text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
IČi vy viete, kde sú Újezda? Na mape by ste jich darmo hľadali. Újezda síce nájdete
kdekoľvek, ale tieto sú len jedny, a síce hneď za Bránkou. Bránka ale je ulička — jestli sa
to vôbec uličkou pomenovať dá — v mestečku Vrbovcach. Nuž a kde sú Vrbovce, to už len
budete znať. A jakoby ste to aj neznali, veď roku 1866, keď tadeto tiahnuli Prušiaci,
dôstojníci jejich znali pomenovať nielen vrchy, ktorými Vrbovce obtočené sú, mestečká, s
ktorými hraničia, ale i jednotlivé hony poľa a chodníčky.„Pravda, pán farár,“ hovoril vo fare ubytovaný pruský dôstojník, „tamto je Žalostiná a
tamto hen Pecková a hen tam to pole to sú Križnice.“Farár, hľadiac na dôstojníka, div že na ňom oči nenechal. A jakoby sa aj nečudoval,
počujúc cudzinca, prvý raz v živote objavivšieho sa v jeho fare, ktorý k tomu ešte tak
znamenite poznal celú polohu našeho mestečka, kdežto našinci málo čo predtým prijdúc sem,
nevedeli ani kde sú a za mapu nitrianskej župy by neviem čo boli dali.Nie je možné, aby ste vy neznali o Vrbovcach. Znajú jich široko na ďaleko. Veľký
maďarský denník z roku 1884, vychodiaci až hen v Debrecíne, písal o nich, koľko maďarskej
krve tu tieklo, až celé výmoly povstaly. Pravda, že to bolo kedysi dávno. Veľmi dávno, čo
ani svet nepamätá, bo vtedy sa tu ešte po maďarsky kázavalo slovo božie, a dnes, okrem pána
notáriuša, žiadon, jako ľudia vravia, po maďarsky nezná. Čo však Debrecín písal o
Vrbovcach, to je to najnovšie. Znajú teda aj tam Vrbovce a i o nich rozprávať všelinečo,
čoho nikdy nebolo a čoho nikdy nebude. Kroniky naše to neznajú a čo neznajú, na to nedbajú.Spýtate-li sa však na Polacha alebo Púdelku, ešte aj tie deťúrence by vám vedely o nich
rozprávať. Znali jich nielen v mestečku, ale i po kopaniciach; a tie sú rozsiahle veru na
Vrbovcach. A jakoby jich aj neznali, keď sa o nich všade hovorilo, ba i pán slúžny s nimi
viedol vyšetrovanie, keď vykopali na cintoríne ženu…No ale nepredchytávajme deju. Vrbovce naše sú vám známe po čom, po tom. Tým však, komu
by neboly predsa známe a o nich nepočuli, hovoríme, že Vrbovce sú mestečko v nitrianskej
stolici, na hraniciach Uhorska a Moravy.Celé mestečko delí sa na Horný a Dolný koniec, Riadok, Kúty-Bránka, Kňazová, nebezpečná
nočným časom, bo tade chodieva kňaz bez hlavy, hlavu nosiac pod pazuchou, ktorú za ľuďmi
kotúľa, jako guľu.Kto tomu neverí, nech sa ide presvedčiť. Okrem tejto Bránky je i druhá a za touto sa
nachodia Újezda.Ďalším opisovaním nechceme nudiť nikoho. Sme už aj tak na mieste nášho deju. Za Újezdami
rozprestiera sa krásny vrbovčiansky cintorín.Cintorín a krásny! Huj! Až mňa tak mráz prechodí, len keď to slovo čujem. Že krásny? A
predsa mne sa ľúbi. Nenie tu žiadnych nádherných pomníkov, len ktorý ten hrob poznačený
kameňom lebo daskou, s označením mena toho, ktorý tam odpočíva.Predstavte si pekný štvorhran, múrom obohnaný, vyzerá ani nie jako cintorín, ale jako
pekná zahrada. Ale ani nie tie múry, jako viacej tie utešené, pekné lipy, ktorými je
obsadený, ho príjemným a milým robia.Je to radosť, obzvlášte letným časom, keď zakvitnuly. Million včeličiek poletuje s
jednoho kvetu na druhý. Nebeská vôňa šíri sa okolím a melodické vyhrávanie pilných
včeličiek, zdá sa, jakoby uspávalo a sen smrti zpríjemňoval tým, ktorí v svojich
chalupočkách sladko odpočívajú, či od kratčích a či dlhších prác svojich.Za času našej poviestky vrbovčanský cintorín nevyzeral tak ešte. Vtedy delil sa on na
starý a nový cintorín. Nový bol ešte len obkopaný a lipy len teraz vysadené; múry však
starého už porúchané, skáľa sem-tam rozhádzané.V starom cintoríne kopali práve nový hrob.„Pomáhaj vám Pán Boh!“ pozdravuje pod ťarchou ťažkého batoha k zemi sohnutá mladá žena,
ktorý, aby si na chvíľu mohla oddýchnuť, oprela si na starý múr.„Pán Boh daj aj tebe!“ odpovie hrobár.„Komu to kopete?“ pýta sa predošlá.„Tebe nie!“„To viem.“„Keď vieš, načo sa spytuješ?“„A vy čo máte z toho, keď mi nepoviete?“„A ty čo, keďže ti poviem?“„Oba rovnako. No ale mi povedzte.“„Mladej.“„A starej nie?“„Nie! Teraz prišiel rad na mladé. Maj sa na pozore!“„Tak jako snáď i vy. I vy nemáte kontrakt s Pánom Bohom, ani smrť ste si do árendy
nevzali.“„Vieš, ja také hubaté rád zahrabávam.“„Ani vy ste v poslednom rade nestáli, keď jazyky rozdávali.“„Ale ty si predsa prednejšie stála.“„Chvála Bohu! — Ale ozaj, povedzte mi, kto zomrel?“„Anička Chodurových.“„Ale choďte,“ povie a namrzeno poberala sa ďalej; „s vami človek nič nepokoná.“„Pokoná, nepokoná,“ skočí jej hrobár do reči; „ja ti len to hovorím, že sa s ňou viacej
nebudeš shovárať.“„Ale veď ráno som s ňou bola na rúbaniciach.“„Keď si bola, už nebudeš.“„Ale, prosím vás, nestrašte ma; povedzte mi pravdu.“„A čo sa ti mám dusiť, keď nechceš veriť? Choď ta a presvedčíš sa.“„Pre Boha, taká mladá!“„Tak! Starý musí a mladému sa pritrafí,“ povie hrobár a spúšťa sa do jamy, aby, čo
zameškal, to mohol dohoniť.„No, pracujte s Pánom Bohom!“„Pán Boh ťa sprevoď, Zuzka!“ privolal odchádzajúcej žene hrobár z jamy.
|
Beblavy_Vykopali-zenu.html.txt
|
IPani Koreňovská pribavila sa v mestečku. Už sa klonilo slnko k obzoru. Cez poludnie
topil sa sneh, takže jej kočiš Ondrej začal sa strachovať, že zoderie na kopnej hradskej
sviežo podkuté sane. No k večeru padol krídlatý sneh a začalo máličko mrznúť. Gusta, jej
bratanica, ktorú si vzala k boku len zo zábavy, dupkala netrpezlivo nôžkami o mokrú nečistú
dlážku sklepu, v ktorom vyjednávala jej tetka poslednú kúpu. Bolože tých kúp! No nie div;
keď nechudobná dedinská pani príde do okresného mestečka, k tomu pred Vianocami, koľko tam
rozličných vecí treba kúpiť! A okrem toho mala pani Adela Koreňovská i prácu u advokáta
Zvonára, i tam sa teda pribavila. Nemilá vec: mala zlého suseda — teda nevychádzala z
pravôt. A to je veru veľká mrzutosť. Nebolo dosť nepokojov a utrpenia, ktoré preniesla v
ťažké časy revolúcie? Jej muž sa živo zúčastnil na vtedajších slovenských pohyboch,[1]utratil značnú čiastku majetku a umrel pod prenasledovaním perfídneho
úradníctva, zanechajúc zadlžené Vyškovce a vdovu. Adela sa vedela boriť so životom, za
nedlhý čas očistila majetok od dlhov a ujala sa bratovej siroty Augusty Koreňovskej, ktorej
otec umrel ako slovenský mučeník na šibenici,[2]lebo išiel brániť mečom svoj národ pod slovenské zástavy. Gusta sa vyvinula pod
starostlivou rukou tetkinou v potemnistú, trochu zadumanú, pritom zaujímavú devu. Nevdojak
ľudí priťahovala, a nevediac o tom, okrašľovala dom i spoločnosť. Koreňovskej dom začal
znova kvitnúť, ona ako jesienka, Gusta ako plná májová ruža. Ich dom bol vážený, a pretože
ženským neprichodilo starať sa o politiku, vídal častejšie hostí z najrozmanitejších
táborov. Krása Gustina zakryla rodinnú históriu. Zdalo sa, že stará Koreňovská dožila sa
mieru a šťastia. Len ten sused, ten sused! Kornel Belan sa volal hubiteľ jej pokoja. Mal
pekný majetok, tisíc vrtochov, medzi nimi: neukrotiteľnú nenávisť proti ženskému pokoleniu.
Táto zášť bola jedinou pohnútkou, že robil susede veľkú protiveň. Tam jej odoral brázdu, tu
zrezal najkrajšie haluze štepu, lebo viseli nad jeho pozemkom, tu zase kázal prehnať voly
cez jej ďatelinu. „Strašidlo! však ty predáš svoju škvarku! Viecha!“ No viecha nepredávala
škvarku, ale bránila sa, ako mohla, proti susedovým nápadom. Sú sekatúry susedské, ktoré
nemožno právom stíhať. A tieto boleli najviac príkladnú gazdinú. Celý rok sa vliekli
pravoty a zapríčiňovali nepotrebné výdavky. A vnútorne nebol Belan zlý človek. Nenávisť a
bázeň pred ženskými hnali ho až do krajnosti. Vo svojom dome trpel iba jedinú ženskú, starú
Doru, a to len ako inventárny dedičný kus.Adela Koreňovská usporiadala poslednú kúpu, dámy sa vpratali s pomocou Ondrišovou do
sánok. Kupecký pomocník medzitým pokládol pakety do zadného priečinka. „Ráčte i druhý raz
rozkázať,“ povedal a zohol sa ako trsť.„No, Ondriš, pohni v mene božom!“ povedala pani Koreňovská. Sotva urobili kone pár
skokov, zas bolo počuť veliteľské „stoj!“ Hrkálky silnejšie zahrkotali a sane zastali.„Skoč tam k plechárovi,“ riekla pani Koreňovská, „nech sú mi tie hrnce na pranie hotové
do soboty.“ Ondriš zastrčil bič do koženého futrála a kýval sa k plechárovi. Plechár
neporozumel Ondrišovmu posolstvu a vybehol sám prostovlasý k saniam. V jeho čiernych,
mastných vlasoch topil sa padajúci sneh. „Aby mi len netiekli, pán majster!“ prísne
nakladala Koreňovská, „a len nijaké klince, ktoré robia hrdzu — to kazí bielizeň.“ Plechár
sľúbil všetko, a sane sa pomkli ďalej. Na predmestí zastali ešte raz: tam bývala agentka
služobného personálu. Privolali ju k saniam. „Zuza, zle ste mi poslúžili Žofkou! Maškrtná a
lenivá, ba i nocou blúdi!“„Pre Kristove rany, milosťpani! Nie je možné!“„No, no, hľaďte, aby som inú dostala.“ Sane sa definitívne dali do behu.„Na každej nájde chybu,“ dudrala agentka Zuza, „nik u nej nevydrží.“ Okrútila holé
barnavé ruky do zástery a nahrbená stratila sa v nízkych dverách malého domku.Konečne sa dostali dámy z mesta. „Chvalabohu,“ vzdychla Gusta, ktorú dosť málo zaujímali
tetkine hospodárske starosti.Studený vietor zavial od polnoci a dvíhal celé chumáče sviežo napadnutého snehu. Asi
hodinu leteli sane, dámy mlčali. Iba pokriky kočiša prerušovali monotónny šum saní. „Hió,
Luca!“ „Ehé, Tátoš!“ „Čo striháš ušami, potvora!“ „No, no, aké to strachy, to klát!“ „Hió!“
„Hatta, hatta!“„Pohni, Ondriš, pohni,“ ozval sa zvonivý hlások mladšej cestovateľky, „aby sme za šera
prešli bor.“Ondriš vytiahol bič z futrála, švihol ním dva razy tuho vo vzduchu a potom ho pustil na
chrbát Tátošov, ale nie nemilosrdne. Sane sa razom trhli, takže obe dámy akoby na povelenie
razom opreli sa o kožené operadlo.Vošli do boru. Z oboch strán pneli sa červenkasté pne boríc, z nich vialo teplom. Možno,
že je to namyslené, no mne sa zdá, že bor hreje. Ideš letom okolo bukového, dubového alebo
i jedľového kra: chlad z neho veje. Choď okolo borového, zdá sa ti, že akýsi teplý dych ťa
zarazil. Pod boricou niet chladivého tieňa: hoci i nepreniká slnečný blesk cez koruny, no
teplo jeho akosi preniká. Cele ináč chladí bukový háj!Gusta pocítila náteplie boru, odhodila z tváre ručník, a z jeho šedivých záhybov vykukla
svieža, mrazom rumenná tvárička mladej devy. U nás mnoho milých, otvorených ženských tvárí,
no pravidelná krása je zriedkavosťou. Augusta Koreňovská mala bezúhonný profil, živé farby,
veľké oko, ktoré hľadelo tichým prísnym svetlom, aké máva časom mesiac. Teraz temné, veľké
oči s úľubou hľadeli dookola. Stĺpy boríc sa hemžili, rovno, akoby viedli, tance na šedivej
pôde, len riedko pokrytej snehovými fľakmi. Vietor duňal v korunách, no nemohol si
prekliesniť cestu až k saniam. Taký necítený vietor je len hudbou, tajnou a príjemnou, je
len tušeným vetrom.Asi v polovici boru razom prestala dráha: hlboko brodili kone v sviežo napadnutom
panenskom snehu, nedotknutom krivicou saní. No v závetrí boru nebolo aspoň závejov, cesty
ubúdalo. Sotva sa stihli vymaniť z boru, začal padať sneh ešte hustejšie, šero sa
rozprestrelo a zahalilo celý okršlek do svojho tmavošedivého závoja. Táto zimná tma nie je
taká hustá a čierna ako letná pri zachmúrenom nebi, lebo sneh fosforeskuje akýmsi bielym
svitom, on akoby vsiakol do seba časť denného svetla a vydáva ho skúpo nocou.Kone bežali širokým poľom, ale už častejšie premieňali beh svoj v krok: začali sa tvoriť
záveje. Dámy sa premenili v dve snehové sochy: mäkký, svieži sneh je lipkavý, a kde sadne,
sedí pevne.Ondriš pokrikoval vždy častejšie, údery jeho biča prestali byť už veľmi milosrdné. Zavše
i stal na rovné nohy a usiloval sa preniknúť tmu a meteľ. Vôbec sa hniezdil nepokojne na
sedisku a prestal sa s koňmi zhovárať.„Hó, hó!“ zakričal. Brodili sa vysokým závejom, sneh sa sypal vrchom do korby. Kone
vyťahovali nohy zo záveja a kládli ich nesmelo do snežnej spusty. Z mokrých chrbtov
vystupovala para.„Nie ti je zima?“ pýtala sa tetka Gusty.„Nie, tetuška.“„Mne je horúco,“ doložila tetka. „Ľúto mi našich koni. Nešťastný Belan! Pre neho
humpľujem drahý statok!“„A pre plátno nie?“ ozvala sa Gustka, „a pre medovníky, voskovice?“Meteľ hustla. Sniežky sa už prestali lepiť na odev — boli tuhšie.Sane zastali. Ondriš buchol nohou do nosa saní, vytiahol ruku z halenovej rukavice a
riekol:„Zle je, milosťpani, stratili sme cestu! Ďalej sa bojím. Tu musia byť niekde hlboké
výmole! Božeuchovaj, keby sme sa ta vrútili! Tam zahynieme, i kone i my!“ Kone boli na
prvom mieste.„Nuž a či tu chceš nocovať, chumaj?!“ zakričala Koreňovská nervózne. Na tituly bola dosť
štedrá; skúsila i pohnutý život vojenský a povstalecký.„Rozkážu, pôjdem! No, veď nevidím ruky pred tvárou! Zahynieme, ich milosť, zahynieme!
Úbohé, nerozumné tvory! Ledva dýchajú!“Gustka vytiahla z mufa svoju malú rúčku a pozrela na ňu. Naozaj, sotva ju bolo rozoznať
v hustej, tmavošedivej tme.„Kdeže máš oči, ty ospalec! Prihol si si v meste besnice? Pijan nešťastný!“„Nie, milosťpani! Triezvy som ako novorodeniatko. No nech sama pozrú! Nevidno na krok!“„Nuž ale či prvý raz ideš tadiaľto?!“„Veď sa sám čudujem, — tuším nás vodí!“ doložil nesmelo, hoci bol presvedčený, „že ich
vodí“.„Tvoja hlava opitá nás vodí, ale kade! Pekná história, temer doma — a blúdiť!“No na výčitky nebolo času. Vietor sa zosilnil, zdvihol oblak snehu, zavíril ním ponad
sane a zosypal ho hojne na ne. Kone začali nespokojne fŕkať.Nemilé položenie. Gustka pocítila popri strachu akúsi tajnú radosť. Celú váhu nebezpečia
nemohla pochopiť, a trochu toho dobrodružstva šteklilo jej sviežu obrazotvornosť.„Už len pohni!“ velila tetka. „Ale daj pozor. Drž kone, jašia sa!“Ondriš šľahol do koni, tie sa vzopäli, no nikam dopredku. Musel zoskočiť, pohol sane
nabok, kone potrhli. Krok za krokom, pomaly, opatrne sa dvíhal povoz dopredku. Zastal.„Prosím ponížene, ja nejdem ďalej. Veď sa, tuším, vraciame k boru. Ľaľa — akási mrákava
pred nami!“Ondriš zišiel z kozla. „Idem stopu hľadať,“ povedal a omotal opraty o nos saní, ktorý sa
končil hlavou fúzatého beťára, z dreva vykrúžlenou.Sotva urobil biedny Ondriš niekoľko krokov, už zmizol z očí dám, ktoré odhodili boli z
tvárí teplé vlnené šatky. Sneh padal husto na tvár Gustinu a roztopený kanul ako prúd sĺz
po jej lícach.„Teraz sme celkom samy,“ polo jedovato, polo s tajeným strachom riekla Koreňovská. „Len
ticho seď, Gustka, aby ťa neprevialo. Veď by sme mali byť už blízko, podľa prekonanej
cesty!“„Nuž a ak sme išli opačným smerom, ako sa zdá Ondrišovi?“ Po chrbte panej prešiel mráz.„Hou!“ bolo počuť zďaleka Ondrišov drsný hlas. V chumelici zašiel kamsi napravo a
nemohol nájsť sane.„Ondriš, tu sme!“ zavolala tetka.„Ondro!“ opätovala za ňou Gusta silným, zvonným hlasom, vystupujúcim zo zdravých pŕs. V
šume vetra a padajúceho snehu znel on magickou krásou.„Hou!“ bolo počuť po druhý raz, no omnoho slabšie. Akiste: Ondriš sa vzďaľoval.Gusta skríkla ešte silnejšie, tak silne, že jej hlas stratil zvonnú prsnú rezonanciu a
blížil sa ku kriku. Ticho. Hlasy dám sa spojili. Ticho. Šuští hustý sneh, netrpezlivo fŕka
náručný kôň, jeho kamarát hrabe prednou nohou kyprý sneh. Dookola pustý, bezforemný snežný
chaos. Divné obrazy snujú sa v metelici. Veď to hora — ona vystupuje do vyše. Veď to nie
hora, ale vysoký vrch, zrázny, kolosálny. Už spľasol, už sa otvorila nekonečná diaľ, čosi
sa mihotá, čosi sa blíži. Blíži sa fujak a snehový zásyp. Vír snehový maľuje prepodivné
postavy, raz sa zdá, že masíruje kolóna vojska vedľa saní, raz sa ukážu vysoké domy.Gustka mala už dosť toho dobrodružstva. Na jej tvári prestal sa topiť sneh: bola už
studená ako snehový páper.Nespokojnosť rástla. Dámy slýchali, že keď kôň čuje zďaleka vlka, vtedy začne ušami
strihať a fŕkať. Bože môj, vari sa blíži vlk! skrslo v hlavách ženských.Kone zaerdžali, vzopäli sa a trhli mocne saňami. Ešte dva kroky, náručný sa vboril
hlboko do snehu, len že mu hlava trčala z neho. Sedlový sa zjašil, potiahol a sane sa
vyvalili, vysypúc obe dámy do mäkkého snehu. Gusta sa zobrala dosť skoro, avšak teplú
botošu stratila z pravej nôžky. Jemná črievička zaryla sa do snehu. Biela pančuška sa
zmáčala. Tetka zostala ležať nepohnuto, ako v mäkkom páperí.„Čo vám je, tetuška!“ úzkostné zvolalo preľaknuté dievča, trasúc sa zimou.„Nič! Nemôžem vstať. Pomôž!“Gustka urobila krok, druhá botoša zostala v snehu. Už vyše kolien cítila studenú vlahu.
Vietor zadul, meteľ nešľahala už len od jednej strany, ale krútňavou od všetkých bokov. Oči
otvoriť nedalo; Gustka sa usilovala k tetke, ale už nevidela, kde leží… Hmatala voslep, do
rukávov sa jej nabralo snehu.Ozvalo sa temné mrmlanie a šum snehu, ktorý vzniká, keď ním brodíme. Na malom briežku
nad úbohými ženskými zastal si — Kornel Belan.„Vlk,“ pomyslela si Gustka a učupila sa do snehu. Pritom sa jej odhrnula šubka a sneh sa
jej nasypal i za hrdlo.„Čo to tu, kto to tu!“ bolo počuť mužský hlas, mrzutý, neprívetivý.„Chvála ti, Hospodine! Nie vlk!“ vzdychla Gustka a usilovala sa priblížiť k neznámemu.„Bezpomocné ženské… zmilujte sa!“„Ženské!“ zamumlal Kornel, a už sa chcel vrátiť. Strojil na svojom záhumní pascu na
líšku a začul volanie o pomoc. Čosi ho ťahalo, veď sa hlas ozýval na jeho pozemku. Ondriš
zmýlil cestu a voviezol svoje dámy pred blízke humno starého mládenca, nevediac, kde je.
Hustý snehový kundol slepil oči, klamal, zmotával všetok cit pre smer.„Veď to sused,“ s úžasom pomyslela Gusta.„Preboha, povedzte, kde sme?“ ozval sa hlas v snehu zaborenej Koreňovskej. I ona začula
ľudský hlas.„V Surovinách na mojom záhumní,“ zamumlal Kornel. Svedomie sa v ňom zobudilo. Podišiel k
saniam, jednou rukou ich zdvihol, takže stáli na oboch kriviciach.„Sadajte!“ velil bez ceremónie. Gustka horko-ťažko pomáhala tetke na nohy, Kornel
koňovi, ťahajúc ho za zubadlo. Potom zabočil vľavo, a už vržďali široké vráta. O chvíľu bol
celý povoz v stodole. Dámam sekali zuby od zimy. Cez stodolu dul tuhý prievan.„Chcel som lapiť líšku, chytili sa dve,“ pomyslel si Belan a pot mu vyšiel na čelo. „Čo
teraz? Veď len nemôžem tie ,osoby‘ vyhnať do nočnej búrky.“ Víchor zareval, desne hvižďal v
škulinách stodoly.Kornel Belan zavolal na sluhu a kázal kone opatriť: „Veď veľmi skrahli, nebožiatka,“
doložil.„Vlk!“ pomyslela si Gusta, „my nič? Aký to človek! Nechá nás v stodolnom prievane.“
Vďaka oproti ochrancovi premenila sa v jed.Sluha pomaly, akoby mal času nazvyš, vypriahol kone, povoľne hádzal opraty cez ich
chrbty, rozvažito odopínal zdržiaky. Konečne ich zaviedol, hrešiac, po jednom do stajne.
Potom vošiel do kuchyne, spokojný úplne so svojím dielom, zakašlal, striasol sa, podúchal
do rúk.„Nehodno psa von vyhnať,“ riekol v kuchyni starej Dore, ktorá ticho párala perie. Za
každým desiatym pierkom vzdychla: „A-a-ach!“Kornel chodil po chyži v hrozných rozpakoch. Obzeral svoju chyžu, odostlanú posteľ,
prichystané noviny, na zažatie prihotovený čajník.„Ďuro!“ zavolal konečne.Ďuro sa vrútil do chyže a začal si škrabať zátylok.„Povedz tým paniam, aby sa dnu ľúbilo!“ Horko išli tieto slová z úst Belanových, jeho
tvár mala melancholický výraz.„Akým paniam?“ spýtal sa Ďuro hlúpo.„Tam v stodole na saniach sedia; morky,“ doložil pre seba.Ďuro sa vliekol do pajty.„Aby sa ľúbilo,“ riekol a ušiel.Naše nešťastné, zimou skrahnuté cestovateľky voľky-nevoľky zišli zo saní. V kuchyni ich
nik nevítal. Dora vyvalila oči, polonatrhnuté pierko nechala nedodrapené, podniesla
nebielené konopné oplecko k nosu a smrkla.Tetka s bratanicou vošli do chyže. Mal Kornel izieb dosť a dosť — no, čo po nich, okrem
jednej nekúrené boli všetky.Koreňovská klesla do koženého fotela. Bola blízko k mdlobe. Nešťastné bolo ich
cestovanie — no ich spása bola taká podivná, zahanbujúca, nemožná, zdalo sa. Avšak
skutočnosť je skutočnosť, vdovica i s pastorkyňou boli v dome nenávideného, hrubého,
zlostného, nezmieriteľného nepriateľa.Pán domu zmizol v bočnej izbe. Cestovateľky počuli už iba cveng sklených dverí. Hnev, no
ešte viac nervózna mrzutosť zavládla jeho dušou. On v zime, v tme, a v jeho kúrenej izbe
ženské, ženské, pováž, ó, človeče! „Bože môj,“ zľakol sa naraz Kornel, „čože povedia na to
susedia? Aký to bude nekonečný, nesmrteľný hriech!“ Posmech veľmi ťažko znášal, pálil ho na
duši viac ako hryzota svedomia, viac ako čokoľvek na svete. Celý zničený udrel si päsťou do
čela. „Ja mamľas, ja trúba! Nemohol som ich tam nechať v jazernom pekle?!“ Už rozmýšľal, že
dá zapriahnuť svoje faky a odviezť ta, preč „ľahký tovar, klebetnice, ostudu človečenstva“.
Veď i tak len polhodinka do Vyškoviec. Tu zaskučala povíchrica, obloky zacvendžali, ba i
strecha obšírneho prízemného domu sprašťala. „Veď by zahynuli moje faky,“ pomyslel si a
sadol na stolicu s vysokým operadlom.Bieda železo láme. Naše ženské sa poobzerali po chyži a nemo súhlasili, že veru tu nič
nezostáva, iba zariadiť sa po domácky. Izbica bola dosť prívetivá. Mohutný, solídny stôl
stál naprostriedku, nad ním sa knísala visiaca lampa, iste tiež znepokojená nebývalou
návštevou. Na stolíku pri posteli ťukal rýchlym taktom budíček. Pri ňom v akurátnom
poriadku ležal pérový nožík, ceruzka, mištička na popol, nádobka na zápalky, majúca formu
medviedika, na zadné labky vzpriameného. Pri posteli ležala medvedia koža, krásna, silná
hlava dravcova hľadela tupo do sveta sklenými očami. Chalát s červeným futrom preložený bol
cez operadlo divána; darmo čakal svojho pána. Pri obloku celá výstava penových fajok,
pekne-krásne v priečniku. Malá bibliotéka zastretá bola šedivým čalúnom. Nad posteľou
visela puška, revolver a poľovnícky nôž. Na stene medzi oknami viselo čelo, sláčik bol
šikmo pretiahnutý pod strunami. Pec hovorila príjemnou, pasigrafickou rečou,[3]zrozumiteľnou v zime pre všetkých smrteľníkov. Malý čajník stál na stole: pri
ňom fľaštička so špiritusom, druhá s rumom. Plechová dóznička, polootvorená, ukazovala svoj
milý obsah bieleho cukru.Dámy zhodili šuby. Z jednej sa vylúpila vysoká postava Gustina. Vrkoč, prevrhnutím
uvedený do neporiadku, padal jej chrbtom niže kolien. Bol to ťažký, bujný vrkoč, že by sa
človek zadivil nad silou ladného hrdla, ktoré ho musí nosiť. Tetka začala tiež svoju
toaletu.Medzitým biedny Kornel nyl v zúfalosti. Jeho pokoj, jeho mnohoročné obyčaje, poriadok
života — všetko pretrhané, skazené, pobúrené.„Čože len robia, nešťastnice,“ zamumlal a blížil sa k skleným dverám. Nedobre zatiahnutá
oponka dovolila mu výhľad do chyže. Čo videl! Jeho mäkký chalát na diváne postlatý, iste
bude na ňom odpočívať niektorá zo ženských. Na fajočnej skrinke povesená bundička! Mokrá
bundička pri jeho penkách! Na foteli, jeho foteli, sedí mladá Koreňovská (prekliate meno!).
Hah, rúčkou pozdvihla máličko sukienku, topánočka odpadla i s pančuškou na zem. Blysla
biela nôžka. Malá biela nôžka so slabým priesvitom belasých žiliek, a pančucha, ženská
pančucha zavisla na operadle jeho mileného stolca! Ženské pančuchy sušia sa pri jeho
vlastnej, vlastnučkej peci! Ďalej nemohol vydržať takýto pohľad. Bolo mu i vecou svedomia
takéto špehovanie. Zamumlal, že ženské nevdojak, ako na povelenie, pozreli na vyvalené
sklené okále medvedej hlavy. I vyšiel utrápený mládenec dookola do kuchyne, tu ho netrpelo,
vpadol do komory a zadumal sa. Tam páchlo chlebom.„Doma pán?“ ozval sa v kuchyni mužský hlas.„Doma,“ povedala Dora a párala trpezlivo ďalej svoje perie.Bol to polesný Fabián Spálil. Počas svojho pobudnutia v Uhorsku stratil to poslednéla menoval sa od niekoľko rokov „Špály“.[4]Špály otriasol zo svojho šedivého kabáta sneh a valil sa k dverám. Bez klopania otvoril;
medzitým uspeli naše ženské dosť ďaleko pokročiť v nedbalkách. Špály zostal stáť v dverách
ako hromom porazený. Z úst Adely Koreňovskej vyronil sa krik úžasu a prekvapenia. Gusta,
bárs bola biela, cele biela, bosými nôžkami pribehla k dverám a zachlopila ich tak
energicky, že by pán polesný skoro bol dostal frčku po červenom, hodnom nose.„Ah!“ zvolal plným hrdlom, a trochu sa potočil, „teda takú holubičku usalašil u seba
srditý mizantrop a mizogyn Kornel! Ej, ej, nová, celkom nová vec! Kdeže si, ty vokatívus?“[5][6]Kornel sa rozhneval zúrivým hnevom. Vyskočil z temnej komory ako blesk z mrákavy.„Koho smieš upodozrievať?“ spýtal sa hosťa drsným hlasom. Jeho bodrá postava sa vypäla,
z očú svietil akýsi blahorodný, bohatiersky oheň. Tak sa zdalo, akoby mu nešlo len o
urazenie svojej osoby.„Hah, ešte upodozrievať!“ nehybkým jazykom riekol podnapitý Špály, „dôkazy sú tu, živé,
krásne, neodškriepiteľné! Ah, ale máš dobrý vkus! Vidíš, a aký si ty egoista! Kde tvoja
nenávisť všetkých ženských pod slnkom? Stopila sa! Erdek atta!“[7]polesný zahrešil po maďarsky svojím slovanským prízvukom.Sotva to vyriekol, už bol v snehu na dvore. Sila hnevu je veliká. Kornel temer jednou
rukou vyšinul Špályho do výšky a vyšmaril ho kuchynskými dvermi.„Dávno si sa mi už zunoval,“ povedal určito, bez ľutovania.Špály chodieval často k Belanovi a časom nebol mu nepríjemným, keď osamelého človeka
trápila nuda. V dlhých zimných večeroch hrali „dartl“ alebo pili čaj. Kornelovi vrstovníci,
ktorých mená mal zaznačené vo zvláštnom protokole, poženili sa alebo odišli z kraja. Pri
mene každého ženatého kamaráta urobil Kornel tučný kríž a pripísal ešte slovo „umrel“. Málo
mien bolo bez toho znaku; medzi nimi, pravda, v prvom rade meno Kornelovo.Nuž takým činom i Fabián Špály bol vítaným, hoci tvrdej, no čistej duši Kornelovej
protivil sa cynizmus neumného človeka. Už raz ho bol podnapitý Fabo urazil. Dartl a výhľad
na úplnú samotu nedali víťaziť citu urazenia. No v dnešnej ťažkosti Kornel zabudol na
samotu i dartl. Vyhodenie nevoľného hosťa bolo tak rýchlo uskutočnené, že sa sám Kornel
zadivil.Dora, splašená rýchlym výstupom, vydala zo seba silný vzdych, perie sa zdvihlo a
rozletelo kuchyňou, nie ináč ako vonku snehové pierka. Traja Belanovi psi začali zúfalo
brechať.Hnevom rozpálená útroba Kornelova začala chladnúť; pomíňajúci hnev vzal so sebou kus
mrzutosti nad nemilou návštevou. Poslal Dorku zakúriť izbietku nad komorou. Konečne si
ľahol na nezvyklú posteľ. Nemohol zaspať. Všade ho tlačilo, pod hlavou nemal dosť vysoko,
chýbala mu uspávajúca lektúra. V polosne blysla mu pred oči malunká, mramorová nôžka, s
tenkými belasými žilôčkami, slabo prebleskujúcimi cez bielu kožtičku. Víchor zavýjal,
strecha práskala. Nad ránom konečne zaspal tuhým snom.[1]Jej muž sa živo zúčastnil na vtedajších slovenských pohyboch…— rozumej slovenské povstanie v rokoch 1848/9.[2]… ktorej otec zomrel ako slovenský mučeník na šibenici…—
Košutisti povešali niekoľko desiatok povstalcov, medzi nimi najznámejší sú Holuby a
Šulek.[3]Prehovorila príjemnou, pasigrafickou rečou— pasigrafia
(gréc.) — všeobecné písmo (napr. svetelné, farebné, zvukové atď.)[4]… a menoval sa od niekoľko rokov „Špály“— to jest pomaďarčil
si meno, ako to bývalo v tie časy obvyklé u odrodilcov.[5]Vokatívus— (lat.) volateľ, piaty oslovovateľný pád.[6]Kdeže si, ty vokatívus?— kdeže si ty, ktorého volám?[7]Erdek atta!— (maď. skom.) Do čerta!
|
Vajansky_Babie-leto.html.txt
|
Na úvodV roku 1999 ma dramaturg zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského Mikuláš Fehér a
hosťujúci režisér Karol Spišák poverili, aby som na otvorenie XXVI. ročníka Zámockých
hier zvolenských urobil — popri preklade — aj parafrázu komédie chorvátskeho spisovateľa
Marina Držića (1508 — 1567) Dundo Maroje. Totiž aby som ju preložil nielen z jazyka do
jazyka ale aj z minulosti do prítomnosti.Koniec dvadsiateho storočia bol v strednej Európe obdobím premeny socializmu na
kapitalizmus (tzv. veľkej privatizácie) — nuž, napísal som na námet Držićovej komédie
del’arte z roku 1550 (upravenej Markom Fotezom v roku 1938), parafrázu, ktorá nastavila
zrkadlo tejto premene. Zvolenský divadelný súbor podal vynikajúci výkon, umocnila ho
renesančná atmosféra zámockého nádvoria — nečudo, že premiéru 19. júna 1999 nadšene
prijalo nielen domáce obecenstvo, ale aj český divadelný kritik, ktorý však vyslovil aj
varovanie: „Do Prahy s tím raději nejezděte.“ Vo zvolenskej inscenácii hovoril totiž J.
R. Wallibuck po česky a v jeho replikách rezonovali myšlienky otca veľkej privatizácie —
popredného českého politika a ekonóma. Už začiatok hry, prebiehajúci v úplnej tme, bol
ilustráciou tej kľúčovej: „Aby se to povedlo, musí se na pět minut zhasnout.“Zhasnuté ostalo potom v celej strednej Európe vyše štvrť storočia — niet obáv, že by
bola spoločenská objednávka na hru s takýmto nábojom už mŕtva. Skôr naopak, o čo väčšia
a väčšia priepasť zíva dnes medzi boháčmi a bedármi, o to je ten náboj výbušnejší —
nehrozí teda, že by si jeho výbušnosť prestalo uvedomovať divadelné obecenstvo, ktoré
vždy malo a bude mať rado alúzie na živú súčasnosť. No náročné obecenstvo toleruje
takéto alúzie vždy iba pod podmienkou, že divadlo nezabudne na svoju povinnosť byť
predovšetkým divadlom. Ani moja parafráza sa nespolieha iba na živé spoločenské alúzie —
v prvom rade jej ide o živý umelecký účinok.Pôvodná chorvátska komédia Dundo Maroje má takúto zápletku: Otec Dundo Maroje
prichádza hľadať syna a svoje peniaze do Ríma — a keď zistí, že peniaze skončili u
kurtizány, napchá do troch vriec smeti, predá ich kurtizáne ako vzácny tovar, a tak
znova príde k svojim peniazom.Je to milá zápletka, no vo svojej parafráze Hraj, noha, a ty, druhá, tancuj! som sa
rozhodol vyťažiť z nej viac, než ponúkala. Aby sa mi to mohlo podariť, parafrázu som
situoval do súčasného Ríma, súčasný Rím som zaľudnil Slovákmi a pôvodnú zápletku s troma
vrecami smetí som nahradil príbehom otca, ktorý vyfúkne synovi milenku. Tak hra dostala
zrazu nielen novú dejovú trajektóriu, ale aj novú filozofiu, zhustiteľnú do hesla „keď
staroba, tak bláznivá“. Pousiloval som sa, aby Hrajnohovo bláznivé zostarnutie
rozveselilo aj najbližšie sa vyskytujúceho starca, čiže mňa — až potom som nadobudol
istotu, že rozveselí aj diváka. To Erazmovo „bláznovstvom proti starobe“ sa nestalo len
filozofiou hry, ale vďaka hre sa stalo aj mojou osobnou filozofiou.No nejde len o filozofiu. Aj umelecký účinok, podobne ako diabol, prebýva v detailoch.
Aj čo sa týka detailov, súčasnosť vždy vynukuje umeniu svoje topsprávy, no vždy sú to so
zrnom zmiešané plevy: plevy odveje čas. Slovenská republika sa stala súčasťou Európskej
únie v roku 2004, a tak, keď Obžera v roku 1999 povedal „nuž, vnikáme do Európy, ako sa
dá, každý po vlastnej osi,“ znelo to inak ako o päť rokov neskôr. Takisto keď pápež
povedal „kochany mój Slovaku!“, bolo to dobre čitateľné vtedy, keď bol pápežom Poliak,
no menej už dnes, keď ním už nie je. Umenie musí byť voči takýmto plevám ostražité, a
kde sa dá, tam sa im vyhýbať — aj keď niektoré (napríklad práve tie spomenuté) svoj
pôvab nestrácajú ani vtedy, keď už odlietajú.Zato spor medzi zlodejmi a okradnutými, to je zrno. Všetky podoby toho sporu sú
nadčasové — nad nimi sa môžeme smiať bez obáv zo smutného zostarnutia svojej témy.Režisér Karol Spišák urobil prestávku po piesni Bývalá haluška, očakával tam vrcholnú
spokojnosť publika a nemýlil sa. Napriek tomu ponechávam koniec I. časti tam, kde som ho
napísal pôvodne. Vďaka nádvoriu zvolenského zámku nielenže premiéra mala pravú
renesančnú atmosféru, ale divák ocenil aj pravú automobilovo-motocyklovú naháňačku. Ani
v kamennom divadle však inscenácia diváka nestratila, roky sa udržala v repertoári a
Zvolenčania ju hrali nielen doma, ale obišli s ňou kus sveta. Navyše len čo ju prestali
hrať, už po nej siahli ochotnícke súbory.Piesne, ktorými som svoju parafrázu obohatil, zhudobnil Egon Gnoth (Staré divadlo
Karola Spišáka), okrem piesne Zbohom, Rím, ktorú zhudobnil Ivan Blahút (Prešporské
divadlo) — tá sa však dá spievať aj na melódiu z filmu Seven Hills of Rome, v ktorom sa
podobná pieseň volá Arrivederci, Roma a ku ktorému hudbu zložil Renato Ranucci.Toto všetko ma utvrdzuje v presvedčení, že moja parafráza má nielen svoju peknú
minulosť, ale aj rovnako peknú budúcnosť.Ľubomír Feldek
|
Feldek_Hraj-noha-a-ty-druha-tancuj.html.txt
|
I. Příroda a čtyři částky rokuObsah693. Když mi duši rmoutí694. Zpívejmež všickni vesele695. Jaká všudy učinlivost696. Bože všemohoucí697. Všemohoucí ó Bože náš698. Bože večný sám pro sebe699. Pane laskavý700. Veleslaven budiž v své nádheře701. Ó všemohoucí Bože náš702. Hospodine všemohoucí703. Ó Bože, který sám nebe704. Bože, jenž v deštivém čase705. Nuž, poďtež všickni, Boha zvelebujme706. Vzdejmež díky Pánu707. Bože náš dobrotivý708. Utichlo již pole709. Jako starec, když umírá710. Aj, jak do vinice krásné711. Bože, dle Tvých zákonů693. Když mi duši rmoutíLáska k příroděJako: Již vidím s plesánímKdyž mi duši rmoutí,Srdce k želi nutíNechuť života;Když bol v těle ryje,Aneb sladkou kryjeRadost mrákota;2.Když mi podnikáníZdarná konat bráníSoka zlobivost;Aneb marné jměníMísto občerstveníPlodí ošklivost:3.Tudy půjdu k tvémuChrámu důstojnému,Krásná přírodo!Preč, přeč, řeknu k sobě,Každá v této doběTrpká příhodo.4.Tam, kde ptáctva zvukyV háji strom, zvěř, louky,Kvítí na poli;Kde hora vysokáAneb křivotokáŘeka v údolí;5.Tam kde smutnou tvářiTěší jasnou záříSlunce na nebi;Aneb v noční chvíliHvězdy, měsíc milýTvorce velebí:6.Budu vyražení,Pokoj, posilněníHledat v tišině;Kýž se k tobě blížíKaždý v štěstí, v kříži,Boží svatyně!7.Ty pak, Stvořiteli,Jenž jsi ten svět celýTak krásně zřídil,Dejž, bych Tě poznánímA oblibovánímTvojich skutků ctil.J. Kollár694. Zpívejmež všickni veseleJaroJako: Nastal nám den přeradostnýZpívejmež všickni veseleKe cti Bohu svému,Zvelebujmež Stvořitele,Takto řkouce Jemu:Díka Tobě na výsosti,Žes nám dal dočkat z milostiZas času jarního!2.Ostré větry již mizejí,Krutá zima hyne;Hlasy ptáčků líbě znějí,Čas radostně plyne,Červíky, hmyz a žížaly,Jenž co mrtvé spočívaly,Mají život nový.3.Rouchem příroda zelenýmCelá se odívá,A les listem obnovenýmOpět se přikrývá;Všecko chválí Boha svého,Že vedle určení JehoZnovu zas ožívá.4.Semeno do země vsatéUtěšeně vzchází,Aby rolníkům bohatěOdměnilo práci;Chtějíc splnit jich naději,Slibuje v čas žně hojnějiUžitku vydati.5.Vy mladí, tento jarní časPovažte s pilností,Neb on představuje obrazVám věku mladosti,V němžto máte prospívatiMoudrostí, věkem zrůstatiK slávě Boha svého.6.Protož času nemrhejteVe květu mladosti,Než semeno rozsívejteVíry, lásky, ctnosti;Neb co nyní zaděláte,To v starobě žáti máte,I v oné věčnosti.7.Všickni s během přirozenýmSpojme svoje srdce,Ctným životem i myšlenímChvalmež svého tvorce,Bychom po této časnostiLéto slávili s radostíVěčného života.J. Plech695. Jaká všudy učinlivostLétoJako: Radujtež se, ó křesťanéJaká všudy učinlivostVe přírodě panuje,Kterak každý tvor svou živnostOchotně shromážďuje;Když Bůh v milosti bohatýDal nám opět dočekatiLéta přežádoucího.2.Ach, jak usilovně včelaKaždý kvítek otvírá,V zimě živnost aby měla,Sladkost z něho vybírá;Mravenec, pána nemajeAvšak ve žni ustávaje,Pracuje pro budoucnost.3.Na poli každá zrostlínaDochází své zralosti;Ovoce, strom i bylinaSlouží nám ku živnosti;Slunce i déšť k službě stojí,Živým tvorům pokrm strojíPrv, než léto pomine.4.Práce i nám letním časemVšudy se ukazuje,Když obilí plným klasemPod tíží se zhybuje;Dejž tedy, ať s ochotnostíDěláme, a lenivostiChraň nás, Otče nebeský!5.Neb léto nám staví obrazI věku dospěléhoPřed oči, v němžto každý z násMá činit, což dobrého,Bychom skrz práci, modleníI budoucího blaženíGrunt sobě zakládali.6.Chovej tak, ó dobrý Pane,Nás, své dítky, z milosti,Ať dary nám Tebou danéPřijímáme s vděčností;A ne pokrm, který hyne,Ale který nepomine,Především ať hledáme.J. Plech696. Bože všemohoucía) Za déšťJako: Bůh náš všemohoucíBože všemohoucí,Slyš modlitby vroucí,Když lid Tvůj prosí Tebe,Rač nám dáti déšť s nebe,Pane Bože náš!2.Vyslyš hlasy naše,Jako Eliáše,Který když prosil Tebe,Tys i hned déšť dal s nebe,Pane Bože náš!3.My k Tobě voláme,Srdečně žádáme,Račiž se smilovati,Tichý déšť s nebe dáti,Pane Bože náš!4.Opatrovníče náš,Jenž vše v své moci máš,Napojiž zemi naši,Jenž velkou žízeň snáší,Pane Bože náš!5.Učiniž ji plodnouA ve všem úrodnou,Zbav nás sucha i hladu,Drahoty, zlého pádu,Pane Bože náš!6.Smiluj se, žádáme,Jakž naději máme,A dejž nám z své milostiDéšť příhodný s výsosti,Pane Bože náš!Št. Leška697. Všemohoucí ó Bože nášb) Za déšťJako: Pane Bože, budiž chválaVšemohoucí ó Bože náš,Který všecko v svých rukou mášA slibuješ darů dostiVěrným svým dáti z milosti:2.Budou-li království TvéhoA spravedlnosti jehoPředevším jiným hledati,Že jim i to chceš přidati.3.I prosímeť tedy Tebe,Vzhlédniž na nás s svého nebe,Uděl nám rosy nebeskéNa naše úrody zemské.4.By země naše vyprahláZ Tvé rosy vlády dosáhlaA vydala nám v hojnostiPotravy k naší živnosti.5.Tak my z požehnání TvéhoTebe, Pána laskavého,Budeme chváliti vděčně,Jak zde, tak i potom věčně.698. Bože večný sám pro sebec) Za déšťJako: Pane Bože, budiž chválaBože večný sám pro sebe,Vylej, vylej rosu s nebe,Nechť prší na zem vyprahlou,Učiň ji v úrodě hojnou.2.Tučnost, jenž má původ z Tebe,(Vylej, vylej rosu s nebe),Ať průchod svůj má volnějšíK naší potřebě vezdejší.3.Slíbils prosícím v potřebě(Vylej, vylej rosu s nebe)Že dáti chceš z své milosti,Splň ten slib nyní s výsosti.4.Eliáš když prosil Tebe,(Vylej, vylej rosu s nebe),Pršel déšť ihned v hojnosti,Napojil zem úrodností.5.Nechť i my jsme milí Tobě,(Vylej, vylej rosu s nebe),Slyš vroucí naše touženíPro Kristovo zasloužení.6.Majíce živnost od Tebe,(Vylej, vylej rosu s nebe),Ať jméno Tvé slavně ctíme,S vděčností díky činíme.7.Přiznejž se k nám v smutné době,(Vylej, vylej rosu s nebe),Ať bezbožní se zastydíZ toho, že skutky Tvé vidí.8.Učiň to pro spravedlivé,(Vylej, vylej rosu s nebe),Jakžs’ se někdy projevoval,Kdyžs zlých pro dobré zachoval.9.Půjdeť z toho chvála Tobě,(Vylej, vylej rosu s nebe),Otče, Synu, Duchu Svatý,Bože důstojné podstaty!699. Pane laskavýDíky za déšťJako: Jakť jest líbeznáPane laskavý,Tobě díků mnohoMy dítky TvojePřinášíme z toho,Zemi vyprahlouŽes obživil zaseV příhodném čase.2.Urodám zeměZkáza již hrozila,Dobytek žízeňK pádu přivodila,Nemohl nikdoV tom spomoci jiný,Jen Ty jediný.3.Aj, hle, oblohaTvá vylila voduA odvrátilaStrach, úzkost a škodu;Mdlé oseníčkoPozdvihlo se mileV kráse a síle.4.Kdykoli se TváRuka k nám obrácí,Vždy nám potěchuA radost navrácí;Vyvodíc chléb aCo potřebujeme,Hojně ze země.5.Uč nás v skutcích TvýchTebe poznávati,Tvou v nich otcovskouLásku spatřovati;Tak v každé nouzi,V boji ostojímeA zvítězíme.6.Tak i k lásce TvéLáskou zanícení,Zlého budemeChránit se smýšlení,Oběti srdcePřinášíce vděčněNa věky věčně.A. Ressler, P. Kocmann700. Veleslaven budiž v své nádheřePo bouři a hromobitíJako: Ráno vstávajeVeleslaven budiž v své nádheře,Pane, jenž na vozu svém ohnivémVznášíš se u víchru divémVprostřed mrákot noci temnošeré!2.Aj, oblaků černých mrak rozdělen,A blesk, jiskra ta Tvé velebnosti,Roztrhna mračna temnosti,Strašně kříží se po nebi celém.3.A když v tom vypouštíš hromu svého,On řve dolů na nás, země syny,Až vrch hučí i doliny:Znejte, znejte Pána všemocného.4.A svou málo pevností chráněni,Klesnou pod ohnivých blesků vztekyZvyklý bouřem dub stověký,I hrad pevný na skále stavený.5.Ten Tvůj sice začastě blesk zžíráNám k úžasu přemnohých obětí;Duše věrná však ubíráK Tobě se a vzhůru s bouří letí.6.Hříšník žasne, bleskem omráčený:Zlé svědomí se v něm probudilo;Hrůzou trne, že zblížiloSe poslední jeho okamžení.7.Ale pobožnost, jenž se Ti koří,Také v bouři Tě, Otce, poznává,Doufá, i když mračno vstává,Celý svět když vůkol ohněm hoří.8.A již ujíždíš po stezce jasnéOkršlek ten, co Otec, žehnati,Nebi velíš déšť vydati;Na obloze skví se duha krásně.9.Děkujemeť, že jsi od neštěstíV bouři této ráčil nás chrániti,Věříce, že chceš sprostitiNás i potom od každé neřesti.E. Lauček701. Ó všemohoucí Bože náša) Za jasný časJako: Pane Bože, budiž chválaÓvšemohoucí Bože náš,Jenž sám potřeby naše znáš,Uslyšiž nás s své výsosti:Rač nám popříti jasnosti.2.Ty sám vládneš nebem, zemíI jinými tvory všemi;Rozkaž slunci, s vysokostiAť nám slouží svou jasností.3.Rač nám zachovat od škodyZahradní, polní úrody,Potřebné k naší živnosti:Rač nám popříti jasnosti.4.Nehleď na naše hřešení,Ale na svá zaslíbení;Obrať se k nám svou milostí:Rač nám popříti jasnosti.5.Ach, Otče, přestaň trestati,Po déšti rač jasno dáti:Po dlouhé, škodné mračnostiRač nám popříti jasnosti.6.Uděl svého požehnáníKaždému v jeho konáníA dej nám chleba v hojnosti:Rač nám popříti jasnosti.7.Vyslyš nás pro Syna svého,Pána a Krále našeho;Dej nám zde naše potřeby,Potom věčný život v nebi.702. Hospodine všemohoucíb) Za jasný časJako: Bůh ohněm svaté světlostiHospodine všemohoucí,V moci Tvé jsou všecky věci:Nebe, země, déšť i slunce;Neníť jiný jejich správce.2.Stvořil jsi všecko k dobrémuSynům lidským a ne k zlému;Však pro hříchů našich zlostiMnoho slouží nám k těžkosti.3.Jakož jsi za času NoéPro neposlušenství mnohéRáčil všecko potopiti,I hory vodou přikrýti.4.Ach, i nyníť smutné nebe,Že jsme rozhněvali Tebe,Svědectví na nás vydává,Když déšť ustavičný dává.5.Než smiluj se, Bože věčný!Ó vyslyš křik náš srdečný!Netresci nás v hněvivostiDešťů a vod zbytečností.6.Však v Tobě svůj život máme,Hýbeme se i trváme;Ano oči všech stvořeníK Tobě jen mají své zření.7.Proto rač déšť zastaviti,Mokrou zemi osušitiA popřej času jasného,Bože spasení našeho!8.Amen, Bůh náš smiluje se,Tvář Jeho k nám rozsvítí se,Na čež přijdou chvíle jasné,I země úrody krásné.703. Ó Bože, který sám nebec) Za jasný časJako: Děkujemeť, obránce nášÓBože, který sám nebeOblaky přiodívášA hned, když se líbí Tobě,Opět slunce odkrýváš,Zastav ty déště přílišnéA dej jasnosti příslušné,Ať se zraduje země.2.Pole se rmoutí široce,Urody berou škodu,Poněvadž všecky hluboceObtížené jsou vodou;To Tvé požehnání milé,Kteréžs ukázals, té chvíleChce opět pominouti.3.To činí naše hříšnostiA život převrácený,Kteréž Tebe k prchlivostiPřivedly, nás k soužení;Vyznáme, když jsme v pácháníHříchů nechtěli pokání,Musí nebe plakati.4.Však pomni vždy na svou milost,Kterouž v slibech Tvých máme,Ukaž nám svou dobrotivost,Když ji věrně hledáme;Proč se tak tvrdě držíš k nám,Jakbys žádnému nebyl znám,Žes náš Otec laskavý.5.Dej dítkám svým s svého nebePohodlné jasnostiA uděl nám v té potřeběPomoci a radosti,Ať jest to světu znamení,Že bez Tebe nikde neníŽádného požehnání.Št. Leška704. Bože, jenž v deštivém časea) Díkčinění za jasný časJako: Což můj Bůh chceBože, jenž v deštivém časeSlyšels naše upění,Přijmiž vděčně i teď našeSrdečné díkčinění,Že jsi milé, jasné chvíleRáčil nám spůsobiti,Země plody a úrodyOd zkázy zachrániti.2.Tak Ty věčně milost novouDítkám svým prokazuješ,Máš vždy pomoc nám hotovou,Neb nás věrně miluješ;I když tresceš,Jen to tím chceš,Aby jsme Tě vzývaliA v pokání smilováníTvého sobě získali.3.Již osení, pole celéRaduje se z lásky Tvé,Co živo jest, jest veseléA nás ve svou rozkoš zve;Chvála, díka! Všecko říká,Chvála Bohu věčnému!Zazpívejte, chválu vzdejte,Lidé, Otci dobrému!4.Tobě však od lidu TvéhoMilé jest díkčinění,Když ze života hříšnéhoPovstává k polepšení;Proto ctnosti, pobožnostiSebe posvěcujíce,Tě chválíme, až spatřímeVěčně jasné Tvé líce.K. Kuzmány705. Nuž, poďtež všickni, Boha zvelebujmeb) Díky za jasný časJako: Hospodin ráčíNuž, poďtež všickni, Boha zvelebujmeA skutky Jeho slavné vypravujme,Neb On je pramen požehnání všeho,On opatrovník věrný lidu svého,On dobře s námi až na věky míní:Nuž, vypravujtež Jeho dobrodiní!2.Aj, Bůh byl nebe oblaky zaslonil,A déšť přívalem den po dni se ronil,Pustly již role, upěl lid tesklivý:Hyneť osení, i kdo nás vyživí?Neb aj, štědrou svou ruku Bůh zavírá!Klesla naděje, mizela již víra.3.Ó malá víro, budiž zahanbena!Zdaž ruka Páně jestiť ukrácena?Nemůže-li ten více již spomoci,Jenž býval s námi i ve dne i v noci?Či snad již nezná ten Otec náš v nebi,Co jeho dítkám na zemi potřebí?4.Hospodin kázal, kázal a stalo se:Černé to mračno s nebe ztratilo se,Minuly déště, slunce Boží krásnéZavítalo zas na obloze jasné;Vizte, jak bujně to obilí vstává,Které na poli Bůh nám požehnává.5.Žehnej nám, Bože, i dále s výsosti,Přiveď úrody šťastně ku zralosti;Ty pak, ó lide, vzdej Mu děkování,Uznej: nic nejsme bez Jeho žehnání;Než On dobře ví, co nám potřebné je;V Bohu na věky buď naše naděje.706. Vzdejmež díky PánuV čas žněJako: Již vidím s plesánímVzdejmež díky Pánu,Neb s nebeských stanů,Kdežť Jeho sláva,Darů svých v hojnostiZ lůna své milostiDítkám svým dává.2.Zdvihniž zrak bedlivý,Jako všecko živíBoží pravice;Bůh jest v lásce stálý!Takť Ho vděčně chválíTvorů tisíce.3.Aj, na pole krásnéSvítí slunko jasné;Což pak uhlídáš?Hojné dary s nebeVidíš vůkol sebe,Odkudž chléb jídáš.4.Takť při věrné práciPán od nás odvrácíBídu a neřest;Těžké klasy svědčíNám radostnou řečí:Pán Bůh dobrý jest.5.Onť dává i sílu,Štěstí, prospěch v dílu,Jenž věrně konáš;I pomniž na Pána,Když večer neb z ránaPři prácech stonáš.6.Zdaliž pak máš právaK tomu, což ti dáváDivná moc Boží?Ach, z pouhé milostiPán Bůh na výsostiŠtěstí tvé množí.7.Pak po putování,Prácech, namáháníV této časnostiSvolá svých dělníků,Věrných služebníkůKe žni radosti.D. Lichard707. Bože náš dobrotivýDěkování za žeňJako: Co žádáš od nás, PaneBože náš dobrotivý,Vzdáváme Ti chváluZa Tvou milost přemnohou,Lásku neskonalou.2.Ty zemi sluncem hřeješ,A zrno se klíčí;Déštěm pole svlažuješI pastvu dobytčí.3.A všem náms dobrořečilA zem jsi za matkuDal nám, by jsme neměliNa ní nedostatku.4.I vítáme tě, svátku,Ty svátku radosti;Neb nám chleba požehnalHospodin v hojnosti.5.Ó by jsme dary BožíMírně požívaliA chudým v nedostatkuRádi spomáhali!6.Ó by jsme, co nám dáváš,Na tom přestávali,Špatného se lakomstvíPilně vystříhali.7.Dost my máme, když mámeTo, co nám jest třeba:Zdraví, domu, oděvu,Pak vody a chleba.8.Než i my též zrůstáme,Co obilí v poli,By nás jednouc shromáždilBůh do své stodoly.9.I bdiž, Pane, nad námi,Neb my jsme Tvá role,Aby satan nenasálMezi nás koukole.10.Neb my nežádáme jenChleba tělesného;Než i slova čistéhoŽivota věčného.11.Až, když ta žeň nastanePo z mrtvých vzkříšení,Dojdeme z Tvé milostiV nebi oslavení.K. Kuzmány708. Utichlo již polea) JeseňJako: Smutný čas nynějšíUtichlo již pole,Umlkli ptáčkové,Pusté již jsou role,Všudy mhly, déšťové;Radost života lidskéhoTak se změní, když hroznéhoBoje smrti jde čas.2.Již i slunce miléJen jak nevděk svítí;Tak, když smrti chvíleMá se k nám sblížiti,Srdce již k světu studenéA ducha moci zemdlenéCítí času sytost.3.List ze stromu padáTak, jak my do hrobu;Příroda již rádaUsne v krátkou dobu:Tak i tělo z mnohých prácíRado se ke snu obrácí,Když klesá v smrti sen.4.Všecken již užitekRoku jest teď zjevný:Tak bude i skutekČlověka patrnýPřed soudem, kdež ho Bůh schválí,Aneb trest na něj uvalíDle zásluhy jeho.5.Kdo své povinnostiV čas léta nekonalA pro zimu dostiPotravy neschoval,Slušně třpí v zimě hlady:Tak běda, kdo si pokladyV nebi neshromáždil!6.Bože, pokuď létoTrvá nám života,Tvá na zemi tétoŽehnej nás dobrota;Ať vždy duchu rozsíváme,Z něhož potom žíti mámeŠtěstí věčné v nebi.K. Kuzmány709. Jako starec, když umíráb) PodzimekJako: Ó blahoslavený člověkJako starec, když umírá,Na minulé dny pozíráSpokojně, tak milé létoSkonává se chvíle této.2.Listy pršejí ze stromů,Ale podzim učí tomuO nich, že darmo nežily,Anť tak hojně obrodily.3.Kdo v mladosti jaře květe,V ctnostech roste, zraje v létě:Sbírá v podzim věku svéhoSkutků ovoce hojného.4.Mlkne lesních hlas zpěváků,Táhnou nebem hejna ptáků,Hledajíc za mořem teplo,Jak jim srdce jejich šeplo.5.Za jehožto hlasem jdouce,Nemajíc jiného vůdce,V naději se nesklamají,Již od svého tvorce mají.6.Letí nad mořskou propastí,Chvátajíc do lepší vlasti,A ač křídla ustávají,Však jen dál a dál létají.7.Když se již zdá, že zahynou,Novou toť uzří otčinu,Tu již svědčí rajské teplo,Že jim pravdu srdce šeplo.8.Ani nás ten hlas nesklame,Který v srdci vlastním máme,Že vlast zemskou když ztratíme,Lepší, nebeskou, uzříme.9.Aj, rolník rozsívá símě,Jemuž hrob neškodí v zimě:Vstaneť, bude zrůstat zaseV přerozkošném jarním čase.10.Příroda sen zimní spátiJde, avšak život neztratí,Chladným sněhem pohrobena,Sluncem bude zas vzkříšena.11.Rok jest lidského životaObraz, anť Boží dobrotaProto nám ho vyměřila,By nás sobě posvětila.12.Protož pokuď máme léto,Užijmež milosti této,Buďme símě dobré, zdravé,Hodné žít tam v Boží slávě.P. Makony710. Aj, jak do vinice krásnéV čas vínobráníJako: Sláva buď Tobě, Bože nášAj, jak do vinice krásnéLid ku práci putuje!Muž i dítě tváře jasnéI starec se raduje;Lid všeliký v plesáníPospíchá k obíráníHroznů, z kterých hojnost vínaPochází od Hospodina.2.I to víno Pán Bůh stvořilA tobě k užitku dal,Člověče, bys se mu kořilA přinášel oběť chval:Víno obveseluje,Slabého posilňuje,Starci přidává čerstvostiA bázlivému smělosti.3.Ale jestli ten Boží darNemírně snad užíváš,Zdraví, čest i jmění na zmarSkrze to uvodíváš;Nebo opilství škodí,Hanbu i nemoc plodí,Ono život ukracuje,I blaženosti zbavuje.4.Protož, laskavý Bože náš,Naučiž nás poznati,Že i víno, které dáváš,Vděčně máme přijati,Je užívat v středmosti,Chrániti se bujnostiA tak chválit Tě mocnéhoI za plod kmene vínného.5.Rač v tom daru přirozenémNám to v pamět uvésti,Že Ježíš jest vínným kmenem,My Jeho ratolesti,Ať se v Něm zelenáme,Ovoce vydávámeVíry, lásky a naděje,Dokuď vinář času přeje.J. Kadavý711. Bože, dle Tvých zákonůZimaJako: S Bohem já chci začítiBože, dle Tvých zákonůZima se zblížilaA sněhovou oponouNaší zem přikryla;Ptáctva zpěvavéhoNelze slyšeti hlasu,Pro nepříjemnost časuSmutkem zemdleného.2.Nyní příroda celáSpí a odpočívá;By k jaru očerstvela,Nových sil nabývá;Zahrady, štěpnice,V létě ovocím husté,Teď stojí holé, pusté,Krásy nemajíce.3.Ten, kdo letního časuK řádným prácem užilA Tvého šetřil hlasu,Tobě, bližním sloužil,Své usilovnostiOvoce teď zkušuje,Tě, Pána, zvelebujeS vroucí nábožností.4.Které pak léto miléV zahálce strávili,Příhodné k prácem chvíleSobě nevážili,Podle Tvých pořádkůMusejí teď trpěti,Dnem i nocí upětiV bídě, v nedostatku.5.Tím nám cíl představuješŽivota našeho,Nás silně probuzuješK použití jeho;Neb co rozsejeme,Živi jsouce v časnosti,Někdy v celé věčnostiTo žáti budeme.6.A protož Tobě, Pánu,Chceme vždy sloužiti,Jako sluší křesťanu,Život svůj užiti;Tak svojí věrnostiOdplaty jednouc hodněPožívati pokojněDáš nám ve věčnosti.J. Plech
|
Tranovsky_Cithara-sanctorum-Dil-4-Pisne-nabozne-z-ohledu-na-cas-jeho-castky-dary.html.txt
|
Spev strážnych duchov nad slovenským horstvomHor sa! hory Slovian-sveta,
hor ku slncu večna leta!
Už nad vami zory hrajú,
deň večnosti znamenajú.
Hor sa, Slovák! hor na hory,
do vied večných prvozory.
Vedy hrajú s modlitbami
ako spevy s organami.
Nach Amfion, Dávid nový
s hôr sa ozve Christa slovy;
ducha vedou nach ti zvonia,
rabstva putá ti rozronia.
Soberte sa, Slovian hory,
kol Kriváňa do sobory,
hore hlavy v nebosvory.
Hor sa, Slovák, na hôr horu,
do voľnosti celozoru,
šírych nebies ku priestoru —
hor ku viestom,[1]ku prorokom!
Prestaň besov byť otrokom,
čo ti hory vyrubujú
a z ích rúdy putá kujú.
Matka Runa[2]lká nad vami,
otrockými Slovákami;
vaše bane vašim hriechom
cudzích duchov sú pelechom.
Háj si, Slovák! háj si hory,
božie chrámy a komory;
mlieka, medu, mäsa sklady,
liečnych bylín, lesov sady,
viníc, ovocín ohrady —
i vôd úzdravných kotliny
a soľvarov prameniny.
Striebra, zlata, žúlu, svoru,
drahokamov a mramoru
Bohom dané pokladnice,
železníky a zbrojnice;
sklepy jaskýň tajomstvených,
rajov-bájov skamenených,
svätýň Bohom zremeslených.
Háj že, Slovák! tie svätyne
Rôde[3]i Božej rodine.
Háj si hory i podhoria,
kým ti besi nedoboria
hradov, týnov, rozvaliny,
vier a dejov pamätiny.
Kľúčom vedy sa otvoria,
a divne ti prehovoria
i národních bohov skrovy
i popolníc predkov rovy…
Chráň si, Slovák! i hor-hory,
nebotýčne ích kosory.
Ducha nesú v nesmiernosti,
túrne sú to a pevnosti,
čo od vekov ťa chránily
a v bôjach ľútych tvrdily
vo viere a národnosti.
Nebuď v horách tých divokom,
všades’ tam pod Božím okom —
nenes ta pálenky besa;
nepusť oheň si do lesa.
Maj srdce a strom zelený
nepáľ vatrou si v koreni —
sám svoj koreň tým kaličíš,
keď ho stromom Božím ničíš.
Na odchode zhášaj vatry,
že ích vietor nerozjatrí,
by plamene ako besi
nežrely ti šíre lesy. —
Nekaz žiaden strom si živý,
nedri, nelúp, nebuď divý,
bo keď lúpiš bez príčiny,
prijdeš Bohu do obviny.
Len v opravdivej potrebe
lúp a stínaj ľuďom, sebe,
v obeť Tvorcovej velebe! —
Neruš, zápoly a skaly,
dosť, že rušia ich prívaly.
Nespúšťaj voslep drevo, skáľa besne,
bo či do ľudí, či do statku tresne,
ťarcha na dušu zaľahne ti desne.
Poriadkom rúbaj, starý les dospelý,
dôrastom novým bude ti vždy celý.
No kde-tu zaháj stárež nad mladinou,
drevá rodičné nad novou rodinou,
vtač si zas najde chvojku tam zelenú,
ovečka pašu slncom dosladenú —
slniečko ziertom[4]v rúbanisko pozre,
kvietok vykvitne, malinôčka dozre.
Krajšie od kvieťa zjavia sa dievčiny
so spevom sbierať kvietky a maliny.
Hájže si Slovan krásy svojho rodu
od zlých motýlov, od hadieho zvodu!
Sťa sadov Božích veličnú zahradu
opatruj lesy, dbaj o ích omladu.
Uč sa po mene všetkých grúňov časti,
lúky a hole, jazerá prepasti,
dýchaj s praotci dych tej horovlasti.
Tu hľadaj stopy života praotcov,
ber si ích všade za sprievodčích vodcov,
pamätaj, čo ti viestili o horách,
o starých hradoch, pokladov zátvorách.
A staroznámych skál svojich podoby
stromov i kvetov vždy nové ozdoby
sebe i potomstvu háji,
vesti nové o ních zbáji.
Ukrytých bralín jaskyne
zaháj vo viere svätyne
rodu tvojho pustovníkom,
kajúcim sa pobožníkom,
aby s Tatry dušou lkali
a Praducha vyzývali.
Zdvihnúť hory i rovniny
a všetky tvoje rodiny,
v nadvýšinu vševoľnosti,
pravdy, krásy, blaženosti!
Pri salašoch zriaď si byty,
chorým, pocestným úkryty,
vodu čistú, pramenistú
a žinčicu úzdravistú
žič nemocným a chudobe,
teš i kvietim ích v ťažobe —
teš v nemocných Pána hôr
a s nimi sa pred Ním kor.
Divým kozám v nadoblačí,
kam krýdlo búrke nestačí,
po stŕmňavách tancujúcim —
a mercúňom do úkrytov
po bralách sa vrývajúcim,
sťa by ľudia hvizdom divným
výstrahu si hvízdajúcim.
Chráň Bohom danú slobodu,
zabáj ostatky ích rodu
v útočišťach výšin svätých
nebies dutinou objatých.
Cárske orly morom svetla
hor ku trônu veslujúce,
a holuby kríla svižné
medzi grúňmi poslujúce,
a hrličky stenom lásky
po zápoľach cukrujúce,
kukulienky žartujúce,
vtač zo sna hory budiacu,
deň i večer veseliacu
zaháj v radosť Pánu svojmu.
Nežertvuj gágoru tvojmu,
ni mamone a úžere,
bo s tým dušu čert ti berie.
Ani pre samopaš divú
netráp žiadnu dušu živú.
Cíti duša i vo vtáčku
i v chrústiku a črviačku.
Ani kaňa a sup dravý,
ni medveď srdom dudravý,
ni vlk divý, had plazivý
nie sú bezo lásky živí.
I v žabe a v jašterici,
ba i v ľútej vretenici,
čo oči hadu predala[5]za jed, ktorým sa nabrala,
i v tých duch tej Lásky dýše,
čo vesmiery si kolíše
sťa kolísky svojho syna,
Spása vekov — Hospodina.
I tie najkrutejšie zvery
netráp, ale miluj z viery.
Dal ti Pán ích na cvičenie,
pravdy Božskej dosvedčenie,
že si hriešnik proti Nemu,
Bohu svojmu Najvyššiemu —
niet na zveroch žiadnej viny,
nuž netráp ích bez príčiny.
Keď ích lovíš, lov a plieni,
no nie v dlhom jich trápení.
Žič im náhlo usmrtenie,
vo vyšší byt prenesenie…
Niet na zveroch žiadnej viny,
nuž nemuč ích bez príčiny,
čert a človek sú príčina,
zla všetkého oni vina…
Nuž zbav sa Slovák čerta a besnice,
chráň sa od hada, chráň od vretenice.
Kýms’ nie víťazom dokonalej viery,
kým nevieš krotiť všetky ľúte zvery,
obúvaj nohy, pod kríkom nespávaj,
kde zemeplazy lezú, pozor dávaj.
Ak ťa had ujel, veštci ťa uzdravia,
ak vretenica, len zázraky zbavia.
No chceš-li Božie zázraky uzierať,
musíš pred Bohom prapokorou vierať.
Nuž nekaľ vieru, ni pramene vody,
v lese cudzom ani svojom neurob si škody.
Netráv si ryby, neplieň ich do zniku,
hájiť tŕlo, ikry, mladé vezmi si do zvyku.
Gazduj si s každou osožnou zverinou
i s jestnou vtačou, s drevom a zelinou.
Nevynič liečne korienky a byly,
by znovu rástly a znovu kvetily,
rady a báje veštíc ti nosily.
Poznaj otravné huby, kríky, rasty,
i škodné hmyzy, vody a marasti.
Sbieraj si múdrosť ako ích kynožiť,
abo pre Boha a ľudí zosožiť.
Ako hoviadka od škody si chrániť,
od vlkov, hadov, medveďov ich brániť.
Ako byť lovcom silným, v Bohu smelým,
byť bačom múdrym, ovčiarom veselým,
ako gejdošom chlapov veseliacim,
rezbárom umným, čerpáky tvoriacim.
Ako hájnikom verným hôr zelených,
lúčin kvetistých, polian utešených.
Kde ako stavať salaše, koliby;
ako viesť ovce grúňom na priehyby.
Kde samopašné pásať jaloviatka,
kde mladé jarky, bľačúce jahniatka.
Ako viesť bujné kone, ťažké voly
ponad prepasti cez úzke zápoly —
ako zlomené údy ím napraviť —
v každej nemoci tvory Božie zdraviť.
Tebe ích zveril Pán jích v opatoru —
ó, majže srdce ku každému tvoru.
Nevynič lovom krotkú si zverinu,
v kotných a mladých háj si jich rodinu.
Bo keď neuctíš Boha v nemom tvore,
zvykneš ho nectiť i v ľudskej patore;
otca i matku i ženu i deti,
bratov i sestry peklu dáš za smeti.
Uč sa vo zveroch ctiť Boha i seba,
bo všetko tvorstvo kričí už na teba.
Div, že nečuješ, čo ti kričia skaly,
čo revú hromy a ručia prívaly:
buď už človekom Slovák — vládni nami,
panuj nad zvermi, panuj nad horami.
Vymieňaj hory, vymieňaj si lesy,
kým ích nezničia úžerníctva besy.
Hory sú Bohom dané hromosvody,
ktoré ťa chráňa od hrôzy prírody.
Široké lesy, vysočizné skaly
na ne sa sťahujú búrky a prívaly;
milliony centov vody na nich ležia,
na lúky polia, domy ti nebežia.
No z chrbtov skalných, divoobnažených,
z úbočí strmných, hlboko zjarčených
sťa pomstva Božia rúťa sa prívaly,
aby ti role i teba zobraly.
Nuž vymeň lesy, poskupuj si hory!
Premeň ich cirkvi a rodu v tábory,
zaháj potomstvu za žizni komory.
Prijmi jích skaly, kvieťa a zverinu,
stromy a polia za svoju rodinu,
za svoju svätyňu.
Keď máš vystúpiť do hôr, do oblakov,
do sveta krásot Božích a zázrakov:
slož bremä hriechu horám na podnožia,
bo kade kráčaš svätyňa je božia.
Počuj, čo lesy a vetry šuchoria,
čo rieky z hlbín doliny hovoria.
Pozri na bralá, teš sa ako dieťa,
keď z nich visiaco zavôni ti kvieťa.
Dumaj a spievaj, aby každô bralo
rodňou sa piesňou a Božou ozvalo.
Rasť ako jela mysľou, tvrď sa bukom,
šír sa javorom, teš sa hôr ozvukom.
Ak si v obuvi a odevi celej
a v mysli hôrnej, v svätodušne smelej,
ak máš istotu, že sám Boh je s tebou
a sám ťa odel silou a velebou,
neboj sa zverov, ani hadov ľútych,
ani vreteníc a čertov okutých.
V búrke sa pohrúž v morské oká hory,
spytuj vo hĺbkach mysli Božej tvory —
a stavbu horstva od samých základov
i vrstvy Bohom ti daných pokladov.
Spytuj tajomstvá dolín obralených,
bájov na bralách dávno zanemených —
túžbu a žiale s bolestnou materou
do dialnych grúňov povráňaj fujarou;
aby raz Tatry ako tie organy
svetôm[6]zahraly víťazné pejany.
Odej sa smútkom ako hmlou a mrakom
a zase pozri na svet slnca zrakom.
Veselo zanôť spevom i píštaľou,
zakrepči sebe mysľou horosmelou.
Veselo kúp sa so pstruhom vo riave,
hor vodospádom ihraj vo prúďave.
Srnou po grúni, kozou do strminy
úplazom s ovcou käruj do výšiny.
Sokolom, orlom vznes sa nado chmáry,
tam kde so zorou slniečko sa pári,
na hôr končiaroch svätých, najvyšnejších
skloň sa pred Bohom v slzách najvrúcnejších.
Sväť Tvorcu hory, seba i rodinu
za rajhrad večný, za večnú svätyňu.[1]Viest vie, zvestuje i vedie.[2]Bohyňa rúdy.[3]Rôda je matka prírody, natura naturans.[4]Ziertod zerať — prezerať. Ziert je i vrch medzi Hybami a Východnou v Liptove. Snáď sa tam ukázal prvý priezer po vyrúbaní pralesa ceste k vôli.[5]Podľa podania ľudu.[6]Dativ plur.
|
Hrobon_Spev-straznych-duchov-nad-slovenskym-horstvom.html.txt
|
SásovKoncom mesiaca júla r. 1871, za času môjho bavenia sa u p. Jula Plošica,[1]farára vo Vieske, dedine to ležiacej v susedstve Tekovského Sv. Kríža, vybral
som sa cieľom obdivovania velebnej, krásnej prírody, zberania bylín a dumania na smutných
zrúcaninách — na Sásov hrad. Chvíľa letná a jasné nebe vábili ma, v najbujnejšom kvete
stojace byliny urobili mi prechádzku veľmi príjemnou.Vyprevádzaný pánom farárom vnišli sme najprv do malého tamojšieho kostola. Stavba
jednoducho-gotická ukazuje na veľkú starobylosť ako chrámu tak i Viesky, ktorou už r. 1324
vládli Šimonovci.[2]Pred oltárom nachodia sa na náhrobníkoch nápisy, ale už tak zodraté, že ich
sotva i to najbystrejšie oko bude vstave rozlúštiť. Na chóre visí asi dve stopy v priemere
a podobu štítu majúca drevená tabuľa s nápisom v šiestich koldokola koncentrických kruhoch.
Nápis sa začína v najširšom kruhu a v najužšom sa končí. Znie nasledovne:Splis et. Mag. Dn. Dn. Sigismund Doczy de Nagy Luczye, Liber Baro Arcium Sasko et
Revisty in Virovitz (z Gálos Baar. et. Sarfia.Dns qu. in horribili Zernoviensium a saevissimo Turca Depopulatione captus una cum uxore
Eufrosina Kayzerin.[4]Illa quidem ablata ipse etiam auferri mire tentat, verum infirmitate gravat. post
ablatam vitae sociam, etAmissas facultates etiam vitam sibi auferri brachio turcico ultro generose expostulavit
Ao 1647.die 4. Aug. Aetatis suae 45, Cui maest. frater natu affigi curavit S. A. M. D. D. M. D. etc.[6]Vystúpiac z kostola narazili sme cestu, kráčajúc morom kvitnúceho rumenčoka, k Hronu
popri mlyne, a išli sme vedno až pod čadičovú stenu nad haťou, kde som sa s pánom farárom
rozlúčil. Čadičová stena je kolmá, husto dopukaná podoby neurčite vyrazených hranatých
stĺpov a je pokračovanie oprotivného čadiča pod kaplicou preťahujúceho sa dolinou popod
horou. Vystúpením tohoto čadiča, pošlého z tretej pozdejšej doby, náplavy boli vytisnuté na
svoje terajšie vyvýšené miesto, aký príklad toho máme na jestvujúcej polojaskyni, vymytej
vyše Ľadomíru pod podhradským chodníkom.Tu na brehu Hrona rastie a kvitne obrovská Verbascum thapsus,[7]Slovanom posvätná, na Jána devami z úcty pálená divizna. Z tohoto miesta, nad
mlynskou haťou, v zelenom pozadí asi na štvrť hodiny zočil som nad šumiacim Hronom na 300 —
400 stôp vysokom kopci predmet svojej cesty — malebný hrad Sásov, maď. Saskő, nem.
Sachsenstein. Leží medzi Kremnicou a Štiavnicou na ľavom brehu Hrona, asi trištvrte hod. od
Tekovského Sv. Kríža.[8]— Ľavým krídlom okrúhlou bielou vežou stojí obrátený na západ, čelom ponad Hron
oproti severu, to jest Kremnici. Podstatný dioritový hrebenatý kopec[9]leží od východu na západ, v polkruhu obtočený vyššími horami. Líce nad Hronom
je zo západnej polovice suchopárno trávnisté, s pozostalými stopami starých východísk,
vinúcich sa v zákrutoch. Východná skalnatá polovica kopca je porastená hustou bučinou.
Zadná strana, to jest južná, je strmá, zápolistá, neprístupná a z tohoto stanoviska
neviditeľná.Nad samým Hronom naľavo vidieť čnieť končitú, vysokú, samorastlú skalu, za ktorou sa
akoby strachom túli úzka cestička do lesa a podlesných oráčin. Na podnoží zanorenej zápole
odrážajú sa bystré vlny Hrona.Za hradom a nad hradom vypínajú sa stromovím obrastené hranaté, strmé a vysoké vrchy.
Prvý nad samým hradom menuje sa Bašta, ďalej je Blaník a najvyšší Súd čiže „Sud“.A toto je prvý, povrchný pohľad na Sásov z cesty pod čadičovou stenou, nad mlynskou
haťou.Keď pokračujeme touto cestou k hradu neďaleko ústia a podhradskej dolinky, pri prvej
záhrade ležiacej na brehu Hrona beží dolu kopcom, priekom cesty a záhrady po samý breh
rieky, štrkový, pažiťou zarastený násyp.Pod hradovým kopcom, v blízkosti cmitera, v romantickom susedstve — v bielom, záhradou
otočenom domčeku býva lesný kráľ. Súc toho domnenia, že mi bude pomocným pri vysvetľovaní
starého hradu a okolia, vyzval som ho so sebou. A tak sme stúpali úzkym, sčiastky
prerúbaným, sčiastky riečkou pretekaným vylízaným priesmykom, od zadnej, to jest južnej
strany do kopca. Prejdúc kolmé steny úzkeho priesmyku, škriabali sme sa popod zápole cez 6
— 8 stôp vysoké Verbascum thapsus a Sambucus ebulus (chabzda), ktorého rozkošnú vôňu,
nesenú útlym vetríkom, sme plnými pľúcami ťahali do seba. Asi v polovici cesty pobadali sme
pod zápoľou zosutinu značenú na okoličnom čiernom kameni žltou, svetlou farbou. Tam vraj
stál asi pred polstoročím dom lesného, ktorý pľúšťami rozmočená pôda na svojom chrbte hodný
kus odsánkovala. Mimo strachu nestalo sa vraj nič. Domček vo svojej pôvodnej podobe celky
pomýlený rozobrali a vystavali nový na terajšom bezpečnom mieste, skade, ak ho len predná
hradová veža nerozmiesi, sotva viac zuteká.Konečne preborili sme sa diviznovým a chabzdovým pralesom na sedlo, spojidlo to
hradového kopca s baštovým, tam, kde cesta vedúca odzadu obce Podhrad popod kopec Baštu
vchádzala do prvej, teraz ledva už značnej brány.Zastal som si na pažiti, obklopený smutnou, pokornou borovinou, a predo mnou stojí
hrozný, otrockými rukami vystavaný, ešte i vo svojich rumoch drzý obor, pamiatka to zašlých
vekov — akoby zo zápole vyrastený a s ňou vrstovný Sásov. — Krovu pozbavený bez chĺpka
dymu, bez znaku života, stojí zakliaty, skamenelý v modrom vozduchu čistého povetria. Stojí
rozložený na mohutných drapľavých skalách, obtočený tieňavým, zeleným stromovím, on sám
šedo-žltkastý, divými holubami obletúvaný, bydlisko a hniezdo pustoviek a dažďovníkov. Tak
sa zdá, akoby vypadnutými, ba vyplakanými očami bôľne pozeral na novočasne zimničné, s jeho
starokonzervatívnymi zvykmi v protive stojace diela terajšieho pokolenia. Nepočuješ z
čelustia brány hlasu strážnikovej trúby, nepočuješ štrngot brnenia, ani dupot koní; ticho,
ticho — len vlnky ľahkého, piesok z múrov šudiaceho vetra a samopanské pustovky svojím
vabom pokľud rušia.Nemožno, žeby človek pri tak neobyčajne krásnom romantickom obraze nedumal. Keď nás tu
velebný pomník minulosti napomína „nihil stabile sub sole“,[10]tam na protivnej strane — tam za Hronom po zápoliach vidíme tvoriť divy nového
veku; buchom, praskom zotierajú a hladia pomocou strelného prachu a dynamitu celé vrchy,
aby prekliesnili cestu rýchlemu behu zadychteného sveta, to jest železnici. Tu hľa obraz
pyšnej, prežitej sily aristokracie, tam rýchlej peňažnej aristokracie a rozumu.Prekročili sme potom prvú bránu, to jest zboreniny, lebo brána už leží pováľaná, a
prišli sme na lúku, vysadenú slivkami a jabloňami, a zo všetkých strán ohradenú zvyškami
múrov. Miestami sa do nej buky z lesa a navzájom z nej jablone do lesa tiesnia. Táto lúka
prevažuje sa dosť strmo až dolu k samému Hronu, k pripomenutej kolmej skale. Na vrchnej
čiastke lúky, to jest na sedle, stáli hospodárske búdy: stodoly, humná, stajne atď., z
ktorých spatriť už len základy, taktiež jestvuje nálevníku podobná jama, pravdepodobne
zašudená studňa. Idúc zelenou pažiťou pristúpili sme pod samú kolmú, od východu
štvoruhlastou baštou korunovanú zápoľu. Na južnom uhle tej bašty nad priepasťou prilepená
je menšia tiež štvorhranná baštička, s múrom bežiacim zo skaly na skalu — akoby stupkami —
kde sa pri druhom vchode, to jest druhej bráne, spája s priečne ležiacim múrom. I táto
ohrada už má veľa štrbín. Tu sa nejde pod, ale nad bránou, bo to všetko leží skydané na
kopu. I bočné bašty, vystavané na ochranu brány, sú už zborené. Od tejto druhej brány po
tretiu ťahal sa predtým na ľavej ruke, nad priepadiskom rovný múr; sprava vystupujú strmé
skaly pod múry vnútorného hradu. Medzi týmto múrom a horevystupujúcimi skalami viedla cesta
vysypaná, rúbaná do skaly. Ona vozom neslúžila; tie ostávali na priestore — teraz lúke —
medzi prvou a druhou bránou pri hospodárskych budovách; chodili ňou dovnútra len koňom a
pešo. Teraz je cesta zarastená husto krovím, zasypaná — a tým zúžená. Pre porúchaný
ochranný múr je cesta teraz kus priobťažná, keď nie nebezpečná; istým kusom musí človek
rukami sa podporujúc zo skaly na skalu zaskakovať, kým doskáče na pohodlnejší priestor. Za
to ale bylinár býva odmenený. Tu vedľa vidíš cestu zatarasujúce obrovské Verbascum thapsus,
Lactuca scariola,[11]Lactuca viminaea[12]a Artemisia scoparia.[13]Prebrodiac tŕne a buriny dorazili sme k tretej bráne vedúcej do štvorhranného staviska.
V bráne tohoto dosť dobre zachovaného staviska vidno ešte i zápor. Vnútri stojí asi
poldruha stopy vysoký a toľko tlstý, z dvoch strán kresaný balvan, iste z tej príčiny, aby
bol voľnejší priechod. Tu na múroch nazbieral som Seseli glaucum[14]a Centaurea panniculata.[15]— V tejto bašte vidno dosť stôp vandalizmu; samopašná, ziskuchtivá ľudská ruka
v najnovších časiech kvôli malej výhode pomáhala zničujúcej práci času. Rýpali totižto
maličkí podhradskí obyvatelia kvôli dakoľkým červeným tehlám múry velebného hradu — potomci
tých, ktorí pred storočiami tie isté tehly na svojom zohnutom chrbte vynášali hore. To je
hľa ten večný kruh a beh tohoto sveta.Od opísanej skaly obrátiš sa pod rovným uhlom na sever, ku štvrtej bráne, ktorá posledná
konečne viedla do hradového jadra. Touto bránou valí sa tak silný násyp rumov zvnútra
hradu, že z nej len práve vrchnú klenbu vidieť. Keď sa teda chceš dnuká vodrať, musíš sa
násypom hore škriabať, a keď si sa k nej dostal, musíš si na brucho ľahnúť, a tak sa hore
vytiahnuť pod klenbu (sklepenie) brány.No, a teraz sme v hrade, medzi vysokými múrmi bez krovu, ktorých priehrady ležia už
zväčša pováľané, povaly ale a sklepy len výnimočne sem-tam, i to nebezpečne, visia. Hneď
pri ľavej ruke na západ na záverku zbehajúcich hradných múrov stojí okrúhla veža, akú ju už
i z kremnickej hradskej cesty bielu a vysokú vídavame. Na protivnej strane rozšírený hrad
končí sa ale širokou, nad druhou bránou rozpiatou, mohutnou baštou. Čelo hradu, obrátené na
sever, hľadí ponad lúčku a končiare skál za Hron. Od okrúhlej veže ku štvorhrannej bašte
šíri sa hrad hrebeňom kopca v útlom polkruhu.Do okrúhlej veže vyškriabali sme sa osekancom. Vošli sme do priestrannej siene s troma
oblokmi. V oblokoch stoja kamenné lavice a na ošarpaných stenách vidno maľbu, a to z
polovice biele a modré alebo červené štvorhrany. Sklepenie siene ešte síce stojí, ale dolu
stlačené — to dlho návalu neodolá. Nad touto sieňou sú ešte tri neprístupné poschodia s
preborenými povalami. Pod sieňou rozkladá sa temná hlboká miestnosť s dlážkou kresanou v
kameni. Výhľad klenutými oknami je krásny, ale tomu, čo má závrat, neradný.Vrátili sme sa nazad do ohromnej pasce, akoby som mal dobrú vôľu nazvať prostredné telo
hradu. Toto je pozdĺž zase podelené na dve rovnobežné čiastky. Užšia z nich slúžila za
dvorec, a voľakedy pokrytá, musela byť tmavá. Spodná Časť dvorca bola tesaná do skaly.
Teraz jeho rárožím a skalami zatarasený spodok zarastený je kružinou a stromovím. —
Severná, značne väčšia časť od dvorca, bola obývaná, štyri-päť poschodí vysoká. Oddiely
komnát, steny ešte dobre vidieť, ba i dymáky, kozuby, ale viac ako dve tretiny vnútorných
múrov leží v rumoch, kdežto vonkajšie múry sú značne lepšie zachované. Príčina toho sú:
hrúbka múrov, ako i tá okolnosť, že v nich ľudská ruka tak veľmi nebažila za pokladmi ako v
priečinkoch panských komnát.V spomenutej východnej bašte, kam sa len trudno prebiješ skalami a húštinou bylín, vidno
ešte dva mohutné sklepy. Vrchný má už dieru, ktorou sa koreňom prelamuje rakyta. Spodný
sklep je ľudskou mocou skopaný. Tu vidieť klenbu vyliatu čistou maltou na spôsob nášho
asfaltu, vyrovnanú, a to bola dlážka. Pod touto klenbou je miestnosť, podobná pivnici,
zväčša kresaná do skaly. Vidno tu všakové stenové skrine, zamúrané priechody, obloky atď. —
teraz zarútené, takže sa v tej motanine ledva možno orientovať.Nápis a rok nezbadali sme nikde, ale možno, že by sa dakde na neprístupnejšom mieste
alebo rumami zasypaný našiel.Obloky (okná) a brány sú troch hlavných podôb; a to so zaokrúhlenou klenbou, potom
štvorhranné a podlhovasto štvorhranné okná. V podajedných sú kresané kamenné kríže.Ani kaplica sa nedá vypátrať. Je tam síce nad druhou bránou neveľká, chrbtom z hradieb
na juhovýchod vypuklá poloveža, ale ani jej tesnosť, ako ani neprítomnosť okien nedokazujú
možnosť bývalej kaplice. Pozitívnych znakov a dôkazov jej jestvovania nieto.Pripomenúť načim ešte dve pribudované staviská. Uhlastá bašta na rohu teraz opísanej
štvorhrannej bašty, spojená strmým — porúchaným — múrom s druhou pod ňou stojacou bránou.
Okrem nej stojí ešte jedna menšia okrúhla bašta. Panuje domnienka, že to boli na strminách
vystavané žaláre. Možno; ale ja by som myslel, že ich určenie bolo strážiť vchod do prvej a
druhej brány nad hospodárskymi budovami.Po dlhšom prehliadaní a kochaní sa v romantickom, zaujímavom hrade, opustil som tento
tak významný, a predsa málo povšimnutý, málo navštevovaný pomník minulosti, hoci on každého
cestovníka svojou polohou a peknou formou, kukajúc na hradskú cestu, povoláva na priateľskú
návštevu.Dostanúc sa na podhradskú lúku, pýtal som sa lesného, či na kopci stojacom za hradom a
vyše neho — Bašta, nazvanom podľa miestneho mena, nenachádzajú sa nejaké stopy stavísk. Po
jeho prisvedčení vybrali sme sa hore.Kopec Bašta je od strany západnej, obrátenej ku hradu, podoby končito homolovitej,
zarastený bukmi a dubmi. Cestička, čiže chodník, vinie sa od sedla, západu, špirálne, sprvu
severným bokom hore. Po chvíľke príde sa na lúku, skade sa stezka obráti zase na západ.
Vyše lúčky pod lesom octli sme sa pri prvom, ako prsteň vodorovne celý kopec obiehajúcom
kruhu, čiže priekope, bez všetkej stopy múrov. Dakoľko krokov vyššie, ale strmšie,
nasleduje tomu podobný druhý kruh — len, pravda, menšieho objemu. Tak sa zdá, že to boli
voľakedy hlbšie priekopy s drevenými zrubmi, asi ako tak nazvané americké bloky. Pod druhým
vyšným kruhom na východnej strane, ako sme pozorovali, pravdepodobne kopali za pokladmi;
kde vraj padli na dieru, v ktorej akýsi hrniec (?) našli. Povyše toho, na vrcholci kopca,
vidno skromné pozostatky krovín a trávou pokrytého, tiež kruhového múru, za ním priekopu a
za touto rovinku. Rovinka je obložená asi pol stopovou čiernou prsťou, vápnom, zlomkami
tehál a kosťami, pravdepodobne z tu strovených majálesových pečienok. Pri bedlivom hľadaní
našiel som na južnej strane vrchu, dolu až po prvý zrub, zlomky načervenastých a
červenastých tlstých, hrubozrnistých popolníc. Keď sme pozdejšie raz s p. P. Križkom a J.
Plošicom tam kopali a preberali základy múru, našli sme veľmi pôvodné, ale dobre vypálené
znamenité tehly z premytej a vyrobenej hliny.Celá čerťaz kopca Bašta istými zvláštnymi kruhmi upomína ma živo na tomu podobný
kužeľovitý kopec Hrádok v susedstve Hornej Lehoty pri Brezne, okolo ktorého v objeme asi
pol hodiny je pôda zlomkami popolníc posypaná, ale celý kopec je len jedným kruhom
opatrený, a rovný vrcholec akousi červenou hlinkou, asi na pol stopy posypaný. — Krem
týchto zaujímavých nálezkov a skúseností tešil som sa i z krásneho výhľadu, ktorý je tu,
pretože z vyššieho miesta, oveľa otvorenejší ako z hradu, ležiaceho nám pod nohami. Ta dolu
oproti Žarnovici zazerá zádumčivo Revištie, pobratim hradu Sásova, a tu pod nohami v
zelenom haluznatom rámci hrčavých storočných dubov leží hrad žltkasto-červenastej farby,
ožiarený zapadajúcim slnkom. Vôkol večerný pokľud. Obraz tak krásny, že ho cítiť síce, ale
opísať nemôžem.Pozorným zrakom sprevádzajúc zmyté jarčiská, preťahujúce sa od hradu strminou dolu,
upozornil som lesného, aby pilne skúmal týmito jarkami zmyté drobky, že sa mu pri tej práci
môže podariť naďapiť na vymyté starožitnosti. A tu zočím v zošudenom brehu cesty nad Hronom
zase zlomok tlstej popolnice. Ďalej skúmajúc našiel som ich priestorom po príbytok lesného,
to jest po ústie podhradskej dolinky, pod pasienkom, veľmi zhusta; na jednom mieste až v
hĺbke štyroch stôp čiernej nanosenej hliny.Obohatený príjemnou skúsenosťou, nerozlúštenou hádkou, a obťažený prírodnými a
starožitnými nálezky, vrátil som sa nazad.*Nakoľko mi je z dejepisu známe, osadili sa na hrade Sásove — podľa Kachelmana — s
kremnickými baníkmi v XII. až XIII. storočí saskí rytieri, došlí na ochranu banských miest,
pozdejšie, a často veru na jeho olúpenie a napádanie. Panoval tam potom majster Vezzevs, a
ozaj majster, lebo chudákov Štiavničanov, i tak olúpených, pri Kerlingen nabil, a ani
plakať im nedal.[16]Bol on veliteľom hradu kráľa Ludvika (1348); vládol ním ďalej Hano. Pamiatka
tohoto Hanu zachovala sa na pozemkoch nad červenou vodou niže Kremnice, Hanová menovaných.
Tieto pozemky on, snáď následkom pokánia, daroval kremnickému hospitálu. Potom bol Zuboň
(snáď Zupan = Župan) Upory. Roku 1444 pridržal sa Sásov strany Ladislava Pohrobka[17][18][19]a jeho veliteľom bol Peter Kollár, ináč Korláth,[20][21]ktorého pečať nachodí sa na Iskrovej zmluve[22]so susednými a ďalekými hradovými pány, učinenej cieľom udržania mieru,
zachovanej v kremnickej listárni. Pozdejšie pripadol manželke Mateja Korvína, Beatrici,[23]ktorá ho potom r. 1490 darovala Urbanovi Dóczymu.[24]Od toho času panovala tam a v susedných hradoch Revištie, Žarnovici atď. rodina
barónov Dócovcov,[25]potom Lippajovcov, ktorí ho zamenili s trenčianskym Košecom. Konečne padol do
rúk mesta Banskej Štiavnice.[26][27]Asi stotridsaťpäť rokov má byť od tých čias, ako je zbavený krovu. Neznám však
udať, či Sásov bol v tureckých vojnách zbúraný, alebo následkom požiaru zostal neobydlený.
I tamojší ľud málo čo spoľahlivého vie rozprávať z jeho dejov.Nepodávam, súc nepovolaný, opis historický, len lokálny, objektívny, ako sa mi
predstavil. Nadpriadol som miestopis, aby sa aspoň obraz terajšej podoby a stavu Sásova
zachoval, ponechajúc ďalšie pradenie zaslúženého predmetu rukám skúsenejším.[1]Július Plošic(1819 — 1899) — kat. farár vo Vieske, neskôr v
Horných Opatovciach, slovenský buditeľ, činný aj literárne[2]Hunyadiak kora. —(maď.)Doba Hunyadiovcov. — Teleki.[2]VI. K. I. p. 261. 1.[22]Gr. Jozef Teleki(1790 — 1855) — maďarský politik a
veľký mecén. Jeho dielo A Hunyadiak kora (Doba Huňadovcov, 1852 aď.) je
záslužná historická práca.[4]Dcéra bansko-štiavnického mešťanostu. Zr. Letopis Matice Slovenskej roč. V. zv.
II. str. 110 a roč. VI. zv. II. str. 19. Corpus Jur. Hung.[4]Art. 96 : 1655. —(lat.)Uhorský zákonník. Článok
(zákon) 96. z roku 1655.[44]Corpus Jur. Hung.(lat.) — je názov uhorského
zákonníka, zbierky zákonov. Art. — článok označoval zákon (v tomto prípade č.
96 z r. 1655).[6](lat.)Urodzený a veľkomožný pán, pán Žigmund Dóczy z Veľkej
Lúče, slobodný barón, pán hradov Sásova a Revišťa, na Virovici, Gáloši, Báre a
Šarfii; ktorý z príležitosti strašného spustošenia Žarnovice hroznými Turkami bol
zajatý spolu s manželkou Eufrozínou Kayserovou; ktorá bola unesená a on sa tiež
značne namáhal, aby bol odvedený, no chorobou zaťažený po odvlečení životnej družky a
stratiac všetky hmotné prostriedky sám si hrdinsky vyžiadal, aby sa mu život skončil
tureckou rukou roku 1647, dňa 4. augusta, v jeho 45. roku veku. Jemu zarmútený starší
brat dal pripevniť (tú tabuľu) atď.[7]Verbascum thapsus— je divizna veľkokvetá[8]od Tekovského Sv. Kríža— terajší Žiar nad Hronom[9]Dioritový kopec— diorit patrí medzi sopečné hlbinné horniny.
Je bezkremenný alebo kremitý.[10](lat.)Nič trvalého pod slnkom.[11]Lactuca scariola— šalát kompasový[12]Lactuca viminaea— šalát prútnatý[13]Artemisia scoparia— palina metlovitá[14]Seseli glaucum— pravdepodobne ide o Seseli devenyense, sezel
devínsky, ktorý rastie u nás[15]Centaurea panniculata— asi Centaurea rhenana, nevädza
porýnska[16]Math. Bel. Not. Hung. Nov. Tom. IV. p. 581. —(lat.)Známosť
nového Uhorska. Zväzok IV., str. 581.[17]Archive im Konigreiche Galizein. Dudik. Wien, 1867. S. 197. —(nem.)Archívy v kráľovstve Haličskom. Viedeň 1867.[18]Ladislav Pohrobok(1440 — 1457) — syn cisára Albrechta
Habsburského a Žigmundovej dcéry Alžbety. Narodil sa po otcovej smrti. Jeho
protikráľom bol poľský Vladislav III. (ako uhorský I.), už spomenutý.[19]Beda Dudik(1815 — 1890) — moravský historiograf, usilovný
vedecký pracovník, no stránil sa českého národného života[20]Hunyadiak Kora. Teleki. VI. k. l. r. 248 l.[21]Peter Kollár (Korláth)— bol veliteľom na hradoch Šášov a
Revište[22]na Iskrovej zmluve— správne Jiskrovej[23]Beatrix— druhá žena Mateja Korvína, bola dcérou neapolského
kráľa Ferdinanda[24]Urban Dóczy— kráľovský pokladník, naposledy biskup v
Pätikostoloch (Pécs), bol aj kráľovským miestodržiteľom († 1492)[25]Zr. hore náhrobný nápis na str. 32.[26]Mat. Bel. Not. Hung. Nov. Tom. IV., p. 233.[27]Matej Bel(1684 — 1749) — ev. farár a profesor lýcea v
Bratislave, vynikajúci spisovateľ, najvýznamnejší uhorský vlastivedný autor v 18.
storočí. Rodom bol Slovák z Očovej (Zvolenská).
|
Zechenter-Laskomersky_Sasov.html.txt
|
Mátohy niet!Ku pánu učiteľovi Ľudomilovi v Dobroslaviciach chodievali večierkom poriadnejší
hospodári a remeselníci na besiedky. Trávievali oni tam čas v príjemnej zábave, spoločným
poučovaním sa. Pán učiteľ predčítaval im články z novín alebo z nejakej poučnej knižky.
Bola to o mnoho užitočnejšia zábavka, nežli keby hospodári boli sedávali v krčme. I jednoho
letného večera sedeli niekoľkí hospodári dobroslavickí u pána učiteľa.„Priatelia!“ prehovoril pán učiteľ k sídeným, „ako vidím, náš starý báťa Tomáš už dnes
medzi nás nepríde, a kedykoľvek ho v našom kruhu nevideť, vždy máme menej čo hovoriť, on
znamenite vie zabaviť spoločnosť.“„Veru,“ spomenul majster mlynár, „videl som ho dnes popoludní stúpať do súsednej dediny
na krštenie ku svojmu švagrovi.“„Tak sa ten tam do dobrej vôle zabaví,“ preriekol majster krajčír, „a na krštení býva
veselo!“„Sotva, priatelia!“ ohlásil sa kolár; „ako ja nášho báťu Tomáša znám, ten sa nerád do
noci dakde zabáva; nie je pijan, a ako sa predo mnou vyslovil, radšej sa vraj zabáva medzi
nami, než na bárs akom veselí alebo krštení!“„No ja bych sa stavil,“ preriekol ešte majster kováč, „že Tomáš ešte dnes dorazí k nám.
Mrzelo by ho nedeľnajší večer nestráviť medzi nami.“Tak a inak viedli rozhovor dobroslavickí páni majstri o starom Tomášovi, remesla
tesárskeho majstrovi, zkúsenom, poriadnom a ctihodnom to človeku, ktorý celej dedine slúžil
za príklad poriadneho človeka. Hodinka ubehla ako nič, a ich domnienka, že ešte dnes zjaví
sa Tomáš medzi nimi, nesplňovala sa. On neprichádzal, muselo sa mu teda niečo neobyčajného
pridať.Už práve chceli sa rozísť, keď zaklopal niekto na dvere a o pár okamihov hurtovným
krokom vstúpil do svetlice očakávaný Tomáš.Ale ako čudne vyzeral starý báťa! Bol celý predesený a sotva že dýchal. Jeho neobyčajné
rozpoloženie hneď zpozorovali na ňom jeho priatelia.„Tomášu!“ začal prvý hovoriť pán učiteľ, „nuž čože vy z hostiny taký predesený
prichádzate? Akože sa vám vodilo?“„Jaj!“ hodil rukou starý báťa, „zle, zle; nikdy sa mi to nestalo, a už som starý človek!
Veru ma na ceste mátalo — preto som ešte dosiaľ nie na mieste…“„Hahaha!“ zasmiali sa všetci prítomní; „keby sme nevedeli o vás, že nápoj neobľubujete,
ľahko by sme povedali, že vás hriato alebo víno mátalo — ale vy len žartujete!“„Nežartujem ani mak. Verte mi, neklamem vás. Iste ma mátalo v hore — tam na chodníku —
ako sa z Dielu na Kiare prechodí…“„Ha!“ prehovoril kmotor kováč, „ja viem, kde to mátava!…“„Hej, na tom istom mieste, kde to pred pár rokmi ten zbojník zabil tú ženu!“„Tam, práve tam,“ riekol Tomáš, stojac uprostred nich ešte celý predesený. Prítomní
nepochybovali viac ani najmenej o pravdivosti jeho slov, veď vedeli dobre, že Tomáš nikdy
neluhal a prázdneho slova z úst nikdy nevypustil.„Nuž ale, povedzte, ako vás to prestrašilo? Čo to bolo? Videli ste dačo?“ spytovala sa
Tomáša pani učiteľka.„Tatuško! ja sa bojím mátohy!“ začal nariekať učiteľov synček Milko a túlil sa k otcovi.„Neboj sa, synku, mátohy; mátohy niet!“ riekol pán učiteľ.Všetci boli žiadostiví zvedieť, čo to Tomáša v hore mátalo. Jedni hovorili, že mátohy
niet, druhí tvrdili, že jesto. Konečne začal hovoriť starý Tomáš:„Na krštení u môjho švagra zabával som sa dobre, ale nemal som tam dlho pomeškania, bo
ja sa nerád táram po nociach. Pred západom slnca odobral som sa od rodinky a stúpal pomaly
hôrnou cestou domov. Dúfal som vás ešte tu zastihnúť. Zamrkol som práve na vrch Diele, ale
pri svetle mesiačka dobre som videl chodník pred sebou. Celá hora spala a hrobová tichosť
panovala v nej. Ani lístok na strome sa nepohnul. Samotný a zamyslený stúpam, až prídem na
zákrutu chodníka — a tu, ľudkovia Boží, naraz vidím pred sebou uprostred chodníka stáť
vysokú, v bielej plachte zahalenú ženu…! Postojím a prizrem sa lepšie, či ma smysly
neklamú; ale nie, čo vidím, je skutočne žena v plachte. Stála práve na tom mieste, kde ten
zbojník bol zavraždil tú ženu… Pán Boh daj dobrý večer! hlásil som ku nej, v tom domnení,
že pocestná žena proti mne šla, a tak ako ja jej, ona sa mňa ľakla. Lež žena tichúčko
potriasla plachtou a neodpovedala. Teraz som sa predesil a domnieval som sa, že ma niekto,
dáka potvora prestrašiť chce. Kto si? čo si? volám na strašidlo, ale ono len potriaslo
plachtou a stálo na jednom mieste. — Ak si dobré, chváľ Boha, ak si zlé, prepadni sa!
zvolal som rozhorlene a napružil palicu. Žena v bielej plachte nič, len potriasla plachtou.
Mráz veľký ma obišiel, hoci som nikdy neveril na strašidlá. Prežehnal som sa a pomodlil
malú modlitbu, ak by to reku malo byť pokušenie od zlého ducha. Nazad vrátiť som sa
nechcel, jedno od hanby, druhé preto, že by ma snáď mátoha prenasledovala. Ej! ale raz sa
ja osmelím, zodvihnem palicu, skočím ku mátohe a sek, tresk, plesk! počnem ju obšívať z
boka na bok — a ona ani vtedy neutiekla! No veru to bola pekná mátoha!“„Nuž a čože to bolo?“ pýtali sa všetci naraz.„A veru to bol hlôhový krík v plnom kvete, ktorý podobal sa žene v bielej plachte a
ktorého som sa ja tak naľakal!“„Ja som veru už pomýšľal,“ prehovoril kmotor kováč, „že to bol duch tej zabitej ženy!“Všetci i s chlapcom, ktorý s veľkou pozornosťou poslúchal Tomáša, rozosmiali sa chutne.„Ja som síce nikdy neveril na mátohy, ale teraz je viera moja v tom potvrdená, že človek
sám seba máta!“ hovoril starý Tomáš. „Ja to poviem: že mátohy niet!“„Ak človeka niečo v noci prestraší,“ hovoril pán učiteľ, „býva to obyčajne nejaký živý
tvor alebo neobyčajný hlas, ale vždy niečo prirodzeného.“„Mňa raz namátala mačka na povale,“ pripomenula učiteľova dcérka, „a druhýkrát som sa
naľakala plachty na plote, ktorú sme večer tam zabudli!“„Obyčajne zlodeji, používajúc strach a bázeň istých osôb pred mátohami, strašia ľudí,
aby mohli ľahšie kradnúť!“Túto rozprávku, milé dietky, ako skutočnú udalosť, napísal som vám preto, aby ste nikdy
neverily, že sú dáke mátohy. Jestliže dačo neobyčajného oko vaše v noci zhliadne alebo ucho
začuje, nevykladajte si to za mátohu a strašidlo, a nebojte sa toho — čoho niet!
|
Timko_Matohy-niet.html.txt
|
Hlava 1. O päť rokovUž roku 1780 patrila Tellsonova Banka pri Temple Bare k staromódnym miestam. Bola veľmi
malá, veľmi tmavá, veľmi ošklivá a veľmi nepohodlná. Ba čo viac, bola staromódna aj v
mravnom ohľade, spoločníci boli hrdí na jej mdlosť, tmavosť, ošklivosť a nepohodlnosť.Ešte sa pýšili týmito jej vynikajúcimi vlastnostiami a sväto-sväte boli presvedčení, že
keby jej bolo možno menej vecí vytknúť, požívala by menšiu úctu. Toto nebola trpná viera,
ale aktívna zbraň, ktorou sa oháňali proti pohodlnejšie zariadeným obchodom. Tellsonovci
(riekli) nepotrebujú priestranné miestnosti, Tellsonovci nepotrebujú svetlo, Tellsonovci
nepotrebujú novoty. Noake a Spol. to potrebujú, Snook Synovia tiež; ale Tellsonovci, chvála
Bohu, nie!Hocktorý spoločník tejto banky bol by vydedil syna, keby sa bol odvážil spomínať jej
prestavbu. V tomto ohľade obchodný dom podobal sa Krajine, ktorá často vydedila svojich
synov, ktorí odporúčali reformu takých zákonov a zvykov, proti nim už dávno robili
námietky, ale napriek tomu boly tým väčšmi rešpektované.Takto potom Tellsonovci boli víťaznou dokonalosťou nepohodlnosti. Keď ste vtlačili
tenkým hlasom vŕzgajúce, idioticky zaťaté dvere, cez dva schody vpadli ste do biedne malého
obchodu Tellsonovcov a octli ste sa pred dvoma malými pokladničnými pultmi, kde sa v rukách
dvoch najstarších ľudí chvel váš šek, akoby ním pohyboval vietor; podpis skúmali pri
najtemnejších oblokoch, ktoré boly vystavené z Fleet-street-u stálej sprche blata a dažďa,
ktoré železné mreže a tmavý tieň Temple Baru robily ešte chmúrnejšími. Keď v záujme vášho
obchodu potrebné bolo vyhľadať „firmu“, zaviedli vás v pozadí domu do chýžky, ktorá sa
podobala márnici, kde ste mohli premýšľať o márnostiach svojho života, kým sa neobjavila
„firma“ s rukami vo vreckách, ktorú ste v smutnom pološere ťažko mohli rozoznať, hoc ste
mali aj prižmúrené oči.Vaše peniaze prijímali a vydávali zo starých, červotočou prevŕtaných priečinkov, ich
prach pri otváraní a zatváraní sa vám usedával v nose a hrdle. Bankovky razily potuchlinou,
akoby zase maly zhniť na handry. Firme sverené striebro umiesťovali v pivniciach, ktoré
boly v blízkosti záchodových jám, a zhubný zápach za deň-dva zkazil jeho pekný lesk. Vaše
dokumenty uschovali v bezpečnostných z kuchýň a práční improvizovaných miestnostiach, ich
mastnota a zápražkový zápach prenikaly povetrie bankového domu. Ľahšie skrinky s rodinnou
korešpondenciou dostaly sa na poschodie do Barmecidskej jedálne, v ktorej stál vždy veľký,
ale nikdy neupotrebovaný stôl a v nej ešte z roku 1780 prvé listy tvojej starej lásky, lebo
tvojich drobných detí len najnovšie boly oslobodené od hrúzy, aby na ne nenaďúgaly na
Temple Bare s nepochopiteľnou, Habešanom alebo Ašantom vrodenou, ukrutnosťou vystavené
sťaté hlavy.Ale veď v tom čase rozsudok smrti bol všeobecným liekom v každom remesle a zamestnaní a
tak aj u Tellsonovcov. Smrť je proti všetkému medicínou Prírody, prečo by nemala byť ňou aj
pre zákonodarstvo? Dľa toho falšovateľa popravili; toho, kto dal do obehu padelanú
bankovku, popravili; toho, kto sa opovážil protizákonne porušiť listové tajomstvo,
popravili; človeka, ktorému sverili pred Tellsonovci koňa, aby dal naň pozor a on s ním
ušiel, popravili; toho, kto razil falešné shillingy, popravili; z tých, ktorí v celej
stupnici zločinov udreli na niektorú strunu, popravili tri štvrtiny. Nie že by takto boly
zamedzili ďalšie zločiny — bolo by možno tvrdiť práve opak toho — ale — aspoň na tomto
svete — zbavili sa v každom prípade všetkých ťažkostí, tak že s ním v súvise nemali už viac
starostí. V tom čase Tellsonovci práve tak, ako aj iné väčšie závody, vyhasili toľko
životov, že keby hlavy obetí, miesto toho, aby ich boly súkromne pochovali, boli vztýčili
na Temple Bare, tie by pravdepodobne boli značne zatienily ešte aj tú trochu svetla, ktoré
vnikalo do prízemia banky.Do rozličných tmavých kamrlíkov a kútov vtiesnení najstarší ľudia spravovali dôstojne
obchod Tellsonovcov. Ak sa do londýnskeho domu Tellsonovcov dostal mladý človek, zastrčili
ho niekam, kým nezostarnul. Ukryli ho na nejakom tmavom mieste, ako syr, kým sa ho
nechytila Tellsonovská pieseň a vôňa. Len potom sa smel ukázať, ako sa s veľkými okuliarmi
trudí nad objemnými knihami, v krátkych nohaviciach a punčochách zveľaďujúc všeobecnú
vážnosť závodu.Pred Tellsonovským domom — tedy nikdy nie dnuká, len ak ho zavolali — bol človek pre
všetko, taký príležitostný posol a posluhovač, ktorý bol akoby živým znakom domu. Nikdy
nechybel v čase úradných hodín, okrem ak ho niekam poslali, vtedy ho však zastupoval jeho
syn, dvanásťročný netvor-trpaslík, ktorý sa na neho celkom ponášal. Ľudia chápali, prečo
Tellsonovci napriek svojej úrovni, trpeli toho človeka pre všetko. Závod vždy trpel osobu
takéhoto zamestnania; príliv a odliv času ho vrhol na toto miesto. Jeho priezvisko bolo
Cruncher, ku ktorému vo východnom kostole Hundsditschu, keď sa za neho odriekali skutkov
temnosti, pripojili meno Jerry.Javiskom deja je Cruncherov súkromný byt v Hanging-Sword-Alley, Whitefriars; čas, pol
siedmej vo veterné, marcové ráno, Anno Domini 1780 (Mr. Cruncher leto Páne vyslovoval vždy
Anna Domino, iste domnievajúc sa, že kresťanský letopočet začal sa vtedy, keď istá žena
vynašla túto populárnu hru a nazvala ju svojimi menom.)Byt Mr. Crunchera nebol v nejakom čistom okolí, mal len dve chyže, keď k nim počítame
jediným okienkom opatrenú komôrku. Ale boly držané v úhľadnej čistote. Napriek tomu, že v
to veterné, marcové ráno bolo ešte tak skoro, chyža, v ktoroj ležal, bola vymetená; a na
neohrabanom stole, ktorý bol prikrytý bieluškým obrusom, boly už ku raňajke prichystané
šálky.Mr. Cruncher odpočíval pod strakavou prikrývkou ako nejaký harlekín v svojom domove.
Spal ešte hlboko, potom sa začal hmieždiť na posteli a pomaly sa zdvihol, zdalo sa, že
svojimi štetinovými vlasmi potrhá bielizeň lôžka. Pri tomto pohybe zvolal nespokojným
hlasom:„Nech sa prepadnem, ak to nerobí zase!“Zrazu zdvihla sa v rohu kľačiaca, čistotné oblečená žena a chvejúc sa, vytušila, že sa
jedná o ňu.„Čó!“ riekol Mr. Cruncher, obzerajúc sa s postele za obuvou. „Zase si pri tom, zase?“Keď takto druhý raz pozdravil ráno, na miesto tretieho pozdravu šmaril za ženou topánku.
Bola veľmi zablatená a bola dôkazom zvláštnej, s Mr. Crnucherovou domácnosťou súvisiacej
okolnosti, že totiž, napriek tomu, že po bankových hodinách prišiel domov v čistých
topánkach, tieto, keď ráno vstával, boly pokryté blatom.„Čó,“ riekol Mr. Cruncher, zmeniac, keď už raz zlyhalo, oslovenie — „čo to zase stváraš,
ty obluda?“„Odriekala som len modlitbičku.“„Modlitbičku. Ty si mi pekná žena! Čo chceš tým docieliť, že drepeníš a modlíš sa proti
mne?“„Nie proti tebe, za teba sa modlím.“„Cigániš. A keby si aj, ja to nechcem. Počuj, mladý Jerry, tvoja mať je krásna žena,
modlí sa, aby sa tvojmu otcovi zle viedlo. Pekne plní tvoja mať svoje povinnosti, máš ty,
syn môj, nábožnú mať, veru máš, syn môj, hodí sa ti na zem a modlí sa, aby svojmu jedinému
decku vylákala z úst kus maslového chleba!“Mladý Cruncher (ešte len v košeli) si to veľmi vzal na srdce a obrátiac sa k matke,
rázne sa ohradzoval proti tomu, aby niečo odmodlili z jeho osobnej pokrmovej dávky.„A čo si myslíš, ty namyslená ženština,“ riekol Mr. Cruncher s nepovedomou
nedôslednosťou, „že niečo stojí tátvojamodlitba? Nože, ako vysoko si
ceníš túsvojumodlitbu?“„Len to je ich cena, že mi idú zo srdca, Jerry.“„Len to ie ich cena,“ opakoval Mr. Cruncher. „Tak nestoja za veľa. Ale či už stoja,
alebo nie, vravím ti, nechcem, aby si sa zase modlila. Ako ja k tomu prídem. Pretvojeblábolenie nechcem byť nešťastný. Keď už silou-mocou chceš
kväčať, tak rob to v záujme svojho manžela a dieťaťa a nie proti nim. Keby som nemal takú
neprirodzenú ženu a keby tento šuhaj nemal takú neprirodzenú matku, bol by som minulý
týždeň zarobil nejaký ten groš; ale následkom odporných, proti mne namierených modlitieb a
pre celú tú náboženskú komédiu, uviazol som v nezdare. Nech sa prepadnem!“ riekol Cruncher,
ktorý sa cez celý ten čas obliekal, „keby len nebolo toho modlenia, veď táto bezbožná osoba
bola príčinou toho nešťastia, ktoré mňa, úbožiaka, ale statočného živnostníka, stíhalo
minulý týždeň! Syn môj, mladý Jerry, obliekaj sa a kým si ja očistím topánky, striehni
očami matku a ak zbadáš to najmenšie, zavolaj na mňa. Lebo, vravím ti, (obrátil sa zase na
svoju ženu,) „nechcem, aby si to zase robila. Celý som utrmácaný, ako koč fiakristu, som
ospalý ako ópium, moje údy sú natoľko pretiahnuté, že keby ma nebolely, nevedel by som,
ktorý patrí mne a ktorý druhému, a predsa mám prázdne vrecká; a mám ťa v silnom podozrení,
že od rána do večera nerobila si iné ako, že si mi prekážala v tom, aby mi niečo kvaplo do
vrecka a mne sa to voskrz nepáči, ty obluda! A ty čo na to?!“Hundrúc na dodatok také výrazy ako: „Ah! áno! A ty vravíš, že si nábožná. Ty by si sa
nechcela stavať proti záujmom svojho muža a syna, pravda? Vskutku nie?“ a krešúc iné
sarkastické iskry z brusového kameňa rozhorčenosti, Mr. Cruncher zase sa dal do čistenia
obuve a do všeobecných príprav k dennému zamestnaniu, kým jeho syn, ktorý mal na hlave
jemnejšie bodliaky a ktorého mladé oči práve tak blízko ležaly vedľa seba ako otcove,
poslúchnuc rozkaz, pozoroval matku a s času na čas veľmi vzrušil úbohú ženu tým, že zo
svojej spacej komôrky zavolal tlmeným hlasom: „Zase chceš kväčať, mati. — Halló, otec!“ a
keď takto bez príčiny urobil hluk, vyrútil sa s neúctivým úškľabkom.Mr. Cruncher, keď si sadol ku raňajke, ešte vždy bol zlej vôle. Hrešil ženu s
mimoriadnou rozhorčenosťou preto, že sa pomodlila.Žena mu vysvetľovala, že „si vzdychla len o požehnanie.“„Nerob to!“ riekol Cruncher poobzerajúc sa, akoby bol očakával, že pod vlivom ženiných
prosieb zmizne so stola bochník. „Nechcem, aby si mi modlitbou odlúdila skyvu so stola. Buď
ticho!“S mimoriadne červenými očami, ako by bol celú noc trávil v spoločnosti, ktorá sa
nerozišla v najlepšom poriadku, Jerry Cruncher, skôr pohltal ako zjedol svoju raňajku,
vrčiac nad ňou, ako štvornohý obyvateľ nejakého zverinca. Okolo deviatej uhladil koľkosi
svoju načepírenosť a s takým úctyhodným a obchodným zovňajškom, akým len mohol zakryť svoje
prirodzené ja, pobral sa za svojím denným zamestnaním.Nebolo ho možno nazvať zrovna živnosťou, napriek tomu, že on sám s úľubou menoval sa
„statočným živnostníkom“. Jeho celým imaním bola drevená stolica, ktorú si urobil z
leňošky, odrežúc jej dolámané operadlo, túto mladý Jerry, kráčajúc po boku svojho otca,
každé ráno zaniesol pod oblok bankového domu, ktorý stál v bezprostrednej blízkosti
Temple-Baru, tam vrhli pod ňu hrsť slamy, ktorú potiahli z prvého okoloidúceho voza, aby
chránila nohy pred chladom a vlhkosťou, takto si pripravili denné táborisko. Mr. Crunchera
na tomto stavišti vo Fleet-street-e a Temple poznali práve tak dobre, ako aj Bar, obidvaja
vyzerali nebárs dobre.O trištvrte na deväť už bol na mieste, ešte vždy dosť včasné, aby mohol zdvihnúť svoj
trojrohý klobúk pred najstaršími pánmi, ktorí šli do Tellsonovej banky. Jerry zaujal svoje
stanovište v toto veterné, marcové ráno, mladý Jerry stál pri ňom, ak len nezevloval niekde
v okolí Baru, kde duševným i telesným trýznením krivdil okolo idúcim chlapcom, ktorí boli
dosť malí, aby zodpovedali jeho milej záľube. Otec a syn boli si krajne podobní, hľadiac
ticho na rannú premávku Fleet-street-u, ich hlavy boly tak blízko vedľa seba ako ich oči,
takže sa ponášali nápadne na pár opíc. Túto podobnosť nezmenšovala okolnosť, že starší
Jerry zvykal a vypľúval slamu, kým oči mladého Jerryho nepokojne pozorovaly otca a jastrily
po všetkom, čo sa dialo na Fleet-street-e.Jedon zo sluhov Tellsonovho závodu vystrčil z brány hlavu a zavolal:„Potrebný je posol!“„Hurrá, otec! Skorý obchodník. Pre začiatok stačí!“Dajúc otcovi „s Bohom“, mladý Jerry sadol si na stolicu a prevezmúc dedictvo, slamu,
ktorú žvýkal jeho otec, premýšľal:„Vždy ich má hrdzavé! Jeho prsty sú stále hrdzavé!“ hundral mladý Jerry. „Kde len
naberie môj otec vždy toľko tej železnej hrdze? Tu predsa nezhrdzavie!“
|
Dickens_Povest-dvoch-sidelnych-miest-Kniha-druha-Zlate-vlakno.txt
|
1Bolo to začiatkom februára roku — ťažko ho dľa čísla udať — ostatne rok ako rok; teda
začiatkom februára to bolo, dobre v prvej polovici, keď žiaci nižších gymnaziálnych
tried veľkorevúckej školy[1]behali sem a tam po uliciach ako splašení, nesúc v ruke akýsi papier a živo
medzi sebou rokujúc. Nuž nestalo sa nič ani zlého, ani epochálneho — darmo tajiť, že by
to bolo zas dačo obyčajného: nie, bolo to i pre nich i pre celé mesto veľmi dôležité.Páni profesori, ináč učbári, vydávali polročné vysvedčenia!A deň ten stal sa mladším študentom sviatočným dňom, snáď tak trochu ako dňom súdnym:
rozdelil ich na dve veľké skupiny — jedni zostali „na pravici“ a tí druhí „na levici“.
Ale i tieto skupiny vykazovali odtiene, počnúc od eminens až po sekundu.[2]Bol to deň dôležitý. Jedným priniesol radosť, iným žiaľ, jedným splnenie,
iným sklamanie nádejí, jedných povýšil, druhých zahanbil, jedným duševné uspokojenie,
iným otriasol svedomie až do základu.Málo, veľmi málo tých, čo sú úplne spokojní, veselí, uveličení. Každý má svojho —
moriaka, každému sa čosi nepáči: a všetci toto neuspokojenie pripisujú profesorom. Veď
vieme, akí sú profesori v očiach žiakových nespravodliví! ,Veď, konečne, kto by
prepadol, keby profesor nedal sekundu?‘ rozumuje šuhaj, ktorý nesie vo vysvedčení
machuľu. ,Ale on dá, hoci ho nik nenúti — taký ukrutník!‘ Tí zas, čo nesú samé
eminencie, sú nespokojní pre iné príčiny. ,Prečo má Ondro z histórie eminens? Vari ju
tak vie ako ja! Alebo Jožo z matematiky — číra, čistá nespravodlivosť!‘ Boli by
najradšej, keby celá trieda sprašťala, len oni aby boli na rumoch obstáli.Ale čo s tým drobizgom, chamradinou! Hľa, tu ide Miško Jahoda a Ferko Putoris, oba už
z vyššieho, a síce Miško Jahoda už oktaván a Ferko Putoris septimán. Miško Jahoda, keď
mu pozrieme tak na šaty, oblečený je chudobne, ale čistota vľúdne usmieva sa z neho; v
pohyboch javí sa istá elegancia, akoby hovoril: ,Hej, keby ja mal iné šaty, veď by sa ja
vedel nosiť!‘ Ferko Putoris má šaty z dobrej, mocnej látky, preto snáď sú také krátke,
že ich nezdolel ešte zodrať. Je vysoký a tenký, hlava naklonená dopredu, akoby ju slabý
krk nevládal na väzoch držať dorovna. I pohybuje sa nešikovne, neobzerá sa na nikoho,
akoby si myslel: ,Čo je na mne, nedbám; o ľudí sa nestarám. Čo je vo mne — to je moja
vec.‘Idú tiež od triedneho učbára, ale vysvedčenia nenesú v ruke; položili ich nedbalo do
vrecák. Vydávanie vysvedčení nepovažovali už za nič sviatočného, ani neobyčajného: behom
štúdií im i to zovšednelo. Celkom uspokojení kráčajú, vykonali svoju povinnosť. Rodičia
nemajú sa prečo zarmútiť, skôr potešiť sa môžu. Ich tlačí iná starosť.„Fero, prikrútil si starej? Vieš, bielizeň potrebujeme.“„Povedal som jej…“„Povedal!“ okríkol ho podráždený Jahoda. „Povedal! Čo je to? To sa jej malo dokonale
prikrútnuť. Vieš, aká je!“„Ale, prosím ťa, čo dojedáš do mňa, a sám jej nepovieš? Ale vždy len ja? Treba oleja —
Fero, staraj sa; treba to — Fero, choď! Dakedy by si mohol i ty!“Jahoda zastal a pozeral ostro na Ferka. Ferko tiež zastal, chcel ho tiež premerať
zrakom, ale jeho oko nemohlo sa zabodnúť na jeden predmet; blúdilo po červenej Miškovej
tvári.„Vieš, mal by byť už raz tým rečiam koniec; čo sa samo sebou rozumie, to je faktum:[3]škoda sa nad tým priečiť. Keď som ja bol septimánom, vtedy…“ a tu Miško
zastal, akoby chcel premerať tú nesmiernu časodobu, ktorá odvtedy minula.„Nuž čo, keď si bol? Veď to bolo len vlani, neminulo od tých čias sto rokov!“„Nejednu krúpu zješ, kým budeš tam, kde som ja.“„Jeden rok — nič viac. Dajsamibože!“„Jeden rok — počúvaj, čo ti poviem! Jeden rok: to je tristo šesťdesiatpäť dní, rátam
rok obyčajný, i v tom ti idem po srsti. Tristo šesťdesiatpäť násob dvadsiatimi štyrmi —
dostaneš hodiny, násob to šesťdesiatimi, dostaneš minúty, a násob ešte raz
šesťdesiatimi, dostaneš sekundy — uvidíš, koľko je to sekúnd! A v každej sekunde môžeš
dostať sekundu, čert nespí… Vieš, aký je žiacky život! A posito,[4]že rok prešumí ponad hlavu bez zlých prípadností — dožiješ do takto roka a
budeš tam, kde som ja; ale kde som ja dnes, dnes, zachovaj si to: kde som ja dnes, a nie
kde budem na takto rok! A to je pre teba hrozne smutné, ale nepodvratné faktum. To je
ten kolosálny rozdiel! Koľko ubehneš ty, toľko ubehnem ja, a rozdiel bude vždy ten istý.
Vysvetlím ti to ešte názornejšie. Predstav si matematickú progresiu, kde diferencia je
len jedno — poviem ti taký rad členov: päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať atď. Ty si
sedem, ja som osem. Pridaním jedného dostaneme nasledujúceho člena. Ty budeš osem — ale
myslíš, že ja tak ostanem? Nie, braček, mne tiež treba pridať jedno — ja budem deväť. Ty
osem, ja deväť, a zas len rozdiel jedno! A tak to pôjde ad infinitum:[5]tebe je súdenô mňa naháňať, večite naháňať, ale nikdy ma nedohoniť…“Ferko už možno zabudol, o čom je reč: kráčal mlčky po boku priateľovom.„No, čo na to povieš? Pochopil si už konečne?“„Čo? Á — to! To je pýcha; nič iné ako pýcha. Ostatne, prišiel som k presvedčeniu, že
nehodno s vyššími sa vodiť…“„Vidíš, u teba je to tiež pýcha, že nechceš uznať moje prednosti ako vyššieho: ale
povedomý si svojich oproti nižším. Vodil by si sa najradšej s kvintánmi. Prečo? Aby si
im mohol tak vyvodiť ako ja tebe — a to je tiež pýcha!“Ferko neodpovedal, kráčal zas mlčky po boku Miškovom. Miško si pomyslel: ,Šuhaj mlčí —
porazil som ho.‘ A vykračoval si ozdobno, pozerajúc na svoje malé nohy. ,Bude sa mi
hnevať,‘ a ukradomky pozrel na priateľa; ale nevidel na jeho tvári hnev, len obvyklú
zadumanosť.Miško uspokojil sa, ostatne nemal sa prečo báť — podobné šarvátky prichodili medzi
nimi každý skoro deň a nemávali žiadnych následkov. Veď zo skúsenosti vieme, čo za
rozdiel vidia študenti medzi klasou a klasou, a smejeme sa im, že aká to malichernosť! A
ono i v živote je tak. I tam tie isté klasy, oddiely, kasty; lenže tvoríme ich dľa
majetku, dľa postavenia, dľa vlivu nahor lebo nadol, dľa obratnosti jazyka a konečne —
dľa veku, pričom i jeden rok často padne na váhu, práve ako u gymnazistov.Miško a Ferko boli vzdor tomu dobrí priatelia. Bývali na jednej hospode, mali spoločný
stôl i spoločnú poličku na knihy i atrament i papier; čo bolo Ferkovo, to bolo i
Miškovo. Naopak by to sotva bolo možno obrátiť, lebo Miško bol veľmi chudobných rodičov.
Že by to malo byť ináč, Ferkovi nikdy nenapadlo, ani jeho rodičom: boli takrečeno z
jednej dediny. Ferkov otec bol v matkocirkvi[6]učiteľom a spolu regenschorim, Miškov tiež učiteľom, ale len v susednej fílii[7]— teda takzvaný praeceptor. Ich otcovia boli dobrí spolu, ani si neonikali,
ako to býva medzi rechtormi a len praeceptonmi. Putoris-rechtor často pripustil za organ
filiálneho Jahodu, ktorý tiež vedel zahrať, ba, ako cirkevníci tvrdili, dobre zahrať,
lebo stačil hrať i na celom organe, že až múry triasli sa na kostole, kdežto Putoris
rechtor nemal vraj toľkú teľvládu v prstoch, a preto hrával len potichučky. I Pán Boh
ich rovnoprávne požehnával, keď nie v inom, teda v tých najdrahších pokladoch — v
dietkach. Napríklad nepožehnal Putorisovi dľa proporcie[8]v dôchodku dvojčatá, ale jediného syna, tak ako filiálnemu Jahodovi.Keď chlapci podrástli, po nedeliach schádzavali sa u Putorisov, kde býval každú nedeľu
obed i pre filiálnych zo školy. Pozdejšie Putorisov Ferko bol daný k Jahodovi trochu na
edukáciu, lebo pán rechtor mal i gazdovstvo, mnoho pohrebov a valedikcií:[9]nemohol syna tak privierať ako Jahoda. A Ferko rád býval vo fílii, hoci sa
tam tak dobre nevarilo ako u nich, ale mu bolo predsa lepšie, lebo mu tam viac
povoľovali. Zvlášte ho zanímal starý klavír, ktorý mu dovolili otvoriť a búchať po
kostených klávesoch. Pán Jahoda bol široko-ďaleko známy pre tento klavír; to bolo
najcennejšie dedičstvo po otcoch. Prechodil z otca na syna, až sa stal jeho majiteľom on
sám. Jahodovci sú stará rodina učiteľská: čo Jahoda, to muzikant. Nie div, že Jahoda
priateľovmu synovi žičil tej radosti búchať po klávesoch, ba naučil ho zahrať do c:
„Kohútik jarabý…“Ale tu milý Putoris dozvie sa, čo milý synátor u Jahodov stvára. Vzal ho hneď domov a
nepustil viac do fílie.Jahoda cítil sa trochu urazeným a v nedeľu inter pocula interpeloval[10]priateľa.„Nie, braček, nemáš si čo na nos brať. Ja chlapčiska ta nepustím, kým bude u vás
klavír.“„Klavír? A kdeže má byť?“ pýta sa udivený pán Jahoda.„Vyhoď ho v čerty. Ta na pôjd, alebo do sypárne!“Pán Jahoda nemohol dlhú chvíľu prehovoriť slova.„Vyhodiť — takú pamiatku! Môj starý otec učil sa na ňom, môj otec — Pán Boh ich osláv!
— ja… bude sa učiť môj syn, jeho syn…“„A čo chceš mať zo syna?“„Čo chceš mať — to je otázka!“ zhrozil sa Jahoda. „A čo by chcel mať? Viceišpánom
nebude… musí byť rechtorom. Pravda, iným by ani nebol ako rechtorom. Nech mu núkajú
stolicu Dávidovu,[11]a on si len sadne do katedry školskej; my sme už taký rod, upriamený na tú
školu. Jahoda ti inším nebude. Poodtínaj mu prsty, a prsty mu narastú, a on bude zas len
organovať.“Pán Putoris chodil izbou a púšťal celé oblaky dymu. Bol rozčúlený.„A aká ho je škoda — toho tvojho zurvalca; tak ho zakopať! Lebo čo je náš stav?
Morovisko! Kvílení a škrípání zubů! Máš pol druha sta detí — voňaj, tráp sa, rob s nimi,
čo chceš! V zime sadni za organ a preberaj po studených klávesoch! A uznanlivosti nikde.
Sedliak sebe neráta: koľko cez hriešny hrtan preženie, koľko na procesy vyhodí, koľko na
márnosť všakovú ženám oferuje; ale keď príde rechtor po plácu: božeuchovaj o zrniečko
viac! I menej ti dá, i planšô ti dá, i všetko ofrfle. Taký je sedliak. Choď sa
požalovať, farár mrdne plecom a myslí si: ,Dobre, tak ti treba, rechtorisko! Keby ti
popravili, bol by si rohatý!‘ Vidíš, pracuj potom… Nech, človek si odbaví povinnosť a má
pokoj… Dáko len dotrpíme, my starí. Ale aby si i syna zahrdúsil — quod non![12]Ten by ma do smrti preklínal. Čo sa mi hneď na kolomaž rozleje, ale ho za
rechtora nedám!“Jahoda vstal zo svojho miesta a vytrčil prst proti kolegovi, akoby ho chcel preklať.„Taký si ty rechtor! Máš ty krivdy! Prizri sa len v zrkadle: podhrdlie máš ani bravec
— nehodno primeriavať — i okrúhly si, chvalabohu. A ty sa vydávaj za mučedlníka! V
ktorom stave by ti tak žírilo? Ale to sa len zemianska krv v tebe ešte búri: ľahko žiť,
voziť sa, nič nerobiť, pána hrať… Na vinici Pánovej ti to, pravda, nedajú… Ani si nie
súci na ňu, pri svojej pýche a nadutosti a — lenivosti… Obzerať sa za druhými, koľko tí
robia: len aby si ich pre pána boha o jeden côlik nepredbehol a o slamku viac
nepreložil, ako treba. Keď ťa nik nevidí — postojíš na úvratiach… Z vlastného popudu, z
horlivosti, zaujatosti nič nevykonať, čakať, kým ti rozkážu, prikrútia, pohrozia… A keď
je pláca ako práca, ba hojnejšia ešte ako práca — hundrať na nevďak, robiť sa
mučedlníkom: to je duch Kristov? To je duch satanášov!“Putoris hundral pod fúzom, chodil po izbe a — obrátil taktiku.„Dobre; pravda je, ja som rechtor planý — uznávam, planý. Ale pozrime iných — tak hneď
ty! Veď ty by si mal byť, dľa svojich zásluh, v meste. Peniazmi by ťa mali obsýpať, a čo
vidíme?“„Ja? Nuž ono je všakove; ale čo som ja? Najnehodnejší zo všetkých, a predsa mám čo
jesť, ľudia mi uznajú, a mám i úctu u každého. Keby som bol v meste, každý by len
zazeral, alebo spoza pleca hľadel na mňa, a tu v dedine ma bečeľujú. A keď zomriem, zas
mi syna vyvolia, a vidíš, budeme zas spokojní; a Boh ani nám nedá zahynúť, keď sa nám
často i krivda stane.“Tu sa zas pomerili, priateľstvo zostalo bez štrbiny, ale každá stránka zostala pri
svojom. Chlapcov vystrojili do Revúcej, Miško zo štvrtej mal vstúpiť do semeniska učiteľského.[13]Ale chlapec nabral sa kdesi inými náukami, o učiteľstve nechcel ani počuť.
Jahodu prehovorili ľudia, aby syna nesilil. Chlapec mal samé eminencie — príliš nadaní
ľudia sú vraj planí pedagógovia. Ešte s nadanými žiakmi si poradia, ale tupé hlavy sú im
protivné. A pritom vždy ten istý predmet rozoberať, jednu učebnú látku podávať za roky a
roky až do smrti — to je martýrstvo, to zdolie len duch usadlý, menej vnímavý. Nestáli a
vrtkaví zunujú všetko, čo sa opakuje, a považujú stav svoj za neznesiteľný. Jahoda
popustil, ale len zdanlive. ,Dobre,‘ pomyslel si. ,Nech si vyštuduje gymnázium, pošlem
ho i na teológiu — veď sa v ňom prebudí iná túžba. Hľa, starý otec tiež rovno z
kandidatika sadol do školskej katedry.[14]I on vráti sa časom k povolaniu otcovmu, keď zmúdrie.‘Miško a Ferko došli na takzvaný byt. Takzvaný preto, že to bola kedysi komora, v
ktorej držiavali sa zemiaky, kapusta a podobné veci. Ešte vidno v kúte jamu, doskami
zakrytú, kde zimovával ten dar boží. Časy sa, pravda, zmenili. Zemiaky presťahovali sa
inde, na ich miesto prišli páni študenti. A pani Kuarková, domáca pani, veľmi si
zakladala na tomto kútiku. Žiadala zaň päťadvadsať rýnskych, a to striebra, a len ako po
známosti, i to na moc jednania, pustila ho za dvadsať. S bytom dávala okur a ohrev,
prala šaty, riadila izbičku a každý týždeň varila svojim kvartieľnikom a ich kamarátom
halušky s bryndzou, kde musela doložiť zemiakov i soli, koľko sa vyhľadávalo. A ona i
splnila na čo sa raz podobrala. Cítila k nim náklonnosť materskú, a viem iste, že keď
opustia túto izbičku a vychodia školy, že pani Kuarková nejednu slzu preleje za nimi. I
teraz musí povzdychnúť, keď na to pomyslí, a položí svojim deťúrencom-nebožiatkam do
izbičky na stôl, čo dobrého navarila alebo napiekla.„Nénika, máme košele?“ zvolal Miško, ako vošli do pitvora.Z prednej izby vystúpila mohutná postava ženská, dobre už v rokoch, ale červená a s
podkasanými rukávmi.„A akože — máte!“ odpovedala hrdo a vošla prvá do izby.Na posteli ležali košele. Miško skúmal ich znaleckým okom. Domáca sa usmiala.„Vidíte — krochmálené! Keď pôjdu na tot[15]bál, myslela som si, vykrochmálim im košele, a vykrochmálila som.“Oba páni študenti nevedeli sa nadívať na ne. Goliere i manžety stáli ani zamrznuté.
Ferko bol uveličený — toto bude mať prvý raz škrobené košele. Miško tiež sa bol tešil,
ale skutočnosť nezodpovedala ideálu, ktorý si bol utvoril o tvrdej košeli. Neboli ani
tak biele, škrob sa popripekal pod rukou neskúsenej práčky a ponechával mnohé škvrny na
golieri a manžetách.„A kedyže pôjdete?“ pýtala sa pani Kuarková.„O hodinu; voz už iste čaká…“Oba priatelia preobliekli sa čo do najlepších šiat. Miško prevesil si novú mašľu,
práve dnes kúpenú. Do kapsičky, ktorá s Miškom už päť stolíc presuplikovala,[16]vložili čisté košele a šatky a vybrali sa. Miško niesol kapsuľu, Ferko pod
pazuchou husle so sláčikom. Pani Kuarková vyprevadila ich až na ulicu a hľadela za nimi.[1]žiaci nižších gymnaziálnych tried veľkorevúckej školy—
ev. a. v. veľgymnázium v Revúcej (Gemer) bolo jedným z troch slovenských
gymnázií, ktoré účinkovali dvanásť rokov (1862 — 1874) a významne vplývali na
kultúrny vývin slovenského národa. Slovenskí vlastenci — zakladatelia a
podporovatelia tohto gymnázia sa usilovali získať do gymnázia čo najviac
roľníckych chlapcov, národne ich uvedomiť a vzdelávať. Chudobnejším sa dostávalo
i hojnej hmotnej podpory. Vládnuca trieda v Uhorsku pri perzekúcii slovenských
národnostných snáh gymnázium roku 1874 zatvorila. Dej novely je zaradený do
krátkeho obdobia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867). Kukučín poznal pomery na
gymnáziu z čias vlastných štúdií (1871 — 1874).[2]od eminens až po sekundu— (z lat.) od výbornej známky až
po najhoršiu[3]faktum— (z lat.) skutok, udalosť, pravda[4]posito— (lat.) dajme tomu[5]ad infinitum— (lat.) do nekonečna[6]matko-cirkev— samostatná evanjelická cirkevná obec s
farárom a rechtorom (učiteľom), ktorý je zároveň i regenschorim
(organistom)[7]fília (dcéro-cirkev)— cirkevná obec, prifarená k
matko-cirkvi, nemá vlastného farára, len préceptora (učiteľa)[8]proporcia— (z lat.) miera, vzťah[9]valedikcia— (z lat.) rozlúčka s mŕtvym[10]inter pocula interpeloval— (z lat.) pri poháriku, pri
zábave žiadal vysvetlenie[11]…stolica Dávidova— Dávid (1055 — 1015 pred n. l.),
slávny izraelský kráľ a zakladateľ ríše; stolica Dávidova tu znamená kráľovský
trón[12]quod non— (lat.) čo nie, čo nech sa nestane[13]semenisko učiteľské— škola pre výchovu učiteľov, ktorá
bola pri revúckom slovenskom gymnáziu v rokoch 1868 — 1874[14]z kandidatika sadol do školskej katedry— (z lat.) po
skúške, ktorú skladali študenti na nemeckých univerzitách pri štúdiu teológie,
stal sa učiteľom, teda ďalej neštudoval[15]krochmálené!… tot…— (náreč.) naškrobené!… ten; Kuarková
hovorí gemerským nárečím[16]suplikovať— (z lat.) chodiť vyberať príspevky pre
chudobných študentov
|
Kukucin_Mlade-leta.html.txt
|
Obrázky zo Slovenska1896[1]Nebudem vás nudiť opisovaním hraníc, v obvode ktorých slovenský národ býva; ani nechcem
uvádzať nie vždy spoľahlivé štatistické dáta o počte Slovákov. Dostačí spomenúť, že kto
neďaleko staroslávneho Devína pri Prešporku prekročí hranice Uhorska a očakáva už tu územie
maďarských púst s čikóšmi, lietajúcimi na švihkých koníkoch, veľmi sa zmýli; lebo kroj a
reč prezradí mu Slovákov. Len Prešporok, hoci školy a úradníctvo sú tam maďarské, je mesto
prevažne nemecké, ale ani Slovák sa v ňom neztratí; lebo smelo môžem tvrdiť, že polovica
obyvateľstva rozumie slovensky. Cestovateľ môže celú severo-západnú čiastku Uhorska
pochodiť, všade vidí samé slovenské obyvateľstvo, od nepamäti toto hrbaté, alebo vrchovité
územie obývajúce, a mestá, hrady, dediny, vrchy, doliny, rieky, potoky, hory a každý kameň
a každá hruda nosia slovenské mená, na dôkaz toho, že nie sme v tejto krajine nejakí
votrelci, ktorí by sa len tak po jednom alebo po hlúčkoch boli, akoby ukradomky, s batôžkom
a palicou v ruke tu pousádzali, alebo vyhladovelí a skrahlí vliezli sem, ako v zime jež do
zajačej diery, ktorý, keď sa zohrial, počal sa nadúvať a svojho hostiteľa, zajaca, z
vlastného jeho príbytku vypichal a vyhnal. Tým ježom nebol Slovák nikdy, ale skôr takým
zajacom. Zato ale poslovenčených niekdy maďarských a nemeckých obcí je značný počet; lenže
to vtápanie sa cudzích živlov v slovenský nedialo sa násilne, ale postupom času samo od
seba. Pravda, že i nejedna obec slovenská na rečovej hranici, alebo obkolesená Maďarmi,
časom sa pomaďarčila, a tam aj z posledného svojho útočišťa, z chrámu, slovenčina vystala,
a to v taký čas, keď systematického maďarčenia nebolo.V Bielekovej, r. 1837 po nemecky vydanej štatistike Uhorska, na stranách 388 — 9, hoci
nie vo všetkom verne, ale zaujímave, takto sa charakterizuje ľud rozličnej národnosti
tohoto kráľovstva:„Rusín sa ustavične dohaduje, a Žid sa neprestajne pravotí. Maďar je hrdý, keď môže na
peknom koni jazdiť; Slovák, keď sa môže s veľkým pánom dôverne poshovárať; Nemec, keď ako
obecný rychtár trstenicu nosí; Román, keď môže blýskavou valaškou šermovať; Rusín, keď sa
mu cti duchovného stavu dostane; Žid, keď môže od sedliaka role árendovať; Cigán, keď si v
červených nohaviciach vykračuje.Keď chce Maďar alebo Slovák niekoho obolstiť, vtedy ho vychvaľuje; Nemec mu ponúka svoje
služby; Román ho ubezpečuje o svojom priateľstve; Rusín sa stavia hlúpym; Srb pozorným; Žid
sľubuje zlaté hory a Cigán stvára žarty.Keď sa Maďari pohnevajú, dobijú sa do krvi; Nemci vyhrážajú a kričia; Horvati zlorečia a
preklínajú; Rusíni sa opľúvajú a šticujú; Slováci sa bijú päsťami a zauškujú; Cigáni si
tváre škrabú; Román je vstave protivníka zabiť, Žid ale vreští a dá sa na útek.Maďar kradne najradšej dobytok, obzvlášte kone, Slovák potraviny, Rusín železo a remeň,
Román peniaze, Nemec ale neviaže sa na žiadne jednotlivosti.Že Slovák nekradne, chráni sa krádeže preto, lebo ju za hriech pokladá; Rusín, že sa
pokuty bojí; Maďar, že nemá práve chuti ku krádeži; Nemec, že sa mu nedostáva príležitosti.
Hrubšie zločiny sú medzi Maďarmi a Románmi omnoho častejšie, než medzi Slovákmi, Rusínmi a
Nemcami.“Táto porovnávajúca charakteristika je síce veľmi povrchná a nedostatočná, ale obsahuje
predsa aj vzácne zrnká pravdy, lenže za našich časov v mnohom potrebuje opravy, lebo sa od
60 rokov pomery valne premenily. Keď, na príklad, podľa svedectva Bielekovho, pred 60 rokmi
Žid bol hrdý, že môže sedliacke role árendovať, dnes sa vec má tak, že bezmála polovica
majetkov nehnuteľných je v držaní Židov, a to nielen sedliackych, ale aj zemianskych a
magnátskych. Ale koľkým bremenom dlhov sú ostatné pozemky gruntoknižne obťažené, to uhádnuť
nemožno.Veľmi dobre charakterizuje maďarskú pohodlnosť nasledovná anekdotka. V nedeľu popoludní
vybral sa Maďar k bitke do krčmy; a keď už bol medzi dvermi, zavolala naňho žena: „Nuž, a
palicu si neberieš so sebou?“ Načo jej muž povedal: „Však ten bude mať palicu, s ktorým si
začnem.“ Slovenskú však, často nemiestnu pokoru a prehnané dobráctvo zase iná anekdota nám
znázorňuje. V revolučnom roku 1848 vystrojil sa Slovák na dolniaky. Na ceste stretol tlupu
ozbrojených gardistov, ktorí ho chytili a pýtali sa ho: „Čo si? kto si?“ A keď im
odpovedal: „Ja som Slovák,“ oborili sa naňho a vytĺkli ho. Slovák sa ubieral ďalej, až
postretol zase tlupu ozbrojencov, ktorí ho lapili a pýtali sa ho: „Šta si ty?“ Slovák si
myslel, že keď sa zatají, ujde bitke, teda povedal: „Ja som Maďar.“ To však boli Srbi, a s
nadávaním: „Madžarina, crna psina!“ chudáka Slováčika natĺkli. Šiel zase ďalej a tam ho
zase polapilo cisárske vojsko, a keď sa ho kaprál spýtal: „Čo si ty?“, nastavil mu Slovák
chrbát a povedal: „Ani sa nepýtaj, len bi!“Akokoľvek som svojmu ľudu, súc krv z krvi jeho a kosť z kosti jeho, z celého srdca
oddaný, s ním ustavične a milerád obcujem, nemôžem zatajiť aj jeho slabé stránky; lebo ako
každý človek, aj každý národ je podivná slúčenina dobrých a zlých, pekných a špatných
vlastností, ktoré len slepá láska a nenávisť nevidí. Ani Slováci v tomto ohľade netvoria
žiadnej výnimky.Slováci úrodné roviny obývajúci, priemerne majetnejší a práve preto aj pohodlnejšie
žijúci, menujú v hornatom kraji obydlených opovržlive Horniakmi a radi sa im vysmievajú, že
len ovsený chlieb jedia. Dedinár menuje kopaničiara pohrdlive „Horanom“, akoby ľud, v
chalúpkach medzi horami roztrúsených bývajúci, ani nezasluhoval, že by ho dedinár za seba
rovného považoval. Za to zase po dedinách roztrúsení remeselníci, ktorí sa od roľníkov
ničími nelíšia, ledaže rúcho, meštianskemu podobné, nosia — pokladajú sa za čosi lepšieho a
dokonalejšieho, než prostý, čo ako statočný a rozumný roľník. Ale mešťanček, i toho
najbiednejšieho hniezda, svysoka hľadí na dedinára. A tak to ide postupne. Pýcha je lacný
tovar a býva nielen v kaštieľoch, ale aj v najbiednejších chalupách a oblieka sa nielen v
hodváb a šarlát, — ale aj v handry. Taká lačná pýcha poznať sa dáva aj po sháňaní sa za
titulmi. Ešte pred 50. rokmi aj bohatí zemskí páni svojimi poddanými oslovovaní boli
„urodzenými pánmi“, a nebolo počuť, aby ľud kňazovi iný titul bol dal, ako „pán otec“ alebo
„pán tatík“. Teraz, keď mnohé panské rodiny celkom upadly, nedostatok majetku nahradzujú si
tým, že si nárokujú, aby boli titulovaní „veľkomožnými pánmi“.Drobné zemianstvo, akého je na Slovensku mnoho, je v Čechách čosi neznámeho; lebo tam
nebolo a niet zemianskych obcí, ako v Uhrách. Od r. 1848 toto drobné zemianstvo veľmi
upadlo na majetnosti a už len veľmi málo sa delí od nezemianskych roľníkov. Málo je dedín
na Slovensku, kde by nestál aspoň jeden úhľadnejší dom majetnejšej zemianskej rodiny, v
ktorom býval zemský pán, ktorému poddaní sedliaci do roku 1848 pozemky zadarmo obrábať a
isté poplatky odvádzať povinní boli. Od krátkych rokov veľká väčšina takých panských
„rezidencií“ — ako sa hrdo nazývaly, hoci daktoré len väčším chalupám boly podobné — prešla
do vlastníctva špekulatívnych Semitov, a synkovia takých upadlých panských rodín odkázaní
sú na rozličné menšie stoličné a obecné úrady a úradíky, aby sa ako tak vyživiť mohli. Raz
som sa shováral so staršími roľníkmi a vyslovil som svoje poľutovanie nad tak rýchlym a
hromadným úpadkom majetných kedysi panských rodín. Tu ma prekvapil jeden vtipný roľník
poznámkou: „Veď to ani ináč nemôže byť; lebo naši páni tak robili, ako kočka.“ „Nuž,“ reku,
„ako?“ „Nuž tak,“ povedal môj bedlivý pozorovateľ, „kočka sviecu zje a sedí potme; a naši
páni statky premrhali a sedia v biede.“ Zakiaľ zemani daní neplatili a poddaný ľud im
zadarmo musel robotovať a zemani neznali nákladných pôžitkov, zábav a čo sa všetko pod
strechou týchto slov ukrýva, dalo sa im žiť voľne po domácky, a pohostinstvo bolo medzi
nimi v kvete.Spomenuté drobné zemianstvo bývalo vždy hračkou v rukách bohatších statkárov; a keď
prišiel čas stoličnej reštaurácie, t. j. obnovenia úradov od podžupana až po boženíka alebo
komisára, vtedy sa zemianstvo celej stolice rozdelilo na dva tábory, z ktorých každý
svojich kandidátov chcel do úradov dostať. Nielen prázdne heslá, ale ešte viac kŕmenie,
napájanie a hudbami, spevom a tancom zabávanie drobného zemianstva boly na dennom poriadku.
Kedy-tedy sa pánom bratom, — lebo počas reštaurácie „pánom bratom“ tituloval aj najbohatší
zemský pán i najbiednejšieho zemana, ktorý mimo odpisu svojho zemianskeho listu nemal, ani
čo by myš uvliekla, — aj zarečnilo a po pár strieborných dvadsiatnikoch rozdalo, len aby
páni bratia svojho ovivatovaného kandidáta v rozhodnej chvíli v kaši nenechali a k
protivnej stránke neuskočili. Sedliaci sa do tých zemianskych reštaurácií nesmeli miešať,
lebo sedliak mal len to vzácne právo: zemskému pánovi robotovať a platiť, jeho rozkazy
slepo poslúchať a v ostatnom, ako dobrý občan, mlčať. Že sedliaci vtedy nemali práva
hlasovania so zemanmi: to im nielen nebolo na škodu, ale k velikému prospechu, lebo aspoň
neboli vtrhnutí do boja strán a znemravňovaní márnymi sľubmi, pijatykami, verejným kŕmením
a vospustnými zábavami. Teraz už len starí zemani svojim vnukom rozprávajú o tej pochybnej
sláve dávnejších časov. O terajších voľbách snemových vyslancov radšej ani slova nepoviem.Keď som vyššie spomenul, že dedinár nad kopaničiara, dolniak nad horniaka, remeselník
nad roľníka, mešťan nad dedinára, hoci aký kaputoš, ktorý sa čo len trošku školského prachu
nahltal, nad týchto všetkých sa rád vypína aj na Slovensku — tak zase pochvalného
spomenutia zasluhuje slovenské pohostinstvo a výslužnosť, a veľmi zriedkavé sú prípady, kde
by sa nedržali toho predpisu: „Buďte k hosťom prívetiví bez reptania.“ Koľko ráz som s
potešením videl také pekné príklady výslužnosti a vzájomnej pomoci. Tu si chudobný
kopaničiar z hliny nabíja od základu novú chalupu alebo stodolu, a bližší i ďalší súsedia
bezplatne mu pomáhajú a pri veselom rozhovore kyjanicami steny nabíjajú, drevo dovážajú a
krešú, dosky robia a strechu pokrývajú, uspokojac sa s chatrnou stravou a so špetkou tej
rasoviny — ako pálenku nazývajú. Tam zase kus kúpenej alebo na viac rokov prenajatej seči
celý rad pilných robotníkov klčuje, a s vykopávaním, vytínaním a odvlačovaním na hromadu
bukových pňov sa pachorí, aby sa pozemok mohol pokopať alebo poorať a posiať. I v tom si
navzájom bezplatne pomáhajú; lebo keby za tú prácu majiteľ mal platiť, nemal by temer
nijakého úžitku z toho pozemku.V páde akéhokoľvek nešťastia, či ohňa, či povodne, aj bez volania a prosenia pomoc sa
rýchlo dostaví, aby, čo sa zachrániť dá, sa zachránilo a väčšiemu nešťastiu predišlo. — V
nemoci postaveného nielen najbližší pokrvní a priatelia, ale aj známi navštevujú, lepšími
pokrmy a nápojami sa mu vďačia, priateľskou prímluvou ho potešujú, lieky radia a snášajú.
Vystretého mŕtveho sviatočne oblečení navštevujú a večer, až hlboko do noci pri mŕtvole
nábožné piesne spievajú a potom ju húfne k hrobu sprevádzajú. Po slovenských obciach sú od
dávna v obyčaji pohrebné cechy s cechmajstrom a dvoma mládky, ktorí občanov na pohreb
svolávajú, máry, umrlčie rúcho a fakle, ako aj zvonenie na mnohých miestach obstarávajú, a
ani mysleť sa nedá, že by mŕtvola najbiednejšieho žobráka, alebo v poli mŕtveho nájdeného
neznámeho človeka bez pohrebnej počestnosti bola len tak do hrobu uvrhnutá a zahrabaná.
Cechmajster musí byť prítomný pri kladení mŕtvoly do rakve a pri tej príležitosti
slávnostnú reč povie; aj po pohrebe je prítomný na kare, a keď si povolaní hostia upili a
koláčov, alebo aspoň syra s chlebom zajedli, zaspievajú nábožnú pieseň a cechmajster ešte
trúchliacim zavinšuje a v pokoji sa rozídu každý svojou stranou. Kedysi také kary musely
bývať omnoho nákladnejšie, než teraz, keď ich vrchnosti prísne zakazovaly. Ako sa za našich
dňov kary odbývajú v južnej Trenčianskej, tie sú také mierne a slušné, že by nebolo na
mieste, keby vrchnosti prísnymi pokutami proti nim brojily; nezadlho ony prestanú samy od
seba. — Všeobecne je vo zvyku, že keď sa rakva spustí do hrobu, okolostojací aspoň hŕstku,
alebo medzi prsty zeme shodia na ňu a ju krížom prežehnajú. To hádzanie hliny na rakvu tak
mi prichodí, ako upomienka na nahadzovanie mohyly na popolnice v pradávnej dobe.Nechvalná vlastnosť ľudu slovenského je, že, majúc príležitosť čo len špetku z cudzej
reči uloviť, už ňou znešvaruje svoju ľubozvučnú a bohatú reč materinskú, a tie cudzie,
obyčajne nerozumené slová vpletá do reči, ako by to boly dajaké klenoty, z čoho často
povstávajú rozkošné nesmysly. Tak mi rozprával raz jeden zeman o statočnom, mne priateľskom
pánovi: „Ach, veru sú ten pán veľkomožný velice zle, lebo boli už ako mŕtvi, bez seba; až
keď im dali šlofrok privoňať, prišli k sebe.“ Môj bodrý zeman počul čosi zvoniť o
„Schlaftrunku“ a on z toho pristrihol podarený, obživujúci liek. Ešte z mojich detinských
časov sa rozpomínam, že aj v kruhoch vzdelanejších to patrilo k dobrému tónu, slovenčinu,
latinčinu, nemčinu, a ak to malo byť veľmi parádne, ešte aj maďarčinu, ako koše s baňami
dohromady miešať, ako by tí ľudia zrovna od babylonskej veže boli pribehli. Aj mňa raz, z
Prešporka od Trnavy pešo domov putujúceho študentíka, keď som sa v Borovciach u rodiny
stavil, sesternica uvítala: „Vitaj! ale si sa, pravda, ermüduval! Niedersetzuj sa!“ No hľa,
reku, ľudia sa hádajú: kde je vlastne to Chalupkovo Kocúrkovo? a ono je aj v Borovciach,
kde husi len na jednej strane pečú! — Lebo v tej veľmi dlhej dedine sú domy len po jednej
strane cesty stavané.Bezzemkov nám, bohužiaľ, s roka na rok pribúda a ľud je prinútený von z domu, hľadať si
výživu. Ešte pomerne najlepšie pochodia tí nádenníci, ktorí odchádzajú na celé leto do
úrodnejších krajov na väčšie panské statky k hospodárskym prácam. Tak si pochvaľujú moji
farníci panstvo Harrachovské v Dolných Rakúsach, kde s nimi české úradníctvo ľudsky
zachádza. Aj na statkoch arcikniežacích v Mošoni si robotníci pochvaľujú. V Pešti však, kde
je príležitosť ľahším spôsobom groš zarobiť, ale ho aj hrdlom prehnať a na podošvách
zodrať, odvyká ľud poľnej práci, dedinský život sa mu znechutí, a ktorý sa domov vráti,
obyčajne si prinesie so sebou aj vyziablu spoločnicu — Biedu. Mladá Bieda vraj ešte človeku
mnoho neublíži, ale stará!V novších časoch vysťahovalo sa mnoho tisícov Slovákov do Ameriky, z ktorých sa len
čiastka vracia občas domov; ostatní však — lebo tomu zabrániť nemožno, keď tam zostanú —
vtopia sa do ľudu amerického, anglicky hovoriaceho, a sú pre náš národ ztratení. Akokoľvek
nám je ľúto, že ľud slovenský uteká z otčiny: v celku predsa nebadať ubúdanie obyvateľstva
tu doma. Ľud slovenský je plodný, a rodiny s 10 až 12 deťmi nie sú zvláštnou zriedkavosťou.
Pred dvoma rokami ubieral sa Bošáckou dolinou húf ľudu slávnostne oblečeného, s hudbou a
spevom; a to vystrojila matka syna a dcéru na sobáš a jedným vrzom dvadsiate dieťa na krst.
A matka tých 20 detí je zdravá ako buk, veselá, robotná, silná, že by som sa ani nejmenej
nedivil, keby o krátučký čas dvoch-troch rokov dohonila tú Angličanku, ktorá nedávno na
otázku sudcovu: koľko má detí? rezko odpovedala: „Pred štvrťrokom pokrstili mi
dvaadvadsiate dieťa: ale to už bol posledný tromf!“Slovenský ľud jeho neprajníci radi vyhlasujú za ľud pijácky, lenivý, nečistý, hlúpy, — a
čo ešte viac takých ľúbezností besná slina komu na jazyk prinesie. Najdú sa, bohužiaľ, aj v
národe slovenskom, ako v každom inom, jednotlivci s takými špatnými vlastnosťami; ale to sú
len výnimky, nie však pravidlo. Že ľud neúrodné kraje obývajúci, kde sa kameň počína a
chlieb prestáva, viac babraných liehovín pije než v krajoch úrodnejších, i toho príčinu
treba hľadať práve len v nedostatku. Veď ten chudobný ľud ani len chleba každodenne nejedá,
len zemiaky, kapustu, pohánku a všelijaké kaše; keď si však za pohár tej besnice vleje do
hrdla, zdá sa mu, že sa posilnil a občerstvil; a keď prešibaný krčmár rád nalieva na úver,
kde netreba hneď platiť: nuž úbožiak ten chodí do špinavej krčmy, sebe, rodine a potomstvu
na zkazu. Zato však tento ľud nezasluhuje opovrženia, ale poľutovania; a kto s ním statočne
smýšľa a dôveru jeho požíva, priateľským slovom, napomenutím, výstrahou, a kde možno,
poskytnutím mu zárobku — mnoho dobrého môže vykonať k jeho mravnému a hmotnému povýšeniu.O lenivosti ľudu slovenského môže hovoriť len nenávisťou zaslepený človek. Ba naopak, je
to ľud veľmi pracovitý a usilovný. Poznám majetných hospodárov, ktorí by si mohli voľne žiť
a iných nechať za seba pracovať, ale oni pracujú v dome a v poli neprestajne. Chudobnejší,
ktorí na leto doma zostali, alebo sami majú roličky, pristanú do výžinku k väčšiemu statku
a pracujú od svitu do pozdného večera a v najväčšej horúčosti, v noci však pri mesiačku
kosia, viažu alebo svážajú svoje obilíčko. Že však aj na veľkých, mnoho míľ od svojho
bydliska vzdialených statkoch Slováci od jari až do pozdnej jesene rok po roku bývajú na
robotách, to tiež svedčí o ich pracovitosti, lebo ťarbavých a lenivých robotníkov by ani
tam nemohli potrebovať. Pravda, že sa kde-tu nájde aj planý robotník, ktorý z výžinku a
mlatby — preto, že všetko hrdlom preženie hneď na mieste, aby bol bez starosti — s prázdnym
vreckom sa domov vráti. Na takých narážajú aj žartovné pesničky, z ktorých jedna znie:Keď ty pôjdeš na Záhorie,len tam hrube nepi,aby ti tam nepobralitvoje mechy, cepy.Bol som ja raz na Záhorí,nedodal som více,len na jedno uvarenietrochu šošovice.Alebo:Idem ze Záhorá,nožky ma nebolá,lež ma bolá plecká,nesem prázné vrecká.(Bošáca.)Že je na horných stranách Slovenska mnoho chudoby, nik sa tomu diviť nebude, keď aj
pozorovať u ľudu zaostalosť v každom ohľade. Od dávnych storočí znášal ľud jarmo
poddanstva, málo odchodnejšieho od otroctva. Všetko, čo len koľko-toľko ovoňalo školy a
kultúru, hneď sa nad ľud povyšovalo a dávalo uhnetenému ľudu cítiť nie lásku, ale moc a
opovrženie, a o vzdelanie jeho temer nik sa nestaral; ba dosť bolo aj takých
ledavzdelancov, ktorí to neradi videli, keď sa sedliak v hodinku odpočinku čítaním
zapodieval. Predtým bolo v móde slovenské rodinné meno si latinčiť, ako by to bolo pre
kňaza, rechtora alebo iného úradníka, latinské školy navštevovavšieho, hanba nosiť meno
slovenské, a ako by také, na latinčinu prebabrané meno bolo dôkazom, že jeho nositeľ v
rovnej čiare pochádza od Romula! Tak sa stal Hudec — Fidicinus, Kováč — Faber, Horčička —
Sinapius a množstvo iných. Ostatne tá pochabá móda panovala aj u Nemcov, ako na to poznáme
nesčíselné príklady. Jeden, tuším spišský, nemecký kňaz menoval sa vlastne Krautundfleisch,
keďže mu to však znelo priordinárne, veľmi učene a čačano si ho pogréčtil, a písal sa
Lachanosarkos, ktoré cifrované meno jeho bodrí nemeckí farníci sotva boli vstave vysloviť.
To bola jalová pýcha učených ľudí, ktorí už aj svojím menom chceli dokázať, že sú čosi
inšieho, než ľud, od ktorého sa delili, ako olej od vody, nie aby sa boli k ľudu s láskou
skláňali a hľadeli ho vzdelať a povýšiť. To bolo tak až do predošlého storočia. V novších
časoch zase stalo sa módou dokazovať vlastenectvo maďarčením si rodinných mien, alebo aspoň
písaním slovenského mena po maďarsky, len aby patričný ukryl svoj slovenský pôvod. Ako
každá móda, keď zavláda a sa rozšíri, a keby bola akokoľvek nechutná a špatná, nebýva
rozumnému dôvodu prístupná: tak je to aj s módou maďarčenia si mien. Keď sa takto ľudia
vzdelaní silou-mocou odlučovali od toho ľudu, z ktorého pochádzali, miesto toho, že by sa s
ním boli za jedno pokladali, nie je div, že zanedbávaný ľud zaostával vo vzdelanosti a sám
na seba odkázaný hľadal a nachádzal v svojich národných spevoch potešenie, v prísloviach
pravidlá múdrosti, v povestiach a podobenstvách zábavu a poučenie, ale aj vedľa svojej
kresťanskej viery a bohoslužby zachovával a húževnato zachováva dosiaľ povery, čary a
zariekania — ako zbytky pohanských časov — a rozličné národné zvyky a obyčaje.Ešte vo veľmi mnohých dedinách slovenských je, jak u katolíkov, tak aj u evanjelikov, vo
zvyku novoročná koleda, kde kňaz v sprievode kantora, kostolníka, mendíkov a dvoch-troch
chlapov s vreciami, ako nosičov, rad-radom všetkých farníkov navštevuje. U katolíkov kňaz
každý dom požehná a kantor napíše zvnútra na dvere veľké, cifrované litery G + M + B a
letopočet. Tú kriedu menuje ľud posvätnou kriedou trojkráľovou, a keď ju môže dostať,
potrebuje ju k čarom. Kto stojí v kruhu, trojkráľovou kriedou načiaranom, k tomu zlý duch
nemá prístupu. Kde je ešte u evanjelikov koleda v obyčaji, tam kňaz tiež chodí v talár a
kamžu oblečený, kantor so sprievodom spieva pri vstúpení do domu jeden verš novoročnej
piesne, a pri vychádzaní z domu druhý. Kňaz v každom dome povie krátky novoročný vinš a
zaželá celej rodine požehnania božieho; na chvíľku si sadne, s domácimi o jednom-druhom
poshovára, deti z katechizmu alebo šlabikára letkom vyexamenuje, keď medzitým nosiči s
prestretého stola na misiách alebo slameniciach pre kňaza a kantora uchystané obilie do
vriec povsýpajú: a ide sa zase o dom ďalej. Každá, aj najchudobnejšia izbička je vtedy
čisto uriadená, stôl čistým obrusom prikrytý a pod ním na každom rohu po troške obilného
zrna, ktoré potom gazdinky sliepkam dávajú: aby dobre niesly. Ak sú v dome vydajuchtivé
dievčatá — a ktoré by takými neboly? — alebo vdovy, sotva je kňaz pri odchode medzi dvermi:
už sa hrnú sadnúť si na to miesto, kde kňaz sedel; lebo ktorá prvá na to miesto dosadne,
dozaista sa do roka vydá, ak totiž ženích príde. Koľko ráz som zkúsil, že aj zo susedných
dedín inej farnosti dievčatá ako by náhodou, ale vlastne schválne, v taký čas na návštevu
prišly ta, kde sa práve po kolede chodilo, len aby si mohly sadnúť na kňazovo miesto.
Koncom XVI. storočia koledovanie u evanjelikov v Trenčianskej bolo zrušené; že si však ľud
koledu dakde predsa žiadal, pomaly zase prišla do zvyku. Roku 1609 bol v Tepličke pri
Žiline evanjelickým farárom Ján Pannitonsor, ináče Pannonius zvaný, prišlý sem zo Sliezska.
Tohoto bytčiansky farár Eliaš Láni, o rok pozdejšie zvolený za superintendenta, zažaloval,
že uvádzal koledu, alebo trojkráľovú kantáciu. I posúdili ho: že keďže zavdal v cirkvi
príčinu k pohoršeniu a zákon prestúpil, musí svoj blud verejne odprosiť v kostoloch
žilinskom, kysucko-novomestskom, varínskom a teplickom, a aby sa aj seniorovej cti za dosť
urobilo, aj v kostole bytčianskom. Ale koncom minulého storočia temer všeobecne aj po
evanjelických cirkvách bola koleda uvedená do života. Teraz je v mnohých cirkvách koleda
vymenená, niekde len meno zostalo, ale v mnohých cirkvách sa podľa starého spôsobu
zachováva. Vtip ľudu nezašanoval ani koledujúcich kňazov a kantorov.Mimo koledy bývaly v predošlých časoch až do XVIII. storočia v obyčaji aj rozličné
kantácie. Kantor, ktorý bol spolu aj učiteľom a organistom, chodil s mendíkmi viac ráz do
roka po domoch celej farnosti a tam spievali času primerané, nábožné piesne. A keďže sa
takému spevu privlastňovala zvláštna žehnajúca moc, i zemskí páni i ľud poddaný v takých
kantáciach mali zaľúbenie, a speváka odmeňovali tu malým peniažkom, tu zase iným dárkom, čo
tvorilo istú čiastku dôchodkov rechtorových. Dnes také kantácie len na papieri trvajú po
cirkevných sboroch, lebo rechtor nechodí so spevom po domoch, ale posiela mendíkov s
dajakým veršovaným vinšom po domoch, a keď si mendíček vinš odreční, do koša alebo do vreca
poukladá prijaté dary a ubiera sa ďalej. Tieto kantácie o dosť krátky čas celkom prestanú.Posledné dva dnipred popolnou stredou, ktorá sa aj ,škaredou
stredou‘ menuje, zovú sa kat exochén „fašiangy“. Fašiangy sú časom všeobecného
poskakovania. Chlapci, sluhovia-paholci, pastieri, bíreši, obecní sluhovia, ale i rozliční
bedári-diletanti a Cigáni chodia z dom do domu, alebo s husľami, alebo len s drevkami,
husle nahradzujúcimi, a s dreveným ražňom na slaninu, a medzi spevom zvláštnych
fašiangových piesní vyskakujú, čím najvyššie môžu: aby konope tak vysoké narástly, ako
vysoko tanečník vyskočí. Obyčajná fašiangová pieseň je:Fašiangy, fašiangy, Veľká noc ide,kto nemá kožucha, zima mu bude;ja nemám kožucha, len sa tak trasem:dajte mi slaniny, nech sa vypasem.Iná, zvlášť u chlapcov obľúbená:Pod šable, pod šable, aj pod obušky,všetko my berieme, aj plané hrušky;tuto nám nedali, tuto nám dajú,komára zabili, slaninu majú.Ale dakedy šibali pohnevajú aj staré dievky, keď zaspievajú:Fašánek sa krácí,už sa nenavrácí,staré dzievky plačú,že sa nevyskáčú.(Bošáca.)Dakedy sa takéto fašiangové vyskakovanie končieva aj veľmi tragikomicky; lebo keď sa
paholci a obecní sluhovia večer s nafašiangovanou slaninou a inými darmi v krčme delia,
povstávajú pri tom aj podarené pračky.V pôstny čas nosia ženy a dievčatá v nedeľu smútočné rúcho, a na výšivkách vidno zväčša
len žltú, čiernu a bielu farbu, a tam, kde nosia v iný čas stužky krikľavých farieb, cez
celý pôst si len šnúrky, nie krikľavých farieb, viažu do tyla. V Bošáckej doline pálieva
mládež obojeho pohlavia, večer pred Jurom — 23. apríla — jurské ohne, pričom sa celá dolina
ozýva veselým spevom. Inde zase sú v obyčaji jánske ohne. Pamätám sa dobre, že som sa raz v
Lubine, mojom rodisku, vykradol z domu s mendíkom, aby som sa podíval na jánsky oheň a
pokochal sa na preskakovaní plameňa mládežou. Kým v mojom rodisku pálieva sa len jeden
jánsky oheň a mládež celej dediny sa schádza k nemu, jurských ohňov po obidvoch bokoch
Bošáckej doliny býva mnoho, a je to rozkošný pohľad na blčiace a dolinu osvecujúce plamene
a na okolo nich poskakujúcu a spevavú mládež. Pri návrate domov poctievajú mládenci a panny
zvlášte vynikajúce osoby ešte zastaveníčkom, a hudbou smiechu sprevádzajú spev posmešných a
žartovných pesničiek, ako je na príklad táto:V Dúvidovej čepicizaliahli sa červíci! Hoja Ďunďa, hoj!V Dúvidkinom čepcizaliahli sa žrebci! Hoja Ďunďa, hoj!Na koho má mládež obzvlášte s kopca a chce sa ho do chuti nadomŕzať, tomu aj iné
posmešné pesničky, celkom bezplatne a gratis, zaspievajú; a keď myslia, že toho má už na
celý rok dosť, porozchádzajú sa domov, aby sa k budúcodennej práci snom občerstvili, lebo
„dnes — hop! a zajtra — rob!“ Pri pálení jurských ohňov ulomí si každé dievča dva razy
toľko vetvičiek egrešu a psieho tŕňa, koľko je okien na dome, a tieto pichľavé halúzky po
dve stavajú zvonku na každé okno: aby čary, bosorky a strašidlá nemaly ta prístupu. Ešte
koncom minulého storočia prekážavaly vrchnosti takéto národné zábavy surovým palicovaním a
korbáčovaním mládeže, a na dereši im vbíjaly do tela kultúru: ale všetko márne. Už od 35
rokov pozorujem každoročne v Bošáckej doline jurské ohne, ale ani raz som nepočul, že by
mládež bola vyviedla dajakú neplechu, leda že kde-tu osamele stojaciu sušiereň s doškov
čiastočne otrhala, ak si ju majiteľ nestrážil. Že pri návrate domov od tých ohňov dievky
pogúľajú sa po oziminách: na to sa majiteľ nehnevá, lebo tak verí, že čím viac mu dievky
oziminu pogúľaly, tým lepšiu úrodu vydá.V druhú slávnosť veľkonočnú sú vo zvyku oblievačky a šibáky vŕbovými korbáčmi, a
podarkúvanie sa vajciami, brezuľkou na červeno zafarbenými, a dakde, ako v okolí Bánoviec a
v Púchovskej doline, všelijak pomaľovanými. Tvrdí sa, že koho veľkonočným korbáčom vyšibú,
nedostane svrabu. I pri šľahaní vŕbovými korbáčmi odriekavajú chlapci isté veršíky.Na svätodušné sviatky stavajú sa už v sobotu večer všade, kde sú odrastlejšie dievčatá,
máje, často stužkami a pestrými ručníkami okrášlené, a potom v pondelok svätodušný
popoludní sa pri hudbe a tanci zase vyťahujú. Kostoly bývajú tiež ozdobené zvnútra lipami,
a sotva sa najde na Slovensku dom alebo chalúpka, kde by cez svätodušný týždeň nemali v
izbách za roštom a po iných príhodných miestach lipové vetvičky zavesené. To poctenie
dievčat jedľovými májmi príde im dosť draho, lebo si tie máje musia peniazmi vymeniť.V Štedrý večer (t. j. večer pred vianočnou slávnosťou) chodievajú deti, pastieri a
Cigáni pod okná spievať, aby dostali darčeky. Pastieri trúbia alebo plieskajú bičom pod
oknami a donášajú brezové prúty, na ochranu pred čarmi. I ten najchudobnejší si na Štedrý
večer pripraví hostinu, na ktorej nemôžu chybovať makové buchty, oblátky s medom a orechmi,
ako aj koláče. Kde je ešte vo zvyku, že rechtori pre celú farnosť oblátky pečú, kde-tu
zapekajú do vodových, t. j. len z múky a vody robených oblátok, aj čerstvý list
petržľanový; a takéto peťržľanové oblátky dávajú kravičkám, aby boly pekné a dávaly mnoho
mlieka. Množstvo rozličných čarov, hádania a veštenia robí sa na Štedrý večer, a menovite v
ľúbostných veciach, ako pre devy najpálčivejších a im najmilších. Jeden žiak, furták,
ztratil sa hneď po večeri z izby a ukryl sa v kúte drevárne, číhajúc na sestru, až príde
schytiť hŕbu nečítaných polien, ktoré keď sú párne — vydá sa do roka, ale keď nepárne —
nebude z vydaju nič. O chvíľku pribehla sestra do drevárne, aby potme a nazpamäť z hromady
načrela do polien; ale sotva začala rukou do polien začierať, brat na ňu zdupotal a
zhurtoval; a ona, neborka, plná strachu dobehla s jedným polenom do kuchyne. To mi potom
sama rozprávala, a hroziac päsťou v tú stranu, kde jej brat, strašiak, v školách bol,
doložila: „Tak som sa naľakala, že som skoro dušu v drevárni pustila!“Slovenský ľud je tichý, krotký, trpelivý; ale keď sa zobudia jeho náruživosti hnevu a
pomsty, vie byť aj ukrutným. Bolo to roku 1847, práve v čas koledy, v mojom rodisku,
Lubine, že sa dedinári húfne vybrali do kopaníc, aby pár známych kmínov polapali a sami
potrestali. Dakoľkých aj lapili, poviazali a s bitím a krikom do dediny doviedli. Ľud bol
tak rozhorčený a pomstou kypiaci, že ukazoval chuť dať sa aj do notára, ktorý sa útekom
ledva zachránil pred rozvztekleným ľudom. Tlupa sbehlého ľudu bila kmínov päsťami,
paliciami, na dereši, a ako sa komu zaľúbilo; potom ich posväzovali pod pazuchami povrazmi,
povyťahovali ich na vŕby, nad zamŕzajúci a hlbokú kašu ľadu a vody tvoriaci potok, spustili
ich do tej ľadovej kaše a hneď zase vytiahli: aby sa priznávali, kde, čo, komu a kedy
pokradli? A ktorý sa nechcel priznať, zase ho spustili do toho studeného kúpeľa. Toto
mučenie trvalo až do pozdného večera. Môj otec bol vtedy na kolede v kopaniciach a nevedel,
čo sa v dedine deje; a keď sa večer domov vrátil a počul lomoz, chcel ta bežať, aby, ak
možno, vzburu ukrotil. Keď však počul, že je ľud ako vzteklý, netrúfal si ísť k nemu; ale
na druhý deň, keď prišiel do Hrušového s koledou, rozohnal trstenicou hŕbu kričiaceho ľudu,
ktorý dvoch, v podozrení krádeže stojacích chlapov, už poviazaných, práve na vŕby nad
močidlom vyťahovať a tam ukrutne inkvirovať chcel. O krátky čas dostala Lubina dve kompánie
vojska, a Hrušovania obišli po suchu, a potom si sami ďakovali, že sa otcovi môjmu rozohnať
dali.Napriek tomu, že sa aj po Slovensku rozmáha proletariát, počuť zhusta po poli a v
domoch, pri zvláštnych rodinných slávnostiach, veselý spev; zvlášte krásny je spev
pracovitého ľudu v Trenčianskej vyše Púchova. Slovák hovorí: „Kde Slovenka, tam spev; kde
Maďarka, tam hnev; kde Nemkyňa, tam faleš; kde Cigánka, tam krádež.“ Botanizujúc po
Bošáckej doline v čas hrabania sena, počul som po svahoch úzunkej doliny veselý, smiechom
sprevádzaný spev. Práve vtedy, keď som si nepozorovaný zasadol na kraj lúky do chládku,
spievali mládenci štipľavú chválu dievčat:Chto by vás, dzievčence, nemiluval?Jako by vás malár vymaluval!Oči čierné, bielé čelo,jako by z komína vylecelo!Ale hneď na to ozvala sa odpoveď dievčat s protivnej strany dolinky, podľa toho
pravidla: „Aký vitaj, taký bodajzdrav“:Chto by vás, mládenci, nemiluval?Jako by vás malár vymaluval!Oči sivé, nohy krivé,a huba, jako sud na pálené!Mám v Bošáci vyše 70-ročnú babičku, živý archív národných piesní a povestí, od ktorej,
kedykoľvek som ju v zime navštívil, vždy som zachytil tu dajakú peknú pieseň, tu poviestku
o daktorej miestnosti podlopeníckej. Raz sa usmiala a riekla: „Prišla mi na um pesnička,
ale by sa, hádam, v hneve ráčili pohnúť, kebych hu zaspievala?“ Je v nej, reku, niečo
špinavého? „Ach, nenie, nenie, len je to predsa také trošku onakvé,“ — povedala. Nuž, reku,
len oprobujte, však ak by ste zatínali za šnôru, utečiem. Babička mi tedy zaspievala:Anička malá,radas’ ma mala:čakaj ma ty do jari,až zakvitnú fialy:vezmem ťa ja.Nečakala,len sa vdala:dala hrušky obierať,nedala im dozierať —za zelena.Prišiel k nej kňaz,dal jej peniaz:tak sa hrušek nadudal,jako by mu madu dal,za ten peniaz.Slávnostné, pekné, akoby obradné piesne spievajú dievčatá pri venčení nevesty k sobášu,
a potom na veselí, keď neveste venček, partu a stužky odpínajú. Tak sa to za starodávna,
iste ešte v pohanskej dobe, diať mohlo, len že takéto obradné piesne, preto, že písmom
zachytené neboly, behom storočí viac-menej sa premenily. Pri svadbách, medzi hostinou, aby
sa svadobníkom čas veselšie míňal, hostia po jednom po poriadku spievajú. Hosť dá
hudobníkom peniaz a začne spievať; v to hneď hudba vpadne a sprevádza spev. Keď dospieval
jeden, začne inú pieseň druhý: a tak radom všetci. Dakedy sa to pospievajú aj dosť
dvojsmyselné pesničky. Husle vraj o neveste na svadbe šveholia: „Ešte ona môže byť! Ešte
ona môže byť“; načo basa napolo prisviedča, huhľajúc: „Trúfam, trúfam!“ Ale dakedy husličky
aj posmešne zaštebocú: „Čo sis’ chytil, to si drž!“ alebo diskantom a potom basom zahudú:
„Krátka radosť, krátka radosť; dlhá žalosť, dlhá žalosť!“ V južnejších krajoch Slovenska
prišly gajdy už celkom do zabudnutia a boly zamenené kapelami hudcov na husle, basu, a ak
to má byť parádne, aj na píšťalu alebo klarinet. V najnovších časoch prichádzajú do módy
kapely s trúbami a bubnom, a ja sa len tomu divím, že to ľudia v maličkých izbách vydržia
takú vrieskavú a hurtujúcu hudbu! Ešte asi pred 25 rokmi žil na lubinských kopaniciach pod
Javorinou povestný gajdoš, šťastný improvizátor vtipných a kúsavých pesničiek. Koľko ráz sa
stalo, že za svoje štipľavé pesničky miesto honoráru dostal bitku. Tak bol raz pri
všeobecnej pozornosti poslucháčstva na svadbe, na ktorej bol aj rychtár prítomný,
zaspieval:Čiaže je to kopanica,na ty štyri kopce?Čiažby bola? Rychtárova,čo nakradol z obce.Že sa opovážil hlavu obce verejne tak uraziť a potupiť, povstaly mu z toho veliké
ostudy, a rychtár mal do smrti naňho zlé oko.ZmokaleboŠkrátek(škriatok) nosieva ešte
vždy, v podobe zmoklého, ušubraného kuraťa, na Slovensku ľuďom dolu komínom peniaze. V isté
noci sa na istých miestach vždy ešte presúšajú peniaze, a zlaté kačice popod skaly behajú,
ktoré len ten dostane, kto pri kopaní pokladov alebo lapaní kačice ani slova neprerečie,
nech by sa čokoľvek robilo.Vílyvýskajú, húkajú, spievajú a tancujú
vždy ešte po horách a poliach Trenčianskej a inde; a beda tomu, koho do tanca schytia.Vodní muži(vodní tatkovia, hastrmani) všade na Slovensku pri
vodách sú postrachom ľudí.Bosorkysa vždy ešte vedia v ropuchy
premieňať, kravám mlieko odnímať a tisíceré neplechy stvárať.Černokňažníkvždy ešte lieta povetrím na šarkanovi a robí
povíchrice. Ostrašidláchsa všade rozpráva, ba aj sámČertsa v rozličnej podobe zjavuje, a keď nemôže horšieho vykonať,
s náramným smradom sa rozlieva na kolomaz.Ak upadne niekto do nemoci, najprv sa mu podávajú domáce lieky,
potom sa berú na pomoc čary a zariekania, a keď ani to nepomáha, poslednou inštanciou býva
doktor. Medzi pospolitým národom je vôbec ešte veľmi mnoho pôverčivostí, čarov a
zariekania; ale ani vrstvy vzdelané nie sú celkom čisté od týchto vecí. Nedávno mi
ukazovala jedna bohatá pani v obálke, potlačenej návodom k upotrebeniu, zakrútenú, dosť
dlhú šnúročku s nápisom: „Echte Vipern-Schnüre aus Venedig“, ktorú jej druhá pani, vyšších
vrstiev, poradila a opatrila: aby tú šnúrku na hrdle nosila — na vyliečenie chronického
kataru priedušnice. A tento zázračný liek stál len maličkosť 1 zl. 60 krajciarov. Daktoré
ženy, zriedkavejšie chlapi, stoja v povesti na široko a ďaleko, že vedia čarovať. Ženy také
menujú „bohyňami“ alebo „vedomkyňami“, a ľud sa na ich vešťby dopytuje a ich čarovnú pomoc
vyhľadáva, alebo na vyzdravenie, alebo v ľúbostných veciach, alebo na poškodenie dakomu. V
mojom bydlisku domŕzavali mládenci staršiu, poriadnu dievku, ktorá sa však, chudera, bola
obneskorila, keď krásu rozdávali, že často pred domom sedávala a tam šíjavala, odspievaním
tohoto veršíka:Sedzela na lávce,šila si rukávce,dala si čaruvaťbošáckej cigánce.Že pri čaroch veľkú úlohu hrajú aj isté rastliny a dreviny, je známo. Na ukážku
spomeniem ľúbostné čary a zariekanie, ktoré som za jednou babičkou poznačil. Čarujúca
rozloží oheň, položí naň deväť kúskov jednoročných výhonkov bazových, nasype na to soli a
slávnostne hovorí takto:Vo meno Boha Otca žehnaný,na svatém krste krstený,svätým menom prežehnaný.(Tu povie meno ľúbencovo.)Nesuším ja túto soľ, toto drevo,ale suším Tvoje meno,tvoju lásku,tvoju nádej ke mne.Abys’ sa ty tak sušil,mučil,trápil,jojkal,tolkal;abyc’ nebola panna pannú,dzievka dzievkú:len já panenka najpeknejšia, najšvárnejšianad všetko ženské, dzievské pohlavie najkrásnejšia.Čis’ za horami,čis’ za vodami,čis’ za železnými mrežami;jaks’ za horami: prerúb sa!jaks’ za vodami: prepluj sa!jaks’ za železnými mrežami: prelám sa!A ty bez!(Tu pichne nožom do bazu v ohni, aby vystrelil a oheň rozhodil.)Pod tebú leží kolohrivý pes:ty mi tedáž za ním bež!Má sa za isté, že po takýchto čaroch frajer, a keby sa kdekoľvek na svete zdržiaval,
neomylne príde na vohľady. Ľúbostné čary sú tak mnohé a rozmanité, že by, dohromady
sobrané, hodnú knihu tvorily. Na omluvu našich slovenských dievčat a žien sluší spomenúť:
že v ľúbostnom čarovaní aj pekné pohlavie iných národov s nimi závodí.Keď som už spomenulCigánov, ktorí patria ku garnitúre slovenských
dedín, nech mi je dovoleno uviesť niečo aj o živote týchto. Jednu, dve búdy Cigánov, kde-tu
len veľmi primitívne posliepaných a zemou pokrytých, vidno obyčajne na konci dediny. Cigáni
sú drobní kováči a Cigánky so záľubou zhotovujú štetky a zapodievajú sa chiromantiou,
vykladaním karát, čarami a troška krádežou a, zakiaľ chodiť vládzu, žobrotou. Cigánovi byť
za kmotra — donáša šťastie, hoci jedna lazovská pesnička hovorí:Nevolaj, nevolaj Cigána za kmotra,lebo ci poleze každý dzen pod okná;ale si zavolaj Cigánovu cetku (tetku),tá ci ver’ urobí tvojej žene ščetku.Cigán málokedy chodí po žobraní, najviac ak si príde vypýtať močky z fajky, lebo Cigáni
sú náruživí milovníci žuvania hnusnej močky, o ktorej hovoria: „Močka je najčistejšá
štrova, lebo ša do nej ani chrobač, ani červíči nedajú.“ Medzi Cigánmi je aj na Slovensku
mnoho huslistov. Že Cigáni stoja s pravdou vždy na vojennej nohe a kde akú maličkosť
potiahnuť môžu, potiahnu: je všeobecne známo. Slovák menuje lož cigánstvom, a cigániť
znamená toľko, ako luhať a klamať. Raz sa mi tak ľudia žalovali, akú ostudu im robia
Cigáni, ploty pália, ovocie ráňajú, kde-akú reťaz alebo kus železa odvlačujú, a že by sa
ich zišlo z obce vyhnať. Ale, reku, dajte Cigánom pokoj; všetci Cigáni v obci dohromady
neurobia toľko škody, ako jeden podarený úžerník-vydriduch: a dali mi za pravdu. Morálka
cigánska dáva sa poznať z tej rady, ktorú otec deťom-Cigánčencom dáva:Deti moje, nekradnite,čo vidíte, uchvatnite;ja som starý, nekradel som,čo som videl, uchvatel som.Pri všetkej, až na neuverenie veľkej biede, nečistote a zaostalosti, je Cigán veselý, k
fígľom a žartom naladený, a vídať medzi nimi pekné, barnavé tváre. Plešiví Cigáni sú veľkou
zriedkavosťou, a zubný lekár by z praxe svojej naskrze nevyžil, keby mali všetci ľudia také
zdravé zuby, ako Cigáni, hoci nikdy ani Kochovej pasty, ani Kalodontu, Odólu alebo iných, k
čisteniu potrebovaných vecí, nevideli.Nech je hocijaká treskúca zima, zakiaľ len ostrý vietor neduje, Cigán sa jej nebojí,
lebo hovorí: „Bež vetra nenie žima.“ Cigán zjie hocijakú zdochlinu, bez toho, že by mu to
zaškodilo. Keby však niekto Cigánovi povedal: „Ale, more, načo ješ zdochlinu?“ nahneval by
sa a riekol by: „Veď to neždechlo, to Pánbo žabil.“ — Keď bol pred pár rokmi v celých
Uhrách popis Cigánov, urobil si s nimi ktosi žart a povedal: že ich preto budú popisovať,
aby potom čo peknejších povyberali a do Ameriky dali odviezť. To spôsobilo náramný poplach
medzi Cigánmi, a v smrteľných úzkostiach čakali na popis a daktorí sa aj rozutekali a
poukrývali. V novších časoch priúčajú sa však aj Cigáni hospodárskym prácam a chodia na
majere do roboty, ale máloktorý to tam cez celé leto vydrží.Keď si Cigán v zime ľahol v búde spať, podložil si pod hlavu päsť a do podušky si
zakrútil nohy. Keď sa ho kmotor pýtal, prečo to tak na ruby robí, že čo patrí pod hlavu,
dáva na nohy, odpovedal Cigán: „Hja, pane kmotre, hlava nenie ništ, ale nohy! Kebych nemal
dobré nohy, už by ma boli dávno obesili; preto si musím nohy šanovať.“ Nielen Maďari, ale
aj Slováci majú veľmi mnoho anekdot i žartovných povedačiek o Cigánoch.„Aký kde kroj, tak sa stroj,“ hovorí porekadlo. Kroj Slovákov je veľmi rozmanitý a často
v najbližších dedinách veľmi rozdielny. Najpeknejšie vyzerá škrupulózno-čisté biele rúcho
ženské, vkusnými výšivkami ozdobené. Asi pred 12 rokmi cestoval Slovenskom jeden priateľ
Slovákov z Mecklenburgu a navštívil aj mňa. Bola práve nedeľa. Po službách božích mi môj
vzácny hosť hovoril, že moji farníci musia byť veľmi zámožní; a keď som sa ho spýtal, z
čoho to uzatvára, odpovedal mi, že z krásneho a čistého rúcha. A keď som mu povedal, že aj
najchudobnejšie dievčatká a ženičky práve tak sa nosia, ako tie najmajetnejšie: nevedel sa
tomu prenadiviť. Ale vkusné národné kroje veľmi rýchle ustupujú z farbistých tkanín šitým
rúcham, zvlášte v takých obciach, z ktorých mnoho ľudu vychádza za podomovým obchodom
ďaleko za hranice. So zaniknutím národných krojov zanikne prirodzene aj rázovité národné
vyšívanie, keďže na tkaninách fabričných akejkoľvek farby ozdoby za lacný groš a bez
zdĺhavej práce dostať možno. Už teraz pozorovať, že sa tak mnoho nevyšíva, ako ešte
počiatkom tohoto storočia. A predsa vtedy mnohé práce musely byť robené rukami, ktoré dnes
konajú stroje, a práce v poli a v dome bolo viac, než dnes.My Slováci mimo konfesionálnych počiatočných škôl nemáme ani jednej jedinej strednej
školy. Zo škôl stredných a vysokých prichádzajú do úradov kňazi a učitelia — o iných
úradoch ani nehovorím — z ktorých len čiastka vie slovensky písať; a to je to
najsmutnejšie, že práve to hriešne a ohavné humplovanie našej reči pokladajú tí humpliari
za čosi záslužného. Od druhej polovice XVI. do druhej polovice XVII. storočia mali
slovenskí evanjelici mnoho gymnáziam podobných škôl, na ktorých sa žiaci aj vyššiemu učeniu
priúčali. Takými učenými školami boly v Trenčianskej: gymnázium Illéšházovské v Bánovciach,
Thurzovské v Bytči, potom v Trenčíne, v Žiline, Ilave, Považskej Bystrici, v Turci v
Mošovciach, v Nitrianskej vo Fraštáku, a po iných stoliciach iné. Neboly to budovy parádne,
celým arzenálom učebných prostriedkov a množstvom profesorov—odborníkov opatrené, ale školy
tie praktickým potrebám zodpovedaly, a vychádzali z nich mužovia, hoci trošku jednostranne
vzdelaní, ale predsa vzdelaní. Pravda, že vo všetkých tých školách vyučovalo sa výlučne
latinsky, ale odnárodňovanie nedialo sa systematicky; a toto latinčenie prechádzalo ponad
hlavy dedinského ľudu a meštianstva bez toho, že by sa ho bolo dotklo. Slovenčina bola
rečou nielen pospolitého ľudu, ale aj vysokého zemianstva, a slovenské, vlastne české
biblie, postily a kancionále, práve s takou záľubou boly čítané po hrdých hradoch a
kaštieľoch, ako po drevených chalúpkach kopaníc a lazov. A že vtedy nikomu nenapadlo
pomocou cirkevnej správy slovenský ľud odnárodňovať: toho výmluvným dôkazom je žilinská
synoda z r. 1610, na ktorej pre slovenské cirkve 10 horno—uhorských, tureckému jarmu
nepodrobených stolíc, boli zvolení traja slovenskí superintendenti; že však okolo banských
miest a pri Prešporku boly aj nemecké cirkve: preto zvolili dvoch inšpektorov, t. j.
námestníkov superintendentov, a pre maďarské cirkve na juhu maďarského inšpektora. Pod
týmito inšpektormi z roku 1610 nesmieme však rozumieť terajších svetských inšpektorov
cirkevných; lebo tamtí boli kňazi, poverení dozorom na kňazstvo, školy a sbory svojej
národnosti, superintendentom podriadení, a ani vizitácie kanonické nevykonávali, ani na
úrad kňazský neordinovali. — Na tých spomenutých gymnáziách bývali chudobní žiaci aj šatení
a stravovaní, a ako to bolo vo zvyku aj v Nemecku, aj spevom podomovým sbierali žiaci
milodary na potreby školy a alumnov. Z toho času máme v rukopise od Jána Rezíka, rektora
košického, potom prešovského, roku 1697 spísanú Gymnasiologiu; lenže táto uvádza len
životopisy pri tohočasných školách úradovavších rektorov, ale o sriadení škôl, o učebných
predmetoch, a čo iného by sme si dnes o tých školách vedieť žiadali — mlčí.O slovenskom ľude práve najzaujímavejšieho územia vysokých hôľ, hoci som aj prešiel kus
Turca, Oravy, Liptova a Zvolena, nemôžem slúžiť takými zprávami, aké by nám mohli podať tí
pozorovatelia, ktorí tam bývajú.Ešte mnohé podrobnosti mohol by som uviesť zo známeho mi územia slovenského, ale nesmiem
na ťažkú próbu stavať trpelivosť veľacteného shromaždenia. Nepovedal som v tejto svojej
rozprávke nič nového a neznámeho, len z otvorenej knihy života ľudu slovenského, ani nie
celé kapitoly, ale len jednotlivé úlomky som vám predniesol; a jestli sa mi podarilo čo len
maličkosťou prispieť k utúženiu vzájomnosti česko-slovenskej a za chvíľočku pobaviť toto
veľactené shromaždenie: dosiahnul som svojho cieľa![1]Prednáška na slovenskom večere Československej Jednoty v Prahe na Žofíne, 24.
novembra 1896.
|
Holuby_Obrazky-zo-Slovenska.html.txt
|
IAnča, nevesta Demákovie, len čo bola oči zažmúrila po polnoci — nemohla spávať od dvoch
rokov, ako jej muž umrel, pre žiaľ za ním — keď zahučal bubon na dedine, skočila hore
predesená, a trasúc sa ako list vo vetre, rýchlo hádzala na seba šaty.„Mara!“ skríkla na dievku, ktorá ležala na vedľajšej posteli, pohodlne si vydychujúc,
„vstaň, bubnujú!“ I potrhá ju za plece a bedáka pritom: „Jaj, Bože, Bože, to už zato, že
bude vojna!“Mara, devätnásťročné dievča, slúžka, lenivo sa vystrela, nespamätala sa hneď, čo chcú s
ňou. No začujúc slovo „vojna“, hoci rozospatá, schytí sa i ona s postele.„Tetka, tetka, jaj, Bože!“ jachčí, nevediac ani, čo vraví, čo robí, či žije, či je na
tomto svete a či už na druhom. „Počkajte, počkajte!“ Mece i ona šaty na seba s chvatom, ako
pred čímsi hrozným sa náhliac, ktoré priam bude sa valiť na ňu i na celú dedinu. No tetka
je už na ulici. Tam zalamuje rukami. Pery má osinuté, jej pohľad zľaknutý lieta na všetky
strany do šerej noci. O chvíľu vráti sa rýchlo k domu a zabúcha na okno.„Apo, mama, Jano, bubnujú!“V tú chvíľu už zavrzly dvere na pitvore a z nich vystúpil gazda Demák, nízkej, tenkej
postavy. Malú, okrúhlu a plešivú hlavu nemal pokrytú — schytil sa len tak s postele. Za ním
vykročila z domu jeho žena, chudá, tiež nahnutých pliec, a Jano, syn, liezol rebríkom dolu
s povaly nad stajňou.„Už sme hore,“ rečie Anči-neveste Demák, sám poľakaný. „Počul som sám do chyže, že trepú
na bubon… Jano, tu si?“ obzrel sa za seba do dvora a potom vychodí s druhými na ulicu.Zo susedných domov tiež vybehujú ľudia. Dedina šumí, vzbudená zo sna. V niektorých
domoch pozažíhali svetlo. Dvere sa otvárajú, vŕzgajú, buchocú. So všetkých strán zaznieva
vrava a krik. Každý sa náhli oproti bubeníkovi, ktorý uprostred dediny stojí rozkročený na
krivých nohách. Trepe na bubon celou silou, ako by v tú chvíľu buchotom i mŕtvych, nielen
živých chcel vzbudiť zo sna.„To za vojnu bubnujú,“ volali ľudia so strachom. „To bude to!“„Nuž, pravdaže za tú… Tá nás už neminie!“„Ver’ za iné by o polnoci nebubnovali!“„Veďže už vrav, Jano — polhodina, ako trepeš!“„No, už nič dobrého nepočujeme!“ povie i Anča Demákovie. „Ľaľa, ako sa trasiem, ako
prút!“Niektoré ženy ani vravieť nemôžu, len zubmi drkocú od ľaku. Dedina je vzbúrená, ako by
horelo. I páni povychodili z hrdých domov, panie otvárajú okná. Ba ešte i pán Štepka — a to
sú bohatý pán! — vyšiel zakrútený v kepeni pred dom.No už nič dobrého nás nečaká…Bachter udrel posledný raz na bubon tak silno, ako len vládal. Zakýval sa na krivých
nohách, odkašľal a začal volať hlasom, ako by lev reval:„Dáva sa na známosť, že prišiel telegram od najvyššej vojenskej vrchnosti, že sme
Srbskej krajine vypovedali vojnu. Preto nech sa každý odobratý chlap od 20. do 40. roku
hlási v kancelárii u pána notára a hneď berie do bitky!“Bum-bum-bum! — zatreští nakoniec na bubon. Postojí trochu a potom, nedbajúc na krik,
výkriky a nárek ľudí, ide pokrivujúc ďalej so strašnou zvesťou. On, hoci je mladý,
nevyrušil sa veľmi. Nebol vojakom, je krivý. Nie tak druhí. Vrava chlapov zvučne ozýva sa
nocou a ženy spustily nárek.„Ach jaj, prebeda! Ver’ sme sa dožili — ale sme sa dočkali! Čo bude s nami? Ach, chlapi
naši prenešťastní!“ bedákajú ich zblednuté ústa.„Hneď som ja vedel, že to za tú vojnu, ako prvý raz uderil na bubon,“ ozve sa počerný
chlap, nízkej, trochu hrbatej postavy, s ušima priezračnými a širokými ako u netopiera. To
je Paľo Peko od stredu dediny. „Hneď som povedal žene: ,Počkaj, Zuza, to za vojnu!‘ Lebo i
pán krčmár, pán Šén, koľko ráz povedal, ako kráľovičov zabili v Bosne, že za to doista
potečie krv. A hľa, tu máš: i tak bude!“„I ja som počul tak spomínať v meste, keď som vozil pána Fela na stanicu. Ale ktože by
na to bol naozaj hútal a veril? I môj Ondro pôjde!“ povie jeden rozžialený, svesiac hlavu.„I náš Paľo!“ zas druhý žalobným tónom.„Nuž a náš?!“ skríkne tretí zúfale. „I ten musí ísť!“„Čo, ba ver’ to poviem,“ rečie opäť Paľo Peko, „že sa to ani nemohlo inak stať a ináč
byť.“,Čože by si ty vravel,‘ myslí Anča Demákovie, s opovržením pozrúc po ňom od chrbta, o
ňom vraveli, že kotol nosí na chrbte. ,Ty sa báť nemusíš.‘ Pravda, ani ona nemala sa čo báť
tak veľmi. Muž umrel jej už dva roky — začo dosiaľ mala ranu na srdci, a iného zcela
blízkeho nemala, čo by šiel na vojnu.„Ach, Bože!“ vzdychla predsa za všetkých v dedine.„A čože, keď i bude tá vojna,“ povie pekný chlap, s lícami ani ruže červenými. „Pôjdeme,
nabijeme nepriateľa, a koniec veci!“ To je prístavok Matvejovie, najkrajší chlap v dedine.„Jaj, čo len vravíš! Veď je vojna, a nie vojenčina!“ povedia mu s výčitkou ženy.„Čo i,“ na to on, mece hlavou pyšne. „Ja sa nebojím!“„No, inak ty budeš vravieť, keď pôjdeš, keď sa budeš musieť rozlúčiť s mladou ženou…
Bože, i náš Mišo pôjde!“Prístavok hodil okom dookola, či nevidí spomínanú. Stála za druhými, krásna a ustrnutá,
a že jej on nevidel, vrhne slovo:„A čo, keď i lúčiť so ženou.“Nik neodpovedal. Oni zbadali, že i jeho žena tam. Paľo Peko, širokých a priezračných
ušú, popovie zasa:„Daver to poviem, že toto už muselo prísť, že sa to inak ani nemohlo stať. Povedali i tu
v dedine naši páni, na vlastné uši som počul, že sa to inak vymeriť nedá, len vojnou. Hm,
ale, Bože, čoho sme sa dočkali!“ vzdychol i on, aby videli, ako to i jeho kormúti.Anča Demákovie už sa teraz nezdržala, aby ho nezavrátila:„Čože je tebe — ty sa báť nemusíš… ale môj bratanec pôjde tobôž!“Paľo sa neurazil, čo i narazila na jeho chybu. Zasmial sa Anči do očú. Dosiaľ iste bolo
mu nešťastím a hanbou mať chybu, no teraz to bude považované ako dar od narodenia. Preto
smial sa Peko. Ale jeho žena, štíhlej, peknej postavy, stojaca tam vedľa, zapálila sa. Mala
peknú podlhovastú tvár, len čierne, dovedna srastené obrvy nepáčily sa v dedine. Šla za
Peka len z oželenia, lebo ju Matvejovie prístavok Ďuro nechal tak a iní o ňu nestáli.,Vášho bratanca nebude škoda, zlodeja,‘ chcela odplatiť Anči, no zasekla sa. Nebude sa
hádať teraz v tejto hrôze.„Poďme,“ rečie nízkej, čipernej žene, Katke Stoličkovie, čo býva s nimi na jednom dvore.
Vie to každý, že Anča Demákovie nikomu neodpustí a každého bodne.Katka sa nehýbe; nerozumie hneď, čo jej Zuza vraví. Je tiež zmrznutá strachom, že bude
vojna. Pôjde i jej muž. Pravda, tá myšlienka ju tak veľmi netlačí. Muž zlý a pijan veľký.
Niet dňa, kde by sa neopil a kde by nezlorečil a nežiadal, aby ich Boh rozlúčil (teda ich,
hľa, rozlúči…), aby umrela ona, nezavadzala mu a nehnevala ho.„I tvoj muž pôjde, Katka!“ riekly jej akosi dobroprajne, ako by povedaly i to: teš sa!Ľudia sa rozchádzajú s nárekom domov. Nik nebude spať už do rána — každý tvrdí. Bár by
svitalo iba, vo dne pri robote ľahšie prenesie človek trápenie. Anča Demákovie vracia sa
tiež domov. Starý gazda čakal ju už vo dvore. On so ženou nedali sa do vravy na dedine. Syn
Jano nie je odobratý. Po tri roky bol na asentírke, nevzali ho, je vraj slabý. Teraz už len
oženiť ho je starosťou ich najvážnejšou… Demák dal synovi rozkaz ešte na ulici, aby ráno
šiel napásť voly, a neveste rečie, zamykajúc za ňou dverce na dvore:„Maru zobuď ráno zavčasu. K tomu jarcu musíme sa pribrať zo skrúšeného srdca. Skrčí sa
dočista na koreni. Tak sa len hore do roboty!“ On nezabudol, že sa má žiť i zajtra. Hlavu
nestratil, čo bude i vojna.„Tak, do roboty zavčasu!“ šomre nevesta, ako Demák stratil sa v dome. „Iného ani
neviete, len do tej duriť naveky. Ale či ste mi na odev dali toho roku!“ I prišla jej hneď
krivda na rozum, čo i vojnu vyhlásili. Prejde pod sieňu, kde mali postele so slúžkou, a
nespokojná soblieka so seba šaty. Veď iného nemá v tomto dome, iba tú robotu…Už sa ukladala do perín, keď odkiaľsi zozadu pribehla Mara. Je zadychčaná, a keby bol
deň, videla by Anča, že jej tvár horí. Ale i takto vie, kde bola Mara, a nie je spokojná
ani s tým.„Či si ty ešte nie tu!“ kára ju nevľúdne. Už dávno odišla z dediny: ju nečakala zato,
aby sa s Janom sišla za domom potajme. Dosť ráz ich vedno dopadla. Mara chce sa vydať zaň,
striehne na každú minútu, kde by sa s ním sišla osamote. Len na to myslí, nie na prácu. S
Janom sa schodiť, na to je chytrá… Či má vyzradiť svokre a svokrovi? Kým druhí ľudia hynú
od strachu, oni za humnom sa sišli. No, veď by im dal otec prchký, keby o tom vedel! Maru v
tú hodinu by odoslal — a potom roboty bolo by ešte viac na jej pleciach. Preto Anča nechá
radšej všetko tak. Zažmúri oči, jazyk zasekol, hoci ju to pučí. Či by bola hodná táto
lenivica byť nevestou v dome, kde je ona! Začala vyratovať, kto všetko pôjde z dediny na
vojnu. I ten, i ten dom ostane bez chlapa…Mara sa šmarila rýchlo do perín — i na to bola chytrá — reči Ančine počúva iba nasilu.„Anka Matvejovie stála ako hromom zabitá. Ani slova nemohla z úst vypustiť. Veď jej už
krídla opadnú. Nazdala sa, že pol sveta má, keď má Ďura.“„A tetka Zuza Skalovie aký krik spravila na syna,“ podotkla Mara, vyzivujúc. Spať sa jej
žiada. Na deň sa dorobí pri prísnom gazdovi veľa. Zabúda i na schôdzku s Janom, a bola
ohnivá. On je tichý, nesmelý, ona netrpezlivá. Ako koľko ráz, i teraz durila ho, aby
povedal rodičom, že ju chce. Veď každý deň jeho ženbu spomínajú, tu je čas, aby preriekol i
on.„Tú nešanujem,“ povie Anča. „Nechcela mojej sestre na jar 40 zlatých požičať, keď si
kravu kupovala, a to nie je veľká suma. Ale u Matvejov, tam bude smútku dosť. Bolo u nich
dosiaľ ako u kráľov… ako v nebi. Kúpili si gramofon — každú nedeľu tance — bály. Pekovku
iba vysmievali, že banuje za Ďurom. Teraz sa už smiať nebudú… Iba Katke Stoličkovke sa
dobre stane. Oslobodí sa od čerta. Ani Zuzu Skalovie neľutujem. Skrhlaňa, nepováži chudobu.
Ako by svet nevedel, akým činom nadobudli veľký majetok. A ja sa nerátam najostatnejšou v
dedine, čo som i vdovica — a ešte keby mi nebol muž umrel!“„Veď by vám tak bolo lepšie,“ vraví Mara a kladie dlaň na ústa, zatajac zívanie. Spala
by, i ľaknutie na vojnu jej už prešlo. Nasilí sa počúvať Anču, aby si ju získala ohľadom
Jana. Veď každý deň vyratujú, koho by mu mali vziať.„Čida že lepšie?!“ povie Anča s trpkosťou. V tej chvíli všetky krivdy, čo zažila v tomto
dome, ako umrel muž, jej prešly mysľou.„Akože by nie lepšie! Veď takého muža pod slncom nebolo viac, ako bol on. Tichý,
neohrešný, prívetivý ku každému a za mňa ani do ohňa nebol by otáľal skočiť. Načo len
umrel, prečo sa musel taký mladý pominúť?“ dokončí zajakavým hlasom od plaču a horkosťou
úži sa jej hrdlo. „Práve on, dobrý, musel preč… A taký je i Jano, tej nátury!“,Toho, toho mne!‘ myslí Mara, na chvíľu oživená. Veď ho dosť núka, posmeľuje, aby už raz
povedal rodičom, že ju ľúbi. Či bude už osožné niekedy? Veď preň prišla slúžiť sem do tuhej
roboty. Zaviera oči, čo by i chcela počúvať ešte tetku, no mladé telo žiadostivé je sna, a
len čo položila hlavu na hlavnice, už i spí. Anča to nezbadá a vraví svoje:„Ale mi i závideli všetky ženy na tomto rade. Bože, keby on bol žil, ako by vo všetkom
bolo inak s nami…“Tu zachrapotala Mara, zhlboka vydychujúc, i pretrhne svoju reč Anča a myslí nahnevano:,Ver’ ti je dobre. Ja už do rána očú nezažmúrim, a ona, ľaľa, ako si vyfukuje spokojne.
Ale tá by spala deň a noc. Taký lajhár, a ešte sa drží za Jana… Zas sa sišla s ním! No ale
ja to už zas vyzradím apovi — už nestrpím!‘,I môj Paľo by musel ísť teraz do vojny, ak by nebol umrel,‘ schodí Anči do umu… Musel
by ju nechať s deťmi. Musel by sa ísť biť a umrieť, ktovie kde, do akého kraja a do akej
diaľky. Musela by ho utratiť teraz… No spať nebude Anča, čo jej je muž i nie viac v
nebezpečenstve. Myslí na bratanca a iných v dedine. Veď spať azdaj, krem tu lenivej Mary,
už nik nebude v tejto dedine tej noci. Srdcia sa strachom trasú, — pukne sa čo ktorej do
rána. Srdce chveje sa i Anči, v hlave jej hučí, a ak by ešte Paľo žil a mal ísť teraz s
druhými na vojnu? To by Anča ani neprežila. Ona by dokonca o rozum prišla. A tak teda iba
dobre pre ňu, že Paľa už niet medzi živými. A Anča po prvý raz prestala reptať — lebo
reptala každý deň, keď vstávala, a večer, keď líhala, ba reptala každú hodinu, že jej muž
umrel a ona ostala sama so dvoma deťmi v tomto dome. Lebo je len sama na seba nechaná.
Svokrovci planí, nesveria na ňu nič. Jej slov si nevšímajú, len sami, hoc sú starí a pokoj
by sa im zišiel, riadia a spravujú všetko. O jej rady nechodia, ani o jej vôľu… Slova nemá
v ničom, ako tuto Mara — slúžka. Ba horšie je, lebo Mare platia za prácu, ona robí darmo.
Vraj deťom polovica zo všetkého nechybí. Zato ona musí tu byť a drať sa, lebo polovica
majetku pripadne deťom. No kedy to bude a kým sa toho dožije, dotiaľ si Anča nielen o
mladosť, ale i o zdravie príde v ťažkej práci. A deti môžu i pomrieť… Každý večer trudí sa
zato, všakovak premýšľa, húta. Každý deň odosiela kviľbu za mužom; koľko ráz reptala, že čo
radšej svokor, už starý človek, neumrel, alebo Jano, ktorý ešte nemá ženy, alebo svokra,
chorľavá i tak. Mladý odišiel a starí ostávajú — tak zlorečila. Ale teraz vidí, že je dobre
tak, ako je. Veď by i Paľo musel ísť na vojnu a tam zahynúť, a ona utratila by ho predsa.
Pomaly uspokojuje sa Anča, a sen, ktorý závidela Mare, pritlačil i jej oči.Ale u Pekov vprostred dediny nezaspali ešte. Pekovka, štíhla žena, podlhovastej, peknej
tváre, sedí na chladných skalách na podstení. Čierne oči upreté do zeme, na tvári ruže od
vzrušenia. Už rok, ako všetko to strašné sa stalo, keď ju nechal Ďuro pre Anču Matvejovie.
Už rok, a rana je ešte nezahojená — veď sa veľmi milovali. Obaja slúžili u bohatého gazdu
Boldína. On nemal nikoho, len chudobnú matku — ona ani tej. Obľúbili sa, sľubovali vernosť
jeden druhému, že sa nenechajú, čo by sa čo stalo, že skôr sa svet pominie, ako ich láska —
tá že naveky bude trvať. Chceli sa sobrať, nech len rok doslúžia — a tu dorástla Anča u
Matvejov, a hoci rokov ešte nemala, vydávali ju na písma. I hľadali jej ženícha po celom
vidieku. Dosť sa ich ponúkalo, mohla si vyberať, veď bola najkrajšia a najbohatšia dievka v
dedine. Krásni mládenci sa hlásili, čo jej boli roveň. Ktorého chcela, mohla si vziať — a
ona vybrala si Ďura, sluhu, ktorý sa jej, Zuze, sľúbil, sirote osirelej. No keď už Pekovka
vtedy neprišla o rozum, môže ani jedna dievka neprísť oň pre žiaľ. Slzy boly jej chlebom a
ústa nevydaly reči, ako by bola onemela za ten čas. Ďuro šiel. Veď nebol blázon, aby taký
ďah bol opustil. Každý mu to uznal — i ona musela. Ona vydala sa potom za Peku, na ktorom
sa smejú, že kotol nosí na chrbte, a salaša nemá — za ktorého nechcela ísť ani jedna.
Všetko toto ide Pekovke cez rozum teraz, keď bude vojna a chlapi z dediny, i Ďuro, idú na
ňu. Ľaľa, sotva rok minul, už Anku odtrhne od Ďura vojna, ako ju, Zuzu, ona, Anka, od neho
odtrhla. Len rok, a už budú rozdvojení, ako im ona priala…„Zuza, a tebe že je čo,“ zavolá Paľo Peko so smiechom na ňu s postele pod ostreším, kde
cez leto spávajú. „Veď tebe nejde muž do vojny… čože smútiš?“„Tá nespí!“ ohlási sa Ondro Stolička, bývajúci na tom istom dvore, chodí so svesenou
hlavou po dvore sem i ta; nemá pokoja, ako zlý duch. „Ale moja Kata, tá si ti hneď ľahla,
ako prišla z dediny. Tá sa nesúži, že ja pôjdem… však nedbáš?“ osopil sa na ženu spurno,
zastaviac sa pri vyšnom podstení a dvíha ruku ako k úderu.„Ľa, akýže si ty muž,“ smeje sa Peko. „Mala by za kým banovať!“ To nie ako on, čo Zuzu
čajsi na rukách nosí, voľká jej ako malému dieťaťu.Pekovka, zabratá v myšlienkach, nezastarie sa, ani nepočuje, čo sa shovárajú. Katka tiež
čuší pod perinou, tvári sa, že spí, a pritom čaká, že ju Ondro príde zbiť. Akože banovať za
ním, keď odchod jeho bude jej obľahčením? Veď nieto dňa, čo by jej nehrozil zato, že si ju
vzal. Nieto dňa, čo by nezlorečil Bohu, že mu ju nevezme s krku, aby mu neprekážala, chcel
by ju mať pod zemou.„Aký muž, aký muž… a ona že je aká?“ zúri on. „Povedz, budeš za mnou banovať?“Katka sa zľakla jeho hlasu, nechá tak pretvárku, že spí, a rečie ticho:„Ako by som nebanovala?… Čo si i zlý…“„No veď to!“
|
Slancikova-Timrava_Hrdinovia.html.txt
|
Z předmluvy k 1. vydáníSbírka tato nechce podávati toliko myšlenky z národních pohádek a pověstíobrazností spisovatelek a spisovatelů nynějšíchrozmnožené a
ozdobené, nebrž pouzeobraznost národa samého, jak se ode dávna v
pohádkách a pověstech jeví. Těch původních, nezměněných výtvorů ducha národního jest nám v
celé rozsáhlosti a hlubokosti poznati třeba, abychom se přiučovali ryzému jazyku svému my,
kteřížto jsme namnoze jazyky cizími se odnárodnili.A proto jsou slova a celé
věty ryzostí a krásou mluvnickou vynikající a překvapující vyznačeny rozložitým písmem,
aby neušly oku čtenářovu.[1]Kterak a k čemu jich zužitkují spisovatelé naši, k tomu ovšem zřetele svého
neobracujeme, ale přejeme, aby jich zužitkovali ve spisích svých ve prospěch národa.Svrchovaný jest čas, aby se tyto utěšenévoničkyčikytečkypo zahrádkách lidu našeho sbíraly a tiskem jistému
zapomenutí vyrvaly, jelikož nastala rozhodná doba přerody a obnovy národu našemu, kdy
tiskem a parou novější myšlenky do lidu našeho se hrnou a staré náhledy i se starou ryzou
mluvou vytiskují. —„Co jest z toho, když národní pohádky a pověsti bez
dějepisného základu v lidu našem pominou? Nebudeť škoda o tyto smyšlenky, jimiž lid náš
celé večery, celé dny, celé měsíce sobě krátívá!“Nesuď kvapně a
nespravedlivě. I kdyby pohádky a pověsti národní vyhynouti měly, bylo by nám toho pykati.
Čili snad ismyšlenkanemůže v sobě tajitipravdu, poučení,
výstrahu, radu? Nepřipouštím, že by jaká pohádkapůvodněpro pouhou toliko zábavu — pro ukrácení chvíle byla se vymyslila; živými barvami, vhodnými
podobenstvími chtěl moudrý otec svým dítkám a pečlivý děd svým vnukům potřebného poučení
dáti — a tento úmysl ponejvíce vytvořil veliké množství pohádek prostomilých,jimiž se národ náš honositi může. Ve mnohých posud buď jasně
zrcadlí se buď prosvítá z roušky zábavné jádro rázné moudrosti a zbožnosti. Totoli se však
nedá v každé pohádce nalézti, nepřičítejž pohádce samé, nebrž slabé paměti a temnějšímu
rozumu pozdějších vypravovatelů, kterým se děje jako nejapným opravitelům a obnovitelům
obrazů a soch původně uměleckých. Proto nemůžeme již přáti, aby pohádky a pověsti národní
vymřely; hospodáři vymlátivše a na hromadu shrnuvše obilí ve stodolách, pro koukol
přimíchaný nepřejí sobě, aby nebylo obilí žádného, nebrž koukol vybravše a odstranivše,
obilí čisté zužitkují.Avšak pohádky a pověsti národnínikdy nemohou vyhynouti— ovšem ale
mohou místo své postoupiti smyšlenkám novějším — nebezpečnějším, záhubnějším. Vím a vyznal
jsem, že v našem věkutiskem a parounovější myšlenky do lidu našeho
se hrnou; popírám však, že by všecky tytonovější myšlenkybyly národu
našemu prospěšnějšími, blaživějšími a příjemnějšími nad pohádky a pověsti prastaré.Pohádka a pověst důstojná— byť i smýšlená — nepokazí nikoho; mnohá
kniha však, která šířiti chce v lidumyšlenky novější, jest pravýmjedem, o které se dá říci, co praví Spasitel náš o člověku
pohoršujícím:„Lépe bylo by, kdyby se nebyla kniha ta zrodila, a když se již
zrodila, kdyby se byla s žernovem osličím hned ponořila v moři bezedném.“Na
štěstí (vzhledem k takovýmto novějším myšlenkám t. j.smyšlenkám) a
bohužel (vzhledem k novějším knihám a časopisům našim od znatelůvnároda a
pravdyskládaným) novější myšlenky navzdor tisku a páře přece nevnikají do
všech končin rozsáhlého národa našeho českoslovanského tak rychle, jako sžíravý vzduch již
nastalé přerody a obnovy bez tisku myšlenky staré a dobré zhasíná a ničí. Zdali možno, aby
zatím obraznost národa našeho ostalanečinnou a neplodnou? Jako v
krajinách, kde krásné, starénárodní písněvymřely, nyní již
zahnízdily se písně novější, nápěvy, slovy i myšlenkami neladné, nečisté, plané, špatné,
záhubné: tak též tu onde v rodinách a v obcích, kde staré, pěkné, poučné, nevinné pohádky
národní vymizely aneb kde se jich nedostává, slyšeti jest sběratelipohádky
novější, jichž do konce aneb aspoň bez bolu, studu a zardění vyslyšeti není
lze.Sbírkou národních pohádek a pověstí, podáli se lidu, vyhoví se
obojí stranou. Lid náš bude mítipohádky slušné, zábavné i prospěšné,
a — bude jich mítidostatek, aby nemusil mezeru vyplňovatiledabylou sbírkou, aneb dokonceškodnou
hnilobou.Konečně pak, neprohlídajíce ani kryzosti jazykaani kobsahu a jádrupohádek a pověstí našich národních, budiž mi
dovolena otázka, neníliž povinností naší, bychom tiskem zachovali potomstvu alespoňzbytky(Bohu díky posud ještěznačné a
významné) plodivé obraznosti předkův? Věk náš snaží se v každé zemi, v každém
znamenitějším městězvláštními konservatoryzachovati potomstvu
památkystaveba všelikých výtvorův uměleckých; zdaliž zřetelněji
mluví a svědectví dává o národu nějakémbudova, obraz, socha, peníz, nádoba a t.
d.nežlipohádka a pověst? —Sláva těm, kdož činí jedno — a co těm, kdož pomíjí druhé? Úlohu tuto nutnou neplní však
toliko ten a ta, kdožpohádky a pověstisbírá, spisuje a tiskem
vydává, nebrž i ten a ta, kdož podniknuti takové odbíráním podporuje avýborsebraných a tiskem vydaných pohádek a pověstí národních v
národě šíří. Každývzdělaný národmá a v úctě chová sbírku svýchpohádek a pověstí— a já netroufám, že by který národ byl ve svých
pohádkách a pověstech národních bohatší nad naše národy slovanské.Slovy těmi získati chcitomuto dílu právě národnímupotřebné
podporyv našem obětivém a rozsoudném duchovenstvu českoslovanském,
jakož i takéu svědomých rodákův a skutečných přátel lidu v každém
stavua u všech čtenářův naMoravě, v Čechách i na
Slovensku.Sbírka tato nebude obsahovati nižádné pohádky a pověsti, o níž by se dalo pochybovati,
můželi se podati čtenářům každého stáří a pohlaví.Učitelovépřipraví radost neobyčejnou mládeži školné, když za
odměnu pilnosti a pozornosti jim po škole některou pohádku nebo pověst přečtou, o čem jsem
se již sám dokonale a často přesvědčil; také naučí se dítě poslouchati, když se mu napotom
těžší věci vykládají nebo čítávají. —Rodičezajisté dětem svým kjměnovinámnebo krozeninám—kmotři
a kmotřenkyzajistébiřmovancům a křestěncůmsvým
nebudou moci zajímavějšího, milejšího a spolu přece i poučnějšího a lacinějšího daru podati
nad sbírku národních pohádek a pověstí.Nezbývá nic než ospravedlniti se, proč jsem volil slovopohádkamísto slovabáchorka, kteréhož se v některých spřízněných spisích v
Čechách i na Moravě posud užívalo. Nevím, proč bych upotřebil slovabáchorka, jehož lid náš nikde nezná, a proč bych povrhnul slovempohádka, kteréž posud a všudy v národu našem žije. Podávám ve
sbírce svénezměněné výtvory lidu našehoa tudyž nechtěl jsemani slova pro ně utvořenéhoměniti, kteréž se mi vidí mnohemnárodnějšíbýti.Sbírka tatoobsahuje 123 pohádky a pověstiz okolí
Rožnovského, z tak zvanémoravské Valachie, kteráž
chvalně známa jest svou neporušeností a ryzostí jazyka moravskoslovanského.*MěstečkoRožnov, středmoravské Valachie,
roztomile rozkládá se na levém břehu řekyBečvya má 460 domů
dřevěných, v nichžto se počítá asi 3000 obyvatelův.Povahamoravských
Valachův,krásná a velkolepá krajina, v kteréž obývají, azaměstnání jejichjest trojnásobný pramen nevyvážný, z něhož se
vyprýštilo veliké množství ponejvíce přehezkých a rázných pohádek a pověstí.a) Povaha moravských Valachů.JménoValachznamená prý v řeči staroslovansképastýře, amoravští
Valachovéskutečně jsou posud lidem pastýřským, a vsalašíchříká seovčákovi — valach.Moravští Valašijsou obyčejně zrůstu vysokého a štíhlého, chodu
rázného a mužného, obličeje pravidelného, začasté věru krásného v obojím pohlaví; jsou
bystří a obratní na těle i na duchu, vtipní a hovorní a mají řeč bohatou, plynnou a ryze
slovanskou, snad zachovalejší přede všemi kmeny československými; jednoduchost a prostota
milá, věrnost a poctivost, pevná vůle, podnikavost a odvážlivost v nebezpečenstvích jsou
uznané vlastnosti jejich. Někteří připisují jimnedůvěruv cizí,
zvláště výše stojící lidi. Toho jsem nezakusil; ba naopak velikou přívětivost, upřímnost a
úslužnost shledal jsem u mnohých. Čím pak se od jakživa vyznačují všickniSlovanéplnou měrou, zpozoroval jsem také umoravských
Valachů; vroucná zbožnost, zděděná s jinými poklady duchovními po předcích
slovanských, zdobí a blaží je. Avšak, jakož se vůbec Slovanům dělo, tím více moravští
Valaši doposud vzdáleni ostali osudem a polohou vyššího pozlátkového vzdělání, zač ovšem
Bohu děkovati mohou, jelikož by tak zvaná vzdělanost novějších dob v duchu cizinském více
na škodu než ve prospěch byla posloužila jim. Samyhory strážnéobhájily moravské Valachy vlivu cizího, tak že mluva jejich neporušena ostala. Kéž by si
vážili vydatné a velevzácné přednosti této před ostatními bratřími slovanskými! Zvláště vRožnověměli by se míti na pozoru,aby četní hosté
nesetřeli s obyvatelův původnost národní v každém směru! Nezapomenutelný
ostane duchu mému stařec sedmdesátiletý, kterýž vychváliv minulost ohnivě vypravoval: „Můj
staříček, když měl umříť, povídal nám dětem a vnukům:Děti, až nebudou v Rožnově
Valaši, tenkrát bude zle!“— Větší zámožnost, více peněz, dražší (?) šaty
jsou výhodou dočasnou a nemají tolkou váhu do sebe jako všestranně zachovalý ráz národní, s
kterým všechny zájmy vyšší buď žijí, buď vymírají. Tento ráz, když se podetne a zničí, nedá
se nižádným bohatstvím zbudovati. Že Rožnované dávají děti své zhusta na výměnu do škol a
do rodinněmeckých, to ať chválí kdo chce, já nebudu a nemohu. Lépe
bylo by, obraceti pečlivý zřetel ke škole národní v místě samém. Posud vyznamenávali se
moravští Valaši tím, že si dokonale hájili rázu svéhov kroji, v řeči, v
obyčejích; a toť jest věc chvalitebná a pro celý kmen výhodná. — Ovšemť ku
pravé vzdělanosti patří též hlubší pojmutí svatých pravd náboženských, tak aby nezvratnost
věřícího srdce osvěcována byla světlem rozumu jasného, rozumu zjevením ozařovaného. V tom
pak všechen národ slovanský v minulosti nemohl pokročiti, a tudyž i moravští Valaši,
nemajíce posvátné hlubiny pravd a tajemstev náboženských všudy dosti světlé, tu onde
nedostatek víry osvícené nahražujíponejvíce neškodnými pověrami.
Příležitostně vyslovuji se, že lid s vírou nezvratnou i bez dostatečného světla rozumového
jest Bohu a moudrým lidem tisíckrát milejší a úcty hodnější, nežli lid v rozumu svém
bahnitými světýlky osvícený a na srdci víry prázdném zpustošený;bez
pověrpak ani sebe větší učenec není, vyhostilli pravou víru z duše své.
Nevinná a nezaviněná pověrečnost moravských Valachů jest prvým zdrojem jeho nesčetných
pohádek a pověstí, jelikož zrak jeho duchový i tělesný vidí na všech místech tajemných a
temných mnoho strašidel, černokněžníků, čarodějnic, zaklinačů, draků a hadů, vodníků,
skřítků, dobrých i zlých duchů a t. d., jichž skutečné jsoucnosti přikládá mysl dětinná tu
onde ještě víru pevnou. Namnoze však jsou v pohádkách těchto již jen nejasné zbytky
modloslužby a obcování pohanských předků.b) Krásná a velkolepá příroda, v níž moravští Valachové obývají,
musí rovněž buditi a oživovatiobraznostjejich. Velikánské horstvo,
kterým na všech stranách obklopeni jsou, posvátný Slovanům pohanskýmRadhošť, tento vážný velikán, na kterýž i nynější Valaši z jizeb
svých s úctou pohlížejí a k jehož kamennému kříži zpívajíce putují — tajemné díry a
jeskyně, jichž v horách pozorují — omamující pohled na krajiny okoleční, na města a dědiny
téměř nesčetné s vrcholuRadhoštěpřes 3500 střevíců vysokého a s horyKněhýněještě vyšší —roztokybujným
rostlinstvem pokryté a velebné sbory zpěvnéhopernactva— šedá mračna
a mlhy, co se přes Radhošť a ostatní horstvo z hlubin do výšky a na druhou stranu zase do
hlubin jako živé obrovské skály převalují — bouřky, co se v horách jejich stohlasou ozvěnou
jako trouby anjelské v den soudný mocně rozléhají, a plamenné blesky, co předsvětovou tmu
velebně rozrážejí a hory velikány na několik okamžiků lidskému oku odkrývají — rozkošné
údolí, háje, luhy a louky, kterých po břehách svých řek u větší menší rozsáhlosti denně
vidívají: všecko to musí býti hojnou látkou pro obraznost slovanskou, a tudyž pro pohádky
nekonečné.c) Zaměstnání moravských Valachů.Představte sobě Valachy v
nejvyšších lesnatých horách po celé léto dnem i nocí nasalaších[2]s bělounkým stádem svých ovcí žijící — představte si je v dobu noční, když byli
stádo své dokošarů[3]zavedli, laťovou bránkou uzavřeli, a se kolem ohně vkoliběuhostili, připravujíce v kotlích nad ohněmžinčici, urdu a brynzuaneb čekajíce, až se jim v hrncích zemáky
uvaří: což by v ty hodiny dělali, kdyby neměli pohádek? — Představte si osamělé
hospodářství na stráních vysokých, na hodinu na dvě od všech lidských příbytků oddálených,
odkud obyvatelé v zimě po mnoho týchdnů s lidmi scházeti se nemohou: nemusíli jim každá
pověst a pohádka býti vítanou, kratochvilnou a poučnou zábavou, když se kolem hořícího
louče ve stěně nebo v ohnisku zastrčeného sesednou a sami toliko pro sebe takořka celou
společnost lidskou činí? — Představte si v dědinách večerní doby, zvláště za zimy, kdy
hovorné děvy a ženy snášejí do toho onoho domu své přeslice a kolovrátkyna
přástku, kdy hoši a mužové za nimi se scházejí na posezenou, aby nemusili
doma osamotnělí všech 15 tmavých hodin každodenních nečinně prospati: zdali tu možno býti
bez pohádek a bez písní mládeži slovanské? Tuť ovšem mázkušenost, ostrovtip,
výmluvnost a obraznostúlohu velikou, příjemně vypravovati a nových povídaček
tvořiti.Tyto výtvory obraznosti a výmluvnosti národní z okolí Rožnovského, jimžto dějepis,
zkušenost, živnost, příroda a stupeň zvedenosti mravné poskytují látky i barev, podávám
tuto tak, jak jsem jich z úst vypravovatelů a vykladaček přenesl pérem na papír. Značných
změn jsem se chránil. Krasomluvy a ducha básnického přidávati a přilévati není ve věcech
národův slovanských potřebí. Jsouť mnohé pohádky i mluvou i básnictvím tak dokonalé, že se
jim čtenář bude obdivovati — že se snad bude domýšleti, jako by péro mé bylo se při tom
namáhalo: proti výčitce této již předkem se ohražuji. Jmenovitě poukazuji na pohádky:„Voják, syn kovářův“ — „Chovanec královský“ — „Princ Ferdoš a divotvorná voda“
— „Ševcův syn jak se králem stal“ — „Tři holubice“ — „Hloupý čert“ — „O kolářovi“ —
„Hloupý Jan“ — „O sklenné hoře“ — „Chlupatý princ“ — „Pás sv. Jakoba“ — „Zkamenělí lidé“
— „Janíček s voničkou“— a na jiné, které svou pohádkovou dokonalostí každého
tak překvapují, jako mne překvapila plynná výmluvnost těch, co mi jich vykládali.Ovšemť státi se může, že v dílu tomto budou i některé pohádky, co se vykládají také v
jiných krajích po vlasti naší; ba jsou jisté myšlenky pohádkové, jenž téměř nikde v lidu
našem neznámy nejsou.Uspořádání pohádek a pověstí není věcí snadnou, jelikož pohádka a pověst někdy málo se
liší; a mezi pohádkamimístnými a přišlými — nábožnýmia pouzezábavnýmitaké těžko jest rozdílu činiti. Ostatně nezáleží na tom,
v jakém pořádku pohádky ve sbírce následují, a tudyž se nebudu přísně vázati. Pokud se mi
to bez obtíže vykonati dá, položím na předupohádky a pověsti místní.V Brně roku 1854.[1]V Zlatom fonde SME je miesto toho použitá kurzíva.[2]Salašjest u moravských Valachů část hory na pastvu vykázaná;
jinde totéž cokoliba, která jest chalupa dřevěná na salaši, v
nížvalaši(ovčáci) sbáčou(jejich vůdcem)
obývají, a z ovčího mlékažinčici(syrovátku), abrynzu(ovčí sýr) připravují aurdu(smetanu ovčí na máslo) sbírají.[3]Košarjest ohražená stáje pro ovce pod širým nebem.
|
Kulda_Moravske-narodni-pohadky-a-povesti-z-okoli-Roznovskeho.html.txt
|
(Úvod)Životopis spisovateľov objasňuje značne jeho diela, je akoby kľúčom do ich svätyne. A
nikto, tuším, život človeka vernejšie opísať nemôže ako on sám. To, hľa, príčina, prečo ja
končím svoju spisovateľskú činnosť krátkym opísaním pamätnejších svojich osudov. Uznávam to
za potrebné pre ten prípad, keby ma daktoré z mojich diel prežilo a udržalo sa na čas vo
verejnosti. Ak ale takého dôjdu ocenenia ako v Šemberových Dějinách řeči a literatury
české, kde meno moje len registrík pokútnych pisálkov rozmnožilo, nech príde k mnohým
márnym prácam ešte i táto. Ostatne životopis môj prispeje trochu i k objasneniu mnou
prežitého veku. Kto menovite so slovenskou literárnou i politickou históriou zapodievať sa
bude, ten tu daktoré užitočné pokynutia nájde.
|
Zaborsky_Vlastny-zivotopis.html.txt
|
KoniecBolo to v apríli. Ráno.Vonku padal jarný dáždik.Tak tichúčko, skromne — asfalt bol ledva mokrý, a zeleň na stromoch to jednako pocítila,
každý lístok sa rozvíjal v jarnej túžbe, v povetrí bola tá podivná jarná melanchólia, v ktorej
je i slasť i žiaľ, i nádej i rezignácia.Nebo zachmúrené — predsa chodily dievčence už v ľahkých blúzach, vlasy pridŕžané len
sponkou visely otvorené na chrbte, a každá má už nový klobúk…Celé húfy ich šly do vyššej kupeckej školy, každá má v belasom papieri poviazané knihy a
sošity, každá v srdci nejakú túžbu.Zastaly.Pred súsedným domom voz, na ňom domáce náradie.„A čože je to?“ vraví jedna, tá s najčervenšou papuľkou.„Ktože sa teraz preváža? Veď teraz nie je čas na to.“Dievčatá — nepredarmo sú ženské! — zvedavo prezeraly veci na vozíku.Jednoduché, poriadné náradie. Z tých časov, keď panovalo „brunolinované“ náradie a divány
z červeného plušu, hore s mosadznou galeriou. Všetko slušné, poriadné bez prezradzovania
osobného vkusu, banálné, ako býva život takzvaných „poriadnych“ ľudí.„Túto bielu kuchyňu by som nedbala mať!“ vraví jedna z nich — veľké, pekné dievča,
potajomky zasnúbené; „musí to byť len slasť mať vlastnú domácnosť, môcť gazdovať v nej. A táto
biela kuchynka má niečo sympatického!“„Nerozumiem, čo toto znamená“, vraví druhá z nich — má cviker na nose, je biedne, bledé
dievča, ktoré sotva bude mať kedy vlastnú domácnosť. „Nerozumiem: jedna posteľ, jedna kasňa,
všetko pre jedného — predsa i kuchyňa.“„Veď ľudia, čo majú takéto jednoduché náradie, sú obyčajne neženatí. No, a načo je
neženatému kuchyňa?!“Vo vyššej kupeckej zvonec zazvonil — dievčatá sa strhly a vošly dnu.Robotníci v súsednom dome vláčili ešte vždy na vozík veci, a jarný dážď, ktorý ako by bol
zdvorile čakal, kým odídu mladé dievčatá, spustil sa teraz celou silou — kvapky padaly na
nezakryté náradie, i plušový červený diván mokol, i biele kuchynské náradie.V druhom poschodí niekto otvoril okno a díval sa, ako padá dážď a kazí všetko. Koník,
zapriahnutý do vozíka, s času na čas sa striasol.Niečo ťažké, smutné plávalo v jarnom povetrí, a to bolo cítiť i hore u ľudí, čo sa
prevážali.Izba už vyprataná, pri stole sedel mladý vojak a písal inventár.Tak, ako by ho už do toho nebolo nič. Neveľký chlap, s dobrými belasými očami.„Teda darúvam ti…“ a menoval všetko to, čo už dolu bolo na vozíku.Žena, jeho žena, s ktorou sedem rokov nažíval, stála pri posteli a dívala sa naňho.Veľká tenká bruneta, ani nie pekná, ani nie mrzká — taká, akých je najviacej ha svete.Dlhý vrkoč čierny má spustený a natiera si čelo niečím od bolenia hlavy.V kuchyni robotníci hlobia klince do veľkej bedny; zneje to tak, ako by truhlu
zahlobovali.A je to i tak.Teraz pochovávajú rodinný život tých dvoch ľudí.„Vidíš, Miško“, vraví ona, „keby si nebol narukoval, mohli sme šťastne žiť spolu, a tá
sprepadená vojna pokazila všetko!“Chlap píše ďalej, ani len hlavy nezodvihnúc.„Áno, veď som vinná“, vraví ona a pristúpi bližšie — oči v slzách; „ale veď ani ty si mi
nebol verný!“On mykne plecom.„U chlapa je to niečo celkom iné“ — a píše ďalej.Vidno: on je už úplne hotový i so ženou, i so sebou — so všetkým.„Vidíš, ty si bol preč, tak dlho preč, detí nemáme — ó, keby sme boli mali!“Hlas sa jej trasie a čelo je červené od migränštiftu.„Vidíš, Miško, a tí, čo sme tu mali na kvartieli, ten mladý pár, tých som mala celý deň
pred očami. Spolu jedli a spolu chodili na prechádzku, a večer som počula každé slovo do
svojej izby. A len ja som bola vždy sama, a niekedy prešly týždne, čo som o tebe nevedela nič,
a taká som bola nešťastná a opustená…“Miško píše ďalej.„Ida, vyhoď si tú myšlienku z hlavy, že by sme ďalej spolu žili. Ja ťa nechcem viacej —
koniec!“A dobré belasé oči muža sú celkom pokojné.„Darmo — koniec všetkému.“„Chceš tú madonu?“Nad posteľami visel pekný obraz.Ach, kde sú tie časy, keď ho v novom bývaní ako novomanželia vypakúvali!…Ona kývne hlavou.On píše ďalej.Ešte jeden obraz: keď sa od sobáša viezli, šli rovno k fotografovi.Teraz sa dívajú na to, ako sa tí istí ľudia na večné veky rozchádzajú.Ona sníme veľkú podobižeň. Slzy sa jej lejú z očú…„Spáľ to“, vraví spokojne on a zapáli si cigaretu.„Nedal by si mi ten zelený koberec?“ spytuje sa o chvíľku zas ona.On pristane.On by pristal na všetko, len už aby bol koniec — tak strašne pomaly to ide napred, ako
keby to pakovanie nemalo konca-kraja!Žena má strašnú trpkosť v srdci. Áno, vinná je, uznáva.Bola zlá, sprostá, ľahkomyseľná, — ó, aké nešťastie, že sa na elektrickej sišla s tým
druhým! Ale veď on — i on sa pomýlil… a teraz predsa ju odháňa, a ona musí celý život trpieť
za svoj hriech…A keby sa aspoň hneval, keby ju bil. Ale tá ľahostajnosť je najhoršie!Prečo len nemala detí, prečo?Taký divý žiaľ za tými nenarodenými deťmi ju pochytil — až hrôza.Konečne sú hotoví.Chlapi vyniesli posledný kus. Kuchyňa je celkom prázdna, v izbe zostane náradie pre
mládenca: posteľ, umyvák, kasňa a gramofon…„Miško, môžem si za pár dní nechať kufre v kuchyni?“ prosí ona.Je taká tenká, čierna, a v tom jednoduchom kostýme ani nie ako žena, ale ako dievča.On rozmýšľa.„Nedbám“, vraví.Potom nastrihá cedulôk, vytiahne pečatný vosk a pečiatku, a pomaly a svedomite zapečatí
obe izby.Vosk je čierny — náhodou. Ako by bolo všetko umrelo v tom bývaní.A či neumrelo?Umrelo šťastie, spokojnosť, vernosť, láska.Nezaslúžia tí, aby zapečatili dvere čiernym voskom?Robotník príde hore, či už vraj môže ísť s náradím k špeditérovi.Ona kývne hlavou. Vravieť nemôže.Sú sami v kuchyni. Ako na posmech — zabudli tam vyšívané prikrývadielko na stene:„Trautes HeimGlück allein!“On si oblieka kepeň.„No, s Bohom, Ida!“Koniec.
|
Ivankova_Koniec.html.txt
|
OsobyONDREJ TRÚCHLYEULÁLIA, jeho ženaPAĽKO, ich synKREPELÁKKREPELÁKOVÁPETÁKPETÁKOVÁKUČERKAKUČERKOVÁRAKAJRAKAJOVÁELENA, dr. právaSTARECALOIS, sluha u TrúchlychIzba u Trúchlych, v prostriedku stôl. Pri obloku malé pódium, vpravo, vľavo
dvere. Ozdoba dľa vôle, len nie dobová, ale fantastická.
|
Holly_Emancipacia.txt
|
Boj so šarkanomVilko Pavlík bojoval so šarkanom. A to ešte s akým! Mal čierné vlasy, červené ústa, nosil
bielu blúzu a lakové črievičky… s takým šarkanom bojovať je obzvláštne ťažká vec!Najmä vtedy, keď ten šarkan o tom ani nevie.Lebo slečna Ila Šárkány v Prešporku na Panenskej ulici spokojne sedela vo
„vegyesárukereskedési“ svojej tetky, pani Henischky, obsluhovala a usmievala sa; iný raz zasa
usmievala sa a obsluhovala.Ten úsmev rozdávala stále i slúžkam i paniam, ktoré ta prichádzaly, deťom a študentom,
starému generálovi a mladému slovenskému teológovi Vilkovi Pavlíkovi.A to hnevalo Vilka… On by bol rád mal ten úsmev len pre seba…Spolu mali 35 rokov. Ani pre jedného človeka neni toho moc, nie to pre dvoch…Ale on bol treťoročný teolog a ona skončila vlani polgárku; tak si ľahko vyrátate, že mal
on dvadsať a ona pätnásť rokov.Celá ulica ju volala „kis Sárkány“, ale to len z lásky, lebo menej šarkanovitého stvorenia
nebolo na svete ako Ila.Vilko Pavlík bol typ medzi študentmi. Mal ideály a princípy. V románoch a rozprávkach je
to veľmi pekné — ale život sa posmieva z ideálov a princípov.To zkúsil na sebe i on; bol horlivý Slovák, a zaľúbil sa do Maďarky.Bol v najkrajšom smysle slova „mládencom“, ale čo ho to stálo, to vedel len on…On a jeho husličky.Panenská ulica sa len tak ozývala žiaľnou túžbou, láskou, prosbami — trpkosťou…Na otvorených chodbách načúvaly slúžky, študenti sa prestali učiť, zamyslene kreslili na
stole, keď sa pod večer ozvaly Vilkove husličky.A ona, ktorej patrila celá táto krása, predávala múku a šuvix, sardínky a šmirgeľ…Jeho srdce bilo istotne 140, keď vkročil i on do sklepu a prosil si céruzku. (To sa mu
zdalo ešte najmenej ordinárnym.)Ona sa usmievala a vyberala mu céruzku. Jemu dych zastával, keď sa díval do tône sklopenej
hlavičky — na ružových líčkach dlhé, detské mihalnice… Vtedy bol šťastný, silný a víťazný.
