, Vito Genovese, Bugsy Siegel alebo Frank Costello. Počas konfliktu však ľudia prechádzali z jednej strany na druhú a tak pôvodné rozdelenie prestalo platiť. Luciano síce pôvodne pracoval pre Masseria, ale 15. apríla 1931 spolu s Meyerom Lanskym pripravil jeho vraždu. Odohralo sa to v reštaurácii, keď Luciano s Masseriom obedovali. Luciano potom odišiel na toaletu a medzitým štyria strelci Masseria zabili. Maranzano týmto vyhral Castellamarskú vojnu. Vyhlásil sa Capom di tutti capi (šéfom všetkých šéfov, bossom všetkých bossov) a urobil Luciana svojím mužom číslo jedna. Postupne si však prestali dôverovať a obaja pripravovali vraždu toho druhého. Luciano bol rýchlejší. 10. septembra 1931 vstúpili do Maranzanovej kancelárie štyria muži, ktorí sa predstavili ako daňoví úradníci. Keď Maranzano počul rámus z chodby, vyšiel sa z kancelárie pozrieť, čo sa deje, pričom si rozopol sako, aby bolo vidieť jeho pištole. Útočníci ho mali len pobodať, ale kvôli zmene situácie ho zastrelili. Podľa legendy mal toho dňa Luciano zabiť ešte desiatky Maranzanových verných, v skutočnosti však zomreli len asi dvaja alebo traja. Po smrti Masseria a Maranzana sa Luciano dostal do čela newyorskej mafie. V roku 1931 zrušil miesto Capa di tutti capi a zaviedol decentralizovanú štruktúru. Do mafie priviedol aj ostatné etniká, nielen Sicílčanov. Rodiny si rozdelili teritória a sféry vplyvu. Najvyšším orgánom bola tzv. Komisia skladajúca sa z bossov."}
{"id": "498956", "title": "Salvatore Maranzano", "context": "Smrť 10. septembra 1931 bol Salvatore Maranzano vo svojej kancelárii, keď dovnútra vošli štyria daňoví úradníci, ktorí predtým odzbrojili Maranzanových strážcov. Boli to prezlečení Lucianovi ľudia. Maranzana najprv dobodali a potom zastrelili. Luciano toho dňa zabil ešte niekoľko ďalších Maranzanových mužov. Stal sa najmocnejším mužom newyorskej mafie. Vykonal niekoľko významných zmien v štruktúre mafie. Zrušil miesto Capa di tutti capi a vytvoril tzv. Komisiu, ktorá sa skladala z jednotlivých bossov. Otvoril mafiu pre Židov, Írov a iné etnické skupiny. Reorganizoval päť hlavných newyorských rodín (Maranzanovo rozdelenie s niekoľkými zmenami). Zvyšky Maranzanovej ríše boli pridelené Josephovi Bonannovi, vznikol z toho klan Bonanno. Okrem toho existoval klan Genovese, Colombo, Gambino a Lucchese. Mafia tak dostala modernú podobu, ktorá v podstate platí dodnes."}
{"id": "571778", "title": "Vražda Ignáca Mezeia", "context": "Introduction  Vražda Ignáca Mezeia bola vražda muža bez domova rómskeho pôvodu, Ignáca Mezeia ( 1967, Štvrtok na Ostrove - † 27. apríl 2001, Bratislava), ktorého 27. apríla 2001 v Bratislave zavraždili neonacisti."}
{"id": "498940", "title": "Lucky Luciano", "context": "Obchod s heroínom Po vyhostení z Kuby sa Luciano usídlil v Neapole. Tam nadviazal nové kontakty so sicílskymi klanmi a ďalšími mafiánskymi organizáciami, napr. s Camorrou a ’Ndrangheta. V priebehu 50. rokov si ďalej Luciano vytvoril dobré styky s korzickou mafiou a vytvoril tzv. Francúzsku spojku. Ópium sa vtedy pašovalo z Turecka do Francúzska (Marseille), kde sa z neho vyrábal kvalitný heroín. Ten ďalej putoval do Spojených štátov."}
{"id": "425827", "title": "Stefano Mauri", "context": "Stávkarská aféra V máji 2012 bol Stefano Mauri zadržaný talianskou políciou pre podozrenie z účasti na stávkarskom škandále. Následne bol rozhodnutím súdu presunutý do domáceho väzenia."}
{"id": "532016", "title": "PRINCÍP", "context": "Kritika a kontroverzie V súvislosti s vraždou investigatívneho reportéra Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej denník Korzár Košice upozornil na prepojenie bývalého vedenia politickej strany Šport do Košíc a na Východ na Antonina Vadalu, podnikateľa talianskeho pôvodu pôsobiaceho na východnom Slovensku podozrivého z napojenia na zločineckú skupinu ’Ndrangheta z Kalábrie v Taliansku, teda kalábrijskú vetvu mafie, čo dokladajú dokumenty talianskych justičných orgánov. Práve Vadalu a ďalších Talianov podozrivých z prepojenia na ’Ndranghetu sa týkal posledný pripravovaný článok Jána Kuciaka, čo priviedlo médiá k hypotéze, že páchateľom a/alebo objednávateľom vraždy bola ’Ndrangheta. Trestný čin dvojnásobnej vraždy je doposiaľ v štádiu vyšetrovania. Súčasné vedenie politickej strany PRINCÍP nemá žiadne prepojenie s osobou Antonina Vadalu."}
{"id": "194409", "title": "Giovanni Falcone", "context": "Dôsledky Po Falconeho smrti sa v Taliansku zdvihla vlna odporu proti mafii, organizovali sa protestné akcie a spontánne vznikali spolky, ktoré mali za cieľ donútiť vládu, aby prijala ostrejšie opatrenia proti mafii. Pomyselné žezlo v boji proti mafii prevzal Falconeho priateľ Paolo Borsellino. Svojho kolegu však prežil len o necelé dva mesiace. 19. júla 1992 ho zavraždili. Na pamiatku sudcov Falconeho a Borsellina bolo letisko v Palerme pomenované na Falcone-Borsellino Airport . V januári 1993 zadržala polícia mafiánskeho bossa Riinu, ktorý sa niekoľko rokov skrýval. Bol odsúdený na doživotie, okrem iného aj za vraždu Falconeho a Borsellina (ich smrť mala byť odplatou za mafiánske procesy a výstrahou pre ďalších, ktorí by v nich chceli pokračovať). V máji 1996 zatkla polícia mafiána Giovanniho Bruscu, ktorý bol zodpovedný za Falconeho vraždu. V decembri 1999 prebiehal nový proces s osobami zodpovednými za vraždu sudcu Borsellina. Medzi odsúdenými bol aj Bernardo Provenzano (keďže sa skrýval, bol odsúdený v neprítomnosti). Niektorí odsúdení boli v roku 2002 prepustení z väzenia za to, že budú svedčiť proti ďalším mafiánom."}
{"id": "197991", "title": "Banco Ambrosiano", "context": "Propaganda Due a krach banky Hrala dôležitú úlohu v sprisahaní v súvislosti s Propaganda Due v Taliansku v 70. a 80. rokoch. Počas neskoršieho vyšetrovania nekalých praktík v Banco Ambrosiano bolo zistené, že jej prezident Roberto Calvi a jeho pomocníci založili viac ako 200 fiktívnych bánk, aby sťažili transparentnosť transakcií. Kľúčovú úlohu pri tom hrala banka Cisalpina na Bahamách. Banka zrejme slúžila na pranie špinavých peňazí a umožnila pomocou firmy World Finance Corporation v Miami investovať peniaze z predaja kokaínu z latinskej Ameriky na legálnych finančných trhoch. Cisalpina bola popri Calvim spravovaná aj arcibiskupom Paulom Casimirom Marcinkusom, šéfom Vatikánskej banky (Istituto per le Opere di Religione), ktorá bola spoluvlastníkom Banco Ambrosiano. Ilegálne aktivity sa ale zjavne vymkli spod kontroly. V Banco Ambrosiano vznikla miliardová finančná diera, ktorá znamenala jej koniec. V roku 1972 sa pokúsili majitelia banky zrealizovať myšlienku, že zaplátajú vzniknutú dieru pomocou falšovaných cenných papierov. Na ich nákup malo byť použitých 950 miliónov dolárov, papiere boli zjavne obstarané cez taliansku mafiu. Prezident banky Roberto Calvi mal výborné kontakty na Vatikán. Údajne dokázal previesť obrovské sumy do socialistického Poľska, ktorými bola podporovaná odborová organizácia Solidarita. Predovšetkým mal ale vynikajúce kontakty na taliansku Mafiu. V roku 1982 bol obžalovaný z prania špinavých peňazí, sprenevery a spoluúčasti na dlhom zozname politických a finančných zločinov, spolu s Michele Sindonom, prezidentom Franklin National Bank a arcibiskupom Marcinkusom. Calvi ušiel motorovým člnom do Juhoslávie, potom do Rakúska a odtiaľ súkromným lietadlom do Anglicka. 18. júna, 1982, deň po tom, ako sa musel vzdať funkcie predsedu predstavenstva Banco Ambrosiano, bol nájdený obesený pod mostom Blackfriars Bridge v Londýne. V ten istý deň vypadla Calviho sekretárka Graziella Corrocher z okna banky v Miláne a pád neprežila. V obidvoch prípadoch sa hovorilo o samovražde alebo vražde. Banka v roku 1987 skolabovala a Vatikán vykázal približne 3 miliardy dolárov ako nedobytné pohľadávky. Licio Gelli, zakladateľ lóže P2, bol na úteku zatknutý vo Švajčiarsku, ale podarilo sa mu ujsť z väzenia a po premlčaní trestného stíhania sa znova vrátil do Talianska. Pri vyšetrovaní celého komplotu prišli o život piati vyšetrovatelia talianskej polície."}
{"id": "513261", "title": "Mafiáni", "context": "Introduction  Mafiáni môže byť: množné číslo slova mafián film Martina Scorseseho, pozri Mafiáni (film) slovenský dokumentárny televízny seriál, pozri Mafiáni (televízny seriál) kniha Gustáva Murína, pozri Mafiáni (Murín)"}
{"id": "536279", "title": "Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej", "context": "Zatknutie páchateľov, skončenie ich vyšetrovania (od septembra 2018) 27. septembra 2018 špecializovaná jednotka NAKA zadržala v Kolárove osem podozrivých. Ministerka Denisa Saková informovala, že doteraz v súvislosti s vraždou polícia vypočula približne 200 ľudí. 28. septembra 2018 Polícia zadržala Alenu Zsuzsovú v rodinnom dome v Komárne a obvinila z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy a z ďalších trestných činov štyroch zo zadržaných. Strelcom mal byť bývalý policajný vyšetrovateľ Tomáš Szabó, ktorému pomáhal jeho bratranec a bývalý vojak Miroslav Marček, ten sa neskôr k vraždám aj priznal. Podnikateľa Zoltána Andruskóa vyšetrovatelia považovali za sprostredkovateľa a za objednávateľa vraždy označujú Alenu Zsuzsovú. Od 30. septembra 2018 boli na základe rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici všetci štyria vo väzbe. 4. októbra 2018 potvrdila obhajkyňa Lívia Kňažíková , že obvinený podnikateľ Zoltán Andruskó spolupracuje s políciou a za objednávateľa vraždy označil Mariana Kočnera. 15. októbra 2018: Policajný prezident Milan Lučanský zasiahol do vyšetrovacieho tímu. Z prípadu odvolal šéfa Národnej kriminálnej agentúry NAKA Petra Hraška. 22. októbra 2018: Denník N informoval, že bývalý agent SIS Peter Tóth sa polícii priznal k sledovaniu Jána Kuciaka a ďalších novinárov. Rok 2019 14. marca 2019 informoval ÚŠP na tlačovej konferencií, že väzobne stíhaný (v kauze zmenky) podnikateľ Marián Kočner bol 8. marca obvinený z objednávky vraždy. Likvidáciu Kuciaka si mal objednať pre jeho novinársku prácu. Medzi dôkazmi podľa televízie Markíza je komunikácia Kočnera s vplyvným podnikateľom, ktorému mal avizovať, že pracuje na vražde. Ako aj výpovede svedkov, ktorí pre Kočnera zabezpečovali sledovanie Kuciaka. 15. marca 2019 ÚŠP zverejnil aktuálny stav vyšetrovania. Boli odhalené viaceré zatiaľ verejnosti neznáme podrobnosti. Vražda sa stala 21. februára o 20:21. Napriek tomu že zbraň nemáme, máme dôkazy o tom, o akú zbraň a strelivo išlo. Redaktori Aktualít sa domnievajú, že tak ako po poslednom vystúpení prokurátorov 17. septembra 2018 do 10 dní došlo k zatknutiu páchateľov je možné očakávať aj teraz razie a zatýkanie (Kočner nebol jediný objednávateľ). 11. apríla 2019: Miroslav Marček sa pred vyšetrovateľom NAKA po prvý raz priznal k vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice. 28. mája: Polícia vykonala rekonštrukciu vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej s Miroslavom Marčekom. 21. októbra 2019 prokurátor ÚŠP podal na Špecializovaný trestný súd v Pezinku obžalobu na M. Kočnera a ďalšie tri osoby. Zoltán A. bol vyčlenený na dohodu o vine a treste. 22. októbra 2019: Policajný prezident rozpustil vyšetrovací tím Kuciak. 28. októbra 2019: Súd v kauze zmenky TV Markíza povolil ako dôkaz správy z aplikácie Threema. Súd tak oficiálne potvrdil pravosť správ."}
{"id": "553843", "title": "Marian Kočner", "context": "Introduction  Marian Kočner , uvádzaný aj ako Marián Kočner ( 17. máj 1963, Liptovský Mikuláš) je bývalý slovenský kontroverzný podnikateľ pôsobiaci prevažne v oblasti rizikových investícií, finančných machinácií a nehnuteľností. Jeho meno sa objavilo v dokumentoch medializovaných ako „mafiánske zoznamy“, ktoré mali uniknúť z prostredia Policajného zboru v roku 2005 a obsahovať zoznamy osôb podozrivých z účasti na organizovanom zločine. V roku 2005 bol na zozname v skupine sýkorovcov, od roku 2011 bol už zaradený k piťovcom. Momentálne (2023) je v Ústave na výkon trestu odňatia slobody za falšovanie zmeniek TV Markíza. 12. januára 2021 Najvyšší súd potvrdil rozsudok Špecializovaného trestného súdu. Za falšovanie zmeniek bol Kočner odsúdený na 19 rokov odňatia slobody v ústave s maximálnym stupňom stráženia a peňažný trest 10-tisíc eur. O prepustenie môže žiadať najskôr v roku 2033. Zostáva však obvinený vo vražde Jána Kuciaka a hrozí mu tak doživotný trest."}
{"id": "194410", "title": "Paolo Borsellino", "context": "Introduction  Paolo Borsellino ( 19. január 1940, Palermo, Taliansko – † 19. júl 1992, Palermo) bol taliansky prokurátor a bojovník proti talianskej mafii, spolupracovník Rocca Chinniciho a Giovanni Falconeho. Spoločne s Giovannim Falconem a Roccom Chinnicinom stál na začiatku boja proti tradičnému vojensko-teroristicky organizovanému svetu organizovaného zločinu v Taliansku a všetkým jeho spolupracovníkom a ochrancom. Vďaka ich snahe sa podarilo rozbiť tradičné štruktúry Cosa Nostry a začalo sa vyšetrovanie, ktoré spôsobilo pád viac než stovky najvýznamnejších politikov, vrátane dvoch premiérov. Po zavraždení duchovného otca ťaženia proti mafii Rocca Cinniciho v roku 1983, bol najbližším spolupracovníkom a priateľom Giovanniho Falconeho, ktorý sa ujal vedenia. Po atentáte na Giovanniho Falconeho († 23. mája 1992), sa Paolo Borsellino postavil na čelo protimafiánského ťaženia. Necelé dva mesiace na to, dňa 19. júla 1992, bomba, ktorú nastražili mafiánski zabijaci, zničila jeho automobil a zabila okrem Paola Borsellina aj päť policajtov, ktorí slúžili ako jeho ochranka. Dňa 13. novembra 2006 označil časopis Time Paola Borsellina a Giovanniho Falconeho za hrdinov posledných 60 rokov."}
{"id": "232710", "title": "Marian Cozma", "context": "Introduction  Marian Cozma ( 8. september 1982, Bukurešť, Rumunsko – † 8. február 2009, Veszprém, Maďarsko) bol rumunský hádzanár, ktorý hrával na poste pivota. Bol členom rumunskej reprezentácie na Majstrovstvách sveta 2009, kde nastúpil aj v zápase proti Slovensku. Jeho posledným klubom v kariére bol maďarský prvoligový klub MKB Veszprém KC. Meral 210 centimetrov a vážil 113 kilogramov."}
{"id": "249125", "title": "Kocian", "context": "Pozri aj  Kocián Kocjan Kocyan Kóczián Kotzian Kotian"}
{"id": "65147", "title": "Zoznam hudobných článkov/C", "context": "ci Ci sarà · Ciaccona · Cian Ciarán · Cibi · Cigán (Ravel) · Cigánski diabli · Cigo · Cimbal · Cinema (Benny Benassi) · Circle of Snakes · Cirkevná hymna · Citizen bridge · Citizen Erased · City pop · Civil War · Cizí zeď"}
{"id": "425155", "title": "Zoznam gitaristov klasickej hudby", "context": "C  Francesco Calegari (prelom 18. a 19. storočia) Leonhard von Call (1767-1815) Antonio Cano (1811-1897) Matteo Carcassi (1792-1853) Abel Carlevaro (1916-2001) Agustín Carlevaro (1913-1995) Ferdinando Carulli (1770-1841) Frantz Casseus (1915-1993) Luigi Castellacci (1797- po 1845) Edoardo Catemario (1965-) Liat Cohen Francesco Corbetta (cca 1615-1681) Ernesto Cordero (1946-) Fernando Cruz Cordero (1822-1861) Napoléon Coste (1805-1883) András Csáki (1981-)"}
{"id": "498955", "title": "Salvatore Maranzano", "context": "Castellamarská vojna Na jednej strane stáli imigranti z okolia mesta Castellammare del Golfo, ktorých viedol Salvatore Maranzano, na druhej strane bol Joe Masseria a muži z ostatných častí Sicílie a priľahlých regiónov. V priebehu vojny však toto rozdelenie prestalo platiť, pretože ľudia prechádzali z jednej strany na druhú. Lucky Luciano, ktorý pracoval pre Masseria, bol v októbri roku 1929 prepadnutý a utrpel vážne porezania na krku a tvári. Prepadnutia mal mať na svedomí Salvatore Maranzano (chcel, aby Luciano prešiel na jeho stranu). Luciano útok prežil a s Maranzanom sa dohodol. Luciano sľúbil, že pripraví Masseriovu vraždu. Stalo sa tak 15. apríla 1931 v reštaurácii, v ktorej Masseria obedoval. Štyria muži vošli dovnútra a Masseria zastrelili. Maranzano sa tak stal víťazom Castellamarské vojny. Luciano bol jeho hlavným mužom a Maranzano sám sa vyhlásil Cape di tutti capi, bossom všetkých bossov. Newyorské klany so svojimi šéfmi mali byť Maranzanovi podriadené. Lucky Luciano a ďalší gangstri však s Maranzanovou nadvládou nesúhlasili. Obojstranná nedôvera vyústila v prípravu niekoľkých vrážd. Zabitý mal byť nielen Luciano, ale aj Vito Genovese alebo Frank Costello. Vražda Maranzana však bola v tej dobe už tiež naplánovaná."}
{"id": "109365", "title": "Monte Cassino", "context": "Pozri aj  Bitka o Monte Cassino"}
{"id": "526602", "title": "Kotian", "context": "Pozri aj  Kotzian Kocian Kocián"}
{"id": "138306", "title": "August Horislav Krčméry", "context": "Životopis Narodil sa v rodine hornomičenského farára Jozefa Krčméry a jeho manželky Márie rod. Obrcianovej. Učil sa doma, od roku 1831 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Gemeri, 18361838 na lýceu v Banskej Štiavnici, od 1838 v Bratislave. V roku 1844 skončil teológiu vo Wittenbergu. Spočiatku pôsobil ako vychovávateľ, 18441847 ako evanjelický kaplán v Tisovci, od 1848 vo Vrbici u M. M. Hodžu. Neskôr sa stal farárom v Liptovskom Mikuláši, 18551874 farárom v Hronseku a od roku 1874 v Badíne. V časopisoch Slovenské pohľady (1881), Sokol, Pešťbudínske vedomosti a i. uverejňoval výchovné a cirkevné články, národopisné príspevky, správy o kultúrnom živote. S Jánom Kadavým vydal kalendár Živena, redigoval Hlahol , hudobnú prílohu Sokola. Bol znalcom slovenskej ľudovej piesne, vyzýval hudobníkov k zbieraniu a upravovaniu ľudových piesní. Ako skladateľ zhudobnil texty viacerých slovenských obrodeneckých básnikov. Z týchto najlepšou je Hojže Bože , ktorá vznikla na text básne Andreja Sládkoviča Pieseň . Túto hymnickú pieseň neskôr Ján Levoslav Bella upravil pre mužský zbor. S bratom Eugenom Krčmérym zostavil a vydal Slovenský spoločenský spevník (1871), do Kadavého zbierky Slovenské spevy (18801881) prispel 53 a do Chrástekovho Sborníka slovenských národných piesní (1870) 17 ľudovými piesňami. Jeho piesne zohrali významnú úlohu v národnouvedomovacom procese najmä v období zvýšeného národnostného útlaku. Zložil aj niekoľko menších klavírnych skladieb spoločenského charakteru."}
{"id": "526600", "title": "Kotian (priezvisko)", "context": "Pozri aj  Kotzian (priezvisko) Kocian (priezvisko) Kocián (priezvisko) Kategória:Slovenské priezviská Kategória:Priezviská v Česku Kategória:Priezviská na Slovensku"}
{"id": "135169", "title": "Alexander Cziczka", "context": "Rodina  otec Jozef Czizcka matka rod. Gürtlerová dcéra Angela Cziczková"}
{"id": "143683", "title": "Gustáv Zoch", "context": "Externé odkazy  Záznam o narodení a krste v matrike riadok 10; pokrstený ako Gusztáv Cziril Czoch Kategória:Slovenskí evanjelickí kňazi Kategória:Slovenskí náboženskí spisovatelia Kategória:Osobnosti z Cerova Kategória:Slovenskí dramatici"}
{"id": "569228", "title": "Plné vrecká peňazí", "context": "Osoby  Gejza Galiba, holič Gábika, jeho žena Alfréd Cicák, holič Mrenica, taxikár Pivoňka, strážmajster ZNB Pilná, lekárka Ignác, žobrák Stázka, učnica"}
{"id": "133202", "title": "Baltazár Koza", "context": "Introduction  Baltazár Koza (Kosa, Kosza) ( Slovenská Ľupča) bol slovenský evanjelický kňaz."}
{"id": "45529", "title": "Karol Badáni", "context": "Introduction  Karol Badáni ( 29. marec 1910, Zvolenská Slatina – † 30. september 1970, Zvolen) bol slovenský herec a divadelný režisér. Pôvodne poštový zamestnanec. V roku 1949 bol spoluzakladateľom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene (v rokoch 19491953 riaditeľ, v rokoch 1949 – 1955 režisér, neskôr herec a v rokoch 19691970 hospodársky správca činohry). Z úloh: Walter (H. von Kleist, Rozbitý džbán), Bessemjonov (M. Gorkij, Meštiaci), Brezovský (V. V. Hurban, Záveje). Režíroval napr. Tajovského Ženský zákon a Statky-zmätky."}
{"id": "600308", "title": "Liptovská Osada", "context": "Obec sa postupne vyvíjala tak, že roku 1649 tu bol postavený drevený kostol. Cirkevne patrila osada pod Ružomberok, ale v roku 1752 sa osamostatnila s filiálkami Revúce a Lúžna. V 18. storočí bola v Liptovskej Osade zriadená stála stanica cisársko-kráľovskej pošty s dostavníkovou dopravou, ktorá určila aj erb obce. V roku 1908 bola postavená úzkorozchodná železnica na trase Ružomberok - Liptovská Osada - Korytnica, miestnymi obyvateľmi prezývaná Korytnička. Jej trasu dnes kopíruje náučný cyklistický chodník - Cyklokorytnička (otvorená v lete 2016), vedúca z Ružomberku do Korytnice. V roku 1926 v obci vznikol zbor Cirkvi československej husitskej a bol postavený jediný kostol tejto cirkvi na území Slovenska. Počas 2. svetovej vojny tu bola zhodená prvá paradesantná skupina na Slovensku, kapitána Veličku. Obec sa  zapájala do Slovenského národného povstania a v obci bolo veliteľstvo 6. taktickej skupiny, pod vedením kapitána (neskôr generála) Vesela."}
{"id": "7956", "title": "Liptovská župa (Uhorsko)", "context": "Národnosti Liptov od slovanskej kolonizácie v 6. storočí bol osídlený prevažne Slovanmi (Slovákmi). Pred druhou svetovou vojnou žila na Liptove silná židovská komunita a najmä v mestách aj Nemci, aj keď vždy boli zanedbateľnou minoritou. Dnes na jeho území žijú takmer výlučne len Slováci."}
{"id": "32828", "title": "Uhorská Ves", "context": "Dejiny Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1234, kedy sa spomína ako majetok hrádku v Liptovskom Jáne. Neskôr sa spomína ako centrum chotáru, ktorý sa rokladal na rozlohe 108 ha. Pri prameni Medokýš sa nachádzala kamenná veža, ktorú postavili Bogomír a jeho synovia z Liptovského Jána. História veže siaha od 13. do 15. storočia, kedy sa spomína ako ruina, ktroú niekto podpálil. V 15. storočí si tu bohatí sedliaci postavili najstaršie kúrie na Liptove. Podľa súpisu majetku v roku 1504 sa tieto dve kúrie boli postavené okolo roku 1498. Uhorská Ves sa znovu spomína až počas 1. svetovej vojny. Spomína sa ako miesto posledného odpočinku 5 vojakov z Podturne a Uhorskej Vsi. V medzivojnovom období bola zakúpená hasičská striekačka, ktorá dnes krášli centrum obce."}
{"id": "32703", "title": "Lazisko", "context": "Polohopis Obec sa nachádza v južnej časti Liptova na úpätí pohoria Nízke Tatry, asi západne od Demänovskej doliny. Je vzdialená od Liptovského Mikuláša a od Ružomberka. Najlepšie spojenie je autobusom z Liptovského Mikuláša. Lazisko leží v južnej časti Liptovskej kotliny, juhozápadne od okresného mesta Liptovský Mikuláš a južne od vodného diela Liptovská Mara, v nadmorskej výške , s rozlohou . Obec sa nachádza v ochrannom pásme Národného parku Nízkych Tatier. Obec je členom Združenia obcí stredného Liptova Ekológ, Združenia miest a obcí Liptova (ZMOL), Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS), Združenia obcí Liptova (združenie založené na odkanalizovanie obcí stredného a dolného Liptova), Spoločného obecného úradu pre regionálny rozvoj a cestovný ruch v Liptovskom Mikuláši, Spoločného obecného úradu sociálnej pomoci v Liptovskom Mikuláši a Spoločného obecného úradu územného plánovania a stavebného poriadku v Liptovskom Mikuláši."}
{"id": "32827", "title": "Uhorská Ves", "context": "Časti obce Súčasťou obce sú aj zaniknuté dediny a ich chotáre medzi Uhorskou Vsou a mestom Liptovský Mikuláš."}
{"id": "29850", "title": "Liptovská Osada", "context": "Dejiny Územie obce bolo osídlené už na prelome 11. a 12. storočia. Vtedy tu vznikla benediktínska pustovňa (spomínaná ako Gothal, božie domčeky), okolo ktorej postupne vyrástla osada. Prvá písomná zmienka o nej sa datuje roku 1288. Ďalšia písomná zmienka týkajúca sa územia dnešnej Liptovskej Osady je z roku 1340, v listine Karola Róberta I., v ktorej určoval chotár Ružomberka až po pustovňu nachádzajúcu sa na sútoku rieky Lúžňanky a Revúcej. Obec sa postupne vyvíjala tak, že roku 1649 tu bol postavený drevený kostol. Cirkevne patrila osada pod Ružomberok, ale v roku 1752 sa osamostatnila s filiálkami Revúce a Lúžna. V 18. storočí bola v Liptovskej Osade zriadená stála stanica cisársko-kráľovskej pošty s dostavníkovou dopravou, ktorá určila aj erb obce. V roku 1908 bola postavená úzkorozchodná železnica na trase Ružomberok - Liptovská Osada - Korytnica, miestnymi obyvateľmi prezývaná Korytnička. Jej trasu dnes kopíruje náučný cyklistický chodník - Cyklokorytnička (otvorená v lete 2016), vedúca z Ružomberku do Korytnice. V roku 1926 v obci vznikol zbor Cirkvi československej husitskej a bol postavený jediný kostol tejto cirkvi na území Slovenska. Počas 2. svetovej vojny tu bola zhodená prvá paradesantná skupina na Slovensku, kapitána Veličku. Obec sa zapájala do Slovenského národného povstania a v obci bolo veliteľstvo 6. taktickej skupiny, pod vedením kapitána (neskôr generála) Vesela. Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Rímskokatolícky kostol sv. Jána Krstiteľa, jednoloďová baroková stavba s transeptom, pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou z rokov 1756-1762. Stojí na mieste staršieho dreveného kostola spomínaného v roku 1646. Upravovaný bol v roku 1923, kedy bol zväčšený. V interiéri sa nachádza výmaľba od V. Droppu z roku 1943. Zariadenie je okrem lavíc novodobé. Fasády kostola sú členené pilastrami, veža je ukončená barokovou helmicou s laternou. Kostol Cirkvi československej husitskej, jednoloďová modernistická stavba s prvkami neogotiky s polkruhovým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z roku 1928. Autorom stavby je olomoucký architekt Hubert Aust. Ide o jediný kostol tejto cirkvi na Slovensku. Táto stavba je dlhé roky nevyužívaná, pred rokom 1989 sa plánoval v objekte zriadiť sklad, kvôli ktorému bola zbúrana jedinečná drevená gotizujúca klenba. V interiéri sa nachádza drevená empora nesená dvoma vyrezávanými stĺpmi. V súčasnosti je objekt prázdny a uvažuje sa o jeho ďalšom využití. Fasáde dominuje kamenný neomietaný sokeľ. Fasáda je členená kamennými opornými pilermi. Štíhla prevýšená veža je ukončená atypickou ihlancovou helmicou. Súbor ľudových domov, ide o jednopodlažné troj či štvorpriestorové zrubové stavby na pôdoryse obdĺžnika so šindľovou či plechovou strechou z prelomu 19. a 20. storočia. Strecha je riešená ako polovalbová či sedlová s podlomenicou. Štít býva niekedy ukončený kuklou. Liečebný ústav Hygea v kúpeľoch Korytnica, dvojpodlažná murovaná stavba s výrazným rizalitom s drevenými prvkami z obdobia okolo roku 1873. Objekt bol upravovaný v roku 1953. V súčasnosti objekt chátra. Súbor:Liptovská Osada - katolícky kostol s farou.JPG|Kostol sv. Jána Krstiteľa Súbor:Liptovská Osada - Rímsko-katolícky kostol.jpg Súbor:Liptovská Osada - kostol Československej cirkvi husitskej.jpg|Kostol Cirkvi československej husitskej Súbor:Korytnica12Slovakia15.JPG|Liečebný ústav Hygea v Korytnici Turizmus V obci bol v roku 2015 vybudovaný multifunkčný areál Gothal ponúkajúci ubytovanie, šport a relax. Ubytovanie je v apartmánoch a moderne zariadených tradičných chalupách. Na relax je určený vodný svet, v ktorom je okrem plávania dostupný aj wellness, sauny a masáže. Športu slúžia vonkajšie aj vnútorné ihriská."}
{"id": "33099", "title": "Bukovina (okres Liptovský Mikuláš)", "context": "Názov  Vývin názvu obce 1297 - Silva Nagbukovina 1388 - Bokovina , Bokovina a.n. Stelistyge 1392 - Bakonia a.n. Selihche 1506 - Bukovina Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Ľudová usadlosť číslo 15, súbor ľudových zrubových objektov domu, sypanca, maštale a humna z roku 1896. Nachádza sa v severnej časti dediny, pri ceste spájajúcej Liptov s Oravou. Dom je jednopodlažná trojpriestorová zrubová stavba na pôdoryse obdĺžnika. Má bielenú fasádu a sedlovú strechu s podlomenicou a kuklou. Pokrytá je šindľom. Súbor:Bukovina - hosp. usadlosť z 19. storočia.JPG|Ľudová usadlosť č. 15 Súbor:Bukovina - dom, NKP č. 505-28971.JPG Súbor:Bukovina - hosp. dvor - maštaľ a humno.JPG|Maštaľ a humno Súbor:Bukovina - hosp. usadlosť z 19. storočia - sýpka.JPG|Sypanec Turizmus Neďaleko obce sa nachádza vodná nádrž Liptovská Mara, ktorá poskytuje možnosti kúpania, športového rybolovu, člnkovania a rekreačných vodných športov. Vzhľadom na to, že obec hraničí s regiónom Orava, je tu možnosť turistických vychádzok v prekrásnom prostredí bukových a smrekových lesov. Turistický chodník je označený modro-bielou turistickou značkou od usadlosti až po úpätie pozostatku „Starhradu“,(Liptovský hrad, Sielnicky hrad). Údolím potoka Sestrč prechádza lesná cesta až na Oravu do obce Malatiná. Slúži zároveň ako obľúbená cykrotrasa. Ďalším typom na pekný výlet je výstup po označenom chodníku zo susednej obce Liptovská Anna na vyhliadkovú skalu Čerenová cca Občianska vybavenosť Obec disponuje kultúrnym domom, v ktorom sa usporiadavajú kultúrne a spoločenské podujatia aj pre susedné obce. V poslednom období sú v obci budované aj rekreačné chatky na individuálne ubytovanie, kde si návštevníci pochvaľujú peknú prírodu s možnosťou vychádzok spojených so zberom lesných plodov a húb."}
{"id": "32738", "title": "Východná (obec)", "context": "Dejiny<ref>[http://www.vychodna.eu/obec/historia-obce Dejiny na stránkach obce]</ref> Okolie dnešnej obce vykazuje stopy osídlenia už v prvých storočiach nášho letopočtu, čo dokladajú nálezy pozostatkov opevnenia na pahorku Zámčisko na severnom brehu Bieleho Váhu. Údolím Váhu zrejme prechádzala významná spojnica Liptova a Spiša. V 8. - 9. storočí toto územie osídľujú Slovania a od polovice 13. storočia sa objavujú početné písomné zmienky o osadách. Tá na lúke medzi potokmi Bielanka a Hybica sa pod názvom Wihadna spomína v donačnej listine kráľa Bela IV. z roku 1269. Patrila pod hrádocké panstvo a obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, najmä pestovaním obilia a kapusty, ako aj chovom dobytka a oviec. V 15. storočí Východnú osídľuje valašské obyvateľstvo. Postupne sa rozšírilo drevárstvo, vrátane jeho splavovania po Váhu. Od roku 1784 sa v Liptove začali pestovať zemiaky a ďatelina, čo zlepšilo možnosti obživy. Silná tradícia ovčiarstva sa zachovala dodnes a premietla sa aj do erbu obce, znázorňujúceho barana. Poloha obce na dôležitej komunikácii znamenala prosperitu v časoch mieru, no aj rabovanie a úpadok v časoch vojen a vojenských ťažení. Už v roku 1312 prechádzali Liptovom oddiely Matúša Čáka, ktoré sa zapojili do bitky pri Rozhanovciach. V nepokojnom 15. storočí to boli husitské, Huňadyovské a Jiskrove vojská, ktoré zanechali za sebou biedu. Rozvoj obce znamenalo zavedenie povinnej školskej dochádzky, čo v roku 1780 vyvolalo výstavbu katolíckej a neskôr aj evanjelickej školy. Z Východnej bol 16. augusta 1841 organizovaný prvý národný výstup na Kriváň, ktorý zorganizovali Štúrovci. Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Rímskokatolícky kostol sv. Štefana prvomučeníka, jednoloďová gotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou asi z polovice 15. storočia. V roku 1618 bola pristavaná veža. Klasicisticky bol upravovaný v roku 1803 a 1827, kedy bola nadstavaná veža. V tomto roku bolo novo zaklenuté aj presbytérium pruskou klenbou. V roku 1928 boli rozšírené okná na presbytériu do súčasnej podoby. Zo starších architektonických detailov sa dochovali plechom obité vstupné dvere z roku 1618. Vo veži je umiestnený zvon z roku 1634. Výmaľba klenby kostola pochádza od Michala Štalmacha z roku 1932, v 70. rokoch bola zakrytá dreveným obkladom s kazetami od Fera Kráľa. Fasáda kostola je členená opornými piliermi a segmentovo ukončenými oknami. Veža je členená lizénami a ukončená zvonovitou helmicou. Evanjelický kostol, trojloďová neogotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria, transeptom a predstavanou vežou z rokov 1926-1927. Stojí na mieste tolerančného kostola z roku 1792. Autorom stavby je architekt Milan Michal Harminc. V interiéri sa nachádza trojramenná empora s kazetovaním. Priestor je zaklenutý gotizujúcou klenbou. Na neogotickom oltári sa nachádza obraz Ukrižovaný od Karola Prúnyiho. Fasáda je členená stupňovitými opornými piliermi a lizénami. Okná sú členené štylizovaným rebrovaním a ukončené lomeným oblúkom. Veža je dekorovaná priebežnými lizénovými pásmi na osi okien, ukončená je ihlancovou helmicou. Súbor ľudových domov, ide o zrubové či murované jednopodlažné trojpriestorové stavby z 19. a začiatku 20. storočia. Majú sedlovú strechu, často s podlomenicou. Pamiatkovo sú chránené objekty číslo 173, 218 a 220. Súbor:Východná - katolícky kostol Sv. Štefana prvomučeníka - 8. 6. 2014.JPG|Kostol sv. Štefana prvomučeníka Súbor:Východná - evanjelický kostol z roku 1927 - 8. 6. 2014.JPG|Evanjelický kostol Súbor:Východná 17 Slovakia1.jpg|Ľudový dom č. 173 Kultúra Folklórny festival Východná, najväčší slovenský folklórny festival. Koná sa v miestnom amfiteátri od roku 1953 v prvý júlový víkend. Je zaradený v kalendári podujatí medzinárodnej organizácie C.I.O.F.F. Vo Východnej sa zachovala ľudová kultúra v mnohých oblastiach, okrem tradičného folklóru je známa výroba krojov a výšivkárstvo, tkanie kobercov, rezbárstvo, stolárstvo a tesárstvo. K šíreniu ľudovej kultúry prispieva Folklórna skupina Kriváň a malé múzeum v podobe Východnianskej izby."}
{"id": "32799", "title": "Demänovská Dolina", "context": "Polohopis Obec s výrazne turistickým charakterom sa nachádza v centrálnej, najatraktívnejšej časti Nízkych Tatier, v rovnomennej doline, približne 15 km južne od Liptovského Mikuláša. Úzke a hlboké údolie Demänovky obmedzuje priestor na rozsiahlejšiu zástavbu a tak obec pozostáva z niekoľkých osád. Veľkú časť tvoria budovy, komplexy a vybavenie, slúžiace turistom, ktorí sem prichádzajú po ceste II/584 z okresného mesta. Celý chotár sa nachádza v Národnom parku Nízke Tatry."}
{"id": "29816", "title": "Liptovská Teplá", "context": "Dejiny Najstaršia správa o obci pochádza z roku 1264, čo súčasne hovorí o vzniku pred týmto rokom. Existenciu teplianskeho sídliska treba predpokladať asi pred 11. storočím. Patrilo k jedným z najstarších v Liptove. K obci patrí aj osada Madočany, ktorá sa prvýkrát spomína v roku 1326. Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Rímskokatolícky kostol sv. Filipa a Jakuba, jednoloďová ranogotická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou z obdobia okolo roku 1280. Najstaršia správa o kostole je z roku 1354. Úpravami prešiel v 14., 15. aj 16. storočí, kedy bola zaklenutá loď a pristavaná veža. V druhej polovici 18. storočia prešiel barokovou úpravou. V interiéri sa nachádza výmaľba od Jozefa Hanulu z prelomu 19. a 20. storočia. Zachovalo sa tu viacero stredovekých architektonických detailov ako gotické pastofórium. Presbytérium je zaklenutéé rebrovou krížovou klenbou. Hlavný oltár je neogotický, bočný ranobarokový oltár Panny Márie pochádza z roku 1694 a oltár sv. Mikuláša z konca 17. storočia. Kostol má hladké bielené fasády členené opornými piliermi a polkruhovo ukončené okná. Veža je ukončená barokovou helmicou. Pri kostole sa nachádza ranobaroková budova fary, pochádzajúca z druhej polovice 17. storočia. Neskororenesančný kaštieľ, dvojpodlažná bloková päťosová stavba s manzardovou strechou z druhej polovice 17. storočia. Zbarokizovaný bol v 18. storočí. Na prízemí kaštieľa sa nachádzajú renesančné klenby, na poschodí sú miestnosti barokovo upravené. Zachovala sa tu jedna pôvodná rokoková pec z bielej majoliky. Fasáda je členená oknami s profilovanými šambránami s klenákom. Klasicistický kaštieľ v časti Madočany, dvojpodlažná stavba na pôdoryse obdĺžnika z roku 1830. V interiéri sa nachádza schodisko s pôvodnou klasicistickou kovanou mrežou. Kaštieľ má z dvoch strán na fasáde rizality s trojuholníkovými štítmi s tympanónmi. Fasáda je členená pilastrami a polkruhovými suprafenestrami. Súbor:Liptovská Teplá - katolícky kostol- 24. 5. 2014.JPG|Kostol sv. Filipa a Jakuba Súbor:Liptovská Teplá - starý kaštieľ.jpg|Neskororenesančný kaštieľ Súbor:Madočany - kaštieľ - 24. 5. 2014.JPG|Kaštieľ v Madočanoch"}
{"id": "29848", "title": "Liptovská Osada", "context": "Introduction  Liptovská Osada je obec na Slovensku v okrese Ružomberok."}
{"id": "32709", "title": "Lazisko", "context": "Technická infraštruktúra V obci sa nachádza zdroj pitnej vody, je zavedený vodovod a k dispozícii sú aj studne s vyhovujúcou kvalitou vody. Obec sa pripravuje na výstavbu kanalizácie, ktorá zatiaľ chýba. Z energetického hľadiska je posilnená novou elektrickou sieťou, plynofikovaná nie je. Obec patrí pod uzlový telefónny obvod Liptovský Mikuláš, je tu veľmi dobré pokrytie telekomunikačnými signálmi, vrátane mobilných."}
{"id": "32720", "title": "Jamník (okres Liptovský Mikuláš)", "context": "Doprava Obec spája s Liptovským Petrom na juhovýchod smerujúca cesta III. triedy 2359, ktorá sa v Liptovskom Petre napája na cestu II. triedy 537. Tá poskytuje napojenie na diaľnicu D1 v križovatke 284 Liptovský Hrádok a spája Liptovský Peter s Liptovským Hrádkom. Cesta III. triedy 2359 z Jamníka pokračuje na sever okolo roľníckeho družstva do Liptovského Ondreja, a Liptovský Ondrej má po ceste III. triedy 2338 spojenie na Liptovský Mikuláš a Beňadikovú. Ťažǩo zjazdná na juh smerujúca miestna komunikácia spája obec s Podturňou. Táto cesta je lemovaná zo západnej strany alejou a je ňou vedený modrý cyklochodník. Miestna juhovýchodne orientovaná komunikácia spája priamo Jamník a Beňadikovú, vedie ale na súkromný pozemok v Beňadikovej a je teda často neprejazdná. Autobusové spojenie obce je orientované na Liptovský Hrádok, aj priame autobusy končiace v Liptovskom Mikuláši ním prechádzajú. V katastri obce sú zastávky v strede obce, pri vojenskom areáli Mokraď a pri Roľníckom družstve (pre autobusy začínajúce v Jamníku). Prvé autobusové spojenie obce bola linka do Liptovského Hrádku v roku 1951, v roku 1982 bolo predĺžená po bytovky pri Roľníckom družstve. V obci sa nenachádza železničná stanica, najbližšie stanice sú v Podturni, Liptovskom Hrádku a Liptovskom Mikuláši."}
{"id": "264644", "title": "Liptovská Mara (obec)", "context": "Introduction Vežička gotického kostola Liptovská Mara je zaniknutá obec v okrese Liptovský Mikuláš, bola zatopená priehradou Liptovská Mara. Vznik obce sa predpokladá v 9. storočí, prvá písomná zmienka pochádza z roku 1314. Stála na úpätí návršia Havránok. Obec Liptovská Mara plnila do roku 1449 funkciu svetskej správy, zhromažďovala sa v nej liptovská šľachta. Do roku 1582 bola detašovaná ako stredisko cirkevnej správy. V roku 1390 v obci odsúdili a upálili falzifikátora kráľovských donačných listín Jána Literáta z Madočian. Kvôli výstavbe priehrady v rokoch 1965-1975, ktorá dostala rovnomenný názov, bolo obyvateľstvo obce vysťahované a obec zatopená. Obec Liptovská Mara mala krátko pred zánikom 329 obyvateľov v 61 domoch. Ostala po nej len veža gotického kostola a budova fary. Kostol okrem veže zbúrali, pričom cenné architektonické prvky a zariadenie preniesli do Múzea liptovskej dediny v Pribyline, kde postavili kópiu chrámu. Na pôvodnom mieste pri stojacej veži sú vyznačené základy kostola."}
{"id": "517092", "title": "Cyklokorytnička", "context": "História V roku 1908 bola v Revúckej doline sprevádzkovaná úzkorozchodná miestna železničná trať z Ružomberka, ležiaceho na trase Košicko-bohumínskej železnice do kúpeľnej osady Korytnica. Trať bola v prevádzke do roku 1974, kedy bola zrušená a koľajový zvršok postupne znesený. Pre cykloturistov bola trasa z Ružomberka po Liptovskú Osadu čiastočne upravená v roku 2001. Od Liptovskej Osady až po Korytnicu bola postupne upravovaná a budovaná od konca roku 2015 a na jar 2016. Otvorená bola v sobotu 11. júna 2016."}
{"id": "29799", "title": "Kalameny", "context": "Dejiny V chotári obce sa nachádza Liptovský hrad, nazývaný aj Veľký hrad , s dejinami ktorého sú osudy dediny od počiatkov späté. V roku 1264 kráľ Belo IV. daroval Klementovi z Liptovskej Teplej menší majetok, vyčlenený z chotára Liptovskej Teplej. Tento majetok mu potom potvrdil aj kráľ Ladislav IV. v roku 1278 a 1283. Jeho potomkovia neskôr používali meno osady vo svojich prídomkoch. Na konci 16. storočia tu žili Lofajovci , zrejme potomkovia Klementa, neskôr aj Argalášovci , Madocsányiovci , Kasanickovci a v roku 1637 Hazuchovci . Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom oviec."}
{"id": "32737", "title": "Východná (obec)", "context": "Polohopis<ref>[http://www.vychodna.eu/obec/obec-vychodna-dnes Info o polohe obce]</ref> Obec sa nachádza vo východnej časti Liptova, v miernej depresii na juhozápadných svahoch Západných Tatier. Prechádza ňou cesta I/18 z Liptovského Hrádku do Popradu, severným okrajom aj diaľnica D1. Údolie Bieleho Váhu s dôležitou železničnou traťou Žilina – Košice vedie za nevýrazným hrebeňom, asi 1 km južne. Chotár Východnej dosahuje na severe vrchol dominantného Kriváňa, na juhu potom dosahuje až k hlavnému hrebeňu Nízkych Tatier. Z východu ho ohraničuje chotár Važca a Liptovskej Tepličky, z juhu chotáre Heľpy, Závadky nad Hronom a Polomky, zo západu Malužinej, Kráľovej Lehoty a Hýb a zo severu chotár mesta Vysoké Tatry. Centrálnu časť územia vypĺňa Liptovská kotlina s údoliami Bieleho a Čierneho Váhu. Súčasťou obce sú aj osady Svarín a Čierny Váh s priľahlými samotami."}
{"id": "550734", "title": "Galovianske háje", "context": "Turizmus Táto časť Liptovskej kotliny patrí medzi pokojnejšie a menej navštevované oblasti. Južné pobrežie Liptovskej Mary je využívané najmä milovníkmi rekreačného rybolovu a v lokalite Dechtáre je v blízkosti tradičnej reštaurácie malý prístav. Vzhľadom na odľahlosť územia od horských oblastí tu nie sú značené chodníky a jedinú výnimku tvorí červeno značený chodník, vedúci od železničnej zastávky Vlachy cez Archeopark Havránok na Liptovský hrad."}
{"id": "32706", "title": "Lazisko", "context": "Obyvateľstvo Obec je na 99 % slovenskej národnosti, takmer 60 % obyvateľstva je Evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania, 28 % občanov Rímskokatolíckeho vyznania a 10 % je bez vyznania. V obci je 126 rodinných domov, z ktorých je 122 trvale obývaných. V posledných dvoch rokoch tu pribudlo, alebo je v súčasnosti rozostavaných 6 nových domov. Mladí ľudia čoraz viac prejavujú záujem zostať žiť v obci vo vlastných rodinných domoch. Obecný úrad tieto aktivity občanov podporuje a hľadajú spoločné riešenie pri získavaní nových stavebných pozemkov. Na území obce žije 405 obyvateľov. Vzhľadom na to, že v obci sa nenachádzajú aktivity výrobného charakteru, takmer všetci odchádzajú za prácou mimo obce. Vo výhľadovom období je potrebné počítať s rozvojom služieb, hlavne v oblasti cestovného ruchu. Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Dedinská zvonica, drevená ľudová stavba na murovanom základe na pôdoryse štvorca z roku 1930. Zvon odlial Alois Kurdel z Trnavy. Zúžená drevená nadstavba je ukončená ihlancovou helmicou. Turistika Vďaka vynikajúcim prírodným podmienkam, zachovanou ľudovou architektúrou je Liptov jedným z najvyhľadávanejších regiónov cestovného ruchu na Slovensku. Nachádza sa v juhovýchodnej časti Žilinského samosprávneho kraja v Liptovskej kotline. Liptov poskytuje veľmi dobré podmienky pre pešiu turistiku, cykloturistiku, ale najmä pre zimné športy. Územie obce je zaujímavé svojimi turistickými trasami k Hradisku, kde sú zachované zvyšky púchovskej kultúry. K turisticky pekným trasám patria výstup na Sinú a k Mošnickej jaskyni."}
{"id": "547921", "title": "Lúžňanská kotlina", "context": "Turizmus Táto časť Nízkych Tatier patrí medzi turisticky menej atraktívne oblasti. Veľkú časť kotliny zaberá Liptovská Lúžna, ktorou vedie cesta, spájajúca Lúžňanskú a Ľupčiansku dolinu. Túto trasu obľubujú najmä priaznivci cyklistiky. Značené trasy vedú z obce južným smerom na vysoký Salatín ( červená značka), príp. do sedla pod Skalkou v hlavnom hrebeni ( žltá značka)."}
{"id": "550695", "title": "Liptovské nivy", "context": "Osídlenie Liptovské nivy patria medzi husto osídlené oblasti a na ich území ležia mestá Ružomberok, Liptovský Mikuláš a Liptovský Hrádok. Z obcí patria medzi najvýznamnejšie Lisková, Bešeňová, Kráľova Lehota a Pribylina."}
{"id": "577301", "title": "Farnosť Liptovská Lúžna", "context": "Introduction Rímskokatolícka farnosť v obci Liptovská Lúžna patrí do ružomberského dekanátu a Spišskej diecézy. Založená bola v roku 1787."}
{"id": "141196", "title": "Marcel Scholtz", "context": "Externé odkazy  Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 54 - evanjelická farnosť Kategória:Osobnosti z Liptovského Mikuláša Kategória:Slovenskí obchodníci Kategória:Slovenskí politici"}
{"id": "32815", "title": "Liptovská Anna", "context": "Introduction  Liptovská Anna je obec na Slovensku v okrese Liptovský Mikuláš. Dejiny Najstaršia písomná zmienka o obci pochádza z roku 1352. V 13. storočí bola spojená s Bukovinou a spolu tvorili osadu s názvom Podhradie."}
{"id": "600311", "title": "Valencijské spoločenstvo", "context": "Valencijské spoločenstvo je južným susedom Katalánska na pobreží Stredozemného mora, ktoré láka svojim piesočným pobrežím (Costa del Azahar, Costa de Valencia, Costa Blanca). Do mora ústi mnoho riek, ktoré vytekajú z hôr, ktoré na väčšine územia nie sú ďaleko od pobrežia: napr. Mijares, Turia, Júcar. Najvyššou horou je Cerro Calderón (1837 m) v severnej časti krajiny. Za zmienku stojí tiež Penyagolosa (1814 m). Krajina má rozlohu 23255 km2 a delí sa na tri provincie: Castellón de la Plana (8 okresov), Valencia (14 okresov) a Alicante (10 okresov). K Valencii tiež patrí oblasť Ademús medzi Kastíliou a Aragónskom."}
{"id": "447136", "title": "Valentinovci", "context": "Introduction  Valentinovci boli raná kresťanská gnostická skupina, ktorá vznikla v 2.storočí v Ríme. Za jej zakladateľa je považovaný Valentínos."}
{"id": "303826", "title": "Rumunská pravoslávna cirkev", "context": "Introduction  Rumunská pravoslávna cirkev je jedna z autokefálnych pravoslávnych cirkví. Jej najvyšším predstaviteľom je patriarcha. Cirkev pôsobí najmä na území Rumunska ale svoje eparchie má aj v zahraničí, napr. v Moldavsku. Rumunská pravoslávna cirkev vyhlásila autokefalitu v roku 1872, konštantínopolský patriarchát ju uznal v roku 1885. Od roku 1925 má cirkev hodnosť patriarchátu. V súčasnosti sa počet veriacich odhaduje na 20 miliónov."}
{"id": "126899", "title": "Ekumenická rada cirkví na Slovensku", "context": "Introduction  Ekumenická rada cirkví na Slovensku je naddenominačná organizácia združujúca cirkvi, ktoré majú vieroučný základ v Biblii a ekumenických vyznaniach. Hlavnými cieľmi je budovanie spolupráce medzi cirkvami, charitatívne aktivity a spoločné akcie určené na propagáciu medzidenominačnej spolupráce. Spoločnou aktivitou je aj Ekumenická spoločnosť pre štúdium siekt. Rada sa venuje aj publikačnej činnosti."}
{"id": "567351", "title": "Luteránska evanjelická cirkev augsburského vyznania v Českej republike", "context": "Učenie Základom učenia LECAV je Biblia zložená zo Starého a Nového zákona. Biblia je vykladaná v súlade s Knihou svornosti (Augsburské vyznanie, Apológia Augsburského vyznania, Šmalkaldské články, Malý katechizmus, Veľký katechizmus, Traktát o primáte a moci pápeža, Formula svornosti). LECAV má aj svoju Ústavu a podporuje ekumenické vzťahy na miestnej aj republikovej úrovni. LECAV vyznáva Apoštolské, Nicejsko-carihradské a Atanaziánske vyznanie."}
{"id": "526112", "title": "Kongregácia pre evanjelizáciu národov", "context": "Introduction  Kongregácia pre evanjelizáciu národov (lat. Congregatio pro Gentium Evangelizatione ) je kongregáciou rímskej kurie, ktorá koordinuje a je zodpovedná za misijnú činnosť katolíckej cirkvi. Kongregácie má špeciálnu úlohu, ohlasuje vieru na celom svete, koordinuje zdroje na misie, povzbudzuje a pomáha vytvárať nové misijné organizácie a inštitúcie, miestny klérus podporuje pri vyformovaní sa a pomáha vytvárať miestnu hierarchiu, sprostredkováva materiálnu pomoci pre misijnú aktivity . Kongregácia patrí medzi právne nástroje Svätého Otca a Svätej stolice nad misijnými prácami a inštitúciami. Jej predchádzajúci názov bol, Svätá kongregácia pre šírenie viery ( Sacra Congregatio de Propaganda Fide ) . Dikastérium má zbor konzultorov, títo sú odborníkmi v rôznych cirkevných odvetviach. Konzultanti majú pôvod v rôznych krajinách."}
{"id": "282830", "title": "Arménska katolícka cirkev", "context": "Introduction  Arménska katolícka cirkev je jednou z východných katolíckych cirkví, ktorá pri slávení liturgie používa arménsky obrad. Prvá únia medzi rímskokatolíckou a Arménskou apoštolskou cirkvou z roku 1198 siaha do čias križiackych výprav. Bola prijatá iba Arménmi v Cilícii a o necelé dve storočia sa skončila. V roku 1742 rímsky pápež potvrdil za Arménskeho patriarchu Cilície so sídlom v Libanone bývalého biskupa Arménskej apoštolskej cirkvi Abrahama Ardziviana, ktorý ako patriarcha prijal meno Abraham Bedros I. V roku 1867 bolo sídlo patriarchu presunuté do Konštantínopola (Istanbulu). Počas prenasledovania Arménov v Tureckom štáte koncom 1. svetovej vojny zahynulo okolo 100 000 veriacich. Následne bolo sídlo patriarchu presunuté opäť do Libanonu. V samotnom Arménsku nemohla Arménska katolícka cirkev počas komunistického režimu legálne pôsobiť a až v roku 1991 tam bol vytvorený Ordinariát pre katolíkov arménskeho obradu vo východnej Európe, pod jurisdikciu ktorého patria arménski katolíci v Arménsku, Gruzínsku, Rusku a na Ukrajine. Arménska katolícka cirkev má okrem toho biskupstvá na Blízkom Východe, v Európe, Severnej Amerike aj Latinskej Amerike. Následníci prvého patriarchu si podľa jeho vzoru pridávali k menu meno Bedros (Peter). Súčasným najvyšším predstaviteľom Arménskej katolíckej cirkvi je od roku 2021 katolikos-patriarcha Cilície Rafael Bedros XXI. Minassian."}
{"id": "506299", "title": "Českobratrská církev evangelická", "context": "Ekumenická spolupráca Cirkev je členom: Svetová rada cirkví Konferencia európskych cirkví Svetový luteránsky zväz Svetová aliancia reformovaných cirkví Spoločenstvo evanjelických cirkví v Európe"}
{"id": "305193", "title": "Arménska apoštolská cirkev", "context": "Introduction  Arménska apoštolská cirkev alebo arménska gregoriánska cirkev je jedna z autokefálnych orientálnych ortodoxných cirkví. Považuje sa za miafyzitskú cirkev. Jej najvyšším predstaviteľom je katolikos všetkých Arménov sídliaci v Ečmiadzine. Arménsko bolo prvou krajinou, ktorá oficiálne prijala kresťanstvo – v roku 301. Cirkev pôsobí na území Arménska a v zahraničí. Má okolo 9 miliónov vyznávačov. V Arménsku má táto cirkev osobitné zákonné postavenie. Okrem katolikosa v Ečmiadzine má cirkev aj katolikosát v Cilícii (katolikos však sídli v Libanone). Cirkev má aj dvoch patriarchov – v Jeruzaleme a Konštantínopole. <!--"}
{"id": "204330", "title": "Rodná víra", "context": "Introduction  Rodná víra , je novopohanské slovianske náboženské združenie v Česku, ktoré má za cieľ obnovovať a zachovávať pôvodné náboženstvo Slovanov. Medzi jeho hlavné aktivity patrí najmä usporadúvanie výročných sviatkov a slávností."}
{"id": "506022", "title": "Svetový luteránsky zväz", "context": "Introduction Logo Súbor:Lutheran_World_Federation_2013_Membership_Figures.svg|náhľad|Luteránstvo vo svete Svetový luteránsky zväz ( SLZ ) (, ) je celosvetová spoločnosť 145 cirkví naväzujúcich na učenie Martina Luthera, ktorá reprezentuje viac sko 72 miliónov kresťanov v 98 krajinách. SLZ vznikol roku 1947 v Lunde zmenou Svetového luteránskeho dohovoru (V jazyku|eng|The Lutheran World Convention) na federáciu evanjelických cirkví. Valné zhromaždenie prijalo Ústavu SLZ."}
{"id": "180444", "title": "Druhá španielska republika", "context": "Introduction  Druhá španielska republika je obdobie španielskych dejín v rokoch 1931 až 1939. Po víťazstve republikánskych strán v komunálnych voľbách vo veľkých mestách v roku 1931 bola vo viacerých mestách vyhlásená republika. Kráľ Alfonz XIII. utiekol zo Španielska a bola utvorená dočasná vláda tvorená socialistami a republikánmi. Socialisti a republikáni zvíťazili aj v nasledujúcich parlamentných voľbách v roku 1931. V tom istom roku bola prijatá nová ústava, bola liberálna, pokroková, zaručovala súkromné vlastníctvo a zakotvila odluku cirkvi od štátu. V decembri 1931 bol zvolený za prvého prezidenta advokát Niceto Alcalá-Zamora. V roku 1932 dostalo Katalánsko autonómiu, pozemkový zákon prerozdelil pôdu v prospech maloroľníkov a vykonalo sa veľa ďalších reforiem. V roku 1933 sa konali vzbury extrémnej ľavice proti republike, v dôsledku čoho v tom istom roku v parlamentných voľbách zvíťazila koalícia (radikálne) pravicových strán, ktorá hneď zrušila väčšinu reforiem z rokov 1931 a 1932. Ľavica nato zorganizovala vzburu v Astúrii a vyhlásila tam republiku rád a v Katalánsku vyhlásila nezávislosť Katalánska. Obe vzbury boli krvavo potlačené a Katalánsko stratilo autonómiu. V roku 1936 vyhrali parlamentné voľby ľavicové strany (spojené do tzv. Ľudového frontu). Nasledovalo obdobie politických vrážd, štrajkov. Krajina bola rozdelená na dva tábory (pravica a ľavica). Pravica sa rozhodla uchopiť moc násilím, čo sa jej nakoniec aj postupne podarilo v občianskej vojne v rokoch 1936 - 1939. 1. apríla 1939, keď Francisco Franco spolu s nemeckými a talianskymi fašistami porazil vládne vojská Španielska a medzinárodné brigády, sa skončila občianska vojna a s ňou aj druhá španielska republika."}
{"id": "98445", "title": "Valencia (mesto)", "context": "Dejiny Mesto Valencia založili Rimania v roku 138 pred Kr. Po tom, ako mestu vládli rôzne národy (Vizigóti i Arabi), ho v roku 1238 definitívne dobyli kresťania. V 15. storočí tu založili prvú nemocnicu pre mentálne postihnutých v Európe. Valencia má štyri univerzity, najstaršou je Valencijská univerzita, ktorú v roku 1501 založil pápež Alexander VI. Počas španielskej občianskej vojny, v rokoch 1936 – 1937, vo Valencii sídlila republikánska vláda."}
{"id": "164317", "title": "Valónsky región", "context": "Introduction Poloha regiónu v Belgicku Vlajka Valónskeho regiónu Valónsky región alebo Valónska oblasť (fran. , nem. , val. , hol. ), skrátene Valónsko , je jeden z troch administratívnych regiónov Belgicka. Predstavuje 33 % obyvateľov (3 498 384) a 55 % () rozlohy Belgicka. Je to prevažne francúzsky hovoriaci región, no nachádzajú sa tu aj nemecky hovoriace komunity na východe. Tak ako iné regióny, má vlastný parlament a vládu. Hlavným mestom je Namur a oficiálne jazyky sú francúzština a nemčina. Dňa 1. januára 2006 žilo vo Valónsku 3 413 978 obyvateľov. Súčasťou regiónu je aj enkláva Comines-Warneton, ktorá územne nesúvisí so zvyškom územia."}
{"id": "90324", "title": "Pyrenejský polostrov", "context": "Jazyky Na polostrove sa hovorí nasledovnými jazykmi: Andorra: katalánčina Gibraltár: angličtina (úradný jazyk) španielčina llanito (zmes angličtiny a španielčiny) Portugalsko: portugalčina (úradný jazyk) mirandčina (len v malej východnej oblasti regiónu Norte, v blízkosti hraníc so Španielskom; druhý úradný jazyk) Španielsko: španielčina (presnejšie kastílčina) katalánčina baskičtina galícijčina astúrčina okcitánčina"}
{"id": "246119", "title": "Katalánci", "context": "Náboženstvo Väčšina Kataláncov sú rímskokatolíci, menšia časť sú ateisti."}
{"id": "246117", "title": "Katalánci", "context": "Introduction  Katalánci sú národ žijúci najmä v autonómnom spoločenstve Katalánsku, ale aj v iných častiach sveta."}
{"id": "107264", "title": "Katalánsko", "context": "Dejiny Vytváralo sa počas reconquisty dobývaním a dosídľovaním území ovládaných Arabmi. Pôvodne španielska marka Franskej ríše, ktorá sa rozpadla na samostatné kniežatstvá, do 12. stor. patriace k Francúzsku. Od 1137 únia Katalánska s Aragónskom. Katalánci sa zúčastnili na kolonizácii Baleár, spory medzi nimi a aragónskymi kráľmi upevnili ich zvláštne postavenie, ktoré stratili 1714 v rámci centralizácie štátu. 1812 bolo Katalánsko Napoleonom I. pripojené k Francúzsku, po obnovení španielskej monarchie 1814 hnutie za nezávislosť, ktoré vyvrcholilo 1932 vyhlásením autonómie a 6. októbra 1934 samostatnej republiky v rámci španielskej federácie. Nezávislá republika bola presne po 10 hodinách existencie zrušená po zásahu španielskych síl pod vedením generála Bateta. Pokus skončil uväznením členov katalánskej vlády a pozastavením štatútu autonómie zo strany španielskej vlády. V roku 1977 bola obnovená autonómia, 1979 potvrdená referendom. V roku 1990 získala arančina (miestna okcitánčina) postavenie kooficiálneho jazyka (spolu s katalánčinou a španielčinou) v údolí Val d Aran v Katalánsku, od roku 2006 v celom Katalánsku. Katalánsko je prvý španielsky pevninský región, v ktorom boli zakázané býčie zápasy. 27. októbra 2017 vyhlásil katalánsky parlament nezávislosť Katalánska pod názvom Katalánska republika; španielska vláda v Madride v ten istý deň odvolala katalánsku vládu, rozpustila katalánsky parlament a obmedzila autonómiu."}
{"id": "279815", "title": "Valónčina", "context": "Introduction Jazyková mapa Valónska, valónčina je v žltom Valónčina je regiónalny románsky jazyk, ktorým sa hovorí najmä v Belgicku. Od roku 1990 Francúzske spoločenstvo Belgicka uznáva valónčinu ako regionálny endogénny jazyk. Kategória:Románske jazyky Kategória:Jazyky v Belgicku"}
{"id": "246120", "title": "Katalánci", "context": "Jazyk Jazykom Kataláncov je katalánčina. V polovici 20. storočia bola postavená mimo zákon generálom Francom. Nesmela sa používať na školách a dokonca ani na verejnosti. Dnes nadobudla opäť štatút úradného jazyka a stala sa silným nástrojom katalánskej identity."}
{"id": "528376", "title": "Valencijské spoločenstvo", "context": "Geografia Valencijské spoločenstvo je južným susedom Katalánska na pobreží Stredozemného mora, ktoré láka svojim piesočným pobrežím (Costa del Azahar, Costa de Valencia, Costa Blanca). Do mora ústi mnoho riek, ktoré vytekajú z hôr, ktoré na väčšine územia nie sú ďaleko od pobrežia: napr. Mijares, Turia, Júcar. Najvyššou horou je Cerro Calderón () v severnej časti krajiny. Za zmienku stojí tiež Penyagolosa (). Krajina má rozlohu a delí sa na tri provincie: Castellón de la Plana (8 okresov), Valencia (14 okresov) a Alicante (10 okresov). K Valencii tiež patrí oblasť Ademús medzi Kastíliou a Aragónskom."}
{"id": "391", "title": "Severné Macedónsko", "context": "Kultúra Severomacedónska kultúra je zmesou gréckej, osmanskej, talianskej a bulharskej kultúry. Miestne tradičné ženské kroje sú podobné ostatnému strednému Balkánu, najmä Bulharsku, typický mužský odev bola grécko-albánska suknica fustanella, najmä na juhu krajiny. Ľudová hudba vychádza z balkánskeho, byzantského gréckeho a osmanského vplyvu, v menšej miere z benátskeho. Hlavným hudobným nástrojom sú balkánske gajdy, strunová tambura byzantského pôvodu, dychová šupelka a zurla a bubon tapan. Tradičný tanec je kruhový oro, tanec gréckeho pôvodu-od gréckeho slova choros-tanec . Kuchyňa je zmesou gréckej, tureckej, maďarskej a talianskej. Tradičné jedlo je tavče gravče, zapekané fazule. Pomerne kvalitné je aj miestne víno. K novej tradičnej kultúre a národnému povedomiu patrí aj stotožnenie sa s históriou a kultúrou starovekej Macedónie a jej hrdinami, ako Alexander Veľký, či Filip II., práve proti tomu namietajú Gréci aj Bulhari."}
{"id": "292099", "title": "Valdajská pahorkatina", "context": "Zaujímavosti Podľa niektorých teórií je pôvodnou pravlasťou Indoeurópanov práve valdajská oblasť. Historický význam majú mestá Ostaškov a Valdaj. Valdajská pahorkatina je vyhľadávaným turistickým cieľom, pre veľký počet rybníkov, najmä pre rybárov. Je tu Valdajský národný park, Sebežský národný park a prírodné rezervácie."}
{"id": "131815", "title": "Vlorë (kraj)", "context": "Introduction right Vlorë (alb.: Qarku i Vlorës ) je kraj v Albánsku. Pozostáva z okresov Delvinë, Sarandë a Vlorë, jeho hlavné mesto je Vlorë. Časť obyvateľstva tvorí grécka menšina. Vloreské západné a južné pobrežie tvorí súčasť Otrantského prielivu, a ďalej na juh má krátku hranicu s Gréckom. Vnútroštátne hranice má s krajmi: Fier: sever Gjirokastër: východ Kategória:Kraje v Albánsku"}
{"id": "264608", "title": "Udine", "context": "Obyvateľstvo Obyvatesľvo tvoria z 90% Taliani-Friuláni, ktorí rozprávajú friulánskym jazykom, čo je samostatný románsky jazyk. Menšiny tvoria rôzni prisťahovalci, Slovinci, Rumuni, Albánci, Srbi, Indovia a Afričania."}
{"id": "305965", "title": "Florina", "context": "Dnes Časť obyvateľstva, hlavne starší stále používa slovanský jazyk, potomkovia Pontských Grékov používajú pontskú gréčtinu. Florina, spoločne s mestom Edessa sú mestá s najväčšou koncentráciou Gréckych Slovanov. Mesto je známe svojou tradičnou chuťovkou, tzv. Florinské papriky ( Piperia Florinis ), čo sú v olivovom oleji nakladané červené papriky. Kategória:Mestá v Grécku"}
{"id": "166265", "title": "Valónsko", "context": "Introduction  Valónsko môže byť: všeobecne: územie obývané Valónmi, teda jazykové územie v Belgicku a Francúzsku, pozri Valóni Valónsky región a jemu zodpovedajúce územie len francúzsky hovoriaca časť Valónskeho regiónu alebo celého Belgicka (t. j. Francúzske spoločenstvo Belgicka)"}
{"id": "528375", "title": "Valencijské spoločenstvo", "context": "Administratívne členenie Valencia sa od 30. novembra 1833 člení na 3 provincie: Castellón Valencia Alicante"}
{"id": "560363", "title": "Arménske kráľovstvo", "context": "Pozri aj  Dejiny Arménska Arménske kniežatstvo v Kilikii Karské kráľovstvo Zakharjanovci Kommagenské kráľovstvo Vaspurakanské kráľovstvo Sjunikské kráľovstvo Bachkské kráľovstvo Osroéné Arcachské kráľovstvo Arménsky emirát Arménska satrapia Lorijské kráľovstvo"}
{"id": "152742", "title": "Zoznam historických článkov/V", "context": "va Vadžet · Val obrov · Valasi (severné Karpaty) · Valašská kolonizácia · Valašské právo · Valašsko (Rumunsko) · Valdénstvo · Valentina Vladimirovna Tereškovová · Valentinianus III. · Valentinián I. · Valentinos Egyptský · Valentín Ecchius · Valentín I. Druget · Valerián (cisár) · Valerij Alexejevič Čudinov · Valerij Jakovlevič Briusov · Valerius Aedituus · Valerius Antias · Valerius Babrius · Valerius Flaccus · Valerius Maximus · Valéry Giscard d’Estaing · Valgaš · Vallia · Valoisovci · Van Gogh Museum · Vannius · Vardarské Macedónsko · Varšavské geto · Varšavské kniežatstvo · Varšavské povstanie · Varuna · Vasa Pelagić · Vasil Biľak · Vasil Kolarov · Vasilij Danilovič Sokolovskij · Vasilij Grigorievič Zajcev · Vasilij Ivanovič Čujkov · Vasilij Ivanovič Petrov · Vasilij Konstantinovič Bľucher · Vasiľ I. (Polacké kniežatstvo) · Vata (vodca povstania) · Vatikánsky kódex · Vatra zvrchovanosti · Vavrinec (učeník Cyrila a Metoda) · Vavrinec Čaplovič · Vavrinec Tóth · Vavro Šrobár · Vazul"}
{"id": "292097", "title": "Valdajská pahorkatina", "context": "Introduction  Valdajská pahorkatina (-slovenský normovaný názov; staršie Valdajská vrchovina , zastarano Valdajské vrchy, Valdajské pohorie, Alaunská vysočina, Alaunské vrchy, Volchonský les ; rus.: Валдайская возвышенность - Valdajskaja vozvyšennosť , alebo Валдай - Valdaj ) je pahorkatina severozápadnej časti centrálneho Ruska, s najvyšším vrchom Vyšnij Voločok (346,9 m)."}
{"id": "6686", "title": "Turkménsko", "context": "Introduction  Turkménsko (–normovaný názov; staršie, t. j. najmä pred vznikom dnešného štátu: Turkménia alebo Turkmenistan ) je štát v Strednej Ázii. Hraničí s Afganistanom, Iránom, Uzbekistanom a Kazachstanom. Je bývalou zväzovou republikou Sovietskeho zväzu a členom Spoločenstva nezávislých štátov."}
{"id": "600", "title": "Arménsko", "context": "Prírodné podmienky Povrch Arménska je hornatý. Priemerná nadmorská výška je Prevažná väčšina územia leží vo výškach nad Republika sa rozprestiera v Arménskej vysočine – pokračovaní Anatólskej plošiny, obkolesenej horami Malého Kaukazu. Horské chrbty sa striedajú s plošinami ležiacimi vo výške 1 400 – , respektíve s nižšie položenými rovinami. Podobne ako okolité oblasti je súčasťou alpsko-himalájskej sústavy. Krajina je bohatá na medené a medeno-molybdénové rudy, nefelíny (surovina na výrobu hliníka) a pyrit. Bohaté sú aj zásoby stavebných surovín. Podnebie je kontinentálne a suché. Poľnohospodárska pôda sa musí umelo zavlažovať. Hlavnou riečnou tepnou je rieka Araks, tvoriaca hranicu s Tureckom. Významné jazero Sevan je dôležitým rezervoárom vody pre priemysel a poľnohospodárstvo."}
{"id": "166079", "title": "Dejiny Arménska", "context": "Introduction Arménska republika získala nezávislosť 23. augusta 1990, keď Najvyšší soviet Arménskej sovietskej socialistickej republiky prijal deklaráciu o nezávislosti. Zároveň došlo k zmene názvu štátu na Arménsku republiku a boli zavedené štátne symboly a hymna z roku 1920. 23. septembra 1990 bola vyhlásená nezávislosť republiky."}
{"id": "556331", "title": "Arménske kniežatstvo v Kilikii", "context": "Introduction  Arménske kniežatstvo v Kilikii (niekedy spolu s obdobím Arménskeho kráľovstva v Kilikii označované aj ako Malé Arménsko alebo aj ako Malá Arménia ) bol stredoveký feudálny štát, dedičná monarchia rozprestierajúca sa na území dnešného Turecka v Malej Ázii v Kilikii. Na čele kniežatstva stála dynastia Rubenovcov. Kniežatstvo zohralo významnú úlohu v križiackych dejinách a podporilo vznik susedných križiackych štátov, najmä Edesského grófstva a Antiochijského kniežatstva. Najväčší rozkvet kniežatstva nastal počas vlády posledného vládcu Levona II. (v kniežatstve vládol v rokoch 11871198), ktorý kilikijské územie zväčšil a vďaka podpore rímsko-nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu a jeho syna Henricha VI. získal kráľovskú korunu. Kniežatstvo sa tak stalo Kilikijským kráľovstvom."}
{"id": "560362", "title": "Arménske kráľovstvo", "context": "Introduction  Arménske kráľovstvo môže byť: staroveké Arménske kráľovstvo, pozri Arménske kráľovstvo (starovek) stredoveké kráľovstvo Bagratovcov, pozri Anijské kráľovstvo stredoveké kráľovstvo v Kilikii, pozri Arménske kráľovstvo v Kilikii"}
{"id": "214103", "title": "Adžarsko", "context": "Introduction  Adžarsko (gruz. Ačaretis ), oficiálne Adžarská autonómna republika , je jedna z dvoch gruzínskych autonómnych republík. Rozkladá sa na juhozápade krajiny pri Čiernom mori, na juhu susedí s Tureckom. Administratívnym a hospodárskym centrom tejto republiky je prístavné mesto Batumi."}
{"id": "600315", "title": "Mannov zákon", "context": "Podobne postavený zákon, ktorý pojem  amorálnosti ponecháva na subjektívne definovanie, však mohol byť rôznymi puritánskymi združeniami, ktoré mali svoje zastúpenie v  kongrese, zneužitý a účelovo použitý. A zneužívaný aj skutočne bol. Prvým človekom odsúdeným podľa tohto zákona bol majster v ťažkej váhe, boxer Jack Johnson, ktorý prehovoril jednu ženu aby odišla z verejného domu a žila sním v inom štáte. Napriek tomu, že si ju vzal za ženu, bol odsúdený na jeden rok. Vážne bola poškodená aj povesť a kariéra jedného z priekopníkov sociológie  William I. Thomas. Bol obvinený, že sa stýka s manželkou armádneho dôstojníka, ktorý v tom čase slúžil vo Francúzsku. Charlie Chaplin  z dôvodov, že sa voči nemu chystalo použitie Mannovho zákona, opustil USA a v roku 1950 sa usadil vo  Švajčiarsku."}
{"id": "109537", "title": "Nevedomosť (neznalosť)", "context": "Nevedomosť a právo V morálnom a trestno-právnom kontexte je v súvislosti s úmyselnou ignoranciou známa veta „ Ignorantia juris non excusat “ („Neznalosť zákona neospravedlňuje“), poukazujúca na to, že neznalosť zákona, resp. nevedomosť o následkoch trestného činu alebo o trestnom čine samotnom nie je poľahčujúcou okolnosťou svedčiacou o nevine. Touto vetou sa preto pobáda k prijatiu zodpovednosti za svoje skutky a správanie."}
{"id": "161356", "title": "Mannov zákon", "context": "Významné osobnosti postihnuté Mannovým zákonom  Chuck Berry - hudobník Charlie Chaplin - herec Rex Ingram - herec Jack Johnson - boxer William I. Thomas - sociológ Frank Lloyd Wright - architekt Charles Manson - vodca zločineckej skupiny známej ako „Rodina“ (The Family), ktorá mala na svedomí niekoľko brutálnych vrážd, medzi nimi aj Sharon Tate, manželku režiséra Romana Polanského Kategória:Právne predpisy v USA"}
{"id": "53171", "title": "Thomas Mann", "context": "Introduction  Paul Thomas Mann ( 6. jún 1875, Lübeck, Nemecká ríša – † 12. august 1955, Zürich, Švajčiarsko) bol nemecký spisovateľ, filantrop a esejista prvej polovice 20. storočia. V roku 1929 získal Nobelovu cenu za literatúru. Brat spisovateľa Heinricha Manna (1871 – 1950) a menej významného Carla Victora Manna (1890 – 1949), otec spisovateľov Klausa Manna (1906 – 1949) a Golo Manna (1909 – 1994). V menšej miere sa stali významnými rovnako dcéry Erika Mannová (1905 – 1969), Monika Mannová (1910 – 1992) a Elisabeth Mannová-Borgeseová (1918 – 2002) a rovnako vnuk Fridolin Mann ( 1940). Veľa ďalších rodinných príslušníkov získalo určitý význam ako vzory pre postavy v niektorých Mannových románoch."}
{"id": "575216", "title": "Závod na výrobu polovodičov", "context": "Pozri aj  Klaiberov zákon Moorov zákon Rockov zákon"}
{"id": "456345", "title": "Chelsea Manningová", "context": "Väzenské podmienky Manningová bola držaná v zariadení s maximálnym strážením a súčasne v režime POI (Prevention of Injury - prevencia zranenia), pomocou ktorého možno väzňom alebo chovancom obmedziť pohyb, kontakt s ostatnými ľuďmi a kontrolovať spánkový režim. Bola na samotke v malej cele (1,83 × 2,66 metra) 23 hodín denne, bez povolenia návštev (ani rodinných príslušníkov - výnimkou počas posledných mesiacov bolo niekoľko návštev jej právnika a jej kamaráta a dôverníka, Davida Housa). V rámci väzenského režimu má Manningová budíček o 5. hodine ráno a až do 8. hodiny večer mala zakázané spať. Mala zakázané v cele cvičiť. Podľa Manningovej právneho zástupcu a psychológa nebol takýto režim nevyhnutný. Podmienky, v ktorých bola Manningová zadržiavaná, budili pozornosť médií, a tie ich označovali za \"extrémne\", \"nehumánne\", \"hanebné\" a tiež, ako formu mučenia. V súvislosti s Chelsea Manningovou sa objavuje aj spojenie \"politický väzeň\", spolu so správou, že podmienky väznenia bude na základe formálnej sťažnosti skúmať komisár OSN. Ten v marci 2012 zistil, že sa Spojené štáty na Manningovej dopustili mučenia, krutého a ponižujúceho zaobchádzania a porušenia prezumpcie neviny. V polovici decembra 2010 tlačový hovorca Pentagónu David LaPonde vyhlásil, že s Chelsea Manningovou je zaobchádzané ako s akýmkoľvek väzňom v zariadení s maximálnym strážením; že Manningová môže cvičiť, čítať tlač, prijímať návštevy a jednu hodinu denne sledovať televíziu. Manningovej priateľ a dôverník, David House, ktorý mal o týždeň neskôr v rozhovore pre MSNBC príležitosť hovoriť o podmienkach jej zadržiavania, toto vyhlásenie vo všetkých bodoch poprel a dodal, že nedostatok cvičenia a duševná stimulácia sa začína prejavovať na jej zdraví aj psychike. V rozhovore tiež poznamenal, že jediný zdroj jej zadržania a dlhého väznenia je veľmi nedôveryhodný (poukázal na nútený pobyt Adriana Lamo na psychiatrickej liečebni, kde bol od 28. apríla do 7. mája 2010, krátko pred Manningovým zadržaním) a že nič nenaznačuje tomu, že by spojenie medzi Manningom a zakladateľom WikiLeaks, Julianom Assangeom vôbec existovalo. 25. januára 2011 vyšetrovatelia americkej armády konštatovali, že sa im nepodarilo nájsť dôkazy spájajúce Manning s Assangeom (z čoho okrem iného vyplýva, že nemajú možnosť stíhať Assangeho za prezradenie amerických diplomatických depeší). Súčasne s tým bol Manningovi zrušený režim Prevention of Injury . 10. apríla podpísalo 250 prominentných amerických právnikov protest proti spôsobu akým sa zaobchádza s Bradleyom Manningom. Medzi nimi aj Laurence Tribe, profesor Harvardovej univerzity, považovaný za najväčšiu liberálnu autoritu v USA na ústavné právo (učil o.i. aj Baracka Obamu), ktorého názorom je, že toto zaobchádzanie je \"nielenže hanebné, ale tiež protiústavné\". 8. apríla 2011 si veliteľ väznice vyžiadal hlásenia o väzenských podmienkach Manninga a zistil početné pochybenia, ktoré sa následne snažil skryť."}
{"id": "431169", "title": "Norimberský lekársky proces", "context": "Introduction Obrázok:Karl-Brandt.jpg|250px|náhľad|Karl Brandt, osobný lekár Adolfa Hitlera, symbol nacistických sadistických experimentoch prevádzaných na ľudskej rase Norimberský lekársky proces ( Doctors´ Trial , oficiálne United States of America v. Karl Brandt, et al. ) bol súdny proces s nacistickými lekármi Tretej ríše, ktorý pred a počas druhej svetovej vojny vykonávali sadistické pokusy a experimenty zväčša na telesne a duševne postihnutých ľuďoch, alebo na väzňoch koncentračných táborov. Bol to prvý z 12 neskorších procesov, ktorých účelom bolo potrestania zodpovedných za zločiny spáchané v rámci Tretej ríše. Podobne ako Norimberský proces s nacistickými pohlavármi, aj tento tribunál zasadal v nemeckom meste Norimberg. Nekonal sa pred medzinárodným súdnym tribunálom ako tomu bolo v prípade Norimberského procesu, ale pred vojenským tribunálom Spojených štátov amerických. Proces prebiehal od októbra 1946 do augusta 1947 a z 23 obžalovaných až 20-ti obžalovaní boli lekármi. Boli súdení predovšetkým za nacistické experimenty na ľuďoch a za masové vraždy pod zámienkou eutanázie . Najznámejší nacistický lekár Josef Mengele sa zatknutiu úspešne vyhol a ušiel do Južnej Ameriky. Obvinenia Obvinenia voči obžalovaným boli zhrnuté do 4 bodov: 1. Účasť na spáchaní vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti podľa bodu 2. a 3. 2. Vojnové zločiny - medicínske experimenty, prevádzané bez súhlasu dotyčných subjektov, na vojnových zajatcoch a civilistoch okupovaných krajín, ktoré boli sprevádzané vraždami, brutalitou, mučením, krutosťou a inými neľudskými činmi. 3. Zločiny proti ľudskosti spáchané podľa bodu 2. aj na príslušníkoch Nemecka. 4. Členstvo v organizácii Waffen-SS"}
{"id": "40923", "title": "Norimberský proces", "context": "Dôsledky Norimberský proces umožnil vznik precedensu a právneho rámca, podľa ktorého boli súdení ďalší vojnoví zločinci druhej svetovej vojny, ako aj vojnové zločiny neskorších období. Ustanovil osobnú zodpovednosť jednotlivcov za vojnové zverstvá, genocídu, vážne vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. V nasledujúcom období boli uskutočnené procesy s ďalšími osobami z radov nemeckej armády, nacistickými lekármi, príslušníkmi SS atď. Len v rámci americkej okupačnej zóny sa jednalo o 12 procesov, ktoré sú známe ako následné norimberské procesy. Jeden z najznámejších z nich bol norimberský lekársky proces. Tribunál urýchlil ďalší rozvoj zásad medzinárodného trestného práva a medzinárodného humanitárneho práva, zavedenie Dohovoru o genocíde z roku 1948, Ženevského dohovoru z roku 1949 a Ženevského protokol z roku 1977. Ovplyvnil tiež stanovy Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu a pre Rwandu. V priebehu vyšetrovania začali pri výpovediach svedkov ako boli Eichmannovi spolupracovníci, medzi nimi napr. Dieter Wisliceny, vychádzať najavo detaily a pravda o masovom a systematickom vraždení Židov. Eichmann, jeden z hlavných organizátorov vraždenia Židov, v tej dobe žil v ilegalite v Argentíne a bol vypátraný izraelskou tajnou službou až roku 1960. Podobný proces sa konal tiež v Japonsku – Tokijský proces."}
{"id": "161355", "title": "Mannov zákon", "context": "Zneužívanie zákona Podobne postavený zákon, ktorý pojem amorálnosti ponecháva na subjektívne definovanie, však mohol byť rôznymi puritánskymi združeniami, ktoré mali svoje zastúpenie v kongrese, zneužitý a účelovo použitý. A zneužívaný aj skutočne bol. Prvým človekom odsúdeným podľa tohto zákona bol majster v ťažkej váhe, boxer Jack Johnson, ktorý prehovoril jednu ženu aby odišla z verejného domu a žila sním v inom štáte. Napriek tomu, že si ju vzal za ženu, bol odsúdený na jeden rok. Vážne bola poškodená aj povesť a kariéra jedného z priekopníkov sociológie William I. Thomas. Bol obvinený, že sa stýka s manželkou armádneho dôstojníka, ktorý v tom čase slúžil vo Francúzsku. Charlie Chaplin z dôvodov, že sa voči nemu chystalo použitie Mannovho zákona, opustil USA a v roku 1950 sa usadil vo Švajčiarsku."}
{"id": "57155", "title": "Carl Gustaf Emil Mannerheim", "context": "Mladosť Súbor:Mannerheim siblings.jpg|náhľad|190px|vľavo|Budúci maršal (vpravo) so svojimi súrodencami. Uprostred baronessa Sophie Mannerheimová, zakladateľka moderného ošetrovateľstva vo Fínsku. Mannerheim pochádzal z významného šľachtického rodu Mannerheimovcov. Jeho starý otec, gróf Carl Gustaf Mannerheim, bol významný entomológ a sudca a jeho otec, gróf Carl Robert Mannerheim, neúspešný obchodník, ktorý zbankrotoval a krátko po narodení Carla Gustava rodinu opustil a odišiel do Paríža, kde sa živil ako umelec. Matka Carla Gustafa, Hedvig Charlotta (Hélène) von Julin, bola dcérou obchodníka. Ako v poradí tretí syn grófa dostal po narodení titul barón (po fínsky Vapaaherra , po švédsky Friherre ). Detstvo prežil na rodinnom zámku Louhisaari Manor, ktorý ale v roku 1880 musela rodina predať, aby pokryla najväčšie otcove dlhy. Roku 1881 zomrela Mannerheimova matka a dozor nad siedmimi deťmi prevzal strýko z matkinej strany, Albert von Julin. V roku 1882 pätnásťročného Carla Gustafa poslali do Kadetnej škole v Hamine. V roku 1886 ho zo školy vylúčili kvôli porušeniu disciplíny. Potom študoval na súkromnom lýceu v Helsinkách a keď v júni 1887 zložil prijímacie skúšky na univerzitu, nastúpil ako dvadsaťročný na Nikolajevského jazdeckú školu v Petrohrade. Po absolvovaní (1889) dostal hodnosť korneta a umiestnili ho v radách jazdeckého pluku, ktorý pôsobil v Poľsku, kde čakal, kým sa uvoľní miesto v rytierskej garde."}
{"id": "79394", "title": "Kánonické právo", "context": "Pôvod termínu kánonické právo Termín kánonický pochádza z gréckeho výrazu kánon, ktoré označovalo šnúru ( canna ) na meranie rovnosti uhlov pri stavbe domu (olovnica), a teda normu správnosti a želaného výsledku. V rámci kresťanstva sa termín začal používať od 4. storočia,, keď cirkevné koncily termínom kanón ekklesiastikós označovali disciplinárne normy. Ako terminus technicus sa pojem kánonické právo vyskytuje až od 12. storočia. Prvýkrát ho pravdepodobne použil dekrétista Štefan z Tournay."}
{"id": "14789", "title": "John Brown (abolicionista)", "context": "Hodnotenie a odkaz Hodnotenie činnosti a života Johna Browna bolo rozporuplné už za jeho života a takým zostalo doteraz. Na jednej strane bojoval za ušľachtilý cieľ (oslobodenie otrokov), na druhej sa nerozpakoval použiť násilné a protizákonné prostriedky. Pre mnohých je dokonca prototypom idealistického teroristu 20. storočia. Pre väčšinu Američanov je však národným hrdinom a martýrom, ktorý aj po smrti volá svojich nasledovateľov do ďalšieho boja. V každom prípade jeho útok na zbrojnicu v Harpers Ferry vo Virgínii, proces a poprava boli prológom k Americkej občianskej vojne."}
{"id": "185964", "title": "Don Johnson", "context": "Začiatky Johnson sa narodil v meste Flat Creek, Missouri. Jeho otec bol farmár, jeho mama kaderníčka. Keď mal 6 rokov, jeho rodina sa presťahovala z Missouri do Wichitu v Kansase. V roku 1967 maturoval na škole South High School vo Wichite a začal navštevovať Kansaskú univerzitu v meste Lawrence, štát Kansas. Don Johnson má anglický pôvod. Neskôr v roku 1960, bol jeden z mužských súťažiacich v populárnej televíznej show \"The Dating Game\"."}
{"id": "8744", "title": "John Fitzgerald Kennedy", "context": "Zdravie Počas celého detstva a dospievania John prekonal azda všetky možné detské choroby. S menšími či väčšími prestávkami v mladosti mal zdravotné problémy takmer stále, napr. kolitídu. Neskôr mu lekári diagnostikovali Addisonovu chorobu, ktorá mu ničila imunitný systém – pravdepodobne ako následok liečby kolitídy kortikoidmi. Dlho sa myslelo, že problémy s chrbticou mal zo zranenia vo vojne. V skutočnosti to bol pravdepodobne tiež následok liečby kolitídy steroidmi (ťažká osteoporóza, zlomené 3 stavce). Známy je jeho citát: Život je nespravodlivý... Už menej známe je jeho pokračovanie: ... Niektorí ľudia sú chorí a iní zdraví. (Aj jeho zdravotnému stavu a životu v bolestiach sa pripisuje podiel na jeho zmysle pre spravodlivosť a podporu znevýhodnených ľudí, napr. práva černochov, snaha o zvýšenie minimálnej mzdy, zavedenie zdravotného programu pre starých ľudí a pod.)."}
{"id": "258596", "title": "Oakbrook", "context": "Iné významy  Henry Brandon, Baron Brandon of Oakbrook, britský sudca"}
{"id": "544977", "title": "Samuel Johnson", "context": "Životopis Študoval na Pembroke College v Oxforde, avšak po necelom roku musel štúdia kvôli nedostatku finančných prostriedkov opustiť. Potom pracoval ako učiteľ, prekladal (napr. báseň Mesiáš od Alexandra Popea do latinčiny) a prispieval aj do novín ( Birmingham Journal ). Neskôr sa presťahoval do Londýna a začal pracovať ako novinár pre prvý časopis na svete - The Gentleman s Magazine . Čoskoro sa vydal na pole literatúry, a to vo všetkých možných žánroch - napísal knižný životopis básnika Richarda Savaga, vydal básnické zbierky London a The Vanity of Human Wishes a predstavil aj divadelnú hru Irene . Táto mnohostrannosť sa pre neho stala typickou. Využil ju aj vo svojom najväčšom diele, Slovníku anglického jazyka ( A Dictionary of the English Language ), ktorý vydal roku 1755, a na ktorom pracoval deväť rokov. Slovník mal ďalekosiahly vplyv na modernú angličtinu. Až do dokončenia Oxfordského slovníka ( Oxford English Dictionary ) o 150 rokov neskôr bolo Johnsonovo dielo najvýznamnejším britským slovníkom. Potom bol editorom komentovaných zozbieraných spisov Williama Shakespeara. Vydal tiež vo svojej dobe populárnu alegorickú mravoučnú novelu The History of Rasselas, Prince of Abissinia (1759). Jeho eseje publikované v novinách Universal Chronicle vyšli v populárnej zbierke The Idler (1760). Vydával aj vlastné periodiká ( The Rambler , The Adventurer ), avšak väčšinou ich neudržal dlho pri živote. V roku 1763 sa spriatelil s Jamesom Boswellom, ktorý sa stal jeho verným pobočníkom. Johnson popísal ich spoločné cesty v knihe A Journey to the Western Islands of Scotland . James Boswell o ňom neskôr napísal cenenú biografiu The Life of Samuel Johnson. Ku koncu života sa Johnson venoval biografiám najvýznamnejších anglických básnikov ( Lives of the Poets ). Bol veľmi zbožným anglikánom, oddaným toryovcom a veľkorysým filantropom. Jeho súčasníci svedčili o jeho zvláštnych spôsoboch a tikoch, dnešní bádatelia usudzujú, že zrejme trpel Touretteovým syndrómom, v Johnsonovej dobe neznámym. V Anglicku sa postava Samuela Johnsona stala symbolom celého 18. storočia. Bol pochovaný vo Westminsterskom opátstve."}