Niet sladšieho opilstva na svete, ako — jarná láska.Potom zdvihla hlavu a tmavé oči naivne a šelmovsky sa pýtaly, či je s kúpou spokojný.Keby mu bola dala ohnivý meč, miesto céruzky, ani to by nebol zbadal, zabudol na svet,
teologiu a — slovenskú dedinku, z ktorej pochádzal, keď sa malý šarkan s nevinnou ženskosťou
podíval naňho.A takto bojoval Vilko deň po deň.I srdce, i husličky to pocítily.Skoro sa praskly od žiaľu a lásky. Škoda, že Vilko Pavlík nevedel o Napoleonovej výpovedi:
V láske je len jedno víťazstvo: útek.Namiesto toho si vzal izbietku v tom istom dome — tak že bol len tenkým chladným múrom
delený od izby pani Henischkinej.Pani Henischka sedela na kanape, mala nohu vyloženú na stoličke a poviazanú ako pec; pila
kávičku, čítala „Kronenzeitung“ — lebo bola Viedenčianka — a pri tom plakala. To bola jej
najväčšia slasť. Môcť si pri káve v teplej izbe poplakať bolo priamo šťastie pre ňu.I dnes to bolo tak, keď razom zatúžily Vilkove husličky: „Csak egy kislány van a világon…“To, čo ústa nevravely, vyzradily husle.Pani Henischka si vzdychla: „Ja, ja, zuerst is’ a’ schene Gegend, aba nachher ziagt
sicht…“ (Áno, najprv je to pekný vidiek, ale potom sa to ťahá.) Myslela pri tom na lásku,
alebo manželstvo, alebo na román v „Kronenzeitungu“? — nevedno; isté je, že sa večer malého
šarkana vypytovala: kto je ten blond mladý človek, čo vždy len céruzky kupuje.„Tak sa zdá, ten frištikuje céruzky, obeduje céruzky a večeria céruzky!“ vravela, — „taký
je tenký a dlhý!“Ila nepovedala nič.V starých ilustrovaných novinách našla obraz: knieža z Reichstadtu. A tam sa dívaly tie
isté horúco-belasé oči na ňu, ktoré tak dobre poznala. A hádam mala pravdu. Slovenský študent
mal oči nezvyklej belasosti, celý utlačený temperament a mladosť sa jagala v nich. Malý šarkan
vytrhol obraz z „Gartenlauby“ a pribil si ho do kasne. Čo raz si brala potom čistú bielizeň,
prizeralo sa jej knieža z Reichstadtu, kým ju to raz tak nepomýlilo, že ho strhla a skryla do
— spevníka.Nebezpečenstvo bolo veľké, lebo Ila bola zo Šali, vedela i po slovensky, a bola
evanjelička; Vilko sa celé dlhé noci zapodieval myšlienkou, že si ju vezme za ženu.Je pravda, že ona číta len Jókaia; je pravda, že pozná ako Slováka len drotárov, na
Horniakoch nikdy nebola a vrchy vystáť nemôže — ale kedy boly pre lásku takéto veci prekážkou?Ilu až mráz prešiel od slasti, keď večer po večer lkaly husličky, a slovenské najkrajšie,
nevýslovné melancholické pesničky búrily srdcia mládeže na Panenskej ulici.Nikdy Vilko nevravel o láske — ako aj? Medzi syrom a lekvárom, slúžke od pána farára a
domovníčke od barónky?Predsa vedela, cítila, tušila, že tento vysoký mladý šuhaj je potajomky jej otrokom, že ju
ľúbi tou prvou túhou, úprimnou, nebezpečnou láskou mužského, ktorému je žena ešte záhadou… I
také divy sa stávajú, že sú ešte i takí mladí ľudia…Vilka pálil vnútorný oheň, oči mal každý deň väčšie a horúcejšie; bol čas, že na Veľkú noc
odíde domov, dobrá maminka ho zasa trošku vyfutruje.Dal si spraviť nový oblek; krajčír krútil hlavou; bolo treba na plece viac vatelínu, ako
inokedy… i to je termometer lásky. Vilko, Vilko, choď domov — už je čas!Odcestoval už dva týždne pred Veľkou nocou. V posledný večer hral tak krásne, že nielen
pani Henischka a kuchárka Mari plakaly, ale i naproti pani generálka, ktorej syn na bojišti
padol…Ila sa v ten utorok menej usmievala na kupujúcich; celý deň sa jej zdal dlhým a fádnym, a
pod večer, keď husličky mlčaly, chodila nepokojne hore-dolu po sklepe a celkom zbytočne
utierala sklá nad sardinkami a sušenou kapustou. K tomu pršalo, ľudia doniesli blata a
vlhkosti, malý šarkan sa pod večer zakrútil do červeného vlniaka a bol smutný, smutnejší hádam
ako Vilko, ktorý už jachal okolo Žiliny…Na tretí deň prišiel na dovolenie Ferko Henisch, Milkinej tetkin syn, a malý šarkan ožil.Husličky síce mlčaly, ale vravely ostrohy a šabľa. Ferko vravel veľmi nahlas, smial sa
crescendo až do fortissima, ale vedel báječne rozprávať o vojne, a Ila badala, že sa všetkým
slúžkam veľmi páči. Lebo od tých čias, čo vysedáva v obchode, je premávka ešte raz tak veľká —
a bolo to nielen pre blízkosť veľkonočných sviatkov, ale i pre Ferka.Boli spolu už i v bioskope a pri scénach, kde sa bozkávali, Ferko cmukol nahlas. Najprv sa
to Ile veľmi nezdalo, prišlo jej na um, že Vilko Pavlík to nikdy nespravil — ale potom sa už
smiala i ona nad tým…Ferko rád rozprával o akejsi záhadnej „poľskej grófke“, čo ho veľmi vyznačovala — čo
sprostému malému šarkanovi veľmi imponovalo.Za ten čas Vilko Pavlík sedel v čistej bielej izbičke u materi, vdovy po pánu učiteľovi
Pavlíkovi. Vonku bola zima; jar je v tomto kraji podivne chladná a bojazlivá; maminka ho
kŕmila, ako len mohla — ale Vilko akosi nepriberal.Každý deň si stal na kopec, zkadiaľ bolo vidieť železničnú trať, na ktorej uháňal rýchlik
dolu, na juh, do Prešporka… a jeho myšlienky ako nepokojné vtáčatá letely s ním ta pod Malé
Karpaty na Panenskú ulicu, kde býva malý šarkan…A počal kresliť veľkonočné farbené vajcia pre Ilu. Nechcel, nemohol dlhšie zostať, ako do
veľkonočného pondelka — tak zúrila v ňom túžba, ako v chorom človeku horúčka.Matka to videla, nepovedala nič. Bojovať proti tomu, liať olej do ohňa? „Poručená Pánu
Bohu“, myslela si. „Veď je taká mladá, ako vraví. Veď ešte len spravíme Slovenku z nej…“Chudera pani Pavlíková. Malému šarkanovi sa ani nesnívalo o takých veciach, mala mnoho
roboty v obchode a Ferko jej kurizoval po husársky. Husličky mlčaly…Vilko kreslil, maľoval — maminka mu robila halušky s bryndzou; večer šiel na faru
poshovárať sa s pánom farárom.Ale ani tiché, seriózné ovzdušie fary ho nevyliečilo; i tam len o tom rozmýšľal: „Aká bude
Ila ako pani farárka na Hornom Uhorsku?!“ Ale pri toľkej slasti mu zastala fantázia — len
srdce bilo zasa 140 za minútu.Ila a Ferko sa za ten čas veľmi skamarátili. Pani Henischka sa tomu tešila, lebo Ferko bol
trochu „ľahký“ — a malý šarkan ho bude vedieť v korde držať.Na veľkonočnú nedeľu jej doniesol vajce z červeného plušu — také veľké, ako Ilina
hlavička, len nie také pekné. Na tomto plušovom monstre boly holúbky, čo sa bozkávaly… Ferkovi
sa to náramne páčilo, a — k vôli historickej pravde musím povedať — aj Ile Šárkányovej.Hja, Vilko Pavlík už bol 14 dní preč a obraz kniežaťa z Reichstadtu sa kdesi ztratil, deti
sa bavily s ním vo dvore.Vo veľkonočný pondelok popoludní prišiel Vilko Pavlík. Oči mu svietily, ako sviečky na
oltári pri svadbách — a ponášal sa ozaj celkom na Reichstadta.Obchod bol zatvorený. Zaklopal, vstúpil do izby; pani Henischka oddychovala po obede na
kanape, pri peci stála Ila, pred ňou Ferko, a spolu jedli cukrík z plušového monstra.Však nebolo príčiny na to, že Vilko Pavlík sa tak strhol, že mu maľované vajcia vypadly z
rúk.Lenže ten cukrík tak jedli, že polovicu mala Ila v červenej papuľke, druhú polovicu Ferko
držal v zuboch…Ferko sa obrátil a celkom veselo sa zvítal s ním — bez najmenších rozpakov.Ale Ila — Ila ušla von… malý šarkan sa hanbil… Druhý šuhaj by sa bol opil a bol by začal
lumpovať; Vilko nie. Išiel do izby, zlomil staré husličky, oprel hlavu do dlane, zakryl si
tvár, aby ani slniečko nevidelo jeho žiaľu; cez palce mu slzy kvapkaly na stôl. A v tom plači
sa pominula prvá láska a prvá mladosť… V súsednej izbe vyspevoval Ferko:„Nincsen ámor, nincsen mámor…“
|
Ivankova_Boj-so-sarkanom.txt
|
Zločin a trestNelze to popírat: udělala nečistotu. Teď se krčí v nejtemnějším koutě se zvrhlým a
urputným výrazem, zeleně svítí očima a potrhává ocasem; ví, co ji čeká. Rázem z ní spadlo
vše, co z ní dělá vzdělanou a jemnou kočku; je to zlé a divoké zvíře džunglí, bestie plná
strachu a nenávisti, jež tě sleduje žhoucíma očima jako věčného nepřítele. Syčí jako had,
když se k ní blížíš; její zelené zorničky srší zuřivým odporem, hrůzou, záštím a
zločinností: pff chch chch, nesahej na mne!Nic platno, macku, mezi námi lidmi se vina musí odpykat; je Zákon a Řád, že kočka, která
se prohřešila, se přidrží na místě činu a na! na! na! tu máš, ty hanebnice! S ušima
sklopenýma, zběsile se vzpouzejíc choulí se hříšnice pod tragickým přívalem trestu. Hotovo!
a jako had, s břichem na zemi, peláší bídná kreatura z místa činu.Ale než soudce vstane, sedí už uprostřed pokoje, spokojená a útlá kočka, jako by se nic
nestalo, a horlivě si na zádech líže pocuchaný kožíšek. Ohlédne se na svého katana ještě
trochu nejistě, ale očima už zlatýma: Koukej, já jsem hezká kočička; otevři mi, já chci jít
do kuchyně.Načež odchází, dávajíc si zřejmě záležet na tom, aby nespěchala.
|
Capek_Bajky.txt
|
Sôvet I.„Das Gemüt des Menschen ist gross; — der ganze Olymp versammelt sich in
seiner Brust.“HegelDUŠAN:Svetlo rozlieva po poli životamladá zornica, za ňou v ohňovozedeň v pozlatistom oblečený šateprichádza a noc, čiernym zahalenázávojom, v temnú letí bezpriezračnosť. —Deň, noc a zas deň — noc, deň a zase noc,tak chytrá vládne životom nestálosť;len večný odpor na poli života.Pred svetom vládlo „Nič“ a jedno „Staň sa!“10z úst Najvyššieho život utvorilo.Tak z večnej noci deň pekný sa zrodil,deň sveta. Noc dňu večné nepriateľstvozaprisahala a deň rovne noci.Nesvornosť večná a preds’ jednu s druhýmviaže jednota večná, nerozdielna.Smrť ruší život a život rodí smrť,život ničí smrť a smrť plodí život.Božstvo je večnosť, sláva, dokonalosť:svet je nestálosť, márnosť, neúplnosť;20božstvo a svet: tak tvorca a stvoreniejednota čistá a čistá rozdielnosť. —Čo ale som ja? čo určenie moje?Časnosť a večnosť, bytnosť a nebytnosť:toto je panstvo a pohádka moja.Časnosť a bytnosť, večnosť a nebytnosť:aké to strašné osudu vyrknutie! —Cieľ mám vytknutý: bytnosti s večnosťou,cesta k tej sláve: časnosť a nebytnosť.V božstve môj pôvod, v božstve moja bytnosť,30v božstve aj cieľ a konečnosť byť musí,a duch stvorený z ducha k duchu príde.Rozpadla síce bytnosť moja v stranyodporné; rôzna síc’ je čeľaď moja:ale ja v nej som, v nej žijem a k slávesvojej dozrievam práve v jej odporoch.Rád ťa mám, pekný, zlatojasný deň môj!noc mi je príkra krádkyňa života.Ona uspáva všetku čeľaď mojua ja sám jej daň slabosti klásť musím.40Ale ty, ty si obraz slávy, žitia —ty večný život, tú večnú jednotuaspoň v maličkom dávaš mi zakúsiťa tušiť aspoň blaženosť života,keď ťarchy času a putá priestorysníme Dušanu deň ten praposledný.DUŠICA:Žehnaj Boh, drahý pán môj a manžel môj!Sotvaže mladú zornicu si zazrel —a tak rád chodíš v ústrety sláve jej —už vidím kŕdeľ neborodých vidín50palác tvoj sem-tam krížom obletovať.Od času toho, čo všemohúci BohSyna prvého dal nám, od tej dobytak je tu chladno, ach, tak nespokojno.Srdce — záhrada moja, predtým krásna,spustla; ačkoľvek cesty pekné vedúz paláca tvojho do môjho obydlia,predsa tak málo navštevuješ ženu.Ba aj mladému Umkovi, čo tak rádpri mne sa baví, ku mne chodiť brániš.DUŠAN:60Zväzok náš, drahá, je časný a znáš, žeBoh mi dedičstvo sľúbil; nuž tatam somv tie slávne kraje máličko chcel nazrieťa vidieť, čo tam budúcnosť nám chystá:ale jaks’ tajno, hmlisto je v tých stranách.ŽIARLICA(tajno):Never! znáš peknú, švárnu Fantáziu,čo ujčok náš Cit s ňou sa vodievava? —Nebeské vnady tá má; často vidímju cez záhradu svoju ísť k otcovia Ľubica ju, zdá sa, sama vodí.ĽUBICA:70Viem, matka, čo ti sestra táto tajneklebetí o mne a našom otcovi.Peklica s ňou nám trojmým večne boli,čo mráz a búrka milým kvetodeťom.Ľúbim ja teba, lúbim otca, brata,svet celý rada by som poobjímať:ale kde sestry naše odrodilébývajú, ach, tam, vyznať bolestno mi,tam ja byť živá, tam živiť nemôžem!Rozhodni mati: lebo mňa zabudni,80alebo sestrám biednym nedôveruj.DUŠICA:Oj, drahá moja, najdrahšia si mi ty,najkrajšie dary vždy len tebe dávam:ale či sestry tvoje nezdarilénesali prsia tie, čo aj Ľubica?BLUD:Čo ty hovoríš, čo, sestra Ľubica?Že sestry tvoje s tebou žiť nemôžu?Viem, Umko ti to, ten lhár nahovoril.Never! ty nad ním máš právo panovať,rozkazovať si nedaj. Dušan by chcel90o tvoje večné dedičstvo ťa doniesťa panstvo sebe a synovi svojmuprivlastniť. Pritom on chce tajnú zmluvus tebou, s Dušicou uzavrieť, že spoluživot a večnosť vydobyť si máte:Ale vlastne je ciel jeho patrný: —Sily spojené chce on a cieľ vlastný.Povieš, že panstvo toto on chce, len keďbôle života opustíš? — už tutov krajoch časnosti myslí ťa zatratiť.ŽIARLICA:100V krajoch časnosti už chce ťa zatratiťa z tvojich večných práv večné vytvoriť.DUŠICA:Divné sa zdajú reči vaše; alespoľahnúť na ne sa nesmiem. Budúcnosťsama musí tu konečne rozhodnúť.SRDOŠ:Čo sa máš, sestra, na slepú budúcnosťodvolávať? či hádam my nič pre svet?Či pyšný Umko aj teba omámila čistý život tvoj chce porozrývať?Prisahám, nikdy nebol mi priateľom.110Aj muža tvojho preňho nenávidím,a hrom a peklo! kde raz Srdoš mocnýpäsť svoju stisne, všetko plemä jehozatriasť sa musí, padnúť a zahynúť!Búriť budem vždy, neprestanem páliťpočim len iskra plameňov pekelnýchvo vrelých žilách ostatná nezhasne.BLUD:Tu ruka, brat môj. Umko musí padnúť,tak aj Pravduša, sestra jeho pyšná,aj Cnota; — len my svetom zavládneme.120Svet s nami začal, s nami musí skonať.Vieronka, žena slabá, ľahkoverná —ačpráve vážnosť má svetom širokú —tú si na svoju obrátime stranu.DUŠAN:Čo vy zmýšľate, čo búrite slepo?Napred, Srdoš ty, či vari nebadáš,že s vekom tvojím sila ti ubývaa putá tvoje s každým dňom sú ťažšie? —A Blud, ty nevieš, že osud nestálosťza základ tvojej bytnosti položil?130Že hanba každý deň sa ti vysmieva,kedykoľvek sa naproti synoviUmkovi stavať voslep odvažuješ? —Dal som vám život, dal som vám úlohu,ktorú v dejinách ľudstva previesť máte:ale večnosť a panstvo, samostatnosťnesmiete žiadať. — Boh prespravodlivývám to povoliť nechce a nemôže.Podadnosť, služba — vaša je povinnosť,rozkaz a vláda náleží Umkovi140prvorodencu mocného Dušana.SRDOŠ:Ani Boha sa nebojím. Aj tebaaj s tvojím rodom celým nenávidím.Roztržitosť je živel môjho bytua musí táto na svete panovať.Potoky krvi položím medzi tróna poddanstvo; jed má nakaziť tokykrvi zostalej v žilách rodín; červiakbesnoty zhryzie oltáre pokoja!DUŠAN(k Dušici):Milá! úfam, že mám tvoju dôveru150tak ako predtým, verne zachovanú.Tajomstvo veľké dávno v sebe nosím,ale hodina vyjavenia jeholen práve s dobou touto vypršala.Vidíš, že rod náš a príbuznosť našav nesmiernu čelaď sa rozpadla; syn nášprvorodený, Umko — čo bohyňaMúdrosti sama doň sa zaľúbilaa vernú svoju priazeň mu sľúbila —syn tento dozrel k dospelému veku,160hoden je trónu a spôsobný k panstvu,sám túži stále po vladárstve sveta. —Rodina naša, ako sama vidíš,chová nesvornosť a boj sama v sebe.Srdoš a Blud a Žiarlica s Peklicouprísahou stoja naproti ostatnýma každý v čele svojich sprisahancovprechovávajú boj, rozbroj večitý.Bez boja ale nežiadaj pokoja,bez rozpadlosti nenájdeš jednoty.170Chcel som zachovať pri živote zbožnúVieronku, milú Ľubicu, Svobudu,ľúbeznú Cnotu a krásnu Pravdušu,aby sa v nich rod náš oblahoslavil.Preto som každej dal jej soka, rovnénepriateľstvo, by svoju útlu bytnosťzostrili v boji a moc našu v sebezvečnili. Nechcel som, aby zlobožstvosynovi môjmu nadvrhovať mohlo,že boj nepoznal, že nemá víťazstva,180že sláva jeho z neho nevy kvitla. —Tak spokojná si s uzavrením mojím?DUŠICA:Vieš, pán môj, muž môj, že ja slabá ženamúdrosť a večnosť nemám Bohom danúa že zákonom tvojim som poslušná.Vidím stav našej čeľade, stav smutný,verím, že všetko, ako je, musí byť,ale utajiť nemôžem aj ľútosťnad nízkym lósom mnohých detí mojich,čo ľúbosť tvoju nikdy nepoznali190a slávy tvojej účastné nebudú.Predovším, že v tej vojne rodu nášhorodina moja padne smrti v obeťa rod tvoj vlastný nesmrteľnosť vezme:keď ale tá je vôľa božia, keď jaa dobrá bytnosť milých detí mojichsvoj podiel vezmú v pokolení tvojom:nech aj kvet spŕchne a list uschne, zvädne,nech, čo je korisť márnosti, pominie;keď len časť naša božská nezahynie.DUŠAN:200Nuž teda oddám trón panstva synovi,nech pole on sám spravuje života:žatva pripadne, drahá, mne a tebe.Poručme Bohu záležitosť svoju,Boh bude za nás, pre nás v synu našoma v rodu našom slávu nám hotoviť.UMKO:Počuješ, otče môj veľký, rozbroj ten,čo v svete proti mne sa pozdvihujea ktorý čeľaď naša odrodiláŽiarlici kvôli proti mne rozžíha? —210Samostatnosť mi daj, poruč mi berlu —a viem, že sila, čo proti mne búri —Boh mi to večný pred vekmi zasľúbil —pokorne sama so sebou sa zmieri:ináče posmech, hanba a záhubado zmätku zrútia samovládu tvoju.Vystúpiť musím do sveta a štít ten,čo múdrosť večná dala mi, použiť.DUŠAN:Syn môj! ty z mojej bytnosti máš tvojua bytnosť túto hodne si pochopil:220Predišla prosba tvoja môj úmysel.Tak oddávam ti plnomoc a právo,trón, berlu, meč a korunu všesveta:Pamätaj ale, že v rukách tvojich jevšetko to manie večitého Boha;pamätaj, že ja som otec tvoj, že mňaa slávu moju v sláve svojej hľadáš.Pokoj nemôže mať panovník veľký.Život je zápas, vojna, rozorvanosť:ty máš dať svetu a každému rodu330pokoj, zmierenie, jednotu a božskosť.Vieronka zbožná, šľachetná Pravdušanechcú sa odriecť činného života,úctu a pomoc budeš im povinný;pokornú Cnotu, Ľubicu, Svobuduzastávaj statne a pečuj horlivoo ich čistotu, právo, neodvislosť.Bojuj rozumne, nevraždi a neplieňrodinu svoju: ale svätým štítomodrážaj strely odboja, až silu240celú v násilnom zmrhajú nápadea veniec slávy sami ti upletú.Tak Boha nášho osláviš, tak aj mňa,tak seba. Vezmi moje požehnanie!UMKO:Hospodine! aká to je úloha,ku tebe svojou vynášať sa mocou!Práca náramná a preďaleký cieľ,budúcnosť temná, výsledok neistý.Z rodiny tvojej otec môj pochodí,obraňuj syna a bojuj za neho;250a keď Blud, ten môj túlavý bratanec,ktorého do mňa Žiarlica vždy hucká,zvrhnúť by ma chcel do jamy potupy,v Umkovi ty zachovaj slávu svoju! —Ach, málo, málo mám priateľov verných,málo mohutných, mnoho chabých, zradných,a odpor tak je náramne veliký! —Čo? ak je cieľ ten — ak je dokonalosťmam a klam — výtvor vlastnej šialenosti?STRACHOŠ:Ha, aký to hlas! — výtvor šialenosti?260Ak raz budúcnosť, tá veštica nemá,ortieľ konečný ti časom vysloví:Ničota pôvod tvoj, ničota koniec!Nie! duch je z Boha — rozum je duch; aleči môže trpieť Boh druhého Boha?Či nemá v svete prevahu — zmyselnosť? —(Pravduša, Vieronka Úfanka vedú sa za ruky, Strachoš zmizne.)PRAVDUŠA:Pozri na panstvo tvoje v minulosti,pomni na pôvod tvoj a otca tvojho,pohľaď na slabosť nepriateľov tvojich.VIERONKA:Boh je jednota večná, dokonalá,270čo božské je kde, k tej cieli jednote;čo časné, zmizne, večné nezná času;nedokonalosť splynie v dokonalosťa bude jedna, tá a nerozdielnajednota, večnosť, dokonalosť, božstvo.ÚFANKA:Neuspokoj sa v zašlej minulosti!Minulosť svoju postať len zrábala,prítomnosť nezná ťa celkom potešiť:Celok je tamto — tamto tvoje dielo —tamto je sláva tvoja — v budúcnosti.
|
Sladkovic_Sovety-v-rodine-Dusanovej.html.txt
|
Pavel Országh HviezdoslavS príležitosti jeho 70-ročných narodenínS radosťou predstupujem pred Vás, aby som prehovoril o diele najväčšieho žijúceho
slovenského básnika, ktorého dnes v deň jeho 70-ročných narodzenin pozdravuje nie len
československý, ale celý slavianský svet. Dľa reči patrí nám, niekdy najošarpanejšej a
temer najmenšej vetvi veľkého, mohutného slavianského kmenu, dľa ducha však prináleží sboru
veleduchov celého Slavianstva.Mám hovoriť o mužovi, ktorý prerástol, sťa mohutná jedľa skromný, posvätný háj našej
domášnej poesie, a jeho veľkosť, keď zamľkne múzam neprajný štrngot zbraní a dokonalý mier
zavládne celým kultúrnym svetom, bude vzrastať vždy väčšmi a väčšmi, a jeho nevšedná
ženialnosť prave ocenená buda len vtedy, keď skúmajúci um a za krásou túžiaca, dlhoročným
pôstom zmorená duša hľadať bude občerstvujúce pramene dokonalých tvorieb ducha, aby
pookriala, a pokochala sa na ich nevšednom lepotvare, čerpajúc takto povzbudenie ku veľkým
skutkom umeleckej produkcie.Bez umeleckej tvorby ľudstvo žiť nemôže! a aj uprostred najväčších napnutí a vajataní,
keď rozvírené prostredie nepraje zvukom lutny a varita, pôvabnému spevu speváckych hrdiel,
v najskrytejších útrobách predsa chová živú túžbu za uplatnením súzvuku, harmonie, ktorá
vyznieva z prostého švitoru škovránka práve tak, ako z hlaholiacích varhanových zvukov
najvelebnejšieho dómu, ktorý zdobila ruka nesmrteľného Angela a Rafaela ku sláve
Najvyššieho, súladu, ktorý sa javi v kráse pestre zakvitnutého poľa práve tak, ako v
bohatých výšivkach nášho slovenského ľudu. Ba práve v najkrvavejšom vlnobití dejin túži
ľudstvo najviac za čím dokonálejšou harmoniou, za božským mierom duše, ktorý prevyšuje
špekulácie umu, a svet hmoty ho dať nie je vstave, ale jedine nad ňou stojací všetko
sjednocujúci duch môže jedine vniesť do bolestiacich srdc, do tekavých, v labyrinthe sveta
raj srdca hľadajúcich myslí.Túto jednotu harmonie v svojej nekonečnej, viditeľnej a neviditeľnej ríši udržuje sám
Stvoriteľ, ktorého veledielom je celé stvorenstvo, nosiace na sebe pečať dokonalosti. V
stvorenstve zase najzvláštnejším tvorom je človek s jeho stále sa obnovujúcou túžbou, ktorá
ho núti za jeho vlastným konečným cieľom: za dokonálosťou.Človek nemôže byť bez práce a zvlášt nie bez tvorby. Jemu nestačí, že si zhotoví ku
živobytiu najpotrebnejšie nástroje, ktoré mu obľahčujú boj s prírodou a jej neraz
nepriateľsky odbojnými silami, — on tieto z prípadu na prípad, zo stupňa na stupeň aj
zdokonaluje, nielen, avšak aj krášli, opekňuje, zjemňuje, aby boly čím umeleckejšími.Menovite náš československý národ vyniká neobyčajnou, vrodenou náklonnosťou ku
okrašlovaniu všetkého, čo ho obklučuje. Počnúc od valašky a klobučika, ktorý si detvan
povybíja mosadzou, od náhrdelnej sponky a rúčky pastierského biča, ktorý krášli
vyrezávaniami, až po velkolepe bohaté výšivky piešťanských a ciferských ženičiek, ichž
pilné, umné obratné rúčky zlatohlavom obohacovali ešte pred nedávnom korunovačné plášte
cudzích panovníkov, a ich pôvodnými, pôvabnými vzorkami chlúbil sa nám nepriateľsky
naladený svet, všetko svedčí o nesmiernom umeleckom nadaní slovenského ľudu, ktorý sa však
neuspokojí len oku lahodiacim, krásnym výtvarom citnej duše, ale chce ju na ceste dobra
udržať múdrou výpoveďou a podobenstvom porekadla práve tak, ako aj piesňou, odzrkadlujúcou
jeho žial i radosť, ktorá ako ten čistý, žblnkotavý potôčik vyviera z jeho bohatého ducha.Náš ľud je národom spevavým, ktorý s piesňou vstáva, s ňou pracuje, piesňou sa smeje,
plače, žije i umiera…Táto naša čarokrásna, závidená slovenská pieseň hneď v útlom veku vyvolala prvé
harmonické zvuky zo spevného hrdla nášho zlatoústeho Hviezdoslava.Temer všetci veľký ľudia vyrástli z úzkych pomerov, z prostredia nepatrného a
jednoduchého, a jestli boly priam aj vznešeného rodu predsa museli podstúpiť driev trnistú
cestu života, ak sa mali stať vernými služobníkmi ducha a dobrodincami svojho národa, a
snáď aj celého ľudstva, museli sa najprv očistiť ohňom zkúšok, dušu prepáliť a zaoceliť v
peci navštívenia.Zakladateľ povestného Rimu: Romulus a jeho brat Remus, čo vyvrženci požívali najprv
prsia milosrdnej vlčice, ktorá mala viacej citu ku plačúcim, nahým dvojčatám, sťa barbarský
ľudia ničiaci kvety božského pôvodu, kým ich laskavé ruky nepreniesli v jednoduché, ale
teplé hniezdo pastierskej chatrče.Radosťou života kypiaci krásavec, mladý František z Assisi, musel najprv složiť skvelý
odev, opustiť bohatstvo a pohodlie rodičovského domu a voliť miesto prepychu kočujúci život
pústovníka, jestli sa chcel stať veľkodušným kriesiteľom zarmútených a padlých, výmluvným
učiteľom a príkladom neúmelých a bludiacich.Zakladateľ náboženstva, Budha, musel sa dobrovoľne vzdať predpráv kráľovského syna a
voliť samotu, ak sa chcel stať hlásateľom múdrosti a vodcom millionov duší.Najväčší spevec gréckeho sveta Homér, bol slepým žobrákom. Ba sám božský žalmista, kráľ
Dávid, musel podstúpiť všetky útrapy aj najbližšími stíhaného a ponižovaného bojovníka, kým
si vyzískal dôveru svojho ľudu a povolanie, aby bol jeho pomazaným vodcom, radcom a
tešiteľom.Novodobí americký mysliteľ, spisovateľ a básnik Emerson bol najprv pastierom, najväčší
škótsky, osudom sem tam vrhaný, básnik Burns bol chudobným roľníkom.Veľký život rodí sa najčastejšie v biede a nedostatku a súc ku veľkým dielam určený s
zrastá aj pod útiskom neprajného ovúdu.Hviezdoslav vyvinul sa v jednoduchom prostredí a „veľkému svetu za chrbtom, v kraji
tichom, medzi dobrým, zdravým ľudom“ vzrástol v klassika slovenskej spisby.Hviezdoslav, rodinným menom Pavel Országh, narodil sa v jednoduchej roľníckej chate
vyšnokubínskej 2-ho februára 1849. Uspávali ho sladkou slovenskou piesňou, a divná náhoda,
pozdejšieho milovníka a prekladateľa ruskej poesie, čo pachoľa, dľa jeho vlastnej sloky,
„aj kozák zakolísal“. Zrodil sa pod červánkami slovenského precitnutia, keď sa prvá
slovenská legia postavila do šíku proti maďarským utlačovateľom a Rusi obsadili Oravu. Ako
nadaného a vzorného žiaka zaviedli do miškovskej maďarskej školy. Dlhší čas stál pod
vplyvom maďarskej poesie a ako mladý gymnasista skladal maďarské verše. Pozdejšie prešiel
na kežmarské gymnasium, kde čo päťotriednik za výborný verš odmenený bol premiou.Avšak PavelOrszághnemal sa stať druhým Petőfim-Petrovicsom,
vynikajúcim síce ale zhavranelým synom slovenskej matky. Rodina i národ reklamovali svoju
krv. Načo rozmnožovať cudzie more mokom tatranských prameňov, načo letieť do cudzieho
pásma, keď svojská hora má dosť krás a vnád?!Od Petőfiho ku Schakespearovi poskočivšieho Pavla spýtali sa z domova, či by nevedel
zaspievať aj v rodnom jazyku, kedže jeho v cudzej reči pekne zladený verš natoľko obdivujú,
ba i odmeňujú!? Na tak milo-káravý dotaz odpovedal sväzkom slovenských veršov, a pod
vplyvom slovenskej četby, menovite Sladkoviča, v krátkom čase natoľko zahorel rodoláskou,
že ku šťastiu národa navždy slial sa v nesmiernej láske s jeho myšlienkami, túžbami, snami,
snahami a trudmi a stal sa jeho spevcom, tešiteľom, učitelom, a duchovným vodcom v dobe
útisku a poroby.Roku 1867, vidíme ho už v rade najmladších priekopníkov slovenskej literatúry, o rok
pozdejšie vydal svoje prvé dielce pod názvom: Básnicke prvosienky Josefa Zbranského. Do
roku 1879-ho trvá jeho prvá doba verenia a prebíjania sa ku svojej pravej podstate, perioda
rozpínania mladistvých, sokolých krydeľ bohatej obrazotvornosti, ktorú vlástnou silou
ukáznil, vlial do pevne ustálených foriem, a rozhúpal na vlnách správne vystihnutého rytmu.Od roku 1881., keď Slovenským Pohľadom zasiela svoje lyrické básne, počína sa v postupe
jeho vývinu cele nové obdobie. Sú to nevyčerpateľne bohaté pramene, z ktorých vyviera zlatý
prúd jeho reflexivnej lyriky. Krotká, ale hlboká myseľ nesie básnika na krýdlach
rozpomienok v milý rodinný kruh, jeho teplota ho očarí a núti ku dôverným a nežným
vyznaniam, ovládajú ho dávne dôjmy a on chytá a upútavá ích skvostnou obručou zdravých
myšlienok a citov, ktoré v ňom vypestovalo rýdze, prirodzené ovzdušie sedliackej chaty, kde
vládla nefalšovaná poctivosť, zbožnosť a opravdovosť.Ale či môže básnik tak silnej individuality a nevšedneho charakteru, ako je Hviezdoslav,
ktorý sa vie na peruťach neobyčajne mohutnej obrazotvornosti „jejž obzor nemá hraníc“ —
„vyšvihnúť vo veľkolepý hviezdny svet, ktorého „duch liece Vesmírom jak včela po lúke“, či
môže tento hlboký, pôvodný mysliteľ slovenský, vyznávajúci: „ja verím pravda ducha, že je
pravda večná“, ktorý má smyseľ, a veľmi ostrý zrak pre reálný život, či môže nevidieť
„hryzovisko, strasť tam dolu na svete“, „že húf verných v potupe a planstvo vo kvete“, —
„zboj po ducha komore, zradný predaj krve“?!Hviezdoslav, bárs sa verne drží ideálu a vozvýš chváta jeho pátrajúci neúnavný duch,
nezabúda na matku zem a jej deti… Jemu je zvlášte trpiaci človek, „muž bolesti“ nesmierne
blízkym. Jeho náhľady o človeku, ktorého zná skrz a skrz s jeho jasnými i temnými
stránkami, sú myšlienkami najrýdzejšej humanity. Celú jeho poesiu charakterizuje jemnocitá
ľudskosť. V svojich dieľach nikdy nedá zahynúť spravodlivému, s divými šelmami krivdy a
bezprávia bojujúcemu človeku, nech akokoľvek zúri kolom neho búrka divých, nízkych pudov a
vašní, on musí so skalopevnou istotou opustiť arenu, čo víťazný gladiátor, ktorý „pod križa
ramenami nezhynul, ujmy nepocítil“. Hviezdoslav odchovaný na skvostných ľudových povesťach
a na večnom pokrme kralickej biblie, v ních vždy pravda víťazí, on veriaci od najútlejšieho
detstva v triumf pravdy, a zachovajúc si túto, vieru až do šedin staroby, presvedčený súc o
nadvláde ducha nad hmotou, jasne vidiaci a poznajúci najvyšší cieľ a smyseľ života,
porovnávajúci deje nebeské so zemskými, musí vidieť aj svoj ubedovaný, temer o právo života
pozbavený národ, ktorému posvätil svoje dary, svoju prácu, ba celý život.Obrovská obrazotvornosť nesviedla ho na scestie fantastičnosti, veď jak je ona dľa
Emersona: „veľmi vysokým druhom videnia, ktorý si nemožno prisvojiť učením“, tak je mu len
vernou družkou a pomocnicou v poznávaní Vesmíra a jeho zákonov, v ních javiacej sa božej
múdrosti, v poznávaní človeka, jeho dobrého i zlého diela. V svojích tvorbách javí sa všade
prvotriedným dušezpytcom, znalcom ľudí a zvlášť ujarmeného, slovenského ľudu, ktorý by rád
oslobodil zpod tiesne zhubných nepriateľských snáh.V „Letorostoch“ spieva v sklamaní:I dnes ešte skladám piesne,
len že horkom razia tiesne;
sladkých zvukov pošiel chór,
nad postaťou havran krká,
v ston poroby reťaz štrká;
nuž nie div, že slábnu brká,
v oku kalno, v duši mrká,
na varite čierny flór…Sladký spev útlocitého pevca, ktorého životný živel tkvie v básnictve, mení sa neraz v
trúchlivý nárek, a žalostný vzlyk, a zase v prorocké horlenie v strunach žalmistovej harfy.
Akoby aj nie, keď vidí, že „dcére Tatier závidia jej roztomilú tvár, to líčko trblietavých
vatier a modrých očí hviezdny pár, skvost vlasov, vlnot ňadier šumný, anjelsky nevynnosti
svit — čuj vlčí rákoš na záhumní! hej, radi by ťa uchvátiť“.Jemu samému tiež už priveľa toho každodenného smútku, veď harmonický jeho duch rád by
videl, aby prajná súďba so zlatého kalicha šťastia liala na národ lučezar nebeského
požehnania, ten „lomoz všednosti zmorí“ básnika, ktorý keď píše svoje drahé knihy vždy
vyhľadáva najoslnenejšiu čiastku svojho bytu; kde je jas slnca tam sa ľahšie rodí myšlienka
radosti a vzniká aj záblesk humoru.„Vám iste divným prichodí
to piesní mojích večné žalovanie“a „pieseň lahody“ žiadajúcim odpovedá:„Lež rozsúdte, ja mám byť vinen tým:
Keď pŕchne kvet a hviezda mizne v diale?
Nekráčame-li denne podsvetím?
a nepadáli vždy viac roztretým
tiež krýdlom rodných duší na kristále!?
A básník myslím; tiež je rodu členom;
alebo znížíte ho na veteš?
Nu, menujťe ho akýmkoľvek menom,
jak lahodí vám, medom, jak nie, blenom:kým trpí rod, on trpeť musí tiež!(Letorosty.)Keď rod trpí — musí aj z jeho kmenu vyrastlý básnik trpeť! Ale utrpenie zavše búri aj tú
najtichšiu krv, spravedlivá duša musí vzplanúť svätým ohňom proti bezpráviu, keď si je
povedomá neviny, a má nezakalený, jasný obraz o spravedlnosti. Čistotu a krásu milujúci
duch musí sa rozhorliť nad surovými výčinmi a prechmatmi cudzej moci, ktorá uchvacuje
samozvane vavrin slávy zpred zaslúžilých bojoníkov cti a šlechetnosti.Básnik žije v časoch vzteku, besu, kalu, pohanenia, ale veriac v konečné víťazstvo
pravdy i vzdor občasnej rozladenosti, vždy vysoko drší prápor nádeje a slobody.„Mrskne metla, jak sa sluší
po vás krívdo, planstvo blude!
len kolomaž ak z vás zbude —
ku tomu ste dozreli!“Ale v národe je slabý ohlas na zvuky varita, spev básníkov akoby neprenikal pod hnetom
čiernych storočí zatvrdnuté duše:„Spev kvíli v hlucho, svit v noc tmavú kane,
pod drsnou pätou kvietok umiera“…(2-ho februára.)spieva v deň svojich narodzením.Lenže ani hluchá noc neporozumenia nebola vstave podlomiť mohutné krýdla Hviezdoslavovho
nadšenia o ktorom spieva, že „z neho srší život opravdový.“ Pri krbe Slavianstva, „krem
ktorého Slovákovi slnca niet“ „na zlato sa prepálila hruď v svätom plameni“, básnik sa
prihotovil ku činom obetí a slávy… Kým oltár utlačovateľov „trhu korisť ovíjala“ — jeho
„obletovala peruť genia“, ktorý vnuknul Hviezdoslavovi nesmrteľnú lyricko-epickú báseň:
„Hájnikovú ženu“.Miesto obznamovania najradšej by som vyryl text „Hájnikovej ženy“ na zlaté dosky a
umiestnil v nádhernej svätini, ktorú neznáma ruka veľkého umelca z mramoru budovala, aby ho
tu predčitovali a vysvetlovali žreci umenia. Veď toto dielo spolu aj s ostatnými jeho
tvorbami z rokov deväťďesiatých (Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský, V žatvu, Poludienok
atď.), bárs su rýdze slovenskými, predsa patria ku najlepším tvorbám svetovej literatúry,
práve tak, ako diela provencealského básníka Mistrala, ktorý je zpomedzi cudzozemských
poetov nášmu Hviezdoslavovi najbližším. A jestli je najumeleckejšia tvorba Sládkovičova:
„Detvan“ obľúbenou četbou zvlášte mužského čitateľstva, tak diela svojho majstra
prevýšivšieho učeníka, iste budú všeobecne obľúbenou lekturou celej Slovače nielen dnes,
ale pokiaľ len slovensky vraviaci človek žiť bude na okršleku zeme.Z neveľkej látky básnik vytvoril veledielo, v ktorom práve tak, ako aj v pozdejších,
majstrovskou rukou maľovaných genrových obrazoch („Bútora a Čútora“, „Na obnôcke“, „Ežo a
Gábor Vlkolínsky“) vzhľadom na umelecké ponímanie a prevedenie javí sa realistom.V nádherných básňach: „Sen Šalamúnov“, „Agar“, „Kain“, spracúval biblické thematá, a keď
si umienil prekvapiť národ dielom dramatickým, siahol za novozákonnou látkou, a roku 1909.
vydal tragediu „Herodes a Herodias“.Francúz Flaubert a Angličan Wilde sú tí, čo sa pokúsili o spracovanie historie Salómy a
Herodesa. Prvý, moderný majster francúzskeho slohu, literárny nihilista, spracoval prósou
spomínaný dej spôsobom naturalistickým pod názvom „Herodias“, druhý, duchaplný tvorca
zábavných veselohier, pôvodca jemných esthetických úvah a paradoxonov zase v dramate
„Salome“ zvanom, ktoré pôvodne napísal po francúzsky k vôli svetochýrnej parížskej herečke
Sáre Bernhardovej.Ani jedon, ani druhý, a zvlášte Wilde, nemôže sa merať s dielom nášho Hviezdoslava, nie
čo do hĺbky: v pochopovaní vážnosti predmetu, nie čo do výšky mravnej úrovni, na nejž stojí
náš básnik. On vyhovuje úplne požiadavku, ktorý kladie Goethe, keď vraví: „dramatický
básnik, znajúci svoje poslanie, musí neustale pracovať na svojom vyššom vývine, aby jeho
vplyv, ktorým na ľud pôsobí, bol blahodarný a ušlachťujúci“ veď v svojom shakespearovsky
složenom dramate shrnul všetky poklady svojích veľkých vedomostí, vytvoriac plastické
postavy zvlášť vyhranených charakterov. Na základe historických štúdií charakterizuje
zapadlú dobu všetko vystihujúcou obraznosťou a mocou umenia a dušespytným rozborom dáva
nahliadnuť do duší jednotlivých osôb natoľko, že tieto, i dej i celé neznáme prostredie
stáva sa nám moderne blízkym. V dobrom preklade dielo toto iste by triumphom prešlo
javiskami celej Europy.Môžme smelo povedať, že sú jeho diela naším národným pokladom, druhou bibliou našej
duchovnej kultúry, ktorú neúnavne budoval na rumoch zapadlej a teraz oživnutej slávy.Ovzdušie, v ktorom jeho veľký duch stále trvá, je ozonovým vzduchom pravdy, krásy a
dobra. Jeho diela dokonále odzrkadlujú slovenskú dušu s jej radosťami, plesom, nadšením i
plačom, sú nevyčerpateľným prameňom vznešených myšlienok zbožnosti a humanity, kniežacou
galeriou s obrazmi homerovskej plastiky a živosti, zlatou baňou najrýdzejších citov a ku
hudbe sfär sesterský sa vinúcim chorovodom súzvučných piesní.Náš vehlasný literárny dejepisec Jaroslav Vlček charakterizuje ho nasledujúce:„Nemali sme posiaľ veršujúceho poeta, ktorý by bol vládol obraznosťou tak širokou, citom
tak hlbokým, tak šťastným smyslom i pre veľké i pre drobné stránky života a najmä tak
rýdzou z nepohnuteľných studníc ľudových načieranou rečou. Ak už postavy plastický tvorené
a ľudská duša zachytená v tišine i vášni robia básnika básnikom, nie menej charakterizuje
ho jeho tropus. V ňom Hviezdoslav je pravý boháč. Často len krokom možno stúpať bujným
kvietim, čo v pravo a ľavo rozsýpa štedrou rukou. Prituhá jeho barva i vôňa až odráža
rýchlonohého čitateľa, práve ako prizrnistá, hustá stámi technických výrazov a zvratov
ľudových, ktorým vzdelancovi ešte len prichodísa učiť, preplnená jeho
reč. No či tento kráľ slovenského poetického slova môže za to, že módny požiadavok
pohodlného čitateľstva obchodí potemnistú hĺbku slovesného úmenia?“Hviezdoslav však veľkým je nielen, čo pôvodný básnik, avšak aj čo kongeniálny
prekladateľ. Preložil Puškinovho „Borisa Godunova“ z ruštiny, Shakespeárovho „Hamleta“ a
„Sen noci svätojánskej“ z anglickej, Madachovú „Tragédiu človeka“, Petőfiho, Aranya z
maďarskej a viaceré básne z poľskej a nemeckej pôvodiny.Popri veľkosti básnickej a prekladateľskej však nadovšetko vyniká, čo veľký a dobrýčlovek. Povestná je jeho nesmierna skromnosť, dobrota a nežnosť,
ktorou získal si úctu ešte aj v nepriateľskom tábore. Vzdor jeho veľkému slavianskemu
cíteniu zvolila si ho za člena aj maďarská „Petőfiho spoločnosť“.Keď si v jeho blízkosti cítiš, akoby si sa stával lepším, dokonálejším. Je málomluvným,
zväčša zadumaným, ale keď s tebou rozpráva s rtou mu plynú slová útechy a povzbudenia, máš
dôjem, že tento striebrovlasý, skromný, dobrý človek, z jehož klenutého, čistého čela žiari
božský um ani len muške neublíži a nestupí ani len na útle kvieťa, lebo aj v týchto
zdanlive nepatrných výtvaroch prírody ctí si božský život, o ktorom spieva, že „prúdi
všehomírom“. Je obdivovateľom, ba zrovna spytateľom a vykladačom prírody vo vyššom smysle
slova.Keď minulého roku počas jubilejných slávností Národného Divadla bol v Prahe, v
najkritickejšej azda dobe nášho mladého, vtedy práve povstávajúceho štátu, dostalo sa mu za
podiel toľko pocty a uznania, ako málokomu, vzdor tomu, ba snáď práve zato, že vždy viedol
utiahnutý život spravodlivého, cnostného muža, ale muža skrz a skrz, ktorého dar nesviedol,
hrozba nesklonila, ktorý v záujme oslobodenia svojho národa pracoval v čas i nečas, v
povíchricach nepriateľských mocí a i zriedkavých, jasných hodinách nádejeplných zasľúbení,
služiac ideálu, držiac sa toho čo hlásal, takže nielen jeho diela sú nám prameňom
nevýslovných radosti duchovných, ale aj jeho život a osobnosť zriedkavým,
nasledovaniahodným, jasným príkladom.
|
Roy_Pavel-Orszagh-Hviezdoslav.html.txt
|
Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom„A čoby sa čo robilo, musím mu to odplatiť — a čoby — —“„Čože to, čo, Mirko? Čože letíš taký vyparený, ako by ti o život išlo?“„Ale, mamička, veď je to hrúza, čo mi robí ten — jaj! —“A tento nazlostený chlapec nevedel ani len meno svojho kamaráta vysloviť od hnevu.„Ale, pre Pána Boha, Mirko, či sa nehanbíš? Taký mladý chlapec, a tak sa zlostiť! Či
chceš, aby som ti prútom vyhnala tvoju zlosť? Hovor, čo ti je, že tak sipíš?“Chlapec si vydýchnul a utrel si slzy, ktoré mu zlosť vytisla z očú.„Ale, pomyslite si, mamka, ten Jurko Horských vždy hádže do mňa skalami. Dnes zase
vyhodil do mňa skalu a srazil mi klobúk, tak že mi ďaleko s hlavy odfrkol. To mu už len
neodpustím, veď —“„A čože mu urobíš?“ pretrhla ho matka.„Tým istým mu odplatím, čím mi on požičal," odpovedal Mirko.„Nie tak, syn môj," hovorí matka, „ale radšej zachovaj si toto: „Kto do teba kameňom, ty
do neho chlebom!“ Chráň sa náruživosti, syn môj, lebo tá často zavedie ľudí do veľkého
nešťastia!“„Mamička, a či keď ja do toho chlebom, čo do mňa kameňom, nebude to hriech?“„Veru nie, syn môj, ale ťa bude svet chváliť, že si —“V ďalších slovách pretrhlo ju volanie z vonku, aby išla skoro do kuchyne. Matka vybehla,
zanechajúc Mirka samotného.Tento začal rozmýšľať. Po chvíli rečie sám k sebe: „Dobre, viem, ako to urobím, usuším
hodný kus chleba, a potom — počkaj, Juro! — —“Mirko sa uspokojil; úmysel pomsty dozrel v ňom ľahko, ale beda mu, beda jeho náruživej
povahe!Popoludní poberal sa Mirko do školy. Keď už bol vo dverách, zavolala naň matka,
podávajúc mu postruhník so slovami: „Tu máš, Mirko, tento postruhník, aj tak je už
uschnutý, ako tŕň, a ty máš dobré zuby, pohryzieš ho.“Úbohá matka!Mirko, idúc do školy, obzeral postruhník. „Hm,“ hovorí sám k sebe, „tento postruhník
hodí sa mi výborne. Je to všetko jedno, či chlieb či postruhník, a netreba mi aspoň čakať,
kým by chlieb uschnul,“ a so škodoradostným úsmevom strčil postruhník do vačku.Počas učenia v škole ani nepozrel Mirko na Jurka Horských, len netrpelive čakal koniec
výučby. Keď po večernej modlitbe zavznelo konečne „ameň“, tu búchalo srdce Mirkovo, ako by
sa bolo so svedomím jeho hádalo.A zase bežal Mirko s rozpálenou hlavou, aby dohonil Jurka, čo sa mu aj podarilo. Už mu
bol za pätami, v tom — prásk! a postruhníkom do hlavy trafený Jurko spadnul, ani nemuknúc.
Na krik a na hluk hrnúceho sa žiactva sbehnul sa zástup ľudu okolo padnuvšieho.Jurko ležal mrtvý! Preberali ho všemožne, ale Mirko dobre cielil, lenže nešťastne:
trafil po sluche chlapca-súdruha.Mirko utekal so zlým svedomím, ako Kain, keď zabil brata Ábela, ačpráve nevedel ešte, že
jeho nepriateľ Jurko je mrtvý.Matka stála práve na dvore, keď Mirko prichádzal. Zbadajúc vydesenú tvár jeho, spýtala
sa ho:„Čo ti je zase, Mirko?“Ale Mirko nestačil už odpovedať, lebo za pätami mu bol hajdúch aj s viacerými žiakmi,
ktorí upovedomili úbohú matku o stavšom sa nešťastí.Bedovaniu nebolo konca. Celá zbledlá od strachu neprestávala volať: „Bože! Bože môj!“ a
zalamovala rukama. Pribehnul aj otec, a sám vzal Mirka za ruku, hovoriac: „Poď, nešťastné
dieťa, poď sa podívať na tvoj zločin!“Mirko padnul pred rodičmi na kolená, a prosil ich, aby ho trestali, ako chcú, len aby ho
neposielali pozreť Jurka.„Ja som ho nechcel zabiť,“ volal a vyznal všetko rodičom, ako prišiel na myšlienku Jurka
udreť chlebom.Matka zalomila rukama, hovoriac: „Ja sama som mu podala do ruky zbraň!“ —Na tretí deň po pohrabe Jurkovom, predvolaný bol Mirko pred súd. Otec jeho išiel s ním.
Mirko všetko vyznal pred súdom, nezatajil ani najmenšieho.Súd vyrozumel, že chlapec nerozumel výpoveď: „Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom!“
Aj to Mirka trochu bránilo, že Jurka každý poznal, ako chlapca neposedného, ktorý do
každého zadieral. Mirko pre útly vek nemohol byť s celou prísnosťou zákona trestaný; len zo
školy ho vyhodili a rodičia platili za neho značnú peňažitú pokutu.Ale čože stály všetky tieto pokuty oproti tej, ktorú nosil vo vlastnom svojom svedomí? —
Nikto viac nevidel Mirka s veselou tvárou, lebo povedomie, že jevrahom, prenasledovalo ho všade. Rodičia boli nešťastní so svojím jediným
synom — a toto všetko zapríčinila Mirkova náruživosť a pomstyžiadosť. Toto si Mirko vždy
vyčitoval. Len teraz porozumel tým slovám: „Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom!“ že
nie nazpät vyhodiť chlebom, ale dobrými skutkami máme splácať tým, ktorí nám krivdia, a
pomstu že máme poručiť Pánu Bohu.
|
Lojkova_Kto-do-teba-kamenom-ty-do-neho-chlebom.html.txt
|
I.Azda niet takého človeka na svete, ktorý by sa nebol v svojom živote aspoň raz zháčil.
Sprotiví sa nám životný poriadok, sme nespokojní s osudom. Postavíme sa proti nemu, a keď
vidíme, že naše sprotivenie je daromné, poddáme sa zas jarmu života a ťaháme ho spokojne
ďalej.Tak sa to stalo i s báťom Martinom Maliarom. Báťa Martin nebol obdarený nadmieru darmi
tuzemskými. Okrem ženy a syna, ktorý práve teraz je v Amerike, nevesty a poldruharočného
vnúčaťa nemal inšie, len domček, sedem krížikov na chrbte a, čo je najhlavnejšie, zdravie a
k tomu všetkému ešte ako dôvažok — neúrečný pípeť. Verne narábal od mladosti či s motykou,
či kosou, či so sekerou, pozdejšie sa častejšie pridalo, že i so sklenkou.Takto mu tiekol život z roka na rok. On bez reptania kropil si potom skyvu chleba i so
svojou čeľaďou a keď i nemal pozemky, ale zato nikdy netrel biedu.Stalo sa to práve roku 1913, keď bola vojna na Balkáne, že vypukla cholera a brala si
hojné obete hlavne v Srbsku a v Rumunsku. Zabehla kedy-tedy i do našej krajiny a najmä v
južných krajoch zjavila sa vše tu, vše tam, aby svet postrašila a aby novinárom obľahčila
ich ťažké položenie. Za to jej boli veľmi vďační, lebo veru o každom, už či skutočnom a či
len vymyslenom prípade napísali siahodlhé články, a to také, že človeku až koža od strachu
nadskakovala a hneď pocítil, že sú mu zažívacie ústrojnosti nie v úplnom poriadku. Bolo to
práve koncom augusta, keď je kanikula najpálčivejšia a keď ľudia zelené uhorky, geregy a
dyne najviac jedávajú, že i do báťovho Martinovho rodiska zavítala. Aspoň to tak doktor
ustálil, ba aj v Pešti potvrdili jeho mienku, že je obec cholerou nakazená. Hneď zatým sa
utvoril zdravotný výbor, zápisnica, — čo je najhlavnejšie pri každom výbore — bola
zostavená i náležite podpísaná. Stoličný lekár i vrchnosti porobili však náležité poriadky.Aby obrana proti cholere bola úplná, bol poslaný z Pešti mladý doktor, Žid. Jeho
povinnosťou bolo pečlivo dozerať na nepovolaného a nemilého hosťa.Ale prejdime po tomto potrebnom krátkom úvode na veľavýznamný dej našej rozprávky.Báťovi Martinovi sa od istého času nechcelo ísť robiť do poľa. Vždy mal nejakú
výhovorku, ktorá však obyčajne pred ženou neobstála, lebo mu toľko nahovorila do duše, že
obyčajne potom, aby ženino hundranie nemusel počúvať, prehodil si kapseľu na plece, vzal
motyku alebo kosu a šiel za robotou. Robieval on takto zo dňa na deň celé týždne, ale len s
nechuťou, lebo keď išiel do roboty cez dedinu, videl, ako si starší páni gazdovia vykračujú
do kostola na raňajšie modlitby, prešiel i popri niektorých chudobnejších svojich
vrstovníkoch, ktorí sedeli na podstienke a tam si oddychovali, nevládni do roboty.— Ako je týmto dobre, — pomyslel si v takýto čas báťa Martin, — sú už penziáši, kdežto
ja si musím i teraz svoj starý chrbát ustavične zohýnať, takže si drieka večne ani necítim.
Eh, nie je dobre, len sa deriem, deriem… A tu…— Kdeže ideš, brat Martin?Prebudený z trudných myšlienok pozrel v tú stranu, skadiaľ počul hlas, i zazrel Tomáša
Sekana, dávneho súdruha z mládeneckých čias.— Nuž kdeže idem? — zahundral nevrlo. — Idem do roboty.— Akýsi nie si ako načim. Chybí ti niečo?— Čoby mi nie! Iní v mojom veku si už doma sedia a len čo okolo domu niečo prplú, alebo
najviac ak v humne, ale ja na svoje staré kolená musím sa vláčiť do poľa. No, či je to v
poriadku? Ešte keby som bol niečo premárnil v krčme alebo na kartách… Keď si človek niekedy
i vypije, predsa len neminie toľko, čo by mu poškodilo. I teraz máme na pôjde dve vrecia
múky i geľatu masti i pôlt slaniny. Máme v kŕmniku už i tri prasce. Vravím mojej starej, že
by sme už nemuseli tak mozoliť, máme na čom žiť. Ale ona hneď začne kázeň čítať: Čo si vraj
len myslím, ak vraj nedorobíme, tak sa to ľahko zje… A potom vieš, ako žena začne nadávať
do starých korheľov, daromníkov: tak či chceš, či nechceš, vykúri ťa do roboty… A ty si kde
bol?— Bol som si po pálené. Bolo sa už minulo, a predsa dobre padne za rána na lačnô.
Zanesiem ho domov i žena si chlipne… Čože, môžme sa my i potrhať, nič s tým nezískame. Ja,
vieš, som už nie súci do roboty. Hneď sa zadychčím. Dosť som sa narobil od mladi na panskom
i po gazdoch. Teraz nepoviem, keď ma niekto zavolá do ľahšej roboty, že nejdem, ale zo dňa
na deň od rána do večera sa unúvať, to už nejde. Ešte teraz si so starou niečo dorobíme,
kŕmniky si vychováme, tak len hádam vyžijeme. A keď už nebudeme vládať, tak nás potom majú
za čo opatriť: máme chyžu i pár korún sa nájde.— Veď ja som si tiež tak myslel, ale moja stará? Ona len do roboty, len do roboty… Ale
tájdem, slnce je už vysoko. Zbohom!Toho dňa mu nijakým činom nešla od ruky robota. Vždy mu bola na ume tá veliká krivda: on
musí robiť ešte ako sedemdesiatročný starec, kdežto iní v jeho veku si už hovejú a voľkajú.
Keď prišiel na súmraku z roboty domov, zhodil tanistru a motyku z pleca, a to s takým
hurtom, že stará hneď zbadala, že mužovi sadlo niečo na nos. Nepovedala ani slova, ale sa
pretvarovala, akoby nič nebola zbadala. Sadol si na lavicu, utrel si tvár ručníkom a niečo
zašomral. Stará akoby nič vyšla von. Mlčanlivosť ženina ho ešte väčšmi dráždila.Ona si sedí celý deň doma v chládku alebo pred dvierkami na ulici, založí si ruky na
brucho a tak klebetí so ženami, kdežto on sa musí na úpeku potiť. To je predsa nie v
poriadku. Takéto myšlienky ho nepokojili.Na nešťastie ešte i nevestino dieťa začalo revať, akoby ho niekto dral.— Človek ani len v ten večer nemá pokojnej chvíle, — zavrčal pomedzi zuby.Nevesta vošla do izby a vybrala niečo zo skrine a pritom nedbala veľmi na rev decka.— Čo si nejdeš k nemu, veď vreští, akoby ho párali!— Nechže vreští, má času, — odvetila nevrlo. — Len teraz som mu prevliekla košeľu a už
si ju celú zaplačkalo. Priplichtilo sa k válovčeku pre sliepky, tam sa tak doriadilo.— Veď si vy neviete dozrieť ani len na dieťa. Človek, keď sa celý deň umolestuje, ani
len večer nemá pokoja.— A čo? Či som sa ja hádam len tak povaľovala? Či som od svitu netrhala konope? Dlane ma
bolia od nich, a teraz mám ešte šatôčky dieťaťu opierať. Veď ja tiež nemám sto očí ani sto
rúk.Vyšla von, buchnúc dvermi.— Či ju vidíš, aká nasršená! Ale tá stará, kde sa len tára? Niežeby už dala večeru.
Ozaj, čo len nakľochtila… Stará, čo už nedáš večeru? Hádam réteš vyťahuješ a či kurča
obáraš?— Len by si netáral, — odvrkla stará a niesla misu zemiakovej polievky.— Na, tu máš, keď si už taký lačný, najedz sa.Starý pri vide polievky zmrštil tvár a povedal:— Prečo si neuvarila bôbu? Vždy ma len takými pomyjami chováš.— Veď ho hádam nebudem každý deň variť. Predvčerom sme ho mali a dnes zas? A keď chceš
mať réteše a praženô mäso, tak si sa mohol pousilovať, žeby sme mohli. Ale ten gágor…— Čo gágor? Aký gágor? Či som fertáľ prepil, a či čo? Či nemáme všetko, čo sme i mali?— Ale si ani nedorobil…— Juj, toto je už do porazenia s týmto starým ohreblom. Vieš čo, — a vstal hore, — keď
som ti nedorobil, tak od týchto čias ti tiež nič nedorobím. Dosť som sa už natrmácal. A keď
sa ti nepáči moja robota, dobre, od zajtra sa ani nehnem. A ty si urob, ako vieš. Ona mi tu
bude dohovárať, a ona si sedí ako pani celé leto doma, a to ešte v chládku, len čo na malô
dozrie a prasce nachová. Potom už má času vystávať pred domom so založenými rukami na
bruchu a omáľať kdekoho. Pravdaže, potom ani večere nevie navariť, akej načim. A ešte sa
ona postaví a kázeň mi číta!Posledné slová sa veľmi bôľne dotkli starej.— Nuž ale či tak? To som si ja zaslúžila pri tebe? Tak ja nerobím nič, ja len postávam?
A ktože ti varí, opiera ťa a obšíva? Ktože ti dozrie na všetko? A ktože riadi a okalí, ak
nie ja? Veď keby ja nie, tak by si v horšom býval ako prasa. No veď som si ja zaslúžila pri
tebe! Ej, veď som ho len i na moje staré kolená! Od tých čias, čo som sa zaňho zahrdúsila,
nič inšie som si nezaslúžila uňho, len ustavičné drhnutie od svitu až do mrku. A tu, hľa,
odplata…— Ale nefrfoc mi tu! — skríkol ešte väčšmi napajedený. — Čo mi tu máš vykladať! Nájdeš
ma v dobrej vôli a ešte si zlizneš.— Ach, ešte i to! — zvolala teraz už tiež napaprčená. — No, len udri, keď ti je po vôli,
len bi! To všetko zato, že som ťa v poriadku držala. Veď by ťa boli dávno vši hrýzli, keby
ja nie.— Ach, bodaj ťa, aby ťa! Ale čušíš už raz?! No, to je už, — a zodvihol ruku k úderu.— Len bi, len bi, ty starý korhelisko! Robiť sa mu nechce, len keby sedel za stolom
niekde v krčme a pred ním keby bola plná fľaša. Len si vykonaj svoju vôľu, ale to vedz, že
ja od tých čias ani krížom slamy viac nepreložím. Ži si, ako vieš. Ja sa už len akosi
prebiedim.Pri posledných slovách sa zas roztúžila a hlasitým nárekom začala vykladať:— Ach, bože môj, bože! Ach, čoho som sa ja len na moje staré dni dožila! Ach, čo si len
počať? Veď je to už nie na vydržanie s tým starým korheliskom!— Ale prestaň už, hrom udrel do teba. Veď sa už ľudia začínajú zbehávať. Juj, kdeže je
nejaké poleno alebo nejaký drúk, nech ju tu zahluším, — a začal sa obzerať po kútoch.— Čo robíte takú sodomu, akoby sa blížil súdny deň! — vbehla dnu nevesta, nesúc dieťa na
rukách. — Hádam len nechcete mater biť?— Ešte sa i ty miešaš do toho? Veď ja viem, že obe do jedného mecha dujete. Ale ja vás
naučím! — a hnal sa proti nim.Stará medzitým zbadala, že sa starý veľmi rozpajedil. Vedela už zo skúsenosti, že nie je
dobre strunu ešte väčšmi napínať, lebo vtedy už neujde na sucho. Preto, keď vošla dnu
nevesta, vybehla z izby a len z pitvora ešte kričala, z čoho, pravda, sa veľa nerozumelo,
lebo starý tiež nemeškal, ale hrešil a vadil sa už, až mu žily nabehli. Dieťa tiež bolo
zostrašené a plakalo, nevesta tiež prichádzala do rozčúlenia, takže z pitvora bolo počuť
len jednotlivé slová, ako: starý korheľ, gágor, zrádnik a iné týmto podobné, nie práve
láskavé mená.Hodná chvíľa minula, kým sa búrka trochu utíšila, čo sa stalo tým spôsobom, že stará a
nevesta odišli do komory, tam sa zapravili a starého nechali osamote v izbe.Báťa Martin zostal samotný na bojišti. Keď si ešte chvíľu pošomral a povyhrážal sa
štyrom pustým kútom, ľahol si na posteľ. Dlho nemohol zaspať. Prázdny žalúdok si pýtal
svoje právo, k tomu i hnev ho ešte nebol úplne popustil. Pomaly sa priplichtila k nemu i
clivosť. Už tomu bolo temer päťdesiat rokov, čo na jednom lôžku spával so ženou. I nevesta
s dieťatom spávala v tej istej izbe. Už bol privykol na mrnčanie malého Ondriška, veď ho
neraz i pokolísal, keď bol veľmi mrchavý. A teraz všetko tak pusto, tak ticho. K tomu
rodila sa v ňom akási predtucha: — Teraz tie dve tam, tie len toho namelú a nasnujú. Čert
ich vezmi i s babami! — Len po dlhom premetávaní sa z boka na bok zdriemol.
|
Cajak_Cholera.html.txt
|
1Má — vraj — byť istá politická sekta, zaoberajúca sa úmyslom prevrátiť doterajší
poriadok, a jej prívrženci ju pomenovalinihilizmus.Verím v jej
jestvovanie, lebo viem, že pán boh má na zemi množstvo čeliadky rozličného druhu. Prečo by
sa z tohto množstva nevyvrhlo niekoľko mladých pojašencov a blúznivcov, ktorí chcú
uskutočňovať v strašnom zmysle slovonihil,keď sa nájdu i dospelí, vo
vysokých úradoch postavení muži, ktorým zďaleka skveje sa na čele nápis „nihil“ ako
premoklina obsahu ich mozgu.Nechcem sa zaoberať ani jednou z týchto odrôd; s prvou nie preto, aby som ako odmenu za
prácu nedostal „výrok smrti“ s podpisom „tajný výbor“ (uisťujem vás, že milostné listy
podobného obsahu sú mi z duše odporné); s druhou preto, že strčiť ruku do osieho hniezda
mohlo by mať pre mňa veľmi nepriaznivý následok. Ukážem vám tretiu odrodu, ktorej životnou
zásadou je „požívať“ a vďaka pokročilosti západnej kultúry skutok „požívania“ dobyl si v
rozličných svojich druhoch takú dokonalosť, že onedlho môže niektorému estetikovi zísť na
um vradiť ho medzi krásne umenia, lebo oprávnenosť tejto zásady sa už teraz začína
podporovať. Nihilizmus — podľa mňa — je život bez mravného základu a cieľa a ponechám vášmu
úsudku rozhodnúť, ktorý je pre spoločnosť nebezpečnejší: či ten, ktorý ide čelom proti
stene a tak si sám rozbíja hlavu, a či ten, ktorý tajne otravuje dosiaľ ešte zdravé šťavy
ľudstva.Keď ste trpezlivo prečítali moje úvahy, zavediem vás do jednej z našich slovenských
dolín. Po bokoch tiahnu sa krásne dubové hory, oko s radosťou utkvie na sviežej zeleni, ale
tá nie je pre radosť očí — vidíte tie rúbanice a poskladané siahovice? V prostriedku doliny
čmudí sa na dvoch miestach: tu zdola je železiareň a tam zhora skláreň — obidva to výtvory
nepoetické, nivočiace vo svojich útrobách zeleň krásnych hôr.Keby ste sa pýtali na majiteľov týchto priemyselných závodov, možno by ste ani nevyčkali
moju odpoveď a už by ste mysleli na nejakého „ergera-bergera“, ale omyl! Sú to závody
majiteľov rýdzich slovenských mien.Majiteľom železiarne je pán Adam Repa a majiteľom sklárne pán Ján Koreň, jeho švagor.
Jednou stranou doliny vinie sa v dobrom poriadku udržiavaná cesta a tu stretáme dvoch
sklárskych robotníkov.„Nože mi raz povedzte, báťa Ďurko,“ vraví mladší, „prečo vám náš pán dáva prednosť? Veru
sa závistlivo pozeráme, že vás považuje takmer za svojho brata.“„Nijaká tajnosť,“ vraví druhý, „ktorú by som vám nemohol prezradiť. Spolu sme rástli,
domy našich otcov stáli v susedstve. Nemyslite si však, že sa náš pán narodil v takom
kaštieli, aký má teraz. Ako susedovie chlapci sme sa kamarátili, aj pri remesle sme sa
nerozlúčili, svet sme spolu skusovali, až náš pán zanechal sklárske remeslo a oddal sa
krčmáreniu. Pri striedmom živote a opatrnom hospodárení vzmáhal sa z roka na rok.
Neočakávané dedičstvo jeho panej zväčšilo majetok, kúpil zanedbanú skláreň, pristavoval,
naprával a teraz je tým, čím je; len daj, bože, aby to po jeho smrti ostalo pohromade!“„Prečo by nie? Má syna a ten ho bude nasledovať!“„Práve to mi múti hlavu; nie to, že má syna, ale sa mi zdá, že mladý pán narodený v
panskom kaštieli, vychovaný na cukrových kúskoch, nezvyknutý na pot a prácu, nepodal sa
celkom na otca, ktorý sa narodil pod slamenou strechou, vychovaný bol ovseným chlebom a
zvykol si na prácu.“„Nehovorteže tak zle o pánu Julkovi; celý svet si povráva, že mladý pán a vaša dcéra
Julka budú jeden pár. Aj mená majú rovnaké, aj rokov majú asi rovnako a ostatné vyrovná
priateľstvo otcov.“„To som od vás nečakal,“ povie namrzený báťa Ďurko; „neviete, ako ma bolí, keď počujem
také nerozumné reči. Mená majú, pravda, podobné, aj v rokoch sa rovnajú, moja Julka má
osemnásť a mladý pán je o rok starší — ešte sa ženiť nemôže, musí ísť ešte do škôl a čoby
sto ráz ušiel, ako to už urobil. A keby sa už aj mohol ženiť, moja Julka nie je vychovaná
za pani veľkomožnú, a tým menej za manželku ľahkomyseľníka, či sa už volá Julo či Jano!“„Ako ste sa namrzeli, a predsa som len to povedal, čo aj iní vravia.“„Keď si vravia, nech vravia, musím vám ukázať, že tie reči prestanú, lebo pán Julko viac
neprekročí prah môjho domu!“ vypustil pomedzi zuby báťa Ďurko ešte raz „dobrú noc“ a
obrátil sa k svojmu príbytku, nepozorujúc nedôverčivé pokrúcanie hlavou svojho mladšieho
sprievodcu.Mladý pán Julko netrpezlivo vyčkal koniec obeda a aspoň tentoraz šťastlivo vyhnúc
nemilým zákuskom, ktoré pozostávali z každodenných otcovských napomínaní, vyšmykol sa
nepozorovane a ponáhľal sa, aby čím skôr uvidel krásnu Julku. Julka sedela v záhrade; často
pozerala k bráne panského dvora, lebo naisto očakávala Julka. Konečne sa zjavil: vidieť, že
sa náhlil, lebo ani okom nemihol po otcovskej dielni, no tým viac si všíma Julku.„Tu som! Či si ma čakala?“ pýta sa Julko a ovinul ruku okolo Julkinho štíhleho drieku.„Každý deň prídete, mladý pán, už som si zvykla čakať vás,“ odpovedá zapýrená Julka,
odtískajúc objímajúcu ju ruku.„Či zasa mladý pán? Už som ti povedal, že som ti Julko, a nie mladý pán; za pokutu ma
musíš bozkať.“„Aby som tak pochodila ako včera? Janko Brúsik sa díval spoza plota, a keď ste odišli,
zastrájal sa, že bude žalovať otcovi!“„Čo je Brúsika do toho?“„To je Brúsika do toho, že ho aj pán veľkomožný aj môj otec majú za poriadneho šuhaja,
akým aj naozaj je, a ja — vraj — mám byť jeho ženou.“„Pekná vec, moju nevestu inému sľubovať! Mnoho ráz som ti sľúbil, že len ty budeš mojou
ženou; nedaj nič na také pletky!“„Sľuby sa sľubujú,“ ozvala sa Julka so smiechom a doložila vážnejšie, „vy pôjdete do
sveta a tam ma zabudnete!“„Ja na teba zabudnúť?“ robil sa Julko urazený, „čo by kráľovné i kňažné pozerali na mňa
milostným zrakom, len ty budeš mojou ženou. A teraz neodťahuj tie krásne ústa, sem ich!“A napriek všetkému Julkinmu vzpieraniu vtisol vrelý bozk na jej červené pery. Ozvena
bozku pôsobila na okolie ako elektrina: medzi škárami v plote bolo vidieť dve iskry z
Jankových očí.Čas sa míňal a náš mladý párik kochal sa v ľúbostnom rozhovore v záhradke. Mladý pán
Julko nespokojný s jedným bozkom žiadal druhý a tretí, a Julka uchlácholená Julkovým
sľubom, vďačne mu dožičila tej radosti, až matka vidiac oblokom tú veľkú úprimnosť, volala
Julku do chyže. Julka poslúchla matku, a Julko, nechcejúc sa odtrhnúť od svojej spoločnice,
išiel s ňou. — Sotva sa usadili, bolo počuť strmé kroky vracajúceho sa otca a v otvorených
dverách zjavila sa jeho postava. V ústrety mu idúca Julka nedostala to vrelé objatie, na
ktoré bola zvyknutá a usmievajúcemu sa Julkovi odplatil sa nevľúdnym pohľadom.„Čo vám je, otec môj?“ šveholí Julka, ovesujúc sa otcovi na hrdlo, „že prichádzate taký
namrzený?“„Vidím sa ti byť namrzený?“ spytuje sa otec, premeriavajúc dcéru ostrým zrakom.
„Nepoznáš príčinu? Matej mi pekné veci o tebe rozprával! Janko ma zasa upozornil na dačo,
čo nie veľmi pristane poctivej panne, a nemám byť namrzený?“„Aké reči?“ spytuje sa vystrašená Julka, „nedopustila som sa ničoho, čo by mi mohlo
slúžiť na hanbu.“„Ešte aj klame! — Pekné pokroky urobila moja dcéra v škole mladého pána. Každodenné
vysedávanie v záhradke — nazdal som sa, že Julka tam má súrnu robotu; pekná robota!
Vyčkávať mladého pána a potom na obdiv sveta potlačiť všetok stud a hanbu. To je nič,
dievka moja?“„Ach, otec môj!“ povie Julka v slzách, „len sa nehnevaj, všetko ti poviem. Mladý pán mi
sľúbil, že si ma vezme za ženu a keď ma chcel bozkať, dosť som sa mu vzpierala, a predsa ma
bozkal. Nie je to moja vina, otče môj, nikdy viac to neurobím. Či mi odpustíš?“„Pozdejšie sa o tom pozhovárame. Teraz sa mám porátať s mladým pánom,“ obrátil reč k
Julkovi, ktorý hneď na začiatku nemilého výstupu bojazlivo pozeral na dvere; „Vy ste ten
diabol, čo sa usiluje strpčiť mi život? Pritúli sa ani besný pes k človeku, aby ho
pohrýzol. Nie dosť, že vášmu otcovi šedivejú vlasy nad nepodareným synom? Ženiť sa!
Ľahkoverná dcéra, či nevieš, že mladým pánom vždy kypia ústa tými najkrajšími sľubmi a
najhroznejšími prísahami, len aby neskúsené stvory dostali do osídiel? Krásnym spôsobom
hľadíte odplatiť moju starostlivosť o vás — strážil som ho ako zorničku oka,“ — jeho hlas
sa začal triasť a oko rosiť slzou, ale sa vzmužil, trpkosť premohla žiaľ, — „hada som
choval na svojich prsiach. Ľudia vravia, že hadovi treba rozdláviť hlavu, aby nás
neuštipol. Berte sa mi z domu a nech vaša noha nikdy viac sem nevkročí!“Zmrznutý Julko nebol schopný odpovede, vďačne poslúchol a uvrzol von dverami,
obhliadajúc sa bojazlivo nazad, či báťova lieskovica nepríde do nemilého styku s jeho
chrbtom.„Skade sa tak ponáhľate, mladý pán?“ ozval sa posmešný hlas Janka Brúsika.„Veď ti ja vyponáhľam, keď ťa trstenicou poriadne vymastím,“ hrozil Julko Jankovi.„Palica má dva konce! Nemusíte sa na mňa hnevať za dnešnú lekciu, viem, že si ju
zapamätáte.“Ešte aj to mal mladý pán prežrieť? Nedalo sa: so zdvihnutou palicou sa rútil na Janka,
ktorý bol však rýchlejší a zmizol nasrdenému mladému pánovi z očí.„To ti nezabudnem!“ vydralo sa mu z úst a upachtený Julko vošiel bránou do kaštieľa.„Tu si mi, Julko môj?“ vítala pani veľkomožná do chyže vstupujúceho synáčika, „hneď mi
vykĺzneš; mám a predsa ťa nemám doma, celý deň chodíš sem-tam a svoju matku nechávaš
samotnú.“„Nemôžem vždy sedieť pri tebe,“ odvrkne Julko, „otec ma naháňa do dielne a vieš, ako sa
hnevá, keď ho neposlúchnem.“„To je pekné, syn môj! Aj do dielne môžeš, ale aj matku nemusíš zanedbávať. Ty si ešte
mladý, máš dosť času na prácu, až budeš dospelý, dosť sa tam nasedíš; zato som ti dovolila,
aby si zo škôl prišiel domov, že ťa chcem mať pri sebe.“„Už ma budeš mávať, nepôjdem z domu a čo by ste ma vyháňali.“„Nepôjdeš?“ počuť slová vstupujúceho pána Koreňa; „je čas, aby si nebol aj doma aj von z
domu na posmech!“„Nieže tak, mužíčku, nie!“ chlácholí matka, „veď to azda nepokladáš za posmech, keď sa
Julko celý deň zdržiava v dielni?“„V dielni, v peknej dielni, kde sa chlapci na čertovom kolese vybíjajú. Vari ťa oklamal,
že pribehol taký vypachtený z dielne?“„Povedal mi to a ja mu verím, lebo ma nikdy neoklamal.“„Nechcem sa teraz dohadovať o vieryhodnosti jeho slov. Mám k tebe otázku, mladý pán. Kde
si blúdil celé popoludnie?“ obrátil sa otec na syna.„Bol som u báťu Ďurka, ako si mi kázal,“ odpovedal bezočivo.„Či som ti aj to kázal, aby si Julke manželstvo sľuboval? Aj to, aby si si z nej na
obdiv sveta posmechy robil? Teraz odpovedaj! Do škôl sa mu nechce, lebo sa — vraj — musí
doma priúčať, v závode sa mu nechce, lebo — vraj — matku nemôže nechávať samotnú, pri matke
sa mu nechce byť, lebo musí behať za dievčatami! Či tak, nepodarené chlapčisko?“Strašným hlasom vyslovené posledné slová zatlačili výraz bezočivosti z Julkovej tváre a
priodeli ju strachom, lebo otcova ruka kŕčovite držiaca palicu sa dvíha, Julko uskočí za
matkin stolec, aby sa ochránil pred úderom, a matka vystiera mu na pomoc svoje obidve ruky.Niekto zaklopal na dvere; v rozčúlení nikomu nezišlo na um povedať „voľno“ a dnu vstúpil
pán Repa, nečakajúc na dovolenie. Keď videl čudne zoskupenú rodinu, spýtal sa:„Čo to za komédia? Či sa hráte, a či to naozaj?“„Naozaj,“ odpovie pán Koreň. „Keď sa toto nepodarené chlapčisko nemôže priučiť inším
spôsobom, musí sa priúčať palicou.“„To by musel byť hrozný priestupok, ktorý by si zasluhoval takýto surový trest na tvojom
vlastnom synovi!“„Rozpoviem ti, švagre, a zhrozíš sa.“ Pán Koreň vyrozprával všetko, ako mu to báťa Ďurko
žaloval a končiac svoje rozprávanie, doložil: „Či to nie je hrozné?“„Čudujem sa ti, švagre,“ odpovedá ľahostajne pán Repa, „že sa rozčuľuješ pre takúto
maličkosť. Nevieš sa dosiaľ vžiť do nášho postavenia: už nie sme krčmári, ale páni
veľkomožní, ako sa dávame ľuďom volať, prečo by sme teda nemali prijať aj panské zvyky?“„Aj ja mu to hovorievam,“ skočí do reči pani Koreňová, „ale nemôžem ho presvedčiť.“„Ani ma nepresvedčíš,“ hovorí pán Koreň, „viem, že miera pre statočnosť je všade
rovnaká, a čo je u jedného cnosťou, nie je u iného hriechom. Hriech je hriechom, či ho už
pácha knieža alebo žobrák, a podobne zostane cnosť cnosťou.“„Nechajže tie kázne,“ preruší ho pán Repa, „v akom svete žijeme, takým zvykom sa musíme
prispôsobovať, ak sa nechceme vylúčiť z primeranej nám vyššej spoločnosti. Zato, že tvoj
Julko dnes pobozkal pekné dievča, prisľúbil mu manželstvo,“ — Julko spozornel a bolo
vidieť, že každé strýkovo slovo sprevádza s úľubou, — „škoda bolo natoľko sa zabudnúť.
Panskí synkovia, ako to každodenne počúvame, dopustia sa aj horšieho, nielen takýchto
nevinných zábav, a ich rodičia na to ani nemrknú, vediac, že ani oni neboli lepší.“„Ale my sme boli lepší!“ zvolal podráždený pán Koreň, „a aký bol otec, nech aspoň taký
bude aj syn!“„Nehovorme o tom,“ vidiac vážnosť chvíle, obracia pán Repa rozhovor na inú stranu,
„neprišiel som sa dohadovať; dnes mi oznámil môj priateľ Rékássy, že pozvanie na poľovačku,
ktoré som s tvojím dovolením zaslal aj v tvojom mene, on i jeho spoločníci s vďakou
prijímajú. Prichodí nám porobiť predbežné poriadky.“„Rob si poriadky sám, ja som nie súci na vaše zábavy.“„Zas také nerozumné reči; načo ti je všetko bohatstvo, keď ho neukážeš svetu? My nemáme
ani starodávny rod, ani skvelé vzdelanie, jedine bohatstvo nám uvoľňuje prístup medzi
vyšších. Mne samému, aby som pravdu povedal, tiež tak pristane puška ani židovi, ale darmo,
prisľúbil som, musím splniť, a lepšie je zakryť svoju nevedomosť, ako ju vystaviť na obdiv.
Keď ty nemáš chuť na poľovačku, máš odrasteného syna, nech sa on učí pohybovať sa v
spoločnosti.“„Azda ako odmenu za jeho príkladný život?“ dokladal s trpkým úsmevom pán Koreň.„Dajže pokoj, mužíčku,“ volá prosebným hlasom pani Koreňová, „máme len toho jediného
syna, on bude nosiť tvoje meno, on bude dediť tvoj majetok, a toho máme, chvalabohu, dosť.
Či by si mu nevedel odpustiť ten malý priestupok? Však mu dovolíš? Dáme mu ušiť nové
poľovnícke šaty, pušku má, sám si mu ju kúpil; budeže krásne vyzerať, viem, že mu nebude
páru. Však mu dovolíš?“Pán Koreň nevládal odolať zo všetkých strán sa hrnúcim dôkazom a prosbám: privolil.Julko netrpezlivo čakal na deň poľovačky. Možno dosiaľ nepočul slovo „šport“ a už sa u
neho prejavovali vlohy: krásne kone, psy, poľovačka a čo k tomu patrí — tešili sa u neho
veľkej obľube.„Šport“ sa dá po slovensky vyjadriť len obšírnejšie, znamená: v nedostatku iného
užitočného zamestnania hľadať si zábavu pri koňoch, psoch a levoch, atď. Ak sa ma spýtate,
aký osoh má z toho ľudstvo, odpoveď ostanem dlžný.Slnce začalo vychádzať, keď zástup ľudu, zhromaždený pred domom pána Repu, skladajúci sa
z mladých robotníkov dielne a roľníkov okolitých dedín, ozbrojených palicami, pod vedením
mladého horára Mateja poberal sa do lesa, aby zaujal určené stanovište a na daný znak
krikom a údermi palíc na stromy a kry vyplašil v húštine ukrytú zver. Po chvíli hrkotali z
brány vyleštené kočiare naplnené panstvom rozličného druhu, vyprevádzané maršom cigánskej
bandy; nasleduje ťažká kavaléria: voz okrášlený sudom vína pre panstvo a pálenkou pre
honcov, voz obťažený mäsom, chlebom, slaninou a všetkým, čo je na dobrý obed v hore
potrebné, a konečne voz, garnírovaný husľami, basou a cimbalom a pomedzi to vykukávajúcimi
kučeravými hlavami cigánskej bandy.Keď predbehneme vozy s potravinami a vzápätí sledujeme beh panských kočiarov, prídeme na
krásnu lúku pod vrchom nazývaným „Jelenovo“; tu skáče milostivé panstvo na vlastné nohy a
ide až na každému vyznačené stanovište, kde nepohnute držiac pušku má očakávať v ústrety mu
skáčúcu zver.Hon sa začal; hluk a temný tlkot ozýva sa doďaleka — vždy bližšie a bližšie — čuť šuchot
utekajúcej zveriny, rozoznať jednotlivé výkriky, počuť jednotlivé údery, poľovníkovo srdce
hlasito klope. Tresk! Tresk! A nevinné zviera váľa sa vo vlastnej krvi. Nasleduje „halali“,
jasanie nad zastrelenou zverou, utíchajú výstrely, lebo honci sa priblížili k poľovníkom.
Či to jeleň ide na Julka Koreňa? Stúpa pomaly, dáva sa za obeť mladému poľovníkovi. Nie je
to jeleň, vidieť bielu košieľku a čierny klobúčik, spod ktorého sa blyští pár čiernych očí.
Zablysne aj oko mladého poľovníka, no nie rozčúlenosťou poľovníka: v tom pohľade sa skrýva
zloba, ním sa ťahá pomsta, ruka sa bráni zbojníckemu činu, trasie sa — oči poznali, čo sa
belie v kroví, poznali bielu košieľku a čierny klobúčik, stlačený kohútik štrkne, puška
vybúši, vyvalí sa dym, aby Julkove oči nevideli, ale nemôže prekaziť, aby uši nepočuli
srdcelomný výkrik: „Jaj, bože!“ vytlačený posledným vzdychom Janka Brúsika.„Kto strieľal? Ako strieľal? Koho postrieľal?“ ozývali sa otázky z úst zhŕknutých
poľovníkov. Ich oči vyzerali Julka, mladého poľovníka, len jemu sa mohlo prihodiť
nešťastie, len on sa stal obeťou svojej prvej poľovačky. Všetky oči starostlivo hľadali
mladého pána; on stál bledý, oči upreté do zeme.„Nič sa ti neprihodilo, Julko môj?“ zvolal radostne pán Repa, zbadajúc Julka.„Blahoželáme!“ volali ostatní poľovníci, presvedčiac sa, že nechýba ani jedna z drahých
hláv.Kto stratil život — bola viac len otázka zvedavosti. Pretože v radoch poľovníkov bol aj
pán slúžny, po krátkom hľadaní mŕtvolu našli; a keďže Julko mohol ľahko prísť do
podozrenia, po povrchnom vyšetrovaní a vybavení niektorých zákonných formalít, odložili
celú záležitosť s mŕtvolou Janka Brúsika do hrobu.Každý pripisoval vražedný výstrel náhode; no jeden bol nielen presvedčený, že to vykonal
Julko, ale že vraždil úmyselne, a to bol starý pán Koreň. Dušu hrozne pálilo niesť — čo aj
tajne — škvrnu vraždy na svojom mene, jeho svedomie znepokojovalo, že nesmie vyzradiť
páchateľa, lebo to bol jeho vlastný syn, ktorý okrem prvého zľaknutia neprejavoval na sebe
nijaké známky kajúcnosti, vzďaľoval sa z otcovej spoločnosti a zvláštne priľnul k svojmu
strýkovi Repovi. Napomínanie nestačilo, musí sa upotrebiť radikálny prostriedok. Ale aký?„Prosím ťa, Janko, priateľ môj, osloboď ma od toho nešľachetníka!“ s týmto výkrikom
vbehol báťa Ďurko do pisárne.„Od akého?“ spytuje sa pán Koreň.„Od tvojho vlastného syna. Vyobcoval som ho z domu; mne sa síce na oči neukáže, ale s
Julkou sa schádza takmer každý deň. Keď ju hreším, plače, narieka a hovorí, že nemôže
vyhnúť tomu, aby sa s ním nestretla.“„Poraď mi prostriedok!“„Iný neviem, ako poslať mladého pána na čas — možno i na viac rokov — preč, medzi
cudzích ľudí.“„Ďakujem ti, brat Ďurko, za dobrú radu. Zbohom!“Pánu Koreňovi bolo jasné, že jeho švagor Repa učí Julka fígľom. Toto sa musí pretrhnúť;
sám prúd nezdolie, švagor i manželka sú proti nemu. Musí preč z domu, kde tieto škodlivé
vplyvy pre vzdialenosť budú tratiť ostrie účinku.V ten istý deň išiel do Pešti list:Ctený pán správca!O pár dní príde k Vám môj syn Július, aby Vám pomáhal v sklade. Vy budete jeho správcom, on podriadeným, a ako som vo všetkom poznal Vašu svedomitosť a statočnosť, tak dúfam, že aj môjho syna budete viesť v tomto duchu. Prostriedky na to smerujúce nechávajúc na Váš výber,som Váš priateľJán Koreň.
|
Bodicky_Nihilizmus.html.txt
|
Povesti slovenské[1][2]Mesiac spoza hory strašlivej pozeráv doliny čierne, na skaly končité.O brehy tmavé plieskajú jazerá,víchrom sa nesie hrozné potvor vytie,v oblakoch tmavých divný šuchot letí —a to sú tajnéslovenské povesti.Čierne oko morské — jako tá noc dáka —vše víchrom zhučí, temno postenávajako tá hrubá hromová mrákava;v ňom sa zajasá dúha sedmoraká;a dúha, čo v tej hlbočine svieti —sú tie podivnéslovenské povesti.Oj, vy ste priepasť Tatry to zázračnej,čo sa v nej jasná iskrička mihoce;vy ste tá hviezda na oblohe mračnej,čo sa nad krajom zakliatym ligoce!Oj, vy ste vietor — vetrisko krídlatý,čo hen z hrobov dávnych nesie ohlas svatý.Vy ste dávnosti čarovné zrkadlo,čo sa v ňom divné svety odrazili!Vidíš v ňom slnce, čo dávno zapadlo,vidíš aj zore, čo sa už zjavili —vidíš v ňom slnce, čo Tatru zahreje,vidíš na zlomgrgoch slovenské nádeje!Oj, vy ste prorok zakliaťa tajného,v balvane nemom, bezdušnom zakliaty,čo mu dač vyzerá zo zraku tmavého,jakoby chcelo o pomoc volati.Oj, prorok tajný zakliaťa tuhého,kto ti dá pravých úst aj hlasu zjavného?[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Obraz Slovenska.[2]Odtlačil prvý raz J. M. Hurban v Slovenských pohľadoch diel IV, č. 9 (31. augusta
1852), str. 61. Text poznáme iba z tohto odtlačenia, rukopis sa nezachoval. Tamže vyšla i
báseň Piesne slovenské. Keďže ich niet v levočských zábavníkoch ani v rukopisoch a
odtlačené boli až r. 1852, Štefan Krčméry (Slov. pohľady XLV, 1929, str. 37) myslí, že
vznikli až po Žltej ľalii, po Povesti bez konca, keď už Botto bol „hlboko v svojej
poézii“, teda niekedy po roku 1850. No obe vznikli v Levoči. Povesti slovenské najneskôr v
jeseni r. 1846, lebo na záhlaví I. zväzku 3. čísla Holubice I, 1846/7, datovaného 10.
novembra 1846, je ako motto tento citát z básničky Povesti slovenské: „… povesti, / vy ste
dávnosti čarovné zrkadlo, / čo sa v ňom divné svety odrazili.“
|
Botto_Povesti-slovenske.html.txt
|
Pieseň láskyOslavujem ťa, pieseň matky mojej! Z vekov do vekov prúdiš v nás krvou, zo syna na vnuka prenášaš plameň tohto rodu a dychom nášho kozuba dočahuješ samý blankyt Boží. Oslavujem a vzývam ťa v svitaní detstva: oživni spev kolísky, oživni dávny sen, oživni lásky kvet! Zapáľte sa, oblohy, rozlejte sa, zore, na úvaly slovenské, spievajte, deti Tatier, hymnu mladého rána! Zaligocte sa, padajúce rosy, pozdravený buď, nový príchod času!Tak som zvolal za skorého detstva, keď môj pohľad po prvý raz padol na slnečný deň a na všetky jeho krásy. Bol som pripravený vkročiť do života a zbierať jeho kvety. Všetko jasalo, svet bol samým spevom. Moji rovesníci poznali mnoho piesní. Tak si ich niesli do škôl, do poľa, do hôr, na maliny, na šípky, na púpavu, ako ich dostali z úst svojich matiek. Slovenské rodičky, obklopené za tichých večerov mnohým drobizgom, mládencami i devami, sedávali do sladkých nocí na prahu domu a spievali im o zamilovanom Janíčkovi, o Aničke a o láske.Dozvuky tohto spevu som zďaleka počul, pripomínal mi stratu jednej piesne mojej mladosti. V jeho ozvene som často plakal, horko plakal už ako dieťa. Ja som mal matku v zemi, moje piesne boli na dne hrobu. Odtiaľ ma šľahala tma a žalosť, bezmedzná žalosť.Ó, už vtedy som zaúpel a zakvílil hlas môj po samo nebo; svetlo! Svetlo do môjho krušného života! Svetlo a jeho oslobodenie dajte mi! Zbavte ma bolesti, vráťte mi poznanie lásky, dajte mi pieseň! Priveďte ma k náručiu tej, ktorá ma strhne do vytrženia sna! Priveďte ma ku kráse extázy, k nedotknuteľnosti vízií, k šťastiu!To boli hodiny, keď som sa z blúznenia nepreberal. Vzpínal som ruky, akoby v horúčke, a chcel som tušiť, že sa pripojujem k tým, čo sa radujú na príchod svojej šťastnej chvíle. Potom v nekonečne slastných precitnutiach som jasal a prosil: zvoňte mi na ráno veľkého prebudenia, chystajte sa zamiesť dvor, vyzdobte ulicu, sprievody prídu, defilé veľkej vidiny pôjde pred domom, príde moja milovaná! Posypte ruže na cestu, obloky otvorte, vojde k nám sviatok!Tak som volal, zúfale volal, vediac, že i pre mňa smutného rozkvitnú puky záhrad a višne s ružovým plodom.To boli okamihy, keď som sa prebúdzal z detstva. Vtedy som bol odhodlaný ísť s odchodmi zôr a vynájsť krajinu zamilovaných. Svoje chlapčenské hry som skoro zanechával, sníval som o väčšom svete, o rozprávke lásky.Vo svojich útlych rokoch som sa oddával dumkám o anjelských pannách, o princeznách, pre ktoré budem žiť. V ranej mladosti som sa chcel zamilovať. Žiara osvetlenej kňažnej, oblečenej do slnečného azúru, zostupujúcej ku mne zo zámkov súhvezdí, padala mi na oči, aby som si ich privrel, ako som ju chcel privrieť do svojho života a sna. Tento chlieb lúčov bol mojím denným pokrmom. Hádam som sa mohol zdať ako neskutočný mládenček, ktorého nikdy nepočuť, ako žije; azda ma mohli mať za zakliateho šuhaja v jazere hôrnych rusaliek, s ktorými som rozvlňoval na hladine vôd penu hviezd a luny, ale môj život, ako mi ho dala slovenská matka, hnal ma k inej rozprávke, viedol ma k tej, ktorá sa mala stať vyvolenou môjho srdca. Ó, aká len bude, až ju raz nájdem! Bude pekná? S očami zasnenými? Bude pôvabná, čistá, skoro vzdušná? Prinesie mi v tvári jasnosť neba a na ústach úsmev večne mladých dní? Prijme ma do srdca? Jej duša bude bez tieňov, bude schopná iba milovať? Tisíce a tisíce otázok chce dať taký chlapec, a niet komu. Vyžaloval by sa zo svojich mučivých snov a túžob, ale kde má začať, ako to povedať, je primladý. Rozprával by, aké kraje bežia mu pred očami pri jeho odchodoch, no mlčí, nič nepovie. Až bude dorastať na mládenca, na muža, každého to naplní radosťou, spanilo sa zaľúbi. Na sviatok jeho zásnub nik nebude smutný, veľké bude svetlo dňa.Chcelo sa mi milovať všetky veci na svete. V takomto rozochvení začal som cítiť, koľko krásy skrytej je predo mnou. Len na mňa volalo všetko? Len sám som žil pre objavenie všetkej krásy? Zdalo sa mi, že som schopný rozprávať o nebi, o zemi, vidieť a poznať všetko, ako blízke hračky. Čo nebežalo všetko ku mne a okolo mňa? S údivom som hľadel za rozbehnutým vetríkom, za zvlnenými kopcami, až za tými bledými v pozadí, ako sa mi strácajú poza horizonty. Díval som na dlhé hodiny do diali, na oblaky a na hladinu riek. V takýto čas i kukučky s vôňou živíc z tajomných lesov, i divé húsky na oblohe, i odchádzajúce vtáky ťa zoberú, všetko ťa berie pod krídla a hľadáš ten malebný iný svet, kde by si sa ľahučko zniesol na zem a oddýchol si na jej čarovnej ploche. Brány sú všade otvorené — lenže, ako ďaleko sú! Tam za obzorom ktorýsi iný berie ti lúče, čo sú svetlom do raja, a chlieb, voňajúci nebom, nemôžu dostať tvoje ruky.Zahľadel som sa teda na rozhraní chlapčenstva do tajov sveta, ale to nik na mne nepoznal. Skrýval som sa, úzkostlivo som si chránil svoje chlapčenské pojmy a poznania. Vynájdem nové cesty, nové obzory, objavím vesmír šťastia, nikomu nepoviem. Viete, koľko dúh, hmlovín a padajúcich meteorov ma nieslo na rozhorúčených rukách? A viete, koľko dní som sa zmietal v kŕčoch a v zúfalom plači? Videl som sa bezradným, bol som stratené dieťa a zem nikoho ma držala vychrleného na svojom povrchu. V bezmocnosti chytal sa ma zármutok, horko som zakvílil, rúhal som sa všetkým hviezdam na nebi, chcel som bežať domov. Už som nikdy nechcel zastať tvárou v tvár vulkánom azúru, orkány a smršte oblôh nebeských nech ma viac nevezmú do svojich zajatí.Potom som zatrpknul, stal som sa plachým samotárom. Vlastne, čo som sa chcel vlámať do vesmíru? Hľa, deťom a zurvalcom svet je malý. Oni až vzápätí svojich márnych snov a po bezúspešných výpravách po nebi zbadajú, že voňavé trávniky a ruže so záhradami sú na zemi a sú na dosah ruky. A zelené poľany s motýľmi, i hory so sojkami a drozdmi sú na skok od domu. Vtedy bežia do poľa a radujú sa, že sa zachránili.Tak som sa vrátil na zem i ja a vyrovnal som sa i s takým krutým osudom, že som navždy stratil svoje vysnívané fantastické svety. Zobudený z mrákot svojho nepokojného detstva, otvoril som oči a videl som okolo seba nádheru potokov, vŕškov a hôr. Tu kdesi mala byť ukrytá pieseň mojej lásky. Tu kdesi sa mi zjaví moja vyvolená. Ó, kde ste, budúce slnká, kričal som a tvár sa mi jasnila, kde ste, vzkriesenia jarí, kde ste, na ružiach horiace rána, kde si, rozpálený jún a dych tvojich teplých nocí! Vrhni sa, fialkový chlapče, ako ryba nad vodu, vrhni sa vysoko do vzduchu, lebo ideš žiť. Okolo teba spievajú dni mája horúcu pieseň mladosti, tesknota tvoja vzrastá, bičom ťa šľahá každá túha, čo jej pobežíš v ústrety. Ta sa za belasým vtáčkom šťastia, ta sa za piesenkou víl!A čo sa stalo? Naraz sa mi zabelasel na očiach obrázok jednej panny. Mal som trinásť rokov, keď sa mi zobudila kdesi pred naším domom rozkvitnutá, akoby na malý sviatok. Bola rozkošná, mladučká, skoro dievčatko do školy. Zhíkol som, čo som ju po prvý raz videl. Bolo mi ľahkou hrou dostať sa s ňou do rozhovoru, deti nemajú predsudkov. „Čo robíš, panienka pekná, odkiaľ si?“ — pýtal som sa jej ihneď na ulici, čo som ju zazrel. Hľadela na mňa veľkými sivými očami a nebála sa ma. „Ja som tu doma“ — odpovedala s úsmevom. „Kde?“ — divil som sa. „Tu“ — ukázala na susedov dom. „Nikdy som ťa ešte nevidel.“ A doložila švitorivým hláskom: „Ja som sa narodila v tomto dome — ukázala na môj rodný dom — potom som bola dlho preč a teraz bývam u môjho strýka v tamtom dome.“Hlava sa mi zakrútila, ošiaľ mi šiel na oči, žiaľ ma schytil, že toto peknučké dievčatko nebýva v našom dome.Chodieval som dlho smutný. A ešte smutnejšie mi bolo, keď som videl, akí boli k nej macošskí v susednom dome. Keď chcela ísť so svojimi družičkami vence pliesť na trávnik, nepustili ju, na jahody do hory s deťmi — nepustili ju, polievať s nami našu záhradu — nepustili ju a takmer voľnosti ani radosti nemalo to dieťa, vo všetkom sa muselo poddať tvrdej vôli svojho domu. I začal som nemilovať, skoro nenávidieť nášho bezcitného suseda.Bolo mi treba nelásku domu, v ktorom žil tento môj predrahý kvet, nahradiť všetkou nežnosťou a milotou. Na našom priedomí som si vysníval pre ňu jedno kráľovstvo, jeden ružový svet. V túžbach som si ju tam zaviedol, stvoril som pre ňu čaro vysadeného raja. Tam som striehol, ako prichádzala, pohľady lásky som poprestieral po zemi, aby jej bolo mäkunko chodiť, ako po kobercoch, tkaných najjemnejšími vláknami mojej duše. Úsmev svoj som jej chcel vložiť k nohám, ako svetlo mladosti, ktoré som jej vracal, čo ho toľko vliala do môjho srdca. Bol by som jej dal svoje dlane pod šľapaje, aby sa ani kamienka nedotkla, lebo bola hodná po zemi chodiť, ako anjel. Do našej záhrady som volal všetky nebeské vtáčky, aby svojím spevom sprevádzali pieseň mojej lásky. Pomôžte mi okrášliť náš dom, volal som na motýle nebeské i na orly skalné, doneste neba, belasého neba, slnka, mnoho slnka, aby bol priesvitný náš laz i naša hora. A keď som urobil z púpavy retiazočku, nebolo pre mňa väčších slastí, ako keď som jej ju v duchu kládol okolo belostnej šije. Zostruhol som z vrbín najštíhlejšie prúty, píšťalu kovanú som si urobil a lúdil som z nej spanilé jarné piesenky, aby ich počúvala. Ukázal som jej, po akých vysokých stromoch viem chodiť, aby mala radosť, že som šuhaj smelý. S prakom som preháňal vrany a kavky, potok som preskakoval, kozolky som váľal, všetko som robil, aby len videla, aký som chlapec súci.Avšak moja devuška sa málo ukazovala. Len potajomky som jej mohol donášať kytky kvetov, čo som ich so zatajeným dychom nazbieral na lúkach. Vtedy som sa chvel celý a na očiach mojich bolo viac sna ako života. V takej chvíli som neprehovoril ani hlásky, ona sama bola mojim slovom, mojou piesňou, ešte nevyslovenou. Iste už moje slabiky spriadali duchovia nebeskí, aby mi ich napovedali tak, ako mi ich raz vyšepne jej srdce. Niekoľko minút som nedýchnul, veď vzala odo mňa kvety a skryla sa s nimi do hlbín svojich očí. Potom som sa pre ňu oddával zármutkom a túžbam, túžbam a zármutkom.Na smrť som sa nevedel uspokojiť, že nebýva u nás a nie je voľná. Ubolene som chodil okolo jej domu a s bojazlivým želaním, aby raz mohla prísť bývať k nám. I sníval som, túžobne sníval, ako každý malý chlapec, čo sa pozrie prvý raz na dievča, a zo zamilovaného srdca som si vzdychal: vezmem si ju, dorastie, bude mojou nevestou.Vtedy som zažil ešte jedno vzrušenie: stratil som sestru. Odišla do neba v najkrajšom rozkvitnutí kvetu. Utýraná bolestným životom, svätica s ružencom, premenená na anjela pobrala sa do ďalekého raja. Bola mojou milovanou bytosťou a družkou na svete. Cez ňu som poznal začiatok piesenky lásky, ako len cez rozprávku poznáme ľúbosť dievčiny, ktorá je hrdinkou v našom srdci. Vrástla do môjho života, keď som už bol bez matky, ako do záhrady zasadená ľalia, aby ma vôňou zdvihla zo zeme. Lákala k sebe čisté duše, kvitla nádherne, nie pre zvedavé oči, ale pre pohľad Boží, ktorým bola chránená do ostatného dychu. Zaspala na kvetoch lásky.Opustila ma, zanechala ma samého. Tam som stál v kruhu nebešťanov, ktorí obstali jej bielu posteľ, keď zomierala. Rumeň večerných zôr na oblohe jej zapálili sväté nebeské panny, čo si išli pre ňu v bielych hávoch a s korunkami vencov na hlavách. Tento sprievod som videl, zabelel sa vo chvíli, keď ho vydýchlo na zem nebo. Až do tejto minúty čakala naň Johanka, moja sestra. Preto sme ju obliekli do bieleho rúcha, ako na deň svadby. Prišiel si pre ňu nebeský Ženích, aby s ním spievala večnú pieseň lásky.Ó, moja šťastná! Už uvidíš matku, mamičku našu, čaká ťa v nebi, pohladí ťa, aby si už nikdy nezakvílila pri potokoch Božích. Už sa ti nebudú perliť slzy na očiach, našla si všetko, čo bolo stratené v živote. Tu si trpela, bolelo ťa srdce za ktorousi aurorou na oblohe, ktorá ti nevychádzala. Tu si zbierala do bieleho ručníka svoje stony, nikomu si ich neukázala, mlčala si nad svojím Otčenášom. Túžila si po láske, ale medzi milencami si bola neviditeľná. Smädila si za veľkým životom, chcela si samého Pôvodcu lásky, prišiel si pre teba. Vykúpila si sa obeťou svojej mladosti, utrpením, žiaľom a modlitbou. Pamätám, ako si plakala pri rieke za mestom, potom si sa odobrala do postele, mala si pátričky na rukách. Viac si už nevstala. Zahasil sa život veľkej túžby, letiaca holubica padala smerom nahor. Sladké odpočinutie!Pochoval som si ju a pochoval som i úsek svojej tichunkej mladosti. Sladké odpočinutie! Len hodina smrti ma rozplakala. Čo som mal čo ďalej plakať! Spoločne sme snívali o prekrásnom dni, keď sa rozlúčime, každý tvárou ku svojej blaženosti, každý po ceste za svojím slnkom. Čo som mal čo smútiť, že ona už dosiahla všetko! Spolu sme si povedali, že sa budeme modliť, aby nám nebolo dlho na cestách. Spolu sme sľúbili, že si nájdeme tichšie miesto, kde budeme zbierať mannu, napadanú do našej púšte. „Podaj mi svoj hrnčíček,“ budeme si ho pýtať, kto to bude mať skôr plný, „podaj mi ho na cestu.“ Podala mi svoju mannu, lebo jej púť sa skončila. Sladké odpočinutie!Mne ostal odlet za piesňou mojej rodnej matky. Kde ju nájdem, ako ju stretnem — to už bolo napísané v mojom srdci. Odchodom Johanky a poznaním prvých záchvevov lásky k mojej malej devuške stal sa dovŕšeným osud môjho mladého života. Získal som to, čo by som nazval začiatkom poézie. Vtedy som sa stal básnikom.Nevedel som hneď písať verše. Ale i mladučkí chlapci, keď sa zobúdzajú a chcú spievaním dať najavo, že žijú, už budú dozrievať. Básnia — a to je vážne.Roky plynuli, ja som rástol, dorastal som na mládenca, na muža a môj sen o piesni lásky sa zväčšoval, dýchal, žil. Dospel až k posvätným hraniciam, kde sídli Boh a kde sídlia ľudia: mojou vidinou života stala sa poézia.Zastal som teda na jednom medzníku, pri ktorom vzplanuli ohňom všetky moje roky. Šľahali k samým bránam raja, hľadajúc svoj nový vzduch. To boli odchody za láskou, za krásou neobjavených svetov, odchody do večnosti. Vyznávam sa z ich posvätných tušení a neviem vysloviť ich. Ó, nekonečnosť mora, nedohľadnosť vĺn, mená rokov, ktorými som pokryl svoju dolinu mlčania! Jedna kapitola vznešenej opitosti, delíria, v ktorom akýsi búrlivý ranostaj ukradol slnko slnku a doniesol mi ho. Jeho svetlá zvádzali orgie na mojom sne. Ó, spoveď tajomná, prenesená z duše mojej do duše vidiny! O tebe som sníval spolu s jedným spiacim kvetom. On do tvojej pokory naniesol svoje dlane a dotýkal sa nimi celej zeme. Zeme, kde ani nenávisť nemohla nenávidieť, ani láska nemohla sa stať väčšou láskou. Prišla si, posvätnosť chvíle, s nedotknuteľnosťou prachu hviezd. Otvoril som ti obloky, lebo ty miluješ otvorené obloky. Tak si sa chcela premeniť na ľúbosť. Ó, veľké stretnutia zeme a Polárky, vaša dcéra poézia ma pojala za ruku, niet nocí, niet temnôt, sú iba cesty pred nami. Ona má slovo a ja nemám nič, iba jej slovo. A keď blízko bola jar, odokryla mi tajomstvo ruží, zem mi vletela do hrsti, ako mladé, trasúce sa vtáča. Tak sa začínala ktorási moja láska, sotva zaspievaná, sotva ju bolo počuť.Cez koľké veky som musel prejsť, aby som pieseň svojej lásky nestratil. Popol spálených tisícročí — to bola Mliečna cesta nado mnou. Jej mlčanie sa zapaľovalo a znášalo sa k mojim nohám. Ó, hekatomba horizontov, vyslovím ťa iba v hodine, keď už nebudem vedieť o sebe!A keď som sa započúval do budúceho plaču tejto epochy, zachvel som sa, aby som vám mohol všetkým povedať, že som cudzinec tu, kde šarkany letia do vzduchu a hady do dier zeme. Ja sa nebudem mať kde skryť so smútkom na očiach. Zem sa mi skoro stane čiernym kráľovstvom s čiernymi srdcami. I cez tvoj prah prejdem, chrám temných hromníc, z ktorého šarlatán vyženie sluhov Božích a páliť bude ohne na počesť svätokrádeže. Bude chcieť byť potupením piesne mojej rodnej matky a piesne mojej lásky. Ale ja prídem a postavím sa pred teba, ty satan zhuby, aby som ohrdol tvojím tymianom a pošliapal pokrovec tvojej hanby. To, že som z kráľovstva Božích veštcov a nesiem svetelnosť, ťa poníži k bezmocnosti, ako sputnaného draka. Tvoje šero a krvavé ruky budú bezradne zúriť. Moje oko sa ťa nepodesí. No duchu prekliaty, ohava apokalyptická, nezavládneš tu naveky. Vyjdeš z mesta živých a prepadneš sa navždy do mŕtveho pekla.Cez všetky požiare prejdem a čaše s jedom mi budú podávané. Ale ja sa stanem ohnivým jazdcom, básnikom vzbury, askétom svätosti, synom slobody. Nebudú mi nedostupnými štíty Babylonu, aby som ich nerúcal, kupoly bazilík, aby som pred nimi nekľakol, mosty dúh, aby som za nimi nedýchal vzduch voľného šarvanca. Cez všetko prejdem, ja, postilión s horiacou dušou, ja, Ikar voľný, bijúci krídlom slnko po tvári a padajúci na zem v blahoslavených krôpkach popola. Zmením sa z mŕtvych na živých tvorov, vyjdem z hrobu prorokov, vydýchnu ma katakomby, stanem sa pútnikom svätého mesta a žrecom pri oltároch krvi, ponesiem iskru človeka a anjela, pôjdem bojovať za cesty Božie. Viem, i blesk Šavla ma zotne, i horúčku apoštola Patmosu spoznám, i synom Moniky sa stanem, i s assiskou chudobou sa stretnem. Budem ťa hľadať, vrchol extázy, prejdem cesty vzdušné i morské, pochodím svetadiely, mestá kamenné i metropoly hluku, púšte piesočné i hory granitové, uvidím svety a ich zboreniská, ich Bábel aj ich svätcov, všetko spoznám, aby som sa napokon vrátil poranený a roztúžený k tebe, pieseň moja rodná, k tebe, pieseň mojej lásky.Na najhorúcejšie poludnie zosadnem do tvojho kvetu, ó, poézia, ako včela zbierajúca med radosti, aby sme mali úle otvorené, kde si preň prídu deti úbohé, deti nikoho. A prídu si preň bedári a chudobní, ktorým sa hlása evanjelium po šírom svete. V zanietení básnika stanem sa sluhom Božím a moje kňazské ruky ponesú biede ľudskej chlieb a pohár vody. Dobrý je Pán Boh, že nám úbožiakov dal. Do ich bledých dní ponúknem im hymnu o vrchoch večnosti, lebo oni ju môžu počuť v živote bolesti a utrpenia. Zdvihnem zo zeme tých, čo plačú, lebo oni sa volajú bratmi svätcov. Pozbieram slzy, rubíny žiarivé, čo kvitli na ceste k náručiu Boha. Všetci, čo ste strádali, krivdu znášali, ukrižovaní boli, požehnaní budete. Vy sa dozviete, čo vám prinesie žertva, utrýznenie sa, krušnosť hodín a zbavení prachu zeme zastanete na chvíľu pri mne, aby som vám zaspieval pieseň svojej lásky.Pieseň svojej lásky som dlho hľadal. V živote mojom mi prišlo prejsť cez mnohé úskalia i po riekach strašných zákrut. Ponad všetko som jednako nemohol preletieť, istým omylom som sa nemohol vyhnúť. Ľahko som sa mohol dostať do nepravých rúk lásky, o ktorej som mohol myslieť, že cez môj sen prejde na svetlo dňa. Ale boli to len plané zákmity do temnej noci mojej mladosti. Cesty, na ktorých som videl ružový kŕdeľ dievčat a dievčatísk, ostali holou púšťou.Pred štrnástimi rokmi nastal v živote mojom neobyčajný prerod, jeho priebeh bol nasledujúci.Tá, ktorú som spoznal a miloval, keď som mal trinásť rokov, zjavila sa mi jedného dňa v plnosti svojej rozvinutej nádhery. Prekrásna žena, odiata akoby svetlom jazera a vôňou obidvoch rúk kráľovnej víl, zastala predo mnou, aby som na ňu pozrel a zdvihol oči k blankytu, ako vtáky, keď pijú vodu a chystajú sa na ďaleký odlet. Všetky hlboké studne neodrážali zo seba toľko oblohy nebeskej, ako jej jediný pohľad, čo mi ho so zdvihnutou rukou podal ktorýsi tajuplný anjel Boží. Všetky ohne, založené pastiermi na horách, nevydali viacej kmitania, ako jej žiarivá tvár. Všetci milenci a milenky boli by radi dosiahli jej mladosť, tak ako belasé fialky na lúke túžobne dočahujú teplé nebo s prvými slnkami jari. Zastala predo mnou znenazdania. Nebol som pripravený, zdvihol som k nej ruku, akoby s niekoľkými kvapkami poézie a s úsmevom som ju poslal ďalej.Od tých čias s každým východom slnka prichádzala ku mne. Mnoho ráz biela, ľahunká, vznášajúca sa ponad zem, ako do neba idúca svätica, čo Bohu vydýchla svoju dušu. Mnoho ráz obliata lúčom zory, napoly vynorená z ranného obláčka, pozdravovala ma a vzďaľovala sa, sťaby vyšla z grúňov a niesla plné prsia malín. Pri otvorenom obloku som sa modlil, aby ma vzduch úsvitu chladil, keď na moje pery položila oheň. Plné oči som mal spevu, ako mnísi pri hodinke jutrenky, bola mi svätým obrážtekom, ktorý ide s nami v knižke list za listom, kým sa domodlíme. Potom zavrela moje ústa i oči, vediac, ako bude horieť moja duša.Odvtedy na všetko som sa díval ako na jej svet. Celý jej patril. Ona patrila jemu, len ona. Staral som sa, ako jej ho skrášliť. V skorej jari, keď rybári na brehoch Váhu prisnili sa tvárou k sladkým vlnám vody, vzýval som dievčatá, aby jej boli sprievodom, aký sa môže zrodiť len z perejí a pien rieky, čo ho rozvirujú v rozprávkach vodné panny. A keď sa zatrblietal vzduch nad hladinou a vtáčky dali si od neho hladiť biele brušká, želal som si, aby v horúcom hučaní rieky skropila si nohy, ako raňajší lán v šumote brieždenia. Keď potom v jasotnom lete zahoreli dozrievaním polia a zapálili sa ohne na popukaných plodoch, videl som ju vystupovať z plameňov žít a vinohradov, a bola šťastná, že rozdá radosť všetkým. Koľko tam bolo očú, všetky ju túžobne vyčkávali. A keď si pastierky uvili venčeky z bielych sedmikrások, ona sa ich dotkla, ako si ich dávali na hlavu. Aj hrabačky, pochytané za ruky, poberajúc sa na lúky za voňavým senom, zaspievali mi napodiv krásne trávnice, keď ma videli v poli, ako otváram pre ňu najhlbšie hĺbky rozžiarených poludní. Tam som ju korunoval za kráľovnú leta. Vtedy som chcel zastaviť slnko, prekročiť hranice dní, aby nevyhasol ani jej pohľad nad nami, ani jej dych, ktorým nás všetkých dočahovala až na tvári. V roztúžení čarovnom i kopce, i háje, i trávy vlnili sa smerom k nej.Od tých čias začínal sa môj nový život, jej som zveroval celú dušu, ju som prosil o nesmrteľnú lásku, o nepremenlivého ducha, o vzkypenie spevu, aby jeho rečou, ktorú dobre poznala, prehovorila ku mne a nikdy som sa nepriblížil k nej s hlasným slovom. Prosil som ju, aby som mal silné oči, keď sa budem na ňu dívať. A keď som k jej nebu obracal zraky a chodil som po jej krajine milovanej váhavo, akoby len po palcoch, prosil som, aby sa nedala budiť. Sotva som sa dotýkal našich briez, ktoré na chodníky záhrad šumotali všade, kde po jej stopách väčšmi zažiarilo slnko. A keďže bola vládkyňou blankytov, dala mi ich celé. Kto z duše dáva, nedáva hmotné bohatstvo. Mala v sebe hodnoty, čo pretrvajú — dalo by sa povedať — nebo i zem. Vtedy som začal snívať o bohatstve kozmu, ktoré mi mohla dávno doniesť, ako božské veno. Hory-doly i oceány zeme bola by ovládla mávnutím ruky, ja som jej mohol hovoriť: tvoje je všetko, ja sám som odhaľoval nové svety, ktoré jej hrdo ponúknem. Belasé nebo bolo mojou pôdou. A nebolo hviezdy, ktorú som nemal na dosah ruky. S nadšením som sa mohol ruvať o celú lunu, keby ju bola chcela. Nebolo života, nebolo pravdy, nebolo končiarov poézie, nebolo fosforeskovania krásy, za ktoré by som nebol šiel zomrieť. Ó, bohatstvo mladosti, aké si nesmierne, keď ťa máme v duši! Vedel som, že s ňou budem deň čo deň mladší a bohatší, to sú zákony poézie, ktoré nadýchali oheň na môj i jej osud.Vtedy som sa rodil každou hodinou. Začínal som znova a znova žiť. Všetko sa mi javilo v hre súladu a svetla. V takýto čas sme tvorcami harmónie vôle i sŕdc a dobyvačmi okršlekov. Zelené hory ozelenejú, ružové východy slnka oružovejú, dni i noci sme hotoví lámať hocaké krídla draka, čo by clonil na veľkosť našich rozletov. Neviem, či je vtedy viac radosti v očiach všetkých detí na svete, ako v očiach našich.Iste som ju už vtedy miloval. Bola viac spanilá a čistá, ako hoci najvzdialenejší chodník ku hviezdnym hmlovinám. Bola taká nevšedne úprimná a vnútorne silná, taká mladistvá a bez škvrny, že ma mohla zlákať pre obdiv í zbožňovanie, zanietiť pre posvätnosť zamĺknutia a mohla ma viesť k vrcholom poézie, ale ja som sa skrýval pred ňou a chvel som sa ako rosa pred slnkom. Čože, bola krásna, mohla mať lásku tisícich. A mala ju, mala lásku všetkých. No mne nešlo o zábavky ani o rozmary. Znížiť sa, i ju ponížiť, menovať ju láskou, akých máme v živote na stovky — to sa nedalo. To sa nedalo. Preto som sa nemohol k nej dostať inak, iba ako vetrík ku kvetom — neviditeľne. Sladko mi bolo, keď som šiel za ňou ticho, hádam tichšie, ako keď anjel, nesený na krídlach, kráča pomedzi svätojánske mušky, a zastal som iba tam, kde sa skryla sama do svojej duše.Videl som ju po prvý raz a potom už vždy. Ó, nevýslovne vzácny dar pre mňa — jej oči! Vtedy som pochopil, prečo sme sa našli. Smery, ktoré nás spájali, dávali tušiť, že vyžarovanie našich zrakov je súladné a hrou sŕdc stojíme bezprostredne pri sebe. Nebola to hra chvíle, hra jedného opojenia. Minúta plodila minúty, hodina plodila hodiny, deň plodil dni. Rástli sme pre večnosť, žili sme nerozlučne pre seba. Ja som sa stal iným, úplne iným synom svetov. Ale moja milovaná okrem básnika, s ktorým už dávno hovorila rečou poézie, nestretla ma iného, nestretla ma nikdy v zádumčivosti, v tele. Bol som hádam synom slnka, nedotýkajúc sa dažďov na brehoch riek. Iba preto, vidiac jej oči, veril som, že sme sa všetci narodili pre ne. Bola s vysokým nebom vyššie nad nami. V kráse, ktorú nemohla zakryť, rodila sa ustavične, aby sa z vlastnej krásy znova stala krásnou. Tým sa mi dala priblížiť k predstavám o nekonečnosti, do ktorej som vošiel temer bez očú i bez krídel. Lebo ak je pohľad očú viazaný k chvíli, videnie je mimo hraníc času a pre jeho trvanie niet meradiel v rukách ľudských. Preto keď som sa díval do jej očú, bol som zaliaty svetlom, ktoré by človek mohol prijať azda vtedy, keby nikdy nepoznal pojem smrti. Ale ja som ju objavil vo chvíli, keď bola ako dieťa, ktoré má sen o nebi a otvára očí a vypúšťa ho na nás.Po týchto poznaniach som sa začal mučiť otázkou: ako ma miluje? V takýto čas sme ako deti, ktoré videli po prvý raz dúhu a rozbehli sa za ňou. V takýto čas chlapec nevie, ako sa láska stala láskou. V takýto čas nevie, kde sa rodí sladký vzduch zeme. Chce ho mať, ako všetky deti, chce mať to veľkolepé, to záhadné, to blýskavé na oblohe, čo menujeme padaním hviezd. Veď kto z nás v mladosti by nebol utekal až ta, kde zletel na zem meteor! Kto v mladosti nesníval o vzdušnom sklenenom kaštieli a o jeho princeznej! I pýtal som sa: Toto je už moja hviezda? Toto je moja vytúžená kňažná? Už som ju našiel? Už sme si na dosah? Toto je už pieseň mojej lásky?Moja vyvolená zatiaľ iba pohľadmi bola mojou. Niekoľko ráz vystriehla príležitosť, aby ma našla roztúženého, padnutého do opojenia lásky. Miluje ma. Ako je to možné, veď sme sa ešte nestretli v rozhovore? Ale o to jej ani nešlo. Načože by sa mala usilovať o to, aby sme spolu prehovorili pár neúplných slov, keď básnici hovoria plnosťou čistoty a ponúkajú otvorenosť videnia! Mohla to vytušiť u iných básnikov. Mohla mať v ruke moje básne, vtedy ma dobre počula, hovoril som jej dušou, jej hlas zamĺkal na mojich perách. Tam ma začala ľúbiť. Jej záznamy o poznaniach videnej krásy, jej sen o dokonalosti bytia, jej vzletnosť pri rozpálení lásky ju mohla pristihnúť pri totožných chvíľach básnikových, v ktorých ju k sebe privinul a zdvihol na horiace ramená. Ak bola smutná, videla, že už smútil i on a zbožštil jej smútok. Ak milovala, čo už prešlo, bez bolesti jej to navrátil. Toto boli spojivá, mocnejšie od okamihov, do ktorých má trvať milovanie; lebo génius lásky prekračuje čas a ide do večnosti vtedy, keď oheň, čo vibruje súzvučne na tých istých škálach otvorených duší, má svoj pôvod v Božskej iskre poézie. Ó, šťastní básnici, ktorí nám darovali vízie o lepšom vesmíre, o božskom živote, ó, veľkí priekopníci spevu na svete, ktorí ste zblížili ľudí s ľuďmi a odkryli ste skulinu neba pre srdcia, ktorým bolo súdené žiť v studených údoliach zeme, buďte pozdravení! Najľudskejšími slovami ste nám povedali to, čo by sa človek darmo usiloval vysloviť rečou anjelov. Povedali ste, že poézia je matkou života, aby už hneď pri našom zrode dotkla sa svojou nevinnosťou každého detstva. Dali ste nám vieru, že čím väčší poklad poézie bude v nás, tým čistejšie budeme jestvovať v rodine, národe, ľudstve. Dali ste nám lásku, ktorú netrhajú hranice, milovať smiem tým viac, že som básnikom.Ó, ako by som nemal zahorieť láskou k tej, čo zmnožuje moje básnické zrenie! Ktorá vznecuje poéziu, ktorá je poéziou sama! Odhalila mi stvorenie raja po stvorení neba i zeme, dala mi všetok čas, aby som nikdy nezomieral. Zaviedla ma k požehnaným riekam Eufratu a Tigrisu, kde nepanuje smrť! Ona mala v moci to dovolené ovocie, ktoré nezvedie k zlu. Len ona mohla zdvihnutím ruky naznačiť, ako dlho k nemu pôjdem. Nemusela povedať slovo, bežal som. Ale keď ho povedala, bežali za ním zlatokopi a jeho rudu mohli brať do rúk králi. Vyjadrovalo toľko, čo by sľuby zajtrajších i pozajtrajších dní milencov neuniesli. Vyjadrovalo slobodu,, rast, život. Vyjadrovalo tvorivú schopnosť, dokonalosť, svetlo. A keď ho vyslovila, ostalo pri jej ústach, ako oblak na perách hôr, ktoré sú obklopené nebom a anjelmi. Vtedy sa mi chcelo veriť, že i vrchy majú dušu a ich rozhovor s oblohou by sa mohol počuť, keby sme nikdy nič iné neboli videli na zemi. Preto, ak som sa chcel dostať k mojej milovanej a zachytiť jej rozhovor s belasou krajinou jej kráľovstva, musel som v nekonečných samotách len ju poznať, len s ňou byť, neodtrhnúť sa od nej a rozprávať sebe samému po hláskach, čo spievali jej oči. A tak som mohol vidieť, ako sa na jej tvári navrstvilo svetlo tým, že som bol veľmi blízko k svetom jej duše. Jej duša bola rozhovorená, ó, keby len mohla povedať to, čo bude po dňoch, po rokoch šepkať jej najvzletnejšia modlitba. Hovorila tak, akoby som ju počul v mojich zajtrajších i pozajtrajších veršoch.V takýto čas, keď sa chvejeme a červenáme v snách pri svojej milovanej, bývame plachí, veľmi plachí, ako trnky, čo čakajú na poštípanie prvého mrazu. Ako sa priblížiť k nej?Zjavila sa mi v bielom rúchu, ku ktorému ešte siahali ruky, čo ju obliekali. Dlhý závoj, ako trávnik margariet, zvlnený jej kráľovskou chôdzou, zavial po nej belobou všetky cesty. I námestie s holubmi bolo biele. Skoro nebolo k nej prístupu, ako k zasneženému vrcholu vysokých štítov. Len očiam, šťastným očiam sa podávala, aby ju vdýchli do seba. Spité boli všetky zraky. Kto sa vládal prebrať z toho, že mu darovala pohľad, vystieral ruky, ako na požehnanie Božie. Kto sa vládal hnúť z miesta, vyzeral, ako živá socha, nesená na ramenách dlhej procesie. A ak niekto vydal zo seba hlas, bol taký vrúcny, ako hlas pokľaknutého davu pri modlitbe. Na tej strane, kde sa obrátila tvárou, skláňal každý hlavu. Keď prišla blízko k nám, zdala sa ako zjav iných svetov, ktorý s udivením hľadí na toto nezvyklé zemské okolie.Všetko toto bolo zvláštne, mimoriadne, nečakané, ako neskutočný priebeh sna. Dostali sme čaro radosti detskej, ktosi nám rozpovedal najpeknejšiu rozprávku. Azda je toto, čo sme počuli dávno o ďalekej sedemdesiatej siedmej krajine a o mladuškej princeznej, takej krásnej, spanilej a zakliatej v zámku, že nám slzy padali. Milovali sme ju, že bola šľachetná k chudobnému ľudu, pomáhala úbohým, čo trpeli a ona sama musela žiť svoj strašný, nevoľný život. A tuto, hľa, čože sa naraz stalo? Už ju vyslobodili? Je to tu ona pred naším zrakom? Vtedy nezadržal nikto slzy radosti v očiach. Jasanie nemalo konca. Ona však bola skromná, ako ruža v záhrade, keď vyšlo slnko. Hľadela v príhodnej chvíli sa vzďaľovať, unikať, prchať. Ešte prešla pred nami, spievali naše srdcia a nedospievali svoju pieseň. Okolo nej bolo ako v chráme, odnášali ju dvere chrámu a neodniesli ju. Dala si ruku na srdce a všetci cítili jej ruku na svojom srdci. Ešte sa usmiala a úsmev sadol na všetky tváre a keď odchádzala, odchádzali všetci.Ó, odkiaľ si prišla, hľa, máš toľkú magickú silu pôsobiť na davy, na húfy ľudstva, že ustrnujú a zobúdzajú sa, obdivujú a poslúchajú ťa, klonia sa pred tebou a sú hrou pre tvoje srdce?! Odkiaľ z dosiaľ nevídaných okršlekov si sa vynorila, na ktorom rajskom strome si zarodená v ovocí nezakázanom, že ho smieme trhať a s ním vkročiť do nesmrteľnosti lásky! Vieme, že sa nemeníš ani v objatí našej zeme, ani v objatí jej budúcich pokolení. Zasypeš kvetným peľom srdcia všetkých a vzklíčiš ratolesťou mieru v nedozerných sadoch tohto požehnaného rodu. Rokov tvojich nebude pribúdať po boku starnúcich žien, zohnutých nad kolískou svojich vnúčat. Pozdravíš sa so svetlom každého dňa a neón večera nepostriebri tvoje zlaté kadere, budeš poznaná a milovaná, ako devica jari, ó, symbol neuhasínajúcej mladosti. Budeš porozprávaná všetkým priateľom môjho srdca. Budeš zaspievaná na každej lúke.Odkiaľ si teda prišla s bielym hroznom v náručí a s úsmevom panenstva? Ktoré kaplnky ťa väznili, že nevieme odhadnúť ani vyslabikovať tvoju prítomnosť a tvoju veľkosť! Prichádzaš, ako prvé lúče zrána, prekročiť prah nášho domu, na oblokoch zlatom zalievaš kvetináče s rozmarínom a náš príbytok dostáva jas a ožiarenie, akoby utonul v bielych oblakoch. Tvoj chválospev nového dňa je na všetkých ústach, ako romanca milencov, z nášho pitvora i z našich izieb šumí ti v ústrety veľké pozdravenie, s ktorým ti ideme na privítanie. Hľaď, koľko sviatočného ruchu! Na ulici ťa zatápa more slnka, si záplavou zástav, prechádzaš vlnami zbožného ľudu, ktorý sa ponáhľa k tebe, lebo kde ty si, je sväté miesto. Preto si mocná nad všetkými. Si nápevom na rtoch, si pauzou v ruženci, si piesňou púte, kráčajúcou pred domom, tiahnúcou dedinou, dedinami, krajinou, si veľkou apoteózou sviatku, vchádzaš do chrámu, kde horia všetky svetlá. Porozprávaš sa s oltármi a tvoj rozhovor je ako oslavná báseň. Všetko je spevom, i spev je spevom.Vtedy som cítil, že dostávam krídla a rosu na oči, letím z chladných dolín zeme do výšin, do sfér, kde tvoj ružový diamant žiari a pretína vzduch nebeských lánov, aby som ich otvorom vnikol do svätyne tvojho svadobného dňa. Tam bosou nohou kročiac, neďaleko studnice tvojej poézie, priložil som ústa k nápoju pokolenia, ktoré ťa raz smelo vidieť v tvojej nádhere a sláve. Tam v plnosti našich časov, do ktorých svietiš, ako posvätná hora milosti, ako vyvýšený maják smeru, šiel som vyroniť slzu šťastia, pre akú som sa mohol zrodiť i zomrieť hádam len v rukách Stvoriteľa. Toto šťastie vie dať Tvorca neba-zeme. On, Boh dobrý, videl, že som sa modlil, keď som ťa prijímal, ako dar Najvyššieho. A videl On, ktorý spravuje diania naše a chodníky všetkej budúcnosti, že som neprosil iné, iba aby dni zvelebenia tvojho zachovať ráčil.Vtedy som v najvrúcnejšej bázni predstúpil pred moju milovanú a zo svätého vytrženia som zvolal: „Zbožňujem vás až do zakázaných výšin!“ — „Tých niet“ — odpovedala mi.Pri Dunaji bolo najviac tepla. Moja milovaná snívala o jari na brehu rieky.Bratislava, metropola naša! Mesto oslnenia a jasania, rodný kozub básnikov, víno rozkoše a spevu, vrchol slávy i lásky našej, ó, ako oživlo tu všetko v dňoch tejto jari! Bratislava, ó, ako si sa zaskvela v spanilosti príchodu mojej milovanej! Záplava nevýslovnej mladosti zaliala tvoje rohy i námestia, ulice i kupoly tvojich veží. Priečelia a balkóny budov zabeleli sa ako vyobliekané panny idúce na slávnosť vzkriesenia. Výklady mali storaké farby dúh, bol výpredaj radosti. Z oblokov sypali sa kvety a ruže voňavé na bulváre, baršúnové dlažby boli ako záhrady, rozbehnuté pomedzi domy, roztúžené pre všetky oči, ktoré ich mali poliať slzami šťastia. Z kasární vyšli parádne vojská s hromadným spevom i študenti zo škôl tiahli do stredu mesta so spevom, všetko sa vravelo v speve. Dievčatá pripínali chodcom kokardy belosti kvetov jabloňových a rozdávali k nim svoj úsmev. Kto chvojkou alebo stužkou zamával vo vzduchu, letiaci anjel života vtlačil mu na ňu svoj horúci bozk. Pozdravovali sa neznámi s neznámymi a nebolo v tom nič čudné, kto vyšiel ohriať sa na slnko, patril do rodiny. Ľudia si všetko chceli povedať. Radosť bola spoločná. Kto by nebol to, čo sa dialo, porozprával druhému? I sochy a súsošia v parkoch a pred palácmi boli zhovorčivé, ako živé stvorenia, besedovali s každým. Nestratili nič z povýšenia a svätožiare, keď sa dali skoro za ruky pojať, aby išli s nami na prechádzku k Dunaju. Mohli vidieť, čo nikdy nevideli, obdivovať, ako nikdy neobdivovali. A deti, akoby dnes prišli na svet, akoby sa vyrojili zo studenej noci, veľké oči otvárali a bežali k malebnému piesku, kde jar priložila svoju vrúcu peru. Tam stavali oltáre pokoja a volali holubice, aby sa k nim zniesli. Potom keď vôňou rozkvitnutých čerešní, ako tymianom, ovinuli svoje rúčky, nastalo poludnie a vdýchlo na ne krásu nebešťanov. Mohli sa premeniť na rajských duchov a šepkať ľuďom o všadeprítomnosti Stvoriteľa.Taký bol príchod jari do Bratislavy.Ale i okolie nášho mesta bolo sem obrátené tvárou a zružovelo, ako decko pri prsiach matky. Neďaleké žitné pláňavy rozprestierali sa od jedného po druhý blankyt a premeniac sa na veľký stôl Boží, čakali, ako sa na nich vygúľa celý bochník slnka. Oni nám poskytovali myšlienku o nekonečnosti trvania chleba, ktorý Prozreteľnosť od vekov zachovala pre nás na tomto kúsku zeme. Tam príde gazda s plachtou kolo krku a rozseje zrno požehnania na nedohľadné roviny svojho gruntu. Jeho žírne polia usmievali sa čistým okom nemluvňaťa, ktoré sa prebudilo na ráno po spánku a chcelo by vypiť celé svetlo nebeské. Tam na inom kraji mesta komíny rafinérok a fabrík, ako taktovka zdvihnutá k nebu, pripravené stáli na začanie veľkého orchestra práce. Tu prístavné doky chceli zazunieť svojím nákladom do piesne rozhýbaných žeriavov a ich odchádzajúce zasnené lode písali na oblohu najkrajšie verše o volaní diaľok. Na inej strane kopcov zlaté viniče poberali sa hore vŕškami, ako najsnivejšie stádo sveta, započúvané do fujary tajomného pastiera Apolóna. Tu pri samých nohách Dunaja vyrastala zo zeme hora Karpát a tiahla sa v ďalekej diali do venca ako obrovská obruba zeme, ktorá je od vekov oslávenou kolískou piesne mojej rodnej matky. Tam za nedovidnými obzormi ako na zlatom tróne, sedeli na jej vrcholkoch malebné Tatry, oltár orlov, čo majú v očiach plnosť nekonečnosti.A my tu sme stáli a hľadeli sme na zapálené polia budúcnosti. Z brehov Bratislavy volali sme na príchod veľkej jari. Dunaj, ten lesklý tátoš vrhajúci sa cvalom do šírych svetov, zdal sa, že na chvíľu zastane so svojím zvedavým pohľadom, čo sa tu bude diať. On, exotický obor, nadobúdal silu svojich čias, silu svojich tisícročí, bol dravý a pred jeho očami padali temnoty a fúrie všetkých pokolení. Tieto noci Boh nechcel stvoriť mu pri nohách. Preto sa hnal každou minútou vekov až sem pod oblohu jari, aby jej, ako milenke, horúco padol do objatia. Tu chcel postáť na okamih, keď ho placho pohladila naša teplá dlaň. My sme spoznali, že nás chcel pozdraviť belasými hladinami, do ktorých bolo ponorené celé neporušené nebo.Slovenská jar! Ešte sme ju nikdy nemali na dosah. Vzývali sme ju, hovorili sme o nej, v našich ústach bola sladká, omamná, omdlievali sme. Boli sme obrátení tvárou k nej a odvrátení od obzorov, čo zhynuli z našich očú. Ony boli neznesiteľne chladné, ako ľudia, ktorých duše nehrejú nikoho. Pri nich sme boli smutní. Ale dnes sme videli usmiate ráno, ktoré nás vítalo ústami našej jari. Ona začala rozprávať svoju pieseň a nedokončila jej slová, aby sme ju my dohovorili. Jej hlas sa šíril ako vlny riavy, už nebol sám, mnoho hlasov, všetky hlasy doň tiekli a splynuli s horami a údoliami, kde nebolo mlčania, kde sa potoky nezastavujú. Nemal nikto sily obzrieť sa nazad, kde nám bolo dlho smutno, kde nás boleli srdcia. I oráč, keď zastane pred spevom škovrana, odvráti sa od úvrate, zakrytej snehmi a pozerá na oblohu a na role, aby ich spojil teplotou pohľadu. Potom sa prežehná. A to je jeho múdrosť ľudská. Ani my sme nevideli za sebou snehy a keď zazvonili na poludnie, zdvihli sme vďačné duše do výšin, aby ich ovanula teplota Božia. Neboli o nič ľahšie, ako naša zdvihnutá horúca pieseň. Vedeli sme, že na zasvätené sviatky sa treba modliť. No prosili sme ťa, Pane nebeský, len o to, aby našu cestu k tebe tak ovinuli vzdychy vďaky, ako tvoju k nám ruže lásky. Načo si nám vlastne dal modlitbu? Aby sa zohriala zem, aby sa ozdobil svet. Aby si ty bol tu viac, ako my. Keď si prišiel medzi nás, rozpálilo to naše srdcia, v tej chvíli sme ukradomky pozreli do odchýlených dverí neba. Kto by bol chcel obzrieť sa nazad! Vtedy už tvoja prítomnosť bola požehnaním našej jari.Tam sme stáli na brehoch Dunaja, kde sa všetko narodilo nové a čisté. Dívali sme sa na vidinu poézie, bola v rozhovore s vyššími stvoreniami. Nevedeli sme vysloviť krásu neporušenosti. Nevedeli ju v zlomku zachytiť básnici, ona každou hodinou bola väčšia, rástla, mohutnela. Ako mohutnel spev, ako mohutneli masy ľudu. Ako mohutnela vo všetkých teplota, ktorá sa zdala, že je teplotou tela a bola teplotou duše. Svätý bol deň, bez hriešnikov bola nedeľa, lebo v sláve Božej hriešnici nie sú so svätými. Ale aj hriešnici obmäkli, nik nechcel nikoho zabiť, okradnúť, podpáliť. Polohriešnici stáli opodiaľ, ako otrhané detiská, keď ide kráľovský sprievod okolo. Mali modlitbu, ale nemali úst.Tam sme stáli s mojou milovanou, spievala nám pred tvárou zem s postiliónmi, zem s poslom pokoja. Pri našich nohách žiarilo vzkriesenie pokladov, čo svetielkovali záhadne po nociach na chotároch, do ktorých sme z bojazlivosti nevkročili. Boli ako chrám Boží v tmách, ale každý sa bojí osamote v noci ísť do chrámu, ktorý je i zvonku pochmúrny, smutný. Preto sme počkali, kým jeho pozlátené steny osvetlia na ráno. Potom nám bolo vzácne obdivovať ho v nádhere. Hľa, čo bohatstva a krásy sme mali naraz pred očami. A tak sa stalo, že sme tam boli, kde ten zakopaný poklad sa našiel. Ovievali ho okvetené stromy na brehu Dunaja a pozdravili ho divé húsky na nebi, čo sa vracali z krajín iného slnka. Prichádzali i lastovice, na vežiach nebolo dosť miesta, aby si všetky posadali. To by bolo veľmi radostné, ale kde s toľkou radosťou sa podieť! A to bolo, čo povyšovalo naše bohatstvo: všetko prichádzalo naraz, rýchlo to nastávalo. Iné a iné svetelnosti, iné a iné zvuky a farby dostávali príchody minút. Nové a nové deje prebiehali každou hodinou. Z poézie sa tvorila história, sladko bolo dýchať aj duchom na nebi. Dni boli ako kniha, každý mal v ruke básne.Ľudia, volal som, mám tisíce sŕdc, neunesiem viac šťastia, poďte na moje ruky. Ponáhľajte sa z miest, kde včera zapadali večernice, vstaňte, už je ráno, hľaďte, slnko sa vymrštilo nad hory ako ružový pstruh. Dnes budeme všetci na blankyte, tam budeme i raňajkovať, i obedovať, i odpočívať, i prechádzať sa.Ľudia, kričal som napolo ústami, napolo srdcom, pridajte sa k veľkosti života, preplňujú sa miesta lásky na každom chodníku. I tým to znelo, čo sa milovali, i tým, čo prešli okolo a mlčkým pohľadom vraveli: milujte sa. To isté prikázanie dal Pán Boh ľuďom, to isté anjelom. Ponáhľajte sa na slávnosť tisícročia!V tom čase bola skutočne v Bratislave slávnosť jari. Takej tu ešte nebolo. Čo živé — skočilo na nohy. Všetko jasalo, v celej vlasti si obliekali nové šaty. Kahance v komorách boli zhasnuté, tam svietilo slnko. Na strechy vyložili zástavy, to prichádzalo z vnútorného vytrženia ľudí. Až tam siahala vlna radosti našej metropoly.Moja zbožňovaná už stála uprostred zástupu. Bola oblečená skromne, naľahko, akoby sa vytratila z roja lesných víl. Belostné šaty jej splývali po zem, závoj cez plece a kolo drieku prehodil jej ktorýsi vzduch hôr, keď bežala od potokov, pokropená kvetom fialiek. Zjavila sa všetkým v hymnickom príchode, pôvab tichosti božskej priniesla na tvári. Meravo sme zastali a zastavil sa i náš dych. Strašné to bolo pre nás, smrteľných tvorov, dívať sa na silu, ktorá ju tvorila každým pohybom krajšou, každým otvorením oka duchovnejšou, mohla sa stať z nej bytosť dýchnutá sem bielym obláčkom, alebo obrázok prinesený piesňou pútnickou. Strašné mi bolo byť pri nej, nevýrečnému v slove, bezvládnemu zavolať jej na slávu a strašné bolo i od nej vojsť medzi davy v nesmrteľnosti piesne. Bola odvážna, keď nás očami pozbierala a v tých očiach sme zmizli všetci, ako zmizneme raz v rukách anjelov na prahu Božieho raja. Zastala a volala nás, bola čistá, nebeská, veľká, ako svetlo jej bytia, ktoré sme nestačili prijať. Mohla sa zmeniť na psychu lásky, alebo len na vidinu, hádam iba na nádych hmly v kalichu ľalie, vždy bola, ako vytúžená princezná, stvorená v ďalekej piesni rytiera. Mohla vyjsť zo stonku kvetu a z trblietania rannej rosy, Stvoriteľ nemeškal dýchnuť jej dušu do tváre. Žila po prvý raz, najpodobnejšia obrazu Božiemu.Vtedy som sklopil zrak a sklonil hlavu, želal som si už len ticho odísť. Odísť, ako odchádzame napísať báseň.Ó, poézia mojej zbožňovanej, veľká, nesmierna si! Biele a hrejivé sú tvoje krajiny, jasotom je zaliata tvoja vlasť. S tebou by som chcel vyjsť na ktorési ľúbezné jazero, kde sa preplavujú sniví milenci na maľovanom člnku pomedzi biele labute a pomedzi stromy nasiaknuté svitom luny a šumotom hôr. Tam by si položila rúčku do mojich dlaní, tú rúčku ružovú, ako tvoja mladosť, ako tvoja láska. Tam by si bola sprevádzaná mojou piesňou, lebo si nezakrytá a si tajuplná, tichá a živelná, ale vždy svätá. Šveholíš, keď pokoj znášaš do mojej duše, ľahunký, večný pokoj, ktorým sa množíš v každom úsmeve. Vnikáš do mňa a nevyslovíš, koho srdce mi dávaš. Zahaľuješ mi tvár, aby si nepoznala, ako dlho smútila. Podopieraš moju hlavu a nebadáš, aká ťažká bývala. Ó, poézia mojej milovanej, hádam len so slzami šťastia by som vedel doletieť k tebe. Dávaš sa mi, ako biely chlieb do rúk na veľký sviatok. Ponúkaš sa mi, ako pokrm vo svätej chvíli, A ja, nájdený tebou, vo svojom najvnútornejšom zanietení ponáhľam sa k slovu, ktoré má byť hotové, úplné, živé, ktoré sa má stať činom. K onému slovu, ktorým ti rozpoviem, čo spieva pieseň mojej rodnej matky.V tom okamihu som vzýval básnikov, duchov slnka, čo podopierajú celú zem, aby zavreli oči, zakiaľ im ich neotvorí jarný závan ruží, do ktorých vošla ochrankyňa našich kozubov, nášho posvätenia. Nech je milovaný človek a jeho zátišie. A volal som, aby sa chytili toho posledného, čo je krásne pri každej vete a menuje sa: láska.Takto som si prial odísť, takto som mal vystreté ruky k mojej milovanej, zatiaľ čo hry na slávnosti jari prebehli ako žiara meteora nad nami.Ale vrcholný bod sviatku teraz nastal. Všetok ľud zmĺkol, i vtáctvo nebeské stíchlo, i stromy prestali šumieť, Dunaj spomalil svoj veľtok, mesto bolo na pohľad ako svätyňa. Bratislava zažila vrchol svojej slávy. Tváre ľudské boli ako hostie, čo sa zabeleli v rukách tej, ktorá sa vrhla, sťa neporanený Ikar, do najžeravejšieho stredu slnka, aby ho strhla pre nás a aby z jej ohňa a popola bolo naše vzkriesenie. Všetky ratolesti v rukách a zdvihnuté klobúky boli neprehľadným zmŕtvychvstaním národa. Boli sme uradostnení ako deti. Keď dieťa jasá vo svojej nevinnosti, vtedy je vysoko na nebi deň a keď sa slnko pominie za sladkého večera, hviezdnatá noc s idylou luny padá na jeho sen. Vtedy utajená je všetka bolesť na zemi a horizonty blankytov samy sa odkrývajú, ony sú v každom dieťati jemné, nedotknuteľné, Uderil by sa náš sen, keby padol na zem? Istotne. Vtedy by naša uspávanka, čo nám znela pred chvíľkou, bola ako studený hrob. Hrob, ktorý nemá zvuku. Vtedy by nezvučalo nič na líčkach, na vláskoch, na úsmeve dieťaťa po zobudení, keby sa čo len hlások sna mal rozbiť, ako najdrahocennejšia váza.Tu teda nastal najvrcholnejší bod našej oslavy jari. Moja zbožňovaná predstúpila pred všetkých v svojej nehynúcej nádhere, v nepominuteľnosti poézie, v nerozbitosti sna vo chvíli, keď mala byť voľba kráľovnej krásy. Nemala sokýň, nebolo takých ako ona. Vtedy sa pretrhlo obrovské ticho, jednohlasné aklamovanie, ako vlna radostného zaburácania, prepuklo v húfoch a rozhýbalo masívy ľudu, sťa horská lavína, dav vzkypel sladkým hlukom a volaniu na slávu nebolo konca. Zdalo sa, že sa zem pohýbala, vzduch sa otriasal, nadšenie sa chytilo všetkého, ako plamene vo víchroch. Z okamihu na okamih vzrastalo, mohutnelo, posunovalo sa, ako kopec náhle prebudenej sopky, ktorá do prúdu svojej lávy strhla a brala, čo jej bolo v ceste. Nad týmto morom radosti a za neutuchajúceho sprievodu piesní stála moja milovaná a uvedená na svoj prestol, pozdravovala národ tichunkým úsmevom.V tejto hodine všetko ma zdvihlo na ruky. To, čo sa dialo kolom, bol živý chorál lásky. Život zahučal a zvíril sa, mladosť sa stala mladosťou, pieseň piesňou. Želal som si, aby každý vdychoval hlbšie moju milovanú, aby dostal väčší rozlet, väčšiu slobodu. Aby ju objal znova a znova, lebo ona každú minútu bola novšia a krajšia. To bola podmienka, aby mohla jestvovať vo svojom bytí a svojej podobe.A ona, s korunou kráľovnej vo vlasoch, taká, ako ju chodili sem vyzerať pokolenia cez stáročia, cez tisícročie, stála tu nepohnute a zdalo sa, akoby jej z rúk vyleteli dve holubice a švihli k slnku. Stála tu, ako naša trofej, ako čosi zďaleka, čo sa nám náhle ukázalo, čosi nevyslovené, neobjavené, čosi, čo sme dávno chceli piť z pŕs slnka. Jej obraz bez kazu, nepominuteľné dokonalý.Nevedel som prehovoriť. Keby som bol vtedy zomrel, ako chcú zomrieť zamilovaní, bol by som sa len premenil na večný spánok muškátov, ktoré vzal vietor do nekonečných vesmírov slobody. Keby sa ma bol niekto pýtal, čo cíti moje srdce v takejto hodine smrti, bol by som ukázal na jarné pupence kvetín a na zakvitnutý sad, ktorý sa práve prebudil k novému životu. A bol by som ukázal na krôpky dažďa, ktoré padali na trávy tak, ako vystúpili z riek a hmiel na horách. A bol by som povedal, že i trávy, i bylinky žijú, majú srdce, jemné srdce, nevinné srdce, ako ho dostali od Tvorcu neba i zeme, aby ohrievali srdcia ľudí, čo tu ostanú žiť. Inak by bol život púšťou, prázdnou, holou. K všetkému sa treba len priblížiť, niet fantastov, niet prízrakov, niet fatamorgány, veci sú vecami a vzduch je vzduchom. Ó, ak by chcela mlčať ešte i potom moja smrť, hovoril by som po smrti ja. Podoba moja, alebo podoba kohosi, kto v tejto zlatej ére žil, mala by pokračovanie v hrdosti, s ktorou sme išli v ústrety aj smrti.Tu sme teda stáli, ako nás nechali po sebe toľké doby bolesti. Deti chudobné, dosiaľ zaznané a opustené, deti utrpenia vleklých storočí, deti poníženia a smútku. Teraz už deti lásky, deti piesne. Moja milovaná nás vyviedla z dlhej noci, z kazemát temnôt. Dostala do náručia to, čo je jej, to nezdanlivé, to pravé: svoj ľud.Vtedy, keď bola zvolená kráľovnou krásy, najkrajšia bola jej krása skromnosti. A nebolo väčšej dokonalosti na svete, ako línie pokoja na jej tvári.V tom čase mi prišla do rúk báseň, ktorú som napísal kedysi, keď som moju milovanú poznal, ako trinásťročný chlapec. Vtedy som ju ospieval, ale i v tejto básni, i v iných mojich veršoch blížil som sa k nej, ako k mŕtvej, pre mňa nežila, mojou nebola. Priniesol som jej ju, aby mi ju recitovala. Aké vzrušujúce bolo pomyslieť, že z predstáv, v ktorých mi denne tkvela, prejde do skutočnosti, stane sa sebou samou. Bude žiť v mojom diele, rásť, kvitnúť, milovať. Prijme ovzdušie, ktoré som ja stvoril, bude dotvárať moju prácu nielen krásou, ale aj umením. Tam bude pri zrode básnikovom, kde krv moja prelieva sa do života poézie, aby každé slovo, berúc ho do úst, preprúdilo i jej krvou, i jej činmi. Mojím myslením bude myslieť, mojím tušením tušiť a mojím zomieraním zomierať. Ja budem láskou i smútkom, životom i hrobom. Ja budem príčinou, že mi vysloví šialenstvo milovania a vysloví mi môj vzlet cez priepasti s jaštermi, i cez vrcholce útesov, kde uvidí krúžiť orlov nesmrteľnosti. Akú vznešenosť dostane, žijúca už len v básni, prinášajúca slávu na zem, ako kráľovná zo Sáby! Ako sa zaskveje, keď pôjde po slnku, kráčajúc do zajtrajškov s hrsťou kvetov v ruke! Ó, ako požehnaný budem každým slnkom rána a šťastný, ak budem vedieť žiť!A stalo sa, čo som nečakal. Neprijala moju prosbu. V prvej chvíli som mohol skamenieť od prekvapenia. Ale vzápätí s akým údivom som sa díval na ňu, keď ma zaliala jasotom lúčov slovami: „Žiť by som chcela v tejto poézii, nie zomrieť, mŕtvou sa vám nikdy nepredstavím.“ Zdalo sa mi, že sa zobúdzam z omráčenia čarovného sna. Hľadel som na ňu v hlbokom pohnutí bez slova. Nič som neodpovedal. Čo mohli platiť moje slová oproti zvoneniu na úsvit! Čo môj hlas oproti chvíli, v ktorej zaspieval vesmír! Sklopil som oči, akoby som zastal pred chrámom slnka. Ona mi pieseň rána predstavila nekonečne väčšou, ako je báseň. Nedovolila, aby smrť do nej vstúpila, ani len imaginárne nie. Ó, vznešenosť géniov života, ktorí v nesmrteľnosti spaľujú sa ako Fénix a vznášajú sa k výškam, aby ich nový oheň bol novým zrodením sa pre tých, čo ich dosiahli! Ó, večný pohľad rodičky rána, ktorý sa vteľuje do nášho ducha, aby žil, aby mohutnel a meral svoje tvorivé sily nad hĺbkami zeme, keď na nej dielo ľudské dostáva formu a tvar! Ona mi to jasne povedala. Azda bola myšlienkou pri počiatku stvorenia. Azda len samo stvorenie sveta malo v sebe túto krásu, ktorá v svojom raji nepoznala zomieranie, ako jej duša v tej chvíli, keď mi dala cítiť, že môžbyť iba my sme na svete, a nebolo nám dovolené zomrieť. Ó, kde ste, majstri, kde ste, stavitelia zajtrajškov, čo máte v rukách veľké plány pochodujúceho pokolenia, ktoré by chcelo počúvať na pieseň volania: žiť by som chcela v tejto poézii! Kde ste, svetlonosi budúcich poludní, čo by ste vrhli žiaru svojich pochodní do vekov, v ktorých by zem pred svojimi tvormi večne opakovala: mŕtvou sa vám nikdy nepredstavím! Kde ste, posolkyne nových jarí, čo zažínate poéziu omladenej zeme a posielate holubicu s ratolesťou do všetkých kútov okršlekov, ktoré sa zbavili zomierania a udreli na zvon rána, aby jeho hlahol niesol sa do ďalekých končín, kde srdcia ľudské zobudí jeho veľká chvíľa! Ó, bohatý deň poznania života, v ktorom som si želal nesklopiť oči pred obzormi, kým nedobehnem slnko a nezastanem v jeho rozžeravenom strede!Hovorím, ako mi to povedala, úplne som pred ňou onemel. Chcel som jej vysloviť obdiv, a nedostalo sa mi slovo na pery. Ona to pozorovala, no nechcela sa viac dotknúť toho, čo povedala, aby sa rušivo nedotkla samej poézie, pozrela ešte raz na mňa a s jemným úsmevom na tvári odišla. Odchádzala zasnene, akoby ju bol odnášal ktorýsi spánok hôr. Zdalo sa mi, že nestúpa po zemi, len tu-tam sa dotkne malinových kríčkov na vŕškoch, ako ranná hmla a beží k svojim belasým jazerám, z ktorých sa už možno viac nevráti na zem. V tej chvíli som za ňou vystieral ramená, moje ústa šepkali ktorúsi pieseň lásky, pálili ma a chveli sa, ako i modlitba, ktorú som k jej menu vyslovil. Keby som sa bol k nej rozbehol, bol by som musel dostať rýchlosť anjelov, aby mi zem nestála pod nohou a vzduch pod krídlami. A jednako, čo bolo krásne, čo tvorilo jej čarovný okruh, vzďaľovalo sa mi tým viac, čím väčšmi mi sadal na oči závoj jej jedinej hymnickej vety. Bola to fatamorgána, o ktorej som mohol iba tušiť, že jestvuje. Zabolelo ma srdce, no veril som, že to, čo je krásne, po stopách tohto sladkého smútku príde znovu ku mne.Moje dni bežali za ňou do nekonečných priestorov dolín a hôr, volajúc na všetky rieky a potoky, aby mi ju vrátili. Tento diel môjho života bol nesmiernym opojením vzrušený, to mohol každý vidieť. Chodil som ulicami mesta, blúdil som poľom a presedel som na brehoch vôd nejednu večierku, ktorá nevýslovne spanilo znela do šíreho okolia a hľadala pastierov, žencov i delostrelcov, spitých sladkosťou letných nocí. Aj milenci, stúlení v parkoch srdcom k srdcu, zatíchli, keď ma videli prejsť po chodníkoch lásky a sledovať moju milú za hlasom zasnených hviezd. Prešiel som celý kraj, oči by som bol daroval nebeskej lune, keď ma posielala na miesto, kde som ju mal nájsť. Tam všetko dýchalo jej roztúžením, jej blízkosťou. Videl som, že dobre idem za ňou, cesty si nechala strážiť orgovánmi a spevom pozobúdzaných vtáčkov. Do svojho okolia doniesla toľko arómy mladúch a družíc, že jej dom, obklopený kvetom červených muškátov, sotva dýchal. Bolo rozkošou hľadať ju. V týchto hodinách Veľký voz, pútnik na nebi, odvážal básnikov z jej príbytku.Nato prišiel veľký deň oslnenia, plnosť letného jasu videl som vzkypieť do hĺbky samého neba. Lipy pred naším domom šumeli, ako v čase lásky, v ktorom i vtáčky, i milenci si skláňali hlávky na plecia, kým všetky konáre nad nimi načúvali a uverili šepotu o večnom trvaní ľúbosti. Cikády spevu vošli do vzduchu s chorálom svojich snov, zajačky v poli nerušene prebehúvali ľadníkmi a jačmeňmi, pstruhy kdesi v riavach metali sa nad hladinu, aby vdýchli slnko a maliniarky vo vrchoch spievali o zamilovanom šuhajkovi a snovali romance o svojej mladosti. Ešte i pastier ľahol dolu tvárou do trávy, aby sa napil zo studničky a zhlboka vydýchol, keď pravé poludnie ponúklo mu na holiach chlieb pokoja. A za mestom na brehu rieky malé deti len-lenže sa nepremenili na motýle a nepriniesli všetku sladkosť poľných klinčekov do našich náručí, aby sme mali krajšie hodiny na zemi. V týchto chvíľach som nemohol žiť bez tej, na ktorú, ako na slnko života, som čakal dlhé roky. Ach, v tomto dni, v týchto minútach opojenia som zastal pred naším domom a temer bez dychu som hľadel, ako sa mi vynorila z diaľok, akoby v zjavení a prichádzala ku mne moja zbožňovaná. Zastala, sťaby zľaknutá, že utiekla pred šumotom hája a mlčky sa chvela pred mojimi očami. Videl som, bola nesvoja, premáhala sa, iste dlhé hodiny bojovala so sebou. Mala badateľné stopy tohto zápasu, ale pozorujúc moje udivenie i rozpaky, odhodlane sa mi pozrela do tváre a so vzrušením povedala slová, akoby z polosna: milujem vás.Ó, nebesá, ó, vesmíry, skloňte sa milostivo ku mne! Slnko, mesiac, hviezdy, zastavte sa na svojej ceste! Oblaky, dažde, rosy, spŕchnite k mojim nohám, hory, doly, rieky, oceány, zahučte pri mojom boku, zobjímajte ma, dajte mi srdce nové, aby unieslo toľko šťastia, lebo ani veky ho nedajú ľudstvu tak hojne, ako mne ho dal dnešný deň! Ó, svete, ó, ľudia nového zrodu, spievajte so mnou hymnus života, jasajte stvorenia v hodine, keď prichádza krása k našim dverám, hľa, kráľovstvo lásky darovalo nám zem!Keď som sa prebral, ešte stála pri mne, ovanutá požehnaním všetkých svetov, ktoré mi doniesla. Z vytrženia díval som sa na ňu a srdce mi bilo pri slabikách: mi-lu-jem-vás. Dve slová, ako dva brehy, dočahujúce sa všetkými farbami dúhy. Dve slová, ktoré ma vedeli stvoriť nanovo, stvoriť pre lásku. Povedala ich mne, ktorý som nikdy nebol milovaný. Ó, konečne deň môj stal sa dňom, nebo nebom a láska sa stala láskou.Milujem vás! To je viac ako dostať kráľovské oslovenie. Mať lásku, to je nekonečne viac ako osloviť ma menom. Ach, keby som svetu mohol dať nové meno s novým zvučaním! Keby zem odteraz nebola zemou, ale iba nádherou, iba krásou. Chcel by som vidieť jej pokračovanie bez konca. Azda by som teraz rozmnožil meno mojej panej na zlatý piesok morský, aby ho bolo plno po všetkých kútoch kozmu. Azda by som jej meno rozmnožil na hmloviny klenby nebeskej. Azda by som položil k jej nohám toľko čistoty, koľko je jej v mlčaní najsvätejšej duše, ktorá sa blíži k Bohu. A keby som mal slávu, ako kráľovná Sulamit, daroval by som stvorenstvu toľko jasotu, koľko ho majú všetky panny a rytieri v povestiach, s ktorými sme sa priatelili v detstve. Prečo touto povesťou nie je ožiarený celý svet? Prečo ju nezačínajú rozprávať všade?I zvolal som z nepretržitého nadšenia:Milovaná! Dajte mi panovnícke žezlo, dajte mi kráľovstvá, ríše, aby som mohol vládnuť nad nimi! Vyspievajte mi svoju hodinu vstávania, privolajte na mňa toľko zôr ranných, koľko ich stačí ma pokryť, aby som mal najkrajšie šaty lásky! Povedzte všetkým ľuďom, že ich milujem, nenechajte, aby obstali moje chodníky smutní samotári, lebo sme bratmi od prvoti vašej ľúbosti! Dajte nám spoznať, ktorý poludňajší blesk má ovinúť naše ruky, nesúce kytice k vašim nohám! Ó, zhromaždite nás, ktorí sme ohriati vašou svätojánskou vatrou, odkryte nás pred závejmi vašich voňavých medzí a odošlite nás na pole sejby!Milujem vás! Či si ozaj uvedomila, aký veľký údel si vyvolila? Milovať — znamená byť vládcom každej chvíle, zápasiť o vrcholné životy, bojovať s anjelom strážcom, keď sa chce vzdialiť, tvoriť nový raj, kde predtým bolo vyhnanstvo a mať všetku mladosť kvetov. Ale to nie je dosť. Milujúci už nežije pre seba. Milovať — znamená viac byť v inom, ako v sebe, meniť sa v inom, poznať sa v inom, jasať v duši iného, byť šťastným v šťastí iného. Milovať — znamená prekročiť hranicu seba, povedať: nie moja, ale tvoja je zem i jej voňavé hory a tvoje je kráľovstvo nad všetkým.V tých rokoch zacítil som neohrozenosť svojej sily. Stál som na mieste, kde bol chotár jej príchodov, aby som jej vzdal česť svojou strážou. Dni-noci som chránil jej dom a bol by som sa pustil do krutej bitky s každým, kto by čo len zlý pohľad bol vrhol do jej záhrad. Tam som stál pri portáloch, bál som sa o každé jej dýchnutie. Nestrpel som ani len zlopovestnej mušky nad korunou jej stromov. Ohňom by som bol obkolesil jej raj, aby sa doň nepreplazil klzký had pádu. Ó, milovaná, bola mi drahšia, ako vlastné oči, o ktoré som znova a znova prosil, aby mi ich dala silné. Kto ju slabo videl, málo ju miloval. Ale ja som chcel celý jej obraz vidieť a chcel som počuť celú jej pieseň, ktorú som sprevádzal za každou znelkou škovránka.Bola už neukrytá, nezatajená, oči všetkých otvárala. Jar nám vošla do sŕdc, ľudia žili v čase našej lásky. Stretali sme sa denne a zo všetkých pohľadov okolo seba sme videli, ako žiari naša zem. Každý bol synom svojej matky.„Poďte blíž ku mne, vyzval som moju zbožňovanú horúcim slovom, poďte k tvári mojej, drahá, dýchajte.“Ó, zem, v nekonečnosti božských vidín sa vieš stať drahou a drahou i v jedinom dychu lásky. Ó, nepremožiteľná moc milovania, akú mohutnosť má koryto tvojej rieky odniesť ťa, premeniť ťa na nesmierne more sladkej nepominuteľnosti, trvajúcej na nebi i na zemi! Ó, hodiny ľúbosti, ako ste všetko zo sveta zotreli! Zotreli ste samotu, bolesť, ťažobu, omyly, slzy, nevôľu — všetko. Niet mužov a žien, čo by kvílili pre krivdu, niet detí, čo by nebežali po jarkoch za beláskom, niet mládencov, čo by nevyšli na slnko, niet devíc, čo by si horúcu tvár nepritisli k majoránom v obloku. Bolo prirodzené, že som so všetkými ľuďmi nehovoril o svojej láske. Vždy boli zlí ľudia na svete, hoci vtedy ich ani medzi nami nebolo. Ale chcel som si pred prípadným zmalicherňovaním ušetriť svoje zasnenie i to, že som bol zmámený a často mimo seba pripustený až za hranice extázy; všetko toto som si chránil pred očami sveta ako perlu. Bolo mi dobre, keď som videl okolo seba ľudí spitých pokojom, ako v okamihu, keď niet iného na svete, len každý je sám a každý osobitne šťastný. A videl som, že najradšej by boli nerozprávali nič, aby ich nik neobral o všetko, čo naraz majú. I báli sa, i chceli všetko povedať, i chránili si pre seba, čo vedeli, ale celému svetu a nikomu z nás nič nebolo tajné. Naraz som mal bohatstvo svoje i bohatstvo všetkých. Moja milovaná, moja pieseň lásky mi dala všetko.Vtedy som bol na vrchole života.Chcelo sa mi spievať, vyspievať sa dosýta. Sníval som o nesmrteľnej piesni, ktorú zložím na jej večnú pamiatku. Dal som sa do spevu, aby som sa s ňou rozprával. Písal som báseň, opieral som sa o jej breh slnka. Hľadal som pre ňu slová, ktoré by ju pálili od zeme po nebo. Slová, ktoré nerozvlnia a nedoplnia iné slnká. Pieseň, ktorú nik u nás nepočul, ktorú nik nerozpovedal. Pieseň, ktorú možno piť len pri otvorenom obloku z vtáčieho spevu a vziať jej trocha vzduchu, toho ľahunkého vzduchu. Báseň, po ktorej by stúpala do neba a zostupovala z neba. Onú rimbaudovskú nenapísanú báseň, ktorej chvenie sa rodí v každom poetovi od jeho príchodu na svet až po jeho odchod. Onú poéziu neporušenosti, pre ktorú krvácajú silné pery smrteľníkov a omdlievajúce duše rozoznievajú do tisícich zvukov. Len básnici ju tušia.V týchto hodinách som sa chcel dostať do sfér, ktoré ovládajú pútnici absolútna. Ako dlho idú, koľko sa nachodia v horúčkach, kŕčoch aj zúfalstve! Koľké ich dni sa vkrádajú k onému zakázanému oblúčku raja, aby mohli do seba vdýchnuť zlomok rozkoše, stvorenej pre ovzdušie božské! Koľko sa nasmútia tieto deti ohnivých sŕdc, čo ich spaľuje smäd a nepokoj, keď prichádzajú k hore oslnenia a musia padať tvárou na zem! Ó, ako hynú, ako ich stravuje vnútorný oheň a túžba vysloviť to, čo vidia! V minútach tejto vízie sa zmocňujú krásy, ihrajú sa s ňou, chcú ju mať v ústach, aby sa z nich vrodila do slova. V minútach, ktoré môžu byť večnosťou, a sú len prchavým bodom času. Títo básnici plačú viac ako do smrti. Plačú i po smrti.A vtedy som sa nad svojou rozpísanou básňou horko rozplakal. Báseň nedýchala tak, ako dýchali sféry mojej milovanej. Moja pieseň ich nedosiahla, ich prítomnosť iná bola. Ona sama iná bola, keď obývala blankyty, žiarila na nich ako stĺp svetla, jasná, nekonečná, presvietená nebom — ach, ako som ju mal zvečniť! V tom okamihu som bol pred ňou slabý a privolal som na svoje oči smútok. Čistý a božský, len anjeli ho môžu volať smútkom. Chcelo sa mi zdať, že s mojím smútkom má účasť. A tak som ju videl ešte v plnšej kráse, prenášala sa do mojej duše. Bola, akoby zo sna a mramoru, pripravená vkročiť do vlastného tela a do vlastnej bytosti a žiť, kým ju nevypije slnko, ako rosu na lupeni kvetu. Ako som mohol skrotiť svoje vízie, dať im tvar a podobu, keď vtedy očarovanému majstrovi padá z rúk nástroj a hľadí sa ukryť do svojho zármutku.Dlho som sa jej bál ukázať, žiaľno mi bolo, bezmocný som bol, hanbil som sa. Túlal som sa po krajine svojich vidín a nepokojným blúdením som chcel zabiť bolesť nad nenapísanou piesňou lásky.Na jednej ceste svojho smútku som sa raz s ňou rozprával. Bola udivená, ako som dlho bez nej a pýtala sa, prečo som taký zarmútený. Odpovedal som: neviem, kedy by bola moja báseň taká krásna, ako ste vy, nedopísal som ju. „Dobre sa stalo tak,“ odpovedala a ľahunko odchádzala, ako by mi ju bol bral akýsi nedovidený šelest vetra.Dobre sa stalo tak — slová, ktoré ma v prvej chvíli bôľom ranili. Ale keď sa mi začali vrývať hlboko do srdca, pochopil som, že je to i jej skromnosť, i jej výzva pre mňa. Chcela povedať, že nie v tomto čase mám zaspievať svoju epopeju lásky, ešte nedozrela. Dobre sa stalo tak, že som nesiahol na neúplné dielo. Ja sa ešte k nemu budem vracať, ó, vracať ešte s väčšou láskou.Chcel by som povedať všetkým našim pokoleniam, že silu krásy, silu extázy a silu iluminácie som zvrchovane prežil, keď som poznal moju zbožňovanú.Chcel by som povedať všetkým, čo vezmú raz do rúk túto nebývalú epopeju lásky, že ani čas neuberie z jej veľkej prítomnosti, budúcnosť nesputná silu jej poézie, neskráti a nezotrie ju, ani rieka vekov nezaplaví miesto, kde ona žije a dýcha.Tu sa bude zastavovať noha pútnika, tu skloní syn každej matky hlavu pred jej prvorodenosťou a vráti sa mlčky ku chvíli, keď som tu ja žil a žili všetci. Spozná, že odstup času tu neurobí štrbín. Drahokamy jej vznešenosti nebudú starnúť. Hodnoty jej lásky nebudú menšie. Ony nie sú viazané k hodinám, rokom. Nevieme, kedy boli krajšie. Trvanie jej piesne nebude možno vtesnať do jednej epochy. Ona nebola objavená len pre nás, prítomnosť naša — to nebol čas jednej chvíle. Veľkosť diel nesmrteľných tvorcov, géniov poézie, bola vždy všeľudská a všečasová. O nej budú hovoriť a pýtať sa, čiPieseň piesníslávneho kráľa Judska bola krajšia, ako DantehoRaj.A o nej potvrdila, že báseň o Slnku od svätého Františka nebola iba piesňou stredoveku. Prerástla mieru krásy na zemi, prešla hranice času a svojím dotykom, ako suverén nad behom dejín, siaha do všetkých dôb.Odhaľoval som jej krásu, bral som z nej a brali iní, no jednako jej bohatstva zo dňa na deň pribúdalo. Bola krásnou, aby sme sa k nej viac priblížili a rodila sa v každej chvíli krajšou pre naše oči. Čo by sme si počali potom s toľkým bohatstvom, keby nebolo k nemu prístupu! A čo by sme nechali potomstvu, keby malo len s nami žiť to, čo je slávnostné v živote našom, a s nami aj zomrieť! Nie, nezomrie láska, nezomrie jej svetlo. To je to, v čom žijeme: odchod a príchod slnka.Vtedy som veril, že raj mladosti nemožno zavrieť. Opojenie našej lásky nemalo mať zastávky, nemalo sa končiť na nijakom vŕšku, kde zapadajú horizonty šťastia. Ó, veril som, že nemôže byť pokalené nebo nad nami, ktoré je čisté, radostné a patrí všetkým. Veril som v neprestajnom trvaní jedného sviatku a jeho nadpozemného svetla bez tieňov, bez šera, bez noci. Opieral som sa o celý svet a o jeho ruže, lebo kde bolo naše sväté miesto, tam mal každý právo nás chrániť. Naveky chrániť.Vtedy som nevedel o sklamaní, o tichom smútku, o tesklivých chvíľach života. Čo mohlo naše šťastie pokaziť? Čo zlovestného som mohol tušiť, keď som sa kúpal v jej pohode, v jej neuhasínajúcich lúčoch? A jednako obláčky a chmáry už sa sťahovali na naše nebo, vietor čudesne podúval zôkol-vôkol od hôr. Od hôr, ktorých temné kadluby a grapy dali úkryt divošstvu, čo vychrlilo ničivú smrť na naše kopce a do našich dolín. Nie víchre, nie búrky, nie blesky prišli postínať naše jedle, podupať po priesadách záhrad a po kvetoch lúk, obloha neba to neurobí tak, ako ľudia. Nie síra nebeská prišla padať na náš chrám, ale síra zlých sŕdc, ktoré boli čierne ako pád anjela. Zlé srdcia, čo sa nechceli radovať so slniečkom mojej milovanej, čo sa nemohli dať ovinúť dychom jej vône a žiarou koruny zo zlata a zafíru, ktorú sme jej všetci položili na hlavu. Zlé srdcia, čo nevedeli zniesť, že naša láska je veľká, šľachetná, božská. Zlé srdcia, čo prekypeli závisťou, že tu zneje nesmrteľná pieseň života, že dýchame voľne slobodu Božiu, že máme krčah vody, podaný smädnému, že sme šťastní, spolu šťastní, navždy šťastní. Znenávideli naše nebo.Sotva teda sa zazelenal strom nášho mladého života, len-len že zaznel pri rozkvitnutej lipe chorál ľúbosti, začali sa zbiehať hmly na šírej oblohe a neďaleká čierňava stávala sa hrozivou pre tichú pieseň mojej lásky. Nedá sa povedať, aké dlhé bolo naše milovanie, koľko nám trvala radosť lásky. Kto to mohol vysloviť, kedy bolo včera, kedy predvčerom, kedy je dnes? Kedy bol rok? Kedy päť-šesť rokov? Všetko sa zdalo byť nekonečne vrúcne, život tu rástol a vzmáhal sa ponad čas a ponad doby. Mohli sme sa milovať detstvom, ono sa vrátilo, mohli sme žiť v budúcich rozbehoch, ony sa sprítomnili. Nevyznela na chvíľu pieseň naša nadarmo, nebolo prázdnych hodín do dňa a do roka. Preto do poslednej minúty nechcel som veriť, že sú to mračná zlé, čo začali zastierať nad nami belasý obzor nebeský.Až potom jedného dňa prišlo to nečakané, to strašné. Stalo sa, nad čím sme boli zdrtení všetci. Niekoľko divochov zbehlo z hôr, vystriehli na ulici moju milovanú, keď tíško prechádzala kolom, urobili zhluk a nehanebne jej zafŕkali tvár blatom, aby ju potupili.Bože môj, čo sa robí! — ustrnul som v úľaku, aký som v živote nikdy nemal. Výkrik i plač ma chcel zadusiť. Mohol som zmeravieť i skamenieť v prvom okamihu zdesenia, padlo na mňa čosi ako ťažký tupý úder, v hlave mi stemnelo, opadli mi ruky, bol som akoby na mieste mŕtvy. Zomriem, Bože — zahučal ešte môj zakalený hlas a začal som sa zvíjať v mdlobách, ako prizabitý tvor, čo už nevníma, čo sa údy na ňom trhajú a schváca ho agónia. Cítil som, ako mi slabnú údery srdca a tma, nekonečná tma zaľahuje na mňa.Ale hneď nato vzopnuli sa vo mne posledné sily, skočil som ako na smrť poranená zver, ľúta a bezcitná zver. a vymrštiac sa z agónie, vrhol som sa za divochmi, ktorým do smrti nedarujem dychu. Hnal som sa voslep za touto spodinou ľudskou, chcel som sa biť, rúbať sa s každou ohavou na zemi, čo ma do krvi urazila a pošliapala po mojom najvlastnejšom srdci. Pomstu, ach, hroznú pomstu som volal, hnev Boží, blesk víchríc nech stíha v prachu hada mrzkého, čo pľuje jedovatým pyskom Bohu do tvári. Nech ho poznačí Kainov znak, hanba bratovraha! Nech sa potuluje po pustých krajinách, kým biedne nezahynie! Nech je prekliaty syn jeho detných detí! Smeť nehanebnosti, čo sa zrodila v čiernej duši zlosyna a chce dať životy ďalším živáňom, nech vykape i s koreňom pekiel v celom potomstve svojho satanského plemena!Huh, zúril som, preklínal som, rúhal som sa všetkým besom sveta, čo nemali dosť sily ničiť luzu, kynožiť, zamárniť prepadlíkov diabla vo večných dierach ohňa a síry. V šialenstve som sa mohol umárať, hynul som, bol by som spárami zadrel do beštie, do draka ohnivého, do obludy sedmohlavej, čo ju vychrlilo mračno ukrutnosti, pole zrady. Blenom mi zašlo hrdlo, horkosť mi sadla na dno srdca, keď po svojom čine vyvrheľ sa pobral do úkrytu, aby azda znova číhal na svoju obeť a snoval ďalšie úklady nestydatosti. Oh, nebolo viac bolesti v mojich dňoch a viac zármutku na mojom sne, ako v okamihu, keď na oku mojej milovanej sa zaligotala slza rozžialenia.Potom, vysilený mukami svojej duše, som zmĺkol. Mlčať mi bolo tak, ako zaspať na odokrytej skale Božej. Šat zo mňa strhol víchor, búrky ma metali, príšery šklbali, živly kmásali, doháňala ma divá zver, to bol môj spánok. Utíšiť sa, Bože, utíšiť! — volal som zadúšajúc sa usedavým plačom. Koľko nocí mátalo v mojom dome, koľko stratených púští, temnôt, bezradnosti som pohltol — to všetko bola moja trpkosť, môj žalostný oddych, môj prehorký chlieb. Koľko bezútešných pohľadov do prázdna, koľko pochovaných túžob za šera, túžob mať svetlo, mať trocha jasu, trocha odcloneného obloka — to všetko bola moja ťarcha opustenosti, môj nápoj sa kríži samoty. Ešte som chytal vzduch v zajakavých slabikách, v nezrozumiteľných slovách a visel som, ako vo vetre zdrap, posotený do polohy zúfalca, dolu hlavou do priepasti, kde sa umiera. To bolo moje mlčanie, môj nepokojný sen.Ach, pokoja som nemal. Moja zbožňovaná, darovaná mi samým milostivým nebom, chvela sa ako postrelená plachá laň. Tu pred mojimi očami boľavými kvílila s ňou moja krv, moja česť, moje meno. Oh, koľké znesvätenie chvíle, v ktorej sme mali v ruke otvorenú modlitbovú knižku! Aké pohanstvo ofrskalo najposvätnejší obrázok mojej duše! Kto na to myslel, že sa to stane! Kto to čakal! Za čo to mala byť odplata! Iba za to, že krása mojej milovanej bola strhujúca, jej poézia unášajúca, jej láska premenená na pieseň? Hádam za to, že raz tu prišla, aby do slzavého údolia doniesla trochu nebeského ticha? Za to, že si zaumienila vziať slnku lúče a doniesť ich na zem? Oh, radšej by som sa nebol dožil toho dňa!So zožieravým smútkom som vošiel do úseku tohto svojho života. Kvety mojej tvári, čo rozkvitali za teplých dní, pomaly opŕchali. Oči po vysušených slzách som zakrýval pred každým. V kúte mojej izby sa mi chcelo teskliť, nekonečne teskliť. Skľúčený pod chmárou jesene cítil som sa ako opadnutý list stromu. Vetriská kolom zapierali do ľudí, každý sa utiahol, svet sa zdal prázdny. Nikdy som nebol taký zanechaný, zdlávený, pridusený; cítil som sa ako na ostrove hrôzy. Ostal som sám.Oh, ako som bol spráskaný, keď som mal predstúpiť pred moju zbožňovanú. Bol som tiež potupený, žil som v jej duši, v jej kráse, v jej majestáte. Čo mi teraz povie? Bude mi vyčítať: ako ste to strpeli, prečo ste ma nevarovali?! Poraní ma do duše, keď mi povie: tam ste boli a stalo sa to, kto teda mal ma chrániť?!Ale ona, krásna v milovaní, božská v utrpení, pozdvihla ma sama zo zeme, z hanby i zo zúfalstva. Bola blízko a poslala mi svoje dýchnutie do tváre, ako anjel strážca, keď som v zármutku na ňu myslel. I pri zoťatej vôni stromov, i pri schladených sadoch pil som jej arómu jari a dotýkali sa ma jej pohládzajúce ruky. Bola to ona, ustavične ona, ponáhľajúca sa zora, prebudené ráno, čo vtáčkov vábi do spevu. Svitanie nedostižené, ešte sa bude v ňom kúpať syn našej matky. Svetlo nespotrebené, ešte ho budú hľadať ruky panien a oči básnikov. Takou ostala moja vyvolená. A keď zopla dlane, vo vzduchu zašumeli žalmy a ona zduchovnela v celom pohybe. Bola v modlitbách, ako na vigíliu, ponorená hlbšie do seba ako do slnka. Nevydala slova a vedela s kým hovorí v duši svojej.Vtedy som sa jej šiel prihovoriť, ó, ako som sa bál každého šelestu vetra. Každý sledoval ten okamih. Obstali sme ju v húfoch a ona, zhovievavá k svojmu okoliu, ukázala, aké teplo sálalo z jej očú. Zachovala si zvrchovaný pokoj a povzniesla sa i ponad chvíľu, keď ju ponížili. Vedela, čo som chcel povedať, preto sama prehovorila: „Odpustila som všetkým.“ „Odpustili ste — žasol som — veď ste prešli v nehe a láske hranicu nedovolenú.“ „Ona sa smie prejsť,“ — odpovedala.Strhol som sa, ako z prebudenia. Bol som prekvapený nad veľkým činom uzmierenia. Ťažko mi to bolo pochopiť, lebo mňa srdce bolelo. Ale zajasal som, keď mi tým dala cítiť, že jej nádhera nie je menšia a z jej piesne nestratila sa ani hláska. Nezmenila svoju veľkosť a krásu, majestát bôľu ju ozdobil a zdvihol. Bola vnútorne silná, posvätená vrúcnym vzťahom ku mne, ku všetkým, i k tým, čo mali choré oči. Nemusela nič vysvetľovať, jej práca bola rozdávať spanilosť, roztvoriť každú tvorivú dušu pre svetelnosť dneška, zajtrajška. Nemusela presviedčať, že zovňajšok tváre a šiat dá sa ohaniť, ale srdce a ducha neofŕkne blato. Nebolo kedy sa oddať skrúšenosti, ako zlámaná astra jesene. Život šiel ďalej, inak by sme boli zhliveli. Nostalgiu bolo treba zanechať, ona prináša zakvasenosť srdca. Ona je ako kvapky podzimných dažďov, čo sa rozlejú na vody. Vo vodách splínu sa hynie. Vypäť sily, dostať sa nad tieto hladiny — bolo príkazom sebazáchovy. Poznačenie smútku nemohlo nás viac zasiahnuť, iba ako nás zasiahne chvíľa, keď úder zvonov navečer nás nájde so zloženými rukami. Z tohto smútku bolo možno na nás spoznať len toľko, koľko bolo nášho tichého mlčania za slovami modlitby.Ale čas bežal nezastavene. Nebo bolo čoraz väčšmi zakabonené, vzduch bol nedýchateľný. Vojna už bola pri našej medzi a niesla na sebe znamenie všetkej nenávisti, všetkého divošstva, skazy a zhuby. Potom už beh udalostí bol rýchly a mal tragický koniec.Druhá svetová kataklizma navalila sa na nás s hrôzou búrania a ničenia, pálenia a zabíjania. Ostalo rumovisko, pahýly zborenín čneli k nebu, prach, dym a zápach štípal oči. Ležalo v popole, čo nám bolo drahé a sväté. Spustošili a vyplienili náš príbytok, náš chrám. Zašantročili všetko, čo mohlo mať odlesk čistoty, radosti, lásky. Besnelo sa.V tých krajoch, kde moja otcovizeň stála, ujal sa moci nenávistný syn satana. Nič mu nebolo nedotknuteľné. Väzenia, múry, šibenice černeli sa žiaľom nevinných životov. Kryty plačúcich otriasali sa slzami a zúfalstvom, nik im nešiel na záchranu. Tam som stál, zabitý, mŕtvy, keď odvlečení opúšťali svoj domov. Bože, tam som stál, nepohnute, meravo, keď moju zbožňovanú vliekli stráže. Uvrhli ju do temného väzenia.Spravodlivý Bože, ktorý si na nebesiach, i toto si dopustil. Kalich utrpenia si mi prelial, aby som ho pil. Tu padol môj život, tu je miesto s krvou preliatou. Tu je miesto po hrdinskej mojej piesni, čo velebila symbol vzrastu a rozkvetu lásky, tu je hrob môjho požehnania sviatku, môjho oslávenia domova. Uhynula kňažná môjho srdca, moje sprítomnené nebo, vzlet poézie, jasoť piesne. Pieseň mojej rodnej matky odmlčala sa vo chvíli. Zbohom, zbohom.Nezúril som, nerúhal som sa. Boh mi dal vyrovnanie duše, pobúrenie hrudi mojej povolilo, so zopätými rukami, ako Jób, velebil som svojho Stvoriteľa. Ostal mi On, ktorý riadi a spravuje osudy naše. Ponorený do bolesti, chválil som Prozreteľnosť za dobrodenia, za dary života i za údery. A hľadiac na utrpenie úbohých bratov, z ktorých sa dívala na mňa tvár Kristova, ostal som pred húfmi znehybnený a mlčal som ako socha. Všetko som videl kolom seba: úpenie, plač, sužovanie, smrť. „Mne rodinu vymámili, mne deti, mne otca zabili, mne sestru pannu poškvrnili, mne matku…“ — leteli žaloby do mojich očú, ktoré všetko vnímali a všetko pochovali v sebe. A uprel som zraky svoje ponad svet a ponad bôľ ľudský, ponad slzy a výkriky, aby som pohladil utýranú zem, na ktorej nebolo teplej ruky. Zdvihol som tvár svoju ponad masy ľudské i ponad krajiny, aby som našiel odpoveď pre seba a pre ubité duše. Zdalo sa, že hľadím do prázdna, ale mne sa otvárali obzory tajomných utíšení a pokoj Boží zniesol sa do môjho srdca. Tam som vnikol do výšin svetov, kde za krvácaním hodín stál oslávený Kríž. Na vysokom nebi bola pieseň o našom zmŕtvychvstaní, poza ktorú vetry pozemné nepokryjú prachom hroby naše a bolesť našu nezadusí smrť, nebude jej. Tam v premenení sa bôľu na chlieb radosti privinieme sa šťastne k sebe, aby sme zabudli na more žalosti po ceste do zeme vykúpenia. On, ktorý nás opatroval ako štepy záhrad vo víchroch, dá nám odmenu sladkých nápojov pokoja. Rany, krv, opustenosť — čo je to voči láske Božej, ktorá sa stará o vtáctvo nebeské i poľné kvetiny! Strádania, straty, vyhnanstvá — čo je to voči večnosti oslávenia! Vstaneme z mŕtvych, aby sme sa podobali viac sebe, viac bratom, viac priateľom než víchrom a bleskom, čo drvia a búrajú stvoriteľské dielo slávy Božej. Vstaneme so spojencami víťazov, prejdeme zo života biedy do hlaholu zvonov, aby sme zneli hlasom oslobodenia do všetkých dvorov a hradov. Vtedy spievajúci apokalyptickí premožitelia draka roznesú pieseň Baránka do šírych kútov okršleka zeme. Hra sedmofarebnej dúhy na nebi nám bude hovoriť, že po nás už nepríde zničujúca potopa. Ach, ako lahodne sa znesie holubica mieru na strechu korábu, kde i cikády, i rastliny budú zachránené jediným dychom Božím. Všetko dozreje pre deň Boží a múka vyjde z mlynov Božích.Vtedy som už nepreklínal katov a nezvolával som oheň sirkový na hlavy zlosynov. Ani vtedy nie, keď som sa prezvedel, že moja zbožňovaná je na smrť chorá vo väzení a má ťažký dych. A ani potom nie, keď mi nedovolili k nej prístup, keď som stál pod mrežami žalára, keď som bol pri dverách cely, kde iba tichý ston prenikal a rezal sa do môjho srdca. Vedela o mne a nesmela ma vidieť a nesmel som ju vidieť navždy ani ja.A keď sa nazdávala, že ma to čaká, čo ju a mám zahynúť bez nej, poslala mi biely papierik z väzenia a napísala naň: „Nebola som len prelud, nezahyniem. Som minulosť, prítomnosť i budúcnosť, som večná pieseň, iďte ju spievať tam, kde budete slobodný.“Toto je už prázdny, šedivý deň, v ktorom sa obzerám okolo seba a nevidím ťa nikde. Môj anjel strážca, kde si sa mi stratil? Modlím sa za teba, modlitbou bol môj odchod, ó, toto pamätaj. Tvoj vypadnutý ruženec som zdvihol, pokračujem v ňom, on mi ostal. Prišiel som do cudziny s ním bez privítania. Na cestách sú epochy umierania bez úsmevu, bez lásky a miloty. Je ťažšie žiť ako umierať, je bolestné odísť, ale bolestnejšie nevrátiť sa. Prečo som nemohol byť sám s tebou, keď som ťa naposledy videl? Ó, ako som túžil ešte ostať, zahľadieť sa ti do tváre, tie chvíle nám nemal nikto brať. Dnes je už iba smútok — ako toto more — kolo mňa, môžem sa spokojne vyplakať, keď ma nevidíš, ja neviem, ako dlho to bude, ale chcem vždy do tvojho čistého srdca plakať, lebo niet krásy okrem tej na svete, ktorú máš v srdci. Pokým len budem žiť, so zaslzenými očami ťa budem mať vo výšinách. Teba som nazval samým nebom, pre ktoré sa môžem trápiť, i keď stratím všetky slzy. Nebojím sa, že ma bude dakedy srdce bolieť, nech ma bolí, lebo len za tvojou, za tvojou krásnou dušou mi bude smutno. Teraz som už na tisícky míl od teba, nemám ťa, a tým bolestnejšie som ťa stratil, lebo veľké diaľky väčšmi bolia. Čia si? Moja. To musím počuť i cez oceány, i cez hory-doly, lebo dušu svoju máš privinutú k smútkom mojim. Poviem ti to v ďalších slovách, ktoré ti pošlem z tých hrozných diaľok. Zatiaľ ťa prosím, nezabudni, nezabudni na mňa. Ja sa bojím, aby si sa nedala zlomiť niekým, kto netúži po tvojej duši. Buď hrdá nadovšetko a krásu, ktorú máš, si nechaj, aj ja som ti ju dal. Lebo milovať možno iba tak, že sme čistí. To sme chceli. Neplač mi. Budem čakať na tvoje slová, ktorými ma posilníš v mojej pravde. Neostaň dlho sama, vráť mi moje slová. Najprv budeš krásna. Tu, s mojím bozkom, tu spinkaj na mojom srdci, ako keby z teba kvietky rástli.Toto som si písal do denníka na jednej skale nad morom, kde ma zalievali slzy, horké, žalostné.Opustil som svoj domov zo žiaľu, odišiel som do cudziny, studenej, nevľúdnej. Ostali za mnou a predo mnou ďaleké svety. Strmé cesty umierania a ich dlhé, kruté hodiny, dni, roky. Čo je to voči rokom od narodenia! Od kolísky som sa tešil na život. Žil som krátko, ach, preto, lebo som nedostihol zomrieť naplno. Dnes zomieram a som úbohý, úbohejší so stratou každého dňa. Mnoho je toho, mnoho, v zomieraní hyniem sám, strácam všetko. Som tu ako ten, čo zakrýva bielou plachtou mŕtvych. Zanedlho sa zotmí, rítus vychádzajúcich hviezd príde na veľký pohreb.Bola sychravá jeseň. Tam doma kdesi posledným ružiam v agónii padli hlavy na jeden bok, ako ľuďom. Nesčíselne mnoho mlčania tu vošlo. Zblúdené vtáča na ktoromsi nezabudnuteľnom strome kvílilo. Už ten vietor svišťal na nahých belasých vežiach, z ktorých nám denne doletela večerná idyla melancholických zvonov. Čierny bol svet, čierne je všetko, čo nemá farieb, čierny je deň tvoj i môj. Všetko, čo bolo viditeľné, bol jeden plač.Tak doznievala najpochmúrnejšia pieseň mojich rokov a môj život ostal ako pazder vo vetre. Som žobrák, ktorý má srdce s ilúziou, som bedár so stopami včerajších a lanských snov, nič iné, nič viac.Nezúfal som, ale kde som sa pohnul na svete, tam ma všetko bolelo. Trpel som ako jeden z Kristov, ktorých bolo nesmierne mnoho na každom mieste, ktorí nedostali vody, keď boli smädní, neboli prijatí do nijakých príbytkov ľudských, lebo tých nikdy nemiloval nikto. Chcel som ísť ďalej a nemal som po čo. Chcel som utekať preč-preč, nebolo smeru. Vystieral som ruky a padli mi na ne vlastné slzy. Čakal som, kto príde ku mne. Prišiel smútok a nepohol sa ďalej. Deň bol bez manny nebeskej. Čo je hoden jeden opovrhnutý človek? Čo je hoden jeden tvor, opľutý, zaznaný, vypovedaný z kruhu ľudí? Načo je komu ten, koho zabili? Načo je komu mŕtvy? Stál som tam nad morom, olizovaný vetrami búrky, ach, morské albatrosy ma mohli vidieť s očami vyštípanými slnkom a víchrami. Mohol som povedať, že mám niečo na sebe? Mal, mal som vpadnutú, bledú tvár, ktorej ktosi povedal slovo: trp. A keď som hľadel do diaľky, kde leží moja spustošená domovina, ktosi mi povedal slovo: trp. A keď som už tonul v nenávisti sveta a dychtivo som sa obzeral, kto ešte z ľudí rozpráva o láske, ktosi mi povedal slovo: trp. Trp, trp — to bol hlas večnej noci, modlitba trpezlivého Jóba.Slnko zapadlo, aby už nesvietilo počas zachmúreného neba. Mraky ho neprepustili, duchovia svetla cezeň neprešli. Tam mohli plakať nebešťania, keby vedeli, ako sa plače. Tam mohli spoznať, ako ich hľadáme, keď sa trápime a chceme, aby ich zabolel náš osud. Ale my nevieme nič o bolesti čistých duchov. Vieme ten, že nám, a nie anjelom bolo dané trpieť. Človek musí viac trpieť ako anjeli. Preto ich voláme a pýtame sa so zatýkaním: ako dlho? Bežíme k nim, ta premiesťujeme bolesť, ale tam niet ručičiek na hodinkách; kto nám tam povie, ako dlho? Kto nám povie, kedy sa končí jedna Golgota vo večnosti, kde naše modlitby putujú cez ruky svätcov, kde náš výkrik sa rozplýva v zrakoch vyvolencov Božích? Tam niet dní, rokov, tam je sila preplnených nádob, ktoré rozlievajú nápoje, aké stvorili zem a nebo. Zem stvorila nápoj bolesti, zem dala utrpenie, nebo nám dalo piť zákon: milujte. Zem vynašla smútok, veľký, nekonečný, jeho trvanie neodhadneme, on nie je v čase, on je v sile objatia, v sile umierania. Trp ešte, vysilený Jób!Keď som to povedal, zvlhol mi zrak. Ostal som s tebou, Bože. Všetko si mi vzal, hrobom je môj život. Pane, ešte i to ti odovzdám, ešte i svoj hrob.Keď som i toto vyslovil, tiekli mi po lícach slzy. Čo mi to padalo do kalicha srdca? Kaskáda hudby tajomnej vnikala do mňa z oného mysteriózneho zákona neba: milujte. Svetlo, ktoré bolo treba vybrať z hrobu. A bolo ho treba vyniesť sťa vatry na vrchy, posiať ním nebo ako hviezdami, i kamene naň premeniť. Už som ho zdvihol, ako zástavu do boja, chvíľami som bol s ním na riasach štítov, chvíľami nikde, chvíľami na každom stožiari lodi. Ako vlna morská padal a vystupoval som hore so svojou vylovenou perlou. A nebol som sám. Ja a tisíce mojich bratov kráčali sme cez sieň večeradla Božieho, láska Božia, ochrankyňa na zemi, sprevádzala naše kroky. Táto hostina je z druhých svetov. V tej chvíli v poézii zármutku a tichej melanchólie, akoby som bol čul slová poetu poetov, Vykupiteľa duší, ktorý sa v hodine smrti tak slávnostne rozdal, zaznela mi jediná večná pieseň: „Nové prikázanie vám dávam, milujte sa spolu, čo máte tu ostať, ako som miloval ja vás. Nik nemá väčšej lásky, ako kto dá život svoj za priateľov.“Nové prikázanie!Tu sa mi vynorili pred oči zástupy kostnatcov, vyhubencov, neprehľadné masy jedného zamordovaného pokolenia, čo chcelo byť vzkriesené, chcelo žiť. Masy mojej krvi a masy tamtoho svetadiela, jeho národov a rás. Tak, ako potratili svoje lásky, svoju pieseň, s horkou-prehorkou plnosťou srdca zastali nehybne predo mnou, pripravené prepuknúť výbuchom protestu proti zdvihnutiu hocakej méty, čo sa chce stavať do cesty ich anarchie a chaosu. Čo im ešte má čo kto hovoriť! Chceli kričať: už je po kázni, po kare, po trýzni. Chceli cezo mňa ísť, zdrviť, zadláviť ma, z tých státisícov za jedným nik nebude plakať.Ale ja som zadržal všetok ten nával, z mojich očú sa lámal jeden lúč svetla na celom nesčítateľnom zástupe, ktorému neodolali, zastali zmeravene.Nič som nepovedal, ale oné tajuplné svetlo mojich zrakov hovorilo k všetkým: „Vy, vy bedári, so mnou povláčení po pustých krajinách, obratí o česť, o meno, synovia nikoho, milujte sa spolu. Vy s rozmazanou slinou na tvári, vy odzbrojené vojská, vy sputnaní zajatci po lágroch, vy nemilované tvory, vy podupané odpadky, vy nič nie ste, vy nezadlávite draka na svete, milujte sa spolu. Vy vydedenci sveta, vyhnanci krajín, trestanci zvážení, nik vás neoslobodí, milujte sa spolu. Vy, rana veku, rana morová, nezahlieňte sa vo vlastných chrchľoch, nezvrhnite sa na netvorov, zachráňte sa vnútorne, milujte sa spolu. Nebite sa na jednom ohryzku, nebite sa vlastným srdcom, milujte sa spolu.“ Takto som volal z duše svojej, po ktorej sa rozlievala nesmierna poľahoba, pokoj Boží. Nastať malo utíšenie. Prísť malo to majestátne ticho, ktoré vzniká v chráme Božom z prítomnosti tisícich milujúcich fanatikov, zahľadených do modravých priestorov, hľadajúcich Vládcu pokoja, ktorého milujú. Tam potom na svahu lásky, ako ich vychrľujú búrky, lopoty, krvácania života, zachycujú sa na chvení nedospievanej piesne a na ožiarení neba a zeme. I bitka, i bolesť sa premieňa na voňavé kvety, na snivé konvalinky Božie, donesené na oltár. Boh sa nepomýli pri výbere. Dá sa zabelieť tým, čo sú čisté a sú samy osebe kvetmi. Idú dostať poéziu, ktorá ešte nebola stvorená. Ani tento svet lásky ešte nebol celkom stvorený, veď kto ho videl v jeho najďalších diaľkach! Treba mať hlboké duše, všetko prejde cez ne. Krásu hľadajte tam, kde ste začali milovať. Keď neviete, kde sa podelo pokračovanie lásky, spojte sa v poézii, ktorá je v každej duši a kde ste prestali v poézii, spojte sa v modlitbe, spojte sa v Bohu. Musíte znova stvoriť človeka, stvoriť milovanú bytosť, stvoriť nebo a zem, slnko a jeho dni. Čože, Boh nemôže nič na vašu prosbu stvoriť? A nemôže nič stvoriť sám? Veď jeho sú dni, jeho sú morské vody i spiaca hlina a na všetko dýcha svojím Duchom. Hľa — tvoj, Pane, je východ slnka v ružových zorách a tvoje sú i tmavé hory, kde zapadajú rieky a dúhy.Dobre mi bolo, uľavilo sa mi na duši, mohol som vysloviť i meno svojho smútku. A stretnutie sa s tisícmi bratov chcel som menovať novou oblohou života.A teraz, vo chvíli úteku k Bohu, prichodilo mi myslieť, mnoho-mnoho myslieť na moju zbožňovanú. Možno už zatíchla v tichunkých vzdychoch bôľu a má obrážteky kolo prstov, priesvitných, vykrvácaných, polomŕtvych. V kúte väzenia leží bez odpočinku, azda jej dajú džbán vody, ale kto od vody môže zaspať! Dávajú jej umŕtvovacie prášky, ale kto môže byť umŕtvený, keď dýcha poéziou! Mlčí, neprehovorí, a to je mlčanie otvorenej knihy, z ktorej neuniklo teplo básne. A keby som chcel povedať, že i jej sen je mlčanie a snívať je strašné, či nebude hovoriť po zobudení? Či mi nerozpovie viac zo svojho sna, ako som mohol tušiť? Šepkal som jej nevýslovne sladko do mŕtvej diale: Tu som so zloženými rukami, nesmúť. S tebou by som zomrel i ja, smrť či život bude našim spoločným nebom. Kde sa začala a kde sa skončí naša pieseň lásky, tam sme chceli a tam budeme milovať Boha. Božie pohľady potichu prejdú pomedzi nás a ja požehnám poéziu tých, čo po mne prídu. Ja sa z cudziny nemám ku komu vrátiť, nemám nikoho, len teba, milovaná. Ale ak som si ťa vykúpil utrpením, dávam ti všetko, všetko z celého utrpenia. A ak ti to mám povedať v slove poslednom, tu je napísaná báseň, prijmi ju v tejto knihe, ako som si zaumienil, že ti ju raz napíšem. Povedala si mi kedysi, keď som nedokončil svoju oslavnú báseň o tebe, že dobre sa stalo tak. Teraz ju mám hotovú, napísanú krvou, bolesťou, vyhnanstvom, pokorením. Prijmi pieseň mojej rodnej matky. Spojený s tvojím bôľom a skľúčením, v nekonečných návratoch k tebe, volám k Bohu: Roste nebesia, život dajte! Ja verím, Všemohúci ma vypočuje, a ty na dne svojej mladosti ožiješ, vdýchneš vzduch, vstaneš.Dnes ešte žiališ, trpíš, zomieraš. Ó, moja milovaná, zmŕtvych vstaneš, lebo si večná! Trp, moja, lebo trpíme všetci. Trp, ty si jediná, ktorú o to prosím. Trp, budeš vznešená, šľachetná, čistá, krásna! Trp, ako na mňa voláš do diaľnych dialí, aby som tiež trpel, lebo tak vyjdeš neporušená z prachu pošliapania a pôjdeš zas na svoj prestol, obrátená tvárou k svojmu slnku. Trp, budeš slnečnejšia, milovanejšia, opojnejšia. Ó, moja, ktorú som jedine nazval zbožňovanou, teraz už prezradím, kto si a vyslovím tvoje najkrajšie meno: To si ty, moja zbožňovaná slovenská sloboda, moja potupená vlasť, moja pohanená slovenská zem. To si ty, moje Slovensko, ty domovina, kolíska moja, najdrahšia mati sladká. To si ty, otčina, z pŕs ktorej som pil kedysi nápoj života, pil z piesne spanilosti, dnes pijem tvoje slzy, Golgota bratov mojich. Ó, Slovensko, milované Slovensko! Buď mi pozdravené i také úbohé, i také zomierajúce! Ja sa musím ešte túlať, s boľavou dušou chodiť po pustinách krajín, ale tu ťa mám so sebou, nosím ťa slobodné, veľké, žijúce, ja musím ešte hynúť v šírom svete, oh, vieš, ako ťažko znášam svoj bedársky údel. Čo bolo Jankovi Kráľovi opustiť ťa, moja zbožňovaná zem rodná, a túlať sa mu po horách Besarábie, čo Kukučínovi utekať do krajín Južného kríža, čo jednému miliónu našich detí odísť od teba a vybrať sa za more, keď oni ťa v sláve, ako ja, nevideli a nepoznali! Oni neboli svedkami tvojich žiarivých dní, Slovensko moje. My sme boli synmi tvojho vzkriesenia, tvojej poézie, tvojej krásy. Žiť budeme v tebe a s tebou, ako si bolo túžbou a nádejou všetkých slovenských pokolení, čo tebe posväcovali svoje životy a za teba bojovali, slobodné, šťastné Slovensko. Otcovia naši obeťou, utrpením a krvou ťa vydobyli, ó, nebudeme nehodnejší od svojich otcov, my životom i smrťou budeme chrániť tvoj čistý, svätý štít. Pozdravujem vás, veľkí bojovníci, mŕtvi i živí, ktorí ste sa dali a dávate sa do služby ducha po ceste tŕnistej, vám patrí pokloniť sa, i vám, čo ste v boji za veľkú budúcnosť našu. Pozdravujem vás, synovia slovenskej matky, čo ste s hymnou na ústach vysoko pozdvihli zástavu slovenského boja. Pozdravujem vás!A teraz povznášam svoje ubolené oči k tebe, Hospodine na výsosti. Chcem vrúcnu prosbu vyšepnúť v plači, daj mi sily. Ja sa chcem modliť za všetkých, za Slovensko, za jeho synov. Za seba neprosím nič, hoci vidíš, ó, láskyplný Bože, že mi treba tvojej pomoci, cesty moje sú krušné, život môj je otvorená rana. Ty to vieš aj bez toho, aby som ti to hovoril. Ó, Pane, stojím pred tebou s prestreleným hrdlom, cez ktoré tiekla by pieseň na slávu tvoju, a tečú cezeň len slzy. Ale ja si nesiem svoj osud poníženia, ó, Synu Dávidov. Ty, Pane, ktorý odpúšťaš viny jednotlivcov a národov, milostivo sa dívaj na pohanu, na kríž, na zármutok slovenského ľudu. A dívaj sa milosrdne na pokánie naše v prachu a popole. Oh, či ti nebolo dosť našej tisícročnej žertvy? Či doba pôstu a smútku nebola dlhá, keď našich otcov vyhnala z kamenistých slovenských vŕškov a v biede, núdzi ich vysielala von za chlebom, von od matky rodnej, von do cudziny? Taký bol náš prehorký život. A nebolo dosť. Po krátkom trvaní nášho zajasania, keď sme sa zbavili okov a tiesne, nanovo prišla poroba, horšia a ťažšia od prvej. Nerúhame sa ti, so svätým utrpením sme zrástli, len ty polož svetlo na oči naše uplakané. Posväcuj nás v skúškach a útrapách. Pozri na tri milióny kvíliacich, na stonajúce státisíce, na množstvá väznených, mučených, vykrvácaných. Pozri, koľko tu smrti, koľko vrážd, koľko bezprávia. Vojdi, Pane, do žalárov, do baní, za drôty, k šibeniciam, prihovor sa úbohým dušiam, zotri slzy, pohlaď tváre. Opusteným, vyhosteným starenkám, starcom dones z omrvín tvojich dvanástich košov. Ó, Ukrižovaný, zmiluj sa vo chvíli, keď sluhom Božím pobrali oltáre a ľud tvoj osamotený skrýva si v komôrke pátričky, ktorých zlaté zrnká sú už iba slzy. Ježišu Kriste, povedal si: vezmite svoj kríž, hľa, už sme s ním na vrchu Kalvárie, teraz daj sa krížu nášmu zaskvieť, lebo sme splnili tvoj príkaz. Ó, Stvoriteľu, ktorý si nám dal Slovensko, ktorý spravuješ národy, štáty a ríše, príď k nám chudobným, chudobných najviac miluješ. Rozpomeň sa na svoje Božské právo, ktoré si nám dal, aby sme žili. Ukáž, že sme tvojím národom, že vieš i ponad veľkých a mocných tohto sveta robiť rozhodnutia, zachráň si svojich na púšti utrpenia, náreku.Pozdravujem ťa, Pane, v mene preliatej krvi slovenskej. A oslavujem ťa v tvojich vyznávačoch a mučeníkoch, v neprehľadných radoch tvojich svätcov, čo kozub náš a chrám tvoj posvätili žertvou svojich životov. Osláv ich, ó, Bože! A ty, otčina moja, dnes katakomba apoštolov, krajina umučenia, hrob bolesti, mati usmrtená, zmŕtvych vstaneš oslávená. Žiť budeš, moja zbožňovaná!Moja zbožňovaná!
|
Dilong_Piesen-lasky.html.txt
|
Rozbor znelkyBlaze, kdo si jeden čistý, smělýÚčel místo mnohých představí,V němž by jako v centru měňavíPableskové všech dnů žití tleli:A v něm myslí, cítí, žije celý,V slasti, v slzách, v přízni, v bezpráví,Až se šťastně k němu doplaví,Byť i přes bouř, plamen, hrom a střely:Pevné vůli, túžbě ušlechtilé,Nerozdílné srdce žádostiRádo dává nebe dojít cíle;Ač pak i mne slova tato lhala,Z vítězství-li není radosti,Mužně padnout není menší chvála.Ján Kollár.Znelky nášho podunajského slávika, slovanského to Petrarcu,[1]sú za také výtečné, klasické, uznané i od sudcov k vynášaniu mienky nad géniom
Kollárovým bez všetkej pochyby kompetentných, že ja k ich oslavovaniu ani slova pridať
nemôžem. Technická dokonalosť dajedného umeleckého diela nie je medzitým ešte pokonným
cieľom umelcovým, bo môžu sa myslieť a skutočne i jestvujú výtvory podľa požiadaviek umenia
prísne sformované (napríklad uvediem iba nemeckého básnika Platena),[2]ktoré celou svojou konštitúciou vzbudzujú síce u nás úctu, ba obdiv pre
samostvárnenie, ktoré ale pri tom všetkom účinkujú na cit nie príťažlivo a pútavo, ale
práve akosi odpudzujúco a srdce nepohnuté nechávajú. Nakoľko Kollárove znelky zodpovedajú i
tejto druhej požiadavke umeleckosti, o tom najhmatateľnejší dôkaz vydáva nám netušený onen
ich efekt, ktorým po uspatých stranách takmer celého Slovanstva „dřímavé“ prebudili,
„chladné“ nadšeným citom vzájomnosti naplnili, „vše, co hnilo“, k životu vzkriesili,
„zradné“ k rodoľubstvu nezištnému priviedli a „oči šilhavé“, sebecké k obetavosti pre ciele
národné naklonili. „Slávy dcera“ urobila epochu vo vývine Slovanstva; ona preporodila i
naše Slovensko.Aby na klasických výtvoroch zdokonaľovať sa bolo možné, k tomu potrebné je predovšetkým
subjektívne presvedčenie o ich dokonalosti, čo len cestou hlbšieho štúdia dosiahnuť sa dá.
Z tohto stanoviska vychádzajúc, pokúsil som sa rozobrať uvedenú znelku.Hlavnou myšlienkou básne tejto jevyzdvihnúť potrebu a blahodárnosť vo voľbe
nejakého vznešeného cieľa.V básňach podobných, ako je táto na rozbor
vyvolená, ktorú by som už či filozofickou, či ako ináč nazval, len citnou nie, dobre
poslúži k úplnému porozumeniu i známosť toho, čo zavdalo príležitosť pôvodcovi k vysloveniu
jedného alebo druhého náhľadu.Pri básni čisto lyrickej stačí jediné preblesknutie iskry v srdci poetovom, jediný
záblesk myšlienky, a pohnútka k vytvoreniu básne citnej už je hotová. Preto jednoduchú
piesenku z pera vyhrýzť je číra, čistá nemožnosť; ba i dlhšie rozmýšľanie a uvažovanie po
preletení „hodinky nadchnutia“ (aby som s Chomiakovom vravel) obyčajne na ujmu básni
slúžieva. Po prvom záchveve vnútorných strún naznačená básnička je temer vždy
najpodarenejšia.Naproti tomu pred napísaním básne vôbec nelyrickej, zvlášť ale filozofickej, potrebné je
dlhšie dumanie a posudzovanie pomerov životných.Tak nemožno domnievať sa, že poetovi nášmu i myšlienka v znelke zvolenej vyjadrená len
tak nič po nič v jednom okamžení sa naďabila; ba všetkým právom tú mienku možno vysloviť,
že Kollára k napísaniu tejto znelky prinútila dlhšia, všestranná skúsenosť. Skúsenosť,
podľa ktorej spozoroval, ako mnohí mladíci bez určitého cieľa po pustinách života blúdia,
sami seba robiac týmto spôsobom nešťastnými; skúsenosť, podľa ktorej videl, ako nie v malom
počte i dospelí, vytýčivší si istý cieľ, nedosvedčujú vôľu a vytrvalosť na život a na smrť
na jeho dosiahnutie. V povahe samých okolností spočívalo i to, mlčky síce, ale predsa
zreteľne napomenúť neprebudeného Slovana k rozmýšľaniu o tom, aký a ktorýže má byť vlastne
ten môj „čistý, smělý“ cieľ? Je tu indirektné[3]poukázanie na ideu vzájomnosti slovanskej.Cieľ teda, ten vznešený cieľ bol by konečne nájdený, o ktorom myslieť, cítiť, ktorému
žiť nutno. Tu ale ukážu sa odrazu hajná nepriateľských odporov, ba i vlastných prekážok.
Cieľ je mi síce jasný ako to centrum nebeské všetkých bleskov, so zarazením spozorujem
však, že nie som hoden uskutočniť ideu tú vyvolenú, vznešenú. Myšlienky sa trhajú, city
vyhasínajú, život stáva sa zachmúreným, roztržitým. Tu pristúpi básnik ako lekár na všetky
druhy nemocí pripravený a pochybujúcemu naleje do srdca novej istoty, klátivému novej
podpory, ochabujúcemu novej nádeje s tým, aby som sa slobodne vyslovil, božským výrokom:Pevné vůli, tužbě ušlechtilé,Nerozdílné srdce žádostiRádo dává nebe dojít cíle.Inými slovami: ak je cieľ tvoj vznešený, túžba ušľachtilá, ak v jednej žiadosti srdca
tvojho sústredené sú všetky žiadosti tvoje, ak konečne i pevnú vôľu a odhodlanosť smelú máš
s protivenstvami boj oprobovať, istotne očakávať môžeš dosiahnutie šľachetného cieľa
svojho, lebo za teba bojuje vyššia moc, bojuje samo nebe.Smutná medzitým skúsenosť podáva nám celé hŕby príkladov a dôkazov, kde idea krásna v
boji so svetom podľahla (rozumie sa, len načas), kde reprezentanti tej myšlienky práve
neobyčajnými okolnosťami stíhaní, prenasledovaní a akoby trestaní sú. A na skúsenosť túto
veľmi radi opierajú sa tí malomyseľníci, ktorí sladkosť a pohodlie života každodenného
zhola nechcú žertvovať na oltár cieľa vznešeného, tvrdiac, že veď snahy ich svet zazná i
križuje, ba i sama tá najvyššia moc nehodami a utrpeniami korunuje. — Obozretnému básnikovi
nášmu je i tá skúsenosť dobre známa i námietky zbabelcov, čo sa na ten faktický stav vecí
tak radi odvolávajú.V ostatnej, najťažšej to na porozumenie slohe porazí poet oboje dôvodom jediným, tým
totiž, že mužne padnúť v boji za cieľ čistý, smelý nie je menšou chválou. Alebo v súvise s
predošlou slohou, ak slová výroku toho, že túžbe ušľachtilej a vôli pevnej i nebe rado dáva
cieľa dôjsť, sú neraz skúsenosťou i podvrátené, dobre, ale v zaujatosti nezlomnej, bárs je
ona dobrým výsledkom nie odmenená, mužne podľahnúť je dej nie menšej chvály a slávy hoden
než samo dosiahnutie predsavzatého krásneho cieľa.Toto je genezis[4]a spolu rozvedený obsah našej znelky. Tu je spolu zjavnejšia i tendencia
básnikova.Poznamenávam ešte raz, čo som vyššie tvrdil, že každá báseň Kollárova, čo by sa ona ako
všeobecnou pozdávala, obsahuje v sebe zavinutú i reflexiu na naše pomery. Kollárova každá
myšlienka tak úzko súvisí so stavom veľnároda slovanského v prvých desaťročiach tohto
storočia, že opovažujem sa tvrdiť, čo nie je síce žiadna prismelá auxesis:[5]bez nešťastného Slovanstva nikdy nebol by sa stal Kollár tak šťastným poetom.
Neblahosť politických okolností ukáže nám vôbec najslávnejších básnikov. Mína zatriasla
sícebásnickoustrunou génia Kollárovho, pomery Slovanstva ho však
pomazali zaproroka.Nahliadnime teraz hlbšie do jednotlivostí na rozbor zvolenej znelky. Obsah slohy prvej
je: Šťastný je ten, kto sijedinývznešený cieľ v živote svojom
vyvolí. Obsah slohy druhej je: šťastný je ten, kto cieľu tomutocelýžije, dokým ho len nedosiahne. Obsah slohy tretej je: šťastný je, lebo jedinej ušľachtilej
myšlienke i sám boh pomáha. Obsah slohy štvrtej je: šťastný je, ak cieľa toho nedosiahne, i
v slávnom zahynutí.Slovo„blaze“prichádza len na začiatku básne, hoci vzťahuje sa na
všetky štyri slohy. Účel, od ktorého voľby závisí blaho človeka, má byťčistýasmělý.Týmito dvoma epitetami označená jevznešenosť.Čistý sám v sebe cieľ nemusí byť ešte vznešený, bo,
poviem, pomáhať biede je cieľ čistý, krásny, ale predsa ešte nie vznešený. Vznešeným cieľom
je napríklad smrť za národ. Aby čistý cieľ stal sa vznešeným, potrebujevýškunad všednosťou, lebo prídavné menosmělý,vzaté podľa môjho náhľadu od obrazu strmého, vysokého vrchu, znamená teda vysokosť
(smělýje teda na mieste tomto synonymomvysokého). Pochopčistéhoavysokého,alebo básnickysmělého,dá v súhrne
pochopvznešeného.— Po sloveblazeje elipsa
následkom vynechaniatomu,čo prirodzene silu básnickú napomáha. Medzi
slovomjedena slovamimísto mnohýchnachádza sa
akcentovaniejedného,lebo skutočne, kto si rozličných vznešených
cieľov nastavia, nie je potom hoden zodpovedať ani jednému. V riadku druhom a treťom
stretáme sa s temným síce, ale utešeným porovnaním:V němž by jako v centru měňavíPableskové všech dnů žití tleli.Obraz je tu ztlejúcehoslnca vzatý, v ktorom ako v centre
sústreďujú sa všetky lúčemeňavé— rozličné. Za náhľad tento je
slovesotleli,ktoré poukazuje, že si básnik slnce tak predstavuje ako
teleso tlejúce. Zmysel podobenstva je: ako v slnci všetky lúče svoj stred nachádzajú, tak v
tom jednom vyvolenom vznešenom cieli všetky ciele a záujmy života sa majú sústreďovať.Sloha druhá vyznačuje sa menovite silou básnickou a logickým súvisom. V prvom riadku v
slováchmyslí, cíti, žijepodaný je celý človek vzhľadom na jeho
duševné tri moci, moci totiž poznávacej, cítiacej a chtiacej, lebo slovesožijeumiestené je miesto slovesa nejakú určitú činnosť znamenajúceho,
napríklad koná, jedná, čo všetko výsledkom je chcenia. I tu vidno, že život je ustavičný
pohyb dľa moci chtiacej. — Riadok druhý je podľa skromnej mienky mojej nie tak precízny.
Antitetami byť majúce výrazyv slasti — v slzáchako iv
přízni — v bezprávísú nie úplné antitetá. Protivouslastiježalosť,nie aleslzenie,lebo slzieva človek i v slasti. Podobne ipřízninedostatočne zodpovedá na strane protivnejbezpráví.Protiva priazne je nepriazeň, nevďačnosť atď., bezprávie ale
naskrze nie, lebo protivou bezprávia je právo. — Otázka je tu ináč, či básnik chcel udať
jasné protivy? Upozorňujem na polysyndetá v riadku tomto. — Myšlienka v druhých dvoch
riadkoch nevyznamenáva sa dajakou zvláštnou originálnosťou, ale je výborne v rúchu novom
(ktoré na pôvodnosť veľký má vplyv) stvárnená. Znamenite vynímajú sa tu, menovite kde
protivenstvá vznešenému cieľu v cestu sa stavajúce označiť chce, tie mnohéřarako i kopenie jednoslabičných slov.Z praštiaceho tónu tejto slohy prejde poeta odrazu v strofe tretej do mäkkého akoby
anjelskými zvukmi šumiaceho tónu. Slová sú tu nie menej vyberané; vidno, ako záležalo
básnikovi na dokonalom, duchu myšlienky primeranom vyjadrení. RiadkyPevné vůli, tužbě ušlechtilé,Nerozdílné srdce žádostiRádo dává nebe dojít cíletak lahodivo, tak sladko znejú, že myseľ krásy schopná pri ich pozornom čítaní alebo
počutí pozdáva sa slyšať hlaholenie vyššej moci. Do očú bijúci je výber mäkkých samohlások
a spoluhlások, napríklad častéeaé, la
sykaviek. Upozorňujem i na to, že keď v ostatných dvoch riadkoch predošlej slohy chvat,
spech k naznačeniu protív veľmi charakteristický chcel pôvodca udať, užíval slabiky krátke;
v slohe tretej naproti tomu k vyjadreniu vážnosti prorockej upotrebil dlhé, zväčša
spondeje.Sloha štvrtá je dosť nejasná, a to pre nedokonalé vyslovenie incisa:[6]Z vítězství-li není radosti.Keď si incisum toto v próze vyslovíme, ak
i nemôžeme účastnými stať sa radosti nad víťazstvom, a keď sme na čistom i s výrazomi mne,pochopenie úplne sa nám uľahčí. Výrazomi
mne,podľa subjektívnosti básnickej upotrebeným, naráža básnik na to, že jeho
veru výrok ten, že túžbe ušľachtilej rado dáva nebe dôjsť cieľa, tiež sklamal v živote. Kde
bolo to sklamanie a v čom ono záležalo, vieme.Takto boli by sme prešli celú znelku i v jej podrobnostiach.Dakto mi na toto pokračovanie riekne, že čo ono má za cieľ to kálanie vláskov? Ja
odpovedám, že takýmito rozbormi nielen pôvodca ich nesmierne mnoho vyhrá, prinútený i po
patričnom básnikovi širšie poobzerať sa i na rozbor vzatú prácu dôkladne prevariť, prežiť,
ale aj iní, snáď s vecou menej oboznámení môžu byť napomožení. Darmo je to, kto na poli
spisby niečím chce byť, ten musí vzory študovať. Ale k opravdivému štúdiu dobre je okrem
subjektívneho ponímania poznať i mienky iných o tomže predmete. Z drobulinkých práškov
zlatých nazbiera sa látky na dukát. Tak len z vhĺbenia sa do najvnútornejších dolov jedného
alebo druhého veľducha, len zo zbierania maličkostí v doloch týchto možno si vystaviť zlatú
métu.[1]Petrarca,Francesco (1304 — 1374) — taliansky
básnik-humanista; mal vplyv na Kollára.[2]August Platen von Mallermünde(1796 — 1835) — nemecký
básnik.[3]indirektné— (z lat.) nepriame.[4]genezis— (z gr.) pôvod.[5]auxesis— (gr.) zveličovanie.[6]incisum— (lat.) odsek.
|
Bansell_Literarnoteoreticke-studie-a-polemiky.txt
|
Rozpomienka na veľkonočnú oblievačkuDrienčany v tom čase, keď som prežíval v nich chlapčenské letá, boli presiaknuté starými
zvykmi a obyčajmi. Samosebou sa rozumie, že my, farskí chlapci — ja a moji dvaja bratia
Mirko a Lajko Dobšinský, — žili sme tiež v nich: liali sme olovo, prítomní sme boli, keď
dievčatá varili halušky; ja som raz na Luciu začal stolček strúhať, ale som ho nedokončil
(bál som sa, ak by predsa prišli strigy po mňa). Každoročne na fašiangy som sa prizeral na
tanec dorastajúcej mládeže. Veľmi sa mi páčilo cifrovanie mládencov, keď im balocká
cigánska banda zahrala verbunk. Tanec sa končil so zvláštnym dejom. Jeden z mládencov si
ľahol na lavicu. Naň položili potom dosku. Z jednej i z druhej strany sa postavili dvaja
mládenci a mlátili kyjmi na dosku. Mládenec pod doskou začal revať, ale tí nič — len ďalej
po doske, kým im tretí nepovedal dosť. Bola to rozpomienka na poddanstvo a s ním i na
dereš. V Popolnú stredu sme si vybrali každý čím ťažší klát, priviazali sme naň povraz a
ťahali ho za sebou z domu do domu. Táto obyčaj zaiste pochodí z pohansko-kresťanskej doby.
Ťahanie klátov značilo povalenie pohanských modiel.Po takom žobraní, ako nám to rodičia vyčítali, prišli sme domov po kolená zablatení, ale
pritom radostne naladení, veď sme mali plné vrecká a batôžteky darovaných nám koláčov,
orechov a jabĺk.Na Smrtnú nedeľu sme s hŕbou dedinských detí vyprevádzali Babu, totiž slamený snopček
stoknutý na žrď a do ženských šiat oblečený. Niesli ho dievky s mládencami k potoku. Tam ju
vyzliekli a hodili do potoka. My, deti, sme hádzali do nej hrudy a vrešťali sme pritom, až
sa široko-ďaleko ozývalo; veď sme predsa topili s ňou zimu a vítali sme príchod jari.Najväčšími sme sa tešili Veľkej noci. Mne na fare sa veľkonočná nálada začala o dva
týždne skôr. V tom čase pripravoval otec dvanásťročných chlapcov a dievčatá na konfirmáciu.
Boli zoskupení vtedy na fare aj z dvoch našich fílií. Ach, či som im závidel, že sú už takí
veľkí, ale zato, keď som len mohol, zamiešal som sa medzi nich a vtedy som dostal od
dievčat pekné zlaté znáčky, od chlapcov zasa gombíky, húžvy a rozličné skielka. Ja som sa
im tiež niečím zavďačil; vlastne vymenili sme si. Kedy-tedy sme sa aj zahrali spolu a ja
som bol nesmierne hrdý, že mám takých veľkých kamarátov. Ináč necítil som sa medzi nimi
vyvýšene, práve naopak, oni mi imponovali. Boli oveľa silnejší i hybkejší. Aké biče vedeli
pliesť! Ako vedeli na prste hvízdať, pasovať sa! Už aj na koni sedeli, ani uliati!
Obdivoval som ich, keď stáli okolo oltára vyparádení a všetci v novom novučičkom oblečení.
Tam pred rodičmi a v prítomnosti celej cirkvi vyznali vieru a sľubovali vernosť. Hľa, oni
už budú slobodní, nebudú viac chodiť do školy! A ja? Ešte štyri roky mi chýbajú do
konfirmácie! O dva roky pôjdem do gymnázia. „Ach, to je niečo krásneho,“ myslieval som si,
„stať sa študentom.“ K nám predtým prichádzali revúcki študenti a mali zamatové čiapočky a
na nich sokolie perá. S akou úctou som pozeral na nich! Študent, suplikant… mesto! A to
všetko ešte ďaleko predo mnou! Na jeseň musím do Balogu na „maďary“, aby som sa podučil
maďarsky, a len potom o rok pozdejšie do Martina, ako mi to otec neraz hovorieval.Vo veľkonočnú sobotu sa u nás vo veľkom priprávalo. Riadilo, čistilo sa. Matka piekla
koláče, makovníky, lekvárniky a tvarožníky. My sme sa ošmietali okolo nej a vše sme
ochutnali z plnienky a z hrozienok sme tiež podežmovali. Veľmi vďačne som nosil drevo do
sporáka, veď sa vo veľkom hrnci varila šunka. V slamienku vajcia už boli tiež prihotovené,
len ich hodiť do vriacej vody, a potom ich zafarbiť nažlto, načerveno a namodro. Na to
potrebnú farbu ešte pred týždňom doniesla suseda až hen zo Soboty. My sme sa pomaly
priprávali a radili sa, ako budeme kúpať dievčatá, kde začneme, vôbec celý plán sme si
vypracovali. Tešili sme sa už vopred pri pomyslení, ako budú kričať; niektoré aj utečú, a
my za nimi. Či je to len radosť!I prišiel túžobne očakávaný pondelok. Včas ráno sme už boli na nohách. Rýchle sme sa
poobliekali. Kúpačku sme začali hneď doma. V kuchyni sme hodne vody porozlievali. kým sme
mohli vrtkej slúžke šuchnúť za pohár vody do tváre.Už zvonili po druhý raz do kostola, keď sme sa vracali s plnými ručníkmi farbistých
vajec a koláčov. Mama ruky zalomila, keď videla, čo sme to všetko domov doteperili.
Nevedela, či sa má smiať a či hnevať; ale nám obyčajne odpustila.Pri poslednom chlapčenskom veľkonočnom oblievaní som zle pochodil. Mal som už na desiaty
rok. Prirodzené je teda, že som mal už väčšie ambície. Oblievanie malých dievčat ma už
celkom neuspokojilo, a preto som si vybral už pravú, dorastenú slečnu.Náš mladý, ešte slobodný a sympatický učiteľ Kalanda mal sestru pri sebe. Ona mu viedla
domácnosť. Chodievala k nám takmer každodenne. Nie div, že sme sa spriatelili. Bola veselá
a s nami chlapcami sa rada zažartovala.Umienil som si, že ju prvú oblejem. Videl som, ako mládenci viedli dievky k studni a tam
z vedra liali na nich vodu. Na to som si netrúfal, ale vzal som si hodný hrniec a šiel som
do školy. Tam v pitvore nalial som si doň vody a potíšku som vkročil do izby. Bola prázdna,
taktiež aj druhá. Nikde ani duše. „Kde je?“ Hľadám v komore, niet jej. Išiel som do stajne,
i vidím: sedí na stolčeku a dojí kravu. Chrbtom bola obrátená ku mne. Vtiahnem sa
potichúčky ku dverám a čakám. Vstáva s plným šochtárom v ruke. Obráti sa. Skočím, hrniec
rozkolíšem rukou, aby som jej vodu ľahšie šustol do tváre, ale v tom sa mi hrniec vykĺzne z
ruky a tresk! — rovno do čela ju trafí. Strašný výkrik — a ihneď padla na zem. Mlieko sa
jej vylialo na sukňu a aj po stajni. Zdúpnel som. V druhom okamihu som utekal domov.
Utiahol som sa do kúta a so strachom som očakával, čo sa teraz stane.O dobrú hodinu prišla k nám s poviazanou hlavou.— Preboha! Čo sa vám prihodilo? — zalomila mama rukami, keď ju videla bledú ani smrť a s
obviazaným čelom.— Ach, čo, pani farárka, veď ma ten váš Janko doriadil. Ej, ten ma len okúpal! Pozrite,
čo mi urobil. — Zložila medzitým obväz. Bolo čo vidieť. Čelo bolo celé osinelé a zelenkavé
a naprostriedku sa dvíhala opuchlina ako slepačie vajce veľká.— Ach, pre pána Jána! — spráskla mama rukami. — No, ten darebák vás doriadil! Nuž akože
sa to stalo?Kým jej vyrozprávala, kým mama doniesla masť, — vždy bola zásobená domácimi liekmi —
vykradol som sa tíško a nevrátil som sa domov len na obed. To sa rozumie, že bez hrmavice
to neprešlo, ale otcovi pritom úsmev pohrával okolo úst.Zadlho to trvalo, kým som sa slečne Kalandovej opovážil pozrieť do očí. Veľmi som sa jej
hanbil. Časom sme sa predsa pomerili, ale ona ma často poškádlila a chválila moju zručnosť
v oblievaní.
|
Cajak_Rozpomienka-na-velkonocnu-oblievacku.txt
|
OsobyVOJAK NA STRÁŽIPRVÝ RANENÝ VOJAKDRUHÝ RANENÝ VOJAKTRETÍ RANENÝ VOJAKCHLAPČOKDIEVČATKODIEVČINASTARECSTARENADej odohráva sa pri bojišti svetovej vojny u dočasného, spoločného hrobu padlých
hrdinov. Po čas celej hry očuť z ďaleka válečný ruch.
|
Urbanek_Za-slobodu-Dramaticky-fragment.html.txt
|
Bako a Miko(Rozprávka zo starých dobrých časov)IZa onoho času, kým sa ešte spravodlivosť udeľovala poddaným na dereši, žili v láske a
svornosti dvaja ľudia v dedine Nižnej. Jeden z nich sa volal Bako, druhý Miko. V svornosti
nažívali preto, lebo spolu pracovali a so zárobkom sa delievali. Ich práca podľa obyčajného
pochopu nebola čestného pôvodu, lebo kradli ani straky, a to veru nie v rukavičkách. Len to
nevzali od svojich spolublížnych, čo nemohli. Oblasť ich účinkovania nerozprestierala sa
len na ich rodisko, ale aj na širšie okolie. A že boli vtipní vtáci, to sa už aj z toho
pozná, že raz, keď v susednej obci ukradli kravu, aby sa jej stopa na čerstvo napadnutom
snehu nezbadala, obuli jej na všetky štyri ratice krpce a tak pekne-krásne si ju doviedli
domov.Ale ako všetko, čo sa nachodí v tomto údolí plaču, je márnosť a trápenie ducha, tak aj
láska a svornosť týchto dvoch výborných mužov mala dosiahnuť svoje porušenie.Stalo sa to takto:Mikovi bolo treba nachovať si koníčka, tak si išiel do poľa nakosiť trochu ďateliny. To
by bolo v poriadku, len v tom bol háčik, že neodkosil za svojej, ale z cudzej. A ešte k
tomu mal aj to nešťastie, že ho hájnici dolapili a pekne-rúče dohnali aj s odkosenou
ďatelinou do obecného domu. To sa rozumie, že vtedy veľké oštary s previnilcom nerobili, a
tak vtedajší pán richtár po krátkom výsluchu posadil Mika do chládku s tým dodatočným
výrokom, že na druhý deň ráno, práve počas trhu, má sa mu pred celým národom vylepiť
dvadsaťpäť palíc.Tak sa aj stalo. Na druhý deň ráno vyniesli dereš pred obecný dom. Pri videní tohto
vážneho trestného nástroja zbehlo sa mnoho ľudí. Kofy a remeselníci opustili svoje zbožie i
šiatre, aby len mohli byť svedkami spravodlivosti. To sa rozumie, že počet detvákov bol
tiež značný. Bako podľa starej obyčaje tiež bol na trhu, a tu sa dopočul o kamarátovej
príhode, nuž prišiel aj on medzi divákov a zastal si hneď do prvého radu.Onedlho nato vyšiel z obecného domu celý úrad na čele s pánom richtárom a za nimi stúpal
neveselo Miko, vedený dvoma pandúrmi.Po vyhlásení súdu priviazali Mika pandúri na dereš a začali mu priliepať palicu za
palicou.Za každým úderom zjačal nie tak od bôľu, ako z politiky, žeby ho tuho nebili.Keď videl Bako, ako mu kamaráta hladkajú, — možno, od radostného pocitu, že sám ostal na
suchu, alebo zo škodoradosti, že sa Miko bez neho, len tak na svoju vlastnú päsť opovážil
pracovať, — usmieval sa pod fúzy.Práve vtedy pozrel Miko na Baka. Vo svojom kríži a súžení musel ešte hľadieť na to, ako
sa kamarát teší nad jeho nešťastím. Zjačal ešte väčšmi, nie tak od bôľu, ako od zlosti, a
potom zavolal:— Bijú Mika, ale budú biť aj Baka! Bijú Mika, ale budú biť aj Baka.Bakovi na tieto slová zmizol úsmev z tváre, zahanbil sa a utiahol sa medzi národ.Keď si Miko pretrpel výprask, tak ho odviazali a pustili. So sklopeným zrakom ukrivujúc
prešiel pomedzi ľud. Len raz pozdvihol pátravo oči a pozrel na tú stranu, kde stál pred
chvíľou Bako. Už ho tam nebolo. Zaťal päste, stisol dovedna gamby a zašomral si pod nos: —
Čakaj len, ty oplan, veď sa mi ty tak ľahko nebudeš posmievať! — A s tým sa vrátil domov.IIMinulo niekoľko týždňov. Bako už dávno zabudol, čo mu sľuboval Miko na dereši. Veď od
tých čias sa už zhovárali, a v krčme si tiež nejednu sklenku páleného vypili vovedne bez
toho, že by Miko bol dal nevôľu najavo. Bol horúci letný deň, práve poludnie. Dedina bola
ani vymretá. Na ulici nebolo vidno živej duše. Mladší boli na poli, starí sa utiahli do
izieb. Zápara bola taká, že sa ani psovi nechcelo pohnúť z chládku a zašteknúť pri začutí
krokov po ulici.V takýto čas šiel Miko dedinou. Išiel pomaly, ako by nad niečím rozmýšľal. Priblížil sa
k vyhni. Pred ňou bolo o stenu radom oprené štvoro nových kolies. Zaiste čakali na
okúvanie. Vo vyhni nebolo ani dušičky, vatra bola vyhasená. Možno kováč šiel tiež na pole,
alebo si odpočíval niekde. Tichosť panovala na všetky strany. Ani sa len lístok nepohol na
strome.Miko na okamženie zastal, ako by mu bolo niečo svitlo v hlave. Poobzeral sa dookola.
Všade pusto. Zohol sa. V jednom okamžení mu bolo jedno koleso na pravom pleci, v druhom
druhé na ľavom pleci, potom zabočil s nimi rýchlym, no tichým krokom do susednej odľahlej
uličky. Tam zastal pred nízkym domčekom. Otvoril dverce a zložil obe kolesá pod cieňu.
Potom sa vrátil zase k vyhni a tým istým spôsobom vzal i druhé dve kolesá a doniesol ich
opatrne k prvým… Keď už bol s týmto dielom hotový, poobzeral sa i videl, že pôjdové dvere
sú len pritvorené. Otvoril ich a kolesá povynášal pekne-krásne hore na pôjd, potom
prichlopil dvere a vrátil sa spokojne domov, ako by bol bohvie aký užitočný skutok vykonal.Keď sa vrátil kováč do vyhne, hneď zbadal, že mu kolesá chýbajú. Zostal ako obarený,
nevedel, čo si má pomyslieť. To bolo predsa niečo neobyčajného, štvoro ťažkých kolies
odniesť, a to na pravé poludnie. Nijako sa mu to nechcelo spratať do rozumu. „To musí byť
nejaký žart.“ uspokojoval sa. „Pozriem, či si sused neurobil zo mňa parádu.“ Išiel k
jednému i druhému susedovi, ale kolies tam nebolo. Všade bolo ticho, pusto, len čo starenky
opatrovali hydinu, a tie veru nevedeli o ničom.„To je už nie s kostolným riadom,“ pomyslel si a strach ho prejal. „Musím to oznámiť
richtárovi.“Richtár hneď poslal pandúrov k Mikovi. Nenašli ho doma. Predulovali mu celý dom i
všetko, ale darmo, lebo tu ani len stopy nenašli, niežeby ešte kolesá. Keď u Mika nenašli,
šli rovno k Bakovi. Bol u nich už taký poriadok, že v dedine skapamé veci najprv u týchto
dvoch hľadávali.Bako len čo prišiel z poľa domov. Práve sa umýval pri studni od prachu, keď zazrel
pandúrov vkročiť do dvora.„Čo je to?“ pomyslel si. „Na čo sa sem trepú?!“ a cítil sa trochu nepríjemne. Ale sa
skoro uspokojil, lebo práve teraz nemal na svedomí vážnejšiu vinu.Pandúri len čo vstúpili do dvora, už sa ho s hurtom spýtali: — Kde sú kolesá?Vytreštil na nich okále ani plánky. — Aké kolesá? — odvetil zadivene.— Veď ti ja dám aké! — zreval jeden z pandúrov. — Povieš, kde sú a či nie, lebo ťa hneď
opálim touto palicou!— Pán pandúr! Nech tu hneď skameniem, ak viem, čo chcete!— Tak, ešte tajíš? Ako by si nevedel, že z Kolokošovej vyhne skapalo štvoro nových
kolies?— Mh! A či naozaj? — zvolal Bako zvedavo. — No, to bol veľký šibal, ale ja som vtedy ani
len doma nebol, bol som v Sekaniskách, tam som…— Necigáň!— Ja, pekne prosím, necigánim. Ináč ak mi neveríte, predulujte mi dom, či nájdete niečo
u mňa, — hovoril spokojne, ako taký, ktorý je presvedčený o svojej nevine.Poprezerali všetko, pozreli aj do humna, ešte i do postele: po kolesách ani stopy. Už
chceli odísť, keď tu jeden z nich zbadal dvere od pôjda.— A či si ich na pôjd nevyložil?— Ale choďte, — zasmial sa Bako, — ktože by sa trepal s kolesami hore na pôjd?Uverili mu, ale predsa jeden povedal: — Keď sme už všetko prezreli, môžeme už ísť aj na
pôjd, aspoň budeme môcť povedať pánovi richárovi, že sme všetko svedomito…— No len no, keď sa chcete unúvať, — povedal spokojne Bako, — tak len choďte, ešte vás
ja sám zavediem, — a s tým poberal sa už hore.Ako vyšiel na pôjd, zastal ani zdúpnený. Vlastným očiam neveril. Štvoro novučičkých
kolies belelo sa pred ním.— Kde sa tie tu vzali? — zvolal zjašene.— Aha, tu si, vtáčik! — skríkli pandúri a už ho vzali medzi seba. — Či ho vidíš, aký
mudrák! Čo mu len svitlo v hlave: na pôjd!— Ale veď ja o ničom neviem! — odbážal sa.— Nevieš!? — zvolal jeden z panúrov. — Ešte aj teraz tajíš — a vylepil mu zaucho.Zamĺkol, aby sa mu ešte viac nedostalo.— A teraz stúpaj! — Viedli ho do obecného domu. Len cestou mu svitlo, že mu to len Miko
mohol vykázať.V obecnom dome sa darmo vyhováral, darmo zvaľoval na Mika. Vina prischla sa na ňom.
Musel s veľkou potupou odniesť kolesá kováčovi, a to na pravé poludnie. Dereš ho tiež
neminul.Keď mu sádzali palicou na chrbát, zdvihol trochu hlavu, i videl, ako sa naň díva Miko a
ako mu pohrával okolo úst spokojný škodoradostný úsmev, ako by mu bol hovoril: „Vidíš, či
sa mi nesplnilo moje, že bijú Mika, ale budú biť aj Baka!“
|
Cajak_Bako-a-Miko.html.txt
|
Bozdech Emanuel: Sveta pán v županeVeselohra v 3 dejstvách. Strán 125, cena 8.— Kč.Javisko:I. veľká sieň v Napoleonovom paláci, II. a
III. ako I.Osoby:Napoleon I., Ludvik, jeho brat, Eliza, Pavlína,
jeho sestry, Felix, Camillo, jeho švagrovia, Jozefína, cisárovna, Hortenzia, jej dcéra,
Flahault, cisárov pobočník, Duperron, klenotník, Loyal, redaktor, Marchand, komorník,
Baptiste, sluha, drábi (2), pochopovia.Kroje:historické z doby Napoleona.Rekvizity:noviny, stoly, pohovky, kreslá, list, kniha,
šperk, módne listy, spisy.Dej:Švagrovia Napoleonovi uchádzajú sa o korunu
holandskú; ich manželkám sa páči Napoleonov pobočník, gróf Flahault, pre ktorého dajú do
zástavy i svoje skvosty, keď upadne do dlhov. Cisár daruje herečke Georgesovej nádherný
diadém; len čo s ním Flahault odišiel, príde cisárovna Jozefína prosiť oň Napoleona. Keď
obidve jeho sestry žiadajú holandský trón, Napoleon im utečie. Márne sa pokúša pre Jozefínu
obstarať podobný diadém; pomôže si lžou, že bola čelenka už predtým predaná. Situáciu
zachráni Flahault vyznaním, že herečku miluje a sám jej kúpil onen diadém. Napoleonove
sestry dajú pobočníka pre dlhy uväzniť, ale Georgesová ho vyplatí peniazmi získanými za
diadém, ktorý Napoleon kúpi cisárovne Jozefíne. Flahault je menovaný holandským vyslancom,
aby bol na blízku sestrám Napoleonovým, až budú kráľovnami. Odmieta však toto miesto a
vyznačenia a zasnubuje sa s herečkou, od ktorej cisár — ačkoľvek nerad musel ustúpiť.
Redaktor „Monitéra“ Loyal oslavuje Napoleona ódami, ale len potajomky si môže vzdychnúť:
„Čo by povedaly národy, keby raz videly „sveta pána“ v župane“.
|
Urbanek_Hry-celovecerne.html.txt
|
PavúkovciKeď som prišiel do dediny N. za učiteľa, moji Pavúkovci mali už po jedno
päťdesiat-šesťdesiat rokov alebo i viac. Zrobenému človeku roky ťažko uhádneš…Za mladi chodili na roboty: do kosby, žatvy v dedine, i ďalej s druhými do repy, a za tie
roky nadobudli si za deväťdesiat zlatých chyžku i s gruntom, dvorcom, na ktorom by sa ovšem
voz obrátiť nemohol, ktorý ale skopali a nasadili si na ňom rok po roku zeleniny.Detí že vždy čakali, potom aj prosili a boh im ich nikdy nedal. Aj sa ostareli.Ako organista, nezadlho som zbadal, že každé ráno prichodí do kostola istá ženička —
Pavúčka. Už zpred kostola sa žehná, šepce modlitbu, poutiera si obrúskom tvár a pobozká kríž;
do svätenej vody namáča štyri prsty (ako keby vychrániť šla nimi niečo zo sväteničky) a sadá
vždy do tej istej lavice, hoci v stredtýždni bývaly všetky prázdne.Pobadal som tiež, že na ulici zároveň školským deťom aj odďaleka beží farárovi ruku
bozkať; ak mňa ešte i nebárs známeho dochytí, i mne ju chce bozkávať a s kostolníkom-zvonárom
rada si postojí a mu šepce, shovára sa s ním a je veľmi úctivá aj k tomu.Za organom, ač mám dosť plané uši, ale nemohol som nezbadať, že medzi staré hlasy žien,
ktoré rady diskantom spievajú, mieša sa i najvyšší nesúhlasný spev starej Pavúčky. A rozťahuje
pesničky ako harmoniku: vždy je o pol slova napredok a vydrží o celé ďalej. A každé „o“, „u“
je u nej uj, ju, jo. „Jo Mária…“ „jutiekame…“Idúc z kostola, utiera si oči. Plakala od rozcítenia… Jej v kostole každá soška je živá.
Ako nám obrázky známych ožívajú, tak jej každý svätý, ktorých všetkých v kostole kolenačky
obišla, oferujúc každému, čo len po tri „Otčenáše“ a „Zdravasy“. Tri, sedem, deväť má i v
kostole väčšiu moc, štyri, šesť, dvanásť.A v ceste, na poli neprejde obrázka, aby sa neprihovorila: „Ach, svätý Vendelínko, opatruj
mi môj statoček“ (ač nemá iba tri sliepky, čierne ako Cigánky): „Floriánko, ochraňuj nás pred
navštívením ohňa;“ „Janko (Nepomucký), od potopy a klebiet…“ Odnedávna je i neobyčajnou
ctiteľkou sv. Antona. Čo jej má pomáhať hľadať, to ešte neprezradila. Ale „hladkým“ dievkam —
i keď je už pozde — káže sa utiekať pod ochranu svätého Alojza; za vydajom bažiacim odporúča
Jarolíma. A každému dľa potreby. Od zrádnika pomáha sv. Valent…*„Má muža, ale ten je čudák. Ten do kostola už pätnásť rokov nechodí. Ani do kostola, ani
na spoveď. Aj s ňou sa vadí, že by vždy len v kostolíčku sedkala, po púťach sa motala a že keď
krajciara v dome niet, ide, požičia ho, ale do zvončeka musí byť. A keď organ reparovali,
doniesla i ona dvadsať krajciarov naň a farár musel ich prijať, lebo že by sa mu (organu)
hanbila do očú pozrieť, aby naň nič nedala… Taká pobožná osoba. A on ako klát. Klobúka
nepodvihne, keď ide popred kostol alebo kríž. Turek, pohan, horší ako žid! Pred koledou sa
schová, ujde z domu…“*Raz v pôste spomnel som si, cestou idúc na Pavúkovcov a vošiel som k nim. Starý Pavúk na
pozdravenie mi neochotne zaďakoval a hľadel na mňa, ako by sa mi prizeral, či ma pozná alebo
nie; s lavice od okna sa ale nehol, roboty z ruky nepopustil. Podal som mu ruku. Podal mi
svoju aj s kriváčikom-nožom; mňa premrazilo, že sa porežem a on iste nevedel, že sa ruka tak
nepodáva. Nuž ale nie div; jemu pán ruky hádam nikdy nepodal…Ona mi nevedela miesta nájsť; vzala mi ľavú ruku a chcela bozkať, že som sa k nim
„uponížil“. Aby som jej len povedal, ako som k nim trafil, keď sme u nich s koledou ešte
neboli… a som v dedine nový človek.Odpovedal som jej, že som aj ich prišiel kuknúť, ako sa majú a hľadel som zaviesť rozhovor
s ním. Ale ona vždy sa plietla do reči, rozprávala o nových pesničkách v kostole, chválila ma
a nového kaplána až zbožňovala, ač ešte iba tri týždne bol v dedine. Ale figliar, obracal sa
pred oltárom ako osemdesiatročný, vážne, pomaly, o hodinu sme v nedeľu dlhšie boli v kostole —
iste zato.Pavúk strúhal lyžičku a bez slova sedel. Len keď som sa ho na niečo spýtal, odpovedal mi,
za aký čas lyžičku alebo vahan spraví, po čom to predá… Ba začal ešte aj klátiky štiepať, že
slova bolo ťažko rozumieť. Odišiel som a pomyslel si, že sa dozviem od iných niečo. Ona,
vyprevádzajúc ma, šepla mi, že sa pred ním ani modliť ani si pesničky prespievať nesmie. A ako
ona len rada napr. tú sedemnásťveršovú „Poďakujme Kristu Pánu…“ Potajme v pitvorci, vo dvorci
si prespevuje a jednak, keď ju dočuje, hneď ju zahriakol, aby už toľko „nemiavčala“. „Taký
divný človek,“ doložila a prosila ma, aby som sa nehneval, a keď som ju ubezpečoval, že nemám
prečo, hladkala mi rukáv, ako deti mačke chrbát, a utierala si slzy.Svet mi len také drobné veci vedel o nich rozprávať. Ako napríklad, že dostala ona v meste
od nejakej panej dobrosrdečnej háby. Pravda, keď si ich obliekla — nepoznal ju ani vlastný
muž. A len že ich nedriapal s nej… Musela to dať Cigánke.Takto, že statočne žijú so svetom. So dňa na deň si niečo zarobia, cez zimu vystrúha on na
riade pár krajciarov, ona pradie gazdinám a rada sa ukradne do susedov — požalovať sa,
poplakať si…Starý Pavúk sa so svetom nestýkal. Dedinu obchodil a od desať-pätnásť rokov už nepije,
nefajčí, pri nikom sa nepristavi, s nikým neposhovára. Za pozdrav zašomre pod nos, ale on
nepozdraví nikoho. Ide a hľadí zadumaný do zeme. A predsa nemožno povedať, že by ľudí
nemiloval, im dobre nechcel. I keď lyžičku pristruhoval, celý bol zaujatý, aby sa ňou dobre
jedlo už či decku, či staršiemu; vahanček, hrable, vidly a čo také, kde myslel, že by sa
puknúť mohly — už popredku stiahol kramličkou, drôtom a vyprobúval, či budú na ruky, či sa
nebudú prevaľovať… Drevený jeho riad bol povestný…Pavúčka by bola celý opak mužovej povahy, lenže vše nemôže… Keď mu začína ako straka
rapotať, čo kde videla, počula — a často to boly aj prázdne, hlúpe, ľahké reči — odpľuje,
utrie zápästím ústa, pozrie na ňu — už stíchla… Taká je vycvičená.Bývalo, že toho riadu nabrali na seba a šli na trh, na jarmok do mesta. Ale sedliaci radi
jednajú. Pavúk to nemohol zniesť a prestal na trhy a jarmoky chodiť a ženu o pár čias tiež
nepustil.Tohto života chytil sa Pavúk len na starosť. Za mladi sa usiloval, nadobudol z holých rúk
— hľa — tú chyžku a dotiaľ nikto ho v dedine „čudáka“ nezbadal. Žili ako druhí. A keď sa začal
vyrážať z ostatných, nechodiť do roboty, do sveta — čert po ňom! Ako by ho už nebolo.Žena nariekala, že ak upadnú do choroby, ľahko prejde chalúpka. On sa toho nebojí. „Ľahne,
povzdychá, nebude jesť a zdochne,“ vravieval jej a nedbal na seba ani mak. Ba trýznil sa: v
zime, v lete neobliekol sa len aby bolo; zdrapy s neho visely; pod nimi len veľmi čierna,
chlpatá koža, ako by tiež len na to, aby sa mu kosti nerozsypaly. Mäsa na nich sotva čo bolo.
Vlasy, tvár, ako chudý, starý vlk. Surová kapusta, pečené zemiaky, bolo všetko jeho jedlo cez
zimu. V lete tráva všelijaká…Ak sa žena pre takýto život jeho s ním škriepiť počala, dobil ju ako hovädo a musela ticho
byť. Vôbec žili spolu ako dvaja áreštanti v jednej izbe, každý dľa svojej hlavy a srdca.
Rozišli by sa, ale sa nemôžu a nevediac sa zbaviť takého života, vliekli ho, ako kýmsi silou
na nich naviazané bremeno.Keď ho zlosť prešla, prihovoril sa žene, rád ju videl a hovoril jej, že vie, kade ju má
udrieť, že jej neublížil, aby uznala, že zaslúžila. Ona bola zimomravá; do kostola i v lete
chodievala v obrúsku.„Obrus si rozvláč, do truhly ti plachtu dám!“ zastrájal sa jej muž a rozumel to tak, že ak
umrie ona prv, než on — plachty nedostane, obrúsok si rozvláči — bude teda „na holom“ ležať.Ona veľa sedávala pod pecou, ako všetky staré priadky; bola zimomravá a vytierala si oči
teplou vodou. Tak sa umývala. On otvoril si jediné okienko v chyžke a tak strúhal aj cez zimu
a neumyl sa. Ak niečo prala, hneval sa, že derie, a keď mu dokázala, že je aj on špinavý už
ako diviak, dobre, šiel na potok obdriapať kôru, čo cez zimu naň naschla, ale musela si nohy
močiť, ako on, aj ona a keď kričala, revala, plakala, fŕkal na ňu vodu a smial sa.„No, pomyslite si, ako by mládenec s dievkou…“ A keď ju tak vymordoval, bol k nej milý,
dobrý; ako keď deti myš topia: výskajú, že ako pláva, a keď sa utopí, je im ľúto, že ju ešte
nemôžu — topiť.Ešte raz sme sa za dedinou v poli stretli. Niesol kus javora na pleci.Pristavil som ho: ako ste vy, čo ste vy? Som vás dávno nevidel.Spustil javor na zem, oprel o plece a vydýchol si. Vrátil som sa s ním, kládol mu otázky a
on horko-ťažko odpovedal, z čoho som vyrozumel, že za mladi bol nešťastný. Prečo? Vraví, ako
po biede zadovážili si so ženou tú chalúpku. Deväťdesiat zlatých zgazdovať — to peniaz!
Odpierali si, trápili sa a komu? — komu?? Mysleli si, úfali sa, že budú žiť deťom, v deťoch a
boh ich strestal, nedal im ich… Odsúdil ich, aby zahynuli…Chcel som ho poučiť, že svoje deti vychovať, tým sa trápiť je povinnosťou každého rodiča;
to že aj zviera svoje mladé vychová. Ale že vyššie je, krajšie, bohumilšie vziať si cudzie,
ktoré nemá rodiča, ktoré na ceste mrzne, hynie hladom a smädom…Zdalo sa mi, že sa zamyslel nad mojou rečou, alebo pomyslel, že už pozde; pokrútil hlavou,
iste — že to by nebola jeho krv a inšie — čo by dal komu…?„Keď zhynúť, tak zhynúť!“ Tak boh chce mať, aby vyhubil jeho rod… Nuž, že len aby skorej;
lebo že mu je už celý svet zunovaný a protivný. Rád by už pod zem, zhniť, večne zhniť… až som
tŕpol nad jeho úprimnou žiadosťou.Rozišli sme sa a nezadlho som potom z dediny prešiel na druhú, na lepšiu plácu a viac o
Pavúkovcoch som ani nechyroval.*Ale vše, keď podobných ľudí vidím, pomyslím na nich. Na Pavúčku: že za deti našla náhradu
vo všetkých svätých anjelikoch v kostolíčku, v piesni, modlitbe a preto úfala sa nebu; na
Pavúka: že ačkoľvek hlbšie myslel, nevedel sa zachytiť ani za vieru v boha, ani za lásku k
svetu…Tam sa už rozsýpajú bez mena, bez potomstva…
|
Tajovsky_Pavukovci.html.txt
|
Dve školy(Trocha dedinskej filozofie)„V Krpcove odjakživa nebolo školy — a žili ľudia, aj sa lepšie mali ako teraz.Nebohý farár ale do tých čias pichal do nás, kým sme nekúpili od Jakuba gazdovskú chalupu
na školu…Viete, gazda z nej už bol v Amerike, mal ju žid.Hybaj platiť každý rok učiteľovi sôsyp, slamu, drevo aj štyri šestáky za každé dieťa.No to ale ešte toľko nebolo, a kto zaplatil, kto nie, lebo za učiteľa sa nám chytil gazda,
ktorý naučil sa bol na vojenčine písať a rátať, a tam aj okrivel. Ale, môžem povedať, dobre
učil, boli sme spokojní.Pred štyrmi rokmi dohnaly však, všetky paromy do matky — lebo ja som z Krpcova — farára…Hja, už bolo prvé: dať staručkého pána rechtora, čo sme s ním vyše štyridsať rokov boli
ako len už deti s otcom, do penzie, lebo že je už nevládny a nemôže sto dvadsať detí vyučovať.Nuž a či on musí? Načože sú staršie deti? Aby učily mladšie. Šteňa je šteňa a keď mu misku
ukážeš — žerie, nemusíš mu ešte aj hlavu do nej tisnúť.Tak.Nuž ale farár, priemyselník,[1]tak nás celú cirkev sprevracal, že sme už potom ani nevedeli, kde sa nám rozum
podel.A nový rechtor bol tu.Len také holobrádča! Že sa vraj ženatý za takú plácu nechce chytiť.A toto bľačí v tom kostole ako teľa, keď ho odsadíš.Hja, ale ešte predtým premyslel nám tiež v matke voľáky potravný spolok, lebo že nás židia
majú v pazúroch.Ale nás? V Krpcove??No, ono trocha nás Jakubko aj mal, ale že by dákou podnožou sme mu boli bývali — to
božeuchovaj!Každý má svoj rozum!A dobrý židáčik bol. Nechcel sebe zle, a bol by aj blázon, ale ani nám. To už ti
zborgoval, ak mohol, požičal, a vrátil si mu, ako kedy chcel.A peniaze nikdy nepýtal!Dal si trocha zrna, chlp vlny, šiel si mu dačo porobiť, už si mal dlžobu vyplatenú, aj on
bol na pokoji.Nikdy ťa ten nepreháňal pre dlžobu, a bola mu vše aj celá dedina dlžná.A keď takto prišly kadejaké voľby a došli nás páni nahovárať, aby sme šli na maďarskú,
druhí zase na slovenskú stranu[2]— ah, veru, nepôjdeme hádam nikde…Nikto nič nedával, ba nám to ešte aj do očí povedali, že Slováci nič nedajú, aby sme šli
za presvedčením hlasovať…Aj sme potom šli pekne všetci za naším Jakubkom.Lebo iba ten nás aj po päť-šesť večerov vše uctil, no a ak richtár dačo dal, druhý nikto
nič.Nuž potom choď za slovenčinu…!Ja som hádam tiež Slovák, keď inakšie ani neviem, ale zato si môžem užiť…Teda premyslel farár ten konzum.[3]Najprv len tak u jedného gazdu v komore.Čo? My si dáme rozkazovať?Just sme nešli do konzumu!My máme nášho Jakubka doma, v dedine.Čoby som ja pol hodiny cesty posielal — a keď ti darmo nedajú, a viacej za groš tiež v
konzume nekúpiš, ba ešte menej a horšie!Viem, naložil som žene, keď už tak ten konzum podajedni chválili, na skúšku kúpiť za
krajciar cukríkov, na tom sa, reku, najlepšie presvedčíme.A potom som poslal chlapca s krajciarom k Jakubkovi.Jakubko mu dal desať kúskov, žena doniesla iba deväť, a Jakubkove cukríky boly k tomu ešte
aj sladšie… na to mám štyroch svedkov.Nuž vidíte!Ale farár mal nám hlavy obieliť každú nedeľu v kázni, či bol kto z Krpcova v kostole lebo
nie, že my do potravného spolku nechodíme…,Ach, čo sa ja budem medzi vami už trápiť a vadiť, nepriateľstvá znášať, ja som človek
pokojamilovný,‘ povedal nám Jakubko po dvoch rokoch, ,a aj tak som už dosť starý, deti mám
zaopatrené,‘ — iba keď sa rozhlásilo, že predáva majetok aj dom.Verte mi, že všetkým nám ho bolo ľúto a preto, „na pamiatku“, ako farár povedal, kúpili
sme si jeho majetok „na obecnô“ za tridsaťtisíc.Ale aj v tom mal farár mrzké ruky: — dom museli sme kúpiť na školu za dvetisíc zlatých.Mali sme už teraz dve školy: starú drevenú, ale mohla ešte sto rokov slúžiť, keby sa bola
popravila, a novú murovanú izbu, kde bola krčma ako humno.,Do novej školy vezmeme si aj nového učiteľa,‘ predniesol nový výmysel farár.,Starý učiteľ, ako gazda, má z čoho žiť, detí nemá, nuž nebude mu krivda, keď sa mu
poďakujeme a zavoláme si takého, čo chodil do školy a má diplom… čo mu hneď sto a čo aj dvesto
zlatých privýšime.,A pán biskup dá dačo, a ja — akože on, farár — dačo ešte vyprostredkujem…‘Vtedy už zvrela krv v žilách nejednému.My máme len tak, nič po nič, sto-dvesto zlatých privýšiť učiteľovi?Hneď sme sa osvedčili, že z toho nič nebude, aby radšej ani nevymýšľal, lebo že my ani
krajciara nedáme…!Ale farár nás zase len prekabátil.Že vraj o liter-dva pálenky menej v každom dome do roka, a hneď je sto-dvesto zlatých.Nuž čože mu už na to?…Pomyslel som si, že aj liter-dva pálenky dobre padne, ale reku, nahradíme si to, chlapi,
tak, čo nebude farár o tom vedieť, a už aby nám sem na zlosť nechodil, nech ho parom vezme,
dáme teda tomu učiteľovi tých — ale vyše sto päťdesiat nepôjdeme!Aba, nebude všetko po jeho…Učiteľ došiel.Táfle[4]sa z Jakubovej krčmy vyhádzaly — tam hnijú na posmech celej obci na dvore a pod
cieňou, a dalo sa narobiť do školy lavíc ako do kostola… čo to nikdy svet neslýchal!Nuž či taký papľuh musí v lavici sedieť ako starí ľudia? Či toho nohy bolia, či je
ukonaný, či už prečo?Ale len paráda, aby boly väčšie výdavky… Akože, pre nič inšie.Čo sa nám ten farár už škody narobil za tie štyri roky, ani je nie hoden v tej fare
bývať…!O druhom si ani nevedel, že je na svete, iba keď s krstom, alebo do kostola, a toto… vždy
a všade ti je na pätách…A teraz ich už tam učia, aj farár príde každý týždeň.Že sa mu to chce peší z matky sa trepať vyše pol hodiny! Ale ľahký je, nezrobený veru, ako
ja, prebehne ako zajac.Ono je to radosť, tie deti počúvať, ako múdro odpovedajú, lebo nás vše schválne
dvoch-troch gazdov príde do školy zavolať, ale ani my sme sprostejší neboli voľakedy, ako
deti.Dieťa má vtip, ale počkaj, keď ti bude vyše šesťdesiat, ako mne, aký bude z teba somár…!A ešte čo!? Rozdrapí ma od zlosti!Pokuty vám berú od detí, ak neprídu do školy…Aj toť, hlavnice dali pobrať… Po korune si ich musely matere vymieňať.Posmech a potupa, bodaj sa tam…!Ale veď taký peniaz nemôže byť požehnaný…Aby sa zadrhol… aby sa!…A preto ja vravím, že nebolo nám treba novej školy, ani sme Jakubka nemuseli preto vyhnať.Ale aj povedal, keď sme sa boli od neho odberať a sme ho odpytovali, že na občanov
božeuchovaj, ale na farára, kým žiť bude, že vždy bude mať ťažké srdce…Od jari máme k tomu už aj my v Krpcove konzum, že vraj filiálka toho z matky.Aj trúnok nám už v zapečatených fľašiach predávajú, licenciu že dostaneme,[5]lebo tu je takto nič: prší lebo je zima, a dnu piť nesmieš…Domov to vziať? Keby to doma tak chutilo a žena nehúdla za ušima, deti nevrešťaly. A tam
ťa zase každý vidí… Máme vše hlavy povykrúcať, aby si sa zakryl… A potom, ako som hneď
povedal, tak aj teraz vravím: to je v tom konzume nič!O desiatej ťa už ženie predavač, a čo by ti hneď žena zomrela, ani od žiaľu ti nedá toľko,
koľko by ti chutilo, aj to len so zvadou.Tak!Ale som ja už vravel občanom: stará škola stojí na zaplakanie, treba nám dačo robiť.Ani kúpiť to nikto nechce, lebo nieto gruntu pod ňu, ani sa už nezvalí.Okná vytlčené, dvere odtrhnuté, odvrchu tečie — neprežije tá už veľa.Ale keby obec na to pár zlatých vynaložila, dalo by sa to dáko ešte zriadiť, táfle by sa
daly do nej z novej školy, dáke kachličky, nuž bolo by to takto na posedenie v zime…A možno, že by sa nám potom aj skorej trafil dáky poriadny žid, čo by tam krčmičku
otvoril…Lebo takto, čo by aj chcel prísť, nemá kde bývať. Iba ak by sme nazpät školu preniesli do
starej…A preto ja aj do očí poviem farárovi, že nám tej novej školy nebolo treba!Iba čo komédie vymýšľa.Ale počúvame, že teraz chce do stolice vystúpiť za výborníka[6]a už i chodil, aby sme ho vraj dôverou poctili… naň hlasy oddávali.Hej, ti ho ja oddám! Len počkaj…! Sa nahľadíš… zaslúžil…Radšej cudzinca, čo som ho nikdy nevidel, lebo ten mi aspoň zle nikdy neurobil… ako ty!
Výmyselník výmyselný!!Počkaj… Ešte nejdeš preč… Aká tebe bude u nás chvíľa!“[1]Nuž, ale farár, priemyselník,taký človek, čo premýšľa (a
vymýšľa).[2]Aby sme šli na maďarskú, druhí zase na slovenskú stranu,kandidátom prvej bol Maďar (alebo aspoň maďarón, čiže odrodilec), kandidátom druhej Slovák
s národným programom.[3]Teda premyslel farár ten konzum,potravné družstvo.[4]Táfle(z nem.), tabule, tu prosté drevené stoly.[5]Licenciu že dostaneme(z lat.), povolenie na výčap
liehovín.[6]Teraz chce do stolice vystúpiť za výborníka,chce kandidovať za
člena stoličného výboru (tých tiež volili, ako i snemových poslancov).
|
Tajovsky_Dve-skoly.txt
|
Dve staré pesničky[1]IZ oboch strán Dunaja pyšné vŕšky stoja,Dunaj ich podmýva, preto sa ho boja.A ten milý Dunaj len sa vopred valí,trebárs ho neprajník špatným múľom kalí.Zrekli sa dva vrchy, že zahatia Dunaj,ukázal trhanom figu jarý šuhaj.Ukázal a ziskril bystrýma očami,letia za ním drábi s holýma šabľami:Hej, chlapci slovenskí! nič sa my nebojme,len my v jednej gliede ak’ vojaci stojme.Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno,jak nás povešajú — veď padneme vedno!Ešte si raz ruky, šuhajci, podajme:znali sme spolu žiť, spolu i mrieť znajme!IITam, kde niet milosti, ani jej nehľadaj,bez biedy, bez boja víťazstva nečakaj.Na slová, na reči už viac nič nedáme;dosť sa navraveli — čože z toho máme?Povedali mnohí, že pôjdu za nami,a teraz po kútoch nôťa so svrčkami.Radi zutekáme od svrčkovej nôty —hanbte sa, bezdušní vy, takej roboty!Naši nepriatelia rastú ako tráva,keď na jar dáždiček teplý poprcháva.Trávičku prerastlú Janíček pokosía zemičku čiernu krvičkou porosí;porosí, poleje, postelie šabľami —nič sa my nebojme, Pán Boh bude s nami!(1844)[1]Prvý raz v Sokole 1865, str. 201. — V-1 a V-2. Sú len obmenou Dumy bratislavskej a
vzťahujú sa na tú istú udalosť. Opakuje sa v nich doslovne dvojveršie: „Povedali
mnohí, že pôjdu za nami, a teraz po kútoch nôťa so svrčkami.“ Vznikli teda tiež z
jari 1844. Sokol oproti V-1 má tieto odchýlky:vršky stoja — vŕšky stoja;
trebas — trebárs; srekly sa — sriekly sa; zjiskril — ziskril; dráby — drábi;
vojáci — vojaci; ak — jak; daždíčok — daždíček.Variant týchto
pesničiek našiel v rukopise Kráľovom a uverejnil ho v Slov. pohľadoch 1910, str. 565,
Jozef Škultéty pod názvom Pieseň. Je kratší a nemá nič podstatne iného ako Dve staré
pesničky, preto ho prepisujeme len v poznámkach:PieseňZriekol sa Prešporok, že zahatá Dunaj,ukázal trhanom figu jarý šuhaj.Ukázal a získril bystrými očami,letia za ním drábi s holými šabľami.Hej, chlapci slovenskí, nič sa my nebojme,len my v jednej gliede, ak’ vojaci stojme.Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno,keď nás povešajú, veď padneme vedno.Ešte si raz ruky, krajania, podajme,znali sme vedno žiť, vedno i mrieť znajme!Tam, kde niet milosti, ani jej nehľadaj,bez smrti, bez boja víťazstva nečakaj!Naši nepriatelia s veľkými silami —nič sa my nebojme, Pán Boh bude s nami.Na slová, na reči už viac nič nedáme,dosť sa navraveli — čože z toho máme.Nie toľko na jednom briežku sa brnie kvet,i okrem Prešporka ešte je boží svet.
|
Kral_Dve-stare-pesnicky.html.txt
|
MocnárIľa Štopľovie sa nazdala, že keď sa vydá za bratranca ku maminej sestre, že tak dobre
ani jednej neveste nebude, ako jej, a ľa, i teraz plače konča domu. Všetci v dome sú jej
zlí. Mamina sestra, teraz už svokruša, celý deň žompári na ňu, svokor nedbá o ňu a muž
Ondro volá ju len zdýchavičným koňom, preto, že ťažko dýcha — on je ešte najhorší. Ili ešte
jednako by bol život na strpenie, keby v rodičovskom dome u Mravencov mala príchyľu, ale
ani tam pre ňu nič dobrého. Matky nemá, len planú macochu, otec tiež nie taký, ako by mal
byť, starý otec hocijaký-nijaký. On vždy len na peci leží, a už je ako by ani nebol
človekom, ale zverom. Jie celé dni, pre nič iného viacej smyslu nemajúc. Nik nebol láskavý
k Ili ani doma. Prisilili ju isť za Ondra, macocha aby sa jej zbavila, otec aby nemal
starosti o ňu. Prinútili ju, hoci chcela iného: spodných Jana Mravencovie, s ktorým sa
poznali od malička. No on šiel na vojenčinu a dotiaľ spravila rodina všetko toto nešťastie
s ňou.V dedine je živo. Vrava a smiech ozýva sa dookola. Po ceste škrabocú v čižmách mladé
nevesty, odeté v sviatočnom rúchu — je nedeľa. Na ich tvárach je veselosť a Ili je tým
ťažšie, keď vidí iné šťastnými. A ani je nie špatná Iľa. Vyrástla pekne; tvár jej je tučná,
okrúhla, len to ju špatí, že má rapiny kde-tu po lícach. Pre ne jej nechce muž. I týždeň
prejde, čo sa ani neobzrie na ňu. I teraz ide dolu dvorom popri nej, ale nepovie, ako muž
žene, kde ide. Neprihovorí sa jej, neobzrie. Klobúk mu je na bok zacapený, ako mládencovi.
Je vysoký, pevný a mocný — silákom ho volajú v dedine, a čo sa krásy týka, mať jeho vraví
vždy, že takého čeľadníka nebolo iba ak medzi pánmi, ako on, a hoci slečnu bol by si dostal
za ženu, ak by sa o to bol pokúsil. Akože by teda mal dbať o ňu, o zdýchavičného koňa?!…
Iľa by sa nanovo pustila do plaču, keby nebola nato už privykla a keby ho ľúbila aj ona —
no nechce ho tiež…Iľa soberie sa dolu dvorom, ide domov ku otcovi — hoci ju ani ta nič neťahá. Ako šla
popred dom dolných súsedov, stará Borgovka prihovorila sa jej so vzdychom:„Kdeže ideš, Iľka?“„K apovi!“Borgovka vzdychla zas a ďalej nevraví. Druhá žena — sedelo ich tam viacej, v teplom
večernom slnci sa kochajúc — spýta sa tiež čosi Ili a vzdychne tiež. Všetky súsedky sa jej
tak so vzdychami prihovárajú, lebo každá vie o jej osude a srdce ženské zľúti sa nad
ukrivdeným, čo by to bol priam Žid.Iľa prešla pol dediny i dvor dolných Mravencovie kus okúňave — Jano, ktorého ľúbila
práve včera prišiel z vojenčiny — a kročila k domu otcovmu. Postála pri dverách chvíľku,
potom vošla. Otec Ilin, nízky, záduchľavý človek, telo ktorého bolo obrastené žltou srsťou,
sberal sa strážiť dedinu: bol hlásnikom. Starý otec leží na peci tiež záduchom napadnutý,
chorý a už viacej statok, ako človek.„Kde idete, apo?“ prihovára sa Iľa otcovi, hoci vie, kde.„Do dediny. Čože si prišla? čo ti je?“ povie on. Už tak navykol, že keď príde, neufá sa
inému, len jej žalobám. „Tebe je plač chlebom — vidím už!“„Ľa, nič… Starý apa sú zle?“„Zle, zle!“ povie nato otec vľúdnejšie. „Veď sa im už nenadiví — majú sedemdesiat a vyše
rokov. Dosť, oj dosť sa už nažili!“„Zle, zle! Dýchať, dýchať nedá,“ zastene i on sám tam na peci, už polzver.„Kdeže by vám i dalo, keď ste toľko halušiek zjedli!“ ohlási sa od stola macocha Ilina,
Kata. Dosiaľ sedela tam, ničoho si nevšímajúc, ale stenanie starého vyrušilo ju z pokoja.
Na poludnie navarila pre všetkých toľko, aby bolo i na večeru, i makové podkovky potajme
pre seba, on načiahol sa s pece a zjedol všetko sám.„A vraj chorí!“ Kata zafľočí ku peci. Dvanásť rokov, ako sa vydala sem a dvanásť rokov,
ako tu všetci sa jej hnusia. Prvého muža mala krásneho — len to zle spravil, že umrel — a
tento tu je ako jež.„Oj dosť, dosť sa nafúkali, čas už za druhými, za otci!“ rečie syn starého zbožne a
berie širicu s klinca, že ide preč. V tom padnú mu oči na tvár Ilinu, kde-tu rapavú.„A ty povedz, čo ti je?“ riekol jej. „Ktože ti krivdil zas?“„Ach!“ Iľa stiahne ústa, do plaču hneď hotová. Zprvu sa obrýkol — teraz nepovie. „Kto…
tí čo inokedy!“ rečie potom. „Pýtala som si peniaze, že si kúpim krpce na žatvu. Dva roky
minuly, ako som u nich, a ešte mi strapky nedali!“„A ja som tu už vyše dvanásť rokov a nedal mi tento tu ešte nič otobôž!“ ohlási sa
macocha. „Trp len, trp, ako aj ja trpím!“„Čože vy trpíte? Vy rozkazujete; vy ste gazdiná. Vezmete si, na čo vám treba a koľko
chcete,“ odpovie Iľa. „Ale mneže kto má dať, keď oni nie? Apo, nechybíte mi vy!“„Čo?!“ skríkne Kata prudko. Ako by ju bol fľasol, tak sa vzbúrila. „Kde robíš, tam si
pýtaj, a ak ti nedajú, nuž choď bosá. Predtým ženy nevedely o krpcoch, teraz nieto jednej,
čo by ich nemala!“„Aj vy ich máte!“ odpovie Iľa.„Dajte mi vody a tie halušky, čo som nedojedol!“ ozve sa v to s pece hlas starého otca,
ktorý už len v jedení mal všetko dúfanie, a potom zastene: „uf, uf!“„Veď ste všetky zjedli, ešte aj naše!“ skríkne Kata zas ako fľasnutá. „Čože ešte
chcete?… My tým nedorobíme… Ďuro, počuješ?!“ obráti sa k mužovi a tvár horí jej hnevom.
Dvanásť rokov, ako musí opatrovať túto sberbu, a jej prvý muž bol krásny ako pán — dosiaľ
jej srdce mrie, že ho porazilo.Ďuro kvačká širicu na seba, neodpovediac žene, len vzdychá zbožne pritom:„Oj, dosť, dosť sa už nafúkali, sedemdesiat i vyše rokov — čas, oj, čas už za druhými!…“
Vezme i palicu a trúbu a ide preč, neobzrúc sa ani o jednu viacej. O chvíľu už zavznel jeho
spev na dedine, rozliehajúci sa mocne, ako rev ľva.„Už by ste raz mohli ten pysk zatvoriť!“ spustila Kata vadu na starého, ako muž vyšiel z
izby. „Dokiaľže budete ešte žiť? Načo ste tu?! Osohu z vás nijakého, len škoda. Zjete
naraz, ako my dvaja cez celý deň, a robiť nič! Poberajte sa už!“ Kata ani pred mužom nedá
úcty starému, ale keď sa ten odstúpi, pustí uzdu svojej zlosti cele. „Čo ja tým navravím, a
nedbajú nič. Iný by sa bol zmárnil už len od toho!“ šomre zlostne.Starý naozaj nedbá nič na jej jedy. Zavolá s pece zmužilým hlasom:„Jesť mi dajte!“„Berte sa už, starý, berte!“ skríkne Kata, zas väčšmi vzbúrená. Z úst sype sa jej
zlorečenie, že žije a nič nedbá na jej vady.„Nie sú blázon, aby vám k vôli prišli si o svet. Na svojom sú, nie na vašom,“ zastane
starého otca Iľa.Macocha teraz už spustí na Iľu krik a Iľa poberie sa domov. Čože má sem i chodiť, načo?Dolu dvorom spodných Mravencovie idúc, zbadala pri jednej stajni štihlú postavu mladého
chlapa stáť nepohnute. To je Jano, ktorý včera prišiel s vojenčiny, a ktorého ona ľúbila.
Nestojí tam náhodou. Videl ju isť hore k otcovi a teraz ju tu čaká. Mesiac svieti, večer je
vidný, no Jano zastal si do tône. Klobúk stiahol na oči, ako zlosynovia. Jeho zrak zpod
striešky klobúka svieti zlostne proti nej. Iľa zrýchli krok. Nechce sa s ním sísť; bojí sa
ho. On šiel za vojaka, a kým on slúžil — ona sa vydala za druhého…„Iľa!“ zavznie jeho hlas pridúšaný, ale náružive, ako popred neho prebehla. „Na slovo!“Iľa ako by nepočula, prebehne a neobzrie sa. Nechce sa s ním shovárať, lebo s nimi je už
všetko skončené. K tomu dvor Mravencovie spodných je ľudnatý. Tri rodiny bývajú tu, plno je
dvier v dlhom staväní, nevedno, ktoré kedy sa otvoria. Jano sa pohol. Že sa neohliadne,
hnev zachvátil ho, jej neverou i tak roztrpčeného. Tak ani vyhovoriť vinu, ani pozrieť naň
nechce viacej. Kročí za ňou s tvárou zapálenou; oči sršia mu nenávisťou. Mal by vôľu hoci
zničiť ju. No v tom vrzlo i dvoje dvier; vo dvore nastal pohyb. Jano stisol zuby a zvrtol
sa do koníc. Iľa poľakaná beží na cestu a tam, ako sišla proti krčme, zas ju čaká
nepríjemnosť.„Ľaľa, kde je môj zdýchavičný kôň!“ zavznely od krčmy oproti nej rozpustilé slová jej
rozveseleného muža.„Hahaha!“ ozval sa smiech jeho kamarátov. „A čo ho nepredáš, keď je zdýchavičný?“„Ba ver’ je ona paripa, a nie kôň zdýchavičný!“ mieni Paľo Škrabákovie, mladý, pekný
chlap, ktorý rád zašiel na bludné chodníčky, hoci bol synom dobrého gazdu. Hľadí na Iľu,
ktorá schopila sa zas do behu, i pokyvuje hlavou s úľubou a uznale: „Pekná paripa!“„No, ver’ by lepšie orala, ako na príklad náš Peja!“ povie tretí, mihnúc okom po behom
odchádzajúcej peknej postave Ili.„Tak si ju zapriahni — ta ti ju dám!“ smeje sa Ondro v dobrej vôli. Ale Ďuro Šimíkovie,
už starší chlap, ktorý šiel z krčmy ako mak i koštovaný a niesol paklík dohánu v hrsti,
ktorý bol by vzal Iľu za syna vďačne — dievča sa mu páčilo, malo pole a on štyrom synom
nemá čo deliť, teda taká nevesta bola mu treba práve, a banuje za Iľou dosiaľ — pokrúcal
hlavou nespokojne nad Ondrovými žarty a riekol:„Ej, Ondro, krivdíš jej. Ani jeden poriadny muž ženu si pred svetom na posmech
nedonesie, čo by aká bola!“„A čo vy chcete, bačik? Čo sa vy stariete?“ naskočil naň Ondro, vystúpiac pred neho
hneď. „Čo vás do toho? Vy… vy mamľas!“„Ondro, poďme do krčmy!“ zvolá Paľo Škrabák, chytiac rukáv Ondrovej košele a ťahajúc ho.
Vie, aký je Ondro, že iba to hľadá, na koho by sa mohol oboriť v svojej sile. „Čo budeme tu
vystávať. Hybajme dnu!“„Ej, aký si ty vladár, hneď nadávať!“ odpovie starý Šimíkovie Ondro rozhnevaný. „A tyže
si čo? Nuž ver’ ti to poviem, že si Iľa inakšiehe muža zaslúžila, a že si jej ty nikdy
nebol hoden!“ Odvráti sa k odchodu.Ondro vytrhol si kabanicu z rúk Paľových, odstrčil mládencov od seba a skočil pred
starého s očervenenou tvárou.„To mne vy vravíte, bačik?“ skríkne s vyhrážkou.„Ondro, poďme dnu; hybajte, chlapci, do krčmy!“ kričia mládenci. „Bačik, neshovárajte sa
s ním!“ radia i starému.„Ba ver’ mu poviem do pravdy, tomuto mocnárovi, lebo sa už nechce báť nikoho. Predvčerom
mi zahnal voly do ľadníka, a keď som mu vravel, smial sa mi do očú, ako bláznovi. Veď sa už
nazdá, že je celá dedina jeho — taký somár!“ I odvráti sa s opovržením. No Ondro skočil k
nemu a capil ho dlaňou po hlave, že mu hneď klobúk odfrkol s plešivého temena a zakotúľal
sa do jarku.„Ja vám dám, čo ste aj starí!“ kričí Ondro napálený. „Do mňa sa starieť, mne nadávať,
mne!“Chlapci skočili na ochranu starého — jedni Ondra obklopili — zodvihli mu klobúk,
vtlačili na temeno a násilne vedú ho zo dvora krčmy.„No, čakaj, no, čakaj, no, čakaj!“ kričí starý Šimíkovie a šklbe sa z rúk mládencom,
chtiac sa, ako do ohňa, slepo vrhnúť na Ondra. Ondro však nedbajúc viacej oň, hodil hlavou
ako mocný lev a vošiel do krčmy. Zastal tam hrdo na prostried izby a vraví:„Pani krčmárečka, tri litre vína sem! A oni, pán krčmár, pán Grilus, karty nech hľadajú.
Chlapci, zahrajme sa! Kto z vás vie mariáš alebo na tromfa?“ obráti sa panovite ku
kamarátom.„Ej, Ondro!“ povie v to k nemu prišlý Ďurko Hanuskovie, čeľadník veľmi poriadny,
černooký. „Toho bačika si predsa nemal udrieť — starého človeka!“„Čo? Ešte sa mi i ty staviaš?“ zvrtol sa k nemu Ondro, hneď napálený. „Mne bude niekto
rozprávať? Keď je starý, nech má rozum a nech sa nemieša do druhého… a ty, žačkov, von!“
Ondro schytil za kabanicu Ďura a vyhodil ho pred dvere krčmy. Chlapci sa zasmiali, ktorí
radi mali také žarty a komu záležalo na jeho priazni.„Ej, má ten človek silu!“ chváli pán krčmár, pán Grilus, s potešením hľadiac na Ondra,
tiež milovník žartov čo akých. „Svaly ani štrangy na zvonoch. Ty si Ondro, azda najmocnejší
v dedine!“ povie, k nemu sa obrátiac.„Sa nazdám!“ vetí Ondro sebavedome. „Nech sa idú boriť, pán Grilus; sprobujme sa my
dvaja!“ I vysukuje rukávy košele po svalnatých rukách. Krčmár sa odvrátil rýchle a ide za
púdlu, že vyslúži, o čo ho pýtajú.„Však si netrúfajú?“ povie Ondro víťazne. „Víno, karty, cigary sem. Chlapci, sadajte za
stôl!“„No, kosti si dolámať nedám preto, aby si ty ukázal, akú máš silu!“ povie krčmár a
predkladá pýtané. Ondro čiahol rukou za všetkým a pritom vraví mládencom:„A poriadneže sa držte, lebo kto ma nahnevá, tomu hneď touto päsťou nos odrazím!“Chlapci sadajú vesele. Niektorí hodia mu slovo-dve žartom na vyzývavé slová, niektorý
pomyslí:„No len, no! Ešte podlomí čo-to tvoju silu!“„A načo tými handrami zakrývajú okná!“ zavolá Ondro krčmárke, ktorá zacloňovala obloky.
„Nech vidí dedina, že sa zabávame!… A ty, Anička, poď sem medzi nás!“ povie v to neveste
Krpcovie, práve prišlej s krčiažkom pre pálené. Ondro hodí ohnivý pohľad na jej pekné,
hladké líca. „Aká si mi krásna!… Nezaťahujú okná, krčmárka. Ja sa nikoho nebojím!“Iľa mezitým pribehla domov, zapálená v tvári. Poutierala oči pri dverách — Ili je plač
chlebom — prvej, ako otvorila ich, a vstúpila do chyže. Doma u Štopľov je ľudu tiež veľa.
Traja bratia bývajú v jednej chyži. Tri gazdiné varia, tri rodiny sú pospolu. Už sa čajsi
nepracú do domu. Najmladší brat, ktorý dostal najmajetnejšiu ženu, každý deň pozerá miesto
vo dvore kde si postaví chyžu, keď mu dvaja chlapci vzrastú. A to už pozde nebude. S
pomocou Božou staršieho syna ožení už čosi-kamsi. Najstarší brat je vdovcom. Syna oženil a
teraz nevesta spravuje domácnosť. Tú Turkyňou prezývajú, že je nevľúdna. Tvár jej je ako zo
skaly; nezasmiala by sa za groš aj za týždeň. Stredný brat je otec Ondrov. — Dve gazdiné
ešte kutia čosi okolo hrncov, ale Ondrova mať sedí na lavici pri stole s knižkou v ruke.
Chodieva rada do kostola. I dnes bola na kázni aj na večierni, ale zato ešte i doma sa veľa
modlí.„Mamo, Ondro je v krčme, pije s mládenci!“ povie Iľa hneď, ako vstúpi do izby. Bežanka —
tak volajú mať Ondrovu, že od Bežanov pochodí — pozrela od knižky na nevestu, vyrušená.
Keby jej iný oznámil o synovi, vstala by hneď ustarostená, no na Iľu sa len nahnevá.„A čo ty máš do toho; čo mne ty to vravíš? Či za tvoje pije?“ Bežanka nechce nevesty a
sto ráz obanovala, že vzala Iľu synovi.Iľa zamĺkne, domáci tiež nestarajú sa do reči. Nechcú súdiť, ani prisviedčať, aby
nepriateľstvo nepovstalo v dome. Iba muž Bežankin, na lavici ležiaci, zakašľal zle
dotknutý. Jemu žena, mohol sa i pretrhnúť v robote, nežičila jedného šestáka na zábavu
nikdy, ani teraz nedá, škrhľaňa, na dohán, dosť ráz len krumpľovú vňať fajčí, a synovi
prehliada, hľa, všetko!„Čože by si ty jeho súdila?“ povie Anča-Bežanka neveste. „Keby si bola žena kaľavná, na
svet súca, tak by on nechodil z domu za zábavkami. Ale akáže si ty? Veď ti všetko apovo
pokolenie mrie na záduh — aj ty tak skončíš!“„Čože by si sa ty ohlásila?“ vraví Anča rozhorčená ďalej, hoci nik sa jej neozve. „Vari
má isť s tvojím apom spievať po dedine? Veď mi je to za pobožnosť, tá tvojho apova! Spieva
a hľadí, kde by čo mohol uchytiť. Však sa dosiaľ smejú ľudia, že teraz tri roky v meste
húsa uchytil.“Zas mlčí každý. Domáci sa nestarajú, lebo ich do toho nič. Len starý odŕha na lavici,
ktorému prišlo do umu, že i ženina pobožnosť neplatí veľa: spieva, modlí sa, do chrámu
Božieho chodí pilne, a každý v dome vie, aká je prchká.„Vari si doniesla statky do domu, že chceš rozkazovať?“ pokračuje stará Anča
neuspokojená ešte vždy. „Že máš nabité skrine hábami, čože je mne z toho? Že máš voly na
úžere, že máš tri stotiny požičané u Javorcov, čože je mne za osoh? Či si ich dala mne do
ruky, ako by sa patrilo dať mame — sestre maminej? Že máš pole… my nevieme, že ho máš, keď
je len ako v árende u nás — keď je na teba zapísané!“Všetci v izbe skrútili oči ku vraviacej a muž zadivený i odkašľať zabudol. Nuž a na
kohože do čerta má byť Ilino pole zapísané? Nik nechápe… A či nie dosť, že Iľa dala do ich
volov 200 zlatých a krava je tiež jej, ktorá ich a najmä jeho, suchotinára, mliekom živí?!„Ty si mne len tak ako slúžka, ešte horšia — ako podnoža!“ dokončieva reč Bežanka s
nemilosrdnosťou. „Len pre tvoje manie, pre nič iné, som ťa vzala synovi… a keď mu to nedáš,
takže si mu načo? Ešte len to poviem, že keď som mala isť za tou vecou, aby si ty išla za
môjho Ondra, tak som si mohla radšej obe nohy dolámať. Lebo ťa on nechcel a zato sa mi
rozblúdi teraz. Bože, a taký chlap!“ Bežanka zavrie knižku; modliť sa už nebude, nemôže,
tak ju nevesta pobúrila. Odloží knihu na poličku a ide za synom. Iľa, ako sa zavrely dvere
za svokrušou, vstane tiež. V taký čas, keď príde z krčmy opitý Ondro, bíjava ju. Teda
odprace sa radšej, aby mu nebola na očiach. Zakrútila sa do obrusa a vyšla na konicu do
sena. A ako ľahla a prešla mysľou tento deň, plný krívd ako každý, jej myseľ pristavila sa
na chvíľku, ako videla Jana Mravencovie stáť pod stajňou, vrátivšieho sa teraz s vojenčiny.
Potom predstúpily jej pred ducha časy dievocké, na ktoré už dávno nemyslela, i ponorila sa
mysľou do nich… Tu zavznely na dvore hlasy vracajúcej sa svokry a Ondra.„No, viete, mamo,“ počuť hlas Ondra podtrundženého, „ja sa ani vás nebojím… ani nikoho.
Teraz som šiel s vami, ale aby ste viac pre mňa neprišli, nech sa to viac nestane, aby to
bolo posledný raz, lebo… lebo — ja viem, čo robím!“„Veď ja nedbám, čo aj vypiješ, syn môj, ale doma,“ odpovedá mať. „V krčme sa
kdeaký-hociaký staví, padneš do zlého kamarátstva… však aj teraz zabával si sa s Paľom
Škrabákovie — a či vieš o toho chodníkoch?… A ktože ťa vychoval, kto odieral nohy, aby ťa
vymanil aj zpod vojenčiny? Veď si ťa držím, ako v hlave oči, a že by nemala slova do
teba?!“„Čušte, mamo! Čo budete toľko kartovať? Ja sa nikoho nebojím!“„No ja som nie Iľa! Keď chceš kričať, krič si na ženu, s tou rob, ako chceš. Ja som ti
matka!“„A kde je ten zdýchavičný kôň?… nech ju dobijem!“ skríkne on.„A či ja viem, kde je a kde chodí? Ani to jedenie nezaslúži a ešte pýta krpce na žatvu!“„Dám jej ja krpcov! Slečna! Bojí sa, že by jej strnisko fajnové päty dopichalo? Žena?…
to je vaša, nie moja. Vy ste si ju vybrali, ja som jej nechcel. Robte si s ňou, čo chcete —
ja si najdem inú, čo sa mne bude páčiť!“ a opilým umom blisla mu Anka Krpcovie hladkej
tvári, čo bola prišla do krčmy s krčiažkom.„Ah jáj, pre Boha, Ondro, čo to zhutuješ?“ zdúpnela jeho mať, „čo to hútaš?“„Čo hútam, to hútam, že si najdem ženu po vôli a vy ani slova!“„Nuž a Iľa? Odženieš ju?“„Ja som si jej nevzal, vy ste si ju brali. Tá bude vám a ja pôjdem za druhou!“„Rozsobášiš sa… či čo?“„Čo by sa ja rozsobašoval? Tá vám ostane. Vy ste si ju vybrali — majte si ju. Ja si
druhú zaopatrím!“ A do umu zas mu prišla Anka hladkých líc.„No iba sa poď vyspať, už vidím, že máš v hlave viac, ako ti je načim, že vravíš
bláznovstvá,“ vraví Bežanka a zavedie ho do izby. On kričal ešte chvíľku, no skoro
pritlačil mu oči sen. Mať jeho sadla na lavicu konča jeho hlavy a pozerá na spiaceho syna.
Je krásny. Líca sú mu červené — zdravie a sila srší z jeho tela. I medzi pánmi málo taký sa
vyvrhne, ako on. A Bežankino srdce jednako žiaľom sa úži. Tak jej je, ako by išli v ústrety
čomusi zlému a nemôže sa tej myšlienky striasť. Dosť sa i modlí. Kde by sa i nebála Anča?
Ondro vystáva z domu — dáva sa na blud!„Bože, Bože!“ vzdychá, ruky skladajúc. „Zachráňte mi ho — vyslyšte ma! Veď som naveky
bola pobožná. Modlím sa vždy, chodím do kostola každú nedeľu. Chudobný človek neodíde od
mojich dverí bez daru. Usilujem sa robiť všetko tak, ako je v prikázaniach. Chodím na
spovede do roka i štyri razy; uznám, ako ten publikán, že som hriešna… Ale tomu všetkému,
že sa rozblúdi, je len Iľa vina!“ myslí s nenávisťou hneď zatým. „Ona je nijaká. Nevie si
muža pripútať k sebe, zato ide za svetom!“*Bežanka s nevestou vyberajú zemiaky na poli; jeseň nastala. A ako slnce vyšlo — iste i
zapadne — odvtedy naveky nahovára a mučí nevestu, aby svoje pole na Ondra dala prepísať.„Prečože by si ho nedala?“ vraví jej vari už po desiaty raz. „Kohože máš iného
bližšieho? My rodičia dáme naň prepísať svoje, aby po našej smrti neplatil pozostalosť, nuž
naraz aj s tvojím by sa prepísalo. Ak umrieš, lebo človek nevie, čo sa môže pridať, hoci si
i mladá, už ti je on len najprednejší!“ Bežanka postojí, vystrúc sa, aby si oddýchla.
Prejde očami okolo po svete. I druhí ľudia vyberajú. Čas je krásny, povetrie čisté. Počuť
otĺkanie motýk o skalčie a vravu žien. Na tretej zemi, kde vyberá Zuza Židákovie, deti
nakládly ohňa, aby si napiekly zemiakov. Dym sa stele ponad zeme a zapácha suchou ráždinou.
No Bežanke, čo sa aj prizerá okolo, inde rozum chodí. Myslí na syna. Odišiel ráno a nik
nevie, kde. Otec brhle tu na zemi, vše kope, vše ľahne ku skladu na trávu. Telo mu je
vycivené, no Bežanka nie o neho sa bojí, ale o syna.„Poradím sa,“ odpovie Iľa svokruši a vystrie ľadvie tiež. Poobzerá sa dookola, no myslí
na Ondra i ona. Čože i on nevyberá zemiaky s nimi? On hajdúši, a oni sa tu krčia od rána.„Čože sa máš radiť a koho? Ja som ti najbližšia a aj ten muž by ťa radšej mal, keby
videl tvoju vďačnosť.“„Pôjdem na faru.“„Na faru? A čože by si s tým na fare chcela?“ povie stará Anča nahnevane. „Či som ti ja
nie bližšia, ako i pán farár? Čože by sa aj oni do toho stareli?“ Bežanka sa nahnevala, ako
by bola už istá, že pán farár nebudú na jej strane. A nežiada ničoho neslušného, Ili sú oni
najprednejší, hoci má i druhú rodinu takú blízku, lebo ju vzali Ondrovi. Povýšili k nemu, a
on si mohol vziať hocikoho… A Iľa dlho žiť nebude, keď má záduchľavého otca, mať tiež skoro
umrela — Ondro zdravý, mocný ako buk. Bože, Bože, len ho priveď čím skôr domov!Ku dvom na zemiačisku pribehla chudá žena, menom Dudovka. Tvár má ťapkavú akúsi a pehavú
veľmi. Kope i ona, tuto vyššie na tretej zemi.„Tetka, prišla som vám čosi povedať!“ rečie a pozerá po vahanoch na zemiaky, i pochváli
ich veľkosť a krásu.„Čože chceš, Anička?“ spýta sa Bežanka vľúdne a prestane kopať. „Pekné požehnali Otec
nebeský!“ dodá na chválu zemiakov.„To som vám prišla povedať, tetka, čo si nedáte lepší pozor na Ondra. S Paľom
Škrabákovie sa priatelí…“Tvár starej Anči sa premenila, zvážnela a schladla.„Preto je Ondrovi Paľo nie hneď kamarát, že sa zabaví raz, dva razy s ním!“ povie
urazená. „Preto sa ja nebojím, Anička!“„Tetka, aj naši chlapi spomínali už viac ráz, že sa do zlej spoločnosti dáva váš syn.
Veď viete, ako robí Škrabák, že mu ver’ už chýr ide aj po iných dedinách.“„Ajáj, nuž a čože spravil aj ten Škrabák takého veľmi zlého? Zato, že vzal z parády
Židom v sklepoch fľašu rumu, alebo kravadlo na väzy — to je nič, to len zo žartu, len s
pestva. Pováž, Anka moja, ale v našom dvore Štopľovskom sa taký ešte nevyvrhol, čo by
chodil po zboji. Nie v našom dvore, a dosť nás je ľudu v ňom! Preto si sa mohla neustávať
sem, Anička!“„Veď reku, či viete o tom… som len…“ habká Anička zahanbená. Postojí tam ešte, povie
dve-tri slová o inom a potom odíde. Ale Bežanka, ledvaže bola tá tak ďaleko od nich, že
nepočula, čo sa ony dve shovárajú, oddala sa do nevesty:„Či si počula, muž ti blúdi a ty, drumbľa, nič nedbáš? On chodí celé večery kto zná kde,
a ty sedíš doma spokojne! Aj včera bol do polnoci preč a ty si spala!“ stará Anča hodí s
hnevom hrsť zemiakov do koša, ale by ich najradšej Ili do hlavy, taká je vzrušená.„A čože som mala robiť?“„Mala si isť za ním, ako iné ženy robia! Kdeže je i teraz? Ráno zahnal voly k
voloviarovi a dosiaľ je nie tu — pomaly bude večer. Ale tebe nepríde na myseľ potrápiť sa
oňho a isť pozrieť, kde je!“„Aby ma dobil!“„Aj iné dobijú a idú za mužmi jednako! Veď dosť máš toho tela, čo ťa i dobil. Chrbát ti
je ani stôl široký — nie si zo zlata! Aj to pole čože nedáš naň prepísať? Veď povedal i
včera, že nemá ani vôle okolo neho robiť, keď je nie jeho!“ Hlas Ančin je rozhorčený. Tisíc
ráz obanovala, že vzala túto mulicu synovi. Ona je vina, že sa rozblúdi. Srdce chveje sa
jej v tele strachom o neho. Predtucha zla hroziaceho im morí ju, že jej i kropaje potu
vysadnú na čelo. Ani obstáť nemôže na zemiach. Šla domov, hoci slniečko ešte vysoko
svietilo. Ale Ondro ani večer, keď sa aj Iľa vrátila, nebol doma. Bežanka rozkázala Ili,
aby šla za ním, ako iné poriadne ženy robia. Iľa vzala obrúsok a vyšla na dedinu. Najskôr
šla na faru poradiť sa pána farára, či by naozaj nemala zeme na muža dať prepísať, on jej
je vari jednako len najbližší?! Potom šla ku svojmu otcovi.„Taže mi choď i s tvojou svokrou do Sitna!“ zarútil ju on nijaký-hocijaký, keď mu
žiadosť Bežankinu rozpovedala a spurná macocha neodpustila jej tiež:„No len sa ta predaj so všetkým činom, ty ovad!“Iľa vyšla aj odtiaľ a postála na dedine v myšlienkach. Nevie, či a kde isť za mužom. Ale
ak ju dobije? A tá myšlienka, že ju dobije, hoci má Iľa chrbát široký ako stôl, rozhodla v
nej, že nepôjde nikde. Nie je Ondro ihla — neztratí sa! Nebude sa motať za ním, nemá sa
prečo veľmi trápiť oň — zlý je k nej. Veď mu je len na posmech, na nič iného. Ako ani muž,
ale pán slúžke. Iľa sobrala sa do Bežanov, kde má rodinu po materi. Tam bývajú jej dve
sesternice, u nich dávno už nebola, ide k nim. Večer je teplý, ale tmavý. V oknách sa ledva
svieti, ľud skladá sa na pokoj; zaspí o chvíľu celá dedina. Proti Ili vo tme zavzneje
klopot konských kopýt, blížiacich sa. O chvíľu rozoznáte čierne kone a postavu chlapa v
širici ukrúteného kráčať vedľa nich. Ako sblížili sa celkom a pozreli jeden na druhého, Iľa
cúvla v bok a on v tej chvíli schytil jej ruku.„Iľa!“ vraví tlumene ten v širici hlasom zrazu vzbúrenej vášne, ruku tuho jej stískajúc,
druhou pristavil kone (kopytá zatíchly). „Čo si mi to vykonala?!“„Jano, pusť ma! Ľudia nás zbadajú tu!“ povie ona, ruku si svobodiac rýchle.„Prečo si mi to vykonala? Prečo si šla za druhého? Či si mi nesľubovala, keď som
odchodil, že svet pominie, ale tvoja láska nikdy?!“„Čo sa stalo, viac sa neodstane. Už je s nami po všetkom, už je koniec! Pusť ma, ľudia
nás vidia!“ A srdce Ilino ľakom sa trasie.„Koniec! Ty si koniec spravila. Nečakala si ma; šla si za druhého. Či ti je ten lepší,
ako by ti bol ja?“ vraví on s hnevom a horúcim dychom ovieva jej tvár, upierajúc plamenný
pohľad na ňu.„Jano, nehnevaj sa! Neboli sme si súdení. Nikoho som nemala, čo by ma bol zastal. Ty si
odišiel — nik nám neprial… Už je všetko daromné!“„Hej, keby bol vedel, čo mi ty vykonáš! Mala si sa zoprieť; nikoho na silu pred oltár
nezavlečú!“ vraví on vášnive.„Mne už daj pokoj… tým sa nenapraví. Ja som už ta zakopaná na večnosť, aj teraz, aj vždy
som bola. Veď vieš, ako bolo so mnou i doma pri macoche. Nehútaj na mňa — ožeň sa s
druhou!“ vraví Iľa a peru zasekuje tuho do zubov, kým oči zvlhnú jej.„Čo?!“ zasipel Jano a tak stisol ruku Ilinu, že temer skríkla. V tú chvíľu však ozvaly
sa kroky rezko prichodiacich ľudí. Jano pustil ruku Ilinu; ona schopila sa preč a on
vyšvihnúc sa na koňa, odcválal ďalej.„Či je to nie Jano Mravencovie?“ bolo počuť hlas Ilinho muža.„Ba veru on, ide s koňmi domov,“ povie druhý hlas.Iľa bežala dolu dedinou a ani nezbadala, len keď prišla do ich pitvora, že je nie u
Bežanov, kde chcela isť. Vstúpila trasúc sa na tele a ledvaže zatvorila dvere za sebou,
prišiel i Ondro. Bol zakrútený v širici a pod ňou skrýval čosi dlhého, rukávy širice plné
niečoho. Ondro složil to na lavicu a oči jeho hneď pohľadaly tučnú, kus rapavú tvár Ilinu,
ostro zabodnúc sa do nej.„Kde si bola?“ zvolal zhurta na ňu.„Kto? ja? Kde by bola? Na fare a u apu… Ale ty kde chodíš, to!“„A s kým si bola?“ skríkol on panovite.„Na fare? Sama.“On zaškripel zubami, zaťal päsť hroziac sa, a kričal:„Žena, daj si pozor, dolámem ti hnáty; žena, krv potečie!“Tu skočila Bežanka do reči. Dosiaľ obzerala za chrbtom synovým, čo doniesol v širici, a
jej tvár od toho vzrušila sa veľmi. Oči svieťa jej neobyčajným leskom.„Tak si jednako bola na tej fare!“„Bola som… a povedali mi pán farár, že to nik z nás nevie, kto kedy umrie a kto skôr, či
ja, či Ondro. Aby si čiastku neprepisovala na druhého,“ povie Iľa odhodlane.„To povedali?“ Starej Anči zapálily sa oči novým leskom. Duša sa jej naplnila horkosťou.
Teda na stranu Ili zastali si pán farár… proti nej! A ona každú nedeľu chodí im do kostola,
počúva ich kázne. No, veď ju môžu čakať od týchto čias; za pol roka neukáže sa tam! Nepovie
neveste nič, ale obráti sa k synovi, ktorý vyberal čosi z rukávov širice a kričal:„Deti, kde ste?“ obzerá sa za deťmi tej, čo ju Turkyňou prezývali. „Doniesol som plné
rukávy jabĺk, hrušiek, broskýň… Tebe, zdýchavičná, nedám nič!“ povie, žene vrhnúc slovo.„A kde si to vzal, Ondro?“ spýtala sa ho mať. „Deti spia!“„Kde? Kde bolo! Na majeri v grófskej zahrade. Tam je ovocia ako tmy; aj strážia ho. Ale
sme sa my nebáli. S jedným dvaja ľahko si poradia… ešte sme mu aj flintu vzali!“ chváli sa
Ondro, a oči len tak hrajú mu rozkošou.„To nebude, syn môj, dieťa moje, dobre!“ povie stará Anča, krútiac hlavou a predtucha
zla zasa zmáha sa v jej srdci. „To si spraviť nemal! Flintu najdú u teba… či vieš, čo
platil Jano Kosenkovie, že držal flintu a žandári mu ju našli? Takým činom i do temnice
prídeš!“„Aj, haj! Na flintu ste mi nedali, nuž vzal som si. Čože je to? Veď som neukradol vola?!
To je ani krádež nie, čo len flinta, a tam ich majú dosť! I sto som videl v zámockom
pitvore na stenách povešaných…“„A načože ti bude?“„Budem poľovať! Poľuje ich dosť v našej dedine. Hádam zajace aj pre nás Pán Boh stvoril,
či len pre pánov?“„Kto má pas na poľovačku — tomu!“ ozve sa Iľa poľakaná tiež. Žena len čo počuje slovo
flinta, už ju var vychytí.„Ešte aj ty, zdýchavičný kôň?!“ schytí sa Ondro. „Hneď ti kosti dolámem. S kým si sa
shovárala na dedine, ha?! Žena, potečie čiasi krv!“ I zdvihne päsť hrozive.Bežanka zľakla sa, že sa oborí na Iľu, aby tiekla tá krv, i zachytí mu ruku s krikom:„Jaj, Ondrík, duša moja, nebi ju!“ prosí ho úpenlive. „A ty choď, choď preč, kým sa
uspokojí!“ volá i na nevestu s úzkosťou, ktorá kto zná prečo ani sa nehla.„Pusťte ma!“ šklbe sa on. „Nech ju dobijem, nech ju zabijem. Zastrelím ju tou flintou —
ju prvú! Načože mi je? Načo ste mi ju na krk vtisli?… a ešte že by ona dlhšie žila ako
ja?!“ Na toto Ondro tak sa napajedil, že, vytrhnúc sa z rúk materi, rútil sa na Iľu,
učupenú v kúte, aby ju hneď zničil. Bežanka sa hodila medzi nich. Na veľa dal sa utíšiť.
Odvrátil sa od ženy a nepozrel viac na ňu. Sadol za stôl; Bežanka naliala mu večeru na
mištičku. Ondro sa najedol, potom ľahol na lavicu a zaspal hneď. Nastalo ticho v izbici.
Ostatní chlapi spia už kde ktorý, dennou prácou unavení, len ženy riaďa a upratujú ešte v
kuchyni. Bežanka sadla neďaleko spiaceho syna, podľa častej obyčaje svojej. Pozerá naňho,
zdravo odfukujúceho, červeného, a tvár jej je zamračená. Na aké cesty sa to dáva zas?
Flinta, poľovačka — zbojstvo! Veď si už ani rady nevie so sebou. Zapára do každého, neuctí
starých — jej nepočúva. Ozaj, čoho sa ešte dožije hriešna mať?!„Veď by si si ty mala muža skazovať,“ osopí sa na Iľu v kúte učupenú, „hľadieť naprávať,
privábiť k sebe. Lebo je len preto taký rozvírený, že si ty nijaká. Čože sa i teraz krčíš v
tom kúte? Zasa si chorá. Iba toho veľa tela daromného na tebe!“„Hriešna, hriešna mať, načožesi mu túto mulicu, tohoto otroka, túto drumbľu na krk
zavesila?!“ myslí si plačúc v duši preto.Iľa skrčí sa ešte väčšmi do kúta a neodpovedá. Nie je chorá, nič ju nebolí, len srdce
pre všetko to, čo musí znášať tu. Zamĺkne i Bežanka. Složí ruky a ponorí sa v duchu do
modlitieb, lebo už ak Boh nepomôže, tak nepomôže nik — oni nad synom nemajú vlády.„Pamätajte, ženy, to vezme zlý koniec!“ šeptaly si domáce, pokyvujúc hlavami a uznajúc
veľkosť úzkosti Ančinej.*Zima nastáva. U Štopľov ľud do domu sa tisne. Čo je aká malá tá izbica a čo aká chatrná,
von nenastojíš. Stredný brat, otec Ondrov, zas väčšmi pokašliava. Povaľuje sa po laviciach,
jie len mlieko a už izby neopustí, len keď ho na jar slniečko vyvábi, ak ho dotiaľ Pán Boh
neodvolá. Ani fajka mu už nechutí a plná je dohánu; nieto v nej stebla zemiakového. Syn sa
smiluje nad ním, donesie vše jeden-dva paklíky. Vše kúpi i žena… ako by krotla v posledné
časy.Ženy začínajú priasť; teraz tiež sedia všetky štyri doma pri prasliciach. Chlapi šli na
kapustu do mesta — je trh. Hodiny bijú deviatu, mali by už aj doma byť… a stará Anča má už
čelo sperlené od potu. Zlá predtucha trhá jej srdce… či Ondro opäť nespraví také, čo by
nemal? Flintu skryla, darmo ju hľadá každý deň — na poľovačke sa nezastrelí. Lebo Bežanka
už len zlé veci očakáva. Ondro počína zle robiť, ale i straší ju každý. Predvčerom prišla
kmotra Ťapkuľa s výstrahami, dnes druhá. A zle robí Ondro naozaj! Ktorýsi deň zbadala, že
čosi kryl pred ňou, obzrela to potajme, i videla údenú šunku, takú, ako predávajú po
sklepoch, zaviazanú v handre. Kde to vzal? Každý krajciar je u nej… ona mešca z hrsti
nepopustí.Dnes ráno šiel veselý z domu. Ako sa obliekol a hodil širicu na plecia, klobúk zacapil
na bok hlavy sťa mládenec, predstúpil pred ňu smejúci sa so slovami:„Mamo, peniaze na kapustu ancvaj!“„A koľkože ti dať, syn môj?“ spýtala sa ho ona. Ako v každom poriadnom gazdovstve, i u
nich je tak, že žena opatruje groš. Vyčítala mu z mešteka a nemohla odtrhnúť pohľadu od
neho, taký prekrásny zdal sa jej a tak ju hľadieť naň vábilo — ťahalo. „A taže len po
spravodlivej ceste, Ondro môj, prosím ťa, dieťa moje… no vidíš, už ťa i prosím… aby si do
nešťastia neupadol a mne na staré dni hanbu a žiaľ nedoniesol!“ naúčala ho s nesmiernou
láskou a úzkosťou. „Čože si si to šeptal včera konča domu s Paľom Škrabákovie? Videla som
vás!“Ondro sa zasmial a nechcel o tom ničoho vedieť. Oblapil si mať za väzy a vravel:„Ale netrápte sa, nevravte toľko, nekartujte! Dáte peniaze a dosť!“ Shrnul ich so stola,
zatlačil pyšne klobúk nad oči, a šiel. Od dverí riekol žene:„A ty, zdýchavičný kôň, najlepšie keď zdochneš do večera!“Ešte sa vrátil, premenil klobúk za čiapku a ešte raz povedal materi:„Mamo, nič sa nekatujte pre mňa!“Na toto myslí stará Anča a tak zatúži za synom, aby už tu bol, že to strpieť nemôže. Na
staré líca vysadne jej červeň, čelo perlí sa jej potom od nepokoja. Aby si srdcu obľahčila,
oddala sa do nevesty.„Ja už nikdy neviem, čo si ja s tebou počať,“ vravela rozhnevane, od strachu pre syna.
„Veď ťa preto ten Ondro nechce, lebo tú čiastku nedáš na jeho meno prepísať!“Iľa trhla sa z myšlienok. I jej myseľ bola práve tam, ako ráno odchodil muž a ako jej
povedal na rozlúčku, aby do večera zdochla. Srdce zachvieva sa jej ľútosťou; nerečie nič
svokruši. Domáce ženy zunovaly to už tiež počúvať. K tomu obe sú v srdci na strane Ilinej,
no nechcú to ukázať pre pokoj v dome. Turkyňa, vrtiac vretenom, aby o inom bola reč, povie
Mare, žene najmladšieho brata:„A prečo tú Zuzu Kertíkovie nedajú za dolného Paľa — neviete, tetka?“„Prečo? Pre roky, že je ešte veľmi mladá,“ odpovie hneď a zaraz Mara, rada tiež, že bude
o inom reč. „Ale ja si hútam, že je to len tá príčina, lebo ju držia za môjho Ďurka!“„A či ju vy vezmete?“ spytuje sa Turkyňa, zazívajúc. Už by šla spať, prala dnes celý
deň… uzimila sa, ale že je i jej muž na kapuste, musí dočkať, kým sa vrátia s trhu.„Neviem ešte!“ odpovedá Mara veľmi vážne, s úmyslom rozvravieť sa o tom, i poradiť sa.
„Nechcem reči robiť, ani vy, ženy, pred nikým nevravte, ale ten rod Kertíkovie sa mi
nepáči… aj dievča len také!“„Ver’ len také!“ zastarie sa Bežanka, ktorá v duchu modlí sa za šťastný návrat syna
ustavične. „Ber si, Mara naša, dievča kaľavné, dokonalé, na svet súce. Akýže aj ja mám
osoh, ľa, s touto kladou!“ I zazrie k Ili. Ona mrie strachom o syna, a Iľa pradie spokojne.
Vše zazíva, vše sa vytiahne a na tvári vidno jej žiadosť isť spať. Vie Bežanka i to, že jej
Iľa ani neodpovie, ani sa nevyhovorí — tak robí naveky.„Ale, tetka, dosť sa ona usiluje!“ povie Zuza-Turkyňa, hoci je zvykom, kde viacej rodín
v dome býva, nestarieť sa do hádok súkromných. „Ja ver’ neviem, čo sa vám na nej tak nepáči
— už prepáčte!“„A tebeže čo prišlo do mysli, že ju zastávaš? Čímže si ťa privábila?“ povie ostro
Bežanka, pozrúc k Zuze. „Veď ja hádam najlepšie viem, kto mi je na osoh a kto na škodu! Či
neležala i včera celý večer na hlavu?“„Keď zahorela, tetka!“„Načo sedela u toho nijakého otca? Kto ju posiela? Kto je na mašinu naučený, ten nech ku
peci nejde. Veď ju aj hneď poznám, keď od neho príde, čo jej háby smrdia dymom. Ale sa
chodí radiť po celej dedine, ako by cudziemu a nie svojmu mala dať to pole,“ vraví stará
Anča rozhorčene. „Bože, dones ho šťastlive!“ vzdychá v duchu hneď zatým pre syna. „Veď sa
ti dosť namodlím, deň i noc, dosť sa naprosím, pri každej práci a v každý čas. Chudoby ti
neodháňam odo dvier bez daru…“„Ach, tí už len narozprávajú,“ vzdychá v ten čas v duchu i Turkyňa, ktorej samej, hoci
bola nevľúdna, nepáčilo sa Ančino zachodenie s nevestou, „aj u nás len do nedávna bola pec
v chyži!“„Bližšia košeľa ako kabát!“ povie akosi v myšlienkach Mara.„Tak ju to vy nadávate, ženy?“ povie zadivená Anča. „Čože som vám zlého spravila, že ste
mi tak naproti? Ja vám vždy len dobre chcem, pomáham, kde môžem, i požičiam vám, keď ste
potrebné. Však som ti i teraz pol metra žita, na starosť do Kukučkov požičala, a ty sa mi
tak odsluhuješ!“„Ja jej nenadávam, Anča naša!“ povie Mara ticho; tie slová sa jej len vykĺzly z úst,
nechcela spraviť nimi pohoršenia. Stráni sa hriechu, lebo nieto väčšieho kríža, ako žiť v
nesváre s domácimi. „Pre mňa si rob, ako chceš… Pán Boh chráň!“I Zuza povie čosi na ospravedlnenie a zatým nastatá tichosť, iba funenie štyroch vretien
sa ozýva. Vravieť sa už ani jednej nechce. Každá myslí o svojom. Mara na príklad, že keď
vzrastú synovia (keby len skoro zriastli, daj to Boh všemohúci!), hneď vystavia osobitnú
chyžu, lebo takto s druhými je tesno a zle. Zuza húta na dnešné pranie, kde premrzla veľmi.
Iľa mlčí tiež. Kúdeľu má ako batoh veľkú uviazanú na praslici — pradie klky. Svokruša
nedopraje jej iného lepšieho priasť, len to. Dobré všetko ona popradie sama. I šklbe zubami
tie klky, vyhrýzajúc hrče i lyká, a plače pritom ticho, vše utrúc slzu.„A čože sa natŕčaš, ľaľa?!“ zbadá to Bežanka a už sa hnevá i preto. „Či som ti ukrivdila
azda? Už bár by jej ani do pravdy nepovedal. Ľúba dievka, iba rada buď, že ťa naúčam,
cibrím, skazujem… Veď ťa aj tak nemal kto, keď si mamy nemala od ôsmeho roku a otec
hocijaký! No, ženy…“ obráti sa ku dvom švegerinám s horlivosťou. „Nikdy a nijakej duši
neradila by rodinu a sirotu vziať do domu — čo ja s tou mám!“„No, ešte sa ona bude ponosovať!“ horší sa Anča, hoci nepovedal nik slova. „Veď by si ty
vedela, čo je svokra, keby si bola padla na druhú mužovu mamu, keď som ti ja planá — veď by
si ty zkúsila!“„Ba ver’ je Anči Polenovie na príklad len lepšie, ako mne!“ nato Iľa plačúc. „Veď ste mi
aj nie dobrí — cudzia by mi lepšia bola!“„Skazujte si syna!“ doloží v sebe ešte.„Veď ti aj nebudem, kým mi to nespravíš k vôli, čo žiadam!“ povie Bežanka s hnevom.
Zdýchavičný kôň, veď nebude žiť ak dva-tri roky a potom jej pole rozpadne sa po celej
rodine… „Kýmkoľvek mi to k vôli nespravíš a nedáš pole na Ondra zapísať, vždy ti planá
budem!“„Tak, tak!“ ohlási sa brhlavý otec na lavici, ktorého žena tiež už o pravde presvedčila,
ako mu dohán kupuje. Iľa počujúc, že sa už i otec proti nej ohláša, hodila vreteno na
lavicu a vstala.„Čože ma je už po všetkom — berte si ho pre mňa!“ rečie a vychodí s plačom von. V izbe
ostalo ticho; ženy pradú ako nájomnice. O chvíľu však vstala Mara a rečie:„Ale sú dlho tie vozy; idem pozrieť, či ešte nejdú.“ Mara vyšla pred dvere a tam
poobzerajúc sa, kde je Iľa, šla k nej.„Iľa, taže si pole naozaj nedaj Ondrovi! Čože hútaš, stvora božia?!“„A čo už robiť, tetka, povedzte!“„Nuž nič… Čože by si robila? Myslíš, že ti potom lepší budú? No len si to hútaj!… Nuž a
ak ty dlhšie budeš žiť ako Ondro? Tvoja čiastka pripadla by jeho rodičom, a ty by si nemala
ničoho. No ver’ tak!“ s tým hneď vracia sa do domu, aby nezbadali dnu sediaci, že je za
veľa a neuhádli, že sa s Iľou shovárala. Po chvíli vyšla i Turkyňa obzrieť, či nejdú s
trhu, aby povedala Ili toto:„Iľa, ty budeš celý kôň naozaj, ak im dáš zeme prepísať na syna. Veď si sa nespochabila
azda? Nevykonajže to!“Iľa ešte plakala tam chvíľku, potom vrátila sa do izby pre praslicu. S trucovitou tvárou
vzala ju a vyšla. Ide do spodných súsedov na priadky. Na ostatok, vždy počúvať vadu nemusí
— čo je aký kôň.U dolných súsedov je izba plná ľudu. Lavice sú obsadené dookola ženami a dievčatmi, ba i
niekoľko mládencov prišlo k domácemu čeľadníkovi. Je veselo. Deti dupocú bosé po izbe,
ženám idú jazyky ako mlyny, dievčence spievajú. Mládenci sedia vedno na jednej lavici a
jeden z nich hrá na píšťalke, sprevádzajúc spev… a toho shliadnúc, Ili búšila krv do tvári.
Zastane vo dverách a nevie, či vkročiť, či nie. To je Jano Mravencovie, ktorému ona stala
sa nevernou. Prestal pískať — dievčence nechaly spev tiež, zbadajúc, že nepíska — a čierne,
pekné oči jeho, vidiac Iľu, zažaly sa plameňom.„Dobrý večer!“ klania sa Iľa celá zmätená, už len idúc dnu, ale praslicu s kúdeľou drží
tak, aby si ňou zaclonila tvár od Jana. Nebola by prišla, keby bola vedela, že je on tu.„Pán Boh si daj aj tebe!“ odpovie gazdiná Toliarka šušľavej reči. Zuby jej chybia na
predku — pozná ju i po reči. Zle jej je vyslovovať slová, vše len tak zhviždí. „Dávno si
nebola tu u nás, Iľka, sme ťa aj spomínali, že nechodíš. A mohla by si vše prísť… sadkaj
si!“„Iba doma sedávame!“ odvetí Iľa a sadá, kde jej ukazujú, medzi ženy, práve oproti Janovi
Mravencovie. Vyne vreteno z kúdele, ponapráva klky a tajne strie tvár, aby ak jesto na nej
znaky sĺz, sobrala ich ztade. Ženy všetky pozerajú na prišlú. Každá vie o jej zlom osude a
každá teda zaujíma sa o ňu, majúc nádej, že počujú jej žaloby.„No a vy spievajte, dievčence, rozveseľte Iľu, ako ste nás rozveselily… čože ste
začúchly, ľaľa?!“ povie jedna k mládeži, aby ich pozornosť odviedla od Ili. Vie, že Iľa
pred všetkými nebude sa tu spovedať. A ledvaže dievka Kertíkovie začala pieseň, pekným,
čistým hlasom, obrátila sa k prišlej Ili:„Iľka, a ty si plakala, po očiach ti poznám…“Ostatné ženy obracajú zraky k Ili tiež, zvedavé, čo odpovie.„Nie, tetka,“ odvráva ona a líca zapália sa jej. Stiahne obočie nachmúrene. I Jano díva
sa k nej. Ruky sú mu na kolenách s píšťalkou, nepíska — počúva.„Ej, poznám ťa ja; darmo tajíš,“ povie Borgovka, okrúhlej, malej hlávky žena. „Vieme my
všetky dobre a vie celá dedina, že viac plačeš, ako chleba zješ u Štopľov!“„Ani mňa neoklameš!“ tvrdí Mara Karlíkovie so samoľúbym úsmevom. „Vadili sa na teba i
dnešný deň!“Iľa neodpovie, len čo sa červená. Keby ju aspoň tak hneď neboly napadly, ale ledva
sadla, už idú do nej. No keby nebol tu Jano, samej dobre by sa videlo, že sa o ňu starajú,
a sama obľahčila by si srdcu požalovaním, nech by videly a počuly všetky tu, ako jej je;
nech by ju tešily, ľutovaly, radily, ale pred ním štíti sa povedať o tom čo len slova. K
tomu akýsi cit zachodí ju v blízkosti jeho, cit nezvyčajný, pred ktorým žiaľ jej ustupuje,
tlumí sa…„Ľa, mohla tohoto byť,“ povie zľahka nevesta Grúňovie, ďobnúc prstom do kabanice
Janovej, pri ktorom sedela. „Čože si ho nečakala?“Iľa neodvetila ani na to, ale srdce jej zatriaslo sa ľakom.„Lepší sa jej trafil!“ vetí on sám, Jano, s pleca. Tam ich je veľa, nech nik nevie, aké
sú to pre neho reči a ako mu vnútro rozmetáva oheň jedu, ako ona vkročila.„Dali ma druhému,“ povie i ona, vzchopiac sa tiež, aby sa nevidelo divným jej chovanie.
Napráva si kúdeľu, ktorá cloní jej tvár, v nesnádzach. Cíti, že on hádže na ňu pohľady
ohnivé, ako by ju chcel spáliť.„Veď ste sa ľúbili!“ nadpriadajú druhé.„Nič na večnosť!“ zas tá samoľúba. „Časy utekajú, láska sa minie, ako lístoček na
rozmajríne…“ doplní piesňou a usmieva sa, so sebou preto veľmi spokojná. „Dievčence,
zaspievajte im tú: Vodička ujde, láska sa minie…“„Šiel na vojnu, písať písma sa nepísaly o ženení… ktože by ťa bol čakal za tri roky?“
vraví jedna nevesta. „Pováž sám!“„Nebola by ošedivela dotiaľ!“ hodí slovo on.„Tri roky je veľa pre dievča, najmä také, čo má mrcha macochu. Mohol si ju brať vtedy!“„Mohla aj čakať,“ nato on hlavate.„Nevedela som…“ Iľa sa zasekne a nedopovie. Nejde jej, umučenej, tak zahrávať si
slovami, keď jej je srdce preplnené žiaľom. Priam by jej puklo a priam by plakala. „Kto
vie, aký by bol planý aj on!“ rečie potom, vzchopiac sa.„Ešte horší!“ povie on.„No, čo je ako…“ povie Mara Krahuľcovie, ako by zavŕšiť chcela o tom reč, „už inak
nebude; už vy nikdy svoji nebudete!“Na toto ani jeden nepovedal nič. Iľa hryzie klky, hlavu do kúdele strčiac a zadŕžajúc
horúce slzy, ktoré hrozia zaliať jej líca, a Jano stíska tenkú fujarku v prstoch, dobre ju
neprelomí, a stískajúc i zuby, opätuje v duchu:„Nikdy!“Zamĺkli akosi všetci. Iba vretená frndžia v šikovných rukách priadok. Ženy s pôžitkom
obvíjajú nite na ne. Deti pospaly po laviciach, dievčence zatíchly tiež. Nespievajú; pradú
usilovne a myslia pritom na seba, čo ozaj čaká aj ich, keď sa vydajú? Či nie také časy, ako
tu Iline? No ale tak by radšej každá razom ľahla do hrobu — v tú minútu!Tu zavznel hrkot vozov s cesty, parganie bičov a krik ľudí tržníkov, vracajúcich sa z
mesta.Gazdiná šušľavej mluvy, čo jej zuby chybujú na predku a čo vše od toho zhviždí, položila
vreteno na lavicu, praslicu oprúc o stenu, a šla hľadieť oknom do mesačnej, bielej noci.„Idú s trhu ľudia; či to nie naši?“„Aj tvoj muž išiel, Iľka?“ spytujú sa Ili, ktorá priadla ďalej gučavé klky, tvár
ukrývajúc za kúdeľu a nedbajúc o nič.„Práve naši!“ povie šušľavá gazdiná od okna. „Vozy sem sa kärujú… Aj vaši idú, Iľka, ale
tvojho muža nevidím na voze. Vaše voly bačik Kríčik poháňajú… a všetci v našom dvore
zastali.“„Môže byť vo voze,“ smeje sa jedna chytrá. „Viete, ako idú chlapi s jarmokov, že ležia
opití vo vozoch, ako snopy?!“„Ej, takému mladému bola by hanba!“ povie Karlíkovie. Šušľavá gazdiná rečie, po svojich
pozrúc:„No, poďte naproti, skladať vrecia s kapustou!“ V izbe nastal šum. Domáci povstávali a
idú von oproti prišlým do dvora. Vstane aj Iľa, hoci ju neťahá nič k mužovi. Jemu je ona
len ako slúžka, no ak sa neustanoví kapustu skladať, napočúva sa rečí od svokry dosť. Jano
Mravencovie, vidiac, že ide aj Iľa, skočil s miesta tiež a poberá sa za ňou. Ona zrýchlila
krok poľakaná, on však dochytil ju v tmavom pitvore a schytiac jej ruku, stíska ju ako
rozumu zbavený.„Iľa!“ šepce náružive. Tak je vzbúrený, že schvátil by ju k sebe a nedbal by nič a na
nikoho, a nech by to videl i celý svet a čo by za to i krv tiekla, a čo je už i vina… „Ja
to nestrpím, ja to tak nenechám… ty musíš, musíš mojou byť!“V tom ozvalo sa desné skríknutie zo dvora. Ľudia ostali ako skamenelí, potom rúti sa
každý von. Na dvore je kási vzbura, akési behanie pošetilé, výkriky, lkanie. Jeden hlas
divný, neprirodzený, skríkol nad všetky:„Iľu Štopľovie von, Iľu!“Iľa vychytila si ruku z Janovej a tisne sa pomedzi iných na dvor, ľakom ako ohlušená. Na
dvore shon, krik, trma-vrma. Veď tam vari už súdny deň nastal, alebo nastane.„Ľudia boží, čože je?“ zvolala na dvore.Ženy pozrely na ňu, no neodpovedaly, ale skríkly:„Kde mu je mama, kde mu je mama? Choďte k nej — Ondro je zabitý!“Iľa ostala ako soľný stĺp, ani hnúť sa nemôže. Tvár jej, kus rapavá, ožltla. Díva sa s
vydutými očami, ako dvíhajú mocné telo jej muža vo voze, ako mu hlava odvisla a telo ako
kleslo do slamy zpät.„Ach, jaj, ach, jáj!“ kričia ženy, lomiac rukami. „Čo sa mu stalo, čo sa mu porobilo…
taký chlap… kde mu je mater?!“„Spadol s voza, tak sa zabil!“ odpovedal ktosi.„S voza spadol?… Čušíš!“ nahneval sa vrchný sused Garajko, ta prišlý na krik, ktorý
myslel, že niekto žart si robí z toho. I fľočí po shromaždených pohoršený: „Aby ťa
neovalil, kto si to povedal! Taký obor zabije sa ti s voza, či čo?!“„To!“ prisvedčia i druhí, pohoršení tiež. „Ty, Ďuro, si tam bol, povedz pravdu!“
obrátili sa k mužovi Turkyne. Ďuro pokyvuje hlavou trúchle a rečie:„S voza spadol — inak je nie!“„S voza spadol!“ šlo z úst do úst a na tvárach zrkadlí sa predesenie. Či možno takému
chlapovi s voza sa zabiť?„A ver’ s voza!“ povie žena Pešákova, želiarka, ktorej kapusty doviezli za vrece, a tiež
bola s nimi na trhu. „Opili sa — veď viete, akí sú chlapi, že iba o hrdlo stoja. Paľo
Škrabákovie začal poháňať — a čo by opitý vedel do koní? — pľasol bičom, kone sa trhly,
schytily a Ondro vyfrkol temenom na zamrznutú zem… A teraz je zem taká, ako železo!“Ľudia pokyvujú hlavami. Nič nemožného napokon. Keď Pán Boh chce, zabije sa človek aj na
rovnej zemi.„Čo je, ľudia boží, čo je, ľudia boží?“ zavznel v to od hora, zo dvora Štopľovie
neprirodzený hlas starej Anči. Prichodila s obelasenými perami, ako ani nie svoja, s očami
divne sa skvúcimi. Ľudia, shliadnuc ju, stŕpli a nikomu jazyk sa nehne, aby jej odpovedal a
vysvetlil.„Ondro, Ondro!“ skríkla ona, vidiac si syna ležať vo voze, i hodí sa k nemu. A tu
ležiaci vo voze pohol sa. Krik materin vrátil mu povedomie. Odstrčil všetkých, čo sa nad
neho skláňali a sišiel s voza sám.„No, vidíte, veď mi je nič,“ riekol tupým, nesvojím hlasom, a sám akosi strmo poberá sa
hore do ich dvora. Vošiel i do domu, ale dôjduc do prostried izby, spadol na zem a ztratil
povedomie zas. Ľudia priskočili k nemu, zdvihli ho a dali tam na posteľ matkinu.„Zamdlel, tetka, zamdlel!“ vravely ženy naľakané, vidiac starú Anču prichodiť s nemým
lomením rúk a v očiach s výrazom temer pomätenosti. „Dajte ocot, sluchy mu natreme! Veď mu
preto nebude nič, čo len s voza spadol, tetka, nič sa nebojte!“Turkyňa skočila za octom a ženy s chvatom daly sa ho kriesiť. I desať rúk čiaha k nemu,
chcejúc mu spomáhať. Len mať ho nekriesi, ale v zúfalstve bozkáva mu osinuté telo, kde
začiahne.„Ondro môj, Ondro môj!… Nechajte mi ho, netrápte mi ho — umrel mi! Či by som bola
poverila ráno, že ťa viac živého nevidím, že ťa už mať nebudem, že už viac nepozrieš na
mňa, dieťa moje!“Na veľa otvoril oči a vidiac si mať, nahýňajúcu sa nad ním a bozkávajúcu ho vášnive,
schytil sa, obvil ruky okolo jej hrdla a objal ju tuho. Potom sklesly mu ramená s jej šije
a viacej ho už neprebrali.„S voza spadnúť a zabiť sa!“ pokrúcali ľudia trúchle hlavami, naplnivší pitvor a dvorec
Štopľovie. „Veď nebolo mocnejšieho chlapa medzi nami!“„Horký s voza!“ rečie Kata Kupcovie tajomne a odvedie Jana Beláňa na stranu, aby mu toto
povedala: „Opili sa so Škrabákom, a šli na majer kradnúť kŕmniky, aby vraj mali i mäsa do
kapusty,“ vravela tlumene, kto zná kde sa o tom dozvediac, či len vyhútala sama. „A viete,
opitý nešikovný — to ich samopaš a rozkoš spravila — dochytili ich a dobili železnými koly.
Ver’ je aj Škrabákovi ta jedno rebro zlomené… Veď že aj tak stenal Ondro: ,Hej, mal som ja
len na moju mamu počúvať, čo mi dobre chceli!‘… ale nevravte nikomu!“„Ondra zabili v zámockom majeri!“ podávaly to ženy jedna druhej, tlumeným hlasom, čo
počuly, za chrbát Katy si zastanúc. „Kolom ho ovalili po temeni — ale nevravte nikomu!“Ľudia pokyvujú hlavami, uveriac i tak. Z Ondra to ta vystalo, že šiel, kde nemal, a tam
z tých, že ho dobili. Veď je gróf mocnejší pán, ako on.„Iľa ani plakať nemôže!“ riekly si ženy, vidiac ju tam stáť nemú a osinutú. Mnohej
blyslo umom:„Už si osvobodená!“„Bože, ale tí tetka, tí čo si počnú!“ vzdychaly opäť. „No, veď ich skoro uloží žiaľ k
Ondrovi!“„Mali ho lepšie skazovať!“ súdily bezcitnejšie. „Teraz musia pristať na to, čo im
nadelila Božia ruka!“
|
Slancikova-Timrava_Mocnar.html.txt
|
Pred večierkamiViacnásobný domáci pán elegantne pripravený čakal hostí v prijímacích sieňach. Spôsob jeho
držania a umele omladený zovňajšok prezrádzali tuhý zápas so starnutím.Trochu včas sa pripravil a nudil sa. A aby zahnal nudu, skúmavo sa prešiel po skvele
osvietených, nádherných sieňach. Kedy-tedy hodil okom netrpezlivo po otvore dvier. Čakal svoju
paniu. Napokon sa uložil do kresla s umdletosťou nemierneho života.O chvíľku vošla žena. Bola tiež elegantná, zdatná. Lenže jej zovňajšok nebol pripravený
prostriedkami umelej mladosti. Celú jej bytosť zalialo tiché podrobenie sa blížiacej sa
starobe.Od rokov prvý raz sa teraz predstavila nenamaľovaná. Zastala pred mužom a, na čo už roky
nedbala, čakala na jeho mienku.Muž pozrel na ňu, ale ani sa nezačudoval, ani ju nepochopil, ako čakala. Keď zbadal jej
nenamaľovanú tvár, trochu zazlievavo ju náhlil:— Ešte vždy ste nie pripravená?!Vybral z vrecka hodinky a pozrel sa na ne.— Ponáhľajte sa. Naši hostia onedlho prídu. Nesmieme im dať čakať.Žena sa tajomne usmievala. Sadla si oproti nemu a pevným hlasom riekla:— Už som hotová.Muž nedbalo schválil:— Keď sa chcete dnes kvôli rozmanitosti ukázať spoločnosti zanedbane a vyvolať klebety,
nemám nič proti tomu.Žena vážne a spokojne vysvetľovala:— Nielen dnes, ale už navždy chcem chodiť vo svojej pravej podobe. Konečne som sa zriekla
zápasu so starnutím.Muž sa posmešne spýtal.— Teda zas nastala nová premena?A skúmavo podnecoval ženu v novom obrate, lenže nie s teplým, nežným záujmom, s akým by
bol skúmal ktorúkoľvek ženskú na jej mieste.Potom znevažujúco dodal:— Hrdinská sebaobetavosť!Pani sa zapálila. A hoci muž netrpezlivo načúval hukot automobilov, jednako len povolila
túžbe, vyplývajúcej z vnútorného pretvorenia, ktorá skoro nepremožiteľne hnala vyrozprávať sa
do vôle o svojom povznesení. A pohnuto sa začala priznávať:— A ja som šťastná, že som sa natoľko povzniesla.Ale muž len ľahostajne poznamenal:— Keď vám tak príjemne padne ten najnovší rozmar, len sa zabávajte podľa neho.Ženu rozčúlila jeho ľahostajnosť a posmešne sa spýtala:— Privolíte i k tomu?Muž znovu len ľahostajne odpovedal:— Ako ku všetkému, čo ste len doteraz vykonali. Nemôžete sa ponosovať. Vždy a vo všetkom
som vám daroval úplnú slobodu.Žena trpko povedala:— Bez toho, aby ste sa presvedčili, či si ju žiadam…— Keby vám nebola bývala po vôli, neboli by ste ju prijali.Celá horkosť privolanej minulosti znela v ženinom hlase:— Keď som ju prijala, to ešte neznamená, že som si ju i žiadala. Ja som sa s neskazenou
dušou stala vašou ženou a opravdivo som vás ľúbila.Muž s cynicky žartovnou ľútosťou riekol:— Veľmi ľutujem, že som sa nemohol s podobnou dušou stať vaším mužom a nemohol som vás
milovať. Som vychovaný pod inými vplyvmi. A k manželstvu ma prinútili len rodinné a hmotné
dôvody. Ale načo to máme prevetrávať. Nemáme si čo vyčítať. Veď v konečnom dôsledku sme
rovnakí…Ženu úplne vzrušil jeho urážlivý tón a nahnevane odvetila:— Je zbytočné, aby ste mi to teraz po rokoch vysvetľovali. Veď už pred časom dávali ste mi
pociťovať, prečo ste si ma vzali a že si veľmi svojvoľne vysvetľujete pojem vernosti…Muž jej namyslene vpadol do reči:— Ale bol som natoľko svedomitý, že som i vám dal na to právo. Hoci som to nevyslovil
takticky, vy ste pochopili nemé dovolenie a prijali ste ho. Nerozčuľujte sa teda dodatočne nad
tým. Veď viete, že nesmiete vstúpiť pred hostí vzrušená. Naraz im prezradiť telesné i duševné
zostarnutie: že už nedbáte o seba a nemôžete sa opanovať, bolo by primnoho.Žena si nevšímala radu. Privolaná minulosť so všetkou svojou horkosťou a bôľmi tak mocne v
nej zavládla, že sa nemohla o inšie starať. A rozhorčene vybúšila:— Spočiatku som nepochopila celý význam vášho chovania. Nebola som ešte natoľko skúsená.
Len zúfalo som sledovala, ako sa vždy viac vzďaľujete odo mňa. A aby som vás privábila späť,
použila som všetky spôsoby.Muž zadumane poznamenal:— A nepodarilo sa vám to. Svojou prísnou mravnosťou boli ste mi veľmi nudná.— Pochopila som to aj ja, keď som videla, aké sú ženské, ktoré sa vám páčili a pútali vás.
Zmenila som taktiku. Začala som napodobňovať tie ženské, ale vy ste sa len ľahostajne pozerali
na moju námahu. Bolo to len neúčelné napodobňovanie zovňajšku. Nemohla som očarúvať novým,
dráždiacim tónom, osvojiť si ich ľahkomyseľnosť, aby som ich mohla premôcť. A ochabnuto som sa
zriekla zápasu…Muž obzrel sa do minulosti napolo ľahostajne, napolo pozorne, práve tak, ako sledoval tie
udalosti, keď sa diali. A riekol:— Hoci ma to velmi nezaujímalo, predsa som pozoroval, ako sa vyviniete vo svojej
bojazlivej premene.Žena sa trpko usmiala:— Napokon som zmúdrela a pochopila celý význam vášho chovania.Muž vstal. Podišiel k najbližšiemu stĺpu, starostlivo pozoroval na ňom stojacu umeleckú
sochu a nepoddajne tvrdil:— A radovali ste sa…Žena prudko sa ohradzujúc zastávala svoju minulosť:— Cítila som sa veľmi urazená. Radovala som sa iba vtedy, keď sa zjavil ten, ktorý ma
mohol potešiť.Muž blysol na ňu cynickým úsmevom.— Aj ste sa mohli radovať. Len vtedy ste sa vyvinuli na uchvacujúcu ženu. Skoro som aj ja
kapituloval.— Áno, pamätám sa i na to. Vládla som už pôvabom hriešnej ženy a bola by som bývala
schopná už i vás si pripútať k sebe. Lenže, čo by ma kedysi bolo robilo blaženou, to sa mi
vtedy už hnusilo. Boli ste mi veľmi protivný, keď som už poznala človeka, ktorý sa ešte i v
hriechu choval šľachetnejšie a dôstojnejšie, ako vy v manželstve. A tým väčšmi som k nemu
priľnula…V tvári sa jej zrkadlil ostrý bôľ. Vždy žialila, že sa musela odchýliť od správneho smeru
života, aby mohla byť aspoň chvíľu blažená. A teraz, keď už necítila očarujúci, svedomie
utišujúci pôvab zakázanej blaženosti, to želanie v nej mnohonásobne ožilo.Muž pristúpil k nej bližšie. Teraz prvý raz ukázal sa v ňom živý záujem. Bojujúc so
starnutím, mimovoľne sa zaujímal o zánik mladosti. A pretrhol ju:— No a potom?! Vaša nenamaľovaná tvár prezrádza koniec nadšenia. Ako sa to skončilo? Azda
ste zrazu priveľmi zostarli?Žena celkom utíšená zádumčivo, so smutným úsmevom obzrela sa na muža. To, čo sa chystala
povedať, bolo také uspokojivé.A riekla:— Keď naša mladosť pominula, márne sme sa ju snažili predĺžiť umelým omladením zovňajšku,
vždy častejšie sa v nás zjavovali príznaky duševného starnutia. Pocítili sme ničiacu moc veku
a jeho napomenutie, že naša mladosť sa už pominula a zriekla sa svojich privilégií…— To muselo byť veľmi radostné prekvapenie! — smial sa muž. — A ďalej čím sa vám ešte
zavďačilo?Snažil sa dať hlasu posmešne žartovný tón, ale z očí mu sršala zvedavosť a obavy. Chcel sa
presvedčiť, či sa už aj v ňom neozývajú tie symptómy.Žena, chápuc ho, pokračovala s významným úsmevom:— Do jeho duše som nedovidela. Nemôžem vás teda uspokojiť s verným priebehom procesu
starnutia, ktorý sa v ňom odohrával. Len z prejavov som spoznala, že už i v jeho duši účinkuje
ničiaca moc veku a zaľahla už i na jeho lásku. Veď už aj vo mne sa diala tá premena. Láska
prestala byť hlavným živlom v mojom živote. Nemohla ma úplne upútať. Vzďaľovala som sa už od
nej. A najradšej som sa vzďaľovala do minulosti, keď ešte nejestvovala. Vždy častejšie som
vyhľadávala minulosť a vyvolávala jej jednotlivé čiastky do prítomnosti. Až kým som neostala
pri ideálnych, čistých, spokojných spomienkach svojej včasnej mladosti…Na chvíľku zamĺkla. Tvár jej zalial jasný odraz tých spomienok. Potom pokračovala:— A pri tých spomienkach som sa cítila už lepšie ako pri milom. A zmocnila sa ma túžba,
aby som tie čisté, dobré city, zásady, úmysly a skutky svojej včasnej mladosti presadila do
svojej staroby. Cítila som, že hoci môj neskorší život nebol hoden mojej včasnej mladosti, nie
som taká skazená, aby som sa nemohla očistiť. Neupadla som do bludu z pohodlnosti, len zo
slabosti. Nebola som dosť silná, aby som mohla slobodne obstáť v ťažkých navštíveniach. Ale
teraz som už dosť zocelená, aby som presvedčením svojej včasnej mladosti očistila svoju
starobu a napravila hriešny život medzi nimi. Taká včasná mladosť ako moja, vyvoláva takú
starobu…Ľahký vzdych sa jej vyrval z úst. Potom znova pokračovala:— A upozornila som svojho milého, že náš čas sa už skončil. Nečakajme teda, kým sa úplne
zunujeme. Neviaže nás poctivý zväzok, ktorý by nás nútil, aby sme spolu zostali i potom, keď
láska zhasne. Zanechajúc krásne a milé rozpomienky, rozlúčme sa ešte zavčasu. Staroba požaduje
už iné, nezištnejšie, šľachetnejšie a čistejšie potešenia. Hľadajme ich. On ma pochopil a
rozišli sme sa. Potom som zahodila omladzujúce a okrášľujúce prostriedky. Zostarla som i
naoko…Muž sa uľahčene rozosmial. Nemal sa čo obávať, veď jeho neznepokojovali podobné chúťky. A
uštipačne zvolal:— Aká dojímavá ste vo svojej krotkosti! No prečo ste si vlastne vynútili ten rozhovor?!
Môžbyť vás podceňoval kajúcny vrtoch staroby, aby ste sa mi úprimne vyznali a prosili o
odpustenie a dovolenie? Nemuseli ste sa natoľko ponížiť vo svojej horlivej krotkosti. Bol by
som vám odpustil a privolil ku všetkému i bez toho…Žena vážne uprela naň oči.— Chcem pokračovať podľa celkového presvedčenia svojej včasnej mladosti. A podľa toho je
povinnosťou ženy polepšiť takého muža. Chcela som vás polepšiť na začiatku nášho manželstva,
aby som vás zachránila a pripútala k sebe v spoločnom, dobrom a mravnom živote. Teraz vás
chcem polepšiť, aby sme mohli šľachetným zmierením spoločne napraviť omyly nášho manželstva.Muž sa posmešne zasmial:— Aká ste vtipná. Veď vaše snahy sú ešte predčasné. Vo mne ešte nezavládla krotkosť
staroby. Mužský pozdejšie starne.Žena sa len ticho usmievala.— Nebudem už dlho na vás čakať. Ja som sa dobrovoľne pokajala. Vy ma môžete v tom
nasledovať. Vaša mladosť nebola podobná mojej mladosti. Ani vaša staroba nemôže byť podobná
mojej starobe. Vy sa len vtedy obrátite, keď vás k tomu prinúti reakcia nemierneho života. A
daromne sa búrite, skôr-neskôr to nadíde. A potom mi budete vďačný, že som vás predišla v
polepšení…Muž sa chripľavo, so zúrivým posmechom zasmial, akoby chcel zahnať vyvolanú mátohu, ktorá
ho už pred časom naplňovala strachom. A posmešne zvolal:— Už vopred prajem mnoho šťastia k spoločnej kajúcej ceste! Ale dovoľte, aby som
pochyboval o úprimnosti vášho kajania. Zdá sa mi, že napokon by ste ma chceli len pokoriť a
podmaniť si ma urazenou hrdosťou oklamanej ženy, ktorá sa nijako nemôže uspokojiť vo vás.
Staroba už znemožní veselšie a príjemnejšie pomstivé víťazstvá. A chceli by ste sa aspoň tým
potešovať.A posmešne sa klaňal pred ženou.Žena sa v priznaní úplne uspokojila. A riekla s vľúdnym odpustením.— Keď vám ešte teraz príjemnejšie padne takto predstavovať vec, nech bude po vašom. Príde
čas, keď s radosťou príjmete moje stanovisko…Vtom pred palácom stíchlo hučanie automobilu.Muž sa posmešne poklonil pred ženou.— Madame, naši hostia už prichodia. Musíme prerušiť zábavné štebotanie. Ďakujem vám, že
ste svojou rozprávkou odstránili nudu čakania. Jej koniec ma veľmi zabával…Sluha oznámil hostí.A oni sa pohli prijímať ich. Muž so starostlivo tlmenou, vzdornou zlosťou. Žena s tichým,
smutným víťazstvom.
|
Cirbusova_Pred-vecierkami.html.txt
|
I.Pod Tatrami večný domktože bude bývať v ňom?Od vekov tam Pán Boh býval,so Slovanom si nažívalsťa so svojou rodinou,v šírom svete jedinou.Nebolo tam poddaného,nebolo pána žiadneho;bratia, sestry, ľudia boli,v dome, v obci i na poli.Od vekov tam Božič býval,lenže v povestiach sa skrýval,v rodných bohoch, bohyňacha v obetných svatyňach.No chcel stavať dom si zjavný,on Boh bohov samoslavný,vo východnej krajine,pri židovskej rodine.Staval a zas musel boriť,boril a zas musel tvoriť.Hľadal stálu si príchyľunenašiel len jednu byľu,v Nazarete sirotu,pokoru a dobrotu.I tú vlastná rodinaa s ňou Boha preklína.Musel Pán Boh šírym svetom,dom si hľadať zimou, letom.S tou sirotou jedinou,pokornou a nevinnou.Dali sa mu kde-tu zohriať,dovolili mu i žobrať,abo v chládku spočinúťale nikde ho nechcelik srdcu navek privinúť.Že keby len sám bol prišiel,že by sa im veru zišiel,taký štedrý, bohatý,keby nebol tak svatý;keby nie tá sirota,pokora a dobrota,čo chce všetkým matkou byť,všetkých v Bohu pomeriť.Jemu len uposlušniťvšetkých ako rodinu,v dom pozvať na hostinua svadobným pojiť vínomdivnej lásky božej činom.No my sebe len žičímea chudobu vytvoríme.My však chceme panovať,slabších si podmaňovať,nie veriť - lež mudrovať,kupčiť, lúpiť, bojovaťa z robotných dobre žiť,v cudzích domiech pelešiťa slobodu mať hrešiť.Čo aj chrámov nastaviamea trón Bohu obeciame,nech len sadne, veď on skúsi,priam žobráčiť zase musí;i s trónom ho väznievame,moc jeho si rozdieľame.Svatým plášťom Božím našeukrývame samopaše.Menom večnej slobody,otročíme národy,Kupčíme a smilníme,lúpime a vraždíme.Keď ústavu krajne dáme,ľudu bratstvo vyvoláme,pustíme naň úžerníkov,pálenčiarov, pravotníkov,čo do jarma nám ho vperú,abo živkom z kože zderú.I v tých obciach slobodnýchs Božou vôľou nezhodných,mocní, múdri a lživí,sami chceme byť živí.Ľud nás zvolí ako chceme,panovať mu vždy budeme.Za pálenku, za peniaze,ukujeme mu reťaze.Do priemyslu, do mašinyzapriahneme mu rodiny.V Európe i v Amerikerozumieme politike.Úprimnosti my nechceme,svätú lásku vyženieme.Nechceme my Trojjedného,Pána Boha Najvyššieho,všetkým rovno láskavého.Sami chceme byť bohovia,boháči a géniovia,mocní, múdri a lživí,sami chceme byť živí.A kto takým nemôž´ byť,večne musí otročiť.Také hlasy šírym svetomBoh počúva zimou, letom,kde si nájde večný dom,že by odpočinul v ňom?Zas našiel len pod Tatrami,medzi hájom a sadami,pri najmladšom Slovian-synu,ten ho prijal za rodinu,i tú matku sirotu,pokoru a dobrotu.Dávno ho už očakával,otvorené domy mávala pocestných by rodinuzval ku stolu na hostinu.I zajatým vrahom roduzostať, odísť, dal slobodumaslom, medom ich častoval,piesňou lásky ukrocoval.V ten dom lásky otvorenývstúpil Boh uveličený.Tam ho za stôl posadili,so sirotou uhostili.Tam chcel navek si spočinúť,k srdcu všetky tvory vinúť.
|
Hrobon_Dom.html.txt
|
IV úzkej, krivoľakej dolinke, utiahnuto, akoby pred zrakom sveta ukrytá, leží malá
dedina. Nikto by v tom divom, čistou, ale nespoľahlivou bystrinou svlažovanom údolí
nehľadal príbytky ľudské. Veď i obydlie i životy ľudí a zvierat tu často ohrožené bývajú
rozputnanými živlami prírody bezohľadnej, necitnej. V zime severné víchrice a záveje, v
lete búrky a prívaly navštevujú, tu zasypávajúc chatrče, tu podrývajúc základy väčšinou
drevených domov, dolinku túto.Iste, len veľká núdza prinútila prvých obyvateľov založiť osadu v tomto pustom, ešte i
„divej krásy“ a „veľkoleposti“, prostom údolí. Len prenasledovaní, svojich práv zbavení
ľudia utiahli sa v pustinu túto, voliac potýkať sa s nedostatkom, pustiť sa v boj s
prírodou, so živlami, so šelmami hôr, — ale, zachovať si právo svedomia. Kronika hovorí, že
obec Malú Kamenicu, alebo Kameničku, založili protestanti, vyhnaní z mesta Veľkej Kamenice,
vzdialeného na 2 hodiny chôdze. K vysťahovalcom pripojili sa pozdejšie iní, i povstala
obec. V tejto obci nachodia sa mnohé mená totožné s menami mesta Veľkej Kamenice.Usilovnosť, statočnosť a prísna poctivosť obyvateľov tejto biednej dedinky bola
príkladná v celom vidieku. Neohrožene pridŕžali sa svojej viery; ale v boji stáletom
osvojili si veľkú sporivosť a akúsi tvrdosť.Z prvu dávaly im veľké, staré, na míle rozsiahle hory výživu. Rúbali a vozili drevo do
ďalekých miest, pozdejšie sami si postavili pílu i mlyn na potoku a behom času i koľčovali
vyrúbaniská a posiali zbožím. Vzdorujúc drsnej prírode, piaď za piaďou vydobývali si pôdu
ešte neoranú. A povesť hovorí, že kedysi im ten zradný potok, ktorý v suchom lete vyschýnal
na úzky prameň, ale za prvej búrky vzrástol v rieku strmú, donášal i zrnká zlata, ktoré
mlynár v meste predával. Skutočne ale, nebolo to zlato, čo ich živilo, bola to len tvrdá,
úmorná práca. I živili sa so dňa na deň, nepoznajúc iného blaha, netúžiac po inom
bohatstve, ako po tom, čo vydávala tá hruda, ktorú si podmanili a nepoznajúc iného oddychu
a potešenia, ako tú milú nedeľu a slovo Božie v chráme svojom. Len v najnovšom čase zavial
i do tohoto kúta nový duch a vzbudil túžby po bohatstve; i zachcelo sa niekoľkým nahliadnuť
do krajov neznámych i ta šiel jeden, potom dvaja, traja, dnes už temer polovica mladých
mužov do — Ameriky.*Na dolnom konci roztiahnutej dedinky, na strmom briežku potoka, stojí malý, ale pekný
biely, kamenný kostolík — a proti nemu na druhom briežku fara veľká, priestranná s dvorom a
záhradami. Obe tieto budovy, ako i škola za kostolom, náležia rimsko-katolíckej cirkvi. Za
prvotného stavu prislúchal kostol tento evanjelikom, keď bol im v protireformácii odňatý a
tak si miesto neho vystavili asi 200 krokov ďalej nový kostolík bez veže a faru drevenú.Jednoho augustového večera vyšlo zo dveriec farského dvora na katolíckej fare malé, asi
šiesťročné dievčatko. Ju vyprevádzal starúčký farár Rovinský. Krásny a velebný tento starec
nežno a opatrne viedol dievčatko a pred dvercami obzrel sa hore i dolu a zavolal na slúžku
vo dvore zamestknanú:„Odprevaď, Žofka, Boženku domov a daj pozor, lebo pôjdu statky domov.“ Pri tom láskave
spočinula pravica jeho na hlávke dievčaťa. Toto sa ale ozvalo:„Za mňa sa nebojte, báči, ja som už dosť veľká, aby som na seba pozor dala. Však už
pôjdem do školy — a Žofka má prácu.“„Poslúchni, Boženka,“ povedal starý pán dôrazne. „Niektorá krava by ťa mohla strčiť.“Boženka sa zasmiala.„Aká som ja to bola, keď som bola maličká, keď som ešte nevedela „k“ povedať a vtedy som
povedala mame, že ma chcela tolilicta trava topnúť, viete, vo vašom dvore?“„Ako by som nevedel,“ dotušil starec s úsmevom, ačpráve mu to dávno z hlavy vypadlo.
„Ale teraz choď, mama bude mať starosť o teba.“Dievčatko bozkalo ruku pánu farárovi a povedalo: „Dobrú noc, milý báči a ďakujem za
jablká a slivky, my ešte nemáme. Ja ich podelím doma všetkým!“ A odkryjúc rožtek zástery s
úľubou pozerala na červené a žlté jabĺčka. Podskočila ku lávke nad potokom, a slúžka za
ňou. Ako tak kráčaly dedinou, štebotajúc spolu, zazrela Boženka pred dvermi jednoho zo
sedliackych stavísk, mladého, čierno odeného šuhaja. Hneď bežala k nemu a zvolala:„Báči, báči, kedy prídeš k nám?“„Teraz idem, Boženka; chcem sa rozlúčiť s vami.“ Pritom sa sohnul k nej, objal ju vrelo
a pobozkal na červené okrúhle líčka. Počerná chudá tvár jeho mala výraz smútku a utrpenia,
strádania.„Pôjdeš už?“ opýtalo sa dievčatko a zarmútilo sa. „Ideš do Prešporka? A dajú ti
peniaze?“ Pri tých slovách pozrela na dom, z ktorého mladík vyšiel. Vidno, že ona čosi
zachytila z rozhovoru dospelých.Mladý muž si vzdychol: „dali dačo ale nie dosť. Budem mať dosť ťažké dni.“Boženka chytila ho za ruku, obrátila sa ku Žofke a riekla: „Choď ty len domov, Žofka,
slečna Marinka ťa budú potrebovať, mňa pán Klas odprevadia.“Žofka so smiechom a letkom pohodeným pozdravom odbehla. Tí dvaja ale kráčali ešte vyššie
ku evanjelickej fare.V pitvore stretli sa s farárkou. Bola to veľmi pekná žena: silná, mladá, vysoká, zdravej
ružovej pleti s vlasami bohatými a očima jasnýma.„Mama, mama, báči sa prišiel odobrať.“„Viem, tušila som, že už odíde; vitajte, pán Klas.“ On úctive bozkal ruku, pani ale
obrátila sa k Boženke:„Ale ty, kde si bola, tuláčka? Nemala som koho po teba poslať, lebo Katka ešte neprišla
z poľa domov.“„Žofka ma odprevadila, mama,“ povedala skrúšene Boženka. „A dajú vás báťa pozdravovať a
odkázali vám, aby ste prišli i so mňou, áno, povedali mi to ešte v izbe. A tieto jabĺčka
som vám doniesla, toto tebe, toto oteckovi a toto — to tebe, báči, vezmi si.“ Bolo to už
posledné; Klas jabĺčko prijať nechcel, ale keď videl, že by sa dievča cítilo urazeným, vzal
a položil do vačku.Matka vzala jabĺčko s úsmevom a potom vkročili všetci traja do izby. Izba bola dosť
úzka, ačkoľvek priestranná. Obloky boly malé — a teraz, v súmraku už málo svetla vnikalo do
izby. Medzi oblokami stál stolík a pri ňom sedel miestny farár Teplický. Čítal, študoval.
Keď vkročili tí traja dnu, on zodvihnul hlavu a pozrel láskave na nich. Hlava jeho bola
zanímavá. Vlasy kaštanové, mäkké; biele, hladké čelo, tvár bľadá, troška vpadnutá, oči
modré, usmievavé, ako oči Boženkine, brada a fúzy niečo svetlejšie, ako vlasy a na lícoch
jasno-červené škvrny: ruže suchotinárov. Celá tvár bola zduchovnelá, výraz na nej dojemný a
pohľad akoby do diaľky blúdiaci.Boženka radostne poskočila k otcovi a oprúc sa o jeho kolená, objímala jednou rukou šiju
jeho, druhou podávala mu jabĺčko. „To som tebe doniesla, je už zralé, neboj sa, také len na
katolíckej fare rastú. A pozdravujú ťa báči, že by sme prišli, že sa my dvaja budeme hrať
na pimparapax.“Všetci sa zasmiali, farárka veselo, zvučne, Miško Klas veselšie, ako by sa dľa jeho
vážneho výrazu dalo súdiť a úbohý farár zachrípnuto, i musel zakašľať.I vidno bolo, že všetci traja starší s nežnou láskou hľadia na to malé, podarené dievča
a počúvajú temer zbožne jeho detinské reči. A ona neprestávajúc hovoriť, zazrela v zásterke
kúsok pestrej handričky, zvolala: „No, na toto by som bola zabudla! Dala mi to teta Marinka
a to bude mojej Ľudke zástera.“ S tým odbehla ku svojim bábikám. Klas na pokyn farárkin si
sadol blízko farára. Ona si sadla do výklenku okna a vzala do ruky pletenie.„Idete?“ spýtal sa farár.„Idem. Konečne otec a brat povolili, ale išlo to ťažko, kým som to svolenie dostal. Brat
je tvrdý a prízvukuje, že on doma musí ťažko robiť, on i jeho žena — a ja, že chcem stať sa
pánom a žiť život ľahký, pohodlný.“„Ľahký, pohodlný život,“ opakoval farár s prízvukom irónie. „Ako si oni náš stav
predstavujú. Duševnú prácu oni necenia, náš prehĺbený duševný život nepochopujú. Je to
prirodzené. Ešte i naši rozumnejší ľudia, obzvlášte váš otec, náš kurátor, majú svoje
predsudky. Ja som sa často o tom shováral a zdalo sa, že on ma porozumel. Sľúbil mi, že vás
vypraví. Dal vám peniaze?“„Štyridsať zlatých — všetko spolu. A to, povedali, že s tým má byť koniec; viac že
nedostanem, aby som si s tým gazdoval.“„To je veru dosť málo, lebo cesta sama stojí veľa, a teraz, ísť na neisto, na theologiu,
bez podpory, len v nádeji, že dostaneš štipendium, alebo odpustia ti didaktra, alebo aspoň
že sa trafia priváta. Dotedy treba žiť, platiť bývanie, kúpiť knihy a zaplatiť za konvikt a
školné. Budete museť veľmi sporiť!“Klas vzdychol a sedel so sklopenou hlavou. Bol zamyslený; už ako gymnázium navštevoval,
poznal, čo je život chudobného študenta a nebol ďaleko; neznámi profesoria, neznámi
spolužiaci a súdruhovia ho prijmu — snáď chladno, alebo ľahostajne.Farárka s úprimnou sústrasťou počúvala rozhovor a pozerala na mladého muža.„A nepožičal by vám dakto?“ opýtala sa s naivnosťou sveta neznajúcej, nezkúsenej ženy.„Mne?“ spýtal sa študent nazpät. Kto by mne požičal peniaze?… Kto by sa mi poručil? Otec
požičky nechce, on by mohol dať i tak, nie je tak utisnutý. I zajtra, včas ráno ide so
zbožím na trh. Ale on nedá viac. U neho je summa 40 zl. veľmi veliká — a myslí, že s tými
peniazmi ja môžem za pol roka skvele vyžiť. Súdi podľa seba a podľa skromných pomerov
našich tu doma.“„Tak je,“ dotušil farár; „štyridsať zlatých je pre nás dosť na dlhý čas, keď máme
každodenné iné potreby, ale kde treba za ne všetko kupovať, nevystačia na dlho. Ale Pán Boh
pomôže, brat môj! Nájdu sa snáď dosť skoro i priváta, a vaše dobré svedectvá budú tiež za
vás hovoriť. Netraťte nádej, úfajte sa, že vždy bude len lepšie.“Študent vstal. „Idem už, zvečerilo sa a ráno mi treba včas vstať. Otec odvezie ma na
stanicu.“Teplický a jeho žena vstali tiež. On pozrel na ňu, akoby žiadal jej súhlas.„Keby som ja bol v lepšom položení, brat môj, vypomohol by som vám milerád — ale — aspoň
maličkosť — snáď vypomôže vám na čas z nesnádze.“ Hovoriac toto, otvoril stolík, vyňal
starú knihu, a z nej desiatku, jedinú, čo tam bola. Čakala, že pridruží sa k nej ešte jedna
a že za ne kúpia na jasenný jarmok zimný kabát pre Teplickú, ale takto sa ešte lepšie
sišla.„Vezmite, brat môj, maličkosť túto,“ povedal Teplický a podával Michalovi bankovku.
Miško sa zdráhal; bojoval so slzami a bál sa slova preriecť, aby nezaplakal.„Len vezmite,“ núkal farár, „odo mňa je to nie ponižujúce. Pomyslite si, že vám to dáva
brat z čistej, nezištnej duše. A ak by vám to slúžilo k uspokojeniu, vrátite to, keď budete
svojim pánom, keď nie mne, tak mojim milým.“ A ako by ho tklivé tušenie nútilo, pozrel na
ženu i baviace sa dieťa.Na to Michal vzal desiatku a tichým, pritlumeným hlasom ďakoval. Násilne premáhajúc
svoje pohnutie podal farárovi ruku k rozlúčke. Ten ho privinul k sebe a pobozkal.„Nech vás Bôh sprevádza, brat môj! Na zdravie si dajte pozor, čo je telu treba, to mu
dajte, lebo sa prílišné strádanie pomstí v pozdejšom veku. — — Že ste mierny, skromný a
solídny, to viem, i verím, že tým i naďalej ostanete. Bár by všetci naši theologovia tak
pochopili úlohu svoju a povolanie svoje, ako vy, brat môj!“„Zvlášte môj brat, Ivan,“ zamiešala sa s povzdychom pani Anna.„Pozdravte ho od nás a vplývajte naň dobrým príkladom, aby konečne zvážnel a nebral
život tak ľahko, ako dosiaľ.“„Ruky bozkávam,“ povedal konečne Michal prisviedčajúc hovoriacej len mlčky, lebo nebol v
stave viac povedať. Sklonil sa, i bozkal ruku farárkinu a podišiel ku dverom.„A odo mňa sa neodoberieš, báči?“ zvolala Boženka a opustila svoje bábky.„Ako by som sa neodobral,“ šeptal mladý muž objímajúc dievčatko, „veď ťa tak rád mám a
toľko milých hodín strávil som s tebou v nevinnej zábave.“ Podarilo sa mu premôcť sa a
hladkajúc mäkké vlásky Boženkine, hovoril:„S Bohom, moja Zlatica! ostaň s Bohom a uč sa mi dobre, viem, ty si dobrá a poslušná!“„S Bohom, báči,“ zvolalo dievčatko s plačom, „oj kedy sa zase budem spolu baviť!“„Na leto!“ povedal theolog už vo dveroch a ponáhľal sa von do súmraku.
|
Vansova_Bozenka.html.txt
|
1.[1][2]Z vysokých javorov lístočky padajú,už bystrých šuhajov na vojnu lapajú,na vojnu lapajú s divými Turkami,s divými Turkami, s psími Tatárami.Už mnohé lístočky z javorov spadali,už mnoho šuhajov mladých nalapali —medzi nimi šuhaj krásny, bystrooký,švihlý ako rybka, sťa dubec vysoký.Oj, ten ich tešieva, ten im srdca dáva,keď si sklonia hlávky ako smutná tráva.Oj, ten im maľúva ligotné nádeje,na ktoré sa každý poteší, usmeje.Na javoroch biele holúbky vrkajú,šuhajov strihajú, do šiat obliekajú —dali im dolomán počernozelený,na holú hlávočku klobúk počervený.Dali im plamenné pekné nohavičkya s štrngajúcimi ostrôžky čižmičky,a ešte každému aj ostrú šabličku,čo bude s ňou blýskať na vranom koníčku.Na javore sticha zaplače hrdlička,už strihajú vlásky bieleho Janíčka,dajú mu dolomán sťa tráva zelený,dajú mu klobúčik sťa plameň červený,aj tie nohavičky sťa zora červené,po nich sa ligocú šnúry pozlátené.Čižmičky maličké na jelenie nôžky,na nich sa blýskajú sťa mesiac ostrôžky.Ku boku striebornú peknučkú šabličku,čo mu zaštrngoce víťaznú pesničku.— Listy javorové husto zem prikrylia mladí šuhajci v rad sa postavili.Prileteli ku nim tie holúbky sivé,až sa im zdurili tie koníčky divé.Horko-ťažko plačú a ronia slzičky,až zvesili hlávku tie vrané koníčky.Aj koníčky bystré hlávku ovesilia mladí šuhajci slzy vyronili.Priletí hrdlička k Janíčkovi siváa slzavým očkom na tvár sa mu díva —a sivý koníček hrabe nožičkamia ten jeho pánik iskrí očičkami.Zaplače hrdlička, slzičky vyleje:„Oj, nemám na svete už žiadnej nádeje.Smutno mi samotnej na svete širokom,sťa jednej hviezdičke na nebi vysokom.Bo mi aj ty tajdeš, môj drahý Janíček,kto mi slzy žiaľne bude stierať z líček?“Nehrabe koníček, lež hlávočku skloní,ale ten jeho pán slzičky neroní:„Sestrička premilá, oj, sestrička moja,vlasť ma opustená ta volá do boja,musím ja ta tam ísť, musím ja ta stúpaťa šabličku v krvi Turkov si okúpať.A až tí sem vpália, tá naša dedinaostane len mŕtva, šíra pustatina. —Kde domčeky stáli, bude len popolaa zhorených kostí všade dookola!Oj, Boh ťa poteší, kým sa navrátime,kým náš rod aj smutnú vlasť oslobodíme!“„Oj, choďte vy, choďte s Turkami do boja,čo sa aj umučí tá hlávočka moja!Oj, choďte do boja s divými Turkami,keď vlasť ochránite, náš národ aj s nami! —Lež kedy ti zazriem klobúčik plamenný,kedyže ti vidím paloš skrvavený?Kedyže ti vidím hlávku dosekanú? —Čoby dosekanú! Len krvou sfŕkanú!“„Keď sa tento javor krásny bude pukať,keď počuješ sivú kukučku zakukať;vtedy ma uvidíš, moj’ drahá sestrička,vtedy ti ja zotriem slzy z tvojho líčka!“„Keď ti zdupká koník naprostriedku dvora:vtedy ti dám venček víťazný z javora!Za krásne klobúčky dievčatá mladučkéchlapcom rozmajríny kladú zelenučké:A ja ti položím belastú iskričku,by si si spomenul na svoju sestričku;ešte ti položím zimozel zelený,čo sa v zime v lete nikdy nepremení!“Vyskočí jej z očka čistučká slzička,a zaleje tie jej bledoružé líčka —už mu hor’ podáva zelenú zástavu,čo mu bude lietať ponad bystrú hlavu —a Janík ostrôžkou upichne koníčka,ten skočí — ak by chcel prebehnúť vetríčka.Už sa lastovičky svetom odberajú,už mladí šuhajci za vodcom skákajú.„Preč’, vy lastovičky, sa už odberáte,prečže nás, vy chlapci, samotné necháte?“Lastovičky letia do kraja teplého,šuhajci pre slávu do boja krutého.Javorové lístie vetry roznosili,už sa im spred očí šuhajci stratili.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Piesne.[2]Pod názvomPieseňvpísaná do Zábavnej prílohy k Životu I, 1846,
č. 6, 8. júna 1846, str. 49. Rukopis cudzí.
|
Botto_Z-vysokych-javorov-listocky-padaju.html.txt
|
PredhovorNajjasnejšiemu princovi Augustovi zo Sachsen-Coburg-Gothu, vojvodovi saskému, c.
k. a kráľ. saskému generálovi, rytierovi Zlatého rúna a Veľkokríža vojvodského
Sasko-Ernestovho domáceho radu, ako aj iných vysokých radov, majiteľovi panstiev na
Muráni, v Sitne, Čabrade, na Fiľakove a Blhu etc. etc. v Uhorsku, majiteľovi Ebenthalu,
Dürnkrutu a Walterskirchenu v Dolnom Rakúsku čo najúctivejšie venuje
spisovateľ.*Princ August zo Sachsen-Coburg-Gothu, vysoký priaznivec a mecén pekných umení
a vied, ktorý aj venovanie tohto diela veľmi vďačne schválil, zomrel v lete roku 1881 v
Ebenthale, úprimne oplakávaný vysokými a najvyššími kruhmi. Jeho ľudskosť a vľúdna
dobrota, jeho živý záujem o výtvarné umenie, o maliarstvo a hudbu, ako i jeho mierny a
priateľský spôsob zaobchádzania s poddanými si zachovajú vždy večnú spomienku. — Taktiež
duchovenstvo všetkých konfesií z koburgovských vojvodských panstiev uchová vo vďačnej
spomienke všetky výhody, ktoré im svojou nezvyčajnou dobrotou zvečnený tak často
poskytol.Spisovateľ.*Muránsky zámok hral v histórii Uhorska významnú úlohu od polovice 15. storočia až
do začiatku 18. storočia.Najvyšší lesk a ozajstný rozkvet dosiahol, keď na hrade mali svoje sídlo
krajinský palatín Fraňo Wesselényi a jeho heroická manželka Mária Széchyová. A pretože
menovaný palatín mal na deje vtedajších časov veľký vplyv, musí historik udalosti
odohravšie sa na Muráni nevyhnutne zviazať — aspoň v krátkosti — s tými, čo prebiehali v
celej vlasti a v celej monarchii v ich historickom vývine. A o to som sa usiloval,
opierajúc sa o historické pramene, ktoré som mal k dispozícii a ktoré tiež presne
uvádzam.Významnejšie udalosti na Muráni som objasnil svojim krajanom už skorej vo
viacerých slovenských novelách, teraz som sa odhodlal vypísať tieto pamätihodnosti v
nemeckom jazyku, pretože — ako viem — až doteraz nebola uverejnená nijaká nemecká
monografia o Muránskom zámku.V Chyžnom dňa 15. júna 1881Spisovateľ
|
Tomasik_Pamatihodnosti-Muranskeho-zamku.html.txt
|
Samaritán[1]Bola raz jedna chudobná vdova, ktorá z práce rúk svojich žila a živila i svojho
jedináčika, malého Janka. Nereptala na svoj ťažký osud, ale ďakovala bohu, že jej dáva
zdravia i práce nadostač. Ale jedného dňa Janík ochorel a vdova nemohla ísť do práce. No
však zajtra dohoní zameškané! Ale zajtra bol Janík ešte horšie a ona musela privolať
lekára. Tento chorému predpísal asi trojaké medicíny, poučil vdovu, ako ich má dávať, a
nariadil, aby chorý mal dobrú opateru a ľahký, ale záživný pokrm. Kurence, holúbence,
tokajské víno[2]a podobné. „Však vy viete, čo.“ A ona vedela, len to nevedela, odkiaľ vezme tie
ťažké peniaze na ten ,ľahký‘ pokrm. Z malej mzdy — málo mohla usporiť. A Janík ležal celé
týždne. Vdova zúfala. Úspory sa minuli, ba v biednej izbičke okrem postele, na ktorej
nemocný ležal, nebolo už ani kúska iného náradia. Čo predala, čo dala do zálohu. Ten
„ľahký“ pokrm, doktor a apatieka[3]všetko pohltili. No neľutovala to. Jej miláčik prestál nebezpečie a očividne sa
zotavoval. Lenže práve teraz bola najväčšia potreba na ten záživný pokrm, a kde ho vziať?
Zalamovala rukami vo svojom zúfalstve, ale darmo sa dívala vôkol seba. Chlad zíval zvonka,
z ulice, stadiaľ kde ,dobrí‘ ľudia žijú a chlad i prázdnota zívali z každého kúta
vyplienenej izby. Vtedy padla jej do očí rodinná biblia, pamiatka po dedoch. Prestála ťažký
boj, no konečne sa zdvihla a zabaliac drahocenný poklad do šatky, náhlila sa s ním k
najbližšiemu kníhkupcovi. Tento si náležite prezrel knihu, ale zrejmé bolo, že nevedel, čo
má v rukách. Bola to teraz už zriedkavá a veľmi hľadaná československá biblia starého
vydania. Pergamenty[4]na nej boli z dreva, obtiahnuté kožou, a táto zasa skoro úplne bola okutá žltou
mosadzou, a také mala i sponky.„Nemá pre mňa ceny,“ vravel kupec.„Ale aspoň niečo…“ prosila vdova.„Nemôžem vám nič dať,“ odsekol kupec, ale potom, dojatý skľúčeným výrazom vdovinej
tváre, dodal:„Sprobujte u pána Kartona, na Dlhej ulici. On vedie obchod s podobnými starinami.“Vdova sa so vzdychom vzdialila a šla ku Kartonovi. Tomuto sa, keď obzrel knihu,
potajomky zablysli oči radosťou, no zdanlivo ľahostajne prehŕňal sa v nej.„Nič zvláštneho. Čo pýtate za ňu?“ opytoval sa odmerane.Úbohá vdova nevedela udať cenu knihy. Jej ona bola hodná celý majetok, ale…„Pozrite, žena dobrá,“ riekol pán Karton láskavo. „Krásnu novú bibliu i s obrazmi môžete
dostať za päť zlatých. Toľko vám dám, a keďže vidím, že ste v biede, tak — nuž môj prah
ešte žiaden núdzny neopustil bez podpory — tak teda desať zlatých vám dobrovoľne pridám.“Hovoril neobyčajne hlasno, že všetci prítomní zákazníci mohli ho počuť a obdivovať ako
pravého samaritána.„Nesúďte a nebudete súdení,“ hovorí jeden z prítomných susedovi. „Nikdy som neveril,
žeby i Karton vedel, čo je milosrdenstvo. Zmýlil som sa. Musím ho odprosiť, akonáhle budeme
medzi štyrmi očami. Predal raz akýsi šlabikár dieťaťu, matka bola vdova. V dome mali len
jedinú posteľ. Dal im predať i tú, keď dieťa roztrhalo knižku a matka zaplatiť nevládala.“Úbohá vdova — kto by vedel, či od radosti a či od žalosti — dala sa do usedavého plaču a
ani peniaze nevládala zhrnúť, takže sám pán Karton, pomaly ich prečitujúc pred prítomnými,
vložil ich do koverty, sám ju zalepil a vtisol ju do ruky vdovinej.„Dajte pozor, aby ste ich nestratili, alebo aby vám ich niekto neukradol,“ riekol
hlasne, ale prívetivo.A žena sa zohla a vrúcne pobozkala tú ruku.Keď sa vytackala, pán Karton napísal nasledujúci list:„Pánom C. a L. v Lipsku.Toľkokrát žiadanú Bibliu som konečne po ťažkých námahách a ešte ťažších hmotných
obetiach vysnoril, no majiteľ dobre vie jej mimoriadnu cenu. Akže mi obratom pošty pošlete
poukážku na osemsto mariek, tak ju za pár dní máte v rukách…“Na štvrtý deň prišiel žiadaný obnos. Ale po celom meste vysoko znie pieseň a úbohá vdova
spieva v nej prvý hlas — o ľudomilstve pána Kartona — samaritána![1]samaritán, samaritánka— milosrdný človek (žena) ako
Samaritán (príslušník dávneho národa v Palestíne, ktorý podľa biblickej legendy bol
milosrdný)[2]Tokajské víno— chýrečné červené víno, ktoré sa vyrába v
okolí mesta Tokaj v Maďarsku. Tokaj (okolo 10.000 obyvateľov) je v severovýchodnom
Maďarsku pri ústí riečky Bodrog do Tisy.[3]apatieka— lekáreň, tiež liek z lekárne[4]pergamen, pergament— vyhladená zvieracia koža, používaná na
písanie, druh nepriepustného papiera, tiež obálkové strany na knihe
|
Marsall-Petrovsky_Samaritan.html.txt
|
List č. 1„M. V.“, 1908, č. 31, 7. (20.) februára, s. 4.(Od nášho dopisovateľa)Rakúsko-uhorská zahraničná a vnútorná politika hlboko uviazla. V Rakúsku — česko-nemecké
rozpory spolu s inými rozpormi klerikálnymi, protiklerikálnymi, socialistickými; v Uhorsku
— hrozné, smrteľné podlomenie vládnúcej nezávislej strany spolu s konfliktmi národnostnými,
stavovskými, hospodárskymi a veľmi skomplikovanou chorvátskou otázkou.V zahraničí — Aehrenthalov debut[1]so sandžackou železnicou. Odpor Rusov a Francúzov narobil veľa starostí
rakúskym diplomatom pri tomto odvážnom výpade, prišiel na psa mráz. Nie sú to ani zďaleka
Cavouri ani Bismarckovia, aby dokázali uskutočniť takýto agresívny ťah. Už teraz sa
naľakali kompenzácie v podobe železnice od Dunaja po Čiernu Horu. A to by bol naozaj
smrteľný úder pre rakúsko-uhorskú balkánsku politiku! Dunajsko-jadranská železnica by
podrezala hlavnú žilu rakúsko-balkánskej tovarovej výmene. Prečo Aehrenthal nebol schopný
dostať sa do Londýna? Jedine Anglicko by ho mohlo vytiahnuť zo šlamastiky. „Ale anglická
politika sa teraz orientuje na Rusko,“ — nariekajú rakúske oficiózne noviny, obviňujúc
pritom ruského vyslanca v Haagu pána Čarykova (teraz — námestník ministra zahraničia), že
vyvolal francúzsko-ruskú kampaň proti sandžackej železnici. Ja som sa len nedávno vrátil z
Viedne s presvedčením, že Rakúsko ustúpi. Jeho veličenstvo František Jozef v pokročilom
veku už nemá náladu na silné zahraničné emócie, hoci ešte aj teraz je v politike — hlavne v
zahraničnej — samostatný a energický.V Čechách sa chystajú na voľby do snemu: sedem českých strán a frakcií si stavia svojich
kandidátov. Hlboký rozvrat, akého ešte v Čechách nebolo, využívajú samozrejme mocní Nemci,
ktorý uchmatli nejednotným Čechom niekoľko mandátov.Na povrchu českého politického života teraz navierajú jedovaté pľuzgiere: veľmi ničí a
otravuje sily českého národa rozpor klerikálov a antiklerikálov. Veď v Čechách tvoria
klerikáli podstatnú časť národa v spoločnom boji proti nemeckému Drangu.[2]Keď ide o bytie či nebytie národa, jazyka, národnosti, vtedy otázky
vierovyznania a sociálne problémy treba riešiť tíško medzi sebou. Mne sa však zdá, že tento
problém vyvolali v národe umele, — je to akoby ponorka, ktorá má vyhodiť do vzduchu celý
národ. Prinajmenej to spútava sily národa. V Čechách niet človeka, ktorý by sa rozhodným
slovom postavil proti tomuto nešťastiu. Palacký bol evanjelik, jeho portrét visí v každej
českej chalupe a biskupa Strossmayera si vysoko vážia aj v evanjelických domoch. Ale teraz
sú „liberáli“, „realisti“, „agrárnici“ a „radikáli“ na nože s „klerikálmi“, a zatiaľ Nemec
pomaličky podkopáva západný ostrov, či vlastne zatiaľ poloostrov Slovanstva. V Čechách
vládne nesporný politický úpadok; o literárnom úpadku budeme hovoriť inokedy.Vládnúca koalícia v Uhorsku sa trasie od strachu pred volebnou reformou a všemožne ju
odďaľuje. Ide o vládu najmenej 1500 rodín. Cisár súri. Maďari by chceli podmieniť volebné
právo ovládaním maďarčiny slovom aj písmom. Ale to by znamenalo odňať volebné právo 12
miliónom uhorských občanov. Koruna to nepripustí. Gróf Andrássy dostal na túto otázku z
Viedne rozhodnú odpoveď. Zostáva im už len využiť tzv. volebnú geometriu, t. j. rozdeliť
volebné obvody tak, aby získali čo najviac maďarských a maďarónskych poslancov zriadením
rozsiahlych nemaďarských a malých maďarských obvodov. Ale ani v tomto prípade sa nevyhnú
tomu, že sa zvolí určitý počet nemaďarských a socialistických poslancov, čo si Maďari tak
veľmi neželajú. Veď teraz aj uhorskí Nemci, doposiaľ takí pokorní pred Maďarmi, začínajú sa
národne prebúdzať a stavajú sa na odpor pomaďarčeniu. Ale zatiaľ v Uhorsku vládnu Maďari a
neslýchane utláčajú národnosti. Maďarizmus je pre nich svätejší než cisárske veličenstvo. A
každý krok na ceste k vlastnému jazyku a národnosti, aj keby človek pritom ani nepomyslel
na Maďarstvo, sa pokladá za atentát na svätyňu Maďarstva! Mnoho slovenských a rumunských
vlastencov sedí vo väzniciach za „urážku“ tejto novozjavenej svätyne.Ale Slováci a ich inteligencia sú neúnavní. Ľud sa pomaly prebúdza; len keby boli
prostriedky, aby vydržali nápor. Keď si človek pomyslí, aký silný je tento nápor a aké
kruté je prenasledovanie, zdalo by sa, že ďalej už ani rásť nemôže. Musí nastať obrat.V-skij[1]Aerenthalov debut so sandžackou železnicou— išlo o budovanie
trate z Uvacu v Bosne cez novobazarský sandžak do Soluna. Aerenthal vo svojom expozé
o zahraničnej politike v uhorskom sneme zdôraznil, že je znamením času miesto
vojenského prenikania na Balkán uplatňovať predovšetkým cieľavedomú hospodársku
aktivitu: „Rozumiem pod tým ďalekosiahlu premávkovú politiku. Vystavením východných
železníc po tureckú a srbskú hranicu položili sme základ ďalšiemu rozvoju.“ (Národnie
noviny 39, č. 13 z 30. 1. 1908).[2]Nemeckému Drangu— nemeckému tlaku (proti Slovanstvu v rámci
jeho východne] politiky)
|
Vajansky_Listy-z-Uhorska.html.txt
|
Lelio[1]Ta hynoucí tvář je tvá; utrpení ji označilo a na čelo její položilo stín křivd, dosud
nesplacených. Její rty jsou zvadlé zlo a zkaženost, a víčka jsou sklopena, protože není již
na světě ničeho, na co by tyto oči chtěly pohleděti.Naposled, znovu a nadarmo vracející se pohnutí! Úzkost svrchovaná a bezpříčinná
odloučila tuto ubohou duši ode všech radostí a unesla ji, bezmocnou, plačící palčivou
trýzní a rozeznělou jediným tónem nezadržitelné bolesti, do středu nicoty.Vše, co žiješ, je bázeň a zjitření, a již nemáš ničeho svého. Duše, spící prázdným snem,
a necitlivá těla, rozpjatá na operačních stolech, vy budete vzkříšeny,já však
nejsem uspána žiji stonásobnou úzkostí! Chloroform jsou tyto čtyři prázdné
zdi, chloroform je němá skvělost nehybně letního žáru, chloroform je žalný zvuk varhan,
tajemná dvouhlasá virgule, hřbitovním vápnem, zsinalými sloupky a stupnicemi bílí jejich
hudba stěny tohoto interiéru, odloučeného od celého světa. Já však nejsem uspán a můj duch
vzlyká bázní, odnášen z pravé tvářnosti světa na temných křídlech smutku. Tvá přítomnost
jest jen poslední bolest hynutí a odcházení, a kde jsi přebýval v radosti, květiny jsou
zvadlé, tvoje nástroje jsou opuštěny a na tvé knihy se uložil prach.— Štíhle vyrůstá, zelené listy se rozvíjejí a sklánějí k zemi, vzhůru zvolna se rozvíjí
a vznáší smutná škála, lomená, mrtvě nyvá a slavnostní svou vznešenou neradostností, a na
útlé lodyze již rozkvétá, živí se z napětí tvého fascinovaného srdce, ach, zvolna trhá ti
duši ten němý hypnotický rytmus, zvolna rozvíjí se bledý květ lilie. Kéž by jí nebylo, kéž
by nerostla, kéž by byla v některé daleké zahradě nebo kdesi na oltáři, kéž by byl ten květ
ze zinku a natřen bělobou! To zjevení vyrostlo z tvé úzkosti, již nemáš síly a přál by sis
umříti.— Když jsi byl malý chlapec, tiskl jsi čelo na okenní tabule, dole hrály si děti a ty
jsi plakal… Lidé přicházeli a blahopřáli ti… Jsi již stár a ta hynoucí tvář je tvá…Procházeje propastí života jsem zmrazen v zakletí mezi míjejícími stěnami šťastného
bytí, kterých nevidím, pohlížeje v beznaději na marný a nepřekročitelný závěr svého života.
Tu osud se naplňuje a uzamyká. Tu je místo běd a ztroskotání a ničeho již není přede mnou.
Když všechen duch je jasný a myšlenka se rodí světlem, já zde jsemstrašně
izolován, zavržen do klína nicoty, zastíraje si oči před podobami zmaru,
bolesti a zoufalství.— Z úzkosti té duše se zjevila smutná tvář, její ústa byla truchlivě skloněna a z jejích
očí, zářících němou něžností, zvolna, nezastavitelně a bez konce se řinou slzy, a nehnutá
tvář té nejlaskavější milenky je hoře a útrpnost nad tvou bídou, a ona ústa, jež toužil jsi
líbati vždy v lásce a radosti, byla mrtva a zavřena, protože nechtějí vyslovit lítost a
beznaději, a ty oči byly truchlivé a plakaly němě a palčivě, a ty rty byly smutně skloněny
a milovaný půvab té tváře byl proměněn v samu žalost a tesknotu věčné ztráty.Kéž by sestoupily zářivé bytosti, mužní andělé v jasném šatě a ušlechtilého výrazu
tváře, a jejich příchod by vzbudil v tomto pokleslém duchu paprsek rozsvěcující se naděje.
A kéž by zvolali:Zvítězil jsi! Jsi vysvobozen![1]Lelio— postava v divadelní tradici, již utvářela od 16.
století commedia dell’arte: jeden z milovníků — nápadníků Isabelliných. Rovněž název
skladby Hectora BerliozeLélio, ou le Retour a la vie (Lelio aneb Návrat do
života, 1831, prem. 1832). Kompozice propojující recitaci a symfonickou
hudbu byla zamýšlena jako pokračováníFantastické symfonie. S
využitím principu idée fixe, tj. vracejícího se hudebního motivu představujícího
milovanou bytost, tematizuje umělcovo překonání sebevražedné krize z milostného
ztroskotání prostřednictvím hudby a literatury. O autobiografickém podnětu skladby v
milostném vztahu k Miss Smithsonové píše H. Berlioz v knizePaměti. Cesty
po Itálii, Německu, Rusku a Anglii 1803 — 1865(Státní nakladatelství
krásné literatury, hudby a umění, Praha 1954, přel. Jaroslava Pippichová).
|
Capek_Lelio.txt
|
Do kúpeľaZ chodby ružomberského áreštu vše blysne sa mi pred očima Váh a neraz zažiada sa mi omočiť
si doň aspoň hlavu. Lebo nepravda je to, že je väzenie „chládok“. Mne aspoň od maďarskej
spravodlivosti vždy je teplejšie, ako keď ma na slobode akokoľvek slnce pripeká.Ale však si ja poradím a dostanem sa keď aj nie do Váhu, aspoň do Revúcej. Plavia práve
drevo, áreštanti ho vyťahujú, prihlásim sa aj ja.Takto som si premýšľal horúceho odpoludnia koncom júla a poobede šiel som už siahovicu
vyťahovať. Ale zariekol som sa, že viac nikdy. Drevo ťažké… Voda studená, ľadová, až žily
tŕpnu…Myslím si, nie je to kúpeľ a zábava ako pred dvadsiatimi-dvadsiatimi piatimi rokmi doma na
dedine.To boly časy! Keď som celé leto iba dva, poťažne tri kúsky prádla nosil na sebe: gatky a
košieľku, no a ešte ak dáky kus okrúhleho súkna po starom otcovi, čo on voľakedy „klobúkom“
menoval, s večnou, schválne vyvŕtanou dierou navrchu, cez ktorú mi vlasy prerastaly, a ktorá
obyčajne slúžila za lievik, keď sme „na hline“ pagáčiky miesili a v klobúkoch vodu nosili.
Lenže klobúk mi vše voda vzala a tak som ostal holohlavý. Až keď ma tým rodičia vytrestali,
našli kdesi v komore alebo doniesli mi z mesta dáky starý darovaný slamenák, alebo mi starú
baranicu vtisli na uši, aby som len predsa nechodil vraj ako Cigánča, a vše spomenuli aj
slnečnicu, ktorá by ma mohla opáliť. Baranica bola istejšia ako klobúk; ani vietor ju tak
ľahko nesmietol do vody, ani keď sme chlapci vše schválne „napájali“ klobúky a baranice,
„napila sa“, ale pomaly váľala sa dolu vodou ako utopené mača. A keď sme sa pritom pobili, a
ja švacol som protivníka ňou cez tvár, mal čo sĺz za hodinu z očí vytierať.To boly časy! Od rána do večera v potoku. Husi lebo barance na pažiti a my vo vode s
papekom, vidličkou v ruke a hláčov aj dvadsať naštíkané na háčiku. (Raky v našej dedine smrdia
„umrlčinou“, tie sme nebrali.)Iba keď zvonili na poludnie, poď behom na pažiť. Doniesly nám mladšie-staršie deti jesť,
alebo sme mali sebou v uzlíkoch. Cez poludnie okúpať a po obede poď po záhradách vedľa rieky
na vtáčiky, čerešne, rané slivky, hrach, uhorky a všetko, čo sa len dalo zjesť.Vše nás prehnali, vyšticovali, doma potom vybuchnátovali, že vždy sa našiel medzi nami
krivý, čo stúpil „na sklo“, preklal totiž nohu voľakde na plote, keď nás predúrali. Ak už
celkom nemohol ani pobehnúť (z čoho musel próby robiť, aby ho na love prípadne ľahko
nechytili), bol teda vartášom: opatroval statok a uzlíky (z ktorých, ak mohol, koštoval, za čo
vše bola bitka a plač) a z uchmatnutého každý mu hodil, že mal vše viac ako my; ale za to
musel zavracať a poslúchať aj sa prosiť ostatným.Takto to trvalo celé leto, až kým list so stromu nepadal a chladný vietor husiu kožu
nerobil nám po tele.Mládenci kúpavali sa tiež. Dievky aspoň v sobotu večer z ohľadu čistoty a potom v nedeľu
popoľudní z fígľov. Pravda, tie šly ďaleko niže lebo vyše dediny, ale jednak sa vše mládencom
dosť naprosily, kým im šaty povracali, alebo do hlbokej vody pohádzané povyťahovali, alebo
ešte častejšie s vŕb posnímali. Bolo smiechu, kriku, kviku, prezývania a vše aj dosť hnevu
aspoň do večera. Nevesty sa tiež opovážily okúpať aj na verejnejšom mieste, aj vdovica sa
trafila, ale už ženáči a starší ľudia, rodičia — tí sa nekúpavali.„Starším sa to už nepatrí odkrývať svoje nahoty,“ hovorila tuším z biblie stará moja mať.
A potom úlohou rodičov bolo vadiť sa s nami, že šaty zamočíme, znivočíme, voda nám ich
pochyce, prechladneme, utopíme sa, vodná pani nás vtiahne atď. a tak aj preto potom nemohli sa
ísť oni kúpať.Robotný svet, chudobní sa nekúpavali vôbec; oni sa však dosť vykúpajú pri robote v pote.Majetnejší však chodili do kúpeľov, jedni zo zábavy, druhí z potreby.Cez zimu užívaly sa len domáce lieky, na jar a v lete nebolo sa kedy liečiť pre robotu,
tak až po kosbe, po žatve.V mojom kraji najviac chodia po ľuďoch: čemer, úsad, lámka, kŕče — a na to sú Teplice.[1]Ktorí mali kone a boli veľmi chorí, zaviezli sa vše do Teplíc; ktorí nemali koní a
nebola taká súrna potreba, šli len na Štiavničky.[2]Moji starí rodičia chodili tiež len sem.Keď bolo pekne v lete cez roboty, nebolo im nič, alebo nestačili myslieť na choroby, len
keď sa zadaždilo a nemohli sme hrabať, vysúšať, hladili si ruky, nohy, chytali kríže.„Len by sme sa obrobili, zájdeme si do kúpeľov!“ potešovali jeden druhého starý otec s
materou. A potom si rozprávali, že žily si už sekať nedajú, to bolo voľakedy za mladi, ale
dbaniek si dajú nastavať,[3]ej veru, dajú všade, kde štiepa, kole, bolí.„A spravíme si hostinu! Pôjdeš aj ty s nami,“ lakomil ma starý otec, aby som mal lepšiu
chuť do roboty, lebo barance, husi už pásli mladší bratia. A tak celé leto strojili sme sa do
„kúpeľov“, ale len po kosbe.„V kosbe sa ešte zaprášime, zaváľame, škoda by bolo troviť,“ prehodil starý otec.„Ba už kto má, nech ide,“ hovorila stará mať. „Janákovie že už dva razy boli,“ doložila
trochu zo závisti.„Aj my už pôjdeme na nedeľu,“ zavŕšil starý otec. —V sobotu ráno teda schválne pre zajtrajší kúpeľ šla stará mať do mesta. Predala päť-šesť
párov kureniec, kúpila tri funty teľaciny, bielej múky, hrozienok čiernych i žltých, zamiesila
s mliekom a do večera upiekla v rúre takú babu, ako dvojročné dievča, a hrozienka len tak
trčaly z nej, ako keby ju boly muchy obsadly.V nedeľu ráno navarila kávy za mliečnik a nachystala do fľaše. To že na olovrant chlapcovi
(ako že mne) aj jej: „Starý otec bude víno.“Dopoludnia sme šli do kostola. Stará mať ostala doma: variť obed a hlavne prichystať, čo
nám bude sebou, lebo o jednej pôjdeme. Teľacinu vypražila, ale zamiešala „pre chuť“ aj
kuriatko medzi ňu. Navarila slivák s cukrom, a keď sme sa naobedovali, poviazala do uzlíkov,
voľačo pokládla do košíka, tiež prádlo, že sme obidvaja mali čo v rukách niesť. Starého otca
sme ušetrili, lebo on mal aj tak palicu a fajočku svoju opatrovať. Aj sa to na chlapa vraj
nesvedčí — batohy vynášať, a to ešte keď ideme do kúpeľov, kde budú aj páni, ktorým je starý
otec, aspoň keď víno spolu pijú, tiež „pán N.“Takto naložení jedivom, naladení radostne, že nám už pomohol Pán Boh pole obrobiť,
chodievali sme obyčajne v polovici augusta do kúpeľov.Ja som niesol babu v šatke a zpočiatku som bežal popredku, ale potom mi oťažila ruku,
vyhrial som sa a tak som aj zaostával, alebo mi starý otec pomohol na kuse. Stará mať hneď
mala rozprávku o akomsi koňovi, čo zpočiatku sa vychytil a potom nevládal kročiť… Tá ma vôbec
prísnejšie držala.Nešli sme len sami. Pred nami, za nami išli aj druhí gazdovia, gazdiné. Mladšie
vyobliekané, vyškrobené len tak šušťalo; staré samé bôle a vzdychanie; ako moja stará mať.
Mladší šli z parády; zabaviť sa v meste v panoráme, na kolotoči a popritom aj okúpať. My: —
starý otec šiel vypiť „pol litra“ dobrého vína a „trocha medzi svet“ a tiež ako stará mať z
potreby: lámku, klanie vyháňať, planú krv spustiť, sadnutú rozriediť, otlaky potratiť — slovom
vyhnať všetky boľačky a choroby, čo sa nám do roka nasbieraly, a stráviť príjemnú chvíľku
medzi svetom.Na Štiavničkách, ako sa kúpele volajú, našli sme už pestrú spoločnosť: mešťanov s paniami
a deťmi a vyobliekaných dedinčanov. Sedeli miešane na dvore okolo stolíkov pod širokými lipami
a smývali prach chladným vínkom, rozriedeným tamojším medokýšom.Ako starých známych vítal nás veľmi srdečne domáci pán: árendátor, hostinský a doktor v
jednej osobe. V lete držal kúpele a k tomu mal v meste stálu holiareň a vyzeral rozhodne podľa
tohto remesla: malý, chudý, blízko šesťdesiat rokov, riedke popolavé vlasy, navrch hlavy
rozčesané a primastené; zlaté okuliare, zlatá reťaz cez bielu vestu, plno prsteňov na rukách,
tvár červená, vyholená, len našedivasté fúzy pod spodnou perou také ako hodná mucha a dolu
nižšie kozia briadka, trocha červenkastá. Ináč celý voňal odekolonom[4]a pomádou.So starým otcom titulovali sa podľa mena a „pán a pán“; starej materi hovoril „pani“ a
bral jej z rúk košík a uzlíky. Ale tá nedala. Sama šla do kuchyne odovzdať panej. Zatiaľ
oboznámil sa so mnou. Starý otec ma drgol, a ja som už vedel, že mám dať pánovi „pačku“ a
bozkať mu ruku. To je prvé, na čo Slováci deti učia: poníženosti. Pán Šulc si nedal ruku
bozkať, ale iste sa mu to páčilo, lebo ma potom štípal za bradu a vypytoval sa na otca, rodinu
a domácnosť. Hovoril po slovensky, ale zarážal tak trocha na nemeckô. Starý otec medzitým
dofajčil, stará mať sa vrátila, a šli „zlô“ vyháňať. Spoločná vaňa bola už pripravená.Vyplatil teda starý otec ešte mňa šestáčikom, zaň som si mal ísť do mesta kúpiť moruliek[5]a mastný rožok, a vošiel do „izbičky“.Teraz to už tam bude inak. Voľakedy bolo to všetko drevené, zvonku od staroby čierne,
zdnuky vylepené papierom a obrázkami z novín, plakátmi, aby nebolo vidieť z jednej „izbičky“
do druhej, aj aby nefučalo zvonku.Ovocia sme mali aj doma, chleba sa mi nežiadalo, šiel som teda do mesta a rovno do cukrášov[6]kúpiť si dve cukrové „hviezdy“ za štyri krajciare, za groš cigaretle a štyri
krajciare som napochytre prehral s voľákymi učňami za bránou „na gombičkách“.Neminula hodina, už som bol nazpät na Štiavničkách, lebo v meste bez peňazí iba človeku
ťažoba príde.Starý otec so starou materou boli si pustili vodu skoro vriacu. Jeden z jednej, druhý z
druhej strany za pol hodinu omáčali nohy a probovali do vane. Starý otec sa prvý osmelil, ale
musel von, nevydržal; no jednak chválil, že je dobrá, znamenitá! Konečne sa im podarilo
„privyknúť si telo“ a sadli jeden proti druhému po uši do vody, ovšem, kolená pod bradu. Od
rozkoše nevedeli sa ani čo shovárať, len:„Ej, vodička, ech, ej, aj, oj, či si dobrá, teplučká,“ pochvaľovali vše jeden, vše druhý a
po chvíli starý otec zapálil si do fajky a údil starú mater, ktorá už kýchala od dymu, čo
starý otec nijak nemohol uznať, že by od dymu kýchať mohla. On vravel, že to už kúpeľ nádchu
vyháňa, vlastne že keby nebola prišla do kúpeľa, bola by už iste nádchu dostala.Keď som sa ja z mesta vrátil, už sa boli trocha rozohnali. Napustili si teda znovu
horúcej, aby sa vraj tá sadnutá krv v bedrách, lopatkách rozpustila, že tak skorej odíde.Ja som zatiaľ hanblive obchodil stoly, či by ma niekto známy dačím neponúkol, alebo som
pomáhal chlapovi vodu ťahať do kotla, alebo som nazeral do izbičiek, že čo a kto je v ktorej.Ak ma oddurili, šiel som za kúpeľ do záhrady a tam som našiel studňu a v nej pstruhy.
Zaopatril som si hneď palicu od bôbu, vysúkal rukávy, naháňal, chytal pstruhy, až kým sa dolu
nespustily.Starý otec s materou, keď už boli ako raky uvarení, a slnce skláňalo sa k obzoru, zavolali
pána Šulca a dali si nastavať dbaniek na väzy, na kríže, ruky, nohy a poza uši, tak že boli
samé „špulky“. Ale starí si veľmi pochvaľovali a keď im krv odtekala, cítili vraj, ako „zlô“
odchádza.„Nech len ide, čo je nanič,“ tešili sa, keď aj po dbanke ešte krv tiekla, mokla a sa im
„uľahčovalo“.Keď už po tretie šla mdloba na starých, šesťdesiatročných, chudých ľudí, probovali z vane
von, lebo sa im už hlava krútila. Prišla žena, obslúžila, pán Šulc pozaliepal ranky. Keď sa od
slabosti horko-ťažko poobliekali, vyšli von, a Šulc kázal sa im trocha prechádzať.„Ale horký prechádzať. Len sadnúť, sadnúť, lebo sa mi svet točí,“ vravela stará mať a
ledvy sa dovliekla k stolu.Starý otec tiež šiel ako opitý.„To že tak sparno tam bolo,“ dávali príčinu horúčosti.Ale veď sa im to páčilo!Hneď nám doniesli vína a tak starí trocha očerstveli. Ešte za pohárik a prešly mdloby.
Potom kázali sme si doniesť uzlíky, vykrútili pečienku, babu, ja so starou materou napili sme
sa aj kávy, a vtom nás zbadali Hatalčíkovci, Hrnčiarovci, Murgašé z druhej dediny, ktorí sa už
boli vykúpali a volali nás k ich stolu. Ponúkali nám, čo mali, my sme preniesli naše a tak sme
sa spoločne hostili, popíjali, shovárali, fajčili a chválili kúpele a dbanky. Už boli tam aj
muzikanti-trubači, a tak taká sa vôľa strhla, že čo mladší a smelší, počali už aj tancovať a
starší, ačkoľvek si pre hluk slova nepočul, nerozumel, veľmi veselo besedovali. Keby nie
domov, boli by sme tam zostali do rána, aspoň ja so starým otcom. Ale stará mať durila, aby
starý otec nepustil sa ešte dáko do tanca, lebo už bol zlatý v šajnách „vyhodil“ muzikantom.
Pripomínala stále večer, noc, gazdovstvo. Lebo pri druhom stole sedeli remeselníci — majstri s
paniami, a starý otec počal sa aj tým prihovárať, volať ich k nášmu stolu. Páčilo sa mu, že sa
tí ešte nenútenejšie zabávajú ako my, lebo už vše inšie spievali, ako čo trubači dúchali. No
prisadnúť nedopustila stará mať, lebo vždy vstávala k odchodu a balila nazpät do košíka, čo
zvýšilo. Už sme sa ozaj boli najedli, napili aj opili, všetci, sedliaci a páni.Po polnoci po mnohom oddychovaní ledvy sme došli domov. Už po ceste robilo sa im zle, tma
a zase svetlo pred očima, merali šírku cesty, oslabli, dávili, pustili sa im voľaktoré dbanky,
že celou cestou mokla im krv a bielizeň doniesli ako by ju do krvi zamočil.Do rána skoro pomreli. Vychytila ich taká zimnica, že sme im museli tehly hriať na nohy,
popol horúci na život a neraz bolo, že už po kňaza bude načim ísť.Chorí, slabí bývali potom obyčajne za pár týždňov, ale neboli by to dali za kravu, že sa
im „aspoň vtedy poľahčilo“ a starý otec vôbec neraz chválil aj inak tú zábavu a spoločnosť.A takto sme do roka aspoň raz chodievali „do kúpeľov“ hľadať po ťažkej sedliackej robote
uboleným údom lieku, úľavy a poľnému duchu trocha vyrazenia. Lebo na našich slovenských
dedinách s malými výnimkami — no mládež, tá ešte má tu i tu tanec, priadky, ale starší ľudia
čo? Tiež stvorení k spoločenstvu, nie div, že sa hrnú po nedeliach do krčiem a (u nás) čo
možnejší spojujú, takto hľa, užitočné s príjemným. Ktože za to môže, že si vše zle urobia aj
títo aj tamtí? Aj šľachetnú zábavu ľudu.[1]Čemer,… na to sú Teplice,asi Sklené Teplice, nie Štubnianske
(teraz Turčianske) Teplice[2]Šli len na Štiavničky,vtedy primitívny kúpeľ v Banskej
Bystrici[3]Dbaniek si dajú nastavať,na púšťanie krvi[4]Voňal odekolonom(z franc. Eau de Cologne), kolínskou
vodou[5]Do mesta kúpiť moruliek,totiž do Banskej Bystrice[6]Rovno do cukrášov(ľud.), do cukrárne
|
Tajovsky_Do-kupela.html.txt
|
Mišo žiarliMišo Gašo chodil s takou tvárou, akoby sa mu boli plte utopili. Možno, že by bolo
porovnanie obraznejšie, keby som povedal, akoby bol do citróna zahryzol. Lenže Mišo nikdy v
živote neokoštoval citrón, ale plť mu už ušla, a tak si každý jeho kamarát vie tú jeho
terajšiu tvár lepšie predstaviť, ako keby som rozprával o citróne.Mišo našiel v izbe namiesto svojej, cudziu čiapku. Na jeho čiapke boli krídla baranej kože
zviazané červenou haraskou,[1]a na tejto bola stužka belasá. Ináč mu na hlavu dosť dobre pasovala, čo uňho síce
veľmi nepadalo na váhu, lebo Mišo tam veľmi nehľadel na to, či mu čiapka zletí na uši, alebo
zostane len na vrchu hlavy. Čiapčisko — čiapčisko! Lenže tá prekliata haraska! I slepý musel
vidieť, že tú čiapku ktosi premenil a keďže čiapky nosia len chlapi, že ju musel premeniť
chlap. A kých sto bohov hľadal ten chlap v jeho dome? Jeho Žofa tají o milých päť, že bol v
ich dome cudzí chlap. Nuž byť, bol, tak prečo tají tá mršina! Nemá svedomie v poriadku a že
ženám nehodno veriť, to Mišo vedel najlepšie, lebo nedodržiaval tak prísne desatoro, ako by
bolo bývalo pre jeho spasenie žiadúce. On si vše pomyslel, že nijaký ten úrad nie je celkom v
poriadku, nuž nebude, isťu, ani ten nebeský a čosi sa človeku len prepečie.Vošiel do izby, kde Žofa švábku škrabala a jej mater tkala.— Ty, Žofa, ak mi ty nepovieš, čie je to čiapčisko, ja ťa tak vymlátim, že ťa ani tvoja
vlastná mater nepozná.Žofa bola pekne urastená osoba s peknou pravidelnou tvárou, ale trochu zanedbaná.— Už som ti desať ráz povedala, že tu nikoho nebolo a že si si to čiapčisko musel v krčme
premeniť, lebo vždy tam mokneš.Tu jej zišlo na um, že pred dvoma týždňami prišiel Mišo opitý domov i začala mu na tento
verš držať prelekciu,[2]obrátiac sa útokom proti nepriateľovi. Mišo tĺkol päsťou do dlane. — Čo sa
rozpučíš, nemáš pravdu. Ja som bol u legionára v klobúku, to viem celkom isto — istučičko.— Čo by si ty vedel, veď si bol ako snop.Ale tentoraz to vedel Mišo iste, lebo ho Ondro Kurnota jeho vlastným klobúkom vytrepal po
hlave, takže ešte teraz mal citlivé miesto na nej, ktoré si pošúchal paľúchmi, aby sa
presvedčil, že on má pravdu. Mišo hovorieval, že on sa za pravdu dá i zarezať, iní hovorili,
že je dokučný a hlavatý, a preto sa mu vše dostalo.— Žofa, ty si jedna naničhodná suka a tvoje vykrúcanie ti nepomôže ani za mačný máčik. Veď
ja toho raz nájdem, čo má moju červenú hanasku na čiapke a potom vám obidvom beda!Žofa drgnúc plecom mu odvrkla: — A veru, synku, pre mňa sa ty i rozpuč.Žofina mater, sediaca pri krosnách, nemohla pre vrieskanie jej dietok prísť k slovu, a tak
len naprázdno mlela dosiaľ porozťahovanými, bezzubými ústami.Teraz však nastal okamžik ticha a ona skočila na pomoc svojej ohrozenej dcére.— Vy, chlapi, ste všetci sprostí ako baranie rohy. Ty nemáš oči, keď nevidíš, že takej
poriadnej dievky nebolo, ako je Žofa. Veď mala päť záletníkov a nikdy sa nič nestalo. Tá je
veru nie taká. Pozri Katra Cunovie, tá hej, tá mala dvoje detí pred vydajom. A Tera Pukáčovie
čo previedla! Ale Žofu, pánboh zachovaj. A druhé nevesty čo vyčíňajú? Ľaľa, Mara Vajdová, či
ju muž i s frajerom nedolapili s Mišom Kurnotom? Ako ju vyprali, taká bola ako belasé plátno,
i súd bol pre to, i doktor bol pri nej. A či bol pri Žofe niekedy doktor? To veru nie. A
potom, veď by som jej ja sama bola krky vykrútila, oči vyškrabala, keby som to najmenšie bola
pobadala. Ty, Žofa, povedz sama, či som ťa za dievčaťa nezavracala, keď si s mládencami
šantročila, a keď ste vrieskali, že vás bolo až na hoľu počuť? A povedz, ty fľandrisko, ty
nehanblivica, čo si to predvčerom s tým notárom toľké časy vyčíňala v tom humne? Čo ste tam
toľko trepali, ty nehanblivica jedna, ty!Žofa vyskočila na túto podarenú obranu svojej milej matky, akoby ju bol šidlom pichol.
Postavila sa a založila si ruky na boky.— Čo, ešte i vy skáčete do mňa? Vy ste mater? A či neviete, že notár slamu kupoval a že
som mu ju vážila? A či tam nebol i paholok? Tiež by ste mohli inakšie a inde ometať vaším
jazykom. A ty, Mišo, ak sa ma dotkneš, vieš, a čo len jedným palcom, tak ťa v noci obarím
horúcou vodou, že budeš aj ty pol roka skapínať ako Ondro Žaťkovie. To ti ja povedám a to si
zapamätaj, aby si vedel. A s tvojím čiapčiskom mi daj pokoj!Mišovi následkom rázneho Žofinho vystúpenia trochu ochľapli nebále, a preto už s menšou
rozhodnosťou dotvrdil, že on toho oplana s tou červenou haraskou nájde, a čo bude popod holým
nebom lietať. Myslel si: „Čo je to za mršina tá Žofa, tá ma ozaj môže v noci obariť. A či má
taká sprostá baba rozum? To si nemysli. A či tá dbá, keď bude v hárešte sedieť? Pomyslí si:
aspoň si tam oddýchnem.“Mater sa ozvala zasa od krosien:— A veru, Mišíčko, keď len pre tú harasku robíš nezbedu, tomu ľahká pomoc. Tu hľa mám takú
červenú stužku, ako si ty mal na čiapke, daj ju sem, hneď ti ju prišijem a budeš mať pokoj. —
I vytiahla z batôžka ležiaceho na lavici, červenú harasku.Mišo na návrh testinej neodpovedal, ale vyšiel von s čiapkou na hlave. Vo dvore ju sňal a
obzeral: — Nuž darmo je, moja čiapka to už raz nie je. Belasá stužka je na nej, darmo je
všetko, belasá, a ja viem celkom iste, že na mojej bola červená. To musel kýsi beťah byť pri
tej Žofe, čo ako vykrúca. Ale ja ho nájdem, a čo by sa do myšacej diery schoval. U nás chlapi
nosia zelené harasky na čiapkach, i belasých i červených je pomenej. Eh, veď uvidím!Vošiel do stajne zariadiť statok, pričom stále rozmýšľal, na kom by mohla byť tá jeho
čiapka. Ale darmo si lámal hlavu, nedajbože sa ustáliť na niekom. I rozhodol sa, že podvečer
vyjde do dediny, tam už len azda uvidí na niekom tú červenú harasku.Keď slnce zachodilo za vrchy, vykračoval Mišo bystro dolinou do dediny. Pri zákrute potoka
stretol starého Jurámika, pukajúceho si z jeho večnej zapekačky. Zdalo sa, že má záchvat tej
nemoci, na ktorú riadne trpieval každý týždeň aspoň raz. Tackal sa, oči mu krížom stáli a
jazyk mu čiastočne vypovedúval službu. Divné bolo, že tá choroba vypukla na ňom, keď vypil
liter malinovej vody (s rumom).— Strýko, odkiaľ idete?— I veru z dediny, z dediny, synku.— Čo tam nové?— Čakajú ťa kamaráti, bez teba nevedia, z ktorého konca majú začať piť. — Pritom si
Jurámik skrútil čiapku na hlave a Mišo zazrel, že má na nej červenú harasku.— Tisíc striel sa do vás páralo, a kdeže ste vy tú čiapku vzali?— A čo ťa do mojej čiapky?Mišo mu ju schytil z hlavy.— Nuž veď je to moja čiapka s červenou stužkou!— Azda sa ti rozum čistí. Ja už tú čiapku mám tri roky. Kúpil som ju na Laurinca na
jarmoku v meste, — hovoril trochu zajakavým jazykom.— Na Laurinca? — pýtal sa Mišo, krútiac ju v rukách. Videl, že to ozaj nie je jeho čiapka,
lebo bola celkom iným súknom futrovaná ako jeho, a dal mu ju nazad.— Veru na Laurinca, vtedy, keď mi i tie nové-novučičké krpce ukradli.— Nuž a ako a kto vám ich pojal?— To sa ti, synku, takto stalo. — Starý Jurámik vyňal zapekačku z úst a odpľul si. — Nuž
bolo to na Laurinca, na jarmoku. Vyšiel som do krčmy pod ratúzom[3]a vypil som si, ako si poriadny človek vypije. Nové krpce som mal na nohách. Keď
som si vypil, som si ľahol a keď som sa zobudil, boli krpce fuk. — Starý Jurámik si pľasol do
dlaní: — Tak, akoby ich nikdy nebolo bývalo na mojich nohách.— Vidíte, načo pijete, keď neznesiete. Nuž ani ste ich nedostali?— Horký tam dostal. Ale počkaj, rozpoviem ti, ako sa celá vec prihodila.— Nuž ako?— Bolo to na Laurinca. I pojal som teľa a zaviedol som ho do mesta na jarmok. Predal som
teľa chýrne a kúpil si túto čiapku, tú hľa, a krpce. Zostal mi ešte ktorýsi ten grajciar, i
pomyslel som, čo to budem domov vláčiť, nuž som sa hodil radšej do krčmy. Čo prepiješ, to ti
neukradnú. V krčme som si trochu vypil. Čo budem tajiť: vypil som si. Keď som vyšiel, prišli
na mňa driemoty a tak som si ľahol na lavičku pred kostolom, a keď som sa zobudil, boli milé
krpce — nuž boli fuk, akoby si ich sfúkol.— Ako vám ich mohlo len vziať, keď vám čiapku nevzalo. Veď je už len ťažšie krpce ukradnúť
ako čiapku, — divil sa Mišo, vykračujúc zvoľna popri starom, ktorý sa trochu tackal.— Krpce vzalo, lebo mu bolo krpce treba. Aký si ty sprostý. Ale poviem ti, ako sa to
stalo. — I zastali a Jurámik kníšuc sa mu vykladal:— Bolo to na Laurinca a v meste bol jarmok. Mara mi povedala — ale, nuž žena, vieš, Mara —
aby som pojal teľa, že treba mlieka a aby som ho predal, že treba groš do domu. Ja som teľa
zajal a predal rúče Barančekovi. Zaplatil, ako sa patrí. No, veď je to poriadny človek ten
Baranček, hoci je i židák, hriech by mu bolo ublížiť. I šiel som si čiapku kúpiť ku Kubalovi,
ten má tie najlepšie. Kúpil som túto, ľa, — Jurámik ju sňal z hlavy a hladil, — túto
istú-istučičkú s touto istou červenou haraskou. Počkaj, na komže som ešte videl takúto čiapku,
tiež s takouto červenou haraskou? No? Do diabla! Neviem. No veď mi zíde na um.Miša akoby pichol. — Nože, no, strýko, rozmyslite si, na kom ste videli ešte takú čiapku?— Dobre, dobre, len počkaj, však mi ono zíde na um. Hej, pravda. Nuž už viem. Na Laurinca
to bolo a ja som šiel do mesta s teľaťom a som ho i pekne-rúče predal a kúpil za utŕžené
peniaze túto čiapku a krpce s takými návlakmi, že ani náš pán kráľ krajšie nemal. Boli mi až
po kolená. Nuž tak. Potom som si šiel vypiť. Hovorím vypiť do krčmy, pod ratúz, keď som vyšiel
z krčmy, prišli na mňa driemoty i ľahol som si na lavičku pred kostolom. Keď som sa prebudil,
pohmýril som palcami na nohách a tak ľahko som nimi mykal ako po masle. No, reku, to sú už
krpce, ako pán boh prikázal, ani ich necítim na nohách, celkom-celučičkom ma nič neomínajú. I
mykal som tými paľúchmi o dušu spasenú. Len ti tu skočím na nohy a ja som ti, isťubohu, bosý.
Bosý, synku môj, ani to najnovorodenejšie dieťa. Bosý, bouprisám, celkom bosý. A milé krpce,
tie ti boli fuk i s návlakmi. No, myslel som si, nech ho tam psia mať naháňa, kto mi ich
pojal.— Počujte, nuž na kom ste videli tú čiapku s tou červenou haraskou, veď už hovorte, no!— Na kom? Nuž ani to nevieš? Ale Pavo Kurhajec má celkom takú červenú stužku ako ja,
celučičkom takú. Ale počkaj, ešte ti rozpoviem najprv, ako to bolo s tými krpcami.— Čert ma po vašich krpcoch! Nuž Pavo Kurhajec. No dobre.— Počkajže, počkaj, nech ti rozpoviem, ako sa to stalo. Bolo to na Laurinca…— A kde iste videli toho Pava?— Ani to nevieš. Počkaj, hneď ti poviem. Nuž ale najprv ti rozpoviem, ako to bolo s tými
krpcami. Bolo to na Laurinca.Lenže Mišo ho viac nepočúval, ale utekal ako divý do dediny, mysliac si, veď ja toho Pava
niekde nájdem.I našiel ho. Stál i so svojím bratom Janom pred notárovým domom a — ozaj mal čiapku s
červenou haraskou na hlave. Mišo pristúpil k nemu a bez mnohých rečí mu strhol čiapku z hlavy,
hodiac mu tú s belasou stužkou do tváre, hneď sa i rozoženúc, že mu vylepí poriadne zaucho.Ale stalo sa celkom inakšie, ako si on myslel.Jano mu totiž neleniac vylepil jedno také, že mu hlavu naraz hodilo napravo a Pavo mu ju
chytro narichtoval, streliac mu druhé také, že mu hneď všetky zvony začali zvoniť.— A čože sa vy chcete so mnou biť? — zareval Mišo celkom udivený.— Pravdaže, vtáčik, takých, ako si ty, treba naučiť poriadok! — zvolal naňho Jano.— A čo sa ty za Janovou Kačenou vláčiš, čo jej nedáš pokoj? Nie ti je dosť jedna žena, ty
skapanec akýsi, duša chodí do teba spávať! — osopil sa naňho Pavo.— Nuž ale kto nechal u mňa čiapku s belasou haraskou, — odporoval Mišo, ktorému sa zdalo,
že sa blaznejú tí ľudia.— Kto nechal u teba čiapku s belasou stužkou? — odvetil mu zase Pavo. — Nuž ty si uchytil
namiesto svojej moju čiapku. Ja som bol u Jana a kým sme boli v stajni pri koňoch, zakrádal si
sa ku Kačene. Nevedel si, ty mrkáň, že sme doma. A keď sme naraz šli do izby, uvrzol si a v
chytrosti pochytil moju čiapku namiesto svojej. Ty trúp, ty mamľas, a ani si to nezbadal, že
si ty cudziu čiapku dovliekol domov! — I chcel ho zase chytiť za prsia, aby ho ešte ďalej
vyplácal.Lenže Mišovi bolo trakty[4]dosť, i odskočil.— Hop, chlapi, dajte mi pokoj. Ja som sa Kačeny ani malým palcom nedotkol, boh mi je
svedok. No ale rád som, že sa to tak stalo. Teraz mi svitlo v hlave, že je to svätá pravda, čo
hovoríte. Ale som ja len kôň. No i Žofe som ublížil. No, no.— Počuješ, daj tej Kačene nabudúce pokoj, lebo ti, isťubohu, všetky rebrá polámem, —
hrozil mu Jano.— Počujete, keď sa to všetko tak rúče skončilo, poďme si vypiť, ja zaplatím dva litre
vína, — navrhoval Mišo.Išli k legionárovi.Cestou Mišo spomenul, že mu v hlave hučí ako v úli, keď sa včely roja.— Veru, hádam, — prisvedčil i Jano i Pavo, lebo to boli ľudia uznanliví.[1]haraska— šnúrka z harasu (druh vlnenej nite na pletenie)[2]prelekcia— (z lat.) predčítavanie, prvá učebná hodina[3]pod ratúzom— (z nem.) pod radnicou[4]trakta— pohostenie
|
Nadasi-Jege_Miso-ziarli.html.txt
|
1Hana Balejová nestačila ani putne zložiť, čo bežala do komory. Handrár pískal už pred
oblokom a gazdiné nerady zameškajú príležitosť, aby si mohli zadovážiť ihiel, nití a podobných
do domácnosti potrebných maličkostí. Skrútila do uzla handier a vybehla von. Handrlák už
zašiel za dom. Dala si ruku nad oči, volala:„Hej, počujete?“Šuhaj sa obrátil, podhodil batoh na pleci, pustil píšťalku, priviazanú na remienku o
kapsu.„Máte ihly?“„Oj, mám gazdinka, čoby nemal. V oleji kalené, svietia ako striebro.“„A ako vás volajú?“„Jozefom — gazdinka.“„A odkiaľ ste?“„Z Brvníšť.“„Čo mi dáte za toto?“ a ukazovala na batoh.„Hm, neviem, ukážte, čo oko uvidí, srdce uverí.“„Pozrite si; pol roka som ich zbierala.“„No, dám vám ihiel a nití.“„No, to snáď za taký batoh. Samá priadza. Na letáky vám ich pokúpia.“„Tak, keby to bolo ako prv. Ale teraz vám i z dreva papieru narobia. Handra neplatí…“„Ja, čoby nie. Musíte sa len popraviť. Šnôrky potrebujem a stužka sa tiež zíde dievčaťu do
vlasov.“„Keby mohol.“„Príde druhý, dá.“Medzi rečou prišli na dvor i deti a obstanúc matku, dívali sa raz na handrára, raz na
truhličku, naplnenú bielymi a žltými obrúčkami, ihlicami, gombičkami a bohvie ešte čím.
Jednánka trvala, handrár musel povoliť, vyberal ihly, čítal ich na dlani a dával gazdinej,
potom vybalil z papiera šnúrky a meral na palici, na ktorej mal vrúbikom naznačený ríf.„Tak,“ prisviedčala gazdiná; potom doložila: „nenaťahujte tú tkanicu. Pripusťte, aby nám
konope narástli. Z čoho vám handier narobíme…“ a zvíjala do klbka tenkú šnôrku.Keď bola kúpa prevedená, Hana zobrala veci a riekla:„Vidíte, koľký to batoh za pletku ste kúpili!“„Veru, mnoho tovaru, málo peňazí…“„Hľa, veru nemáte krivdy.“„Nezarobím, gazdinka, ani pod necheť. Je vám to škaredé remeslo. Nachodíš sa, natlčieš nôh
a nevieš začo. Kedysi to lepšie platilo.“ Potom obrátil sa k deťom, ktoré túžobne hľadeli na
otvorenú kasničku, a hovoril:„Aj vy by ste chceli, čo? No dám vám pre druhý raz. Pán boh požehná.“ A nastrkol im na
prst po prstienku.Gazdiná zvrtla sa a vyniesla mu hrnček mlieka. Šuhajovi zasmiala sa tvár.„Okoštujte z nášho.“„Zaplať pán boh. Dobre sa vám darí?“„Chvalabohu, pri chudobe. Len aby spŕchlo, čo by paše pribudlo.“Večer zatým sa blížil. Slnko sadlo na horu, povetrie začalo vlhnúť. Nad dedinou rozostrel
sa modravý kúr, chladivý vetrík tiahol od hôr, statok vracal sa z paše domov a gazdiné
obracali sa okolo večerných prác.Deti ešte bavili sa vonku a obdivovali lesklé sklo v prstienkoch zapravené. Hana bola už v
izbe, volala na deti:„Janko, zabehni po raždie, treba už oheň rozložiť. A ty, Mariška, naškrabeš zemiakov,
nemáme ku kapuste. Otec prídu čochvíľa. Ja idem po plátno.“Vyšla potom na dvor, odtiaľ ku potôčiku, kde na pažiti mala priadzu vystretú. Zobrala,
vrátila sa, podojila kravu a rozložila oheň.Deti sadli na prípecok a dívali sa, ako sa strojí večera. Ich buclaté, zdravé líčka,
očervenené teplom, vyzerali zdravo. Izbica osvetlená žiarom ohníka vyzerala čisto, príjemne.
Deti pomaly počali podriemkávať a kľuckať.„Už by ste spali, no dočkajte, hneď vám dám večeru. Nemusíte ani otca vyčkať.“A pohladila ich a posadila bližšie ku stene, aby nespadli. Potom odstavila hrnce, nakŕmila
deti, pomodlila sa s nimi, prežehnala ich a uložila.„No tak, teraz spite, aby ste ráno včas mohli vstať.“ O chvíľu bolo počuť jednotvárne
dýchanie malých. Hana sadla ku stolu, vzala starú bielizeň a pozerala, kde čo treba zalátať.
Kedy-tedy podvihla hlavu a načúvala, či muž nejde. Mal už tu byť. Zasa sa snáď zastavil v
krčme. A cez jej tvár preletela chmúra, ale znova dala sa do šitia a šila, akoby chcela zlé
myšlienky zahnať. Lampička v izbe blikotala slabo, pahreba hasla, v kútoch bolo pritma a v tej
samote akoby sa clivota rodila. Smutné myšlienky obstali jej hlavu, starosti rojili sa mladej
žene pred očami, a ten život zdal sa jej taký smutný. Občas pozrela na deti, potom zas sadla
ku stolu a šila ďalej.Už bolo hodne na večer, keď prišiel muž. Zhodil pílu v pitvore, sekeru odložil do kúta a
vstúpil do izby. Išiel krokom strmým. Hana vstala, odložila šitie a spýtala sa:„Nemožno ťa dočkať, kde si toľko?“„Zastavili sme sa u Jakuba,“ odpovedal muž vyhýbavo.„Ondrej, daj pozor,“ hovorila žena chladno, „v dome niet ničoho, bolo toho už dosť. Mysli
ďalej od nosa.“Muž sa obrátil a prudko skočil jej do reči:„A čo ti zas chýba, daj mi radšej večeru.“„Mne nechýba nič, a keď i, strpím. Ale pozri,“ ukázala na deti, „tým treba mnoho,“
odvetila Hana ticho, odmerane, a ten jej hlas bol taký chladný, cudzí, že ťažko ho bolo počuť.
Ondrej sa zadíval, seklo v ňom, nevedel, čo urobiť, či sa pustiť do hádky, či zmraštiť čelo a
udusiť v sebe nevôľu. Díval sa koso na ženu, keď išla k prípecku po večeru. Napodiv jej tvár
bola tichá, nebolo na nej ani znáčku vzrušenia, hnevu, nespokojnosti. Iba ten chladný výzor
bolo znať na nej. Bez slova prisadla a šila ďalej. Muž položil si na roh stola jedenie a
večeral. Chutilo mu. Celý deň v hore, v tvrdej práci, a žena, keď zájde s kamarátmi na
občerstvenie, ešte mu výčitky činí. Snáď nezaslúži? I bol presvedčený, že mu krivdí, že nemá
práva mu to povedať. Bol by jej to rád povedal, ale nedalo sa. Hana bez slova sedela a šila
ďalej. Neskôr znovu začali sa rozprávať, no hovorili iba o všedných veciach, žena opatrne
vyhýbala všetkému, čo by mohlo vyzvať spor. Ondrej pojedol, posedel, a potom mrzutý,
neuspokojený odobral sa spať.
|
Bielek_Na-mylnych-cestach.html.txt
|
Slovo čitateľom Zory… Jestli dobre pochopujeme úlohu nášho časopisectva, jestli sme si tohodokonalepovedomí, že naše slovenské časopisy majú nášmu národu
vynahradiť všetko: školy, literárne spolky atď., vôbec všetko to, od čoho pokrok a vývin
národa závisí, nuž istotne napneme všetky sily, aby sa naše časopisy čím najvalnejšie
rozšírili, aby nebolo poriadnejšieho domu, kde by sa jedny alebo druhé noviny nedržali a
nečítali. Toto je pre nás nateraz životnou otázkou, o ktorej si myslíme, že je každý
národovec načistom…… Nevýslovne krušné sú pomery, v ktorých žijeme, a takrečeno všeobecná nechuť k životu
preniká i do najširších kruhov obecenstva; časy to, ktoré menovite pre literárne podniky sú
najnepriaznivejšie. Pri tom všetkom podarilo sa Zore získať si skromné síce, ale predsa
toľké obecenstvo, že jej jestvovanie je zabezpečené, a my s lepšími nádejami hľadíme
budúcnosti v ústrety. Je to novým potešiteľným dôkazom, že Slovák ako Slovák žiť chce a že
náš bodrý ľud úprimne túži, aby sa vzdelával…… Rozšírenie slovenských novín a spisov závisí temer výlučne od rozširovateľskej ochoty
jeho osvedčených priateľov a vodcov. Čím väčšiu činnosť v tomto smere vyvinieme, čím viac
prekliesnime cestu našim literárnym plodom do okruhov ľudu, tým základnejšia bude naša
nádej, že uvidíme odmenené naše národné námahy a obete, tým skôr a istejšie rozbrieždi sa
pod Tatrami v duševnom ohľade a nastane milý jasný deň.(1876)
|
Zachej_Slovo-citatelom-Zory.html.txt
|
NemluvniatkoSmrti Pán, života,láskavá dobrota,vytrhol útly kvet,chcela ho rvať zlota.V slávnostnej velebepritúlil ho k sebe,otvoril slasti ríš,prekrásné mu nebe.Blaho tam, bôľ tuto,voľnosť výš, dol puto;čo sa chce patorám,je v rajskom parku to.Opúšťaš púšť plavú,bodľač, tŕň, žihľavu,nezbedný detvy shluk,ľahodnú zábavu.Rodičia slzaví,Boh vám daj úľavy!Prijde čas, prijde zhoj,duch váš sa zotaví.V. 21. X. 1916
|
Polsky_Memento-mori.html.txt
|
OsobyDr. MILOŠ IVANOV, lekár.ELENA, jeho žena.Dr. IVAN PLACHÝ, advokát.ĽUDMILA SLÁVIKOVÁ, speváčka.JÁN LAZAROVIČ, statkár, KAROLÍNA, jeho žena, (rodičia Eleny)BARUŠA, slúžka u Ivanova.Dej v dome Miloša Ivanova.(Elegantne zariadená izba. Vpravo a vľavo dvere do bočných izieb, prostriedkom
dvere na chodbu. Na ľavo v popredí toaletný stolík so zrkadlom; oproti tomu na pravo
písací stolík, pri ňom stolička. Na prostriedku javišťa stôl, okolo stoličky, na stole
kytka čerstvých kvetov. V popredí javišťa s oboch strán okná, na nich čipkové
záclony.)
|
Urbanek_Diabol-v-raji-manzelskom.html.txt
|
OsobyMATEJ OPATRNÝ, bohatý mešťanEVA, jeho ženaELENA, ich dcéraSTANISLAV UMNÝ, učiteľJÁN FUNTÍK, kupecJURAJ KOPÝTKO, obuvníkFABIANA KLOBÚČKOVÁIGNÁC, sluha u OpatrnýchDej odohráva sa v dome Opatrných. Priestranná izba. Prostriedkom úzadia vpravo,
vľavo dvere. Na ľavej strane v popredí okno, pri ňom malý stolík, pri tomto dve
stoličky, oproti na pravo písací stolík. V prostred izby veľký, až po zem pokrytý
stôl.
|
Urbanek_Uz-su-vsetci-v-jednom-vreci.html.txt
|
1Pán Jozef Niczky z Nitiek zostúpil zo svojho voza, len čo tento zastal pred hostincom
železničným v Brehoviciach. Veru tak, Brehovice (Brehócz) od minulého roku majú svoju extra
stanicu. A ako ťažko k nej prišli! Bolo by to hodno do obecnej knihy zapísať, ale v
Brehoviciaoh ešte takej knihy nemajú. Alebo to spomeniem ja. Brehovice nechceli ,ohnivého
koňa‘ pustiť svojím chotárom, aby im tam depčil bohatú úrodu na rovine. Ale čože — museli. Za
náhradu žiadali si veľkú stanicu, no darmo. Nebolo dosť miesta. Dostali zato menšiu a k nej
ešte reštauráciu. Dosť závideli Brehoviciam túto slávu Nemanice, hlavné stoličné mesto slávnej
stolice Lupanovskej. Závisť — nezávisť, Brehovice prišli do spojenia s Pešťou i celou Európou;
Nemanice zostali medzi horami zahrabané, zabudnuté vzdor veľkej budove, stoličnému domu.
Nemanice radšej oželeli všetko; zriekli sa i spojenia s ostatnou Európou, len aby nemuseli
uznať prednosť Brehovíc nad sebou. Z Nemaníc do Brehovíc nechodil omnibus dlhé roky, len v
posledné časy, vzdor veľkým protestom mesta našiel sa podujímateľ, ktorý i túto premávku
zaviedol. Ale nemá veľkého prospechu. Rodený Nemaničan nesadne na to bohaprázdne vozisko, čo
by hneď musel kráčať pešky, ba vôbec nerád užíva i železnice, len aby nemusel ísť do Brehovíc
a tam slávu Brehovíc vlastnými očima vidieť.Pán Jozef Niczky z Nitiek tiež nepoužil omnibusa, ale doviezol sa na obyčajnom furmanskom
voze. A mohol by i na omnibuse cestovať, veď on nie je rodený Nemaničan. Jeho i slávnych
predkov jeho hniezdo leží v susednej stolici, a síce v Nitkách, kde starobylý kaštieľ s troma
vežičkami hlása svetu slávu, ktorá venčí čelo pána Jozefa Niczkého i ostatných potomkov tejto
famílie. Omnibusa nepoužil z dvoch príčin. Zo súcitu oproti nemanickému magistrátu,[1]ku ktorému ho pútajú viacročné zväzky priateľstva, ďalej preto, že omnibus len
pred večerom odchodí z Nemaníc. Pán Niczky nechcel nocovať v brehovickej reštaurácii, preto
použil obyčajný furmanský voz. Schválnu príležitosť si nenajal. Furman mal ísť do Brehovíc po
múku, i vzal cestou na svoj voz urodzeného pána Niczkého z Nitiek. Konečne slávna família by
sa i nahnevala na svojho člena, ktorý by najímaním schválnych povozov rodinné statky
nemilobohu mrhal. Myslím, že čo by i tohto hnevu nebolo, pán Niczky by sa nebol oddal takému
mrhaniu — bol diurnistom[2]u kráľovského okresného súdu v Nemaniciach.Keď som už toľko vyzradil o ňom, pôjdem o krok ďalej. Pán Niczky náležal k ľuďom, o
ktorých sa vraví, že sú interesantní. Čo je to interesantný, vie každý; na čom sa tá vlastnosť
zakladá, nevie nikto. Pán Niczky aspoň nebol pekný. Vlasy česal súmerne na oba boky, ale tak,
aby trochu išli do čela. Jedno obočie stálo čosi vyššie a chvíľkami sa potrhúvalo. Orličí nos
dvíhal sa smelo ako Kriváň medzi Tatrami, i bol trochu šibnutý na ľavý bok. On udáva, že to
pamiatka zo zlatej detskej doby, keď mladý pán, budúci diurnista, skácal z prielazu na
holohumnicu do sena. I brada jasnosvetlá na jednej strane bola omnoho mohutnejšia. Vôbec celý
chlap od hlavy do päty bol nesúmerný, dalo by sa povedať krivý ako to jeho písmo, ktoré bolo
zvečnené na mnohých idézéšoch[3]a végzéšoch.[4]No vzdor tomu, ako dámy tvrdili, bol interesantný. Nosil krátky kabátik, ozdobený
fialkami alebo listom z pelargónie, z náprsnej kešene vždy vykukoval rožtek červenej hodvábnej
šatôčky. Vesta bola vždy biela, nohavice úzke, pásikované. Dlhé aristokratické nohy nachodili
sa v končitých, lakovaných poltopánkach. Celý chlap bol vôbec ako zo škatuľky, na zjedenie.Pán Jozef Niczky z Nitiek skočil z voza na priestranný dvor reštaurácie. Ohliadal sa v
nočnej tme na všetky strany, videl tam jediný omnibus, ktorý večer prišiel z Nemaníc a ráno
zas ta sa má navrátiť.„Koľko hodín, mladý pán?“ ozval sa furman od koní.Pán Niczky zapálil salónnu zápalku a podíval sa na masívne remontoirky.[5]„Pol druhej.“Furman sa poškrabal za uchom a pýtal sa ďalej:„Vojdete do hostinca?“„Nie, ľahnem si tu do voza.“„Veď dobre, veď dobre,“ odpovedal furman a nechutne vyštveral sa na svoju archu.
„Podsteliem vám tuto tejto slamy.“„Ako chcete,“ ohlásil sa pán Niczky ľahostajne, ale bol predsa rád. Vyspať sa na slame a
neplatiť za to nič, zodpovedalo úplne tradíciám slávnej famílie Niczkých z Nitiek.Bolo mu tak dobre; slama šušťala v rukách furmanových, akoby ho zvala: Poď, poď si ľahnúť.„Už som podstlal.“Pán Niczky sa rozvalil na voze, zakrútiac sa do širokého plášťa a odfúkol si. Furman
zašiel pod voz, tam sa chvíľu mechril, až úplne zatíchol.Na pánove oči sen neprichádzal. Zjavili sa staré rozpomienky. Jedna po druhej sa
vynorovali a obletovali jeho vyjasnenú tvár. Rodičovský dom, otec, mať, zemianske pohodlie,
kone, koč, poľovačka, starí kamaráti a dvoje modrých očú pod dlhými riasami… Vzdychlo sa mu.
Koľko rokov od tých čias; minulo všetko, možno to už len sen. Pohladil si bradu a usmial sa:
predsa to nie sen; je to skutočnosť. Čo robí krásna Amália? Žije, vydala sa? Srdce mu
hlasnejšie zabúšilo, strepotalo sa ako ryba, lapená v sieti. Rozpomienky tratili sa jedna po
druhej: otec, mať ustúpili (sú už i tak mŕtvi), len táto jedna zaujala celú dušu, šíri sa,
niet jej konca-kraja.,Amália, Amália!‘ zavzdychal pán Niczky, akoby v modlitbe. ,Vidím ťa ešte kedy? Si doma,
nájdem ťa v malej záhradôčke? Čo ti poviem?‘Všelijaké odpovede sa mu tisli na jazyk; romány, ktoré dosiaľ čítal, dávali mu všelijaké
úpravy, ale predsa jedna jediná odpoveď plietla sa mu na jazyku, vždy hlasnejšie a hlasnejšie
ozývala sa: ,Milujem ťa, milujem.‘Ľahko odpočívať, keď ružové rozpomienky spoja sa s peknými nádejami a spletú ti nad hlavou
svoju sieť. Sen obletuje v diaľke ako motýľ, sem a tam sa kníše, sadne na kvet, pohrá sa v
jeho kalichu, a zas trepotá pestrým krídelcom. Zrazu sa hodí, sadne ti na oči, a ty nevieš nič
— všetko unikne pred tebou.Pán Niczky z Nitiek prebudil sa s divným pocitom. Akési hmýrenie cítil na celom tele.
Prehadzoval sa, hmýrenie trvalo. Skočil z voza, zobudil furmana.„Čo je?“ ohlásil sa furman spod voza.„Čo to máte v tej slame, čosi chodilo po mne.“„Ja neviem — ja neviem. Iba ak by — ale slama sa hodne vyležala pod cieňou.“„Čo, iba ak by?“„Ja nepovedám — ale slama je čistá ako zlato. Pol roka sa vyvetrávala pod cieňou; to je
svätá pravda, čo ja hovorím.“Pán Niczky videl, že je tu čosi záhadného; načo slamu vyvetrávať! Ťažká chmára sa mu
rozložila na čele. Zišlo mu čosi na um.„Načo ste tú slamu doviezli do Brehovíc?“„Predať.“Brehovice nesiali žita. Na malej rovinke okolo dediny boli kapustné hrady, tam ďalej
jačmene, po vŕškoch a úplazoch ovsy; len kde-tu zemička švábky. Brehovice museli teda kupovať
žitnú slamu na povriesla i do postelí zo susedných obcí. Často sa stalo, že kúpili slamu už
opotrebovanú…„To bude na povriesla?“ opýtal sa s utajeným dychom pán Niczky.„Nie — do postele?“„Prečo nie na povriesla?“„Nie je súca. Pomliaždila sa v posteli.“Pán Niczky nepovedal viac slova. Zakrútil sa do svojho širokého kepeňa a bral sa dvorom ku
blízkej lavičke. Furman nevedel si vysvetliť, čo sa pánovi robí. Vyšiel do voza, zviazal slamu
do šúpy, postavil ju do kúta. Podstlal si slamu z druhej šúpy, ktorá šušťala veselo pod jeho
rukami. Táto nebola z podciene, nebolo ju treba prevetrávať, nebola ešte potrebovaná… Chutne
sa roztiahol vo voze a o chvíľu chrápal.Pán Niczky ani na lavičke nemal stania. Nosil sám v sebe rozklad a základ nepokoja. Sotva
si ľahol, ten divný pocit hmýrenia nedal mu usnúť. Okolité hory, ktoré ako rámec rozkladali sa
vôkol Brehovíc, začali už jasnejšie vystupovať z nočnej tmy. Ich vrcholce zahalili sa
modrastým závojom úsvitu, všade ticho ako v chráme. Akoby všetko čakalo prvý znak k životu a
bálo sa pretrhnúť mlčanie a zobudiť prírodu zo spánku. Zavial studený vetrík a zhodil široký
plášť z nôh pána Niczkého. Pán Niczky, nepriateľ takého čerstvého, aromatického vzduchu, vstal
z lavice a bral sa k vozu. Tam našiel furmana spokojne si odfukovať.„Bože, tí ľudia sú zo železa. Ja som nemohol tam minútu obležať, a on spí ako peň.“Zatriasol chlapom, furman sa prebudil.„Ako sa vám tu spí?“„Ako v oleji.“„Povedzte, čo ste tak včas prišli? Máme ešte hodinu čakať — ba vyše hodiny.“„Ja že tak včas neprídeme; ktožehovie, čo je to za robota! Indy som sa pohol o tretej, a
došiel som o ôsmej. Teraz som sa pohol o jedenástej, došiel som o pol druhej. Ktožehovie, čo
je to za porobenina! Nuž ale ľahnime si!“A furman sa vyvalil do slamy a chrápal.Pán Niczky závidel železné nervy furmanovi, a sadol si na svoju lavičku. Rozmýšľal, aká to
porobenina, že furman za pol toho času sem došiel než indy. Ale kto rozlúšti takéto záhady?
Keby pán Niczky aj iné razy bol cestoval do Brehovíc s furmanom, bol by ho práve tak prebúdzal
každú chvíľu a povzbudzoval nedať ani koňom zadriemať: bola by sa i záhada hneď rozlúštila,
ale takto po jednej ceste ťažko ospalému furmanovi i neskúsenému pánu diurnistovi na koreň tej
veci prísť. Tu, hľa, zas modré oči, i tie dlhé, hodvábne riasy… Amália, Amália — čo robíš?,Spí, spí,‘ odpovedá za ňu sám pán Niczky. ,A ak nespí, ak ju dáky tajomný hlas budí zo
sna, ako budí mňa, ak dáka tajomná moc ju vyburcovala z loža ako i mňa… Nie, nie, ty nespíš,
ty nespíš. Ty myslíš na mňa, na svojho verného až do smrti Jozefa Niczkého z Nitiek… Čo to
pletiem? Zazdalo sa mi, že jej píšem zas list. Ach, keby si nazrela do môjho bočného vrecka,
tam pod hodvábnou šatôčkou našla by si obálky a v nich listy… Nie, ty nesmieš ich čítať, moja,
moja, naveky moja!‘,A ako moja? Odkedy?‘Kohút v dedine zaspieval, z okolitých vrchov a strání ozval sa hvizd drozdov. Celá príroda
akoby sa bola prebudila. Hore na tých končiaroch a po tých strmých bokoch ozvala sa ranná
pieseň trávnic, čistá a pekná, akoby sa bola v tej rose vykúpala. Na ňu odpovedal kosec, ktorý
pomedzi lieštinu vykášal trávu. Hory zajagali sa purpurovým ohňom: zavítalo júlové ráno.[1]magistrát— mestský úrad[2]diurnista(z lat.) — nižší, pomocný úradník, ktorý pracoval za
dennú odmenu[3]idézéš(z maď.) — predvolanie[4]végzéš(z maď.) — uznesenie[5]remontoirky(z franc.) — hodiny, ktoré sa pohybujú pomocou
naťahovacieho pera. Pero po obehnutí istého stupňa sa znovu napne.
|
Kukucin_Na-stanici.html.txt
|
I. Do ArkonyNa severnom konci ostrova Rány, v mori Slovanskom, ako sa voľakedy menovalo terajšie
more Baltické, stávala za časov starodávnych povestná Arkona, hrad a chrám veľkého boha
pohanských Slovanov, Svantovíta. Prenesme sa v duchu ta. Vznesme pohľad svoj k divadlu
čarokrásnemu, na ktorom vám chcem predviesť postavy zo života dávno ako sopka vyhaslého,
ukázať osoby dejov temer už celkom zabudnutých. Budú to kvietky pri bledom svetle mesiačika
po cintorínoch rodiny našej nazbierané, ohlasy života z hlbín minulosti na povrch našich
dní vynesené, obrazy pravdy dávno vyvrátenej.Dookola vidíš len more, bo kam ťa teraz vediem, je výbežok Rány, najvyšší vrcholec
obrovského skaliska na polostrove, ktorý zo sihoti ránskej vybieha a Vítovom sa nazýva.
Túto výšinu zvolila si myseľ ľudu slovanského vo veku onom, keď ju ešte neosvecovalo
požehnané svetlo Syna Božieho, za miesto pre najvyššiu sebe známu a vzývania svojho hodnú
bytosť. Nejeden Germán, ktorý teraz putuje na Vítov, aby sa pokochal v čarokrásnych
výhľadoch a roznietil oheň duše spomienkami na veľké udalosti, nepomyslí si, že kráča po
zemi, ktorá bola kedysi svätou pútnikom slovanským, putujúcim zblízka i zďaleka ku
Svantovítovi.Ak sa však dakedy, šuhaj slovanský, ocitne tvoja noha na Vítove, nestúpajže po zemi
predkov bez pohnutia citov, bez pomyslenia horúceho na veľké osudy, ktoré v týchto stranách
zastihly národ tvoj. Obetuj im vzdychnutie, zapáľ im cit spomienky a hoci vyroň slzu z duše
užialenej — ži potom národu svojmu v pojmoch a náukách veku tvojho, ako oni žili v pojmoch
a náukách veku svojho.Skala obrovská, na temene ktorej stojíš, vypína sa nad hladinu morskú do výšky
tridsiatich siah; hlboké priepasti, prudko nadol sa vinúce, sú ako strážcovia polostrova
tohto, chrániac ho od severu, východu a juhu. S týchto strán márne by si hľadal prístup k
vysočinám Vítova, len láska by našla s tvŕdzou a nebezpečenstvom spojené chodníčky pomedzi
žľabiny a úskalia nad priepasťou visiace. Tu, na tejto výšine, stávala Arkona.Slovania ránski videli vo Svantovítovi ochrancu svojho národa; a čoskoro sa Rána s
Arkonou staly strediskom aj ostatných Slovanov, sídliacich na brehoch Baltu a v krajinách
medzi Vislou a Labem sa prestierajúcich.Dnešní mornári, brázdiaci loďami svojimi hladinu Baltu, dobre poznajú „predhorie
arkonské“; čo však značilo slovo Arkona v živote miliónov Slovanov za dlhé stáročia, o tom
neskorý potomok týchto kmeňov nemá tušenia.„Do svätej Arkony!“ bývalo heslom desiatok kmeňov, rodov, pokolení a výhonkov
všelijakých plemien slovanských, ktoré obývaly ono velikánske priestranstvo zeme medzi
riekami Vislou a Labem. Život ľudský má veľa takých chvíľ, v ktorých si človek nevie rady,
nemôže nájsť dobrú myšlienku, nemá vnuknutia vítaného: čo robiť? čo zanechať? kam sa v
návale ťažkých chvíľ vrhnúť a obrátiť. Kedykoľvek takéto strasti a nehody prišly, tu
zakaždým zaznelo shora, zdola po Slávii baltickej: „Do svätej Arkony!“ Domáce neshody,
kmeňové sváre, župné rozbroje, útrapy a nebezpečenstvá celého národa plodily v duši Slovana
myšlienku na Arkonu a povzdych: „Ach len ta, do svätej Arkony!“ Kým sa drobná
pomstychtivosť, malicherné žiadosti, márna kmeňová nadutosť a pýcha ukojiť mohly, prekáraly
sa a svárily jednotlivé kmene; náhle však z toho povstalo nebezpečenstvo rozsiahlejšie a
búrlivé vody zlých následkov všetkým nad hlavy vystupovať začaly, takže už nikto nevedel si
povedať: no takto a takto učiním; vtedy myslel už každý len na Arkonu. V Arkone bývala rada
hotová; u veľžreca arkonského najlepšie sa rojily vnuknutia všelijaké v hlave pospolitého
Slovana, ktorý ak v Arkone nezmúdrel, tak inde nebolo mu už rady ani pomoci.„Do svätej Arkony!“ ozval sa hlas na prednom i zadnom Pomorí, s tejto i tamtej strany
Persanty, na Odre i Labe, nad Ránou i Fembrou, nad Travnou i Havolou, keď nastaly zážinky
roku 1058. Na zážinky sa najradšej chodievalo k Svantovítovi; lebo hoci tento sviatok
národný slávili na počesť Svantovíta po celej Slávii pohanskej, predsa každý, kto sa mohol
na dlhšiu cestu vystrojiť, vybral sa zasvätiť ho na Arkonu.Čas k slávnosti zážiniek nastal obyčajne vtedy, keď obilie na poliach dozrievalo a celé
požehnanie letné sa už ľudským očiam ukazovalo. Na túto slávnosť tešieval sa malý i veľký,
mládenec i panna, starček i starenka, a často bolo vidno pod lipami arkonskými pradeda i
prababu s pravnukmi svojimi prinášať bohom obete, a najviac štvortvárnemu Svantovítovi sa
klaňať. Roku spomenutého išlo sa však na Vítov do svätej Arkony ešte pre iné príčiny. Veľké
nešťastie vlieklo sa totiž už dlhé časy nad národom týmto, a nevedelo sa napospol, „čo si
počať, čo zanechať, kam sa vrhnúť“. Všetko, čo sa podnikalo, nešťastne sa skončilo. Na
všetkých stranách bolo počuť náreky a žalovania. Susední Nemci ustavične siali sváre medzi
Slovanov, a Slovania nemúdri nevedeli šliapnuť hadovi na hlavu. Lutici boli prvou obeťou,
ktorú si vyvolili ich susedia; dlhé vojny s Nemcami skončily sa žalostne pre Luticov.
Olúpili ich najprv o majetky, potom pokúšali sa podmaniť ich vplyv svojmu aj vo veciach
vnútornej správy. Tlačili ich so dňa na deň viac k zemi, miatli a mýlili ich v župnej i
krajinskej správe. Štvali županov proti županom, kniežatá proti kniežatám, kmene proti
kmeňom. Napokon našli si náboženstvo ako prostriedok útokov svojich a začali im posielať
mníchov nemeckých, župy biskupom podriaďovať, nové, nevídané dane ľudu nakladať. Tam bola
„podajnica“, tuto „biskupnica“, hen zasa „kláštornica“, inde „desiatnica“, všetko to mená
všelijakých daní, Slovanom dotiaľ neznámych a nemilých, keď šly kresťanstvu vzápätí. Mnísi
nemeckí neboli tak apoštolovia Ukrižovaného, ako viac nositelia krížov a trápenia do krajín
týchto; lebo ešte nebola ani jedna duša získaná pre Krista, už sa dediny a župy nachádzaly
v lakomej kapse biskupovej; obce a župy slovanské, predtým slobodné, staly sa naraz
majetkom to kláštora, to biskupa, to opáta. Lutici niesli to najťažšie, lebo živo ctili
starobylé svoje zriadenia a nie tak ľahko dávali sa zmámiť novotami, ktoré iné kmene, s
Nemcami susediace, ľahšie prijímaly. Pre tento svoj vzdor boli Lutici stále v boje
zapletení s onými nositeľmi kresťanstva a civilizácie. Cisár nemecký Henrich II. obetoval
veľa peňazí i ľudu nemeckého na vojnu proti Luticom, ale títo statočne odporovali, a najmä
Sasov, ktorých cisár štval proti nim, na hlavu porážali. Po smrti Henricha II. zasadol na
trón cisársky Kunrad II., ešte ukrutnejší nepriateľ Slovanov ako jeho predchodca. Tomuto sa
o ničom toľko nesnívalo, ako o konečnom ponemčení slovanských kmeňov, pridŕžajúcich sa
zvykov a jazyka rodného. Na nesčíselné kmene a kmeníky rozdrobení Slovania prišli predsa po
mnohých nehodách k rozumu a spojili sa proti Kunradovi. Lutici a Polania, sjednotiac sa,
porazili vo viacerých bitkách Nemcov. Darmo sa Nemci celé jedno storočie namáhali vydobyť
si nazad, čo raz utratili. Kunrad uzavrel pokoj s Luticmi, takto zmohutnevšími, čo, pravda,
len naoko bolo, lebo v skutočnosti chystal vojnu proti Slovanom, stavajúc hrady a robiac
prípravy k bitke tvrdošijnejšej, než boly predošlé. Medzi jeho prostriedky patrilo, pravda,
podvodné štvanie jedných proti druhým a rozsievanie semena sváru a nesvorností
mnohonásobných.Slovania žili v neobmedzenej slobode čeľadí, dedín, hradov a žúp svojich. Osobná časť,
župná bezpečnosť boly im nedotknuteľné poklady; pravda, i slabá strana, lebo za túto
obyčajne Nemci sa chytávali, keď sa im meče polámaly o hroty slovanské. Vypínanie sa
jedných nad druhých, často v najmalichernejších veciach, bola u Slovanov chyba osudná: ak
nepriateľ polichotil jedným, ľahko ich potom štvať mohol na iných spolubratov.V samých Bodriciach vyvolávala síce táto náklonnosť k Nemcom veliký odpor v pospolitom
ľude, ale zavčasu sa tam utvorila trieda prednejších, „znať“ menovaná, z ktorých zasa
kniežatá povstávaly, čím tvoril sa pozvoľna stav príbuznejší nemeckému zriadeniu, kde
šľachta a vojvodcovia viedli verejné veci národa. Bodrická znať s kniežaťom v čele počínala
sa teda nemčiť, prijímajúc mravy susedov svojich. Čeľade bodrické krútily hlavami nad
týmito zmenami a otcovia čeľadí púšťali mladú chasu do ďalekej Slávie za rozličnými
dobrodružstvami. Starešinovia sedávali so svesenými hlavami v hájoch pod lipami a plakali
nad hynutím starých dobrých zvykov a mravov. Župani starí, preslávení v dejinách domácich,
odhadzovali správu župnú, odchádzajúc na svoje dediny a hrady; kupci na more a do ďalekých
krajín za kupectvom sa rozutekali; vedenie obecných znatí čím ďalej tým viacej sa národu
odcudzovalo.Lutici ťažko znášali túto náchylnosť k Nemcom a čakali na vhodnú príležitosť, pri ktorej
by sa dalo včas predísť ešte väčšiemu nebezpečenstvu. A príležitosť vskutku čoskoro prišla.
Keď cisár Henrich III. v Itálii sa bavil, napadli Lutici Germániu a v dvojročnej vojne
víťazne bojovali, až roku 1056 pri Preslave rozhodné víťazstvo dosiahli, poraziac Nemcov na
hlavu. Po tomto víťazstve mohlo skutočne dobre byť v Slávii pobaltickej, keby sa neboly
vyliahly nové spory a nesváre medzi kmeňmi slovanskými. Bodrici závideli Luticom preslavskú
slávu vojenskú — to bola s jednej strany príčina rozporov; s druhej strany pevný sväzok
náboženský, ktorý Luticov spojoval s Ránmi, bol tŕňom v očiach Nemcom. Títo, vediac
všetkého využiť k prospechu svojmu, ihneď nastúpili obvyklú cestu a začali štvať Bodricov
márnomyseľných a závistlivých proti Luticom, tvrdiac, že títo, hrdí na svoje víťazstvo
preslavské, vraj záhubou hrozia blahobytu bodrickému. Naproti tomu sľubovali Bodricom
pomoc, ak budú nadržiavať Nemcom, takže Bodrici budú vraj zas, ako voľakedy, vývodiť medzi
Slovanmi. Bodrici sadli skutočne na lep. Prvé bolo, že sa sami pustili cestou lesti a
klamných intríg. Prehovorili Dolencov a Ratarov, aby so súkmeňovcami svojimi, Črezpieňanmi
a Kyšanmi, nechodievali slúžiť bohom na Arkonu, ale aby sa snažili povýšiť Retru, ktorá
kedysi bývala slávnejšia než Arkona, na predné miesto. Aj boh retranský Triglav bol už v
očiach bodrických štváčov znamenitejšou bytnosťou ako sám Svantovít. Takým spôsobom
podnecovali oheň domácich svárov a nepokojov. A Dolenci s Ratarmi vliezli im do osídla.
Začali rozhlasovať po rovinách ukranských a odranských: „I my sme takí dobrí ako Lutici hen
za Pienou alebo tuto Kyšania, a naša Retra bývala kedysi slávnejšia ako jej terajšia sokyňa
Arkona, a konečne, či Triglav náš nie je práve taký mocný boh ako Svantovít? Načože my máme
chodiť do Arkony? Ránovia, Črezpieňanci a Kyšania do Retry? Či sú svätosväté výšiny
retranské, s ktorých vládne Triglav nad troma svetmi, nie práve tak hodné návštevy všetkých
Slovanov ako výšiny Vítova?“ A začali sa schádzať v Retre.Veľžrec arkonský čoskoro sa dozvedel o nebezpečnom kvasení. Ránovia, Črezpieňania a
Kyšania, vidiac ohrozenú jednotu svoju národnú a náboženskú, tým mocnejšie sa túlili k
stredisku svojmu, k Arkone, kde bol spojený aj stred vlády a správy krajinskej. Všetky
predchádzajúce deje a udalosti hrozivo ich k tomu napomínaly.„Sotva vstrčí Nemec nos do Slávie,“ vraveli si navzájom, „už je v nej celou hlavou i
nohami.“ Zaumienili si teda vyjsť v ústrety nebezpečenstvu a zamedziť násilné šírenie sa
živlu nemeckého na sever a východ slovanský. Zobrali silu vojenskú z Rány a z krajín pred
Pienou i za ňou ležiacich, udreli na Dolencov a Ratarov a potrestali ich ľahkomyseľnosť, s
ktorou otvárali nepriateľom bránu za Odru a na Pomorie. Ale tým strčili len prst do hniezda
osieho. Dolenci a Ratari hájili udatne svoje župy a dediny, vidiac však, že sami by sa
neubránili, hľadali spojenca.V Bodriciach v tom čase panovalo knieža Gottšalk. Tento si násilným zavádzaním
kresťanstva do žúp slovanských odcudzil národ, kedysi taký príchylný a oddaný kniežaťu
svojmu, a opieral sa už iba o platených desiatnikov a o čaty, najaté z rozličných
dobrodruhov. Dáni a Sasi nahradili však hojne, čo chýbalo na silách domácich. Takouto teda
pomocou zaopatrení Dolenci a Ratari napadli bratov svojich za Pienou a na Ráne osadených a
pomstili sa im za nedávnu porážku. Roku 1057 slávili svoje víťazstvo, vydajúc krajiny
Črezpieňancov a Ránov Dánom a Sasom, ktorí divo ich vyplienili, najmä Arkonu, ktorá
oplývala bohatstvom a pokladmi nesmiernymi.Na toto národné nešťastie prišla zima a po dlhé večery mali rozvadení bratia dosť
príhodného času k rozmýšľaniu o márnostiach svojich a o zlých radcoch národných. Prišla jar
a krajiny obživly, dychom prírody zo sna sa prebudiac. Rána zajasala v bujnej kráse svojich
lesov. Dediny a hrady dvíhaly sa zo zrúcanín svojich. To sme už teda v tom čase, keď sa
uprostred leta 1058 všeobecne po zemiach slovanských ozvalo kajúcne vykríknutie: „Do svätej
Arkony!“Na túto tisícimi žilkami prirastený bol národ. Všetkým svitlo jasne a zreteľne v
hlavách, že vrahovia vždy hlbšie a hlbšie sa predierajú do Slávie a že, ak sa inak
nerozhodnú, ak si iné nezavedú poriadky medzi sebou, čoskoro sa kresťanským umieráčikom
môže odzvoniť všetkým slovanským kmeňom pobaltickým. Lež čo tu robiť? Kam sa vrhnúť? To
bola otázka života a smrti, a tak veľmi ťažká na rozlúštenie! Keď sa to každé z tých
nešťastných desatoro, dvadsatoro mien a krajov, žúp a obcí do svojho osobitného kútika
ťahalo, neprístupným sa činiac veľkým záujmom národným. Ako však po lanskej vojne zaplakal
nielen Svantovít na Arkone, ale aj Triglav na výšinách retranských, ako totiž z celej tej
vojny domácej, v ktorej brat brata vraždil, len Dán a Sas užitok mali, poplieniac Luticov a
oberúc o poklady Arkonu, tak v tomto veľkom skúsení a skusovaní nehôd a následkov
nemúdrosti splodila sa jednota duchov a dala prvý výraz života v túžbe po svätej Arkone,
vyslovenej ako by jednými ústami.
|
Hurban_Gottsalk-Prvy-diel.html.txt
|
Albini — Kvetomil: Nebezpečná tetkaVeselohra v predohre a 4 dejstvách. Strán 94, cena Ks 8.—.Javisko:predohra: čiastka divadla s ložami, I.
elegantná izba; II. malá izba v hostinci; III. ulica; IV. pekná izba.Osoby:Emerinský, Krovina, Pramzero, Milohajský,
Staška, Mladý, Adamec, Vozár, Svetozár, Elena Mlynáriková, Júlia, Gajdošík, Figura, Kohút,
Bučko, Adam, policajný komisár, Fridrich, chlapčisko, zavierač loží, páni a panie, odberač
kartičiek.Rekvizity:klobúky, palice, dáždniky, notes, pero,
retiazka, prstene, fotele, stojace zrkadlo, stoly, stoličky, dva obrazy, dve sviece,
písacie potreby, listiny, obraz, výkladná skriňa, v ktorej sú fotografie, fajka, krabičky a
balíčky bonbonov.Kroje:meštianske zo starších čias.Dej:Starý barón Emerinský, ktorý si potrpí na slávu
svojich predkov, bojujúcich kedysi pod múrami Jeruzalema, príde do mesta, aby napravil
hlavu svojmu synovcovi, ktorý behá za herečkou Elenou Mlynárikovou. Synovcovi bráni z
akéhosi neprekonateľného odporu voči divadlu, ktoré považuje len za obyčajnú komédiu a nie
umenie ako všetci ostatní, ktorých nazval verejne bláznami a vyvolal tak škandál. Sám
navštívi Elenu, aby jej dal jasne na vedomie, že nemá na jeho synovca počítať, ale miesto
nej najde tetku, ktorá mu rozpráva o jeho predkoch a o smutnom osude Eleny. Je dojatý,
tetka sa mu ľúbi a zamiluje sa do nej. Stále myslí len na ňu, takže skutočne sa mu stane
nebezpečnou. Preto je veľmi prekvapený, keď sa z tetky vyklube Elena. No, odpúšťa jej a
odváža aj so svojím synovcom do Skalnej, najmä keď sa dozvie, že pochádza i ona zo
šľachtického rodu Zázrivských, ale len neutešené finančné pomery ju donútily, aby sa živila
tak ako vie.
|
Urbanek_Dramaticka-literatura-2-Veselohry-celovecerne.html.txt
|
Vyznanie vďačného srdca[A1]cnosťou najslávnejším a bezúhonnosťou vo verejných záležitostiach najvynikajúcejším
mužom, pánu Tobiášovi Assulovi,[1]pánu Mikulášovi Rousekovi,[2]popredným mešťanom, onomu v Kutnej Hore, tomuto v Nymburku, a pánu Václavovi
Vitimu, ináč Podkostelskému,[3]najmilšiemu mešťanovi a podporovateľovi mesta Českého Brodu, pánom ochrancom a
dobrodincom veľmi uctievaným ustavičnými a povinnými prejavmi úcty venované a obetované
Jakubom Jakobeom Kutnohorským|Svojim najslávnejším a najučenejším, úslužne uctievaným pánom ochrancom a
dobrodincom želám zdravie a veľa pokoja[A1b]Sú dve zvláštne krídla, najmilší páni, ktoré dvíhajú dohora služobníkov Múzy, a to:
hojnosť ochrancov a čestné pocty. Veď stageirský filozof,[4]náčelník vied, nebol by veru prebádal také vznešené veci, keby nebol pociťoval, že
Filip Makedónsky[5]tak veľmi žičí jeho štúdiám, že mu zveril aj syna Alexandra Veľkého,[6]aby ho oboznámil so šľachetnými mravmi a humanitnými štúdiami.[7]A preto je všetkým dobre známe, že Vašu pamiatku a šľachetnosť nevypustí z pamäti
žiadny vek, lebo Vy tých, čo sa oddali humanitným štúdiám, nielenže zahŕňate láskou, priazňou,
láskavosťou a náklonnosťou, ale ich aj povzbudzujete, aby neprestajne pracovali na dráhe
vzdelania. Medzi tými, hľa, ja, ktorý som toľko ráz zakúsil Vašu láskavosť, mnoho a dlho som
premýšľal, ako sa môžem nejako odvďačiť Vám, ktorí ste sa o mňa tak zaslúžili. Som
presvedčený, že sa Vám nemôžem odvďačiť nijakým iným spôsobom, než tým, že Vám pokorne
predložím tento výsledok štúdií, ktorý, ako sa vraví, Minerva ukula proti svojej vôli.[8]Keď ho predkladám, prosím, aby ste ho prijali s láskavou mysľou a aby ste
dovolili, žeby ma ako účastníka študijného behu[9]živila hojnosť Vašej láskavosti a priazne. Buďte pozdravení!Napísal som z kolégia Nazaretského v Starej Prahe 12. októbra roku 1612[10]Vám najvynikajúcejším najúslužnejšie Jakub Jakobeus Kutnohorský|Ctihodnému starcovi a o literatúru najzaslúžilejšiemu pánu Tobiášovi Assulovi,
najdôstojnejšiemu primátorovi mesta Kutnej Hory, svojmu najmilovanejšiemu
priaznivcoviA2Duchom i múdrosťou kvitneš, máš ostrovtip skvelý, nuž cnostnýživot verejný, chrám, lýceá[11]ochraňuj nám.Tieto dary ti dal sám Vládca olympských výšin,[12]by si sa ochrancom vzácnym rodiska môjho[13]stal s ním.Tak nech kvitne, nech rastie pod tvojím vedením mestoKutná Hora, by v Čechách slávnejšia mohla zas byť!Najslávnejšiemu a najrozvážnejšiemu mužovi, pánu Mikulášovi Rousekovi,
najstarostlivejšiemu primátorovi mesta Nymburku, úslužne uctievanému pánu
ochrancoviMecenáš Rousek, ty priaznivý prístav štúdia môjho,božstvo nech dá ti, čo za cnosť sám si už zaslúžiš dosť!Božstvo nech praje a je vždy priaznivé úradu tvojmu,aby si bohyniam klárskym[14]prospieval prosto i s ním!Pripísané najmúdrejšiemu a najslávnejšiemu mužovi, pánu Václavovi Vitimu,
najdôstojnejšiemu mešťanovi v Českom Brode, svojmu priaznivcovi a podporovateľovi už od
útlej mladosti, znova sláviacemu 28. septembra roku 1612 významný deň narodeniaDar, čo v deň narodenín ja chcel som ti nedávno poslať(uznávam, ctihodný muž), veľmi je skromnučký len.Ale ty, ktorý si vyrastal kedysi na nivách klárskych,[15]netúžiš po žltom kove, v koryte Taga[16]čo je.Pretože to ti blaží myseľ, muž preslávny, k tvojimnarodeninám vyriecť prianie nech svoje ja smiem:„Koľko hviezd na klenbe nebeskej drží sám žiarivý Atlas,vlna šíreho mora koľko len ukrýva rýb,toľko (prosím) radostných dní ty na zemi preži!“ —to mi ver’ najprvšie prianie zo všetkých prianí priam je.|Kutnej HoreA2bKutná Hora, ako len meno ti velebia všetci,ktorí obe sídla veľkého Slnca tu zrú![17]Keď náš letopis vraví, že udatnejšieho nieto[18]nad teba, presviedča nás: Žižka žil za tvojich čias.Donútila si kedysi Nemcov, čo povstali strašnouvojnou, zutekať, nazad z krajiny našej sa brať.Bola si miestom milým i rímskemu vojsku, čo rukoulúpilo nepriateľskou všetko, čo prišlo mu vhod.Slobodná dnes súc a oddaná všemohúcemu Bohu,[19]bohatstvo pravej viery zasa si uctievaš, hľa!Toto ti, Kutná Hora, želám, ak úprimné veršemajú moc (želaniu môjmu váhu však božstvo nech dá):Kým len budú na nebi hviezdy, kým v mori zas piesok,ty nech pravou vierou Krista si uctievaš vždy!Zložil som pre muža nad mužov, pre pána Jána Piscisa Vysokomýtskeho,
najvytúženejšieho priaznivca Múz, sláviaceho 24. júna roku 1612 svoje narodeninyKeď zem Matky eleuzínskej[20]už začiatkom jarirozrýva oráč, z hrdla ľúbezná pieseň mu znie.V jeseni potom, keď bohatú úrodu zbiera, má radosť,mocnému Bohu za dar modlitbou vďaku zas vzdá.Tým viac sa ty teš, keď trháš nádherné plody, zas tráviacnarodenín svojich posvätný sviatočný deň.Koľko len zažil si pohrôm a nešťastí ukrutných koľko,[21]keď nám otcovskú zem gniavil lós plný zlých zmien!A tak po toľkých strastiach a nešťastiach ukrutných verše,zložené prostým štýlom, darom ja dávam ti tu.K narodeninám tvojim milým a radostným tedanech ti smiem napísať tiež zo srdca čistého verš.Už ich aj skladám s mnohými priateľmi, Piscis,[22]a skromnémodlitby nebešťanom za teba obeciam rád.|Ži nám dlho, Ján šťastný, Kutnej Hory lúč slávny,[A3]ži, otec otčiny mojej, otčiny, slávna čo je!Ži nám dlho, ty ctihodný priaznivec Minervy nežnej,ži nám dlho, radosť klárskeho sboru — aj skvost!Svojmu pánu rodičovi, neprestajne uctievanému synovskou láskou[23]Rmútiš sa nad osudom, čo dolieha nešťastím rôznym,otče, ó perla krásna štúdií mojich a snáh,lebo mnohí tu vo dne i v noci horlivo túžianašu dobrú povesť v zubiskách trhať a hniesť.Prestaň sa rmútiť, bo o krátky čas sám uvidíš, akýžalostný údel čaká ľudí, čo takíto sú!Urodzenému a učenému mužovi, pánu magistrovi Adamovi Chotounskému z Chotouně, perle
básnikov[24]Chotounský Adam, ty Foibov preslávny veliteľ, mojaTália[25]vo svojej piesni pamätá na teba tiež.Spoznala, že vždy máš Palladino umenie[26]v úctea že učeným knihám mnohý čas venuješ sám.Iní nech chvália si dary, čo získali pomocou Marta,a nech si velebia priam bohatstvo — ten klam a mam,ja však, Chotounský, neviem nič väčšieho spomenúť verunad tie rady, čo v Lounoch z úprimnej duše si dal![27]Najslávnejšiemu a najučenejšiemu pánu magistrovi Jánovi Chocholiovi,
najsvedomitejšiemu pánu učiteľovi[28]Čím len splatím tvoje zásluhy, magister hodnýúcty, štúdií zdroj, dôvod i pobádač môj?Akým len chválospevom sa odvďačím, akýmže darom?Ak snáď v mojich slovách máličko vďačnosti je,robím, čo viem: ja modlitbou prosím láskavé božstvo,za tvoje zásluhy teda odmenu štedrú nech dá!|Na nečakanú smrť Daniela Krála Lounského, usilovného žiaka svätomikulášskej školy v
Starej Prahe, najľúbeznejšieho spolužiaka[29][A3b]Sotva marec prešiel, hľa, štyri ružové rána,keď Kráľ Daniel preč šiel, v blažené kráľovstvo spel.[30]Ctihodnému mužovi, duchovnému Jánovi Luxinovi, najstarostlivejšiemu diakonovi u
Vysokého kostela v Kutnej Hore, najviac ma milujúcemu[31]Že máš myseľ už zasľúbenú mocnému Bohu,pomocou ktorého hrmí posvätné slová tvoj hlas,svedčí (to spoznal si) moja Múza, čo nepozná klamstvo,svojimi výrokmi tam dosviedča to aj ľud sám.Ale jazyk, ktorým si výrečný, použi na to,aby si pravú vieru šíril a vykladal nímToto rob, Ján, potom si odnesieš príjemné plody,bo si, ty šťastný, získaš nebeskú odmenu tak.Z Hesiodovej básne: Nerozumný je ten, čo chce sa s mocnejším škriepiť[32]Kto sa štúdiom náhli tam k žiarivým vrcholcom Cnosti,abo kto dosiahnuť chce Múdrosti posvätný prah,ten nech si zachová čisté mravy, počestný životbez hany, a nech si koná povinnosť horlivo len!Nech sa stráni škriepok, nech odmieta podvod i klamstvo,mužov vzdelaných, slávnych veru nech poslúcha vždy!Ak rád bude mať spory, či bude pestovať zvady,meno nevzdelanca bude vždy na svete niesť.Istému milovníkovi, zasiahnutému Venušinými strelami[33]Pýtaš sa, prečo sa zadívaš často na švárne devy,slobodná Kutná Hora vo svojom lone čo má.Príčina toho je celkom jasná: bo v srdci a zrakutvojom sa usídlila ľúbosti pôvabná Mať.[34]|Istému, čo sníva o celibáte[A4]Na zápasište Idalskej matky[35]čo zdráhaš sa vkročiť,prosím, o tejto veci pochybnosť zažeň preč hneď:Či to osoží, keď tak úd pohlavný vyreže britva?Ba i keď vlastnou rukou niekto sa kastruje sám?Azda viac prospieva kastrovať skrýše a kútiky duše?A či obe oči vylúpiť osoží snáď?Prečo sa pýtaš? Veď akože Palaemon[36]meno je božstva,tak sa aj o tejto veci objasní otázka hneď.Svätého proroka posvätný list[37]tak stanovil, že tuprávom najprv duši prednosť vždy dávať sa má.Najbližšie miesto za ňou si vyberie šibalské očko,[38]pretože Venušin sprievod za svojho vodcu ho má.Aby však dobrovoľne sa pozbavil pohlavia mladík,[39]to sa nesvedčí ľuďom, zlostnému kancovi skôr!Ktokoľvek teda je slobodný, ten nech so zbožnou mysľouneobetuje Bohu krehučké pohlavie viac![40]Ako aj totiž by mohla byť milá Bohu tá obeť,ktorou opovrhuje veru i divoký pes!Českému veršotepcovi[41]Ak ti je vraj verš ihravého Nasóna[42]známya ak po latinsky dobre vraj hovoriť vieš,prečo teda ty v českej reči trúchlohry skladáš?Ktokoľvek z ľudu by mohol vytvoriť takýto kus!Aby si si totiž tým získal náklonnosť vdovy,lebo jej sluchu veľmi lahodí takáto reč!Pamfilovi[43]Pamfilus, ty len nežnú a bezúhonnú chceš devu,ktorá v Kutnej Hore veliký majetok má.Bezúhonný a počestný život tá neuchovávapre teba, lebo žiješ hýrivým životom sám,ale pre toho, čo raz chce klárskym Kaménam slúžiť,alebo mojej vlasti osožným čo raz chce byť.|Zo Siracha, kap. 12:[44]Kto sa ti raz stal nepriateľom, tomu nikdy nedôveruj![A4b]Kto tu raz zistíš, že priatelia nie sú úprimní, potomľahkovážne viac v nich dôveru nemaj z vás nik!Na koniecNech ma opustí osud, nech tisíc záhubných pohrômsudby mi zasa a zasa život ver’ umára sám,nedbám o osud nič — som chránený nebeským božstvom,nedbám, potmehúd Momus,[45]o ten tvoj zlostný zub už!Koniec|[1]Tobiáš Assula— ináč Tříska (1534 — 1617), pekár, kutnohorský
primátor a školský inšpektor[2]Mikuláš Rousek— nymburský primátor[3]Václav Viti, ináč Podkostelský— českobrodský mešťan[4]stageirský filozof— Aristoteles (384 — 322 pred n. l.), pôvodom
zo Stageiry, mestečka v tráckej Chalkide, grécky filozof a spisovateľ, ktorý sa zaoberal
noetikou, logikou, prírodnými vedami, metafyzikou, rétorikou a poetikou[5]Filip Makedónsky— Filip II. Makedónsky (383 — 336 pred n. l.),
ktorý sa v bitke pri bojótskej Chaironeji (r. 338 pred n. l.) zmocnil vlády nad gréckymi
mestami na pobreží Egejského mora[6]Alexander Veľký— Alexander Makedónsky (356 — 323 pred n. l.),
podmaniteľ Malej Ázie, Sýrie, Perzie, Fenície, Palestíny, Egypta a Indie[7]humanitné štúdiá— štúdium spisov, umeleckých diel, štátneho
zriadenia a vôbec spôsobu života starých Grékov a Rimanov[8]Minerva ukula proti svojej vôli— obľúbený zvrat z antickej
literatúry (bohyňa umenia Minerva sa nerada zúčastnila na „tepaní“ takýchto „slabých“
veršov)[9]účastník študijného behu— Jakobeus končil prvý semester svojho
štúdia (letný semester r. 1612)[10]kolégium Nazaretské— pražské kolégium v susedstve Betlehemskej
kaplnky, založené pre českých študentov medzi rokmi 1406 — 1412[11]lýceum— vyšší typ školy, ktorá pripravovala žiakov na univerzitné štúdium[12]Vládca olympských výšin— Boh (prevzaté z antickej mytológie, lebo na hore Olympe, sídle bohov, bol najvyšším pánom Jupiter-Zeus)[13]rodiska môjho— Kutnej Hory, ktorá v tom čase už upadala[14]bohyne klárske— Múzy[15]vyrastal na nivách klárskych— oddával sa štúdiu, vedám a umeniu, ktoré ochraňuje klársky Apolón[16]Tagus— Tajo, zlatonosná rieka na Pyrenejskom polostrove v Španielsku[17]obe sídla veľkého Slnca zrú— bývajú na východ a na západ od Kutnej Hory (podľa predstáv antickej mytológie malo Slnce dve sídla: na východe, kde vychádzalo z Oceána a na západe, kde zapadalo do Oceána)[18]Keď náš letopis vraví…— narážka na historický zástoj Kutnej Hory v českých dejinách. R. 1303, 1307 a 1308 boli pri Kutnej Hore porazené nemecké vojská Albrechta I. (1248 — 1308), r. 1403 pomohli Kutnohorčania Václavovi IV. (1378 — 1419) k víťazstvu nad Žigmundom (1382 — 1437), v rokoch 1421 až 1422 bojoval o Kutnú Horu Jan Žižka (1360 — 1424) so Žigmundom a v rokoch 1420 — 1431 bola Kutná Hora svedkom krížových výprav rímskeho pápeža proti Čechom („rímske vojsko“).[19]Slobodná dnes súc— myslí sa náboženská sloboda, slobodné vyznávanie evanjelickej viery („bohatstvo pravej viery“)[20]Matka eleuzínska— Demeter, grécka bohyňa plodnej a všetko živiacej zeme, darkyňa obilia, nazývaná eleuzínskou podľa attického mesta Eleuzis, ktoré bolo sídlom jej kultu (rím. Ceres).[21]Koľko len zažil si pohrôm…— narážka na nepokojné časy, najmä na vpád pasovských vojsk (1610 — 1611).[22]Ján Piscis Vysokomýtsky— magister, od r. 1617 kutnohorský primátor[23]Svojmu pánu rodičovi— o Jakobeovom pôvode v životopisnej časti
úvodnej štúdie[24]magister Adam Chotounský z Chotouně— latinský príležitostný
básnik[25]Tália— Thalia, bohyňa pastierskeho spevu a komédie, jedna z deviatich Múz[26]Palladino umenie— umenie a vedy[27]ja však… si dal!— v origináli nejasné miesto[28]magister Ján Chocholius— Jan Chocholius Novopražský, rektor
svätomikulášskej školy v Prahe, ktorý odporúčal Jakobea na univerzitné štúdium[29]Daniel Král Lounský— D. Rex Luneus, Jakobeov spolužiak na
svätomikulášskej škole v Starom Meste Pražskom[30]Sotva marec prešiel…— v dvojverší originálu je tzv. chronogram. Veľké písmená sú zároveň aj rímskymi číslicami, ktoré po zrátaní udávajú letopočet úmrtia Krála (zomrel 4. marca 1612).[31]Ján Luxinus— kaplán pri chráme sv. Jakuba, ináč „u Vysokého
kostela“ v Kutnej Hore[32]Z Hesiodovej básne— verš (210) z básnickej skladby Erga kai
hémerai (Práce a dni), ktorú napísal grécky básnik Hesiodos (okolo 700 pred n. l.).
Jakobeus uvádza verš chybne: Αφρον
δ’ ὅσ
εθενοι
πρός
ϰρείςτονα
άντεφερίζ…[33]zasiahnutému Venušinými strelami— vlastne šípmi boha lásky
Kupida (Amora)[34]ľúbosti pôvabná Mať— Venuša[35]Idalská matka— Venuša, nazvaná idalskou podľa cyperského mesta Idalia, kde sa pestoval jej kult. V poézii sa láska a manželstvo s obľubou predstavovalo ako boj na zápasišti ľúbosti.[36]Palaemon— Palaimon, grécky morský boh, ochranca plavcov[37]Svätého proroka posvätný list— možno spomínaný list apoštola Pavla o celibáte[38]šibalské očko…— za očami tiahne Venuša so svojím sprievodom (Amor, Hory, Charitky), t. j. láska[39]aby však dobrovoľne…— aby žil v celibáte[40]Ktokoľvek… viac!— v origináli nejasné miesto[41]Českému veršotepcovi— možno niekomu z kruhu univerzitných
poslucháčov, básnikov[42]ihravý Naso— Publius Ovidius Naso (43 pred n. l. — 18 n. l.), rímsky básnik, autor ihravých, rozmarných a duchaplných ľúbostných básní[43]Pamfilus— mužské vlastné meno, časté v gréckych a rímskych
epigramoch (zastupuje pravé meno adresáta)[44]Zo Siracha— z Knihy Ecclesiasticus (Múdrosť Jezusa, syna
Sirachovho), kap. 12, v. 10[45]potmehúd Momus— boh výsmechu, ktorý by mohol znevážiť Jakobeove básnické pokusy
|
Jakobeus_Symbolon-mentis-gratae-Vyznanie-vdacneho-srdca.html.txt
|
Vzývanie MúzyPäť panien
múdrych je,
ich prameň
zem pije.
Jedna si
z usmiatych,
si z krásy
tých piatich.
Tvoj svet je
presýty,
je kvietie,
kde si ty.
Múzy svit,
sem letíš,
neodíď,
tu je tíš.
|
Dilong_Mudra-panna.txt
|
Kríž a čiapkaV dedine na kopci, na tom vyšnom koncizišli sa dievčatá, zišli sa paholci.Zišli sa sporiadky večerom na priadky,dievky na klebety, chlapci na zálety.Mara susedovie, to je šelma celá,čo povie, žiadna by duša nezmyslela:čo slovo, to chichot — lapajú s’ za bruchá!Akoby jej dačo šeptalo do ucha:„Keď si ty, Mariška, keď si taká psina,choď, teraz je polnoc, vedľa cintorína!Keď si dievka taká, leť krielami vtáka,pri cintoríne les, ten krížik nám dones!“A pri tom cmiteri, čo sa tam nestáva?Umrlý na hrobe spolnoci sedáva.A pri tom cmiteri podivné príhody:Spolnoci pred vrátmi duch umrlý chodí.A pri tom cmiteri neslýchané divy,kto z divu neskape tam, ten je šťastlivý!„A ja sa nebojím, na moju dušičku,pôjdem spievajúci dolu po chodníčku.A ja sa nebojím, o strachy nestojím,kde keď šuhaj pasie, telo sa mu trasie.Šuhajkova pýcha, že belásky nosí,a ja ukážem, čo s’ letnička vyprosí.Šuhajko rapavý vysoko si rúba,a ja mu ukážem z peci do kozuba.A ja mu ukážem z kozuba do peci —chce ma bláznom spraviť, vysmejú ho všetci!“Okolo kozuba ticho všetci sedia,žart prišiel naozaj, čo bude, nevedia.Kto by to pomyslel, čo žarty nespravia!Mysleli: chlieb sa je a reči sa vravia.Už hlásnik vytrúbil, vatra dohorená —kdeže je už toľko tá naša Mariena?Príde ona, príde ako srna dáka:„Chceli ste ma strašiť, spravili ste zraka.Mysleli ste: dievky strašidiel sa boja —šuhajko, tu je kríž, tu i čiapka tvoja!Myslel si: urobím smiešik s ňou aspoň raz,a ja ťa poznala ako starý peniaz!“Okolo kozuba ticho všetci sedia,Mara sa vyškiera, a tí nič nevedia.Mariena vystrája žartíky všeljaké,tí sedia zdumení ako stĺpy dáke.Tí sedia zdumení ako tí zakliati:„Mariška, chráň nás Boh, aj tí všetci svatí!“Okolo kozuba ak’ v podzemnom sklepe:„Daj môj kríž i čiapku!“ von na okno trepe.„Daj môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala!Postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!Čo bys’ popod nebo samučkô lietala,postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!Čo bys’ ich hádzala von oknom tisíc ráz,a ja ti ich nechcem, to si tak psovi hádž!“Okolo kozuba ak’ v podzemnom sklepe:„Daj môj kríž i čiapku!“ už rok čo noc trepe.„Daj môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala —postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!“Po celej dedine všetko smútok nosí,nadarmo o pomoc dievka nebo prosí.Po celej dedine smutné idú hlasy:„Už spadla tá Mara z tej podivnej krásy.Už je ti dievča het, čo bolo ak’ ten kvet —načo sú viac priadky pre smutné čeliadky!Načo viac prekvitá tá hora zelená,keď ona vyzerá sťa haluz zlomená!Načo ten potôčik po dedine beží,keď ona nevstáva, ale vždy len leží!“Rodina, priatelia spytujú sa všade:„Či dakto neslýchal o dákej porade?“„Hen z druhej stolice už boli veštice,černokňažník, mnísi aj pustovník kýsi.Nespomôžu kúzla, nespomôžu čary,pôjdeme na štvrtú dedinu do fary.Ten tak, ten zas inak prázdne rady povie,azda nám pán farár dač dobrého povie!“Išli oni, išli, v utrápenej mysli,pán farár dary vzal a hneď i radu dal.Ej, dal im on radu, odkiaľ náhla pomoc —plač celá dedina! Mariška, dobrú noc!A pri tom cmiteri čo sa tam nestáva:umrlý na hrobe z polnoci sedáva.A pri tom cmiteri podivné príhody:z polnoci pred vrátmi duch umrlý chodí.A pri tom cmiteri neslýchané divy,kto z divu neskape tam, ten je šťastlivý!Naprostred cmitera ľud modlí s’ dokola:„Daj môj kríž i čiapku!“ ak volá, tak volá.„Daj môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala!Postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!“Dosť si sa načakal, môžeš ešte málo,dosť si sa navolal, môžeš ešte málo.Zvony vyzváňali, hlboká noc tmavá,pán farár Mariške požehnanie dáva;požehnanie dáva pri veľkej žalosti,porúča ju Bohu a jeho milosti.Naprostred cmitera ľud modlí s’ dokola:„Daj môj kríž i čiapku!“ ak volá, tak volá.„Daj môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala!Postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!“Dosť si sa načakal, môžeš ešte málo,dosť si sa navolal, môžeš ešte málo.Voda, potok hučí, vietor pofukuje —Mara sa od svojich milých rozlučuje.Narieka otec, mať, narieka sestra, brat,aj ten starý otec plače ako chlapec.„Či sme ťa, Mariška, na to vychovali?Či sme ťa v kolíske malú preklínali?Či sa to na svete už muselo tak stať,že ty v mladom veku musíš takto kapať?“Voda, potok hučí, vietor pofukuje,Mara sa od svojich milých rozlučuje.Nariekajú všetci, ak veľkí, tak malí:„Radšej by nás s tebou vedno pochovali!Dosiaľ nám svietilo slniečko v brezine —čo to potom bude na našej dedine?Svietieval nám mesiac, už nám nebude viac,na svätého Vida, čo nebude nikdá!“„Jaj, neplačte za mnou: tam na božom súde,keď ma Pán Boh vezme, veď mi dobre bude!Tam na božom súde, ak v Boha dúfame,veď sa my tam všetci zase raz zvítame!“Naprostred cmitera ľud plače dokola:„Daj môj kríž i čiapku!“ ak volá, tak volá.„Daj môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala!Postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!“Veď mu ona dala, veď mu postavila:skríkla — viac nedýchla a dušu pustila…V dedine na kopci, na tom vyšnom koncizídu sa dievčatá, zídu sa paholci.Koľko ráz sa zídu, na všeličo prídu,zo žartu do žiaľu, Maru spomínajú.Spomínajú Maru pri pustom komíne:„Nie priam bude dievky takej na doline.Moc dolu Liptovom tým vytečie vody,kým sa taká dievka na doline zrodí.Nie priam Liptov vidí takú pannu driečnu -daj jej, milý Bože, kde je, slávu večnú!“
|
Kral_Kriz-a-ciapka.html.txt
|
1Revúca![1]Kto vysloví tvoje meno, a zostal by pri tom chladným? Málokto. Je alebo tvojím
ctiteľom, a tu stará rana zakrváca — tvoja padlá sláva mu zíde na um; alebo je tvojím
nepriateľom, a tu vybĺkne ešte zabudnutý oheň hnevu a zášti spod hrubého povlaku popola. Ani
ja nemôžem byť proti tebe chladným. Poschodia mi na um pôžitky, ktoré si plnou rukou
rozsýpala. Pekná Zdychavianka a Muránka, kde sme sa kúpavali a po kúpeli boli zasvätení do
pôžitkov i účinkov svetoznámej rastliny, zvanej Nicotiana tabacum![2]Skalka, pod ktorou sa ohník kladával a piekli šúľky kukurice, ktoré nám tvoje
polia dávali. Kúpeľ, kde sa tak dobre hrávalo v kolky a strieľalo do cieľa v deň majálesu.
Hora so záhradami, ktoré i nám poskytli aspoň paberky ovociny. Maše, kde sa tak krásne
vypaľovali borievkové palice vo vypustenej tekutej, vriacej troske; kde sa tak na mäkko
pekávali krumple v horúcom popole. ,Lúky‘, na ktorých sa do Ďura hrávalo v longu,[3]cez zimu behalo na želiezkach po zamrznutej rovine. Cmiter, pod ktorým sa od prvej
jari až do pozdnej jesene hrávalo v piskor.[4]Námestie, kde sa viedli pravé snehové boje medzi ,dymnaziou‘ a bodrou priemyselnou
mládežou. Zelený štvrtok, keď sa statok po prvý raz vyhnal na pašu a my zadarmo boli svedkami
dlhých potýčok mestských býkov. A pani Ďurmanka, ktorá pekávala tak chutné ,lángoše‘,[5],vakaróvy‘,[6]a varievala strojné ,guľky‘, obliate výtečným kyseľom!A čo všetko ešte dalo by sa napísať k zvelebeniu tvojho chýru! Veru dalo, keby to len
vedel rad-radom všetko pekne vyrátať. Naozaj, bojím sa, že mnohý, ktorého si počas štúdií k
teplému srdcu privinula, odhodí môj bledý opis s nevôľou. Už napríklad len tie guľky revúcke!
Jak sucho som ich tu odbavil, kdežto ony tak hladko kĺzali sa dolu hrdlom! A ten kyseľ, čo bol
na nich! Že je niečo dobrého, samé muchy dokazujú. Vzdor tomu, že vedia, ako musia zahynúť,
hádžu sa doň. Utopia sa vďačne, len keď im je daná príležitosť v kyseli si pohovieť. A sú ešte
veselé, čo i pieseň ukazuje: ,Chlapci, buďme veselí ako mucha v kyseli…‘ Ej, guľky, to je
jedlo, ale darmo budem o nich teoretizovať!Nad mestom žiari slnce ani ohnivá guľa. Kto môže, drží sa všade popri stenách domov,
zväčša z hlinených válkov murovaných, len aby bol v chládočku. Je koniec júna; prirodzene,
horúčosť ani v maši. Na ulici nevidieť ani živej duše. Páni senátori[7]a čo lepší občania patria ku patronátu gymnázia, zasadli práve v porade. Nesmejte
sa týmto poradám: vážne veci bývali v nich na pretrase. Obyčajná téma bývala: ako stvoriť z
ničoho niečo. Téma dosť ťažká, mnohý filozof vylámal si na nej zuby. A páni senátori predsa ju
len rozlúštili! Z ničoho, len z mladého nadšenia a idealizmu vystavili školu, ktorá hlboko
zasiahla do života národa a — netaja to ani nepriatelia — do života všetkých národov v tejto
krásnej vlasti. Tento patronát už mal základ, na čom stavať; jemu bolo už hej! Nová budova sa
dvíhala, skoro už po obloky dospela stavba. Bol i hodný húfec profesorov, a to s platom riadne
vymeraným i na čas vyplácaným. Nemuseli už i šiesti číhať, kedy sa učlovečí daktorý patrón
poslať desať zlatých. Plane,[8]čo boli medzi nimi mládenci, mohli si usporiť i na letné šaty — a to z platu!
Nemohli sa, pravda, kostovať ani z hostinca, ani z daktorého popredného domu, ale pekne z alumnie[9]ako ich discipuli.[10]Za to dostávali polievku zvrchu a krajec chleba v misočkách, postavených v
pyramídu, nesených na peknom červenom remenci. Áno, vtedy bolo už hej! Počal sa pomaly vkrádať
i akýsi blahobyt. V alumnii začali sa síce množiť zdravé žalúdky, ale spižiereň tiež nebola
nikdy prázdna. Ba do polievky zatrúsili nám dakedy i rezancov, vo výročité sviatky prišli,
plane, i halušky na drevený, zhruba ohobľovaný stôl alumnický. Mávali sme na mena prednejších
pánov i benefície,[11]halušky i pečienku. Také benefícium malo i ten význam, že senior nesmel na ten deň
nikoho absentovať od obedu. A benefície neredli, z roka na rok dobývali si viac pôdy a počali
prechádzať v módu. Keď sa pánovi na mena zahralo, zaspievalo a zarečnilo, odpoveď obyčajne
znela: ,Ďakujem, páni študenti, ďakujem, a zitra bude benificium.‘ Takéto dni boli v kalendári
každého alumnistu červenou ceruzkou podtiahnuté ako sviatky. I bryndza prichádzala — a to na
centy — z bohatých okolitých domov; i bolo radosti, keď prišla na stôl kaša, ktorá páchla
bryndzou!Z ničoho to bolo, myslím, dosť. A bolo by bývalo i viac, keby neboli iní hlavu lámali na
inej, trochu divnej téme: urobiť z niečoho nič. Zhlukli sa, strčili hlavy dovedna, pošuškali
si — dielo bolo hotové. Mnoho vrán i koňa roznesie. To niečo rozplynulo sa v naozajstné,
opravdivé nihil. Nezostalo ani profesorom na penziu, ba ani ,svedkom‘ na diškréciu. Keď sa im
chceli zavďačiť za „hazafias közreműködés“,[12]museli inkasovať opustené didaktrá[13]a alumneá od bývalých žiakov. Hľa, to je div!Do pustej ulice vykotúlilo sa razom klbko chlapcov z alumnického dúfartu.[14]Len na ulici sa rozvilo nie pri tichosti, ani nie bez trmy-vrmy. Môžeš si
predstaviť, keď sa nasýti pol druha sta zdravých chlapcov — vlastne pánov študentov, lebo by
mi vrhli do očú, že chlapci husi pasú — čo tí stvárajú! A to ešte po cenzúrach, kde na každých
vrátach nájdeš nápis: Vivant vacationes! a keď rodičia sú už tu. Každý, ak šípil, že zajtra do
alumnie už nepôjde, vzal si pod pazuchu svoje riadiky: tanier a lyžicu. Škoda by ich bolo tu
cez leto nechať; bojsa by sa ešte zachovali a na rok muselo by sa len z nich jedávať. Aby sa
to nijako nestalo, ruky sa ako na povel dvíhajú a — celé preddomie posiate je črepmi hlinených
tanierov. Lyžice sa nezabijú — a to je škoda! Ale sa aspoň polámu, a keď nie to, aspoň
pokrkvajú, aby po nich nezostalo ani pamiatky.Tlupa až po tomto výkone uspela svoje hlavy pokryť klobúkmi. Dosiaľ nebolo ani času.
Východ z alumnie musí sa diať asi takou rýchlosťou ako padanie lavíny, ináč by ten, čo prvý
dospeje na ulicu, nemohol byť považovaný za pravého víťaza. Celé nižšie gymnázium už pod
modlitbou zaujme pozíciu takú, aby naamenmohlo byť pri dverách. Koľko
pekných karambolov povstane, ľahko si predstavíš.Tlupa podáva veľmi pestrý obraz. Demokrat by nad ňou zaplesal. Nielen rečou, ale čiastočne
i krojom drží sa ľudu, z ktorého pošla. Na niektorých mladších vidieť gemerské gäty, inde zas
halienku z pravého valaského súkna. Slovom: bola to škola mendíkov, ako ju v okolí radi
prezývali. Len tu a tam zatáral sa medzi nich ,aristokrat‘, farársky alebo učiteľský syn.
Poznáš ho po neohorenej, jemnejšej pleti i útlejšej postave. Čo do šatstva, je dokonalá
rovnosť. I páni i mendíci rovnou mierou uspeli za rok vyleštiť lakte na školských laviciach.
Niekde v tmavom poli kabáta belie sa jasný ostrov košele. Čižmy tiež prispôsobili sa letu. Že
je sparno, úpia neustále za vlahou, i napijú sa, keď sa dostanú ku mláčke. Že je ventilácia v
nich dokonalá, to je zbytočné vysvetľovať. Čižmy farárskeho synka, hoci za nova pekné, lesklé,
priliehavé, na nohu šité, dnes sú práve tak vyčambané ako moje, ktoré za nova neboli ani
lesklé, ale len z obyčajnej kozloviny, ani na moju nohu šité, ale na otcovu, ,aby ten pačrev z
nich dáko nevyrástol‘.Za nami, pochábeľmi, ktorých ideálom je piga, vyšli starší, ,z vyššieho‘, ktorým profesori
už netykajú. Ich tvár nie je bezstarostne veselá, ale čelo počína sa kaboniť a hlava
nachyľovať vopred v akomsi zamyslení. Na tú háveď, drobňač, čo sa okolo nich pletie a vreští,
hľadia s istou vážnosťou a blahosklonnosťou. Pohľad ten znamená: ,Pane Bože, kdeže sú tie
časy, keď som ja bol taký!‘ Ani čo by to bolo naozaj pred pol stoletím. Hľa, ten Samo Pleva,
ako hľadí na mňa! Ani čo by sme sa neznali, a ono sme z jedného kraja, vlani sme sa ešte
hrávali o longu. Ale čože — on prešiel medzitým do piatej, do vyššieho, a ja som len v druhej.
Medzi nami ohromná medzera, ktorú už nič nezaplní. Nepovie mi ani ,servus‘, keď sa s ním
stretnem, ani mi nepodá ruky. Len keď musí, prihovorí sa mi, i to s akýmsi nádychom
blahosklonnosti. Oslovuje ma ,amice‘[15]alebo ,frater‘,[16]len niekedy ,carissime‘,[17]a to akosi ironicky. A to nielen ja: každý z nižšieho má vo vyššom podobného
protektora, často i viacej. Vŕšime sa na nich obyčajne tým, že ich v zime zahádžeme snehom, v
lete loptami na alumnickom dvore.Zašli sme pred skliepok pána Šestáka, v ktorom predávajú sa chýrečné revúcke buchty. Pred
sklepom sedia ženy s rozloženými košmi, v ktorých sú tučné čerešne. Ponastavovali sme klobúky
a ťahali sa so ženami o každú čerešňu zvlášť. Starší prešli popri nás a jeden-druhý si
vzdychol: ,Mládež, šťastná mládež!‘Stretávali sme i otcov a matere, prišlých do Revúcej pre svoje drahocenné poklady. Boli to
najviac gazdovia i mešťania z bližšieho i ďalšieho okolia. Poznávali svoje deti medzi nami ako
gazda, vyrážajúci z čriedy baranča, čo prvý raz poslal na pašu.Došli sme na námestie, na ktorom toho času stál hotel ,Ronďoš‘,[18]pýcha Revúcej, neďaleko ktorého boli v posledné časy objavené petrolejové pramene
à la Amerika. Začuli sme zvláštny hrmot, pomiešaný s hrkotom. Blížil sa nám od chrbta
voz. Tieto zvuky v Revúcej boli cele cudzie. Hronské vozíky, na ktorých vozieva sa uhlie, ruda
a liatina do blízkych maší, nenarobia mnoho hrkotu s reťazami. Hronský vozík už zo zásady
nebehá: koník stvorený je len ku kroku a nepobehne ani dolu vrchom. A skutočne, tu neblíži sa
gemerský voz. Je pod plachtou, v prostriedku nie je bruchatý a prehnutý ako spomenuté hronské.
Šíry sú tiež nie zdejšie, ale poľské: chomúty ovešané šajbami[19]a rozličnými súkenkami. Voz, čo do rozmerov, zdá sa byť patriarchom všetkých vozov
vôbec: pripomína silne archu Noemovu. Nad prednými a zadnými kolesami sú košiny, pletené z
mocných koreňov borievkových. Tie dodávajú vozu charakter izby, lebo uzavierajú ho zo všetkých
strán. Len po stranách, kde mali by sa okraje košín sňať, ponechaná je medzera, aby mohlo sa
vstúpiť do voza. Voz nevezie žiadnu fúru, ide celkom naprázdno; ani v ňom nik nesedí.Mimo priestoru, ohraničeného košinami, skoro nad samým ojom, upravené je sedadlo, vlastne
prilepené, podoby asi sánočiek, na akých sa chlapci sankúvajú. Sánočky, sčiastky pripevnené k
bukovým drabinám, sčiastky držané skoro vo vodorovnej polohe strojne ukovanými retiazkami,
poskytujú miesto len jedinej osobe. A je to zvláštny zjav, čo na týchto šaragliach[20]sedí! Ťažko si vysvetliť, ako môže sa tam udržať toľká chlapina. Dlhotánske nohy
rafajú skoro po zemi. Na nich sú krpce rozmerov veľmi zodpovedajúcich. Remene dovysoka
navykrúcané, skoro nové, ale zaprášené. Nohavice z bieleho valaského súkna, vyšnurované
zelenými šnúrami. Kedysi museli zmoknúť, lebo zo šnúr pustila zelená farba a stekala v
potôčikoch dolu bielym súknom, ako to stopy ukazujú. Vzdor sparnu, chlap má zahodenú širicu,
ktorej rukávy opálajú sa nad prednými kolesami. Zdá sa, že sú nie na to, aby rameno v nich
bývalo; sú motúzom na konci zviazané, na spôsob obyčajného vrecka. A skutočne, širica neodieva
sa do rukávov; v nich býva schovaná merinda, čo žena prichystá mužovi na dlhú furmanku. Spod
širice, vlnenými strapcami lemovanej, vidieť barančí kožuštek bez rukávov, ktorý z našich ľudí
v zime, v lete neschodí. Že nie je veľmi šanovaný, ukazuje predná pola: je zamastená, aby
nepopukala sa koža na daždi a slnci. V rukách odpočíva bič, viac len očistom, aby sa vedelo,
kto je ten, čo sedí na šaragliach. Košeľa je ľanová o dlhých širokých rukávoch, ktoré zviezli
sa až po lakeť a obnažili opálené, kostnaté predlaktie. Tvár podlhovastá, v nedeľu síce
holená, dnes pokrytá už kostrnky, tvrdými, šedivými, akoby bol padol na ne tuhý mráz. Vlasy
dlhé, siahajú až na plecia vo dvoch mocných pradenách. Na hlave postavený široký klobúk, pod
ktorým nejedna šija by rozbolela. Spod klobúka trčí okraj čiapočky, čiernej, pletenej, akú preláti[21]na plešinách nosievajú.Študenti zastali, zočiac tento divný voz a ešte divnejšieho furmana. Bol to zjav v Revúcej
nevídaný, že niet sa im čo diviť.Furman trhol liacami, kone zastali.„Dobrý deň Pán Boh daj!“ pozdravil stojacich.„Pán Boh daj vám…“ ohlásil sa jeden z tlupy a pristúpil k vozu.„Tu si, Janko — no!“A zostúpil zo šaragieľ. Podal Jankovi ruku; ten svoju vložil do nej. Ruky si nestisli,
hoci po desaťmesačnej rozluke by sa bolo svedčilo. Ale chlapec nemohol — jeho ruka nestačila
objať furmanovu. Furman tiež nemohol — nemal čo: chlapcova ruka v jeho dlani stratila sa za
ktorýmsi záhybom. Furman sa usmial a zhýbol: chcel snáď šuhaja pobozkať. Ale si rozmyslel;
chytil mu len tvár do oboch dlaní.„No, hodný si, mať sa ti poteší. Vo voze máš merindu, koláče. Ej, podrástol si, čo som ťa
nevidel.“Chlapec spomedzi dlaní furmanových pozrel kosom do voza. Vzdor odbavenému obedu merinda
mala účinok.Študenti medzitým pásli oči na furmanovi. Obzerali si jeho širicu i od chrbta. Golier bol
nesmierne široký; siahal ďaleko niže lopatiek a podobal sa prehodenej plachtičke. V oboch
rohoch ozdobený je žltým a zeleným saténom, pekne v tulipány vyšitým. Po okrajoch visia vlnené
strapce. Najdivnejšie je, že na golieri je starým švabachom vyšité i meno majiteľovo: Jano
Rázvora-Točiar z Nehanovej.Došli i starší. Ako uzreli furmana, zďaleka sa mu usmievali. Bol to ich starý známy.
Najstarší zo všetkých pristúpil k nemu a podal mu ruku.„Vitajte, Janko, vitajte!“„Ja som nie Janko, ja som Jano. Ale ďakujem pekne a vinšujem vám všetkým vospolok zdravia
a hojného božského požehnania.“Pristúpil i druhý a riekol:„A vy ma azda už nepoznáte?!“„Nie veru, nie veru!“„Na začiatku roku boli sme spolu tam na rínku. Ale povedzte mi, Jano: prečo máte meno na
tej širici vyšité?“Prišlo mu zaiste na um latinské: nomina stultorum iacent ubique locorum.[22]I iní obstali Jana, čakajúc, čo povie.„Nato, aby ho každý znal, lebo nie som nikomu nič dlžen, len telo zemi a dušu Pánu Bohu.“Študent sa usmial. Napadla mu iná ešte otázka.„A prečo vám ho nevyšili dakde na prsiach — ale na chrbte?“„Z tváre ma zná už každý, tam netreba mena. A kto ma nezná, nech od chrbta vidí, kto som,
čo som.“Boli by ho ešte dlho počúvali, ale Rázvora chytil liacu do ruky a zahol od námestia naľavo
do ulice. (Jej meno veru neviem: nebolo nikde ani vyšité, ani vytlačené, a vtedy nebol pán
mešťanosta tak márnivým, aby meno každého svojho dieťaťa pomenovaním ulíc zvečnil.) Niektorí
šli za povozom, iní obrátili sa k hospodám svojim, v inú stranu. Furman šiel pešo, pohyboval
sa veľmi ťažko, zem otriasala sa pod jeho krokom. Voz bol jeho element; keď zostúpil z neho,
bolo mu ako orlovi, keď mu krídla obstrihajú.Jano Rázvora-Točiar je furman z povolania, furman od národu. Od narodenia, v pravom slova
zmysle: jeho prvou kolískou bol furmanský voz, v ktorom sa narodil. Jeho otec mal sa vrátiť z
furmanky, žena šla proti nemu, že jednou cestou nakúpi, čo treba ku blízkemu kršteniu. V meste
ho i dočkala. Cestou prišli na ňu bolesti. Keď voz vtiahol do dvora, domáci začuli už hlas
nemluvniatka. A to bol Jano. Chuť k furmanskému životu narodila sa s ním, spolu i s ním
vyrástla. Domovom mu je nie jeho dom a dedina, ale tento voz, pravda, nie tento samý, lebo od
tých čias polámalo a zodralo sa ich už hodne. Iba lievče sú z toho starého.Divný to bol život tých starosvetských furmanov. Celý život slúžil premávke. Celé rodiny
žili výlučne z furmanky a dobre, veľmi dobre sa mali. Janov otec, starý otec, ded a vôbec
všetci predkovia, čo svet svetom stojí, boli furmani. Týždňová furmanka do Pešti patrila k
najobvyklejším výletom. Dolu viezli sa plodiny a výrobky hornozemské, tam nakupovali sa zas
plodiny dolnozemské a vyvážali na Horniaky. Výhodne sa speňažili, furman zarobil nielen ako
furman, ale i ako kupec. Výťažok jednej furmanky stačil často celej rodine za pol roka.
Blahobyt šíril sa na furmanov i nefurmanov. Život bol ľahší, mnoho a dobrých zárobkov. Furman
nestačil obrobiť sám svoje pole, platil dobre, málokedy v peniazoch, najviac v plodinách. Ale
čo boli vtedy peniaze! Boli viac len článkom luxusu. O striebornom groši mohol si precestovať
krajinu, a ešte si ho celý neminul. Peniaze ležali najviac v ústraní ako dnes zlaté klenoty a
drahokamy. Len keď bolo treba popýšiť sa, vyniesli strieborniaky a dukáty na svetlo božie.
Takému luxusu, zhrňovať a u seba držať peniaze, hoveli menovite furmanské domy. Tiekli do nich
potokmi, odtok bol zamedzený. Taký dom podobal sa jazeru, ktoré pohlcujú celé rieky, a
nevedieť, kam sa dejú, lebo z neho nevyteká nič. Dvojrynštiaky a dukáty ležali v sypárňach.
Sporiteľní ešte vtedy nebolo. Jedinou sporiteľňou boli sypárne, zabezpečené pred útokmi
zlodejov. Boli vystavené v záhradách, zo silných, hrubých klád. I drevo bolo netakšie od
dnešného. Hory nekynožili bez poriadku: dali im času, aby podrástli. Čo dnes drevo považujeme
za klady, to vtedy zvali ,mrkvou‘. Nech opováži sa zlodej vlámať do takého stavania! Ani
nepohne ničím, všetko drží solídne spolu. Kľúč odo dverí takej sypárne nebola by mohla gazdiná
za pásom nosiť. Bol taký, že sa mohlo z neho ako z pištole strieľať.To boli časy v Nehanoviciach! Furmanský dom si umienil, že nazbiera pol miery
dvojrynštiakov. Často ich nazbieral mieru. Rázvorovci boli patriarchami nehanovských furmanov.
Ich meno bolo známe medzi Pešťou, Šoproňom, Viedňou i Krakovom. Často zatúlali sa i do Ľvova,
niekedy i k samému Vilnu. Debrecín považovali, že je len za humny. Ich furmanské meno malo
takú váhu ako hocktorá stará kupecká firma. Mladý kupec musel sa im zaliečať, lebo oni často
podávali informácie o nových firmách. Informácie, ak aj neprospeli, iste mu uškodili, ak boli
nepriaznivé.Jano zastihol už len večernú zoru tejto slávy. Zdedil mimo koní i sypáreň, nabitú zbožím,
i pol miery dvojrynštiakov. Ale jemu nesypali sa už z neba. Potôčky počali pomaly vysychať. V
premávke nastala pravá revolúcia. Miesto hradských ciest vymysleli hvezdári akési úzke
cestičky o dvoch koľajach. A na tých nehrkotali furmanské vozy, ani koní tam nepotrebovali;
narobili si koní zo železa. Furmani boli inakší na tých cestách, nie v širiciach, ale čierni,
zafúľaní.Obvod Rázvorovej činnosti stále sa úžil. Vo Viedni už nevídať jeho voza. Nemal tam už čo
hľadať, vytisla ho železnica. Do Pešti sa ešte chodilo, i to nie dlho. Tak železnica postupne
uberala zárobky. Zrazu rozchýri sa, že i do Košíc ju vystavia. Furmani z veľkej čiastky
odhodili biče, kone i vozy popredali. Košice boli poslednou stanicou, kam dochádzali.A skutočne, povstala železnica medzi Vrútkami a Košicami. Ohnivý kôň preháňal sa krásnym
Považím. Škoda, aká zastihla furmanské obce, ani približne nenahradila sa osohom, ktorý nesie
so sebou rýchla premávka. Začalo sa troviť z hotového. Toliare sa prv rozkotúľali než
nahromadili. Rázvorovci museli sa chytiť gazdovstva.Zo starej slávy furmanskej zostali len tie kone, i to ostarené, no tým skúsenejšie. Mohol
si sa na ne spustiť.Jano Rázvora zatiahol do Ďurmanov. Kone samy uhádli cestu. Boli už v Revúcej u Ďurmanov
neraz. Skoro od založenia gymnázia každý rok dva razy sem zájdu. Furmanom, ktorí z okolia
Nehanoviec vozieval študentov do Revúcej, bol on. Od niekoľko rokov to je jeho najväčšia, ale
i najmilšia furmanka. Podujíma ju nie pre zisk — na študentoch chcieť zarábať, aký by to bol
nezmysel! On ide na ňu viac pre zábavu. A môže, i zakladá si na tom, že patrí k najprvším i k
najväčším dodávateľom žiactva pre školu revúcku. Lebo vozí sem študentov nielen zo svojho
okolia, ale i stolice, ktorými do Revúcej tiahne, zvedia mnoho o nej. Všade, kam sa len
obráti, znajú ho, a preto, prirodzene, že pýtajú sa ho:„Kdeže, Janíčko, kde?“„Do Revúcej.“„Ale tuto, vyše Ružomberka?“„Ach, ba — do gemerskej stolice.“„Do gemerskej — nože, no! A čo dobrého tam máte: var skrze kukurice?“„Veru nie, pre študentov.“„To sú tam školy?“„A aké!“A tak to šlo celou cestou, troma stolicami. Vyrozprával, koľko je tam študentov, akí sú
podaktorí už fúzatí, že sa tam učia na farárstvo a učiteľstvo i všetkej svetskej múdrosti.
Koľko ich tam rechtorov učí, a akí sú to hodní rechtori! Ľudia sa o revúckych školách
dozvedeli, i takí, ktorí by o nich neboli ani chyrovali. Takáto jedna cesta viac prispela k
poznaniu školy než desať „értesitésov“, vyšpikovaných latinskými distichonmi a ,lendületes maďar-ódami‘.[23]Sotva zahrkotal voz na moste, už vybehla proti nemu pani Ďurmanka i všetka čeliadka.„Á… Janko z Oravy, Janko z Oravy! Čo ste nám doviezli?“„Nič, ale vám odveziem tuto týchto škubentov.“„Len si ich ta odvezte, iba ma jedujú.“„Var sa nešikovali?“„Veru bolo všakovak!“Tým si odľahčila za desaťmesiacovú krížovú cestu.„A čo sa dívate?“ osopila sa pani Ďurmanka na čeliadku. „Nemôžte sa chytiť a pomáhať
Jankovi?“A čeliadka vypriahla kone. Chomúty a šajby neušli zvláštnej pozornosti paholkov.
Vypytovali sa, kde dostať také sersámy.[24]Rázvora vytiahol z voza veľké vrece.„Pozrite, čo som vám doviezol!“Všetci sa zhŕkli okolo voza, čakali dľa vreca a jeho objemu aspoň len ôsmy div sveta.
Nebolo to nič zvláštneho. Jednoduchý brús, aký v každom dome nájdeš. Ale v Revúcej brúsov
nemali. Ostrili sekery alebo kováči, alebo patriarchálnym spôsobom na dlážke. Preto nevedeli
oceniť daru Rázvorovho, kým im nevysvetlil, aká je v ňom výhoda. Sľúbil im ukázať, aký naň
stojak treba, a paholci ledva čakali, aby oprobovali, ako sa to má brúsiť.„A tuto moja žena posiela vám semeno na priesadu.“Pani Ďurmanka vykríkla radosťou. Počula mnoho o oravskej kapuste, nebola by dbala i ona
takú vypestovať. Rázvora bol vovedený do izby, posadený za stôl a častovaný, čo v dome dobrého
bolo. Takú, hľa, mal všade úctu, kamkoľvek prišiel!Tu i študenti dostavili sa okolo svojho furmana, aby sa dorozumeli, kedy opustia mesto.
Vysvedčenia mali už vo vrecku, nič ich nehatilo, len spakovať do batôžka slávu študentskú a
odtiahnuť.Ale Rázvora mal ešte mnoho čo pokonávať. Musel ísť usporiadať veci svojich zverencov.
Rodičia, ktorí nemohli sa vybrať na takú dlhú cestu, zverili mu peniaze, aby za ich deti
všetko, všetko poplatil. Tam boli peniaze vo vrecúšku na hrdle, aby sa nestratili.I profesori si ho vážili. Ako vstúpil, nelenili mu podať ruku, ponúkli ho i sadnúť.