{"id": "185967", "title": "Don Johnson", "context": "Rodina  V 22 rokoch mal Johnson štvorročný vzťah so 14-ročnou Melanie Griffith, s ktorou sa spolu objavili vo filme The Harrad Experiment . Bol s ňou dvakrát ženatý (najskôr v roku 1976 a potom v rokoch 1989-1996). 29. apríla 1999 sa oženil s učiteľkou Kelley Phleger. Johnson žil tiež s Pamelou Millerovou v roku 1970. Od roku 1981 do roku 1985 zase s Patti D Arbanvillovou. Johnson mal vzťah aj s Barbrou Streisandovou. Zložil s ňou aj pesničku s názvom \"Till I Loved You\". V roku 1996 mal Johnson vzťah s Jeanne Andersonovou. Don Johnson má 5 detí: S D Arbanvillovou, syna Jessa Wayna Johnsona ( 7. december 1982) S Griffithovou, dcéru Dakotu Mayi Johnsonovú ( 4. október 1989) S Phlegerovou, dcéru Atherton Grace Johnsonovú ( 28. december 1999), a dvoch synov, Jaspera Breckinridge Johnsona ( 6. jún, 2002) a Deacona Johnsona ( 29. apríl 2006)."}
{"id": "69060", "title": "Paul Johnson", "context": "Introduction  Paul Johnson môže byť: Paul Johnson (filantrop) Paul Johnson (futbalista) Paul Johnson (historik) Paul Johnson (hokejista) Paul Johnson (hráč squashu) Paul Johnson (hudobník), Chicago Paul Johnson (americký politik), bývalý starosta Phoenixu v Arizone Paul Johnson (kanadský politik) Paul Johnson (producent), Chicago Paul Johnson (tanečník), v Manchestri v UK Paul Johnson (umelec) Paul Marshall Johnson, Jr., zavraždený rukojemník"}
{"id": "185965", "title": "Don Johnson", "context": "Herecká kariéra Johnson študoval drámu na Americkom divadelnom konzervatóriu. Jeho prvá väčšia úloha, ktorú získal bola v roku 1969 divadelnej produkcii \"Osud a Ľudské oči\" v ktorej hral hlavnú úlohu. Vedený týmto úspechom sa v roku 1970 objavil vo filme \"Magická záhrada Stanleyho Sweethearta\" . Odvtedy pokračoval v hraní divadlách, vo filme a v televízií bez prestávky až kým sa nestal mediálne známym. Jeho významné filmy tohoto obdobia boli The Harrad Experiment (1973) a Chlapec a jeho pes (1975)."}
{"id": "53380", "title": "Andrew Johnson", "context": "Introduction  Andrew Johnson ( 29. december 1808, Raleigh, Severná Karolína, USA – † 31. júl 1875, Elizabethton, Tennessee) bol 16. viceprezident a 17. prezident Spojených štátov. Ujal sa funkcie prezidenta po atentáte na prezidenta Abrahama Lincolna."}
{"id": "120425", "title": "Oliver Cromwell", "context": "Životopis Pochádzal z rodiny drobného šľachtica. O prvých 40 rokoch jeho života sa nevie veľa, pretože prežili iba štyri jeho osobné listy, spolu so zhrnutím prejavu, ktorý predniesol v roku 1628. V rokoch 1628 – 1629 a 1640 – 1642 bol členom parlamentu. V rokoch 1642 - 1648 viedol občiansku vojnu medzi kráľom Karolom I. a parlamentom. Parlament vo vojne zvíťazil. Kráľ bol popravený ako \"zradca národa\". Vtedy v Anglicku na chvíľu vládol parlament. Ten však nebol jednotný, a preto ho Oliver Cromwell rozpustil a začal vládnuť ako lord protektor (diktátor). Zomrel na maláriu, ktorou sa nakazil v Írsku, a obličkové kamene. Krátko predtým zomrela jeho obľúbená dcéra Elisabeth. Cromwellov syn Richard bol ako jeho nástupca neúspešný, preto v apríli 1659 rezignoval a odišiel do exilu do Paríža. V roku 1660 zasadol na trón syn popraveného kráľa, Karol II."}
{"id": "243275", "title": "Thomas Seymour", "context": "Vzťah ku Kataríne Parrovej V roku 1543 zomrel Ján Nevill, tretí barón z Latymeru a zostala po ňom vdova, Katarína Parrová. Thomas netajil svoju náklonnosť ku Kataríne. Nanešťastie pre Thomasa, Henrich VIII. sa o Katarínu tiež začal zaujímať ako o svoju možnú manželku. Nakoniec sa s ňou oženil - očarila ho jej dôstojnosť a inteligencia. Žiarlivý Thomas sa Kataríny nechcel vzdať, a tak ho kráľ poslal na diplomatickú misiu do Holandska. Thomas sa stal v roku 1544 hlavným vojenským veliteľom a o rok neskôr, v roku 1545 sa stal lordom Wardenom z Cinque Ports. Niekoľko mesiacov pred kráľovou smrťou sa vrátil na kráľovský dvor a zistil, že jeho brat Eduard sa stal lordom protektorom Anglicka, čo znamenalo, že sa stal vládcom kráľovstva ako regent jeho synovca, Henrichovho maloletého syna a následníka trónu, malého Eduarda VI.. Ako odškodnenie, že ho Henrich nespomenul vo svojej poslednej vôli, získal Thomas titul barón Seymour zo Sudeley. Thomas však túžil po niečom inom - chcel sa zbaviť svojho brata a nahradiť ho na poste lorda protektora. V januári 1547 kráľ Henrich VIII. zomrel a z Kataríny sa stala jedna z najbohatších žien v Anglicku. Hoci bol Thomas Seymour spájaný s Máriou Howardovou, vojvodkyňou z Richmondu, v čase kráľovej smrti stále nebol ženatý. Niektoré zdroje tvrdia, že sa Thomas plánoval oženiť s princeznou Máriou alebo princeznou Alžbetou, Henrichovými dcérami z prvých dvoch manželstiev. Podľa toho mal s Alžbetou aj určitý vzťah, ešte v čase jej mladosti. Dúfal tak, že sa prostredníctvom sobáša dostane k moci, no v tomto nebol úspešný. Nakoniec sa v apríli 1547 tajne oženil s Katarínou Parrovou, Alžbetinou opatrovníčkou, čo niektorí historici vnímajú ako pokus dostať sa bližšie k mladej princeznej. Mnohí ľudia si v tej dobe mysleli, že sa zobrali veľmi skoro po kráľovej smrti. Anna Stanhopeová, vojvodkyňa zo Somersetu, manželka Thomasovho brata Eduarda, nemala Katarínu a Thomasa v obľube a začala ľudí na kráľovskom dvore obracať proti nim. Dokonca zadržiavala kráľovské šperky, ktoré právom patrili Kataríne."}
{"id": "288473", "title": "Roger B. Taney", "context": "Životopis Bol ministrom spravodlivosti v Marylande (1827 - 1831), ministrom spravodlivosti USA (1831 - 1833), dočasným ministrom vojny (1831) a dočasným ministrom financií (1833 - 1834). 15. marca 1836 bol potvrdený ako predseda Najvyššieho súdu USA. Bol prvým katolíkom v tejto funkcii. Svoje najdlhšie a najdôležitejšie rozhodnutie učinil v spore Charles River Bridge vs. Warren Bridges . Súd pod jeho vedením prehlásil, že otroctvo má ústavnú ochranu. Do jeho rúk zložili prísahu títo prezidenti USA: 4. marec 1837 Martin van Buren 4. marec 1841 William Henry Harrison 4. marec 1845 James Knox Polk 4. marec 1849 Zachary Taylor 4. marec 1853 Franklin Pierce 4. marec 1857 James Buchanan 4. marec 1861 Abraham Lincoln"}
{"id": "447072", "title": "Júl 2013", "context": "Narodenia  22. júl – George z Cambridgea, prvorodené dieťa princa Williama a jeho manželky Catherine Middletonovej"}
{"id": "243277", "title": "Thomas Seymour", "context": "Thomasove nezákonne činy Thomas podplatil muža menom John Fowler, ktorý bol jeden z najbližších služobníkov kráľa Eduarda VI., aby od neho získal informácie, že kráľ sa často sťažoval, že nie je dostatočne financovaný. Thomas tajne posielal kráľovi peniaze, aby si získal jeho náklonnosť a začal otvorene nesúhlasiť s bratovou administratívnou politikou. Ako lord Velkoadmirál bol schopný kontrolovať anglické námorníctvo a otvorene žiadal ľudí o podporu v prípade štátneho prevratu. Hoci bol admirál, podporoval pirátstvo - zabezpečil pirátom bezpečnosť výmenou za ich korisť. Aby získal moc, bol ochotný a schopný spraviť čokoľvek. Thomas sa neskôr dozvedel o činoch sira Williama Sharingtona, hlavného pokladníka mincovne v Bristole, ktorý podvádzal pri vedení účtovných kníh a tak si zvyšoval osobný zisk. Thomas ho za to vydieral."}
{"id": "165206", "title": "Charles Manson", "context": "Súd a väzenie Všetci účastníci vrážd boli 1. decembra 1969 zadržaní a neskôr odsúdení na trest smrti. Podľa žalobcov chcel Manson vraždami rozpútať rasovú vojnu medzi bielymi a čiernymi Američanmi. V priebehu súdneho konania Charles Manson zostal verný svojmu štýlu. Často mal pred sudcom a porotou roztiahnuté ruky, skrížené nohy a zvesenú hlavu, znázorňujúc tak ukrižovaného Krista. Pred súdom dokonca prehlásil: Pokiaľ je potrebné násilie a strach, aby sa tej dolárovej spoločnosti otvorili oči, zosobnenie tohoto strachu môže byť meno Charles Manson . Vo väzení začal vyznávať nacistickú a rasistickú ideológiu. Na čelo si nechal vytetovať hákový kríž. V čase, keď prebiehalo odvolacie konanie bol výkon trestu smrti v roku 1972 Najvyšším súdom USA a potom aj Najvyšším súdom štátu Kalifornia zastavený. Z tohoto dôvodu bol trest členom Mansonovej Rodiny zmenený na doživotné väzenie. Nikto nebol doposiaľ prepustený. Súd dvanásťkrát zamietol Mansonovu žiadosť o predčasné prepustenie. Spolu s ním boli na doživotie odsúdení štyria jeho stúpenci - tri ženy a jeden muž. Iná členka Rodiny Lynette Frommeová sa síce vrážd priamo nezúčastňovala, ale preslávila sa neskôr pokusom o spáchanie atentátu na Geralda Forda. Za svoj čin bola odsúdená na trest smrti."}
{"id": "243278", "title": "Thomas Seymour", "context": "Thomasov pád Thomas Seymour Koncom roku 1548, boli Thomasove plány nahlásené informátormi Tajnej Rade ( the Privy Council ). Začalo sa vyšetrovanie bristolskej mincovne a Sharington sa priznal k podvodom, a tak sa prišlo aj na Thomasove nekalé praktiky. Jeho brat Eduard, vojvoda zo Somersetu chcel dať Thomasovi možnosť zúčastniť sa zasadania a vysvetliť dôvod svojich činností. Thomas však na zasadnutie neprišiel a vytvoril plán na únos kráľa. V noci 16. januára 1549, sa Thomas vkradol do kráľových komnát na Hampton Court Palace. Vstúpil do súkromných záhrad a zobudil jedného z kráľových psov. Psie štekanie privolalo osobnú stráž kráľa a Thomas bol zatknutý a odvedený do Toweru. 18. januára poslala Rada agentov k všetkým, ktorí by mohli byť akokoľvek spojení s Thomasom, vrátane princeznej Alžbety, ktorá bola teraz podozrivá z intímneho vzťahu s Thomasom a dokonca, že s ním bola tehotná. Tiež ju upodozrievali, že bola zapojená do jeho plánu získať trón od jej nevlastného brata, Eduarda VI."}
{"id": "241457", "title": "Dejiny Anglicka", "context": "Tudorovci Henrich VIII. Vojna ruží kulminovala víťazstvom relatívne málo známeho Henricha Tudora v bitke pri Bosworthe, kde bol zabitý Richard III. a bolo potvrdené víťazstvom Lancasterovcov. I keď je z historického hľadiska bitka pri Bosworthe považovaná za koniec Vojny ruží, musel Henrich VII. ešte neskôr odrážať snahu dvoch uchádzačov o trón podporovaných rodom Yorkovcov. Prvým z nich bol Lambert Simnel, porazený v bitke pri Stoke, a druhým bol Perkin Warbek obesený v roku 1499 po niekoľkoročnej snahe poraziť kráľa. Henrich VIII. sa rozišiel s rímskokatolíckou cirkvou kvôli problémom s rozvodom s Katarínou Aragónskou. I keď nebol protestantom, rozkol s pápežom viedol k odklonu Anglicka od katolicizmu. Významnou obeťou tohto rozkolu bol kráľov kancelár sir Thomas More. Nasledovalo obdobie náboženských a politických otrasov, ktoré viedli k anglickej reformácii. Kráľ zrušil kláštory a zabavil väčšinu majetku cirkvi. Henrich VIII. mal troch potomkov. Prvý nástupcom v roku 1547 bol desaťročný Eduard VI. Jeho strýko Edward Seymour dostal v marci 1547 od Henricha VIII. výsadnú listinu, ktorá mu zverovala veľké pravomoci. Jeho štýl vládnutia bol ale dôvodom vzniku mnohých vzbúr a tak bol regentskou radou nahradený Johnom Dudleyom. Kráľovná Alžbeta I. Po smrti Eduarda VI. na tuberkulózu v roku 1553 sa John Dudley snažil presadiť na trón lady Janu Greyovú, ktorú chcel vydať za svojho syna, a uchovať si tak moc. Jeho prevrat bol neúspešný a na trón zasadla, po demonštrácii jej priaznivcov v Londýne, Mária I. Mária bola oddaná katolíčka ovplyvňovaná katolíckym dvorom Španielska a svojim bratancom, rímskym cisárom Karolom V., a snažila sa presadiť v Anglicku obnovu vplyvu katolíckej cirkvi. To viedlo okrem iného k upáleniu asi 300 protestantov. Bola medzi svojimi ľuďmi neobľúbená a príbuzní jej manžela Filipa II. Španielskeho spôsobovali na dvore rozbroje a nespokojnosť. Ako panovník stratila Calais, posledný kus územia na kontinente patriaci Anglicku. Vláda Alžbety I., ktorá nastúpila na trón po smrti Márie v roku 1558, obnovila v kráľovstve poriadok. Náboženské rozpory, ktoré rozdeľovali spoločnosť od doby Henricha VIII., boli vyriešené oddelením Anglikánskej cirkvi od Vatikánu v roku 1559. Hlavným zdrojom Alžbetiných úspechov bolo vyvažovanie záujmov protestantov a katolíkov. Zabezpečila, aby sa žiadny z týchto smerov nepresadzoval na úkor druhého, aj keď ku koncu svojej vlády zavrhla katolicizmus vplyvom vojny so Španielskom. Dokázala udržať stabilitu svojej vlády s výnimkou povstania severných grófov v roku 1569, bola úspešná v obmedzení moci starej šľachty a posilňovaní moci svojho kabinetu. Jedna z najznámejších udalostí anglickej vojnovej histórie sa stala v roku 1588 kedy bola španielska flotila – Armada – porazená anglickým loďstvom vedeným sirom Francisom Drakeom, ale vojna, ktorá nasledovala, stála Anglicko veľa síl a prostriedkov a skončila až po Alžbetinej smrti. Alžbetin kabinet pokračoval v diele začatom Thomasom Cromwellom za vlády Henricha VIII., v posilňovaní úlohy vlády, zefektívnení všeobecného práva a správy štátu. V dobe jej vlády a krátko potom sa počet obyvateľov krajiny značne zvýšil, z troch miliónov v roku 1564 na takmer päť miliónov v roku 1616. V období vlády Tudorovcov sa začali vyjasňovať vzťahy medzi rozsahom moci panovníka a parlamentu, ktorých rovnováha bola predmetom neskoršej občianskej vojny. Niektoré pramene uvádzajú, že kancelár Thomas Cromwell začal Tudorovskú revolúciu , a v dobe kedy bol v úrade sa parlament stal dôležitou inštitúciou. Počas vlády Alžbety jej štátna rada fungovala veľmi efektívne."}
{"id": "243279", "title": "Thomas Seymour", "context": "Poprava 22. februára ho Rada oficiálne obvinila z vlastizrady. Jeho brat, Eduard Seymour, sa snažil spomaliť podpísanie rozsudku smrti a žiadal, aby Rada dala toto rozhodnutie podpísať Eduardovi VI. 20. marca 1549 bol Thomas Seymour popravený na Toweri. Jeho dcéra Mária Seymourová, ktorú mal s Katarínou Parrovou, bola umiestnená do výchovy Kataríny Brandonovej, vojvodkyne zo Suffolku. Márii by malo zostať všetko bohatstvo, ale jej matka, ktorá zomrela pri jej pôrode, odkázala všetok svoj majetok Thomasovi, ale Thomasovi bol po poprave zobraný všetok majetok, vrátane dedičstva po Kataríne. Mária zomrela pravdepodobne ešte ako dieťa - vo veku dvoch rokov, kedy sa strácajú historické záznamy o nej. Titul barón zo Sudeley bol prenechaný bratovi Kataríny Parrovej, Williamovi."}
{"id": "101552", "title": "John Emerich Edward Dalberg-Acton", "context": "Politika Politicky bol zástanca liberalizmu a odporca teórie zvrchovanosti ľudu. Podľa jeho názoru slobodu zabezpečovala iba rovnováha mocí. Doktrínu rovnosti považoval za ohrozenie tejto rovnováhy. Bol dôverník ministerského predsedu Spojeného kráľovstva Williama E. Gladstonea, dvoran kráľovnej Viktórie a poslanec za Liberálnu stranu. Patril k popredným odporcom vyhlásenia pápežskej neomylnosti v roku 1870 a ostrým kritikom autoritárskeho nacionalizmu."}
{"id": "600318", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Prvé pokusy spojiť špeciálnu teóriu relativity s kvantovou mechanikou viedli k nahradeniu Schrödingerovej rovnice Kleinovou-Gordonovou rovnicou alebo Diracovou rovnicou. Tieto teórie boli úspešné tým, že vysvetlili veľa experimentálne získaných výsledkov. Mali však určité nedostatky, pretože nezahŕňali popis relativistického vytvorenia častice a jej anihilácie. Úplná relativistická kvantová teória vyžadovala sformulovanie kvantovej teórie poľa. Prvou kvantovou teóriou poľa je kvantová elektrodynamika, ktorá poskytuje úplný kvantový popis elektromagnetickej interakcie."}
{"id": "48790", "title": "Časticovo-vlnový dualizmus", "context": "Formulácia princípu Kvantová teória popisuje hmotu spôsobom, ktorý nerozlišuje medzi časticami a vlnami tak, ako ich poznáme v klasickej mechanike. V určitých situáciach ale môžu prevládnuť buď vlnové alebo časticové charakteristiky hmoty. Ako príklad môžeme uviesť elektróny, ktoré tradične opisujeme ako častice. Ak ale necháme elektróny rozptyľovať na periodických štruktúrach s dostatočne malými atomárnymi vzdialenosťami, začnú tieto vykazovať vlnové vlastnosti (pozri aj Davissonov Germerov experiment). Hypotézu o časticovo-vlnovom dualizme formuloval prvý raz Louis de Broglie v roku 1924. Matematicky ju vyjadril tak, že každej častici pripísal vlnovú dĺžku s hodnotou :, pričom h je Planckova konštanta a p je hybnosť častice. Každej častici tak priradil vlnové vlastnosti. Naopak predchádzajúci vzorec umožňuje interpretovať spätne vlnenie ako časticu. Kategória:Kvantová mechanika Kategória:Kvantová fyzika Kategória:Vlny"}
{"id": "427680", "title": "Úvod do kvantovej mechaniky", "context": "Introduction : Tento článok predstavuje prístupné, menej technické uvedenie do danej problematiky. Pre hlavný článok o tejto téme pozri Kvantová mechanika Zľava doprava: Max Planck, Albert Einstein, Niels Bohr,Louis de Broglie, Max Born, Paul Dirac, Werner Heisenberg, Wolfgang Pauli, Erwin Schrödinger,Richard Feynman. Kvantová mechanika je súbor vedeckých princípov, ktoré popisujú správanie hmoty a jej interakcie s energiou na úrovni atómov a elementárnych častíc. Klasická fyzika popisuje hmotu a energiu na makroskopickej úrovni, ktorá zodpovedá každodenným ľudským skúsenostiam, vrátane astronomických telies. Aj keď je klasická fyzika kľúčová pre väčšinu moderných vied a technológií, tak na konci 19. storočia boli objavené makroskopické aj mikroskopické fyzikálne javy, ktoré klasická fyzika nedokáže vysvetliť. Práve tieto obmedzenia viedli k vzniku veľkej revolúcie vo fyzike, kvantovej fyzike. Tento článok popisuje objavenie týchto obmedzení vývoju základných konceptov kvantovej mechaniky. Niektoré koncepty kvantovej mechaniky sú zdanlivo nelogické a neintuitívne, pretože popisuje správanie, ktoré je veľmi odlišné od toho, ktoré popisuje klasická fyzika a ktoré každodenne zažívame. Slovami Richarda Feynmana: Kvantová mechanika sa zaoberá prírodou takou aká je – absurdnou. Mnoho druhov energie, ako napr. fotóny (diskrétne kvantá svetla), sa správajú v niektorých prípadoch ako častice a v iných ako vlnenie. Emisné spektrum objektov vyžarujúcich fotóny je nespojité a obsahuje iba určité frekvencie. Kvantová mechanika dokáže predpovedať energie, farby a spektrálne intenzity všetkých foriem elektromagnetického žiarenia. Kvantová mechanika tvrdí, že čím presnejšie zmeriame jednu veličinu (napr. presnú pozíciu častice), tým nepresnejší bude výsledok iného merania tej istej častice (napr. hybnosť). Inak povedané, ak najskôr zmeriame pozíciu a potom hybnosť, dostaneme iný výsledok ako keby sme najskôr merali hybnosť a potom pozíciu. Samotné uskutočnenie merania ovplyvňuje výsledok merania."}
{"id": "94360", "title": "Teória strún", "context": "História Niektoré zo štruktúr opätovne zavedených do strunovej teórie vznikli po prvý raz oveľa skôr ako časť programu klasickej unifikácie začatej Albertom Einsteinom. Prvý, kto pridal piatu dimenziu ku všeobecnej relativite bol nemecký matematik Theodor Kaluza v r. 1919, ktorý poznamenal, že gravitácia v piatich dimenziách popisuje ako gravitáciu, tak elektromagnetizmus v štyroch. V r. 1926, švédsky fyzik Oskar Klein podal fyzikálnu interpretáciu nepozorovateľnej dimenzie--- je zabalená do malého kruhu. Einstein zaviedol nesymetrický geometrický tenzor, zatiaľ čo omnoho neskôr Brans a Dicke pridali skalárny komponent ku gravitácii. Tieto myšlienky by sa mali v rámci strunovej teórie oživiť, keď budú požadované konzistenčnými podmienkami. Strunová teória bola pôvodne vyvinutá počas 60-tych a začatkom 70-tych rokov ako nikdy nie úplne úspešná teória hadrónov, subatomických častíc ako sú protón a neutrón, ktoré sú podriadené silnej interakcii. V 60-tych rokoch, Geoffrey Chew a Steven Frautschi objavili, že mezóny vytvárajú rodiny zvané Reggeho trajektórie, s hmotnosťami vztiahnutými na spiny spôsobom, ktorý neskôr pochopili Jóičiró Nambu, Holger Bech Nielsen a Leonard Susskind ako vzťahy, ktoré sa očakávajú od rotujúcich strún. Chew obhajoval vytvorenie teórie pre interakcie týchto trajektórií, ktoré nepredpokladajú, že by mali byť zložené zo nejakých fundamentálnych častíc, ale boli by konštruované svojimi interakciami z vlastnými podmienkami konzistencie na S-matici. S-maticový prístup začal Werner Heisenberg v 1940-tych rokoch ako spôsob konštruovania teórie, ktorá sa nespolieha na lokálne pojmy priestoru a času, ktoré sa, ako bol Heisenberg presvedčený, rozdeľujú na jadrovú škálu. Kým škála bola mimo o mnoho stupňov rozsahu, prístup, ktorý obhajoval ideálne vyhovoval pre teóriu kvantovej gravitácie. Pracujúc s experimentálnymi údajmi, R. Dolen, D. Horn a C. Schmid rozvinuli niektoré sumárne pravidlá pre výmenu hadrónov. Keď sa častica a antičastica rozídu, virtuálne častice sa môžu vymeniť dvomi kvalitatívne rozdielnymi spôsobmi. V s-kanáli, dve častice annihilujú, aby vytvorili dočasné prechodné stavy, ktoré sa rozpadajú do konečných stavov častíc. V t-kanáli si častice vymieňajú stavy emisiami a absorpciou. V teórii poľa, dva príspevky sa zrátajú, jeden dávajúci kontinuálny príspevok pozadia, iný dávajú maximálne stavy pri istých energiách. V údajoch bolo jasné, že vrcholy uberali pozadiu--- autori to interpretovali tak, že t-kanálový príspevok bol duálny pre s-kanál jeden, čo znamenalo, že oba popisovali celú amplitúdu a zahŕňali druhý. Výsledok bol široko publikovaný Murray Gell-Mannom, čo viedlo Gabriele Veneziano pre skonštruovanie amplitúdy rozdelenia, ktorá mala vlastnosti Dolen-Horn-Schmidovej duality, neskôr premenovanej na dualitu svetovej obálky. Amplitúda potrebovala póly, kde sa častice objavujú, na priamych trajektóriách, a existuje špeciálna matematická funkcia, ktorej póly sú rovnomerne umiestnené na polovici reálnej línie--- Gama funkcia--- ktorá bola široko použitá v Reggeho teórii. Manipuláciou kombinácií Gamma funkcií, Veneziano dokázal nájsť konzistentnú amplitúdu rozdelenia s pólmi na priamych líniách, s väčšinou pozitívnymi reziduami, ktoré poslúchali dualitu a mali vhodné Reggeho škálovanie pri vysokých energiách. Amplitúda by mohla vyhovovať takmer lúčovému rozmiestneniu dát, ako aj inými Reggeho typom, a mali navrhnuté integrálne zastúpenie, ktoré by mohlo byť použité pre zovšeobecnenie. Počas nasledovných rokov, stovky fyzikov pracovala s skompletizovanie základného programu pre tento model, s mnohými prekvapeniami. Veneziano sám objavil, že pre amplitúdu rozdelenia častice, ktorá sa objavuje v teórii, zrejmá podmienkami sebakonzistencie, najľahšia častica musí byť tachyón. Miguel Virasoro a Joel Shapiro našli inú amplitúdu, dnes chápanú ako uzatvorené struny, kým Ziro Koba a Holger Nielsen zovšeobecnili Venezianove integrálne zastúpenie multičasticového rozdelenia. Veneziano a Sergio Fubini zaviedli operátorový formalizmus pre výpočet amplitúdy rozdelenia, ktorý bol predchodcom konformnej teórie, svetovej obálky, kým Virasoro pochopil, ako odstrániť póly s nesprávnymi reziduami za použitia obmedzené stavov. Claud Lovelace vypočítal slučkovú amplitúdu, a poznamenal, že, že existuje inkonzistencia pokiaľ dimenzia teórie nie je 26. Charles Thorn, Peter Goddard a Richard Brower ďalej dokázali, že neexistujú žiadne nesprávne prestupujúce stavy v dimenzii menšej či rovnej 26. V r. 1969 Jóičiró Nambu, Holger Bech Nielsen a Leonard Susskind zistili, že teória by mohla byť popísaná v priestore a čase pojmami strún. Amplitúdy rozdelenia boli odvodené systematicky od akčného princípu, ktorý rozvinuli Peter Goddard, Jeffrey Goldstone, Claudio Rebbi a Charles Thorn, pričom udali časopriestorový rámec pre uhlové operátory, zavedené Venezianom a Fubinim a geometrickú interpretáciu pre Virasorove podmienky. V r. 1970, Pierre Ramond pridal k modelu fermióny, čo ho viedlo k sformulovaniu dvoj-dimenzionálnej supersymetrie na zrušenie nevhodných stavov. John Schwarz a André Neveu pridali ďalší sektor do fermiónovej teórie o niečo neskôr. Vo fermiónových teóriách, kritická dimenzia bola 10. Stanley Mandelstam formuloval konformnú teóriu svetovej obálky ako pre bozón tak fermión, čím vytvoril teoretický integrál cesty dvoj-dimenzionálneho poľa na vygenerovanie operátorového formalizmu. Michio Kaku a Keiji Kikkawa podali inú formuláciu bozónických strún, ako teóriu strunového poľa, s nekonečným počtom časticových typov a s poľami preberajúcimi hodnoty nie na bodoch, ale na slučkách a krivkách. V r. 1974, Tamiaki Yoneya objavil, že všetky známe strunové teórie zahŕňali nehmotnú časticu spinu dva, ktorá sa správala podľa správnych Wardových identít a nazvali ju gravitón. John Schwarz a Joel Scherk prišli k rovnakému záveru a urobili smelý skok k návrhu, že strunová teória je teóriou gravitácie a nie teóriou hadrónov. Opätovne zaviedli Kaluzovu-Kleinovu teóriu ako spôsob zreálnenia extra dimenzií. V rovnakom čase, kvantová chromodynamika bola uznaná ako správna teória hadrónov, posunúc tak pozornosť fyzikov a očividne ponechajúc zavádzací program v smetnom koši histórie. Strunová teória sa dostala z koša, ale počas nasledujúcej dekády všetky práce teórie boli úplne ignorované. Napriek tomu, teória pokračovala v rozvoji stabilným tempom vďaka práci niekoľkých zanietencov. Ferdinando Gliozzi, Joel Scherk, a David Olive si v roku 1976 uvedomili, že originálne Ramondove a Neveu Schwarzove strungy boli samostatne inkonzistentné a bolo treba ich skombinovať. Výsledná teória nemala tachyón, a bola preukázaná ako časopriestorová supersymetria Johnom Schwarzom a Michaelom Greenom v r. 1981. V rovnakom roku, Alexander Polyakov dal teórii modernú smeromo integrálnu formuláciu, a rozsiahle pokračoval v rozvoji konformnej teórie poľa. V r. 1979, Daniel Friedan ukázal, že rovnice pohybu strunovej teórie, ktoré sú zovšeobecneniami Einsteinových rovníc všeobecnej relativity, objavených z rovníc Renormalizačnej skupiny pre teóriu dvoj-dimenzionálneho poľa. Schwarz a Green objavili T-dualitu a skonštruovali dve rôzne superstrunové teórie--- IIA a IIB korelované podľa T-duality, a teórie typu I s otvorenými strunami. Konzistenčné podmienky boli tak silné, že celá teória bol takmer úplne deterministická, len s niekoľkými distrétnymi možnosťami. Začiatkom 80-tych rokov, Edward Witten objavil, že väčšina teórií kvantovej gravitácie nebola schopná zakomponovať chiralitu fermiónov ako je neutríno. Toto ho viedlo k spolupráci s Luis Alvarez-Gauméom na štúdium porušení zákonov konzervácie v gravitačných teóriách s anomáliami, uzatvárajúc, že strunové teórie typu I sú nekonzistné. Green a Schwarz objavili príspevok k anomálii, ktorý Witten a Alvarez-Gaumé nepostrehli, ktorý obmedzil kalibračnú skupinu strunovej teórie typu I na (32). Pri postupnom chápaní výpočtov, Edward Witten začal byť presvedčený, že strunová teória je naozaj konzistentnou teóriou gravitácie, a stal sa jej známym obhajcom. V rokoch 1984 až 1986, stovky fyzikov začalo pracovať na tomto poli a toto sa niekedy nazýva prvá superstrunová revolúcia. Počas tohto obdobia, David Gross, Jeffrey Harvey, Emil Martinec, a Ryan Rohm objavili heterotické struny. Kalibračnou skupinou týchto uzavretých strún boli dve skupiny E8, a ktorákoľvek z nich mohla ľahko a prirodzene zahrnúť štandardný model. Philip Candelas, Gary Horowitz, Andrew Strominger a Edward Witten zistili, že Calabi-Yauove priestory sú kompaktifikácie, ktoré chránia realistický objem supersymetrie, kým Lance Dixon a ostatní vypracovali fyzikálne vlastnosti orbitálov, špecifické geometrické singularity dovolené v strunovej teórii. Cumrun Vafa zovšeobecnil T-dualitu od kruhov po arbitrárne dimenzie, vytvoriac matematické pole zrkadlovej symetrie. David Gross a Vipul Periwal objavili, že strunová perturbačná teória je divergentná spôsobom, ktorý naznačoval, že nové neperturbačné objekty chýbali. V 90-tych rokoch, Joseph Polchinski zistil, že teória potrebuje vyššiedimenzionálne objekty, zvané D-brány a identifikoval ich s riešeniami supergravitácie čierne diery. Tieto boli pochopené ako nové objekty navrhnuté perturbačnými divergenciami, a otvorili nové pole pre bohatú matematickú štruktúru. Rýchlo sa stalo zrejmým, že D-brány a ostatné p-brány, nielen struny, tvoria hmotný obsah strunových teórií, a bola objavená fyzikálna interpretácia strún a brán--- sú typom čiernej diery. Leonard Susskind zahrnul holografický princíp Gerardus ’t Hoofta do strunovej teórie, identifikujúc dlhé vysokoexcitované strunové stavy s obyčajnými termálnymi stavmi čiernych dier. Ako bolo navrhnuté t Hooftom, fluktuácie horizontu čiernej diery, teória svetovej obálky alebo svetového objemu, popisuje nielen stupne voľnosti čiernej diery, ale taktiež všetkých blízkych objektov. V r. 1995, na výročnej konferencii strunových teoretikov na University of Southern California (USC), Edward Witten predniesol prejav o strunovej teórii, ktorý v zásade zjednotil päť strunových teórií, ktoré v tom čase existovali, čím sa zrodila nová 11-dimenzionálna teória zvaná M-teória. M-teória bola tiež predchodcom v práci Paula Townsenda približne v rovnakom čase. Horúčkovitá aktivita, ktorá v tom čase začala sa tiež niekedy nazýva druhá superstrunová revolúcia. Počas tohto obdobia, Tom Banks, Willy Fischler Stephen Shenker a Leonard Susskind formulovali úplný holografický popis M-teórie ohľadom IIA D0 brán, prvá definícia strunovej teórie, ktorá bola plne neperturbačná a bola konkrétnou matematickou realizáciou holografického princípu. Andrew Strominger a Cumrun Vafa vypočítali entropiu istých konfigurácií D-brán a našli zhodu a poloklasickou odpoveďou pre extrémne nabité čierne diery. Petr Horava a Edward Witten stanovili 11-dimenzionálnu formuláciu heterotických strunových teórií, a ukázali, že orbitály riešia problém chirality. Witten poznamenal, že efektívny popis fyziky D-brán za nízkych energií je prostredníctvom supersymetrickej kalibračnej teórie, a položil geometrické interpretácie matematických štruktúr v kalibračnej teórii, ktorú on a Nathan Seiberg objavili už skôr pokiaľ ide o umiestnenie brán. V r. 1997 Juan Maldacena poznamenal, že excitácie nízkych energií v teórii blízko čiernej diery pozostávajú z objektov blízkych k horizontu, čo pre extrémne nabité čierne diery vyzerá ako anti de Sitterov priestor. Poznamenal, že v tomto limite kalibračná teória popisuje strunovú excitáciu blízko brán. A tak teoretizoval, že strunová teória na horizonte blízko geometrie extrémne nabitej čiernej diery, anti-deSitterov časopriestor krát sféra s fluktuáciou, je rovnako dobre popísaná prostredníctvom nízkoenergetickej limitujúcej kalibračnej teórie, N=4 supersymetrickej Yang-Millsovaej teórie. Táto hypotéza, ktorá sa nazýva AdS/CFT korešpondencia, bola ďalej rozvinutá Edwardom Wittenom, a Stevenom Gubserom, Igorom Klebanovom a Alexandrom Polyakovom, a je dnes široko akceptovaná. Je to konkrétny výsledok holografického princípu, ktorý má ďalekosiahle dôsledky čierne diery, lokalitu a informácie vo fyzike, ako aj pre povahu gravitačných interakcií. Prostredníctvom tohto vzťahu strunová teória ukázala, že je prepojená s kalibračnými teóriami ako kvantová chromodynamika a toto viedlo ku kvantitatívnejšiemu pochopeniu správania sa hadrónov, čo priviedli strunovú teóriu späť k jej koreňom."}
{"id": "45096", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Základný prehľad Slovo kvantum pochádza z latinčiny a znamená „ako veľa“, „ako veľmi“, „koľko“, „pokiaľ“. V kvantovej mechanike pomenúva diskrétny charakter niektorých fyzikálnych veličín ako je napríklad energia atómu. Kvantová mechanika je nevyhnutná pre vysvetlenie javov takých vedeckých odvetví ako chémia, fyzika kondenzovaného stavu, fyzika pevných látok, atómová fyzika, molekulárna fyzika, počítačová chémia, počítačová fyzika, kvantová chémia, časticová fyzika, jadrová chémia a jadrová fyzika. Základy kvantovej mechaniky položili v prvej polovici 20. storočia fyzici Max Planck, Albert Einstein, Niels Bohr, Werner Heisenberg, Erwin Schrödinger, Max Born, John von Neumann, Paul Dirac, Wolfgang Pauli a iní. Kvantová mechanika je nevyhnutná pre pochopenie správania sa systémov na atomárnej a subatomárnej úrovni. Napríklad, ak by klasická mechanika mala popisovať fungovanie atómu, elektrón by sa zrútil do atómového jadra, čo by znamenalo, že stabilné atómy by neexistovali. V skutočnosti elektróny za normálnych podmienok zaujímajú miesto na svojich orbitáloch, čo je v rozpore s predpoveďou klasickej teórie elektromagnetizmu. Vo formalizme kvantovej mechaniky je stav systému v danom čase popísaný komplexnou vlnovou funkciou alebo všeobecne elementami komplexného vektorového priestoru. Vlnová funkcia umožňuje vypočítať pravdepodobnosť, s akou budú experimentálne namerané hodnoty fyzikálnych veličín. Napríklad môžeme vypočítať pravdepodobnosť s akou sa bude elektrón nachádzať na určitom mieste od jadra atómu. Na rozdiel od klasickej fyziky, nie je možné určiť hodnoty konjugovaných premenných s ľubovoľnou presnosťou (príkladom takýchto premenných je dvojica hybnosť-poloha častice). Táto principiálna nemožnosť je vyjadrená princípom neurčitosti. K formulácii kvantovej mechaniky viedlo riešenie problému absolútne čierneho telesa. Po tom ako Max Planck v roku 1900 objavil, že energia elektromagnetických vĺn by mohla byť emitovaná a absorbovaná po kvantách, Albert Einstein rozvinul túto myšlienku ďalej. Ukázal, že svetlo by mohlo byť chápané ako prúd častíc (fotónov), ktorých energia je závislá od ich frekvencie. Táto predstava viedla ku predstave vlnovo-časticového dualizmu. Kvantová mechanika vysvetľuje a zakladá sa na fenoménoch, ktoré klasická fyzika nedokáže vysvetliť: i) kvantovanie niektorých fyzikálnych veličín, ii) vlnovo-časticový dualizmus, iii) princíp neurčitosti a iv) kvantové previazanie."}
{"id": "45097", "title": "Kvantová mechanika", "context": "História História kvantovej mechaniky začala objavom katódového žiarenia Michaelom Faradayom v roku 1838, sformulovaním problémov ohľadne žiarenia čierneho telesa Gustavom Kirchhoffom v roku 1859, návrhom Ludwiga Boltzmanna v roku 1877, že energetické hladiny systému by mohli byť diskrétne a kvantovou hypotézou Maxa Plancka z roku 1900. Planckova hypotéza predpokladala, že energia je absorbovaná a emitovaná v množstvách, ktoré sú deliteľné diskrétnymi energetickými kvantami, pričom takéto kvantum bolo úmerné frekvencii žiarenia ν : : kde h je Planckova konštanta. Planck pri tom tvrdil, že toto je len aspekt procesov súvisiacich s absorpciou a emisiou a že to nemá nič spoločné s povahou šírenia žiarenia. Táto hypotéza však nevysvetľovala fotoelektrický jav, v ktorom dochádza k emisii elektrónov niektorými materiálmi vystavenými žiareniu určitej frekvencie. V roku 1905 Albert Einstein vychádzajúc z Planckovej hypotézy postuloval, že elektromagnetické žiarenie sa šíri po kvantách. V polovici leta roku 1925 Niels Bohr a Werner Heisenberg zverejnili výsledky, ktoré viedli k uzatvoreniu tzv. starej kvantovej teórie. Svetelné kvantá sa od roku 1926 začali nazývať fotónmi. Solvay konferencia v roku 1927 viedla k širokej akceptácii kvantovej teórie."}
{"id": "427688", "title": "Úvod do kvantovej mechaniky", "context": "Kvantová elektrodynamika Kvantová elektrodynamika je názov kvantovej teórie elektromagnetickej sily. Porozumenie QED pramení v porozumení elektromagnetizmu. Elektromagnetizmus sa nazýva aj elektrodynamika, pretože predstavuje vzájomné dynamickú pôsobenie elektrických a magnetických síl. Základom elektromagnetizmu je elektrický náboj. Elektrické náboje sú zdrojom a zároveň tvoria elektrické pole. Elektrické pole je pole, ktoré vyvíja silu na každú časticu nesúcu elektrický náboj v každom bode priestoru. Medzi inými to zahŕňa elektrón, protón a kvarky. Počas pôsobenia sily sa presúvajú elektrické náboje, tečie elektrický prúd a vytvára sa magnetické pole. A naopak magnetické pole vytvára elektrický prúd (pohyb elektrónov). Toto vzájomne pôsobiace magnetické a elektrické pole sa volá elektromagnetické pole. Fyzikálny opis interakcií nabitých častíc, elektrických prúdov, elektrických a magnetických polí sa nazýva elektromagnetizmus. Paul Dirac v roku 1928 vytvoril relativistickú kvantovú teóriu elektromagnetizmu.Táto teória bola predchodcom modernej kvantovej elektrodynamiky (QED). Ale časom v nej vznikol problém nevyriešiteľného nekonečna. Renormalizácia vyriešila tento problém o pár rokov neskôr. Renormalizáciu, spočiatku považovanú vlastnými tvorcami za provizionálne riešenie, napokon väčšina prijala ako dôležitý a vnútorne konzistentný nástroj v QED a aj iných častiach fyziky. Feynmanove diagramy koncom 40tych rokov zobrazili všetky možné interakcie týkajúce sa danej udalosti. Diagramy preukázali, že EM sila je vzájomné pôsobenie fotónov medzi interagujúcimi časticami. V priebehu 60tych rokov fyzici objavili, že pri extrémne vysokých energiách sa QED rozpadá a neplatí. Z tejto inkozistencie vznikol Štandardný model, ktorý tento problém vyriešil. Štandardný model zjednocuje elektromagnetickú silu a slabú jadrovú silu do jednej teórie, nazývanej elektroslabá teória."}
{"id": "132519", "title": "Jednotná teória poľa", "context": "Introduction  Jednotná teória poľa je ambiciózny pokus o jednotný výklad rôznych dnes známych polí, ako je elektromagnetické alebo gravitačné. Po skoncipovaní Všeobecnej teórie relativity Einstein pracoval na Jednotnej teórii poľa, ale bez úspechu. Existujú pokusy o zjednotenie výkladu pôsobenia interakcií (gravitácia, rotácia, elektrická, magnetická, silná, slabá a čas) v poliach (priestorové, elektromagnetické, časticové): Kategória:Teoretická fyzika"}
{"id": "238971", "title": "Teória všetkého", "context": "Kandidáti na teóriu všetkého  teórie superstrún (M-teória) slučková kvantová gravitácia Kauzálne dynamické triangulácie Kvantová Einsteinovská gravitácia kvantová gravitácia Internal Relativity"}
{"id": "105796", "title": "Werner Karl Heisenberg", "context": "Vedecké výsledky Heisenbergov princíp neurčitosti špecifikuje isté teoretické hranice ľudskej schopnosti vykonávať vedecké merania. Podľa princípu neurčitosti ani zdokonalenie meracieho prístroja nedovolí získať presné výsledky. K praktickému využitiu kvantovej mechaniky patria elektrónové mikroskopy, lasery, tranzistory, uplatnenie našla i v jadrovej a atómovej energii, tvorí základ spektroskopie a bohato sa uplatňuje i v astronómii a chémii. Využíva sa aj v teoretickom skúmaní ako sú vlastnosti kvapalného hélia, vnútorná konštitúcia hviezd, feromagnetizmus a rádioaktivita. Podľa jeho kvantového mechanického modelu nie je možné spočítať (s rovnakou presnosťou) dráhu a rýchlosť elektrónov – čiže polohu a energiu – čo však už podľa nových znalostí v pôvodnej formulácii neplatí."}
{"id": "48822", "title": "Kvantová teória poľa", "context": "Slabá a silná interakcia Vytvorením kvantovej teórie elektromagnetického poľa sa pre fyzikov práca nekončila. V mikrosvete sú totiž ešte ďalšie dve dôležité sily zvané slabá interakcia a silná jadrová interakcia. Práce na teórii, ktorá by zahrnula aj tieto dva vplyvy si zaslúžili niekoľko Nobelových cien (poslednú dostali v roku 2004 Politzer, Wilczek a Gross)."}
{"id": "45099", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Teória Existujú viaceré matematicky ekvivalentné formulácie kvantovej mechaniky. Jednou z najstarších a najrozšírenejších je transformačná teória navrhnutá Paulom Diracom. Zjednocuje a zovšeobecňuje maticovú mechaniku Wernera Heisenberga a vlnovú mechaniku Erwina Schrödingera. V tejto formulácii, okamžitý stav kvantového systému poskytuje pravdepodobnosti jeho merateľných vlastností, tzv. pozorovateľných. Príkladmi pozorovateľných sú energia, poloha, hybnosť a moment hybnosti. Pozorovateľné môžu byť buď spojitého charakteru (napríklad poloha častice) alebo diskrétneho charakteru (napríklad energia elektrónu viazaného v atóme vodíka). Kvantová mechanika vo všeobecnosti neprideľuje pozorovateľným definitívne hodnoty. Namiesto toho predpovedá pravdepodobnosť, s akou bude pozorovateľná na systéme nameraná. Hodnota tejto pravdepodobnosti je závislá na tom, v akom kvantovom stave sa systém nachádza v okamihu merania, čo vedie k určitej miere neurčitosti. Sú však prípady, v ktorých pozorovateľným niektorých stavoch možno priradiť definitívne hodnoty. Tieto stavy poznáme pod označením vlastné stavy pozorovateľných. Vlnové funkcie sa môžu v čase meniť. Časový vývoj takýchto funkcií je predpovedaný Schrödingerovou rovnicou. Existujú však aj také vlnové funkcie, ktorých pravdepodobnostné hustoty sú konštantné a teda nezávislé od času. V takýchto prípadoch hovoríme o stacionárnych stavoch. Mnohé systémy, ktoré sú v klasickej mechanike popisované dynamicky, v kvantovej mechanike popisujeme takýmito statickými stavmi. Príkladom môže byť klasický model atómu, v ktorom elektrón obieha okolo jadra. V kvantovej mechanike nemôžeme tvrdiť, že elektrón sa v atóme pohybuje: pravdepodobnosť toho, že sa nachádza na určitom mieste sa s časom nemení. Napríklad v stave s je elektrón popísaný sféricky symetrickou vlnovou funkciou obklopujúcou jadro (Obr. 1; iba stavy s najnižším momentom hybnosti označené ako s sú sféricky symetrické). Ako už bolo uvedené, časový vývoj vlnových funkcií je deterministický v tom zmysle, že ak poznáme vlnovú funkciu v čase , vieme predpovedať ako bude vlnová funkcia vyzerať v budúcnosti. V procese merania však dochádza ku kolapsu vlnovej funkcie; takúto zmenu vlnovej funkcie Schrödingerova rovnica nepopisuje. Matematika kvantovej teórie V matematicky rigoróznej formulácii kvantovej mechaniky vypracovanej Paulom Diracom a Johnom von Neumannom sú možné stavy kvantovo mechanického systému reprezentované jednotkovými vektormi (nazývané aj stavové vektory ) v komplexnom separabilnom Hilbertovom priestore (nazývanom stavový priestor alebo Hilbertov priestor prislúchajúci systému ), ktorý je dobre definovaný pre komplexné čísla s absolútnou hodnotou menšou alebo rovnou 1 (pre absolútnu hodnotu rovnú 1 ide o fázový faktor). Inými slovami, možné stavy sú body v projektivizácii Hilbertového priestoru, zvyčajne nazývanom komplexný projektívny priestor. Presný charakter daného Hilbertovho priestoru je však závislý od konkrétneho systému; napríklad, stavový priestor pre pozíciu a moment hybnosti je priestor funkcií s integrovateľnou druhou mocninou absolútnej hodnoty, stavový priestor pre spin protónu je len súčin dvoch komplexných rovín. Každá pozorovateľná veličina je reprezentovaná samoadjugovaným lineárnym operátorom na stavovom priestore. Každý vlastný stav pozorovateľnej veličiny zodpovedá vlastnému vektoru operátora a vlastné číslo prislúchajúce danému vlastnému vektoru zodpovedá hodnote pozorovateľnej veličiny v danom vlastnom stave. Ak je spektrum daného operátora diskrétne, pozorovateľná veličina môže nadobúdať iba tieto diskrétne hodnoty. Zmena kvantového stavu v čase je popísaná Schrödingerovou rovnicou, v ktorej Hamiltonov operátor (operátor zodpovedajúci totálnej energii systému) je zdrojom zmeny v čase. Skalárny súčin dvoch stavových vektorov je komplexné číslo známe ako amplitúda pravdepodobnosti. Počas merania je pravdepodobnosť zmeny stavu systému z počiatočného stavu do daného vlastného stavu daná štvorcom absolútnej hodnoty amplitúdy pravdepodobnosti medzi počiatočným a finálnymi stavmi. Možné výsledky merania sú vlastné vektory operátora, čo je dôvodom, prečo sa používajú hermitovské operátory, ktoré majú všetky vlastné čísla reálne. Rozdelenie pravdepodobnosti pre danú pozorovateľnú veličinu je možné nájsť pomocou spektrálneho rozkladu zodpovedajúceho operátora. Heisenbergov princíp neurčitosti je reprezentovaný tvrdením, že operátory zodpovedajúce určitým pozorovateľným veličinám nemusia komutovať. Schrödingerova rovnica pracuje s celou amplitúdou pravdepodobnosti, nie len s jej absolútnou hodnotou. Kým absolútna hodnota pravdepodobnostnej amplitúdy obsahuje informáciu o pravdepodobnostiach, jej fáza obsahuje informáciu o interferencii medzi kvantovými stavmi. Toto je zdrojom vlnového správania kvantových stavov. Analytické riešenia Schrödingerovej rovnice sú však známe len pre malý počet Hamiltonových operátorov. Najvýznamnejšie kvantovo mechanické systémy s analytickými riešeniami sú pravdepodobne kvantový harmonický oscilátor, potenciálová jama, ión molekuly vodíka a atóm vodíka. Analytické riešenie neexistuje ani pre atóm hélia, ktorý obsahuje len o jeden elektrón viac, než atóm vodíka. Existuje však rad techník na zisťovanie približných riešení. Napríklad, metóda známa ako teória perturbácií používa známe analytické riešenia pre jednoduchšie kvantovo mechanické modely na hľadanie riešení pre komplikovanejšie modely, ktoré sú k danému jednoduchšiemu modelu v istom vzťahu (napr. pridaním slabej potenciálnej energie). Druhou metódou je tzv. poloklasická rovnica pohybu, ktorú možno použiť na systémy, pre ktoré kvantová mechanika spôsobuje len malé odchýlky od klasického správania. Tieto odchýlky môžu byť vypočítané pomocou metód klasickej fyziky. Táto metóda je dôležitá pre kvantovú teóriu chaosu. Alternatívnou matematickou formuláciou kvantovej mechaniky je Feynmanova formulácia pomocou dráhových integrálov, v ktorej sa o kvantovo mechanickej amplitúde uvažuje ako o sume cez histórie medzi počiatočným a koncovým stavom. Toto je kvantovo mechanická analógia princípu najmenšieho účinku. Interakcia s ďalšími vedeckými teóriami Kvantová mechanika bola pôvodne formulovaná tak, aby korešpondovala s určitými modelmi nerelativistickej klasickej mechaniky. Napríklad, model kvantového harmonického oscilátora explicitne používa nerelativistickú formuláciu kinetickej energie a preto možno kvantový harmonický oscilátor považovať za analógiu klasického harmonického oscilátora. Prvé pokusy spojiť špeciálnu teóriu relativity s kvantovou mechanikou viedli k nahradeniu Schrödingerovej rovnice Kleinovou-Gordonovou rovnicou alebo Diracovou rovnicou. Tieto teórie boli úspešné tým, že vysvetlili veľa experimentálne získaných výsledkov. Mali však určité nedostatky, pretože nezahŕňali popis relativistického vytvorenia častice a jej anihilácie. Úplná relativistická kvantová teória vyžadovala sformulovanie kvantovej teórie poľa. Prvou kvantovou teóriou poľa je kvantová elektrodynamika, ktorá poskytuje úplný kvantový popis elektromagnetickej interakcie. K ďalšej kvantovej teórii poľa patrí kvantová chromodynamika. Popisuje interakcie medzi kvarkami a gluónmi, teda silnú jadrovú interakciu. Elektroslabá a elektromagnetická interakcia boli zjednotené do jednotnej kvantovej teórie poľa Abdusom Salamom, Sheldonom Glashowom a Stevenom Weinbergom. Za túto prácu dostali v roku 1979 Nobelovu cenu za fyziku. Ukázalo sa byť náročné sformulovať kvantové modely gravitácie. Poloklasické aproximácie sú úspešné a viedli k takým predpovediam ako je Hawkingovo žiarenie. Kompletná kvantová teória gravitácie je však zatiaľ brzdená nekompatibilitou všeobecnej teórie relativity s niektorými fundamentálnymi predpokladmi kvantovej teórie. Vyriešenie tohoto problému je predmetom aktívneho výskumu. Teória strún je jedným z kandidátov na teóriu kvantovej gravitácie."}
{"id": "43195", "title": "Horizont udalostí", "context": "Nad rámec všeobecnej teórie relativity Popis horizontov udalosti daný všeobecnou teóriou relativity je považovaný za neúplný. Ak by sme modelovali podmienky horizontu udalostí použitím komplexného pohľadu, zahŕňajúceho aj relativitu aj kvantovú mechaniku, horizont udalostí by mal mať iné vlastnosti ako ten, pri ktorom by sme použili len samotnú relativitu. V súčasnosti sa predpokladá, že horizonty udalostí majú primárny kvantový efekt a to teplotu, takže vysielajú žiarenie (pre čierne diery známe ako Hawkingovo žiarenie). Úplný popis horizontu udalostí vyžaduje prinajmenšom teóriu kvantovej gravitácie. Jedným z kandidátov je aj M-teória."}
{"id": "45098", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Kvantová mechanika a klasická fyzika Predpovede kvantovej mechaniky majú vysokú mieru presnosti. Z toho podľa korešpondenčného princípu vyvodzujeme, že všetky objekty podliehajú zákonom kvantovej mechaniky. Zákony klasickej mechaniky sú len aproximáciou zákonov kvantovej mechaniky v prípadoch makrosystémov alebo veľkých kvantových čísel. Veľa makroskopických vlastností klasických systémov je priamym dôsledkom kvantového správania sa častíc. Tuhosť pevných látok a mechanické, termálne, chemické, optické a magnetické vlastnosti hmoty sú dôsledkom interakcií medzi elektrickými nábojmi správajúcimi sa podľa pravidiel kvantovej mechaniky. Exotické správanie sa hmoty opisované kvantovou mechanikou sa stáva zjavným pri extrémne malých objektoch. Klasická newtonovská fyzika je presnou v predpovedaní správania sa väčších objektov za predpokladu, že sa pohybujú rýchlosťou oveľa menšou ako je rýchlosť svetla."}
{"id": "13487", "title": "Špeciálna teória relativity", "context": "Postuláty špeciálnej teórie relativity Einsteinova zásluha je v tom, že sa dokázal správne zorientovať v zmätku viacerých protichodných poznatkov vtedajšej doby, a že fyziku (aplikovanú na inerciálne sústavy) postavil na dvoch základných postulátoch: Prvý postulát (Princíp relativity) – Všetky fyzikálne zákony musia byť vo všetkých inerciálnych sústavách invariantne vyjadrené. Druhý postulát (konštantná rýchlosť svetla c ) – Rýchlosť svetla vo vákuu je vo všetkých inerciálnych sústavách rovnaká; alebo rýchlosť svetla je rovnaká pre všetkých inerciálnych pozorovateľov, vo všetkých smeroch a nezávisí na rýchlosti objektu vyžarujúceho svetlo."}
{"id": "427689", "title": "Úvod do kvantovej mechaniky", "context": "Interpretácie Všetky relevantné fyzikálne merania, rovnice a prepoklady kvantovej mechaniky sú konzistentné a úroveň ich potvrdenia je veľmi vysoká. Napriek tomu otázka, čo tieto abstraktné modely hovoria o hlbšej povahe skutočného sveta, má niekoľko konkurenčných odpovedí."}
{"id": "48777", "title": "Amplitúda pravdepodobnosti", "context": "Amplitúda pravdepodobnosti a princíp superpozície Amplitúda pravdepodobnosti sa v kvantovej mechanike objavuje aj v inom kontexte, v súvislosti s princípom superpozície. Podľa neho sa kvantovomechanická sústava (napríklad elektrón v atóme) môže nachádzať v superpozícii dvoch alebo viacerých stavov. Ak uvažujeme superpozíciu stavov a , potom platí kde a sú nejaké (opäť komplexné) konštanty a tie nazývame amplitúdy pravdepodobnosti. Je to tak preto, lebo druhé mocniny ich absolútnych hodnôt majú opäť význam pravdepodobnosti. Napríklad teraz je pravdepodobnosť nájdenia sústavy v stave a je pravdepodobnosť nájdenia sústavy v stave . Keďže sme si povedali, že náš systém sa teraz nachádza v superpozícii stavov a , v žiadnom inom stave ho ani nájsť nemôžeme. Z toho vyplýva, že súčet oboch spomínaných pravdepodobností musí byť rovný jednej. Nakoniec teda zisťujeme, že čísla a nie sú úplne ľubovoľné, ale sú zviazané vzťahom (tzv. normovacou podmienkou) Toto je obdoba integrálnej normovacej podmienky platnej pre vlnovú funkciu chápanú ako ."}
{"id": "45102", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Filozofické dôsledky Kvantová mechanika a veľa jej neintuitívnych predpovedí už od svojho vzniku vyprovokovala veľa diskusií a rôznych interpretácií. Kodanská interpretácia je medzi fyzikmi široko akceptovaná. Probabilistická povaha kvantovej mechaniky podľa tejto interpretácie nie je len dočasná vlastnosť, ktorú by neskôr nahradila deterministická teória. Skôr ju treba chápať ako odmietnutie klasickej predstavy kauzality. Albert Einstein, ktorý patrí k zakladateľom kvantovej teórie, odmietal takúto stratu determinizmu. Predpokladal, že musia existovať skryté premenné, ktoré sme ešte neobjavili a preto je kvantová mechanika je nekompletná. Vyslovil niekoľko námietok voči takejto interpretácii, z ktorých najznámejšou je pravdepodobne Einsteinov-Podolského-Rosenov paradox (EPR paradox). John Bell ukázal, že EPR paradox vedie ku experimentálne overiteľným rozdielom medzi kvantovou mechanikou a lokálnymi realistickými teóriami. Experimenty, ktoré boli uskutočnené, potvrdili presnosť kvantovej mechaniky, čím dokázali, že fyzikálny svet nemôže byť popísaný lokálnymi realistickými teóriami. Bohrove-Einsteinove debaty predstavujú kritiku Kodanskej interpretácie z epistemologického hľadiska. Everettova interpretácia mnohých svetov formulovaná v roku 1956 tvrdí, že všetky možné stavy popísané kvantovou teóriou sa súčasne uskutočňujú v multivesmíre, ktorý pozostáva hlavne z nezávislých paralelných vesmírov. Toto tvrdenie sa nezakladá na postulácii nového axiómu v rámci kvantovej mechaniky, ale na odstránení axiómu tzv. kolapsu vlnového balíčka."}
{"id": "427687", "title": "Úvod do kvantovej mechaniky", "context": "Kvantová teória polí (QFT) Myšlienka kvantovej teórie vznikla v 20tych rokoch 19. storočia, keď sa britský fyzik Paul Dirac pokúšal o kvantifikáciu elektromagnetického poľa. Pole vo fyzike predstavuje oblasť alebo priestor, v ktorom daný efekt (napr. magnetizmus) existuje. Ďalšie sily vytvárajúce polia sú gravitácia a statická elektrina. Fyzik Richard Hammand v roku 2008 napísal: Niekedy rozlišujeme medzi kvantovou mechanikou a QFT. Kvantová mechanika predstavuje systém v ktorom je pevný/daný počet častíc a pole (ako EM pole) predstavuje klasickú súvislú entitu. QFT pridáva možnosť vzniku a zániku častíc. A dodal, že kvantová mechanika sa často používa na označenie celkového kvantového pohľadu. V roku 1931 Dirac predpokladal existenciu častíc známych dnes ako anti-hmota. V roku 1933 ocenili Diraca, spoločne so Schrodingerom, Nobelovou cenou za objav nových produktívnych foriem atómovej teórie."}
{"id": "25780", "title": "Teória relativity", "context": "Pozri aj Podrobné spracovanie sa nachádza v článkoch: všeobecná teória relativity špeciálna teória relativity"}
{"id": "444781", "title": "Konečný osud vesmíru", "context": "Vznikajúci vedecký základ Teória Alexander Friedmann Teoretický vedecký výskum konečného osudu vesmíru umožnila v roku 1916 Einsteinova teória všeobecnej relativity. Všeobecná relativita sa dá využiť na opis vesmíru v najväčšej možnej mierke. Existuje mnoho riešení rovníc všeobecnej relativity a každé riešenie predstavuje možný osud vesmíru. Alex Friedman navrhol, v roku 1922, množstvo riešení a rovnako v roku 1927 aj Georges Lemaitre. V niektorých z nich sa vesmír rozpínal z počiatočnej singularity, čo v podstate predstavuje Veľký tresk. Pozorovanie Edwin Hubble publikoval v roku 1931 svoj záver, založený na pozorovaniach Cefeíd, premenných hviezd vo vzdialenej galaxii, že vesmír sa rozpína. Odvtedy sa začiatok vesmíru a jeho možný koniec považujú za predmet vedeckého výskumu. Teórie Veľkého tresku a ustáleného stavu Georges Lemaître vytvoril v roku 1927 teóriu, neskôr nazývanú teória Veľkého tresku. V roku 1948 vytvoril Fred Hoyle inú teóriu, teóriu ustáleného stavu, v ktorej vesmír pokračoval v rozpínaní, ale štatistický zostal rovnaký, pretože neustále vznikala nová hmota. Tieto dve teórie medzi sebou súperili až do roku 1965, kedy Arno Penzias a Robert Wilson objavili žiarenie kozmického mikrovlnného pozadia, čo bolo priamym dôsledkom teórie Veľkého tresku a teória ustáleného stavu to nezahŕňala. Následkom tohoto objavu sa teória Veľkého tresku rýchlo stala väčšinovou teóriou o vzniku vesmíru. Kozmologická konštanta V čase keď Einstein vytvoril všeobecnú relativitu, tak vedci verili v statický vesmír. Keď Einstein zistil, že jeho rovnice sa dajú ľahko vyriešiť spôsobom, ktorý predpokladal rozpínajúci sa alebo sťahujúci sa vesmír, tak pridal do svojich rovníc kozmologickú konštantu. Kozmologická konštanta v podstate predstavuje konštantnú hustotu energie, na ktorú expanzia alebo kontrakcia nemali vplyv. Jej úlohou bolo vyrovnávanie gravitácie vo vesmíre a tým by zabezpečila statický vesmír. Po Hubblovom objave rozpínania vesmíru Einstein napísal, že kozmologická konštanta bola \"najväčší omyl môjho života\". Parameter hustoty Dôležitý parameter teórie osudu vesmíru je parameter hustoty, omega (Ω), definovaný ako podiel priemernej hustoty hmoty vo vesmíre a kritickej hodnoty tej hustoty. Tento parameter určuje tvar vesmíru. Podľa toho či je Ω rovná, menšia alebo väčšia ako 1 je vesmír plochý, otvorený alebo zatvorený. Tieto tri názvy popisujú celkovú geometriu vesmíru a nie miestne zakrivenie časopriestoru zhlukmi hmoty. Ak je pôvodný vesmír tvorený nereagujúcou hmotou, tak každej z týchto geometrií zodpovedá iný osud. Preto sa kozmológovia zamerali na určenie osudu vesmíru pomocou meraní Ω. Odpudivá sila Pozorovania supernov vo vzdialených galaxiách od roku 1998 sú v súlade z s vesmírom, ktorého rozpínanie zrýchľuje. Následne kozmologické teórie navrhnuté, tak aby povoľovali toto zrýchľovanie, takmer vždy používajú tmavú energiu, ktorá vo svojej najjednoduchšej forme predstavuje pozitívnu kozmologickú konštantu. Vo všeobecnosti sa termínom tmavá energia označujú hocijaké hypotetické polia s negatívnym tlakom a ich hustota sa zvyčajne mení s postupom rozpínania."}
{"id": "25779", "title": "Teória relativity", "context": "Introduction Pojem Teória relativity Alberta Einsteina zahŕňa dvojicu fyzikálnych teórií: špeciálna teória relativity a všeobecná teória relativity. Tieto teórie boli zostavené, aby vysvetlili fakt, že elektromagnetické vlny nepodliehajú Newtonovským pohybovým zákonom. Bolo dokázané, že sa pohybujú konštantnou rýchlosťou, nezávisle od pohybu pozorovateľa. Základnou myšlienkou je, že dvaja pozorovatelia, ktorí sú vo vzájomnom pohybe, odmerajú odlišné časové a priestorové intervaly tých istých udalostí, ale fyzikálna podstata pozorovaného javu bude pre oboch rovnaká."}
{"id": "13486", "title": "Špeciálna teória relativity", "context": "Motivácia pre špeciálnu teóriu relativity Princíp relativity zaviedol už Galileo Galilei. Prekonal starý absolutistický pohľad Aristotela a zastával názor, že pohyb, alebo minimálne rovnomerný priamočiary pohyb, má zmysel iba relatívne (pomerne) k niečomu inému. Ďalej tvrdil, že neexistuje absolútne referenčné teleso, oproti ktorému by všetky ostatné veci mohli byť merané. Galileo zaviedol aj sadu transformácií nazývaných Galileove transformácie, ktoré sa používajú dodnes a definoval 5 pohybových zákonov. Keď Newton konštruoval svoju mechaniku, prevzal Galileiho princíp relativity a zredukoval počet základných pohybových zákonov na tri. Hoci sa zdalo, že Newtonova klasická mechanika funguje pre všetky javy zahrňujúce pevné telesá, svetlo bolo stále problematické. Newton veril, že svetlo má časticovú povahu, neskôr sa však zistilo, že model svetla ako priečneho vlnenia vysvetľuje jeho vlastnosti omnoho lepšie. Mechanické vlnenie sa šíri v médiu, a to isté bolo predpokladané pre svetlo. Toto hypotetické médium bolo pomenované „svetlonosný éter“. Zdalo sa, že mal mať niektoré nezlučiteľné vlastnosti, ako napríklad byť extrémne tuhý s ohľadom na vysokú rýchlosť svetla, na druhej strane takmer nehmotný, aby nespomaľoval Zem pri jej pohybe v ňom. Predstava éteru vzkriesila myšlienku absolútnej vzťažnej sústavy, ktorou by bola tá, ktorá je v vzhľadom na éter v pokoji. Na začiatku 19. storočia začali byť svetlo, elektrina a magnetizmus považované za rôzne aspekty elektromagnetického poľa. Maxwellove rovnice ukazovali, že elektromagnetické žiarenie vysielané urýchľovaným elektrickým nábojom sa vždy šíri rýchlosťou svetla. Tieto rovnice boli založené na myšlienke existencie éteru, v ktorom sa rýchlosť žiarenia nemení v závislosti na rýchlosti pohybu zdroja. Tieto vlastnosti sú analogické klasickému mechanickému vlneniu. Naproti tomu by sa mala v závislosti na rýchlosti pozorovateľa, meniť rýchlosť žiarenia. Fyzici sa pokúsili využiť túto myšlienku na zmeranie rýchlosti Zeme vo vzťahu k éteru. Najznámejší z týchto pokusov bol Michelson-Morleyho experiment. Pretože tieto pokusy boli neúspešné, vyšlo najavo, že rýchlosť svetla sa nemení s rýchlosťou pozorovateľa, a pretože – podľa Maxwellových rovníc – sa nemení ani s meniacou sa rýchlosťou zdroja, musí byť nemenná (invariantná) pre všetkých pozorovateľov. Ešte pred teóriou relativity si Hendrik Lorentz a iní všimli, že elektromagnetické sily sa líšia v závislosti od umiestnenia pozorovateľa. Napríklad jeden pozorovateľ nemusel pozorovať žiadne magnetické pole v určitej oblasti, zatiaľ čo iný, pohybujúci sa smerom k prvému áno. Lorentz navrhol teóriu éteru, v ktorej objekty a pozorovatelia pohybujúci sa vzhľadom na nehybný éter podliehajú fyzickému skracovaniu (Lorentz-Fitzgeraldova kontrakcia). Ukázalo sa, že táto teória by bola v úplne zhode s výsledkami experimentov, ak by podliehal zmene navyše aj čas (dilatácia času). Zdalo sa, že jeho teória umožňuje zladiť teóriu elektromagnetického poľa a klasickú Newtonovu fyziku nahradením Galileiho transformácie. Pri práci s rýchlosťami omnoho menšími ako je rýchlosť svetla bolo možné Lorentzove transformácie zanedbať a výsledné zákony zjednodušiť do Galileiho transformácie. Lorentz navrhol platnosť tejto teórie pre všetky sily, vtedy si však neuvedomil celú silu jeho teórie. Táto teória, dnes nazývaná Lorentzova teória éteru, bola kritizovaná dokonca i Lorentzom samotným, pre jej zrejmú ad hoc podstatu. Zatiaľ čo Lorentz navrhol rovnice Lorentzovej transformácie, Einsteinovým prínosom bolo vysvetlenie a odvodenie týchto rovníc zo základnejších princípov a bez predpokladu existencie éteru. Einstein chcel zistiť, čo je nemenné (invariantné) pre všetkých pozorovateľov. V špeciálnej teórii relativity sa zdanlivo zložité Lorentzove a Fitzgeraldove transformácie jasne odvodzujú z jednoduchej geometrie a Pytagorovej vety. Pôvodný názov teórie bol „O elektrodynamike pohybujúcich sa telies“ (v nemeckom origináli – „ Zur Elektrodynamik bewegter Körper “). Bol to Max Planck, kto odporučil termín „relativita“, ktorý zdôrazňuje predstavu transformácie zákonov fyziky medzi pozorovateľmi relatívne sa pohybujúcimi jeden k druhému. Špeciálna teória relativity sa obvykle zaoberá chovaním objektov a pozorovateľov, ktorí zostávajú v pokoji alebo sa pohybujú konštantnou rýchlosťou. V tomto prípade hovoríme, že pozorovateľ je v inerciálnej vzťažnej sústave. Umiestnenie a časy udalostí zaznamenané pozorovateľmi v rôznych inerciálnych vzťažných sústavách je možné porovnať pomocou rovníc Lorentzovej transformácie. O špeciálnej teórii relativity (ďalej ŠTR) sa často nesprávne uvádza, že nemôže byť použitá na objekty a pozorovateľov, ktorých pohyb nie je rovnomerný ale zrýchlený (neinerciálne vzťažné sústavy). Dokazuje to napríklad problém „relativistickej rakety“, kde ŠTR správne predpovedá chovanie zrýchľovaných telies (tiel) v prítomnosti konštantného alebo nulového gravitačného poľa alebo tých v rotujúcej vzťažnej sústave. Táto teória iba nie je schopná opísať presne pohyb v gravitačných poliach, pri ktorom sa teleso dostáva do miest s rôznym gravitačným potenciálom."}
{"id": "22431", "title": "Hmota (fyzika)", "context": "Vzťah k energii Podľa všeobecnej teórie relativity nie je žiadny rozdiel medzi hmotou a energiou, pretože hmota sa môže zmeniť na energiu a naopak."}
{"id": "45571", "title": "Časopriestor", "context": "Pozri aj  Teória relativity"}
{"id": "25654", "title": "Všeobecná teória relativity", "context": "Introduction  Všeobecná teória relativity je teória o priestore, čase a gravitácii, ktorú sformuloval Albert Einstein v rokoch 1911 až 1916 (zverejnená bola v roku 1916). Opisuje vzájomné pôsobenie (interakciu) priestoru a času na jednej strane a hmoty (vrátane polí) na strane druhej. Jej hlavná výpoveď je, že gravitácia vlastne nie je nič iné ako geometrický jav v zakrivenom štvorrozmernom časopriestore, presnejšie: Hmotné telesá sú zdrojom gravitačného poľa, ktoré určuje metriku (vlastnosti) časopriestoru v danej oblasti, ktorá zas naopak spätne ovplyvňuje stav a pohyb telies v danej oblasti. Niektoré vlastnosti: Teória aplikuje princíp relativity na oblasti, v ktorých má rozhodujúcu úlohu gravitácia. Jej základom je princíp ekvivalencie. Všeobecná teória relativity je rozšírením špeciálnej teórie relativity a pre dostatočne malé oblasti časopriestoru sa s ňou stáva identickou. V porovnaní so špeciálnou teóriou relativity je pre laika oveľa ťažšie zrozumiteľná, existuje však pre ňu dostatočné množstvo experimentálnych dôkazov."}
{"id": "600321", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Analytické riešenia Schrödingerovej rovnice sú však známe len pre malý počet Hamiltonových operátorov. Najvýznamnejšie kvantovo mechanické systémy s analytickými riešeniami sú pravdepodobne kvantový harmonický oscilátor, potenciálová jama, ión molekuly vodíka a atóm vodíka. Analytické riešenie neexistuje ani pre atóm hélia, ktorý obsahuje len o jeden elektrón viac, než atóm vodíka. Existuje však rad techník na zisťovanie približných riešení.  Napríklad, metóda známa ako teória perturbácií používa známe analytické riešenia pre jednoduchšie kvantovo mechanické modely na hľadanie riešení pre komplikovanejšie modely, ktoré sú k danému jednoduchšiemu modelu v istom vzťahu (napr. pridaním slabej potenciálnej energie). Druhou metódou je tzv. poloklasická rovnica pohybu, ktorú možno použiť na systémy, pre ktoré kvantová mechanika spôsobuje len malé odchýlky od klasického správania. Tieto odchýlky môžu byť vypočítané pomocou metód klasickej fyziky. Táto metóda je dôležitá pre kvantovú teóriu chaosu."}
{"id": "126709", "title": "Kmitanie", "context": "Tlmené kmity Tlmené kmity v prípade telesa na pružine Rovnice tlmených kmitov V reálnom svete vždy existuje trenie a rôzne iné odporové sily, ktoré spôsobujú, že oscilujúci systém postupne stráca energiu a jeho amplitúda sa s časom zmenšuje. Akokoľvek by sme sa snažili zamedzovať týmto nepriaznivým vplyvom, obmedzuje nás druhý termodynamický zákon, podľa ktorého sa mechanická energia postupne premieňa na vnútornú tepelnú energiu. Závislosť odporových síl od výchylky a jej časovej derivácie môže byť vo všeobecnosti veľmi zložitá. V najjednoduchšom modeli je odporová sila priamo úmerná prvej časovej derivácii výchylky a pôsobí proti narastaniu výchylky. V prípade telesa na obrázku vpravo odporová sila vzduchu pôsobí vždy proti smeru pohybu tohto telesa. V spomínanom ideálnom prípade možno zapísať pre časový vývoj výchylky nasledovnú diferenciálnu rovnicu: : kde , a by sme získali analýzou síl pôsobiacich na systém. Ak obe strany rovnice vydelíme , dostaneme : Aby sa rovnica zjednodušila, zaveďme substitúcie : : Prvý parameter sa nazýva vlastná uhlová frekvencia a určuje uhlovú frekvenciu v prípade, keby neexistovali žiadne tlmiace vplyvy. Druhý parameter je tlmenie. Tlmenie je bezrozmerná fyzikálna veličina. Diferenciálna rovnica teraz nadobudla tvar : Táto diferenciálna rovnica sa väčšinou rieši s predpokladom, že hľadané riešenie má tvar : kde je vo všeobecnosti komplexné číslo. Tento predpoklad nie je len tipom, ale vychádza z poznatku, že deriváciou exponenciálnej funkcie je opäť funkcia exponenciálna funkcia a v našej rovnice sa súčet jednotlivých derivácií musí rovnať nule. Po dosadení a vydelení členom dostávame jednoduchú rovnicu : To je jednoduchá kvadratická rovnica s dvoma riešeniami : Správanie systému pri tlmených kmitoch V závilosti na veľkosti tlmenia možno rozlíšiť 3 situácie opísané v tabuľke Tlmenie Hodnota Opis správania Ilustračný diagram je komplexné číslo Systém bude oscilovať okolo rovnovážnej polohy, no amplitúda bude s časom klesať. Pre uhlovú frekvenciu kmitov platí vzťah: Súbor:Damped oscillation graph.svg Kritické tlmenie Priebeh oscilácií je opísaný rovnicou Súbor:RLC-serial-Critical Damping.PNG je reálne číslo Komplikovaný priebeh, ide o veľmi veľké tlmenie a oscilácie preto nemožno pozorovať Súbor:RLC-serial-Over Damping.PNG"}
{"id": "198645", "title": "Ideálna tekutina", "context": "Oprávnenosť náhrady reálnej tekutiny ideálnou Pri technických výpočtoch a skúmaní dejov v odbore mechanika tekutín je pre zjednodušenie niekedy výhodné uvažovať namiesto reálnej tekutiny ideálnu. Táto náhrada sa môže vykonať za nasledovných podmienok : podmienka homogénnosti je splnená, ak sa nepracuje s extrémne malými objemami a tlakmi. podmienka nestlačiteľnosti sa môže považovať za splnenú pri povolenej chybe výpočtu > 1% aj pre: vodu, vzduch ak jeho vrstva nepresahuje 100 m a rýchlosť prúdenia nepresahuje 50 m.s-1. podmienka neexistencie vnútorného trenia - nulovej viskozity sa môže považovať za splnenú ak je tekutina v pokoji, alebo tekutina prúdi, ale v jednotlivých priečnych rezoch je rýchlosť konštantná, sa môže zanedbať ak má tekutina nízku viskozitu a tekutina sa pohybuje pomaly, alebo v jednotlivých priečnych rezoch sa rýchlosť mení len málo."}
{"id": "145066", "title": "Coulombov zákon", "context": "Skalárny zápis Ak nás nezaujíma smer, ale len veľkosť sily, zredukuje sa vyššie uvedený vzorec na: : Kategória:Elektrina"}
{"id": "576731", "title": "Termoemisia", "context": "Richardsonove pravidlo Rôzne materiály majú rôznu emisnú konštantu, ktorá opisuje veľkosť energetickej bariéry držiacej nosič náboja v pôvodnom materiáli. Preto sa elektródy pokovujú, alebo sa na ne nanášajú vrstvy oxidov kovov, pri ktorých je menšia výstupná práca, napr. oxidy bária, stroncia a vápnika. Emisia je tiež závislá od stavu povrchu elektródy a jej čistoty. Richardson zistil, že intenzita emisie je závislá od druhej mocniny teploty elektródy."}
{"id": "127154", "title": "Maxwellove rovnice", "context": "Materiálové vzťahy pre materiály s lineárnou závislosťou Pre širokú triedu materiálov možno predpokladať, že sú veličiny hustota polarizácie P (C/m2) a hustota magnetizácie M (A/m) vyjadrené ako: : : a že pole D a B sú s E a H sú zviazané vzťahmi: : : kde: je elektrická susceptibilita materiálu, je magnetická susceptibilita materiálu, ε je elektrická permitivita materiálu a μ je magnetická permeabilita materiálu V nedisperznom izotropnom prostredí sú ε a μ skaláry nezávislé od času, takže Maxwellove rovnice prejdú na tvar: : : : : V homogénnom prostredí sú ε a μ konštanty nezávislé od polohy a možno teda ich polohu zameniť s parciálnymi deriváciami podľa súradníc. Všeobecne môžu byť ε a μ tenzormi druhého stupňa, ktoré potom odpovedajú popisu dvojlomových (anizotropných) materiálov. Nehľadiac na tieto priblíženia však každý reálny materiál vykazuje istú materiálovú disperziu, kvôli ktorej ε alebo μ závisí na frekvencii. Pre väčšinu typov vodičov platí medzi prúdom a elektrickou intenzitou Ohmov zákon v tvare : kde γ je merná vodivosť daného materiálu."}
{"id": "80075", "title": "Termodynamická účinnosť", "context": "Introduction  Termodynamická účinnosť je parameter, ktorý kvantitatívne vyjadruje, ako účinne sa približuje skutočný proces v zariadení k idealizovanému procesu v tomto zariadení. Táto definícia sa vzťahuje na termodynamický proces, t.j. na jeden komponent obehu, napr. len turbíny, alebo na otvorené systémy, napr. systémy stacionárneho prúdenia. Je to bezrozmerné číslo a označuje sa symbolom ηT . V definícii termodynamickej účinnosti nie je určené, aký je idealizovaný proces pre konkrétne zariadenie, ani čo je cieľom daného procesu - zariadenia. Preto pojem termodynamická účinnosť zahŕňa viacero rôzne definovaných a pomenovaných účinností."}
{"id": "186838", "title": "Gaussova krivka", "context": "Predpoklady použiteľnosti  Veľký počet meraní a s tým spojený veľký počet elementárnych chýb … v prípade malého počtu nie je, alebo je len ťažko možné rozhodnúť o platnosti ďalších predpokladov. Výber vzorky adekvátnej skúmanému javu. Zaručenie nezávislosti meraní, prípadne odstránenie faktorov jednostranne vplývajúcich na jav. "}
{"id": "236991", "title": "Hydrostatický mechanizmus", "context": "Teória Ak sa predpokladá, že výstupný člen mechanizmu zabezpečuje rovnomerný pohyb pri stálom zaťažení, musí mu kvapalina privádzať potrebnú energiu. Vstupný člen mechanizmu dodáva kvapaline celkovú energiu , ktorá pokrýva potrebné prírastky jednotlivých zložiek energie. Ich veľkosť sa určuje zo vzťahov, ktoré vychádzajú z Bernoulliho rovnice : Ak odoberá vstupný člen kvapalinu z rozmernej nádrže s voľnou hladinou rýchlosti = 0 a je atmosférický tlak . Za týchto predpokladov možno veľkosť špecifickej energie vyjadriť vzťahom : Výstupný člen hydrostatického mechanizmu mení na mechanickú energiu iba tlakovú zložku, takže : : Polohová a kinetická zložka, ktoré boli nevyhnutné na premiestnenie kvapaliny, sa v uvedenom usporiadaní nevyužívajú. Vzhľadom na to, že pre bežné usporiadania a bežné prevádzkové podmienky sú polohová a kinetická zložka v porovnaní s tlakovou zanedbateľné, sleduje sa spravidla iba táto zložka. Potom sa pri výpočte energie vychádza zo vzťahu. : A výkon : Kde p je tlak (pretlak) :V je objem kvapaliny :Q je prietok Prvky hydrostatických mechanizmov sú konštrukčne aj výrobne náročné a preto sa čo najviac využívajú výrobky špecializovaných výrobcov. Tí vyrábajú prvky v typizovaných radoch a zaručujú dané vlastnosti."}
{"id": "151921", "title": "Kalorimetrická rovnica", "context": "Introduction  Kalorimetrická rovnica je rovnica popisujúca tepelné výmeny pomocou zákonu zachovanie energie. Na jej základe je možné určiť mernú tepelnú kapacitu materiálov, zistiť množstvo tepla, ktoré treba dodať, alebo odobrať, na to aby sa zmenila teplota o určitú hodnotu, alebo určiť výslednú teplotu pri tepelnej výmene. Množstvo tepla, ktoré teleso prijme, alebo odovzdá závisí: Od hmotnosti telesa Od mernej tepelnej kapacity telesa Od rozdielu konečnej a začiatočnej teploty"}
{"id": "437635", "title": "Opakovateľnosť merania", "context": "Introduction  Opakovateľnosť merania je tesnosť zhody medzi po sebe nasledujúcimi výsledkami merania tej istej meranej veličiny, za tých istých podmienok. Podmienky, ktoré pri meraní panujú sa označujú ako podmienky opakovateľnosti a patrí medzi ne: rovnaká meracia metóda to isté meradlo tie isté pracovné podmienky (napr. teplota, vlhkosť, poveternostné podmienky atď.) osoba, ktorá meranie vykonáva to isté miesto opakovanie v krátkom čase Kategória:Metrológia Kategória:Štatistika"}
{"id": "600322", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Skalárny súčin dvoch stavových vektorov je komplexné číslo známe ako amplitúda pravdepodobnosti. Počas merania je pravdepodobnosť zmeny stavu systému z počiatočného stavu do daného vlastného stavu daná štvorcom absolútnej hodnoty amplitúdy pravdepodobnosti medzi počiatočným a finálnymi stavmi. Možné výsledky merania sú vlastné vektory operátora, čo je dôvodom, prečo sa používajú hermitovské operátory, ktoré majú všetky vlastné čísla reálne. Rozdelenie pravdepodobnosti pre danú pozorovateľnú veličinu je možné nájsť pomocou spektrálneho rozkladu zodpovedajúceho operátora. Heisenbergov princíp neurčitosti je reprezentovaný tvrdením, že operátory zodpovedajúce určitým pozorovateľným veličinám nemusia komutovať."}
{"id": "127916", "title": "Divergencia (vektorové pole)", "context": "Vyjadrenie v rôznych súradných sústavách Nasledujúce vzťahy udávajú vyjadrenie divergencie v rôznych súradných sústavách v trojrozmernom priestore. Ak je F vektorové pole v v daných súradniciach, tak platí Vo valcových súradniciach: : Vo sférických súradniciach: : Ak použijeme všeobecné ortogonálne súradnice x 1, x 2, x 3, ktorej Laméove koeficienty sú v tomto poradí h 1, h 2, h 3 : V úplne všeobecných súradniciach pre zložky vektora divergencie platí : Dohovor : Kým v predchádzajúcom texte sme za bázu brali ortonormálnu bázu v daných súradniciach, vo vzorci pre všeobecné súradnice používame bázu vektorov alebo diferenciálnych foriem a explicitne uvedieme ktorú. Rovnako v predchádzajúcom texte nerozlišujeme polohu indexov a všetky indexy (ortonormálnej bázy aj súradníc) píšeme dole, no vo všeobecných súradniciach polohu indexov rozlišujeme. Kategória:Diferenciálne operátory Kategória:Vektorový počet"}
{"id": "128567", "title": "Vektorový súčin", "context": "Označenie Vektorový súčin vektorov sa zvyčajne označuje jedným z nasledujúcich spôsobov: - používaný vo frankofónnych krajinách - používaný v Rusku "}
{"id": "5754", "title": "Vektorový priestor", "context": "Vektorové priestory vo fyzike  Bra-Ket formalizmus Vektory tvoria vektorový priestor (alebo lineárny priestor ), ak ich ľubovoľná lineárna kombinácia patrí taktiež do tohoto priestoru. Pri aplikáciách v kvantovej mechanike môžu byť koeficienty komplexné čísla. Priestoru ket-vektorov je antilineárne priradený duálny priestor bra-vektorov: , kde hviezdička označuje komplexné združenie. V konkrétnom prípade vlnovej mechaniky sú ket-vektory vlnové funkcie a bra-vektory sú komplexne združené vlnové funkcie . Skalárny súčin je definovaný pre ľubovoľnú dvojicu ket-vektor a bra-vektor . Skalárny súčin je komplexné číslo a má tú vlastnosť, že . Dôsledkom toho je, že je reálne číslo. Taktiež požadujeme, aby bolo kladné: . Za týmto požiadavkom sa skrýva predstava, že zodpovedá druhej mocnine dĺžky vektoru . V konkrétnom vyjadrení vlnovej mechaniky zodpovedá skalárny súčin integrálu , ktorý má zjavne vlastnosť , rovnako ako má vlastnosť , pretože je kladné. Vzťah medzi ket-vektormi a fyzikálnymi stavmi zodpovedá tzv. paprskovej reprezentácii. To znamená, že a vyjadrujú rovnaký fyzikálny stav pre ľubovoľné nenulové komplexné číslo ."}
{"id": "128565", "title": "Vektorový súčin", "context": "Introduction  Vektorový súčin je v matematike označenie binárnej operácie medzi dvoma vektormi v trojrozmernom vektorovom priestore. Výsledkom tejto operácie je vektor (na rozdiel od skalárneho súčinu, ktorého výsledkom je pri súčine dvoch vektorov skalár). Výsledný vektor je kolmý na obidva pôvodné vektory."}
{"id": "128563", "title": "Rotácia (operátor)", "context": "Vyjadrenie v rôznych sústavách súradníc Nasledujúce vzťahy udávajú vyjádrenie rotácie v rôznych súradných sústavách v trojrozmernom priestore. Ak je F vektorové pole v daných súradniciach, potom platí Vo valcových súradniciach : Vo sférických súradniciach : Ak použijeme všeobecné ortogonálne súradnice x 1, x 2, x 3, ktorej Laméove koeficienty sú v tomto poradí h 1, h 2, h 3 : :: :: V úplne všeobecných súradniciach pre zložky vektora divergencie platí : kde je Levi-Civitov symbol. Dohoda : Kým v predchádzajúcom texte sme za bázu brali ortonormálnu bázu v daných súradniciach, vo vzorci pre všeobecné súradnice používame bázu vektorov alebo diferenciálnych foriem a explicitne uvedieme ktorú. Rovnako v predchádzajúcom texte nerozlišujeme polohu indexov a všetky indexy (ortonormálnej bázy aj súradníc) píšeme dole, no vo všeobecných súradniciach polohu indexov rozlišujeme. Kategória:Diferenciálne operátory Kategória:Vektorový počet"}
{"id": "228794", "title": "Gramov-Schmidtov ortogonalizačný proces", "context": "Príklad Majme vektorový priestor generovaný dvojicou lineárne nezávislých vektorov . Postupujeme najprv voľbou . Teraz od tohto vektora bude závisieť druhý. Použijeme vzťah pre ortogonalizáciu ďalších vektorov a dostávame rovnosť Výsledný vektor je ortogonálny vektor k vektoru . Teraz ho treba znormalizovať. Vektory generujú obyčajný euklidovský dvojrozmerný priestor, stačí preto použiť euklidovskú normu Výsledný ortonormálny vektor bázy bude mať tvar Podobným spôsobom sa znormalizuje vektor , ktorého norma je a odtiaľ Ľahko možno skalárnym súčinom overiť, že vektory sú skutočne ortogonálne."}
{"id": "128570", "title": "Vektorový súčin", "context": "Výpočet Súradnice vektorového súčinu dvoch vektorov možno vypočítať bez určovania uhla, ktorý vektory zvierajú: Nech : a a 1, a 2, a 3 a : b b 1, b 2, b 3. Potom : a × b = a2b3 − a3b2, a3b1 − a1b3, a1b2 − a2b1."}
{"id": "547026", "title": "Stavový vektor", "context": "Referenčný rámec Stavové vektory sú definované s ohľadom na niektorý referenčný rámec, zvyčajne, ale nie vždy, inerciálny referenčný rámec. Jedným z najviac používaných referenčných rámcov pre stavové vektory telies pohybujúcich sa v blízkosti Zeme je systém: Zo stredom v centre hmotnosti Zeme; Os Z je zhodná s rotačnou osou Zeme, + Z sever; Rovina XY sa zhoduje s rovníkovou rovinou Zeme, pričom + X smeruje k jarnej rovnodennosti a os Y je v zmysle pravidla pravej ruky. Tento referenčný rámec nie je skutočne inerciálny, z dôvodu pomalej 26 000 rokov prebiehajúcej precesie zemskej osi. Používané sú aj referenčné rámce definované orientáciou Zeme v štandardnej astronomickej dobe, ako napríklad B1950 alebo J2000. Mnohé ďalšie referenčné rámce môžu byť použité, sústredené na Slnko alebo na iné planéty alebo mesiace, definované barycenterom a uhlom slnečnej sústavy alebo dokonca vlastnou orbitálnou rovinou kozmickej lode."}
{"id": "184070", "title": "Jednotkový vektor", "context": "Jednotkové vektory súradnicových systémov V prípade že sú jednotkové vektory totožné s osami všeobecného súradnicového systému, označujú sa , , . Sprievodný trojhran priestorovej čiary V prípade špeciálnych súradnicových systémov, napríklad pri posudzovaní všeobecného pohybu po krivke sa používa súradnicový systém tvorený vektormi , , kde: - je jednotkový tangenciálny vektor - je jednotkový vektor hlavnej normály - je jednotkový vektor hlavnej binormály Vzťah medzi týmito jednotkovými vektormi, flexnou krivosťou čiary a torznou krivosťou čiary popisujú Frenetove rovnice."}
{"id": "547025", "title": "Stavový vektor", "context": "Introduction  Orbitálny stavový vektor , alebo len stavový vektor obežnej dráhy v astrodynamike a nebeskej dynamike je šesť-rozmerný vektor, ktorý tvoria karteziánsky vektor polohy () a rýchlosti (). Spolu s časom (epocha) () jednoznačne určuje trajektóriu obiehajúceho telesa v priestore. Polohový vektor: : Vektor rýchlosti: : kde , , sú jednotkové vektory karteziánskeho inerciálneho referenčného rámca. Vektor rýchlosti leží v obežnej rovine a na dotyčnici k trajektórii. : kde je jednotkový vektor tangenty trajektórie v danom momente.Súbor:Orbital_state_vectors.png|náhľad|Vektor polohy r (x, y, z), vektor orbitálnej rýchlosti v (vx, vy, vz) a iné orbitálne prvky"}