Vypýtali sa ho, ako sa mu vodí, aké sú zárobky, či je žena zdravá, i deti ako sa spravujú. On
odpovedal dôverne, i vytúžil sa im často a zveril, aké časy prišli na chudobný svet, ako ťažko
je teraz žiť na svete. Nezabudol sa tiež vypýtať, ako sa má pán profesor i pani profesorka i
deti a ako zdravie slúži. Aká bola vlani úroda, či švábka sľubuje, či sa priesada prijala,
lebo v Nehanoviciach veru vyschla. Či zbožie nedojedajú šťurce, či tráve neškodili jarné
suchá. Vypýtal sa i o študentoch, menovite tých najmladších: ako sa držali, či mu hanbu
nerobia, či je hodno, aby ich na jeseň zas doviezol, a či by nebolo lepšie hneď ich dakde
rozosiať.Druhý deň o poludní vyredikal sa zo dvora pani Ďurmanky ohromný voz Rázvorov. Paholci ho
cez noc namastili, že masť z neho kvapkala. Pani Ďurmanka obzrela ešte raz, či je všetko v
poriadku.„Janko, a čo ste si nevzali sena na cestu?“„Netreba, pani Ďurmanka, my si zaopatríme.“„A budete ho kupovať! To vám netreba!“„Nebudeme kupovať. Všade nám dajú po známosti.“Pani Ďurmanku to urazilo. Aby ju udobril, vzal si dve viazanice a upevnil ich za
sedadlami. A bolo všetko v poriadku. Podal hostiteľke ruku a lúčil sa s ňou v nádeji, že na
jeseň zas dovezie, a to i niečo čerstvého tovaru. Možno, že tí nebudú takí nezbedníci ako
títo. Pani Ďurmanka až teraz pochopila, čo vlastne ide sa diať. Povzdychla, utrela zásterkou
oči a každého z tých laganov osobitne vyobjímala. Hoci každý deň aspoň raz im povedala
,Zdochni jak kvan a zhor jak Putnok!‘,[25]predsa jej prišlo clivo. Dom spustne, osameje ani po vymretí! Ako im odvykne cez
tie dlhé dva mesiace. Potýčky s tými deťmi stali sa jej nezbytnou vecou ku tráveniu.Voz dostal sa na námestie i zastal na ňom a čakal čosi. Študenti, čo v ňom sedeli,
vydvihli plachtu a lúčili sa s každým, kto popri nich prešiel. Každý aspoň sa obzrel a
podvihol klobúk; čo známši i pristúpil k vozu a lúčil sa úprimne s nimi. Mnohý odkázal od nich
niečo niekomu známemu, ktorý tam kdesi býva, kadiaľ ich cesta povedie. Keď nie inšie, teda
aspoň pozdravenie.Tu z dolnej ulice priletela ľahká brička, ťahaná párom silných koní. V nej sedela malá
spoločnosť. Otec, dcéra a syn. Prišlo im pre syna poslať, pobral sa teda otec s dcérou na túto
cestu. Krásny, urastený starec usmial sa, keď videl vo furmanskom voze tú chasu. Dcéra, dievča
osemnásťročné, tiež pekne ďakovala na pozdrav toľkých gavalierov.Na túto bričku čakal Rázvora. S ňou prišiel, s ňou chcel aj odísť. V spoločnosti sa lepšie
cestuje, kvôli nej nedá sa spiatky kratšou, obyčajnou cestou — na Červenú Skalu, Spišom a
Liptovom — ale urobí malú okľuku na Brezno, Ľupču, Bystricu.Brička letela mestom ako besná, nechávajúc za sebou oblaky prachu. Nemotorný voz hrkotal
za ňou nesmierne a hádzal sa zboka-nabok ako opitý. Dostihy tie vyzerali, asi ako keď za
zajacom pustí sa ťažký valaský pes. Deti zo dvorov vybehúvali a kričali za vozom, čo im hrdlá
stačili. Študenti so šťastím na tvári hľadeli jeden na druhého. To bol i jediný prostriedok,
ktorým mohli sa dorozumieť; hrkot voza nepripustil nikoho k slovu.Za mestom zmenilo sa všetko. Brička neletela i voz stíšil svoj beh. Kone drobným trapom
uberali rovinatou cestou k Dlhej Lúke. Na pasažierov prišiel akýsi žiaľ. Zvesili hlavy,
premýšľali o čomsi. Myšlienky zabiehali k mestu, ktoré už leží za nimi. Ba či ho ešte kedy
vidia? Konečne, ani tam nebolo zle… Ba vôbec kde by bolo zle, kým je človek mladý a zdravý?„Chlapci, zaspievajte dačo; veď nejdeme z pohrebu!“ zavolal Rázvora na nich.A sám čosi začal spievať svojím chrapľavým hlasom. Ale hneď i prestal. Para mu nestačila,
i nota ho akosi nechávala. Chlapci sa nehnevali, že ich tak volá. Začali obľúbenú: „Chlapci,
buďme veselí ako mucha v kyseli…“Bolo po žiali. Vo voze rozpriadol sa hovor a smiech. O látku nebolo núdze. Kde je toľko
veselých, vznetlivých myslí, tam rozhovor prúdi valným tokom. Cesta sa míňala, i Muránsky
zámok vznáša sa tam v úzadí vysoko v čistej modrine.Voz dorazil k Dielu, vrchu medzi Muráňom a Tisovcom. Tu Rázvora trhne liacou a zavolá:
„Hô!“ Kone zastali a pasažieri sa divili, či už kŕmiť.„Páni škubenti, dolu!“„A prečo?“„Do vrchu musíte ísť pešky.“„My nepôjdeme.“A naozaj, Rázvorova chasa nemala sa k ničomu.„Páni škubenti, dolu!“Nehýbal sa nikto. Rázvora nepovedal nič, len na kone zavolal: „Heta!“ Kone slúchli,
zakerovali ku garádu, že koleso ani na piaď nebolo od neho. Ej, mleli sa milí pasažieri, ani
čoby ich bol z vreca vysypal! My, čo mladší pripojili sme sa hneď k furmanovi.„Prečo nás voláte škubenti? My sme študenti.“Bol by býval zbytok na tú otázku odpovedať. Preto i Rázvora ukázal posunkom na jedného z
mladších, na ktorého názov furmanov priliehal, ani čo by kvôli nemu bol býval vynájdený.I brička sa vyprázdnila. Starý pán a jeho spoločníci chceli si povystierať údy. Počkali,
kým ich voz nedohonil, a pridružili sa k nám. My, mladší škubenti, držali sme sa stranou. Iba
ukradomky sme sa opovážili pozrieť na mladuškú krásavicu. Ona sňala slamený klobúk so širokou
strechou a zvislou stuhou a nedbalo ovievala si rozrumenené líca. Bolo naozaj sparno.„Janko, čo ste zohnali tých mladých ľudí?“„A veru to som si tak vyjednal. Do vrchu pešo, dolu vrchom pomaly a rovinou sa i pobehne.
Lebo darmo je: i hoviadka škoda.“„I nás je škoda,“ ozval sa ktorýsi z nás.„Tvoj otec, keď bol tovarišom, prešiel pešo polovicu krajiny, a nemuselo ho byť škoda. A
ty si var väčší pán?“„I obuvi moc zoderieme,“ poznamenal iný.Rázvora sa zlostne zasmial.„Na tvojej už jest máločo drať!“Čo najhoršie, zasmiali sa všetci na tomto podozrievaní, i krásavicu poškublo okolo kútikov
a na líce naskočili jej také krásne, naničhodné jamôčky. A pozrela kosom na nášho hrdinu i na
jeho ťažko navštívenú obuv. Ten sa zapálil ako pivónia, keď na ňu turíčne slnce zasvieti.„Moja obuv je celkom dobrá,“ riekol s najväčšou vážnosťou, celkom bez irónie.„Ukáž, nože ukáž!“A študent stal pravou nohou vopred, podrobiac tak svoju obuv nepredpojatej kritike. A
čižma by obstála i pred kritikou menej objektívnou. Nevidno na nej trhliny, ani príštipku;
priehlavky sú poriadne, ba poznať na nich, že i ovoňali čosi z toho množstva šuviksu, na ktorý
otec (ten nosieval len krpce) polročne posielal aspoň dvanásť zlatých. Len jeden príznak
prezradzoval, že podošva už nebude v poriadku: okraje podošiev ohrnuli sa akomak, i pysky
hľadeli k čistej oblohe, akoby vlahu žiadali. A Rázvorovi to neušlo. Pristúpil k nemu a
opakoval:„No, ukáž!“Bol by mu nohu chytil a vyzdvihol, ako keď žrebca idú podkúvať. Ale náš hrdina proti tomu
sa ohradil, mysliac si, že každého nemusí zasvätiť do tajomstiev svojej ekonómie. Jadro tej
ekonómie záležalo v tom, že vlastné podošvy, ktoré poskytla nám dobrotivá príroda, sú zvlášte
študentovi najlacnejšie. Pritom, vediac, aký nepriateľ je voda, keď dostane sa do čižiem,
súdil, že sa jej treba čím najskorej zbaviť. A voda stratí sa najskorej z čižiem, ktoré sú bez
podošiev.Ale bolo predsa súdené, aby jeho teória o obuvi najavo vyšla. Sotva urobil dvesto krokov,
už podkľakol s bolestným výkrikom. Zhŕkli sme sa vôkol neho s netajenou účasťou, i
slečna-krásavica pristúpila bližšie a sústrastne hľadela naň svojimi čiernymi očima.„Noha moja, noha moja!“To bolo jediné, čo dozvedeli sme sa od neho. Bolo nápadné, že vzdor takej bolesti neležal,
ale kľačal na zemi, nie kolenami, aby podošvy nemusel ukázať. Bolo mu i ľúto, že obrátil na
svoju nehodu tak všestrannú pozornosť, ktorá mu bola veľmi, veľmi nemilá.„Vytkol si ju?“„Skôr zlomil!“„Žila sa mu natrhla.“Koľko ich bolo, toľko mienok o tej nehode. Ale i starému pánovi bolo nápadné, čo sa
nevyzuje a neukáže, v čom záleží úraz?“„Nie, nie — už mi prešlo! Ó, už mi celkom prešlo.“I zasmial sa na dôkaz toho, že mu prešlo. Ej, ale sa mu len ústa smiali, od srdca sa horké
slzy liali.„Mohla by sa mu noha do mokrej handry okrútiť,“ radil starý pán.„Ó nie, už ma nebolí. To bol len taký žart, hahah!“Silil sa všemožne do smiechu, ale slzy mu boli v očiach. Starý pán nebol uspokojený:
slečna hľadela s akýmsi odporom na mladého hérosa, ktorý každým svalom na tvári javil bolesť,
a predsa silil sa k pretvárke. I Rázvora pokrútil hlavou.„Naozaj mi je nič, celkom nič.“„Nuž, naozaj, hm, hm! Tak vyskoč, ak si chlap!“Šuhaj zaťal zuby i päste a robil prípravy, akoby chcel svojím skokom Jánošíka zahanbiť. A
podskočil. Ale čo mal z toho? Nová nehoda. Na mieste, na ktorom prv tak tvrdošijne stál a
ktoré po skoku objavil, bolo vidieť mláčku červenej, mladej, v revúckej alumnii horko-ťažko
zhonobenej a teraz tak nemilobohu preliatej, nevinnej krvi.„Chlapče, veď tebe krv tečie!“ zhrozil sa starý pán. „Veď je to nie žiaden žart! Vyzuj tú
čižmu.“Povážte si jeho položenie! Zozuť čižmu a ukázať svetu podošvu, vlastne prázdnotu, kde by
podošva mala byť? Keby aspoň slečna tu nebola, ale tej to povedia. Ale predsa sa len vynašiel.
Zakuľhal za voz a tam sa vyzul. Čižmu hodil hneď do voza a skryl pod senom za sedisko. Pred
obecenstvom zjavil sa s palcom, vyše nechta bola rana, z ktorej krv vymokala.„Ako sa to mohlo stať?“ rozumoval starý pán. „Mať na nohe čižmu, a odraziť si palec. To
som ešte nikdy nevidel.“Rázvora i kamaráti už dávno rozlúštili tento nepochopiteľný zjav. Poniže ležal ostrý
kameň, o ktorý sa šuhaj potkol. Rázvora uznal ku všeobecnej spokojnosti nášho šuhaja maródom a
umiestil ho do voza na kufor, preložený priekom nad zadnými kolesami; to bolo najpohodlnejšie
sedisko zo všetkých.[1]Revúca— slovenské gymnázium bolo v Revúcej od roku 1862 do roku
1874. Vychovávalo mládež v slovenskom duchu. Podporovalo chudobných slovenských študentov
aj hmotne. Zakladatelia tohto gymnázia, slovenskí mešťania, sa usilovali zachytiť čo
najviac žiakov z roľníckych rodín. Predstavitelia maďarskej vládnúcej triedy
prenasledovali slovenské gymnázium, až ho roku 1874 zrušili.[2]Nicotiana tabacum(lat.) — žartovný latinsko-slovenský názov;
latinský názov je Nicotiana[3]hrať sa v longu— hrať so s loptou[4]piskor— píšťala[5]lángoše— osúchy, podplamenníky[6]vakaróvy— postruhníky[7]senátori— členovia mestskej rady[8]plane(lat.) — zrejme, pravdaže, zaiste, iste[9]alumneum(lat.) — študentská jedáleň, kde dostávali študenti
lacnú stravu. V Revúcej iba tretina študentov platila celú stravu, ostatní dostávali obedy
z podpôr slovenských mešťanov (farárov, učiteľov, úradníkov a živnostníkov).[10]discipuli(lat.) — žiaci[11]benefície(z lat.) — dobrodenia; pohostenia študentov[12]„hazafias közremüködés“(maď.) — vlastenecké pôsobenie[13]didaktrá(z lat.) — školné[14]dúfart(z nem. Durchfahrt) — podjazd[15]amice(z lat.) — priateľu[16]frater(z lat.) — bratku[17]carissime(lat.) — najmilší[18]ronďoš(z maď.) — ošarpaný dom[19]šajba(z nem.) — kotúč[20]šaragle— rebrina na seno v zadnej časti voza[21]preláti(z lat.) — vyšší cirkevní hodnostári[22]nomina stultorum iacent ubique locorum(lat.) — mená hlúpych sú
na všetkých miestach[23]desať „értesitésov“, vyšpikovaných latinskými distichonmi „lendületes
maďar-ódami“(z maď.) — desať oznámení (výročných zpráv), vyšpikovaných
latinskými dvojveršiami a vzletnými maďarskými ódami[24]sersámy(z maď.) — riady, postroje[25]Zdochni jak kvan a zhor jak Putnok!(gem.) — Zdochni ako kôň a
zhor ako Putnok (obec v gemerskej stolici, ktorá vyhorela)
|
Kukucin_Uvod-k-vakaciam.html.txt
|
Krížne cestyObsahI. zjavII. zjavIII. zjavIV. zjavV. zjav(Mať a dcéra, polnoc.)[1][2]Nič sa neboj, dcéra má!už je polnoc pred nama.Sadni ko mne a smelopodaj mi sem omelo;sem kohúta s vraželinou,[3]prach z deviatich cintorínov.Hromnicou už robím kolo:bude hneďky, čo nebolo.Neľakaj sa, dcéra má!mlynský kameň nad namana vlase sa krúti, točí —len nezdvihni, milá, oči.Mamko, mamko, zle mi je!cítim kameň u šije!Nič to preto, dcéra má!ani nehni rúčkama —nech sa krúti, nech sa točí —nakríž ruky, prižmúr oči!Jajže, Bože!… Nevolaj!bo ťa zmiesi na koľaj;jednojaja jednoachrozmelie ťa hneď na prach! —Tak! — vidíš? už zmizol kameň;teraz ide na nás plameň.Mamko, mamko, zle mi je!už mi plameň v tvár bije!Ticho, ticho, dcéra má!ani nehni očkama.Kto sa bojí, neobstojí;len si hor a len si blč,a ty, dcéra moja, mlč! —Hľa! vidíš? už plameň tam;ešte búrka príde k nám.Mamko! — skry ma, preboha!bo sa rúca obloha;okolo mňa blysk a huk.Dcéra moja, ani muk!Nech nad nama blýska, húka —nech pod nama zem sa puká:ty na mieste pevne seď,bo ináče skapeš hneď! —Tak! — len ešte zamálo —dobre! — — všetko prestalo.Dcéra moja — trpieť znáš,teraz všetko vidieť máš.I. zjavPozri! — vidíš tú paniu?Podívaj sa len na ňu.Kto to, čo to, či to Víla?Dlhé šaty blyštia na nej,jakby boli z rosy rannej,jej krok ako let motýľa.To je krása, sedmikrása!zlaté vlasy až do pása;a tie líčka a tá tvár!jakby rajských ruží pár.Mamko, mamko — to Dodola![4]Ach, kebych ja taká bola! —Nepleť! — pozri lepšie na ňu,nepoznáš —Čachtickú paniu?!Hľaď len, spod tých krásnych bŕvčo to svieti?Bože, krv!Jajže! hajno vrán tu letí:„To krv, to krv našich detí!“Mamko, mamko! bráň ju, bráň —hladné vrany z všetkých strán.VRANY:„Skry sa bárs doprostried zeme:my ťa drápmi vyhrabeme!A čo v nebi budeš skrytá:pomsta naša dôjde i ta!“JEDNA Z VRÁN:Kde je mojich detí troje?Deti moje, srdce moje!Tys' ich materi vyrvala,zamkla do čierneho hradu:tams' vyliala ich krv mladú,v ich krvi si sa kúpala!Pozrite, tu na nej svieti —to krv, to krv mojich detí!Matka slepá, bez podporypohodí do tvojho dvora,pohodí za krvou svojoudo tvých zamknutých pokojov,brány i srdcia otvorívolajúci deti svoje:a ty — bez srdca potvora!vybehlas’ nato von z bálu,kríklas’ na psy — a psy tvojeroztrhali mať zúfalú.Neznalas’ citu ľudskosti,neznalas’, pekná tigrica:i my neznajme milosti!Hej, sestry — vrany a straky!zatnime do nej zobáky,pime oči, driapme lícaa roznosme ju na kusy:kto ako žil, tak mrieť musí!“Mamko, mamko! — ach, môj Bože!Pomoc! — drobia ju na kusy!Darmo! — tej nik nespomôže:kto ako žil, tak mrieť musí.(Zjav uchodí.)II. zjavKto to ide? ha! — mať moja!UMRLEC:„Pokoja hľadám, pokoja! —Ach! zabite ma z ľútosti!Telo prehnité do kostí,v hlave chrobače tisíce,v srdci mojom vretenicea v očiach večná mrákota!ľudia! zbavte ma života!“ČERVY:Daromne beháš, náš pane,daromne voláš v žalobe —teba nikto nezastaneani tu, ani tam v hrobe!Chceš sa nás striasť! nie, otče, nie!Však sme my tvoje stvorenie,tvojich mozgov vlastné dietky.My si tu blaho žijeme,tak blaho my teraz z teba,ako ty z druhých, pre seba,žils' kedysi na tej zemi.Samé hračky, samé pletky!No, sestričky, dosvedčte mi —však vám dobre v tom háreme?!VRETENICE:My v srdci, v tom lásky chrámepopíjame sladkosť neba —na strunách tvých citov hrámepieseň, pane, hodnú teba!I točíme sa v svevoli,voľné deti okamženia —a ty kričíš, že to bolí.Pomni, tak sa časy menia —tys' žil, my teraz žijeme;taký, hľa, lós dietok zeme!UMRLEC:Pokoja dajte, pokoja!Ach! zabite ma z ľútosti!Telo prehnité do kostí,v hlave chrobače tisíce,v srdci mojom vretenicea v očiach večná mrákota:ľudia! sprosťte ma života!Preč, preč, ty hnusná mátoha!Tebe pomoc len u Boha:ktos’ sám zhasil iskru božiu,tomu ľudia nespomôžu.CHÓR:Kto sám zhasils’ iskru božiu,tomu ľudia nespomôžu!(Zjav odchodí.)III. zjavHľaďže! tu zas letí ktosi —ošarpaný bedár bosý.Nohy zdraté po kolená,tvár do kostí obhryzená;za ním jak mrak muchy, osy:Mamko, mamko, pozriže ho —jaký to roj kolo neho!SYN:Ach! mať moja, mať rodinná!Pozri, neznáš — svojho syna,to prekliato dieťa svoje?Preč! preč tých zlých duchov roje!nech zomriem už raz pokojne!Už som prebehol celý svet,a nikde pre mňa miesta niet;tisíc ráz padám na vojne,skáčem do hrobu, do vody:a cudzia zem ma vyhodí!ROJ:On zradil národ, otčinu:kosti zradca nespočinú!Krv jeho vypijú muchy —telo roznosia orlice,prach jeho vetor rozchycea dušu porvú zlé duchy!Počuješ?! nezdarný synu!Kto ten hrozný výrok zruší? —Beda tebe i tvej duši!Zapredal si krv, rodinuza kus mizerného chleba;v biede nechals’ mňa, zlý synu:v biede i Boh nechal teba!SYN:Mať! veď ja nechcem do neba,nie, nie do tvojho náručia;len zhliadni na dieťa svoje —len preč tých zlých duchov roje!nech ma už toľko nemučia,len za tú chvíľku maličkú,kým tu kdesi na chodníčkuvydám hriešnu dušu z seba! —Oj, zavri očká, má dcéra!Neviď — jak zradca umiera! —ROJ:Darmo umieraš, zlosynu!Kosti zradca nespočinú:krv jeho vypijú muchy,telo roznosia orlice,prach jeho vietor rozchycea dušu porvú zlé duchy!„Mamko! modlime sa k Bohuza jeho dušu úbohú!“ —(Zjav odchodí.)IV. zjavKto to na tom divom konijak víchrica ku nám ženie?Kôň rihoce, šabľa zvoní,oči, líca jak plamene.Mamko, ach, Ježiš Marija!pohľad jeho ma zabíja!Mamko, mamko — ja sa bojím —priviňže ma k ňadrám svojim!Dcéra moja, nič sa neboj!Veď to sem ide vohľač tvoj!ON:Čo sa máš báť nadaromne?Ja som, čo som, však ma znáš!Necháš mater — pôjdeš ko mnehor’ na koňa, svet je náš!Dám ti rúcho, dám ti veno —dám ti slávne svoje meno.Od Adrie po Karpatysvadobné sa hody stroja;na, obleč si nové šaty —nevesta ty budeš moja!Tichšie, tichšie, pán môj mladý!hovoríš bárs otvorene;no, či ideš v božom mene?Tys’ k nám prišiel na vohľady,keď sa ti už svadba strojí:Ej, znám ťa, znám, pane mladý!choď ty len medzi svých hostía nás nechaj tu v pokoji —choď sa skôr učiť ľúbosti,v srdci tvojom ešte ľady!Bo to vedz, môj milý pane,že len tí môžu byť svoji,ktorých Pán Boh v jedno spojí;lásku len láska dostane.„Mamko! tu skapem na mieste!Z očí mu blysli dve strely,zuby divo zaškripeli.“ON:Smrť tedy, smrť mej neveste!„Bože, mamko!“ — —SBOR BOJOVNÍKOV:Preč! Rajnoha!To naša tu sestra malá!Tys' protivíš vôli Boha?Zhyň!!Víchrica zahučala — —a razom ticho okolo:„Mamko, mamko, čo to bolo?!“(Zjav sa stratí.)V. zjavHa, pozri! kto to za namastojí v tom tmavom kepeni?Či to padúch zakuklený,či je to len tôňa dáka? —Pozri! jak ruky vystieraako krídla netopiera,či ho vidíš, vlkolaka?Ostrých zubov plná tlama!A páč, tie strašné očiská —aký plameň to z nich blýska;„Mamko! kto to, čo tu hľadá?“Á, tys’ to tu, Loktibrada?Pozde, pozde, milý drozde!Neznáš, že sa svet už budí,že polnoc dávno zmizela,ty chceš ešte strašiť ľudí?ty, vyschnutá kosť bez tela?!Či čuješ ten spev kohútí?Preč! preč, ty od nepamätihrozný Bobo mojich detí —nech ťa noc večná zarúti! — —„Mamko! poďme — noc uchodí;už zašli všetky zlé duchy,umrlci, strigy, ropuchy —do tmy, do zeme, do vody.A ten, páč, ešte tu! nemý,ako kôl zabitý v zemi,ni sem, ani tam nerušá:čo to za prekliata duša?!Mamko! ten tu na nás čaká —zaklň toho Vlkolaka!“V štyri vetry sypem prach:dcéra moja, nemaj strach!Jeho moc sa naraz zláme.„Hoj! tu idú dvaja, traja —a to šuhaj nad šuhaja,stá, tisíce, milióny —mamko, mamko, kto sú oni?Čudné tváre, čudné kroje,ale hlasy, reči známe.“To krv moja, deti moje!CHÓR:Deň východí — noc skonáva:Dobré ráno, matka Sláva! —R. 1858[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Turiec 1858. Tým istým rokom datuje Botto báseň i v rukopisných Sobraných spevoch z r. 1879, kde má tieto poznámky: k veršu „Mamko, mamko — to Dodola“ pozn.: „Dodola = bohyňa dúhy alebo krásy“; k veršu „Preč! Rajnoha!“ pozn.: „Lúpežník z predošlého stoletia“ (zvyšok poznámky odstrihnutý); k veršu „Á, tys tu, Loktibrada?“ pozn.: „Loktibrada = zlý duch v slov. povestiach“; „hrozný bobo mojich detí“ pozn.: „Bobo = strašidlo detí v slov. povestiach“.K básni Krížne cesty má Botto v Spevoch 1880, str. 223 túto poznámku: „Čachtická panibola Alžbeta rodená Bátoryčka, manželka grófa Nádaždyho z Čachtíc (Csejte) v Nitrianskej stolici. Táto žena márnomyselná a ukrutná (viď Belae Not. T. IV, pag. 469) dala povraždiť do 600 mladých dievčat, v jejichžto teplej krvi sa kúpavala, mysliac, dľa povery veku, že takto zachová krásu svoju a vnady mladosti; až konečne pri skutku dolapil ju palatín Juraj Thurzo a odsúdil ju k doživotnému žaláru roku 1611.“ (Belae Not.Botto odvoláva sa na slávne dielo Mateja Bela — 1684 — 1749 — Notitia Hungariae Novae Historico-Geographica, päť veľkých zväzkov, vydaných 1735 — 1792 — Dejepisno-zemepisné známosti o Uhorsku — J. M.)Prvé odtlačenie Dobšinského Sokol II, 1861, str. 73 — 5, 5. apríla. Všetky texty vcelku zhodné, no na konci básne v Sokole:Deň vychodí — noc skonáva —dobrô ráno! matka — —!„Sláva“ Botto nedopísal, čitateľ si mal rým domyslieť a s ním zmysel celej básne (viď úvodnú štúdiu). Takto nedokončený má posledný verš aj v rukopise z r. 1873; r. 1879 už verš dopísal.V Sokole má obšírnejšie poznámky: „Dodola a Víla, báječné postavy z mytológie slovanskej. O čachtickej panej obšírnejšie dočítať sa možno v II. diele Kollárových Zpievanôk na str. 433 a nasl.“ Potom píše vcelku to, čo sme citovali vyššie, a dodáva: „Kollár za to má, že k tejto ohavnosti Alžbetu Báthorovú zviedla nielen prirodzená ukrutnosť a ženská márnomyselnosť, ale i poverčivosť a dryáčnictvo toho času, v ktorom žila. V mnohých spisoch toho času chváli a porúča sa krv ľudská a umývanie sa ňou ako prostriedok k zachovaniu a povýšeniu krásy tela a kože“ (str. 74). O Rajnohovi: „zlopovestný zbojník u ľudu slovenského z predošlého stoletia“ (str. 75). Bezprostredne po napísaní a pred uverejnením Smrti Jánošíkovej Botto nemohol pokladať Rajnohu za člena Jánošíkovej družiny, ale za obyčajného zbojníka. „Vlkolák a dolu ďalej Loktibrada i Bobo sú strašné báječné postavy v povestiach ľudu slovenského. Vlkolák dľa nich nemôže umrieť, ale túlajúc sa zvlášte nocou, ľudí dávi. Loktibrada sa takto opisuje: na piaď chlap, na lakeť brada. Bobo napospol každô strašidlo znamená“ (str. 75).[3]vraželina— prostriedky na čarovanie (vražba — čary)[4]Dodola— podľa Bottovho vysvetlenia bájoslovná postava z mytológie slovanskej. U južných Slovanov niekedy národný obrad „dodola“ na privolanie dažďa.
|
Botto_Krizne-cesty.html.txt
|
OdmenaIste niet príbuzenského pomeru na rozličnejších základoch, ako je bratranstvo. Podľa
názoru doktora Miloša Pukavého, advokátskeho koncipientu, bola Jarmila Knotková, učiteľka a
manželka štábneho kapitána, jeho sesternicou, keďže bola dcérou švagra tetky jeho strýka.
Každý rozumný človek uzná, že je tento pomer oprávnený, keď pováži, že pani Jara je veľmi
chutné žieňa.Miloš si myslel, že by nebolo celkom od veci, keby vše, hoci len pod zámienkou
príbuzenstva — predbežne — dostal nejaký ten pyštek od nej. Pán kapitán sa za to príbuzenstvo
nevedel veľmi oduševniť, lebo poznal Miloša zblízka a vedel, že sa vyznačuje neochvejnou
negáciou i tých najzakorenenejších mravných zásad. Napríklad čo ten človek dbal o desatoro
božích prikázaní? Zo zákazu „požadovania“ cudzích manželiek sa ten bezbožník len smial. A tak
veľmi sa smial, že sa to mohlo nazvať i rehotaním. Tvrdil, že on nikdy nijakú manželku
nepožadoval, ale vždy ona jeho, ako dokazuje jasný príklad pani Putifárky.[1]A cudziu manželku odmietnuť nezakazuje nijaký dekalóg.[2]Jara zase myslela, že na tom príbuzenstve čosi bude a bola náchylná povoliť Milošovi na
tom základe, aby ju na výročné sviatky mohol bozkať na líce a každú nedeľu na celú ruku od
lakťa až po koniec malíčka. Seba Jara presvedčila o príbuzenstve vážnym faktom, že pán
koncipient je fešácky mladý pán, s ktorým sa môže príjemne pobaviť a ktorého bude možné aj
iným spôsobom vykoristiť. Lebo pani Jara bola múdra osôbka, ktorá vedela v živote všetko
zužitkovať. Jej ani na um nezišlo oklamať svojho muža, lebo jej vyhovoval v každom ohľade, a
tak sa ho i ona usilovala uspokojiť vo všetkom. A najmä ho nechcela klamať v láske! Bola to
múdra osoba, ktorá sa malého príležitostného pošmyku priveľmi nebála, keď sa on pridal
náhodným spôsobom, takže o tom nemal nikto ani tušenie. Ale nedala sa nahovoriť na nejaké
hlúpe milkovanie, o ktorom vedela celá obec a tvorila kolektívneho detektíva svojím
klebetením, rozšíreným na všetkých občanov, ktoré vylučovalo každú možnosť zísť sa i na
základe toho najrafinovanejšieho plánu, bez nebezpečenstva vyzradenia. Lebo keď milí
spoluobčania vedeli, že sa Adam a Eva o seba zaujímajú nie celkom zákonne, chytro vystopovali,
že keď šiel Adam autobusom do Ružomberka a Eva do Kraľovian vlakom, tak sa v Žiline zišli a to
nielen na základe hádania, ale dokonalej istoty, lebo sa jeden detektív stretol s Adamom v
Ružomberku, druhý s Evou v Kraľovanoch a tretí a štvrtý v Žiline, ako ťahali rozličnými
ulicami do Grandu na malé, ale chutné dobrodružstvo.Tieto dáta pozbierané spoločným detektívnym úsilím sa vo všeobecnom klebetníckom kotli
zvarili na istotu, že sa tí milí mamľaskovia zišli iste preto, aby vydržiavali v tajnosti
hodinu modlenia podľa príkazov Christian Science.[3]Zísť sa v samej obci bez okamžitého vystopovania, je úplne vylúčené. Všetky možnosti
zdanlivo tajnej schôdzky v meste alebo v jeho okolí sú celému obecenstvu také známe, že sa na
tom najprefíkanejšom pokuse i tá najmladšia mačka smeje dopopuku. Ani sa o to nepokúsia, len
nejakí cudzí prišelci, ktorí sa rozličnými cestami vkradnú na miestečko vopred vyznačené do
Horice, alebo Gacelovského hája,[4]kde ich pri príchode očakávajú mládenci a panny s kyticami.Toto všetko pani Jara vedela naspamäť, a preto na naivné pokusy nedávno prišlého Miloša
hodila len opovržlivo rukou. Ale niečo chcela z neho mať. Tak napríklad voziť sa zadarmo na
aute.Dozvedela sa, že Miloš má ísť nasledujúci deň do Bystrice. Na aute, pravda. Keď išiel
okolo dvanástej z úradu, prechádzala sa „náhodou“ pred okresným súdom. Rozumie sa, že sa zišli
a veľmi tešili náhodnej schôdzke.— Kde ideš, Jara?— Idem ku — povedzme — Štróblovej. Máme ísť zajtra do Bystrice. Chcem sa s ňou dohovoriť,
kedy a s kým!Rozumie sa, že Milošovi napadlo: — Himmel-Herrgott![5]Toto je príležitosť, akú treba hľadať, aby mohol s ňou zažiť niekoľko príjemných
okamihov!— Jara radostná! Idem zajtra do Bystrice sám ako palec. Som človek bojazlivý a bojím sa
sám cestovať. Nemám tam viac roboty, ako na polhodinku. Ostatný čas som ti k službám. Alebo,
keď ma nebudeš potrebovať, môžem ťa čakať, ako dlho rozkážeš. Pomysli si, aká rozkoš môcť s
tebou stráviť niekoľko hodín!— No, je naozaj veľmi milé od teba, že by si ma vzal! Ja budem tiež za nejakú štvrť —
povedzme — polhodinu hotová, takže popoludní môžeme byť pohodlne doma. Ale, mám tam navštíviť
tetku Lojzku. Je už akási slabá a chce mi dať akýsi šperk. Bojí sa ho poslať poštou. Vieš, akí
sú starí ľudia čudní. Písala, aby som ju navštívila čím najskôr. Nuž, také veci nehodno
odkladať. Tak ty ma vezmeš!Pozerala naň s toľkým citom, že ho zimnica prechodila.Miloš potom povedal trochu trasľavým hlasom: — Som blažený, že ti môžem poslúžiť! Ak
dovolíš, mohli by sme ísť okolo deviatej, ak ti to vyhovuje. Hore na Šturci by sme si mohli
užiť malý gáblik.[6]Kvapôčka vínka a nejaká zájedka nezaškodí.Jara pozrela naň takým pohľadom, že si myslel, že je už v siedmom nebi. Podala mu ruku,
ktorú bozkal s horúcim citom.— Ja nemám nič proti gábliku. Urob, ako chceš. Len vezmi i trochu pečiva — mám rada
dobošku — a jednu-dve fľašky nejakej vody na občerstvenie. Ale ani proti vínu nemám čo
namietať.Miloš ani nevedel, ako prišiel od rozkošného rozčúlenia domov.Celú noc oka nezažmúril. Akonáhle trochu zdriemol, už bola pri ňom jej vábna postava a
prerušila mu spánok.Ráno o deviatej zastal s autom pred Knotkovie bytom. Vyskočil z voza a šiel po pani Jaru.
Stretol sa s ňou v predizbe, kde si naťahovala ešte rukavice. V kvetnatých šatočkách a svetlom
pláštiku bola na zjedenie. Prijala ho so svietiacimi očami.— Tak som hotová. Môžeme ísť.Milošova tvár sa skvela blaženosťou. Sotva sa zdržal, že ju neoblapil.— No, Milanko, poď už! — zvolala, obzrúc sa za sebou.Z izby vyšiel osemročný malý Knotek, vyobliekaný do admirálskej tmavobelasej rovnošaty,
naťahujúci tiež žlté švédske rukavice. Bol to jediný synček Knotkovcov.— Dobré ráno, milý ujo! — zvolalo dobre vychované chlapča a podávalo mu ruku.Miloš si myslel, že sa mu niečo stane. Zvolal žalostne prekvapeným hlasom:— To ide i Milan!Jara sa nahlas zasmiala.— Áno, ujinko, ak dovolíš. Použijem túto vhodnú situáciu a pôjdem sa i ja previesť!Pani Jara pozrela na Miloša falošne prosiacim pohľadom. Bolo vidieť, že si robí z neho
posmech.— No, počuješ, Jara! Poďte spánombohom. A tvoj muž nejde? A nejakú tetku ešte nemáš?Bol zlý. Bol by býval v stave Jare nadať.Videl, že ho vedome oklamala a že jej nemôže urobiť ani slovo výčitky. Povie, veď čo, také
dieťa! To nič nerozumie! Naopak, rozumie všetko a vidí viac ako jastrab. A nielenže vyráta
všetko, čo videlo, alebo počulo, ale ešte i poprekrúca všetko na horšie, ako sa stalo. Taký
osemročný chalan je horší ako hocijaký detektív a najmä taký, ktorý ako Milan, žije skoro
stále v spoločnosti dospelých ľudí a počúva všetky klebety, ktoré hovoria. A okrem toho je to
hotová zlomyseľná opica. Jeho myslenie je odraz myslenia nerozumných dorastencov a spôsob reči
je taký, aký počúva denne skoro stále od starších. Milan počul otca často a matku
zriedkavejšie používať príslovie: „treba využiť vhodnú situáciu“ a používal to po nich, vždy
ale na nevhodných miestach. Jeho výšplechy najmä v spoločnosti často trápne účinkovali, a jeho
rodičia nieže ho hľadeli od toho odučiť, naopak smiali sa na ňom, hoci mali zavše preto i
mrzutosti.Pravdaže sa Milan pýtal k šoférovi, tak ho tam posadili. Pani Jara a Miloš sedeli chvíľku
bez slova. Počúvali zdanlivo i hlúposti, ktoré trkotal Milan šoférovi. Keď Jara videla, že je
chlapec zaujatý, povedala: — Hneváš sa, že som vzala chlapca. Povedz mi, čo si vlastne
očakával od nášho spolucestovania?— Dobré! Čo som očakával! Iste nie nejaké zázraky, ale iste to, že si budeme môcť aspoň
voľne podiškurovať o tom, čo nám na um zíde. Môžeš pred tým mládencom povedať, čo chceš? Veď
ten tú najnevinnejšiu vec tak môže prekrútiť, že človeku vlasy dupkom stanú!Jara sa usmiala. Pomyslela si iste na jeden-druhý prípad, keď Milan vytáral niečo na
prítomnú dámu, čo počul od inej tety a čo jej naskrze nebolo príjemné.— Možno máš i trocha pravdu. Ale pomysli si, čo by moje svetaskúsené priateľky povedali,
keby sa dozvedeli, že sme my dvaja sami šli do Bystrice! Nikdy by nikto nemohol zmyť zo mňa tú
hanu, že sme sa nechovali slušne, a čo by sme boli i tí najsvätejší zo všetkých svätých. A
okrem toho, zničili by sme si každú možnosť ďalšieho priateľstva. Čo by mi bolo veru ľúto.Jara pozrela naň mnohosľubným vábnym pohľadom, a stisla mu pritom i ruku.Milošovi sa razom celý horizont vyjasnil. Zdalo sa mu, že všetko vyhral. Obrátil sa k nej
a presvedčiac sa, že Milan nehľadí nazad, zohol sa a bozkal Jarinu ruku s horúcou túžbou.— Viem, že mi ukazuješ straku na kole. Ale i tak máš pravdu. Vy ženské ste predsa len
omnoho rafinovanejšie ako my chlapi. Čo sme my za babráci a ako nás klamete, keď chcete!— Miloško môj drahý, možno všade inde, len v Kubíne nie. Aspoň nie bez toho, aby o tom
celý svet nevedel.— Nuž, to je pravda, že u nás hovoria o mnohých, že si nerobia svedomie z drobných
prechádzok v okolitých hájoch a podobných fíglikoch, ale jednako nie je dokázané, že sa
nenájdu i takí majstri, ktorých ani Kubínci nevedia dolapiť. Nemyslíš?— Nelámala som si dosial na tom hlavu. Možno.Cestou potom celkom veselo diškurovali, zabávali sa i s Milanom, ktorý ich prekvapoval
svojou ozaj starou múdrosťou. Robil poznámky, ktoré počul od starších, ale ktoré z jeho
detských úst pôsobili dojmom vyslovenej pôvodnosti. Na vrchu Šturca si urobili slávnu hostinu.
Keď vypili trochu vína, aj si zaspievali.Miloš sa sám na sebe smial. Keď zazrel Milana idúceho s nimi, jeho prvá myšlienka bola, že
zatají svoju merindu. Myslel si, aký je i dospelý človek dieťa! Veru nie moc odchodnejší od
skutočného.V Bystrici vošli do Národného domu a tam sa pri poháriku Triple secu dohodli, že najprv
vybaví Miloš svoju vec, ktorá nevyžaduje viac času ako pol hodiny. Potom prevezme Milana a
počká na Jaru, ktorá tiež najviac tak za polhodiny — celkom iste nie viac ako za trištvrte
hodiny — ale to už celkom iste! — príde.Kto príde prv, čaká alebo v Národnom dome, alebo pred ním.Miloš zaplatil a utekal za svojou prácou. Cestou mu vŕtalo v hlave, prečo nevezme Jara
svojho chlapca so sebou k tej „tetke“?Čo to môže byť za tetka, keď nemôže k nej vziať svojho synčeka? Nevyhútal nič. Jara sa
prechádzala s chlapcom v okolí kaviarne a keď sa polhodina skoro minula, videla Miloša utekať
s aktovkou k nim.— No, ty si presný! To je dojemné. Dokážem ti, že ani ja nebudem horšia. Milanko, teraz
zostaneš polhodiny s ujom Milošom. Pekne sa chovaj, aby som sa nemusela za teba hanbiť. Ak
budeš dobrý, kúpim ti, čo budeš chcieť. Tak papá! Servus Miloš!Odbehla. Dvaja stroskotanci pozerali za ňou. Miloš mal akési zlé tušenie.— Tak, Milanko, poďme sa zase my dvaja prechádzať.Prechádzali sa a obzerali kadejaké výklady, ktoré Milana zaujímali. Trvalo to skoro
polhodiny. Aby nejako pani Jarmila nemusela na nich čakať, utekali chytro k Národnému domu.
Pred ním nebola a tak vošli zase do kaviarne. Tam tiež nebola.Milan dostal malinovku so slamkou a Miloš si dal na posilnenie nervov pohárik koňaku a
prikázal pánu vrchnému, aby mu doniesol bez objednania presne každú štvrťhodinu pohárik. Tak
najistejšie zachová čas.Dal doniesť i obrázkové časopisy a tie spolu s Milanom prezerali. Pán vrchný doniesol
druhý a tretí pohárik.Milan začínal byť nepokojný, kde je mama.Pravdu povediac už i Miloš začínal byť nepokojný. Pol a k tomu i trištvrte hodiny už dávno
minulo. Upokojoval chlapca, ako vedel. Veľkú skúsenosť v tom nemal.— Len nebuď netrpezlivý, mamička hneď príde!— A prečo ešte neprišla?— Lebo mamičky majú vždy mnoho čo rozprávať s tetuškami. Preto.— Ale už veľmi dlho čakáme a ja by som už i obedoval.— Ak chceš, dám ti doniesť obed. Ja vyčkám, kým mamička príde.— Ja nechcem obed, ja chcem svoju mamičku!I zvraštil tvár, a bez akéhokoľvek prechodu začal razom nariekať, ako keby mu kožu drali.— Kde je moja mamička!V kaviarni sedelo už niekoľko popoludňajších hostí pri čiernej káve. Blízko nich sedel
starý pán, ktorý iste držal nejakú borovičkovú kúru, lebo veľmi šikovne pregĺgal
nespočítateľné poháriky jeden za druhým.Na Milanov krik všetci hostia vyskočili, čo sa robí.Starý pán od ľaku zle prezrel svoj každý desaťminútový pohárik. Zabehlo mu a začal veľmi
kašlať a kliať, že tu môže človeka i poraziť.Miloš upokojoval chlapca, ako vedel.— Milanko, veď sa upokoj, neboj sa, veď mamička sa hneď vráti. Buď dobrý. Kúpim ti, čo len
budeš chcieť! Nevrešti už, pre pánajána! Veď prídeme o uši!— Vyhoďte toho fagana! — kričal starý pán, — porazí ma!Milan na chvíľu pretrhol svoj rev. Zišla mu na um otcova pripomienka, i zvolal: — Keď uja
môže teraz poraziť, nech použije vhodnú situáciu-u-ú!Hostia sa smiali a starý pán použil situáciu; kričal na čašníkov, aby urobili poriadok.
Miloš nevedel, čo si počať s chlapcom. Prišiel k nemu pán vrchný so zamračenou tvárou: — Pane,
ráčte odpustiť, ale upokojte nejako toho chlapca, alebo sa vzdiaľte z miestnosti, lebo ten
krik tu skutočne nemožno trpieť. Ved sa už ľudia začínajú zbierať pred lokálom.— Prosím vás, poraďte mi niečo, vy ste možno skúsenejší v takýchto veciach ako ja. Jeho
mama mala prísť už pred polhodinou. Ale veď viete, ako je to s dámami. Keď odtiaľto odídem,
bude mi na ulici revať. Nahliadam síce, že nemôžem od hostí žiadať, aby počúvali túto muziku.Mladý obchodný cestujúci pristúpil k Milošovmu stolu a riekol: — Včera sa v Brne pridal
práve takýto pád. Matka nechala dieťa v kaviarni a „tiež“ utiekla s jedným pánom.Dokiaľ cestujúci rozprával, Milan stíchol, ale keď dokončil, spustil ešte strašnejšie.— Joj, joj, joj, i moja mamička použila situáciu a utiekla mi!Na dieťati bolo teraz vidieť, že sa zľaklo naozaj a Miloš ho poľutoval. Chytro zaplatil a
tiež prichytro nadal mladému pánovi do hlupákov, z čoho vznikla veľmi nemilá zvada. Keď sa mu
mladý pán vyhrážal žalobou pre urážku na cti, odpovedal, že on na ňom nijakú nevidel a
poprosil ho, aby mu láskavo poškrabal chrbát. Nahovorili si veľa takých hlúpostí, o ktorých si
zavše i rozumní ľudia predstavujú, že sú veľmi duchaplné, keď ich v podobnej situácii použijú.Keď ho pán vrchný znova vyzval, napokon odišiel a Milanko spustil s novou silou. Na ulici
mu zišlo na um, že sa chlapec možno upokojí, keď vojde s ním do niektorého obchodu a kúpi mu
nejakú hračku. Pravda, na účet jeho mamičky. Tak si to predstavoval.A skutočne to pomohlo. Lenže hračka, ktorú si vybral, bola nepomerne drahá. Keď mu chcel
nahovoriť niečo lacnejšie, ten lagan sa vyhováral, že musí využiť situáciu, a pristal len na
mechanickú ponorku za dvesto korún.S hračkou v rukách zabudol na mamičku a veselo vyskakujúc vystúpil z obchodu.Sotva boli vonku, zazreli pani Jaru — aby sme pravdu povedali — teraz sa už veľmi ponáhľať
k Národnému domu.— Milan, preboha, teraz nevyskakuj, ale začni revať, čo ti hrdlo stačí, lebo nás tvoja
mamička pre tú hračku poriadne vyctí.Milan sa pokúsil plakať, ale mu to akosi nešlo, lebo sa tešil i hračke i matke. Rozbehol
sa oproti nej a hodil sa jej do náručia, ako keby prišla aspoň z Ameriky. Ukazoval jej
víťazoslávne svoju ponorku.— Pozri, čo mi ujo kúpil!Pani Jara mrkla na hračku. Videla na prvý pohľad, že to nie je zadarmo.— No, to je gavalier, ten ujo! A si sa mu poďakoval?— Ešte som to dosiaľ zabudol.Miloš im šiel oproti. Jara ho so žiariacou tvárou prijala.— No, ty si pán! Také hračky kupuješ deťom. Ďakujem ti veľmi pekne. Len to neviem, ako sa
ti odslúžim!Usmiala sa naň ľúbezne.Miloš teraz napochytro nevedel, čo má urobiť. Ani vo sne sa mu nezdalo, že by on chcel
Milanovi kupovať nejaké dary a k tomu ešte naskrze nezodpovedajúce jeho majetkovým pomerom.
Ostýchal sa pýtať rovno od nej peniaze, i začal jej vykladať, čo to vlastne bolo s tým
chlapcom, v nádeji, že nahliadne, že pre jeho upokojenie bolo nevyhnutné kúpiť tú drahú
hračku. Vyrozprával jej všetko, čo vystál s ním v kaviarni, ako sa povadil s cestujúcim, ako
si nevedel s ním rady ani na ulici a že mu v najvyššej núdzi musel kúpiť tú ponorku.Ale pani Jarmila nechcela ani veriť, že by ten ich poklad mohol niečo také vyčíňať! A
najmä keď Milan sám priznal, že len trošku plakal, a nie tak strašne, ako ujo rozpráva. On
plakal len tak trošku-trošinku. I ukazoval prstíkmi, akú trošinku. Kričať naskrze nekričal,
ako ujo hovorí.— To je všetko jedno, i keď si tak veľmi nekričal. Ujo ťa má rád a preto ti kúpil tú
hračku. A my uja tiež máme radi. Ďakujem ti veľmi, veľmi pekne, milý Miloš. Trochu som sa
oneskorila. Keď tie staré panie majú toľko zbytočných rečí, že niet tomu konca-kraja. Teraz si
zaobedujeme a pôjdeme pomaly domov. Alebo, ako myslíš, milý Miloš?Miloš len odkašlával a pristal na všetko, čo mal robiť? Ak bude od nej pýtať peniaze,
povie mu, že mu nekázala hračky kupovať a už naskrze nie také drahé! A pokazí si s ňou všetko.
Aby zakryl svoj zmätok, opýtal sa jej, či jej tetka dala sľúbený šperk.Pani Jara nevedela napochytre čo za šperk, i rozmýšľala trochu.— Šperk, šperk? Aha, už viem! Nie, nedala mi ho. Že je ešte u zlatníka, dala ho
zmodernizovať. — Videl, že klame ľahko a isto.Miloš bol i na obede i na ceste hodne zamĺknutý. Myslel stále len na to, ako ho tá osoba
dostala a že je na ňu prislabý! Ktovie, kde a po čo tá bola!Neskoršie som sa dozvedel, že sa pani Jara Milošovi predsa odslúžila. Poslala mu krásne
vyšívaný vankúš na pohovku. Miloš hovoril, že sa pamätá, že videl ten vankúš povaľovať sa u
Knotkov v jednom kúte, kde spávala na ňom mačka.[1]príklad pani Putifárky— podľa biblie manželka náčelníka telesnej
stráže jedného z faraónov, symbol zvádzajúcej ženy[2]dekalóg— desať prikázaní[3]Christian Science— anglické náboženské hnutie. Založila ho M.
Eddyová r. 1806[4]Gacelovský háj— pri D. Kubíne[5]Himmel-Herrgott(nem.) — doparoma[6]malý gáblik— studené jedlo, obyčajne medzi hlavnými
jedlami
|
Nadasi-Jege_Odmena.html.txt
|
1Keby bol richtár ochorel, neboli by ženy zďaleka tak vykrikovali jedna na druhú, čo bude
s ním, ako to robili pre švaližiera[1]Miša Fruľa, keď sa roznieslo dedinou, že už sotva vstane na nohy. Napokon o
richtára má sa kto starať, keby ochorel — mnohí priatelia by mu to boli z úprimného srdca
dožičili — ale Mišo bol celej dedine na ťarchu, museli ho i so ženou chovať z domu do domu.
A keby to aspoň nebolo vyberačné, ale ofrflal, čo mu dali, a roznášal ľudí po susedoch. A k
tomu ešte i hyd pršal z neho. Ba že to pánboh trpí takých ľudí na svete! Opaterova Zuza
vykrikovala, berúc vodu do šechtára z potoka, susede na druhej strane, Katre Papovie:— Veď to tak, poriadneho človeka ti čerti uchytia, ale taký vydrgan, to ti nejde.— Veru nie, — riekla Katra nazad, — a bude mu už okolo osemdesiat rokov. Veď to už ani
pamätníka niet, keď boli švaližieri pri vojsku, ako náš Juro povedal.Ale Zuza už nestihla odpovedať; Katra zazrela, že z obloka vytrčil Ondro Opatera hlavu a
že veľmi ňou drgal hore-dolu a vyhrážal sa päsťou. Z toho uhádla, že napomínal Zuzu, aby
podaromnici netrepala do sveta, ale aby sa brala do roboty. Zuza pobehla so šechtárom,
pričom sa jej krátke riasnaté sukne opálali na pevných, okrúhlych bedrách.Švaližier Mišo Fruľo býval i so svojou starou Pepou v kaštieli, a to sám v celom. Bol to
ozaj ukrutne starý, sťa koleso zohnutý chlap, majúci i pri vysokom veku čierne husté vlasy;
bradu si neholil nikdy, len tu i tu ju ošklbal nožnicami na strihanie oviec. Mišo by sa
nebol vystrel, ani keby mu liter pálenky sľúbili, tak mu pohrbilo chrbtovú kosť, najskôr
preto, lebo celý život bol zohnutý nad krosnami pri pílení dreva. On to aspoň tak vykladal.
Ale Pepa mu pri pílení pomáhala a jednako bola rovná ani struna, no a ona sa veru tiež
pamätala na bitku pri Hradci Králové,[2]z ktorej prišiel Mišo už hotový lazár s prestreleným lakťom. Ako sa Pepa
znôtila s Mišom, na to sa ani veľmi nepamätala, ako ani na to nie, či ich zväzok požehnal
kňaz, či nie. Chodili spolu drevo píliť a kým boli mladí, zarobili pekné groše, takže by
boli mohli i odložiť na staré kolená ktorýsi grajciar. I poberali sa mnoho ráz, že už začnú
odkladať, ale keď sa im zdal život taký pustý bez trochy toho nápoja a bez kusa mäsa aspoň
v nedeľu a na tie božie svietky. — Sťa kedy nič nemať, a veď sa už len nejako potrápime a
pánboh nás neopustí, — tešili sa, keď Mišo naťahoval šľachu nikdy neobrezanými nechtiskami,
držiac ju pevnými zubmi. Tak ich prikvačila staroba a Mišo už ani pri najväčšom úsilí
nevládal poleno rozpíliť, a tak padli obci na ťarchu. Pepa by bola ešte vládala robiť, bola
ona babsko ani zo železa, ľudia jej hádali, že nikdy neumrie, ale nebola by opustila Miša
za nič na svete ani na chvíľku. A do roboty ju nikto nechcel vziať, keď sa Mišo všade za
ňou tmolil, aby hneď dva hrtany napchával. Bolo napodiv, ako boli tí dvaja spolu zvyknutí,
hoci sa i povadili, ba i pobili kedy-tedy.Saniterc Šimo Krúpa išiel dolu ulicou s čiapkou na pravom uchu, vyžúvajúc steblo slamy.
Bolo na ňom vidieť, že sa cíti. Však bol najpoprednejšou zdravotníckou kapacitou v obci.
Ani Drabiniačke sa veľmi nedal, o obvodnom lekárovi ani nehovoriť. Vicerichtár, vlečúc
ťažké oje na pleci — vždy všetko požičiaval — chcel ho zastaviť, aby sa dozvedel, čo je so
švaližierom:— Ty, Šimo, čo to chybí tomu Mišovi?Sanitercovi teraz vicerichtár naskrze neimponoval, preto len plecom drgnúc, riekol
ledabolo:— Maláriu nemá, — a šiel ďalej.Vicerichtár zastal s ojom a myslel si, že je Šimo jednako len veľmi podkutá potvora; on
veru vie viac ako doktor. Vari sa mu ani Drabiniačka nevyrovná.Šimo prešiel pred richtárov dom, kde ho zastavil boženík a oslovil, aby vošiel dnu. Šimo
našiel starého Omeľu, chlapisko vysoké a hrmotné ani buk, s červenou a okrúhlou tvárou ani
burgundia, vyskakovať v ťažkých jančiarkach[3]s trojročným vnukom, sediacim mu rozkročmo na väzoch. Virgal ani dobrý kôň na
ohromnú radosť ufúľaného pacholíka, držiaceho sa jeho ohromnných, tučných, odstávajúcich
ucháľov.— Hoj, bol by z vás kôň, hádam lepší ako richtár, — pozdravil ho Šimo, vypľujúc slamu a
myknúc čiapku, ani jej nesnímuc z hlavy.Omeľu pichla poznámka sanitercova a mrzelo ho ešte väčšmi, že ho našiel poskakovať s
vnúčaťom, nedvíhalo to jeho honor. Zložil plačúce dieťa na zem a zakričal do pitvora:— Zuza, vezmi si toho fagana, — a obrátiac sa ku Šimovi, riekol hnevne: — No, čo je so
švaližierom?— Nemá maláriu, — húdol Šimo svoje.— Ty si saniterc? Ty si len kadejaký šiflikár! Aká to choroba, že nemá maláriu? Tak čo
mu je?Šimo, vohnaný do úzkych, odvrkol:— Nuž čo by mu bolo? Má horúčku!— Ba, kieho beťaha! To bude treba poslať po doktora! A ak nebude horúčka, zasa nám bude
brýzgať, že ho podaromnici naháňame.— Ten má horúčku ako dom; na to môžete smelo dať hlavu.— Tak pošli po doktora, kto je na rade. Ale už. Čert posvietil i s horúčkou, zasa bude
naháňačka, že je toho celý Mišo ani nie hoden.O dve hodiny neskoršie dr. Rosenzweig schádzal z roztrepaného drgáča pred richtárovým
domom. Bol to malý, chudý židík s rasovo zaokrúhleným, veľkým, veľmi červeným, až do
fialova zachádzajúcim nosom a so sieťou drobných žiliek tej istej farby na lícach. Mal na
sebe ošúchaný dlhý zvrchník a klobúk neopísateľnej farby a podoby, pod pazuchou držal
paličku s rúčkou zo slonovej kosti, ktorej koniec bol úplne rozstrapatený.Ako skočil z vozíka na zem, vytiahol tabatierku a ušúľal si zafajčenými prstami
cigaretu. Vošiel s ňou k richtárovi; keď ho nenašiel doma, richtárka mu povedala, že
saniterc ustálil u švaližiera horúčku.Rosenzweig hovoril obstojne po slovensky, ale takým spôsobom, ako keby sám zo seba robil
posmech, že hovorí touto rečou. K tomu šušľal, lebo mu chýbalo mnoho zubov.— Môže byť, že má pravdu, lebo je sprostý, a sprostáci mávajú šťastie. Tak, so ein Vieh![4]— riekol a odišiel od richtárky bez pozdravenia.Richtárka, hľadiac za ním, pokrútila hlavou, zamrmlúc:— Taký zázrak! Iste ide žrať.A mala pravdu. Rosenzweig vošiel krčmu „revidovať“. Krčmár znal jeho spôsoby a
privítajúc ho, postavil mu fľaštičku slivovice na stôl, ktorú vyprázdnil, kalíška
nepoužijúc. Odišiel bez platenia a vošiel do sklepu ku Majdiške, kde vykonal ten istý
manéver s tým rozdielom, že obchodníčke šparchal v tovare a nadával naň, že je nanič, že
musí už raz s ňou urobiť poriadok. Ale Majdiška bola ostrá baba, ona sa ho nezľakla a
odvrávala mu smelo, a keď odchádzal bez platenia, zvolala naňho, aby jej zaplatil za nápoj.
Rosenzweig jej odvrkol, že keď pôjde naspäť, zastaví sa. Sklepníčka, hľadiac za ním,
zvolala; — Ožraté laganisko! — na čo Rosenzweig, frungajúc palicou, len zammrmlal svoje: —
So ein Vieh! — a šiel teraz už rovno do kaštieľa k švaližierovi, neodpovedajúc cestou
nikomu na pozdrav.Vo dverách útulku švaližiera sa zišiel s Romanom Gálom, farárom, idúcim so sviatosťou
posledného pomazania ku chorému Mišovi. Kaštieľ, v ktorom býval Fruľo, bol pohorenisko
peknej budovy, z ktorej trčalo len niekoľko zrúcanín, už trávou a krovím zarastených; medzi
nimi na jedinom mieste spomedzi dosák, škridlíc, šúpov slamy, kúskov plechu a térovej
lepenky čudne vyčnievala zahrdzavená železná rúra, z ktorej sa tenuškým prúdikom dymilo. Už
podľa dymu sa dalo súdiť, že sa pri tom ohni nevyvárajú veľké trakty. Z kaštieľa stála len
pevne klenutá dvorana, nad jedným kútom ktorej sa nachádzala tá znáška rozličných krídel
strechy. Dvere, pred ktorými sa zišiel kňaz s lekárom, boli vysoké, dvojité a bolo na nich
vidieť ešte pozostatky rezby a pozlátky. Kňaz bol strednej, skôr nízkej postavy, veľmi
chudý, reverenda len tak visela na ňom. Tvár jeho bola bledá ani vápno, veľký nos a oči
tvorili temer celú; hlava bola krytá riedkymi šedinami, ako keby mal osemdesiat rokov, a
nemal ani päťdesiat.Gál od detstva hltal knihy; index librorum prohibitorum mu nevyrazil z rúk ani jednu.
Boli časy, keď bol presvedčeným materialistom, ale to trvalo krátko a obrátil sa zas k
smerom, nekladúcim ľudskému umu okovy biednej telesnej ústrojnosti. Podľa svojho náhľadu
bol dobrým kresťanom a zlým katolíkom. Trpel na ťažkú srdcovú chybu. Tento planý ústroj
stále pracoval v ňom takým neriadnym ruchom, že mal pocit, že každý úder jeho môže byť
posledný; a preto bol prichystaný každú chvíľu na konečný odchod, stojac od rokov zoči-voči
smrti, ktorej sa nebál, lebo bol presvedčený, že po rozluke s telom sa duša jeho spojí s
večným duchom sveta.Rosenzweiga poznal a pokladal ho nielen telesne, ale i duševne za typického žida,
ktorého úzkemu duchu zodpovedal cynický materializmus, ako keby bol preňho stvorený. Vedel,
že je nie prázdnym človekom, vedel, že čítal mnoho, pravda, skoro samých súvercov. Vodilo
sa mu zle, lebo bol darebák, a preto, keď mu často chýbalo i najpotrebnejšie, bol marxistom
a nenávidel „kapitalistov“. Prisahal na Franca[5]a Shawa,[6]obracajúcich od vekov ustálené pravdy naruby, čo Gál pokladal za veľmi lacný
spôsob vplývania na nemysliacich ľudí. Nenávidel Rosenzweiga, a keby bol mal na to moc, bol
by ho dal nemilosrdne spáliť. Lekárovi bol kňaz tiež „so ein Vieh“, pokladal ho za
premršteného blázna a robil z neho pri každej príležitosti posmech.Keď sa teraz stretli predo dvermi kaštieľa, otvoril ich lekár a ukázal palicou dovnútra.— Nech sa páči, — riekol posmešne.Gál vošiel do veľkej, úplne orýpanej siene, v ktorej len tu i tu trčala z dlážky
prehnitá doska. V jednom jej kúte bol z dosák, povytrhávaných z dlážky, urobený cárok, na
ktorom boli nízke dvercia. Bolo poznať, že dymiaca sa rúra a pokrytá čiastka zodpovedali
ohradenému miestu, a tak si bieda postavila svoj stánok na niekdajšom mieste prepychu a
skvostu.V dvorane bol nepríjemný zápach, ktorý ani to nepremohlo, že boli všetky obloky na nej
povybíjané. Kňaza zarazil ťažký vzduch, že musel hlboko vydychovať; a keď otvoril dvere
ohrady, udrel odtiaľ strašný zápach nečistej chudoby, takže sa potočil a začalo mu obracať
žalúdok a stavať dych.S napätím celej energie premohol búrenie sa svojho slabého ústroja a vošiel s pozdravom
„Pochválen Pán Ježiš Kristus“ ku chorému, z loža ktorého sa mrákavou zdvihli blchy a muchy,
keď pristúpil k nemu.Lekár zastal predo dvermi cárku, videl oblaky hmyzu a pocítil nevypovedateľne hnusný
pach, ktorý sa mu tisol do nosa, a obrátiac sa, šiel von zo siene, odpľúvajúc a nadávajúc.
Ani len nepomyslel na to, že by chorého pozrel. Šúľajúc cigaretu, rozhodol sa, že povie že
má horúčku, už i preto, aby richtárovi a dedinčanom narobil daromných ťažkostí a nahnal
strachu, čím sa im i vypomstí, že ho pre takého žobráka preháňajú. Mrzelo ho trochu, že má
dať sanitercovi za pravdu, ale nahliadol, že je múdrejšie ustáliť horúčku, ktorá možno je i
tu, ako ju tajiť. Švaližiera jednako dnes-zajtra vezmú čerti, a tak bude vôbec celej
komédii koniec a nikto nebude môcť konštatovať, čo tu bolo. Ak by však jednako bol mal
horúčku a pochoreli by aj iní, tak veď ju on ustálil a porobil potrebné poriadky.Medzitým kňaz konal svoju úlohu vzbudiť v zverskom človeku vedomie, že okrem hliny, z
ktorej pozostáva jeho telo, je v ňom i niečo také, čo sa jeho smrťou nerozpadne na atómy,
ale bude žiť večne. Videl na strašne biednom, nečistom brlohu krajne nečistého, ani zviera
pozarastaného chlapa, z ktorého úst vychádzajúci výdych ho pripravoval temer o vedomie a
zapríčiňoval mu zúfalé nervové trhanie v hlave; a jednako on, slabušký človek, so smrťou v
prsiach, vedel vzbudiť aspoň iskričku akéhosi vyššieho tušenia v človeku, celý život len
zverskými pudmi poháňanom. V tej mase, ani nie blata, ale špiny, sa ozvalo hoci len slabým
hmlistým zábleskom akési podivné, uspokojujúce cítenie, že v ukrutnej biede pretrápeným
životom je jeho jestvovanie nie skončené, že čaká ešte niečo, čo mu poslúži ako náhrada za
jeho biedne zemské plahočenie.Roman Gál, pomodliac sa nad úbohým, odišiel s ostatkom síl, ktoré mu ešte ostávali.
Predo dvermi sa zišiel s lekárom a kývnuc mu smutne hlavou, vliekol sa umdletým krokom,
postávajúc a ťažko vydychujúc, na svoju faru.Lekár sa zasmial.— No, potreboval to? A čo tomu žobrákovi pomohol svojím hókusom-pókusom? Či si ten za to
kúpi niečo? Je taký ani mŕtvola. So ein Vieh!Vošiel do siene a zakričal:— Pepa, čo je s Mišom?Pepa vyšla do dverí ohrady a odvrkla mu:— Chorý je, mohli by ho pozrieť.— Pravda, aby ma hmyz zožral a smrad zadusil! Má horúčku?— Čože ja viem, čo mu je.— Daj mu mokré handry. Chceš nejakú medicínu?— A ako mu dajú medicínu, keď nevedia, čo mu je?— Ty si hlúpa! Keby lekári len vtedy pripravovali medicíny, keď vedia, čo chorému chybí,
apatekári by hladom pomreli. Tak dostaneš liter slivovice. Ale i Mišovi daj z nej!I odišiel.Mal ešte jednu stanicu, kde chodieval. Učiteľ Florián Doliak vždy pokladal za svoju
povinnosť počastovať lekára slivovicou, keď ho navštívil. Rosenzweig sa díval Floriánovi do
duše a vedel, že to nerobil jemu kvôli, ale preto, aby sa i jemu ušiel jeden-druhý
kalištek. Pán učiteľ si totiž rád vypil, ale uspokojiť túto svoju túžbu len ťažko a
zriedkakedy mohol, lebo jeho žena a dcéra dávali naňho veľký pozor. Poznali na ňom, čo i
len kvapku liehoviny vypil, a potom mal čo počúvať. Ale keď prišiel lekár, musel dať
doniesť dve-tri deci, no a musel s hosťom i vypiť jeden alebo dva kalíšky. Rosenzweig bol
oddávna jeho domácim lekárom. Pravda, jeho práca zodpovedala jeho pláci, nuž ale jednako
len hral zástoj lekára, a to je hlavná vec pri ochorení.Florián Doliak bol šumný, urastený, počerný chlapík a mal veľmi pekný hlas. Ináč každý
by bol s ním robil, čo by bol chcel, keby ho žena a dcéra neboli držali v istých koľajach.
Jeho žena bola chudá, špatná, pyskatá baba, ale neústupná a prísna ako čert. (Tak hovoril
pán učiteľ.) A čosi z tej neústupnosti mala i Darina, jeho dcéra, ktorá sa postavou a
tvárou naňho udala.Nad slivovicou zviedli lekár a učiteľ zakaždým boj. Učiteľ by bol býval spokojný, keby
bol dostal svoju polovičku, ale lekár bol taký náročný, že na viac ráz, s výnimkou jedného
pohárika, vypil sám celú slivovicu. Pochytil prosto fľašku a nalieval z nej len sebe, kým
ju nevyprázdnil. Čo sa učiteľ navymýšľal fígľov, aby okrem prvého ešte aspoň jeden-dva
kalíšky vybojoval. A s akým smutným zriekaním hľadel na fľaštičku, keď ju Rosenzweig dostal
do svojej moci.— Pán doktor, medzi deťmi má Števo Kuriš zapálené oči; možno je to trachóm; bolo by
dobre, keby ste ho pozreli, — zvolal nádejne, že lekár vojde do triedy, aby preskúmal
chlapca.— Pošlite ho sem, — vyparíroval Rosenzweig.Učiteľ ešte úfal, že pred chlapcom azda nebude piť lekár sám, vybehol a zvolal vo
dverách triedy:— Kuriš, poď chytro sem do izby, — a utekal naspäť. Keď vošiel k lekárovi, videl, že
fľaštička, v ktorej bolo ešte za dva deci, je úplne prázdna. Vytiahol obrvy dohora, zatým
zvraštil čelo a hodil s odriekaním rukou.— S tým si nedáš rady, — zamrmlal.Lekár nečistými, zafajčenými prstami prekrúcal hodne nešikovne chlapcovi viečka, takže
začal plakať, načo ho odhodil a povedal:— Choď do pekla, nechybí ti nič. So ein Vieh!— Nuž nemá trachóm?— Nemá, — odvrkol lekár a krútil si cigaretu.— Hneď som si myslel, že to nebude trachóm, lebo sa mu oči len včera zapálili, keď mu
brat hodil piesku do nich.Rosenzweig pozrel svojimi vygúlenými, zažltnutými očami na učiteľa, pomysliac si: „No,
poznám tvoje kunšty!“— Ale, pán učiteľ, v dedine máte týfus. Nesmiete z potoka vodu na nič upotrebiť, lebo tá
sviňa Pepa iste bude v potoku všetko umývať a prať, darmo jej to zakazujem.— Je to ozaj týfus?— Celkom iste, a to všetkými pomôckami lekárskej vedy ustálený. Môžete sa na to
spoľahnúť. Z potoka vody neberte na nič, lebo zle pochodíte. Punktum!Vložil si klobúk v izbe na hlavu a vyšiel von.— Porúčam sa!Učiteľ vyšiel za ním a díval sa, kde ide. Šiel k richtárovi. Keď kráčal popred Majdišku,
vyskočila zo sklepa a chytila ho za rukáv. Učiteľ videl, že jej Rosenzweig platil, a zatým
išiel ďalej.O pol hodiny neskoršie vrieskal boženík po dedine, že neslobodno z potoka vody na nič
upotrebiť, lebo švaližier má týfus alebo horúčku, chorobu ukrutne chytľavú. Dedinčania
nedali na vyhlášku nič a brali vodu z potoka ďalej.Tentoraz sa jednako horúčka nerozšírila po obci. Možno i preto nie, lebo Mišo Fruľo už v
noci umrel.[1]švaližier,(z fr.) príslušník niekdajšej ľahkej jazdy,
ozbrojený šabľou, pištoľami a karabínou. V rakúskej armáde zrušili tento útvar v
druhej polovici minulého storočia a zaradili ho medzi ulánov a dragúnov.[2]Hradec Králové,mesto v severovýchodných Čechách, pri ktorom
utrpeli začiatkom júla l866 rakúske vojská porážku od pruskej armády.[3]jančiarky,niekdajšia mužská vyššia kožená obuv, ktorá sa
zapínala alebo šnurovala naboku[4]so ein Vieh,(nem.) také hovädo[5]France,Anatole vlastným menom Jacques Anatole Thibault (1844
— 1924), známy francúzsky spisovateľ[6]Shaw,George Bernard (1856 — 1950), známy anglický pokrokový
dramatik a spisovateľ
|
Nadasi-Jege_Dedinsky-notar.html.txt
|
PiargyMôžete si ich ľahko nájsť na mape. Choďte smelo hore Hronom a tam, kde sa vám už zelená
farba zpod prsta celkom vylení, zabočte doľava k potoku, ktorému zabudli pripísať meno,
alebo nevedeli, ako sa volá; hoci odjakživa celý vidiek ho nazýva Belicou. Pri prameni
tohto potoka dolina sa rozkaluje vo dvoje. Jeden úplaz otáča sa okolo vypučeného bachora
Malého Roháča a vplieta sa do Magurských hôľ a druhý sa vyplazuje rovno pod Končistú. Toto
sú Piargy: dolina rovná ani rúra, stisnutá s oboch strán grúňmi, tu hore ústiaca do úzkej
prte, ktorá sa škriabe horou a pod kosodrevinou rozťahuje sa do lievika, kde spúšťa končiar
vršiska každej jari šedivé skaly, ako by chcel túto jedinú dieru do sveta zapchať,
zatarasiť, aby ňou nemohli prejsť zvedavci. Na niektorej podrobnej mape by ste našli azda
niekoľko čiernych stračiek, roztrúsených po dolinke, ktoré majú naznačovať ľudské sídla. A
naozaj, mapka ešte pred dvoma rokmi vyjavovala len holú skutočnosť. V Piargoch bola osada.
Šesť domov dokopy. Nevedieť, či táto osada dala meno doline a či dolina osade, lebo sa
rovnako menovaly a nikto ešte nezjavil, ktorá skôr z nich jestvovala. Domy boly staré
drevenice. Vysedávaly zadumane do seba po oboch stranách strmej bystriny, ako divé kury na
hniezdach. Nebály sa samoty, čo hľadela s Končistej dolu, ale svoj majetok chránily veľmi
pozorne. Čupel každý sám, ako by si navzájom nedôverovaly a prejavovaly veľmi málo života.
V zime vypúšťaly z komínov belasé kúdliská dymu do zamrznutej oblohy a v slnečných letných
dňoch blýskaly vysoko do grúňov drobnými okienkami. Len najdolnejšia chatrč mladého
Klementa Pilarčíka bola múranica. A tá už vlastne ani nepatrila k osade, lebo hľadela do
sveta druhou dolinou a stála na pokrajisku belčovského chotára, nuž mala aj popisné číslo
Belčova, a nie Piargov. Piargy sa končily Magdušinou maštaľou, ktorá stála konča
Pilarčíkovej záhrady a prináležala ku drevenici, vsadenej obďaleč do úpätia grúňa. Lež dnes
by ste darmo hľadali osadu Piargy. Je len dolina, ktorá má ešte toto meno, dolina rovná,
rovnušká ako rúra. Každej jari úzučkým korytom tejto doliny ručí spenená bystrina. Hory pod
Končistou vyspevujú zbojnícke piesne a zelený mach na stráni vypásajú kŕdle bielych
zvoncov. Niekedy sbehne s hole vetrisko. Letí a bľačí ako blázon. Prichytáva sa o konáre
stromov, aby na strmine nezabakal. V zime je dolina ako vyhladený válov. Vo dne sa srieň na
ňom blyští ako rozsypané zlato a v noci kĺžu sa po ňom rozbesnené vlny fujavice. Na dolnom
konci doliny stoja ešte štyri múry Pilarčíkovej chalupy. Šedivá pleseň sa po nich plazí. Sú
opustené, slepé. Na slniečku sa zabelejú ako dažďami vylúžený črep zdochnutého zvieraťa.
Horná stena je navalená a rozpuknutá po celej výške. Sotva ešte jednu zimu vydrží. Mladý
Klement Pilarčík aj so svojou bielučkou ženou Johankou musel sa odtiaľ na rozkaz úradov
vysťahovať. Bývajú teraz v meste.Osada Piargy nejestvuje. Zmizla so sveta za jednu noc, ako by ju boli čerti do pekla
poodnášali aj s ľuďmi, aj so zvieratami. Zostala len Johanka so svojím mužom Klementom a
štyri múry ich chalupy ako hrozná výstraha. Piargy a ich obyvateľstvo prežilo svoju
poslednú noc. Ach, a bola to hrozná noc.Keď sa zvedaví ľudia bielej Johanky na túto noc dopytujú, zadúša sa ešte preľaknutím.
Teplým materským mliekom nakyprené prsia začnú sa jej triasť ako vyplašené barance a očima
hľadá nejakú oporu.— Jaj, ľudia boží, ani sa ma nevypytujte, lebo mi ešte aj teraz srdce stíska, keď si
spomeniem na to, — vravieva. — Nechcem ešte uveriť, že by sa to sem za nami neprivlieklo.
Veď ktože vie povedať hodinu nášho skonu. Pán farár aj túto nedeľu vraveli na kancli, že
súdny deň nie je ďaleko. Ach, a nechcela by som ešte. Aha, budem mať dieťa, aj dom sme si
na dlžobu kúpili, treba splácať. Každú noc ďakujem Bohu, že nás v tú noc zachránil. Veď to
bol zázrak. Akože si to môžem inakšie vysvetliť? Všetci zmizli, ako by ich bola tá božia
zem prehltla. Všetci do nohy: Kordíkovci, Roháčovci, Piestikovci, krstná mater Zpod
čerešne, tetka Uľa, Juliša, sprostá Léna, pochabá Magduša so svojím študentom, Beluš,
mládenci, dievčatá, deti, kravy, hydina, všetko, všetko, len ja s Klementom sme sa druhé
ráno našli. Ach, čo to len bolo, čo? Azda sa Piargovčania v niečom prehrešili, že na nich
Pán Boh toľkú hrôzu soslal. A krstná mater to predvídali. Ešte ten večer nám vraveli, čo
nás čaká. Sedely sme my tri, ja, krstná mater, tetka Uľa, v komôrke pri sprostej Léne, čo
sa už druhú noc ku pôrodu trápila. Krstná mater vraveli, že si je sama vinovatá, lebo bola
predošlú zimu chovala na maštali vlka a s tým sa vraj zapodela, hnusoba. Na druhej strane v
izbe besnela sa jej sestra Magduša. Ktovie, či tá neprivolala trest boží na všetkých
Piargovčanov. Veď Piargovčania boli zbožní. Z každej rodiny chodieval niekto na púť do
Štiavnice alebo na Staré Hory. Ale táto sa rúhala navidomoči. Túlala sa po svete s čipkami,
nuž sa zopsula. Bola ani fúra, líca sa jej išly rozpuknúť od dobroty, lebo nemala sa zle.
Celý dom aj s majetkom v Piargoch bol jej. Sprostá Léna na ňom hrdlošila a ona zarábala vo
svete. Bola najbohatšia gazdiná v Piargoch. Mohla si hádam peniazmi aj podkovičky na
čižmách podkúvať, preto nepratala sa do vlastnej kožky. O vydaji sa jej ani neprisnilo.
Horkýže tam vydaj. Vo svete si našla chlapov, akých len chcela. A aby jej nebolo ani doma
otupno, vždy na sviatky si niekoho privliekla. Vtedy mala voľajakého študenta z Bystrice.
Chudáčik, keby bol šípil, že sa viac nevráti medzi svojich, či by sa bol ulakomil na ňu.
Veru nevieme, kedy nám bije hodina. Sme božie deti a On vie, čo robí. Veru tak. Bol ešte
mladušký, nohavičky na ňom len visely a oči mal vodavé, ako by ho boli zo žumpy vytiahli.
Ale Magduša ho išla zjesť. Bola rozkokošená. Svolala do svojej izby celé Piargy, hriala
pálenku, krivý Ferdo musel hrať na harmonike a ona išla z toho chlapčaťa v tanci dušu
vytriasť. Jaj, Bože, ktože sa za tú prihovára pred Hospodinom. Orodujže za ňu, Matko
Starohorská, všetci sme vinovatí, nuž čože by sme si len počali bez tvojej prímluvy?Ak sa pri tom naďabí aj jej muž Klement, zachmúri sa mu čelo, znehybnie a započúva sa,
ale neudrží sa dlho v tomto stave. Len čo sa Johanke pristaví dych, rozhovorí sa:— Ja som sedel s Belušom pri sporáku v Magdušinej izbe. Dávali sme pozor na hrniec s
pálenkou a zavše sme si črpli do hranatých pálenčiarov, čo vedľa nás postavila Magduša.
Ktože myslel na nešťastie? Mne sa ani nežiadalo Magdušinej zábavy a pálenky. Boli sme tuto
s Johankou len týždeň po svadbe. Ale pochybely mi zárobky. A to viete, že mladému páru
netreba biedu dlho privolávať, nuž zašiel som ta vlastne za Belušom, lebo som vedel, že je
doma a že na neho Magduša nezabudne. Chcel som sa mu ponúknuť do partaje. Beluš mal tú zimu
šlôg pod Končistou. Ale to viete, najtiaž sadnúť a pozdravkať, reči sa už potom trúsia a
čas nepristavíš. Pribavili sme sa hádam do polnoci. Hej, polnoc mohla byť, keď sme sa s
Belušom pobrali.Takto sa rozpamätúvajú mladí Pilarčíkovci na tú noc a obaja potvrdzujú, že to
dopustenie, čo vtedy na Piargy prišlo, bol trest boží.*Bolo to v noci s fašiangovej nedele na pondelok. Piargovčania boli sídení pri pochabej
Magduši, len neduživí starci čítali doma deťom zo starých kalendárov. V Magdušinej izbe
hučala ľudská vrava ako frfotanie vôd podzemných prameňov. Tento huk tisol sa aj na druhú
stranu cez nízke dvere Léninej komôrky, kde sedela vtedy biela Johanka s krstnou materou
Zpod čerešne a s tetkou Uľou. Boly ticho. Azda sa nemaly o čom vyprávať, alebo im jazyky
pripúchaly od ťažkého vzduchu, ktorý v komôrke bezvládne ležal a priliepal sa na odvlhnuté
steny. Krstná mater sedeli pri sporáku a ruky načahovali nad platňu, kde sa hriala ovsená
voda pre Lénu. Hoci sa im líca pripaľovaly horúčavou, mali tvár bez farby ani popol. Starí
ľudia už takto berú do krvi teplotu. Nos sa im priveľmi zabrusoval, a to nie je dobrý znak.
Nepohli ani obrvou. Sám Boh vie, na čom si lámali hlavu. Konča Léninej postele sedela tetka
Uľa. Premáhala spánok, ktorý jej svažoval hlavu a privieral oči, lebo toto už druhú noc
čakala na Lénino dieťa. Keď sa jej občas podarilo lepšie rozlepiť mihalnice a viac povetria
vtiahnuť do pľúc, vstrčila ruku pod perinu, aby sa presvedčila, či má rodička nohy na
horúcej tehle. Tieto dve ženy vydychovaly zo seba ťažobu únavy. Jedna od staroby, druhá od
roboty. Obe už priveľmi zmliaždil život. Johanka medzi ne nepatrila. Ach, jaj. Veď bola
čajsi o celú šesťdesiatku od jednej a prinajmenej o štyridsiatku od druhej mladšia. Sotva
sa zahrýzala do života. Sedela obďaleč, hneď pri hláviku zúboženej Lény. Cítila ťarchu
kríža tohto biedneho stvorenia bezprostredne vedľa seba, nuž plašila sa ako malé dieťa na
mrku:„Chudera musí trpieť, možno aj dokoná,“ dumala. „Mnohé pri pôrode dokonaly.“Svetlo petrolejovej lampy čmudilo, pridúšal ho hustý pach potu, čo vystupoval od chorej.„Ach, Bože, a mne povedal včera Klement, že môžem mať dieťa. Ale ja nezomriem. Nie, ja
nie. To by bolo nespravodlivé. Veď som len týždeň spolu s Klementom. Aký podiel by som si
ja zobrala z tohto sveta a aký by zostal pre neho? Nie, nie, to je vonkoncom nemožné.
Nesrovnáva sa to s naším terajším rozpoložením. Ani o desať, ani o dvadsať rokov by sa to
nesrovnávalo. Ja nechcem zomrieť. Veď ma má rád. Tri dni po svadbe sa ma ani len nedotkol,
len obchodil, prezeral si ma a bol úslužný ani rytier z rozprávky, ani princeznino páža.
Klopil oči, červenal sa, keď som na neho strmšie pozrela. Už som si namýšľala, že inakšie
nebude. Ale tretiu noc som sa zobudila zo sna, lebo sa mi prisnilo, že som zahádzaná
rozkvitnutým hlôhom. Hej, vôňa rozkvitnutého hlôhu sa na mňa valila. Bola by ma zadusila,
ak sa neprebudím. Ale nebolo tak. To len jeho ruka mi hladila vlasy. ,Nezobúdzaj sa,
Johanka, nie. To som si ruku prehodil, trochu je sparno,‘ vravel a hlas sa mu triasol ani
jarné povetrie nad medzami. No jeho ruka sa neodtiahla. Privrela som zas oči, lebo mi bolo
dobre. A hľa, jeho ruka sa skĺzla a bola mi na obnaženom pleci. Nechcela som ju odtisnúť,
lebo som sa bála, že sa Klement splaší, hoci ma mýlil stud. Klement bol totiž trochu
bojazlivý. Hej, bol trošku bojazlivý, na všetko si pýtal dovolenie. Vravel: ,Môžem sa
kúštiček k tebe pritiahnuť?‘ A vravel, keď som ho už pri sebe cítila: ,Bozkám ťa na toto
plece, hej, dovolíš?‘ Potom ležal ticho ani ryba vedľa mňa, len prstami na nohách mrvil. A
naraz sa vychytil. Bol prudký ako jeleň, pchal si ruku pod moje lopatky. Bol silný ako býk
a vypätý ako oceľová struna. Naľakala som sa ho. Hej, veru. Ale on vravel: ,Zatvorme si
oči, aby sme sa na seba nedívali.‘ Och, ja som sa i tak nedívala. A on vravel: ,Teraz lež
ticho a ja ťa budem bozkávať, ale neviem, kde ťa bozkám, lebo nevidím.‘ Bála som sa, ale
nič sa nestalo. Klement bol dobrý a nežný. Mám ho rada, viac ako pred týždňom, oveľa viac.
Ani sa už neostýcham. Bozkávam ho zavše aj sama, lebo sa mi žiada veľmi jeho úst. Má ich
mäkké a teplučké ako voňavé vankúšiky, rozohriate popoludňajším slniečkom. Chcela by som ho
aj uhryznúť, len sa okúňam, aby nemal viditeľnú ranu. No niekedy sa opovážim, uhryznem ho.
Hej, uhryznem na takom mieste, kde mu to nebude vidieť.“Oči sa jej plnily teplým roztúžením. Zťažka rozpoznávala tmavé postavy ostatných žien,
čo sa započúvaly do seba ani omachnatené skaly.Toto bolo asi hodinu pred tou hrôzou, ktorá potom prehltla všetkých Piargovčanov do
nenásytného pažeráka. Ešte sa mohli zachrániť, keby boli tušili, čo sa na nich chystá. Len
Pán Boh im najskorej zamútil rozumy. Nestačili myslieť na blízku smrť, lebo túžava života
im mlanula na jazykoch.Pri Magduši samopaš roztláčala steny a tuto v komôrke poletoval ľahučký sníček. Johanka
ho niekedy sledovala. Zavše krúžil nad posteľou a utišoval Lénine bolesti, inokedy zas
ovieval ukonanú hlavu tetky Ule. Bol čiperný, ale ku krstnej materi Zpod čerešne nešiel. Ta
sa bál. Plašil ho azda jej ustrnutý výzor.Johanka často povráva, že krstná mater už vtedy o všetkom vedeli. A vari má pravdu.
Schyľovali sa ku hrobu. A takým ľuďom božia vôľa rada predkladá prorocké vnuknutie, lebo má
istotu, že ho nemôžu použiť na prekrútenie vlastného osudu.Dlho nedali o sebe znať ani slovkom, ba ani jedinkým pohybom. Johanka sa nazdávala, že
spia s otvorenými očami. Ale po čase zamrvili prstami na jednej ruke a vraveli:— Boh nás za toto potresce.Mali zaiste na mysli ten rozbesnený vresk, čo sa na druhej strane zodvihol vírom.
Johanka neporozumela hneď. Závoj roztúženia zachytával sa jej ešte na mihalnice a tlmil jej
pamäť. Musela sa z neho vymotávať. A trvalo to práve za ten čas, čo tetka Uľa rozohnala
driemoty a chystala sa tiež načúvať. Krstná mater neprestali mrviť prstami, pričom im
vstupoval na oči sklenený lesk, ako by hľadeli do osvetleného zrkadla.Vraveli:— A neminie nás to nešťastie, lebo ho predpovedalo Písmo. Vyjde siedmy anjel medzi
hviezdy, zatrúbi a povstanú mocné hlasy na zemi aj na nebi. Ale skôr, než prídu tieto veci,
zrodí sa z nehodnej ženy Ancikrist. Bude sa podobať našim deťom, len na tele bude mať chlpy
ako cap, — vraveli, obracajúc sa k tetke Uli pomaly, opatrne, ako by im šiju vystieral kŕč.Johanke išly oči vyskočiť. Nemala ani tušenie, že by mohla žena takú potvoru splodiť. A
teraz, keď sa to dozvedela, zaumieňovala si, že sa bude dívať len na pekné deti, aby sa jej
nepriplietlo nejaké čudo.Krstná mater pokračovali:— Dobrotivý Pán Boh mu nedovolí dlho vládnuť. Zakape, len čo sa mu oči rozlepia, ale to
nás nezachráni. Jeho jedovatý dych postačí sa rozliať a zaplaviť celú zem. A to bude koniec
sveta. Hriešnici nebudú sa stačiť kajať.Lapali vzduch, lebo ich už záduch mordoval, a zastavili sa sklenenými očami na blednúcej
Johankinej tvári.„Ach, azda len nevedia o mojom hriechu,“ strachovala sa Johanka a páľa ju zaliala až po
uši.Ale krstná mater zodvihli oči len preto, aby sa lepšie rozpamätali na tú časť Písma,
ktorá sa vzťahovala na tento deň hrôzy.— Bude veľké zemetrasenie, — vraveli. Hlas im dužel záhadnou prorockou silou.— Zem sa bude rozkalovať ako zle vykysnutý a vyváľaný chlieb v rozpálenej peci.
Priepasti nebudú mať dna, nuž nikoho nevydajú na svetlo božie, koho raz prehltnú. Slnko
očernie ako zhnitá plánka v sene a neukáže sa na oblohe, lebo nebude mať komu svietiť.
Ľudia biedne pohynú. Jedným strach vyrve srdce; iní sa poškrtia navzájom, lebo od veľkej
hrôzy ich šialenstvo pochytí. Mesiac sa zaleje celý krvou a hviezdy popadajú do mora. Noc
sa sleje so dňom, a komu ostanú ešte oči, oslepne od veľkej tmy. Všetko sa pohne so svojho
miesta. Vrchy sa otvoria a budú rozhadzovať skaliská zo svojich útrob. Hroby sa
poroztvárajú a prídu ešte napokon mŕtvi besedovať so živými. Voda sa vyšinie z morských
hlbín, zaleje zem ako pri potope a obloha sa svinie ako papier. Beda tomu, koho tento trest
boží zastihne.Potom na chvíľu zatíchli a ľavou rukou zakosili ako pavúk, ktorému došlo k srdcu.Johanka sa plašila. Nemienila už dlho meškať v komôrke a rozhodla sa, že nahovorí
Klementovi, aby sa čím skôr vysťahovali z Piargov. Veď už bol spomínal, že pri meste by si
skôr našiel robotu. Nuž čože by sa mali zdržiavať? Pôjdu. Hádam to nebude ešte neskoro a
tam v meste sa im skôr podarí prežiť tú hrôzu ako tuto v Piargoch, kde na všetkých stranách
dvíhajú sa ozrutné vršiská, a keby sa maly tie rúcať, nuž vonkoncom nemáš kde uskočiť.— A naplní sa už ten čas, lebo všetky znamenia sa na nebi poukazovaly, — vraveli ešte
krstná mater, ale hlas sa im stratil, lebo v tú chvíľu voľakto otvoril dvere na druhej
strane, vresk vyskočil na pitvor a rozhulákal sa ani opitý valach.Bol rozpútaný a divý. Občas zjačal ani víchor, čo sa zlostí na vysočizné jedle, ktoré sa
mu stavajú do cesty. Čajsi nerozoznal si chlapské hlasy od ženských. Všetko to vrelo v
jednom zamotanom klbku. Len zavše sa hlasnejšie roztiahla harmonika krivého Ferda. A vtedy
zavzdychal aj voľajaký mocný prievan, ako by niekto širočizné vráta na humne roztváral.
Potom sa však motanica zas zvŕtala a besnela ďalej. Nemala hraníc ani zákonov. Rútila sa
voľakde bez hamoviek a schytávala so sebou vrchy aj oblaky. Nebolo jej nič nedotknuteľné,
sväté.— Ferdo, túto, — zreval mocný chlapský hlas: — Nikto nevie, čo ma bolí. — Harmonika ho
nestačila pritlmiť.A potom hneď:— A teraz spievajte, chlapi: Nepôjdem k nej… — Ako by sa more bolo dvíhalo do výšav, tak
sa vzopäly mužské hlasy, alebo ako by stádo divých byvolov naddvihlo svoje čierne kotrby,
roztiahlo papule a zaručalo v ústrety pasúcej sa čriede kráv. A len čo sa táto pieseň
zdusila v hluchej ozvene drevených stien, vytiahlo sa ženské hrdlo:— Prečo sa ty za mnou vláčiš…Bola to Magduša. Jej oceľový hlas poznal každý. Ostatné dievky sa k nej pridaly a chlapi
do nich štekali diabolským chachotom.*— Dobre, že sa nepobesneli v tej izbe, — vravieva mladý Pilarčík. — Parom ho vie, či v
tej pálenke sa močila dajaká mrcha zelina, alebo nám už naozaj vyhrávali rohatí na žilách.
Mládež bola pochabá a nemóresná. Výskala a jačala. Jedni spievali tú, iní druhú,
prekrikovali sa bez poriadku a starší sa neopovážili do nich zamiešať. Ono aj nehodno sa
zapodievať s mladými. Hneď máš posmech na nose. Nuž robilo si každé po svojom. Ani ohľadov,
ani hanby nikto nepreukazoval. Dievky chlípaly pálenku opreteky s parobkami. Šaleli sa
vospolok. A Magduša mala vrch. Dievkam ukazovala, ako majú piť, a mládencom, ako tancovať.
Nikto ju nemohol zunovať. Bola hádam diablom posadnutá. Svojho frajera vláčila ani bábiku z
handričiek. Neviem veru pochopiť, prečo si vybrala takého popolucha. Veď, ako viem, žena je
len vtedy hrdá, keď má pri sebe poriadneho chlapa. No a toto malo nohavice na tráčikoch ako
päťročné chlapča. Vlásky malo prihladené, hádam aj cukrovou vodou posliepané, tváričku ani
dievča, maličkú, ružovú, ani chlpa pod nosom a na brade, ani pliec, ani poriadneho pása,
len to vyvaľovalo veľké oči. Nuž nebol vám to ani ku prsiam, ani do postele: také
neodplekané chúďa. Poriadna žena by sa s ním nezapodela. Ale Magduša išla na ňom oči
nechať. Lúskala mu bradu, mľaskala jazykom, a keď sa nikto nedíval, pchala mu pod košeľu
ruky. Boh ju už súdi na tom druhom svete, nech sa teda zodpovie sama zo svojich hriechov,
ale ja len toľko vravím, že tá nemala veľa ráz na rukách pátriky a sotva kedy nazrela do
chrámu božieho. Ako som už povedal, ja s Belušom sme sedeli pri peci a vyhrievali gágorce
pálenkou. Mali sme svoju vec, nuž veľa sa nám ani neušlo hľadieť na tých pochábľov, čo išli
izbu rozniesť. Beluš vravel, že zárobky v jeho šlôgu sú dobré, len sa treba báť lavíny,
lebo tam hore na Končistej napadol predvčerom nový sneh na starú kôru a ten pri terajšom
oteplení sa môže ľahko sošuchnúť dolu a jeho šlôg je vraj práve na pokrajisku lievika pod
Končistou. No mňa také nebezpečenstvo nemohlo odvrátiť. Potreboval som groša ani soli,
preto len čo mi sľúbil, podal som mu ruku a vypili sme na šťastie. Potom som už nemal čo u
Magduši zevlovať. Zodvihol som sa a Beluš so mnou. V pitvorci som volal na ženu, ale tá
bola práve zaneprázdnená pôrodom, nuž zostala ešte v Léninej komôrke. Noc bola jasná.
Obloha ani oko. Beluš mi pred vrátami vravel, aby som ráno dlho nemeškal, lebo že chlapov
má s druhej strany a tí sa vynesú v nedeľu popoludní a on že sa vyberie hneď teraz, aspoň
mu vraj vyšumí z hlavy tá pálenka. Sľúbil som mu, že sa nebudem zdržiavať. Usmial sa tomu
pod fúzmi, lebo ma pokladal za takého chlapa, ktorému sa ráno ženská košeľa priliepa na
pupok, čo som mu ani nezazlieval, veď sme sa s Johankou za ten týždeň sotva stačili poznať.
Ale o mňa sa nemusel báť. Ja dodržím vždy slovo. Potom sme si ešte raz stisli ruky. On sa
dal hore a ja dolu. Rozišli sme sa tak navždy. On zostal tam s ostatnými a ja som vyviazol.
Ech, a bol to rúči chlap. Škoda ho, len čo je pravda. Ja som sišiel po chodníku dolu ku
svojej múranici. Ako som už vravel, noc bola jasná a tichá. Nič sa nepohlo. Len pred našimi
dverami sa mi pozdalo, že niekto za mnou odhora pobehol a skryl sa pri Magdušinej maštali.
Nechcelo sa mi pochábľa obohnať. Nazdal som sa, že sa to voľaktorý parobok preháňa. Vošiel
som do domu, namlatal som ešte pôlt slaniny v kochu a odrezal rezeň, aby sa nemusela, reku,
žena ráno potĺkať. Ani som nezapaľoval. Sneh sa belel cez okná. Vyzul a vyzliekol som sa
len tak po pamäti. Už som bol hotový, len sa prevaliť na posteľ, nuž a vtedy to prišlo.
Počul som najprv hrozný rev, ako by tisíc ľudí sa pražilo na pekelnom ohni, a potom sa
rozletely dvere, vbehla žena a hodila sa mi s krikom do náručia. Nevedel som, či horíme,
alebo sa zem pod nami roztvára.*Keď Klement odchádzal, Johanka ho nemohla nasledovať, lebo Lénu práve vtedy schytávaly
pôrodné kŕče a tetka Uľa ju zdržala:— Počkaj trochu, pomôžeš mi, sama by som si nedala rady.Pomaly sa rozhodovala. Voľačo ju ťahalo za Klementom, ale spriečiť sa neopovážila.
Zostala, hoci po celom tele ju šľahaly blesky strachu.A ukazovalo sa hneď, že Léna bude mať ťažký pôrod. Predovšetkým bola priveľmi vysilená,
lebo sa trápila už druhú noc a potom boly tu aj vonkajšie príznaky.— Nemá ani na dva palce drieku a brucho jej spadlo medzi stehná, — vravela tetka Uľa, —
a s takými ženami je potom kríž.A vravela ešte:— Keby bolo aspoň výhľadu na malé dieťa, ale to sa nemôže očakávať, narástla veľká a
pribrala na váhe.A nakoniec doložila:— Všetko je v božích rukách.Léna začala hlasnejšie postonávať. Mala žlté a krvavými žilkami prepletané oči. Behala
nimi sem-ta, ako by voľakoho zhľadúvala. Jej tvár sa občas smraštila ani usušená hruška,
očervenela a zachádzala tmavofialovými vlnami, ako keď sa obielené drevo zaparí nad ohňom,
ale zaraz vybledla, stratila všetky farby a meravela skoro na mŕtvolu. Veľké telo sa jej
svíjalo. Nemohlo si nájsť pod perinou polohu. Niekedy si pchala do úst celú päsť a
obhrýzala hánky, niekedy začala trepať oboma rukami zúrivo po perine.— Tamto na sporáku v tom tehlovom hrnci sa močí ovos, — vravela Uľa, kým si vysúkavala
rukávy nad lakte, — skús prstom, aby si ju neoparila, a daj sa jej trochu napiť.Na tejto žene nezjavilo sa pohnutie. Kým driemala na stolci, bola priskromná, utiahnutá,
ale keď sa jej tvár rozžiarila čerstvými farbami prebudenia, tu naplnila komôrku dôverou a
istotou. Nič ju nemohlo zaskočiť a pomýliť, lebo na všetko čakala s rozvahou. Každým činom
preukazovala nadobudnutú zručnosť. Léna pila hltavo, plnými dúškami. Ani nestačila ústami,
nuž žltkastý odvarok roztekal sa jej dolu bradou. Keď ustala a zapadla hlavou nazpät do
perín, zdala sa pokojnejšia.— Hľa, smäd ju trápil.— Má telo v ohni.A vtedy sa ešte raz otvorily dvere na druhej strane. Smiech vyprskol, ale hneď sa
zadusil a v pitvore bolo počuť šepot:— Nebudeme čakať.— Hej.— Tuto sa všade popletajú.— Kde pôjdeme?— Dolu do maštale.— Na zimu?— Ach, tam ani nahému nie je zima. Kravy nadýchajú, tak je teplo ako v opare.— Nedbám!— Choď napred, ja neomeškám, len čo si zahodím šatku.Vrzla dlážka. Niekto sa ponáhľal von a do komôrky vhupla Magduša. Tvár jej horela ani
fakľa. Mala šaty pristrojené do drieku. Boky sa jej honosne vozily a kabátik ju na hrudi
pridúšal, lež tvárila sa, že jej nič nezavadzia. Bola vrtká, nadnášala sa ani páperce.
Sotva sa udržala na drobných čižmičkách, hoci jej to nijako nesvedčilo. Vo všetkých formách
bola od blahobytu priveľmi zaokrúhlená sadlom. Keď sa uškrnula, brada sa jej už dvojila.— Nuž akože je? — pýtala sa očistom.Pristúpila k Léninej posteli a tvárila sa veľmi pokorne.— Len aby sa už zodvihla, pozajtre pôjdem do sveta, aby aspoň tie kravy nezostaly bez
opatery.— Ťažko si predpokladať, moja devucha, — zavrátili ju nevľúdnym hlasom krstná mater Zpod
čerešne.Magduša sa zháčila.— Zabehnem nazrieť do maštale. Oklamka sa nám má tieto dni teliť, — vravela prehadzujúc
si na hlavu šatku.A krstná mater:— Aby ti nezaškodilo, si rozpálená.— Nič mi nebude.Takto sa rozlúčila so svetom Magduša.Tvrdé podkovičky jej čižiem vytĺkaly na pitvore stupnicu zahlušených zvukov a potom
veľmi pokorne stíchly. Zaviazly niekde. Omachnately nekonečnou tíšinou. Magda, Magduša,
kdeže si, kde ťa hľadať? Čakajú ťa vo svete, lebo si sľúbila doniesť nové čipky, tie
najdrobnejšie, drahé, čo odpredáš len zriedka. Ach, kde si, veselá devucha. Tvoj smiech bol
na slnku veľmi chytľavý, skákal ani kozľa po trávniku a prekvapoval chlapov, čo ho
počúvali. Koho sa opýtať na teba? V ktorú stranu si sa pohla, že niet po tebe stopy? Magda,
Magduša! Či naozaj si vošla do večnosti. Veď sme ťa len nedávno videli. Tvoja ružovkastá
sukienka sa nám ešte ovieva pred očami. Nosila si na nej prepásanú belasú zásterku z
tlačeniny. Hľa, rozpínaš si pred nami kabátik, pod košeľou sa ti nepokojne pohýbalo dvoje
pŕs a ty celkom spokojne, nehanblivo vyberáš zpomedzi nich červené vrecúško s peniazmi,
lebo ti treba vydávať. Aké nám je to ešte známe, blízke. Oči sa nám od toho ešte
pretepľujú. Tvoje telo nám zaváňa. Nuž neskrývaj sa. Ohlás sa nám! Magduša!Všetko márne. Nezjavuje sa. Ani nemukne. Ani sukienka jej nezašuští, ani čižmy
nezavrždia. Niet jej.Ach, niet jej! Bola fašiangová nedeľa. Večer sa smiala, spievala, potom vyšla do noci —
sneh sa belel na všetkých stranách — a brieždenie druhého rána ju už nikde nemohlo
dobehnúť.Johanka si zapamätala jej rozpálenú tvár, ale nestačila si uvedomiť, že ju takto vidí
naposled, lebo Léna začala kričať.— Posadíme ju na posteľ, — vravela tetka Uľa.— Ale najskôr jej stiahni košeľu.Mala veľké telo.Pridrž ju odzadu za plecia.Tetka Uľa si roztierala masť po rukách a potom si prikľakla medzi Lénine kolená.Johanku unášalo na plač, lebo ju stud pokúšal. Nebola zvyknutá takto zblízka hľadieť na
nahotu. Dávala pozor, aby sa jej ruky priveľmi nechvely, a privrela oči.Lénino telo sa zalievalo potom. Bolo horúce a mastné. Keď sa Johanka k nemu viac
pritisla, vlhly jej šaty. Skrúcala sa v bokoch. Mala tam iste najväčšie bôle.— Vyjdi za ňu na posteľ a podrž ju aj za ruky.Ona urobila toto: kľakla si vedľa nej a rukami jej oblapila hrubé ramená vyše lakťa.— Ach, nie tak. Nadváž sa na ňu, bradou jej vyvráť čelo, nech ťa hľadá očami, ale dávaj
pozor, aby ťa neuhryzla. Rukami ju podchyť zpredu pod pazuchy, dlaňami sa opri do bokov,
lakte pritískaj k sebe a palce do jej tela.Léna sa ruvala. Mala viac sily, ako sa predpokladalo. Johanka musela sa veľmi činiť, aby
ju prevládala. Najprv ju sputnala rukami a potom sa k nej pritisla, aby mohla zavčasu
vypozorovať zámery jej sily. Cítila takto každý záchvev jej tela. Tuto pod rebrami sa to
vždy začínalo, chcelo vyduť najprv boky, potom sa pretrhávalo a prenikalo nadol medzi
stehná.— Len pritlač a pošmykni sa dlaňami aj sem dopredu.Bolely ju ruky.— Neviem, či hlavou a či chrbtom.Johanka zatískala oči, lebo to dlho trvalo, ale aj tak okolo nej sa vrtely krvavé
obruče, ktoré ju vháňaly do nebezpečného stredu. Snažila sa udržať rovnováhu, lež opúšťala
ju dôvera. Léna mocnela navidomoči ako sopka, v ktorej sa vzopäly dlho utajované podzemné
sily. Zatíchla, ale sa zdúvala, fučala a zdýmala. Telo jej horelo a kosti sa uvoľňovaly v
kĺboch, pukajúc ani jedlina na plameni. Pokúšala sa uvoľniť si ruky, a keď sa jej to
nedarilo, syčala strašnou zlosťou. Cerila zuby a osŕkala, len chytiť a chytiť.„Prežijem to?“ pýtala sa sama seba Johanka. „Bože, keby som to len prežila! Aha, mám
tuto ešte trošku sily, vynaložím aj tú. Zahryznem si do gamby. Nedbám, nech krv tečie.
Nedbám, ale nepopustím. Nemôžem popustiť, uznaj, Léna. Ja nemôžem zomrieť, radšej ty choď,
ak to už tak má byť. Nikdy som ti zle nepriala, ale keď sa má rozhodnúť len medzi nami, nuž
ja neodstúpim. Ty si hluchá a nemá. Nemôže ťa veľmi tento svet tešiť. A mňa doma čaká
Klement. Čaká na mňa, a ak neprídem… Bože, čo by si sám počal, ak by som sa nevrátila k
nemu?“Tŕpla strachom. Sluchy mala skropené potom. Telo sa jej triaslo a v hrdle ju škrtila
úzkosť, a predsa podujímala sa ešte prepiať. No jej námaha stratila náhle odpor, ako by sa
jej vyvalily dvere, o ktoré bola chrbtom opretá, ako by sa jej medzi dlaňami roztrhol
mechúr, ktorý sama nafukovala. A stalo sa to tak náhle, že ju nadchodil dojem vlastnej
záhuby. Pobadala síce v Léninom tele so tri surové šklbnutia, lež nepokladala ich za
dôležité. Len keď najnebezpečnejší tlak na jej ruky ustal a odpadol, zaváhala a zjašila sa
ani rozcválaný kôň, ktorému pod kopytá vbehlo hrajúce sa chlapča.Vyčkávala. Lénino telo podozrivo zatíchlo. Možno ju chce oklamať, zaskočiť. Stúlilo sa,
uvoľnilo svaly, zastavilo dych. Ani prstíkom nepohne. Zamrelo navonok. Naozaj sa zdá, že
zamrelo a drevenie ako múmia. Ale v duchu sa smeje. Pod sklopenými mihalnicami driemu dve
bystré oči, kujú plány, čakajú na príhodnú chvíľu. Ach, nehodno dôverovať. Netreba sa
spoľahnúť.Ešte vyčkávala. Lénino telo ohluchlo. Len nedávno nebolo na ňom miesta, ktoré by stálo v
pokoji. Kožka na ňom špela, väzy pukaly, svaly sa hrdúsily navzájom a vo vnútri klokotaly
divé peny. Lomcovala ním strašná búrka. A razom ohluchlo. Hej. Aj chotár tak náhle
ohluchne, keď zapadne prvým snehom: Ešte včera po medziach prebehúvaly myši. Hrudôčky zeme
sa pod ich nôžkami uvoľňovaly a trúsily do suchej trávy. Lístie šušťalo, keď skackal
žltonohý vták pod stromami, aj voda v studničke voľakde blbotala, ale naraz je ticho. Sneh,
čo napadol, neodmäkol ešte natoľko, aby sa sošuchoval s konárov. Keď dýchneš, počuješ svoj
dych, a viac nič. Zem tuhne a vzduch sa obaľuje mrazom. Naozaj. Lénino telo bolo ako
chotár, zapadnutý prvým snehom. Tuhlo a obaľovalo sa mrazom.Nedôverovala, hoci predpokladov na pochybovanie mala veľmi málo. Odvážila sa pošmyknúť
dlane hore bokmi. Drobné zrniečka kožky mrvily sa jej pod hmatom. Niekde boly drsné, inde
hladučké ako zamat. Ale všetky rovnako nepríjemne chladily. Aha, tuto badať kôpky pŕs a
tuto by to malo byť, kde sa nám prst pošmykol na obline ľavého rebra. Nuž načúvajme.Tichota! Nič nepočuť! Žilôčka sa nezachveje. Kvapôčka krvi nezazvoní. Môžeš aj ucho
priložiť, jediného zvúčika nevystriehneš. Tichota!Johanke krehly údy. Ešte dnes, keď na túto chvíľu spomína, stráca farby a kladieva si
ruky na život, aby azda svoj plod, čo tam nosieva, zachránila od hrôzy.— Jaj, des ma vždy naháňa, keď sa večerom oneskorím na ulici, hoci sa ešte ľudia túlajú,
a veru aj v noci ma presekúva zima, keď Klement nepokojne spí a rozhadzuje rukami, lebo sa
nazdávam, že sa to ku mne tisne. Jaj, Bože môj! Veď vám tá už bola na božom súde. Iste sa
jej srdce puklo od toľkého zdúvania. Ach, aj ja som ju ešte takú držala. Po celý život
budem to mať na očiach. Mala som chuť vyskočiť oknom. A vinovatá! Keby som nebola mala
ohľady, bola by ma hrôza obišla, lebo čo som sa postavila na rovné nohy a trochu spamätala
z jedného preľaknutia, zavalilo ma ako hrom druhé: tetka Uľa nadniesla v tú chvíľu na
rukách Lénino dieťa. Nebolo väčšie od kocúra, ale po tele malo chlpy ako cap. Išlo ma
vychytiť. Krstná mater si oboma rukami zakrývali tvár a pišťali ani pricviknutá myš. Jaj,
jaj. Dobré s nami a zlé preč. Šťastie, že to čudo neprebýva medzi nami, lebo len dívať sa
bolo naň ťažko. Ale krstná mater vraveli pravdu. Nežilo dlho. Ba aj sa nazdávam, že ho
tetka Uľa priviedla na svet mŕtve. Zadusilo sa istotne v Léninom tele a nestačilo vydýchnuť
na boží svet svoju moc, ktorá mala všetko zahubiť, nuž aj sily, ktoré sa vyrútily v tú noc
zo zeme, pohltily len úbohých Piargovčanov a potom sa na pokyn boží zastavily. Neviem, čo
ďalej tie dve ženy pri mŕtvej Léne stváraly. Vybehla som za Klementom. Keď to už, reku, Boh
dopúšťa taký trest, nech aspoň zhyniem spolu s ním. Ale Pán Boh nám ešte doprial života.
Hľa, tu sme medzi vami, živí a zdraví. Klementovi sa nadhodila robota pri železnici. Každý
mesiac prinesie na živobytie a ja som už ôsmy mesiac samodruhá. Ak nás ešte šťastie
neopustí, budeme mať dieťa. Možno bude chlapec. A ja by som bola rada, keby sa podal na
otca.Keď Johanka vybehla pred dvere, najprv pozrela do oblohy na hviezdy. Nad hlavou jej bol
Veľký voz: Štyri kolesá a nalomené oje. Napravo mrvily sa Kuriatka. Ostatné nepoznala po
mene, ale všetky stály na svojom mieste. Ani jedna sa nezachvela, ako by chcela sletieť do
mora. Hľadely na ňu pokojne ako včera alebo predvčerom a obloha bola tiež pevne vsadená
medzi vrchy.To ju trochu upokojilo. Vydýchla si a lapala čerstvý vzduch. Ach, tu mal príchuť
pramenitej vody. Trochu síce chladil, ale to ju len preberalo z mrákot. Pretrela si ešte
rukou čelo, aby zahnala aj čierne myšlienky, a chcela sa už pustiť chodníkom ku svojej
chalúpke. No prišlo sa jej ešte obzrieť.Čo to bolo?Tuto dohora vedie chodník, lebo sú tam drevenice Piargovčanov. Táto najdolnejšia, čo sa
celkom zreteľne černie, je Roháčovcov a potom majú asi v rovnakej vzdialenosti nasledovať
ostatné. Aj vo dne sú čierne. Jednak od staroby. Ale teraz v zime nemôžu mať inakšiu farbu,
lebo vôkol nich leží biely sneh, ktorý sa ani v noci nemení, keď sa tma rúca na dolinu.
Boria sa doň po okná a so striech im tiež previsuje ako drahocenná hermelínová kožušina. Je
pevný, lebo má niekoľko vrstiev vtlačených do seba. Vypĺzne len koncom marca, keď hore
Piargami zaševelí príboj teplých vetrov, čo rozpálené Dolniaky až sem vydychujú. Ale
dreveniciam nezavadzia. Môže ho ešte raz toľko napadnúť. Prečože by nemohlo? Neuškodí im,
neprekáža, lebo ony nežijú tomuto vonkajšiemu svetu, čo potrebuje priestor a svetlo, aby sa
nezadusil. Nie veru. Majú svoje vlastníctvo, ktoré im postačí na každú potrebu. Ani spojiva
so svetom by nemusely mať. Tento chodník, čo ide dohora a odbočuje do každej bráničky, je
taký uzučký, že nepostačí dvom kapcom, a predsa dreveniciam a ich obyvateľom vyhovuje.Na chodníku neukazovalo sa nič a drevenice stály pokorne a ticho.Azda to bolo povyše.Tam sa dolina celkom zužuje. Je ako rizňa. Nepobádaš ju, lebo sneh sa belie rovnako na
všetkých stranách. Očakával by si, že sa voľakde vynorí z bieleho mora aspoň čierna tôňa
starého smreka, ale nadarmo. Toto zkraja má byť len dvojročná mladina, a tá je všetka pod
snehom.Ani tam to nebolo.Nuž hádam na Končistej.Aha, odráža sa od oblohy, lebo je tmavšia. Hviezdy na ňu svietia. Na tisíce sa ich mrví
vôkol jej hlavy, a predsa sa ponára do vlastného tieňa ako tajomná žena do čiernych
závojov. Nehýbe sa, ale dôverovať jej nemožno.Johanka stála pred Magdušiným domom v trapiech. Hnúť sa neopovážila, lebo smyslom
verila.Najprv niečo zhučalo. Keby to mohla k niečomu pripodobniť. Ale k čomu? Nedá sa. Na svete
niet takého zvuku. Vietor je azda hlasnejší, sprevádza ho ozvena, lebo má otvorené všetky
strany, a toto znelo pritupo, ako by sa v niečom dusilo, ako by vhuplo do ozrutného vreca.
Voda jačí a popri divej vrave prúdu môžeš ľahko rozpoznať čľapot vrchných vĺn, a tuto sa
zvuk nerozštiepil ani na jedinkom mieste. Nuž nebola to ani voda, ani vietor. A keď na
okolí všetko meravie pokojom, tak čože to mohlo byť? Keby to bol len jedinký dojem, mohlo
by sa ľahko súdiť na ošiaľ, lebo keď sa ušiam zachce upozorniť na seba, používajú divný
spôsob prejavu, lež tuto hneď nasledovaly aj také zvuky, ktorých pôvod bolo ľahko určiť.
Voľakde lomilo horu. Ihličie svišťalo, korene pukaly, konáre sa drúzgaly, štiepy hvižďaly a
drevo sa tĺklo. Treskot rástol, divel a potom zastonal a zmĺkol, ako by celý šlôg drevska
bol sletel voľakde do kotliska.— Ty si, Johanka? — ozvalo sa potom tichučko za Johankou.Toto bola Juliša, Johankina rovesníčka. Mala sa pred dvoma rokmi vydať za najmladšieho
Roháča, ale ten mesiac pred svadbou odišiel na manévre a tam na svetlici pred kamarátmi si
strelil do úst. Doviezli ho domov bez hlavy. Juliša sa hádam utrápila. Ešte tej zimy
soschla a od pár čias zalieva ju krv. Chodí pomaly a tichučko ako smrť. Johanka jej vyšila
na pamiatku obrus.— Počula si?— Hej.— To horu voľakde dolomilo.— Hej.— A obloha je ako oko, nebadať ani vetríka.— Nič nebadať.— Ideš za mužom?— Idem.— Dobrú noc.— Dobrú noc.Vrzly dvierka a zas bolo ticho. Johanka pokročila niekoľko krokov, ale musela sa znovu
zastaviť. — Mala to opäť za chrbtom.Zamenilo zvuk. Znelo teraz tak, ako by niekto cez skalnú štrbinu dýchal. Dych bol
jednosmerný a schytával so sebou studený vzduch. Začínalo byť chladno.Nuž čože je to?Biele more zopälo sa k oblohe. A dýchanie neprestávalo. Bolo hlasnejšie. Azda otvor sa
viac rozškeril, alebo človek, ktorý do toho otvoru dýchal, pridal sily, alebo sa sám blížil
a chrčal.Johanka pristavovala dych, aby rozpoznala určitejšie smer.V zemi to nebolo. Zem sa nehýbala.Hľadela pred seba veľkými očami.Aha, voľačo zachrapšťalo, ako by hovädu pri meridzaní zapadla skalka medzi zuby. Nebolo
to ďaleko.Ježiš!Schytávala ju smrteľná úzkosť, lebo si uvedomovala, že sa to k nej blíži. Viac
nemeškala. Vychytila sa a bežala dolu chodníkom k múranici. A podivný huk ako by bol len na
to čakal, roztiekol sa a naplnil dolinu. Lial sa jej na päty, padal shora, sošuchával sa s
bokov, utekal proti nej. Bol na všetkých stranách a mocnel. Jednako mu chcela uniknúť, lebo
nemienila umrieť bez Klementa.Bola už pri dverách a vtedy počula to pekelné zaryčanie ľudí, ktoré aj jej muža
preľakalo. Úchytkom obzrela sa po Magdušinej drevenici, ale nevidela nič, alebo mala oči
slzami zaliate.— Klement! — zjačala, zaplesnúc za sebou dvere.— Klement!Stál už tam pri posteli celý v bielom, aby ju prijal do náručia.— Klement!Vtedy to zachytilo aj ich múranicu. Steny sa pohýbaly, ako by sa išly vrútiť do vnútra a
rozmliaždiť oboch. Omietka pršala, väzba zaprašťala a voľakde sa prelomila strecha.— Klement!Zarývala si tvár do jeho hrude, ako by v nej chcela nájsť posledné útočište, a potom
zatíchla, lebo to bolo už nad jej sily.*Stratili sme kus života, lebo sme spali. A bol to hlboký spánok. Veru! Keby nás bol v
tom spánku niekto rezal, neboli by sme cítili, ako nám otvorenou ranou uniká život. Ach,
ako ľahko, bez bolestí by sa človek takto dostal na druhý svet. Človek prejde hranicu,
nikto ho nestavia, nevieš, kedy urobíš ten osudný krok. Vlastne ktože to vie, kedy urobíš
ten osudný krok? No vrav! Nikto! Možno, že nijakých hraníc tu nieto a ani osudné kroky sa
nerobia a možno ani dvoch svetov nieto. Všetko je len jedinká rovina, jedinká cesta, po
ktorej ľudia chodia sem-ta. Aj ty ideš. Hľa, stretávaš ľudí. Pozdravuješ sa pekne. Jedni
idú proti tebe, jedni s tebou a iných nechávaš, lebo sa náhliš. Oni zaostávajú a sú vždy
menší a menší. Ešte ich môžeš rozoznať v diaľke, ak si priložíš ruku na oči, ale nemáš
kedy. Mohol by si aj počkať a vynorili by sa chytro na obzor, ale nie. Ešte máš dlhú cestu
pred sebou, nuž len putuješ. Stratíte sa pre veľkú vzdialenosť navzájom s očí, ty nevidíš
ich a oni teba. A postretávaš nových ľudí. Hľa, kedyže sme prekročili hranicu, kedy sme
spravili ten osudný krok? Ach, ktože by na to dával pozor. Veď nevieme vôbec určiť, kde
sme. Počkať. Plaší sa nám sen, a to nás mätie. Rozpamätajme sa: Utekali sme, utekali, lebo
nás voľačo naháňalo. On stál v bielom proti nám a chcel nás ukryť v náručí, ale sme sa
minuli a stratili navzájom s očí. Nuž hej, tak to bolo. Stratili sme kus života, ale
nadobúdame vedomie. Aha. Nad sebou cítime perinu. Sme ňou prikrytí až po bradu. Jednu ruku
máme na prsiach, nuž zisťujeme, že dych máme celkom pokojný a pravidelný. Hrudník sa hýbe,
prsníky skáču a sú teplé, ako by sa v nich mlieko preváralo. Ak chceme, otvoríme aj oči.
Môžme. Nerobí nám to ťažkosti. Hľa, veď sme na posteli vo svojej izbe. Nič sa tu nezmenilo.
Svetlo horí. Vidieť do všetkých kútov. Tamto pri dverách je schod na šop. Padacie dvere sú
otvorené. Možno je voľakto tam hore. Ale tomuto nerozumieme: pod schodom ležia dvaja ľudia.
Chlap a žena. Sú nahí. Jemu nevidieť do tváre, lebo je obrátený k nej. A zdá sa, že jej
prehrýza pažerák. Ona pravdepodobne necíti bôľ, lebo sa smeje. Zuby sa jej belejú vo svetle
ako rad sviec na hrobe. Ale, Pane Bože, aký divný je to smiech. Nepočuť ho. Azda sa v ňom
dusí. Och nie, nie, Ježiš, veď sú to mŕtvi. Už koľký čas na nich hľadíme, a nepohnú
jedinkým údom, hoci na prvý pohľad sa zdá, že sa ruvajú šialenstvom. Och, Matička Božia,
kde sme to zablúdili? Či sme naozaj prekročili hranicu a urobili osudný krok? Rozpamätajme
sa, kedy to bolo? Aha, počkať! Tu ešte voľakto schádza schodmi. Privrime trochu oči, aby
nás už nič neprekvapilo, a striehnime naň. Je zasnežený, ako by voľakde brodil po pás.
Vošiel ťažko do izby, ale jeho tvár hľadá nás. Má belasé oči a čisté, čistučké ako
studienka medzi bielymi skalami a ústa nepokojné. Oj, veď tie ústa poznáme. Cítime ešte ich
smäd na vlastných perách. Vymoká z nich úsmev, ktorý hreje ako lúč, a letí k nám. Och,
nemôžeme mu odolať. Ovieva nám líca a sadá na mihalnice. Krv nám horí. Och, ako nám je s
ním dobre, ľahučko. Otvorme oči, aby sme ho mohli lepšie vidieť.— Klement.On žije. Aj my žijeme.— Klement!Vravel:— Obohnalo nás to so všetkých strán. Všetci sú tam, len my sme ostali. A týchto dvoch
som vytiahol zpod trámu. Trčaly im zo snehu nohy.
|
Svantner_Piargy.html.txt
|
Moja matkaMoja matka nevydala sa za otca z lásky. Hutníckeho robotníka dcéra, hoci pekná, ani sa nestretla, ani nemyslela na pána, ako boli vtedy i potom vo vážnosti všetci bystrickí remeselníci. Mala lásku, chudobného mládenca, tiež robotníka, skromného človeka, o ktorom mi, ak šiel popred nás alebo sme ho stretli, a pozdravil, chlapcovi desať—dvanásťročnému, keď medzi otcom mojím a otcom matkiným býval napnutý pomer, starý otec vše povedal: „To mal byť tvoj otec.“Nerovné manželstvo ústrojila matka mojej matky a otcov otec, nekonečne dobrý človek, majster—laborant v hute, ktorý videl dievča, keď nosilo otcovi do huty jedlo, a odviedol do dediny svojho syna, šusterského tovariša, vyslúženého vojaka, schopného, elegantného, že sa mohol dať fotografovať s učiteľom, a ktorý vedel tri reči. Môj otec sa priženil a mama preobliekla.Musela sa zriecť mládenca—robotníka, s ktorým, myslím, sa už nikdy viac v živote nezhovárala, ktorý ticho pozdravil pred domom, na ceste, a nikdy sa nepristavil, a ako plachý vodný vták, tak tíško šiel po svojej práci.Mama a stará mama ho nikdy nespomenuli. Bolo by to už daromné bývalo a mali plné hlavy a ruky starostí, zvlášť stará matka, ako urovnať pomer otca so svokrom, lebo obidvaja boli prchkí a neústupní, z čoho vznikali hádky a bitky, a vyhadzovanie z domu s kŕdľom detí, ako sa nás rodili skoro každé dva roky jedno, do nekonečna — zdalo sa starému otcovi, a hneval sa i preto na otca, že plodí nás bez zodpovednosti, bez hospodárskeho základu, lebo starý otec i poznával, i pošepli mu, že z komory, z pivnice, zo šopy často sa k otcovi odnáša potajomky jedno, druhé stará mama dáva najavo.Pre prchkosť trpela mama od otca, chodila za svojou mamou, tá, alebo obe, za starým otcom a prichádzalo zmierenie a zase hnev a zase mier a podľa toho priazeň a podpora svokra pre veľký počet detí zvlášť v čase, keď bol otec s desať rokov richtárom a trovil nad svoje príjmy.Pre obsluhu a poľahčenie rodičom vzali ma starí rodičia k sebe už veľmi malého. U nich som vyrástol, od nich šiel do školy a starí rodičia mojej matky stali sa mi bližšími po srdci ako vlastní, a už som mohol iba pozorovať, ako sa mama trápi s kŕdľom ostatných detí, ako ich otec prísne tresce a bije, ale i má rád, keď sú poslušné, keď sa učia alebo robia, čo vládzu. Mama otcovi nikdy na nás nežalovala, len keď si nevedela rady, hrozila, že povie otcovi. To stačilo. Radšej už sama nás buchnátovala alebo okrikovala. Už sa nikdy nezabavila, nezaspievala, iba nad kolískou; nezatancovala — pre otca, deti a robotu. Len odpoludnia v nedeľu mohla ísť do kostola na litánie. Mala krásnu, v plyši viazanú, bielou kosťou vyloženú modlitebnú knižku, českú, ale to sme ani nevedeli, že je česká, lebo vtedy vari všetky boli české; aj otec mal prvé vydanie „Nábožných výlevov“ (české), do ktorých zapisoval náš rodostrom „Oženiu som sa… a pán boh nám požehnau sina…“ Aj otec a matka zvlášť mali hmlisté slovenské vedomie; otec vedel spievať úryvky slovenských národných piesní, keď si vypil a akosi pozabudol na strach; a matka a jej vrstovníčky vedeli tie piesne ešte zo školy, keď v prvých rokoch matičných tie piesne ešte neboli zakazované. Keď po rokoch dal som im posielať Slovenský týždenník, matka neraz sa vyplakala nad článkami a zvlášť nad súdenými našimi národovcami a väzňami. Otec šiel na kolkáreň, do včelína, do záhrady, matka do obloka, k svetlu a buď sa modlila, alebo čítala novinky.Nevedela len po slovensky, a hoci otec hovoril obstojne po maďarsky, nechcel ísť, ona, matka nás vodievala do maďarských škôl do Bystrice, a všetci živí synovia sa pamätáme, že na jej pozdrav „služobkyňa ponížená“ — na výnimku prof. Fabuša — nikto jej neodpovedal, a spýtal sa — pri zápise — čo potrebné bolo, chlapca po maďarsky a nie matky po slovensky. Ani keď už mala šesťdesiat rokov, úraz, a desiate dieťa viedla do gymnázia a únavou klesala, na jej slovenský pozdrav nikto jej neodpovedal, ani stoličky nepodal a zo schodišťa profesor ju mrzko odohnal.V borbe s madarizmom celá rodina moja cítila sa veľmi slabou, a pre ten „chlebík“ prosila ma i moja matka, i stará mať, aby som si v srdci nosil, v hlave myslel, čo chcem, ale nerobil si nepriateľov, a že zle robím aj ostatným bratom, mladším, ktorí sú v škole a profesori sa ich spytujú, či sú chlapci moji bratia. Zastavili aj Slovenský týždenník, neboli hrdí na moje spisovateľstvo a otec bol „s pánmi“ i ako richtár, i ako volič, len keď si vypil, v ústraní, v poli, v horách ožívali v ňom spomienky na mladosť, školu a zbieral po starej hlave zlomky národných slovenských a českých piesní, a vyše dvadsať rokov pred smrťou sám z kameňa vykresal náhrobný pomník sebe i matke, a ten už čisto po slovensky menom i ostatným textom. Tu sa už oslobodil a kresal kríž a ryl do kameňa v duchu pravdy.Spomenul som, že v živote — od výdaja do smrti — sa viac moja matka nezabávala. Bývala matkou, gazdinou, kuchárkou i slúžkou. Otec rád sa zabavil, rád vypil a zaspieval; rád tancoval, i rád vykrúcal cudzie panie. Mama bývala preto urazená; ale k otcovi „nevedela krok“, nezmestila sa medzi panie a mohla sa ísť, ak chcela, kuknúť cez oblok, ako sa otec vykrúca v polke alebo valceri. Mladej žene, peknej, zdravej matke štyroch—piatich zdravých milých zurvalcov bývalo ľúto; pamätám, ako otcovi vyhadzovala na oči, že vykrúcal tú i tú paniu a ju nie, alebo len, aby sa jej „odrátalo“; neskoršie už by ani nebola šla, unavená robotou, starosťou o deti a nalomená chorobou, proti ktorej nehľadala lieku ani lekára, spoliehajúc sa jedine na Pána Boha, že dá vydržať, dá preniesť.Otcovi hriešky odpúšťala, zabúdala a mala ho rada; hovela mu v jedle, obsluhe, bielizni; žehliac tvrdé biele košele, znovu ich prepierala, alebo menšie šmuhy zatierala kriedou, len aby bol spokojný.Viac si ju otec začal vážiť, keďo stareli, on i ona, keď pomreli jej rodičia a mama zdedila pekný majetok, gazdovstvo na šesť kráv, a mama si uvedomila v duchu, že je vo svojom. Otec — naopak — začal sa malým cítiť. Aby sa nie, dala z majetku poprepisovať na jeho meno.Deti sme odrástli; otec sa zmenil v dobrom duchu i k mame, i k dedine, keď jeden brat stal sa kňazom. To malo dobrý vplyv. Dal sa do konzumu, do úverkového spolku a držal s dedinou, s ľudom. Za svetovej vojny, pravda, zase stratil rozvahu a proti vôli matkinej upisoval pôžičky a vydal všetky kovové veci (štyri kotly), i tie, čo mama a syn skryli, zakopali a potom nemali v čom slivky uvariť. Ale to už bol taký strach, ktorému nepodľahlo len málo slovenských ľudí. Za sedem synov, čo jej na vojnu vzali a brali, akoby jej bol sedem ráz srdce trhal; prežehnávala ich, v poslednom objatí radila „netisnúť sa“, a žialila, že jedného syna už nikdy neuvidí, a druhý je bez ruky…Po vojne odrástol i posledný syn; potešila sa, usmiala vnútornou radosťou matky, a každé šlo svojou cestou. Matka naša videla svoj úkol na svete splnený a dokončený. „Odchovala som vás, ako som najlepšie mohla, ak ste niektorí nie spokojní, sami ste si na vine. Neposlúchali ste ma, nechceli ste sa učiť, negazdovali ste si. Ja som viac za vás, moje deti, nemohla vykonať.“Otec držal sa viac života a keď prechorel a doberal si mamu, že ho prežije a vydá sa, urazená, ale i vyrovnaná so životom a s Bohom, neraz osvedčila čo najúprimnejšie, že keby mohla, vďačne umrie miesto otca.V nových pomeroch, v republike Československej, videlo sa otcovi veľa daní.Predtým vraj tri—štyri zlaté, teraz tristo—štyristo korún. „Ako mu to vyložiť?“ dumal som. Pomohla mama, ktorá sa potešila, že jej zaznávaná nepanská slovenská reč, v ktorej jej páni profesori ani za ponížený pozdrav nezaďakovali, dostáva vrch, odpovedala otcovi: „Ale vtedy si sa musel prosiť mäsiarovi, aby ti vzal teľa za štyri—päť zlatých, a teraz sme predali dvojtýždňové za šesťsto korún!“ A otec nevedel na to iba pozrieť na mať a zahanbene zmlčať. — Mama predala nášmu vojsku seno, ale hneď jej nezaplatili. Otec zase zapochyboval. Mama, nelenivá, šla po peniaze a doniesla ich; dobre zaplatili kyslé seno, ktoré kravy ani žrať nechceli. Otec si zapálil do fajky, a že sú tí Česi predsa len poriadni ľudia, a spomínal starých priateľov, Štrichovského a Šnajdra, Čechov, hlavných polesných, u ktorých sa otec učil ovocináriť, včeláriť a stal sa na celý život veľkým milovníkom týchto hospodárskych odvetví; a spomínal vďačne týchto úradníkov panstva rodiny Radvanských, i to, že s nimi voľakedy poľoval, v karty hrával, zabával sa a spieval: „A ja mám panenku v Roudnici…“Už dobre privykal na Československú republiku; čítal, vžíval sa, ale choroba nečakala. Umrel, a predsa len prvý on. Mama opatrovala ho v chorobe „ako mládenca“, povedal jej sám, keď ho umyla, učesala, preobliekla i mu čisto postlala.Otec v rakovine trpel veľké bolesti a dlho ležal, a bola robota v poli. Pripomínala mu trpezlivosť čakať, kým Pán Boh po neho príde, a odbiehala aspoň do záhradky hriadku vyplieť a tiež uvariť, k statku, i keď z domu od otca neodišla. Jednako otec umrel sám, bez svedka. Opatrila ho, potešila láskou božou a šla za dom do záhradky. Kľakla do hriadky a plela a otec v izbe umieral…Chorá na záduch, o tri roky tak isto sama, ticho, bez svedka umrela aj ona, hoci žilo jej deväť dietok a niekoľko vnúčat, ale všetci mali robotu.Cez deň pracúvala, od piatej do devätnástej večer a potom, keď mladší išli spať, matka naša nahla sa nad stôl, pod obrázky a lampu, čo tam visela na stene, a modlila sa. Modlitby o konci života na tejto zemi. Mala dve veľké knihy. Starodávne, dedičné. Jedna v trnavčine, druhá česká. Jeden večer vzala jednu prv, druhý druhú, a mne sa videlo, že sú jej obe krátke, lebo vedela dosť dobre čítať, hoci švabach, a tak, odložiac knihy, ešte kľakla k modlitbám spamäti.Aby nemali „potom“ deti starosti: v komore v truhle spravila miesto a tam si po kúsku vyberala zo šiat, i novokúpené, i deťmi darované kúsky, od čipkového čepčeka po papučky, a odkladala, ukladala postupom času a choroby, až mohla dcéru zaviesť a ukázať jej: „Tak tu mám všetko, čo mi dáte…“ A aby deti maliešte menej starostí, dala vyviezť a postaviť mužom—otcom vykresaný pomník, na ktorom už dávno bolo aj jej meno, len chýbal deň a rok smrti. Ako to prečítala, keď sa ťažko na stráň vydriapala, šepla: „A si tu, otec?“ „Už nebudeš dlho čakať,“ povedala mu nahlas. Ale že ešte živá bola a bolo z vŕška, dobre kráčala do roboty, ktorej — ako na jar — každý v dome mal plno.Prešlo pár týždňov tvrdých, ťažkých prác. Kopačky. „Ja už nevládzem robiť, pôjdem si ľahnúť. Spravte si.“ Čím ďalej tým viac ju zohýbalo vo dva konce a ľavú ruku často bolo vidieť pritisnutú na srdci a v pravej stolček, na ktorý sa dva—tri razy oprela, kým prešla cez pitvor z izby do kuchyne. Už polihovala. Ale ráno ešte vstávala pomôcť v gazdovstve, aby dcéru viac a dotklivejšie poučovala, ako sa mieša poludňajšie, večerné a raňajšie mlieko, aby všetko bolo dobré. Gazdiná do konca, ktorá i keď naveky odchádza, necháva svoje skúsenosti živým a myslí na ich budúcnosť, aby im jej odchod nenarobil škody.„Dnes si to sprav sama; ja sa budem dívať. Už nevládzem. Puchnem. Nohy ako krhly, ani uvliecť…“„Knižka (vkladná) na umrlčiu truhlu je pod hábami. Otcovi sme vzali za štyristo, mne vezmite za tristo. Aj plátenné vrecúško s drobnými na oferu svetu je tam. Nazbierala som, dosť bude. A čože plačeš?“„Aby ste ešte neumreli…“ nemôže vysloviť dcéra.„A kedyže? Už vám nič nepomôžem robiť, a už som ako stará mrkva, akože pôjdem na druhý svet taká omraštená?“ akoby si bola spomínala na svoju mladú krásu; lebo že bola i dievka, i žena pekná, a nad kolískou alebo v kostole na litániách spievali s kamarátkou Zinkovou ako dvaja anjeli, počúvali sme, deti, i svet vravel.„A či by som nemala napísať do Bratislavy?…“ spytuje sa dcéra, „aby vás ešte pozrieť prišli…“„Boli tu, videli ma na Vianoce. Ja som im už vtedy povedala: keď vám príde telegram, nezľaknite sa… A ty by si ich už teraz volala… Majú dievča, treba si gazdovať. A to aby vzali päť stovák do vrecka, a ja budem ešte živá. A služba, odídu, umriem, aby si vzali druhých päťsto… Nič nepíš. Potom, keď budem mŕtva, pekne oblečená. Keď pôjdete po truhlu…“ a matka stíchla.Dcéra sa rozplakala, vyšla ako matka pred tromi rokmi do tejto záhrady za dom, snáď na tú istú hriadku, hriadočku, len ju okopať, pýr vyhodiť. Ako ho je, potvory, veľa, myslí dcéra, náhli sa, už beží na prstoch do izby, k posteli a šepce:„Mama, mama, spíte?“A keď dosiaľ na takéto volanie aspoň ruka zaševelila sa na posteli, pohla hlava — teraz ticho, všetko ticho…Dcéry otvárajú na izbe obloky, v komore truhlu, a brat, po ktorého zabehol chlapec do poľa, píše telegram: mama umreli…
|
Tajovsky_Moja-matka.html.txt
|
OsobyADAM PRÚTIK, gazdaEVA, jeho ženaANNA, ich dcéraMARIENKA, jej sesternicaRUDOLF TRHANÓCI DE TRHANÓC, zemänTRHANEC, agent poisťujúceho ústavuMARKA, slúžka u PrútikovDej odohráva sa na slovenskej dedine.(Vkusne zariadená sedliacka izba. Bočné dvere do kuchyne. Na stene hodiny. Stôl,
okolo neho stoličky, na stole písomnosti.)
|
Sur_Pytac-z-panskeho-rodu.html.txt
|
Bašovci na Muránskom zámkuPod Kráľovou hoľou, neďaleko prameňov bystrého Hrona, pri osade Telgárte, v ten večer po
Petre a Pavle, horia mnohé vatry a okolo nich chlapi po vojensky zaodiati; jedni stoja,
druhí sedia alebo ležia a zase druhí spievajú a tancujú; spozďaleka sa na nich akosi
nesmelo prizerajú dedinčania. Celé štvrte z pobitých tu volov pečú sa na dlhých drevených
ražňoch a v kotloch s kyslou žinčicou varia sa tučné jalovky. Valasi z blízkych košiarov
musia pritom gajdovať, nevesty a dievky do tanca pozvané s chlapmi sa vykrúcať; bo toto sú
vojaci bašovskí z Muránskeho zámku, v počte stopäťdesiat chlapov, pred ktorými strachom
trnie nielen celý Hron a Muránska dolina, lež aj všetky okolité stolice a nadovšetko Spiš.
Práve teraz vracajú sa zo Spiša s veľkou korisťou, lebo kláštor kartuziánsky na Skale útočišťa,[1]Lapis refugii, olúpili a rozborili a všetko, čokoľvek malo pre nich dajakú cenu
a mohlo sa odniesť, to silou vzali.Vojaci Bašovi boli zohnaní zo všetkých temer národností Uhorska; veľká čiastka i
kapitánov a vodcov, i obecného mužstva boli Maďari od dolnej Šajavy, od Matry a Büku, a
medzi nimi, sčiastky pomiešaní, sčiastky aj pod osobitnými slovenskými kapitánmi, boli
Slováci gemerskí, zvolenskí a spišskí, áno, dakoľkí Rusíni a Poliaci až hen z Haliče. Dobrý
plat a nádeja bohatej koristi z častých lúpeží, sčiastky aj hrozby a násilenstvá pánov na
Muráni, prilákali týchto ľudí do jeho služby. Maďari boli najviac konníci, Slováci ale peší
strelci.Pokiaľ obecné vojsko tancom a spevom sa zabávalo a pritom do dobrej vôle jedlo a pilo,
tým časom ich kapitáni na strane pri osobitnej vatre sa častovali a viedli medzi sebou
nasledujúci rozhovor:Demeter Bašo, vrhnúc sa na trávu: „No teraz sa už len hodne poteší môj brat a pán
Muráňa, Matej, bo ešte nikdy zo žiadnej výpravy nedoniesli sme takú veľkú korisť na hrad
jeho ako práve teraz, az ordög adta!“[2]Fraňo Tárnoky: „To verím, veď jeho aj nič tak nepoteší ako blesk zlata a striebra, a čo
by to bolo trebárs z oltárov nazbíjané a zo samých kalichov a krucifixov záležalo! -
Ostatne bár by sa takouto korisťou naše ruky ani nikdy neboli poškvrnili!“Ondrej Bejey: „Aj ty, pán brat, si mal radšej byť mníchom ako Bašovým vojakom, a k tomu
maďarským zemanom, keď si tak slabého srdca.“Tárnoky: „Nuž čože, teremtette! Ja chcem s mužmi bojovať, tam je moje srdce vždy, ako
náleží, na svojom mieste; ale to ti hovorím, že s mníchmi sa biť, ktorí nemajú inšej zbrane
ako pátriky za pásom a krucifix v ruke, ej, to veru nie je moje remeslo.“Peter Szörényi: „Ej, pajtáš, ale nám teraz treba bolo opevnený kláštor dobývať, brány a
bašty rozstrieľať, na múry sa driapať, nie ale pátriky medzi prsty preberať; a ty, braček,
si predsa stál tam so založenými rukami a len si sa díval na nás, keď sme sa my na
kláštorské múry hnali útokom.“Tárnoky: „Nuž len vy mňa pošlite i s tou Slovačou, ktorú tak veľmi nenávidíte, pevné a
riadnym vojskom bránené zámky dobývať a uvidíte, že i ja, i títo (ukazuje na svojich
chlapcov), vykonajú svoju povinnosť; ale ja vám ani kláštorské múry rúcať, ani po kostoloch
oltáre a sakristie zbíjať nebudem. Nuž a čo sa nazdávate? Ja som slúžil pod Ilsvayovci,[3]pod Tornallyaim, pod Zápoľom,[4]ba až hen pod Korvínom[5]kráľom, a tieto, hľa, znaky (ukazuje na svoje hrubé švíky po tvári a rukách),
sú hádam dôvodom toho, že ja v poriadnych bitkách som nezvykol nepriateľovi päty ukázať; a
konečne, ak len to chcete, týmto mojím mečom som bárskedy a ktorémukoľvek z vás hotový
dokázať, že si ja veru nedám len tak pod nos frčky metať.“Demeter Bašo (s hnevom): „Dosť už o tom, ilyen adta, však sme my tu nebojovali s mníchmi
ako s mníchmi, ale proti kláštoru ako kláštoru, ale sme vytiahli do poľa proti trinástim
spišským mestám, a len tá okolnosť, že Nemci Spišiaci, ordog teremtette, pred nami všetky
svoje poklady ukryli do toho kláštora, donútila nás k tomu, že sme s vojenskou našou mocou
udreli na Skalu útočišťa; a že tam bol práve aj kláštor, čo nás do toho, načože ho tam
postavili? Teraz sa aspoň naučia tí slepí Spišiaci, eb az anyja,[6]že ich poklady ani v kláštoroch nie sú bezpečne ukryté; ale na Muránskom zámku
a v rukách môjho brata (usmieva sa) všetky poklady celého Spiša budú v bezpečnosti.“Bejey: „Tak je, a keď sa im páči, nech si ich prídu hľadať na Muráň! Ja aspoň vyznám, že
mi táto výprava bola cele po vôli, lebo sme navštívili bohatých mešťanov. Ach, budeže nás
aj ten kacírsky kňaz levočský[7]pamätať, ktorému sme jeho pekné kone a tučné voly z majera všetky odohnali!
Toto, hľa, všetko už len stálo za prácu! Ale nie ako pred rokom na Michala, keď sme udreli
na tú biednu dedinu Hranovnicu, bo tam okrem lichvy, ktorú sme odohnali, ani nebolo čo
vziať! Tá sedľač ti je tu taká biedna ako kostolná myš! No darmo je, zo žaby peria
nenapáraš, ani z dlane vlasov nenatrháš. A hľa, keď sme sa vtedy od Hranovnice vracali, náš
Ďurko Kováč, ktorý je teraz nemý ako ryba, tak bedákal ako dajaká stará baba.“Kováč: „Lebo mi bolo ľúto tej bedače, keď tie nebožiatka ženy a deti začali za nami
nariekať a rukami zalamovať, aby sme im naspäť dali odohnatú ich lichvu, a vy ste im za to
— aby sa vraj domov navrátili a vám toľko nebedákali — za chrbtom dali dedinu zapáliť; ja
vám úprimne vyznám, že sa hanbím za takéto skutky.“Demeter Bašo: „Poďme sa radšej podívať na tancujúcich chlapov, ako takéto sprosté
rozhovory ešte ďalej počúvať, kutya teremtette!“[8](Všetci vstanú. Tárnoky a Kováč odišli stranou, Bejey a Szörényi zostali pri
Demetrovi.)Demeter Bašo: „Ilyen teremtette! Ten Tárnoky a Kováč so svojimi Slováci akosi zle
zamýšľajú; od daktorého času to už na nich pozorujem, musím to predsa aj môjmu bratovi
vyjaviť, aby sa pred nimi mal na pozore!“Bejey: „Ba, veru čo? Škoda by bolo také hlúposti aj spomínať. Všetky tie reči sú len
prázdne výbuchy roztržitej mysle, ktoré chytro vzbĺknu a ešte chytrejšie pominú. Ja poznám
ľudí. Ďurko Kováč je spod Muráňa Slovák a drží so svojím ľudom, aj si tá Slovač spomedzi
našich vojakov veľa v ňom zakladá, a predsa je on so svojimi ľuďmi už tak tuho pripútaný k
nám, že viac odskočiť nemôže. Tárnoky je maďarský zeman a rád sa modlieva Otčenáš; ten zase
ako starý vojak veľa drží na vojenskú česť, ale pritom je aj navyknutý na poslušnosť a
regulu vojenskú; jednému i druhému nech len rozkáže prísne pán a veliteľ, a budú potom
obidvaja zdierať a lúpiť, inakšie ešte ako my.“Szörényi: „Pochybujem. Tárnokymu sa od srdca protivia lúpeže a zbojstvá, preto vždy
hovorí, že on vraj chce byť poctivým vojakom, ale nie zbojníkom; a čo sa Kováča týka, toho
doista len láska púta k Muránskemu zámku a nič inšie, bo keby tam nebolo krásnej pána
Martina Bašovej Marišky, dávno by ten už bol pri Bebekovi a proti nám.“Demeter Bašo: „Mariška ale nikdy nebude jeho, az ebadta! Za to ti stojím.“ (Všetci
odídu…)Spev sa ozýva po horách; gajdoši ešte vždy vyhrávajú a vojaci vyskakujú; len po polnoci
utichuje všetko, i vatry pomaly vyhasli, i chlapi pousínali; ale stráže, opreté na svoje
dlhé pušky, pozor dávajú za jasnej noci na všetky strany.Ďurko Kováč, ukrátený v svoj plášť, ľahol si pod najbližšiu jedľu, spomínajúc na svoju
milú, ktorej ružová tvár, sivé oči, i celá driečna postava tela bola mu vždy ako krásny
obraz anjela na mysli a pred očima. Driemajúc opakoval uduseným hlasom z tej piesne:Dobrú noc, dobre spi,nech sa ti snívajú sladké sny.A vtom i on sám pokojne usnul.*Na Muránskom zámku, v jednej tajnej izbe svojej paloty, pozerá Matej Bašo skrine a sudy
preplnené zlatými peniazmi, drahými kameňmi, prsteňmi, zlatými reťazami, gombami a spinkami
z mentiek, áno, i kalichmi, striebornými svetlármi a inými vzácnosťami z kostolov. Dlho a
dychtivo pásol oči svoje na blyštiacom sa lesku týchto pokladov, ktoré jeho vojaci — na
jeho rozkaz prepadajúc pocestných kupcov a zemanov, ozbíjajúc kaštiele, mestá, kláštory a
kostoly a vybojujúc i pevné hrady a zámky — zo všetkých strán sveta naznášali. Srdce jeho
radosťou plesalo, nad pokladom týmto, lebo blesk zlata a striebra bola jeho potecha
najmilšia, jeho všetka túžba i život. Poznal on dokonale ich cenu a hodnotu i váhu až
dopodrobna, a teraz sa zase dopočul, ako jeho ľudia s novými a veľkými pokladmi zo Spiša sa
vracajú; zato premýšľal, kam by zase túto novú korisť a bohatstvo najpríhodnejšie mohol
odložiť. Vtom počuje pred palotou rozhovor, pozná hlas brata Martina, vykročí z izby,
zatvorí ťažké železné dvere na tri spusty, skryje kľúč k sebe a ide mu v ústrety. Martin vo
vojenskom obleku nosí ostrohy s veľkými tarajmi[9]a šabľu pri boku nakrivenú, preto sa blíži s hrmotom hore schodmi, pozdraví
brata Mateja a tento ho vedie dnu do paloty. Vojdúc do izby, spytuje sa Matej brata
Martina, čo nového zblízka i zďaleka.Martin: „I dobré, i zlé, ako to obyčajne na svete jedno s druhým chodí.“Matej: „Teda najprv to, čo je dobré pre nás, chcem počuť.“Martin: „Posol priniesol chýr od kniežaťa Jána z Tarnova z Haliče, že mladého Janka z
Tornallye, ktorého sme k nemu poslali na výchovu, vďačne prijal a že z priateľstva oproti
jeho zosnulému otcovi Jakubovi, s ktorým sa niekedy na dvore Zápoľovom, kam bol poslaný od
poľského kráľa, bol oboznal, dá tohto chlapčeka zároveň so svojimi synmi, ako sa na
šľachtica svedčí, vychovať a cvičiť v umení vojenskom, pokiaľ odrastie a bude môcť prejať
dedičné svoje panstvá a hrad Muráň.“Matej: „O to sa zase postaráme my, aby sa to nemohlo stať. Nech si jegomość[10]pán Ján vychováva toho chlapca, ako sa mu ľúbi, a urobí ho trebárs poľským
šľachticom a pristaví si ho ku svojej vlastnej dievke, ale Muránsky zámok a s ním i panstvá
tornallyayovské a ilsvayovské sú a zostanú moje: nechže sa pokúsi, kto chce, z tejto ruky
ich vydrieť (uderí päsťou na stôl), kutya teremtette!!“Martin: „Druhá novina je pre nás nebárs dobrá. Na diéte[11]zhromaždení veľmoži strany Ferdinandovej na prosby a naliehanie kňažstva,
obzvlášte prímasa arcibiskupa ostrihomského, ktorý sa náramne rozhneval na nás, že vraj
zbíjame kostoly a kláštory, vyhlásili teba za zradcu a nepriateľa vlasti, a kráľ Ferdinand
vyslal proti nám ako buričom grófa Nikolaja Salma, ktorý vedie na nás pomocné španielske a
české vojsko; nastávajú nám teda tvrdé časy.“Matej: „Toho som sa i sám obával, a preto zavčasu som vyslal mnícha Gregora s kapitánom
Petrovičom ku vdove Zápoľovej Izabele, aby som jej ponúkol svoje služby a pripojil sa ku
jej stránke, za to ale žiadam od nej podporu a ochranu proti ferdinandovcom,[12]a to, aby mi čím skôr poslala na pomoc i vojsko, i peniaze.“Martin: „To si sa tuším zle spoľahol na mnícha Gregora; ten hrá dvojaký zástoj a
prevedie bárs ľahko i teba, i vdovu Zápoľovú cez lavičku.“Matej: „Vezmi ho čert! Ale ja sa spolieham na Petroviča, a ak by ma i ten zaviedol, tak
tieto mohutné hradby Muráňa ma budú chrániť; nechže len príde Salm[13]so svojimi Španielmi a Čechmi, však sa ty, Martine, ako skúsený vodca o to
postaráš, aby sa vrátili, odkiaľ prišli, s krvavými hlavami naspäť.“(Na bráne počuť trúbenie, o chvíľku pribehne do paloty vojak a oznámi, že kapitán
Petrovič samotný prichodí.)Martin: „Či som nehovoril, že mních pestvo zberá a bojí sa už o svoju kožu?!“Matej: „Nech ho tam psi oberajú, kde je. Však ja ho ešte dopadnem dakedy, a potom beda
mu!“Petrovič (vojde dvermi a pozdraví prítomných).Matej: „Kde si podel mnícha?“Petrovič: „Ten zostal na dvore kráľovnej Izabely[14]a odkazuje, že vraj s lotrami a zbojníkmi, ako sme my tu, ktorým nič svätého
niet, nechce sa zapodievať, a že vraj za vraždy a lúpeže, ktoré sme spáchali na kostoloch a
kláštoroch i na poddaných, nech nás stíha pomsta božia! (Stranou). Mních má rozum a vetrí
zlé nešťastie; aj potkany, keď má koráb utonúť, najskôr zmiznú z neho.“Matej: „Pekelná pomsta nech zastihne jeho samého. Načože sú kostolom a kláštorom
poklady? Ja nechcem bohatých kňazov; zaplatím kňazovi za jeho omšu a s tým nech bude
spokojný. Beztak sú to len pletky, čo kňazi učia. Naši predkovia nemali nijaké náboženstvo,
keď prišli z Ázie; a to bolo múdre. A poddaným by nesmel brať, čo sa mi páči?! Poddaný nemá
nič vlastného, ani majetok, ani život, všetko je pánovo. Taký je poriadok na svete a také
právo. Veď ináče načože je pán? A prečo sa nezrodil každý pánom alebo kňazom? Čakaj,
prekliaty mních! Či si ma neponúkal proti Fraňovi Bebekovi do boja, lebo že vraj drží s
Ferdinandom, a či si neradil olúpiť majer kacírskeho kňaza levočského?!“Martin: „Čo nás tam po ledajakom podliakovi, ako je ten mních. Počujme radšej Petroviča,
čo nám odkazuje kráľovná Izabela.“Petrovič: „Tá žiada, aby bol predovšetkým hrad Muráň v jej moc a vládu vydaný, a že len
pod tou výmienkou je hotová podporovať i vojskom, i peniazmi pána Mateja.“Matej: „Z toho nebude zhola nič, ja ten hrad, ktorý som tak upevnil a ozbrojil, spopod
svojej moci na žiaden spôsob a pod žiadnou výmienkou nevydám, radšej sa tu pochovám pod
jeho zrúcaninami, bo Muráň druhého pána nemá znať krome Mateja Bašu z Čoltova.“Petrovič: „Počul som aj to na ceste, že sa okolité zemianstvo chystá s cisárskym vojskom
spojiť proti nám, a nadžupan Fraňo Bebek sa vraj zaprisahal, že nespočinie, pokiaľ to
hniezdo zbojnícke rozborené nebude.“Matej: „Ešte že hniezdo zbojnícke?! Nuž povedzteže mi, ktorý teraz zo zemianstva je
čistý od lúpeže? A či sám Fraňo Bebek svojho vlastného brata Imricha neolúpil[15]o všetok jeho majetok a vyhnal chudáka do Spiša, aby tam prosil o almužnu? Či
to nebol ten istý Bebek, ktorý spustošil Štítnik, Jelšavu, Kameňany, Ratkovú, ktorý ukradol
Štítničanom veľký zvon z veže a kňaza im odvliekol na Krásnu Hôrku a dal ho cez múr hodiť
do priepasti? Či to nebol jeho vlastný syn Juraj Bebek, ktorý prepadol na ceste kupcov
prešovských a len za veľké výkupné ich prepustil?! Nuž a ja som Bebekovi len rovným za
rovné odplatil, keď som mu Dobšinú vypálil. Zato ale nepôjdem veru tak, ako ten starý
pokrytec Bebek, kláštory stavať, lebo on len čerta chce oklamať, ktorému sa bol zapísal, a
krátkou cestou svätým sa stať. A či to naozaj len moji vojaci chodievali do Spiša na lúpež?
Či Csetnekovci[16]takže so svojimi vojakmi viac ráz nepustošili Spišskú stolicu, a koľkú korisť
oni naznášali zo spišských miest?! A Peter Štítnický, ktorý vypálil Jelšavu a plienil
všetky dediny Muránskej doliny, až ho naposledy sami sedliaci z Chyžného, z Mokrej a Dlhej
Lúky, z Revúcej a spod Muráňa zbili, vojsko jeho dorúbali a jeho samého zajatého v putách
odviedli do Levoče! — Nuž prečože proti všetkým velikášom a zemským pánom nevyhlásia
krížovú vojnu, keď sme všetci jednakí?!“Petrovič: „Ver’ je pravda, že je teraz celá krajina uhorská ako veľké bojisko, po ktorom
sa preháňajú a nivočia vospolok ohňom i mečom dve protivné stránky; každý zeman je vo
zbrani, ba už i mešťania zanechávajú remeslá, sedliaci opúšťajú pluhy a chytajú zbraň,
každý zámok je hniezdom lúpeže a zbojstva tu ferdinandovci, tam zápoľovci napádajú a bijú
sa vospolok, a nielen zemania ale aj mestá vedú vojny jedno proti druhému,[17]a kadejakí túlaví vojaci a úskoci napádajú pocestných, pália dediny, drancujú
mestečká; takže kto dačím vládne, uteká do veľkých opevnených miest a kryje sa na pevné
zámky, lebo neradno teraz nikomu bez vojska a zbroja ani na pol hodiny od mesta alebo zámku
na cestu sa vydať.“Matej (po krátkom premýšľaní): „Dobre teda, keďže chcú proti mne začať vojnu, nech bude
vojna! Počuj, bratu Martine, ty si i tak moja pravá ruka, udatný vojak a obozretný,
vyskúšaný v umení vojenskom; na teba ja zverím obranu zámku; ty odoláš, to viem dobre, i
Bebekovi, i všetkým našim zaťatým protivníkom; len daj ešte verbovať ľudí po všetkých
okolitých salašoch, smelých, odvážnych chlapcov, lebo takých potrebujeme. Ja pošlem rozkazy
na všetky obce Muránskej doliny, aby nám poslali šuhajov do vojny súcich. Nadovšetko ale
vypravím poslov do Tornallye a do Čóltova k našim priateľom, že nás cudzinci idú napádať
vojskom, aby nám odňali naše zemianske práva a slobody, nech teda idú brániť
tornallyaiovský majetok i zemiansku slobodu; beztak sa na tých oveľa istejšie spoľahnúť
môžeme ako na tunajších Slovákov, ktorí nás len s nevôľou poslúchajú. A brat Demeter
akonáhle dôjde, nech hotuje zásoby potravy, obilia, múku, lichvu, strovu, zbroj a strelivo,
aby zámok bol všetkým, čo potrebujeme, dobre zaopatrený trebárs na celý rok. A teraz
zbohom, Petrovič!“Petrovič (odchodí, hovoriac sám sebe): „Lotrov a trhanov a kadejakú vyvrheľ ľudstva
nájdeš teraz — to pravda — všade dosť, čo ti je hotová za peniaze i dušu čertovi podpísať.
Ale ako taká zberba teba a tvoj zámok brániť bude, keď bude úzko — to je iná otázka! — Ja
vyznám, že sa mi tento život tu dokonale zhnusil, ale ma viaže sľub. Lebo sľúbil som bol
nebohému pánovi Jakubovi Tornallyaimu na jeho smrteľnej posteli, že zostanem a vytrvám
verne i v službe jeho dediča, tej siroty Janka, a čakám, že až chlapec odrastie, prejme
svoje dedičstvo, ktoré mu právom náleží, lebo pán Matej je nič viac krome tútorom chlapca,
až pokiaľ ten bude plnoletý. Pravdaže, to bola veľká chyba od nebohého Tornallyaiho, že mu
dal takého vlka za tútora, ale kto by sa aj bol ponazdal, keď sa pán Matej tak vedel líškať
a pretvarovať. Teraz sa ten zámok stal pelešou lotrovskou a fuj, hanba, keď na to pomyslím,
čoho som sa dožil! — Ja slúžim lotrovi! (Bije sa v čelo.) Lenže, pravda, nie tomuto
lotrovi, lež tej úbohej sirote kvôli.“*Muráň už toho času, ako bol v moci Bašovej, počítal sa medzi najmocnejšie hrady v
Horných Uhrách. Stál on na vysokom vrchu, otočený koldokola strmými vápennými skalinami,
ktoré ako jeho prirodzené pevné múry čneli do oblakov; boky ale vrchu zo všetkých strán
hustými, na juh a východ bukovými, na severozápad jedľovými horami boli pokryté. Odspodku
nahor úzka cesta, pre peších i konníkov určená, vinula sa lesom i skalinami až ku samej
bráne zámockej. Inakade nebol ani možný prístup k hradbám. Krome od západo-polnočnej strany
bola malá priehybina vrchu a za ňou zase druhý vrch, na sever sa tiahnúci a dačo vyšší od
samého zámku. Medzitým i od tej podzámockej priehybiny sa predsa dookola vypínali skaliská
príkre, neprístupné, od štyroch až do osem siah vysoké a po vrchu ich hrubé múry a okrúhle
bašty. Brána, ku ktorej viedli úzke, do skaly vydlabané schody, stála na strane západnej,
bola štvorhranná a mala z tvrdého dreva železom tuho okovaný most; nad ňou sedávala stráž,
a dalo sa z nej na nepriateľa i strieľať, i skaly mu dolu na hlavu spúšťať. Ďalej, hneď za
bránou bola vysoká okrúhla bašta, ktorej vráta sa dali včas potreby zamurovať a cez malé
okienca i menšími delami, i puškami strieľať. Hneď za tou baštou ku poludňajšej strane
stáli veľké kasárne pre vojsko a sklepy na pušný prach i na všelijakú zbraň. Za kasárňami
boli pekárne, kuchyne a jatky pre vojsko, komory na sklady obilia, múky a strovy, veterné
mlyny a nádrže na dažďovú vodu. Za tým bola bašta druhá od poludňajšej strany a pod ňou
tmavé sklepené žaláre, do ktorých dostávalo sa len skrze železné mreže vo dverách máličko
svetla a väzni museli pre nízke sklepenie sedieť alebo ležať. Uprostred zámku stál kostolík
s vežou a farským príbytkom, okolo neho záhrada s kvetinami a slivníkom, ba i s kolkárňou.
Naproti kostolu, tiež ku strane poludňajšej, stála palota pána a veliteľa hradu, z nej bol
utešený výhľad na celú Muránsku dolinu. Vedľa tej stálo aj viac väčších budúnkov pre
vznešenejších obyvateľov zámku. Z druhej ale strany kostola na západ stáli domčeky
remeselníkov, kováčov, krajčírov, čižmárov a všelijakých sluhov a robotníkov; a na
severnej, najzadnejšej čiastke zámku stáli chlievy pre kone, kravy, voly, kozy, ovce i pre
drobný hyd; a tu sa potom rovina zámocká mocne nachyľuje a tvorí akoby malé údolie; tam
bola na najnižšom mieste v skale vydlabaná prehlboká studňa, z ktorej ťahala sa voda na
pitie pre ľudí. Plocha celého zámku obnášala asi šestnásť jutár a zmestilo sa doňho i viac
plukov vojska. Drevo a vápno na stavanie vyťahovalo sa na škripci po povrazoch hore cez
hradby neďaleko brány. Slovom, bola to pevnosť na ten čas vskutku veľká a mocná.Chýlilo sa už k večeru, pastieri doháňali stáda z blízkych pastvísk do zámku. S ovečkami
podľa obyčaje šli popredku kozy, z ktorých jedna paškrtná za mladými ratolesťami, idúc
popri panskej záhrade, zoprela sa prednými nohami na nízky plot a odčesla mocnými zubmi z
mladého stromku celý konár. Vidiac to pastier, šuhaj mladý, chcel kozičke trochu rebrá
pomastiť pastierskou palicou, tá ale v strachu vyskočila na blízku strechu a stade na
zámocké hradby, nechcejúc dolu zísť; pastier rozhnevaný tou istou cestou vydriapal sa za
ňou na hradbu, kozička poskakovala múrom vždy ďalej a ďalej; pastier, vidiac, že to
prešibané zviera hrozbou nijako nezoženie dolu, začal si na hradbe vyhvizdovať a
hajduchovať, a tak hajduchujúc za kozou nad závratnými priepasťami a spievajúc:Na vysokej prtikornútka sa vrtí,kornútka, nevrť sa,strelím ti do srdca!obkolesil zámok až po to miesto, skade bol za kozou hore vyšiel, kde potom kozička,
akoby sa nič nebolo prihodilo, skočila zase obratne dolu do zámku a pastier za ňou. Zámockí
ľudia, dívajúci sa na tie krkolomné skoky i kozičky, i pastiera, tlieskali rukami a
obdivovali ich.Bolo už blízko zmrku, keď približoval sa ku hradbám zámockým oddiel vojska Bašovho,
vracajúc sa zo spišskej výpravy s trúbením, spevom a streľbou z pušiek. Všetko hrnulo sa zo
zámku pred bránu im v ústrety a vítalo ich s radosťou veľkou. Kone i peší chlapi prinášali
mnohú a vzácnu korisť a skladali všetko pred palotou, kde ich už čakal pán Matej Bašo i so
svojím bratom Martinom a prednými kapitánmi. Pred ním povykladali všetky poklady, zlato a
striebro, a on to skúseným okom poohliadal, tých, čo sa vyznačili na výprave tej, obzvlášte
pochválil, odmeny rozdával i čiastku koristi medzi vodcov a medzi obecných vojakov;
najvzácnejšiu ale čiastku koristi dal odniesť pre seba do svojej pokladnice a konečne
povolal všetkých vodcov a kapitánov do svojej paloty; tam mu rozprávali o celej tej
výprave, ale ho aj upozornili, čo počuli na ceste, že cisárske vojsko približuje sa proti
Muráňu a že už i jeho úhlavný nepriateľ Fraňo Bebek z Dobšinej zbiera vojsko po svojich
veľkých panstvách, menovite na Redovej, Slanej, Vlachovej, Polome, a spojiť sa vraj chce s
vojskom cisárskym proti Muránskemu zámku. Matej Bašo zmraštil čelo a rozpáliac sa hnevom
uderil dlaňou na svoju šabľu, hovoriac:„Len nech mi príde ten zlosyn a pokrytec, ktorý nestál si nikdy v slove, ale hneď s
Ferdinandom a hneď zase so Zápoľom držal a každého z nich oklamal, ale, prisámbohu, tu na
tých skalách zloží svoje kosti. Ostatne, ja som už s bratom Martinom porobil potrebné
poriadky na obranu; dal som verbovať vojakov a krom toho vydal som prísne rozkazy na všetky
osady Muránskej, Ratkovskej a Rimavskej doliny, ba i po Hrone, aby mi pod pokutou vypálenia
osady jedna každá dovážala zásoby potravy a poslala murárov i robotníkov, ktorí by ešte
opravili múry a upevnili bránu a bašty. Od vás ale očakávam, že jeden každý mne a môjmu
bratovi Martinovi, ktorému som zveril obranu zámku a veliteľstvo nad celým vojskom svojím,
zachováte nezvratnú vernosť a poslušnosť a vytrváte pevne na svojom mieste; na to mi zloží
každý, i kapitán, i prostý vojak poznovu prísahu; kto by sa ale vo svojej oddanosti začal
kyvotať, ten bude naskutku prestrelený a cez hradné múry prehodený vlkom a divým kaniam za
potravu. Toto oznámite hneď zajtra celému vojsku, aby vedel každý, čoho sa má držať; a
teraz zbohom!“Keď vojaci Bašovi zo spišskej výpravy so svojou bohatou korisťou vchádzali do zámku,
dcéra Martina Bašu, krásna osemnásťročná Mariška, dívala sa oblokom a s netrpezlivosťou
vyzerala očima medzi tým vojskom jedného, na ktorom jej viac záležalo ako na všetkých
pokladoch Muránskeho zámku, a keď toho jedného uzrela hrdo kráčať v čele svojich chlapov, i
začervenali sa jej líčka a oči sa jej milostne usmievali; bol to vyvolený jej srdca, jeden
z kapitánov, Ďurko Kováč. I ten ju hneď zďaleka zazrel v obloku, poklonil sa jej zdvorilo
rukou a ona mu ten pozdrav, bielym svojím ručníkom kývajúc, navrátila. Nato šiel Ďurko s
vojskom pred palotu a Mariška vybehla do záhrady, trhala tam kvietky a vila do venca. Bola
ona už celkom privykla na tom Muránskom zámku, lebo od ôsmich rokov, ako jej matka v
Čoltove bola zomrela bývala na zámku pri svojom otcovi a bola jeho miláčkom, i preto, že
bola jediná, i preto, že bola sirota bez matky. Trebárs bola rodom Maďarka, predsa si za
tak dlhý čas na zámku prisvojila i reč, i zvyky slovenské, tým viac že zámocký kňaz, ktorý
ju s druhými dietkami v náboženstve, v čítaní a v písme vyučoval bol mních Gregor, rodený
Slovák. Ako odrástla, s jednou služobnicou, rodom spod zámku starala sa o poriadok a
čistotu v dome svojho otca, dohliadala na komoru a kuchyňu a nestarala sa nič o vojenské
výpravy a podujatia svojich ujcov a svojho otca a pretože jej o tom nikto nič nevyjavil, vo
svojej nevinnosti srdca ani tušiť nemohla že je ona tu na zámku akoby v peleši lotrov. Keď
tak viaže kvietky do venca, prikradne sa k nej nespozorovane spoza chrbta jej milý, Ďurko
Kováč, ktorého jej otec nenávidel, pretože ako poctivý Slovák nechcel sa dať používať za
nástroj k podlým kúskom zbojníckym, ale často i so svojím priateľom Petrovičom prišiel do
sporu a do nemilých pomerov i so samým veliteľom vojska Martinom Bašom. Ďurko len
pološeptom vypovedal meno Mariška — a ona ako splašená srna vyskočila, obzrie sa na neho a
hovorí:„Ach, Ďurko môj, ako si ma postrašil! A veru naozaj veľa strašného snívalo sa mi s tebou
od toho času, ako si so svojimi vojakmi zo zámku bol odišiel. Bála som sa veľmi, že ťa azda
raneného alebo mŕtveho prinesú, ale, chvalabohu, ako ťa vidím, predsa nestalo sa ti len nič
zlého!“„Marka moja drahá,“ odpovedá Ďurko, „posiaľ ešte nič, ale zlé chýry idú, veľmi zlé;
nepriateľ blíži sa s veľkým vojskom cisárskym, aby dobyl Muránsky zámok. Ja nestarám sa
síce o seba nič, mne je to jedno, kdekoľvek a kedykoľvek umrieť, ako mi usúdil boh; ale ty,
dobrá, nevinná duša, nemáš tu s nami zahynúť; preto ťa prosím, zaklínam, požiadaj svojho
otca, aby ťa na istý čas prepustil do Čoltova k tvojej rodine; bo načo by si sa ty, dievča,
vydávalo v nebezpečenstvo a znášalo tu s nami všetky neresti dlhého obliehania?!“„Ďurko môj milý,“ odpovie Marka s odhodlanosťou ducha, „kde je môj otec, tam chcem
zostať i ja, bo keby ho ranili, kto by ho tak opatril, ošetril a potešil ako ja?! Preto ja
môjho otca neopustím v nebezpečenstve a čo by ma to priam i život stálo!“„Ale, prosím ťa, Marka moja,“ vetí Ďurko, „pováž si toto: My sme tu všetci vyhlásení za
zradcov, buričov a nepriateľov vlasti, a ako lotri a zbojníci majetkom i životom prepadli
sme zákonu. Nuž, prosím ťa, akože by si ty, nevinná duša, spolu i s nami mala znášať
žaláre, potupu a dosiať sa azda i pred krvavý súd?“„Všetko, všetko, drahý môj,“ hovorí Marka, „len ak viem, že ma ty miluješ tak vrelo a
tak úprimne ako ja teba!“„Dobrá duša,“ riekol Ďurko, objal dievča, pobozkal vrelo a potom doložil ako vo
vytržení, „teba chrániť, teba obhajovať, to púta nohy moje ku týmto hradbám, a pokiaľ ja
vládnem týmto mečom, nemá sa ti hnúť ani vlas na hlave! A teraz dobrú noc!“„Zbohom!“ odpovie Marka a odbehne do svojho otcovského domu.*Koncom mesiaca marca roku 1549 hnul sa z Viedne na rozkaz cisára a kráľa uhorského,
Ferdinanda I., gróf Nikolaj Salm, aby podľa uzavretia snemu dobyl Muránsky zámok a Mateja
Bašu i s jeho bratmi a spoločníkmi za popáchané tak mnohé ohavnosti prísne potrestal.
Vojsko jeho záležalo z pomocných Španielov, z Čechov a Slovákov z horných stolíc Uhorska.
Tiahol on na Levice a tam sa zastavil, lebo do Levického zámku uzavrel sa bol pán a veliteľ
tohože hradu Balaša,[18]mocný prívrženec Zápoľov, ktorý tým časom, keď vojsko Ferdinandovo okolo Dunaja
bojovalo proti Turkom, napádal mestá a hrady tých zemanov, ktorí držali s Ferdinandom a
statky ich ohňom a mečom ukrutne poplienil. Salm teda na doliehame a prosby zemianstva
Levice obľahol, zámok po tuhom odpore dobyl, Balašu chytil a na hrdle i statku potrestal.
Od Levíc písal hneď skrz zvláštneho posla do Gemerskej stolice Fraňovi Bebekovi z Dobšinej,
prvému toho času a najmocnejšiemu velikášovi a nadžupanovi v Gemeri, ktorému oznámil, že z
rozkazu kráľa Ferdinanda I. a podľa uzavretia snemu prichodí s vojskom do Gemera, aby
potrestal buričov a lotrov muránskych. Vyzýval spolu Bebeka, aby i on zo svojej strany
zobral vojsko a so všetkou silou, ktorú zobrať môže z miest a zemianstva, hnul sa proti
Muráňu, tam aby vypátral príhodné miesto pre vojenský tábor a podľa svojej vojenskej
známosti a skúsenosti aby všetky na obliehanie a dobýjanie tohože zámku potrebné poriadky
porobil. Krom toho písal gróf Salm aj veliteľovi Šarišského zámku Jurajovi Vilčekovi,[19]aby dostavil sa i ten s pomocným vojskom pri Muráni, a naposledy vyzval ešte i
spišské mestá, aby tie robotných chlapov a vozy s potravou poslali ku cisárskemu táboru pod
Muráň.Fraňo Bebek už oddávna túžil za krvavou pomstou nad Bašovci muránskymi, lebo tí mu od
rokov, ešte za života Jakuba z Tornallye, priveľa príkoria, potupy a škody porobili a
nenávisť jeho oproti nim bola nevýslovná. Preto, akonáhle dostal list od Salma, nič
nemeškal, ale ochotne a usilovne zbieral vojsko po celom svojom panstve a požiadal i
okolité zemianstvo a mestá, aby ho podporovali. Tak zobral blízko dvetisíc chlapov, a to
najviac z doliny Rožňavskej, ktorých ozbrojil, vzal so sebou všetky delá svoje, v počte
desať, a hodnú zásobu streliva; krom toho pridal k vojsku ešte i baníkov dobšinských, ktorí
pobrali so sebou svoje čakany a banícky riad, aby cesty medzi skálím ku zámku pre vojsko
prekopali a urovnali. Tak tiahol Bebek s pomocným vojskom na Plešivec a Jelšavu hore
Muránskou dolinou a za ním mnohé vozy a kone so strelivom, s potravou a všelijakou
batožinou, a všetky osady Muránskej a Ratkovskej doliny museli za ním posielať i chlapov so
sekerami a vidlami železnými, s pikami a čakanmi, ktorí mali i cesty kliesniť pre vojsko, i
v čas potreby brániť sa proti výpadom zámockých vojakov; ale museli tiež všelijakú potravu
poriadne dovážať pod Muráň pre jeho a kráľovské vojsko. Tak dorazil Bebek v polovici
mesiaca júla s vojskom svojím pod Muráň a tam blízko prameňa rieky muránsko-jelšavskej,
spod samého zámku vytekajúceho, vyvolil ako najpríhodnejšie miesto pre celý tábor. Odtiaľ
hneď po nasledujúce dni robil potrebné poriadky, vyslal oddiely robotníkov pod ochranou
vojska, ktorí horami prerúbali a rovnali cesty, a to jedni zo strany poludňajšej hore
dolinou ponad osadu Hutu a stade hore na vrch Javorinu; druhý ale oddiel poslal zo strany
západnej do takzvanej Zámockej doliny, ktorý stranami a úbočiami prerúbal cestu až hore na
zámockú priehybinu, takže sa obidva oddiely zišli spolu na severnej strane od zámku na
vrchu, ktorý sa od tých časov až posiaľ Šanec menuje a vyššie stojí od samého zámku.Na všetky tieto prípravy bebekovské sa Bašo pokojne, s hrdým opovrhnutím díval, a
akokoľvek ho jeho kapitáni ponúkali, predsa žiadne výpady zo zámku nerobil a Bebekovi v
ničom neprekážal. Keď už bol zámok zo všetkých strán prerúbanými cestami obkolesený, vtedy
rozkázal Bebek všetky chodníky, ktorékoľvek viedli do zámku, veľkými stromami zarúbať a
skálím zavaliť tak, aby všetko spojenie Bašovo bolo úplne pretrhnuté a aby ani zdola hore
na zámok, ani zo zámku nadol nemohol sa viac nikto dostať.Konečne na štvrtý deň po Bebekovom príchode dorazil aj Salm s cisárskym vojskom z tej
strany od Tisovca a len preto sa bol opozdil, lebo boli veľké pľušte a cez vody, lesy a
skaliny jeho delá i vozy so strelivom a s batožinou sa len zdĺhavo pri veľkom namáhaní i
ľudí, i dobytka prepraviť mohli, až konečne premoknutí a veľmi ustatí prišli pod Muráň do
tábora Bebekovho, preto aj potrebovali dakoľko dní odpočinku.Vojsko Salmovo počítalo do šesťtisíc chlapov a osem ťažkých diel. Španieli boli pod
vodcom Gašparom de Casteluzzo, Česi pod vodcom Zapata a Slováci pod Horvatinovičom, ktorý
bol aj najvyšší strážmajster po boku grófa Salma. Skoro za Salmom dorazil aj Vilček,
veliteľ Šarišského zámku, a priviedol so sebou do päťsto chlapov, šarišských Slovákov, a
päť diel. Naposledy prišlo aj zo Spiša, menovite z Novej Vsi, dvadsať vozov, stodvadsať
koní a šesťdesiat sluhov.Salm, obhliadajúc príkre strminy, vysoké skaliská a pevné hradby Muráňa, odobril a
pochválil obozretné prípravy Bebekove k riadnemu dobývaniu tak pevného a veľkého zámku a
spytoval sa ho na pôvod a predošlých pánov toho hradu. Nato vypravoval Bebek, ako Jiskrovi
Česi, čiže husiti,[20]zámok ten spolu s mnohými hradbami na Slovensku vystavili a panovali nad ním v
mene kráľovnej Alžbety, vdovy Alberta kráľa a jeho syna Ladislava Pohrobka, až do časov
kráľa Mateja Korvína, ktorý, keď ich vo viac bitkách premohol, zámky im jeden za druhým
mocou odobral. Hneď ako zaujal Korvín zámok Likavu, vypravil odtiaľ svojho vodcu Štefana
Zápoľu proti muránskym Čechom, ktorý s pomocou Levočanov aj skutočne Čechov z Muráňa vyhnal
a zámok obsadil kráľovským vojskom. Dočasu vládli nad Muráňom aj Ilsvayovci. Od syna ale
Matejovho, Jána Korvína,[21]dostal ho darom Zápoľa, ktorý ho zase svojmu vernému prívržencovi Jakubovi z
Tornallye do moci dal, a tento pred smrťou ustanovil za tútora svojho jediného maličkého
Jána, človeka podliaka, ktorý sa mu znal podlizovať a bol jeho kapitánom, Mateja Bašu.
Tento lotor odpratal chlapca-sirotu do Poľskej, zámok i panstvá tornallyevské pre seba
zaujal a urobil z Muráňa peleš lotrovskú, z ktorej okolité stolice napadá a pustoší, takže
už jeho meno je postrachom a hrôzou celého okolia. Preto už bol zvrchovaný čas, aby
krajinský snem túto ohavu vyhlásil za zradcu a buriča a vojskom ho stíhal.Salm: „Čudujem sa ale predsa, že navzdor tomuto snemovému uzavretiu tak málo je tých,
ktorí sa zo zemianstva s vami dostavili s pomocným ľudom svojím tu pod Muráň, ačkoľvek
dobre znali všetci o mojom a kráľovského vojska príchode.“Bebek: „Úprimne rečeno, to stadiaľ pochodí, že niet jednomyseľnosti medzi zemianstvom,
ale jedni sú na strane Ferdinanda, druhí na strane Zápoľovej, kde ktorý čaká pre seba
lepšie výhody a väčší osobný zisk. O krajinu sa máloktorý stará. U nás sa pokladá každý
zeman akoby za malého kráľa, sedí si na svojom pevnom zámku ako jastrab na hniezde a napáda
slabších od seba, to je jeho remeslo.“Salm: „Hľa, páni, kam vedie svojvôľa a neviazanosť zemianstva?! Vaša krajina je veru
smutný obraz neporiadku a blízka je svojmu úpadku. Väčšia čiastka krajiny je v moci Turkov,[22]a predsa aj tuná na Slovensku, miesto toho, žeby vyššie zemianstvo sa hrnulo
pod zástavy svojho pravého kráľa Ferdinanda proti spoločnému nepriateľovi vlasti, žije samo
medzi sebou v rozbroji a vedie vojnu jeden oproti druhému, sused napáda svojho suseda,
zemania zbíjajú kupcov a pocestných, vypaľujú osady a drancujú mestá; a pevné zámky, ako,
hľa, i tento Muráň, stali sa hniezdami lotrov, z ktorých vykonávajú sa lúpeže a vraždy na
všetky strany, takže už žiaden nie je bezpečný svojím životom a majetkom. Ak by to i
naďalej malo trvať, vaša krajina by sa rozpadla na malé čiastočky a franfory, a namiesto
ľudí túlali by sa tu skoro len kŕdle divokej zveri. Preto ďakujte bohu, že ste dostali
mocného rakúskeho cisára za kráľa, ktorý je vstave poriadok a poslušnosť uviesť a vydobyť
vám naspäť zväčša už stratenú krajinu, a to vašou vinou, páni!! Áno, áno, vestra culpa,
vestra maxima culpa!“[23]Bebek: „Bolo by ono najlepšie, čo by sa medzi Zápoľom a Ferdinandom stala dajaká
priateľská naprávka, aby každý dačo popustil zo svojho práva.“Salm: „Právo a pravda nedá sa na kúsky strihať alebo krájať, ale musí stáť cele a úplne;
kto to nechápe, tomu vysvetlí sa ono mečom, ktorý rozhodne konečne a dokáže to, že Zápoľa
je len nepravy nápadník a dobrodruh. A čože si myslíte, páni, či Zápoľa má toľko moci
vojenskej a toľko branného ľudu i peňazí, aby vzoprieť sa dakedy mohol šťastne nadvláde
Turkov a vyhnať ich z krajiny?! V najlepšom prípade stal by sa tureckým vazalom a satrapom[24]a vaša krajina tureckým pašalíkom[25]práve tak, ako stalo sa cisárstvo bulharské i srbské a kráľovstvo bosenské;[26]zemania ale uhorskí, aby mohli podržať svoje statky a zámky, stali by sa tu —
ako tam — tureckými renegátmi.“Casteluzzo: „Veď už po bitke moháčskej[27]hovorilo sa, že ,finis Hungariae‘“.[28]Vilček: „Sila a bytnosť Uhorska je teraz jedine na Slovensku; a ako pred päťsto rokmi
Slovensko bolo kolískou kresťanskej viery a osvety pre celú uhorskú krajinu, tak je ono i
teraz pevnou hradbou proti návalu tureckého barbarstva. Tu na Slovensku zlomí sa prepych a
presila Turkov, a zo Slovenska pošlo a zase opakovať sa bude politické preporodenie
krajiny, ako ho vyhľadáva duch času, jednota a celistvosť celej ríše rakúskej a šťastia
všetkých národov, ktoré riadenie božie pod žezlom slávne panujúceho domu rakúskeho v jedno
spojilo.“Bebek: „Pozde to bude, pokiaľ Slováci prídu ku svojej národnej povedomosti, ktorú
stratili s pádom Matúša Trenčianskeho;[29]keď aj teraz tak radi odhadzujú zo seba svoju národnosť ako staré obnosené
handry a ako hady svoju kožu.“Vilček: „Žiaľbohu, že práve Slovák natoľko nectí sám seba, že sa rád plazí a líška
druhým a vydáva sa za podlý nástroj a podnož svojim trýzniteľom, preto ho i tí za nič
nemajú, ktorí by sa ho ináč báť museli. Medzitým, pán Bebek, ja verím, že to ináč bude. Ba
čo aj dve-tri haluze zo stromu odpadnú, ale preto zdravý peň národa zostane a nové, čerstvé
a zdravé ratolesti vyženie. Pán boh ale má dosť času a život národa netrvá jeden deň. I môj
národ neumrel, lež spí a čaká na dobu svojho slávneho zmŕtvychvstania.“Bebek: „To ako boh dá. Ja len na to, čo tu pán gróf hovoril, chcem poznamenať, že by
Uhri dosť mali moci i sami bez cudzej pomoci vyhnať Turka von z krajiny!“Salm: „Nuž a prečože ho posiaľ už nevyhnali, ale on ich vyháňa zo všetkých miest a
pevných hradov na Dunaji i na Tise?! Kráľ Ferdinand posiela cudzie vojská: Španielov,
Nemcov, Čechov a žiada od Uhrov pomoc; ale okrem Slovákov a Chorvátov ktože mu ide na
pomoc?! — Ostatne, nemajte to všetko za zlé, pán Bebek, čo pohovorilo sa tu medzi nami v
priateľskom kole dôverne; ja vás a vašich priateľov, ktorí sa tu dostavili, držím za
verných poddaných môjho najjasnejšieho cisára pána a musím to s pochvalou do Viedne
oznámiť, že ste tak múdre a dobré prípravy ku dobývaniu tejto pevnosti porobili. Zajtra
budem držať vojenskú poradu; teraz už potrebujeme každý odpočinok. Dobrú noc!“Poohliadali sa teda stráže a všetci utiahli sa do svojich šiatrov.Na druhý deň po tomto rozhovore vodcovia cisárski pod ochranou silného oddielu vojska
ohliadali zo všetkých stran položenie zámku, vysokosť hradieb, priestor a polohu
podzámockej priehybiny a vzdialenosť náprotivného vrchu, na sever ku Javorine sa
tiahnuceho. Keď všetko toto Horvatinovič pilne poohliadal a si naznačil, vrátili sa naspäť
do tábora, kde gróf Salm hneď zahájil vojenskú poradu a začal rozhovor:Salm: „Ako vidím, nepôjde to veru ľahko pevnosť túto vydobyť; bude nás to tuším oveľa
viac obetí stáť, ako nás stál Levický zámok!“Bebek: „Ja dúfam, že najďalej o štyri týždne je zámok náš a narádzam, aby sa na vrch
Šanec vyviezli delá; stadiaľ dajú sa i zámocké múry najskôr porúchať a rozstrieľať, a potom
stavať sa môžu rebriny a útokom hnať do zámku.“Salm: „Čo na to poviete, pán Horvatinovič?“Horvatinovič: „V tom zrovnavam sa i ja s pánom Bebekom, aby najväčšie delá postavili sa
na vrch Šanec; krom toho ale musí sa ešte aj z východnej a západnej strany, a tak z troch
strán razom strieľať na zámok i preto, aby podelila sa sila a pozornosť jeho obrancov, ale
i preto, aby sa hradby z viac strán porúchať a rozstrieľať mohli a potom, kde ukáže sa
najväčší otvor a najsnadnejší prístup, z tej strany budeme hnať útokom.“Salm: „Dobre teda, vy, pán Bebek, postavíte sa s vašimi Gemerci z východnej strany
oproti zámku a vezmete so sebou vaše delá; pán Vilček so Šarišanmi a ostatnými Slovákmi
vezme so sebou tiež svoje delá a postaví sa od západnej strany, pri studienke oproti
zámockej bráne; a ja s mojimi Španielmi a Čechmi zaujmem vrch Šanec oproti zámku a stadiaľ
dám páliť na hradby. Horvatinovič bude mať najvyšší dozor nad delostreľbou a bude ju
spravovať vedľa okolností. Na zajtra nech bude všetko vojsko napohotove na pochod; taktiež
i pomocní ľudia a robotníci nech budú pripravení delá a strelivo dopraviť a povynášať na
určené miesta.“Počiatkom augusta s veľkým namáhaním i vojska, i pomocného obecného ľudu dopravilo sa po
stranách vrchu cestou, rubármi a baníkmi napred prekliesnenou a podľa možnosti urovnanou,
všetkých osem veľkých diel Salmových šťastne až na samý vrch Šanec rečený, a hneď nato
nočného času, aby to zo zámku ani nespozorovali, ohradili ich priekopami a násypmi, pod
ktoré ešte aj veľké jedle a smreky z blízkeho lesa naznášali z tej príčiny, aby ich zámocké
vojsko znenadála prepadnúť a zaujať nemohlo. Skoro zatým od šancov ku strane východnej a
bližšie k zámku zaujal svoje stanovisko Fraňo Bebek a postavil podobným spôsobom svoje delá
oproti zámku; a naposledy i Vilček zo strany západnej tiež svoje delá, ktoré aj ohradil
priekopami a násypmi, namieril oproti bráne. Streľbu začal Salm; treskot a hučanie z jeho
veľkých diel ako hromobitie odrážalo sa od Kráľovej hole a od Kohúta a ťažké železné gule
lietali z nich až doprostred zámku; hneď nato i Bebek, i Vilček krížovou streľbou dorážali
na hradby zámocké Horvatinovič sám spravoval a dohliadal na streľbu, vo dne i v noci
obchodil tábory, ustanovoval stráže vojenské a všetkých, ako kapitánov, tak aj obecných
vojakov, i k bedlivosti, ale i k srdnatosti a vytrvalosti často upomínal.V samom zámku Martin Bašo, ako od svojho brata Mateja ustanovený veliteľ vojska a
sporiadateľ zámockej obrany, akonáhle videl prípravy bebekovsko-salmovské na riadne
dobývanie pevnosti, zvolal všetkých svojich kapitánov i celé vojsko, vyše osemsto chlapov
počítajúce, a pred palotou svojho brata držal ku nim zápalistú reč v tomto zmysle:„Kapitáni a vojaci! Ako vám už dobre známo, nemecký cisár posiela cudzozemcov, Španielov
a Čechov proti nám, ktorí naše pekné práva a slobody uhorské nohami šliapu a na naše šije
jarmo podlého rabstva uvrhnúť chcú. Ostré naše meče im teraz dokážu, ako si Uhor miluje
voľnosť a slobodu, a tieto vysoké skaliská a pevné múry budú nám dostatočnou záštitou proti
ich guliam. Vytrvajte smelo a bojujte zmužilo, a ja vám ručím za to, že o dakoľko dní
rozprášime všetku tú cudzozemskú zberbu na všetky strany; môj ale pán brat podelí vám
každému bohaté dary za odmenu vašej hrdinskosti zo svojej pokladnice. A teraz obraciam sa
ešte k vám, Slováci! Vy ste boli vždy najlepší a najstálejší spojenci Maďarov a vytrvali
ste s nami udatné v dobrom i zlom, vy ste naši bratia a synovia spoločnej našej vlasti,
ktorí požívate spolu s nami i voľnosť, i slobodu, i česť a slávu, a preto aj právom čakáme
od vás, že vy za nás a s nami krv svoju vylievať, a keď treba, za voľnosť a slobodu i život
svoj na oltár vlasti položiť hotoví budete; preto zavolajte všetci so mnou: Nech žije náš
pán a vládca zámku, Matej Bašo!!“I zahrmelo zo všetkých úst hromovité „éljen!“ a „nech žije!“.Matej Bašo uradovaný díval sa na tento výjav zo svojej paloty a dal všetko vojsko dobrým
vínom zo svojej pivnice počastovať, pričom bolo počuť veľa i múdrych, i nemúdrych
prípitkov, ako obyčajne.Kováč a Petrovič významným zrakom pozerali jeden na druhého a Petrovič na strane pošepol
svojmu priateľovi do ucha: „Hľa, brat môj, keď naše päste a naše meče potrebujú, ako sa nám
líškajú ako najlepším svojim spojencom a bratom; ináč nás ale za cudzincov a za želiarov
vyhlasujú a len potupu kydajú na nás; to je to bratstvo.“Ďurko Kováč odvetí na to: „Žiaľbohu, že my Slováci tak ľahko omámiť sa dáme krásnymi
rečami,“ a stisol mu priateľsky ruku.Hneď nato Martin Bašo, ako skúsený vodca v umení vojenskom, porobil všetky potrebné
poriadky na obranu zámku; delá svoje rozostavil ako oproti Salmovým, tak i oproti Bebekovým
a Vilčekovým delám a ustanovil mocné stráže na všetky strany, ktoré by každý pohyb
nepriateľa pilno pozorovali. Každému z kapitánov vykázal osobitné miesto; Tárnoky so
svojimi stál blízko brány, Bejey na bašte, ktorá bola vystavená na osobitnej skale pred
bránou a mala svoje štyri delá zámocké.Na prvý výstrel salmovský streľba zámocká veľmi živo odpovedala a Martin Bašo usiloval
sa o to, aby násypy Salmove, za ktorými jeho delá ukryté stáli, guľami mohol rozrúcať a
delá samy porúchať a skaziť. Krom toho dal tuho páliť na tábor Bebekov a Vilčekov; tak
trvala streľba po dva dni z obidvoch strán bez značného prospechu.Medzi tým časom Tárnoky, ako najstarší kapitán a Bašov pokrvný, ktorý ho často
priateľsky upomínal a odrážal od jeho zločinov, i teraz neprestajne doliehal na samého
Mateja, akoby bol tušil jeho blízky pád a nešťastie, aby — kým je čas — vyjednával so
Salmom, lebo že zadosť urobilo sa vojenskej cti, aby pokúsil sa o zmierenie s ním, pokiaľ
nebude pozde. Na mnohé doliehanie Tárnokyho dal sa konečne nakloniť Matej Bašo ku
vyjednávaniu so Salmom, ale len tak, keď aj brat jeho Martin na to pristane. Povolali teda
i Martina medzi seba, ktorý sa sprvu síce veľmi rozhneval na Tárnokyho a hrozným
preklínaním a teremtettovaním oboril sa na neho ako na zradcu a bojazlivca; konečne ale dal
sa uchlácholiť a uprosiť od brata Mateja, aby teda sám položil čestné a pre nich ako
najprospešnejšie vymienky a aby ani nie Tárnoky, ale sám Martin Bašo šiel, ako za najlepšie
uzná, vyjednávať do tábora Salmovho. Tárnoky nato odišiel mrzutý z paloty, dvaja ale bratia
ešte dlho medzi sebou živo rokovali a keď sa na vymienkach uzjednotili, dali streľbu
zastaviť a z brány zatrúbiť s oznámením, že veliteľ a pán zámku chce vyjednávať so samým
grófom Salmom, žiada teda o pristavenie streľby a o bezpečný odchod i návrat svojho posla.
Z obliehajúcich vodcov Vilček, ako najbližší, sám vybral sa ku Salmovi, ktorý hneď
prisľúbil, že chce vyslyšať posla Bašovho, a dal mu poistenie jeho bezpečnosti, nato však i
zo svojej strany všetku streľbu kázal pristaviť.Martin, príduc do tábora Salmovho, poklonil sa zdvorilo a hneď s veľkou výrečnosťou
vyhováral všetky zločiny a hanebnosti, ktoré popáchal jeho brat Matej, a dodal k tomu, že v
čom by koľvek predsa bol previnil a prehrešil sa proti zákonu, prosí teraz, aby mu to jeho
osvietenosť, ako splnomocnený jeho jasnosti cisársko-kráľovskej, odpustiť a jeho v mene
cisára i so všetkými jeho kapitánmi a vojakmi na milosť prijať ráčila. Krom toho žiadal
ešte Martin, aby jeho bratovi Matejovi Bašovi i jeho dedičom a potomkom Muránsky zámok s
celým panstvom úrečite a večite bol zanechaný a oddaný, lebo vraj i tak chlapec, ktorému to
dedičstvo patrí, ako chýry idú, v Poľskej zahynul. Naposledy doložil Martin ešte aj to, že
je žiadosť brata Mateja i tá, aby jeho vojakom, ako peším, tak aj konníkom, bol ročný plat
z cisárskej pokladnice vyplatený. Keď Salm všetky tieto reči s veľkou trpezlivosťou
vypočul, dodal si Martin smelosti a pološeptom, potuteľne sa usmievajúc, Salmovi na vedomie
dal, že za všetku tú milosť chce sa mu brat Matej štedro odmeniť a mieni mu dary poslať. Na
to Salm, ktorý bol očakával, že Matej azda bez všetkej vymienky poddať sa chce na milosť i
nemilosť, ako tieto prepiate a bezočivé žiadosti jeho počul, veľmi sa rozhneval a okríkol
Martina:„Povedz svojmu bratovi, že ja s lotrami a s podlými zbojníkmi vyjednávať nebudem, ani
vašich nazbíjaných klenotov nie som žiadostivý. Vedzte to, že vašich hanebných skutkov
miera je už dovŕšená a čaká vás krvavá pomsta, ktorej neujdete ani jeden. V tom okamžení
prac sa mi z očú!“Zarazený Martin nad takou odpoveďou rýchlym krokom vrátil sa naspäť do zámku.Po tomto rozhovore za pár dní z jednej i z druhej strany mlčala streľba; v tábore
Salmovom držali sa vojenské porady, pri ktorých na radu Horvaltinoviča uzniesli sa na tom,
aby predovšetkým dobyli prednú baštu, ktorá pred bránou zámku z poludňajšej strany, o niečo
vyššie ako zámocké hradby a na osobitnej, príkrej skale stála, a z ktorej posiaľ delá
Bašove dobývajúcemu oddielu Vilčekových Slovákov najcitlivejšie straty a škody zapríčinili.
Preto dal Horvatinovič namieriť delá na túto baštu a keď ju guľami mocne porúchali, vtedy
vybral Vilček junáckych dobrovoľníkov spomedzi svojho vojska, ktorí pod jeho vedením hnali
sa útokom a vydriapuc sa hore na baštu, všetkých strelcov Bašových, ktorých tam popadli,
rozsekali, delá zaujali a obrátili proti hradbám zámockým. Po krátkej streľbe z takejto
blízkosti rozstrieľali z tejto strany hodný kus hradby a urobili značný otvor do zámku.Pokiaľ na poludňajšej strane tuhá streľba trvala a krutý boj na onej bašte sa viedol,
zatiaľ z náprotivnej severnej strany siedmi odvážliví chlapi spomedzi španielskej pechoty
vydriapali sa po skalinách, z ktorých špicaté končiare a tu i tam spomedzi skalín vyrastené
kroviny rukami zachytiť mohli, hore na hradby, skadiaľ sa popúšťali dolu do zámku a začali
jeho vnútorné položenia na všetky strany pozerať. Vojaci Bašovi, všetkou svojou pozornosťou
na náprotivnú stranu obrátení a tam streľbou a krutým bojom okolo prednej bašty
zaneprázdnení, nezbadali to hneď, krome keď ich uzrela čeľaď zámocká a urobila veľký krik,
hnali sa s vytasenými šabľami za nimi, a dvoch síce spomedzi nich dopadli a usmrtili,
ostatní piati ale na ten istý spôsob, ako boli vyliezli hore na hradby, tak sa i popúšťali
zase z hradieb dolu, a ačkoľvek Bašovi vojaci z pušiek pálili za nimi, predsa žiadneho
netrafili, takže sa títo na podiv vojska do tábora Salmovho šťastne dostavili.Španieli títo rozpovedali potom vodcom svojim vnútorný stav a rozpoloženie pevnosti, a
ich odvážlivosť a šťastie dodalo celému vojsku bojovnej chuti a smelosti, čo vidiac
vodcovia cisárski, uzavreli ihneď v rade vojenskej, aby sa urobil všeobecný útok na
pevnosť, a to hlavne z poludňajšej strany od tej istej bašty, ktorá bola už zaujatá a
obsadená a z ktorej sa náprotivné hradby zámocké silno boli porúchali a otvor bol už
vystrieľaný.S prvým svitom celé vojsko cisárske stálo v šíkoch a vo zbrani. Tu na znamenie veliteľa
zahrmia delá, trúby a bubny zarachocú, a silné čaty pod svojimi zástavami ženú sa proti
zámku vedľa brány, v tú stranu, kde bola bašta zaujatá a vystrieľaný guľami na samých
hradbách značný otvor. Tam ale už stál napohotove Martin Bašo s najväčším počtom svojich
kapitánov a vojska; ten hromovým hlasom volal na svojich ľudí, aby ťahali meče a klali tých
psov z cudziny tak, aby žiadnemu nedali milosť, ale vraždili každého, kohokoľvek by zbrojom
zastihnúť mohli, a zoťaté hlavy nepriateľov aby nastrčili na svoje dlhé piky. Cisárski síce
i streľbou z pušiek, i pikami a šabľami udatne napadli vojsko zámocké, ale sa i toto za
príkladom svojho vodcu, ktorý ako rozpajedený lev bojoval, zúrivo bránilo a neustúpilo ani
najmenej zo svojho stanoviska. Nastala hrozná seč a bitka náramne krutá; krv sa cedila na
všetky strany a veľa chlapov, i mŕtvych, i ranených, padalo z múrov dolu do strašnej
priepasti. Zo strany cisárskej i sám chrabrý a umením vojenským vynikajúci Horvatinovič,
práve keď vojsko i slovom, i vlastným príkladom ku zmužilosti a vytrvalosti upomínal, guľou
do pŕs strelený, na zem klesol; Gašpar Casteluzzo, vodca Španielov, zo zámockej hradby
dlhou pikou dolu strčený bol a len jeho železný pancier, ktorý na tele nosil, zachránil mu
život, takže, padajúc dolu na skalu, predsa sa nedolámal. Naproti tomu Zapata, vodca
Čechov, guľou do čela bol trafený a na všeobecný žiaľ vojska na mieste dušu vypustil.Zo zámockej obrany síce tiež veľa mužov padlo, áno, aj daktorí kapitáni; najväčšia ale
nehoda a nešťastie postihlo ich tým, že cisárski samému vodcovi Martinovi Bašovi, ktorý bol
dušou celej obrany a výtečný bojovník, guľou nohu prestrelili a keď padal na zem, ešte mu
aj šabľou tuho do hlavy zaťali, takže v krvi svojej ako bez seba ležať zostal; vtedy ho aj
pochytili cisárski vojaci a chceli ho už odvliecť do svojho tábora. To ale vidiac Ďurko
Kováč, skočil ako strela medzi nich a ako besný svojou šabľou rúbajúc do nich, rozohnal ich
s ťažkými ranami, potom ale zodvihnúc raneného vodcu, s pomocou svojich chlapov odniesol ho
do zámku, do poludňajšej bašty, kde medzi ženami a deťmi vo veľkom strachu sedela Martinova
jediná dcéra Mariška; tam ho vystreli na posteľ, umývali a obväzovali jeho rany, Mariška
ale horko nariekajúc a rukami zalamujúc, dala sa i sama do ošetrovania otca. Tento, príduc
pomaly k sebe, podal Ďurkovi, svojmu vysloboditeľovi, ruku a dajúc znamenie druhým, aby sa
všetci okrem Ďurka a jeho Marišky vysťahovali von z izby, počal mu slabým hlasom takto
hovoriť:„Ďurko, môj priateľ drahý, ja cítim, že mi je smrť nablízku a s mojím pádom padne s
istotou aj zámok tento; nemám žiadnu viac nádeju, — odpusť mi, že som si ťa prv nevážil, bo
som ťa dobre nepoznal; ale ťa teraz už pred smrťou prosím a zaklínam na tvoju vojenskú
statočnosť, nepohŕdaj mojou nešťastnou dcérou, ktorú, viem, že si posiaľ úprimne miloval;
ponáhľajte sa obidvaja, aby ste sa čím skôr z tohto pekla vyslobodiť mohli, bo keď tu ďalej
zostanete, aj vy spolu so mnou zahyniete. Ujdite, ako možno, a potom buďte navždy svoji a
modlite sa za mňa, aby mi boh moje veľké hriechy odpustil!“ Umĺkol, sťažka vzdychajúc; nato
sa ozvala Mariška:„Ďurko môj, urob teraz, čo a ako za najlepšie uznávaš, ja ale môjho otca nechcem
opustiť, pokiaľ žije, čo ma tu pri ňom aj naraz zabijú.“Ďurko: „Dobre tak, Marka moja, ty len zostaň tu pri ňom, však ja prídem v príhodný čas a
vyslobodím ťa. Dúfaj v boha, on teba, nevinnú dušu, neopustí. Zbohom!“A s tým sa ponáhľal preč. Ako sa približoval ku bráne, videl, že boj ustáva a Petrovič,
idúc mu v ústrety, oznamuje, že cisárski s veľkou stratou odohnatí sú naspäť.Ďurko: „A predsa je zámok akoby stratený, bo jeho obranca a náš bojovný vodca Martin je
na smrť ranený, i ten, keď i nie zaraz, ale o dakoľko dní istotne skoná. Brat môj, ja idem
urobiť odvážlivý krok, bo som už zbavený svojho sľubu a prísahy. Keď chceš, nasleduj ma!“Petrovič: „Rozmyslím si ešte a pošepnem to našim priateľom.“ — A s tým sa náhle rozišli.Tak teda cisárski, ačkoľvek s najväčšou odvahou a udatnosťou bojovali, predsa utratiac
veľa i mŕtvych, i ranených a zajatých, zvlášte keď im toľkí vodcovia a dôstojníci popadali,
stratili ducha, dali sa na útek a vo veľkom neporiadku hrnuli sa za svoje šance a ohrady.
Bašovci začali už sláviť víťazstvo a ich radostný krik sa rozliehal naďaleko. Salm a Bebek
naproti tomu boli na mysli veľmi zarazení a počali už v duchu pochybovať o dobrom výsledku
tohto obliehania; obávali sa obzvlášte toho, že ak by teraz Bašovci znenazdania urobili na
nich výpad zo zámku, po tak veľkej strate predných vodcov a pri zrazenej mysli vojska celý
tábor môže prísť do neporiadku a do nebezpečenstva. Zbierali teda rozplašených, posilňovali
bojazlivých, chválili vytrvalých a udatných a robili všetko možné, aby poriadok uviedli
zase a vojakom dodali ducha smelosti a odvahy.*Na Muránskom zámku medzi vojskom Bašovým, ktoré bolo pomiešané z dvoch národností,
bývali už oddávna ostré národné nesváry medzi Maďarmi a Slovákmi a v poslednom práve čase
táto národná nenávisť vystupovala čo deň na povážlivejší stupeň, takže sa konečne v zámku
samom medzi sebou rozpadli akoby na dva protivné tábory, ktoré len neobyčajná prísnosť,
hrozby, áno, i prísne pokuty a ukrutnosť vodcu Martina Bašu bola vstave ako-tak krotiť a na
uzde udržať. Maďari boli zväčša konníci a len málo z nich boli peší a delostrelci, pod
kapitánmi Demetrom Bašom, Tárnokym, Bejeym, Szorényim — zo Slovákov naproti tomu záležala
najviac pechota a delostrelci pod kapitánmi Kováčom, Petrovičom, Veselým, Trnkom, Šuhajom.
Ale už i sami kapitáni slovenskí ťažko znášali prepych a pánovitosť maďarských kapitánov, a
Petrovič im neraz, ťažko sa urazeným cítiac, z povedomosti tej sily, ktorá pri jeho stránke
bola, s nevôľou odsekol:„Nezabúdajte sa, páni, bo len pokiaľ my Slováci sme vaši spojenci, potiaľ ste vy páni;
ale bez nás a ak my povstaneme proti vám, nuž ste v tom okamžení stratení!“Krom toho aj to tyranstvo, tá nenásytná lakomosť a podlá ukrutnosť bratov Bašovcov bola
sa Slovákom už dokonca zošklivila, takže i Kováč, i Petrovič s veľkým pohoršením hovorili
medzi sebou:„My sa len hanbiť musíme za tie ohavné skutky, zbojstvá a vraždy, ktorých sa dopúšťa
vojsko na rozkaz našich pánov; my už ani to nevieme, či sme vlastne vojaci a či len rota
podlých lotrov a zbojníkov!“Keď už takéto nezhody, nenávisť a sváry boli medzi samými kapitánmi, teda tým väčší bol
nesvár medzi obecným ľudom; tam bolo počuť z jednej strany časté teremtettovanie a
ebadtovanie na tót kutya, tót istenit, tót nem ember[30]atď., a z druhej strany zasa nadávanie do divokých beťárov, podlých lotrov a
ohavných surovcov. A takéto zvady končili sa často i bitkou a ruvačkami, pri ktorých sa
stránky neraz i zbrojom potýkali a len mocou a holými šabľami ich kapitáni rozohnať museli.Po takýchto udalostiach — a keď už ten, ktorý sám jediný medzi takýmto vojskom bol
vstave regulu a poslušnosť udržať, pred ktorého hnevom a bezohľadnou ukrutnosťou sa všetci
rovnako báť museli, vodca Martin Bašo, ako sa hovorilo, ležal na smrteľnej posteli, nebude
nám veľmi divno, že práve v ten čas, keď cisárske vojsko po nezdarenom útoku s veľkou
stratou a v neporiadku cúvalo za svoje opevnené šance a ohrady, keď sa dvaja bratia Bašovci
zišli do porady, koho by teraz už mali postaviť za náčelníka vojska a kedy, ako by mali
výpad urobiť zo zámku a udrieť na cisárskych a možno ich aj cele poraziť, rozprášiť a
zničiť — nastal v zámku neočakávaný obrat. Ďurko Kováč, mladý slovenský kapitán, ktorého
jeho ľudia veľmi radi mali, vystúpi spomedzi vojska, vytiahne šabľu a zavolá silným hlasom:„Nech žije Ferdinand I., kráľ uhorský! — Slováci, bratia, kto so mnou drží, nech sa ku
mne pripojí a stúpa za mnou!“A hneď nato spomedzi vojska Bašovho dvadsať odvážnych chlapov si stalo ku Kováčovi a
vyrútili sa otvorenou bránou von zo zámku. Nato povstal veľký krik a trma-vrma medzi
vojskom Bašovým, ako keď sa pobúria včely v úli; jedni kričali „nech žije kráľ!“, druhí
„nech žije Bašo!“. Medzitým bránu zamkli a most vytiahli, a Matej Bašo sám ako besný
vybehol zo svojej paloty a reval plným hrdlom:„Páľte na nich, zabite zradcov! Rozsekajte na kusy tých podlých odpadlíkov!“I vystrelili daktorí z hradieb za nimi, ale tí boli už vtedy natoľko vzdialení, že gule
ani nedoleteli k nim. Kováč vystrčil na svoju šabľu biely ručník a kráčal hrdo za svojimi
chlapmi na vrch Šanec, prosto ku táboru Salmovmu. Tu nastalo podivenie a celé vojsko uprelo
na nich zvedavé oči, čo to asi má znamenať! Kováč zastal pred táborom, urobil šabľou
poklonu a zavolal smelým hlasom:„Nech žije kráľ náš zákonitý, Ferdinand Prvý!“Nato i jeho chlapi, i celý tábor cisársky ozve sa hromovite:„Nech žije! Nech žije!“A Ďurko zavolá zase:„Nech žije jeho osvietenosť gróf Salm, najvyšší vodca kráľovský i celé jeho udatné
vojsko! Nech žije!“Vtedy už celý tábor obradovaný počal jasať a volať:„Čujme, čo chcú, čo žiadajú?!“A Ďurko počne vážne hovoriť Salmovi, ktorý so svojimi dôstojníkmi bol postúpil pred
tábor:„Osvietený pane, my sa podrobujeme vašej osvietenosti a prosíme o milosť!“[31]„Milosť im, milosť!“ volalo všetko vojsko Salmovo.Bebek sám, ktorý sa na tento výjav s veľkou radosťou díval, stal sa teraz tlmočníkom
prosiacich a prímluvcom u grófa Salma; on sa ich vypytoval:„Odkiaľ ste rodom, chlapi?“Jedni odpovedali, že z Muránskej doliny a druhí, že z Hrona.„A ako ste sa dostali do vojska Bašovho?“„Skrze jeho hrozby a násilenstvá,“ bola ich odpoveď.K tomu ešte doložil odhodlane Ďurko:„Ale by sme teraz chceli pod kráľovskou zástavou svojou vernosťou a udatnosťou zmyť tú
škvrnu, ktorá lipne na našej zbrani!“Konečne prerečie Salm vážnym hlasom:„Vojaci, ako vás vidím, vy ste úprimne oľutovali svoje viny; i pán boh kajúcich prijíma
na milosť. Cisár a kráľ náš, jeho jasnosť Ferdinand I., je panovník milostivý. V jeho mene
a podľa toho splnomocnenia, ktoré som prijal od jeho jasnosti, vám odpúšťam. A či chcete
zložiť prísahu jeho jasnosti?“„Chceme!“ zvolali všetci a pokľakajúc na kolená, zdvihli tri prsty k nebu a riekli:
„Prisaháme!“Nato povstali všetci a Ďurko Kováč, vstanúc pred veliteľa, riekol:„Osvietený pane, ja prosím ešte o tú milosť, aby som smel v čele svojich chlapov a s
dvesto dobrovoľníkmi slovenskými spomedzi cisárskeho vojska, pod veliteľstvom daktorého z
cisárskych pánov kapitánov udrieť hneď teraz na zámok; toto práve je doba najpríhodnejšia;
vodca Martin leží ťažko ranený, Slováci sú hotoví pridať sa k nám, ja teda ručím za to
svojím životom, že za pol hodiny bude sa rozchvievať cisárska zástava na hradbách Muráňa.“Tieto reči zaľúbili sa Salmovi a hneď vyzval Bebekových a Vilčekových chlapov, hovoriac:„Slováci, ktorí ste hotoví dobrovoľne sa pripojiť k týmto junákom a poznovu udrieť na
zámok, vystúpte von z radu! Za vodcu vám menujem veliteľa Šarišského zámku, Vilčeka.“Ihneď vystúpilo štyristo junákov slovenských, ktorí boli hotoví vydobyť si slávu s
odvážením života. K nim pripojilo sa s privolením Salmovým ešte aj sto Čechov a sto
Španielov. Všetkým stal si Vilček na čelo a hrnuli sa s bubnami a s trúbami proti zámockej
bráne.Cisárske delá započali streľbu poznovu, na ktorú ale už slabo a len kedy-tedy odpovedali
z pevnosti. To dodalo dobrovoľníkom dobrú nádeju, a blížiac sa ku bráne, hromovitým hlasom
volali:„Nech žije cisár, nech žijú Slováci!“Na toto vyvolávanie povstal v samom zámku náramne veľký zmätok, krik, hrozby,
preklínanie a teremtettovanie, lomoz zbrane a streľba z pušiek a z pištolí. Bašovi vojaci
strieľali jedni na druhých, bili sa a klali sami medzi sebou; vtedy už daromné boli i
hrozby, i prosby a vábivé sľuby kapitánov i samého Mateja Bašu. Tento zmätok použijúc,
Petrovič a jeho vojaci spustili most brány, na čo hneď Kováč a cisárske vojsko vrútilo sa
do zámku. Petrovič, Veselý, Trnka a Šuhaj so svojimi chlapmi stali si k nim s heslom „Nech
žije kráľ Ferdinand! Nech žije vojsko cisárske! Nech žijú Slováci!“ a tak sa spoločne
oborili na Bašových verných prívržencov; nastala krutá seč a kto sa nepoddal, toho sklali a
dorúbali bez milosti.Vidiac Matej Bašo, že je všetko stratené, pochytal v náhlosti z paloty, čo mohol zo
svojich pokladov, a s dvoma svojimi vernými sluhami utekal, ako nohy stačili, ku polnočným
hradbám zámockým. Tam z jednej bašty boli tajné podzemné dvere, ktorými sa vo všeobecnom
zmätku vykradli všetci traja do blízkej húšťavy a utekali horami cez Javorinu a Červenú
skalu v tú stranu ku Telgártu. Brat Demeter bežal tiež do severnej bašty a za ním hneď
dobehli kapitáni Tárnoky, Bejey, Szörényi a mnoho iných vojakov; títo sa všetci zamkli do
bašty a dvere za sebou zatarasili. Vilčekovi ale dobrovoľníci vylámali dvere a hrozili im,
že ak sa dobrovoľne nepoddajú, vtedy všetkých na kusy rozsekajú. Na tieto hrozby, vidiac
veľkú presilu proti sebe, poskladali všetci zbraň a dali sa pokojne poviazať a pred Salma
odvliecť. Španieli, tí sa vrútili hneď do paloty Bašovej a vylámuc dvere na všetkých
sklepoch, komorách a pivniciach, roztrepali skrine a ukryté tam nesmierne poklady Bašove
dychtivo rozchytali, ruvajúc sa na nich, bo každý si chcel nabrať, koľko len odniesť
dostačil. Česi a bebekovci honili po zámku ostatných prívržencov Bašových ako divú zver; a
ako keď sú po hroznej povíchrici povyvracané v lese jedle a smreky, tak ležali za každým
temer krokom v krvi svojej mŕtvi, ranení i umierajúci vojaci.Pri bašte poludňajšej, v ktorej ležal ťažko ranený Martin Bašo a v ktorej bola i jeho
dcéra Mariška i ostatné zámocké ženy a deti, stál na stráži s dakoľkými svojimi chlapmi s
vytiahnutou šabľou Ďurko Kováč a nepustil ta dnu ani dušu. Pribehli Španieli, hľadajúc
poklady, a chceli sa mocou dnu vrútiť. Ďurko im ale zabránil príchod a zvolal odhodlaným
hlasom.„Naspäť, ta nevkročí noha žiadneho z vás krome cez moju mŕtvolu, tam nemáte poklady, len
ženy a deti.“Španieli nechceli ustúpiť a ťahali šable na neho; vtom dobehol v pravý čas Petrovič a
skríkol z naloženia vodcu Vilčeka:„Stojte, kým nepríde rozkaz od grófa Salma, čo sa má s týmito dnuká stať!“Do zámku teraz vtiahol Salm spolu s Bebekom a za nimi temer celý tábor cisársky pod
svojimi vlajúcimi zástavami s bubnami a trúbami. Bolo to práve dňa 13. augusta. S hrôzou a
s podivením hľadeli na to množstvo ranených a pobitých ľudí. I vydali vojsku rozkaz, aby
chytených poviazali a pozavierali do žalárov i do pivníc zámockých; ranených ale aby
poodnášali do bašty a mŕtve telá odpratali a zahrabali; a to, z cisárskeho vojska čo padli,
tých s vojenským sprievodom a počestne, čo ale padli z bašovských, tých len v tichosti a
skromne. Raneného Martina dali strážiť i so ženami a s deťmi tam, kde sa nachodili, ktorú
povinnosť Ďurko sám pre seba si vyprosil a bedlivo ju aj konal. Naposledy Salm i Bebek
uhostili sa do paloty Bašovej a len to ľutovali, že domového pána nijako nemohli vynájsť.
Keď si tak všetky potrebné poriadky porobili, konali sa v chráme zámockom slávnostné služby
božie za obdržané víťazstvo. Večer sa zapálili mnohé vatry okolo zámku a vojaci spievali
veselo a tancovali okolo nich, častujúc sa do chuti vínom Bašovým. A po Muránskej doline i
pohronských dedinách chytro rozniesol sa chýr o dobytí zámku; všade diali sa služby božie,
všade boli hody a radovánky, lebo Bašo býval ukrutným bičom úbohého ľudu a ľud usužovaný
preklínal jeho meno ako ohavníka a vyvrheľa človečenstva za dlhé časy. Fraňo Bebek sa
nijako uspokojiť nemohol, že Mateja Bašu nikde vynájsť neznal; darmo sľuboval veľké odmeny
tomu, kto by ho živého alebo mŕtveho oddal do jeho ruk; o Matejovi nebolo nikde ani chýru
ani slychu.*Pri hronskej osade Telgárte na jednej strane pod Kráľovou hoľou stála pastierska koliba.
Bolo zavčas rána; dvaja pastieri so svojím bačom boli práve už ovce podojili a vniesli
mlieko do koliby. Bača vzal chlieb, rozkrojil ho, rozdal valachom, ponalieval im žinčice do
črpákov, aby sa najedli a ovce a jahňatá aby čím skôr vyhnali na pašu. Vtom z blízkeho lesa
vkročia traja ozbrojení vojaci do koliby, poklonia sa a na ponúkanie bačovo posadajú si
všetci na lavičku. Bača podáva i im žinčice a syra a spytuje sa ich, skadiaľ sú a kam
putujú. Matej Bašo — bo to bol jeden z nich - hovorí, že sú vraj pocestní vojaci, idú do
Poľskej, ale že zablúdili v lesoch, a preto prišli k nemu požiadať ho, či by ich nechcel
sprevodiť najkratšou, ale bezpečnou cestou pomedzi hory až za poľské hranice. Sľubuje mu
hneď aj dobrú odmenu a vytiahnuc mešec s peniazmi, ponúka mu šesť dukátov. Bača telgártsky,
ktorému to bolo podozrivé, pozrie hovoriacemu vojakovi lepšie do očí a pozná v ňom veliteľa
Muránskeho zámku. Tušil hneď, čo je vo veci, lebo znal dobre, že Muráň dobýja cisárske
vojsko, a chýry šli, že ho už aj dobylo. Preto len okom mihol na svojich pastierov, čomu tí
dobre rozumeli, pochytil do ruky svoju valašku — pastieri tiež — a riekol:„Vy ste všetci lotri a úskokovia z Muráňa, zložíte dolu zbraň, bo ste teraz moji
zajatí!“Na tieto hrozivé reči vojaci ťahajú šable a chcú sa brániť. Bača ale zvrtol rýchle
valaškou a naskutku rozťal jednému z nich hlavu tak, že ten mŕtvy padol na zem, druhého
dorúbali pastieri a Matejovi ten istý bača vyrazil šabľu z ruky, chytil ho za hrdlo, hodil
o zem a kolenami pritlačil; tak kľačal na ňom, pokiaľ pastieri nepriniesli húžvy, ktorými
mu krížom za chrbát ruky poviazal, hovoriac mu:„Teraz pôjdeš so mnou naspäť na zámok, tam ti pristroja pohreb, ako si zaslúžil.“Vtom poručil na jedného pastiera kolibu, pokiaľ by sa on vrátil, prehodil si cez plece
cedidlo a halenu, vzal do ruky valašku a zavolal na svojho väzňa:„Stúpaj!“Na Muránskom zámku menoval gróf Salm spomedzi svojich dôstojníkov vyšších a nižších
vojenský súd, pred ktorý boli všetci väzni rad-radom predvedení v okovách; značili si ich
mená, rodisko, vek a počet rokov, odkedy prišli do služby Mateja Bašu; potom čítali sa
mnohé žaloby proti nim a dokázala sa im velezrada, vzbura proti krajinským zákonom, vraždy,
zbojstvá a svätokrádeže, ktoré boli popáchali; načo nad štrnástimi spomedzi čelnejších
kapitánov Matejových vynesený bol ortieľ smrti katovou rukou s palošom.Práve keď sa im všetkým čítal ten ortieľ smrti, roztvoria sa dvere súdnej siene dokorán
a vkročí do izby telgártsky bača, ozbrojený valaškou, vlečúc za sebou húžvami tuho
poviazaného Mateja Bašu akoby medveďa. Sudcovia len vytreštili naňho oči, väzni počali
poviazaného Mateja preklínať a naňho pľuvať. Telgártsky ale bača uklonil sa pánom:„Daj boh šťastia, páni! Bača vám priviedol Bašu, ale ja ver’ si nežiadam jeho drusom
byť, ani teraz v jeho koži sedieť;“ a svojmu vazňovi povedal, „no, bisťubohu, pán Matej,
teraz ste už na svojom mieste, ale nebojte sa nič, ako ste žili, tak umriete, a čo ste
hľadali, to nájdete.“ Nato obrátiac sa k sudcom: „A teraz, páni, vám svojho väzňa oddávam a
robte si s ním, ako chcete, a zostaňte zbohom!“Fraňo Bebek, ktorému sa toto nadovšetko páčilo, vyskočil s radosťou od súdneho stola,
chytil za ruku statočného telgártskeho baču a poťapkajúc ho po pleci, ďakoval mu za jeho
dobrú službu a štedro obdareného prepustil ho preč.Nato sa hneď počal súd nad Matejom a predčítalo sa mu množstvo zločinov, ktorých sa
dopustil; všeobecná mienka sudcov bola tá, aby Matej oveľa ťažšiu a ostrejšiu pokutu znášal
ako ostatní. Jedni narádzali, aby bol v kolese zlámaný a tak obesený, druhí, aby bol
rozštvrtený alebo na kôl vopchatý, alebo aby mu skôr odťali pravú ruku a tak ho obesili.
Matej, trasúc sa strachom, prosil o milosť. Bebek sa osopil naňho:„Akože ty zlosyn nad všetkých sveta zlosynov môžeš a smieš ešte žiadať o milosť?!“Bašo s iskriacimi očami odvetil:„Príde čas, keď aj ty, Fraňo, budeš potrebovať milosť, ale ju práve tak nenájdeš, ako
ani ja teraz pred tebou. I ty, i tvoje plemä hanobne vyhynie ako, hľa, teraz ja.“Salm: „Ticho! U boha je milosť pre teba, Matej Bašo, ale u ľudí nie. Ja si podržujem
právo spôsob tvojej smrti zostriť alebo zmierniť. Hotujte sa všetci na smrť, a nech sa im
pošle do žalára kňaz, aby sa vyspovedali zo svojich hriechov. Odveďte všetkých preč a
Matejovi dajte tie najťažšie okovy, ktoré nachodia sa na zámku!“Vtom znenazdania priblíži sa ku Salmovi dievča odené v čiernom rúchu, trasúc sa na celom
tele a horké slzy vylievajúc. Dievča toto viedol a podporoval Ďurko Kováč. Pred grófom
Salmom sa ono vrhlo na kolená a od ťažkého žiaľu a plaču ani hovoriť nebolo vstave. Salm ju
osloví:„Čo ti je, dievča! Čia si a čo žiadaš?“„Milosť, milosť!“ odpovie dievča slabým, trasúcim sa hlasom a nakloniac hlavu, padne do
mdloby. Ďurko vidiac to, vrhne sa vedľa nej na kolená, pritúli ju na svoje mohutné prsia a
hovorí:„Osvietený pane, toto je dcéra nešťastného Martina Bašu, ktorý následkom ťažkých rán,
ktoré obdržal, leží na smrteľnej posteli; ona prosí o milosť pre svojho otca, aby mohol
pokojne skonať, a nie tou hanebnou smrťou pod palošom katovým; prosí ďalej za milosť i pre
seba, i pre svoje tetky a pre svojho bratanca, desaťročného chlapca Mateja Bašu, i za
všetky ostatné nevinné ženy a deti na tomto zámku. Pre milosrdenstvo božie a pre rany
Kristove, zmilujte sa nad nevinnými!“Po týchto slovách dievča prichádzalo k sebe a prosebnými očami pozeralo na grófa Salma,
ktorý sa takto vyslovil :„Dieťa moje, čo sa týka tvojho nešťastného otca Martina, ľutujem ťa, že prosbu tvoju
vyslyšať nemôžem, bo sa spravodlivosti musí zadosť urobiť, modli sa zaňho k bohu, aby sa
ten nebeský sudca zmiloval nad ním a odpustil mu hriechy jeho! Čo sa ale týka žien a detí,
tie všetky ako nevinné na slobodu prepúšťam, lebo ja nechcem a nemôžem byť ukrutným; ba čo
viac, ešte i chlapčeka samého Mateja Bašu dám kresťansky vychovať a vyučovať, aby z neho
časom mohol byť poriadny a svetu užitočný človek. Vy ale dvaja, ako vidím, sa dobre
poznáte?“ osloví Kováča.„Pane môj!“ odpovie Ďurko, „toto dievča ma jedine pútalo k Muránskemu zámku a dievča
zase pútala detinská láska k jej vlastnému otcovi, takže ho nijako ani v najväčšom
nebezpečenstve opustiť nechcelo. Ona nič neznala o všetkých tých zločinoch a hanebnostiach,
ktoré sa na rozkaz jej ujca Mateja spáchali, a ja zase som sa hanbil o jej otcovi, tejto
nevinnej duši to všetko vyrozprávať, hoci to moje svedomie veľmi nepokojilo a celý život tu
na tom zámku sa mi ináč od srdca protivil. Darmo som prosil jej otca Martina o ruku jeho
dcéry, chcejúc sa tak potom s ňou zo zámku odstrániť, ale jej otec a ujcovia nijako
nechceli privoliť k nášmu sobášu a zadržiavali ma tu na zámku i preto, že slovenskí vojaci
mi veľmi boli naklonení, a tak im na tom veľa záležalo, aby som ja zostal na zámku. Teraz
už nešťastný otec na smrteľnej posteli privolil k nášmu sobášu a požehnal nás; a ja toto
dievča, ktoré som zo srdca miloval, kým bolo šťastné, ani v nešťastí nechcem opustiť, ale
si ho chcem pojať za svoju vernú manželku.“„Dobre tak, syn môj,“ odpovie Salm, „ty si dokázal šľachetnú myseľ, ako sa to na
poriadneho muža svedčí, urob, ako ti hovorí tvoje srdce a požehnaj vás i ten Najvyšší!“Ďurko vstal a odviedol svoju utrápenú, žiaľom skľúčenú verenicu naspäť do bašty k
ostatným plačúcim ženám a dietkam zámockým.Smutno zarachotali bubny na Muránskom zámku; všetko vojsko stálo v dlhých radoch v
zbrani. Zo žalárov vyviedli trinásť odsúdencov v ťažkých okovách pred palotu, štrnásteho
polomŕtveho a len sťažka ešte oddychujúceho Martina priniesli šiesti chlapi na nosidlách
ako čo by na márach a zložili ho k ostatným; vojaci s vytiahnutými šabľami obstúpili ich
koldokola vo dvoch radoch. Naposledy priviedli do kolesa tohto a postavili medzi ostatných
i samého Mateja Bašu, ktorý vliekol na nohách tie najťažšie železá, takže, ačkoľvek bol
chlap obrovskej sily, predsa len ťažko a veľmi pomaly mohol kráčať.Pred palotou bola pavlač zastretá čiernym súknom. Na túto pavlač vystúpil vojenský
dôstojník s odkrytou hlavou, držiac v ruke zvinutý papier, a počal z neho povýšeným hlasom
čítať, ako nasleduje:„Cisársko-kráľovský vojenský súd, menovaný skrze splnomocneného k tomu od jeho jasnosti
komisára grófa Nikolaja Salma, najvyššieho poľného vodcu, uznal za právo:Matej Bašo z Čoltova, obvinený z velezrady, vyhlásený skrze krajinský snem za buriča a
nepriateľa vlasti, za premnohé vraždy, lúpeže, zbojstvá a podpaľačstvá, ktorých sa
dopustil, keď — ako je to zjavné a dokázané — tenže Matej Bašo, olúpiac pravého dediča
Muránskeho zámku, chlapca-sirotu Jána z Tornallye, ktorému bol daný za tútora, podlým
spôsobom i jeho dedičstvo a všetok majetok siroty privlastniac sebe, so svojimi dvoma
bratmi, Martinom a Demetrom, a s inými pomocníkmi tu v putách vystavenými, hrozné
zločinstvá a ukrutnosti popáchal. Spišskú stolicu po viac ráz ozbrojeným vojskom pustošil,
trinásť spišských miest a levočské majere ozbíjal, dedinu Hranovnicu a mestečko Dobšinú
vypálil, kláštor kartuziánsky na Skale útočišťa pri Hrabušiciach šturmom dobyl a všetky tam
ukryté poklady spišských pánov a mešťanov, áno, i kostolné klenoty a kalichy pobral a
odniesol, pocestných kupcov na cestách prepadol a olúpil, áno, až do Poľska, Sliezska a do
Moldavy svojich ľudí na zbojstvá a lúpeže vysielal, a veľa nevinných ľudí pobil a
povraždil; preto za všetky tieto zločiny, podľa práva a zákona, rečený Matej Bašo z Čoltova
i jeho dvaja bratia a ostatní tu v okovách vystavení spoločníci, nadháňači a pomocníci,
prehrali život i majetok a odsúdení sú všetci skrze vojenský súd na smrť tým spôsobom, že
najprv títo štrnásti jeho spoločníci bez želiez, naposledy ale sám ich zlopovestný vodca
Matej v týchže ťažkých okovách, ktoré má na nohách, katovou rukou, palošom zotatí budú.“Po týchto slovách vzal dôstojník obnaženú šabľu do ruky, zlomil ju cez koleno na dvoje,
mrštil obidve poly o zem a riekol:„Ako som zlomil túto šabľu, tak ste vy všetci stratili svoje zemianstvo, svoju vojenskú
česť, majetok i svoje životy. Poručte svoje hriešne duše bohu, a vaše biedne telá ber si
kat, ktorému ich teraz do moci oddávam.“Pred palotou na dvore stál už napohotove kat, z Levoče k tomu cieľu dovedený so svojimi
pomocníkmi a s obyčajnými šarhami. Kat mal červenú vykasanú košeľu a červenú pletenú
čiapočku na hlave s visiacou kytajou, čierne úzke nohavice po kolená, nemecké štrimfle a
papuče so striebornými prackami. Jeho pomocníci boli podobne oblečení, ale s odkrytými
hlavami. Prvý bol Tárnoky, ktorého šarhovia pochytili za ruky a viedli na osobitné, k tomu
cieľu pripravené lešenie. Na tom lešení kat odstrihol mu vlasy i bradu, odviazal mu stužku
z hrdla, zaviazal oči, pomocníci sňali mu z nôh okovy, kňaz mu predriekal otčenáš a
medzitým kat zodvihol ťažký paloš, zvrtol ním v povetrí, zaťal, krv vystrekla dovysoka a
hlava krvavá sa kotúľala v prachu. Za Tárnokym nasledoval Demeter a Martin Bašo, Bejey,
Szorényi a ostatní. Martina ale už polomŕtveho vyvliekli na lešenie a ležiacemu zoťali
hlavu. Matej sa na všetkých dívať musel a len tu i tu s iskriacimi očami hrozne preklínal
Bebeka; naposledy i jemu odfrkla hlava a v tých ťažkých okovách, ktoré mal na nohách, s
ostatnými spolu ho zahrabali aj do zeme pred bránou zámku.Ďurko Kováč, akonáhle so svojou Mariškou pochovali otca Martina osobitne do hrobu,
pokropili ten hrob slzami a pomodlili sa nad ním, dal sa s ňou zosobášiť a utiahli sa na
malé dedičstvo Ďurkovo a žili tam v tichosti a v pokoji. Jeho ale podriadených dvadsať
chlapov, ktorí spolu s ním boli prešli k cisárskym, ako aj Petrovič, Trnka, Veselý, Šuhaj
so svojimi Slovákmi na vyzvanie Salmovo pripojili sa k jeho vojsku a zložili prísahu; len
daktorí, ktorí nemali vôľu ďalej vo vojsku slúžiť a žiadali si domov ísť, prepustení boli,
každý slobodne do svojej osady.Päť mesiacov práve uplynulo, ako sa gróf Salm s cisárskym vojskom z Viedne bol vybral
dobývať Muránsky zámok a keď ho takto s pomocou slovenských junákov šťastne vybojoval,
zanechajúc na ňom dosť hodnú posádku a vymenujúc veliteľa, hnul sa odtiaľ s ostatným
vojskom svojím víťazoslávne dolu k Jágru. So zámkom ale aj celé panstvo muránske pripadlo
na kráľovský fiscus.[32][1]kláštor… na Skale útočišťa— v zalesnenej oblasti dnešného
Slovenského raja podľa tradície vznikol na mieste, kde sa za tatárskeho vpádu
ukrývalo a zachraňovalo spišské obyvateľstvo.[2]az ördök adta— (maď.) zakliatie.[3]Ilsvayovci— členovia uhorského šľachtického rodu pôvodom zo
Sicílie. Pôvodné uhorské meno Lóradfy zmenil Desiderius, keď získal r. 1283 Jelšavu,
na Ilsvay.[4]Zápoľa— Ján Zápoľský (1487 — 1540), gróf spišský, vojvoda
sedmohradský a v r. 1526 — 1540 kráľ uhorský. R. 1514 krvavo potlačil sedliacke
povstanie. Za bojov o uhorský trón medzi ním a Ferdinandom I. nesmierne trpelo najmä
územie Slovenska.[5]Korvín— Matej Korvín (1443 — 1490), kráľ uhorský, syn Jána
Hunyadiho[6]ilyen adta, ördök teremtette, eb az anyja— (maď.)
nadávky[7]kacírsky kňaz levočský— podľa autorovej poznámky pod čiarou
Georgius Mollerus.[8]kutya teremtette— (maď.) nadávka[9]taraj— ozubené koliesko na ostrohe[10]jegomość— (poľ.) jeho veľkomožnosť[11]diéta— (z lat.) snem vo feudálnom Uhorsku; podľa poznámky
pod čiarou ide o krajinský snem v r. 1548.[12]Ferdinand— Ferdinand I. (1526 — 1564), arcivojvoda rakúsky,
kráľ český a uhorský, cisár rímsko-nemecký. Ním sa uviedla habsburská dynastia na
český a uhorský trón temer na štyristo rokov.[13]Nikolaj Salm— člen nemeckého grófskeho rodu, syn známeho
obrancu Viedne toho istého mena proti Turkom (1529). Bol tajným radcom Karola V. i
Ferdinanda I., ktorého vojskám velil v Uhorsku proti strane Zápoľského. Umrel v Jágri
r. 1550.[14]Izabela— dcéra poľského kráľa Žigmunda I., manželka Jána
Zápoľského. Obhajovala pre svojho syna Jána Žigmunda následníctvo na uhorský trón.
Umrela r. 1559.[15]vlastného brata Imricha neolúpil— Podľa poznámok pod čiarou
Fraňo Bebek v opisovaných časoch bol hlavným gemerským županom. Ako katolík a
stúpenec cisára prenasledoval evanjelikov. Jeho brat Imrich bol prepoštom, prestúpil
na evanjelictvo a oženil sa. Fraňo mu odobral majetky a vyhnal ho do Spiša. V
Gombaszegu založil paulinský kláštor. Jeho syn Juraj prestúpil na ev. náboženstvo,
mníchov vyhnal, kláštor zaujal a opevnil. Túto pevnôstku dobyl r. 1566 cisársky
veliteľ Svendy a zrovnal ju so zemou.[16]Csetnekovci— podľa autora Bebekovci, Bubekovci, spočiatku
najmocnejší šľachtický rod v Gemeri. Matej Bubek dostal od Belu IV. Dobšinú, Štítnik,
Plešivec a ešte iné majetky. Matejovi vnukovia si r. 1330 dedičstvo podelili.
Najstarší Dominik dostal Plešivec, Peter a Ladislav Štítnik a tak vznikli dve vetvy
Bebekovcov, staršia plešivská a mladšia štítnická. Štítnickí si meno pomaďarčili na
Csetneky.[17]aj mestá vedú vojny, jedno proti druhému— V tom čase viedli
niekoľko rokov medzi sebou krvavú a nemilosrdnú vojnu Levoča a Kežmarok.[18]Balaša— Ján Balassa, člen uhorského šľachtického rodu s
majetkami v Novohrade, syn chorvátskeho bána Františka, ktorý padol pri Moháči. Ján
bol hontianskym a zvolenským veľkožupanom, r. 1555 veliteľom vojska Zápoľského
strany.[19]Juraj Vilček— Tomášik tu poslovenčuje meno cisárskeho
veliteľa Wolfa.[20]Jiskrovi Česi, čiže husiti— Muráň sa spomína v dejinách prvý
raz r. 1271. Založil ho asi rod Bebekovcov, ktorého vlastníctvom bol ešte v 15.
stor., Jana Jiskru z Brandýsa zavolala kráľovná Alžbeta, dcéra Žigmunda
Luxemburského, vdova po uhorskom kráľovi Albrechtovi Habsburskom (1437 — 1439), aby
obhájil uhorský trón pre jej malého syna Ladislava Pohrobka (1439 — 1457) proti
viacerým nápadníkom. Jiskra so svojim husitským vojskom ovládol temer celé Slovensko
a vládol na ňom až do r. 1460, keď vstúpil do služieb kráľa Mateja Korvína. Husiti
Muráň zosilnili a prebudovali ako aj mnohé iné hrady, zámky a pevnôstky na Slovensku.
Neskôr sa stal Muráň kráľovským hradom. Matej ho daroval Štefanovi Zápoľskému za
verné služby. Od Zápoľského dostali ho Tornallyaiovci, sirote Jánovi odcudzil ho
Matej Bašo.[21]Ján Korvín— nemanželský syn kráľa Mateja, ktorý sa nadarmo
usiloval zabezpečiť mu následníctvo na uhorský trón. Z čias a života Jána Korvína
čerpal Ján Kalinčiak v povesti Knieža liptovské. Slovenské pohľady III, 1852.[22]Väčšia čiastka krajiny je v moci Turkov— V opisovaných
časoch mali Turci v moci celé územie dnešného Maďarska a utvorili z neho Pašalík
budínsky so sídlom v Budíne, ktorý padol r. 1541. Sedmohradský knieža Ján Žigmund
Zápoľský bol sultánovým vazalom, Ferdinand I. ovládal iba Slovensko s úzkym pásom k
Chorvátsku, ktoré Turci vôbec neobsadili.[23]vestra culpa, vestra maxima culpa— (lat.) vaša vina, vaša
najväčšia vina.[24]satrapa— (z gr.) miestodržiteľ[25]pašalik— (z tur.) administratívna oblasť v niekdajšej
tureckej ríši, spravoval ju paša.[26]cisárstvo bulharské i srbské a kráľovstvo bosenské— podmanil
pre tureckú ríšu natrvalo sultán Bajazid I. (1389 — 1403).[27]po bitke moháčskej— po víťazstve tureckého sultána Solimana
II. nad uhorským kráľom Ľudovítom II. 29. augusta 1526 pri Moháči, kde zahynul i
Ľudovít.[28]finis Hungariae— (lat.) koniec Uhorska[29]Pozde to bude, pokiaľ Slováci prídu ku svojej národnej povedomosti,
ktorú stratili s pádom Matúša Trenčianskeho— I tu uplatnil Tomášik
anachronistické názory štúrovcov a slovenských vlastencov v matičnom období, že
panstvo Matúša Čáka, pána Váhu a Tatier (1299 — 1321), bolo po niekoľkých storočiach
pokračovaním Veľkomoravskej ríše, národného štátu Slovákov.[30]teremtettovanie a ebadtovanie na tót kutya, tót istenit, tót nem
ember— (maď.) nadávky do slovenských psov, slovenského boha, že Slovák
nie je človek.[31]Fraňo, budeš potrebovať milosť- Fraňa Bebeka ako gubernátora
Sedmohradska zavraždili na rozkaz kráľovnej Izabely, vdovy po Jánovi Zápoľskom.
Fraňov syn Juraj sa preto zmieril s cisárom r. 1559. Nepriatelia ho úkladne chytili v
balockých horách a predali ho do tureckého otroctva. Ním vymrel rod
Bebekovcov.[32]kráľovský fiscus— (lat.) kráľovská pokladnica
|
Tomasik_Basovci-na-Muranskom-zamku.html.txt
|
I. ÚvodJasné svetlo historické osvetľuje Slovensko len s kresťanstvom, v polovici 9. stoletia.
V Nitre počiatkom toho stoletia knieža Privina bol pokrstený obradom latinským. A nie dlho
zatým, roku 863, bratia solunskí Cyril a Metod priniesli do Veľkej Moravy spolu s východným
obradom a s cirkevnou literatúrou i prvé počiatky spisovného jazyka.Ako sa potom skoro ukázalo, donesený slovanský jazyk očakávala veľká úloha. Mohla byť
pevná nádeja, že Metodov preklad biblie, vyhotovený na Morave, sjednotí kultúrne
československý jazykový okruh s celým slovanským juhom i východom a stane sa spisovným
jazykom všetkých Slovanov.Ale bohoslužba v jazyku národnom dlho sa neudržala a musela konečne prepustiť miesto
latinskej. Síl slovanských veľko-moravská ríša nespojila na dlhší čas. Na začiatku 10.
stoletia nastala tu zmena. Značnej časti Slovenska zmocnil sa český knieža Boleslav a roku
973 bola táto časť cirkevne pripojená ku pražskému biskupstvu, vtedy založenému. Roku 999
podrobil si Slovensko s Moravou poľský Boleslav Chrabrý; ale po jeho smrti (1026) kráľ sv.
Štefan, v Ostrihome sídlivší, odňal Slovensko poľskému Mečislavovi a slovenské zeme
postupne dostaly sa k Uhorsku. Osudy slovenského národa zatým súvisely s kráľovstvom
uhorským.Jednotlivé národnosti v Uhorsku zachovaly si vnútornú svobodu. Tak menovite Slováci,
pričom priaznivá okolnosť bola, že panovnícky rod Arpádovcov so susednými dynastiami
slovanskými mal odprvu rodinné sväzky. To nezmenilo sa ani po vymretí Arpádovského domu,
áno, na trón uhorský dostali sa kráľovia z panujúcich rodín slovanských, Česi a Poliaci.
Spory medzi národnosťami staly sa nemožnými, lebo popri cirkvi jazykom politického života,
zákonodarstva, školy, ba i spoločenského obcovania bola latina.Kultúrne dôležitou vecou stalo sa, že ovdovelá kráľovná Alžbeta povolala do Uhorska
znamenitého bojovníka českého Jána Jiskru, aby tu bránil právo na trón jej syna Ladislava,
narodeného už po smrti svojho otca, kráľa Albrechta. Jiskra so svojím husitským vojskom
horlive bránil Ladislavovu vec a bol asi za dvadsať rokov pánom temer celého Slovenska;
Husovo učenie ujalo sa i u nás a cirkevné knihy, prinášané k nám, maly účinok na spisovný
jazyk.Nedobré následky malo, že už v prvé storočia uhorských dejín uvedený bol feudalizmus.
Obyvateľstvo rozdelilo sa na dve vrstvy, medzi ktorými utvorila sa veľká priepasť. Bremená
štátneho života padly všetky na ľud, a práv občianskych sa mu nedostalo.Feudalizmus priamo nedotýkal sa síce národnosti, ale zato jeho následky boly pre
slovenský národ osudné. Záujmy stavovské boly prednejšie, nežli národné, a tak slovenské
zemianstvo postupne oddeľovalo sa od svojho ľudu. Keď od konca 18. stoletia snemy s veľkou
dôslednosťou a bezohľadnosťou staraly sa len o práva maďarskej reči, slovenské zemianstvo s
malými výnimkami stalo si do radu maďarónov a maďarizátorov.Tak nepriaznive tvorily sa okolnosti pre duchovný rozvoj slovenského národa.
|
Botto_Dejiny-Matice-Slovenskej-1863-1875.txt
|
I.Leta Pána 1756.Na augustovom nebi nevidno ani najmenšieho oblaku; slnce svieti s neúprosnou vytrvalosťou
na vysušenú, smädnú zem; potôčky sú vyschnuté, tráva ožltnutá…Ale nie všade.Tu v tejto dolinke pri panskom parku tečie ešte potôčik; nie tak bystro, ako inokedy, ale
predsa cítiť chládok, a trávička popri ňom je čerstvá a svieža.Panna Zuzana Derfflerová sa díva na potôčik, díva na svoje sukničky a pleskne rukami: „No,
choď, Kubo!“ a somárik, čo sa pásol na malej lúke, poslušne ide horevyššie.Panna Zuzana sa ešte rýchlo poobzerá, či ju niekto nevidí, potom sa hodí na zem, roztiahne
mladé údy a díva sa so spokojným úsmevom do neba.„Ako mi je tu dobre!“ vzdychá si, položí ramená pod hlavu a obhryzuje stopku štvorlistovej
ďatelinky, čo pred chvíľkou nenazdajky našla na malej lúčke.Somárik sa pokojne pasie a odháňa si muchy; taká tichosť je okolo, že počuť, ako odšklbuje
trávu od zeme a chrúme ju zubmi. O chvíľu však Zuzanka už zunovala ležanie, vyskočí, potrasie
sukničky a sadne si na breh potôčka. Vytiahne kolená a rozmýšľa.„Ozaj, oprobujem, či tu niet rakov!“A už si dvíha sukničku. Krátka biela košieľka ju zakrýva len po kolená, vypne sa šikovne a
spustí nôžky do vody…Nebojí sa rakov — ak sú vo vode, chytia sa jej za nohu; ona to kdesi tak počula.Sedí naklonená nad vodou, celá jej myseľ sa krúti okolo toho, či sa jej rak chytí. Darmo
svieti slniečko na beľavé vrkoče a pozláca kučeravé vlásky okolo čela, uší a v tyle, ani o tom
nevie, ani to nebadá; celá jej túžba je: rakov chytiť!Somárik sa pasie, ani hlavy nezdvihne; slnce páli neunavne. V blízkom parku počuť kroky.Zámka šťukne. Cez malé dvierka ohrady nepozorovane vykročí niekto.Zuzanka nepočuje ničoho, nestará sa o nič. Hej, ako by vyskočila, keby mala tušenie, že sa
blíži jeho výsosť Karol August!Karol August je síce najmenší čo do stupňa medzi nemeckými panovníkmi, ale je predsa
panovníkom v svojej krajinke. A jeho výsosť je prísny pán. Je pravda, že zlý svet povráva, že
nie vždy je taký prísny, ale Zuzana o tom nič nevie, len to, že nahnevať jeho výsosť by bol
smrteľný hriech; tak vraví jej otec, horár pána kniežaťa.Karol August je už starý pán. A nezmeškal svoj čas. Život v 18. století nebol ani veľmi
ideálny, ani veľmi morálny. Karol August je synom svojho času — frivolného a galantného
stoletia.Zastane a prekvapene díva sa na dievča.„Oho! Čo je to?“ zvolá nahnevane.Dievča sa strhne, zdvihne hlavu a nastrašene sa díva naň.„Čo ona tu robí?“ Karlove Augustove oči sa hnevlivo dívajú na dievča; nie je dobrej
nálady, necíti sa dobre a horúčosť mu je nepríjemná.„Raky chytám“, vraví Zuzanka a v rozpakoch naťahuje sukničku.„Nech ona vyjde von z vody!“ rozkazuje on, a dievča vyskočí ako srnka.Pokorne sa blíži k nemu. Zastane pred ním so sklopenými očami.A teraz sa stane niečo podivné.Krátkozraký Karol August v celom svojom dlhom živote — blížil sa k šesťdesiatke — nevidel
takej krásy, aká zdobila pannu Zuzanu Derfflerovú, dcéru jeho horára.Zadíval sa na ňu, ako sa díval na sochy v kabinete s antickými sochami.Nevedel sa dosť nadívať.„Nech sa mi ona pozrie do očú!“ rozkázal konečne, ale jeho hlas bol už celkom inakší ako
predtým.Zuzana zdvihla oči, a ľahko vznetlivé srdce jeho výsosti už stálo v ohni…Ale kto i kedy videl takých očú!Chytil ju za ruku, otvoril dvierka do parku a zaviedol ju dnu.Tam zastal, oprel zlatú rúčku paličky o bradu a spýtal sa jej:„A vie ona, kto som ja?“„Jeho výsosť knieža Karol August“, riekla Zuzana, omámená blízkosťou panovníkovou a bez
seba od strachu, čo sa stane teraz s ňou.Karol August sa už usmieva.„No, nech sa ona tak veľmi nebojí“, vraví blahosklonne a položí ruku na jej beľavú hlávku.
„Nech jej kuchár dá v kuchyni toľko rakov, koľko ona len chce.“Zuzanka sa zahanbila. Ženským inštinktom vycítila obdiv v Karlových Augustových očiach; už
sa ho tak nebojí, ona o rakov nestojí. Nechcela ich jesť, len chytiť.Tu jej príde na um somárik. Veď sa na zakázanom pasie…Ale ako odísť? Karol August ju chytil za rameno a prechádzal sa s ňou po parku. Je už
celkom dobrej vôle, zabudol na horúčosť a podagru, nemyslí na večné lamentácie svojej
vznešenej manželky Amálie Frideriky — len blízkosť tohoto krásneho dievčaťa cíti, v krátkych
sukničkách, s bosými nôžkami. Zabudol na svoj vek i na to, že Zuzeta — ako ju volá — mohla by
byť i jeho vnučkou; vidí len zamatovú tváričku a čarodejné oči…Cíti sa mladým, čerstvým a pekným.Zuzanka nemyslí viac na somárika, keď vidí pred sebou krásu parku v koketnom štýle XVIII.
stoletia a v diaľke biele múry malého pavilóna „Mon secret“ = moja tajnosť, ako ho pomenoval —
nie bez príčiny — Karol August.Pred pavilonom je vysadené z lilavých kvetov ohromné srdce. A na pavilone miesto
kniežacieho znaku vidno vytesanú sochu Amora, ktorý drží palec na ústach: „Ego taceo!“ („Ja
mlčím!“) — bola jeho devíza…Zuzana obdivovala všetko, a všetko jej bolo nové a zaujímavé.Karol August sa vedel s ňou diškurovať; nepredarmo bol svojho času nebezpečný človek a mal
privátnu izbu tapetovanú ľúbostnými lístkami, ktoré dostal z krásnych rúk…Za pol hodiny vedel všetko z nevinných úst dievčaťa: i to, že ešte nevidela parochňu, i
to, že nevie, čo je láska… Vravela, že vie písať a čítať — v tom čase zriedkavá vec u dievčaťa
jej stavu — a že s magistrom sa učí po latinsky: to si zas matka žiadala.On počúval a obdivoval tôňu dlhých tmavých mihalníc na ružovom líčku; zabudnutá bola
Philina — talianska tanečnica jeho dvorného divadla — keď videl pri svojom boku kráčať
stelesnenú jar; ani zelená tôňa pod storočnými stromami nerobila Zuzanu bledou, a červené pery
pekných ústičiek ho už ťahaly k sebe.„Ako keby mi bola počarovala!“ dumal Karol August, a cítil divú radosť nad tým. Preč
maľované, šminkované, rafinované dámy dvora! Jeho zraky blúdily po jej postave až po bosé
nôžky a tam zostaly stáť. Bol ozaj frapovaný. Na tmavej zemi parku kráčaly nôžky, ktoré by
kedysi i Praxitelesa boly okúzlily. Útle, tenké, ružové palce takej pravidelnej formy, aké
Karlove Augustove oči dosiaľ len v mramore obdivovaly.„Bozkať by som chcel túto nôžku!“ preletelo mu hlavou, kým Zuzanka vábila k sebe krotkú
srnku.Dievča nemalo ani tušenia, čo sa deje v duši jeho výsosti.Zuzanu počal trápiť hlad. Bola vystrojená do hory na celý deň; kus čierneho chleba a syra
jej dala mať.Ale ako to povedať pred takým vznešeným pánom?!Blížili sa k „Mon secretu“. Zuzanka sa úctive poklonila — tak hlboko, ako len mohla — a
chcela odísť.„Ona zostane tu!“ rozkázal Karol August celkom zas ako panovník, „a bude so mnou
obedovať!“Zuzana sa zapálila.„Ja však neviem pekne jesť!“ odvetila Zuzana, a v utešených očiach sa zaligotala malá
slzička.Karol August vytiahol malý, ľahký ručníček a vlastnoručne jej utrel oči. Sladká vôňa ruží
sa rozniesla v povetrí, a Zuzanke prešiel plač. So zadivením dýchala do seba utešenú vôňu.„Čo je to?“ spytovala sa so záujmom.Karol August bol dojatý. Dievča, vyrastené v hore, nevedelo, čo je voňavka!Zahľadel sa na ňu. Mala pätnásť rokov, bola hodna byť láskou panovníka, vravela po
latinsky, obedovala čierny chlieb a nevedela, čo je láska a parfum…Karol August bol teraz už presvedčený, že Zuzana Derfflerová bude jeho poslednou láskou —
lenže osud ináč riešil…„Ja jej ukážem po obede toľko voňavôk, koľko len chce!“ vravel láskave, chytil dievča za
ruku a zaviedol ju do „Mon secretu“.
|
Ivankova_Posledna-idyla-Obrazok-z-doby-rokoko.txt
|
Nad hrobomLiptovské zvony rozozvučali sa vážnym, smútočným tempom. Sprvu iba veľký sám, zhlboka,
vo dvoch prestávkach, za ním menší. Tenký hlas tohto usiluje sa za hlbokými údermi váženého
svojho druha, akoby sa mu chcel vyrovnať, keď i nie silou a krásou zvuku, aspoň výrazným
prízvukom žiaľu, ktorý zvestuje.Staručký pomocník liptovského hrobára Martin Juríček zbožne naddvihol klobúk.„Komusi pánboh popraje pekného odprevadu, keď ho povolal priam na veľkonočné sviatky,“
pomyslel so záujmom. „Slnko svieti ani ozaj o Ďure, na nebi ani mráčka — ak to tak bude i
zajtra, na pondelok môžu byť i chodníčky…“Sťažka zdvihol sa z lavice a pristúpil k malému obloku — jedinému, ktorý zásoboval
nevľúdnu chyžu sporým svetlom. Výhľad z neho bol veľmi obmedzený: starec vídal z neho kúsok
sadu a v ňom pár stromov, smutne čnejúcich machom obrastenými konármi dohora. Ďalší výhľad
zacláňa stodola, strecha ktorej hodne sa prešinula pod ťarchou snehu; hrozí prevaliť sa už
roky, hoci má nového gazdu, ktorý ináče Juríčkovie grunt popremieňal od základu… Starec
prizerá sa na ňu denne bezpočtukrát, a čo už i dávno prestal byť gazdom pozemku, stavov i
celého od rodičov zdedeného majetku, vše sa zľakne, keď za rána zazrie nový kus opadnutej
vakovky alebo odškerenú škridlu na jej streche.No, darmo: nový majiteľ Ármin Silber viacej hľadí si krčmy ako stodoly alebo stavania,
ktoré potreboval iba na bírešne.Starec Juríček zná síce každý konár v sádku, ba vari sčítal už i tehly neovakovanej
steny stodoly — a jednako celé dni pozerá von oblokom, spokojný so skromným výhľadom.Tak už roky baví sa pozeraním na drahé predmety, na stromy, z ktorých niektoré rástli s
ním. A pozerajúc, v stareckej skromnosti, baví sa skromnými spomienkami, zrastenými s
neveľkým týmto kúskom zeme. Sú to zväčša epizódky z detstva, ďaleké a bezvýznamné, no ony
prenášajú ho z prítomnosti do ďalekej, detskej doby — a už tým, že ožívajú v jeho duši a
bavia ho, sú jediným dobrodením jeho bezútešnej staroby.On, napríklad, denne rozpomína sa, ako, ako sedemročný šarvanec, vyškriabal sa na
jabloň, aby vybral mladé stehlíky. A hoci dôležité, otriasajúce fakty z jeho mužného veku
zbledli v jeho mysli, stratili na dôležitosti i markantnosti, cele jasne sa rozpomína na
veľký strach, aký ho prenikol, keď kĺzajúc sa dolu pňom s holíčatmi v pästi, padol rovno do
náručia otcovho. Prísny muž ho netrestal, iba so zachmúrenou tvárou vysvetlil mu veľkosť
priestupku tak dojímave, že malý hriešnik so slzami v očiach, kľačiac odriekal, čo mu otec
predriekol: odprosoval „pánbožka“ a sľuboval byť poriadnym človekom.Pozdejšie, už ako šestnásťročný, stál tu s otcom v sádku nad vykopanými základmi humna.
I tento obraz vrezal sa mu do duše; jasne rozpomína sa na cit hlbokej zbožnosti, s ktorou
spolu s otcom spúšťali základný kameň, s prežehnaním tri razy udrúc na kladivo.Bolo to krátko pred otcovou smrťou — príkladný hospodár ledva vládal usporiadať
gazdovstvo. No usporiadal ho šťastne: syn nezdedil síce veľa, ale i grunty, i hospodárstvo
vôbec boli ako máloktoré v obci.A zasa si pripomína, ako hodne pozdejšie (starcova myseľ ako by náročky preskakovala
dôležitejšie deje) učil ho syn, jeho jedináčik Janko, štepáreniu. A ako vtedy, i dnes, pri
rozpomienke, usmieva sa vážnosti, s akou vysvetľoval otcovi v škole získané známosti
štepárske. Starý krivák, s ktorým syn robil prvý pokus, opatruje ešte i dnes; vrúblik bol
síce nezručne zastrúhaný, malá ruka triasla sa pri dôležitom diele, ale ujal sa predsa.
Prvý štep vyrástol v košatú hrušku, že v lete radosť pod ňou posedieť…Koľko ráz od tých čias sa záhrada zazelenala! Koľko ráz zastrela sa snehovým
prikrývadlom! Detstvo prešlo, mládenecké roky privčas zamenila doba mužná. Stal sa gazdom
prv, akoby bol dospel. A v starostiach o hospodárstvo dospel v muža, ani neprežívajúc
veselých, bezstarostných, bujných rokov, zábav, pekných, i nepekných dobrodružstiev
seberovných. Zato mužný vek doľahol naň s celou ťarchou nedariacich sa životných
povinností…No prešlo i to. I najboľavejšie: strata rodinného života, strata majetku prestala byť
bolestnou a dôležitou. Čas nezlomil ani jeho silu, ani jeho vieru v predurčenie božie — čas
ho iba zohol podľa svojej vôle, takže dnes on, starec šesťdesiatpäťročný, stojí nad
prežitým ako nad prázdnou bezobsažnou priepasťou — nad hrobom.Nie je tomu ani desať rokov, čo sa z milosti obce stal výpomocným hrobárom — dovtedy
ešte, ako majetný gazda, nebol upriamený na zárobok. Teraz ide do roboty, ktorá ani mu
nepristane, ani mu ľahko nepadne, najmä v zime a z jari, keď je toľko blata ako teraz. No
hrobár Strúčik, ktorý prijal ho na tajný dohovor s obcou, aby si i starec niečo zarobil i
nebolo to ako almužna, usiluje sa poľahčiť mu a nežiadať od starca veľa; iba keď má súrnu
robotu v poli, necháva ho pracovať na smutnom diele.Juríček teraz už rád vychodí so Strúčikom: je večne sám, spoločnosti nevyhľadáva už i z
ostychu pred ľuďmi, že tak neslýchane upadol.Robota v cintoríne je jediným vyrušením v jeho bezútešnej osamelosti a kopanie hrobu —
posledná služba na večnosť sa poberajúcemu — zrovna je primeraná jemu, odsúdenému k
nečinnému predčasnému odumieraniu. Dielo jeho života je dokonané — žije sám v kutici, ktorú
mu syn doživotne vykázal; práca v cintoríne čím ďalej tým viac prichodí mu ako veľká,
dôležitá povinnosť, ktorou je ešte životu zaviazaný.Chyža, v ktorej dožíva svoj strastný, nepožehnaný život, je akoby prilepená k rozsiahlym
gazdovským stavom, ktoré asi od desiatich rokov patria Silberovi. Dal ju vystaviť on,
Juríček, kým majetok bol ešte jeho: bola to stajnička pre teliatka, ktoré on veľmi rád mal,
ako rád mal všetko nevládne a nežné. No nestávali v nej dlho: syn bol už vtedy kdesi v
Pešti veľkým pánom a že neprestajne dochodili ho zvesti o zlom šafárení otcovom, zrazu
prišiel a Juríček ani nezvedel ako, len keď majetok prešiel do rúk Silberových. Nie jeho
vinou, on nezmrhal ani haliera; no, darmo tajiť, ani neprigazdoval… Bol vdovcom, od rokov v
dome bola platená gazdiná, lebo ženiť sa po smrti svojej prvej ženy nechcel — celé
gazdovstvo bolo na cudzích rukách. A pri nich ver’ sa nevzmáhalo. On síce vstával s
východom slnka, pracoval, kde a koľko vládal, ale čeľaď na uzde držať, ani rozkazovať
nevedel. Gazdiná schraňovala pre seba, čeľaď utŕhala na práci, nehoda prichodila za
nehodou: v humne zatrúsili oheň, zhorelo i s celou úrodou, raz zasa vinou pastiera odhynuli
mu voly na ďateline. A tak to šlo rok po rok. Po nehodách gazda nie žeby sa bol energicky
postavil, on ešte viacej zmäkol: dobrota a fatalizmus boli jeho skazou.Vyrástol pod ochranou starostlivých rodičov, poslušnejšieho syna nad neho nebolo — no
ani nie povoľnejšieho manžela. Oženili ho mladého s energickou susedou, samostatnou
vdovicou, o ktorej išla povesť ako o dobrej gazdinej. Jej prvý muž kupčil s dobytkom, ona
viedla hospodárstvo, ba časom i do remesla sa mu stihla zamiešať. Pri volení nevesty
rodičia mysleli hlavne na seba: mať, skľúčená lámkou, potrebovala opatery, dom gazdinej.Juríček mal vyhľadané dievča tiché a nežné podľa svojho vkusu i vlastného sklonu. Ich
známosť trvala temer od detstva; no, až pokorne podriadený vôli rodičov, nezmohol sa na
odpor, sám nerozhodný, čo bolo by lepšie: či to, čo určili títo, či iné, kam ho srdce
ťahalo. Skoro bez odporu vzal si vyhľadanú vdovicu a len po nečase vytýkal si muža nehodnú
slabosť, že nevedel sa zastať svojej lásky. Večer pred sobášom kradol sa k známemu oblôčku
— ešte vždy v nejasnej myšlienke, že všetko malo by sa zmeniť, roztrhať, zakľúčiť iným
šťastným obratom… No len zaplakali spolu a rozlúčili sa navždy. Tichá, nenáročivá ľúbosť
mladých duší zapadla medzi upomienky prvej mladosti, milé i jasné, ale pre opravdivý život
bezcenné a nevýznamné…Mladý muž zhrýzal sa iba pozdejšie — potom, keď ani príťažlivosti medzi ním a ženou, ani
lásky v dome vôbec nebolo. Rodičia pomreli nečakane skoro, obaja pred smrťou oľutujúc výber
nevesty, s ktorou pribudlo síce poľa i lúk, ale ubudlo pokoja a vnútornej zhody. Mladá
chápala sa vlády ešte za ich života, po smrti starých chopila sa jej cele.Na svoju skazu on skoro obľahčene si vydýchol, že starosť prešla nie na jeho, ale na jej
hlavu. Za celý život naúčal sa len poslúchať, riadiť sa vôľou iných — všetko prichodilo mu
takým nesmierne dôležitým, že na samostatné konanie v ničom nemal sebadôvery.Ináče hospodárenie, ako prirodzené zamestnanie, vždy ho tešilo. S radosťou vychodil z
jari do oračky, s radosťou kosil vonnú, bujnú trávu zakvitlých lúk, s potešením načúval
cveng kovanej kosy alebo energické údery cepov, vyrážajúcich skladne, rytmicky zladené
tempo. No nebol to reálny zmysel práce, čo ho tešilo. Z jari neraz dlho, so zbožným
zabudnutím, pozeral od pluhu za vyplašeným škovránkom, ktorý z blankytnej výšky lial
obdivuhodné svoje piesne. S natešením pozeral na žltnúcu pšenicu — nie pre ťažkosť klasov,
lež pre nádheru poľného kvieťa, ktoré pestrelo sa v nej až prismelo. Že lúka, prerastená
živo pozerajúcim záružlím, pre mokraď dáva seno temer neupotrebiteľné, že obilie pre
nezdobu v ňom nemá slušnej ceny, nad tým sa skorej divil, než smútil — veď roľa i lúka boli
na pohľad utešené.Juríčkovo manželstvo nebolo šťastné. Ako na poli a lúke jeho oči hľadávali iba kvety,
tak v manželstve v prvé roky hľadal nehu, teplotu lásky. No skoro prestal ju hľadať: jeho
telesne i duševne mimoriadne silná žena nemala pri sebe ani tieňa vlastností, za ktorými
túžil jej neuvedomelý idealista-muž. Ona pracovala, rozkazovala, určovala i najnepatrnejšiu
prácu v dome i na poli, ba ešte i kupovala sama a predávala. Pravda, nie bez výčitiek, že
koná to za muža-nedbalca, ako ho bezohľadne zvala. Juríček z prirodzenej túžby po zhode
ustupoval z postate, na ktorej ešte ani nebol cele zastal, vďačný, že prenecháva mu jediné
neobmedzené právo: právo na synovu lásku. Celú nežnosť preniesol na jedináčka; vo vzťahu k
synovi vyžíval celý veľký fond vlastnej nehy a lásky.No ani v dieťati nedožíval sa radosti… Otcom až úzkostne maznaný jedináčik odvracal sa
od neho hneď, ako prišla mať, prinášajúca mu lakoty a vše nové popanštené hábky. Oddala sa
totiž i ona na nezvyklé ženám kupčenie s dobytkom, zachádzala na najbližšie jarmoky,
odchodila a prichodila s hŕbami peňazí, z ktorých mužovi počtu nevydávala. Zdalo sa, darí
sa jej dobre; muža sa nikdy o radu nepýtala a on napokon, vidiac, že na jeho dohovory
nemilých vychádzok po jarmokoch nenechá, prestal sa i mrzieť i nedôverovať. Pred jarmokom
obyčajne prichodil k nim z mesta bývalý pravotársky osnovník, človek hotový zapliesť sa do
hocijakých, i nie statočných obchodov. Pohovoril s ňou potajomky, ako vravela, o dobytčích
pasoch — po jarmoku prišiel opäť… A prichodili rozliční kupci, existencie pochybnej
statočnosti, nečistí a krikľaví, zakaždým zaniesli tichý ináče dom zápachom a drsnými
zaklínaniami prešpikovanými rečami. On, gazda, v nevôli zakaždým strácal sa z domu,
ponechávajúc žene voľnú ruku. Veril jej — a veril, že ženie sa za grošom kvôli synovi, aby
časom bol bohatým — pánom.Jednotvárne roky manželstva, prežitého akoby vo dvoch múrmi prehradených temniciach,
odrazu zavŕšili sa katastrofou.Jedného dňa rozniesol sa chýr, že pisára v meste lapili pre falšovanie peňazí. Juríčková
bola práve na jarmoku; ako prišla, muž videl, že hádže do pece hŕbu bankoviek. Zatým
odviedli ju žandári. Z väzenia vrátila sa na tretí deň, zatvorila sa do izby — povrávalo
sa, že sa pokúsila otráviť. Prišlo vyšetrovanie, súdy… Juríčková, ako spoluvinnica, prišla
o celé svoje imanie, ba, keďže našli sa zmenky s mužovým podpisom, i hodná časť
juríčkovského. Pisár kýmsi činom z väzenia ušiel, zanechajúc v obehu hŕbu do nerozoznania
verne napodobených stovák, ktoré i Juríčková pri kúpe a predaji vedome zamieňala.Po tomto manželia odcudzili sa cele; ona pracovala v dome ďalej (z neho vlastne už vôbec
nevychodila), ale jej energia klesla. Často zatvárala sa i na dva-tri dni do chyže;
obyčajne páchlo od nej éterom, ktorý dodával jej mladý, v obci sa osadivší žid Silber.Jedného dňa neočakávane umrela, ranená srdcovou mŕtvicou.Syn, už vtedy študent, na pohreb neprišiel. História o postupe matkinom a najmä o strate
majetku roztrpčila ho úplne. Rodičom vlastne odcudzil sa už predtým: vo svete naučil sa
hanbiť sa za matku, ktorá o jarmoku prichodila za ním neusporiadaná, v polopanských,
polosedliackych šatách, nevediaca panskej reči. O otcovi už ako chlapec slýchal, že je
netrebný dobrák, i naučil sa hľadieť na neho ako takého. K tomu otec nemohol ho ďalej
vydržiavať v školách. Zval ho domov. Syn nešiel; premenil si otcovské meno a dostal sa zo
šiestej triedy kamsi za úradníka. Otec a syn zostali si úplne ďalekí a cudzí navždy…Všetky tieto udalosti dnes zdajú sa Juríčkovi veľmi-veľmi ďaleké… Náhla premena v dome,
strata majetku, zronenosť, aká nastúpila v jeho duši, to všetko otupilo myseľ muža i tak
slabo vystrojeného do životného boja. V tom boji vlastne naučil sa len rezignovať, odriekať
sa v povedomí, že všetko, čo sa deje, ináče sa diať nemôže. A najmä vo vedomí, že koná
všetko čo najsvedomitejšie, nevedel brániť ani seba, ani svoje záujmy. Zato riadne písal i
dal písať synovi o všetkom, žiadal od neho súhlas, radu pri každej dôležitejšej veci. Ale
syn odpovedal iba stručne, pozdejšie i mrzute a konečne s výčitkami: bolo vidno, že má
svojho zpravodajcu, ktorý oznamoval mu, jedinému dedičovi, zvesti o gazdovaní otcovom. Bol
to Silber, ktorý tajne omaľúval otca pred synom ako márnotratníka, ba napísal mu rovno, že
ak mu nechá voľnú ruku i ďalej, dedičstvo príde onedlho na bubon.Syn prišiel nečakane domov, mračný a inkvizítorský. Zprávy, rozumie sa samo sebou, boli
zlomyseľne prehnané: Juríček i pri pokročilom veku a pri cudzej pomoci hospodáril nie
najhoršie, dlhov, okrem niekoľko stovák u Silbera, nebolo. Jednako syn, navedený úlisnými
rečami, nahovoril otca dať majetok Silberovi do prenájmu.A on, zmätený i zahanbený synovou nedôverou, ani sa veľmi nebránil… Spamätal sa síce,
ale už dávno bolo po všetkom: Silber sedel na majetku, syn odišiel, zanechajúc otca v chyži
narýchlo zo stajne prerobenej, so sľubom, že mu bude riadne posielať „na vyživenie“. Práve
takým činom sa potom majetok i predal: syn konal sám, otec iba poslúchal. Pevná vôľa
popanšteného, už ani otcovo meno nenosiaceho syna pretvorila muža v nevládneho starca.
Odcudzený syn razom sňal z neho všetky povinnosti života okrem jedinej: dožívať trápny
život a čakať, až príde smrť a vyslobodí ho z neresti, do ktorej bez svojej viny zapadol…Kedysi, keď vozieval syna do škôl, nazdávajúc sa, že vychová z neho kňaza, inakšou
predstavoval si svoju starobu…„Hľa, tak je to!“ povzdychne zavše, keď sa zamyslí do minulosti. „Syna som vychoval,
tešil som sa, že ma na starosť opatrí — a zostal som sám ako prst. Svet mi ho vzal, svet mi
ho odcudzil… Keby som umrel, oči mi nemá kto zatlačiť…“A jednako, hoci sklamali ho všetky v synovi zložené nádeje, všetku vrelosť, ktorá ešte
nevytuchla v jeho duši, sústreďuje na neho. Otcovskú lásku nezničil ani čas, ani dosť
závažné okolnosti. Zatvorený v nedobrovoľnú samotu, medzi vlhkými, nezdravotu šíriacimi
stenami, myslí na syna. Je na neho hrdý — hrdý, že vyšinul sa nad otca. Za čím túžil, čo si
žiadal, sa splnilo: je pánom, tam kdesi má ľahší a krajší život… Opätuje si to sto ráz cez
deň a náročky zažmuruje slabnúci zrak, aby nevidel kontrast svojich nádejí. Kedykoľvek syn
prišiel, vždy potešil sa z jeho panského chovania, z ľahkosti, s akou hovoril so Silberom
inou, cudzou rečou. A syn imponoval otcovi najmä duševnou silou, energiou, ktorej on nikdy
nemal, lebo nebol vychovaný ako muž, ani nikdy nevedel sa zastať ako muž…Dnes, keď mu už život ukázal, kde chybil a kde sa odchýlil z cesty na scestie, dnes by
už vedel konať i on… A sotva, sotva bol by pristal dať syna na vysoké školy…Starcove myšlienky večne točia sa okolo jediného predmetu, okolo syna — hoci zná o ňom
len toľko, že je „pánom“, že sa v Pešti oženil a má dvoch synov. Len zvedavcom, spytujúcim
sa naň, veľa zná o ňom rozprávať. No keď je tu tak sám, keď zavše chybí mu i
najpotrebnejšie, vtedy upadá do ťažkomyseľnosti… A nie div! Odkedy je majetok v Silberových
rukách, videl syna iba raz. I listy akosi veľmi zriedka dochodia, ba v posledné časy už
nedochodia vôbec. Iba šesť zlatých prichodí riadne začiatkom mesiaca na meno Silberovo; no
darmo sa spytuje, či nebolo pri nich niečo pripísané…Vše ešte, i pri trpkej skúsenosti, prichodí mu na um čakať pozvanie od syna…Na dverách ktosi ticho zaklopal. Juríček rýchlo zotrel slzy, čo mu pri trápnej spomienke
nadišli do očí, a otvoril. Vošiel chlapec asi desaťročný, syn hrobára Strúčika. Juríčkova
tvár sa rozjasnila.„Poď, syn môj, poď! Čo si mi priniesol?“ spytoval sa dychtive, usádzajúc chlapca ku
kachliam, v ktorých už dva dni nebolo ani iskierky.Mal deti rád, ony upomínali ho na jeho jedináčka. A najmä na tie časy, kým bol ešte
jeho.„Tatíčko vám odkazujú, žeby ste šli za nich hrob kopať. V noci, keď išli hlásiť, sa
pokĺzli, nuž im noha zapuchla.“Starcovi zišlo na um, že počul zvoniť, a hoci to bolo pre neho veľmi dôležité, lebo sa
úfal zárobku, teraz pre myšlienky i na to zabudol. Mimovoľne sa usmial. „Chvalabohu, aspoň
bude na dohán!“ pomyslel si. Ale hneď zamrzel sa za nepeknú myšlienku. No keď je človek dva
dni v nekúrenej chyži a nemá ani niekoľko grajciarov na dohán, nie div, že prichodia na um
i nekresťanské myšlienky.„To je zle, to je naozaj zle!“ preriekol hlasne, pokrúcajúc hlavou. „A nevieš, kto to
umrel?“„Vraj ktosi u Kotlárov na hornom konci… A hľa, tatíčko vám poslali balík dohánu, ak by
ste nemali.“Starcova tvár sa rozjasnila. Chtive siahol po doháne a počal zhľadávať fajku. Koncom
mesiaca obyčajne vyložil ju niekde za hradu; v lete fajčil orechový list, čo si opatrne
sušieval, no k jari ani toho niet.„Keby len nebolo toľko blata!“ vraví už celkom veselo, opatrne napchávajúc do fajky.
„Ako sa len dostanem do cintorína?! Cesty niet, ani chodníka, nohy viaznu do blata. Takému
starému dedkovi, ako som ja, ťažko z neho vyliezť.“„Jojha, dedko, a vnukov nemáte,“ zasmial sa Janko.„Mám, syn môj, mám — a akých ešte! Ani anjelici v kostole na obrázku,“ smial sa
dobrodušne, s pôžitkom púšťajúc husté oblaky dymu. Či dávno nezažitá rozkoš fajčenia a či
rozpomienka na ďaleké, jeho sny príjemne vypĺňajúce bytosti pôsobila, že sa rozveselil a
zatúžil po zdielnosti. „I syna mám — ale ďaleko, až v Pešti. Ale on je nielen taký ako ja
alebo tvoj otec: on je pán!“Chlapec s detskou vnímavosťou díval sa mu do tváre.„Prečo ste tu — prečo nejdete k nemu?“ spýtal sa nevinne.„Hja, to nejde!“ odvetil Juríček náhle, začervenajúc sa a dívajúc sa kamsi stranou. „Ani
by som tam nezvykol — keby ma i zvali… keby som i šiel… A veď je mne i tu dobre…“„Ale máte tu zimu. Prečo nekúrite?“„Hja, nemám dreva, synku! Mal som, kúpil mi syn tu od Silbera, ale sa už minulo. A kúpiť
nemám za čo. Pán Silber nechcú dať, aby som čakal, až mi syn pošle. No, veď ja počkám…"Veľká, medze presahujúca trpezlivosť dobráckeho starca nezdala sa ani chlapcovi. Pozerá
na neho nedôverčive, tušiac, že starcova bieda vymyká sa z radu obyčajnej chudoby, akú
vídal i v iných domoch. Uľútilo sa mu starca, takže bolo mu úzko pri srdiečku. Rozpačite
potiahol Juríčka za rukáv.„Poďte k nám, u nás je teplo — a mama pečú koláče; zarobili plné koryto. Dáme i vám…“Detské oči starcove sňali sa s umným, chápavým pohľadom dieťaťa — nemo porozumeli si
navzájom. Obaja obľahčene vydýchli.Juríček počal sa zberať do roboty. Zobul vetché kapce, natiahol čižmy a halenu — jedinú
lepšiu zaodev, čo zachoval si z lepších čias.„A už pôjdete k nám?“ spýtal sa Janko trochu zľakane: vedel, že koláče budú až k
poludniu.„Nie, syn môj, nie,“ usmial sa starec porozumejúc, „prídem až podvečer. Teraz idem hrob
kopať. Musím ho vykopať ešte dnes, lebo zajtra je veľký deň — deň Vzkriesenia. Hriech je
robiť, keď sa nemusí… Povedz doma, že ho do večera azda vykopem i sám… Najtiaž sa dostať do
zeme, potom to už ide…“Pohľadal ešte miešok na dohán a skoro inštinktívne siahol do slamy v posteli po okrúhlej
sklenke, v ktorej do takejto roboty brával so sebou „posilnenie“. No hneď sa spamätal: u
Silbera už včera riekli, že mu „na veru“ nedajú. Miesto fľaše vzal dlhú vŕbovú tyčku —
mieru, ktorou meriaval mŕtvych, ak Strúčik pre niečo nemohol.Zamkol drevenou závorou a pobral sa na ulicu — nie hospodárskym dvorom, lež sádkom,
okolo stodoly, lebo terajší majiteľ nerád vidí, keď niekdajší gazda prechodí dvorom; šomre,
že „každý žobrák sa cez dvor vláči…“ On mu síce na nič ani prsta nepoloží, no radšej vyhne,
akoby mal byť na pohoršenie. Ba vždy radšej vytratí sa poza humny ako prechodiť spustlým
dvorom, kde kedysi on bol pánom.Zamieril rovno k cintorínu. Dom Kotlárovie, kde mal byť mŕtvy človek, bol mu v ceste;
hneď išiel premerať mŕtve telo, aby znal, akú jamu kopať.Hoci bola včasná jar, čas bol pekný, slnko svietilo na zem, rozmočenú jarným dažďom a
chystajúcu pokryť sa dobre prezimovavšími oziminami. Po záhradách čvirikali vrabce,
bezočivo vypásajúce gazdinám včasné priesady; kde-tu cez plot dôverčive pozerali zlaté
kašky a jednoduché primule so žltým očkom. Vybielené domce vo sviatočnom očakávaní pozerali
vyumývanými oblokmi v ústrety radostným sviatkom: Smrtná nedeľa utopila Morenu, nedeľa
Kvetná priniesla kľúče, Veľká noc slávnostne otvorí znovuzrodenú jar.Hoci bolo pekné počasie, na ulici bolo mŕtvo. Juríček rád by sa bol spýtal, kto umrel,
no nablízku nebolo nikoho. Zastavil sa tedy pred Kotlárovie domom, otriasol blato z čižiem
a vošiel do dvora so sňatým klobúkom v ruke. No pitvorné dvere boli zapreté na závoru.
Neiste rozhliadol sa dookola: prišlo mu na um, že okrem Kotlárovie mladých býva tu vo dvore
ešte ktosi v chyži, s oblokmi do sadu vyzerajúcimi. A pri tej spomienke on, starec
šesťdesiatpäťročný, pocítil čosi nezvyklé: dávno necítenú nežnosť i trápne tušenie…Neistým krokom prešiel cez násyp a vošiel do pitvora: i v pitvore, i v chyži bolo
úzkostné ticho. Chvíľu čakal; keď napokon siahol na kľučku, ruka sa mu zatriasla.Prišlo mu na um, že je tomu temer štyridsať rokov, čo posledný raz — v predvečer svojej
svadby — stál za týmto prahom, naslúchajúc tichému, ale bolestnému plaču, aký prúdi len z
mladého, zraneného dievčieho srdca…Temer prudko otvoril dvere a vošiel dnu — no hneď pri dverách prekvapený zastal, s
detskou zostrašenosťou pozerajúc k oblokom.Medzi oblokmi, pod zrkadielkom, zastretým čiernou šatkou, na vysokom postlaní ležala
mŕtvola stareny, dopoly zastretá bielym priezračným rúškom. Na bielom úzadí tvrdo odrážala
sa tvár mŕtvoly svojou voskovou farbou. V tvári nebolo ani stopy po smrteľnom zápase: bola
hladká, zvláštne zaokrúhlená ako zväčša tváre mŕtvych starcov v prvých hodinách po smrti.
Ani výraz tváre sa nezmenil, ba otočená jemnou sviatočnou šatkou z mladých liet, bola ešte
zduchovnelejšia než za života. Po najvýznamnejšej chvíľke, po rozlúčení sa večného s
časným, keď už zlomený zrak naveky zatlačený je akoby skamenelými viečkami, keď už zhasol
úsmev, za ktorým skrývala sa bolesť sklamaného života — akoby z tej tváre náličnica bola
spadla. Z tej tváre s unavene zatvorenými očami, s nevýslovnou vážnosťou sovretými ústami,
on, starec, jasne čítal taje, ktoré mu za života zostávali hádankou…Ako v zrazu roztvorenej knihe, ako zrazu nasadenými sklami duchovnej, pri smrti sa
vyrovnávajúcej jednotnosti čítal v tej tvári všetko utrpenie osamelosti, za života skryté v
najtajnejšom úkryte v ústraní roky odumierajúceho života.Malým, bočným oblôčkom vpadol lúč slnka: sadol na svieže byľky muškátu, zjasnil jemné,
mriežkované prikrývadlo, pod ktorým ostro dvíhali sa kostnaté, na hrudi složené ruky
mŕtvoly, s jasným pruhom padol na hladkú, pieskom posypanú zem. Chyža bola útulná, jasná,
príjemná; steny beleli sa, umele podkasané priamo bezvadnou líniou žltej „obrovnávky“. Na
stenách rady kvetisto maľovaných tanierov a džbánkov — vzácnych pamiatok rodinných. Nad
lôžkom nakopené pružné periny, v kúte pod pecou praslička, omotaná bielou šnúrkou. Na
obloku roztvorená modlitebná knižka, na nej okuliare s čiernou kostenou obrubou… Všetko
poukazovalo na život — na život, milujúci súlad a krásu; len ona ležala tu mŕtva — dojemný
kontrast všetkého, čím sa v peknoduchom úsilí okrášliť si život obklopila.Starec pristúpil k postlaniu: sila spomienky na dávne časy neodvratne pútala jeho zrak k
tvári zosnulej. Ako prekročil prah dobre známej chyže, sťaby bol vkročil do dávneho, kamsi
zapadlého a teraz znovu sa vynorivšieho sveta… Stál nad mŕtvou nachýlený a dívajúc sa do
jej dávno zabudnutej tváre, usiloval sa odstrániť nakopenú vrstvu, pod ktorou živo
vystupovala mladosť, deje, na ktoré rozpomínal sa však už len hmlisto a bez vzrušenia.Dievča, ktoré jediné v živote miloval, ležalo pred ním v podobe mŕtvej stareny. Rozišiel
sa s ňou pred štyridsiatimi rokmi. Zabudol na ňu, ako zabudol i na možnosť vlastného
šťastia, ba v neomluviteľnej, neprirodzenej dobrote srdca i na vlastné práva. Vzal si ženu,
ktorú viazali k nemu majetkové výhody, jeho k nej neviazalo nikdy nič. Táto tu nevydala sa
nikdy — prežila život ako schvelá osika v ústraní.Vídal ju častejšie, ale od rokov teraz zamyslel sa po prvý raz, nie nad tým, čo bolo,
ale čo mohlo byť. Zvláštne, že prišlo mu to na um len teraz, keď život leží za ním
nenapraviteľný, zapadlý…Vídal ju často v chráme, na pohreboch, kam prichodila vždy sama, za roky svieža ako
slnkom obchodená fiala — napokon samotou skľúčená, predčasne dohárajúca starena. Časom
stretol sa s ňou a pohľad na ňu nebudil už v ňom nijakých citov, ktoré boli by sa dotkli
zanemievajúcich strún jeho srdca. Ako jej život, práve tak jemu manželstvo nepodalo
nijakého zvláštneho šťastia — no obaja boli pridobrí, aby pomysleli na zblíženie sa potom.
A žeby bol ako vdovec napravil, čo skazilo sa už jeho vinou, na to už vôbec nemal ani
pomyslenia.A jednako teraz vzrušil ho pohľad na mŕtvolu tej, okolo ktorej kedysi točila sa celá
poézia jeho mladosti. Ako prekročil prah, za ktorým ona prežila desaťročia nedobrovoľnej
samoty, jasne predstavila sa mu celá, mylne zodpovedaná otázka životná…Ako ľahko bolo by bývalo riešiť ju iným spôsobom! Keby sa len nebol poddal osudnej
slabosti, keby bol vytrval verne, neústupne pri svojej láske! Iste cele inakší bol by i
jeho terajší život, keby ona bola stála pri ňom miesto tej druhej. Iste nebol by dnes
opustený. Veď sotva kedy bola by mu prišla myšlienka vychovať zo syna „pána“, čo zaplatil
napokon tak draho, tak bolestne draho!… S ňou ináče by sa bolo žilo: jednoducho a proste —
ako boh prikázal. Ona bola by bývala oporou jeho slabosti, jeho dobráckej, mäkkej povahe,
pre ktorú nebol súci do životnej borby, ktorou sám pripravil sa i o pokojnú starobu.A ona… jej pekné vlastnosti, ktorými zvábila majetného šuhaja, boli by sa vyvinuli city
— akú gazdinú mohol mať ich dom! Sama dobrá, preniknutá životnou múdrosťou, aké deti mohla
vychovať!… A všetko to nevykonalo sa — jeho vinou! Jej zostal len tichý kút, ihla,
praslička, modlitba a — slzy za dávnym, nenávratným!A vidí, že i jeho život bol prázdny, a hoci pracoval i syna vychoval, hriešne bezúčelný.
Syn vo svete zapadol, opovrhoval rodnou zemou, ba i reč otcovu zapredal — on zostal
opustený, sám a sám… Čo podujal pre svoje šťastie s tou druhou, ešte i čo podujal na
zabezpečenie svojej staroby, bolo márne…Starcova tvár sa stiahla ako tvár dieťaťa, keď silne chce sa mu zaplakať; no miesto
poľahčujúcich sĺz len zovrelo mu srdce, zastavilo dych: zachytil ho tuhý kašeľ, ktorý ho v
posledné časy často napádal. Domotkal sa k lavici a sadol si k hlave mŕtvej — ta, kde pred
desaťročiami družne spolu sedávali.Jeho kašľom privolaná vbehla dnu mladá žena so stučkou plátna v náručí, ktoré v
prestrašenosti nestihla položiť. Ako jediná dedička po nebohej, už prezerala v komore
pozostalosti; ani nezbadala príchodu Juríčkovho. Bola zmätená a nasilu nútila sa do smútku.„Pánboh vás navštívil zármutkom,“ preriekol starec spamätajúc sa. „Prišiel som miesto
hrobára odmerať mŕtve telo,“ odriekal mechanicky.„Už sú, neborká, na božej pravde!“ zatesknila Kotlárová. „Boli to dobrá duša — ani muche
neublížili! Čo sa natrápili, nabiedili po celý život — a teraz nechali všetko tu. Sami
neužili ani radosti, ani ničoho — len na nás pamätali.“Starec naslúchal ako zo sna. Sedel sklonený, zblízka pozerajúc na tvár mŕtvoly. Bolo mu
trápno, ako keby počúval vlastné obvinenie.„To vám boli sesternica?“ spýtal sa, len aby čosi riekol.„Ach, nie — oni boli nevlastnou sestrou môjho otca. Ale kým ten žili, ani sme sa veľmi
nerodičili,“ podriekla sa. „Z domu dostali tu, hľa, túto chyžu — i tú nám poručili, aby sme
ich dochovali — pochovali. No, veď i dobre im bolo pri nás: nechybelo im, len vtáčie
mlieko…“Juríček sa nepokojne poševelil. Dobre znal, že nebohá často i za týždeň nevidela
Kotlárovie chleba, musela sa živiť prácou vlastných rúk. Falošná dobrosrdečnosť a
skormútenosť Kotlárovej, ba i jej zhovorčivosť dojali ho veľmi nemilo. Vstal a vezmúc
tyčku, ktorú bol postavil k dverám, pristúpil k mŕtvole. Majúc svedka, jeho rozčúlenie
ustúpilo ľahostajnosti, vyvolanej častejším stykom s mŕtvymi. No jednako počínal si
nezručne: tyčka zaprela sa akosi do bielej šatky a odtisla ju z čela, jeho prsty dotkli sa
bielučkých, hladko sčesaných vlasov. Striasol sa trochu a zmätený pobral sa preč. Kotlárová
ho zastavila, núkajúc ho pálenkou. Nepil už dva dni a hoci v iných okolnostiach chtivo by
bol siahol po nej, teraz váhal… No vypil, zaželajúc obvyklou vetou: „Pánboh vás poteš vo
vašom zármutku,“ ktorá tu znela skoro ako satira.Ako rozišla ho pálenka, akoby sa mu bolo rozjasnilo na duši: všetky trápne dojmy,
vyvolané rozpomienkou na minulosť, ho opustili. Usmial sa, keď mu Kotlárka podala väčšiu
sklenku pálenky, aby mal „silu do práce“.Vyjdúc predo dvere, vydýchol si a prešiel si rukou po čele, akoby chcel zaplašiť
posledné smutné myšlienky. Na ulici osviežel cele; zrezka kráčal cestou k cintorínu. Šiel
dosť rezko, hoci pritom hodne chýlil sa napred. Tvár mal síce vráskami zoranú, ale keď sa
rozčúlil, ako i teraz, alebo keď rozprával o synovi a jeho sivé oči, z ktorých odjakživa
hľadela holubičia krotkosť a dobrota, zaleskli sa dobrotou, zdal sa byť dosť sviežim. Pred
pár rokmi mal ešte vlasy čierne a husté — no odkedy sa syn o neho „postaral“, zostalo mu na
hlave len trocha šedivých skrutkov.K cintorínu šlo sa hlbokým úvozom, plným blata; pršalo niekoľko dní, žltá, ako mastná
pôda nasiakla dohlboka ešte i po stranách, kadiaľ viedli chodníky. Ledva dostal sa k búde,
v ktorej schovával hrobárske náčinie. Vzal rýľ, motyku a ťažký, ostrý čakan na vyvažovanie
skália a pobral sa smerom, kde boli hroby posledne zosnulých, nezabudnúc sňať klobúk, keď
prechodil popri hroboch svojich rodičov. Hroby stáli vysoko a tesno jeden pri druhom,
zväčša označené jednoduchým krížikom s nápisom, napísaným neumelou rukou tesárovou.
Cintorín obohnatý bol jelšovou ohradou; teraz ešte bezlisté konáre akosi beznádejne čneli k
nerozhodne belasému nebu. V poli sa nepracovalo, ruch dediny nedoznieval na tiché miesto
posledného spánku, kam z poverčivého strachu zriedka kto okrem pohrebu zablúdil. I
Juríčkovi bolo sprvu clivo; no naučený tu pracovať, zvykol na nemotu a je mu cele
ľahostajnou.Vyhľadal posledný svieži hrob a hneď pribral sa do roboty. Chôdzou zadychčal sa trochu,
no teraz nedbal na to. Náhlil sa, chcejúc byť s prácou do predvečeria hotový, aby mohol ísť
na večernú pobožnosť. Lopatou najprv zobral blato a počal kopať do hĺbky. Vo vrchnej vrstve
pôdy šlo to celkom ľahko, no ďalej mŕtvina silne smiešaná bola s drobným skálím, vnikanie
do hĺbky vyžadovalo väčšie napätie síl.„Veď mi to boh akosi pomôže!“ preriekol polohlasne, čo robieval vždy, keď bol sám a
najmä ako teraz, pri robote.Tým krátil si čas a vlastne robil to preto, aby tu i tu prerušil svoje myšlienky, ktoré
ho vždy a všade trápia. Obyčajne rozmýšľa o svojom synovi. Predstavuje si ho tak, ako by si
ho jeho otcovské srdce mať prialo, a zažiali nad mnohým, čo pred svetom tak úzkostlive
tají…No dnes, hoci násilne privoláva si rozpomienky na syna, ony unikajú, na ich miesto pletú
sa iné — tie, čo zaujali ho tam pri bolestnom postlaní. Na chvíľu zatlačil ich síce
príjemný pocit spokojnosti, ktorý zakaždým vyvoláva u neho okúsenie nápoja. Ale teraz, keď
už ochladol, ustavične mu je na mysli ona, pre ktorú tu pracuje. A bohzná prečo, ani tá
práca nejde mu od ruky tak ako inokedy.„Hja, ustávam, akosi veľmi ustávam!“ dumá, vyhadzujúc lopatou hlinu z jamy, siahajúcej
už asi do kolena. „Keď blížime sa už k sedemdesiatke a máme toľko nerestí za sebou, nie
div, že ťažko padne nám trochu tej roboty. Nie je to už pre mňa… No, čo robiť, keď musím!
Ešte keby Janko viac poslal — ale kdeže vystačiť na všetko so šiestimi zlatými! No, veď by
on poslal, keby vedel, že mi nestačí,“ vyhovára sám pred sebou svojho syna a trpký výraz
tvári vo chvíli mení sa v usmiaty. „Keby som len sám znal písať, že bych mu pekne rozložil,
aby poslal každý mesiac aspoň na ten dohán. Ale takto, ktovie, ako Silber napíše? A či list
nestratí sa niekde na ceste, keďže od istého času už ani jeden odvety nedochodí… Alebo keby
sám mohol s ním porozprávať… Ah — kdeže!“ s rezignáciou hodí rukou.A zastaviac sa v robote, zamyslí sa o tom, keď posledný raz zhováral sa so synom. Bolo
to pred piatimi rokmi, vtedy, keď ešte vždy mal nádej nažívať svoju starobu v pokoji, u
neho, ani zďaleka netušiac, že tak sklame sa v tom, za ktorého by on život položil.
Netušiac, že syn odcudzil sa nielen rodnej dedine, národu, ale i — otcovi.Bolo to v štvrtom roku, čo Silber zaujal jeho miesto na majetku — štvrtý rok ustavičného
očakávania, že už pozve ho syn k sebe. No pozvanie neprichádzalo… Ba, ako mu jedného dňa
Silber povedal, už ani tie peniaze nemali prichodiť tak ako dosiaľ; syn písal vraj, že tie
vraj nebude dostávať on do ruky, ale bude mu ich Silber vydávať v pálenke a potravinách.
Tak mu to aspoň prečítal. No v ňom hneď skrslo podozrenie, že je to nepravda; veď ako by
jeho Janko utrhoval svojmu otcovi kúsok jeho vlastného chleba? Skrsla v ňom myšlienka: dal
si napísať list s úplnou adresou a nerieknuc nikomu ani slova, vydal sa na dlhú púť za
synom do Pešti. Šiel o suchom chlebe, no konal cestu veselo, s nádejou na radostné
zhliadnutie so synom. Prišiel do hlavného mesta — ale kdeže podieť sa v tom hluku, medzi
ľuďmi, hovoriacimi akousi divnou „nekresťansky“ znejúcou rečou! A ešte keď neznal ani
adresy prečítať! Tu pomohla mu šťastná náhoda: potĺkajúc sa po meste, zišiel sa s krajanom
a ten zaviedol ho podľa adresy. Bola to vysokánska budova, na dverách, pri ktorých zastali,
skvelo sa niečo zlatými literami napísané. Jeho sprievodca mu vysvetlil, že to znamená:
Györfi János. „Györfi?“ Nikdy o takom divnom mene nechyroval! Zaiste zmýlili sa o jeden
dom! Na presvedčovanie sprievodcovo dal sa nahovoriť a vstúpil dnu, trasúc sa rozčúlením a
horiac nedočkavosťou. Celou cestou bol si predstavoval radostnú chvíľu zhliadania; vopred
videl radostné prekvapenie synovo. Zovrie ho do náručia a povie: „Chvála buď milému
pánubohu, keď ste len prišli! Odpočiňte si!“ A nevesta dodá: „Už si vás viacej od nás
nepustíme…“Prešiel dlhou chodbou do predsiene a potom do kuchyne, kde všetko jasalo sa ako
pozlátené. Panská deva, zamestnaná pri sporáku, nemôžuc mu porozumieť, išla pre pána. Čakal
hodnú chvíľu, stojac skromne pri samých dverách a rozpačite otáčajúc v ruke klobúk. Napokon
uzrel statnú postavu svojho syna. Chcel preriecť, ale slzy radosti ho zaliali. V tej chvíli
mohol len zasmiať sa kŕčovitým, blaženým smiechom. Janko pozrel na neho s podivením, akoby
ho nepoznával, a v nasledujúcej chvíli, zachmúriac sa, hlasom, ktorý zmrazil mu srdce v
tele, riekol:„Kde ste sa tu vzali? Čo ste prišli?“ a obzrúc sa, či niekto nenaslúcha, ticho, ale
celkom určite dodal: „Moja žena nesmie vedieť, že ste mi otcom: aby ste sa nejako
neprezradili!“S Juríčkom zatočil sa svet. Pocítil, akoby niekto jedným kmasnutím vytrhol mu srdce z
tela a vysmial, potupil, pošliapal to, čo v ňom bolo najdrahšie, najsvätejšie…A videl i jeho ženu, svoju nevestu. Bola mladá, štíhla, pekná, že sotva videl kedy
krajšiu ženskú. A za ňou pribehlo dvoje zlatovlasých anjelikov — takých, ako kedysi jeho
Janko. Smiali sa, štebotali, ale on nerozumel z toho ani slova; nerozumel ani to, čo riekla
jeho nevesta, podávajúc mu s prívetivým, ale neznesiteľne útrpným úsmevom dva šestáky.
Znovu zatemnelo sa mu pred očami. Vidiac sa pokladaného za žobráka z Jankovho rodiska,
všetka trpkosť, nakopená v jeho duši, už-už hrozila vybúšiť v oprávnených výčitkách, jeho
ruka už dvíhala sa ako k hrozbe a či — panebože, odpusť! ku kliatbe; ale miesto toho len
siahla k očiam a rozotrela dve slzy — dve najtrpkejšie slzy, ktoré v živote zvlažili jeho
viečka.Potom už ani sám neznal, ako vysvetlil mu pohnútku svojej návštevy. A už len ako vo sne
naslúchal slovám synovým, že to všetko je iba výmysel Silberov a že i ďalej dostávať bude
svojich šesť zlatých riadne. A taktiež ako vo sne, bez odporu nasledoval pána, ktorého mu
syn dal za sprievodcu. Ten zaviedol ho do peknej krčmy, predkladal mu rozličné jedlá — no
on sotva okúsil niečo. Potom zaviedol ho na stanicu, vtisol mu ešte do ruky dva zlaté a
železničný lístok a o hodinu potom už unášal ho parný stroj k rodnej dedinke. Všetko to
stalo sa tak rýchle, že ho to až omámilo. Spamätal sa až vtedy, keď už bol v svojej chyži
sám a sám — biednejší sto ráz, než keď odchádzal z nej. Vrhol sa na svoje lôžko, nedbale
ustrojené zo slamy, plachty a neveľmi čistej podhlavnice — a vypukol v bolestné fikanie.
Plakal dlho, ležiac dolu tvárou, fikajúc ako dieťa a zatínajúc ruky…No i ten úder sa zahojil. Čas vyhladil bolestný dojem, otcovská láska zjasnila čiernu
farbu, v ktorej sa mu syn posledne predstavil. A znovu vkúzlila mu ho do duše tu i tu
takého, akého prial si ho mať. Predstavy o vrelom prijatí, ktorým osladzoval si púť za
synom, natoľko zaryli sa v jeho myseľ, že rozprávajúc to niekomu, temer ani sám neveril, že
skutočne tak sa stalo. Neraz i sám veril, že slová, na ktoré čakal: „Rád som, že ste prišli
— ostaňte navždy u nás,“ naozaj vyslovili ústa synove.Ale keď je tak na cintoríne sám, ako teraz, na mieste, kde prestáva všetka pretvárka,
keď nemusí sa obávať všetečných otázok, ktoré ho vždy a všade prenasledujú — vtedy prestane
klamať sám seba, ilúzie rozpŕchnu sa a postavenie jeho stojí pred ním bez všetkých farieb
také, aké naozaj je. Vtedy obyčajne zastane v robote a kým jeho myseľ pracuje so zdvojenou
rýchlosťou, uprene pozerá pred seba, nevidiac ničoho…Zvony sa zasa rozozvučali ako ráno. Juríček strhol sa a prestrašene pozrel hore, napnúc
sa z hrobu. Nebo bolo jasne zbelasené a slniečko už hodne naklonilo sa k vŕšku, za ktorým
ukončievalo dennú púť. Hľa, on preslyšal poludňajšie zvonenie! Čas pokročil už hodne —
teraz zasa jej vyzváňajú. A on, miesto toho, aby sa poponáhľal s robotou, stojí tu, ako by
nemal inej roboty iba rozmýšľať o minulosti.„Hja, stará hlava!“ povzdychol smutne, znovu chytiac sa do vyhadzovania zeme z jamy.
„Keď raz rozmyslí sa o niečom, tu potom nieto tomu konca a robota stojí naverímboha. A po
tých myšlienkach darmo čo duša bolí…“S novou chuťou pustil sa do roboty, chcejúc nahradiť, čo zameškal. Mal pevný úmysel
skončiť robotu ešte dnes, lebo pokladal za hriech pracovať vo veľký deň Vzkriesenia
Spasiteľa. Pracoval pilne, napružujúc všetky svoje sily, ktoré — iste následok
prechorievania — v posledný čas akosi veľmi ochabovali. No sotva vyhodil lopatou trochu
hliny, zasa schopil ho prudký kašeľ. Kašlal dlho suchým, dutým zvukom, lapajúc v
prestávkach dych a siahajúc k hrudi, kde zakaždým akoby trhalo sa niečo. Kašeľ napádal ho
častejšie, no on nevšímal si ho veľmi. Zima, ktorej sa tak bál, prešla šťastne, ba i marec,
nebezpečný starcom, preskočil ho: kto by teraz myslel na smrť, keď ide jar, prinášajúca
mladú, obživujúcu prírodu! No a proti kašľu, keď len mal peniaze, ľahko si pomohol: vypil
si niečoho a hneď akoby zmietol všetku ťažobu.Teraz prišla mu na um sklenka s pálenkou od Kotlárky. Po stupňoch v stene hrobu
vydlabaných vyštveral sa hore a vyňal ju z rukáva haleny, ktorú bol zavesil neďaleko na
štíhlu mladú lipku. Očerstvel hneď, sotva upil si trochu: dych stal sa hneď pravidelnejším,
príjemná teplota počala sa šíriť celým telom, dodávať mu pružnosti. Vydýchol si zhlboka a
sadol si na vyhádzanú hlinu. Razom bolo mu veľmi príjemne. Sediac tu, mal slobodný výhľad
na celé okolie. Hoci bol včasný predjarný čas, už silne badať bolo príchod jari: úzke, do
vŕšku zatáčajúce sa stuhy rolí na pravej strane už pokryté boli zeleňou, i úpätie
neďalekého vrchu už zmenilo svoju potemnú farbu v jasnejšiu. Machové rastlinky, tak dlho
driemavšie pod snehovým pokrovom, počali rozťahovať útlunké ratoliestky a utkávať pôde
plnší, nádhernejší pokrov. Stromy boli síce ešte ako mŕtve, ale všadiaľ voňalo výparom
zeme. Ba tu na cintoríne už akoby zaváňalo materinou dúškou, ktorej tu v lete taká hojnosť.
Preto býva jej tu tak veľa, že ju nik netrhá, lebo náročky voňajúc ju, stratil by čuch,
kdežto inde trhaná má liečivú silu. I dievčatá vkladajú si ju do kytky, uvitej na metenie
svätojánskej vatry. Pripojujú k devätorakým bylinám na lekárstvo. No často slúži potom i za
prostriedok pri ľúbostných čaroch.Juríček živo zdvihol sklonenú hlavu: materina dúška a svätojánska kytka privolali mu do
pamäti svätojánske večery. I on chodieval s parobkami na úpätie vŕšku naklásť ohňa a
preskakovať vysoko blčiacu vatru, kým dievčatá s „omelami“ v rukách, uvitými zo sinokvetu,
kúkoľa a devätorakých bylín, spievali prekrásne svätojánske piesne. Vatra vyblkuje ani obeť
rozradosteného vďačného srdca, vlastnou krásou okúzlená príroda vnímave naslúcha storočiami
posvätné zvuky, od sviatočne zanemelých hôr sťaby sa priduseno ohlášali najhlbšie píšťaly
mohutného, velebný chorál prehrávajúceho organa…V taký večer, večer svätojánsky, priznal sa jej, že ju rád, veľmi, večne…A sediac schúlený nad jej budúcim hrobom, mysľou ožívajú mu drobné, dávno zabudnuté
epizódky ich lásky…„Čo sa mi to pletie?“ vzchopil sa starec temer zlostne, upovedomujúc si nezmyselnosť
svojich predstáv. „Rozmýšľať o takých veciach — a teraz, keď ona leží na doskách… Bolo mi
ta nejsť — nebodaj preto mätie sa mi v starej hlave, že som videl nebohú… Najtiaž sa niečo
dotkne mojej slabej mysle, už nedajbože prestať… Dávno to bolo, dávno všetko — a všetko
márne!“Starec sa opäť zamyslel…Náraz južného vetra zašramotil v bezlistých korunách, dávno zoschlé vence na krížoch
zašelestili. Juríček sa striasol. Sediac na mokrej hline, cítil zimu po celom tele. Vstal a
vytiahnuc z haleny sklenku s nápojom, vypil obsah až do dna. Cítil, že potrebuje posily;
čas uteká, treba dať sa do roboty s celou chuťou. I tak samému diela neubýva: dávno sa
prehlo cez poludnie, môžu byť i tri hodiny — a jama ledva cez pás! Ešte dobre, že mu
Kotlárka dala pálenky, ináče ktovie, akoby to šlo vôbec, keď je taký veľmi, veľmi slabý!
No, čo si i vypil, cíti, že si musí oddýchnuť, i sadá opäť na najbližší zarastený hrob.„To iste preto nevládzem, že som už skoro dva dni nejedol nič teplého,“ pomyslel si,
usmievajúc sa mdlo.Žid má sviatky; hoci je už druhého, nedal mu ešte ani haliera — v posledné dni už len
pečie si zemiaky. Lenže včera už ani dreva nemal…Chcel vstať, ale akoby mal miesto krvi olovo v žilách. Keby sa len trochu nepremáhal,
zaspal by od slabosti — takým sa cítil zmoreným… Miesto, aby vstal, sadol si pohodlnejšie.„Len chvíľku ešte, len chvíľočku si ešte oddýchnem…“Sklonil hlavu a zažmúril oči.*Sen zmoril ho, ale nie zdravý sen staroby. Akoby bol prevládaný akýmsi neprirodzeným
vplyvom, nasilu socia ho čosi do bezvedomia — a už ani neusiluje sa obrániť.A bezvedomie nesie ho kamsi, prenáša do iného sveta, akoby do iného života, kde znovu
odohráva sa celá tichá, nenáročná tragédia jeho životom sklamanej, hriešne dôverčivej duše.
A opäť jeho vlastný život uteká pred ním v rýchle sa zamieňajúcich pestrých obrazoch. No
nie život pravý, prežitý, prebolený so svätou dobrotou slovenského srdca až po
najstrašnejšie dni, ani zábleskom radosti neosvetlenej, v stajni dohárajúcej jeho staroby —
lež iný život. Život, nasnívaný vierou dobrej duše, ktorá vo všetkom vídala vyššie
predurčenie, kým skutočnosť driapala, šarpala i poslednú útechu; život, povznášajúci sa do
sveta ilúzií. Tento svet jeho predstáv prenáša sa pred ním ako prežitá skutočnosť — prenáša
sa v obrazoch jasných, lahodivých, silne kontrastujúcich so skutočnosťou…Je to sen — či len prelud chorobne napätej mysle?…Je to skutočnosť — či len žiadostivé predstavy, stelesnené v ihravé obrazy márne
túženého?…*Prežíva krásou sýtu, polojasnú svätojánsku noc. Svet vonia medovým kvetom lipy… na nebi
hviezdy, na zemi z nich zhora s nebeskou rosou padajúca harmónia krásy… Stojí u podvojí
bielej chalupy — pri ňom rukou dôverčive o jeho plece opretá ona. Večerný vetrík prehráva
vo vonnej korune lipy, ochranne rozvetvenej nad nízkou strechou. Zneje to ako sladký,
slastne rozčuľujúci šepot, ako prítulný sprievod k piesni sladko zamierajúcej v striebornej
diaľke šťastím lásky presýteného svätojánskeho večera… Ona privíja sa k nemu — svetlom
mesiaca obliata podobá sa nebeskému zjaveniu… Veľká kytka poľných ruží, nevädze a materinej
dúšky vydychuje zádušlivú, omamujúcu vôňu…Je mu horúco, horúco a opäť striasa ho celého sladká triaška… Oprel hlavu o chladiacu
stenu a hľadí k nej zamierajúcim pohľadom lásky… Zdvihla k nemu belasé oči; dôverne,
oddane… a z toho pohľadu slasť prelieva sa do jeho duše…Svet zatočil sa s ním…*Otvoreným oblokom rodného domu vniká rezký vánok, previeva bielou záclonou. Jarné ráno
veselo nazerá dnu na zvedy vyslaným slnečným lúčom… Svetlo jasným pruhom leje sa na
kolísku, zláti vlásky v nej spiaceho dieťaťa. Spí snom anjela, drobné pästičky zaťaté pri
ružovej briadke, na tváričke úsmev z nebeských luhov… Dverami vchodí ona — v tvári
blaženosť — ani na obraze svätej Matky božej na oltári — v očiach neha, jemnosť,
dobrotivosť… Obaja klonia sa nad kolískou. Ich ruky nachodia sa v nemom vrúcnom stisknutí…
Ranný rezký vetrík odvieva bielu záclonku, odvieva, previeva…*A zasa je v teplej priestrannej svetlici. Všade znaky dobrobytu… Sedí na čestnom mieste
za stolom, pri ňom jeho syn, muž plný sily. Na stole parí sa jedlo, vydávajúce smačnú vôňu
— delí ho jeho nevesta, žienka v prostom slovenskom kroji. I synove, i jej ruky sú ohorené,
narobené, no obom žiari z tvárí spokojnosť… Zhovárajú sa, radia… Každé jeho slovo je v
úctivosti u syna i nevesty. Je vážený, milovaný… Dvere sa roztvoria, dnu vletia dvaja
šarvanci, rovno z kĺzačky, napoly zmrzlí. Letia rovno k nemu, objímajú ho, láskajú
skrahlými rúčkami… Slnko zapadá, tmí sa — zďaleka ticho a vážne zaznieva velebný hlas
zvona…*Starec namáhave otvoril oči a polonepovedome rozhliadol so dookola.Zmrákalo sa — na západe dohárala zora, nad pásmom zavažských hôr dvíhal sa bledý mesiac,
kde-tu na nebi pozažíhali sa prvé hviezdy.Sťažka sa posbieral; celým telom prebehovali mu zimomriavky. V prvej chvíli nemohol sa
spamätať, kde je; pošiel napred a potkol sa o kríž na hrobe. Ohmatal ho a sťaby sa len
teraz bol prebudil: „Ježiši Kriste!“ — zaspal a prespal na cintoríne dlhý čas, a hrob
nevykopaný.Rozrazila ho triaška. Nebál sa, ale myšlienka, že hrob nevykopal a že zajtra veľký deň
božieho Vzkriesenia zneuctí robotou, pozbavila ho rozvahy. Pošiel napred, aby si vzal
halenu, ktorú si bol zavesil na lipku pri nedokopanom hrobe, no, vždy ešte ako v polosne,
stratil smer. Habkal sem-tam pomedzi hroby, trasúc sa od zimy na celom tele. V ušiach mu
znelo, akoby chodil na brehu valiacej sa rieky. Zdesil sa; poverčivosť, v riadnych pomeroch
uspaná, prevládala mu i rozvahu.Potkýnajúc sa v labyrinte vysokých i prepadlých hrobov o kríže a náhrobné stĺpy a
zachytávajúc sa ich, zacítil nevýslovný strach. Úsilie dostať sa z desného krážu mŕtvych
bolo márne… Zastavil sa: v hrôze poverčivosti inštinktívne tušil, že ak sa obzrie, uvidí
čosi, čo už teraz, nevidené, nadháňa mu smrteľnú úzkosť… Poslednou silou skeroval stranou —
a zhrozil sa! Z neďalekého hrobu vstávala biela podoba… Vzpriamená pohybovala sa nad
hrobom, blížila sa, vystierala dlhé ploché ramená…Mystická hrôza primrazila ho k zemi… Potom padol a padal kamsi hlboko — hlboko…Padol dolu hlavou do polovykopanej jamy, nad ktorou, na mladej lipke zavesená, kolísala
sa večerným vetrom jeho halienka. Hlavou narazil na ostrý, v hrobe položený čakan — krv
vystriekla z rany a stekala slabým pramienkom na vlhkú zem…No starec už necítil ničoho…Cítil iba, že akási teplá, nežná rúčka dotkla sa jeho tváre a nežne hladká ho po líci…
Vydýchol… vedel, že nad ním kloní sa ona s dieťaťom v náručí. A počul, sladko zmierený so
všetkým, čo bolo, i čo malo byť, ako mu presvedčive vraví:„Neboj sa, duša moja, neboj! To všetko bol iba zlý — zlý sen… a nik nás už nerozdvojí…“Nad cintorínom plávali biele oblaky. Ako ľahká, presvitajúca striebristá hmla vysoko
plávali pod klenbou neba, na ktorej v družnej harmónii ligotala sa hviezda pri hviezde…Večerom velebno-slávnostne zneli zvony, radostne sprevádzajúce plesanie veriacich:„… Hallelujah — budiž chvála Bohu vzdána…“
|
Podjavorinska_Nad-hrobom.html.txt
|
Pracuj svedomite a odkladaj, márnej lutrii sa zviesť nedajV mestečku X. založili Vzájomnú pomocnicu. Išlo to počiatkom dosť ťažko. Nie div! Ten
nešťastný miškovský spolok, ktorý novomanželom stá tisíce sľuboval, ale pekne krásne, hneď
pri vzniku padol, stal sa mátohou. Keď si ľudu nášmu pripomenulspolok, jestli bol katolíkom, prežehnal sa, a jestli bol luteránom
riekol: Neuvoď nás v pokušenie. K tomu nastala doba biedy. Zmenšili sa dôchodky a zveľadili
sa výdavky. Pri takýchto pomeroch dobrá by bola pomocnica, do ktorej by nebolo načim
vložiť, ale len vyberať. Vzdor všetkému tomuto, v mestečku X. upevňovala sa a rozhojňovala
sa pomocnica. Z grajciarov usporili sa zlatky. zo zlatiek desiatky, z desiatok stovky a zo
stoviek tisícky. A čosi-kamsi spolok tento obracať bude státisíce. A nie jeden neveriaci
Tomáš krúti hlavou, keď náhodou príde do pomocnice, aby stal sa záručníkom, kmotrovi alebo
susedovi. Nech len pán Boh pomáha každému podobnému podniku, aby stal sa dobročinným!Neďaleko pomocnice otvorili sklep, v ktorom predávajú sa rozličného druhu maličkosti,
napríklad doháň, zápalky, petrolej atď. Lež hovorí sa, že majiteľ sklepu vysprostredkoval
si povolenie na lutriu. No a tak budeme môcť bohatnúť. Daj mi Bože! Človek položí 50
grajciarov na tri číslice a zhrnie stovky. Počkaj, brachu! Motyka driev vystrelí, akože
vytiahnuté budú tvoje číslice.Ale počujmeže jednu rozprávku.Boli dvaja susedia, Polonec a Beňovec, tamtem čižmár a tento krajčír. Oba dobrí ľudia
ako chlieb, usilovní, pracovití sťa včela a mravec.Polonec vstával včas ráno a líhal pozde večer. V lete na úsvite začínal svoju prácu s
nábožným spevom, pokračoval v nej až do západu slnca, a keď na veži odzvonili deviatu,
poobzeral si hospodu, opatril kravičky a ošípané, vykonal svoju domácu nábožnosť a dal sa v
mene Božom na odpočinok. Opätovalo sa to isté, zo dňa na deň, z roka na rok, krem dňa
sviatočného, ktorý prísne zachovával, a to v deň Bohu obetovaný nielenže zdržiaval sa od
práce, lež navštevoval dom Boží. Celá obec držala ho za príkladného človeka, kresťana a
robotníka. Pán Boh požehnal jeho usilovnej práci. Postavil si úhľadný domčok, nakúpil si
pozemky, pritom ale vždy zostal vo svojej jednoduchosti, nenasledoval módy, nebažil po
úradoch, nevyvyšoval sa nad iné, jedine v tom, že keď potrebné bolo obetovať na cirkev,
školy, národné a dobročinné ústavy, jeho meno skvelo sa v prvom rade. Pravda, nenávidel
krčmy, a keď dostal chuť na pohár vína, radšej dal doniesť do svojho bytu, lebo za to mal,
že volí doma vypiť, pri pokoji a v kruhu svojich domácich dve-tri holby, než v krčme,
ktovie v akom spolku jednu. A pravdu mal. Jeden raz oslovil ho kmotor, aby šiel s ním na
pohár vína do šenku.„Už to neučiním, drahý kmotre, ale poďme k nám a tam sa počastujeme.“„Oj, nieže tak, kmotre! Veď ja nežiadam vám trovu robiť! Ale vidíte, je to potrebné
kedy-tedy medzi ľudí ísť, tam počuje človek rozličné noviny.“„Ja som si predplatil Hlásnika a s pánom učiteľom držíme Národnie noviny, tam si
prečitujem, čo nového v krajine, vo svete. Miestne chýry dopovie mi moja starká.“„Povedzte mi, kmotre, prečo sa tak nadmier bojíte krčmy?“„Nuž ja vám poviem. Bol som ja raz v krčme, hostinský bol cele prekvapený mojím
príchodom. Ja dal som si predložiť pohár piva, okúsim, nuž čo bolo? Hostinský nalial do
piva páleného, v tej nádeji, že sa oslopem a potom bude môcť so mnou šafáriť. No reku,
nebudem ja nikdy tvojím hosťom. A konečne, vše počujem, že tento alebo onen povadil, ba aj
pobil sa v krčme. Dosť na tom, drahý kmotre, mňa neprivábite do šenku, lebo ja bojím sa
toho, sťa cigáni šibenice!Toto boli zásady šľachetného Polonca a bili mu hodiny zdarné. Naproti nemu bytoval
Beňovec, krajčír, ktorý šťucháril s ihličkou od rokov. Bol to muž chlebový, triezvy,
ústupný a pokoja milujúci. Pracoval celé noci. Natoľko bol oddaný svojmu remeslu, ze aj v
deň sviatočný šil, aspoň dopoludnia, aby prišiel ku grošu. Nebol márnikom, nechodil do
šenku, nekartoval sa, žil dobre, ale nie skvostne a nádherne, a vzdor tomu nemohol prísť k
ničomu. Mal už aj svoj vlastný domčok, ale prešiel aj ten. Občania mestečka divili sa tomu,
že dobrý Beňovec v majetku nenapreduje pri všetkej svojej usilovnosti. On sám sťažoval sa
nad tým, ale vždy kojil sa nádejou, že on stane sa ešte zámožným. Akoby to bolo? Keď
robotník bez okuliarov nenabudne, s okuliarmi to ťažko ide. Stalo sa raz, bolo to práve v
nedeľu popoludní, že Polonec navštívil svojho suseda Beňovca. Tento privítal ho srdečne:„Oj, oj, pán sused,“ riekol, „vitajte u nás, veru by sme mohli zaznačiť s uhlíkom v
kochu toto šťastie, no nech sa ľúbi, sadnite si u nás.“Susedia sadli si, rozhovor rozpriadol sa o rozličných veciach. Aké zlé časy sme dožili,
ako padli remeslá atď. Medzitým pozrie Polonec na dvere a čo tam vidí? Nalepené tlačené sťa
dva prsty kartičky, a na tých kartičkách rukou písané číslice. Zvedave opýta sa suseda:„Čože to tu máte, susedko?“„Nuž a či vy to nepoznáte?“„Oj, veru nie!“„No hľa! A svet to drží, že ste vyhrali na lutrii a tým založili základ dobrobytu.“„Verte, susedko, nikdy som nepoložil na lutriu ani groša, a vy kladiete na lutriu?“„Pravdaže kladiem, aj vonekda, keby som sa nebol zapôzdil, bol by som urobil terno.“Beňovec s celou oduševnosťou začal vyprávať o lutrii. Keď on vandroval v Temešváre, v
Petrohrade, a pán Boh zná kde, že poznal ľudí, ktorí lutriou stali sa bohatými. Vyčitoval
svoje sny, a koľkoráz by už bol urobil ambo, terno, keby toto, alebo iné nebolo bývalo na
prekážke. Jedným slovom, Beňovec bol cele oddaný lutrii. Kým oni takto besedovali, pani
majstrovná predložila sklenicu vína aj dva poháre, ponúkla úctive suseda, ten zaďakoval a
pokračovali v priateľskom rozhovore. Napokon začal Beňovec:„Oj, pán sused, často vás spomíname s mojou, že ako vám je dobre, máte všetkého do
hojnosti a my pri napnutej pilnosti nemôžeme prísť k ničomu. Povedzte mi, ako ste sa vy
stali zámožným?“Polonec mlčal začas a premýšľal, až konečne takto začal:„Ja by vám, pán sused, riekol dačo, keby ste sa nenahnevali!“„Prečože by som sa nahneval? Len vy otvorene hovorte.“„Tak dobre! Vaša záľuba je, pán sused, lutria.“„Oj, do hroma! Čože by ma tých niekoľko groší nieslo na skazu?“„Blíži sa už večer, mal by som ísť k nám!“„Lenže pozhovejte málo, veď je suseda doma a tá opatrí všetko, a krem toho zriedka
dožijeme sa toho šťastia. Nadovšetko ale zvedavý som na vaše náhľady.“„Nuž a často kladiete do tej lutrii?“„Kedy ako, ja vo dvoch hrám, v budínskej a v temešvárskej, kedy-tedy položím aj do
iných. Na jedno terno kladiem 50-60 grajciarov, stane sa, že položím aj zlatku.“„A koľko ťahov je za mesiac?“„Tri.“„A či ste už vyhrali?“„Desať zlatých.“„No rátajmeže, lebo ten kto počtuje, ten gazduje, jedno s druhým vložíte týždenne 2
zlatých.“„Ach, áno, a keď remeslo dobre ide a sú peniaze pri ruke, aj viac.“„Týždenne 2 zlatých učiní v roku 104 zlatých. Či už dávno kladiete do lutrii?“„Počkajteže! 25 rokov tomu čo som ženatý, veru je už 30 rokov.“„No viďme, 30 ráz 104 zlatých je 3.120 zlatých. Už samo toto je hodný kapitál, a keby
ste tieto peniaze boli odkladali do pomocnice, aspoň raz toľko by bolo narástlo, takže by
ste mali 6-7000 zlatých.“Beňovec onemel, tam to bolo s kriedou napísané, na jeho vlastnom stole. On to nikdy
nepočtoval a len vždy žil v nádejnej budúcnosti, že raz hodnú sumu vyhrá. Aj teraz hlavou
krútiac odvetil:„Pravda, pravda, ale či sa to nemôže prihodiť, aby som razom niekoľko tisíc vyhral?“„To ja netvrdím, lenže, susedko, je to veľmi neisté, a čo si do pomocnice odložíte, to
vám je aj s úrokami isté. A potom, verte mi, že tie lutrie sú tak vypočtované, že zo sto,
alebo z tisíc ak jeden vyhrá. Tak som čítal v novinách, že to dobrý výnos donáša štátnej
pokladnice, lež aj to som čítal, že kde lutria dobré zárobky má, že tam ľud hmotne aj
mravne padá. Karty a lutria sú mostom k záhube a k zúfalstvu.„Veď ale, keď ste vy, dobrý sused, začali hospodáriť, nebolo chyrovať u nás o vzájomnej
pomocnici.“To je bohužiaľ pravda, lebo tie zlatky, ktoré som týždenne odkladal, ležali bez úrokov v
lade, kým som nazhromaždil stovku a kúpil za ňu viničku. Ale odkedy pomocnicu máme, s
každou zlatkou bežím do nej. Jedno to, že mám pokoj a nebojím sa, že ju kto ukradne, pritom
aj na zlatkách narastú čo len grajciare. Keď sa mi zhromaždí niekoľko stoviek, razom kúpim
pozemky.“„A či by vám nedali jednotlivci väčšie úroky ako pomocnica?“„Oj, horkýže nie, lenže vidíte, susedko, ľahko si peniaze rozdať, ale ťažko zozbierať,
keď ich potrebujem. V pomocnici ale vždy kolujú. Hneď jeden, hneď druhý vloží, vypožičané
zaplatí, a tak sú peniaze pri ruke.“„Bohdajže by vás pečená hus kopla, susedko môj, vy pravdu máte.“Rozhovor trval ešte dlho, až konečne Beňovec uznal, že to veru najväčšia hlúposť skladať
peniaze do lutrie a náhodou chcieť zbohatnúť. Na dvere, kde reškontá boli prilepené napísal
si túto výpoveď:Pracuj svedomite a odkladaj,Márnej lutrii sa zviesť nedaj.
|
Seberini_Pracuj-svedomite-a-odkladaj-marnej-lutrii-sa-zviest-nedaj.html.txt
|
148. Povesti o pokolení obrov pred človekom1.B. NěmcováII, str. 199, podáva verziu„Hrádek
hornolehotský I.“.Za dávnych čias sídlili na Hrádku obrovia: deväť rokov ich matka nosila v živote a deväť
rokov nadájala. Mužskí sa menovali samosyni, dcérky samoduočky. Taká samoduočka videla prvý
raz orajúcich ľudí, priniesla jedného i s pluhom a volmi v zástere k otcovi; ten sa jej
zasmial a vysvetlil jej, že tam, kde ryjú, v lete vyrastie chlieb. Samoduočka sedliaka zasa
odniesla a pomáhala potom ľuďom rúbať les. Tí obrovia boli vraj zahnaní od psohlavcov.2. Táto rozprávka bola predtým odtlačená v Památkach arch. a míst. III, 27. Niet tu
úvodu; vystalo, že obrovia sa menovali samosyni. Pripojená poznámka tiež chýba.Ďalej je táto rozprávka lokalizovaná na Hradovej v Tisovci, kde boly najdené celé kostry
ľudí neobyčajnej veľkosti. Na Hradovej vraj žili obrovia veľmi osožní pre Tisovec. Keď tí
obrovia vymreli, Tisovec schudobnel. Na hrade bola i slečna obryňa, a keď bola ešte
nerozumným dieťaťom, našla na poli roľníka orajúceho, i sobrala ho i s pluhom a s volmi a
priniesla ukázať domov. Rodičia jej kázali roľníka zaniesť zasa nazad, lebo vraj roľník,
užitočné stvorenie, orie a seje na chlieb, a keby neoral, nemali by sme chleba. — Pokorný,
Z potulek II, 132; Sborník Muz. sl. sp. VII, 32, č. 56.3.Český LidVI, 47 — 48, č. 8, má verziu zBošáckejdoliny. V rukopisnej sbierkeHolubyhoje označená rozprávačka: Anna Zamec-Gelová.Nad Zemanským Podhradím je hon „Sedliščá“ zvaný. Tam sa podľa podania vyorávaly staré
železá a črepy, ktoré vraj pochádzaly od obrov, ktorí kedysi vraj sídlili na Hradiskách.Raz oral sedliak na Sedliščiach a prišla k nemu obrovská žena a žiadala ho požičať jej
pluh, aby si i svoju záhradku preorala. Sedliak sa vyhováral, že pluh je pre ňu slabý,
volky by ho neutiahly na vrch, a on sám že už je bez vlády. Žena však vzala sedliaka i s
pluhom a s volky do svojej zástery a odniesla na Hradiská. Tam sedliaka s pluhom a s volky
složila na zem. Keď sa sedliak divil jej sile, vravela mu: „Vy ste malí ľudia; ale po vás
prídu ešte menší, a za týmito ešte menší: tak že štyria budú v peci mlátiť.“ Keď potom
sedliak jej záhradu preoral, vzala ho zasa s pluhom a s volky do zástery a bez ublíženia
doniesla nazad na jeho pole na Sedliščá.Srovn. Dähnhardt, Natursagen I, 242; Kolberg ,Chełmskie‘ II, 160; Etn. Zbir. V, 94,
XIII, č. 213 — 215, 431; Šuchevyč, Huculščyna V, 14, č. 9, 16, č. 12; Bulašev 141; Wisła
XIV, 775; Bessaraba, Mater. etnogr. sedlec. 136; Mater. etnograf. Grodn. II, 362, č. 7;
Federowski, Białorus. I, 201, č. 783 — 789; Živ. Starina X, str. 200; Zbor. za nar. živ.
juž. Sl. VII, 263, XIX, 120; Karadžić IV, 47; Rev. des trad. pop. XIII, 529 (rumun.); Bosan
Vila II, 78; Čas. za zgodov. i narodop. VIII, 61, č. 61; Hauffen Gottschee 92; Graber, VS
Körnten 49, č. 56, 7, str. 60, č. 67; Schwartz, S. Brandenburg 136, č. 8; Benningsen,
Legendy centr. Aziji 13, č. 10., rozobrala Valerie Höttges, Die Sage vom Reisenspielzeug,
Jena 1931.4.Dobšinský, Obyčaje, 117 — 118, č. 25, aPokorný, Z potulek II, 49,Sborník Muz. sl.
sp.VII, 101 — 102, majú túto verziu:Raz vydali sa študenti do Tatier spočítať všetky vrchy. Čím viac chodili, tým viacej sa
miatli v počte. Napokon sa rozhodli vrátiť sa. Políhali si na peknom zelenom mieste pred
jaskyňou hlavami dohromady, telom do obvodu kruhu a zaspali; len najmladší nespal. Tu
vystúpila z jaskyne obrovská žena, spraskla rukami, až sa Tatry ozvaly, a vravela, že
takého zvieraťa, hoci pochodila všetkých 999 vrchov Tatier, ešte nevidela, a odišla pre
muža, aby sa podíval. Študenti však nedočkali ozrutu muža, ale utekali domov, radi, že im
ozruta povedala počet vrchov.Zoslabené v rukopisnej sbierke F. Šujanského, str. 8.Podobne v srbskej povesti z Hercegoviny (Srbsko-dalmat. magazin XXVI, 62) povedaly víly,
keď uvidely dvoch chlapov, ktorí svoje nohy složili a hlavy mali každý na opačnej strane:
„Ako že Velež, najvyšší vrch v Hercegovine medzi Mostarom a Nevesiní, má 377 vrcholcov,
nevideli sme ešte nikdy jedno telo a dve hlavy.“Podobné výroky nadľudských bytností sú hojné v povestiach o podhodencovi (odmienčaťu).
Srovn. Anm. KHM Grímm I, 369; J. Kopáč, Zvěsti z Horácka, 52, č. 7, 12; str, 61, 62;
Kelemina, 221 č. 155, 272; Sb. nar. umotvor. IV, 113, č. 11; XXXVIII, Arnaudov, Folklorni
prinosi, 47.
|
Polivka_Povesti.html.txt
|
V čas vojnyUž dva roky pominuly, ako vojna trvala. Ľudia ani nerozprávali už o nej; privykli čajsi
na ňu. Ženičky sa uspokojily, vžily a privykly, i že im chybujú synovia a mužovia. — Paľo
Sekan len po dvoch rokoch, keď mu syna vzali, zbadal, že je vojna. Dotiaľ ešte sa mu
ľúbilo, keď ceny tovaru, čo predával, sa výšily, pochvaľoval si, posplácal dlhy, ba zakúpil
i susedov sad, desať rokov ležiaci podaromne pri jeho dome. Ale ako prišiel rad i na jeho
syna Jana, do Paľa Sekana — i tak človeka bezočivého — ani čo by zlý duch bol vstúpil. Ako
ráno oči otvoril, prvé jeho slovo bola zloreč. A tak robil do večera, kým mu oči sen
neprivrel. Na čokoľvek oko uprel, s ničím nebol spokojný. Na ženu, čo len tušil vo svojej
blízkosti, už sa napajedil, nie to, keď i slovo prehovorila. Ani nevestu nešanoval tak, ako
by sa bolo patrilo. Ako mu syna vzali, vôbec nebolo rady s ním, a ženám kríž bolo bývať s
ním v jednom dome. Ich život, i tak oželený, stal sa peklom.„Tak,“ šomral hneď za rána v konici pri statku, keď napájali, „syna, čo bol niečo hoden
v mojom dome, mi vzali, sluhu nedostať, čo by ho zlatom platil, zajatý je len zajatý, —
môžeš sa aj pretrhnúť, nik ti nejde na pomoc!“ I zafľočí ku dverám do domu, kde uvrzla
nevesta a zkade sa ozýval nábožný spev ženy-gazdinej.„Mara!“ skríkol na nevestu a hlas jeho temer sa trasie zlosťou. „Čo nejdeš napájať? Či
sám mám šafle s vodou prikladať pred statok?!“ Ale v jeho dome je všetko naopak, bez
poriadku. Iba si na tom láme hlavu každý, ako by jemu protiveň urobili. Nevesta vbehne do
chyže vprostred napájania a Rus stojí pri studni a cigaru krúti, miesto žeby vodu ťahal do
vedier; — žena vyspevuje!„To je tobôž za poriadok mňa tu nechať,“ osopil sa na nevestu, ako prišla. „Za dve
hodiny budeme napájať? Čo si robila v chyži… a nenadhadzuj tie šafle, ty si ich nekúpila!
Aj ten tam už sto ráz mohol odtiaľ naťahať tej vody. Keď sa aj ten musel mne tak na krk
dostať!“ Sekanovi i v tom stala sa protiveň. Druhí ľudia dostali poriadnych Rusov, on
Poliaka, čo robiť nechce, iba jesť a cigary fajčiť.„Pol hodiny, čo je pri studni… A stará čo robí?“ spytuje sa mlčiacej nevesty. I nevesta
mu je na odpor. To by sa mu ľúbilo, že mlčí, ale ona zo vzdoru. Niekedy i pol dňa prejde,
čo slova nepovie, mnoho ráz ani keď ju oslovia.„Čo robia? Veď počujete, že spievajú,“ odpovie nevľúdne nevesta teraz. Pred troma rokmi,
keď sa vydala sem, bola štebotavá ako vtáča; tu v dome Sekanovom omrzenou je i ona ako
druhí. ,Vždy len v tej knižke prehŕňajú,‘ chce riecť, no predsa nepovie. Veď sa modlí mať
za syna — za jej muža. Pravda, to možno aj pracovať, aj modliť sa. Ako ona i dnes, kým
pozametala dom, tri modlitby odriekla. Tu je nie do modlenia z knižky každý deň, kde je
málo čeľade a taký gazda! — Hľa, už šomre:„Veď jej ja vyspievam vždy. Či je fruštik už na stole? Zasa horúce budeme hltať ako
včera! Potom iba že sa toho chleba minie sila. A keby ho boli nechali aspoň do sýtosti. Ale
aj robíš okolo neho, aj ti ho užiť, koľko treba, nedajú. Aj s ich rekvirovačkou… aj s takým
poriadkom do pekla! No, ta! Chyť ten šiaf, preložíme koňom. Nechcú piť, ani nijako nežerú.
Včera som nebol doma, vy ste kŕmili statok. Však ste zasa pustili do konice cudzích ľudí…
Ženu nehodno púšťať do stajne, nič kaľavne nespraví. Dám aj tej v tej izbe, čo hriaka!“
zavŕšil s vyhrážkou na ženu, ako bola vždy jeho obyčaj, lebo ju za príčinu všetkého zlého
považoval. Nechcel ju nikdy, ani za mladi, ani teraz na starosť. Pristavili ho k nej, lebo
bola majetná. Nechcel ju, ani nikoho nechce na svete. Sekan len syna, a hľa, just toho
nemá, ten je tam, kde tisíc nehôd čihá na jeho život, v daždi gúľ; a druhí, ktorých nechce,
sú mu tu pred očami.„Ta šafeľ! Ani kone nechcú piť. Už ste daly tomu statku! Nehodnice!“ Nadal im rozzúrene.
Už sám si nevie rady so srdcom. Také mu je ako obliate najhorkejším jedom. Nič by ešte
neriekol, keby syn bol nejaký Samson-mocnár, ale je človek chrevedný, nie mocne zdravý,
slabo urastený. Nikdy by nebol pomyslel, že sa i ten ešte zíde. Cez koľko vizít prepadol —
no, už všetko poberú, čo ruky a nohy má. Nenechajú nikoho, neušetria nič. Jemu je syn
treba! On bol jeho nádejou, všetko, za čo bolo hodno žiť, lopotiť, katovať sa. A keď syna
tam zabijú, on načo tu bude?… „Eh, keby aspoň tú diabli vzali mi s hrdla…“ zavŕšil o žene.
Čo toľko zavýja. Boh nemal dopustiť, aby jeho syna vzali na vojnu.„Stano, vody nenačim viac, statok nepije — vypi si ju sám,“ riekol zajatému, ktorý s
plnými vedrami prišiel do staje. Stano mykol plecom, ľahostajne položil vedrá na zem a
nedbalo oprel sa o cárok chrbtom a už vyťahuje cigaru, že si zapáli na ňu. To, vidno, bolo
jediné, čo ho tu zaujímalo a tešilo.„Už som ti koľko ráz povedal, aby si cigary v staji nefajčil,“ zavráti ho Sekan. „Chceš
nejakú skazu spraviť? — Hneď by ti ju z úst vyrazil! Daj koňom ďateliny a kravám sečku…“
Zajatý odložil cigaru a berie sa s nechuťou vyplniť rozkaz. Málo vravel i ten. Čelo samý
mrak; sivé oči mu snivo hľadia, ako by vždy mal diaľku pred sebou, a duch naveky inde, v
ďalekej domovine… Do dverí staje prišla nízka shrbená žena, s vyplakanými červenými očami.
Dopočula posledné slová Sekana, i povie:„Kravám sečku… tak, od toho majú dať mlieko?“Sekan, čujúc ten hlas, ani čo by ho jedovatá zmija uštipla, tak sa strhol.„Čučíš! Čo sa starieš, čo tu chceš, bezzubá baba!“ skríkol, zafľočiac na ňu, ako by ju
chcel tým pohľadom zabiť. „Radšej by teba bol čert uchytil, bosorka, ako ten tam má hynúť!“„A ja sa dívam, prečo tak málo dajú kravy,“ na to ona, nedbajúc jeho rečí — už privykla
na také zaobchodenie dávno. „So dňa na deň menej mlieka!“„Ideš preč z tých dverí? Nepovedal som sto ráz, že je statku nie na osoh, keď naň niekto
zo dverí pozerá — čo priam svoj! Ale darmo vravíš ovadu sprostému — nezamerkuje si nič.
Ešte si tam?!“ Žena sa nehýbala — čakala, kým nevesta vezme od nej šechtár s vodou, ktorý
jej doniesla, — pošiel k nej Sekan a postrčil ju z dverí. Potočila sa a udrela hlavou do
verají. Zasrkla a išla preč, hovoriac:„Pán Boh vidí aj tento môj kríž!“„Veď sa iba choď modliť k nemu; na iné si aj tak nie súca. Baba bezzubá, tu ťa nik
nepotrebuje.“Stará Sekanka odchodí, utierajúc si oči. Nik ju nepotrebuje tu, to jej povie a každý deň
vraví muž-prístavok. Jeho biedneho, nič nemajúceho k nej pristavili kedysi. Tak si počínal
hneď a počína i teraz ako vladár v gazdovstve, a ona, ktorej je všetko, je slúžkou. Nikdy
nemala slova v dome. Nie div, že je taká zničená, ako by už 60 rokov mala. Ešte sa diví
sama sebe, že už neumrela v tom kríži. A keby syn nie, iste by sa to bolo s ňou stalo už
dávno. To je jej radosťou a nádejou. Teraz je, pravda, na vojne, v nebezpečenstve
tisícorakom, ale ona dúfa v Boha, že jej ho privedie nazpät…Spurný Sekan oddal sa do Stana. Dnes je taký, že ho jed temer roztrhá. A krotiť by sa
mohol aspoň voči zajatému, lebo zle zachodil, ba i udrel zajatého. I to je poriadok, že by
človek nemohol ani so zajatými tak zachodiť, ako by sám chcel! Veď sú naši nepriatelia —
aspoň na tých by sa vyvŕšil i za syna.„Šafle usuš, staju vyšatri poriadne, zameť i dvor — darmo ťa chovať nebudem!“ rozkazuje
zajatému a sám šiel raňajkovať, nečakajúc druhých. Potom odišiel do sadu a ľahol si tam pod
strom na zem, jarou sa pariacu. Dva razy odzvonili do kostola, a on sa nepohol. Do kostola
nerád chodil a od dvoch rokov, ako je vojna, temer ani nebol. Schválne nejde ta. Veď sa
dosť druhí ta nachodia, a vojna len trvá. I na ženu sa hnevá pre jej ustavičné modlenie a
spevy. Vidí, že to všetko nestojí nič. Boh dopustil vojnu a bude ju dotiaľ dopúšťať, kým
sám chce, nie ako my chceme. A tá bosorka si myslí v tej chyži, že niečo vymodlí a
vyspieva. Ale… Zaťal päste, srdce jeho túžilo vravieť reči rúhavé. Po zvonení sa zodvihol a
ide pomaly hore sadom. Ruky založil nazad za ľadvie a pozerá dookola. Pred rokom prikúpil
ku svojmu sad susedov. Od nepamäti po tom túžil, že si vystaví poriadny dom, ako druhí
dobrí gazdovia majú, ale nemal miesta. Konečne ho dostal, ale čože mu je teraz z neho? Niet
radosti. Sad má, ale syna nie. Ako sa radievali; pozerali, merali spolu, kde čo postavia.
Aj on mal potešenie v kúpe, aj syn, a teraz, hľa… Sekan zaškripel zubmi. Len zlorečiť chce
duša jeho, nič iné… V tú chvíľu ozval sa zvon na veži po tretie. Ľudia začali sa schodiť
proti kostolu. Škripot čižiem sa ozýval od cesty.„Len jeden bavká!“ šomre na zvony Sekan. „Vzali i zvony na vojnu, nič neušetria, nikomu
neodpustia, všetko im je načim. Hľa, ten tamto je doma,“ myslí, nepriaznive pozerajúc na
mladého sedliaka, kus pokrivkávajúceho na nohu, ktorý sa mu klaňal prívetive. Môžeš byť
dobrej mysle, keď ťa vysuperovali navždy… Že sa vraj modlieval z jednej knižočky, čo mu pán
farár darovali. Aj žena poslala synovi takú knižočku; uvidí Sekan, či ho zachráni tiež.
Dosť ide tých modlitieb zaň… no, on sám sa nemodlí. Či by nemal oprobovať? Možno, že to
osoží, lebo hnev jeho nestojí nič… Sekan postál kus zamyslený. Potom náhle sa obrátil a
išiel do domu. Ide si háby vypýtať, pôjde do kostola i on. Veď ako je vojna, nezná, či bol
tam tri razy.Ako vstupoval do chyže, začul desný výkrik ženin a horekovanie nevesty. Mráz prešiel mu
chrbtom. Zastal ako prikovaný vo dverách na chvíľu. Žena leží ako bez duše na posteli,
nevesta, ruky lomiac, behá sem-ta a naprostred izby suseda, od ktorej kúpil sad, rozkladá
rukami.„No, čože je?“ osopil sa Sekan na všetky, zafľočiac. Domáce nepovedaly; suseda rezko
vysvetľuje:„Čo sa stalo? Nuž, nič dobrého. Zlý chýr. Ale sa nezľaknite, bačik!“ susede jazyk len
tak melie; rada je, že sa jej dostala taká veľká vec, vysvetliť gazdovi vážnu novinu.
„Jeden na Šuľkove písal, aby vám odkázali, že vášmu synovi obe nohy odtrhol granát. Teraz
mi jedna Uhorčiačka vravela, ide do kostola.“Sekan ostal stáť ako skamenený, neschopný ani slova. Keď sa prebral, strašný cit ovládol
ním. Najradšej by bol nôž vopchal do srdca susede, ktorá mu ten chýr doniesla.„Tak teraz už máš žobráka!“ oboril sa na ženu, zťažka vydychujúc. „Mala si sa za čo
modliť! Radšej by bol umrel!“ Obrátil sa a vyšiel z domu. Odišiel do humna, kde, škrípuc
zubmi, hodil sa do kúta na slamu. Svíjal sa v mukách ako ranený. Ústa mu vravely reči
rúhavé a mysľou valila sa myšlienka, že by si mal život vziať sám.*Obilie na poli počalo dozrievať, ľud sa chystal na žatvu — leto nastalo. Aj u Sekanov
žnú od týždňa. Ide im robota, ale pomaly, len ako nasilu. V dome teraz už každý chodí s
mračnou mysľou. O synovi niet chýru. Už sa dotazovali na všetky kríže sveta; odvšadiaľ
prichodí odpoveď, že nevedia o ňom. Či je zajatý, či umrel, nik nevie. Sekan si už iba to
žiada, aby syn bol umretý. Hľadieť na ožobráčeného syna, bez rúk alebo nôh, mrzáka, ktorý
mal byť jeho oporou na staré dni — to radšej nemať syna. Žena sa modlí a spieva ako prv,
alebo ešte viac a skrúšenejšie. Ešte je shrbenejšia, ale akosi sa uspokojuje, čo on
obsiahnuť nijako nemôže. Až je bez citu ako zo skaly; vždy, keď už nevládze so sebou, osopí
sa na ňu:„Nezavýjaj, bezzubaňa! Veď si si vymodlila. Mali sme sa čo katovať. Moja práca, moja
mladosť — všetko je zmarené! Nezavýjaj, počuješ!“No Sekanka, hoci sa aj utiahne na pár dní, potom „zavýja“ zase. Na jeho spurné reči
navykla dávno. Veď inakšie ani nepočula od neho — ak by inak vravel, to by jej divné bolo.
No nedbá už ani o jeho nelásku. V inom nachodí uspokojenie, práve v tom speve, za ktorý ju
on zavracia, a v modlitbách. To je jej útechou i teraz, ako jej bolo vždy cez celý život
neradostný, kde ona v dome svojom bola slúžkou potupovanou a on pyšný vladár… To ju
posilňuje i teraz. A hoci o synovi niet zvesti, jednako nezúfala. Ak je na žobráka
privedený, srdce i jej sviera sa bolesťou, no i to porúča do božej vôle. Ak umrel, nezúfa
ani tak, lebo malý čas a koniec bude i jej žitiu a vtedy vidí si ho v záhrobnom živote.
Modlitby však svoje končieva takto: „Bože, dajže mi vidieť ešte môjho syna, kým neumriem!“„Aleže ma nepokúšaj už!“ zahriakol ju ráno Sekan, ako i dnes odznel ten vzdych z jej
úst. „Nie si hodná žiť. Syna vidieť bez nôh… či ty máš svedomie? Modli sa, aby radšej bol
umretý, radšej nech je pod zemou. Eh…“ odpľul s odporom. Ide preč z domu na celý deň. Už to
nestrpí. Zavolal síce nájomnice nadnes, ale nedbá o ne. Nech robia, čo chcú, a robia, ako
chcú. Už sa o nič neobzrie, lebo už nevládze. Nechá všetko tak, nech zhynie všetko, keď syn
zahynul. Všetko alebo premárni, alebo podpáli a potom si i sám o svet príde. Nebude trpieť
túto rozopru, tento kríž, tohto čerta v duši. Keď už všetko: syna vzal mu Boh, čo mu nedá,
aby sa uspokojil ako-tak. Ale jeho srdce je v mukách, ako by ho diabli trhali. Vzbúreno ide
von dverami, no nájomnice idú práve do domu. Vrátily ho a on vydal im rozkazy, kde majú ísť
žať. A nájomnice, sotva že dovravel, otvorily klebetné ústa a už sypú sa chýry, kto písal,
z ktorého frontu, kto padol, kto kde hladuje a kde sú bitky. Sekan zaťal zuby, ale ako
videl, že si i nevesta zastala k nim, zavolá spurne:„Do práce sa, Mara!“ zahriakne ju, keď cudzie nemôže. „Ta s rečami daromnými!“,Nehodnica!‘ nadal jej v duchu ešte. Či jej nepríde do umu, že treba čím viac nashŕňať
mania, aby mali z čoho žiť, ak príde muž jej ožobráčený?! Všetko ho len k jedu ženie.
Nevesta, keď nechce robiť, môže odísť k rodičom. Ak jej muž nežije, ona nemá čo tu hľadať.
Ak bol zlý, teraz bude sto ráz väčšmi.Nájomnice zamĺkly. Pomkly sa bližšie k sebe a tá, čo chýry doniesla, pre ktorú Sekan
nevestu zahriakol, šepla druhej:„Pohan, to ti hneď orúti človeka ako polenom!“Pojedly trochu z raňajok a vyšly s nevestou na zeme žať. Gazda šiel na druhú zem, čo
bola pred troma dňami sožatá, aby tam poviazal žito. Na obed neprišiel ani na zem, kde
žaly, ani domov najesť sa. Nebude jesť. Nech ho od hladu vezme diabol — už je aj tak v jeho
rukách. Ani reptanie, ani modlitby neosožia — vojna trvá. Ale nech, hoc i sto rokov. Keď on
prišiel o syna, nech hoci každý mladý chlap tam dušu položí — on nedbá…Večer sa vrátil domov pozde. Nájomnice už sedely za stolom. Tá, pre ktorú zahriakol
nevestu, dosiaľ sťahovala ústa, urazená. Žena rozkrajovala varenú, dobre páchnúcu údeninu
na kúsky, každému jeden, a i pritom, ako pri všetkom, myslela na syna, keby i on mohol si z
nej zajesť. Sekan sadol bez slova za vrchstola k večeri. Nabral si polievky na tanier,
druhí za ním. Ticho si naberajú z misy a jedia vážne. Sekan hlce ako vždy. Je polievku a
chlieb hnevivo, ako by nepriateľa mal pod zubmi a toho hrýzol v zlosti. Nájomnice mlčia, no
vynahradia si to hneď, nech len z domu vyjdú, teda súdia v duchu s nenávisťou:,Čert taký, veď ani neje ako ľudia, ale ako vlk. Čím je starší, tým je horší; že mu to
Pán Boh trpí!‘,Pohan, ani nie si hoden toho, aby sa ti syn navrátil domov!‘Nevesta je zamĺknutá tiež. Prežiera jedlo s nechuťou — srdce plné reptania. Nebude tu.
Načo by tu robila darmo, drala sa, mladosť svoju utrácala? Muž jej je zabitý — nevráti sa
viac. Tak ona nemá nič, čo by ju tu zdržiavalo. Hneď navečer, keď sa všetko uloží v dome i
dedina utíchne — odíde k rodičom.Sekanka položila rozkrájané mäso na stôl a ide sadnúť ostatná za stôl, ako sa svedčí
poriadnej gazdinej. Vezme tanierik, že si naberie z jedla, prv však vzdychne:„Ach, Bože na nebi, kedyže si ja takto nachovám syna!“Nič nebolo treba starému, len to, aby syna pripomenuli. Nie dosť, že mu je vždy pred
očami, ešte i druhí budú mu ho na myseľ donášať. Hodil lyžicu na stôl, hoci hlad ešte
neutíšil, a vstáva od stola, že ide preč. No tu ozvalo sa na dvere mocné zaklopanie.
Zastal, premohol sa, čakajúc cudzieho, a sadol zpät. Zafľočil k dverám a zavolá nevľúdne:„Dnu sa, kto si!“Dvere sa roztvorily a na prahu zastal nízky, mladý chlap belavej farby, vo vojenských
šatách odetý. Všetkých oči uprely sa naň, a rozoznajúc jeho tvár v pološere, ktorá sa
veselo usmievala, všetci chveli sa radosťou a strhli.„Jano náš!“ skríkla nevesta, zarudnutá v tvári, a beží, k nemu sa hodiac, kým mať temer
zamdlieva radosťou.„Môj syn… môj syn… môj mladý kvet…“„A zdravý a všetok celý tu,“ jochtá i otec. „Ukáž ruky, hlavu… nohy…“ a ohmatávajú ho,
smejúceho sa, a hladia ho, kde kto dosiahne. „A zkade ideš, kde si bol? Nepísal si nám ani
raz. Už sme sa pre teba utrápili celkom… umorili.“„Ej, zle som bol, zle. Ranený na obe nohy. Sami doktori sa mi neúfali. To bude vraj
veľký div boží, ak neumriem — tak vraveli vždy. A hľa, tu som. To ste ma iba vy, mamko
moja, vymodlili. Vždy som si tak na vás spomínal,“ vraví syn materi, plačúcej blahom,
hladiac jej zvädnuté, upadnuté líca. Sekanovi tvár zapálila sa studom. On sa nikdy
nemodlil, iba zlorečil. Ale odteraz musí sa premeniť všetko. Nikdy neprestane ďakovať Bohu,
že ženine prosby vyslyšal a na jeho reptanie nepatril.„Tak tu som vám. Na rok ma vysuperovali.“„Na rok celý!“ skríkly ženy s radosťou. „A dotiaľ, ak Boh dá, vojna sa utíši!“„Bože daj, aby tak bolo!“ rečie Sekan skrúšene. „A teraz, starká, nachovaj si syna, daj
mu večeru: lačný je, viem. A ty, Marka, čisté oblečenie mu prihotuj… I vy sa najedzte,
ženičky, skončte večeru!“ riekol i robotniciam vľúdne. A sám sa ponáhľa preč, kde bude sám,
aby ďakoval Bohu za návrat syna.
|
Slancikova-Timrava_V-cas-vojny.html.txt
|
Margita a Besná(Povesť z Považia.)[1][2]Ej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo —jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.[3]Letí, letí ako húska, z Turca do Trenčína:Pozor, chlapci! tu je už tá Strečnianska dolina.Zmĺkli piesne. Faktor rečie: Páčte tie tri skaly,jak nám priekom šírym Váhom do cesty zastali:to Margita. A za ňou toť! Besná na nás čaká;hľa! jak hltá celý Váh do svojho pažeráka.Nebojte sa! Neraz som ja prešiel sťato zdravýs bohpomocou; — ale teraz, chlapci, klobúk z hlavy!I všetko sa krížom žehná i modlí skrúšene:prejde Slovák i cez peklo, prejde v božom mene!Pozor! tu už Margita!Že nás vľúdne privíta.Stúliť veslá! a rúčešmihom cez jej náručie!Ona smelým neškodí,dobrých Pán Boh sprevodí. —Pozor! — tu Besná saňa!Smelo v osudný skok!Strelou do jej hrtana!Razom: kormidlom vbok! —A plť v huku i v penez pyskov sa jej vyžene.Chvalabohu! — faktor vzdychne — šuhajci, už sme von!A tí trnú, či za nimi Besná nejde v pohon.Nabok strachy! — teraz k vatre! usušiť si šaty,ja vám budem o tých hrôzach hrozné rozprávati.A plť letí po hladine ako húska plaváa pri vatre faktor starý šuhajcom rozpráva.Ponad Váhom biely dom.Pekná vdova býva v ňom;ale krajšia dievčinaMargita, pastorkyňa.Vdovička pekná, mladá,vydávať by sa rada.Vysedúva pri oknea dievča v poli mokne;oblieka sa v zamatya dievčatko v záplaty;umýva sa vôdkamia sirota slzami.Idú, idú vohľači;na vdovu nik nepáči,len sa každý hneď pýta:A kdeže je Margita?„Hejže, Bože, prebože —takto to byť nemôže!Mne cestička zaťatá,kým ona nie vydatá.Vydať ju? — vec daromná.Kto potom príde po mňa?Bohatstvo pôjde za ňou:ja slúžkou, ona paňou.“Rozmýšľa, vzdychá, šepce:„Pre ňu ma — ach, nik nechce,pre ňu sa mi nešťästí:preč! — ona musí z cesty!“A zlým ohňom vzbĺkne zrak:„Počkaj, počkaj! — zrobím tak!“„Margito! — už po lete —pôjdeš do Turca k tete.Tam obžinky, jasoty:čas oddýchnuť z roboty.Vezmi sviatočné šatyi živôtok z tafaty —i partu, keď ti ďakaktovie, čo ťa tam čaká.“Ide dievča dolinoua macocha sihlinou;dievča letí ako vtáka macocha ako drak.Prišlo ono pod bralo,kvietky vodou hádzalo:„Hejže, Váhu, veštec náš!kam ja pôjdem na sobáš?!“ —Vtom vzteklica pripáli:plesk! dievčinu zo skaly —„Na! tu tebe sobáš tvoj!“Voda, hora zhučí: hoj! —Vdova kradne sa domov:„Hoj, hoj!“ — ktos’ za ňou volá,ktos’ kuká spoza stromov,ale tu nič dokola.„Chachacha! kto o tom vie?Ticho, ticho, svedomie!Už cestička preťatá,už Margita vydatá.“* * *„Hej, šuhajko z Ľubochny,nepískaj ty pod okny,ale poď dnu ku stolu:zoberme sa my spolu!Cestička už preťatá,Margita už vydatá.“Nechodí šuhaj dnuká,srdce jej žiaľom puká —v duši kýsi hlas kričíakoby hlas kuvičí:„Aha, tu si, tu si, tu!kam si dela Margitu?“Hlavu na prsia zvesí:„Nádej moja, kdeže si?Ani šuhaj, ani sen —svitaj, svitaj, biely deň!“Svitlo. Vyjde do dvora —tu Váh, nebo i horajak by hrozní sudcoviaokom prísnym ju lovia:„Aha, tu si, tu si, tu!kams’ podela Margitu?“„Ani noci, ani dňa —čo si počnem ja biedna?!“* * *Suseda! čo to značíten čudný rapot strák?„Prídu, prídu vohľači.“Vohľači? — „Veru tak!Prikrývajte len stoly:hostia jak by tu boli.“Ach, suseda, suseda!mne čosi pokoj nedá.„Viem ja čo, dievka moja;prídu oni — ukoja.“Kto príde? — On? — a či nie?„Čo súdené, neminie!“ —Ticho. Už sa večerí.Čuj len: klop, klop, do dverí,klop klop, klop klop! — ha, kto je?„To klope srdce tvoje.“V okne — páč! — tvár strašlivá,pozri! — jak sa dnu díva —oči jej stĺpkom stoja.„Veď to tam tôňa tvoja.“Čo ten pes toľko breše?Čo to za kvik na streše?Na moste dupot koní:ach, to už idú oni!Dvanásta práve bije —„Dievka moja, čo ti je?!Bože môj, ty si chorá,tebe sa dačo marí;či poslať po doktora —a či poslať do fary?“Ach, nie, nie! márne reči,mňa doktor nevylieči,kňaz rozhrešenia nedá:mne beda, večná beda!Čuješ ten spev pred vráty?To idú moji svati:„Išlo dievča na sobáš —hotuj, mamko, čo len máš.Už nevesta zavitábielou ružou prekvitá.Vezmi, mamko, pokladov:pôjdeme my za mladou,pôjdeme my ta, ta, ta,kde Margita vydatá!“Suseda! vody, vody!Ach, zle mi, zle prichodí! —Buch, buch! — dvere s’ rozpadnúutopenci vkročia dnu:„Hej, domová, domová!čis’ už s venom hotová?!“Zvýskne — vlasy sa zježia:vyletí na pobrežia,z pobrežia poď! hor’ stráňoua svati všetci za ňou.Ona predkom ako blesk,hoj, a za ňou tresk a plesk.Horou hučí: haj, haj, haj!a dolinou: jaj, jaj, jaj!„Pukaj kočiš do koní:pokuta hriech dohoní!“Na vrch brala doletí,svadba za ňou vzápätí:„Hraj, muzika, hraj!Hraj, muzika, do skoku —a s macochou do tokuhaj, haja, haj!“Tak sa stalo. — Od tých čias, vraj, o polnočnej chvílipočuť, ako na tých skalách čosi clivo kvíli.Na vrch Besnej chachot, chichot, svadobníci vreštia;ale vtedy beda pltiam, to blízko neštestia.A tak to, vraj, bude bývať, kým sa v prach nezmelíto veliké, hrozné bralo, ten hriech skamenelý.Neraz hrom doň ešte udrie, neraz Váh doň búši,kým popraje Boh pokoja totej biednej duši.Nejedna plť na tom mieste ešte sa rozletí,kým sa miera nedoplní nevinných obetí.A len potom celým Váhom — tak to povedajú —poletí plť spievajúci dolu ku Dunaju.R. 1879[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Povesť z Považia. Vznik r. 1879. V rukop. Sobraných spevoch 1879 pod názvomMargita. Tak vyšla v Orle X, 1879, str. 130 — 1 po prvý raz. Botto
napísal ju podľa povesti, zapísanej Mednyánszkym v knihe Malerische Reise auf dem
Waagflusse in Ungern (1826 a 1844). Naše odchýlky od Spevov 1880 podľa Dobšinského, Slov.
pohľady III, 1883, str. 475:ale ticho dokola,aletu ničdokola,Už cestička preťatá,Cestička užpreťatá,Už Margita vydatá.Margita užvydatá.jej srdce žiaľom puká —srdce jejžiaľom puká —a v duši kýs’ hlas kričív duši kýsihlas kričíkams’ podela Margitu?kam si delaMargitu?Čo to za krik na streše?Čo to zakvikna streše?[3]jak vtedy, keď na nej(na plti)bolo to Slovensko celô— v auguste roku 1847 bolo známe výročné zhromaždenie Tatrína v Čachticiach; na toto zhromaždenie odišli výborníci Tatrína z Lipt. Sv. Mikuláša (kde mal tento literárny spolok sídlo) do Čachtíc na plti dolu Váhom. Na plti boli vtedajšie vedúce osobnosti slovenské, preto „Slovensko celô“.
|
Botto_Margita-a-Besna.html.txt
|
Eh, Katka!Na kopci, pod smrekovým hájom, stál ani z poľovníckeho cenníka vyskočený krásny, mladý pán
v novučičkom novom remennom kabáte, s parádnou duplovkou na chrbte. Okolo neho pobehávali dva
kopovy, netrpezlivo, že sa nepoberajú do hory.Hľadel s pýchou na polia a lúky rozprestierajúce sa pred ním. V doline sa vypínal v
rozľahlom parku hrdý kaštieľ s vežičkami na koncoch a ďaleko sa blyšťala hodná rieka, ktorá
tvorila hranicu jeho panstva.Gašpar Bernáthy si posunul sebavedome nový poľovnícky klobúk s tetrovím perom na ucho a
myslel si, aký je on len pán!— Les, pod ktorým stojím, a všetko, čo vidím až po rieku, je moje. Nemá tu nikto na
široko-ďaleko taký majetok. A aký som len krásny chlap! Keď som bol minulý týždeň v Pešti,
videl som v Szailerovom výklade elegantnú, voskovú figúru, čo predstavovala mladého poľovníka:
Mal práve takú vysokú, štíhlu postavu ako ja, ružové líca, čierne fúziky, červené, chutné
ústa, ako keby si mňa boli vzali za vzor. Nuž, darmo je, niet mi tu páru! A dievčatá ako
fľochali na mňa, išli si krky povykrúcať, keď som si vykračoval po okružných uliciach.I usmial sa. — Hja, detičky, nie pre vás som ja narástol, nie pre vás ma povíjala moja
mať! — ako spieva nóta.Jeden z kopovov zabrechal, volajúc ho, aby už šiel na tú poľovačku.— E-e-e. Ťatov, čuš! E-e-e, nie ty rozkazuješ!Pán Gašpar Bernáthy sa zajakal.Vyobliekal sa na poľovačku, nie aby poľoval, ale aby vyskúšal nový úbor. Zverine vôbec
mnoho neublížil, bol slabý strelec a lenivý chodec. Keď odišiel z domu, pravda, si zaumienil,
že čo len bez zajačka, nepríde; ale keď vyšiel hore na Vetrisko, pomyslel si, že bolo tej
prechádzky dosť. V šatách sa mu dobre chodí, vyzerá fešácky a pre jedného hlúpeho zajačka — i
obzrel sa pohrdlivo na jedle — nebude sa po hore potĺkať. (A keby bol aspoň istý, že niečo
zastrelí!)I vysúkol si fúziky, zavesil pušku zasa na plece a kráčal pomaly, potriasajúc sa trochu v
kolenách, dolu chodníčkom. Psy okolo neho vyskakovali a vyčítavo naňho brechali.Vše zastal a hľadel okolo seba. Rozmýšľal, ako by to bolo chutné, keby ho, keď príde
domov, privítala drahá, rozkošná ženička. Aký je to len divný tvor, také žieňa! Je to človek,
a predsa niečo celkom iné ako chlap. Aká je to skvostná zábavka. Telom i dušou iné ako chlap.
Ženské telo, a chlapské! Aký je to rozdiel! Veď je to celkom iná figúra. I rozoberal si telo
ženy a porovnával ho s chlapským. — No, — smial sa. — Každý kúsok ženy je vábny, vďačne ju
bozkáš hocikde. Ale chlapa? Az Árgyélusát, a disznó szentjét! Tak by ho kopol, že by letel
rovno do pekla! A pohovoriť s chlapmi, ani pomyslieť. Môžeš s ním žartovať, môžeš sa s ním
prekárať. Pomyslieť si len, ako by sa taký Berci, alebo Bandi na teba rehlil, keby si mu začal
hrkútať: „môj zlatý, jediný holúbok, daj mi tvoju hladuškú ťapočku, čo ti ju spapám!“Hahaha, darmo je, chlapi sú prasce. Opijú sa, fajčia, grgajú, páchnu. Čert ich vzal!
Špatný národ je to. Haj, haj, dobre by bolo mať taký nežný tovar v dome. Čože, slúžky, to nie
je to. Len žieňa keby bolo, také ani z porcelánu! Veru by bol čas, aby som si nejaké
vyhliadol.I rozmýšľal o známych dievčatách z okolia. Ale na každej našiel nejakú chybu. Poznal ich
od mladi, nevábili ho.Darmo je, bez lásky niet šťastného manželstva. Ako by som sa vedel bozkávať s Jolanou
alebo Katinkou, keď jednej vyčnievajú vrchné zuby a druhá ma raz videla opitého a zašpineného
sa tackať a od tých čias vždy pohrdlivo hľadí na mňa. Hlúpa hus namyslená! Myslí si bohviečo o
sebe preto, lebo chodí na univerzitu. Dajsamibože! Každého šustra syn dnes študuje.A ostatné: Irena, Magda sú rozmaznané fifleny, čert ich vzal. A okrem toho hovoria o nich
kadečo. „Éh, veď uvidíme.“Prišiel do kaštieľa, kde mu sluha odobral zbraň, palicu, klobúk.— E-e-e, Maťko, pošli mi Katku a potom príď, čo ma preoblečieš. Pošta je v mojej izbe?— Áno, pán veľkomožný.Bernáthy vošiel do svojej izby. Na malom stolíku našiel dva rekomandované listy a noviny:
politický denník a hospodárske, ktoré zriedkakedy prezrel. Jeden z listov vzal do ruky a
trepol ním o stôl.— Bagáž, lotri! — Bol na ňom nápis Slovenská banka, a vedel, že je to protest zmenky.O druhom liste vedel, že ho písala stará dáma, lebo veď všetky staré dámy majú písmo
svojho druhu. Roztvoril ho a čítal polohlasne, keď najprv pozrel meno pisateľky. Písala ho
tetka Malvína. Voňal mošurom. I videl pred sebou jej mäkkú, zvädnutú tvár, s lícami na ružovo
zafarbenými.Čítal: — E-e-e. Milý Gažko! Roky prechodia a ty sa neženíš. E-e-e zaujímavé! Teraz som na
to myslel! — Teda: Písala mu, aby sa oženil a že má preňho znamenitú partiu. — „Krásna, mladá,
vzdelaná, z veľmi dobrého domu a bo-ha-tá! Takú dnes chytro nenájdeš. Barón Brenngauer má dve
dcéry. Možno, že ich aj poznáš: Mariannu a Blanku.“Bernáthy trochu rozmýšľal. Veru, s jednou z nich bol pred niekoľkými rokmi v Piešťanoch na
streľbe holubov. Bol to vtedy ešte len bakfiš, ale mnohosľubný.— Nie zlé, — pomyslel si. Ak zmýšľa vážne, pozve ho barón na jesennú poľovačku, kde bude
mať príležitosť oboznámiť sa s nimi. Tetka čaká odpoveď.Prvé, čo Bernáthy urobil, bolo, že šiel do spálne pred veľké, trojdielne toaletné zrkadlo.
Obzeral sa, staval do rozličných póz a vysukujúc si vše fúzy, robil na seba grimasy.— E-e-e, pôjdem az Árgyélusát, jednu z nich si dovediem. Isté je, že sa budú o mňa biť. —
Iná myšlienka mu nezišla na um. Len o tom hútal, ako ich omráči svojou krásou a svojím
vystúpením. Bude mať ťažkosti s nimi, to vie. Nepríjemné je, keď sa tie ženské tak vešajú na
človeka.Vtom vošla Katka. Veľmi driečna, čisto oblečená, mladá osoba. Chytila bielu zásterku
prstami z oboch strán a ľahučko sa poklonila.— Čo ráčia rozkázať?— E-e-e, čo bude na obed? — Bernáthy sa jej usmial. Katka pozrela naňho hanblivo a
sklopila oči. Vyrátala, čo chystá.— E-e-e, no dobre. To rád. E-e-e, Katka, ty si pekné dievča. E-e-e, poď sem. — Katka
podišla o krok. Bernáthy o dva a poťapkal jej biele začervenené líčko.— Fajn dievčatko si ty, e-e-e Katka. Po obede mi ty dones čiernu kávu.Katka sa zapálila.— Pán veľkomožný, čo si o mne myslia, ja som poriadne dievča, — i odvrátila sa bokom.Bernáthy sa hlasito zasmial.— Ty blázon, a čo si myslíš? Chcem sa s tebou pozhovárať.— Ale naozaj len pozhovárať? — riekla a poklonila sa. — Nech si o mne nemyslia, že som ja
taká…— Tak prídeš s tou kávou?— Nuž, veď už možno prídem.Po obede Bernáthy sedel vo fajčiarni na pohodlnej pohovke, keď vošla Katka s kávou.
Trasúcou rukou ju postavila na stolík pred ním a hneď utekala ku dverám.— E-e-e, Katka, neutekaj, chcem sa s tebou zhovárať. Sadni si na fotel. Tu, — ukazoval
blízko seba. Katka si chúlostivo sadla na fotel z druhej garnitúry, Bernáthy, rozvalený fajčil
a nespúšťal z nej oči.„Šumná je,“ myslel si, „pristalo by jej byť panským dievčaťom.“Katka čušala ani nemá a nebola by pozrela na pána za nič na svete.— Nuž, Katka, čo povieš na to: idem sa, e-e-e oženiť!— Jój, preboha, — skríklo dievča a utekalo ku dverám.— Čože sa ti robí? — Bernáthy vyvalil na ňu prekvapené oči.Katka si položila ruku na srdce: — Veď keď som sa ich tak zľakla! —Pán sa usmial. — Ty blázonko, čože sa máš ľakať. Myslela si azda, že si chcem teba vziať?Katka sa spamätala.— Ach, boh zachovaj. Neviem, čo som taká sprostá. — Ale zapálila sa ani pivónia.— Ty si veru veľmi pekné dievčatko, ale za pani veľkomožnú sa nehodíš. Len to som ti chcel
povedať, čo na to povieš?Dievča drglo plieckami a zahľadelo sa do náprotivného kúta izby. Bolo na nej vidieť, že je
urazená. Mlčala.Chvíľku čušali. Bernáthy zatiaľ fajčil a hľadel na ňu.— No, čo povieš na to?— Čože mám povedať? Ja im ani nerozkazujem, ani neporadím. — Hodila hlavou a trucovito
odbehla.O dva týždne odcestoval Bernáthy do Lužian na Brenngauerov majetok. Barón bol veľký skupáň
a cynik a nahrabal veľký majetok. Žil s rodinou veľmi utiahnuto vo svojom kaštieli a stýkal sa
okrem dedinskej inteligencie len so svojou čeľaďou a s robotníkmi. Mladej žene a dvom dcéram
dal možnosť sa zabaviť a zoznámiť aj s cudzím svetom, usporiadal každý rok na jeseň na svojom
veľkom majetku poľovačky, čo trvali niekoľko týždňov, na ktoré pozval dvadsať-tridsať mladých
pánov a i niekoľko dievčat a mladých paní. Na tieto poľovačky neskúpil peniazmi a traktoval
svojich hostí prvotriedne. Že sa tam napáchalo kadejakých kúskov, bolo všeobecne známe, a
preto mladí páni a ich paničky šli veľmi vďačne do Lužian.Brenngauerove dve dcéry Blanka a Marianna boli veľmi pekné a ponášali sa na svoju ešte
mladú matku. Blanka bola trochu prisilná, vysoká, nápadne milej, pomerne malej tváričky.
Mladšia Marianna jej bola podobná, ale bola oveľa chudšia a mala následkom detskej obrny jedno
rameno a jednu nôžku trochu slabšie a kratšie. Nebolo to nápadné, len keď to niekto, súc
upozornený, dobre pozoroval. Jej tvárička bola ešte nežnejšia ako Blankina, sestra bola často
až šialená, rada prekárala iných, no sama bola pritom citlivá, keď niekto na ňu urobil
poznámku.Ich otec si ani pred dievčatami nekládol dlaň pred ústa a vyriekol, čo mu na um zišlo.
Často i také veci, nad ktorými by aj spoveďami na kadečo zvyknutý františkánsky kvardián bol
pokrútil hlavou.Bernáthy sa stretol u Brenngauerovcov so svojím sestrencom Gustom Jedlánskym, verejným
notárom a veľmi mazaným chlapom. Gusto bol dlhý, chudý, mal tmavú tvár ani Malajčan, ktorá sa
okolo očí ľahko zbiehala do jemných vrások. Jedlánskeho každý poznal a dal si pozor, aby mu
nenaskočil. Len Bernáthy vo svojej bohorovnej namyslenosti mu vpadol do pasce. Jedlánsky bol
veľmi vážny vohľač Blanky a mal ju už spolovice sľúbenú. Dievčaťu sa síce veľmi nevidel, ale
mal taký huncútsky spôsob v zaobchádzaní so ženami, že sa obávala, že sa mu nevymkne.Bernáthyho privítal s prehnanou radosťou ako drahú rodinu. Jeho radosť by bol každý
pokladal za posmech, len Gašpar ju bral vážne, lebo považoval Gusta za hodne menšieho pána ako
seba; preto zaobchádzal s ním s veľkou blahosklonnosťou.Jedlánsky, hoci poznal Gašpara len povrchne, chytro prehliadol holé lány jeho duševných
darčekov. Sestrenec sa mu nevinne prezradil hneď prvú štvrťhodinu, čo bol s ním osamote, že by
sa mu Blanka videla a že myslí, — netvrdí to iste, ale myslí e-e-e a zriedkakedy sa klame v
takých veciach, — že e-e-e Blanka naňho berie. E-e-e berie veru. Odporúčal Gustovi, aby si
vzal Mariannu; avšak hoc je i kalika, jednako je chutné dievča a — hlavná vec — peňazí dostane
toľko ako Blanka.Jedlánsky hľadel na Gašpara, akoby sa dívala mačka na myš, ktorá by ju poučovala, ako ju
má chytiť.— Gažinko, veľmi som ti vďačný, len mi buď, prosím ťa, na pomoci pri Marianne.
Najmúdrejšie by si urobil, keby si príležitostne povedal, že ty si ju — hoc si ju i veľmi
vážiš — nemôžeš vziať, lebo pre teba, v tvojom veľkopanskom postavení, by sa tak nehodila ako
Blanka, ale pre mňa že je ako stvorená. Pri Blanke si veľmi pomôžeš, keď jej povieš, že by sa
Marianna mala tichšie, skromnejšie správať, lebo jej trochu samopašné šalenie sa nerobí dobre
pri osobe, ktorá má, čo i len malé, ale jednako telesné nedostatky. Blanka ti za to bude veľmi
uznanlivá a bude ťa pokladať za bystrého pozorovateľa. Lenže, musíš to urobiť s istým taktom,
hladko a jemne.— Az Árgyélusát, aký si ty e-e-e múdry. Myslel som si to, čo hovoríš, myslel veru. Aj to
poviem i Blanke i Marianne.— Ale nevyzraď, že som ťa ja upozornil na to, lebo tak prídeš o celú zásluhu.— No nie som taký zelený, synku, neboj sa.Jedlánsky vedel dobre, že sa Blanka a Marianna majú veľmi rady. Marianna hľadela s veľkou
hrdosťou na svoju krásnu sestru, stavala ju pri každej príležitosti do popredia a Blanka zasa
ľutovala svoju sestričku a kde mohla, chránila, chválila ju a preukazovala jej každú lásku a
pozornosť. Radovala sa, keď videla, že sa Marianna dobre cíti a je veselá.Blanka mala rozumu dosť a cynizmus jej otca mal aspoň to dobré, že poučil dievčatá o
pravých pohnútkach ľudských skutkov. Jednako Jedlánsky pobadal, že pekný Bernáthy skorej
napreduje pri nej ako on. I pousiloval sa hodiť mu ktorési to polienko do kolies.Bernáthymu sa sprvu zdala rada Jedlánskeho veľmi dobrá. Ale keď sa mu lepšie rozležala v
hlave, začalo sa mu pozdávať, že by to nebolo najmúdrejšie pokračovanie. Marianna hľadela
naňho vše tak zamilovane! Veď by ju tým veľmi urazil, keby jej povedal, že je preňho nie súca.
Ale ako sa jej strasie? Bude mu stáť v ceste pri Blanke. — E-e-e urobím to nejako, ale nie
tak, ako chce Gusto. Neverím mu celkom.Hoc si umienil, že tak neurobí, jednako pod vplyvom iných pocitov a i nedostatku
primeraného nápadu, urobil všetko tak, ako mu Jedlánsky nabil do hlavy.Popoludní sa hrali tenis. Marianna chcela stále len s ním hrať, vešala sa naňho, takže
nemal možnosť takmer ani slova stratiť s Blankou, okolo ktorej sa páni točili. Zachytil vše,
ako si namýšľal, jej túžobný pohľad, i rozhodol sa, že urobí s Mariannou poriadok.V jednej pauze hry ju vzal pod pazuchu a šiel s ňou trochu obďaleč do parku. Marianna šla
s ním rada, s vďačnou šialenosťou. Myslela si, že je to nápadné, ale čo na tom? Však si ho
beztoho vezme.Sprvu hovorili o hre. Keď zašli tak ďaleko, že nebolo viac počuť reči spoločnosti, riekol
Bernáthy dievčaťu, keď pritisol jeho rameno ku svojmu boku:— E-e-e Marianna, chcem vám čosi povedať…— Čo také? — spýtalo sa dievča a priklonilo milú tváričku s blýskajúcimi očami ku jeho
hlave.Bernáthy hľadel do pekných, tmavohnedých očí a mohol ľahkým príklonom tváre bozkať červené
vábne pery.Dievča mu ich ponúkalo. I pomyslel si: „Nie je na zahodenie. Ale čo je to v porovnaní s
Blankinými?“— Viete, že je tu jeden pán, ktorý je do vás ukrutne zamilovaný, ktorý deň a noc o vás
sníva a za vami túži? E-e-e viete to?Marianna bola pevne presvedčená, že ten pán je Gašpar Bernáthy. Pritisla jeho rameno ku
prsiam a zašepkala so žartovnou nežnosťou:— Chudák, ľutujem ho, lebo i ja poznám jedno dievča, ktoré tiež len o tom pánovi sníva.
Beda mu, keď ho dostane do svojej moci, lebo ho viac nikdy nevypustí.— A viete, kto je ten pán, ktorý si nič tak nežiada, ako to, aby ste boli jeho drahou,
zlatou ženičkou?Marianna bola trochu šialená.— Viem, viem, — zvolala a hodila sa Bernáthymu na prsia.— Az Árgyélusát, — zaklial Bernáthy. — to je pekný sós! Veď ten pán je môj sestrenec
Jedlánsky, a nie ja. E-e-e, ale ste šialená, Marianna!Úbohé dievča sa zapálilo a hodilo ruky na tvár.— Ó, vy naničhodník, choďte mi z očú! —— Ale, e-e-e Marianna, veď sa vy i mne vidíte, ale Blanka…Marianna zoberúc sukňu rukou, utekala do hory.Bernáthy stál chvíľku a klial: — Az Árgyélusát e-e-e, az Árgyélusát! — Rozum mu zastal. No
čo teraz? Ísť za ňou, a odprosiť ju? Myslel, že by sa ešte zaplietol s ňou a radšej ju nechal
tak.— Ale, čo tam! Pôjdem ku Blanke a poviem jej, ako sa všetko stalo. Tá mi iste dá za
pravdu.I odišiel a nechal Mariannu tak, hoci ho neďaleko očakávala v nádeji, že možno za ňou
príde.Keď sa vrátil sám, Blanka v hre naňho vyčítavo zazrela, kde nechal sestru. Keď skončila
hru, pribehla k nemu a chytiac ho za rameno, odviedla ho trochu nabok.Bernáthy bol šťastlivý, keď to krásne dievča, vydychujúc ešte od behu, stálo pri ňom.
Pozeral žiadostivo na jej rozohriatu tvár, na jej dvíhajúce sa prsia a vábny, obnažený krk.— No, hovorte, kde ste nechali Mariannu?— E-e-e odbehla mi v hore. Neviem, kde sa podela.— A prečo, čo ste jej urobili? — spýtala sa netrpezlivo a zvraštila obočie.— Nuž, keď je taká čudná a nerozvážna. Hovoril som jej, ako ju má Jedlánsky rád a ako by
ju chcel za ženu. Ona si namyslela, že si ju ja chcem vziať a hodila sa mi na prsia. Keď som
jej povedal, že sa prenáhlila, zahanbila sa a utiekla. A ja, ako viete — e-e-e mám iné dievča
rád, však Blanka? — i zažmurkol na ňu významne.— Chúďatko Marianna! Myslíte, že mňa máte radi? Odložte si vašu lásku na lepšie časy. Čo
ste urobili s mojou drahou Mariannou! Nechcem vás ani vidieť!I utiekla do hory za sestrou.Bolo prekvapujúce, za aký krátky čas vedeli všetci hostia, čo sa stalo. Stránili sa
Bernáthyho, ani keby mal svrab. Brenngauerovci sa naňho viac vôbec neobzreli.Bernáthy nebol tým človekom, ktorý by sa bol vedel z takej situácie vymotať. Pomyslel si,
že je taký pán, že môže kýchať na spoločnosť, ktorá ho nemá za nič, i odcestoval ešte večer i
s novým úborom, i s novými parádnymi puškami, i s vyšnurovaným husárom.Doma sa ho Katka podvečer skúmavo spýtala, keď si hrial chrbát pri peci — bolo už sychravo
— či sa už ožení, či si vyhliadol u tých barónov nevestu.Pán Gašpar Bernáthy hľadel na pekné dievča. Bola biela a ružová a vyzerala v bielej
zásteročke na zjedenie.— E-e-e Katka, nejdem sa ešte ženiť. Nie som blázon, je dosť pekných dievčat na svete,
škoda sa jednou viazať.— Jój, ale veď je to hriech tak hovoriť!Hriech nehriech, ale e-e-e Katka mala po čase prírodou na to ustálenom pekného anjelíka,
ktorý sa, ako kmotry duchovné hovorili, veľmi ponášal na pána veľkomožného.Ale keď sa to dievčatko narodilo, pán Gašpar Bernáthy sa akosi smutne naň díval.Nadišli ho zasa túžby za ženbou. Veď Katka bola dobré, milé dievča, ale paňou nebola. A v
starom kaštieli by mala rozkazovať pani. Bolo to vcelku s tou Katkou predsa nepríjemné. Pred
cudzími a najmä pred dámami, hoc i z rodiny, ju musel kryť. S peknou paňou by sa bol honosil a
za milenku sa hanbil. Priatelia robili na ňu stále hlúpe narážky a dovolili si s ňou
jedno-druhé, e-e-e čo sa tiež nepatrilo.Po Novom roku ho zavolal Jedlánsky na návštevu, aby sa pomeril s Mariannou, ktorá sa dosť
nie každodenným spôsobom predsa zaňho vydala. A čo bolo najčudnejšie, žili si spolu ani
holúbky. (Ale to je iná história.) Gusto mu písal, že ho Marianna chce každopádne vidieť, aby
sa mu poďakovala za to, že jej prezradil lásku jej terajšieho muža.Bernáthy si pomyslel, že pôjde a bude sa tak držať, aby Jedlánsky z jeho návštevy nemal
mnoho radosti. Myslel si, že mu nebude ťažko lásku Marianny k sebe zasa vzbudiť.U Jedlánskeho našiel dcéru jeho sestry, vydatej za fabrikantom Zincym, krásnu Lujzu. Bolo
to dievča pekné, živé a veľmi zaujímavé.Keď ju Bernáthy zazrel, pomyslel si, že je Gusto veľký pes. Pozval ho iste preto, aby ho
zoznámil s tým pekným dievčaťom. Tej by veru bolo slušalo byť domácou paňou v jeho kaštieli,
ešte možno skôr ako Blanke. A Lujza hľadela na pekného chlapa tiež so záľubou. To, že sa
trochu zajakal, nepokladala za veľkú chybu. Však to neškodí, keď muž vie len tri slová
vypovedať, kým ich žena povie mericu.Bavilo ju i jeho samorastlé rozprávanie príhod zo statkárskeho života.Keď pobadala, ako zamilovane na ňu hľadí a keď sa dozvedela, že má viac tisíc jutár poľa,
pokladala za zábavné i jeho vyprávanie o umelom hnojení. Prvý deň.Bernáthy sa v ostatné mesiace spriatelil s hospodárskym inšpektorom, ktorý mu nahovoril,
aký zázračný je účinok umelých hnojív na zveľaďovanie statkárskych dôchodkov. To je kľúč od
pokladníc sveta.Bernáthyho hlavu vždy vyplnila úplne jedna jediná myšlienka. Nateraz bola zaujatá
Thomasovou múčkou a nitrátmi. Jeho oči hovorili Lujzinke o láske a ústa o fosfátoch. Zriedka
dal výraz svojej túžbe za ňou i slovami. Jeho žiadosti boli také e-e-e smelé, že ich nevedel
vyjadriť takým spôsobom, aby sa Lujza nenahnevala.Bol by ju hneď prvý deň najradšej posadil do podolka a oblápal a bozkával, že by sa len
tak hory zelenali.Hľadel na ňu, keď mu rozprávala čosi o akejsi divadelnej hre a ona dobre cítila, že vôbec
nemá ani tušenie o tom, čo mu hovorí, ale hľadí len na jej ústa s výraznou túžbou bozkať ich.— Ako by bolo dobre z takého pohára, ako sú vaše ústa, víno piť, chutnalo by to ani
nektár.— Vy ste blázon, Bernáthy; myslím, že bozk lepšie padne, keď nechutí vínom.Nato zasa prešiel na umelé hnojivo.Teraz bol pevne presvedčený, že sa ožení a vezme si Lujzu. Musel o tom upovedomiť Katku, i
odpísal jej, aby jej to nemusel ústne vykladať, čo by bolo nepríjemné.Jedného večera šli Jedlánskovci so svojimi hosťami na koncert. Virtuóz hral medziiným i
Beethovenovu IX. symfóniu. Bernáthy mal rád cigánsku hudbu, ale Beethoven naňho práve tak
účinkoval, ako rozvŕzganý, nenamastený brús. Lujze, ktorú tá hudba doniesla do mimoriadne
povznesenej nálady, veľmi zle padlo, keď jej na otázku, či ho nedojíma tá čarovná zmes tónov,
odpovedal, že nedával pozor, lebo rozmýšľal o tom, či by nebolo múdre skúsiť kainitové hnojivo
na lucernu.Lujzke dosť bolo zlúčenín umelého hnojiva s láskou.Keď ju ráno okolo jedenástej hľadal, povedala mu Marianna, že sa mu dala odporúčať, ale že
musela náhle odcestovať ku tetke Malvíne, ktorá razom veľmi ochorela. — Ide o veľké dedičstvo,
vieš, — kývla mu s porozumením hlavou.— E-e-e áno, rozumiem, rozumiem, — odvetil Bernáthy. — A kde to šla ku nej?— Nuž, však vieš, že býva v Bánovciach.— To musela dostať Lujza odtiaľ ten telegram.— Áno. Dr. Braun, domáci lekár tetky, telegrafoval na jej žiadosť, aby hneď prišla.— E-e-e Marianna, a ty si tiež čítala ten telegram?— No pravdaže, — riekla Marianna a akosi ťažko prežrela. — Chúďa Lujzka, pribehla s ním
celkom zdesená ku mne a ukázala mi ho.— No, musela sa zľaknúť, chúďatko milé. E-e-e ja myslím, že nemala príčinu sa báť, lebo
som práve včera dostal od tetky Malvíny kartu z Cannes — tu je, hľa — píše mi, že sa veľmi
dobre cíti a že zostane tam do jari.— Podivné, — usmiala sa Marianna nútene. Jedlánsky, ktorý vošiel práve do izby, tiež
vyškeril svoje biele, silné zuby v počernej tvári. Myslel si, aký je Gažo hlupák, keď si
namýšľa, aký je on fifikus a použil tú okolnosť, že prehliadol klamstvo Lujzy a Marianny na
to, aby si ich znepriatelil, namiesto toho, aby ju bol šikovne využil vo svoj prospech.
Výsledok jeho múdrosti sa teraz ukázal v podráždenej Marianninej odpovedi.— Ty, Gažo, ty si do nevystátia. Ani nejaký mizerný inkvizítor ma vlákaš do blata.
Najradšej by som ti vyškriabala oči. Nuž, keď chceš vedieť pravdu, tak ti ju poviem. Lujzka
odišla, lebo už mala dosť tvojho hlúpeho umelého hnojiva. No, keď ti je to milšie vedieť
takto, tak to máš popravde.— E-e-e uznám, všetko uznám. Tak pôjdem aj ja.Večer už bol Bernáthy doma a stál vo svojej spálni, chrbtom obrátený ku peci — vonku bola
treskúca zima — keď vošla k nemu Katka. Bolo na nej vidieť nevľúdnu zronenosť. Len od dverí,
držiac kľučku v ruke, mu ledabolo riekla: — Večera je pripravená — a už chcela ísť. Pravda,
chcela, ale nešla. Bola pevne presvedčená, že ju „pán“ nepustia.— E-e-e Katka, neutekaj tak! Poď sem!Katka vošla do izby a zavrela dvere.— E-e-e Katka, nejdem sa ešte ženiť. Rozmyslel som si tú vec.Po čase určenom na to prírodou Katka atď., atď. Tentoraz to bol chlapček. Duchovné kmotry
jednohlasne ustálili atď., atď.Ale po čase sa Bernáthyho najbližší sused, a tak i toho času najlepší priateľ oženil a
vzal si veľmi chutné dievčatko. Bernáthy dosť často zachádzal ku Bercimu a jeho domácnosť sa
mu zvidela. Často trávil večery v spoločnosti Panvickovcov, i nahovorili ho, aby sa tiež
oženil, aké príjemné by to bolo, keby Ilonka mala nablízku priateľku a mohli by spolu nažívať,
cestovať, výlety robiť, slovom spríjemniť si život.Bernáthy si dal povedať i obliekol zasa svoj remenný kabát — ten novší — a vzal poľovnícky
klobúk s tetrovím perom a šiel do Brankovíc ku pani Margite Bojanovej, mladej vdovičke,
kupovať plemenné hanácke býky.Pani Margita Bojanová bola asi päťadvadsaťročná, tiež veľmi fešná — ako každá — dáma. Mala
podivný zvyk hľadieť každému, s kým sa zhovárala, otvorene do očí a pohryzkávať si hornú peru.
Vedela, že ju príde navštíviť Bernáthy pod zámienkou kúpy býkov, no vo veci celkom iného
obchodu. To všetko jej odpísala Hanka Panvická, jej najmilšia priateľka. Bernáthy si tentoraz
pevne zaumienil, že pani Bojanovú nebude nahovárať, aby si vzala jeho priateľa a o umelom
hnojive jej tiež nebude rozprávať. E-e-e az Árgyélusát!Predstavil sa jej, že je: — E-e-e Bernáthy a že nesie pozdravy od jej milej priateľky.Urobil na pani Margitu priaznivý dojem a ona sa mu tiež zvidela. Bola „plnoštíhla“, mala
svetlopobelavé vlasy, s nádychom bronzovitosti a pery živo červené. Obliekala sa, ako si
Bernáthy myslel, veľmi koketne. Mala svetlobelasú, priezračnú suknicu so svetložltou, červeno
pásikovanou hodvábnou spodničkou. Tieto šaty jej veľmi vábne priliehali ku okrúhlym bokom.
Bernáthymu sa to všetko veľmi pozdávalo.Zhovárali sa o Hanke, o svojich hospodárskych pomeroch a pani Bojanová sa ľahko usmievala
a hľadela Bernáthymu, podľa svojho zvyku, do očí.Ukázala mu svoj kaštieľ, dvor, záhrady, gazdovstvo, olovrantovali a večerali spolu. Až keď
večer chcel Bernáthy so svojím autom odcestovať, zišlo im na um, že sa vlastne o býkoch ani
nezhovárali.Pri večeri bol aj úradník pani Bojanovej, mladý, hodný, asi tridsaťročný pán, s malými
bokombriadkami a s vyholenými ústami. Zabávali sa znamenite.— To predsa nemôžete odcestovať, to by bol posmech, že ste boli na trhu a ani ste býky
nevideli, — smiala sa pani Bojanová.— E-e-e mne tak nešlo ani o býky ako e-e-e, — na šťastie sa zajakaním zbadal, že chcel
povedať akútnu hlúposť, a zamĺkol.— Prenocujte u mňa, v úradníckom dome. Tam máme viac hosťovských izieb, — ponúkol sa
úradník.— Ráno môžete býky obzrieť, pred tým, ako ich vyženú na pašu.— Vidíte, to je múdra myšlienka, — pochválila ho jeho pani.Rozišli sa spať. Bernáthymu sa pani Margita veľmi zapáčila. Ak je všetko pravda, čo o nej
rozprávala jej priateľka Panvická, tak je to žena preňho ani stvorená. Je veselá, súca, pekná
žena, pri tej veru nebude muchy lapať.Na Bojanovú Bernáthy tiež urobil priaznivý dojem. Keď jej pri rozchode bozkal ručičky i
viac ráz, pocítil jemné stisnutie svojej ruky, a to s teplou oddanosťou. Pomyslel si, ako také
stisnutie ruky pichne človeka až kdesi okolo srdca, e-e-e az Árgyélusát.Úradník zaviedol Bernáthyho na prvé poschodie úradníckeho domu do príjemnej hosťovskej
izby; on sám mal bývanie na prízemí.Keď si Bernáthy ľahol, zablysli mu reflektory odchádzajúceho auta do očí. Zadivil sa, kto
sa teraz v noci preváža. Ale mu to chytro vyšlo z umu, lebo jeho myšlienky zaujali obrazy
peknej vdovy. Stále videl tú peknú sukňu a tú žltú spodničku na tých okrúhlych bokoch. Hoc
ťažko zaspal, ráno sa jednako včas zobudil, vstal, a keď sa obliekol, utekal dolu k
úradníkovi, aby mu býky neodohnali na pašu.Vošiel do úradníkovho bytu, ktorý pozostával okrem kancelárie ešte z dvoch izieb, z
obývacej a zo spálne. V kancelárii nebolo nikoho, ani v obývacej, ba ani v spálni. Už chcel
ísť von, keď zazrel na rozloženej úradníkovej posteli spod paplóna vyzerať kúsok žltého
hodvábu. Nebolo toho viac ako pol dlane. Nevdojak priskočil ku posteli a potiahol ten kúsok
žltého hodvábu. Bol červeno páskový a bolo ho viac. Slovom bola to celá spodnička.— E-e-e az Árgyélusát! — zaklial Bernáthy. — Čože tu robí spodná sukňa tej peknej panej!
Nikdy som dosiaľ nepobadal, žeby mladý človek spal s prázdnou sukňou!Razom mu prešla chuť i od býkov i od peknej panej. Vyšiel do dvora, vyhľadal svojho šoféra
a odišiel bez toho, že by sa bol zišiel s úradníkom, či s niekým z kaštieľa, kde ešte všetko
spalo. Po jednom paholkovi z dvora odkázal, že už nepotrebuje z Brankoviec ani býka, ani
kravy. Keď sa doma zišiel s Katkou, riekol jej: — E-e-e Katka, teraz je už koniec mojej ženbe.
Viac ma nikto na to nedostane, aby som ešte sliedil za ženou. — Katka sa zadivila: — To sa
chceli zasa ženiť? Veď mi nič nepovedali.— E-e-e Katka, nemohol som ti to zatajiť, bola by si sa beztoho o všetkom dozvedela, lebo
ľudia všetko vedia.No, a Katka mala zasa, po čase na to určenom prírodou atď., atď.Pravda, vec s pani Bojanovskou sa inak vysvetlila, ako si to Bernáthy predstavoval.Svoje dobrodružstvo vyrozprával Ilonke a tá to odpísala Margite, ktorá jej, vo zvrchovanej
miere urazená, odpísala, čo bolo v celej veci.Úradník, hneď ako zaviedol Bernáthyho do jeho izby, utekal na aute po zverolekára, lebo im
dve drahé kravy ochoreli. Keď prišiel s lekárom, celú noc a pol dňa sa trápili s kravami. Do
úradníkovej prázdnej postele sa vkradla jeho slúžka. Či to robila aj iný raz, to veru nevie.
Chyžná, ako je to zvykom týchto osôb, sa opičila tým, čo vidí u panej, a tak si aj ona kúpila
podobnú spodnú sukňu, ako mala pani Bojanová. Pravda, zato je to ani farbou ani akosťou nie
celkom tá istá sukňa, ako má pani Bojanová, na dôkaz čoho boli v liste priložené dva malé
strižky látok.Pani Bojanová je ináč rada, že sa všetko tak skončilo, lebo by jej bolo veľmi nemilé, keby
sa ako vydatá žena musela presvedčiť, že je Bernáthy nie gentleman.Keď to Bernáthy počul, zaklial: — E-e-e az Árgyélusát! — a s otvorenými ústami hľadel pred
seba. Mozog sa mu vŕzgajúc pohyboval, i vydal o sebe tento posudok: — Ľudia vždy hovoria, že
si treba všetko, čo hovoríme a čo robíme, dobre rozmyslieť, lebo sa nám na prvý pohľad mnohé
zdá istá pravda, o čom sa i krátkym rozmýšľaním presvedčíme, že je to nie pravda. Sprostý je
vlastne ten, kto tára do sveta, alebo robí bez rozvahy preto, že sa mu mozog vôbec nerušia
alebo pripomaly. Keby som bol múdry, mohol som mať i tri ženy, jednu lepšiu a krajšiu než
druhú. Takto, keď som hlupák, ostanem i so svojou krásou i so svojím bohatstvom pri e-e-e
Katke az Árgyélusát!
|
Nadasi-Jege_Eh-Katka.html.txt
|
1Sedím nad okružným listom svojich drahých kamarátov a priateliek. Premýšľam o nich.Aké to oni, chudáci, podostávali všelijaké brdárky a ja — spomedzi nich ten
najchatrnejší — ocitol som sa v peknom milom kútiku. Je to síce tiež len kopanická škola a
som tu iba dočasným učiteľom, náhrada za kolegu Zlámala, ktorého do svojho láskyplného
náručia na osemnásť mesiacov zavrela vojenčina. Netak bol iste vlani rád, keď sa dostal do
tej peknej novej školy. Je v nej, pravda, len jedna učebňa a kabinet, ale domček je ako
pekná klietočka, výhľad z okien nádherný, vzduch výtečný. Zariadil si teda kabinetík a mňa
prosil, aby som mu na nábytok dal pozor. Dúfal, že mu ho kolega natoľko neopotrebuje, ako
by vzal skazu zložený v daktorom mokrom sedliackom dome. Že som tú skromnú žiadosť rád
splnil, uzná každý. Sedím si bez starosti v hotovom. Nedarmo naši doma hovorievali: „Štefko
je ako mačka, on keď ako hlboko skočí, vždy dopadne na všetky štyri papučky.“Kolegu Zlámala poznať po zariadení kabinetu. Najmä veľké zrkadlo visiace nad úhľadným
umývadlom prezrádza, že sám seba vidí veľmi rád. Nie div, taký fešák! Keď som sa ja do neho
prvý raz podíval, bolo mi do smiechu. Všetky moje kučeravé husté vlasy stáli hore koncom.
Ach, čo to zase píšem, aké taľafatky! Keby nebolo pred zimou, radšej by som sa dal hneď
ostrihať. Nuž ale veď aj blahej pamäti veľký diplomat, gróf Andráši, bol tiež kučeravý, no
ten mával podľa obrázkov tie svoje vlny pekne začesané ako „šajtle“ a prostriedkom
cestičku. Keby som sa aj ja tak učesal, nebola by snáď moja tvár taká detinská. Veď mi už
ľudia nadávajú „pán učiteľ“ a deti, keď vstúpim do školy, vstanú ako na rozkaz: „Pekne
vítame“ znie tenkými hláskami v zbore. „Kedy už len budeš mať rozum, chlapče?“ vzdychávala
moja babička. Na tú otázku nepoznám veru odpoveď. Myslel som po tej vážnej chvíli,
najvážnejšej v mojom živote, keď mi Pán Boh dal milosť, že mi odpustil všetko, čo dušu
tlačilo a čo som svojím šibeničným humorom pred ľuďmi zakrýval. Nazdal som sa, že sa zo mňa
konečne a hneď stane vážny mladík, ako sa na kresťana sluší, ale nemôžem, ach, nemôžem za
to. Som taký mladý, mám ešte len devätnásť rokov a srdce plné radosti, veď ma už nič
netlačí.Oproti oknám, hodne nižšie v dolinke, stojí stará škola. Tá má dve učebne a byt pre
učiteľa. Je to úctyhodne starý, orúcaný dom; už zvonku vidieť, že vnútri musí vládnuť
mokrina a pleseň. Trochu som sa staral, aký obapolný dojem spravíme jeden na druhého s
kolegom Vavrom. On ako správca mohol by mi život netak osoliť.Keď som sa prišiel predstaviť, vstal z pohovky dobre urastený zdravý muž tak asi
24-ročný. Celá postava a obzvlášť tvár švárna. Trochu viac života by jej síce neškodilo.
„Ty máš asi vždy dosť času,“ myslel som, keď tak lenivo vstával a pomaly hovoril. Ktovie,
čo si zas on myslel o mne! To najnutnejšie sme si nakrátko povedali, kým nás nezmýlila pani
Vavrová.Keď sú dvaja ľudia spolu zviazaní, je to iste dobre, ak jeden má v sebe mnoho a druhý
málo živého striebra. Udržia skôr rovnováhu. Keby sme tak boli spolu zviazaní my dvaja, tá
pekná, štíhla, strapatá, tmavooká dámička a ja, snáď by sme v daktorej bojovnej chvíli
vyleteli hore komínom. S nimi dvoma sa to nestane, veď ak by sa ona v horlivosti vzniesla,
on za ňou iste letieť nebude. No dosť úvahy. Pre vlastnú bezpečnosť sa postarám, aby som k
Vavrovcom nemusel mnoho chodiť. Len za tú polhodinku, čo som tam bol, toľko prázdnej slamy
sme s pani učiteľovou namlátili, že som stadiaľ išiel samá prázdnota. Najviac ma trápilo
svedomie. Veď aký biedny dojem som tam nechal ako kresťan, a to prvý dojem! Dobre len, že
mi pani Vavrová moju prosbu ohľadne stravy rozhodne odoprela. „Viete, pán učiteľ, svojmu
mužíčkovi rada navarím, keď musím, veď on je taký gavaliersky, že radšej všetko zje, akoby
mi mal dohovárať. Či by sa vám vždy páčilo, neviem. Váš predchodca sa stravoval u našej
prvej susedky, tetičky Dubovskej, hľaďte sa tiež s ňou spraviť!“ Poďakujúc panej za dobrú
radu, keď sme ešte raz s pánom správcom tie najbližšie veci vybavili (oznámil mi, že
dostanem tri prvé triedy, jemu že patria tie tri vyššie, má síce dve učebne, no v oboch
nemôže učiť, keď je len sám a tretiu silu, hoci o to už dva razy žiadal, že nám vraj tohoto
roku iste nedajú), odišiel som.Kolega Zlámal učil celý september, a tak bolo všetko zariadené, a ja som mohol len
pokračovať. Ponáhľal som sa vyhľadať tetičku Dubovskú. Jej dosť veľký hospodársky dom stojí
v jednej čiare s novou školou. Keď som sa k nemu poberal hore vŕškom, nebolo moje duševné
rozpoloženie priam najružovejšie. Cestou som odprosoval svojho Pána za to, že som nad
svojou povahou v škole nezvíťazil. Zastal som pri hustom plote, ktorý obtáča dvor i
záhradu. Ach, pekne tu bolo. Predo mnou ležal malebný obraz. Sedliacke domy a domky v
záhradkách púšťali sa z vŕšku do doliny. Od východu obtáčali ich háje sčiastky dubové,
sčiastky ihličnaté. Slnko na ne svietilo, takže ihrali všetkými farbami. Ako som sa tak na
tú ich krásu zadíval, zavládol mnou zvláštny stesk osamelosti: „Čo ja tu budem robiť tak
sám a sám? Ako obstojím?“ Prívetivý pozdrav pretrhol tesknotu. Tetička Dubovská vítala ma
na prahu svojho dvora. O chvíľu sedel som už v tej úhľadnej izbe a prednášal svoju žiadosť.
Vypočula ma s úsmevom, keď som jej vykladal, že o mäsitú stravu nestojím. „To je dobre,“
pokývla hlavou, „ja som si v Amerike ustavičným jedením mäsa tak žalúdok pokazila, že som
si ho tu doma roky musela zas naprávať.“ „Vy ste boli v Amerike?“ divím sa. „Nenájdete v
našich kopaniciach mnoho domov, z ktorých by jeden alebo i viacerí neboli bývali za morom.
Daktorí z tých, čo pred tridsiatimi rokmi so mnou ta išli, tam i pomreli. Aj ja by som snáď
dodnes bola za morom, nech neochoriem. Ale keď muž zomrel, dcéry sa povydávali, chlapci
tiež boli už opatrení, a tu doma nemal kto môjho tatíčka doopatrovať, keď mi moja mamička
zomreli, no tak som prišla a aj tatíčkovi aj mne bolo pomožené.“ Hľadel som na ženu. Bola
tak asi pätdesiatnička. Nosila úhľadný slovenský kroj. Široká jemná čipka bieleho čepca
okolo tváre a hrdla, čo jej padala na modrý lajblík so striebornými gombíčkami, robila ju
mladšou a netak ušľachtilou. „V Amerike ste, pravda, kroj nenosili?“ spytujem sa zamyslene.
„Tam sa to nedá,“ zakrútila hlavou, „iné kraje, iné obyčaje. Ale keď som po návrate domov
otvorila svoju i mamičkinu truhlu a uzrela tie od detinstva milé šaty, ešte v ten deň som
sa do nich prezliekla. Až potom som cítila, že je tá cudzina za mnou, že som doma. Aj
tatíčko sa potešili, keď ma takú uvideli, i susedia! Naraz sme boli svoji. Predtým
nevedeli, ako mi majú hovoriť, či vy, pani, alebo ako. Potom som hneď bola Judka Dubovská a
„ty“ a pre mladších tetička!“ „Máte snáď nejaké zlé rozpomienky na Ameriku?“ „Nemám, sú tam
mnohé veci lepšie ako u nás, aj si človek môže vyrobiť a keď prichráni, má. A to je dobre,
že tam nikto nemusí zostať sprostý. Mnoho sa môže priučiť. Mne sa doma málo ušlo chodiť do
školy, čo viem, len z Ameriky som si doniesla. S mužom sme sa mali radi, zlé i dobré pekne
sme spolu znášali. Ani na deti sa žalovať nemôžem, s radosťou od nich listy čakám. Tu, keď
už som tatíčka pochovala, nikoho blízkeho nemám. Nejedna dobrá vec, ktorú som tam mala, mi
chýba, a predsa som doma. Moje deti, ktoré sa v Amerike narodili a tamojšie občianstvo i
zvyky si privlastnili, ony sú tam doma. Ja som napriek všetkému bola len cudzinkou. Nemôžem
povedať, že by mi dakto aj len krivé slovo za to bol dal, že tam snáď nepatrím, to nie. Tam
je jedna dobrá vec, že si pracujúceho človeka lepšie ľudia vážia ako tu a poriadna žena
ináč je tam uctená ako u nás. No ja som cítila, že keď je to aj pekná a dobrá krajina, ale
predsa len cudzina. A tak hoci tu už nikoho nemám, som predsa doma medzi svojimi. No čo
robím, veď sa o vás, pán učiteľ, treba, postarať,“ zbadala sa žena, „ste, pravda, hladný?“
„Nie veľmi!“ „Predsa, chcete olovrant alebo už až večeru?“ „A čo dobrého mi dáte na
večeru?“ „Piekla som chlieb, osypem slivkové koblihy,[1]či ich rád?“ „Koblihy!“ zajasal som, „tie som už dávno nejedol, u mojej babičky
bývali výborné, rád počkám na večeru. Obzriem si zatiaľ vaše gazdovstvo, kým ich
pripravíte!“Aká to múdra žena, myslel som stojac v humne zahľadený do doliny. Každé jej slovo dobré
a rozumné a tie zdravé úvahy! Tam mnoho lepšieho za morom a predsa cudzina, tu osamelosť a
hľa, domov medzi svojimi. Nikdy som ešte o tom nerozmýšľal. Tam možnosť zadovážiť si k
životu potrebné vedomosti pre pracujúceho človeka, uctenie si tohože človeka, a u nás?
Priam ostych pred telesnou prácou. Nové kastové rozdiely medzi tými, čo rukami dobývajú a
tými, čo duchom zveľaďujú. Ako ďaleko sme my ešte za americkou republikou! Biblia a z nej
čerpané zákony a pravidlá učinili vraj Ameriku tou krajinou slobody a rovnoprávnosti. Verné
dietky Božie, pre ktoré Európa nemala miesta, položili pred storočiami tam ten pevný základ
a Božie požehnanie, ktoré skrze nich na tej krajine spočinulo, trvá podnes. No či ono
nebude ležať i na mne, keď budem verný? A skrze mňa na tomto kúsku krásnej poviestkovej
mojej slovenskej otčiny, do ktorej ma Boh postavil?[1]kobliha— pampúch, šiška
|
Royova_Slnecne-dieta.html.txt
|
Syn minulosti[1][2]Za červeným morom, za tisíc vodami,kamenná cestička pomedzi horami —ďaleká — široká — ktože po nej chodí?Ej, chodí syn veľký slávy a slobody!Ha, tu letí na strašných ohnivých potvorách,hrmot plaší divú zver po tých pustých horách.Oheň ich pretrháva, ponad ne oblaky,a striasa celým svetom sťa Perún nejaký.Svet sa naň díva, jeho obdivuje.So strachom prísne poslúcha rozkazy,pred ním sa kloní, slávu rozširuje.On hrdo letí — pred ním sa zlosť plazí.Cesta je hladká ako len dlaň dáka,len niekde trčí rozváľané skáľa,lež aj to zmelie v priepasť sa,keď ho tie blesky hrmotné prepáľa.A, ľaľa, tamto! čože to za kladu?Ktože ju to smel na cestu zahodiť?Ej, veď zlí slávnym vždy úklady kladú,lež tým len seba ničia, im ver’ nesmú škodiť.Ale veď to vyzerá sťa človek vystretý —Beda ti, človiečik, hrdina priletí!Lež čo si to tam ľahnul? Vari je bez ducha?Ach, nie, veď mu v prázdnych prsiach vše srdce zabúchaHorže vstaň, preboha, ak ti život milý;ak máš v tých chladných žilách ešte kúštik sily.Hor’ sa! hor’! bo zhynieš pred jeho bleskami,rozšliapne sťa hnusnú mrcinu nohami.Ej, či na ceste druhým tu chceš ležať?Či chceš zo seba svetu smiechy strojiť?Či už viac nechceš cestou ľudstva bežať —len s čiernou zemou za živa sa spojiť?Nešťastný, kto ťa mal! — Kto ťa sem uložil?Oj, či od mladi tu hynieš, čiže si niekdy žil?Až si hynul, čo ti tie prsia nepohnili?A ten tvoj prach ničomný vetry neschytili?Až si žil, čože len tu ležíš pod nohami —taký mladý, zdravý, s silnými rukami?Čože chceš na tom svete len miesto zastaviť?Ej, kto na ňom chce chodiť, musí sa namáhať,vstávajže, vstávaj, preboha živého!veď sa všetko už trasie od hurtu hrozného. —Skaliská sa pukajú, oblaky práskajú,a šuhaja plameňmi potvory šibajú.Lež ten údom nepohne ako mŕtva skala,čo jej tá ruka božia života nedala.Aj! už sa zem pohýna — už aj šuhaj vstáva —prsia mu doškrabané, hlávka mu krvavá!Nič to zato, obmyje ju studená vodička,a slzami sladkými zastrábi sestrička.Víchry husté lesy praskom prebíjajú,ej, kto života nemá, hromy mu ho dajú![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K
mladosti.[2]Tamtiež pod číslom 9, str. 17 — 18. Rukopis Dobšinského. Odtlačil Jozef Škultéty v
Slovenských pohľadoch XXI, 1901, str. 274 — 5 (spolu s básňou Dva hroby). — Z prvotín Jána
Bottu.
|
Botto_Syn-minulosti.txt
|
OsobyV I. dejstve:Dr. ANDREJ ŠKOVRAN, vojenský lekárGARAY, HORSKÝ, BAUER, MUDROŇ, dôstojníci maďarského pešieho plukuPRIMÁRSLUHA ŠKOVRANOVDÔSTOJNÍKMedzi I. a II. dejstvom uplynie týždeňV II. dejstve:ANDREJ ŠKOVRANHELENA WINTEROVÁ, Škovranova snúbenicaPANI WINTEROVÁ, vdova, Helenina matkaGARAY, MUDROŇ, HORSKÝ, dôstojníciVELITEĽ BRIGÁDYPRVÝ BLÁZONDRUHÝ BLÁZONNEMOCNIČNÁ STRÁŽMedzi II. A III. dejstvom uplynie 6 mesiacovV III. dejstve:ANDREJ ŠKOVRANPANI ŠKOVRANOVÁ, matka doktora ŠkovranaSLUŽBUKONAJÚCI DÔSTOJNÍKHLAVNÝ DOZORNÝVÄZENSKÁ STRÁŽPRVÝ VOJAKDRUHÝ VOJAKMedzi III. a IV.dejstvom uplynie poldruha rokaVo IV. dejstve:ANDREJ ŠKOVRANGEORGIJ MICHAJLOVIČ SVERČKOV, tolstojovec, emigrantMÁRIA FIODOROVNA SVERČKOVOVÁ, jeho ženaNINA FIODOROVNA de RIKSOVÁ, jej sestra na návšteveIVAN DMITRIJEVIČ BOČEVIČ, socialista, emigrantLIČKINOVÁ, socialistkaPJATENKOVÁ, revolucionárkaSLEČNA KOPAŠIDZEOVÁ, kňažnáTAŤJANA VASILIEVNA KOVRIGINOVÁ, duchoborkyňaANNUŠKA, slúžka SverčkovýchAMIGOS, španielsky anarchistaMedzi IV. a V. dejstvom uplynie rokV V. dejstve:TAŤJANA VASILIEVNA KOVRIGINOVÁMUDr. DUŠAN KOVECKÝ, priateľ Škovranov, SlovákIVAN DMITRIJEVIČ BOČEVIČLIČKINOVÁ
|
Krivos_Tolstojovec.html.txt
|
Králik1/2 1840Pod TatramiPod šedivými vrchamiMnoho ptáků se na jedné roviněShromaždilo, ješte ale k počtu tomuPřirůstalo v každé hodine;Nebo každé velké, malé ptáče,Tak nechajíc svého domuPode Tatry ke svým druhům skáče.A tam zvuky veselýmiSvau přítomnost oznamuje,Jedno s pany bratři diškurujeDruhé nic mít nechce s ními,Ale sem tam poskakujeV levo v pravoNeb chce ukázatiŽe i ono má tež také právoJak jiné poskakovati,A mlčeti, nebo štebetati.„Ale co to má být“ vrabec vece,Ke své pani kmotře strace,„Povecte mi pani kmotro predceCo nás čeká tu za práce“.„Haha, pane kmotře, či vy to nevíteŽe za pána krále tentokráteJestrába si zvolit máte?“Na to vrabec „nic nevím co to tak pravíte,Jen to že sem Jestráb nám přijít kázaliDavaje nám žíta pšeniceBy sme nebojíc se pranice„Jestráb král náš nechat žije“ volali. —Haha což to z toho sveta bude,Když již i Pán Jestráb takau notu hude. —Jen poslyšte drahá kmotřička,Sedíme si raz v ječmeniJa a moje ženička;V tom nad námi se cos začerveníJa ohlednu se na levo, v pravoA uvidím Pána tohoKterý z nášho rodu audů mnohoLapá, a pak sjídá žravo.Ten jak pravím k nám přiletí,Moje žena hned utečeA mne s sebů preč do světa vleče,Strachem jatá že nás jako první, druhý, tretíChce sežřítiA tak břichu svému za dost učiniti.On ale k nám pekně lichotivěSe připlichtí, a pak praví:Ach ja nejsem jako jiní dravý.Ja rádnej dám milostiveJiným, než by sem mel brati, —A v tom z vrecka zrno tratíA nás nůka by sme do sítostiJedli, hodne bez starosti. —A tak se stal vrabec JestráboviPřítel, a jestráb vrabcovi. —“Takto vrabec s strakau rozmlůvaliKdyž k ním i jiní se přitírali,Jako vrana, sojka, orešnice,K tomu ďatěl holubice,Potom skalník, vlaštovice,Koroptva, jerábek, sova,Dudek, a milost drozdová,Jeráb, pštros, a hlucháň hluchý,K tomu i hrdlička maláPřišla volit svého krála.Tito asi Páni na straněByli Jestrába dravého,Nyní Pána bratra drahéhoZa nehož své byli užit v stavě zbraně.Zabudnuté všecko nepratelstvíMezi páni bratři stále,Nebo mají volit králeZe svojeho příbuzenství. —Zasedli si všichni spoluNa koberec lauky zelenéA křičíce „s Orlem dolu“Pili vínko dobré červené.Nota bene, žádné sprosté ptáčeKdíž z jích počtu ani vrabce nevezmemeVodu fajčí, k vínu skáče,Vrana přitom velmi kráče,Sojka vrčí, dudek plačeŽe už nezná vstat ze země. —Milí páni se už potužili,Jedni išli tancovatiDruzí šli na stranu spátiKdyž se přespříliš napili.Pán Jestráb se z toho teší,Každému se v oči smějeI tomu co k tanci spějeI tomu co v blate leží.Páni bratři radi tomuPrincipála svého schytíPak vyzdvihnů v okamžení,S ním vyletnau výše stromůKteré byli v lauce vbityNa čas všech krále volení;Potom vřeští „s Orlem doluMy to chceme z nášho koluKrále míti ze polníhoNeb pokolení lesního.“Dlůho ješte se hemžiliPáni ptáci neporádneDlůho ješte potom pili;Ješte se s Jestrábem krůtíA když se ten potknuv spadneI oni se k nemu rútí. —Chtejí ješte hore vstátiAle težká hlava brání,Pročež chtej neb nechtej spátiMuseli až do svitání. —Než nechejme těchto spatiNech se vyspí z dnešních hodůSnad když jích bude rano zvatiBudů na jinakší módu. —Jestrabovci už šli spatiNám jest treba tehdy dbatiBy i jiných sme spatřiliPánů ptáků, co za králeVolit si hotoví byli —Nebo doba prchá dále. —O půl nociPřišli jiní reštaurantiMalé ptáčky bez vší mociSami drobní muzikanti. —Přikvitli sem nenadáleZe svého tež volit králeKolu a rodiny spějíSveho práva užit chtejí. —Velmi zticha a v porádkuSe sem hrnůBeze křiku beze zmatkuNebo trnůŽe orlovci, jestrabovciNekdejší jích hlavní neprateléJích slapají do své mociA rozženů hejno celé.Aby (:což se mohlo státi,Poneváč jích neyvíc bylo:)Kdyby meli hlasovatiZ ních králem se jedno nezrobilo.Proto dávno již číhaliNa ních jiní hlasů lovci,Kteří by rádi zůstaliKralmi všech ve světe ptáků.Kdyžpak nekde jen jednohoZ ních kdy zastihnůti mohliBeze křiku, beze znakuV okamžení mu do tohoSvěta cestu dopomohli. —Pročež se nikde sejítiNemohli až do těch časůKdežto z ticha beze hlasuPřišli si krále voliti.Sešli se sem aniž vědíCo se to má s nimi dítiCo by za příčina bylaJejích se semká sejítí.Pročež s dýchtivostí hledíBy se zmínka učinilaO předmetu jejích sněmu.V tom vystůpí z kolu vážněPani kavka a tak praví:„Prosím vás mí drazí snažnePozor dejte na mé řeči,Jestli máte rozum zdravý:Vám všem známo nebezpečíJenž nám až posud hroziloPod orlovým panovánímJehož plémě nás škrtilo;Aniž naším stežovánímSe za dosti učinilo,Jež sme vedli proti králiProti jeho všému roduKdyž sme sebe na svau škoduŠkudci svému saudit dali. —I na jiných ptáků prosbyNechtely se otevřítiHrdé panovníka uši;Nedbal on nic i na hrozby:Proč se ptáci vyřítiliNaňho v hrozném pozdvižení —A orel již králem není. —Tyranům všem, tak to sluší. —Nyní krále zas novéhoVolit máme z ptáctva rodů,Krále volme z rodu svéhoNebude nám to na škodu.“Rádi ptáčkové slůchajíTy noviny sestry svojíA pevne ve to dúfajíŽe zvítezí dneská v bojí. —Nyní stehlík z mesta svéhoVstana začne hovořiti:„Páni mojí mnoho zléhoMohlo by odtud pojítiKdyby z nášho jeden koluKrálem zostal mocných ptáků,Takby potom ani znakuNezůstalo z nášho roduNebo mocní neprateléVzali by si tau slobodu,Že by vyhubili celéNaše plémě zpívající.Pravda nás je počtem víceJednau celau polovicí,Ale což nám to zpomůžeBárs nás jestiť na tisíce,Když sme samé slabé malé.My tolik nemáme mociBy sme se bránit pred sociMohli. Atak byť nemůžeBy sme měli z střed nás krále.“Mnohým řeč tá se líbilaZvlášt slavíku čížekoviŠpačku střížku papauškovi. —Než odporná předce stranaNad techto silnejší byla.Nebo penice, skřivánek,Pěnkava, strnad, kanárek,Straka, konvopka, křepelka,Chrjašt, síkorka a červenka,Stehlíka řeč nechválila. —Křepelka vtom hore vstaneA tak mluví „drahý paneSnad nás za otroky mníteS narozením, naším byti?Což pak se nám nehanbíteV oči ty řeči mluviti?Že sme slabé že sme maléProto nemám’ volit krále?Že jest orel jestrab silnýTo je pravda, ale v hlavěNemá mnoho: rozum pilnýSám jen dopomáha k slávě. —My sme ptáčky slabé maléAle máme mozek v hlavěOni mají audy silné staléNež nemají mozky zdravé.“„Tak jest, tak jest, pravdu máte“Zhučí všecky ptáčků roje„Darmo nás tam odvázate,My sme hotoví do boje,Krále z nášho rodu mámeZa své právo život dáme.“ —Ale kdo tým králem bude?Slavík králem nechce býtiSkřivan prestol nechce míti,Každý tau tež notu hude, —Jeden střížek chce jej vzíti. —Již se svitáRáno nové divy novéOpět ve své záři vítá,Neb opět hejna hotovéK volení krále se hrnů;Malé ptáčky strachem trnůNeb se bojí o své žítí.Ačprávě dle ptáků právaBezpečnými mohli býtiKdyž přišli krále voliti:Ale přirození slabýchSe vždicky zrady obáva.V hejne novém vystupujePtáctvo domovního roduS vodním ptáctvem v spojitostiKteré nechajíc svau voduKrále volit se zbližuje;Však ne z svojí příbuznostiNeb na pána páva stranuPřipojilo se na slovaPaní husy a kačice,Které nechtíc míti hanuU rodu pána pávova,Vodním ptákům namluviliBy se s ptáky domácímiJako s davnými známímiV jeden hodný pluk spojili,By se proti všeckým bojůmNastanůcím sesilnili. —To se stálo a páv silnýChce se na trůn vyšvihnůti,Na sbírání hlasů pilnýSe okolo druhů krůtí,Jím se chvalí svojí krásuSvojím chvostem, svau dobrotau,Tak nežnými zvuky hlasuJeho že neznat chrapotu.Páni bratja vdeční tomuŽe tak vlídného mít králeBudů, nechajíce domuSvého vezmauc principáleŠli na královské voleníPána páva, druha svého,Anebo podle slov jehoJen v tau hodnost potvrzení.Nebo pán páv pochopitiNaskrze nemůže tomuBy jiného vyvolitiMohli; nejen ptáctvá domu,Než i jiní ptáci divýPatříc na vzhled milostivýJeho, a na krásu čilauVšeckým asnad očím milau. —Rano bylo po svitaníKdyž pán páv se druhy svýmiStůpaje kroky pišnýmiNa táto místa se shání.Ta se spojí s střížekovcíA i s pany Jestrabovcí. —V tom cos letíZ dalekosti nad oblaky,Jako v bauře černé mrakyTak to zemi zastinuje —A již to sem doletuje. —To jsau ptáků nové rojeChvátající ku voleníPo přátelsky bez rozbroje,A krále na trůn zdvižení. —Již se níží tyto plukyA již na zemi sedají. —Na zeleném krově laukyOrla ptáčkové poznají. —Sednul na zem ptáci trnůKdyž obzíjrá všecki pluky, —Prátelé se k nemu hrnůNeprátelé zas za buky.Než když znak dán jest do raddyVšecky ze skříš vylézají —Nebojíc se orla vládyPevne práv svých zastávají.Orel Pán v tom hore vstane„Páni mojí drazí“ říká„Snad vám ješte v misly planeŽe ste královstva orlíkaPozbavili. V této doběPročež volte krále sobě.Ja sem silný moji milýJa mám supa na mé straneMne dá krahulec své sílySokol, Luňák, také kaně,Krkavec mau vládu vzíváKukučka mi o ní zpívá.Vás je mnoho, ale sílaNaše všech vás by zhubila;Pročež pravte jako dáleBudem’ volit svého krále.“ —Jestráb mnohých má na strane.Páv od neho menší není,Střížekovců mnoho staneTež ke královu volení:Pročež tito Páni bratiVšickni chtějí hlasovati. —Leč orel svůj vida malýPluk, nechce by hlasovali.Nová rada zas se strojí,Neb se orla všecko bojí. —Pav chce toho krále mítiKdo je ze všech neypeknejší —Střížek toho chce zvolitiKdo má hlásek neykrásnejší —Jestráb toho svolit nutíKdo se v letu neyvíc krůtí.Ale orel zrak svůj dravýZdvihne a pak takto praví:„Ja toho chcí kto neyspíšeVyletí hore neyvíše.“Jestráb ve své křídla důfá —Střížek tež chce letu zkušet,Jediný páv sobě zůfáŽe bude přič odjít muset.Ale darmo na skaženíOrlovho návrhu voláDaremné jeho snaženíJest, nebo třím neodolá. —Pročež v hneve v prchlivostiSe na orla pluky rútíS vělikau odhodlanostíK odvolání slov ho nůtí.Páv orlovců velmi bijeJiž jich vudce klesá v bojiCelé hejno orla vije,Hnevem nad lstí zlého pávaPak se hrozně pomstit strojíUkřivdení svého práva. —V tom jestráb své stáhne šikyJde orlovi ke pomociS velikými udře křikyTa kde bili orla soci.Pak jích trepe pak jích kvasíZ ních přehrozné dere pási.Páv to vidí, již se leká,Svým dodáva zmužilosti,Z ostatní odhodlanostiOrla i jestraba seká.Ale orel posilněnýPána jestrába pomocíNa páva se rozohněnýVrhne se svau celau mocí.Pak ho chytí pak ho mikáZa vlasi ho sem tak vláčíNeypru koži z neho zvlíkáPotom z neho dušu tlačí.Vidauce to páva vojeUtíkají hnedky z boje. —Orel vítez, bratru svémuPánu jestrábu dekuje,Pak všecko ke vůli jemuCo chce učinit slibuje. —Jestrab nechce za to zlataNechce žádne obdaření,Jedine od orla žádaTrunu sebe přepuštení. —Orel stáhne strašne čeloTakto jestrábovi vece„Mášli bratře rozum predceKdyž to nevíš žeby měloŽezlo tomu přijít králeKdoby hore vyletel neydále.V tom mi dvaja nemůžemeRozkazovat, neb nás víceJestit, jenž hore letíceŽezlo si vydobit chceme.Nyní každý nechať zkůšíLetem do hůry své sílyAtak nechať se pokůšíPřijíť k vznešenému cíli.“ —Jestráb o královstve snijeStane sobě v ptáků kolePak křídly povetří bijeLetí, letí, letí hore.Letí již nevládze dáleJiž se k zemi dolu spůštíAž se spatří nenadáleTam kde ptáků roje šuští. —V tom se pán orel hotovíK letu, anť se střížek malýPřikraduje ku orloviStarému to ptáků králiA když orel už napínáSvoje křídla k osudnémuLetu, střížek se zatínáPod křídly na pěří jemu. —Orel letí již ve vzduchuMizí, anť ho dech opůští,Již ho vidno jen jak muchuDrobného, když se dolu spůští.V tom střížek se z pod orlovaKřídla vyšvihne a lítáJešte víše, pak zaspíváA se jako krále vítá.Pak se dolu způští (:v hněvuKdež ho orel, jestráb čeká:)A se straší a se lekáNového krutého zjevu. —Ještě celky nez’šel doluJiž ho orel obdřet strojíA že když sejde do koluPtáků, že mu hlavu zkrojí. —Ale ptáčky maléByli můdré a za králeStřížka svého vyhlásiliA pak by jích nepobiliOrel, jestráb, ulítali dále —Od těch časů ptáci králeNemají, než ze střížkaUdelaného kralíka.J. Kalinčák
|
Kalinciak_Kralik.txt
|
OsobyJOZEF MESSERSCHMIDT, notárJOZEF PODHOĽSKÝ, farárIGNÁC BIELIK, organista-učiteľJÁN SÝPAJ-ŠTUBŇA, kupecANDREJ MURGAČ, roľníkMAXO, poštmajsterANTON DLHÝ, učiteľŽLIEBOK, stolárBOHÚŇ, richtárMAJSTRÍK, roľníkMYDLÁR, roľníkBUKOVEC, kováčBAČKO, krčmárLESMAJSTERBENKO, horárLESNÝ RIADITEĽŠKÔLDOZORCAOPÁTSLÚŽNYINŽINIERMARÍNA, notárkaBAČKOVÁ, krčmárkaJULKO, JANKO, študentiBOHUŠ, konzumiarKOHÚT, podnotárBUBENÍKKOSTOLNÍKŠEĎO, rubačBABÁL, KUNA, KALICKÝ, STANČEK, robotníci fabrickíBORIAK, dozorcaMLADÝ MURGAČMLADÝ SÝPAJMAŤ DLHÉHOMAŤ INVALIDAZVONÁRFELDVÉBELNEVESTA — PALÚŠKAŽUPNÝ ÚČTOVNÍKII. NOTÁRPENZISTI, VDOVY, RUBAČI, FURMANI LIPTOVSKÍ, TRI DIEVČATÁ, VOJACI, ŠTYRIA ŽANDÁRI, ŽIACI
A ŽIAČKY, DVE MALÉ DETI.Dej odohráva sa r. 1914 — 16 v dedine na liptovsko-zvolenských horách.
|
Tajovsky_Bluznivci.html.txt
|
Pezinský aprílový jarmok roku 1916Veľmi rád sa chodím prechádzať po týždenných trhoch, ktoré tu bývajú každú stredu a
nedeľu ráno, tak že v Pezinku je nedeľa opravdový „vásárnap“ (trhový deň), kdežto v Modre
trhy sa odbývajú v sobotu, na malé potešenie židovských spoluobčanov. Keby dnes, keď už aj
Modra má dosť svojich Židáčkov, malo mesto ustanoviť trhový deň, iste by si to Židia
vymohli, aby nepadol na sobotu. Ale určenie modranského trhu na sobotu datuje sa ešte z
tých časov, keď tam — tuším — len jedna rodina židovská bývať smela. Ešte ja pamätám z
mojich modranských časov, že r. 1848 len jedna-jediná židovská rodina tam bývala, menom
Gayringer, a aj Gayringer sa bol dal pokrstiť a potom sa menoval Gajári.Mňa to veľmi zaujíma, čo všetko ženy donášajú na trh, aby to speňažily, a pozorovať ľudí
baví ma neobyčajne. Najviac sa tam predávajú tie najrozmanitejšie potraviny, počnúc od
smotany a masla až po „Vogerlsalat“ (vtačí šalát, na jar listy rastlinky Valerianella
olitoria), zelenín a zvlášte púru (Allium Porrum), cibule, cesnak, pažítky a podobných
cibuľových maškŕt, za ktorými kedysi Židia po vytiahnutí z Egypta na púšti nariekali. Keď
už fazule a hrachy nasádzajú lusky (nie „struky“, ako sa chybne hovorí, lebo struky a
strúčky majú len rastliny krížnaté — Cruciferae, ako: chren, suchá Beta, chudôbka, horčica,
režucha), býva ich hojnosť na trhu.Nedávno šiel som sa i so psíkom podívať na trh, kde maly ženy po zemi rozložené hromádky
fazuľových luskov. Psík, nemóresník, nevediac, čo sa v kráľovskom svobodnom meste sluší,
bežiac popri predavačke, so súsedou živo besedujúcej, jednu hromádku luskov polial, tak že
to ženička nezbadala, až sa iné daly do smiechu, že už nebude treba tých luskov pri varení
soliť. Dosiaľ ma to mrzí, že som tej predavačke nezaplatil tú hromádku luskov, ale vtedy mi
to nenapadlo, lebo som sa nemohol smiechu zdržať, keď psík utekal, ako by sa nič nebolo
stalo.Ale, odpusťte mi, že som sa tu rozhovoril o týždenných trhoch, keď mám v úmysle
rozprávať o aprílovom jarmoku! Dňom pred jarmokom pršalo, mýtnik škriabal sa za uchom, a na
ceste s tovarom putujúci predavači úzkostlive stískali pleciami: čo to bude za jarmok, ak
nám hodne bude pršať na štice, obuvníkom do rozvešaných čižiem a iným predavačom na taký
tovar, ktorý nemá rád zmoknutie? Ale ráno vyjasnila sa nielen obloha, ale aj tváre
predavačov, oči im žiarily radosťou nad krásnym počasím, a ešte krajšími výhľadmi na dobrý
predaj. Mali ste vidieť, s akou mravenčou pilnosťou, zázračnou zručnosťou a rýchlosťou
povstávaly búdy a šiatre predavačov na námestí a na hlavnej ulici, ako rýchle sa zaplňovaly
potrebným a nepotrebným tovarom a ako si našli všetci predavači vábivých cukríkových
daromníc, s celým rojom poletujúcich osí, vhodné miesto, aby to každému hneď do očí padlo a
milovníci detí aby čo najhojnejšie kupovali toto sladké „neškľab sa“.Som neobmedzeným pánom svojho času, ktorým oplývam v hojnej miere, viac než čímkoľvek
iným, keďže prach v uliciach včerajším dážďom bol skrotený a človek mohol smelo, s
otvorenými očami chodiť uliciami, bez strachu, že mu vietor prachu a piesku nasype pod
víčka; a že rozkošné počasie a fyziognomie tisícich tvárí ľudských vábily von z domu,
nezdržal som sa ani ja a prešiel som viackrát námestím a ulicami šiatrov, aby som sa
pokochal pozorovaním kupujúcich a predávajúcich, ako jeden druhého rafinovaným spôsobom
hľadí šikovnejšie okabátiť.Hneď ako som z domu vykročil, zbadal som papagájovú babu, čo stáva s verklíkom, nad
ktorým na žŕďke flegmatický papagáj zamyslene stojí. Kto babke dá dva haliere, papagáj mu
vytiahne šťastnú planétu. Jeden policajt šiel práve okolo, keď tu naňho zaškriekal papagáj,
že sa toho naľakal a otrčil svoju tupú zbraň proti nemu. Na udobrenie policajta rozkázala
baba papagájovi, aby mu vytiahol planétu.Pri dolnom kostole máva svoje stanovisko jarmočný spevák. Pri stolíku máva na žŕďkach
zavesený olejovou farbou maľovaný obraz, výjavy to z nejakej tragédie, o ktorých náš
trubadúr spieva a na obraz ani nehľadiac, paličkou ukazuje na scénu práve ospevovanú.
Ktorási tá pesnička sa začína:A ten v tom měchu zašitýmezi dvanácti raubíři…Ale na tomto jarmoku ho nebolo a darmo som sa strojil, že si tých, ním predávaných pár
pesničiek kúpim. Hádam, chudák, dakde ako landšturmista obveseľuje svojimi pesničkami
zádumčivých kolegov. Raz som takého speváka na novomestskom jarmoku obdivoval, ako dlaňou,
krajom popod nos krížom cez ústa, sem a tam kýval, aby sa jeho hlas na všetky strany čím
najviac roznášal, hoci sotva sa učil tú povestnú fyziku o Absolonovi, akú si raz bol pýtal
jeden kopanický učiteľ od nebohého Riznera.Neďaleko mestského domu stál starec a harmonikou sprevádzal svoj dojemný spev; počas
trvania celého jarmoku mal vždy kŕdeľ poslucháčov okolo seba. Kráčajúc ďalej, videl som
známeho pána, ako prezeral rozkošné kozliatko, ktoré Židáčik niesol na predaj. Onen pán sa
pýtal: začo je to kozľa? a dostal za odpoveď, že za 5 zlatých. Ej, reku, treba sa tak
pojednať, ako Žid so Židom, ktorý riekol: „5 zlatých pýta; 4 zlaté myslí; 2 zlaté je to
hodno: teda ponúknem 1 zlatku.“ Ale z kúpy nebolo nič.Cez hlavnú ulicu, jednou stranou boly samé stanoviská tunajších a prespolných obuvníkov,
obstúpené kupujúcimi, akoby tam obuv darmo dávali. Ale veru obuv je teraz veľmi drahá, a
ten Nemec Mocl, ktorý bol kedysi tešil svojho syna Michla: „Raduj sa, Michl, koža je
lacnejšia, čižmy budú väčšie!“ — dnes by tak nemohol hovoriť. Vlani jedna známa ženička
bola kúpila 5 ročnému svojmu synkovi na jarmoku nové čižmičky. Popoludní chcel sa chlapec
babke ukázať, aké jarmočné mu mamička kúpila. Ale, beda, keď vopchal nohu do jednej
čižmičky, vyrazil z nej celý opätok. Rozumie sa, že ženička strojila sa na toho majstra!Teraz kúpila iná mamička pekné žlté topánočky malému chlapčekovi za 7 zlatých, ale
dodala, že aby to chlapča tak drahé topánky nezodralo, musí ho nosiť všade so sebou na
chrbte.Zažartoval som si s jedným prespoľným strýkom, ktorý niesol s jarmoku cez ruku prevesené
nové čižmy. „Ej, — reku — strýčko, ale ste si pekné čižmy kúpili, a ak ich budete tak
nosiť, ako švec, budú vám sto rokov trvať!“ „A ako nosí švec čižmy?“ pýtal sa ma veselo.
„Nuž, reku, cez ruku prevesené.“ To sa mu ale nepozdávalo, lebo riekol: „Hm, ale ja ich
chcem obúvať a v nich chodiť.“S úľubou hľadel som na krásne výrobky debnárske, ktorých bolo na výber, počnúc od
utešeného 10 hektolitrového suda až do najmenšieho hrotka. Dosiaľ nevidel som nikdy, ako sa
sudy z dúh skladajú, bol som teda požiadal jednoho tunajšieho debnárskeho majstra, aby mi
dal vedieť, keď bude väčší sud skladať. Za niekoľko dní mal som príležitosť obdivovať tú
zručnosť, ako plameňom ohňa z vnútra parené dúhy obručiami sťahoval na 10 hl-vom sude.Bol by som zlým Lubinákom, keby som si nebol dôkladne prezrel výstavu lubinských a
staroturanských vareškárov. Rád by som si bol kúpil koníka, čo má na miesto chvosta
píšťalku, ale nebolo tam ani jednoho. Iných hračiek a vareškárskych výrobkov bol veľký
výber, ale koníci vyšli z módy. Niže debnárov majú rozložené rozličné kože garbiari. Že
naši hodní a bodrí Brezovania sú vždy početne zastúpení, rozumie sa samo sebou. Súdny deň,
vraj, až potom bude, keď budú všetci Brezovania a Haluzičania doma. Kože, zvlášte podošvy,
míňaly sa na dračku. Niže garbiarov sedia predavačky obnosených šiat, za nimi rad
predavačov strižného tovaru, tuším, všetci z vyvoleného národa. Poniže toho je literatúra
zastúpená rozličnými modlitebnými knihami. Na decembrovom jarmoku býva tam celá záplava
kalendárov slovenských, českých, nemeckých a maďarských; a ešte trochu nižšie viac
predavačov pohľadníc a rozličných cukrovín, obskakovaných deťmi. Za týmito je viac krámov s
rozličnými maličkosťami: zrkadielka, nože, žabydráče, hrebene, sošky a množstvo viacmenej
nepotrebných vecí. Ten dlhý rad končia predavači, ktorí majú výrobky klampiarske,
hrnčiarske, a Staroturanky s dreveným riadom, aký si len duša zažiada.Na rynku sedí známy „paprikáš“, rodák uhorsko-brodský, ale v Trnave osadený. Má miešky s
paprikou, s kmínom (rascou), o ktorom mi hovoril, že ho z Holandska dostáva, hoci naše
ženičky po horských lúkach bošáckych práve takého pekného kmínu si natrhajú, koľko ho do
chleba a na osúchy i do kapusty potrebujú.U samého potoka predávajú brezové metly, donesené zo Záhoria. Raz sa sišli dvaja
predavači metiel na trhu. Jeden vraví: „Ale človeče, ako vy môžete tie metly tak lacno
predávať? Jakradnemmetlové prútie a predsa ich nemôžem tak lacno
dávať.“ Nato mu druhý odpovedal: „Ale ja kradnem užhotovémetly,
preto ich aj lacnejšie môžem predávať.“Videl som aj niečo nové, čoho dosiaľ na pezinských jarmokoch nebolo. Bol to šiator, so
všetkých strán plachtou krytý, nosiaci trojrečový nápis, že sa tam za mierny poplatok možno
dozvedieť, čo koho v budúcnosti očakáva. A liezli ta ľudia, kde im za korunu hýla zavesili
na nos. Musela tá veštica jednej žene niečo veľmi veselého prorokovať, keď vyliezla zpoza
plachty usmiata. Škoda, že tu nebol aj ten berlínsky zázračný doktor, ktorý sľuboval
každému, kto mu pošle dva doláre, neomýlny prostriedok „proti červenému nosu“. Že červený
nos málo koho odporúča, sadlo na tento inzerát, ako na lepový prút mnoho červenonosákov,
poslali svoje 2 toliare a netrpelivo očakávali ten zázračný liek. A nevystal, lebo o pár
dní dostal každý tlačený lístok s týmito slovami: „Pite tak dlho, až vám nos — ofialovie!“Stretol som jednoho vinohradníka, ktorý niesol vo vreci cez plece prehodenom dve malé,
kvičiace prasiatka, a keď som sa ho spýtal, čo za ne dal, povedal, že veru 80 zlatých.
Zvedavosť ma doviedla na lichvací jarmok, kde som tú drahotu na vlastné oči videl. Teraz už
neplatí to slovenské porekadlo, že lakomec je ako sviňa, lebo oba dajú až po smrti úžitok;
lakomec usmiatym nápadníkom dedictvo a sviňa slaninu, šunky, rebrá, klobásky, ba ešte aj
štetinu Cigánkam na štetky. Kto teraz má čím prasce chovať, dajú mu aj za živa veľký
úžitok, keď ich za drahé peniaze predá. Raz mi istý prešporský udenár rozprával, že prišlo
jedno dedinské dievča do krámu a pýtalo za 20 krajciarov „Pfifferling“. Až keď si trošku od
smiechu všetci prítomní oddýchli, lebo nevedeli, čo ten „Pfifferling“ má byť, ukázalo
dievča prstom na kolosálne jelito, ktoré Slováci menujú „katerína“, „dedo“, alebo „mogoň“,
o ktorom si ktosi, osedlajúc Pegasa, aj zabásnil: „Nebojte sa, dzeci, už je mogoň v peci,
najeme sa všetci“. Tak vysvitlo u udenára, že dievča malo kúpiť „Pimmerling“, a ono pýtalo
„Pfifferling“, čo znamená horký hríb, „mlieč“, ktorý v Trenčianskej na pľachu pečený
jedávajú. — S tou „katerínou“ mala jedna pani, keď bola ešte malým dievčaťom, zvláštny
malér. Raz po obede navštívila staručkú svoju babičku a keď sa jej táto spýtala, čo
obedovali, odpovedala, zabudnúc, že sa babička volala Katerína: „katerínu!“ „Ba bláznivú
Margaretu!“ riekla rozhorčene babička. Človek niekedy vystrelí nerozmyslené slovo, z čoho
potom ostudy povstávajú. Tak, ako sa povodilo tomu študentovi na bále, ktorý sa spýtal
kamaráta: „Kto je to staré remeslo, ako hastroš nadrndolené, čo tam tak nehybne v kúte
sedí?“ „To je moja sestra,“ odpovedal tázaný. „Nie tú som myslel,“ vraví ďalej v rozpakoch,
„ale tú, čo je za ňou.“ „To je moja snúbenica,“ odvetil mu priateľ. Že by sa ten všetečný
dopytovateľ radšej bol videl v myšacej diere, uveríte mi.Veľmi ma bavilo pozorovať predavačov, ako striehli na všetky strany, aby si u nich
jarmoční piráti nenakúpili tovaru „za päť prstov a za šiesty utekáč“, čo sa v takom stisku
ľudí veľmi ľahko môže stať. Museli teda byť títo vtáci veľmi šikovní a opatrní, keď ich
nedolapili.O 2. hodine popoludní bolo už po jarmoku, potom nastala špitálnikom práca, aby námestie
a ulice pozametali.(1916)
|
Holuby_Pezinsky-aprilovy-jarmok-roku-1916.html.txt
|
Prečo som sa stal práve objaviteľom?Nebola to iba náhoda, lebo už od pätnástich rokov po ničom inom som netúžil a pracoval
som len k tomu cieľu. Všetky moje badateľské výkony neboly ničím iným, než výsledkami
uvedomelej, namáhavej prípravy k veľmi tvrdej, svedomitej práci, ktorej som zasvätil celý
svoj život.Narodil som sa niekoľko míľ južne od norského hlavného mesta Oslo; keď som mal tri
mesiace, presťahovali sa rodičia do hlavného mesta, kde som bol vychovávaný a chodil do
školy. Roky školského vzdelania, v Norsku obvyklého, uplynuly mi bez zvláštnych príhod; do
ľudovej školy som chodil od šiesteho do deviateho roku a potom do osemnástich rokov som
študoval na gymnáziu. Keď mi bolo štrnásť rokov, zomrel otec. Starší bratia sa rozišli do
sveta starať sa o seba, a ja zostal som u matky sám. Na jej prianie venoval som sa štúdiu
lekárstva. Matkina hrdá nádej, že zo mňa bude lekár — zámer, pre ktorý som sa ja sám nikdy
nenadchnul — nemala sa uskutočniť. Keď mi bolo pätnásť rokov, prišly mi do rúk knihy sira
Johna Franklina, slávneho anglického cestovateľa a badateľa. Nadšené vzrušenie, s ktorým
som ich čítal, rozhodlo o mojom pozdejšom živote. Zo všetkých tých statočných Angličanov,
ktorí už po 40 rokov bez váhania obetovali majetok, odvahu i podnikavosť nespočitateľným,
smelým, ale neúspešným pokusom premôcť Severozápadný prieliv, nebol nikto statočnejším, než
sir John Franklin. Jedno jeho vypravovanie, v ktorom opisuje zúfalý ústup jednej z jeho
výprav, upútalo ma mocnejšie než všetko, čo som kedy predtým čítal. Tri týždne, plné
úzkosti, musel on a jeho malá družina zápasiť s ľadom a búrkami o život; jedinou ich
potravou bolo niekoľko kostí, ktoré našli v opustenom indiánskom tábore, a konečne
nezbývalo im nič iného, než zjesť svoje kožené boty, kým opäť dostali sa k predným strážam
civilizovaného sveta.Podivné je, že práve opis týchto útrap, ktoré on a jeho ľudia zažili, najviac ma zaujal
z jeho vypravovania. Vzplanula vo mne podivuhodná ctižiadosť, podstúpiť tiež podobné
utrpenia. Iste sa tiež vo mne prebudilo mladistvé vzplanutie, plné nadšenia, ktoré sa tak
často dáva zvábiť mučeníctvom, a výskumné cesty v krajinách večného ľadu maly byť mojimi
krížovými výpravami. I ja som chcel trpeť pre vznešenú vec, hoci nie na žhavej púšti ani
cestou do Jeruzalema, ale na ľadovom severe, cestou za novými objavmi v neprebadanej
polárnej krajine.Tak či onak, cestopisy sira Johna Franklina rozhodly o mojom povolaní. Tajne — lebo by
som sa ani nebol odvážil zmieniť sa matke o takomto zámere, ktorý by jej iste bol z tej
duše protivný — som sa rozhodol, stať sa badateľom v polárnych končinách.Ba ešte viac, začal som sa tiež hneď pripravovať na toto povolanie. V Norsku vtedy ešte
nebolo organizovaného športu, takého, aký je dnes všade pre pestovanie tela. Jediné dva
druhy športu, ktoré sa pestovaly, bol futbal a lyže. Hoci futbal sa mi neveľmi hodil,
zúčastnil som sa v tomto športe preca, lebo už vtedy pokladal som si za povinnosť svoje
telo všelijako otužovať a k vytrvalosti cvičiť. Lyžovanie som však pestoval so zrejmou
záľubou a s ohromným nadšením. Kedykoľvek som mal pri školskej práci voľnú chvíľočku, od
novembra do apríla, ponáhľal som sa von do prírody, pochodil na lyžiach vŕšky i hory v
okolí Oslo, cvičil som sa, aby som čím lepšie vedel zdolávať ľad a sneh, a tužil som si
svaly pre budúce veľké dobrodružstvá.Vtedy bolo všeobecným zvykom, mať v zime okná domov dôkladne zatvorené, nuž pokladali ma
teda za novotára a takrečeno za blázna, keď som aj v najtuhšej zime spával pri oknách
dokorán otvorených, nedajúc sa nijako odvrátiť od toho. Moja matka mi preto starostlive
dohovárala, ale uspokojila sa, keď som jej povedal, že mám rád čerstvý vzduch. V
skutočnosti však vykonával som tým len časť svojho svedomite pripravovaného programu
otužovacieho.Keď som v osemnástich rokoch získal maturitné vysvedčenie z gymnázia, vstúpil som podľa
matkinho priania na univerzitu a študoval som lekárstvo. Ako všetky matky, do detí
zamilované, bola i moja matka presvedčená, že som vzorom pilnosti. V skutočnosti však som
sa zaoberal učením viac než ľahostajne. Smrť, ktorá nás o dva roky neskôr od seba odlúčila
— bolo mi vtedy jedenadvacať rokov — ušetrila ju pred zarmucujúcim objavom, že sa moja
ctižiadosť brala za celkom iným cieľom a že som na štúdiách, ktoré si ona tak vrúcne
priala, urobil len veľmi žalostný pokrok.Nesmierne sa mi uľahčilo, keď som skoro potom odišiel z univerzity a celou dušou sa
oddal snu svojho života.Najprv však bolo treba, aby som ako všetci ostatní mladí Norovia, vykonal svoju vojenskú
povinnosť. Učinil som to rád, nielen preto, že som chcel byť verným občanom svojho štátu,
ale tiež pre to, že som cítil, že by mi vojenské vychovanie mohlo znamenite poslúžiť ako
ďalšia príprava k môjmu povolaniu. Bol som však s jednej stránky k vojenskej činnosti
celkom nespôsobilý, o čom moji kamaráti väčšinou nemali ani tušenia. Bol som krátkozraký,
vada, ktorá sa síce časom znenáhla strácala, ale dodnes nezmizla úplne. Keby bol
vyšetrujúci lekár prišiel na túto vadu, nebol by som býval na vojnu odvedený. Na šťastie,
nikdy som nenosil okuliare, hoci som ich mal predpísané.Keď prišiel deň lekárskej prehliadky, aby sa zistilo, či som k vojenskej službe
spôsobilý, bol som odvedený do úradnej miestnosti, kde za stolom sedel šéf-lekár s dvoma
asistentmi. Bol to starší lekár, a jako som na svoje veľké prekvapenie rýchle poznal,
zaoberal sa veľmi rád ľudským telom. K prehliadke som sa musel, pravda, sobliecť do naha.
Starý pán sa na mňa podíval a hneď začal hlasite chváliť moje vyvinuté telo. Bolo zrejmé,
že osem rokov svedomitého treningu nezostalo bez výdatného účinku. Riekol mi: „Mladíku, kde
ste to len získal tak nádherné svaly?“ Vysvetlil som mu, že som od detstva pestoval šport a
veľmi pilne a nadšene sa otužoval. Starý pán bol mojou telesnou zdatnosťou tak zaujatý, že
vidiac v nej zrejme čosi neobyčajného, zavolal zo súsednej izby niekoľko dôstojníkov, aby
si aj oni prehliadli tento div. Nemusím ani pripomínať, že som sa ocitol v smrteľných
rozpakoch, súc takto nahý verejne vystavený na odiv sveta.Príhoda mi však prospela. V nadšení nad mojimi svalmi, zabudol ten dobrý, starý doktor
úplne prehliadnuť moje oči; bol som teda uznaný za schopného a začal sa môj vojenský
výcvik.V Norsku zaberá vojenská povinnosť len niekoľko týždňov za rok, mal som teda kedy
pestovať naďalej cvičenia, ktoré som si sám určil pre svoj budúci život. Čo sa pri tom raz
prihodilo, len že ma život nestálo a priviedlo ma temer do horšieho nebezpečenstva a
námahy, než ktoré ma neskôr čakaly v polárnych krajinách.Toto dobrodružstvo som zažil, keď mi bolo dvaadvacať rokov, pokúšajúc sa len niekoľko
míľ od Oslo vykonať akúsi malú polárnu výpravu. Na západ od mesta sa tiahne príkry horský
hrebeň, korunovaný náhornou rovinou asi šesť tisíc stôp vysokou. Táto náhorná rovina sa
prestiera na západ skoro až k pobrežiu Atlantického oceánu do okolia mesta Bergenu a odtiaľ
klesá tak príkro, že po svahu vedú len dva bezpečne schodné chodníky. V lete vyhľadávajú
túto planinu len laponskí pastieri, pasúci tam potulné stáda sobov. Usadlého obyvateľstva
tam nebolo; jediným prístreším v okruhu mnoho míľ bola chatrč, ktorú si zriadili títo
pastieri na ochranu pred búrkami a dažďom za chladnej jesene. Pred zimou schádzali Laponci
do údolia a hore zostala pláň úplne opustená. Nikto nepamätal, že by sa bol niekedy človek
odvážil preraziť onou náhornou rovinou v zimnej dobe od východného konca, od horského
dvorca Mogenu až k dvorcu Garenu na západnom pobreží. Ja som si umienil, že sa o to
pokúsim.Vybral som si jediného sprievodcu a navrhol som mu spoločne sa odvážiť na pokus.
Privolil, a na vianočné sviatky sme vyšli z Oslo. Na lyžiach sme rýchle postupovali,
premáhajúc sneh a skoro sme došli k dvorcu Mogenu. Tam sme si v poslednom domčeku
odpočinuli, v poslednom, pretože sme sa domnievali, že je posledný, ktorý na svojom výlete
vidíme. Bol to pekný domček s jedinou miestnosťou, v ktorej sa tiesnil starý sedliak so
ženou a s dvoma ženatými synmi, ktorí tam tiež mali svoje ženy. Boli to, pravda, preúbohí
sedliaci.Za onoho času nechodievali tam ešte turisti ani v lete, nuž by sme ich boli kedykoľvek,
v každej ročnej dobe, veľmi prekvapili; že sme však prišli v zime, to vôbec nemohli
pochopiť. Nemuseli sme dlho prosiť o nocľah, boli to ľudia pohostinní; urobili nám miesto
na zemi pred pecou, kde sme sa zabalili do spacích vriec zo sobej kožušiny a výborne sme sa
vyspali. Ale ráno snežilo a z púheho sneženia vyvinula sa potom riadna snehová fujavica;
osem dní vystrájalo to nepekné počasie a vytiahnuť päty z domu, na to sa nedalo ani
pomysleť.Naši hostitelia boli by, pravda, radi vedeli, čo nás asi zaviedlo až k ich odľahlému
obydliu. Keď sme sa im sverili, že máme v úmysle prejsť náhornú rovinu a preniknúť až k
pobrežiu, zpočiatku nám ani neverili a potom boli o nás veľmi starostliví. Všetci traja
mužovia poznali tú pláň veľmi dobre a vystríhali nás čo najdôraznejšie, aby sme sa ani
nepokúšali v zime ňou prejsť. Dosiaľ vraj sa na to neodvážil nikto a vôbec mali náš zámer
za neuskutočniteľný. My sme sa však preca nedali odradiť, aby sme v ceste pokračovali;
odprevadili nás teda deviateho dňa až k úpätiu náhornej roviny na konci ich údolia a
ukázali nám, kadiaľ sa vystupuje. Starostlive sa s nami rozlúčili a my sme vytušili, že sa
boja, že nás už nikdy neuvidia.My sme si, pravda, so svojím podnikom nerobili nijakých starostí. Nám sa vec zdala
nadmieru jednoduchou. Planina bola len asi 72 angl. míľ široká, i rátali sme, že pri svojej
obratnosti a pri svojich lyžiarskych skúsenostiach, ako i za počasia len trochu
priaznivého, prejdeme tú trať najviac za dva dni. Podľa toho výpočtu sme sa tiež
vyzbrojili, teda veľmi nedostatočne. Okrem lyží a palíc, mali sme po jednom vreci na spanie
zo sobej kože, ktoré sme niesli na chrbte. Stanu sme nemali. Každý z nás mal ešte jedno
malé vrecko s potravinami a jednu liehovú lampku. Toto vrecko bolo zabalené do vreca na
spanie. Z potravín mali sme iba trochu suchárov, niekoľko tabuliek čokolády a kúsok masla —
veľmi malé porcičky, práve tak na osem dní. Mali sme i vreckový kompas a papierovú, celkom
obyčajnú mapu.Na pláň sme sa dostali bez ťažkostí. Hore sme síce nenašli úplnú rovinu, ako sme sa
domnievali, bola však pre našu potrebu ešte až príliš rovná; nebolo totiž na nej nijakých
charakteristických vyvýšenín, aby sme sa mohli nimi riadiť. Videť nebolo nič, iba nekonečný
rad malých zemných vĺn, ktoré sa od seba nelíšily ničím.Smer cesty sme si riadili kompasom. Cieľom pochodu pre prvý deň bola pastierska chatrč,
ležiaca asi uprostred planiny. V tejto ročnej dobe nie je denné svetlo v Norsku silnejšie,
než šero, ale riadiac sa kompasom, postupovali sme bez ťažkostí a skoro večer sme chatu
našli.Radosť z tohoto objavu bola však naozaj veľmi krátka, lebo sme zistili, že dvere a okná
chaty sú zabednené a otvor komína že je prikrytý ťažkými doskami. Boli sme namáhavým
výkonom denného pochodu veľmi unavení, vietor sa opäť zdvihol a teplomer ukazoval -23 °C. V
tomto stave bola veru nadľudská práca dostať sa do chaty a potom ešte vyliezť na strechu a
odkryť otvor komína, aby sme mohli naklásť ohňa. Odniesli sme to obidvaja veľkými
omrzlinami prstov a môj druh bol ešte dlho potom vo vážnom nebezpečenstve, že príde o prst.Na šťastie našli sme však v chate trochu dreva; ale bolo treba ešte veľmi dlho trpelive
čakať, kým nám to niečo pomohlo. Kto niekedy skúsil zakúriť v studenom komíne pri 20 °C pod
nulou, ten pochopí, aké ťažkosti sme museli prekonávať, kým komín opravdu poriadne
zatiahol. Studený vzduch sa kladie na oheň ako vlnená prikrývka a dusí ho, a treba veru
rozdúchať veľmi živý plameň, kým teplo vytisne stĺp studeného vzduchu v komíne. Pri tom
bola, pravda, malá chatrč čoskoro plná dymu, ktorý nám vnikal do očú a do krku a bol nám
nadmieru nepríjemný.Keď však konečne oheň veselo vzplanul a my sme povečerali, cítili sme sa naozaj veľmi
blažene. Potom sme sa na laviciach pri stene, vedľa ohnišťa zabalili do svojich vriec a
spali sme znamenite.Ale ráno sme videli, že skutočné ťažkosti sa ešte len začínajú. Vietor, ktorý sa už
včera odpoludnia zdvihol, vial dosiaľ a sneh sa včuľ sypal v ťažkých hustých chumeľoch.
Búrka bola tak silná, že by bolo naozaj bláznovstvom odvážiť sa von; nezbývalo teda než
dočkať pri ohni, kým sa búrka vyzúri.Prekutali sme teda chatrč a mali sme šťastie: objavili sme vrecko žitnej múky, ktorú si
tam niektorý z pastierov nechal. Pretože nám už bolo jasné, že musíme vlastných zásob čo
najviac šetriť, urobili sme si z múky riedku polievku, variac ju v železnom kotlíku nad
otvoreným ohňom. V chate sme posedeli dva dni a zatiaľ sme sa živili len touto riedkou
polievkou z múky. Nemohli sme, práve, riecť, že je bohvie ako výživná alebo veľmi chutná.Keď sa tretieho dňa búrka trochu utíšila, rozhodli sme sa, že sa opäť vydáme na ďalšiu
cestu na západ, aby sme došli do Garenu. Museli sme však dávať veľký pozor na smer, pretože
na západnom pobreží boly preca len dva sostupy, a keďže boly na niekoľko míľ od seba
vzdialené, museli sme sa hneď určite rozhodnúť pre jeden z nich. Keď sme si vybrali, vydali
sme sa na cestu.Neboli sme ešte ďaleko, keď začalo znova hustejšie snežiť a teplota stúpala. Aby sme si
zaistili smer, museli sme sa častejšie dívať na mapu. Ale mokrý sneh, padajúci na tenký
papier, zmenil ho čoskoro v kašu; potom sme sa riadili už len kompasom, dokiaľ vôbec bolo
možné.Noc nás prekvapila skôr, než sme sa dostali na kraj planiny, i nezbývalo nám, než
prenocovať práve tam, kde sme zrovna boli, pod sírym nebom. Málo chýbalo, a túto noc boli
by sme si odpočinuli na veky. Keď sme rozvinuli spacie vrecia, vybrali sme z nich vrecúška
zásob a položili sme si ich k nohám. Vedľa nich sme zarazili svoje „drievka“ ako znamenie,
aby sme vrecká ráno opäť našli, keby ich azda sneh cez noc zasypal. Noc sme strávili
nadmieru nepohodlne. Mäkký sneh sa nám na šatách roztopil a šaty dôkladne zvlhly. Keď sme
zaliezli do vriec, premenilo naše telesné teplo túto vlhkosť v pary, takže sa úplne
premočilo i vnútro spacích vriec. Bola to veľmi smutná skúsenosť. Ešte za šera som sa
prebudil polozmrzlý a cítil som sa tak nedobre, že som už nemohol usnúť. Konečne ma napadlo
vstať a napiť sa trochu alkoholu z lampky vo vrecku zásob, aby sa mi zase upravil obeh
krvný.Vyliezol som z vreca a hmatal som potme okolo seba, až som zachytil lyžiarske palice, a
potom som hľadal vrecko s jedlom. Hrôza prehrozná! Nemohol som ho nikde najsť. Keď sa
rozodnilo, dali sme sa obidvaja do hľadania, nemohli sme však najsť ani jedno ani druhé
vrecko. Dodnes sa mi nepodarilo nájsť rozumné vysvetlenie, kam sa asi tie vrecká s
potravinami podely. Vec však bola nepochybná — vrecká boly preč.Naše postavenie nebolo už len nepríjemné, bolo veľmi nebezpečné. Keď nenajdeme čo
najskôr prístrešie a potravu, musíme pravdepodobne zmrznúť. S týmto nebezpečím pred sebou
usilovali sme sa znova dostať sa ďalej na západ a dúfali sme, že ešte pred večerom
dospejeme k západnému okraju náhornej roviny.Ale šťastie nám dosiaľ neprialo. Opäť začal padať sneh, snežilo tak husto, že sme
nevideli na niekoľko krokov pred seba. Nezbývalo nám teda, než sa obrátiť a pokúsiť sa, aby
sme sa vrátili cez celú planinu, odkiaľ sme vyšli. Prešli sme však len niekoľko míľ novým
smerom a prekvapila nás zase noc.Boli sme premočení, naše vaky boly samá voda. Stále snežilo. Keď sa sotmelo, došli sme k
malému pahorku, ktorý sa zdvíhal nad planinou. Ľahli sme si do závetria, pretože sme si
mysleli, keď budeme pred vetrom krytí, že azda strávime noc aspoň trochu znesiteľne. A
naozaj sme sa presvedčili, že sa nám v novej polohe podstatne ulevilo. Ja som si umienil
ešte niečo iného. Vyhrabal som si do snehu chodbičku, nie omnoho širšiu ako moja hlava,
vliezol som si do toho tunela hlavou napred a spací vak som vtiahol za sebou. Skoro som si
blahoprial k tak skvelej myšlienke, lebo som takto vôbec unikol všetkým nárazom vetra.V noci sa naraz prudko ochladilo. Vlhký sneh, naviaty do mojej jaskynky a pred jej
vchod, začal včuľ mrznúť. O polnoci som sa prebudil; ležal som na chrbte, pravou rukou som
si kryl oči, dlaň bola obrátená hore — ako takto často ľudia spia, keď im svieti slnko do
očí. Mal som kŕče vo svaloch a pudove som sa snažil prevaliť sa na bok, ale nemohol som sa
hnúť. Bol som priamo zamrznutý v pevnom ľadovom balvane! Zúfale som bojoval, aby som sa
vyslobodil, ale bez akéhokoľvek úspechu. Volal som na druha, ten ma, pravda, nemohol
slyšať.Chytila sa ma hrôza. Zdesený som si myslel, že tiež on zamrzol vo vlhkom snehu, ktorý
napadal cez noc, a že ho postihol ten istý osud ako mňa. Keď nenastane ihneď obleva, musíme
asi obidvaja v svojich strašných ľadových rakvách zamrznúť.Skoro som prestal volať, lebo som nemohol zhlboka dýchať. Pochopil som, že musím byť
kľudným, keď sa nechcem vydať v nebezpečenstvo, že sa udusím. Neviem, či preto, že skrovná
zásoba vzduchu v mojej uzavretej jaskynke bola už celkom vyčerpaná, či azda z inej príčiny,
skoro som upadol v tuhý spánok, ktorý sa temer podobal bezvedomiu. Keď som prišiel k sebe,
začul som slabé zvuky. Môj sprievodca teda preca len nebol uväzneným. Včera večer
nenasledoval môjho príkladu a nezahrabal sa ako ja, pravdepodobne preto, že bol úplne
vysilený a teda tak úplne ľahostajný k všetkému, že nebol schopný, aby ešte napínal svaly,
a vôbec mohol pracovať. Ale práve táto vec zachránila život nám obidvom. Keď sa prebudil a
videl, že je v snehovej púšti sám a sám, a márne na mňa volal, jal sa ma horlive hľadať po
stope, ktorá by ho doviedla tam, kde som. Bola len jedna jediná a na šťastie zazrel, ako
niekoľko chlpov vreca zo sobej kože vyčnievalo z môjho väzenia. Hneď začal hrabať rukami i
lyžiarskymi palicami, aby ma z väzenia vyslobodil. Potreboval k tomu celé tri hodiny.Rýchle ubývalo našich síl. Bolo ešte šero, keď ma vykopal, ale obidvaja sme boli príliš
rozčulení, aby sme boli mohli pomýšľať na ďalší odpočinok. Obloha bola dosť jasná, aby sme
sa boli mohli riadiť hviezdami; i neváhali sme sa vydať na ďalšiu cestu. Boli sme už zase
dve hodiny na pochode, môj sprievodca stále napredku — ale naraz zmizol, ako by ho zem bola
pohltila. Vytušil som, že zapadol do niektorej snehovej jamy a pudom súc vedený, hneď som
sa ho jal zachraňovať. Vrhol som sa na zem a zachvíľu som začul volať: „Nehýbaj sa! Spadol
som do trhliny.“ Zrútil sa do hĺbky 30 stôp, na šťastie dopadol však naznak, takže vak,
ktorý mal svinutý na chrbte, pád zmiernil. Rozumie sa, že sme sa hneď vzdali pokusu
pokračovať v ceste ešte pred svitaním. Potom sme sa opäť vydali na ďalšiu púť — tak sa
zdalo, že beznádejnú.Už štyri dni sme boli bez jedla a tá slabá, múčna kašička, ktorú sme dva dni pred tým
zjedli, nám mnoho sily nepridala. Nebolo už ďaleko do úplného vyčerpania posledných síl.
Jediné, čo nás ešte držalo, že sme si nezúfali, bolo to, že sme mali dosť pitnej vody. Hore
na pláni bolo mnoho malých jazier, spojených riečkami, a z tých čerpajúc vodu, mohli sme si
aspoň ňou naplniť žalúdok.Na večer došli sme k malej búde, plnej sena. Okolo búdy boly stopy lyží. Tento objav nám
dodal novej odvahy a novej mysli, lebo dokazoval, že už nie sme ďaleko od obývanej končiny.
Rástla v nás nádej, keď vydržíme len ešte chvíľu ďalej tiahnuť, že už snáď zajtra najdeme
prístrešie i potravu. Seno poskytlo nám príjemné lôžko a tú noc sme prespali, zahrabúc sa
hlboko do neho.Druhého dňa ráno som vyšiel pred chatu, aby som sa porozhliadol po kraji. Môj sprievodca
bol tak vysilený, že sa zdalo, že nie je ničoho schopný, nechal som ho teda na sene
odpočívať a sám som sa vydal po lyžiarskych stopách. Trmácal som sa tak asi hodinu, potom
som v diaľke spatril akéhosi muža. Bol to asi sedliak, ktorý na rannej obchôdzke prezeral
oká, nastrojené na snehové sliepky. Zavolal som na neho, hlasno a zvučno; zdesene sa obzrel
a ja som s hrôzou videl, že uteká ako besný; prchal predo mnou, čo mu nohy stačily. Títo
osamelí ľudia sú hrozne poverčiví; v skutočnom nebezpečí sú veľmi statoční, ale vymyslenín
svojej fantázie sa boja. Bolo videť, keď ma spatril, zpočiatku si myslel, že som strašidlo,
ktoré na tejto nehostinej pláni vystrája svoje kúsky.Zavolal som ešte raz a vložil som do toho volania všetku úzkosť svojej duše. Z môjho
hlasu sa iste ozývalo krajné zúfalstvo, lebo tentokrát sa onen muž preca zastavil, a po
malom váhaní sa pustil ku mne. Vysvetlil som mu, čo sa s nami stalo a pýtal som sa ho, kde
sme. Dalo mi veľa práce porozumeť jeho odpovedi, ale i keď sa mi to konečne podarilo,
nechcel som veriť svojim ušiam, že sme sotva hodinu cesty od onoho sedliackeho obydlia nad
Mogenom, odkiaľ sme pred ôsmimi dňami nastúpili svoju neblahú cestu.Táto zpráva ma znova posilnila, i ponáhľal som zpäť k svojmu druhovi. Tiež jemu dodala
táto zvesť nových síl a čoskoro sme bez zvláštnej námahy schádzali údolím k známemu nám
domku. Zaklopali sme na dvere a vstúpili sme dnu. Zarazilo ma, ako nás privítali —
vysvetlil som si to však, keď som sa potom podíval do zrkadla. V jednej miestnosti
pracovali — ženy priadly, mužovia vyrezávali z dreva. Podívali sa síce na nás prívetive,
ale ich krátky pozdrav znel cudzo a zvedave. Bolo zrejmé, že nás nepoznávajú. Nie div,
lebo, ako som sa potom presvedčil, narástly nám husté fúzy, okolo očí sme mali tmavé kruhy,
líca boly vpadlé, a kedysi svieža, červenohnedá barva obličaja sa zmenila v hrobove žltú
zeleň. Iste šla z nás hrôza. Naši hostitelia nám vôbec nechceli veriť, že sme tí istí dvaja
mladíci, ktorí od nich pred ôsmimi dňami odišli. Nemohli v nás obidvoch, vyziablych
strašidlách, najsť pražiadnej podobnosti s drievejšími hosťami… Konečne sme ich preca
presvedčili a potom dávali najavo až dojemnú starosť o nás. Pobudli sme u nich niekoľko
dní, najedli sme sa a vyspali a keď sme nadobudli nových sil, rozlúčili sme sa s nimi,
mnohokrát im ďakujúc, a šťastne sme sa vrátili do Oslo.
|
Amundsen_Clovek-objavitel.txt
|
O národných povestiach a piesňach plemien slovanskýchJeho kniežacej SvetlostiMichalovi Obrenovićovisynovi národa nášho
mysľou
i skutkami
v hlbokej úcte
posväcuje
spisovateľ[1]Vaša Svetlosť!Vyberúc sa na pole básnictva nášho prostonárodného, tiahnúce sa širokými a ďalekými
krajmi veškerých plemien našich slovanských, vystrojil som sa tam, trebárs aj nevedome zVašejstrany, i sVami, a schodil som vo
vznešenom sprievodeVašomcelé to pole preširoké. IVámzaiste, jak hodnoverné ústa poviedajú, zvláštne ide k duši
pieseň slovanská, a „težkoVamasvuda bez svojega“.[2]Baviac sa na poli tom kvetistom, a jako dakedy v detinstve na lúkach číreho
poľa, v zábude na celý ďalší svet, kolimbajúc sa očima po kvetoch čarovnejšej krásy,
myslieval som vždy, jako každý z nich zabával a utešil by i dušuVašu.
A preto vrátiac sa z púti mojej, na ktorej obletovali ma duchovia otcov a mimovoľne
pridružovali sa k nám aj duchovia mužov, širokým poľom slovanským s mnohonásobnou útechou
už chodivších: Šafárikov,[3]Hankov,[4]Ševirevov,[5]Boďanského,[6]Čelakovského,[7]Vukov,[8]Zaleského[9]a druhých, uvedomujemVáso vznešenom sprievodeVašoma uvádzam v známosť vykonanú cestu moju, aby, milo-liVámtak bude, vydaliStesaSámna pole to a nabrali tam útechy, jakej nepodáva život druhý.
Nájde-li obľuby v ňom duchVáša útechy milostnej, jak o tom
nepochybujem, bude mi to práce na púť moju vynaloženej odmenou dostatočnou.A pohybuje ma posvätiťVámdielo moje i to, že city, ktoré obletuje
s obľúbením pieseň slovanská, preberajú i dušuVašu, a že skutky, jaké
oslavuje, i oVásvydávajú svedectvo.Málo mám kVámslov, ale srdečných; na mále slov a na skutkoch iVyprestávate radi.Vašej Svetlostictiteľ najvrúcnejší, pôvodca.
V Modre, v slovenskom kraji,
v červni roku 1852I.Piesńi slowiańskie, jednéj matki córy,Odmienne licem, barwą, rozmaite,Lecz w jednéj wielkiéj przeszłości powiteNa śnieźnym grzbiecie starowiecznej góry,Gdzie orłów gniazda, gdzie gromy i chmury,Tysiąc was ludzi zrodziło czynami,Oblicze wasze wypieściła sława;Pieśni słowiańskie, z waszemi falamiGrzmiała i cichła mężów czynna wrzawa,I wyście w źyciu staly jak poranek,W śmierci jak jasny mogilny kaganek.I były czasy, gdy przy jednym stoleWszystkieście ludy zabawiały razem,I w umysl ciężki trudem i żelazemLały wesołość, roskosz i swawole;Zlociły dobrą, gromiły zlą dolę;Byłyście dziewic weselném westchnieniem,Starców wieczorem i domów ogniskiem,Szumiących wojów tarczą i ramieniem,Polotem konia i strzały połyskiem,I kwiatem życia i czarem i cudem,W święta-religią, na obradach-ludem.II.Pieśni slowiańskie, cóż na wielkiéj ziemiJest wam obcego! — W któréj świata stronieNa wasze dzwięki oblicze nie płonie?Gdzież was nie przyjmą piersi bijącemi?Piękne pielgrzymki, łany szerokiemi,Od świata wschodu do świata zachodu,Drogę wam stara, gościnność okryśli,A od narodu idąc do naroduWszędzie znajdziecie pobratymcze myśli,Dla was sny dziewic, biesiada wesoła,Prace dorosłych i tańczących koła.A w waszéj gędźbie, jak w mowie przyrody,Jest całošč jedna a rozliczność tonów,Szumią w niej bory odwieczne i wody,I wiatr co kłosy kołysze zagonów,I co warkocze rozwiał dziewki młodéj,I co w wojenną chorągiewkę dzwoni,I co roztrząsa mogiły piołuny;Dniepr w niéj swe dumy ukraińskie roni,Słychać w niej także polskiéj lutny struny,I śpiewnych Czechów piosenki pieściwe,I ruskie dumki, kukulki tęskliwe.I szelest skrzydel orlów Czarnogóry,Sokołów Serbii miłośne kwilenie,I męzki klekot bojovemi pióry,I głos Dalmaty pomorski, ponury,Mile poranne Kroata marzenie,I pieśń Słowaka cichą i domową.Pieśni słowiańskie, jako letnie noce,Wnikacie w duszę pogodą majową,Ducha chwytacie, niby wyższe moce,W kraj czarodziejski powieści, przeszłości,A serca wstęgą łączycie miłości.III.Szczęsny poeta, kto was wszystkie razemW gorącej piersi wykocha, wypieści,I duszę waszym nastroi obrazem, —Nie darmo wielką pieśnią zaszeleści!Jest komu śpiewać olbrzymie powieści,Jest gdzie wyciągnąć głos długi, szeroki,I żagle lotu porozpinać dumnie,Jak sęp, co niebios przepływa obłoki; —Bo do téj pieśni serca biją tłumnie,Od mórz zachodnich do północy morzaZabrzmią jéj echem obszerne przestworza!J. Dunin-Borkowski[10]Nieto spevnejšieho národa na svete od Slovanov. Nachádzajú sa i u druhých národov
piesne, očuť i tam spevy, ale ich nikde nie ani toľké množstvo, ani sú nie toľkej krásy,
jako u nás. Čokoľvek z koľaje každodenného života vystúpi, čokoľvek sa nad obyčajnú
obecnosť v živote povznesie, všetko prechádza u Slovanov do piesne a v speve sa ozýva, tým
usedavejšom lebo v nesenejšom, čím neobyčajnejšie sú výjavy, ktoré sa dotkýnajú duše a
vyludzujú spev. V speve hovorí Slovan k svetu, z pokolenia na pokolenia; v speve sú jeho
najvrúcnejšie city, jeho najmilšie výtvory obrazotvornosti a celá jeho myseľ zložené.
Národy indoeurópske, ktorých Slovan je brat najmladší, vyslovujú všetky, každý na svoj
spôsob to, čo v sebe skrýva a čím zahorela duša ich: Ind budovami chrámov ohromných, Peržan
knihami svätými, Egypťan pyramídami, obeliskmi a labyrintmi ozornými, tajomnými, Grék
vyslovuje to v sochách prekrásnych, Románi v maľbe čarovnej, Germáni v hudbe dojímavej,
Slovania ale vyliali dušu a myseľ svoju v povestiach, piesňach a spevoch pohnutlivých.
Všetko, čo žilo tamtým národom v ich dielach, žije to u Slovanov v ich piesňach a spevoch.
Goethe povedal, že sochy sú skamenelé tóny, u nás teda u Slovanov budovy, sochy a maľby
predchádzajúceho sveta rozpustili sa v tóny, hlasy alebo spevy. Nieto na povrchu zeme
slovanskej ani vytesaných budov indických, ani stavieb egyptských, nekresala ruka slovanská
ani sochy grécke, ani nelíčila štetcom maľby románske, ale zato myseľ slovanská prešla do
piesne a vyslovila sa v nej. Všetko, čo sa koľvek duše Slovana živšie dotklo, vyrazilo sa v
piesni lebo v slove, národa, jako sme už spomenuli, od neho hovornejšieho a spevnejšieho
niet ma zemi! A preto i pravdivo i významne nazval sa národ náš Slovanom, t. j. národom
slovným, spevným.[11][12][13]Slovo aj inakšie má v živote slovanskom význam hlboký. „Dobré slovo“ prijíma
Slovan za náhradu všetkého s vďačnosťou, a slovom dajú sa uňho pôsobiť veci nadobyčajné.
Slovom a piesňou jak sa vyslovuje, tak sa aj otvára myseľ a duša slovanská; istejšieho k
nej prístupu niet od tohoto.V samej prírode tvory hlasom obdarené stoja vyššie i v organickej ústrojnosti od tvorov
nemých. Čo v prírode skusujeme, to samé je pravdou i v svete duchovnom. Najdokonalejší a
najľudskejší spôsob zdelenia sa s druhými s tým, čo leží v duši, čo ju zaujalo a preberá,
je slovo, a najkrajšie a najvábnejšie predstavenie toho stáva sa piesňou a spevom. Národ
slovný alebo spevný, národ, ktorý si od vlastnosti tejto sám meno dal, slovanský, stojí v
ohľade tomto vyššie od všetkých jeho bratov indoeurópskych, duchom svojím v človečenstve
horujúcich. Tí sa vyslovovali spôsobmi od slovanského rozličnými: budovami, stavbami,
sochárstvom, maľbou, Slovania ale vyslovili sa slovom a vo spevoch znázornili dušu a myseľ
svoju. Že ale Slovania najľudskejší tento spôsob vyslovenia sa si vyvolili a obľúbili, musí
byť aj duša ich ľudskejšia od tamtých, a v nej viac ako u druhých svätého ohňa tohoto.
Slovo a pieseň je ich vlastnosťou najpríslušnejšou a takrečeno umením národným, zato ale aj
že duša ich v celej svojej plnosti na tento spôsob sa vyslovila a sem sa obrátila v celej
sile svojej, myslíme, nadarmo šľakujú daktorí našinci zvláštne slovanské umenie či v
budovníctve, či v sochárstve lebo v maľbe. Budovníctvo obecným len potrebám, jako sú
príbytky rodinné, vyhovieť sa usilujúce, nemôže v ohľade prednesenom prísť do povahy, jako
ani sochárstvo a maľba, v núdznom napodobení predmetov svojich zakrpatené. Čo je u Slovanov
vyššieho a lepšieho z budovníctva a z maľby, to, mienime, je prenesené od národov cudzích a
menovito vo spomenutých umeniach nasledovanie vzorov nemeckých a byzantských. Nerozvili sa
umenia spomenuté na poli našom, zato ale udomácnili sa na ňom a zakvitli slovo a pieseň a
stali sa umením naším národným!Povedia nám síce odporníci Slovanstva, že piesne a spevy naše sú len kusy rozmetané a
nespojené, že sa nevytvoril z nich celok jeden umelecky zvitý, a tak že sú napospol bez
väčšej váhy pre ľudstvo. Pravda je ovšem, že Slovanstvo nemá jednej knihy, či spevnej, či
svätej, v ktorej by bol duch slovanský, tak ako je, zaraz sprvoti vystavený; nemá
Slovanstvo ani indickýchRamayanaMahabharat,[14]ani perzskejZendavesty,[15]ani židovských kníh svätých,[16]ani gréckejIliady, ale všetko toto jak má svoje dobré
príčiny, tak neujíma vysokú cenu spevom slovanským. Slovanstvo od prestarých časov
rozťahané a rozdrobené nemohlo sa zmôcť na dej jeden, ktorý by bol mysľou celého
veľaobsiahleho národa zatriasol a spev jeden ním oslávený splodil, jeho deje, i to len v
kmeňoch rozdrobených, sú viac mimovoľné a trpné jako činné a padajú až do vekov, v ktorých,
pre vrážajúcu z rozličných strán osvetu európsku do slovanského sveta, úvaha už a
rozjímavosť bezprostrednú nerozjímajúcu obrazotvornosť prevažovala, k spevotvorným
prostonárodným dielam v jej celosti nevyhnutne potrebnú. A nechybí i Slovanom na
jednotlivých prostonárodných, k umeleckej dokonalosti sa zdvihujúcich spevných výtvoroch;
majú Česi svoj nevyrovnanýRukopis kralodvorský[17]a menovito spev vznešenýSlavoja a Záboja, majú Rusi
svojhoIgora Svätoslaviča,[18]Srbi celý rad prostonárodných, opravdivým speveckým duchom dýchajúcich
bohatierskych spevov, má kozáctvo preutešené svoje dumy, ktoré všetky výtvory speveckou
cenou ďaleko prevyšujú, napr. nemeckéNibelungy.[19]Vo spevoch týchto a v ich neprebranej družine u rozličných kmeňov slovanských
môže vidieť a poznať, kto chce, čo je prostá, rýdza a nezopačená duša[20]slovanská. Spevu jedného, pravda, všenárodného, ako sme spomenuli, u Slovanov
niet, bo nebolo všenárodného deja, a keď deje také na svete sa zjavia, myslíme, i spevmi
budú, nie síce viac prostonárodnými, ale rozvážne umeleckými oslávené. To bude, bohdá,
náhrada za nedostatok náš! Koľkú váhu piesňam a spevom slovanským pripisujeme, vidno z
toho, že sme ich nazvali slovanským umením národným. Umenie napospol je jedna z
najšľachetnejších stránok ľudstva; v ňom, kde sa ujalo, javí sa lepšia čiastka človeka i
národa. Vyjadruje sa ním zo stránky i jednotlivcov i národov túžba po znázornení a
spredmetnení voľačoho božského v človečenstve, a preto aj umenie každé slúžilo hlavne bohu,
jeho vyznávaniu a pocte, náboženstvu, a ďalej rozličným duchovným záujmom napospol. Upomína
ono tým človečenstvo vždy na jeho pôvod, jeho od svetskej hmoty vznešenejšiu stránku,
zavierajúcu v sebe pravdu tú, z ktorej by nikdy v svete nemalo spúšťať očí. Národy, u
ktorých žiadne umenie ani nevzniklo, ani sa neudomácnilo, vidíme drepenieť v surovosti a
prostopašiť v svete neľudsky, ba ohavne, napr. všetky národy mongolské, či sa ony Mongolmi,
Tatármi, Turkami lebo Čudmi[21]zovú, naproti tomu u národov, u ktorých sa umenie rozvilo a zdokonaľovalo,
vidíme jak život ľudskejší, tak ustavičné a nepretržené namáhania po jeho zdokonaľovaní a
zvelebení. Toto platí o národoch indoeurópskych v človečenstve horujúcich,[22]tak aj z dobrej čiastky o národoch semitských, tamtým v dejinách zaraz po boku
postavených.Umenie určitejšie je znázornenie ducha v predmete, v tej lebo inakšej látke.
Predstavenie tohoto spojenia musí byť také, že z celej látky len vyblyskuje duch a ona ním
jakoby sa nesie. Kdekoľvek takéto spojenie sa zdarilo, všade povstáva výtvor umelecký.
Rozličné ale môžu byť látky, v ktorých sa má znázorniť duch a vedľa toho sú aj rozličné
umenia:Najprostejšie a spolu i najstaršie umenie je budovníctvo,[23]tvoriac z kamenia stavby nadobyčajné a budujúc alebo vytesávajúc v skalách
chrámy ohromné, jako budovníctvo indické. V skalnatých ale balvanoch alebo i v skladbách
kamenných duch nijak sa znázorniť nedá, a preto i budovníctvo ideu umenia nepostihuje,
ktorá sa práve preto okolo jeho diel len jakoby zachvieva. Ostávajúc len pozďaleka za
ideou, nahradiť chce to budovníctvo vzornosťou stavieb svojich, jako v Indii a v Egypte,
alebo prekvapujúcou divotvornosťou a pošmúrnosťou, jako chrámy gotické. Ozornosťou touto
alebo čudnosťou a pošmúrnosťou stavby chce budovníctvo poraziť ducha jednotlivého a nútiť
ho k pokore pred duchom zvrchovaným, okolo jeho stavieb sa jakoby schvievajúcim. — Ideu,
ktorú budovníctvo znázorniť nemôže, znázorňuje už dokonalejšie od neho umenie, sochárstvo,
predstaviac ju v sochách vykresaných, postavách ľudských, a vyraziac v týchto jednotlivé
sily duchovné, jako: múdrosť, moc, hnev atď. Toto sú bohovia grécki, na prvý pohľad
ukazujúci, čo v nich predstavené byť má. Sily čisto prirodzené jako Eol[24]atď. nikdy sa v sochách v Grécku nepredstavovali, ale ovšem Apollo,[25]Zeus, Pallas Athene[26]atď. Medzitým i v sochách sa len jednotlivé sily ducha, i tie len utkvené,
predstaviť môžu, a čo je hlavné, nedá sa vyjadriť v sochách to, čo rozumieme pod dušou, moc
ducha citlivá, bo sa na sochách kamenných výraz duše, t. j. oči živé predstaviť nedajú.
Nedá sa v nich vyraziť napr. láska, útrpnosť, milosrdenstvo, premoženie seba v bolestiach
atď., predstaviť ale toto môže maľba, tým samým umenie od predošlých dokonalejšie. Maľba je
prvé kresťanské umenie, a i sily ducha, ktorých predstavením sa hlavne zaoberá, sú len
cnosti kresťanské. Nekonečná, osobu vlastnú zapierajúca láska materinská, predstavená
maľbou kresťanskou v Márii, zachvievanie sa v čistej svätosti nad zemou, predstavené ňou v
Spasiteľovi našom, alebo bolesť jeho na kríži a premoženie sa v nej také, že bolesť sa
tratí a z nej sebavedomé víťazstvo nad svetom slávne sa dvíha, alebo svätý zápal apoštolov
za božské učenie, predstavený maľbou v sv. Petrovi a Pavlovi a podobné, boli a sú
najhodnejším predmetom maľby kresťanskej. Trebárs ale maľba sily duchovné a hnutie duše
určitejšie už znázorňuje, predstavuje ich ona len bez ďalšieho priebehu a rozvitku. A k
tomu ani samu rozmanitosť jedného a toho samého hnutia duševného nie je vyjadriť vstave.
Priebeh ale a rozvitok hnutí duševných, ich v okamžení klesajúcu a zas nanovo sa vzmáhajúcu
silu, ich prúdenie a vlnenie sa predstavuje už umenie od maľby dokonalejšie, a to hudba,
ktorá ešte i to dokonalejšieho do seba má, že aspoň pozďaleka na rozmanitosť toho samého
duchovného hnutia hlasom svojím narážať môže. Inšie zaiste je obetovanie sa za človečenstvo
napospol, jako Kristovo, a inšie za vlasť, jako Muciovo[27]lebo koho druhého; inšia je hrúza v povedomí zločinov pred súdom posledným, a
inšia bázeň pred súdom svetským. Medzitým, ako rečeno, i hudba len, a i to pozďaleka, na
rozmanitosť hnutí týchto ducha narážať môže, i všetku plnosť a hĺbku hnutí, jako i ich
priebeh, nie je docela vyvážiť a nasledovne ani znázorniť vstave. Všetku ale hĺbku ducha,
každé jeho hnutie a tohoto priebeh v najrozmanitejších záhyboch vyčerpať a predstaviť
schopné je len samojediné básnictvo lebo poézia,[28]umenie tým samým medzi všetkými najdokonalejšie a ich vrchovisko. Vec je ale
toto celkom prirodzená, bo budovníctvu a sochárstvu stojí k službe len hmota, či kamenná
lebo kovová alebo inakšia, ktorá v nemosti svojej nikdy predsa úplne vyjadriť nemôže to, čo
umelec, i sebaschopnejší, do nej vniesť sa namáha, a mnohé do nej sa ani vniesť nedá, a za
roveň týmto ani barvy v maľbe, ani hlasy v hudbe nie sú schopné vysloviť všeobsažne celý
zápal ducha, zavdávajúci predmet umeniu a obraty jeho v rozličnom postavení a v
najrozličnejších tvaroch života. Pravda to síce, že sa to stáva nimi dokonalejšie ako
hmotou tamtou hrubou a neokrúchanejšou, všetko ale prevyšuje v básnictve tvorivá
obrazotvornosť, s ľahkosťou rozmanité výjavy ducha v najrozličnejších postaveniach
maľujúca, a tejto k vonkajšiemu nakresleniu stojaca k službe reč, ktorá bohatosťou a
významnosťou slov svojich predstaviť môže najlepšie živé útvory obrazotvornosti pohyblivej.
O koľko je reč spôsobnejšia vyčerpať celú hĺbku a plnosť ducha, o toľko aj básnictvo
dokonalejšie je od každého druhého umenia.Podstatný znak básnictva ako každého druhého umenia záleží, ako sme už hore spomenuli,
vo znázornení ducha v predmete alebo, čo tu jedno platí, v prírode, na ten spôsob, že
znázornenie toto ducha každému samo od seba takrečeno vidieť sa dáva. Látka, kroz ktorú v
básnictve spojenie nadrečené sa spredmetňuje, je, ako sme už vyššie riekli, reč, útvory
obrazotvornosti už hotové zvonka prednášajúca. Aby báseň bola vskutku tým, čím byť má, musí
byť spojenie ducha s predmetnosťou v nej úplné, prevedené tak, že idea v básni horujúca
predmetnosť preniká a ju takrečeno pohybuje. Nieto-li v básni takéhoto spojenia, báseň
chabne a nie je výtvorom podareným. K pravdivosti teda básne nevyhnutne je potrebné
spojenie nadrečené dvoch spomenutých k básni prislúchajúcich živlov, z ktorých tým menej
jeden sám osebe môže byť tvorivom básne. Idea bez zaobalenia jej v predmetnosť prednesená
je myšlienka čistá, a takáto je alebo veda alebo zákon, pravidlá alebo reč lebo čo
podobného; predmetnosť zase, príroda, predstavená bez idey, čo by ju pohybovala, je hmota
číra, a bez opravdivej krásy. Môže ona byť súmerná, pravidelná atď., naozajstne ale krásna
je nie. Ani opisy čistej predmetnosti, ako takej bez hlbšieho významu, napr. jara, leta
atď., a druhých úkazov prirodzených lebo inej hmotnosti, napr. hradov, bitiek atď., nie sú
ešte žiadnou básňou, bo samy osebe sú bez idey. Konečne i prostriedok ten alebo látka, v
ktorej sa spojenie idey s predmetnosťou v básni zvonka predstavuje, t. j. reč, musí byť
povolaniu svojmu v tomto ohľade prístojná, a tak živá a názorná. Slová takrečené odťažené,
číre pochopy bez obrazov vyjadrujúce, alebo čiastočky reči nenázorné, len slová jedny s
druhými spojujúce najmenej pristanú básni, a od pravých umelcov len zriedka, iba pri
nevyhnutnosti v reči sa užívajú. V básni i výpovede i slová majú byť obrazy. Čím bližšie
človek a národy k prírode, čím viac ona myseľ synov zemských tajomným svojím životom púta,
tým je i obraznosť táto väčšia a nenútenejšia, a i sama reč je názornejšia a takrečeno
kvetistejšia. Naproti tomu čím ďalej od prírody, tým ťažšie i duchaplnému umelcovi vmyslieť
sa do prvotných názorov tých, tým viac aj idea rúcho tratí a na myšlienku vybieha, a
nasledovne i tým viac namáhania u umelca byť musí, aby sa názornosť nestratila a šľaky
úvahy zatreli. V časoch našich nikto viac nestvoríIliady, ani
nevykúzli spevy ďalekej našej starožitnosti, objavené nám vRukopise
kralodvorskom.U všetkých národov indoeurópskych i druhých nachádza sa básnictvo, rozličné ale vedľa
rozličného k sebe postavenia tých dvoch spomenutých, k básni prislúchajúcich živlov.Jestliže predmetnosť, príroda, nad ideou úplnú prevahu má a idea, duch, ešte len temno
tušený, v prírode sa vidí a synom zemským znázorňuje, povstáva na tomto stupni básnictvo
symbolické, preto tak nazvané, že príroda je tu samojediným a nepretrženým symbolom toho
temno tušeného ducha alebo božstva. V prvotinách týchto rozvitku človečenstva príroda je
teda zbožnená a i náboženstvo prirodzené, práve ale preto aj človek, ktorý len duchom
svojím pozdvihnúť sa môže, o ňom ale ešte nevie a v prírode ho len temno tuší, je zúbožený
a pred životom prírody porazený, skľúčenejší tým viac, že život tento prírody na východe je
velikánsky a ohromujúci. Nasledovne ale ani človek, nezmohnuvší sa na tomto stupni ešte na
žiadnu osobnosť slobodnú, nemôže byť symbolického básnictva predmetom, leda vari v
podriadených a služobných okolnostiach; predmetom zaiste dôstojným básnictva tohoto je len
božstvo v prírodu zahalené. A jako príroda len jedno je, tak i božstvo je len jedno,
rozličné síce v oddielnych silách prirodzených, všetky ale tieto sily sú len výtoky jedného
a tohože, v celej prírode rozliateho. Práve aj preto, čo sa koľvek v prírode mení, zostáva
predsa len vždy jedno a tože, v rozličných iba podobách a útvoroch. Názory tieto vidieť v
celom východnom básnictve, a najmä v indickom. Indické básnictvo napr. v spevochRamayanaMahabharatzaoberá sa spievaním
skutkov božstiev, že ale, ako rečeno, božstvo v indickom názore v prírode sa javí a príroda
bez pretrženia ustavične sa mení a z jedného útvoru do druhého prietvoru prechádza, zato aj
v básnictve tomto panuje dákasi pomätenosť a závrativosť. V básňach týchto vídať napr.
vyvstávať hory a vrchy, z týchto ale hôr a vrchov hneď sa utvoria bohovia, ktorí sa dajú do
boja medzi sebou, boj je tuhý, zas ale o chvíľu nevídať nič, všetko sa tratí a len vrchy a
hory čumejú zas. Symbolické básnictvo vo vznešenom spôsobe predstavuje sa nám aj v
básnictve židovskom, a menovito v žalmoch. Nezbožňuje sa síce v židovstve príroda, lebo je
tam boh už od nej oddelený a nad ňu nekonečne vyvýšený, predsa ale celá príroda zvestuje
boha a je len rúchom velebnosti jeho. Keď sa boh ukázať chce vo vznešenosti svojej, do nej
sa oblieka a zvestuje tak mohutnosť a silu svoju. Všetky žalmy o názore tomto svedčia,
napr. utešený žalm 104: „Dobrořeč duše má Hospodinu, Hospodine, Bože můj! velmi si veliký,
velebnost a krásu si oblekl. Přioděls se světlem jako rouchem, roztáhls nebesá jako kortynu;[29]kterýž sklenul na vodách paláce své, kterýž užíva hustých oblaků místo vozů, a
vznáší se na peří větrovém“ atď.; alebo v žalme 89: „Ty panuješ nad dutím more, když se
zdvíhají vlny jeho, ty je skrocuješ, Tváť jsou nebesa, tvá také i země; okrešlek a plnost
jeho ty si založil“ atď. I hučanie Libanu i hukot riek a vôd morských zvestujú len vôľu
božiu, jeho úmysly, jeho hnev atď. Ako ale v symbolickom básnictve napospol, tak i v
židovskom, že celá váha kladie sa na ideu, je človek, trebárs už viac na nohy postavený ako
ďalej na východe, pred velebnosťou a mocou božskou len porazený, skľúčený červík a prášok.
„Aj na dlaň odmeřil si mi dnů a věk můj jest jako nic před tebou a jistě žeť není než pouhá
marnost každý člověk, jakkoli pevně stojící.“ „Ty zajisté jsi svatý, zůstávající vždycky, k
veliké chvále Izraelovi; Ja pak červ jsem, a ne člověk, utržka lidská a povrhel vůbec“ atď.Symbolické básnictvo v prvotnom jeho názore nachádza sa z veľkej čiastky v najstaršom
básnictve slovanskom, v prostonárodných povestiach našich, dosiaľ málo uvážených, o čom
nižšie obšírnejšie.Keď idea a predmetnosť prichádza do súmeru, do úplnej rovnováhy, doplňujúc jedna druhú a
tvoriac spolu jedno nerozdielne, povstáva básnictvo klasické. Nie je tu viac predmetnosť,
príroda, nad ideou tak vysoko horujúca, jako na východe a podobne aj v básnictve tohoto,
ale je len významná ukazovateľka na ducha, ktorý už s ňou v rovnom položení, v súmere, sa
nachodí. V tomto záleží umenie plastické napospol. Socha grécka nie je balvan skalistý, ani
útvor dajaký ozorný, ktorý by ohromnosťou svojou dojímať mal, ale vo vytesanom napr. Zeovi
lebo Apollónovi na prvý pohľad ukazuje, že tam moc a tuto múdrosť, duchovné teda sily, z
nej živoriť majú. Trebárs ale celá príroda hýbe sa a trvá nie sama sebou, ale dačím inším
vyšším, čo i svetu gréckemu vedomé bolo, ktorý na základe tomto napr. tajný život prírody
zvedochtivo načúval, na ňom svoje veštby atď. osnoval, predsa najvidnejší je duch a jeho
pôsobenie na svete v človeku, a práve preto aj u duchaplných Grékov bohovia predstavujú sa
v podobách ľudských. Nie je tu teda viac temné tušenie o duchu jako na stanovisku predošlom
východnom, ale je jasné videnie jeho, jeho síl a pôsobenia v podobách tých bohoľudských,
pravdaže, ešte len prirodzeným rúchom zaodiatych. Tým ale, že bohovia ľudské podoby na seba
berú, i ľudia stávajú sa bližšími bohom, zastávajú si na svete silnejšie a smelšie, stávajú
sa osobnosťami slobodnými a prirodzene i vystupujú z plazivej služobnosti východnej, či to
pred božstvom, či pred rozkazom ľudským. Ale jako podoby božské tu zjavujú sa ešte len v
prirodzenej hmote a v rúchu z nej vystrojenom, tak aj národy tie, zverenci ich, jednajú a
pôsobia božsky alebo opravdivo ľudsky, duchu primerane, nie z poznania ducha, jeho určenia
a povolania, nie zo zásad mravných, z povinností uvedomených, ale celkom z prirodzeného
hnutia, z okamžitého pocitu, z náklonnosti, z príchylenstva, prirodzenosťou spôsobeného.
Takýto je život grécky a na takomto poli kvitne aj básnictvo klasické, ktoré nakrátko nič
je nie inšie ako oslávenie jednania a pôsobenia ľudského z pohnútok prirodzených. Achil[30]ide pred Tróju nie vari z dajakej povinnosti k urazenému gréckemu národu, ale
že sa mu tak ľúbi, že telesnú silu svoju a hrdinstvo pred čatami bojovníkov ukázať chce;
urazený ale od Agamemnona[31]oddá sa celkom prirodzenému hnutiu svojmu, hnevu, odvrhuje sa boja, lež
preniknutý zase ľútosťou nad mŕtvolou Patrokla,[32]najmilšieho priateľa svojho, schytí zbroj a letí jako šialený do poľa nanovo. V
boji samom dotrie konečne i na Hektora,[33]od ktorého ruky padol priateľ jeho najdrahší, premôže ho i posiela ho do Hadu[34]a rozľútený nad ním uviaže mŕtvolu jeho na ocas konský i smýka[35]pár ráz okolo celej Tróje, ale keď pozde na noc prichodí do stanu jeho Priamos,
Hektorov otec, starček, otec už bez najvznešenejšieho syna, okrasy svojej i Trójanských,
spamätá sa, zabúda hnev, prijíma starca vľúdne, usadí i uhostí ho a vydáva mu mŕtvolu syna
jeho najmilšieho. Všetko toto robí Achil nie z povinnosti ľudskej, ale z ľútosti nad
starcom i hrdinom, i že mu pritom prichodí na myseľ otec jeho vlastný, ktorý tiež nevie, či
uvidí kedy syna svojho živého. Odyseus[36]prichodí o zbraň padlého Achila s Ajaxom[37]do rozbroja, privlastňujúcim si zbraň tú ako pamiatku po Achilovi, ktorému bol
po Patroklovi priateľom najlepším, že ale Gréci po stávke, v ktorej Odyseus nie že by tak
vyhral, ako radšej previedol Ajaxa, prisúdia zbraň tú Odyseovi, Ajax rozhnevaný prepichuje
sa sám mečom v šialenstve, čo keď sa Agamemnon a rada grécka dozvie, chcejú mu odoprieť
počestnosť pohrebu, Odyseus ale pamätlivý na obyčaj posvätný a preniknutý ľútosťou nad
hrdinom, ktorý tak pochodil i tak mizerne zhynul, oprie sa tomu a rečou svojou privedie
Grékov k pohrebu bohatierovi prístojnému. Ani Odyseus nemá tu na mysli človeka a povinnosti
k blížnemu, ale že tak jednať mu káže obyčaj posvätný i ľútosť nad slovutným bohatierom. Antigona[38]vie, že smrť tráplivá nastáva jej, keď brata milého Polyneika, ktorý zbroj
zdvihnul proti rodnému mestu, vlasti svojej, pochová, neodstrašuje ju ale smrť trápna od
predsavzatia i jeho vykonania, a pochováva brata milého, konajúc tak povinnosť ľudskú, nie
ale zo známosti o nej, lež že stojí so zavrhnutým v prirodzenom krvi zväzku, že je on jej
milý brat. A tak i priatelia naozaj nerozdielni, Orestes a Pylades,[39]jeden za druhého pred oltárom v krvavú obeť sa dať chcú a jeden za druhého na
silu sa tisknú k smrti, len zato, že od chlapčenstva neodolnou prirodzenou náklonnosťou
priťahovaní takrečeno jeden do druhého sa vžili, že sa jeden do druhého to po obličaji, to
po hnutiach, obyčajoch a každom dychu duše zaľúbili, a s padnutím jedného i druhého bytnosť
vädne a sa tratí. — Na tento spôsob básnictvo klasické točí sa okolo tých vzťahov, v
ktorých vidieť život vznešenejší, ľudský, na základe prirodzených pohnútok, ako sú: láska
rodinná, hrdinstvo osobné, priateľstvo, oddanosť vlasti atď. Ako všade inde, tak na východe
i v rodine panuje viac hrubosť ako mrav jemný, a to z jednej strany prísnosť surová a z
druhej plašlivá podrobenosť, v Grécku ale púta rodinu vzájomne, k sebe oddanosť milostná.
Osobného hrdinstva na východe celkom niet; nikto tam nejde z dobrej vôle do boja a nemá na
mysli vyznačiť sa na poli bojnom[40]udatnosťou a odvahou svojou, v Grécku ale je to naopak. Tamto ženú sa do boja
množstvá násilne, aby počtom sa vynahradil nedostatok odvahy a udatenstva[41]jednotlivých, lež Grékov hŕstka často stačí poraziť Peržanov kopy nepočetné.
Nikto nezaprie, že k hrdinstvu treba ducha, odvahy a smelosti, moc ale táto duchovná sa
prirodzenou silou jako u Herakla, Hektora, Achila atď. podporuje, ba bez tejto v tom svete
by tamto ani nebolo možné bývalo. Priateľstvo grécke nepochodí z totožnosti zásad a
jednakosti účelov medzi spojencami, ale jako sme už spomenuli, z náklonnosti osobnej. A
grécka oddanosť vlasti je láska nie svetoobčianska, ale láska k príbuzným a blízkym,
jedného jazyka užívajúcim, žijúcim vedľa tých istých obyčajov, náklonnosti a mravov,
slovom, je to len viac rozšírená láska rodinná. I vlasti grécke obmedzené sú viac len na
obce, aniže kedy mohol sa zmôcť národ grécky na vlasť jednu a veľkú; Grék vlasť svoju musel
mať takrečeno každý deň pred očima, a nebol by zrozumel celkom to, čo sa dnes na západe
rozumie pod slovomštát, v ktorom niet ohľadu na spojenstvo prirodzené
a živé, ale kde z istých pochopov odvedenými pravidlami hýbe sa veškerosť k nemu náležiaca.
Na ďalšom východe od Grécka o priateľstve, láske k vlasti a druhých podobných úkazoch v
zmysle vystavenom nemôže byť ani zmienky. Súmer a rovnováha, v akej sa v svete gréckom
nachodí príroda a duch, takže človek jednajúci ľudsky robí to zo hnutia prirodzeného,
nepovažujúc to pritom za povinnosť predpísanú, kde teda ešte myseľ nie je povedomá celého
tohoto obsahu a nutnosti jeho, čo my povinnosťami ľudskými napospol rozumieme, a tak v
každej prípadnosti o požiadavky takéto nie je na rozpaku, kde ale pritom prirodzenosť už
pod vládou ducha samochtiac takrečeno stojí, všetko teda nenútene a ľahko sa vykonáva, je
konečne i toho príčinou, že v gréckom živote i v klasickom básnictve panuje tá prostota,
jasnota a pokoj, v gréckych dielach nám tak milo lahodiaci. Darmo by sme sa po tomto
ohliadali v svete za vekom klasickým nastupujúcom.Rozpadne-li sa tento súmer medzi prírodou a duchom, čo sa tak stáva, že duch príde k
úplnému poznaniu svojej výsosti, hlbokosti a obsažnosti, a človek k dokonalému uvedomeniu o
povinnostiach svojich v každom i najmenšom prípadku,[42]tým ale samým prirodzenosť, nemôžuc sa s ním na stanovisku tomto viac merať,
pod neho upadá, duch teda sám na výške zostáva, povstáva básnictvo romantické, ktoré
skrátka je zobrazenie jednania ducha z pohnútok z neho samého čerpaných bez ohľadu na
prirodzenosť, ba práve s odstrčením jej. K tomuto poznaniu ducha prišlo človečenstvo náukou
Kristovou, rozhranie medzi starým a novým svetom tvoriacou, a tak i umenie romantické
napospol, jako sme to už hore v maľbe i v hudbe spomenuli, a menovito i romantické
básnictvo, rozvíja sa výslovne pod vplyvom náuky kresťanskej. Náukou kresťanskou je človek
nekonečne povýšený a zveličený, lebo sám Syn boží prijal na seba podobu ľudskú, čím človek
napospol účastenstvo dostal v kráľovstve božom, aby ale sa tohoto hodným stal a výsosť
svoju utrímal, musí zo všetkých síl na tom stáť, aby to, čím sa mu ono účastenstvo dostalo,
t. j. ducha, k úplnému panovaniu i nad sebou i nad svetom doviedol. A vskutku aj vidíme v
národoch po kresťanstve vystupujúcich, a to v románskych a v germánskom, namáhanie
neslýchané tohoto spôsobu, ktorému na čele stojí sama schránka náuky kresťanskej, t. j.
cirkev, a po nej všetky tie jednotlivé i spoločné úsilia, ktoré si pripustili hlas jej k
srdcu i za povinnosť si vybrali kliesniť náuke božskej cestu do sveta, teda pustovníctva,
rády mníšske a pozdejšie i rytierske, ba i samo svetské rytierstvo prvotné. Všade ale a na
každom kroku temer prerazeniu sa ducha a požiadaviek jeho do každodenného života opiera a
protiví sa prirodzenosť, nečudno teda, že úsilia tie, vybravšie si úlohu tak veľkú a ťažkú,
na túto prekážku neprestajnú svojej úlohy sa oborili, ju práve v zápale svojom za ničomnú a
vonkoncom zlú vyhlásili, a tak i k úmyslom a k skutkom tým prišli, t. j. prirodzenosť úplne
pokoriť, keď nie sa jej celkom striasť a zbaviť. Známe sú sľuby mníšske: zrieknutie sa
vlastnej vôle a dokazovanie neobmedzenej poslušnosti, zrieknutie sa sveta a všetkých
pohodlností jeho a vyvolenie úplnej chudoby, zrieknutie sa zväzkov, ktoré ľudstvo za
najšťastnejšie sveta drží, ktoré ale na prirodzenosti sa zakladajú, t. j. stavu
manželského. Známe sú tiež mnohé ku skroteniu telesnosti predpisované prostriedky, ako
pôsty atď., ba pri snažení tomto vidíme i fanatické k podmaneniu telesnosti úsilia, jako
bičovanie sa atď.Miernejšie a jemnejšie vedie si z tohoto ohľadu rytierstvo svetské, v ktorom vlastne to,
čo sa pod romantikou vyrozumieva, zakvitlo. K tomuto patrí predne láska, takzvaná
romantická. Jako človek napospol došiel kresťanstvom príslušného mu práva a vážnosti, tak
ho došla i žena, na východe ešte podrobená, i v gréckom svete ešte mnoho nižšia muža a
vlastne len jeho pomocnica. K oslobodeniu a rovnoprávnosti ženy značne dopomohlo i to, že
žena bola matka Syna človeka, umrevšieho za vykúpenie človečenstva na kríži. Príčina tá,
pre ktorú žena na východe bola v opovržení a v podrobení, t. j. jej prirodzená slabosť a
útlosť, po zmenenom náhľade kresťanstvom, romantikou pozdejšou pestovanom, poslúžila jej k
výhode, a to k väčšiemu jej šetreniu i útlejšiemu s ňou nakladaniu. Na pochop a spôsob
tento rytierstvo mocne drží a ho za jeden hlavný svoj zámer vydáva. Práve ale táto útlosť a
jemnosť ženy nekonečnú príťažlivosť a vábivosť má pre toho, kto je povahou svojou hrubší a
prísnejší, a to je muž. Dojme a prenikne-li sa povaha táto od onej jemnejšej, povstáva
láska romantická a splynutie ono duší, ktoré takrečeno jedným dychom dýchajú. V láske tejto
nie je prirodzenosť odmrštená, ale zjemnená a zošľachtená a láska jakoby zduševnená. Zato
je i láska táto hlboká a osobe ňou zaujatej svetom celým. Osoba táto všetko na ňu, seba i
všetko druhé nasadí, a pretne-li sa neuhasná jej túžba nehodou jakou, všetko inšie tratí
pre ňu cenu; nič jej je nie viac ten život, nič ten svet! Zhasnúť potom so svojou túžbou,
to jej je túžba jediná. Lásku túto ospevuje trubadúrstvo[43]a minnesängerstvo,[44]a vidíme ju vzorne predstavenú v ShakespearovomRomeovi a
Júlii,[45]v GoethehoClavigovi[46]i v SchillerovomDon Carlovi[47]atď. O takejto láske nevie nič svet starý. Antigona u Sofokla hovorí, že by ona
to, čo za brata proti výslovnému rozkazu panovníkovmu urobila a tým odsúdenie na smrť si
pritiahla, nikdy nebola urobila za manžela, jako aj vskutku pre zbožný svoj čin bratovi
preukázaný opúšťa Haimona, ktorého bola už sľúbenicou. Aj Haimon ozýva sa k otcovi,
vladárovi neúprosnému, že nikdy mu nebude manželstvo tak dôležité, ako dôležitý mu je
rozsudok múdry, ktorý by mal preukázať. Pravému romantikovi reč Antigonina musela by sa
vidieť hrubou a nevzdelanou, bo láska v jeho očiach všetko druhé prevyšuje. Odtiaľto v
romantickom svete toľko zúfalstva a samovrážd pre nevyhovenie jej. — Druhý výjav
romantizmu, ktorého sa tento na výšinách svojich mocne pridŕža, je vernosť alebo držanie sa
daného slova i pri jakýchkoľvek nehodách i proti vlastnému zemskému pohodliu a úžitku. Vo
vernosti tejto vyslovené je to, že osoba ju sľubujúca viac si váži vôľu svoju raz k dačomu
určenú ako ktorékoľvek inšie výhody, teda viac šetrí ducha ako hmotu svetskú. Môže sa to
nazvať i družstvom na jednakých, ale vznešených zásadách a účeloch osnovanom, ktorého zo
spojencov každý sa drží, bárs by ho i čo v tom potkalo. Romantickú vernosť vzorne vidíme
predstavenú v Tankredovi[48]a v Cidovi Campeadorovi,[49]z ktorých prvý ostáva verným pánovi a spojencovi svojmu Bouillonovi pri
všetkých prekážkach a nerestiach až do smrti, ačpráve by i on mohol, jako to druhí robia,
statky a panstvá si osvojiť a za roveň tým na zámku dakde pohodlný a panovitý život viesť;
druhý ale zadŕža vernosť ku kráľovi svojmu i vtedy, keď do nemilosti uňho upadá, aniže
preto od boja proti Arabom neveriacim upúšťa. I v nemilosti keď je u kráľa, oddáva mu
Campeador predsa kľúče od všetkých Arabom vytrhnutých hradov. Tento pochop o vernosti
značne napomáha tvorenie a zveľatok románskych a germánskych dŕžav a nikde ani je nie
mravne tak zhnusené a zatratené odpadnutie od neho alebo zrada ako tu, ktorá aj vskutku v
časoch ešte sviežich tých národov omnoho je redšia ako kde inde. Tretie, na čom si
romantizmus zakladá, je česť alebo držanie si na sebe, svojom duchu a tele, príbytku a
vonkajšom zjavisku tamtoho. Žiadnej z čiastok týchto podstatných človeka nikto sa nectne
dotknúť nemá ani slovom ani skutkom, a pohaní-li ich kto, musí podstúpiť boj, v čom známy u
národov spomenutých súboj svoj pôvod má. Pohanenie najväčšie je výčitka chabosti, bo chabý
za roveň otrokom nevie vystaviť a obetovať telo svoje za dačo vznešenejšieho, za majetok
duchovný. Súbojom dokazuje pohanený, že vyššie kladie ducha nad telo svoje, ktoré vystavuje
v nebezpečenstvo, že hany nezasluhuje a k sebe že nedovoľuje pristúpiť nectne, haniteľ ale
že má vziať trest za rúhanie svoje. Pochopu tohoto o cti nezná svet starý, a ani my
Slovania v pôvodnosti našej neznáme ho. Homérovi hrdinovia dotuha si dakedy pohovoria a aj
dobre nadajú, preto ale čo aj okamžitá zvada sa strhne i vari jeden na druhého napadne,
predsa do súboja nepríde. Tak ani u nás nie. Romantickému svetu to prichodí obecné, nám
zase jednanie jeho vidí sa hrdé, v dačom ľahkovážne i márne, ako napospol pochopy a spôsob
jeho nosia na sebe voľačo viac šľachtického, odrážajúceho ako ľudského. Pošlo to z
rytierstva, tými pochopmi vedeného. U nás je bohumilšie trpieť i padať za vec obsažnejšiu a
väčšiu, ako sebe kvôli.I na každom inšom poli, na ktoromkoľvek vystupuje duch romantický, či to na poli
náboženskom, državnom lebo na ktoromkoľvek druhom, ide mu hlavne o preukázanie výsosti
svojej, viac o prerazenie so svojou ideou ako o ňu, ako o vec samu. Toto je podstatný a
všeobecný ráz romantiky. Takto jednajú germánski hrdinovia Shakespearovi, tak Goetheho atď.
Prirodzená je tomuto smeru hrdosť a že sa mu často nepodarí vyviesť to, čo chce, na sebe si
ale premnoho zakladá, stadiaľ v romantike toľko bolestí, hnevu, zúfalstva, zvíjania a
rozpadávania so sebou. A že duch je tu k sebe obrátený, duch ale napospol je nekonečný a
nepostižný, mimo to že vo vekoch kvitnutia romantizmu obor sveta je ešte nie veľmi
rozšírený, z veľkej čiastky teda svet neznámy, dodáva to všetko romantizmu a napospol
stredoveku istého rázu tajomnostného a pošmúrneho, istej túhy po divačnom,[50]čudnom, neobyčajnom. Tento ráz nesú na sebe i verejné budovy germánske
stredoveku, takzvané chrámy gotické, a spolu aj podujatia vekov tých inšieho druhu, napr.
krížové ťaženia,[51]povstalé z myšlienky viac peknej a čudnej ako spásonosnej. Pekná je zaiste
myšlienka: obsadenie a držanie v moci hrobu Spasiteľovho, zeme Svätej, ale ku blahu a
zušľachtilosti ľudstva málo dopomáhajúca. Slovania, okrem málo Čechov z povinnosti
feudálnej sa pripojivších, nemajú účasti v ťaženiach krížových. Krem toho aj inakšie plný
je svet príhod neobyčajných, takrečených avantúr, po ktorých hlavne rytierstvo sa zháňa.