{"id": "600323", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Albert Einstein, ktorý patrí k zakladateľom kvantovej teórie, odmietal takúto stratu determinizmu. Predpokladal, že musia existovať skryté premenné, ktoré sme ešte neobjavili a preto je kvantová mechanika je nekompletná. Vyslovil niekoľko námietok voči takejto interpretácii, z ktorých najznámejšou je pravdepodobne Einsteinov-Podolského-Rosenov paradox (EPR paradox). John Bell ukázal, že EPR paradox vedie ku experimentálne overiteľným rozdielom medzi kvantovou mechanikou a lokálnymi realistickými teóriami. Experimenty, ktoré boli uskutočnené, potvrdili presnosť kvantovej mechaniky, čím dokázali, že fyzikálny svet nemôže byť popísaný lokálnymi realistickými teóriami. Bohrove-Einsteinove debaty  predstavujú kritiku Kodanskej interpretácie z epistemologického hľadiska."}
{"id": "48821", "title": "Kvantová teória poľa", "context": "Kvantá poľa V rámci kvantovej teórie poľa sa pole kvantuje. Čo to znamená si môžeme vysvetliť na príklade elektromagnetického poľa. To je v klasickej fyzike popísané svojou elektrickou intenzitou a magnetickou indukciou, máme teda dve polia : : Obe tieto veličiny sa dajú meniť spojito, teda o ľubovoľne malú hodnotu v každom bode priestoru. Po kvantovaní sa energia poľa zvyšuje po krokoch, nemôže nadobudnúť ľubovoľnú hodnotu. Tento fakt interpretujeme tak, že pole je tvorené svojimi kvantami, z ktorých každé nesie istú energiu. Môžeme mať dve kvantá poľa, môžeme ich mať aj tri, ale nemôžeme ich mať dva a pol. Kvantami elektromagnetického poľa sú pritom staré známe fotóny."}
{"id": "427690", "title": "Úvod do kvantovej mechaniky", "context": "Aplikácie Využitie kvantovej mechaniky zahŕňa laser, tranzistor, elektrónkový mikroskop a snímkovanie magnetickou rezonanciou. Špeciálna časť aplikácie kvantovej mechaniky sa zameriava na makroskopické kvantové javy ako napr. supratekuté hélium a supravodiče. Výskum polovodičov viedol k vynálezu diódy a tranzistoru, kľúčových súčastí modernej elektroniky. <!--"}
{"id": "95032", "title": "Zoznam fyzikálnych článkov/Ú", "context": "úv Úvod do kvantovej mechaniky Kategória:Zoznamy fyzikálnych článkov"}
{"id": "105535", "title": "Klasická fyzika", "context": "Pozri aj  kvantová mechanika"}
{"id": "49552", "title": "Kvantový princíp", "context": "Introduction  Kvantový princíp je predpoklad, že hmota a energia sú tvorené základnými jednotkami: nedeliteľnými elementárnymi kvantami. Tento princíp formuloval v roku 1900 Max Planck a tvorí základný kameň kvantovej fyziky. Kategória:Kvantová fyzika"}
{"id": "477193", "title": "Hyperbolometrická funkcia", "context": "Argument hyperbolického kosínusu (argcosh x) Funkcia Definičný obor : Obor hodnôt : Parita :Ani nepárna ani párna Identita :"}
{"id": "427453", "title": "Kolmogorovov-Smirnovov test", "context": "Testovacia štatistika a hypotéza Empirická distribučná funkcia pre nezávislých, rovnako rozdelených náhodných veličín , kde , je definovaná nasledovne: : kde je charakteristická (indikátorová) funkcia, ktorá nadobúda hodnotu 1, ak a hodnotu 0 v inom prípade. Kolmogorovova-Smirnovova testovacia štatistika má potom nasledovný tvar: : kde symbol sup označuje suprémum."}
{"id": "578180", "title": "Prenos elektrónu", "context": "Teória Rudolph A. Marcus vypracoval prvú všeobecne uznávanú teóriu prenosu elektrónov, aby popísal prenos elektrónov vo vonkajšej sfére. Teóriu založil na prístupe teórie tranzitného stavu. Marcusova teória prenosu elektrónov bola potom rozšírená Noelom Hushom a Marcusom o prenos vo vnútornej sfére. Výsledná teória sa nazýva Marcus-Hushova teória a odvtedy sa používa na popis prenosov elektrónov. Obe teórie sú však semiklasické, aj keď boli rozšírené o kvantovo mechanickú prístup Jortnerom, Kuznetsovom a inými, ktorí postupovali od Fermiho zlatého pravidla a nasledovali predchádzajúce práce ohľadne neradiatívnych prenosov. Neskôr sa objavili ďalšie teórie, ktoré zvažujú i pôsobenie elektrónovo-vibračných (vibronických) prechodov na prenos elektrónov, napríklad PKS teória prenosu elektrónov. Pred rokom 1991 sa predpokladalo, že prenos elektrónov v metaloproteínoch ovplyvňujú hlavne priemerné vlastnosti nekovových prvkov, ktoré tvoria izolačnú bariéru medzi kovmi, ale Beratan, Betts a Onuchic následne ukázali, že rýchlosti prenosu elektrónov sú dané priamo štruktúrou väzieb v proteínoch - teda že elektróny v princípe tunelujú cez väzby tvoriace reťazovú štruktúru proteínov. Táto diskusia v skutočnosti uvažuje len priemery dominantných trás prenosu elektrónov, ktoré sú pozorované experimentálne, a zatiaľ čo väzbový coupling je jasne dominantný pre niektoré umelé systémy vytvorené na štúdium prenosu elektrónov, mnoho prirodzených systémov jasne ukazuje niekoľkonásobný alebo \"priemerný\" coupling cez prostredie proteínu, ako keby až tak nezáviselo na druhu alebo väzbe atómov, ale hlavne na ich hustote. Je dôležité poznamenať, že tunelovanie elektrónov nie je presne popísané jednotlivými definovanými trasami - kvantové tunelovanie elektrónu je koncový výsledok vzorkovania elektrónov všetkými možnými trasami prenosu elektrónov pomocou jeho vlnovej funkcie a experimenty ukazujú len vážené priemery týchto trás."}
{"id": "48803", "title": "Kodanská interpretácia", "context": "Introduction  Kodanská interpretácia je interpretácia procesu merania v kvantovej mechanike, formulovaná Bohrom a jeho kolegami. Objasňuje dôvod, prečo pri danej príležitosti dostávame daný výsledok a pri inej iný - videli ho vo vonkajšom pôsobení klasických meracích prístrojov. Podľa tohto prístupu je objekt, o ktorom musíme uvažovať, vždy sústava (tvorená spolu s meracími prístrojmi), takže zmena usporiadania meracích prístrojov sa považuje za kompletne nový experiment - kompletne novú fyzikálnu situáciu (aj keď zámerne nebol samotný objekt merania nijako zmenený). Kategória:Kvantová mechanika"}
{"id": "173824", "title": "Konštanta jemnej štruktúry", "context": "Merania Feynmanovych diagramov 8. rádu, ktoré reprezentujú pohyb elektrónu Definičný vzťah skladá z rôznych konštánt, ktoré môžu byť nezávisle zmerané. Okrem toho ale kvantová elektrodynamika (QED) dáva možnosť merať priamo pomocou tzv. kvantového Hallovho javu alebo anomálneho magnetického momentu elektrónu. QED predpovedá vzťah medzi bezrozmerným magnetickým momentom elektrónu a konštantou jemnej štruktúry . Nové merania pomocou jednoelektrónového kvantového cyklotrónu kombinované s výpočtom 891 Feynmanových diagramov so štyrmi slučkami dávajú dosiaľ nejpresnejšiu hodnotu . Nepresnosť takýchto meraní je zhruba desaťkrát menšia ako pri konkurenčných metódach. Porovnanie vypočítaných a nameraných hodnôt vystavuje kvantovú elektrodynamiku tvrdému testovaniu a dôsledkom zhody je obmedzenie možnosti pre hypotetickú vnútornú štruktúru elektrónu."}
{"id": "234765", "title": "Buraliho-Fortiho paradox", "context": "Introduction  Buraliho-Fortiho paradox je poznatok publikovaný roku 1897, ktorý spolu s ďalšími výsledkami podobného typu (označovanými ako paradoxy alebo antinómia) viedol ku kríze klasickej naivnej teórie množín a ich následnému nahradeniu axiomatickým systémom. Buraliho-Fortiho paradox sa týka ordinálnych čísel."}
{"id": "427094", "title": "Hypotéza zriedkavej Zeme", "context": "Rovnica hypotézy zriedkavej Zeme Ward a Brownlee zostavili svoju rovnicu podobnú známej Drakeovej rovnici. Obidve sa pokúšajú odhadnúť počet mimozemských civilizácií na základe pravdepodobností uskutočnenia sa podmienok potrebných pre existenciu inteligentného života. Obidve treba v súčasnosti brať skôr ako pokus o odhad, keďže mnohé parametre sú len približne známe a výsledné čísla sa líšia od autora k autorovi. Navyše je možné, že nie sú úplné a že bude treba ešte do nich doplniť rôzne ďalšie dodatočné parametre. Ich prínos je hlavne ako stimul pre ďalší výskum tejto problematiky. : N počet hviezd v našej Galaxii, fp podiel hviezd s planétami, fpm podiel planét bohatých na ťažšie prvky a kovy, ne priemerný počet planét v obývateľnej zóne hviezdy, ng počet hviezd v obývateľnej zóne Galaxie, fi podiel obývateľných planét, kde môže vzniknúť život, fc podiel planét, kde môže vzniknúť zložitý živočíšny život, fl podiel planét s dostatočnou dobou existencie pre vývoj zložitého živočíšneho života, fm podiel planét s veľkým mesiacom, fj podiel planetárnych sústav s planétami veľkosti Jupitera, fme = podiel planét s kriticky nízkym počtom javov spôsobujúcich hromadné vymieranie."}
{"id": "48795", "title": "Einsteinov-Podolského-Rosenov paradox", "context": "Introduction  Einsteinov-Podolského-Rosenov paradox alebo EPR paradox je dôsledok kvantovej teórie: pokiaľ mali dva systémy niečo spoločné (interagovali spolu), potom meranie uskutočnené v jednom zo stavov vedie k okamžitej zmene stavu druhého systému a to dokonca i v prípade, že tieto systémy sú veľmi vzdialené. Kategória:Kvantová fyzika Kategória:Paradoxy"}
{"id": "263395", "title": "Parciálna diferenciálna rovnica", "context": "Literatúra  Evans, L. C.: Partial Differential Equations. Springer, 2010. Farlow, S. J.: Partial differential equations for scientists and engineers. Dover, 1993."}
{"id": "600325", "title": "Kvantová mechanika", "context": "História kvantovej mechaniky začala objavom katódového žiarenia Michaelom Faradayom v roku 1838, sformulovaním problémov ohľadne žiarenia čierneho telesa Gustavom Kirchhoffom v roku 1859, návrhom Ludwiga Boltzmanna v roku 1877, že energetické hladiny systému by mohli byť diskrétne a kvantovou hypotézou Maxa Plancka z roku 1900. Planckova hypotéza predpokladala, že energia je absorbovaná a emitovaná v množstvách, ktoré sú deliteľné diskrétnymi energetickými kvantami, pričom takéto kvantum bolo úmerné frekvencii žiarenia ν:"}
{"id": "45101", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Aplikácie Správanie sa subatomárnych častíc (elektrónov, protónov, neutrónov, fotónov a ďalších), z ktorých pozostáva hmota, uspokojivo popisuje len kvantová mechanika. Kvantová mechanika značne ovplyvnila teóriu strún, ktorá je kandidátom na teóriu všetkého. Kvantová mechanika je dôležitá pre pochopenie toho, ako sa jednotlivé atómy viažu do molekúl. Jej aplikácia v chémii dala vznik kvantovej chémii. Poskytuje kvantitatívne predpovede procesov týkajúcich sa vzniku iónovej a kovalentnej väzby. Moderná technológia často pracuje na úrovni, kde kvantové deje majú nezanedbateľný vplyv. Príkladom je laser, tranzistor (a tým pádom mikročip), elektrónový mikroskop a zobrazovanie magnetickou rezonanciou. Štúdium polovodičov viedlo k vynájdeniu diódy a tranzistora, ktoré sú podstatnou súčasťou modernej elektroniky. Vedci v súčasnosti hľadajú metódy priamej manipulácie kvantových stavov. Rozvíja sa kvantová kryptografia, ktorá má zabezpečiť bezpečný prenos informácií. Vzdialenejším cieľom sú kvantové počítače, ktoré majú pracovať niekoľkokrát rýchlejšie ako súčasné počítače. Témou výskumu je tiež kvantová teleportácia, ktorou sa má dochádzať k prenosu kvantových stavov cez ľubovoľné vzdialenosti. Kvantové tunelovanie je jav, bez ktorého by nefungovali niektoré prístroje. Napríklad flash memory čipy používané v USB kľúčoch používajú kvantové tunelovanie k mazaniu svojej pamäte. Kvantová mechanika sa používa hlavne k opisu správania sa častíc v mikrosvete. Svoju aplikovateľnosť však má aj vo väčších rozmeroch: supravodivosť je jedným známym príkladom. Kvantové javy pravdepodobne majú svoju úlohu aj pri funkcii čuchu."}
{"id": "109138", "title": "Klasická mechanika", "context": "Pozri aj  fyzika mechanika kvantová mechanika"}
{"id": "600326", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Vo formalizme kvantovej mechaniky je stav systému v danom čase popísaný komplexnou vlnovou funkciou alebo všeobecne elementami komplexného vektorového priestoru. Vlnová funkcia umožňuje vypočítať pravdepodobnosť, s akou budú experimentálne namerané hodnoty fyzikálnych veličín. Napríklad môžeme vypočítať pravdepodobnosť s akou sa bude elektrón nachádzať na určitom mieste od jadra atómu. Na rozdiel od klasickej fyziky, nie je možné určiť hodnoty konjugovaných premenných s ľubovoľnou presnosťou (príkladom takýchto premenných je dvojica hybnosť-poloha častice). Táto principiálna nemožnosť je vyjadrená princípom neurčitosti."}
{"id": "180311", "title": "Princíp najmenšieho účinku", "context": "Matematická formulácia Účinok pre systém v klasickej mechanike je definovaný vzťahom : kde je čas, sú súradnice popisujúce stav systému a je Lagranžián systému závisiaci od času , súradníc a rýchlostí . Bodkou tu značíme deriváciu veličiny podľa času. Tento Lagranžián je pritom definovaný ako rozdiel kinetickej a potenciálnej energie. Teda napríklad pre bodovú časticu v gravitačnom poli s intenzitou v smere osi je to : Kategória:Klasická mechanika Kategória:Fyzika"}
{"id": "262868", "title": "Lagrangeova funkcia", "context": "Matematická formalizácia predpokladajme, že máme n -dimenzionálnu rozmanitosť, , a cieľovú rozmanitosť, . Nech je konfiguračný priestor hladkej funkcie z na . Príklady V klasickej mechanike, Hamiltonianskom formalizme, je jednorozmerná rozmanitosť , reprezentujúca čas a cieľový priestor v kotangentnom zhluku priestoru zovšeobecnených pozícií. V teórii poľa, je časopriestorová rozmanitosť a cieľový priestor je súbor hodnôt polí v akomkoľvek bode. Napríklad, ak existujú m reálnečíselné skalárne polia, , potom cieľová rozmanitosť je . Ak pole je reálne vektorové pole, potom cieľová rozmanitosť je izomorfná pre . V skutočnosti existuje omnoho elegantnejší spôsob použitia tangentného zhluku nad , ale budeme trvať len na tejto verzii. Matematický vývoj Uvažujme funkctionálne, , nazvané akcia. Fyzické dôvody určujú, že to je mapovanie na , ne . Za účelom toho, aby akcia bola lokálna, potrebujeme dodatočné obmedzenia ohľadom akcie. Ak , predpokladáme, že je integrál nad funkcie , jej derivátov a pozície zvanej lagrangeián , . Inými slovami, : Nižšie sa na dôvažok predpokladá, že Lagreangian závisí len na hodnote poľa a jeho prvej derivácii, ale nie od ďalších derivácií. Za predpokladu hraničných podmienok, v zásade špecifikácia hodnoty na hranici ak je kompaktný ale bo nejaký limit na keďže x pristupuje (toto pomôže urobiť integráciu po častiach), podpriestoru pozostávajúc z funkcií, , t. j. že všetky funkcionálne derivácie na pri sú nulové a uspokojujúce dané hraničné podmienky je podpriestorom na škrupine riešení. Riešenie je dané prostredn9ctvom Euler–Lagrangeových rovníc (vďaka hraničným podmienkam), : Ľavá strana je funkcionálna derivácia akcie s ohľadom ."}
{"id": "94438", "title": "Fyzika častíc", "context": "Správanie subatómových častíc Súbor:Standard Model of Elementary Particles.svg|náhľad|Štandardný model fyziky Subatómové častice sa správajú podľa zákonov kvantovej mechaniky. Ako také podliehajú vlnovo-časticovému dualizmu, to znamená, že za určitých podmienok sa správajú ako častice, a za iných zasa ako vlnenie."}
{"id": "592982", "title": "Ortonormalita", "context": "Introduction  Ortonormalita je matematická vlastnosť vektorov, ktorá hovorí, že dva vektory sú ortogonálne (na seba navzájom kolmé) a normalizované (veľkosť každého prvku je jednotková, teda sú to jednotkové vektory). Táto požiadavka sa často aplikuje na báze vektorového priestoru. Túto vlastnosť možno vyjadriť pomocou Kroneckerovej delty , pre ktorú platí, že ak a ak : : Operácia definovaná zátvorkami závisí od zvoleného vektorového priestoru. Napríklad pre vektory v unitárnom priestore je takouto operáciou skalárny súčin. V kvantovej mechanike, kde bázu priestoru tvoria funkcie, sa ortonormalita definuje pomocou určitého integrálu."}
{"id": "48920", "title": "Kvantová teória", "context": "Introduction  Kvantová teória je ucelená sústava teoretických disciplín opisujúcich vlastnosti a správanie mikročastíc a fyzikálnych polí a ich vzájomnú interakciu. Časť fyziky využívajúca aparát kvantovej teórie sa nazýva kvantová fyzika. Hlavné disciplíny kvantovej teórie sú: kvantová mechanika kvantová teória polí a elementárnych častíc kvantová elektrodynamika kvantová štatistická fyzika kvantová chromodynamika Charakteristickými znakmi kvantovej teórie sú: kvantová štruktúra hodnôt fyzikálnych veličín (kvantovanie) štatistické predpovede pozorovateľných javov časticovo-vlnový dualizmus zásadná revízia klasických zákonov a pojmov Kvantová teória študuje nielen mikroskopické, ale aj makroskopické kvantové javy (javy, v ktorých sa kvantová povaha mikrosveta prejavuje aj v makroskopických mierkach), napr. supravodivosť, supratekutosť, kvantový Hallov jav. Kategória:Kvantová fyzika"}
{"id": "218564", "title": "Potenciálová bariéra", "context": "Kvantová mechanika V kvantovej mechanike sa vlastnosti častice určia riešením odpovedajúcející Schrödingerovej rovnice. Stacionárnu Schrödingerovu rovnicu vyjadríme zvlášť pre oblasť , oblasť a pre oblasť . V bodoch a je pritom požadované, aby vlnová funkcia bola spojitá vrátane svojej prvej derivácie. Schrödingerove rovnice teda majú tvar : Charakter riešenia sa líši podľa toho, či celková energia častice je väčšia, alebo menšia než výška potenciálovej bariéry . Výslednú vlnovú funkciu je možné rozdeliť na niekoľko častí. Predovšetkým na dopadajúcu vlnu, ktorá súvisí s voľnou časticou pohybujúcou sa smerom k potenciálovej bariére zo záporného nekonečna (teda v oblasti ). Ďalej môžeme uvažovať, že vlna sa po dopade čiastočne odrazí a čiastočne bude prechádzať do oblasti . V tejto oblasti postupuje vlna ďalej k bodu , kde prechádza druhým potenciálovým skokom, od ktorého sa opäť čiastočne odráža a čiastočne prejde do oblasti . V oblasti x < 0 teda bude výsledná vlna opísaná superpozíciou dopadajúcej vlny pohybujúcej sa v smere a odrazenej vlny pohybujúcej sa v smere . Podobne v oblasti je možné výslednú vlnu opísať ako superpozíciu vĺn z oboch smerov, zatiaľ čo v oblasti je možné nájsť iba prešlú vlnu pohybujúcu sa v smere ."}
{"id": "274559", "title": "Duálny priestor", "context": "Definícia Nech V je vektorový priestor nad poľom F . Duálnym priestorom k priestoru V voláme množinu lineárnych funkcionálov , pričom V sa tiež stáva vektorovým priestorom pokiaľ sú na ňom definované nasledovné lineárne operácie sčitovania vektorov (lineárnych funkcionálov) a skalárneho násobenia: pre všetky φ , ψ ∈ V , x ∈ V , a ∈ F (a=skalár)."}
{"id": "518270", "title": "Slučková kvantová gravitácia", "context": "Popis Oproti teórii strún sa neopiera o dodatočné priestorové dimenzie a elementárne častice. Základným bodom slučkovej kvantovej gravitácie je, že priestor nieje spojitý, takže ho nejde deliť donekonečna. Priestor sa vyskytuje v kvantových jednotkách plochy a objemu, zo slučiek Planckových rozmerov. Matematickým zpôsobom sa popisuje a prichádza s rovnicami, ktoré určujú jej vývoj. Kvantá priestoru sa nazývajú „slučky“ alebo tiež krúžky, pretože sú navzájom prepojené a vytvárajú spinovú sieť. Spinová sieť tvori štruktúru priestoru. Priestor je tak tvorený \"penovitými\" útvarmi, ktoré sa nadúvajú do bublín a zakrivujú ho. Zakrivenie priestoru vytvára gravitáciu. Stráca sa predstava prvotného a elementárneho času. Rovnice popisujúce ,,slučky“ priestoru a hmoty už neobsahujú premennú označovanú čas.To neznamená, že by všetko bolo statické a nemenné. Elementárne procesy už nejde usporiadať do bežnej postupnosti „okamžikoch“. Plynutie času je vnútorná charakteristika sveta, rodí sa v tomto svete cez vzájomné vzťahy medzi jednotlivými kvantami udalostí vytvárajúcich realitu, to oni sami sú zdrojom času. Existujú len elementárne procesy, cez ktoré neustále navzájom interagujú kvantá priestoru a hmoty. Ilúzia spojitého priestoru a času okolo nás nieje nič iného než naše rozmazané videnie hemženia elementárnych procesoch. Teória dokáže predpovedať zakrivenie priestoru a typ zakrivenia a nevyžaduje supersymetriu. Lee Smolin navrhol nazvať teóriu vychádzajúcu z LQG, ktorá by obsahovala aj supersymetriu, alebo ďalšie dimenzie ako \"Slučková kvantová gravitácia II\" ."}
{"id": "600328", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Matematická formulácia kvantovej mechaniky je abstraktná a jej implikácie sú často neintuitívne. Základnou entitou, s ktorou v tomto matematickom systéme pracujeme, je vlnová funkcia. Ide o matematickú funkciu, ktorá obsahuje o systéme všetky informácie, ktoré môžeme mať. Poskytuje informácie o polohe a hybnosti častice, ale len v pravdepodobnostnom vyjadrení. Veľa výsledkov kvantovej fyziky je možné vyjadriť len matematicky. Modelovanie výsledkov nie je také jednoduché ako je tomu v prípade klasickej mechaniky alebo nie je vôbec možné. Napríklad základný stav v kvantovo-mechanickom modeli je stav s najnižšou energiou, ktorá je však nenulová. V klasickej fyzike modelujeme najnižší jednoducho ako stav s nulovou kinetickou energiou."}
{"id": "94511", "title": "Štandardný model", "context": "Prehľad V súčasnosti sú hmota a energia najlepšie pochopené v pojmoch kinematiky a interakcií elementárnych častíc. Fyzikálne poznanie v súčasnosti smeruje k zredukovaniu fundamentálnych zákonitostí popisujúcich správanie sa a interakcie doteraz známych foriem hmoty a energie na čo najmenší súbor zákonov a teórií. Cieľom je nájsť takzvanú teóriu všetkého, ktorá by zjednotila všetky doteraz známe teórie do jednej jedinej integrovanej teórie. Predstavou je, že minimálne v princípe by z nej bolo možné odvodiť správane sa všetkej hmoty a energie a že všetky doteraz známe zákony by boli špeciálnymi prípadmi takejto nadradenej teórie. Štandardný model je vnímaný práve ako jeden z krokov k takejto zjednocujúcej teórii. Sú v ňom zahrnuté dve súčasné teórie – elektroslabá interakcia a kvantová chromodynamika. Štandardný model predstavuje vnútorne konzistentnú teóriu popisujúcu silné, slabé, a elektromagnetické interakcie medzi časticami v pojmoch kvantovej teórie poľa. Matematická formulácia štandardného modelu využíva kvantovanie fyzikálnych polí pomocou procesu nazývaného druhé kvantovanie."}
{"id": "253272", "title": "Gromovov-Wittenov invariant", "context": "Aplikácia vo fyzike Gromovove-Wittenove invarianty sú so záujmom prijímané v teórii strún, odvetví fyziky, ktoré sa pokúša zjednotiť všeobecnú relativitu a kvantovú mechaniku. Podľa tejto teórie, všetko vo vesmíre, počínajúc elementárnymi časticami, je vytvorené z drobných strún. Ako struna cestuje v časopriestore, sleduje povrch, zvaný strunová schránka sveta. Žiaľ moduli priestor takýchto parametrizovaných povrchov, prinajmenšom a priori má nekonečnú veľkosť; nie je známe žiadne vhodné meradlo tohto priestoru a tak integrály ciest teórie nemajú rigoróznu definíciu. Situácia sa zlepší vo variáciách známych ako uzatvorený A model topologickej teórie strún. Tu je šesť časopriestorových rozmerov, ktoré ustanovujú sympletickú priestorovosť a ukazuje sa, že svetové obálky sú nevyhnutne parametrizované pseudohomologickými krivkami, ktorých moduli priestory majú len konečné dimenzie. Gromov-Wittenove invarianty, ako integrály nad týmito moduli priestormi, sú potom integrálmi ciest tejto teórie. Obzvlášť, voľná energia A modelu pri géne je generujúcou funkciou génu Gromov-Wittenových invariantov."}
{"id": "45095", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Introduction : Pre všeobecne prístupné a menej technické objasnenie základov tejto témy pozri Úvod do kvantovej mechaniky Obr. 1: Hustoty pravdepodobnosti korešpondujúce k vlnovým funkciám elektrónu v atóme vodíka. Vlnové funkcie majú definitívne hodnoty energie zväčšujúce sa v smere zhora nadol v závislosti od kvantového čísla n (na obrázku zobrazené len tri). Momenty hybnosti sa zväčšujú v smere zľava doprava ( s najnižší, d najvyšší). Jasnejšie oblasti korešpondujú s vyššou hustotou pravdepodobnosti pozície elektrónu. Kvantová mechanika je oblasť fyziky, ktorá skúma a popisuje javy na nanoskopických škálach. Medzi tradičné problémy objasnené kvantovou mechanikou patrí správanie sa mikročastíc, atómov, molekúl a atómových jadier, t. j. objektov, ktorých lineárne rozmery sú 10−6 až 10−13 m. Svoj názov dostala kvôli tomu, že hodnoty niektorých fyzikálnych veličín sa pri splnení určitých podmienok nemenia spojito, ale skokom po určitých množstvách (tzv. kvantách). Príkladom je elektrón vo viazanom stave (teda ak je súčasťou atómu alebo molekuly), v ktorom jeho energia a moment hybnosti sú kvantované. Energia voľného elektrónu má spojitý charakter. Matematická formulácia kvantovej mechaniky je abstraktná a jej implikácie sú často neintuitívne. Základnou entitou, s ktorou v tomto matematickom systéme pracujeme, je vlnová funkcia. Ide o matematickú funkciu, ktorá obsahuje o systéme všetky informácie, ktoré môžeme mať. Poskytuje informácie o polohe a hybnosti častice, ale len v pravdepodobnostnom vyjadrení. Veľa výsledkov kvantovej fyziky je možné vyjadriť len matematicky. Modelovanie výsledkov nie je také jednoduché ako je tomu v prípade klasickej mechaniky alebo nie je vôbec možné. Napríklad základný stav v kvantovo-mechanickom modeli je stav s najnižšou energiou, ktorá je však nenulová. V klasickej fyzike modelujeme najnižší jednoducho ako stav s nulovou kinetickou energiou. Kvantová mechanika sa opiera o hlbší stupeň vedeckého poznania než klasická fyzika a poskytuje aj všeobecnejšie zákony. Zákony klasickej fyziky sa javia z hľadiska kvantovej mechaniky ako aproximácie tejto novej teórie."}
{"id": "45100", "title": "Kvantová mechanika", "context": "Príklad Jednorozmerná nekonečne hlboká potenciálová jama Na tomto mieste ukážeme ako kvantová mechanika rieši jednoduchý prípad častice uviaznutej v jednorozmernej nekonečne hlbokej potenciálovej jame. Jamu definujeme tak, že potenciálna energia je nulová v intervale 0 až L a mimo tohoto intervalu je potenciálna energia nekonečne veľká. Uvažujúc os x, časovo nezávislá Schrödingerova rovnica vo vnútri potenciálovej jamy má tvar: : Tejto rovnici vyhovuje rovnica : kde A, B sú ľubovoľné konštanty a k je konštanta, ktorá závisí od vlastností systému. Z hraničných podmienok vyplýva, že vlnová funkcia ψ je rovná nule v miestach 0 a L. Zoberúc do úvahy tento fakt, z predchádzajúcej rovnice dostávame: : Keďže B je rovné nule, z toho vyplýva: : Výsledok, v ktorom zoberieme A rovné nule, nás nezaujíma, pretože neposkytuje žiadúce informácie o systéme. To ale znamená, že . Tomuto výsledku vyhovuje akékoľvek kL , ktoré je celočíselným násobkom π. : Kvantovanie energie teda vyplýva z hraničných podmienok, ktoré sme na systém aplikovali: :"}
{"id": "600330", "title": "Gilbert Keith Chesterton", "context": "Začiatkom 90. rokov počas štúdia výtvarného umenia ho postihla duševná kríza, keď sa jeho puritánska výchova stretla s dekadentným životným štýlom moderných maliarov, ktorý neprijal. Pravdepodobne z tých čias pochádzala jeho zaujatosť voči modernému maliarstvu a impresionizmu. Štúdium výtvarného umenia zanechal, prešiel k štúdiu anglickej literatúry a duševný pokoj nakoniec našiel v obdive okolitého sveta a vo svojráznej filozofii vďaky svetu. Svoje myšlienky azda najbrilantnejšie vyjadril v knihe Ortodoxia. Na svojich oponentov reagoval knihou Heretici."}
{"id": "58527", "title": "Gilbert Keith Chesterton", "context": "Introduction  Gilbert Keith Chesterton ( 29. máj 1874, Londýn – † 14. jún 1936, Beaconsfield) bol anglický spisovateľ, esejista, novinár a katolícky filozof. Začiatkom 90. rokov 19. storočia – počas štúdia výtvarného umenia – prešiel Chesterton svetonázorovou krízou, jeho puritánska výchova sa stretla s dekadentným životným štýlom moderných maliarov, ktorý spisovateľ neprijal. Pravdepodobne z tých čias pochádza aj jeho zaujatosť voči modernému maliarstvu – vtedy impresionizmu. Chesterton štúdium výtvarného umenia zanechal, prešiel k štúdiu anglickej literatúry a duševný pokoj nakoniec našiel v obdive k okolitému svetu a vo svojráznej filozofii vďaky svetu. Svoje myšlienky azda najbrilantnejšie vyjadril v knihe Ortodoxia, n a svojich oponentov potom reagoval knihou Heretici . Bol aj autorom detektívnych poviedok s hlavným hrdinom katolíckym kňazom otcom Brownom . Tieto poviedky vychádzali od roku 1911 až do jeho smrti."}
{"id": "23730", "title": "Terry Pratchett", "context": "Životopis Pratchett sa narodil v Beaconsfielde v anglickom grófstve Bucks Davidovi a Eileen Pratchettovcom. Svoje vzdelanie pripisuje High Wycombe Technical High School a Beaconsfieldskej verejnej knižnici. Prvým vydaným dielom bola krátka poviedka The Hades Business ( Hádova práca ), uverejnená v jeho školskom časopise keď mal trinásť rokov a potom, v roku 1963, zase v časopise Science Fantasy , za čo dostal 14 libier. Druhá uverejnená práca sa nazývala Night Dweller ( Nočný tvor ) a objavila sa v 156. čísle časopisu New Worlds v novembri 1965. Po odchode zo školy v roku 1965 získal prácu v miestnych novinách Bucks Free Press a neskôr pôsobil v niekoľko ďalších regionálnych novinách v juhozápadnom Anglicku vrátane Western Daily Press a Bath Chronicle . V tomto novinárskom období bol vyslaný urobiť interview s Petrom Bander van Durenom, jedným z riaditeľov malého vydavateľstva, kde práve vychádzala nová kniha. Počas rozhovoru sa zmienil, že sám napísal knihu The Carpet People . Táto nakoniec vyšla v roku 1971 a slávnostne bola predstavená v oddelení kobercov obchodného domu Heal s na Tottenham Court Road v Londýne. V roku 1980 sa Pratchett stal tlačovým hovorcom elektrárenskej spoločnosti Central Electricity Generating Board, kde v jeho pôsobnosti bolo niekoľko jadrových elektrárni. Neskôr vtipkoval o tom, že predviedol svoj zmysel pre dokonalé načasovanie, pretože zmena zamestnania nasledovala skoro po jadrovej katastrofe v Three Mile Island v Pensylvánii v USA. Prácu pre CEGB nechal v roku 1987, keď začal zarábať viac peňazí príležitostným písaním. To mu umožnilo zvýšiť tempo a v súčasnosti väčšinou napíše dve knihy ročne. Od roku 1998 je držiteľom rádu za zásluhy o Britské kráľovstvo za službu literatúre. So sebe vlastnou iróniou to komentoval vyhlásením v zmysle „mám podozrenie, že službu literatúre preukážem, keď sa zdržím ďalších pokusov nejakú napísať“. V roku 1999 mu bol udelený čestný doktorát literatúry na univerzite vo Warwicku. Jeho dcéra Rhianna Pratchettová (narodená 1976) je autorkou fantasy a novinárkou. Ako svoje záľuby Pratchett uvádza „písanie, prechádzky, počítače, život“. Je dobre známy aj zvláštnou záľubou v pokrývkach hlavy, čo vidieť na zadných stranách obálok originálnych vydaní väčšiny jeho kníh. 31. decembra 2008 mu kráľovná Alžbeta II. udelila za zásluhy v literatúre Rad britského impéria."}
{"id": "88282", "title": "Charles Lyell", "context": "Začiatky V roku 1827 zanechal právo natrvalo a začal sa venovať naplno svojej práci geológa. Pomáhal predovšetkým presadzovať myšlienky Jamesa Huttona a spolu s ním sa stal zakladateľom modernej geológie. Jeho najdôležitejšie práce boli v oblasti stratigrafie. Od roku 1828 cestoval po juhu Francúzska a po Taliansku a navštívil aj Ameriku, kde všade študoval tamojšie geologické pomery. Na základe výskumu a pozorovaní položil základy stratigrafie treťohôr, ktoré rozdelil na pliocén, miocén a eocén."}
{"id": "293693", "title": "Five Star", "context": "Členovia  Denise Pearson Doris May Pearson Lorraine Samantha Stedman Pearson Delroy Pearson"}
{"id": "79325", "title": "John Herschel", "context": "Životopis  Description of a machine for resolving by inspection certain important forms , 1832 Narodil sa ako syn astronóma Williama Herschela. Študoval na vysokej škole Eton College a St. John s College v Cambridge. Štúdium ukončil v roku 1813. V tom čase sa spriatelil s Charlesom Babbageom a Georgeom Peacockom. V roku 1816 sa začal zaoberať astronómiou. Medzi rokmi 1821 a 1823 spolu s Jamesom Southom preskúmal dvojhviezdy, ktoré skatalogizoval jeho otec. Za túto prácu bol v roku 1826 ocenený Zlatou medailou kráľovskej astronomickej spoločnosti (ktorú vyhral znovu 1836) a medailou Francúzskeho inštitútu v roku 1825. V roku 1831 bol pasovaný za rytiera. Mal troch synov, z ktorých jeden – Alexander Stewart Herschel – bol tiež astronóm. Okrem synov mal tiež deväť dcér. Zdokonalil otcovu predstavu v tom zmysle, že slnečné škvrny sú obrovské víry v slnečnej atmosfére. Jeho pohľad podporil i objav Richarda Christophera Carringtona (1826 – 1875), ktorý na základe svojich pozorovaní pohybov slnečných škvŕn na slnečnom disku dokázal, že slnečná fotosféra nerotuje ako tuhé teleso. Začalo sa tak špekulovať o tom, že povrchové vrstvy Slnka asi budú zložené zo žeravých plynov. Prvým vysvetlením pre žiarenie hviezd bolo horenie. Túto myšlienku však vyvrátil, uvedomil si totiž, že nie je známy spôsob horenia, ktorý by na dlho pokryl žiarivý výkon hviezdy. V roku 1827 prišiel s myšlienkou brúsenia kontaktných šošoviek, aby sa dobre priliehali k očnému povrchu. Ale po prvýkrát v roku 1887 nemecký fúkač skla z Wiesbadenu F. E. Muller začal vyrábať šošovky určené k prikladaniu na oko a okrem toho boli znesiteľné. V roku 1833 odcestoval do Južnej Afriky, aby skatalogizoval hviezdy, hmloviny a iné predmety južnej oblohy. Do Kapského Mesta prišiel 15. januára 1834. Medzi jeho ďalšie pozorovania v tejto dobe bol návrat Halleyho kométy. Okrem jeho astronomickej práce mu táto plavba do vzdialeného kúta britskej ríše dala tiež možnosť uniknúť tlaku, pod ktorým bol v Londýne, kde bol jedným z najvyhľadávanejších zo všetkých britských vedcov. Ako neskôr spomínal, pobyt v Južnej Afrike bol pre neho asi najkrajším časom v jeho živote. Do Anglicka sa vrátil v roku 1838 a v roku 1847 vydal „Výsledky astronomických pozorovaní robených pri Myse dobrej nádeje“ . V tejto publikácii navrhoval názvy dodnes používaných siedmich satelitov Saturna – Mimas, Enceladus, Tethys, Dione, Rhea, Titan a Iapetus. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1852, navrhol mená dodnes používané pre satelity Uránu – Ariel, Umbriel, Titania a Oberon. v roku 1839 pred Kráľovskou spoločnosťou použil pravdepodobne ako prvý názov \"fotografia\". Názov sa skladá z dvoch gréckych slov: svetlo a písanie. Bol tiež prvý, kto považoval fotografiu za formu umenia. Medzi jeho ďalšie práce patrili „Náčrty astronómie“ z roku 1849, „Všeobecný katalóg 10 300 rozmanitých a dvojitých hviezd“ (publikovaný posmrtne), „Známe prednášky o vedeckých predmetoch“ a „Všeobecný katalóg hmlovín a skupín“ . Okrem iného navrhoval, že odvodzovanie dĺžky tropického roku by bolo lepšie nasledovne: 365 a 969/4000 dní = 365,24225 dní. Toto by diktovalo 969 priestupných rokov za každých 4 000 rokov, nie 970 priestupných rokov ako tvrdí Gregoriánsky kalendár. Dalo by sa to dosiahnuť vynechaním jedného priestupného roku každých 4 000 rokov, čo by teda urobilo roky deliteľné 4000 nie-priestupnými. Toto pravidlo však ešte nebolo oficiálne prijaté. Mal štátny pohreb a pochovaný je vo Westminsterskom opátstve. Ostrov Herschela (Arktický oceán, územie Yukonu) a kráter Johna Herschela na Mesiaci boli pomenované podľa neho."}
{"id": "570419", "title": "Justin Welby", "context": "Život Študoval na Eton College a následne v roku 1978 získal titul bakalára v odbore dejín a práva na Trinity College v Cambridge. Jedenásť rokov pracoval v ropnom priemysle. Neskôr sa túto prácu rozhodol zanechať a nastúpiť na dráhu kňaza."}
{"id": "49479", "title": "Chester Bennington", "context": "Detstvo Chester Bennington sa narodil 20. marca 1976, vo Phoenixe v Arizone, zdravotnej sestre a policajtovi, ktorý sa zaoberal prípadmi pohlavného zneužívania detí. Chester mal už v detstve záujem o hudbu a skupiny Depeche Mode a Stone Temple Pilots nazval jeho prvými inšpiráciami. Chesterovi rodičia sa rozviedli, keď mal jedenásť rokov a odvtedy žil s otcom. Dôsledok rozvodu bol, že začal užívať návykové látky ako sú: marihuana, alkohol, ópium, kokaín, metamfetamín a LSD. Chester nakoniec prekonal túto závislosť, o ktorej hovoril v neskorších rozhovoroch. Počas turné s Linkin Park, začal piť, ale povedal: „Už viac nechcem byť tento človek.“ V rozhovore potvrdil, že keď mal sedem rokov, bol sexuálne zneužívaný starším mužom. Obával sa požiadať o pomoc, pretože nechcel aby si o ňom mysleli, že je homosexuál, tak to pokračovalo až do jeho trinástich rokov. Zneužívanie a situácia doma ho ovplyvnila natoľko, že mal nutkanie utiecť a zabiť sa. Utešoval sa kreslením obrázkov a písaním poézie a piesní. Neskôr sa jeho otcovi podarilo nájsť vinníka zneužívania, ale Chester sa rozhodol nechať prípad tak, pretože si uvedomil, že násilník bol obeťou sám seba. V sedemnástich rokoch sa presťahoval k svojej matke a mal zákaz odísť z domu, potom, čo objavila jeho drogovú činnosť. Pracoval v Burger King restaurant a šetril si peniaze na kokaín, predtým, než začal kariéru ako profesionálny hudobník. Chester bol na strednej škole fyzicky šikanovaný. V jednom z rozhovorov povedal: „Bol som ako handrová bábika, do ktorej si každý môže kopnúť, a to len za to, že som bol chudý a vyzeral som inak.“ "}
{"id": "543019", "title": "Halford Mackinder", "context": "Kariéra a idey Vyštudoval biológiu (1883) a históriu (1884) na Univerzite v Oxforde, už ako študent videl možné súvislosti medzi geografiou a históriou. V roku 1904 predniesol pre Kráľovskú geografickú spoločnosť známu prednášku The Geographical Pivot of History (Zemepisný základ histórie), v ktorej formuloval tzv. teóriu Heartlandu . Názov Heartland vznikol zložením anglického heart - srdce a land - zem. Táto udalosť sa považuje za počiatok anglickej geopolitiky, hoci autor sám taký pojem nepoužíval. Predpokladal však, že zemepisné skutočnosti sú zásadne určujúce pre medzinárodnú politiku. Za podstatu historického vývoja považoval schopnosť svetových mocností ovládnuť geostrategické územia sveta. Tieto predstavy sú výrazne deterministické. Počas celých dejín to mali byť tie mocnosti, ktoré ovládali moreplavbu. V 19. storočí však došlo k zásadnej zmene v možnostiach prepravy a tým aj ku zmene vojenských možností. S rozšírením železnice sa rozšírili vojenské možnosti pevninských štátov na úkor tých štátov, ktoré ovládali more. Európu, Áziu a Afriku považoval za jeden „svetový ostrov“ za ktorého zásadnú čásť, akési jadro, považoval územie, ktoré veľmi približne zodpovedá súčasnému Rusku. Hranice Heartlandu vo svojich prácach postupne neustále upravoval, ale vždy ostal lokalizovaný na severe Eurázie. Rola ostrovných pásov okolo Heartlandu bola uňho zanedbateľná. Svoju predstavu o význame jednotlivých častí sveta vyjadril takto: Vo svojej najdôležitejšej práci Demokratické ideály a skutočnosť: štúdia politiky rekonštrukcie tvrdí, že \" Kto ovláda Východnú Európu, ovláda Heartland.\" \" Kto ovláda Heartland, ovláda Svetový ostrov.\" \" Kto ovláda Svetový ostrov, ovláda svet.\" Preto po prvej svetovej vojne dokladal nutnosť udržať východnú Európu rozdelenú a oddelenú od Heartlandu, tj. od Ruska. Na Parížskej mierovej konferencii oponoval wilsonovskému demokratickému idealizmu na základe zemepisného determinizmu, budúcej geopolitiky. Bol tiež politikom za Unionistickú stranu, spolupracujúcu s Konzervatívnou stranou, za ktorú bol poslancom v dolnej snemovni parlamentu medzi rokmi 1910-1922."}
{"id": "557502", "title": "Cambridge Observatory", "context": "Významní pozorovatelia  John Couch Adams Hugh Ernest Butler Arthur Eddington Hugh Newall Robert Woodhouse"}
{"id": "449688", "title": "Spencer Chamberlain", "context": "Mladosť Spencer Chamberlain sa narodil v Chapel Hill v Severnej Karolíne a vyrastal v Greensboro so svojou matkou a starším bratom Philom. Keď bol dieťa, jeho rodina nemala dostatok peňazí na platenie školného v Greensboro Day School. Chambellain tiež bojoval s drogovou a alkoholovou závislosťou. Pre Alternative Press povedal, „viete, čo majú niektorí ľudia ako dobrú rodinu alebo priateľku, ktorá je tu pre vás a nikdy nezlyhá? To boli pre mňa drogy. To bola moja slabosť“. Mal veľké problémy s vážnou závislosťou na kokaíne. Skoro potom nastúpil na strednú školu Page High School. Po jej ukončení sa presťahoval na Floridu. Pokračoval so závislosťou, až kým ho jeho nevlastný brat pastor zasvätil do kresťanstva."}
{"id": "8729", "title": "Bill Clinton", "context": "Introduction  William (Bill) Jefferson Clinton , rodným menom William Jefferson Blythe III ( 19. august 1946, Hope, Arkansas, USA) je americký politik. V dvoch volebných obdobiach od roku 1993 do 2001 bol 42. prezident Spojených štátov. Predtým bol guvernérom Arkansasu. Do úradu prezidenta zasadol vo veku 46 rokov ako tretí najmladší prezident v dejinách USA. Bolo obdobie konca Studenej vojny a Clinton bol prvý prezident z generácie baby boomers. Bol označovaný ako nový demokrat (). Značná časť jeho politiky je označovaná ako stredná tretia cesta filozofie vládnutia. Predtým ako sa stal prezidentom bol dvakrát guvernérom Arkansasu (v rokoch 1979 – 1981 a 1983 – 1992). V rokoch 1977 až 1979 bol generálnym prokurátorom štátu Arkansas. Vyrastal v Arkansase. Počas štúdia patril medzi študentských lídrov a venoval sa hre na saxofón. Študoval na Georgetown University (B.S.), University College Oxford a Yalovej univerzite (J.D.). Na Yalovej univerzite spoznal svoju budúcu manželku Hillary Rodhamovú Clintonovú. Ako guvernér prebudoval štátny vzdelávací systém a slúžil ako predseda organizácie National Governors Association. V roku 1992 porazil v prezidentských voľbách G. H. W. Busha. Vládol v najdlhšom období mierovej ekonomickej expanzie USA. Podpísal Severoamerickú dohodu o voľnom obchode. Po tom ako v roku 1993 neprešla reforma zdravotníctva stratili demokrati kontrolu v Kongrese (prvýkrát po 40 rokoch). Po dvoch rokoch sa stal druhým demokratom (po Rooseveltovi), ktorý bol zvolený dvakrát za prezidenta USA. Presadil reformu sociálnej starostlivosti a program detského zdravotného postenia (SCHIP). V roku 1998 bol obvinený za krivé svedectvo pred porotou a marenie spravodlivosti v prípade sexuálneho škandálu. Bol prepustený zo Senátu. Počas jeho posledných troch rokoch vládnutia, od 1998 do 2000, oznámil Congressional Budget Office prebytok v štátnom rozpočte. Úrad prezidenta USA opustil s vysokou verejnou mienkou, najvyššou od druhej svetovej vojny. Odvtedy prednášal a venoval sa charite. Založil William J. Clinton Foundation, ktorá sa venuje globálnym problémom ako AIDS a globálne otepľovanie. V roku 2004 vydal autobiografiu s názvom My Life . Ostal aktívny v demokratickým prezidentských kampaniach, napr. pre svoju ženu Hillary a Baracka Obamu v 2008 a 2012. Po odchode z úradu prezidenta si udržal popularitu."}
{"id": "101611", "title": "Edgar Douglas Adrian", "context": "Životopis Študoval na Westminster School v Londýne. V roku 1908 nastúpil na Trinity College Cambridgeskej univerzity, kde sa venoval fyziológii a kde neskôr pôsobil ako profesor (od roku 1937) a rektor (od roku 1951). V roku 1915 získal titul doktora medicíny. Študoval prenos signálov z vonkajšieho prostredia cez nervové dráhy do centrálnej nervovej sústavy a následné reakcie efektorových orgánov. V roku 1932 mu bola spolu so Sirom Ch. S. Sherringtonom za práce v oblasti funkcie neurónu udelená Nobelova cena za fyziológiu alebo medicínu. V rokoch 1950 - 1955 pôsobil ako prezident Kráľovskej spoločnosti, v rokoch 1960 - 1962 bol prezidentom Royal Society of Medicine. Okrem ďalších ocenení a významných funkcií mu bol v roku 1955 udelený titul Barón z Cambridge."}
{"id": "112899", "title": "Charles Scott Sherrington", "context": "Introduction Sir Charles Scott Sherrington ( 27. november 1857, Londýn, Spojené kráľovstvo - † 4. marec 1952, Eastbourne) bol britský lekár, neurofyziológ, prvý človek, ktorý vysvetlil funkciu nervovej sústavy, význam synapsie a reflexného oblúku. V roku 1932 mu bola udelená Nobelova cena (s E. D. Adrianom) za práce v oblasti funkcie neurónu."}
{"id": "283448", "title": "Charlie Watts", "context": "Životopis Narodil sa do rodiny vodiča nákladiaku. Ako chlapec bol skromný, sústredený a pracovitý, mierne hýčkaný svojimi rodičmi. Keď mal jedenásť počul v rádiu skladbu Walkin Shoes Gerryho Mulligana, v ktorej bubnoval Chick Hamilton. To v ňom prebudilo bubeníka, a tak začal hrať na hrnce a panvice. Svoj prvý nástroj - bendžo - si v štrnástich kúpil sám. Rozobral ho, z tela bendža si urobil bubienok a k nemu si z Merkuru postavil stojan. V roku 1955 mu rodičia kúpili prvé bicie. Stále ho zaujímal jazz, takže začal cvičiť podľa jazzových platní, ktoré zbieral. Po tom čo dokončil strednú školu šiel študovať umeleckú školu, ktorú dokončil v roku 1960. Po škole potom pracoval ako grafik v reklamnej agentúre. Počas práce už ale hral s miestnymi skupinami v kaviarňach a menších kluboch. V roku 1961 prvýkrát stretol Alexisa Körnera, ktorý mu ponúkol post bubeníka vo svojej kapele Blues Incorporated. Chvíľku potom pracoval ako grafik v Dánsku, ale po tom čo prijal Körnerovu ponuku, sa vrátil späť do Londýna. O rok neskôr sa stretol s Brianom Jonesom, Ianom \"Stu\" Stewartom, Mick Jaggerom a Keithom Richardsom, ktorí chceli spoločne hrať rhythm and blues a príležitostne vystupovali v rôznych londýnskych kluboch. Dostal ponuku hrať s mladou začínajúcou kapelou Rolling Stones . Nechal sa presviedčať skoro celý rok, nakoniec im prikývol až v januári 1963. Keith Richards k tomu vo svojej biografii dokonca píše:\"hladovali sme, len aby sme ho zaplatili! Doslova. Obmedzovali sme si prídely, strašne sme ho chceli. \""}
{"id": "499567", "title": "Cyril Norman Hinshelwood", "context": "Život a dielo Narodil sa v Londýne, jeho rodičia boli Norman Macmillan Hinshelwood, autorizovaný účtovník, a Ethel Frances, rodená Smith. Prvé vzdelanie dostal v Kanade, odkiaľ sa vrátil po smrti svojho otca do malého bytu v Chelsea, kde prežil zvyšok svojho života. Študoval potom na Westminster City School a Balliol College, Oxfordská univerzita. Počas prvej svetovej vojny bol chemikom v továrni na výbušniny. Od roku 1921 do roku 1937 bol domácim učiteľom na Trinity College a profesorom chémie v Oxforde od roku 1937. Bol členom niekoľkých Advisory Councils pri britskej vláde vo vedeckých otázkach. V roku 1929 bol zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti náuk, ktorej prezidentom bol od roku 1955 do roku 1960. V roku 1948 bol povýšený na rytiera a v roku 1960 bol vyznamenaný Radom za zásluhy. Svoje prvé štúdie molekulárnej kinetiky publikoval v práci Thermodynamics for Students of Chemistry (Termodynamika pre študentov chémie) a Kinetics of Chemical Change (Kinetika chemických zmien) v roku 1926. S Haroldom Warrisom Thompsonom študoval explozívne reakcie medzi vodíkom a kyslíkom a opísal fenomén reťazovej reakcie. Jeho nasledujúce práce na syntetických zmenách v bakteriálnej bunke mala ohromný význam pre neskoršie výskumné práce o antibiotikách a terapeutických látkach a jeho kniha The Chemical Kinetics of the Bacteriall Cell (Chemická kinetika bakteriálnej bunky) bola uverejnená v roku 1946, nasledovaná prácou Growth, Function a Regulation in Bacterial Cell (Rast, funkcia a regulácia v bunkách baktérií) z roku 1966. V roku 1951 publikoval The Structure of Physical Chemistry (Štruktúra fyzikálnej chémie). Táto práca bola znovu vytlačená v Oxford Classic Texts v sekcii Physical Sciences v roku 2005. V roku 1956 dostal Nobelovu cenu za chémiu spoločne s Nikolajom Semjonovom (ZSSR) za svoje výskumy mechanizmu chemických reakcií. Bol prezidentom Chemical Society , Royal Society , Classical Association a Faraday Society , získal mnoho ocenení a čestných titulov. Nikdy sa neoženil. Hovoril plynule siedmimi klasickými a modernými jazykmi a jeho hlavné záľuby boli maľovanie, zbieranie čínskeho porcelánu a zahraničná literatúra."}
{"id": "525498", "title": "Paul Nurse", "context": "Osobný život V roku 1971 sa oženil s Anne Teresa Talbott, majú dve dcéry.. Sarah, ktorá pracuje v televízii ITV , a Emily, fyzičku pracujúcu v University College London a CERNe. Sám sa označuje za skeptického agnostika."}
{"id": "518090", "title": "Peter Greenaway", "context": "Biografia Vyštudoval maliarstvo na Walthamsrow School of Arts, ako mladý študent už mal samostatnú výstavu v Lord´s Gallery v Londýne. V rokoch 1965-1976 pracoval ako strihač dokumentárnych filmov britskej Ústrednej informačnej služby , sám ale nakrúcal krátke dokumentárne filmy a venoval sa aj písaniu scenárov a maľovaniu. V jeho hraných filmoch dominuje opulentná a rafinovaná vizuálna zložka, interiéry, kulisy i kostýmy sú dômyselne štylizované, často s odkazmi na staršie umelecké diela (napr. na obrazy nizozemských maliarov 17. storočia). Jeho zaujatie svetom umenia zo 17. storočia sa odráža aj na námetoch a scenároch viacerých jeho filmov (napr. Umelcova zmluva , Dieťa z Mâconu , Rembrandtova Nočná hliadka , Golzius and the Pelican Company ). Jeho filmy majú často zašifrované odkazy na filozofické diela alebo obsahujú rôzne morálne posolstvá (napr. o hraniciach slobody ľudského jedinca alebo umeleckej tvorby). Od roku 1985 točil filmy s kameramanom Sachom Viernym, ktorý bol v 70-tych rokoch dvorným kameramanom režiséra Alaina Resnaisa. Hudbu k mnohým jeho filmom zložil skladateľ Michael Nyman. Spolupracoval tiež s niektorými módnymi návrhármi (napr. vo filme Kuchár, zlodej, jeho žena a jej milenec kostýmy navrhol módny návrhár Jean-Paul Gaultier)."}
{"id": "61046", "title": "Frederic Leighton", "context": "Introduction  Lord Frederic Leighton ( 3. december 1830, Scarborough, Spojené kráľovstvo – † 25. január 1896, Londýn) bol anglický maliar a sochár viktoriánskeho neoklasicizmu. Technika a štýl jeho tvorby boli ovplyvnené antickou mytológiou. Jeho obrazy sa stali vyhľadávanými a boli často reprodukované, keď si jeho prvý obraz zakúpila kráľovná Viktória. Leighton bol neskôr zvolený za prezidenta Royal Academy v Londýne."}
{"id": "252295", "title": "Jon Jerde", "context": "Život a dielo Študoval výtvarné umenie a inžinierstvo na Univerzite v Kalifornii (University of California, Los Angeles) v rokoch 1957-1958. Svoje štúdium dokončil na Univerzite v Južnej Kalifornii v Los Angeles (University of Southern California, Los Angeles) v roku 1964. V prvých rokoch po štúdiu pracoval v Charles Kober Associates na viacerých menších projektoch, vrátane nákupného centra Plaza Pasadena. Neskôr bol staviteľom a developerom E. Hahnom poverený navrhnúť nákupné centrum Horton Plaza, naproti parku Horton Plaza v centre San Diega. Tento projekt zrevitalizoval centrum mesta, pretože nahradil niekoľko blokov starších budov novým konceptom mestskej štvrti. Dizajn budovy bol radikálnym odklonom od tradičnej mestskej architektúry. Je to 5-poschodový otvorený objekt s hlavnou pasážou orientovanou do ulice. Časom sa pripojil na Nordstrom, Macy´s a Sam Goody, hudobný obchod a na Westin Hotel a Balboa Theatre. Toto bolo absolútne zmiešané využitie mestského centra. Čo sa týka architektúry objektu, využil všetky možnosti výrazových prvkov od rytmu v priestore, na fasáde, rámp, parapiet až po temné kolonády. Tento návrh sa vymykal všetkým tradičným návrhom nákupných centier, ako je znižovanie úrovne okolitých poschodí a ochrana tovaru. Jeho roztrieštené priestory vyzerajú a pôsobia ako postmodernistický návrh a jeho žiarivé farby boli kontrastom k všadeprítomnej šedej architektúre tohoto obdobia. Projekt bol dokončený v roku 1985. Napriek unikátnemu a netradičnému prístupu tento radikálny dizajn Horton Plaza prilákal 25 miliónov návštevníkov v prvom roku. A od roku 2004 prináša najväčšie tržby na jednotku plochy. Projekt stál cez 2,4 miliardy dolárov a spoločnosť Westfield, ktorá toto centrum vlastní, sa ho neustále snaží budovať a rozširovať. The Jerde Partnership Medzitým Jerde v roku 1977 založil a vybudoval vlastnú firmu s názvom The Jerde Partnership. Priniesol novú filozofiu nazývanú „placemaking“, ktorá vytvára spoločný priestor so zvýšeným zážitkom. Či navrhovanie vo veľkom meradle alebo sústredenia sa na malé meradlo, nie objekt, ale zážitok má byť výsledkom. Taktiež verí, že globalizáciou sme spôsobili, že všetky mestá sa začínajú na seba podobať a preto navrhuje tak, aby jeho projekt rozprával jazykom danej kultúry. The Jerde Partnership sa stala spoločnosťou s pobočkami po celom svete, v Los Angeles, Hongkongu, Šanghaji, Soule, Amsterdame a Dubaji. Firma je vyhľadávaná pre svoju schopnosť tvoriť miesta a nezabudnuteľné zážitky miliónom návštevníkom prostredníctvom inovatívneho prístupu a dizajnu. Ročne navštívi budovy, ktoré navrhli The Jerde Partnership viac ako miliarda ľudí z celého sveta. Významnou stavbou je aj olympijský štadión v Los Angeles, ktorý bol postavený v roku 1984 pre olympijské hry a ktorý je ako jediný profitujúci olympijský štadión dodnes. Na základe týchto úspešných stavieb sa firma rozhodla vyvíjať sa smerom navrhovania zábavných a obchodných centier. Sem patria obnova a rozvoj Fashion Island v Newport Beach v Kalifornii v roku 1989; veľmi drahý projekt 680 miliárd dolárov Mall of America v Bloomington v Minnesote v roku 1992; Universal City Walk v Los Angeles; pirátska show a fasáda treasure Island Casino v Las Vegas z roku 1993; Las Vegas Fremont Street Experience z roku 1995 a Bellagio z roku 1998. Firma sa zviditeľnila a nabrala význam medzinárodného rozsahu po prezentácii kľúčového projektu regenerácie miest v zahraničí, vrátane Beursplein v Rotterdame v Holandsku a Canal City Hakata vo Fukuoke v Japonsku, v roku 1996. Ďalšie významné projekty boli v Číne, Japonsku a Európe. Jerde naďalej rozvíja svoje koncepcie na trvalo udržateľný rozvoj mestských časti, ako napríklad Namba Park v Osake v Japonsku. Na Jerdeho projektoch sú cenené a dôležité tri veci: v prvom rade venovanie pozornosti užívateľovi a jedinečné skúsenosti firmy, trvalý pocit zábavy v hotovom prostredí a vysokú návratnosť ako ekonomicky tak aj spoločensky. V prvých 20 dňoch fungovania hotel Las Vegas/kasíno Bellagio, ktorý Jerde navrhol pre Steve Wynna dosiahlo pozoruhodnú ročnú tržbu 19 000 USD za štvorcový meter, ohromujúci výkon na štandard v Las Vegas, obzvlášť v časoch, keď tržby z peňažných hier ďaleko presahovali funkciu nepeňažných hier. V architektonickej a developérskej spoločnosti Jerde dosiahol množstvo ocenení za jeho projekty a výsledky za posledné tri dekády. Jerde Partnership pokračuje v navrhovaní po celom svete ako multi-národné dizajnérske štúdio, v súčasnosti pracuje na projektoch v Číne, Kórey, Tichomorskej Ázii, Východnej Európe, Spojených Arabských Emirátoch a v Los Angeles. Jon Jerde, FAIA pôsobí ako predseda firmy a Rick Poulos, AIA je výkonný viceprezident a zodpovedný spoločník. Návrhy sú kontrolované Jonom Jerde a vedené tromi firemnými riaditeľmi dizajnu: John Simones (partner), David Rogers, AIA (partner) a Tammy McKerrow (partner)."}
{"id": "587341", "title": "Edmund Thomas Clint", "context": "Životopis Meno dostal po hollywoodskom hercovi Clintovi Eastwoodovi. Vo svojej tvorbe sa najradšej sústredil na hinduistické slávnosti a iné festivaly, ktoré sa konali v jeho rodnom meste. Ako päťročný obsadil druhé miesto na maliarskej súťaži určenej umelcom do 18 rokov. Clintove obrazy boli natoľko kvalitné, že niekoľko expertov sa vyjadrilo, že mnohým maliarom trvá roky analytického štúdia a praxe, kým sa dostanú na takú úroveň. Jeho diela boli vystavované medzi rokmi 1995 - 2007 v hlavnom meste federálneho štátu Kérala, odkiaľ pochádzal. Zomrel vo veku šesť rokov a jedenásť mesiacov z dôvodu zlyhania obličiek. V roku 2017 vznikol o jeho živote film."}
{"id": "249298", "title": "Roger Fenton", "context": "Životopis Narodil sa vo Veľkom Manchesteri. Jeho starý otec bol zámožný majiteľ továrne na bavlnu, jeho otec bol bankár a člen parlamentu. Bol štvrtý zo siedmich detí v otcovom prvom manželstve, s druhou manželkou mal jeho otec desať detí. V roku 1838 odišiel na University College v Londýne, ktorú dokončil v roku 1840 a získal titul Bachelor of Arts , vyštudoval angličtinu, matematiku, literatúru a logiku. Roku 1841 začal študovať právo na University College. Študoval zrejme sporadicky, lebo sa mu nepodarilo kvalifikovať ako poradca až do roku 1847. Zaujímal sa o štúdium maliarstva. V roku 1843 sa v Yorkshire oženil, vzal si Grace Elizabeth Maynardovú, pravdepodobne po svojom vôbec prvom pobyte v Paríži (jeho pas bol vydaný v r. 1842), kde mohol krátko študovať maliarstvo v ateliéri Paula Delaroche. Keď sa registroval ako kopista v Louvri r. 1844, tvrdil, že jeho učiteľom bol historický a portrétný maliar Michel Martin Drolling, ktorý učil na École des Beaux-Arts , ale Fentonove meno sa v záznamoch tejto školy neobjavuje. Do roku 1847 sa vrátil späť do Londýna, kde pokračoval v štúdiu maliarstva, teraz pod vedením historického maliara Charlesa Lucyho, ktorý sa stal jeho priateľom a s ktorým od roku 1850 pôsobil na North London School of Drawing and Modelling . V rokoch 1849, 1850 a 1851 vystavoval obrazy na ročnej výstave Kráľovskej akadémie. Navštívil Veľkú výstavu v Hyde Parku v Londýne r. 1851 a bol ohromený fotografiou, ktorú tam uvidel vo výstavnej skrini. Potom navštívil Paríž, aby sa naučil kalotypický proces na voskovanom papieri, s najväčšou pravdepodobnosťou od Gustava Le Graya, jeho vynálezcu. Do 1852 mal fotografickú výstavu v Anglicku, a cestoval do Kyjeva, Moskvy a Petrohradu, aby tam urobil kalotypie. Fotografoval architektúru krížom krážom po celej Británii. Zverejnil tiež výzvu na vytvorenie fotografickej spoločnosti. S postupujúcim rozvojom techniky v polovici 19. storočia dostali fotografi možnosť využívať skracujúcu sa dobu expozície, oslobodiť sa a vytvoriť nový štýl portrétnej fotografie. Fotografi sa premiestnili zo svojich ateliérov do exteriérov, na bojiská, cez oceány a do vzdialených púští. Fotografický pojazdný voz vybavený tmavou komorou Photographic Van Rogera Fentona spolu s Daguerreotypickým Saloonem Williama Shewa a vagónom What-is-it? Mathewa Bradyho nastavili štandardy portrétnej fotografie druhej polovice 19. storočia. Dokumentovanie Krymskej vojny V roku 1855 odišiel na žiadosť vydavateľa Thomasa Agnewa s asistentom Marcusom Sparlingom, jediným služobníkom a fotografickým laboratóriom v pojazdnom voze do rusko-tureckej Krymskej vojny. Tam mal fotografovať anglické oddiely pomáhajúce Turkom, aby správy a publikácie o tejto vojne boli výrečnejšie. Fotografie mali ovplyvniť pozitívnu mienku verejnosti o britskej účasti vo vojne. To bola úloha, ktorá dosiaľ patrila maliarom bitiek. Navzdory vysokým teplotám, niekoľkým zlomeným rebrám a cholere, sa mu podarilo urobiť viac ako 350 použiteľných veľkoformátových negatívov. V roku 1855 prevzali po Rogerovi Fentonovi reportáž z Krymskej vojny James Robertson a Felice Beato. Výstava 312 tlačí sa čoskoro uskutočnila v Pall Mall v Londýne. Predaj snímok však nebol taký úspešný ako sa očakávalo, možno preto, že vojna už skončila. Podľa Susan Sontagovej bol Fenton do Krymskej vojny vyslaný ako prvý oficiálny vojnový fotograf na naliehanie princa Alberta. Hotové fotografie mali byť použité k zmierneniu obecnej averzie britského národa k nepopulárnej vojne a ku zmareniu protivojnového spravodajstva The Times . Fotografie boli prevedené do dreveného štočku a zverejnené v menej kritickom Illustrated London News a zverejnené v knižnej podobe a zobrazené v galérii. Fenton sa bránil vytváraniu obrázkov mŕtvych, zranených alebo zmrzačených vojakov. Vzhľadom k veľkosti a charakteru svojho ťažkopádneho fotografického vybavenia bol Fenton obmedzený vo výbere motívov. Pretože v tej dobe neexistoval príliš citlivý materiál na svetlo, mohol Fenton snímať iba nepohyblivé objekty, väčšinou pózy. Expozičná doba bola 3-20 sekúnd. Fotografuje však tiež krajinu, včítane oblastí blízko Light Brigade popísanej v známej Tennysonovej snímke \"Útok na Light Brigade\" (The Charge of the Light Brigade) bol príznačne nazvaný tzv. Údolím smrti (The Valley of Death). Fenton pomenoval svoje fotografie podobne: Údolie tieňa smrti (The Valley of the Shadow of Death). V tomto údolí boli urobené dva obrázky. Jeden, s niekoľkými delovými guľami na ceste, druhý iba s prázdnou cestou. Názory na to, ktorá snímka bola urobená ako prvá, sa líšia. Režisér Errol Morris napísal rad štúdií o dôkazoch. Dospel k záveru, že fotografia bez delových gulí bola urobená ako prvá, ale zostáva neisté, kto presunul gule na cestu v druhom obrázku? Boli zámerne umiestnené na cestu Fentonem k posilneniu image, alebo gule z priekopy vybrali vojaci, aby ich mohli znova použiť? Niekoľko Fentonových obrázkov, včítane dvoch verzií Údolia tieňa smrti, boli zverejnené v The Ultimate Spectacle: A Visual History of the Crimean War od Ulricha Kellera (ISBN 90-5700-569-7) (2001). Aranžované štúdiové snímky Od roku 1854 na poverenie kráľovnej Viktórie portrétoval kráľovskú rodinu a ich sídla. Navyše sa stal oficiálnym fotografom Britského múzea. V roku 1858 Fenton fotografoval žánrové štúdiové snímky založené na romantických imaginatívnych myšlienkach muslimského života, ako Sediaca Odaliska s pomocou svojich priateľov a modelov, ktoré vo svojich úlohách nepôsobili vždy presvedčivo. Ukončenie kariéry V roku 1862 sa vzdal fotografovania a nechal svoj archív vydražiť v aukcii. Je považovaný za prvého vojnového fotografa za prácu počas Krymskej vojny, pri ktorej použil mobilné štúdio nazvané \"photographic van\". Ako uznanie významu boli Fentonove fotografie z Krymskej vojny zaradené do kolekcie 100 fotografií, ktoré zmenili svet . Obrázok:Valley of the Shadow of Death.jpg| Údolie tieňa smrti s prázdnou cestou, 1855. Obrázok:Fenton cannonballs crimea.jpg| Údolie tieňa smrti s cestou plnou delostreleckých gulí, 1855. Obrázok:FentonSeated1.jpg| Sediaca Odaliska. Obrázok:Roger Fenton.jpg| Autoportrét Fentona ako Zuáva. Obrázok:Cavalry camp near Balaklava 1855.3a34625r.jpg| Tábor kavalérie neďaleko Balaklavy. "}
{"id": "554078", "title": "Daniel Sherrin", "context": "Životopis Narodil sa v roku 1868 v britskom meste Brentwood a zomrel roku 1940 v Londýne. Maliar a grafik, ktorý študoval maľbu u svojho otca Johna Sherrina. Tvoriť začal, kým pôsobil v anglickom meste Whitstable. Profiloval sa na krajinársku maľbu a námorné motívy. Medzi významný míľnik jeho kariéry patrí obraz Sandringhamského paláca (Sandringham Palace), ktorý namaľoval z poverenia kráľa Juraja V. (1911 – 1936). Tento obraz dodnes visí v Buckinghamskom paláci. Počas prvej svetovej vojny pomáhal navrhovať náborové plagáty, ktoré dodnes možno vidieť v Imperiálnom vojenskom múzeu (Imperial War Museum). Jeden z jeho náborových plagátov bol natoľko úspešný, že pomohol naverbovať viac ako 1000 mužov do britskej armády, za čo Danielovi Sherrinovi osobne gratuloval generál Lord Kitchener."}
{"id": "485231", "title": "Dan Flavin", "context": "Životopis Narodil sa roku 1933 vo štvrti Jamaica v newyorskom obvode Queens. Najprv študoval dejiny umenia na The New School, ale neskôr prešiel na Columbia University. Predtým, ako začal vystavovať, pracoval v poštovom oddelení Guggenheimovho múzea a neskôr ako strážca a obsluha výťahu v Múzeu moderného umenia. Venoval sa prevažne práci s rôzne farebnými žiarovkami a neskôr žiarivkami. Svoju prvú výstavu mal v roku 1961 a svoje prvé fluorescenčné dielo vystavoval roku 1964. Tvoril prevažne umenie z verejne dostupných priemyselných materiálov. Zomrel vo veku 63 rokov na komplikácie spojené s cukrovkou v obci Riverheade v štáte New York."}
{"id": "188246", "title": "Jean Nouvel", "context": "Štúdium Pôvodne chcel byť maliarom, no v roku 1964 sa zapísal na École des Beaux–Arts v Bordeaux. V roku 1966 bol prijatý na École nationale supérieure des beaux-arts v Paríži. Tu bol jeho učiteľom aj architekt Claude Parent. Pod vplyvom architekta Paula Virilia získal diplom architekta DPLG v roku 1971."}
{"id": "250952", "title": "Edward Steichen", "context": "Životopis obrázok:ThePondMoonlight.jpg|thumb| The Pond-Moonlight , gumotlač, 1904; fotografia bola v roku 2006 v aukcii Sotheby s predaná za 2.928.000 dolárov Narodil s v Bivange v Luxembursku. V roku 1881 jeho rodina Luxembursko opustila a usadili sa v Hancocku v Michigane, neskôr v Milwaukee vo Wisconsine. Tu sa v roku 1895 začal zaoberať fotografiou. O štyri roky neskôr po prvýkrát vystavoval na fotografickom salóne vo Philadelphii. Študoval výtvarné umenie v Milwaukee, Londýne a v Paríži, kde sa stýkal s umeleckou avantgardou. Rovnako ako fotografia ho však lákalo aj maliarstvo. Pre fotografiu sa definitívne rozhodol až po 1. svetovej vojne. Medzi tým sa zoznámil s americkým fotografom Alfredom Stieglitzom a spolupracoval s ním. V roku 1905 zorganizoval s A. Stieglitzom vytvorenie Galérie 291 v New Yorku, kde pripravoval súbory moderného európskeho umenia. Obaja významne ovplyvnili pohľad na moderné umenie v Spojených štátoch. V prvom období tvorby sa venoval širokej palete motívov v duchu secesnej a symbolistické poetiky od krajín po portréty a výjavy zo spoločnosti. Po roku 1919 zdokonaľoval techniku čistej fotografie, v tvorbe sa prejavili vplyvy glamouru, novej vecnosti a konštruktivizmu. V rokoch 1917 – 1919 stál v čele fotografického prieskumu americkej armády vo Francúzsku, v rovnakej funkcii pracoval aj v námorníctve v Pacifiku. V období medzi svetovými vojnami pracoval najmä pre časopisy Vogue a Vanity Fair, venoval sa móde a portrétom slávnych osobností (Greta Garbo, Winston Churchill, Charlie Chaplin). V rokoch 1923– 1938 mal v New Yorku štúdio pre reklamnú a ilustračnú fotografiu. V rokoch 1947 až 1962 bol kurátorom fotografického oddelenia Múzea moderného umenia v New Yorku. V priebehu štrnástich rokov tu usporiadal 65 výstav. Najväčšia z nich bola usporiadaná v roku 1955 s názvom The Family of Man. Bola predstavená v 40 krajinách a ako uvádzajú oficiálne stránky múzea v Clervaux (Luxembursko) ju navštívilo viac než 9 miliónov osôb. Jeho posledná výstava mu priniesla slávu a ocenenie Presidential medal of freedom, ktoré mu odovzdal 6. decembra 1963 americký prezident Lyndon Johnson. Jeho fotografia The Pond-Moonlight (1904), bola predaná za 2.928.000.-USD vo februári 2006 v aukcii Sotheby s New York. Fotografia patrí k raným piktorialistickým dielam. Ide o jednu z prvých skutočne farebných fotografií vytvorených ušľachtilou gumotlačou. Na svete existujú iba tri známe kópie tejto fotografie. V zozname najdrahších fotografií obsadilo toto dielo druhé miesto (2009)."}
{"id": "49481", "title": "Chester Bennington", "context": "Smrť Chester Bennington sa rozhodol ukončiť svoj život obesením 20. júla 2017 v súkromnej rezidencii Palos Verdes Estates v Los Angeles. Mal 41 rokov. V poslednom období mal veľké problémy s depresiami a nedokázal sa zmieriť so smrťou svojho blízkeho priateľa Chrisa Cornella."}
{"id": "18067", "title": "Michael Crichton", "context": "Život Michael Crichton sa narodil v roku 1942 v Chicagu. Študoval medicínu na Harvarde a vo voľnom čase sa venoval písaniu, podľa jeho slov …aby som si mohol zaplatiť školné . Do skončenia štúdia mal na svojom konte tri romány a tri filmové scenáre. V roku 1969 mu vydali knihu The Andromeda Strain (v roku 1971 vyšla v slovenčine s názvom Smrť Andromeda ) o vedcoch, ktorí sa snažia izolovať vírus, zavlečený na Zem. Knihy sa predalo tri milióny výtlačkov a bol podľa nej nakrútený úspešný film. To rozhodlo o ďalšom pôsobení Michaela Crichtona."}
{"id": "41412", "title": "Dick Cheney", "context": "Introduction  Dick Cheney , vlastným menom Richard Bruce Cheney ( 30. január 1941, Lincoln, Nebraska, USA) je americký politik a obchodník. Bol 46. viceprezidentom USA v administratíve Georga W. Busha."}
{"id": "57118", "title": "George Gordon Byron", "context": "Detstvo a vzdelanie Narodil sa v rozvrátenej aristokratickej rodine, ktorá bola spriaznená s rodom Stuartovcov, ako syn Johna Byrona a Catherine Gordonovej. Vyrastal v škótskom prístave Aberdeen, kam sa jeho matka presťahovala krátko po jeho narodení. Rodičia nežili spolu a jeho otec zomrel, keď mal len tri roky, pričom ich zanechal úplne bez prostriedkov. Hysterická matka ho zahŕňala striedavo prejavmi prehnanej lásky a divokej zúrivosti, a tak vďaka tomu z neho pomaly začal vyrastať samotár. Nakoľko bol od narodenia postihnutý a kríval, jeho veľkou vášňou sa stali knihy. Miloval cestopisy a historické knihy. Jeho pestúnka ho oboznámila so všetkými tradičnými škótskymi rozprávkami a legendami. Ako desaťročný zdedil po bezdetnom strýkovi veľký majetok a titul lorda. Odišiel na svoje panstvo Newstead v Nottinghame a odtiaľ odišiel do školy v Harrow, kde vynikal nad svojimi rovesníkmi športovými výsledkami i duševne. Tam našiel svoju prvú lásku – Mary Chaworthovú, ktorá však jeho city neopätovala. Neskôr odišiel na univerzitu v Cambridge študovať politické právo, a tu našiel i priateľov na celý život, akými boli John Cam Hobhouse, C. B. Davies a C. S. Matthews."}
{"id": "2487", "title": "Adam Smith", "context": "Problém Adama Smitha Vznikla polemika o tom, či Smithove postoje nie sú rozporné. Na jednej strane dával dôraz na náklonnosť a pochopenie v medziľudských vzťahoch vo svojej Teórii morálnych pohnútok , na druhej strane pripisoval kľúčovú úlohu sebeckým vlastným záujmom jednotlivca v Bohatstve národov . Ekonóm Joseph Schumpeter túto situáciu označil nemeckým „das Adam Smith Problem“ . Teória morálnych pohnútok obhajuje široký súlad ľudských zámerov a konania pod ochranou Prozreteľnosti. Hoci „neviditeľná ruka“ vedie konfliktné vlastné záujmy jedincov k spoločnej harmónii, Bohatstvo národov na mnohých miestach poukazuje na rozpory medzi sebeckými pohnútkami ľudí. Napriek tomu by nebolo správne vyčítať Smithovej Teórii morálnych pohnútok , že popiera základnú sebeckosť pohnútok ľudí, lebo sám Smith uvádza: : „Tak sebazáchova a rozmnožovanie druhov sú dva veľké ciele, ktoré Príroda ponúkla pri utváraní všetkých zvierat. Ľudia sú obdarení túžbou po týchto cieľoch a averziou k ich opaku; láskou k životu a bázňou z rozkladu; túžbou po pokračovaní a trvalosti druhov a averziou k myšlienkam o úplnom vyhynutí. No hoci sme týmto spôsobom obdarení veľmi silnou túžbou po týchto cieľoch, nebolo pomalým a neistým rozhodnutiam nášho rozumu zverené odhaliť správne prostriedky, ako ich dosiahnuť. K väčšine týchto pôvodných a okamžitých inštinktov nás nasmerovala Príroda. Hlad, smäd, vášeň, ktorá spája obe pohlavia, láska k pôžitku a bázeň z bolesti nás nabádajú k použitiu týchto prostriedkov pre ne samotné a bez akéhokoľvek zvažovania ich snahy o dobročinné ciele, ktoré veľký Správca prírody zamýšľal vytvoriť s ich pomocou.“ "}
{"id": "39449", "title": "Derek Harold Richard Barton", "context": "Introduction  Derek Harold Richard Barton ( 8. september 1918, Gravesend, Spojené kráľovstvo – † 16. marec 1998, College Station, Texas, USA) bol britský chemik. Objavil štruktúru početných terpénov a steroidov a pracoval vo fotochémii. Ako prvý našiel zákonitosť medzi konformáciou a reaktivitou organických látok. Nositeľ Nobelovej ceny (1969) za svoje stereochemické výskumy."}
{"id": "119485", "title": "James Hutton", "context": "Iné oblasti výskumu James Hutton sa zaoberal aj meteorológiou, konkrétne zmenami v atmosfére. Vo svojom diele Theory of Earth jej venuje kapitolu Theory of Rain . Bol tiež obhajcom evolúcie živých organizmov."}
{"id": "2425", "title": "Roger Scruton", "context": "Politické a filozofické názory Argumenty pre konzervativizmus Scruton prvýkrát prijal konzervatívne názory počas študentskej vzbury v máji 1968 vo Francúzsku. Nicholas Wroe napísal do „The Guardian“, že Scruton bol v Latinskej štvrti v Paríži v čase, keď študenti prevracali autá a tvorili z nich barikády a vytrhávali dlažobné kamene a vrhali ich na políciu. \" Nečakane som sa ocitol na opačnej strane. To, čo som uvidel, bol nedisciplinovaný dav svojvoľných chuligánov zo strednej vrstvy. Keď som sa spýtal priateľov, že čo títo chcú dosiahnuť, všetko čo som sa dozvedel bola smiešna marxistická hatlanina. Bol som tým znechutený a preto som sa vrátil ku obrane západnej civilizácie proti týmto veciam. Preto som sa stal konzervatívcom. Radšej skúšam veci zachovávať ako ich ničiť. \" \"The Meaning of Conservativism\"(1980), ktorý nazýva aj ako \"Hegeliánska obrana Toryovských hodnôt tvárou v tvár ich zrady voľnotrhovníkmi\", je kniha, o ktorej sa hovorí, že bola pohromou pre jeho akademickú kariéru. V „Gentle Regrets“ napísal (2005), že základy argumentácie Edmunda Burkeho v „Reflections of the Revolution in France“ presvedčujú. Hoci Burke písal o revolúcii, nie o socializme, Scruton bol presvedčený, že utopické sľuby socializmu sú sprevádzané abstraktnými víziami myslenia, ktoré trpí nedostatatočnými vedomosťami o tom, čo si vlastne väčšina ľudí myslí. Scruton definoval post-modernizmus ako nárok, ktorý nemá základ v pravde, objektivite a myslení a ktorého konflikty rôznych pohľadov nie sú ničím viac ako súťažením sily. Západ nemá podľa neho právo súdiť iné kultúry, západná kultúra je Scrutonom nepriaznivo posudzovaná ako etnocentrická a rasistická. Názory na náboženstvo a totalitarizmus Scruton tvrdí nasledujúc tak Immanuela Kanta, že ľudské bytosti majú transcendentálny rozmer, posvätné jadro prejavené v ich schopnosti pre sebareflexiu. Tvrdí, že sme v ére sekularizácie bez precedentu v histórii sveta. Napísal, že spisovatelia a umelci ako napr. R.M.Rilke, T.S.Eliot, Edward Hopper a Schoenberg venovali veľa energie na obnovu skúsenosti s vierou v boha, ale privátne radšej, ako verejnou formou uvedomenia. Vyhlásil, že pretože zameriavali svoje umenie na malé skupiny, nikdy to nemalo dopad na veľké. Definoval totalitarizmus ako neprítomnosť sebaovládania centrálnej moci. Obhajcovia totalitarizmu sýtia odpor, vyhlásil, a uzurpujúc moc pokračujú zakazovaním inštitúcií, napríklad zákona, vlastníctva a vierovyznania, ktoré vytvorila štátna moc. Vyhlásil tiež, že revolúcie nie sú ľuďmi vedené zdola ale zhra v mene ľudí nejakými elitami. Tvrdí, že dôležitosť „Newspeaku“ v totalitných spoločnostiach je daná preto, že má účel nahradiť popis skutočnosti iným jazykom, ktorý sa vyhýba realite. Súhlasí s Alainom Besançonom v tom, že totalitná spoločnosť zobrazená Georgeom Orwellom v 1984 môže byť vnímaná len v teologických termínoch, ako spoločnosť nachádzajúca sa v transcendentálnej negácii. Súhlasí aj s T. S. Eliotom v tom, že pôvodná pravdivosť je možná len bez tradície a že je to presne v moderných podmienkach fragmentácie, herézy a bezbožnosti; čo projekt konzervativizmu prijal je cit. Názory na potrebu sexu Jonathan Dollimore napísal, že Scrutonovo dielo Sexual Desire (1986) je založené na konzervatívnej sexuálnej etike podľa hegeliánskeho názoru, že „úplný koniec rozumnej bytosti je jej znovuvýstavbou“, čo vyvoláva poznanie inakosti. Scruton vyhlásil, že „ väčšina znakov perverzie značí sexuálne vymanenie sa zo zákazov alebo obchádzania inakosti “, čo považuje za narcisistické a solipsistické. Napísal tiež esej Sexual morality and the liberal consenzus (1989), v ktorej tvrdí, že homosexualita je perverzia rozumu: pretože telo homosexuálneho milenca náleží do tej istej kategórie ako jeho partnera. Mark Dooley napísal, že Scruton mieni, že potreba sexu nahrádza všeobecnú potrebu viery v boha. Martha Nussbaum tvrdí, že Scruton nemôže aplikovať svoj princíp \"inakosti\" rovnako v prípade, ak sú sexuálne vzťahy medzi dospelými a deťmi. Scruton tiež vyhlásil, že určití ľudia jednej generácie, hlavne muži, sú priťahovaní tým istým pohlavím a špeciálne k deťom toho istého pohlavia. Napísal, že pocit hanby týchto môže byť spúšťacím mechanizmom a vyhýbanie sa homosexuálnym aktom viesť k vyprchaniu záujmu v mladosti, čo sa vidieva u mladých kňazov, učiteľov a vodcov skautov, čo sa mu vidí byť blahodarným. V roku 2007 vyvolal prijatie názoru, že gejovia majú právo vychovávať a adoptovať deti. Študentská asociácia pri St. Andrews University, kde štvrťroka učil v roku 2011, vyjadrila svoje obavy kvôli tomuto jeho názoru a jeho menovaniu za učiteľa."}
{"id": "39461", "title": "Robert Boyle", "context": "Introduction  Robert Boyle ( 25. január 1627, zámok Lismore – † 31. december 1691, Londýn) bol írsko-britský prírodovedec, chemik, fyzik a vynálezca. Ako boháč uskutočnil cestu po Európe a potom sa venoval pokusom v Anglicku. Jeden zo zakladateľov Kráľovskej spoločnosti. V roku 1662 objavil tzv. Boyleov-Mariottov zákon – vzťah medzi tlakom a objemom plynov. Po vypuknutí anglickej občianskej vojny vystúpil s kritikou proti alchymistom v knihe „ Sceptical Chymist “ (1661;„ Pochybovačný chemik“, čiže rozpravy o pokusoch, ktoré sa obvykle konajú na dôkaz štyroch elementov a troch princípov v zmiešaných látkach ) a podal základnú definíciu pre chemické pojmy prvok, zlúčenina a zmes. Táto kritika napomohla pádu alchýmie v Anglicku. V medicíne a biológii opísal veľa javov (reflexné pohyby, plávaciu blanu a pod.), zaviedol pojem farmakológia a štandardizoval farmaká."}
{"id": "106364", "title": "Absolútny idealizmus", "context": "Predstavitelia  Francis Herbert Bradley Edward Caird James Hutchison Stirling"}
{"id": "88283", "title": "Charles Lyell", "context": "Profesúra V roku 1831 bol vymenovaný za profesora geológie na King’s College v Londýne. Jeho významná práca začala vydaním prvého dielu knihy Základy geológie (Principles of Geology). Do roku 1833 vydal ďalšie dva diely. V tejto práci sústredil po prvýkrát všetky dovtedajšie roztrúsené poznatky a skúsenosti o geológii ako vedu. Rozviedol základné myšlienky Jamesa Huttona, že sa na dlhé obdobie stali základom modernej geológie Zomrel v Londýne a je pochovaný vo westminsterskom chráme vedľa iných významných osobností."}
{"id": "436057", "title": "Etika cnosti (Alasdair MacIntyre)", "context": "Problém modernej etiky MacIntyrova analýza v diele Za cnosťou vyjadruje jeho hlbokú nespokojnosť s modernou ako na úrovni teoretickej, tak aj praktickej. Začína ju tvrdením, že súčasná morálna nezhoda je spätá so skutočnosťou, že náš morálny jazyk je v stave neporiadku, resp. chaosu. V modernej kultúre sme podľa neho takmer úplne stratili akékoľvek skutočné porozumenie morálke a nie sme schopní dospieť k morálnej zhode pomocou používania nášho rozumu. MacIntyre uvádza tri príklady našej neschopnosti dosiahnuť morálnu zhodu. Konkrétne ide o otázku umelého ukončenia tehotenstva, spravodlivej vojny a sociálnej spravodlivosti. V oblasti (meta)etickej teórie je prominentným vysvetlením tohto stavu emotivizmus, ktorý tvrdí, že naše morálne a iné hodnotové výpovede sú len nástrojom, ktorým vyjadrujeme svoje pocity či túžby (preferencie). MacIntyre emotivizmus odmieta ako nepravdivý a namiesto neho ponúka nasledovnú historickú interpretáciu (vzniku a povahy) modernej etiky. Moderná etika začala tam, kde sme odmietli aristotelovský fyzikálny a metafyzický pojmový rámec, ako nástroj pre vysvetlenie sveta okolo nás. Aristoteles vypracoval vzájomne prepojenú perspektívu sveta, v ktorej všetky sféry ľudskej skúsenosti spolu súviseli. V tejto koncepcii boli fyzika a metafyzika, ako aj politika a etika súčasťou jednotnej perspektívy. Okrem toho bola v rámci tejto schémy metafyzická analýza ľudskej prirodzenosti napojená na etiku a politickú teóriu. Keď však moderná veda, reprezentovaná Galileom a Newtonom zdiskreditovala aristotelovskú fyziku, aristotelovský teleologický vysvetľovací rámec bol nahradený mechanistickým pohľadom na prirodzenosť. V tejto koncepcii potom neostalo miesto pre prirodzené ciele, čím zvyšok aristotelovského systému nemohol zostať nedotknutý. Aristotelovská účelová príčina sa tejto novej fyzike, zaoberajúcej sa primárne merateľnými vlastnosťami fyzikálnej reality javila len ako irelevantný pozostatok minulosti. Preto sa súbežná existencia neteleologickej fyziky a teleologickej etiky stala vážnym problémom. Moderní filozofi si to uvedomili a pokúsili sa zachrániť obsah a formu tradičnej morálky, keď sa jej pôvodné zdôvodnenie javilo ako nenávratne stratené. MacIntyre nazýva ich iniciatívy osvietenským projektom zdôvodnenia morálky. Neprehlasuje len to, že tento projekt zlyhal, ale tiež to, že zlyhal nevyhnutne a vysvetľuje dôvody. Začína s Aristotelovou etickou schémou, ktorá pozostávala z troch elementov. Prvým bol určitý obraz človeka predtým, ako podstúpil proces morálnej a intelektuálnej kultivácie (vzdelávania a výchovy). Druhým bola jeho (už kultivovaná) podoba, ak by uskutočnil svoju esenciálnu prirodzenosť. Posledný, tretí element predstavovali určité etické predpisy (pravidlá). Tieto pravidlá človeku umožňovali prejsť zo stavu nekultivovanej ľudskej prirodzenosti do stavu človeku zodpovedajúcej formy dokonalosti. Tento proces je procesom uskutočnenia ľudských možností smerom k špecificky ľudskému cieľu (gr. telos ). Ak má osoba uskutočniť svoju esenciálnu prirodzenosť, musí nadobudnúť rozličné cnosti (dispozície) a vyhnúť sa nerestiam, ktoré jej bránia v dosiahnutí jej pravého telos-u. V tejto teleologickej schéme každý z troch elementov nielen odkazuje na zvyšné dva, ale je zrozumiteľný výlučne s ohľadom na ne. Od momentu, keď moderná (mechanistická) veda nechápe a ani nemôže pochopiť fyzický pohyb a zmenu v pojmoch aktualizácie potenciality objektu voči jeho cieľovej príčine, rovnako ani „ľudské objekty“ už nemôžu byť viac videné ako usilujúce sa o dosiahnutie svojich cieľových príčin (morálnej dokonalosti). Tri zložky pôvodne koherentnej etickej schémy sa rozpojili a ostal iba určitý obraz ľudských bytostí, akými sú v „surovej realite“. Akékoľvek poňatie ľudských bytostí akými by boli, ak by uskutočnili svoju vlastnú prirodzenosť, už viac nebolo dostupné. To spôsobilo, že sa nakoniec i posledný prvok tejto koncepcie – etické pravidlá, začali javiť ako výraz svojvoľnosti. Nemohli totiž už viac plniť funkciu nástroja, ktorý ľuďom umožňuje dosahovať sebe vlastné, ľudskou prirodzenosťou určené ciele. V situácii, keď tradičné zdôvodnenie cností a morálnych pravidiel viac nebolo možné, sa od moderných filozofov očakávalo, že uspokoja požiadavku zdôvodnenia morálnych pravidiel. MacIntyre spomína dva najvplyvnejšie, a podľa neho rovnako neúspešné pokusy o poskytnutie takéhoto zdôvodnenia: utilitarizmus a kantovstvo. Zatiaľ čo prvý z nich vytváral novú teleológiu identifikovaním prirodzeného telos-u ľudských bytostí s výhľadom maxima slasti a neprítomnosťou bolesti, druhý sa pokúšal demonštrovať, že morálne pravidlá majú bezpodmienečný charakter a autoritu založenú v samotnej povahe praktického rozumu. MacIntyre je presvedčený, že ich východiská poskytujú vysvetlenie ich neúspechu. Oba prístupy totiž podľa MacIntyra vychádzali z nesúrodej zmesi zdedených prvkov predmoderných koncepcií. V absencii akejkoľvek normatívnej koncepcie ľudskej prirodzenosti tak mohli tieto dve filozofické iniciatívy vybudovať etiku len na fikciách – utilitarizmus na túžbach a kantovstvo na čistej racionalite. Podľa MacIntyra sa tento vývoj zavŕšil zlyhaním osvietenského projektu, ktorého dôsledkom je chaos v našej morálnej teórii a praxi. Chváli však Nietzscheho za to, že radikálne poukázal na to, že všetkým moderným etickým projektom chýbajú akékoľvek skutočné základy. To však ale podľa MacIntyra vedie k tomu, že čelíme nasledovnej voľbe: buď nasledovať Nietzscheho v jeho neracionalistickej etike vôle k moci alebo sa vrátiť späť k aristotelovskej racionálnej etickej koncepcii. Na základe svojho presvedčenia, že existuje nejaká verzia aristotelizmu, ktorá dokáže poskytnúť racionálne obhájiteľnú morálnu pozíciu, obhajuje MacIntyre druhú možnosť."}