Menšie takéto neobyčajné príhody v živote má za predmet zvláštny druh básnictva
romantického, tak nazvané balady a romance.[52]Ale človek, čo by sa koľko len duchom byť namáhal, predsa vždy len zostane duchom a
telom, a nikdy jedine čírym duchom byť nemôže, ani sa od prirodzenosti celkom nikdy
neodtrhne a neoslobodí. Tajiť sa nedá, že by tie v okrese stredoveku a romantizmu navedené
pokusy neboli bývali veľké a vznešené, predsa ale naposledy zostávajú len pokusy
neuskutočniteľné, márne. Stredovek a romantizmus, urobiac pokusy tieto a príduc konečne po
úsilnom namáhaní k tomu presvedčeniu, že všetko nadarmo, jako klopotom padnul z výšky
svojej, a síce zrovna do odporu priemerného, teda do prirodzenosti a zmyselnosti, a v tejto
najmä v novších časoch dobre zachutilo nástupcom národov, vek kresťansko-romantický
tvoriacich. Jako v inších okresoch, nevynímajúc ani cirkevný, už v posledných stoletiach
stredoveku úpadok tento vo všetkom sa znať dáva a veľký krik i rozličné snahy spôsobuje,
tak zachvacuje on i umenia a menovito i básnictvo romantické najmä v novších časoch. A keď
i tieto výšiny života neutrímali sa pred úpadkom, tým menej sám život každodenný, čo ale
obyčajne jedno s druhým kráča. Nástupcom národov spomenutých a pokoleniam terajším v páde
ich pozdávajú sa nielen snahy, ale i túžby, s akými sa svet kresťansko-romantický v
stredoveku zaoberal, smiešnymi a v pravom zmysle toho slova čudnými, čo neslúži nijak za
dôkaz odsúdenia tamtých, ale len za svedectvo skazenosti pokolení terajších, tam v svete
tom. Úpadok tento vzorne sa predstavuje v najrozmyseľnejšom diele básnickom Goetheho, vDoktorovi Faustovi.[53]Faust trápený túžbou neodolateľnou vyskúmať ostatné tajomstvo sveta a pochopiť
vesmír, oddá sa na učenie všetkých vied, mysliac, že čerpanými z nich známosťami príde
konečne k nájdeniu kľúča od tajomstva vesmíra, vidiac sa ale po všetkých najúsilnejších
namáhaniach sklamaným, pustí sa do rozkoší a v prúde tomto urobí s čertom zväzok, vladárom
nad touto čiastkou sveta a jeho odtiaľ verným druhom a pomocníkom. Čert verný povolaniu
svojmu s radosťou povoľuje rozkošobažnosti svojho nového zverenca, vodí ho z rozkoše do
rozkoše, a Faustovi to aj začas neslýchane chutí, kamdiaľ ale viac i toto sa mu prijedá,
bývalá a rozkošou načas zahlušená mrzutosť zase ho napadá, i žiada teda čerta, aby ho
vyviedol z tejto túlačky a zaprevodil tam do sveta krásy, do kraja ideálov. Stane sa mu po
vôli, vidí tam Helenu i napadá ho zas pri videní tomto osteň zmyselnosti, lež nemôžuc
zadosťurobiť žiadosti svojej, ide v nechuti ďalej, sám už so sebou v boji, strhaný, bez
pokoja. Takýto ešte motá sa všelikade po svete, ale uspokojenia nenachádza nikde viac, ba
ešte teraz len vzbudzujúca sa zase v ňom lepšia strana začína ho bodať pre spáchané hriechy
a zločiny. Pohrúžený takto v zdvojnásobených otrapiech, bodaný čím viac svedomím, blíži sa
ku koncu púte svojej, k hodine ostatnej, pred ktorou, túžiac po malom aspoň uľavení biednej
duši svojej, obracia sa zase k bohu a oddáva na pokánie. V tomto skonáva a dosahuje u boha,
plného milosti, odpustenia.Čo tu vidíme na osobe básnicky prevedenej, plní sa na celom svete tom. Jako Faust,
upadol i svet ten, čo najmä v ostatných týchto časoch vidíme, z presileného namáhania a
túžby po preniknutí v nekonečnosť nepostižnú do bahna zmyselnosti a rozkoše, a myslí si, že
teraz až uhádnul na cestu pravú. Umenie dakedajšie toho sveta nosí na sebe patrné a
očividné znaky tohoto úpadku, skazenosti a spodletia. Básnictvo jeho stojí v tomto ohľade
na prvom mieste. Jako za priechod z výšky dakedajšej k tomuto úpadku môže sa považovať
básnictvo Byrona,[54]v zmysle prehnanom opravdivá romantika. Jemu nikdy nejde o mravné idey, nikdy
vlastne o zámery ľudské, to už bola Byronovi vytrelá, vyšliapaná cesta, on musí zajasať sa
s dačím novým a neobyčajným, a preto vždy a všade ide mu o to, aby v tých
najneobyčajnejších, najvymyslenejších, najčudnejších a protivných položeniach preukázal
jednanie a víťazstvo ducha. Hrdosť je to veľká a Byronovo básnictvo opravdivá apoteóza
svojhlavstva, dobrá pre strhancov, ľudí čudných a zúfalcov, nie ale pre tých, ktorým
svietia hviezdy jasnejšie. Keď ale možno sa oddialiť od cesty ideí mravných, trebárs i nie
s úmyslami nectnými, jako to o Byronovi nijak istiť nechceme; keď len na vystavenie
neobyčajnosti, novosti a svojhlavstva prichodí: čože bude už raz po strhnutí do tohoto
prúdu novšie, neobyčajnejšie a originálnejšie od protív všetkých tých ideí, ktoré dakedy
umeniu a menovito i básnictvu svietili, od protív, rozumieme, ideí mravných, človečenstvo
vedúcich a ustavične viesť majúcich?! Neviazanosť úplná, terajšia sloboda na západe,
neviazanosť v kruhu rodinnom, v obci, spustenie sa náboženstva a ostavenie ho vedľa slov
bežných zberbe poverčivej, zato ale vyvýšenie pôžitku každodenného a rozkoše za modlu
zvrchovanú, úplná pohodlnosť života, delenie sa s majetkom, emancipácia takrečená žien,
láska zmyselná, spodletá láska romantická, klamanie sa v manželstve vzájomné, nevernosť jak
tu tak inde atď. atď., to sú teraz tie originálne idey, písomníctvo i dôstojné básnictvo
západu spravujúce. Pravda, sú to veci pikantné, a po takýchto západ baží, lebo presýtený a
pretretý vkus jeho ako všade inde tak aj v písomníctve už len pikantnosti potrebuje, aby
ešte trochu čul, aby na chvíľu osviežel. Idey takéto pikantné pod náčelníctvom Eugena Sua,[55]George Sandky[56]atď. atď. a v sprievode stá ich nasledovníkov zaplavili teraz písomníctvo
francúzske, z veľkej čiastky už i nemecké i druhých západných národov v spôsobe románov a
noviel, básnictva prozaického, lebo však o čistej básni, tuším, že viac tam reči byť
nemôže. Román a novela, patriac podstatou svojou k romantickému básnictvu a majúc pôvodne
za zámer pôsobenie pohnútok vyšších romantických, hore vyššie od nás uvedených, v líčení
ostatne každodenného obecného života previesť, prečo i spôsob prozaického prednášania
priberajú, hodia sa ku zveličeniu obecných a ledajakých tých smerov, snáh a skutkov na
západe, vyznať sa musí, výborne, za to i celé skoro písomníctvo západné utieklo sa teraz do
samých románov a noviel. Romány a novely v knihách, romány v časopisoch i novinách, romány
všade. I dramatika terajšia západná páchne len duchom takýmto. Na veci tieto lipne teraz
západ, z čoho on podistým neokreje. Čo ale divu, keď sa tam pôžitok každodenný a rozkoš tak
zvelebuje a za modlu kladie, že neprestajne stretáme sa tam so skutkami a zjaviskami, každú
šľachetnejšiu myseľ hlboko odstrkujúcimi? Čo divu, že vidíme sa tam zapierať seba s
odhodením každého šľachetnejšieho citu, zapierať svojich, zapierať snahy a zámery lepšie a
vyhadzovať sa na úslužnú pokornosť a plazivosť kvôli tamtých statkov márnych? Čo divu, že
pri takomto stave vidíme tam bezráznosť pospolitú a následkom toho služobnosť mrzkú,
mrzkejšiu tým viac, že nieto nedostatku na poznaní a zakusení lepšieho? Jednotliví
všeobecné hnutia neospravedlnia! Medzitým buď si tam jako buď so západom, keby len mnohí z
nášho sveta nevideli v ňom, ako je, nasledovania hodné príklady! Ale nepočúvajúc hlas sveta
nášho zaliezajú tam mnohí jako osleplí, strebú kal ten a prenášajú ho k nám v útvoroch
svojich písomných, verných odtiskoch skazenosti západnej.[57]I im sú mnohým spomenutí vodcovia a družina ich vzory dokonalosti umeleckej!
Ľudia biedni a slepí! Nedáva chorý sily životnej; inšie potrebuje svet náš, ako čo mu
daktorí prinášate z terajšieho západu!Odvrátiac oči s mrzutosťou od úkazov týchto posledných časov na západe, obráťme ich
teraz na svet náš, vari že ich tam potešia výjavy radostnejšie! Široký a veliký svet tento
šumí piesňami, jak je široký, jak dlhý, a kolujú po ňom povesti prestaré: čože hlásia a
oslavujú tie spevy a o čom vypravujú povesti tie starožitné?Nie je dané človeku obrátiť navnivoč prirodzenosť svoju, a nie je toho ani treba. Keby
sa tamto stať mohlo, prestal by byť človek človekom a prešiel by do dákeho tvora vyššieho,
tak ale víťazstvo jeho v obore prirodzenosti, ku ktorému je konečne povolaný, zmizlo by. I
v prirodzenosti ho otáčajúcej, družke jeho od Vesny po Morenu,[58]môže on a má stať[59]vždy verný povolaniu tomu, ktoré prijal človek napospol od ducha; nemá a nemôže
sa jej on striasť, ju zahodiť, opovrhnúť, pošliapať, ale stried nej, ba práve s pomocou
jej, vznešenosť a vyššie určenie svoje objavovať; nie je ona ani tak zlá, za jakú ju
vyhlásil stredovek, naopak, môže dávať vnuknutia nezopáčenej mysli k dobrému, slovom, druh
jej tak má stáť v prostriedku nej, žeby i ona v ňom i on v nej bol oslávený a tvorenstvo
celé v radostnej vždy rozčulenosti[60]ukazovalo „aj, človek“. Toto postavenie človeka v prírode oslavuje pieseň
slovanská.Symbolické básnictvo, považujúc vec z nášho stanoviska, je viac hra obrazotvornosti s
prírodou, v ktorej je ešte duch zavalený; v klasickom stojí prirodzenosť a duch v úplnom
súmere, tak ale, že okrem prirodzeno-mravných vzťahov ďalší a nekonečný obsah ducha nie je
ešte v ňom vylúštený a vedomý, človek teda [je] ešte len jednostranným a nie úplným
človekom, týmto áno v rodine, v priateľstve, z náklonnosti pošlom, v obetovaní seba, kde ho
k tomu dobrá vôľa a jasné postavenie sa v kole svojich alebo vlasť vyzýva, nie [je] ale ním
ešte vo mnohonásobnom postavení k človeku napospol, k blížnemu, v oddanosti a hájení pravdy
úhrnkom ktorejkoľvek veci svätej; v romantickom básnictve je duch nad prirodzenosťou
horujúci, viac ale idúci na to, aby moc a výsosť svoju preukázal, jako pravde napospol
víťazstvo pripravil,[61]prečasto tiež viac si zakladajúci na výmysloch a titerkách[62]svojich ako na pravdách podstatných, v slovanskom ale básnictve, ktokoľvek sa
doňho hlbšie nahliadne, pozná, že v ňom duch, idey mravné, ľudské, zákonom božím
zvestované, v obsiahlosti svojej zjavujú sa v živote z nutkania prirodzenej náklonnosti,
čím básnictvo slovanské stáva sa jakoby zahlavením[63]a dovŕšením všetkých predchádzajúcich, práve ale aj preto básnictvom vlastným a
samostatným. Samostatnosť mu prisúdil už i Boďanský vo spise svojomO narodnoj
poezii slavianskich plemen,[64]a vpravde. Ako z určenia básnictva slovanského vidno, príroda nie je v ňom
odhodená a zapovrhnutá, ale stojí práve s duchom vo zväzku a v družstve; zo všetkých strán
mu ona tajomne šopká a ho alebo vystríha, najviacej mu ale prikyvuje a prisviedča. Jej pole
je v básnictve slovanskom rozsiahle, jak v piesňach, tak v povestiach národných, v ktorých
práve vysoko horuje. Povesti tieto sú najstaršie útvory ducha slovanského, v ktorých u
národa nášho, v ten čas ešte detinský svoj vek trávivšieho, obrazotvornosť ďaleko
rozmýšľavosť a známosť jeho prevažovala, a preto i v nich príroda je prvotnej hravej
obrazotvornosti jeho predmetom najširším. Velikú túto účasť prírody v prostonárodnom
básnictve našom vysvetľovali našinci z veľkej lásky Slovanov k nej, čo je vysvetlenie,
ovšem, pravdivé, ale všeobecné a povrchné. Ani vysvetľovanie Boďanského vo spomenutom
spise, istiaceho, že Slovanov láska k prírode pochodí z ich orbymilovnosti, nepostačuje, bo
i sama táto orbymilovnosť je len jeden z výplyvov lásky tejto, ju, pravda, vždy osviežujúci
a napomáhajúci, nijak ale príčina jej. Pravá teda príčina inde sa hľadať musí, a tá leží v
súzvuku tom, v ktorom stojí, jako u dávnych Helénov, duch s prírodou v povahe slovanskej a
v najstarších predstaveniach a názoroch národa nášho. Nie je osnova piesní, najmä ale
povestí našich prostonárodných, od dneska lebo včera, ale čo tieto aj podobu svoju a
jednotlivé predstavenia mnohonásobne popremieňali, siahajú ony pôvodom a hlavným názorom
svojím do vekov najstarších, a tento najstarší názor národa nášho na svet, jako o tom sto
dôkazov v piesňach, najmä ale v povestiach našich máme, nie je žiaden inší ako panteistický.[65]Národ náš, o čom medzi znateľmi viac žiadnej, ani najmenšej pochybnosti niet,
siaha pôvodom svojím do Indie, kolísky a pestovateľkyne panteizmu, vedľa ktorého názoru i
príroda má svoj, v podobách síce jednotlivých pomíjajúci, ostatne ale nepominuteľný život,
a celé tvorenstvo je jedným duchom spojené, názornejším a významnejším síce v daktorých
útvoroch, vo všetkých ale tým samým a jedným. Z tohoto názoru vytiekli pôvodne prezajímavé
povesti naše, a ten samý, trebárs i pod tými najrozličnejšími vplyvmi vekov sviežosti a
barvitosti svojej zväčša zbavený, preteká i v piesňach našich prostonárodných. Z týchto
žriedel vyviera aj národa nášho láska k prírode, jemu samému nie dosť už vedomá, vždy ale
tá sama nezmenená.Spomenuli sme zhora, že duch slovanský žiadne iné umenie nevytvoril, ani žiadne druhé
nemôže nazývať svojím, iba piesnictvo, do tohoto ale vdýchnul celú silu svoju, lebo ono
túžbe jeho najlepšie zodpovedalo. Básnictvo ale je, jako sme už vyššie dokázali,
vrchoviskom umenia, i najprístojnejší, najzrozumnejší a najľudskejší spôsob pre národ
vyslovenia toho, čo drží za krásne a vznešené; národ ale, ktorý sa na tento spôsob a v
úplne ľudskom duchu vyslovuje, musí mať v srdci a v mysli svojej najviacej zápalu tohoto
vznešeného. I sám život skutočný Slovanov, dobre-li ho povážime, vydáva o tom svedectvo
neomylné. Pozrieť musíme v tomto ohľade do drievnosti našej a uviesť si do pamäti, že v
dávnych obciach našich podľa výslovného svedectva inostranných[66]spisovateľov nebolo ani núdznych ani opustených, že v nich panovalo úplné
pohostinstvo i k svojim i k cudzím, že každý cudzinec, cestujúci končinami našimi, stál pod
ochranou všetkých a vedený od domácich z obce do obce užíval všade úplnej bezpečnosti a
zaopatrenia vo všetkom potrebnom; rozpamätať sa potom máme v tomto ohľade na to, že
cudzinci, presťahovavší sa na stále bydlo do krajín našich, prijímaní boli všade s
láskavosťou a dákymsi vyznačením, a konečne nadovšetko, že zajatí na vojnách, jak o tom
inostranní s udivením vyprávajú, bývali po čase od predkov našich alebo na slobodu a k
svojim pustení, alebo medzi nimi do rodín prijatí atď. V povážení tohoto smelo istíme, že
tak ľudských ťahov nikde u žiadneho národa k nájdeniu niet, bo čo by aj v inšom sa
vyrovnali druhé národy predkom našim, jako sa v tej miere nevyrovnávajú, predsa každý druhý
národ zajatých na vojne, nepriateľov, ktorí mu stáli o záhubu, uvaľoval do otroctva a
nakladal s nimi i s ich potomkami najsamovoľnejšie. I zriadenie starých obcí našich, jaké
ešte podnes v Rusku nachodíme a jaké u všetkých Slovanov za starodávna neomylne bývalo,
dokazuje to, že Slovan človeka napospol považoval za blížneho a podľa toho priznával mu
rovné právo s ktorýmkoľvek druhým. Neklamú sa istotne tí, ktorí istia, že to dobré svoje
príčiny má, prečo Slovania tak ochotne kresťanstvo, náboženstvo lásky k blížnemu, prijímali
a toto tak rýchlymi krokmi sa medzi nimi rozšírilo, vyjmúc len tie kraje, v ktorých sa im
železom vnucovalo a kde pod jeho zásterou predkovia naši k veľkým bremenám prisiľovaní
boli. Ani dnes ešte, trebárs už veky cudzích vplyvov cez nás prešli a príklady nevhodné
neboli i na kmene naše bez účinku, trebárs už u dajedných kmeňov našich pôvodná ich povaha
sa v dačom skrivila a národ slovanský napospol pod trpkým osudom premnoho vystál: predsa sa
Slovan, či z povedomia, či z náklonnosti prirodzenej starým našim mravom verný, od nikoho v
šetrnosti a láske k blížnemu napospol prevýšiť nedá a nikde zaiste hlas ľudský vrúcnejšieho
ohlasu nenájde, jako práve v duši nezopačeného Slovana. Samé deje kmeňov našich ukazujú nám
mnohé podstatný tento ťah povahy slovanskej, napr. ťaženie Poliakov s kráľom Sobieskym na
čele pred Viedeň[67]najväčším nebezpečenstvom a úzkosťami skľúčenú, ťaženie dobrovoľné, z čistej
náklonnosti ku kresťanstvu, bez všetkých nárokov; alebo vtrhnutie Rusov s cárom Alexandrom
do Paríža, sídla národa, pri ktorého vpáde do Ruska Rusi oddali ohňu svoju maťušku Moskvu,[68]srdce národa, a Alexandrovo tam a jeho Rusov s francúzskym národom, bez
všetkého pomyslenia na pomstu, ľudské spanilomyseľné nakladanie atď. Nezbožňujeme Slovanov,
dobre vediac, že i odporné jednanie jak v živote nižšom, tak i v dejoch ich sa nájde, ale
tá je povaha národa nášho, že v rozdráždenosti svojej i do krajnosti sa popustí, zas ale
pri ostatnom rozhodnutí nanovo lepšia stránka jeho ducha víťazí. V tom aj záleží, podľa
mienky našej, mravné vychovávanie národa nášho, viesť ho slovom i skutkom k tomu, aby sa
znal premáhať v krajnostiach tých, za zdar ale jeho ručí nám sila, krajnosťami neporušená a
vždy konečne na lepšiu stránku sa prevažujúca. Ostatne všetky deje kmeňov našich sú podľa
hlbokého nášho presvedčenia len predsieň budúcich dejov väčších a významnejších; k čomu je
národ náš v dejinách ľudstva povolaný, to ešte len budúcnosť ukáže a vyloží. —K vypestovaniu prostonárodného básnictva slovanského, takého, jako je, podstatne zaiste
dopomáhala i zem, na ktorej Slovania sú rozložení. Krajiny nad Dunajom, zväčša rovinaté,
kde-tu obsiate pahorkovými horami, vyšším pásmom hôr len v Bulharsku pretiahnuté, úhrnkom
rozkošným podnebím obdarené a prajné zrastlinstvu každého druhu, museli i lásku k prírode
značne podporovať i obrazotvornosť zažíhať ľúbeznú. Kraje tatranské obstaté síce vrchmi, na
dajedných miestach vysoko sa vypínajúcimi, zväčša ale vinúcimi sa uľahlejšie, v
mnohonásobných úložistých a nie neúrodných dolinách svojich, konečne do preúrodnej, riekami
prúdovitými i vážnym Dunajom preorávanej roviny vybiehajúcich, poskytujú jakoby obydlia
pokoja, milého marenia a nutkajú k túžbe rozčulenej. I vysoké spomenuté vrchy, nie Alpy
príkre, večne snehovité, nedostupné, ale viac vo spojení s nižšou zemou, skôr zabávajú a
vynášajú ducha, jako zrážajú. Okolia nad Moravou a Labe majú skoro samý ten ráz jako
tatranské, menej ale ozornosti, lež viac spojitosti v sebe a otvorenosti, a preto i k
milému rozmaru mysle pridávajú osteň duchu k jednaniu a väčšmi na to otvárajú pole. Krajiny
ale za Tatrami, rozkladajúce sa v rovinách jako more rozvlnených a nepriehľadných, napospol
úrodných, nie pieskovistých, zvlažovaných a poprekrižovaných i prúdmi bystrými i riekami
vážne sa valiacimi, k poludniu práve rozkošný oblek južného podnebia priberajúcich,
otvorené i silnému pôsobeniu mocí prirodzených, jako slnka i vetrov atď., vcelku ale
neškodnému, vo vábivom i bujnom rozživotení a v ozornosti svojej zapaľujú mocne
obrazotvornosť, vlievajú do duše túžbu rozčulenú i nekonečnú a otvárajú pole k dejstvám
odvážnym i mohutným. Len ďalej k severu priberajú roviny tieto ráz jednostrannosti a
pošmúrnosti severnej, čo sa i poznať dáva na básnických útvoroch severnejších tých krajov,
ktoré vcelku menej si zahrávajú s prírodou, už ubohšou a chladnejšou, nasledovne nosia na
sebe menej pestrej barvitosti a sú pošmúrnejšie. — K utvoreniu sa konečne básnictva tohoto,
takého, jako je, dopomáhal tiež značne i sám spôsob života našich predkov. Známo je z písem
inostranných spisovateľov a presvedčujeme sa o tom ešte i dnes na mnohých stranách v
Slovanstve, že predkovia naši nebývali hromadne v jednom mieste, ale roztrúsene a osobitne,
čo i podnes ešte, kde sa to len zachovávať môže, s radosťou dákousi národ náš zachováva. V
poli stojí dom osamotnelý, v ňom prežíva rodina časy svoje, v tejto ale osamotnelosti
človek otočený samou prírodou, s ktorou odpočiatku vedno žije a okrem ktorej málo druhého
obcovania má, obracať k nej sa donucuje a z druhej strany potrebou sa mu stáva túliť sa tým
srdečnejšie k rodine, ktorá mu je samojediným ľudským družstvom v samotinách týchto. V
dlhom prežívaní spolu človek na prírodu navykne, oni si vzájomne takrečeno zrozumejú,
skadiaľ i väčšia známosť prírody u ľudu nášho i veľké jeho na ňu lipnutie, v prírode ale
osamotnelej stojí mu len jeho dom, bydlisko rodiny a stadiaľ v značnej miere i tá u ľudu
nášho i v básnictve jeho ustavičná, neuhasná túžba po dome a rodine i tá láska k tomu v
slovanských piesňach tak často spomínanému a ospevovanému „číremu poľu“.[69]—Ale prejdime už na samo pole básnictva nášho prostonárodného, široké a kvetisté, vlniace
sa hneď lúkami a pahorkami, hneď sa zahybujúce k domom, príbytkom rodín, hneď skláňajúce sa
k modrým horám, za ktoré len túžba nesie, a nie oko, a hneď zas utajujúce sa v hájoch
tônistých a horách temných, otáčajúce hneď jazerá a rieky šumivé a nakytené[70]odrazu bohatiermi, zádumčivo sa po ňom nesúcimi alebo ubiehajúcimi prudko do
ďaleka.Človek slovanský spojený s prírodou zväzkom nerozlučiteľným oboziera sa na ňu ustavične,
nachádza položenie duše svojej v nej zobrazené, úkazy jej berie za významu stavu svojho i
udalostí jeho sa týkajúcich,[71]a príroda navzájom ponúka ho, aby zrozumel jej a hnutiam jejím a zobrazil si na
nich stav svoj i city duše svojej. V tomto spojení má sa jeden k druhému a rozumejú si oba
dobre i bez výrazných slov jako starí známi a priatelia. Spojenie takéto nachádza sa v
piesňach slovanských napospol; privádzame na to piesne daktoré. Slovenské (slovenské všetky
uvádzame podľa vydania Kollára:Národnie zpievanky čili písně světské Slováků v
Uhrách,[72]díl prvý i druhý, v Budíne 1834):Hory, hory, čierne hory, šak nad vami smutno stojí,Sestra bratu hlavu myje, do vojny ho vypravuje;Hoj, braček môj premilený, kedyže ty prídeš z vojny?Sestra moja premilená, prídi ty von po tri rána.Prvé ráno von vyzrela, biele zore uvidela;Hoj, bože môj premilený, už je brat môj pripravený;Druhé ráno von vyzrela, červené zore videla,Hoj, bože môj premilený, už je brat môj v prudkom ohni;Tretie ráno von vyzrela, čierne zore uvidela;Hoj, bože môj premilený, už je brat môj dorúbanýatď.Hory tu smutnom zastreté dávajú na znak žiaľ sestry za milým, do vojny odchádzajúcim
bratom, a zore oznamujú jej pokaždé, čo sa stáva s ním v diaľke. Alebo:Zahučali hory, zahučali lesy,Kam ste sa podeli moje mladé časy?Moje mladé časy nezažili krásy,Moje mladé letá nezažili sveta.Mladosť moja, mladosť, kam si sa podela?Ako by som kameň do vody hodila;Ešte sa ten kameň v tej vode obráti,Ale moja mladosť viacej sa nevráti.Hučanie hôr, jakoby vzdychnutie ich žalostné, vyludzuje i zo srdca zavzdychnutie žiaľne,
a že hučanie pomíja chytro i tam kdesi sa tratí, [je to] zažialenie nad uletlou minulosťou.
Tak v piesniVenčekrozlučujúci sa s milou necháva jej venček, majúci
jej dávať najavo, čo sa s ním stane:Keď on bude zvädlý, to som dorúbaný,A keď bude suchý, to som dostrieľaný;Keď sa nepremení, vedz, že som ja zdravýatď.PieseňBeneš Hermanov (Rukopis kralodvorský)[73]začína hneď:Ai ty slunce, ai slunéčko!ty-li si žalostivo,čemu ty sviétíš na ny,na biédné ludi?[74]akoby i slnko kormútiť sa malo nad skormútenými; alebo v piesniZáboj, Slavoj,
Ludiek:Hučié divá řeka,vlna za vlnú sie válé,hučiechu vši voi skok na skok,vše sie hnáše přes búřiucú řeku.Vody uchvatichu mnostvié cuzích,i přenesechu své zviesty na druhý břeh,[75]rozoznáva rieka svojich známych i cudzích, týchto uchvacuje a tamtých prenáša na druhý
breh.V piesniOpuštiena:Ach vy lesi, tmaví lesi,lesi miletinsti!Čemu vy sie zelenátev zimie letie rovno?[76]pozastavuje sa nad tým, že zasmútené (tmaví) lesy jednako sa zelenejú i v zime i v lete,
a v smútku svojom predsa i tvár veselšiu ukazujú; ona že by tiež rada nesmútiť tak ťažko a
ustavične, ale rany jej sú hlboké, bo stratila i otca i matku i mládenca jej vzali a nemá
ani sestry ani brata.V Libušinom súde:[77]Ai Vletavo, če mútiši vodu,če mútiši vodu strebropienu?za tie lutá rozvlaiáše búra,sesypavši tuču šíra neba,oplakavši glavy gor zelených,vyplakavši zlatopieskú glínu?Kakobych iáz vody nemútila,kegde se vadita rodná bratry,rodná bratry o diediny otnie,Vadíta se kruto mezu sobú— — —oba bratry, oba Klenovicaroda stara Tetvy Popelova,ienže príde s pleky s Čechovýmiv sieže žirné vlasti preš tri rekyatď.Vltava rieka na otázku, prečo sa kalí a smúti, odpovedá, že pre zvadu dvoch bratov
rodných medzi sebou o dedovizeň, k čomu tým väčšiu príčinu má, že zvadení bratia pochádzajú
zo starého rodu Tetvu Popelovho, ktorý so samým praotcom Čechom pritiahnul do týchto
úrodných krajov; pri tom ale všetkom jeden z bratov, jako z piesne ďalej vidno, zradu kuje
na túto vlasť a na svojich, chtiac, aby sa medzi nimi rozsúdilo vedľa cudzieho práva
Nemcov. I povesť o zrade tejto bratskej donáša na Vyšehrad lastovička, kde „bieduie i
narícaie mutno“[78]a tam rozumejú nariekaniu jej. Rusínska (uvádzame piesne rusínske podľa vydania
ich od Vaclava z Oleska:Piesńi Polskie i Ruskie ludu Galicyjskiego,[79]ve Lwowie 1833, a od Žegotu Paulego:Piesńi ludu Ruskiego v
Galicyi, tom pierwszy i drugi, Lwów 1839):Šumyt, šumyt dubrovońka,tužyt, tužyt divčynoňka,tužyt, tužyt i dumaje,na nedolu narikaje.Ach, nedolo, vsim nemyla,čomžes mene ne vtopyla?lučše bulo utopyty,niž z myleňkim rozlučytyatď.[80]Bulharská (Slovanské národní písně,[81]sebrané Frant. Lad. Čelakovským, díl první, druhý, třetí, v Praze 1825):Ojle, goro zelena!Što si, goro, povehnala,Povehnala, posahnala?Dali te je, goro, slana uznobila,Jeli te je, goro, paržar oparžilo?Nito me je slana oznob la,Nito me je paržar oparžilo,Toku mi je srce izgorelo:Včera projdoha tri sindžira robe:Prvi sindžir se mladi devoci Grkiňki,Katu ideha i plačaha:De je naše bogastvo?Vtori sindžir se crnooki Vlachiňki,Ideha i plačaha: Milite Vlaški žltici!Trecija se mladi nevesti Bulgarski,Ideha i plačaha: Miloto naše otečestvo,Milite naši maški dečica![82]Zvädla teda a uschla hora nad žiaľom Grékyň i Vlaškýň, plačúcich nad stratou svojho
majetku, a nad ľútosťou Bulharkýň, horekujúcich nad svojou vlasťou a svojimi deťmi.Hnutia a úkazy prírody zvestujú tiež pravdy a veci budúce neomylne; slovenské:Zaspieval ptáčičok na kosodrevine,Čo komu súdené, to ho ver neminie.Taktiež:Leteli havrany, leteli nad nami:Pane večný bože, čo to bude s nami!Havrany sú v názore slovanskom vtáci zvlášte vedúci a vešteckí.Jasné hviezdičky svietia, už moje húsky letia,Letia mi z druhej strany s dobrými novinami.V hrdinskom speveSlovo o plku Igorevie„div kličet vrchu dreva“,[83]div,[84]potvora, prorokuje krikom svojím nešťastie, a vo všetkých našich piesňach
potknutie koňa rovne nešťastie značí atď. S názorom týmto na prírodu vo spojení stojí v
náboženstve pohanskom predkov našich všeobecne platné hádanie z úkazov prírody, ktoré ani
dnes ešte u ľudu nášho celkom nevyhynulo. I z obyčajných, hlavne ale neobyčajnejších
prirodzených udalostí hádajú sa i dnes ešte veci budúce. To isté aj zo snov. Ruská:Večer to mnje matuška, malym malo spalos’,Kak prividjelas’ mne, matuška, kruta gora vo snje,Čto na krutoj gorie biel gorjuč kameň ležit;A na kamnje vyrostal čast rakitovoj kust.Kak na kustikje s dit ptica mlad sizoj orel,Vo kogtjach svojich on deržit černa vorona,Čto vozgovorit rodnaja jeja matuška:Ty ditja moje, ditja miloje,Ja tebje, ditja, son etot razsužu:Čto kruta gora, to kamenna Moskva,Bjel gorjuč kameň, to naš Kremľ gorod,A rakitov kust, to Kremlevskoj dvorec,Sizoj orel, to naš batjuška pravoslavnyj Car,A černoj voron, to Švedskoj korol:Pobjedit naš gosudar zemlju švedskuju,I samova korolja vo polon vozmet.[85]A takto v premnohých piesňach slovanských. Nie ale len zvestuje a znaky dáva príroda,
lež človek slovanský i obcuje s ňou jako so živou a rozumnou a ona s ním navzájom, cítiac,
radujúc sa, trpiac a hynúc s ním v nešťastí zajedno. Slovenská:Keď sme sa my s milým rozlučovať mali,Aj tá zem plakala, čo sme na nej stáli;Keď sme sa lúčili pod zeleným stromom,Tie ptáčky plakali, čo sedeli na ňom.Alebo:Skala milá, skala, čo si neplakala?Keď som sa s mým milým rozlučovať malaatď.
— — —V šírom poli hruška stojí,Pod tou hruškou tábor leží,Všetkým pánom kone hrali,Len milého smutne stojí.„Hore, hore, koník vraný,Pod ten kaštieľ murovaný,Tam budeš mať stajeň teplú,Ja budem mať pannu peknú.“„Netreba mne stajeň teplá,Ani tebe panna pekná,Keď ty budeš jesti, piti,Mne nemá kto dati žrati,Keď ty budeš spať vo zlate,Ja budem stáť v hnoji, v blate,Keď ty budeš z tanierika,A mne dajú do rebríka,Keď ty budeš z pohárika,A mne dajú do škopíka.“„Ej, koníčku sivovraný,Čo si taký nahnevaný?Či ťa ťaží tá zbroj moja,Či šablička oceľová?“„Neťaží mňa tá zbroj tvoja,Ani šabľa oceľová,Lež ma ťažia tvé ostrožky,Čo pichajú moje bočky,Kde ma koľvek popichajú,Všade krvou zalievajú.Ta ma vyveď na trávniček,Vezmi zo mňa kantáriček,Nech ma straky, vrany zedia,Mrcha pánom na znamenia.“Podobná tejto je i rusínska i srbská. Rusínska:Dub na duba pochylyv sia,konyk na kozaka zasmutyv sia.Oj, koniu mij, konju smutny, ne vesely,čom’ ty do mene, koniu, ne hovoryš?Čy ti dokučylo sedlo moje,čy ti dokučyla zbroja moja,čy ja ti dokučyv, kozak molodeňki?Ni mia dokučylo sedlo tvoje,ni mia dokučyla zbroja tvoja,ni ty mia dokučyv, kozak molodeňki,no my dokučila korčma tvoja:oj kuda jideš, korčmy ne mynaješ,a kuda chodyš — jiš, piješ, hulaješ,a o mene voron’ konia tvoho taj ne dbaješ,a do hory jideš, pidtynaješ,a jak z hory jideš, ne strymaješ;čerez luhy jideš, ne popasaješ,čerez dunaj jideš, ne napovaješ.[86]Srbská (piesne srbské uvádzame podľa vydania Vuka Stefanovića Karadžića:Srbske
narodne pjesme, knjiga prva, druga, treća, u Beču 1841):Konj junaka ostavioNa zlu mestu u Kosovu,Junak konju govorio:„Oj, konjicu, dobro moje!Zašto mene ti ostaviNa zlu mestu u Kosovu?Šta je tebi dodijalo?Ili ti je dodijaloBojno sedlo šimširovo?Ili ti je dodijalaTeška uzda izkićena?Ili su ti dodijaliČesti puti na daleko?“Konj junaku govorio:„Ni je meni dodijaloBojno sedlo šimširovo,Niti mi je dodijalaTeška uzda izkićena,Niti su mi dodijaliČesti puti na daleko,Veće su mi dodijaliČesti puti u meanu.Mene svežeš za meanu,A ti ideš u meanu,U meani tri devojke.Ti se igraš s devojkama,A ja konjic žedan, gladan,Kopam zemlju do kolena,Grizem travu do korena,Pijem vodu sa kamena.“[87]Zadivuje táto podobnosť slovenskej, rusínskej a srbskej piesne.V druhej, zase srbskej, milá kuje koňa, a síce striebrom a olovom, a sľubuje mu, ak vec
svoju dobre vykonajú, i jej i jemu že bude dobre, on že dostane dobrú potravu a za náhradu
ešte „dan da jedeš a dva da se igraš“,[88]ak im ale vec zle vypadne, potrava jeho že bude horká a k tomu „dan da jedeš a
dva da boluješ“.[89]Dievka v rozprávke s rybou; srbská:Dievojka sjedi kraj mora,Pak sama sebi govori:„Ach, mili Bože i dragi!Ima l’što šire od mora?Ima l’što duže od polja?Ima l’što brže od konja?Ima l’što sladje od meda?Ima l’što draže od brata?“Govori riba iz vode:„Djevojko luda budalo!Šire je nebo od mora,Duže je more od polja,Brže su oči od konja,Sladji je šecer od meda,Draži je dragi od brata.“[90]Rusínska:Syvyj koniu, syvyj koniu,ščo ty zadumav sia?nemaš moji divčynońki,ščo ja v ni kochav sia.Syvyj koniu, syvyj koniu,naidž sia obroku;poženem’ sia za divčyno’u zemlu hluboku.Syvyj koniu, syvyj koniu,tiažko na tia bude,pojidemo razom z vitrom,popasu ne bude.Bihaj, koniu, bihaj, koniu,bo vže večerije;oj, tam sedyt moja myla,de z lisa zorije.Vydžu mylu, vydžu lubku,dyvyt sia v vikonce;choť jak temno, choť ne vydno,śvityt sia jak sonce.[91]Kôň nad zabitým kozákom smúti, i sám hynie v žiali; rusínska:Oj, try lita, try nedily,jak kozaka v list vbyly;pid javorom zelenenkimležyt kozak molodenki:na nim tilo počornilo,a vid vitru strupišilo,nad nym konyk zažuryv sia,po kolina v zemlu vbyv sia.Ne stij, koniu, nadomnoju,vydžužbo ja ščyrist tvoju,bihaj, koniu, dorohoju,vdar v vorota holovoju;oj, vyjde brat, utišyt sia,vyjde maty, zasmytyt sia:oj, deś, koniu, pana skinuv,može tvij pan v vijni zhynuv?Za mnoj’ Turki nadihnaly,pana moho z mene znialy;oj, cyt, maty, ne žury sia;oj, vže tvij syn oženyv sia,vziav vin sobi za žinočkuzelenuju muravočku:vožmy, maty, pisku žmeniu,posij jeho na kameniu,jak toj, maty, pisok zyjde,vtody tvij syn z vijny pryjde.[92]Podobného obsahu rusínska:Umer kozak, umer kozak i kozačka mova,a lešyv sia kiň vorony i jasnaja zbroja.Oj, zyjšly sia kozačeňki do jednoji chaty,vziely radu kozačkoju, koniu konia daty.Sotnykovy konia daty, hetmanovy zbroju,šob’ pozvolyv pochovaty kozaka z strilboju.Tilo vezut, konia vedut, kiň holovku klonyt,a divčyna za kozakom bily ručki lomyt.Atď.[93]Moravská (piesne moravské uvádzame podľa vydania ich od F. Sušila:Moravské
národní písně, v Brně 1840):[94]Pod Slavkovem, pod tú horú,Rozstavil Rus svú armádu.Minulého dňa druhéhoPobil Francús Rusa mnoho.Minulého dňa třetíhoPtal se jeden na druhého:Neviděls-li bratra mého?Ptali se jeden druhého.Tvůj bratříček už tam leží,Krev mu z obú boků běží.Vraný kůň stojí u něho,Hrabe nožkú, lituje ho,Že už pozbil pána svého,Co mu dával oves, seno.[95]I v piesňach srbských Šarac, verný kôň Kraljevića Marka, predvídajúc pána svojho blízku
smrť, slzy roní.V piesniZbyhoň(Rukopis kralodvorský) i junoša, pripravený o svoju
milú, i holub o holubicu, spolu sa kormútia a spolu držia, a junoša, vybaviac si milú zo
zajatia, púšťa i holubicu z hradu na slobodu.I pomáhajú tvory životné ľuďom dobrovoľne v ich prácach a vykonávajú im vôľu. Rusínska:Tam na horojci Try panienojciJačmin žnut:Hej, mylyj že Bože! Ktož im dopomože?Nevyžnut!Sonieńko nysko, Večerejko blyśko,Nevyžnut.Ptašeńki litajut, Snopojki znosajut,Neznesut;Hej, mylyj že Bože! Ktož im dopomože?Neznesut;Sonieńko nysko, Večerejko blyśko,Neznesut.Syvy sokolejko Kopojki skladaje,Nezložyt;Hej, mylyj že Bože! Ktož im dopomože?Nezložyt.Sonieńko nyśko, Večerejko blyśko,Nezložyt.Zazulajka kuje, Kopojki rachuje,Nezlyčyt;Hej, mylyj že Bože! Kto jej dopomože?Nezlyčyt;Sonieńko nyśko, Večerejko blyśko,Nezlyčyt.[96]V povestiach našich najmä cestovateľom, idúcim v mene božom vykonať ľuďom službu
prospešnú, bohumilú, pomáhajú tvory rozličné: kone, ryby a pritovarišujú sa im v horách na
ceste: myšky, zajace, medvede, levy atď., prosiac samy, aby ich cestovateľ so sebou vzal,
„bo že mu budú na dobrej pomoci“.Rusínska:Oj, iz za hory za zelenojiVychodyt že nam čorna chmaroňka —Ale ne je to čorna chmaroňka,Ale no je to naperedoveć,Naperedoveč, krasnyj molodeč.Zaperezau sie čornou ožynou,Za tou ožynou ta try trubońky:Perša trubońka ta rohovaja,Druha trubońka ta zolotaja,Treta trubońka ta žubrovaja.Ta jak zatrubyt ta v rohovoju:Ta vraduje sie vsia zvir u poly —Ta jak zatrubyt ta v zolotoju:Ta vraduje sie vsia ryba v mory —Ta jak zatrubyt ta v žubrovoju:Ta vraduje sie ves myr na zemly.[97]Rusínska:Vyjdy Hanuneńko molodeńkaja,Podyvy sia vsiudeneńko:Čy ne stoit tvij bateńko,U kotroho porožejka?— „Oj, znajuž, bo ja znaju,Že batejka ne maju,Pišlu voronuV čužu storonuPo svoju rodynojku,Pišlu zazuluV seruju zemluPo svojeho batejka.Vorona letyt,Vysty prynosyt:Bude tu rodynojka;Zazula letyt,Vysty prynosyt:Ne bude tu tvij batejko“atď.[98]Obcovanie toto deje sa v prostonárodnom básnictve slovanskom nielen so životnými tvormi,
ale i s hmotami neživotnými, ktoré tiež za roveň tamtým stoja ľuďom dobrovoľne k vôli. V
piesni slovinskej v Krajine spievanej (piesne slovinské uvádzame podľa vydania ich od
Stanka Vraza:Narodne pěsni ilirske, koje se pěvaju po Štajerskoj, Kranjskoj,
Koruškoj i zapadnoj strani Ugarske.[99]U Zagrebu 1839) žena Vida, dajúc sa odviesť od zámorca do Španielska za dojku
ku kráľovičovi španielskemu, zanechajúc doma muža i nemocné dieťa, takto sa potom v diaľke
bolesťou prejatá domáha na muža i dieťa:Vida zjutrej je zgodej ustala,Zgodej ustala, per okni stala,Gori pride to rómeno sónce,Tak je rekla sóncu lépa Vida:„Kaj te prašam, ti rómeno sónce?Kaj détece moje boljno dela?“Sónce pravi: „Kaj bó zdej delalo!Ravno zdej só svéčo mu deržali;Tvoj star móž pa se po morji vozi,Se po morji vozi, tebe iše,In se po tebi, Vida, milo joka.“Takrat še bolj se je zajokala,Béle róke sirota je lomila,In zvečer je spet per okni stala,Gori pride ta presvitla luna:„Kaj te prašam, ti presvitla luna!Kaj détece moje boljno déla?“Luna pravi: „Kaj bó zdej delalo!Rauno zdej só ti ga zakopali;Tvoj star oče se po morji vozi, —Se po morji vozi, tebe iše,In se po tebi, Vida, milo joka“atď.[100]V povestiach našich podobne cestovateľom po dobrej práci idúcim stoja k pomoci i rieky,
i vetry, i stromy, i lavičky atď.S touto tak obľúbenou prírodou a s predmetmi jej, keď alebo hynú, alebo keď sa má s nimi
či načas, či naveky rozlúčiť, nemôže to len prebolestno padať duši slovanskej. Slovenská:Zoťali brezu, už ju vezú,Už na ňu chlapci nepolezú.Už sa tá breza vyvalila,Čo veľa ľudí ochladila.Ej, ochladila, kým hor stála,Kým ju sekera nezoťala.Už sa tá breza nezelená,Už je i stade odvezená.Plakali chlapci i dievčatá,Že je tá breza už zoťatá.Slovenská:Ej, škoda, bože, Šariša!Že ho podmýva Torisa!Slovenská:Ej, lúčka, lúčka, lúčka zelená!Kto ťa bude, lúčka, kosiť,Keď ja budem šabľu nosiť,Ej, lúčka, lúčka, lúčka zelená!Ej, hora, hora, hora zelená!Kto ťa bude, hora, rúbať,Keď ja budem mašírovať,Ej, hora, hora, hora zelená!atď.Slovinská z Krajiny. Junák dievku Jericu, upadšiu do tureckého zajatia, jako sa z obsahu
piesne zavierať dá, svoju sestru, stadiaľ oslobodzuje a domov na koníku donáša, a oddajúc
ju, vchádza do záhrady:Milo njemu se stori,On na vert gre zeleni,Tam vterga jabelko,Prav rudečo jabelko,In tako le govori,Ko ta sad v rókach derži.„Jablan, jablan, jablanca!Bódi srečno ti domá!Ko sim jes še pobič biu,Tebe sim skerbno sadiu!“Spet se milo mu stori,Potok sólz mu gre z oči;Se na konjča zavhiti,In na Dunaj odleti,Ter tako še govori:„Jes cesarja služiu bóm,Večno pustiu ljubi dom!“[101]Moravská:Proč, kalino, proč nerodíš,A zdali sa sucha bojíš?„Co bych se já sucha bála,Šak jsem jindá rodívala.Šak jsem jindá rodívala,Červenýma kalinama.Vršky vtáci obzobali,Spodek chlapci oblámali,Vršky vtáci na hnízdečka,Spodky chlapci na pérečka.Panny sobě na voničky,Malým dětom do ručičky.“[102]Ruská (ruské piesne uvádzame podľa vydania ich od N. Sacharova:Skazania
Ruskavo naroda,[103]Ruskija narodnyja piesni, Sanktpeterburg 1841):Vo polje lebeduška klikala,Vo teremje Chavroňjuška plakala.Bog sudi rodimago batjušku,Molodu v čuži ljudi otdajet!Ostajetsja zelen sad bez menja,Zavjanut vsje cvjetočki vo sadu:Aleňkij moj, bjeleňkij cvjetok,Golubyj, lazorevyj vasilek.Nakažu svojemu batjuškje rodnomu:Vstavaj ty, moj batjuško, raneňko,Polivaj vsje cvjetiki časteňko,Utrennej, večernej zareju.[104]I v smrti ešte žiada si byť prírody darmi okrášlený. Slovenská:Odkážte mojej milence,Nech mi odošle dva vence,V zelenom budem viseti,V ružovom budem ležatiatď.Ale ani po smrti nepretrhuje sa obcovanie s ňou. Rusínska:Tam na hori stojit javir, javir zeleneńki,zahybaje na čyžyni kozak molodeńki:zahybaju, zahybaju, pryjde čas vmeraty,prošu tebe, moja myla, daj matyňci znaty.Pryjšla maty, pryjšla maty, pryjšla matinočka,obernula bile lyce naprotiv synočka:oto vydyš, mij synočku, moje lube dytia,ne sluchaveš otcia, matki, takie tvoje žytia.Prošu maty, prošu maty, krasno pochovaty,šoby v dzvony zadzvonyty, v orhany zahraty;nechže mene ne chovajut ni popy, ni diaki,ino mia naj pochovajut vkraiňski kozaki. —Sypte, bratia, sypte, bratia, vysoku mohylu,nechaj každy o tom znaje, šo z kochania hynu;posadit my, moji sestry, v holovach kalynu,nechaj každy o tom znaje, šo z kochania hynu:budut ptaški prylitaty, kalynońku jisty,budut meni prynosyty vid myloji visty.[105]V tomto sa zakladá tá veliká náklonnosť ľudu nášho k takrečeným pohrebným veršom, v
ktorých sa dáva do úst usnulým lúčenie od svojich milých a pri tejto obrazotvornosti národa
nášho, všetko obživujúcej, nie je ani divno, že obecný ľud náš verí na obcovanie i
umretých, i na duchov. V Čechách v daktorých krajoch verí ľud obecný, že ostatný vždy
vynesený na hrobitov stojí tam na stráži až do príchodu druhého.Nielen ale na ponuk ľudí prirodzenstvo s nimi obcuje, lež aj samy osebe i tvory neosobné
i hmoty neživotné osobnosť priberajú, jedny s druhými obcujú, cítia, v nehodách sa túžia, v
dobrých príhodách sa veselia a napospol v spôsobe tvorov rozumných jednajú. Slovenská:Hora, hora, biela hora,Na tej hore biela skala,Na tej skale holub sedí,Blíži sa mu strelec mladý.Ach, ty strelec, nestrieľaj ma,Malý osoh vezmeš zo mňa,Nožičky mi zmeraveli,Kriedelka mi opršali.Krev mi v žilách zmedenela,Uschli všetky kosti tela,Smútok zomdlel všetkú silu.Bo som stratil moju milú.Slovenská:Ej, javor, javor zelený,Čo si tak smutný v jeseni?„Ako bych nemal smutný byť,Keď spadol zo mňa kvet i list.“VRukopise kralodvorskom Zezhulice:V širém poli dubec stojí,Na dubci zezhulice,Zakukáše, zaplakáše,Že nenié vezdy iaroatď.[106]Rusínska:Zakladav sia orel z konem,A za tyi krynyčenki:„Oj, čy skorijš’ ty dobižyš,Meni krylcia povtynaješ!“— „Oj, ty skoryjš’ ta doletyš,Meni nohy povtynaješ!“Oj, kiń bižyt — zemla dryžyt,Orel letyt — piro dzvenit;Oj, kiń bižyt — vse jaramy,Orel letyt — vse luhamy,Kiń do vody prybihaje,Orla brata vyhladaje:Orel letyt i ne śmyje,Konia brata ne piznaje:„Daruj, koniu, krylečkamy,A chto chodyt nižečkamy.“[107]Rusínska:Oj, v luzi bereza stojala,a na berezi zazula kovala,pytala sia zazula berezy:oj berezeńko, čom’ ty ne zelena?Oj, jak ja maju zelena buty,koly pidomnoju Tatary stojaly,mečamy hile obtynaly,a jasnenkiji ohni rozkladaly,kiern čnoj’ vody dostavaly,kryštalevy flaški nalyvaly;Samborivci šapočki znosyly,taj hultaja žyvcem na pal vbyly.[108]Rusínska: Na počiatku piesne vychodí dievka na horu a tam žiali za svojím milým, za
svojím sokolońkom, pokrytým už mohylou. Mohyla potom vystupuje v piesni:Hej, v polu mohyla z vitrom hovoryla:hej, povij, ty vitre, hej, povij bujneńki,ščobym sia zminyla.I viter ne vije, sonce dopikaje,hej, ta jeno mene divča jak kalynakvitom prykryvaje.Kvitom prykryvaje i rosyt slozamy:mylyj v toj’ mohyli, kvity na mohyli,…taj ja budu z vamy.[109]I vtákovi sloboda najdrahšia; slovinská v Štajersku:Vtica poje v zelenoj naranči,Njó si gleda mlada gospa z grada.Hodi vtica k meni v beli grad!Pri meni bóš drobni džündž zobala —Džündž zobala, farazino pila.Per kraljiči mladem bóš sedéla —Bóš sedéla, pésmice mu péla.„Nečem, nečem, mlada gospa, k tebi!Ti bi mene v béli grád zaperla.Raj odletim si ja v lóg zeleni;Se nazoblem rómene pšeničke,Se napijem lépe frišne vode,No zapojem z moje drage vole.“[110]Slávik túži len za hájom, a tam, hovorí, že len môže dobre spievať. Srbská:Lepo peva slavujakU zelenoj šumici,U zelenoj šumici,Na tananoj grančici,Otud idu tri lovca,Da streljaju slavuja,On se njima molio:„Nemojte me streljati,Nemojte me streljati.Ja ću vama pevatiU zelenoj baščiciNa rumenoj ružici.“Uvatiše tri lovcaI odneše slavuja,Metnuše ga u dvore,Da im drage veseli;Neče slavuj da peva,Nego oće da jadi,Odneše ga tri lovcaI pustiše u luge.Stade slavuj pevati:„Teško drugu bez druga!Teško drugu bez druga,I slavuju bez luga!“[111]Srbská:Dva se draga na livadi ljube,Oni misle, niko ich ne vidi;Al’ njich gleda zelena livada,Pa kazuje stadu bijelome,Stado kaza svojemu pastiru,Pastir kaza na putu putniku,Putnik kaza na vodi vozaru,Vozar kaza orachovoj ladji,Ladja kaza studenoj vodici,A vodica djevojačkoj majci.Ljuto kune lijepa djevojka:„A livado, ne zelenila se!Bjelo stado, poklali te vuci!A pastiru, posjekli te Turci!A putniče, noge t’ usanule!A vozaru, voda t’ odnijela!Laka ladjo, vatra t’ izgorela!A vodice, ti ga usanula!“[112]Maloruská:Išov, perejšov miesiac po nebu,Da striev sa miesiac z jasnoj zareju:Oj zoria, zoria! De v Boga bula!De v Boga bula, de maješ stati? —De maju stati? u pana Ivana,U pana Ivana, da na jego dvorie,Da na jego dvorie, da u jego chatie.A u jego chatie da dvie radosti:Persaja radosť — syna ženiti,A druga radosť — dočku oddavati;Syna ženiti — molodca Kominka,Dočku oddavati — molodu Nastusiu.Buvaj že zdorov, molodče,Da ne sam z soboju — z otcem, z materiu!I z milym Bogom, i zo vsiem rodom,Isusom Christom, sviatym Božestvom![113]Sem padajú i tie veselia a svadby zvierat. Obrazotvornosť slovanská zvieratá i v tom
zosobňuje, že sa im rozličným medzi sebou dáva ženiť a veselia vystrájať, pri ktorých sa
všelijakí, pravda, vážni hostia poschodia, podľa obyčaja ľudského i zabavia, i si poskočia.
Hrá sa v tomto ohľade obrazotvornosť slovanská so zvieratmi hlavne smiešnosti a žartu
kvôli, ktorý v tomto spôsobe, prikrojac vážne na chatrné, veľmi je pochuti národu nášmu,
najmä u západných jeho kmeňov Čechov i Slovákov, u ktorých aj hlavne svadby tieto smiešne
nachádzame. Slovenská:Kosí zajac otavu,Líška pohrabuje,Komár kopy nakladá,Muška potlačuje.Komár k mušce prisedá,Rád by sa ženiti,Ovad boty obúva,Rád by družbom byti.Vzal si on za pytačaNebohého vrabca,Ktorý jeho otcoviDosiaľ žito vracia.Ona za oddavačaMravca si pozvala,A jeho sa radila,Či by zaň ísť malaatď.A keď už veselie stálo:Ovad jakožto družbaVšade predok viedol,Pískal, výskal, tancoval,Skákal ako vedel.Potknul sa na komára,Komár z ochotnostiBežal domov pre šabľuA tam nechal hostí.Keď si šabľu priniesol,Zaťal do ovada,Z toho bitka velikáStala sa i vada.Naposledy komáraOvad o zem pleštilTakže dušu vypustilA oči vytreštilatď.A takýchto pesničiek slovenských jesto viac:Keď komára ženiliatď.Kamže ideš, kamže ideš, zajačkoatď.Vlk sa chcel ženiti, kázal namlúvatiSebe kozu pannuatď.Česká:Vlk se ženit chtěje,Namluvenou majeKozu pannu chotiatď.[114]A ďalej:Kocour byl za družbu,Stál myši na službuS zajícem mládencem,Osel za pekaře,A tchoř za kuchařeS urozeným kancematď.[115]Ďalej:Když po jídle bylo,Komu se líbilo,K tanci se chápali:Mládenec zajíčekČinil bystrý skoček,Dostal facalíčekOd panny družičky,Prekrásné lištičky,Kteráž na něj [brala;]Když se bystře točilA proti ní bočil,Hned mu věnec dala.Chrt mu to záviděl,Že krásnou pannu měl;Jak po žrádle bude,Chce do pole jíti,Jeho pobídnoutiV kordy neb pistole.Zajíc se mu ozval,Huncvutem jej nazval,Že se mu postaví:Jakož poctivý je,Že se bránit bude,Záda své nastavíatď.Aj inšiu toho druhu pesničku majú Česi:Vímť já ptáčka jednoho,Dudek se jmenuje,Který se oženit chce;Sojku brát si budeatď.[116]I Rusíni majú takéto piesne, jednu celkom podobnú slovenskej:Kosyl zajać otavu, lyška pohrabujeatď.[117]Druhú:A ščygel dumaje,hromadu zberaje,šo ne maje z kim meškaty,ženyty sia majeatď.[118]V inšej zase vrabec len z dobrej vôle hostinu vystrája.Srbi nemajú takýchto vzácnych svadieb, ale majú ženenia sa slnka i mesiaca. V jednej z
takýchto piesní si slnko i mesiac jednu dievku nahovárajú, dievka nejde za slnko, lebo že
je prepálčivé, ale ide za mesiac:„Jer se mesec promjenjuje,Ona ima svojte dosta:Sve zvijezde za jetrvePrechodnicu drugaricu,A danicu za(ovicu).“[119]A pri takýchto veseliach bývajú k svadbe povolaní i pánboh i sv. apoštolia i rozliční
svätí, menovito sv. Nikola a sv. Ilia, a dostávajú obyčajne na srbských veseliach dary,
napr. boh výšiny nebeské, sv. Ilia strely a hromy atď.V starom názore slovanskom vidíme aj mesiac a zornicu predstavených ako milého a milú,
alebo ako u Srbov, ako brata i sestru. U južných Slovanov nachádzame ich aj v štítoch,
vyznamenávajúcich bez odporu lásku, a i na Slovensku na starých vežiach vídať tento lásky
symbol.Konečne v básnictve našom i prirodzené bezhmotné moci a beh času obliekajú sa do rúcha
osobnosti, čo najmä stáva sa so snom v prekrásnych uspávavých piesňach slovanských.
Rusínska:Oj, chodyt son kolo vikonA drymota kolo plota;Pytaje sia son drymoty:„De budeme nočovaty?“„De chatońka tepleńkaja,De dytońka maleńkaja.“[120]Srbské:Ninaj, ninaj, zlato moje!Čuj, dje mi te sanak zove;San te ljubi i govori:„Ušikaj se, drago moje.“[121]Alebo:San me mori, san me lomí,Spavala bich ja;Ali mene sanak ne će,Nego Jova mog;Čuvaj, sanko, Jova moga,Čuvao vas Bog!Alebo:Sanak ide uz ulicu,Vodi Jova za ručicu;Sanak Jovu govoraše:„Chodi, Jovo, u bešikuDa se sanka naspavamo,I u jutru podranimo,I vodice donesemo,Našu majku odm’jenimo.“A v rusínskej doháňa jeden minulé roky na koňoch:Zapriažu čotyry koni,Koni voronyji,Ta pijdu ja dohaniatyLita molodyi.Oj, dohnav-že lita svoiV kalynovim mosti:Vernite sia lita moiChoť do mene v hosti!Lita-ž moji, lita moji,Lita molodeńki!Koly dola neščaslyva —Buďte korotenki![122]V dovedených dosiaľ ukážkach básnictva slovanského predstavuje sa človek vo vnútornom
spojení s prírodou, alebo príroda práve zosobňuje sa, lež je v básnictve našom i len vnešné
alebo vonkajšie spojenie s ňou, v ktorom sa city alebo príhody v piesňach obsažené
prírodou, jej úkazmi a tvormi len napodobňujú, jedny s druhými zrovnávajú pre väčšiu
názornosť a obraznosť, v básnictve nevyhnutne potrebnú. V tejto prípadnosti je príroda viac
len okrasou prostonárodného básnictva nášho, a i v takomto spôsobe prebieha ho veškeré.
Slovenská:Mesiačik svieti, hviezdy kolom neho,Môj milý na koni, chlapci kolom neho,Alebo:Veje vietor po doline, Moja mladosť len tak hynie,Len tak hynie, len tak hynie, Jako lístok v bukovine.Alebo:Hora, hora, vysoká si,Moja milá, ďaleko si,Ďaleko si za horama,Vädne láska medzi namaatď.Alebo:Smutne slávik spieva v klietce ulapený,Keď sa rozpomenie na hájik zelený:Veru si i ja tak neveselo spievam,Keď sa na predošlé časy rozpomínam.Česká:Záboj, Slavoj a Ludiekv Rukopise kralodvorskom:S črna lesa vystupuie skála,na skálu vystúpi silný Záboj,obzíra kraiiny na vše strany;zamútí sie ot kraiin ote všech,I zastena pláčem holubiným.[123]Tu čierny les a nad ním vypínajúca sa skala len preto sú uvedené, aby i Zábojov žiaľ a
hnev nad utlačením vlasti, i jeho v tomto hneve a žiali prebiehajúce oko po nej, celkom
živo sa videli.Moravská:Hájičku zelený, už jsem tě dohájil,Galanečko moja, už jsem k vám dochodil.Hájičku zelený, kto tě hájiť bude,Galanečko moja, kdo k vám chodiť budeatď.[124]Rusínska:Dalaś mene, moja maty,Zamuž molodoju,jakby tuju konopelkuv vodu zelenoju;oj, jak tiažko konopelciseri v vody hnyty,ješče tiažše molodycina čužyni žytyatď.[125]V tomto spôsobe sú napospol osnované jediné národné poľské piesne, takrečené krakoviaky:[126]Miła mi ta strona, gdzie słonieczko wschodzi,Lecz mi jeszcze milsza, gdzie kochanka chodzi.Świeci miesiąc, świeci, między gwiazdeczkami,Najmilsza mi moja między panienkami.Gołąbica siwa, gołąbeczek siwszy,A mój kochanieczek ze wszystkich najmilszy.Teraźniejsze chłopcy jak polne motyle,Chociaž się pokocha, to tylko na chwilę.atď.[127]Rusínske v spôsobe krakoviakov:Oj, chlopčyno, chlapčynońko, takeś my myleńki,Jako v liti pry dorozi javir zeleneńki.Tuda lozy chylyly sia, kuda im pochylo,Tuda očy dyvyly sia, kuda serciu mylo.[128]Srbská: V piesni sa praje mladoženíchom šťastie a pieseň sa končí:Da b’ ste dugo poživjeli!I pošten! rod rodili!I s rodom se podičiliKao paun zlatnim peromA šenica ravnim poljemI lozica biber-groždjemI pučina slanim morem;Tako s vama mila majka![129]Pieseň najmä bohatierska ruskáSlovo o plku Igorevie[130][131]oplýva na podobné napodobenia: „Bojan bo vieščij, ašce komu chotiaše piesni
tvoriti, to rastiekašet sia mysliju po drevu, sierym vlkom po zemli, sizym orlom pod
oblaky“ atď. — „Jaroslavnin glas slyšit: zegziceju neznajem, rano kučet“ atď.Ruská:Sredi dvora tri terema stojat,V pervom teremu svjetel mjesjac,V drugom teremu krasno solnce,A v tretiem teremu častyja zvjezdy;Svjetel mjesjac — Petr, sudarj,Svjet Ivanovič;Krasno solnce — Anna Kirilovna;Častyja zvjezdy — to djeti ichatď.[132]Napodobenie takéto, ktoré napospol, jako sme riekli, ku znázorneniu predmetov svojich
pieseň slovanská užíva, slúži jej predsa pritom i k iným účelom, nielen ku zvláštnemu
vyznačeniu a okrášleniu svojho predmetu, jako práve v uvedenej piesni ruskej a v uvedenej
predtým piesni rusínskej:Oj, iz za hory za zelenojiVychodyt že nam čorna chmarońka —Ale ne je to čorna chmarońka,Ale no je to naperedoveč,Naperedoveč, krasnyj molodečatď.,v ktorej už zďaleka náčelník a „krasnyj molodeć“ tak má padať do očí jako oblak, keď nad
horu vystupuje; lež aj v predmetoch, hlavne na cit a srdce pôsobiacich alebo k dojímavému
jeho rozčuleniu, lebo naopak ku zmierneniu jeho poznenáhlym ho na samu vec pripravovaním, k
odstráneniu odrázneho prekvapenia. Ku hlbšiemu i stálejšiemu dojmu slúži napr. v piesniJelen (Rukopis kralodvorský)uvádzanie v horách zajedno i jeleňa i
mládenca:Bieháše ielen po horách,po vlasti poskakova,po horách, po dolinách,krásná parohy nosi,Krásnýma parohomahustý les prorážeatď.Aita iunoše po horách chodíva,dolinami chodíva v luté boie,hrdú braň na sobie nosívaatď.[133]AleNenié iuž iunoše v horách!Podskoči naň zdie lstivo lutý vrah;uderi tiežným mlatem v prsi,ai tu leže, teplá krevza dušicú teče za otletlú.Lež ešte:Cháziéva ielen s krásnýma rohoma,skáče na nožiciéch ručiéch,vzhóru v listié piéná táhlé hrdloa ten vždy upomína, že: Nenié iuž iunoše v horách! Ku zmierneniu dojmu napodobenie je
napr. v srbskej piesni:Šta s’ ono čuje na onoj strani?Iľ zvona zvone, iľ petli poju?Niť zvona zvone, niť petli poju,[134]a teraz len nasleduje, že to sestra v zajatí tureckom plače a brata prosí o svoje
vyslobodenie:Vec sestra bratu svom poručuje:„Ja sam ti, brate, Turska robinja,Iskup me, brate, iz Turski ruku,“atď.S napodobením pre živé zobrazenie obyčajne zaraz začína pieseň slovanská, často sa ale v
ňom v celej piesni pokračuje, hneď s udaním významu, hneď s jeho úplným zamlčaním, v ktorom
páde povstávajú piesne inotajné. S udaním významu slovenská napr.:Zasadil som čerešničku v zime,V tej nádeji, že sa ona príme.Začala tá čerešnička pukať,Začal šuhaj za dievčatky kukať;Začala tá čerešnička kvitnúť.Začal šuhaj za dievčatky lipnúť;Začala tá čerešnička rodiť,Začal šuhaj za dievčatky chodiťatď.So zamlčaním významu:Slovenská:Kačena divoká, letela zvysoka,Šuhaj dobrý strelec, strelil jej do boka.Odstrelil jej kriedlo i pravú nožičku,Horko zaplakala, sadla na vodičku:„Milý, mocný bože! už som dolietala,Už som moje milé deti dochovala;Moje drobné deti na kamenci sedia,Kalnú vodu pijú, drobný piesok jedia.“Každý ale vidí, že tu túži utisknutá vdova nad svojimi sirotami.Alebo slovenská:Po záhrade chodila, Rukama lomila:Ach, bože môj, prebože! Čo som urobila?Vypustila som si ja Sokola pre páva,Išla bych ho ja hľadať, Neviem, kde sedáva.Sedáva on, sedáva Na suseda dvore,Tam je on uviazaný Na hodbábnej šnore.Tá hodbábna šnorečka Velice tenučká,Vrezala sa mi ona Do mého srdečka,Vrezala sa, vrezala, Viac sa nevyreže,Už mi v mojej nemoci Nikto nespomôže.Žiali to opustená milá za milým, ktorého inšej láska pritiahla.I v piesni srbskej:Jelen popase smiľ po zagorju,Više ga tlači, neg’ što ga paseatď.[135]sa v celej mládenec ako jeleň predstavuje.V bohatierskych spevoch sa toto napodobenie stáva i spôsobom parabolickým. Krásny
príklad toho je vo speveZáboj, Slavoj a Ludiektam, kde prednáša
Záboj zhromaždeným svojim podobenstvo o umretom otcovi, opustenej a cudzincami utlačenej
dedine a o dvoch bratoch, ktorí s pomocou druhých odrastnuvších bratov pobili a vyhnali
cudzincov a vrátili dedine (dedovizni) jej bývalú blahosť:Otčík zaide k otcem,ostavi v diedinie diétky svoie,i svoie lubice. I neřeče nikomu:„Batio, ty mluvi k niem oteckými slovy.“I priide cuzí usilno v diedinu,i cuzími slovy zapovídaatď.[136]V piesňach zas daktorých je nakreslená predmetnosť len ako príležitosť k upamätovaniu sa
na milšie chvíle, po ktorých srdce túži, napr. v českej piesniRůže (Rukopis
kralodvorský):Ach, ty růže, krásná růže!čemus ranně rozkvetla,rozkvetavši pomrzla,pomrzavši usvadla,usvadnuvši opadla?Večer sem dlouho seděla,až kohouti zpívali,nic dočkati nemohla,třísky, loučky spálila.Usnu a zdá mi se ve snu,jakoby mně ubohéna pravé ruce s prstusvlékl se zlatý prstének,smekl se drahý kamének.Kamének sem nenašla,milého nedočkala![137]tak i v ruskej piesni, tejto veľmi podobnej (Slovanské národní
písně, sebrané Frant. Lad. Čelakovským):Ach, ty sad li moj sadočik,Sad, da zelenoje vinogradije!K čemu ty rano sad razcvjetaješ,Razcvietavši sad zasychaješ,Zemlju listijem sad ustilaješ?atď.,[138]v ktorej milá ďalej bolestí, že ho pre milého sadila, ale že už usychá, i slávik že ho
už opúšťa, i milý jej že viac k nej neprichádza.Alebo je také nakreslenie len poznenáhle pripravovanie k tomu, čo nasledovať má.
Slovenská:Pozri, Janko, pozri pole,Čo tam vidíš, všetko tvoje.Vidíš ty tam šibeničky,Na nich sedia holubičky:„Kebych ja bol o tom vedel,Že ja na nich viseť budem,Bolbych ich dal vymaľovať,Striebrom, zlatom pozlacovať“atď.A často je nakreslená predmetnosť len tomu kvôli, aby sa dej, ktorý opevuje pieseň,
názornejšie na nej videl. Vo speveČestmír a Vlaslav (Rukopis
kralodvorský):Stoiá hory v pravo,stoiá hory v levo,i na iích vrcholi na vysokéi,zírá iasné slunéčko.Horami zdie otsud,horami tam otudtahú voie, bitvu v sobie nesúatď.[139]Často je tiež predstavená predmetnosť len čistý názor, zanímajúci sám sebou myseľ našu.
Slovenská:Holubica siváNeurobí škody,Sadne si na jarčok,Napije sa vody.Konečne ale i žiadneho spojenia medzi predmetnosťou a pomyslom v piesni niet, a spieva
sa len okamžitej potrebe kvôli, lebo leda sa spievalo,[140]a tu potom, aby len rým vyšiel, všeličo sa dohromady popletie. Takéto piesne
bez ďalšieho všetkého značenia nachádzajú sa obzvlášte medzi poľskými takrečenými
krakoviakmi, spievanými hlavne, jako známo, pri poskočkách a plesoch, kde plesajúci
(tanečník), začínajúc rad, musí dačo zaspievať, a to sa po každom obrate od nasledujúceho
opakuje. Tým spôsobom sa všeličo pospieva:Po ziełonym gaju skacze sobie sroczka,Spodobały mi się u dziewczyny oczka.Leciała, leciała przepióreczka płocha,Niechaj ten nie žyje, co się we dwóch kocha.Srokaty koniczek, cztéry białe nogi,Kochaj mnie, panienko, choć, jestem ubogi.Siwy konik, siwy, siwy jabkowity,byłbym dawno mnichem, žeby nie kobietyatď.[141]I medzi slovenskými sú takéto piesne:Z grúňa do doliny a z vršku do hory,Kým dievča nevidím, nič mi je nie kvôli.Horička horárom, sekera rubárom,Moja frajerečka býva mi za Váhom.Červená ruža, fijalka,Zanechala ma frajerkaatď.Ešte kde sa toto robí s účelom smiešnosti, tam to má istý zmysel:Čierna vlna na bielom baranci,Kamže ideš, kučeravý Janči?Ostatne nespojitosť táto môže byť aj znakom hynúceho národného básnictva, kde už ten v
piesňach našich podstatný zväzok s prírodou prestáva a jeho povedomie vždy viac sa tratí.
Znak tohoto, myslíme, že na sebe už nesú krakoviaky i nejedny slovenské piesne. V piesňach
východnojužných Slovanov, nakoľko ich známe, toho ešte nenachádzať.V panteizme indickom jesto zvláštne tvory a predmety prírodné, ktoré sa tomuto vidia
zvláštnejšie a dokonalejšie zjavenia božstva, lež je ono v druhých. I v prostonárodnom
básnictve slovanskom daktoré predmety a tvory sú nad iné obľúbené, a preto i často,
prečasto v ňom spomínané, dozaista len zato, že niečo na sebe majú, čo myseľ slovanskú
vábi, jej lahodí a povahe slovanskej napospol najlepšie zodpovedá. Takíto obľúbenci
Slovanov sú: slnko, mesiac, hviezdy, zora a chmáry na nebi, a mesiac a zornica vo
zvláštnom, už hore spomenutom vzťahu; na zemi číre pole, hora, háj pre svoju samotnosť a
tichosť, rieka, najmä Dunaj, ktorý sa u Slovanov napospol, čo sa nám i z historického
ohľadu pamätným byť zdá, spomína a ospevuje pre svoj vážny, vznešený tok i hĺbku; mohyla,
vynikajúca výškou na rovinách zatatranských, a zádumčivej povahe slovanskej dobre
zodpovedajúci, vietor, úchvativý a prebiehajúci chytro kraje ďaleké; medzi zelinami a
kvetmi sú im hlavne milé: ruža, fialka, ľalia, Rusínom zvlášte barvinek,[142]u nich symbol nádeje i lásky, a Rusínom i Rusom vasilek,[143]Srbom smilje[144]i bosilje, lozica,[145]Slovákom i Rusínom ruta;[146]medzi stromami: lipa, javor, kalina, dub, Rusínom ešte k tomu lozina,[147]istý druh vŕb, i jarabina, Rusom i Slovákom breza, Čechom jalovec; medzi
vtákmi: sokol, holub, labuť, slávik, kukučka, o ktorej je i medzi Rusínmi i medzi Srbmi
povesť, že je to pre svoje veliké a neprestajné nariekanie nad bratom v ňu pretvorená
sestra, ďalej kačka a Srbom ešte k tomu páv a Rusínom i Rusom orol; medzi druhou zverou
jeleň, a bojovníkom medzi nimi je nado všetko milý kôň. I vonkajšia podoba barvou vyrazená
nie je ľahostajná Slovanom. Najmilšie lebo najčastejšie spomínané barvy sú v piesňach
slovanských: biela, červená, „červená, biela fiala“ atď., „červený kantár, biely kôň“ atď.,
plavá, modrá, napospol nebeská, aké oči sa v piesňach našich najčastejšie spomínajú, ale i
zelená. Pieseň rusínska barvy daktoré takto vysvetľuje:Oj, dubrovo, ta dubrovońko!Ty dobroho pana maješ,Šo sia v odnym rokuTroma barvy pryodyvaješ.Odna barva zelenenka —Vsemu śvitu myleńka;Druha barva žoutenka —Vsemu śvitu sumneńka;Tretia barva bilenka —Vsemu śvitu studeneńka.[148]Beh času a zmeny počasia, rozumie sa, nemôžu zostať tiež bez veľkého účinku na myseľ
slovanskú, s prírodou tak tuho spojenú. Jaro, všetko obživujúce, slávi sa vo svojich
úkazoch najväčšmi, pravda, v piesňach našich, ale i zvláštnymi slávnosťami. Po dedinách
napr. slovenských i teraz ešte vynášajú Morenu, dakedajšiu bohyňu smrti i zimy, na počiatku
jara obyčajne na Smrtnú lebo Kvetnú nedeľu z dediny, hádžu ju do potoka, a tak vyháňajú
zimu, a idúc naspäť spievajú, že prinášajú jaro. A deti slovenské, počujúc prvú kukučku,
vyvolávajú na ňu s radosťou: „Kukulienka! kde si bola, keď tá tuhá zima bola?“ Leto podobné
má svoje slávnosti, pri začínaní i končení žatiev takzvané obžinky, dožinky, výžinky, a
počínajúca jeseň svoje obsivky,[149]zažnivne atď. V jeseni sa už prichádza lúčiť s hájom a poľom, a to je smutne
mysli nášho národa. Srbi v Dalmatsku, idúci so stádom svojím na zimu z vrchov do domu,
tesknia nad tým v piesňach, a rozlučujúc sa s horou, ostatný raz načúvajú ešte zdiaľky, či
neplače za nimi odchádzajúcimi Vila horská. I slovenský starý bača, opúšťajúci na zimu
vrchy Tatier, zaspieva si s ľútosťou:Ja som bača veľmi starý,Nedožijem do jari,Nebudú mi kukučky kukaťNa tom mojom košiari.Zima ako nikoho nezahreje, tak ani myseľ nášho národa rozčuliť nemôže. Mlčí vtedy i háj
i pole. Ale nahrádza si ľud náš otupnosť jej takrečenými viečorynkami,[150]priadkami u všetkých Slovanov napospol obyčajnými, v ktorých i piesne sa
zahlaholia, ale najmä povesti staré idú koldokola.Do prírody konečne, s človekom slovanským vždy a všade nerozlučným zväzkom združenej,
môže sa v rozličnom spôsobe premeniť a pretvoriť i človek sám, vedľa piesní a povestí
slovanských. Je toto náhľad panteistický, ostatok prastarého a prvotného slovanského názoru
na svet, v ktorom, ako sme vyššie riekli, je človek s prírodou jedno, a celý vesmír jedno a
to isté, v rozličných, len priemenčivých podobách. Metamorfózy starého sveta sú rovne výtok
toho samého názoru, prvotne, v najdávnejšej starovekosti všetkým indoeurópskym národom
spoločného. Pretvorovanie toto v piesňach a povestiach slovanských stáva sa k tomu účelu,
aby pretvorený mohol prísť tam, kam už ako človek prísť nemôže, aby nebol od svojich
poznaný, ku ktorým si v opravdivej podobe prísť netrúfa, alebo aby zostal ukrytý pred
nepriateľskou ho stíhajúcou mocou. Rusínska:Hanuševa matinočka pered Bohom stojit,Na ochrest ruki deržyt, Boha si prosyt:„Spusty mene, Bože, nad selo chmarou,A v selo dribnym doždžem, Jasnym sońcem — okońcem:Najže ja si podyviu, čy krasno ditia ubrano?“„Ubrano jak paniatko, posadžene jak serotytko.“[151]Inšia:Dole moja, dole, dež ty sia podila?cy, ty moja dole, v mori utonula,cyś, dole, v ohni zhorila?’Slyś v mori vtonula, pryplyń k’ berežeńku;ale jeslyś, dole, v ohni pohorila,žalby mojemu serdeńku.Pryjichaly svaty do našoji chaty,ta vže chotiat mene, mene molodeňku,za neluba zamuž daty.Mene maty dala, taj nakazyvala:šoby ty u mene, moja ridnia doniu,čerez sim lit ne buvala.Ja ne vyterpila, za rik pryletila,perekienulam sia v syvu zazuleńku,v kalynovym haju sila.Jak vziela kovaty, žalibno śpivaty,až sta vziely k’ zemli lisy kalynovivid holosu rozlihaty.Vyjšla moja maty, stala na porozi,pryhadala sobi svoju ridniu dočku,oblijaly jeju slozy:Jeslyś moja dočka, prošu tia do chaty,ale jeslyś syva ptaška zazuleńka,lety v zelen lis kovaty.[152]Tá istá pieseň, ale v inšom priebehu:Dala maty dočku daleko vid sebe,I zakazala ji ne buty za sim lit u sebe,A ja ne sterpila, za rik pryletila,Oj, sila ja sy syvoju zazulojuV vyšnevym sadočku;Oj sila ja sy, taj stala kovaty,Vyjšla stara maty, taj stala plakaty:— Oj, ne kuj-že, zazuleňko v vyšnevym sadočku,Hejsi, hejsi, zazuleńko v temnyj lis kovaty!A ja molodeńka toho ne sterpila,Poletila do sestrońki na lelyju kovati:Vyjšla do nej’ sestrońka, stala ju zhaniaty,Hejsi, hejsi, zazuleńko v temnyj lis kovaty!Vyjšol do nej’ bratočok z neju stal sta rozmavlaty:— Jeslyś syva zazuleńka — v temnyj lis kovaty!A jesly-žeś moja sestra — prošu-ž tia do chaty!Oj, vyišol-že myj ridnyj bratońko i stal plakaty,— Oj, prošu-ž tia, ridna sestro, prošu-ž tia do chaty!Oj, jak vzryla stara maty, stala plakaty,Oj, otvoryla dvery iz sini do chaty:Pryletila zazuleńka, tej povila: kuku!Podaj, podaj, moja maty, myni teper ruku!Oj, jakeśmy, stara maty, jakeśmy žyčlyva,Ščoś ty myni moho vina nihdy ne vžyčyla.Mene muž zabuvaje: idy žono do bateńka,Idy žono do matinki vino vidberaty![153]Inšia:Ne syza zazulenka v temnym luzi kuvala,Ne dribnaja ptaška v sadku ščebetala,Sestra z bratom iz daleka rozmovlala.Poklon posylala:„Bratyku mij mylyj,Jak holubońko syzyj,Pryjdy do mene z čužoi storony,Potišy mene pry lychij hodini.“„Sestro moja ridneńka,Jak holubka syzeńka!Jak ja maju prybuvatyTebe naviščaty?Za temnymy za lisamy,Za dalnymy za stepamy,Za bystrymy za vodami.“…„Čerez temnyj lis jasnym sokolom lety,Čerez bystryi vody bilym lebedem plyvy,Čerez stepy dalekji perepeločkom bižy,A na moim, brate, podviri ty holubočkom pady,Dobre slovo zahovory,Moje sercie syrotskieje zvesely!“atď.[154]Slovinská v Štajersku:Mlada Vida je proso plélaRano, rano med zorjami.Kak od konca je perplela,Zlepeno je najšla roso:„Da bi Bog daj mojo bilo,Kaj nicoj je tód hodilo.“ —Da do konca je perplela,Si je najšla velko kačo, —Velko kačo zaglavačo.Kača je mela devet repov,Na sakšem repi devet klüčov.Mimo je vlegla gladka steza,Po stezi jaše mlad štidentič.„Hala, hala, mlada Vida!Vtergaj si ti drobno šibo, —Vtergaj si ti drobno šibo, —Ki za léto dni je zrasla.“ —Mlada Vida vterga šibo,Ki za léto dni je zrasla;Z šiboj vujdre velko kačo, —Velko kačo zaglavačo.Kak je lehko njo vujderla,Z repa klüče njoj je zbila,Kača pa se je zlilila,V mlaďga kraliča spremenila.„Hala, hala, mlada Vida!Kaj si želila, si dobila;Bila prosta si diklica,Zdaj pa svétla bóš kralica.“[155]V druhej zase piesni slovinskej milý od žiaľu nad mŕtvou milou umiera, a keď ich
pochovajú, jeho proti východu, ju proti západu slnka, z jeho hrobu vyrastá ruža a z jej
biela ľalia a rastú spolu až do neba. Do prírody ale môže byť pretvorený človek v
prostonárodnom básnictve slovanskom i druhým, pre chybu dáku v prchlivosti tohoto, alebo
pre hriechy ťažké, čo sa stáva zakliatím. Slovenská:Dole pod Smolenským zámkomPretekáva voda jarkom,Keď hviezdičky vychádzajú,Húsky sa tam kúpavajú.Dve husičky, dve sestričky,Zaklnuté od mamičky.A keď ony vychádzajú,Tak sa ony zhovárajú:Sestra s zlatýma kriedlama,Už sú hviezdičky nad nama,Plujme nadol po tom jarku,Až k tomu našemu dvorku.Mati sedí u lavičky,Drobí kôrky do vodičky,Drobí kôrky aj striedočkuZlatým húskam do jaročku:„Zbierajte si, moje deti,Čo vám drobí smutná mati.“Tak sa ony zhovárajúA milostne objímajú,Na svú biedu nariekajú,Svej mati sa zaželajú,Až do šerého svitania,Až do ptáčieho spievania.Keď hviezdičky zapadajú,Žalostne sa rozlúčajú.Každá dáva svojej matiZ kriedelenka pérek zlatý,Z kriedelenka pérek zlatý,Čo stojí za peniaz zlatý.V druhej zase slovenskej matka dcére svojej, že jej neskoro s vodou chodila, zažiadala,
aby skamenela, aKrhla skamenelaMeravým kameňomAnna zdrevenelaZeleným javorom.Idúci okolo toho javora dvaja mládenci hudci spozorovali, že takého javora ešte nenašli,
zažiadalo sa im teda uťať z neho na husličky, a tu:Prvý raz zaťali,Krev z neho ronila,Hneď sa poľakali,Na zem popadali,Druhý raz zaťali,Slovo uslyšali:„Rúbajte, rúbajte,Len srdce neraňte,Ništ sa vy nebojte,Ale si odtniteNa jedny husličky,Na druhé sláčiky,Choďte, prehúdajtePred mej matky vrátaToto je tá pannaV javora zakliata,Toto sú husličkyZ tej vašej Aničky,A tieto sláčikyZ jej pravej ručičky.“Išli tí mládenciŽalostne hrajúci.Keď matka slyšala,Na okno bežala:„Ach, mládenci moji,Choďteže preč, choďte,A žiaľ mi nerobte,Však ho ja dosti mám,Že Aničky nemám.“Srbská:Rani majka devet mili sina,Sve s preslice i desnice ruke;Svi je devet iženila majka,A kad i je iženila majka,Stali sini goroviti majci:„Naša majka, naše poruganje,Već da oće, naša mila majka,Da otide u goru zelenu,Da je uje kakvokod zverinje.“To začula mila stara majka,Pa je njojzi vrlo žao bilo,Pak uzima štaku i pavlaku,Pa otide u goru zelenu;Za njom ne će nitko da izadje,Doli jedna dva mlada unuka:„Vrať se natrag, naša stara majko!“Ne ktede se natrag povratiti,Susreo je sveti Dimitrija,Pa besedi sveti Dimitrija:„Vrať se natrag, mila stara majko!“Stara majka sveca poslušala.Kad se ona natrag povratila,Al’ kod kuće devet mili sina,Devet sina’, devet kamenova,Devet snaa, devet ladni stena,Dva unuka, dva zlatna goluba,Oni lete od stene do stene.[156]Zakliatie najmä v našich povestiach prečasto sa nachádza, a tam aj viac o ňom povieme.Prírodný svet ale vždy je len jedna strana, s ktorou človek do počínania má, a trebárs
jakokoľvek obrazotvornosťou oživený, predsa jeho druženie človeku vždy je len mysľou tohoto
sprostredkované, zdanlivé. Čokoľvek by si človek o ňom napredstavoval, do jakéhokoľvek
zväzku a položenia s ním vťahoval, vždy sú to len predstavy jeho obrazotvornosti pekné, a
preto aj k básnictvu veľmi príhodné, nikdy ale skutočné a istotné. S čím by sa koľvek k
prírodnému svetu človek obrátil, jakokoľvek k súcitu ho vyzýval, nikdy on predsa tomu
nezrozumie a v citoch tých nikdy sa k nemu neozve, lebo nemá ducha, ktorého len
obrazotvornosť prvotná a živá doňho vnáša a ním ho naplňuje. Potrebuje teda človek
obcovanie aj s inšou stranou sveta, ktorá cíti tak, jak on, myslí, jak on, ozvať sa k nemu
môže v citoch rovných, a to výrazne a výslovne, a city a myšlienky svoje vstave je skutkami
vyjaviť, a toto obcovanie potrebuje najmä človek slovanský, tak cituplný, tak živý, tak
slovný. Len v tomto obcovaní aj ono zdanlivé obcovanie s čiste prirodzeným svetom
významnosti a zanímavosti nabýva, do ktorého vlastne človek zachádza len v rozcitlivení
duše, znázornenie obcovania s tamtým, t. j. svetom duchaplným, akýmkoľvek účelom v ňom
hľadajúcej. Inšia táto strana sveta, duchaplná, je ľudstvo, s ktorou človek zaraz do
spojenia vstupuje, kadenáhle s najbližším sebe človekom obcovať začína. S ľudstvom ako
ľudstvom, pravda, človeku žiadnemu obcovať nejde, ľudstvo ale predstavuje každý jednotlivec
v svojom spôsobe. Kroz jednotlivca a jednotlivcov človek každý spája sa s ľudstvom
napospol, a jako si k týmto vedie, vedľa toho sa súdi i o jeho vzťahu k ľudstvu, o jeho
ľudskosti, úhrnkom. Najbližšie prírode spojenie človeka kroz jednotlivcov s ľudstvom
napospol je rodina, slovo prevýznamné v reči slovanskej, citu najplnšie v ústach nášho
národa. Ono ide vždy z hlbiny duše, a jako sa živo cíti, tak sa vždy s vrúcnosťou u Slovana
nezopáčeného vysloví, z čoho samého už poznávať, koľkého je ono významu a váhy v živote
slovanskom. Druhé slová vyslovujú sa s úctou, skrúšenosťou, úžasom, zápalom, toto ale s
citom najživším. V rodine je odpoly prirodzenosť, odpoly duch, príroda teda Slovanovi tak
milá je v nej s duchom spojená. Prirodzenosť je v rodine totožnosť krvi, duch je v nej
mravy rodinné: láska živá vzájomná, šetrnosť a úcta k starším jej údom, a starostlivosť,
opatrovnosť, obetovavosť týchto k mladším rodencom. V tomto spojení je človeku nášmu
najlepšie, v ňom sa on cíti najšťastnejším, v láske tej, t. j. čistej a živej, ktorá sa
teší z rozkvitu a zdaru inšieho ako svojho, ktorá sa obetuje za druhého tak, ako za seba.
Plné sú spevy a povesti naše oslavovaním lásky tejto rodinnej, na dôkaz jasný čistoľudskej
túžby a bohumilých snáh národa nášho. Preto i každý pochopí, prečo my, Slovania, láskou
rodinnou prejatí, na borenie rodinného života, tejto podstavy každého ľudského života
napospol, v európskom západe rozličnými kúskami a snahami s toľkou mrzutosťou a ošklivosťou
hľadíme. Či bude ten, ktorý aj svojim najbližším lásku svoju uťahuje, vedieť dobre robiť
druhým a byť človekom medzi ľuďmi, keď je ani nie v pravom zmysle v prvom a malom okrese
domu svojho? A či ten, ktorý vinie sa láskou k prvej spoločnosti našej sveta tohoto, nebude
ochotnejším a spôsobnejším dokázať ju i druhým a byť medzi ľuďmi človekom?Piesne a povesti slovanské lásku rodinnú, aby ju názorne predstavili, líčia hlavne v
takých príhodách, v ktorých sa ona v celej plnosti svojej zjavuje a pohnutlivo do očí padá.
Takéto príhody sú hlavne opúšťanie domu otcovského, lúčenie sa s rodinou, či načas, či
naneisto, či naveky. Rusínska:Oj, krače, krače čorneńkij voron ta na hlubokijdolyni,Oj, plače, plače molodyj kozak po neščaslyvyjhodyni.Oj, krače, krače čorneńkij voron ta u lozi nadvodoju,Oj, plače, plače molodyj kozak na konyku ta navoronomu.„Voronyj koniu, hraj ty pidomnoju, ta rozbyj tuhumoju,Rozbyj, rozbyj tuhu po temnom luhu kozakovimolodomu.“Oj, jide kozak dorožeńkoju, slozońkamyumyvajet sia:„Des’ moja neńka, des’ moja stareńka, ta za mnojuubyvajet sia!Ta v ponedilok rano raneńko, jak šče sonce nevschodylo,Taj žalyla sia moja rodyna, taj menevyprovadžala;Vyprovadžalaś mia, rodynońko, ta čy ne žaltobi bude,Jak ja pojidu ta z Ukrainy mežy čužyilude?Oj, zhadaj mene, moja stara nene, sidajučy taobidaty,Des’ moja detyna v čužij storoni bez vitciai maty!Oj, zhadaj mene, moja stara nene, jak siadeš u večeriisty:Des’ moja detyna v čužij storoni, ta nema od nejivisty!“[157]Inšia:Oj, mala vdova syna sokola,Vyhodovala, do vijska dala,Najstarša sestra konia vyvela,A seredušča sidelce nesla,A najmolodša vyprovažala,Vyprovažala, brata pytala:„Oj, brate, brate, bratońku naš,Koly-ž ty pryjideš v hostynońku do nas?“„Oj, idit sestry krajem Dunajem,Najdete sobi zolote pero,Pustyte jeho v Dunaj ta na dno,Jak toje pero na dno utone,Tohdy ja da vas v hostynu pryjidu.“Vže-ž zolote pero na dno utonulo,A šče vdovyn’ synka z vijny ne vydaty;Vyjšla na horu — vsi polki idut:„To moho syna konyka vedut!“Pytala ona vsij staršyny:Čy ne bačyly syna sokola?— „Turki, Tatary holovu stialy,A my hrišneje tilo schovaly,Voron konyka na znak pryvely!“[158]Alebo:V nedilu rano, ne vo vsi dzvony dzvonyly,Jak v vdovynym domu homonily.Lychyj vitčym kozačeńka molodoho laje,Maty k’ synu slezno promovlaje:„Idy, ty synu, mež’ čužyi lude,Čy ne lučče tobi na čužyni bude?Nechaj tebe čužyj batko,Synočku, ne laje —Ščaśtia tvoho kozačkohoNa vik ne zbavlaje!Tiažko, tiažko myni tebeZ domu odpravlaty,A šče tiažče bila sebeV nezhodi deržaty.Choť pijdeš ty na čužynu —Sliozy myni lyty; —Choť zostavlu tebe, synku —Po vsiak čas tužyty!…“To starša sestra koneńka vyvodyt,Serednia zbroju srybnuju vynosyt,Ščo najmeńša — rydaje,Slovamy promovlaje:— „I z jakoji tebe, brate,Storonońki ždaty?Čy od čystoho pola,Čy od čornoho moria,Čy od slavnoho Zaporoža?“„Vozmy ty, sestro, žovtoho pisku,Ta posij ty, sestro, na bilom kamyni:Koly bude žovtyj pisok vyrostaty,Zelenym barvinkom kamiń ustylaty —V toj čas budu, sestro, do vas prybuvaty.Bo jak tiažko na bezvodiRybi probuvaty,Tak tiažko na čužyniBezridnomu prožyvaty.“To teje promovlav, na konia sidav, oproščenie pryjmav,Smutno z dvora otcevskaho kozak vyzižav.Dovho ony na mohyli kraj sela stojaly,Dovho, dovho kozačeńka vičmy provažaly,A šče dovše vony jeho doma oplakaly.[159]Slovenské:Kvitniže mi, kvitni, krásna ratoliestka,Už mi dohorela u mej matky sviečka.Už mi dohorela na prostred pitvora,Keď som ostatný raz dvere zatvorila,Zostávajte zdravy, tieto naše kľučky,Čo vás otvárali moje biele rúčky.Alebo:Dolina, dolina, na doline jetel,Veď som opustila pre šuhajka mater.Akože tam u nás, keď mňa doma nemáš,Na koho, na koho, mať moja, zavoláš?„Na kohože by som, dievka má, volala,Čos ty robievala, už ja musím sama.“Alebo:Na doline, na zelenej,Pri studničke, pri zrúbenejStojí koník osedlaný,Pod ním Janík dorúbaný.Prišla k nemu jeho mati,Počala ho nariekati:„Syn môj sladký, premilený,Čože ťa tak veľmi bolí,Ak ťa hlávka, uviažem ti,Ak ťa boček, namastím ti“atď.Česká:Kdyby tě šidili,Nebo tě bili,Dej pozor, dceruško,Kudy sme jeli:Kudy to vozovou,Kudy pěšinkou,Aby si trefilaZa svou maminkou.[160]Slovinské v Štajersku. V jednej z týchto pesničiek vydala matka svoje tri dcéry a po
čase išla ich ponavštivovať, či sa dobre vydali, pýtajúc sa každej:Čerka moja draga,Jel je tebi dobroPri tem sivem morji, —Sivem, no globokem?[161]a druhej:Vu tem ravnem poli,Ravnem, no širokem?a tretej:Vu tih stermnih gorah, —Stermnih, no visokih?Prvé dve si chválili, ale tretia odpovedala:„Dobro mi je, dobro,Da se smili Bogu!Z suzami se vmivlem,No z pelinom brišem.“A potom sa žaluje, že má muža vražedlníka, ktorý jej už doniesol dve mŕtve hlavy, a z
tých bola jedna jej brata a druhá sestry. Vražedlník tento potom jej doniesol i matky
hlavu, čo keď videla:Z vustmi se smejala,V serci se jokala —V serci se jokala,No dušico dala.V druhej z týchto piesní jednu dievku, ruže v poli trhajúcu, schváti Turek a berie so
sebou do zajatia, ona sa prosí k materi naspäť:Pusti k materi me v vas,Storiu boš mi zlati čas[162]a Turek jej aj sľubuje, že keď zrodí syna; potom zas na opakované prosby, keď ho bude
pestovať, keď bude mať sedem rokov, ju k materi pustí, naposledy ale po rokoch jej povie,
že k matke viac nepríde, čo začujúc:Ančika pade, omedlí,Dušo per ti prič’ pustí.Srbi majú z tohoto ohľadu preutešené spevy. Uvádzame ich, pre ich obšírnosť, len vo
výťahoch; niečo len uvedieme v celosti.Vo zvláštnych piesňach horekujú oni nad zomretým príbuzným v cudzine, lebo tam:I ludji te oplakali,Tudja usta naljubila!— — —Sto se smrti ne umoli?Al’ oružem ne obrani?Da te pušti doma doći,Da ti način učinimo,I mrtva te naljubimo.[163]Kružićeva Jela pri hostení mnohých hostí raní sa hlboko, a že jej krv zastaviť nemôžu,
dávajú ju na ložu,„S koje(hovorí ona k švagrinej)ti se ni dignuti ne ću,Pa dovedi moju milu majku.“To izusti, pa dušicu pusti.[164]Poslovia ihneď bežia pre matku jej, bojac sa ale poľakať ju smutnou povesťou, hovoria:„Tebe Kružić u gozbinu zove,U Jele se muško čedo našlo,“čím uradovaná matka chce pre dcéru i pre dieťa prípravy strojiť, že ale poslovia náhlia
a riekajú, že je príprav v dome dosť, vyberie sa matka, na ceste už ale začína tušiť smutnú
príhodu, bo„Nešto meni desan obraz gori,Čini mi se, dobra biti ne će,“v ktorom tušení ešte sa tým potvrdzuje, že nachádza dvory otvorené a sluhovia že chodia
holohlavo. Konečne príde do dvora, zlezie z koča a vychodí na výšku:I kod vid’la milu jedinicu,Tužno tuži Jeličina majka:„Oj, Jelice, mila jedinice!Došla ti je u poode majka,A što čutiš, što mi ne besediš?Ili si se na me rasrdila,Što se majka čedu radovala?Ti si rano ostavila majku,Al’ teb’ majka ostaviti ne će.“To izusti, pa dušu ispusti.Janković Stojan padá do tureckého zajatia, nechajúc doma v žalosti matku starú. O veľa
rokov ale sa mu podarí vyslobodiť sa zo zajatia i prichodí k dávno nevídaným dvorom. Ešte v
poli nachádza mať svoju vinohrady rezať, rukou jeho sadené:Nadje majku Janković Stojane,Nadje majku u svom vinogradu,Kosu reže ostarila majka,Kosu reže, pa vinograd veže,A suzama lozicu zaliva,I spominje svog Stojana sina:„Oj, Stojane, jabuko od zlata!“Atď.[165]Nedáva sa jej ešte tu do známosti Stojan, až keď príde domov, mať zvie od ženy
Stojanovej, že syn jej je doma, čo keď očuje a pozná syna Stojana, od radosti:Mrtva majka na zemljicu pade.Matka mala jednu dcéru a deväť synov, tamtá ju chcela do susedstva vydať, títo ale za
bána za more, a týchto sestra poslúchla, bo jej obecali:„Mi ćemo te često pochoditi:U godini svakoga mjeseca,U mjesecu svake nedjelice;“[166]ale po vydaji sestry skoro zachvátila morová rana všetkých deväť bratov, sestra ich čaká
na návštevu, prejdú ale tri roky, a nikoho nič! Smutná a strápená horekúva nad tým, a nad
týmto jej žiaľom zľutovavší sa boh pošle anjela, aby najmladšieho jej brata na čas svojím
duchom nadýchnul, z hrobu mu koňa spravil a takto ho k milej sestre na návštevu vystrojil.
Prichádza takto Jovan k dvorom sestriným, ktoráDaleko ga seja ugledala,Malo bliže pred njeg’ išetala,Ruke šire, u lice se ljube,a držala mu na oči, čo tak neskoro dochádza, čudujúc sa spolu, že tak vyzerá, ako keby
bol pod zemou býval. On sa vyhovára, že bratov ženil a domy im staval, preto teda že
nechodili a on tak v tvári osmahnul. Rozradovaná sestra nad jeho príchodom i nad zprávami
zaraz sa vyberá s ním s darmi i pre bratov i pre švagriné, dosť ju zdŕža Jovan, aby doma
zostala, ale nedá sa a ide. Pri dvoroch ich stál kostol biely, tam pri ňom ju zastavuje
Jovan, že vraj si musí za kostol ísť stratený pri ženbe bratov prsteň hľadať, ide i vstúpi
do hrobu a nechodí viac. Čaká Jelica, ale nevyčkajúc nikoho, ide za kostol a vidí tam mnoho
nových hrobov i poznáva zaraz, čie sú hroby tie. Beží v strápení pred dvor matkin, ktorá,
vidiac sa približovať osobu ženskú k dvorom, volá:„Id’ odatle, od Boga morijo,Devet si mi sina umorila,I men’ choćeš ostarilu majku?“A keď Jelica jej odpovedá, že nie je ona mor, ona že je jej milá dievka, otvára jej
stará matka vráta iZakukaše kano kukavice,Rukama se b’jelim zagrliše,Obje mrtve na zemlju padoše.Matka mala dvoch synov aLepa im je imena nadela:Jednom Predrag a drugom Nenade.Predrag majci do konja doraste,A do konja i do bojna koplja,Pak odbeže svoju staru majku,I pribeže gori u ajduke.Osta majka raneći Nenada,Nenad braća ni zaznao nije.I Nenad je majci dorastaoA do konja i do bojna koplja,Pak odbeže svoju staru majku,I pribeže gori u ajduke.[167]Odbehli teda oba, jeden po druhom, dorastnuvší do koňa a do bojnej kopije, matku starú a
šli do hôr „u ajduke“, t. j. za dobrodruhov, lúpežiacich a pomstiacich sa takto nad
utiskovateľmi svojich, neznajúc jeden druhého. Dobre sa vodilo Nenadovi v horách, bol
družine náčelníkom, ale keď už ajdukoval tri roky, zažiadalo sa mu matky i povedal družine:„Oj, druzino, moja braćo draga!Ja sam vam se zaželio majke,Ajte, braćo, da delimo blago,Da idemo svaki svojoj majci.“S radosťou ho prijala matka stará i uhostila zaraz, pri večeri ale žaloval sa jej Nenad,
že keď pri delení nahromadeného pokladu na vieru toho, že si sám pre seba nikde nič viac
nezadržal,„Svaki mi se zaklinjaše teško:Koji bracem, a koji sestricom,A ja, majko, sobom i oružjemI dobrijem konjem ispod sebe.“lebo že mu neporodila brata. Usmiala sa mu matka a povedala len vtedy, že i on má brata
a že včera práve počula o ňom, jako ajdúči v zelenej hore Garevici i náčelníkom je družine.
Zažiadalo sa Nenadovi vidieť a poznať brata rodného, i vybral sa odrazu tam, a príduc do
hory spomenutej, dal sa volať:„Garevice, zelena gorice!Ne raniš li u sebi junaka,Predragoga mog brata rodjena?Ne raniš li u sebi junaka,Koji bi me s bracem sastavio?“Sedí pod zelenou jedľou Predrag, popíjajúc si červené víno. Očujúc tento hlas, káže
družine, aby neznámeho junáka doviedli, nebili ho, ani neorabovali, ale ho doviedli pred
neho živého. Vyšla na rozkaz družina, i vidiac junáka mocného, dala sa strieľať doňho
zďaleka, na čo rozsrdiac sa Nenad, uderí na nich mečom, jedných zošliape koňmi, druhých
mečom dorúba a ostatných rozoženie po hore. Rozohnaní volajú na Predraga, že zle je s nimi
i s ním, čím tento pohnutý skočí na nohy, postaví sa za jedľu i ustrelí ho aNa zlo ga je mesto udario,Na zlo mesto, u srce junačko.Zavrieskol Nenad na koni, otáčajúc sa po ňom v bolesti, i zavolal:„Desnica ti usanula ruka,Iz koje si strele ispustio!I desno ti oko iskočilo,S kojim si me, more, namotrio!Još te tvoga brata želja bila,Kano mene i brata mojega!Što me tužan ovud poteralo,Naopako i po moju glavu!“Počujúc Predrag tieto reči, príde k nemu i pýta sa ho, kto je, odkiaľ je, na čo keď
Nenad odpovedá, pozná v ňom Predrag brata svojho,Pak pritrča ranjenu junaku,Skida njega s konja na travicu:„Ta ti li si, moj brate Nenade!Ja sam Predrag, tvoj bratac rodjeni.Možeš li mi rane preboleti?Da poderem tanane košulje,Da te vidam i da te zavijam.“Ranjen Nenad njemu odgovora:„Ta ti li si, moj brate rodjeni!Vala Bogu, kad sam te video,Te me živa moja želja minu;Ne mogu ti rane preboleti,Već ti prosta moja krvca bila.“To izusti, pa dušicu pusti.Nad njim Predrag jade jadikuje:„J’o Nenade, moje jarko sunce!Rano si mi ti beše izišlo,Pa mi tako rano ti zasede!Moj bosiljče iz zelene bašče!Rano ti mi beše procvatio,Pa mi tako rano ti uvenu!“Pa potrže nože od pojasa,Te udara sebe u srdašce,Mrtav pade pokraj braca svoga.Tak narieka ajduk, ktorého bydlom bola hora a práca meč s puškou, nad bratom, ktorého
prvý raz v živote videl. Zabil ho sám neznámeho, ale i on padá tou istou rukou nad mŕtvolou
jeho!V Mostare (Pievanija Cernogorska i Chercegovačka[168]od S. Milutinovića, izdao Josif Milovuk) mala matka dvoch synov, chovaných,
lebo bola chudobná, „tugom i nevoljom, sve preslicom i kudjelkom tudjom“,[169]musela ale ich pre núdzu naposledok z domu vystrojiť a dala ich na vojnu,
jedného cisárovi viedenskému a druhého tureckému. O krátky čas sa medzi týmito vojna
strhla; pred bitkou ale vystúpi z cisárskeho viedenského vojska „dobar junak“ i volá, kto
by sa mu z tureckej strany postavil. Postavilo sa ich mnoho, junák ale pobil všetkých, až
naposledy postavil sa mu jeden v sile rovný. Pred súbojom:Ruke šire, u lica se ljube,Jedan drugom život oprostio,[170]a potom sa chytia do seba, najprv kopijami, potom mečmi a nakoniec buzdovanmi, lež
nemôžuc všetkým tým jeden druhému nič urobiť, chytia sa za pasy a boria. Ale i tak neprišlo
k rozhodnutiu. Sadnú si teda jeden vedľa druhého na trávu a vyzvedujú sa, vzájomnou
udatnosťou pohnutí, jeden na druhého, a tak poznajú, že sú si bratia, synovia chudobnej
matky.Ruke šire, u lica se ljubeA pitaju za junačko zdravje,Al’ Milinko besjedi Milošu:„Jel’ nam’, brate, u životu majka?“„Bog me jošte, moj milosnyj brate!“A tak poznajúc sa i uistiac o živote matky:Kad’ je nama Bog i sreća dala,Na mejdanu da neizginusmo,Koje bysmo dobro učinili,Nakom sebe spomen ostavili,rozídu sa k svojim, nad divadlom tým prekvapeným cisárom, pomeria ich i privedú k
pokoju. Náhradu prebohatú v zemiach, v dŕžave obojeho cisárstva, chcejú im po takom
šťastnom výpadku cisári dať, i aby si len vybrali, čo chcejú, vyzývajú ich, ale bratia:I jednako oba besjediše:„Chvala vama oba cara naša!Chvala vama, no i chvala Bogu!Kaď se braća rodna sastadosmoNa mejdanu po dugu zemanu,My u vaske ništa neželimo,Već idemo svojoj staroj majci,Da nas majka stara neproklinje,“atď.a tak aj urobili, opustiac všetky statky a sľuby. A Marko Kraljević smrť brata svojho
(Pievanija Cernogorskaatď.), zradou hostinskej, jeho posestrimy,
od ajdukov tureckých úkladne zavraždeného, pomstí smrťou i tridsiatich tureckých ajdukov, i
hroznou skazou posestrimy vierolomnej.Väzeň zas srbský, sediaci v Skadre (Pievanijaatď.) a očakávajúci
smrť blízku, druhým väzňom podobný osud očakávajúcim a rozpovedajúcim, čo im bude na svete
najľútejšie opustiť, hovorí:Mene, braćo, jutros najžalieNa dom baba i staricu majku,Jer neimaju do mene jednoga,Neima ichh ko chraniť do sm’rti![171]Konečne ešte uvádzame smrť matky Jugovićov,[172]padnuvších s cárom Lazarom na Kosovom poli, v jej celosti, vyznačenú i jemnou
láskou materinskou i duchom bohatierskym a majúcu vysokú cenu básnickú:Mili Bože, čuda velikoga!Kad se sleže na Kosovo vojska,U toj vojsci devet Jugovića,I deseti star Juže Bogdane;Boga moli Jugovića majka,Da joj Bog da oči sokoloveI bijela krila labudova,Da odleti nad Kosovo ravnoI da vidi devet JugovićaI desetog star-Juga Bogdana.Što molila, Boga domolila:Bog joj dao oči sokoloveI bijela krila labudova,Ona leti nad Kosovo ravno,Mrtvi nadje devet JugovićaI desetog star-Juga Bogdana.I više nji devet bojni koplja,Na kopljima devet sokolova,Oko koplja devet dobri konja,A pored nji devet ljuti lava.Tad zavrišta devet dobri konja,I zalaja devet ljuti lava,A zaklikta devet sokolova;I tu majka tvrda srdca bila,Da od srdca suze ne pustila,Već uzima devet dobri konja,I uzima devet ljuti lava,I uzima devet sokolova,Pak se vrati dvoru bijelome.Daleko je snae ugledale,Malo bliže pred nju išetale,Zakukalo devet udovica,Zaplakalo devet sirotica,Zavrištalo devet dobri konja,Zalajalo devet ljuti lava,Zakliktalo devet sokolova;I tu majka tvrda srdca bila,Da od srdca suze ne pustila.Kad je bilo noći u po noći,Al’ zavrišta Damjanov zelenko;Pita majka Damjanove ljube:„Snao moja, ljubo Damjanova!Što nam vrišti Damjanov zelenko?Al’ je gladan šenice bjelice,Ali žedan vode sa Zvečana?“Progovara ljuba Damjanova:„Svekrvice, majko Damjanova!Nit’ je gladan šenice bjelice,Niti žedan vode sa Zvečana,Već je njega Damjan naučioDo po noći sitnu zob zobati,Od po noči na drum putovati;Pak on žali svoga gospodara,Što ga nije na sebi donijo.“I tu majka tvrda srdca bila,Da od srdca suze ne pustila.Kad u jutru danak osvanuo,Ali lete dva vrana gavrana,Krvava im krila do ramena,Na kljunove b’jela pjena trgla;Oni nose ruku od junakaI na ruci burma pozlaćena,Bacaju je u krioce majci;Uze ruku Jugovića majka,Okretala, prevrtala s njome,Pa dozivlje ljubu Damjanovu:„Snao moja, ljubo Damjanova!Bi l’ poznala, čija j’ ovo ruka?“Progovara ljuba Damjanova:„Svekrvice, majko Damjanova!Ovo j’ ruka našega Damjana,Jera burmu ja poznajem, majko,Burma sa mnom na vjenčanju bila.“Uze majka ruku Damjanovu,Okretala, prevrtala s njome,Pak je ruci tijo besjedila:„Moja ruko, zelena jabuko!Gdje si rasla, gdje l’ si ustrgnuta!A rastla si na kriocu mome,Ustrgnuta na Kosovu ravnom!“Nadula se Jugovića majka,Nadula se, pa se i raspadeZa svojije devet JugovićaI desetim star-Jugom Bogdanom.Neumiera matka Jugovićov vtedy, keď vidí deväť synov svojich na Kosovom poli
roztiahnutých, padlých za vlasť svoju, ba ani len slzu neuroní; nezaplače, keď vidí deväť
ich koní, ostatky živé ich hrdinstva; nezateskní, keď očuje manželky deväť svojich synov za
nimi, slávne padlými [mužmi] svojimi nariekať; neskormúti sa, keď počuje o polnoci Zelenka,
koníka Damiana svojho, ktorý ho niesol na pole boja, zarehtať, ale keď dostane mŕtvu ruku
Damianovu, ktorá jej na lone rástla, keď teda jej na pamäť prídu jej synovia len ako matke,
vtedy od žiaľu padá a umiera. Je na počudovanie útlosť a umnosť piesne!Ruská:Razlilas, razleljejalasPo lugam voda vešniaja,Uneslo, uleljeiloČado miloje, doč ot materi.Ostavalasja matuškaNa krutom, krasnom berežku;Zakričit ona gromkim golosom:„Vorotis, moje ditjatko,vorotis, moje miloje!Pozabyla troi ključi,Troi ključi zoloty,So koľcom so serebrjanym,A vnutri vyzoločenym;Kak pervyj — to ključikOt zelenago sadika,A drugoj — to ključikOt vysokago terema,A tretij — to ključikOt kovana larčika.Gosudarynja matuška!Pozabyla ja ne troi ključi,Ne troi ključi zoloty;Pozabyla ja, matuška,Volju batjuškinu,Njegu matuškinu,Prijatstvo sestricino.“[173]Najútlejšiu lásku rodinnú, ako z tohoto vidno, ospevujú piesne slovanské. Vyznačuje sa
ale ešte v nich hlavne: láska rodičovská k najmladšiemu synovi a tohoto k nim navzájom,
jako i k starším bratom, napospol k celej rodine, láska matky k deťom a navzájom, láska
sestry k bratom a naopak. Že sa láska rodinná hlavne v týchto troch vzťahoch v piesňach a
povestiach našich v najväčšej srdečnosti a sile predstavuje, má to svoje dobré príčiny a
leží zakorenené v povahe slovanskej, s toľkou pružnosťou k životu rodinnému sa túliacej.
Ostatný záväzok vzájomnej lásky rodičovskej je syn najmladší, a spolu i ostatný
predstavovateľ rodiny, na ňom sa končiacej; on k tomu jako najmladší je z bratov ešte
najmieň samostatný, najviac útly a od starších viac pomoci i rodičovskej lásky potrebný: čo
teda divu, že je on v piesňach a povestiach našich rodičov miláčikom? I v právach
slovanských stojí syn najmladší pod najväčšou opaterou a ochranou zákona, právam germánskym
a ich majorátu[174]celkom na odpor; jeho je vedľa našich práv dom otcovský atď. On ale sám ako
ešte najútlejší a najmieň samostatný, v povedomí i zvláštneho obľúbenstva u rodičov, túli
sa i k nim najvrúcnejšie i k bratom starším samostatnejším, okrem inších pohnútok pre samu
tú nekonečnú lásku, ktorou sa k rodičom vinie a ktorých i oni sú synovia. Otec je
prísnejší, viac z povinnosti so svetom sa zaoberajúci, matka ale citlivejšia, na dom len a
rodinu odkázaná, a rodencov svojich družka neprestajná, najvernejšia, stadiaľ i tá zvláštna
láska detí k materi i tejto k deťom, básnictvom naším národným oslávená. Sestra, jako žena
citlivejšia i od muža vždy mieň samostatná, v svete opustenejšia, prirodzene, túliť sa musí
vrúcnejšie k bratom, mužom silným a samostatným, jej bez muža prítulku jedinému, i títo
zase práve z tých príčin zvláštnym okom bratskej lásky sprevádzajú sestru, svoju citlivú i
opustenejšiu družku. V uvedených už spevoch láska rodinná sa najviacej v týchto vzťahoch
zaligotáva, uvedieme ale ešte daktoré, ku zvláštnejšiemu jej vo vzťahoch spomenutých
označeniu. Na samom predku už uviedli sme pieseň slovenskú, líčiacu prenikavo lásku
sestrinu k bratovi a naopak, tu ju uvedieme ešte v celosti:Hory, hory, čierne hory,Šak nad vami smutno stojí,Sestra bratu hlavu myje,Do vojny ho vypravuje.„Hoj, bože môj premilený!Kedyže ty prídeš z vojny?“„Sestra moja premilená,Príďže ty von po tri rána.“Prvé ráno von vyzrela,Biele zore uvidela;„Hoj, bože môj premilený!Už je brat môj pripravený.“Druhé ráno von vyzrela,Červené zore videla;„Hoj, bože môj premilený!Už je brat môj v prudkom ohni.“Tretie ráno von vyzrela,Čierne zore uvidela;„Hoj, bože môj premilený,Už je brat môj dorúbaný.“Všetci páni domov idú,Môjho brata koňa vedú:„Páni, páni, radní páni,Kamže ste mi brata dali?“„Veď sme ti ho nestratili,Ani darmo nezmárnili,Tam ti leží pri Dunaji,V čiernej zemi zahrabaný.“Inšie slovenské:Keď som sa prevážal z Pešte do Budína,Plakala moja mať, aj celá rodina;Neplačteže, mamko, ani ty, sestrička,Že sa mi ligoce pri boku šablička.Keď som prišol z vojny na tom sivom koni,Veď ma nepoznali rodičovia moji;Ale moja sestra, tá ma poznávalaPo koni, čo mi ho do vojny sedlala.I v druhých slovenských, hlavne ale v rusínskych piesňach, ako na zvláštny znak lásky,
sestry lúčiacim sa bratom s otcovským domom kone sedlávajú.V druhej zas piesni ženy, od muža trýznenej, nikto sa nezaujíma, ani otec, ani mať, ani
sestra, len sám brat:Ej, bože, bože, zase ma biješ,Keď ty mňa nikdy nepoľutuješ;Ide môj bračok, ten ma ľutuje;Ešte len bračok dvere otvára:Nie tak, švagre, nie tak,Dám ti hlavu zoťať.To je krv moja!A krásna Katarína, dcéra otca do tureckého väzenia padlého, sama sa za otca na výkup
dáva i tak otca oslobodzuje:Keď on prišol domov,Sadol si za stolík;Hlávku si zalomí:„Tatík môj premilý!Čože vás tak bolí,Či hlava, či ruce,A či život biely?“„Hlava mňa nebolí,Ani život biely,Ale som ťa oddalTurkom do väzení.— — —Katuška, dcéra má,Vyjdi na pavlačkuA pozeraj odtiaľDolu na Sabatku,Či sú to mrákavy,Či sú to čierňavy,Či sa to už hrnúTí Turci pohani?“„Ach, tatičku milý,Nie sú to mrákavy,Nie sú to čierňavy,Ale sa už hrnúTí Turci pohani.“— — —Keď na koč sedala,Žalostne plakala,Tým svojim rodičomPekne ďakovala:„Tatík môj premilý,Dobre sa tu majte,O malý, krátky časChýry načúvajte,“atď.Moravská:Zakázali na vojnuSedláčkovi do domu.Sedláček přijel z pola,Sedl si na kraj stola.„Ty nejstarší dcero má,Jdi na vojnu, jdi za mňa.“„Já, tatínku, nepůjdu,Já bojovať nebudu.“„Ty prostřední dcero má,Jdi na vojnu, jdi za mňa.“„Já, tatínku, nepůjdu,Já bojovať nebudu.“„Ty nejmladší dcero má,Jdi na vojnu, jdi za mňa.“„Já, tatínku, já půjdu,Já bojovati budu.Kupte koňa vraného,Zlatý sersám na něho.“Jak na koňa sedala,Otec, máti plakalaatď.[175]Celkom podobná tejto piesni je jedna slovenskáKráľ na vojnu
verbujeatď. I tam len najmladšia dcéra, keď sa staršie spierajú, ide do
vojny za otca.A v jednej slovinskej piesni sestra Alenčica[176]ide sa konno a v zbroji pomstiť na Turkoch, jej brata zabivších.Srbská:Sunce zadje za Neven za goru,Junaci se iz mora izvoze,Brojila ich mlada Djurdjevica,Sve junake na broj nabrojila,Do tri njena dobra ne nabroji:Prvo dobro Djurdja gospodara,Drugo dobro ručnoga djevera,Treće dobro brata rodjenoga.Za Djurdjem je kosu odrezala,Za djeverom lice izgrdila,I za bratom oči izvadila.Kosu reže, kosa opet raste;Lice grdi, a lice izrasta;Ali oči ne mogu izrasti,Niti srce za bratom rodjenim.[177]V druhej piesni muž zradou svojej ženy padá Turkom do rúk, ktorí ho poviažu, do zajatia
odvedú, ju ale pojmúc so sebou, bašovi dávajú za ľubicu. Ťažkú púť s otcom poviazaným musí
nastúpiť i synok malý, ale peškujúc ustane, i volá k poviazanému otcovi:„Krasni babo, Novaković Grujo!Nejake su noge u Stevana,Već ne mogu s konjma putovati,Turc’ u gori ostati ne dadu,Kamdžijama biju po oćiju.“Prosu suze Novaković Gruja:„O, Stevane, moje čedo drago!A šta će ti baba učiniti?Kad su babi savezane ruke;Idi, moli Maksimiju majku,Eda bi te privatila majkaNa babina kićena zelenka.“Moli dete Maksimiju majku:„Maksimija, moja mila majko!Privati me na konja viteza,Nejake su noge u Stevana,Te ne mogu s konjma da putuju.“Aľ orjatka orjatsko kolenoSa konja ga udara s kamdžijom:„Iď od mene, orjatsko koleno!Da sam tela na konja primati,Te vas ne bi predala u Turke.“[178]V zajatí ale synok malý pomáha otcovi k slobode, donesúc mu nástroje, ktorými zrezal z
nôh svojich putá, a ten slobodný poseká Turkov ho odvedších, vezme so sebou ženu nevernú i
hrozne ju strestá spálením za živa. Horí ona voskom i smolou natretá od hlavy, prosí sa
mužovi, ale darmo, lež keď už oheň na prsia prichodí, synok od matere i predtým i na púti
trýznený i s otcom Turkom zradený:Zaplaka se nejaki Stevane:„Krasni babo, Novaković Grujo!Izgoreše mojoj majci dojke,Koje su me odranile, babo,Koje su me na noge podigle.“Ražali se Novaković Grujo,Gledajući nejaka Stevana,I on stade suze prosipati;Što ostade, to je ugasio,I ono je saranio lepo.[179]Jakšičov, dvoch bratov, Dimitra i Štefana(Pievanija Cernogorska
atď.), v dome neprítomných, statky prepadajú Turci, trýznia mať ich a berú
sestru do zajatia. Štefan dostáva o tom list:Knjigu čita i suze proljeva— — —„Dvore su nam izgorjeli Turci,Ponieli blago svekoliko,Milu su nam sestru zarobiliA staricu majku poturili,Jadan, brate, za našeg’ života,Bolje, brate, da niesmo živi,“[180]i prvá ich myšlienka je vynájsť a oslobodiť sestru, lebo„Pa što ćemo sada od žibota?“I hovorí Štefan:„Et’ imamo jošte dosta blaga,Ajde, brate, bi’lu Biogradu,Gradi dvore, razgovaraj majku,A ja idem u zemlju TurćijuTražiť našu sestru Andjeliju,Oľ je naći, oľ nikad nedoći,“lež Štefanovi to nedopúšťa Dimiter, lebo že sa on neučil školu, že nezná jazykov a on že
ich vie dvanásť, pokonajú sa teda a Dimiter vydá sa na cestu. Chodí, blúdi už deväť rokov,
potroví všetko, čo so sebou vzal, šaty sú mu už strhané, kôň chudý a bosý, ale neupúšťa od
podujatia. Po deviatich rokoch už až hen v zemi arabskej príde k vode, pri ktorej dievky
[stoja], chce sa z nej napiť, tie ale odrádzajú ho, bo že je to voda jedovatá, ale aby sa
tam do susedného hradu išiel napiť vína:„Ajde, brate, našem’ gradu bi’lu;Ima u nas u gradu gospoja,Koja čini mloge zadušbine,Mukte poji konje i junake,Mukte piju, ništa neplaćaju,No za zdravlje braći namjenjuje;Kaže, ima na svom’ vilajetu,Ona ima dva rodjena brata,Jakšić Mitre i Jakšić Stjepane.“Tak nájde Dimiter sestru, i čujúc to:Od radosti pjeva iza glasa,Čula njega iz dvora sestrica,Pozna brata po grlu junačkom’,Pozna brata i pod njim’ dorataI doratu grivu izbrojila,Sedamdeset i tri pletenice,Što je njemu zlatom uvijala;Bosa trči kuli niz skalice.Kad je sestra brata ugledala,Objesise bratu oko g’rla,lež odstrčuje ju brat, že je ona už Turkyňa, na čo Andjelia:„Neboj mi se, brate, dobro moje,Još sam, brate, prava vjera srpska,“potom len:Ruke šire, u lice se ljube.Tak oslobodí Dimiter sestru Andjeliu i unáša domov. Na ceste ešte stretnú Štefana, ktorý
nechal všetko stavänie zrúcaných domov a išiel do sveta za sestrou i bratom. Dojdúc domov,
dostávajú od matky starkej blahoslovenie.Podobná tejto je srbská z Lužíc. I tam brat stratenú sestru sedem rokov hľadá(Piesnički hornych a deľnych Lužiskich Serbow[181]vot Leopolda Haupta a Jana Ernsta Smolerja, Grymi 1841), ktorú boli vozári,
privábiac ju k sebe červeným jabĺčkom, ukradli. Po siedmich rokoch hľadania, zastaviac sa
na noc v jednej osade v hostinci, obsluhovaný je od služobnej, ktorej sa pýta:„Maruška, sy da ty domjaca,Aby sy, Maruška, služomna?Je da tón korčmaŕ twój prawy nan,Je da ta korčmaŕka twój’ prawa mać?“„Korčmaŕ nie ńeje moj prawy nan,Korčmaŕka ńeje moj’ prawa mać.“„Čeja da, Maruška, tola sy ty?“„Z cuzeje zemje Kajnfalerec džówka.“„Maruška, sy ty Kajnfalerec džówka,Da sy ty moja najmłodša sotra.Sydom sym ljetkow ja wokol jjezdžił,Sydom sym konjov ja zajjezdžił,Njełk sym pak tulej će namakał,“atď.[182]a donesúc ju domov:Stara mać nowy dwór wočineše,Z ručkomaj Marušku witaše.Ani po predlhom rozlúčení a trýznení nevypúšťa matka dcéru zo srdca, ani táto, bárs už
odrodená, neodoznáva sa matky. Rusínska:Ščo si u pole zabililo,Oj, čy husy čy lebedi?Teper husy ne litajut,A lebedi ne plyvajut —Tatarove polon ženut:Odin polon z žynočkamy,Druhyj polon z divočkamy,Tretij polon z ditočkamy,Staly košom pid Jaryšom,Tu vzily si pajovaty:Divka vpala parobkovyA teščeńka ziateńkovy.Vziav vin jeju po pry koni,Oj, kiń bižyt dorohoju,A teščeńka ternynoju;Nazad sebe pohlaniaje,Krousia ślidy zalyvaje,Čornyj voron zalitaje,Totu krouciu izpyvaje.Pryizdzaje vin do dvoru:„Vyjdy, vyjdy, Tataročko!Pryviv jem ti nevilnyciu,A do smerty robitnyciu.“A vona ji taj zavela,Try roboty zahadala:Očeńkamy stado pasty,Ručeńkamy kuzil priasty,Nožeńkamy kolysaty.Tešća dytia kolysalaI dytyni pryspivala:„Lulu, lulu, Tatarčatko!Po doneńci unučatko!Bodaj stado vyzdychalo,Bodaj kuzil popelila,Bodaj dytia skamenilo!“ —Učuv toto virnyj sluha:„Čy čuly vy panienońko,Jak vam klala robitnycia:Bodaj stado vyzdychalo,Bodaj kuzil popelila,Bodaj dytia skamenilo!“Oj, pobihla Tataročka,Bihla bosa bez pojasa,Ta vdaryla po lyčeńku,Svoju ridnu matynońku! —„Oj, ty doniu, moja doniu!Nie tilkom tia hodovala,Po lyčeńku tia ne byla.“ —„Mamkož moja stareńkaja,Počom žeś mia izpoznala,Ščoś mia doneńkom nazvala?“„Nediluś barvinok rizala,Tajś sy palčyk vidrizala,I potomum tia piznala.“„Maty moja, myla maty!Skidaj z seby tyi laty,Voźmy dorohii šaty,Budeš z namy panovaty.“„Lipšy moji ubohi laty,Niž dorohii tvoi šaty,Ja ne choču panovaty,Pidu v svij kraj zahybaty.“„Sluhyž moi taj virnyi!Priažit koni voronyi,Vezit mamku v jeji kraji!“[183]Nekonečná, sebazapierajúca láska najmladšieho brata k bratom starším i rodine celej
predstavuje sa v dume kozáckejPobjeh trech bratjev iz Azova,[184]ktorú jako perlu prostonárodného básnictva slovanského v jej celosti podávame:Oj, todi to ne sivy tumany vstavali, to z horoda Azova tri brata z tiažkoj nevoli
tureckoj vtikali. To braty starši rodni, obidva konni, a najmenšij brat piešij piechotoju
za konnymi bratami uhaniaje, na sirje korieńja, na biely kamieńja nožki svoi kozackii
posievaje, krvoju sliedy zalivaje, do konnych bratiev uhaniaje, za stremena chvataje,
drobnymi slezami oblivaje, slovami promovliaje:Braty moi staršie, ridneńkie! Prošu ja vas choč troške nadoždite, konie svoi kozackii
popasite, mene najmeńšoho brata miež sebe na koni vozmite, do horoda Chresťjanskoho choč
malo podvezite, nechaj že ja budu znati, kudy v horodi Chresťjanski do otca do matki
dochožaty! Prošu ja vas, braty moi staršie, choča mene na konej vozmite, choč minie z pleč
golovu zdojmite, v čistomu polie tielo kozacke schoronite, ptycie i zvieriu na potaly ne
pustite.To staršij brat toje začuvaje, do najmenšoho brata slovami promovliaje: Brate naš
najmenšij, rodneńkij! Ruka naša ne zdojmeťsia, serdce ne zosmieliťsia. Bulatna šablia ne
ime tebe, najmeńšoho brata, rubati, lušče budemo, brate, ternami ta bajrakami guljati,
budemo tobie verchovieťja u ternov stinati, budemo tobie na priznaki na šliachu pokidati.To biegli ti braty ne deń, ne dva, ne tri i ne četyre, a najmeńšoho pišoho brata na
Azovskomu stepu pokidali, a jak stali z ternov, z bajrakov vybiehati, i toho i seho
najmeńšomu bratu na priznaki pokidati. To sereduľšij brat staršomu bratu slovami
promovľaje:Brate moj staršij, rodneńkij, prošu ja tebia: tut travy zelenie, vody zdorovie, očerety
udobnie! Stańmo choč malo ne mnogo konie svoi popasiemo, svoho piešoho brata choč troche
nadoždiemo, na konej vozmiemo, v horody Chresťjanski choč malo nadveziemo. Nechaj že naš
najmeńšij brat bude znati, kudy v horody Chresťjanski do otcia do matki dochožati.To staršij brat do sereduľšoho brata slovami promovľaje:Brate moj sereduľšij rodneńkij! jak budemo svoho brata piešoho nadžidati, to bude za
nami z horoda Azova velika pohoń uhaniati, bude nas konnych bratov dohaniati, bude nas na
tri štuki rubati; abo bude nas v horšu nevoľu živiem zavertati, a našoho najmeńšoho piešoho
brata bude v ternach, v bajrakach na spočinkach minati — to my svoho brata piešoho
nezvezemo, a sami z Azovskoj tureckoj nevoli ne vtečemo.To toj sereduľšij brat dobre dbaje, odin na sobie kaptan maje, ta z pod toho žovtie ta
černie kity vybiraje, svomu najmeńšomu bratovi na šliachu pokidaje. Todi bieh toj najmeńšij
brat ne deń, ne dva, ne tri i ne četyre, stav z ternov, z bajrakov vybiehati, stav žovtie
ta černie kitycie z pod kaptana znachožati. V ruki chvataje, drobnymi slezami oblivaje,
slovami promovľaje:Oj, ne durno moich bratiev kitycie po šliachu ne valiajuťsia. Pevno mojich bratiev
oboich na svietie nemaje! Pevno, za nimi z horoda Azova pohoń uhaniala, mojich konnych
bratiev dohaniala, na tri štuki rubala, abo ich šče v horšu nevoľu živem zavertala, a mene
piešoho u ternach ta bajrakach na spočinku minala. Kolib minie Boh pomoh choča ich tielo
neživoje u stepu znachožati, moh by ja ich tielo kozacke u stepu pochovati, ptycie i
zvieriu na potalu ne podati. Oj, godiž minie za konnimi bratami uhaniati, čas minie
kozackim nogam piľgu dati.Ščo odno bezvodie, a druge bezchliebie a tretie bujnij vieter v polie povivaje, biednoho
kozaka z noh vaľaje. Stav todi najmeńšij brat piešij svoju kozacku golovu skloniati! Stali
tudi sizokryli orly nalietati, na černyi kudri nastupati, z loba oči vydirati. To von dobre
dbaje, do sizokryliech orlov slovami promovľaje:Oj, vy orli sizokryli, vy, gosti ne ljubi i ne mili! Izoždite choč malo ne mnogo; jak
bude duša z tielom razlučatisia, todi budete nalietati, z loba oči vydirati. Todi šče i
drobna ptyca nalietala, kolo žovtoj kosti tielo obdirala. Šče i zazuli nalietali, u
golovach siedali, jak rodnie sestri kukovali. Šče i vovki sieromatnie nachožali, žovtu kosť
po balkach, po ternach roznošali, žalobneńko kvilili, prokviľali. Tož voni vsie kozackij
pochoron odpravľali.Stali konnie braty do horodov Chresťjanskich dochozati, stala k ich serdcam velika tuha
naliahati. To sereduľšij brat do staršoho brata slovami promovľaje:Bratiku moj staršij rodneńkij! Ne durno k našim serdcam velika tuha naliahaje, pevno
našoho brata meńšoho na svietie nemaje! Jak budemo, brate, do svoho otcia i do materi
dochožati, jak budut voni nas pytati, to ščo, brate rodnyj, stanemo kazati?To staršij brat do sereduľšoho promovľaje: Skažemo: my ne v odnoho pana v nevolie
byvali, nočnoj pory v nevoli vtiekali, jeho sonnoho budili, ne zbudili, ta tam jeho v
nevolie zostavili.To sereduľšij brat toje začuvaje, do staršoho brata slovami promovľaje:Jak ne budem otciu i materi pravdy kazati, to bude nas otcovska i materinska molitva
karati.Todi staršie braty u liesi Samarski zajezžali, to nad riečkoju Samarju opočivku sobie
mali, konej popasali. V toj čas bezbožnyj busurmany nabiehali, ta i tiech dvich bratiev
pojmali, v kajdany zakovali, na stepu rozjezžali a poslia tielo kozacke karbovali, u
čistomu polie roskidali, holovy na sabli vzdojmali, ta hlumovali.Ot že to, Panove, choča i lehli, polehli holovy trech bratiev, ta slava ich ne pomre
miež Carami, miež Panami, miež pravoslavnymi Chresťjanami.Daj, Bože, miru Carskomu, miru Chresťjanskomu, vsiem zdravie na mnoga lieta. Amin!Čo za vznešené pomysly národa tvoria osnovu dumy tejto prekrásnej! Vyznačená osoba v nej
je brat najmladší, ktorý i zavrhnutý a opustený od bratov, o seba len starostlivých, predsa
i potom, nachádzajúc po krovinách kúsky ich kabátov a mieniac, že sú oni už od pohone
dosekaní, kúsky tie „v ruki chvataje, drobnymi slezami oblivaje, slovami promovľaje: pevno
mojich bratiev oboich na svietie nemaje! Kolib minie Boh pomoh choča ich tielo neživoje u
stepu znachožati, moh by ja ich tielo kozacke v stepu pochovati“, a v žalosti tejto aj
umdlený, zo síl hladom a smädom padlý, od vetra z nôh zhodený umiera, volajúc na orlov, aby
málo počkali, oči mu ešte nevypíjali. A za umretým smúti step i kukučky i vlci, a odbavuje
mu pohreb kozácky! Dvoch ale bratov, hoc aj vyviazli z nevole, lež nemali pravej lásky k
bratovi, zastihuje už neďaleko otcovského domu kara! Záverok dumy zdá sa byť pozdejší
prídavok spevcov, banduristov.[185]Navádza-li kto ku zrade nad zväzkom rodiny posvätným, Slovanom zvlášte tak milým,
zaplatí to ťažko vedľa piesní a povestí slovanských. Ani zväzok manželský neochraňuje
podbadača od pokuty hroznej. V piesni srbskej žena jedného z bratov, vrúcne sa milovavších,
Milanova, naviedla muža, aby bratovi svojmu Dragutinovi úklady na život strojil, inakšie že
nebude povoľná láske jeho; keď ale následkom úkladov tých Dragutin do nebezpečenstva života
na love padne a v tom nič neznajúc o zrade, zavolá: „Dje si, brate, beže Milan-beže?“[186]Milan „tada mu je žao brata bilo“, pohnutý ľútosťou a láskou, prichváta bratovi
na pomoc, ale už pozde. Vidiac zabitého brata, žiaľom a hnevom prejatý ponáhľa sa domov,
mladú zvodnú ženu z výšky dolu na dvor hodí, kde mŕtva zostane, on ale sám:Po posjede konja velikoga,On ostavi dvore i timare,Pa otide glavom po svijetu.V inšej, tejto podobnej piesni žena, tiež závistlivá na statok deverov, naviedla muža k
úkladom, miesto devera ale sám jej muž na love do nebezpečenstva prichodí. V náhlosti príde
mu brat na pomoc i verestuje ho;[187]žene sa dostala odplata ťažká, brat ale bratovi odpustil. — Podľa druhej piesne
brat sám zamýšľal bratovi úklady, lež vyjdúc v čiernych takýchto myšlienkach na lov, uzrie
na jazere kačku, pre ktorú vypúšťa sivého sokola, kačka ale sokolovi krielo zlomí a chytiť
sa nedá; pýta sa nato lovec sokola:„Kako ti je, moj sivi sokole,Kako ti je bez krila tvojega?“„Meni jeste bez krila mojega,Kao bratu jednom bez drugoga,“[188]a tým k takej ľútosti sa pohne, že od všetkých úkladov proti bratovi upustí a s bratom
sa zmieri.Keď sa dom otcovský a rodina v ňom opúšťa, pohne to, ako sme už videli, srdce nášho ľudu
k bolesti veľkej. Bolesť táto pri vysťahovaní sa z otcovského domu nemierni sa pri
odchádzajúcich ani úmyslom radostným, s ktorým mladí rodenci ho opúšťajú, úmyslom založenia
novej rodiny a vyvolenia si tam napotom stáleho bytu, slovom, keď sa z domu otcovského
ženia alebo vydávajú. Oproti rodinnému domu, ku ktorému ľud náš s toľkou láskou sa vinie,
zdá sa i nová rodina, ešte neznáma, i nový byt rodinný, ktorý nebol svedkom vzrastu a
rozkvitu vysťahovaných, byť tiež len cudzinou. Zato i lúčenie s rodinou, ktorá sa opúšťa,
je v piesňach našich dojímavé a stať sa nemôže bez odpytovania a poďakovania za preukázanú
lásku. Keď ale nieto takéhoto úmyslu pri vysťahovaní, a lúčenie stáva sa bez všetkej nádeje
návratu i zvítania sa ešte s rodinou na svete, bolesť premáha citlivé srdce i zničí v ňom
ďalšiu vôľu k životu. Česká:Bůh vás žehnej,Můj tatíčku, tenkrát!Děkuju já vám,Děkuju já vám,Tatíčku, nastokrát.Bůh vás žehnej,Má matičko, tenkrát!Děkuju já vám,Děkuju já vám,Matičko, nastokrát!Děkuju vámZa to vychování,Za vaše starostiOd mojí mladostiAž do toho vdání.Bůh vás žehnej,Mé milé panenky,Které jste bývalyMoje kamarádky.Bůh vás žehnej,Mí milí mládenci,Kterí jste bývaliMoji milovníci.Bývali jste,A už nebudete!Taky-li vy na mne,Smutnou, zarmoucenou,Někdy vzpomenete?Bůh vás žehnej,Všickni moji známí!Za všecko děkuju,Štěstí vám vinšuju,Budiž pán Bůh s vámi!Už mě vezouZa hory, za lesy:Kdož pak mě tam samou,Smutnou, zarmoucenou,Kdo mě tam potěší?Už mě vezou,A já nic nevím, kam;A když mě dovezou,Pak všickni odejdou —Jen já zůstanu tam.Za horama,Za tím černým lesem;Tam já musím bydlet,Nic nebudu vědět,Má mamičko, kde jsem!Atď.[189]Inšia:Už vás opouštím, tatíčku,I mou rozmilou matičku;Děkuju vám za vaše chováníAž do tohoto provdání.Mé srdečko, mé vnitřnosti,Vadnou z té velké žalosti,Že se musím s vámi rozloučiti,A pryč do ciziny jíti.[190]Rusínska:Rozvyvaj sia, suchyj dube, zavtra moroz bude:Vyberaj sia, Mychasienku, zavtra pochod bude.— Ja morozu ne boju sia, lystiem pokryju sia,Ja pochodu ne boju s’, v sej čas vyberu sia!Hajom, koniu, hajom, koniu, hajom zeleneńkym,Vyjiždžaje z toho sela chlopeć molodenki,Vyjiždžaje na vorota, z konia pochylyv sia,Vybačaj mi hromadonko, možem z kim svaryv siaatď.[191]Ruská:Svjetel mjesjac, rodimyj batjuška,Krasno solnyško, rodima matuška!Ne bejte vy polu o polu,Ne chlopajte vy pirog o pirog,Ne probivajte vy menja bjednuju,Ne davajte vy menja gorkujuNa čužu daľnju storonušku,Ko čužomu otcu, k čužoj materi.Kak čužie-to otec s materjuBezžalostivy urodilisja.Bez ognja u nich serdce razgorajetsja,Bez smoly u nich gniev raskipajetsja;Nasižus-to ja u nich bjednaja,Ko konec stola dubovago,Nagljažus-to ja, naplačusja.[192]Rusínska (Rusalka Dniestrovaja,[193]u Budimie 1837):Oj, pojechau RomanońkoDo Sučavi na jarmarok,Tam sostrotiu jego Turok:Oj, Romane, Romanońku,Či ma ješ ti rodinońku? —Oj, maju ja rodinońku,Odnu sestru Olenońku. —Oj, Romane, Romanočku,Prodaj sestru Olenočku,Za koniki voronije,Ta za sjedla zolotije,Za vuzdela šoukovijeI za stanlje zolotije,Dam ti konja voronogo,Na drugogo srjebla mnogo.Prijšou Roman do domočku,Skloniu na stil golovočku,Taj gadaje si dumočku:Či prodati Olenočku?…Vstau, zirvau-sja, pišou z šumom,Tiľko vichor za nim svisnuu,Došč udariu z jasnim gromom —Roman z očij na vjek zginuu! —Sestra bjedna sja divuje,Pevna gljadit koncja tomu,Serce jej sja kraje z žalju,Ščo Romana ne ma doma.Jede Roman do domońku,Spustiu na dil golovońku.Vijšla sestra Olenočka,Pitaje-sja vona jego:Oj, bratčiku Romančiku,De ti togo konja vzjau?Minje Turčin podarovau,Dau mi konja voronogo,Dau drugogo zlota mnogo.Oj, sestričko Olenočko,Ta svjetlońki povimjetaj,I v pokoju pozakacaj!Oj, bratčiku Romančiku,Taže zavtra ne nedjelja.Oj, sestričko Olenočko,Pomij dvori mostovije,Zasteľ stoli [kidrovije],Pomij i miski sribnijeI ližečki zolotije!Oj, bratčiku Romančiku,Taže zavtra ne velikdeń.Oj, sestričko Olenočko,Rusu kosu sobje izmij,Taj krasno sobje zapleti,Gostej zavtra spodievaj-sja.Ach, pogljane vona v pole:Oj, bratčiku Romančiku,Ščo to v poli za dimove?Či to virli krilma bjut-sja,Či ovčarje z turmy gonjat?Tak sestričko Olenočko,Virli krilma zemlju zbili,Porochami skopotili.Oj, Romane, Romanońku,Ščo to v poli za dimove?Či to virli krilma bjut-sja,Či ovčarje z turmi gonjat?Oj, sestričko Olenočko,Skažu tobje pravdu ščiru:Toto v poli ne dimove,Nje to virli krilma bjut-sja,Nje ovčarje z turmi gonjat;Liš to Turki i Tatari,A vsje tvoje sut bojari.A Olena, jak to včula,Na slugu vjernu kriknula:Oj, kucharko, kucharočko,Daj mi noža ostreńkogoDo zavoja toneńkogo.Tonkij zavij ukrojela,Niž u serce si vstromila.Oj, nadbjeg brat Romanońko:Oj, sestričko Olenočko,Sčož ti sobje izrobila!Na ščož ti sja taj probila?Vona jemu vidpovjela:Lučše tutki pogibati,Niž z Turkami probuvati.Priježdžajut Turkiv mnogoDo Romana na podvire:Otvori nam, Romanońku,Jedem do tja u gostinu;Či dasiš nam, Romanońku,Tvoju sestru Olenońku?Oj, nevijšou Romanońko,Vijšla tiľko kucharońka:Oj, de toj vaš Romanońko?Pitajut-sja Turki jeje.Oj, pojechau Romanońko,Taj do ljesa po drjevońka.A dež tota jego sestra,Jego sestra Olenočka?Dnes zavij sobje krojela,Niž u serce si ustromila.Vbiegli Turki do svjetlońki,Vidjat tjelo Olenońki;Vzjali Turki Olenočku,Vitjagnuli na povire,Taj vzjali do nej strjeljati,A potim v štuki rubati;Ščo až kalinovi lugi,Z velikoje duže tugi,Začali-sja rozljegati.[194]Celkom tejto podobná je slovenská pieseň o krásnej Kateríne, z ktorej sme už hore predok
uviedli. I Katerína za roveň Olence si život vzala, vypýtajúc sa od Turkov, vezúcich ju,
napiť sa vody z Dunaja:„Jednou rúčkou pila,Druhou sa topila:Tak velikú hanbuTurkom urobila.“A mŕtva odpovedá starej Turkyni, horekujúcej nad ňou:„Lepší je ten DunajNež hárem turecký,Lepšia smrť kresťanskáNež život pohanský.“I Moravania majú docela takúto pieseň, i Slovinci v Štajersku o krásnej Anjčike.Umretého v rodine, opustivšieho už naveky svojich, vyprevádzajú Slovania s horekovaním
mnohým. Známe sú nám na Slovensku plače za pokrvnými a medzi obecným ľudom takrečené
„vykladanie nad mŕtvym“, ktoré neomylne i u druhých bratných plemien sa nachodí. Srbi ho
aspoň majú i do pesničiek uvedené; z nich jednu uvádzame na ukážku nad hrobom:Jesu l’ ovo tvoji dvori?Ljuto uski i tijesni,A bez vrata i prozora;Kako ćeš se obiknutiIza svakog dobra tvogaBez svjećice, bez stražice,Bez družine izabrane,Bez gospode zbora pune,Bez ljubljenja i nudjenja,I bez dobra svakojega?Ma li će te Bog pomoći,E ćeš tamo dobra naći:Divnu kitu svojte tvoje:Nać’ ćeš tajka, nać’ ćeš majku,Imaš milu braću tvoju.Koji će te dočekati,U putu te susretatiI željno te zagrliti,„Jesi ľ trudan?“ upitati,I tebe će posaditiU zlatnome svome stolu,Pak će tebe prinijetiJedan imbrik ladne vode,A u drugi rujna vina,Da im ljepše progovoriš,Na pitanja odgovoriš.[195]Celú rodinu, pri odobratí sa na večnosť jedného údu z nej, obkľučuje smútok, najväčšmi
ale raniť musí smrť rodičov deti ostalé, ešte nevychované, „do človečenstva neprivedené“,
siroty, ktorých žalostný stav sa i v piesňach slovanských najprenikavejšie predstavuje. A
slušne, i pochopu slovanskému o rodine celkom dôsledne. Siroty sú už všetkej tej slasti
pozbavené, ktorú Slovan v rodine nachádza, sú už „svetu nechané cudziemu“; nemá sa viac kto
o nich starať, a čo je podľa pochopu slovanského hlavné, nemá sa kto z ich vzrastu a
rozkvitu tešiť, a ony nemajú komu viac ani svoje strasti ani svoje radosti na srdce
položiť. Slovenská:Sihote, sihote, zelené sihote!Komuže je horšie ako mne, sirote!Alebo:Mati moja, mati, za dvoma horama!Už ma hlávka bolí, čo plačem za vama.Hlavička ma bolí, len tak pobolieva,Veď ma moja mati malú odomrela.„Dievelenka moja! Čože za krivdu máš,Keď mi v čiernej zemi odpočinku nedáš?“Čierna zem, čierna zem, pusť moju matku ven,Nech sa mojej matke horko požalujem.Kebych sa začala nad hrobom žalovať,Musela by tá zem nado mnou zaplakať.Už sa tá fialka dávno vysypala,Už sa moja mater dávno rozsypala!Moravská:Teče voda, teče pod Pavlovské mlýny,Ubozí sirotci plakávali u ní.Teče voda, teče pod široký kamen,Ubozí sirotci plakávali na něm,Kde sirotek plače, všude se zem třase,Kde slza upadne, znamení ostane.[196]Opuštěná v Rukopise kralodvorskom:Ach, vy lesi, tmaví lesi,lesi miletinsti!Čemu vy sie zelenátev zimie, letie rovno?Ráda-bych iáz neplakala,nemútila srdce:a řekniete, dobří ludié,ktoby neplakal zdie?Kdie mói otčík, otčík milý? —Zahřeben v rovečce,Kdie moie máti, dobrá máti?Trávka na niéi roste.Ni mi bratra, ni mi sestry,iunoše mi vzechu.[197]Celkom podobná je tejto ruská:Kak u ključika u gremučeva,U kolodezja u studenovaDobryj molodec sam konja pojil,Krasna djevica vodu čerpala,Počerpnuv vody, postavila,Kak postavivši, prizadumalas,A zadumavšis, zaplakala,A zaplakavši, slovo molvila:Chorošo tomu žiť na sem svjetje,U kogo jest otec i mať,Otec i mať, i brat, sestra,Ach, i brat, sestra, čto i rod plemja.U menja-ľ, u krasnoj djevicy,Ni otca njetu, ni materi,Kak ni brata, ni rodnoj sestry,Ni sestry, ni rodu plemeni,Ni togo li mila druga,Mila druga — poljubovnika.[198]Rusínska:Chodžu, nudžu ponad bereh,tiažeńko vzdychaju:bidnaž moja holovońka,šo doli nemaju.Bulož mene moja matyv rici utopyty,nizli takú neščaslyvuna sej śvit pustyty.O, jak tiažko kamenevypid vodu plynuty:ješče tiažše serotońcina čužyni buty.Žuryla sia maty mnoju,jak ryba vodoju,dala mene mežy lude,žaluje za mnoju.Ach, ty Bože mij jedyny,ty moja poticha!potiš mene neščasnuju,vybav z toho lycha.[199]Ruská:Ty neščastnoj dobroj molodec,Beztalannaja golovuška!Na rodu tebie napisanoSo mladych dnej gore mykati:V kolybelie rodnoj materi,V malych lietach ty otca otstal;Vo slezach prošel tvoj krasnyj viekVo stenani molody lietaatď.[200]V slovinskej piesni z KrajinyRejenka[201]dieťa, za mladi k cudzím dodané a dobre opatrované jako doma, keď sa od svojej
opatrovkyne, už vydať ju sa strojacej, dozvie, že nemôže svojich rodičov vyhľadať, o
ktorých nik nič nevie, od bolesti nad tým umiera.Vedia umierajúci rodičia, čo nastáva budúcim ich sirotám; žiaľ tento najpohnutlivejší
pieseň slovanská líči najživšie.Ruská:Ach, pal tuman na sine more,Vselilasja kručina v retivo serdce.Ne schaživať tumanu sa sinja morja,Zlodjejkje kruč nje s retiva serdca.Čto daleče, daleče, vo čistom poljeStojala tut dubrovuška zelenaja,Sredi jeja stojal zolotoj kurgan,Na kurganje raskladen byt ogoneček,Vozlje ogonečku postlan vojloček,Na vojločkje ležit li dobroj molodec,Pripekajet svoi ranuški bojevyja,Ranuški bojevyja, krovavyja.Čto iz daleča, daleča, iz čistago poljaPrichodjat k nemu bratcy tovarišči,Zovut li dobroga molodca na svjatuju Rus.Otvjet deržit dobroj molodec:Podite, bratcy, na svjatuju Rus,Prichodiť li mnje smerť skoraja,Otcu, materi skažite čelobityce,Rodu, plemeni skažite po poklonu vsjem,Molodoj ženje skažite voljušku svoju,Na vsje li, na četyre na storonuški,Malym djetuškam skažite blagoslovenice.Ach, ne žaľ-to mnje rodu, plemeni,Ne žaľ-to mnje molodoj ženy,Mnje žaľ-to malych djetušek,Ostalis djetuški malešeňki,Malešeňki djetuški, glupešeňki,Naterpjatsja choloda i goloda.[202]A v piesni rusínskej umretý otec túži po videní siroty svojej:„Seraja zemlejka,Tjažkii dverejka,Chody ich vitvoraty:Ani vokoncia,Jasnoho sonciaNa tebe sta podyvyty.“Juž mij batejko, mij sokolejko,Pered mylym Bohem stoit,Virne sia Bohu molyt:„Spustyž mene, Božejku!Z neba na zemlejku,Najže ja sia podyvluNa svoje detiatojko.“[203]Vstúpivší do zväzku rodinného miesto umretého otca lebo matky muž alebo žena — otčim,
macocha — zostávajú rodine tejto podľa pochopov slovanských, aspoň v národnom zmýšľaní a
básnictve, ničmenej cudzími, a preto i po piesňach a povestiach našich idú na nich žaloby
veľké. I samo meno „macocha“ je u Slovanov takrečeno v opovržení, čo i príslovie
dosvedčuje: „macocha — racocha“ a „kde macocha, tam i otčim“. Moravská:„Matičko, matičko, promluvte slovíčko.“„Mé dítě, nemožu, mám na sobě hlínu.“„Já hlínu odházím, kamení odvalím,Promluvte slovíčko, ach, drahá matičko.“„Jdi, dítě, jdi domů, máš tam jinou mámu.“„Ach, ta zlá macocha, od sebe mě štuchá;Když hlavičku češe, po zádech krev teče,Když košulku pere, div mě neprokleje.Když chlebíček krájí, po mně nožem hází.“[204]Nové rodiny zaväzujú sa manželstvom. K manželstvu vedie láska pohlavia, ktorá z tohoto
ohľadu, ako vedúca k utvoreniu nových rodín, široké má pole v prostonárodnom básnictve
slovanskom, širšie tam, kde kmene, utrativšie samostatnosť svoju a tak vytisknuté z poľa
dejín, na život od verejného nižší, domáci a rodinný, obmedzené boli. Takto je u Slovákov,
Slovincov v Krajine, Štajersku a napospol v západných odnožiach slovanských, tak u Srbov v
Lužiciach, už dávno samostatnosť svoju pochovavších, a spolu aj v pozdnejších útvoroch
prostonárodného básnictva v Čechách a na Morave; kde naproti tomu u Srbov a ich
poludňajších súdruhov, napr. Černohorcov, u Malorusov, kozákov, piesne zvláštne, vyznačené
deje ospevujúce ďaleko rozsiahlosťou svojou prevažujú nižšie, s citmi, strasťami a slasťami
sa zaoberajúce básnictvo lyrické. Časy utvorených už riadnych obcí a dŕžav, nemôže sa
povedať, že by priali básnictvu prostonárodnému; v takýchto dŕžavách všetko je už v
príkazoch a zákonoch určené jedno s druhým, čiastky s celkom sa už tuho držia, dŕžava je
nimi poistená, od nebezpečenství kvapných ochránená, dobrej vôli teda jednotlivcov, ich
odvahe a sile, ich rozsudku a ochotnosti máločo ponechané; ale časy také hovejú
prostonárodným piesňam, v ktorých obce, dŕžavy utvorené sú ešte takrečeno len odpoly, v
ktorých národ samostatný úsilne sa namáha, aby zdnuka i navonok sa zjednotil, kde ešte
jedna vôľa nie je vyrazená a ustálená, nasledovne kde sila, vôľa, odvaha, ochotnosť, um
jednotlivcov, za tým ale všeobecným účelom národa idúcich, ešte úplne je na svojom mieste.
Takéto časy sú Srbska do i po páde jeho, bo Srbsko ani pred pádom svojím nemalo ešte
pevného spojenia a riadu, po páde ale pri bojovnej mysli národa sila jednotlivcov bola sama
od seba za bratov, nohou ukrutníkov šliapaných, do neprestajného boja ponúkaná; také časy
sú Česka v tých dobách, z ktorých pochodia najvznešenejšie spevyRukopisu
kralodvorského: Záboj, Slavoj, Čestmír a Vlaslav, Beneš Hermanov, a časy
podobné kvitli kozáctvu za ich prahmi (vodopádmi) Dneprovými, časy slobodného spojenstva a
vysokého zápalu, plnej neviazanosti. Veľkorusi nemajú toho bohatého národného básnictva ako
druhí Slovania, za jedno je tam už chladnejšie, pošmúrnejšie podnebie, a za druhé Veľkorusi
sú už oddávna v dŕžave jednou silnou vôľou poistenej spojení. Kmene, ktoré sa v časoch
vyššiemu národnému básnictvu prajných utrímať neznali, ale v prvých svojich pokusoch
verejného života oň prišli, sú, ako sme sa už zmienili, bez vyššieho básnictva národného,
vlastného bohatierskeho (epického); tam sa rozvila na poli národného básnictva len lyrika,
v ktorej láska pohlavia je jedným z najospievanejších predmetov. Nie tak široké pole má
predmet tento, ako sme už riekli, u kmeňov, v dejoch samoutvorených veľkú časť života
svojho preživších, ale i tam patrí on k predmetom, básnictvom národným živo pestovaným.
Trebárs ale obrazotvornosť básnictva nášho radostne si s týmto predmetom hrá a rozmanitými
spôsobmi ho líči, s patrnou teda príchylnosťou sa s ním zabavuje, predsa on v básnictve
našom nižšom, za stred svoj majúcom život rodinný, má len vzťah k životu tomuto, a je tak
obľúbeným hlavne zato, že vedie k utvoreniu a rozprestretiu života rodinného. Inakšie
postavenie a povolanie má láska romantická. Človek ňou zaujatý žije celý v nej, nachádza
uspokojenie seba v nej konečné, bez ktorého všetko inšie tratí preňho cenu, okolie jeho
najbližšie i celý svet, a s ktorého miznutím hynie i on. Nie tak sa má vec s ňou v
básnictve našom národnom; inakšie myslí i jedná človek náš. On tak živý a otvorený, toľkými
spojivami s prírodou a rodinou, s ľudstvom, napospol so svetom spútaný, má ešte vždy, i po
pretrhnutí jedného, trebárs jak tuhého spojiva, mnoho ešte druhých, ktoré ho zdržujú, k
tomuto svetu priväzujú a pred zúfalými krokmi z jednostranných pohnútok chránia. I po
neuskutočnení jednej z túžob zostáva mu predsa vždy i ten „boží svet“ i „rodina“ i „dobrí
ľudia“ a tak i radosť s nimi i tie úmysly, ktoré má strany nich a o ktorých vyvedenie
Slovanovi, omnoho viac na skutočnosť a skutky upriamenému, jako v odťaženej rozmýšľavosti
sa kochajúcemu, konečne vždy ide. On považuje vždy seba, že patrí i bohu i svetu a svojmu
domu, rodine svojej; nedrží teda za bohabojné a slušné zmeniť samovoľne beh osudov,
pretrhovať sebevoľne zväzky posvätné a odtrhnúť sa násilne od druhých, sebe a túžbam svojim
kvôli. Príznakov tamtakého sebectva nemá láska básnictvom naším ospevovaná; človek náš sa
ňou neoddeľuje a neodosobňuje od druhých, nezostáva vyplnením jej len sám osebe, ale
prostriedkom nej vstupuje do spojenia zas nového, rozširuje obor rodinstva svojho,
neodoznávajúc sa nijak od predošlých zväzkov rodinných, ba áno, vážiac si ich tak ako
predtým, keď nie viac. Zvyky, obyčaje a práva slovanské nasvedčujú rozoznaniu tomuto lásky
pohlavnej, básnictvom naším prostonárodným ospevovanej, úplne. Novým manželstvom
nespôsobuje sa nijak v rodinách našich vedľa zvykov starodávnych deľba rodinného majetku,
jako to vidíme na západe; žena dostáva veno a mužovia zostávajú sedieť i po ženbe na
spoločnom majetku rodinnom, tak ako predtým. I dvadsať, tridsať rozličných rodín podľa
pochopov západu žije vedno na majetku rodinnom a tvorí len rodinu jednu vedľa pochopov
našich. A v starodávnych našich obciach spoločnosť majetku panovala úplná, jako podnes ešte
sa zachováva v ruských, čím celá obec spája sa takrečeno v rodinu jednu. Do zväzku tohoto,
keby mohol, vtiahol by Slovan svet celý; to je tajomná i v mnohom už vyslovená túžba jeho
duše. Láskou pohlavia uzaviera sa nová rodina, toto je ale ešte len rodina povstávajúca,
rodiaca sa, uzavretá medzi ľuďmi, odprvoti si vlastne cudzími, a budúcnosť jej je neistá;
kde naproti tomu rodina, z ktorej sľúbenci vychodia, je už dávno uzavretá, zavŕšená a
odjakživa si dobre známa, a preto aj v básnictve našom táto sa nad tamtú kladie a láska
tejto čistejšia i vrúcnejšia od tamtej predstavuje. A pritom jesto v tejto viac zbožnej, v
tamtej viac prirodzenou, rozličného pohlavia náklonnosťou sprostredkovanej lásky. V
dovedených už piesňach videli sme, s akou úzkostlivosťou sľúbenci opúšťajú dom rodinný, s
akou bolesťou presadlujú sa na bydlo nové „k cudziemu otcovi a k cudzej materi“, a toto
predkladanie rodiny otcovskej pred rodinu nastávajúcu a vrúcnejšie sa tamtej pridŕžanie
líčia mnohé ešte iné piesne slovanské. Ruská:Perekatno krasno solnyško.Ty zvjezda perekatnaja,Za oblak zvjezda zakatilasjaProč ot svjetlago mjesjaca.Perešla naša djevicaIz gornicy vo gornicu,Iz stolovoj vo novuju;Perešed, ona zadumalasja,A zadumavšis, zaplakala,Vo slezach slovo molvila:Gosudarj moj, rodnyj batjuška,Ne vozmožno-ľ togo sdjelati,Menja, djevicu, ne vydati?[205]Docela tejto podobná je i druhá ruská pieseň, v ktorej devica rovnú otázku dáva otcovi.
A v inšej ruskej piesni devica na výslovné otázky jej sľúbenca „Kto jej je milým?“
odpovedá, že najprv otec, potom mať, a za týmito len on, jej sľúbenec. Väčšia je tiež láska
otca, matky, sestry od lásky milej vedľa piesní našich. Rusínska:Oj, vyletil sokil ta z lisa na pole,Oj, sil sobi sokil na vysokij hori,A z hory poletil na vysoku sosnu.Viter povyvaje,Sosna sia chylaje;Nechylaj sia, sosno,Bo-j tak meni toskno!Oj, vdaryla strilka z vysokoho neba.Kohož ona ubyla? — Vdovynoho syna;Nema komu datyDo nenečki znaty,Ščoby pryjšla neńkaSyna pochovaty.Oj, nadletilo dvi-try zazuleńki,Vsi try prosiveńki,Ta vsi try smutneńki.Oj, odna upala po konec holovki,A druhaja upala po konec nižočok,A tretaja upala po konec serdeńka.Po konec holovki — to neńka stareńka,Po konec nižočok — sestryčka ridneńka,Po konec serdeňka — to jeho myleňka.De neneńka plače — krovavaja rička,De plače sestrycia — sliznaja kernyčka,De plače myleńka — suchaja stežeńka.Bo neneńka plače — vid roku do roku,A sestrycia plače — kilko sy shaduje,A myleńka plače — inšu hadku maje,O innym hadaje![206]Toho samého obsahu piesne majú všetky plemená slovanské. Rusi:Pod kustikom, pod rakitovym,Čto ležit, ubyt dobryj molodec,Izbit, izranen, iskolot ves.Čto ne lastočki, ne kasatočkiKrug tepla gnjezda uvivajutsja,Uviuajetsja tut rodnaja matuška;Ona plačet — kak rjeka lijetsja,A rodna sestra plačet — kak ručej tečet,Moloda žena plačet — kak rosa padet,Krasno solnyško vzojdet, rosu vysušit.[207]Moravania:Leží Janko zabitý,Rozmarýnem zakrytý.Plače oňho, naříká,Otec, máti, milenka.Otec, máti slzamiA milenka vzdychami:„Škoda mého milého,Neměla jsem nad něho.“[208]Skoro tú samú majú i Slováci: „Ženie šuhaj dva voly“ atď. A Srbi majú tiež rovnú:Umre Jovo, žalosna mu majka!Zakukaše do tri kukavice:Jedna kuka, nikad ne prestaje,Druga kuka jutrom i večerom,Treća kuka, kad joj na um padne;Koja kuka, nikad ne prestaje,To je jadna Jovanova majka:Koja kuka jutrom i večerom,To je tužna Jovanova seja;Koja kuka, kad joj na um padne,To je mlada Jovanova ljuba.[209]Nachádzajú sa síce daktoré i také pojediné piesne, jako u Slovákov „Pásol Janko kravy a
Anička pávy“ atď. a u Slovincov v Štajersku: „Vtica lépo poje dol pod belim gradom. To
nepoje vtica, to je mladi junak“[210]atď., alebo u Rusov: „Ty vospoj, vospoj, mlad žavoronočik, sidjuči vesnoj na
protalinkje. Dobroj molodec sidit vo temnicje, pišet gramatku k otcu, k materi“[211]atď., v ktorých sa láska milej k svojmu milému väčšou od lásky jeho rodičov i
sestrinej lebo bratovej robí, ale tu ten, ktorý činnej lásky je potrebným, syn, brat, milý,
jako z piesní vidno, skutkami svojimi prišiel o lásku rodinnú, doviedol do hanby lebo
inšieho nešťastia rod svoj, a preto sa ho tento aj odrieka, len milá i po skutkoch zlých
verná mu zostáva. Je i to znakom zvláštnej bohabojnosti rodín našich, že skutky pohoršlivé
a bezbožné trhajú tie zbožné a srdcu nášho národa tak drahé zväzky rodinné a rodičia
odoznávajú sa synov, sestry i bratia bratov, spáchavších skutky zlé. Vedľa toho rodina
slovanská stojí a trvá na základoch bohabojných, a prestáva odrazu tam, kde zväzky rodinné
základy tieto opúšťajú. Neberú vec tak prísno milé; nie je láska, prirodzenou pohlavia
náklonnosťou utvorená, tej zbožnosti ako láska rodinná, vedľa pochopov nášho národa a
pravdivých. V spomenutých piesňach, v slovenskej i ruskej, pomáhajú milé svojim milým
pokladmi z väzenia na slobodu, rodičia ich ale, ako rečeno, tam nechávajú, a v ruskej práve
prosiacemu synovi o výkup z väzenia odkazujú:Kak otec i mať otkazalisjaI ves rod plemja otrekalisja,Kak u nas v rodu vorov ne bylo,Vorov ne bylo i razbojnikov.[212]Len po vykonanom treste a zničenom tak zločine zmilováva sa rodina v ruských piesňach
nad telom mŕtveho, pochovávajúc ho; v slovenských ostatné povinnosti len tiež milá
vykonáva:Nevešajte ma na duby,Lebo ma zedia holuby,Lež ma vyveste nad vodu.Kam milá chodí na vodu.Keď si vodičky naberie,Zo mňa ptáčatá zoženie:„Ej, hežu, hežu, ptáčatá,Už mu je hlávka načatá“atď.V tomto podriadenom postavení drží sa láska pohlavná vo všetkých vzťahoch v národnom
našom básnictve. Neuskutoční-li sa daktorej strane jej vôľa s osobou obľúbenou manželstvom,
preto, ačpráve i žiaľu dosť javí sa nad tým v piesňach našich, nenasleduje predsa žiadne
odriekanie sa sveta, zúfalstvo, vstupovanie do kláštorov, samovražda jako inde, ale i v tom
podrobuje sa strana osudu svojmu s pokorou. Napospol i z básnictva nášho národného i z
prísloví našich vídať, že manželstvo pri pobadanej náklonnosti strán sprostredkuje sa viac
rodičmi láskou si oddaných stránok, ako týmito samými. Ruská:Idet dievica iz terema,Čto bielo lice zaplakano,Jasny oči pomutilisja,Biely ruki opustilisja,Ne striela serdce poranila,Ne zmieja jeho užalila…Krasna dievica promolvila:Ty prosti, prosti, moj miloj drug,Ty prosti, duša, oteckoj syn,V večeru menja pomolvili,Zavtra budut pojezžalyje,Povezut menja v cerkov’ božiju:Ja dostanusja jinomu drugu,I vierna budu po smerť moju.[213]A pritom vernosť zadržať i nevyvolenému, ako z piesne vidno, za povinnosť si drží. Tak i
v slovenských i v druhých piesňach vydané odvracajú od seba oči zvodivé:Nepozeraj za mnou, Oči ti vypadnú,Bolo ti pozerať, Keď som bola pannou.Jako mladucha v ruskej piesni, jednajú i mládenci v básnictve našom. Ktorému z nich či
rodinou, či jej samej najživšou náklonnosťou mladucha sa prisúdi, ten ju berie, a ostatní
inam bez zúfalstva obracajú oči svoje. Slovenská:Za tým Váhom biely dom:Jest tam pekné dievča v ňom.Keby mi ho chceli dať,Vedel bych ho milovať.Ale mi ho nedajú,Nechže si ho trímajú!Bráni otec, bráni mať,Bráni sestra, bráni brat.Bráni celá rodina,Prenešťastná novina!Kradenie dievčat, t. j. pojímanie ich za ženu proti vôli rodičovskej, čoho šľaky[214]kde-tu sa v slovanských piesňach nachodia, bolo iste len prípadkom riedkym a výminkou.[215]A rúbanie sa mládencov o dievku, jaké dve-tri naše piesne spomínajú, je
neomylne, jako i samy piesne ukazujú, plodom už novších, vplyvom západným premiešaných časov.[216]Sľúbeniciam, odchádzajúcim do domu novej rodiny, dáva sa od otcov, matiek lebo i samých
sľúbencov vážne napomenutie a naučenie, jaké majú byť u rodiny novej, nie vari osoblivé a
samostatne zvysoka si vedúce, ale starším v dome poslušné a pokorné, a k druhým prívetivé,
láskavé. Tak v ruskej piesni sľúbenec odpovedá sľúbenici, sťažujúcej sa, že počula o
hrdosti jeho otca:Dušeńka, Mašeńka,Buď sama dobra!Derži golovu poklonnujuA serdce pokornoje,[217]a taký jej tiež odvet dáva, keď hovorí, že počula o hrdosti jeho matky. A na jeho bratov
a sestry, keď sa uharkáva, odvetí:Buď sama dobra!Buď laskova, privietliva,Vo vsiem dogadliva, da smietliva,A v svoich prosta, da umietliva!Tak i v srbskej piesni sľúbenec sľúbenici radí:Ne boj mi se, dušo,Ja ću te sjetovať,Kako ćeš mi, dušo,Majci ugoditi:Kad majka uskara,Ti ne odgovaraj;Kada ľ moja bračaIz lova dochode,Ti ich l’jepo sretaj,Oruže im primajI njima govori:„A dobri mi došli,Moj’ mladi djeveri!Moj’ zlati prsteni!“A kad moje sestreU rodbinu idu,Daleko ich sretaj,Koljevke im primajI njima govori:„A dobre mi došle,Mile zaovice,Kako i sestrice!“Tako ćeš mi, dušo,Svjema ugoditi.[218]Pri všetkej podriadenosti lásky pohlavnej pod vzťahy rodinné môže ona, ako začínajúca
život nový, stať sa tak vrúcnou a hlbokou, že bytnosť jedna, ňou spútaná, opúšťajúca svet,
i druhú potrhuje mimovoľne za sebou. V srbskej piesniSmrt Omera i
Merime[219]mládenec Omer, zaľúbený do Merimy, poslúchne síce matku svoju, nutkajúcu ho
vziať dievku peknejšiu i bohatšiu od jeho milej Merimy, i vezme ponúkanú, ale po svadbe
zaraz od bolesti nad tým hynie, a Merima, vidiac ho mŕtveho, za ním na večnosť sa poberie,
oba nie samovraždou, ale puknutím srdca od ľútosti. Tejto podobná je i pieseň srbská:Damljan i ljuba njegova:[220]U Omera više SarajevaZelena mu gora oko dvora,I u gori zelena livada,Na livadi kolo uvaćeno,U tom kolu ljuba Damljanova;Sve je kolo glavom nadvisilaA ljepotom kolo zanijela.Progovara iz kola Nikola:„Pokrij lice, ljubo Damljanova,Danas će ti Damljan poginutiSa tvojega lica bijeloga.“Još to oni u riječi bili,Puče puška iz gore zelene,Te udari u kolu Damljana.Damljan pade a ljuba dopade:„Moj Damljane, moje jarko sunce!L’jepo ti me bješe obasjalo!Al’ mi brže za goricu zadje.“„Ljubo moja, pitoma ružice!L’jepo ti mi bješe procvatila!Al’ zaludu kad s’ne kitich tobom.“Toho spôsobu je i jedna rusínska. Tu ale od radosti nad nenazdajným sa zídením oba milí
omdlievajú i omdlejúc umrú.Divčyna upala na bilu postilońku,molodyj kozak pid bilu berezońku:nad divčynońko’ otec i mati plače,a nad jej mylym čorneńki voron kračeatď.[221]Žiadnym ale spôsobom láska nevymôže to na človeku v duchu nášho národa, aby jej kvôli
podstúpil čokoľvek, aby sa pre ňu odrieknul inších túžob a náklonností svojich. Slovenské:Keď my cez hory pôjdeme,Cože tam jjedať budeme,Cože tam jedávat, moje srdenko, budeme?Lepšia je kôrka dubová,Ako striedočka chlebová:„Ked ti je lepšia, jedz si sám,A ja sa s tebou rozžehnám“atď.Keď som išjeu cez dva vršky,Našieu som si tam dva rožky,Keď som počau na nich trúbiť,Začali ma dievky ľúbiť.A ja nechcem dievky ľúbiť,Radšej budem šabľu nosiť;Šabľu, šabľu maľovanú,Od cisára darovanú.Cisár, cisár, sedlaj koňa,Pôjdeme my do tábora:Tábor, tábor, otváraj sa!Idú chlapci, zverbujú sa!Tak ani kozák, vyberajúci sa do boja, nedá sa od toho zdržať žiadnym prosbám a nárekom
milej. V piesni rusínskej „Za Nemen jidu, Hej, koniu mij, koniu, Zahraj pidomnoju, Divčyno, proščaj“,[222]odveťuje kozák konečne dievčine, láskou ho zaklínajúcej, aby doma zostal:„Jak voron do tebeV okonce zakrače:Z za mora priskačeKozačeńko tvij!…“„Jak javor zelenu holovońku sklonyt,Zozula kukukne, dubrova zastone,I kiń pid toboju pitknet sia, vzdychne!…Todi vže ne bude na sviti mene!“A v druhej piesni rusínskej: „Jichav kozak za dunaj, kazav: divčyno praščaj, ty konyku
voronyku, na sylu hulaj,“[223]odvetí kozák plačúcej milej:„Bilych ručok ne lomaj,čornych očok ne styraj,mene z vojny zo slavojuk’ sobi ožidaj.“Ani to nevymôže láska na nikom, aby jej kvôli spáchal hriech proti rodine alebo aby
opustil pre ňu vyššie veci a záujmy vznešenejšie. V srbskej piesni tridsať dobrodruhov chce
uniesť dievku, brat ale ju bráni i padne od ruky ich, nato unesú dobrodruhovia ju a nútia s
jedným k manželstvu, lež tá, idúc práve okolo mora, doňho sa pohrúži a utopí:Tonom tone, tonući besedi:„Volim biti morskim ribam’ hrana,Neg’ Voinu za nevolju ljuba,Neg’ Voinu bratinu krvniku.“[224]Srbská:Vezak vezla seja teftedara,Na čardaku na debelu ladu,Tuď prolazi Rade neimare,Veli njemu seja teftedara:„Lijep ti si, Rade neimare!Da l’ se chočeš junak poturčiti,Dala bich ti pola Sarajeva,I po blaga brata teftedara.“Al’ govori Rade neimare:„Oj, Boga mi, sejo teftedara!Ne bich ti se junak poturčio,Da mi dadeš i sve Sarajevo.I sve blago brata teftedara.“[225]To je nie romantika!Uzavretie manželstva — sobáš, sľub, sňatok, venčanie a nato nasledujúca svadba, veselie, pir[226]atď. — zaviazanie novej rodiny a rozšírenie zväzkom tým oboru rodinného, je
najväčšia a najradostnejšia slávnosť slovanského domáceho života. Tých mnoho rozmanitých
obradov, ktoré sa pred i po sobáši vykonávajú — dokonávky, prositby,[227]zaręczyny,[228]pečenie u Rusínov korovaju, koláča, z ktorého na svadbe každý hosť dostať musí,
pletenie derevca, ratolesti, ktorá sa rozličným významným kvietím a ovocím opletá a pred
novomanželmi nesie, usadzovanie mladej nevesty na posah, lavicu bielou šatkou zastretú, na
ktorej mladej neveste veniec na hlavu kladú, vydržiavajúc pri všetkom tom zvláštne
slávnosti, to odpytovanie, ďakovanie, žehnanie a blahoslovenie pred sobášom, po sobáši
nasledujúca hostina hlučná, čepčenie a slávnostné odvádzanie mladej nevesty do domu jej
budúceho, tie mnohé dary, ktoré sa v ten čas novomanželom a najmä neveste u Slovákov na
poctivú krásu — a od tejto navzájom mládencom a hlavne družbom dávajú, tie prerozmanité
piesne, ktoré sa pri jednom-každom obrade pred i po sobáši spievajú, tie mnohé hodnosti a
úrady zo cti — starostovia, starí svatovia, svatovia, na ktorých sú najmä veselia srbské,
na ich „kitjene svatove“[229]prebohaté, družbovia, bojari,[230]pytači, zváči, zástavníci, oddávači, široké, družice, ktoré sa pri tých
príležitostiach rozdávajú, pri všetkom zachovávaná jak možno najväčšia nádhera a hojnosť,
kladú slávnosť túto, toľkým básnickým duchom nadchnutú a tak radostne odbývanú, bez odporu
na prvé miesto v živote našom domácom. A človek obecný, do väčších okresov činnosťou svojou
nesiahajúci, má tri len hlavné udalosti v živote svojom prejsť: narodenie, oženenie sa a
smrť, z ktorých sa len tá stredná s povedomím odbýva, a preto i toľkú váhu on na ňu, života
svojho udalosť najzajímavejšiu, kladie. Po každej ale radosti nastupuje zmena, a tak i
zármutok milostný po uzavrenom manželstve v živote našom. Tento zármutok nielen z toho
pochádza, ako sme už vyššie pripomenuli, že sa dom otcovský, dom milej rodiny, byt s okolím
celým dobre známy od sľúbenice a často i od sľúbenca opustiť musí, lež aj z myšlienky tej,
že je už po prvej mladosti, že tráplivejšie starosti o novozačatú rodinu nastávajú, a tak
ten „slobodný stav“, ako sa Slováci vyjadrujú, už že pominul. Predtým boli len nádeje,
výhľady radostné a viac hra so životom, teraz je už prísnosť života tu. Mnohé slovanské
piesne tú slobodu „za mládenstva“, „za panenstva“ oplakávajú a predstavujú manželstvo ako
opŕchnutie z kvietia.Slovenské:Letela biela hus, letela nad vodou,Zaplakalo dievča za svojou slobodou!Kvitne ruža, kvitne, veď aj moja bude,Príde taký šuhaj, čo ju trhať bude.Daj ma, matko moja, keď ti ma pýtajú,Keď ružička kvitne, vtedy ju trhajú.Ruža som ja, ruža, pokým nemám muža,Až budem mať muža, spadne zo mňa ruža.Kvietok som ja, kvietok, pokým nemám dietok,Až budem mať dietky, spadnú zo mňa kvietky.Vydalo sa dievča, akoby zomrelo,Akoby ho nikdy na svete nebolo.Vydalo sa dievča dolu do vidieka,Čo na horu pozrie, iba prenarieka.Vydalo sa dievča až na veky amen,Akoby zalúčiu do Dunaja kameň.A tam dolu na doline rozmarín zelený,A kto nevie, čo je núdza, nech sa len ožení.A tam dolu na doline fialka prekvitá,Ktorá nevie, čo je núdza, nech sa ona vydáatď.Tak i v rusínskych i v druhých slovanských piesňach. V rusínskej jednej pýta sa mať syna
Ivaseňka, koňa si na sobáš sedlajúceho, prečo plače, na čo on odpovedá:Oj, jakže meni,moja mateńko,molodomu ne plakaty,sam ja ne znajui ne zhadajui ne skažut lude,jaka my dola bude. —[231]Jako je ctiplné vstúpenie do stavu manželského vedľa národného nášho básnictva, tak
zatratené je nadužitie lásky pohlavnej k čistej zmyselnosti. Upadlí do hriechu tohoto a
preukázaní v ňom následkom, prichádzajú o svoju poctivosť, najmä osoba ženská, majúca skoro
len za jediný štít života svojho krásu a nevinnosť, a obmedzená súc vedľa slušného pochopu
nášho národa len na dom a rodinu, nemôžuc ďalej vyviesť samostatne nič veľkého. A preto i
keď veniec panenský stratí, stratí temer všetko na svete. Srbská pieseň zvedenie dievky za
najväčší hriech vyhlasuje. Prevážajú v nej sv. Nikola a sv. Ilia duše ľudské na druhý svet,
tri ale duše nijak previezť nemôžu:A tri duše ne mogu:Jedna duša griješna,Kuma na sud vodila;Druga duša griješna,S komšijom se mrazila;Treca duša najgrešnija,Devojku je skudila.[232]Čím ďalej Slovanstvo ide k západu európskemu, tým i láska pohlavná viac osamostatnieva,
a tým i viac kochanie sa v nej v prostonárodných našich spevoch sa osladzuje, ale spolu aj
vplyvom cudzieho zmýšľania a príkladov prostota a vrúcnosť slovanská v nej sa tratí, čo
poznať na piesňach kmeňov západu zblížených. Najkrajšie, najprostejšie a najslušnejšie sú z
tohoto ohľadu piesne ruské a srbské, napospol Slovanstva pravoslávneho, opravdivá okrasa
básnictva i zmýšľania nášho národného. Rusínske sú tiež také, kde ale k Poliakom prichodia,
tam v mnohom už utrpela ich prostota a ráznosť slovanská.Rodiny s rodinami tvoria obec, rodinu rozšírenú vo zmysle slovanskom. V obci prichádzajú
ľudia do spolku, a Slovan, tak živý a otvorený, toľkou príchylnosťou k ľuďom napospol
nadaný, rád má spoločnosť ľudskú a hľadá ju túžobne. Spoločnosť, aby sa udržovala a
neuvädla, potrebuje zábavy, a týchto má aj hojnosť velikú spoločnosť slovanská. K zábavám
týmto patria hlavne hry. Hra ukazuje radosť zo života, je jeho spríjemnenie, kratochvílenie
napospol, ona rozháňa života každodenného jednotvárnosť a suchopárnosť, je oproti postavená
zarytosti do seba a utiahnutosti od sveta a dokazuje, že nemá človek len vždy s potrebami
každodenného života sa zapodievať, do žravých starostí o život vezdejší sa zamárať, ale si
i pohovieť na svete i vyraziť trud života. Hra je znakom rozjareného života mládeneckého a
pristojí národom mladistvým, básnickým duchom obdareným, aký bol dakedy helénsky a jakým je
náš. Hry sú ale tiež rozličné; Angličan sa zabáva na doskočkách rozjašených kohútov,
Španiel na rozsápaní a zbodaní divých býkov, Nemec nadovšetko rád sedí a baví sa v
divadlách, Slovan ale chce hlavne v zábave svojej činnú účasť, chce, aby jako mu hrá myseľ,
tak hralo mu i telo. Prieči sa Slovanovi vonkoncom, aby dakto vo hre trpel, či to už ten
„boží tvor“, či človek, on sám; trpenia a trápenia je i tak v svete dosť, a hra mu je práve
rozplašenie všetkých trudných myšlienok a odstránenie všetkej tráplivosti. A ani ten
„nerozumný tvor“ vedľa mysle jeho nie je nato tu, aby sa mučil a mučením svojím k radosti
bol druhému; na takej zábave by sa Slovan vonkoncom baviť nemohol. Videli sme už hore, v
koľkom spojení žije Slovan s prírodou, jak s ňou obcuje, jak ju rád má; i ona a jej tvory
vedľa mienky jeho majú sa tešiť zo života im daného. Ale ani smiešne zábavy Angličanov s
kohútmi neboli by Slovanovi po chuti vonkoncom. Tá trpná pri tom účasť, to malicherné
divadlo na doskacujúcich do seba kohútov, ktoré Angličanovi, do seba vždy zamorenému a k
vyrazeniu svojmu dakedy smiešnosť potrebujúcemu, dobre padne, neboli by nijak pre Slovana.
V jeho hre musí sa zúčastniť i myseľ i telo, on celý, a preto i najobľúbenejšie zábavy
slovanské sú tie, v ktorých obratnosť, cvičnosť, sila a bystrota tela sa ukazuje: behanie
ozávod, preteky pešo i konno, skákanie, hádzanie kamením i kotúľkami na vyznačené kliny,
pasy, ples (tanec), ktorého je náš národ veliký milovník. Okrem týchto jesto iných hier a
zábav premnoho. Má ich každý vek: deti, mládenci, odrastlí; každé pohlavie: mužovia i ženy;
každé počasie roku: jaro, leto, jeseň i zima, a pritom sa pri všetkých značných príhodách a
slávnostiach držia hry a zábavy prerozmanité. Majú deti na Slovensku svoje hry: žmúrenie,
loptu, na slepú babu, na zlaté prasa, na kozu atď.; v Rusku: goluby,[233]sjeravo volka,[234]zacharku[235]atď.; mládenci a panny na Slovensku: hru na husi a na pávov, na králikov, na lokeš[236]atď.; na Rusi: gorjelki,[237]žmurki,[238]verevočku;[239]v Srbsku na Dodolu[240]atď.; panny osebe na Slovensku: na húsky, kolo, v ktorom vítajú jaro atď.; na
Rusi: pervenčiki,[241]kamuški[242]atď.; v Srbsku na kraljicu.[243]A odrastlí tiež často i v týchto hrách účasť majú i inšie si zavádzajú, na Rusi
napr. ženy i s devicami hrajú sa na kumy,[244]matere s deťmi na soroku,[245]starušké s deťmi na zacharku atď. Z jara, keď sa hora rozzelenieva, vydržiavajú
sa májnice, vlastne zábava detinská, pri ktorej ale i starší z obce radi si pohovejú, krem
toho kladú sa máje pred domy milých; leto sa zavíta ohňom vajanným;[246]jesenné a zimné večery ubehujú v priadkach, osladzovaných výpravkami starých
povestí, spevmi a hádkami. Okrem toho na tieto počasia roku pripadajú na každé ešte inšie
hry, jako kupr. kolo u Slovákov na jar, vodenie mníšok na jeseň, hra dakedajšia Slovákov na
kráľa tiež na podzim, Mikuláš a Lucia na zimu atď. V Rusku hrajú sa gorjelki, kamuški len v
lete, žmurki, kuľučki,[247]dergači[248]len v jeseni lebo v zime atď. A zvláštne prípadnosti, výročité slávnosti nemôžu
sa tiež bez hier a slávnostných obradov obísť: na Dohviezdny lebo Štedrý večer sa pod
oknami spieva a mnohé staré obyčaje vykonávajú, na Vianoce sa chodí s betlehemom, po Novom
roku chlapci s hadom, na Tri krále s hviezdou, cirkevné osoby chodia po Novom roku s
koledou, v inšom obrade i u Srbov známom, na Veľkú noc sú kúpačky, na svätodušné sviatky,
Turíce, Rusadlá[249]vykladajú sa chrámy i domy súkromné zelenými chvojkami a konármi atď. Mnohé
terajšie hry bývali za starodávna náboženské obrady, jako napr. vynášanie Moreny, Dodola,
Vajané atď., koleda ale ešte i podnes náboženský príznak zadržala. Hry spomenuté odbavujú
sa mnohé s piesňami, zvláštnymi ku každej spevnej hre a jej priebehu. Škoda, že sa hry
tieto z veľkej čiastky, aspoň v západných kmeňoch, pomaly tratia a hynú!Hry a zábavy, jako pripomenutie ich dajedných dosvedčuje, idú Slovanovi z duše. A zábava
i taká, kde sa srdce nápojom rozveseľuje, veľmi mu je po vôli. Nechybí na piesňach kmeňom
našim i pri takýchto veselých spoločnostiach, ba tu sa ešte len roja jako včely z úľa.
Často, keď už mysle do dobrého rozmaru sú privedené, idú piesne koldokola, a každý, kto si
upije, spievať musí. Zemianstvo slovenské, jakokoľvek v posledných rokoch odrodené a národ
svoj vlastný podkopávajúce, nemohlo predsa nikdy v takýchto spoločnostiach zatajiť povahu
svoju, v ktorých spievavalo o dušu piesne národné koldokola. Chorváti práve v takýchto
spoločnostiach tvorievali si obec a hrali si na veselé domaćinstvo, kučegazdovstvo[250]a iné vážne úrady obecné. Milovaným nápojom slovanským bol zadávna medovec,
tohoto ale už málo znať v piesňach. Srbské piesne teraz si už len pochvaľujú „rujno vino“,[251]s ktorým majú dosť čo robiť, i slovenské sa len vínom občerstvujú, Česi si v
nich pripíjajú pivom, Rusi vínom a pivom a Rusíni už najviac len biednou horilkou.[252]Zvláštnych na spoločnosť takú sa vzťahujúcich piesní majú kmene naše dosť,
Slováci napr.:Náš pán gazda, dobrý gazda,Dobré víno dáva,A my z jeho lásky,Pime z tejto fľašky,Náš pán gazda, dobrý gazda,Dobré víno dáva,alebo:Pi, Janko, pi,Len sa neopi.Čo prepiješ sto zlatých,Šak to —(ktokoľvek = pani, žena, pán atď.)zaplatíPi, Janko, pi,Len sa neopi,aPije Kubo do Jakuba,Jakub do Michala,Pije víno, pije vínoKompania calá,A kto nevypije,Toho vo dva kyjeatď.,ale Srbi majú pri takýchto príležitostiach zvláštne, každej prítomnej osobe odspievané nápitnice,[253]z ktorých dajedny na ukážku podávame.Hospodárovi:Gospodar sjedi u zlatnu stoluA noge drži u chladnu vodu,Ne vodu muti, ni zlo govori,Nego govori: „Bože pomozi!“Pomog’o Bog kuću i njegov dom!A proleće ga zdravo zastalo,Zdravo zastalo, tere veselo!I oko i čelo,Sve nam, braćo, veselo![254]Neveste:Usadich lozu sred vinograda,Navedoch vodu sa tri chladenca,Da mi je loza vazda zelena,Naša nevjesta vazda vesela,I oko i čelo,Sve ti, sestro, veselo![255]Chvastúnovi:Junak potkiva konja chrabrena,Vidjela ga je žaba zelena,Podigla nogu, junaku rekla:„Potkuj i mene, mladi junače,Neka bich konjem u goru utekla!“I oko i čelo,Sve ti, žabo, veselo![256]Obcovanie v obci, v spoločnosti ľudskej napospol, žiada a oslavuje prostonárodné
básnictvo také, jako v rodine, bohabojné a ľudské. S ľuďmi tak ako v rodine; a vždy „s
ľuďmi ľudsky“, to je hlas duše národa nášho. I určité sväté zväzky rodinné rozširuje Slovan
v pocite tomto a pripúšťa do nich ľudí inšieho rodu cudzích, ktorí tým nabývajú v obcovaní
s nimi a v živote inšom posvätné rodinné právo: právo na ich ochranu pred každým nápadom,
právo pomoci v potrebách, právo šetrenia ich v obcovaní ako úda rodinného, a navzájom
zaväzujú sa ku tomuto všetkému. Stáva sa to takrečeným pobratimstvom a posestrimstvom[257]u Srbov, čo sa i zvláštnym cirkevným obradom zasväcovalo a bezpochyby i dosiaľ
zasväcuje. U inších Slovanov niet, aspoň nakoľko nám vedomo, zvláštneho k tomu obradu, ale
i tu pobratanie si, t. j. oslovovanie sa vzájomne slovom „brat“, má zvláštny význam a spája
pobratavších si užšie ku vzájomnej láske a pomoci. Tak i posestrenie si. U Srbov jestli kto
v nebezpečenstve druhého slovom „brat“ zavolá, „bogom ga je bratimio“ — je obyčajný výraz
srbských piesní — a na pomoc vyzve, oslovený za svätú povinnosť si drží v tom okamžení
prísť mu na pomoc i s nasadením vlastného života. Kara hrozná zastíha toho, kto sa prehreší
proti povinnosti pobratimskej, alebo kto sa s nedobrým úmyslom blíži posestrime. Už hore
sme uviedli pieseň, v ktorej Marko Kraljević strašlivo sa pomstí na posestrime, jeho brata
zradivšej. Pomsta táto nebola by tak hrozná bývala, keby zradkyňa nebola bývala Markovi
posestrimou. A v druhej piesni dievka Mara, zavedená do Bulharskej, prosí Pera Bugarina:
„Bogom brate, Pero Bugarine, izveď mene iz zemlje Bugarske“,[258]čo i Pero — „To njoj Pero za Boga primio“ — bez odkladu urobil. Keď ale na
ceste k chladnej jednej studienke prišli, a Mara sa tam umyjúc, v kráse svojej sa pred
Perom zajasala, tento zblížiac sa jej, hovorí: „Oj, Marija, Bogom posestrimo! ja ću tvoje
lice obljubiti,“ a „što rekao Pero Bugarine, što rekao, to i ućinio“, lež hneď nato „sinu
munja iz neba vedroga, te udari Peru Bugarina; ljuto kune Marija devojka: Bog ubio svakoga
junaka, koji ljubi Bogom posestrimu“.Hore sme už uviedli, ktoré hriechy za veliké počituje povedomie nášho národa v piesni
vyslovené: s blížnym v roztržitosti žiť, chcieť si z neho zisk dohnať a nečisto obcovať.
Čistotné obcovanie, nakladanie s človekom ľudské, skromné si vedenie je to, čo nadovšetko
zveličujú piesne naše, a nič sa im tak neprieči, jako sebectvo, samopôžitok, alebo práve
užívanie druhých k svojmu osohu a nadutosť, chvastúnstvo. Pieseň srbská takto oslovuje
človeka:O, človeče, pravedniče!Jedan Božij službeniče!Ako misliš Božij biti,Čini dobro za života,Poštuj brata starijega,I tebe će mladji tvoji;U dobru se ne ponesi,A u zlu se ne poništi,Na tudje se ne lakomiatď.[259]A druhá pieseň vyššie cení múdrosť a poctivosť, ako všetky okrasy tela:Zlatni kove i srebrni, lijepo ti sjaš!Prvijenče, mudra glavo, da mnogo ti znaš!Na tebe su zlatna puca, i svileni pas;Više valja mudra glava i tvoj pošten glas,Neg’ na tebe zlatna puca i svileni pasatď.[260]Blížnym ku pomoci byť, najmä ale osudom bez vlastnej viny do nešťastia uvaleným, od
prírody nešťastným, sirotám a skaličeným, uveličené je v piesni slovanskej. Medzi
nešťastnými od narodenia hlavne k slepým hlboký súcit javí národ náš; aký ľud, myslí si
slepec, že má pred sebou, keď sa v piesni srbskej takto k nemu hlási:Mili Bože, na svemu ti chvala,Mili Bože i nedeljo mlada!Mili Bože, pomozi svakome,Svakom bratu i dobru junaku,Koji ore, pa sirote hrani,I sirote i crva i mrava.Darujte me, ranitelji!Ranitelji, roditelji;Darujte me, braćo mojaPlemenita i čestita!Braćo moja milostivna!Nemojte me prolaziti,Moga dara pronositi,Moga dara ubogoga,Ubogoga, malenoga;Krajcara je malen darak,Al’ golema zadužbina;Već podeli i nameni,Svoje mrtve sve spomeni;Moliću vam molitvicuZa sve kuće dobre sreće,Za težaka i volaka,Za putnika i vojnika,Zaraď djaka učenika:Radosna mu majka bila!Darujte me, mila braćo!Tak’ovako ne gledali!Slepa čeda ne imaliNi u domu, ni u rodu,I u svet ga ne spremili,Kano mene moja majkaŠto je u svet opravila,(U neznanu tudju zemljuA za tudjim očicama,)Da se bijem i prebijamOd nemila do nedraga,Kao voda o bregove.Vidiš, brate milostivi!Mene vode tudje oči,Mene rane vaše ruke,Vaše ruke, teške muke;Ja sam željan bela sveta,Bela danka, žarka sunca,Žarka sunca i meseca,I po svetu pogledati,I sve braće oko sebe,Crne zemlje ispred sebe,Vedra neba iznad sebe. —Mene vode tudje oči,Pa s’ ne mogu sam pomoćiA bez vaše desne ruke:Niti mogu uzorati,Niti mogu uskopati.Što su vama beli dani,To su mene tavne noći,Tavne noći bez meseca. —Vidiš, brate, sužničara,Sužničara, tavničara,Jer ne vidim bela danka,Teške pute da putujem,Teške brode da brodujem;Nit’ kog znadem, ni poznajem,Već se bijem i prebijamOd drveta do drveta,Od kamena do kamena,Od nemila do nedraga,Kao voda o bregove.Sužan će se oprostiti,Iz tavnice izoditi,Ja slepoće ni do veka,Ni do času umrlogaI do konca samrtnogaatď.[261]I na Slovensku na trhoch a všetkých väčších schôdzkach ľudu slepci pohnutlivo vykladajú
svoj žalostný stav, spievajúc dakedy i zvláštne piesne pri husliach alebo inšom nástroji,
jako i nasledujúca pieseň ukazuje:Ľudia boží, ľudia,Nechže vás prebudiaHusličky biedneho,Žebráka slepého.Kto chudým daruje,Pán boh ho miluje,Kto chudým ukráti,Pán boh ho zatratí.Hriechy vyššie spomenutým cnostiam odporné: robenie rozbroja, závisť atď. padajú v
piesňach našich pod ťažkú pokutu. V piesni srbskej dvaja bratia, Pavle i Radule, veľkú mali
k sebe lásku a takú aj dokazovali sestre svojej Jelici, vďačiac sa jej často krásnymi
darmi. Závidela jej toho žena Pavlova i vymýšľala úklady na zolvicu Jelicu, podhodiac jej
zlé skutky, ktoré sama porobila. Pre veľkú bratovu lásku k sestre nedarilo sa jej to
spočiatku, ale keď zaklala dieťa Pavlovo v kolíske i potvorila z toho zolvicu, podhodiac
jej krvavé nože, vtedy Pavel neveril viac sestre, na nevinu svoju sa prenikavo
odvolávajúcej, lež dal ju smýkať a zmárniť ocasmi konskými, tam ale:Dje je od nje kaplja krvi pala,Ondje raste smilje i bosilje;Dje je ona sama sobom pala,Ondje se je crkva sagradila,[262]lež vzápätí tohoto prišla na Pavlovicu kara hrozná:Razbolje se mlada Pavlovica,Bolovala devet godin’ dana,Kroz kosti joj trava pronicala,U travi se ljute zmije legu,Oči piju, u travu se kriju,v ktorých mukách prosila Pavlovica manžela, aby ju k tomu nad zolvicou vyrastlému
kostolu dodal, kde úfala dosiahnuť odpustenie, lež na ceste jej čosi šepotalo, že jej ani
kostol neodpustí, zaprosila teda manžela, aby ju rovne na konských ocasoch dal smýkať a
roztrhať. Poslúchol ju manžel, a tu:Dje je od nje kaplja krvi pala,Ondje raste trnje i koprive;Dje je ona sama sobom pala,Jezero sa ondje provalilo,Po jezeru vranac konjic pliva,A za njime zlaćena kolevka,Na kolevci soko tica siva,U kolevci ono muško čedo,Pod grlom mu ruka materina,A u ruci tetkini noževi.Najväčší hriech je otcovražda, i kara zaň prehrozná. Spáchajúc ju — vedľa piesne srbskej
— cár Konštantín zavolal k slávnosti, ktorú na jar svätil, štyroch patriarchov, dvanásť
biskupov, tristo mníchov a tristo diakonov, medzi ktorými bolo aj „djače samouče“ — diakon
samouk — posadil ich za stoly, patriarchov s biskupmi za zlatý, mníchov za strieborný a
diakonov za stôl z drahého dreva. Ako sa posadili, išiel cár Konštantín od stola k stolu,
začnúc od toho, kde patriarchovia s biskupmi sedeli; a pokloniac sa pokorno, pýtal sa, čo
by mal robiť, aby ťažkého svojho hriechu sa sprostil. Patriarchovia s biskupmi odpovedajú,
aby dal porobiť koruny zlaté a strieborné, daroval ich patriarchom a biskupom, tak že sa
hriechu zbaví, ale:Ne govore Bogu po zakonu,Već govore caru po chateru.[263]Mnísi odpovedajú, aby im dal zrobiť šaty a okrem toho kláštory, v ktorých budú žiť mnohí
mnísi a zaňho sa modliť bez prestania, tí ale tiež:Ne govore Bogu po zakonu,Već govore caru po chateru.Keď prišiel cár k stolu diakonskému, na otázku predloženú diakoni mlčia, ale hovorí
„djače samouče“; ležNe govori caru po chateru,Već govori Bogu po zakonu,a to, aby dal budúnok spraviť z bučiva,[264]namazal ho lojom, v ňom sa zatvoril a ho zapáliť dal, tak aby horel budúnok od
večera do rána, a ak zostane v budúnku, potom že bude hriechu zbavený. Urobil tak cár,
ačpráve mu ťažko padlo, lež miesto seba položil do budúnku „djače samouče“, budúnok
zapálil, ktorý stál v ohni od večera do rána, a ráno sa prišiel pozrieť, čo sa stalo s
budúnkom a samoukom:Od ćelije ništo do pepela,Nasred njega samouče djače,U ruku mu knjige saltijeri,Te se moli Bogu po zakonu.[265]Vidiac divadlo neočakávané, cár s prekvapením dal zaraz taký budúnok druhý spraviť,
zatvoril sa doňho, dal ho zapáliť a budúnok jako predtým horel z večera do rána. Ráno
prišlo na miesto „djače samouče“, tam ale:Od ćelije ništa do pepela,Ono traži cara po pepelu,Desnu mu je nachodilo ruku,Ruka mu se desna posvetila.Što se caru ruka posvetila,Njom je mloga dobra učinio:Mloge gladne jeste naranio,A žedne je caro napojio,Gole, bose jeste preodjeo,Nadgledao ništa i uboga;Za to mu se posvetila ruka.Pozoruhodno i to v piesni, že len samouk, múdrosť samorastlá, hovoril po zákone božom,
nemajúc na nič ohľad, len na pravdu svätú.Jako na zlé skutky prichodí trest, tak za dobré neminie odmena. Väzeň Todor v piesni
srbskej beduje v žalári, že nazajtra nastáva deň svätého, ktorého meno nosí, a nemá čím ho
osláviť, bratimí teda „Bogom brate“ vrátneho žalára, aby mu väzenie otvoril, pustil ho na
rukojemstvo božie, „na Boga na jemca“,[266]aby mohol výjsť von medzi kupcov, tam vyprosil chleba a vína a tak zajtra
nakŕmil v žalári biednych väzňov. Vrátny prosbu „za Boga primio“, na rukojemstvo božie ho z
väzenia pustil a tak Todor vyšiel von, nemal ale ničoho, za čo by potrebných vecí nakúpil,
okrem jedného noža, a ten aj kupcom po dlhšom jednaní za štyri dukáty predal, vlastne len
toľko dostal od jedného, zmyslevšieho si na „Boga i dušu“. Z tých peňazí za dukát kúpil
bieleho chleba, za druhý vína, za tretí drobnejších vecí a týmto všetkým nakŕmil na deň
mena svojho svätého biednych väzňov, štvrtý ale dukát rozdal medzi nich.Večeraju, piju vino ladno,Setiše se lepe slave Božje,Usta Todor, u slavu napija:„O ubava lepa slavo Božja!Sveti Djordje, krsno ime moje!Oprosti me tamnice proklete!“[267]Sotvaže dopovedal slová, tlčie junák na vráta a volá „brata, vojvodu Todora“ von z
temnice na dve-tri slová, Todor ale odpovedá, aby odpustil, že nemôže, lebo že je temnica
už zatvorená a mnohými kľúčmi už pozamykaná, junák ale zvonku ohlasuje sa, aby len išiel,
že je otvorená, že všetkých deväť vrát otvorených stojí dokorán; čo počujúc Todor, urobil
tak, vyšiel von a našiel tam čudného junáka na zelenom koni, odeného v šarláte, v nádhernom
šišaku, ktorý mu oznamuje, aby dnes v noci vyšiel z temnice, a dáva radu, ktorou cestou má
uderiť, aby odišiel bezpečne. Vbehnul Todor do väzenia, aby dal junákovi čašu vína, toho
ale už, keď sa vrátil, nebolo tam, vbehne nato ešte raz dnu, oznámi väzňom, že všetky vráta
dokorán stoja, a tak i Todor i jeho spoluväzňovia vyjdú všetci von a každý na svoju stranu.
Domov príduc, Todor vyhostil ešte raz na deň mena svojho svätého všetkých známych i
priateľov, i každého, kto prišiel.Jakokoľvek priečia sa národu nášmu skutky človeka nehodné, tak predsa obľubuje si on
odvahu a z nej pošlé skutky, čo priam aj nedržia sa v prísnych hraniciach zákonných. Rado
má prostonárodné naše básnictvo dobrodruhov, keď oni len nejdú zúmyselne na lúpenie alebo
práve na ohavné vraždy, ale keď sa to stáva viac z tej obľúbenosti neviazanej slobody po
horách, po čírom poli, z toho života bez starosti zo dňa na deň. Obrazotvornosti nášho
národa veľmi lahodí podobné postavenie a nasledovne aj jeho básnictvu. To jakoby panovanie
nad horami, to nezapodievanie sa so starosťou o každodenný život, to pohŕdanie
nebezpečenstvami veľmi vábi a istým obdivovaním naplňuje jeho myseľ, a preto aj takýchto
dobrodruhov, jako už aj zo samého tohoto slova vidno, nenazýva potupnými menami, ale volá
ich — ako Slováci — „dobrými chlapcami“, i „chlapci“ [len]: „V tých zvolenských horách
tichý ohník horí, Okolo ohníka dvanásť chlapcov stojí“, alebo — jako Rusi — „udaloj
molodec“ — odvážny mládenec. Tým viac ale sa zaníma myseľ národa dobrodruhmi takýmito,
jestli v dobrodruženie svoje zachytia prospech národa a prevádzajú ho z hlavnej čiastky k
úľave národa utisknutého, jako srbskí ajduci,[268]alebo keď im aspoň takýto úmysel, čo, pravda, tiež svoju príčinu mať musí,
pripíše všeobecné národa zmýšľanie, jako ľud slovenský chýrečnému svojmu Jánošíkovi. Srbský
národ ani nevykladá na zlé ajdukom svojim, keď dlhé ich cievy[269]ronia na zem guľami idúcich horami Turkov, alebo keď v čistom poli jasajú sa
ich handžury[270]a z pliec valia hlavy turecké, bo každý Turek je národa dráč neznosný, každý,
kde môže a sa mu tak ľúbi, pripraví Srba o majetok, o život i celú jeho rodinu, kde národ
teda žije v ukrutnom útisku a úplnom bezpráví. Preto aj sprevádza národ dobrodruhov
takýchto, keď sa im zle zvodí a padnú do rúk, so súcitom i na ostatné miesto, popravisko,
jako slovenský ľud obecný dosiaľ o Jánošíkovi verí, že tí, ktorí ho na smrť odsúdili, i
teraz ešte zaňho platiť musia,[271]a skonať im dáva odvážne, po mužsky. Aj vskutku najviac dobrodruhov tak
dokonáva, bo plašlivci sa na dobrodružstvo nechytia. V ruskej piesni ide taký „dobroj
molodec“ množstvom ľudu bez najmenšieho ustrnutia na smrť, pred ním kat s mečom, za ním
otec, matka i žena s plačom a s prosbami, aby sa pokoril a vladára o milosť prosil;
kameneje jeho srdce, hovorí pieseň, o milosť neprosí a umiera bez slova. I Jánošík vraj už
na samej šibenici s hrdosťou odvrhnul milosť, ktorá mu vedľa viery ľudu práve dobehla. Ba
samo toto miesto smrti, šibenica, nie je tak ošklivé a potupné v prostonárodných spevoch
našich jako inde, ale predstavuje sa viac ako miesto, na ktorom dokonáva bujará myseľ a
odvaha, čo vidno aj z daktorých už dovedených piesní.Pozoruhodno ostatne, že i dobrodruhovia kajú sa z priestupkov svojich. Tak i Jánošík, o
ktorom si Slovák spieva:Jánošík, Jánošík, samopašné dieťa,Kebys nebol zbíjal, nevešali by ťa;Veď som ja nezbíjal chudobu, sedliakovatď.,rád vraj si dal v horách i svojim druhom kázne držať, v ktorých kazateľ musel z
povinnosti ich remeslo dobre vykarhať. Tak i starý ranený dobrodruh prosí o pohreb svojich
druhov v piesni slovenskej:Na vysokých horáchJasný ohník horí,Ktože pri ňom sedí?Dvanásti zbojníci,A trinásty starý,Všetek dorúbaný:„Tovarišia moji!Tú moju šabličkuNa dvoje rozlomte,A s tým tenším koncomHlavu mi odtnite,A s tým hrubším koncomJamu mi vykopte!“I Rusi majú svojich, piesňami národnými oslavovaných bohatierov, ktorí zo svojej vôle a
na svoju ruku veľké podujatia vykonávajú, menovito: Iliu Muromca a Čurilu Plenkoviča,[272]odetých ale v piesňach do polobájovej rúšky. Piesne ich kladú do časov
Vladimíra V. a pripisujú im bohatierske nad obyčajné činy, jako premoženie strašlivých
zbojníkov a inších čudných divotvor. Sám Vladimír odmieňa ich skutky hrdinské, ba práve
prichodí k nim v hosti[273]do dvorov ich, železnou ohradou podľa slov piesne otočených.Spríkri-li sa komu život v spoločnosti, v obci, vari že dolieha naňho útisk ťažký, ide
vedľa piesní našich alebo na dobrodružstvo, alebo na vojnu. Tak sa hovorí o Jánošíkovi, že
išiel „poza bučky“ pre veľký útisk poddanstva zemianskeho v ten čas, a o druhom svedčí dosť
piesní, napr.:Panština, panština, ty tvrdá panština,Nech ťa parom vezme, idem do Budína.Idem do Budína, na to Rákoš-pole,Tam strasiem zo seba sedliacke mozole,alebo:Nechcem ja viac poddaným byť,Radšej pôjdem krajne slúžiť;Čo mi dajú, to mi dajú,Len si ma tam radi majú,a tak aj:Už som bez starosti, zbaviu som sa pána,V Leviciach verbujú, dám sa za husára.Dajú mi tam šabľu, čižmy s ostrohami,Čo mi budú brinkať hore Levicami;Šablička brúsená, to je moja žena,Karabín, pištole, to sú deti moje.V tomto pocite spieval aj ľud slovenský:Počkajte, vy páni, uhorskí zemäni,Bude sa probovať Bonaparte s vami!atď.Spojenie dobrodružstva s vojnou je kozáctvo, slávne v Slovanstve, chýrečné i v ďalšom
svete. — Neustále napádaný býval kmeň maloruský od nájazdníkov rozličného mena, z Ázie do
Európy čas po čase sa vyrájajúcich alebo vedúcich na hraniciach jej túlavý a lúpeživý
život, jako: Pečenegov, Polovcov, Tatárov atď., a preto znechutiac si z neho mnohí, duchom
odvážni, život neistý, ustavične nebezpečenstvu zlúpenia vystavený, nechtiac dobývať z
tvrdej zeme potom svojím potravy len na korisť nájazdníkom, opustili pluh i dom svoj a
zamenili ho mečom a pobytom v hustých nepriehľadných Dneprových lesoch i jeho mnohých
pohodlných ostrovoch, a spojac sa, dali sa sami na boj proti nájazdníkom zanovitým. Toto sú
počiatky kozáctva chýrečného. K molodcom týmto odvážnym, netrpiacim v pôvodnosti svojej
žiadnych žien medzi sebou a usadivším sa, jak rečeno, stried širokoďalekých čiernych lesov
nad Dneprom a na ostrovoch jeho, hrnuli sa po vystúpení ich bojnom dobrodruzi a
nespokojenci zo všelikerých strán, chytali sa spolu s nimi meča i koňa a rozmnožovali počet
ich valne. Usadlí v lesoch, na ostrovoch, prahoch, vodopádoch Dnepra, i za nimi, bývavali v
oddieloch, ohradzovali budúnky svoje priekopami, valmi, kôlmi, ubezpečovali tajnými
východmi a o spoločných výpadoch a podujatiach rokovávali a uzavierali v obecnej rade.
Rozmnožení šírili sa hore Dneprom, zrastali v kurenia[274]oddiel chalúp, — chutory[275]— osady, šíriac sa, spájali sa s mestami ďalšími svojho kmeňa, dávajúc celému
jeho životu novú podobu a smer nový. V pôvodných kozáckych siečach,[276]takzvaných prvotných ich usadliskách stried hustých lesov na vysekaných,
vymýtených miestach, kde nebolo žiadnej bezpečnosti, ale ustavičné nebezpečenstvo hrozilo,
kde teda len mužská odvaha samojediná mala miesto, nebolo slobodno brať žien, ďalším ale
osadníkom kozáckym dovolila sieč ženbu — v ich reči obabenie sa — a tým ustálila tvorenie a
ustrojenie sa kozáctva, ktoré nadýchla duchom svojím. I v ustrojenom kozáctve, jak v
pôvodnej sieči, o spoločných podujatiach rokovalo a rozhodovalo sa v spoločnej rade; na
dovodstvo v bojoch volieval sa hlasom všetkých „otec ataman“, ktorý ale zo všetkých činov
svojich prísno odpovedať musel v rade starešín. Nie súc šťastný v podujatiach vojenských,
či vinou svojou, či bez viny, prepadúval on súdu starešín prísnemu a dakedy zaplatil
nešťastie i životom svojím. Okrem spoločných podujatí mohol každý užiť slobody, podľa
najlepšej vôle svojej, vykonať dobrodružstvá proti spoločným nepriateľom, keď si trúfal, s
tým ale, keď čo vymohol, podieľal sa „s bratmi kozakami“. Postupom času v kozáctve, sprvoti
len na spoločnú obranu a odvážne nápady na nepriateľov založenom, rozvinul sa aj duch
vyšší. Pozdejší zanovití nepriatelia kozáctva boli hlavne mohamedáni, Turci a Tatári, ktorí
dorážajúc, kde len mohli, na kresťanské národy so surovou ukrutnosťou, vzbudili v bojných
kozákoch povedomie a vôľu obrany kresťanstva proti mohamedánstvu, „busurmanstvu nevernému“.[277]Duchom týmto prejalo sa kozáctvo veškeré a utvorilo sa ním v kresťanstve
východné rytierstvo. Moc i samo meno kozácke boli postrach „busurmanom kliatym“, posypavším
veľa ráz od meča a kopije kozáckej stepi dneprovské a donské mŕtvolami nesčíselnými. I Azov
krymský, ba i sám Carihrad plienievali kozáci, doletiac na Čierne more na ľahkoletných
čajkách svojich. Druhé okolité národy šetrne sa držiavali k moci kozáckej; Litevci i
Poliaci hľadávali ich priateľstvo, neskôr ale títo poslední, chtiac ich podvrhnúť svojej
„rzeczy pospolitej“[278]a zameniť meče v rukách ich na pluhy, zbúrili proti sebe kozáctvo a zakúsili
tiež jeho hrozného meča. Následkom týchto udalostí, otočení už kozáci mocnejšími a
zriadenejšími od seba obcami, poddali sa, keď sa im poddať bolo, cárom svojej viery,
vladárom ruským pravoslávnym. Tak miznú kozáci jako samostatní z poľa dejín a s nimi tratí
sa zjavenie, ktoré vo svojej neviazanej slobode, pritom ale slobode i v svojom čase i na
svojom mieste, v svojej dobrovoli, nenutkanej a nekarovanej žiadnymi predpismi a rozkazmi,
v svojej odvahe mužskej a hrdinskej obetovavosti, spojenej i s polachatovaním si[279]a dobrodružením i so vznešenými snahami, je najjasnejším činným básnickým
zjavením slovanského sveta.Obce s obcami, kamkoľvek sa ťahajú s národom, tú istú reč užívajúcim, tvoria vlasť;
aspoň tak bolo odprvoti pri tvorení sa vlasti. Vlasť v zmysle slovanskom je zem so všetkým
tým, čo je na povrchnosti jej s vrchmi a rovinami, horami a poľom, potokmi a riekami,
jazerami a všetkým druhým, obydlená ľudom toho istého jazyka, jedných obyčajov, mravov a
zákonov. Toto je nie štát vedľa západnoeurópskeho pochopu a zmyslu, Slovan ale, u ktorého
myšlienka oblek mať musí, u ktorého pochop s predmetnosťou spojený len úplnej živosti
nabýva, ktorý z odťaženého pomyslu veci neurčuje, berie v myšlienke vlasti ľudí a zem
dovedna a žije mu jedno s druhým. Ľud náš tak je priviazaný k ľuďom svojho jazyka jako k
zemi, ktorú ľud ten obýva, a preto tak nerád ju opúšťa a naveky sa od nej lúčiť prichádza
mu len s bolesťou najväčšou. Rus, keď povie svoje „svjataja Rus“, myslí si i svoje chrámy
pravoslávne, i svojho cára, i jeho vôľu vykonávajúce zástupy, i svoj dom, i svojich ľudí, i
„matušku Volgu“, i „molodca Dona“ a čo všetko ešte inšie pritom: slovom, stane mu s tým
slovom celá zem ruská v jej veľkosti, v jej živote so všetkým, čo na sebe nosí a čo je
božie, na pamäť. Tak cíti i Poliak pri svojej „ojczyznie“, tak Srb atď., a kde sa toto
spojenie rozpadlo, tam hynie aj tá tuhá priviazanosť k vlasti a prvotné povedomie slovanské
upadáva. K tejto vlasti, tak myslenej a znázornenej, že Slovan nekonečnú lásku mať musí, je
vec prirodzená a nevyhnutná, a preto aj postavy, vystupujúce silne pri jej sa tvorení alebo
úpadku do nebezpečenstva, hlboko sa vryjú do živej jeho duše a oslavujú piesňami zvučnými.
Piesne tieto, zvelebujúce hrdinov, sú vlastné spevy bohatierske, epické. Prostonárodné naše
piesnictvo chová i spevy takéto a vrchovisko ich sú neoceniteľné spevyRukopisu
kralodvorského, ku ktorým sa družia junácke spevy Srbov, plemena
bohatierskeho, a k týmto zase dumy ukrajinské kozákov. Oslavujú spevy tieto mužov,
zachránivších vlasť, ešte pri svojom jednotení a tvorení sa vnútorným násilným odporom
alebo cudzím návalom, o slobodu národu hrajúcim, zahrozenú, jako spevy české a slovutný
ruský spevIgor Svätoslavič; alebo činy mužov, v rozličnom položení
života s ozornou silou ducha a najviac i tela vyvedené a tým, čo myseľ nášho národa za
najkrajšie v obcovaní ľudskom drží, vyznačené, jako spevy srbské i dumy kozácke; alebo
slávne skončenie bohatierov, činmi svojimi v národe sa zaligotavších, jako oboje tieto
spevy posledné.VRukopise kralodvorskomoslavuje sa udatnosť a vehlasnosť Vyhonova
a Oldrichova, Prahu, stolicu vlasti českej, z ruky Poľanov vydobyvších, odvaha Beneša
Hermana, porazivšieho Nemcov, Sasov, do vlasti českej pustošiť a plieniť vpadlých,
hrdinstvo Zábojovo a Slavojovo, v nekonečnom zápale za slobodu svojej vlasti:„Ai, ty Záboju, pieieš srdce k srdcu,piesnu z středa hoře iako Lumír,ký slovy i pieniém bieše pohýbalVyšehrad i vše vlasti:tako ty mie i všiu bratř.Pievce dobra miluiú bozi,Piei, tobie ot nich dánov srdce protiv vrahóm.“Zře Záboi na Slavoievazapolena zrakyatď.„Ai, Ludieče, ty si parob na paroby krále!Ty rci svému ukrutníku,že dýmem iest nam velenié ieho,“[280][281]potrieskavších Nemcov-Frankov, pod jarmo ju hodiť s vojskom dotiahlych a s hanbou zo
zeme vyhnaných, moc Neklana a Čestmíra, pokorivších Vlaslava, najvyššej vladárskej moci sa
vzpierajúceho vladyku, srdnatosť Jaroslavovu, porazivšieho pod Hostýnom na Morave, po
strašlivom ho obľahnutí, Tatárov. Obľahnutie trvalo už viacej dní, tuhý boj každý deň
obnovoval sa, Tatárov vždy viac a viac pribývalo: „Aita rozmnožié sie tatar mnostvié, iak
sie množié večernié tma v jeseň, i u povodniu sich tatar lutých kolebáše sie voi křestian středem“,[282]a malý pluk Jaroslavových Čechov v zavretí tuhom, trápený pritom v letnom parne
na vrchu smädom horúcim, nevidel pomoci a zbavenia. V takomto položení:Deň sie rozhořiéva na poledne,křestiené padachu trapnú žižniú,vypražená usta otviérachu,pievše chrapavie k mateři božiei,k niéi svá umdlá zraky obracechu,žalostivo rukama lomichu,ot zemie do oblak teskno zřechu,radí Vestoň, aby sa poddali a zachránili život:„Nevzmožno nám déle žižniú tráti,nevzmožno pro žižň voievati;komu zdravié, komu drah životek,tomu v taterech milosti ždáti.“Tako řechu iedni, tako druzi:„trapnieie shynúti žižniú meča,v porobie nám bude vody dosti.Za mnú, kto tak smyslé — vece Vestoň —za mnú, za mnú, koho vy žižň trápí!“Ale na zradcu skočí Vratislav:Tu Vratislav iak tur iarý skočí,Vestonia za silnie paži chvati,dié: „Prorado, škvrno křestian viečná!V záhubu chceš vrci dobré ludi?Ot boha na milost ždáti chvalno,ne v porobie ot svieřepých tatar.Neroďte, bratřie, spieti v pahubu!Přetrpiechom nailutieiéi vedro,bóh ny silil v rozháralé póldne,bóh nám sešle pomoc ufaiúcím.Zastyďte sie mužie takých řečí,ač sie hrdinami zváti chcete.Pohynem-li žižniú na siem chlúmce,smrt sie bude bohem zamieřena,vzdámy-li sie mečem našich vrahóv,sami vražbu nad sobú spáchámy.Mrzkost iest poroba hospodinu,hřiéch v porobu samochtiéc dáti šíiu“atď.Bohatiersky spev ruskýIgor Svätoslavičspieva ťaženie Igorovo
proti Polovcom, dravým nepriateľom zeme ruskej. Igor vytiahol do poľa, nedočkajúc ale
výpravy druhých kniežat a nepozorujúc na znamenia nešťastia mu veštiace: „Solnce jemu ťmoju
puť zastupaše, nošč stonušči jemu grozoju ptič ubudi, svist zverin v stazbi; div kličet
vrchu dreva“,[283]pustil sa do boja: „Črlen stiag, biela chorugov, črlena čolka, srebreno stružie
chrabromu Sviatslavličiu.“ „Rusiči velikaja poľa črlenymi ščity pregorodiša, iščuči sebie
čti a kniaziu slavy,“ ale trebárs Rusi hrdinsky sa bili, podľahli množstvu Polovcov. „Biša
sia deň, biša sia drugyj; trietiago dni k poludniju padoša stiazi Igorevi. Tu sia brata
(Igor a Vsevolod) razlučista na brezie bystroj Kajaly. Tu krovavago vina nedosta; tu pir
dokončaša chrabrij Rusiči: svaty popojiša a sami polegoša za zemľu Ruskuju. Ničiť trava
žaloščami, a drevo s tugoju k zemli preklonilos. Uže-bo, bratie, neveselaja godina vstala,
uže pustyni silu prikryla.“ Igor padol do zajatia „tiažko ti golovy kromie plečiu; zlo ti
tielu kromie golovy: Ruskoj zemli bez Igora“, ale útekom oslobodiac sa, prišiel do zeme
svojej k veľkej jej celej radosti: „Solnce svietit sia na nebesie, Igor kniaz v Ruskoj
zemli. Djevici pojut na Dunaji. Vijut sia golosi črez more do Kyjeva. Igor jedet po
Boričevu k sviatoj Bogorodici Pirogoščej. Strany radi, gradi veseli, pievše piesni starym
kniazem, a potom molodym. Pieti slava Igoriu Sviatslaviču, Boj-Turu Vsevolodie, Vladimiru
Igoreviču. Zdravi kniazi i družina, pobaraja za christijany na poganyja plky. Kniazem
slava, a družinie.“Dokáže-li bohatier pri činoch hrdinských i skutky povstalé z pohnútok, duši nášho národa
tak milých, ľudských, zaujíma-li sa hrdinstvom svojím utisknutých a nevinných všade, kde mu
pod oči prídu, a v celom jednaní svojom má-li sa ku každému, v jakomkoľvek odeve a v
ktorýchkoľvek okolnostiach, jako k blížnemu a človeku, stane sa bohatier taký národu
nadovšetko obľúbeným, jeho miláčkom, a meno jeho, prechodiac z pokolenia na pokolenie,
zostáva neprestajne živým v mysli a v ústach národa ho oslavujúceho. Taký bohatier je Marko
Kraljević národu srbskému.Marko Kraljević vykonáva všade, kde treba, činy hrdinské, a sila jeho je tak veľká, že
nemožno temer jej odolieť. — Pri večeri si sedí Marko so starou matkou pri suchom chlebe a
„rujnom“ — červenom — víne, i prídu mu tri listy, jeden „od Stambola grada“,[284]v ktorom ho turecký cisár pozýva, aby mu prišiel pomáhať v boji proti Arabom,
druhý „od Budima grada“,[285]v ktorom ho budínsky kráľ žiada sebe na veselie, „da ga vjenča s gospodjom kraljicom“,[286]a tretí „od Sibinja grada, od vojvode Sibinjanin-Janka“,[287]aby prišiel mu ku krstu synov. Pýta sa matky Marko, kam má ísť, ale nehúta dlho
i na vojnu sa hneď namyslí, čo i matka schvaľuje: „Idi, sinko, na carevu vojsku, i Bog će
nam, sinko, oprostiti, a Turci nam ne će razumjeti“[288]tak vyberie sa na vojnu, a kadenáhle prirazí do Carihradu, zaraz cisár, zoberúc
silné vojsko, ide s Markom „preko mora sinjeg na Arapsku ljutu pokrajinu“,[289]kde Marko hneď s jeho vojskom 44 zámkov dobyje.Hrad ale Okan nemôžu dobyť za tri roky, trebárs Marko arabské hlavy seká jako kosa
trávu, čo vidiac Turci, závistliví tej priazne, v ktorej u cisára stál, hovoria cisárovi,
že Marko len mŕtvym hlavy odsekuje, a jemu, aby sa pochlúbil, ich donáša. Počujúc to Marko,
vypýta sa od cisára na stranu, lebo že má zajtra krstný deň svojho mena po zákone a obyčaji
sláviť, čo cisár odoprieť nemôžuc — „od ina se caru ne mogaše“[290]— Markovej žiadosti povolil, a tak odíde Marko z bojného poľa, rozopne si
ďaleko od vojska v zelenej hore šiator a tam slávi deň mena svojho, popíjajúc si počerňavé
víno. Zaraz na druhý deň poznávajú Arabi, že nieto Marka vo vojsku, kričí teda arabská
stráž, aby teraz uderili na Turkov, bo „nema onog strašnoga junaka na šarenu konju velikome“[291](Markov Šarac), čím posmelení Arabi uderia i vedľa slov piesne 30.000 tureckého
vojska zbijú. Posiela list cisár Markovi, aby prišiel, lebo že mu utrpelo vojsko hroznú
stratu, ale Marko chtiac, aby závisť turecká ešte lepšie nakarhaná bola, sedí si len preč v
hore zelenej i popíja víno. Druhý deň sa to všetko opakuje, čo dňom predtým, stráž arabská
volá, aby teraz, keď niet strašného junáka, uderili; uderia a zbijú 60.000 Turkov. Zle je
cisárovi okolo srdca, píše a prosí Marka, aby prišiel, on ale odopiera, až by sa ešte
lepšie strestala závisť, a tak na tretí deň, keď ho len nebolo, zbili Arabi 100.000
tureckého vojska. Na opakovanú prenikavú prosbu cisárovu, že Arabi už celý tábor zničili,
príde konečne Marko, sadne na Šarca, ktorého vidiac Arabi, hneď kričia, aby pred strašným
junákom ustupovali, dá sa do nich, rozoženie ich vojsko hneď na tri strany: jednu čiastku
poseká šabľou, druhú pošliape Šarcom a tretiu doženie pred cisára. Vykonal Marko svoje, a
keď vykonal, [hovie] si. Bolo na ňom 70 rán, ktoré aby si vyhojil, dáva mu cisár z velikej
vďačnosti 1000 dukátov, pýtajúc sa ho pritom, či si trúfa ich vyliečiť a sám mu [dáva]
drahocenné lieky, Marko ale odpovediac, že si trúfa, berie 1000 dukátov, ide, cisárskymi
sluhami sprevádzaný, majúcimi naložené opatrovať ho a bdieť, „da ne umre Marko“,[292]z hostinca do hostinca, kde by bolo lepšie víno, a tak sa vyhojí a rany mu
zarastú.Ako bohatier zastáva Marko utisknutých a nevinných. Dievka jedna od dvanástich Arabov
chytená a v trápnej nevoli držaná pribieha k Markovi pod šiator, bratimí ho a prosí, aby sa
jej zastal a ochránil od ukrutníkov, a Marko hotový, berie ju za ruku, pod šiator usádza a
uhostí. V okamžení pribieha dvanásť Arabov, a na Marka! Usmieva sa Marko a hovorí, žeby sa
nechytali doňho, aby si vraj dušu na nich ohriešiť nemusel, tí ale nedajú si riecť nič,
začnú šiator rúbať a chcejú ho podvrátiť. Sadne Marko na Šarca, posadí dievku za seba a v
okamžení poseká všetkých Arabov:Pak se manu preko polja ravnaKano zvezda preko vedra neba,Ode pravo ka Prilipu gradu,Ka svojemu dvoru bijelome,Pak dozivlje Jevrosimu majku:„Jevrosimo, moja stara majko!Moja majko, moja slatka rano!Evo, mati, Bogom posesrime,Ran’ je, majko, mene kakono si,U domi je, kano čedo svoje,Da bi, majko, stekli prijatelje.“Ranila je Jevrosima majka,Ranila je, i udomila jeatď.[293]Tak v druhej piesni jachajúcemu Kosovým poľom Markovi žaluje sa Kosovka devojka, že
okolia toho poľa zakúpil od cisára tureckého „Arap prekomorac“[294]a tomu že každý, kto sa chce ženiť, musí platiť po 34, a ktorá sa chce vydávať,
po 30 dukátoch, okrem toho že musia byť ženy a dievky z celého okolia rad-radom Arabovi a
jeho sluhom kvôli. Ona chudobná, že nemá kde vziať toľko dukátov, a že dnes je na nej rad
ísť do šiatra Arabovho, tam ale že nepôjde:Il’ ću jadna u vodu skočiti,Ili ću se mlada obesiti;Volim, brate, izgubiti glavu,Neg’ ljubiti svoj zemlji dušmana.[295]Obdarí Marko Kosovku bohato, a dozvediac sa od nej, kde je ten šiator, hovorí, že ide
tam; vystríha ho Kosovka, bo že už od Arabovej ruky 77 junákov zahynulo, ale Marko:Dobra Šarca vrlo rasrdio,Iz kopita živa vatra seva,Iz nozdrva modar plamen liže;Srdit Marko jezdi niz Kosovo,Roni suze niz junačko lice,A kroz suze gnjevno progovara:„Oj, davori, ti Kosovo ravno!Šta si danas dočekalo tužno,Posle našeg kneza čestitoga,Da Arapi sad po tebi sude!Ja sramote podneti ne mogu,Ni žalosti velike trpiti,Danas ću vas, braćo, osvetiti,Osvetiti ili poginuti.“Ustrnú sluhovia Arabovi nad blížiacim sa takým konníkom[296]i oznamujú pánovi čudného junáka so strachom, ten ale im hovorí, aby ho prijali
a uviedli pod šiator, že sa bezpochyby zo ženby splatiť chce; vyjdú teda sluhovia v ústrety
Markovi, zazrúc ho ale zblíza, „ne smedoše pred Marka izići“,[297]i zakrývajú si zbroj, jak len môžu. Zlezie Marko z koňa, pošoptajúc mu, aby sa
dobre držal a stál pri bráne napohotove, a vstúpi do šiatra, hovoriac, že doniesol odkup,[298]ale vyhodí len tri dukáty, bo že nemá viac. Rozsrdený Arab dá sa ho biť buzdovanom,[299]usmievajúceho a pýtajúceho sa, či sa žartuje, keď ale Arab odpovedá, že on to
naozaj myslí, udrie ho Marko zľahka a zvalí hlavu z pliec. Nato mečom sluhov jeho poseká a
hlavy vynesené srbských junákov pochová.Pri všetkom svojom hrdinstve je Marko skromný a uznanlivý. — Turek Alilaga, vidiac
postonávať Marka, vyvoláva ho na súboj v strieľaní a kladie výminky,[300]že ak Marko ho nadstrelí, aby si vzal jeho dvory, statky i jeho ženu, ak ale on
Marka, že nechce ani jeho dvorov a ženy, lež že si vezme Šarca a Marka obesí. Odrádza ho
Marko, aby sa nedával do toho, ale Turek nedá pokoja a prisilí ho naposledy. Strieľajú z
kuší v diaľku; Alilaga neistý svojho, chce sudcu súboja dukátmi porušiť, jako to ale Marko
zbadá, zahrozí mu, z čoho tohoto zimnica vychytí, i nekonečne ďalej nadstrelí Alilagu.
Strach popadne Turka po prehraní súboja i prosí sa Markovi so slzami, aby ho neobesil, s
radosťou že mu dá statky i ženu.A besedi Kraljeviću Marko:Mene tvoja žena ne trebuje,U nas nije kano u Turaka,Ja na domu imam ljubu vernu,Plemenitu Jelicu gospodju.[301]Uradovaný Turek obesí sa mu okolo hrdla, bozkáva ho a častuje za tri dni.V Kruševe v hostinci sedí za stolom 20 vojvodov a pije víno, dohadujúc sa, ktorý z nich
je junák najlepší; podnapilí istia, že najlepší vojvoda je Janko, a Kraljević Marko
najhorší. Nepovedal k tomu Marko pri víne svojom ani slova, ale vyjdúc von napojiť Šarca
vínom, uzrie poľom idúceho na vranom [koni] junáka, ktorý sa jedľou v ruke od pálčivého
slnka tônil, čo, vstúpiac do hostinca, oznamuje vojvodom, dodávajúc, že takého junáka ešte
nevideli, a že keď do hostinca príde, všetci sa mu poklonia. Vojvodovia urazení odpovedajú,
že nepoklonia sa, ani že ho nepozdravia, tužibit[302]ale junák do hostinca, dvere za sebou zavrie, až dom sa zatrasie, a vstúpi do
svetlice. Zaraz pri vstúpení klaňajú sa mu vojvodovia a pozdravujú ho radom, neskôr len
pozdraví ho Marko, samojediný Banović Sekule ničím ho neprivíta, čím rozsrdený junák vyzve
ho na súboj. Ide s nechuťou Sekule, spoliehajúc sa pritom na pomoc druhých; chytia sa, ale
junák zaraz ho praskne o zem, až zavolá: „Joj mene, majko,“[303]a pýta vojvodu Janka o pomoc. Nejde volaný, ale Marko, vidiac, že je zle,
priskočí a junákovi zaraz koniec urobí. Vrátiac sa do hostinca, nenájde tam nikoho, bo
vojvodovia všetci boli poutekali, za nimi volajúc Marko, vráti ich a pousedá za stôl k
vínu. Strhne sa zase reč medzi nimi, kto je junák najlepší, a tu potom jednohlasne za
najlepšieho uznávajú Kraljevića Marka.Otrok cisára tureckého, Musa, znechutiac si služobnosť, utečie a vystaví si zámok pri
mori, z ktorého rabuje okolie, a všetkých cisárových úradníkov, ktorých zapopadne, na
šibenici odpravuje. Žaloby na žaloby dochodia cisárovi na Musu, čím cisár rozsrdený vysiela
proti nemu junákov na chýre, z nich ale ani jeden nevracia sa viac. Utisknutý cisár na
Marka, vypúšťa ho z temnice, v ktorej ho väznil už tri roky, privádza za par mesiacov do
síl vínom, škopovinou a bielym chlebom, a keď Marko takto trochu okreje, vystrája ho na
zbúrenca. S novým mečom, ale horšie kovaným, jako čo bol Musov, ide Marko na svojom Šarcovi
proti Musovi, zastane ho v nedeľu na poli kdesi a vyzve na súboj. Bijú sa kopijami,
buzdovanmi, mečmi, ale dolámuc všetko, neurobia si nič. Skočia z koní a chytia sa teda za
pasy. Vláčili sa za pravého poldňa v lete; biela pena strieka Musovi z úst, Markovi biela a
krvavá, až konečne Musa udrie Marka na zelenú trávu a sadne mu na prsia. Zastoná Marko a
dozýva posestrimu Vílu, aby mu prišla k pomoci, ktorú mu obecala[304]bola pri každej nehode, ale Víla, ukážuc sa z oblakov, na oči vyhadzuje
Markovi, že sa v nedeľu do boja púšťa. Prekvapený Musa hlasom z oblakov obzrie sa tam, v
čom Marko popadnúc ho zvalí a nožom prebodne. Vidiac Marko Musu mŕtveho:Proli suze niz bijelo lice:„Jaoch mene do Boga miloga!Dje pogubich od sebe boljega!“[305]Pri svojej skromnosti je Marko i spravodlivý a pri každej príležitosti pravdomluvný. —
Po smrti cára Dušana strhli sa rozbroje o následníctvo na prestole srbskom; príbuzní cárovi
chceli syna jeho maloletého Uroša od prestola odstrčiť a každý ho sebe osvojiť. Na Kosovom
poli pri Samodrežskom kostole zastali sa samozvanci: Vukašin kráľ, Markov otec, vojvoda
Ugleš a vojvoda Gojko i s maloletým Urošom o rozhodnutie sporu. V hádke povstalej, keď
každý si osvojoval cárstvo a len malý Uroš mlčal, vysielajú poslov k protopopovi
Nedeljkovi, spovedavšiemu Dušana a majúcemu u seba „knjige starostavne“,[306]on že najlepšie rozhodnúť môže, komu cárstvo prislúcha. Odpovedá Nedeljko, že
on síce ospovedal umierajúceho Dušana, ale sa ho o cárstvo nepýtal, lež aby išli na
Prilip-hrad ku Kraljevićovi Markovi, jeho žiakovi, ktorý sa uňho knihám vyučil i u Dušana
pisárom býval, ten že má „knjige starostavne“ i ten že rozhodnúť môže, „na kome jo carstvo“.[307]A Marko že pravdu povie:Jer se Marko ne boji nikoga,Razma jednog Boga istinoga.[308]Odídu teda poslovia k Markovi a zvú ho k rozhodnutiu sporu na Kosovo pole. Dobre ich
prijíma Marko, pýtajúc sa:Jesu l’ zdravo Srblji vitezovi,I čestiti carevi i kralji?a oznamuje matke svojej príčinu ich príchodu:Koľko Marko težio na pravdu,Toľko moli Jevrosima majka:„Marko, sine jedini u majke!Ne bila ti moja rana kleta,Nemoj, sine, govoriti krivo,Ni po babu, ni po stričevima,Već po pravdi Boga istinoga;Nemoj, sine, izgubiti duše;Bolje ti je izgubiti glavu.“Prijdúc Marko na Kosovo, privíta sa od všetkých s radosťou a od každého v nádeji, že mu
prisúdi cárstvo. Otec sa teší, že bude syn sudcom a že po smrti otca synovi pripadne, Ugleš
sa úfa synovcovi a sľubuje mu, že spolu budú cárovať, Gojko tiež na synovca nádeju skladá,
ktorého vraj ako malého čo zlaté jablko chránil, opatroval a všade so sebou vodieval. Pri
nádejach a sľuboch jedného každého mlčí Marko, nič nehovorí, ale odíde k malému Urošovi a s
tým sa zabáva. Ráno keď zasvitlo, odišli všetci do kostola a po odbavenej službe božej
posadili sa pri kostole okolo stolov, Marko s knihami starostavnými, do ktorých hľadiac
hovorí:„A moj babo, Vukašine kralju!Malo l’ ti je tvoje kraljevine?Malo l’ ti je? Ostala ti pusta!Već s’ o tudje otimate carstvo.“Tak ako otca, odsúdi od neho i Ugleša i Gojku a cárstvo prisúdi Urošovi:„Knjiga kaže, na Urošu carstvo,Od oca je ostanulo sinu,Djetetu je od koljena carstvo,Njemu carstvo care naruč oNa samrti, kad je počinuo.“Rozsrdený otec syna chce prebodnúť, čo vidiac:Bježi Marko ispred roditelja,Jer se njemu, brate, ne pristojiSa svojim se biti roditeljem,a otec za ním, honiac ho okolo kostola a oboženúc tri razy, takže ho už dostíhal. Vtom
Markovi zašopce dačo z kostola, aby dnu vbehnul, otvoria sa mu naraz dvere i zatvoria za
ním, ale kráľ bije mečom do nich, až vidiac kvapkať krv, pokaje sa, strčí meč do pošvy,
Marka ale predsa ešte preklína a menovitoI da bi ti duša ne ispsla,Dok Turskoga cara ne dvorio!Cár naopak, ktorému Marko právo prisúdil, blahosloví ho:„Tvoje lice sv’jetlo na divanu!Tvoja sablja sjekla na mejdanu!Nada te se ne našlo junaka!Ime ti se svuda spominjalo,Dok je sunca i dok je mjeseca!“Što su rekli, tako mu se steklo.Podľa viery ľudu Marko následkom tej kliatby musel slúžievať Turkom, ktorým aj čas po
čase slúžil „po nevolji“[309]s bolesťou, a následkom toho požehnania stal sa na všetku budúcnosť spomínaným
junákom.Zaujímanie sa opustených a nakladanie s každým blížnym ľudské je Markovi tak na srdci,
jako pravda svätá. — Dvaja pobratimi jachali spolu poľom, Kostadin a Kraljević Marko.
Hovorí Kostadin Markovi, chvastajúc sa, že keby on k nemu o jeseni prišiel, keď slávi
krstný deň mena svojho, čo by tam videl za slávnosti, hostenia a krásne prijímania, na čo
Marko odvetuje chladno, aby sa mu nechválil s tým. Jemu že sa raz v jeseni, práve na deň
jeho mena, priudalo k jeho dvorom prísť, tam že videl jeho prijímania a hostenia, videl
vraj tri nečlovečenstvá. Na otázku Kostadinovu, aké by to boli nečlovečenstvá bývali,
odpovedá Marko:Prvo ti je, brate, nečoveštvo:Dodjoše ti do dve sirotice,Da j’ naraniš leba bijelogaI napojiš vina crvenoga;A ti veliš dvema sirotama:„Iďt’ odatle, jedan ljucki gade!Ne gadte mi pred gospodom vina.“A meni je žao, beže, bilo,Žao bilo dveju sirotica,[310]a hovorí potom, že dívajúc sa na to zďaleka, on tie odohnané siroty nakŕmil a napojil, a
zvlieknuc z nich chudobné šaty, obliekol ich v šarlát a hodváb, tak že ich zase vystrojil
na jeho dvor, potom iba že ich len Kostadin pekne prijal, jedno na pravú a druhé na ľavú
ruku vzal a za stôl usadil, hovoriac:Jeďte, pijte, gospodski sinovi.Druhé nečlovečenstvo pri tom hostení že spáchal tým, keď starých hospodárov v
chatrnejšom rúchu dolu za stôl, mladých ale v peknom odeve za vrch stola posadil, a tretie,
že jeho starého otca i matky, ktorí by boli mali prvý pohár vína jemu na zdravie piť, za
stolom nebolo.Sám Marko, ako piesne svedčia, častuje na deň svojho mena všetkých, kto príde; za jedným
stolom sedia uňho biskupi, za druhým hospodári, za tretím žobráci a chudobní. Len sa bojí,
aby na hostinu nedošli aj Turci, s ktorými len „po nevolji“ do činenia má, a preto rozkáže
sluhovi, aby bránu zatvoril, a Turkov, ak by prišli, nepúšťal. Turci ale prídu, rozrazia
vráta a sluhovi načítajú na chrbát do vôle. Príde sluha plačúc, čo vidiac Marko, pýta sa
ho, prečo plače, ak vraj je hladný, aby sa hotových jediel najedol, ak smädný, aby sa
chladného vína napil; dozvediac sa ale pravú príčinu plaču, chytí zbroj a chce sa Turkom
odmeniť náležite, lež na prenikavú prosbu matky, aby na deň svojho mena s nikým sa
nepopúšťal, ale každého uhostil, prijíma ich a uhostí. Uhostení Turci poberajú sa domov,
hovoriac medzi sebou turecky, čo ale rozumejúc Marko, lebo sa vraj, keď cisárovi tureckému
za sedem rokov slúžil, čisto po turecky naučil, ukáže im svoj buzdovan a hovorí, aby
zaplatili sluhovi za rany, ktorých mu vraj dôkladných na chrbát načítali. Zimnica vychytí
Turkov pri videní Markovho buzdovana, s radosťou teda poplatia, každý dvadsiatimi dukátmi,
sluhovi rany a okrem toho Markovej žene, ktorá je nie vraj otrokyňa a pri varení jediel si
hodvábne šaty pokrčila, každý po desiatich. Po tomto výkupe volá Marko na matku:Ne uzimam blago od Turaka,Ne uziman, što ja blaga nemam.Već uzimam blago od Turaka,Nek se peva i nek pripoveda,Što j’ činio Marko od Turaka.[311]Turci von z brány hovoria si potichu medzi sebou, že na takúto hostinu ku kaurínovi[312]viac vraj neprídu, lebo:„Što dadosmo za jednu užinu,Bila b’ rana za godinu dana.“Dopustivší sa priestupku Marko kaje sa a ľúto mu je nad tým. V jednej piesni pýta sa ho
matka, prečo robí toľké „zadužbine“[313]— skutky za dušu — a on odpovedá, že keď raz sa dostal do arabskej zeme a
prišiel do temnice, v ktorej sedem rokov presedel, dcéra arabského kráľa, naňho upriamená,
mu z nej pomohla na slobodu v nádeji, že bude jeho milou. On že nemal k nej náklonnosti
žiadnej, a temnica nebola mu tak proti vôli jako tá Arabkyňa; nechtiac ale v temnici za
živa zhniť, užil jej pomoci, vybavil sa zo žalára a ona utiekla s ním. Na slobode ponúkajúc
sa mu k láske, rozdráždila ho tým, prečo vezmúc meč, prebodnul ju. Z tej príčiny, odpovedá
matke, vykonáva toľké „zadužbine“. — I po skutkoch nie zlých, ale nutných, Marko robieva
pokánie. Po vojne arabskej, do ktorej „po nevolji“, na žiadosť cisára tureckého išiel a v
nej toľko ľudí o život priviedol, ide Marko na svätú horu Athos,[314]tam berie na seba odev mníšsky a kaje sa zo zahynutia toľkých ľudí.Marko Kraljević, ako ho piesne srbské vystavili, je junák národu po duši i vôli i ako čo
by bol národu z oka vypadnul. Prchlivý a v prchlivosti k prenáhleniu sa hotový, vždy ale na
lepšie upamätať sa dávajúci, čo — pozoruhodno — pri Markovi matka, ktorú poslúcha, robieva,
hrdinsky odvážny a neprelomný, pritom skromný, bez hľadania každého zisku, pokorný,
spravodlivý a ľudský, po priestupkoch kajúci, je on vzorom, v dačom ešte zdokonaliť sa
majúcim, všetkého bohatierstva slovanského. A čo je znak hlavný jeho slovanskej mysle, je
to, že čo robí, robí z povinnosti osvedomenej, ku ktorej ho ale sama jeho prirodzená
náklonnosť neodolateľne vedie. To sa znať dáva zo všetkých jeho skutkov, tak ako sú v
piesňach vystavené. Vo spore o cárstvo hovorí pravdu podľa zákona kníh starostavných,
pieseň ale výslovne hovorí: „Koľko Marko težio na pravdu“,[315]a dáva tým znať, že by mu ani matkinho napomenutia k tomu nebolo bývalo treba.
Kosovku a ženy srbské oslobodzuje od hanby, lebo hanba kresťanstva a kresťanského Srbstva
trápi jeho dušu. „Što si danas dočekalo tužno“[316]atď., jak si hovorí, ale spolu k ľútosti ho vzbudzuje pohľad na tieto
nešťastné: „Prosu suze niz lice junačko.“ Chudobných a siroty odstrčiť od seba a
nezaopatriť drží za nečlovectvo, za skutok nekresťanský, a takýchto odstrčených zaujme sa
on sám a zaopatrí ich. „A meni je žao vrlo bilo, žao bilo dveju sirotice.“ Tam, kde by
prirodzená náklonnosť a povinnosť oproti sebe stáli, rozhodne uňho povinnosť. Vo spore o
cárstvo neprisudzuje otcovi prestol, ale súd vyrečie podľa pravdy.Popri Kraljevićovi Markovi stojí ešte v srbských piesňach celý rad junákov, vyznačených
odvahou, hrdinstvom v boji a mužským pretrpením jakýchkoľvek múk. Jeden z nich je Jurišić
Janko, sediaci u Turkov v temnici hlbokej tri roky, a vždy tak svieži, odvážny jako na
slobode. Pýtajúcemu sa cisárovi tureckému, ktorí to boli hrdinovia, čo Turkov tak zrážali
na Kosovom poli, odpovedá mužne: jeden že bol Kraljević Marko, druhý [Ognjan], sestrenec
Markov, a tretí, čo ich na kopije nakálal a do rieky metal, že bol on. Zo smrtí od cisára
mu predložených vyberá si junácku, aby bol do boja na zlom koni a so zhrdzavenou šabľou s
200 janičiarmi pustený, z ktorej ale zišlo junáctvom jeho. I z ajdukov, hrdinskou silou
nadaných, mnohí prišli do srbských piesní. Tak starý Vujadin, ajduk, chytený so dvoma synmi
a vidiaci už vežu, v ktorej pôjdu do temnice a na muky, dáva naučenie synom, aby nikoho
nevyzradili, kto ich lebo chovával, lebo poklady skrýval:„Vidite li prokleto Lijevno,Dje u njemu bijeli se kula?Ondje će nas biti i mučiti:Prebijati i noge i ruke,I vaditi naše oči čarne:O sinovi, moji sokolovi!Ne budite srca udovička,No budite srca junačkoga,Ne odajte druga ni jednoga,Ne odajte vi jatake naše,Kod kojich smo zime zimovali,“atď.[317]A podvržený predpovedaným mukám Vujadin nezastonal, ani nikoho nevyzradil slovom.Umrieť ale vo väzení, dať sa umoriť len tak bez hrdinskej zámery, to junákovi srbskému
najťažšie prichodí. O tomto trpnom prestátí toho, čo sa uvalí naňho, platí srbské
porekadlo: „Tko se neosveti, taj se neposveti.“[318]Vo väzení skadarskom sedia traja väzni, ktorí, predvídajúc smrť skorú,
rozprávajú jeden druhému, čo im bude najľútejšie odomrieť. Prvý hovorí, že mu bude
najľútejšie za starými rodičmi, ktorí už na seba zarobiť si nemôžu, druhý, že za ženou a
tretí, že:„Sramotno poginuť choćemo,Bez ikake zamjene junačke.“[319]Sotva si to dopovedali, vyvoláva ich Turek z väzenia ako na slobodu, jedného po druhom;
prví dvaja padnú na dverách jeho mečom, ale ten tretí, povediac mu, aby šaty jeho drahé
nekrvavil, lež si ich radšej čisté vzal, lakomým ho na ne zrobí, a vtom vytrhol mu meč,
Turka poseká i druhých, a šťastne domov dôjde:Zdravo podje, vesela mu majka!Do takéhoto junáctva zamilovaný hrdina žiada si i po smrti len slýchať o ňom. Mladý
Sekula, na smrť ranený, prístojacieho ujca o čo ostatné prosí, je:„Već kad meni sudni časak dodje,Ukopaj me na drumu široku,Da s naslušam trupka od konjica,I jauka od dobri junaka.“To izusti, pa dušu ispusti.[320]Dumy ukrajinské za roveň týmto ospevujú tiež skutky bohatierov kozáckych, hlavne
atamanov vyznačených: Chmelnického,[321]Ničaja,[322]Morozenka[323]atď., alebo i druhých mužov hrdinstvom znamenitých, jako Dimitra Višnoveckého,[324]i v trpení smrti ešte nepriateľov porážajúceho. Napospol sa ale poznamenať
musí, že v nich jesto viac citlivosti jako v junáckych spevoch Srbov a náklonnosti k
dramatickému predstaveniu; dumy sú viac lyrické, bohatierske spevy Srbov prosté, čistejšie
epické.Aký bol život junákov, taká je i ich smrť; slávnejšia, čím bol bohatier znamenitejší.