{"id": "218584", "title": "Upton Sinclair", "context": "Introduction  Upton Beall Sinclair, Jr. ( 20. september 1878, Baltimore, Maryland – † 25. november 1968, Bound Brook, New Jersey) bol americký spisovateľ, publicista a ľavicový politik. Napísal približne 90 kníh, jeho najznámejším dielom je román Džungla ( The Jungle ) z roku 1906 o pomeroch na bitúnku v Chicagu. V roku 1943 získal za dielo Dragon s Teeth, Pulitzerovu cenu."}
{"id": "8726", "title": "Jimmy Carter", "context": "Introduction  James (Jimmy) Earl Carter, Jr. ( 1. október 1924, Plains, Georgia, USA) je americký politik. Bol 39. prezidentom Spojených štátov (1977 – 1981), 83. guvernérom Georgie (1972 – 1975) a senátorom za Georgiu (1962 – 1966). V roku 2002 získal Nobelovu cenu za mier. V prezidentských voľbách v roku 1976 porazil republikánskeho kandidáta Geralda Forda."}
{"id": "600335", "title": "Martin Bormann", "context": "Nemecké noviny Frankfurter Allgemeine Zeitung 12. apríla 1973 vydali toto vyhlásenie:\n „Martin Bormann zomrel v noci 2. mája 1945 medzi jednou a treťou hodinou na železničnom moste na ulici Invalidov v Berlíne. S týmto vyhlásením oznámil hessenský generálny prokurátor Dr.Horst Gauf  11.apríla 1973 na tlačovej konferencii vo Frankfurte výsledok dvanásťročného vyšetrovania Úradu, ktorý sám viedol, nad osudom bývalého nacistického vodcu, ktorý bol hľadaný kvôli mnohomiliónovej vražde. Vyšetrovací spis \"Bormann\", AZ: O JS 11/61 je uzavretý.“"}
{"id": "64523", "title": "Zoznam politických článkov/N", "context": "ny Nystadská zmluva Kategória:Zoznamy politických článkov"}
{"id": "501132", "title": "Referendum v Slovinsku v roku 2015", "context": "Prieskumy Prieskumy prinášali pomerne vyrovnané výsledky, keď proti zákonu boli skôr muži, veriaci a vidiecke obyvateľstvo, kým ženy, ateisti, obyvatelia miest a obyvatelia Prímoria vykazovali vyššiu podporu. Konečný výsledok referenda bol napokon jednoznačnejší ako ukazovali prieskumy, keď hlasovanie dopadlo v pomere 36:64. Dátum Spoločnosť Za Proti Nerozhodnutí 18 Dec Ninamedia 38.3% 49.5% 12.2% 16 Dec Episcenter 48.5% 51.5% 0% 16 Dec Delo 43% 40% 17% 30 Nov Večer 48% 45.7% 6.3% 30 Nov Delo 42% 41% 17% 22 Nov Episcenter 46% 54% 0% 14 Mar Ninamedia 42% 54% 4% 16 Feb Delo 51% 42% 7%"}
{"id": "532453", "title": "Vyhlásenie k deportáciám židov zo Slovenska (október 1987)", "context": "Reakcie  Koncom novembra 1987 uverejnili ústredné stranícke denníky Rude právo a Pravda článok Oneskorená ľútosť a čo sa za ňou skrýva , podpísaný pseudonymom Ľuboš POKORNÝ, ktorý tvrdil, že ide o provokáciu a signatári sú spolčení s ideovými nepriateľmi socialistického zriadenia v zahraničí... podľa všetkého naleteli agitátorom, ktorí sa im predstavili ako zástupcovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Zrejme pod tlakom politickej vrchnosti vydali stanovisko k vyhláseniu aj vtedajší predstavitelia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, ktoré obsahovalo: „Odmietame pseudopatetické a štvavé vyhlásenie malej skupiny občanov, ktorých cieľom je narušiť pokoj a harmonické spolunažívanie občanov židovského vierovyznania s ostatnými občanmi v našom štáte,“ Z listu signatárom Vyhlásenia k deportáciám Židovských občanov zo Slovenska z Tel Avivu z feb. 1990 vyplýva, že \"reakciou tunajších občanov československého pôvodu bolo obnovenie Spoločnosti priateľstva Izrael - Československo \"."}
{"id": "279105", "title": "Hollywoodska asociácia zahraničných novinárov", "context": "Kritika Organizátori v priebehu histórie spadli pod paľbu kritiky niekoľkokrát. Naposledy v januári 2011, kedy boli bývalým tlačovým hovorcom obvinení z prijímania drahých darov. Aby sa bránili, podali o tri týždne neskôr žalobu za ohováranie."}
{"id": "492346", "title": "Írska občianska vojna", "context": "Následky prímeria Éamon de Valera vydal vyhlásenie pre bojovníkov proti-dohodovej IRA 24. mája: \"Republikánski vojaci. Republika už nemôže byť ďalej ochraňovaná vašimi rukami. Ďalšie obete na životoch by boli škodlivé pre budúcnosť našej veci. Vojenské víťazstvo musí byť pre túto chvíľu umožnené tým, ktorí zničili republiku.\" Tisíce členov proti-dohodovej IRA (vrátane Éamona de Valeru) bolo zatknutých silami Írskeho slobodného štátu v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch po konci vojny keď skladali zbrane a vracali sa domov. Vláda slobodného štátu začala mierové rokovania na začiatku mája ktoré neuspeli. Bez formálneho mieru a držania 13 000 väzňov sa obávali, že by konflikt mohol znova vzniknúť a tak prijali zákon o mimoriadnych právomociach dňa 2. júla hlasmi 37:13. V októbri 1923 okolo 8000 z 12 000 väzňov držalo hladovku. Štrajk trval 41 dní a zožal len malý úspech. Avšak väčšina ženských väzňov bolo prepustených krátko potom a hladovka pomohla republikánskemu hnutiu koncentrovať sa na väzňov a ich pridružené organizácie. V júli de Valera spoznal republikánske záujmy a zašiel až tak ďaleko že vyhlásil: \"Celá budúcnosť našej veci a národa závisí podľa môjho názoru na duchu väzňov v pracovných táboroch a vo väzniciach. VY STE A BUDETE ZDROJOM NÁRODNEJ VIERY.\""}
{"id": "532617", "title": "Teplický incident", "context": "Udalosti po incidente Aj keď sa jednalo o malý incident, noviny z neho šaleli. Zaberal titulnú stranu novín v Nemecku, Československu, Anglicku, Francúzsku... Kde ho hlavne nemecké noviny značne dramatizovali. Berlín sa snaží rozpútať kampaň pri Československu. ČSR sa snaží v krajine situáciu upokojiť a odôvodňuje skutočné udalosti. Zahraničné médiá vyjadrujú svoje obavy nad danou situáciou. Čo sa týka SdP, rozdelilo ju to na dve krídla - radikáli a umiernení. Umiernené krídlo chcelo situáciu upokojiť a čo najviac vyťažiť pre stranu, ak by bol prípad posúdený komisiou. Naopak radikálne krídlo presadzovalo propagandu incidentu a odmietalo o ňom mlčať. Žiadalo trest pre príslušníkov policajného zboru."}
{"id": "17194", "title": "1614", "context": "Udalosti  vo Francúzsku boli zvolané generálne stavy"}
{"id": "494123", "title": "Severoírske nepokoje v roku 1969", "context": "Následky Výtržnosti sa vytratili v nedeľu 17. augusta. Do konca nepokojov: 8 ľudí bolo zabitých vrátane: 5 katolíkov zastrelených členmi RUC 2 protestanti zastrelení nacionalistickými strelcami 1 člen Fianna zastrelení lojalistickým členom 750+ ľudí bolo zranených – 133 (72 katolíkov a 61 protestantov) zo zranených utrpeli strelné zranenia 150+ katolíckych domov a 275+ podnikov bolo zničených – 83% všetkých budov ktoré boli zničené patrili katolíkom. Počas júla, augusta a septembra 1969 vyše 1820 rodín museli opustiť svoje domovy vrátane 1505 katolíckych rodín 315 protestantských rodín"}
{"id": "283592", "title": "Teroristický útok v Marrákeši", "context": "Medzinárodné reakcie Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov tento čin odsúdila."}
{"id": "145834", "title": "Káhirská konferencia", "context": "Introduction  Konferencia v Káhire (kódové meno Sextant ) sa konala 22.-26. novembra 1943 za účasti USA (Roosevelt), Spojeného kráľovstva (Churchill) a Číny. Zástupcovia týchto krajín prijali Káhirskú deklaráciu , ktorá riešila otázku vedenia vojny na Ďalekom východe a v Tichomorí a zhodli sa na tom, že v 2. svetovej vojne budú pokračovať až do bezpodmienečnej kapitulácie Japonska. Kategória:Konferencie druhej svetovej vojny"}
{"id": "562623", "title": "Londýnska zmluva (1946)", "context": "Obsah zmluvy Zmluva obsahovala suverenitu a vyhlásenie nezávislosti Jordánska, popričom by Spojené kráľovstvo na území novovzniknutého štátu udržiavalo svoje vojenské základne a podporovalo by Arabskú légiu. Podpísaním zmluvy zanikol mandát, ktorý bol podpísaný medzi Zajordánskom a Spojeným kráľovstvom v roku 1928."}
{"id": "563643", "title": "Londýnska zmluva (1518)", "context": "Obsah zmluvy Zmluva obsahovala dohodu, že sa budú podpisovatelia zmluvy v prípade vojny podporovať a chrániť navzájom."}
{"id": "269591", "title": "Britský mandát v Palestíne", "context": "Mandát Spoločenstva národov Rozhodnutie prideliť územia porazenej Osmanskej ríše do poručníctva víťazných mocností, teda pod mandátnu administratívu, bolo učinené na povojnovej konferencii v San Reme (Taliansko) 19. až 26. apríla 1920, ktorá potvrdila mandát rozdelenia Londýnskej konferencie (február 1920) na delenie Osmanskej ríše, anglo-francúzsku Sykes Picotovu dohodu (16. 5. 1916) a Balfourovu deklaráciu (2. 11. 1917). Rozhodnutie z konferencie v San Reme bolo nakoniec prenesené do Mierovej dohody zo Sévres podpísanej 10. augusta 1920 medzi víťaznými mocnosťami Dohody a Osmanskou ríšou, čo bolo jedným z výsledkov Parížskej mierovej konferencie trvajúcej od 18. 1. 1919 až do 21. 1. 1920. Británia získala pod svoj vplyv Kurdistan, ovládala Bospor, Dardanely a hlavné mesto Istanbul. Územie Palestíny a Iraku malo pripadnúť tiež Británii, Libanon a Sýria zas Francúzsku. Pobrežný pás Arabského polostrova pri Červenom mori, Kráľovstvo Hidžázu, malo získať nezávislosť. Ďalšie časti Osmanskej ríše pripadli tiež Taliansku, Grécku a Arménii. Rezolúcia bola založená na zásadách obsiahnutých v článku 22. návrhu dohody Spoločenstva národov a rezolúcie zo San Réma podpísanej vedúcimi predstaviteľmi Dohody a spojených síl po Prvej svetovej vojne. Uznesenie bolo s konečnou platnosťou formálne potvrdené aj na zasadnutí Spoločenstva národov 24. júla 1922 a konečne Tureckom akceptované podpísaním podmienok Lausanskej dohody (1923). Medzi hlavné ciele britského mandátu patrila pomoc pri aplikovaní Balfourovej deklarácie, ktorá mala zaručiť zriadenie národnej domoviny pre židovský národ: Článok 2. Mandátna mocnosť bude zodpovedná za postavenie krajiny do takých politických, administratívnych a ekonomických podmienok, ktoré zaistia založenie židovskej národnej domoviny, ako je uvedené v preambule, a rozvoj autonómnych inštitúcií, a tiež zabezpečí občianske a náboženské práva všetkých obyvateľov Palestíny bez ohľadu na rasu a náboženstvo. "}
{"id": "444536", "title": "Fašodská kríza", "context": "Náčrt udalostí Briti mali v Afrike sen o úplnom severojužnom spojení svojich afrických kolónií, a to prostredníctvom transafrickej železnice Káhira - Kapské Mesto (jej myšlienkovým otcom bol Cecil Rhodes). Táto predstava sa však prelínala so záujmami druhej silnej koloniálnej ríše v oblasti - Francúzska, ktoré chcelo obdobným spôsobom prepojiť svoje africké kolónie od Senegalu na západnom pobreží Afriky až po Francúzske Somálsko (dnes Džibutsko) na pobreží Červeného mora. Obidve ambície sa pretli v sudánskom mestečku Fašoda (dnes Kodok ) na Bielom Níle, do ktorého dorazila v júli 1898 francúzska výprava pod vedením kapitána Jean-Baptiste Marchanda. Briti na území severného Sudánu pôsobili už dlhšiu dobu, keď sa im krátko predtým podarilo zničiť ríšu Mahdího a po bitke pri Omdurmane a následnom dobytí Chartúmu sa presunuli pod velením generála Herberta Kitchenera v septembri 1898 do Fašody. Od tejto chvíle počas ďalších dvoch mesiacov boli vzájomné britsko-francúzske vzťahy zmrazené. Londýn žiadal, aby francúzsky oddiel opustil fašodskú oblasť. Francúzskemu vedeniu v tých časoch komplikovala situáciu vnútropolitická kríza okolo Dreyfusovej aféry a ani spojenecká Ruská ríša nemalo najmenšie pochopenie pre koloniálne dobrodružstvo v Afrike, a tak novembra 1898 Marchandovi muži dostali príkaz stiahnuť sa z pozícií. Definitívnu bodku za sporom dala zmluva z 21. marca 1899, v ktorej Francúzsko uznáva povodie horného Nílu za sféru britského vplyvu. Fašodská kríza bola najvážnejšou britsko-francúzskou roztržkou v druhej polovici 19. storočia a jej výsledkom bolo francúzske poníženie. Takisto ukázala limity francúzskej zahraničnej politiky a zakrátko potom sa Francúzsko realisticky rozhodla pre kooperatívny rámec vzťahov so svojimi susedmi. Urovnanie vzťahov medzi Francúzskom a Veľkou Britániou umožnilo neskoršie uzavretie tzv. srdečnej dohody."}
{"id": "562005", "title": "Londýnsky dohovor (1840)", "context": "Introduction Súbor:Roberts&Haghe Interview with the Viceroy of Egypt at his palace at Alexandria.jpg|náhľad|Zástupca Muhammada Alího pašu rokuje s Angličanmi Londýnsky dohovor alebo Londýnska zmluva z roku 1840 (úradne po ang. Convention for the Pacification of the Levant , doslovný preklad: Konvencia o obnovení mieru v Levante ) bola medzinárodná zmluva podpísaná 15. júla 1840. Zmluvu podpísali vtedajšie mocnosti Spojené kráľovstvo, Habsburská ríša, Prusko a Rusko. Jej účelom bola garancia územnej celistvosti Osmanskej ríše. Zmluva pomohla vyriešiť osmanské nezhody s egyptským správcom Muhammadom Alím, ktorý vládol relatívne samostatne a mocensky vystupoval proti svojmu pánovi – Osmanskej ríši."}
{"id": "43601", "title": "Jaltská konferencia", "context": "Body:  Bola podpísaná takzvaná Deklarácia o slobodnej Európe , v ktorej sa USA, ZSSR a Spojené kráľovstvo zaviazali, že nechajú na oslobodených európskych územiach prebehnúť demokratické voľby. Zároveň sa mocnosti zaviazali pomáhať národom oslobodeným od nacistov riešiť demokraticky ich politické a hospodárske problémy. Ako miesto konferencie, kde mala byť založená celosvetová Organizácia Spojených národov, bolo navrhnuté San Francisco a konferencia sa mala konať v apríli 1945. Už v Jalte sa diskutovalo o štruktúre navrhovanej organizácie a dohodlo sa na existencii Bezpečnostnej rady OSN. USA a Spojené kráľovstvo sa oproti pôvodnej Stalinovej požiadavke na samostatný hlas každej zväzovej republiky zhodli na podpore samostatného hlasu Ukrajiny a Bieloruska. Dohodla sa demilitarizácia a odzbrojenie Nemecka. Krajina mala byť, na rozdiel od pôvodného spojeneckého plánu, ktorý počítal s jej rozdelením na niekoľko samostatných štátov, rozdelená do štyroch zón, ktoré by boli spravované Spojenými štátmi, ZSSR a Spojeným kráľovstvom. Posledná zóna bola na britský nátlak vymedzená Francúzsku, ktoré tým získalo aj miesto v Kontrolnej komisii. Východná časť Nemecka mala pripadnúť Poľsku a Sovietskemu zväzu. Obyvateľstvo nemeckej národnosti (cca. 15 miliónov) malo byť z týchto území odsunuté na západ. Štátnici sa ďalej zhodli na reparáciách, ktoré malo Nemecko platiť ako náhradu za straty spôsobené vojnou. Časť reparácií mala byť uhradená formou tovaru (tiež strojov, lodí, akcií v nemeckých spoločnostiach). USA a ZSSR sa zhodli na celkovej sume 22 miliárd dolárov, z čoho malo 50% pripadnúť Sovietom. Briti boli presvedčení, že konečnú sumu bude možno stanoviť až po ukončení vojnových operácií, preto mal byť sovietsko-americký návrh predložený Reparačnej komisii. Naopak nedošlo k zhode o vojnových zločinoch a riešenie tohto problému bolo odložené. V Poľsku mala vzniknúť demokratická dočasná vláda, v ktorej by mal zastúpenie aj nekomunistický odboj a zástupcovia londýnskej exilovej vlády. Toto rozhodnutie bolo porážkou Britov a Američanov, pretože prakticky znamenalo len doplnenie bábkovej Lublinskej vlády, riadenej z Kremľa. Pôvodnú požiadavku na odvolanie tejto vlády sa u Stalina nepodarilo presadiť. V Juhoslávii bola podporená dohoda medzi Titom a Šubašićom, ktorá prakticky zlúčila komunistickú a exilovú vládu. Sovieti súhlasili vyhlásiť vojnu Japonsku najneskôr do troch mesiacov. Mali za to získať Sachalin a ostrovy k nemu priľahlé, Kurilské ostrovy, ďalej nájom prístavu Port Arthur, výsadné práva v prístave Dairen a mimoriadne práva na užívanie Východočínskej a Juhomandžuskej železnice. Rozhodnutie o taliansko-juhoslovanskej a taliansko-rakúskej hranici bolo odložené rovnako ako rozhodnutie ohľadom juhoslovansko-bulharských vzťahov, Rumunska, Iránu a montreuxskej konvencii. Časť dohôd bola tajná, napríklad so samostatným zastúpením Ukrajiny a Bieloruska v OSN sa verejnosť zoznámila až na konci vojny, Dohoda troch veľmocí o otázkach Ďalekého východu bola zverejnená až v roku 1946 a dokonca aj Truman, v čase Jalty Rooseveltov viceprezident, sa o jej existencii dozvedel až po nástupe do úradu."}
{"id": "509573", "title": "Sykesova-Picotova dohoda", "context": "Introduction Sféry vplyvu Veľkej Británie (červeno) a Francúzska (modro) zriadené dohodou Sykesova-Picotova dohoda bola dohoda, ktorá predstavovala tajný plán Francúzska a Veľkej Británie, ktoré ho podpísali, so súhlasom Ruskej ríše, na rozdelenie sféry vplyvu v teritóriu Osmanskej ríše po ukončení prvej svetovej vojny. Bola podpísaná 16. mája 1916 bez toho, aby zvažovala prípadné poverenie vo forme mandátu od budúcej Spoločnosti národov. Dohoda nesie názov po svojich signatároch, za Francúzsko tak urobil diplomat François Georges-Picot, za Veľkú Britániu Sir Mark Sykes."}
{"id": "5497", "title": "1970", "context": "Referencie <!-- Bol absolutne zásadný rozdiel medzi vylúčením a vyškrtnutím zo strany najmä pokiaľ išlo o ich následky. Vylúčenie znamenalo ortieľ nad takouto osobou, stratu zamestnania  atď. kým vyškrtnutie znamenalo iba stratu členstva. Nemožno teda hovoriť o 300 tisíc osobách en bloc D.S., jeden z vylúčených). --> 1970"}
{"id": "205238", "title": "Balfourova deklarácia", "context": "Slovenské znenie deklarácie Ministerstvo zahraničia 2. november, 1917 Drahý Lord Rothschild, Je mi veľkou cťou Vám v mene vlády Jeho Veličenstva oznámiť nasledujúcu deklaráciu, vyjadrujúcu náklonnosť s židovskými sionistickými plánmi, ktoré boli predložené kabinetu na schválenie a odsúhlasené. Vláda Jeho Veličenstva vzhliada s priazňou na ustanovenie židovskej národnej domoviny v Palestíne a vynaloží všetky prostriedky na dosiahnutie tohoto cieľa za predpokladu, že nebude podniknuté nič, čo by ohrozilo občianske a náboženské práva existujúcich nežidovských skupín obyvateľstva v Palestíne, alebo práva a politický status Židov v ktorejkoľvek inej krajine. Budem Vám vďačný, keď s obsahom tejto deklarácie oboznámite Sionistickú federáciu. S úctou Arthur James Balfour"}
{"id": "147231", "title": "Židovský kódex", "context": "Protesty Proti nariadeniu protestovali v protestnom Memorande slovenskí biskupi v októbri 1941. Podobne Vatikán v nóte odovzdanej veľvyslancovi Karolovi Sidorovi 12. novembera 1941 nariadenie hodnotí ako „rasové zákony, ktoré obsahujú nariadenia priamo protiviace sa katolíckym princípom...“."}
{"id": "44458", "title": "Britsko-iracká vojna", "context": "Pomoc z Nemecka Nadšený Hitler vyslal na žiadosť povstalcov okamžite leteckú pomoc, tzv. Komando Junck. Pomoc bola však príliš slabá na to, aby pomohla, ďalej bola zorganizovaná príliš narýchlo a okrem toho ju postihlo viacero neštastí."}
{"id": "495433", "title": "Medzispojenecký výbor pre povojnovú prvú pomoc Európe", "context": "Vznik a činnosť Za účelom britsko-americkej spolupráce pri využívaní exportných prebytkov, ktoré sa hromadili v britských zámorských odbytiskách v dôsledku spojeneckej blokády, na povojnovú obnovu bol v roku 1940 založený Medzirezortný výbor (angl. Interdepartmental Committee ) vedený Sirom Frederickom Leithom-Rossom. Dôležitú úlohu zohral práve predseda výboru, F. Leith-Ross, ktorý s podporou Johna Maynarda Keynesa počas svojej návštevy Washingtonu, D.C. na jar 1941 inicioval kvantifikovať odhadovaný potrebný rozsah povojnovej obnovy v európskych štátoch v prvých šiestich mesiacov po oslobodení. Na rokovaní spojeneckých vlád 24. septembra 1941 v St. James’s Park sa delegáti Belgicka, ČSR, Grécka, Luxemburska, Holandska, Nórska, Poľska, ZSSR, Juhoslávie, Slobodného Francúzska a Spojeného kráľovstva zhodli na tom, že britská vláda vytvorí orgán, ktorý sa bude danou problematikou zaoberať. Tým vznikol Medzispojenecký výbor pre povojnovú prvú pomoc Európe, ktorému mali exilové vlády sprostredkovať svoje odhady potrebného objemu povojnovej pomoci na svojich územiach. Tento krok prijal s výhradami ZSSR, nesúhlasiac s tým, aby výbor založila britská vláda. Sovietsky delegát preto navrhoval zriadiť medzinárodný orgán na princípe rovnoprávneho zastúpenia všetkých vlád. Hoci predseda výboru ubezpečil sovietsku stranu o tom, že ich požiadavkám môže byť vyhovené, ZSSR nedelegoval svojho zástupcu do výboru ani nedodal svoje odhady (avšak kópie zápisníc z rokovaní výboru boli doručované veľvyslanectvu ZSSR v Londýne). Ako uvádzajú kanadskí historici Susan Armstrongová-Reidová a David Murray: „Sovieti sa obávali toho, že britský predseda, britský sekretariát a delegáti exilových vlád v Londýne umožnia, aby bol novovytvorený výbor ponechaní britskej dominancii.“ Ďalším dôležitým negatívnym faktorom bola skutočnosť, že výbor nedisponoval vlastnými fondmi – rokovania o hospodárskej pomoci sa tak viedli na bilaterálnej úrovni medzi exilovými vládami a vládami poskytujúcimi pomoc. Do júna 1943 výbor vypracoval odhady pre Belgicko, Luxemburg, ČSR, Grécko, Holandsko, Nórsko, Poľsko, Juhosláviu a Francúzsko. Po založení UNRRA bol výbor nahradený Výborom Rady pre Európu (angl. The Committee of the Council for Europe ) UNRRA."}
{"id": "16177", "title": "Charta Spojených národov", "context": "Preambula Úvodný text preambuly Charty OSN v slovenskom preklade: My, ľud Spojených národov, odhodlaný uchrániť budúce pokolenia pred metlou vojny, ktorá dvakrát v priebehu nášho života priniesla ľudstvu nevysloviteľné strasti, potvrdiť vieru v základné práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, v rovnaké práva mužov a žien i národov veľkých a malých, vytvoriť pomery, v ktorých možno zachovať spravodlivosť a úctu k záväzkom vyplývajúcim zo zmlúv a iných prameňov medzinárodného práva, podporovať sociálny pokrok a zlepšovať životnú úroveň vo väčšej slobode a pre tento cieľ pestovať znášanlivosť a žiť spolu navzájom v mieri ako dobrí susedia, zjednotiť svoje sily pre zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, prijať zásady a zaviesť metódy zaručujúce, že sa ozbrojené sily budú používať len v spoločnom záujme a používať medzinárodný mechanizmus na podporu hospodárskeho a sociálneho povznesenia všetkých národov, rozhodli sme sa zjednotiť svoje úsilie, aby sme dosiahli tieto ciele. Preto sa naše vlády prostredníctvom svojich zástupcov, ktorí sa zhromaždili v meste San Franciscu a predložili svoje plné moci v dobrej a náležitej forme, dohodli na tejto Charte Spojených národov a zriaďujú týmto medzinárodnú organizáciu nazvanú Organizácia Spojených národov."}
{"id": "495432", "title": "Medzispojenecký výbor pre povojnovú prvú pomoc Európe", "context": "Historický koflikt Súbor:Churchill portrait NYP 45063.jpg|náhľad| „...v predstihu pripravíme dodávky potravín ktorejkoľvek časti zotročeného územia, aby jej boli doručené po tom, čo bude úplne očistená od nemeckých vojsk a znovuzíska skutočnú slobodu.“ (Winston Churchill, 20. august 1940) Prípravy Spojeného kráľovstva na obnovu vojnou postihnutých oblastí v Európe začali dva mesiace po obsadení Francúzska Nemeckom (bitka o Francúzsko). 20. augusta 1940 Winston Churchill v dolnej snemovni parlamentu prisľúbil materiálnu pomoc oslobodeným územiam. Ako konštatuje anglický historik Ben Shephard, účelom Churchillovho prejavu bolo umlčať hlasy kritizujúce britskú politiku blokády Nemecka (ako aj ním okupovaných krajín), čo bola jedna z posledných účinných „zbraní“ po páde Francúzska. Predstavitelia londýnskych exilových vlád sa totiž obávali, že v dôsledku blokády budú trpieť ich obyvatelia a verejná mienka v okupovaných štátoch sa tak prikloní na stranu Nemecka. Ďalším dôležitým determinantom bola aktivita humanitárnych skupín v Spojených štátoch vedených bývalým prezidentom Herbertom Hooverom, ktoré volali po čiastočnom uvoľnení blokády. Spojené kráľovstvo, ktoré samotné oplývalo problémami so zásobovaním, tak bolo – v snahe ubrániť svoju politiku blokády Európy na medzinárodnom fóre – nútené zaoberať sa plánmi na povojnovú obnovu európskych štátov už od roku 1940. Nešlo ale len o krátkodobú stratégiu – spojenci vnímali otázku povojnovej hospodárskej pomoci ako dôležitý nástroj na prekonanie ťažkostí transformácie národných ekonomík z vojnovej produkcie na mierovú. V dlhodobejšom časovom horizonte išlo o podporu rozvoja medzinárodného obchodu."}
{"id": "497555", "title": "Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. 68/262", "context": "Introduction  Rezolúcia A/RES/68/262 Organizácie spojených národov , rezolúcie Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov titulovaná «Územná celistvosť Ukrajiny» . Bezprostrednou príčinou tohto uznesenia bola anexia Ruska v Kryme. Rezolúcia uznáva Krym a Sevastopoľ v rámci medzinárodných hraníc Ukrajiny a odmieta platnosť krymského referenda z roku 2014. Tento dokument podporilo 27. marca 2014 100 členských štátov OSN (proti - 11, sa hlasovania zdržali - 58). Rezolúcia bola pripravená Kanadou, Kostarikou, Nemeckom, Litvou, Poľskom a Ukrajinou."}
{"id": "136706", "title": "Oto Herman", "context": "Rodina Narodil sa na Slovensku v rodine Karpatských Nemcov: otec MUDr. Karol Herman matka Františka rod. Ganzstuck-Hammersbergová manželka Kamila, rodená Borosniová."}
{"id": "514260", "title": "Bernhard", "context": "Pozri aj  Bernhardt Bernard"}
{"id": "510647", "title": "Adolf Born", "context": "Introduction  Adolf Born ( 12. jún 1930, České Velenice† 22. máj 2016, Praha) bol český maliar, kresliar, ilustrátor, animátor, karikaturista a kostýmový výtvarník. Bol známy svojimi monarchistickými postojmi."}
{"id": "136721", "title": "Andrej Hermann", "context": "Introduction  Andrej Hermann ( 28. február 1693, Banská Bystrica - † 11. máj 1764, Bratislava) bol lekár."}
{"id": "514262", "title": "Bernhardt", "context": "Pozri aj  Bernhard Bernard"}
{"id": "134527", "title": "Daniel Brossman", "context": "Introduction  Daniel Brossman ( Slovensko) bol pedagóg."}
{"id": "134531", "title": "Miroslav Brozman", "context": "Introduction  Miroslav Brozman ( 16. október 1920 Brezno – † 22. apríl 1993 Bratislava) bol lekár-patológ, vysokoškolský pedagóg. Jeho otec Samuel Brozman, jeho matka Irena rod. Brečková."}
{"id": "513325", "title": "Borík", "context": "Známi nositelia  Vladislav Borík, slovenský politik (SMER)"}
{"id": "554354", "title": "František Milan Borský", "context": "Introduction  František Milan Borský ( 6. február 1889, Prievaly† 24. november 1986, Nitra) bol slovenský vojak, brigádny generál, generálmajor in memoriam."}
{"id": "133781", "title": "Ervín Barta", "context": "Introduction  Ervín Barta ( 30. marec 1929 Ľubietová - † 31. júl 1991 Bratislava) bol slovenský lekár, fyziológ a vysokoškolský pedagóg."}
{"id": "227269", "title": "Jozef Karol Hell", "context": "Rodina  otec Matej Kornel Hell brat Maximilián Hell"}
{"id": "554355", "title": "František Milan Borský", "context": "Životopis František Milan Borský sa narodil v Sandorfe (dnešné Prievaly) v židovskej rodine Ignácovi a Antónii Bergerovým ako Žigmund Berger. Kvôli protižidovským náladám a opatreniam prestúpil 27. apríla 1938 k Cirkvi československej a od 1. mája 1939 k slovenskej Evanjelickej cirkvi. V roku 1938 si oficiálne zmenila celá rodina Bergerová svoje priezvisko na Borský. Žigmund si zmenil meno na František Milan. Na konci prvej svetovej vojny sa jej aktívne zúčastnil na talianskom a francúzskom fronte. Po vzniku ČSR slúžil v Miloviciach, Petržalke, Jozefove, Plzni. Po vzniku Slovenského štátu pôsobil na MNO v Bratislave. Pre židovský pôvod ho v roku 1942 prepustili z armády. Zaradili ho do pracovnej povinnosti v kategórii robotník-žid. Pracoval ako traťový robotník v Prešove. \"Na príhovor ministra obrany generála Čatloša u okresného náčelníka dr. Aladára Ondrejkoviča a jeho švagra hlavného radcu MV Dr. Karola Reindla bol rodák z obce Sandorf, bývalý pplk. gšt. František Borský (Zigmund Berger) od apríla 1943 zamestnaný ako účtovník na Štátnom pozemkovom úrade v Piešťanoch, kde bol Hlavným notárskym tajomníkom Vojtech Ondrejkovič\". Po vyhlásení SNP bol príslušníkom 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Po potlačení povstania prešiel do Považského Inovca, kde v okolí Piešťan zorganizoval odbojovú skupinu Považský prápor slobody . Po skončení druhej svetovej vojny bol veliteľom Železničného traťového veliteľstva v Bratislave, neskôr pôsobil na MNO v Prahe. V roku 1950, po komunistickom prevrate v roku 1948, keď prevládali u vládnucej KSČ protižidovské nálady, bol preradený do výslužby, a to na základe zdravotného vyšetrenia. Zomrel 24. novembra 1986 v Nitre."}
{"id": "134448", "title": "Ivan Bortel", "context": "Introduction  Ivan Bortel ( 15. september 1943, Horná Lehota – † 18. máj 1970, Llanganuco Peru) bol slovenský horolezec, strojný inžinier. Jeho otec Ľudovít Bortel, jeho matka Viera rod. Kusá."}
{"id": "255220", "title": "Martin Bormann", "context": "Introduction  Martin Bormann ( 17. jún 1900, Wegeleben pri Halberstadte – † 2. máj 1945, Berlín) bol nemecký politik, člen a vysoký predstaviteľ nacistickej strany NSDAP - vedúci straníckej kancelárie, ríšsky minister, osobný tajomník a blízky spolupracovník Adolfa Hitlera, jeden z najmocnejších mužov Tretej ríše a vojnový zločinec. Po druhej svetovej vojne zmizol a nikto nevedel čo sa s ním stalo, preto bol v Norimberskom procese, ktorý sa zaoberal nacistickými vojnovými zločinmi odsúdený v neprítomnosti na trest smrti obesením. Dlhé roky sa šírili fámy, že sa mu podarilo utiecť do zahraničia. Jeho telo bolo objavené až v roku 1972 počas stavebných prác v Berlíne a zistilo sa, že umrel ešte v roku 1945, keď sa pokúšal o útek z Berlína pred blížiacou sa sovietskou Červenou armádou."}
{"id": "171446", "title": "České Velenice", "context": "Osobnosti  Adolf Born - ilustrátor, karikaturista"}
{"id": "61870", "title": "Erik Weissmann", "context": "Introduction  Erik Weissmann ( 27. máj 1978, Bratislava) je bývalý slovenský hokejový útočník."}
{"id": "600340", "title": "Alojz Ballay", "context": "Po návrate do ČSR, ešte v roku 1945 podal prihlášku do čs. armády, pričom bol komisiou SNR pre prijímanie dôstojníkov a rotmajstrov slov. národnosti do čs. armády prijatý. Neskôr, na základe nátlaku OBZ bolo z dôvodu údajnej „štátnej a politickej nespoľahlivosti“ rozhodnutie o prijatí do čs. armády zrušené. V roku 1946 opätovne podal prihlášku do čs. armády, ale prijatý už nebol, boli mu zrušené všetky povýšenia z obdobia 1. SR a ku dňu 1. novembra 1949 bol preložený do výslužby. Neskôr mu bola nedôvodne odňatá aj hodnosť štábneho kapitána."}
{"id": "568970", "title": "Štefan Suroviak", "context": "Po roku 1945 V apríli 1945 bol ako „kolaborant“ zo železníc prepustený. V rámci retribučného súdnictva bol za svoju činnosť v rokoch 19381945 odsúdený na 8 rokov odňatia slobody a konfiškáciu celého majetku."}
{"id": "61944", "title": "Jozef Gabčík", "context": "Život  Mladosť Narodil sa 8. apríla 1912 v Poluvsí (dnes mestská časť Rajeckých Teplíc). Otec Ferdinand bol robotník, ktorý cestoval za prácou do USA a Argentíny, matka Mária, rodená Baránková bola ženou v domácnosti. Mal dvoch bratov a sestru. Po absolvovaní obecnej a meštianskej školy v Rajeckých Tepliciach odišiel asi ako 15 ročný do Čiech. Žil v Kostelci Nad Vltavou v rodine miestneho kováča J. Kunikeho, kde sa pred rokom 1932 vyučil za kováča a zámočníka. Podľa školských záznamov z roku 1927 absolvoval v neďalekej obci Kovářov dva roky pokračovacej obchodnej školy. Vojenská služba Na základnú vojenskú službu nastúpil 1. októbra 1932 do pechotného pluku 14 v Košiciach. Absolvoval poddôstojnícku školu v Prešove s veľmi dobrým prospechom. Dosiahol hodnosť desiatnika a po skončení prezenčnej služby v roku 1934 pokračoval na vlastnú žiadosť ako ďalejslúžiaci poddôstojník a bol povýšený na čatára. V roku 1937 dokončil svoj vojenský záväzok a nastúpil ako civilný zamestnanec do vojenskej továrne na výrobu bojových plynov v Žiline. Po nehode, keď sa nadýchal bojových plynov, bol preložený do skladu v Trenčíne. Vojak v exile Pred prevzatím skladu bojových látok nemeckou armádou poškodil prepravné zásobníky. Pred hroziacim zatknutím za sabotáž 4. až 6. júna 1939 ušiel ilegálne do Poľska. V Krakove vstúpil do česko-slovenského vojska. Tu sa zoznámil s Janom Kubišom. Spoločne s ním odplával v júli 1939 do Francúzska, kde sa zaviazali slúžiť v Cudzineckej légii. Nastúpili k 1. pluku v Sidi bel Abbès a 26. septembra 1939 v Agde sa zaradili do vznikajúcej československej zahraničnej armády vo Francúzsku. Gabčík bol zaradený ako zástupca veliteľa guľometnej čaty 1. pešieho pluku. 29. decembra 1939 bol povýšený na čatára a zúčastnil sa bojov o Francúzsko. Po porážke Francúzska bol 12. júla 1940 evakuovaný do Spojeného kráľovstva, kde požiadal o preradenie k letectvu. Od 2. do 22. februára 1941 absolvoval kurz pre rotmajstrov a bol povýšený na rotmajstra. Na základe odporúčania pplk. Barovského bol zaradený do výcviku pre plnenie úloh zvláštneho určenia a stal sa jedným z prvých ôsmich absolventov kurzu útočného boja v Škótsku a to už pravdepodobne ako člen jednotky špeciálnych operácií, ktorá mala predovšetkým vykonávať špionáž a sabotáže na nepriateľskom území. Operácia Anthropoid Po špeciálnom výsadkárskom a spravodajskom výcviku bol v noci z 28. na 29. decembra 1941 s členmi skupiny Silver A a Silver B (ktoré mali rôzne úlohy) lietadlom Royal Air Force Handley Page Halifax 138. perute o 22:00 vysadený 10 km od Prahy na území protektorátu Čechy a Morava. Jeho úlohou bolo vykonať operáciu Anthropoid – atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. 27. mája 1942 o 10:30 sa Heydrich viezol zo svojho sídla na zámku v Panenských Břežanoch na Hradčany. Gabčík a Kubiš čakali na Kirchmayerovej ulici (dnešná Zenklova) pri zastávke električiek asi 250 metrov od nemocnice Bulovka (Praha 8-Libeň) smerom na Thomayerove sady. Valčík stál asi 100 metrov severne a mal ich upozorniť, keď sa auto priblíži. Aby nedošlo k poškodeniu aktovky, ktorú Heydrich viezol a ktorá pravdepodobne obsahovala dôležité dokumenty, mal atentát uskutočniť Gabčík streľbou zo samopalu Sten. Heydrichov Mercedes-Benz 320 v zákrute spomalil a Gabčík sa mu postavil do cesty, avšak jeho samopal sa zasekol, čo potvrdzuje koncept policajnej správy z vyšetrovania, objavený až v roku 2015, ktorý uvádza, že nájdený samopal mal vzpriečený prvý náboj. Najprv sa špekulovalo, že Gabčík, ktorý ho skladal pod plášťom priamo na ulici pred atentátom, mohol pri jeho kompletizácii urobiť chybu, napriek tomu, že ho predtým starostlivo skontroloval. Podľa súčasného nemeckého zbrojného experta Ulricha Wegenera bola táto zbraň nevhodná na nasadenie špeciálnych jednotiek pre takýto účel. \"Ak nebola presne nabitá, často sa zasekávala\". K zaseknutiu dochádzalo, keď sa naplnil zásobník plným počtom nábojov, čo vtedy Gabčík ani nemohol vedieť a teraz sa potvrdilo, že išlo o technickú chybu. Heydrich prikázal svojmu šoférovi (Oberscharführer Johannes Klein ), aby automobil zastavil. Mercedes s Heydrichom pritom zastavil priamo pred neďaleko stojacim Kubišom. Keď sa Heydrich postavil a chcel zblízka začať strieľať na Gabčíka z osobnej zbrane, hodil Jan Kubiš vlastnoručne upravený protitankový granát vz. 73 MK1, ktorý explodoval pri pravom zadnom kolese auta. Napriek tomu, že granát neexplodoval v aute, jeho črepiny a časti čalúnenia auta Heydricha zranili. Črepinami však bol zasiahnutý na tvári aj Kubiš. Heydrich vystúpil z auta a začal prenasledovať Gabčíka. Avšak po niekoľkých krokoch v dôsledku vnútorných zranení skolaboval a spadol na zem.. Šoférovi, ktorý sa snažil prenasledovať Kubiša, prikázal, aby išiel za Gabčíkom. Gabčík avšak Kleina pri prestrelke trafil dvakrát z revolveru. Výsadkárom sa podarilo ujsť (Kubiš na bicykli) avšak v presvedčení, že atentát bol neúspešný. Po atentáte Heydrich bol operovaný v nemocnici na Bulovke nemeckými doktormi. Operácia trvala hodinu a prebehla bez komplikácií. Pacient o sedem dní neskôr zomrel v nemocnici na infekciu. Ako odplatu za atentát Hitler považoval zabitie 10 000 Čechov a na parašutistov vypísali odmenu milión ríšskych mariek. Parašutistom sa podarilo ukryť sa vďaka dvom spriazneným rodinám. Celkovo bolo v súvislosti s atentátom uväznených 13 000 ľudí. Pri vyšetrovaní boli obvinení a neskôr vyvraždení ľudia z obcí Lidice a Ležáky. Okno do krypty v chráme sv. Cyrila a Metoda Gabčík s ďalšími šiestimi parašutistami sa ukrýval v krypte chrámu sv. Cyrila a Metoda (Resslova 9a, Praha 2). Ich úkryt vypátralo Gestapo, po tom čo Karel Čurda – jeden z parašutistov, prezradil mená tých, ktorí parašutistom poskytovali pomoc (Čurda dostal odmenu 500 000 ríšskych mariek a v roku 1947 bol popravený za velezradu). 18. júna 1942 o 4:15 obkľúčilo Gestapo kostol. Dovedna siedmi výsadkári sa bránili presile 800 mužov, ak rátame aj úradníkov gestapa. Vydržali sedem hodín. Po priamom boji, v ktorom padli Adolf Opálka aj Josef Bublík, zostal Jan Kubiš ranený v bezvedomí na chóre chrámu (zomrel v sanitke pri prevoze). Nemeckí vojaci prenikli dovnútra a zatlačili ostatných parašutistov do krypty. Po niekoľkých neúspešných pokusoch obsadiť ju, s pomocou pražských hasičov začali do krypty vháňať vodu a dusivé plyny. Po tom čo parašutistom došla munícia, Jozef Gabčík spolu s Jaroslavom Švarcom, Janom Hrubým a Josefom Valčíkom spáchali v krypte chrámu samovraždu, aby sa vyhli zajatiu. Tento čin znamenal veľký posun vo vnímaní udalostí svetovej vojny. Anglicko aj Francúzsko na základe preukázateľného odboja proti fašistom v protektoráte odvolalo podpisy pod predvojnovou Mníchovskou zmluvou, čo po vojne umožnilo vzniknúť Československej republike v pôvodných hraniciach. Zároveň tento hrdinský čin ukázal cestu odboja aj iným krajinám okupovanej Európy."}
{"id": "533769", "title": "Ernest Žabkay", "context": "Životopis Narodil sa v Žiline v konzervatívnej katolíckej rodine. Študoval na rímskokatolíckej ľudovej škole, neskôr štátnej reálke v Žiline. V roku 1933 ukončil štúdium práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tu vstúpil do Spolku socialistických akademikov, ktorý združoval vysokoškolských študentov podporujúcich politiku Komunistickej strany. V rámci tohto spolku začal pracovať aj pre komunistický mesačník DAV. Po ukončení štúdia sa vrátil do Žiliny, kde začal pracovať ako advokátsky koncipient. V Žiline sa začal angažovať v Spolku slovenských akademikov, ktorý taktiež združoval ľavicovo zmýšľajúcich študentov. Na konci roka 1938 po uplynutí päťročnej koncipientskej praxe začal pracovať ako advokát. Počas existencie Slovenského štátu zastupoval na súdoch ľudí, ktorí boli určitým spôsobom poškodzovaní a perzekvovaní vládnucim režimom, vrátane Židov v majetkových a iných veciach. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa prihlásil ako dobrovoľník k partizánskemu oddielu v Kunerade, kde však bol pre zlý zdravotný stav odmietnutý. Po potlačení povstania sa ukrýval na viacerých miestach, aby sa vyhol prevozu do tábora v Ilave. Po oslobodení Slovenska vstúpil do Komunistickej strany. V auguste 1945 mohol znova vykonávať advokátsku prax. Súčasne bol zapísaný do zoznamu obhajcov, ktorí boli oprávnení zastupovať obžalovaných pred Národným súdom a okresnými ľudovými súdmi, ktoré sa mali zaoberať zločinmi režimu z obdobia Slovenského štátu. Z dôvodu, že na súdoch obhajoval bývalých členov HSĽS, bol na konci roka 1945 vylúčený z Komunistickej strany. 22. mája 1946 podpísali sestry a brat Jozefa Tisu splnomocnenie na jeho zastupovanie v prospech JUDr. Žabkaya. Toto následne podpísal aj sám Jozef Tiso. JUDr. Žabkay sa tak stal zvoleným obhajcom obžalovaného Tisu v konaní pred Národným súdom. Bývalého prezidenta v konaní zastupoval spolu s JUDr. Martinom Grečom. Proces sa začal 2. decembra 1946 a odsudzujúci rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947. Tiso bol odsúdený na smrť a popravený (obesený) v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave. V roku 1947 obhajoval pred Národným súdom aj Eugena Filkorna, katolíckeho kňaza a bývalého poslanca slovenského snemu. Po skončení procesu s Tisom sa JUDr. Žabkay vrátil do Žiliny, kde ďalej pracoval ako advokát. Od začiatku roka 1948 musel JUDr. Žabkay čeliť viacerým pokusom o vylúčenie z organizácii, ktorých bol členom. V roku 1950 bol vylúčený z advokátskej komory. Následne musel začať pracovať ako robotník. Zo zdravotných dôvodov bol ešte v priebehu roka 1950 preradený na administratívnu prácu do Košíc. V roku 1951 bol zo zdravotných dôvodov preradený do Martina a potom do Žiliny, kde znova pracoval ako robotník. V roku 1952 bol v rámci tzv. Akcie B určený na vysťahovanie zo svojho bytu, čo sa mu však podarilo zvrátiť. Od roku 1954 začal pracovať ako podnikový právnik v ČSAD Žilina, potom v ČSAD Martin. Až do dôchodku pracoval ako podnikový právnik. Zomrel 3. júna 1996 v Žiline."}
{"id": "532226", "title": "Jozef Baláži", "context": "Športová kariéra: 1932-1954 Všestranne disponovaný športovec – študent a neskôr doktor práv dosiahol viacero čiastkových úspechov v šprintérskych disciplínach, stolnom tenise a v basketbale. Dominantným športom na celý život sa stal futbal. Hral za bratislavské kluby ŠK Mestské závody, 1. ČsŠK Bratislava, P.T.E. Bratislava, ŠK VAS Bratislava, OAP Bratislava, ŠK Bratislava a NV Bratislava. V československej lige vybojoval v rokoch 1949-1951 tri majstrovské tituly so Slovanom Bratislava, vtedy pod názvom Sokol Národné výbory Bratislava. Získal i jeden titul v lige Slovenského štátu OAP Bratislava (Oddiel armádnych pretekárov), v roku 1943. Reprezentácia ČSR: za A-mužstvo hral v troch zápasoch (1947), za reprezentačné B-mužstvo nastúpil v siedmich zápasoch. A-mužstvo Slovenského štátu reprezentoval v dvoch zápasoch (1943). V roku 1937 nastúpil v jednom zápase ako jediný Slovák za ČSR dorasteneckú reprezentáciu v Budapešti. V lige odohral Jozef Baláži 217 zápasov, dal 72 gólov. Za celú bohatú futbalovú kariéru bol vylúčený len jedenkrát. Futbalovú prezývku „Balšan“ JUDr. J. Balážimu „ušil“ tréner Leopold Šťastný, pretože pohybmi pripomínal vtedajšieho čs. rekordéra v chôdzi. JUDr. Jozef Baláži bol mimoriadne nadaný športovec, ktorý takmer denne bojoval na troch športoviskách."}
{"id": "136644", "title": "Štefan Havlík", "context": "Životopis Ev. kaplán, neskôr kňaz v Degeši, dnes Rastislavice a v Betliari. Príslušník Slovenskej armády na Ukrajine, pridelený k pešiemu pluku 101 Zaisťovacej divízie v mestečku Jelsk, odtiaľ preložený s divíziou do Talianska, potom na Slovensko. Člen RONV v Dobšinej. Počas SNP uvoľnený pre prácu v civilnom živote. Po maturite v Skalici študoval v Bratislave, v Montpellier vo Francúzsku a v Ženeve. Do odbojovej činnosti bol zapojený od roku 1940. V tom čase bol Slovenským štátom stíhaný za zločin zrady štátneho tajomstva pretože pomáhal utečencom z Čiech a SLovenska. Od roku 1942 bol evanjelickým farárom v Betliari. Od začiatku až do konca roku 1943 bol v činnej vojenskej službe na Ukrajine, v Bielorusku a v Taliansku. Na Ukrajine sa spriatelil s kapitánom Jánom Nálepkom. Spolu sa pričinil o zblíženie našich vojakov s tamojším obyvateľstvom, ale aj o zblíženie s ukrajinskými, a neskôr, s bieloruskými partizánmi. V tom istom duchu pokračoval aj v Taliansku. Keď už bol doma, prišli za ním začiatkom mája 1944 dvaja partizáni v uniformách slovenskej armády. Žiadali ho, aby im bol nápomocný pri získavaní mladých ľudí do partizánskych jednotiek. Dohodli sa na spôsobe, ako sa každý preukáže, keď sa bude hlásiť u partizánov. Každý mal dostať od p. Havlíka lístok s fingovaným textom i podpisom. Len ten, kto sa preukáže takýmto lístkom mal poskytovať záruku, že je spoľahlivý. Po vyhlásení mobilizácie, začiatkom septembra 1944, šiel peši cez Revúcu a Tisovec, a tiež vlakom do Banskej Bystrice a hlásil sa tam na veliteľstve pozemného vojska v uniforme, ktorú mal doma po návrate z Talianska. Na vojenskom veliteľstve v Banskej Bystrici boli oboznámení s jeho činnosťou, a tak ho z armády uvoľnili pre politicko-organizačnú prácu v civilnom živote. Keď sa v Betliari založil Revolučný národný výbor, stal sa p. Havlík jeho tajomníkom. V polovici septembra bol kooptovaný za člena Revolučného okresného národného výboru v Dobšinej. Pribudli mu tým ďalšie povinnosti pri zabezpečovaní obrany Slanskej doliny proti útoku z Rožňavy. Po obsadení Betliara Nemcami ho vyšetrovali v Rožňave. O jeho činnosti mali Nemci podrobné správy, ktoré im dodala špiónka, pohybujúca sa počas SNP v Betliari. Takto sa mu „odvďačila“ za to, že jej zachránil život, keď ju mala zlikvidovať hliadka, vyslaná z Banskej Bystrice, kde vedeli o jej činnosti. Prialo mu aj šťastie, keď došlo k zmene vyšetrovateľa. Stal sa ním nemecký dôstojník, ktorý predtým slúžil vo Francúzsku. Keď tento zistil, že p. Havlík hovorí dobre po francúzsky, začal s ním aj on hovoriť touto rečou a neskôr ho pustil z väzby. Po oslobodení ho Slovenská národná rada so sídlom v Košiciach menovala za vládneho splnomocnenca pre Rožňavu. Čo v tom čase znamenalo, že bol najvyšším predstaviteľom mesta. V tejto funkcii, v súčinnosti s ďalšími spolupracovníkmi, sa mu podarilo mesto konsolidovať a odovzdať ho v septembri 1945 novovytvorenej správnej komisii, na čele s jej predsedom Jánom Miklóšikom, školským inšpektorom, rodákom z Betliara. Vedľa funkcie vládneho zmocnenca, učil tiež na gymnáziu niektoré predmety, pretože slovenských profesorov bol nedostatok. Bol tiež správcom kaštieľa v Betliari. Až do roku 1952 bol evanjelickým farárom v Betliari. Bol nositeľom viacerých vyznamenaní. Z nich najviac si cenil to, ktoré mu osobne odovzdal minister národnej obrany, generál Ludvík Svoboda. V roku 1945 bol poverený ochranou historických a umeleckých pamiatok v Rožňave a okolí. Z titulu svojej funkcie mal na starosti ochranu zbierok hradu Krásna Hôrka a mauzólea v Krásnohorskom Podhradí, ako aj Baníckeho múzea v Rožňave. Jeho úlohou bolo podávať správy o stave jemu zverených objektov a ich zbierok, starať sa o spravovaný majetok a sebestačnosť finančného hospodárenia. V roku 1953 bol krivo obvinený z trestného činu rozkrádania majetku - konkrétne z krádeže cenností zo zámku Betliar. Bez riadneho súdneho procesu ho zatkli a strávil 5 rokov v rôznych väzniciach v Československu. Neskôr mu zakázali vykonávať činnosť kňaza, jeho manželka sa musela vzdať povolania učiteľky. Pracoval ako robotník v pekárňach a vďaka vynikajúcim znalostiam nemeckého a francúzskeho jazyka neskôr ako sprievodca cestovej kancelárie Tatratour. Počas jeho života nikdy nebol rehabilitovaný, dostal akurát ospravedlňujúci list že sa jednalo o \"omyl\". V roku 1968 bol členom Miestneho odboru MS v Banskej Bystrici. Dňa 29. mája 2018 mu bola pri príležitosti Medzinárodného dňa múzeí v kaštieli Betliar odhalená pamätná tabuľa. Vďaka Havlíkovi je kaštieľ Betliar jediným kaštieľom na Slovensku, v ktorom sa zachránili pôvodné zbierky pred pustošením. Vďaka tomu sa stal unikátom a jednou z najnavštevovanejších slovenských pamiatok. Na dôchodku žil v Banskej Bystrici, kde aj zomrel."}
{"id": "538430", "title": "Ján Balciar", "context": "Introduction Generál Ing. Ján Balciar ( 22. júl 1963, Rimavská Sobota) je slovenský generál. V roku 2003 bol po ukončení služby v Policajnom zbore, prijatý do služobného pomeru profesionálneho vojaka Ozbrojených síl SR s vyčlenením na plnenie úloh v organizačných zložkách Vojenského spravodajstva na Ministerstve obrany SR."}
{"id": "473287", "title": "Alojz Ballay", "context": "Introduction  Alojz Ballay ( 25. február 1905, Považská Bystrica - † 23. február 1982, Bratislava) bol vojak, dôstojník československej armády, neskôr vysoký dôstojník generálneho štábu a príslušník slovenskej brannej moci, vysokoškolský vojenský pedagóg, veliteľ Vzdušných zbraní slovenskej brannej moci, Pseudonym: A.B."}
{"id": "94543", "title": "Rad Ľudovíta Štúra", "context": "Držitelia Radu Ľudovíta Štúra, III. trieda – vojenské <ref name=\"Kováč\"/><ref name=\"Schuster 3\"/>  Štefan Droždiak, kapitán vo výslužbe, 1996 Július Humaj, generálporučík, 1998 Ján Husák, generál, 2000 Ľubomír Orság, plukovník,in memoriam, 2002"}
{"id": "500975", "title": "Michal Baluďanský", "context": "Introduction Erb Michala Baluďanského Michal Baluďanský ( 7. október 1769, Vyšná Olšava, Slovensko – † 15. apríl 1847, Sankt Peterburg, Rusko) bol ruský univerzitný profesor, ekonóm – národohospodár, právnik, štátny činiteľ, zakladateľ a prvý rektor Sankt-Peterburskej univerzity. Tabuľa Michalovi Baluďanskému Pochádzal z rusínskej obce Vyšná Olšava patriacej do Zemplínskej župy, v súčasnosti V. Olšava je súčasťou Stropkovského okresu. Narodil sa v rodine gréckokatolíckeho farára. V roku 1777 ako 8-ročný, študuje na gréckokatolíckom gymnáziu, v sídle Zemplínskej župy, v Novom Meste – Sátoraljaújhely. Po skončení gymnázia v roku 1780, dostal štátne štipendium a v rokoch 17831785 študuje na filozofickej fakulte Kráľovskej akadémie práva v Košiciach. Absolvoval ju s vyznamenaním. Právo študoval i vo Viedni. V priebehu dvoch rokov absolvoval štvorročné štúdium na právnickej fakulte (17871789). Od roku 1789 pôsobí ako profesor politických vied a ekonómie v Oradei (Sedmohradsko). Po rigoróznej skúške v roku 1796 získal akademický titul JUDr. v peštianskej univerzite a od roku 1802 pôsobí vo funkcií dekana právnickej fakulty. Ovládal 2 germánske jazyky – angličtinu, nemčinu a dva románske jazyky francúzštinu, taliančinu a taktiež štátny jazyk Uhorska maďarčinu. Bol členom hnutia uhorských jakobínov, tajného jakobínskeho Spolku slobody a rovnosti . Za čo bol prenasledovaný uhorskými úradmi. Jeho prednášky boli prísne cenzurované a zakázané. Na pozvanie ruského cára Alexandra I. v roku 1804 odchádza spolu s manželkou a synom do Ruska, do Sankt Peterburgu. V Rusku na Pedagogickom inštitúte učí politické vedy, najmä ekonómiu. Z poverenia cára Alexandra I., v roku 18131817, stáva sa vychovávateľom jeho dvoch synov, veľkokniežat Mikuláša a Michala. Bol prvým rektorom univerzity v Petrohrade (Sankt Peterburgu) v rokoch 18191821. Ma veľký podiel na demokratizácií vyučovacieho procesu a možností štúdia aj nadaným poddaným. Univerzita pod jeho vedením stáva sa významným centrom vedeckého a kultúrneho života. V roku 1821 bol zbavený funkcie pre liberálne názory, 1835 opäť prednášal na petrohradskej univerzite. Od roku 1824 bol členom zákonodarnej komisie ministerstvá financií a aj hlavným autorom ruského zákonníka Svod zakonov Rossiji (15 zväzkov), tvorcom ruskej právnickej terminológie a právnych noriem pre ministerské úrady. Po nástupe cára Mikuláša I. je vymenovaný za senátora a stáva sa prednostom cárskej kancelárie. Bol v úzkom kontakte s V. Hankom a Pavlom Jozefom Šafárikom, ktorí ho ovplyvnili aj politicky. Má značný podiel na rozvíjaní slovansko-ruských kultúrnych a vedeckých stykov v 20. – 40. rokoch XIX. storočia. V roku 1861 zaslúžil sa o vydanie zákona o zrušení nevoľníctva v Rusku. Na Baluďanského dlho spomínali rodáci z Vyšnej Olšavy, lebo nezabudol na ťažký život svojich rodákov. Vždy bojoval proti tmárstvu a neúcte. Zomrel 3. apríla 1847 v Petrohrade ako ruský šľachtic s erbom, so znamením, rímska číslica „XV\", ako spomienka na 15 zväzkov Svodu zakonov Rosiji . Patril medzi teoretikov liberálnej šľachty, na ekonomické podmienky Ruska aplikoval teóriu Adama Smitha. Pochovaný je na monastyrskom cintoríne v Troicko-Sergejevskej prímorskej pustatine. Jeho podobizeň vo forme umeleckého stvárnenia sa nachádza v slávnostnej sále sankt-peterburskej, štátnej univerzity. Z deviatich detí syn Alexander Michailovič (18181897) bol ruským generálom a dcéra Anna Daraganová (18061877) bola ruskou spisovateľkou pre deti."}
{"id": "152183", "title": "Július Humaj", "context": "Život Narodil sa v Galante. V rokoch 1955 až 1964 navštevoval Základnú deväťročnú školu v Galante. Po absolvovaní strednej všeobecnovzdelávacej školy pokračoval v štúdiu na vojenských školách. V rokoch 1969 – 1971 absolvoval štúdium na Vojenskom učilišti vo Vyškove na Morave. Následne bol prijatý za vojaka z povolania v hodnosti poručík. Do roku 1975 pracoval vo funkciách veliteľa tankovej roty, náčelníka štábu tankového práporu a veliteľa tankového práporu 8. mechanizovaného pluku v Bratislave. V rokoch 1975 – 1978 absolvoval štúdium na Vojenskej akadémii M. F. Frunzeho v Moskve v Moskve. Následne do roku 1983 velil 103. tankovému pluku v Humennom. neskôr absolvoval dvojročný kurz na Vojenskej akadémii v Brne. V rokoch 1983 až 1984 pôsobil v skupine vševojskovej prípravy oddelenia bojovej prípravy na veliteľstve Východného vojenského okruhu v Trenčíne. Potom do roku 1989 ako zástupca náčelníka oddelenia bojovej prípravy na veliteľstve Východného vojenského okruhu. V rokoch 1989 až 1992 bol menovaný za náčelníka operačného oddelenia – zástupcu náčelníka štábu na veliteľstve Východného vojenského okruhu. Od 1. januára 1992 bol náčelník operačnej správy Vojenského veliteľstva Východ. Toho istého roku bol povýšený do prvej generálskej hodnosti a 20. júla ustanovený do funkcie veliteľa Vojenského veliteľstva Východ. 1. januára 1993 bol poverený funkciou veliteľa Armády Slovenskej republiky v Trenčíne. Od 18. marca do 1. septembra 1994 plnil túto funkciu, následne bol menovaný zástupcom náčelníka Generálneho štábu Armády Slovenskej republiky v Trenčíne. Ovláda ruský jazyk. Je ženatý, má dve deti. Miesta vojenského pôsobenia Bratislava, Humenné, Trenčín, Vyškov, Brno, Moskva"}
{"id": "527659", "title": "Alexander Ballek", "context": "Introduction Ing. Alexander Ballek ( 15. február 1969) je predsedom Štatistického úradu Slovenskej republiky od 24. novembra 2016."}
{"id": "256223", "title": "Adolf Weinhold", "context": "Vyznamenania a ocenenie V roku 1947 bol vyznamenaný radom SNP I. triedy in memoriam . V Zemianskych Kostoľanoch je po ňom pomenovaná ulica a na budove vojenskej posádky je umiestnená jeho pamätná tabuľa."}
{"id": "581619", "title": "Rastislav Ballek", "context": "Dielo Spolu s dramaturgom M. Kubranom inscenoval niektoré zabudnuté diela Svetozára Hurbana Vajanského Letiace tiene alebo torzo hry Mikuláša Dohnányho Obchod z Bratislavy . V Divadle SNP v Martine oživil dielo Pustokvet (1997) od Vajanského, Atómy Boha od Gejzu Vámoša (1998) a inscenáciu podľa poviedky Kristíny Royovej Bez Boha (1999). Rôzne kontroverzné udalosti slovenských dejín predstavil uvedením hier Krcheň Nesmrteľný (predloha podľa autorky Eva Maliti-Fraňová , Tiso , Hollyroth , Mojmír II. a Súmrak ríše . V týchto posledných hrách ho zaujala problematika národných a spoločenských hodnôt, hodnôt kultúrneho dedičstva, protichodnosť kapitálu a amorálnosti národa. U Balleka možno vidieť aj inscenácie svetovej klasiky, napríklad Don Juan , Oresteia , Hamlet , Othello , Macbeth , Koniec hry , Nora . Charakteristickými črtami Ballekových uvedení hier je moderný divadelný jazyk, sugestívna obraznosť a morálna výzva k divákovi. Dej hier pôsobí ako zložitá skladačka, ktorá sa postupne mení na zreteľný obraz ako odkaz divákovi. Dielo Rastislava Balleka je inšpirované moderným európskym divadlom hlavne čo sa týka formy. Jeho hry boli uvedené aj v cudzojazyčnej mutácii, napr. v rusínskom a maďarskom jazyku."}
{"id": "590787", "title": "Móric Ballagi", "context": "Introduction  Móric Ballagi (, rodným menom Móric Bloch ; 18. marec 1815, Inovce – † 1. september 1891, Budapešť) bol uhorský teológ, jazykovedec, kráľovský radca, učiteľ Reformovanej teologickej akadémie v Pešti, sudca rady Dunajského reformovaného cirkevného dištriktu a Peštianskej diecézy, presbyter Reformovanej cirkvi v Budapešti, člen Budapeštianskeho stoličného výboru a prvý židovský člen Maďarskej akadémie vied."}
{"id": "535207", "title": "Slavomír Staviarsky", "context": "Povýšenie na generála Vláda Slovenskej republiky v decembri 2017 prijala návrh mistra obrany Petra Gajdoša (SNS) na povýšenie plk. gšt. Staviarskeho do generálskej hodnosti. Prezident Andrej Kiska ho povýšil 9. januára 2018. K povýšeniu došlo v spojitosti s plánovanými hodnosťami na konkrétne posty, v prípade Staviarskeho náčelníka Štábu strategického plánovania OS SR."}
{"id": "459629", "title": "František Pospíšil (výsadkár)", "context": "Zahraničný odboj 26. júna 1939 spoločne so svojím bratrancom Adolfom Opálkom prešiel do Poľska, kde sa dostal do tábora v Malých Bronoviciach. Odtiaľ sa po mori preplavil do Francúzska. Tam podpísal záväzok vstupu do francúzskej cudzineckej légie. V jej radoch slúžil v Sidi Bel Abbés. Po vypuknutí druhej svetovej vojny vstúpil 7. októbra 1939 do česko-slovenskej brannej moci a v radoch 1. pešieho pluku sa zúčastnil obrany Francúzska. 1. januára 1940 bol povýšený na čatára. Po páde Francúzska bol evakuovaný do Anglicka. V Anglicku bol zaradený k 1. pešiemu práporu a 28. októbra 1940 bol povýšený na rotného. V roku 1941 sa prihlásil do programu výcviku na plnenie osobitných úloh. Od 15. augusta do 7. novembra 1941 absolvoval sabotážny výcvik, výcvik výsadkový a kurz priemyselnej sabotáže. Po ďalšom doškoľovacom kurze bol vymenovaný za veliteľa výsadku Bivouac."}
{"id": "588470", "title": "Rudolf Pilfousek", "context": "V ozbrojených silách Česko-slovenska 1. januára 1919 vstúpil do československej armády, kde pôsobil ako nižší dôstojník batérie, neskôr učiteľ, prednosta oddelení štábu brigády pri delostreleckých jednotkách v Chebe, v Stříbre neskôr v Bratislave, v Plzni, Olomouci, v Spišskej Novej Vsi. Medzitým absolvoval aplikačnú školu delostrelectva v Olomouci, ako aj iné kurzy a od 1. októbra 1929 – do 30. septembra 1932 aj Vysokú školu válečnú v Prahe. V čase septembrovej mobilizácie v roku 1938 pôsobil ako náčelník štábu 6. divízie v Pohořeliciach. 7. októbra 1938 bol na základe Mníchovskej dohody ako príslušník nemeckej národnostnej menšiny prepustený z vojenskej činnej služby bez ponechania dovtedajších hodností (podľa vládneho nariadenia z toho istého dňa)."}
{"id": "473288", "title": "Alojz Ballay", "context": "Životopis Narodil sa v Považskej Bystrici do slovenskej, rímsko-katolíckej rodiny. Jeho otcom bol Antonín Ballay a matka Berta rodená Koláriková. Mladosť Po absolvovaní obecnej školy začal študovať na osemročnom gymnáziu v Trenčíne s vyučovacím jazykom maďarským. Toto platilo v rokoch 1915 až 1918. Gymnaziálne štúdium ukončil maturitou v roku 1923 na rovnakom gymnáziu avšak už s vyučovacím jazykom slovenským. Štúdium na Vojenskej akadémii v Hraniciach V roku 1923 bol riadne odvedený a dňa 1. októbra 1923 nastúpil na výkon vojenskej prezenčnej služby k pešiemu pluku 17 v Trenčíne. Rozhodol sa pre službu dôstojníka z povolania, preto sa prihlásil na Vojenskú akadémiu v Hraniciach ako jeden z mála Slovákov. Na VA študoval v rokoch 1923 – 1925, odbor delostrelectvo. Po úspešnom absolvovaní VA v roku 1925 bol menovaný poručíkom delostrelectva. Následne bol v roku 1925 – 1926 odoslaný do aplikačnej školy pre delostreleckých dôstojníkov v Olomouci. Služba v československej armáde Po absolvovaní VA a aplikačnej školy bol premiestnený k delostreleckému pluku 10 v Lučenci ako mladší dôstojník batérie, veliteľ čaty. Od roku 1928 bol prvým dôstojníkom 5. Batérie pluku, neskôr zástupca veliteľa batérie a dočasný veliteľ batérie. V roku 1930 absolvoval lyžiarsky kurz v Krkonošiach. Od roku 1933 bol premiestnený k delostreleckému pluku 109 v Bratislave ako I. dôstojník batérie a následne II. dôstojník náhradného oddielu. Od roku 1935 bol II. pobočníkom veliteľa pluku, kapitán delostrelectva. U delostreleckých útvarov bol hodnotený mimoriadne priaznivo, ako schopný a nadaný dôstojník. V roku 1935 absolvoval tiež náročnú stáž u Vojenského zemepisného ústavu v Prahe, po ktorej bol premiestnený k delostreleckému pluku 4 v Josefove. Absolvoval aj viacero iných odborných kurzov. Štúdium na Vysokej škole vojnovej v Prahe a ďalšia služba v čs. armáde V roku 1936 bol prijatý na Vysokú školu vojenskú v Prahe. V I. ročníku VŠV absolvoval stáže u útvarov zbraní, následne v II. a III. ročníku VŠV absolvoval teoretické štúdium. V priebehu štúdia v roku 1938 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána delostrelectva. Počas mobilizácie čs. armády v roku 1938 vykonával funkciu prideleného dôstojníka štábu vyššieho veliteľstva. Ako jeden z mála frekventantov VŠV mohol ukončiť štúdium na škole. VŠV absolvoval v dôsledku rozpadu ČSR skôr, už dňom 15. marca 1939, s výsledným prospechom „veľmi dobrý“. Príslušníkom v slovenskej brannej moci Po vzniku samostatného Slovenského štátu vykonával funkciu prednostu 4. (materiálneho) oddelenia MNO – HVV, ustanovený za dôstojníka generálneho štábu. Od mája 1939 bol už majorom generálneho štábu. Zúčastnil sa ťaženia slovenskej armády po boku nemeckej armády proti Poľsku v septembri 1939 ako náčelník 4. Oddelenia veliteľstva slovenskej poľnej armády „Bernolák“. Po návrate z poľa bol opäť pridelený k MNO – HVV. Od 1. októbra 1940 bol už I. dôstojníkom veliteľstva 1. divízie v Trenčíne (náčelník štábu veliteľstva divízie). Na Vysokej vojennej škole v Bratislave od roku 1940 vyučoval ako riadny profesor, od roku 1940 podplukovník generálneho štábu. V ťažení proti ZSSR a ďalšia služba v slovenskej brannej moci V júni 1941, po napadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom, keď sa do vojny zapojila Slovenská republika, bol do poľa odoslaný aj pplk. gšt. Alojz Ballay ako náčelník štábu 1. divízie. S divíziou sa zúčastnil bojov na Ukrajine, na fronte zotrval až do augusta 1941. Po návrate na Slovensko zaradený na MNO. Po reorganizácii poľného zboru na Rýchlu divíziu a Zaisťovaciu divíziu v septembri 1941 bol opäť odoslaný do poľa ako náčelník štábu RD. Na fronte zotrval až do marca 1942. Následne bol prevelený na Slovensko. Na fronte sa prejavil ako veľmi schopný štábny dôstojník. Veliteľom vzdušných zbraní Od júla 1942 bol ustanovený do funkcie náčelníka štábu veliteľstva Vzdušných zbraní v Trenčíne, ktorého veliteľom bol plk. gšt. Štefan Jurech. Po odchode Š. Jurecha na front k RD v polovici septembra 1942 zastupoval veliteľa VZ v jeho funkcii až do 1. januára 1944, kedy bol sám menovaný do funkcie veliteľa Vzdušných zbraní. Zároveň sa stal aj najvyšším správnym orgánom civilného letectva, podliehajúceho vojenskej autorite. Napomáhal pri zavádzaní leteckej výroby na Slovensku, bol členom správnej rady Slovenskej leteckej továrne na lietadlá v Trenčianskych Biskupiciach. Od 1. januára 1944 bol už plukovník generálneho štábu. Ako veliteľ VZ vyvíjal úsilie o zmodernizovanie a skvalitnenie slovenského vojenského letectva. Absolvoval výcvik vojenského pilota, stal sa poľným pilotom - letcom. Ako veliteľ VZ dlhodobo odolával nemeckému tlaku na ďalšie nasadenie slovenských stíhačov proti spojeneckému letectvu. Bol pod neustálou kontrolou nemeckej vojenskej leteckej misie v Trenčíne. Po vytvorení Východoslovenskej armády so štábom v Prešove v roku 1944 vyčlenil na jej podporu „Skupinu vzdušných zbraní“, zloženú z bojových a kuriérnych lietadiel a protilietadlových diel. Prelomový rok 1944 Rozhodnutím ministra NO gen. I. tr. Ferdinanda Čatloša bol namiesto gen. II. tr. Augustína Malára od 1. septembra 1944 určený vojenským atašé v Berlíne. Pôvodnú funkciu veliteľa VZ odovzdal veliteľovi Pozemného vojska gen. II. tr. Jozefovi Turancovi. Do Slovenského národného povstania sa nezapojil, odcestoval totiž do Berlína, kde mal za úlohu vyvinúť úsilie na prinavrátenie dvoch technických divízií na Slovensko, čo sa však nakoniec nepodarilo. Vo vojenskej diplomatickej funkcii však zotrval iba do polovice októbra 1944, kedy na príkaz MNO odcestoval na Slovensko. Počas cesty, na území Protektorátu Čechy a Morava bol ako tzv. nespoľahlivý dôstojník zaistený nemeckou bezpečnostnou políciou. Nemeckou vojenskou misiou na Slovensku bol zasa vnímaný ako bezpečnostne nespoľahlivý, blízky ministrovi NO gen. I. tr. F. Čatlošovi, ktorý vedel o prípravách povstania. Ako velezradné správanie mu bol vyčítaný zákaz z roku 1944, určený pre slovenských stíhacích pilotov, zahájiť paľbu na spojenecké lietadlá prelietavajúce nad Slovenskom. Následne bol väznený v rôznych väzniciach v Nemecku až do konca apríla 1945. Po oslobodení zajateckého tábora, v ktorom sa nachádzal, spojeneckými vojskami sa prihlásil do čs. armády. Životné osudy v obnovenej ČSR Po návrate do ČSR, ešte v roku 1945 podal prihlášku do čs. armády, pričom bol komisiou SNR pre prijímanie dôstojníkov a rotmajstrov slov. národnosti do čs. armády prijatý. Neskôr, na základe nátlaku OBZ bolo z dôvodu údajnej „štátnej a politickej nespoľahlivosti“ rozhodnutie o prijatí do čs. armády zrušené. V roku 1946 opätovne podal prihlášku do čs. armády, ale prijatý už nebol, boli mu zrušené všetky povýšenia z obdobia 1. SR a ku dňu 1. novembra 1949 bol preložený do výslužby. Neskôr mu bola nedôvodne odňatá aj hodnosť štábneho kapitána. V civilnom živote sa musel živiť rôznou, hlavne manuálnou prácou. Bol prenasledovaný OBZ, predovšetkým po komunistickom prevrate v roku 1948, kedy sa jeho prenasledovanie ešte zintenzívnilo. Živil sa ako zásobovač, neskôr robotník v Cementárni v Ladcoch. Musel sa vysťahovať na dedinu. Nakoniec mu režim umožnil, aby sa po rokoch vrátil do Bratislavy, kde a do dôchodku pracoval ako robotník."}
{"id": "142336", "title": "Štefan Tatarko", "context": "Životopis Študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach, na Vysokej škole vojenskej v Prahe. Dôstojník československej armády na rôznych miestach republiky. Počas Slovenského štátu blízky spolupracovník ministra Národnej obrany generála F. Čatloša. Od 1943 plukovník generálneho štábu, náčelník štábu Ministerstva národnej obrany v Bratislave. V čase príprav SNP nebol prepojený na vojenské ústredie. Počas SNP náčelník Civilnej protileteckej obrany a brannej výchovy v Banskej Bystrici (1944). Po oslobodení a od roku 1950 pracovník rozličných podnikov. Zatknutý, odsúdený a väznený, degradovaný."}
{"id": "501506", "title": "Jozef Hrebík", "context": "Životopis Vojenskú kariéru začal pri delostrelectve. Pôsobil na poste veliteľa čaty, batérie a potom aj tankového práporu v 11. motostreleckom pluku Klatovy. Pôsobil v Martine ako zástupca náčelníka a neskôr aj náčelník tamojšieho 10. tankového pluku. Ako Podplukovník sa stal veliteľom 5. motostreleckého pluku Mikulov a po povýšení na plukovníka bol náčelníkom štábu 3. motostreleckej divízie Kroměříž. Bol náčelníkom operačného oddelenia Operačnej správy Generálneho štábu ČSĽA a keď ho prezident republiky povýšil na generálmajora, nastúpil ako veliteľ 1. armády Západného vojenského okruhu ČSĽA v Příbrame. V roku 1982 sa stal veliteľom Východného vojenského okruhu ČSĽA. V roku 1985 bol povýšený na generálplukovníka. Do zálohy odišiel 31. októbra 1990. Žil potom v Trenčíne. V roku 2008 získal pamätnú medailu slovenského ministra obrany. Angažoval sa aj v politike. V rokoch 19831989 sa spomína ako účastník zasadania Ústredného výboru KSS. Po voľbách roku 1986 zasadol za KSS do slovenskej časti Snemovne národov (volebný obvod č. 97 – Senica, Západoslovenský kraj). Vo Federálnom zhromaždení zotrval do januára 1990, kedy rezignoval v rámci procesu kooptácie do Federálneho shromaždenia 19891990 po nežnej revolúcii."}
{"id": "561750", "title": "Pavel Honzek", "context": "Život Roku 1965 ukončil Vojenskú školu Jana Žižku z Trocnova v Bratislave. Vyššie vojenské učilište trojnásobného hrdinu ČSSR a hrdinu ZSSR armádneho generála L. Svobodu vo Vyškove na Morave absolvoval roku 1968 a Vojenskú akadémiu M. V. Frunzeho v Moskve v roku 1979. Vojakom z povolania, sa stal v roku 1968 pričom získal hodnosť poručíka. V rokoch 1984 až 1987 bol na štúdiu vo Vojenskej akadémii Generálneho štábu Ozbrojených síl ZSSR K. J. Vorošilova v Moskve. Po skončení štúdia ho ustanovili za veliteľa 13. tankovej divízie v posádke Topoľčany. Predtým vykonával rôzne vojenské veliteľské funkcie na úrovni čaty, rota a prápor, pluk a divízia. Od roku 1989 pôsobil vo funkcii náčelníka oddelenia bojovej prípravy – zástupca veliteľa Východného vojenského okruhu v Trenčíne. Dňa 1.5. 1990 ho prezident ČSFR vymenoval do prvej generálskej hodnosti generálmajor. Po vymenovaní zastával funkciu náčelníka štábu – 1. zástupcu veliteľa VVO. V roku 1990 absolvoval štúdium NATO v Defence College v Ríme a následne bol poverený dočasným výkonom funkcie veliteľa Vojenského veliteľstva Východ. Po zániku čs. federálnej armády pokračoval v služobnom pomere vojaka z povolania v Armáde Slovenskej republiky (ASR). Svoju vojenskú kariéru ukončil 30.12.1999 vo funkcii náčelníka správy personálneho manažmentu GŠ ASR v Trenčíne. Ovládal ruský a anglický jazyk. Bol ženatý, otec dvoch synov. Zomrel 7. júna 2020 v Trenčíne."}
{"id": "142954", "title": "Milan Vesel", "context": "Životopis V roku 1913-1921 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, 1921-1923 na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, 1943 absolvoval kurz veliteľov divíznej dopravy v Hannoveri, 1946-1947 kurz veliteľov vojskových telies na Vysokej šk. vojenskej v Prahe. Od 1921 vojak, od 1923 dôstojník česko-slovenskej resp. slovenskej armády z povolania. Príslušník a veliteľ útvarov viacerých delostreleckých plukov vo Zvolene, v Brezne, a i. V roku 1939 účastník ťaženia proti Poľsku. Počas Prvej Slovenskej republiky zostal naďalej verný Česko-Slovenku a vstúpil do protifašistického hnutia, spoluorganizátor ozbrojeného povstania, 29. augusta 1944 s bratom Mirkom Veselom inicioval obsadenie budovy Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Spoluautor Proklamácie vojenského rev. vedenia a Proklamácie predsedníctva UNV. Počas SNP príslušník 1. čs. armády na Slovensku, v apríli až júli 1945 posádkový veliteľ v Banskej Bystrici. Po ústupe Povstania do hôr príslušník part. skupiny N.V. Volkova, od marca 1945 príslušník 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, s ktorým sa zúčastnil na oslobodzovaní Slovenska. V totalitnom režime politicky prenasledovaný, odsúdený a väznený. V roku 1955 omilostený, 1956 právne a občiansky rehabilitovaný. Nositeľ vysokých vojenských vyznamenaní, 25. august 1994 in memoriam udelená hodnosť generálmajor. Bol pochovaný v Banskej Bystrici."}
{"id": "595371", "title": "Štefan Čáni", "context": "V česko-slovenských ozbrojených silách Po vzniku Československa sa od 1. januára 1919 sa prihlásil do dobrovoľníckej jednotky česko-slovenského domáceho vojska 1. pluku Slovenskej slobody v Ružomberku. V jednotke zotrval vo funkcii veliteľa čaty až do jeho rozpustenia na konci marca 1919. Od apríla do júla 1919 sa zúčastnil bojov o Slovensko proti maďarskej Červenej armáde. Dňa 1. augusta 1919, ako veliteľ čaty hraničiarskeho práporu 8 v Šahách bol menovaný na ppor. Ďalšie pôsobiská Od 1. mája 1921 do 31. júla 1924 - peší pluk. 28 „Tyrša a Fügnera“ v Prahe. Od začiatku augusta 1924 pôsobil ako mladší dôstojník cvičnej roty u práporu útočnej vozby v Miloviciach. Od roku 1926 do konca marca 1931 v Miloviciach pôsobil vo funkcii veliteľa čaty Obrnených automobilov 1 . roty a súčasne aj vo funkcii plynového dôstojníka práporu útočnej vozby. Od 1. februára do 30. septembra 1928 pôsobil ako veliteľ čaty obrnených automobilov 5 u 11. divízie v Košiciach. Od 1. apríla 1931 bol ustanovený za technického pobočníka veliteľa a zároveň za veliteľa technických dielní a plynového dôst. práporu (od 15. septembra 1933 rozšíreného na – PÚV) u náhradnej roty práporu útočnej vozby v Miloviciach Od konca mája 1932 pôsobil u 1. roty obrnených automobilov v Miloviciach ako inštrukčný, aut., materiálny a plynový dôstojník PÚV. U Pluku útočnej vozby (PÚV) 1 zotrval až do 19. septembra 1937 a postupne zastával veliteľské funkcie dočasného veliteľa 2. roty tančíkov, veliteľa inštrukčnej roty, skušobného komisára útvarov útočnej vozby a technického pobočníka veliteľa PÚV 1. Od 7. augusta 1933 do 31. decembra 1934 pôsobil ako vojenský dozorný orgán vo firme ČKD v Praha Od 15. januára do 14. apríla 1935 pôsobil ako veliteľ skúšobného oddelenia Školy útočnej vozby v Miloviciach. Od 20. septembra 1937 pôsobil u Pluku útočnej vozby 2 vo Vyškove ako veliteľ 11. roty. V čase všeobecnej mobilizácie česko-slovenskej brannej moci počas mníchovskej krízy bol od 26. septembra zaradený ako veliteľ technických dielní náhradného práporu PÚV 2 v posádke vo Vyškove. V tejto funkcii pôsobil až do 4. novembra 1938. Od 5. novembra 1938 do 31. januára 1939 pôsobil na Zemskom vojenskom veliteľstve v Bratislave, na štáb 3. Rýchlej divízie na južných hraniciach Slovenska po Viedenskej arbitráži (2. november 1938), v priestore Trnava – Galanta – Nové Zámky. 15. februára 1939 - PÚV 3 v Turčianskom Sv. Martine, kde až do rozbitia Česko-Slovenska v polovici marca 1939 zastával funkciu technického. pobočníka veliiteľa PÚV 3. Školy a kurzy 1920 - kurz výcviku a výchovy pre nižších dôstojníkov pechoty v Komárne 1924 – 1925 ekvitačný pre dôstojníkov pechoty posádky Milovice, 1926 - II. arm, plynový pre aktívnych dôstojníkov vo VCHÚ v Olomouci, 1927 - motocyklistický pre dôst. v Prahe, 1930 - odborný automobilový v Prahe 1932 - Škola pre veliteľov rôt pešieho vojska v Miloviciach. Slovenský vlastenec Štefan Čáni patril k pronárodne-proslovensky orientovaným dôstojníkom medzivojnovej česko-slovenskej armády, ktorí boli nespokojní s čechoslovakistickým charakterom masarykovského Česko-Slovenska. Svoje postoje si nenechával pre seba a zúčastnil sa aj schôdzky pronárodne uvedomelých dôstojníkov, ktorá sa konala 27. decembra 1922 v Turčianskom sv. Martine (dnešný Martin), Boli na nej prítomní aj kpt. Augustín Malár, kpt. Jozef Turanec, kpt. Ladislav Bodický, Ferdinand Čatloš, npor. Emil Krivoš, npor. Jozef Martin Kristín, Na schôdzke bolo prejednávaných mnoho pálčivých otázok česko-slovenského pomeru v armáde. Hovorilo sa o tom, prečo nemajú slovenskí dôstojníci slúžiaci v Česku tzv. českí príplatok, zatiaľ Česi slúžiaci na Slovensku majú český, resp. karpatoruský. Ministerstvo národnej obrany v Prahe však takéto aktivity pokladalo za prejavy separatizmu, čo prítomným na schôdzke v kariére veľmi nepomohlo."}
{"id": "142169", "title": "Ľudovít Šuška", "context": "Životopis Maturoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, roku 1935 absolvoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach, po oslobodení Vysokú vojenskú školu v Prahe. Dôstojník vo viacerých funkciách a mestách, ako pplk. ČSĽA preardený do zálohy, potom úradník v Banskej Bystrici. Účastník protifašistického odboja. Pod vedením Vojenského ústredia SNR v Banskej Bystrici pomáhal pripravovať SNP. Počas SNP veliteľ bojových útvarov 1. čs. armády na Slov. Po prechode SNP do hôr veliteľ prieskumnej čaty partizánskej brigády Rákosi, neskôr štábny dôstojník 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Nositeľ vyznamenaní."}
{"id": "302254", "title": "Miroslav Ballay", "context": "Introduction Prof. Mgr. Miroslav Ballay , PhD. ( 1978, Nitra) je slovenský divadelný kritik, teatrológ, estetik a vysokoškolský pedagóg."}
{"id": "133674", "title": "Ján Balko", "context": "Introduction JUDr. Ján Balko (pseudonym Ján Bukovinský ) ( 24. júl 1901, Dolná Ždaňa (predtým Ždáňa), Slovensko – † 14. august 1992, Bratislava, Slovensko), bol slovenský spisovateľ, autor literatúry pre deti a mládež, právnik – národohospodár a politik."}
{"id": "133686", "title": "Jozef Balloň", "context": "Introduction  Jozef Balloň ( Slovensko) bol organista, pedagóg. Pôsobil ako katolícky učiteľ a organista v Bacúchu a na Starých Horách a Detve. Autor cirkevných spevníkov, prispieval do časopisov Priateľ školy a literatúry (1860), Sokol (1860), Cyrill a Method (1864)."}
{"id": "133682", "title": "Zorislav Balkovič", "context": "Introduction  Zorislav Balkovič ( 5. jún 1929 Podbrezová-Lopej - † 7. marec 1982 Zvolen) bol lesný hospodár. Jeho otec Vojtech Balkovič, jeho matka Adela rod. Králková."}
{"id": "147265", "title": "Zoznam slovenských entomológov", "context": "B  Jozef Florián Babor Pavol Ballus Vladimír Balthasar Miroslav Barták Ladislav Bohuslav Bartholomeides Eduard Samuel Bartsch Mario Bezzi Vojtech Biringer Alojz Blahutiak Ctibor Blattný Ján Bogsch János Bogsch Elemír Bokor Štefan Bolkay Ján Bolla Ján Boroškay Koloman Bottay Jozef Bossanyi Juraj Böckh Karol Brančík Andrej Budai Ladislav Burket"}
{"id": "33164", "title": "Lokca", "context": "Osobnosti  Štefan Balák (1944-2014), spisovateľ Jozef Mlynarčík, spisovateľ"}
{"id": "564989", "title": "Ladislav Ballek (diplomat)", "context": "Životopis Ladislav Ballek v roku 1986 dokončil štúdium podnikového hospodárstva na Ludwig-Maximilians-Universität. -->"}
{"id": "600345", "title": "Alojz Ballay", "context": "Rozhodnutím ministra NO gen. I. tr. Ferdinanda Čatloša bol namiesto gen. II. tr. Augustína Malára od 1. septembra 1944 určený vojenským atašé v Berlíne. Pôvodnú funkciu veliteľa VZ odovzdal veliteľovi Pozemného vojska gen. II. tr. Jozefovi Turancovi. Do Slovenského národného povstania sa nezapojil, odcestoval totiž do Berlína, kde mal za úlohu vyvinúť úsilie na prinavrátenie dvoch technických divízií na Slovensko, čo sa však nakoniec nepodarilo. Vo vojenskej diplomatickej funkcii však zotrval iba do polovice októbra 1944, kedy na príkaz MNO odcestoval na Slovensko. Počas cesty, na území Protektorátu Čechy a Morava bol ako tzv. nespoľahlivý dôstojník zaistený nemeckou bezpečnostnou políciou. Nemeckou vojenskou misiou na Slovensku bol zasa vnímaný ako bezpečnostne nespoľahlivý, blízky ministrovi NO gen. I. tr. F. Čatlošovi, ktorý vedel o prípravách povstania. Ako velezradné správanie mu bol vyčítaný zákaz z roku 1944, určený pre slovenských stíhacích pilotov, zahájiť paľbu na spojenecké lietadlá prelietavajúce nad Slovenskom. Následne bol väznený v rôznych väzniciach v Nemecku až do konca apríla 1945. Po oslobodení zajateckého tábora, v ktorom sa nachádzal, spojeneckými vojskami sa prihlásil do čs. armády."}
{"id": "564988", "title": "Ladislav Ballek (diplomat)", "context": "Introduction  Ladislav Ballek je slovenský diplomat. Od októbra 2020 je mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenska v Iráne s priakreditáciou pre Afganistan a Pakistan. <!--"}
{"id": "489827", "title": "Josef Frolík", "context": "Práca pre KSČ V roku 1947 vstúpil do KSČ. Už v roku 1948 sa rozhodol svedčiť proti jednému zo svojich profesorov. Profesor Gargel bol nakoniec označený za reakcionára a odsúdený na trojmesačné väzenie. V roku 1955 prešiel na IV. správu ministerstva vnútra (ekonomická rozviedka) a o päť rokov neskôr dokonca na I. správu. Tu pôsobil v rokoch 1964-1966 na rezidentúre v Londýne. V nasledujúcich rokoch sa zameral na špionáže a spravodajské hry zamerané proti CIA. Po roku 1968 sa však rozhodol nazbierať čo najviac tajných informácií a s pomocou CIA sa mu v roku 1969 nakoniec podarilo utiecť."}
{"id": "554357", "title": "František Milan Borský", "context": "Kariéra<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=PRIEVALY|url=https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=10152762096067616&id=278731007615&substory_index=0|vydavateľ=www.facebook.com|dátum prístupu=2019-09-09|jazyk=sk}}</ref>  14. marec 1917 – prezentovaný k výkonu vojenskej služby ako jednoročný dobrovoľník – c. k. peší pluk 72 v Bratislave, absolvoval školu dôstojníkov v zálohe jún – júl 1918 – taliansky front júl – október 1918 – francúzsky front 11. marec 1920 – činná služba v československej armáde 2. náhradná rota pešieho pluku 39 v Bratislave december 1920 – dovolenka 21. október 1921 – rotmajster v zálohe 28. október 1921 – prezentovaný v rámci mobilizácie peší pluk 39 26. november 1921 – prepustený v rámci demobilizácie 1. október 1922 – znovu povolaný a odoslaný na štúdium na Vojenskej akadémií v Hraniciach na Morave 15. august 1924 – po absolvovaní akadémie povýšený na poručíka október 1924 – júl 1925 – frekventant Aplikačnej školy pechoty v Miloviciach 1. august 1925 – veliteľ čaty v Petržalke 1. september 1925 – ako veliteľ čaty premiestnený k pešiemu pluku 4 v Jozefove 1. apríl 1929 – povýšený na nadporučíka 18. jún 1932 – štúdium na Vysokej škole válečnej v Prahe 7. júl 1932 – prevedený do kategórie dôstojníkov absolventov VA 1. október 1932 – povýšený na kapitána september 1935 – premiestnený na veliteľstvo 2. divízie v Plzni – prednosta 4. oddelenia 16. november 1935 – 18. apríl 1936 – mimoriadny profesor v kurze dôstojníkov v zálohe 31. júl 1936 – premiestnený k dôstojníkom generálneho štábu 1. október 1936 – povýšený na štábneho kapitána 1937 – 1938 – kurz pre železničných veliteľov júl 1938 – pridelený na Ministerstvo národnej obrany 28. december 1938 – povolená zmena mena zo Zigmund Berger na František Milan Borský Po vzniku Slovenskej republiky na Ministerstve národnej obrany veliteľ traťového vojska 15. máj 1939 – povýšený na stotníka generálneho štábu 1. január 1940 – povýšený na majora generálneho štábu 1. júl 1940 – povýšený na podplukovníka generálneho štábu február 1941 – premiestnený na Správu pracovného táboru v Bratislave 10. apríl 1942 – prepustený z činnej služby z rasových dôvodov bez ponechania hodnosti a zaradený do funkcie pracovník-žid jún – december 1942 – robotník železničnej stavebnej správy v Prešove január – marec 1943 – bez zamestnania apríl 1943 – august 1944 – účtovník štátneho pozemkového úradu v Piešťanoch 28. august 1944 – 30. september 1944 – 1. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika 1. október 1944 – 4. oddelenie štábu veliteľstva 1. československej armády na Slovensku Po ústupe do hôr príslušník vojensko-partizánskej jednotky november 1944 – apríl 1945 – riadil odbojovú skupinu Považský prápor slobody v horách Považského Inovca 4. apríl 1945 – posádkový veliteľ v Piešťanoch 15. apríl 1945 – prednosta 5. oddelenia hlavného štábu Ministerstva národnej obrany 25. apríl 1945 – prednosta dopravnej skupiny 5. oddelenia hlavného štábu v Košiciach 26. máj 1945 – veliteľ železničného traťového veliteľstva vojenskej oblasti 4 v Bratislave 1. jún 1945 – povýšený na plukovníka generálneho štábu 28. október 1945 – prednosta 4. oddelenia hlavného štábu Ministerstva národnej obrany v Prahe 28. október 1945 – povýšený na brigádneho generála 1. december 1947 – 2. podnáčelník hlavného štábu marec – jún 1948 – kurz na VVA v Prahe 1948 – náčelník štábu veliteľa tyla vojenskej oblasti 4 júl 1950 – uznaný neschopným služby zo zdravotných dôvodov 1. august 1950 – preradený do výslužby"}