Vyznačená je smrť Markova. I pre sám dej i pre nekonečnú krásu uvádzame v celosti pieseň,
smrť Markovu spievajúcu:Poranio Kraljeviću Marko:U nedjelju prije jarkog suncaPokraj mora Urvinom planinomPoče njemu Šarac posrtati,Posrtati i suze roniti.To je Marku vrlo mučno bilo,Pa je Marko Šarcu govorio:„Davor’, Šaro, davor’, dobro moje!Evo ima sto i šeset ljeta,Kako sam se s tobom sastanuo,Još mi nigda posrnuo nisi,A danas mi poče posrtati,Posrtati i suze roniti:Neka Bog zna, dobro biti ne će,Choće jednom biti prema glavi,Jali mojoj, jali prema tvojoj.“To je Marko u riječi bio,Kliče vila s Urvine planine,Te doziva Kraljevića Marka:„Pobratime, Kraljeviću Marko!Znadeš, brate, što ti konj posrće?Žali Šarac tebe gospodara,Jer ćete se brzo rastanuti.“Ali Marko vili progovara:„B’jela vilo, grlo te boljelo!Kako bich se sa Šarcem rastao,Kad sam proš’o zemlju i gradove,I obiš’o Istok do Zapada,Ta od Šarca boljeg konja nema,Nit’ nada mnom boljega junaka!Ne mislim se sa Šarcem rastati,Dok je moje na ramenu glave.“Al’ mu b’jela odgovara vila:„Pobratime, Kraljeviću Marko,(Tebe nitko Šarca otet’ ne će,Nit’ ti možeš umrijeti, Marko,)Od junaka ni od oštre sablje,Od topuza ni od bojna koplja,Ti s’ ne bojiš na zemlji junaka;Već ćeš, bolan, umrijeti, Marko,Ja od Boga, od starog krvnika.Ako l’ mi se vjerovati ne ćeš,Kada budeš visu na planinu,Pogledaćeš s desna na lijevo,Opazićeš dvije tanke jele,Svu su goru vrchom nadvisile,Zelenijem listom začinile,Medju njima bunar voda ima,Ondje choćeš Šarca okrenuti,S konja sjaši, za jelu ga sveži,Nadnesi se nad bunar nad vodu,Te ćeš svoje ogledati lice,Pa ćeš vidjet, kad ćeš umrijeti.“To je Marko poslušao vile,Kad je bio visu na planinu,Pogledao s desna na lijevo,Opazio dvije tanke jele,Svu su goru vrchom nadvisile,Zelenijem listom začinile;Ondje Marko okrenuo Šarca,S njega sjao, za jelu ga svez’o,Nadnese se nad bunar nad vodu,Nad vodom je lice ogledao;A kad Marko lice ogledao,Vidje Marko, kad će umrijeti,Suze proli, pa je govorio:„Laživ sv’jete, moj lijepi cv’jete!L’jep ti bješe, ja za malo chodach!Ta za malo, tri stotin’ godina!Zeman dodje, da sv’jetom prom’jenim.“Pa povadi Kraljeviću Marko,Pa povadi sablju od pojasa,I on dodje do konja Šarina,Sabljom Šarcu odsiječe glavu,Da mu Šarac Turkom ne dopadne,Da Turcima ne čini izmeta,Da ne nosi vode ni djuguma;A kad Marko posiječe Šarca,Šarca konja svoga ukopao,Bolje Šarca, neg’ brata Andriju;Britku sablju prebi na četvero,Da mu sablja Turkom ne dopadne,Da se Turci njome ne ponose,Što je njima ostalo od Marka,Da rišćanluk Marka ne prokune;A kad Marko britku prebi sablju,Bojno koplje slomi na sedmero,Pa ga baci u jelove grane;Uze Marko perna buzdovana,Uze njega u desnicu ruku,Pa ga baci s Urvine planineA u sinje u debelo more,Pa topuzu Marko besjedio:„Kad moj topuz iz mora iziš’o,Onda svaki djetić postanuo!“Kada Marko saktisa oružje,Onda trže divit od pojasa,A iz džepa knjige bez jazije,Knjigu piše Kraljeviću Marko:„Kogodj dodje Urvinom planinomMedju jele studenu bunaru,Te zateče ondje deli Marka,Neka znade, da je mrtav Marko;Kod Marka su tri ćemera blaga,Kakva blaga? Sve žuta dukata,Jedan ću mu ćemer chalaliti,Što če moje i jelo ukopati,Drugi ćemer nek se crkve krase,Treći ćemer kljastu i slijepu,Nek slijepi po svijetu chode,Nek pjevaju i spominju Marka.“Kada Marko knjigu nakitio,Knjigu vrže na jelovu granu,Otkuda je s puta na pogledu,Zlatan divit u bunar bacio,Skide Marko zelenu dolamu,Prostrije je pod jelom po travi,Prekrsti se, sjede na dolamu,Samur-kalpak nad oči namače,Dolje leže, gore ne ustade.Mrtav Marko kraj bunara bioOd dan’ do dan’ nedjeljicu dana,Kogodj prodje drumom širokijem,Te opazi Kraljevića Marka,Svatko misli, da tu spava Marko,Oko njega daleko oblazi,Jer se boji, da ga ne probudi.Dje je sreća, tu je i nesreća,Dje nesreća, tu i sreće ima:A sva dobra sreća iznijelaIgumana Svetogorca VasaOd bijele crkve VilindaraSa svojijem djakom Isaijom.Kad iguman opazio Marka,Na djakona desnom rukom maše:„Lakše, sinko, da ga ne probudiš,Jer je Marko iza sna zlovoljan,Pa nas može oba pogubiti.“Gledeć’ kale kako Marko spava,Više Marka knjigu opazio,Prema sebe knjigu proučio,Knjiga kaže, da je mrtav Marko.Onda kale konja odsjednuo,Pa privati za deliju Marka,Al’ se Marko davno prestavio.Proli suze proiguman Vaso,Jer je njemu vrlo žao Marka;Otpasa mu tri ćemera blaga,Otpasuje, sebe pripasuje,Misli, misli proiguman Vaso,Dje bi mrtva saranio Marka,Misli, misli, sve na jedno smisli:Mrtva Marka na svog konja vrže,Pa ga snese moru na jaliju,S mrtvim Markom sjede na galiju,Odveze ga pravo Svetoj gori,Izveze ga pod Vilindar crkvu,Unese ga u Vilindar crkvu,Čati Marku, što samrtnu treba,Na zemlji mu t’jelo opojao,Nasred b’jele crkve Vilindara,Ondje starac ukopao Marka,Biljege mu nikakve ne vrže,Da se Marku za grob ne raznade,Da se njemu dušmani ne svete.[325]Oddanosť a láska k vlasti vyjavuje sa alebo v činoch, vyjavených citoch skutkami, bez
vyslovovania ich od osôb jednajúcich; alebo len v púhej rozčulenosti, vylievajúcej sa do
piesne, na ktorú dej dajaký často i nasleduje, prevažovaný ale citom, piesňou sa vinúcim,
alebo vyjavuje sa láska k vlasti len v samých citoch, skadiaľ piesne čisto lyrické
povstávajú. Vlasť skoro všetko to obsahuje, čo je rodencom[326]jej na zemi najdrahšie, prirodzená vec teda je, že i k nej ohlasuje sa pieseň,
a i naša slovanská. Slovania síce práve pre veľkú oddanosť rodinnému životu, pre popúšťanie
uzdy citom v tomto i v druhom ohľade nestvorili za starodávna sami osebe vlastí silných a
dočkali sa ich skorého hynutia až na jedných všetci, z druhej ale strany isté je, že vlasti
v tom zmysle, ako sme ju hore určili, nikto nie je viac oddaný ako Slovan. Nasledovne i o
nej zaznieva pieseň jeho. Piesne tieto sú rozličného druhu. Veľkosť a mohutnosť vlasti
povzbudzuje ku spevu na slávu jej. Ruská:Slava Bogu na nebje,Slava!Gosudarju našemu na sej zemlje!Slava!Čtoby našemu Gosudarju ne starieťsja,Slava!Jego cvjetnomu plaťju ne iznašivaťsja,Slava!Jego dobrym konjam ne izjezživaťsja,Slava!Jego vjernym slugam ne izmjenivaťsja.Slava!Čtoby pravda byla na Rusi,Slava!Kraše solnca svjetla,Slava!Čtoby Careva zolota kazna,Slava!Byla vjek polnym polna,Slava!Čtoby boľšim-to rjekamSlava!Slava neslas do morja,Slava!atď.[327]ZRukopisu kralodvorského:Ha ty náše slunce, Vyšehrade tvrd!Ty smiele i hrdie na přiékře stojiéš,na přiékře stojieši všem cuzím postrach.Pod tobú řeka bystra valié sie,valié sie řeka Vhltava iara.[328]Minulosť slávna vlasti a jej úpadok rozčuľuje ku spevu smutnému. Slovenská:Nitra, milá Nitra, Ty vysoká Nitra,Kdeže sú tie časy, V ktorých si ty kvitla!Nitra, milá Nitra, Ty slovenská mati,Čo pozriem na teba, Musím zaplakati.Ty si bola niekdy Všetkých krajín hlava,V ktorých tečie Dunaj, Visla i Morava.Ty si bola sídlo Kráľa Svätopluka,Keď tu panovala Jeho mocná ruka.Ty si bola sväté Mesto Metodovo,Keď tu našim otcom Kázal božie slovo.Teraz Tvoja sláva V tôni skrytá leží:Tak sa časy menia, Tak tento svet beží.Oddialenosť od nej privodí k túžbe žalostnej. Maloruská:Sedyt kozak na mohyli, taj dumku dumaje,Na Ukrainu pohlidaje, tiažeňko vzdychaje:ani viter ne vije, ani sonce ne hrije,jeno krajom kraj dunaju trava zelenije.Vysoka mohyla z vitrom hovoryla:na vij, vitre bujnisenkij, šobym ne ščornila!Bodaj taja rička šuvarom zarosla,ščo mene molodoho v čužyj kraj zaneslaatď.[329]A žalostný úpadok vlasti, bez nádeje vybavenia jej, privedie i k smrti zúfalej. Uvádzame
sem patriacu prekrásnu jednu srbskú pieseň v jej celosti:Još zorica ne zabijelila,Ni danica lica pomolila,A od dana ni pomena nema,Pošetala Margita djevojkaU Srijemu po Slanom kamenu;Rano šeta bosa po kamenu,Rano šeta, tanko popijeva,A u pjesmi kunijaše Rajka:„Bog t’ubio! Rajko vojevoda!Čim ti nasta na Srijem vojvoda,Tako nama Turci dodijaše;A dok bješe vojevoda Mirko,Mi Turčina n gdje ne čujasmo,A kamo li očima vidjasmo;A danas nam dodijaše Turci,Turski konji noge iskidaše,Šetajući jutrom i večerom,Na pločama polje razniješeMečući se džide i lobuda.“Tako pjeva Srijemka djevojka,Ona misli, niko je ne sluša,Al’ to Rajko i sluša i gleda,Pa doziva Margitu djevojku:„Sele moja, Margito djevojko!Nemoj kleti vojevodu Rajka;Šta će kome učiniti Rajko?Šta će sebe, šta li će Srijemu?A šta li će u Sr’jemu Turcima?Dokle bješe vojevoda Mirko,Bješe tada mlogo vojevoda,Po našijem redom gradovima;Pa me čekaj, Margita djevojko,Stani malo na kamenu Slanu,Stani malo, da ti kažem pravoSve vojvode i gradove redom:Na bijelom gradu Dmitrovici,Ondje bješe starac Kuzun-Janjo,Bješe njemu trista i tri ljeta;Na Pocerju pokraj vode Save,Ondje bješe Obilić Milošu,Vezir bješe slavnome Lazaru;Na onome Bijogradu stojnu,Ondje bjechu dva Jakšića mlada:Jakšić Dmitar s vojvodom Stjepanom;Na bijelu gradu Smederevu,Ondje bješe stari despot DjurdjeSa njegova dva vrijedna sina:Sa Stjepanom a i sa Grgurom;A na onoj na ravnoj Resavi,Ondje bješe vojvoda Stevane;Na Stalaću na visokoj kuli,Ondje bješe vojvodu Todore;Na Kruševcu gradu bijelome,Ondje bješe slavni knez LazareA sa sinom visokim Stevanom;Na Prokuplju gradu bijelome,Ondje bješe stari Jug BogdaneS devet sina, s devet Jugovića;Na bijelu gradu Kuršumliji,Ondje bješe Banović Strachinja;Na Toplici na vodi studenoj,Ondje bješe Toplica Milane;A na onoj ravnoj Kosajnici,Ondje bješe Kosajčić Ivane;A na Nišu gradu bijelome,Ondje bješe vojvoda Staniša;Na Timoku zlatnome potoku,Tu bijachu dvije vojevode:Jedno Bjelić, drugo Zlatnokosić;Na Vidinu gradu bijelome,Ondje bješe starac Vladisave;A na ravnoj zemlji Karavlaškoj,Ondje bješe Karavlach Radule;Na Bukrešu gradu bijelome,Ondje bješe bego Radul-begoS’ svojim bratom Mirkom vojevodom;Na našemu prostranu Srijemu,Ondje bješe Mirko vojevoda;Na bijelu gradu Vučitrnu,Ondje bješe vojvoda VoineSa tri sina tri Voinovića;Na Zagorju mjestu pitomome,Ondje bješe Ljutica Bogdane;Na Pazaru gradu bijelome,Ondje bješe Relja Krilatović;Na Sjenici na ravnoj palanci,Ondje bješe vojvoda Stevane;A na onoj na Bosni ponosnoj,Ondje bješe Boško BošnjanineA sa bratom deli Radivojem;Na Travniku gradu bijelome,Ondje bješe Brankoviču Vuće,Vezir bješe slavnome Lazaru;A na lomnoj na Chercegovini,Ondje bješe Cherceže Stjepane;Na bijelu gradu Piritoru,Ondje bješe Momčilo vojvodaS devet braće s devet vojevoda,Na Celinji na vodi debeloj,Ondje bjechu dva bega golema:Ivan bego i s njim Obren-bego,Obadva su Turci poturčili;Na onome lomnu Šekularu,Ondje bješe Petar Šekularac;A na Skadru na vodi Bojani,Ondje bješe Vukašine kraljuA sa bratom vojvodom UglješomI sa bratom Gojkom vojevodom;Na Prizrenu mjestu pitomome,Ondje bješe Srpski car StjepaneA sa sinom nejakim Urošem;Na onome ravnom Dukadjinu,Ondje bješe Leka kapetane;A na onom na Kosovu ravnu,Ondje bješe vojvoda Mijajlo;A na onoj na planini Staroj,Ondje bješe Starina NovačeS’ Tatomirom i s Gruicom mladim;Na Sofiji gradu bijelome,Ondje bješe Grčiću Manojlo;Na Kratovu gradu bijelome,Ondje bješe Kratovac Radonja;Na bijelu gradu Kumanovu,Ondje bješe Kostadine bego;Na Solunu gradu bijelome,Ondje bješe vojvoda Dojčine;Na Prilipu gradu bijelome,Ondje bješe Kraljeviću Marko.Pa ću l’, sele, Margita djevojko!Sve to bjechu naše vojevode,Sve su bili, pa su preminuli,Koji, sele, oni počinuše,A koji li oni izginuše;Danas toga nema ni jednoga,Sam ostade u Srijemu Rajko,Kao suvo drvo u planini;Šta će sebe, šta li će Srijemu?A šta li će u Sr’jemu Turcima?“Pa izvadi nože od pojasa,Udari se posred srca živa,Mrtav pade na zemljicu crnu,Rajko pade, Margita dopade,Pišti ljuto, kako zmija ljuta„Braćo moja, Srpske vojevode!Kako biste, kako preminuste,A kako li roblje ostaviste!Roblje vaše sve Tursko podnožje,Namastiri Turske potprdice;“Pa dovati Rajkove noževe,Udari se posred srca živa.Mrtva kužna pokraj Rajka pade.[330]A navzájom i vlasť žiali za vyznačenými svojimi synmi. Rusínska:Oj, Moroze, Morozeńku! ty slavnyj kozače,Za toboju, Morozeńku, Ukraina plače.— — —Oj, z za hory kaminnyi herdo vijsko vystupaje,Po sam pered Morozeńko syvym konem vyhravaje;Sklonyv že vin holovońku svomu koniu na hryvońku;— Bidnaž moja holovoňka! ot čužaja storonoňka!Po pid horu kaminnuju pokopany šanci,Oj, zlapaly Morozeńka v nedileńku z ranci,Hej, zlapaly Morozeńka, nazad ruky zviazaly,Hej, nazad ruky zviazaly, do sudu viddaly;Posadyly Morozeńka na tysovim stilci:Znialy, znialy z Morozeńka šoukovuju soročku,Posadyly Morozeńka na vysokij mohyli:„Hej, pohladaj sia, Morozeńku, po vsej Ukraini!“— Ukraina! — mylyj Bože, jak to herdo vijsko!Proščaj že my stara neni i ty lubaja pričko!Oj, Moroze, Morozojku, ty slavnyj kozače!Za toboju, Morozojku, vsia kraina plače!atď.[331]Na vlasť istými hranicami zavretú nie je vždy obmedzený národ toho istého pôvodu.
Povedomie príbuznosti národa i za hranice jednej vlasti vyslovuje sa tiež v piesňach
slovanských, a menovito v srbských. V jednej z nich cár moskovský posiela dary cisárovi
tureckému, a tento nevediac, čo mu poslať navzájom a radiac sa mnohých, konečne mu posiela
na radu patriarchu carihradského:Zlatnu krunu cara Konstantina,Krstaš barjak Srbskog knez-Lazara,I odeždu svetoga Jovana,[332]nad týmito ale darmi, cárovi moskovskému poslanými, ustrnie baša Sokolović, a hovorí
svojmu cisárovi:„Sultan-care, ogrijano sunce!Bud ti posla chrišćanska znamenja,Za št’ ne posla ključe od Stambola?Poslije ćeš dat’ ich na sramotu:Ono ti je i držalo carstvo.“Upozornený sultán rozkazuje sluhom, aby poslov moskovských zhonili a dary im odobrali,
bolo ale už pozde. Dary spomenuté vedľa všeobecnej viery u Srbov nachádzajú sa v Rusku.
Druhé piesne tohoto obsahu udávajú, že carica „gospa Jelisavka“ (Elizabeta, ruská carovná)
sama žiadala tie veci od sultána, a menovito, aby sa jej poslali:Zlatua kruna cara Simeuna,I odežda svetoga Jovana,Krstaš barjak cara Konstantina,Zlatna štaka svetog oca Save,Britka sablja Silnoga Stefana,I ikona oca Dimitrija,[333]a ona za tieto dary že mu dá pokoj za 30 rokov a ešte nadto zbožia k chovaniu vojska za
deväť rokov.V jednej z novších piesní sa i povedomie Slovanstva ohlasuje. Peter V., cár ruský, vedúc
vojnu s Turkami, píše v nej Černohorcom, aby mu prišli na pomoc, hovoriac medzi inším v
liste, v piesni uvedenom (list tento, poslaný po M. Miloradovićovi, nachodí sa i teraz ešte
na Cetinji v Černohorsku):I uzdamse u vyšnjega boga,I u myšcu srbskoga naroda,Osobito slavna Crnogorca,Da će meni biti u pomoći,Da christanskij narod izbavimo,i Slavensko ime proslavimo.— —Vi ste s Rus’ma jednoga roda,Iste vjere, slavenska jezika,Kak k’o Rusi jeste i junaci,No skočite ka’ ste Crnogorcy,Pokliknite okružne Christjane,Sve junake na stare nalike,Pak na Tursku zemlju navalite.— —Crnogorcy kad’ to razumješe,Svi kliknuše a jedinoglasno:„Chvala da je Bogu velikome,Tesmo knjige ove vidieliOd našega Cara Slavenskoga,Slavenskoga pak i Rišćanskoga.— —A kad’ čuo i za naske znade,Evo naše sablje pri pojasu,Evo naše puške u rukama,Sad’ i vazda spravny i gotovy,Svi jednako srca veseloga;Ov čas ćemo udriti na Turke,I što brže, to je nama draže,Što li predje, to je nama sladje.— —Nema toga, izvan samog Boga,Crnogorce tkoby ujarmio,N’ ako by ich najpre pogubio,No i to by još mučnije bylo.“[334]Nado všetkým zemským zachvieva sa náboženstvo, spájajúce ľudstvo s bohom. Ono vzbudzuje,
utvrdzuje a posväcuje všetko dobré činenie ľudské, jako aj všetky značnejšie príbehy života
ľudského. Národ slovanský, tak vrúcne nábožný, i vo svojich svetských piesňach vyjavuje
myseľ túto, kladúc ho nad všetky zemské statky. Odchádzajúci deviati Jugovići, bratia
rodní, do osudnej bitky na Kosovo pole, nijakým spôsobom ani jeden z nich nedajú sa zdržať
doma od Milice, ich sestry, manželky cára Lazara, pre útechu a pokoj jej, zostávajúcej doma
osamote, ale odpovedajú na prosby sestrine jeden za druhým:„Idem, sejo, u Kosovo ravnoZa krst časni krvcu proljevatiI za vjeru s braćom umrijeti.“[335]V druhej piesni vladyka černohorský, vyvolávajúc do boja národ svoj proti Turkom, hovorí
im:Da junački Turke dočekamoradi svete viere pravoslavne,rad’ slobode mile i predrage,da mi našu krvcu prolijemo,da u robstvo Tursko nepanemo,jer je bolje, braćo, poginuti,no slobodu svoju izgubiti,I Rišćansku vieru izpustiti![336]A Jakšić Štefan, upadlý do tureckého rabstva, ani žiadnymi sľubmi, ani hrozbami, nie po
dávaní mu vezírstva nad viacej krajinami, nie po väzbách ťažkých, nie ukrutnou tvárou
sultánovou, nie chlácholivými rečami tureckých devíc od viery kresťanskej odvrátiť sa nedá,
ale vždy i sultánovi i vezírovi i bašom opakuje:Nigda ti se ne ću poturčiti,Ni odreći od krsta mojega,Ni Christovu vjeru pochuliti,Da me sjedneš u tvoje stolove,Da mi podaš blago od svijeta;No za vjeru choću poginuti.[337]Vojvoda Prijezda zas vidiac, že do zajatia tureckého po nešťastnom boji upadnúť musí,
volí si smrť dobrovoľnú a pýta sa manželky, po ktorej pre jej krásu už oddávna Turci pásli,
čo ona urobí, na čo táto odvetuje:Suze roni Jelica gospodja:„Volim s tobom časno poginuti,Neg’ ljubiti na sramotu Turke;Ne ću svoju veru izgubiti,I časnoga krsta pogaziti.“Uzeše se oboje za ruke,Pa odoše na beden Stalaća,Pa besedi Jelica gospodja:„O Prijezda, dragi gospodaru!Morava nas voda odranila,Nek Morava voda i sarani.“Pa skočiše u vodu Moravu.[338]Kliatba najťažšia národa nášho leží na tom, kto pre čokoľvek, či zo zisku lebo strachu,
odpadá od svätej viery Kristovej.Pozoruhodno pritom, že v srbských piesňach i Kristus Pán, i matka jeho, i druhí svätí
uvádzajú sa jako osoby inšie, národu dobre známe. Vo zvláštnych piesňach vykladá sa
krstenie Krista Pána od Jána Krstiteľa, pri ktorom:A gora se Christu poklonila;A nije se nebo salomilo,No andjeli nebo rasklopiše,Da gledaju, ka’ Christa krstimoatď.[339]Spôsob predstavenia v piesňach našich je plastický, nie opisujúci, ale živo uvádzajúci,
maľobný. Osoby a predmety zdajú sa stáť pred nami živé. Žiadne inšie národné básnictvo sa v
tomto ohľade ani zďaleka nášmu nevyrovná, z čoho samého už súdiť možno, jak živá
obrazotvornosť hrá v národe našom. Živé toto líčenie v uvedených už od nás piesňach všade
vidieť bolo, preto sa teraz obmedzíme len na pár ukážok. VBenešovi
HermanovivRukopise kralodvorskom:Aita hnievi uchvatichukrutostiú obie stranie,vzbúřichu sie v utrobáchrozezlených muž.Rozohnichu zraky ieiúprotiv sobie strašivo,vstanu kyie nad kyie,kopie nad kopieatď.[340]VJaroslavovi:„Deň se rozhořiéva na poledne,křestiené padachu trapnú žižniú,vypražená usta otviérachu,pievše chrapavie k mateři božiéi“atď.VČestmírovi a Vlaslavovi:Stoiá hory v pravo,Stoiá hory v levo,i na iích vrcholi na vysokéizírá iasné slunéčko.Horami zdie otsud,horami tam otudtahú voie, bitvu v sobie nesúatď.VZábojovi:S črna lesa vystupuie skála,Na skálu vystúpi silný Záboj,Obzíra kraiiny na vše strany;zamúti sie ot kraiin ote všech,I zastena pláčem holubiným.Sedie dlúho, i dlúho sie mútieatď.A ďalej:Slunce přeide poledne,i ot poledne iuž na pól k večeru;i váleno iešče ni siemo, ni tamo ustúpeno,i váleno zdie i váleno tamo ot Slavoieatď.[341]Ďalej:Hučié divá řeka,vlna za vlnú sie válé,hučiechu vši voi skok na skok,vše sie hnáše přes búřiucú řekuatď.Kytice:Vieie vietříček s kniéžeckých lesóv;bieže zmilitka ku potokuatď.[342]Jahody:Laskachom sie, milovachom,Slunce na záchodie.„Poieď, milý, ruče domóv,Slunéčko nám zaide.“Plný je takéhoto živého, plastického predstaveniaIgor Svätoslavič,
napr.:„Prysnu more polunošči; idut smorci mglami; Igorevi kniaziu Bog puť kažet iz zemli
Poloveckoj na zemliu Ruskuju, k otniu zlatu stolu. Pogasoša večeru zari: Igorj spit, Igorj
bdit, Igorj mysliju polia mierit ot velikago Donu do malago Donca. Komoň v polunoči…“[343]A preto i má krásu v sebe čarovnú, ktorá sa ľahšie dá cítiť ako vypovedať:Slovenské:Belehrad, Belehrad, turecké pomedzí,Nejednej mamičky synáčok tam leží;Ktorý dorúbaný, ktorý dostrieľaný,Ktorý, nebožiatko, koňmi došliapaný.Tí trenčianski páni dívajú sa z brány,Čo robí Janíček pod šibeničkami.Čo by robil? Visí! Keď zaslúžil, musí.Zmokla mu košieľka od studenej rosyatď.Veje vetrík po doline,Moja mladosť len tak hynie.Moja mladosť i podoba,Tak mi hynie jako voda:Voda zhynie, druhá príde,Moja mladosť už nepríde.Rusínske:Chodžu nudžu ponad bereh,tiažeńko vzdychaju:bidnaž moja holovońka,šo doli nemajuatď.Oj, po pid haj zeleneńki,chodyt Doboš molodenki,taj na nižku nalehaje,topircem sia pidperaje,taj na chlopci poklykajeatď.[344]Srbské:Razbolje se Kraljeviću MarkoPokraj puta druma junačkoga,Više glave koplje udario,A za koplje Šarca privezao,Još govori Kraljeviću Markoatď.Vino pije Kraljeviću MarkoSa staricom Jevrosimom majkomatď.[345]A s podobným živým predstavením začínajú skoro všetky srbské junácke spevy:Momčić ide strančicom,Nakiti se grančicom,Po pogleda niz brdo,Kako Jana mete dvor:„Oj, ti Jano, biser’ moj!Otkud tebe prsten moj?“ —„Dao mi ga bratac tvoj,Ako Bog da, dever moj!“[346]Ruská:Čto daleče, daleče, vo čistom polje,Stojala tut dubrovuška zelenaja,Sredi jeja stojal zolotoj kurgan,Na kurganie raskladen byl ogoneček,Vozlie ogonečka postlan vojloček,Na vojločkie ležit li dobroj molodec,Pripekajet svoi ranuški bojevyjaatď.[347]A preto nekonečne rado má naše básnictvo pochopy predmetné, zmenšené, zveličené, v
slovesách prítomné časy, a vyhybuje sa, kde len môže, čiastkam reči nepredmetným, ku
spojeniu slov slúžiacim.Ku zveličeniu plastického, živého líčenia užíva ono krem toho ešte jedného zvláštneho
spôsobu. Uvedie najprv dajaký predmet z prírody význačný a do očí padajúci a potom hovorí,
že nie je to ten predmet, ale inší, ktorý menuje, čím poslednejší vyznačiť a tamtomu
pripodobniť chce. Zhusta sa to robí v piesňach našich, napr. srbských:Dva su bora naporedo rasla,Medju njima tankovrcha jela;To ne bila dva bora zelena,Ni medj njima tankovrcha jela,Već to bila dva brata rodjena:Jedno Pavle a drugo Radule,Medju njima sestrica Jelicaatď.[348]Nešto cvili u Stambolu gradu;Da l’ je guja, da l’ je vila b’jela?Nit’ je guja, ni bijela vila,No je junak Jurišiću Janko,Ako cvili i nevolja mu jeatď.[349]Šta s’ ono čuje na onoj strani?Il’ zvona zvone, il’ petli poju?Nit’ zvona zvone, nit’ petli poju,Već sestra bratu svom poručujeatď.[350]V rusínskej:Oj, iz za hory za zelenojiVychodyt že nam čorna chmarońka —Ale ne je to čorna chmarońka,Ale no je to naperedoveć,Naperedoveć, krasnyj molodećatď.[351]A dakde ani nekladie, lež len zapiera doprosta predmet, čím však to isté, čo prvším
spôsobom dosiahnuť chce, t. j. vyznačenie nasledujúceho a pripodobnenie ho k zapretému. Je
to len skrátenie prvšieho spôsobu. Tak v dume maloruskej:Oj, todi to ne sivi tumany vstavali, to z horoda Azova tri brata z tiažkoj nevoli
Tureckoj vtikali[352]atď. Ako by človek videl cválať stepou bratov konných v kúrave a v prachu,
nesúcom sa ako hmla, duma ale hovorí, že to nebola hmla, tým však chce vlastne povedať, že
sa za roveň hmle niesli stepou v kúrave.Reč našich piesní je prostá, krátka, jadro toho, z čoho pieseň povstáva, podávajúca, a v
piesňach je málo obratov, bez úvah. Napospol tento je ráz všetkých našich piesní, medzi
nimi ale ešte v tomto ohľade vynikáRukopis kralodvorskýa za týmto
zaraz stoja srbské junácke spevy. Prostota a jadrnosť v piesňach našich každému na prvý
pohľad do očí padá, preto prednášame len málo príkladov. VČestmírovi a
VlaslavovivRukopise kralodvorskom:Aita sie vale dým po diedinách;i po diedinách stenanié,zalostivých hlasóv.„Kto sežže diediny?i kto rozplaka vaše hlasy, kto?Vlaslav?Poslednié budi ieho vrastvo!Pomstu i pahubuvoi moi naň nesú.“[353]VZábojovi:Stúpi Záboi nainížeie dolóv,vze varito zvučno:„Mužié bratrských srdeci iiskrených zrakóv!vám pieiu nainíže zdola piesň.Ide z srdce mého, z srdce nainížeiepohrúžena v hoři.“Otčík zaide k otcem,ostavi v diedinie diétky svoie,i svoie lubice. I neřeče nikomu:„Batio, ty mluvi k niem oteckými slovy“atď.[354]„Ai, ty Záboiu, pieieš srdce k srdcu,piesnu z středa hoře iako Lumír,ký slovy i pieniém bieše pohýbalVyšehrad i vše vlasti;tako ty mie i všiu batř.Pievce dobra miluiú bozi.Piei, tobie ot ních dánov srdce protiv vrahóm.“„Ai, ty vraže, bies v tie!čemu ty našu krev piieši?“[355]Ale na dokázanie stručnosti a výraznosti reči museli by sme doviesť celýRukopis kralodvorský.— Koľko by asi o tomto, čo tu je dovedené,
boli sa narečnili terajší básnici a rečníci! Pritom i v rozsiahlejšom deji, jako napr.Záboj,Slavoj, jak málo obratov, alebo vBenešovi Hermanovi! Všetko, čokoľvek sa dovedie, stojí s celkom v
tuhom zväzku, a nedovedie sa inšie, zbytočné. Tak i v srbských junáckych spevoch. Každá
okolnosť dovedená má príčiny svoje v celku utkvené, inšej tam ani nezrieť. — Kto by o
krátkosti a stručnosti reči piesní našich ešte ďalej presvedčovať sa chcel, toho odkazujeme
na všetky piesne v prítomnom spise dosiaľ prednesené, lebo na ktorékoľvek druhé vpravde
národné.Vnešná podoba[356]piesní našich je verš, nerýmovaný alebo rýmovaný, tamten v staročeských,
ruských, srbských a bulharských, tento v rusínskych, poľských, českých, moravských a
slovenských piesňach. Jedno i druhé v rozličných piesňach rozhodené nachodí sa v piesňach
slovinských v Štajersku, Krajine a Korutansku, a zmiešané v tej istej piesni v lužických i
vo mnohých dumách maloruských. Dajedny dumy, jako i od nás uvedená, je bez všetkej podoby
veršovej, predsa sa ale výpovedi na konci najviac znášajú, a vIgore
Svätoslavičovinieto šľaku žiadnych veršov.[357]Podoba piesní nerýmovaných je iste staršia od druhej, a súdime z toho, že
piesne tamtie, jako ešte podnes v Srbsku spevy junácke a na Ukrajine donedávna dumy, dlhšie
ako na ďalšom slovanskom západe sa prispevovali k nástrojom hudobným, známym ešte za našich
časov u Srbov v spôsobe guslí a tamburice[358]a u Malorusov v spôsobe bandury. VRukopise kralodvorskompripomína sa varyto, pri ktorom sa spievavali piesne. Čo stratili piesne v priebehu času
hrou hudobnou, to si vynahradili na západe rýmom, napodobením zvuku hudby, bo piesne nie sú
vlastne len ku spevu, ale i k hudbe. Najprv sa piesne všetky istotne nielen spievali, ale i
hrali, a len potom, keď hlasná hudba sama pre seba zostávala, priberali rým za náhradu
straty. Pretvorovanie toto z nerýmovania do rýmov pekne vidieť v dumách maloruských, v
slovinských i lužických piesňach, v ktorých, ako sme už spomenuli, daktoré piesne, alebo v
dajedných niektoré verše sa znášajú, a v druhých nie. I v srbských celkom nerýmovaných
piesňach vidieť už v dajedných snahu po rýme, bezpochyby, že i tam už hudba nástrojová k
piesňam pomaly prestáva.Verše majú sylaby[359]v rozličnom počte. Je ich v jednom po 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12 i viacej,
najobľúbenejšie sú ale verše s 8, 10, 12 sylabami. Junácke spevy Srbov sú skoro všetky vo
veršoch desaťsylabových zložené. V týchto a v osmisylabových je prestávka napospol po
štvrtej, vo dvanásťsylabových obyčajne po šiestej sylabe.Prízvuk sa vo veršoch šetrí, a kde dlhosť syláb silu prízvuku umenšuje, táto do povahy
prichádza, čo z toho poznať, že poriadok ten, v akom slová vo verši stoja, je vymeraný a
len s ujmou dobrozvučnosti verša sa prehodiť môže.I tá zvláštnosť ešte pri piesňach našich pozornosti zasluhuje, že sa slová, na ktoré
pieseň váhu kladie, často opakovávajú, a to na rozličnom mieste:Morena, Morena, za kohos’ umrela.Hora, hora, vysoká si.Dobrá noc, dobrá noc, ale nie každému.Alebo:Stojí lipka, stojí, na poli zelená.Čie to dievča, čie to, čo na vodu ide,a opakúva sa nielen prvé, ale aj slová inšie miesta zaujímajúce, slová tie úhrnkom, na
ktorých piesni zvláštne záleží. Je to spôsob paralelizmu. A i celé verše sa opakovávajú.
[Srbské:]Sunce nam je na zachodu, brzo ce nam zac’,A nevjesta na otchodu, brzo će nam poc’,ali nevu stara majka, otkle ima poć’,Za to neve i ne chaje, što je majci ž’o:„Idem, majko, dobro moje, vrijeme je poč’.“Sunce nam je na zachodu, brzo ce nam zac’,A nevjesta na otchodu, brzo će nam poč’atď.[360]Alebo:Pasla Mare paunićeI bijele golubiće.Na dan perce uzimala,U v’jenac ga uvijala.Prvijenca darivala.Pasla Mara paunićeI bijele golubićeatď.[361]Spievajú sa piesne slovanské všade, ako sme už spomenuli, pri všetkých príležitostiach i
robotách poľných i domových, slávnostiach domácich, vo spoločnostiach zábavných atď. Na
poli pri robotách i pri domácich slávnostiach spievajú najviac ženy; v zábavách
spoločenských sa obveseľúvajú nimi i mužovia. Výlučne ale mužovia spievajú u Srbov junácke
spevy, a to takrečení slepci, ľudia slepí, pri svojich jednou strunou pretiahnutých
gusliach. Zasadnúc si dakam na patrné miesto: na cestu, na rínok pri trhoch v mestách a
mestečkách, opodiaľ od kostola v nedeľu a v sviatok, spievajú piesne junácke rad-radom,
nadovšetko ale o Markovi Kraljevićovi, a ľudu sa okolo nich nazbiera na kopy, počúvajúceho
v radostnom nadšení deje ubehlých časov a svojich v pamiatke potomstva žijúcich bohatierov.
Pri odchode každý obdarúva slepca niečím, čo spolu dohromady býva výnosným, takže slepci u
Srbov nezakusujú žiadnej núdze. I pri veselých četných spoločnostiach po dokonaní hostiny
spievavajú slepci pri všeobecnom tichu. Po Ukrajine až donedávna ešte, podľa svedectva
poľských spisovateľov, chodievavali takrečení banduristi, spievajúc dumy, najviac zo
slobodných kozáckych časov, a zbierali dary za spevné spomienky vekov bohatierskych. A i na
dvoroch veľmožov poľských zdržovávali sa banduristi za dávnejších časov, obveseľujúc každú
väčšiu spoločnosť spievaním dúm starých. Ale už ustali, a s nimi zamĺkajú aj dumy pomaly. V
spravodlivej bolesti nad ich hynutím pýta sa Bohdan Zaleski, „slávik Ukrajiny“, v jednej
svojej básni:Co się stało?Gdzie to naszych dum połowa?Zaporožskich dziś tak mało!A miłośna ta, lub owa,O trzech zorzach, trzech krynicach,Siedmiu wodzach, stu dziewicach,Rzekłbyš: že te dumy z laty,Przenuciwszy błogie chwile,Przenuciwszy smutne straty,Z ludžmi głuchną gdzieś w mogile![362]U nás na Slovensku spievavajú slepci tiež piesne pri husliach, obľúbenom nástroji
slovanskom, v čas trhov po mestečkách i chodiac z dediny na dedinu, ale hlavne len o
slepote svojej. Máme ale jedného na vzor opravdivých starých slepcov, Mateja Hrebendu[363]menom, z Krokavy v Malom Honte. Starý vychudlý starec, jako nám dobre v pamäti
zostal od vstúpenia svojho do zhromaždenia mladých podruhov slovenských v Prešporku,
cestováva v slepote svojej o palici po mnohých slovenských krajoch, spievava i skladáva
piesne a zaoberá sa pritom rozširovaním národnej literatúry, v čom jeho ochotnosť a
horlivosť je do počudovania. Vidiac ho raz, a znajúc z výpraviek druhov život jeho útrpný,
ale poctivý a v nešťastí svojom napodiv činný, chceme týmto spomenutím jeho medzi slepci
slovanskými oddať aj úctu mužovi v chatrnom odeve, ale väčšej poctivosti a činnosti od
premnohých, do krásneho rúcha sa obliekajúcich a slová „národ a sloboda“ z jazyka až do
zunovania spúšťajúcich, uradovaných ale a dobre si hovejúcich v pohodlí svojom.Slovanské piesne, po všetkých našich plemenách a kmeňoch, ako každý po ich zostavení a
prehliadnutí sa úplne presvedčí, sú výrastok toho istého pňa, rozmanitý síce, ale jedného
pôvodu. Spoločný ten peň, na ktorom všetky naše piesne vyrástli, je jeden a ten samý hlavný
sveta názor, jedna myseľ a jedny city, a vonkajší odev, do ktorého názory a city tie sú
zaodeté, je, trebárs v rozličných nárečiach, jedna a tá istá reč. Podivuhodná je zrovnalosť
piesní slovanských vo všetkom, i v tom ešte, ako sa vzájomne doplňujú k celku básnictva
národného. Čo chybí jednému, má druhý, to ale je založené za roveň plodom inších kmeňov na
obecnej a spoločnej osnove básnictva nášho národného. Zrovnalosť piesní slovanských ide,
ako sme pár ráz na to v pojednávaní [upozornili], až do málo od seba odchodnej podobnosti v
dajedných a do úplnej rovnakosti práve v niektorých piesňach, a to u plemien zemepisne od
seba oddialených, napr. u Čechov a Rusov, Srbov a Rusínov, Slovákov a Srbov atď. A piesne
naše pohybujú sa pritom v podobných obratoch, alebo práve v tých samých, jako mnohé piesne
Slovákov a Rusínov, Srbov a Rusov atď. Toto všetko nestvorilo sa prípadkom,[364]ani je nie vzájomne vypožičané, ale vdýchnutím toho istého ducha v piesne naše
stalo sa tak. Vidieť zo všetkého toho najjasnejšie, že národ náš vo všetkých plemenách
svojich dýcha jedným duchom, myslí jednou mysľou a žije životom jedným.Okrem spomenutého, všeobecne platného rázu piesní našich zrovnávajú sa ony ešte v jednom
ťahu, a to v istej zádumčivosti a v smutnom dákomsi rozčulení. I piesne do veselosti sa
dávajúce upomínajú v nápevoch svojich vždy na bolestenie, trebárs aj obsah je ho prázdnym.
Rozličný ťah tento smútkový piesní našich všelijako vysvetľovali, hlavne ale vykladali ho z
nešťastných osudov národa nášho, žiaľbohu, a vina hlavne na nás, dosiaľ vždy len
trpevšieho, dosiaľ ešte len najviac k službe odsúdeného. Pravda je, že národ žiaden toľko
nevytrpel, toľko sa nenamozolil a nenatrápil, jako náš, i to dopúšťame, že osudy nešťastné
národa uderia na útvory a celý život jeho pečať smútku, ale mal a má národ náš v pojediných
kmeňoch svojich i časy veľké, časy šťastia a slávy, ťah ale tento smútkový je všeobecný u
nešťastných i šťastnejších, a je prenikavý, hlboký, ktorému, myslíme, samojedinou príčinou
nemôže byť trebárs jak dlho trvajúce nešťastie národa. Musela ho iste, tak zavierame,
vdýchnuť do piesní našich i duša národa k smútku tomu sklonná. A sklonnosť táto vedľa
mienky našej pochádza z uvažovania sveta, vždy menlivého a konečne predsa ducha hlbšieho,
jaký je iste v národe našom, neuspokojujúceho. Vojdi do samôt a pustatín, a zasteskne sa ti
i tam, prejdi do hluku a blesku sveta, i toho sa nasýtiš, oddaj sa bezrobotnosti, zunuješ
sa, bývaj vždy v prácach, i od tých sa časom odvrátiš: slovom, úplné uspokojenie trvať môže
len okamženia, a koľkože je takých v živote ľudskom! Neuspokojí nikdy svet ten celkom, a
toto, myslíme, pri osudoch našich nešťastných zaznieva smútkom v piesňach národa nášho
veškerého.Nápevy piesní našich sú im napodiv prístojné, a nevie čomu sa čudovať človek, či tej
obrazotvornosti národa, ktorá také a toľké piesne stvorila, či tej obrazotvornosti, ktorá
ich v tak prerozmanitých nápevoch svetom pustila! Je to ale spojené jedno s druhým.
Zobranie, skúmanie a vystavenie piesní slovanských zo strany hlasu lebo nápevu zanechávame
znateľom našim v hudbe zbehlým.Povesti slovanské vytiekli z toho samého žriedla, z ktorého i piesne naše, hlavný ale
ich názor je omnoho rýdzejší, starší, zachovalejší ako v piesňach. Názor tento je
panteizmus, ktorý v národných povestiach slovanských má ešte panstvo neobmedzené. Hľadí on
na nás zo všetkých stránok povestí: z divadla, na ktorom povesti sa snujú, a z dejov, v
nich vyložených. Patrí v nich prírode moc hlavná, samočinná, božská, proti ktorej je človek
nízky a stúlený. V samoprvom stave národov, hlbším duchom obdarených, inakšie to ani byť
nemôže. Tá ohromná príroda, najmä v Ázii a v Indii, kde i náš národ pôvod svoj vzal, jej
vznešenosť, jej pôsobenie ozorné, tie úkazy, v ktorých sa čas po čase nad zemou vznáša jako
v blesku a hrome, vetroch a orkánoch, porážajú myseľ človeka, nevyskúmavšieho ju ešte a
nevediaceho rozobrať na príčiny a účinky. Jemu, na zem postavenému, robí príroda to všetko
sama, zo svojej vôle a moci, a preto aj vidí v nej moc najvyššiu, pred ktorou na stranu
zalieza. A keď ona raz touto mocou najvyššou v jeho očiach vládne, nič jej je potom nie
viac nemožné u človeka. On pripíše jej i úkazy, ktorých ani sa diať v nej nevidí, namyslí
do nej tvory, ktorých v samej prírode nespatrúva, a povyobrazuje si hmoty a útvory, jakých
v skutočnom svete k nájdeniu nieto.Vyvýšenie a zbožnenie toto prírody, v jej tvaroch a podobách priemenčivosť večná, pritom
ale vždy úplná jednota, panteizmus, javí sa, ako hovoríme, vo všetkom v povestiach našich.
Prirodzené tvory a moci, hneď v svojich podobách, hneď ako osoby panujú tu a delia sa o
panstvo medzi sebou: človek k slnku, k mesiacu, k vetrom, k skalám atď. prichodí, prosí sa
im a radí, čo by ďalej robiť, kam by ďalej ísť mal po zámeroch svojich, a ony mu rozkazujú,
radia alebo ho odstrkujú. Slnko si chodí ako mládenec po nebi, alebo letí konno, a večer
unované naspäť matke do náručia padá, a takto ho človek na ďalekej púšti v lone materinom
odpočívajúce nachádza; noc dlhým tmavým závojom odetá vystupuje podvečer z ďalekých pustých
hôr a zaťahuje svet závojom svojím; vetry prebehujú končiny ďaleké, a keď sa dosť naviali,
vracajú sa do bydla a odpočívajú si; hory s horami, stromy so stromami a ľuďmi zhovárajú
sa, a vtáci, najviac havrany lebo krkavce, vtáci zvlášte vedúci, vyprávajú si medzi sebou
rady vyššie, zver rozličná: levy, myši a podobné pridružuje sa k človeku a pomáha mu zo
svojej vôle v zámeroch atď. Padaním častým do zakliatia drží príroda tiež panstvo nad
človekom mocné. V zakliatí stáva sa človek stromom, kameňom, zverom atď. a je v ten čas
prírode úplne podmaneným, nevládnuc sám so sebou, nerobiac nič zo svojej vôle, ale
pohybujúc sa len jako stratený na rozkazy mocí prirodzených. Upadá do toho stavu vinou
svojou lebo druhého a trvá v ňom často roky premnohé. Ale i bez viny a zo svojej dobrej
vôle pretvoruje sa človek v prirodzené tvory, stávajúc sa vtákmi, kvetmi, skalami, lúkami
atď., jako aj naopak, predmety neživotné stávajú sa životnými. Z týchto prietvorov, ktoré
sa v piesňach viac len ako hra obrazotvornosti javia, v povestiach ale naozaj berú,[365]poznať úplne názor panteistický. Pretvoruje sa človek v zmysle tomto obyčajne
pred stíhajúcou ho zlou mocou, ktorá mu je už za pätami, aby ho nepoznala, ale zavedená
prietvorom prebehla ho. Beda mu ale, jestli stíhajúca zlá moc niečím sa na prietvor taký
upozorní, lebo potom, poznajúc stíhaných, obyčajne ich do tých prietvorov zakľaje. Inakšie,
keď stíhajúcej moci nijak do očí nepadnú a ona prebehne, z prietvoru sa zase menia na ľudí
a idú ďalej svojou cestou. Prietvory takéto obyčajne ukazujú sa v obrazoch krásnych a
umných. Stíhaní, najviac milý a milá, menia sa, on na šíp, ona na ružu, on na rybník, ona
na kačku, on na lúku, ona na ružový ker, ona na kaplnku a on na pocestného, pri nej sa
modliaceho, alebo, jako v českej povesti, v ktorej matka s dcérou i s jej milencom pred
hrozným otcom utekajú, mení sa milenec na snehobielu brezu, milá na striebroperú volavku a
matka na šumivé sietie alebo rákosie atď. Mysli, v prírode toľkú moc, ako sme uviedli,
vidiacej, ostatne neskúsenej a ešte len hlavne v obrazotvornosti sa pohybujúcej, navkladať
do nej tvorov a predmetov, akých nikde niet, privlastniť jej sily, akých nemá, a tak
udalosti neskutočné nastvárať, nič je nie nemožného. Nepýta sa myseľ na tomto stupni ešte
po možnosti a skutočnosti svojich útvorov v svete, jej sú možné a skutočné, kadenáhle ich
obrazotvornosť, dosť malým niečím k tomu pohnutá, natvorila. Rozpomeňmeže sa v tomto ohľade
na detinské naše časy, keď nám varovkyne a pestúnky povesti tieto na dlhých zimných
večeroch rozprávavali: koľká bola naša pri tom pozornosť, a koľkú sme im prikladali vieru!
To, čo detinskej našej mysli bolo možné a skutočné, bolo tým ešte viac mysli národa nášho v
tom veku, v ktorom sa povesti tvorili, detinskejšieho oveľa v ten čas od nás deti, vedených
už od samej prvoti ku známostiam všelijakým a poznávaniu pravého boha. Tak teda stretáme sa
v povestiach našich s horami zo samej medi, striebra, zlata, s vrchmi zo samého skla, s
koňmi, ktoré sa ohňom chovajú a za chvíľu pár sto míľ preletia (slnkový kôň, slnko), s
tvormi čudnými, ktoré do povetria 75-centový budzogáň jako perko vyhadzujú, so železnými
mníchmi, stretáme sa v nich s cestovateľmi, k slnku, mesiacu, k vetrom atď. putujúcimi;
ukazujú sa nám v nich meče, ktoré samy rúbajú, citróny, z ktorých panny vyskakujú, zámky,
ktoré sa na kuracej nohe krútia alebo na topoľoch stoja, ligocú sa v nich na vysokých
vrchoch zámky sklené, pískajú píšťaly, na ktorých hlas k počutiu rozkazu kopy vtákov sa
zletujú, alebo hady zo všetkých končín sa zlezú, a v okamžení vyrastajú stromy, tvoria sa
zámky a v chvíli zase pľasknú a miznú. Pridružujú sa tam pútnikom zvery zo svojej vôle,
pomáhajú im i stromy i skaly i lávky; manželstvá sa uzavierajú medzi zakliatymi v medveďov,
orlov, ryby a pannami, a od rokov mŕtvi, potretí zvláštnymi kvapkami lebo masťami, ožívajú
zas a žijú mnohé, nepočetné roky. Čo by bolo nemožné obrazotvornosti, v ten čas ešte u
človeka žiadnymi úvahami suchého rozumu neuzdenej?!Práve aj preto, že v povestiach našich obrazotvornosť v úplnej je slobode, že nám
predstavuje nie svet ten každodenný, najviac suchopárny, sto a sto starosťami
poprekrižovaný, ale bez všetkých rozumových úvah utvorený a maľovný, zabávajú aj tieto
povesti myseľ jemnú, úvahami rozličnými neobťaženú a náruživostí prostú dákosi kúzelne, tým
viac, že i divadlo, na ktorom sa dejú, tá ozorne zôkol-vôkol sa rozťahujúca príroda, jej
hlukov a strastí ľudských prázdna samota, príťažlivosť má veľkú, i že deje, ktoré sa na
tomto divadle predstavujú, nie sú bez významu mravného. Divadlo povestí sú obyčajne číre,
ďaleké, pusté hory — akými ešte v ten čas, keď sa povesti tvorili, iste bola zem najviac
prikrytá — strmé vrchy, šumivé háje, kvetisté lúky a záhrady čarovné, údolia a doliny
zelené, a v nich alebo v záhradách ticho sa kolimbajúce jazerá, samotné v horách jaskyne, a
jako sme už spomenuli, hory medené, strieborné, zlaté, sklené a inakšie divotvorné zámky
atď.Deje povestí majú svoj obsah mravný; pohnútky ich sú tie isté, ktoré vidíme v piesňach
našich, lenže v povestiach v mnoho užšom okrese. Hlavná pohnútka dejov je láska rodinná,
obyčajne láska sestry k bratom, bratov — a hlavne najmladšieho — k starším, detí k rodičom
a týchto — hlavne matky — k deťom. Ale aj odpor lásky rodinnej, nenávisť macochina k deťom
svojho manžela dáva pobudku trýzneným a prenasledovaným ku hľadaniu šťastia a skúsenia sa v
širokom svete. Okrem toho i sama chuť poznania a skúsenia sveta z dobrej vôle, odvaha a
skusujúca sa sila, obyčajne najmladšieho, opovrženého syna kráľovho, v povestiach
popelválom, že sa len v popole a kadekde povaľovával, zvaného, vystrája do sveta a na pole
dejov. A konečne i prirodzené nešťastné udalosti, jako v jednej slovenskej povesti
stratenie sa slnkovho koňa, načo celú krajinu tma zachvátila, a podobné bývajú pohnútkami
dejov v povestiach našich. Ľudia, ktorí sa dopustili skutku prirodzene mravným citom
zatrateného, ktorí zapreli cit rodinnej lásky a vydali svojich v nešťastie, jako napr. v
jednej českej povesti chudobní rodičia, nemôžuc pre chudobu vyopatrovať deti, ostavili ich
v horách pustých, skadiaľ úbohé nemohli domov potrafiť, ale zahynutiu tam vystavené boli,
alebo ľudia, ktorí, na okamženie zabudnúc sa, slovo prirodzeno-mravným citom odporné
vyslovili, jako v českej povestiKvítko pěti bratrůotec nad synmi z
nešťastnej poľovky domov sa vracajúcimi, alebo jako v povesti slovenskejTraja
zhavranelí bratiamatka nad synmi prostopašnými, padajú v prvej prípadnosti
sami pod trest, v druhej ale slovom nešťastným zastihnutých uvaľujú do nešťastia. Trest
taký alebo toto nešťastie je obyčajne zakliatie, premena človeka v bytnosť čiste
prirodzenú, v ktorej zakliati, zbavení svojej vôle, vykonávať musejú rozkazy prirodzených
mocí, cítia bolestne odlúčenie od svojich, trápia sa všelijako a trpia prehrozne. Do
zakliatia ostatne prichádza človek aj inakšími spôsobmi: zlosťou prirodzených, na človeka
rozhnevaných mocností, alebo čarodejníkmi, jako v slovenskej povestiTri zakliate
kniežatápadajú doňho pomstou čarodejníkovou. A stáva sa toto zakliatie
slovom lebo kúzelným, k tomu určeným nástrojom, jako napr. prútom Ježibabiným, a je
rozličné. Daktoré sa vzťahujú na celý čas trvania na zemi, inšie len na dakoľko rokov a i v
priebehu svojom môže byť celkovité a neprestajné alebo polovičaté a čas po čase
prestávajúce. V tejto prípadnosti obyčajne trvá pol dňa, jako v slovenských povestiach o
troch zakliatych kniežatách a troch zhavranelých bratoch, riadiac sa napospol v priebehu
svojom vedľa slov pri zakliatí vyslovených, z čoho tiež vídať, koľká sa moc slovu už v
prvotinách nášho národa privlastňuje. Od takéhoto nešťastia pokrvní zakliatych, obyčajne
sestry alebo bratia i deti rodičov, ktorí k nim majú lásku vrelú, idú ich oslobodzovať, čo
však spojené býva s najväčšími, temer nepremožnými prekážkami a odpormi, a láska
osloboditeľov prichodí do ohnivej skusby. Osloboditelia musia mnoho, mnoho precestovať, na
ceste premnoho vystáť, musia si radu u druhých prirodzených mocností k odkliatiu svojich v
najväčších nebezpečenstvách vyhľadávať, mnohé často roky v skusbách vydržať, trpelivosť
najväčšiu znášaním hrúzy a strachu, práce všelijakej ťažkej, hladu a smädu, a hlavne
mlčaním dokázať, v uložený čas nanajviac pozorlivými byť atď., čo keď všetko šťastne
povykonávajú, obyčajne pomáhajú svojim zo zakliatia a navracajú sa s nimi domov k
nevýslovnej všetkých radosti. Podobné práce a nebezpečenstvá podstúpiť, rovnú pokoru pri
odvahe dokázať musia aj všetci inší podujímatelia v povestiach našich národných, bo inakšie
nedôjdu v podujatiach svojich žiadneho šťastia. A nezištnosť, vykonanie skutkov dobrých bez
všetkých nárokov, bez prijímania odmeny, sa v povestiach národných zvláštne zvelebuje.Ind, aby sa s božstvom stotožnil, pohružuje sa do hlbokej zádumčivosti bez všetkého
myslenia, chce udusiť všetok svoj cit, zničiť všetku vôľu, alebo sa pripravuje o život,
metajúc sa do riek lebo pod kolesá hrozného voza boha Višnu,[366]alebo jako jeho Jogi,[367]na rovnosť brahmanskú k bohom sa namáhajúci, podstupuje krušné a pritom
zbytočné práce a skusby, idúce na zničenie všetkej osobnej živosti i jeho života; v
prvotinách ale už slovanských, ešte vo vekoch povestí, človek vykonávajúci prácu bohumilú,
skutok dobrý, aby nešťastným pomohol, stratené navrátil, musí, pravda, podstúpiť práce,
skusby a nebezpečenstvá rozličné, potrebuje sa len ale pri vykonávaní dobrého skutku v
svojich žiadostiach a sklonnostiach zaprieť, nie v mysli a prirodzene jako Ind zničiť.
Alebo musí, keď mestá, krajiny smútkom zastreté od pažravých rozličných potvor: hadov a
drakov vyslobodzuje, odvahu a silu dokázať, aby zničil moc zlú. A takto sa aj vykonávajú
všetky skutky dobré a šľachetné: prácou, odvahou, zapretím seba vo svojich žiadostiach a
náklonnostiach, a najkrajšia koruna ich je neprijímanie za to odmeny. Takto cítil Slovan už
v prvotinách svojich. Pochádza on pôvodom svojím síce z Indie, i jeho povesti snujú sa na
názoroch tam čerpaných: ale koľký je rozdiel už v tom prvom cítení a zmýšľaní medzi Indom a
Slovanom!Samo zakliatie, bezpochyby len pozdejší výtvor, ukazuje už na povyšovanie človeka nad
prirodzené mocnosti.Povesti, snované na najstarších názoroch Slovanov, na ich predstavovaní si božstva a
sveta, sú aj z druhého ohľadu nie bez dôležitosti. Keby sa boli k nám všetky verne dostali,
znali by sme našich najdávnejších predkov bohovedu a svetotvorstvo.[368]Ale i z takých, aké sú, dajú sa brať zrná k tomu poznaniu. Rozpráva sa v nich o
troch, nad iných vyvýšených kráľoch: kráľovi ohňa, kráľovi vetrov a kráľovi mora (zrovnaj Triglava[369]a indických Brahmu, Višnu a Šivu[370]), dozvedáme sa z nich o dvanástich chlapoch, ktorí na vysokom vrchu stoja a
večný, nehasnúci oheň strážia (dvanásť znamení, cez ktoré slnko prechodí, dvanásť
mesiacov), poznávame z nich príbuznosť mocí vyšších, že Belena[371](Berena) bola dcéra Ježibaby, a vyššie už sme spomenuli, jako je v povestiach
predstavené slnko, jako vetry atď. Udalosti dáke historické v nich hľadať bola by práca
lichá a k žiadnym výsledkom nevedúca, bo takých ani v nich niet, ale mnohé zrná z bohovedy
a svetotvorstva starých Slovanov vylúpiť z nich možno. Preto sa aj divíme, že jak z tohoto,
tak z mravno-národného ohľadu Slovanstvo dosiaľ týmto povestiam tak málo pozornosti
venovalo.Reč povestí, jako útvorov prestarých, istotne okrem reči najstaršieho pamätníka otcov
našich je neviazaná, výpravná a vo vyprávaní svojom krátka, odmeraná. Výpovede krátke
nasledujú jedna za druhou, preto vyhýba sa reč ich príčastiam, výpovede zväzujúcim, a šetrí
pritom maľovnosti a názornosti. Opakovanie slov zvučných, zvedavosť budiacich, názorných,
najmä spočiatku povestí, rada má a v priebehu zaokrúhlenosti sa pridŕža.[372][373][374]Patria povesti k epickému druhu básnictva nášho prostonárodného a prevyšujú vekom
svojím, jako sa to i z obsahu i z vnešnej ich podoby, vypravovacej v neviazanej reči, s
istotou zavierať dá, všetko inšie básnictvo naše národné. Básnictvo toto napospol rozpadá
sa na epické, vekom staršie, a lyrické. K epickému druhu básnictva nášho patria: uvedené
práve povesti, ruskýIgor Svätoslavič, zRukopisu
kralodvorského: Čestmír a Vlaslav, Záboj a Slavoj, Beneš Hermanov, Oldrich a Boleslav,
Ludiše a Lubor, Jaroslav, junácke spevy srbské a mnohé maloruské dumy. Epické
básnictvo predstavuje deje, v lyrických piesňach vyslovujú spevci svoje city. Medzitým vo
veľmi mnohých piesňach lyrických city spevcove pripojené sú k udalostiam, ku snadnejšiemu
len a názornejšiemu vysloveniu citov tam uvedeným, alebo uvádzajú sa udalosti menšie, ktoré
vzbudzujú a vyludzujú ich zo spevca. Epika zabehúva navzájom na pole lyriky, dávajúc nám
vidieť vo zvláštnych obratoch alebo samého spevca, alebo osobu dejom rozčulenú a v tomto
rozčulení vyslovujúcu sa. Z týchto príčin, to jest z prebehúvania jedného druhu básnictva
nášho do druhého, ukazuje ono velikú náchylnosť k dramatike alebo k vystaveniu činov,
pochádzajúcich z vlastného cítenia, zmýšľania a rozhodnutia uvedených osôb, čo každému do
očí padne, ktokoľvek sa len trochu po našich piesňach a spevoch poobzerá. Dramatika zaiste
je spojenie oboch pripomenutých spôsobov básnictva: lyrického a epického; v nej sa
predstavujú osoby samy tvoriace dej, naproti tomu v epike, kde na skutky podstatne vplývajú
vonkajšie okolnosti a takrečeno ich rozvíjajú, predstavujú sa osoby viacej v deji.
Najvernejšie epické slovanské básne sú mimo povestí:Igor Svätoslavič, Čestmír a
Vlaslav, Beneš Hermanov, Jaroslava srbské junácke spevy, z ktorých najmä
posledné v epickej prostote ku starožitným vznešeným útvorom najbližšie ku boku postaviť sa
môžu.Najstaršie prostonárodné básnictvo slovanské sú, ako sme už spomenuli, povesti,
siahajúce do vekov, po ktorých nám okrem nich a reči žiadnych druhých pamiatok nezostalo.
Stvrdzuje prevelikú starobu ich i obsah i spôsob predstavenia i vyprávania. Netreba sa tým
dať mýliť, že v povestiach uvádzajú sa názvy, vyznačenia, hodnosti časov novších, lebo
pochopy staré, vyjdúc v behu časov z úžitku, s novšími sa mnohonásobne pozamieňali. Z
druhého epického básnictva najstaršie sú daktoré spevy českéRukopisu
kralodvorského, menovito:Snemy, Čestmír a Vlaslav, Záboj a
Slavoj, osnované na nábožensko-pohanských predstaveniach a obyčajoch predkov
našich a žijúcich tam v celej svojej sile, ju len z úplného presvedčenia skladateľov brať
môžúcich. Tieto spevy patria pôvodom svojím do 9. a 8. stoletia. Za nimi nasledujúBeneš Hermanov, Oldrich a Boleslav, a najmladší z nich jeJaroslav, spievajúci dej, zbehnuvší sa len v 13. století.Igor Svätoslavičje útvorom 12. veku. Srbských junáckych spevov od
14. stoletia starších nemáme; málo pred a potom pár století po páde Srbska na Kosovom poli
tvoria sa najznačnejšie útvory toho druhu. Maloruské dumy pochodia hlavne z časov
slobodného kozáctva. Reč najstaršieho vekom útvoru, povestí, je celkom neviazaná. Taká je
ajIgora Svätoslaviča. Druhé spomenuté hrdinské spevy zložené sú vo
veršoch, ale nerýmovaných; len v dumách kozáckych zamieňajú sa nerýmované verše s
rýmovanými. — Lyrika je napospol mladšia od hrdinských spevov; novší je i jej vnešný oblek,
ktorý s výminkami je úhrnkom verš rýmovaný. Čím je básnictvo naše staršie, čím vernejšie sa
drží spojenia s prírodou, tým je obyčajne i živšie a krásnejšie. Novšie hrdinské spevy
Srbov ostávajú ďaleko za staršími, a tak i u druhých kmeňov našich piesne novšie krásou
staršie nedostihujú. Zdá sa, že spevotvorný čas i u nás Slovanov už prechodí a že musíme
von z tohoto raja na pole samotvorných činov.Keď pohliadneme po jednotlivých plemenách našich, jaké je u ktorého básnictvo národné,
čo do verného zobrazenia ducha slovanského a prostoumeleckej krásy, teda prvenstvo bez
odporu prislúcha starému básnictvu českému, nato srbskému, maloruskému a ruskému. Z neho to
poznať najlepšie, jak sa duch národa nášho, nedotknutý a neporušený ešte žiadnym druhým
vplyvom, mimovoľným takrečeno dychom k svetu nesie, v čom krásu hľadá, s čím sa najradšie
zaoberá a kde sa najlepšie cíti. K nedotknutosti a k rýdzosti tejto ducha nášho v piesňach
spomenutých plemien premnoho zaiste dopomohla i cirkev východná, nestavajúc sa nikde na
závadu životu nášmu národnému, ale naopak, skloňujúc sa k nemu, udržujúc a napomáhajúc ho
znamenite. Nie sú tak verné, tak rýdze slovanské piesne druhých, k západu európskemu viac
schýlených a s ním mnohonásobne sa pomiešavších kmeňov. Česi hneď odprvoti života svojho
dejinného, zameniac obrad slovanský s latinským, odstúpili nabok od zväzku, rodinu
slovanskú spájajúceho, zmohli sa síce v národ začas kvetúci a sily veľkej, ale nemôžuc
samojediní odolieť[375]úžasným od západu na nich bez pretrženia sa sypúcim ranám, padli, ačpráve po
boji hrdinskom, a podľahli potom docela vplyvom nedomácim, ktorými postieralo sa premnoho z
ich rýdzosti dakedajšej slovanskej. Novšie ich básnictvo je nižšie, často jakoby k
vyrazeniu šprýmujúce[376]a patrne cudzími príkladmi presiaknuté. Vernejšie od tohoto je básnictvo
slovenské a v niečom i moravské. Ani jedno síce nepohybuje sa vo vyšších vrstvách, ani v
jednom neohlasujú sa dejstvá plemien, národné povedomie z tohoto ohľadu už v obidvojom spí,
Slováci ale boli tým šťastnejší od druhých, že žijúc v krajine, samosprávu obcí a žúp
(stolíc) zadržujúcej, v domácom svojom a spoločenskom živote užívali úplnej slobody,
piesňotvorstvu hovejúcej. Hraničenie a mnohonásobné stýkanie sa Moravanov so Slovákmi
obživovalo tamtých, a potom na pomoci im bolo i ďalšie sedenie od západu.[377]Básnictvo plemien ešte ďalej ku západu vystrčených: Slovincov v Štajersku,
Krajine a Korutansku, Srbov v Lužiciach, samostatnosť svoju skoro ani po pamiatke
neznajúcich a mnohonásobným vplyvom susedstva poprekrižovaných, je nielen doprosta nižšie,
ale i vplyvom takým značne prejaté, ačpráve ku cti kmeňom tým pokladať sa musí, že
básnictvo národné i také, jaké je, aspoň pre pamiatku Slovanstva udržali. V celom našom
básnictve piesní na spôsob nemeckých romancí niet, ale sa nájdu v slovinskom i v lužickom.
Poliaci okrem krakoviakov nemajú práve žiadneho druhého národného básnictva, lebo spevy, na
podobu tohoto tvorené, za to sa prijať nemôžu. Úkaz tento, u Slovanov neobyčajný, rozliční
všelijako vysvetľovali, a menovito hrozným ujarmením ľudu, z ktorého, jako vedomo, roja sa
všade obyčajne piesne národné, bo tento, neporušený druhým vplyvom, najspôsobnejší je
vysloviť všeobecnú myseľ národa. Vo veľkom utlačení, pravda, zle ide spievať, ale ľud i v
druhých zemiach slovanských žíjaval vo veľkom, ačpráve predsa nie v toľkom, jako v Poľsku,
skľúčení a smýkaní, a rusínsky ľud, utrápený rovne jako poľský v dakedajšej poľskej
krajine, zachoval, pravda, a má bohaté básnictvo národné: príčina sa teda inde hľadať musí.
Vedľa mienky našej spôsobila nedostatok básnictva národného u Poliakov za jedno cirkev
latinská, ktorá najmä v Poľsku hneď od uvedenia svojho proti všetkému národnému jako
pohanskému ostro vystupovala, piesne, povesti a obyčaje ľudu jako nekresťanské odsudzovala
a vykoreňovala, ba i do vymýtenia národnej reči, a to s veľkým prospechom, zameniac ju v
celom verejnom živote s latinskou a túto i do domáceho života u všetkých od obecného ľudu
vyšších dostrkujúc, sa chytila; za druhé neslýchaná sila zemianstva, po celej krajine a v
každej skoro dedine usadlého, na rozličnoraké snemy, pospolité rušenia (vojny), zájazdy
ustavične sa krajom preháňajúceho a ľud o všetku samostatnosť i pokoj pripravujúceho; a za
tretie vina je tomu, myslíme, aj istá Poliakom vrodená ľahkomyseľnosť. Čo aj dojalo by bolo
myseľ tohoto národa, nepustilo to tam hlbšie korene, a pri ustavičnom rušení v Poľsku ani
nemohlo. Z krakoviakov vyzerá chytro dojatá myseľ, ale i dojmu odrazu pozbavená, a patrný
je pritom pospech v ich úklade, jakoby sa piesne spievali len ukradomky a chvatom. Chorváti
v básnictve národnom tiež len s málom sa preukázať môžu a žijú najviac zo srbských spevov,
plemena od nich iste zvučnejšieho.Zbierky slovanských piesní,[378]ktoré sme pri zostavení prítomného spisu užili, sú nasledujúce:Rukopis kralodvorskýa jiné výtečnější národní zpěvopravné básně,
vydán od Václava Hanky, v Praze 1835.Igor Svatoslavič, hrdinský zpiev o tažení proti Polovcům, od
Václava Hanky, v Praze 1821.Srbske narodne pjesme, skupio ich i na svijet izdao Vuk Stef.
Karadžić, knjiga prva, druga, tretja, u Beču 1841.Pievanija Cernogorska i Chercegovačka, sobrana Čubrom Čoikovićem
Cernogorcom (Milutinovićom), izdana Josifom Milovukom, U Budimu 1833.Skazania Russkavo naroda, sobrannyja N. Sacharovym, kniga pervaja,
vtoraja, treťja i četvertaja, izdanie tretie, Sanktpeterburg 1841.Pieśni Polskie i Ruskie ludu Galicyjskiego, zebrał i wydał Wacław z
Oleska, we Lwowie 1833.Pieśni ludu Ruskiego u Galicyi, zebrał Žegota Pauli, tom pierwszy,
tom drugi, Lwow 1839, 1840.Rusalka Dniestrovaja, u Budimie 1837.Slovanské národní písně, sebrané Frant. Ladisl. Čelakovským, Díl
první, druhý, třetí, v Praze 1825, 1827.Písně národní v Čechách, sebral Karel Jaromír Erben, svazek první,
druhý, třetí, v Praze 1843, 1845.Národnie Zpievanky, čili písně světské Slováků v Uhrách, sebrané od
mnohých, vydané od Jana Kollára, díl prvý, díl druhý, v Budíne 1834, 1835.Moravské národní písně, sbírka nová od F. S. (Fr. Sušila), v Brne
1840.Narodne piesni ilirske, koje se pěvaju po Štajerskoj, Kranjskoj,
Koruškoj i zapadnoj strani Ugarske, skupio i na sviet izdao Stanko Vraz, u Zagrebu 1839.Pjesnićki hornych a deľnych Lužiskich Serbov, vudate vot Leopolda
Haupta a Jana Ernsta Smolerja, Grymi 1841.A povestí zbierky tieto:Slovenskje povesti, usporjadau a vidau Janko Rimavskí, v Levoči
1845.Slovanka, sbírka národních pověstí, vydána Frantau Vrantevičem a
Slavomírem Tomíčkem, v Praze 1833.Láskavosťou slovutného Hanku dostali sa nám okrem tých, ktoré máme, aj druhé dumy
maloruské, menovito o pobehu troch bratov z Azova, začo tuná, jako i za ochotne nám k
použitiu podanú zbierku Sacharovovu,[379]mužovi tomuto od nás vysoko váženému srdečne sa poďakúvame.Medzi týmito zbierkami vyznačujú sa vkusným výborom piesní: Srbská zbierka Vukova, muža
o národnú srbskú literatúru nesmrteľnými zásluhami vyznačeného, ruská zbierka Sacharovova,
a slovutného Čelakovského vybraná zbierka piesní všeslovanských. K lepším zbierkam patria:
Žegotu Pauliho zbierka rusínskych, Erbenova českých, Sušilova moravských pesničiek. Kollár
ale, bohužiaľ, i s Václavom Oleskom, ačpráve najmä poslední veľmi krásne a zajímavo o
národných piesňach rozprávajú, pomiešali do zbierok svojich piesní národných i piesne
zberby, a tým ich dosť zanečistili.[380]Básnictvo, či umelecké, či prostonárodné, je umenie, a jako také musí sa
domáhať krásy; piesne ale zberby nejdú po nej, a práve preto napospol len ošklivosť budia.
Čo si utvorila zberba, to nie je útvor národný, a nemôže o ňom ani svedectvo vydávať! I tie
mnohé suché, miešané, maďarsko-slovenské a latinsko-slovenské piesne,[381]jaké Kollár v úplnej zábudlivosti na národné básnictvo do svojej zbierky
primiesil, sú len bodľačie v záhrade básnictva nášho. Nejde o to, zbierky rozmnožiť, ale
podať plody na nivách básnictva národného vyrastlé. V tomto ohľade kojíme sa nádejou, že
obozretná ruka básnické sady naše očistí a mnohými ešte krásnymi štepami rozhojní.Konečne i to pripomíname, že Čelakovský vlastnými útvormi napodobil i ruské i české
národné piesne.[382]Nasledovanie nič je nie v opravdivom zmysle umeleckého, lebo i pomysly i vnešnú
ich podobu odinuľ[383]vypožičiava, nie je ale bez zásluhy, lebo usnadňuje vmyslenie sa do ducha
prostonárodného básnictva nášho, a z tohoto ohľadu patrí i Čelakovskému uznalosť naša. Plní
sme zaiste toho presvedčenia, že spevci naši, tí, ktorí budú mať hýbať srdcom veškerého
národa nášho, tí, ktorí budú v ňom prechádzať z pokolenia na pokolenie, musia vyspievať
spevy svoje v duchu národa nášho, v útvoroch jeho mimovoľne vyliateho. Má Slovanstvo už
veľkých spevcov, a nadovšetko dvoch: Puškina i Mickiewicza, ale jesto na ich útvoroch ešte
dosť z cudzích vzorov a príkladov nasedaného,[384]čo by sa vo zvláštnom ich rozobraní pekne pooddieľať dalo, sme však pritom tej
viery, že pri toľkej obdarenosti básnickej, akú nadelil boh národu nášmu, s rozmáhajúcim sa
životom slovanským na všetkých stranách a v prípravách jeho k činom povstanú od tamtých
spevci ešte väčší a oslávia i umenie naše i život. Pravidlá sa pri tomto nijaké predpisovať
nedajú, géniovia po namáhaní mnohých preniknú v hlbiny básnictva nášho a stvoria spevy
duchom nekonečne obdareným i nekonečne cvičeným.[385]Kedyže sa Slovanstvo dočká časov tých, a kto budú povolaní jeho?!![1]Venovanie: Michal Obrenović(1825 — 1868) — srbský panovník,
ktorý od roku 1842 žil vo vyhnanstve, zdržujúc sa poväčšine vo Viedni a na zakúpenom
majetku v Ivánke pri Dunaji, kam Štúr zachádzal k nemu aj zo svojho modranského
zátišia, pravdaže, tajne, keďže bol pod policajným dozorom. Obrenović podporil
finančne slovenské povstanie a pomáhal hmotne aj Štúrovi, a to z vďaky za Štúrovu
starostlivosť o srbských študentov v Bratislave a Modre. Na srbský trón dostal sa
Obrenović znova až roku 1860.[2]Težko Vama svuda bez svojega— ťažko Vám byť všade bez
svojich; zrejme narážka na Obrenovićovu vzdialenosť od vlasti[3]Pavol Jozef Šafárik(1795 — 1861) — spoluvydavateľ (s
Benedictim a Kollárom) zbierky Písně světské lidu slovenského v Uhřích (1823 a
1827)[4]Václav Hanka(1791 — 1861) — obdivovaný vo vtedajšom
slovanskom svete ako objaviteľ Rukopisu královédvorského, ktorého falzum sa dokázalo
až neskôr[5]Stjepan Petrovič Ševyrev(1806 — 1864) — profesor ruskej
literatúry na moskovskej univerzite, ktorý sa venoval aj literatúram iných
slovanských národov[6]Osip Maksimovič Boďanskij(1808 — 1877) — profesor slavistiky
na univerzite v Moskve; už roku 1837 vydal dizertáciu O narodnoj poezii slavjanskich
plemen a v štyridsiatych rokoch minulého storočia spolu so Sreznevským študoval
slavistiku na cestách po slovanských krajoch; vtedy bol aj medzi štúrovcami v
Bratislave[7]František Ladislav Čelakovský(1799 — 1852) — český básnik,
vydavateľ a propagátor slovanských národných piesní[8]Vuk Štefanović Karadžić(1787 — 1864) — preslávil sa vo svete
najmä vydanými zbierkami srbských národných piesní[9]Józef Bogdan Zaleski(1802 — 1866) — poľský básnik, nazývaný
„slávikom Ukrajiny“, upozornil svojou básnickou tvorbou najmä na krásu ukrajinských
dúm[10]Autorom básne Pieśni slowiańskie je poľský básnikJózef
Dunin-Borkowski(1809 — 1843), ktorý ju napísal krátko pred svojou
smrťou. Do slovenčiny ju preložil Peter Kellner-Hostinský a uverejnil v Štúrovom Orle
tatránskom (II, 1846, č. 36, str. 281), odkiaľ ju preberáme v celosti (zo štúrovskej
slovenčiny ju prepisujeme podľa zaužívaných zvyklostí):Piesne slovanskéPiesne slovanské! dcery jednej matky,
Meňavé lícom, farbou rozmanité,
Lež v jednej veľkej prešlosti povité,
Na snežnej stráni hôr večnej pamiatky,
Kde orlov hniezda, kde hromy, mrákavy:
Tisíc vás mužov stvorilo činami,
Tvár vašu ruka vypestila Slávy;
Piesne slovanské! vašimi zvukami
Rástli i tíchli víťazov rozpravy,
A vy ste v žití sťa zore svietili,
V smrti sťa jasný kahanec z mohyly!
I boli časy, kde pri jednom stole
Slovanov všetkých ste raz zabávali,
Do duše tažkej prácou a bojami
Liali ste rozkoš, veselosť do vôle,
Zlátili štestia, žiale zaháňali;
Boli ste dievok svadobným vzdychaním,
Starcov večerom a domov ohniskom,
Sviežich vojínov pokojom, bojiskom,
Dupotom koňa i meča blýskaním,
I kvetom žitia i čarom i mrakom,
V chráme zbožnosťou, obradom, zázrakom.
Piesne slovanské! čo na veľkej zemi
Je vám cudzieho? V ktorej sveta strane
Na vaše zvuky obličaj nezplane?
Kde vás neprijmú vrúcnymi srdcami?
Pekné pútnice! od slnka východu,
Hájmi kvetnými, do slnka západu
Cestu vám stare pohostinstvo stelie,
A od národa idúc ku národu,
Všade si mysle zbratrené nájdete,
Vy ste sny dievčat, zhovory veselé,
Práce dorastlých, tance v žitia kvete.
A v hudbe vašej sťa v zmluve prírody
Je celosť jedna i rozličnosť tónov,
Šumia v nej háje odvečné a vody,
Vietor, čo klasy kolíše záhonov,
I čo po vláskoch dievčat poletuje,
I čo vojenskou zástavou si zvoní,
I čo z mohyly prachy roztrusuje;
Dneper v nej dumy ukrajinské roní
A Visla plače, hromy rozbleskuje:
V nich slýchať Čechov pesničky vábivé
I ruské dumky, kukučky trúchlivé.
I šuchot kriediel orlov čiernohorských,
Sokolov Srbska milostné žialenia,
I mužský ohlas víťazov nôtenia,
I hlasy víchric Dalmatov pomorských,
Milé, raňajšie Horváta snívania,
Pieseň Slováka tichú a domovú.
Piesne slovanské! sťa vzduch v letnej noci
Lievate v duše čerstvotu májovú,
Vznášate ducha ako vyššie moci
V kraj čarodejný povesti, prešlosti
A srdcia stužkou spájate milosti.
Šťastný to spevec, čo vás všetky razom
V horúcich prsiach vychová, vykrmí
A dušu vašim nakochá obrazom —
Ten darmo veľkou piesňou nezahrmí;
Je komu spievať čarovné povesti.
Je kam vytiahnuť hlas dlhý, široký
I kriedla k letu rozostrieť do vichríc
Sťa sup, čo neba prepláva oblaky —
Bo na tú pieseň bije srdiec tisíc;
Od môr západných do polnočnej hory
Zhučia jej hlasom široké priestory!Táto báseň vyšla tlačou v rusko-poľskom časopise Dennica-Jutrzenka, vydávanom vo
Varšave Petrom Dubrovským (II, 1843, 1, str. 185 — 187). V nasledujúcom zväzku tohto
časopisu sa už oznamovala smrť Dunina-Borkowského. Hostinský a neskôr Štúr prevzali
báseň iste z tohto časopisu, kde bol pripojený aj jej ruský preklad v próze.[11]Slovo značí u Slovanov i pieseň, napr.Slovo o plku
Igorevie.[12]Slovo o polku Igoreve(v prepise ponechávame Štúrov starší
spôsob skripcie: plku) — slávna ruská literárna pamiatka, vzťahujúca sa na dejiny
Ruska 12. storočia, ktorú po prvý raz vydali roku 1800 v Moskve a odvtedy vyšlo vo
svetovej literatúre mnoho jej prekladov a ohlasov. Je to spev o nešťastnej výprave
Igora Sviatoslaviča proti Polovcom. Štúr poznal toto dielo podľa vydania Václava
Hanku, ktorého názov uvádzame ďalej. (Slovenský preklad s názvom Slovo o pluku
Igorovom Igora syna Sviatoslava vnuka Olega vyšiel s príslušnými štúdiami a
poznámkami v Bratislave roku 1947 v bibliofilskom vydaní.)[13]nazval sa národ náš Slovanom, t. j. národom slovným, spevným— obľúbené romantické etymologizovanie o pôvode mena Slovan, pravdaže, neoprávnené;
pôvod tohto mena je vlastne ani dosiaľ nie osvetlený[14]Ramajana a Mahabharata— staré indické epické básne[15]Zendavesta— perzská zbierka svätých písem vyznavačov
Zarathustru, tvorcu staroperzského náboženstva[16]židovské knihy sväté— známe ako Starý zákon[17]Rukopis kralodvorský— falzum Václava Hanku, vydaný po prvý
raz roku 1819, obsahoval viaceré spevy a piesne a medzi nimi aj spev Záboj, Slavoj,
Ludiek. Nesmie nás prekvapovať, že Štúr pokladal Rukopis královédvorský (RK) za
pravý, pretože boje proti jeho pravosti sa vlastne začali až po Štúrovej smrti a
trvali v českej vede vyše polstoročia. Dovtedy o pravosti RK nezapochybovali ani
veľké vedecké osobnosti domáce a zahraničné.[18]Igor Sviatoslavič— roz. Slovo o pluku Igorovom[19]Nibelungy— názov starého nemeckého eposu Nibelungenlied,
pieseň o Nibelungoch (synoch hmly)[20]Nezopačená duša— nepokazená[21]Čudovia— názov pre staré severské kmene v Európe i Ázii.
Týmto názvom sa špeciálne označovali aj fínske kmene.[22]V človečenstve horujúcich— vrch majúcich,
vynikajúcich[23]Budovníctvo— staviteľstvo[24]Eol(Aeolus) — v gréckej mytológii boh vetrov[25]Apollo— boh svetla, synZea—
najvyššieho boha[26]Pallas Athene— dcéra Zeova[27]Obetovanie sa… za vlasť, jako Muciovo— Caius Mucius dostal
vraj povolenie prejsť do tábora etruského kráľa Porsennu, ktorý obliehal roku 507 Rím
a mesto trápil hladom, a zabiť tam kráľa. Mucius však omylom prebodol sluhu. Keď ho
chytili a kráľ ho nútil, aby sa priznal, Mucius sám vložil ruku do ohňa na znak toho,
že ani pod hrozbami a mučením nič neprizná. Kráľ nato Mucia prepustil a s Rimanmi
uzavrel mier.[28]… samojediné básnictvo lebo poézia…— lebo tu treba chápať vo
význame: alebo, čiže[29]Kortyna(lat.) — opona[30]Achil(Achilles) — najslávnejší hrdina pred Trójou[31]Agamemnon— hlavný veliteľ gréckych vojsk pred Trójou[32]Patroklos— priateľ Achillov[33]Hektor— hlavný obranca Tróje, syn trójskeho kráľaPriama[34]Hades— v gréckej mytológii znamená podsvetie[35]Smýka— vláči[36]Odyseus— taktiež postava z Iliady a centrálna postava
druhého Homérovho eposu, Odysey[37]Ajax— po Achillovi najslávnejší hrdina pred Trójou — všetko
postavy z Homérovej Iliady, z ktorej Štúr načrtáva niekoľko obsahových pásem[38]Antigona— hlavná osoba rovnomennej Sofoklovej tragédie;
proti zákazu kráľa Kreóna pochová svojho brata Polyneika, ktorý padol v boji so
svojím bratom, za čo ju stihne odsúdenie do podzemného väzenia[39]Orestes a Pylades— tieto dve postavy stali sa podľa gréckej
báje vzorom úprimného priateľstva. Pylades pomáha Orestovi pri vražde matky a keď
Oresta za tento čin stíhajú Fúrie, Pylades ho ani vtedy neopúšťa a chce sa obetovať
za vykúpenie svojho priateľa.[40]Na poli bojnom— na bojovom poli, na poli boja[41]Udatenstva— udatnosti[42]V každom i najmenšom prípadku— prípade[43]Trubadúrstvo— básnictvo 12. a 13. storočia vo Francúzsku,
najmä v Provenci, pestované šľachtickými básnikmi, ktorí skladali ľúbostné piesne a
často si ich aj sami zhudobňovali a prednášali idolom svojej lásky[44]Minnesängerstvo(ospevovanie lásky) — podobný druh ľúbostnej
poézie v 13. storočí v Nemecku, ako bolo trubadúrstvo vo Francúzsku. Trubadúrstvo i
minnesängerstvo malo, pravdaže, okrem lásky aj iné námety vo svojej poézii (pomery
náboženské, mravné, politické)[45]Romeo a Júlia— klasická tragédia anglického dramatika
Williama Shakespeara (1564 — 1616), nastoľujúca problém dvoch milencov, ktorí končia
samovraždou, keď im rodičia bránia vo vzájomnej láske[46]Clavigo— tragédia nemeckého klasika Johanna Wolfganga
Goetheho (1749 — 1832), napísaná v autorovej mladosti. Jej námetom je nešťastná láska
dievčaťa, ktoré umiera zo sklamania nad snúbencom, zavrhujúcim jej lásku, keď
dosahuje osobnú kariéru.[47]Don Carlos— dráma Friedricha Schillera (1759 — 1805), ktorej
hrdina platí za svoju lásku k macoche na popravisku, a to na vydanie vlastného
žiarlivého otca[48]Tankred— hrdina prvej križiackej výpravy, ktorú viedolGottfried von Bouillon. Obe postavy oslávil básnik Torquato
Tasso v Oslobodenom Jeruzaleme.[49]Cid el Campeador— španielsky národný hrdina, ospievaný
ľudovou tradíciou ako vzor stredovekého kresťanského rytiera, ktorý je tak vazalsky
verný kráľovi, že sa uchádza novými a novými hrdinskými činmi o jeho priazeň, aj keď
sa bol dostal do jeho nemilosti.[50]Istej túhy po divačnom— udivujúcom[51]Križiacke vojny— konali sa v 11. — 13. storočí. Vznikli z
myšlienky vymaniť Svätú zem (Palestínu) spod nadvlády mohamedánskych Turkov a získať
ju pre kresťanov. V histórii sa zaznačuje osem takýchto hlavných križiackych výprav,
z ktorých sa Česi zúčastnili vo väčšom počte najmä na druhej a tretej. Na čele výprav
boli európski panovníci, šľachtici a rytieri. Štúr správne naráža na dobrodružnosť
týchto výprav, ktoré viedli k plieneniam, zabíjaniu ľudí a v neposlednom rade aj k
obohacovaniu jednotlivcov[52]Balady a romance— básnické formy, pestované zvlášť za
romantizmu, ktorému balada ako ľudový útvar vyhovovala svojou pošmúrnosťou, kým
romanca ako tradičná forma španielskych ľudových piesní vyhovovala ospevovaním
hrdinských činov[53]Goetheho FaustaŠtúr nepochopil náležite. Z perspektívy
ruských slavianofilov videl v ňom iba známky skazeného Západu, no nepobadal vo
Faustovi všestrannú vzburu proti súčasnej spoločenskej i ideovej skostnatenosti a
dusnosti, do ktorých Goetheho Faust nemilosrdne narážal. Podobne si Štúr počína aj
ďalej pri Byronovi.[54]George Gordon Noel lord Byron(1788 — 1824) — anglický
básnik, jeden z najväčších predstaviteľov revolučného romantizmu, ktorý svojím dielom
i osobným životom burcoval človeka i celé národy do oslobodzovacích bojov. Jeho dielo
mocne zasiahlo do vývinu svetových literatúr.[55]Marie Joseph Eugéne Sue(1804 — 1857) — francúzsky
spisovateľ, ktorého romány so sociálnymi námetmi boli v tridsiatych a štyridsiatych
rokoch minulého storočia veľmi populárne[56]George Sandová(1804 — 1876) — francúzska spisovateľka, ktorá
sa vo svojej románovej tvorbe venovala zväčša sociálnym otázkam[57]… strebú kal ten a prenášajú ho k nám v útvoroch svojich písomných,
verných odtiskoch skazenosti západnej— z týchto pozícií odsúdil Štúr
približne v tomto čase aj pokrokový almanach českého básnika J. V. Friča Lada
Nióla[58]Od Vesny po Morenu— roz. po celý rok: Vesna, symbol jari;
Morena, zakončenie zimy (na tomto mieste Štúr má v orig. Morana, čo upravujeme na
Morena)[59]Staťponechávame v krátkej forme, ako je u Štúra, pretože ide
o význam: ostať.[60]Rozčulenosť— nadšenie, citové opojenie[61]… viac ale idúci na to, aby moc a výsosť svoju preukázal, jako pravde
napospol víťazstvo pripravil…— v tejto vete treba chápať jako vo
význame než[62]Titerky(Bernolák) — malichernosti, hračky[63]Zahlavenie— ukončenie[64]O narodnoj poezii slavjanskich plemen— razsuždenie na stepeň
magistra filosofskago pervago otdjelenija, kandidata moskovskago universiteta, Josifa
Bodjanskago. Moskva. 1837[65]Národ náš, o čom medzi znateľmi viac žiadnej, ani najmenšej pochybnosti
niet, siaha pôvodom svojím do Indie, kolísky a pestovateľkyne
panteizmu…— Franz Bopp, profesor všeobecného jazykospytu na berlínskej
univerzite, ktorého diela poznal Štúr za svojich hallských štúdií, dokázal, že jazyky
indoeurópske sa vyvinuli z toho istého prajazyka. Panteizmus, názor na svet, ktorý
vylučuje osobného boha a uznáva všebožstvo prírody v jej večnom ruchu a plodivej
sile.[66]Inostranný— cudzí[67]Ťaženie Poliakov s kráľom Sobieskym na čele pred Viedeň…—
Ján Sobieski, známy ako poľský kráľ pod menom Ján III., porazil v septembri 1683
Turkov pri Viedni, získajúc si tak slávu celej Európy. Doma ho však čakali výčitky,
že bojoval v službách cudzieho panovníka, zatiaľ čo jeho vlastné zeme trpeli pod
nadvládou tureckou.[68]Alebo vtrhnutie Rusov s cárom Alexandrom do Paríža, sídla národa, pri
ktorého vpáde do Ruska Rusi oddali ohňu svoju maťušku Moskvu…— pri
Napoleonovom pochode do Ruska roku 1812 skvelý ruský vojvodca Kutuzov takticky
ustúpil, aby zachránil svoju armádu, a vydal rozkaz vydať Moskvu. Keď Napoleon
vstúpil do mesta, Moskva sa vzňala v plameňoch, zapálená na všetkých stranách
vlastným obyvateľstvom. Po porážke Napoleonovej zaháňala ruská armáda Napoleonove
vojská postupne až do Francúzska a ruský cár Alexander vstúpil na čele spojeneckých
vojsk do Paríža 31. marca 1814. Nato čoskoro nasledovalo Napoleonovo vzdanie sa trónu
a vyvezenie na ostrov Sv. Heleny.[69]Číre pole— rozľahlá rovina. Štúr výraz prevzal z Bernoláka,
ktorý uvádza v Slovári naň ako príklad pieseň: V čirem poli hruška stojí, len sa jej
vrch zelená.[70]Nakytené— ozdobené[71]… úkazy jej berie za významu stavu svojho i udalostí jeho sa
týkajúcich…— väzbu treba chápať asi v tomto zmysle: …úkazy jej berie
za týkajúce sa významu stavu svojho… (V českom vydaní diela i vo vydaní Škultétyho je
pôvodné významu nesprávne opravené na význam; my zachovávame Štúrovu
pôvodinu.)[72]Pôvodný názov Kollárovej zbierky:Národnié zpievankyčili
písně světské Slováků v Uhrách jak pospolitého lidu tak i vyšších stavů, sebrané od
mnohých, v pořádek uvedené, vysvětleními opatřené a vydané od Jana Kollára. Díl
pervý. Vydání hojně rozmnožené i pervé dva tištěné svazečky v sobě obsahující. V
Budíně. V král. universické tiskárně. 1834. Díl druhý. 1835. (Obnovené vydanie vyšlo
v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry v Bratislave 1953, pravdaže, v
prepise.)[73]Piesne z Rukopisu královédvorského cituje Štúr podľa vydania:Rukopis
Kralodvorský, a jiné výtečnější národní zpěvopravné básně věrně v
původním starém jazyku, též v obnoveném pro snadnější vyrozumění, s připojením ukázek
polského a krainského přeložení. Vydán od Václava Hanky, rytíře řádu sv. Vlad.,
bibliothekáře Národního museum. V Praze. Nákladem vydavatelovým. 1835.[74]Ai ty slunce…(RK, s. 3) — preklad: Ej, slnce, ej, slniečko,
či si žalostné! Načo svietiš na nás, na biednych ľudí.[75]Hučié divá řeka…(RK, str. 40) — preklad: Hučí divá rieka,
vlna za vlnou sa valí, hučali všetky vojská, skok na skok všetko sa hnalo cez
rozbúrenú rieku; vody schytili množstvo cudzích a svojich známych preniesli na druhý
breh.[76]Opuštiena— pieseň z RK (str. 49 — 50). Preklad: Ej, lesy,
tmavé lesy, lesy miletínske, prečože sa zelenáte v zime, v lete rovno?[77]Libušin súd— pieseň z RK (str. 51 — 2). Preklad: Ej, Vltava,
čo kalíš svoju vodu, čo kalíš vodu striebropennú? Či ťa divá rozvlnila búrka, zosypúc
chmáru šíreho neba, opláknuc vrcholy hôr zelených, vyplákajúc zlatopieskovú hlinu?
Akože by som ja vody nekalila, keď sa vadia dvaja rodní bratia, rodní bratia o
otcovské dediny. Vadia sa zúrivo medzi sebou dvaja bratia, dvaja Klenovicovia zo
starého rodu Tetva Popela, ktorý prišiel s Čechovými plukmi do týchto žírnych krajov
cez tri rieky.[78]Bieduie i narícaie mutno(Rk, str. 52). Preklad. Bedáka a
narieka smutne.[79]Pôvodné názvy zbierok Wacława z Oleska (1800 — 1849) a Žegotu Pauliho (1814 —
1895):Pieśni Polskie i Ruskie ludu Galicyjskiego.Z muzyką
instrumentowaną przez Karola Lipińskiego. Zebrał i wydał Wacław z Oleska. We Lwowie,
Nakładem Franciszka Pillera. 1833. —Pieśni ludu Ruskiego w
Galicyizebral Żegota Pauli. Tom pierwszy. Lwów. Nakładem Kajetana
Jabłońskiego. 1839. Tom drugi 1840.[80]Šumyl, šumyt…(Oleska, s. 314). Preklad: Šumí, šumí
dúbravienka, smúti, smúti dievčinka, smúti, smúti a rozmýšľa, na osud si narieka.
Ach, osud, všetkým nepríjemný, prečo si ma neutopil? Lepšie by bolo bývalo utopiť ma,
než s milým ma rozlúčiť.[81]Pôvodný názov zbierky Františka Ladislava Čelakovského:Slovanské
národní písně, sebrané Frant. Ladisl. Čelakovským V Praze. Písmem
Josefy ovdovělé Fetterlové z Wildenbrunnu. 1822. Díl druhý 1825. Díl třetí 1827.
(Prvý zväzok bol venovaný Hankovi, druhý Brodzińskému a tretí Karadžićovi.)[82]Ojle goro zelena…(Čelakovský II, str. 180). Preklad. Ach,
hora zelená, čo si, hora, uvädla, uvädla, uschla? Či ťa, hora, mráz popalil, či ťa,
hora, parno opálilo? Mráz ma nepopalil, parno ma neopálilo, ale mi srdce vyhorelo:
Včera ma prešli tri karavány otrokov. Prvá mladých Grékyň, ktoré šli a plakali: Kde
je naše bohatstvo? Druhá karavána čiernookých Italiek, idúcich a plačúcich: Drahé
italské dukáty! Tretia karavána mladých bulharských neviest, idúcich a plačúcich.
Drahá naša domovina, drahé naše malé deti![83]Div kličet vrchu dreva— volá Div z vrcholca stromu[84]Div— mýtická bytosť, strašiaca ľudí. Tu znamená sovu (Pauli
I, str. 67).[85]Večer to mnje…(Čelakovský III, str. 112). Preklad: Večer sa
mi, mamka, trochu zadriemalo, a vo sne, mamka, ukázala sa mi hrozná hora a na hroznej
hore biely plamenný kameň ležal; na kameni vyrastal rakytový ker. Na keri sedel mladý
vták, sivý orol, v pazúroch svojich držal čierneho havrana. Tu hovorí jej matka:
Dieťa moje, dieťa milé, ja ti, dieťa, ten sen vyložím: Hrozná hora, to je kamenná
Moskva, biely plamenný kameň, to je náš kremeľský hrad a rakytový ker, to je
kremeľský palác, sivý orol, to je náš baťuška pravoslávny cár a čierny havran, to je
švédsky kráľ: Premôže náš vladár švédsku krajinu a samého kráľa zajme ako
korisť.[86]Dub na duba…(Oleska, str. 440). Preklad: Dub sa k dubu
schýlil, koník sa na kozáka zamračil. Ej, kôň môj smutný, neveselý, čože ty ku mne
nehovoríš? Či sa ti znepáčilo sedlo moje, či sa ti znepáčila zbroj moja, či som sa ti
znepáčil ja, kozák mladý? Neznepáčilo sa mi sedlo tvoje, neznepáčila sa mi zbroj
tvoja, neznepáčil si sa mi ty, kozák mladý, ale znepáčila sa mi krčma tvoja. Ach,
kade ideš, krčmu neobídeš, a kade chodíš — ješ, piješ, zabávaš sa a o mňa, vraného
koňa svojho, nestaráš sa; i do hory ideš, poháňaš ma, a keď z hory ideš,
nespomaľuješ, cez lúky ideš, nepopasieš ma, cez rieku ideš, nenapojíš ma.
(Dunajpíšeme malou počiatočnou písmenou, lebo, ako
poznamenáva Oleska, str. 327, v ukrajinských piesňach označuje dunaj vo všeobecnosti
každú hlbokú a ticho tečúcu rieku.) Pôvodný názov Karadžićovej zbierky:Srpske narodne pjesme, skupio ich i na svijet izdao Vuk Stef.
Karadžić. Knjiga prva, u kojoj su različne ženske pjesme. U Beču, u štampariji
Jermenskoga manastira. 1841. Knjiga druga, u kojoj su pjesme junačke najstarije.
1845. Knjiga treća, u kojoj su pjesme junačke srednjijech vremena, 1846.[87]Konj junaka ostavio…(Karadžić I, str. 453 — 4). Preklad: Kôň
zanechal junáka na zlom mieste na Kosove. Junák vravel koňovi: „Oj, koník môj drahý,
prečo si ma zanechal na zlom mieste na Kosove? Čože ťa omrzelo? Či ťa omrzelo bojové
rakytové sedlo? Či ťa omrzela ťažká ozdobná uzda? Či ťa omrzeli časté diaľne cesty?“
Kôň odpovedal junákovi. „Neomrzelo ma bojové rakytové sedlo, ani ma neomrzela ťažká
ozdobná uzda, ani ma neomrzeli časté diaľne cesty, ale ma omrzeli časté cesty do
krčmy. Mňa priviažeš o krčmu a ty ideš do krčmy. V krčme sú tri dievčatá. Ty sa bavíš
s dievčatami, a ja smädný, hladný koník hrabem zem po kolená, zhrýzam trávu do
koreňa, pijem vodu z kameňa.“[88]Dan da jedeš a dva da se igraš— jeden deň budeš pochodovať a
dva dni sa zabávať[89]Dan da jedeš a dva da boluješ— jeden deň budeš pochodovať a
dva dni chorľavieť[90]Dievojka sjedi kraj mora…(Karadžić I, str. 196). Preklad:
Dievča sedí pri mori a samo sebe hovorí: „Ach, drahý milý bože, či jesto dačo
šírejšie od mora, či jesto dačo rozľahlejšie od poľa, či jesto dačo rýchlejšie od
koňa, či jesto dačo sladšie od medu, či jesto dačo drahšie od brata?“ Ryba z vody
vraví: „Dievča, pochabý blázon! Šírejšie je nebo od mora, rozľahlejšie je more od
poľa, rýchlejšie sú oči od koňa, sladší je cukor od medu, drahší je milý od
brata.“[91]Syvyj koniu…(Oleska, str. 284). Preklad: Sivý koňu, sivý
koňu, čo si sa zamyslel? Niet už mojej dievčiny, čo som ju miloval. Sivý koňu, sivý
koňu, najedz sa obroku, pobežíme za dievčinou do kraja ďaleko. Sivý koňu, sivý koňu,
zle s tebou bude, pobežíme spolu s vetrom, popásť sa nemôžeš. Pobež, koňu, pobež,
koňu, bo sa zvečerieva, ach, tam sedí moja milá, kde sa z lesa rozvidnieva. Vidím
milú, vidím drahú, pozerá v oblôčku, čo jak tma je, hoc nevidno, žiari ako
slnce.[92]Oj, try lita, try nedily…(Oleska, str. 488 — 9). Preklad:
Ach, tri roky, tri týždne, čo kozáka v lese zabili; pod javorom zeleným leží kozák
mladučký: telo mu sčernelo a od vetra strupelo; nad ním koník rozžialil sa, po kolená
do zeme zahrabal sa. Nestoj, koňu, nado mnou, bo ja vidím vrúcnosť tvoju; pobež,
koňu, cestou, udri do vrát hlavou: Ach, vyjde brat, poteší sa, vyjde matka, rozžiali
sa: Ach, kdes’, koňu, pána zhodil, vari tvoj pán vo vojne zhynul? Za mnou Turci
uháňali, môjho pána zo mňa sňali. Ach, utíš sa, mati, nezarmucuj sa, ach, tvoj syn už
oženil sa, pojal si on za žienočku zelenú pažítku: vezmi, mati, hrsť piesku, rozosej
ho po kameni, a až, mati, piesok vyjde, vtedy tvoj syn z vojny príde.[93]Umer kozak…(Oleska, str. 385 — 6). Preklad: Umrel kozák,
umrel kozák i kozácka vrava a zostal kôň vraný a jasná zbroj. Ej, zišli sa kozáčkovia
do jednej chalupy, radili sa po kozácky, komu koňa dať. Stotníkovi koňa dať,
hetmanovi zbroj, by dovolil pochovať kozáka so streľbou. Telo vezú, koňa vedú, kôň
hlavičku kloní, a dievčina za kozákom biele rúčky lomí.[94]Pôvodný názov Sušilovej zbierky:Moravské národní písně.Sbírka nová. S 288mi nápěvy. Od F. S. V Brně 1840. Tiskem vdovy Rudolfa
Rohrera.[95]Pod Slavkovem…(Sušil, str. 131)[96]Tam na horojci…(Pauli, str. 55 — 6). Preklad: Tam na vŕšku
tri panenky jačmeň žnú: Ej, milý bože, ktože im pomôže, nedožnú. Slniečko nízko,
večierok blízko, nedožnú. Vtáčiky lietajú, snôpky znášajú, neznesú. Ej, milý bože,
ktože im pomôže, neznesú. Slniečko nízko, večierok blízko, neznesú. Sivý sokolík
stôžky skladá, nezloží: Ej, milý bože, ktože mu pomôže, nezloží. Slniečko nízko,
večierok blízko, nezloží. Kukučka kuká, stôžky počíta, nesčíta: Ej, milý bože, ktože
jej pomôže, nesčíta. Slniečko nízko, večierok blízko, nesčíta.[97]Oj, iz za hory…(Pauli, str. 7). Preklad: Ej, spoza hory
zelenej vychodí nám čierny obláčik — ale nie je to čierny obláčik, lež je to vodca,
vodca, krásny mládenec. Opásal sa čiernym sietím, za sietím má tri trúbky: prvá
trúbka rohová, druhá trúbka zlatá, tretia trúbka zubrová. Keď zatrúbi na rohovú,
zaraduje sa všetka zver v poli, keď zatrúbi na zlatú, zaradujú sa všetky ryby v mori,
keď zatrúbi na zubrovú, zaraduje sa celý svet na zemi. — Rohy zo zubra boli kedysi na
Ukrajine vo veľkej úcte; používalo sa ich na pitie (Pauli, str. 7).[98]Vyjdy Hanuneňko molodeňkaja…(Pauli, str. 75 — 6). Preklad:
Vyjdi, Anička mladušká, poobzeraj sa povšadiaľ, či nestojí tvoj otecko pri niektorom
prahu. Ej, viem, veru viem, že ňaňka nemám; pošlem vranu v cudziu stranu po svoju
rodinku; pošlem kukučku do sirej krajiny po svojho ňaňka. Vrana letí, zvesti prináša:
Rodinka príde. Kukučka letí, zvesti prináša: Nebude tu tvoj ňaňko.[99]Pôvodný názov Vrazovej zbierky:Narodne pěsni ilirske, koje
se pěvaju po Štajerskoj, Kranjskoj, Koruškoj i zapadnoj strani Ugarske. Skupio i na
svět izdao Stanko Vraz. Razdělak I. U Zagrebu. K. P. Ilir. nar. tiskarna Dra.
Ljudevita Gaja. 1839. (Zbierka je venovaná Karadžićovi.)[100]Vida zjutrej je zgodej ustala…(Vraz, s. 150 — 1). Preklad:
Vida ráno skoro vstala, skoro vstala, pri okne zastala. Zdvihne sa žlté slnce a tak
slncu rečie krásna Vida: „Čo sa ťa pýtam, žlté slnce? Čo robí moje choré dieťatko?“
Slnce vraví: „Čo by teraz robilo! Práve teraz mu sviecu držali a tvoj starý muž na
mori sa plaví, na mori sa plaví, teba hľadá a za tebou, Vida, horko narieka.“ Vtedy
sa ešte väčšmi rozplakala, bielymi rukami chudera zalamovala a večer zas pri okne
zastala. Zdvihne sa prejasný mesiac: „Čo sa ťa pýtam, prejasný mesiac! Čo robí moje
choré dieťatko?“ Mesiac vraví: „Čo by teraz robilo! Práve teraz ti ho pochovali; tvoj
starý otec na mori sa plaví, na mori sa plaví, teba hľadá a za tebou, Vida, horko
narieka.“[101]Milo njemu se stori…(Vraz, str. 158). Úryvok je z piesne
Ribniška Jerica. Preklad: Rozľútostí sa (Štúr nesprávne prekladá: milo sa mu zrobí).
Ide do zelenej záhrady, tam odtrhne jablko, priam červené jablko a takto hovorí, keď
ovocie v rukách drží: „Jabloň, jabloň, jablonôčka! Zostávaj zbohom! Keď som ešte
chlapcom bol, starostlivo som ťa sadil!“ Zas sa rozľútostí, potok sĺz mu ide z očí;
vyhodí sa na koníka a do Viedne odletí a tak ešte hovorí: „Cisárovi slúžiť budem,
navždy zanechám milý dom!“[102]Proč, kalino, proč nerodíš…(Sušil, str. 157 — 8)[103]Pôvodný názov Sacharovovej zbierky:Skazanija Russkago
naroda, sobrannyja I. Sacharovym. Tom pervyj. Kniga pervaja, vtoraja,
tretja i četvertaja. Izdanie tretie. Sanktpeterburg 1841.[104]Vo polie lebeduška klikala…(Sacharov III, str. 139).
Preklad: V poli labuť volala, v izbe Chavronka plakala. Nech boh súdi rodného otca,
že posiela mladú k cudzím ľuďom! Zostáva zelený sad bezo mňa, uvädnú všetky kvietočky
v sade: Červený môj, bielučký kvietoček, siná, blankytná nevädza. Prikážem svojmu
rodnému ňankovi: Vstávaj, ty môj ňanko, ráničko, polievaj všetky kvietočky častučko,
za rannej a večernej zory.[105]Tam na hori stojit javir…(Oleska, str. 339). Preklad: Tam na
hore stojí javor, javor zelený, v cudzom svete hynie kozák mladý. „Hyniem, hyniem,
príde čas umrieť, prosím ťa, moja milá, daj mamke vedieť.“ Prišla mati, prišla mati,
prišla mamička, obrátila bielu tvár oproti synkovi: „Nuž vidíš, môj synáčik, moje
milé dieťa, neslúchal si otca, matku, taký je tvoj život.“ Prosím, mati, prosím,
mati, pekne ma pochovať, na zvony vyzváňať, na organe zahrať; nech ma nepohrobia ni
popi ni speváci, ale nech ma pochovajú ukrajinskí kozáci. Sypte, bratia, sypte,
bratia, vysokú mohylu, nech vie o tom každý, že z ľúbosti hyniem; zasaďte mi, moje
sestry, v záhlaví kalinu, nech vie o tom každý, že z ľúbosti hyniem: vtáčiky budú
priletovať, kalinôčku jesť, od milej mi prinášavať zvesti.[106]V širém poli dubec stojí…(RK, str. 49). Preklad: V šírom
poli dubec stojí, na dubci kukučka zakukala, zaplakala, že nie je vždy jar.[107]Zakladav sia orel z konem…(Pauli, str. 93). Preklad: Stávku
robil orol s koňom a za tie studničky: „Ej, ak ty skôr dobehneš, mne krídelká
poodtínaš!“ „Ej, ak ty skôr ta doletíš, mne nohy poodtínaš!“ Ej, kôň beží — zem sa
trase, orol letí — vzduch zvoní; ej, kôň beží — dolinami, orol letí — luhami. Kôň k
vode pribehúva, brata orla vyzerá: orol letí a nezmáča sa, brata koňa nepoznáva:
Plať, koník, krídlami, a kto chodí, nožičkami.[108]Oj v luzi bereza stojala…(Oleska, str. 443). Preklad: Ej, na
pasienku breza stála a na breze kukučka kukala; pýtala sa kukučka brezy: „Ej,
brezička, prečo si ty nie zelená?“ „Ej, ako ja mám zelená byť, keď podo mnou Tatári
stáli, mečmi haluze obtínali a jasné ohne rozkladali, studničnú vodu naberali a do
krištáľových fľašiek nalievali, samborské čiapky strhávali a junáka za živa na kôl
nabodávali.[109]Hej, v polu mohyla z vitrom hovoryla…(Oleska, str. 258 — 9).
Preklad: Ej, v poli mohyla s vetrom hovorila: „Ej, zavej, vietor, ej, zavej bujný,
aby som sa zmenila. A vietor neveje, slnce pripeká, ej, iba jedno dievča sťa kalina
kvetom ma prikrýva. Kvetom prikrýva a rosí slzami: „Milý v tej mohyle, kvety na
mohyle… i ja budem s vami.“[110]Vtica poje v zelenoj naranči…(Vraz, str. 131 — 2). Preklad:
Vták spieva v zelenom hájičku, na neho pozerá mladá pani zo zámku: „Poď, vtáčik, ku
mne do bieleho zámku! U mňa budeš drobné perly zobať, perly zobať, víno piť, pri
mladom princovi budeš sedieť, sedieť budeš a pesničky mu spievať.“ „Nechcem, nechcem
k tebe ísť, mladá pani, ty by si ma do bieleho zámku zatvorila. Radšej si ja odletím
do hája zeleného, nazobem sa žltej pšeničky, napijem sa dobrej čerstvej vody a
zaspievam z celej svojej duše.“[111]Lepo peva slavujak…(Karadžić I, str. 482 — 3). Preklad:
Pekne spieva sláviček v zelenej horičke, v zelenej horičke na tenučkej halúzke. Idú
tade traja lovci, aby zastrelili slávika. On ich prosil: „Nestrieľajte do mňa,
nestrieľajte do mňa, budem vám spievať v zelenej záhradôčke na červenej ružičke.“
Traja lovci polapili a odniesli slávika, zavreli ho do dvorca, aby potešoval ich
milých. Ale slávik nespieva, lež bedáka. Odniesli ho traja lovci a pustili do hája.
Slávik začne spievať: „Ťažko je druhovi bez druha, ťažko je druhovi bez druha a
slávikovi bez hája.“[112]Dva se draga na livadi ljube…(Karadžić I, str. 324).
Preklad: Dvaja milí sa na lúke ľúbajú, nazdajú sa, že ich nik nevidí. No pozerá na
nich zelená lúčina a vraví o tom stádu bielemu, stádo vravelo svojmu pastierovi,
pastier vravel pocestnému na ceste, pocestný vravel prievozníkovi na vode, prievozník
vravel orechovému člnu, čln vravel studenej vodičke a vodička dievčininej matke.
Hrozne klaje krásna dievčina: „Ej, lúčina, bodaj by si sa nezelenala! Biele stádo,
bodaj ťa podrhli vlci! Ej, pastier, bodaj ťa Turci dorúbali! Ej, pocestný, bodaj ti
nohy vyschli! Ej, prievozník, bodaj ťa voda vzala! Ľahký čln, bodaj si v ohni zhorel!
Ej, vodička, bodaj si vyschla!“[113]Išov, perejšov miesiac po nebu…. Preklad: Šiel, prešiel
mesiac po nebi i stretol sa mesiac s jasnou hviezdou; Ej hviezda, hviezda, kde si
preboha bola? Kde preboha bola, kde máš byť?“ „Kde mám byť? U pána Ivana, u pána
Ivana, na jeho dvore, na jeho dvore, v jeho chalupe. A v jeho chalupe, tam sú dve
radosti: Prvá radosť — syna ženiť a druhá radosť — dcérku vydávať; syna ženiť —
mládenca Kominka, dcérku vydávať — nevestu Natašu. Ostávaj zbohom, mládenec, ale nie
sám — s otcom, s materou i milým bohom i s celou rodinou, s Ježišom Kristom, svätým
božstvom!“[114]Vlk se ženiť chteje…(Erben, str. 173). Pôvodný názov
Erbenovej zbierky, ktorú Štúr uvádza len medzi citovanou literatúrou na konci diela:
Písně národní v Čechách. Sebral Karel Jaromír Erben. (S nápěvy.) Svazek I. V Praze
1842. Tiskem a nákladem Jana Host. Pospíšila, činného ouda českého národního Museum.
Svazek II, 1843. Svazek III, 1845.[115]Kocour byl za družbu…(Erben, str. 173 — 4). Ďalšie citáty sú
z tej istej piesne (Erben, str. 174 — 5).[116]Vímť já ptáčka jednoho…(Erben, str. 171)[117]Kosyl zajać otavu…(Pauli, str. 96). Preklad: Kosil zajac
otavu, líška pohrabuje. Pauli pri tejto piesni (str. 97) cituje z Písní světských
lidu slovenského v Uhrách celú slovenskú pieseň Kosí zajac otavu.[118]A ščygel dumaje…(Oleska, str. 475). Preklad: A stehlík
rozmýšľa, zhromaždenie zvoláva, že nemá s kým bývať, oženiť sa má.[119]Jer se mesec promjenjuje…(Karadžić I, str. 155). Preklad:
Keďže sa mesiac premieňa, má dosť príbuzenstva: všetky hviezdy sú mu švagriné,
severná hviezda mu je družka a zornička zolvica. (Zolvica znamená vlastne mužovu
sestru.) — Nasledujúca pieseň, ktorú Štúr rozvádza v próze, je Ženidba sjajnoga
meseca (Karadžić I, str. 155 — 6).[120]Oj, chodyt son kolo vikon…(Pauli II, str. 66). Preklad: Ej,
chodí sen kolo okien a driemota kolo plota; pýta sa sen driemoty: „Kde budeme
nocovať?" „Kde chalúpka teplučká, kde dieťatko maličké.“ (Štúr v prepise z pôvodných
dvojverší urobil vždy jednoveršie.)[121]Ninaj, ninaj…(Karadžić I, str. 192, 193, 192). Preklad:
Hajaj, hajaj, zlato moje! Čuj, veď mi ťa sníček volá; sen ťa ľúbi a vraví ti: „Ukolíš
sa, moje drahé.“ — Sen ma morí, sen ma trápi, spala by som; ale sníček nechce ma, lež
môj Jovo. Strež, sníček, môjho Jova, nech vás strežie boh! — Sníček ide po ulici,
vedie Jova za ručičku; vraví sníček Jovovi: „Hybaj, Jovo, do kolísky, nech sa dobre
vyspíme, ráno zavčas vstaneme, vodičky donesieme, matku našu zastaneme.“[122]Zapriažu čotyry koni…(Pauli II, str. 68). Preklad:
Zapriahnem štyri kone, kone vrané, a pôjdem dobiehať roky mladé. Ej, dobehol som už
roky svoje na kalinovom moste: „Vráťteže sa, roky moje, ku mne, hoc aj ako hostia!
Roky moje, roky moje, roky mladušké! Ak je osud nešťastný, buďte kratučké!“[123]S črna lesa vystupuie skála…(RK, str. 32). Preklad: Z
temného lesa vystupuje skala, na skalu vystúpil silný Záboj, obzerá krajiny na všetky
strany; zarmútil sa nad všetkými krajinami a zastenal plačom holubičím.[124]Hájičku zelený, už jsem tě dohájil…(Sušil, str. 58). Úryvok
z piesne Není ještě veta.[125]Dalas mene, moja maty…(Oleska, str. 327). Preklad: Vydala si
ma, moja mať, mladú, sťa tú konôpku do vody zelenej; ach, jak ťažko konôpke sirej vo
vode hniť, ešte ťažšie mladej neveste v cudzom kraji žiť.[126]Krakoviak— poľský národný tanec, ktorý sa obyčajne začína
tak, že jeden pár tancujúcich sa postaví pred hudbu, zanôti pieseň, načo sa za hudby
dá do tanca, v čom ho nasledujú ďalšie páry; tie potom postupne predspevujú ďalšie
piesne, ktoré sa nazývajú taktiež krakoviakmi[127]Miła mi ta strona, gdzie słonieczko wschodzi…Preklad: Milá
mi je tá strana, kde slniečko vychodí, lež ešte milšia tá, kade milá chodí. Svieti
mesiac, svieti medzi hviezdičkami, najmilšia mi je moja medzi panenkami. — Holubica
sivá, holúbok sivší, ale môj milenký zo všetkých najmilší. — Terajší chlapci sťa
poľné motýle, hoc ťa pomiluje, ale len na chvíľu.[128]Oj chlopčyno, chlopčynońko…— Preklad: Ej, chlapče, chlapče,
taký si mi milučký ako v lete pri ceste javor zelenučký. Ta haluze sa skláňali, kam
ich nachýlilo, ta sa oči pozerali, kam ich srdce tiahlo.[129]Da b’ ste dugo poživjeli…(Karadžič I, str. 7). Preklad: By
ste dlho žili a statočných potomkov mali a potomstvom sa popýšili: ako páv zlatým
perím a pšenica rovným poľom a vinič vonným hroznom a šíra voda slaným morom; tak
nech sa vami pýši milá matka![130]Pôvodný názov Slova o pluku Igorovom, z ktorého citoval Štúr:Igor
Svatoslavič.Hrdinský zpiev o tažení proti Polovcům. Věrně v původnim
jazyku, s připojením českého a německého přeložení. Od Vaclava Hanky. V Praze, u
Haze, Krausse, Endersa. 1821. (Preklady citátov uvádzame zo spomenutého slovenského
vydania Slova o pluku Igorovom.)[131]Slovo o pluku Igorovom(Hanka, str. 2 a 34). Preklad: Veď
Bojan čarovný, keď komu chcel pieseň zaspievať, tu rozutekal sa mysľou po strome sťa
šedivý vlk po zemi, sťa sivý orol pod oblaky. — … čuť Jaroslavnin hlas, sťa neznáma
kukulienka na svite volá…[132]Sredi dvora tri terema stojat…(Sacharov III, str. 16).
Preklad: Uprostred nádvoria tri budovy stoja: V prvej budove jasný mesiac, v druhej
budove krásne slnko a v tretej budove husté hviezdy. Jasný mesiac — to Peter, pán,
jasný Ivanovič, krásne slnko — to Anna Kirilovna, husté hviezdy — to ich deti.[133]Bieháše ielen po horách…(RK, str. 47 a 48). Preklad: Behával
jeleň po horách, po vlasti poskakoval, po horách, po dolinách, krásne parohy nosil.
Krásnymi parohmi hustý les prerážal… Ej, mládenec po horách chodieval, dolinami
chodieval do krutých bojov, hrdú zbraň na sebe nosieval… Niet už mládenca v horách!
Vrhol sa tu na neho ľstivo krutý vrah; udrel ťažkým mlatom mu do pŕs, ej, tu leží,
teplá krv za dušičkou, za odletlou tečie… Chodieva jeleň s krásnymi parohmi, skáče na
nožičkách rúčich, hore v lístí spieva natiahnuté hrdlo.[134]Šta s’ ono čuje…(Karadžić I, str. 214). Preklad: Čo to počuť
z tamtej strany? Či to zvony zvonia, či kohúty pejú? Ni zvony nezvonia, ni kohúty
nepejú, lež sestra bratu svojmu odkazuje: „Ja som ti, brat môj, turecká otrokyňa,
vykúp ma, brat môj, z tureckých rúk…“[135]Jelen popase smiľ po zagorju…(Karadžić I, s. 21). Preklad:
Jeleň spása šedivník po záhorí, viac ho šliape, než spása.[136]Otčik zaide k otcem…(RK, str. 33). Preklad: Otec odišiel k
otcom [= umrel], zanechal v dedine dietky svoje i svoje milé. A nepovedal nikomu:
„Batko, prihovor sa k nim otcovskými slovami.“ I príde cudzinec násilne do dediny a
cudzími slovami rozkazuje…[137]Ach ty růže…— Túto pieseň cituje Štúr z novočeského prepisu
Hankovho, nie „staročeského“ (RK, str. 106 — 7).[138]Ach ty sad li moj sadočik…(Čelakovský III, str. 130).
Preklad: Ach, záhrada, moja záhradôčka, záhrada, ej, zelený vinohrad! Prečo, záhrada,
včas rozkvitáš a po rozkvitnutí, záhrada, vyschýnaš, zem lístím, záhrada,
pokrývaš?[139]Stoiá hory v pravo…(RK, str. 20). Preklad: Stoja hory
vpravo, stoja hory vľavo, a na ich vysoké vrcholce jasné slniečko pozerá. Horami tu
odtiaľ, horami tam odtiaľ vojská tiahnu, vojnu v sebe nesú.[140]… lebo leda sa spievalo…— treba chápať v tomto zmysle: alebo
len aby sa spievalo… (tak aj v českom vydaní i u Škultétyho).[141]Po ziełonym gaju…Preklad: V zelenom háji poskakuje malá
straka, zapáčili sa mi u dievčiny očká. Letela, letela prepelička plachá, nech nežije
ten, čo miluje dve. Strakatý koníček, štyri biele nohy, miluj ma, panenka, i keď som
chudobný. Sivý koník, sivý, sivý jablčistý, bol by som dávno mníchom, keby nie
ženy.[142]Barvínok— zimozeleň, symbol nádeje a ľúbosti u ukrajinských
dievčat, ktoré ho používajú do vencov a na svadbe okrašľujú ním svadobný koláč (tzv.
korovaj) i svadobný stromček (derevce), a ak dievka umrie slobodná, sadia jej ho na
hrob (Pauli I, str. 20)[143]Vasilek— nevädza, obľúbený kvet v piesňach; Pauli (str. 107)
ho nesprávne stotožňuje so srbským bosiljkom, ktorý znamená bazaličku[144]Smilje, smiľ— šedivník[145]Lozica— divé hrozno[146]Ruta— tzv. ruta voňavá[147]Lozina— vŕba päťtyčinková, rastúca pri vode[148]Oj, dubrovo, ta dubrovońko…(Pauli, str. 44). Preklad: Ej
dúbrava, dúbravienka, ty dobrého pána máš, že sa v jednom roku troma farbami odievaš.
Jedna farba zelenučká, celému svetu milučká; druhá farba žltučká, celému svetu
smútočná; tretia farba bielušká, celému svetu studenučká.[149]Obsivky(obsiať, posiať),zažnivne(po
žniach) — odinakiaľ neznáme výrazy[150]Večorinky, večornice— schôdzky dievčat a parobkov pri
priadkach (Pauli II, str. 9)[151]Hanuševa matinočka…(Pauli, str. 108). Preklad: Hanuškina
matička pred bohom stojí, ruky má skrížené, boha prosí: „Spusť ma, bože, nad dedinu
ako oblak a do dediny ako drobný dážď, ako jasné slnko — okienkom: Nechže pozriem, či
dieťa pekne je odeté. Odeté sťa pánčiatko, usadené sťa sirôtka.“ (Štúr pôvodné
dvojveršia spojil v jednoveršie.)[152]Dole moja, dole…(Oleska, str. 327 — 8). Preklad: Šťastie
moje, šťastie, kde si sa podelo, či si, moje šťastie, v mori utonulo, či si, šťastie,
v ohni zhorelo? Ak si v mori utonulo, priplávaj ku brehu, no ak si, šťastie, v ohni
zhorelo, žiaľno by bolo môjmu srdiečku. Prišli svatovia do našej chalupy, že mňa, mňa
mladučkú, chcú už proti vôli vydať. Mati ma vydala, i prikazovala: Aby si, moja rodná
dcérka, za sedem rokov u mňa nebola. Ja som nevydržala, za rok som priletela, zmenila
som sa v sivú kukulienku, v kalinovom háji sadla. Ako som začala kukať, žalostne
spievať, začali sa k zemi lesy kalinové od hlasu zohýnať. Vyšla moja mati, zastala na
prahu, zmyslela si na svoju rodnú dcérku i obliali ju slzy: „Ak si moja dcérka, volám
ťa do domu, ale ak si sivý vtáčik kukulienka, leť do zeleného lesa kukať.“[153]Dala maty dočku…(Pauli II, str. 145 — 6). Preklad: Vydala
mať dcérku ďaleko od seba i zakázala jej, aby u nej sedem rokov nebola. A ja som
nevydržala, za rok som priletela, ej, sadla som si sťa sivá kukulienka vo višňovej
záhradke; ej, sadla som si ja a začala kukať, vyšla stará mať a začala plakať: „Ej,
nekukaj, kukulienka, vo višňovej záhradke, choďže, choďže, kukulienka, do tmavého
lesa kukať!“ A ja mladá som to nevydržala, letela som k sestričke na ľaliu kukať.
Vyšla k nej sestrička, začala ju odháňať, choďže, choďže, kukulienka, do tmavého lesa
kukať. Vyšiel k nej braček i začal sa s ňou zhovárať: „Ak si sivá kukulienka — v
temnom lese kukaj, a ak si moja sestra — volám ťa do domu!“ Ej, vyšiel môj rodný
braček a začal plakať: „Ej, volám ťa, rodná sestra, volám ťa do domu!“ Ej, jak
uvidela stará mať, začala plakať, ej, otvorila dvere z pitvora do domu. Priletela
kukulienka, povedala kuku! Podaj, podaj, moja mať, teraz mi ruku! Ej, akáže si mi,
stará mama, aká žičlivá, keď si mi moje veno nikdy nedožičila? Muž ma pobáda: Iď,
žena, k ňankovi, iď, žena k mamičke veno odobrať![154]Ne syza zazulenka…(Pauli II, str. 146 — 7). Preklad:
Nekukala sivá kukulienka v tmavom háji, nešvitorili malé vtáčiky v záhradke, sestra s
bratom zďaleka sa zhovárala, pozdrav posielala: „Braček môj milý, sťa holúbok sivý,
príď ku mne z cudzieho kraja, poteš ma v zlej chvíli.“ „Sestra moja rodná, sťa
holubica sivá, akože mám k tebe prichádzať, teba navštevovať za tmavými lesmi, za
ďalekými stepami, za bystrými vodami…“ „Cez tmavý les sťa jasný sokol leť, cez bystrú
vodu sťa biela labuť plávaj, cez ďaleké stepi sťa prepelička bež a na mojom, bratku,
dvore sťa holúbok znes sa, dobré slovo povedz, moje srdce osirelé poteš!“[155]Mlada Vida je proso pléla…(Vraz, str. 47 — 8). Preklad:
Mladá Vida proso plela zavčas, zavčas na úsvite. Keď od kraja preplela, postúpanú
rosu našla. „Bodaj by to moje bolo, čo dnes večer tadiaľ išlo.“ Až do kraja preplela,
našla veľkého hada, veľkého hada s končistou hlavou. Had mal deväť chvostov, na
každom chvoste deväť zobákov. Vedľa sa vinul hladký chodník, po chodníku uháňal mladý
študent. „Hej, hej, mladá Vida, odtrhni si malý prút, odtrhni si malý prút, čo do
roka vyrástol.“ Mladá Vida odtrhne si prút, čo do roka vyrástol, prútom udrie veľkého
hada, veľkého hada s končistou hlavou. Ako zľahka ho udrela, z chvosta zobáky mu
zrazila a had sa z kože stiahol, v mladého princa sa zmenil. „Hej, hej, mladá Vida,
čo si chcela, dostala si; bola si prosté dievča a teraz budeš jasná kráľovná.“[156]Rani majka devet mili sina…(Karadžić I, str. 125 — 6).
Preklad: Chová matka deväť milých synov, a to iba z práce vlastných rúk na praslici;
všetkých deväť matka oženila a keď ich matka oženila, začali synovia matke hovoriť:
„Matka naša, potupa naša, keby už len chcela odísť naša milá matka do zelenej hory,
aby ju tam pohrýzla hocijaká zver.“ Počula to milá stará matka i veľmi sa užialila,
vzala barlu a palicu a odišla do zelenej hory; nik za ňou nešiel, iba dvaja mladí
vnuci: „Vráť sa, naša stará matka!“ Nechcela sa vrátiť, stretol ju svätý Dimitrija a
vraví svätý Dimitrija: „Vráť sa, milá stará matka!“ Stará matka svätca uposlúchla.
Keď sa vrátila, tu doma našla miesto deviatich milých synov deväť kameňov, miesto
deviatich neviest deväť chladných skál, miesto dvoch vnukov dva zlaté holuby, ako
lietajú od skaly ku skale.[157]Oj, krače, krače čorneňkij voron…(Pauli II, str. 50 — 1).
Preklad: Ej, kráka, kráka čiernušký havran tam v hlbokej doline, ej, plače, plače
mladý kozák po nešťastnej chvíli. Ej, kráka, kráka čiernušký havran tam v kroví nad
vodou, ej, plače, plače mladý kozák na koníku na vranom. „Koňu vraný, hraj podo mnou
a rozplaš smútok môj; rozplaš, rozplaš smútok mladému kozákovi za temným hájom.“ Ej,
ide kozák cestičkou, slzičkami umýva sa: „Kde si, moja mamka, kde moja starká, tá
umiera za mnou! V pondelok ráno-ráničko, jak ešte slnko nevyšlo, smútila moja rodina
a vyprevádzala ma; vyprevádzala si ma rodinôčka, nuž či nebude žiaľno ti, keď budem
odchádzať z Ukrajiny medzi cudzích ľudí? Ej, spomeň si na mňa, moja stará mamka, keď
budeš sadať k obedu: Kdeže si, moje dieťa, v cudzom svete bez otca i matky! Ej,
spomeň si na mňa, moja stará mamka, keď sadneš k večeri: Kdeže si, moje dieťa, v
cudzom svete, veď niet o ňom chýru!“[158]Oj, mala vdova syna sokola…(Pauli II, str. 53 — 4). Preklad:
Ej, mala vdova syna sokola, vychovala ho, do vojska dala; najstaršia sestra koňa
vyviedla, prostredná sedielko niesla a najmladšia vyprevádzala, vyprevádzala, brata
sa pýtala: „Ej, bratku, bratku, bratíčku náš, kedyže ty prídeš na návštevu k nám?“
„Ej, choďte, sestry, pokraj dunaja, nájdete si zlaté pero; pusťte ho do dunaja až na
dno; ak to pero na dno sa potopí, potom prídem na návštevu k vám.“ Už veru zlaté pero
na dno sa potopilo, ale ešte nevidno vracať sa z vojny vdovinho syna; vyšla na vrch —
všetky pluky idú: „To môjho syna koníka vedú!“ Pýtala sa všetkých staršinov, či
nevideli syna sokola. „Turci, Tatári hlavu mu sťali a my sme hriešne telo pochovali,
koníka vraného na znamenie priviedli!“[159]V nedilu rano…(Pauli II, str. 31 — 2). Preklad: V nedeľu
ráno nezvonili zvony v dedine, keď vo vdovinom dome hluk robili. Zlý otčim mladého
kozáčika hreší, a mať k synovi v slzách hovorí: „Choď ty, synku, medzi cudzích ľudí,
vari tebe v cudzine lepšie bude. Nech ťa, synku, cudzí otec nehreší, o tvoje
mládenecké šťastie večne neokráda! Ťažko, ťažko mi z domu ťa vyprávať, ale ešte
ťažšie ťa v rozbroji držať. Ak ty pôjdeš do cudzieho sveta, slzy ma zalejú; ak ťa
nechám, synku, tu, celý čas budem smútiť!…“ Hľa, staršia sestra koníčka vyvádza,
prostredná striebornú zbroj vynáša a tá najmenšia s plačom mu hovorí: „Z ktorej
strany, bratku, máme ťa čakať? Či od číreho poľa, či od čierneho mora, či od slávneho
Záporožia?“ „Naber, sestra, žltého piesku i rozsej ho, sestra, po bielom kameni: Ak
bude žltý piesok vyrastať, zeleným zimozeleňom kameň zastierať, vtedy, sestra, budem
k vám prichádzať. Lebo ako ťažko rybe bez vody byť, tak ťažko v cudzom svete
osirelému žiť.“ Keď to povedal, na koňa sadol, za odpustenie prosil a smutno kozák z
dvora otcovského vychádzal. Dlho oni na kopci konča dediny stáli, dlho, dlho kozáčika
očami sprevádzali a ešte dlhšie ho doma oplakávali.[160]Kdyby tě šidili…(Erben III, str. 127)[161]Čerka moja draga…(Vraz, str. 53 — 5). Preklad: Dcérka moja
drahá, či sa dobre máš pri tom šedivom mori, šedivom, ale hlbokom? V tom rovnom poli,
rovnom, ale šírom? V tých strmých vrchoch, strmých, ale vysokých? „Dobre sa mám,
dobre, poľutujže, bože, slzami sa umývam a palinou utieram.“ Ústami sa smiala, v
srdci plakala, v srdci plakala a dušu vydala.[162]Pusti k materi me v vas…(Vraz, str. 155 — 7). Úryvky z
piesne Dominkova Ančika. Preklad: Pusť ma k matke do dediny, urobíš mi zlaté časy…
Ančika padne, omdlie, dušu hneď vypustí.[163]I ludji te oplakali…(Karadžić 1, str. 95 a 96). Preklad: Aj
cudzí ťa oplakali, cudzie ústa pobozkali!… Čo si smrť neuprosil alebo sa zbraňou
neubránil, aby ťa domov pustila dôjsť, nech ti pohreb vystrojíme a mŕtveho
vybozkávame.[164]S koje ti se ni dignuti…(Karadžić I, str. 605, 606 a 607).
Úryvky z piesne Jela Kružićeva i mati joj. Preklad: „Z ktorej sa ti už nezdvihnem,
preto doveď moju milú matku.“ To vyriekla a dušu vypustila… „Kružić pozýva ťa na
hostinu, Jele chlapec sa narodil…“ „Akosi mi pravé líce blčí, zdá sa mi, že dobre
nebude.“ … A keď videla milú jedináčku, Jelicina matka smutne nariekala: „Ach,
Jelica, moja jedináčka, navštíviť ťa prišla matka, nuž čo čušíš, čo sa so mnou
nezhováraš? Vari si sa na mňa nahnevala, že sa matka dieťaťu potešila? Ty si matku
včasne opustila, ale matka teba neopustí.“ To vyriekla a dušu vypustila.[165]Nadje majku Jankovic Stojane…(Karadžić III, str. 169 a 172).
Obsah piesne Ropstvo Jankovića Stojana. Preklad: Našiel matku Stojan Janković, našiel
matku v svojom vinohrade: Vlasy strihá si zostarnutá matka, vlasy strihá si a nimi
vinič priväzuje a slzami vinohrad polieva a spomína na syna svojho Stojana: „Ach,
Stojan, zlaté jablko!“ … Mŕtva matka na zem padla.[166]Mi ćemo te često pochoditi…(Karadžić II, str. 39, 40, 42).
Obsah piesne Braća i sestra. Preklad: „Budeme ťa často navštevovať, každý mesiac v
roku, každý týždeň v mesiaci.“ … Zďaleka ho sestra uvidela, keď bol bližšie, v
ústrety mu vyšla; ruky rozpínajú, na tvár sa ľúbajú… „Choď odtiaľto, morová nákaza,
deväť synov si mi zahubila, chceš aj mňa, zostarnutú matku?“ … Zabedákali sťa
kukučky, objali sa bielymi rukami a obe padli na zem mŕtve.[167]Lepa im je imena nadela…(Karadžić II, str. 75, 76, 77, 78,
79 — 80, 80 — 81). Obsah piesne Predrag i Nenad. Preklad: Peknými menami ich nazvala:
Jednému dala meno Predrag [predrahý] a druhému Nenad [nenazdaný]. Keď Predrag matke
dorástol do koňa, do koňa a bojovej kopije, opustil svoju starú matku a odišiel do
hory k hajdukom. Matka ostala i chovala Nenada a Nenad brata ani nepoznal. Aj Nenad
dorástol matke do koňa a do bojovej kopije, opustil svoju starú matku a odišiel do
hory k hajdukom… „Ach, družina, moji milí bratia! Mne sa vám zacnelo po matke, nože,
bratia, podeľme si poklady a poberme sa každý k svojej matke.“ … „Každý sa mi ťažko
zaprisahal: ktorý na brata, ktorý na sestru, no ja, mati, sám na seba a na zbroj i
dobrého koňa pod sebou.“ … „Zelená hôrka Garevica, nechováš v sebe junáka, môjho
premilého rodného brata? Nechováš v sebe junáka, čo by ma k bratovi priviedol?“ … Na
zlé miesto ho zasiahol, na zlé miesto, do srdca hrdinského… „Bodaj by ti vyschla
pravá ruka, z ktorej si strelu vypustil! I vytieklo pravé oko, ktorým si, ach, na mňa
namieril! Bodaj by si ešte zatúžil za bratom svojím ako ja za bratom mojím! Čože ma
to neboráka sem dohnalo, ach, nešťastná moja hlava!“ … Potom pribehol k ranenému
junákovi a zložil ho z koňa na trávu: „Nuž ty si to, brat môj Nenad! Ja som Predrag,
tvoj brat rodný. Môžeš sa mi z rán vystrábiť? Potrhám tenké košele, obviažem ťa a
vyhojím.“ Ranený Nenad mu odpovedá: „Nuž ty si to, brat môj rodný! Chvalabohu, že som
ťa videl, že sa mi živému splnila moja túžba; nemôžem sa ti ja z rán vystrábiť, ale
nech ti je odpustená moja krv!“ To vyriekol a dušu vypustil. Nad ním Predrag kvíľbou
horekuje: „Beda, Nenad, ty žiarivé slnko! Včasne si mi vyšlo a tak včasne i zapadlo!
Bazalka moja zo zelenej záhradky! Včasne si mi vykvitla a tak včasne i uvädla!“ A
vytrhol nôž spoza opaska, vrazil si ho do srdca a mŕtvy padol vedľa brata
svojho.[168]Pôvodný názov zbierky:Pjevanija Cernogorska i Chercegovačka,sobrana Čubrom Čojkovićem Cernogorcem. Izdana Josifom Milovukom. Čast perva. U
Budimu. 1833.[169]Tugom i nevoljom…— strasťou a biedou, vždy cudzou praslicou
a kúdeľou[170]Ruke šire…(Pjevanija, str. 16, 18, 20, 22). Obsah piesne Dva
Cheraka. Preklad: Ruky rozpínajú, na tvár sa ľúbajú, navzájom si odpúšťajú, kto koho
života pozbaví… Ruky rozpínajú, na tvár sa ľúbajú a vypytujú sa na dobré zdravie, tu
však Milinko vraví Milošovi: „Bratku, žije nám matka?“ „Veru žije ešte, brat môj
milý!“ … Keď nám boh i šťastie dožičili, že sme nepadli v súboji, čo za dobro by sme
urobili a po sebe pamiatku nechali… I obaja rovnako hovorili: „Vďaka vám, obaja cári
naši, vďaka vám, no vďaka aj bohu! Keď sme sa rodní bratia stretli po dlhom čase v
súboji, nič si od vás neželáme, lež ideme k svojej starej matke, aby nás stará matka
neprekliala.[171]Mene, braćo, jutros najžalie…(Pjevanija, str. 64). Preklad:
Mne, bratia, bolo dnes ráno najviac ľúto otca i starej matky, lebo okrem mňa nemajú
doma nikoho, kto by ich do smrti choval![172]Smrť matky Jugovičov(Karadžič II, str. 304 — 7). Preklad (z
chystaného výboru srbskej epiky od Ivana Minárika):Drahý bože, zázrak neslýchaný,
keď sa zhŕklo na Kosovo vojsko,
vo vojsku tom deväť Jugovićov
s otcom svojím starým Jug-Bogdanom!
Boha prosí Jugovićov mati,
by jej boh dal orlie oči bystré,
rýchle krídla belostnej labute,
aby vzlietla nad Kosovo rovné,
videla tam deväť Jugovićov,
desiateho otca Jug-Bogdana.
Modlila sa, boh jej prosbu splnil:
Dal jej pánboh orlie oči bystré,
dal jej krídla belostnej labute;
letí ona nad Kosovo rovné,
mŕtvych nájde deväť Jugovićov,
desiateho otca Jug-Bogdana,
deväť trčí nad nimi kopijí,
na kopijach deväť sokolíkov,
pri kopijach deväť dobrých koní,
okolo nich deväť ľútych levov.
Zaerdžalo deväť dobrých koní,
zarevalo deväť ľútych levov,
zavrešťalo devät sokolíkov;
ale mati tvrdé srdce mala,
slza jej sa v oku nezaleskla,
lež odviedla deväť dobrých koní,
odviedla i deväť ľútych levov,
odviedla i devät sokolíkov,
vrátila sa do bieleho dvorca.
Zbadali ju nevesty zďaleka,
v ústrety jej na kus cesty vyšli:
zakvílilo deväť mladých vdovíc,
zaplakalo deväť malých sirôt,
zaerdžalo deväť dobrých koní,
zarevalo deväť ľútych levov,
zavrešťalo deväť sokolíkov;
ale mati tvrdé srdce mala,
slza jej sa v oku nezaleskla.
A keď bolo v noci o polnoci,
erdžať čuli Damjanovho sivka;
volá mati ženu Damjanovu:
„Nevestička, žena Damjanova!
Čuješ erdžať Damjanovho sivka?
Vari hlad má na pšenicu bielu
a či žízni po zvečanskej vode?“
Odpovedá žena Damjanova.
„Svokra moja, Damjanova mati!
Nie je hladný na pšenicu bielu,
ani smädný na zvečanskú vodu,
ale Damjan navykol si koňa
do polnoci drobný ovsík chrumkať,
od polnoci po hradskej putovať;
oplakáva teraz svojho pána,
v sedle že ho domov nedoniesol.“
Ale mati tvrdé srdce mala,
slza jej sa v oku nezaleskla.
Za rána však, nový deň keď svitol,
ajhľa, letia havrany dva čierne,
krídla majú v krvi vykúpané,
zobáky im biela pena hyzdí;
nesú ony ruku bohatiera,
zlatý prsteň na ruke sa jagá,
zvrhli ruku materi do lona;
vzala ruku mati Jugovićov,
sprava-zľava očima ju skúma,
zavolala ženu Damjanovu:
„Nevestička, žena Damjanova!
Poznala bys’, čia je toto ruka?“
Odpovedá žena Damjanova:
„Svokra moja, Damjanova mati!
Toto ruka Damjana je nášho,
lebo, mati, poznám jeho prsteň,
tento prsteň na svadbe som mala.“
Vzala mati ruku Damjanovu,
sprava-zľava očima ju skúma,
tíško sa jej takto prihovára:
„Ruka moja, jabĺčko zelené!
Kde si rástla, kdeže ťa odtrhli!
Na mojom si lone vyrastala,
odtrhli ťa na Kosove rovnom!“
Bolesť zvládla mater Jugovićov,
mŕtva padla od žalosti veľkej
za svojimi deviatimi synmi,
za desiatym starým Jug-Bogdanom.[173]Razhlas, razleljejalas…(Sacharov III, str. 142). Preklad:
Rozliala si sa, rozliala po lúkach voda jarná. Uniesla, odplavila dieťa milé, dcérku
od matere. Ostala matička na strmom červenom brehu; zavolá ona silným hlasom: „Vráť
sa, moje dieťatko, vráť sa, moje milé!“ Zabudla si tri kľúče, tri kľúče zlaté s
krúžkom strieborným, vo vnútri pozláteným. Prvý kľúčik je od zeleného sadu, druhý
kľúčik od vysokej paloty a tretí kľúčik od kovanej skrinky. Pani matka, nezabudla som
ja tri kľúče, tri kľúče zlaté, zabudla som ja, mamička, vôľu otcovu, nežnosť matkinu,
priateľstvo sestrino.[174]Majorát— zákon v dedičskom práve, podľa ktorého dedičom je
najstarší člen rodiny[175]Zakázali na vojnu…(Sušil, str. 205)[176]Alenčica…(Vraz, str. 29 — 32)[177]Sunce zadje za Neven…(Karadžić I, str. 217). Preklad: Zašlo
slnko za vrch Neven, junáci sa z mora odvážajú; rátala ich mladá Djurdjevica;
všetkých junákov zrátala, ale troch milých svojich nerátala: prvého milého —
hospodára Djurdju, druhého milého — svojho družbu, tretieho milého — rodného brata.
Za Djurdjom si vlasy odstrihla, za družbom tvár zohavila a za bratom oči vypichla.
Vlasy strihá, vlasy znova rastú; tvár zohavuje, no tvár sa zacelieva; ale oči nemôžu
narásť, ani srdce za bratom rodným.[178]Krasni babo, Novakovič Grujo…(Karadžić III, str. 37 — 8).
Preklad: „Milý otče, Grujo Novaković! Slabé sú nohy Stevanove, nevládzu kráčať
zároveň s koňmi a Turci nedovolia zostať v hore, korbáčmi bijú po očiach.“ Uronil
slzy Grujo Novaković: „Ó, Stevan, dieťa moje drahé! Nuž čože ti otec pomôže, keď
otcovi sú zaviazané ruky? Choď, popros Maksimiju matku, vari by ťa pritúlila na
otcovho sivka cifrovaného.“ Prosí dieťa Maksimiju matku: „Maksimija, moja milá matka!
Pritúľže ma na koňa hrdinovho, slabé sú nohy Stevanove, nevládzu kráčať zároveň s
koňmi.“ Ale ničomná fľandra šľahá ho z koňa korbáčom: „Hybaj preč odo mňa, pankhart!
Keby som bola chcela koho na koňa vziať, nebola by som vás Turkom predala.“[179]Zaplaka se nejaki Stevane…(z tej istej piesne, str. 44 — 5).
Preklad: Rozplakal sa slabý Stevan: „Milý otče, Grujo Novaković! Zhoreli mojej matke
prsia, čo ma odchovali, otče, čo na nohy ma postavili.“ Uľútostil sa Grujo Novaković,
pozerajúc na slabého Stevana, aj on začal slzy roniť; čo zostalo, to uhasil a pekne
pochoval.[180]Knjigu čita…(Pjevanija, str. 52). Obsah piesne Jakšići (str.
28 — 42). Preklad: Písmo číta a slzy mu tečú… „Turci nám dvorce vypálili, všetky
poklady odniesli, milú sestru do zajatia odviedli a starú matku poturčili, úbohý
bratku, za nášho života; lepšie by, bratku, bolo, keby sme nežili.“ … „Nuž čo máme
teraz zo života?“ … „Máme ešte dosť pokladov, choď, bratku, do bieleho Belehradu,
stavaj dvorce, prehováraj matku, a ja idem do krajiny tureckej hľadať našu sestru
Andjeliju: alebo ju nájdem, alebo nikdy sa nevrátim.“ … „Hybaj, bratku, do nášho
mesta bieleho; u nás v meste je pani, čo koná mnohé skutky dobročinné; zdarma dáva
koňom i junákom piť, zdarma pijú, nič neplatia, no ona žiada piť na zdravie bratov;
vraví, že má v domovine dvoch rodných bratov, Mitru Jakšića a Stjepana Jakšića.“ … Od
radosti začal z plného hrdla spievať, počula ho sestra v paláci i poznala brata po
junáckom hlase, poznala brata a pod ním pejka; a pejkovi v hrive narátala
triasedemdesiať pletencov, čo mu ich zlatom zapletala; bosky beží dolu schodmi veže.
Keď sestra brata zočila kolo krku sa mu hodila… „Nebojže sa, brat môj drahý, ešte som
ja, bratku, pravej srbskej viery.“ … Ruky rozpínajú, na tvár sa ľúbajú.[181]Pôvodný názov zbierky:Pjesnički horných a delnych Łužiskich
Serbow. Wudate wot Leopólda Hawpta a Jana Ernesta Smolerja. Prjeni
džjel. Grymi, 1841.[182]Maruška, sy da ty domjaca…(Smoleŕ, str. 34). Preklad:
„Maruška, si ty dcérou domácich, alebo si slúžkou, Maruška? Krčmár je tvoj skutočný
otec, krčmárka tvoja skutočná matka?“ „Krčmár nie je veru môj skutočný otec, krčmárka
nie je veru moja skutočná matka.“ „Nuž čiaže si teda, Maruška?“ „Z cudzej krajiný
dcéra Kainfalerova.“ „Maruška, ak si ty dcéra Kainfalerova, si teda moja najmladšia
sestra. Sedem rôčkov som navôkol jazdil, sedem koní som strhal, teraz som ťa tu
zastihol.“ Stará mať nový dvor otvorila, s náručím Marušku vítala.[183]Ščo si u pole zabililo…(Pauli, str. 166 — 8). Preklad: Čo sa
v poli zabelelo, ej, či sú to husi, či labute? Teraz husi nelietajú a labute
neplávajú — to Tatári korisť ženú: prvá korisť — so žienkami, druhá korisť — s
dievčinami, tretia korisť — s dietkami. Zastali táborom pod Jaryšom i začali sa deliť
o korisť: Dievka pripadla parobkovi a testiná zaťovi. Pochytil ju popri koňovi, ej,
kôň beží cestou a testiná tŕninou; pozerá sa nazad, krv zalieva stopy, čierny havran
priletuje a tú krv vypíja. Prichodí do dvora: „Vyjdi, vyjdi, Tatáročka, doviedol som
ti otrokyňu, až do smrti služobnicu.“ A ona jej nakázala, tri roboty nakázala: očkami
stádo pásť, rúčkami kúdel priasť, nožičkami kolísať. Testiná dieťa kolísala a dieťaťu
vyspevovala: „Hajaj, hajaj, Tatárčatko, po dcéruške vnúčiatko! Bodaj stádo vykapalo,
bodaj kúdeľ zhorela, bodaj dieťa skamenelo!“ Počul toto verný sluha: „Či ste čuli,
panička, ako vám kliala služobnica: Bodaj stádo vykapalo, bodaj kúdeľ zhorela, bodaj
dieťa skamenelo!“ Ej, utekala Tatáročka, utekala bez opasku i udrela po tvári svoju
rodnú matičku! „Ej, ty dcérka, moja dcérka, nielen som ťa živila, ale ani po tváričke
som ťa nebila.“ „Mamka moja staručká, po čomže si ma spoznala, keď si ma dcérkou
nazvala?“ „V nedeľu si zimozeleň rezala a prst si si odrezala, nuž po tom som ťa
poznala.“ „Mati moja, milá mati, zhoď zo seba tie zdrapy, obleč si drahé šaty, budeš
s nami panovať.“ „Krajšie sú moje biedne zdrapy než drahé šaty, ja nechcem panovať,
pôjdem do svojho kraja skonať.“ „Sluhovia moji verní, zapriahnete kone vrané, zavezte
mamku do jej kraja!“[184]Pobieh trech bratiev iz Azova— slovenský preklad tejto
ukrajinskej dumy podávame z Orla tatránskeho, kde vyšiel v č. 84 z 11. januára 1847.
Prekladateľom bol B. (= Bohuš) N. (= Nosák). Preklad podávame v prepise zo štúrovskej
slovenčiny do dnešnéhu úzu:Útek troch bratov z AzovaOj, nevstávali vtedy sivé hmly, to z mesta traja bratia z ťažkej nevole tureckej
utekali. Bratia starší obidvaja boli na koňoch a najmladší brat pešky za bratmi na
koňoch uháňa, o tvrdé hrudy, o biele kamenie nôžky svoje kozácke udiera, krvou cestu
zalieva, konných bratov doháňa, za strmene chytá, drobnými slzami polieva a takýmito
rečmi oslovuje:„Bratia moji starší, premileni! Prosím vás, len trochu počkajte, kone svoje
kozácke popaste, mňa najmladšieho brata k sebe na kone vezmite, do mesta kresťanského
neďalekého odneste, aby som vedel, kade sa mám do miest kresťanských, k otcovi, k
matke dostať! Prosím vás, bratia moji starší, vezmite ma na kone, hlavu z pliec mi
snímte, v šírom poli telo kozácke pochovajte, vtáctvu a zveri na pokrm nenechajte.“Keď to starší brat počul, k najmladšiemu bratovi takto sa ozval:„Brat náš najmladší, premilený! Ruka naša sa nezodvihne, srdce nezmiluje. Ostrá
šabľa nemá teba najmladšieho brata zrúbať; najlepšie bude, brat náš, keď tŕním a
burinou letiac budeme ti vrcholce z tŕňa zotínať a na znak po ceste rozhadzovať.“Bežali bratia nie za deň, za dva, za tri ani za štyri, a najmladšieho pešieho
brata na azovských stepiach ostavili; a keď z tŕňa, z buriny vybehúvali, i z tamtoho
i z tohoto najmladšiemu bratovi na znamenie hádzali. Vtom stredný brat ku staršiemu
bratovi prehovoril:„Brat môj starší, premilený! Prosím ťa, tuná sú zelené lúky, zdravé vody, príhodné
očerety! Zastavme sa čo len trochu, neveľa kone svoje popasme, svojho pešieho brata
len trochu počkajme, na kone vezmime, do miest kresťanských, hoc aj len na kuse,
odvezme. Nechže náš najmladší brat vie, kade sa má do kresťanských miest, k otcovi, k
matke dostať.“A starší brat strednému bratovi takto odpovedá:„Brat môj stredný, premilený! Ak budeme nášho pešieho brata čakať, teda za nami z
mesta Azova letiaca veľká pohoň nás konných bratov dohoní, na tri kusy poseká, alebo
nás do horšej nevole živých zavlečie a nášho najmladšieho pešieho brata v tŕňoch,
burinách na odpočinku nezbadá — my nášho pešieho brata neoslobodíme a sami z azovskej
tureckej nevole neutečieme.“Stredný brat dobre to vie; jeden kabát na sebe má, spod toho žlté i čierne strapce
vydrapuje a svojmu najmladšiemu bratovi na cestu hádže. A vtom beží ten najmladší
brat nie za deň, za dva, nie za tri, ani za štyri — a keď začal z tŕňa, z burín
vybehúvať, začal čierne strapce spod kabáta nachádzať. Do rúk ich berie, drobnými
slzami polieva a takto narieka:„Oj, nedarmo sa mojich bratov strapce po ceste povalujú! Istotne už mojich
obidvoch bratov na svete nieto! Istotne za nimi z mesta Azova pohoň letela, mojich
konných bratov dohonila, na tri kusy rozťala; alebo ich ešte do horšej nevole živých
zavliekla a mňa pešieho v tŕní a burinách, keď som si oddychoval, minula. Keby mi boh
pomohol aspoň ich mŕtve telá na stepiach nájsť, aby som ich kozácke telo na stepi
pochoval a vtáctvu a zveri za pokrm nenechal. Oj, hoc aj mi treba za konnými bratmi
bežať, predsa je už čas, aby si moje kozácke nohy oddýchli.“Jedno smäd, druhé hlad a tretie bujný vietor, poľom zavievajúci, biedneho kozáka z
nôh dolu zráňajú. A vtedy začne najmladší peší brat svoju kozácku hlavu opúšťať!
Začali vtedy bystroleté orly nadletúvať, na jeho čierne kučeravé vlasy sadať, z hlavy
oči vyďubávať. To on dobre zná a k bystroletým orlom takto sa prihovára:„Oj, vy orly bystroleté, vy hostia neľútostiví a nemilí! Počkajteže aspoň málo,
nedlho; keď sa duša s telom rozlúči, potom prileťte a z hlavy mi oči vyďubajte!“Vtedy aj drobné vtáčatá prileteli, okolo mŕtveho kozáka skackali. Ba i kukučky
doleteli, ku hlave jeho si sadli a sťa jeho vlastné sestry zakukali; aj hladní vlci
prichádzali, telo jeho po jarkoch, tŕňoch roznášali a žalostne zavýjajúc nariekali.
Držali oni kozácky pohreb.Počali bratia na koňoch do kresťanských miest prichádzať i začala im na srdcia
veľká clivosť zaliehať. Vtedy stredný brat ku staršiemu prehovorí:„Braček môj starší, premilený! Nedarmo zalieha veľká clivosť na srdcia naše:
istotne nášho mladšieho brata na svete viacej nieto. Keď prídeme, brat môj, k nášmu
otcovi a matke, a oni sa nás budú na brata dopytovať, čože im, brat môj drahý,
povieme?“A starší brat strednému odpovie:„Povieme: Neboli sme my u jedného pána v nevoli; v noci z nevole utekajúc, sme ho
budili, ale zobudiť nemohli, a tak v nevoli ostavili.“Keď to stredný brat počul, takto ku staršiemu bratovi preriekol:„Ak nepovieme otcovi a materi pravdu, tak nás otec a mať v modlitbe prekľajú.“Vtom starší bratia do hôr Samarských vchádzali; nad riečkou Samarou si
oddychovali, kone popásali. Lež práve vtedy bezbožní bisurmani nadišli a týchto dvoch
bratov zajali, do pút okovali, po stepi sa rozbehli a potom telo kozácke rozrúbali,
po šírom poli rozhádzali, hlavy ich na šable pozapichovali a tak harášili.Ale, páni, čo i padli, zhynuli hlavy troch bratov, predsa ich sláva nevymrie
spomedzi cárov, spomedzi pánov, spomedzi pravoslávnych kresťanov.Daj, bože, svetu cárskemu, svetu kresťanskému, všetkým zdravia na mnohé roky.
Amen![185]Banduristi— speváci, ktorí za sprievodu bandury (druh
kozáckej lutny) predvádzali najmä ukrajinské dumy. — V preklade dumy, ktorý sme
uviedli, sú zo záveru vynechané (iste aj Štúr ako redaktor mal na tom podiel) výrazy:
spomedzi cárov, spomedzi pánov… svetu cárskemu; tieto výpustky vsúvame podľa
ukrajinskej predlohy.[186]Dje si, brate…(Karadžič II, str. 47 a 48). Preklad: Kde si,
bratku, beg Milan-beg?… Vtedy sa uľútostil nad bratom… I vysadol na mocného koňa,
zanechal dvorec i svoje panstvo a sám pustil sa do sveta.[187]Verestuje ho— zachráni ho[188]Kako ti je, moj sivi sokole…(Karadžić II, str. 628).
Preklad: „Ako ti je, môj sivý sokole, ako ti je bez krídla tvojho?“ „Mne je bez
krídla môjho ako bratovi bez brata.“[189]Bůh vás žehnej…(Erben III, str. 122 — 4)[190]Už vás opoušťím, tatíčku…(Erben III, str. 125 — 6)[191]Rozvyvaj sia suchyj dube…(Pauli II, str. 50). Preklad:
Rozvievaj sa, suchý dub, zajtra mráz bude, pripravuj sa, Michasenko, zajtra verbunk
bude. Ja sa mrazu nebojím, lístím prikryjem sa, verbunku sa ja nebojím, hneď sa ja
poberiem! Cez háj, koník, cez háj, koník, cez háj zelenučký, vychádza z tej dediny
chlapec mladučký; vychádza pred bránu, z koňa sa nachýlil: „Odpusťte mi, zhromaždení,
ak s niekým pohádal som sa…“[192]Svjetel mjesjac…(Sacharov III, str. 112). Preklad: Jasný
mesiac, rodný ňanko, červené slniečko, rodná matička, neplesajte, hostiny
nevystrájajte, neodstrkujte mňa biednu, nedávajte mňa užialenú do cudzej diaľnej
končiny, k cudziemu otcovi, k cudzej materi. Veď cudzí otec s matkou sú bezcitní: Bez
ohňa sa im srdce rozpaľuje, bez vzňatia sa ich hnev búri; nasedím sa ja biedna u nich
na kraj stola dubového, nadívam sa ja, naplačem sa ja.[193]Pôvodný názov zbierky:Rusalka Dnjestrovaja— Ruthenische
Volks-Lieder — U Budimje Pismom korol. Vseučilišta Peštanskogo, 1837.[194]Oj, pojichau Romanoňko…(Rusalka, str. 1 — 5; pieseň má aj
Pauli I, str. 173 — 7, ale s odlišným pravopisom). Preklad: Ej, odcválal Romanko do
Sučavy na jarmok, tam ho stretol Turek: „Ej, Roman, Romanko, máš ty rodinku?“ „Ej,
mám ja rodinku, jednu sestru Olenku.“ „Ej, Roman, Romanko, predaj sestru Olenku: za
koníky vrané a za sedlá zlaté, za opraty hodvábne a za strmene zlaté — dám ti koňa
vraného a veľa striebra na druhého.“ Prišiel Roman do domčeka, sklonil na stôl
hlavičku a rozmýšľal, či má predať Olenku… Vstal, vytrhol sa, sťa šum šiel, iba
vietor za ním švihol, dážď sa spustil s jasným hromom — Roman z očí navždy stratil
sa! Úbohá sestra pozerá, ustrnutá hľadí, ako sa to skončí, srdce sa jej žiaľom krája,
že Romana doma niet. Ide Roman do domčeka, zvesenú má hlavičku. Vyšla sestra Olenka i
pýta sa ho: „Ej, braček Romanko, kde si toho koňa vzal?“ „Turčín mi ho podaroval, dal
mi koňa vraného a veľa striebra na druhého. Ej, sestrička Olenka, povymetaj izbice a
poriaď si svetlice!“ „Ej, braček Romanko, veď je zajtra nie nedeľa.“ „Ej, sestrička
Olenka, poumývaj podlahu, prikry stoly smrekové, umy aj misky strieborné a lyžice
zlaté!“ „Ej, braček Romanko, veď je zajtra nie Velká noc.“ „Ej, sestrička Olenka,
plavé vrkoče si zmy a pekne si ich zapleť, zajtra hostí čakaj.“ Ach, pozrie ona na
pole: „Ej, braček Romanko, čo sú to v poli za oblaky? Či to orly krídlami sa bijú, či
pastieri zo salaša vyháňajú?“ „Hej, sestrička Olenka, orly zem krídlami zbili,
prachom rozvírili.“ — „Ej, Roman, Romanko, čo sú to v poli za oblaky? Či to orly
krídlami sa bijú, či pastieri zo salaša vyháňajú?“ „Ej, sestrička Olenka, poviem ti
pravdu úprimnú: Nie sú to v poli oblaky, ani orly sa krídlami nebijú, ani pastieri zo
salaša nevyháňajú, lež sú to Turci a Tatári, a všetko sú to tvoji družbovia.“ A
Olena, ako to počula, na vernú slúžku zavolala: „Ej, kuchárka, kucháročka, daj mi
ostrý nôž do závoja tenučkého.“ Tenký závoj rozrezala, nôž do srdca pichla. Ej,
pribehol brat Romanko: „Ej, sestrička Olenka, čo si si to spravila, prečo si sa
prebodla?“ Ona mu odvetila: „Lepšie je tu zhynúť než s Turkami prebývať.“ Pribehúva
Turkov veľa k Romanovi do dvora: „Otvorže nám, Romanko, prichádzame k tebe na
hostinu; dáš nám, Romanko, svoju sestru Olenku?“ Ej, nevyšiel Romanko, vyšla iba
kucháročka. „Ej, kdeže je váš Romanko?“ pýtajú sa jej Turci. „Ej, odišiel Romanko ta
do lesa po drevo.“ „A kde je tá jeho sestra, jeho sestra Olenka?“ „Dnes si závoj
rozrezala, nôž do srdca pichla.“ Vbehli Turci do izbice, vidia telo Olenky. Vzali
Turci Olenku, vytiahli na dvor a začali do nej strieľať a potom na kusy sekať, že až
kalinové háje od veľmi veľkého žiaľu začali sa rozliehať.[195]Jesu l’ ovo tvoji dvori…(Karadžić I, str. 93 — 4). Preklad:
Toto je tvoj dvorec, hrozne úzky a tesný a bez dverí a oblokov? Akože si po toľkom
blahobyte navykneš bez sviece, bez stráže, bez vybranej družiny, bez zhovorčivej
spoločnosti pánov, bez milovania a núkania a bez každej príjemnosti? No s pomocou
božou budeš i tam blažený, nájdeš skvelý výber svojeti: nájdeš otca, nájdeš matku,
tam máš svojich milých bratov, ktorí si ťa privítajú, v ústrety ti vyjdú a túžobne
zobjímajú, spýtajú sa, či si unavený i posadia si ťa za svoj zlatý stôl, načo v
jednej kanvici prinesú ti chladnej vody a v druhej červeného vína, aby sa ti lepšie
besedovalo a na otázky odpovedalo.[196]Teče voda, teče…(Sušil, str. 171 — 2)[197]Ach, vy lesi, tmaví lesi…(RK, str. 49 — 50). Preklad: Ej,
lesy, tmavé lesy, lesy miletínske, prečože sa zelenáte v zime, v lete rovno? Rada by
som neplakala, nežialila srdce, no povedzte, dobrí ľudia, kto by tu neplakal? Kde môj
otec, otec milý? Zahrabaný v hrobčeku. Kde moja mať, dobrá mať? Tráva na nej rastie.
Nemám brata, nemám sestry, mládenca mi vzali.[198]Kak u ključika u gremučeva…(Sacharov III, str. 204).
Preklad: Keď pri potôčiku šumivom, pri studničke studenej švárny mládenec koňa
napájal, krásna dievčina vodu naberala, naberúc vody, zastala a keď zastala,
zamyslela sa a zamysliac sa, zaplakala a zaplačúc, vravela: Krásne je na tom svete
tomu žiť, kto má otca i mať, otca i mať, brata i sestru, ach, brata i sestru, čo i
len príbuzných. Ja krásna dievčina nemám však ni otca, ni mať, ni brata, ni rodnú
sestru, ni sestru, ni príbuzných, ni milého druha, milého druha — milenca.[199]Chodžu, nudžu ponad bereh…(Oleska, str. 238 — 9). Preklad:
Chodím smutný popri brehu, ťažko vzdychám: hlavička moja biedna, že šťastia nemám.
Mala si mňa moja mať radšej v rieke utopiť, než takúto nešťastlivú na tento svet
pustiť. Ó, jak ťažko kameňu pod vodou plávať, ešte ťažšie sirote v cudzine prebývať.
Trápila sa mať so mnou ako ryba vodou, pustila ma medzi ľudí, žiaľno jej je za mnou.
Ach, ty bože môj jediný, ty moja potecha, potešže ma nešťastnú, vysloboď z tej
biedy.[200]Ty neščastnoj dobroj molodec…(Čelakovský III, str. 122).
Preklad: Ty nešťastný dobrý mládenec, ty hlavička bez útechy, rodom ti je súdené byt
nešťastným od mladi. V kolíske rodnej matičky si v mladých rokoch otca stratil, v
slzách prešiel pekný tvoj vek, v stenaní tvoje mladé roky.[201]Rejenka— chovanica, sirota, vychovaná u cudzích. Vraz má dva
celkom podobné varianty tejto piesne s názvom Rejenka (str. 151 — 4).[202]Ach, pal tuman na sine more…(Sacharov III, str. 204).
Preklad: Ach, zaľahla hmla na siné more, usadil sa žiaľ do rozpáleného srdca; nezíde
hmla zo siného mora, ničomník žiaľ z rozpáleného srdca. Tam ďaleko, ďaleko, v čírom
poli, bola tam dúbravienka zelená, uprostred nej stála zlatá mohyla, na mohyle
rozložený bol ohníček, pri ohníčku prestrený pokrovček, na pokrovčeku leží šuhaj
dobrý i ohrieva si rany z boja, rany z boja, krvavé. Tam zďaleka, zďaleka, z číreho
poľa, prichodia k nemu bratia-druhovia, volajú šuhaja dobrého na svätú Rus. Odpovedá
dobrý šuhaj: „Choďte, bratia, na svätú Rus, ak však skoro umriem, odkážte otcovi,
matke-prosebnici, odkážte rodine, príbuzným, odkážte pozdravenie všetkým, mladej žene
odkážte, že slobodná je, na všetky, na všetky štyri strany sveta oddajte požehnanie
detičkám malým. Ach, mne nie je ľúto mladej ženy, mne ľúto je malých detičiek,
zostali detičky maličké, maličké detičky, hlúpučké — natrpia sa zimy i hladu.“[203]Seraja zemlejka…(Pauli I, str. 76). Preklad: „Sirá zemička,
ťažké dvercia, otvorže ich: Niet okienka, ni jasného slnka pozrieť sa na teba.“ Už
môj ňanko, môj sokolík, pred milým bohom stojí, vrúcne sa k bohu modlí: „Pusťže ma,
božičku, z neba na zemičku, nechže sa podívam na svoje dieťatko.“[204]Matičko, matičko…(Sušil, str. 4 — 5)[205]Perekatno krasno solnyško…(Sacharov III, str. 139). Preklad:
Gúľavé červené slniečko, ty hviezda gúľavá, za oblak hviezda zašla, preč od jasného
mesiaca. Prešla naša dievčina z izby do izby, zo stolovne do stolovne; keď prešla,
zamyslela sa a zamysliac sa, zaplakala a v slzách takto vravela: „Pane môj, rodný
ňanko, či nie je možné mňa dievčinu nevydať?“[206]Oj, vyletil sokil…(Pauli II, str. 3 — 4). Preklad: Ej,
vyletel sokol ta z lesa na pole, ej, zasadol si sokol na vysokej hore a z hory
zaletel na vysokú sosnu. Vietor povieva, sosna sa nahýna. Nenahýnaj sa, sosna, bo mne
je tak žiaľno! Ej, uderila strela z vysokého neba, kohože zabila? Vdovinho syna. Niet
nikoho, čo by mamke oznámil, aby prišla mamka syna pochovať. Ej, vyleteli dve-tri
kukučky, všetky tri sivučké, všetky tri smutnučké. Ej, prvá padla konča hlavičky a
druhá padla konča nožičiek a tretia padla konča srdiečka. Konča hlavičky — to stará
mamička, konča nožiček — to rodná sestrička, konča srdiečka — to jeho milenka. Kde
mamička plače — tam krvavý potôčik, kde sestrička plače — tam slzavá studienka, kde
milenka plače — tam suchý chodníček. Bo mamička plače od roka do roka a sestrička
plače, len čo si naňho spomenie, a milenka plače, inú myseľ majúc, na iného
mysliac![207]Pod kustikom, pod rakitovym…(Sacharov III, str. 209).
Preklad: Pod kríčkom, pod rakytovým, hľa, leží šuhaj zabitý, celý zbitý, doráňaný,
doklaný. Netúlia sa milé lastovičky k teplému hniezdu, túli sa tu rodná matička; ona
plače — sťa rieka keď sa leje, rodná sestra plače — sťa bystrina keď tečie, mladá
žena plače — sťa rosa keď padá; pekné slniečko vyjde, rosu vysuší.[208]Leží Janko zabitý…(Sušil, str. 102). Štúr na dvoch miestach
pôvodné výrazy frajirka pozmenil pri citovaní na milenka.[209]Umre Jovo…(Karadžić I, str. 430). Preklad: Umrel Jovo, matka
mu smúti. Tu ozvali sa tri kukučky: jedna kuká, nikdy neprestáva, druhá kuká zrána i
zvečera, tretia kuká, keď jej na um zíde. Tá čo kuká a nikdy neprestáva, to je úbohá
Jovanova mať; tá čo kuká zrána i zvečera, to je užialená Jovanova sestra; tá, čo
kuká, keď jej na um zíde, to je mladá Jovanova žena.[210]Vtica lépo poje…(Vraz, str. 112). Preklad: Vtáčik krásne
spieva dole pod bielym hradom, to nespieva vtáčik, to je mladý junák…[211]Ty vospoj, vospoj…(Čelakovský II, str. 106 i Sacharov III,
str. 228). Preklad: Ty spievaj, spievaj, mladý škovránok, sadajúci zjari na kopnách.
Dobrý mládenec sedí v temnici, píše písemko otcovi, materi…[212]Kak otec i mať otkazalisja…(Sacharov, str. 228). Preklad:
Ako otec i mať vzdali sa, i celý rod zriekol sa, bo v našom rode zlodejov nebolo,
zlodejov nebolo ani zbojníkov.[213]Idet dievica iz terema…(Čelakovský III, str. 128). Preklad:
Ide dievčina z paloty, bielu tvár má vyplakanú, jasné oči skalili sa jej, biele ruky
ovisli jej; nie strela jej srdce zranila, nie zmija jej ho uštipla… Krásna dievčina
vravela: „Zbohom, zbohom, môj milý druh, zbohom, milý, otcov syn, večer ma zasnúbili,
zajtra prídu svadobníci, povezú ma do kostola, dostanem sa inému a vernou do smrti
budem mu.“[214]Šľaky— stopy[215]Výminkou— výnimkou[216]Rúbanie sa mládencov o dievku… je… plodom už novších, vplyvom západným
premiešaných časov— Štúr v snahe o idealizovanie povahy Slovanov
zamlčoval „záporné“ stránky slovanského charakteru, pripisujúc ich na úkor vplyvov
Západu.[217]Dušeńka, Mašeńka…Preklad: Dušenka, Mášenka, buď len dobrá,
drž hlavu úctivo a srdce skromne… Buď len dobrá, buď láskavá, prívetivá, cudzie reči
si k srdcu veľmi nepripúšťaj, ale vo svojich rečiach buď prostá a vyberavá.[218]Ne boj mi se, dušo…(Karadžić I, str. 411 — 12). Preklad:
Nebojže sa, duša drahá, poradím ti, aká máš byť, duša drahá, matke po vôli: Keď ťa
matka vykarhá, ty jej neodvrávaj, keď sa moji bratia z poľovačky budú vracať, vyjdi
im pekne v ústrety, odober im zbrane a povedz im: „Vitajte mi, moji mladí švagrovia,
moje zlaté prstienky!“ A keď moje sestry na návštevu prídu, vyjdi im ďaleko oproti,
vezmi im kolísky a povedz im: „Vitajte mi, milé švagriné, akoby sestričky!“ Tak im,
duša drahá, všetkým budeš po vôli.[219]Smrť Omera i Merimy(Karadžić I, str. 244 — 8)[220]Damljan i ljuba njegova— Damljan a jeho milá (Karadžić I,
str. 405 — 6). Preklad: Vôkol Omerovho dvorca povyše Sarajeva je zelená hora a v hore
zelená lúka, na lúke kolo tancujú a v tom kole Damljanova žena; nad celým kolom
vyniká a krásou kolo uchvátila. Z kola jej vravel Nikola: „Zahaľ si tvár, žena
Damljanova, bo dnes pre tvoju bielu tvár Damljan zahynie.“ Ešte ani nedohovoril,
zahrmela puška zo zelenej hory a výstrel zasiahol Damljana v kole. Padol Damljan a
jeho žena vedľa neho: „Damljan môj, moje vrelé slnce, pekne si ma ožiarilo, no
priskoro za horičku zašlo.“ „Žena moja, ružička nežná, pekne si sa mi rozvila, ale
márne, keď som sa tebou nepodperil.“[221]Divčyna upala na bilu postilońku…(Oleska, str. 259).
Preklad: Dievčina padla na bielu posteľôčku, mladý kozák pud bielu brezičku: nad
dievčinou otec i mať plače a nad jej milým čierny havran kráka.[222]Za Nemen jidu…(Pauli II, str. 48 — 9). Preklad: Za Nemen
idem, hej, koník môj, koník, zaihraj podo mnou, dievčina, dobre sa maj!… „Až ti
havran do oblôčka zakráka, spoza mora pribehne kozáčik tvoj!…“ „Až javor zelenú
hlavičku schýli, kukučka zakuká, dúbrava zastená a kôň pod tebou potkne sa,
zavzdychá, vtedy mňa už na svete nebude!“[223]Jichav kozak za dunaj…(Oleska, str. 234 — 5). Preklad: Letel
kozák za dunaj i volal: „Dievčina, dobre sa maj, a ty, koníček vraný, nože len
uháňaj.“… „Bielymi rúčkami nezalamuj, čierne očká neutieraj, mňa so slávou z vojny
čakaj.“[224]Tonom tone…(Karadžić I, str. 536). Preklad: Do hĺbky sa
ponára a topiac sa hovorí: „Radšej potravou chcem byť morským rybám, než by ma tieseň
donútila vydať sa za Voina, za Voina, bratovho úhlavného nepriateľa,“[225]Vezak vezla seja teftedara…(Karadžić I, str. 478). Preklad:
V hustom chládku na trnáci vyšívala účtárova sestra; ide tade Rade staviteľ i vraví
mu účtárova sestra: „Ale si krásny, staviteľ Rade! Keby si sa, junák, chcel poturčiť,
dala by ti pol Sarajeva i polovicu majetku brata účtára.“ No staviteľ Rade jej
odpovedá: „Ej, na moj veru, sestra účtárova, nepoturčil by som sa ja, i keby si mi
celé Sarajevo dala i všetok majetok brata účtára.“[226]Pir(srbsky) — hostina, hodovanie; svadba[227]Prositby(srbsky) — požiadanie dievky o ruku[228]Zaręczyny(poľsky) — zásnuby[229]Kitjeni svatovi— podperení svadobčania[230]Bojari— pôvodne to boli šľachtici, ale pri svadbe sa týmto
názvom označujú družbovia, podobne ako názvom knieža, kňažná mladoženích a mladucha
(Pauli I, str. 61)[231]Oj, jakže meni…(Oleska, str. 10). Preklad: Ej, akože nemám,
mamička moja, ja mladý plakať, veď ja neviem, ni neuhádnem, ni ľudia mi nepovedia,
aký osud ma čaká.[232]A tri duše ne mogu…(Karadžić I, str. 135). Preklad: A tri
duše nemôžu: prvá duša zhrešila, že kmotra na súd dala, druhá duša zhrešila, že v
rozbroji so susedom žila, tretia duša najväčšmi zhrešila, že dievča zneuctila.[233]Goluby— ruská detská hra, v ktorej si deti vyberajú holuba a
holubicu a ich mladé. Okolo hlavných postáv sa deti točia do kolesa.[234]Sieryj volk(šedivý vlk) — taktiež ruská detská hra, pri
ktorej vlk sedí uprostred detí, ktoré pri trhaní trávy ho dráždia, aby ich
chytal[235]Zacharka— ruská detská hra so zapálenými smolnicami[236]Lokeš— slovenská detská hra, podobná ako hra na jastraba
alebo na káčera[237]Gorjelki— ruská hra na chytačku[238]Žmurki— ruská hra, nazývaná ináč aj Slepý cap, spoločenská
hra dievčat a mládencov[239]Verevočka— stará ruská svadobná hra, na ktorej sa zúčastňujú
najmä svatovia, obkľúčení svadobčanmi, tvoriacimi kruh okolo povraza (verevočka —
povraz)[240]Dodola— srbský obradný tanec, ktorým sa mal privolať dážď za
suchého leta[241]Pervenčiki— ruská hra dievok alebo neviest na skrátene dlhej
chvíle[242]Kamuški— ruská hra detí alebo dievčat s farebnými
kamienkami[243]Kraljica— srbská hra na kráľovnú (hru opisuje aj Kollár v
Národných spievankách)[244]Kuma— ruská hra dospelých, znázorňujúca dedinský zvyk
kmotrovstva (kuma = kmotra)[245]Soroka(= straka) — ruská detská hra, ktorá tvorí prechod od
uspávaniek k detským hrám. (Štúr sa informoval o ruských ľudových hrách zo
Sacharovovho diela Skazanija Russkago naroda.)[246]Vajanný oheň— vajanský oheň, ktorým sa v deň pred Jánom
vítalo leto (Vajano, svätojánsky oheň)[247]Kuljučki— ruská hra mládencov a dievčat, podobná ako hra o
zálohy[248]Dergači— ruská hra, príbuzná so žmurkami; vedúci hry má po
hlase poznať toho, kto hovorí: derg[249]Rusadlá— slovo gréckeho pôvodu, ktorým Slováci označujú
turíčne sviatky[250]Domaćin, kućegazda,domáci pán, hlava rodiny, hospodár[251]Rujno vino— červené víno[252]Horilka— pálenka[253]Napitnica— pijácka pieseň[254]Gospodar sjedi u zlatnu stolu…(Karadžić I, str. 85).
Preklad: Hospodár sedí za zlatým stolom a nohy má vnorené do chladnej vody; vodu
nekalí, ani nezlorečí, lež vraví: „Pánboh pomáhaj!“ Na pomoci bol boh jeho domu i
rodu a jar ho zastihla zdravého, zastihla ho zdravého i veselého. I oko i čelo,
všetko, bratia, nech sa nám rozjasní![255]Usadich lozu…(Karadžić I, str. 86 — 7). Preklad: Zasadil som
vinič stred vinohradu, priviedol som z troch prameňov vodu, aby vinič bol mi vždy
zelený a naša nevesta vždy veselá. I oko i čelo, všetko, sestra, nech sa ti
rozjasní![256]Junak potkiva konja…(Karadžić I, str. 88). Preklad: Junák
podkúva chrabrého koňa, videla ho žaba zelená, zdvihla nohu a junákovi vravela:
„Podkuj i mňa, mladý junák, nech sa sťa kôň rozbehnem do hory!“ I oko i čelo, všetko,
žaba, nech sa ti rozjasní![257]Pobratimstvo, posestrimstvo— zvláštny druh priateľstva u
Srbov. Nimi sa bratská alebo sesterská láska povyšovali dokonca aj nad lásku
materinskú. No pobratimstvo a posestrimstvo sa nevzťahovali len na pokrvných bratov a
sestry, ale uzavierali sa tiež medzi cudzími: medzi mužmi navzájom alebo medzi mužmi
a ženami. Zväzky pobratimstva a posestrimstva viazali účastníkov k vzájomnej pomoci a
ochrane a beztrestne nebolo možné proti nim sa prehrešiť. Voľakedy sa podľa tradície
uzavierali „v mene božom“ (bogom pobratimiti) a sprevádzali ich aj osobitné cirkevné
obrady.[258]Bogom brate, Pero Bugarine…(Karadžić I, str. 126). Preklad:
„Pero Bugarin, brat v mene božom, vysloboď ma z bulharskej krajiny.“ … Toho sa Pero
skrze boha ujal… „Ej, Mária, posestrima v mene božom, pobozkám ťa na tvár.“ … Čo
povedal Pero Bugarin, čo povedal, to aj urobil… Blesk udrel z jasného neba a zasiahol
Pera Bugarina; hrozne kľaje dievčina Mária: Nech zabije boh každého junáka, čo
pobozká posestrimu v mene božom.[259]O, človeče, pravedniče…(Karadžić I, str. 137). Preklad: Ó
človeče spravodlivý, boží služobník, ak sa bohu chceš zaľúbiť, za života dobré skutky
konaj, cti brata staršieho a mladší tvoji budú teba ctiť; v dobrom nespyšni a v zlom
na mysli neklesni, na cudzie sa nelakom.[260]Zlatni kove i srebrni…(Karadžić I, str. 69). Preklad: Zlato
i striebro, krásne sa jagáte, prvorodenec, múdra hlava, len veľa vedz! Na sebe máš
zlaté gombíky i hodvábny pás, no väčšiu cenu má múdra hlava a statočnosť tvoja, než
gombíky zlaté a hodvábny pás na tebe.[261]Mili Bože, na svemu ti chvala…(Karadžić I, str. 138 — 40).
Preklad: Milý bože, za všetko ti vďaka! Milý bože, pomôž každému bratovi i dobrému
junákovi, čo orie i siroty chová, siroty i červa i mravca. Obdarujte ma, živitelia,
živitelia, rodičia; obdarujte ma, bratia moji šľachetní a statoční! Bratia moji
milosrdní, neobíďte ma bez almužny, bez úbohej almužny, úbohej a maličkej. Grajciar
je malá almužna, ale veľký skutok dobročinným, nuž obdaruj a nadeľ, spomeň si na
všetkých svojich mŕtvych. Pomodlím sa modlitbičku za šťastie všetkých domácností, za
roľníka i voliara, za cestujúceho i vojaka, za pastiera, granatiera, za žiaka
školáka, nech mu je mať radostná! Obdarujte ma, milí bratia, nemajte takýto zrak,
nemajte dieťa slepé ani doma ni v rodine, nevystrojte ho do sveta, ako mňa mať moja
vypravila do sveta (do neznámej, cudzej krajiny a za cudzími očami), aby som sa
potĺkal a zmietal medzi psotou a súžením sťa voda medzi brehmi. Vidíš, bratku
milosrdný, mňa cudzie oči vodia, mňa živia vaše ruky, vaše ruky, ťažké ruky; za
bielym svetom túžim, za bielym dňom, žiarivým slnkom, žiarivým slnkom i mesiacom,
túžim po svete zobzerať sa a po všetkých bratoch vôkol seba, po čiernej zemi pred
sebou, po jasnom nebi nad sebou. Mňa cudzie oči vodia, sám si pomôcť nemôžem a bez
vašej pravej ruky nemôžem ni zorať nič ni skopať. Čo sú pre vás biele dni, to sú pre
mňa tmavé noci, tmavé noci bez svitu mesiaca. Vidíš, bratku, väzňa, väzňa v temnici,
bo nevidím biely deň, namáhavé cesty musím prejsť, namáhavé brody prebrodiť; o nikom
neviem, nikoho nepoznám, iba sa potĺkam a zmietam od stroma k stromu, od kameňa ku
kameňu, od psoty do súženia sťa voda medzi brehmi. Väzeň sa vyslobodí, z temnice
vyjde, ale ja sa slepoty nezbavím nikdy, ani do hodiny smrti a do konca
života.[262]Dje je od nje kaplja krvi pala…(Karadžić II, str. 17 — 18).
Preklad: Kde jej kvapka krvi padla, tam vyrástol šedivník a bazalka, kde ona sama
padla, tam sa kostol postavil… Ochorela mladá Pavlovica, deväť rokov chorlavela,
kosťami jej tráva prenikala, v tráve sa ukrutné hady liahnu, oči jej vypíjajú, v
tráve sa ukrývajú… Kde jej kvapka krvi padla, tam vyrástlo tŕnie a žihľava, kde ona
sama padla, tam sa jazero rozlialo, po jazere vraný koník pláva a za ním kolíska
pozlátená, na kolíske sivý sokol vták, v kolíske dieťa-chlapča, pod hrdlom matkinu
ruku má a v ruke nože tetkine.[263]Ne govore Bogu po zakonu…(Karadžić II, str. 90 — 93; obsah
piesne Car Kostantin i djače samouče). Preklad: Nehovoria podľa zákona božieho, lež
hovoria podľa žiadosti cárovej…[264]Z bučiva(takto prepisuje podľa originálu aj Škultéty), malo
by byť z lučiva (v českom znení je z louče); ide totiž asi o umele utvorené Štúrovo
slovo podľa srbskej predlohy lučeva celija, cela, kobka z triesok.[265]Od ćelije ništo do pepela…(pokračovanie predošlého).
Preklad: Z kobky len popol zostal, uprostred neho samouk diakonček s knihou žalmov v
ruke a modlí sa podľa príkazu božieho… Z kobky len popol zostal, diakonček hľadá cára
v popole i našiel mu pravú ruku; pravá ruka mu bola posvätená. Ruka bola cárovi
posvätená, bo ňou veľa dobra urobil: mnoho lačných cár nakŕmil a žízniacich napojil,
nahých, bosých zaodial, o biednych a úbohých sa staral; preto sa mu ruka
posvätila.[266]Na Boga na jemca— na boha ručiteľa[267]Večeraju, piju vino ladno…(Karadžić II, str. 97). Preklad:
Večerajú, chladné víno pijú, i spomenuli si na peknú božiu slavu (slava = sviatok
ochrancu rodiny); Todor vstal a pripil na slávu: „Ó, milá a krásna slava božia, svätý
Juraj, ochranca môj, vysloboď ma z temnice prekliatej!“[268]Ajduci, hajduci— srbskí hrdinovia, ktorí za čias tureckého
útlaku odchádzali do hôr a stávali sa pomstiteľmi krívd na utláčanom ľude, za čo sa
im dostato veľkého zvelebenia v srbských piesňach[269]Cievy— hlavne pušky, ručnice[270]Handžury— dýky hajdukov (Štúrovo prispôsobené slovo od
pôvodného handžar)[271]… o Jánošíkovi verí, že… i teraz ešte zaňho platiť musia…—
podľa ľudovej tradície museli liptovskí stoliční páni ročne platiť za obesenie
Jánošíka mericu dukátov[272]Ilija MuromecaČurila Plenkovič—
hrdinovia z ruských bylín, žijúci vraj za čias Vladimíra Veľkého[273]V hosti— Štúrov rusizmus: ako hosť, na návštevu (rus. itti v
gosti, ísť na návštevu)[274]V kurenia— kureň, názov pre jednotlivé oddiely v tábore
záporožských kozákov. Na jeho čele stál kurenný hetman, volený väčšinou hlasov. Pôvod
názvu odvodzuje sa (Pauli, str. 156 — 7) od kuru, t. j. dymu.[275]Chutory— kozácke dvory, samoty[276]Sieč, sič— stredisko záporožských kozákov; bolo to opevnené
mestečko so všetkým príslušenstvom (byt hetmana a staršinu, 38 kureňov — drevených
domcov, vojenská kancelária ap.)[277]Busurmani, Bisurmani— názov, ktorým sa v ukrajinskej
tradícii označujú mohamedáni, alebo tiež vôbec nekresťania[278]Rzeczy pospolitej— republiky, štátu (poľského)[279]Polachatovaním si(asi z poľského lachać, pobehúvať bez
cieľa; tiež slovenské ľacha, ľahkomyseľník) — chodením si láry-fáry (v českom vydaní
je tento výraz vypustený)[280]Ai, ty Záboju, pieieš…(RK, str. 34). Preklad: „Ej, Záboj,
ty spievaš zo srdca k srdcu pieseň priam z bôľu ako Lumír, ktorý slovami a spevom
pohol Vyšehrad i celé krajiny; tak si ty mňa a všetkých bratov. Spevcov dobra milujú
bohovia! Spievaj, tebe oni dali odvahu proti nepriateľom.“ Pozrel Záboj na zapálené
zraky Slavojove.[281]Ai, Ludieče, ty si parob…(RK, str. 36). Preklad: Ej, Ludiek,
ty si kráľov otrok nad otrokov, ty povedz svojmu ukrutníkovi, že dymom je pre nás
jeho rozkaz.[282]Aita rozmnožie sie…(RK, str. 13 — 15). Preklad: Hľa,
roztiahne sa množstvo Tatárov sťa na jeseň večerná tma a v záplave Tatárov divokých
trmáca sa stredom voj kresťanov… Deň sa rozpaľoval na poludnie, kresťania padali od
krutého smädu, vysušené ústa otvárali, spievajúc chraptivým hlasom k Matke božej,
obracajúc k nej svoje umdlené zraky, zalamujúc žalostne rukami, vzhliadajúc túžobne
zo zeme k nebu… „Nedá sa ďalej smädom schnúť, pre smäd nedá sa bojovať; komu sú
zdravie a život drahé, ten musí od Tatárov milosť očakávať.“ Takto povedali jedni,
takto druhí: „Bolestnejšie je zhynúť smädom než mečom, v zajatí budeme nadostač vody
mať. Za mnou, kto tak zmýšľa,“ vravel Vestoň, „za mnou, za mnou, koho z vás smäd
trápi!“ … Tu Vratislav sťa tur jarý skočil, Vestoňa za mocné plecia schytil,
hovoriac: „Zradca, večná škvrna kresťanov, chceš do záhuby uvrhnúť dobrých ľudí?
Chválitebné je očakávať pomoc od boha, ale nie v zajatí od urputných Tatárov. Bratia,
nežeňte sa do záhuby, prestáli sme najkrutejšiu horúčosť, boh nás posilňoval za
pálčivého poludnia, boh nám zošle pomoc dúfajúcim. Hanbite sa, mužovia takých rečí,
hoci sa hrdinami chcete menovať; ak pohynieme smädom na tom vŕšku, bude to smrť bohom
určená, ak sa však vzdáme mečom našich nepriateľov, sami na sebe vraždu spáchame.
Mrzké je Hospodinovi zajatie, hriech je dobrovoľne dať šiju do zajatia.[283]Solnce jemu ťmoju puť zastupaše…(Hanka, str. 8, 10, 16, 42).
Preklad: Slnce mu tmou cestu zahatilo, noc búrkou stenajúca vtákov prebudila; blížil
sa ryk zveri; volá Div z vrcholca stromu… Červená zástava, biela koruhva, červený
chochol na striebornej rukoväti — zdatnému Svätoslavičovi… Synovia ruskí veľké polia
červenými štítmi prehradili, hľadajúci sebe česť a kniežaťu slávu… Bili sa deň, bili
sa druhý; na tretí deň napoludnie padli zástavy Igorove. Tu sa bratia rozlúčili na
brehu bystrej Kajaly; tu sa nedostalo vína krvavého; tu hostinu zavŕšili chrabrí
ruskí synovia svatov napojili a sami poľahli za zem ruskú. Vädne tráva od zármutku a
stromy od žiaľu k zemi sa sklonili. Hľa, bratia, neveselá hodina nastala, už
pustatina vojská pohltila… Keď ti je beda hlave bez pliec, beda ti, telo, bez hlavy:
ruskej zemi bez Igora… Slnce skvie sa na nebi, Igor knieža v ruskej zemi. Devy
spievajú na Dunaji. Nesú sa hlasy cez more do Kijeva. Igor cvála po Boričeve k svätej
Bohorodici Pirogoščej. Kraje sa radujú, mestá sa veselia, spievajú na slávu starým
kniežatám a potom aj mladým. Sláva Igorovi Svätoslavičovi, buj turovi Vsevolodovi,
Vladimírovi Igorovičovi. Buďte zdravé, kniežatá i družina, čo ste bojovali za
kresťanov proti vojskám pohanským. Kniežatám i družine sláva![284]Od Stambola grada— z mesta Carihradu[285]Od Budima grada— z mesta Budína[286]Da ga vjenča s gospodjom kraljicom— aby mu prišiel na svadbu
s pani kráľovnou[287]Od Sibinja grada…— z mesta Sibiňa, od vojvodu Janka
Sibinského[288]Idi, sinko, na carevu vojsku…— choď, synak, do cárovho
vojska, boh nám, synak, odpustí, a Turci nám nerozumejú[289]Preko mora…— za siné more na divú arabskú krajinú[290]Od ina se caru nemogaše— cár inakšie nemohol[291]Nema onog strašnoga…— niet onoho strašného junáka na veľkom
strakatom koni[292]Da ne umre Marko— aby Marko neumrel. (Obsah piesne Marko
Kraljević i Mina od Kostura, Karadžić II, str. 362 — 73.)[293]Pak se manu preko polja ravna…(Karadžić II, str. 375).
Preklad: Potom sa rozbehol cez rovnú pláň sťa hviezda jasným nebom, odišiel rovno k
mestu Prilepu, k svojmu bielemu dvorcu, a volá na matku Jevrosimu: „Jevrosima, stará
mati moja, mati moja, moja sladká láska! Hľa, mati, v mene božom posestrima, chovaj
ju, mati, akoby si mňa chovala, vydaj ju ako dieťa svoje, by sme si, mati, priateľov
získali.“ Chovala ju matka Jevrosima, chovala ju i vydala.[294]Arap prekomorac— Arab spoza mora[295]Il’ ću jadna u vodu skočiti…(Karadžić II, str. 419 a 421).
Preklad: Abo úbohá do vody skočím, abo sa mladá obesím; radšej, bratku, o hlavu
prídem, než mám svojej krajiny nepriateľa ľúbiť… Dobrého Šarca veľmi rozdráždil, spod
kopýt mu živý oheň blýska, z nozdier mu belasý plameň vyráža; nasrdený Marko dolu
Kosovom cvála, po tvári junáckej slzy sa mu lejú, a cez slzy nahnevane vraví: „Ej,
počkajže, ty Kosovo rovné, čo si sa to dnes dožilo smutné, že po našom vznešenom
kniežati Arabi teraz súdia na tebe! Nemôžem zniesť túto hanbu, ni pretrpieť veľký
zármutok, dnes vás, bratia, pomstím, pomstím abo zhyniem.“[296]Konník— jazdec[297]Ne smedoše pred Marka izići— neodvážili sa pred Marka
predstúpiť[298]Odkup— výkupné[299]Buzdovan(po srbsky) — budzogáň[300]Výminky— podmienky (predtým Štúr toto slovo použil vo
význame výnimka; tak u Štúra aj inde v oboch významoch)[301]A besedi Kraljeviću Marko…(Karadžić II, str. 361). Preklad:
A Kraljević Marko vraví: Mne tvoja žena netreba, u nás to nie je ako u Turkov, ja mám
doma vernú ženu, šľachetnú pani Jelicu.[302]Tužibit(v pôvodine: túži bit) — náhle, vtom[303]Joj mene majko— beda mi, mamo[304]Obecala— sľúbila[305]Proli suze niz bijelo lice…(Karadžić II, str. 410). Preklad:
Ronil slzy dolu bielou tvárou: „Beda mne nešťastnému, veď som zmárnil od seba
lepšieho!“[306]Knjige starostavne— starodávne knihy[307]Na kome je carstvo— komu patrí cárstvo[308]Jer se Marko ne boji nikoga…(Karadžić II, str. 192 — 8).
Preklad: Bo Marko sa nebojí nikoho okrem jediného boha pravdivého… Či sú zdraví
srbskí rytieri a vznešení cári a kráľovia?… Ako sa Marko usiloval o spravodlivosť,
tak prosí aj matka Jevrosima: „Marko, materin jediný syn, nech ti neprekľajú moju
výchovu, nehovor, synku, skrivodlivo ani podľa otca ani podľa strýcov, lež iba
spravodlivo podľa boha pravdivého; nestrať, synku, česť, lepšie je hlavu stratiť.“ …
„Ej, otče môj, kráľ Vukašin, nestačí ti tvoje kráľovstvo? Nestačí ti? Nech ti
spustne! Siahate na cudzie cárstvo.“ … „Kniha vraví, že cárstvo patrí Urošovi, ono z
otca prešlo na syna, cárstvo patrí dieťaťu podľa rodu, cár mu poručil cárstvo na
smrteľnej posteli, keď umieral.“ … Beží Marko pred rodičom, bo sa mu, bratku,
nesvedčí biť sa so svojím rodičom… Bodaj by si dušu nevypustil, dokiaľ by si
tureckému cárovi neslúžil!… „Kiež si bezúhonný vo vysokej rade! Kiež ti šabľa rúbe v
boji! Kiež nebude lepšieho junáka nad teba! Kiež sa meno tvoje všade spomína, kým len
slnko i mesiac jestvujú!“ Čo povedali, to sa mu aj udalo.[309]Po nevolji— nedobrovoľne, z prinútenia[310]Prvo ti je, brate…(Karadžić II, str. 356). Preklad: Prvou
neľudskosťou, bratku, bolo: keď ti prišli dve siroty, aby si ich bielym chlebom
nakŕmil a červeným vínom napojil, a ty vravíš dvom sirotám: „Practe sa mi, ľudské
špaty, nebridte mi víno pred pánmi!“ A mne, beg môj, ľúto bolo, ľúto bolo dvoch
sirôt… Jedzte, pite, panskí synovia.[311]Ne uzimam blago od Turaka…(Karadžić II, str. 438). Preklad:
Neberiem Turkom poklady, neberiem, pretože ja poklady nemám, ale beriem Turkom
poklady, aby sa spievalo a aby sa rozprávalo, čo Marko porobil s Turkami… „Čo sme
dali za jeden olovrant, za to by poživne bolo na celý rok.“[312]Kaurín— neveriaci; tak prezývali Turci príslušníkov
nemohamedánskych vyznaní, najmä kresťanov; kaurín = džaur (fon.); Giaur, známe
Byronovo dielo[313]Zaduzbina— dobročinný skutok (nie: skutky za dušu, ako
vysvetľuje Štúr)[314]Athos— nazývaný aj Svätý vrch (Hagion oros), v Grécku, známy
svojimi starými kláštormi, do ktorých sa často utiekali v minulosti ľudia, aby
pustovníckym alebo mníšskym životom odčinili svoje zlé skutky[315]Koľko Marko težio za pravdu— ako sa Marko usiloval o
spravodlivosť[316]Što si danas dočekalo tužno— čo si sa to dnes dožilo smutné
—Prosu suze niz lice junačko— lejú sa slzy po tvári junáckej —A meni je žao…— a mne veľmi ľúto bolo, ľúto bolo dvoch
sirôt[317]Vidite li prokleto Lijevno…(Karadžić III, str. 356; časť z
piesne Stari Vujadin). Preklad: Či vidíte prekliate Lijevno, ako sa v ňom zámok
belie? Tam nás budú biť a mučiť: lámať nohy i ruky a vylupovať naše čierne oči, ó,
synovia, sokoli moji! Nebuďte srdca babského, ale buďte srdca junáckeho, nevyzraďte
ni jedného druha, nevyzraďte našich prechovávačov, u ktorých sme zimy
trávievali.[318]Tko se neosveti, taj se neposveti— kto sa nepomsti, ten
nebude požehnaný[319]Sramotno poginuť choćemo…(Pjevanija, str. 65). Preklad:
Hanebne zhynieme bez akejkoľvek náhrady junáckej… V zdraví pošiel, mať sa mu
potešila![320]Već kad meni sudni časak dodje…(Karadžić II, str. 509).
Preklad: „Keď mi však nadíde osudná chvíľa, zahrab ma na hradskej širokej, nech sa
napočúvam dupotu koníkov i stenania dobrých junákov.“ To vyriekol a dušu
vypustil.[321]Bohdan Chmelnickij— slávny kozácky hetman z polovice 17.
storočia, stal sa hrdinom ukrajinských dúm. Štúr poznal dumy o Chmelnickom z Pauliho
(Pieśni I, str. 136 — 141), ktorý uvádza vo svojej zbierke dumu o Bitke pod Žltými
Vodami a o Obliehaní Ľvova. V týchto bojoch si Chmelnickij upevnil moc, poraziac
kruto Poliakov.[322]Ničaj, Nečaj— kozácky plukovník, ktorého pamiatku zachovala
ľudová tradícia v predstavení vzoru udatného kozáka. Pauli (Pieśni I, str. 141 — 5)
má dve dumy o Nečajovej smrti. Nečaj pri výprave proti Poliakom sa pri zábave opil,
chytili ho a odťali mu hlavu.[323]Morozeňko— hrdina ukrajinských piesní, ktorý vraj žil za
vojen Poliakov so Švédmi. (Pauli, Pieśni I, str 145 — 6.)[324]Dimitrij Wišniowiecki(po ukrajinsky: Dmytro
Bajda-Vyšnoveckyj) — hetman záporožských kozákov v 16. storočí, ktorého v bojoch
proti Turkom zradili a vydali sultánovi. Podľa tradície sultán dal Wišniowieckeho
zavesiť na železný hák. Keď už Wišnowiecki visel dva dni na háku, žiadal si luk a
šípmi z neho postrieľal ešte niekoľko významných Turkov. Keď sa o tom sultán
dozvedel, prišiel osobne pozrieť na visiaceho hrdinu a ten vypustil ešte posledný šíp
na sultána. Keďže Dimitrij bol už zoslabnutý, nezasiahol šípom sultána. Sultán v
zlosti dal Dimtrija rozstrieľať z lukov. (Pauli, Pieśni I, str. 130 — 2.)[325]Poranio Kraljević Marko…(Karadžić II, str. 439 — 444).
Preklad: Vycválal Kraljevič Marko v nedeľu včasráno pred východom slnka popri mori
cez horstvo Urvinu. Keď bol Marko na Urvine, začal mu Šarac poklesávať, poklesávať a
slzy roniť. Markovi to veľmi trápne bolo i riekol Marko Šarcovi: „Ej, Šaro, ej, drahý
môj, hľa, už je tomu sto šesťdesiat rokov, čo som sa s tebou stretol a ešte nikdy si
mi nepoklesol, až dnes si mi začal poklesávať, poklesávať a slzy roniť. Na moj veru,
nebude to dobre, jednému z nás ide o hlavu: abo mne, abo tebe.“ Marko ešte hovoril,
tu volá víla z horstva Urviny a kričí na Kraljevića Marka: „Pobratim môj, Kraljević
Marko, či vieš, bratku, prečo kôň ti poklesáva? Žiali Šarac za tebou, svojím pánom,
bo čoskoro sa rozlúčite.“ Ale Marko víle odpovedá: „Biela víla, bodaj ťa hrdlo
rozbolelo! Ako by sa ja so Šarcom rozlúčil, keď som s ním prešiel krajiny i mestá a
pochodil východ i západ. Veď nad Šarca niet lepšieho koňa, ako nado mňa niet lepšieho
junáka! Nemienim sa so Šarcom rozlúčiť, pokým mi je hlava na pleciach.“ Ale biela
víla ma odpovedá: „Pobratim môj, Kraljević Marko, tebe nik Šarca nevezme, ani ty,
Marko, nemôžeš umrieť od junáka abo ostrej šable, od budzogáňa abo bojovej kopije, ty
nemusíš sa báť junáka na zemi; lež ty, neborák Marko, umrieš na rozkaz boha, starého
katana. Ak neveríš mi, až budeš na vrchu hory, zobzeraj sa vpravo, vľavo, zbadáš tam
dve tenké jedle, čo vrcholcom celú horu prevýšili a zeleným lístím okrášlili, medzi
nimi studnička je, ta Šarca popchni, zostúp z koňa, priviaž ho o jedľu, schýľ sa nad
vodu studničky, tam uvidíš svoju tvár a dozvieš sa, kedy umrieš.“ Marko vílu
poslúchol; keď bol na vrchu hory, zobzeral sa vpravo, vľavo, zbadal dve tenké jedle,
čo vrcholcom celú horu prevýšili a zeleným lístím okrášlili; ta Marko popchol Šarca,
zostúpil z neho, priviazal ho o jedľu, schýlil sa nad vodu studničky, vo vode si tvár
uvidel. A keď si Marko tvár uvidel a dozvedel sa Marko, kedy umrie, slzy prelial a
povedal: „Ty klamný svet, môj krásny kvet! Krásny si bol, no málo som ťa užil! Veru
málo, iba tristo rokov! Nadišiel čas, by som svet opustil.“ Potom vytiahol Kraljević
Marko, vytiahol šabľu spoza pása, pristúpil ku koňu Šarinovi, šabľou Šarcovi hlavu
odsekol, by sa Šarca Turci nezmocnili, by Turkom neslúžil, by nenosil vodu v
medeniciach. A keď Marko Šarca usmrtil, svojho koňa Šarca zakopal, veru lepšie než
svojho brata Andriju; britkú šabľu na štvoro prelomil, by sa mu šable Turci
nezmocnili, by sa ňou Turci nepýšili, že im od Marka zostala, by Marka kresťanský ľud
nepreklínal. A keď Marko britkú šabľu prelomil, bojovú kopiju polámal na sedem kusov
a hodil ju do jedľových haluzí, nato vzal Marko ozubený budzogáň, vzal ho do pravej
ruky a zahodil ho z hory Urviny do šíreho belasého mora, pričom k bunkovu hovoril:
„Až môj bunkov z mora sa vyplaví, nech sa každý junákom stane!“ Keď Marko zbroj
zničil, vyňal z opaska kalamár a z vačku nepopísaný papier a píše Kraljević Marko
list: „Ktokoľvek príde do hôr Urviny k studenej studničke medzi jedľami a tam nájde
junáka Marka, nech vie, že Marko je mŕtvy; pri Markovi sú tri opasky pokladov; akých
pokladov? Samé žlté dukáty. Jeden opasok darujem tomu, čo moje telo pochová, druhý
opasok na ozdobu kostolov, tretí opasok chromým a slepým, aby slepí po svete chodili,
aby ospevovali a spomínali Marka.“ Keď Marko list náležite vystrojil, zahodil list na
jedľovú haluz, aby z cesty bol na dohľad; zlatý kalamár hodil do studničky. Zelený
dolomán vyzliekol si Marko, prestrel ho na trávu pod jedľou, prežehnal sa, sadol na
dolomán, na oči si stiahol sobolí kalpak, ľahol si a už nevstal. Mŕtvy Marko bol pri
studničke deň čo deň po celý týždeň. Ktokoľvek prešiel širokou hradskou a zbadal
Kraljevića Marka, každý sa nazdával, že Marko tu spí, i obchádzal ho naďaleko, bo sa
bál, aby ho nezbudil. Kde je šťastie, tam je aj nešťastie, kde nešťastie, tam aj
šťastia jesto; i donieslo veľké šťastie svätohorského opáta Vasa z bieleho kostola
Vilindara s jeho diakonom Isaijom. Keď opát zbadal Marka, kývol pravou rukou
diakonovi: „Tichšie, synku, aby si ho nezobudil, bo Marko je po spánku zlej vôle,
mohol by nás zmámiť oboch.“ Mních pozerajúc, ako Marko spí, povyše Marka zbadal list,
list prečítal a v liste stojí, že Marko je mŕtvy. Tu mních z koňa zosadol, junáka
Marka uchopil, ale Marko dávno bol už nebohý. Opát Vaso slzy uronil, bo mu Marka
veľmi ľúto bolo; odopäl mu tri opasky pokladov; odopína a sebe pripína i rozmýšľa,
rozmýšľa opát Vaso, kde by mŕtveho Marka pochoval; rozmýšľa, rozmýšľa, až si zrazu
zmyslí: mŕtveho Marka naloží na svojho koňa, potom ho znesie na morské pobrežie,
nasadne s mŕtvym Markom na koráb, odvezie ho, priam na Svätú horu a vyvezie ho pod
kostol Vilindar, zanesie ho do kostola Vilindara, odspieva Markovi modlitbu, jak sa
patrí nebohému, na zemi mu telo vykropil uprostred bieleho kostola Vilindara, potom
starec Marka pochoval, ale znamenie nijaké nespravil, aby sa Markov hrob nepoznal,
aby sa mu nepriatelia nepomstili.[326]Rodencom(v orig. rodzencom) — synom (často používaný Štúrov
výraz)[327]Slava Bogu na nebje…(Sacharov III, str. 11). Preklad: Sláva
bohu na nebi, sláva! Panovníkovi nášmu na tejto zemi, sláva! Aby náš panovník
nestarol, sláva! Aby sa jeho pestré rúcho neobšúchalo, sláva! Aby sa jeho dobré kone
nestrhali, sláva! Aby jeho verní sluhovia nezrádzali, sláva! Aby pravda bola na Rusi,
sláva! Krajšia než jasné slnce, sláva! Aby cárova zlatá pokladnica, sláva, bola na
vekveky preplnená, sláva! Aby veľkým riekam, sláva, sláva sa niesla do mora,
sláva![328]Ha ty náše slunce…(RK, str. 56). Preklad: Ej, ty naše slnko,
silný Vyšehrad, ty smelo a pyšne stojíš na strmine, na strmine stojíš a všetkým
cudzincom si postrach. Pod tebou bystrá rieka sa valí, valí sa rieka, Vltava
prudká.[329]Sedyt kozak na mohyli…(Oleska, str. 387). Preklad: Sedí
kozák na vŕšku i rozmýšľa, na Ukrajinu pozerá a ťažko vzdychá: ani vietor neveje, ni
slnko nehreje, iba pokraj dunaja tráva sa zelenie. Vysoký vŕšok zhováral sa s vetrom.
„Nevej, vietor bujný, aby som nesčernel!“ Bodaj by tá riečka puškvorcom zarástla, čo
mňa mladého v cudzí kraj odniesla.[330]Još zorica ne zabijelila…(Karadžić III, str. 52 — 7).
Preklad: Ešte zore nesvitli ani dennica nevystrčila tvár a po dni ani chýru nebolo,
keď dievčina Margita vyšla na prechádzku v Srieme po Slankamene; zavčasu sa prechádza
bosá po kamení, zavčasu sa prechádza, vysokým hlasom pospevuje a v piesni Rajka
preklína: „Boh nech ťa zabije, vojvoda Rajko! Ako si sa ty stal vojvodom Sriemu,
Turci nás hrozne domŕzajú, a kým vojvodom bol Mirko, Turka sme nikde nepočuli a tým
menej očami videli. A dnes nás Turci domŕzajú, turecké kone si idú nohy polámať, čo
sa od rána do večera preháňajú, na kopytách polia roznášajú, metajúc kopije a
oštepy.“ Tak spieva sriemska dievčina, nazdáva sa, že ju nikto nepočúva, ale Rajko to
i počúva i pozerá a potom volá na dievčinu Margitu: „Sestra moja, dievčina Margita,
nepreklínaj vojvodu Rajka, čo môže komu spraviť Rajko? Čo pre seba, čo pre Sriem? A
čo môže Turkom v Srieme? Kým bol Mirko vojvodom, vtedy bolo veľa vojvodov rad-radom
po našich mestách; nuž počkajže, dievčina Margita, zastaň na chvíľu v Slankamene,
zastaň na chvíľu, nech ti pravdivo vymenujem všetkých vojvodov i mestá rad-radom: V
bielom meste Dmitrovici, tam bol starý Kuzun-Janjo, mal tristo tri rokov; na Pocerí
pokraj rieky Sávy, tam bol Miloš Obilić, vojskovodca slávneho Lazara; v stoličnom
Belehrade, tam boli dvaja mladí Jakšićovci: Dmitar Jakšić s vojvodom Stjepanom; v
bielom meste Smedereve, tam bol starý vladár Djurdje so svojimi dvoma znamenitými
synmi: Stjepanom a Grgurom; a na rovnej Resave, tam bol vojvoda Slevan; na Stalaći vo
vysokom zámku, tam bol vojvoda Todor; v bielom meste Kruševci, tam bol slávny knieža
Lazar i so vznešeným synom Stevanom; v bielom meste Prokuplji, tam bol starý Jug
Bogdan s deviatimi synmi, deviatimi Jugovićmi; v bielom meste Kuršumliji, tam bol
Strahinja Banović; na studenej vode Toplici, tam bol Milan Toplica; a na rovnej
Kosajnici, tam bol Ivan Kosajčić; a v bielom meste Niši, tam bol vojvoda Staniša; na
zlatom potoku Timoku, tu boli dvaja vojvodovia: jeden Bjelić, druhý Zlatnokosić; v
bielom meste Vidine, tam bol starý Vladisav; a na rovnej zemi Karavlašskej, tam bol
Radul Karavlach; v bielom meste Bukreši, tam bol beg Radul-beg so svojím bratom
vojvodom Mirkom; v našom rozľahlom Srieme, tam bol vojvoda Mirko; v bielom meste
Vučitrne, tam bol vojvoda Vojin s troma synmi, troma Vojnovićmi; v tichom Zagorí, tam
bol Bogdan Ljutica; v bielom meste Pazare, tam bol Relja Krilatović; v rovnom
mestečku Sjenici, tam bol vojvoda Stevan; a tam v hrdej Bosne, tam bol Boško
Bošnjanín i s bratom junákom Radivojom; v bielom meste Travniku, tam bol Vuk
Branković, vojskovodca slávneho Lazara; a v skalnatej Hercegovine, tam bol Stjepan
Herceg; v bielom meste Piritore, tam bol vojvoda Momčilo s deviatimi bratmi, s
deviatimi vojvodami; na veľkej rieke Cetinji, tam boli dvaja mocní begovia: Ivan-beg
a Obren-beg, ktorých oboch Turci poturčili; na tom skalnatom Šekulare, tam bol Petar
Šekularac; a v Skadre na rieke Bojane, tam bol kráľ Vukašin i s bratom vojvodom
Gojkom; v úhľadnom meste Prizrene, tam bol srbský cár Stjepan i s malým synom Urošom;
na tom rovnom Dukadjine, tam bol kapitán Leka; a na tom rovnom Kosove, tam bol
vojvoda Mijajlo; a na tej Starej planine, tam bol Starina Novak s Tatomirom a s
mladým Grujicom; v bielom meste Sofii, tam bol Manojlo Grčić; v bielom meste Kratove,
tam bol Radonja Kratovac; v bielom meste Kumanove, tam bol beg Kostadin; v bielom
meste Solune, tam bol vojvoda Dojčin; v bielom meste Prilepe, tam bol Kraljević
Marko. Nuž počula si, sestra, dievčna Margita! Všetko to boli naši vojvodovia, všetko
to boli, potom sa pominuli, podaktorí, sestra, pomreli a podaktorí zahynuli; dnes z
nich niet ni jedného, iba v Srieme zostal Rajko sťa suchý strom v hore. Čo môže
spraviť pre seba, čo pre Sriem? A čo môže Turkom v Srieme?“ I vytiahol nôž spoza
pása, vrazil si ho doprostred živého srdca a padol mŕtvy na čiernu zem. Rajko padol,
Margita sa vedľa neho zvalila a hrozne kvíli sťa divý had: „Bratia moji, srbskí
vojvodovia! Ako ste len boli, ako ste sa pominuli a ako ste rodiny po sebe zanechali!
Rodiny vaše sú Turkom za podnože a monastiere Turkom na posmech.“ I pochytí Rajkov
nôž, vrazí si ho doprostred živého srdca a mŕtva padá nešťastnica vedľa Rajka.[331]Oj, Moroze, Morozeńku…(Pauli I, str. 146 — 7). Preklad: Ej,
Moroz, Morozeňko, ty slávny kozák, za tebou, Morozeňko, Ukrajina plače. Ej, spoza
hory kamennej pyšné vojsko vystupuje, v čele jeho Morozeňko na sivom koni krepčí si.
Sklonil si on hlavičku svojmu koňu na hrivôčku: „Úbohá moja hlavička, hľa, cudzia
krajina!“ Popod horu kamennú vykopané jarky, ej, zlapali Morozeňka v nedeľu za rána,
ej, zlapali Morozeňka, ruky vzadu zviazali, ej, ruky vzadu zviazali a na súd oddali.
Posadili Morozeňka na tisový stolec: Vyzliekli ho, vyzliekli ho z hodvábnej košieľky.
Posadili Morozeňka na vysoký kopec: „Ej, pozriže, Morozeňko, po celej Ukrajine!“
Ukrajina, bože milý, sťa to pyšné vojsko, zbohom, ty stará mamka i ty milá nevesta!
Ej, Moroz, Morozeňko, ty slávny kozák, za tebou, Morozeňko, celá Ukrajina
plače![332]Zlatnu krunu cara Konstantina…(Karadžić III, str. 81).
Preklad: Zlatú korunu cára Konštantína, krížovú zástavu srbského kniežaťa Lazara i
odedzu svätého Jána… „Sultán-cisár, žiarivé slnko, keď si poslal kresťanské odznaky,
prečo si hneď neposlal i kľúče od Carihradu? Vydáš ich neskôr na svoju hanbu, a na
tom ti predsa spočívalo cisárstvo.“[333]Zlatna kruna cara Simeuna…(citát z variantu tej istej
piesne, str. 83). Preklad: Zlatá koruna cisára Simeona i odedza svätého Jána, krížová
zástava cisára Konštantína, zlatá berla svätého otca Sávu, ostrá šabľa Štefana
Silného a svätý obraz otca Dimitrija.[334]I uzdamse u vyšnjega boga…(Pjevanija, str. 46 — 51; poznámka
o liste na Cetinji je prevzatá z originálu, odkiaľ Štúr pieseň cituje). Preklad: I
dúfam v boha všemohúceho a v silu [v orig.: v ramená] srbského národa, najmä slávnych
Černohorcov, že mi budú na pomoci, aby sme vyslobodili kresťanský ľud a preslávili
meno Slovanstva. — Vy ste s Rusmi spoločného pôvodu, spoločnej viery, slovanského
jazyka, udatní ste ako Rusi, no skočte ako Černohorci, zavolajte na okolitých
kresťanov, na všetkých junákov starej podoby a vrhnite sa na krajinu tureckú. — Keď
to Černohorci zrozumeli, všetci jednohlasne zvolali: „Vďaka bohu veľkému, že sme toto
písmo videli od nášho cára slovanského, slovanského a kresťanského… A keď počul a vie
o nás, tu, hľa, naša puška za opaskom, tu, hľa, naša puška v rukách, teraz i vždy
pripravení a pohotoví všetci jednako srdca veselého; naskutku udrieme na Turkov, a
čím rýchlejšie, tým pre nás milšie, čím skôr, tým pre nás príjemnejšie… Okrem samého
boha niet nikoho, čo by Černohorcov porobil, iba že by ich najprv zničil, čo by však
ešte ťažšie bolo.“[335]Idem, sejo, u Kosovo ravno…(Karadžić II, str. 291). Preklad:
„Idem, sestra, na Kosovo rovné za vznešený kríž krv vycediť a za vieru s bratmi
umrieť.“[336]Da junački Turke dočekamo…Preklad: Nech Turkov hrdinsky
privítame pre svätú pravoslávnu vieru, pre milú a predrahú slobodu, nech krv svoju
vycedíme, by sme nepadli do tureckej poroby, bo je lepšie, bratia, zhynúť, než
slobodu svoju stratiť a viery kresťanskej vzdať sa![337]Nigda ti se ne ću poturčiti…(Karadžić II, str. 609).
Preklad. Nikdy sa ti nepoturčím, ani sa svojho krstu neodrieknem, ani nezhanobím
Kristovu vieru, čo by si ma za stôl svoj usadil, čo by si mi sveta bohatstvo dal, lež
pre vieru chcem zahynúť.[338]Suze roni Jelica gospodja…(Karadžić II, str. 505). Preklad:
Pani Jelica slzy roní: „Radšej s tebou čestne zhyniem, než by som Turkov na hanbu
milovala; nechcem stratiť svoju vieru a vznešený kríž pošliapať.“ Obaja sa pojali za
ruky i odišli na hradby Stalaća, a pani Jelica povedala: „Ó, Prijezda, milý pán, môj,
rieka Morava nás odchovala, nechže nás rieka Morava aj pochová.“ I skočili do rieky
Moravy.[339]A gora se Christu poklonila…(Karadžić I, str. 123). Preklad:
A vrch sa Kristovi poklonil, ale nebo sa nerozlomilo, lež anjeli nebo otvorili, aby
pozerali, ako Krista krstíme.[340]Aita hnievi uchvatichu…(RK, str. 5). Preklad: Hľa, tu hnevy
zachvátili krutosťou obe strany, vzbúrili sa v útrobách rozzúrených mužov. Ich zraky
sa proti sebe hrozne rozpálili: vstávajú kyje na kyje, kopije na kopije.[341]Slunce přeide poledne…(RK, str. 38). Preklad: Slnce prejde
poludnie a od poludnia už na polovicu k večeru: i bojovalo sa ešte, ni sem ni ta sa
neustúpilo, i bojovalo sa tu i bojovalo sa tam od Slavoja.[342]Vieie vietříček…(RK, str. 44). Preklad: Veje vetríček z
kniežacích lesov, beží milenka k potoku.[343]Prysnu more polunosči…(Hanka, str. 36 a 38). Preklad:
Vzkypelo more polnocou; víchry-krútňavy sa hmlami ženú; Igorovi kniežaťu boh cestu
ukazuje zo zeme Poloveckej na zem ruskú, k otcovskému zlatému prestolu. Pohasli
večerné zore: Igor spí, Igor bdie, Igor v mysli polia meria od Dona veľkého po malý
Donec. Kôň o polnoci…[344]Oj po pid haj zeleneňki…(Oleska, str. 510) Preklad: Láskali
sa, milovali do západu slnka. „Poď, milý, pekne domov, slniečko nám zájde.“[345]Razbolje se Kraljeviću Marko…(Karadžić II, str. 227 a 438).
Preklad: Ochorel Kraljević Marko vedľa cesty junákov, zarazil vyše hlavy kopiju do
zeme a o kopiju Šarca priviazal, pričom Kraljević Marko hovoril… Víno pije Kraljević
Marko so svojou matkou, starenkou Jevrosimou.[346]Momčić ide strančicom…(Karadžić I, str. 344). Preklad: Ide
šuhaj po úbočí, podperil sa halúzkou i pozrel dolu vrchom, jak zametá Jana dvor: „Ej,
ty Jana, perla moja, odkiaľ ty máš prsteň môj?“ „Dal mi ho brat tvoj, bohdá, švagor
môj!“[347]Čto daleče, daleče…— viď str. 133 (Ach, pal tuman…)[348]Dva su bora naporeda rasla…(Karadžić II, str. 14 — 15). Preklad: Dva bôry vedľa seba rástli, medzi nimi štíhla jedľa; neboli to dva bôry zelené, ni štíhla jedľa medzi nimi, lež to boli dvaja bratia rodní: jeden Pavle a druhý Radule a medzi nimi sestra Jelica.[349]Nešto cvili u Stambolu gradu…(Karadžić II, str. 319 — 20). Preklad: Čosi kvíli v meste Carihrade; či to zmija, či to víla biela? Nie je to zmija, ni biela víla, lež je to junák Janko Jurišić; a že kvíli, veď je v trapiech.[350]Šta s’ ono čuje na onoj strani…— viď str. 76[351]Oj, iz za hory za zelenoji…— viď str. 57[352]Oj, todi to ne sivi tumany…— viď str. 118[353]Aita sie vale dým…(RK, str. 19). Preklad: Hľa, tu sa valí
dym po dedinách a po dedinách stenanie žalostných hlasov. „Kto spálil dediny a kto
rozplakal vaše hlasy, kto? Vlaslav? Posledný to jeho zločin! Pomstu a záhubu mu moje
vojská nesú.“[354]Stúpi Záboi nainižeie dolóv…(RK, str. 33). Preklad: Zostúpil Záboj čo najnižšie, vzal varyto zvučné: „Mužovia bratských sŕdc a iskrenných očú, vám spievam z hĺbky pieseň, zo srdca môjho ide, zo srdca hlboko pohrúženého v bôli.“[355]Ai, ty vraže, bies v tie…(RK, str. 38). Preklad: Ej, ty vrah, čert do teba, prečo ty našu krv piješ?[356]Vnešná podoba— vonkajšia podoba[357]… a v Igore Svätoslavičovi nieto šľaku žiadnych veršov—
dosiaľ nie je vyriešená otázka, či Slovo o pluku Igorovom patrí k dielam s básnickou
alebo prozaickou stavbou.[358]Gusle a tamburica— ľudové hudobné nástroje u Srbov, na
ktorých sprevádzali prednášanie srbských národných piesní najmä slepci[359]Sylaby— slabiky[360]Sunce nam je na zachodu…(Karadžić I, str. 35). Preklad:
Slnko nám je na západe, čoskoro nám zájde, a nevesta na odchode, čoskoro nám odíde;
ľutuje nevestu stará matka, že odtiaľto má odísť, nevesta však nedbá na to, že je
matke ľúto: „Idem, mati, poklad môj, čas je už odísť.“ Slnko nám je na západe,
čoskoro nám zájde, a nevesta na odchode, čoskoro nám odíde.[361]Pasla Mare pauniće…(Karadžič I, str. 54). Preklad: Pásla
Mare pávy a biele holuby, na deň pierko brala, do venca ho zavíjala, prvorodeniatku
darovala. Pásla Mare pávy a biele holuby.[362]Co się stalo…— túto báseň Bohdana Zaleského prevzal Štúr zo
sbierky Rusalka Dnjestrovaja (str. 1) i s chybou (lubowa). Báseň uvádza aj Žegota
Pauli vo svojej zbierke (motto). — Preklad: Čo sa to stalo? Kdeže je polovica našich
dúm? Záporožských je dnes už tak málo! A tá ľúbostná alebo tá o troch zorách, troch
prameňoch, troch vodcoch, sto dievčinách — povedal by si, že tieto dumy s rokmi, po
prespievaní šťastných chvíľ, po prespievaní smutných strát, kdesi v hrobe s ľuďmi
onemievajú![363]Matej Hrebenda(1796 — 1880) — národný buditeľ, ktorý ako
slepec venoval sa horlivému šíreniu slovenských kníh a aj sám skladal verše. Podľa
známej literatúry narodil sa v Rimavskej Píle, žil na Hačave a tam aj umrel. Ako
„Krokavského ponocného“ spomína do A. Lombardini (SP 1888, str. 36); inak sa obyčajne
uvádza ako nočný hlásnik na Hačave. — Hrebenda zavítal „do zhromaždenia mladých
podruhov slovenských v Prešporku“ (roz. slovenský študentský Ústav v Bratislave) roku
1838; predniesol tam svoje básne a študenti urobili pre neho peňažnú zbierku.[364]Prípadkom— náhodou[365]… v povestiach ale naozaj berú…— roz. v zmysle: v povestiach
sa však za naozajstné berú (= pokladajú)[366]Višnu— v indickom náboženstve pôvodne boh slnka[367]Jogi— brahmanskí askéti, ktorí rozličnými ťažkými cvikmi a
extázami usilujú sa dosiahnuť čo najvyššiu duchovnosť a tak sa zblížiť s
božstvom[368]Bohoveda a svetotvorstvo— teológia a kosmogónia[369]Triglav— najvyšší boh pomorských Slovanov, ktorého socha v
Štetíne mala tri hlavy, majúce znázorňovať, že Triglav vládne nad nebom, zemou a
podsvetím[370]Brahma, VišnuaŠivatvoria v
brahmanskom náboženstve jednotnú trojicu (tzv. trimurti), pričom sa Brahmovi
pripisuje postavenie tvorcu, Višnovi živiteľa a Šivovi ničiteľa.[371]Belena (Berena)— bližšie neznáma bytosť[372]Slovenské povesti vydal Ján Rimavský, žiaľbohu, že pri toľkom množstve dosiaľ len
v jednom zväzku! Čo sa vyprávania týka, preukázal k tomu patrné schopnosti; čítali
sme ale pár povestí v rukopise od vážneho starca Sam. Reussa, a vyprávanie týchto
bolo umelecky vyvedené. Večná škoda by bola, keby muž tento, tak nazrevší a vmyslivší
sa do starín našich, odomrel svoje povesti nevydané, ktorých, jako počúvame, má peknú
hotovizeň.[373]Slovenskje povesťi.Usporjadau a vidau Janko Rimavskí. Zvazok
I. V Levoči, u Jána Werthmüllera a sina. 1845. Tento prvý zväzok Slovenských povestí,
usporiadaný Jánom Franciscim Rimavským (1822 — 1905), obsahoval zápisy povestí od
viacerých pôvodcov. Ďalšie zväzky už nevyšli.[374]Samuel Reuss(1783 — 1852) — farár-senior v Revúcej, zbieral
slovenské povesti, ktoré však vydali až po jeho smrti jeho synovia[375]Odolieť— odolať[376]Šprýmujúce— podnecujúce[377]… ďalšie sedenie od západu— vzdialenejšie usídlenie od
západu[378]Zbierky slovanských piesní— pôvodné názvy citovaných zbierok
sme uviedli predtým v texte na príslušných miestach; tu ponechávame ich znenie tak,
ako ho zaznačil Štúr[379]Zbierka Sacharovova— Štúrovi túto zbierku skutočne požičal
Václav Hanka, o čom sú doklady v Štúrovej korešpondencii[380]… pomiešali do zbierok svojich piesní národných i piesne zberby, a tým
ich dosť znečistili— Štúr označuje za piesne „zberby“ zvlášť piesne
pijácke a taktiež niektoré piesne ľúbostné, ktoré pokladal za „lascívne“. Štúr chcel
aj v národných piesňach vidieť zidealizovanú „neporušenosť“ Slovanov.[381]I tie mnohé suché, miešané, maďarsko-slovenské a latinsko-slovenské
piesne…Narážka na tzv. makarónske piesne, zaradené do druhého zväzku
Kollárových Národných spievaniek, v ktorých sa prepletajú slová alebo celé vety z
viacerých jazykov (napr. latinsko-maďarsko-slovenská makarónska pieseň: Mám cubiculum
privatum és ugyan csak exornatum… mám rozličné pekné knihy quos ipse coemi
mihi…)[382]… Čelakovský vlastnými útvormi napodobil i ruské i české národné
piesne— ide o Čelakovského Ohlas písní ruských (1829) a Ohlas písní
českých (1840), významné diela tohto českého obrodenského básnika, ktorým Štúr
nesprávne pripisuje iba hodnotu „ohlasov“, pretože sú to samostatné tvorivé básnické
diela.[383]Odinuľ— odinakiaľ[384]Má Slovanstvo… Puškina i Mickiewicza, ale jesto na ich útvaroch ešte
dosť z cudzích vzorov a príkladov nasedaného…— hoci si Štúr vysoko
cenil Puškina i Mickiewicza, jednako nesúhlasil s ich romantizmom, blízkym
Byronovi.[385]… géniovia po namáhaní mnohých preniknú…— treba chápať v
zmysle: po namáhaní mnohých predchodcov preniknú… (Škultéty upravil toto miesto
nesprávne takto: po mnohých namáhaniach, hoci aj v českom prepise zostalo toto miesto
tak, ako bolo v Štúrovej pôvodine.)
|
Stur_O-narodnych-povestiach-a-piesnach-plemien-slovanskych.html.txt
|
ListIStarí Kreškovci mali dvoch synov a jednu dcéru, a keď tieto deti boly už skoro odrástly,
po pätnástich rokoch narodil sa im ešte poškrabok-chlapec. Krešková — načo tajiť? — sa veru i
hanbila a zlostila, že nevesta mala už dievča, mladší syn mal teraz na jeseň z vojny prísť a
tiež sa oženiť, a dievka — na vydaj… Iba sa bude svet zamýšľať, či dať dievku Kreškov alebo
brať Kreškovie z domu, keď takto, ktože sa zakľaje, že nebude ešte piate, šieste — a čím viac,
tým menej majetku na jedno. Ale zbytočné boly strachy, Kreškovcom sa už viac detí nenarodilo a
malý Miško kublal sa[1]medzi strýčnymi, a totčenými deťmi tak, ako by ani nebol štvrté dieťa starých, ale
mladých niektorého. Chlapča bolo útle, slabé, ale múdre, ani nejaký nedorastený ostarok. Nuž
iné deti maly každé len jednu mater, jedného otca, a o Miška dbali starí: mať, otec a oba
bratia a obe nevesty, lebo videli, že čím viac lásky oni preukazujú Miškovi, tým viac
vďačnosti dostávajú od matere a hlavne od otca, ktorému bol chlapec miláčikom, lebo mu už ako
trojročný doniesol zo sklepu „pakjík“ dohánu a čochvíľa „nepomýlil“ ani fľašky, do ktorej mal
židák-krčmár namerať „starému otcovi“ špiritusu za dva groše[2]a do druhej „starej materi“ octu pol litra. (To len pozdejšie zvedeli, že žid
fľašku ovoňal.) Chlapec bol múdry a keď vychodil dedinskú školu, pomyslel si otec, že dá
chlapca do školy, nech sa vyučí, ako sa bude chcieť, hoci za farára, a čo len za rechtora.
Farár, notár pomohli, napísali svedectvo chudoby a chlapec sa ozaj tak chytil, že len radosť!
I seba, i druhých učil, i ho prechovali v alumniách, a ešte od piatej latinskej[3]každé leto doniesol dvadsať-tridsať i štyridsať zlatých štipendií. Bolo mu na
háby.Pravda, keď maturoval, otec mal už blízo sedemdesiatich rokov a matku robota už tiež bola
shrbila, ostarievaly i deti a vnúčatá dorastaly; dievčatá sa vydávaly, chlapci, ktorý doma,
ktorý na remesle, ktorý v škole, lebo teraz už bedlil Miško na to, aby sa chlapci vyučili,
keďže toho majetku nie ľahká vec nashŕňať, a len je veľa na všetky strany u synov, u dcéry
tých detí. Starý otec ich už ani nepoznal, ktoré je čie, a mien im už vôbec nevedel. Na
starosť i pamäť slabne. A on mal svojho Miška, ktorého už nevedel prenačúvať a ktorý bol taký
dobrý a poslušný chlapec, že už ani vinšovať si nemohol poriadnejšieho. Na Vianoce, keď
prišiel na pár dní domov zo školy, ukázal sa vo fare, v škole, na pošte, ale potom preobliekol
staré háby, obul krpce, pripäl podkovice, a poď s ostatnými do hory, a otcovi vytiahol sane,
že si ten mohol chrbát vystrieť, fajčiť a iba ak sa klanice držal. Cez vakácie, ako na Jána zo
škôl došiel, tak do septembra bol v robote: kosbe, žatve, pri dreve… Ešte i v nedeľu šiel s
otcom na lúky vodu narážať alebo odrážať, koscov hľadať, a keď nebolo inšie, tak na huby alebo
ryby. Starý Kreško bol z tých čias, keď ešte všetko bolo dovolené: pušku mať, a strieľať
kedykoľvek a čokoľvek, sídla, chlopce stavať, ryby chytať, dohán sadiť, a teraz všetko
zakázané… A keď zavše ani celé odpoludnie nechytili jedného-dvoch pstrúžikov, nezabili
veverice, orešnice, sojky, starý vyriekol súd: odobrali páni chudobnému ľudu, odobral im i
pánboh. Nemáš nič, ani srsti ani peria. „I tie vody vyschnú,“ zveličoval od žiaľu. Ináč po
ceste mal Miškovi vždy čo rozprávať, či zo svojej mladosti, či práve o tom, čo videli alebo
počuli. Nepisklo vtáča, aby mu nebol mena vedel; neprešli diery, skaly, vŕšku, doliny, o
ktorej by nebol vedel povesti o Jánošíkovi, zakliatych pokladoch, o nešťastí, keď otec ustal
jemu rozprávať, rozprával on otcovi, a čo sa pridalo, furmanom, rubačom a svetu vôbec. Miško
bol vnímavý šuhaj, rád čítal také príhody, histórie, a chudák starý vše sa potom i splietol a
rozprával, motal to, čo od Miška počul ako svoje. Ale celé leto boli nerozluční kamaráti. Otec
kúpil rovnaké dve fajočky a dal jednu Miškovi, a hoci Miško šúľal cigarety, musel si do
fajôčky zapáliť, a hnusil mu „handry“, papier. Ak mal za štyri v skleníčke a upiekli si
slaninky v hore, Miško musel aspoň obliznúť pálenky a len potom sa smel vody napiť. Rovnaké
kosy, krátke, vybral otec. „Ja som už starý a ty si ešte primladý.“Miško si obliekol do poľa hrubú otcovu košeľu s motúzom na hrdle a tak si jeden druhému
narážali, hoveli, a čo oni v dome, proti tomu božechráň sa ozvať. Iba poslúchať. Všetko to už
žiarlilo na Miška, a nech nejaký čert povzbudí, ešte bude hriech, že Miško vari preto tak
všetko otcovi robí po vôli, lebo pôjde na vysoké školy, aby mu neľutoval, a „my aby sme robili
a utiahli ešte hádam i našim deťom“. Ale mať tíšila a všetci usilovali sa pochopiť otcovu
prítulnosť k učenému synovi, ktorý otcovi nikdy napriek nepovedal, nespravil, ako schválne i
neschválne ostatní, a ktorý ide na vysoké školy a chce sa vyučiť za doktora, a otec už veru
slabne i ho zadúša. A v tom klíči nové semä otcovej lásky k synovi, budúcemu doktorovi.IIPrvý rok skončil Miško dobre. Stálo to veľa peňazí, ale otec ho už ledva dočkal, lebo z
Pešti neprišiel Miško domov, iba na leto.Pribrali si i z vnúčat dvoch chlapcov, čo „probovali“ tiež v meste do školy, a tak v dome
žili dvojakí ľudia: starý otec s učeným synom a vnukmi, ktorí nemusia „tak tuho“ robiť, a
ostatní všetci so starou materou, ktorým sa tým viac treba obháňať, aby bolo všetkým všetkého
dosť. A toho jedla sa ešte len nájde, ale tvrdšie sa robia v gazdovskom dome peniaze, a tých
treba a riadne, mesačne a načas. Ale sa potrápia a čo sebe utiahnu, čo by sa hneď i zadĺžilo
niečo, ale keď sa deti učia, netreba šanovať: rozum je hoden viacej, ako kus lúčky alebo role.
A Miško je už celý doktor! Má tých knižiek, len kukne, a už píše lieky alebo poradí i z hlavy
a pomôže, najmä otcovi, materi, deťom a všetkým, svojim i cudzím. Celé leto nevolali z mesta
doktora do dediny. Veď bola robota, a keď kto prechorel, zašli do Kreškov a Miško alebo podľa
ucha i domáci poradili, čoho sa držať, čo užívať. Celý dom zmúdrel od neho.Len to bolo čudné domácim — ale nikto sa neozval — že Miško v poli už menej pomáhal; ak
vyšiel, doniesol si ,štuc‘ (flobertku), alebo knižku a šiel, ľahol si pod kríček. A v nedeľu
zahral sa kolky a v týždni kedykoľvek sobral sa do mesta a tam bol u „kamaráta“ i dva-tri dni
a od otca, matere vše pýtal peniaze. Dali bez pomyslu na niečo zbytočného, zlého. Mrzelo ich
iba, že mu dochodí veľa novín („ktoré ani čítať nestačí“), listov, a mnohé akousi ženskou
rukou písané. Preomáľali, preomáľali listy, počítali noviny, ale mať, božechráň, otvoriť
niektorý; zamykala do truhly.V druhý rok pýtal Miško mesačne vše raz toľko, ako v prvý. Ale nič sa nenaprotivíš, keď si
list prečítaš a do haliera nájdeš vyrátané, na čo na všetko mu peňazí treba. Vzdychali a
posielali.Na leto už Miško neprišiel domov, že bude chodiť v Pešti do špitála a tam pomáhať a tam
učiť sa na mŕtvych choroby poznávať. „Strašné, čo všetko musí taký doktor vedieť!“ mysleli
Kreškovci. Mysleli si, že keď už bude pomáhať, že ho za to aspoň prechovajú. Ale veru nie. Len
pošlite, pošlite! Počali sa trápiť, lebo už museli na zmenky požičiavať. A keď preto počal byť
v dome nepokoj, vystúpila z úzadia mať, prešla k notárovi a ako, nikto nevedel, požičiavala na
svoju čiastku a posielala. Popri peniazoch však Miško počal dostávať i listy, plné prosieb,
plaču, žeby sa utiahol, že nemajú toľko, že už toľko a toľko dlhujú do banky a že ak to i
takto pôjde, vyjdú na mizinu a potom bratia, švagrovia i spolu i osve začali sa vyhrážať i
grobianske listy mu písať, lebo nedalo sa utajiť o Miškovom živote v Pešti došly všelijaké
nepekné chýry. Lumpuje, pije — krátke, ale stručné dve slová pre rodiča, ktorým ani veriť
nechce. Dusí v mysli, v srdci, sotrie tajnú slzu, vzdychá, spať, jesť nemôže, a len dusí, len
ukrýva. Celý svet bude hovoriť o planom decku, a ty predsa odpovieš: „Ešte ta… dobre. Učí sa.
Bude z neho človek…“ Tak i Kreškovci. Doma plačú, zúfajú, a pred svetom sa len držia a svet,
čo sa už dopočul o živote Miškovom, obviňujú ho zo závisti, neprajnosti, a hotové sú hnevy…
Miškovi to všetko napíšu, a on sa vyhovára a v čom môže, do čoho sa na dedine nikto nerozumie,
o učení a skúškach, klame.Potom už jeden z bratov mu nenapíše do listu: „Milý bratku,“ lež hneď začne, že ich na
mizinu nesie; druhý ho tituluje: „Ty lump!“ Chlapci píšu strýcovi, čo mať v žiali nadiktuje.
Konečne priprú otca, aby mu ešte on napísal. Akože písať, keď on už tridsať rokov nepísal, iba
ak svoje meno, ako, toť, na tie zmenky… Musí. Sídu sa v nedeľu popoludní všetci starí, chlapi,
prichystajú papier, atrament a pero. Založia okuliare s motúzom vôkol šedivej hlavy starého
otca a podávajú mu pero, len aby písal, že oni budú diktovať. Každý si už premýšľal, čo
citného zadiktuje, čím ovalí. Starému sa ruka trasie, na široké fúzy tečú slzy a rovno na
papier. Utrie sa rukávom a chce písať: „Milý synu,“ ale okrem matere všetci sa ozvú, že tak
nebude nič, tak si k srdcu nepripustí. Podajú druhý papier. Starý dumá, akože nenapísať
„milý“, keď mu za dvadsať rokov planého slova nedal… I sane vytiahol… i pokosil za neho…
Rodina dopustí napísať: „Syn môj!“ Akože ďalej? „Napísať mu, koľko tisíc už stojí, že nás na
žobrotu nesie, a ak má ešte svedomie…“ „Nemá ten už,“ pochybuje druhý. A otec, uvážiac všetko,
píše trasľavým švabachom a chlapci čítajú zpod pera: „Čože si tak splanel, syn môj milý?“
Nesúhlasí nik a počínajú otcovi dohovárať, papier zpod ruky ťahať. Otec teda pokračuje: „Či ťa
nátura prenasleduje, a či kamarátstvo hubí?“ „Má rozum, nie je chlapec, sám je oplan!“ začne
jeden i druhý a všetci si vylejú zlosť svoju podľa Miška i na otcovi, materi, ktorá už iba
tíško plače. Otec počuje vzlyk a ďalej nemôže… No musí ešte dopísať: „Príď robiť, ak sa učiť
nevládzeš,“ a myslí si, ožije mu celá mladosť Miškova, keď bol takým dobrým, robotným
chlapcom. A dopisuje zo svojej vôle: „Veď ti ja, kým sa chytíš, ťažkej roboty nedám. Ešte sme
tu, ešte i ja, čo vyvládzeme i za teba. Len už poď domov.“To sa nepáčilo. Načo ho volať? Robiť nebude a bolvana chovať nebudú. Netreba mu poslať,
nech tam väzy láme, keď sa zopsil…Otec nechcel viacej ani čiarky. Vzali teda papier iní, a Miškovi nakládli, ako planému
koňovi šariny za rebrinu, a všetci sa popodpisujúc, list na druhý deň poslali. „Nech sa hanbí,
ak sa vie,“ uspokojovali sa navzájom.*Zhumpľovaný, o zdravie donesený Miško prečítal list od kraja do konca. Dostal už takých
dosť. Ale tie prvé riadky, tú ruku poznáva. „Čože si tak splanel, syn môj milý… Ešte sme tu,
ešte i ja…“ a Miško váži riadky od rodiny a riadky od otca. Spomienky detstva budia sa v duši,
jasné, radostné. Ide na prechádzku, vojde do kaviarne, berie noviny, a nerozumie, čo číta.
Myseľ inde letí. Vráti sa v noci na byt a vyťahuje list. Hľadí na otcove slová, azda i tú
roztretú slzu vidí, a myslí, čo teraz. Dvadsať rokov ako sklo, ale tri posledné nechvalné…
„Ale ešte je otec tu…“ A Miško napísal mu list, že príde domov, zreparovať pokazené zdravie, a
potom sa ukáže, čoho sa chytiť…[1]Miško kublal sa,bavil sa, vyrástol so staršími deťmi, ani
nevedeli rodičia ako.[2]Špiritusu za dva groše, teda za 6 krajciarov, čiže 12 halierov.
(Do groša išly tri krajciare a krajciar bol hoden dva haliere.)[3]Ešte od piatej latinskej, od piatej triedy gymnázia.
|
Tajovsky_List.txt
|
Svadobná nocPán Bartolomej Bossányi sedel pri ťažkom tmavom stole. Sviečočka mizerne osvetľovala veľkú
sieň, malé sivé oči sa dívaly do cínovej nádoby, v ktorej sa jagalo ohnivé červené víno.Pán Bartolomej pil.Oproti nemu sedel jeho pastier Mišo Ondrák; pil tiež. A s času na čas premenil chladný
obkladok, čo pán Bartolomej mal na hlave — aby ho neporazilo. Pod stolom ležal pes — ordinárny
dedinský pes — jediné stvorenie, čo pán Bossányi miloval.Pes nepil, a z tej kompánie bol rozhodne najmúdrejší v ten večer.Bossányi topil vo víne raz hnev, raz radosť. Alebo sa vyskytla príležitosť utopiť vo víne
žiaľ nad Napoleonom, alebo protiveň, že kravy dochly — slovom, pán Bossányi bol ako vodník:
niečo musel topiť, lenže vo víne.O polnoci mal vždy ten istý monológ: „Alebo mňa zakope fľaša, alebo fľašu ja!“ a so
smiechom napitého človeka sa tackal do súsednej izby a hodil sa do kúta na diván, na ktorom
ležala ohromná medvedia koža. Vravieval o nej, že to bola jeho jediná úprimná frajerka: vždy
zostala doma, čakala naňho a — neklamala ho.Teraz sa síce už mole dostaly do nej.Pán Bossányi bol v 18. století veľký pán v Hornom Uhorsku. Krásna kúria sa už zďaleka
červenala masívnymi vežami, záhrada okolo domu bola bujná, divá, ako jej pán; rástla ako
chcela, a každý raz zakopal pod najväčšiu lipu fľašu toho červeného: „Vidíš, fľaša, ešte ťa ja
zakopávam!“ a vtedy býval veľmi spokojný sám so sebou.Pritom za ním stúpal „Metenič III.“ — tak prekrútili sluhovia meno psa, ktorý sa volal
najprv Metternich, podľa divného vkusu pána Bossányiho.Pán Bartolomej bol starý mládenec. Keď nemal gazdinej, varil si sám: zastrelil vo dvore
kura, Mišo Ondrák ho ošklbal, očistil a na ražni ho upiekli potom spolu.Pri víne Bartolomej mal dlhú reč o kurati a oplakával ho srdečne, Metenič sedel pod stolom
a dostal všetky koštialiky.Bossányi bol dnes veľmi žalostne naladený; čím chytrejšie pil, Mišo tým usilovnejšie dával
mu obkladky. Dnes mu prišlo na um všetko zlé, čo zkúsil v svojom živote. Vonku práskal vietor
dlhé kvapky jesenného dažďa do oblokov; blížila sa jeseň. Bossányi cítil túžbu za Viedňou, kde
kedysi chodieval… Lenže to bolo už dávno, teraz bol odkázaný na spoločnosť Miša a Meteniča
III., a niekedy mu to jednako len nestačilo…Husté šedivé vlasy mal kučeravé, inokedy červená tvár až lilavá; rukou si utieral
zavlhnuté oči, a ostré šedivé fúzy stály rozplašeno, ako perie chorého kuraťa.Brada mu kväcla na prse a ťažká ruka s ohromným prsteňom na ukazováku držala cínovú
nádobu…Mišovi visely vlasy až po plece, a v tom kožuchu sa musel už narodiť, nikdy ho nikto
nevidel v inom…Metenič vyzivoval pod stolom, v záhrade zašušťalo suché listie, a len ťažký dych pána
Bartolomeja bolo počuť.Teraz, keď bol skoro starý chlap, prišlo mu ľúto, že sa neoženil. Prečo nemal potomka,
prečo musí pripadnúť celý ten krásny majetok sestre, a to ani nie sestre, ale švagrovi, tomu
falošnému Talianovi?…Prichádza mu na um, ako je nepríjemné, keď človek pridlho žije — tým, čo na jeho smrť
čakajú. I jeho švagor, protivný Talian, conte Talioni, suchý, žltý, dlhý, tenký a málomluvný.
Ako sa len mohla okrúhla ružová Nelka, jeho sestra, kedysi doňho zaľúbiť?! Potriasol hlavou a
zdvihol cínovú nádobu.„Ale je len oheň v ňom, v tej potvore potvorskej!“ chválil nápoj.Mišo znova žmýkal obkladok v ohromnej mosadznej nádobe a kvapky čerstvej vody tiekly
pánovi po lícach.Vzdychal: „Ach, dobre mi to chladí mozog, Mišo, dobre!“Ďalej rozmýšľal o tom, ako sa mu to povodilo, keď bol u sestry na návšteve, ako krásne
voňaly sviečky po veneciánskom paláci, kde ho v najparádnejšej izbe uložili. A toľko sviečok!
myslel si ešte, keď si líhal pod ťažký zelený hodváb.Ale Metenič I., ktorého vzal všade so sebou, bol nespokojný. Začal zavýjať, behal po izbe,
škrabal na dverách, a zavýjanie sa úžasne ozývalo vo vysokej sieni. Bartolomej skočil rovno na
nohy; od chladu mozaikovej dlažby razom vytrezvel.A čo to len bolo? Srdce mu bilo, hlava ho bolela; chcel otvoriť oblok — obloky klincami
pozabíjané… Vrhol sa na dvere — zamknuté… A žltkastý dym okolo plameňa sviečok vždy zelenší…Bossányi bol vtedy ešte chlap, ako byvol silný.Hodil ťažkú stolicu — na nej v genuánskom zamate címer Talionich — do obloka, sklo
zarinčalo, padlo, nočné povetrie sa tislo do siene.Metenič I. ešte vždy škriabal na dverách, a boky sa mu triasly, ako by bol dlho bežal…Bartolomej jedným šmahom hodil sviečky na zem — zhasly…A na všetek ten lomoz nezjavil sa nikto. Neni to divné?!Vo velikánskom paláci pri Canal Grande sa nezjavila živá duša…Bossányi bol filozof a cynik.„Aha, arzenikové sviečky, pridlho žijem pánu švagrovi!…“Od tých čias pretrhol všetky styky s nimi.Len raz ešte počul niečo o nich, keď mu pred rokom Talian poslal sestrin prsteň ako
dedictvo. Bartolomej sa vtedy roztúžil, ale žiaľ mu chytro prešiel, keď vo Viedni zbadali, že
v zlate prsteňa bol tenučký, ostrý koniec ihličky a v kamienku biely prach: „pulvis
successionis“. Ihlička mala zapríčiniť ranu a cez malilinkú ranu by sa bola vtisla smrteľná
otrava do jeho tela…To bolo pred rokom, a od tých čias pil ešte viac; fľašu pod lipu zakopával ešte s väčšou
radosťou. Len kedy-tedy ho trápila myšlienka: „Komu zanechám majetok?“Rodiny nemal, a ak mu bol niekto rodinou, už ho nenávidel. Na cirkev? Už desať rokov sa
pravotil s ostrihomskou kapitulou…Vonku zastonal vietor, dvere sa otvorily a vkročila Zuzka Ondrákovie, Mišova dcéra, a
priniesla so sebou čerstvosť hory.Bossányi prižmúril oči, ako by spal. Mišo vstal a chcel ju vypratať.Dievča sa nepohlo.Zakrútená do vlniaka, nebolo z nej vidno skoro nič, len panovité čierné oči pod krásnym
tmavým obočím.Stala si k stolu: sviečka osvetľovala zdola peknú tváričku dievčaťa, vyššieho, ako bol
starý Mišo sám.Opovržlive stiahla ústa.„No, čo robí ten starý oplan?“Bossányi otvoril oči.„Čo si to povedala?!“ zhromžil na ňu.Dievča sa začalo nahlas smiať. Veselo a nenútene: zuby, oči jej svietily od roztopašnosti.„Ja som myslela, že vaša milosť spia“, vravela pokojne, bez stopy nejakých rozpakov.Bossányi si strhol obkladok a vstal so stoličky. Keby nebol pil, bol by ešte na staré dni
býval pekný chlap: vysoký, plecnatý, úzke čierne nohavice vo vysokých čižmách, strieborné
veľké gombíky na roztvorenej atile sa jagaly.To bolo ich prvé sídenie.O štrnásť dní Bossányi spravil testament: poručil celý majetok Zuzane Ondrákovej, ktorú si
berie za ženu. Ak budú mať famíliu, polovica patrí jej, polovica deťom.Podpísali testament farár, rychtár, felčiar a zo susednej stolice dvaja stoliční páni.Starý Bossányi omladol za ten čas — tak sa mu páčila Zuzka a jej priamosť. Na svadbu
rozkázal, aby vykopali všetky fľaše s červeným vínom zpod lipy. Rozkázal, aby deti spievaly
večer pod oblokmi kaštieľa. Zuzka sa prehŕňala v starodávnych hodvábnych šatách všetkých
Bossánok, a panovité čierné oči boly ešte pyšnejšie ako predtým.Len Mišo nebol spokojný. Škrabal sa za uchom. „No, keď moja Zuza bude tu panovať, tu bude
inakší regiment!“ A stará strecha horela láskou: Bossányi bol taký zbláznený do Zuzky, že
ľudia povrávali, že mu musela dať niečo vypiť.Divným spôsobom Zuzu neprekvapilo ani mak bohatstvo a blahobyt, do ktorého vhupla.Znaleckým okom prezerala plátno a striebro starej Bossánkino; vybrala si zelené brokátové
šaty na svadbu a sponka na jej pruslíku sa jagala od radosti na okrúhlych mladých prsiach, že
konečne po toľkých rokoch spočíva zasa tam, kde patrí…Ľahko si predstaviť, akí boli zdesení súsedia, všetci tí páni Mednyánszky, Rudnay,
Ostrolúcky, Pongrác, a pani Podmanická vraj až zamdlela, tak sa zdesila — ale ja viem, že nie
preto, ale preto, lebo mala belaso-hodvabný bruslík príliš stiahnutý práve v ten deň…Item, prišiel svadobný deň. Čipkový biely závoj visel pyšne so Zuzkinej panenskej partice,
širočizná brokátová sukňa sa jagala vo všetkých tónoch zelene. Brokát, tvrdý ako drevo,
meravel okolo jej pyšno-vysokej postavy. Keby sa nebola pohybovala príliš rýchlo, nikto by
nebol uveril, že je dievča z Bošáckej doliny…No a ruky — tie neboly tak jemne biele, ako má slečinka Ostrolúckych, ale zato zúbky,
ostré, biele, ako mladého psove, a keď sa podívala na mužského, tak mu bolo naraz horko… Bola
potvora, tá Zuzka Ondrákovie…Ináče jej bol ženích ani milý, ani nemilý.Bola taká prostá a jednoduchá, ako pekný strom v susednej hore, a myšlienka stať sa paňou
nad toľkým majetkom bola jej príjemná. Že k tomu patrí i „starý“ Bossányi, to ju veľmi
netrápilo; viac myslela na krásne mladé kone v stajni. Ej, keď ich ona dostane do rúk!V záhrade čistil cesty Janko Šimula. Tak mu išlo, ako keď človek robí, aby nemohol
rozmýšľať, a čím viac nechcel na to myslieť, tým viac myslel naň. Zuza sa vydáva za ich
milosťpána Bossányiho!A zasa sa chytil do roboty, až mu košeľa premokla na chrbte, a bolo vidieť pekný vzlet
pliec a muskulatúru silných ramien.A hrabal-hrabal, kým pod oblokom nespravil celý kopec zo suchého raždia a žltých listov.
Bolo to ako ohromný hrob — a Jankovi sa zdalo, že tam leží jeho srdce…Prišiel 15. november 1816.Bossányi bol vyvixovaný od fúzov až po čižmy. A skoro boly fúzy tmavšie ako čižmy…Z celého okolia prišli sa ľudia dívať na „sedliacku“ svadbu — ale boli sklamaní.Zuza bola hrdá, čierne oči sa vysokomyseľne dívaly na svet; s tenučkým driekom a ohromnou
sukňou zdala sa byť nejakou dedinskou kráľovnou. A závoj z čipák, ktorý kedysi Ján Bossányi
doniesol z Brügge, bol ako biela hmla okolo nej.V týchto istých šatách kráčala pred 58. rokmi Mária Almássy, Bossányiho mať, pred oltár…
Ale sotva bola taká pekná, ako Zuza Ondrákovie z Bošáckej doliny…Pri svadobnom obede bolo len málo ľudí: mladý zať a mladucha, teraz už Bossányička, starý
Mišo, jedna stará tetka Zuzina a dvaja hladoši od stolice…Ale Bartolomejovi Bossányimu to bolo podľa vôle.Zuza prikryla stôl utešeným lesklým damastom, ktorý mal všade vtkaný címer Bossányich:
medveď s troma ružami. A ťažké striebro malo ten istý címer, a sklo tiež: nikdy viac nesmie a
nemôže zabudnúť, že je už nie Zuza Ondrákovie, ale ich milosť pani Bossányička.Mladý zať bol veľmi dobrej vôle. Stál pred ním celý rad zaprášených fliaš — tie, čo každý
rok zakopával pod lipu. Dnes sa strojil ich všetky vypiť, spolu so starým Mišom.Zuzu držal za ruku a sľuboval jej za prvého syna štvorku a taký hyntov, akého nikto nemá v
celom Hornom Uhorsku.Páčila sa jej myšlienka. Mať štvorku krásnych pejkov… Až sa jej tak jagaly oči a pruslík
sa skoro praskol na silných mladých prsiach. Hľa, Mária Almássy nebola taká Diana, ako Zuza
Ondrákovie!…Bola polnoc, keď sa hostia rozišli. Bossányi zaviedol svoju mladú ženu do parádnej spálne.
Darmo sa kúrilo v nej už tri dni — zima bola v nej.Pri dverách stál z dreva vytesaný murín, a tak dobre bol spravený, že Zuzu až mráz
prešiel. A keď sa stisla ruka, pracovala mašinéria, začal klepotať ohromnými bielymi zubmi.Ľudia predtým radi mali také špásy, ale Zuza sa prvý raz zle cítila pri panských
obyčajoch.A hodiny v izbe žalostne vybily dvanástu; v malinkých dverách hodín sa zjavil kostlivec —
starodávna móda upomínať ľudí na to, že sa všetko pominie na tomto svete…Ťažký baldachýn nad posteľou v pološere sviečok sa Zuze zdal nie červeným, ako rubín, ale
čiernym. „Ako keby tam ležal niekto vystretý!“ Prosté dieťa prírody sa razom zle cítilo. A
Metenič III., ktorého predo dvermi nechal jeho pán, začal úžasne zavýjať!„Fuj!“ zavolal Bossányi nahnevano. „Ale čo to, pre Boha?!“Zuza si práve rozpínala úzky pruslík, keď počula úžasný výkrik nového manžela. Krv jej
zmrzla — už ležal ťažký, mocný chlap na zemi, meravý kŕč v každom úde, hlava visela nazad,
ústa mal stisnuté, oči vyvrátené, len bielo mu bolo vidno — a nedýchal. Ale len za sekundu to
trvalo. Zdesené dievča nemalo času sa ani len pohnúť, už triasly zázračné kŕče celé telo
Bossányiho a strašne škrípal zubmi. Predošlá bledosť tvári sa premenila do lilava, pena mu
vyšla z úst. Viac Zuza nevidela.Bez rozmýšľania, nepovedomá toho, čo robí, letela k obloku — jeden skok, a už bola von;
letela, letela, široká sukňa sa nadula ako balón, a jemne a ľahko padla na kopec, ktorý v to
popoludnie shrabal Janko Šimula…Omráčená zostala ležať. Nie od úderu, ale od ľaku. „Je posadlý, je čertom posadlý!… Nikdy
sa ja viac nevrátim. Hľa, to je trest, že som sa opovážila za takého pána vydať!…“ a zuby jej
drgľovalo od rozčúlenia…Brokát na sukni bol rozdriapaný, i belasých škvŕn mala dosť, ale div boží, že sa nezabila,
ked s takej výšky skočila…A tak Zuza Ondrákovie nikdy nedostala hyntova ani štvorky.Kaštieľ s červenými vežami v Bošáckej doline ešte vždy stojí, i oblok ukazujú, ktorým
pekná Zuza vyskočila. Pán Bartolomej mal pravdu: on zakopal a potom vykopal fľašu, ale fľaša
bola predsa mocnejšia ako on.
|
Ivankova_Svadobna-noc.html.txt
|
HrabáčkaZo skalnatej Novej Holedievča seno hrabe,spieva, až ho v boku kole,derie prsia slabé.Vyše nej je mladík štíhly,v tráve kosou točítak, že sotva jeho stihlizazrieť devy oči.Vše si mladík hore kukáa len ďalej kosí,ozve sa mu tam dolukávždycky sladko ktosi.Zrazu dievča hrable zlomína končistej skale,ďaleko sú stade domy,čo má robiť v diale?Na mládenca teda volá:Poďže trochu dolu,ostala mi vanga holá,vyplňže mi vôľu!Ponasádza javorovézubce do hrabličiek, —Za to daj mi — tak jej povie —zo pár sto hubičiek.Láskali sa v dobrej chuti,pokým sa im chcelo.Mladík ďalej kosou krúti,deva hrabe seno.1885
|
Milkin_Romance-balady-legendy.html.txt
|
Tak dlho, dlho obchodilaTak dlho, dlho obchodilasi útulok môj, Múzo milá,ej! dlho ťa tu nebolo:až duša vo mne zaplakala,sa obzrúc, vidiac okolo,jak samotná je, osiralá.S ňou striehli sme ťa, vyčkávalina uhloch, cestách v blízku, v diali,kde na stret tucha pomýšľa.Van prihnal zdola, zhora zora,lúč, zvuk, kvet… čeľaď tvojho dvora:len ty, ach, ty si neprišla!Tu vzal som sa hriebsť po príčine:či trpne zvinil som, či činne,že vystávaš, že nechodíš?no bár si duša prešla stropy,ja prebral každú srdca skrýš:po schválnej závade — ni stopy.Čo cnieš si teda, ťažkáš na mňa?Ach, krv je ručaj prenáramná!…sťa výčitka vtom chľuplo mi;vo vášni nežné city čušia —(Nie, nie! — ma chlácholila duša,ni znáčka po tom v svedomí…)Či tvojich návštev zlaté chvílemám povážiť len za motýle?len mimochodom vošla sivše, hosťom tiahnuc vyšších krúžkov…?(Mlč! — hnev sa z duše ohlási:veď bývala si žitia družkou!)Či posledne sa stalo vari(— Už podzim honil nebom chmáryv tvoj príchod, zemou suchú vňať —),že premenu si našla pri mne?snáď vyhaslý krb, srdce zimné,hrob lásky…? (Duša vzdychla: snáď…)Tak nač si prišla teraz, povedz,keď mladosti som starý vdovec?a čo tvoj závoj znamená?si za živa už môjho vdova,jak k mŕtvole, tak studená…?(Lež ona, duša — ani slova.)Nač ťa tu, čoviac o jaseni,kde radosť, život nemá ceny,i nádej kde už neznáma?Či labuťou mám skvíliť hádam,chceš vidieť, ako s lístím padám…?(A duša trhla krielama.)
|
Orszagh-Hviezdoslav_Dozvuky-III.html.txt
|
Až do smrtiKeby ablegátska, neboli by sme Šuhajíka odhovárali, ale že len stolično-výbornícka voľba,
ačkoľvek je tiež veľkého významu, žiadali sme ho sami, aby doma zostal, že veď nás vari dosť
bude.„No, ale ak by bolo treba, páni moji, pošlite po mňa. Veď som ešte nie taký slabý,“ a
spustil nohy s postele, ako by bol chcel vstávať.Práve naopak: náš Šuhajík nebol taký starý ako slabý. Ešte ani päťdesiat rokov a už ho
všetka vláda opúšťala. Bol už chorý s pol roka a ani doktori nemohli mu trafiť na liek.