{"id": "475500", "title": "Sudetonemecký zbor dobrovoľníkov", "context": "História V máji 1938 došlo k ďalšiemu dramatickému vývoju v stále sa zhoršujúcom vzťahu vlády ČSR a sudetonemeckého hnutia reprezentovaného Sudetonemeckou stranou ( SdP ) a jej predsedom Konrádom Henleinom. Už v marci 1938 dostal od Hitlera rozkaz klásť česko-slovenskej vláde také požiadavky, ktoré nebude môcť alebo nebude ochotná splniť. Preto 24. apríla 1938 v Karlových Varoch zverejnil tzv. 8 karlovarských bodov ; v nich sa sudetonemecké hnutie prihlásilo k nacionálnemu socializmu, požadoval pre Sudety samostatnosť v podobe vlastnej správy a samostatného územia a odškodnenie za príkoria spáchané na Nemcoch v roku 1918, čo boli požiadavky už rozpustenej Nemeckej národno socialistickej strany robotníckej ( Deutsche Nationalsocialistische Arbeiterpartei, DNSAP ). To však československá vláda odmietla. 17. mája boli SdP založené podľa vzoru SA Freiwilliger Schutzdienst ( Ochranné oddiely ), (FS), následne česko-slovenskou vládou povolené. Povolanie záložníkov Súbor:1. máj 1938 v Liberci 3.gif|thumb|left|1. máj 1938 v Liberci K ďalšiemu zdramatizovaniu situácie prispelo rozhodnutie česko-slovenskej vlády o povolávaní záložníkov a následnom vyhlásení ostrahy hraníc 20. mája večer. Zároveň bola ministerstvom vnútra nariadená pohotovosť práporov Stráže obrany štátu (SOŠ). Družstvá SOŠ, posilnené o povolané vojenské zálohy začali obsadzovať pohraničie vrátane objektov ľahkého opevnenia. Dôvodom bola obava vlády z vpádu vojenských jednotiek nacistického Nemecka do Česko-Slovenska. Po upokojení situácie bola 13. júna ostraha hraníc zrušená, jednotky SOŠ sa začali sťahovať späť a armádni záložníci boli prepustení domov. To však malo za následok ďalší nárast aktivity príslušníkov sudetonemeckého hnutia: vo veľkom množstve sa z Nemecka do Česko-Sovenska pašovali zbrane a propagandistický materiál a vykonávala sa výzvedná činnosť. Pohraničná služba nebola schopná tento nával zvládať, pretože sa tak dialo na území s veľkou prevahou sudetonemeckého obyvateľstva, ktoré z veľkej väčšiny túto činnosť považovalo za službu svojej pravej vlasti, Nemecku. 3. augusta začala svoju činnosť Runcimanova komisia, ktorá bola zavŕšením snahy Veľkej Británie a Francúzska o diplomatické riešenie sudetonemeckého problému. Komisia bola do Česko-Slovenska vyslaná s úmyslom získať všeobecný prehľad o krízovej situácii. Sudetonemecké povstanie 12. septembra 1938 predniesol na zjazde NSDAP v Norimbergu Adolf Hitler očakávaný prejav, v ktorom okrem iného. Vyhlásil, že Nemci v Česko-Slovensku nie sú ani bezbranní ani opustení . Tento prejav sa stal v Sudetoch signálom k povstaniu (od 10. septembra ale už prebiehali masové demonštrácie sudetských Nemcov, na ktorých bolo otvorene deklarované želanie po samostatnosti Sudet). FS začali organizovať prvé teroristické a sabotážne akcie proti objektom štátnej správy na území Česko-Slovenska. Útoky neboli nijako koordinované a boli vedené proti policajným staniciam, colným úradom a vojenským objektom. Cieľom bolo získavanie zbraní a snaha o ďalšiu destabilizáciu situácie v čs. pohraničí. Česko-slovenská vláda reagovala 13. septembra vyhlásením stanného práva pre zločin vzbury v 22 pohraničných okresoch a vyslaním vojska. Tomu sa podarilo situáciu upokojiť. Dňa 16. septembra česko-slovenská vláda rozpustila SdP. Mnohí funkcionári preto ušli do Nemecka. Ten istý deň vznikol návrh na založenie organizácie podľa vzoru nemeckých Freikorps. 16. septembra s týmto návrhom zoznámil Hitlera Karl Hermann Frank, v ten istý deň bola aj velením práporov SOŠ vyhlásená pohotovosť. Hitler Frankov návrh už 17. septembra ráno podporil svojím podpisom (ešte pod názvom Ochranné zbory v tieto dni uskutočnili skupiny sudetonemeckých ozbrojencov ďalšie útoky proti čs. Inštitúciám), čím Sudetonemecký Freikorps vznikol oficiálne (pôvodný názov, ktorý niesol Henleinovo meno ( Freikorps Henlein ) ale Hitler zakázal). Následne začali Česko-Slovensko opúšťať tisíce sudetských Nemcov (dôvodom bolo jednak stanné právo a tiež snaha vyhnúť sa nástupu do česko-slovenskej armády). Tí sa potom v Nemecku začali podrobovať bojovému výcviku pod dohľadom inštruktorov z Wehrmachtu, SA a SS. 17. septembra v rozhlasovom prejave K. Henlein už otvorene vyzval k zničeniu Česko-Slovenska. Dňa 18. septembra Hitler ďalekopisom vrchnému veleniu armády jasne určil účel SdFK: ochrana sudetských Nemcov a vyvolávanie nepokojov v československom pohraničí. Ten deň vydal aj K. Henlein ako vodca SdFK rozkaz č. 1, v ktorom oznámil vznik zboru a určil záväzné podmienky pre vstup. Začatie činnosti Svoje prvé akcie začala SdFK 19. septembra útokom v Ašskom výbežku. Pôvodný zámer, masové útoky ale neboli uskutočňované najmä z nedostatočného vyzbrojenia príslušníkov SdFK (do konca činnosti SdFK sa podarilo vyzbrojiť iba polovicu ich členov, na čo si vedenie SdFK v hláseniach opakovane sťažovalo) a ďalej kvôli nesúhlasu velenia nemeckej armády s masovými a nekoordinovanými akciami proti územiu Česko-Slovenska, ktoré mohli vyvolať nežiaduce reakcie z česko-slovenskej strany i zo strany mocností. Na žiadosť velenia Hitler nariadil 20. septembra dokonca obmedzenie počtu akcií. Útoky mali byť naďalej vedené iba proti presne určeným cieľom a len skupinami s maximálnym počtom 12 členov. Existencia SdFK mala byť, opäť s ohľadom na mocnosti, utajená. Naproti tomu nemecká pronacistická tlač začala protičesko-slovenskú kampaň, v ktorej obviňovala čs. ozbrojené sily z vrážd nemeckých žien a detí či organizovaného podpaľačstva. Noviny informujúce o útokoch sudetonemeckých teroristov na žandárske stanice Tieto útoky sa pre Československú armádu, SOŠ a finančné stráže stali nepríjemnými. Po mobilizácii sa čs. armáda navyše stiahla od hraníc na strategickú obrannú líniu, čo v dôsledku viedlo k tomu, že česko-slovenská vláda stratila v niektorých obciach svoju moc. Svoju úlohu zohrala aj obava čs. úradov z toho, že by tvrdšie postup proti útočníkom mohol byť zneužitý ako zámienka pre nemecký útok; zajatí ozbrojení príslušníci SdFK boli obratom prepúšťaní, platil zákaz používania zbraní proti útočníkom, obsadené objekty čs. moci nemali byť dobývané späť atď. Dňa 21. septembra sa Hodžova vláda podvolila britsko-francúzskym požiadavkám na odstúpenie časti českého pohraničia a prijala podmienky tzv. Mníchovskej dohody. 22. septembra prebehol po celom Česko-Slovensku generálny štrajk vyjadrujúci nesúhlas občanov s prijatím podmienok zmluvy, na čo vláda reagovala podaním demisie. Ten istý deň bola vymenovaná úradnícka vláda gen. Surového (tzv. Vláda obrany republiky ). V priebehu dňa bola tiež vyhlásená úplná bojová pohotovosť opevnenia a jednotky SOŠ boli podriadené armádnemu veleniu. Už v noci z 22. na 23. septembra uskutočnili oddiely SdFK spoločne s príslušníkmi SA a SS veľký prepad česko-slovenského územia a obsadili Ašský výbežok vrátane Ašu. Toto územie získalo Česko-Slovensko späť až v roku 1945. 23. septembra o 22.50 vyhlásila Surového vláda mobilizáciu česko-slovenskej brannej moci. K 28. septembru už bolo v zbrani 1,25 milióna česko-slovenských vojakov, ktorí postupne obsadzovali pohraničnej opevnenia a pozície na čs.-nemeckých hraniciach. Nemecké obyvateľstvo (najmä muži, ktorí sa odmietali podrobiť brannej povinnosti) začali na rozhlasovú výzvu z Ríše hromadne utekať do Nemecka, juhomoravania do Ost Marky-bývalého Rakúska. Vo svojich spomienkach, uverejnených v sudetonemeckých tlačovinách, uvádzajú, že niektorí nakoniec skončili vo viedenských kasárňach, kde si s nimi nevedeli rady, pretože Wehrmacht ich nepotreboval, všetko už bolo presne naplánované. Tešili sa, že do svojich dedín vpochodujú spoločne s Wehrmachtom ako hrdinovia, ale aj z toho zišlo: svoju úlohu už splnili, a Hitler sa nechcel o svoje víťazstvo s nikým deliť. Domov sa vracali až po obsadení svojich dedín Wehrmachtom. Oslobodením a pripojením k Ríši získali ríšske občianstvo s povinnosťou narukovať do Wehrmachtu, čo vzápätí nasledovalo. („Víťazstvo“ začalo dostávať horkú príchuť). Proti vyzbrojenej a početne silnej armáde nemali zle vyzbrojené a vycvičené oddiely SdFK veľké šance. Armádnym oddielom, jednotkám SOŠ a oddielom sudetských Nemcov, ktorí bojovali na strane ČSR (išlo o sudetonemeckých sociálnych demokratov a komunistov, ktorí jediní tvorili v Sudetoch opozíciu voči Henleinovej SdP) sa podarilo v Sudetoch čiastočne upokojiť situáciu. Velenie SdFK sa preto rozhodlo zmeniť taktiku. Začali prevládať prieskumné akcie, teroristické a sabotážne úlohy pokračovali v menšej miere. S blížiacim sa dátumom platnosti Mníchovskej dohody (1. október 1938) sa ale armáda opäť začala sťahovať na líniu opevnení a vypratané územie začali obsadzovať príslušníci SdFK, ktorí pritom útočili na pozície oddielov SOŠ, ktoré museli zostať na svojich miestach. Mníchovská dohoda Mníchovská dohoda, podpísaná z 29. na 30. septembra, vstúpila 1. októbra do platnosti a Wehrmacht začal obsadzovať územie Sudet, ktoré bolo ČSR nútené odstúpiť Nemecku. SdFK bolo vrchným velením podriadené jednotkám Wehrmachtu s tým, že na území Sudet budú príslušníci SdFK vykonávať funkciu policajtov. Po obsadení Sudet nemeckou armádou sa ďalšia existencia SdFK ale stala bezpredmetnou a nebola jej zverená žiadna činnosť po tom, čo starosť o bezpečnostnú situáciu prevzala nemecká polícia. 2. októbra síce prebehlo rokovanie medzi náčelníkom štábu SdFK Pfrognerom a generálom polície Kurtom Daluegem o ďalšom využití SdFK, ale to skončilo bez výsledku. Ďalším problémom sa stalo nezákonné konanie príslušníkov SdFK: rabovania, konfiškácie majetku či zatýkanie. Prietrž tomuto jednaniu musel urobiť Henlein vo zvláštnom rozkaze. Hoci územie Sudet bolo Česko-Slovenskom odstúpené, útoky oddielov SdFK na mnohých miestach pokračovali ďalej. Začiatkom októbra začalo viaznuť zásobovanie SdFK zo strany Wehrmachtu a SS. Príslušníci SdFK preto začali byť postupne odosielaní domov. Rozkazom K. Henleina z 9. októbra 1938 bol SdFK oficiálne rozpustený. Po rozpustení Bolo stanovené, že tí členovia SdFK, ktorí počas bojov medzi 20. a 30. septembrom utrpeli zranenia, budú odškodnení. Dlhy vyplývajúce z činnosti SdFK (t. j. dodávkami zo strany predajcov) mali byť kompenzované nemeckou armádou, čo sa nikdy nestalo. Všetci bývalí príslušníci SdFK dostali pamätnú medailu k 1. októbru 1938. Konrád Henlein, veliteľ Sudetonemeckého Freikorpsu Kapitáni SdFK boli neskôr začlenení do vojenských či civilných štruktúr Ríše: K. Henlein dosiahol hodnosť generála SS a až do konca vojny pôsobil ako Gauleiter Sudet. K. H. Frank dosiahol hodnosť generála SS. Po okupácii zvyšku Čiech a Moravy 15. marca 1939 sa stal štátnym tajomníkom ríšskeho protektora pre Čechy a Moravu a neskôr ríšskym ministrom pre Čechy a Moravu v Hitlerovom kabinete. Po druhej svetovej vojne Odsun sudetských Nemcov z Česko-Slovenska po druhej svetovej vojne je stále vnímaný ako priamy dôsledok teroristických aktivít SdFK. Podľa obežníka MV ČSR k ústavnému dekrétu prezidenta republiky zo dňa 2. augusta 1945 o úprave československého štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti boli medzi osoby, ktoré československé občianstvo strácajú automaticky, zahrnutí aj príslušníci SdFK. Právnym podkladom pre stíhanie príslušníkov SdFK v povojnovom Česko-Slovensku bol dekrét prezidenta republiky č. 16/1945 Zb. (Tzv. Veľký retribučný dekrét ) o potrestaní zločincov, zradcov a ich pomáhačov, ďalej dekrét č. 17/1945 Zb. (O Národnom súde) a dekrét č. 138/1945 Zb. (Tzv. Malý retribučný dekrét ) o potrestaní niektorých previnení proti národnej cti. Ako trestná činnosť bola vnímaná už samotná príslušnosť k SdFK. Súdy totiž nepovažovali vstup do SdFK za dobový omyl (čím sa obvinení hájili), ale za ich postoj. Príslušnosť k SdFK bola v mnohých prípadoch len začiatkom aktívnej činnosti, ktorá pokračovala príslušnosťou k ďalším organizáciám vyhláseným za zločinecké (SS, SA, atď.). Niektorí príslušníci SdFK boli za svoju činnosť mimoriadnymi súdmi po vojne odsúdení k strate občianskych práv a prepadnutie majetku a vo zvlášť závažných prípadoch i k trestu smrti (napr. KH Frank), príslušnosť k SdFK však dôvodom pre vynesenie absolútneho trestu nebola. Súdy skúmali predložené dôkazy a svedecké výpovede a v niektorých prípadoch vyniesli oslobodzujúce rozsudky (ak neboli dôkazy dostatočne preukazné, súdy sa riadili podľa zásady in dubio mitius , v pochybnostiach miernejšie ) alebo mierne tresty odňatia slobody v prípadoch, že konali s úmyslom prospieť českému či slovenskému národu, či sa preukázala zmena postojov obvinených (v neskorších rokoch aktívne pomáhali Židom, zajatcom, nútene nasadeným). Naopak pri preukázanom podiele na zločinoch proti štátu, osobám či majetku boli ukladané vysoké tresty v podobe ťažkého žalára, straty občianskej cti a straty majetku (o občianstvo a o všetok majetok boli pripravení prakticky všetci Nemci). Mimoriadne súdy nespĺňali obvyklé štandardy, napr. Trest smrti bol vykonávaný počas 3 hodín po vynesení rozsudku, žiadosť o milosť nemala odkladný účinok, postupovalo sa \"čo možno urýchlene\", vyšetrovanie sa nekonalo. Vyhľadávanie bolo obmedzené na \"skutočnosti zásadnej dôležitosti\", vykonával ich národný prokurátor. Z výkonu trestu boli odsúdení prepustení po jeho odpykaní a ďalej potom pri prezidentskej amnestii v roku 1953. Zvyšok odsúdených (vrátane odsúdených na viac ako 20 rokov alebo na doživotný trest) bol prepústený v roku 1955. Všetci odsúdení boli po svojom prepustení odovzdaní na odsun a vysídlení do SRN. Hodnotenie činnosti SdFK bola organizácia zostavená narýchlo s cieľom destabilizovať situáciu v česko-slovenskom pohraničí a vytvoriť vhodné podmienky pre jeho obsadenie nemeckými ozbrojenými zložkami. Po počiatočných úspechoch SdFK a územných ziskoch nariadil Hitler utlmenie činnosti a obmedzenie sa na vyvolávanie chaosu. Hoci príslušníci SdFK boli zle vyzbrojení a nedisciplinovaní, ich oddiely mali predovšetkým politickú hodnotu, pretože budili zdanie, že ide o národno-oslobodzovací boj. Skľučujúci koniec Freikorpsu v porovnaní s patetickými výzvami k sebaobrane na začiatku ukázal naplno degradáciu sudetonemeckého dobrovoľníckeho zboru. Presvedčenie príslušníkov SdFK o boji za sebaurčenie sa ukázalo ako mylné, boli púhymi nástrojmi, Konrád Henlein iba vykonával Hitlerove rozkazy, ktorými Hitler sledoval zničenie Česko-Slovenska, a nie oslobodenie sudetských Nemcov. Rad bývalých príslušníkov SdFK bola po rozpustení organizácie sklamaná, pretože nedošlo k naplneniu sľubov o miestach u polície či obdržaní penzie. Dátum začiatku teroristickej kampane vedenej Freikorpsom (17. septembra 1938) bol neskoršou česko-slovenskou exilovou vládou v Londýne určený ako dátum, kedy Česko-Slovensko vstúpilo do vojnového stavu s Nemeckom. Tohto dňa Nemecko porušilo medzinárodné dohovory tým, že povolilo na svojom území organizovanie a vyzbrojovania SdFK a podporilo ich v ich útokoch proti česko-slovenskému územiu."}
{"id": "123357", "title": "Bohuslav Balbín", "context": "Literárna, pedagogická a misionárska činnosť Roku 1646 pri korunovácii Ferdinanda IV. vydal Balbín svoj prvý spis Legatio apollinis coelestis ad universitatem Pragensem . Nebola to však ešte historiografická práca, ale veršované dielo v duchu súdobého humanizmu. Balbín síce najprv písal latinské básne a aj neskôr sa venoval ich tvorbe, ale postupne v jeho tvorbe začali prevažovať historiografické práce. Roku 1649 švédske vojská konečne opustili Čechy, Balbín bol o rok neskôr vysvätený na kňaza, získal titul majstra slobodných umení a na vlastnú žiadosť sa na niekoľko ďalších rokov stal misionárom. Misionárska činnosť Ako misionár pôsobil Bohuslav Balbín v rôznych českých krajoch (na Kunvaldsku, odkiaľ pochádza Jednota bratská, Rychnovsku a Žambersku), kde sa snažil odstrániť zvyšky husitských a protestantských zvykov. Aj keď vyrastal v čase víťazného ťaženia ofenzívnej rekatolizácie, jej forma bola údajne príliš mierna. O tomto období Balbín sám vyhlásil, že sa mu podarilo bez vyhrážok a násilia získať pre katolícku vieru stovky ľudí, a to v čase, keď z dôsledkov vojnových udalostí poklesol v Čechách počet obyvateľov skoro o polovicu. Po ukončení misionárskej činnosti pôsobil Balbín ako učiteľ na gymnáziu. Často menil miesto pobytu. Napríklad Kladsko, Praha, Jindřichův Hradec, Brno, Český Krumlov, Jičín. Svojich žiakov podporoval v štúdiu národných dejín, zvlášť istého Tomáša Pěšinu. Učiteľská činnosť Učiteľské povolanie vykonával do roku 1661, kedy ho musel navždy opustiť. Pramene hovoria, že sa tak stalo kvôli nedostatku rehoľnej disciplíny či prílišného vlastenectva. Balbín skutočne mal problémy s nadriadenými, bol to dôvod jeho izolácie v čase, kedy tvoril svoje obrovské vlastivedné dielo. Verejnosť ho nezriedka vním­ala v duchu havlíčkovských predstáv o jezuitoch, teda ako typického katolíckeho kňaza pobielohorskej habsburskej doby, ktorý sa za každú cenu snaží o rekatolizáciu a germanizáciu Čiech. Balbín si však uvedomoval nebezpečenstvo, ktoré hrozí českému jazyku a kultúre, a usiloval sa proti tomu bojovať. V čase svojho misionárskeho a učiteľského pôsobenia zbieral staré české knihy, listiny a iné písomnosti nie s cieľom spáliť ich, ale pre dokumentáciu národnej histórie. Napríklad ešte počas svojich štúdií teológie navštívil Balbín kráľovskú knižnicu, do ktorej boli prednedávnom prevezené rožmberské rukopisy z Třebone. Medzi nimi našiel vzácny rukopis známy ako Chval Mariánských ( Mariale Arnesti ), ktorého autorom bol vraj prvý pražský arcibiskup Arnošt z Pardubíc. Balbín navrhol, že rukopis prepíše, čo mu aj bolo umožnené. Opisovaním tohto rukopisu sa zaoberal aj v čase švédskeho vpádu do Prahy, kedy celú kráľovskú knižnicu Švédi zničili. Vďaka Balbínovi sa zo všetkých rukopisov, ktoré v nej boli, zachránil len Mariale Arnesti . Sám Balbín o tomto povedal: „Kolik já sám zachránil jsem knih a rukopisů, které již odvezeny byly na pepř židovský!“ V historiografickej oblasti pôsobil aj na svojich žiakov. Ako učiteľ bol Balbín obľúbený, uznával takých autorov, ktorí kvôli svojmu vyznaniu museli emigrovať, napríklad Pavla Stránskeho a jeho dielo Respublica Bojema. Balbínovo vlastenectvo sa ale znepáčilo nadriadeným, a tak musel roku 1661 učiteľskú kari­éru ukončiť. Často napadal najvyššieho zemského úradníka, miestodržiteľa Bernarda Ignáca Bořitu z Martinic a aj preto musel neskôr opustiť Prahu. Bořita z Martinic totiž zastavil tlač Balbínovho Výťahu z českých dejín, údajne z národných, politických a dynastických dôvodov. Naj­vyšší purkgróf nebol tŕňom v oku len Balbínovi. Napríklad aj patriotická zemská aristokracia Bořitu obviňovala zo zrady českej krajiny. Vytýkali mu slaboš­stvo či prílišnú zhovievavosť k ústupkom dvoru v otázkach hospodárskych a spoločenských záujmov českej šľachty. Dejepisecká činnosť Obrázok:Balbin deska.jpg|náhľad|Pamätná tabuľa pripomínajúca Bohuslava Balbína na bazilike Sv. Václava v Starej Boleslavi Do dejín vošiel Bohuslav Balbín ako spisovateľ a historik. Bol veľkým, často nekritickým, obdivovateľom Václava Hájka z Libočan, ktorý mal na jeho písanie výrazný vplyv. Balbín prevzal aj mnohé z Hájkových historic­kých omylov. Celé Balbínove dielo je napísané v mene oslavy českého národa. Balbínov prvý historický spis Diva Vartensis seu Origines et Miracula magnae Dei hominumque Matris Marie, quae a tot retro saeculis Wartae in limitibus Silesiae comitatusque Glacensis... colitur vyšiel roku 1665 a hovorí o mariánskom pútnickom mieste vo Varte na hraniciach sliezsko-kladských . Objemné dielo (304 str.) sa skladalo z dvoch zväzkov. Prvý z nich mal skôr historický charakter, zaoberal sa dejinami Varty, tamojším chrámom a mariánskou sochou. Druhý diel hovoril o zázrakoch, spojených s týmto miestom. Spis sa stal veľmi obľúbeným, čoskoro bol preložený aj do nemeckého jazyka. Neskôr Balbín napísal podobné diela o pútnickom mieste v Tuřanoch pri Brne a o soche Panny Márie Svätohorskej pri Příbrame. Po nedobrovoľnom skončení učiteľskej praxe bol Balbín poverený vypracovaním dejín jezuitského rádu v českých krajinách, ktoré však nedokončil. Nedopísal ani históriu jičínskeho jezuitského kolégia, ktoré opustil po spísaní jeho začiatkov v rokoch 1622–36. Zaujímavé je, že v zlomku o dejinách Spoločnosti Ježišovej v Čechách , ktoré Balbín napísal, pred­vídal pre jezuitov nepriaznivú dobu, kedy bude rád hanený a jeho zásluhy mu bu­dú upierané . Roku 1680 sa Balbín k histórii jezuitov vrátil. Napísal spis o dejinách pražského jezuitského kolégia v rokoch 15551610. O tomto diele sa dlho predpokladalo, že pochádza z doby predbielohorskej, až roku 1913 sa dokázalo Balbínove autorstvo. Hlavným Balbínovým cieľom ako historika však bolo vypra­covanie veľ­kej rozpravy o českých dejinách. V tom videl svoje životné poslanie. Najprv napísal latinský Výťah z českých dejín ( Epitome historica rerum Bo­hemica­rum ) od začiatku kresťanstva v Čechách do roku 1526. Tu vyzdvihoval hlavne vládu cisára Karola IV., ktorého dobu považoval za vrchol českých dejín. O tomto cisárovi a kráľovi chcel Balbín napísať samostatné dielo, ale od svojho plánu upustil, keď sa dozvedel, že na tejto téme už pracuje jeden nemecký jezuita. Dlho bojoval s cenzúrou (hlavne s najvyšším purkgrófom), aby mohol byť Výťah vydaný. Tým si však u najvyšších cirkevných a štátnych miest nepolepšil, preložili ho do Klatov. V tomto, dá sa povedať vyhnanstve, bol Balbín pod ochrannými krídlami svojho bývalého žiaka Františka Oldřicha grófa Vchynského, prezidenta nad apeláciami. Medzitým Výťah poslali na preskúmanie do Ríma generálovi rádu aj do Viedne cisárovi Leopoldovi I., ktorý bol jeho spisu priaznivo naklonený. Cenzori Výťahu vytýkali kritizovanie uhorského kráľa Mateja kvôli jeho nevďaku voči Jiřímu z Poděbrad a kvôli vojne, ktorú s Českom na pápežovu výzvu viedol. Cenzorom sa nepáčila ani Balbínova chvála Boleslava I., Karola IV. a Jiřího z Poděbrad, pričom podľa nich autor málo hovoril o rakúskom rode. Aj Balbínove od­súdenie neúmerného zvyšovania daní by mohlo byť, podľa názoru jedného z cenzorov, nebezpečné. Konfliktný bol aj jeho výrok v súvislosti s cisárom a kráľom Ferdinandom II.: „Nepravdu písať som sa nenaučil, pravdu písať sa neodvažujem.“ Z historického hľadiska je Výťah tak významný preto, že je prehľadom dejín českých krajín od raných kresťanských čias do čias Balbínových, pričom Balbín tu využil obrovské množstvo známe aj menej známe české aj cudzie pramene. V Klatovoch v priebehu rokov 1672–73 Balbín napísal Obranu jazyka slovanského, zvláště pak českého ( Dissertatio apologetica pro lingua Slavo­nica, praecipue Bohemica ). Toto anonymne vydané, znova po latinsky napísané dielo, ktoré je dnes Balbínovým najznámejším spisom, sa neskôr stalo vzorom obrodeneckého úsilia. V čase jeho vzniku však bolo – rovnako ako iné Balbínove spisy – zakázané pre prílišné vlastenectvo a údajné protivládne názory. Balbín v ňom hájil právo na vlastný jazyk, odsudzoval odpadlícku šľachtu a nesúhlasil s vládnou politikou, ktorá odstraňuje český jazyk z úradov, škôl a kostolov. Dielo zakončuje modlitba, aby „svätý Václav nedal zahynúť: nám ani budúcim.“ Obranu vydal až počas národného obrodenia roku 1775 František Martin Pelcl. V češtine vyšla až roku 1896. V roku 1676 sa Balbín konečne vrátil do Prahy. Výťah v Ríme označili ako vyhovujúci, dokonca aj cisársky knihovník Peter Lambecius sa o ňom vyjadril pochvalne a odporučil, aby sa vydanie už neodkladalo. O tri roky neskôr vydal Balbín prvý diel svojho hlavného diela (ktoré však nikdy úplne nedokončil) – Rozmanitosti z histórie Kráľovstva čes­kého ( Miscellanea historica regni Bohemiae ), ktorého súčasťou bola práca o čes­kých kultúrnych dejinách Učené Čechy ( Bohemia docta ). Učené Čechy patria k Balbínovým najzáslužnejším prácam kvôli zachyteniu celej literárnej histórie a ďalších kultúrnych snáh v Čechách. Plánoval celkom 30 zväzkov Rozmanitostí , ale do smrti stihol dokončiť iba časť. Dielo je napísané v rekatolizačnom duchu a prináša Balbínovu osobnú výpoveď o jeho láske k národu, vlasti a jej histórii. Kniha prvá Li­ber naturalis rozpráva o prírodopise krajiny českej. Kniha druhá Popularis je o jej obyvateľoch, kniha tretia Chorographicus o miestopise, v knihe Hagiogra­phicus alebo Bohemia sancta zhrnul Balbín informácie o 134 českých svätých, blahoslavených, mučeníkoch a ich zázrakoch. Nasleduje kniha Parochialis alebo Sacerdotalis o farnostiach a dušpastieroch, potom Episcopalis o praž­skom arcibiskupstve, Regalis o českých panovníkoch, a Epistolaris o štátopráv­nych listinách. Dve knihy sú venované rodopisu českej šľachty. Tento rodopis vydal po druhý raz spolu s vlastnými dodatkami roku 1770 J. Diesbach. Súčasťou Roz­manitostí je aj Kniha o súdoch a úradoch zemských kráľovstva českého ( Liber curialis seu de magistratibus et officiis curialibus regem Bohemiae ). Bohuslav Balbín je aj autorom kníh o cirkevných dejinách, o živote Jána Nepomuckého a iných svätých. Napísal dielo, v ktorom opísal dejiny miest zasvätených Panne Márii v krajinách Koruny českej. Spolu s priateľom a žiakom Tomá­šom Pěšinom z Čechorodu je Balbín autorom dnes už vžitého názvu Dalimilova kronika. Má zásluhu aj na popularizácii Jana z Pomuku, významnej osobnosti z čias Václava IV. Bohuslav Balbín zhromaždil existujúce pramene, povesti a ľudové povedačky, z ktorých vznikla nepomucká legenda. Pri heuristike Balbínovi pomohli predovšetkým kanonici svätovítskej kapituly Tomáš Pěšina z Čechorodu a Jan Dlouhoveský. Nepomuckého životopis bol napísaný pre veľkú medzinárodnú zbierku Životy svatých roku 1670. Balbínovu legendu využila roku 1729 ako oporu pápežská kanonizačná bula. V prípade posudzovania životopisu Jana Ne­pomuckého z historického hľadiska je potrebné si uvedomiť, že Balbín sám sa na svoje dielo pozeral ako na legendu, ktorá sa môže voľne doplniť. Nie je to teda striktne historický spis, čo sa mu neskôr vytýkalo. Aj napriek historickým nepres­nostiam, napr. dátum svätcovej smrti, je však Balbínov spis dôležitou českou pa­miatkou. Pre svojich žiakov napísal Balbín roku 1666 spis Verisimilia humanorum disciplinarum, ktorý o jedenásť rokov neskôr nasledovalo dielko Auxilia poetices. Žiakom je určené aj dielo Quaesita oratoria. O živote arcibiskupa Arnošta z Pardubíc hovorí kniha Vita venerabilis Arnesti primi archiepiscopi Pragensis z roku 1664. V Origines illustrissimorum comitum de Gutten­stein, ubi refertur Vita B. Hroznatae spracováva Balbín pôvod grófov z Guttensteinu a dokazuje, že grófi tohto rodu pochádzajú z rodu blahoslave­ného Hroznatu. Bohuslav Balbín písal aj básne, vydal zbierku, s názvom Examen melissaeum. Jeho poslednou dokončenou pracou je Život dôstojného otca Mikuláša Leczyckého (Vita vener. P. Nicolai Lancicii). Celá Balbínova tvorba je charakterizovaná dvomi pólmi: vernosťou kato­licizmu a lojalitou k Habsburgovcom na jednej strane, láskou k vlasti, je­j jazyku a kultúre na druhej strane. Balbínov autorský potenciál je úcty­hodný, jeho tvorbu zasta­vila až choroba a neskôr slepota. Napriek týmto nepriaznivým okolnostiam sa nevzdal: útechu mu prinášalo heslo In silentio et spe fortitudo mea (Mlčiac a dúfajúc som statočný). Pracoval až do posledného možného okamihu, než ho roku 1683 postihla mozgová mŕtvica, ochrnul a mohol písať iba ľavou rukou. Nakoniec mu zostala len možnosť využívať služby pisára. Bohuslav Balbín, nepochybne jedna z najväčších osobností barokovej doby a českej histórie vôbec, zomrel štyri dni pred svojimi 67. narodeninami 29. novembra 1688 okolo ôsmej hodiny večer. Je pochovaný v hrobke kostola Najsv. Salvátora v Prahe."}
{"id": "12483", "title": "Prvá viedenská arbitráž", "context": "Arbitráž Arbitráž sa konala vo Viedni v zámku Belvedér dňa 2. novembra 1938. Členmi delegácie za jednotlivé krajiny boli: Nemecko – minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a poľný maršal Hermann Göring Taliansko – minister zahraničných vecí Galeazzo Ciano Maďarsko – minister zahraničných vecí Kálmán Kánya a minister vzdelávania Pál Teleki Česko-Slovensko – minister zahraničných vecí František Chvalkovský a Ivan Krno Slovensko – predseda vlády Jozef Tiso a minister spravodlivosti Ferdinand Ďurčanský Karpatská Ukrajina – predseda vlády Avhustyn Vološyn"}
{"id": "123356", "title": "Bohuslav Balbín", "context": "Štúdium Bohuslav Balbín študoval v Jičíne, Prahe, Olomouci, Brne a Kladsku. V tom čase nebola častá zmena študijného pobytu ničím výnimočným, zvlášť u jezuitov. Tu študoval klasické jazyky, literatúru a filozofiu, prehĺbil sa jeho vzťah k českým dejinám a vlasti. Pri štúdiu v Olomouci Balbína ovplyvnil páter Mikuláš Lesczecký, ktorého životopis neskôr napísal. Počas prázdnin sa zdržiaval hlavne v Častoloviciach, kde sprevádzal Ota z Oppersdorfu pri loveckých vychádzkach. Na cirkevnú dráhu sa vydal Bohuslav Balbín v pätnástich rokoch, kedy sa stal novicom brnianskeho kolégia. O dva roky neskôr zložil prvé rehoľné sľuby v Spoločnosti Ježišovej. V osemnástich rokoch začal študovať filozofiu na pražskom jezuitskom kolégiu Klementinum. Študoval v napätej dobe. Roku 1639 zažil drancovanie Čiech švédskou armádou. Po dosiahnutí bakalárskeho titulu učil na gymnáziu u sv. Klimenta, aby potom, podľa pravidiel Spoločnosti, mohol pokračovať v štúdiu teológie. Roku 1642, keď Švédi plienili Moravu, Balbín obhajoval doktorát. V tom istom roku sprevádzal po Čechách španielskeho cirkevného pedagóga Rodriga Arriagu. O šesť rokov neskôr sa zúčastnil obrany Prahy. Keď hrozil útok švédskych vojsk, prihlásil sa Balbín ihneď do akademického práporu a pod vedením svojho profesora, jezuitu Jiřího Plachého, udatne bránil Karlov most. V študentskom prápore bojoval aj maliar Karel Škréta a lekár Jan Marek Marků. Pri obrane Staromestskej mosteckej veže Bohuslava Balbína vážne zranili."}
{"id": "16651", "title": "Železná opona", "context": "Otvorenie železnej opony Pád železnej opony, umožnený pokračujúcim oslabovaním Sovietskeho zväzu, sa začal uvoľnením hraníc v Maďarsku v lete 1989. V apríli 1989 rozhodla maďarská vláda o vypnutí napätia na svojej časti pohraničného plota s Rakúskom dlhého 240 km. V nasledovných mesiacoch sa začalo s odstraňovaním plota . 27. júna 1989 minister zahraničných vecí Maďarskej republiky Gyula Horn a jeho rakúsky náprotivok Alois Mock spoločne symbolicky prestrihli plot na hraničnom priechode v Šoproni. 11. septembra 1989 potom Maďarsko oficiálne na základe medzinárodného dohovoru otvorilo hranice do Rakúska, keď vypovedalo bilaterálnu dohodu s NDR o vracaní jej občanov zo svojho územia. Občania NDR cez MĽR a Rakúsko sa snažili prechádzať do NSR. Berlínsky múr padol 9. novembra 1989, česko-slovenskú železnú oponu začali rúcať na česko-slovensko-rakúskych hraniciach od 11. decembra 1989. Rozkazom ministra vnútra ČSSR č. 24 zo dňa 12. 2. 1990 bol zrušený politický aparát na Hlavnej správe Pohraničnej stráže a Ochrany štátnych hraníc na všetkých stupňoch. Dňom 31. 12. 1990 bola zrušená 11. brigáda Pohraničnej stráže. K tomuto dňu sa uzavrela kapitola dejín 11. pohraničnej brigády Bratislava, ktorá strážila slovensko-rakúsky úsek hranice od roku 1951 do roku 1990. Po 1. februári 1990 bolo Opustenie republiky zmenené na trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice , ktorého podstata spočívala v prekročení štátnej hranice za použitia násilia alebo pod hrozbu bezprostredného násilia. Dovtedy uložené tresty boli zákonom o súdnej rehabilitácii z roku 1990 zahladené. ÚPN hovorí o \"rehabilitovaní\". Dnes železnú oponu zväčša pripomína len kedysi pravidelne oraný pás s občasnými zvyškami kolov alebo drôtov – vďaka používaniu herbicídov zabraňujúcich rastu burín a strhávaniu pôdy je sukcesia na týchto pásoch pomalá a mnohokrát tu ani po 15 rokoch nerastú žiadne stromy – „pásmo smrti“ existuje dnes len pre rastliny."}
{"id": "446561", "title": "Zoznam predstaviteľov Protektorátu Čechy a Morava", "context": "Predstavitelia okupačnej civilnej správy  Ríšsky protektor SS-Obergruppenführer Konstantin von Neurath (1939–1943) SS-Obergruppenführer Reinhard Heydrich (zastupujúci ríšsky protektor 1941–1942) SS-Oberstgruppenführer Kurt Daluege (zastupujúci ríšsky protektor 1942–1943) Wilhelm Frick (1943–1945) Nemecký štátny minister pre Čechy a Moravu SS-Obergruppenführer Karl Hermann Frank (20. august 1943 – 8.(?) máj 1945)"}
{"id": "134046", "title": "Jozef Belko", "context": "Životopis Základnú školu vychodil v Čiernom Balogu. Neskôr pracoval ako robotník na píle. Od roku 1940 vojak slovenskej armády. V roku 1941 bol nasadený na východnom fronte. Tam v roku 1943 prebehol k sovietskym partizánom, neskoršie príslušník 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Účastník bojov na Dukle a oslobodzovania Československa. Dôstojník ČSĽA."}
{"id": "526558", "title": "Ján Baltazár Jesenský-Gašparé", "context": "Zo života  Mladosť Ján Baltazár Jesenský-Gašparé sa narodil 28. decembra 1825 v Hornom Jasene v Turci. Bol príslušníkom šľachtického rodu. V historických prameňoch sa nezachovalo, kde študoval prvé roky. Z kroniky Pavla Dobšinského z rokov 1845/1846 vyplýva, že študoval na lýceu v Kežmarku, kde aj študovalo viacero príslušníkov a generácií z rodu Jesenských. Ján Baltazár sa stal aj prednášateľom, kde prednášal históriu z dejín Slovanov. Je známe, že Ján Baltazár nerád vystupoval. Zachovala sa reč, ktorá dokumentuje pilier patriotizmu v jeho mladosti. Prejavom chcel prebudiť ľud a národ k národnému povedomiu a k slovanskej vzájomnosti. V Kežmarku sa tak pre Jána Baltazára vytvoril základ pre jeho účinkovanie v slovenskom verejnom, politickom, kultúrnom, duchovnom, školskom a aj hospodárskom živote. Po kežmarských štúdiách sa otvorila nová kapitola pre Jána Baltazára účasťou v Slovenskom povstaní v rokoch 1848 – 1849. Roky 1848 - 1849 Nezachovali sa dokumenty čo robil Ján Baltazár medzi ukončením štúdia na kežmarskom štúdiu a rokom 1848. Zúčastnil sa príprav liptovskosvätomikulášskych Žiadostí slovenského národa. Ján Baltazár sa osobne zúčastnil slovenských dobrovoľníckych výprav. Vyznamenal sa v radoch dobrovoľníkov v zimnej a aj v letnej výprave. V Slovenskom povstaní sa zachoval ako hrdinský bojovník, ktorý organizoval vedenie bojov, ktoré sa formovali na severnej Morave, v Ostrave a v Těšíne a ktoré vstúpili na Kysuciach na slovenské územie. Podľa dokumentov sa Ján Baltazár podieľal na “zmužnosti“ slovenských dobrovoľníckych jednotiek. Počas výprav sa stal aj blízkym spolupracovníkom vojenského veliteľa baróna Henricha Lewartovského. Po vybudovaní si veľkej autority sa Ján Baltazár zúčastnil aj na slávnostnom obede v hostinci „u Zeleného stromu“, kde boli pozvaní velitelia a kapitáni slovenských dobrovoľníkov . Obdobie po revolučných rokoch Ján Baltazár Jesenský-Gašparé po revolučných rokoch sa stal štátnym úradníkom v Zlatých Moravciach. V 60. rokoch sa vrátil do Turca, kde sa stal hlavným slúžnym turčianskosvätomartinsko-blatnického okresu. V týchto rokoch zložil aj advokátsku skúšku v Pešti. Neskôr sa stal župným notárom a advokátom v Martine. Na prvom slovenskom národnom – memorandovom zhromaždení, ktoré sa uskutočnilo 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine sa zúčastnil aj Ján Baltazár. Zaradil sa medzi vážne osobnosti tohto zhromaždenia. Na rokovaní vystúpil a vyjadril sa k otázke , ktorá riešila problematiku adresáta memoranda. Patril teda medzi tých, ktorí chceli poslať Memorandum krajinskému snemu v Pešti. Ján Baltazár sa dostal aj medzi slovenských „výtečníkov“ – teda do Stáleho národného výboru pod predsedníctvom Jána Francisciho spolu s ďalšími vymenovanými. Medzi vymenovanými do Stáleho výboru bol Ján Baltazár jediným, ktorý patril do nižšej slovenskej šľachty a teda bol predstaviteľom slovenského zemianstva. Prvé kasíno v Martine Ján Baltazár Jesenský inšpiroval neformálne i formálne stretnutia. Bol dlhoročný predstaviteľ, podpredseda a neskôr aj predseda Turčianského kasína. Turčianske kasíno vzniklo v Martine v roku 1861. Kasíno bolo pánskym spoločenským a politickým klubom . Okrem debát, ktoré mali svoje pravidlá tu boli organizované +prednášky, recitácie a rôzna zábava. Kasíno malo aj vlastnú čitáreň časopisov . Neskôr bolo Kasíno úradne zatvorené. Na obnovenie a návrh nových stanov sa podieľali národovci Ján Baltazár Jesenský a Ján Kohút. Námestná rada v Budíne stanovy schválila a tak kasíno bolo obnovené 30. novembra 1862. Podľa Jesenského a Kohúta malo slúžiť kasíno na rozvoj dobrého vkusu, vzdelané a šľachetné obcovanie, zdravé besedovanie a na rozvoj duševných schopností a inteligencie. Členom spolku sa mohol stať každý občan. Stanovy kasína zakazovali politické boje a hazardné hry. Aj vďaka kasínu sa tak mesto Turčiansky Svätý Martin stalo centrom národného života. Sídlilo v Národnom dome v Martine. Založenie gymnázia a Matice slovenskej v Martine Po páde bachovského absolutizmu sa Ján Baltazár stal popredným predstaviteľom starej školy a zaslúžil sa aj o vznik Matice slovenskej (MS). Bol zakladajúcim členom a funkcionárom MS a aj spoluautorom prosbopisu z roku 1883 žiadajúce jej obnovenie. V Matici sa zaslúžil o vydávanie martinských Národných novín a tiež podporil vznik Slovenského spevokolu. Ján Jesenský spolu s Martinom Čulenom, Pavlom Mudroňom a Frankom Sasinkom sa podpísali pod prvé čislo Národných novín. Oznámili, že budú vydávať v Martine a budú niesť vysokú zástavu „svobodomyseľnej politiky“. Sú to teda slovenské politické noviny, ktoré boli pokračovateľom Pešťbudínskych vedomostí. Ján Baltazár účinkoval aj na poli evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, špeciálne na pôde školstva. Stal sa dozorcom – inšpektorom patentálneho evanjelického zboru v Martine a turčianskeho seniorátu. V tomto postavení sa Ján Baltazár zúčastnil audiencie u Františka Jozefa I., kde prítomný na čele s Karolom Kuzmánym odovzdali školské memorandum a významne sa tak Ján Baltazár podieľal na založení Nižšieho slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Martine, ktoré bolo otvorené 23. septembra 1866 a fungovalo do 31. januára 1875, kedy ho rakúsko-uhorská vláda zatvorila. Patril aj ku konventu evanjelickej cirkvi v Trnave, kde ho zvolili za jedného z podpredsedov poverníctva, ktoré malo rokovať o založení ďalšieho gymnázia. Jesenský za obnovenie gymnázia v Martine pracoval a bojoval aj na pôde evanjelickej cirkvi, ktorá mala vďaka starým uhorským zákonom zaručené právo zakladať školy. Aj preto sa stal po smrti Jozefa Justhu hlavným dozorcom Turčianskeho seniorátu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Uhorsku. Jesenský postupne odmietal narastajúci šovinizmus, ale aj materializmus, ktorý zatláčal duchovnosť viery protestantizmu. Slovanský zjazd v Moskve v roku 1867 Ján Baltazár Jesenský sa spolu s Pavlom Mudroňom a Ondrejom Radlinským zúčastnil v máji a v júni roku 1867 na Etnografickej slovanskej výstave v Moskve s tichou podporou Matice Slovenskej. Slováci vycestovali do Moskvy v tichosti, aby im nebol zmarený odchod. Na výstave a jej sprievodných podujatiach, ktoré sa označujú ako Slovanský zjazd alebo aj Moskovský zjazd, reprezentovali Slovákov. Slovenská delegácia dávala na vedomie slovenskú národnú a kultúrnu identitu svojbytného slovenského národa. Slováci na zjazde prezentovali aj kroje z rôznych kútov Slovenska. Konkrétnejšie úlohy Jána Baltazára Jesenského na zjazde sa nezachovali. Vie sa však, že rakúsko-uhorská politická moc sa nepozerala na túto výpravu najlepšie a brojila proti nej. Na samotnom zjazde sa najvýraznejšie prejavila audiencia vybraných účastníkov u cára Mikuláša II.. Toto stretnutie mohlo vyvolať politické a diplomatické problémy a rozpaky. Bolo potrebné, aby stretnutie akceptovali vysokí predstavitelia Viedne. Rakúskeho veľvyslanca v Rusku Fridrich Revertera, Slováci žiadali o sprostredkovanie audiencie u Mikuláša II. Palacký a Rieger, ktorí to u veľvyslanca vybavovali žiadali, aby s pomedzi Slovákov bol na audiencii aspoň Ján Jesenský. To by bolo pre slovenských účastníkov nepochybne asi najpamätnejšou udalosťou z Moskvy. Nakoniec cár Mikuláš II. slovenských pútnikov do Moskvy prijal 26. mája 1867 v Cárskom Sele. Medzi predstavenými Slovákmi pred cárom Mikulášom II. však nebol ani Jesenský ani Mudroň či Radlinský. Predstavený bol len Slovák Janko Šafárik, ktorý zastupoval srbských Slovákov. Musel sa však pri audiencii prihovoriť v mene Srbov. Jesenský, Mudroň a Radlinský boli tak prítomní vo vedľajšej sále dvorného divadla. Cár bol na audiencii síce k všetkým pozvaným Slovanom láskavý, avšak jeho slová boli považované za bezvýznamné a neskôr sa aj cár nepriaznivo vyjadril a ľutoval, že k ním vôbec došlo. Zastúpenie Slovákov však z Moskvy malo pozitívny dojem. Stretávali sa s ďalšími slavianofilmi a Slovákmi pôsobiacimi v Moskve a v Rusku. Sprievodnou knihou zjazdu bola aj brožúra Slovanstvo a svet budúcnosti od Velislava Ludevíta Štúra . Ján Baltazár Jesenský-Gašparé navštívil v Rusku aj cársku bibliotéku v Petrohrade. Z knižnice si priniesol domov aj viacero kníh. Účasť audiencie u cisára Františka Jozefa I. Ján Baltazár Jesenský bol účastníkom stretnutia na audiencii u cisára Františka Jozefa I., ktoré sa uskutočnilo pri príležitosti rozpustenia Slovenského dobrovoľníckeho zboru po ukončení vojenských misií v decembri 1849. S Karolom Kuzmánym 23. júna 1863 predložili cisárovi školské memorandum prešporskej patentálnej superintendencie. 30. júna 1885 sa Ján Baltazár Jesenský opäť zúčastnil cisárskej audiencie so signatármi Prestolného prosbopisu – memoranda za obnovenie Matice slovenskej. Prípravy na predloženie trvali už od roku 1883. Ján Baltazár Jesenský spolu s Jánom Franciscim, Pavlom Mudroňom a ďalšími zbierali finančné prostriedky na vykonanie cesty do Viedne a do Budapešti. Cieľom tohto memoranda nebolo len obnoviť Maticu ale zostavovatelia memoranda chceli, aby bolo odvrátené nedôstojné zaobchádzanie s matičnými zbierkami v historickej budove Matice v Martine. Krátko po návšteve Viedne bola kópia memoranda odovzdaná aj uhorskému ministerskému predsedovi Kolomanovi Tiszovi. Rozhodnutie Viedne a Budapešti bolo odmietnutie memoranda a majetok Matice slovenskej sa tak dostal do vlastníctva Hornouhorského vzdelávacieho maďarského spolku FEMKE . Posledné roky Ján Baltazár Jesenský-Gašparé posledné roky života bol dlho chorý. Postupne sa začal vytrácať z národného života. Ešte v roku 1885 si zastal Maticu slovenskú na najvyšších miestach rakúsko-uhorských, ale na púť do Kyjeva na deväťstoročnicu christianizácie s druhom Pavlom Mudroňom už necestoval. V tomto roku Mudroňovi prenechal aj funkciu inšpektora Turčianskeho seniorátu. Taktiež prišiel o celý svoj majetok, ktorý rozdal neúspešným kandidátom volieb do uhorského snemu. Stal sa aj zakladateľom Tatra banky v Martine a tiež, že v roku 1887 bol Jesenský členom volebného výboru SNS. Ján Baltazár Jesenský-Gašparé zomrel 23. mája 1889. Na pohrebe sa s ním rozlúčil Pavol Mudroň, ktorý pripomeul, že Ján Baltazár od štyridsiatych rokov bol pri každom dôležitom momente slovenského národa. Po Jánovi Baltazárovi Jesenskom ostali traja synovia. Medzi nimi aj Janko Jesenský."}
{"id": "136375", "title": "Karol Grün", "context": "Životopis Vyučil sa za sústružníka. Šofér a robotník pri železnici. Antifašista ako rotmajster Slovenskej armády na východnom fronte prebehol na sovietsku stranu, pôsobil v Československej vojenskej misii v Moskve. V roku 1944 absolvoval špeciálny spravodajsko-paradesantný výcvik pre prácu v tyle nepriateľa, s M. Kuchárkom neďaleko Sliača vytvorili spravodajskú skupinu Nina-Mária, spravodajsky pôsobili v Hornej Štubni, vo Veľkom Záluží a v okolí Nitry. Počas SNP veliteľ spravodajskej skupiny 2. paradesantnej brigády, spolupracoval s vojenským ústredím SNR v Banskej Bystrici. Zatknutý fašistickou políciou (3. februára 1945). Zahynul pri nálete amerických lietadiel na transport väzňov do koncentračného tábora v Mauthausene."}
{"id": "434246", "title": "Semion Konstantinovič Kurkotkin", "context": "Životopis Od septembra 1971 do júla 1972 bol veliteľom Skupiny sovietskych vojsk v Nemecku. Maršalom Sovietskeho zväzu sa stal v marci 1983."}
{"id": "594771", "title": "Alojz Lorenc", "context": "Kariéra v bezpečnostných zložkách V rokoch 19651970 absolvoval fakultu elektroinžinierstva Vojenskej akadémie Antonína Zápotockého v Brne a ešte v roku 1970 nastúpil na Ministerstvo vnútra ČSSR v Prahe, kde pracoval v osobitnom odbore Federálneho ministerstva vnútra (FMV). Venoval sa kryptografii, viedol vývoj šifrovacieho automatu, ktorého bol autorom. Svojimi nadriadenými bol opakovane výborne hodnotený a rýchlo postupoval nahor po kariérnom rebríčku. V roku 1977 sa stal náčelníkom Zvláštnej správy Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), ktorej náplňou bola rádiokontrarozviedka a šifrová služba. Od 1. mája 1980 velil správe ZNB hl. mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja. V roku 1983 absolvoval kurz Vyššej školy KGB v Sovietskom zväze. Najvyšší post následne dosiahol v roku 1985, kedy sa stal prvým námestníkom ministra vnútra Vratislava Vajnara. Spočiatku (do roku 1988) riadil Správu ekonomickej kontrarozviedky a Správu vnútornej kontrarozviedky, tiež ale Vysokú školu ZNB a Technickú správu FMV a viacerých zložiek (správ) ŠtB – Správu vývoja automatizácie ZNB, Zvláštnu správu ZNB (rádiokontrarozviedka a šifrová služba) a Technickú správu ZNB (vývoj spravodajskej techniky). Riadil Štátnu komisiu pre ochranu štátneho tajomstva, bol členom Vládneho výboru pre obranný priemysel a členom Vládnej havarijnej komisie. V čase mimoriadnych bezpečnostných opatrení bol poverovaný riadením celoštátneho operačného štábu na FMV. Od reorganizácie FMV v roku 1988 mu boli podriadené Hlavná správa kontrarozviedky, Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky a Správa kontrarozviedky v Bratislave. Riadil a komplexne kontroloval protišpionážnu, ekonomickú, vojenskú i politickú kontrarozviednu prácu v celom Československu. V priebehu Nežnej revolúcie vydal generál Lorenc rozkaz, podľa ktorého nemajú zložky ŠtB nijako zasahovať do situácie. Tento rozkaz dodatočne odôvodňoval tým, že nechcel viac pobúriť občanov. 1. decembra 1989 nariadil skartáciu veľkého množstva dokumentov z archívu ŠtB."}
{"id": "80694", "title": "František Fajtl", "context": "Život Po absolvovaní Vojenskej akadémie bol príslušníkom 2. leteckého pluku. Hneď po vstupe nemeckých okupačných vojsk do protektorátu ilegálne opustil hranice a zapojil sa do zahraničného odboja. Jeho prvým pôsobiskom bolo Francúzsko, kde po leteckom výcviku v Avord a Chartres slúžil u Groupe de Chasse III/7 vyzbrojenej lietadlami Marcel Bloch MB 151/152 a v Groupe de Chasse III/9 vyzbrojenej lietadlami Morane Saulnier MS 406. Po páde Francúzska sa preplavil do Spojeného kráľovstva, kde sa 6. augusta 1940 pripojil k 310. čs. stíhacej peruti RAF. 18. septembra bol premiestnený k 1. a neskôr k 17. peruti RAF do Debdenu. V tomto období sa aktívne zapojil do leteckej bitky o Britániu. V máji 1941 nastúpil k 313. stíhacej peruti a stal sa veliteľom letky A. Koncom apríla 1942 bol vymenovaný za veliteľa 122. perute, 5. mája 1942 však bol zostrelený nad Francúzskom. Po dramatickej ceste sa najprv dostal do Nemcami neobsadenej časti Francúzska a potom cez Pyreneje do Španielska, kde sa nechal zajať a vydával sa britského letca. Po niekoľkých mesiacoch sa nakoniec vrátil do Anglicka a od roku 1943 bol veliteľom 313. stíhacej perute. Za svoju činnosť bol vyznamenaný Záslužným leteckým krížom (D.F.C.). V roku 1944 bol vymenovaný za veliteľa skupiny československých pilotov, ktorí sa presunuli do Sovietskeho zväzu na východný front. Po preškolení na sovietske lietadlá Lavočkin La-5FN sa stal veliteľom 1. československého stíhacieho pluku. 17. septembra 1944 sa pod jeho velením presunula časť pluku na povstalcami obsadené územie Slovenska. Za ťažkých podmienok sa im darilo niekoľko týždňov operovať v tyle nepriateľa z letísk Zolná a Tri Duby (dnešný Sliač) v okolí Zvolena. Táto ojedinelá letecká akcia znamenala významnú podporu Slovenskému národnému povstaniu, aj keď jeho priebeh zvrátiť nemohla. Po leteckom ústupe sa až do konca vojny v pozícii veliteľa pluku ďalej zúčastňoval na leteckých operáciách najmä pri oslobodzovaní Ostravy. Po februári 1948 bol degradovaný na vojaka a 17 mesiacov strávil vo väzení na Mírove. Po prepustení pracoval ako účtovník v stavebnom podniku v meste Louny. Po roku 1989 bol rehabilitovaný a v roku 1990 povýšený do hodnosti generálmajora letectva. Zomrel v Prahe 4. októbra 2006."}
{"id": "477162", "title": "Hlavný poddôstojník Ozbrojených síl Slovenskej republiky", "context": "Dejiny Funkciu zaviedol jedným z prvých vo svojej funkcii vtedajší náčelník Generálneho štábu gen. Ľubomír Bulík. Odvtedy bola funkcia hlavného poddôstojníka zavedená vo všetkých útvaroch veľkosťou od prápora vyššie. Štbn nadrtm Richard Fabricius medzi svoje tri priority zaradil „Výcvik, výcvik a ešte raz výcvik. To sú moje tri hlavné priority na nadchádzajúce obdobie“. Vo svojej funkcii pôsobil aj v Afganistane. Po skončení fukncie odišiel do NATO školy v Oberamergau kde bude veliť trom poddôstojníckym kurzom."}
{"id": "152186", "title": "Jozef Tuchyňa", "context": "Životopis Roku 1963 ukončil Ženijné technické učilište v Bratislave a sa stal vojakom z povolania, pričom získal hodnosť poručík. Následne po roku 1964 vykonával základné veliteľské funkcie ako veliteľ čaty a roty. Neskôr, v rokoch 1974 až 1977 absolvoval štúdium na Vojenskej akadémii v Brne. V rokoch 1977 až 1982 vykonával odborné funkcie na veliteľstve 13. tankovej divízie v Topoľčanoch a na veliteľstve Východného vojenského okruhu v Trenčíne. V rokoch 1982 – 1984 absolvoval štúdium na Vojenskej akadémii Generálneho štábu ozbrojených síl ZSSR v Moskve. Vzápätí sa stal náčelníkom štábu 13. tankovej divízie a neskôr sa stal jej veliteľom. Roku 1988 dosiahol prvú generálsku hodnosť. Stal sa zástupcom veliteľa Východného vojenského okruhu v Trenčíne. Druhého novembra 1990 bol menovaný do funkcie veliteľa Východného vojenského okruhu. V tejto funkcii zotrval až do roku 1992, kedy odišiel z armády a stal sa členom vlády. Bol menovaný za ministra vnútra Slovenskej republiky. V tejto funkcii pôsobil od 24. júna 1992 do 15. marca 1994. 1. mája 1994 bol znovu prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania a ďalej slúžil vo funkcii poradcu ministra obrany Slovenskej republiky. 1. septembra 1994 bol ustanovený do funkcie náčelníka Generálneho štábu Armády Slovenskej republiky. 9. septembra 1998 odovzdal svoju funkciu a odišiel do dôchodku."}
{"id": "464601", "title": "Zoznam slovenských vojenských generálov", "context": "Menovanie do prvej generálskej hodnosti počas aktívnej služby a zálohy  Rok vymenovania 1993 generálmajor Ing. Ján Ďurove Rok vymenovania 1994 generálmajor Ing. Leopold Bilčík generálmajor Ing. Emil Vestenický generálmajor Ing. Rudolf Žídek Rok vymenovania 1997 generálmajor Ing. František Blanárik generálmajor Ing. Milan Cerovský generálmajor Ing. Ján Čmilanský generálmajor Ing. Ľudovít Gál generálmajor Ing. Milan Podhoráni generálmajor Ing. Jozef Pivarči generálmajor Ing. Milan Stráňava generálmajor JUDr. Ján Vido Rok vymenovania 1998 generálmajor Ing. František Butko generálmajor Ing. Jozef Gajdoš generálmajor Ing. Gašpar Hozman generálmajor doc. Ing. Jozef Kováčik, CSc. generálmajor Ing. Marián Mikluš generálmajor Ing. Oto Nečas generálmajor JUDr. Ondrej Samaš generálmajor JUDr. Alojz Siro generálmajor JUDr. Michal Vaľo , CSc. Rok vymenovania 1999 generálmajor Ing. Jozef Blizman generálmajor Ing. Peter Bučko generálmajor MUDr. Igor Čombor generálmajor Ing. Jozef Zadžora, CSc. Rok vymenovania 2000 generálmajor Ing. Ľubomír Bulík, CSc. generálmajor Ing. Jozef Dunaj generálmajor Ing. Dušan Humený generálmajor Ing. Peter Novotňák generálmajor Ing. Ján Podhora Rok vymenovania 2002 brigádny generál Ing. Ján Kačmár brigádny generál Ing. Milan Maxim brigádny generál Ing. Vladimír Púčik Rok vymenovania 2003 brigádny generál Ing. Peter Gajdoš brigádny generál Ing. Ľubomír Háberl brigádny generál Ing. Miroslav Kováč brigádny generál Ing. Jozef Krakovský brigádny generál Ing. Jaroslav Kuča brigádny generál Ing. Mikuláš Regula, MSS brigádny generál Ing. Jaroslav Vývlek Rok vymenovania 2004 30. júna 2004 prezident Ivan Gašparovič vymenoval : brigádny generál Ing. Pavel Macko, CSc. vo funkcii veliteľa Veliteľstva logistiky Síl výcviku a podpory 26. augusta 2004 prezident Ivan Gašparovič vymenoval týchto generálov: brigádny generál Ing. Martin Babiak vo funkcii vedúceho kontaktného tímu pri SHAPE brigádny generál doc. Ing. František Bartko, CSc. vo funkcii náčelníka Štábu požiadaviek a dlhodobého plánovania Generálneho štábu OS Rok vymenovania 2005 8. mája 2005 prezident Ivan Gašparovič vymenoval týchto generálov: brigádny generál Ing. Juraj Baránek, vo funkcii zástupcu veliteľa Vzdušných síl brigádny generál Ing. Miroslav Kocian, vo funkcii zástupcu veliteľa Síl výcviku a podpory brigádny generál Ing. Vendelín Leitner, vo funkcii riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Ministerstva obrany SR brigádny generál Ing. Stanislav Petrenec, vo funkcii veliteľa ľahkej brigády Pozemných síl Rok vymenovania 2007 1. januára 2007 prezident Ivan Gašparovič vymenoval týchto generálov: brigádny generál MUDr. Pavol Maslík, PhD. vo funkcii riaditeľa Ústavu špeciálneho zdravotníctva a výcviku brigádny generál Ing. Štefan Mečár, vo funkcii veliteľa Mechanizovanej brigády Pozemných síl brigádny generál Ing. Jaroslav Muríň, vo funkcii náčelníka Vojenskej kancelárie prezidenta SR brigádny generál Ing. Ján Salaganič, vo funkcii zástupcu veliteľa Pozemných síl brigádny generál Ing. Peter Vojtek, vo funkcii zástupcu veliteľa Vzdušných síl Rok vymenovania 2008 23. januára 2008 prezident Ivan Gašparovič vymenoval týchto generálov: brigádny generál Ing. Milan Čelko, MSc. brigádny generál Ing. Ondřej Novosad brigádny generál RSDr. Jozef Viktorín 2. septembra 2008 prezident Ivan Gašparovič vymenoval týchto generálov: brigádny generál Ing. Marián Áč, PhD. brigádny generál Ing. Ivan Hirka brigádny generál doc. Ing. Miroslav Kelemen, PhD. brigádny generál Ing. Juraj Krištofovič brigádny generál Ing. Ľubomír Svoboda Rok vymenovania 2010 25. januára 2010 prezident Ivan Gašparovič vymenoval brigádny generál Ing. Jindřich Joch Rok vymenovania 2011 4. mája 2011 prezident Ivan Gašparovič vymenoval brigádny generál Ing. Josef Pokorný, PhD. Rok vymenovania 2012 7. mája 2012 prezident Ivan Gašparovič vymenoval brigádny generál doc. Ing. Boris Ďurkech, CSc. Rok vymenovania 2013 30. januára 2013 prezident Ivan Gašparovič vymenoval týchto generálov: brigádny generál Ing. Ján Balciar brigádny generál Ing. Miroslav Korba Rok vymenovania 2014 brigádny generál Ing. Daniel Zmeko Rok vymenovania 2015 26. novembra prezident Andrej Kiska vymenoval generálov: brigádny generál Ing. Ľubomír Gacko, vo funkcii zástupcu veliteľa Pozemných síl brigádny generál Ing. Vladimír Kubáň, vo funkcii veliteľa 1. mechanizovanej brigády brigádny generál Ing. Martin Stoklasa, vo funkcii veliteľa 2. mechanizovanej brigády Rok vymenovania 2016 19. apríla prezident Andrej Kiska vymenoval generálov: brigádny generál Ing. Ivan Pach, náčelník Štábu strategického plánovania Generálneho štábu OS SR brigádny generál Vladimír Šimko, vo funkcii náčelníka Vojenskej kancelárie prezidenta SR 8. septembra prezident Andrej Kiska vymenoval tohto generála: brigádny generál Ing. Miroslav Lorinc, vo funkcii zástupcu veliteľa Vzdušných síl OS SR Rok vymenovania 2017 brigádny generál Ing. Karol Navrátil Rok vymenovania 2018 brigádny generál Ing. Slavomír Staviarsky, M.Sc. brigádny generál Ing. Juraj Štefanka 20. septembra 2018 prezident Andrej Kiska vymenoval troch generálov: brigádny generál Martin Michalko brigádny generál Jaroslav Polák brigádny generál Peter Turský Rok vymenovania 2019 28. mája 2019 prezident Andrej Kiska vymenoval dvoch generálov: brigádny generál Peter Babiar (vo funkcii náčelníka Štábu strategického plánovania Generálneho štábu OS SR) brigádny generál Róbert Kleštinec (vo funkcii zástupcu veliteľa Vzdušných síl OS SR) Rok vymenovania 2020 15. januára 2020 prezidentka Zuzana Čaputová vymenovala dvoch generálov: brigádny generál Ivan Balog (vo funkcii veliteľa 1. mechanizovanej brigády) brigádny generál Vladimír Lengvarský (vo funkcii hlavného lekára Ozbrojených síl SR) 16. júna 2020 prezidentka Zuzana Čaputová vymenovala troch generálov: brigádny generál Štefan Kovács (vo funkcii veliteľa Strategického centra krízového manažmentu Generálneho štábu, Ozbrojených síl SR) brigádny generál Tibor Králik (vo funkcii vedúceho úradu národného vojenského predstaviteľa pri SHAPE, NATO) brigádny generál Ferdinand Muríň (vo funkcii náčelníka Štábu pre podporu operácií Generálneho štábu, Ozbrojených síl SR) 16. decembra 2020 vláda schválila vymenovanie do hodnosti 5 plukovníkom, povýšení by mali byť: Pavol Tököly, Róbert Tóth, Roman Jantoš, Branislav Benka a Ladislav Dovhun. Rok vymenovania 2021 28. januára 2021 prezidentka Zuzana Čaputová vymenovala piatich generálov: brigádny generál Branislav Benka (vo funkcii veliteľa Síl pre špeciálne operácie) brigádny generál Ladislav Dovhun (vo funkcii zástupcu veliteľa Vzdušných síl) brigádny generál Roman Jantoš (vo funkcii hlavného lekára Ozbrojených síl) brigádny generál Pavol Tököly (vo funkcii náčelníka Štábu pre podporu operácií Generálneho štábu) brigádny generál Róbert Tóth (vo funkcii veliteľa Vzdušných síl) 19. októbra 2021 prezidentka Zuzana Čaputová vymenovala troch generálov: brigádny generál Ivan Bella (vo výslužbe) brigádny generál Alexander Kollárik brigádny generál Slavomír Verčimák Rok vymenovania 2022 4. mája prezidentka Zuzana Čaputová do prvej generálskej hodnosti vymenovala: brigádny generál Martin Remeš (veliteľ Strategického centra krízového manažmentu GŠ OS SR Rok vymenovania 2023 16. marca 2023 prezidentka Zuzana Čaputová do prvej generálskej hodnosti vymenovala štyroch plukovníkov: brigádny generál Marek Banas brigádny generál Róbert Kecső brigádny generál Jaroslav Krám brigádny generál Jozef Ševčík"}
{"id": "44875", "title": "Generál", "context": "Generáli na Slovensku  Generálske hodnosti Ozbrojené sily Slovenskej republiky majú celkovo 4 generálske hodnosti (v zátvorke sú uvedené ich české, britské a americké ekvivalenty): brigádny generál (brigádní generál, Brigadier General) generálmajor (generálmajor, Major General) generálporučík (generálporučík, Lieutenant General) generál (armádní generál, Four-star General - tiež Full General) Policajné hodnosti generál (bez prívlastkov) Iní generáli Ku dňu 1. januára 2007, pri príležitosti štátneho sviatku - Dňa vzniku Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič povýšil náčelníka Generálneho štábu OS SR Ľubomíra Bulíka do najvyššej vojenskej hodnosti - generál. V máji 2014 povýšil prezident Ivan Gašparovič do hodnosti generála vôbec prvého príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Generálom sa stal jeho prezident Alexander Nejedlý. Minister vnútra Robert Kaliňák návrh na povýšenie odôvodnil výraznou zásluhou Nejedlého na reformách v zbore. Má ísť o poctu nielen Nejedlému, ale celému zboru. V januári 2018 bolo v slovenských Ozbrojených silách celkovo 20 miest s plánovanou generálskou hodnosťou, z toho 16 ich bolo obsadených generálmi a 4 plukovníkmi. Najmladší slovenskí generáli Podľa knihy „Generáli – slovenská vojenská generalita 1918 – 2009“, z celkového počtu 258 uvedených generálov, medzi desať najmladších generálov za uvedené obdobie patria tieto vojenské osobnosti:: generálmajor Pavol Marcely narodený 26. jún 1914 – vymenovanie do prvej generálskej hodnosti 1. októbra 1950. generálmajor JUDr. Ivan Trebichavský narodený 23. október 1910 – vymenovanie 19. februára 1947 generálmajor Eduard Ditrich narodený 10. október 1919 – vymenovanie do prvej generálskej hodnosti 12. septebra 1956 generálmajor JUDr. Samuel Karol Korbel narodený 26. apríl 1909 – vymenovanie do prvej generálskej hodnosti 1. októbra 1946 generálporučík Ing. Jozef Činčár narodený 14. november 1921 – vymenovanie do prvej generálskej hodnosti 8. mája 1959 generál PhDr. Milan Rastislav Štefánik narodený 21. júl 1880 – vymenovanie do prvej generálskej hodnosti 18. júna 1918 generálmajor PhDr. Egyd Pepich narodený 1. september 1923 – vymenovanie do prvej generálskej hodnosti 5. októbra 1961 generálmajor doc. JUDr. Anton Rašla narodený 15. september 1911 – vymenovanie do prvej generálskej hodnosti 3. decembra 1949 generálplukovník Ján Golian narodený 26. január 1906 – vymenovanie do prvej generálskej hodnosti 5. septembra 1944 generálporučík Ing. František Šádek narodený 24. december 1921 – vymenovanie do prvej generálskej hodnosti 17. septembra 1960"}
{"id": "477163", "title": "Hlavný poddôstojník Ozbrojených síl Slovenskej republiky", "context": "Hlavní poddôstojníci  február 2005 – štábny nadrotmajster Rastislav Macejko 30. marec 2007 – 31. august 2012 štábny nadrotmajster Richard Fabricius 1. september 2012 – štábny nadrotmajster Vladimír Beluš, predtým veliaci poddôstojník Veliteľstva Vzdušných síl OS SR 1. október 2019 – štábny nadrotmajster Marcel Kaniak, predtým vedúci starší poddôstojník Oddelenia plánovania 5. pluku špeciálneho určenia Referencie Kategória:Ozbrojené sily Slovenskej republiky"}
{"id": "600350", "title": "Alojz Ballay", "context": "Od júla 1942 bol ustanovený do funkcie náčelníka štábu veliteľstva Vzdušných zbraní v Trenčíne, ktorého veliteľom bol plk. gšt. Štefan Jurech. Po odchode Š. Jurecha na front k RD v polovici septembra 1942 zastupoval veliteľa VZ v jeho funkcii až do 1. januára 1944, kedy bol sám menovaný do funkcie veliteľa Vzdušných zbraní. Zároveň sa stal aj najvyšším správnym orgánom civilného letectva, podliehajúceho vojenskej autorite. Napomáhal pri zavádzaní leteckej výroby na Slovensku, bol členom správnej rady Slovenskej leteckej továrne na lietadlá v Trenčianskych Biskupiciach. Od 1. januára 1944 bol už plukovník generálneho štábu. Ako veliteľ VZ vyvíjal úsilie o zmodernizovanie a skvalitnenie slovenského vojenského letectva. Absolvoval výcvik vojenského pilota, stal sa poľným pilotom - letcom. Ako veliteľ VZ dlhodobo odolával nemeckému tlaku na ďalšie nasadenie slovenských stíhačov proti spojeneckému letectvu. Bol pod neustálou kontrolou nemeckej vojenskej leteckej misie v Trenčíne. Po vytvorení Východoslovenskej armády so štábom v Prešove v roku 1944 vyčlenil na jej podporu „Skupinu vzdušných zbraní“, zloženú z bojových a kuriérnych lietadiel a protilietadlových diel."}
{"id": "532225", "title": "Jozef Baláži", "context": "Introduction JUDr. Jozef Baláži (aj Balázsy) ( 2. november 1919, Bratislava† 30. máj 1998, Bratislava) bol slovenský futbalista a futbalový tréner. Študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na doktora práv bol promovaný v roku 1949."}
{"id": "464658", "title": "Zoznam slovenských nevojenských generálov", "context": "Rok vymenovania 2016 19. apríla prezident Andrej Kiska vymenoval ďalších generálov: Generál JUDr. Csaba Faragó Generál JUDr. Vladimír Šramek Generál JUDr. Marián Slobodník Generál JUDr. Juraj Bukuš"}
{"id": "156173", "title": "Slovenské vzdušné zbrane", "context": "Príslušníci Slovenských vzdušných zbraní Velitelia Slovenských vzdušných zbraní obdobie veliteľ 1.10.1940 - 4.11.1940 plk. let. Július Smutný 4.11.1940 - 1.5.1942 gen. II. (I.) tr. Anton Pulanich 1.5.1942 - 1.1.1944 plk. gšt. (gen. II. tr.) Štefan Jurech 1.1.1944 - 21.8.1944 plk. gšt. Alojz Ballay 21.8.1944 - 15.9.1944 mjr. gšt. Ondrej Herblay Významní piloti Ján Režňák Izidor Kovárik Ján Gerthofer František Cyprich František Brezina Anton Matúšek František Slavkovský Jozef Štauder Pavel Zeleňák Rudolf Božik Vladimír Kriško Alexander Gerič Jozef Jančovič František Hanovec Rudolf Palatický Štefan Martiš Juraj Puškár Štefan Ocvirk Ondrej Ďumbala Jozef Drlička Martin Danihel Ivan Kocka Michal Iľovský"}
{"id": "538598", "title": "Miroslav Lorinc", "context": "Životopis Miroslav Lorinc absolvoval v roku 1982 Strednú priemyselnú školu stavebnú v Rožňave a v roku 1986 Vysokú vojenskú technickú školu v Liptovskom Mikuláši. Svoju vojenskú kariéru začal v roku 1986 ako veliteľ kontrolnej meracej stanice, 71. plrb v Chyňave. V tomto útvare pracoval v rôznych funkciách až do roku 1993. V tom roku sa stal náčelníkom technického laboratória S-300 v 185. plrp. v Liptovskom Hrádku. V roku 1994 sa stal zástupcom veliteľa plrsk S-300 PMU, 36. protilietadlovej raketovej brigády v Nitre, krátko bol aj jej spravodajským náčelníkom. V rokoch 1996 až 2003 bol veliteľom protilietadlovej raketovej skupiny S-300 PMU v tejto brigáde, v rokoch 2003 až 2004 náčelníkom jej štábu a v rokoch 2004 až 2005 zástupcom jej veliteľa. Od roku 2006 pracoval na veliteľstve vzdušných síl vo Zvolene ako zástupca náčelníka odboru plánovania a riadenia operácii. Od roku 2010 bol zástupca náčelníka odboru výcviku, cvičení a doktrín Generálneho štábu OS SR. V rokoch 2013 až 2016 velil Protilietadlovej raketovej brigáde v Nitre. Od roku 2016 bol zástupca veliteľa Vzdušných síl OS SR K 15. októbru 2018 bol vymenovaný do funkcie zástupcu náčelníka Generálneho štábu - náčelník štábu, nahradil gen. mjr. Miroslava Kociana. Kurz národnej bezpečnosti absolvoval v roku 2006. Do prvej generálskej hodnosti, brigádny generál, bol navhrnutý vo funkcii zástupcu veliteľa Vzdušných síl 22. augusta 2016 vládou a vymenovaný bol prezidentom Andrejom Kiskom 8. septembra 2016. Stal sa 18. generálom vymenovaným v Ozbrojených silách SR. 28. mája 2019 ho prezident Andrej Kiska povýšil do hodnosti generálmajor."}
{"id": "206965", "title": "Kostol svätého Mikuláša (Podunajské Biskupice)", "context": "Farári Pôsobenie Meno Od Do 1901 1948 Ján Tyukos 1948 1950 Pavol Macháček 1950 1957 Vojtech Kuklay 1958 1968 Karol Horváth 1969 1990 Ľudovít Selláň 1990 2004 Ladislav Šálka 2004 2005 Roman Frydrich 2005 2008 PhDr. Juraj Vittek 2008 súčasnosť ThLic. Jozef Vadkerti"}
{"id": "140974", "title": "Vladimír Rolko", "context": "Rodina  otec Pavel Karol Rolko matka Žofia rod. Kmetiová"}
{"id": "138270", "title": "Michal Králka (komunistický funkcionár)", "context": "Životopis Vyučil sa za valciara v železiarňach v Podbrezovej, kde aj pracoval ako robotník. Ako vojak rakúsko-uhorskej armády padol do ruského zajatia. Skúsenosti zo sovietskeho Ruska uplatňoval po návrate na Slovensko v revolučnom hnutí, spoluzakladateľ straníckej organizácie v Lopeji, popredný predstaviteľ revolučného hnutia v podbrezovských železiarňach. Organizátor mzdových bojov , štrajkov, demonštrácií. Funkcionár miestnej a okresnej straníckej organizácie, člen obecného zastupiteľstva i podstarosta Lopeja. Za revolučnú činnosť perzekvovaný. V roku 1935-1938 senátor NZ na KSČ."}
{"id": "132915", "title": "Gabriel Balkovič", "context": "Introduction  Gabriel Balkovič ( 23. marec 1827, Slovenská Ľupča† 7. september 1878, Poniky) bol slovenský kultúrny pracovník. Jeho otec bol Ján Balkovič, jeho matka bola Rebeka rod. Markušovská."}
{"id": "137153", "title": "Juraj Hudec", "context": "Životopis Študoval na gymnáziu v Lučenci. Pracoval vo firme Cserey, neskôr vo firme Wünsch v Budapešti, o. i. aj na projektovaní tamojšieho metra. V Banskej Bystrici založil s Ľ. Rosenauerom veľký stavebný podnik (s pílou, výrobňou parkiet, tesárskou, stolárskou, dláždičskou a zámočníckou dielňou). Okrem projektovania sa zaoberal aj problematikou výškových domov, skúšal použitie sadry ako stavebného materiálu. Za kvalitnú prácu dostal na výstave v Taliansku zlatú medailu."}
{"id": "133496", "title": "Ondrej Antal", "context": "Introduction  Ondrej Antal ( 16. január 1898 Hrlica - † 10. apríl 1981 Banská Bystrica) bol funkcionár KSČ, robotník."}
{"id": "138182", "title": "Ján Kováčik (protifašistický bojovník)", "context": "Ocenenie  Roku 1946 vyznamenaný Radom SNP I.tr. a rezortnými vyznameniami."}
{"id": "575887", "title": "Branná moc Slovenskej republiky (1939 – 1945)", "context": "1943 Oblasť pôsobenia Technickej brigády a trasa jej pohybu počas pôsobenia v Taliansku od jesene 1943 do konca vojny. Od 1. júna 1943 vstúpil do platnosti nový Branný zákon. Znížil vek pre odvody z 20 na 19 rokov, vylúčil Židov z Pracovného zboru a zaviedol trojstupňovú brannú výchovu civilného obyvateľstva. V novembri 1943 bola vytvorená nová zložka Stráž obrany štátu tvorená piatimi hraničiarskymi rotami a 63 asistenčnými jednotkami. Generál Čatloš, ako jediný z najvyšších Slovenských predstaviteľov hľadal spôsob ako previesť Slovenskú republiku na stranu protihitlerovskej koalície. V lete 1943 žiadal, aby boli obe pešie divízie stiahnuté na Slovensko. Jeho snaha vyústila do uznesenia vlády z 25. augusta 1943 o tom, že nemecké velenie nemôže disponovať so slovenskými jednotkami bez súhlasu MNO. Po vylodení Spojencov v Taliansku vzrástlo na jeseň roku 1943 ohrozenie Slovenska a najmä Bratislavy leteckými náletmi. Ochranu hlavného mesta zabezpečoval od 20. augusta 1943 III. oddiel delostrelectva protilietadlového pluku a pohotovostný roj stíhacej letky 13 z Vajnor. Jednotky v zahraničí Od jesene 1943 pôsobila 2. technická brigáda v priestore Imola – Ravenna – Cervia – Faenza. Jednotka sa podieľala na budovaní opevnení pri Jadranskom mori."}
{"id": "129133", "title": "Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR", "context": "Vstup na územie Česko-Slovenska Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 rozhodla česko-slovenská exilová vláda o jeho vojenskej podpore za pomoci ZSSR. 17. septembra pristál na území držanom jednotkami povstaleckej 1. česko-slovenskej armády na Slovensku stíhací pluk pod vedením F. Fajtla, došlo k tiež k preprave a nasadeniu 2. paradesantnej brigády, ktorá sa začala presúvať na Slovensko z Poľského územia 26. septembra. V súčinnosti so sovietskymi silami bola zorganizovaná karpatsko-duklianska operácia. Jednotky armádneho zboru spolu s jednotkami sovietskej 38. armády mali na česko-slovenské územie preniknúť cez hrebene Laboreckej a Ondavskej vrchoviny. Celú realizáciu však sťažovala okrem komplikovaného terénu a zlého počasia aj silná nemecká obrana a úspešné odzbrojenie slovenských divízií na východnom Slovensku. Sovietskym jednotkám sa spolu so zborom nepodarilo rozvinúť útok dostatočne rýchlo. Poľské mestá Dukla, Krosno, horské priesmyky a slovenské pohraničné obce sa podarilo dobyť len za cenu ťažkých strát. 6. októbra 1944 sa podarilo jednotkám zboru preniknúť prielomom vytvoreným sovietskymi jednotkami na česko-slovenské územie. Operácia síce viazala množstvo nemeckých síl, ktoré tak nemohli byť nasadené proti povstaniu, ale rozhodujúci úspech ktorým malo byť pozemné spojenie s povstalcami nebol po 80 dní bojov dosiahnutý. Operácia bola po potlačení povstania nemeckými vojskami zastavená a obe strany prešli do obrany. V dôsledku porážky povstania bola stratená aj podstatná časť paradesantnej brigády, ktorá bola nútená k prechodu na partizánsky spôsob boja a niektoré jej oddiely sa rozpadli. Keďže zbor utrpel v prvých dňoch veľké straty, veliteľ 1. ukrajinského frontu, maršal Konev odvolal brigádneho generála Kratochvíla 10. septembra 1944 z funkcie a velením zboru poveril generála Svobodu. Po reorganizácii a preskupení vojsk pokračovali jednotky zboru vo východoslovenskej operácii, pri ktorej sa významnou mierou podieľali na oslobodení Bardejova a územia východne od Košíc a Prešova. Jednotka však po ťažkých bojoch, v priebehu ktorých prišla o približne 6000 vojakov potrebovala nutnú prestávku a doplnenie. Prešla preto do obrany na rieke Ondava, kde zostala až do polovice januára 1945. Jednotka bola doplňovaná i z radov partizánskych jednotiek, ktoré sa prebili cez front k sovietskym silám (napr. jednotky Čapajev, Požarskij, Za rodinu). Zbor bol navyše v decembri 1944 nútený odovzdať časť svojho delostrelectva (1. a 5. pluk) a takmer všetky tankové jednotky pre potreby 1. ukrajinského frontu na podporu 38. armády pri bojoch o Jasło. Po reorganizácii a doplnení mal v januári 1945 zbor skoro 20 000 mužov."}
{"id": "590584", "title": "Elemír Polk", "context": "V odboji Z pozície náčelníka štábu 1. PD VSA sa spoločne s veliteľom 1. PD plk. pech. Mikulášom Markusom a ďalším členmi štábu divízie aktívne zapojil do príprav povstania a spolupráce či už s Golianovým tajným vojenským ústredím na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici, ako aj s odbojom na východnom Slovensku. Bol informovaný o plánoch odboja na využitie oboch východoslovenských divízií a pre odboj získal viacerých ďalších armádnych dôstojníkov. Taktiež sa polupodieľal na niektorých dislokačných zmenách 1. PD v súvislosti s jej zapojením do Slovenského národného povstania. Začiatkom augusta 1944 nadviazal štáb 1. PD kontakt s partizánskou skupinou Čapajev, ktorá mala základne v Slanských vrchoch a 3. augusta 1944 sa pod vrchom Oblík konalo stretnutie, ktorej sa zúčastnil aj Polk. Na stretnutí bolo ukončené nepriateľstvo medzi vojakmi a partizánmi a dohodla sa vzájomná spolupráca. Polk sa neskôr podieľal aj na dohode s partizánskym zväzkom Alexander Nevskij. Spoluprácu s partizánmi ďalej rozvíjal, napríklad pri zabezpečovaní zásob a vojenského materiálu. Koncom augusta osobne odovzdal štábu brigády Čapajev mapy obranného postavenia oboch peších divízií. určené pre velenie 1. Ukrajinského frontu. Dňa 30. augusta sa zúčastnil porady, na ktorej sa mala dohodnúť povstalecká akcia oboch divízií. Tu obdržal poverenie v sprievode npor. Gejzu Kelemena odletieť, 31. augusta v skorých ranných hodinách k veleniu 1. Ukrajinskému frontu (veliteľ maršal Ivan Stepanovič Konev). Mali ho požiadať o pomoc Červenej armády a koordináciu jej činnosti s Východoslovenskou armádou, pri spoločnej akcii, ktorá sa mala uskutočniť 2. septembra. Tá sa napokon neuskutočnila, K 1. UF odletel zástupca veliteľa VSA plk. Viliam Talský. Keď nemecké jednotky začali 31. augusta odzbrojovať Východoslovenskú armádu, odišiel s časťou štábu 1. PD. do Slanského pohoria ku partizánskej brigáde Čapajev. Tu bol poverený sústreďovaním a organizovaním slovenských vojakov, ktorým sa podarilo vyhnúť sa nemeckému zajatiu. Po nevyhnutnej reorganizácii brigády na zväzok so štyrmi oddielmi, sa stal veliteľom oddielu Ščors , v ktorom sa sústreďovali ostatní vojaci z iných jednotiek bývalej VSA (ďalší oddiel zväzku – Bogdan Chmeľnickij - tvorili vojaci poľnej jednotky Pluku útočnej vozby VSA), Proti postupujúcemu nepriateľovi, ktorý sa partizánov v Slanských vrchoch pokúšal obkľúčiť, zabezpečovali jeho oddiel obranu v smere západnom pri Hermanovciach (dnes Hermanovce nad Topľou), Petrovciach a Pavlovciach. V tomto priestore Polk zostal, spolu so skupinou dôstojníkov, aj po presune hlavnej časti zväzku Čapajev do nového operačného priestoru na podporu Karpatsko-duklianskej operácie."}
{"id": "574124", "title": "Zaisťovacia divízia", "context": "Situácia pred vznikom jednotky V období nemeckých príprav na vojnu so Sovietskym zväzom sledovala slovenská vláda so znepokojením narastajúcu silu Maďarska pod vedením admirála Horthyho. Maďarsku v posilnení pozície pomohla aktívna podpora nemecko-talianskeho útoku na Juhosláviu. Aj pod vplyvom týchto faktov požiadal 2. mája 1941 minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš nemeckého vojenského atašé podplukovníka Heinricha Beckera, aby sa slovenská armáda mohla zapojiť do akcie proti ZSSR, ak sa zapojí Maďarsko. Požiadavku na zapojenie slovenskej armády do operácie Barbarossa potvrdil náčelník štábu OKH generálplukovník Franz Halder 19. júna 1941 priamo v Bratislave. 22. júna 1941 ráno vyslanec Ludin informoval premiéra Tuku o vyhlásení vojny ZSSR a zároveň ho požiadal o dodržanie spojeneckých záväzkov. To malo za následok vyhlásenie vojnového stavu aj v slovenskej armáde, vytvorenie frontovej Rýchlej skupiny a tylovej Armádnej skupiny tvorenej hlavne 1. a 2. divíziou."}
{"id": "583035", "title": "Východoslovenská armáda", "context": "Štruktúra poľnej armády  Armádne veliteľstvo Veliteľ armády: generál II. triedy Augustín Malár, zástupca veliteľa.: plk. gšt. Viliam Talský, náčelník štábu: pplk. gšt. Ladislav Lavotha, podnáčelník štábu pplk. gšt. František Urban. Súčasťou veliteľstva boli: Osobné a organizačné oddelenie, spravodajské oddelenie, operačné oddelenie, oddelenie materiálnej služby. Armádne veliteľstvo malo zbrojnú správu, zdravotnú správu, intendančnú správu, veterinárnu správu, cestnú a dopravnú správu, automobilovú správu, duchovnú (zvlášť katolícka a zvlášť evanjelická) správu a poľnú pokladňu. Ku 12. júnu 1944 bol početný stav veliteľstva nasledovný: 60 dôstojníkov, 4 poddôstojníkov v zálohe a 102 vojakov. Pod veliteľstvo so sídlom v Prešove spadalo aj Veliteľstvo opevňovacích prác (VOP) a Poľné veliteľstvo Pracovného zboru , zriadené 15. mája 1944 ako detašované pracovisko VOP so sídlom v Zamutove. 1. pešia divízia Veliteľ divízie: plk. pech.Mikuláš Markus, náčelník štábu: mjr. gšt. Elemír Polk, pobočník veliteľa: npor. vzál. Rudolf Rázga. V rámci pešej divízie boli zriadené nasledovné správy: zbrojná, intendančná, zdravotná, veterinárna, automobilová, duchovná (zvlášť katolícka a zvlášť evanjelická). Veliteľstvo divízie sídlilo v Giraltovciach. Pod 1. pešiu divíziu (1. PD) spadali:. Delostrelecký pluk 1 s veliteľstvom v Giraltovciach: veliteľ plk. del. Elemír Lendvay, neskôr. pplk. del. Ernest Badík. Delostrelecký oddiel od delostreleckého pluku 12 Jazdecký priezvedný oddiel 2: veliteľstvo v obci Okrúhle, veliteľ mjr. jazd. Juraj Bilej. Priezvedný oddiel bol sformovaný z kmeňových eskadrón z Michaloviec a Humenného. Peší pluk 1 s veliteľstvom v Raslaviciach: veliteľ plk. pech. František Stojan. Peší pluk tvorili pešie jednotky s domovskými útvarmi v Trnave a Bratislave. Peší pluk 2 s veliteľstvom v Bardejove: veliteľ pplk. pech. Karol Heidler. Peší pluk tvorili pešie jednotky s domovskými útvarmi v Trenčíne a Nitre. Peší pluk 3 s veliteľstvom Vyšný Svidník: pplk. pech. Anton Vick. Peší pluk tvorili pešie jednotky s domovskými útvarmi vo Zvolene a Kremnici. 2. pešia divízia Veliteľ divízie: plk. pech. Ondrej Zverin (od 1. augusta 1944 plk. pech. Viliam Kanák, od 15. augusta plk.gšt. Štefan Tatarko), náčelník štábu: mjr. pech. Ján Cisárik. V rámci veliteľstva boli vytvorené organizačné oddelenie, spravodajské oddelenie, operačné oddelenie, materiálne oddelenie. V rámci pešej divízie boli zriadené nasledovné správy: zbrojná, intendančná, zdravotná, veterinárna, automobilová, duchovná (zvlášť katolícka a zvlášť evanjelická). Veliteľstvo divízie sídlilo vo Vyšnej Radvani. Pod 2. pešiu divíziu (2. PD) spadali: Jazdecký priezvedný oddiel 1: mjr. jazd. Štefan Benický Delostrelecký pluk 12 s veliteľstvom v obci Volica: veliteľ pplk.del. František Klučik. Prvý oddiel pluku bol prevelený pod 1.PD. Delostrelecký pluk 2 s veliteľstvom v obci Vydaň, veliteľ: pplk. del. Jozef Vogl Spojovací prápor 2: veliteľ stot. spoj. Vladimír Hlaváč Pioniersky prápor 2: veliteľ stot. pion. Jozef Krola Peší pluk 4, veliteľstvo v obci Papin: veliteľ plk.pech. Jozef Husár. Peší pluk tvorili pešie jednotky s domovskými útvarmi v Dolnom Kubíne a Liptovskom Mikuláši Peší pluk 5, veliteľstvo v obci Habura: veliteľ mjr.pech. Víťazosláv Šupák Peší pluk 6 veliteľstvo v Medzilaborciach: veliteľ pplk.pech. Martin Strapek Domovské útvary peších plukov 5 a 6, boli Poprad, Levoča, Spišská Nová Ves a Prešov. Skupina vzdušných zbraní Veltieľ skupiny vzdušných zbraní: mjr. let. Július Trnka, pobočník: npor. let. Štefan Galbavý. Veliteľstvo leteckej skupiny sídlilo v obci Kelemeš (dnešné Ľubotice). Skupiny vzdušných zbraní tvorili: Prieskumná (dobovo Diaľkozvedná) letka: veliteľ: stot. let. Rudolf Galbavý Pozorovacia letka: veliteľ npor. let. Ján Fratrič. Letka mala vo výzbroji 12 lietadiel Letov Š 328, 2 Kl-35, 1 E-39, 1 Fi 156, Fw 58, 1 W-34 Stíhacia letka 3: veliteľ. stot. let. Jozef Páleníček. Letka mala vo výzbroji 6 lietadiel Bf-109, 6 Avia B-534, 1 E-39, 1 Fi-156 Protilietadlová skupina Protilietadlovú skupinu tvorilo 6 batérií Delostreleckého protilietadlového pluku pod velením stot. del. Emila Víznera. 18. ťažká batéria (4 protilietadlové kanóny Flak 88mm vz. 37) zaujala palebné postavenia v Kelemeši. 22. ľahká batéria (10 veľkorážnych guľometov Oerlikon 20mm vz.36) mala za úlohu brániť armádne veliteľstvo a ďalšie objekty v Prešove. Ďalšie štyri batérie boli dané k dispozícii obom peším divíziám (po jednej ťažkej a jednej ľahkej batérii). Dňa 21.júla rozhodlo Ministerstvo národnej obrany s vedomím veliteľa poľnej armády generála Málára, že 18. a 22. batéria vytvoria Zmiešanú skupinu Delostrelecko protilietadlového pluku , ktorá sa presunie na stredné Slovensko, do priestoru Dubová, kde zaujme palebné postavenie pri obrane rafinérie. 23.júla sa skupina na stredné Slovensko aj presunula. Poľná jednotka PÚV Veliteľom poľnej jednotky Pluku útočnej vozby sa stal veliteľ útvaru mjr. útv. Jozef Dobrotka, pobočníkom bol npor.útv. Karol Adamec Veliteľstvo poľnej jednotky sídlilo vo Vranove nad Topľou. Poľnú jednotku PÚV tvorili: tankový prápor (prápor útočnej vozby), veliteľ stot. útv. Ján Jarembák. Prvé dve roty boli vyzbrojené tankami LT vz. 38, tretia rota (pôvodná 8. rota Bojových prieskumných vozidiel) bola vyzbrojená tankami PII (nemecké Pzkpw II) protitankový prápor (prápor kanónov proti útočnej vozbe), veliteľ stot. útv. František Adam. Každá z dvoch rôt práporu bola vyzbrojená 7 x KPÚV na pás 7,5 cm (stíhač tankov Marder III) Martinský Pluk útočnej vozby postavil aj dve roty ťahaných protitankových kanónov, ktoré boli vyzbrojené kanónmi KPÚV 3,7cm, PAK 38 a PAK 40. Skupina Kanák Názov „ Skupina Kanák “ nieslo šesť práporov spadajúcich pod velenie Východoslovenskej poľnej armády , ktoré v júni a júli 1944 budovali opevnenia na rieke San. Skupina vznikla na základe požiadaviek Najvyššieho velenia nemeckej brannej moci (OKW) z 12. mája 1944. 13. mája najskôr ústne a 16. mája aj písomne nariadil minister obrany gen. Ferdinand Čatloš veliteľovi opevňovacích prác plk. gšt, Plfouskovi zriadiť 4 pešie prápory na približne plné vojnové počty ako materiálne, tak aj personálne a pripraviť ich na odsun k rieke San, kde sa mali zúčastniť na budovaní opevnení. Jednotka bola sformovaná na konci druhej a začiatkom tretej májovej dekády z mierových jednotiek a jednotiek Východoslovenskej armády. Za veliteľa skupiny bol menovaný plk. gšt. Viliam Kanák. Súčasne bolo nariadené, že veliteľstvo skupiny má byť považované za taktické a nie hospodárske. Koncom mája sa skupina cez Lupkovský priesmyk presunula do určeného priestoru na rieke San. Veliteľstvo skupiny bolo zriadené v meste Baligród. Začiatkom júna boli Armádnym veliteľstvom v Prešove postavené ďalšie dva prápory a odoslané na južné krídlo skupiny, ktorej postavenia boli od postavení 2. PD vzdialené približne 30 km. Opevňovacích prác na rieke San sa zúčastnil aj 4. prápor pešieho pluku 3. Ku 14. júlu 1944 tvorilo skupinu 3 612 príslušníkov. Skupina mala k dispozícii 26 motocyklov, 7 motocyklov s prívesom, 9 osobných áut 35 nákladných áut a 6 špeciálnych áut. Na rieke San pôsobila skupina od konca mája až do konca júla. Termín odchodu na slovenské územie bol stanovený od 28. júla 1944 a v prvej dekáde augusta sa šesť práporov vrátilo na východné Slovensko a bolo začlenených do zostavy poľných jednotiek Východoslovenskej armády . Veliteľ skupiny plk. Kanák prevzal velenie nad 2. PD. Technický zbor V lete 1944 bol urovnaný ostrý spor medzi ministrom národnej obrany generálom Ferdinandom Čatlošom a nemeckým generálom pri MNO genpor. Fritzom Schlieperom. Schlieper musel Slovensko opustiť a slovenská vláda prisľúbila nemeckej strane postavenie 12 technických práporov. Prípravy na postavenie Technického zboru (TSb) sa rozbehli v treťej dekáde júna 1944 a 27. júla 1944 bol zbor sformovaný. Jeho veliteľom sa stal plk. gšt. Viliam Talský. Zbor mal nasledovné správy: hospodárska, intendančná, zdravotná, zbrojná, automobilová, veterinárna, duchovná (rímskokatolícka aj evanjelická), Súčasťou štábu zboru boli: štábna rota, spojovacia čata, pioniersky park, štábna autokolóna, poľná pokladňa, poľná pošta, pomocný úrad. Zbor mal dve brigády a každá z nich mala dva pluky. Dňa 27. júla 1944 informoval minister Čatloš armádneho veliteľa gen. Malára, že mu dáva Technický zbor k dispozícii. Nasledujúci deň obdržal velite Technického zboru plk. Talský nariadenie o zložení a použití zboru. 1. brigáda bola daná k dispozícii Armádnemu veliteľstvu v Prešove na doplnenie početných stavov na Duklianskom a Lupkovskom priesmyku. 2. brigáda sa mala dočasne použiť na poľnohospodárske účely, Minister Čatloš týmto nariadením zrušil veliteľstvo TSb ku 1. augustu 1944. Jeho úlohy malo do nového rozkazu prevziať veliteľstvo 2. technickej brigády so sídlom v Liptovskom sv. Mikuláši, ktoré malo byť poilnené dôstojníkmi z lividovaného veliteľstva TSb. Veliteľ TSb plk. gšt. Viliam Talský mal prejsť na Armádne veliteľstvo, kde mal dočasne zastávať funkciu 1. náčelníka štábu."}
{"id": "600355", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Prvý čestný doktorát Dr. h. c. získal 22. decembra 1995 na Moskovskej štátnej univerzite, ktorá mu ho udelila za „výrazný prínos pre rozvoj slovensko-ruských vzťahov“. Za doktora honoris causa ho navrhla aj Právnická fakulta Univerzity Komenského. Čestný doktorát získal aj na univerzite Brača Kariča v roku 1996, čo je súkromná škola a Vladimírovi Mečiarovi udelila vôbec svoj prvý čestný doktorát. Jej zakladateľom je podnikateľ, ktorý predtým navštívil Slovensko a stretol sa aj so slovenským premiérom."}
{"id": "25840", "title": "Peter Baco", "context": "Ocenenia V roku 1998 mu Vladimír Mečiar (vykonávajúci prezidentské právomoci) prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy."}
{"id": "44715", "title": "Ondrej Lenárd", "context": "Ocenenia V októbri 1998 mu Vladimír Mečiar (vykonávajúci prezidentské právomoci) prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. V roku 1999 získal Krištáľové krídlo."}
{"id": "15813", "title": "Jún 2005 na Slovensku", "context": "[[1. jún]], [[2005]] (streda)  Expremiér Vladimír Mečiar sa v pozícii svedka nedostavil na pojednávanie v kauze Krajňák verzus tajná služba. SME"}
{"id": "10138", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "V opozícii: obdobie po voľbách 1998  Vyhrané voľby 1998 a odchod do opozície Po voľbách v septembri 1998, v ktorých opäť tesne zvíťazil, nebola jeho strana schopná vytvoriť koalíciu a preto sa predsedom vlády stal Mikuláš Dzurinda. Mečiar, hoci bol lídrom kandidátky HZDS, do poslaneckej lavice nezasadol. Vzdal sa funkcie poslanca a na jeho miesto nastúpil ako náhradník Ivan Lexa. Odchádzajúci premiér tvrdil, že po odchode z funkcie stále vlastní iba trojizbový byt a starú „korzičku“. „ Je to koniec slovenskej cesty. Tá sa týmito voľbami skončila, “ povedal Mečiar 30. septembra 1998 v poslednom príhovore v STV v relácii Ako ďalej, pán premiér. Na rozlúčku zaspieval. „ S Pánom Bohom, idem od vás, neublížil som, neublížil som, žiadnemu z vás. “ Kandidatúra na prezidenta 1999 V prvom kole prezidentský volieb v roku 1999, ktoré sa konali po prvýkrát ako priame, Mečiar získal 37,23 % hlasov, čím sa umiestnil na druhom mieste. V druhom kole získal s 42,81 % hlasov, opäť druhé miesto, voľby prehral a prezidentom sa stal Rudolf Schuster. HZDS pod vedením Vladimíra Mečiara zvíťazilo aj v parlamentných voľbách v roku 2002, ale znovu nebolo schopné vytvoriť vládu a preto zostalo naďalej v opozícii. Vládu vytvorila opäť koalícia na čele s premiérom Dzurindom. V roku 2003 bolo HZDS premenované na ĽS-HZDS. Prezidentské voľby 2004 V prvom kole prezidentských volieb v roku 2004 Mečiar získal 32,73 % hlasov, čím sa umiestnil na prvom mieste. V druhom kole získal s 40,08 % hlasov druhé miesto, voľby prehral a prezidentom sa stal Ivan Gašparovič. Opätovne zvolený za predsedu HZDS Mečiar bol opätovne zvolený za predsedu ĽS-HZDS aj 4. júna 2005 na sneme strany v Prešove. Bol jediným kandidátom na funkciu predsedu a hlasovalo za neho 255 z 257 delegátov s hlasom rozhodujúcim. Mečiar bol lídrom HZDS 14 rokov. Počas výkonu funkcie našiel iba dvakrát vyzývateľa na súboj o predsednícku stoličku – v roku 1993 sa o to na republikovom sneme v Trnave pokúsil Milan Kňažko a v roku 2007 Viliam Veteška, ktorý však pre zdravotné komplikácie tesne pred snemom z kandidatúry odstúpil. Vo voľbách v roku 2010 ĽS-HZDS nezískalo ani 5 % hlasov a žiadni jeho kandidáti sa tak nedostali do parlamentu."}
{"id": "20896", "title": "Máj 2005 na Slovensku", "context": "[[16. máj]], [[2005]] (pondelok)  Líder ĽS-HZDS Vladimír Mečiar zostáva aj po sérii krajských snemov jediným kandidátom na post predsedu strany. SME"}
{"id": "152184", "title": "Július Humaj", "context": "Ocenenia V roku 1998 mu Vladimír Mečiar (vykonávajúci prezidentské právomoci) prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra III. triedy – vojenský druh."}
{"id": "10141", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Kritika  Vyšetrovanie zneužívania právomoci Vyšetrovateľ odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave (KR PZ) začal vo veci amnestií (v kauze únosu prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho) trestné stíhanie v roku 2017 voči V. Mečiarovi pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Vyšetrovanie bolo zastavené najprv v auguste 2017 vzhľadom na údajné premlčanie. Od októbra toho roku sa však vyšetrovanie opäť začalo a avšak v júli 2019 ho vyšetrovateľ KR PZ v Bratislave zastavil. Generálna prokuratúra SR sa po preskúmaní vyšetrovacieho spisu nestotožnila s uznesením vyšetrovateľa KR PZ v Bratislave z 24. júla 2019, ktorým zastavil trestné stíhanie a 25. novembra 2019 uložila vydať uznesenia o začatí trestného stíhania. Na obnovenie trestného stíhania v decembri 2019 upozornila TV Markíza. V období jeho vládnutia V. Mečiara je s ním spájaných viacero káuz (pozri aj politické aféry na Slovensku): Kauzy Únos Michala Kováča ml. do Rakúska. Smrť Róberta Remiáša. Amnestie pre páchateľov únosu. Privatizácia – štátne firmy (Nafta Gbely atď.) sa dostali do rúk ľudí blízkym HZDS za zlomok ich skutočnej ceny. Autoritatívne riadenie strany a štátu, ktoré viedlo k odstráneniu kritikov z radov HZDS ako Milan Kňažko (1993), František Gaulieder (1996), Ivan Gašparovič, Sergej Kozlík, Viliam Veteška. Zastrašoval nielen svojich spolustraníkov. Mal zlé vzťahy s viacerými médiami a novinármi a viacerým sa vyhrážal, ba dokonca napadol aj fyzicky. „Predseda Mečiar používa lož ako pracovnú metódu“ – povedal na sneme HZDS v marci 1993 M. Kňažko. Majetkové pomery Koncom roku 1998 Mečiar tvrdil, že vlastní len „korzičku“ (Opel Corsa) a trojizbový byt v Bratislave. V marci 1999 médiá zistili, že Mečiar je majiteľom štvorpodlažného penziónu Elektra v Trenčianskych Tepliciach, kde doteraz býva. Najprv tvrdil, že si na kúpu Elektry a jej rekonštrukciu požičal päť miliónov korún od podnikateľa (Peter Ziegle­r). Neskôr ale svoje tvrdenia zmenil a vyhlásil, že všetko financovala jeho manželka, ktorej sa podarilo za milión korún kúpiť akcie, a tie vzápätí predala za šesťdesiat miliónov. V apríli 2000 polícia začala preverovať financovanie Elektry, vo vtedajšej hodnote viac ako 41 miliónov korún. Mečiara predviedli na policajný výsluch kukláči tak, že vyhodili do vzduchu dvere jeho penziónu. Podľa Toma Nicholsona a dokumentov, ktoré má denník SME k dispozícii, kúpila 4. apríla 2005 Mečiarova manželka Margita 10-percentný podiel v akciovej spoločnosti Trend Tatry od Júliusa Rezeša mladšieho za jeden milión korún. O necelé tri mesiace, 9. júna 2005, predala tieto akcie za 60 miliónov korún spoločnosti Paola Properties z Gibraltaru. 48 miliónov z celkovej sumy 60 miliónov bola zápočtom na pôžičku, ktorú Mečiar dlžil práve Paola Properties a jej majiteľovi Petrovi Ziegle­rovi. Ďalších 12 miliónov jej vyplatili v hotovosti, aby bol Mečiar schopný platiť dane z tohto lukratívneho predaja akcií. Tieto transakcie súvisia s vysvetlením, ktoré dal Mečiar k svojej vile 20. septembra 2005, teda deň po tom, ako bol prevod akcií zapísaný do zoznamu akcionárov Trend Tatry v Centrálnom depozitári cenných papierov. Firmu Trend Tatry založili v roku 2001 Július Rezeš, Ondrej Žemba, Milan Bališ a Gabriel Vysaník. Vysaník a Bališ boli podľa Sme spolumajiteľmi spoločnosti GVM, ktorá potom v roku 2007 získala za zlomok trhovej ceny vyše milióna štvorcových metrov pozemkov vo Veľkom Slavkove. Sporný prevod pozemkov odobril nominant HZDS v Slovenskom pozemkovom fonde Branislav Bríza. \"Znova je to isté, štát odovzdal pozemok reštituentovi, potom ten pohyb ďalej už nebol vecou štátu,\" povedal v roku 2008 v diskusnej relácii Vladimír Mečiar ku kauze Čierna Voda, kde sa k lukratívnym pozemkom dostala spoločnosť blízka aktuálnemu štátnemu tajomníkovi ministerstva výstavby Martinovi Glváčovi, nominantovi Smeru-SD. Sídlo HZDS na Tomášikovej ulici 32 v Bratislave vlastnila spoločnosť s ručením obmedzeným Salus, pretože politické strany nemohli vlastniť majetok a podnikať s ním. Podľa Obchodného registra bol však od augusta 2012 jediným majiteľom firmy Salus Mečiar. Touto nehnuteľnosťou mala strana splatiť dlh asi milión eur voči vtedy už bývalému predsedovi. O tom, že budovu Mečiar potom predal koncom roka 2016, informoval denník Plus 1 deň."}
{"id": "10143", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Čestné doktoráty Prvý čestný doktorát Dr. h. c. získal 22. decembra 1995 na Moskovskej štátnej univerzite, ktorá mu ho udelila za „výrazný prínos pre rozvoj slovensko-ruských vzťahov“. Za doktora honoris causa ho navrhla aj Právnická fakulta Univerzity Komenského. Čestný doktorát získal aj na univerzite Brača Kariča v roku 1996, čo je súkromná škola a Mečiarovi udelila vôbec svoj prvý čestný doktorát. Jej zakladateľom je podnikateľ, ktorý predtým navštívil Slovensko a stretol sa aj so slovenským premiérom."}
{"id": "250914", "title": "Roman Kováč", "context": "Politická činnosť  1992 – poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR 1992 – 1994 – podpredseda vlády Vladimíra Mečiara (1992 – 1994) a poverený riadením ministerstva kontroly 1993 – neúspešne kandidoval vo voľbách prezidenta Slovenskej republiky za HZDS 1994 – podpredseda vlády Jozefa Moravčíka (1994) pre neekonomické rezorty 1994 – 1998 – poslanec NR SR zvolený za Demokratickú úniu Slovenska 2000 – 2002 – minister zdravotníctva vo vláde Mikuláša Dzurindu"}
{"id": "25524", "title": "Imrich Andrejčák", "context": "Ocenenia V roku 1998 mu Vladimír Mečiar (vykonávajúci prezidentské právomoci) prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy."}
{"id": "10139", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Ukončenie politickej kariéry Pred konaním predčasných parlamentných volieb 10. marca 2012 Mečiar oznámil odchod vedenia strany, vrátane jeho osoby, v deň po voľbách v prípade, že ĽS-HZDS nedosiahne dobrý výsledok. Strana dostala podporu 0,93 % voličov. Svoj skutočný odchod oznámil 26. apríla 2012 na rokovaní straníckeho grémia. Oficiálne sa jeho pôsobenie vo funkcii predsedu skončilo 7. septembra 2013 dňom konania republikového snemu ĽS-HZDS. 12. decembra 2013 vystúpil zo strany."}
{"id": "186364", "title": "Mečiar (priezvisko)", "context": "Známi nositelia Pozri v článku Mečiar."}
{"id": "10133", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Introduction Dr. h. c. JUDr. Vladimír Mečiar ( 26. júl 1942, Zvolen) je slovenský právnik a bývalý politik. Bol prvým (19901991), druhým (19921994) a tretím (19941998) predsedom vlády Slovenskej republiky v 90. rokoch 20. storočia. Počas prvého desaťročia po Nežnej revolúcii bol najpopulárnejším slovenským politikom. Často bol označovaný za populistu s autoritárskym správaním. S obdobím jeho vládnutia sú spojené viaceré závažné politické i ekonomické kauzy na Slovensku po novembri 1989. Vyšetrenie a objasnenie niektorých z nich znemožnil prijatím tzv. Mečiarových amnestií v roku 1998, ktoré boli zrušené až v roku 2017. Bol jediný predseda HZDS od jeho založenia v roku 1991 až do septembra 2013."}
{"id": "10136", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Predseda vlády za VPN (1990 – 1991) Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 vytvorila vládu na Slovensku koalícia VPN, Kresťanskodemokratické hnutie a Demokratická strana. Aj vďaka popularite, ktorú si stihol vytvoriť svojimi častými verejnými vystúpeniami (napr. aj počas vzbury vo väznici Leopoldov v marci 1990), sa po voľbách ocitol v role hlavného kandidáta víťaznej VPN na predsedu slovenskej vlády v rámci česko-slovenskej federácie. Mečiara vehementne odporúčal za predsedu vlády aj tribún revolúcie Milan Kňažko. Vo funkcii predsedu vlády však pôsobil kratšie ako rok od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991. Už štyri mesiace po zostavení svojej vlády v októbri 1990 postavil politickú scénu pred otázku „buď ja, alebo on“. Domáhal sa, aby odstúpil minister vnútra Anton Andráš (KDH), ale jeho žiadosti šéfovia VPN a KDH nechceli vyhovieť. Andráš odporoval, ale Mečiar trval na jeho odchode argumentujúc bizarnými obvineniami (napríklad, že chce proti nemu vytiahnuť materiály, že bol agentom KGB, ktoré aj keby mal, nakoniec nevytiahol). Mečiar zvíťazil, keď Andráš podal demisiu. Nahradil ho od 22. novembra 1990 Ladislav Pittner (KDH), s ktorým mal Mečiar neskôr tiež podobné spory (napríklad v apríli 1991, keď vypukla kauza Tisova vila). Schopnosť dramatizovať a odhaľovať (protislovenské) konšpirácie tým, že dokumenty (napríklad o spolupracovníkoch bývalej Štátnej bezpečnosti z radov žurnalistov, politikov i duchovných) našiel jednoducho na stole, neprestal používať ani v ďalšej kariére. „ Prežil som deväť pokusov o atentát ,“ tvrdil pri oslave svojej sedemdesiatky v televízii v roku 2012.Po atentátnikoch na Mečiara začali prvýkrát pátrať 26. októbra 1990 (počas sporu s Andrášom) na základe rečí pochybného kriminálnika. Vtedajší minister financií a neskorší prezident Michal Kováč vo svojich Pamätiach píše, že premiér Mečiar si stopercentnú lojalitu niektorých členov vlády vynucoval tým, že sa im vyhrážal svojimi poznatkami o ich spolupráci s ŠtB. „Bral som to ako jeho chorobnú záľubu a myslel som si, že si z toho netreba nič robiť.“ Konflikt a založenie HZDS Začiatkom roku 1991 sa dostal do otvoreného sporu s vedením VPN. 3. marca 1991 v relácii STV Hovorí predseda vlády, namiesto Mečiara vystúpil Kňažko s vyhlásením, že sa vedenie strany na čele s Fedorom Gálom snaží obmedzovať Mečiara v práci a cenzuruje ho. (Mečiar, hoci bol premiérom, nebol členom užšieho vedenia VPN. V strane začali silnieť hlasy volajúce po tom, aby práve Mečiar šéfoval VPN. Na sneme VPN v Topoľčanoch v dňoch 23. a 24. februára 1991 v súboji o post predsedu ho napokon Gál porazil. Relácia STV Hovorí predseda vlády sa nevysielala naživo, ale v STV ju nahrávali dopredu. Keď sa Mečiar od riaditeľa televízie dozvedel, že predstavitelia VPN od neho žiadali, aby im nahrávku s príhovorom odovzdal ešte pred jej odvysielaním, poslal namiesto seba do relácie Kňažka.) „Dnešná smutná skúsenosť s existenciou cenzúry, na ktorú si osobuje právo akési politbyro vo vzťahu k predsedovi slovenskej vlády, ma donútila k tomu, aby som sa verejne dištancoval od takýchto postupov“, povedal Kňažko. O dva dni na to, 5. marca 1991, vznikla platforma VPN „Za demokratické Slovensko“ (VPN-ZDS), do ktorej prešla značná časť členov VPN. Po vyostrení konfliktu s vedením VPN parlament v apríli 1991 odvolal Mečiara z funkcie predsedu vlády (na Mečiarovu stranu sa vtedy pridal aj Ján Budaj). V popularite mu to ale neuškodilo. Práve naopak, on a jeho hnutie sa tešili takmer deväťdesiat percentnej podpore. Platforma ZDS sa potom pretransformovala na politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Mečiar bol 22. júna 1991 zvolený za predsedu HZDS. Spolu s ním do HZDS odišli Michal Kováč, Kňažko, Rudolf Filkus, Augustín M. Húska, Ivan Lexa, Anna Nagyová a ďalší. Prví štyria menovaní sa stali podpredsedami."}
{"id": "19363", "title": "Ján Ducký", "context": "Stranícka kariéra  1994 – člen tieňovej vlády Hnutia za demokratické Slovensko počas pôsobenia HZDS v opozícii"}
{"id": "24110", "title": "Vojtech Tkáč", "context": "Ocenenia V roku 1998 mu Vladimír Mečiar (vykonávajúci prezidentské právomoci) prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy."}
{"id": "10137", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Predsedom vlády za HZDS s krátkou prestávkou (1992 – 1998)  Zakladateľ štátu Po voľbách roku 1992, v ktorých HZDS zvíťazilo so ziskom 37,26 % hlasov, sa 24. júna 1992 znova stal predsedom vlády Slovenska (najprv v rámci Česko-Slovenska, od 1. januára 1993 samostatného Slovenska). Ako predseda Slovenskej vlády sa podieľal na rokovaniach s českými predstaviteľmi ohľadom rozdelenia Česko-Slovenska. Podľa prieskumu agentúry MVK, ktorý sa uskutočnil 2. až 9. novembra 2007 na vzorke 1 200 respondentov 47,8 % Slovákov bolo presvedčených, že o vznik samostatnej Slovenskej republiky sa najviac zaslúžil práve on (druhý bol Václav Klaus s 9,7 %). „Faktom je a zostane, že nebyť Mečiara, 1. januára 1993 by Slovenská republika nevznikla. Žiadny z alternatívnych lídrov, ktorí boli k dispozícii (Kňažko, Kováč, Móric, Markuš, Čarnogurský a pod.), by nedokázal získať (vo voľbách) politickú podporu 38 percent hlasov, ktorá viedla k rozdeleniu ČSFR. Problém je, že na rozhodnutia, ktoré urobil, mu podpora voličov HZDS žiadny mandát nedávala.“ Napísal Peter Schutz. „Mytologizácia sprevádzala aj vznik samostatného Slovenska. Na jednej strane mnohí z politikov HZDS, či im blízki novinári, rozprávali o bájnom tisícročnom úsilí slovenského národa o samostatnosť, ale v priamom prenose tiež vytvárali z Vladimíra Mečiara otca vlasti. A to aj napriek tomu, že ešte krátko predtým chcel Mečiar dokopať Čechov do federácie a v programe HZDS sa štátoprávnych riešení nachádzalo viac, ale o samostatnosti nehovoril pred voľbami 1992 nikto okrem SNS.“ Napísal Tomáš Gális. (Otec vlasti bol v staroveku titul rímskych cisárov.)Samotný Mečiar začiatkom júla 1992 pre francúzsky denník Le Monde akýkoľvek vklad do rozpadu Československa poprel: „ Nechceme nezávislosť, tlačia nás do nej. “ Napriek tomu o polnoci 1. januára 1993 prišiel (v sprievode kňaza Antona Hlinku a predsedu Národnej rady Ivana Gašparoviča) na Námestie SNP v Bratislave a desaťtisíc dobre naladeným ľuďom zagratuloval ku vzniku samostatného Slovenska (a získaniu slobody). 1. január sa stal štátnym sviatkom – Deň vzniku Slovenskej republiky a Mečiar pokračoval v budovaní si imidžu zakladateľa štátu. Nešlo však všetko podľa jeho predstáv. 15. februára bol zvolený a 2. marca 1993 nastúpil do funkcie prvého prezidenta Michal Kováč. Na stretnutí s funkcionármi HZDS 27. a 28. novembra 1993 v Zlatej Idke, ktorého nahrávku podľa Mariána Leška sprístupnil niektorý z funkcionárov, Mečiar povedal: „ Ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme boli takí silní, že prevalcujeme všetko.. je nám to už proste jedno, my sme už bití ako žito za pozitívnu robotu, že to prevalcujeme, nech sa deje vôľa Božia, že sa do toho pustíme tak, že sa potom budú všetci diviť. “ Jeho predtucha sa splnila. Tri mesiace po Zlatej Idke stratila Mečiarova vláda parlamentnú väčšinovú podporu. Prezident Michal Kováč v marci 1994 predniesol v národnej rade správu o stave spoločnosti, v ktorej kritizoval jeho spôsob vládnutia, čo nakoniec viedlo k predčasným voľbám. Predseda s prestávkou Úrad predsedu vlády zastával do 14. marca 1994, kedy bola jeho vláda odvolaná a nastúpila vláda Jozefa Moravčíka. Po voľbách koncom roka 1994, v ktorých jeho strana opäť zvíťazila, bol od 13. decembra 1994 do 29. októbra 1998 znovu predsedom vlády SR. Počas tejto jeho vlády bol 31. augusta 1995 unesený syn slovenského prezidenta Michal Kováč ml. do rakúskeho Hainburgu a medzi hlavných podozrivých sa dostala slovenská tajná služba SIS. Spojka korunného svedka únosu Róbert Remiáš následne v apríli 1996 zhorel pri výbuchu auta v Karlovej Vsi. Páchateľov únosu a súvisiacej vraždy Remiáša (ak by boli obviňovaní ľudia spájaní s únosom) Mečiar v roku 1998 amnestoval. Tiež došlo k protiústavnému odvolaniu poslanca Františka Gauliedera (1996) a zmareniu referenda o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta (1997). Slovensko sa začalo pomaly dostávať do medzinárodnej izolácie a nepočítalo sa s jeho prijatím do Európskej Únie ani do NATO."}
{"id": "112422", "title": "Juraj Schenk", "context": "Ocenenia V roku 1998 mu Vladimír Mečiar (vykonávajúci prezidentské právomoci) prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy."}
{"id": "35750", "title": "Alojz Engliš", "context": "Ocenenia V roku 1998 mu Vladimír Mečiar (vykonávajúci prezidentské právomoci) prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Kategória:Narodenia v 1947 Kategória:Osobnosti z Levíc Kategória:Slovenskí politici Kategória:Politici ĽS-HZDS Kategória:Poslanci NR SR (1998 – 2002) Kategória:Držitelia Radu Ľudovíta Štúra I. triedy"}
{"id": "600359", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Po voľbách v septembri 1998, v ktorých opäť tesne zvíťazil, nebola jeho strana schopná vytvoriť koalíciu a preto sa predsedom vlády stal Mikuláš Dzurinda. Mečiar, hoci bol lídrom kandidátky HZDS, do poslaneckej lavice nezasadol. Vzdal sa funkcie poslanca a na jeho miesto nastúpil ako náhradník Ivan Lexa. Odchádzajúci premiér tvrdil, že po odchode z funkcie stále vlastní iba trojizbový byt a starú „korzičku“.\n„Je to koniec slovenskej cesty. Tá sa týmito voľbami skončila,“ povedal Mečiar 30. septembra 1998 v poslednom príhovore v STV v relácii Ako ďalej, pán premiér. Na rozlúčku zaspieval. „S Pánom Bohom, idem od vás, neublížil som, neublížil som, žiadnemu z vás.“"}
{"id": "52556", "title": "Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2006", "context": "Introduction 331x331bod Parlamentné voľby na Slovensku v roku 2006 boli predčasné parlamentné voľby, ktoré sa konali v sobotu 17. júna 2006. Ich dôsledkom bol koniec druhej vlády Mikuláša Dzurindu a vznik prvej vlády Roberta Fica 8. júla 2006."}
{"id": "18897", "title": "Politický vývoj Slovenska od roku 1989", "context": "Volebné obdobie 2002 – 2006 Parlamentné voľby vyhralo so ziskom 19,5 % hlasov HZDS. Druhá s 15,09 % bola Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ). Smer so ziskom 13,46 % obsadil tretie miesto. Stranu maďarskej koalície (SMK) podporilo 11,16 % voličov, Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) 8,25 a Alianciu nového občana (ANO) 8,01 %. Do parlamentu sa dostala ešte Komunistická strana Slovenska (KSS) so 6,32 percentnou podporou. 8. októbra 2002 koaličnú zmluvu slávnostne podpísali v Bratislave predseda SDKÚ Mikuláš Dzurinda, predseda SMK Béla Bugár, predseda KDH Pavol Hrušovský a predseda ANO Pavol Rusko a o 8 dní neskôr – 16. októbra vymenoval prezident Rudolf Schuster novú vládu pod vedením staronového premiéra Mikuláša Dzurindu. Členovia vlády (podľa oficiálnej fotografie, v poradí na fotografii): Ivan Šimko, 24. septembra 2003 ho prezident odvolal, nahradil ho Juraj Liška 10. októbra 2003. Daniel Lipšic Ľudovít Kaník, 17. októbra 2005 podal demisiu do rúk prezidenta SR. V ten istý deň ho nahradila Iveta Radičová Rudolf Chmel Pál Csáky Pavol Prokopovič Eduard Kukan Zsolt Simon Mikuláš Dzurinda Vladimír Palko, 7. február 2006 László Gyurovszky Ivan Mikloš Martin Fronc László Miklós Robert Nemcsics, podal demisiu, 10. septembra 2003 ju prezident Rudolf Schuster prijal Pavol Rusko od 24. septembra 2003 do 24. augusta 2005. Pavla Ruska odvolal z funkcie prezident Ivan Gašparovič na návrh Mikuláša Dzurindu. Jirko Malchárek od 4. októbra 2005 Rudolf Zajac Vládne krízy 2002 – 2005 Prvýkrát sa strany koalície dostali do sporu koncom roka 2002 kvôli nomináciám do Dozornej rady Slovenských elektrární. KDH tvrdilo, že do orgánov podniku sa dostali nominanti ANO a žiadalo zastúpenie všetkých vládnych strán v riadiacich a kontrolných orgánoch elektrární. Po tejto kríze aj SDKÚ, SMK a ANO odmietli politické nominácie vo všetkých relevantných podnikoch s majetkovou účasťou štátu. Ďalšiu krízu spôsobilo odpočúvanie denníka SME. Začiatkom roka 2003 vyzval vtedy podpredseda parlamentu Pavol Rusko ministra vnútra Vladimíra Palka na odstúpenie z funkcie, kvôli odpočúvaniu Ruskovho mobilného telefónu. Palko argumentoval chybou v odpočúvacom zariadení a navyše podľa neho a ďalšieho vyšetrovania išlo o odpočúvania SIS. Polícia nakoniec došla k záveru, že odpočúvaná bola redakcia denníka SME. Zachytený bol nepodstatný rozhovor o Vianociach. 16. a 17. mája 2003 sa uskutočnilo Referendum na Slovensku o vstupu do Europskej Únie. Po kauze so zmenkami bol po výzvach KDH z vlády odvolaný Pavol Rusko. Časť poslancov ANO, ktorá mu ostala verná prestala podporovať vládnu koalíciu. Rozkol v ANO umožnil aj obštrukciu v parlamente, ktorú sa podarilo ukončiť 21. septembra 2005. Vláda závisela od lojality viacerých nezávislých poslancov, podľa opozície podplatených finančnými skupinami. Ďalšia kríza sa objavila v januári 2006, keď minister zahraničných vecí Eduard Kukan odmietol vláde predložiť Zmluvu o výhrade svedomia, čím zablokoval akúkoľvek ďalšiu snahu o jej prijatie, napriek tomu, že to bolo súčasťou programového vyhlásenia druhej Dzurindovej vlády. KDH následne vystúpilo z vlády, čo viedlo k predčasným voľbám 2006."}
{"id": "37797", "title": "Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 1994", "context": "Pozri aj  Zoznam politických strán a politických hnutí na Slovensku Volebné obdobie 1994 – 1998"}
{"id": "16848", "title": "Ivan Gašparovič", "context": "Prezident Slovenskej republiky  Prvé obdobie V prezidentských voľbách v roku 2004 dostal Ivan Gašparovič 442 564 hlasov (22,28 %). Prvý bol Vladimír Mečiar, ktorý dostal 650 242 hlasov (32,73 %). Obaja kandidáti postúpili do druhého kola. V druhom kole Vladimír Mečiar získal 722 368 hlasov (40,08 %). Jeho súper Ivan Gašparovič však získal 1 079 592 hlasov (59,91 %) a bol zvolený za prezidenta. Do funkcie inaugurovaný 15. júna 2004. Dňa 18. februára 2006 bol na kongrese strany Hnutie za demokraciu zvolený za čestného predsedu. Ozvali sa aj kritické hlasy, že prezident tým porušil svoj predvolebný sľub občanom, že bude nezávislým prezidentom. Druhé obdobie V svojich druhých prezidentských voľbách dostal v prvom kole Ivan Gašparovič 876 061 hlasov (46,70 %). Druhé miesto obsadila Iveta Radičová, ktorá od voličov získala 713 735 hlasov (38,05 %). Obaja kandidáti postúpili do druhého kola. V druhom kole Radičová získala 988 808 hlasov (44,46 %). Ivan Gašparovič sa umiestnil znovu na prvom mieste s 1 234 787 hlasmi (55,53 %) čím bol po druhýkrát zvolený za prezidenta. Do funkcie prezidenta SR bol inaugurovaný 15. júna 2009. V prieskume Inštitútu pre verejné otázky z februára 2012 dôveru prezidentovi vyjadrilo 8 % opýtaných. Predošlý rok Ivanovi Gašparovičovi dôverovalo o 4 % ľudí viac. Počas 2. funkčného obdobia nepredniesol ani jednu správu o stave krajiny napriek tomu, že mu Ústava takúto povinnosť ukladá. Gašparovičovo funkčné obdobie sa skončilo 15. júna 2014, keď bol inaugurovaný prezident Andrej Kiska. Ústavný súd 4. decembra 2014 zverejnil rozhodnutie, že prezident Ivan Gašparovič porušil práva Jozefa Čentéša jeho nevymenovaním za generálneho prokurátora. Prisúdil mu odškodné 60 000 €."}
{"id": "62769", "title": "Zoznam politických strán a politických hnutí na Slovensku", "context": "Pozri aj  Politická strana Politické hnutie Politický vývoj Slovenska od roku 1989 Politika"}
{"id": "237234", "title": "Voľba prezidenta Slovenskej republiky", "context": "Priama voľba (od 1999) Od roku 1999 sú voľby prezidenta Slovenskej republiky priame, prezidenta volia priamo občania na funkčné obdobie piatich rokov."}
{"id": "249661", "title": "Vláda Slovenskej republiky od 13. decembra 1994 do 30. októbra 1998", "context": "Legitimita vlády od občanov SR a jej zloženie koaličná strana počet hlasov vo voľbách % zisk počet mandátov v NR SR počet kresiel vo vláde predseda strany HZDS 1 005 488 34,96 % 61 12 Vladimír Mečiar RSS (NAS) 1 Pavel Delinga ZRS 211 321 7,34 % 13 4 Ján Ľupták SNS 155 359 5,40 % 9 2 Ján Slota koalícia spolu 1 372 168 48,02 % 83 19 spolu SR 2 875 458 100 % 150 19"}
{"id": "18895", "title": "Politický vývoj Slovenska od roku 1989", "context": "Volebné obdobie 1994 – 1998 NR SR sídlila až do roku 1994 v Bratislave v Župnom dome. Provizórium v Župnom dome sa skončilo presťahovaním NR SR do jej súčasnej budovy na hradnom vrchu v Bratislave. Jej výstavba sa začala v júni 1986. 30. septembra a 1. októbra 1994 sa uskutočnili predčasné parlamentné voľby, ktorých víťazom sa stala koalícia HZDS a Roľníckej strany Slovenska (RSS). Ich celkový zisk bol 34,97 %. Podľa niektorých kritikov HZDS výrazne k víťazstvu pomohla hlavná spravodajská relácia verejnoprávnej televízie, v tom čase Aktuality STV , ktoré informovali, že Mečiarovi nebolo umožnené voliť. Neskôr Slovenská volebná komisia reagovala vyhlásením, že STV porušila volebný zákon odvysielaním príspevku o V. Mečiarovi v prvý deň volieb. Pätnásť redaktorov STV sa dištancovalo od kolegov Ivety Beníkovej a Igora Kubiša, ktorí sa na tomto porušení zákona podieľali. Hneď po voľbách, na jeseň 1994 funkcionári HZDS Oľga Keltošová a Ivan Lexa navštívili prezidenta Kováča a vyzvali ho, aby podal demisiu. Ten odmietol. Vládna koalícia bola v decembri vytvorená z víťaza volieb HZDS, Slovenskej národnej strany (SNS) so ziskom 5,4 % a Združenia robotníkov Slovenska (ZRS), ktoré získalo 7,34 % hlasov voličov. Premiérom Slovenskej republiky sa stal V. Mečiar (pozri členovia vlády). Politickej opozícii po voľbách odkázal: „Je po voľbách, zvyknite si!“. Tento výrok charakterizoval celé nasledovné obdobie, kedy takmer všetku moc v štáte uchvátila vtedajšia vládna koalícia. Niektoré kontroverzné kroky vyvolali silné reakcie doma aj v zahraničí. Kritické ohlasy Medzi kroky, ktoré boli vyčítané tretej vláde Vladimíra Mečiara patrí: Ustanovujúca schôdza Národnej rady SR (1994) Konala sa 3. a 4. novembra 1994. Zúčastnilo sa jej všetkých 150 právoplatne zvolených poslancov a prezident Michal Kováč. Po skladaní poslaneckých sľubov nasledovali voľby predsedov výborov NR SR a ich členov, pričom bola porušená dohoda politických strán o princípe pomerného zastúpenia v NR SR. V tajných voľbách bol za predsedu NR SR zvolený Ivan Gašparovič a za podpredsedov Augustín Marián Húska a Ján Ľupták. Obidvom schôdzam predsedal Ivan Gašparovič, ktorý bol predsedom NR SR aj v predchádzajúcom volebnom období. V 11 parlamentných výboroch obsadila tichá koalícia HZDS – ZRS – SNS, ktorá mala spolu 83 poslancov všetkých predsedov (HZDS-RSS ôsmich, ZRS dvoch a SNS jedného). Do Výboru pre životné prostredie a ochranu prírody bola na návrh koaličných poslancov (hlavne Oľgy Keltošovej) zaradená väčšina opozičných poslancov. Z Výboru pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport bol do tohto výboru preradený napríklad aj Juraj Švec, rektor Univerzity Komenského. „Pri zadeľovaní poslancov do výborov išlo často o sladkú pomstu,“ napísal vtedajší poslanec HZDS a šéfredaktor denníka Slovenská republika Ján Smolec. O 23:07 hod. sa začala 2. schôdza NR SR. Tichá koalícia HZDS – ZRS – SNS, ktorá mala spolu 83 poslancov, začala pod heslom „Víťaz berie všetko“ uplatňovať svoju predstavu „demokracie“. Koaliční poslanci vyslovili nedôveru ministrovi vnútra Ladislavovi Pittnerovi a ministrovi privatizácie Milanovi Janičinovi, napriek tomu, že vláda Jozefa Moravčíka už podala demisiu. Po tomto akte zostali v rokovacej sieni len traja poslanci opozície. 83 zákonodarcov koalície rokovalo celú noc. Vydržal s nimi nakoniec len jeden poslanec opozície – podpredseda SDĽ Robert Fico. Koaliční poslanci odvolali všetkých členov Rady Slovenskej televízie a Rozhlasovej rady a zvolili nových, odvolali aj predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Jozefa Oleja a podpredsedu Milana Hudana, generálneho prokurátora Vojtecha Bacha a za nového zvolili Ľudovíta Hudeka. Odvolali aj všetkých členov Prezídia a Dozornej rady Fondu národného majetku, za nového predsedu Prezídia FNM zvolili Štefana Gavorníka. Ráno o 5:15 koaliční poslanci prijali zákon o zrušení rozhodnutí vlády o privatizácii podnikov po 6. septembri 1994. Vymenovala nových členov osobitého kontrolného orgánu parlamentu na kontrolu činnosti SIS. Jeho predsedom sa stal Ivan Lexa. Vytvorila sa aj dočasná komisia na preskúmanie právoplatnosti voľby poslancov za Demokratickú únia Slovenska. Komisiu viedol Dušan Macuška. Protiústavne boli vytvorené dve komisie na prešetrenie príčiny pádu druhej Mečiarovej vlády v marci 1994. Hlasovanie o personálnej zmene vo funkcii ústredného riaditeľa STV a Slovenského rozhlasu bolo posledným bodom schôdze. Z funkcie riaditeľa Slovenského rozhlasu bol odvolaný Vladimír Štefko a zvolený bol Ján Tužinský. Noc, keď za dvanásť hodín rokovania poodvolávali koaliční poslanci funkcionárov zo štátnych orgánov, na ktoré má parlament dosah, a dosadili tam svojich ľudí niektorí (napr. Béla Bugár) označili ako slovenskú noc dlhých nožov. Z dôležitých štátnych funkcií bolo odvolaných 38 ľudí. Ovládnutie parlamentu bolo len začiatkom mohutnej ofenzívy, do ktorej v tú noc Mečiar prešiel. Až neskôr jeho oponenti pochopili, že ide o snahu \"zmocniť sa celého štátu\". 24. novembra 1994 vyjadrila Európska únia znepokojenie nad priebehom oboch schôdzí, pričom okrem opozície prejavila pochybnosti aj široká odborná a laická verejnosť. Priebeh schôdze potvrdil slová, ktoré povedal Mečiar na stretnutí predstaviteľov HZDS v rekreačnom zariadení VSŽ v Zlatej Idke pri Košiciach rok predtým – 27. a 28. novembra 1993 a ktoré vyšli prepísané v denníku Slovenský východ: „Prevalcujeme to všetko, nech sa deje vôľa Božia, že sa budú všetci diviť!“ Z prepisu prejavu V. Mečiara známeho ako „parný valec zo Zlatej Idky“ Zavlečenie Michala Kováča ml. do cudziny (1995) Róbert Remiáš zahynul pri výbuchu auta (29. apríla 1996) Zahynul 29. apríla 1996 okolo 22:15 po výbuchu automobilu značky BMW, na križovatke ulíc Karloveská, Botanická a Devínska cesta. Vyšetrovanie preukázalo, že príčinou výbuchu automobilu na kombinovaný benzínový aj plynový pohon bolo asi 150 až 200 g výbušniny. Vyjadrenie Mečiara k záverom vyšetrovania smrti Remiáša pri rozprave o návrhu na zrušenie amnestií 18. októbra 2006: „Rozhodnutie je, že skutok sa nestal . To znamená žiadne ovplyvňovanie, objednávanie vraždy nebolo. Rozhodol ten, kto je oprávnený rozhodnúť. Ostatní ste gágaji, táraji a pre mňa prďúsi.“ Kauza František Gaulieder (december 1996) 4. decembra 1996 vylúčili poslanci vtedajšej vládnej koalície z parlamentu nezávislého poslanca Františka Gauliedera (do parlamentu kandidoval za HZDS) proti jeho vôli. Jeho vylúčenie odôvodňovali listom, ktorý vraj poslal predsedovi parlamentu Ivanovi Gašparovičovi, kde malo byť jeho vzdanie sa poslaneckého mandátu. Vládna koalícia svoje rozhodnutie nezmenila ani napriek Gauliederovmu nesúhlasu, ktorý dal najavo slovne i písomne, a ani napriek tomu že o nezákonnosti tohto ich rozhodnutia rozhodol aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa vyjadrenia Richarda Rapanta (predseda senátu ÚS SR), senát ÚS SR zistil, že list na základe ktorého NR SR rozhodla o F. Gauliederovi je list z 26. júla 1994, ktorý podpísal v bratislavskom Istropolise za prítomnosti ďalších kandidátov na poslancov pre blížiace sa voľby. Ďalšie fakty hovoria o tom, že kandidáti na poslancov popri tomto liste podpísali aj zmluvu s HZDS podľa paragrafu 51 Občianskeho zákonníka, v ktorej sa k niečomu zaviazali, kde bol podpis overený prítomnou pracovníčkou. Po podpísaní zmluvy budúci poslanci podpísali aj abdikačný list. Tieto abdikačné listy poslancom odovzdané neboli a boli k dispozícii u niekoho iného. Na abdikačnom liste z tohto dátumu podpis F. Gauliedera nie je overený, ale 4. novembra 1996 bolo jeho overenie v NR SR preukazované poslednou stranou zmluvy s HZDS na ktorej bol podpis overený. Z toho vyplýva, že abdikačný list, ktorý F. Gaulieder nevlastnil, nemohol poslať parlamentu. Kauza Ladislav Hruška (1997) Vo februári 1997 do parlamentu po zosnulom poslancovi Slovenskej národnej strany Bartolomejovi Kuncovi nastúpil Ladislav Hruška, hoci podľa volebného zákona mal nastúpiť Emil Spišák. Zmarené referendum (1997) 13. marca prezident Michal Kováč vyhlásil referendum na 23. a 24. máj so štyrmi otázkami: tri sa týkali vstupu SR do NATO a štvrtá otázka priamej voľby hlavy štátu. 22. apríla vláda SR prijala uznesenie, v ktorom konštatovala rozpor v otázke o priamej voľbe hlavy štátu (ktorú presadzovala opozícia) s Ústavou SR a platnou legislatívou. Zároveň uložila ministrovi vnútra nedistribuovať hlasovací lístok s otázkou referenda o priamej voľbe prezidenta. 25. apríla sa Ústredná komisia pre referendum (ÚKR) uzniesla, že rozhodnutie vlády nedistribuovať hlasovací lístok so štvrtou otázkou je v rozpore s platným právnym poriadkom. Minister vnútra Gustáv Krajči s tým nesúhlasil a zdôraznil, že ministerstvo vnútra má „do pondelka čas, aby sme povedali, ako budeme postupovať“. 28. apríla ministerstvo predložilo Ústrednej komisii pre referendum návrh dvoch hlasovacích lístkov: na jednom lístku boli 3 otázky súvisiace so vstupom SR do NATO a na druhom otázka o priamej voľbe prezidenta. ÚKR to odmietla. 5. mája schválila vlastnú predlohu lístka a rozhodla, že „bolo vyhlásené jedno referendum s jedným hlasovacím lístkom so štyrmi otázkami a na jeho druhej strane bude vytlačená príloha návrhu ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta občanmi“. Rovnako zaviazala ministerstvo predložiť 7. mája predlohu lístka, aby ju mohla opečiatkovať. V určený termín však ÚKR mohla len konštatovať, že ministerstvo neplní uznesenia a nepredložilo vzor hlasovacieho lístka so štyrmi otázkami. Ďalší týždeň, 15. mája minister vnútra Gustáv Krajči rozhodol, že kým Ústavný súd nevydá rozhodnutie, či je možné referendom meniť ústavu, bude blokovať distribúciu lístka so 4. otázkou – napriek tomu, že je to v rozpore s uzneseniami ÚKR. 20. mája nariadil prednostom (krajských úradov) nedistribuovať hlasovacie lístky. Zároveň požiadal prezidenta o odloženie referenda, ten to 21. mája 1997 odmietol. Dňa 21. mája 1997 (dva dni pred referendom) Ústavný súd prerokoval podnet skupiny poslancov a vydal uznesenie č. 139/1997 Z.z., že Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda bola otázka o zmene Ústavy. Zároveň však Ústavný súd rozhodol, že príloha rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o vyhlásení referenda k štvrtej otázke odporuje § 2 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda. Minister vnútra Gustáv Krajči s odvolaním sa na rozhodnutie Ústavného súdu nechal na vlastnú zodpovednosť nanovo vytlačiť lístky len s prvými troma otázkami. Referendum sa konalo 23. – 24. mája 1997, v niektorých volebných obvodoch boli distribuované hlasovacie lístky s tromi a niekde so štyrmi otázkami, niekde sa vôbec referendum nekonalo. Celé referendum sprevádzali organizačné zmätky. 30. septembra prokurátor JUDr. Michal Barila obvinil Gustáva Krajčiho pre trestné činy marenia prípravy a priebehu volieb alebo referenda a z trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery . Na podnet Ivana Šimka, ktorý podal na Ústavný súd sťažnosť, súd vo februári 1998 vyhlásil, že Ministerstvo vnútra porušilo ústavné právo občana (Ivana Šimka) zúčastniť sa na referende . 20. februára 1998 prezident Michal Kováč znovuvyhlásil referendum na 19. apríla 1998. Hodiny a Mečiarove amnestie (marec 1998) Digitálne hodiny umiestnené oproti prezidentskému palácu, nápad marketingového \"mága\" HZDS a neskôr aj Smeru Fedora Flašíka, niekoľko mesiacov odratúvali dni do skončenia volebného obdobia prezidenta Kováča – 2. marca 1998. 3. marca 2003 vláda po prevzatí právomoci prezidenta referendum zrušila a v ten istý deň Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident udelil amnestiu únoscom Michala Kováča ml. a za trestné činy spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda. Gustáv Krajči sa v roku 2003 k zmareniu referenda vyjadril: \"Mal som dve možnosti – podať demisiu, alebo realizovať vládne uznesenie\" , ale zároveň uznal, že mohol aj rešpektovať návrhy prezidenta Kováča a počkať na výsledok referenda. Nový volebný zákon (1998) Na jar 1998 sa objavili snahy HZDS o prijatie volebného zákona fakticky likvidujúceho koalície. Krok, ktorý bol namierený najmä proti Slovenskej demokratickej koalícii (SDK), ktorá by podľa nového zákona potrebovala získať 25 % aby sa dostala do parlamentu vyústil do zmeny koalície SDK na samostatnú stranu SDK. Mala to byť strana len na účely volieb. Mala 150 členov, presne toľko, koľko mohlo kandidovať za poslancov vo voľbách. Jej predsedom sa na ustanovujúcom sneme 4. júla 1998 stal Mikuláš Dzurinda. Snahy o ovládnutie médií (1997 až 1998) Ústredný riaditeľom STV sa po Jozefovi Darmovi stal v decembri 1996 Igor Kubiš. Kubiš využíval aj denník Koridor, ktorý bol blízky HZDS. Zatiaľ čo vládni politici mali v STV dvere otvorené dokorán, pre opozičných sa „verejnoprávna“ televízia stala nedostupnou. Zato boli pravidelne na pranieri v Kapustových (redaktor STV) Fašírkach (raz za dva týždne v roku 1998). O údajných pokleskoch opozičníkov vypovedali okrem toho rôzni utajení svedkovia. Podľa niektorých indícií sa za vyštvorčekovanými hlavami skrývali tajnou službou vydieraní ľudia. Dokumenty s pochybnými svedkami však boli nehodnoverné už len preto, že nemali uvedených autorov. Rada STV v auguste 1997 a v máji 1998 po najkrikľavejších prešľapoch opakovane upozorňovala Kubiša na neprofesionalitu spravodajstva a neúspešne ho žiadala, aby zabezpečil nápravu. Provládny denníka Slovenská republika vydávala síce spoločnosť Salus, s. r. o., v ktorej jedným z vlastníkov bolo HZDS. Denník Slovenská republika viedol ako šéfredaktor poslanec HZDS Ján Smolec do 1. septembra 1996, potom Eduard Fašung, potom od 1997 Jaroslav Rezník st. Podľa odborných odhadov k tomuto hnutiu mal vtedy veľmi blízko aj každý tretí regionálny denník. Napríklad na východnom Slovensku to boli denníky Lúč , Košický večer a Nové korzo , ktoré sa nachádzali pod kontrolou Rezešových železiarní (VSŽ). Tretia Mečiarova vláda získavala vplyv v médiách aj prostredníctvom štátnych podnikov, od ktorých mnohé noviny záviseli kvôli príjmom z reklamy. Pred voľbami v roku 1998 to boli najmä vtedajšie Slovenské elektrárne. Neposlušnú tlač sa vláda pokúsila už rok predtým potrestať zvýšenou daňou z pridanej hodnoty z dovtedajších 6 na 23 percent, ak významnú ak významnú časť obsahu bude tvoriť inzercia, erotika alebo pornografia. Väčšina celoštátnych denníkov v novembri 1997 vtedy vyšla na protest s vybielenou titulnou stranou, protestovali aj medzinárodné novinárske organizácie. Vedenie súkromného Rádia Twist sa zase malo spamätať a prestať s opozičným vysielaním po vypnutí prívodu elektrickej energie pre vysielač Sitno trvajúcom od 27. 11. do 4. 12. 1997. Kauza Gamatex alebo \"Zachráňte Markízu\" bol obchodný spor firmy Mariana Kočnera Gamatex proti Pavlovi Ruskovi o ovládnutie televízie Markíza, ktorý vyvrcholil v septembri 1998, dva týždne pred parlamentnými voľbami. Na stranu Ruskovej televízie sa vtedy postavili niektorí opoziční politici a časť verejnosti. Demonštrácia pred televíziou sa zmenili na veľký 48-hodinový happening. Okrem iných 16. septembra 1998 tu rečnili Mikuláš Dzurinda aj Róbert Fico. Na \"Zachráňte Markízu\" prišli stovky, možno tisíce ľudí (bojovať za Markízu, slobodu slova a demokraciu). Slovensko a prístupové rokovania do NATO a Európskej únie Napriek tomu že vláda, ktorá vzišla z volieb v roku 1994 mala v programovom vyhlásení ako svoju prioritu vstup Slovenska do Európskej únie, predstavitelia vládnych strán spochybňovali kritériá, splnením ktorých EÚ podmieňovala vstup Slovenska do únie. Rozdielne postoje mali aj jednotlivé vládne strany: SNS bola vyslovene proti integrácii, ZRS nemalo k integrácii jednoznačný názor a predstavitelia HZDS (ktoré malo vstup do EÚ aj vo volebnom programe) mali k integrácii tiež skôr skeptický postoj. Neochota vládnych predstaviteľov podriadiť sa určitým kritériám sa prejavila hlavne po roku 1995, kedy inštitúcie EÚ (Európska komisia a Európsky parlament) a jej zástupcovia začali upozorňovať slovenských štátnych predstaviteľov, že niektoré trendy vnútropolitického vývoja Slovenska nezodpovedajú kritériám na vstup do EÚ. V februári 1996 navštívil Slovensko komisár EÚ pre zahraničné vzťahy Hans van den Broek, ktorý sa počas návštevy vyjadril, že Slovensko má priestor na podstatné zlepšenie situácie v oblasti fungovania inštitúcií zabezpečujúcich demokraciu, právny štát, slobodu tlače a dodržiavanie ľudských a menšinových práv. Po návrate do Bruselu vyjadril komisár EÚ určité obavy o politický vývoj na Slovensku. Koncom februára EÚ opäť poukázala na nedostatky Slovenska v naplňovaní princípov demokracie a ochrany práv menšín, toto stanovisko odovzdala Slovensku na zasadnutí Asociačnej rady EÚ-SR. Ďalšie vyhlásenie EÚ dostalo Slovensko v marci 1996 v súvislosti so schválením Trestného zákona (tzv. zákona na ochranu republiky) Národnou radou SR. EÚ vyjadrila znepokojenie nad jednotlivými ustanoveniami novely, ktoré poškodzujú demokratické práva a vyzvala Slovensko, aby ich starostlivo preskúmala v súvislosti s prihláškou Slovenska do EÚ. Začiatkom júna 1996 sa v Bruseli uskutočnilo rokovanie spoločného parlamentného výboru EÚ a SR. Rokovanie sa vyznačovalo kritickým hodnotením úrovne pripravenosti SR na plnenie politických kritérií na vstup do EÚ. Pred odovzdávaním vyplneného dotazníka SR na vstup do EÚ spochybnil predpoklady Slovenska na vstup nemecký kancelár Helmut Kohl, ktorý sa vyjadril že vnútorný vývoj na Slovensku škodí obrazu Slovenska, pričom predpoklady Slovenska na vstup do EÚ sa nielen nezlepšili, ale naopak zhoršili. V októbri 1996 veľvyslanec EÚ na Slovensku George Zavvos a veľvyslanec USA Ralph Johnson zdôraznili potrebu uskutočniť demokratické zmeny, aby Slovensko bolo akceptované v NATO aj v EÚ. Veľvyslanec Zavvos vyhlásil, že Slovensko musí ešte veľa urobiť v ekonomickej a politickej oblasti, aby mohla počítať so vstupom do EÚ. Vtedajší minister zahraničných vecí SR Pavol Hamžík na margo vyjadrení Johnsona a Zavvosa vyhlásil: „ Nevidím dôvod, aby ministerstvo zaujímalo stanovisko k vystúpeniam veľvyslancov, ktorých tu je X. „ V októbri 1996 sa v Bratislave konalo zasadnutie spoločného parlamentného výboru EÚ-SR, na ktorom vystúpil premiér SR Vladimír Mečiar, ktorý zdôraznil, že SR vynakladá veľa úsilia na dosiahnutie strategických cieľov integrácie, pritom ničím a nijako nezaostáva za okolitými štátmi. V novembri na mítingu HZDS Vladimír Mečiar na margo upozornení predstaviteľov EÚ k posilneniu demokracie na Slovensku uviedol, že si „ treba vypočuť každého, ale urobiť si po svojom “. V decembri 1996 Európsky parlament prijal rezolúciu týkajúcu sa vylúčenia poslanca Františka Gauliedera z Národnej rady SR. EP požiadal NR SR, aby prehodnotila svoje rozhodnutie a upozornil slovenskú vládu, že zachovanie základných demokratických princípov vrátane slobodného výkonu poslaneckého mandátu je podmienkou pre uskutočnenie a budovanie spolupráce s EÚ. V marci 1997 sa v Bratislave uskutočnila návšteva podpredsedu EK Leona Brittana. Niekoľko dní pred touto návštevou minister zahraničných vecí SR Pavol Hamžík vyjadril nádej, že návšteva podpredsedu EK sa stane príležitosťou pre stupňovanie dialógu s EÚ. Počas svojej návštevy Brittan upozornil na také prejavy v politickom živote Slovenska, ktoré vyvolávajú u zahraničných pozorovateľov obavy. Podpredseda EK zdôraznil význam rešpektovania „neekonomických kritérií“ členstva v EÚ. Vyzval vládu Slovenska, aby zvážila uzavretie dohody o voľnom obchode s Ruskom, pretože takáto dohoda by bola v rozpore s úsilím Slovenska vstúpiť do EÚ. V máji 1997 navštívil Bratislavu minister zahraničných vecí Nemecka Klaus Kinkel, ktorý odovzdal slovenským štátnym predstaviteľom písomný zoznam výhrad, ktoré Európska únia a NATO majú voči vnútropolitickému vývoju na Slovensku (neprijatie zákona o jazyku národnostných menšín, zákon o vysokých školách, konflikt medzi predsedom vlády a prezidentom, kauza Gaulieder). Po stretnutí s Kinkelom minister zahraničných vecí Hamžík vyhlásil, že nevidí dôvod, prečo by malo byť Slovensko z prvej vlny rozširovania vynechané. Na zmarené referendum o priamej voľbe prezidenta a vstupe SR do NATO reagovala koncom mája 1997 Európska únia vyhlásením, v ktorom vyjadrila obavy z odohrávajúcich sa udalostí, upozornila na právoplatné rozhodnutia Ústavného súdu SR a Ústrednej komisie pre referendum a vyzvala vládu SR, aby rešpektovala právny štát a princípy, ktoré sú nevyhnutné na upevnenie demokratickej spoločnosti. Koncom mája navštívil Bratislavu komisár EÚ Hans van den Broek, ktorý po stretnutí so slovenskými predstaviteľmi vyhlásil, že právny štát a demokracia nie sú na Slovensku dostatočne zakorenené, poukázal pritom na kauzu zmareného referenda. Koncom júna 1997 navštívila Brusel ministerka zahraničných vecí Zdenka Kramplová. Komisár van den Broek zopakoval počas rozhovorov s ňou výhrady EK voči Slovensku, zdôraznil však pretrvávajúci záujem o prijatie Slovenska za riadneho člena. Kramplová poukázala na dostatok času na splnenie všetkých podmienok na vstup, na snahu vlády o dosiahnutie vnútropolitického konsenzu a o vyslanie signálu, že Slovensko chce vstúpiť do EÚ medzi prvými krajinami. V polovici júla 1997 EK rozhodla, že Slovensko nebude prizvané na rokovanie o vstupe SR do EÚ. V Posudku EK k žiadosti Slovenska o členstvo v EÚ sa uvádza, že: „ … na Slovensku stále existuje medzera medzi ústavnými ustanoveniami a politickou praxou. “ Komisia zistila, že „ vláda práva a demokracie nie je stále dostatočne hlboko zakorenená. Toto bude vyžadovať väčšiu otvorenosť k opozičným názorom, spoľahlivé fungovanie štátnych inštitúcií a rešpektovanie ich jednotlivých úloh v ústavnom poriadku “. Napriek deklarovanej snahe o vstup do Európskej únie vláda v rokoch 1994 – 1998 tento prakticky zablokovala a znemožnila. Až vláda, ktorá vzišla z volieb v roku 1998, znovu obnovila vstupné rokovania s EÚ."}
{"id": "448477", "title": "1994 na Slovensku", "context": "Udalosti  September - Október 30. september a 1. október - Prvé voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 1994 vyhralo Hnutie za demokratické Slovensko - Roľnícka strana Slovenska ziskala 34,97% hlasov a 61 mandátov v Národnej rade Slovenskej republiky. December 13. december – Prezident Michal Kováč vymenoval prvú vládu samostatnej Slovenskej republiky. Viedol ju Vladimír Mečiar"}
{"id": "18898", "title": "Politický vývoj Slovenska od roku 1989", "context": "Volebné obdobie 2006 – 2010 Parlamentné voľby na Slovensku v roku 2006 boli predčasné parlamentné voľby, ktoré sa konali v sobotu 17. júna 2006. Ich dôsledkom bol koniec druhej vlády Mikuláša Dzurindu a vznik prvej vlády Roberta Fica. Víťazná strana Smer získala vo voľbách 29,14% hlasov voličov. Za ňou skončila SDKÚ so ziskom 18,36%, nasledovala SNS s 11,73% hlasov a Strana maďarskej komunity s 11,68%. Do parlamentu sa ešte dostalo HZDS s 8,79% a KDH s 8,31% hlasov. Na premiérske kreslo zasadol Robert Fico po tom, čo zostavil vládu trojkoalície SMER - SNS - HZDS. Pozri aj: Prípad Hedvigy Malinovej (napadnutá 25. augusta 2006) Kauza Interblue (od decembra 2008) 21. december 2008, Slovensko vstupilo do Schengenskom priestoru. 1.januára 2009, Slovensko príjalo Euro."}
{"id": "600360", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Po vyostrení konfliktu s vedením VPN parlament  v apríli 1991 odvolal Mečiara z funkcie predsedu vlády (na Mečiarovu stranu sa vtedy pridal aj Ján Budaj). V popularite mu to ale neuškodilo. Práve naopak, on a jeho hnutie sa tešili takmer deväťdesiat percentnej podpore. Platforma ZDS sa potom pretransformovala na politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Mečiar bol 22. júna 1991 zvolený za predsedu HZDS. Spolu s ním do HZDS odišli Michal Kováč, Kňažko, Rudolf Filkus, Augustín M. Húska, Ivan Lexa, Anna Nagyová a ďalší. Prví štyria menovaní sa stali podpredsedami."}
{"id": "66764", "title": "Kandidačná listina ĽS-HZDS pre voľby do NR SR v roku 2006", "context": "Externé odkazy  oficiálna kandidačná listina na stránke MV SR LS-HZDS"}
{"id": "25838", "title": "Peter Baco", "context": "Stranícka kariéra  1991 - 2002 - predseda klubu agrárnej a vidieckej politiky Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), 2000 - 2002 - volebný šéf HZDS."}
{"id": "18761", "title": "Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko", "context": "Politici Ľudovej strany – Hnutia za demokratické Slovensko Články o politikoch Ľudovej strany – Hnutia za demokratické Slovensko sú uvedené v kategórii Politici ĽS – HZDS. Predsedovia ĽS – HZDS 1991 – 2013 Vladimír Mečiar"}
{"id": "23978", "title": "Ján Mikuš", "context": "Externé odkazy Kategória:Slovenskí politici Kategória:Politici ĽS-HZDS Kategória:Poslanci NR SR (2002 – 2006)"}
{"id": "18757", "title": "Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko", "context": "Vedenie strany Vedeniu ĽS – HZDS zvolenému na sneme 18. októbra 2008, vrátane predsedu Vladimíra Mečiara, podľa stanov strany zanikli funkcie k začiatku konania nového snemu dňa 7. septembra 2013. Nové vedenie strany delegáti snemu nevolili. ĽS – HZDS preto po sneme vedie republikové politické grémium. Členmi grémia je osem krajských predsedov, europoslanec Sergej Kozlík a doterajší ústredný tajomník Tibor Cabaj."}
{"id": "17118", "title": "Verejnosť proti násiliu", "context": "Vláda 1990 – 1992 Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 vytvorila vládu na Slovensku koalícia VPN, Kresťanskodemokratické hnutie a Demokratická strana. Aj vďaka popularite a podpore, ktorú si stihol vytvoriť, sa po voľbách ocitol v role hlavného kandidáta víťaznej VPN na predsedu slovenskej vlády minister vnútra Vladimír Mečiar, ktorý v tejto funkcii pôsobil od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991. Mečiar sa začiatkom roku 1991 dostal do otvoreného sporu s vedením VPN. 3. marca 1991, v relácii STV Hovorí predseda vlády, namiesto Mečiara vystúpil Milan Kňažko s vyhlásením, že vedenie strany na čele s Fedorom Gálom sa snaží obmedzovať Mečiara v práci a cenzuruje ho. O dva dni nato, 5. marca 1991, vznikla platforma VPN „Za demokratické Slovensko“ (VPN-ZDS), do ktorej prešla značná časť členov VPN. Po vyostrení konfliktu parlament koncom marca 1991 odvolal Mečiara z funkcie predsedu vlády (na Mečiarovu stranu sa vtedy pridal aj Ján Budaj). Parlament 23. apríla 1991 v pozícii premiéra nahradil Mečiara Jánom Čarnogurským. Platforma „Za demokratické Slovensko“ sa potom pretransformovala na politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Mečiar bol 22. júna 1991 zvolený za predsedu HZDS. Spolu s ním do HZDS prešli Michal Kováč, Milan Kňažko, Rudolf Filkus, Augustín Marián Húska, Ivan Lexa a Anna Nagyová a ďalší. Zvyšok VPN postupne strácal vplyv a väčšina zostávajúcich členov vytvorila Občiansku demokratickú úniu – VPN (ODÚ-VPN), od roku 1992 len ODÚ. Vo voľbách roku 1992 získala táto strana len 4,04 % hlasov a neprekročila požadovanú hranicu 5 % pre vstup do parlamentu. V dôsledku volebného neúspechu bola v novembri 1992 rozpustená, čím VPN prakticky zaniklo, pretože HZDS sa k VPN nehlásilo."}
{"id": "249906", "title": "Vláda Slovenskej republiky od 24. júna 1992 do 15. marca 1994", "context": "Introduction  Vláda Slovenskej republiky od 24. júna 1992 do 15. marca 1994 , resp. druhá vláda Vladimíra Mečiara bola vládou, ktorá vznikla po predčasných parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnili v dňoch 5. a 6. júna 1992. Jej predsedom sa stal Vladimír Mečiar, predseda Hnutia za demokratické Slovensko, ktoré s veľkým náskokom pred ostatnými stranami na Slovensku vyhralo voľby. Dňa 23. júna 1992 na ustanovujúcej schôdzi Slovenskej národnej rady jej novozvolený predseda Ivan Gašparovič poveril Vladimíra Mečiara zostavením vlády a deň na to, 24. júna 1992, navrhovaných členov vlády vymenoval do funkcií. Dňa 9. marca 1994 predniesol prezident SR Michal Kováč správu o stave Slovenskej republiky, v ktorej vyslovil svoje dôrazné výhrady proti pôsobeniu vlády a jej predsedu. Hneď na to HZDS opustilo osem poslancov a vytvorilo klub nezávislých poslancov. Dňa 11. marca 1994 poslanci Národnej rady Slovenskej republiky v tajnom hlasovaní vyslovili nedôveru predsedovi vlády SR Vladimírovi Mečiarovi (tzv. parlamentný puč, ako tento akt nazývali niektoré médiá), na základe čoho prezident 14. marca 1994 Mečiara odvolal, čo podľa ústavy malo za následok odstúpenie vlády. Prezident 15. marca 1994 vymenoval novú vládu na čele s predsedom Jozefom Moravčíkom."}
{"id": "546192", "title": "Slovenská noc dlhých nožov", "context": "Zhrnutie Noc, keď za dvanásť hodín rokovania poodvolávali koaliční poslanci funkcionárov zo štátnych orgánov, na ktoré má parlament dosah, a dosadili tam svojich ľudí niektorí označili ako slovenskú noc dlhých nožov (napr. Béla Bugár). Z dôležitých štátnych funkcií bolo odvolaných 38 ľudí. Ovládnutie parlamentu bolo len začiatkom mohutnej ofenzívy, do ktorej v tú noc Mečiar prešiel. Až neskôr jeho oponenti pochopili, že ide o snahu „zmocniť sa celého štátu“. Priebeh schôdze potvrdil slová, ktoré povedal Vladimír Mečiar na stretnutí predstaviteľov HZDS v rekreačnom zariadení VSŽ v Zlatej Idke pri Košiciach rok predtým – 27. a 28. novembra 1993 a ktoré vyšli prepísané v denníku Slovenský východ: „ Prevalcujeme to všetko, nech sa deje vôľa Božia, že sa budú všetci diviť! “"}
{"id": "10140", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Nepodarený návrat do politiky v roku 2019 V auguste 2019 Mečiar v rozhovore pre denník Plus jeden deň vyhlásil, že pripravuje založenie novej politickej strany. Mečiar povedal, že na Slovensku „chýba strana, ktorá by vedela povedať, že Slovensko je pre ňu na prvom mieste“. V októbri 2019 sa Mečiar začal predstavovať ako jeden z lídrov strany Slovenská liga, ktorá vznikla premenovaním strany NOVÝ PARLAMENT . 9. novembra 2019 bol na republikovom sneme zvolený za predsedu a lídra kandidátnej listiny do volieb do NR SR v roku 2020, avšak koncom novembra 2019 oznámil, že nebude kandidovať. Dôvodom mali byť nezhody v strane. Mečiar nakoniec nekandidoval, zároveň ďalší piati členovia strany boli z kandidátky vyradení a strana skončila na poslednom mieste, keď získala 809 hlasov."}
{"id": "18758", "title": "Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko", "context": "História  Vznik Subjekt vznikol odštiepením od VPN. V rámci tohto hnutia 5. marca 1991 vznikla platforma pod názvom Za demokratické Slovensko . Za svoj cieľ si vytýčila podporu politiky vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. O necelé dva mesiace bol Mečiar odvolaný z funkcie, čo viedlo k odchodu Mečiara a jeho prívržencov do vlastného politického zoskupenia. Nové hnutie bolo zaregistrované Ministerstvom vnútra SR 3. mája 1991. Ustanovujúci snem hnutia sa konal 22. júna 1991 v Banskej Bystrici. Snemy strany Snemy do roku 1999 22. júna 1991, Banská Bystrica 21.- 22. marca 1992, Žilina 27.- 28. marca 1993, Trnava 3. republikový snem HZDS sa uskutočnil pod mottom \"Od Slovenska zvrchovaného k Slovensku prosperujúcemu\". 26.- 27. marca 1994, Prešov 4. republikový snem HZDS ako 14. marca bola vyslovená nedôvera V. Mečiarovi v NR SR. 25.- 26. marca 1995, Bratislava 23.- 24. marca 1996, Žilina 25.- 26. apríla 1998, Košice 17. apríla 1999, Dubnica nad Váhom Analýza výsledkov HZDS v parlamentných voľbách 1998 bola ústrednou témou rokovania mimoriadneho, 8. snemu hnutia. Drvivou väčšinou potvrdili V. Mečiara vo funkcii predsedu hnutia. Gustáv Krajči sa stal podpredsedom pre oblasť verejnej správy, Rudolf Žiak pre masmédiá a zahraničie, Sergej Kozlík pre ekonomiku a Vojtech Tkáč pre sociálnu oblasť. Snem 18. marca 2000 (9. snem) Na tomto sneme, konanom 18. marca v Trnave, sa HZDS pretransformovalo z občianskeho hnutia na stranu ľudového typu. Za predsedu bol zvolený Vladimír Mečiar, podpredsedami sa na základe jeho návrhov stali Zdenka Kramplová, Miroslav Maxon, Ján Gabriel, Jozef Kalman a Jozef Božik. Snem 20. apríla 2001 (10. snem) Voľby vedenia strany Na 10. republikovom sneme HZDS, ktorý sa konal 20. apríla 2001 v Nitre, bol do funkcie predsedu strany znovuzvolený Vladimír Mečiar. Podpredsedom pre zahraničie sa stal Rudolf Žiak, ktorý tento post zastával od roku 2000. Podpredsedom pre ekonomiku sa znovu stal Sergej Kozlík. Novým podpredsedom HZDS pre médiá sa stal Ján Kovarčík. Podpredsedom pre verejnú správu sa stal šéf Žilinského samosprávneho kraja Jozef Tarčák a pre sociálne veci Vojtech Tkáč. Delegáti tiež zvolili ústrednú tajomníčku hnutia, stala sa ňou Eva Antošová, primátorka Novej Dubnice. Hospodárom HZDS sa stal exminister dopravy, pôšt a telekomunikácií Ján Jasovský, ktorý vo funkcii vystriedal Petra Novotného. Republikový snem 14. júna 2003 Voľby vedenia strany Na republikovom sneme HZDS, ktorý sa konal 14. júna 2003 v Púchove, bol Vladimír Mečiar znovu zvolený do funkcie predsedu strany. Lídrom pre budúce parlamentné voľby sa stal Viliam Veteška (neskôr ho však z funkcie stiahli a nahradili V. Mečiarom), za lídra pre voľby do Európskeho parlamentu zvolili na sneme Sergeja Kozlíka. Šéfom tieňového kabinetu a predsedom Rady HZDS sa stal Tibor Mikuš. Podpredsedom pre zahraničie zostal Viliam Veteška, pre sociálnu oblasť Anton Blajsko a pre médiá Ján Kovarčík. Podpredsedom pre vnútornú politiku sa stal Milan Urbáni a pre verejnú správu Ľuboš Lackovič. Delegáti nezvolili podpredsedu pre ekonomiku, o jeho osobe rozhodne republikové predstavenstvo. Ústredným tajomníkom sa stal František Blanárik. Zmena názvu Snem schválil zmenu názvu strany z HZDS na Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko (ĽS – HZDS). Republikový snem 2005 Voľby vedenia strany Na republikovom sneme ĽS – HZDS, ktorý sa konal 4. júna 2005 v Prešove, bol Vladimír Mečiar znovu zvolený do funkcie predsedu strany. Hlasovalo za neho 255 z 257 delegátov s hlasom rozhodujúcim. Počet podpredsedov strany bol znížený zo šesť na dvoch. Na návrh Vladimíra Mečiara boli za podpredsedov zvolení doterajší podpredsedovia Viliam Veteška a Milan Urbáni. Za ústredného tajomníka zvolili delegáti snemu opätovne Františka Blanárika. Počet členov politického grémia ako najužšieho straníckeho vedenia sa znížil zo 16 na 8. Opätovne sa ozvali hlasy, dokonca od popredných predstaviteľoch strany, o nedemokratickom spôsobe volieb. Koaličný potenciál ĽS – HZDS Dlhodobým problémom strany bol nízky, prípadne neistý koaličný potenciál. Časť novinárov a politikov o ňom dokonca hovorila ako o nulovom. Napriek tomu, že strana vyhrala parlamentné voľby v rokoch 1998 aj 2002, v oboch prípadoch nedokázala nájsť vhodných a ochotných partnerov na zostavenie vlády. Podľa Vladimíra Mečiara sa o budúcich koaličných partneroch malo rozhodnúť v roku 2006. Spomínal pritom možnú spoluprácu s SDKÚ, alebo SMERom – SD. Nové témy Vladimír Mečiar nastolil na sneme myšlienku rozdelenia Národnej rady SR na dve komory – Snem (dolnú komoru) a Senát (hornú komoru). Snem by tvorilo 120 poslancov a Senát 30. Snem by mal právomoc schvaľovať zákony, kým Senát by kontroloval súlad slovenských zákonov s euroústavou i Ústavou SR a mal by právo podávať aj výklad slovenskej ústavy. V prípade, že by našiel nezrovnalosti, vrátil by Snemu predmetnú právny predpis obsahujúci právne normy na opätovné prerokovanie. Ak by Snem pri zákonoch jednoduchou väčšinou a pri ústavných zákonoch trojštvrtinovou väčšinou normu opätovne schválil, vstúpila by do platnosti. Právomoci prezidenta a premiéra sú podľa Mečiara v súčasnej ústave definované veľmi široko a duplicitne, preto navrhol zlúčenie oboch funkcií pod patronát prezidenta, ktorého by občania naďalej volili priamo. Ďalšou možnosťou by bola úprava prezidentských kompetencií tak, aby plnil funkcie len v prípade ústavných kríz, pričom legislatívne úlohy prezidenta by prevzala druhá komora parlamentu. Po roku 2010 V parlamentných voľbách v roku 2010 strana získala 4,33 % a prvýkrát sa nedostala do Národnej rady. Jej výsledok bol v parlamentných voľbách v roku 2012 ešte nižší, keď získala len 0,93 % hlasov. Na straníckom sneme v septembri 2013 zanikla funkcia Vladimíra Mečiara ako predsedu strany a stranu odvtedy viedlo politické grémium. Vladimír Mečiar na to zareagoval odchodom zo strany v decembri toho istého roku. Podľa jeho slov kolektívne vedenie strany pripravovalo zánik ĽS – HZDS a pripravovalo vznik novej strany, čo bolo dôvodom jeho odchodu. Zrušenie strany 11. januára 2014 rozhodli delegáti mimoriadneho snemu v Žiline o dobrovoľnom zrušení strany bez likvidácie a vzniku novej strany – Strany demokratického Slovenska. Za hlavnú príčinu zániku strany označil Sergej Kozlík, ktorý dovtedy viedol politické grémium strany, jej strnulosť a stratu dynamiky. Strana vstúpila do rozhodnutia o zrušení bez likvidácie podľa jeho slov preto, lebo záväzky strany tvoria asi 200 000 €, kým jej pohľadávky asi 10 000 €."}
{"id": "600362", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Začiatkom roku 1991 sa dostal do otvoreného sporu s vedením VPN. 3. marca 1991 v relácii STV Hovorí predseda vlády, namiesto Mečiara vystúpil Kňažko s vyhlásením, že sa vedenie strany na čele s Fedorom Gálom snaží obmedzovať Mečiara v práci a cenzuruje ho. (Mečiar, hoci bol premiérom, nebol členom užšieho vedenia VPN. V strane začali silnieť hlasy volajúce po tom, aby práve Mečiar šéfoval VPN. Na sneme VPN v Topoľčanoch v dňoch 23. a 24. februára 1991 v súboji o post predsedu ho napokon Gál porazil. Relácia STV Hovorí predseda vlády sa nevysielala naživo, ale v STV ju nahrávali dopredu. Keď sa Mečiar od riaditeľa televízie dozvedel, že predstavitelia VPN od neho žiadali, aby im nahrávku s príhovorom odovzdal ešte pred jej odvysielaním, poslal namiesto seba do relácie Kňažka.) „Dnešná smutná skúsenosť s existenciou cenzúry, na ktorú si osobuje právo akési politbyro vo vzťahu k predsedovi slovenskej vlády, ma donútila k tomu, aby som sa verejne dištancoval od takýchto postupov“, povedal Kňažko. O dva dni na to, 5. marca 1991, vznikla platforma VPN „Za demokratické Slovensko“ (VPN-ZDS), do ktorej prešla značná časť členov VPN."}
{"id": "565925", "title": "Za slušné Slovensko", "context": "Voľby Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018 sa v priebehu dvoch rokov uskutočnili na Slovensku štyri dôležité voľby. Komunálne, prezidentské, voľby do Európskeho parlamentu a parlamentné voľby. Občianska iniciatíva Za slušné Slovensko vyvíjala v predvolebnom období aktivity smerované najmä na zvýšenie povedomia o dôležitosti účasti na voľbách. Pred komunálnymi voľbami, ktoré sa uskutočnili v novembri 2018, členovia iniciatívy Za slušné Slovensko vytvorili víziu Za slušné mestá a obce Slovenska. Následne verejne podporili tých kandidátov v komunálnych voľbách, ktorí sa k vízii prihlásili a zároveň patrili k nezávislým kandidátom. Podporili tak kandidátov na primátorov Matúša Valla v Bratislave, Marka Hattasa v Nitre a Petra Fiabáneho v Žiline a niekoľko kandidátov do miestnych zastupiteľstiev, ktorí patrili medzi organizátorov zhromaždení Za slušné Slovensko. Po vlne kritiky od verejnosti a politických predstaviteľov už v budúcnosti priamo nepodporili žiadneho kandidáta. Vízia Za slušné mestá a obce Slovensko zaväzovala zvoleného kandidáta k plneniu niekoľkých bodov, medzi ktoré patrilo aspoň 90-minútové stretnutie s občanmi každé dva mesiace, online vysielanie z mestského zastupiteľstva či zverejňovanie hlasovania jednotlivých poslancov. Za slušné Slovensko tiež podporilo iniciatívu Ťahaj domov, ktorá vyzývala mladých ľudí, aby pricestovali zo zahraničia domov na Slovensko a zúčastnili sa na voľbách. Vo februári 2019, v rámci mobilizačnej kampane k prezidentským voľbám, navštívili členovia iniciatívy Za slušné Slovensko vyše 40 slovenských miest. Ľuďom rozdávali noviny, vypĺňali s nimi dotazníky a diskutovali s nimi o význame účasti na blížiacich sa voľbách a dôležitosti zodpovedného rozhodnutia. V 12 mestách absolvovali aj sériu diskusií s názvom Marec 2019: Mesiac prezidentských volieb. K žiadnemu s kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky nevyjadrili priame stanovisko ani podporu. Zástupcovia iniciatívy Za slušné Slovensko a jej podporovatelia navštívili v apríli 2019 Brusel v rámci mobilizačnej kampane “Volíme si Európu”. Vyše 100 ľudí z rôznych častí Slovenska absolvovalo cestu do centra inštitúcií Európskej únie za účelom podpory záujmu Slovákov o voľby do Európskeho parlamentu a zvýšenia povedomia o výhodách členstva v EÚ. V rámci pobytu v Bruseli sa niektorí členovia iniciatívy stretli so slovenskými europoslancami, s eurokomisárkou pre spravodlivosť, ochranu spotrebiteľov a otázku rovnosti pohlaví Věrou Jourovou a ďalšími. Cesta sa uskutočnila krátko pred 15. výročím vstupu Slovenska do Európskej únie. Vo februári 2020 absolvovalo niekoľko členov iniciatívy cestu po slovenských obciach, kde na námestiach rozdávali vlastné nestranícke noviny s názvom Spoločne to zvládneme s textami od ľudí rôznych oblastí spoločenského života. V obciach sa k ceste pridávali organizátori miestnych zhromaždení Za slušné Slovensko. Cieľom kampane bolo motivovať ľudí k účasti na parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnili 29. 2. 2020. Súčasťou cesty po Slovensku boli aj diskusie na školách."}
{"id": "66933", "title": "Hnutie za demokratické Slovensko (2014)", "context": "História Strana bola na ministerstve vnútra zaregistrovaná 22. augusta 2001 pod pôvodným názvom Nezávislá občianska strana nezamestnaných . V roku 2002 bol názov zmenený na Nezávislá občianska strana nezamestnaných a poškodených , v roku 2009 na Slovenská moderná spoločnosť a v roku 2014 na Hnutie za demokratické Slovensko . Strana tak využila názov, uvoľnený po zaniknutej strane ĽS-HZDS (pôvodne do roku 2003 tiež len HZDS), existujúcej v rokoch 19912014."}
{"id": "159708", "title": "Autonomizmus", "context": "Pozri aj  slovenské autonomistické hnutie Kategória:Politika"}
{"id": "475813", "title": "MySlovensko", "context": "História  2023 vznik strany MySlovensko V júni 2023 strana zmenila názov a predsedom sa stal Štefan Panenka. Strana MySlovensko je politický startup, stredovo orientovaná strana pre každého občana, ktorý chce žiť na Slovensku. Strana prináša inovatívne riešenia riadenia spoločnosti a štátu. 2014 – 2019: vznik strany SKOK 27. novembra 2014 Juraj Miškov, ktorý pôvodne pôsobil v strane Sloboda a Solidarita (20092013) a hnutí NOVA (20132014), verejne oznámil iniciatívu založenie novej, liberálno-občianskej politickej strany s názvom Slovenská občianska koalícia. 16. februára 2015 Tlačová agentúra SR priniesla správu o tom, že prípravný výbor dosiahol potrebnú hranicu 10 000 podpisov. O registráciu strany požiadal 20. februára, pričom predložený zoznam obsahoval celkom 11 996 podpismi. Slovenská občianska koalícia bola zapísaná do registra strán vedeného Ministerstvom vnútra SR k 5. marcu 2015. Ustanovujúci kongres strany sa uskutočnil 28. marca v Košiciach. Za predsedu strany bol na obdobie do roku 2021 zvolený Juraj Miškov. 2019 – 2022 prevzatie strany Stanislavom Mičevom V októbri 2019 stranu prevzal riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici Stanislav Mičev. Mičev zmenil ku 23. októbru 2019 názov strany a podľa deklarovaných priorít aj politickú pozíciu a ideológiu strany na sociálno-demokratickú stranu. Zakladajúcimi členmi novej podoby strany sú podľa Mičeva nespokojní zástupcovia zamestnancov, robotníci, živnostníci, malí podnikatelia a aktivisti."}
{"id": "537132", "title": "Demokrati (politická strana)", "context": "Ideológia SPOLU – občianska demokracia sa od svojho vzniku profilovala ako moderná, zelená a pro-európska strana. V súčasnosti si už premenovaná strana zakladá, okrem vyššie uvedeného, najmä na liberálnej demokracii, spolupráci vrámci NATO, decentralizácii a sekularizme. Demokrati odmietajú populizmus, diskrimináciu, politický extrémizmus a vedenie kultúrnych vojen. LGBT Bývalý predseda strany Hipš pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti homofóbii, bifóbii a transfóbii v roku 2021 podporil práva LGBT osôb na zvolenie si orientácie a identity. Súčasný predseda strany Eduard Heger sa vyjadril, že na zavedenie registrovaných partnerstiev ešte „nedozrel čas“, no viacerí členovia strany, ako napr. podpredsedníčka Andrea Cocherová, zavedenie registrovaných partnerstiev podporujú."}
{"id": "304833", "title": "SPRAVODLIVOSŤ", "context": "Introduction Sídlo na Klariskej 1 v Bratislave SPRAVODLIVOSŤ (v rokoch 20112023: 99 % - občiansky hlas , často skrátene 99 % ) je slovenská ľavicová sociálnedemokratická politická strana založená hnutím (občianskou iniciatívou) 99%. Registrovaná je od 6. decembra 2011. Ako štatutárny orgán boli uvedení Milan Mrázik a Ján Sido, ako členovia prípravného výboru Ľuboš Florek, Ján Sido a Peter Cibula. Lídri, ktorí vystupujú v mene 99% sú Ivan Weiss, Alena Dušatková, Peter Mikletič a Milan Mrázik. Prevádzkovateľom webového sídla strany je občianske združenie OBČAN V AKCII, ktoré bolo založené v novembri 2011. 99 % - občiansky hlas podľa vlastných slov kritizuje korupciu, rozkrádanie a nesprávne priority počas vlády pravice aj ľavice po roku 1989 a za svoje hlavné priority považuje: rast minimálnej mzdy, platovú rovnosť medzi ženami a mužmi, zníženie daní a odvodov pre nižšie a stredné vrstvy a vznik nových pracovných miest aj mimo Bratislavy."}
{"id": "511995", "title": "Konzervativizmus na Slovensku", "context": "Politické konzervatívne strany zastúpené v NR SR  SMER – sociálna demokracia OĽaNO – NOVA SME RODINA Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko KDŽP – Aliancia za Slovensko"}
{"id": "536871", "title": "Progresívne Slovensko", "context": "Politické postoje  Ideológia Progresívne Slovensko sa profiluje ako centristické, liberálne a proeurópske hnutie spájajúce umiernenú ľavicu a pravicu. V ekonomickej oblasti hnutie presadzuje „ racionálne a pragmatické riešenia “ z oboch táborov politického spektra a v kultúrno-etickej oblasti zastáva liberálne postoje. Základnými hodnotovými východiskami sú „ liberálna demokracia, sloboda, ľudská dôstojnosť, rovnosť, spravodlivosť, udržateľný rozvoj, európska a medzinárodná spolupráca “, ktoré sú zároveň podľa PS nevyhnutnou podmienkou pre „ vybudovanie moderného, otvoreného, solidárneho a európskeho “ Slovenska. Hnutie je často prirovnávané k francúzskemu centristickému hnutiu En Marche!, ktoré založil v roku 2016 francúzsky prezident Emmanuel Macron. 18. septembra 2017 hnutie usporiadalo ideovú konferenciu o budúcnosti Slovenska, na ktorej sa zúčastnil predseda Aliancie liberálov a demokratov za Európu a bývalý belgický premiér Guy Verhofstadt a predsedovia liberálnych strán Angelika Mlinar (NEOS – Rakúsko), Ryszard Petru (Nowoczesna – Poľsko) a Tamás Soproni (Momentum – Maďarsko). Vo svojom ideovom manifeste s názvom „ Progresívne Slovensko – Vízia jednej krajiny “, ktorý PS predstavilo koncom roku 2016, si hnutie stanovilo 13 konkrétnych cieľov do roku 2030: Znížiť podiel dlhodobo nezamestnaných pod priemer EÚ. Zlepšiť výsledky slovenských žiakov v PISA testoch na úroveň najlepších krajín v regióne. V indexe kvality života OECD sa nachádzať v prvej pätnástke krajín. Zvýšiť počet patentov zo Slovenska a účasť našich vedeckých tímov na medzinárodných vedeckých projektoch o 500 %. Znížiť počet predchádzateľných úmrtí minimálne na úroveň Česka a definovať minimálnu sieť zdravotnej starostlivosti. Skrátiť čas potrebný na založenie obchodnej spoločnosti na Slovensku o 50 %. Zvýšiť dôveru vo fungovanie polície minimálne o polovicu. Zlepšiť pozíciu Slovenska v rebríčkoch vnímania korupcie o minimálne 20 priečok. Dosiahnuť, aby si minimálne dve tretiny rómskych detí (z toho polovica dievčat), ktoré sa narodia v osadách, podávali prihlášky na rovnaké stredné školy ako ich nerómski rovesníci z tej istej dediny či mesta. Znížiť priemernú dĺžku súdnych sporov o polovicu. Zvýšiť energetickú efektivitu nášho hospodárstva o minimálne 10 priečok v porovnaní s ostatnými členskými štátmi EÚ. V indexe miery šťastia OSN (World Happiness Report) sa nachádzať v prvej 25-ke krajín. V indexe dobrej krajiny (Good Country Index) sa nachádzať v prvej 25-ke krajín. Domáca politika PS má v politike tri zásadné ciele – zníženie regionálnych rozdielov, zlepšenie zdravotníctva a školstva. Podľa vyjadrení predsedu Ivana Štefunka, majú v pláne tieto ciele dosiahnuť pomocou „ zefektívnenia fungovania štátu, odstránenia korupcie a zlepšenia podnikateľského prostredia “. Hnutie kladie veľký dôraz aj na témy akými sú právny štát a spravodlivosť, ochrana životného prostredia či rómska problematika. PS sa dištancovalo od politiky predošlej vládnej koalície, ktorá vzišla z parlamentných volieb v roku 2016. Naopak hnutie a jeho predstavitelia vyjadrovali veľkú dôveru k exprezidentovi Andrejovi Kiskovi, o ktorom sa často v médiach objavujú informácie ako o budúcom členovi, resp. novom lídrovi PS. Hnutie vylučuje možnú povolebnú spoluprácu so stranami SMER-SD, SNS a ĽSNS, u ktorých podľa názoru progresívcov vládnu nedemokratické princípy. LGBTIQA práva Hnutie sa ku problematike LGBT stavia pozitívne, podporilo Dúhový PRIDE Bratislava v roku 2019 a viacerí politici strany sa ho osobne zúčastnili. Primátor Bratislavy Matúš Vallo (s podporou PS a SPOLU) počas Dúhového pochodu 2019 v Bratislave spolupracoval na otvorení prvého dúhového prechodu pre chodcov na Slovensku. Primátor sa pochodu aj osobne zúčastnil. Strana tiež podporuje registrované partnerstvá pre osoby rovnakého pohlavia, v parlamente ich chce presadiť pod názvom životné partnerstvá . Martin Hojsík ostro kritizuje Orbána aj Kaczynského, kvôli obmedzeniam pre prezentáciu LGBTIQ osôb na školách a v médiach. Jednoznačne podporuje vytvorenie \"LGBTIQ Freedom Zone\" na Slovensku. Dekriminalizácia ľahkých drog Hnutie presadzuje menej prísny prístup štátu k užívaniu ľahkých drog. Podľa programu nazvaného Bod Zlomu, hnutie nepovažuje za správny „stav, keď sú mladí ľudia perzekuovaní za marihuanovú cigaretu záznamom v registri trestov, prípadne väzením.“ Bývalý podpredseda hnutia Martin Poliačik zastával názor, že „čistý heroín je pre telo v zásade neškodný“. Problém vidí v nekvalitných zmesiach, ktoré by sa legalizáciou obmedzili. Priznal, že počas štúdia na gymnáziu konzumoval pervitín a heroín. Bývalý predseda hnutia Michal Truban si cení skúsenosti z tzv. „bad tripu“, ktoré zazneli na prednáške študentom (stav po odznení príjemných účinkov drogy). Podľa Trubana sa to týkalo výlučne ľahkých drog, priznal užívanie marihuany a LSD. Trubanov výrok o \"predaji 5 gramov bieleho userom\" údajne nijako nesúvisí s omamnými látkami ani s ich distribúciou. Truban si spomenul, že výrok sa týkal úpravy webovej stránky \"blackhole.sk\", aby obsahovala viac bielej farby. Reagoval tým na dopyt od návštevníkov webu (angl. user). Vo svojom stanovisku Truban explicitne vyhlásil \"Nikdy som drogy nepredával, robotníkom z Kysúc sa ospravedlňujem\". Povinné očkovanie proti covid19 PS na konci roka 2021 presadzovalo zavedenie povinného plošného očkovania proti covid19. Na podporu tohto návrhu spustia strana petíciu na stránke www.zapovinneockovanie.sk. Zároveň PS vyzvalo vládu SR, aby povinné očkovanie bezodkladne zaviedla. Stránka www.zapovinneockovanie.sk v roku 2023 už nefungovala a doména bola na predaj. Zahraničná politika Pre PS je kľúčovým záujmom slovenskej zahraničnej politiky členstvo v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii. V rámci medzinárodnej politiky sa hlási k hlbšej európskej integrácii, považuje sa za výrazne proeurópsky a prozápadný politický subjekt. V súvislosti s dianím na Ukrajine sa pridržiava európskej línie, podporuje teritoriálnu integritu Ukrajiny a ekonomické sankcie voči Ruskej federácii. V otázke migrácie dôrazne kritizuje odmietavé postoje predstaviteľov vlád Vyšehradskej štvorky a ich celkové názorové rozdiely so severozápadnými krajinami EÚ. Taktiež netaja obavy z ohrozenia právneho štátu a demokracie v Maďarsku a Poľsku. PS sa jasne stavia proti pravicovému populizmu, extrémizmu, národno-konzervatívnym silám a odporcom liberálnej demokracie, ktorí sa podľa hnutia snažia oslabovať jednotu Európskej únie, jej demokratických hodnôt a inštitúcií. Hodnotovo sa dištancuje aj od politiky amerického prezidenta Donalda Trumpa či ruského prezidenta Vladimira Putina."}