Žalúdok ho bolel, mal najskorej raka, ako mi potom doktor povedal.Bol ale tuhý chlap! Aj o polnoci si ho mohol zobudiť, ak šlo o národnú, slovenskú vec.A keď boly voľby, to ani nespával a vše prišiel do mesta a dovedal sa, ako stojíme, či je
nádej na výhru.Predsa vziať ho a viezť dve hodiny po planej ceste, boli by sme si z toho svedomie robili,
že mu horšie bude, a keď je nádej, že aj bez toho hlasu vyhráme.Po obede ale rátame, rátame, a tu sa ukázalo, že mnohí, ktorí by boli mohli prísť,
zľahčili si — „veď vás tam dosť bude“ — a šli po práci.„Darmo je, teda choďte po toho, po toho, tiež aj vari po nášho Šuhajíka. Len mäkký vozík,
koč vezmite. — Ale sa ponáhľaj a dobre ho opatri po ceste,“ nakladali sme jeho starému a
dôvernému priateľovi z mesta.Šli poň, hnali.Sadol natešený, že ešte raz naposledy uplatní svoje občianske právo. Ale trocha aj planá
cesta, aj zase náš korteš nedovolil hnať, aby sa Šuhajíkovi neublížilo, došli pár minút po
štvrtej. Predseda čítal už kartičky.„Ešte som ja tu,“ volal hlasne Šuhajík a tisol sa k predsedovi.„Už je pozde, milý drozde,“ posmešne vítal ho predseda.„No, nič to,“ zvrtol sa Šuhajík, „na druhú voľbu prídu už moji dvaja synovia a tí dôjdu
načas! Dával som im dobrý príklad, dúfam v Boha, že ma nezradia,“ pohnutým hlasom so slzami v
očiach skončil Šuhajík.Pod jeho rečou všetko zamĺklo, aj predseda chvíľku postál a potom čítal hlasy ďalej.Prehrali sme troma.Šuhajíka sme vyprevadili, Pán Boh mu daj dobrú noc!Ale tu sú jeho dvaja synovia! Nebude nám už k výhre veľa chýbať…*Či teraz, či neskoršie, ale budú voľby také lebo také. My bojujme za všeobecné volebné
právo, poznávajme seba, silu svoju; poznávajme svojich ľudí, ale aj svojich nepriateľov, aby
nás, ako dosiaľ po sto, nevodili potom po tisícich na jatku.Premýšľajme, ako je s nami po maďarsky, a ako by mohlo byť po slovensky…
|
Tajovsky_Az-do-smrti.txt
|
JesennáUž jeseň kvety zastiera,uvädnú myrty do rána,v diaľave pampa zomiera,mĺkva sťa rieka Paranáa život ako v jachte senvraví nám tiché pochválen.Viem, vetrík mojím oblokomdovanie lístky jesenné,vtedy mi prejdú pred okomslzy a chvíle bezsenné,ktorejsi ruže lupienokhľadám na nebi spomienok.Toto sú moje odchody,ó, jasot mora kdeže je!hádžu sa vtáky do vodya pieseň Samba nezneje,pýtam sa: kde je prístav môj?kde zložím večný nepokoj?Rozdal som všetko, túhy, sny,čo viezol som raz na lodi,i srdca výkrik bolestný,v ktorom sa pieseň narodí,iným som spieval, iným hral,iný sa tešil, iný smial.A iní žili pre kvety,pre iných hviezdy padali,môj svet bol smútkom zastretý,veštice zle mi hádalia v chvíli trudnej neviem sám,čo vyčítať mám nebesám.Za verše nič som nedostal,za lásku muky, úpenie,iným som svoju mladosť dalstretli ma ruže? ruže nie,len mĺkvy kríž na rozcestía šepkal mi o bolesti.Hľa, tak sa v dejoch pozmenímladosti kolo vzrušené,ozvú sa iné ozvenya svety inde tušené,keď ruka Božia odcloníkonáre nahých jabloní.
|
Dilong_Oprcha-listie-jesenne.txt
|
PredslovPri sostavení tejto práce, okrem početných domácich prameňov, použil som menovite: Dr.
L. Gumplovicz: Das Recht der Nationalitäten und Sprachen. Innsbruck 1879. — S. H. ****:
Apologie des ungarischen Slavismus. Leipzig 1843. — „Decretum generale.“ Budae MDCCCXLIV. —
Koloman von Tisza und der magyarische Chauvinismus. Von *** Marburg (Hessen). 1889. — Eugen
Brote: Die rumänische Frage in Siebenbürgen und Ungarn. Berlin. 1895. — Hungaricus: Das
magyarische Ungarn und der Dreibund. 1899. — Dr. Csuday Jenö: „A magyarok története“ II.
kötet. Budapest 1897.Čo som vedel a mohol, to som sobral, aby aspoň to bolo pohromade.Prirodzená vec, že hlavný zreteľ mal som na náš národ slovenský.Na úplnosť a bezvadnosť si tento spisok nároky nerobí; kto vie lepšie a viac, nech
napraví alebo doplní.„Si quid novisti rectius istis,
Candidus imperti; si non, his utere mecum“(Horác v „Ep.“)A. Pietor
|
Pietor_Napor-odpor.html.txt
|
BomburaNa breznianskej veži trúby prehrávajú,breznianskych junákov do zbroje volajú:a junáci letia na brány, na valy,pri boku im šable, v rukách samopaly.A veď sa im ono tým Brezňanom stalo,o čom sa nikomu ani nepozdalo.Za Hronom, tam pod tým vysokým pahorom,prešlú noc kuruci ľahli si táborom.A ledva deň svitol za nocou, za tmavou,prišiel k mestu hlásač pod bielou zástavou.A pred bránou, tam sa postavil na cestua takô posolstvo ohlasoval mestu:„Víťazný náš vojvod i brať naša celáudatným Brezňanom svoj pozdrav posiela.My sme vojsko vlasti, a naša zástavaveje na obranu slobody a práva.Kráľ náš, to je zlý kráľ, robí, čo nesluší;on nám naše práva vierolomne ruší;a neznosné tiaže na vlasť našu váľa:preto sme zodvihli zbroj našu na kráľa;ani že my tú zbroj skorej nezložíme,čím jemu korunu z hlavy nezroníme.Potom nám — len potom lepšia doba svitne,len potom vlasť naša slobodou zakvitne:a preto, kto si syn vlasti svojej pravý,ber šabľu a staň si pod naše zástavy.“ —Jemu rečník mestský odpovedá z brány,— pri ňom starší mesta i s radnými pány: —„Pozdrav si, hlásaču, tých, čo ťa poslali,a žeby si s Breznom svätý pokoj dali.Známe my vás, známe: niet v kameni vody,ani u kuruca pravdy a slobody.Brojíte na kráľa: oj, beda vám, beda!Boh si pravdu svoju brať na posmech nedá!Brojíte na kráľa: — a tými krivdami,pre ktoré brojíte, krivdíte nás sami.Tým ste si sami súd vyniesli na seba,a príde — prísť musí na vás kára z neba.Slovákovi svätá je kráľova hlava:on z ďaky krv svoju zaň dával i dáva.Ani my, ľud verný, ľud slovenskej zeme,pod vaše zástavy nikdy nestaneme.A bodaj to, bodaj, dobrô nebo dalo,by vás oko naše nikdy nevídalo.“„Pre to spurné slovo,“ — hlásač pyšno rečie:„pre to spurné slovo krv vaša potečie.Voľte si víťaza, zvolíme si i my:a tí nech boj bijú pred zraky našimi.Ak nášho víťaza váš premôže v boji,my hneď odrazíme od mesta v pokoji.Jestli ale vášho náš víťaz pokorí,to zaraz nech Brezno brány nám otvorí.“ —„Staň sa!“ zvolal rečník: — „nech Boh svojím súdomsúdi medzi vaším a slovenským ľudom!“ —Pred breznianskou bránou šíra lúka leží,popri nej šumný Hron bystrým tokom beží.A na to tej lúke dva víťazi stoja,s kopijami v pästi, hotoví do boja.Tam Maďar, vo zbroji striebrom vykladanej,pyšno si harcuje na paripe vranej.Syn to divej pusty, pustého pohľadu,ku koňu, ku šabli privyklý od mladu:a tu náš Bombura: víťaz to od pluha,biť ale dobre vie ruka jeho tuhá.Broň i šišiak na ňom z pevnej sú ocele,a sivko jarabý hrá pod ním vesele.Na bráne dvanásti trubači zahralia naši víťazi do boja sa dali.Sklonili kopije, muž na muža vrazil:kopije sprašťali, žiadon nezvíťazil.Na bráne druhý raz trubači zahrali:a víťazi znovu do boja sa dali.Vytasili šable, muž na muža vrazil;šable sa zlámali, žiadon nezvíťazil. —Na bráne tretí raz trubači zahrali:a víťazi zasa do boja sa dali.Hoj, teraz len bulo oči na čom pásti,keď junákom blysli posekáne v pästi.A tie posekáne — tak ony durkali,až sa tie breznianske múry ozývali.Borba dlho stála: už i deň zapadal,a junák junáka ešte neovládal.Tie ich bujné kone sú už samá pena;tie ich jasné brone brudí krev červená.„Poddaj sa, víťaze!“ — Maďar pyšno volá:„Slovák Maďarovi nikdy neodolá.“„Bude, ako Boh dá!“ — Slovák mu odvetí:„A pýcha zlým dýcha, a do zlého letí.“ —Hoj, len ti náš Slovák sivka raz otočila ku Maďarovi od boku priskočil:a vtom buchlo, ako keď strela nebeskástovekô dubisko na horách roztrieska.A páčte! — Už Maďar z paripy sa valía čudská jeho krev zem slovenskú kalí;a on, čo toť hanu na Slováka kydal,sám on krivú dušu pred Slovákom vydal.Zatrúbili trúby ozonom veselým,a sláva na slávu znela Breznom celým.Ale tam za Hronom, čím prišiel deň nový,neostal ani len znak po kurucovi.A tak to bývalo, i tak bude bývať:budú sa pokorní na pád pyšných dívať.Nepravých nepravosť uvalí do skazy,lež pravda — hoj, pravda! — tá iste zvíťazí.
|
Chalupka_Bombura.txt
|
Prvé hodinkyUž som chodil druhý rok z dediny do mesta do školy,[1]a hodiniek ešte nič. Retiazku som síce už mal, a to čachrovaním každý týždeň druhú
a inak prepätú, ale za hodinky som sa musel hanbiť, keď ma vše niekto cudzí zastavil, a ja som
mu len tak odoka povedal, koľko je hodín. Doma tiež bol neraz krik a plač, keď mi vše na
domŕzanie stará mať odsekla, že mi na pondelok kúpi u pernikára také, čo mi budú aj z vrecka
trčať.Starý otec ma veľmi rád mal, a ten mi aspoň vážne sľuboval, keď aj s kúpou odkladal. Že si
musím aj ja dačo na ne prigazdovať. A že na radvanskom jarmoku budú lacnejšie ako v meste, nuž
že až potom.Za prvé zgazdované musel som si však kúpiť mumák; a tak mohol som zase znovu začať
gazdovať. A keď som pár krajciarov stisol, vše som ich musel starej materi požičať na soľ,
ocot, alebo starému otcovi na dohán, keď „drobných“ nemali. Že mi dupľom vrátia. Ale dali vše
krajciar-dva navyše, a musel som byť aj tým rád! A ťažko sa to odkladá, keď som ešte rád mĺzol
aj „novotnô cukrovô“, aké nám židák na dedine premýšľal, aj zase cigaretľu som už proboval…Pred jarmokom dva týždne, každý deň som krajciare vyberal, čítal, „ako keby sa ti šly
okotiť“, posmievali sa mi domáci a krajciarov nikdy nebolo vyše štyridsať, a celé leto som
gazdoval, a za hrabačku boli mi dali dvadsaťkrajciarnik, a starý otec na mena šesták.
Nezgazdoval som nič (z čoho mi hneď prorokovali budúcnosť), iba tie som rozmenil, aby bolo
aspoň naoko viac.Radvanský jarmok trvá v kalendári za tri dni, v skutočnosti ale býval vtedy aj do týždňa.
Svet z okolitých dedín, ba stolíc rád sa tam zaopatruje hlavne zimným habitom.[2]Aj krem toho každý má kupovať „jarmočnô“, alebo aj predávať čo-to, a kto nie, ide
sa podívať, mládež vytancovať, a je to už taký zvyk, že sú vtedy dediny prázdne — všetko na
jarmoku. Toľko sveta, že ja ako chlapec len som sa vtisol do úzkej ulice medzi šiatre,
roztiahol trocha ruky a — už ma niesli na desať aj dvadsať krokov, čo mi nohy zeme nedošly.
Tak sme to robievali chlapci, ktorí sme sa nebáli, že sa stratíme, alebo nedostaneme bočnými
uličkami zase kam chceme. A ja som už v tie časy, z ktorých je moja rozprávka, chodil v
Bystrici do školy a v Radvani som mal veľkú rodinu, a keď bol planý čas, nešiel som večer
domov na dedinu, ale do Radvane.Však nie o tomto, ani o jarmoku chcem vám rozprávať, ale o hodinkách. Radvanský jarmok
nájdete výtečne opísaný v Laskomerského „Rozmaroch a žartoch“,[3]a môj životopis napíšu druhí — keď budem slávnym.Ja som už tri dni býval v Radvani, vlastne na jarmoku, ale na tretí večer mi odkázali, aby
som prišiel domov, že ráno budem zaháňať jalovicu do trhu. Za tri dni už som sa bol najedol
medovníkov, dýň, cukrového, tureckého chleba, fíg a pomarančov, že som už nemal ani krajciara,
ba som už kde-akú rodinu a známeho bol pošklbol o krajciar-dva. A peniaze maly byť na hodinky!Všetku nádej počal som skladať v jalovici, poťažne v starom otcovi, či totiž jalovicu
dobre predá a akej bude vôle. Večer som teda šiel domov a bol som hrozne poslušný a ráno
zaháňal jalovicu, že vždy bola starému otcovi na pätách, alebo ho ešte aj povliekla na kuse.Starý otec si totiž chcel kabát zimný kúpiť. Ale aby si jarmočníci nemysleli, že on kvôli
kabátu ide do jarmoku, nie, on ide z Bystrice z trhu a do Radvane len tak kuknúť pre obyčaj a
len tak, ak by sa trafilo dobrô vybrať, nuž nepoviem… takto sa shovárali celý večer, aj po
ceste cudzím tak rozprávali… Vlastne ale preto sme šli jalovicu predať, že bolo menej sena,
peňazí bolo treba na kadečo, a aj kabát mal starý otec nanič veľmi. Myslel si, že už zomrie aj
v tom starom, a tak odkladal, ale keď za deväť zím nezomieral, musel kúpiť kabát nový, čo mu
ako tvrdo prišlo pre obavu, že ho už nezoderie.Stará mať dobadkala (lebo mala veľa otlakov) sa až za nami na trh do Bystrice s košíkom na
ruke, vo veľmi šedivej až zelenej hodvábnej šatke, schválne takej, aby sme ju poznať mohli, ak
by sme sa totiž rozišli. Rysuľu sme tak predávali, že ja som bol „za gazdu“, starý otec a
stará mať kupovali, aby sme robili lepšiu vôľu pravým kupcom, a keď nešlo na prvom mieste,
previedli sme ju na druhé a konečne na treťom šťastlive predali priekupcovi na Mičinú. Ten nás
nepoznal, ako ľudí z druhej strany Hrona, a uveril našu bájku o teľati.Oldomáš bol krátky. Chleba a funt upečenej baraniny[4]doniesla stará mať v košíku, nuž štyria s litríkom vína ľahko to zalejú. Ale bolo
sa nám aj ponáhľať na jarmok, lebo je poludnie, kým do Radvane a kým vyberieme dačo, zjednáme,
bude večer, treba sa domov ponáhľať; takto hútali starí rodičia. Starý otec vytiahol teda z
kapsy fajočku, zapálil si, prehodil retiazku cez plece, pod pazuchu a šli sme. (S retiazkou
bol by som si aj poštrkal, ale stará mať povedala, že sa mi to už „nepatrí“, keď chodím do
mesta do školy.) Nemohol som pochopiť ešte vtedy tú panštinu, vlastne keď som bol s nimi
kdekoľvek, nehanbil som sa za nich, ba som smelší bol aj ja medzi cudzím svetom a o nikoho som
sa neobzeral, ani o pána profesora, ktorý ma aj tak iba šticoval pre maďarčinu.Oni mi boli prví; starý otec v opasku, stará mať s kärbälom na chrbte.[5]Po ceste stretali sme ľudí neznámych aj známych, opytovali, odpovedali, prezerali kúpené
veci a hádali cenu; ale všetko len tak na behu. Ba už stará mať stačila sa medzitým ešte
vyvadiť so starým otcom, že päťdesiat krajciarov nemal s jalovice tak ľahko spustiť, že by
kupec už bol dohodil, nech sa ešte trocha držíme. Potom ja som prosil o hodinky. Trocha v zlú
chvíľu. Len ma tak ani sem, ani tam, že peniaze treba na inšie, odpovedala mi stará mať.
Pomraštil som sa. Že či sa to patrí po ceste rumádzgať a ma dobromyseľne vyhrešili. Ostalo
neistô…Inokedy na radvanský jarmok pršieva, ale teraz bolo náhodou pekne, teplo a prach po ceste
ako v mlyne. Práve preto žandári okríkli starého otca, že fajku von z úst, na jarmoku fajčiť
neslobodno!„A veru múdre… v takej suchote,“ a pchal fajočku do kapsičky, dokladajúc: „aspoň si dohán
nevyfajčím.“Potom sme sa už neshovárali, lebo sme prišli do húfu a tak sme sa vo tri vrhy upozornili,
aby sme sa nepotratili, alebo že ak by nás roztrhli ľudia, nuž že pri moste sa máme čakať, a
šli sme jeden za druhým, tisnúc sa pomedzi svet.Čo sme všetko videli, počuli, kto by to stačil vypísať? Starý otec povedal, že je to ako
na súdnom dni. Stará mať sa zastarela, že či on vie, ako tam bude? Ale starý otec doložil, že
voľakedy bývalo ešte viac sveta!„Poďme my len rovno kabát kupovať,“ hovorí stará mať. A ja som starého otca zase mykal,
kde hodinky predávali. Ledvy sa mi dal upozorniť.„Ak kúpime lacno kabát, budú aj hodinky,“ potešil ma predsa. Vošli sme do prvého šiatra.
Na radvanskom jarmoku všetci kupci vedia po slovensky, či sú z Pešti lebo Debrecína. Čert vie,
ako je to! Pýtali sme ukázať kabát zimný na starého otca. Retiazku vzala stará mať do košíka,
a už bolo aj desať kabátov pred nami. Len sme ich tak obracali, krčili nosy na znamenie, že je
to ľahodný tovar a sa nám nepáči.„Neprobovať,“ bolo heslo, „aby ti ho nejak nevtisli nasilu!“ Najprv len vybrať farbu,
strih, potom na cenu sa pýtať a len tak probovať a potom sa jednať. Keď sme sa napreberali,
kupec bol už ako na tŕní, stará mať povedala, aby sme sa šli aj inde pozrieť. Kupec zdržoval
nás, nasilu vťahoval starého otca do kabáta, zvŕtal ho, ako mu svedčí, pred zrkadlo postavil,
že sa starý otec až ľakol, keď sa v ňom — celý videl; ale my sme len jednak šli do druhého
šiatra. Tam zase odnova všetko. A keď sme ich tak prešli päť, a starý otec už bol celkom
ukničovaný probovaním,[6]konečne sa odhodlali jeden kupovať. Kupci tam nemajú veľa času, všetko ide
ruvačky-mačky. Zapýtal dvadsaťosem zlatých. Naši ani počuť a von, von, von, ta poďme! Ale nás
zadržal a nasilu vytiahol od starého otca, čo by teda dal? Ten aby dačo povedal, nuž že
najviac ak osem zlatých.„Sem peniaze!“ vytrčil kupec dlaň a pakoval kabát. Ale zastarela sa stará mať, že ona ani
toľko nedá. Kupec prežrel zlosť, a že teda koľko?„Nuž sedem mu je cez hlavu dosť!“„Sem peniaze!“Keby som ja bol na dačo súci býval, a povedal šesť, mohol byť za šesť. Takto sa už nemali
kde podieť a vyplatili sedem zlatých. Starý otec vzal kabát pod pazuchu, a začala sa ako pri
jalovici mrcha nálada, že tam po daromnici spustil, tuto nemilobohu veľa vyvalil, sľúbil, a
skoro by sa boli povadili, keby sa im kabát nebol páčil, vlastne podšívka bola po chuti —
barančina!Kabát teda drahý, už hodiniek nevidím… a taká hrča navrela mi v hrdle od žiaľu, že ani
sliny prežrieť.V takejto mrcha vôli pokúpila stará mať ešte voľaktoré pletky deťom, dievkam, a mali sme
ísť domov. Hodinky som sa bál aj len spomenúť, a už bolo po radosti. Ale starý otec že si veru
ide trocha sadnúť, zapáliť do fajočky a zakeroval… Nasilu teda vošli sme do krčmy, a starý
otec pýtal pol litra vína. Stará mať len tak oblizovala od zlosti a nepozrela starému otcovi
ani do očú, čo on ako zpod chlpatého obočia na ňu kukal a sa usmieval, že sa zlostí pre
polliter vína. Ja zase som sa jeho držal, pchal ruku do nového kabáta a vravel, že je teplý.
Keď sme dopili, stará mať durila domov, ale starý otec mal ešte dofajčiť, a rozľahol sa mu
hnev, zvrtol na smiech, že však máme zlatovku, ako keby nám ju voľakto daroval, a že on veru
ešte pol litra vína a dačo zjesť. Stará mať ostala ako sršeň, ale starý otec zahrešil „…
sásdobronivá“, a rozkázal pol litra vína a dve porcie bravčoviny. Stará mať až na moje
prosebné ponúkanie vzala si kúštik. Mlčky sme zjedli, a starý otec platil. Zo zlatovky vydali
mu ešte dvadsať krajciarov.„Eh, tak dajte za ne ešte pol litra!“Stará mať už nevydržala. Uchytila košík a poď preč s hnevom a šomraním a iste nám aj
„zavinšovala“. Mne bol i žiaľ, i bol som rád, triaslo sa mi srdce a keď sa starý otec jej
hnevom smial, smial som sa jemu kvôli aj ja, a už myslím si, bude takto dačo aj z hodiniek.Keď sme dopili, starý otec bol už dobrej vôle, tackali sme sa von. A ja som už mal
premyslené, že prednesiem svoju prosbu, lenže hľa! Stará mať čakala nás pred krčmou a nadala
nám do „hltákov“, dohovárala starému otcovi, že sa opil, a tisla ho ako krepého cez národ von
za most a tak na uhlisko (veľkú pažiť), kde boly ringlšpíle, panorámy, planéty, kde ukazovali
akúsi peknú kuchárku z Bystrice, ktorá sa cez jarmok premenila od spodnej poly na páva;
chlapa, čo mal iba dvadsať rokov a vážil tri centy (pri ňom si ženy do dlaní čosi smiešneho
pošuškávaly) a krik, spev, rev, piskot, devätoraká hudba a každá inú nôtu, k tomu to
vykrikovanie, vábenie a medzi to „varme virš!“ (teplé párky). Inde zas pár koní nemohlo
vytiahnuť komedianta, čo sa brca chytil a nohy pod kolenom za váhu zapäl. Krik, lomoz, až v
ušiach trhalo. Stará mať tískala ta, preč, preč od toho, ale starý otec len predsa chcel aspoň
očima hodiť po čom, po tom a vydriapal si z jej ruky rukáv a poď k panorámam. Ja som, rozumie
sa, tiež s ním držal; žiaľ ma prešiel, a počal som mu rozprávať, kde čo a za čo sa dá počuť,
vidieť. Stará mať ale hneď ma okríkla a ja som začúchol. Takto rozštymovaní[7]došli sme pred panorámu, kde dvaja vykrikovali, vyvolávali, vábili svet, ako im
len zachrípnuté hrdlá stačily a popritom ukazovali na „murína“,[8]koľko má rokov, aký je mocný, a kto sa s ním popasuje a ho o zem hodí, dostane
zlaté hodinky s retiazkou; a ich aj vytŕčali, jeden jedny, druhý druhé. Ľudia dedinci sa ale
ťažko odvažovali, lebo rozchýrili, že má čary pri sebe, s čertom rodinu, skazí ťa, neiď.„No hľa, vidíš, tu máš hodinky, Jožko, a to hneď zlaté,“ povedal starý otec, „keby si ho
uvládal.“„Keby ste ho vy, ja by mu nohu podchytil,“ navrhoval som ja.„No, ba len by si netáral,“ odpierala stará mať.„A čo sa nazdáš, mati, že som ja už taký slabý!?“ počínal sa spierať starý otec. „Nože ma
pusťte bližšie, nech ho vidím, pľuhavstvo čierno,“ kliesnil si cestu pomedzi divákov. Tí sa
rozstúpili a obzerali si nás. „A toho sa bojíte?! Nuž veď je len ako kŕč opálený!“ Daj sa ti
mi, svete, čo za chlapa! Starý som, šesťdesiatpäť rokov mám, ale ak ho ja ešte chytím…!“ počal
zvŕtať palicou proti panoráme. Tí hľadia na nás a začnú volať „no, no, poďte starý!“ Murínik
si fajčil cigaretľu a usmieval sa. Voľakto sa posmešne ozval: „Ujček, nože ho, no!“ a každý
dačo.Stará mať nevedela od zlosti, čo komu skorej odpovedať, lebo starý otec už šiel na stupky,
kabát som mu ja už zpod pazuchy bol vytiahol, a len ma tak triaslo od strachu aj od úfnosti.„Ja viem, ako ho mám chytiť!“ kričal starý otec a čím diaľ, tým viac rozchodilo sa mu víno
po žilách, starej materi zlosť; strhla ho dolu a začala mykať, ten sa jej bránil, aj cudzí vše
postrčili, krik, trma-vrma, upozornili sme všetko na seba. Komedianti sa už úfali, murín sa
usmieval, pošibkával si paličkou po krátkych červených nohavičkách, vytŕčal biele zuby, škeril
červené gamby, a bolo smiechu a kriku, že sa tomu zvedave prizeraly už aj opice na šiatri.
Stará mať trhala starého otca, ten sa nahneval, počal sa jej brániť.„Nedajte sa!“ posmeľoval ho svet, ja som už reval, plakal, starý otec súkal rukávy, že on
vie, ako ho má chytiť! Svet si už bol počal kartičky kupovať a tisnúť sa dnu, že sa bude
dívať. Komediant bol by rád ubezpečil starú mater, že starého otca bez ublíženia položí murín
na zem, len aby svet šiel dnu. Ale starý otec už namiesto s murínom pasoval sa so starou
materou. A keď tú pustil, vyhrážal sa murínovi palicou, ako keby mu ten bol ublížil, a svet sa
čudoval.Konečne nás utíšili žandári. Starý otec aj pred tými rozpovedal, čo chce, ale že ho žena
nechce pustiť; ale tí sa ani neusmiali a len ho tisli do chrbta a ta, ta domov.Starý otec dal si povedať a s veľkým krikom, vyhrážaním šiel za starou materou, vše sa za
ňou podal (ona pobehla), že ju zatne palicou, vše počkal na mňa a začal: „Syn môj, akú mi
hanbu pred svetom spravila. Počkaj, bude z chrbta bubon, keď domov dôjdeme!“Stará mať zvrtla na dobre, že veď čo by ju bolo doň, „keby to s človekom ako my, ale s
takou pľuhou, čo je to ako opica, by si sa šiel pred toľkým svetom, ty, starý človek a gazda…“
atď. miernila hnev.Ale starý otec sa tak ľahko neutíšil, a keď sme už vychodili na cestu, zastal, vydýchol,
zvrtnul sa a „just, aby si vedela, že mu idem hodinky kúpiť!“ a poď behom a ja s ním, a kúpili
sme hodinky, „len také lacné dajte, tomuto môjmu chlapcovi“.Ja som mu hneď na mieste ruku bozkal, od radosti mi slzy tiekly, a starej materi (ktorá
šla za nami, aby sme sa predsa len dáko nepustili za pasy, alebo nevošli ešte do krčmy) som
ich už odďaleka vytŕčal. Ani nepozrela na ne, ani slova mi nepovedala a vinila z „hriechu“ aj
mňa.Keď sme šli vedľa panorámy, nezdržal sa starý otec povedať: „Keby si ma bola pustila, ty
stariga, mohol som vyhrať, mohol mať zlaté, za toto daj pol štvrtej zlatovky a čert vie, či sú
ešte aj strieborné…“„A či ty vieš, čo ten môže mať za čary pri sebe?“ trafila na strunu stará mať, a starý
otec sa veru zamyslel, že ak ozaj…Ako sme došli domov, to by bolo dlho a nepatrí ani k tomu, ako ani mnoho toho, čo som
pospomínal pritom, že ako som ja prišiel k prvým hodinkám.Ale zato, ako sme ich kupovali, sme sa dlho aj so starým otcom hanbili a radšej
nedopustili o tom reči.[1]Z dediny do mesta do školy,z autorovho rodiska Tajova do Banskej
Bystrice[2]Hlavne zimným habitom(z lat.), odevom, oblečením[3]V Laskomerského „Rozmaroch a žartoch“.Laskomerský je pseudonym
slovenského humoristu, lekára Dr. Gustáva K. Zechentera (1824 — 1908), rodáka z Banskej
Bystrice. Správny názov jeho knižky, o ktorej sa Tajovský zmieňuje, bol Sosbierané žarty a
rozmary G. K. Laskomerského. Knižka vyšla prvý raz roku 1877.[4]Funt upečenej baraniny,funt je stará váha (0,56 kg).[5]Stará mať s kärbälom na chrbte,košom.[6]Celkom ukničovaný probovaním,unavený, vyčerpaný skúšaním.[7]Takto rozštymovaní(z nem.), rozladení[8]Ukazovali na „murína“,na černocha
|
Tajovsky_Prve-hodinky.txt
|
Naše svetláK vám, rozsievači slova —k vám, svetlá na nebi,sa vraciam v ťažkej zlobe dňaa zjavy vaše vzývam si.Ste vody živej prameňom,ste všetci nápoj sladkej veleby —jak hviezda betlehemská skviete saa život v mŕtvych kriesite.Vy k výškam svojeť viedli stea stavali ste ducha chrám,ste prešli všetci cestou Golgotya vymodlili spásu nám.Ste hviezdy naše!Vy ťažkých časov bardi ste!Raz šli ste cestou s modlitbou,raz búrili ste z barikáda vždy ste kráse verne slúžili.Ste slnká! Slnká na nebia dielo vaše: Boží dar.Vy národ vyviedli ste z púšte egyptskeja kladiete mu život na oltár.
|
Pridavok_Podobizne.html.txt
|
Óda 9. kňihi prvnéj. TaliarchoviZreš, jak sa bílá pod visokím sňahem
Sorakta skrívá: háje aňiž držať
Už ťerchi ňevládnú, a ostrím
Réki tuhé stavujú sa mrázem?
Zimnú odháňaj chladnotu, hojňe drév
Prikládající k ohňu, a bez vodi
Z nádob sabínskích štirročého
Ščedre naľej, Taliarchu, vína.
Inšé ňechávaj boztvu: čo jak vetri
Morskéj vedúcé pótku na rovňiňe
Stíší; staroklátné aňíž sa
Cipri, aňiž hrabi vác ňepohnú.
Ňevihľedávaj, čož buďe zajtra; a
Kerí ťi koľvek ďeň buďe práť Osud,
Maj k zisku; rozmiléj aňižto
Chvíľe, a tancu ňehľeď zaňedbať,
Dokáď, sa čerství, od mrzutích šeďin
Si zdáľení. Včil čas k hre, i k šermu, i
K lúbému šeptu pod večerkem
V ustavenú sa hoďinku schádzať.
|
Holly_Basne-lyricke.txt
|
Velká kočičí pohádka1. Kterak král kočku kupovalV zemi Taškářů panoval král, a můžeme říci, že panoval šťastně, protože, když to musilo
být, všichni poddaní ho poslouchali ochotně a s láskou. Jen někdo ho občas neposlechl, a to
byla jeho dceruška, malá princezna.Dobře jí král poručil, aby si nehrála s míčem na zámeckém schodišti; ale kdežpak! Sotva si
jednou její chůva chvilinku zdřímla, princezna už byla na schodech se svým míčem, a tu, jestli
ji snad pánbůh potrestal nebo jí čert nastavil nohu, upadla a rozbila si koleno. Seděla na
schodech a plakala — kdyby to nebyla princezna, řekli bychom, že křičela na celé kolo. Toť se
rozumí, hned se seběhly dvorní dámy s křišťálovými umyvadly a hedvábnými obvazy, deset
královských lékařů a tři dvorní kaplani, ale princezně bolest vzít nemohl žádný z nich.Tu se šourala cestou nějaká babička, a když viděla princeznu na schodech plakat, klekla si
k ní a povídá pěkně: „Ale neplačte, princezno. Kdybych vám přinesla zvíře, které má oči
smaragdové, a přece mu je nikdo neukradne, vousy takovéhle, a přece to není mužský, kožich
jiskrný, a přece mu neshoří, nožičky hedvábné, a přece si je nikdy neprochodí, a v kapsičkách
šestnáct nožů, a přece si masa nenakrájí, že byste už ani nezaplakala?“Princezna se podívala na babičku, z jednoho modrého oka ještě jí tekly slzy, ale druhé se
už smálo radostí. „Vždyť, babičko,“ povídá, „takové zvíře na světě není.“„Ale je,“ pravila babička, „kdyby mne pan král dal, oč bych si řekla, hned bych vám je
donesla.“ To řekla a belhala se pomalu pryč.Princezna zůstala sedět na schodech, ale už neplakala; jen přemýšlela, jaké to může být
zvíře. A tu jí přišlo líto, že ho nemá, že jí babička nic nepřinese, a začala znovu tiše
plakat. Stalo se, že se pan král zrovna díval z okna, protože chtěl vědět, proč princezna
tolik křičela, a tak všechno viděl a slyšel. Když viděl, že babička princeznu tak hezky
utišila, sedl si zase na trůn doprostřed svých ministrů a rádců, ale to zvíře mu nešlo z
hlavy. „Má oči smaragdové,“ opakoval si pořád, „a přece mu je nikdo neukradne, vousy má
takovéhle, a přece to není mužský, má kožich jiskrný, a přece mu neshoří, nožičky má hedvábné,
a přece si je neprochodí, a v kapsičkách má šestnáct nožů, a přece si masa nenakrájí; co to
je?“ Když ministři viděli, že pan král si pořád něco šeptá, vrtí hlavou a ukazuje si rukama
pod nosem velikánské vousy, nemohli pochopit, co se to s ním děje, až konečně se starý kancléř
krále přímo zeptal.„Přemýšlím,“ řekl král, „jaké to je zvíře; má oči smaragdové, a přece mu je nikdo
neukradne; vousy má takovéhle, a přece to není mužský; má kožich jiskrný, a přece mu neshoří;
nožičky má hedvábné, a přece si je nikdy neprochodí, a v kapsičkách má šestnáct nožů, a přece
si masa nenakrájí; co to je?“Teď zase ministři a rádcové seděli, vrtěli hlavou a ukazovali si rukama pod nosem
velikánské vousy, ale nikdo nemohl uhodnout, jaké to je zvíře. Konečně starý kancléř za
všechny povídá, jako to řekla princezna babičce: „Vždyť, pane králi, takové zvíře na světě
není.“Ale král si nedal říci a poslal za babičkou nejrychlejšího kurýra. Kurýr letí na koni,
letí, až jiskry pod kopyty tryskají, a tu, hle, sedí babička před svou chalupou. „Babičko,“
křikl kurýr s koně, „pan král musí mít to zvíře.“„Bude mít,“ povídá babička, „co chce, dá-li mně tolik tolarů, co se vejde nejlepšího
stříbra pod čepec královy maminky.“Letí kurýr zpátky k paláci, až se prach k obloze zvedá. „Pane králi,“ hlásí, „babička to
zvíře přivede, dáte-li jí tolik tolarů, co se vejde nejlepšího stříbra pod čepec vaší
maminky.“„To nebude mnoho,“ myslil si král, a zapřísáhl se velikou přísahou, že dá babičce zrovna
tolik tolarů; ale hned šel k své mamince. „Maminko,“ povídá, „dostaneme návštěvu. Vezměte si
ten malinký hezký čepeček, ten nejmenší ze všech, co vám pokrývá jen drdůlek vlasů.“ A stará
maminka mu to udělala po vůli.Babička tedy přišla do paláce a nesla na zádech nůši pěkně zavázanou šátkem. Ve velikém
sále už čekal král, jeho maminka i malá princezna; ale i všichni ministři, tajní radové,
vojevůdci a předsedové čekali, ani nedýchali zvědavostí. Babička pomalu, pomalu rozvazovala
šátek; sám král sestoupil z trůnu, aby to zvíře viděl zblízka. Konečně babička strhla šátek, a
z nůše vylítla černá kočka a jedním skokem seděla na trůně.„Ale babičko,“ zvolal král zklamaně, „vy nás šidíte; vždyť jeto jenom kočka!“Babička si podepřela ruce v bok: „Já že vás šidím? Jen se podívejte,“ řekla a ukazovala na
kočku. Jak vám ta kočka seděla na trůně, svítily jí oči zeleně, jako nejkrásnější smaragdy.
„Jen se podívejte,“ řekla tedy babička, „nemá-li oči smaragdové. A ty jí, pane králi,
neukradne nikdo. A vousy má také, a není mužský.“„Ale,“ namítal král, „vždyť, babičko, má kožich černý, a ne jiskrný.“„Jen počkejte,“ bránila se babička a pohladila kočku proti srsti. Opravdu bylo slyšet
praskot malých elektrických jisker. „A nožičky,“ řekla dále babička, „má hedvábné. Ani malá
princezna, kdyby šla bosá a po špičkách, by neběžela tišeji.“„Dobrá,“ připouštěl král, „ale zato nemá ani jediné kapsičky, ani šestnáct nožů.“„Kapsičky,“ povídá babička, „má na tlapkách, a v každé ostrý nůž-drápek. Jen si je
spočítejte, není-li jich šestnáct.“Král tedy pokynul starému kancléři, aby spočítal kočce drápky. Kancléř se naklonil ke
kočce a chytil ji za nohu, aby počítal; ale kočka jen prskla a už ho sekla hned vedle oka.Kancléř se narovnal, držel se za oko a řekl: „Já, pane králi, mám už slabé oči, ale
myslím, že těch drápků je mnoho. O čtyřech vím jistě.“Tu pokynul král prvnímu komorníkovi, aby spočítal kočce drápky. Komorník chytil kočku, aby
počítal, ale hnedle se zvedl celý rudý, ohmatával si nos a pravil: „Bude jich, pane králi,
dohromady dvanáct. Já jsem jich napočítal osm, čtyři na každé straně.“Tu pokynul král svému nejvyššímu předsedovi, aby spočítal kočce drápky; ale jenjen že se
ten ctihodný pán ke kočce sehnul, už se zas narovnal, hladil si poškrábanou bradu a řekl: „Je
jich opravdu zrovna šestnáct, pane králi. Čtyř posledních jsem se právě dopočítal.“„Inu, co platno,“ vzdychl si král, „to už tu kočku musím koupit. Ale vy jste, babičko,
jářku, taškářka.“Tak tedy nezbylo králi, než aby vysázel na stůl stříbrné tolary; pak vzal své mamince s
hlavy ten malý, ze všech nejmenší čepeček a položil jej na tolary. Čepeček byl tak malý, že se
pod něj vešlo zrovna jen pět tolarů.„Tu máte, babičko, svých pět tolarů a jděte spánembohem,“ řekl král a byl rád, že to
pořídil tak lacino.Ale babička vrtěla hlavou a povídá: „To jsme si, pane králi, neudělali. Vy mně máte dát
tolik tolarů, co se vejde nejlepšího stříbra pod čepec vaší maminky.“„Vždyť ale vidíte,“ bránil se král, „že se pod čepec vejde zrovna jen pět tolarů z
nejlepšího stříbra.“Babička vzala čepeček do ruky, hladila jej, točila na dlani a povídá pomalu: „Myslím, pane
králi, že nejlepší stříbro na světě jsou stříbrné vlasy vaší maminky.“Král se podíval na babičku, podíval se na maminku a řekl tiše: „Máte pravdu, babičko.“Tu babička posadila čepeček pěkně na hlavu královy maminky, pohladila jí bílé vlasy a
řekla: „A teď mi, pane králi, dáte tolik tolarů, co je stříbrných vlásků pod čepcem vaší
maminky.“Král se podivil, král se zamračil, král se konečně usmál a pravil: „Vy jste ale, babičko,
tuze veliká taškářka.“Nu ale, děti, přísaha je přísaha, a tak musel král zaplatit babičce, oč žádala. Poprosil
tedy svou maminku, aby si sedla, a nařídil svému nejvyššímu účetnímu, aby jí spočítal stříbrné
vlasy, které se jí vejdou pod ten čepeček. Účetní počítá, počítá, a králova maminka pěkně
drží, ani se nepohne, a vtom, to víte, stáří má rádo spánek a lehko zadřímne — zkrátka králova
maminka usnula.Zatímco tak spala, počítal účetní vlásek po vlásku; a když se právě dopočítal jednoho
tisíce, snad že silněji zatahal za jeden stříbrný vlas, králova maminka se probudila.„Au,“ vykřikla, „proč mne budíte? Měla jsem živý sen; zdálo se mi, že právě překročil
příští král hranice naší země.“Babička sebou trhla. „To je divné,“ vyhrkla, „zrovna dnes se má ke mně nastěhovat můj
vnouček z přespolní říše.“Ale král ani neposlouchal a zvolal: „Odkudpak, maminko, odkudpak přijde příští král naší
země? Ze kterého královského dvora?“„To nevím,“ řekla králova maminka, „protože jste mne zrovna probudili.“Zatím nejvyšší účetní počítal dál, a králova maminka zase usnula. Účetní počítá, počítá už
do dvou tisíc, a tu se mu zase utrhla ruka a on zatahal silně za stříbrný vlas.„Ale chaso,“ vykřikla králova maminka, „proč jste mne probudili? Právě se mi zdálo, že
příštího krále sem nepřivede nikdo jiný než tahle černá kočka.“„Jděte, maminko,“ divil se král, „kdopak jakživ slyšel, že by kočka někoho do domu
přivedla?“„Už to tak bude,“ řekla králova maminka, „ale teď mne nechtě spát.“Znovu usnula králova maminka, a znovu počítal účetní. Když se dopočítal třítisícího a
posledního, zatřásla se mu ruka a on nechtě zase silně zatahal.„Ach vy daremní,“ vykřikla králova maminka, „nenecháte starou bábu chvilku spát. Zrovna se
mi zdálo, že sem příští král přijede se svým celým domem.“„No to mně už, maminko, odpusťte,“ řekl na to král, „ale tohle asi nebude pravda. Kdopak
by mohl s sebou přivézt celý královský zámek?“„Nemluv, hochu, nadarmo,“ kárala ho maminka. „Člověk nikdy neví, co se může stát.“„Baže,“ kývala hlavou babička, „dobře říká panímáma, pane králi. Mému nebožtíku muži, dej
mu pánbůh nebe, prorokovala cikánka: Jednou ti kohout sezobe celý statek. A tu se táta dal,
chudák, do smíchu a povídá: No víte, cikánko, tohle asi nebude pravda. Zrovna jako vy, pane
králi.“„A co,“ ptal se král dychtivě, „že to nebyla pravda?“Babička si začala utírat slzy. „Inu, jednou pak přiletěl červený kohout, jako požár, a
všechno nám sezobal. Táta pak chodil jako bez ducha a říkal pořád: Cikánka měla pravdu!
Cikánka měla pravdu! A teď už je, chudák, dvacet let na pravdě boží.“Tu se babička rozplakala; ale králova maminka ji vzala kolem krku, hladila ji po tváři a
povídala: „Neplačte, babičko, nebo já začnu taky.“ Toho se král lekl, a proto začal honem
cinkat penězi. Sázel na stůl tolar po tolaru, až jich vysázel tři tisíce, zrovna tolik, co se
vešlo stříbrných vlasů pod čepec královy maminky. „Tak, babičko,“ řekl, „tadyhle máte a pánbůh
vám to požehnej; ale z vás by člověk nezbohatl.“Babička se zasmála, a všichni se zasmáli s ní — a začala strkat tolary do kapsáře. Ale
kdež by kapsář stačil! Musela nahrnout tolary do nůše, a byla jich nůše plná, že ji babička
ani neuzvedla. Dva vojevůdcové a sám král jí pomohli vysadit nůši na záda, a tu se babička
pěkně všem uklonila, rozloučila se s královou maminkou a jenom se ještě točila, aby se
naposledy podívala na svou černou kočku Jůru. Ale Jůra nikde. Babička se točí, volá „na
čičičí, na čičičí“ — kočka nic. Ale za trůnem koukají něčí nožičky; babička tam jde po
špičkách a vidí — princezna usnula v koutku za trůnem a na jejím klíně spí a přede drahocenná
Jůra. Tu babička sáhla do kapsy a strčila princezně do dlaně tolar; jestli jí jej chtěla dát
na památku, pak se tuze spletla, protože když se princezna probudila a našla na klíně kočku a
v dlani tolar, vzala kočku do náručí a šla s ní ten tolar nejkratší cestou promlsat. Ale snad
i to babička věděla předem. Zatímco princezna ještě spala, byla už babička dávno doma, ráda,
že přinesla tolik peněz, že nechala Jůru v dobrých rukou, a nejraději proto, že zrovna přivezl
forman z přespolní říše jejího vnoučka Vaška.2. Co všechno kočka dovedeTedy jak víte, ta kočka se jmenovala Jůra, ale princezna jí říkala ještě všelijak: macek a
macourek, číča, čičinka a čičánek, lízinka, mica a micinka, mourek, kočičák a kočenka, a z
toho už vidíte, že ji měla tuze ráda. Sotva ráno otevřela oči, už našla macka na peřině: Jůra
si tam, lenoch, hověla a předla, aby se zdálo, že něco dělá. Obě se pak umyly současně, kočka
ovšem o mnoho důkladněji, třebaže jen tlapkou a jazykem; zato zůstala dávno ještě čistá, když
už se princezna umazala tak pořádně a všestranně, jak to jen děti dovedou.Ale přitom byla Jůra kočka jako každá jiná: jenomže ráda seděla a dřímala na královském
trůně, což se jiným kočkám obyčejně nestává. Snad si přitom vzpomínala, že její vzdálený
strýček, lev, je králem všech zvířat. Nebo to jen tak vypadalo, jako by vzpomínala; stačilo,
aby nějaká myš vystrčila z díry hlavu — jedním skokem ji Jůra měla a šla ji pyšně položit k
nohám trůnu, ať to bylo před sebevětším a slavnějším shromážděním.Jednou měl král porovnat při dvou velmožných pánů. Oba stáli před stupni trůnu a hádali se
náramně, kdo z nich je v právu. Když byli v nejlepším, přišla Jůra, položila na zem chycenou
myš a čekala s hrdostí, že bude pochválena. První pán si jí ani nevšimnul, zato druhý se
rychle shýbl a Juru pohladil. „Aha,“ řekl si král hnedle, „tohle je člověk spravedlivý,
protože má uznání ke každé zásluze.“ A vida, ukázalo se, že měl pravdu.Tak vám měl král v paláci dva psy, jeden se jmenoval Buffo a druhý Buffino. Když uviděli
poprvé Jůru dřímat na zápraží, koukli se na sebe, jako by si chtěli říci: „Poslouchej, kolego,
tohleto není našinec.“ A jako by se smluvili, hnali se na ubohou Jůru. Kočka jen couvla ke zdi
a naježila ocas, že byl tlustý jako koštiště. Kdyby byli Buffo a Buffino chytřejší, věděli by,
co tím kočka míní, když tak naježí ocas; ale že byli hloupí, chtěli si k ní nejdříve čuchnout.
Napřed Buffo, ale jen si čuchnul, už dostal takovou přes nos, že zakviknul, stáhl ocas a dal
se na útěk, že se po celou hodinu nemohl zastavit a ještě pak dva dny se třásl leknutím.Když to Buffino viděl, trochu se zarazil, ale myslel si, že musí. dělat hrdinu.
„Poslouchej, zmetku,“ povídá Jůře, „se mnou si nezačínej, já dovedu štěkat tak, že se mne i
měsíc na nebi bojí.“ A na důkaz toho zaštěkal tak silně, že na míli cesty popraskaly tabulky
ve všech oknech.Ale Jůra ani nemrkla očima, a když Buffino doštěkal, řekla: „No, křičet trochu dovedeš,
ale když já zasyčím, i hadovi stydne strachem v žilách krev.“ A přitom zasyčela tak hrozně, že
Buffinovi se strachem zježil každý vlas.Když se trochu vzpamatoval, začal znovu: „No co, syčet ještě není hrdinství; ale koukej,
jak já dovedu utíkat!“ A než se kočka nadála, oběhl kolem dokola celý palác tak rychle, že se
z toho samotnému paláci zatočila hlava.Jůra se tomu tuze podivila, ale dělala jakoby nic. „No,“ povídá, „aspoň vím, jak budeš
přede mnou utíkat; ale kdyby na mne přišel někdo stotisíckrát silnější než ty, já bych mu
utekla takhle.“ A třemi skoky byla nahoře v koruně vysokého stromu — tak vysoko, že z toho
Bufflno dostal hroznou závrať.Když zase přišel k sobě, řekl: „No víš, pořádný pes po stromech ani neleze; ale chceš-li
už vědět, co já dovedu, dej pozor: čichám, čichám, že královna v sousední říši peče k obědu
holoubata, a my že budeme mít zítra v poledne pečenou husu."Kočka si potajmu čichla také, ale nic necítila; podivila se tedy nesmírně, jaký má pes
náramný čich, ale nedala na sobě nic znát. „No,“ řekla, „to nic není proti mému sluchu; já
například slyším, že právě teď naší královně spadla na zem jehla a že v sousední říši budou za
čtvrt hodiny zvonit poledne.“Nad tím zase žasl Buffilno, ale aby se jen tak nepoddal, řekl: „No tak víš co? Nebudeme už
na sebe štěkat. Neboj se mne a slez dolů.“„Já,“ povídá na to Jura, „se tě ovšem nebojím. Ale víš co? Neboj se mne ty a vylez sem ke
mně na strom.“„Já,“ povídá Buffino, „bych hnedle vylezl; ale dřív musíš na důkaz přátelství vrtět takhle
ocasem, jako to děláme my psi.“ Přitom začal vrtět ocasem tak rychle, že to svištělo.Jůra to zkouší, zkouší, ale nějak jí to nešlo; no bodejť, když tomu pánbůh naučil jenom
psy! Ale přece, aby si nezadala nějakou bázlivostí, slezla se stromu a šla k Buffinovi. „My
kočky,“ povídá, „když nemyslíme na nic zlého, takhle předeme. Mohl bys to maličko zkusit z
přátelství ke mně.“Buffino tedy zkusil trochu příst, ale kdežpak! vyšlo z něho takové zavrčení, že se sám
zastyděl. „Pojď,“ řekl honem, „půjdeme raději před vrata štěkat na lidi; to ti je, člověče,
báječná psina!“„Myslím,“ namítala Jůra skromně, „že bych to hrubě nedovedla; ale nemáš-li nic proti tomu,
půjdeme si sednout na kraj střechy a dívat se na všechno hodně zvysoka.“„Odpusť,“ řekl Buffino rozpačitě, „ale když jsem vysoko, tak ti mám takovou jakousi
závrať. Nejlepší by bylo, kdybychom šli spolu honit zajíce.“„Zajíce,“ povídá kočka, „bych honit nedovedla; já nemám, hochu, takové nohy. Ale kdybys
šel se mnou, ukázala bych ti strom, kde bychom mohli spolu chytat ptáčky.“Buffino smutně přemýšlel. „Jářku, Juro,“ povídá konečně, „takhle by to nešlo dohromady.
Víš ty co? Já zůstanu psem v lese a na ulici, a ty zůstaneš kočkou na stromech a na střeše.
Ale tady v paláci a na dvoře a v zahradě nebudeme pes a kočka, ale dva kamarádi.“To se také stalo, a oba si na sebe zvykli tak, že si odkoukali i své způsoby. Tak Jůra se
naučila běhat za princeznou jako pes, a Buffino, když viděl, že kočka nosí králi k nohám
ulovené myši, nosil mu před trůn vítězoslavně kosti, které vyhrabal na smetišti či našel na
ulici. Za tohle ovšem nebyl tak chválen jako kočka za své myši.Jednou byla hluboká noc a Buffino spal ve své boudě; to víte, děti, že královský pes má
boudu z cedrového dřeva a z mahagonu. Zrovna se mu zdálo, že vidí zajíce, a hnal se za ním
tak, že se mu i ve spaní pracky škubaly, když tu ucítil na nose lehkou ťafku. „Ha,“ vyletěl ze
spaní, „ha, co se děje?“„Pst,“ zašeptal známý hlas, „buď trochu tiše.“ Buffino poznal Jůru; byla černější než noc,
jen její zelené oči chytře a vzrušeně svítily. „Sedím ti na střeše,“ vypravovala Jůra šeptem,
„a myslím na ledacos, jak už mám ve zvyku; a tu, vždyť znáš můj sluch, slyším něčí kroky
daleko, daleko odtud v královské zahradě.“„Ha,“ zvolal Buffino.„Tiše,“ zasykla Jůra. „Četu, Buffino, že to je zloděj. Víš ty co? Půjdeme ho chytit.“„Ba,“ vyštěkl pes samou horlivostí, „ba, už běžím.“ Sebrali se a šli spolu do zahrady.Byla černočerná noc. Buffino chtěl běžet napřed, ale tuze se potmě mátl a klopýtal každým
krokem. „Jůro,“ šeptal úzkostně. „Jůro, vždyť já nevidím na krok!“„Já,“ řekla Jůra, „vidím v noci jako ve dne. Půjdu napřed a ty jdi po čichu za mnou.“ To
také udělali.„Ono,“ vyhrkl Buffino najednou, „čichám něčí stopy.“ S nosem až u země hnal se teď po
stopě, jako by nejjasněji viděl. Jůra za ním. „Pst,“ zašeptala po chvilce, „už ho vidím. Je
zrovna před tebou.“„Aha,“ vykřikl Buffino silným hlasem, „hrrrr, hrrrr na něj, vrrrrhněte se na něj! Ha, ha,
chlape, ha darrrebo, ha padouchu, ha ty halamo! Škrrrrť ho, dav ho, maž ho, mlať ho, vyhrrrrň
si na něj rrrrukávy a rrrroztrrrrhej ho! Ha! ha, ha!“Když to zloděj slyšel, lekl se strašně a dal se na útěk. Buffino za ním, pokousal mu
lýtka, roztrhal nohavice, skočil mu pod nohy, že ho porazil, a ještě mu nakousl ucho. Zloděj
taktak že mohl vyskočit a vylezl strachem na strom. Ale teď zas přišla řada na Jůru: vylezla
za ním, skočila mu do týla a drápala, kousala, škrabala, sekala, jak jen mohla. „Pfff,“
prskala přitom a syčela, „zasssolím ti, usssmrtím tě, nasssekám ti, rozsssápu tě na kusssy.“„Ha,“ řval dole Buffino, „dav ho, prašť ho, vraždi ho, sraz ho, hoď mi ho, zab ho, bouchni
ho, spoutej ho, kousni, nepusť ho!“„Vzdávám se,“ vykřikl zloděj v smrtelné úzkosti a spadl se stromu jako pytel, klekl na
kolena, zvedl ruce k nebi a prosil: „Nezabíjejte mne, prosím vás, vždyť já se už vzdávám.
Veďte mě, proboha, kam chcete!“Tak tedy se dali na cestu zpátky: napřed Jura s ocasem vztyčeným jako šavle, pak zloděj s
rukama zdviženýma, a naposledy Buffino. Na půl cestě je potkaly stráže s lucernami, protože
ten hluk je probudil, a připojily se k průvodu. Tak přivedli Jůra a Buffino zloděje s velikou
slávou do zámku. Sám král a králka se vzbudili a dívali se na to oknem, jen princezna spala a
zaspala to všechno, a byla by zaspala snad i snídani, kdyby si Jůra, jako každého rána, nebyla
přišla pohovět do jejích peřin s tváří tak líbeznou, jako by se docela nic nebylo v noci
přihodilo.Ledacos ještě Jůra dovedla, ale to by ta pohádka neměla ani konce. Proto jen v rychlosti
povím, že někdy chytala tlapkou v potůčku ryby, žrala ráda okurkový salát, chytala ptáčky,
třeba to měla zakázáno, a přitom se tvářila nevinně jako anděl a dovedla si hrát tak hezky, že
by se člověk na to celý den díval. Kdo by chtěl vědět o Jůře ještě něco víc, ať se jen s
láskou dívá na kteroukoliv kočku; každá má v sobě kus Jůry a každá dovede tisíce pěkných a
veselých kousků a neskrývá se s nimi před nikým, kdo ji netrápí.3. Jak detektývové kouzelníka honiliKdyž už si povídáme o tom, co všechno kočka dovede, musíme vypravovat ještě něco.
Princezna kdesi cosi slyšela, že když číča padá z výšky, spadne vždycky na nohy a nic si
přitom neudělá. I sebrala jednou Jůru, vylezla s ní na půdu, a aby to zkusila, pustila milou
Jůru okýnkem dolů z náramné výšky. Honem pak vykoukla, spadla-li její micka opravdu na nohy;
ale Jůra nespadla na nohy, protože spadla na hlavu jednomu pánovi, který šel zrovna dole po
ulici. Snad mu Jůra v tom pádu nějak zaťala drápky do hlavy, nebo co se mu na tom jinak
nelíbilo — zkrátka nenechal si kočku sedět na hlavě, jak snad si princezna myslila, že by měl
udělat, nýbrž sundal ji, vstrčil ji pod kabát a rychlým krokem zmizel.Plačky mračky běžela princezna z půdy a rovnou k panu králi. „Bú, búú,“ plakala, „šel dole
pán a ukradl nám Jů — Jůůru!“Slyšel to král a lekl se. „Kočka sem, kočka tam,“ myslel si, „ale tahle kočka má k nám
přivést příštího krále. Tu bych,“ myslel si, „přece jen nerad ztratil.“Honem si dal zavolat policejního presidenta. „Tak a tak,“ povídá mu, „někdo nám ukradl
černou kočku Jůru. Nesl ji pod kabátem a šel prý tudy tam pryč.“Policejní president svraštil obočí, přemýšlel půl hodiny a pak řekl: „Pane králi, já tu
kočku najdu, s pomocí pánaboha, policie veřejné i tajné, všeho vojska, dělostřelectva,
loďstva, hasičstva, lodí podmořských i vzducholodí, věštců, kartářek a všeho ostatního
obyvatelstva.“Hned dal president svolat své nejlepší detektývy. Detektýv, děti, to je pán, který je ve
službách tajné policie a je oblečen jako každý jiný člověk, jenomže je vždycky za něco
přestrojen, aby ho nikdo nepoznal. A detektýv na všechno přijde, všechno nalezne, každého
dohoní, všechno dovede a nebojí se ničeho. Jak vidíte, není to tak lehké být detektývem.Hned tedy svolal president své nejlepší detektývy. Byli to tři bratři, Všetečka, Všudybyl
a Vševěd; dále lstivý Ital Signor Mazzani, veselý tlustý Holanďan Mynheer Valijse, slovanský
obr báťuška Jakolev a zasmušilý, nemluvný Skot Mister Nevrley. Pět slov, a už věděli, oč jde;
a kdo prý toho zloděje chytí, dostane velikou odměnu.„Si,“ zvolal Mazzani.„Jaa,“ řekl vesele Valijse.„Mm,“ zamručel Jakolev.„Well,“ dodal Nevrley stručně.Všetečka, Všudybyl a Vševěd na sebe prostě mrkli.Za čtvrt hodiny zvěděl Všetečka, že pán s černou kočkou pod kabátem šel Spálenou ulicí.Za půl hodiny přinesl Všudybyl, že pán s černou kočkou pod kabátem zahnul nahoru na
Vinohrady.Za hodinu přihnal se Vševěd, že pán s černou kočkou pod kabátem sedí ve strašnické hospodě
u sklenice piva.Mazzani, Valijse, Jakolev a Nevrley vskočili do připraveného automobilu a hnali se letem
do Strašnic.„Hoši,“ řekl Mazzani, když tam dojeli, „zločince tak prohnaného se musíme zmocnit lstí.
Nechte mne jednat.“ Přitom, chytrák, myslel jen na to, aby slíbenou odměnu dostal sám.Převlékl se tedy rychle za provazníka, který prodává provazy, a pustil se do hostince.
Vidí tam sedět cizince v černých šatech, černovlasého, černovousého, bledých tváří a
překrásných, třebaže tesklivých očí. „To je on,“ pochopil detektýv ihned.„Pane siňore kavaljéro,“ začal na něj švadronit lámanou češtinou, „prodávám provazy,
krásné, pevné provazy, nejsou k přetržení, nejsou k rozvázání, provazy jako ze železa.“ Přitom
ukazoval své provazy, všelijak je rozkládal, natahoval, roztahoval, rozvíjel, přehazoval z
ruky do ruky, ale přitom mu oči jenjen jely po tom, aby honem hodil kličku z provazů cizinci
na ruce, zadrhl rychle a svázal.„Nepotřebuji,“ řekl cizinec a něco si psal prstem na stole. „Jen se podívejte, pane,“
drmolil Mazzani ještě horlivěji a přehazoval, natahoval, rozvíjel provazy ještě rychleji, „jen
se podívejte, jak jsou dlouhé, jak jsou pevné, jak jsou tenké, jak jsou silné, jak jsou bílé,
jak jsou dobré, jak jsou - jak jsou - Diavolo,“ vykřikl najednou úzkostí, „co to je?“ Jak ty
provazy přehazoval a roztahoval, rozkládal a převracel, začaly se mu tak nějak divně do nich
zaplétat ruce; a provazy se mu samy od sebe zadrhovaly, zakličkovaly, zaplétaly, zauzlovaly,
svazovaly, stahovaly, a najednou (koukal jako blázen) má jimi sám ruce nadobro a pevně
spoutány.Mazzani se až zapotil úzkostí, ale myslel si, že se ještě vyplete. Začal sebou kroutit a
svíjet, házet a zmítat, skákal, shýbal se a točil se, aby se nějak z těch provazů vymotal, a
přitom mlel pořád rychleji: „Podívejte se, podívejte se, jaká to je práce, jaká síla, jaká
pevnost, jaká tuhost, jaká délka, jaká pružnost, jaká krása, jaké, panebože, provazy!“ A jak
se tak kroutil a skákal, pořád pevněji a rychleji se kolem něj provazy otáčely a zavíjely,
zadrhovaly a utahovaly, až bez dechu, spoután na rukou a nohou, křížem krážem převázán a
sešněrován, svalil se Signor Mazzani na zem.Cizinec seděl, ani brvou nepohnul, ani smutné oči nezvedl, jen jako by si prstem něco
kreslil na stole.Zatím už detektývům venku bylo divné, že se Mazzani nevrací. „Mm,“ zvolal Jakolev
odhodlaně a hnal se do hospody. Kouká — Mazzani leží svázán na zemi a za stolem cizinec, s
hlavou svěšenou, si něco kreslí prstem na ubruse.„Mm,“ zabručel obr Jakolev.„Co tím,“ ptal se cizinec, „chcete říci?“„Že vás zatýkám,“ řekl Jakolev drsně.Cizinec jenom pozvedl své čarokrásné oči.Jakolev už napřahoval svou ohromnou pěst, ale před těma očima se mu dělalo nějak nevolno.
I zastrčil obě ruce do kapes a povídá: „Já, tento, abyste šel raději dobrovolně. Koho já
chytnu, tomu nezůstane celá kostička v těle.“„Tak,“ řekl cizinec.„Baže,“ pokračoval detektýv. „A komu poklepám na rameno, ten je už navěky chromý. Mně
říkají Silný Jakolev.“„Milý báťuško,“ povídá cizinec, „to je sic pěkné, ale síla není všechno. A když se mnou
mluvíte, mohl byste laskavě vytáhnout své ploutve z kapsy.“Jakolev se trochu zastyděl a hned chtěl vytáhnout ruce z kapes. Ale co to? Nemůže a nemůže
je dostat ven. Zkouší to s pravou — drží v kapse jako přirostlá. Zkouší to s levou — jako by
ji centy v kapse držely. A i kdyby to centy byly, vytáhl by je, ale ruku z kapsy vytáhnout
nemůže a nemůže, ať tahá a trhá a škubá sebevíc.„To jsou špatné žerty,“ mručel Jakolev bezmocně.„Ani ne tak špatné, jak si myslíte,“ řekl cizinec tiše a kreslil si dál prstem po stole.Zatímco Jakolev se namáhal a potil a svíjel, aby dostal ruce z kapes, bylo detektývům
divné, že se nevrací. „Půjdu tam,“ řekl Valijse krátce, a jak byl široký, valil se do hospody.
Kouká, — Mazzani leží spoután na zemi, Jakolev s rukama v kapsách tancuje po sednici jako
medvěd a za stolem cizinec, s hlavou svěšenou, si čmárá prstem po stole.„Jdete mne zatknout?“ ozval se cizinec, dříve než Valijse mohl něco říci.„K službám,“ zvolal ochotně Valijse a vytáhl z kapsy železná pouta. „Račte jen, vašnosti,
ručičky nastavit, dáme na ně pouta, prosím, hezká chladná pouta, docela nová poutečka,
vašnosti, z nejjemnější ocele, s krásným pancéřovým řetízkem, všechno nejlepší jakosti.“
Přitom žertovný Valijse řinčel pouty a přehazoval je z ruky do ruky, jako by zboží ukazoval.
„Račte si vybrat,“ mlel vesele dál, „nikoho nenutíme, jen tak trochu toho, kdo sám nechce;
velejemné brazolety, vašnosti, s patentním zámkem, dobře přiléhající, nikde netlačí a nikde
neškrtí,“ — tu počal Valijse rudnout a potit se a přehazovat pouta rychleji a rychleji z ruky
do ruky — „překrásná pou-pouta, dělaná zrovna pro pána, au, jemine, jemine! z dělové
oce-oce-ocele, pane, kalená v oh-oh-oh-oh jemine! v ohni, v nejžha-ha-ha-ha-au nejžhavější
vý-výýý-výíííhni a — saakra!“ zařval náhle Valijse a praštil pouty o zem. Jak by, chudák,
nepraštil! a jak by je v rukou nepřehazoval! vždyť pouta byla do běla rozžhavena, a sotva
dopadla na zem, propálila podlahu, div ji plamenem nezapálila.Zatím se venku Nevrley už divil, že se nikdo nevrací. „Well,“ zvolal odhodlaně, vytáhl
revolver a vnikl do hospody. Kouká — všude plno čoudu, Valijse skáče bolestí po sednici a
fouká si do dlaní, Jakolev se svíjí s rukama v kapsách, Mazzani leží spoután na zemi a za
stolem cizinec, s hlavou svěšenou, si čmárá něco na ubruse.„Well,“ pronesl Nevrley a šel s revolverem rovnou na cizince.Cizinec zvedl na něho svůj sladký, zamyšlený pohled. Nevrley pocítil, že se mu zatřásla
ruka před těma očima, ale přemohl se a vypálil z největší blízkosti cizinci všech šest ran z
revolveru do čela mezi oči.„Jste už hotov?“ tázal se cizinec.„Ještě ne,“ odtušil Nevrley, vytáhl druhý revolver a vypálil dalších šest ran cizinci do
čela.„Hotovo?“ zeptal se cizinec.„Ano,“ řekl Nevrley, otočil se na patě, a založiv ruce, sedl si v koutě na lavici.„Tedy zaplatím,“ zvolal cizinec a zacinkal šestákem o sklenici. Nikdo z domácích lidí
nepřišel. Všichni se schovali strachem na půdě, když slyšeli střelbu. I nechal cizinec šesták
na stole, pozdravil detektývy a klidně odešel.V téže chvíli se objevila v jednom okně hlava Všetečkova, v druhém Všudybylova a ve třetím
Vševědova. První skočil Všetečka oknem do světnice. „Hoši,“ povídá, „kde ho máte?“ A dal se do
smíchu.Druhým oknem skočil Všudybyl. „Mně se zdá,“ smál se, „že Mazzani tuhle válí se po zemi.“Třetím oknem skočil Vševěd. „A mně,“ povídá, „že Valijse je teď nějak nevrlej.“„Já myslím,“ přidal polínko Všetečka, „že Nevrley teď nekouká jako lev.“„A já zas,“ dopověděl Všudybyl, „že Jakolev není zrovna mazaný.“Mazzani si sedl na podlaze. „Hoši,“ bránil se, „to není jen tak. „Mne ten zloděj spoutal a
přitom na mne prstem nesáhl.“„A mně,“ mručel Jakolev, „přimrazil ruce do kapes.“„A mně,“ naříkal Valijse, „rozžhavil pouta v rukou.“„Well,“ dodal Nevrley, „to všechno nic není. Ale já jsem mu vpálil dvanáct kulí do čela, a
nezůstalo po nich ani škrábnutí.“Všetečka, Všudybyl a Vševěd se na sebe podívali.„Mně se zdá,“ začal Všetečka.„— že ten zloděj —“ pokračoval Všudybyl.„— je vlastně kouzelník,“ dokončil Vševěd.„Ale co, hoši,“ řekl zase Všetečka, „v pasti ho máme. My jsme s sebou přivedli tisíc
vojáků —“„— a dali jsme obklíčit tuhle hospodu,“ pokračoval Všudybyl.„— že ani myš odtud neuteče,“ dodal Vševěd.V tom okamžiku zazněla venku rána z tisíce pušek, jako by hrom udeřil.„Už je po něm,“ zvolali všichni detektývové jako jedněmi ústy.Rozlétly se dveře a do sednice skočil velitel těch vojáků. „Poslušně hlásím,“ spustil, „že
jsme hospodu obklíčili. Dal jsem rozkaz, že ani myš nesmí z hospody ven. A tu vám, hoši,
vylítla ze dveří bílá holubička s něžnýma očima a kroužila mně kolem hlavy.“„Ah,“ zvolali všichni; jen Nevrley řekl „Well“. „Rozsekl jsem šavlí tu holubičku,“
pokračoval velitel, „a zároveň všech tisíc vojáků do ní střelilo. Holubička se rozletěla na
tisíc kousků, ale z každého kousku se vám udělal bílý motýl a třepetal se pryč. Poslušně
hlásím, co teď.“Všetečka zajiskřil očima. „Dobrá,“ rozkázal, „povoláte všechno vojsko, zálohy i domobranu,
pošlete je po všech zemích, aby pochytali ty motýly.“To se také stalo, a můžeme říci předem, že z toho pak povstala tuze pěkná sbírka motýlů,
kterou ještě dnes ukazují v Národním muzeu. Kdo je v Praze, musí se na ni jít podívat.Zatím však řekl Všudybyl těm ostatním: „Hoši, vy tu teď nejste nic platni, my už se nějak
uradíme i bez vás.“I šli smutně a s prázdnýma rukama zpátky: Mazzani, Valijse, Nevrley, Jakolev.Dlouho se radili Všetečka, Všudybyl a Vševěd, jak na kouzelníka. Přitom vykouřili cent
tabáku, snědli a vypili všechno, co bylo ve Strašnicích k dostání, ale na nic nepřišli.
Konečně řekl Vševěd: „Kluci, takhle to nepůjde. Musíme se trochu provětrat.“Šli tedy ven, a sotva přišli před hospodu, koho tam nevidí než sama kouzelníka. Seděl tam
a díval se náramně zvědavě, co budou dělat.„Tady je,“ vykřikl Všetečka radostně a jedním skokem chytil kouzelníka za rameno. Ale v
ten ráz se kouzelník změnil v stříbrolesklého hada, a Všetečka jím leknutím praštil o zem.Byl tu hned Všudybyl a hodil na toho hada svůj kabát. Ale z hada se udělala zlatá muška a
vyklouzla knoflíkovou dírkou na boží vzduch.Vyskočil Vševěd a chytil tu zlatou mouchu do čepice, ale z mouchy se udělal stříbrný
potůček a běžel, běžel pryč i s čepicí.Skočili všichni do hospody pro sklenice, aby chytili potůček do sklenic. Ale už jim
stříbrný potůček uběhl a vtekl do Vltavy. Proto je i dnes Vltava, když je v dobré náladě, tak
krásně stříbrná: to vzpomíná na kouzelníka, šumí zamyšlená a třpytí se, že se člověku až hlava
zatočí.Ale zatím stáli Všudybyl, Vševěd a Všetečka na břehu Vltavy a přemýšleli, co teď. Tu
vystrčila z vody hlavu stříbrná ryba a dívala se na ně zářnýma černýma očima, vpravdě očima
kouzelníkovýma. I koupili si všichni tři detektývové rybářské pruty a začali chytat ve Vltavě
ryby. Ještě dnes je tam můžete vidět, jak po celé dny sedí s prutem na loďkách, chytají ryby a
nemluví ani slova, a nedojdou klidu, dokud nechytí stříbrnou černookou rybu.Ještě mnoho jiných detektývů hledělo chytit kouzelníka, ale marně. Stávalo se jim, když
uháněli automobilem, aby ho chytli, že najednou vystrčila srna hlavu z mlází a dívala se na ně
černýma, něžnýma, zvědavýma očima; a když letěli aeroplánem, letěl za nimi orel a nespouštěl z
nich své pyšné, planoucí oči; a když pluli lodí, vyšvihl se z moře delfín a upíral na ně svůj
rozumný, pokojný pohled; a i když seděli ve svých pracovnách a přemýšleli, stávalo se, že
květiny na stole začaly zářit a hleděly na ně zvědavě a sličně, nebo že jejich policejní pes
zvedl náhle hlavu a obrátil k nim oči tak lidské a krásné, jakých jindy nemíval. Odevšad,
zdálo se jim, hledí na ně kouzelník, hledí a zase zaniká: jakpak by ho mohli chytit?4. Kterak slavný Sidney Hall kouzelníka chytilTo všechno četl v novinách slavný Sidney Hall, americký detektýv, zamyslil se hluboce a
rozhodl se, že zkusí sám, chytí-li kouzelníka. Přestrojil se tedy za milionáře, vzal do kapsy
revolver a jel do Evropy.Když sem přijel, představil se hned policejnímu presidentovi. Ten mu tedy všechno vyložil,
jak honili kouzelníka, a skončil: „Podle toho všeho je už docela nemožné dostat toho zlosyna
před soudnou stolici.“Sidney Hall se usmál: „Do čtyřiceti dnů vám ho přivedu zatčeného.“„Nemožno,“ zvolal president.„Vsaďme se o misku hrušek,“ řekl Sidney Hall. Sidney Hall totiž tuze rád jedl hrušky a
stejně rád se sázel.„Platí,“ zvolal president. „A jak to, prosím vás, uděláte?“„Především tak,“ povídá Sidney Hall, „že budu muset dělat cestu kolem celého světa. Ale na
to bych potřeboval hromadu peněz.“Dal mu tedy president hromadu peněz, a aby se zdál chytrý, povídá: „Aha, už tuším váš
plán. Ale musíme věc udržet v tajnosti, aby se kouzelník nedověděl, že ho honíme.“„Naopak,“ řekl detektýv, „hned zítra dáte do všech novin na světě, že slavný Sidney Hall
se zavázal chytit kouzelníka do čtyřiceti dnů. Zatím mám tu čest se vám poroučet.“Rovnou pak šel pan Sidney Hall k jednomu proslulému cestovateli, který už dělal cestu
kolem světa za padesát dní, a povídá: „Vsaďme se, že udělám cestu kolem světa za čtyřicet
dní.“„Nemožno,“ řekl cestovatel. „Pan Fox udělal cestu kolem světa za osmdesát dní, já sám za
padesát dní, a rychleji to už ani nejde.“„Vsaďme se,“ na to Sidney Hall, „o tisíc tolarů, že to udělám.“Tak se tedy vsadili.Ještě té noci Sidney Hall odjel. Za týden přišel od něho telegram z Alexandrie v Egyptě:
„Jsem na stopě. Sidney Hall.“Po sedmi dnech zase přiletěl telegram z Bombaje v Indii: „Kličky se stahují. Vše jde
výborně. Dopis následuje. Sidney Hall.“O něco později došel dopis z Bombaje, ale byl psán tajným písmem, kterému nikdo nerozuměl.Po dalších osmi dnech přiletěl z Nagasaki v Japonsku poštovní holub s lístkem na hrdélku,
kde stálo: „Blížím se k cíli. Očekávejte mne. Sidney Hall.“Pak přišla depeše ze San Franciska v Americe: „Mám rýmu. Jinak vše v pořádku. Uchystejte
hrušky. Sidney Hall.“Třicátého devátého dne po odjezdu došel konečně telegram z Amsterodamu v Holandsku:
„Přijedu zítra večer v 7 hodin 15 minut. Uchystejte hrušky. Nejraději máslovky. Sidney Hall.“Čtyřicátého dne v 7 hodin 15 minut večer přirachotil vlak na nádraží. Z vlaku vyskočil pan
Sidney Hall a za ním sestoupil kouzelník, vážný, bledý a s očima sklopenýma. Všichni
detektývové čekali na nádraží a divili se tuze, že kouzelník není ani spoután. Než Sidney Hall
jim jen pokynul rukou a řekl: „Čekejte mne, hoši, dnes večer v hospodě U modrého psa. Musím
jen toho pána dovézt do vězení.“ Vstoupil pak i s kouzelníkem do drožky, ale ještě si vzpomněl
a volal z vozu: „A ty hrušky mně tam přineste!“Večer tedy čekala mísa překrásných hrušek, obklopená všemi detektývy, na pana Sidneye
Halla. Užuž si všichni mysleli, že ani nepřijde, když tu se otevřely dveře do hospody a vešel
prastarý, vetchý dědeček, co prodává po hospodách rybičky a okurky.„Dědečku,“ řekli mu detektývové, „my asi nic nekoupíme.“ „To je škoda,“ řekl dědeček, a
najednou se začal celý třást a klepat, chrčel, kuckal, dusil se a klesl bez dechu na židli.„Proboha,“ vykřikl jeden detektýv, „snad nám tu neumře!“„Ne,“ kuckal dědeček a svíjel se, „já to už nevydržím!“ A tu všichni viděli, že se vlastně
dědeček tak hrozně směje a nemůže ani přestat. Slzy mu tekly, hlas přeskakoval, tváře modraly,
a jen už sténal: „Děti, děti, já to nevydržím!“„Dědečku,“ řekli detektývové, „co tu chcete?“Tu dědeček vstal, potácel se ke stolu, vybral si z mísy nejkrásnější hrušku, oloupal ji a
jedním rázem ji snědl. Teprve pak si strhl falešnou bradu, falešný nos, falešné šediny a modré
brýle a ukázal hladce oholenou, usměvavou tvář Sidneye Halla.„Hoši,“ řekl Sidney Hall omluvně, „nezlobte se na mě; ale já jsem musil po celých čtyřicet
dní přemáhat smích.“„Kdy jste kouzelníka chytil?“ ptali se detektývové jedním hlasem.„Teprve včera,“ pravil slavný Sidney Hall; „ale už hned od začátku mně bylo do smíchu, jak
ho napálím.“„A jak jste ho,“ naléhali detektývové, „prosím vás, dostal?“„Inu,“ povídal Sidney Hall, „to je vám celá historie. Já vám to, hoši, povím, jen co si
sním ještě tuhle hrušku.“Když ji snědl, začal asi takhle: „Poslouchejte, kolegové, především a hlavně vám povím to,
že pořádný detektýv nesmí být osel.“ Přitom se rozhlédl dokola, jako by snad mohl nalézt
nějakého osla mezi přítomnými.„A co dál?“ ptali se detektývové.„Co dál?“ řekl Sidney Hall. „Za druhé, musí být drbaný. A za třetí,“ pokračoval, loupaje
si novou hrušku, „musí mít trochu za ušima. Víte snad, jak se chytá myš?“„Na špek,“ řekli detektývové.„A víte, nač se chytá ryba?“„Na červa či žížalu.“„A víte, nač se chytá kouzelník?“„Nevíme.“„Kouzelník,“ řekl poučně Sidney Hall, „se chytá jako každý jiný člověk: totiž na vlastní
slabost. Nejdřív se musí nalézt, jakou má slabost. A víte, hoši, jakou měl slabost kouzelník?“„Nevíme.“„Zvědavost,“ prohlásil pan Sidney Hall. „Všechno dovedl kouzelník, ale byl zvědavý.
Ukrutně zvědavý. Ale teď si musím sníst tuhle hrušku.“Když ji snědl, pokračoval: „Vy jste si všichni mysleli, že stíháte kouzelníka. Ale zatím
kouzelník stíhal vás. Šel za vámi a nepouštěl vás z očí. Byl strašně zvědavý a chtěl všechno
vidět, co proti němu podnikáte. Pořád se točil za vámi, když jste ho honili. A na jeho
zvědavosti jsem postavil svůj plán.“„Jaký plán?“ křičeli detektývové dychtivě.„Inu, takovýhle. Ta cesta kolem světa, to byl, hoši, jen výlet pro zábavu. Já už jsem
chtěl dávno dělat cestu kolem světa. Jenom jsem neměl jaksi příležitost. Ale když jsem přišel
sem, věděl jsem hned, že kouzelník půjde pořád za mnou, aby viděl, jak ho budu chytat. Taková
už je jeho zvědavost. Nu což, řekl jsem si, potáhnu ho za sebou kolem světa; sám přitom něco
uvidím a jeho neztratím z očí. Totiž on mne neztratí z očí. A aby byla jeho zvědavost ještě
větší, vsadil jsem se, že to pořídím za čtyřicet dní. Ale teď si sním tuhle krásnou hrušku.“Když ji dojedl, řekl: „Není nad hrušky. Tedy vzal jsem si revolver a peníze, přestrojil
jsem se za švédského obchodníka a jel jsem. Nejdřív do Janova; víte, hoši, to je v Itálii, a
když tam člověk jede, vidí celé Alpy. Je vám to výška náramná, ty Alpy; když se na vrcholu Alp
utrhne kámen, padá dolů tak dlouho, že zatím docela obroste mechem, než dopadne. A z Janova
jsem pak chtěl jet lodí do Alexandrie v Egyptě.Janov je tuze krásný přístav, tak krásný, že tam každá loď běží už zdaleka sama. Na sto
mil od Janova přestanou v parnících topit, kola se netočí a plachty se stáhnou, ale loď už se
tak těší do Janova, že tam dopluje sama od sebe.Má loď měla vyjet ve čtyři hodiny odpoledne punkto. Ve tři hodiny padesát minut běžím do
přístavu, ale cestou vidím plakat malou holčičku.,Bobečku,‘ povídám jí, ,co pláčeš?‘,Béé,‘ naříká bobeček, ,já jsem se ztjatila!‘,Když ses ztratila,‘ povídám, ,tak se hledej.‘,Ale já jsem ztjatila maminku,‘ bečí bobeček, ,a nevím, kde je.‘,To je jiná,‘ povídám, vezmu holčičku za ruku a hledám její maminku. Kluci, hodinu jsem
běhal po Janově, než jsem tu maminku našel. Ale co teď? Bylo čtyři hodiny padesát minut. Má
loď musela už dávno odjet. Kvůli bobečkovi, myslil jsem si, jsem propásl celý den. S neveselou
šel jsem do přístavu, a tu, koukám, ta loď tam ještě stojí. Já honem do ní. ,Nu, Švejdo,‘
povídá mi kapitán lodi, ,dal jste si na čase. Byli bychom vám už dávno ujeli, kdyby se nám tak
nějak divně nebyla zapletla kotva na dně, že jsme ji po celou hodinu nemohli vytáhnout.‘ Já,
toť se ví, jsem tomu byl rád. Ale teď bych si snad mohl sníst hrušku.“Když ji dojedl, řekl: „Ta byla, panečku, tuze dobrá. Tak tedy jsme vyjeli na Středozemní
moře. To je vám tak krásně modré, že člověk neví, kde je obloha a kde je moře. Proto jsou
všude na lodích i na břehu tabulky, a na těch je napsáno, kde je nahoře a kde je dole. Jinak
by si to člověk spletl. Však tuhle, povídal nám kapitán, si to jedna loď spletla a místo po
moři se pustila po nebi; a protože je nebe nekonečné, dosud se nevrátila a nikdo neví, kde je.
A po tom moři jsme dopluli do Alexandrie. Alexandrie je město veliké, protože bylo založeno od
Alexandra Velikého.Z Alexandrie jsem poslal ten telegram, aby si kouzelník myslil, že se o něho starám. Ale
já jsem se o něho pranic nestaral, jen jsem ho všude tušil. Když rackové nebo kormoráni
obletovali loď nebo albatros v dáli brázdil svým rychlým křídlem oblohu, věděl jsem, že snad
mezi nimi je kouzelník a doprovází mne. Když rybička vypoulila na mne oči z hlubiny mořské,
cítil jsem, že snadonna mne pohlíží jejíma očima. A když
vlaštovky ve svém letu přes moře se snesly na ráhna naší lodi, byl jsem skoro jist, že ta bílá
mezi nimi, ta nejkrásnější ze všech, jeon.Ale když už jsem byl v Alexandrii, zajel jsem si po posvátné řece Nilu dolů do Káhiry. To
je vám město tak veliké, že by se samo v sobě nevyznalo, kdyby tam nebyli postavili vysokánské
mešity a minarety. Ty je vidět z takové dálky, že i nejvzdálenější domky se podle nich
vyznají, kde jsou.U Káhiry jsem se šel vykoupat do Nilu, protože tam je tuze horko. Měl jsem na sobě jen
plavky a revolver, a ostatní šaty jsem nechal na břehu. Tu vám vyleze na břeh obrovský
krokodýl a sežral mně ty šaty se vším všudy, i s hodinkami a penězi. Jdu tedy na něj a vypálím
šest ran z revolveru. Ale kulky se odrazily od jeho krunýře, jako by byl z ocele. A krokodýl
se mně hlasitě vysmál. Ale teď si sním hrušku.“Když byl hotov s hruškou, pokračoval pan Sidney Hall ve svém vypravování: „To víte, bando,
že každý krokodýl umí plakat a křičet jako malé dítě. Tím láká lidi do vody. Člověk si myslí,
že se tam topí dítě, a běží mu na pomoc, a tu ho krokodýl chytne a sežere. Ale tenhle krokodýl
byl tak starý a moudrý, že se naučil nejen plakat jako dítě, nýbrž i nadávat jako námořník,
zpívat jako operní zpěvačka a vůbec mluvit jako člověk. Vždyť prý přijal i tureckou víru.Ale mně bylo trochu ouzko. Co si počnu bez šatů a peněz? Tu, kde se vzal tu se vzal, stál
vedle mne černý Arab a povídá té obludě: ,Ty, krokodýle, ty jsi sežral šaty i s hodinkami?‘,Sežral,‘ řekl krokodýl.,Hloupej,‘ povídá Arab, ,vždyť ty hodinky nebyly nataženy. K čemu ti budou hodinky, když
nejdou?‘Krokodýl chvilku uvažoval, a pak mi povídá: ,Ty, já bych trochu otevřel pusu; sáhni mně do
žaludku, vyndej ty hodinky, natáhni je a dej je zas na místo.‘,I což,‘ jářku, ,udělal bych to, ale ty bys mi ukousl ruku. Víš ty co? Já ti strčím kolmo
mezi tvé čelisti tuhle hůl, abys nemohl svou šerednou tlamu zavřít.‘,Já nemám šerednou tlamu,‘ řekl krokodýl. ,Ale když jinak nedáš, strč tu hůl mezi mé
ctihodné čelisti a dělej honem.‘Já, toť se ví, jsem to udělal, vytáhl jsem mu ze žaludku nejen hodinky, nýbrž i své šaty,
boty a klobouk, a povídám: ,Tu hůl, starý, ti teď nechám v hubě na památku.‘ Krokodýl chtěl
nadávat, ale nemohl, protože měl tlamu dokořán a v ní vzepřenou hůl; chtěl mne sežrat a
nemohl; chtěl prosit a nemohl. Já jsem se klidně ustrojil a řekl jsem mu: ,A abys to věděl,
máš šerednou, protivnou, hloupou tlamu,‘ a naplil jsem mu do ní. Tu vyhrkly krokodýlovi
vztekem slzy.Když jsem se ohlédl po Arabovi, který mně tak chytře pomohl, byl tentam. A ten krokodýl
podnes plove po Nilu s tlamou dokořán.Z Alexandrie jsem zase vyplul do Bombaje, přestrojen za indického rádžu čili knížete.
Hoši, to mi to slušelo! Nejdříve jsme pluli po Rudém moři. To se tak jmenuje, protože se pořád
stydí, že není větší. Když byla všechna moře ještě mladá a maličká a měla teprve vyrůst, hrálo
si Rudé moře na břehu s arabskými dětmi a přitom mu tak uběhl čas, že zapomnělo růst, třebaže
mu pánbůh uchystal kolem dokola na pouštích pěkný písek, aby si z něho udělalo dno. Teprve v
poslední chvíli si na to vzpomnělo, ale už mohlo vyrůst jen do délky, a ještě nechalo pruh
suché země mezi sebou a Středozemním mořem, se kterým se mělo spojit. Nad tím se trápilo tak,
že tuhle se lidé nad ním slitovali a spojili obě moře průplavem. Od té doby se Rudé moře už
tak nečervená.Když jsme už byli za ním, spal jsem jednou ve své kajutě. Najednou někdo zaťuká na mé
dveře. Jdu otevřít — na chodbě nikdo. Chvíli čekám, a tu slyším, že se k mé kajutě blíží dva
plavci. ,Zabijeme toho rádžu,‘ šeptá jeden, ,a sebereme mu perly a diamanty, co nosí na
šatech.‘ Na mou duši, hoši, všechny mé perly a diamanty byly skleněné. ,Počkej tady,‘ šeptá
druhý plavec, ,zapomněl jsem nahoře nůž‘. Zatímco běžel pro nůž, chytil jsem druhého plavce za
krk, zacpal jsem mu ústa, oblékl jsem ho za rádžu a svázaného položil na svou postel. Pak jsem
si vzal jeho šaty a postavil jsem se na jeho místo přede dveře. Když přišel ten druhý s nožem,
povídám mu: ,Už rádžu nezabíjej, já jsem ho zardousil; ale jdi a seber mu perly a diamanty,
zatímco já budu tady dávat pozor.‘ Jen vlezl ten druhý do mé kajuty, hned jsem ho zamkl na
klíč a jdu ke kapitánovi. ,Kapitáne,‘ jářku, ,dostal jsem divnou návštěvu.‘ — Když kapitán
viděl, co se stalo, dal vymrskat oběma plavcům; ale já jsem svolal všechny ostatní, ukazuju
jim své perly a diamanty a povídám: ,Abyste viděli, děti a lotři, jak málo záleží moudrému na
perlách a diamantech, tak flink!‘ A hodil jsem všechny své skleněné klenoty do moře. Tu se mi
všichni začali klanět a volali: ,Ó, moudrý je rádža a vznešený!‘Ale kdo to zaklepal na mou kajutu a zachránil mi život, to podnes nevím. A teď si sním
tuhle pěknou, velikou hrušku.“Ještě s ní nebyl hotov, a už mluvil dál plnými ústy: „Tak jsme šťastně dopluli do Bombaje
v Indii. Indie, hoši, je země veliká a zvláštní. Když na to přijde, je tam tak horko, že je
tam i voda načisto suchá a musí se polévat, aby se nevypařila. Lesy jsou tam tak husté, že v
nich není místa ani pro stromy, a tomu se pak říká prales. Když zaprší, roste všechno náramně;
i celé kostely vyrostou ze země, jako u nás houby, a proto je například v Benaresu tolik
kostelů. A opic je tam, jako u nás vrabců, a jsou tak krotké, že vám vlezou i do sednice.
Někdy se člověk ráno probudí a najde ve své posteli místo sebe sama opici. Tak jsou ty potvory
krotké. A hadi jsou tam tak dlouzí, že když se takový had ohlídne na svůj ocas, nepozná ani,
že je to jeho vlastní ocas, a myslí si, že ho honí nějaký had ještě větší, než je on sám; tu
se dá před ním na útěk a bídně zahyne uštváním. A to vám ještě nic nepovídám o slonech, kteří
tam jsou doma. Vůbec, hoši, Indie je země veliká.Z Bombaje jsem zase poslal telegram a pak ten dopis tajným písmem, aby si kouzelník
myslil, že mám bůhvíco za lubem.“„Co bylo psáno v tom dopise?“ ptali se detektývové.„Já,“ chlubil se honem jeden detektýv, „jsem ten váš dopis napolovic rozluštil.“„To jste chytřejší než já,“ děl na to slavný Sidney Hall, „protože já bych ho sám
rozluštit nemohl. Byly to jen čiryčáry, které měly vypadat jako tajné písmo. Ale z Bombaje
jsem pak jel vlakem do Kalkaty. V Indii jsou vám ve vlacích místo sedadel koupací vany, aby
člověku nebylo tak horko. Jeli jsme pouštěmi a pralesy. V houštinách viděl jsem svítit strašné
oči tygří a na říčních brodech jsem se potkával s moudrým pohledem vznešených očí bílého
slona. Skalní orel předháněl náš vlak a duhový motýl se zatřepetal u oken vlaku. Ve všem tom,
hoši, jsem cítil blízkost kouzelníkovu.Blízko Kalkaty jsme se přiblížili k posvátnému Gangu. To je vám řeka tak široká, že když
hodíte kamenem na druhý břeh, letí ten kámen půldruhé hodiny. Když jsme zrovna jeli po břehu,
prala tam nějaká ženská prádlo. Tu se příliš nahnula nebo co, zkrátka spadla do vody a tonula.
Já hned skočím z rozjetého vlaku a vytáhnu tu indickou nešiku na břeh. Myslím, hoši, že by to
udělal každý z vás.“Detektývové souhlasně zabručeli.„No ale,“ pokračoval Sidney Hall, „abych nelhal, tohleto jsem tak lacino nepořídil. Když
jsem se s tou ženskou ve vodě tahal, přišel na mne neřád aligátor a šeredně mi pokousal ruku.
Ženskou jsem na břeh dostal, ale sám jsem se poroučel na zem. Čtyři dny mne pak ošetřovaly
indické báby, a — slovem — tuhle mám na památku zlatý prsten. Zkrátka, kluci, lidé dovedou být
všude na světě vděčni, i když jsou to černí pohani, a takový naháč v Indii není o nic horší
člověk nežli někdo z nás, abastafidli.Ale co platno, pět dní jsem ztratil. A s nimi jsem ztratil i svou sázku. Seděl jsem na
břehu a myslil jsem si: Teď už to nepořídím do čtyřiceti dnů. Tisíc dolarů sázky v pekle. A
mísa hrušek také v pekle. A co tak myslím, připlula tam taková, no, džunka se tomu říká,
taková hloupá lodička s plachtami z lýkových rohoží. A na ní tři hnědí tatrmani, Malajci, a
zubí se na mne, jako bych byl k jídlu. ,Nia nania pche chem Nagasaki,‘ drmolí na mne jeden z
nich. ,Ach ty Kašpare,‘ povídám, ,copak ti rozumím?‘ ,Nia nania pche chem Nagasaki,‘ mele zase
a směje se na mne způsobem, o kterém si snad myslil, že je líbezný. Ale ,Nagasaki‘ jsem
rozuměl. To je přístav v Japonsku, kam jsem zrovna chtěl plout. ,Do Nagasaki,‘ povídám, ,v
takovéhle bečce? Ani za nic.‘ ,Nai,‘ na to on, a brebentí ještě něco, ukazuje na svou džunku,
na nebe, na své srdce, a zkrátka jako abych jel s ním. ,Ani za mísu hrušek,‘ povídám. A tu ti
tři hnědí satani vám na mne skočili, porazili mne na zem, zabalili do rohoží a hodili do své
džunky jako balík. Co jsem si přitom myslil, nebylo tuze hezké, ale nakonec jsem v těch
rohožích usnul. Když jsem se probudil, nebyl jsem v džunce, ale na mořském břehu, nad hlavou
místo slunce velikou chryzantému, a stromy kolem byly pěkně olakované, každé zrníčko písku na
břehu čistě umyté a ohlazené, a podle té čistoty jsem poznal, že jsem v Japonsku. A když jsem
potkal prvního copatého, žlutého jelimánka, ptám se ho: ,Kde bych, medle, občane, asi byl?‘ A
on se směje a povídá ,Nagasaki‘.“„Hoši,“ pokračoval pan Sidney Hall zamyšleně, „říká se, že nejsem hloupý. Ale abych
pochopil, jak jsem se v mizerné džunce dostal přes noc z Kalkaty do Nagasaki, když
nejrychlejší loď to udělá za deset dní — na to jsem, odpusťte, trochu hloupý. Ale teď si sním
tuhle hrušku.“Když ji pečlivě oloupal a snědl, mluvil dále: „Japonsko je země veliká a zvláštní, a lid
je tam veselý a dovedný. Umějí dělat tak tenké čajové číšky z porculánu, že už na ně není ani
žádného porculánu potřeba, vezme se jenom palec, zakrouží se jím ve vzduchu, pak se to navrchu
pěkně omaluje, a číška je hotova. A kdybych vám řekl, jak Japonci dovedou malovat, ani byste
mi to nevěřili. Viděl jsem jednoho malíře, kterému vypadl štětec z ruky na bílý papír; a jak
se ten štětec po papíře kutálel, vymaloval vám krajinu s domky a stromy, lidi na ulici a na
nebi divoké husy. Když jsem se tomu divil, povídá mi ten malíř: ,To nic není proti tomu, co
dovedl můj nebožtík učitel. Jednou si za deště zablátil své ctihodné papuče. Když bláto trochu
oschlo, ukázal nám je: na jedné papuči bylo blátem vymalováno, jak psi a myslivci honí zajíce,
a na druhé, jak si hrají děti na školu a učitele.‘Z Nagasaki jsem pak jel parníkem do San Franciska v Americe. Na té cestě se nestalo nic
zvláštního, ledaže náš parník v bouři ztroskotal a potápěl se. Všichni jsme honem naskákali do
záchranných člunů, ale když už byly načisto plné, volají dva plavci v potápějící se lodi:
,Tady je ještě nějaká panička. Nemáte tam na člunu pro ni trochu místa?‘ ,Nemáme,‘ křičeli
někteří; ale já jsem zavolal: ,I máme, jen ji sem dejte!‘ Tu oni mne hodili do vody, aby tedy
pro ni udělali ve člunu místo. No, hoši, tuze jsem se tomu ani nebránil; panička, myslel jsem
si, má vždycky přednost. Když se loď potopila a čluny odpluly, byl jsem sám a sám na širém
moři. Sedl jsem si na nějaké prkno a houpal jsem se na vlnách; bylo by to jinak docela hezké,
až na to veliké mokro. Plul jsem tak den a noc, a už se mně jaksi zdálo, že to všechno vezme
špatný konec. Ale tu vám ke mně připluje plechová krabice a v ní jsou rakety.,Co s raketami?‘ myslel jsem si nejdřív, ,hrušky by mně byly milejší.‘ Ale pak jsem se
dovtípil lepšího. Když přišla černočerná noc, zapálil jsem první raketu. Letěla vám převysoko
a zářila jako meteor. Druhá raketa byla hvězdová a třetí sluncová; čtvrtá raketa zpívající a
pátá vyletěla tak vysoko, že uvázla mezi hvězdami a svítí tam dodnes. Co jsem se takhle bavil,
připlula veliká loď a vzala mne na palubu, ,Človíčku,‘ povídá mně kapitán, ,nebýt těch raket,
byl byste se tu utopil. Ale že jsme z dálky deseti mil viděli zářit rakety, mysleli jsme si,
že nás tu někdo volá o pomoc.‘ A na památku toho hodného kapitána sním tady tu hrušku.“Když ji snědl, mluvil vesele dále: „V San Francisku jsem tedy vystoupil na americkou půdu.
Amerika, hoši, je má vlast a — zkrátka — Amerika je Amerika. Kdybych vám něco o ní vypravoval,
stejně byste mi to nevěřili; tak veliká a zvláštní země to je. Povím jen, že jsem vstoupil na
Velikou pacifickou dráhu a jel do Nového Yorku. Tam vám jsou domy tak vysoké, že už je ani
dostavět nemohou. Než vylezou zedníci a pokrývači po žebříku zdola nahoru, je už poledne; i
snědí nahoře oběd, který s sebou přinesli, a lezou zase dolů, aby se dostali večer do postele,
a tak to jde den za dnem. Vůbec, není nad Ameriku; a komu se nelíbí jeho vlast tak jako mně
Amerika, ten je starý osel.A z Ameriky jsem jel pak lodí do Amsterodamu v Holandsku. Cestou — cestou — inu cestou se
mně přihodilo to nejpěknější a nejzábavnější. Safra, hoši, to je ten hlavní špás z mé celé
výpravy.“„Copak?“ křičeli detektývové dychtivě.„Inu to,“ řekl pan Sidney Hall a začervenal se, „že jsem se zasnoubil. Jela vám po té lodi
taková panenka, no, pěkná dost, zkrátka jmenuje se Alice, a nikdo na světě, ani nikdo z vás,
není hezčí než ona. - Ne, jistě není,“ dodal pan Sidney Hall po hlubokém přemýšlení. „Ale
nemyslete si, že jsem jí řekl, jak moc by se mně líbila. Byl už poslední den naší plavby a
ještě jsem jí nic neřekl. A teď si sním tady tu hrušku.“Když si na ní patřičně pochutnal, pokračoval pan Sidney Hall, jak následuje: „Tedy toho
posledního večera chodil jsem po palubě, a najednou vám slečna Alice přišla ke mně sama. ,Pane
Sidney Halle,‘ povídá mi, ,nebyl jste někdy v Janově?‘ ,Byl, slečno,‘ já na to. ,A neviděl
jste tam nějakou holčičku, co ztratila maminku?‘ ptá se Alice. ,Inu, slečno,‘ jářku, ,viděl;
vodil vám ji tam takový jakýsi starý bloud.‘Alice chvilku mlčela, a pak povídá: ,A byl jste, pane Sidney Halle, také v Indii?‘ ,Byl,
slečno,‘ já na to. ,A neviděl jste,‘ povídá ona, Jak jeden statečný hoch skočil z rozjetého
vlaku do řeky Gangu, aby zachránil tonoucí pradlenu?‘ ,Koukal jsem na to,‘ povídám jaksi v
rozpacích, ,byl to nějaký starý blázen, slečno; rozumný člověk by to snad neudělal.‘Alice chvilku mlčela a tak nějak divně, nějak líbezně se mně dívala do očí.,A co, pane Sidney Halle,‘ povídá zase, ,je to pravda, že jeden šlechetný člověk se na
moři obětoval, aby se tonoucí paní dostala do člunu?‘ Mně, hoši, už bylo z toho horko. ,Inu,
slečno,‘ povídám, Jestli se tuze nemýlím, tak se takový starý splašenec onehdy v moři
vykoupal.‘Alice mně podala obě ruce, začervenala se a pravila: ,Víte, pane Sidney Halle, že vy jste
strašně hodný člověk? A že za to, co jste udělal pro tu janovskou holčičku, indickou pradlenu
a neznámou paní, vás musí mít každý rád?‘Tu mne, hoši, sám pánbůh šťouchl do zad, abych vzal Alici do náručí. A když jsme se takhle
zasnoubili, povídám: ,Poslechni, Alice, kdopak ti ty všechny hlouposti o mně povídal? Já jsem
se, ví bůh, s tím nikomu nechlubil.‘,Víš,‘ řekla mně Alice, ,dnes večer jsem se dívala na širé moře a tak trošku jsem myslela
na tebe. Tu ke mně přišla taková maličká černá paní a to všechno mně o tobě vypravovala.‘
Hledali jsme pak tu černou paní, abychom jí poděkovali, ale nemohli jsme ji nalézt. A tak,
hoši, jsem se na lodi zasnoubil,“ končil pan Sidney Hall a utíral si své zářící oči.„A co kouzelník?“ volali detektývové.„Co kouzelník?“ opáčil slavný Sidney Hall. „Ten se stal obětí vlastní zvědavosti, jak jsem
předvídal. Když jsem v Amsterodame přenocoval, najednou někdo zaklepe na můj pokoj a vstoupí.
Byl to sám kouzelník, bledý a neklidný. ,Pane Sidney Halle,‘ povídá mi, ,já už to déle
nevydržím; povězte mi, prosím vás, jak mne chcete chytit.‘,Pane kouzelníku,‘ já na to vážně, ,to vám nepovím. Kdybych vám to řekl, prozradil bych
svůj plán, a vy byste mi unikl.‘,Ach,‘ naříkal kouzelník, ,slitujte se už! Vždyť já nemohu spát samou zvědavostí, jaký je
vlastně váš plán.‘,Víte co?‘ povídám mu, ,já vám to tedy povím; ale dříve mi musíte přísahat, že od této
chvíle jste můj zajatec a že se nepokusíte mně uniknout.‘,Přísahám,‘ zvolal kouzelník.,Kouzelníku,‘ pravil jsem povstávaje, ,v tomto okamžiku se můj plán splnil. Věz tedy,
starý ušatý bloude, že jsem počítal jen na tvou zvědavost. Věděl jsem, že jsi za mnou na moři
i na souši, abys viděl, co proti tobě podniknu. Věděl jsem, že konečně přijdeš ke mně, jako
jsi právě přišel, a ztratíš raději svou svobodu, jen abys ukojil svou zvědavost. A to se teď
splnilo!‘ Kouzelník zbledl, zasmušil se a řekl: ,Vy jste, pane Sidney Halle, veliký taškář; i
kouzelníka jste obelstil.‘ A to je, hoši, má celá historie.“Když takto Sidney Hall domluvil, pustili se všichni detektývové do náramného smíchu a
blahopřáli šťastnému Amerikánovi k jeho úspěchu. Pan Sidney Hall se spokojeně usmíval a
vybíral si v míse nějakou pěknou hrušku. Najednou padl na jednu zabalenou v papíře. I rozbalil
papír a našel na něm napsáno:„Upomínka panu Hallovi od janovského bobečka.“Pan Sidney Hall sáhl honem do mísy, našel druhou zabalenou hrušku, rozbalil papír a našel
na něm napsáno:„Dobré chutnání přeje pradlena od řeky Gangu.“Ještě třetí hrušku rozbalil pan Sidney Hall a četl:„Svému šlechetnému zachránci děkuje paní z moře.“Počtvrté sáhl Sidney Hall do mísy, rozbalil čtvrtou hrušku a četl:„Vzpomínám na Tebe. Alice.“V míse zbývala pátá, nejkrásnější hruška. Pan Sidney Hall ji rozkrojil a našel uvnitř
složené psaní. Na obálce stálo: „Panu Sidney Hallovi.“ Rychle otevřel Hall psaní a četl:„Člověk, který má tajemství, má se střežit horečky. Poraněný detektýv na břehu Gangu
vyžvatlal v horečném spánku svůj tajný plán. Byl to plán starého ušatého blouda. Váš přítel
nechtěl Vás připravit o odměnu, která je vypsána na jeho hlavu, a proto se dobrovolně nechal
zatknout. Odměna, kterou za to dostanete, je jeho svatebním darem pro Vás.“Pan Sidney Hall užasl nesmírně a řekl: „Hoši, teď už rozumím všemu. Jsem starý osel. Byl
to sám kouzelník, který držel na dně kotvu lodi, zatímco jsem běhal po Janově s tou ztracenou
holčičkou. Byl to kouzelník, který v podobě Araba mi pomohl od toho krokodýla. Byl to
kouzelník, který mne probudil, když mě dva plavci chtěli zavraždit. Kouzelník vyslechl můj
plán, když jsem po svém ourazu blouznil u Gangu. Kouzelník poslal mi tajemnou džunku, aby mě
včas dovezla do Nagasaki. Kouzelník nastrčil mi krabici raket, která mi zachránila život na
moři. Kouzelník v podobě maličké černé paní mi naklonil srdce Alicino. A konečně kouzelník se
dobrovolně stavěl hloupým a zvědavým, aby mi dopomohl k ceně, vypsané na jeho hlavu. Chtěl
jsem být chytřejší než kouzelník, ale kouzelník je chytřejší než já, a kromě toho
šlechetnější.Není nad kouzelníka!Hoši, zvolejte se mnou:Ať žije kouzelník!“„Sláva kouzelníkovi,“ zvolali detektývové tak silně, že v celém městě zadrnčela okna.5. Jak kouzelník ve vězení sedělKdyž tedy, jak už víte, přivedl slavný Sidney Hall kouzelníka zatčeného, bylo zahájeno
soudní řízení pro ukradenou kočku.Za vysokým stolem trůnil soudce Doktor Korpus Juris, stejně tlustý jako přísný. Na lavici
obžalovaných seděl kouzelník s rukama spoutanýma.„Vstaň, padouchu,“ zahřímal na něj Doktor Korpus. „Jsi obviněn, že jsi ukradl královu
kočku Jůru, rozenou zde v zemi, rok starou. Přiznáváš se, ničemo?“„Ano,“ řekl kouzelník tiše.„Lžeš, lotře,“ hřímal soudce, „nevěřím ti ani slovo. To se musí dokázat. Hej, přiveďte sem
svědkyni, naši nejjasnější princeznu.“Přivedli malou princeznu, aby svědčila.„Princezničko,“ švitořil Korpus líbezně, „ukradl tady ten podlec vaši ušlechtilou kočku
Jůru?“„Ano,“ řekla princezna.„Vidíš, lumpe,“ zahromoval soudce na kouzelníka, „jsi usvědčen! A co, pověz, jak jsi ji
ukradl?“„Inu tak,“ řekl kouzelník, „že mi spadla sama na hlavu.“„Bídáku, lžeš,“ rozkřikl se na něj soudce a obrátil se k princezně nejtenčím hláskem:
„Princezničko, jak ten zlosyn ukradl vaši nejjasnější kočku?“„Zrovna tak,“ řekla princezna, „jak povídá.“„Tak vidíš, ty loupežníku,“ křikl soudce na kouzelníka, „teď už víme, jak jsi ji ukradl! A
proč jsi ji, darebáku, ukradl?“„Protože si tím pádem zlomila nožičku. Vzal jsem ji pod kabát, abych jí tu nožičku
napravil a zavázal.“„I ty vyvrheli,“ spustil Doktor Korpus, „všechno je lež, co říkáš! Přiveďte sem svědka,
hostinského ze Strašnic.“Přivedli tedy toho svědka.„Hej, hospodo,“ křikl soudce, „co víš tady o tom zločinci?“„Jen to,“ povídal hostinský bázlivě, „že přišel, slavný soude, do mého hostince, vytáhl
zpod kabátu ňákou černou kočku a zavázal jí nožičku.“„Hm,“ zabručel Doktor Korpus, „snad lžeš. A co dělal s tím vznešeným zvířátkem potom?“„Potom,“ řekl hostinský, „ji pustil, a kočka běžela pryč.“„Ha, ty trapiči zvířat,“ uhodil soudce na kouzelníka, „pustils ji, aby utekla! Kde je teď
králova kočka?“„Snad běžela,“ pravil kouzelník, „v ta místa, kde se narodila. To kočky, vímeť, dělávají.“„Ha, ty hanebníku,“ burácel soudce, „ty mne chceš poučovat? Princezničko,“ obrátil se zase
k princezně tenounkým hlasem, „zač si ceníte svou vysoce ctěnou kočku Jůru?“„Za půl království bych ji nedala,“ prohlásila princezna.„Vidíš, ničemo,“ zahřímal soudce na kouzelníka, „ukradl jsi půl království. Na to je,
bídníku, trest smrti!“Tu bylo princezně líto kouzelníka. „Snad bych,“ řekla honem, „dala Jůru za kousíček
dortu.“„A zač je, princezno, kousíček dortu?“„Inu,“ povídá princezna, „oříškový je za pětník, jahodový za dva a smetanový za tři
pěťáky.“„A za jaký dort byste, princezničko, Jůru dala?“„Třeba za smetanový,“ řekla princezna.„Ha, ty vrahu,“ křičel soudce na kouzelníka, „tož jako bys tři pěťáky ukradl. Za to
dostaneš, padouchu, podle zákona tři dny šatlavy. Marš do šatlavy, arciničemo, na tři dny,
zlotřilče, zloději, loupežníku! Drahá princezničko,“ obrátil se zas k princezně, „mám tu čest
vám poděkovati za vaše moudré a veledůmyslné svědectví. Vyřiďte, prosím, panu tatínkovi
nejoddanější pozdrav jeho nejposlušnějšího, nejvěrnějšího a nejspravedlivějšího soudce Doktora
Korpusa.“Když kouzelníka dovedli do šatlavy, dali mu kus plesnivého chleba a ve džbánku smrduté
vody. Než kouzelník jen seděl a usmíval se, a jeho oči zářily víc a více. O půlnoci se zvedl a
mávl rukou. Tu zazněla sladká hudba a vzduch zavoněl jakoby tisícem květů. A skutečně, hle, na
pustém žalářním dvoře rázem vyrostly houštiny kvetoucích růží, trsy lilií zvedly své kalichy k
bílému měsíci, rozkvetly záhony macešek a konvalinek, kvetoucí kalina a pivoňka houpaly
těžkými květy, hloh rozvil se bíle a rudě a v jeho koruně se rozezpíval slavík.Tu procitl ve své kobce odsouzený vrah, a žhář na svém tvrdém loži si vytíral spánek z
očí; trestaný rváč se udiven zvedal, zloděj vykřikl úžasem a podvodník, který tu odpykával
svou vinu, sepjal ruce nechápaje, co se to stalo. Neboť chladné a vlhké stěny žalářní se
rozevřely a rozklenuly v podobě štíhlého, půvábného sloupoví; nečistá lože trestanců pokryla
se bělostným lnem, nebylo tu již závor a mříží, nýbrž několik kamenných schodů vedlo přímo do
kvetoucí zahrady.„Franto,“ zabručel vrah na žháře, „spíš?“„Nespím, člověče,“ řek! žhář, „ale mám fantas; zdá se mně, že už nejsem v kriminále.“„Hoši,“ zvolal rváč, „myslím, že jsem zrovna zemřel a dostal se do nebe!“„Do nebe,“ vykřikl podvodník, „je nějaké nebe pro mne? Ale i já mám krásný sen, jako bych
snad v ráji byl.“„To není sen,“ povídá zloděj; „hoši, to se dá všechno hmatat; hmatám zrovna na liliový
květ. Ach, kdybych si jej směl utrhnout!“„Jen si utrhni,“ zazněl mocný a vlídný hlas, a u trestanců stál kouzelník v bílé říze. „Je
pro tebe, příteli!“„Pane,“ ptal se žhář ostýchavě, „vy jste tady jako žalářníkem?“„Jsem trestanec jako vy, kamarádi,“ odpověděl kouzelník. „Odsouzen jako vy. Ta zahrada je
pro nás. Pro nás jsou pod stromy prostřeny tabule. Pro nás zpívá slavík a kvetou růže Pojďte
večeřet!“Všichni zasedli k bohatému stolu a počali hodovat. Kouzelník obsluhoval je vzácnými jídly
a vínem. Když naléval vína podvodníkovi, sklopil tento oči a řekl tiše: „Ne, pane mně ne!“„Proč nechceš vína?“ tázal se kouzelník.„Protože si ho, pane nezasloužím. Ochudil jsem mnoho, mnoho lidí. Ach pane, jak bych se
mohl radovat z vína?“Tu zazářily oči kouzelníkovy, ale on sám neřekl ničeho a obsluhoval ostatní. Když naléval
pohár vrahovi, zachvěla se vrahova ruka a několik krůpějí rudého vína skanulo na ubrus.„Pane,“ zvolal vrah zoufale, „proč mi to víno připomíná krev? Ach, že jsem prolil krev
nevinnou! Běda mně nejbídnějšímu!“Kouzelník neřekl ničeho, ale jeho oči zaplály ještě jasněji. Když naléval víno rváčovi,
vykřikl tento: „Pane, co já mám s vínem? Ubíjel jsem lidi z bujnosti a zchromil jsem je ze
svévole; uhodil jsem ruku, která mi nabízela přátelství, a týral jsem ty, kteří mne milovali
nejvíce!“Světlo rozestřelo se po tváři kouzelníkově, ale on sám neřekl ani slova, obrátil se k
zloději a podával mu mísu nejkrásnějšího ovoce. „Ber si, příteli,“ řekl srdečně, „je tvoje.“„Pane,“ zvolal zloděj, „bral jsem, co mi nenáleželo; dovolte, abych si nevzal, co mi snad
náleží!“Kouzelník se jasně usmál a přistoupil ke žhářovi: „Vezmi si ty, prosím tě,“ řekl mu,
„osvěží tě to.“„Pane můj,“ bránil se žhář, „zapálil jsem krov nad hlavou těm, kteří mi prokázali
dobrodiní; jsou teď žebráky a prosí o skývu chleba. Ach, kdybych mohl raději osvěžit ty,
kterým jsem ublížil!“Tu rozzářily se oči kouzelníkovy jako hvězdy, a on sám se vysoko vztyčil a řekl: „Hoši, po
léta jste hladověli a žíznili; po léta jste nepocítili sladkosti na jazyku a radosti v srdci.
Proč byste neměli ted1 jíst a pít, hodovat a užívat radosti? Vezměte si ze všeho, je to vaše!“Ale vtéchvíli bylo slyšet v zahradě jakoby šum mnoha kroků, a k hodujícím blížil se zástup
chudáků, chromců a žebráků.„Můj bože,“ vykřikl podvodník, „tady jdou ti, které jsem ochudil!“„A já,“ zvolal vrah polozděšen a poloradostně, „vidím tu toho, koho jsem zavraždil!“„Probůh,“ ozval se rváč, „ti chromí a poranění jsou, pane, ti, kterým jsem ublížil!“„A tady jste, vy všichni,“ zvolal zloděj u vytržení, „které jsem kdy obral!“„Běda,“ vykřikl žhář, „tady těm žebrákům jsem, pane, kdysi spálil krov nad hlavou!“Tu vyskočil podvodník a začal nosit jídla a vína těm, které kdysi ochudil; vrah roztrhal
ubrus, poklekl k tomu, kterého byl zavraždil, obmyl jeho rány svými slzami a ovazoval je; rváč
nalil vína a oleje na rány těch, kterým ublížil; zloděj sebral zlaté a stříbrné stolní náčiní
a vnucoval je těm, které byl okradl; a když to viděl žhář, zaplakal a řekl: „Běda, co já dám
vám, žebráčkové, které jsem připravil o všechno?“ A rázem otrhal všechny květy v zahradě a
nasypal je žebrákům do náručí.Když podvodník nasytil a napojil ty, které ochudil, když vrah zavázal rány zavražděného a
rváč ošetřil poraněné, když zloděj obdařil okradené a žhář ověnčil hadry žebráků, sami
nepožili ničeho, ale dovedli své hosty do paláce, uložili je k spánku na bíle prostřená lůžka
a sami ulehli vedle nich na tvrdou zem.Jen kouzelník zůstal v zahradě s rukama sepjatýma a očima zářícíma jako hvězdy. Sladký,
pokojný spánek snesl se nad vězením.Tu zaduněly těžké rány a do dveří šatlavy vkročil žalářník. „Vstávejte, lotři,“ rozkřikl
se, „už tři dny spíte a nemůžeme vás probudit!“Trestanci rázem procitli. I viděli, že leží na zemi vedle svých tvrdých, nečistých loží;
vzdušné sloupy se zase změnily ve vlhké zdi žalářní a z pustého dvora zmizelo vše, co by se
podobalo kvítku či rozkvetlému stromu; jen na podlaze leželo ještě gěco lupenů růžových a
liliových.„Tři dny že jsme spali?“ divil se vrah.„Cože!“ zvolal žhář, „byl to jenom sen?“„Pane žalářníku,“ ptal se zloděj, „nebyl tu snad někdo krom nás?“„Byl tu ten,“ bručel žalářník, „co ukradl královu kočku. Tři dny stál ve své cele bez
hnutí a oči mu zářily jako hvězdy. Dnes ráno zmizel, když si odpykal svůj trest. Byl to nějaký
čistý ptáček! Než se ztratil, přikouzlil našemu ctihodnému soudci, Doktoru Korpusoví, oslí
uši. Ale teď hybaj, lumpové, vstávejte!“Tak se začal zas trestancům bývalý život v šatlavě. Avšak něco se přece změnilo: smrdutá
voda ve džbáně chutnala jim navždy nejsladším vínem, plesnivý chléb změnil se v jejich ústech
v chuť nejlahodnější, líbezná vůně květů vanula šatlavou, a v noci, když uléhali, pokrývalo se
jejich lože bělostí nejčistší. Každé noci pak se rozestřel nad vězením spánek míru bez výčitek
a utrpení.6. Pohádky konecKdyž tedy se princezna u soudu dověděla, že snad její kočka Jůra utekla tam, kde se
narodila, poslala hned kurýra do babiččiny chaloupky.Letí kurýr na koni, až jiskry pod kopyty tryskají, a tu, hle, vidí před chalupou babiččina
vnoučka Vaška s černou kočkou v náručí.„Vašku,“ křičel kurýr, „princezna chce nazpátek svou kočku Jůru.“Zabolelo srdce Vaškovo, že musí Jůru ztratit, ale řekl: „Já, pane kurýre, ji přinesu
princezně sám.“Běžel tedy Vašek do zámku s Jůrou v pytli a hned k princezně: „Tuhle, princezno,“ řekl,
„nesu naši kočku. Je-li to vaše Jůra, nechtě si ji.“Otevřel Vašek pytel, ale Jůra už nevyskočila tak bujně, jako tehdy poprvé z babiččiny
nůše; kulhala, chudák, na jednu nožičku.„Já nevím,“ řekla princezna, „je-li tohle naše Jůra. Jůra ani trošku nekulhala. Ale víš
co? Zavoláme Buffina.“Když Buffino uviděl Jůru, začal radostí tak vrtět ocasem, že to svištělo; ale co jí řekl a
co odpověděla Jůra, tomu nikdo z přítomných nerozuměl.„Je to Jůra,“ zvolala princezna. „Buffino ji poznal. Ale Vašku, co ti mám za to dát, žes
ji přinesl? Chceš peníze?“Vašek se začervenal a řekl honem: „Nechci, princezno. Babička jich má tolik, že si neví s
nimi rady.“„Nebo — nebo — chtěl bys kousek dortu?“ ptala se princezna.„Ba ne,“ povídá Vašek, „my ti máme buchet, co chceme.“„Nebo — nebo —“ přemýšlela princezna, „nechtěl by sis vybrat něco tadyhle z mých hraček?“„Kdepak,“ mávl Vašek rukou. „Já mám, koukej, takovou kudlu a vyřežu si sám, co chci.“Princezna už opravdu nevěděla, co má Vaškovi nabídnout. „Ale Vašku,“ povídá konečně,
„řekni si sám, co chceš dostat.“„Inu, princezno,“ řekl Vašek a začervenal se jako mák.„Tak řekni, Vašku,“ naléhala princezna.„To nesmím říci,“ bránil se Vašek rudý až po uši.Teď se zase začervenala princezna jako pivoňka. „A proč bys,“ povídá, „to nesměl říci?“„Protože,“ řekl nešťastný Vašek, „bys mně to stejně nedala.“Princezna se zarděla jako růže. „A co,“ povídá rozpačitě, „dám-li ti to?“Vašek vrtěl hlavou: „Nedáš.“„A co když dám?“„Nesmíš,“ povídá Vašek smutně. „Já nejsem princ.“„Koukej, Vašku, támhle,“ řekla rychle princezna, a když se Vašek ohlédl, stoupla si na
špičky a dala mu honem hubičku na tvář. Než se Vašek vzpamatoval, byla už v koutku, chytla
Jůru a skrývala líčka v jejím kožiše.Vašek planul a zářil. „Tak pánbůh vám naděl, princezno,“ řekl, „a já zase půjdu.“„Vašku,“ zašeptala princezna, „bylo to to, cos chtěl?“„Bylo, princezno,“ vyhrkl Vašek horlivě. Tu přišly do komnaty dvorní dámy a Vašek se
hleděl honem ztratit.Vesele klusal Vašek domů; jen natolik se zdržel v lese, co vyřezal kudlou z kůry pěknou
lodičku, a s lodičkou v kapse běžel domů.Když přišel domů — Jůra tam sedí na zápraží a myje si chromou nožičkou kožich.„Babičko,“ spustil křik Vašek, „vždyť jsem zrovna teď donesl Jůru do zámku!“„Inu, hochu,“ povídá babička, „to už je nátura koček, že se vracejí tam, kde se narodily,
i kdyby to bylo na míle mil cesty. Běž a dones ji ráno do zámku znova.“Ráno běžel Vašek s Jůrou znova do zámku. „Princezno,“ řekl bez dechu, „tady zas nesu Jůru.
Utekla vám, slota, rovnou do naší chalupy.“„Ty kluku,“ povídá princezna, „umíš ty utíkat jako vítr!“„Princezno,“ repetil Vašek, „chtěla bys tuhle lodičku?“„Dej sem,“ řekla princezna. „A co ti mám dnes dát za Jůru?“„Nevím,“ na to Vašek, a hned se začervenal až po vlasy.„Tak pověz,“ šeptala princezna a zarděla se ještě víc.„Nepovím.“„Pověz!“„Nepovím.“Princezna sklonila hlavu a dloubala prstem do lodičky. „Chtěl bys,“ povídá konečně, „třeba
zas to, co včera?“„No třeba,“ vyhrkl Vašek spěšně; a když to dostal, běžel s veselou domů. Jen u vrbin se
trochu zdržel a vyťukal pěknou, zpěvnou píšťalku.Když přišel domů — Jůra tam sedí na zápraží a hladí si tlapkou vousiska. „Babičko,“
spustil Vašek znovu, „Jůra je zas tady!“„I tak ji popadni,“ povídá babička, „a běž s ní zítra znova do zámku. Snad si tam pak už
zvykne.“Ráno tedy běžel Vašek zase do zámku, Jůru v pytli na zádech. „Princezno,“ spustil hnedle,
„Jůra zas utekla k nám.“Ale princezna škaredila a neřekla nic.„Koukej, princezno,“ repetil Vašek, „tuhle píšťalku jsem včera vyťukal.“„Dej sem,“ řekla princezna a škaredila dál. Vašek přešlapoval a nevěděl, proč se princezna
zlobí.Princezna foukla do píšťalky, a když píšťalka pěkně zazpívala, povídá: „Ty kluku, já vím,
že to děláš s tou kočkou naschvál, abych — abys — abys dostal od cesty zas to, co včera.“Vašek zesmutněl, sebral čepici a řekl: „Když si to, princezno, myslíte, tak je dobře; ale
já už sem víckrát nepřijdu.“Se smutnou a pomalu vracel se Vašek domů. Sotva přišel — sedí vám zas Jůra na zápraží a
jen se olizuje, jak se nažrala mléka. I sedl si Vašek k ní, vzal si ji na klín a mlčel.Tu dupy, dup, přihnal se na koni králův kurýr. „Vašku,“ křikl, „král ti vzkazuje, abys
přinesl Jůru do zámku.“„K čemupak to,“ řekl Vašek, „kočka se vždycky vrátí tam, kde se narodila.“„Ale princezna, Vašku,“ káže kurýr, „princezna ti vzkazuje, abys ji přinesl třeba každý
den.“Vašek zavrtěl hlavou. „Řekl jsem jí, že už nepřijdu.“Tu vyšla babička na zápraží a povídá: „Pane kurýre, pes se drží člověka, ale kočka se drží
chalupy. Téhle chalupě už zůstane Jůra věrná.“Kurýr otočil koně a hnal se do zámku. Druhého dne přijel před babiččinu chalupu veliký
vůz, tažený stem koní. Kočí slezl a zavolal babičku. „Babičko,“ povídá, „pan král vzkazuje, že
když se kočka drží chalupy, mám přivézt kočku i s chalupou a i s vámi a Vaškem. Však prý se ta
chalupa do královské zahrady dobře vejde.“Přišlo mnoho lidí a pomohli naložit celou chalupu na vůz. Kočí zapráskal bičem a křičel
„hyjé“, sto koní zatáhlo a vůz i s chalupou se hnul k zámku. Na voze, na prahu chalupy seděla
babička, Vašek a Jůra. Tu si babička vzpomněla, jak králova maminka měla sen, že Jůra přivede
do zámku příštího krále a že ten příští král přijede se svým celým domem. Vzpomněla si na to,
ale neříkala nic.Ten vůz s velikou radostí v zámku přivítali, složili chalupu v zahradě, a protože se Jůra
držela chalupy, už jí nenapadlo utéci. Žila tam s babičkou i Vaškem jako doma. Když si s ní
chtěla princezna pohrát, musela za ní do chalupy; a protože podle všeho měla Jůru tuze ráda,
chodila tam denně a spřátelila se s Vaškem převelmi.Co následovalo potom, to už do naší pohádky nepatří. Ale stal-li se Vašek opravdu králem v
té zemi, když dorostl, nebylo to, děti, ani pro tu kočku, ani pro přítelství princeznino,
nýbrž pro mocné a statečné skutky, které veliky Vašek pro celou zemi vykonal.
|
Capek_Devatero-pohadek.txt
|
I.Pod Tatrami večný domktože bude bývať v ňom?Od vekov tam Pán Boh býval,so Slovanom si nažívalsťa so svojou rodinou,v šírom svete jedinou.Nebolo tam poddaného,nebolo pána žiadneho;bratia, sestry, ľudia boli,v dome, v obci i na poli.Od vekov tam Božič býval,lenže v povestiach sa skrýval,v rodných bohoch, bohyňacha v obetných svatyňach.No chcel stavať dom si zjavný,on Boh bohov samoslavný,vo východnej krajine,pri židovskej rodine.Staval a zas musel boriť,boril a zas musel tvoriť.Hľadal stálu si príchyľunenašiel len jednu byľu,v Nazarete sirotu,pokoru a dobrotu.I tú vlastná rodinaa s ňou Boha preklína.Musel Pán Boh šírym svetom,dom si hľadať zimou, letom.S tou sirotou jedinou,pokornou a nevinnou.Dali sa mu kde-tu zohriať,dovolili mu i žobrať,abo v chládku spočinúťale nikde ho nechcelik srdcu navek privinúť.Že keby len sám bol prišiel,že by sa im veru zišiel,taký štedrý, bohatý,keby nebol tak svatý;keby nie tá sirota,pokora a dobrota,čo chce všetkým matkou byť,všetkých v Bohu pomeriť.Jemu len uposlušniťvšetkých ako rodinu,v dom pozvať na hostinua svadobným pojiť vínomdivnej lásky božej činom.No my sebe len žičímea chudobu vytvoríme.My však chceme panovať,slabších si podmaňovať,nie veriť - lež mudrovať,kupčiť, lúpiť, bojovaťa z robotných dobre žiť,v cudzích domiech pelešiťa slobodu mať hrešiť.Čo aj chrámov nastaviamea trón Bohu obeciame,nech len sadne, veď on skúsi,priam žobráčiť zase musí;i s trónom ho väznievame,moc jeho si rozdieľame.Svatým plášťom Božím našeukrývame samopaše.Menom večnej slobody,otročíme národy,Kupčíme a smilníme,lúpime a vraždíme.Keď ústavu krajne dáme,ľudu bratstvo vyvoláme,pustíme naň úžerníkov,pálenčiarov, pravotníkov,čo do jarma nám ho vperú,abo živkom z kože zderú.I v tých obciach slobodnýchs Božou vôľou nezhodných,mocní, múdri a lživí,sami chceme byť živí.Ľud nás zvolí ako chceme,panovať mu vždy budeme.Za pálenku, za peniaze,ukujeme mu reťaze.Do priemyslu, do mašinyzapriahneme mu rodiny.V Európe i v Amerikerozumieme politike.Úprimnosti my nechceme,svätú lásku vyženieme.Nechceme my Trojjedného,Pána Boha Najvyššieho,všetkým rovno láskavého.Sami chceme byť bohovia,boháči a géniovia,mocní, múdri a lživí,sami chceme byť živí.A kto takým nemôž´ byť,večne musí otročiť.Také hlasy šírym svetomBoh počúva zimou, letom,kde si nájde večný dom,že by odpočinul v ňom?Zas našiel len pod Tatrami,medzi hájom a sadami,pri najmladšom Slovian-synu,ten ho prijal za rodinu,i tú matku sirotu,pokoru a dobrotu.Dávno ho už očakával,otvorené domy mávala pocestných by rodinuzval ku stolu na hostinu.I zajatým vrahom roduzostať, odísť, dal slobodumaslom, medom ich častoval,piesňou lásky ukrocoval.V ten dom lásky otvorenývstúpil Boh uveličený.Tam ho za stôl posadili,so sirotou uhostili.Tam chcel navek si spočinúť,k srdcu všetky tvory vinúť.
|
Hrobon_Dom.txt
|
SiluetaNeviem si spomenúť bez pohnutia na Evelíninu tvár.Vidím túto tvár: je zvrátená hlboko nazad, oči sú zavreté a okolo úst — mäkký, trpiaci
výraz.Všetko, čo je tu napísané, je len pokus o oživenie tohto videnia.*Tvár leží nevládne na operadle kresla. Otvoreným oblokom vniká k nej únava posledných
lúčov zapadajúceho slnka. Deň efektne a trochu divadelne dohorieva nad rampou zelených
stromov. Z času na čas odpadne v záhrade pred domom dozretá hruška. A zakaždým, keď doľahne
k ušiam Evelíny krátky pridusený úder, cíti, akoby sa jej samej odtrhol vo vnútornostiach
kus dozretého života. Kus života, ktorý sa uvoľnil na stopke, čo ho pútala s minulosťou, a
odpadol nevládne do vlhkej trávy, kde je odsúdený zhniť, nikým nezbadaný, nikým neužitý.Tvár Evelíny zostáva pritom nepohnutá. Oči sú zavreté a ruky ležia pokojne na operadlách
kresla.Tvár orámovaná samotou.Je vyvrátená hlboko nazad a ústa cedia pomalými dúškami pomedzi stisnuté pery bolestný
pocit samoty.*Evelína je sama. Je sama vo svojej izbe, sama v úrade, sama na ulici. Sama je v bolesti
i v zriedkavých chvíľach šťastia.Áno, Evelína vie byť i šťastná. Mĺkvo a zbytočne šťastná vo chvíľach, keď sa jej podarí
podívať sa užasnutými očami na veľký kus cesty, ktorý prekonala od svojho osiroteného
detstva. Tvrdo sú v jej pamäti vyryté zastavenia na tejto ceste.Sedem rokov: Je to naozaj ona? To bledé, chudorľavé dievčatko s priezračnými očami, s
dvoma tuhými, odstávajúcimi vrkôčikmi? Sedí na kozlíku vedľa starého Baďu, čo vozí poštu na
stanicu. Na kolenách zviera batôžok, s ktorým ju vypravili do sveta. Do sirotinca v ďalekom
meste. Nad krajom leží hustá osuheľ: akoby náročky zastiera výhľad do budúcnosti, ktorá ju
čaká.Štrnásť rokov: Vyhúknutá, ešte stále chudorľavá. Oči rozšírené večným údivom nad zmätkom
a nepochopiteľnou mnohotvárnosťou sveta. Vtedy sa jej podarí dostať z krajčírskej dielne
(kam ju boli bez škrupulí vstrčili) do školy. Potom knihy a knihy. A zasa knihy. A raz, v
letné popoludnie pri spoločnom kúpaní v rieke, poznanie. Jasný, drvivý fľak na bielizni.
„Umriem,“ myslí si. Mala by kričať, volať o pomoc alebo utekať preč, ďaleko od ľudí. Ale
miesto toho schúli sa len na brehu, stranou od ostatných, a myslí si: „Umriem.“ A čaká,
kedy sa to stane. Nestalo sa nič. Len v duši zostalo dusivé, skľučujúce tajomstvo.Dvadsať jeden rokov: Tu sú žemle a žemle a sladké mlieko. Hŕby žemieľ a more sladkého
mlieka. Ledva to stačilo, aby sa udržala nažive. Ale udržala sa.A dnes má päťatridsať. Je prokuristkou v tej istej banke, kde začala pred štrnástimi
rokmi na žemliach a sladkom mlieku. Môže si platiť nájomné dvojizbového bytu v modernej
štvrti, môže sa dobre obliekať, môže každý mesiac venovať istú sumu na knihy a časopisy.
Môže si predplatiť na celú sezónu kreslo v Mestskom divadle. Môže stráviť dovolenku pri
mori. Mohla by sa vydať a mohla by mať milenca. Je samostatná, zdravá, dozretá ženská.Dlhý kus cesty, kým dospela až sem. K plnosti, k samostatnosti a k láske. Áno, ostatnou
stanicou bola láska. Na každej predošlej prišlo jej veľa rozmýšľať, vyratovať, odhodlávať
sa, aby napokon zvíťazila. Ale na tejto poslednej po všetkých predošlých navalilo sa toho
na ňu najviac. Vtedy pred siedmimi rokmi, v dusnej, teplej tme, bolo víťazstvo najťažšie.
Bolo to víťazstvo nad niečím, čomu venovala najväčší kus svojho života, víťazstvo nad
márnivým, dlhotrvajúcim snom — nádherným a odporným v tisícorakých premenách. Víťazstvo nad
chorým, umele nažive udržiavaným srdcom.Nevie dodnes, kde vzala vtedy odvahu. Aký pud sebazáchovy sa v nej prejavil, keď začala
hovoriť potichu, tvrdo do teplej tmy. Tušila v tej tme nehybnú a cudziu tvár človeka,
ktorého si bola narúčala ľúbiť a ktorý mnohovravne a trúfale vložil život do jej lona, aby
jej ho potom zbabele a slabošsky znova vyrval. Videla v tme žeravý uhlík cigarety, ktorú
držali prsty, čo ju boli hladievali po tvári, na viečkach, po čele a popod hrdlo; všade
tam, kde sa stretali s pridúšanou ozvenou jej tela. To všetko prestalo už účinkovať.
Studený kameň ležal jej na vyrabovanom živote. Cítila v sebe hrob. Dodnes si môže spomenúť
na slová, ktorými sa vtedy orosili jej ústa, slová, ktoré bez stopy vsiakli do tichej,
teplej tmy.Do tichej tmy, ktorá i teraz vystupuje nenáhlivo spoza rampy čiernych stromov a do
ktorej pochovala vtedy najmocnejšiu svoju túžbu. Túžbu po plnosti, po zmysle života, túžbu
po materstve.Mala vtedy osemadvadsať rokov a vedela, že v tomto veku mala by už byť na vrcholci. Že v
duši mala by už mať skladne urovnanú a previazanú hodvábnymi stužkami celú výbavu života. A
ona ešte vždy bývala v penzionáte pre slobodné ženské, obklopené nepohodlím, večným hlukom
na chodbách, neznesiteľnými dôvernosťami spolubývajúcich a ich upodozrievavými pohľadmi:
„Chodí s niekým slečna Evelína? Má slečna Evelína milenca? Môžem vás, slečna Evelína,
pozvať dnes na večeru?“Bránila sa zúfale týmto pozvaniam na večeru. A keď raz pri diktáte sklonil sa šéf nad
jej šiju a bozkal ju tam dotieravo, zľahka, akoby na skúšku, chcelo sa jej vyskočiť, kričať
a súčasne plakať. Chcelo sa jej volať, že je to omyl, strašný omyl. Zostala však sedieť s
meravými prstami nad klávesnicou a s tupým, nehybným videním:Bola už vtedy druhý mesiac samodruhá. Hlboko v nej odohrával sa úchvatný proces. Podľa
zákonov geometrického radu pučili sa bunky; z jednej boli dve, z dvoch štyri, zo štyroch
osem. Boli ich už miliardy samostatne živých a spolu organizovaných v zázrak, ku ktorému
mierila všetka jej túžba a cedila sa všetka jej krv. Vedela, čo ju čaká, no chcela svoj
plod donosiť. Ale človek, ktorého si narúčala ľúbiť, a prostredie, ktoré ju živilo, tak
dlho a urputne naliehali na jej odvahu, až jedného dňa — skôr pomätená ako pri zmysloch —
vstúpila do ordinácie uhladeného a aseptického vraha.Vtedy mala osemadvadsať a cítila v sebe hrob.Dnes má päťatridsať a ešte pred troma mesiacmi, začiatkom tohto leta, čo práve odpadáva
s dozretými hruškami do uvädnutej trávy, sa jej zdalo, že kameň z jej hrobu je znovu
odvalený, že je účastná zázraku zmŕtvychvzkriesenia svojho tela.Nie, nie, nezatúžila po dotyku chvejúcich sa prstov. Nedá sa viacej zaviesť na cestu,
ktorá sa už raz skončila priepasťou. Uvedomuje si iba, že jej telo je znovu pripravené a
túžba, ktorá ustavične bola na stráži, vyháňa znovu upriamené, nepremožiteľné výhonky.
Presvedčuje sa o tom jedného rána po kúpeli v zrkadle. Vidí svoju tvár, mladú a ešte vždy
peknú, a svoje telo, čisté a dosiaľ vábivé. Víťazne berie do dlaní svoje prsia a zaviera
oči pred mocným, žiariacim rozhodnutím:Bude mať ešte dieťa.Nejde toho dňa do úradu. Odíde vlakom ďaleko za mesto a chodí celý deň bez únavy po
lesoch a viniciach. Chce byť sama. Chce si rozvážiť a vyrátať každý krok, ktorý od tejto
chvíle urobí. Všetko je náhle bez miery dôležité a všetko zbytočné stáva sa potrebným. Hľa,
ako je potrebné, že tráva rastie a kvety voňajú a v haluzí stromov že šumí vietor. Aké
dôležité a potrebné sú tieto klíčky hrozna, vlani zasadené. Aký potrebný je biely oblak na
nebi, čo sa rozplýva nad jej hlavou. Bože, aké potrebné je to rozplývanie samo! Aká
potrebná je ona sama; jej ruky a ústa, jej zrak, jej plecia, jej driek. Jej topánky, šaty a
prsteň na jej ruke. Aký potrebný je teraz úrad, jej plat, izba a miesto v kúte pre detskú
kolísku. Zdoláva ju náhly a hlboký cit vďačnosti.A večer, keď si líha, je Evelína rozhodnutá. Má presný, do podrobnosti vyrátaný plán.*Najbližšie nedeľné popoludnie sa ligoce ako vyleštený medený tanier nad holičským
krámom. Jej drahé nové šaty priliehajú tesne všade tam, kde sa končí istota videného a
začína dráždivosť tušeného. Do jej chôdze pomedzi plavé, lesknúce sa lýtka pletie sa
vyzývavosť. Na jej tvári sedí úzkostlivo vyhladená maska diskrétnosti skúsenej ženy.Park je tej nedele plný zmyslového chvenia a duseného napätia. Ľudia plávajú lenivými
pohybmi sem a ta v hustých prúdoch ako ryby počas trenia. Ich sklovité oči utkvievajú na
jej postave dlho, nehybne. Cíti sa nahá, vystavená zo všetkých strán ich čudnému, trápnemu
záujmu. V altáne pred reštauráciou hrá vojenská kapela. Tu je stisk najväčší. Zastane si na
kraji chodníka a vdychuje dráždivé miešanie sa prachu a potu a lacných voňaviek. Srdce jej
máličko búši vzrušením, ale maska na tvári sedí pevne. Stojí nepohnute na kraji chodníka,
kým sa popred ňu nevymenia všetky tváre. Namáha sa hľadieť na ne pozorne, s chladným a
vecným záujmom kupca na jarmoku, ktorý si vyberá najlepší záprah.„Toto je tvár náročná a táto je hlúpo namyslená. V tejto je únava, v tejto je
zatrpknutosť a v tejto sklamanie. Táto je priveľmi bezočivá, táto blazeovaná a v tejto je
škodoradosť. V tejto je utrpenie a tiché porozumenie. V tejto odvaha, vyzývavosť, sila.
Táto je zahriaknutá a pokorná. Toto je tvár úbožiaka a toto tvár spustlíka… Akú tvár
vlastne hľadá? Ktorá je tá pravá?“A odrazu je tá tvár celkom blízko. Na dva kroky od nej. Je v nej hlad. Rozšírené,
hľadajúce zrenice, upreté do jej zreníc.V očiach sa jej zahmlilo a taštička, ktorú držala kŕčovite v ruke, vykĺzla jej na zem.
Počuje hlas a cíti na tvári cudzí dych:— Vypadla vám taštička. Je vám nevoľno, slečna?Áno, je jej nevoľno.— Mohol by som vám pomôcť? Mohol by som vás odprevadiť k stolu, aby ste vypili pohár
vody?Áno, môže ju odprevadiť k stolu; vypije pohár vody.— Je strašne dusno; nie div, že vám je nevoľno.Pravda, je strašne dusno. Je strašné, zajakavé dusno.„Prepáčte… naozaj — nedá sa ani hovoriť.“Díva sa neprítomným zrakom na tvár pred sebou. Je vzdialená, nekonečne vzdialená.
Rozmazaná a neskutočná, ako tvár na nezaostrenom fotografickom obrázku. Neskutočná, tuctová
tvár chudáka, ktorý si vyšiel v nedeľu popoludní do parku s pochybnou nádejou na pochybné
dobrodružstvo. Náhle sa upokojuje a rozoberá ju skúmavo, črtu za črtou. Potom sa díva na
ruky, na plecia, na prsia a cíti, ako sa jej znovu vracia odvaha. Cíti, ako jej krv stydne
v žilách a tvár jej meravie ľadovou istotou.Vstáva.Nohy sú trochu ťažšie ako obyčajne. Nevie, nevie, či bude môcť vykročiť.Prosí o prepáčenie, no naozaj musí už ísť.— Ale smiem vás odprevadiť? Rád by som vás odprevadil; ste celá bledá.Pravdaže, môže ju odprevadiť.— Môžeme ísť tramvajou.Istotne, môžu ísť tramvajou. Bude to aspoň kratšie. Tu je tramvaj…A tu je už brána do jej domu.Nevošiel by s ňou pán, pán… — Nevošli by ste so mnou na šálku čaju?Pán vyvalí oči v nemom úžase, ale vzápätí vyjasní sa mu tvár pochopením. Pravdaže, veľmi
ochotne vojde s ňou na šálku čaju. Ďakuje tak úctivo a horlivo, až mu sliny zaskočia do
hrtana. Ešte raz pekne ďakuje. Milostivá pani (prečo náhle milostivá pani?) je veľmi
láskavá. Milostivá pani sa istotne trochu nudí? Pán manžel je azda na dovolenke? (Ak sa
totiž smie spýtať.) Má to tuná milostivá pani veľmi útulne zariadené; ako stvorené pre
návštevy, ktoré prinášajú rozptýlenie. Krásny kútik. Sám si už dávno želá mať niečo také vo
svojom byte. To človeka osvieži, keď sa unavený a mrzutý vráti domov. Čo iné človek má na
tom svete, ak nie to, čo užije. (Hehe.) Sám síce nie je tiež hocikto. (Prosím, prosím, aby
nenastala mýlka.) Má stále miesto a zabezpečenú penziu. Ale prestáva ho už zabávať
mládenecká samota. Azda to milostivú paniu trochu zaujíma. Milostivá pani má iste svoje
názory a svoje skúsenosti. Á… (významná pomlčka, díva sa znalecky na jej profil) milostivá
pani iste veľmi veľa trpela. Koľko má milostivá pani vlastne rokov? Ozaj, či uhádne? Jej
pleť je hladká a jej oči, jej ústa… jej oči, jej ústa sú vábivé ako, ako… Sú vábivé,
vábivé, vábivé… Celá milostivá pani je veľmi vábivá, vábivá, vábivá…*O pol hodiny bola oznove sama. Navalila sa na ňu tupá neciteľnosť. Akoby ju celú
zmrazili podkožnými injekciami proti bolesti. V izbe je polotma a zvonku sem nazerá desivé,
mŕtve ticho. Leží bez hnutia na posteli a posteľ sa s ňou kýva ako čierna rakva, ktorú za
tmavej noci hodili z paluby do mora. Rakva sa chvíľu stojato kýva na vlnách a potom začne
zvoľna, nečujne klesať ku dnu. Klesá a klesá, ustavične klesá s jej mŕtvym telom. A hore,
nad hladinou, ženie sa nepokojná, búrlivá vlna a unáša na hrebeni všetok zmysel jej života
a všetku skutočnosť jej života.Číselník na hodinách pripomenie jej, ako málo času uplynulo od chvíle, keď si ešte
trúfala nájsť tento zmysel, keď sa vybrala do parku zúfalo odhodlaná vyrvať ho pre seba.
Dravo a bezohľadne chcela ho vyrvať z klieští ľudskej zadubenosti. Nechtami chcela ho
vyhrabať spod rumu pokrytectva, pretvárky a nežičlivosti. Nie všetok. Len kúsok. Jediný
krvavý franforec, na ktorý mala právo vo svojom ženstve, vo svojom fyzickom uspôsobení, v
samej podstate svojho bytia. Aspoň tento jediný franforec chcela uchytiť a utiahnuť sa s
ním stranou od všetkých na miesto, kde by nikoho nepoburovala, nikomu neprekážala. Hoci do
vlčieho brlohu.*Dva mesiace prišlo jej potom vyčkávať v mučivom napätí, skoro na pokraji šialenstva, aby
sa napokon dozvedela, že všetko je márne, že je mŕtva zdnuka i zvonku ako bútľavý peň, ako
vyhasnutá pahreba, ako rozbitý džbán.Jej tvár je zvrátená hlboko nazad v kresle pred oblokom, oči sú zavreté a ústa cedia
pomalými dúškami tragický pocit samoty…
|
Chrobak_Silueta.html.txt
|
ZaliečanieV krásnej zahrade samotná
kvety polievam,
kde sa vezme, tu sa vezme
jeden mladý pán.
Ako som ho obadala,
že stojí pri mne,
velice som sa uľakla,
no jakžeby nie?
Pýta sa ma: „Moja dievka,
jak sa menuješ?
však mi z tej tvojej kvetnice
kvietok daruješ?“
Keď sa ma takto zpytoval,
vravel slová tie,
v tvári som sa zapálila,
no jakžeby nie?
„Ó jaká si,“ ďalej povie,
pekná a mladá,
či by si ma moja ľúba,
nemala rada?
Keď sa ma takto zpytoval,
vravel slová tie,
veľmi som sa zahanbila,
no jakžeby nie?
„Vidíš moja roztomilá,
na dušu, ver mi,
keby si ma milovala
bol bych ti verný!“
Ako sa takto zadušal,
povedal tú reč:
chytro som sa zobracala
a utekla preč.
|
Grajchman_Lubost.txt
|
Spev I. Mijava[1]Já prví zpjevám o velkej Mijave,
Prvé slovenské zástavi tam vjali,
Keď sa pohnul svet, a vek išjel k sláve,
A zakljaté sa Ríše pohíbali:
Keď zvolil národ „bit či ňebit“ heslo,
A zveril sinom verním loďe veslo.
Pjesen mi dali ti tri hrdé zvoni,
Čo národ k bojom hlučno vistrájali;
Boli to v dobe prvích bojov oni,
Čo na záhorí vstaňte! vizvánali;
Šturmové njesli: „Živ buď Císar!“ hlasi,
Keď sa rútili na trón zhubné časi.
Já som chotárnik s tú našu Mijavú,
Kďe sme v ďeťinstva útlích časoch žili,
A jako žjaci Surovinskú zdravú
Vodu, s Koléním[2]otcom naším pili,
Tam pri tej krásnej, milej boroviňe,
Kďe je studnička daná Karolíňe.[3]Stojí Surovin, Polana, Brestovec,
Porjadje, Rúdnik, Lipovec, Poljanka,
Bakítka, Štvrťe, Hoštákí a kopec,
Zúbková, žjačkov malích radovánka;
Toto je chotár ludu Mijavského,
To hlavné údi ťela velikého.[4]Už bi sťe sotva Mijavu poznali
Veliké, časté ohňe ju trápili;[5]Ale Mijavci krajšú jej tvár dali,
A mestečko si švárno pristrojili;
Od Moravi se hradská rinkom honí,
Kďe pod škridlicú viďíš nové domi.
Práve sa s Jankom[6]mojim tam vistrájám,
Abi som viďel tú novú oslavu,
Pri posvjácaňi zvonov jako krajan,
Ťešil sa, plakal v radosťi s Mijavú;
Čo mi viďíme, ach! to ňeviďeli,
Ti; čo na vežu na stá zložiť chceli.
Tak ponáhláme až sme zadišení,
Až pri Sovinci Janko už ustával,
Kďes ti velikí buk, si už spálení?
Tu školskí žjaček regráciu mával;
Aj já som ňjekdi jeden deň tam svaťil,
Potom v hájičku maličkí sa ztraťil.
Škoda hájika, že musil ustúpiť
Pluhom a otkám ostrím klčovnicám,
Škoda že hájik ten ňeznala kúpiť
Obec bohatá vnukov zábavnicám:
Mňe sa už o ňom len tak jako sníva,
Ale Jankovi za nim ťeskno bívá.
Už na Baranci na vrchu stojíme,
Ach! jako hučja zúkol silné hori,
Tu je čo viďeť — tu sa pobavíme —
Tu je Mijava, tu sú jej komori;
Tušim volajú vrchi, hori, domi,
Kďe sú ti nové s hrdú vežú zvoni?
Tak jako bola horú ozbrojená,
Z doli a hori hrdú bukovinú,
Jako ňevesta v parte zapleťená,
Stojí Mijava s krásnú borovinú;
Vje náš Mijavan rubiská, plešini,
Zaodjať plášťom milej svej borini.
Sem poďte zmúdreť obce okolité,
Jaká borina z vímol sa vipíná;
Tam od Borovskích, chotár prebehňite,
Pozrite boki, čelo Surovína;
Kolko tisícov v tích prjelohoch leží,
Kďe si ňevídal ovsa, žita, reži!
Chotár Mijavskí traťí svú chromotu,
Berúc podobu dolnozemskej ňivi,
Lúki a role, sadi svú ňemotu,
Menja na zpevi, jako sám lud živí;
Jak sa s prírodú už duch veku pári,
A s požehnáňím nese obci dari.
Tam, kďe bívali prjelohi leňivé,
Hrdo si roste bujná jaťelina,
Kďe ta ihličje bodalo jedlivé,
V jásavém skoku húpá ozimina;
Tich devat ťisíc Mijavského ludu,
Ňepohrdá už kostrbatú hrudú.
Gazdovia peknú majú lichvu radom,
A koňe rezké, silné, vihlaďené;
Ňekrpaťejú krávi, ovce hladom,
Je to tam všetko lepšje podarené,
Jak sa dodala ta bistrá gazdina
Na pole jejich bujná jaťelina.
Rozumje tomu, Mijava mohútná,
Rostúcá počtom ba aj v majetnosti,
Obec veliká, jako hora zrutná,
Tahá si vlahu z dálki aj z blískosti;
Rakúsi, Uhri, Čechi, Trjest, Morava,
Prusko s Mijavú ruki si podává.[7]Už iďe aj náš obratní Mijavec,
Postupním duchom na života stopu;
Prišjel na žilu, prišjel na svoj stavec,
A nezpúšťá sa na ťisícov kopu;
Sila Mijavi, neňí v ohromnosti
Chotára, tá je v ducha účinnosti.
V takích mišljenkách, Janko polom jasal,
A potom kúski ďeťinské viprával,
Kaďe ovečky krotké malí pásal,
Jak na prosniská Robinzóna brával;
Zpjeval pasáčkom — oni počúvali,
Za to ovečki jemu zavracali.
Už ti kopánka se mnú ňehovoríš,
Tis moje pjesňe svaté počúvala,
Snad sa ma kňaza už ostícháš, bojíš?
Tos ti, čo si mi hospodu dávala;
Preto, že si ti už vjac neňí moja,
Moja památka a hruda je tvoja!
Ti kríček malí v medzi virostení,
Na svojem mjesťe jako hotár stojíš!
Tis z ďedovizňe neňí visúďení,
Ti si svú ňivu ešťe pevno svojíš!
Stoj! a buď svedkom, že som omráčení
Hromom, pri ťebe zdichal preďesení!
Janko pútníček hore dolu známí
Volal ma pozrjet na ti krásné hori,
Tak sme leťeli na čelo Polani,
A rúcali sa pres seče obori;
Tam je Mijava, tam sú jej pokladi,
Ti silné hori, — Mijavi ohradi!
Ach! čo tu vidím nad Pecníkom v poli,
Štverhranné stlpi v zemi uďerené,
Žjal Bohu! to sú pre tích nové školi,
Kterí ňemajú školi vichoďené;
Ňeskoro je to už do školi vodiť,
Keď sa s obuškom dali chlapci chodiť.
Kto sa ňelaká huor, gule, temňice,
Čobi sa ten bál stlpov v čírém poli?
Keď snád preskočil v putách šibenice,
A celí svet sa zdá mu bit po vuoli;
Školskí tenkí prút; vjac koná v mladosti,
Jako puto, žalár, kat, meč v dospelosti!
Už sa bojá vjac lotri v obcách škripca,
Na kterí kmínov obce ťahávajú,
A do kolena, sťehna, pati, zhibca,
Preostrím šidlom v hňeve bodávajú:
V praskoťe rebjer ťjahnúc hore dolu,
A privádzajú lotrov k smrti buolu!
Z Polani Janko hranicu ukázal,
Kďe Uhri ruku Morave dávajú:
Za tri kopce íst, prisno mi zakázal,
Tu Rákocovci ešťe vali majú;
Tu sa Mijavci naši probovali,
Keď tu obrovskú hradskú budovali.
Bár je dolinka v Lještí milokrásná,
Mňa pri ňej zima trochu prejímala:
Tam na chotári, ó mišljenka strašná,
Tam obeseních zberba zpratávala;
Cigáni ďiví ťelo rúbávali,
A úradskí si s pompú strjelávali!
Takú pohanskú, divokú popravu
Rezkí duch kňaza, už na pohreb mení;
Aj tu kresťanskí duch má zas oslavu
Že k nešťastníkom barbar ďiví neňí:
Mi sa do božskej radi nemjechajme,
Bůh súdí dušu — mi ťelu hrob dajme!
Božja je to zem, kďe ludja padajú,
Prečo z cintera mrtvích viťískáme?
Prečo hoferi — pánov viháňajú?
Ze zeme matki, aj mi ťelo máme;
Hospodin volá hriešnú dušu k súdu,
Búrit zakázal do príchodu hrudu!
Turci ďivokí až sem ljetávali,[8]Tam za Porjadim s plním reži vozom,
Mijavcov našich kďesi spopácali,
A mordovali kati mečom, nožom:
V jednej cisterni tá rež zavalená,
Ukazuje sa po dnes nezhraňená.
Prez Hamovanie leťeli sme skokom,
Bi nás ti ďivé nepopadli zmámi,
Po hustích sečjach leťeli sme bokom,
Až sme na Hreben prišli z tejto strani:
Tužbit studnička, z kterej dúha pila,
A pri studjence — belošatá Vila.
Čo že to má bit, mislím si v úžasu,
Dúha, bohina, sú poslovja boží,
Hlaďím na Janka, jeho zbledlú krásu,
Ko mňe sa túlí a k boku položí;
Tu dúha razom sedmišatá zhasňe,
A Vila prchnúc nechá písmo krásné.
Já som sa často a dost nad tím trúdil,
Kdobi dal predca to „Mijava“ méno:
Ale som tu já jako iní blúdil,
Až mi v tom písme všetko vijaveno:
„Tu na Hrebeni studnička Mijava,[9]Vašej Mijave púvod, méno dává.“
Poďte sem, poďte Mijavské ďevenki!
V tejto studjence sú vodi zpátečné,
Nje pod kolesom; z Mijavki studjenki,
Naplňte hrnki velikopjatečné,[10]Keď sa z Mijavki vodí napijete,
V lásce k národu, Bohu, ožijete.
Tu máte kopu štverej jaťelinki,
Kterú tak raďi za pásom nosíte:
Tu pri Mijavke sú šťastné zelínki,
Celé batohi jich tu nakosíte;
Tu ďivotvorná zelinka rostává,
Na kterej koscom aj kosa padává.
S Bohom studjenka! už ťa prežehnávám,
Tam na dalekú vo čjerné more cestu,
A jako kňaz ti kríž posvatní dávám,
Bež prez Mijavu k Tureckému mestu;[11]Bratja zajatí jestli ešče žijú,
Nech sa slobodnej vodički napijú!
No, kdože lud náš učil botaniku?#[12]Kdo mu povedal, čo bol slavní Liné?[13]A hla, ďivinu zná aj Veroniku,
Zdravje hladává v horkej jaťeline;
Aj toto matka príroda tajemstvo,
Dala Slovákom jako poručenstvo.
Jak zradovaní šli sme krížom krážom,
Až sme za chotár trochu zaskočili
Moravskí, a tu strelbu počuť razom
Strážních, čo po nás okom zamjerili;
Tužbit Mijavan na ti s Páni bohi,
Oprel sa pri nás, a mi s Jankom v nohi.
Jakí velikí dar boží sú hori!
Čo je tu zlata bár tu neňí baňi,
Kolko bohatstva majú ti komori;
Poď Čaba, Sarvaš, pozri v títo strani!
Vám ovce, a nám hori nesú rúno,
Aj tu je verťe, dobrobitu lúno!
Bár tímto horám často ublížili,
Náramné ohňe ludnatej Mijavi;
Bár nešanobi často oblúpili
Horu, od pati až do samej hlavi;
Predca na hori Mijavci sú páňi,
Uznávajú to Moravaňi sami.
A kdo zastavil na hori nápadi,
Kdože odehnal ti nezbedné rvački?
Kdo zahájil ti potomstva pokladi?
Kdo zkrotil ďivé na rubiskách prački?
Jak často život na své fúri kládli,
Mijavci ďetom, seba, horu kradli!
Keď prišla zima, tak tú krásnú horu,
Jak neprjaťela svojho napádali;
Rabovali tú vlastnú svú komoru,
Stocentové aj fúri nakládali!
Tak mordovali ludja seba, statki,
A hora silná išla na úchvatki.
Takejto zkázi rozumní sa lakli,
Vidjac jak mladé lesi, hori pustnú;
Chitili stranu horám a lud zhákli,
Vidjac, že domi a komíni hustnú;
A za to chválu vezmú od budúcích
Potomkov, v horách poklad mat majúcích.
Beda tím obcám v kterích neňí muža,
Jehožto slovo, nadevšetko platí;
Tam ňemotorná rmúti obec luza,
A život rezkí jak voda sa hatí;
Dokjal je v obcách prísnost spravedlivá,
Dotjal je obec živá, pohiblivá.
Beda vám v obcách predstavené hlavi,
Čo na súd ludu o vás málo dbáte;
Dúvera ludu je dar viššej slávi,
Hlas ludu, že je boží hlas, to znáte:
Dobrích luďí súd, mjenka verejnosti,
Je medallja mužov ve starosti.
Len si úbohích, to hrozné klnuťje,
Ňeberte bratja na svedomje svoje;
Kljatba je z višších svetov zablesknuťje,
A stíhá jak hrom kroki, skutki tvoje;
Kljatba za živa je prví súd boží,
Kljatba je svedek; beda komu hrozí:
Jedenást obcí s Mijavú sa pojí,
Jakí to chotár silní, rozložení,
V srdci Mijavi mestečko si stojí,
Kopaničjar je k stráži postavení;
Tu je mohútnich duchov veru treba,
Jako na púšti ribičjek a chleba!
Známé dolini sú tam: Klbečková,
Tá, čo krajnancom v búrkách nosí sená,
S Brestovcom úzkím milá Ticháčková,
Mijava hornja, mlíni obsaďená;[14]Nad ňú Porjadje pekné sa vipíná,
Kďe stará žije Adámkov roďina.
Nad Petráši je Kržlje zklčované,
Pri Krmanovej njekdi kopanici;[15]To Mijavskému ludu bude známé
Po náboženskej búrce a víchrici;
Tam po stodolách Krman biskup kázal,
Potom Mijave vjac sa neukázal!
Osudi muža toho sú nám známé,
A tak jich ňechcem ani pripomínať;
Mi devatnásté už storočie máme,
Na staré krivdi musíme zabívať;
Ti, čo blížili nám, už v hrobe hňijú,
Ňevinní vnuci, ňech v dobroťe žijú!
Na ti osúdi, které preleťeli,
Nad hlavu otcov našich utrápenú,
Veki novejšje kameň položili
S literú ducha, láskú pozláťenú;
Ludja, národi, často ju čítajťe,
A pokoj živím, pokoj mrtvím dajťe!
Hen od Devánov dolu pod Sekule,
Rozkošná údol k mestečku sa sa honí;
Pres tú sa rútja jako v bitkách gule,
Tam do Moravi ti tri hrdé zvoni;
Ti pekné lúki, lúčki, konopnice,
Rostúcej dajú Mijave ulice.
Janko ma vábi na Štemberk k chalúpce,
Kďe sme s Kolénim chorích navštívili,
Já jako chlapček s ním bol v blesku, v búrce,
Až sme na mjesto k bjedním pristúpili;
V prichoďe otca duši, v hromo-zvuku,
Ožili bjedni vistjerajúc ruku!
Ach tak čakáme na Vás jako, Boha!
Vi ulevíťe to naše súženje,
Zvolali; kňaz sa modlí a obloha,
Dává modlitbe vjeru a nadšenje:
Kňaz dari dává, hrom bije, déšť hučí,
Po prijímáňí jeden brat sa lúčí!
Ó ňerúcajte sto centové skali,
Na kňazskí úrad svetu Bohom daní!
Umjerajúcím ňebe bi sťe vzali,
Keďbi sa pohnul ten rád požehnaní;
Až keď kňaz s hrješnú dušú prehovoril,
Potom jej večnost ňebe pán otvoril.
Tu ze Štemberka, Dúbravi, Polani,
Nádherní pohlad leťí po Záhorí,
Tam je Čachtickí[16]hrad, hen Branča bráni;
Tam zas Ťematin, Brádlo, kopce, hori:
Mijava v stredu jako matka stojí,
Kam sa obcí húf okolitích strojí!
Ťisíce ludstva na rinku tam stojí,
V jarmačném hluku sem a tam sa motá,
Híbe sa ludstvo jako hora živá,
Tu zvon uďerí nastává ňemota;
V pravé polodňe lud a zástup tíchne,
Obnaží hlavu — a k ňebi si vzdichne!
V jeden ovčinec a v jedno „veríme“,
Ohromní zástup pokorno sa kloní,
Búdi jak oltár obstreté vidíme;
Veríme! z veže zvon posvatní zvoní,
A tu sa menja rinki v svaté chrámi,
Ludja v anjelov a ulice v stáni.
Len sami židja polodna ňemajú,
Ti sa v šjatoroch svojích sem tam melú,
Aj pod modlitbú luďí namikajú,
Len po penjazoch majú misel celú;
Dokjal sa zlato v „ňekošer“ ňezmení,
Ňebude židák Kristu pokrsťení.
Ale príďe čas v kterém zvon uďerí,
Všetkím národom na svetovém rinku!
Jedno „veríme“, všetki začnú vjeri,
A svetiť budú sveti tú hoďinku:
Buďe to prudké, hrozné okamžeňje,
Ale donese svetu vikúpeňje.
Bár je Mijava zdoli jako zhori,
Známú nám Bandú sklíčená jak v šlopci,
Predca v pokoji sú ťisícov zbori,
Za čo chvála, česť, buď Mijavskej obci!
Ba aj na to méno: „Hrajnoha“ nám známé,
Je z obecnej už knihi višibané.
Tu pod horami sedja kopaňice,
Horú, jak kurki sljepkú viseďené,
Domi to, sadi, role, konopňice,
Po návrší a rovňách rozestrené:
Kďe buki, dubi, chrasti, hori stáli,
Tam si chalúpki, domi posedali.
Kopaňice sú jak Švajčarsko krásné,[17]Návršje pekné v dolinku sa honí;
Po vrškoch pasú djetki zpevohlasné,
Všetka majetnost k chalúpce sa kloní;
Lúki a role bežja až do dvora,
Koňe, ovečki hladja do pitvora.
Poďme už! volá Janko nachoďení,
Nastúpili sme tedi zpátkom cestu;
Už bol ten chotár ludom zatajení
Hrnúcím sa už ku posvjacke k mestu;
Tu rodičovja djetki vedú svoje,
Z vrchov a dolín, sipú sa jak roje.
Z Baranca ešťe oko moje beží,
Tam pod horu, kďe dobrí lud žije:
Ňejeden tam duch zahrabaní vezí
Bár len živorí a mislí že žije;
Zvonťe svitáňje ludu nové zvoni,
Ňech už ožije jak mrtvá zem hromi!
Plní mišljenek, jako zarazení,
Bol som na mezu pri Sovinci sadel,
Okom k mestečku dolu obráťení,
Na Turú-Lúku a Kíčeru hlaďel;
Cez Turú voda z huor Mijavskích teče,
V búrkách lavice, brvná, bjedním vleče.
Z Turej cez Prjetrž leťí do Šašťína,
Kďe zahmolené časom sená chváče,
S Moravú kalnú pri rumoch Ďevína,[18]Nad losom ludu slovenského plače;
Potom s Dunajom jak ňevesta beží,
Tam v more čjerné k ruskému nábreží.
Ti Turá-Lúka, ti si zábavňica,
Ti si Študentov naších promenáda,
Ti si bívala naša chovanica,
Tam noha naša choďjevala rada;
Keď sa Mijava z huor svích virúbala,
Už Turá-Lúka na svém mjeste stála.
Keď na Mijavu pozreš z Javorini,
Sedí si jak mať obcí okolitích:
Hrdo pohljadá v úboče ňízini,
Rozkrídlená je v krajoch vrchovitích;
Mestečko samo na dolince leží,
Kam ludu množstvo, jak krv k srdcu beží.
Čo mi v mestečku prvé v oči padlo,
Je chrám velební v rinku postavení,
Toto na zemi ňebeské divadlo,
Vuolu nábožnú, predkí vistavení:
Ten kostel, Sion, hrad a stán na zemi,
V kterém cťí Boha lud náš zúbožení.
Tato Svatina pred časom nedávním,
Jak vrch Sinai bola navštívená
Božím príchodom, hrozním veleslavním
Krstom ohnivím, svato pokropená;
Na krídlách hromu[19]duch Páňe tam zleťel,
Dom svoj prežehnal a z novu visveťel.
Tak jako valné ti Mijavské hori,
Letja do očí svojú ohromnosťú:
Tak na víročné dni, chrámové zbori
Preniknú ducha svojú velebnosťú;
Tam seba viďí veliká Mijava,
Tam jej majetnosť, pokladi a sláva!
Neďela svitá, tu z vrchov a dolin,
Húfi sa valit vidíš pristrojené,
Jako do Mekki, z ťisícovích rodin[20]Djevki v vrkočoch pekňe zapleťené;
Chrám je ten magnét, čo Mijavu ťahá,
Tam je obživa Mijavi a vlaha!
Sú to Vánoce, je to tam „Veríme!“
Keď kňaz v oltári „Poďekujmež“ začne;
Je to ďivadlo! v blesku sa viďíme,
Tak jako Mojžiš a pozemskost hasňe;
A kdo v rúhavej ňevere mátoží,
Nech si otvorí ludnatí chrám boží!
V velikích církvách velebné sú službi,
Velikí zástup ohromí sám seba,
Ohromná sila, buďí velké tužbi
Len duch zostáváš; ťelo letí z ťeba;
A keď si duchom, leťíš v vitržeňí,
Svet sa ti traťí, žiješ ve viďení!
Len ďalej bratja — oheň opatrujťe,
A svetlo v chráme, čo ťisíce hreje,
Kaďidlo mirrhu aj vi obetujťe:
Ňech po Mijave zbožní život veje;
Kďe ten chrámoví oheň už zhasíná,
Tam na skonánje zvoňit sa počíná!
Čo to za pánstvo, čí sú to poddaní?
Velikú obec viďím rozloženú,
Ňesmírní obor domkov rozstavaní,
Viďím osadu silnú rozrosťenú;
Až po Soviňec stlpi, kríže, meze,
Jeli to cirkev, kďe má kostel, veže?
Čo to za chotár stojí tu pred nami?
Neňí živého ducha; radov husto,
Ulice sa tu tjahnú na vše strani,
Ale bez luďí — strašno tu a pusto!
Obnažme hlavu, to sú osadníci
Svatej večnosti, ňebes na sílňici!
Otcovja naši, milí zasipaní,
Tu vi vezíte dlhú pod pravotú!
Neňí vám ešťe rozkaz z vazbi daní,
Vede sa proces o tú ťela hmotu;
Statki, potomci vám ňepomáhajú,
Sami hrďelní tento proces majú!
Koho čakáťe vi obžalovaní?
Dlho vás drží zem v putách bez súdu,
Bez odpoveďe ste tu zahrabaní,
A právo stojí, pod hrobovú hrudu;
Keďi že rozkaz príďe od Stolice,
Abi vás pred súd vivjedli z ťemnice?
Ňeuplaťeních Advokátov máťe,
Ti ňemluvňátka k bokom vaším dané,
Smrtelním hrjechom ňikdi ňenačaté
Kladúce krivdu k svatej Boho-bráňe,
Kďe vjera, láska a náďeja milá,
Prosja Boha, bi doba súdu bila!
Cinteri, hrobi, vi proroci boží,
Jakú vímluvnosť má vaša ňemota!
Kteríže mudrc vašu reč viloží,
Keď sa bez vjeri rozum po vás motá?
Ťi, kdo sa bojíš reči o večnosti,
Nechoď po hroboch — ňestúpaj na kosti!
Verní ňeboj sa! pohrebnje pesnički,
Tajnosť hrobovú dávno vizpjevali!
Keď z umoreních tiel milé dušički,
Na krídlách zori v ňebe viljetali;
Vo mlječnej cesťe z ňebe na zem chodja,
S božími duchi za ruku sa vodja.
Kďe sťe pastjeri? kďe školi zprávcovja?[21]Kterí Mijavu z počjatku učili?
Kďe ste vi prví zakladaťelovja?
Kolké ťisíce tu už zpráchňiveli?
Všetko to po hvezdnatej draze zašlo,
A v Bohu, odkal prišlo, zas sa našlo!
Ó ti Mijavská hora rozložená!
Vi večné hradi ludu Mijavského;
Aj tu je hrobov hora virasťená,
Tu na cinteri prachu zmješaného;
Dve sto šedesát rokov tu už leží,
Bár čas jak voda do večnosti beží!
Mijavci horu často prerúbali,
Od Lipovca až k Tureckému stolu;
Aj túto horu kolké presekali
Motiki, ríle, idúc hore dolu!
V horách rubiská na seče sa menja,
Aj sem sa hrnú nové pokolenja!
Kďe sťe vi hori, čo rezivom padli,
Kďe si ti popol, dím a pjerenica?
Kďe sú otcovja naši čo tu zvadli,
Kďe sú jích urni a jích popolňica?
Obec Mijavská leťí jako hora,
Ale Mijava mládňe sťa obora!
Evanjelici čo sťe zamislili,
Pri hroboch vašich holé stlpi stojá!
Katolíci hrob krížom posvetili,
Čo sa ti mrtví naši kríža boja?
Sin Boží Kristus s krížom príďe k súdu,
Hrobi bez kríža čjeho pána budú?
Ňebojíme sa kríža Kristového,
Ale krížovích časov Krmanovích,
Starích osudov, losu ďedovského,
Smutních prehánek — tích pred Jozefovích.
Ňebojťe Braťja! veď sa už poznali,
Aj vjeri, ruki rovnosti si dali.
Pred stoma roki, keď si okopali
Cinter Mijavci, sadli si na trávu;
Kdo tu buďe z nás prví zpomínali!
Tu hňevní Medard dá sa na Mijavu,
V oblakolome, z huor sa dolu valí,
Nese na cinter tích, čo tam kopali!
Príval pustoší, všetko borí, chváče,
Na brvnách, strechách, zchváťení sa lúčja;
Oťec za sinom, sin za otcom plače,
A nad Mijavú hori stonú, hučja;
To bolo tedi, keď v obecnom dome,
Štáb vojanskí mal bídlo a své koňe.
Keď som na hroboch bol tak zateskňení,
Janko ma volal pres Cengelku dolu,
Dím z Pivovára blčel rozestrení,
Abi sme zašli na chmelňicu spolu;
Lež já, bár smadní, šjel som len tú cestú,
Která ma vjedla, k mojim bratom, k mestu.
Tak prežehnávám božú, svatú rolu,
Ti hrobi bratov valom okopané,
Spočinťe s Bohom od práci tu spolu!
Pri samej spíťe božjej ňebe bráňe;
Borinki, lipki hrobov na pomezí,
Vi sťe stromečki ňebes na nábreží!
Pochodili sme vímoli a hori,
Vrchi, úboče, lúki a dolini;
Pozrime sa už na ti domi, dvori,
A na ten život Mijavskej roďini:
Mijava svetu je po méňe známa,
Teraz už povedz, čo si svetu sama![1]Dielo prepísali digitalizátori Zlatého fondu SME zo švabachu.[2]S Kolénim. Koléni Samuel bívalí kňaz Mijavskí, na Mijave zroďení a pochovaní, slúžil dvacat tri roki, jako muž učení a príkladní, kazatel víborní a majster v katechismovém vinaučování, jadrními víkladi písma svatého, uťešeními obrazi ze života, príkladi z historie prednášaními, viučoval mládež a dospelích tak, že ho rádi aj dve hoďini počúvali. Štrnást rokov bol ňedúživí, ale ždi horlivo pracoval. Recko-Rimskí Klassici boli obživa toho umenja milovníka. On ešťe na smrtelnej posteli čítal Tak jako na kancli horlivo prísní bíval v krásnem prednášaní: tak bol v obchoďe milí a príveťiví; on znal poučit, poraďit, obveselit, poťešit, a tento ctihodní život bol magnét, kterí ťisíce tahal. Bárs bol prorok ve vlasti, požíval cťi za života a po smrťi žije v požehnanej památce! Študentov mijavskích miloval jako otec — jeho reči boli pre nás manna života, a národa svého bol znatel a ctitel úprimní. Zemrel 1838 roku, a s matku velikú lútosťú nad ním umorenú — v jedném hrobe spočívá. Muž o Mijavu visoko zaslúžení; pokoj prachu jeho![3]Tak hu pokrstili študenti Mijavci, milence na památku.[4]Pridaj ešťe: Brúnov, Svinárki, dolini Mikulášová, Ticháčková, Kodajová, Svancarová, Zákržlje, Štemberek, Hornja Mijava, Rúdnik, Mockovja, Zemanja, Hopkáč, Guzice, Platová, Havlová a t. d. Tito názviska majú povahu mjestnosti, a sú znakom básnického ducha slovenského.[5]Roku 1775 zpustošila Mijavu povoden, po tejto višjel záhubní ohen od pekara; po ohni, vojanskí tam bitujúci Štáb opustil Mijavu! Zláštní patent od Rudolfa Cisára oslobodil Mijavu od zdržovánja vojska. Roku 1834 znikel ohen na kamenci pri vipalování páleného, počna od Šimšálka, to, čo bolo na — rane Tomášici, kostel s fáru katolickú, rinek až po Mihálika, v prudkém vetre bolo na popol obráťené, kostel židovskí znivočení — chrám ev. se školu ťažko bol vichráňení — škridlica pomohla; za to Mijavci domi v rinku radom škridlicú prikrívajú. Ach pálené, pálené! tuším to méno máš preto, že zpaluješ mesta, ďeďini, domi, luďí! Kedi to nahradja mijavské kotle, čo ten jeden odjal?[6]Janko v básni tejto, znamená básnického ducha, kterí básen tuto zložil.[7]Mijavskí pitlikári znamenití obchod vedú s plátenkom na mlinárske pitle. V Čechách sú jako doma; mnohí tam pomreli. Roďini Mijavské k. p. Mikuleckí, z Čech pochádzajú. Po zrušení tridcátku pitlikárom nastává vek noví. Dalbi Bůh![8]Roku 1663 uchvátili Turci a Tatari 707 ludí z Mijavi, mnohích postínali. „Vila“ bohina lesná.[9]Studnička na Hrebeni, je Mijavka.[10]Mijavské panenki na velikí Pátek do dna bežia do rajštovne s hrnčeki, padajúcú zpátečnú vodu z vodného kolesa chitajú, domi, pitvori, nálepki vikrápajú, abi praj boli vzácné; to je ljek lacní a neškodní, kebi bol osožní — mne sa milé krajanki, zdá bit platnejší pre vás neďelní katechismus, a ta krásna velikopátečná modlitba: „Srdce čisté stvor mi ó Bože! a t.d.“ ta dává krásu aj pobožného manžela.[11]Mijavská voda beží do Turecka. Turci ďivokí zajímali mládencov kresťanskích, z kterích bívali Janičári, vojáci udatní, strach kresťanov; Otec včilajšjeho Cisára jich zkásíroval, lebo aj Cisárom bívali nebezpeční. Včil sú Turci bedári — a radi sú, že jich mocnári kresťanskí trpja.[12]Botanika, umenje o zrostlinách.[13]Liné, slavní znatel rostlinstva — jako náš Zalužanskí.[14]Mijava má 30 mlinov.[15]Ten pekní háj, (knazové brehi) lúki, role, které mijavskí kat. Farárí držja, mal njekdi Krman kňaz ev. a biskup na Mijave známi, kterí v prehánkách za vjeru toho času, v kŕžloch chitení, do Prešporka odvedení bol a v žalári zesnul.[16]V Čachtickém zámku, dala Beta Bátori na 550 ďjevek zamordovat, preto, abi sa v teplej krvi jejich umívala a bola peknejša; Bůh ale ňespí, na skutku ohavném chitená — ve veži od v chodu zamurovaná, dokonala život hrješní. Branč zámek, po knazovi Pilárikovi známí. — Tematin zámek nad Váhom zrúcaní. — Brádlo, hrbatí vrch nad Brezovú.[17]První zemskí páni, založili Mijavu u slobodnej obci Švajcárskej.[18]Devín, zámek dve hodini od Prešporka, kde Morava do Dunaja padá, tam vjedli ženi vojnu proti mužom.[19]Roku 1844 uderil hrom do chrámu ev. do toho rohu, od Sam. Trokánka; letel po nad oltár, na kterém odrazil kúsek jako orech, a viletel pres zákristiu oknom, bez ublíženja vatšjeho.[20]Mekka, Turkom v Arabii mesto svaté; tam je pochovaníMahomed, Tureckí prorok, původca vjeri mahomedánskej, z kresťanskej, židovskej ba pohanskej zlátanej. Každí Turek je povinnen za života svého aspon ráz do Mekki putovat.[21]Knaží Mijavskí, kterí od počátku Mijave slúžili, pripomínajú sa tito:
1. Kňaz Jan Plachta, slúžil pri založení Mijavi 1586 za času grofa Nádaždí Pavla.
2. Po tomto bol kňaz Pavel.
3. Ondrej Koroni, muž silní, bič na korhelov.
4. Gábriel Šebovič — slúžil 18 rokov pochovaní pred oltárom.
V roku 1645 prišjel do Mijavi kňaz katolíckí, kázal evanjelíkom, ale krátkí čas; vrátil sa ev. kostel, jako o tom svedčí list od kommissárov královskích v Tokai dna 21-ho Julia 1646 roku vidaní.
5. Daniel Krman, z cirkvi Sadeckej, povolaní roku 1652, slúžil 8 rokov pod Frant. Nádaždí — potom ale na rozkaz tohoto zemského pána, bol skrze uradníka Ondr. Bránika vivedení.
Roku 1661. prišjelprvíkatolíckí kňaz Pavel Králik z Chinoran, kterí si pripojil njekolko pátrov a s vojanskú pomocú nahánal aj opilích do kostela a k zpoveďi; dával cedule, že prijali vjeru katolickú, abi tak minuli Exekucie. — Po tomto slúžili pátrovja mníši. Páter Perestery 6 rok. slúžil.
Páter Silezius, od Duksovích zbojníkov zavraždení, roku 1690. Dva mníši, po tíchto páter Hájek, Nadošíni, Abrahámfi 1690.
Roku páňe 1683 kommissári Tököliho vrátili kostel evanj. a starodávní kňaz Dan. Krman, z Turej-Lúki bol povolaní, ale toho roku ustúpil knazovi katolíckému.
Roku 1690 v Sobotu pred Sv. Duchom na mjesto pátra Abrahámfi, prišjel kňaz Maťej Sabatka z cirkvi evanj. Kamenčanskej vihnaní, ale dobrovolňe z Mijavi odešjel.
Roku páňe 1690 v tú nedelu po Vavrinci bol Mijavcom od Krmana, ten čas Turolúckého kňaza — porúčaní kňaz Jan Majer, kterí v nedelu 12. učiniv próbu (už tedi tato neucta kňazstva bola v običaji) bol sice prijatí — ale odešjel; po ňom.
Roku páňe 1690 zase prišjel Daniel Krman z Turej-Lúki, a slúžil 9 rokov; tu ale zase skrze vojsko grófaArembergachitení, a do kaštjela Čachtického zadaní bol.
Roku páňe 1669 na jeho mjesto prišjel Tobiáš Pettko, slúžil od Adventu 1700 r. V nedelu 1. Adventnú sa vrátil Dan. Krman a zostal až do 1704. r. — V tomto roku vipálená bola Mijava;Krmanpovolaní bol do Žilini, na mjesto jeho sa dostal JanStranskí— roku 1708 do Senice povolaní.
Roku 1709. zvolení bol Jan Pettko, ze Sobotišťa — slúžil do 1717. Roku 1717 na Martina sa vrátil zase Daniel Krman ze svého vihnanstva druhí ráz, slúžil Mijavcom do r. 1729. Slúžil Krman v tíchto osudoch prenasledováni za 40 rokov na Mijave; jako dokonal trpkí svoj život je víše pripomenuté. Po jeho smrti otvorená bolaartikulárskácirkev Evanjelikom v Prjetrži, až po slobodi od Jozefa II. Cisára vidané. O tíchto časoch svedčí kniha, pod menom: „Pamatnosti Ribíniho“.
Po vidaních slobodách, vistavili si Mijavci chrám 1784. v kterém nasledující knaži slúžili:
1. Jozefi Pavel, Vrbovčan, starec prísní a vzácní.
2. Koléni, už známí.
3. Jan Šulc, Vrbovčan. Vrbovčanom slúžja Mijavci: Matička kňaz, Kulišek učitel, Chrenka notár.
Zprávcovja Školi:
R.P. 1595 Rektor školi prví bol N. N.
R.P. 1625 Laurentius Augustíni.
R.P. 1633 Martin Miklášek.
R.P. 1649 Adam Boroš.
R.P. 1652 Mikuláš Liborčáni.
R.P. 1663 Jan Paulíni.
R.P. 1666 Martin Komínek.
R.P. 1670 Martin Sopocius.
R.P. 1676 Jan Liborčáni.
R.P. 1682 Štepán Štepkovič.
R.P. 1688 Imrich Žernocai, Silvai, Polereckí.
R.P. 1705 Mat. Boleti.
R.P. 1707 Samuel Stranskí.
R.P. 1709 Mikuláš Klačáni.
R.P. 1718 Mat. Krman.
Po tíchto mužoch verejních škuol ňebolo; lud sa učil v súkromnosti, a tak prechovával vjeru otcov svojích. Chodjevali církvi okolité do Prjetrže. Po vidaních slobodách, bol učitelom Mijavskím:
1. Samuel Koléni, otec zpomenutého kňaza — tohoto Mijavci jako prísného sice, ale víborného učitela zpomínajú
2. Mišovic — opustil Mijavu dobrovolno.
3. Jakubovič Pavel, Skaličan, z Tati povolaní. Tento učení a šlechetní muž, básnik a Slovák víborní, pilní a svedomití, bol ozdoba úradu učitelského. Ten aj s Kolénim boli púvodca toho, že som to, čo som.
ŽjalBohu! pre hlavatost njekterích opustil, povedom svojej statečnosti Mijavu, ač mal pri boku starého otca a matku, — manželku a djetki. Jako muž poctiví a učení stal sa Levítom na Farnaďe, potom v Cégléde kňazom maďarskím — a na Cinkoťe slovenskím, kďe aj v Pánu spočívá. — Jeho úbohá vdova a sirotki sú díka Bohu! už opatrené. Ňikdá Bůh spravedlivého! a t. d. Kdekolvek žil, zanechal památku dobrého ména.
4. Predmerskí, človek dobrí a stateční z Prjetrže povolaní, zomrel v suchotinách.
5. Jan Martešík — o ňemž nižej vácej.
|
Trokan_Myjava.html.txt
|
Jano MrázSedemdesiatštyriročný človiečik, riedke vlasy popolavej farby po staroslovensky dlhé a
hladko začesané na väzy, obstrihnuté a vždy mastné, že sa mu na slnci až tak lisnú. Tvár
vyholená, hladká ako zrkadlo. Drobných, zelených, žmurkavých očiek mu skoro ani nevidieť; má
ich hlboko pod ryšavým obočím. Ináče na svoj vek je neobyčajne čerstvý, zdravý a červený,
zvlášte okolo nosa. Hádali by ste mu okolo šesťdesiat.Je sedliackeho rodu aj kroja, ale toho nedrží sa prísne dľa módy. Nosí sa vyšnurovaný, ako
naši starší voľakedy, a hlavná vec, že je vždy sviatočne oblečený, aby bol svetu kedykoľvek
naporúdzi. Pochádza z majetného domu a po bratovi z učenej rodiny. Otec mal ich dvoch:
staršieho Ondriša a jeho. Pán farár zbadal chlapca a riešil, že bolo by ho dať vyučiť, hoci i
za kňaza. Ondriša totiž.„Nuž keď za kňaza, nechže by šiel spánombohom,“ povedal otec, a materi sa to celkom
páčilo. Slzy sa jej zjavily v očiach, keď si pomyslela, že by ešte tu mohol byť dakedy
farárom. Aká by to bola radosť a sláva! Celý svet by jej závidel. Ondriš kňazom a Jano by
gazdoval. Aj ten by sa dobre mal, aj tomuto by bolo viac majetku.Ondríka zaviezol pán farár do latinskej školy, Jano gazdoval. Ondriš učil sa dobre. Už mal
byť o rok posvätený, ale prišla cholera, a neúprosná smrť Ondríka skosila. Materi zostaly do
smrti slzy, otcovi žiaľ a Janovi hodný majetok a Ondrišove — knižky. Bol chtivejší do nich ako
do roboty. Knižky prezeral, čítal a s otcom gazdoval. Potom sa oženil, otec zomrel a Jano si z
čoho, z čoho nie, smyslel chytro zbohatnúť. Nie tak robotou, ako rozumom, fígľom. Popustil
sedliacku robotu a začal špekulovať, ako sa vraví.Tým vás ale nebudem dlho molestovať, lebo mi to iba rozprávali a ľudia povedia všeličo, a
ja nechcem písať o ňom len od tých čias, ako ho ja poznám, — od dvadsiatich —
dvadsiatichpiatich rokov.To je svätá pravda, že z toho veľkého majetku nemal vtedy už, a nemá ani dnes, iba chyžku,
i to hocijakú, že mu práve na hlavu netečie; v poli záhonček, čo ho žaba preskočí. Ostatné
všetko prešpekuloval. Ako? Nie ľahko. Trvalo to za tridsať rokov, čo si mozog sušil, trápil
sa, ako by chytro zbohatnul a až v päťdesiatom roku veku jeho vyrátali mu fiškáli, že —
prišiel o všetko.Len dva-tri príklady.Prišla neúroda, obilia sa neurodilo. On svoje posvážal do stohu a dal vysoko asekurovať.„Ujček, veď vám stoh horí,“ zastavil ho v poli istý človek.„A či už?“ zarazil sa Jano.Nedokázali mu, že by sa bol sám podpálil, ale tak mu to vyrátali, že iba škodoval.Nakúpil tristo oviec, pobral lúky do árendy a aby sa ovce čím lepšie vyplatily, neveľmi
ich kázal odvracať od cudzieho. Platil pokuty. V lete prišla suchota; tráva zhorela, nebolo
iba na mokradiach. Ovce vydochly.Nabral poľa do árendy. Nemal však dosť statku, hnoja málo, neurodilo sa, a na árendy musel
doplácať. Zadlžoval sa, potom aj odpredával po kuse. Vtedy už taký mával statok, že jeho kone,
kravy boly povestne chudé, ako tie v biblii. Nažraly sa iba keď paholok ukradol, či už z
gazdovho, či z cudzieho. Ako statku, čeľadi tiež tak uťahoval a keď sa ohlásila, ešte jej aj
vynadal, vybil, odohnal.Nakoniec premyslel si ešte takto. Nechal sedliactvo, árendášstvo, predal skoro všetku zem
a postavil mlyn. V dedine nebolo totiž ešte „novotného“ mlyna a ľudia chodili mlieť inam.Mlyn sa ale nevydaril. Lebo sa sám do toho nerozumel, a svet ho pri mašinách a kadečom
oklamal. To ho všetko vtiahlo do pravôt. Nečakal, trovil, chodil po advokátoch a naučený v
majetku, síce neopíjať sa, ale — len aj strovil. Pritisnutý už takto k stene, ešte sa chytal
rozumu. Premyslel predať mlyn a vrátiť sa k hospodárstvu. Aj skutočne mlyn predal, lacno;
nebolo kupcov. Na druhý — tretí deň ale hlásil sa nový kupec. Sľúbil voľačo viac. Jano
nepomyslel, či sa to dá tak ľahko odvolať, závdavok vrátiť — predal mlyn druhý raz. Z toho
povstala taká pravota, ktorá nielen že ho doniesla o všetko, ale dostal sa aj do áreštu.Keď mu všetko spredali, zostala mu práve tá chyžka, v ktorej teraz býva a ktorú, keď už
zle bolo, stačil dať prepísať na ženu.On šiel do áreštu, žena do chyžky a deti sa rozišly po svete.Ozaj, musím vám doložiť, aby ste mi nevytkli stranníctvo, že žena a deti nesmely sa do
obchodov otcových starieť. To uznávaly, že dobre chce, majetky, bohatstvá im nadobúdať: „Ktože
za to môže, že ide nešťastie za všetkým, čo otec začína,“ vyvrávala mať, ktorá poctivosť
mužových úmyslov neskúmala. Ak sa niekedy predsa, od žiaľu za dačím ohlásila, aj ju nabil, aj
musela ticho byť. Lebo čím väčšie straty, tým bol Jano horší, zlostnejší, ako blázon dakedy,
zvlášte keď od zlosti aj viac pil.* * *V árešte sa Jano celkom premenil.Z dlhej chvíle prosil si nejaké čítanky. Dali mu Písmo sväté a spevník. Zaprosil, že on má
ešte aj po bratovi knižky doma, dovolili mu doniesť aj tie.Tu sa vlastne začína moja rozprávka.Príduc Jano z áreštu, prvý jeho krok bol do kostola. Iste aby ukázal aj pred svetom
premenu svojho smýšľania, dal sa samojediný v nedeľu pred celým svetom — ospovedať.Ľudia mu razom všetko odpustili a uznali ho človekom ešte i nad seba.„Veď už ani nefajčí, nepije.“Lebo v árešte odvykol a sa mu za čas nežiadalo. Ale možno, že by bol, hádam, aj inakším
človekom, ale prišiel medzi ľudí, ktorí fajčili, pili, hrešili, vadili sa ozlomkrky, ako driev
aj Jano, namáhali sa jedine o to, aby mali domy, zeme, zlatáky, peniaze, slovom bohatstvo.Jano zvážnel, stíšil chôdzu. Začal chodiť každý deň do kostola, ešte vše nebol ani
otvorený. Šiel si sám k zvonárovi po kľúče. Modlil sa, spieval; doma prehŕňal sa v biblii a
knižkách po bratovi. Začali ho ľudia ctiť a držať za prvšieho prvých. Z predošlého života
svojho dával svetu príklady, ako by robiť nemali. Už ani to ľudí nezarážalo, keď zbožnou
tvárou a hlasom kajúcnika chválil sa, že jemu už odpustil Pán previnenia, aby ho prosili aj
oni.„Protož děkuji tomu, kterýž se mne zmocnil, Kristu Ježíši Pánu našemu, že mne za věrného
soudil, aby mne v službě té postavil. Ježto jsem prvé byl ruhač, protivník a ukrutník. Ale
milosrdenství sem došel.“[1]Z pobožnosti ale Jano ešte vyžiť nemohol. Bolo sa mu dačoho chytiť. Roboty? Ej, tá ho
netešila ani za mladi. Z roboty človek nevyžije (ale z misky), vraví porekadlo.Jano si premyslel. Začal sa ukazovať na ponocovaniach pri mŕtvych. Tešil zarmútených
slovami Písma a potom na kare povedal celú kázeň. Domáci ho obdarovali, aj sa za deň-dva
prechoval.„To bude,“ a Jano chytil sa toho po remeselnícky. Najradšej mal, keď sa sišli dvaja-traja
jeho ctitelia. Ponalieva najprv on, potom druhý, tretí a tak sa napijú, a nevidieť to tak, ako
keby jeden meral. V taký čas mu potom celá biblia, tisíce veršov schodilo na pamäť a od
roztúženia sa i poplakal nad vlastnými slovami. Ak sa našiel aj druhý niekto, kto sa do Písma
rozumel, povstávaly hádky. Jeho, Jana, pravda, nikto neprekabátil v citátoch. Za poltreťa roka
v árešte sa mohol naučiť.„Ani človeka neuctia, a po dve noci sme tam boli.“„Aby nás to všade tak prijali, tak by sme zle boli.“ Poškodil mu onedlho tento neopatrný
rozhovor s tiež takou ženou „oplakávačkou“. Trocha mu seklo, trocha sa zhačil, spamätal; ale
vydržal aj ohováranie, a tak si ho zase ľudia obľúbili, že ho už aj volávali odbaviť ponocnú
počestnosť pri mŕtvych a mu dali, aj zaplatili.Z toho ale vyžiť predsa sa len nedá; lebo so smrťou nespravil sa Jano na dni, a tá ver len
aj za dva týždne dakoho skosila.Ale trafila sa v rodine svadba.„Keď vy to viete na kare tak pekne odbaviť, vykonáte vy, čo sa žiada, aj na svadbe.“
Pozvali ho za starejšieho a Jano sa vyznačil. Čo on tam navravel, to ani jeden starejší ešte
nepovedal, svet nepočul. Toľko veršov z Písma nespomenie druhý ani na piatich svadbách. A len
sa mu to tak sypalo: kapitola, verš, kapitola, verš. Staré ženy plakaly nadšením, chlapi ho
obdivovali. Len voľaktorí nedôverčive krútili hlavami, či ozaj tie verše sú tam, kde ich Jano
udáva. Čo aj neboly všetky, to sláve jeho starejšovskej neubralo. Pozdejšie, keď sa už veršov
nasýtili, ľudia zunovali stáť, sedieť, — on nezunoval rečniť.Znali ho, rozumie sa, aj na okolí.Šiel a tak počal žiť so svetom svetsky. By ste ho boli videli, keď zahrozil palicou proti
muzikantom! Amen, zatíchli, hoci v pol pesničke.Dosiaľ mal už tri mená: otcovské Jano Mráz, a podľa zamestnania nového — pesničkár,
kňazko; teraz dostal ešte jedno pekné, hrdé: „pán starejší“.Vošiel teda v úrad v našej veľkej dedine a väčšom ešte okolí dosť výnosný a razom zatisol
druhých troch-štyroch starejších do tmy na nepoznanie.Žena bola „pani starejšia“, a prestali jej dávať almužny, lebo Jano „zarobil slovom
božím“, ako si sám vravel, keď sa ho spýtali prespolní, ako, z čoho žije,Mrázovci zadovážili si prasa, svinku a neskoršie kúpili v poli záhonček.Žena nasadila, čo bolo pre potrebu, zeleniny; on, keď ho „riadne“ povinnosti neviazaly,
viac pre vyrazenie, aby lepšie zjedol, spal, — hospodáril, pomáhal žene. Nadobudol si kolieska
a vozil, nosil na sebe do poľa i s poľa. Svet ho iba pošanoval, že na starosť „taký gazda ako
on bol“ stal sa vlastným koníkom.On zbožne poučoval: „V službu podrobil Bůh každé tělo, aby se nechloubilo před obličejem
Jeho. Dal ostěn do těla mého, aby se nad míru nepovyšoval. Břímě mé lehké jest a má užitek
svůj ku posvěcení, cíl pak život věčný,“ a po ceste spieval, modlil sa a svet ho uctil ani
dákeho svätého a kde-kto pomohol mu rád a pri ňom sa zastavil. Iba voľaktorí „bezbožníci“
opovážili sa pochybovať o jeho pravej pobožnosti a naň hrabali. Týchto zavracal slovami Písma:
„Tak o mne smýšlej člověk, jako o služebníku Kristovu a šafářu tajemství Božích.“* * *Jano Mráz, ako nový hospodár po prvé prišiel do oštary s obcou, richtárom. Zakázali po
dedine pažite vypásať pomedzi domy a záhrady, lebo že sa škoda robí. Náš Jano voľakedy nedarmo
premýšľal, premyslel si aj teraz. Hnal pomaly svinku na obecný dom. Pri každom schválne sa
pristavil, aby prípadne získal dáku „malú povinnosť“, a keď sa ho spýtali, „kde ide“,
odpovedal, že na obecný dom, že je svinka „akási nespokojná“.Keď tak jednou ulicou svinku prepásol, zahol za obecný dom druhou ulicou domov a vraviac,
že bol na obecnom dome, že svinka je „nespokojná“, došiel domov práve, keď už bolo načim
svinku zavrieť.Prišli mu na fígeľ a mu to zakázali.Aj taký starejší má nepriateľov, čo sa on ako pekne a dobre svetu navinšuje.Vozil teda svinke na kolieskach domov trávu, burinku. Ale keď sa z jeho záhončeka minula,
púšťal sa s poľa prázdny domov a dôjdúc, skladal aj trávu, aj ďatelinku, burinku, čo svinky
veľmi rady.Aj za to sa naň nahnevali voľaktorí, hlavne jeho poľní susedia. Pomýlil sa vše aj do
jačmeňa susedovho, a ten ho raz dochytil.„Už je to veľa! Ja vás zažalujem,“ povedal sused. „Aj vlani som ja badal, aj dva roky, že
mi na poli kape. Druhým viete dávať príklady z Písma a vy sami na cudzie idete. Iným káže, sám
je nešľachetný.“„Ach, syn môj, nesúď a nebudeš súdený! Hriech máš, ak si myslíš, že som ti vzal, príď ku
mne, dám ti aj posledné zrnko, lebo ,Nic jsme zajisté nepřinesli na tento svět, bez pochyby,
že také nie odnésti nemůžeme. Chceš-li zbohatnouti, upadáš v pokušení a v osídlo.‘ Večer je a
nevidím dobre, starý človek, zmýlil som svoj záhon,“ vyhováral svätou tvárou starý Mráz.„Vy vše tak: po vašom idete, a do cudzieho vojdete,“ zašomral sused a nechal ho, lebo ho
Mráz „zabil“ Písmom.Dohováraly ženy aj starej Mrázovke, a tá mu to vše povedala. On ju ale vždy slovami Písma
uspokojil a ona ho uznala za spravodlivého.„Hospodine, proveď mne v spravedlnosti své, pro ty, jenž mne střehou, neboť není v ústech
jejich žádné úpřimnosti,“ vzdychával na žaloby ženine.Čím starší, tým viac ale zanechával gazdovanie a oddal sa výlučne Písmu; ponocovaniam pri
mŕtvych, karom, starejšovstvu a začal spomínať púť do Jeruzalema.* * *Farár ráno na modlitbách oznámil, kto zomrel, starý Mráz sadne si pred dom, aby ho ľahšie
našli a večer je už tam, ak ho ešte driev neprišli zavolať. Mäkkou, sladkou rečou sa prihovorí
a zostane. Spieva, vykladá Písmo, verše rozoberá a na smrť nebohého spomína. Cez polnoc rád sa
obzrie do kuchyne, či sa dačo chystá; lebo keď niekto zomrie, on doma nevečeria.Ak pozde nosia, ide vážne a pýta „svetu občerstvenia“. — „Dejte jísti zástupům!“ — a keď
donesú dačo zjesť, vypiť, tým je nebohý vychválenejší. Mráz rád si zapapká.„Žena nebola doma, mal som slabú večeru,“ vyhovára sa.Jemu nalejú prvému. Pozdvihne oči k nebesiam, a tenkým, ženským, plačlivým hlasom, a podľa
toho, ako bolo zvečera trúnku, tým skrúšenejšie, sladšie zavinšuje nebohému večnú slávu,
šťastlivé vzkriesenie, živým zdravia, vdove, napríklad, potešenia, synovi hodnú ženu, dievke
muža, deťom chleba, statku od škody zachovania, na poli úrodu a nič nevynechá, čo živé, alebo
mŕtve je: „Ako čítame v evanjeliu Jána, v XV. kapitole, verši piatom: ,Neboť ty jsi, Pane, ten
vinný kmen a my tvé ratolesti.‘“ a vyprázdni pohár. Ak aj pred polnocou donesú do skleničky,
pretrhne modlitbu, spev, chlipne si a ďalej spieva, lebo káže slabuškým, trasľavým hlasom.Býva takým zdĺhavým v svojich výkladoch a modlitbách a zvlášte v speve, že neprestane, až
mu povedia, že dosť, „oddýchnime si“.Stane sa, že ho aj málo počúvajú, a čo mladší začínajú sa šeptom shovárať v jeho reči. Tu
vzplanie hnevom spravodlivých a: „Ticho! Neboť né já mluvím, ale Duch Boží, kterýž přebýva ve
mně.“Mladým zaťom a nevestám hneď po vere skladá veršované odobierky. Má za to, podľa toho
komu, zlatku, dve. Za zlatku vítanka vyzerá napríklad takto:„Žalosťme, radosťme v tomto dni znamení,v ktorom sa mi zmení môj vienok zelený.Z úprimného srdca sa k vám Apovka nový nyní prihovárama od Pána Boha všetko dobré žiadam.Od tejto hodiny chcem vám priateľom byťa vo vašom žiali, ktorý je tu s nami, vás vždycky potešiť.Nebo ste zármutok, zármutok veľký skúsili,když ste mému manželovi Matku, a vašu manželku do hrobu složili.Každý rok vám je pamätný, ostatný deň v roku,v ten čas ste sa rozlúčili s premilú manželkú…“A tak ďalej ešte za pol hodinu.Vítanky za dve zlatky sú rozdielne tak, že je neraz do plaču nevestám: lebo aby sa
odobierku hneď po sľuboch začala učiť, ak nechce obísť s posmechom.Či na kare, či na svadbe, dá si pozor, a nikdy sa tak neopije, že by nevládal svoje
povinnosti starejšovské vykonať. Radšej dva razy ako ani raz.Tak sa mu tu i tam bolo prihodilo, že ho víno tak zmiatlo, že sa na jednej svadbe po
každom jedle modlil, zabudnúc či sa už a či nie. Vtedy aj tancoval a začínal spievať pesničky
nechvalného obsahu. Ľudia si to však vyhovorili, že dobre, tak má byť na svadbe a čo je v
piesni, nech sa kliesni. A že sa štyri razy modlil, tým nehrešil. Ale starý Mráz pamätá na
zadné kolesá. Keď vidí, že je toho ponúkania už vyše hlavy, má slušný spôsob, že ak chcú dať
„v mene božom“ aby dali starejšej, jeho žene, ktorá na svadbe vďačne nosila krčah s
„osobášeným“ hriatym a koledák (koláč) na chrbáte.Ako starejší, z povinnosti delí radostníky, mäso a nadelí najprv seba stehienkom a čo
najlepšími kúsky, potom podá družbovi, aby ponúkal. Čo zostane, zakrúti do papiera, ručníka a
celkom vážne zavolá družbu, aby podal pani starejšej s citátom: „Dávejtež nuzným, aby odmena
vaša hojná byla v nebesích.“ Ak jej nebolo hodno prísť, na chudobnejšom veselí, popchá sám do
vrecák: „Tej mojej starej, aby aj ona pamätala na túto úctu, ktorú nám domáci v tak hojnej
miere preukázali; občerstvili nás ,mlékem a strdí.‘“Na pohrebe rád sa pripojuje k pánu farárovi, učiteľovi a vedie s nimi sväté rozhovory. Rád
ich aj obslúži a je ich veľkým ctiteľom, chváliteľom.Najväčšiu radosť má, keď im môže peniažky — plácu, oferu, dary zaniesť.Domácim hovorí, aby neskúpili, ale dali dělníkovi, lebo že: „hoden jest mzdy své“. Ale
vediac čo je štóla, dal len toľko, koľko prichodilo.„A vďačný manželský pár posiela pánu farárovi — korunu.“ Ťažko tam bolo badať vďačnosť,
keď dali len, čo museli. Neraz ho iba dopáli.Ale stalo sa mu „zo zabudlivosti, moja hlava už stará“ že čo dali navyše štóly, to
zadržal. To mu veľa pokazilo na dôvere, keď to od farára alebo od učiteľa vyšlo.Ale starý Mráz nie preto špekuluje od mladi, aby sa vyvravieť, očistiť, nevedel… „Nečiním
dobrého, kteréž chci, ale činím to zlé, jehož nechci. Bídný já člověk! Kdo mne vysvobodí z
toho těla smrti?“Pred dvoma rokmi aj predtým raz-dva, tak už mu bol zárobok seknul, že nevedel sa inde
reparovať, iba na v svätej zemi. „Nyní pak beru se do Jeruzaléma, službu čině svatým.“„Pár zlatákov mám a pár dajú dobrí ľudia, a pôjdem vo meno božie. Lebo my sa to tu od
týchto židov pravdy nedozvieme. V Písme svätom to čítame, učíme sa, ale ja by to chcel na
vlastné oči vidieť: Svätú zem, hrob, to drevo, na ktorom Kristus pán bol ukrižovaný; aby sme
sa to presvedčili na vlastné oči, kde to telo spočívalo… Ak mi milostivý boh bude na dobrej
pomoci.“Jedni mu nadali do neveriacich Tomášov, že chce prsty klásť v rany Krista; druhí ho
pobožne počúvali a skladali sa mu na cestu. On keď sa vráti odtiaľ, bude im rozprávať, čo na
vlastné oči videl, lepšie porozumejú, ako čo len tak od kňazov z Písma, ktorí tam neboli,
počujú. Ako vravím, niekde mu uverili, niekde si aj dočkal.„Ja chodím na šichtu, môj muž slúži a vy si pôjdete három-fárom.“ On ale s tichou pokorou
niesol všetko: „Nebo tak za to mám, že nejsou rovná utrpení nynější oné budoucí slávě, kteráž
se zjeviti má na mne.“Začal si to tak bol sbierať podjeseň. Zašiel si aj po susedných dedinách a celú jeseň sa
preživil a na fašiangy doniesol vyše tridsať zlatých. Potom cez fašiangy odbavil ešte
voľaktoré svadby, odobral sa od všetkých a že sa môže aj nevrátiť, plakal a prosil, aby ho
prepustili v pokoji, lebo oči jeho chcú vidieť spasenie… Šiel na spoveď a rozhlásil, že ide do
Svätej zeme. Svet ho vyprevadil až za dedinu a plačom sa s ním lúčili.Starý Mráz v Svätej zemi síce celkom nebol, ale šťastlivo obišiel dve stolice, čo ho
nechytili. Pravda, nezačal s najbližšou dedinou, ale držal sa tej piesne: „Poďme, šuhaj, k
Dunaju, kde nás ľudia neznajú…“O tri mesiace sa vrátil, cele zduchovnelý a — prepáčte — zavšivavený. Ale mešec a kapsa
plná. Na kuse šiel vo svojich čižmách, potom ale našiel na ceste bačkory.„Aho, to mne mama Dora podhodila, pánboh jej daj zdravia,“ zvolal vraj, vzal ich a preobul
miesto čižiem. V tých že šiel potom ako mladý, ustatosti celou cestou nepocítil.Baba Dora má byť striga. Má s ňou tajné spolky a ja nemôžem vám viac o tom napísať. I to
som sa len v poslednú chvíľu dozvedel. Ale keď je niekto ťažko chorý, alebo sa dievka nemôže
vydať, za koho by sa chcela, načim s tým teraz už len jemu sa zdôveriť, na dva-tri dni sa
stratí a potom už „pomáha“, dakedy aj s dobrým výsledkom, menovite v druhom prípade.V kapse, ako som spomenul, doniesol starý Mráz zo „Svätej zeme“ celý šiator drobností —
darov svojim známym, ktoré po púťach nakúpil: obrázky, figúrky z vosku, dreva; halúzky, olivy,
kvety i palicu; kde čo odlomil, zodvihol, a všelijakých neobyčajných kamienkov a rozdával
rozprávajúc, kde čo odkiaľ je: z hrobu, z kostola, Getsemanskej záhrady, Olivetskej hory atď.
Ľudia to brali do rúk ako posvätné veci; niektoré ženy iba cez obrúsok lebo zásterku. Na krku
doniesol na stuhli drevený krížik a v ňom drobulinký drobný krížiček. To že je z toho, na
ktorom Kristus bol ukrižovaný. Svet ho bozkával, menovite nemocní a deti, ktorým matere
kázaly.Mráz nosil kríž na svadby na belasej, na pohreby na čiernej stuhli.Doniesol aj tabatierku, zvláštnu, vykladanú (ako áreštanti robievajú). To bolo z
libanonovej cédry. Lebo vraj zpät idúc, aby sa mu skorej čas minul, naučil sa smrkať a doma
potom, kto sa nemohol nádchy zbaviť, dával mu z tejto škatuľky tabaku do štipky. Doniesol aj
kus hrubej voskovej sviece, ktorá od dvoch rokov ešte nezhorela, lebo ju starý Mráz vše doleje
a keď sa niekto dlho trápi, zomrieť nemôže, Mráz podá mu ju horiacu a nemocný ožije alebo
zomrie.O Svätej zemi rozpráva (sprostejším) celý vo vytržení, ako by blúznil. Vie toho veľa z
Písma a bratových kníh. S múdrejšími, neznámymi sa nerád púšťa do reči a hovorí len všeobecne:
sú tam vrchy, hory, skaly, roviny, vody. Šiel ta a odtiaľ peši, na voze, na železnici, na lodi
a (niekedy dokladá), že bola búrka celkom taká, ako keď Kristus zaspal na lodi, že im plachty
len tak chytalo. Že už tam myslel, oddaný bohu, nájsť svoj hrob; ale ho Otec nebeský
zachránil, aby svetu mohol zvestovať, čo tam videl, zažil. Toto klamanie ľudí stalo sa mu už
takým remeslom, do ktorého sa už tak vžil, tak ho verne a často koná, že už ani sám nevie, čo
je z jeho reči pravda a čo klam. Bol by už vari náchylný uveriť sám sebe, že ozaj, hádam,
možno, bol aj v tej Svätej zemi; lebo že veď bol veľmi ďaleko.„Sláva, sláva, sláva! Stotisíckrát sláva!“ vzpína ruky, že videl Svätú zem. Múdrejším
zase, že tam nevedia po slovensky a tak že len chodil, prizeral sa, modlil, ale nevediac sa
dohovoriť, len čo si z Písma pripomínal, že je to vskutku tam všetko tak, ako čítame.Starý Mráz ako sa vrátil odtiaľ, viac pije. Prvej sklenke odvinšuje on, ale z radu sa
potom nevytratí. „Stotisíckrát bohu sláva!“ že bol v Svätej zemi, rozkladá potom v slzách,
plači. Tak sa rozcíti od spomienok (či trúnku), že sa mladší aj zasmejú. Pri speve teraz už
oči celkom zatvára, spieva hlasom ešte slabším, trasľavejším a začína vše tak ticho, že ho
nepočuť a vyjde z toho vše taká falošná nota, že sotva majú z toho v nebi radosť.Ako sa vrátil zo Svätej zeme, starejšovstvo mu veľmi dobre ide. Len by stačil, keď sa
svadby začnú. Trhajú sa oň. Lebo aj pri tej najveselšej príležitosti tak vie ľudí rozplakať,
že staré ženy, ktoré veľa pamätajú, hovoria, že takého starejšieho už nikdy u nás nebude!Možno, že aj nie. Lebo mladý svet už tak sa oddal teraz na novinky, knižky, spolky, že z
hlúposti a poverčivosti ľudí bude už ťažko vyžiť ešte i figliarskejšiemu človeku, ako je starý
Jano Mráz![1]Protož děkuji tomu,…tieto i ďalšie slová, ktoré Jano často
hovorieval, sú citáty z Biblie. (Preklad bol písaný v starej češtine, v takzvanej
bibličtine.)
|
Tajovsky_Jano-Mraz.html.txt
|
Následky bálovej nociPani Velecká dostala list od synovca:— Drahá tetuša! Ďakujem Ti za milé pozvanie a oznamujem Ti, že som sa rozhodol prijať ho
a prísť na bál do Malinova, aby som ako motýľ preletoval s jedného nádherného kvetu na
druhý a nasal sa do chuti sladkého pelu.Čo sa týče patričnej osoby, chcem vyskúmať, či naše city súhlasia. Uvidíme. Teším sa na
Malinovo a dúfajúc v to najlepšie, bozkávam Ti rúčky Tvoj oddaný symovec — Laci.NB. Som veľmi zvedavý, či je patričná osoba blondýna či bruneta, vysoká, či malá. Ach,
prečo si mi to, drahá tetuša, nenapísala?!*O pár dní viedla pani Velecká do izby vysokého, elegantného blondýna s hustými, anglicky
pristrihnutými fúzikmi.— Aby si ju dobre zabával, Laci!— Bez starosti, tetuša!Vstúpili. Pri obloku stála štihlá, nevysoká bruneta. — Slečna Mariška Suchánska, môj
synovec Ladislav Šajtľava! — predstavovala a hneď zanechala mladých ľudí o samote.Srdce slečny Marišky zabúchalo hlasite. Tak tu je ten vychýrený gavalier, elegán od
hlavy po pätu! Už zovňajškom urobil na ňu veľmi dobrý dojem. Bystré oči, husté obrvy, ostrý
nos, nazad sčesané vlasy. A tie bujné, vkusne zastrihnuté fúziky! I nehty pečlive
pestované, ružové, vyleštené. Horela nedočkavosťou, kedy konečne elegán prehovorí. Len aby
jej vnútro veľmi nerozbúril! Bude po mieri jej duše!Pán Laci sa choval veľmi ležérne. Oprel sa o velikánsku kachľovú pec chrbtom, chvíľku si
hladil fúziky, potom vytiahol tabatierku, vyňal z nej cigaretu so zlatým pásikom. Zapaľujúc
si, spýtal sa ľúbezne:— S dovolením!— Prosím.Cigareta mu jakosi dodala smelosti. Popošiel k stolu.— Veľmi ma teší, že vás konečne vidím, slečna Mariška!— Ja som tiež bola na vás, pán oficiál, veľmi zvedavá.Nasledovala nudná pomlčka. Na šťastie vyplňoval ju pán Šajtľava pílne belasými kotúčmi
dymu. Slečna sa dívala z dlhej chvíle von oblokom.Mladý človek prešiel znovu ku kachliam a vrátil sa zase k stolu.— Ráčite byť prvý raz v Malinove, slečna Mariška?— Ba nie, bola som tu už pár razy.— Ja podobne — uklonil sa zdvorile a vrátil ku kachliam. Zdalo sa, že sú kachle jeho
mravnou oporou, jeho tajným prameňom sily, gurážu, jeho šepkárom.Avšak do tetinho príchodu neprehovoril už ani slova.*Pani Velecká s manželom a slečnou Suchánskou chceli už sadať do koča. Beztak čakal na
nich kočiš vyše štvrťhodiný. Prestupoval netrpezlive s nohy na nohu a každú chvíľu
prichádzal znovu a znovu duriť.— Tak sedáme. Zavolaj Laciho — posielala pani Velecká muža.Z vedľajšej izby sa ozvalo nervozné prebehávanie a prehadzovanie škatúľ.Pán Velecký sa vrátil:— Mladý pán je babrák. Nemôže vraj najsť druhú lakýrku. Hľadá ju tak zúrive, že
prevrátil už skoro celú izbu hore nohama. Tak čo? Poďme! Nech príde za nami! No, čo?— Ba ešte čo! Čaká sa — rozhodla pani Velecká. — Choď mu pomôcť hľadať! — posielala muža
znovu, vracajúc sa s mladým dievčaťom do izby.*Miesto o pol deviatej šlo sa na bál pred samou desiatou. Koč, rozumie sa, nečakal tak
dlho, lebo bol objednaný aj na iné miesta. Išlo sa pešo. Na šťastie nebola tanečná dvorana
tak ďaleko.Aranžéri ponúkali dámam ramená. Laci nezanedbal však svoju rytiersku povinnosť a uvádzal
slečnu Marišku sám.Miesto na protivnej strane pri stene našlo sa iba horko — ťažko. Pre mladého pána miesta
nezvýšilo. Stál ako socha, na rukách natiahnuté biele glacé — rukavice. Ba raz sa preca
naklonil k slečne Mariške s otázkou:— Slečna Mariška, jako sa vám to tu páči?Pani Velecká sa hrýzla zúfale do pier. Ale trvalo to polhodiny, kým sa Laci k nej
náhodou tak priblížil, že ho mohla potiahnuť za frak a pošeptať mu vyčítave:— Nevieš, čo sa patrí? Prečo neberieš Marišku do tanca?Poslúchol ochotne. Tančil sa už piaty tanec, mazúrka. Uklonil sa dievčaťu obradne a
vyriekol roztomile:— Smiem prosiť?Žralo ju, že ju zakrýval svojou dlhou figúrou tak dlho ostatným tanečníkom. Ale premohla
sa a vstala.Pustili sa do tancu. Nešlo to. Napodobňoval valčíkové kroky, tanečnica niečo iného.
Pustili sa do polky, ale i tak sa rozchádzali.— Mazúrka! — upozorňovala tanečnica jemne.— Prosím. Pôjde to. Len keby ste trošilinku pomalšie!— Jaj! — vypískla, keď jej stupil na otlak.— Pardon! pardon! ja som nechcel — počal sa vyhovárať. — Tak! tak! To by bolo, aby nám
to nešlo. Hneď to bude.— Mali by sme viac podľa ostatných — namietala šetrne, nesmelo.— Prosím! Prosím! — zapálil sa nemilo dotknutý. — Preca viem tancovať. Len vy keby ste
láskave robili menšie kroky.Obišli pár razy dookola. Mladý pán sa dosiaľ nevpravil do tanca. — Nevedia hrať —
svaloval vinu na hudbu. — Keby tak chceli sladký viedenský valčík! — šeptal roztúžene.
Tanečnica sa odovzdala svojmu osudu a rozchádzala sa s ním v tanci ďalej. Ale keď sa
počínali stávať stredom pozornosti, zaďakovala a dala sa zaviesť na svoje miesto.— Fuj! Tu je horúce! Som celý spotený! — vzdychal tanečník celý roztrpčený.— Tak sa choď občerstviť. Ale nám by si mohol tiež niečo doniesť alebo povedať ujcovi, —
ozvala sa teta.— Nebojte sa, ja ho najdem — odbehol Laci hľadať starého Veleckého.Vrátil sa bez neho práve, keď začínali druhý valčík. Rozumie sa, pustil sa s nešťastnou
tanečnicou do neho. Skoro by to bolo šlo, keby mu neboly odrazu udrely do hlavy kroky
polkové. Ale nedal sa predísť, poďakoval chytro sám.Bola tomu rada. — Aspoň mi dá na chvíľu pokoj; azda sa trafí dáky poriadny tanečník —
potešovala sa.Nádej marná. Vedľajšie restauračné miestnosti boly pánmi preplnené. Nenašiel tam miesta,
nuž vrátil sa k dámam. Sedel pri nich, ozvúc sa s dôležitosťou orakula raz za štvrťhodiny s
nejakou bezvýznamnou poznámkou. Keď ho zavše vytlačila s miesta niektorá vracajúca sa
tanečnica, zodvihol sa a stál na stráži pred svojími dámami, blažene sa usmievajúc. Páčily
sa mu obe, ale nadovšetko teplo vo dvorane a pekné lustry a — zrkadlo naproti, — v ktorom
obdivoval úprimne svoju nádhernú, jako sa mu videlo, postavu.Keď sa konečne pred polnočnou prestávkou dostal počas tancu k výdatnému občerstveniu,
mal tanečnicu už istú. Nikto sa ani neopovážil ju osloviť, považujúc ju za jeho snúbenicu.
Veď sa jej držal skoro sukní.*V polnočnej prestávke zmäkol a znežnel Laci Šajtľava úplne. Víno, ktorého užil
neobyčajné dávky, vykonalo svoj účinok. Tetuša Velecká, ujo, s ktorými sedel za stolom,
bože, či sú to len roztomilí ľudia! A slečna Mariška, až teraz si všimol, aké jemné, nežné
má ruky; hlboké hnedé oči jako samatové! Tá ženská je rasa, Tá ženská má oheň! Tie koralové
mäsité rtíky odrážajú sa tak pôvabne od plných bľadých líčok. Tak zakúsnuť sa do nich! Pán
Laco sa roztápal, prisadol si k slečne Mariške bližšie a počal jej šepkať slová najprv
nežné, potom náruživejšie, na koniec tak smelé, že slečna Mariška uznala za taktické trochu
sa zamračiť a odvrátiť. Avšak odvrátená k svojmu ctiteľovi bokom nezabudla zavše vyslať,
otočiac tvár, zakrytú zpolovice rukou, k nemu dlhý koketný pohľad. Pán Laci bol celý preč.
Odvážil sa uchopiť nežnú rúčku a vrele ju stisnúť, nedbajúc na energické zrakové protesty.Pani Velecká diškurovala s mužom, navečerajúc sa s chuťou a zapíjajúc smäd čiernym
pivom. Shovárali sa o gazdovstve, o procese so súsedom a podobných všednostiach. Ale
hazardná hra, do ktorej sa pustili mladí, jej neušla. Ba v príhodnej chvíľke pošeptala
mužovi.Bože! ten človek je zaľúbený! —*Keď sa rozvíril po prestávke tanec znovu, vletel Laci v garderobe, kde si upravoval
toaletu, do náručia priateľovi Jožovi.— Človeče, ty si sa azda zblaznel! — dohováral mu priateľ. — Azda sa nechceš ženiť?!Lacimu udrelo do hlavy všetko mužné sebavedomie. Podíval sa na priateľa z boku,
pohŕdlive. Potom odsekol rozhodne:— A keby?!— No, tak si objednaj cigána a daj dievčaťu serenádu.Rozgurážený mládenec neváhal. O pár minút bol obchod hotový. Áno serenáda! O šiestej
ráno. Síce trochu drahé, bude to stáť 20 korún.*Nad ránom bola vyrušená celá ulica sladkou hudbou. V niektorých domoch hrešili, v iných
otvárali okná a počúvali. Začalo sa to valčíkom, nasledovaly fantázie na operety, potom
melancholické ľudové piesne. Laci, hlava vopchatá do zimníka, prestupoval v mraze s nohy na
nohu. Vše sa oprel o múr a pozoroval okno, kde sa má zjaviť nežná dievčia hlavička.Okno sa nenazdajky roztvorilo. Šust! Šust! Tajomná ruka vyliala s výšky na roztúženého
milenca a muzikantov celú potopu.— Potvory ožralé! Lumpiská voľáke! Ani človeku spať nedajú! Ja vás naučím! — ozval sa
chrapľavý, výrečný hlas. Z niekoľkých oblokov zaznel veselý smiechot. Ľudia poznávali po
hlase súsedu — fľagnárku. — A Jézušát! — Basomadušát! — odľahčovali si sliati cigáni,
utierajúc si vreckovými šatkami biele goliere a inštrumenty.— Zbláznel si sa, ty nešťastník! — ozval sa z tretieho domu piskľavý hlas pani Veleckej.
— Nevieš, kde bývame?!*Svitlo nedeľné ráno. U Veleckých bolo zase rušno. Dvaja mužskí sa chystali na návštevu.
Behalo sa zmätene po izbách. Čas utekal a vlak nečaká — v škatuliach a po nočných skriňkách
shľadávaly sa zlátené gombíky do košeľe. Starý pán Velecký hromžil: — To je do zbláznenia!
To majú byť vyleštené topánky?! Čo mi to dávaš, prosím ťa, za golier? Hrdúsi človeka jako
čert! —Synovec Ladislav Šajtľava bol už skoro hotový s toaletou. Hľadiac melancholicky do
veľkého zrkadla, nevšimol si ani, že cigareta medzi prstami mu dohasína a káva na stole
dávno vychladla. Myslel s bázňou v srdci na krok, ktorý ho očakáva. Ide s ujcom vypýtať
slečnu Marišku. Prečo to robí? Necítil sa byť zaľúbený. — Mne ti je, ujo, tak nejako
smutno, hlúpo. Načo ta ideme? Musí to byť!Miesto pána Veleckého ozval sa pootvorenými dvermi zo súsednej izby piskľavý hlas pani
Veleckej:— Podívajmeže sa na vtáčka! V ostatnej chvíli ti ešte bude premýšľať. Dievča pobláznil,
na bále sa ti od nej ani nepohne, do ucha ti jej šepce, za bieleho dňa jej došikuje cigánov
pod oblok, hej, to mladý pán vedel. Azda by si ju, človeče, nenechal teraz sedeť, keď si ju
preď celým svetom blamoval?!*Ostatné prišlo samo. Slečna Mariška vyriekla bez váhania oblažujúce: áno! Pánu Veleckému
síce nešlo to chvíľami vôbec do hlavy. Keď bol so ženou sám, spustil:— Že by ho ozaj chcela?! Také švárne dievča takého mrcvoňa? Kam len podela rozum?!Pani Velecká to rozhovárala:— Daj pokoj! Je to dobrý chlapec. Rýdzi, nezkazený, nie dáky vychytralý sveták. Práve
preto sa Mariške tak páči.*Svadba bola slávna. Hostí bolo šesdesiat, kočov pätnásť, starejším bol miestny statkár.
Darov sa sišlo zo všetkých strán toľko, že mladucha bola od toho celá preč, najmä od
deviatich krásnych visiacich lámp.Sobáš bol v kostole. Pán dekan si dal obzvlášte záležať. Všeobecnú pozornosť budilo, že
mladucha stupila pred prísahou mladoženíchovi na nohu. To vraj z povery, aby panovala sama
v dome. Pán rechtor im hral: „Věrné naše milování…“Na svadbe sa zabávala spoločnosť báječne. Spievalo sa, tancovalo, prednášaly sa sólové
výstupy. Hudba tiež nechybela.Až k ránu vytratil sa ospalý novomanžel Laci do súsednej izby a zahľadel sa
melancholicky na zlatú obrúčku na prste. Divné myšlienky vírily mu hlavu. Ako to všetko
vlastne prišlo!? Bál, víno, divné rozjarenie, šepkanie bláznivých táranín, serenáda so
studeným tušom. A všetko sa to skončilo — — — pred oltárom. Zapálil si cigaretu a odfukujúc
sivé obláčky dymu, mal skoro dojem, že odfukuje od seba rozpomienky, ktoré sa mu zdaly
čudným, hlúpym snom.
|
Kompis_Nasledky-balovej-noci.html.txt
|
Malý omylBolo už pozde popoludní, keď ma zavolali ku chorému — rozprával mi dr. Červienka, lekár dobrej vôle, postrebujúc si v chládku dobrého hericovského piva[1]. Opytujem sa paholka, čo vlastne chybí chorému, aby vedel, aké lieky a nástroje vziať so sebou. Paholok odpovedal, že veru chorého v ušiach šklbe tak náramne, že to až druhí počujú. Píska, vrieska vraj, skacká na jednej nohe, krúti sa dookola; čert vraj zná, či napokon nemá motolice.No to! — Z toho som ja, pravda, nezmúdrel, ale som sa predsa koľko—toľko spamätal; vzal som teda najpotrebnejšie ručné ránhojičské nástroje a sadol som medzi rebriny. Milý paholok, stojac opretý o rebrinu, s opratou v ruke a so začmudenou zapekačkou v zuboch, vyklebetil mi cestou, že ten chorý je veľmi nezbedné, samopašné chlapčisko. Papľuh, hockedy si vraj strčí porisko z biča do ucha a letí s ním ako jednorožec za husami. Akože ho potom nemá v ušiach trhať?! Hm! — dokončí, vyjme fajku z úst a crkne slinu štrbavým zubom.V susednej obci Lázny prikamarátil sa mi prísažný Dúha, prehodil cez plecia hunku a sčiastky zo zvedavosti a z dlhej chvíle, sčiastky, že mi bude pomáhať pri operácii, vyškriabal sa na voz.Jeho ťarbavé driapanie sa na voz, jeho ako klampiarova veža blyštiaci sa nos, zúžené žmurkavé očičká, zajakanie sa dostatočne prezradzovali, že je pán polgár v stave obleženia.Mútne oči mu ustavične slzili a slzy, kradnúc sa jedna za druhou dolu nosom, pri každom drgnutí voza cupkali mu do lona. Ale nebol to výsledok plaču, lež roztomilý destilačný aparát užitého špiritusu. A tak s touto, na veľmi slabých nohách stojacou pomocou, došli sme peknerúče do obce Bedárky.Zosadli sme pred domom, pri ktorom sa nemohlo zahádať, že „Sedí pani na dachu, kúri sebe tabaku“ — alebo „Sedí pán na streche, fajčí a nekreše“, lebo tmavomodrý dym valil sa dvermi, oknami, a kde akú škáru našiel, len nie komínom. Aby mi oči nevyhrýzlo, zohol som sa a takmer štvornožky prešmýkal dverami do pitvora. Tu tma ako v rohu, kašeľ ma dobre nezadusil a takmer ako šunka zaúdený hapkal som za motúzom Ariadny, aby z labyrintu von vyviazol, to jest, hapkal som za motúzom záporovým na chyžných dverách. Aha, tu si!Chmatnem akýsi mastný vlhký motúz. Ťahám, ťahám do chuti. A tu len nič a nič. Hm—hmhm, — lapím oboma rukami a vyzváňam ozaj netrpezlive. Vtom sa mi z výšin obklopujúcich ma oblakov ohlási patelátový ženský hlas:„Ej, pán doktor, hľadteže, vedže mi fiertušku neodväzujte, už mi hen letí.“ Akoby ma bol had uštipol, tak som odskočil. Namiesto dvier, chcel som otvoriť gazdinú. — Upravila ma dobrá gazdiná k dverám, ktoré sa otvorili tak ľahko, keď som motúzok potiahol, že ma, čo som sa ich držal, až k samému stolu zastrčili.V chyži mračno, nerozhorený oheň na kozube len slabo, neisto osvecuje izbu a čo je v nej. Stojím na mieste prikutý a nevidím v prvom okamihu ničového nič. A čím menej roboty mali oči, tým viac jej mal nos. Okrem výparu onúc, sušených na peci, kvasnej kapusty páchol celý svet bryndzou. Len keď som sa už horko—ťažko rozhľadel, uzrel som hlavné žriedlo toho štipľavého zápachu, a to pred samým mojím nosom. Videl som okolo stola viac osôb sedieť a akúsi bielu kopu naprostred neho prehŕňať. Myslel som sprvu, že perie párajú. Nahnem sa a vidím bryndzu. Prizriem sa ešte pilnejšie, a čo vidím, že tá bryndza skáče, a že každého takého smelého úskoka o hlavu skrátili a s masou do gelety vtlačili. Šlo to ako na klavíri tichá hudba. Pomyslel som si, že to veru dosť nevinná a gustiózna zábava…„Nechže sa páči sadkať,“ — povie stryná, vstala od bryndzového rákoša a začala mi slušné miesto priprávať. Utrela holou dlaňou čosi z lavice, čo malý Janík v nevinnosti bol tam stratil. Ostýchavo si sadnem, akoby som sa na žeravé uhlie mal spustiť; ale i tak bol môj odpočinok veľmi krátky. Tu ma čosi začalo za nohu štípať a z druhej strany za rukáv šklbať.Pomknem sa ďalej a pozerám, čo to za rebelanti. Pod lavicou sedela hus na vajciach, mňa uznala za cudzieho dotieravca, nuž sipela ako had a štípala ako kliešte. No a to druhé bolo teľa, ktoré ma v sivej halienke ukrúteného bezmála za svoju mamičku uznávalo a tak za rukáv mlgať začalo. Gazda sa vyhováral, že je choré. Keď som upozornil, že v okolí panuje dúl, aby reku do škody neupadol, naľakaný dal teľa vyniesť do záčinka…„Nuž ale,“ reku, „takto medzi besedou, nože mi už teraz ukážte toho vášho chorého synáčika.“„Števo! Števo! — Nuž ale kdeže si, ty šúplata nepodarená?!“ zavolá gazda.„Hou!“ ozve sa temný hlas spoza kachieľ.„Nuž ale ho ideš dolu! Aha, si ho ty za pecúch. Či pán doktor vari taký mamľas ako ty, nazdáš sa vari, že bude za tebou čakať!“ Nato prikročí ňaňka k peci, a ťahá deti za pecou ako polená nakopené, jedno za druhým za nohy dolu. A bolože ti ich tam, bisťudade! Posledný, samý spodný bol Števo. Postavil ho na nohy pred kozub.„A terazže stoj, ty mumák.“Malže ten Števo za kyjanicu! A uši, tie mu odstávali ako dva lopúchy. Môj spolucestovateľ polgár tvrdil, že to dobrá hlava. No, veľká bola dosť. Otec Ďuro svietil mu lúčivom do ucha. Ja chytím oba lopúchy, natiahnem ich náležite dolu, aby do nich mohol nazrieť. Tu potom vidím na ploche bubníka čosi zelenkavého. — Čo je, to som rozoznať nemohol. Vytiahnem z vrecka svoje štipce. Prísažný, keď ich videl, povedá, že to veru škoda bolo so sebou vláčit, lebo že by vraj v takých ušiach i obyčajným kutáčom mohol šparchať.Kutám, ťahám, morím, usilujem sa, ale toho čerta z ucha vytiahnuť predsa nemôžem. Števo vreští ako nenamastené koleso na pluhu. Znoj sa mu z čela cedí ako srvátka z tvarožnej homôlky. Ale sa i ja hrejem. Nuž ale keď kumšt nevystačil, pomohla náhoda. Starostlivý otec priveľmi sa priblížil s lúčivom, to zrazu pukne, a fuk, milému Števovi žeravý uhlík na šňupák!Ten mykne hlavou, a ja držím v štipcoch vytiahnutý veľký svinský bôb. Už počal kľuvať, a preto tá zelená farba; ešte pár dní a bol by korene pustil, a ešte pár dní pozdejšie, bol by na teple za pecou kvitol. Otec, rozhorlený pohľadom na bôb, chmatne Števa za šticu a otriasa mu hlavu ako dohánový miešok. Ale čo sa stalo! Ako ho tak omáľa, začnú z uší pršať olovené gombičky, šošovica, hrach a tým podobné maličkosti. Učinilo to asi za hrsť a — chlapec bol spasený.Rodičia, natešení nad šťastným výsledkom, čoho, pravda, polovicu energickej operácii otcovej treba pripísať, hotoví boli i svoju povďačnosť preukázať. — I strčil mi gazda Ďuro namáhavou prácou dva oštiepky (malé syrce) do vačku. Matka však, utrúc si rúče nos do zásterky, povolala ma k večeri, a to k praženici a bryndzovým haluškám. No ale spomienka na bryndzu ma už nasýtila, i poďakoval som sa pekne—krásne za večeru, a pretože sa už hodne bolo zmrklo, pýtal som nocľah, a to pre čisté čerstvé povetrie na šope.Paholok ma viedol a ja som vyšiel rebrom na šopu, kde mi hneď pod nohami zašušťalo voňavé seno. Mojím príchodom splašené kury zakokorokali mi nad hlavou. Vyhrabem si v sene ležisko, uložím sa doň a prikryjem halienkou. Tu ma hneď na nose škrabala materina dúška, hneď zase ma do ucha pichal rojovník a po fúzoch mi mašíroval ucholak — kým som konečne premohol všetky neresti, a pri melancholickom cenganí v stajni pokojne neusnul…Môj spolucestovateľ prísažný Dúha bol medzitým inej mienky ako ja, a ostal na mieste. Chutila mu praženica, chutili mu halušky a chutilo, znamenite chutilo mu to božiepožehnanie, tá krumpľová fľúdrovica. Už si všetci políhali, iba on ešte sedel za stolom akurát tak, ako ho na obrázku vidíme. Dokonale dovŕšil doma započaté dielo. Keď už všetko vycedil a vyškrabal, keď okolo neho už všetko fučalo a chrápalo, namyslel sa, ale pozde v noci, tiež do odpočinku. Hja, ale sa mu nohy zapletali ako pletenec, a tvrdo ho bolo vypratať na dvor, ale ešte tvrdšie hore rebrom na šopu! Nebolo inej pomoci, ako vyredikať ho hore na vidlách.Vysadený horko—ťažko na šopu, postavil sa a klátil neistý ako otep slamy na vetre, pričom mu hneď hlava buchla o rohy, hneď rohy o hlavu, až sa naostatok, ukolembaný ako vlny morské, zvalil. Vtom ma začne moriť ťažký sen, že ma zbojníci hrdúsia. Nedalo mi dýchať. Prebudím sa. Tu leží čosi chlpatého na mne, akási krumpľovicou namočená handra. Či ma, reku, mora dlávi, a či ký beťah! Vrhnem rukou, a vskutku, tá ohava sa kotúľa, až zmizne a vtom počuť voľačo do stajne bacnúť. Prekliata mora, to jest pán prísažný Dúha, frkol do priečinka, kde pri býkovi ostal ležať, a nedbajúc na miesto a na kamarátstvo, spal ďalej ako to nevinné nemluvniatko v kolíske.Prešla noc, prišlo ráno. Zavčasu, ešte za šera, vstúpi do stajne rozospatý Martin a detto taká Zuzka, zívajú ako o stávku. Zuzka, rozťahujúc rukami, kladie statku za rebrinu. Martin preglguje lačné sliny a kydá triezvym srdcom hnoj.Zuza zívne: „Ho—hohó! Bodaj by bol zhorel i s polgárom, keď tak dlho paskaloval[2].A ešte som ti musela s ním spievať. ´Ej, tá Dora naša,´ — a napokon ma chcel za to ešte vyklbčiť.“Martin crkne slinu, štrbavým zubom. – „Ech, čo ma tam po polgárovi. Podstav radšej to teľa pod kravu, ak ešte nezdochlo. Z toho, bodaj som skamenel, tiež nebude riavko!“„No nie,“ — odpovie Zuza, poberajúc sa do priečinka.„Bodaj, a bodaj by aj bolo vykapalo, aké je ťažké! Hľaďteže, veď to už ani na nohách stáť nevládze.“S tým ho teperí pod kravu. Ale to veru cecok brať nijako nechcelo.„Nuž kýchže ti je sto hrmených striel — tento hlaváň hlavatý!“Martin nato: „A veru, hľaďže, Zuza, choď ty len po gazdu, nech ho radšej doreže; lebo ak sa doktor zobudí, dá mu ho Cigáňom. Vieš, že sa vraj dúl ukazuje.“Kým Zuza s gazdom a tento s lampášom a ostrým nožom príde, zviazal starostlivý paholok potme, ako vedel, povrázkom teľaťu nohy a zavesil ho na klin. Vtom sa začne teľa metať a zvíjať — a stobohovat, ba i teremtetovať[3]. — Krik, strach a smiech…Pred pokračovaním rozprávky si pán doktor Červienka akurátne zapije čerstvo doneseného piva, utrie fúzy a pokračuje ďalej. Na ten krik sa prebudím, chcem oči otvoriť, tu oči zalepené. Po krátkom namáhaní ich vytriem a poberám sa chytro dolu rebrom a práve vbehnem do stajne, keď prísažného z klina zberali. Bola to skupina veľmi smiešna.Gazda sa škrabal za uchom, Martin krútil opaskom, Zuza si šatku do očí naťahovala, všetci traja prestrašení. A prísažný stál, stál s otvorenou papuľou, naozaj ako teľa.Keď Zuza pomútená vybľabotala, že prísažného miesto teľaťa zo záčinku pod kravu redikala, že ho Martinom na klin zaveseného gazda mal zarezať, musel som sa oprieť o dvere, aby som sa od smiechu na zem neskydol.„Škoda,“ reku, „že som takto o zadnú štvrtku teľaciny prišiel.“„A ja o mechúr,“ ohlási sa od bôbu oslobodený Števo, namrzený nad tým, že ho očakávanie sklamalo.Keď som si nad tým „malým omylom“ brucho potriasal, čiahnem po vlasoch, a tu celá kopa guána, ktoré natrúsili kury, čo mi nocovali nad hlavou. Len vtedy mi svitlo, prečo som mal zalepené oči…[1]Hericov pivovar a pivnice v Banskej Bystrici sú na široko—ďaleko vychýrené po výbornom tam varenom pive.[2]Vyčíňal[3](maď.) Nadávať
|
Zechenter-Laskomersky_Zarty-a-rozmary.html.txt
|
O baladeNiet básnického druhu, ktorý by v mladistvej našej literatúre s takým malým výsledkom
pestovaný bol, ako je balada — a istotne nepreháňam, keď vyslovím, že u nás o druhu tomto
cele prevrátené a duchu jeho sa protiviace pojmy panujú.Nie je to aj div: píše sa u nás len „naverímboha“, každý dľa svojej vôle, lebonemáme didaktickej kritiky.Keď pozorujeme výtvory slovenského písomníctva a do povahy vezmeme látku a ústrojnosť,
akú balada požaduje, zoznať musíme, že podarených balád nemáme.Stretáme sa síce často s básňami, ktoré pôvodca lebo dakto iný baladami pokrstil, keď sa
im ale bližšie prizrieme, zhliadneme, že sa tieto básne na baladu ani len zďaleka
neponášajú — a vzdychnúť musíme nad diletantizmom naším, ktorý bez hlbšieho štúdia veci:
mixit quadrata rotundis.Nech nám je dovolené na tomto mieste pár slov o balade preriecť a ju opísať tak, ako ju
iné národy, u ktorých s väčším prospechom pestovaná bola, ponímajú…… Balada je epos a dráma v malom. Väčšmi sa ale podobá dráme. Epos je — nakoľko ospevuje
nielen faktum, ale hlavne osobnosť, ktorá ho vykonala — a nakoľko líči boj tejže osobnosti
proti osudu. Nemá však balada taká roztiahnutá byť ako epos a líši sa menovite v tom od
eposu, že požaduje jednotu deja, čo eposu schádza. Nemá miesta v balade krem tohozázračnosť, s ktorou sa v epose stretáme…… Ako sme už vyššie podotkli, nachádza sa balada v terajšom svojom zmysle najprv v
Škótsku a Anglicku v XIV. storočí… Zo škótskych balád vynikajú obzvlášť balady Sira
Patricka Spencea Zavraždenie Murraya, zvlášť ale Eduard. Túto poslednú podávame (tu) dľa
Herderovho prekladu… Málo slovy je mnoho povedané. U nás by bol básnik začal s opisovaním
počasia, bol by vyprával, aká tmavá noc bola etc., alebo bol začal na spôsob národnej
povesti „kde bolo, tam bolo“ a bol byab ovovyprával celý dej tak, že
by z toho snáď podarenábásnická poviedka, ale žiadna balada nebola
povstala, a predsa by báseň u nás medzi balady vradili…… V slovenskej literatúre sa len v národných piesňach stretávame s podarenými baladami,
avšak tiež len zriedka, lebo sú piesne naše väčším dielom lyrického obsahu. Umeleckých však
nemáme žiadnych. V Černého Čítanke je pod titulom balád sedem básní uvedených, z ktorých
však jedine jedna, a síce z národných piesní prevzatá (Zakliata dcéra) zaslúži toho mena.
Sú to zväčša básnické poviedky, ba čo viac — i národný epos (Smrť Jánošíkova) je medzi
balady vradený.Balade nezodpovedajú básne tieto pre ich spôsob vypravovania, pre svoju formu, hoci sa i
látka, to jest opísaný dej v niektorých pre baladu hodí…… Žiadúcne by tedy bolo, aby sa i v našej literatúre udomácnila, a síce v svojommodernom rúchu, tak ako sme ju hore vyššie opísali; k tomuto cielia
naše riadky, a ak sa nám podarí nimi aspoň pozornosť vzbudiť u spevcov našich, na tento, u
nás dosiaľ neveľmi pestovaný druh básnický, my s výsledkom spokojní budeme.(1874)
|
Klein-Tesnoskalsky_O-balade.html.txt
|
ĽúbostnéObsahAnkeBoženkeOtázka a odpoveďZúfaniePovedzže mi…Či ma verne ľúbi?Ľúbil som, aj ľúbimDobre sa majProsbaOtázkaVeru by…Dievča, už sa…ZaspalaPovedz mi…MilémuNepozeraj, dievča…Chladný vietor…Ružička a pníčekVeľmi hrdáPusťže ma…Starý motívPesničkyTušenieČi ma…?Nieto!PopevkyAnkeViem, že darmo chodím do vás,ružo-krásna Anička.Nad mnou biednym nepohne satvoja útla dušička.Viem, že darmo chodím do vásúľavu srdcu hľadať,náklonnosti v Tebe ku mne,ach, ni za mak nebadať.Viem, že darmo zrádzam Tebemôjho srdca žiadosti,tvoja láska o moc menšia,s tou nedôjdem radosti.Viem, ti darmo lásku, život,krásu, krásne sľubujem,len to cítim, len to slyším,že tvoj nikdy nebudem.BoženkeTy falošná falošnica,veď ty budeš banovať,keď ja budem na koníkudo vojny mašírovať.Budeš ty mňa oplakávaťako žiadna žiadneho.Veď sklamala si jedinetvojmu srdcu verného.Viem, krvácať budeš za mnoutam, kde ťa nik nevidí,lež daromné všetko bude…Ja už budem zabitý.Otázka a odpoveď„Cez deň, ty má milá,veľa razov povieš…Ej, to moje menoveľa razov spomnieš?“„Ani raz nepoviem;len si ja vždy myslím:Čiže ťa už kedy,oj, milý môj, vidím?“ZúfanieKeby som ja vedel,že sa hneď zabijem,veru by som vyšielna vysoký kameň.Skočil by som z nehotam, kde je najvyšší.Milá ma sklamala,už ma nič neteší.Povedzže mi…Povedzže mi, moja milá, či ma chceš?Ak pravda to, ohlášky hneď písať bež;lebo ja ťa ako oči milujem,jestli žiadaš — za teba hneď aj umriem.Neumriže, pekný šuhaj, ty za mňa,hoc rúčka už oddatá je oddávna:Ďuríkovi tam u lipky zelenej,sobáš bude nám po noci Veľkej.Či ma verne ľúbi?Preleť, slnko, preleť,ponad tie rovienkya spýtaj sa tamtej mojej Boženky:Či ma verne ľúbi?A či len zavádza?A keď ma neľúbi,prečo ma zavádza?Plače to slniečkoa smutne sa díva:Plače aj srdiečko,a hnev ho zalieva.Ľúbil som, aj ľúbimĽúbil som, aj ľúbim,bárs aj bez nádeje;chudobným mládencomver’ na svete zle je.Ale radšej idú,radšej šable nosiť,než by šli dievčatámbohatým sa prosiť.Dobre sa majDobre sa maj, pyšné dievča,už k vám neprídem,čo bys’ mi hneď srdce dala,už ho neprijmem.Ešte som ti nepovedal,že ťa milujem:Ty si mi už odkázala,že tvoj nebudem.Ešte som len raz bol u vás,už mať šeptala,že by ona svoju dcérkuza mňa nedala.*Nechcem vás ja za testinú,milosť-mamička,ani teba za ženičku,pyšná Anička.ProsbaRadosť bolo mi žiť v svete,keď som ešte malý bol,nevedel som, čo sú žiale,necítil som žiaden bôľ.Lietal som si sťa ten motýľpo pohronských výšinách,oko moje blúdievalopo tých našich dolinách.Pod mnou ovečky som videlvalachove dokola,nad mnou bystrého som počul,Bože ty môj, sokola.Radostiam tým je už koniec,valach, sokol odišli,a mňa roky, žiale, bôle,spomôž, Bože, nadišli.OtázkaChvíle, milé chvíle,kde ste sa minuli,v ktorých sme sa jedenk druhému vinuli?V ktorých sme ľúbalimy jeden druhého.Či sa ešte dožijemminutia takého?Či sa mi tá chvíľa,či sa ešte vráti?Či ma od žalosti —chladný hrob zachváti?Veru by…Veru by, dievčatko,do vás nechodieval,keby k tebe nádejv svojom srdci nemal.K vám by nechodieval,chodníčky netlačil,ani moje očipo tme by netrápil.A v tom mojom srdcinetrpel by muky,keby, dievča, tvojejneúfal sa ruky.Dievča, už sa…Dievča, už sa zoriabiele líčka tvoje,úprimne mi povedz,či ty budeš moje?Ja ti to Janíčko,nemôžem odčítať,musela by som samamičky opýtať.ZaspalaFalošná, falošnási ty, Anulienka,nechala si ma stáťvečer u okienka.Neblíž mi, Janíčko,ja som ťa čakala:Tys’ neskoro chodila ja som zaspala.Povedz mi…Povedz mi, dievčatko,bľadá malinôčka.prečo sú zrosenétvoje modré očká?Prečo že by boli?Keď som sa modlila…,aby falošnostihodina odbila.MilémuMilý môj, milý môj,prečo k nám neprídeš,kolo nášho domu,keď si niekde ideš.Prejdeš cestou, prejdešcez deň dva-tri razy,predsa sa ti do náslen vkročiť raz ťaží.Prečo je to, prečo,to u nás žiaden nezná,mne sa ver’, šuhajko,taká láska nezdá.Ja si len tak myslím,že ma chceš trucovať,moju vernú lásku,že ty chceš skusovať.*Keď ťa ale túžbapo inej nadišla: —Bohdaj som ti nikdyna rozum neprišla.Nepozeraj, dievča…Nepozeraj, dievča,nepozeraj na mňa,veď ja to dávno viem,že nepôjdeš za mňa.Veď si ty bohatá,máš peniaze, statky —A ja už sirotabez otca, bez matky.Veď si ty učená,chodila si školy —Kým som ja poháňaltatíčkove voly.Nepozeraj, dievča,nepozeraj na mňa,môžeš ma natrápiť —a nepôjdeš za mňa.Chladný vietor…Chladný vietor duje,zžlklé lístie padá,osiralé vtáčazimovisko hľadá.Zhýba hlávku dolu,zase dvíha hore,sťa by pýtalo sa:Na ktoromže dvore?No vtom víchor zhviždí,vtáča strihne v svety,a to nebožiatkonezná kde, a letí.Ružička a pníčekAko letný vetríksticha pofukuje,tak sa tá ružičkak pníku prichyľuje.Pozri, milá, pozri,nezapaľuj líček —ty si tá ružičkaa ja som ten pníček.„A tichý vetríčekčo ich spolu znáša?“To je tá horúca,verná láska naša!Veľmi hrdáPrečo by som, strynká,prečo k vám chodievala sa s vašou dievkouiba zapodieval?Prepáčte mi, prosím,mne k vám cesta tvrdá,lebo vaša dievkapre mňa veľmi hrdá.Pusťže ma…Chalupa, chalupa,bodaj by ťa neznal!Bodaj by ti strechudávno bol vietor vzal.Prečože sú takémalé okná tvoje,že cez ne nevidímpotešenie svoje?Okná sú maličké,a dvere z javora:Pusťže ma, dievčatko,aspoň do pitvora.Starý motívRád ťa vidím, dievča,a ty tajíš mienku.Povedz, aké túžbyzhrievaš na srdienku.Ach, by sa tak nieslis môjmi jednou dráhou!Poviem ti pred kňazom,akou si mi drahou!Oj, len zjav už tajnosť,žením sa na zimu:A keď ty nepôjdeš,to si vezmem — inú.PesničkyKrásna si ty, ružička červená,akoby si šuhajka videla!Poľúbil ma švárny šuhajíčko,bo sa nazdal, že to tvoje líčko.Kdes’ bol, vetrík hravý, že si tak voňavý?V sádku u Aničky, kde kvitnú ružičky.A čo robí ona? Perečko ti vije,poľubok do lístka každučkého kryje.*Králiky, králiky,vaše lístky klamú,lebo mi zakaždýminé povedajú.Netrhaj nám lístky,tie veštiť nevedia;šuhajove očipravdu ti povedia.*Kde hviezdičky padajú, keby ja to znala,veruže by som ti ich všetky pozberala.Šuhajovi na sobáš perko z nich zviazala.Ej, takého ženícha žiadna by nemala!*Padá ti, lipka,lístie bielušké,či chceš mi ustlaťlôžko mäkkušké?Nenarušenýmier v tvojom chládku,devy spev čuť lenz blízkeho sádku.I ten už stíchol,rosička padá.A kvietok lístkyspolu si skladá.Usteľ mi, lipka,lôžko na zemi,snáď vo sne spievaťdeva bude mi!TušenieSmutné srdce mojevo dne v noci plačelebo mrcha ľudiadvoja cesty naše.A keď tie rozdvoja,ochladne i láskasťaby rozišla sana kytočke páska.Či ma…?Myšlienky, myšlienky,kdeže ste sa deli?veď ste mi na jednuvšetky uleteli.Všetky, iba jedna,tá mi hlavu láme —či ma to dievčatko,či ma neoklame?Nieto!„Pekné to dievčatko!až na zaľúbenie.“„Ba mu var’ v okolíani páru nenie!“„Tie ústa“, „tie oči“,„líčka“, „zlaté vlásky!“Škoda len, v srdci ženieto — rodolásky.Popevky1.Keď som ja maličkášaty prala,každý mi ručníčekvoda brala:Teraz, keď už väčšiašaty periem,nevezme mi ručníčekani jeden.Mládenci, mládenci,čo robíte,že k nám ani jedennechodíte:Keď som bola maláchodili ste,teraz, keď dorastám,nechali ste.2.Pri mojom okienkuvtáča milo spieva,takým milým hlasom,len sa tak oznieva.Aj ja by som spieval,ale nemám o čom:Neverím, dievčatko,tvojím sivým očom.Ani tvojim očom,ani tvojim ústam,bárs si reči tvojeja k srdcu pripúšťam.3.Poseďže, dievčatko,poseď chvíľku pri mne,čo ti teraz poviem,poviem ti úprimne:Keď ti pozriem v oči,pozrel som do neba…Keď si nebo žiadam,žiadam len teba.4.Nemyslel som veru, veru nie,že je ten bozk také korenie:Že si ho niektorá sypať dá —druhá sa za zrnko nahnevá.5.Dievčatko, dievčatko,samá si kleveta,do vás by nechodilza pol druha sveta.Za pol druha sveta,za vrece dukátov,veď by každý vedelkedy som u vás bou!6.Už si dievča čepec chystá,že je už vraj jeho istá:Istá, istá; alebo nie,do sobáša ktože to vie?! —7.Ďakujem Ti, Bože,za to dobrodenie,že mám v svete aspoňjedno potešenie.Trebárs je maličká,nermútim sa zato,veď ona dorastie,kým bude čas na to — — —8.Keď ja idem, dievča,popred dom,prečo ty nevyjdešnikdy von?Veď len zato chodímvedľa vás,že ty nechodievašvedľa nás.9.Frajerôčka moja,vzácny poklad!Nože tvoje rúčkypo mne poklaď.Pohlaď a pobozkajmoje líčka,veď ťa ja rád vidímod malička!10.Duje vietor, duje,dolinou sa nesie,akúže novinumi o milom nesie?Či ma on, šuhajko,či ma ešte ľúbi,či už po nebesáchsťa hviezdička blúdi?Nech je akokoľvek,ja jeho milujem,jemu vernú láskudo smrti sľubujem.11.Cez deň, ty má milá,veľa ráz povieš,ej, to moje menoveľa raz spomenieš?12.Čože vám, dievčence,ktoré v oddaní ste;ale nám, ktoré sme,jak nebo od zeme.
|
Tajovsky_Verse-mladosti.html.txt
|
K hodom slávy[1][2]Zaznelo slovo od východu —zdúpnel, zaskučal starý svet;mráz zimný objal zem i vodu —slovanská krv stala kypeť!Kto sa to ozval? Neznáte Ho?Neznáte hlas ten z dávnych dôb —čo surmou znejúc dňa súdnehotisícletý prelomil hrob?To génij Slávy. On velikán,vzlietnuv z našich karpatských brál,zatočil kolo ponad Balkán,nad Bielu Horu, nad Ural.A kade letí, všade svitá;na ňom zraky miliónov,mlaď víta si v ňom Svätovíta,víta slávu budúcich dňov.V strachu teší sa noci plemä:„To meteor, mam étera!Nebojte sa! — netkne sa zeme —to jak skrslo, tak umiera!“ —Tak letel On nebom holubím.I uzrevši ho v sláve zôr,mať Moskva vstala s srdcom ľúbymotvárať mu svoj zlatý dvor:„Vojdiž! — Tu tvoje voľné pole,tu oltár, oheň, čistý zdroj,tu národ, junač dobrej vôle —tu štít i pravdy strašná zbroj!“A tu, zázrak v krajne zázrakov,sadnúc na svoj súdený trón —ľúbosti dúhou sedmorakouVýchod i Západ objal On.I k hodom volá, k hodom Slávy,Slavian bratov, vesmír celý:a cez víchry, blesky, mrákavybratia rodní doleteli.„My tu v objatí Slavian deti,nech živly zemské vztekom vrú,my nesieme Jemu k obetii život svoj i svoju krú!My tu, pod kriedly nášho Génija,rodmi všeľudstva obstatí,svätíme deň znovuzrodeniaa prijímame krst svätý!Svieť, Génij, svieť nám oko Tvoje,ruka Tvoja blahoslav námi veď nás cez púšť i cez bojev zasľúbený to Slávy chrám!“ —Nuž svet! — či to blesk meteora?či mámivý mladosti tieň?To lásky, viery čistá zora —a so zorou tou Slávy deň!Páč! — jak veľká tá zem Sloväna,tak veľká jeho úloha:v bratoch ľúbiť ľudstva plemenáa v ľudstve — milovať Boha! —R. 1867[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]Štiavnica 1867. Pôvodne nazval ju Pozdrav k prvším Slávy hodom (rukop. 1873 a pozd.),
neskoršie slovo Pozdrav prečiarkol a pomenoval K hodom Slávy (rkp 1879). Vyšla až v
Spevoch, predtým ju Botto (alebo niektorý redaktor) neodtlačil zrejme z politických
príčin, ako vidno z listu Pokornému z 1. februára 1880, kde píše, že ak by sa Pokornému
zdal tento „kus“ závadným, môže vystať (pozri str. 509 týchto poznámok).
|
Botto_K-hodom-slavy.txt
|
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.