{"id": "565927", "title": "Za slušné Slovensko", "context": "Konflikty s politickými predstaviteľmi 5. apríla 2018 prišla na ministerstvo vnútra žiadosť o registráciu novej politickej strany „Za slušné Slovensko“. Organizátori zhromaždení boli nepríjemne prekvapení a označili to za pokus o zneužitie iniciatívy, ktorá organizuje zhromaždenia. „Prudko sa od nich dištancujeme“, povedala na adresu zakladateľov strany Karolína Farská. Politická strana s takýmto názvom nakoniec nevznikla. Zástupcovia iniciatívy Za slušné Slovensko podali 15. júna 2018 na GP SR trestné oznámenie na R. Fica za šírenie poplašnej správy a ohováranie. Róbert Fico členov iniciatívy označil za „Sorosove deti“, čím odkazoval na amerického finančníka Georgea Sorosa, a obviňoval ich zo snahy o politizovanie. Iniciatíva Za slušné Slovensko vyjadrila v lete 2018 podporu v jesenných komunálnych voľbách 2018 trom kandidátom na primátora na základe ich prihlásenia sa k vízii Slušné mestá a obce Slovenska. Pre rozhodnutie nepodporiť straníckych kandidátov kritizovali iniciatívu viacerí politickí predstavitelia, napríklad predseda KDH Alojz Hlina a predseda hnutia OĽaNO Igor Matovič. Igor Matovič kritizoval v tejto súvislosti Matúša Valla ako aj to, že počas protestov ZSS mohol byť na pódiu. (Primátor Bratislavy nevystúpil s prejavom, no na jednom z protestov hrala jeho kapela Para.) Podľa Matoviča rodičia Jána a Martiny žiadali, aby iniciatívu ZSS nezneužívali na politické ciele a nevznikla z toho politická strana. „Takisto sme už vopred mnohí hovorili, že organizátori skončia v politike. Stalo sa – Juraj Šeliga je dnes pravou rukou Andreja Kisku.“ Povedal Matovič s tým, že iniciatívu ZSS už nepovažuje za občianskych aktivistov. S Igorom Matovičom sa bratislavská časť iniciatívy dostala do konfliktu aj v lete 2019 kvôli rezervácii námestia SNP počas výročia Nežnej revolúcie. Matovič zarezervoval námestie na termín od 14. do 19. novembra, aby, ako vysvetlil, zabránil zneužitiu pamiatky novembra 1989 extrémistami. Podľa vlastných slov to tak robil aj po minulé roky. Členovia iniciatívy Za slušné Slovensko Matoviča obvinili zo zneužívania výročia revolúcie pre politickú kampaň a tvrdili, že im ani iným organizáciám námestie prenechať nechce. Za slušné Slovensko sa následne za svoju reakciu Matovičovi ospravedlnilo a hovorkyňa iniciatívy Eva Lavríková priznala, že reagovali na mediálne informácie a Matoviča s požiadavkou o prepustenie námestia neoslovili. Zástupcovia iniciatívy Za slušné Slovensko podali 15. júna 2018 na GP SR trestné oznámenie na R. Fica za šírenie poplašnej správy a ohováranie. Na organizátorov bolo naopak podaných 5 trestných oznámení. Vo veci „korupcia a iné“ vyšetrovateľ protikorupčnej jednotky NAKA Peter Jakubík predvolal niekoľkých organizátorov zhromaždení v Bratislave na výsluchy. Ďalšie anonymné trestné oznámenie na organizátorov protestov z februára 2019, podľa ktorého sa organizátori „mali snažiť o štátny prevrat, zmenu pomerov v krajine a mal ich platiť americký finančník George Soros“, okresný prokurátor odmietol. Organizátori považovali dianie okolo nich za šikanovanie a zastrašovanie, polícia naopak tvrdila, že preveruje korupciu a predvoláva si osoby, ktoré mohli byť zneužité či poškodené. Nakoniec o svoju funkciu prišiel aj šéf NAKA Peter Hraško, pretože nepresne informoval o tejto kauze vtedajšieho policajného prezidenta Milana Lučanského."}
{"id": "565923", "title": "Za slušné Slovensko", "context": "Organizácia Niektoré (medializované) osobnosti iniciatívy Za slušné Slovensko: V čase vzniku iniciatívy v 2018 Katarína Nagy Pázmány, psychologička Peter Nagy, novinár Karolína Farská, študentka Juraj Šeliga, právnik/PhD študent, neskôr politik a zakladajúci člen strany ZA ĽUDÍ Táňa Sedláková, sociálna psychologička Jakub Kratochvíl, filmár, kníhkupec Veronika Bruncková, študentka Robert Martin Hudec, študent V roku 2020 Peter Nagy, Bratislava Karolína Farská, Bratislava Lea Dobias, Levice Ján Gálik, Košice Veronika Bruncková, Bratislava Eva Lavríková, Bánovce nad Bebravou Katarína Nagy Pázmány, Bratislava Jakub Kratochvíl, Bratislava Zhromaždenia v Banskej Bystrici organizovala iniciatíva Nie v našom meste. Organizátori z iniciatívy Za slušné Slovensko spolupracovali aj so zástupcami z radov študentov, učiteľov, farmárov, umelcov a zdravotných sestier."}
{"id": "600363", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Vo funkcii predsedu vlády však pôsobil kratšie ako rok od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991. Už štyri mesiace po zostavení svojej vlády v októbri 1990 postavil politickú scénu pred otázku „buď ja, alebo on“. Domáhal sa, aby odstúpil minister vnútra Anton Andráš (KDH), ale jeho žiadosti šéfovia VPN a KDH nechceli vyhovieť. Andráš odporoval, ale Mečiar trval na jeho odchode argumentujúc bizarnými obvineniami (napríklad, že chce proti nemu vytiahnuť materiály, že bol agentom KGB, ktoré aj keby mal, nakoniec nevytiahol). Mečiar zvíťazil, keď Andráš podal demisiu. Nahradil ho od 22. novembra 1990 Ladislav Pittner (KDH), s ktorým mal Mečiar neskôr tiež podobné spory (napríklad v apríli 1991, keď vypukla kauza Tisova vila)."}
{"id": "420408", "title": "Vláda Slovenskej republiky od 4. apríla 2012 do 23. marca 2016", "context": "Činnosť vlády  Legitimita vlády od občanov SR a jej zloženie vládna strana počet hlasov vo voľbách % zisk počet mandátov v NR SR počet kresiel vo vláde predseda strany SMER-SD 1 134 280 44,41 % 83 15 Robert Fico vládna strana spolu 1 134 280 44,41 % 83 15 spolu SR 2 553 726 100 % 150 –"}
{"id": "18798", "title": "Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2002", "context": "Introduction  Parlamentné voľby na Slovensku v roku 2002 sa uskutočnili v dňoch 20. až 21. septembra 2002. Výsledok volieb viedol k vzniku v poradí druhej vlády pod vedením Mikuláša Dzurindu."}
{"id": "559322", "title": "Vláda Mikuláša Dzurindu", "context": "Pozri aj  Mikuláš Dzurinda vláda Slovenskej republiky zoznam vlád Slovenskej republiky"}
{"id": "264352", "title": "Vláda Slovenskej republiky od 8. júla 2010 do 4. apríla 2012", "context": "Introduction  Vláda Slovenskej republiky od 8. júla 2010 do 4. apríla 2012 , resp. vláda Ivety Radičovej bola vláda, ktorá vznikla po parlamentných voľbách uskutočnených 12. júna 2010. Vládu tvorilo 5 zástupcov Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie – Demokratickej strany (SDKÚ-DS), štyria zástupcovia strany Sloboda a Solidarita (SaS), traja zástupcovia Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a traja zástupcovia strany MOST – HÍD. Viedla ju Iveta Radičová (SDKÚ-DS). Počas tejto vlády spadla hodnota výnosu štátneho dlhopisu na zhruba polovičnú hodnotu. Funkčné obdobie vlády skončilo predčasnými voľbami po tom, čo nezískala dôveru v spojenom hlasovaní 11. októbra 2011. Nasledovali tak predčasné parlamentné voľby, z ktorých vzišla druhá vláda Roberta Fica. Išlo o prvú vládu samostatnej Slovenskej republiky, v ktorej nefigurovali bývali členovia Komunistickej strany Slovenska, slovenskej bunky Komunistickej strany Československa. Pre porovnanie, v predchádzajúcej prvej Ficovej vláde ich bolo 11, v nasledujúcej druhej Ficovej vláde 5."}
{"id": "37774", "title": "Vláda Slovenskej republiky", "context": "Tvorba vlády Predsedu vlády vymenúva a odvoláva prezident SR a na návrh predsedu vlády prezident vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich riadením ministerstiev. Členovia vlády po svojom vymenovaní skladajú do rúk prezidenta SR sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“ (čl. 112 ústavy). Ústava neupravuje spôsob výberu jednotlivých osôb za kandidátov na funkciu predsedu alebo člena vlády. Zvyčajne prezident poverí predsedu politickej strany alebo hnutia, ktorá vyhrala voľby, zostavením vlády a určí mu na to lehotu. Ak sa poverenému predsedovi strany nepodarí predložiť prezidentovi návrh na vymenovanie vlády a jej členov, poverenie zostaviť vládu vráti prezidentovi, ktorý ho následne udelí predsedovi politickej strany, ktorá vo voľbách skončila ďalšia v poradí, alebo predsedovi politickej strany, ktorý mu oznámi, že je schopný vládu zostaviť. V politických podmienkach SR sa stalo zatiaľ štyrikrát, že by vládu zostavil predseda strany, ktorá vyhrala voľby, a to Vladimír Mečiar (19941998) a Robert Fico (20062010, 20122016 a 20162020). Tiež sa už stalo, že predseda vlády SR nebol zároveň aj predsedom vládnej politickej strany, keď v rokoch 20102012 bola za predsedníčku vlády vymenovaná Iveta Radičová, pričom predseda politickej strany, ktorej bola členkou, bol Mikuláš Dzurinda. Budúci členovia vlády (podpredsedovia a ministri) sú spravidla vyberaní z politickej strany, ktorá má väčšinové zastúpenie v Národnej rade SR. Spravidla sa vytvára koaličná (viacfarebná) vláda, zložená zo zástupcov viacerých politických strán a hnutí. Jednofarebná vláda sa zostavila zatiaľ iba po voľbách v roku 2012, kedy sa vládnucou stranou stal SMER-SD na čele s Robertom Ficom. Pri rozdeľovaní rezortov sa tiež zohľadňuje pomer zastúpenia jednotlivých strán tvoriacich koalíciu v parlamente, preto relatívna stabilita zloženia vlády závisí od miery stability koalície v parlamente. Počet členov vlády ako aj rozdelenie konkrétnych rezortov medzi koaličnými stranami sa spravidla dohodne v koaličnej zmluve. Predsedovia koaličných strán, ktoré nemajú predsedu vlády, si zvyčajne vyhradia právo, aby predseda vlády na len na ich návrh podával prezidentovi návrhy na vymenovanie alebo odvolanie člena vlády riadiaceho rezort spadajúci podľa koaličnej zmluvy do agendy ich strany; teda aby predseda vlády nezasahoval do personálnej otázky rezortov, ktoré podľa koaličnej zmluvy patria koaličnému partnerovi, a aby vždy návrhu, ktorým chce koaličný partner vymeniť svojho ministra, vyhovel. Na politickej scéne SR sa udialo iba jedenkrát, že by aj napriek dohode v koaličnej zmluve predseda vlády odobral koaličnej strane ministerstvo – keď bol v roku 2009 za ministra životného prostredia vymenovaný nominant strany Smer-SD, hoci podľa vtedajšej koaličnej zmluvy malo ministerstvo patriť SNS. Konanie vtedajšieho predsedu vlády Roberta Fica avšak nebolo protiprávne, pretože koaličná zmluva nemá právnu silu výhradne rozdeliť ministerstvá medzi jednotlivé strany a nemôže predsedovi vlády odoprieť jeho základné ústavné právo podávať prezidentovi návrhy na vymenovanie či odvolávanie členov vlády podľa svojej úvahy (čl. 111 ústavy)."}
{"id": "559320", "title": "Vláda Roberta Fica", "context": "Pozri aj  Robert Fico vláda Slovenskej republiky zoznam vlád Slovenskej republiky"}
{"id": "420407", "title": "Vláda Slovenskej republiky od 4. apríla 2012 do 23. marca 2016", "context": "Introduction  Vláda Slovenskej republiky od 4. apríla 2012 do 23. marca 2016 , resp. druhá vláda Roberta Fica bola vláda Slovenskej republiky, ktorá vznikla po predčasných parlamentných voľbách uskutočnených 10. marca 2012. Za predsedu vlády Slovenskej republiky bol 4. apríla 2012 vymenovaný Robert Fico, predseda strany SMER–SD. Zložením vlády šlo o tzv. jednofarebnú vládu, keďže jedinou vládnou stranou bol SMER – sociálna demokracia. Niektoré ministerstvá obsadili nestraníci."}
{"id": "98107", "title": "Vláda Slovenskej republiky od 4. júla 2006 do 8. júla 2010", "context": "Introduction  Vláda Slovenskej republiky od 4. júla 2006 do 8. júla 2010 , resp. prvá vláda Roberta Fica bola vláda, ktorá vznikla po parlamentných voľbách uskutočnených 17. júna 2006. Vládu tvorilo 11 zástupcov strany SMER – sociálna demokracia (SMER-SD), traja zástupcovia Slovenskej národnej strany (SNS) a dvaja zástupcovia Ľudovej strany – Hnutia za demokratické Slovensko (ĽS-HZDS). Viedol ju Robert Fico (SMER-SD). Nastupovala po štvorročnom reformnom období druhej vlády Mikuláša Dzurindu."}
{"id": "600364", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Po Nežnej revolúcii vznikla v slovenskej časti federácie 12. decembra 1989 vláda národného porozumenia, ktorú vytvorili predstavitelia Verejnosti proti násiliu spolu s členmi KSS. Keďže sa predstavitelia VPN nezhodli na tom, koho nominovať na post ministra vnútra, túto funkciu dočasne zastával predseda vlády Milan Čič. Začiatkom roku 1990 urobila VPN „konkurz“ na ministra vnútra, v ktorom aj na odporúčanie Alexandra Dubčeka zvíťazil neznámy podnikový právnik z Nemšovej – Vladimír Mečiar a 11. januára 1990 nastúpil do funkcie ministra vnútra a životného prostredia Slovenska."}
{"id": "559324", "title": "Vláda Vladimíra Mečiara", "context": "Pozri aj  Vladimír Mečiar vláda Slovenskej republiky zoznam vlád Česko-Slovenska zoznam vlád Slovenskej republiky"}
{"id": "54666", "title": "Zavlečenie Michala Kováča ml.", "context": "Dôsledky  december 1997 – Prezident Michal Kováč udelil (aj) svojmu synovi milosť. Dôsledkom únosu malo byť odstúpenie prezidenta Michala Kováča z funkcie. Prezident však vo funkcii ostal až do konca funkčného obdobia. Do ukončenia jeho funkčného obdobia sa nepodarilo zvoliť nového prezidenta, preto 3. marca 1998 prevzala časť jeho kompetencií vláda a jej predseda Vladimír Mečiar. Mečiarove amnestie (1998) Hneď prvý deň 3. marca 1998 premiér Vladimír Mečiar využil získané prezidentské právomoci a vyhlásil amnestiu o. i. pre páchateľov zavlečenia a zmarenia referenda z mája 1997 o priamej voľbe prezidenta a o vstupe SR do NATO. 7. júla 1998 vyhlásil Mečiar ešte jednu amnestiu na rovnaké skutky. Amnestie súvisia aj s vraždou Róberta Remiáša. Tieto amnestie v kombinácii s niekoľkými výmenami vyšetrovateľov spôsobili, že kauza nebola doteraz celkom objasnená. Bývalého námestníka tajnej služby Jaroslava S. v kauze obžalovať nemohli, hoci pôvodne priznal podiel SIS na únose prezidentovho syna a usvedčoval aj Ivana L. Dokonca v médiach vyhlásil, že ideovým otcom únosu bol Vladimír Mečiar. Advokáti Jaroslava S. však uspeli na Ústavnom súde so sťažnosťou proti obvineniu svojho klienta, v ktorej sa odvolávali na amnestie. Po voľbách v septembri 1998, v ktorých opäť HZDS zvíťazilo, nebola Mečiarova strana schopná vytvoriť koalíciu a preto sa predsedom vlády stal Mikuláš Dzurinda. Mečiar, hoci bol lídrom kandidátky HZDS, do poslaneckej lavice nezasadol. Vzdal sa funkcie poslanca a na jeho miesto nastúpil Ivan Lexa. V marci 2000 Vladimír Mečiar odmietol vypovedať vo veci únosu aj keď ho k tomu vyzval Jaroslav Ivor. Pravdepodobne v máji 2000 I. Lexa opustil územie Slovenska. 10. júla 2000 po ňom bolo vyhlásené medzinárodné pátranie. Po dvoch rokoch 14. júla 2002 bol na základe medzinárodného zatykača zadržaný v Juhoafrickej republike. 18. júla 2002 bol eskortovaný na Slovensko. V novembri 2000 prokurátor Michal Serbin podal obžalobu na Ivana Lexu a ďalších dvanástich aktérov kauzy zavlečenia. Serbin uvádza podrobnosti únosu a zapojenia SIS, z ktorých potom vychádza konkrétna identifikácia jednotlivých páchateľov únosu.Vyšetrovanie sa následne obnovilo a v roku 2000 bola podaná obžaloba na súd. V roku 2021 za hlavných aktérov je považovaný Ivan Lexa a príslušníci tajnej služby Gejza Valjent, Milan Lovich, Róbert Beňo, Peter Skrutek, Michal Hrbáček, Roman Kuciak a Igor Kurtiš boli v súvislosti so zavlečením obvinení aj zo zneužitia právomocí verejného činiteľa, lúpeže a vydierania. Účastníci únosu Ľuboš Kosík, Martin Lieskovský, Miroslav Šegita a Jozef Zoššák neboli príslušníkmi SIS, neboli obžalovaní zo zneužitia právomocí verejného činiteľa, ale z ostatných činov áno. Posledný z obžalovaných Igor Majtán je obžalovaný z nadržovania. 5. apríla 2017 NR SR zrušila amnestie, čo znamená, že skutky nie sú premlčané a vyšetrovanie bude obnovené. 31. mája 2017 Ústavný súd SR potvrdil zrušenie amnestií. Súdny proces ohľadne únosu bol obnovený na Okresnom súde Bratislava III. 2. júna 2017 bol k prípadu pridelený sudca Karol Posluch z Okresného súdu Bratislava III. Po zrušení amnestií (2017 - ) Vladimír Mečiar v televízii TA3 dňa 7. marca 2017 na otázku či bola za únosom SIS odpovedal: „mohol niekto v SISke o tom vedieť, ale nebola to Slovenská informačná služba”. Mečiar podozrieva vtedajšieho námestníka SIS Svěchotu, ktorého vraj „z celej duše nenávidel“. Podľa neho boli amnestie vydané „v snahe vyriešiť politické a kriminálne problémy, ktoré „zasvinili Slovensko“. V júli 2017 Ivan Lexa vo video rozhovore s Petrom Tóthom zaznamenanom na Tóthovom webe nevylučuje, že jeho bývalý námestník Svěchota bol do únosu zapletený. Obidvaja sú však už nedôveryhodní aj preto, že v roku 2003 bol Tóth obvinený zo spravodajskej hry v kauze odpočúvania denníka SME. (Tóth bol vtedy obvinený za to, že v januári údajne poslal faxom Generálnej prokuratúre anonymné oznámenie na vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Palka. V oznámení sa písalo, že Palko prikázal podriadeným, aby zmenili databázu čísel odpočúvaných políciou.) V roku 2004 sa potom na súde ospravedlnil Ivanovi Lexovi za články, ktoré o ňom predtým písal. V januári 2018 potvrdil Fegyveresovu verziu účasti SIS v únose aj ďalší priamy aktér únosu, príslušník SIS Ľuboš Kosík, ktorý listom zaslal svoje vyhlásenie z väzenia v Mali. Kosík obviňuje priamo I. Lexu z riadenia celej akcie. Podľa Kosíka: „Mali ho (Fegyveresa) zobrať a zhodiť zo skál“. Dôvodom návratu skupiny bez splnenia úlohy bola podľa Kosíka banálna kontrola švajčiarskou políciu pri jazde autom. Viacerí však poukazujú na to, že tvrdenia Kosíka sú účelové. Kosík bol vo väzení v Mali, kde sa pôvodne skrýval. Zadržali ho na základe medzinárodného zatykača v novembri 2016, ale v inej veci. Na Slovensku je totiž odsúdený na 14 rokov väzenia za falšovanie zmeniek. Vo februári 2018 vtedajší premiér R. Fico požiadal osobne o pomoc s vydaním Kosíka prezidenta Mali. V júni 2019 sa Kosík znovu ozval redakcii SME, že je už na slobode. 27. novembra 2000 odovzdal Okresnému súdu (OS) Bratislava III prokurátor Michal Serbin obžalobu na Ivana Lexu a ďalších dvanástich aktérov kauzy zavlečenia. Proces bol obnovený ale aktuálnne je konanie prerušené, čaká sa na Súdny dvor EÚ v Luxemburgu. Predpokladá sa, že proces s Lexom začne najskôr v roku 2020. „Po uskutočnení previerky NBÚ obidvaja prísediaci začali ihneď so študovaním predmetných dvoch spojených trestných vecí“ (20 000 strán) uviedol hovorca bratislavských súdov Pavol Adamčiak . „.. predloží Súdnemu dvoru Európskej únie v Luxemburgu na rozhodnutie prejudiciálne otázky“ povedal Adamčiak. Akú prejudiciálne otázku alebo otázky Lexovho obhajcu Mareka Paru súd schválil nie je zatiaľ verejne známe ale predpokladá sa, že Súdny dvor by sa mal zaoberať otázkou, či bolo možné zrušiť amnestie, ak boli podľa vtedajšej legislatívy nezrušiteľné. V júli 2021 zomrel exprokurátor Michal Serbin. Obrovský tlak vyvíjaný na Serbinovu osobu sa odrazil aj na jeho psychike, keď v roku 2003 skončil na psychiatrii. Neskôr odišiel do invalidného dôchodku (maniodepresívna psychóza) a venoval sa hudbe. 16. december 2021 - Súdny dvor Európskej únie (CJEU) rozhodol, že v prípade Mečiarových amnestií sa môže pokračovať v trestnom konaní. V rozsudku sa uvádza, že zásada „ne bis in idem“ (že človek nemôže byť za rovnaký skutok stíhaný dvakrát) nebráni vydaniu európskeho zatykača voči osobám obžalovaným z únosu.„Zastavenie trestného stíhania amnestiou a jej zrušenie nepredstavujú prekážku vydaniu zatykača, keďže vnútroštátne súdne orgány ešte nerozhodli o trestnoprávnej zodpovednosti obvinených osôb,“ uviedol CJEU. Kultúrny a spoločenský dopad Vyjadrenie V. Mečiara k záverom vyšetrovania smrti Remiáša pri rozprave o návrhu na zrušenie amnestií 18. októbra 2006: „Rozhodnutie je, že skutok sa nestal. To znamená žiadne ovplyvňovanie, objednávanie vraždy nebolo. Rozhodol ten, kto je oprávnený rozhodnúť. Ostatní ste gágaji, táraji a pre mňa prďúsi.“ Tento výrok sa odvtedy začal bežne používať ako dôvod zastavenia vyšetrovania a stal sa mémom. 1. marca 2017 mal premiéru film režisérky Mariany Čengel Solčanskej, Únos práve na tému únosu Kováča a vraždy Róberta Remiáša. Už v roku 2016, keď politológ Miroslav Kusý prišiel s tvrdením, že republika potrebuje slovenskú štátnu ideu, aby si vyjasnila zmysel svojej existencie a budúce smerovanie, prišiel v súvislosti s hlavným sloganom vládnej strany SMER „Robíme pre ľudí“ Marián Leško opäť s tézou o únose štátu. 25 rokov po únose Peter Bárdy prostredníctvom vraždy spája únos Kováča s únosom štátu: „Mečiarizmus a ľudia v jeho pozadí neuniesli len Kováča mladšieho. Uniesli celý štát. Keď oligarchovia z pozadia HZDS pochopili, že Mečiarova éra sa končí, okamžite preskočili k mladému a ambicióznemu Robertovi Ficovi. Veľkí hráči v pozadí zostali, pribudli k nim noví, len sa vymenili figúrky. Únos štátu mohol pokračovať.“ Najtemnejší bod politickej histórie. „Únos Michala Kováča mladšieho dlhé roky traumatizoval slovenskú spoločnosť a jeho páchatelia sa nám spolu s Ivanom Lexom a Vladimírom Mečiarom vysmievali do očí,“ reagoval Alojz Baránik zo SaS a pripomenul, že rovnako je čiernou škvrnou na našich dejinách aj vražda Róberta Remiáša. Matovič povedal 16. decembra 2021 pred Remiášovým pamätníkom: Je obludné, že na vraždu a únos sa dá použiť amnestia. „Bojujeme o právny štát a aby sa krvavá škvrna, ktorou bol únos mladého Kováča a vražda Róberta Remiáša, konečne vyčistila,“ povedal Budaj."}
{"id": "10135", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Ponovembrové obdobie – minister vnútra Po Nežnej revolúcii vznikla na Slovensku 12. decembra 1989 vláda národného porozumenia, ktorú vytvorili predstavitelia Verejnosti proti násiliu spolu s členmi KSS. Keďže sa predstavitelia VPN nezhodli na tom, koho nominovať na post ministra vnútra, túto funkciu dočasne zastával predseda vlády Milan Čič. Začiatkom roku 1990 urobila VPN „konkurz“ na ministra vnútra, v ktorom aj na odporúčanie Alexandra Dubčeka zvíťazil neznámy podnikový právnik z Nemšovej – Vladimír Mečiar a 11. januára 1990 nastúpil do funkcie ministra vnútra a životného prostredia Slovenska. Podľa Jána Budaja do tejto dočasnej (od 12. decembra 1989 do 26. júna 1990) Čičovej vlády V. Mečiar nevstúpil ako kandidát VPN (tým bol iba Vladimír Ondruš), ani ako nezávislý odborník (Ladislav Kováč, Michal Kováč, Ladislav Košťa, Ladislav Chudík, atď.). V. Mečiar bol politickým nominantom skupiny okolo A. Dubčeka Klub za socialistickú prestavbu Obroda. Vtedajší šéf „Obrody“ Ivan Laluha potvrdil verejne, že to bol on, kto predložil Čičovi požiadavku na Mečiarovu nomináciu za ministra vnútra."}
{"id": "54662", "title": "Zavlečenie Michala Kováča ml.", "context": "Politické pozadie  Konflikt medzi prezidentom a predsedom HZDS (od 1994) 15. februára 1993 bol člen HZDS Michal Kováč aj s podporou vtedajšej opozície ako jediný kandidát, na návrh premiéra Vladimíra Mečiara, zvolený v NRSR za prezidenta. Premiér Mečiar sa dostával čoraz viac do konfliktov s čoraz nezávislejším prezidentom. Ten mu odmietol návrh menovať Ivana Lexu za ministra privatizácie. 9. marca 1994 vystúpil prezident v parlamente a predniesol správu o stave republiky, v ktorej vyjadril „ vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote “. O dva dni na to, 11. marca 1994 vyjadril parlament Mečiarovi nedôveru. Druhá Mečiarova vláda padla a HZDS odišlo do opozície. K moci sa dostala dočasná vláda Jozefa Moravčíka. Na jeseň 1994 sa konali predčasné parlamentné voľby, ktoré opäť vyhralo HZDS. Mečiarovi blízki spolupracovníci Oľga Keltošová a Ivan Lexa navštívili prezidenta Kováča a vyzvali ho aby podal demisiu. Ten odmietol. Medzitým vznikla vládna koalícia HZDS – SNS – ZRS, ktorá počas ustanovujúcej parlamentnej schôdze z 3. na 4. novembra 1994 uchopila moc v štáte. Ivan Lexa sa stal predsedom nového osobitého úradu parlamentu na kontrolu činnosti SIS. 13. decembra 1994 musel vymenovať prezident tretiu vládu Vladimíra Mečiara a Ivan Lexa sa stal riaditeľom SIS v apríli 1995. Zneužívanie SIS na zisťovanie kompromitujúcich skutočností (1994 - 1995) Riaditeľom SIS do 23. februára 1995 bol Vladimír Mitro. Vladimír Mečiar v apríli 1995 v parlamente oznámil, že SIS proti nemu zneužil prezident Kováč: „Minulý týždeň SIS dala výpoveď dôstojníkovi len preto, že ma odmietol po menovaní do funkcie predsedu vlády sledovať.“ Tvrdenia predsedu vlády, ktoré prezident odmietol, sa dostali do správy, ktorú spracovali poslanci Lexa (od 4. novembra 1994 predseda Osobitného kontrolného orgánu pre činnosť SIS - OKO) a Igor Urban. Napísali v nej, že dvaja príslušníci SIS vypovedali o svojom nadriadenom, že im povedal: „Tajné informácie idú prezidentovi...“ Aj na základe toho v máji 1995 poslanci odhlasovali uznesenie, v ktorom sa hovorí: „ Bolo preukázané, že o činnosti SIS nad rámec zákona... bol nepretržite informovaný prezident .“ Vládna koalícia vedená HZDS potom v parlamente vyjadrila prezidentovi nedôveru aj keď to bolo v rozpore s ústavou. Už predtým 6. marca 1995, schválila vládna koalícia novelu zákona o Slovenskej informačnej službe. Podľa nej mala riaditeľa SIS schvaľovať vláda na návrh jej predsedu bez potreby menovania prezidentom. 18. apríla 1995 sa tak novým riaditeľom SIS stal Ivan Lexa. Ten do funkcie riaditeľa vnútorného spravodajstva (2. sekcia – kontrarozviedka) SIS menoval Jaroslava Svěchotu. Jedným z prvých krokov, ktoré Svěchota urobil, bolo vytvorenie Odboru špeciálnych operácií určeného na vykonávanie tzv. neštandardných operácií. Po odstúpení Lexu z funkcie riaditeľa SIS v roku 1998 bol nájdený analytický materiál, ktorý sa zaoberal spôsobom akým docieliť odstúpenie prezidenta Kováča. Materiál sa našiel pod názvom – Informácia SIS z 26. mája 1995, bol podpísaný Lexom a adresovaný premiérovi Mečiarovi. Alternatívy boli nasledovné : Dobrovoľné odstúpenie prezidenta po tlaku dosiahnutého rozvinutím silnej informačnej kampane, aby bol M. Kováč zdiskreditovaný ako osoba i ako prezident medializáciou dostupných kompromitujúcich skutočností (napr. kauza Orme, Paničov list, kauza Skarabeus, návšteva riaditeľa ruskej spravodajskej služby u prezidenta, okrúhly stôl menšín), vyhľadávanie nových skutočností doma i v zahraničí. Odvolanie prezidenta parlamentným hlasovaním, po získaní podpory 8 až 9 opozičných alebo nezávislých poslancov. Zotrvanie prezidenta vo funkcii s okliešťovaním jeho právomocí, tak aby bol „úplne nestranný“ (teda rezignoval na politiku, najmä na podporu opozície). Existenciu tohto analytického dokumentu potvrdil aj neskorší riaditeľ tajnej služby Vladimír Mitro vo svojej Správe o plnení úloh SIS, ktorú odprezentoval na neverejnom zasadnutí NR SR 12. februára 1999. Podľa Mitra tento dokument je jednoznačným potvrdením, že vedenie SIS v máji 1995 porušilo zákon a SIS sa aktívne zapojila do kampane proti prezidentovi a vykonávala protizákonnú činnosť, ktorej cieľom bolo dosiahnuť personálnu zmenu vo funkcii hlavy štátu. O dokumente 13. marca 2017 hovorili Igor Cibula a Peter Tóth na tlačovej konferencii Asociácie bývalých spravodajských dôstojníkov. Faktom zostáva, že pravosť dokumentu sa nikdy nepodarilo dokázať. Obaja hlavní protagonisti V. Mečiar aj I. Lexa pravosť dokumentu popierajú. Pittnerova správa (1996) poukazuje na neprimerane aktívny postup polície a SIS proti Kováčovi ml. v súvislosti s činnosťou firmy Intercommerce (u nás známe ako kauza Technopol) aj keď bol predpoklad, že nemecké orgány ho vypočujú v septembri v Bratislave. Zatykač vystavený v novembri 1994 prokuratúrou s účelom zabezpečenia výsluchu k potvrdeniu, resp. vyvráteniu podozrenia z trestnej činnosti nemecké orgány nezaslali oficiálne slovenskej strane ani nepožiadali kompetentné slovenské orgány o vydanie Michala Kováča ml. do Nemecka. Nemecký zatykač bol slovenskými policajnými orgánmi získaný iba neoficiálne v decembri 1994, neskôr v marci 1995 bol jeho obsah uverejnený v denníku Slovenská republika, ako i v ďalších masmédiách. V priebehu roku 1995 je zaznamenávané úsilie špeciálne vyčlenených príslušníkov kriminálnej polície a SIS preukázať účasť M. Kováča ml. na kauze Technopol. Kauza Technopol (1992 - 1995) Kauza Technopol bol podvod na firme Technopol a.s. v rozsahu 2,3 milióna dolárov z roku 1992, do ktorého bol v roku 1994 na základe doplňujúcej výpovede obvineného Krylova vtiahnutý aj Michal Kováč mladší. Mníchovská prokuratúra vydala v novembri 1994 medzinárodný zatykač aj na neho. O rok neskôr, v novembri 1995 poskytol Krylov rozhovor Slovenskej televízii. Svoju vinu na podvode nepoprel a zároveň verejne zopakoval obvinenia zo spolupáchateľstva na adresu prezidentovho syna. Mitrova správa (1999) priamo spája zámer kompromitovať Kováča s aktivitami SIS: S cieľom únosu a následného zadržanie M. Kováča ml. orgánmi činnými v trestnom konaní v Nemecku sa opakovane v auguste 1995 stretol riaditeľ 2. sekcie Jaroslav S. s B. Chilom-Ptákom, ktorý bol v príbuzenskom vzťahu s obvineným Krylovom. Chilo-Pták sa potom dvakrát pokúsil vylákať M. Kováča ml. na stretnutie."}
{"id": "546259", "title": "Autonomistický blok", "context": "Zánik Sklamanie zo slabšieho výsledku v parlamentných voľbách prerástlo do nezhôd ohľadom prerozdelenia poslaneckých a senátorských kresiel. Tri menšie strany získali po jednom mandáte napriek prísľubom dominantnej HSĽS, ktorá svojim partnerom pri dobrom výsledku (okolo 30 poslaneckých kresiel) sľubovala štedrejšie prerozdelenie mandátov. Ľudáci argumentovali najmä slabým výsledkom SNS, ktorá mala oslovovať evanjelických voličov na úkor republikánskej strany, no tá vo voľbách obdržala takmer totožný výsledok ako pri posledných voľbách (17,6 %). Predseda SNS Martin Rázus, ako jediný národniarsky poslanec, preto na konci roku 1935 z poslaneckého klubu HSĽS vystúpil a až do svojej smrti v roku 1937 pôsobil ako nezaradený poslanec. Poslanec rusínskej strany, Andrej Bródy, dokonca do spoločného poslaneckého klubu vôbec nevstúpil a celé volebné obdobie zotrval ako nezaradený poslanec. Podobne sa zachoval aj rusínsky senátor Július Földessy, ktorý do klubu senátorov HSĽS nevstúpil. Naopak, poľský poslanec Leon Wolf po voľbách od spolupráce neodstúpil a pôsobil v spoločnom klube HSĽS ako hospitant. Napriek formálnemu rozpadu autonomistickej koalície spolupráca medzi jej stranami neskončila. Napr. po smrti predsedu HSĽS, poslanca Andreja Hlinku, v auguste 1938 do parlamentu zasadol Miloš Vančo, po smrti Martina Rázusa nový predseda SNS. Ešte predtým, v roku 1937 po smrti Martina Rázusa, zasadol na jeho miesto poslanec za HSĽS Rudolf Schwarz alebo po smrti poslanca HSĽS a podpredsedu poslaneckej snemovne, Štefana Onderča, zasadol na jeho miesto politik Autonómneho poľnohospodárskeho zväzu Ivan Pješčák (ten však do spoločného klubu HSĽS nevstúpil). Aj keď národniari a Rusíni v spoločnom poslaneckom klube nepôsobili, v parlamente s HSĽS spolupracovali a často hlasovali jednotne."}
{"id": "457981", "title": "Voľby do Národného zhromaždenia 1935", "context": "Výsledky volieb do Poslaneckej snemovne Strana Počet hlasov Percentuálne vyjadrenie Počet mandátov Predseda Sudetonemecká strana a Karpatonemecká strana 1 249 530 15,18 % 44 Konrad Henlein Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu 1 176 593 14,29 % 45 Rudolf Beran Československá sociálno-demokratická strana robotnícka a Židovská strana 1 034 774 12,55 % 38 Antonín Hampl Komunistická strana Československa 849 509 10,32 % 30 Klement Gottwald Československá strana národno-socialistická 755 880 9,18 % 28 Václav Klofáč Československá strana ľudová 615 877 7,48 % 22 Jan Šrámek Autonomistický blok (HSĽS, SNS, Autonomní zemědělský sojuz a Poľská strana v Československu) 564 273 6,86 % 22 Andrej Hlinka Martin Rázus Andrej Bródy Leon Wolf Národné zjednotenie Ruská nacionálno autonómna strana a Ruská národná strana 456 353 5,57 % 17 Karel Kramář Československá živnostensko-obchodnícká strana stredostavovská 448 047 5,44 % 17 Rudolf Mlčoch Nemecká sociálno-demokratická strana robotnícka v ČSR 299 942 3,64 % 11 Ludwig Czech Krajinská kresťansko-socialistická strana, Maďarská národná strana, Spišská nemecká strana 291 831 3,55 % 9 Ján Eszterházy Andor Jaross Andor Nitsch Národná obec fašistická 167 433 2,04 % 6 Radola Gajda Nemecká kresťansko-sociálna strana ľudová 162 781 1,98 % 6 Friedrich Stolberg Nemecký zväz poľnohospodárov 142 399 1,73 % 5 Franz Spina Ostatní - Celková účasť (91,85%) 8 231 412 100 % 300 Výsledky volieb v Slovenskej krajine Strana Počet hlasov % Počet mandátov Vedúci predstaviteľ Autonomistický blok 489 631 30,12 20 Andrej Hlinka Martin Rázus Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu 286 739 17,64 12 Milan Hodža Krajinská kresťansko-socialistická strana, Maďarská národná strana a Spišská nemecká strana 230 713 14,19 8 Ján Eszterházy Andor Jaross Andor Nitsch Komunistická strana Československa 210 754 12,97 6 Štefan Major Československá sociálno-demokratická strana robotnícka 184 389 11,34 6 Ivan Dérer Československá strana národno-socialistická 51 935 3,19 2 Igor Hrušovský Československá živnostensko-obchodnícká strana stredostavovská 42 002 2,58 1 Bohuš Kianička Československá strana ľudová 37 510 2,31 1 Martin Mičura Národná obec fašistická 32 609 2,01 1 Ján Ivák Sudetonemecká strana/Karpatonomecká strana 27 558 1,70 0 Franz Karmasin Národné zjednotenie 25 490 1,57 1 Gejza Rehák Nemecká sociálnodemokratická robotnícka strana 5 409 0,33 0 Zoznam zvolených poslancov za Slovensko v parlamentných voľbách v roku 1935"}
{"id": "546868", "title": "Zjednotená maďarská strana", "context": "Zánik V súvislosti s Viedenskou arbitrážou a stratou podstatnej časti územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi, kde žila väčšina maďarského obyvateľstva v Československu, prišla o mandát aj väčšina poslancov a senátorov tejto strany. Väčšina členov sa dostala do Maďarska a strana v roku 1938 zmenila názov na Maďarská strana na Hornej zemi ( Felvidéki Magyar Párt ). Táto sa neskôr zlúčila do Zjednotenej strany ( Nemzeti Egység Pártja ), ktorá sa v roku 1939 stala Stranou maďarského životného života ( Magyar Élet Pártja) a zanikla v roku 1940."}
{"id": "573490", "title": "Obecné voľby 1938", "context": "Výsledky III. kola volieb na Slovensku 12. júna 1938 volila najväčšia časť obcí, vrátane hlavného mesta Slovenskej krajiny Bratislavy a viacerých okresných miest. + obec platné hlasy výsledky Bratislava 64 960 Jednota - 25 105 ( 38,65 %), KdP - 13 283 (20,45 %), ZMS - 10 938 (16,84 %), HSĽS - 8 133 (12,52 %), žid. strana - 3 090 (4,76 %), KSČ - 2 836 (4,37 %), NOF - 146 (0,22 %), ostatní - 1 429 (2,20 %) Komárno 9 746 ZMS - 4 760 (48,84 %), KSČ - 1 680 (17,24 %), Jednota - 1 245 (12,77 %), žid. strana - 511 (5,24 %), NOF - 25 (0,26 %), ostatné - 1 525 (15,65 %) Žilina 8 325 HSĽS - 2 619 (31,46 %), ČSSD - 1 366 (16,41 %), KSČ - 1 045 (12,55 %), žid. strana - 1 035 (12,43 %), ČNS - 902 (10,83 %), RSZML - 471 (5,66 %), ČSL - 305 (3,66 %), ČSŽOSS - 222 (2,67 %), SNS - 83 (0,99 %), NOF - 64 (0,77 %), ostatní - 213 (2,56 %) Guta 5 289 ZMS - 3 162 (59,78 %), KSČ - 893 (16,88 %), RSZML - 737 (14,94 %), ČSSD - 328 (6,20 %), žid. strana - 118 (2,23 %), ostatné - 51 (0,96 %) Handlová 4 896 KdP - 2 532 (51,72 %), ČSSD - 752 (15,36 %), KSČ - 643 (13,13 %), HSĽS - 449 (9,17 %), RSZML - 54 (1,10 %), ostatné - 466 (9,52 %) Nové Mesto nad Váhom 3 931 HSĽS - 1 243 (31,62 %), žid. strana - 672 (17,09 %), KSČ - 554 (14,09 %), ČSSD - 510 (12,97 %), RSZML - 243 (6,18 %), NOF - 197 (5,01 %), ČSL - 175 (4,45 %), ČNS - 142 (3,61 %), ČSŽOSS - 83 (2,11 %), ostatní - 112 (2,85 %) Turzovka 3 844 HSĽS - 2 964 (77,11 %), ČSSD - 268 (6,97 %), RSZML - 182 (4,73 %), ČSL - 155 (4,03 %), ČNS - 96 (2,50 %), ČSŽOSS - 66 (1,72 %), ostatní - 113 (2,94 %) Detva 3 492 HSĽS - 2 733 (78,26 %), ČSSD - 290 (8,30 %), RSZML - 251 (7,19 %) a KSČ - 218 (6,24 %) Rožňava 3 484 ZMS - 1 967 (56,45 %), KSČ - 601 (17,25 %), ČSSD - 311 (8,93 %), jednota - 297 (8,52 %), žid. strana - 171 (4,91 %) a HSĽS - 137 (3,93 %) Tardošked 3 264 ZMS - 2 210 (67,71 %), RSZML - 363 (11,12 %), ČNS - 145 (4,44 %), KSČ - 76 (2,33 %), ČSSD - 70 (2,14 %), ostatné - 400 (12,25 %) Holíč 3 254 HSĽS - 983 (30,21 %), ČSSD - 674 (20,71 %), KSČ - 454 (13,95 %), RSZML - 341 (10,48 %), ČNS - 265 (8,14 %), žid. strana - 225 (6,91 %), ČSŽOSS - 180 (5,53 %), NOF - 90 (2,77 %), ostatní - 42 (1,29 %) Šurany 3 150 ČSSD - 941 (29,87 %), HSĽS - 814 (25,84 %), ČNS - 357 (11,33 %), RSZML - 438 (7,56 %), ZMS - 192 (6,10 %), ČSŽOSS - 84 (2,67 %), ostatní - 524 (16,63 %) Modra 2 927 RSZML - 1 328 (45,37 %), HSĽS - 1 064 (36,35 %), ČSSD - 133 (4,54 %), ČSŽOSS - 110 (3,76 %), ČNS - 98 (3,35 %), KSČ - 64 (2,19 %), ostatní - 130 (4,44 %) Čierny Balog 2 724 KSČ - 1 132 (41,56 %), ČSSD - 628 (23,05 %), HSĽS - 564 (20,70 %), RSZML - 213 (7,82 %) a ČNS - 187 (6,86 %) Dunajská Streda 2 689 ZMS - 1 333 (49,57 %), žid. strana - 556 (20,68 %), ČSSD - 486 (18,07 %) a KSČ - 314 (11,68 %) Fiľakovo 2 649 ZMS - 1 303 (49,19 %), KSČ - 685 (25,86 %), ČNS - 194 (7,32 %), RSZML - 170 (6,42 %), ČSSD - 161 (6,08 %) a HSĽS - 136 (5,13 %) Hriňová 2 504 HSĽS - 1 392 (55,46 %), ČSSD - 458 (18,25 %), RSZML - 408 (16,25 %), ČNS - 118 (4,70 %), KSČ - 68 (2,71 %) a ostatné - 66 (2,63 %) Poprad 1 919 Jednota - 672 (35,02 %), HSĽS - 512 (26,68 %), ZMS (spišskí Nemci) - 296 (15,42 %), KSČ - 293 (15,27 %) a KdP - 146 (7,61 %) Bošáca 1 900 HSĽS - 998 (52,53 %) a Jednota - 902 (47,47 %) Vráble 1 844 HSĽS - 763 (41,38 %), ZMS - 341 (18,49 %), ČSSD -179 (9,71 %), ČSŽOSS - 116 (6,29 %), ČNS - 113 (6,13 %), RSZML - 105 (5,69 %), ČSL - 103 (5,59 %), žid. strana - 68 (3,69 %) a KSČ - 56 (3,04 %) Snina 1 775 HSĽS - 607 (34,20 %), ČSSD - 241 (13,58 %), RSZML - 98 (5,52 %), ČSŽOSS - 83 (4,68 %), ČNS - 82 (4,62 %), KSČ - 76 (4,28 %), žid. strana - 76 (4,28 %), ČND - 34 (1,92 %), ostatní - 478 (26,93 %) Leopoldov 1 070 HSĽS - 577 (53,93 %) a Jednota - 493 (46,07 %)"}
{"id": "196503", "title": "Národný front Čechov a Slovákov", "context": "Exilová vláda O jeho vzniku sa rokovalo od roku 1943. Založený bol na moskovských rokovaniach v marci 1945 pri rokovaniach o Košickom vládnom programe. Už vtedy sa ukázalo, že sa exilová vláda prezidenta Beneša nepresadí, no Beneš samotný s utvorením Národného frontu súhlasil. Od začiatku mala v Národnom fronte rozhodujúci vplyv Komunistická strana Česko-Slovenska, ktorá ho využila na zjednodušenie prevzatia moci. Svoju moc definitívne posilnila 4.-5. apríla 1945, keď sa presadila voči londýnskemu Dočasnému štátnemu zriadeniu a bol vyhlásený Košický vládny program. Predsedom vlády Národného frontu bol Zdeněk Fierlinger (sociálny demokrat, no veľmi blízky komunistom) od 5. apríla 1945 do 6. novembra 1945, keď bola nahradená druhou Fierlingerovou vládou."}
{"id": "593000", "title": "Krajinská kresťansko-socialistická strana", "context": "Volebné obdobie 1925 - 1929 Po vnútrostraníckej kríze, z ktorej vyšlo víťazne silne opozičné krídlo G. Szüllőa, išla strana do volieb v roku 1925 samostatne. Na Slovensku sústredila 4 mandáty v poslaneckej snemovni a 2 mandáty v senáte. Poslancami sa stali Miklós Fedor, Lipót Gregorovits, János Jabloniczky a Géza Szüllő. V snemovni si vytvorili vlastný klub. Zvolení senátori Lajos Franciscy a Géza Grosschmid pôvodne zasadali v klube nemeckých kresťanských socialistov, no v závere roku 1926 si vytvorili vlastný klub."}
{"id": "546257", "title": "Autonomistický blok", "context": "Parlamentné voľby v roku 1935 Strany išli pod spoločnou kandidátkou do parlamentných volieb v roku 1935. Ich kandidáti kandidovali v 9 z 22 volebných obvodov ČSR. Autonomistický blok obdržal v celoštátnom meradle 6,86 % hlasov (564 273 voličov) a umiestnil sa na 7. mieste. V 300-člennom parlamente obsadil 22 mandátov, z toho 1 na Moravskej Ostrave, 20 na Slovensku a 1 na Podkarpatskej Rusi. V senáte zasadlo za Autonomistický blok 11 senátorov (z toho 10 za Slovensko a 1 za Podkarpatskú Rus). Najvyšší zisk dosiahlo zoskupenie na Slovensku, kde obdržalo vyše 30 % hlasov voličov a voľby s prehľadom vyhralo, no i tak išlo skôr o sklamanie, pretože predstavitelia HSĽS očakávali oveľa lepší výsledok. Kandidáti Autonomistického bloku pre voľby do poslaneckej snemovne a senátu. Zvolení poslanci za Autonomistický blok v roku 1935 Andrej Bródy (Aut. poľn. zväz), Rudolf Čavojský (HSĽS), Štefan Danihel (HSĽS), Karol Dembovský (HSĽS), Jozef Drobný (HSĽS), Pavol Florek (HSĽS), Štefan Haššík (HSĽS), Andrej Hlinka (HSĽS), František Kendra (HSĽS), Martin Longa (HSĽS), Štefan Onderčo (HSĽS), Mikuláš Pružinský (HSĽS), Martin Rázus (SNS), Karol Sidor (HSĽS), Jozef Sivák (HSĽS), Koloman Slušný (HSĽS), Martin Sokol (HSĽS), Štefan Suroviak (HSĽS), Anton Šalát (HSĽS), Jozef Tiso (HSĽS), Teodor Turček (HSĽS) a Leon Wolf (Poľská strana). Zvolení senátori za Autonomistický blok v roku 1935 Jozef Buday (HSĽS), Július Földessy (Aut. poľn. zväz), Gejza Fritz (HSĽS), Anton Hancko (HSĽS), Ondrej Janček (HSĽS), Karol Krčméry (HSĽS), Ľudovít Labaj (HSĽS), Karol Mederly (HSĽS), Anton Pázmán (HSĽS), Štefan Polyák (HSĽS) a Viktor Ravasz (HSĽS). Po smrti senátora Ľudovíta Labaja v roku 1937 nastúpil do senátu Ján Juriga (HSĽS)."}
{"id": "37802", "title": "Voľby do Slovenskej národnej rady v roku 1992", "context": "Výsledky Voľby prebiehali súčasne aj do dvoch komôr federálneho parlamentu ČSFR. Vo voľbách do SNR prešlo zvýšeným päťpercentným kvórom len 5 politických subjektov, čo predstavuje najnižší počet v histórii Slovenska. Z tohto vyplynul aj veľký počet prepadnutých hlasov, až 23,8 % (733 511) zo všetkých platných hlasov. Následne bolo schopné väčšinu v parlamente získať a vládnu koalíciu, ktorá vyústila do druhej vlády Vladimíra Mečiara, zostaviť víťazné hnutie HZDS spolu so Slovenskou národnou stranou. Politická strana Počethlasov Pomerk počtuplatnýchhlasov Početkresiel Pomerv parlamente Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) 1 148 625 37,26 % 74 49,33 % Strana demokratickej ľavice (SDĽ) 453 203 14,70 % 29 19,33 % Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) 273 945 8,89 % 18 12,00 % Slovenská národná strana (SNS) 244 527 7,93 % 15 10,00 % Koalícia Maďarské kresťanskodemokratické hnutie, Együttélés – Spolužitie – Wspólnota – Soužití (MKM – EGY) 228 885 7,42 % 14 9,33 % Občianska demokratická únia (ODÚ) 124 503 4,04 % 0 0 % Sociálnodemokratická strana na Slovensku (SDSS) 123 426 4,00 % 0 0 % Koalícia Demokratická strana – Občianska demokratická strana (DS – ODS) 102 058 3,31 % 0 0 % Slovenské kresťansko-demokratické hnutie (SKDH) 94 162 3,05 % 0 0 % Magyar Polgári Párt – Maďarská občianska strana (MPP – MOS) 70 689 2,29 % 0 0 % Strana zelených na Slovensku (SZS) 66 010 2,14 % 0 0 % Strana zelených (SZ) 33 372 1,08 % 0 0 % Strana práce a istoty (SPI) 29 818 0,97 % 0 0 % Komunistická strana Slovenska ´91 (KSS) 23 349 0,76 % 0 0 % Rómska občianska iniciatíva (ROI) 18 343 0,60 % 0 0 % Združenie pre republiku – Republikánska strana Česko-Slovenska (ZPR – RSČ) 10 069 0,33 % 0 0 % Strana slobody – Strana národného zjednotenia (SSL – SNZ) 9 414 0,31 % 0 0 % Slovenská ľudová strana (SĽS) 9 129 0,30 % 0 0 % Hnutie za oslobodenie Slovenska (HZOS) 7 169 0,23 % 0 0 % Hnutie za samosprávnu demokraciu – Spoločnosť pre Moravu a Sliezsko (HSD – SMS) 3 986 0,13 % 0 0 % Hnutie za sociálnu spravodlivosť (HSS) 3 411 0,11 % 0 0 % Národní liberáli (NALI) 2 500 0,08 % 0 0 % Hnutie za slobodu prejavu – Slovenská republikánska únia (HZSP – SRÚ) 2 103 0,07 % 0 0 %"}
{"id": "62578", "title": "Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty", "context": "Volebné výsledky na Slovensku Voľby Počet hlasov Počet hlasov % Počet mandátov Umiestnenie Poznámka Parlamentné voľby 1920 235 389 17,55 % 3. miesto koalícia s Československou stranou lidovou, zisk 12 z 57 slovenských poslancov a 6 z 28 senátorov Obecné voľby 1923 341 000 ? ? 2. miesto oficiálne výsledky neboli zverejnené Župné voľby 1923 401 tisíc 30,03% 1. miesto zisk 67 z 193 župných mandátov Parlamentné voľby 1925 474 017 34,31 % 1. miesto kandidatúra samostatne ako HSĽS na odlíšenie sa od ČSL, zisk 23 z 57 slovenských poslancov a 12 z 28 senátorov Obecné voľby 1927 182 726 22,82 ? miesto Krajinské voľby 1928 325 830 24,82 % 1. miesto zisk 9 z 36 volených poslancov krajinského zastupiteľstva + 6 poslancov (nominantov strany) menovaných ústrednou vládou na návrh krajinského prezidenta Okresné voľby 1928 ? 29,10 305/1048 miesto zisk 305 mandátov spomedzi 1048 mandátov rozdelených v 77 okresoch Parlamentné voľby 1929 425 051 28,26 % 1. miesto strana kandidovala samostatne ako HSĽS, získala 18 z 54 poslancov za Slovensko (za HSĽS sa stal poslancom aj A. Čuřík, ktorý za ňu kandidoval na území Moravskej krajiny) a 9 z 31 senátorov Parlamentné voľby 1935 489 631 30,12 % 1. miesto koalícia Autonomistický blok (spolu s SNS na Slovensku, Poľskou stranou v Československu a s podkarpatským Autonómnym poľnohospodárskym zväzom (AZS) - koalícia spolu získala 22 poslaneckých kresiel, z toho 20 na Slovensku (19 za HSĽS a 1 za SNS) z 58 poslaneckých mandátov zo Slovenska). a 11 kresiel v senáte (z toho 10 na Slovensku a 1 na Podkarpatskej Rusi) Spolu v ČSR získala 564 273 hlasov. Krajinské voľby 1935 430 880 28,52 % 11/36 1. miesto zisk 11 z 36 volených poslancov krajinského zastupiteľstva + 5 poslancov (nominantov strany) menovaných ústrednou vládou na návrh krajinského prezidenta Obecné voľby 1938 ? 26,90 % ? ? celkové výsledky neboli publikované, voľby sa nekonali v obciach, kde kandidátku predložil len jeden politický subjekt (napr. v prípade HSĽS išlo o približne 700 takýchto obcí na území Slovenska), z obcí, kde sa voľby konali, získala HSĽS podľa I. Dérera 26,90 % Snemové voľby 1938 1 263 678 97,50 % 1. miesto hlasovať sa mohlo len za jednu kandidátnu listinu HSĽS - SSNJ, kde boli zastúpení aj niektorí politici bývalých československých strán (republikánskej, lidovej, národnosocialistickej, živnostenskej alebo aj SNS) - zo 63 zvolených poslancov bolo 47 (takmer 75 %) pôvodných členov HSĽS, 4 z RSPMĽ a po 1 až 2 z ďalších strán nútene zlúčených s HSĽS."}
{"id": "19095", "title": "Vláda národného porozumenia", "context": "Národné vlády národného porozumenia Okrem federálnej vlády národného porozumenia existovali aj dve národné, v Česku - vedená Petrom Pithartom a na Slovensku - vedená Milanom Čičom."}
{"id": "531274", "title": "Vláda Československej republiky od 22. septembra 1938 do 4. októbra 1938", "context": "Historický kontext  Politická situácia pred vymenovaním vlády Vyhlásenie všeobecnej mobilizácie Prijatie mníchovskej dohody Rokovania o slovenských autonomistických požiadavkách a pád vlády "}
{"id": "596230", "title": "Voľby do Národného zhromaždenia 1925", "context": "Dopady volieb Voľby priniesli zásadnú zmenu rozloženia politických síl. Celoštátnym víťazom volieb sa stala agrárna strana. Tesne za ňou sa umiestnili komunisti, pre ktorých išlo o prvé celoštátne voľby. Obrovský prepad zaznamenala sociálna demokracia, ktorá z prvého miesta v roku 1920 klesla na 4. miesto. Na území Slovenska suverénnym spôsobom zvíťazila HSĽS."}
{"id": "115850", "title": "Strana slobody", "context": "Pozri aj Strana slovenskej obrody"}
{"id": "37801", "title": "Voľby do Slovenskej národnej rady v roku 1992", "context": "Volebná kampaň Hlavnou témou predčasných volieb bolo politické usporiadanie spoločného česko-slovenského štátu. Pohľady politických strán na budúcnosť Slovenska v Česko-Slovensku sa líšili. Otvorene za nezávislosť Slovenska vystupovali SNS, SKDH a NALI. Za vytvorenie skutočnej federácie (do rôznej miery, od vlastnej medzinárodno-právnej subjektivity oboch republík po rovnoprávnosť a zvrchovanosť), resp. rovnoprávne usporiadanie vzťahov, sa vyslovili HZDS, SDĽ, koalícia MKDH-Spolužitie-MĽS, SZ, KDH, ODÚ, SZS, SDSS, KSS91, koalícia DS-ODS a MOS. HZDS, SKDH a SNS požadovalo prijatie Ústavy SR, HZDS a SKDH deklarovali, že vyhlásia zvrchovanosť SR. Podľa prieskumu verejnej mienky z jari 1992 bola jasná väčšina obyvateľov ČSFR z oboch častí Česko-Slovenska proti rozdeleniu federácie. V ekonomickej oblasti SDĽ kritizovala nárast nezamestnanosti v krajine po roku 1989 a plánovala do odborných oblastí dosádzať odborníkov. Koalícia DS-ODS chcela pokračovať v premene plánovaného hospodárstva na trhové hospodárstvo, založené na slobode jednotlivca. SDSS volala po štáte nie mocensky, ale sociálne silnom. Výsledky volieb na úrovni obcí - obce vyfarbené podľa najúspešnejšej strany v každej z nich."}
{"id": "94411", "title": "Žiadosti slovenského národa", "context": "Pozri aj  Memorandum národa slovenského (1861) Uhorská revolúcia Vývoj na Slovensku (1848/49) Slovenské povstanie (1848/49) Martinská deklarácia (30. októbra 1918)"}
{"id": "530570", "title": "Slovenská otázka", "context": "Pozri aj  slovenské autonomistické hnutie, hnutie za autonómiu Slovenska v rámci Česko-Slovenska v rokoch 19181938 Slovenské národné povstanie (1944) pomlčková vojna, spor o podobu názvu Česko-Slovenska v roku 1990"}
{"id": "10486", "title": "Dejiny Slovenska", "context": "Vznik dnešnej Slovenskej republiky Vlajka Slovenskej republiky, uprostred štátny znak SR 1. januára 1993 vzniklo samostatné Slovensko, jeden z nástupníckych štátov Česko-Slovenska. Prvým prezidentom Slovenskej republiky sa stal Michal Kováč a predsedom vlády zostal Vladimír Mečiar. Vládu vytvorenú po parlamentných voľbách roku 1994, kedy sa premiérom opäť stal Mečiar, však charakterizovali autoritatívne spôsoby a nacionalistická rétorika. Najmä v rokoch 19941998 sa Slovensko na čele s Vladimírom Mečiarom dostávalo do čoraz hlbšej medzinárodno-politickej izolácie, z ktorej sa krajinu podarilo vyviesť až po parlamentných voľbách v roku 1998, keď sa k moci dostala dovtedajšia opozícia vedená kresťanským demokratom Mikulášom Dzurindom. Integrácia Slovenskej republiky do Európskej únie Slovensku sa v nasledujúcich rokoch podarilo dobehnúť politický vývoj v okolitých krajinách a od 29. marca 2004 sa Slovensko stalo členom NATO a od 1. mája 2004 členom Európskej únie spolu s Českom a ďalšími postkomunistickými krajinami Európy. Parlamentné voľby v roku 2006 ukončili osemročné obdobie pravicovej vlády, počas ktorého krajinu viedol Mikuláš Dzurinda a 4. júla 2006 sa predsedom vlády stal sociálny demokrat Robert Fico. Orientácia štátu sa postupne menila na sociálne demokratickú. Kontinuita ekonomického vývoja umožnila, aby sa Slovensko stalo 16. členom eurozóny a od 1. januára 2009 prijalo euro ako svoju domácu menu a hladko uskutočnilo výmenu domácej meny platnej od 8. 2. 1993 (Slovenská koruna) v celej ekonomike. 21. december 2007, dátum, keď sa Slovensko spolu susednými štátmi s výnimkou Ukrajiny stalo členmi Schengenskej zmluvy o bezhraničnom pohybe občanov v rámci Európskej únie (Schengenský priestor)."}
{"id": "493502", "title": "Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu", "context": "Ďalší významní členovia  Matúš Dula Milan Hodža Anton Štefánek Jozef Lettrich Viliam Pauliny Ján Duchaj Ján Ivák Jozef Bránecký František Chvalkovský Pavel Blaho (1867) Ľudovít Medvecký Kandidátka agrárnej strany na Slovensku pre parlamentné voľby v roku 1935"}
{"id": "423929", "title": "Národnostné školstvo v Slovenskej republike", "context": "História Slováci boli až do roku 1918 národnostnou menšinou v Uhorsku a od Rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867 čelili silnej národnostnej asimilácii. Vznikom československej republiky sa situácia radikálne zmenila. Slováci sa stali štátotvorným národom a zvyšné národnosti menšinou. Po prvýkrát museli Slováci definovať vlastnú národnostnú politiku v školstve. Maďarské školy boli sčasti zrušené, alebo bol ich vyučovací jazyk zmenený na slovenský. Prvý zákon, ktorý sa zaoberal vzdelávaním menšín v ich materinskom jazyku, prijalo pražské Národné zhromaždenie 3. apríla 1919. Zákon však na území Slovenska nikdy nenadobudol platnosť. O zachovaní maďarských škôl rozhodoval Referát školstva a národnej osvety Ministerstva s plnou mocou pre správnu Slovenska. Po druhej svetovej vojne československá vláda v súlade s Košickým vládnym programom presadila zavretie všetkých maďarských a nemeckých škôl bez výnimky. Zmena nastala až v roku 1948. Všetky školy boli zoštátnené a bol zavedený jednotný školský systém. Na Slovensku bol vyučovacím jazykom slovenský jazyk a výnimku mohla udeliť len vláda. Zriaďovanie škôl s iným vyučovacím jazykom nebolo ani povolené ani zakázané. Existenciu národnostných škôl až do roku 1960 negarantoval žiadny zákon. Nová Ústava, prijatá v roku 1960, po prvý raz od vojny stanovila, že deti maďarskej, ukrajinskej a poľskej národnosti mali právo na vyučovanie v materinskom jazyku, ktoré im mal zabezpečiť štát. Začiatkom 90. rokoch sa začalo výraznejšie aktivizovať rusínske hnutie, ktoré si za svoj cieľ stanovilo obnovu rusínskeho národnostného školstva. To sa im napokon podarilo presadiť a 27. januára 1995 bola slávnostne v Bratislave deklarovaná kodifikácia rusínskeho jazyka. Rómsky jazyk bol štandardizovaný v roku 2008, ale v praxi sa dodnes ako vyučovací jazyk neuplatnil. Rómska menšina nie je natoľko emancipovaná, aby presadzovala svoje národnostné práva dôkladnejšie."}
{"id": "427781", "title": "Autonómia Slovenska", "context": "Introduction  Autonómia Slovenska môže byť: štátoprávne usporiadanie Slovenska v rámci Česko-Slovensku od 6. októbra 1938 do vyhlásenia Slovenského štátu 14. marca 1939, pozri pod Slovenská krajina (1938 – 1939) politické hnutie presadzujúce autonómne usporiadanie Slovenska v medzivojnovom Česko-Slovensku, synonymum: slovenský autonomizmus, pozri slovenské autonomistické hnutie"}
{"id": "587871", "title": "Národný buditeľ", "context": "Slovenskí národní buditelia Počas formovania moderného slovenského národa rolu národných buditeľov postupne plnili predstavitelia bernolákovskej, kollárovsko-hamuljakovskej, štúrovskej generácie, generácie tzv. matičného obdobia a obdobia zvýšeného maďarizačného útlaku po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867). Ich činnosť zahŕňala sféru politickú (napr. Žiadosti slovenského národa, Memorandum národa slovenského), kultúrno-umeleckú, vedecko-výskumnú (najmä jazykovednú a historickú), sociálnu (napr. boj proti alkoholizmu cez spolky striezlivosti) a počas slovenského povstania (18481849) aj vojenskú oblasť (dobrovoľnícke výpravy) Vyvrcholením snahy národných buditeľov bolo vytvorenie spoločného štátu s kultúrne a etnicky blízkym českým národom v októbri 1918 (vznik Česko-Slovenska), v ktorom získali Slováci možnosť slobodného (kultúrneho, umeleckého a pod.) rozvoja aj podielu na politickom živote."}
{"id": "182842", "title": "Zoznam slovenských článkov/Ú", "context": "ús Ústava Slovenskej republiky (1992) · Ústavná listina Československej republiky · Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny · Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska"}
{"id": "216187", "title": "Slovenské autonomistické hnutie", "context": "Introduction  Slovenské autonomistické hnutie alebo slovenský autonomizmus bolo autonomistické hnutie v medzivojnovom období v ČSR, ktorého hlavnou predstaviteľkou bola HSĽS. Hlavnými predstaviteľmi boli Andrej Hlinka, Jozef Tiso, Alexander Mach, Vojtech Tuka. Návrhy na vytvorenie slovenskej autonómie boli predložené parlamentu v rokoch 1919 (SNS) ako aj 1921, 1922, 1930 a 1938 (HSĽS). Snahou bola zmena centralistického systému organizácie štátu v prospech väčších právomocí pre Slovensko. Istým ústupkom od štátneho centralizmu bolo zavedenie krajinského zriadenia v júli 1927, ktoré do platnosti vstúpilo v roku 1928. Slovensko sa tak stalo samostatnou administratívnou \"krajinou\", na ktorej čele stál krajinský prezident a celoslovenský krajinský úrad. Podstata centralistického usporiadania sa tým však výrazne nezmenila. Hnutie dosiahlo svoj cieľ, t. j. zavedenie slovenskej autonómie, až po mníchovskom diktáte. Na schôdzke predstaviteľov slovenských politických strán v Žiline 5. a 6. októbra 1938 HSĽS predložila občianskym stranám svoj návrh autonómie. Tie ho prijali a pražská vláda návrh tiež akceptovala. 7. októbra vymenovala krajinskú autonómnu vládu, na ktorej čele stál Jozef Tiso (druhá česko-slovenská republika)."}
{"id": "19296", "title": "Slovenská národná rada (1848 – 1849)", "context": "Pozri aj  Slovenské povstanie Autonómne Slovensko Uhorská revolúcia"}
{"id": "515497", "title": "Voľby do Snemu Slovenskej krajiny v roku 1938", "context": "Introduction  Voľby do Snemu Slovenskej krajiny v roku 1938 sa uskutočnili 18. decembra 1938. Išlo o jediné voľby do Snemu slovenskej krajiny uskutočnené medzi získaním autonómie Slovenska a rozbitím Česko-Slovenska. Voľby boli realizované nedemokratickým spôsobom a boli súčasťou budovania režimu jednej politickej strany (Hlinkovej slovenskej ľudovej strany - Strany slovenskej národnej jednoty)."}
{"id": "600368", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Počas tejto jeho vlády bol 31. augusta 1995 unesený syn slovenského prezidenta Michal Kováč ml. do rakúskeho Hainburgu a medzi hlavných podozrivých sa dostala slovenská tajná služba SIS. Spojka korunného svedka únosu Róbert Remiáš následne v apríli 1996 zhorel pri výbuchu auta v Karlovej Vsi. Páchateľov únosu a súvisiacej vraždy Remiáša (ak by boli obviňovaní ľudia spájaní s únosom) Mečiar v roku 1998 amnestoval. Tiež došlo k protiústavnému odvolaniu poslanca Františka Gauliedera (1996) a zmareniu referenda o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta (1997). Slovensko sa začalo pomaly dostávať do medzinárodnej izolácie a nepočítalo sa s jeho prijatím do Európskej Únie ani do NATO. "}
{"id": "525140", "title": "Kauza Technopol", "context": "Kauza a jej súvis so synom slovenského prezidenta (1994) V roku 1992 bol Michal Kováč mladší spolumajiteľom firmy Sycko , ktorá nemala žiadne obchodné vzťahy s Technopolom ani s firmou Introcommerce. Jeho otec Michal Kováč starší bol v tom čase poslancom Federálneho zhromaždenia za Hnutie za demokratické Slovensko. Vo februári 1993 ho zvolili za prezidenta Slovenskej republiky. V novembri 1994 rozšíril Peter Krylov svoju výpoveď v tom zmysle, že na podvode sa spolupodielal aj Michal Kováč mladší. 11. novembra 1994 vydal Interpol medzinárodný zatykač na Michala Kováča ml. (a na Mariána Kočnera a Martina Syč-Milého) v súvislosti s touto kauzou. Peter Krylov bol v decembri 1994 odsúdený na 5 rokov a 8 mesiacov s právoplatnosťou od 5. januára 1995. Šlo o súhrnný trest za viaceré podvody, nielen za podvod voči Technopolu."}
{"id": "54555", "title": "Michal Kováč", "context": "V médiách V roku 1995 o ňom nakrútili dokumentárny film Jeden deň prezidenta /Michal Kováč/ . Film vyrobila STV Bratislava, scenáristom bol Vladimír Štefko a réžisérom Fedor Bartko. Po zvolení Michala Kováča za prezidenta SR vydala Slovenská pošta v novembri 1993 dve známky s jeho podobizňou – v hodnote 2 a 3 slovenských korún."}
{"id": "510735", "title": "Inaugurácia", "context": "Pozri aj  Inaugurácia Michala Kováča"}
{"id": "398176", "title": "1996 na Slovensku", "context": "Udalosti  Apríl 29. apríl – v Bratislave-Karlovej Vsi bol zavraždený Róbert Remiáš, bývalý policajt a sprostredkovateľ medzi médiami a Oskarom Fegyveresom, svedkom zavlečenia Michala Kováča ml. (vražda je dodnes neobjasnená, z činu je podozrievaná Slovenská informačná služba pod vedením Ivana Lexu, ktorá tak mala konať na popud vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara) August 31. august – na Slovensku začala vysielať TV Markíza September 30. september – po vyše trojročnej rekonštrukcii prezident Michal Kováč prevzal symbolický kľúč od Grassalkovičovho paláca. December 4. december – poslanec Národnej rady Slovenskej republiky František Gaulieder (HZDS) bol protiústavne zbavený poslaneckého mandátu"}
{"id": "421745", "title": "1995 na Slovensku", "context": "Udalosti  August 31. august – syn prezidenta Michala Kováča bol unesený do rakúskeho Hainburgu. Z činu je podozrievaná Slovenská informačná služba pod vedením vtedajšieho riaditeľa Ivana Lexu Október (neznámy dátum) – spoločnosť McDonald’s otvorila svoju prvú reštauráciu na Slovensku v Banskej Bystrici"}
{"id": "525142", "title": "Kauza Technopol", "context": "Stručný vývoj kauzy Technopol po zavlečení V marci 1996 sa Kováč ml. podrobil výsluchu v kauze Technopol (Technopol verzus firma Protrend, ktorá patrila Mariánovi K.) pretože ešte v decembri 1995 ho major Valenčík obvinil z navádzania na spáchanie trestného činu podvodu. 26. júna 1996 bol Michalovi Kováčovi ml. na slovensko-rakúskom hraničnom priechode odobratý pas, čím mu bolo zabránené dobrovoľne sa vydať do rúk nemeckých orgánov . 12. decembra 1997 prezident Kováč udelil šiestim aktérom kauzy Technopol milosť. Okrem jeho syna boli medzi nimi Martin Syč-Milý, Marián Kočner, Peter Krylov, Rudolf van der Werff a L. Rosenbergerová. 4. februára 1998 bol Michal Kováč ml. na základe medzinárodného zatykača zadržaný českou políciou na hraničnom priechode, keď chcel vycestovať do Nemecka, aby mohol v kauze vypovedať pred nemeckými trestnými orgánmi. 12. februára 1998 sa začal na Krajinskom súde v Mníchove súdny proces v podvodu voči firme Technopol s Rudolfom van der Werffom . V ten istý deň bol Michal Kováč ml. českými úradmi vydaný nemeckým úradom . 3. marca 1998 rozhodol Vrchný krajinský súd v Mníchove o prepustení Michala Kováča ml. na slobodu na kauciu 150 000 mariek . 3. marca 1998, deň po skončení funkčného obdobia Kováča, vtedajší premiér Mečiar a prvý deň zastupujúci prezident vydal tzv. Mečiarove amnestie vzťahujúce sa aj na trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení. Nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z týchto trestných činov. 22. decembra 1998, slovenské ministerstvo zahraničných vecí sa verejne ospravedlnilo Michalovi Kováčovi ml. za svoju nečinnosť pri jeho zavlečení do Rakúska . 23. februára 2000 Krajinský súd v Mníchove rozhodol s konečnou platnosťou zastaviť konanie voči Kováčovi ml. vo veci podvodu voči firme Technopol a.s. Súd dospel k názoru, že sa nedá očakávať Kováčovo odsúdenie. Jediným dôkazom voči nemu bola len výpoveď Petra Krylova. \" Rozhodnutie bolo právoplatné a nedá sa voči nemu odvolať \" uviedol pre denník SME jeho právny zástupca Ján Havlát ."}
{"id": "260024", "title": "Michal Kováč (rozlišovacia stránka)", "context": "Pozri aj  Michal Kovács Zavlečenie Michala Kováča ml. Kategória:Rozlišovacie stránky – Osobnosti"}
{"id": "164507", "title": "Voľba prezidenta Slovenskej republiky v roku 1999", "context": "Poznámky  Michal Kováč sa vzdal kandidatúry v prospech Rudolfa Schustera, ale na hlasovacom lístku už zostal"}
{"id": "561796", "title": "Michal Kováč mladší", "context": "Introduction Ing. Michal Kováč ( 5. december 1961, Bratislava), označovaný často ako Michal Kováč mladší , je slovenský podnikateľ, politik a diplomat, syn bývalého prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča. V minulosti pôsobil ako poslanec v Snemovni národov FZ ČSFR za HZDS. V 90. rokoch 20. storočia pôsobil ako podnikateľ, bol vyšetrovaný v rámci kauzy Technopol. V roku 1995 bol násilne zavlečený do Rakúska. Neskôr pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Od roku 2019 pôsobí ako slovenský veľvyslanec v Spojených arabských emirátoch."}
{"id": "54663", "title": "Zavlečenie Michala Kováča ml.", "context": "Únos (31. augusta 1995 a nasledovné dni)  Podľa Serbínovej obžaloby Mgr. Michal Hrbáček ako príslušník SIS na základe pokynu riaditeľa SIS obv. Ing. Ivana Lexu v presne nezistených dňoch mesiaca augusta, a následne plnil úlohy koordinátora medzi organizátormi zavlečenia a členmi tejto skupiny. 31. augusta 1995 vykonával príslušník SIS Dušan H. službu v sledovacom vozidle typu Mercedes 208 D, ŠPZ BHH 42 – 59, ktorý bol zaparkovaný pred domom M. Kováča ml. vo Svätom Jure už niekoľko dní. Ďalší príslušníci sledovačky SIS nasadení do akcie boli rozmiestnení v osobných motorových vozidlách v lokalite obce Svätý Jur. Išlo o Dušana R. s vozidlom Hyundai Lantra červenej farby, v ktorom sedel aj Oskar Fegyveres, ďalej o Jiřího N. vo Forde Mondeo modrej farby, Igora M. v BMW 320 bordovej farby, Petra S. s Toyotou Camry zelenej farby a Róberta P. v Honde Accord modrej farby. Činnosť sledovačov priamo riadil vedúci útvaru sledovania Róbert B. v Mazde 626 striebornej farby. Operatívne riadenie akcie, t.j. únos a zavlečenie koordinoval riaditeľ 2. sekcie SIS Jaroslav S. Priebeh akcie kontroloval riaditeľ SIS I. Lexa. 31. augusta 1995 Ôsmi muži zablokovali a zastavili Mercedes 190 D Michala Kováča neďaleko Svätého Jura pri Bratislave. Členovia posádok áut ho vyvliekli z auta a ohrozovali ho pištoľou. Potom mu nasadili na hlavu masku (vrece), dali mu elektrické šoky a násilím doňho vliali fľašu whisky. Podľa policajného vyšetrovania dôstojník SIS Ján Takáč 31. augusta 1995 popoludní cestoval do Hainburgu. Telefonicky (a anonymne) okolo 17. hodiny oznámil rakúskej polícii, že pred hainburskou policajnou stanicou v zaparkovanom Mercedese sa nachádza človek, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač. Išlo o uneseného, zbitého a do bezvedomia opitého Michala Kováča mladšieho na zadnom sedadle. Rakúski policajti ho najprv previezli do nemocnice (Krankenhaus Hainburg). Okolo 19. hodiny mu dovolili zavolať otca, prezidenta, ktorý však bol na východnom Slovensku. Aj s manželkou Emíliou sa dostavil do Hainburgu okolo polnoci. Sudca im však nedovolil vziať syna na Slovensko. Po kriminalistickom preskúmaní prezidentov šofér odviezol na Slovensko len Kováčov Mercedes 190 D. 1. septembra 1995 – Michal Kováč ml. bol prevezený do vyšetrovacej väzby vo Viedni (Landesgericht Wien). 2. septembra 1995 – Prezident SR Kováč požiadal ministra zahraničných vecí SR Juraja Schenka, aby požiadal Rakúsko o vydanie jeho syna. 4. septembra 1995 sa situáciou zaoberala vláda. Pred rokovaním mal premiér Mečiar niekoľkohodinový rozhovor s ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom. 5. septembra 1995 – Premiér Mečiar oznámil, že zo strany vlády nie sú právne dôvody na to, aby žiadali rakúske orgány o vydanie Michala Kováča ml."}
{"id": "561938", "title": "JonBenét Ramseyová", "context": "Úmrtie Dňa 26. decembra 1996 Patricia Ramseyová (matka JonBenét) informovala políciu že v dome našla list, v ktorom bolo písané že ich dcéra je unesená a únosca vyžaduje výkupné vo výške 118 tisíc dolárov. Ramseyovci následne prehľadali dom a našli v suteréne mŕtvolu JonBenét. Podľa forenznej správy mala JonBenét zlomenú lebku a bola zaškrtená. Je tiež možné, že bola sexuálne zneužitá, pretože na spodnom prádle JonBenét sa objavili stopy krvi neznámej osoby. Ohľadom jej vraždy je mnoho nejasností ako napríklad kto ju zavraždil a odvliekol jej telo do pivnice? Ako sa vrah dostal do domu, keď polícia nenašla žiadne stopy po násilnom vniknutí? A mnoho ďalších."}
{"id": "218442", "title": "Róbert Remiáš", "context": "Vražda Zahynul 29. apríla 1996 okolo 22:15 po výbuchu automobilu značky BMW, na križovatke ulíc Karloveská, Botanická a Devínska cesta, na následky šoku, nadmerného pôsobenia účinkov ohňa a vysokej teploty. Vyšetrovanie preukázalo, že príčinou výbuchu automobilu na kombinovaný benzínový aj plynový pohon bolo asi 150 až 200 g výbušniny. Bol pochovaný 13. júla 1996. Jeho vražda ostala dodnes nevyšetrená a páchatelia nepotrestaní. Jeho vražda je zločin so silným politickým pozadím z obdobia III. vlády V. Mečiara. Do r. 2018 nemala nepochybne identifikovaných a právoplatne usvedčených páchateľov. Podľa hypotéz kriminálnych expertov, zúčastnených vyšetrovateľov a právnikov súvisela s vyšetrovaním únosu prezidentovho syna M. Kováča, ml., jej vyšetrovanie však bolo vedené ako osobitná nesúvisiaca kauza. Vysokí funkcionári Ministerstva vnútra SR a vládna propaganda sa dlho pokúšali udalosť (teda samotný výbuch auta a jeho následnú smrť) vykladať ako následok \"samovznietenia\" vozidla, nezastavili sa ani pred očierňovaním obete. Už v r. 1996 polícia zaistila nepochybný dôkaz o existencii nástražného výbušného systému a z vraždy obvinila dvoch príslušníkov podsvetia a v r. 1998 aj vtedajšieho riaditeľa SIS I. Lexu ako údajného objednávateľa zločinu. V r. 2006 bolo trestné stíhanie obvinených, vrátane Lexu, zastavené Špeciálnou prokuratúrou SR. Vyšetrovanie bolo vo februári 2016 znovu obnovené na základe \"nových poznatkov\" polície a prokuratúry."}
{"id": "537466", "title": "Požiar nákupného centra v Kemerove", "context": "Vyšetrovanie Začalo sa vyšetrovanie pre zabitie z nedbanlivosti a porušenie protipožiarnych predpisov. Zistilo sa, že nebol funkčný požiarny alarm. V rámci vyšetrovania zadržali 5 ľudí."}
{"id": "448882", "title": "Let United Airlines 93", "context": "Únoscovia Hlavnou osobou únosu letu 93 bol Ziad Jarrah, ktorý sa po prevzatí kontroly nad lietadlom ujal pilotovania. Narodil sa v bohatej libanonskej rodine a bol vychovávaný v sekulárnom duchu. Chcel sa stať pilotom a v roku 1996 sa presťahoval do Nemecka, kde začal študovať nemecký jazyk na Univerzite v Greifswalde. O rok neskôr sa presťahoval do Hamburgu, kde začal študovať Aerokozmické technológie na Hamburskej univerzite aplikovaných vied. Počas pobytu v Hamburgu sa postupne stával silne veriacim a začal sa stýkať s radikálnou hamburskou bunkou. V januári 2000 odcestoval do Afganistanu, kde sa stretol s vodcom al-Kájdy Usámom bin Ládinom. Späť do Hamburgu sa vrátil počas januára a vo februári oznámil, že mu ukradli pas. Americká ambasáda v Berlíne mu v máji vystavila turistické vízum. V júni 2000 presídlil Jarrah na Floridu, kde začal navštevovať kurzy lietania. Jeho rodina krátko po útokoch vyhlásila, že bol nevinným pasažierom. Traja ďalší únoscovia boli pripravovaní k násilnému vpádu do kokpitu a premožení posádky. Prvý z nich, Ahmed al-Nami, pristál na turistické vízum na Miami na Floride 28. mája 2001 spolu s únoscami letu United Airlines 175 Hamza al-Ghamdim a Mohand al-Shehrim. Druhý únosca, Ahmed al-Haznawi, pristál na Miami 8. júna 2001 spolu s únoscom letu American Airlines 11 Wail al-Sherim. Tretí únosca, Saeed al-Ghamdi, pristál v Orlande na Floride 27. jún 2001 spolu s únoscom letu 175 Fayez Banihammadem. Všetci traja únoscovia do Spojených štátov prileteli z Dubaja."}
{"id": "54665", "title": "Zavlečenie Michala Kováča ml.", "context": "Vyšetrovanie  Policajní vyšetrovatelia a ich výmeny skončili uložením prípadu v máji 1996 Už 7. septembra 1995 bol z prípadu odvolaný (prípad mu bol odňatý) vyšetrovateľ Jaroslav Šimunič po tom, čo sa verejne vyjadril, že má závažné podozrenie o účasti SIS na prípade. Peter Vačok viedol trestné stíhanie voči príslušníkovi SIS Jiřímu N., ktorý nedokázal zdôvodniť svoju prítomnosť pri dome M. Kováča ml. Uznesenie o vznesení obvinenia však prokurátor zrušil a I. Lexa podal na Vačoka trestné oznámenie. Následne Vačok obvinil aj Oskara F. a Igora M. zo spolupáchateľstva, pričom Oskar F. priznal, že do veci je zapletená SIS. (Pozri dole Výpoveď Oskara Fegyveresa..) Prokurátor Róbert Vlachovský napriek tomu uznesenie o vznesení obvinenia zrušil a prípad bol odňatý aj Vačokovi. Vačok po tom, čo mal pohovor s pplk. Jánom Kosťovom, generálnym riaditeľom sekcie vyšetrovania kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru (PZ) požiadal o odchod zo svojej funkcie a v polovici roka 1996 si podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru a odišiel do civilu. V tom čase unikla na verejnosť údajná nahrávka údajného telefonického rozhovoru medzi Lexom a ministrom vnútra Hudekom. Z rozhovoru, v ktorom Hudek avizoval, že „vyšetrovateľa kopne do gúľ“ mu Lexa sľúbil dať „pusu na čelo“. Prvá Hudekova reakcia pravosť nahrávky potvrdila, následne však obaja začali zapierať a nahrávku označili za montáž. Dva dni po uskutočnení rozhovoru bol z vyšetrovania Vačok odvolaný. V. Mečiar na mítingu s občanmi verejne oznámil, že vyšetrovanie únosu preberú tzv. Stredoslováci . „Sa toho chytia, dúfam, že zjednajú nápravu.“ Jozef Číž (Stredoslovák, riaditeľ Okresného úradu vyšetrovania PZ vo Zvolene) prevzal vyšetrovanie od októbra 1995. Spolu s ním na prípade pracoval J. Chmel. Títo v máji 1996 (po 7 mesiacov) pre nedostatok dôkazov na začatie trestného stíhania prípad uložili. Na list so sťažnosťami M. Kováča st. na postup vyšetrovania z 27. novembra 1995 odpovedal Ján Kosťov, že v oboch výmenách vyšetrovateľov nedošlo k odňatiu trestnej veci neoprávnenou osobou (ale oprávnenou osobou) a z týchto dôvodov považuje výhrady prezidenta za neopodstatnené. Samoúnos Na slávnostný ceremoniál 30. augusta až 1. októbra 1995 pri príležitosti tisíc dňovej existencie Slovenskej republiky v športovej hale v Trnave, ktorého sa zúčastnila celá vláda, zástupcovia cirkvi a diplomacia už nebol prezident pozvaný. 31. augusta 1995 uniesli jeho syna. Deň predtým titulná strana vo vládnych novinách Slovenská republika ho takto škandalizovala: „Prezident má miliónový účet v Raiffeisenbank vo Viedni“. Ako dôkaz bol vytlačený bankový výpis s bilanciou účtu 23 258 688,80 šilingov, ktorý bol bankou neskôr odhalený ako falzifikát. 11. októbra 1995 bol z maďarského mesta Győr odoslaný list s odosielateľom Braňo Chilo – Pták. List bol zaslaný na ministerstvo vnútra a neskôr taktiež do redakcie denníka Pravda. Autor v liste tvrdí, že Michal Kováč ml. si únos organizoval sám. Autor listu tvrdí, že aj on sám sa zúčastňoval týchto príprav. V liste sa ďalej spomína, že skupina, ktorá mu pri únose pomáhala údajne plánovala atentát i na predsedu slovenskej vlády. „V prípade zavlečenia Michala Kováča mladšieho išlo o predstieraný únos alebo samoúnos.“ tvrdil Lexa. „Samoúnos Michala Kováča mladšieho mali zorganizovať zahraničné tajné služby“, povedal V. Mečiar. Výpoveď Oskara Fegyveresa vedie do SIS, pokiaľ ju nezmení Oskar Fegyveres pred vyšetrovateľom Vačokom v septembri 1995 vypovedal, že sa ako príslušník SIS, na príkaz nadriadených, podieľal na únose Michala Kováča mladšieho. Na základe jeho výpovede bolo možné získať dôkazy, ktoré SIS s únosom jednoznačne spájali (napríklad použité automobily) a preto Fegyveres odišiel zo Slovenska v obave o svoj život. Spojku v komunikácii so Slovenskom mu robil Róbert Remiáš (a Peter Tóth). Svěchota kontaktoval Fegyveresovou priateľku Adrianu K. a podľa jej tvrdenia ju nahováral na to, aby policajtom dosvedčila, že Oskar bol v čase únosu s ňou, a teda jeho výpoveď o účasti SIS na únose je klamstvo. Podľa neskorších tvrdení viacerých zúčastnených sa Fegyveres stretol súkromne aj s prezidentom Kováčom v jeho vile v Dúbravke. Viezol ho tam Marian Kočner v aute prítomného Kováčovho advokáta Havláta. Aj pri tomto stretnutí potvrdil účasť SIS na únose. 29. apríla 1996 Róbert Remiáš zahynul pri výbuchu vlastného auta. Podľa Vačoka : „ Remiáš bol najlepším priateľom Fegyveresa, ktorého SIS chcela za každú cenu dostať na Slovensko a docieliť zmenu jeho výpovede. Remiáš bol práve tým, ktorý tomu zámeru prekážal. “ Riaditeľ SIS v rokoch 19931995 a 19982003 Vladimír Mitro v správe o činnosti SIS, ktorú predniesol v NR SR 12. februára 1999 uvádza opatrenia SIS, ktoré mali slúžiť aj na marenie vyšetrovania prípadu a obviňuje priamo I. Lexu: „Zásadným spôsobom maril policajné vyšetrovanie riaditeľ SIS, ktorý ignoroval akékoľvek dožiadania orgánov činných v trestnom konaní o zbavenie mlčanlivosti zainteresovaných príslušníkov SIS, ako aj odmietol poskytnúť súhlas k policajnej prehliadke objektu SIS, kde sa nachádzal Mercedes 208 D. Dokonca I. Lexa prostredníctvom ministra vnútra SR ovplyvňoval vyšetrovanie tak, aby nedošlo k odhaleniu účasti SIS na únose.“ Aj po smrti Remiáša sa SIS snažila umlčať Fegyveresa. V januári 1997 námestník riaditeľa SIS Svěchota vyslal piatich príslušníkov kontrarozviedky na tajnú misiu do Švajčiarska, kde mali vypátrať miesto pobytu Fegyveresa. Keď zistili všetky potrebné údaje o mieste pobytu, boli členovia skupiny presvedčení, že O. Fegyveres má byť zlikvidovaný. Aby sa vyhli vražde radšej sa pod zámienkou celá skupina rozhodla vrátiť do Bratislavy. Marenie vyšetrovania z najvyšších miest Napriek podozreniam voči SIS bol námestník riaditeľa SIS Svěchota členom pôvodného vyšetrovacieho tímu únosu (vedeného Šimuničom). Až keď sa vyšetrovateľom stal Peter Vačok, vyzval Svěchotu, aby zo stretnutia vyšetrovacieho tímu odišiel. Pittnerova správa tzv. „Občianskej nezávislej komisie“ (1996) poukazuje na zneužitie pohotovostného policajného útvaru pri únose a dokumentuje udalosti, ktoré svedčia o marení vyšetrovania: Reakciou na vznesené obvinenie proti príslušníkovi SIS (Jiřímu N.) bolo hneď na druhý deň predčasné odvolanie ministra vnútra SR Ľ. Hudeka z jeho služobnej cesty v Bruseli a generálneho prokurátora M. Vaľa z dovolenky premiérom vlády V. Mečiarom a ich následné, dňa 25. 9. 1995, nočné rokovanie na úrade vlády. A hneď ďalší deň prokurátor R. Vlachovský náhle zmenil názor. Zrušil uznesenie majora Vačoka o začatí trestného stíhania. Dňa 16. októbra 1995 sa uskutočnil údajný telefonický rozhovor medzi riaditeľom SIS Ivanom Lexom a ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom, ktorý svedčí o spolupráci SIS a MV SR pri zahladzovaní stôp a marení vyšetrovania kauzy (zámena Vačoka za Číža). Novinári upozorňujú, že Vladimír Mečiar toho urobil príliš veľa, aby malo ísť iba o ochranu jeho blízkeho spolupracovníka I. Lexu. Všetko, čo robil pre Lexu, robil aj pre seba. Keď sa verejnosť oboznámila s nahrávkou Mečiar vyhlásil, že záznam nie je autentický: „Mám k dispozícii znalecký posudok, ktorý spochybňuje autenticitu nahrávky…“ Neskôr (1999) účasť SIS potvrdili aj iní Svěchota sa vo februári 1999 dostal do väzby ako dôvodne podozrivý z organizovania viacerých káuz. 13. apríla 1999 policajtom priznal, že únos zorganizovala a spáchala SIS. 5. mája 1999 vypovedal bývalý šéf odboru SIS Róbert B., ktorý tiež priznal účasť tajnej služby na únose. Svoju výpoveď Svěchota neskôr rozšíril. Po zrušení amnestií (pozri dole) účasť SIS ako možnú pripustil aj Mečiar aj Lexa a príslušník SIS Ľuboš Kosík je ochotný o nej svedčiť."}
{"id": "255328", "title": "Let Pan Am 103", "context": "Motív činu Poloha mesta Lockerbie na mape Škótska Atentát mal byť odplatou Líbye za bombardovanie jej územia. V dňoch 15. a 16. apríla roku 1986 spustila americká armáda sériu útokov lietadiel z britských vojenských základní na líbyjské mestá Tripolis a Benghazi, ako odvetu za atentát líbyjských služieb vo vtedajšom Západnom Berlíne na bar, kde boli vtedy americkí vojaci, z ktorých boli traja zabití a 230 zranených. Túto operáciu objednal Kaddáfí ako odpoveď za potopenie dvoch líbyjských lodí americkou armádou v Siderském zálive severne od Líbye. Počas bombardovania bola zabitá aj jeho adoptívna dcéra Hanna Gaddafi. Takto znejú oficiálne správy o motíve, ale existujú aj iné teórie a iní atentátnici, ako napríklad spojitosť výbuchu so štyrmi pasažiermi v podobe agentov CIA, údajne prevážajúci väčšie množstvo heroínu a peňazí. Spočiatku jedna z hlavných vyšetrovacích verzií a dodnes pomerne často uvádzaný motív, mala byť odveta arabských radikálov, popri Iráne, za zostrelenie dopravného lietadla Airbus A300 s 290 ľuďmi na palube, let Iran Air 655, uskutočnené americkou armádou o šesť mesiacov skôr. Jeden z najväčších teroristov Abu Nidal mal podľa inej teórie byť mozgom atentátu. Podľa teórie Joe Viallsa spôsobili detonáciu rádiové vlny a ďalšie."}
{"id": "273857", "title": "Únos lietadla do NSR dňa 8. júna 1972", "context": "Introduction  Únos lietadla do NSR dňa 8. júna 1972 bol únos lietadla typu L-410A Turbolet na pravidelnej linke Mariánské Lázně – Praha - Bratislava - Lučenec spoločnosti SLOV-AIR, prevadzkované letiskom Lučenec - Boĺkovce , počas ktorého bol zavraždený kapitán lietadla Ján Mičica a druhý pilot bol donútený pristáť vo Weidene v NSR. Hlavný organizátor a vrah Lubomír Adamica sa 14. januára 1973 obesil vo väzbe, ostatní únoscovia boli v decembri 1973 nemeckým súdom odsúdení na 3 až 7 rokov väzenia. Motívom únosu bola emigrácia do Nemeckej spolkovej republiky. Komunistická propaganda únos účelovo využila v seriáli 30 případů majora Zemana a skupina Olympic ho ospievala v skladbe Únos ."}
{"id": "456015", "title": "František Gaulieder", "context": "Strata poslaneckého mandátu 1. strana prejavu (faktickej, procedurálnej poznámky), v ktorom Gaulieder vystupuje z klubu HZDS 2. strana prejavu Koncom roka 1996 (dva roky po voľbách) sa udiali udalosti, ktoré viedli k tomu, že Gaulieder stratil mandát poslanca. Závisí od uhľa pohľadu, či sa tieto udalosti nazývajú alebo hodnotia ako: zbavenie, odobranie, zrušenie poslaneckého mandátu, vylúčenie poslanca z parlamentu alebo ako vzdanie sa mandátu a nastúpenie náhradníka na uprázdnený mandát. Gaulieder stratil mandát, po tom, čo začal kritizovať vlastnú stranu a chcel sa stať nezávislým. 5. novembra 1996 sa Gaulieder vo svojom vystúpení na zasadnutí Národnej Rady kriticky vyjadril k praktikám a spôsobu vládnutia „Mečiarovej vlády” nasledovne: Sú tu však skutočnosti, ktoré jednoducho nemajú nič spoločné s budovaním demokratickej spoločnosti. HZDS, ako víťazné hnutie a najsilnejší politický subjekt v koalícii si musí vstúpiť do politického svedomia, začať robiť inventúru nad otáznikmi, prečo nedokážeme obraz Slovenska dotvoriť podľa volebného programu.Pre nesúhlas s vládnou politikou zároveň vystúpil z poslaneckého klubu HZDS (pozri obrázok s jeho prejavom) a stal sa tak prakticky nezávislým poslancom. O pár dní na to ho HZDS vylúčilo zo strany. 4. decembra 1996 členovia Mandátneho a imunitného výboru, v ktorom malo väčšinu HZDS, prijali na návrh poslanca Dušana Macušku (HZDS) uznesenie, v ktorom berú na vedomie vzdanie sa poslaneckého mandátu poslancom Gauliederom a to na základe listu, ktorý sa objavil v Národnej rade a to aj napriek tomu, že Gaulieder odmietol, že by sa vzdal poslaneckého mandátu a aj to, že by list poslal. Krátko pred 22. hodinou prijalo plénum NR SR vedené Ivanom Gašparovičom uznesenie: V hlasovaní č. 38 (konanom 4. decembra 1996) o správe Mandátového a imunitného výboru o nastúpení náhradníkov na uprázdnené mandáty poslancov NR SR a o uznesení v ktorom NR SR berie na vedomie, že p. František Gaulieder sa vzdal funkcie poslanca NR SR . Zo 136 prítomných hlasovali všetci, za hlasovalo 77 poslancov, proti návrhu 59, nikto z poslancov sa nezdržal. Bol to prvý prípad straty mandátu (prakticky vylúčenia) poslanca zo slovenského parlamentu a preto bol ostro sledovaný u nás ale aj v zahraničí. HZDS v tomto prípade argumentovalo tzv. imperatívnym (viazaným) poslaneckým mandátom, tzn. že poslanec musí konať v súlade so záujmami a rozhodnutiami strany, ktorú reprezentuje, čo však bolo protiústavné, pretože na Slovensku, tak ako vo väčšine liberálnych demokracií, platí slobodný voľný mandát, tzn. že poslanci mandát vykonávajú podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi. Na Gauliederovo miesto bol vybraný Ján Belan, člen HZDS, ktorý tak získal poslaneckú imunitu a tým bolo zastavené trestné stíhanie proti nemu za ťažké ublíženie na zdraví. V minulosti totiž porušil dopravné predpisy a zrazil cyklistu. 2. októbra 1997 ho kolegovia poslanci nezbavili imunity, NR SR nesúhlasila s jeho vydaním na trestné stíhanie, ktoré sa tak podľa slovenskej ústavy stalo navždy nemožným. Reakcie 16. decembra 1996 podal Gaulieder podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky. Konštatoval v ňom, že NR SR vzala na vedomie jeho údajné vzdanie sa poslaneckého mandátu, a to aj napriek tomu, že sa ho nevzdal. Vtedajšia podoba slovenskej ústavy neupravovala postup vzdania sa mandátu, uvádzala iba, že \"poslanec sa môže funkcie poslanca vzdať.\" To však Gaulieder neurobil a list, v ktorom mal oznámiť vzdanie sa funkcie, označil za podvrh. Navyše žiadny zákon nesplnomocňoval MIV ani NR SR k tomu, aby \"brali na vedomie\" vzdanie sa funkcie poslanca. Ústavný súd v júli 1997 rozhodol, že NR SR porušila Gauliederovo ústavné právo. Bolo to jedno z najsledovanejších rozhodnutí súdu. Aj keby bol onen sporný list pravý, malo byť pre NR SR smerodajné Gauliederovo následné verejné vyhlásenie, že sa svojho mandátu nevzdáva. Ústavný súd však zároveň konštatoval, že kompetencie napraviť porušovanie má v tomto prípade len NR SR. Opoziční poslanci sa preto v auguste pokúsili zvolať mimoriadnu schôdzu NR SR, ktorú však vládna koalícia bojkotovala. Premiér Mečiar rozhodnutie ústavného súdu spochybnil a navyše vyrukoval s tvrdením, že Gaulieder požadoval od HZDS za vzdanie sa mandátu finančnú odmenu vo výške pätnástich miliónov slovenských korún. Ten to však poprel, naopak kontroval tým, že to bolo práve HZDS, ktoré mu ponúklo peniaze za vzdanie sa poslaneckej funkcie. Mimoriadna schôdza Národnej rady slovenskej republiky sa nakoniec uskutočnila až koncom septembra 1997, ale koaliční poslanci - s výnimkou štyroch členov Združenia robotníkov Slovenska - Gauliederov návrat do NR SR nepodporili. Za svoje vylúčenie z parlamentu podal žalobu na Európsky súd pre ľudské práva. Spor v roku 2000 vyhral mimosúdnym vyrovnaním, keď sa so Slovenskou republikou dohodol na odškodnení 30-tisíc eur. Dopady kauzy Ignorovaním nálezu ústavného súdu a nerešpektovaním ústavy si tak Slovensko vyslúžilo ostrú medzinárodnú kritiku. Pár dní po mimoriadnej schôdzi a hlasovaní o vrátení sa Gauliedera do parlamentu 1. októbra 1997 Európska komisia (EC) v Bruseli oznámila, že \"Slovensko nespĺňa politické podmienky požadované od budúcich členov EÚ\", keď ako príklad uviedla hlasovanie vo veci Gaulieder. O dva dni neskôr podporil Európsky parlament model navrhnutý Európskou komisiou na otvorenie prístupových rozhovorov so všetkými európskymi žiadateľmi okrem Slovenska, s tým, že európske krajiny prijmú konečné rozhodnutie v decembri 1997. Vtedajší predseda parlamentu a neskorší prezident, Ivan Gašparovič tvrdil, že proti Gauliederovi nehlasoval a to napriek tomu, že nikto sa nezdržal hlasovania. Gašparovič sa obhajuje, tým, že požiadal poslanecký klub HZDS o možnosť nehlasovať o odobratí Gauliederovho mandátu. Na otázku českého Týdne , prečo teda nehlasoval proti uzneseniu, odpovedal:„No protože jsem žádal, abych se k této věci vůbec nemusel vyjadřovat jako předseda Národní rady (NR). S tím, že jsem měl svůj názor. A jsem velmi rád, že jej potvrdil i ústavní soud. Ano, řekl jsem, že NR udělala chybný krok. Souhlasím, byla porušena občanská práva a já byl při tom. Jen znovu opakuji: nehlasoval jsem, poté co jsem vystoupil v klubu, že nebudu hlasovat.“ Naznačenie bývalého hovorcu Ľuboša Juríka, že nehlasovanie súviselo s Gašparovičovým podielom na privatizácii Nafty Gbely, s ktorým ho spájal Mečiar, Gašparovič odmietol. Téma sa objavila aj tesne pred prezidentskými voľbami 2009 kde kandidát Gašparovič v televíznej debate poprel hlasovanie za odvolanie Gauliedera. Prehľad z hlasovania č. 38 však predsedov hlas zaznamenal. V júni 2013 Pavol Frešo (predseda SDKÚ–DS) prirovnal Gauliederovu situáciu k situácii (ne)vymenovania Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora. „Teraz sa má prezident rehabilitovať, lebo vtedy bol priamym účastníkom vylúčenia tohto poslanca,“ povedal Frešo.Zbavenie mandátu bolo považované za príklad „hrubého porušovania princípu slobodného mandátu“. V nasledujúcich parlamentných voľbách Gaulieder do parlamentu nekandidoval. Na celej kauze sa významne podpísala nedostatočná právna úprava spôsobu vzdanie sa poslaneckého mandátu. Tento nedostatok bol odstránený až v rámci rozsiahlej novely slovenskej ústavy začiatkom roka 2001. Pre vzdanie sa mandátu bolo novo stanovené, že sa tak musí stať osobným vyhlásením na schôdzi NR SR (písomnou formou len v skutočne výnimočných prípadoch)."}
{"id": "456013", "title": "František Gaulieder", "context": "Introduction  František Gaulieder ( 18. január 1951† 25. marec 2017) bol slovenský politik, zakladajúci člen Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), poslanec Národnej rady SR (NR SR) za HZDS, ktorého po tom, čo vystúpil z poslaneckého klubu HZDS a stal sa tak nezávislým poslancom, HZDS vylúčilo zo strany a bol zbavený 4. decembra 1996 poslaneckého mandátu. Za zrušenie jeho mandátu hlasovali členovia Mandátneho a imunitného výboru (MIV) ako aj plénum Národnej Rady na základe Gauliederom podpísaného listu, v ktorom sa vzdáva poslaneckého mandátu aj napriek tomu, že Gaulieder sám odmietol, že sa vzdal poslaneckého mandátu. Dôvodom bolo, že kandidáti HZDS ešte pred voľbami v roku 1994 podpísali nedatovaný list, v ktorom sa vzdávali poslaneckého mandátu. Jeho vylúčenie z parlamentu označil Európsky súd pre ľudské práva za nezákonné a aj Ústavný súd potvrdil, že parlament porušil Gauliederovo ústavné právo. Pár dní po mimoriadnej schôdzi a hlasovaní o vrátení sa Gauliedera do parlamentu 1. októbra 1997 (skoro rok po tom ako mandát stratil) Európska komisia v Bruseli oznámila, že \"Slovensko nespĺňa politické podmienky požadované od budúcich členov EÚ\", keď ako príklad uviedla hlasovanie vo veci Gaulieder. Európsky parlament model navrhnutý Európskou komisiou na otvorenie prístupových rozhovorov so všetkými európskymi žiadateľmi okrem Slovenska. Gaulieder zomrel 25. marca 2017 za nevyjasnených okolností."}
{"id": "166111", "title": "Ferdinand I. (rakúsky cisár)", "context": "Nástup do politiky Ako cisárov oficiálny zástupca po prvý raz vystúpil na verejnosti v r. 1818 pri odhaľovaní pamätníka v Brne. František I. sa obával, že zdravotný stav najstaršieho syna bude závažnou prekážkou jeho prípadného plnohodnotného vykonávania vládnych povinností. Uvažoval o nástupníctve mladšieho syna Františka Karola, ale kancelár Metternich hájil princíp legitimity a sám Ferdinand kategoricky odmietal zriecť sa nárokov na trón. Cisár František I. ho ako následníka napokon akceptoval a od roku 1829 mu povolil zasadať v štátnej rade. O rok neskôr (28.9.) bol v prešporskom Dóme sv. Martina korunovaný uhorským kráľom. 27.2.1831 sa vo Viedni oženil so sardínskou princeznou Máriou Annou ( 19.9.1803, † 4.5.1884), ktorá mu však bola skôr ošetrovateľkou ako manželkou."}
{"id": "46182", "title": "Franz Anton Maulbertsch", "context": "Dielo na Slovensku Významnú časť jeho prác predstavujú diela vytvorené v druhej polovici 18. storočia na Slovensku. K Maulbertschovým obdivovateľom, mecénom a objednávateľom patrili o. i. i cisársky dvor, cirkevné rehole, preláti a popredné šľachtické rody na Slovensku. K jeho prvým prácam na území Slovenska patrí obraz zakladateľov rehole trinitárov Jána z Mathy a Felixa z Valois s Najsvätejšou Trojicou na hlavnom oltári niekdajšieho trinitárskeho Kostola Najsvätejšej Trojice v Trnave. Obrázok:Primaciálny palác kaplnka.jpg|left|thumb|200px| Zázrak svätého Ladislava , 1780, freska, Kaplnka svätého Ladislava (Primaciálny palác), BratislavaPozoruhodným Maulbertschovým dielom je maliarska výzdoba kaplnky (už v rokokovom slohu) niekdajšieho erdődiovského kaštieľa v Trenčianskych Bohuslaviciach z roku 1763. V roku 1759 začal gróf Anton Erdődy so stavbou kaštieľa a priľahlého parku. Park bol unikátnym napodobením francúzskeho parku známeho zámku vo Versailles. Kaštieľ bol však v roku 1905 v dôsledku schátralosti zbúraný. Jediným jeho pozostatkom je kaplnka, ktorej výzdoba od F. A. Mulbertscha patrí k jedným z najkrajších a najimpozantnejších diel tohto umelca. Obrazy troch oltárov a klenbové fresky sú vyvrcholením umelcovej tvorby na Slovensku. K ideovo najdokonalejším patrí figurálna kompozícia Triumf katolíckej Cirkvi , personifikovanej majestátnou figúrou v pápežskom ornáte so zväzkom kľúčov v ruke nad tzv. panským oratóriom a ústredná kruhová kupola v lodi z výjavom Nanebovzatie Panny Márie doplnená v pendatívoch postavami štyroch cirkevných otcov. Na základe objednávky Maulbertsch dodal okrem freskovej výmaľby klenby i obraz hlavného oltára a obrazy dvoch bočných oltárov – svätého Františka z Assisi a svätého Antona Padovského. V neskoršom období ako jeho dielo získavalo na kvalite tak rástol aj počet ním realizovaných prác. V roku 1778 vytvoril pozoruhodný obraz na hlavnom oltári farského Kostola svätého Michala archanjela v Skalici. V roku 1780 prijal pozvanie ostrihomského arcibiskupa a prímasa Jozefa Baťána, aby maľbami dotvoril novostavbu jeho bratislavského Primaciálneho paláca. Výsledkom Maulbertschovho umeleckého pôsobenia v Bratislave je nástropná kupolová freska Zázrak svätého Ladislava v palácovej kaplnke svätého Ladislava. Freska je vizuálne rozdelená na dve sféry – pozemskú a nebeskú. V centre fresky je postava uhorského kráľa sv. Ladislava ako udiera kopijou do skaly. Po stranách je vidno vojenský tábor. Udalosť z nebies sleduje Panna Mária (ako patrónka Uhorska) s Ježiškom na rukách. Popri freskovej výmaľbe kaplnky bol F. A. Maulbertsch autorom aj alegorickej monochrómnej fresky na tympanóne palácového priečelia (freska dnes nejestvuje, v roku 1959 ju nahradila dnešná mozaika od Ernesta Zmetáka)."}
{"id": "164508", "title": "Voľba prezidenta Slovenskej republiky v roku 1999", "context": "Pozri aj  Inaugurácia Rudolfa Schustera"}
{"id": "525616", "title": "Jozef Anton Habsbursko-lotrinský", "context": "Uhorský palatín V roku 1795 sa stal, po smrti svojho staršieho brata Alexandra, uhorským miestodržiteľom a o rok neskôr bol uhorským snemom zvolený za palatína. Túto funkciu zastával pol storočia až do svojej smrti. Zaslúžil sa o hospodársky a kultúrny rozvoj krajiny. V napoleonských vojnách sa trikrát stal vrchným veliteľom ozbrojeného odporu tamojšej šľachty. Roku 1840 prispel k prepusteniu opozičných vodcov Mikuláša Wesselényiho a Lajosa Kossutha."}
{"id": "134179", "title": "František Berchtold", "context": "Životopis Narodil sa v Trnave rodičom grófovi Jánovi Antonovi Františkovi Jozefovi Ignácovi Berchtoldovi a jeho manželke Žofii Alžbete Eyerl von Eyerlsberg. Gymnázium absolvoval v Trnave. Filozofiu študoval vo Viedni a teológiu v rokoch 17491752 na nemecko-uhorskom kolégiu v Ríme. Na kňaza bol vysvätený 29. júna 1753 a biskupskú vysviacku prijal v Dóme sv. Martina v Bratislave 13. októbra 1776 Pôsobil na viacerých miestach Slovenska, bol prepoštom kapituly sv. Martina v Bratislave, v roku 1776 bol vymenovaný za prvého biskupa novozriadenej banskobystrickej diecézy. Bol hlavou slobodomurárskej lóže v Banskej Bystrici. Písal náboženské práce, z ktorých viaceré zostali v rukopise. Bol menovaný za skutočného tajného radcu."}
{"id": "470942", "title": "Leopold V. (Tirolsko)", "context": "Arcivojvoda Leopold V. bol passauský a štrasburgský biskup a zároveň tirolský miestodržiteľ. Bojoval proti švajčiarskemu sprísaženstvu a Švédom. Menovaným biskupom sa stal v 12 rokoch a nebol nikdy vysvätený na kňaza ani na biskupa."}
{"id": "525617", "title": "Jozef Anton Habsbursko-lotrinský", "context": "Rozvoj krajiny V roku 1802 podporil vznik uhorského národného múzea. Bol za založenie školy pre dôstojníkov, nazvanej Ludoviceum, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 1835. Na výstavbu Uhorskej akadémie vied venoval 10 000 zlatých. Za jeho vlády bola roku 1827 v Uhorsku vybudovaná prvá železnica a roku 1830 založená Uhorská komerčná banka. V roku 1844 založil vo vtedajšej Pešti technickú univerzitu. Na svojich alcsutských statkoch mal veľmi dobre fungujúce hospodárstvo. Na budínskom hrade nechal postaviť hrobku, do ktorej boli do roku 1944 pochovávaní členovia Jozefovskej línie Habsbursko-Lotrinskej dynastie. V roku 1869 bol v Budapešti odhalený na jeho počesť pomník v nadživotnej veľkosti, ktorý je umiestnený na tamojšom, po ňom pomenovanom námestí. Zomrel v januári roku 1847 v Budíne a pochovaný bol v Budapešti."}
{"id": "253686", "title": "Albert Saský (1738 – 1822)", "context": "Život Spočiatku bol rodičmi predurčený k cirkevnej dráhe, ale napokon sa rozhodol pre vojenskú kariéru. V roku 1759 vstúpil s bratom Klementom do rakúskej (cisárskej) armády a v januári 1760 bol prvýkrát vo Viedni predstavený nielen Márii Terézii a Františkovi Štefanovi Lotrinskému, ale aj ich dcére Márii Kristíne, ktorá sa mala stať jeho manželkou. V rokoch 1760 - 1762 bojoval v sedemročnej vojne a po jej skončení bol povýšený na generála jazdectva. V decembri 1763 sa vrátil na cisársky dvor vo Viedni a v priebehu jeho pobytu sa zamiloval do arcivojvodkyne Márie Kristíny. Tá opätovala jeho city a v priebehu roku 1765 Mária Terézia súhlasila s budúcim sobášom medzi nimi (k dcére mala výnimočne blízky emocionálny vzťah, preto jej umožnila vydať sa z lásky, čo iným svojim deťom nedovolila). Koncom roku 1765 Mária Terézia menovala Alberta Kazimíra poľným maršalom a tiež miestodržiteľom v Uhorsku. Budúci manželia mali sídliť v Bratislave, hlavnom meste Uhorska. 6. apríla 1766 sa na zámku Schlosshof konala Albertova svadba s Máriou Kristínou. Svadba bola pôvodne naplánovaná na predchádzajúci rok, ale kvôli smrti Máriinho otca Františka Štefana bola odložená. Albert získal po nebohom svokrovi územie Tešínska v rakúskom Sliezsku (obe územia boli súčasťou vena jeho manželky), čím získal titul tešínskeho vojvodu. Vzhľadom na to, že bol po svadbe členom habsbursko-lotrinskej dynastie, získal tiež titul arcivojvodu. Manželstvo Alberta s Máriou Kristínou zostalo bezdetné. Mária síce krátko po svadbe porodila dcéru Kristínu, tá ale zomrela niekoľko dní po narodení. Spolu s manželkou si po smrti Máriinho brata Leopolda a jeho manželky Márie Ludoviky adoptovali ich syna Karola Ľudovíta. Ten po Albertovej smrti zdedil Tešínsko a s ním aj titul tešínskeho vojvodu."}
{"id": "600371", "title": "Vladimír Mečiar", "context": "Po voľbách roku 1992, v ktorých HZDS zvíťazilo so ziskom 37,26 % hlasov, sa 24. júna 1992 znova stal predsedom vlády Slovenska (najprv v rámci Česko-Slovenska, od 1. januára 1993 samostatného Slovenska). Ako predseda Slovenskej vlády sa podieľal na rokovaniach s českými predstaviteľmi ohľadom rozdelenia Česko-Slovenska. Podľa prieskumu agentúry MVK, ktorý sa uskutočnil 2. až 9. novembra 2007 na vzorke 1 200 respondentov 47,8 % Slovákov bolo presvedčených, že o vznik samostatnej Slovenskej republiky sa najviac zaslúžil práve on (druhý bol Václav Klaus s 9,7 %). „Faktom je a zostane, že nebyť Mečiara, 1. januára 1993 by Slovenská republika nevznikla. Žiadny z alternatívnych lídrov, ktorí boli k dispozícii (Kňažko, Kováč, Móric, Markuš, Čarnogurský a pod.), by nedokázal získať (vo voľbách) politickú podporu 38 percent hlasov, ktorá viedla k rozdeleniu ČSFR. Problém je, že na rozhodnutia, ktoré urobil, mu podpora voličov HZDS žiadny mandát nedávala.“ Napísal Peter Schutz. „Mytologizácia sprevádzala aj vznik samostatného Slovenska. Na jednej strane mnohí z politikov HZDS, či im blízki novinári, rozprávali o bájnom tisícročnom úsilí slovenského národa o samostatnosť, ale v priamom prenose tiež vytvárali z Vladimíra Mečiara otca vlasti. A to aj napriek tomu, že ešte krátko predtým chcel Mečiar dokopať Čechov do federácie a v programe HZDS sa štátoprávnych riešení nachádzalo viac, ale o samostatnosti nehovoril pred voľbami 1992 nikto okrem SNS.“ Napísal Tomáš Gális. (Otec vlasti bol v staroveku titul rímskych cisárov.)Samotný Mečiar začiatkom júla 1992 pre francúzsky denník Le Monde akýkoľvek vklad do rozpadu Československa poprel: „Nechceme nezávislosť, tlačia nás do nej.“ Napriek tomu o polnoci 1. januára 1993 prišiel (v sprievode kňaza Antona Hlinku a predsedu Národnej rady Ivana Gašparoviča) na Námestie SNP v Bratislave a desaťtisíc dobre naladeným ľuďom zagratuloval ku vzniku samostatného Slovenska (a získaniu slobody). 1. január sa stal štátnym sviatkom – Deň vzniku Slovenskej republiky a Mečiar pokračoval v budovaní si imidžu zakladateľa štátu."}
{"id": "249907", "title": "Vláda Slovenskej republiky od 24. júna 1992 do 15. marca 1994", "context": "Legitimita vlády od občanov SR a jej zloženie koaličná strana počet hlasov vo voľbách % zisk počet mandátov v NR SR počet kresiel vo vláde predseda strany HZDS 1 148 625 37,26 % 74 16 Vladimír Mečiar SNS 244 527 7,93 % 15 3 Ľudovít Černák koalícia spolu 1 393 152 43,89 % 89 19 spolu SR 3 174 436 100 % 150 19"}
{"id": "569572", "title": "REPUBLIKA", "context": "Volebné výsledky Volebné výsledky z volieb do Národnej rady SR a Európskeho parlamentu, v ktorých sa zúčastnila strana HZD, resp. HLAS ĽUDU. Rok volieb Voľby do pomer hlasov % počet mandátov umiestnenie parlamentné postavenie 2002 Národná rada SR 3,28 % 0 10. miesto neúčasť v parlamente 2004 Európsky parlament 1,69 % 0 10. miesto neúčasť v parlamente 2006 Národná rada SR 0,63 % 0 10. miesto neúčasť v parlamente 2019 Európsky parlament 0,21 % 0 25. miesto neúčasť v parlamente 2020 Národná rada SR 0,06 % 0 21. miesto neúčasť v parlamente strana sa zúčastnila volieb vo volebnej koalícii s Ľudovou úniou"}
{"id": "269323", "title": "Zoznam referend na Slovensku", "context": "Introduction Na Slovensku sa od roku 1993 konalo deväť celoštátnych referend: Rok Iniciátor Otázka Účasť Za Proti Platné 1994 Ján Ľupták Súhlasíte, aby sa prijal zákon o preukazovaní finančných prostriedkov, ktoré boli použité pri dražbách a privatizácii? 19,96% 1997 HZDS (zmarené) 1. Ste za vstup SR do NATO?2. Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR?3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?4. Súhlasíte, aby prezidenta SR volili občania SR podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo? 9,53% 1998 HZDS „Ste za to, aby Národná rada Slovenskej republiky prijala ústavný zákon, ktorým sa zakáže privatizácia týchto strategických podnikov:1. Západoslovenské energetické závody, š.p., Bratislava,2. Stredoslovenské energetické závody, š.p., Žilina,3. Východoslovenské energetické závody, š.p., Košice,4. Slovenský plynárenský priemysel, š.p., Bratislava,5. Slovenské elektrárne, a.s., Bratislava,6. Transpetrol, a.s., Bratislava?“ 44,25% >90% 2. „Súhlasíte s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky zákonom rozšírila možnosť prejednať konanie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky ako priestupok na všetky priestupky podľa zákona o priestupkoch?“3. „Súhlasíte s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky ústavným zákonom znížila počet poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na 100 s účinnosťou od nasledujúceho volebného obdobia?“„4. Súhlasíte s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky zákonom ustanovila, že orgány verejnej moci môžu obstarávať osobné motorové vozidlá s obstarávacou cenou maximálne 40 tisíc eur?“5. „Súhlasíte s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky ustanovila možnosť voliť poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a poslancov Európskeho parlamentu prostredníctvom internetu?“6. „Súhlasíte s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky zákonom vyňala osoby poverené výkonom verejnej moci z možnosti uplatniť právo na odpoveď podľa tlačového zákona?“ 22,84% 87,24%95,40%92,76%88,84%70,46%74,93% 9,02%1,73%3,85%6,16%22,22%13,44% 2015 Aliancia za rodinu 1. „Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?“„2. „Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?“„3. „Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania?“ 21,41% 94,50%92,43%90,32% 4,13%5,54%7,34% 2023 SMER-SD a ďalšie opozičné strany „Súhlasíte s tým, že predčasné skončenie volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky je možné uskutočniť referendom alebo uznesením Národnej rady Slovenskej republiky, a to zmenou Ústavy Slovenskej republiky?“ 27,25 % 97,51 % 1,54 %"}
{"id": "19283", "title": "Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 1998", "context": "Predvolebná  kampaň Kampaň HZDS viedol majiteľ oceliarní VSŽ Alexander Rezeš. Podporiť HZDS zo zahraničia prišiel pretekár formuly 3 Paul Belmondo, modelka Claudia Schifferová, herečky Ornella Muti a Claudia Cardinale. Celkový účet sa vyšplhal na sumu 45 miliónov korún (1,49 milióna eur). SDK angažovala umelcov a zabávačov - Stano Dančiak, Jaro Filip, Rasťo Piško či Ladislav Chudík pochodili veľkú časť Slovenska. Mikuláš Dzurinda v rámci kampane prešiel na bicykli takmer 900 kilometrov. Verejnoprávna Slovenská televízia bola v područí HZDS, naopak súkromné médiá najmä televízia Markíza, rádio Twist a denník SME sa prikláňali na stranu vtedajšej opozície."}
{"id": "600372", "title": "Žralok modrý (Carcharodon carcharias)", "context": "Oficiálne slovenské názvoslovie nepozná druhový názov \"biely\", ktoré sa vzťahuje k bielo sfarbenej spodnej časti tela, a druhu prisudzuje názov „modrý“. V skutočnosti, keď sa žralok vynorí na hladinu, býva hnedý až sivohnedý. Nesprávne názvoslovie sa udomácnilo dokonca aj v niektorých slovenských prekladoch zahraničnej populárno-vedeckej literatúry. Žralok modrý patrí medzi paryby, a to znamená, že základ jeho endoskeletu tvorí chrupka. Je považovaný za človeku najnebezpečnejšieho žraloka a ako taký bol dlhodobo systematicky hubený námorníkmi a rybármi. Jeho prenasledovanie ešte zosilnelo po uvedení úspešného filmu Čeľuste, takže v súčasnosti čelí bezprostrednej hrozbe vyhubenia. Vo viacerých štátoch sveta je zákonom chránený (napr. Juhoafrická republika) a jeho lov je v tamojších vodách zakázaný. V skutočnosti tieto žraloky človeka systematicky nelovia. K útokom v jeho prirodzenom prostredí dochádza predovšetkým v dôsledku zámeny siluety vo vode vznášajúceho sa človeka so siluetou plutvonožcov, ktoré tvoria hlavnú zložku jeho potravy. Žralok modrý v recente predstavuje vrchol potravného reťazca v svetových oceánoch."}
{"id": "86536", "title": "Žralokovidné", "context": "Zaujímavosti U menších druhov žralokov (asi okolo ) výskumníci zistili, že keď obrátia žraloka bruchom k hladine, tak sa žralok dostane do svalovej strnulosti (katalepsie). Ale je zaujímavé, že žralok nezomrie, pretože musí plávať, aby sa neudusil. Žraloky tiež vnímajú elektrické vlnenie, ktoré ich potom doháňa k agresivite. Ak sa človek niekedy stretne so žralokom, mal by byť v pokoji a pomaly dýchať, pretože ľudský mozog vysiela vlny, ktoré žralok zachytí a začne skúmať. Žraloky majú niekoľko radov zubov a neustále im rastú nové, ktoré nahradzujú staršie."}
{"id": "307327", "title": "Žralok modrý", "context": "Introduction  Žralok modrý alebo žralok belasý môže byť: druh Carcharodon carcharias, pozri žralok modrý (Carcharodon carcharias) druh Prionace glauca, pozri žralok belasý (Prionace glauca) Pozn.: V literatúre sa označuje buď C. carcharias ako ž. modrý a P. glauca ako ž. belasý, alebo opačne C. carcharias ako ž. belasý a P. glauca ako ž. modrý"}
{"id": "159662", "title": "Žralok čiernohrotý (Carcharhinus melanopterus)", "context": "Charakteristika Žralok čiernohrotý je ľahko rozpoznateľný podľa čierneho zašpicatenia plutiev (hlavne chrbtovej a chvostovej). Vyskytuje sa v tropických vodách Indického a Tichého oceánu. Preferuje plytké pobrežné vody na okrajoch útesových ríms. Bol však pozorovaný aj pri ústiach riek a v brakických a sladkovodných tokoch. Tento druh obvykle dosahuje dĺžku okolo 1,6 metra. Žraloky čiernohroté majú teritoriálne cítenie a v rovnakých lokalitách sa zdržujú aj niekoľko rokov. Sú to aktívni predátori, ich hlavnou potravou sú drobné kostnaté ryby, kôrovce a hlavonožce. Je o nich tiež známe, že sa živia morskými hadmi a morskými vtákmi. Podobne ako ostatní zástupcovia z čeľade Carcharhinidae je tento druh živorodý, samice rodia 2 – 5 mláďat v cykloch, ktoré trvajú od pol roka do dvoch rokov. Názory na graviditu sa rozchádzajú od 7 – 9 cez 10 – 11 až po 16 mesiacov. Novorodené žraloky žijú v plytkých pobrežných vodách a často sa zdržujú vo veľkých skupinách v prílivových oblastiach. Tento druh je plachý a ľakavý, nebezpečenstvo pre ľudí predstavuje len zriedka v prípadoch, kedy si pomýli človeka s prirodzenou potravou. Môžu to byť napríklad situácie, keď sa človek brodí plytkou vodou a žralok ho pohryzie do nohy. Žralok čiernohrotý sa loví pre svoje mäso, plutvy a tuk, ale nie je považovaný za komerčne lovený druh. Medzinárodný zväz na ochranu prírody (IUCN) ho hodnotí ako takmer ohrozený. Aj keď zostáva druh ako celok naďalej veľmi rozšírený a relatívne bežný, rybolov v súvislosti s pomalým reprodukčným cyklom viedol k poklesu jeho výskytu na viacerých miestach."}
{"id": "307177", "title": "Žralok obrovský (Cetorhinus maximus)", "context": "Rozšírenie Žralok obrovský je pobrežný žralok, ktorý sa vyskytuje po celom svete v studených aj teplých vodách pri pevninských plytčinách. Možno ho nájsť vo všetkých oceánoch mierneho pásma. Preferuje teplotu vody od 8 do 14 °C. Je to vysoko sťahovavý druh."}
{"id": "95295", "title": "Žralok belavý", "context": "Rozšírenie Obývajú obyčajne teplé, plytké vody pozdĺž pobrežia, prípadne potom rieky. V mori sa pohybuje v oblasti do hĺbky , ale obvykle nepresiahne hranicu . V Atlantickom oceáne sa nachádza od Massachusetts, južnej Brazílie až po Maroko a Angolu. V Indickom oceáne obýva územie od Južnej Afriky po Keňu, Indiu, Vietnam a Austráliu. Veľká časť celkovej populácie žralokov belavých žije pri pobreží alebo v riekach Austrálie. Odhaduje sa, že pri pobreží Brisbane v Austrálii žije viac ako 500 žralokov belavých. Na rozdiel od väčšiny ostatných morských žralokov dokáže tento druh po určitý čas žiť v sladkej vode. Často je videný v oblastiach riek, ktoré sú značne vzdialené od mora, často sa tak deje v Amazonke."}
{"id": "95296", "title": "Žralok belavý", "context": "Potrava Loví samotársky a jeho korisťou sa obvykle stávajú ryby, iné žraloky, delfíny, korytnačky, vtáky, mäkkýše, kôrovce a dokonca aj cicavce žijúce na súši. Žralok belavý je celosvetovo známy svojim nepredvídateľným, často veľmi agresívnym chovaním, ktoré vyústilo k názoru, že žraloky belavé pobývajúce v plytkých vodách sú často nebezpečnejšie človeku ako ostatné druhy žralokov v rovnakom prostredí. Navyše niekoľko útokov žralokov belavých na ľuďoch boli nesprávne prisudzované iným druhom žralokov, predovšetkým žralokovi modrému a tigriemu. Niekoľkokrát sa tak stalo aj vo filme Čeľuste . Sú vysoko územní a neváhajú zaútočiť na každého živočícha – vrátane človeka – ktorý vstúpi na jeho územie. V niekoľkých krajinách, predovšetkým v Indii predstavuje žralok belavý naozaj veľké nebezpečenstvo a môže za úmrtie, alebo napadnutie mnohých ľudí. Nepohrdne ani mŕtvolou."}
{"id": "133042", "title": "Žralok tigrí", "context": "Potrava Niekedy je tento žralok nazývaný aj „smetiarom mora“, pretože si potravu nevyberá. Pri love bez ohľadu na výživnú hodnotu zožerie všetko, čo sa mu podarí uloviť. Okrem bežnej koristi ako sú ryby, sépie, chobotnice, menšie druhy žralokov (vrátane mladých žralokov tigrích), malé korytnačky a tulene, môžu v jeho žalúdku skončiť i pozostatky mŕtvych zvierat a odpadky. Tento žralok je charakteristický svojimi priečne položenými veľkými ústami na dolnej strane tela s masívnou čeľusťou, ktorá je vybavená veľkým počtom nožovitých zubov v tvare trojuholníka. Zuby vyrastajú v niekoľkých radách, postavené za sebou. Zlomené, vypadnuté alebo inak poškodené zuby sa žralokom obnovujú. Žralok vyniká veľmi dobre vyvinutým zrakom, pri love sa však spolieha predovšetkým na iné zmysly. Svojim vynikajúcim čuchom je schopný zaznamenať i tie najmenšie stopy krvi vo vode."}
{"id": "456237", "title": "Zraniteľný", "context": "Príklady  žralok modrý (Carcharodon carcharias) slon africký"}
{"id": "95888", "title": "Žralok bielohrotý", "context": "Introduction  Žralok bielohrotý alebo útesový žralok bieloplutvý ( Triaenodon obesus ) je žralok z čeľade Carcharhinidae. Je to jediný príslušník rodu Triaenodon . Väčšina žralokov musí neprestajne plávať s otvorenými ústami, aby sa im okysličovali žiabre, žralok bielohrotý však dokáže aktívne prečerpávať vodu do žiabrovej dutiny, vďaka čomu môže odpočívať na morskom dne. Pri love koristi sa spolieha najmä na svoj sluch a čuch - často reaguje na zvuky motora a využíva príležitosť obrať rybárov o úlovok. Za úlovkom ide veľmi húževnato a môže rybárov pohrýzť. Inak však nie je agresívny. Štíhly žralok bielohrotý má biely konček chrbtovej plutvy a vrchného laloka chvostovej plutvy. Mnohé príbrežné druhy - vrátane žraloka bielohrotého - sú v posledných rokoch vystavené nadmernému lovu, a tak sa ich početnosť výrazne znižuje. Žraloky sa často lovia len pre plutvy, „zvyšok“ sa zahadzuje."}
{"id": "306134", "title": "Žralok tmavý", "context": "Reprodukcia Tento živorodý druh má trojročný reprodukčný cyklus; samiciam sa rodí 3 – 14 mladých po 22 – 24 mesačnej gravidite, po ktorej nasleduje ročný odpočinok, než sa cyklus opakuje. Samice sú schopné dlhú dobu uchovávať spermie, medzitým, čo sa stretávajú s vhodnými samcami, ktorých je málo kvôli ich kočovnému spôsobu života a ich celkového nízkeho množstva. Žraloci tmavý sú jedny z najpomalšie rastúcich a najneskôr dospievajúcich žralokov a dospievajú až dosiahnutím 20. roku života."}
{"id": "600373", "title": "Žralok modrý (Carcharodon carcharias)", "context": "K svojej ľudskej obeti sa už nemusí vrátiť z „nutričných“ dôvodov. Vzhľadom na to, že jeho telesná teplota je vyššia ako teplota okolitej vody, nie je bezprostredne viazaný na vodu určitej teploty a môže sa vydať aj do chladnejších oblastí. Udržanie vyššej telesnej teploty je ale značne energeticky náročné. A to je dôvod, prečo sú plutvonožce obľúbenou potravou žraloka modrého. Ich telá sú obalené silnou vrstvou tuku (tzv. blubber), ktorý má funkciu tepelnej izolácie. Pre žraloka modrého je tento tuk výdatným zdrojom energie. Oproti plutvonožcom má človek tuku málo a pre žraloka by tak predstavoval nevýživný „balast“. Preto sa útok modrého žraloka veľakrát končí „ochutnávacím“ uhryznutím. Je ale treba vziať do úvahy, že vyhladovaný žralok veľmi vyberavý nebude. Dospelý jedinec má 3 až 4 m."}
{"id": "192653", "title": "Žralok veľkozubý", "context": "Anatómia Žralok veľkozubý je známy hlavne zo zachovaných fosílnych zubov a pár fosílnych stavcov. Podobne ako u ostatných žralokov bola kostra žraloka veľkozubého zložená z chrupavky a nie kostí. Zuby žraloka veľkozubého sú v mnohom podobné zubom žraloka modrého, ale sú oveľa väčšie a mohli dorásť do dĺžky aj viac ako 18 cm. Čeľusť mohla mať rozpon 2,7 až 3,4 m. Extrapoláciou z tvaru a veľkosti zubov žraloka veľkozubého a porovnaním s dnešným žralokom získame obraz o tom, ako mohol vyzerať. Experti najčastejšie používajú ako model na rekonštrukciu tohto gigantického žraloka žraloka modrého. Celý model kostry žraloka veľkozubého je vystavený v Calvert Marine múzeu na Šalamúnových ostrovoch v Marylande. Odhad rozmerov Obrázok:Megalodon scale1.png|náhľad|vľavo|Veľkost žraloka veľkozubého v porovnaní so žralokom veľrybím, žralokom modrým a človekom Odhad rozmerov žraloka veľkozubého je veľmi kontroverzná téma. V roku 1996 sa traja experti na žralokov M. D. Gottfried, Leonard Compagno a S.C. Bowman pokúsili vyriešiť túto záležitosť vyvinutím špeciálnej metódy na určenie veľkosti žralokov (vrátane žraloka veľkozubého) s veľmi veľkou presnosťou. Použitím tejto metódy bola odhadnutá dĺžka žraloka veľkozubého na 14,7 m s hmotnosťou väčšou ako 35 ton. Ale tento výpočet bol určený na základe zuba dĺžky 168 mm, ktorý bol v tom čase najdlhší známy zub. Odvtedy sa ale našli aj zuby, ktoré boli väčšie, a tak rozmery žraloka veľkozubého by mohli byť väčšie ako 16 m. Veľmi stará rekonštrukcia žraloka na základe veľkosti čeľuste, ktorú vyvinul profesor Bashford Dean v roku 1909, predpokladala rozmer žraloka veľkozubého až 25 m. Táto metóda sa však v súčasnosti považuje za nepresnú. Iný zdroj uvádza dĺžku 16 až 18 m. Boli vyvinuté aj ďalšie metódy na určenie veľkosti žralokov, ale metóda Gottfrieda a jeho kolegov je v súčasnosti považovaná za najlepšiu a najpresnejšiu."}
{"id": "307326", "title": "Žralok býčí", "context": "Rozmnožovanie Tento druh je živorodý, jeho embryá sa však živia navzájom medzi sebou. Vo vnútri maternice sa mladé žraloky kŕmia živinami zo žĺtkového vrecka a potom aj jeden druhým, dokiaľ neostanú dva posledné jedince. Ak chce matka poskytnúť mladým ďalšiu potravu, produkuje ďalšie vajíčka, ktoré zostávajúce mladé konzumujú. Táto reprodukčná stratégia je známa tiež ako vnútromaternicový kanibalizmus. V dvoch rokoch sú mladé žraloky zhruba meter dlhé a plne schopné sa o sebe postarať"}
{"id": "94564", "title": "Žralok modrý (Carcharodon carcharias)", "context": "Opis Žralok modrý patrí medzi paryby, a to znamená, že základ jeho endoskeletu tvorí chrupka. Je považovaný za človeku najnebezpečnejšieho žraloka a ako taký bol dlhodobo systematicky hubený námorníkmi a rybármi. Jeho prenasledovanie ešte zosilnelo po uvedení úspešného filmu Čeľuste , takže v súčasnosti čelí bezprostrednej hrozbe vyhubenia. Vo viacerých štátoch sveta je zákonom chránený (napr. Juhoafrická republika) a jeho lov je v tamojších vodách zakázaný. V skutočnosti tieto žraloky človeka systematicky nelovia. K útokom v jeho prirodzenom prostredí dochádza predovšetkým v dôsledku zámeny siluety vo vode vznášajúceho sa človeka so siluetou plutvonožcov, ktoré tvoria hlavnú zložku jeho potravy. Žralok modrý v recente predstavuje vrchol potravného reťazca vo svetových oceánoch. Žralok modrý sa poháňa bočným vlnením chvostovej časti tela. Tuhé prsné plutvy mu slúžia ako nosná plocha, chrbtová plutva ako stabilizátor. Je to dobrý a vytrvalý plavec, ktorý križuje vodný stĺpec buď tesne pod hladinou, alebo pri dne, pričom veľmi rýchlo prekonáva veľké vzdialenosti. Dokáže podnikať aj krátke a rýchle výpady za korisťou či obdivuhodne vyskakovať nad hladinu. Jedince s dĺžkou do sa v juhoafrickej zátoke False bay bežne vyhadzujú počas útokov na uškatca juhoafrického celou dĺžkou svojho tela. Žralok modrý rovnako ako ďalšie žraloky dýcha pomocou žiaber, ktoré sa pri prijímaní vody neotvárajú a nepulzujú ako u rýb. Žralok sa preto musí stále pohybovať, aby do žiaber prichádzala čerstvá voda a on sa nezadusil, čo sa stáva, pokiaľ sa zamotá do rybárskych sietí. Samice sú väčšie ako samce. Dosiahnuteľná dĺžka tela osciluje okolo 7 – 9 metrov. Najväčším exemplárom žraloka modrého vôbec, ktorého sa podarilo nafilmovať v ostatnom čase, bola gravidná samica nazvaná „Deep Blue“, ktorej dĺžka sa odhaduje na , čo približne zodpovedá veľkosti makety žraloka „Bruce“ z filmu Čeľuste od Stevena Spielberga. Jedince samičieho pohlavia s takýmito morfometrickými parametrami už mávajú hmotnosť, ktorá môže presiahnuť aj . Jej vek sa odhaduje na 50 rokov. Sfarbenie žraloka modrého je variabilné. Jedince z populácie vyskytujúcej sa pri Dyer Islands (Dyerove ostrovy) od pobrežia Juhoafrickej republiky majú základné sfarbenie v odtieni hnedej (dorzálna časť tela). Ventrálna časť tela je krémovobiela. Vrhajú 4 – 14 mláďat, ktoré merajú 1,2 metra, niekedy aj viac. Embryá sa už v tele matky kŕmia neoplodnenými vajíčkami a svojimi súrodencami. V roku 2019 bol jeho genóm dekódovaný."}
{"id": "562545", "title": "Žralok škvrnitý", "context": "Výskyt Vyskytuje sa v severovýchodnom Atlantickom oceáne (od Škandinávie po severnú Afriku) a v Stredozemnom mori. Ide o jeden z najbežnejších európskych druhov žralokov."}
{"id": "307190", "title": "Lamna ditropis", "context": "Charakteristika Vyskytuje sa vo vodách severného Tichého oceánu. Obýva pobrežné vody aj voľné more od hladiny do hĺbok 155 metrov, ale bol zaznamenaný aj v hĺbke 255 metrov. Je blízkym príbuzným žraloka sleďového, od ktorého bol ako samostatný druh oddelený v roku 1947. Dorastá do maximálnej dĺžky 3 metre a váhy 450 kg. Pri love tvorí húfy až o 30 kusoch. Živí sa kostnatými rybami, ako sú napr. lososi, makrely, slede či treskami a tiež menšími druhmi žralokov a hlavonožcami. Priživuje sa tiež na rybárskych úlovkoch, čím sa občas tiež stáva korisťou. Pre svoju veľkosť je pre človeka potenciálne nebezpečný. Databáza ISAF Floridského múzea neeviduje žiadny útok tohto žraloka na človeka. To však môže byť jednak podobnosťou so žralokom modrým, ktorému sú tiež možno paradoxne pripísané aj útoky tohto druhu žraloka, a tiež rozšírením v severnej oblasti oceánu, kde sa s ľudmi často nestretáva."}
{"id": "420180", "title": "Carcharhinus perezi", "context": "Výskyt a opis Vyskytuje sa v tropických vodách severného Atlantiku od Floridy k Brazílii a je to jeden z najbežnejších druhov žralokov v danej oblasti. S robustným telom, typickým pre žraloky z čeľade Carcharhinidae je len ťažko rozpoznateľný od žraloka tmavého a žraloka hodvábneho. Charakteristickým a odlišujúcim rysom sú však pre neho do hneda sfarbené plutvy. Dorastá do dĺžky troch metrov a váhy 70 kilogramov. Je to živorodý druh, v jednom vrhu rodí 4 - 6 mláďat. Aj keď nejde o agresívny druh žraloka, pri podráždení či v blízkosti harpúnovaných rýb môže zaútočiť na potápača."}
{"id": "94565", "title": "Žralok modrý (Carcharodon carcharias)", "context": "Potrava Súbor:Carcharodon carcharias.jpg|náhľad|vľavo|Žralok modrý (Isla Guadalupe, Mexiko) V podstate skoro každý živočích žijúci v oceáne je jeho potenciálnou korisťou – čím väčší, tým lepšie. Tuniaky, marlíny (ryby príbuzné makrelám) a mečiare patria k jeho najlepším pochúťkam, zatiaľ čo uškatce, tulene a delfíny uvíta skôr ako pochúťku. Ale niekedy si trúfne aj na ľudského tvora. Zvyčajne žije samotársky, niekedy ho však možno vidieť v pároch alebo malých skupinách, ako sa kŕmi zdochlinou, pričom najskôr sa nažerú väčšie jedince. Postavenie v rebríčku, najmä dominanciu, dáva najavo osobitým spôsobom plávania. Vďaka veľkým trojuholníkovitým zubom s pílkovitým okrajom je žralok modrý vynikajúco vyzbrojený na rezanie a trhanie mäsa koristi. V niektorých situáciách pláva s vycerenými zubami, čím dáva svojim súkmeňovcom a všetkým rivalom jasne najavo, aby sa radšej stiahli do úzadia a nesnažili sa súťažiť s ním o získanie potravy a narúšať jeho osobný priestor. Tento osobitý prejav správania označujú behaviorálni ekológovia (napr. Mark A. Marks), ktorí sa týmto druhom zaoberajú, ako tzv. „gaping“ (zívanie). V súčasnosti neexistujú žiadne štúdie o tom, koľko potravy spotrebuje žralok modrý za deň. Je ale známe, že jej množstvo závisí na teplote vody a na tom, koľko vhodnej koristi má zrovna žralok na dosah. Pre loviaceho žraloka je životne dôležitý mimoriadne jemný čuch, najcitlivejší z jeho zmyslov. Čuchom dokáže vystopovať potravu na veľkú vzdialenosť. Tisíce drobných jamôk (tzv. Lorenziniho čiašky), ktorými je posiate rostrum (predná časť hlavy), predstavujú dôležitý zmyslový orgán. Svojim mimoriadne výkonným čuchom dokáže žralok vystopovať aj nepatrné množstvo krvi (1 kvapka v 4,6 miliónoch litrov vody). Posledné výskumy ukazujú, že predná časť aj s bokmi na hlave je pokrytá špecializovanými zmyslovými orgánmi (elektroreceptormi) schopnými vnímať veľmi slabé elektrické pole. Touto vlastnosťou sa radí medzi dokonalé výtvory evolúcie. S veľkou pravdepodobnosťou práve typ elektrického poľa veľmi spoľahlivo vyhodnotí a podľa určitého vzorca rozhodne o napadnutí iného tvora. Aj keď je to dokonalý stroj na zaistenie svojej potravy, dokáže sa veľmi dobre spriateliť s potápačmi. Nechá sa hladiť a pod. Ale pozor, sú to celkom ojedinelé prípady za dodržania najprísnejších pravidiel bezpečnosti. Ide o zriedkavé etologické prejavy. Na svete nie je veľa ľudí, ktorí dokážu rozpoznať a využiť priaznivú dispozíciu jedinca (napr. Mark A. Marks, André Hartman) a potápať sa so zvieraťom bez ochrannej klietky, dokonca s ním vedno plávať na vzdialenosť desiatok metrov držiac sa pri tom za dorzálnu plutvu žraloka (André Hartman). Potápač je totiž oblečený do tzv. železnej košele vrátane nohavíc a vrátane rukavíc z oceľových očiek. Práve tento odev je pravdaže tzv. Faradayova klietka, ktorá človeka dokonale odtieni a ten navonok potom nevyžaruje úplne žiadne elektrické pole! Toto je však dosiaľ pred zberom kvalitatívnych a kvantitatívnych dát potrebných pre vytvorenie hypotézy o tomto chovaní žraloka modrého."}
{"id": "133044", "title": "Žralok tigrí", "context": "Rozmnožovanie Je jediným vajcoživorodým žralokom v čeľadi Carcharhinidae. Počas života môže mať 10-82 mláďat. Gravidita trvá dlhšie ako rok. K oplodneniu dochádza v tele matky, rovnako ako u cicavcov. Zaujímavosťou je, že žraloky síce produkujú vajíčka, ale mláďatá sa rodia živé a úplne pohyblivé. Počas párenia používa samec svoje brušné plutvy ako kopulačný orgán. Jednu z plutiev zavedie do pohlavného otvoru samice a vykoná insemináciu. Pre samicu môže byť takýto akt párenia veľmi bolestivou záležitosťou, pretože samček sa často pokúša udržať družku v pokoji pomocou zubov."}
{"id": "96973", "title": "Žralok veľrybí", "context": "Charakteristika Napriek svojmu hrozivému výzoru je pre človeka celkom neškodný. Živí sa takmer výlučne planktónom, ktorý filtruje žiabrovým aparátom. Má koncové ústa (čo je medzi žralokmi dosť nezvyčajné) a hoci jeho ústny otvor dosahuje šírku vyše metra, čeľuste má vyzbrojené iba drobnými zúbkami. Zvyčajne pláva pomaly blízko pod hladinou, pričom zbiera potravu. Pozorovali ho však aj vo zvislej polohe, keď do veľkých úst naberal potravu ako do obrovského vedra. V oblastiach, kde je množstvo planktónu, niekedy vytvára veľké zoskupenia, inak však žije samotársky. O rozmnožovaní a migráciach žraloka veľrybieho po tropických oceánoch sa toho veľa nevie. Žralok veľrybí je v súčasnosti najväčším plutvovcom na svete. Na modrozelenom tele má bledé škvrny a výrazné pozdĺžne hrebene. Žralok veľrybí získava potravu nasávaním. Niekedy zdvihne hlavu nad hladinu a potom sa s otvorenými ústami rýchlo ponorí. Do úst sa mu začne prudko naberať voda, pričom prúd so sebou strháva planktón, ryby či kalmary, ktoré sa zachytávajú na žiabrach. Takýmto spôsobom si dokáže zabezpečiť veľké množstvo potravy."}
{"id": "94567", "title": "Žralok modrý (Carcharodon carcharias)", "context": "Útoky na ľudí x plutvonožce Súbor:White shark1.jpg|náhľad|Žralok modrý hryzie do návnady z rybacej hlavy (False Bay, Južná Afrika) Žralok modrý ľudí systematicky neloví, obvykle ich napáda v situácii, kedy mu pripomínajú plutvonožce (čo je pravdaže takmer každý človek plávajúci na hladine, surfista alebo potápač). Na základe etologických štúdií dnes vieme, že útok modrého žraloka na plutvonožce prebieha podľa akéhosi „plánu“. Žralok najprv zaútočí na korisť zospodu s cieľom odhryznúť z jej tela veľký kus. Potom okolo svojej koristi pláva a vyčkáva, až ju silné krvácanie oslabí natoľko, že sa už nebude môcť brániť. Snaží sa tak vyhnúť zraneniu, ktoré by mu mohol plutvonožec pri zápase o život spôsobiť, napr. pazúrmi. Až potom sa ku koristi vracia, aby ju zožral. Tento poznatok o spôsobe lovu modrého žraloka vedie k vysvetleniu mnohých smrteľných nehôd plavcov a surfistov. V prípade, že sú mylne identifikovaní ako plutvonožce, prebieha útok rovnako. Rozdiel je v tom, že po prvom „ochutnávacom“ zahryznutí sa žralok mnohokrát už nevráti, alebo sa obeti podarí dostať z vody skôr, ako k návratu dôjde. Tak či onak, vzhľadom na veľkosť modrého žraloka bývajú následky aj tohto jediného uhryznutia často nezlučiteľné so životom. K svojej ľudskej obeti sa už nemusí vrátiť z „nutričných“ dôvodov. Vzhľadom na to, že jeho telesná teplota je vyššia ako teplota okolitej vody, nie je bezprostredne viazaný na vodu určitej teploty a môže sa vydať aj do chladnejších oblastí. Udržanie vyššej telesnej teploty je ale značne energeticky náročné. A to je dôvod, prečo sú plutvonožce obľúbenou potravou žraloka modrého. Ich telá sú obalené silnou vrstvou tuku (tzv. blubber), ktorý má funkciu tepelnej izolácie. Pre žraloka modrého je tento tuk výdatným zdrojom energie. Oproti plutvonožcom má človek tuku málo a pre žraloka by tak predstavoval nevýživný „balast“. Preto sa útok modrého žraloka veľakrát končí „ochutnávacím“ uhryznutím. Je ale treba vziať do úvahy, že vyhladovaný žralok veľmi vyberavý nebude. Dospelý jedinec má 3 až . Podľa R. A. Martin si žralok ľudí s plutvonožcami nemýli a ide o mýtus. Útok na človeka má normálne až ležérne tempo a žralok po uhryznutí odpláva. Útok na plutvonožca sa líši, je rýchly a násilný. Žralok má dosť efektívny zrak aj farebné rozlíšenie na to, aby rozoznal človeka od plutvonožca. Uhryznutie človeka nie je dravé, ale skôr s cieľom identifikovať neznáme."}
{"id": "97136", "title": "Kobercovcotvaré", "context": "Charakteristika Sú známe aj pod názvom kobercové žraloky , čo je odvodené zo škvrnitej maskovacej kresby tela niektorých zástupcov radu (vobegongy, stegostoma atď.) ktorá pripomína koberec. Majú 2 chrbtové plutvy bez plutvových ostňov, päť žiabrových štrbín a ústa pred očami."}
{"id": "86535", "title": "Žralokovidné", "context": "[[Rozmnožovanie]] Mláďatá žralokov prichádzajú na svet dvoma spôsobmi. Väčšina z nich sa liahne z vajec, kladených na dno. Tieto vajcia mávajú vlastné ochranné puzdro, ktoré chráni mláďa do vyliahnutia. Niektoré žraloky sú však živorodé a privádzajú na svet živé mláďatá. Hneď ako sa malý žralok vyliahne, okamžite odpláva a začína sa starať sám o seba. Matka mizne v hlbinách a jej starosť o mláďa končí. Samica v takých prípadoch porodí mláďatá priamo do mora. K matke sú mláďatá pripojené slabým vláknom, ktoré sa pretrhne a novorodený žralok je už odkázaný sám na seba. Schránky žraločích vajec sú veľmi pevné a odolné, u jednotlivých druhov aj odlišné. Každé vajce obsahuje žĺtok, ktorý zaisťuje výživu zárodku po dobu jeho vývoja. K vyliahnutiu dochádza za deväť mesiacov. Mláďa pripomína dospelého jedinca, je však menšie."}
{"id": "420586", "title": "Carcharhinus longimanus", "context": "Anatómia a vzhľad Nákres žraloka dlhoplutvého Najvýraznejším rozlišovacím znakom tohto druhu žraloka sú jeho dlhé, nápadne zaoblené krídelnaté prsné a chrbtové plutvy, výrazne väčšie ako u ostatných druhov žralokov. Tlama je zaoblená a oči guľaté s ochrannou blanou. Carcharhinus longimanus má typické, aj keď trochu sploštené, telo žralokov z čeľade Carcharhinidae . Jeho koža je bronzová, hnedá alebo modrasto sivá (farba sa líši podľa regiónu) a biela na bruchu (môže mať aj žltý nádych). Maximálna veľkosť je 4 metre, hoci zvyčajne nepresahuje 3 metre. Ako maximálna hmotnosť je hlásených 170 kg. Samice sú obvykle väčšie ako samce, dosahujú v priemere 1,9 metra, samce 1,8 metra. Väčšina plutiev má biele špičky (mladým exemplárom a niektorým dospelým môžu chýbať). V iných prípadoch môžu mať mladé jedince tieto škvrny čierne. V dolnej čeľusti má tento druh tenké zúbkované zuby, ktoré sú relatívne malé a trojuholníkovité. Na každej strane čeľuste ich je medzi 13–15. Zuby v hornej čeľusti sú tiež trojuholníkovité, ale oveľa väčšie a širšie. Na každej strane čeľusti ich je 14–15."}
{"id": "86532", "title": "Žralokovidné", "context": "Zmysly Žralok má k dispozícii zmyslové orgány, z ktorých niektoré sú v ríši zvierat celkom ojedinelé (Lorenziniho ampuly). Sluch Dosah žraločieho sluchu je niekoľko tisíc metrov. Pokusy preukázali, že žraloky sluchom zachytávajú aj veľmi nízke frekvencie, ktoré človek nepočuje, a zdroje týchto nízkych frekvencií ich dokonca priťahujú. Čuch V poradí citlivosti žraločích zmyslových orgánov stojí čuch s dosahom niekoľko sto metrov hneď na druhom mieste za sluchom. Žraloky sú schopné ucítiť jeden diel krvi v niekoľkých miliónoch dielov vody. Okrem pachu krvi reagujú aj na pach sekrétu, vydávaného vyplašenými rybami. Postranná čiara Postranná čiara Postranná čiara funguje na spôsob detektoru zmeny polohy tým, že registruje najmenší záchvev vodného prúdu a teda aj vibrácie, ktoré z neho pramenia. Okrem toho má navyše rozhodujúcu úlohu v udržovaní rovnováhy. Často je porovnávaná so sonarom. Ide o kanálik prebiehajúci pod kožou takmer po celej dĺžke oboch strán trupu, ktorý je s kožným povrchom spojený pomocou ďalších menších kanálikov. Ďalšie podobné kanáliky sú tiež umiestnené na hlave, kde okružujú oči a sledujú okraj čeľustí. Vo vnútri kanálikov sú zmyslové bunky nazývané neuromasty, ktoré registrujú tlaky, ktoré sa na ne prenášajú z tekutiny (tzv. lymfy), v ktorej sa vznášajú. Takto získané informácie sú potom odovzdávané do mozgu. Zmyslové dutiny Zmyslové dutiny sú rozdelené po celej dĺžke tela od hlavy až ku koreňu chvosta. Častejšie ich nachádzame u žralokov z hlbokých morí. Vznikajú vzájomným prekrytím dvoch priľahlých, od ostatných odlišných šupín. Vo vnútri každej takto vzniknutej dutinky je bradavka a jedna veľká senzitívna bunka (tzv. voľný neuromast). Toto usporiadanie je úplne totožné s bunkami, ktoré u človeka a ostatných živočíchov vytvárajú na jazyku orgány chuti. Pokusy dokázali, že sú tieto štruktúry citlivé na chemické podnety, čo podporuje domnienku, že skutočne ide o tieto orgány. Detekčná vzdialenosť zmyslových dutín je rovnako ako u postrannej čiary rádovo 100 – 200 metrov. Zrak Oko žraloka sa podobá oku stavovcov, ale je veľmi dobre prispôsobené morskému prostrediu. Sietnica obsahuje veľký počet tyčiniek (videnie v tme) a menší počet čípkov (ostrosť a vnímanie farieb). Zornička sa môže otvárať aj zatvárať veľmi rýchlo podľa intenzity svetla a kvôli minimálnemu osvetleniu v podmorskom prostredí má oko aj tapetum lucidum (vrstva buniek za sietnicou schopných odrážať naspäť svetlo, ktoré už raz sietnicou prestúpilo) vlastné nočným dravcom. Žraloky vidia na kratšiu vzdialenosť aj nad vodnou hladinou, najmä žralok modrý je známy vystrkovaním hlavy nad vodu. Niektoré druhy žralokov majú zvláštny druh viečka, tzv. mžurku, čo je membrána, ktorá im najmä pri útoku prepadáva ako ochrana cez oko. Iné druhy žralokov mžurku nemajú, ale často skôr ako zaútočia, stočia oči dozadu, aby si ich chránili.Lorenziniho ampule a vetvenie postrannej čiaryZrakový systém žraloka modrého vykazuje niektoré odchýlky od ostatných druhov. Má výborne adaptované oko pre dobré videnie cez deň a dokonalé rozlišovanie farieb, zato je menej špecializované na nočné videnie, čo zodpovedá tomu, že je denným dravcom. Lorenziniho ampuly Lorenziniho ampuly, ktoré sú umiestené pod papuľou žraloka, sú detektory teplotných a vibračných zmien a zaznamenávajú tiež zmeny slanosti, kontaktného tlaku, a aj celkom nepatrné zmeny elektrického poľa. Nespočetné pokusy dokázali, že aj v celkom kalnej vode dokážu žraloky lokalizovať svoju korisť, a to aj vtedy, ak je napríklad nehybná alebo dokonca zahrabaná v piesku (všetky živočíchy vrátane človeka vytvárajú slabé elektromagnetické pole). Tento orgán tiež veľmi pravdepodobne nahradzuje zrak, keď má žralok pri útoku zakryté oko mžurkou alebo ho pootočí dozadu."}
{"id": "86534", "title": "Žralokovidné", "context": "Význam pre človeka Okrem systematického hubenia, založeného na tom, že žraloky sú nenávidení, človeku nebezpeční predátori, môžu byť lovené pre potravu (mäso mnohých je jedlé, nutrične veľmi výživná je pečeň). Žraločie plutvy sú v niektorých krajinách považované za vyhlásenú pochúťku; dopyt po nej naďalej rastie, čím sa významne zvyšuje ohrozenie žralokov. Číňania z plutiev okrem iného vyrábajú aj lepidlo."}
{"id": "86531", "title": "Žralokovidné", "context": "Stavba tela :: Pozri aj vlastnosti pod pásožiabrovce Žraloky sú veľmi dobre prispôsobené pohybu vo vode. Majú torpédovité, niekedy až hadovité pretiahnuté telo. Ich prsné plutvy nie sú spojené s osovou kostrou, ktorá je chrupavkovitá, ale vyskytujú sa na nej známky kostnatenia. Koža je krytá plakoidnými šupinami krytými sklovinou, ktoré spôsobujú veľkú drsnosť kože žralokov. Žiabrové štrbiny sú po stranách tela, pričom prúdenie vody cez ne zaisťuje len žralokov pohyb vpred. Voda pri tomto pohybe preniká ústami do ústnej dutiny a žiabrovými štrbinami zase von. To vedie k tomu, že ak sa zamotá žralok do siete, celkom rýchle sa udusí. Po prvej žiabrovej štrbine zostal menší otvor zvaný spirákulum. U niektorých rýchlo plávajúcich druhov je redukované, alebo celkom mizne. Naopak u druhov, ktoré sa zdržujú pri dne, je výrazne väčšie a okysličuje krv pre oko a mozog. U raje privádza vodu k žiabram, keď ležia zahrabané do piesku. Žraločie čeľuste majú v zvieracom svete celkom výnimočné vlastnosti. Praveké žraloky mali hornú čeľusť pevne spojenú s lebkou a museli sa teda spokojiť s pomerne malou korisťou. Počas vývoja sa však tlama posunula pod hlavu, horná čeľusť sa uvoľnila z lebečného spojenia a stala sa pohyblivou. Tým pádom môžu dnešné žraloky zožrať značne objemnú korisť alebo z nej vytrhávať veľké kusy mäsa. Čeľuste sú ovládané nepredstaviteľne výkonnými svalmi. Sila stisku čeľustí nameraná u žraloka dlhého tri metre činila 3 tony na (sila stisku ľudskej čeľuste je u sedemdesiatkilového človeka asi 220 kilogramov na ). Ostré, spravidla trojuholníkové zuby kožného pôvodu sú zasadené v pevnom väzivovom tkanive a usporiadané v niekoľkých radoch, z ktorých funkčný je však len ten prvý. Žraločie zuby majú neobmedzenú schopnosť regenerácie. Po opotrebovaní alebo poškodení sa zuby ohnú dopredu a vypadnú, pričom na rad príde rad druhý. Počet radov nie je konečný, ďalšie stále dorastajú. Rýchlosť obnovy zubov sa líši podľa druhu, môže trvať 8 – 10 dní, ale tiež niekoľko mesiacov. Zuby v spodnej čeľusti slúžia k pridržaniu koristi, zatiaľ čo zuby v čeľusti hornej k rezaniu (to je spôsobené prudkým hádzaním hlavy do strán pri útoku). Tráviaca sústava je pomerne krátka, na ústnu dutinu nadväzuje hltan, po ňom nasleduje krátky pažerák, žalúdok a tenké črevo a nakoniec hrubé črevo s tzv. špirálnou riasou a kloaka. Na túto os je napojená veľká pečeň s vysokým obsahom pečeňového tuku a vylučovacie ústrojenstvo s prvoobličkami. Žraloky sú gonochoristi s vnútorným oplodnením. Sú vajcorodé, vajcoživorodé alebo živorodé, pričom u druhej skupiny môže dochádzať k vnútromaternicovému kanibalizmu. Vajíčka sú hranaté a veľké, u niektorých druhov cez . Chrbtová struna začína byť zaškrcovaná stavcami (ale stále je súvislá). Žraloky majú v tele zvláštnu látku skvalen. Slúži k nadľahčovaniu tela a lepšiemu pohybu vo vode."}
{"id": "94566", "title": "Žralok modrý (Carcharodon carcharias)", "context": "Teplota tela Ako jeden z málo žralokov si dokáže udržovať vyššiu teplotu tela ako má okolitá voda. V jeho svaloch tvoria cievy spletitú sieť. Pri pohybe sa zahrievajú svaly a tým aj krv v cievach. Krv vytekajúca zo svalov, potom ohrieva studenú krv pritekajúcu zo žiaber. Pre žraloka to má mnohé výhody. Jeho svaly sú neustále pripravené k akcii a tiež trávenie prebieha omnoho rýchlejšie. Potom čo sa žralok nasýti, zvýši sa teplota jeho žalúdka o 6 °C. Keď korisť rýchle strávi, môže opäť skoro požiť novú. Tak si vytvára zásoby na horšie časy."}
{"id": "133045", "title": "Žralok tigrí", "context": "Žralok tigrí a človek Tento žralok je zodpovedný za viac fatálnych útokov na človeka ako akýkoľvek iný druh žraloka. Podľa štatistík ISAF má tento žralok na svedomí 12 percent všetkých útokov na potápačov. Potápanie so žralokom tigrím Najväčšia šanca stretnúť sa s týmto žralokom je na východnom pobreží Afriky, na Havaji, na útese Ningaloo v Austrálii a v západnom Pacifiku. Cielene, s prikrmovaním a bez klietky, sa s týmto žralokom potápa len pri brehu mestečka Umkomaas v Juhoafrickej republike."}
{"id": "307178", "title": "Žralok obrovský (Cetorhinus maximus)", "context": "Opis Žralok obrovský je jeden z najväčších známych druhov žralokov. Najväčší exemplár bol chytený do siete na slede vo fundyjskom zálive v Kanade v roku 1851. Jeho celková dĺžka bola 12,27 metrov a váha sa odhaduje na 19 ton. Niektoré exempláre dnes presahujú 9, ba dokonca 10 metrov, ale po rokoch silného rybolovu sa tieto stali vzácnosťou. Tento žralok niekedy žije samotársky, no môže žiť aj v skupinách, ktoré majú 20 až 30 jedincov. Dožíva sa okolo 50 rokov."}
{"id": "95294", "title": "Žralok belavý", "context": "Opis Má dve chrbtové plutvy bez tŕňov, päť párov žiabrových štrbín a prúdnicovité telo. Patrí medzi neveľa druhov žralokov, ktoré často plávajú proti prúdu riek (jedného jedinca objavili v Amazonke až 3000 kilometrov od mora). Živí sa nezvyčajne rozmanitou potravou od bezstavovcov cez ryby a žraloky až po cicavce, pričom požiera aj mladé jedince vlastného druhu. Patrí medzi najnebezpečnejšie žraloky na svete; je zaznamenané veľké množstvo nielen vyprovokovaných, ale aj nevyprovokovaných útokov na človeka."}
{"id": "133040", "title": "Žralok tigrí", "context": "Telesné vlastnosti Klinový tvar hlavy umožňuje žralokovi tigriemu vykonávať rýchly pohyb do strán, a to vďaka nízkemu odporu vody. Žralok tigrí má na tele drobné otvory s elektrickými senzormi, ktoré mu umožňujú zachytiť aj ten najmenší pohyb jeho koristi. Vďaka týmto receptorom dokáže žralok svoju korisť okamžite zamerať i v tme."}
{"id": "600377", "title": "Žralok modrý (Carcharodon carcharias)", "context": "Ako jeden z málo žralokov si dokáže udržovať vyššiu teplotu tela ako má okolitá voda. V jeho svaloch tvoria cievy spletitú sieť. Pri pohybe sa zahrievajú svaly a tým aj krv v cievach. Krv vytekajúca zo svalov, potom ohrieva studenú krv pritekajúcu zo žiaber. Pre žraloka to má mnohé výhody. Jeho svaly sú neustále pripravené k akcii a tiež trávenie prebieha omnoho rýchlejšie. Potom čo sa žralok nasýti, zvýši sa teplota jeho žalúdka o 6 °C. Keď korisť rýchle strávi, môže opäť skoro požiť novú. Tak si vytvára zásoby na horšie časy."}
{"id": "292219", "title": "Nosorožec ostronosý", "context": "Správanie Je to samotár, obývajúci rozličné habitaty. Svoje domovské územie si označuje hromadami trusu a močom. Kŕmi sa hlavne za šera alebo v noci. Cez deň je ukrytý v tieni alebo kališti. Votrelcov obvykle toleruje, ale je to veľmi nepredvídateľný živočích a môže náhle zaútočiť."}
{"id": "302706", "title": "Pĺšik lieskový", "context": "Etológia Je to nočný živočích a väčšinu aktívneho času strávi hľadaním potravy v korunách stromov. Robí aj väčšie okľuky len aby nemusel zliezť na zem a vystaviť sa nebezpečenstvu. Od svojho hniezda sa často nevzďaľujú, najviac 70 m. Počas zimy (začiatok októbra) hibernuje v hniezde pod lístím na vrchnej vrstve lesnej pôdy alebo na kmeňoch a nadzemných koreňoch. Po zobudení na jar (neskorý apríl alebo začiatok mája) buduje pletené hniezda z trávy a lístia. Ak je počasie studené a vlhké a je nedostatok potravy, upadá do apatie. Schúli sa do klbka a spí. Väčšinu času tak strávi v spánku, buď v zime počas hibernácie alebo v lete počas apatie. Živý sa najmä lieskovými orechmi, vďaka čomu získal svoj názov v mnohých jazykoch. Orechy požiera hlavne pred hibernáciou a sú hlavnou zložkou pre tvorbu tukových zásob. Požiera aj hmyz, vtáčie vajcia, bobule, nektár, kvety a mladé výhonky. Jeho strava je rôzna v závislosti na hojnosti, nadmorskej výške a ročnom období. K živočíšnej strave sa uchyľuje pri nedostatku výživných rastlín. Sú samotárski, ale v tesnej blízkosti môže žiť aj niekoľko jedincov, ktorí sa potom delia o potravu a dorozumievajú so širokou škálou vrčivých až hvízdavých zvukov. Samice sú gravidné 22 – 24 dní, v jednom vrhu rodia až 9 (v priemere štyri až päť mláďat). Ročne mávajú dva vrhy, vo vyšších nadmorských výškach jeden a vo vhodnom biotope až tri. Dožíva sa 3 až 4 roky."}
{"id": "289827", "title": "Žralok belasý (Prionace glauca)", "context": "Rozmnožovanie Žralok belasý je živorodý živočích. Samica si uchováva samcovu spermiu asi rok, aby sa mohla kedykoľvek znovu oplodniť. V závislosti od veľkosti samice, by samica mohla na svet priviesť 4 – 135 mláďat."}
{"id": "65088", "title": "Zoznam filmových článkov/Ž", "context": "žr Žralok útočí: Ľudožrút"}
{"id": "307180", "title": "Žralok obrovský (Cetorhinus maximus)", "context": "Rozmnožovanie Žralok obrovský je vajcoživorodý. Embryo je v prvom štádiu závislé na žĺtkovom vačku, neskôr sa živí neoplodnenými vajíčkami produkovanými matkou. Tento jav je známy ako oofagia. Dĺžka gravidity nie je presne známa, no predpokladá sa doba okolo jedného roku. V jednom vrhu rodí žralok 1 – 2 mláďatá, ktoré merajú 1,5 m – 2 m. Je však známa samica, ktorá bola pri vylovení gravidná a nosila 6 nenarodených mláďat."}
{"id": "74913", "title": "Ďateľ hnedkavý", "context": "Opis Je to vták veľký ako škorec obyčajný. Dosahuje dĺžku tela 22 – , rozpätie krídel 34 – a maximálnu hmotnosť 82 g. Na rozdiel od podobného ďatľa veľkého mu čierny prúžok v podobe fúzov nezasahuje na temeno hlavy, spodné chvostové krovky sú jasnejšie červené, na chvoste má menej a na krídle viac bielych škvŕn. Samec má červenú tylovú škvrnu, samica je bez tejto škvrny, mláďatá majú temeno hlavy celé červené a často aj červenkastú hruď v tvare obrátenej podkovy."}
{"id": "95297", "title": "Žralok belavý", "context": "Rozmnožovanie Žraloky belavý sa rozmnožujú v lete, často v poloslaných vodách v ústí riek. Po zhruba ročnej brezivosti rodí samica až 13 mláďat (sú živorodí). Mláďatá sú po narodení zhruba dlhé a pohlavnú dospelosť dosahujú v 10 rokoch života. Medzi mláďatami sa často prejavuje kanibalizmus."}
{"id": "504670", "title": "Vrana popolavá", "context": "Potrava Všežravec uprednostňujúci mäsitú potravu. Prispôsobuje sa zdroju potravy. Na jar zbiera hmyz, pandravy a drobné stavovce na poliach, vyberá vtáčie hniezda alebo chytí i mláďatá cicavcov, pri vodách žaby, mŕtve ryby alebo uviaznuté po povodniach v plytkých mláčkach. Na jeseň chytá hraboše, zbiera ovocie, orechy a chodí aj na zrejúcu kukuricu. V zime hľadá potravu na hnojiskách, smetiskách i pri odpadových košoch v mestách."}
{"id": "86512", "title": "Pásožiabrovce", "context": "Charakteristika  Pozri aj vlastnosti pod drsnokožce. Charakterisické telesné znaky: Stavce sú kalcifikované chrupavkovité. Zuby sú nahradzované priebežne v priebehu života a nie sú pevne pripevnené k čeľustiam. Horná čeľusť nie je pevne spojená s lebkou. Plutové lúče sú z trvdého ceratotrichia. Majú päť žiabrových štrbín. Dlhé sú vyše , najväčší žijúci druh – žralok veľrybí – až 12-. Niektoré hlbokomorské žraloky, žijúce v hĺbkach , nedosahujú v dospelosti ani . Sú dravé. Rastú pomaly, majú pomalú látkovú výmenu, a preto často dlho žijú. Niektoré žraloky lovia len raz za 6 týždňov. Hoci dobre vidia, spoliehajú sa na nevizuálne zmysly. V porovnaní s kostnatými rybami majú relatívne veľký mozog. Niektoré druhy kladú vajcia, iné rodia živé mláďatá. Rodičovská starostlivosť nie je známa. Počet mláďat je nízky. Pohyb je efektívny, plakoidné šupiny minimalizujú odpor vody. Najväčšie žraloky a rod manta sú planktofágne, ostatné žraloky trhajú svoju korisť zubmi, ktoré sú nahradzované po niekoľkých dňoch. Veľa rají má zuby uspôsobneé na drtenie schránok mäkkýšov. Elektrické raje (torpéda) majú svaly transformované na výrobu elektrickej energie na omráčenie koristi."}
{"id": "306218", "title": "Žralok čiernocípy", "context": "Charakteristika Vyskytuje sa v pobrežných vodách tropického a subtropického pásu po celom svete vrátane brakického prostredia. Genetické analýzy potvrdili veľké rozdiely v rámci jedného druhu; do istej miery izolovaná populácia v západnom Atlantiku vykazuje isté rozdiely oproti jedincom žijúcim v iných oblastiach. Žralok čiernocípy má mohutné vretenovité telo, špicatý rypec a pretiahnuté žiabrové štrbiny. Charakteristické je sfarbenie cípov plutiev čiernou farbou. Tento druh dorastá do priemernej dĺžky 1,5 metra. Ide o energický druh žraloka, známy tým, že pri útoku na húfy malých rýb vyskakuje nad hladinu. Jeho správanie však bolo v porovnaní s ostatnými zástupcami čeľade Carcharhinidae popísané ako plaché. Rovnako ako ostatní zástupcovia čeľade je tento druh živorodý, samice rodia 1 až 10 mláďat každý druhý rok. Mladé žraloky trávia prvé mesiace svojho života na plytčinách, samice sa vracajú porodiť do oblastí, kde sa samy narodili. Pri absencii samcov sú samice schopné nepohlavného rozmnožovania. Žraloky čiernocípe tvoria počas obdobia dospievania skupiny rôznych veľkostí. Tento druh nepredstavuje za bežných okolností pre potápačov riziko, ale je zodpovedný za rad útokov na ľudí v prítomnosti svojej prirodzenej potravy. Hospodársky sa žralok čiernocípy využíva skôr pre svoje mäso, plutvy, kožu a pečeň, z ktorej sa získava olej. Medzinárodný zväz ochrany prírody (IUCN) ho hodnotí ako takmer ohrozený pre jeho nízku mieru reprodukcie a vysokú hodnotu pre rybárov."}
{"id": "307188", "title": "Žralok veľkoústy", "context": "Charakteristika Bol objavený v roku 1976. Odvtedy bolo ulovených 5 jedincov a jeden dokonca živý na pobreží Kalifornie v roku 1990. Vedci dali tomuto žralokovi rádiovysielač, ktorý umožňoval sledovať jeho pohyb. Najčastejšie sa pohybuje v hĺbkach 135 - 150 m pod hladinou. Živí sa prísavníkmi, drobnými plávajúcimi kôrovcami. Po západe slnka vystupuje z hĺbky asi do 12 m, kam sa na noc sťahuje aj jeho potrava. Dosahuje dĺžku až 5 metrov a hmotnosti 680 kg. Žralok veľkoústy je drsnokožec s meter širokou tlamou (so svetielkujúcimi orgánmi na gambách), do ktorej naberá kril. Tento žralok má mimikry podobné útvaru z kameňa."}
{"id": "600382", "title": "Žralok modrý (Carcharodon carcharias)", "context": "Posledné výskumy ukazujú, že predná časť aj s bokmi na hlave je pokrytá špecializovanými zmyslovými orgánmi (elektroreceptormi) schopnými vnímať veľmi slabé elektrické pole. Touto vlastnosťou sa radí medzi dokonalé výtvory evolúcie. S veľkou pravdepodobnosťou práve typ elektrického poľa veľmi spoľahlivo vyhodnotí a podľa určitého vzorca rozhodne o napadnutí iného tvora. Aj keď je to dokonalý stroj na zaistenie svojej potravy, dokáže sa veľmi dobre spriateliť s potápačmi. Nechá sa hladiť a pod. Ale pozor, sú to celkom ojedinelé prípady za dodržania najprísnejších pravidiel bezpečnosti. Ide o zriedkavé etologické prejavy. Na svete nie je veľa ľudí, ktorí dokážu rozpoznať a využiť priaznivú dispozíciu jedinca (napr. Mark A. Marks, André Hartman) a potápať sa so zvieraťom bez ochrannej klietky, dokonca s ním vedno plávať na vzdialenosť desiatok metrov držiac sa pri tom za dorzálnu plutvu žraloka (André Hartman). Potápač je totiž oblečený do tzv. železnej košele vrátane nohavíc a vrátane rukavíc z oceľových očiek. Práve tento odev je pravdaže tzv. Faradayova klietka, ktorá človeka dokonale odtieni a ten navonok potom nevyžaruje úplne žiadne elektrické pole! Toto je však dosiaľ pred zberom kvalitatívnych a kvantitatívnych dát potrebných pre vytvorenie hypotézy o tomto chovaní žraloka modrého."}
{"id": "311176", "title": "Žralok kladivohlavý", "context": "Opis Tento druhý najväčší druh z čeľade sfyrnovitých (po druhu Sphyrna mokarran ) môže dorásť až do dĺžky 5 metrov. Obvykle však dorastá do dĺžky 2,5 – 4 metre. Ide o dravce, živiace sa kostnatými rybami aj bezstavovcami. Väčší jedinci si dovolia zaútočiť aj na iné žraloky či raje. Rovnako ako ostatné druhy kladivohlavých žralokov je aj žralok kladivohlavý živorodý. Samice rodia v jednom vrhu 20 – 40 mláďat. Žralok kladivohlavý, je rovnako ako mnoho ďalších druhov žralokov, lovený pre svoje plutvy, cenené ako základná surovina pre žraločiu polievku. Tento druh je vzhľadom na svoju veľkosť pre človeka potenciálne nebezpečný a pravdepodobne má na svedomí niekoľko útokov na ľudí, hoci mohlo ísť o iné druhy kladivohlavých žralokov vzhľadom k ich vzájomnej podobnosti. Databáza ISAF Floridského múzea do roku 2009 eviduje 34 útokov žralokov rodu Sphyrna na ľudí, z toho 17 nevyprovokovaných a 1 fatálny ( smrteľný )."}
{"id": "307325", "title": "Žralok býčí", "context": "Správanie Tieto žraloky sa obvykle zdržujú v pobrežných vodách v hĺbkach medzi 60 až 190 metrov, aj keď boli zaznamenané tiež vo väčších hĺbkach. Počas dňa často vyhľadávajú útočište v podmorských jaskyniach a medzi skaliskami a v noci vyrážajú na lov. Počas dňa vykazujú pomalšie správanie, aktívnejšími sa stávajú v noci. Žralok býčí je jediný známy druh žraloka, ktorý prehĺta vzduch a ukladá si ho v žalúdku, aby zachoval neutrálny vztlak pri plávaní. Napriek tomu že sa všeobecne tvrdí, že tento druh žraloka nie je pre ľudí nebezpečný, databáza ISAF obsahuje 76 zaznamenaných útokov na ľudí, z ktorých 29 bolo klasifikovaných ako nevyprovokované. Dva z týchto nevyprovokovaných útokov viedli k úmrtiu."}
{"id": "289825", "title": "Žralok belasý (Prionace glauca)", "context": "Opis Žralok belasý má pretiahnuté, štíhle telo s dlhým rypákom a má hladkú kožu, iba s malými zúbkami. Má malé oči s tzv. tretím viečkom. Má 5 žiaber, kým posledný je nad prsnými plutvami, spirakulum chýba. Má dve chrbtové plutvy, prvá je väčšia než druhá a ležia medzi brušnými plutvami. Má trojuholníkovité zuby s pílkovitými okrajmi. Chrbtová plutva ide šikmo hore, horný lalok je oveľa väčší. Má modré telo s bielymi bokmi. Meria 3,8 m a váži až 250 kg."}
{"id": "600386", "title": "Žralok modrý (Carcharodon carcharias)", "context": "V súčasnosti neexistujú žiadne štúdie o tom, koľko potravy spotrebuje žralok modrý za deň. Je ale známe, že jej množstvo závisí na teplote vody a na tom, koľko vhodnej koristi má zrovna žralok na dosah. Pre loviaceho žraloka je životne dôležitý mimoriadne jemný čuch, najcitlivejší z jeho zmyslov. Čuchom dokáže vystopovať potravu na veľkú vzdialenosť. Tisíce drobných jamôk (tzv. Lorenziniho čiašky), ktorými je posiate rostrum (predná časť hlavy), predstavujú dôležitý zmyslový orgán. Svojim mimoriadne výkonným čuchom dokáže žralok vystopovať aj nepatrné množstvo krvi (1 kvapka v 4,6 miliónoch litrov vody)."}
{"id": "95336", "title": "Žralok citrónový", "context": "Význam Hoci zatiaľ bolo preukázaných iba 6 útokov na človeka týmto žralokom, môžeme tento druh považovať za veľmi nebezpečný. Žralok citrónový vylučuje moč celým telom, preto nemá chutné mäso."}
{"id": "302773", "title": "Jaskyniar (rod)", "context": "Potrava Živí sa rôznonôžkami, larvami hmyzu a ďalšími malými bezstavovcami. Požiera aj detrit. Korisť v tme loví pomocou chemoreceptorov, je citlivý na zvukové vlny a vibrácie."}
{"id": "86529", "title": "Žralokovidné", "context": "Výskyt Žraloky sú predovšetkým morské predátory, obývajú väčšinu rozlohy morí a oceánov. Niektoré z nich sa vyskytujú aj v brakických vodách pri ústí riek a prenikajú do ich dolných tokov. Vyskytlo sa aj niekoľko druhov, ktoré sa adaptovali na život vo väčších sladkých jazerách."}
{"id": "289823", "title": "Žralok belasý (Prionace glauca)", "context": "Introduction  Žralok belasý (iné názvy: žralok modrý , žralok obyčajný , žralok modrastý , bohemizmus žralok modravý , zriedkavo žralok sivý ; ) je druh žraloka vyskytujúci sa takmer na celom svete (v Severnom ľadovom oceáne a v Južnom ocáne nežijú). Je to prvý druh žraloka, na ktorom bol testovaný tzv. protižraločí odev v podobe oblečenia z kovových krúžkov. Napriek svojmu celosvetovému rozšíreniu nie je početným druhom, lebo je stále komerčne lovený."}
{"id": "133043", "title": "Žralok tigrí", "context": "Správanie Cez deň sa tento žralok pohybuje prevažne na otvorenom mori, v noci pri pobreží. Žije väčšinou osamote, ale viacero jedincov sa môže zhromaždiť na jednom mieste kvôli potrave. Niekedy migruje na veľké vzdialenosti."}
{"id": "86533", "title": "Žralokovidné", "context": "Potrava Sú to dravci (s výnimkou niekoľkých planktónožravých druhov), najväčší podiel ich stravy tvoria ryby. Lovia však v podstate všetky morské živočíchy a aj morské vtáky a plutvonožce. Je prirodzene známych aj mnoho prípadov útokov na človeka, pričom väčšina posudkov vychádza z toho, že nešlo o útok na človeka ako taký, ale o zámenu s inými objektmi, na ktoré žralok inak útočí (tuleň atď.). Treba však dodať, že žralok (na rozdiel napríklad od kosatky) netrpí žiadnymi zábranami a človeka zožerie aj potom, keď zistí, že to tuleň nie je."}
{"id": "96974", "title": "Žralok veľrybí", "context": "Súhrnné informácie  Dĺžka: 12 – 14 m Hmotnosť: vyše 12 ton Rozmnožovanie: živorodý Výskyt: vody mierneho až tropického pásma po celom svete Status: zraniteľný Biotopy výskytu: koralové útesy a okolité vody, otvorené more a oceán"}
{"id": "600391", "title": "Žralok modrý (Carcharodon carcharias)", "context": "Vďaka veľkým trojuholníkovitým zubom s pílkovitým okrajom je žralok modrý vynikajúco vyzbrojený na rezanie a trhanie mäsa koristi. V niektorých situáciách pláva s vycerenými zubami, čím dáva svojim súkmeňovcom a všetkým rivalom jasne najavo, aby sa radšej stiahli do úzadia a nesnažili sa súťažiť s ním o získanie potravy a narúšať jeho osobný priestor. Tento osobitý prejav správania označujú behaviorálni ekológovia (napr. Mark A. Marks), ktorí sa týmto druhom zaoberajú, ako tzv. „gaping“ (zívanie)."}
{"id": "86542", "title": "Žraloky", "context": "Introduction  Žraloky je synonymum pre taxonomickú jednotku žralokovidné. Žralok je slovenské označenie viacerých rodov (napr. Squaliosus , Carcharias , Peistiophorus , Cetorhinus …) zo skupiny žralokovidné."}
{"id": "306135", "title": "Žralok tmavý", "context": "Taxonómia Francúzsky prírodovedec Charles Alexandre Lesueur publikoval prvý vedecký popis žraloka tmavého v roku 1818. Zaradil ho do rodu Squalus a dal mu druhové meno obscurus (z latinčiny \"tmavý\"), podľa jeho sfarbenia. Ďalší prírodovedci neskôr zaradili tento druh do rodu Carcharhinus . Lesueur neoznačil holotyp, lebo pravdepodobne pracoval so žralokom chyteným v severoamerických vodách."}
{"id": "86530", "title": "Žralokovidné", "context": "Vývoj žralokov Žraloky patria do podtriedy pásožiabrovce, triedy paryby, čo je prastará trieda, ktorá sa objavila už v starších prvohorách. V súčasnosti sú okrem troch nadradov (žraloky, raje a chimérotvaré) všetky skupiny parýb vyhynuté. Zo súčasnej fauny patria žraloky k najstarším skupinám živočíchov. Prvé žraloky boli vo fosílnych záznamoch nájdené už vo vrstvách ordoviku, čiže vo vrstvách z doby pred 450 – 420 miliónmi rokov, teda skôr ako sa objavili prvé suchozemské stavovce a pred kolonizáciou kontinentov rastlinami. Z prvých žralokov boli objavené len čeľuste a nie všetci paleontológovia sú presvedčení, že išlo o pravé žraloky. Najstaršie všobecne uznávané žraločie čeľuste boli objavené vo vrstvách starých 420 miliónov rokov, teda zo silúru. Vtedajšie žraloky boli však odlišné od súčasných žralokov. Väčšinu súčasných žralokov možno vysledovať späť až do doby pred 100 miliónov rokov. Väčšina fosílnych nálezov sú žraločie zuby, často vo veľkom množstve. Odhady naznačujú, že žralokom rastú desaťtisíce zubov po celý život, čo vysvetľuje tak veľké množstvo nálezov zubov. Hromadný nález žraločích zubov v sedimentoch však neznamená hromadný úhyn žralokov, ale je dôsledkom naplavenia vypadnutých zubov vodnými prúdmi. Medzi najstaršie primitívne žraloky patrí Cladoselache , žralok žijúci zhruba pred 370 miliónmi rokov v oblasti prvohorného Ohia, Kentucky a Tennessee. Vo vtedajších dobách sa v týchto miestach nachádzalo rozsiahle plytké more. Cladoselache bol len asi meter dlhý žralok s tuhými trojuholníkovitými plutvami a úzkymi čeľusťami. Jeho zuby boli niekoľkokrát lomené a opotrebovávali sa používaním. Z relatívne malého množstva celkom nájdených zubov je zrejmé, že Cladoselache svoje zuby pravidelne neobmeňoval, ako je tomu u moderných žralokov. Jeho chvostová plutva bola podobného tvaru, aké má žralok modrý a žralok mako. Fosílne nálezy naznačujú, že išlo o rýchleho a mrštného plavca. Väčšina fosílnych žralokov pochádzajúcich zo sedimentov starých 300 až 150 miliónov rokov môže byť zaradená do jednej z dvoch skupín. Xenacanthida bola takmer exkluzívne sladkovodná. Než táto skupina žralokov vyhynula (pred 220 miliónmi rokmi) rozšírila sa po celom svete. Druhá skupina, Hybodontiformes , sa objavila približne pred 320 miliónmi rokov a väčšinou išlo o morské žraloky, aj keď sa medzi nimi nachádzali aj sladkovodné druhy. Moderné žraloky sa začali objavovať približne pred 100 miliónmi rokov. Fosílie lamnotvarých sa datujú do obdobia spodnej kriedy. Jedna z najmladších skupín žralokov sú kladivohlavé žraloky (čeľaď Sphyrnidae), ktoré sa objavili v eocéne. Najstaršie nájdené zuby žraloka modrého sú datované do doby pred 60 – 65 miliónmi rokov, z obdobia vymretia dinosaurov. V samom začiatku ich evolúcie sa objavili dve vývojové vetvy. Jedna vetva predstavuje modrého žraloka s hrubo vrúbkovanými zubami a pravdepodobne z týchto sa vyvinul moderný veľký modrý žralok. Druhá vetva predstavovala žraloky s jemne vrúbkovanými zubami. Tieto žraloky dosiahli obrovských rozmerov a patrí k nim aj vyhynutý Carcharodon megalodon , ktorý žil v oceánoch neogénu ešte pred 1,5 miliónmi rokov, teda v dobe nášho prapredka človeka zručného. Rovnako ako väčšina vyhynutých žralokov, je aj megalodon známy predovšetkým z nálezov zubov a čeľustí. Tieto obrie žraloky dosahovali dĺžky okolo 16 metrov, pričom mohli pravdepodobne dorásť až do dĺžky 20 metrov, staršie odhady dokonca uvádzali až 30 metrov. Paleontologické nálezy naznačujú, že išlo o aktívneho predátora vtedajších veľrýb."}
{"id": "98798", "title": "Všežravec", "context": "Pozri aj  Bylinožravec Mäsožravec Hmyzožravec Kategória:Organizmy podľa životného prostredia"}
{"id": "95293", "title": "Žralok belavý", "context": "Introduction  Žralok belavý () je mohutný a veľký druh žraloka z čeľade Carcharhinidae dlhý až a s hmotnosťou okolo . Samice bývajú väčšie: dlhé s hmotnosťou až . Má zaokrúhlený masívny nosec, veľké žiabrové štrbiny a veľkú chrbtovú plutvu. Telo má zvrchu sfarbené šedé, brucho je biele."}
{"id": "289289", "title": "Ophiophagus", "context": "Správanie Kobra kráľovská žije hlboko v pralese a často sa zdržiava neďaleko vody. Stretu s človekom sa vyhýba, ale bolo zaznamenaných niekoľko prípadov uhryznutia týmto hadom. Had v ohrození vztýči prednú tretinu tela do výšky asi 1,5 metra, roztiahne úzku „kapucňu“ a vyrazí dopredu, uštipnúť sa pokúša málokedy."}